2. roč. 2. číslo - apríl 2009 Univerzitný mesačník nitrianskych študentov Zadarmo

Z obsahu:

Kritika spoločnosti, politika, hudba, verejnosť, literatúra,

recenzia, umenie, veda, informácie, atď. SK

21. storočie––––––––––––––––

Róbert Kollár––––––––––––––––

Maďarská kríza v krízePrvý európsky štát, ktorý pocítil ničivú silu finančnej a hospodár-skej krízy, bol Island. V stredo-európskom priestore práve takýto Island predstavuje Maďarsko.

10. strana

Tak prečo ľudia čítajúKeď som na seba minule upú-tala pozornosť na hodine (píp), pomaly som sa zošuchla trocha nižšie pod lavicu, ale knihu, kto-rá vo mne vyvolala ten výbuch smiechu (náhle šíriaci sa tým dusným vzduchom v miestnosti), som aj tak neodložila.

6. strana

Finančná kríza dopadá aj na študentovHospodárska kríza sa prejavuje v plnej miere a o prácu neprichá-dzajú len zamestnanci na plný

úväzok. Jedni tvrdia, že dopad krízy nepociťujú, iných sa dotýka na plnej čiare.

8. stana

V Českej republike padla vládaVláda českého premiéra Mirka Topolánka končí.

11. stana

z OBsahu aprílOvéhO Čísla

Program na 14. strane

OTVORILI SLOVENSKÚ POĽNOHOSPODÁRSU KNIŽNICU

Slávnostným otvorením Slo-venskej poľnohospodárskej knižnice dňa 24. marca 2009 sa budova oficiálne odovzdala do používania pre verejnosť po takmer desaťročí rekonštruk-cie jej priestorov. Moderne zre-konštruované priestory bývalej fabriky na Štúrovej ulici v Nitre vytvorili domov pre jednu z vý-znamných knižnično-informač-ných inštitúcií Slovenska.

Na slávnostnom otvorení pred-niesli svoj príhovor prof. Ing. Mikuláš Látečka, PhD., rektor SPU, Ing. František Baláž, vicep-rimátor Nitry, doc. PhDr. Dušan Katuščák, PhD., generálny riadi-teľ Slovenskej národnej knižnice v Martine, Ing. Eva Kolesárová z Ministerstva pôdohospodárstva SR a za autorov projektu Ing.

arch. Marián Kuruc. Vo svojich príhovoroch hovorili o význame tejto inštitúcie, o rekonštrukčných projektoch, poďakovali za pomoc a podporu pri rekonštrukčných prácach. Každý z rečníkov pop-rial knižnici úspešné fungovanie do budúcna. Otvárací program moderovala riaditeľka knižnice Mgr. Beáta Bellérová. Súčasťou programu bolo kultúrne vystúpe-nie FS Zobor. Symbolickým pre-strihnutím pásky M. Látečkom a D. Katuščákom sa knižnica ofi-ciálne otvorila.

Slovenská poľnohospodárska knižnica sídli na Štúrovej ulici 51 a dlhodobo plní svoju funkciu ako akademická knižnica Sloven-skej poľnohospodárskej univerzi-ty, zároveň je aj špecializovanou vedeckou knižnicou. Vo svojom fonde má 520-tisíc knižničných

jednotiek. Ročne poskytne viac ako 200-tisíc výpožičiek pre pri-bližne 10-tisíc registrovaných čitateľov, najmä pre študentov SPU. Nové priestory sú na roz-lohe 5300 metrov štvorcových, z toho vyše polovicu tvoria užíva-teľské priestory.

Súčasťou užívateľských pries-torov je študovňa, kde sa nachá-dza literatúra určená pre prezenč-né štúdium, napr. príručková a odborná literatúra, záverečné práce, časopisy. K dispozícii je 72 študijných miest a 12 počítačov (terminálov), prípojné miesta pre notebooky. Priestory sú pokryté bezdrôtovou sieťou, k dispozícii je kopírovacia služba a konzul-tačný servis.

Róbert Kollár

FOTO: PRESSTIGE - RóbERT KOlláR

Začiatkom roka sme sa s Ale-xom rozhodli, že pôjdeme na výlet do Londýna. Oficiálne roz-hodnutie padlo v prvý februárový týždeň, keď sme si rezervovali letenky – večerný let, 16. marca. Do toho termínu sme sa venovali ostatným povinnostiam, aby sme týždeň strávený v metropole An-glicka mali čisto oddychový.

Odleteli sme... Ale len nasle-dovný večer, lebo pôvodný let sme zmeškali – o celý mesiac. Chyba bola tá, že pri hľadaní optimálneho letu sme síce našli termín, ale pri rezervácii sme za-budli prestaviť mesiac. Veď na čo môže študent najlepšie minúť pe-niaze? Predsa na hlúposti...

Päť dní ubehlo veľmi rýchlo a už sme boli znovu na Stanstad-e čakajúc v rade na odovzdanie ba-tožiny. Samotný check-in je tam riešený cez terminál, ktorý vytlačí palubný lístok. Malo by to urých-ľovať vybavovanie cestujúcich. Alexovi vytlačil, len pri mojom mene blikal červený text „Please contact information desk“.

Obrátim hlavu k informáciám a začínam rozdýchavať ten rad čakajúci pred pultom. Tak som sa tam postavil a sledoval ostatných ľudí ako sa tam vadia s úradníkmi. Príbehy niektorých spolučaka-júcich ma už začali desiť. Neve-riacky krútim hlavou a utužujem v sebe predstavu toho, že od pultu odídem s dobrou náladou.

Konečne si ma zavolala úrad-níčka (mimochodom veeeľmi sympatická brunetka :) s odhodla-ním mi pomôcť. Nasledoval môj krátky monológ, po ktorom mi opätovala úsmev a vytiahla mi pa-pier s rezerváciou z ruky. „Now it should be OK, you can check-in,“ povedala asi po dvojminútovom ťukaní do klávesnice. Poďakoval som (opäť výmena úsmevov) a šiel som overiť jej tvrdenie. Mala pravdu.

Čo bol problém? Banalita. „Majstrovský“ kúsok dodávateľa software pre letisko Stansted ako-si nemá rád diakritiku v menách. Vadil mu jeden jediný dĺžeň v mojom priezvisku.

Pre takúto banalitu sú cestujú-ci s podobným problémom nútení vyčkávať desiatky minút v rade, lebo úradníci musia naprávať tie-to nedostatky ručne.

Dobre, za tú rezerváciu si mô-žeme sami, ale aby mi jeden dĺžeň takto skomplikoval odlet? V po-slednej dobe je takýchto banalít vo svete veľa, príkladom môže byť kaskádový kolaps serverov Google, ktorý malo na svedomí jedno zabudnuté lomítko v zdro-jáku.

V 21. storočí je už ťažko fun-govať bez IT techniky. Je to dobrý sluha, ale ľahko sa to môže celé zvrhnúť. Nechcem si ani predsta-viť čo nám ešte takéto banality vyvedú.

Šrotovné a iné výmyslyHospodárska kríza zasiahla okrem ostatných krajín Európy aj Slovensko. Priamo a celkom zreteľne. Ľudia pociťujú jej neblahé dopady každý deň. A predseda vlády Robert Fico sa k nej postavil tak, ako sa patrí. Svojsky a celkom nepochopi-teľne.

Napriek počiatočnému za-hmlievaniu zo strany vládnych predstaviteľov a názorom, či krí-za nie je náhodou riadená a umelo prehlbovaná zvláštnymi „tem-nými“ silami, si nakoniec všetci priznali, že kríza je tu a bolo by treba proti nej čosi urobiť. Vznik-la Rada pre hospodársku krízu. S jej vznikom začali dlhé hodiny rokovaní, škrtania v rozpočte, vymýšľania stratégie. Až prišlo šrotovné.

V polovici februára tohto roka sa premiér v relácii STV O päť minút 12 vyjadril: „Šrotovné sa hodí do krajín, kde sa vyrába ob-rovské množstvo áut a jeho zave-dením je možné dopyt po týchto autách zvýšiť.“

celý článok na 10. strane

Bude v tom FígeľMARcEl MARciŠiAK

Približne pred rokom bola v spoločnosti rozvírená diskusia o výmene tvárí na politickej scéne. Týkalo sa to hlavne opozičných strán. Dokonca v SDKÚ-DS sa tohto hesla chytili aj niektorí jej členovia a vytvorili spolok Nastal čas na zmenu. No vieme ako to dopadlo – neúspešne. Pre spresnenie nikto z lídrov opozič-ných strán nechcel o výmene ani počuť. Po roku sme svedkami nevídaného obratu, aj keď to nie je v SDKÚ-DS, ale v KDH. Pre-to sa vsúva otázka, prečo práve teraz nastal čas na zmenu?

Vynárajú sa dve alternatívy. Buď Pavol Hrušovský neuniesol stupňujúci tlak na jeho funkciu zo strany členov (nízke prefe-rencie, štiepenie strany) alebo v KDH kontinuálne došli k názoru, že parlamentné voľby 2010 sa budú konať za niečo vyše roka a potreba zmeny vo vedení je viac než akútna.

Či už je to prvá alebo druhá alternatíva, je rozhodnuté, že pravdepodobne na júnovom sne-me sa bude voliť nový predseda.

“V záujme novej nádeje pre kresťanskodemokratickú politiku som oznámil Rade KDH, že toto funkčné obdobie na poste predse-du je moje posledné,” - povedal Hrušovský.

Pavol Hrušovský si ďalej želá, aby kandidoval Ján Figeľ, ktorý je v súčasnosti našim eurokomi-sárom.

“Cením si dôveru predsedu hnutia Pavla Hrušovského a pri-jímam jeho návrh kandidovať,” reagoval Figeľ. Kandidatúru od-mietol podpredseda strany Daniel Lipšic, ktorý bol v minulosti dlho pasovaný za nástupcu v strane.

celý článok na 10. strane

Symbolickým prestrihnutím pásky sa otvorili nové priestory Slovenskej poľnohospodárskej knižnice

Novú experimentálnu výsta-vu v rámci projektu Galéria mladých kurátorov a festivalu Multiplace predstavila na ver-nisáži 12. marca 2009 Nitrian-ska galéria.

Podzemné priestory Bunkra Nitrianskej galérie sú už dlhšiu dobu predmetom kritiky zo strany výtvarných teoretikov, umelcov a kurátorov vzhľadom na ich malú využiteľnosť spojenú s klaustro-fobickými vlastnosťami. Aj preto dala Galéria možnosť dvom mla-dým kurátorkám Eliške Maza-lanovej a Alexandre Niczovej a vznikla výstava presne na mieru pre priestory Bunkra. Web- Site- Specific predstavuje diela šiestich mladých umelcov - Peter Barényi, Viera Devečková, Jana Kapelová, Beáta Kolbašovská, Jakub Pi-šek, Matej Vakula - študentov z troch slovenských umeleckých škôl. Špecifikom samotnej vý-stavy sa stala skutočnosť, že je-diným miestom kontaktu diváka s vystaveným dielom je internet. Priestory Bunkra zostanú až do konca trvania výstavy, teda do 19. 4. 2009 uzamknuté, výstava bude snímaná niekoľkými web ka-merami a diela si môžete naživo pozrieť na webových stránkach ako MySpace a Facebook, čím sa výtvarné umenie stáva prístupnej-ším pre širšie spoločenstvo.

Daniela Belicová

WEB- SITE- SPECIFIC V

NITRIANSKEJ GALÉRII

spravodajstvo2. strana www.presstigeonline.sk

Nitra v minulosti pocítila trpkú chuť vojnových hrôz. Pred 64 rokmi sa stala cieľom leteckého bombardovania. 27. marca mala verejnosť v Nitre dve príležitosti na pripomenutie si tejto bolestivej udalosti.

Jozef zima

Primátor mesta Jozef Dvonč a nitriansky biskup Viliam Judák odhalili na pietnom zhromaždení v priestoroch mestského cintorína nové pamätné tabule na dvojici spoločných hrobov. Svoj pokoj v nich našli telá 50 obetí koberco-vého náletu na Nitru z 26. marca 1945. Cintorín pri tejto príležitos-ti navštívili prevažne starší obča-nia, ale aj niekoľko pamätníkov.

Letecký útok zasiahol mesto o 9: 20 hodine počas predveľko-nočného dopoludnia. Na uliciach bolo v tento rušný deň mnoho ľudí a oneskorený letecký poplach zapríčinil, že sa nestihli uchýliť do krytov pred náhlym náletom 27 bombardovacích lietadiel.

Na mesto hlavne v oblasti Pá-roviec, centra mesta, Kupeckej a Farskej ulice dopadlo 166 bômb. O život prišlo 345 ľudí a obdob-ný počet bol zranený. Zničenie 48 a poškodenie 719 budov na mnohých miestach navždy zme-nilo výzor mesta, ako sa vyjadril

primátor Nitry ešte pred odhale-ním nového pamätníka. Následne jeho smútočné slová doplnil a umocnil písmom Biblie vo svojej kázni a modlitbe biskup Judák. Po odhalení pamätných tabúľ sa záverom udalosti severnou čas-tou cintorína niesla pieseň ka-tedrálneho spevokolu Emerám.

Na udalosť v cintoríne s krátkym časovým odstupom už ľahšie nadväzovalo slávnostné predstavenie anglickej verzie knihy nitrianskeho spisovateľa a očitého svedka ničivého bom-bardovania Štefana Košovana - Nitra slovenské Coventry?

Pod názvom Nitra – The se-cond Coventry? Autor na podujatí za účasti občanov, regionálnych poslancov a akademickej obce prezentoval svoje historické die-lo a prácu, ktorá viedla k jeho publikovaniu. Jeho slová ref-lektovali radosť nad prekladom, ktorý tento historický prameň sprístupní aj anglicky hovoriace-mu zahraničiu. Súčasťou prog-ramu bolo aj dekorovanie autora čestným vyznamenaním Letec-kých síl Slovenskej Republiky.

Účastníci mohli autorovi bla-hoželať pri autogramiáde alebo recepcii, ktorou bol program na mestskom úrade ukončený.

Foto: autor

Vo štvrtok 2. apríla mal v ŠD Nitra prednášku francúzsky veľvyslanec na Slovensku S. E. Monsieur Henry Cuny. Témou boli európske hodnoty a ako napovedá už samotný názov, išlo o skutočne všeobecnú cha-rakteristiku Európy.

Tú prirovnal monsieur Cuny k pľúcam, ktoré sú zložené z dvoch rovnocenných častí – rovnako aj Európa má dve takéto časti, západ a východ. Sám považuje dnešnú dobu za unikátnu chvíľu pre mladých Slovákov, keďže dochádza k takému historickému zjednoteniu národov, ktoré by na inom kontinente nebolo možné. Vyše hodinu zo svojej prednášky potom venoval dejinám, ktoré nás

Európanov ovplyvnili a naj-významnejším medzníkom pre posilnenie demokracie. Spome-nul, že história Francúzska a Slo-venska sú spojené tým, že majú niektoré spoločné črty a všetci sme synmi veľkej histórie. Euró-panom zložil kompliment keď povedal, že prijímajú aj prvky iných civilizácií, no na rozdiel od Američanom nevravia, že ich princípy sú najlepšie. Študentom

dal následne úlohu, aby sa za-mysleli nad poslaním Európy a pôvodom tohto názvu kontinentu.

Z publika neskôr dostal otázku, pri ktorej musel ob-hajovať typicky francúzsku vlastnosť, hrdosť. Odpovedal protiotázkou – a vy poznáte kra-

jinu, ktorá nie je na seba hrdá?Monsieur Henry Cuny ve-

noval zhruba 50 študentom hodinu a pól svojho času.

Prednáška to bola chvíľami zaujímavá, chvíľami zdĺhavá a frázovitá, no jedno sa pánovi veľ-

vyslancovi uprieť nedá – dal si tú námahu a naučil sa pekne čisto po slovensky dva výrazy – Ľudo-vít Štúr a ďakujem za pozornosť.

ElENa PolEkoVá

foTo: MilaN oNDruŠ

Pamätník nešťastia Prednáška francúzskeho veľvyslanca na UKF

V dňoch od 24. do 28.3. 2009 sa už po ostatný raz konali Etnologické dni organizované katedrou etnológie a etnomuzi-kológie ff ukf v Nitre.

Etnologické dni vznikli vďa-ke snahe pedagógov a študentov priblížiť etnológiu aj mimo ka-tedry širším skupinám študent-skej obce. Pre záujemcov bol pripravený týždeň plný etnolo-gických filmov, odborných stret-nutí a tematických prednášok, a tiež exkurzia do známej dedinky Brhlovce pri Leviciach. Dni dali možnosť študentom etnológie prezentovať svoje fotografie z te-rénnych výskumov na výstave vo vestibule hlavnej budovy UKF. Organizátori veľmi účelne vy-užili jednotlivé priestory univer-

zity, ako napríklad novootvorený Univerzitný tvorivý ateliér v ŠD Nitra.

Filmy z festivalu Etnofilm Čadca približovali kultúru a spô-sob života ľudí z celého sveta a diváci mali dokonca možnosť vidieť víťazný film v kategórii amatérskych tvorcov s názvom „Vorga- Cesta medzi brehmi“ približujúci život pastierov v po-lárnej oblasti severného Ruska. Z prednášok zaujala najmä prezen-tácia tradičnej hudobnej kultúry oblasti Kysúc s hosťom Pavlom Kužmom doplnená o praktické ukážky.

Podobných aktivít, ako Et-nologické dni, organizovaných univerzitou a jej študentmi je napriek veľkej snahe stále málo. Dôvodom však nie je absencia fi-

nančných prostriedkov, ale nezá-ujem študentov o dané projekty. Príkladom je aj nízka alebo tak-mer žiadna návštevnosť jednotli-vých etnologických akcií, v tomto prípade nielen odborných predná-šok, ale aj filmových premietaní. Etnologické dni totiž poukázali aj na neblahý aspekt organizácie obdobných projektov, ako ich úplnú ignoráciu nielen študentmi ostatných odborov, ale aj samot-ných etnológov, slabú propagácia udalosti a nekorektné, až hrubé správanie organizátorov.

Tí zrejme považovali svoju účasť za „nudnú“ povinnosť. Pre koho teda boli organizované Et-nologické dni, keď ich „zabudli“ navštíviť aj študenti etnológie?

DaNiEla BEliCoVá

Nitrianska galéria pre nás opäť pripravila nový projekt: Večery výtvarných reflexií. Pod týmto názvom sa skrýva cyklus pravidelných stretnutí výtvarníkov, ktorí sú autormi aktuálnej výstavy s verejnos-ťou. Cieľom je bližšie priblížiť tvorbu umelcov cez ich vlastný komentár. To napomáha k lepšiemu porozumeniu diel a spoznaniu výtvarného umenia.

JANA liBoVá

Vo štvrtok 26. marca 2008 sa ďalšími hosťami moderátorky,

zároveň kurátorky výstavy Evy Kapsovej, stali Jozef Baus a Mar-ko Vrzgula.

V Nitrianskej galérii sa pred-stavili svojou maliarskou tvorbou, ktorá zahŕňa obrazy prevažne z posledných piatich rokov. Obi-dvaja vystavajúci sú blízki ka-maráti už od chvíle, keď sa pred niekoľkými rokmi stretli na vy-sokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde spoločne študo-vali. V roku 1988 tam so svojimi spolužiakmi a pedagógom založili skupinu modré hrušky.

Jozef Baus sa zúčastnil už mohých kolektívnych výstav na

Slovensku aj v zahraničí napr. vo Viedni, Mníchove, Otave a mnohých iných. Jeho práce sú súčasťou interiérových pries-torov banky v Nitre, vstupného priestoru firmy v Bratislave a administratívnych priestoroch vo Vajnoroch. V aktuálnej tvorbe je dôraz položený na nový cyk-lus Geometria a predovšetkým Siete. Najobľúbenejšou farbou už dlho nemenne ostáva modrá.

Marko Vrzgula sa doma pred-stavil na ôsmich samostatných a na viac ako štyridsiatich kolektív-nych výstavách v Európe a USA.

V jeho kolekcii malieb v posled-ných rokoch dominujú Mosty a Pohyby. Vo svojej tvorbe využíva silu farieb, ktoré si dokonca vyrá-ba sám a má na ne vlastné autor-ské právo.

Podvečer sa niesol v uvoľne-

nej priateľskej atmosfére, bez ná-ročných odborných termínov.

Aj laická nezainteresovaná verejnosť mala možnosť dozve-dieť sa veľa o výtvarnom umení a pozrieť sa na diela priamo cez pohľad ich autorov, čo dodáva celkovému dojmu úplne iný nový rozmer.

Beseda s umelcami

Pre koho boli určené Etnologické dni 2009?

Víťazom hlasovania o na-jobľúbenejší projekt roka 2008, podporený Nitrianskou komunitnou nadáciou, sa stala Nitrianska beachvolejbalová liga. Hlasovanie prebiehalo na webovej stránke nadácie od 15. do 27. februára.

Hlasujúci mali možnosť vy-berať až z osemdesiatich pod-porených projektov. NBL zmo-bilizovala svojich priaznivcov a pár dní pred ukončením súťaže predbehla aj favoritov s najväč-ším počtom hlasov. „Ešte pól ho-dinu pred uzavretím hlasovania som tŕpol ako to celé dopadne,“ priznal sa Michal Ivan, organi-zátor NBL, bezprostredne po ukončení hlasovania. Nitrianska beachvolejbalová liga je projekt, ktorý bol predložený v Prvom otvorenom grantovom kole 2008 do nadácie ako úplná športová novinka v Nitre. Beachová súťaž

prebiehala v podobe niekoľkých turnajov počas celého uplynu-lého leta. Precízne pripravené turnaje, zábava a dobrý kolektív - to sú neodmysliteľné súčasti NBL, do ktorej sa môže prihlásiť každý, kto má rád šport, slnko a piesok. NBL a jej organizáto-ri získali vďaka hlasovaniu 333 eur, ktoré použijú na ďalší roč-ník beachovej ligy. „Som veľmi rád, že sme to vyhrali. Posledné dni sme vyvinuli nemalé úsilie, ktoré sa nakoniec ukázalo ako dobrá taktika,“ dodal predklada-teľ projektu, Michal Ivan. Mladí usporiadatelia dokázali plnohod-notne organizátorsky do bodky naplniť to, čo si v minulom roku pri predkladaní žiadosti o grant zaumienili. NBL a jej 1. ročník sa stala veľmi úspešnou a získala si srdcia mnohých športových nad-šencov. Okrem toho, projekt bol mimoriadny aj tým, že časť z pe-ňazí vyzbieraných na zápisnom,

bola venovaná Spojenej škole na Mudroňovej 1, konkrétne špe-ciálnym triedam pre telesne pos-tihnutých v Nitre.

Víťazi hlasovania v rámci os-tatných grantových kôl získajú vecné ceny od Nitrianskej ko-munitnej nadácie, ktoré im budú odovzdané na Dňoch komunit-ných nadácií 10. mája 2009.

Mladí nitrianski filantropi: Prírodná učebňa v Tesároch, Bona via: Dopravné popoludnie s hrou a zábavou - ZŠ Škultéty-ho, 2. Otvorené grantové kolo: Mestský denný tábor Fajn, TU SME DOMA: Škôlkar malý nech je zdravý, Aby ľudia ľuďom po-máhali: Galéria tvorby a školení verejnosti, Klub darcov: Verejná voľnočasová zóna pre rodiny, Mimoriadne podporené projek-ty - Slovenské ľudové piesne od Nitry.

PETra HaDžoVá

Najobľúbenejším projektom roka sa stala Nitrianska beachvolejbalová liga

art regnumwww.presstigeonline.sk 3. strana

Dňa 21. marca 2009 sa usku-točnila vernisáž výstavy diel umelcov reného Šurdu a Milo-slava Zmrzlého v zábavno-ob-chodnom centre Max v Nitre.

IvaNa ČePČeKOvÁ

Zakladeľ tanečnej skupiny Old School Brothers (víťaz show Slovensko má talent) René Šurda predstavil svoje pouličné umenie graffiti, bodypainting – maľovanie na telo a airbrush, čo je americká retuš. Fotograf Miloslav Zmrzlý, člen Únie výtvarných umelcov ČR, predstavil špeciálnu techni-ku ručne kolorovanej fotografie.Výstava je prvou ukážkou spolu-práce „pouličného“ štýlu a klasic-kej fotografie, kde na kolorovaný negatív M. Zmrzlého prichádza dokresľovanie detailov rukou R. Šurdu. Je zaujímavé vidieť toto spojenie, ktoré vytvára nevšedný výsledný efekt. Brány vernisáže otvárala moderátorka Lucia Ulič-ná – Čopíková. V úvodnom prog-rame si návštevníci mohli pozrieť živé vystúpenie dvoch tanečníkov spomínanej skupiny OSB (Pego2 a Bruise), ktorí predviedli štýl poppin (electric boggie). Celá výstava sa niesla v duchu hipho-povej kultúry, o ktorú sa postaral zlatomoravecký rapper, produ-cent a Dj v jednej osobe – Tretina V prostredí, ktoré imitovalo štýl „ulice“, sa príjemne cítila hlavne mladšia generácia, no nechýba-li návštevníci vyšších vekových kategórií a zaujímavá bola aj pomerne vysoká účasť médií.

To, či Street Gallery splní

svoj cieľ a spevní túto nevšednú kombináciu umelcov ukáže čas, no v každom prípade je otvore-ná pre každého po dobu jedného mesiaca, v čase od 11:00 do 21:00 hod. Všetci ste srdečne vítaní!

Prečo sa výstava koná práve v Nitre?

R. Šurda: Treba začať najskôr doma a potom by sme chceli pokračovať aj ďalej do Európy.

Čo Vás k uskutočnení výsta-vy inšpirovalo?

M. Zmrzlý: Jedno z posla-nia Strett Gallery je preniesť pouličné umenie do galérií.... ďalej pochopiteľne, asi ako kaž-dý umelec, chceme verejne pre-zentovať svoje diela, preto sme využili možnosť poskytnutú OC Max k uskutočnení výstavy.

Mate nejakú inšpiráciu pri tvorení?

R. Šurda: Ja som originál gra-fiťák, to mi prúdi v krvi, v žilách. Rád by som sa posunul aj nie-kam ďalej. Chcem robiť plátna a spolu s Milom si myslím, že sme dobrá dvojka, lebo sa vzájomne dopĺňame v novej technike pho-topaintingu. Grafity budem určite

tvoriť aj naďalej, ostanem pritom, ale chcem skúšať aj niečo takéto.

Máte nejakú špeciálnu tech-niku pri tvorení svojich diel?

M. Zmrzlý: Ja mám veľmi špeciálnu techniku, ktorú nik iný v Českej a Slovenskej republike nepoužíva. Previedol ma na ňu ruský fotograf Aleksey Kozlov z Petrohradu. Videl som vlastne jeho práce, ktoré ma zaujali, oslo-vil som ho a on mi radil ako vy-tvára svoje diela. Jedná sa o ručné kolorovanie fotografie – photo-painting. Kolorujem, rozleptávam a „sendvičujem“ jednotlivé políč-ka čiernobieleho negatívu alebo farebný diapozitív. Z výsledku sa vytvorí buď limitovaná séria 5-10 fotografií alebo jedno plátno, ktoré potom René dotvára airbrushom.

ako ste sa dali Vy dvaja do-kopy?

M. Zmrzlý: Ja som René-ho asi pred piatimi rokmi fotil

na taký môj menší projekt - ka-lendáre, a od tej doby náš Blue Atelier pracoval pre Old Scho-ol Brothers. Vytvorili sme im web, priebežne fotili a pod..

keby ste mali príležitosť osloviť ľudí nejakými špeciál-nymi slovami?

M. Zmrzlý: (smiech) ...zas aby to nevyznelo ako samochvála, ale oba štýly, ktorými tvoríme, sú samé o sebe dosť výnimočné, tak stoji za to prísť sa aspoň pozrieť.

R. Šurda: Ja by som chcel osloviť najmä tých, ktorí gra-fity odsudzujú. Tiež chalanov ktorí sú veľkí umelci v uliciach a všetkých, ktorí na nich zane-vierajú, nech sa prídu pozrieť.

Chcem túto mienku o nich zmeniť a dúfam, že mi dajú za pravdu a povedia, že v tých chala-noch niečo je a tiež uznajú ich ta-lent. Pozval by som hlavne týchto.

Foto: Autor

Hold filmárskemu umeniu sa vzdával v pražskej lucerne na prestížnom udeľovaní Čes-kého leva. krištáľové sošky odovzdávali oceneným rodinné dvojice a tak aj týmto spôso-bom sa pokúšali organizátori navodiť rodinnú atmosféru. Slávnostné ocenenia získali snímky ako Tobruk, Deti noci, Venkovský učitel, či Juraj Jakubisko a jeho Bathory, kto-rého ocenili diváci. ocenenie za najlepší film i réžiu si však odniesol Peter Zelenka za svoje filmové spracovanie Bratov karamazovovcov.

KataRíNa tRNOvCOvÁ

Zelenka si ako predlohu svoj-ho úspešného filmu zvolil jednak Dostojevského román, jednak adaptáciu v podaní Dejvického divadla. Vložiť divadlo do fil-mu každopádne nie je najľahšia cesta ako sa vydať k úspechu. Nájsť kontinuitu medzi svetom divadelníkov a svetom filmovej reality určite nebolo jednoduché ani pre takého režiséra akým je Zelenka. Zobrazil príbeh, ktorý je postavený na divadelnej skúške.

Problém však nastáva v tom, že obyčajná skúška spočíva v po-lohlasnom šomraní si hercov, aby si neznačili hlas na predstavenie a v podstate v minimálnom pre-cítení postáv. Zelenka však uskutočnil takú malú dohodu medzi sebou a di-vákom; je nutné od začiatku hrať naplno, lebo ináč to nemá zmy-sel ani pre jednu stranu. A tak sa divák ocitá v dejisku skúšky – predstavenia a vychutnáva si stret reality divadelnej skúšky, ktorá sa prelína s reálnym filmo-vým životom postáv. Niekedy sa

až bravúrne stiera prechod medzi jednotlivými skutočnosťami. A to dodáva tejto adaptácii neskutoč-ný náboj. Odohráva sa tu dráma samotnej divadelnej hry, dráma hercov, dráma diváka hry... A všetky tieto emócie v jednom filme-

Ďalším závažným faktom tej-

to snímky je literárna predloha. Uviesť ssako hlavných hrdinov Dostojevského postavy je podľa môjho skromného názoru ďalšou prekážkou. On totižto svoje posta-vy rozpitváva až na samé morálne, etické, ľudské, ale i zverské dno.

Napriek tomu film zachytáva každú z postáv dostojevského spôsobom, i keď nie tak do hĺb-ky, no adekvátne na to, aby divá-kovi poskytol umelecký zážitok.

Stretávame sa so zhýralým otcom, rozdielnymi synmi, ktorí však v konečnom dôsledku tvo-ria krásnu symbiózu hľadajúcu samých seba v rôznych rovinách.

Človek je vo svojej podstate tak trochu násilník, trošku mních a v neposlednom rade filozof. Takže sme všetci svojím spôso-bom tak trochu Karamazovovci.

Hoci sa tento film nemôže pochváliť podobnou návštevnos-ťou ako napríklad Příběhy oby-čejného šílenstvi, určite zastáva neobyčajné miesto v českej ki-nematografii. Veď nie je možné hodnotiť film len skrz návštev-nosť. Je dosť možné, že ľudia si vyberajú filmy buď náhodne, alebo žánrom. Možno sa stala strašiakom ruská literatúra, kto-rú sme mali ako povinné čítanie. Nech už je dôvod akýkoľvek, je veľká škoda prísť o potešenie zo zhliadnutia takéhoto skvostu.

Na kvalitnú hudbu sme si už zvykli chodiť do Valašského šenku. Tri syntetizátory značky roland nachystané v jeden utorkový podvečer v zadnej časti tohto podniku jasne a zreteľne predpovedali príchod jedného z najväčších velikánov slovenského bigbítu.

MICHal aNDel

Marián Varga nesklamal a tieto nástroje v kombinácii s jeho prs-tami zaručovali naozaj nevšedný zážitok. 62 ročný hudobník ešte stále – a možno ešte lepšie ako kedykoľvek inokedy - dokáže do-konale stvárniť široké spektrum emócii, ktoré sa vzápätí vpíja pod kožu celého publika. Záverečný potlesk nebral konca kraja, a tak

bol tento majster improvizácie nútený nenásytnému obecenstvu ešte niečo prihodiť. Neštandardný prídavok trvajúci asi 10 sekúnd a tri návraty spojené iba s jedným úklonom však presvedčili aj toho najzarytejšieho obdivovateľa, že hudobník už naozaj dohral.

To však iba otváralo dvierka do ďalšej časti večera, z ktorého sa neskôr vykľulo príjemné posede-nie aj s Mariánom Vargom. Verný svojej povesti si ešte vyfajčil neja-kú tu cigaru, diskutoval a bavil sa ešte do neskorého večera. Sediac Vargovi pri nohách počas koncer-tu, či na vedľajšej lavičke po jeho skončení, večer sprevádzala chuť piva, dobrej hudby a cigaretové-ho dymu. Tak nejako to možno vyzeralo aj pred rokmi vo Véčku.

Foto: Autor

Nestydou by ste možno nazvali hlavného hrdinu českého filmu rovnomenného názvu. No pre mňa sa nevymyká priemeru ostatných mužov.

MaRta JaNÁČOvÁ

Je absolútne bez empatie, tole-rancie a slušnosti. Nie len podvá-dza ženu s cudzokrajnou au–pair (Maďarkou), pre ktorú ho žena opustí, ale on podvádza aj ju! Pros-te typické vlastnosti Európana.

Tohto nestydu nestydatého si zahral český herec, známy tiež z reklamy na Nesku, Jiří Ma-cháček. Postavu tohto ignoran-ta, ktorý sa vlastne snaží len žiť svoj život, stvárnil úplne priro-dzene, skoro by ste mu aj uve-rili, že je taký aj v skutočnosti.

Čo bolo na tom nestydovi také nehanebné? Vlastne vôbec nič. Je to len obyčajný človek ktorého už nebaví byť zamknutý v tej klietke stereotypu muža, či človeka stredného veku a robiť dookola to isté. Aj tie najkrajšie okamihy mladosti sa v uzavre-tom kruhu manželstva stávajú len rutinou. Človek sa mu ani tak

nečuduje, že sa z toho tak trochu zcvokne. Veď kto opustí svoju manželku len pre to, že ma veľ-ký nos?! (podotýkam, že to si za desaťročie manželstva nevšimol).

Dokonalú, mladú, krásnu milenku podvádza so „ženou v najlepších rokoch“ len pre akýsi pocit víťazstva či pseudo slávy. A veď načo sa obmedzovať?! Po tom čo ho prepustia z postu rosni-čiaka - po tom, čo hlásil počasie naopak len pre to, aby jeho žena so synom zostali dlhšie na ly-žovačke a on sa mohol venovať svojej mladuche. – vykoná „malé volanie prírody“ na šéfove dvere!

Následne začne robiť „bez-pečný odvoz“, to jest, že začne odvážať ľudí ktorí sa pozabudli v pití alkoholu napriek tomu že na miesto prišli autom. Oskar – hlavný hrdina – ich má bez-pečne odviesť domov. Na tom by nebolo nič výnimočné keby on nemal tých percent alkoholu v krvi (či krvi v alkohole), viac než tí chudáci odvoz potrebujúci.

A ako sa aj ukáže, všetko zlé je na niečo dobré. Veď jeho žena po prekonaní prvotného šoku

Otvorenie Street Gallery v OC Max Nitra Všetci sme Karamazovovci

Sediac Vargovi pri nohách Nestyda aneb obyčajný chlap

si nájde muža, ktorí ju miluje takú aká je (+nos) a ešte aj nájde oporu vo svojich svokrovcoch.

Nestyda je film ktorý si po-zriete, zopár krát sa zasmejete,

zopár krát šoknete a vykríkne-te – TEN BASTARD (najmä ak ste žena), avšak na kvalitný zážitok z poľa česko–sloven-skej kinematografie si budeme holt muset ješte počkat přátelé.

Skupiny čiernoodencov 14.3.2009 zaplavili centrum mesta a ich kroky smerova-li tam, kam ich konzumná spoločnosť vytlačila. Tam, kde sa ich radosť z niečoho prinajmenšom nezvyčajného a netuctového nestretne s ne-súhlasom a pohoršením. Tam, kde sú doma – do podzemia. Nepohltilo ich inferno za smra-du síry a bolestivých výkrikov zúbožených duší (aj keď pre mnohých súdiac podľa výzoru by to bola celkom príjemná exkurzia). Presunuli sa do rock clubu NaoZZaY, do dejiska mini festivalu Dark NiGHT´S SYMPHoNY X.

MIROSlav ŠeStÁK

Prvé vystúpenie slovenskej grupy Demonoid Virtue bolo chutným sústom black metalu v staršom šate. Boli bez klávesov a zby-točných parád, s kvíliacimi tón-mi gitár a škrekotavým hláskom vokalistu. Osobne nenadchlo, ale potešilo.

Tí však len pripravili pôdu pre ikonu českého sympho blacku - Mater Monstifera. Junáci, krá-savci - no radosť pozerať na ich warpainting, čierne háby a prudko metalovú bižutériu. A ešte väčšia radosť počúvať. Zahrali prierez ich doterajšou tvorbou, plus po-núkli chuťovky z pripravovanej novinky. Publikum strhli do me-talovej agónie a nechali ho dusiť sa vo vlastnej šťave. Set pomerne krátky, ale kvalitný.

Ďalšia formácia v poradí - Ti-síc let od ráje - udrela s ohrom-nou silou. Vynikajúca teatrálna šou v ich podaní zasadila publi-

ku kritický úder - metalové K.O. Energia z nich nielenže sršala, ale dokonca vrela, pálila, leptala. Vo-kálne trio (nemýliť si s obdobným zoskupením Trend) za výdatnej kooperácie hudobného doprovo-du publikum zbičovalo, opľulo a pofŕkalo krvou(na každom kto sa nechal dobrovoľne zasiahnuť sa to isto podpísalo na dlhšiu dobu). Potom čo speváčka spie-vajúca vokálom „ála ranený hav-ran“ zozbierala ponuky na sobáš, svoje pôsobenie na pódiu ukon-čili a stratili sa v útrobách davu.

Keďže usporiadatelia zrejme nechceli privodiť nikomu srdco-vú zástavu a zredukovať počty šantiacich tanečníkov, ponúkli

intermezzo v podobe Dissolving of Prodigy. Tí dopriali oddych telám, ale o to viac zaťažili duše. Ťažkotonážne melódie pod tak-tovkou tejto doomovej kapely publikum prikovali a spustené sánky sa pohupovali v poma-lom rytme. Každé flautové sólo bolelo tým zvláštnym pocitom, ktorý niekde vo vnútri škria-be a škrtí. Každý si vychutnal horkú čašu beznádeje do dna.

A ešte by sme ju aj prevrátili a čakali, pokiaľ sa nám na jazyk ne-skotúľa posledná kvapôčka, keby si už svoj arzenál nerozkladala úderka Six Degrees Of Separation. Z ich tvorbou som sa - bez hanby priznám - predtým nezoznámil,

aj keď som vedel, že na domácej hrude českej žnú úspechy pre-veľkým kosákom. Skladby boli vynikajúce a nepredvídateľné.

Druhou slovenskou družinou boli Ethernal Pandemonium. Podľa mojej mienky momentálne to najlepšie zo slovenského troj-lístka Orkrist, Galadriel, Ethernal Pandemonium, resp. z pozostat-kov tohto trojlístka. Ich tvorba prebudila to národné v nás. Nie to extrémistické, ultranacionalis-tické a pod., ale to čisté národné povedomie oslavujúce existenciu slovanstva. A pomyselný orol, ktorého vypustili, rozvíril prach.

Vo finále do tanca zahralo zoskupenie Ador Dorath. Ich kreatívny mix gotiky, blacku, doomu a všeličoho iného rozpá-lil osadenstvo kraja nitrianskeho i študentskú pospolitosť. Koru-novali beštiálnu prehliadku čes-koslovenského večera melódie.

Suma sumarum: ďakujeme usporiadateľom (Valdemar a spol.) za ich čas a energiu, ktorú vynaložili pre našu potechu. Ďa-kujeme personálu za pohotovú obsluhu a nápoje, ktoré umoc-nili kultúrny zážitok. Ďakujeme tanečníkom, že pokiaľ nemuseli, neohrozovali naše zdravie (ďaku-jeme aj tým, ktorých zdravie sme ohrozili my vo víre tanca, že udr-žali svoje emócie na uzde). A v ne-poslednom rade ďakujeme našim ultrapravicovým „kamarátom“, že sa prišli len zabaviť a plne ak-ceptovali náš vzhľad a postoje v rámci tejto kultúrnej bašty, ktorú nám v NaOZZaY naservírovali.

Vzdajme česť padlým, kto-rých telesné schránky neuniesli tiahu zlatistého moku a deci-belov valiacich sa z aparátu.

81. ročník najsledovanejšej a najprestížnejšej, nanajvýš obnovenej annual academy awards, máme za sebou. Hos-titeľom bol tentoraz 41 ročný charizmatický austrálčan Hugh Jackman.

atIla RUSNÁK

Najviac ocenení si odniesli do-mov tvorcovia Milionára z chatrče (Slumdog Millionaire) za najlepší film, réžiu, scenár, kameru, strih, zvuk, hudbu a pieseň, čiže do-hromady krásnych osem sošiek. Podivuhodný prípad Benjamina Buttona nenaplnil očakávania a z trinástich nominácií si osvojil len tri: za výpravu, masky a špe-ciálne efekty. Nový batmanovský film Temný rytier uchopil ceny za strih zvuku a najlepší herec vo vedľajšej úlohe. Túto Postumus cenu Akadémia pridelila tragicky zahynutému Heathovi Ledgerovi za vynikajúco zvládnutú úlohu Jockera.

Najlepšou herečkou vo ved-ľajšej úlohe sa stala Španielka Penélope Cruz, ktorú stvárnila vo filme Woodyho Allena Vicky Cristina Barcelona. Medzi ani-movanými filmami triumfoval pixarovský projekt Wall-I oproti Boltovi a Kung Fu Pande. Cenu si odniesol aj životopisný film Milk za najlepší pôvodný scenár a za kostýmy bola zlatom ohod-notená snímka Vojvodkyňa (The Duchess). V hlavných hereckých kategóriách si víťazstvo vybojo-vala Kate Winslet (The Reader) z nominovanej Anne Hathaway, Angelina Jolie, Melissa Leo a Meryl Streep (ktorá sa v takejto

situácií ocitla už 15 krát). Titul najlepší herec v hlavnej úlohe pridelili Seanovi Pennovi (Milk), teda už dvojnásobnému držiteľo-vi tejto ceny. Tiež v tejto kategórií nominovaný Brad Pitt, či Mickey Rourke sa mohli len nečinne pri-zerať.

Ďalej si cenu Akadémie od-niesli v kategórií:

Najlepší krátky film - La Mai-son de Petits Cubes od Kunio Katoa

Najlepší hraný krátky film- Toyland (Spielzeugland) Jochena A. Freydanka

Najlepší dokumentárny film- Man on Wire (projekt Jamesa Marsha)

Najlepší krátky dokumentárny film- Smile Pinki v réžií Megan Mylanovej

Najlepší cudzojazyčný film- Departures z dielne Yokiro Takita

Humanitárnu cenu Jeana Hers-holta získal Jerry Lewis

Nadšenie Disneyoviek nenecha-lo na seba čakať ani vo svete, najmä v Európe. aj Hitler bol veľkým priaznivcom tohto typu zábavy a usiloval sa vytvoriť štúdio na kreslené príbehy po-dobné Disneyovkám, avšak jeho projekty mali väčšinou propagandistický nádych.

atIla RUSNÁK

Netreba zabúdať, že naprík-lad aj káčer Donald sa objavil v protihitlerovských groteskách, so svojimi činmi, rečou a výzorom sa otvorene vysmieval vládcovi Tretej ríše a Mickey (v Nemec-ku ho volali Michael Maus) ger-mánskym tradíciám. Komunisti zase videli v týchto postavičkách revolucionárov a preto sa dosta-li na čiernu listinu v sovietskom bloku (do slovenských kín sa im podarilo prebojovať až začiatkom sedemdesiatych rokov).

filmy pre celú rodinu

Od päťdesiatych rokoch sa Walt Disney zameral na doku-menty z prírody, v ktorých tiež idealizoval: nafilmovaní zvierací protagonisti boli ustavične dobrí alebo zlí a vždy mali svoj príbeh. Zápletka bola tiež rovnaká: štvor-nohý hrdina musel prekonať pre-kážky, než sa dostal do bezpečia.

Uznanie dosiahol aj hranými filmami, do ktorých obsadzoval tie najžiarivejšie hviezdy Holly-

woodu a stali sa najväčšími hitmi tej doby. Jeho prvý celovečerný film bol Ostrov pokladov (1950), ďalšie známe snímky sú Príbeh Robina Hooda, Meč a ruže, či Rob Roy a iné. Množstvo oce-není a najpozitívnejší ohlas obe-censtva získala filmová adaptácia diela Pamely L. Traversovej o pestúnke Mary Poppins, ktorú si zahrala pôvabná Julie Andrews. Diváka neočaria len pesničky, ale aj spracovanie tohto rozprávko-vého príbehu (najmä pozoruhod-nými efektami, ktoré vznikajú s kombináciou kreslených a hra-ných segmentov). Ďalšie známe rodinné komédie sú série o Chro-báčikovi Wolkswagenovi Herbie 63 (v hlavnej úlohe s Jamesom Deanom).

inovácia starého sveta

V Disneyho archíve nachá-dzame nepatrný počet takých príbehov, ktoré sú považovateľné za „netradičné,” čiže sú jedineč-né, unikátne a originálne, avšak kritikmi aj divákmi negatívne poznačené. Táto skutočnosť vy-plýva z toho, že tvorcovia ku-mulovali trik za trikom, kým sa príbeh úplne stratil. Je tu badať aj absenciu vedľajších (zvieracích) respondentov, ktoré by usmerňo-vali a komentovali činy postáv a dej

Sem patria napríklad Alicka v krajine zázrakov, Peter Pan, či v širokouhlovom formáte (16:9)

distribuovaná Šípková Ruženka. Mimochodom Alicka obsahovala viac piesní ako hociktorá Disne-yovka (presne 14), avšak počas práce na produkcii sa veľa piesní vyhodilo. Zaujímavosťou je, že melódiu otváracej hudobnej zlož-ky z Alicky ponechali a s novým textom použili v úvodnej znelke v Petrovi Panovi (1953), ktorý bol

vo výrobe v tom istom čase. Po-dobnosť kreslených postavičiek tiež nie je náhodná: napríklad dablérka Popoluškinej macochy (1950) prepožičala svoju podobu aj bosorke zo Šípkovej Ruženky (1959), podobne Alickina dostala úlohu Wendy z filmu Peter Pan. Toľko v stručnosti o incestoch.

Začiatkom šesťdesiatych rokov Disney získal právo na animovanú verziu Macka Pú. Pri jeho zrealizovaní postupo-vali podľa Milneovho románu a Shepardových ilustrácií. Hoci sa snažili zachovať pôvodné kreslené pozadia a postavičky, predsa do príbehu zainteresovali jednu typickú „americkú” posta-vu, jazveca. Inšpiráciu čerpali z filmu Lady a Tramp (1955). Pri animácií použili väčšinou kres-lené a akvarelové koncepty. Boli v ňom prázdne časti a inkostové, hrubé linky, ktoré naznačovali tvary. Takýto princíp presadili aj vo filmoch 101 Dalmatíncov (1960) a Meč v kameni (1963). Prvotne plánovaná kvantita, zod-povedajúca celovečernému filmu, sa napokon redukovala na tri 30 minútové časti, ktoré boli spojené až v roku 1977. Prvá časť mala premiéru v roku 1966 (Macko Pú a medový strom) a druhá (Macko Pú a búrlivý deň) získala cenu Akadémie. Otec kreslených roz-právok sa úspechu tohto projektu nedožil. Zomrel počas prác na di-vácky úspešnej kreslenej rozpráv-ke Kniha džungle (1967).

Vo filmografii Walta Disneyho nachádzame viac než 620 polo-žiek, za ktoré získal 29 Oskarov. Jeho filmová tvorba nie je len prí-nosom pre umenie, ale do znač-nej miery ovplyvnila zmýšľanie nastupujúcej generácie a vznik nových produkcií.

Slávná Britská kapela The Prodigy sa ukázala aj u nás 7. marca, v sobotu večer v PKO vrámci európskeho turné Invaders Must Die (2009).

O ich popularite svedčili aj vopred vypredané vstupenky, aj keď sa show konala len po piatich dnoch od vydana ich nového al-bumu. Celá show trvala 72 minút, bola v tom zahrnutá aj prídavková časť. Koncert okorenili klasika-mi ako Breath, Firestarter alebo Smack My Bitch Up, no divákov nenechali vydýchnuť ani na minút-ku so skladbami Poison, Voodoo People alebo Diesel Power. Nap-riek krátkej show divákov neskla-mali, a potvrdili, že sú zásadnou ka-pelou vrámci elektronickej hudby.

Setlist:World’s On Fire, Their Law, Breathe, Omen, Poison, Warriors Dance, Firestarter, Run with the Wolves, Voodoo People, Commanche

Prídavky: Invaders Must Die, Diesel Power, Smack My Bitch Up, Take me to the Hospital

alEXaNDra fiNToVá

2009. apríl - Art Regnum4. strana

Karneval hrôzy Noc Oscarov 2009

Zázračný svet Walta Disneyho (2. časť) Prodigy v PKO BA 07.03.2009

Predpokladám, že ste už počuli o legendárnom Titanicu, alebo ste aspoň videli jedno z množ-stva spracovaní jeho tragédie. 15. apríla bude 97 rokov od toho, ako svetom otriasla správa o nešťastí tohto „nepo-topiteľného zázraku“. Skazu zapríčinila zrážka s ľadovcom, po ktorej nasledovali stras-tiplné 3 hodiny boja o život. osud pasažierov a celý priebeh nešťastia sa stali všeobecne známymi skutočnosťami, preto predstavím tragédiu trocha z iného uhla.

atIla RUSNÁK

Najväčší div vekuTitanic so svojou pompéznos-

ťou a silou predstavoval ojedine-lý, ba najväčší výtvor moderného človeka 20. storočia: bol 269 met-rov dlhý, 28 metrov široký a 63 metrov vysoký, na jeho palube sa nachádzalo 762 kajút s kapacitou pre 3000 osôb.

Dôvod vzniku tohto giganta je ukrytý v ekonomike. Koncom 19.st. medzi sebou súperili dve námornícke spoločnosti: Cu-nard a White Star Line. Cunard vykročila prv a postavila dva veľké parníky (Lusitania a Mau-retania), ktoré boli nielen väčšie, ale aj rýchlejšie ako ktorákoľvek iná loď. Konkurencii sa rýchlo musela vyrovnať aj White Star, preto so spoločnosťou Harland & Wolff uzatvorila dohodu na postavenie troch najväčších za-oceánskych parníkov vtedajšieho sveta (Olympic, Titanic a Gigan-tic- po katastrofe ho premenovali na Britannic). Loď Olympic sa na svojej prvej plavbe zrazila s krí-žikom a vážne sa poškodila. Tým pádom sa na Titanicu oneskori-

li práce a spustili ho na vodu až 2.apríla 1912. O 8 dní vyplávala z britského prístavu na svoju prvú cestu do New Yorku. Nikto ešte vtedy netušil, že táto historicky prvá púť je aj poslednou.

Nedostatky a omylyTých sa nám vybaví hneď

niekoľko. Prvotný problém bol v samotnej výbave lodi: na palube sa nachádzalo iba 20 záchranných člnov s kapacitou pre 1178 pasa-žierov z približne 2223 (napokon sa zachránilo len 705 ľudí). Takéto množstvo vyhovovalo vtedajším predpisom, až po tejto katastro-fe nariadilo britské námorníctvo zvýšiť počet záchranných člnov. Aj stavbe môžeme vytknúť, že úsilím oddeliť pasažierov I.,II. a III. triedy znemožnili únik mno-hým ľuďom tretej triedy na hornú

palubu, ktorí narazili na nepre-hľadnú spleť chodieb, koridorov a promenád. Toto potvrdzujú aj čísla: z prvej triedy sa zachránilo 93 percent žien a detí, z tretej trie-dy len 47! Je pravdepodobné, že skazu Titanicu zapríčinili lodné skrutky, ktoré pod tlakom vody popraskali. Súčasné výskumy potvrdili, že skrutky boli naozaj nekvalitné.

Radno je spomenúť aj ignorá-ciu ustavične pribúdajúcich správ o hroziacom nebezpečenstve z ľadovcov aj absenciu ďalekohľa-du, ale najzarážajúcejšia je slepá viera v nepotopiteľnosť, ktorá si vyžiadala 1518 obetí.

Nesúladné konanie posádky tiež svedčí o nepripravenosti na takúto situáciu. Kapitán Smith mal na výber z dvoch možností,

aby predišiel, prípadne sa vyhol kolízií: mal buď znížiť rýchlosť v nočných hodinách, alebo mal prikázať zmenu kurzu na juh. Ani jednu z týchto možností neuplat-nil, dokonca spravil oveľa väčšiu chybu, po náraze inštinktívne na-riadil polovičnou parou vpred!

Nerozhodol sa však správne (podľa iných literatúr chcel zís-kať modrú pásku, ktorú mohla v období 1838-1969 získať loď, ktorá najrýchlejšie preplávala Atlantický oceán). V čase zráž-ky sa na palube zdržiaval aj prvý dôstojník, ktorý tiež mylne rozká-zal plnou parou vzad. Odborníci sa domnievajú, že keby došlo k priamemu nárazu Titanicu s ľa-dovcom, loď by sa nepotopila. Ľadová kryha vytvorila po pra-vom boku asi osemdesiatmetrovú

trhlinu, cez ktorú sa začala valiť voda do podpalubia. Bolo 23:40 h. Osud parníka sa naplnil. Na záchranné signály prv zareagova-li Frankfurt a Carpathia, ale boli príliš ďaleko. Až rozum sa zasta-vuje pri poznaní faktu, že najbliž-šia loď Californian mohla zachrá-niť všetkých ľudí, lenže kapitán Lord rozkázal z bezpečnostných dôvodov vypnúť všetky stroje a počkať do rána.

Slováci na „plávajúcom paláci“

Viera v lepšiu budúcnosť láka-la mnoho ľudí do Nového sveta. Medzi nimi boli aj Slováci. K nim patrila aj 42-ročná Mária Lovási-ková z Hričovského Podhradia. Vycestovala za bratom Jánom, ktorý pracoval vo Philadelphii. Aby mohla bezplatne preplaviť oceán, vstúpila do služby ako pomocná sila v lodnej kuchyni Titanicu. Pravdepodobne patrila medzi prvé obete v podpalubí, jej posledné momenty života ostali navždy ukryté v útrobách vraku lode.

Za lepšou budúcnosťou cesto-val do USA aj rodák zo Serede, no bydliskom vo Francúzsku, Mi-chel Navrátil so svojimi deťmi. Michel zahynul spoločne s ďalší-mi 1518 pasažiermi v osudnú noc zo 14. na 15. apríla 1912. Starší zo synov sa dožil 92 rokov a zomrel 30. januára 2001. Bol jedným z posledných očitých svedkov tejto tragédie.

Predzvesť skazy?Cestu Titanicu predchádzalo

mnoho zvláštnych udalostí. Pr-vou bolamuž spomínaná havária Olympicu. Druhé znamenie sa naplnilo len čo sa Titanic pohol

z prístavu, pretože temer narazil do menšieho parníka New York. Najmysterióznejší príklad sa skrýva v literatúre. V roku 1898 vydal americký spisovateľ Mor-gan Robertson román Márnosť, v ktorom spracoval zrážku fiktívnej britskej lodi Titan. Robertsonovo plavidlo bolo v tom čase najmo-hutnejšie a najdokonalejšie, na palube s najbohatšími osobnosťa-mi vtedajšieho sveta. Počas svojej tretej plavby v jednu aprílovú noc Titan narazil do ľadovca a potopil sa.

Je až neuveriteľné, koľko po-dobností je medzi vymysleným Titanom a skutočným Titanicom. Čas a spôsob poškodenia sa úpl-ne zhodujú, ale aj v kapacite, v technickej výbave, dokonca aj vo výkone sú totožnosti. Trebárs obe lode boli navrhnuté pre 3000 ces-tujúcich, ďalej mali 3 lodné skrut-ky, 3 parné stroje na dosiahnutie rýchlosti až 22,5 uzla (42 km/h) a podobne.

Po tragédií Titanicu bolo dielo prepracované a publikované pod názvom Márnosť a stroskotanie Titanu (Futility and the Wreck of the Titan, 1912).

73 rokov nerušene odpočívala loď vo svojej hrobke 4000 met-rov pod hladinou mora, až kým ju 1.septembra 1985 neobjavila expedícia Dr.R.Ballarda. Odvte-dy ustavične sledujú vrak a zistili, že slaná voda, ale najmä ozubené koleso času sa postarali o to, aby navždy ukryli pred svetom nie-kdajšiu pýchu a ikonu britského námorníctva. Titanic sa neodvrat-ne rozkladá. Onedlho loď pohltí nenásytný oceán, jeho pamiatky ostanú už len v našej pamäti a srdciach.

O zvrhnutej kráľovnej morí

2009. apríl - Atz Regnum 5. strana

via litera6. strana www.presstigeonline.sk

organizácia uNESCo v spolu-práci s univerzitnou knižnicou v Bratislave zorganizovala 20.3. v rámci Svetového dňa poézie tvorivý wokshop o písa-ní poézie s Danielom Hevierom.

MiCHal aNDEl

Písania na tejto akcii bolo však pomenej. Skôr sa spievalo, tanco-valo, hralo na hudobné nástro-je, analyzovalo... Pozadie toho všetkého tvorila príjemná hudba z dielne amerického pesničkára Donovana. Podľa slov samotného Heviera, pri umeleckom písaní je písanie až na poslednom mieste a zaujímať sa treba o všetky ostat-né odvetvia umenia s dôrazom na umenie života - „spisovateľ musí kradnúť až do posadnutosti“.

V znamení tohto sa niesol aj celý, vyše tri hodiny trvajúci, workshop. Na začiatku dostal každý na kúsok papiera kvapku tušu, s ktorou potom podľa vlast-ného uváženia vytvoril a popísal ľubovoľný obraz. Neskôr ho bolo treba vymeniť s iným účastníkom a pretvoriť – „tak ako spisovateľ mení životy iných“.

Sympatická bola snaha roz-šíriť obzory zúčastnených (od značne prevažujúcej väčšiny stre-doškolákov, až po ľudí dôchod-kového veku) o alternatívnejšie druhy umenia, ku ktorým patrilo aj recitačno-spievané dielo české-ho autora Petra Vášu, pripomína-júce podobné pokusy rakúskeho maliara Kurta Schwitersa. K ďal-ším zaujímavým bodom možno priradiť napríklad „prekladanie“ „nezmyselnej“ dadaistickej bás-ne od Vladimíra Holana, pokusy o automatické písanie, odkazy na tvorbu skupín zaoberajúcich sa

napríklad písaním najkratších po-viedok (Posledný človek sedel v dome. Vtom niekto zaklopal.).

Snaha naštartovať záujem po-slucháčov aj o takéto koncepcie a priviesť ich k naozaj tvorivému písaniu však občas narážala na iné, nie veľmi „tvorivé“ odporú-čania. Príkladom môže byť dá-vanie obmedzujúcich úloh (ktoré môžu byť v niektorých prípadoch naozaj užitočné, ale ako celok sú proti slobodnej tvorbe), či odpo-rúčanie na danie si záväzku „kaž-dý deň niečo napísať“. Sympatic-ky znejúce, avšak nereálne.

Ukážka samizdatových vyda-ní kníh niektorých autorov môže tiež slúžiť ako dobrý impulz na naštartovanie tvorivých ambícii zúčastnených, ak sú si vedomí, že iná cesta pre nich nevedie.

Podľa slov samotného Heviera sa však aj medzi nimi nachádzajú

potenciálne talenty a celkovo túto akciu hodnotí kladne.

Zvláštnu atmosféru navodzu-júce hranie sa so svetlom, rôz-ne tvorivé postupy a koncepcie, akoby nepatriace pod hlavičku poézie, avšak s ňou bytostne spä-té, ukážky „iných ciest“, ale aj

niektoré prinajmenšom zvláštne odporúčania. Celkovo však vy-stavaný pre mladšie, teenagerské publikum. Aj taký bol workshop s Danielom Hevierom. Jednoznač-ne však príjemne strávené popo-ludnie.

Foto: Autor

Mladá a literárne nadaná ruska irina Denežkinová získala šancu, ktorá sa nevpletie do života len tak hocikomu. Po umiestnení dvoch poviedok na internete, sa jej otvorili dvere do finále lite-rárnej súťaže Národný bestseller, kde zožala úspech v podobe druhého miesta a zároveň získala možnosť vydať knihu.

kaTaríNa TrNoVCoVá

Jej zbierka poviedok s veľa-vravným názvom Daj mi! vyvolala vlnu rozporuplných ohlasov nielen v konzervatívnom Rusku ,ale i vo svete, avšak autorka získala svojím debutom medzinárodný úspech. Jej prvotina sa objavila na pultoch kníhkupectiev takmer všetkých eu-rópskych krajín, ale aj v USA.

Svojimi energickými poviedka-mi ponúka Denežkinová sondu do života ruských teenagerov a mla-dých ľudí. Jej postavy vychovalo MTV, internet, diskotéky, ulica... Globalizácia je neúprosná a na mla-dých ľudí vplýva nekompromisne. V jej poviedkach teenageri i mladí ľudia pôsobia veľmi dospelo, či už sa to týka ich správania, vnímania. Stret generácií sa tu vyskytuje len minimálne, keďže Denežkinová skôr poukazuje na život v partii ka-

marátov. Štúdium na univerzite nie je krokom vpred v budovaní kari-éry, lež ďalším spôsobom pokračo-vania energického života mládeže.

Jej poviedky sú vraj „príliš ne-ženské“

Podľa slov Valerija Kupku, au-tora doslovu, sú tieto poviedky „prí-liš neženské“.

Zaujímavé kritérium pre hod-notenie prózy. Ľudia zvyknú niečo hodnotiť ako dobré, zlé, vydarené, nevydarené, ale príliš ženské – prí-liš neženské?! Určiť takúto hranicu je skutočne inovatívne. Podľa jeho doslovu je zrejmé, že toto dielo nie je podľa jeho gusta, ale myslela som, že by sa snáď literárne dielo malo posudzovať podľa obsahu, autorského jazyka, prípadne podľa toho, aký dokáže vyvolať záujem, či spätnú väzbu u čitateľov. Nie však podľa toho, či je autorom muž alebo žena.

Z jeho slov vyplýva, že pokiaľ by ju napísal muž, bola by ako - tak akceptovateľná. Ale žena, autorka, by snáď mala (ak sa už teda chce začleniť do sveta literátov) písať ľúbostné ženské romány o nevin-ných naivkách a svalnatých gentle-manoch. Je to trochu pritiahnuté za vlasy. Najmä pokiaľ ide o Denež-kinovú. Možno sú jej príbehy nie-kedy tvrdé svojou úprimnosťou, no

ponúkajú prienik medzi mládež bez akýchkoľvek zábran, či strachu, a to nielen do života mladých v Rusku. Tieto príbehy by sa mohli odohrať kdekoľvek. Nemyslím, že súčasná mladá generácia sa vo svete glo-balizácie od seba veľmi odlišuje. Hrdinovia príbehov si len tak žijú svojím životom a pokúšajú sa nájsť jednoduché ľudské šťastie, hoc len na chvíľu.

V jej príbehoch sa pije veľa vodky, hrá v nich veľa hudby, strie-dajú sa partneri, dokazuje sa sila roztržkami, či násilím, no to všetko iba preto, aby zaviedla čitateľa do vnútra súčasnej mládežníckej sku-piny, pretože tam sa len tak niekto nedostane. Že sú neženské? Nemys-lím. Veď jej ženské hrdinky, hoci niekedy len trinásťročné, sú ženami vo všetkom, čo k tomu patrí. Sú zmätené, náladové, neisté, vášnivé, niekedy zlomyseľné či povrchné a často trpia nezmyselným ľúbostným trápením. Nech už je to s tou žen-skosťou - neženskosťou akokoľvek, Daj mi! prinesie príjemný relax.

Keďže poviedky sú jasné, svie-že, pulzujúce, niekedy okorenené troškou „puberťáckeho“ humoru, môžete si ju so sebou zobrať na akékoľvek rušné miesto a skrátiť si čas napríklad čakaním na niekoho, či na niečo.

Mladí umelci sa nikdy príliš nezaťažovali konvenciami, zaužívanými postupmi, či ne-bodaj morálkou uverejňovania toho, či tamtoho.

MiCHal aNDEl

Neodškriepiteľnou súčasťou každej novej krvi je totiž šialený entuziazmus a chuť vysmievať sa, pretvárať, rúcať, ničiť a vzá-pätí stavať nové vzdušné zámky odrazu spoločnosti. Dnes už na literárnej scéne prevláda výrazný individualizmus, a tak ako sa tak skoro nedočkáme nových Preklia-tych básnikov, či Beat Generati-on, tak už ťažko hľadať nejakých Davistov, či Osamelých bežcov.

Za poslednú takúto generáciu - negeneráciu v našich zemepis-ných šírkach, akési memento toh-to socializačného trendu autorov, môžu byť považovaný tzv. Barba-ri, hŕstka dnes už nie úplne mla-dých ľudí, ktorým typické výlety do Indie, či na hviezdy typu Sí-rius, návštevy mimozemšťanov, uverejňovanie prác tipu Zbružo-vého Ticha (úryvok z tohto diela uverejnený v antológii ich tvorby počíta 22 písmom nezaťažených, a teda čisto bielych strán), či iné hranie sa s významami a inter-

pretáciami nikdy nebolo cudzie. Andrián Turan, Ján Litvák, Kamil Zbruž, či Róbert Bielik (niekto-ré pramene k nim pridávajú ešte Jána Koleniča, ten však týmto zaradením nie je príliš nadšený) majú za sebou rôzne životné osu-dy a úlohy – Zbruž bol novinár (inak autor ich asi najznámejšie-ho diela Spitý imidž, alebo „ma-gazín pre dolných 10000“), Bielik vysokoškolský pedagóg, väčši-nou však všetci na voľnej nohe, v depresiách, či naopak snažiac sa dosiahnuť osvietenie v rukách viac, či menej pochybných gu-ruov. Stále sú to však ľudia s pokorou a láskou k slovu a jeho účinkom, tvoriaci hravé, miesta-mi melancholické, kompozične aj obsahovo zaujímavé básne, či prózy. Najťažšie a najlepšie však človek charakterizuje sám seba a nechajme teda prehovoriť samot-ných Barbarov:

„Anachronicky nadčasové zoskupenie Barbarská generácia, vyhľadávaný terč lovcov krás-

nych náhod a zážitkov podoz-rivých svojou jednoduchosťou – tri bodky by nestačili. Pretože ku kŕdliku – ako už aj vrabce na streche Dómu čvirikajú, prikvitla prekrstená ovečka menom Ró-bert a v neposlednom rade aj jeho rozmarný gurudži Ivan (Kolenič sa neskôr od Barbarskej generá-cie dištancoval), ktorého tvár sa pozvoľna zjednocuje s podobou Mony Lízy.

Týchto päť prstov predĺženej ruky literatúry tvorí dovedna ot-vorenú dlaň, svojráznu liečiteľskú hŕstku a niekedy aj figu. Narodi-li sa pod rovnakým Slnkom, ale v rozdielnych fázach Mesiaca, v čase priaznivého pohybu nebes-kých telies. Priaznivého pre Deň priateľstva. V čakaní na dymiacu Lunu, letiacu po dráhe dúhy do mora, až tam, kde sa hukot hlbín a praskanie vĺn zlieva s posvätným tichom pod horiacimi hviezdami, ktoré spaľujú Noc i Zem rovna-kým plameňom.„ (Barbar(u)ská ruleta)

„Barbarom som sa stal, keď

ma v trinástich pustili prvýkrát zo záchytky. Hneď som sa od

radosti opil s primárom. Dodnes ma nik nevidel triezveho.“

(Andrián Turan)

keď som na seba minule upútala pozornosť na hodine (píp), pomaly som sa zošuchla trocha nižšie pod lavicu, ale knihu, ktorá vo mne vyvolala ten výbuch smiechu (náhle šíriaci sa tým dusným vzdu-chom v miestnosti), som aj tak neodložila.

MarTa JaNáČoVá

Nešlo to! Bola som tak zahĺbe-ná do textu tých stránok a malých tlačených litier na seba nadväzu-júcich, že som sa až prekvapila, že ja v skutočnosti sedím v škole, (sprava vedľa kamošky lúštiacej krížovku a v popredí, kde už ani môj zrak nesiahal, učiteľka. To útle chúďa snažiace sa natlačiť nám niečo do tých alkoholom a inými šmakmi vymytých moz-gov), a nie vedľa hlavného hrdinu mojej rozčítanej knihy, a neriešim jeho životné problémy spolu s ním. Zrazu mi ho prišlo ľúto, že som ho nechala samého v tom štychu a rýchlosťou unaveného oka som sa snažila vrátiť do jeho/môjho sveta.

Je to predsa veľmi jednodu-ché! Nielenže nemáte žiadne prerušenie reklamou, ale môžete ju kedykoľvek odložiť a vrátiť sa. A tých žánrov! Všetkých tých

výtlačkov, keď sčítame všetky tie žánre, je ich snáď toľko, koľko je zrniek piesku na pláži v Puerto Vallarta. Ale ovšem človek koník túlaví...

Namáhavá to cesta do knižni-ce či kníhkupectva (oni by za to chceli aj peniaze!). Človek si rad-šej zapne tu kovovú bedňu, plnú káblikov a lepených spojov, však ono sa tam vždy dačo nájde... všetko by bolo fajn, ak by nás už neomrzelo dívanie sa na tých istých pseudohrdinov zachraňu-júcich tento náš nezachrániteľný svet.

Prečo teda čítať? Pre mňa je to únik pred reali-

tou, mozgová činnosť sa obme-dzí... zoslabujú sa ušné orgány, oči a mozog sa sústredia len na danú knihu, stranu, vetu, svet... (perfektná gymnastika)

Jedným z vedľajších účinkov môže byť zväčšenie slovnej záso-by, človek by ani nebol povedal, že na pokeci (či najnovšie – face-booku), sa dá hovoriť aj o niečom inom ako: čo si dnes robil – nič, a ty – nič...

Toľko pre a proti. Čítať teda? Otvoriť ten tvrdý farebný obal, plný bielych listov pobodkova-ných akýmisi písmenkami? tento súboj vyhratý!

Tvorivé hrátky Daniela Heviera Tak prečo ľudia čítajú?

Básnici cmúľajúci konopné zrnká ako sa píše neženská próza

Pokojné a trochu konzerva-tívne vody slovenskej knižnej tvorby rozvíril príchod nového autora a jeho dvoch titulov: Ja malkáč (román smutno-srandovinový. Takýtok.) a Ja veľkáč (román necenzurova-ný, asi ma zabijú). ich autor, Ľubo Dobrovoda, dokazuje, že na Slovensku máme stále schopných spisovateľov, ktorí vedia priniesť do literatúry niečo nové a „neokukané“.

KataRíNa tRNOvCOvÁ

Obe knihy sú napísané vtip-ným a originálnym spôsobom - z pohľadu malého chlapca - sa-motného autora, z čias, keď bol ešte „malkáč“. Vtipno-smutným spôsobom vykresľuje svoj život v Československu od narodenia po škôlkárske časy. Trefne komentu-je situácie a ľudí okolo seba a na-oko nevinným detským pohľadom ostro a zároveň vtipne kritizuje každú drobnosť. Nešetrí svojich priateľov, známych blízkych a už vôbec nie rodinu. Čitateľovi dáva najavo, že deti toho chápu oveľa viac ako si dospelí myslia. Bez problémov a pretvárky vysype všetko zlé, s čím sa (nielen) počas svojho detstva stretol: alkoholiz-mus, nenávisť, urážky, xenofóbia, nadávky...a napriek tomu jeho romány nevyznievajú vulgárne či lacno. Svojský štýl písania, v kto-rom voľne radí motívy a udalosti tak, ako ho práve napadli, robí z jeho románov originálne knihy, ktoré nepustíte z rúk, kým ich ne-dočítate do konca.

„Ja by som tiež chcel byť veľ-

ký a hovoriť Nalejeme do hlavy, lenže nesmiem. Raz som v škôlke povedal pani kuchárke ujojan-kovým krčmovým hlasom Dajte mi kakao, matko, nech néčo v tej gebule máme, a samozrejme sa hneď žalovalo, aký som chuligán. Ako je možné, že ujo Janko takto hovorí furt a chuligán neni? Keď som sa na to spýtal starej mamy, zasmiala sa a povedala Až budeš na ministerstve jako Jano, móžeš vyprávat hovadziny, aké chceš a šeci ti ešte zatléskajú.“

Napriek veľkému úspechu autor o svojom pôsobení v lite-rárnom svete tvrdí: „Stať sa spi-sovateľom je jediná možnosť ako vyniknúť, keď je človek blb a bez vzdelania.“ Dobrovoda síce ne-

parí do spisovateľskej smotánky, nemá vysokú školu, pracoval ako lepič plagátov, či strážca parko-viska a niektorí kritici jeho tvor-bu nepovažujú za plnohodnotnú literatúru. Čitatelia naňho však nedajú dopustiť! A práve preto sa už jeho prvý román stal jednou z najzábavnejších kníh tretieho ti-sícročia. Knihy Ľuba Dobrovodu sú jednoducho vhodné pre každé-ho. Pre tých, ktorí sa radi pri dob-rej knihe zasmejú, no aj pre tých, ktorí si pri nej radi poplačú. Pre tých, ktorí majú radi tvrdší humor a dokonca i pre tých, ktorí vlast-ne ani radi nečítajú. A najmä pre tých, ktorí si myslia, že len ich rodina ja poriadne „strelená“.

organizácia artéria v spolu-práci s literárnym klubom a Style Caffe zorganizovali v poradí už štvrté pokračovanie stretnutí so súčasnými lite-rárnymi autormi pod názvom Najtart.

MiCHal aNDEl

O výtvarnú zložku tohto ve-čera sa svojou výstavou postarala vyštudovaná novinárka Katarína Smiková, momentálne študujú-ca fotografiu na FAMU v Prahe. Ako bývalá pracovníčka Sloven-ského rozhlasu si za tému vy-brala práve túto budovu, snažiac sa však zachytiť skôr jej menšie fragmenty, neprístupné oku oby-čajného smrteľníka. Hranie sa z rozhraniami svetla a tmy, vytvá-rajúc geometricky viac, či menej dokonalé obrazy, kontrasty me-dzi jednotlivými zložkami, vo výsledku pôsobiace však skoro čisto harmonickým dojmom, boli najväčšími devízami jej aktuálnej výstavy.

Slovo kontrast by sa dalo ap-likovať univerzálne asi na všetky tri zložky tohto večera, čo do-kazovali aj v rohu sa sympatic-ko krčiaci dvaja mladí študenti, chytajúci počas predelov do rúk akordeón a klavír. Práve touto netypickou kombináciou nástroju „krčmového“ a „aristokratické-ho“ typu vzniklo vcelku zaují-mavé, miestami melancholické, inokedy veselšie spojenie.

Hlavným programom bola však diskusia moderovaná literár-nym historikom doc. Zoltánom

Rédeyom s autorkou Danielou Kapitáňovou, známejšou skôr svojím pseudonymom Samko Tále a Knihou o cintoríne. Kon-trast týchto dvoch ľudských ty-pov asi nemohol byť výraznejší. Familiárne a s úsmevom vystu-pujúca bezprostredná autorka a občas pridlhé, nezrozumiteľné a zamotané otázky, či konštatova-nia moderátora vyvolávali úsme-vy na tvárach zúčastnených.

Životná dráha Daniely Ka-pitáňovej je vcelku zaujímavá. Potom, ako táto komárňanská rodáčka dokončila štúdium diva-delnej réžie sa zaoberala písaním divadelných hier a ich režírova-ním, sa vydala na pole literatúry a a od roku 1996 vyučovala tvo-rivé písanie na UKF v Nitre. Bola nominovaná na cenu Anasoft Li-tera a momentálne píše scenár k celovečerným filmom na motívy Samka Tále a svojej ďalšej, de-tektívnej knihy.

Ďalším zúčastneným diskuté-rom bol majiteľ vydavateľstva, v ktorom Kniha o cintoríne pôvodne vyšla a dlhoročný priateľ Daniely Kapitáňovej, Koloman Kertész Bagala, ktorý vidí ako hlavný prí-nos tejto knihy „najautentickejšie podané svedectvo o spoločenskej transformácii, ktorá sa tu udiala začiatkom 90. rokov“.

O sprostredkovanie frag-mentov tohto diela sa bravúrnou recitáciou postarala Mgr. Hana Révayová, ktorá nás touto cestou zoznámila so schyzofrenickou výpoveďou mentálne jednoduch-šieho Samka. Ako podotkol Ko-loman Kertész Bagala aj samotná autorka, prvotné ohlasy na toto

dielo neboli vôbec priaznivé. Ako prvá vyšla recenzia profesora li-teratúry z UK v BA, kde okrem iného píše, že „kam až klesla slovenská literatúra, keď si aj re-tardovaný zberač kartónov môže napísať knihu“. Autorka bola z tejto a nasledujúcich kritík podľa vlastných slov „veľmi zdrvená“, z čoho ju však vzápätí dostala re-cenzia v Domino fóre, kde Pavel Vilikovský prišiel aj na to, kto skutočne napísal inkriminovanú knihu a dokázal preniknúť aj pod humorný povrch a odhaliť ďalšie roviny, týkajúce sa napríklad aj slovensko-maďarských, či róm-skych problémov.

Vzápätí prišli dobré ohlasy aj zo zahraničia, kde sa Samko Tále stal rýchlo obľúbeným. Dnes je Kniha o cintoríne už preložená do francúzštiny, nemčiny, arabčiny, či švédštiny, chystá sa však nap-ríklad aj preklad do japončiny.

Nasledujúca diskusia sledova-la skôr osobné inšpirácie autorky, či dopad samotnej knihy na jej osobný život. Koloman Kertész Bagala si neodpustil nespome-núť smutne známy výskum Pavla Rankova, podľa ktorého prie-merná čítanosť literatúry klesla v posledných rokoch z 9% na 5% a aj z tohto čísla je to 90% žien, čítajúcich prevažne autorov typu Táne Keleovej-Vasilkovej. Tento trend ešte svorne nazvali AIDS-om literatúry, čo bolo aj zakon-čením tohto večera. Teda pre pár ľudí, ktorí ešte neposedeli pri káve, či pive v prostredí s celkom príjemnou atmosférou a dobrým pocitom z tejto milej akcie.

Dobrovoda, rebel s dobrým srdcom Genius Loci v Style Caffe

2009. apríl - Via Litera 7. strana

názory8. strana www.presstigeonline.sk

Hospodárska kríza sa preja-vuje v plnej miere a o prácu neprichádzajú len zamestnanci na plný úväzok. Jedni tvrdia, že dopad krízy nepociťujú, iných sa dotýka na plnej čiare.

alžBETa MiČkoVá

Výrobcovia a podnikatelia majú čoraz menej objednávok, fabriky prehodnocujú svoje plá-ny na budúce roky, nemôžu ďalej prijímať nových zamestnancov a vytvárať nové pracovné miesta. Naopak. Sú nútení prepúšťať a to v mnohých prípadoch aj stov-ky zamestnancov. Tisíce ľudí aj na Slovensku už prišlo o prácu, pretože najmä fabriky musia tl-miť výrobu a menej investovať. Problémom sa nevyhnú ani men-šie firmy, pretože ak má len jed-ného väčšieho zákazníka môže ho to zruinovať. Ľudia v čase krízy stále viac a viac šetria na službách a nemôžu si dovoliť kupovať lu-xusné výrobky. Obchodníci teda lákajú väčšími akciami.

Na tých, ktorí si prácu udržali sa to odráža aj znížením platov. Zákazky sa stále znižujú a keďže podnikateľ nesie riziko nemôže ďalej míňať peniaze na plat za-mestnanca, pretože by tým šiel do rizika a nemal by ich v prípade naliehavej potreby.

Zákazky klesajú a týka sa to aj pracovných agentúr. Znižuje sa počet záujemcov o sprostredkova-nie brigád, študentov odrádza níz-ka ponuka. Keďže objednávky od klientov sú v prípade niektorých pracovných agentúr stále nižšie a nižšie, spôsobuje to pokles v ob-lasti dočasného pridelenia do vý-roby. Pre študentov je ťažšie nájsť si brigádu a privyrobiť si. A nie len študenti, ale aj ich rodiny sa snažia viac ako predtým nekupo-vať to čo nepotrebujú, aby nemu-seli siahať do úspor. Štúdium nie je finančne ľahká záležitosť a tí, ktorých rodičia už bohužiaľ o prá-cu prišli, si určite chcú privyrobiť

aspoň dočasnými brigádami. No keď je študent vytrvalý, brigádu ako dokladanie tovaru, či pásovú výrobu si určite zarezervuje. Aj tí študenti, ktorí si finančne vypo-máhajú napríklad privyrobením za barom pociťujú krízu na pri-danom sprepitnom. Zákazníci už nesiahajú tak hlboko do vreciek ako predtým. Mnohých tiež zne-pokojuje aj otázka každoročných letných brigád, čo bola pre štu-denta stále perfektná príležitosť zarobiť si aj väčšiu čiastku, a to najmä za slovenskými hranicami.

Študenti si v tomto období ta-kisto často kladú otázku, ako to bude s prácou keď úspešne do-končia vysokú školu a pred meno si budú môcť hrdo prideliť titul. Pri menej perspektívnych odbo-roch je dobré hľadať si prácu už počas štúdia a chytiť sa každej ponúknutej príležitosti. Teda vy-užiť každú aj menej lukratívnu ponuku práce, aj keď je pravdou, že študent si popri škole skôr náj-de prácu ako si ju zamestnaný udrží, pretože študent bude pra-covať aj za menšiu mzdu a viac, keďže nemusí živiť rodinu.

Treba dúfať, že situácia sa ne-bude vyvíjať príliš dramaticky, veď kvalitná pracovná sila akou sú študenti si prácu pri troche sna-hy vždy nájde.

MužSkÝ fakTor:

Druhýkrát v druhom kole. Jeho prvýkrát druhé víťazné kolo bolo prijaté dosť rozpačito. Vraj sme zvolili menšie zlo. Lenže menšie zlo je učenlivé. Počas úradovania sa naučilo reprezentovať až na niektorá fau paux voči štátnemu protokolu ako je o pol čísla väčší golier na kabáte alebo dlhé rukávy na saku. Móda sa mení. Rukávy sa nosia o niekoľko centimetrov dlhšie a kabáty ležérnejšie ako v dobách socializmu. Z ktorého ob-dobia asi čerpali pri zostavovaní módnych predpisov pri obliekaní našich štátnikov?

Náš faktor pôsobí vždy ele-gantne a dôstojne. Manželka je vkusným doplnkom jeho celého outfitu. Pýtali by sa aké - také znalosti angličtiny. Sú situácie, keď sa bez priamej komunikácie nezaobíde ani hlava štátu. Celeb-rita je v ostrom zornom uhle. Bez tlmočníkov potom pôsobíme ako marťania v EU.

Keďže tento mužský faktor vsadil na tradíciu, ľudový kroj, fujaru a folklór vystačí zrejme s materčinou. Ku cti slúži, že bez vulgarizmov. Nie je osobný, ani vzťahovačný, ale ani výrazne charizmatický. Jeho preferencie vzrastajú a nemusí ich vynucovať natieraním chleba alebo vešaním záclon v kultúrnych domoch.

žENSkÝ fakTor:

Najväčšou výhodou je odva-ha. Najväčšou nevýhodou je po-hlavie. Česť a obdiv odvážnym ženám. Na Slovensku sa matriar-chát nenosí tak isto ako výsada samostatnej ženy. Je vedľajšie či dlhšia samostatnosť je dôsledkom rozhodnutia, rozchodu alebo ne-šťastia. Horúčkovito sa pátra po jej orientácií. Keď chce naďalej byť ´in´ musí sa doplniť.

Kvôli imidžu triedneho obľú-benca treba výber poriadne zvá-žiť. Náš ženský faktor sa vo výbe-re doplnkov vyzná. Výber slušivej garderóby by určite mal zveriť poradcom. Buď je nevkus vrode-ný alebo účelový. Vsadiť na súcit a splynúť s davom. Toto sa preži-lo. Dav je napriek nižším príjmom vkusnejšie oblečený. Šaty robia človeka a verejného funkcionára zvlášť. Každý extrém je škodlivý. Keď sa v prezidentskej kampani minú tisíce zo straníckej kasy na osobné vonkajšie vylepšenie, tak to kandidáta skôr pochová ako vyzdvihne. Taktiež sa nepýta oblečenie v štýle Vivienne West-wood. Pôsobiť nasilu skromne a prezentovať sa ako „jednoduché dievča“ tiež neprospieva. Účel svätí prostriedky. Treba dúfať v rafinovanosť, nie v skutočnosť a po prípadnom víťazstve sa nebu-de sadiť zelenina na pozemku za

prezidentským sídlom. Náš faktor sa zatiaľ správa ako

dáma. Zbehlá v argumentácií bez znevažujúcim výrazov na adresu protivníka.

Ani jeden z duelantov sa ne-znížil k štvanej kampani. V ich generácií neobvyklé a zriedkavé. Išlo o veľa.

Na rozdiel od iných vládnych predstaviteľov prezident vo voľ-bách získa moc ako osobnosť, nie ako politická strana. Zdalo by sa, že je celebritou len pre reprezen-táciu, držiteľom rôznych výhod a slušnej penzie. Dôležitá skutoč-nosť je najmä tá, že hlava štátu je

vrcholným veliteľom ozbrojených sí a najmocnejší človek v štáte. Je Slovensko pripravené na svoju G. I. Jane? Najznámejšiu ženu v čele víťaznej armády Johanku z Arcu nakoniec muži upálili. S kladivom na čarodejnice sa dnes nechodí. Ale ktorý generál nadše-ne zrazí podpätky pred babou?

V každom politickom boji správanie víťaza prezentuje vy-spelosť národa. Úspešnejší môže kvality protivníka zužitkovať, alebo mu ďalšie zotrvanie v poli-tike riadne sťažiť. Všetko je však iba dočasné.

iVaNa ČEPČEkoVá

Hoc je ľudské nešťastie, bohu-žiaľ, súčasťou každodenného života, v poslednom čase je čím ďalej, tým viac využívané ako dobrý ťahúň sledovanosti televízii a čitateľnosti novín. Všade sa na nás valí, bije nám do očí, opakovaním sa nám vtiera do pozornosti a ako sa zdá, celkom úspešne a bez väčšej námahy.

Hovorí sa, a všetko aj nasved-čuje tomu, že zlá správa je dobrá správa a dobrá správa nie je žiad-na správa. Takejto skutočnosti sa nevyhli ani slovenské médiá. Z obálok časopisov na nás číhajú prevrátené autá, zakryté mŕtvoly, nešťastné podvyživené deti, ľudia plačúci na cintorínoch a tragické palcové titulky, ktoré nás vábia k novinovým stánkom. Strhujúca dráma nás prekvapí, šokuje, na-hnevá, rozcitlivie...Vyvolá v nás nespočetné množstvo emócií. Te-levízne vysielanie nás priklincuje do našich pohodlných sedačiek reportážou o ťažkej životnej situ-ácii pána XY, či zábermi zo súdu,

pokiaľ možno aspoň s vrahom rodičov, či nejakým pedofilom. Prečo ľudia vlastne sledujú a čí-tajú práve o zverstvách, skaze, zlobe, beznádeji, nespravodlivos-ti? Samozrejme, je to niečo ne-vyhnutné a každodenné. Myslím si však, že človek má vlastného utrpenia dosť, tak čo ho tak vše-možne ťahá k inému? To, že prá-ve toto nešťastie nie je jeho a ak

sa ho nedotýka bytostne je ľahšie určiť ako by sa v danej situácii zachoval on? To, že je človek rád, že práve tá a tá udalosť sa nestala jemu? To, že v ňom vyvolá určitý odpor k spoločnosti, ktorej je sú-časťou a dá mu to na chvíľu pocí-tiť, že ešte aspoň sám má v sebe kúsok ľudskosti? Ťažko povedať. Je však na mieste uvedomiť si, že nešťastie nie prostriedok na riad

ani kozmetika aby sa s ním malo takto nenáležite kupčiť.

Samozrejme, nechcem de-honestovať ľudské utrpenie (to skutočne nie), no zdá sa, že ho je až priveľmi. Človek má zra-zu pocit, že už nič dobré sa na svete nedeje, že dobrí ľudia sú záležitosťou histórie, že morál-ka, etika, či tradičné hodnoty sú len pojmami, ktoré stratili svoju aktuálnosť. Nenechajme sa však takýmto obrazom zmanipulovať médiami. Skrivená realita, ktorú nám ponúkajú nás informuje iba jednostranne. Nanešťastie nega-tívne. A prečo? Lebo utrpenie a nešťastie sú jednoducho tovarom na ktorom profitujú.

Na záver snáď už len jedna malá anekdota o americkom no-vinárovi, ktorý dorazil do Kon-ga, kde práve zúrila vojna medzi kolonizátormi a domorodcami. Novinár pribehol ku skupine be-lošských žien čakajúcich na odlet lietadla a zakričal: „Nie je medzi vami aspoň jedna, ktorú znásilnili a hovorí po anglicky?“

kaTaríNa TrNoVCoVá

finančná kríza momentálne vládne svetu. Vládne našim životom. a vládne dokonca aj tým, ktorí ani len netušia, že sa „niečo deje“. Deťom.

Pod pojmom hospodárska krí-za nerozumieme už len prepady akcií na burzách, pokles výroby, likvidáciu realitného trhu, zvy-šovanie úrokov v bankách, hro-

madné prepúšťanie...Ak to však bude takto aj naďalej pokračovať, k dopadom hospodárskej krízy zaradíme i zvýšený nárast detí do detských domov a ich následný zánik.

V súčasnosti je na Slovensku osemdesiat štátnych detských do-movov a v nich žije okolo štyri tisíc chovancov. Tie v poslednom čase zaznamenali nárast detí a

zároveň úbytok sponzorov. Pa-radox. Prezident našej najstaršej mimovládnej organizácie Úsmev ako dar, Jozef Mikloško tvrdí, že túto situáciu nespôsobila len finančná kríza. Aj keď má naj-väčší podiel. Sú však aj ďalšie dva aspekty, a to tie, že darované peniaze si firmy nemôžu odpísať z daní a negatívna kampaň voči domovom. Najsmutnejšie na ce-lom tomto probléme je to, že nie je problémom. Že sa o ňom vôbec

nediskutuje. Že nikoho netrápi tak ako by mal.

Zvýšená nezamestnanosť, neschopnosť platiť účty a rôzne pôžičky a zabezpečovanie zák-ladných potrieb človeka prinúti tak rodičov vzdať sa svojich detí. Jediným možným a dočasným vý-chodiskom bude pre nich detský domov. Je veľmi dôležité položiť si otázky, či naozaj chceme, aby počet detí v detských domovoch pribúdal. Či naozaj chceme, aby

deti prišli o svojich rodičov, a či naozaj chceme, aby pribudol ešte väčší počet trpiacich a nešťast-ných ľudí. A tu nastáva ďalší problém. Preplnené detské do-movy, ubúdajúci počet sponzorov a následný zánik týchto „dočas-ných úschovní“ spôsobí len jedi-né. A myslím, že každý vie, čo...

Celé to pôsobí katastrofálne a tak trochu aj zveličene. Mnohí zá-stupcovia detských domovov však tvrdia, že darovacie účty sa pomaly

vyčerpávajú a s obavou dodávajú, že sa treba pripraviť na najhoršie. Tí ostatní na možné problémy nedokážu ani myslieť. Radšej...

Finančná kríza si už vyžiada-la aj svoje prvé ľudské obete. Je možné, že ich bude viac, že to nejaký rodič neunesie a všetko to trápenie ukončí. Je však mož-né aj to, že sa napriek všetkému nájdu ľudia, ktorí pomôžu...

líVia SZoMoroVá

Ohrozí finančná kríza aj deti?

Finančná kríza do-padá aj na študentov

(Náš) mužský a ženský „prezidentizmus“

Keď ľudské nešťastie zarába

koncom februára skupina rímsko – katolíckych kňazov vyzvala kresťansko demokratické hnu-tie aby nepodporilo v prezidentských voľbách kandidátku ivetu radičovú. Dôvodom boli jej názory nezlučujúce sa s kresťanskou morálkou.

Musím priznať, že februárová „vzbura“ časti ka-tolíckeho kléru ma úprimne potešila. Predpokladal som totiž, že sa prinajmenšom v oblasti katolíckej obce rozvinie diskurz na tému hodnôt, ktoré majú na slovenskej politickej scéne zastávať tzv. kresťanské strany a, že mimo tejto diskusie nezaostane ani po-stoj katolíckej Cirkvi k veciam verejným. Bohužiaľ sa tak nestalo. Partizánska akcia pár nespokojných kňazov bola zahraná do stratena a tým sa otázka kresťanskej politiky opäť raz nezodpovedala.

Prečo je však nevyhnutné nastoliť túto tému? Klérus a politické strany stotožňujúce sa s učením Ježiša Krista totiž kresťanské hodnoty flagrantne porušujú. Dokonca popritom ticho tolerujú agresív-nu protikresťanskú politiku.

Tendencie odklonu od kresťanstva sa katolícka Cirkev spoločne s tzv. kresťanskými stranami do-pustila v momente uznania legálnosti súčasného sys-tému trhového hospodárstva, ktorý je založený na hodnotách priamo odporujúcim pilierom kresťan-skej vierouky. A to napriek faktu, že hlavne katolíc-ka Cirkev si veľmi triezvo uvedomuje antagonizmus medzi ideami kresťanstva a trhu.

Ešte na základnej škole sa mi do rúk dostala kni-ha Stretnutia s Bohom, v ktorej autor Paľo Púpava v kapitole o Sociálnej náuke Cirkvi formuluje základ-né východiská pre postoj kresťanov k súčasnému trhovému systému.

Napríklad v časti o zásadách katolíckej Cirkvi je napísané: „a/ každý majetok a vlastníctvo má spolo-čenskú úlohu, c/ bohatstvo zeme má všeľudské urče-nie,“ alebo „f/ vykorisťovanie robotníkov je mravne neprijateľné.“

V ďalšej časti kapitoly je vyhlásenie, že „Cirkev neschvaľuje: „tzv. liberalizmus,“ pretože „1/ nepoz-ná morálku 2/ lebo nepozná ohľad na slabšieho 3/ spôsob nadobúdania kapitálu je v priamom rozpore proti VII. prikázaniu Desatora: Nepokradneš.“ (Cir-kev však odmieta aj tzv. reálny socializmus, ktorý považuje za štátny kapitalizmus, pretože neuznáva

súkromné vlastníctvo).

Pričom postoj katolíckej Cirkvi k trhovej spoloč-nosti je asi najvýstižnejšie vyjadrený v nasledujú-com citáte.

„Názor, že úspech ekonomiky závisí len od kon-kurencie a od trhových mechanizmov je škodliví. Vedie k egoizmu a ku konfliktu s Božím poriadkom. Politika voľného trhu....vytvára veľké rozdiely me-dzi ľuďmi, čo vedie k sociálnym nepokojom.... k veľkým sociálnym rozdielom, k rastu nezamestna-nosti.“

Z citovaných viet je teda zrejmé, že katolícka Cir-kev si plne uvedomuje nezlučiteľnosť kresťanských ideí so základnými hodnotami súčasného spoločen-sko – ekonomického systému. Napriek tomu však nerobí prakticky nič. Autor knihy však Stretnutia s Bohom upozorňuje, že „nie je poslaním Cirkvi pred-písať recept a liek na súčasné hospodárske neduhy spoločnosti,“ čo sa dá chápať ako nemožnosť Cir-kvi priamo zasahovať do chodu spoločnosti, (takáto formulácia je však trochu nepresná, pretože už sv. Augustín povedal, že síce kresťania by mali akcep-tovať sociálne usporiadanie spoločnosti, ale len ak nie je v rozpore s ich vierou a svedomím). Vzápätí však dodáva, že „Cirkev má povinnosť sa vyjadriť k mravnému obsahu ekonomického konania v každom čase.“

Lenže aj toto obmedzené právo katolícka Cirkev nevyužíva. Kde totiž Cirkev bola, keď neoliberálna vláda Mikuláša Dzurindu svojimi nešetrnými refor-mami zbedačovala široké vrstvy obyvateľstva? Kde bola jej kritika pri zavadzaní voľného trhu a z toho vyplývajúceho zväčšovania sociálnych rozdielov? Prečo verejne nebola odsúdená politika tzv. kresťan-ských strán a jej dopady na celú spoločnosť?

Sú to otázky, ktoré nevyhnutne vyvstávajú pri porovnávaní teórie sociálneho učenia Cirkvi s pra-xou jej uskutočňovania.

Nenastoľujem ich však ako nepriateľ katolíckej Cirkvi ale ako jeden z jej členov, ktorému nie je ľahostajná budúcnosť kresťanstva. Preto ma mrzí, že výzva siedmych kňazov nebola tou povestnou iskrou, ktorá mala vznietiť oheň širokej diskusie o pravých hodnotách kresťanskej politiky.

JuRAJ ČERNoTA

V radoch študentov i pedagó-gov žurnalistiky našej alma mater koluje v poslednom čase množstvo overene neoverených dezinformácii, ktoré následne menia svoj význam vzhľadom k času i interpretácii. a aj keď sa s „definitívnou“ platnos-ťou podarí naozaj potvrdiť vierohodnosť danej novinky, tá je vzápätí ďalšou schôdzou pedagogického kolégia pre-transformovaná na svoj opak. Bolo to tak pri schvaľovaní formy ukončenia trojročného štúdia angličtiny a deje sa to aj ohľadne prijímacích skúšok na magisterské štúdium. ale pekne poporiadku.

MiCHal aNDEl

Študenti denného štúdia žur-nalistiky na UKF každoročne ukončujú štúdium angličtiny bakalárskou skúškou. Celé to zastrešuje Jazykové centrum UKF, ktoré bolo však toho roku približne tri týždne pred pláno-vaným termínom vykonania tejto skúšky vyrozumené vedením ka-tedry žurnalistiky o zmene formy ukončenia.

Bakalárska skúška mala byť zrušená a študenti mali ukončiť ročník iba klasickým semestrál-nym testom. Niektorí zaplesali, iní menej. Veď keď vás niekto tri roky pripravuje na skúšku tohto významu, tak ho nemôže potešiť informácia, že celé jeho snaženie bolo viac-menej zbytočné. Postu-pom času sa však všetci zmierili s vyradením tejto kolónky zo svoj-ho bakalárskeho diplomu a život išiel ďalej. Prišiel však 18. marec a nová jóbova zvesť. Bakalárska skúška z anglického jazyka na-koniec s definitívnou platnosťou bude, ako sme sa dozvedeli. Do-konca s týždňovým predstihom. Bola. Niektorí spravili, niekto-rí nie...

Na druhej strane je tu prob-

lém, ktorí nevznikol na našej ka-tedre (epicentrom je bratislavská UK), avšak sa nás bytostne dotý-ka. Akreditačná komisia MŠ SR v novembri 2007 zrušila možnosť garantovať magisterské štúdium mimoriadnym profesorom. V tom čase však ešte platila a naše, tak ako aj bratislavské, štúdium žurnalistiky bolo riadne akredi-tované. Toho roku však táto ak-reditácia vypršala, našej katedre sa ale podarilo zohnať profesora, ktorý nám zabezpečil akreditáciu aj na ďalšie obdobie (približne 2 a ½ roka). Piatim bratislavským katedrám, medzi inými aj žurna-listickej, sa to však nepodarilo. Vyvstal tu teda problém. Piataci doštudujú ešte akreditovaní, ba-kalári akreditáciu majú a budúci rok sa to už hádam vyrieši.

Čo však s tretiakmi a štvrták-mi, ktorí nemôžu týmto pádom pokračovať v neakreditovanom štúdiu? Tu sa začali šíriť infor-mácie o hromadnom podávaní si prihlášok na našu katedru z ich strany. Keďže naše pedagogické a priestorové možnosti počítajú s počtom študentov nie výrazne prekračujúcim číslo 30, začala sa šíriť panika. Logicky, koľko ľudí príde z Bratislavy, toľko z nás ukončí štúdium UKF maximálne s titulom Bc. Svetielko snahy vy-

riešiť to s prehľadom a „elegan-tne“, ako sľubuje pani dekanka, však kdesi na konci tunela naozaj svieti. Ján Sand, vedúci katedry žurnalistiky na UK v Bratislave, hovorí o možnosti pre zaintereso-vaných žurnalistov prihlásiť sa do 1. ročníka magisterského štúdia na príbuzné odbory (politológia, história a informačné štúdia) a odporúča predovšetkým čakať.

Otázne však je, koľkí z nich túto možnosť využijú a či by sa celá ta panika nedala zmierniť as-poň občasným oficiálnym infor-movaním študentov o aktuálnom vývoji situácie. Šírilo sa totiž, a dosiaľ koluje množstvo dohadov a „overených“ vyjadrení vyšších kruhov, z ktorých sa za normál-nych okolností zatočí hlava.

Posledná informácia, ktorú sa mi podarilo po dlhom odkazovaní na kompetentnejších a vzdiale-nejších kolegov získať, hovorí, že prijímacie konanie na magister-ské štúdium bude. Vraj niekedy v auguste. Niežeby doteraz formál-ne nebolo, ale väčšinou existo-valo iba v rovine „postupoviek“, čiže kto splnil všetky požiadav-ky, ukončil bakalárske štúdium a chcel pokračovať, automaticky mu tak bolo umožnené. Teraz to už také isté nie je. Prijímačky budú. Niekto spraví, niekto nie...

Godot stále nezvestnýPár otázok pre katolícku cirkev

2009. apríl - Názory 9. strana

Hospodárska kríza zasiahla ok-rem ostatných krajín Európy aj Slovensko. Priamo a celkom zreteľne. Ľudia pociťujú jej neblahé dopady každý deň. a predseda vlády robert fico sa k nej postavil tak, ako sa patrí. Svojsky a celkom nepochopi-teľne.

Napriek počiatočnému za-hmlievaniu zo strany vládnych predstaviteľov a názorom, či krí-za nie je náhodou riadená a umelo prehlbovaná zvláštnymi „tem-nými“ silami, si nakoniec všetci priznali, že kríza je tu a bolo by treba proti nej čosi urobiť. Vznik-la Rada pre hospodársku krízu. S jej vznikom začali dlhé hodiny rokovaní, škrtania v rozpočte, vymýšľania stratégie. Až prišlo šrotovné.

V polovici februára tohto roka sa premiér v relácii STV O päť minút 12 vyjadril: „Šrotovné sa hodí do krajín, kde sa vyrába obrovské množstvo áut a jeho zavedením je možné dopyt po týchto autách zvýšiť.“ O mesiac neskôr sa však šrotovný bonus po vzore Nemecka a Francúzska stal realitou aj na Slovensku. A tak si kúpychtiví majitelia mohli dať

svoje staré auto zošrotovať a zís-kať tak podporu od štátu vo výške až do 2000 eur. A ľudia, ktorí sa neustále sťažovali na ťažký život ovplyvnený krízou, odrazu obja-vili „v ponožke“ zbytočných pár tisíc eur a investovali ich do no-vého auta, aj keď ho vlastne vô-bec nepotrebovali.

Lebo ak by sme sa aj snažili ospravedlniť zavedenie šrotov-ného snahou o obnovu vozového parku republiky, s prihliadnutím aj na ekologický aspekt, je nut-né pripomenúť, že obdobie hos-

podárskej krízy nie je tým najv-hodnejším pre podobnú aktivitu. Rovnako neobstojí argument o podpore slovenskej ekonomiky, keďže autá vyrobené na Sloven-sku putujú na export. Robert Fico si však nakoniec našiel celkom slušnú zámienku: šrotovné má byť vraj prejavom solidarity s okolitými krajinami v snahe oži-viť výrobu automobilov. Škoda, že si neuvedomil, prečo vlastne hospodárska kríza vznikla. Že si obyvatelia žili nad pomery, brali úvery a zadlžovali sa. A tak sme sa stali solidárni voči iným kraji-

nám, a nie sami k sebe. Šrotovné sa minulo za rekordné dva týždne a Ministerstvo hospodárstva pred-ložilo návrh na zdvojnásobenie sumy na tento účel. Nikto si však nevšíma, že sa šrotujú aj stále funkčné autá, že mnohé šrotovis-ká majú odrazu nadbytok šrotu, ktorý nedokážu kvôli kríze predať (respektíve predávajú ho za sumu o 75% nižšiu ako pred rokom), a nakoniec, že s ním nesúhlasí väčšina obyvateľstva. Lebo do-tovať iba jeden sektor, ktorý bol vybratý podľa (ne)jasného kľúča a skladať sa z našich daní na autá

pre iných, ktorí by si ho mohli do-voliť aj bez šrotovného, sa nezdá čudné snáď iba Ficovi.

Druhým nápadom bolo zníže-nie DPH pre reštauračné služby, ktorý však po vlne kritiky „pre-žil“ len jeden deň. Ako jeden z protikrízových opatrení ho na-vrhlo partnerom Európskej únie Francúzsko. Slovenská republika tento návrh na začiatku podporila, keďže podľa Roberta Fica reštau-račné služby v dôsledku krízy mi-moriadne trpia stratou klientov. Minister financií Ján Počiatek

však vrátil Fica do reality, preto-že dopady na štátny rozpočet by boli podľa jeho slov gigantické. Podpora reštauračných služieb vo Francúzsku, ktoré je známe už stáročia nielen vynikajúcou kuchyňou preslávenou po celom svete, ale aj gurmánskymi chúť-kami obyvateľstva, má jasný zmysel. Slováci si však na náv-števy reštaurácií zvykli iba tes-ne pred začiatkom hospodárskej krízy, kedy si ich konečne mohli finančne dovoliť. A podobne ako pri šrotovnom sa objavuje otázka, prečo si premiér Fico vybral prá-ve dané odvetvie.

Zaručený recept v boji proti hospodárskej kríze neexistuje. Jednotlivé vlády sa len môžu snažiť zaviesť také protikrízové opatrenie, ktoré nakoniec jej do-pady zmiernia. Cesta ale nevedie cez dotáciu jedného sektora, ale plošnou pomocou. Pomôcť všet-kým, napríklad znížením daní a odvodov, a nielen jednorázo-vo, iba určitým ľuďom. Lebo aj šrotovné dokázalo, že vláda sa rozhoduje na základe silného lo-bingu firiem, a nie snahy pomôcť občanom.

DaNiEla BEliCoVá

Približne pred rokom bola v spoločnosti rozvírená diskusia o výmene tvárí na politickej scéne. Týkalo sa to hlavne opozičných strán. Dokonca v SDkÚ-DS sa tohto hesla chytili aj niektorí jej členo-via a vytvorili spolok Nastal čas na zmenu. No vieme ako to dopadlo – neúspešne. Pre spresnenie nikto z lídrov opozičných strán nechcel o vý-mene ani počuť. Po roku sme svedkami nevídaného obratu, aj keď to nie je v SDkÚ-DS, ale v kDH. Preto sa vsúva otázka, prečo práve teraz nastal čas na zmenu?

MarCEl MarCiŠiak

Vynárajú sa dve alternatívy. Buď Pavol Hrušovský neuniesol stupňujúci tlak na jeho funkciu zo strany členov (nízke prefe-rencie, štiepenie strany) alebo v KDH kontinuálne došli k názoru, že parlamentné voľby 2010 sa budú konať za niečo vyše roka a potreba zmeny vo vedení je viac než akútna.

Či už je to prvá alebo druhá alternatíva, je rozhodnuté, že pravdepodobne na júnovom sne-me sa bude voliť nový predseda.

“V záujme novej nádeje pre kresťanskodemokratickú politi-ku som oznámil Rade KDH, že toto funkčné obdobie na poste predsedu je moje posledné,” - povedal Hrušovský.

Pavol Hrušovský si ďalej želá, aby kandidoval Ján Figeľ, ktorý je v súčasnosti našim euro-

komisárom.

“Cením si dôveru predsedu hnutia Pavla Hrušovského a pri-jímam jeho návrh kandidovať,” reagoval Figeľ. Kandidatúru od-mietol podpredseda strany Daniel Lipšic, ktorý bol v minulosti dlho pasovaný za nástupcu v strane. Podľa jeho vyjadrení by sa hnu-tie malo zamerať na spoluprácu starých osvedčených politikov s novými expertmi. Podľa poli-tológov sa týmto krokom KDH odkláňa od starej cesty a snaží sa nájsť si liberálnejšiu líniu.

Ján Figeľ predstavuje skúse-ného a schopného politika, no ukazuje sa ako dosť nevýrazný. Jeho postoje nie sú striktne ohra-ničené. Chýba mu určitá sila, energia až zanietenie, ktoré sú dostatočne potrebné pre vede-nie strany, a hlavne v čase keď strana potrebuje osloviť nových voličov. Je pravda, že týmito

vlastnosťami veľmi neoplýval ani Pavol Hrušovský, ale môže-me si všimnúť, že stranu držal v stagnujúcej úrovni na cca 8 % preferencií.

Tieto vlastnosti by mu mal nahrádzať práve spomínaný Da-niel Lipšic. Preto je otázne prečo práve Lipšic nebol navrhnutý za nového predsedu. Môže to byť strach z jeho väčšieho liberaliz-mu ako dovoľuje konzervatívna norma alebo to súvisí s jeho ne-dávnym prešľapom o kupovaní poslancov.

Na teraz je však isté, že Figeľ a Lipšic vytvoria nový kresťan-skodemokratický tandem. Isto nastanú zmeny v programe stra-ny a pravdepodobne sa dočkáme aj nových tvárí. KDH má niečo vyše roka, aby prebudovala svoj zastaraný konzervatívny obraz na nový, moderný a životaschop-ný v ďalšej budúcnosti.

Prvý európsky štát, ktorý pocítil ničivú silu finančnej a hospodárskej krízy, bol island. V stredoeurópskom priestore práve takýto island predstavu-je Maďarsko. krajina, ktorá doplatila na svoje ničnerobe-nie. Na ničnerobenie politikov, ktorí nemali síl na reformy pre obavy zníženia ich popularity. Namiesto toho štedro rozdá-vali. kríza bola posledným klincom do maďarskej rakvy.

V retrospektívnom pohľade si v nadnesenom význame môžeme povedať, že u našich južných su-sedov sa kríza začala už v roku 1998. Práve odvtedy sa striedajú vlády, ktoré nie sú schopné ničo-ho, len predbiehovať sa v populis-tických vystúpeniach. Potvrdil to aj popredný maďarský ekonóm a politik Tamás Bauer, ktorý tvrdí: ,,Maďarsko za svoju zraniteľnosť nevďačí zlej efektivite maďar-ského hospodárstva a jeho sla-bej exportnej spôsobilosti, lebo v týchto sférach je Maďarsko aj dnes v regióne medzi prvými jazdcami a nie na konci kŕdľa. Príčinou zraniteľnosti Maďarska je rozhadzovačnosť štátu, ktorá vyše jedného desaťročia predsti-huje výkonnosť hospodárstva.”

Krátko po voľbách v roku 2006, keď sa k moci dostali so-cialisti na čele s premiérom Gy-urcsányom, sa na verejnosť do-stala nahrávka o klamaní voličov a potrebe tvrdých reforiem, aby sa Maďarsko dostalo na zdravú ekonomickú cestu. Vtedy opozí-cia, hlavne strana Fidesz na čele s Viktorom Orbánom, rozpútala obrovské demonštrácie. No vláda to ustala, ale znova to zabrzdilo

reformy a Gyurcsány sa uchýlil k populárnym krokom, teda k roz-dávaniu, aby si nahnal stratených voličov. No v roku 2009, presnej-šie 21.marca sám Gyurcsány po-núkol demisiu. „Krízové riadenie a ďalšie zmeny si vyžadujú širšiu politickú a sociálnu podporu ako tá, ktorá je dnes,“ povedal premi-ér.

Teraz sa uvažuje v dvoch ro-vinách. Koalícia hľadá nového nástupcu a nepripúšťa rozpad a opozícia navrhuje predčasné voľ-by. V prvom prípade by sa krajina ďalší rok utápala v bezmocnosti a možno by chcela naštartovať reformy. V druhom prípade by sa po predčasných voľbách dostala k moci strana Fidesz, a tiež by mu-sela začať s reformami, ktorým sa po celé to obdobie bránila. Kým sa nevyrieši tento (nezmyslený) politický zápas, krajina bude ne-ustále upadať. Ekonomika je v hlbokej recesii. Maďarský forint sa každým dňom prepadá. V júli roku 2008 mal hodnotu 220 fo-rintov za 1 euro, dnes prekračuje hodnotu 300 forintov za 1 euro. Ďalej si Maďarsko muselo zobrať obrovskú pôžičku 25,1 miliardy dolárov od MMF (medzinárodný menový fond), Svetovej banky a

EÚ. V priblížení takáto podpora nemá obdoby v štátoch EÚ a je to podpora, za ktorú by sa nemuse-li hanbiť ani štáty tretieho sveta. Na pozadí týchto politických hier sa odohráva aj ďalšia kríza, kríza hodnotová.

Ako je známe, tak ako sa vo veľkej hospodárskej kríze v 30tych rokoch minulého storočia prebudil extrémizmus, tak aj v dnešnej kríze má stupňujúci trend, obzvlášť v Maďarsku. Vznikajú rôzne spolky ako je polovojen-ská organizácia Maďarská gar-da a zoskupenie 64 žúp. Hlásajú propagandu na znovu vzniknutie Veľkého Uhorska a robia nábory do svojich hnutí, ba aj na úze-miach susedných štátov. Usku-točňujú pochody a sú podozrenia zo zabíjania Rómov s rasistickým podtónom. Dokonca našli podpo-ru aj v mimoparlamentnej strane Jobbik, ktorá sa podľa výsledkov preferencií teší veľkej popularite u občanov. Maďarsko je svet-lým príkladom toho ako netreba spravovať štát. Môže byť pre nás poučením až výzvou, aby sme sa správali vždy rozumne a aby sme šetrili nielen počas kríz, ale práve v časoch istých a stabilných.

Marcel Marcišiak

res rupublica10. strana www.presstigeonline.sk

„Šrotovné“ a iné výmysly

Maďarská kríza v kríze Bude v tom Fígeľ

Za jeden z najmarkantnejších projektov súčasnej vlády do budúcnosti môžeme považovať plánované širokorozchodné železničné prepojenie ruska so západnou Európou, ktoré by malo viesť cez Slovensko.

Jozef zima

Najdôležitejším obchodným partnerom Európskej únie je v súčasnosti Čína a ďaleký východ. Napriek miernemu poklesu vzá-jomných obchodných bilancií, zapríčinených finančnou krízou, majú vzájomné kontakty naďalej obrovskú tendenciu rásť. Nevy-hnutnosťou sú možnosti diaľ-kového transportu obchodných komodít. 80 percent celkovej vý-meny produktov sa prepravuje po mori. Prekážkou teda môže byť nedostatočná kapacita prístavov v Európe. Kapacity tých najdô-ležitejších, Rotterdam, Hamburg, či Antverpy, pociťujú výraz-né preťaženie už v súčasnosti. Vhodnú logistickú alternatívu pre diaľkový obchod by sa dalo ľah-ko nájsť v rozvoji, v súčasnosti málo využívaného eurázijského železničného prepojenia. Transsi-bírska magistrála je pripravená. Má výrazné kapacitné priestory a Rusko vzhľadom na svoje záuj-my je takejto alternatíve viac než otvorené.

Samotný projekt širokoroz-chodnej železnice na Slovensku je v prvom rade iniciatívou vlád Rakúska a Ruska. Tie hľadali al-ternatívu na vzájomné prepojenie, ktorému najviac vyhovuje spo-jenie územím Slovenska, kde ši-rokorozchodná trať, vybudovaná s cieľom zásobovania U.S.Steel strategickými surovinami siaha

až do Hanisky pri Košiciach. V minulosti sa uvažovalo aj o mož-nostiach stavby dráhy cez Maďar-sko alebo Poľsko, kde takáto trať siaha až po priemyselnú konur-báciu Katovíc. Je však zastaraná, neelektrifikovaná a vláda našich severných susedov ju ako neren-tabilnú odmieta. Navyše Rusko realizuje väčšinu svojho železnič-ného transportu severnou trasou, a tak je pochopiteľné, že hľadá prepravné alternatívy pre svoje dlhodobé obchodné plány.

Staronový plán, s ktorým už v roku 1996 koketoval vtedajší mi-nister dopravy Alexander Rezeš, sa stretol s pozitívnym ohlasom vlády Róberta Fica. Tá už v roku 2007 podnikla prvé rokovania so zainteresovanými stranami, čoho výsledkom sú údaje z predbežnej štúdie uskutočniteľnosti. Podľa nej by sa odhad výšky nákladov na realizáciu projektu výstavby širokorozchodnej železničnej trate na území SR v rokoch 2010 až 2017 mal pohybovať vo výš-ke 4, 056 mld. €. Sumu však ani zďaleka nemôžeme považovať za konečnú. Nezahŕňa množstvo vý-davkov, ktoré sa priamo neviažu na stavbu trate. V konečnom dô-sledku však nie je ešte definitívne určená ani trasa, ktorou by mala plánovaná železnice viesť v prí-pade rozhodnutia o jej realizácii.

Možností je viac a otázok ohľadom rentability či financo-vania mnoho. Jednou z alternatív by mohlo byť dobudovanie tretej koľaje, ktorá by viedla popri se-vernom železničnom prepojení Slovenska, s napojením na už spomínaný úsek širokorozchod-nej železničnej trate na východ-nom Slovensku medzi Maťov-

cami a Haniskou pri Košiciach. Druhá alternatívu, o ktorej sa uvažovalo aj v roku 1996 a reálne sa o nej vyjadruje aj premiér Fico, berie do úvahy už existujúce, no slabo využívané spojenie juhom Slovenka. Podobne ako prvá možnosť by spojenie malo nadvä-zovať na funkčnú trať neďaleko Košíc. Odtiaľ by malo viesť cez Zvolen a Palárikovo do Brati-slavy a Viedne. V prospech tejto alternatívy hovoria reálne tech-nické diela železníc s vysporiada-nými majetkoprávnymi pomermi, čo by mohlo do značnej miery uľahčiť realizáciu i výrazne zní-žiť náklady. Išlo by teda o prebu-dovanie starej trate s normálnym rozchodom na rozchod široký, ako i celkovú elektrifikáciou a modernizáciu.

Do dnešného dňa nie je roz-hodnuté ani o forme financovania výstavby. Predbežná štúdia usku-točniteľnosti navrhuje dve mož-nosti financovania projektu. Jed-nou z nich sú dlhodobé pôžičky a splátky úrokov s lehotou spláca-nia 30 rokov s úrokovou mierou vo výške 10 %. Druhá alternatíva

je kombináciou dlhodobých pôži-čiek a štátneho rozpočtu vo výške 20 %. Rentabilita oboch variantov závisí od množstva prepraveného materiálu. Podľa hospodárskych prognóz Slovensko očakáva, že smerom na západ vzrastie objem prepravených tovarov do roku 2015 až o sto percent. „Tento nárast garantuje ruská strana. Slovensko má od Ruska oficiál-ny prísľub,“ povedal Jánošík. V prípade naplnenia prognóz v bu-dúcnosti by už samotný transport mohol z dlhodobého hľadiska na-pĺňať hospodárske očakávania.

Aký by to však malo vplyv na objem nákladov prepravovaných po tratiach s normálnym rozcho-dom? Vyťaženie slovenského Cargo ani zďaleka nedosahuje svoje kapacitné bariéry, v sku-točnosti pracuje so 60 percentami svojich možností. Širokorozchod-ná trať by mohla reálne ohroziť aj túto hodnotu, keďže väčšina nákladov v západnom smere na Slovensko prichádza cez Ukraji-nu a prekladiská v Čiernej nad-Tisou. Komplex prekladísk sám predstavuje ďalšiu otázku. Je

najväčším zamestnávateľom na juhovýchode krajiny, pracuje tu vyše 1500 osôb. Vláda tvrdí, že v projekte sa počíta so zachovaním týchto pracovných miest. Stanica má naďalej slúžiť na prekládku rudných a sypkých materiálov, čo však neupokojuje občanov. Najväčší ekonomický efekt, ktorý pri transporte produkujú logistic-ké centrá, je z prekládky. Bolo by nevhodné budovať trať naším územím, keby o tieto zisky mala naša krajina prísť. Plány hovoria o takomto centre v Bratislavskom prístave, ktoré má byť určené na manipuláciu s kontajnermi a roz-víjať slovenskú riečnu dopravu.

Ešte výhodnejšie by však bolo, keby prechod medzi rôznymi roz-chodmi tratí ostal naďalej u nás a ten u nás stále je na východnom Slovensku. V prípade modernizá-cie či rozšírenia týchto terminá-lov alebo vybudovaním nového pri Košiciach by sme sa mohli vyhnúť takej veľkej investícii. Mohli by sme ušetriť a navyše by nebolo nutné znehodnocovať naj-kvalitnejšiu poľnohospodársku pôdu u nás aj v Rakúsku a za zlo-mok 4 mld. hodnoty projektu by sme mohli poľahky dostavať se-verné diaľničné prepojenie a na-vyše ho napojiť na sieť v Poľsku i Maďarsku. Táto alternatíva však nemôže vyhovovať zahraničným partnerom a iniciátorom projektu, Rakúsku a Rusku. Cieľom Ruska je urýchliť prepravu a vyhnúť sa zdĺhavej prekládke na východe. Potrebuje sa dostať na líniu Du-naju a siete stredoeurópskych ka-nálov, čo najbližšie predovšetkým k nemeckým obchodným partne-rom. Rakúsko si od začiatku prí-liš dobre uvedomuje ekonomický efekt prekládky, teda potrebuje

trať dostať až do Viedne.

Hlavné mesto Rakúska, tiež leží mimochodom na Dunaji a má moderný riečny prístav, plánuje železničný terminál vybudovať práve sem, čím by ľahko mohlo dostař Čiernu nad Tisou na druhú koľaj. Umiestenie prekladaného stanovišťa na konci trate je logic-ké, a to sa týka aj kombinácie s riečnym terminálom, čo by zas mohlo mať neskôr výrazný nega-tívny efekt na množstvo tovarov prúdiacich cez bratislavský prí-stav.

Cieľom rokovaní by mali byť a určite budú aj tieto otázky. Potrebujeme na ne odpovede a s nimi aj právne záručné doku-menty, aby sa celkový konečný ekonomický efekt tohto finančne ultranáročného projektu neminul očakávaným efektom na hospo-dárstvo Slovenskej republiky. Odhadovaný termín výstavby v prípade schválenia a realizácie sa blíži, je ním rok 2011. Rozhodnu-tie o realizácii projektu výstavby širokorozchodnej trate má padnúť už začiatkom leta, po vypracova-ní konečnej verzie štúdie usku-točniteľnosti. Ministerstvo dopra-vy, pôšt a telekomunikácii sa na ňu prostredníctvom materiálov z internetovej stránky odvoláva aj ďalších dôležitých otázkach so-ciálnych či environmentálnych dopadov. Na základe tejto štúdie vláda, na ktorej leží až 70 per-cent investičných predpokladov projektu, by mala rozhodnúť, či dá trati zelenú. Pri vysokom tla-ku medzinárodnej loby to nebude ľahké rozhodnutie. Na zlé roz-hodnutie a neúspech však každo-pádne najviac doplatia občania z juhovýchodu krajiny.

Vláda českého premiéra Mirka Topolánka končí. Poslanecká snemovňa jej totiž v hlasovaní, ktoré bolo iniciované opozič-nými sociálnymi demokratmi, vyslovila nedôveru.

Dôvodom, prečo k hlasovaniu o nedôvere stredo-pravému ka-binetu vôbec došlo, bol najnovší škandál okolo premiérovho po-radcu Marka Dalíka. Ten sa totiž snažil presvedčiť reportéra Čes-kej televízie, aby neodvysielal kontroverznú reportáž o kauze zneužitia štátnych dotácií býva-lým poslancom za ČSSD Petrom Wolfom.

Pripomeňme, že samotná kauza sa stala už v roku 2005 za sociálnodemokratickej vlády Ji-řího Paroubka. Wolfova rodinná firma si vtedy vyžiadala od mi-nisterstva životného prostredia dotácie na vypracovanie štúdie, ktorá sa mala zaoberať vzťahom ekonomického vývoja a eko-lógie. Najvyšší kontrolný úrad však zistil, že došlo k zneužitiu týchto dotácií. Náklady spojené s uskutočnením štúdie boli závrat-ne vysoké a samotný dokument nemal nakoniec žiadnu hodnotu. (S najväčšou pravdepodobnosťou bol stiahnutý z internetovej strán-ky EU). S poslancom Wolfom sa tak malo začať trestné stíhanie. A

práve možnosť trestného stíhania spôsobila v koalícií paniku.

Wolf je totiž jeden zo štyroch bývalých poslancov opozičných sociálnych demokratov, ktorí si za veľmi pochybných okolností – tj. náhle a hlavne vhod - uve-domili svoju skutočnú politickú orientáciu a začali hlasovať za vládne pravicové návrhy. Tým umožnili Topolánkovmu kabine-tu, ktorý bol po parlamentných voľbách nefunkčný (ľavica a pravica dosiahli zhodne po 100 poslancov), získať určitú mieru akcieschopnosti. Premiér sa teda obával, že Wolf bude zbavený imunity a za svoje činy nako-niec odsúdený. Jeho mandát by sa uvoľnil a miesto by vzápätí zaujal sociálny demokrat. Tento-raz už lojálny svojej strane. Tým by vláda stratila potrebný počet poslancov a stala by sa neschop-nou presadiť akékoľvek politické kroky. Preto pri „prehováraní“ re-portéra vystupoval Dalík v mene premiéra Topolánka. (Sám Dalík neskôr priznal, že síce premiér o schôdzke nevedel, ale o určitú ,,mediálnu pomoc“ pri Kauze Wolf ho predsa len požiadal.)

Po odhalení škandálu okolo snáh vlády o ovplyvňovanie mé-dií predseda sociálnych demok-ratov Jiří Paroubek označil celú

vec za ,,desivú skúsenosť“ a za ,,mafiánske praktiky“, pričom povedal, že sa znovu pokúsi topo-lánkovu vládu odvolať.

Do pätice všetko dobré?

Od posledných parlamentných volieb, ktoré sa konali v roku 2006 sa o osude Topolánkovej vlády rozhodovalo už štyrikrát. Ľavicovej opozícii sa však nikdy nepodarilo nazbierať dostatočný počet poslancov potrebných na jej zosadenie. A to aj napriek tomu, že v kabinete Mirka Topolánka sa nachádzali zákonodarcovia, ktorí sa ostro stavali proti premiérovej

politike. Išlo o tzv. rebelujúcich po-

slancov, medzi ktorých patrili napríklad exposlankyne Strany Zelených Oľga Zubová a Viera Jakubková (odmietali výstavbu radaru v Čechách a podieľanie sa svojej strany na vláde Mirka Topolánka) alebo poslanci okolo Vlastimila Tlustého (ich odpor k vláde vychádzal z presvedčenia, že najväčšia koaličná strana ODS zrádza svojich voličov odkláňa-ním sa od pravicovej agendy). Títo poslanci však v hlasovaniach o nedôvere vládu vždy podržali.

Pred piatym pokusom, kto-

rý sa mal konať 24. februára ale český premiér pripustil, že to už tak nemusí byť, pretože niektorí z rebelujúcich poslancov sú pred-sa len ochotní vládu potopiť. Po búrlivom hlasovaní v poslaneckej snemovni, ktoré sa konalo verej-ne a v priamom prenose Českej televízie sa Topolánkove pochyb-nosti naplnili.

Olga Zubová, Viera Jakub-ková, Jan Schwippel a Vlastimil Tlustí hlasovali za vyslovenie nedôvery, čím opozícia dosiahla, v pomere 101 hlasov k 96, pád vlády. Topolánkov kabinet defini-tívne skončil.

Ďalší vývoj

Hneď po výsledku hlasovania sa začalo uvažovať nad alternatí-vami ďalšieho vývoja. V prvom rade sa počítalo s možnosťou, že prezident Václav Klaus, do ktoré-ho rúk podal svoju rezignáciu Mi-rek Topolánek, poverí predsedu najsilenejšej parlamentnej strany zostavením novej vlády.

Teda pravdepodobne by to bol opäť Mirek Topolánek. Lenže vzhľadom na súčasnú roztriešte-nosť politickej scény je takmer nemožné zostaviť akúkoľvek funkčnú vládu. A to bez ohľadu na fakt, že prezident môže poveriť

vybudovaním nového kabinetu aj iné osoby ako predsedu ODS.

Nezmyselnosti pokusov so zo-stavovaním vlády za súčasných podmienok si boli vedomé všet-ky politické subjekty. Preto sa predsedovia parlamentných strán pokúsili dohodnúť na predčas-ných voľbách sami. Tie by podľa posledných správ mali byť už na jeseň tohto roku. (Ešte predtým je však nevyhnutné schváliť ústav-ný zákon, ktorým by sa skrátilo terajšie volebné obdobie)

Tým však problémy nie sú ani zďaleka vyriešené. Českú re-publiku totiž musí k predčasným voľbám priviesť určitá forma do-časnej vlády.

Ako najpriechodnejšie rieše-nie sa zatiaľ javí tzv. vláda úrad-níkov, ktorá by sa mala zostaviť zo 16 nestranných expertov. No-minanti na ministerské kreslá sú navrhovaní samotnými politický-mi stranami, pričom ministerské stoličiky budú pravdepodobne rozdelené na 8 pre koalíciu, 7 pre opozíciu a post premiéra zaujme kandidát spoločný.

Ako sa však súčasná situácia na českej politickej scéne nako-niec vyvinie, ukážu až definitívne závery z ešte stále prebiehajúcich rokovaní medzi parlamentnými stranami.

JuraJ ČErNoTa

V Českej republike padla vláda

Otázka širokorozchodnej železnice

2009. apríl - Res Publica 11. strana

ergo sum12. strana www.presstigeonline.sk

Keď spánok trápi

Dobrú noc! Všetkým ľuďom prospieva dopriať duši z času na čas uvoľnenie. Odpočinok totiž obnovuje životnú silu a veselá nálada rozoženie každý smútok. Lucius Annaeus Seneca mal vo všeobecnosti pravdu. Čo v prípa-de, že spánok spôsobuje človeku aj niečo iné ako veselú náladu? Ak ho zoslabuje? Ak mu skôr ub-ližuje ako pomáha?

V súčasnosti poznáme oko-lo sedemdesiat porúch spánku. Každá je iná a každá je napriek všetkému zaujímavá. Napríklad taká porucha R.E.M. fázy, keď sa pohyby zo snov premietajú do reality. V praxi to znamená toľ-ko, že sused v posteli vás občas môže prekvapiť silným buch-nátom a vzápätí aj nežným po-hladením. Naopak, somnifobik pôsobí v posteli úzkostlivo a už len predstava, že by mal ísť spať, v ňom vzbudzuje depresívne sta-vy. Spánok je pre neho teda noč-nou morou. Tým, ktorým sa páči nežné a dlhé milovanie uprostred noci, by si mali hľadať partnerov trpiacich na poruchu zvanú spán-kový sex. Nebezpečenstvo však

spočíva v nedostatku zábran a zriedkakedy sa stáva, že „chorý“ sa vyberie z domu a ohrozuje okolie. Veľmi vzácnou poruchou je Klein- Levinov syndróm.

Narkolepsia. Choroba zvaná aj hypersomnia alebo narkolep-sia je charakterizovaná ako ab-normálna až chorobná spavosť. Netreba si ju však zamieňať s každodenným poobedným spán-kom „na intráku“ , prípadne so spánkom dlhším, ako je obvyk-lé, po pretancovanej noci. A do úvahy sa neberie ani pravidelné spanie na prednáškach. Narko-lepsia môže zastihnúť človeka kedykoľvek. Počas každoden-ného života, pri úplne bežných

činnostiach upadajú títo ľudia do náhleho a neovládateľného spán-ku. Netrvá však dlho. Najväčšie prekvapenie nastáva, keď sa člo-vek po pätnástich minútach zo-budí a zrazu nevie, kde je a prečo zaspal. O to väčší šok je, keď sa narkoleptik prebudí a oproti sedí kamarát, s ktorým predtým vie-dol rozhovor, prípadne sa zobudí s mobilom v ruke nevediac, že predtým telefonoval so šéfom. Tieto situácie nie sú bežné a zo začiatku sú aj celkom vtipné, ale ľudia trpiaci touto chorobou sa môžu dostať do oveľa zložitej-ších a nebezpečnejších situácií. Keď to na nich príde pri šoféro-vaní, môžu ohroziť nielen svoj

život, ale aj životy ostatných. Jedno s druhým. Narkolepsia,

donedávna patriaca medzi psy-chologické problémy, bola ozna-čovaná ako forma hystérie, úni-kový mechanizmus a potlačenie osobnosti. Lenže lekári postupne prichádzali na to, že nejde tak o psychogenetickú poruchu ako skôr o mozgovú poruchu nervo-vého ústrojenstva . Ak je však v okolí postihnutého osoba, ktorá sa mu vysmieva alebo ho pova-žuje za lenivého, duševne cho-rého, nastáva prepojenie týchto dvoch problémov. Narkoleptik tak upadá do ešte väčších depre-

sií a stráca všetko to, na čom mu predtým záležalo.

Okrem spomínaných záchva-tov spánku sa človek trpiaci touto chorobou môže stretnúť aj s nadmerným potením, spomale-ným vnímaním, poklesom krv-ného tlaku, depresiou, spánkový-mi halucináciami. Nočný spánok chorého je nepokojný, prerušo-vaný a ten denný trvá pätnásť až dvadsať minút. V mnohých prí-padoch môže dôjsť k stavom tzv. kataplexie. Ide o náhlu svalovú slabosť podmienenú emóciami, preto je potrebné, aby sa človek vyhýbal prudkým emóciám. Prí-znaky sú teda veľmi podobné

mnohým psychiatrickým a ner-vovým ochoreniam, môžu pre-trvávať až pätnásť rokov, preto je veľmi ťažké určiť pacientovi diagnózu.

Keď narkoleptik zistí, že je narkoleptik, že už aj on patrí me-dzi to 0,2 percento populácie, ne-smie sa poddať. Prijať svoju ne-vyliečiteľnú chorobu a vzdať sa niektorých činností, ktoré môžu byť pre neho nebezpečné (šofé-rovanie, práca pri rôznych me-chanizmoch, plávanie) sú prvým krokom k tomu, aby začal viesť bezpečný život. A lekári mu po-môžu s tým, aby ho mal konečne normálny.

Je ako nabíjačka pre fungo-vanie mobilného telefónu. Zabijeme ním až tretinu života. Zlepšuje pamäť. Je úžasný. Jednoducho - spánok.

lívIa SZOMOROvÁ

Svätí muži Indie

Sadhuovia (doslova „dobrí“). V Indii, Bohom zabudnutej aj milovanej, žijú sadhuovia, kto-rí sa z náboženských dôvodov rozhodli žiť ako pustovníci. Títo potulní askéti sú zväčša starší hinduisti, ktorí nosia vo svojej duši vysoký ideál. Ich ducha táto idea opantá natoľko, sa rozhodnú zriecť všetkého svetského, zane-chajú svoje povolanie, rodinu či priateľov. Po tomto „rituáli“ sa oddávajú najprísnejšiemu poká-

niu a žijú v úzadí, iní sa vydáva-jú na spoločnú náboženskú púť.

Sadhuov by ste spoznali podľa rozstrapatených vlasov, meditujúc na klincami obitej doske. Medi-tovať sa dá, samozrejme, aj prí-jemnejším spôsobom. Títo muži sa však zámerne podrobujú zvláš-tnym mukám. Dobrovoľne skla-dajú sľub chudoby. Živia sa prísne vegetariánsky, pretože si vážia každý život. Pozemské pôžitky sú im absolútne cudzie. Neúnavne kráčajú cestou ťažkej askézy, kto-rá vedie k vykúpeniu ich duše a večnej radosti. Vzdávajú sa všet-kého majetku, nosia čo najmenej odevov a stránia sa iných ľudí. Ich jediným záujmom je dosiahnuť sa-madhi- okamih absolútneho spo-jenia s Brahmom. Takouto cestou chcú dosiahnuť svoj jediný cieľ, a to je vyslobodenie sa z nekoneč-

ného kolobehu znovuzrodenia. Aký kraj, taký mrav. Nepo-

chybujem o tom, že každý pozná slovné spojenie sypať si popol na hlavu. Kým v našich končinách je toto metaforické pomenovanie negatívne, v Indii sa spája s akou-si očistou. Sadhuovia nevnímajú význam tohto spojenia obrazne, ale čisto realisticky. Pri jednom zo svojich rituálov si totiž doslo-va sypú popol priamo na seba. Vzápätí si nakreslia na čelo biele a červené čiary, ako symbol osvie-tenia a odmietania spoločnosti.

Keď logika zlyháva. Pre nás

je často nepredstaviteľné postiť sa čo i len pár dní, sadhuom nerobí problém praktizovať takúto „hla-dovku“ celé týždne. Medzi ich po-vinnosti totiž patrí držanie pôstu.

Keď si zmyslia, bez problémov chodia po žeravej pahrebe, ba do-konca si môžu spôsobiť zranenia bez toho, aby pri tom cítili nejakú bolesť. Údajne vedia čítať aj pre-nášať myšlienky. Nuž, príroda vie byť u niektorých ľudí naozaj šted-rá. Sadhuom sa prisudzuje aj mi-moriadne vyvinutá predstavivosť, vďaka ktorej môžu napríklad kvety obdariť vôňou, akú v sku-točnosti nemajú. Neuveriteľné!

Niektoré štúdie hovoria, že po-užívame len 10 percent mozgovej kapacity. Ide o správu, ktorá šteklí

fantáziu a vyvoláva otázku, čo všetko by sme dokázali so zvyš-nými 90 percentami. Myslím, že možnou odpoveďou by mohli byť aj záhadné duševné sily Sadhuov.

Pohľad parapsychológov. Vý-

skumné ústavy parapsychológov pozorovali zázračné schopnosti týchto svätých mužov a väčšinu ohromujúcich javov naozaj potvr-dili. Úsilie zjednotiť sa s božstvom, ktoré dáva život celému vesmíru, dáva zrejme sadhuom mimoriad-ne schopnosti. Západná veda ma

však tendenciu odmietať správy o sadhuoch, pretože racionálne myslenie takéto nadprirodzené javy jednoducho nepripúšťa. Hin-duisti uctievajú sadhuov ako svä-tých, no ich tajomné schopnosti nepovažujú za niečo mimoriadne.

Pri hodnotení okultných ja-vov v zásade platí postoj, že čím hlbšie prenikáme dovnútra človeka, tým viac sa približu-jeme k jeho záhadným silám. Tieto schopnosti sú vlastné kaž-dému z nás. Škoda len, že si ich zväčša sami neuvedomujeme.

Asketizmus v maximálnej mie-re. Nadprirodzené schopnosti. Meditácia ako každodenný božský rituál. Takto stručne by sa dala vystihnúť charak-teristika jedinečného spôsobu života sadhuov, svätcov z indie.

ĽUBICa SeKeRKOvÁ

2009. apríl - Ergo sum 13. strana

Žiť alebo to vzdať? Téma samovraždy je veľmi

ťažká, ťahajúca sa doslova a do písmena storočiami. Diskusia o nej je bezpochyby náročná, lebo ľudia majú rôzne pohľady a ná-zory na smrť a na príčiny či dô-sledky samovrážd. Asi je to jed-na z mála tém, na ktoré sa veľmi ťažko hľadá odpoveď alebo spo-

ločný názor, pohľad či riešenie. Ako prvé by sa patrilo pozna-

menať, čo všetko môže donútiť jedinca spáchať samovraždu. Šika-novanie v škole, rozvod, nešťastie v rodine, zdravotné či finančné prob-lémy. Práve asi tieto dôvody môže-me považovať za prioritné. Veľká časť z nich sa dá vyriešiť, ale pri niektorých je to ozaj problém. Ťaž-ko dokážeme presvedčiť človeka, aby sa nerozviedol, alebo neukon-čil vzťah, keď iného východiska niet. Tak isto je to aj so zdravím. Buď nám lekári pomôžu, alebo budeme trpieť celý život. Pre toto možno ľudia páchajú samovraždu. Lebo cítia, že im niet pomoci, že ich nikto nepočuje a nerozumie im. Sú presvedčení o tom, že stratili svoje ideály, sny a zo sily svojho presvedčenia sa oddajú smrti. Toto je asi to, prečo si z otázky: Žiť alebo to vzdať?, vyberú druhú možnosť.

Samovražda a zmysel života Keď sa niekto rozhodne, že

spácha samovraždu, nie je jedno-

duché mu v tom zabrániť. Veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú o samov-raždu, sa pohybujú medzi túžbou žiť a zomrieť. Myslia si, že pobyt na zemi už nemá význam, že ne-vládzu a nevedia ako ďalej. Tak je život bez zmyslu často spojený s depresiou. Ak vyzerá, že už to tu nemá zmysel, alebo ak vyzerá, že smrť má väčší zmysel ako život, potom samovražda môže vyzerať, podotýkam môže vyzerať, ako riešenie. Ale vždy je prečo žiť. Vždy sa dá nájsť dôvod, aj mali-cherný, aby zdravý človek mal v konečnom dôsledku chuť v živote pokračovať. A možno v depresii, keď je človek naozaj na dne, vstú-pi do jeho života niekto, kto mu prinesie svetlo. A toto sú situácie, pre ktoré sa oplatí fungovať ďalej a ktoré nás môžu niečomu naučiť.

,,Vôľa Božia?“ Často, keď sa stane nešťastie a

mnohí z nás si nevedia rady, tak si pripustia ako cenu útechy to, že si povedia: ,,to bola vôľa Božia, asi to

tak malo byť“. Diskutovať o tom, či existuje „vôľa Božia“, je ako po-lemizovať, či existuje iná dimen-zia, vyspelejšia civilizácia, a iné ďalšie otázky, ktoré nebudú nik-dy zodpovedané a ani vyvrátené. Osobne si myslím, že existuje iba naša vlastná vôľa, ktorá by mala byť pre nás dôležitá a náš vlastný vnútorný hlas, ktorý by sme mali počúvať. A samozrejme nedovolila by som si zabudnúť na náš, ako sa

vraví, zdravý ,,sedliacky“ rozum. Na záver by som chcela dodať,

že na samovraždu sa pozerá inak človek, ktorý je tzv. v pohode a inak človek, ktorý hľadá v samov-ražde záchranu.. Samovražda je podľa mňa zbabelý útek z boja, je ľahšie s tým všetkým skončiť, než sa proti tomu postaviť a je to egoistické riešenie, pri ktorom sa myslí len na seba a nemyslí na ostatných, čo budú prežívať.

Po moste v Paríži kráča človek a chce spáchať samovraždu. Hovorí si: „Ak stretnem člove-ka, ktorý mi dá nádej, nezabi-jem sa. Ak mi ju nedá, skočím.“ Čo urobí, ak sa stretne s tebou? (Fulton J. Sheen)

MICHaela DeMíNOvÁ

Slovenské Verte - neverte

Nádej? „Dajte urobiť medailó-niky, na ktorých na jednej strane bude moje meno. Pod ním - znak mojej čistoty. Na druhej strane nech som Ja so svojím Synom v náručí. Kto bude nosiť tento me-dailón, ctiť si moju čistotu a vzý-vať Ma pod menom Nepoškvr-nená Čistota, tomu vždy pomôžem, keď poprosí o pomoc.“- tak napríklad takto sa prihovára zjave-ná Panna Mária ľuďom v jednom zo svojich mno-hých posolstiev. Mnohí zjaveniam pripisujú nie-čo úžasné, sú nimi akoby „posadnutí“, vydávajú sa na cesty, aby čo i len na chvíľu videli miesta, kde sa svätí zjavili. Pre veriacich to má však veľký význam. Tí ostat-ní spadajú do kategórie neveriacich Tomášov, prípadne nevedia, čo si o tom majú myslieť.

Zjavenia svätých po-núkajú teda množstvo jasne postavených otá-zok, ale množstvo nejas-ných odpovedí. Je totiž ťažké dokázať niečo, čo je charakterizované ako udalosť, pri ktorej sa človeku zjavuje nadprirodzená bytosť, predovšetkým náboženská. Ešte zaujímavejšie je aj to, ako je možné, že na rozdiel od zjavení Panny Márie sa Ježiš zjavuje nie-len hlboko veriacim katolíkom, ale aj ľuďom, ktorí boli vycho-vávaní ateisticky. Pojem zjavenie však treba spresniť. Je totiž veľký rozdiel medzi zjavením verejným a zjavením súkromným. Verejné je len jedno, a to Zjavenie apošto-la Jána, ako nám ho podáva Sväté písmo a cirkevná tradícia vyjad-rená v dogmách. Ostatné patria

k súkromným, hoci sú uznané ako autentické, a teda hodné vie-ry. Ich účelom nie je predkladať nové učenie alebo snáď pridávať niečo k spomínanému biblickému zjaveniu, ale snažia sa ponúknuť skôr praktické posolstvo kres-ťanského života. Ide tu o nejaké vízie, vnútorné hlasy, na ktoré by človek nemal reagovať ani násil-ným potláčaním, ani nezdravou naivnou ľahkovernosťou. Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že zjave-nia treba prijímať s vďačnosťou a potešením, ale o tom, či sú pra-vé, rozhoduje cirkevná vrchnosť.

Verte – neverte. Zjavenia Panny Márie videlo už mnoho ľudí na mnohých miestach. Zná-me sú napríklad Lurdy, La Sa-

lette, Fatima, Banneaux, no asi najväčšiu diskusiu priniesli tie Fatimské. Trom malým deťom sa od 13. mája 1917 pravidelne zjavovala samotná Mária a za-nechala im zaujímavé proroctvo. Je rozdelené na tri časti, a práve tu sa to začína riadne komliko-vať. V prvej časti hovorí Mária o spasení celého sveta, v druhej o spasení kresťanstva a zabráne-ní komunistického tyranstva a tá tretia bola donedávna zahalená rúškom tajomstva. Aj napriek tomu, že samotná Mária si zve-rejnenie priala najneskôr do roku

1960. Práve preto vzniklo mnoho teórií o tom, čo by asi tak moh-la tretia časť Máriinho proroctva odkazovať ľudstvu. Hovorilo sa napríklad o existencii satanstva a apostázie, popisovala koniec sveta následkom nukleárnej vojny, no tou najzaujímavejšou teóriu bolo poukázanie na sko-rumpovanú cirkev. Niet divu, že Vatikán bol neochotný zverejniť chýbajúcu časť do Fatimskej skladačky. A čo je najsmutnejšie, cirkev svojimi vyhláseniami v tlači z roku 1960, úplne spochyb-nila hodnovernosť nielen celého zjavenia, ale aj hodnovernosť Panny Márie a samotného Boha. Obsahom tretieho zjavenia, kto-ré konečne uzrelo svetlo sveta v

roku 2000, je nakoniec triedenie ľudstva, kto-rého sa zúčastnia len tí, čo sú schopní duchov-nej premeny. Ak však bude svet ľahostajný, zničia nás vojny, kata-strofy a krízy. Náhoda?

Ako inak tak aj u

nás. K miestam zjave-ní Panny Márie môže-me pokojne zaradiť aj Slovensko. Turzovka, Sečovce, Dechtice a Litmanová patria k naj-známejším pútnickým miestam. Tunajšie zja-venia boli sprevádzané mnohými udalosťami. Či nevysvetliteľnými uzdraveniami alebo prí-rodnými úkazmi ako napríklad „slnečný záz-rak“, ktorý videlo a opí-salo mnoho ľudí nezávis-

le od seba. Tento úkaz je údajne zachytený aj na fotografiách.

Ako bolo spomenuté, každý má na tieto javy iný názor. Na internetových portáloch nájdete toho mnoho. Jedni zjavenia zve-lebujú, iní ich považujú za pre-jav honby za senzáciami a odpo-rúčajú pútnikom kúpiť si radšej vstupenku na kúzelnícke pred-stavenie, kde by „zhliadnutie zázrakov“ mali aspoň garantova-né...no a tí ďalší chápu zjavenia ako dôsledky psychickej poruchy v kombinácii s náboženským fa-natizmom. Stačí si len vybrať...

Svet, v ktorom žijeme je už od nepamäti plný tajomstiev, úkazov, udalostí... A všetko to nevysvetliteľné, nedokáza-teľné a rozporuplné v ňom, zaujíma ľudí azda najviac. Najkontroverznejšie sú však tie témy, ktoré súvisia s cirkvou. Akokoľvek.

lívIa SZOMOROvÁ

Motýlikovia či včeličky?

Naskytá sa otázka: čo ľudí vedie k tomu, aby sa preobliekali za druhé pohlavie? Naozaj si mys-lia, že sa s nimi príroda škaredo pohrala a dala im myslenie jed-ného pohlavia, no telo druhého? Ako sa taký človek musí cítiť?

Transsexualizmus a transsexu-alita je porucha sexuálnej iden-tifikácie. V takomto prípade sa biologicky normálny muž cíti byť ženou a žena zase mužom. Majú pocit, že ich duša je uväznená v nesprávnom tele. Takáto porucha sa dá „vyliečiť“ jedine chirurgic-ky, a to prispôsobením telesného vzhľadu a pohlavia - SRS (Sexu-al Reassignment Surgery). Slovo sex, ktoré sa nachádza v pojme transsexuál, nemá v tomto prípade nič spoločné s pohlavným aktom, ale vyjadruje zmenu pohlavia v zmysle zmeny pohlavných orgá-nov. Operácia, ktorá zmení muža na ženu a naopak, nie je jedno-duchá. Je to séria zákrokov a trvá niekoľko rokov. Premena v sebe zahŕňa tiež postupné psychotera-peutické vedenie a „pacient“ pre-chádza hormonálnou liečbou, kto-rá prebieha v podstate až do konca života. Ide o náročný proces, ktorý sa však pre „postihnutých“ vy-platí, keďže nakoniec sú šťastní.

Problém? Čo je smutné, väčši-

na ľudí s touto poruchou operáciu

z rodinných či náboženských dô-vodov nepodstúpi. Problémom je i nedostatok finančných prostried-kov, a preto tak človek musí celý život stráviť akoby v koži niekoho iného. Ľudia v podobnej núdzi sú frustrovaní zo svojho života, ne-vedia nájsť vhodnú pomoc, a tak často nevidia iné riešenie, len to konečné: samovražda. Preto by sa, podľa môjho názoru, mali robiť určité prevencie voči týmto činom. Celý problém tkvie v tom, že os-tatní „normálni“ ľudia sú netole-rantní. Lenže čo je v dnešnej dobe možno označiť ako „normálne“ ?

Jednou z organizácií, ktoré sa snažia transgenderom (transse-xuálom a transvestitom) pomôcť, je nepochybne TransForum. Jeho hlavným cieľom je podpora členov vo všetkých etapách ich života, v procese premeny a liečby. Snaží sa tiež odstrániť pocit samoty a izolácie, ktorý často ide s transse-xualitou ruku v ruke. TransForum sa usiluje o sprostredkovanie me-dicínskych, právnych a mnohých ďalších užitočných konzultácií, tiež sa snaží zlepšiť povedomie ve-rejnosti o tejto problematike. Záu-jemcom o ďalšie informácie dávam do pozornosti internetovú stránku TransFora: www.transforum.cz.

Nebyť vo svojej koži. Je ťaž-

ké zistiť, ako sa cíti človek v tele druhého pohlavia. Predstavte si, že sa ráno prebudíte ako niekto úpl-ne iný. Páni by sa museli naučiť ako narábať s priliehavou ženskou spodnou bielizňou, dámy zasa vykonávať ľahké volanie prírody postojačky. Scéna ako vystrihnutá zo science-fiction. A teraz vážne. Názory na transsexuálov sa lí-šia. Mnoho ľudí sa domnieva, že transsexualita nie je porucha, ale

čisto stav núdze. „Postihnutí“ ne-vedia ako zaujať pozornosť, pre-to sa uchyľujú k takémuto druhu „činnosti“. Ďalší si myslia, že je to čisto obchodný trik. Do ordi-nácie vojde niekto veľmi bohatý, kto už nevie čo so sebou a svojimi peniazmi a po „krátkom“ zákroku je z neho celkom nový človek. Považujem to za absurdné, lebo vedci tvrdia, že transsexualita je vrodená a prejavuje sa už od út-leho detstva. Čiže predstava, že si človek jedného dňa povie „už ma nebaví byť ženou, chcem byť mužom“, je absolútne skreslená.

Treba tiež upozorniť, že je rozdiel medzi transsexuálom a transvestitom. Keď sa povie transvestita, väčšina ľudí si pred-staví muža s parochňou na hlave, oblečeného v priliehavých žen-ských šatách, vypchanej podpr-senke, pančuškách, topánkach na vysokých podpätkoch a hlavne ten make-up - výrazný, extrava-gantný, až nechutný a odpudzu-júci! No ak vidíme ženu s krát-kym zostrihom, ktorá má na sebe nohavice či kravatu, vnímame to ako módny výstrelok či prejav feminizmu. Naopak muž, ktorý sa viac zaujíma o módu, je pova-žovaný za zženštilého. Tu však rozdiel nie je. Transvestita nie je transsexuál. Väčšina transvesti-tov je heterosexuálnych a žijú vo funkčných manželských zväzkoch.

Ach tá tolerancia! Na rôznych

stránkach sa môžeme dočítať o osudoch ľudí z celého sveta, kto-rí sa narodili „do cudzieho tela“. Mnohí z nich úspešne prešli séri-ou operácií a sprievodných liečení a dnes sú z nich šťastní a úspešní ľudia žijúci v partnerských zväz-koch, ktoré by mohli ísť „normál-nym“ ľuďom príkladom. Je to dô-kaz o tom, že sa nejedná o úchylku malého počtu znudených jedincov. Je to chyba „naprogramovania“ nášho organizmu, presne tak, ako iné vrodené choroby zapríčinené chybným uložením génov. Nie je to chyba daných postihnutých jedincov. Preto by som bola rada, keby odkazom tohto článku bolo:

„Ľudia, buďme k sebe tole-rantní! To, že sa niekto vymyká z radu „normálnosti“ ešte ne-znamená, že nie je človekom.“

určite to poznáte – idete po uli-ci, oproti vám kráča sympatic-ký mladý muž, začnete po ňom „hádzať pohľady“... No v tom, ak sa ocitne dostatočne blízko pri vás, si to uvedomíte... Svoju pozornosť ste neupriamili na mladého muža, ale ženu.

KataRíNa MóCIKOvÁ

2009. apríl14. strana

2009. apríl - Mediálny partner 15. strana

2009. apríl - Tiráž16. strana

riaditeľ: Alexander Laczko: alexander.laczko@presstige.sk, tel.: 0915 707 204 ▪ Šéfredaktor: Marek Finta: mark.finta@presstige.sk, tel.: 0915 538 664 ▪ Zástupca šéfredaktora/ hlavný editor slovenského vydania: Róbert Kollár: robert.kollar@presstige.sk, tel.: 0903 832 085 ▪ Zodpovedný redaktor: Róbert Kollár ▪ Vydavateľ: Občianske Združenie Ányosa Jedlika, ul. Boženy Slančíkovej 1, 949 01 Nitra ▪ Grafika: Vladislav Žemba ▪ Branislav Hradiský ▪ Michaela Lukyová ▪ Tlačová príprava: Alexander Lac-zko ▪ Editori rubrík: Michal andel: Via Litera - michal.andel@presstige.sk; Dorota Čermanová: Art Regnum - dorka.cermanova@presstige.sk; Juraj Černota: Res Publica - juraj.cernota@presstige.sk; Marta Janáčová: Ergo Sum - marta.janacova@presstige.sk; Jana kožejová: Parnass, Separé - jana.kozejova@presstige.sk; Elena Poleková: Spravo-dajstvo - elena.polekova@presstige.sk; katarína Trnovcová: Názory - katarina.trnovcova@presstige.sk ▪ Spolupracovníci: Daniela Belicová, Ivana Čepčeková, Michaela Demínová, Tibor Gáspár, Roman Hromník, Jana Libová, Marcel Marcišiak, Peter Mikulášik, Mi-chaela Michaleová, Katarina Móciková, Milan Ondruš, Michaela Provazníková, Ľubica

Sekerková, Lívia Szomorová, Jana Šlinská, Katarína Trnovcová, Alexandra Varcholová, Iarka Vatlavic, Helena Werle, Jozef Zima ▪ fotografi: Michal Andel, Dorota Čermanová, Ivan Horváth, Danica Kleinová, Róbert Kollár, Zuzana Kováčová, Alexander Laczko, Len-ka Lukačovičová, Peter Mikulášik, Ivan Sebeš, Gabriel Varga ▪ Jazykoví korektori: Lucia Berežná, Mária Hrdličková, Eva Kalivodová, Elena Poleková, Monika Rodáková ▪ Členovia redakčnej rady: Alexander Laczko, Marek Finta, Gregor Lacza, Róbert Kollár ▪ Tlač: Pe-titpress a.s., Lazaretská 12, 811 08 Bratislava ▪ registračné číslo: EV 2432/08 ▪ adresare-dakcie/ administrácia: PRESStige, Fraňa Mojtu 10, 949 01 Nitra ▪ ostatné kontakty: www.presstigeonline.sk, redakcia@presstige.sk ▪ Webmaster: Ladislav Szép - ladislav.szep@presstige.sk ▪ Distribúciu zabezpečuje: Redakcia ▪ S podporou: Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky a Nitrianskej komunitnej nadácie ▪ Publikovanie článkov a fotografii v akejkoľvek forme je možné len s písomným súhlasom PRESStige-u ▪ Poďakovanie Katedre Areálový Kultúr na FSŠ, UKF za podporu ▪ Články publikované v novinách nemusia predstavovať názor redakcie! ▪ Neoznačené fotografie: google.com, stockphoto.com, sxc.hu ▪

TiRáž

www.presstigeonline.sk

redakcia@presstige.sk