PRESStige SK - 2008. November

2. roč. 5. číslo - november 2008 Univerzitný mesačník nitrianskych študentov Zadarmo

Z obsahu:

Kritika spoločnosti, politika, hudba, verejnosť, literatúra,

recenzia, umenie, veda, informácie, atď. SK––––––––––––

Editoriál

Všade samá kríza

RóbERt KolláR

Po amerických voľbách je svetová finančná kríza najskloňovanejšou témou v médiách. Informácie o nej čítame, počúvame a vidíme všade. Vnímame ju všetkými zmyslami. Nevyhneme sa tomu.

Keď som posledný októbrový piatok išiel domov, bol som úplne prekvapený ako to na každého vplýva. Aj na mňa a poriadne...

Hneď potom, čo som vstal, prišla prvá kríza toho dňa. Spla-chovanie nevypínalo, vypol som prívod vody. Potom ďalšia – mi-nul sa mi šampón. Vtedy som to ešte ako krízu nepociťoval. Na ceste do školy stretnem kamaráta. Posťažoval sa mi, že mu to ne-jako vo vzťahu neklape. Ďalšia.

V kancelárii kolegovi mrzne permanentne počítač. Ďalšia. Ideme do bufetu na desiatu, kde mi bufetárka oznámi vyššiu sumu ako mám hotovosť v peňaženke. Ďalšia. Idem na obed. Stretnem kolegu, ktorému sa minul plyn v zapaľovači. Ďalšia. Popoludní sa mi vybil mobil. Ďalšia. Idem zo školy, na byte nabíjam mobil. Volá kamarát kvôli programu na víkend. Pomimo z neho vy-liezlo, že sa rozišiel s priateľkou. Ďalšia. Surfujem na nete, resp. sa pokúšam, keďže ma z nej stále zhadzuje. Ďalšia. Večer o ôsmej prišiel po mňa kamarát, berie ma domov. Kúpil auto, dvojliter benzín. Skoro trhá as-falt... Konečne niečo pozitívne!

Ani si neuvedomujeme, ako sme denne bombardovaní kríza-mi. Prečo ju nám stále vnucujú?

Existuje jeden príbeh o čínskom prisťahovalcovi v Amerike z doby veľkej hospodár-skej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia. Mal práčovne a zbohatol počas obdobia, kedy každý padal na kolená. A to veľmi jednoducho – nevedel po an-glicky a nemal sa ako dozvedieť, že je veľká hospodárska kríza.

Fotó: PRESStIGE - Ivan SEbEšMozaika kultúr, na 3. strane.

Začnem s obligátnou otázkou: Dokedy VÁS to bude ešte baviť? VŠETCI by si mali ujasniť odpoveď. Dovolím si tvrdiť, že je to ŽIVOTNE dôležitá odpoveď pre KAŽDÉHO.

Aktuálna situácia sloven-sko-maďarských vzťahov začína byť už značne nepríjemná. Pro-vokácie z oboch strán vyvo-lávajú stále väčšiu a väčšiu agresiu. Kedy nastane ten zlo-mový bod, keď sa už nebude dať zastaviť a nekontrolovane nás to zasiahne? Čoskoro... Žiaľ...

Prečo sa to vlastne deje? Kto to je za tým? Kto to organizuje? Ale-bo je to spontánne? Kedy to celé začalo? Kedy sa to skončí? Kto bude za to všetko zodpovedať?

Všeobecne je známe, že na obidvoch stranách sú najaktívnejší extrémistickí na-cionalisti. Títo patrioti to však niekedy s dokazovaním svojej oddanosti a presvedčenia ve-dia poriadne prehnať. Robia to pravidelne a zdá sa, že aj s obľubou. Riešenie je jednoduché - násilie. Asi ich teší ten zverský

pocit rozmlátiť niekomu hlavu. Odvahu im dodáva to, že

vystupujú vo veľkých sku-pinách, málokedy triezvi. Sku-pina im dodáva istú formu anonymity. Rovnaký výzor – krátky strih, oblečenie tmavej farby, insignie vyjadrujúce príslušnosť k táboru. Spoločným menovateľom týchto táborov je násilie, nenávisť, agresia.

Zarážajúce je, že príslušníkmi táborov sú mladí ľudia. Ľudia, ktorí sú alebo budú hybnou silou spoločnosti. Ešte zarážajúcejšie je to, že sú to aj mladí ľudia s univerzitným vzdelaním. Tí bývajú väčšinou vodcovia svo-jej armády bojovníkov za národ.

Kým si ešte vybavujú účty medzi sebou, je to ich problém. Horšie je to už v situácii, kedy svojím správaním ohrozujú iných ľudí. Davová agresia proti sebe a policajným zložkám sa dokáže postarať zdravotníkom o zábavu.

Pouličné vojny zanechávajú veľké materiálne škody a prinášajú nákladné bezpečnostné opatrenia. Najviac je postihnuté aj okolité obyvateľstvo, pretože bojachtivá mládež odíde po

vlastných, na nosidlách alebo v putách, ale napáchané škody ostávajú na pamiatku domácim.

Nenávisť plodí ďalšiu nenávisť. Nemusia to byť len priame strety nacionalistických skupín a polície, provokáciami sú aj rôzne nápisy a heslá na objektoch, zneucťovanie národných symbolov.

Nacionalistickí politici prilievajú do ohňa, ktorým si prihrievajú svoju politickú polievočku preferenčných hla-sov. Táto politická vojna je ešte ostrejšia ako násilné strety skupín. Urážky a obviňovania na medzinárodnej úrovni, ktorá je nekonečným zdrojov námetov pre novinárov. Vyťahovanie ne-chutností a špinavé praktiky, ktoré celú situáciu len zhoršujú. Vôbec sa nehľadajú spôsoby riešenia problémov, ale vyťahujú sa neo-podstatnené a fiktívne dôvody, prečo pokračovať v tejto nez-myselnej hry na Čierneho Petra.

A kto si ho nakoniec vytiahne? My, obyčajní ľudia. Zvolili sme si zástupcov, ktorí len nezmy-selne provokujú druhú stranu a motivujú extrémistov k násil-nostiam a národnostnej agresii.

Necháme si sypať popol na hlavu od NAMI volených zástupcov.

Prečo sa to vôbec deje? Skutočný dôvod poznajú tí, ktorí to celé začali. Je dosť možné, že z tohto divadla majú celkom peknú zábavku.

Predstavte si, že by VAŠE voľnočasové aktivity boli násil-né strety končiace rozmlátením hlavy stúpenca druhého tábora. Predstavte si to, ako rozprávate zážitky z pouličných súbojov VAŠIM DEŤOM. Predstavte si, že VAŠE DETI majú takéto hobby a správajú sa agresívne voči iným ľuďom len preto, že sú inej národnosti alebo rasy.

Koľko rodičov chce mať z detí kriminálnikov? Prečo sa mladí ľudia pridávajú k ex-trémistom? Prečo nenávidia príslušníkov inej národnosti?

Kedy ľudia konečne pocho-pia, že extrémizmus a národ-nostná agresia nemá zmysel? Kto má chuť stále bojovať alebo naopak stále sa báť?

Róbert Kollár

Násilie + nenávisť = extrémizmus

Diskutovanie o veciach kul-túrnych a európskychBesedy na témy týkajúce sa kultúry a Európskej únie.

3. strana

Česká kultúra v uliciach NitryO tom, že Česi a Slováci majú k sebe naozaj blízko a to nielen čo sa týka hraníc, ale i kultúry svedčia Dni českej kultúry v Nitre

4. strana

Týždeň gitarovej klasikyFestival CITHARA AEDICULAE 2008.

7. strana

V galérii s Ivanom ŠtrpkomNitrianska galéria pripravila pre fanúšikov literatúry stretnutia so slovenskými spisovateľmi.

10. strana

Slováci, Slovenky a my všetci Slovenský národ milujúci občaniaPrehnané národovectvo sa v posledných časoch

14. strana

„Hudobná aura“Raz darmo, možno nevidieť, ale nemožno nepočuť.

14. strana

z obSaHu NoVembroVéHo ČíSla

50. imatrikulačné slávnosti na SPu FoTo: KollÁr rÓberT

IndexyIndex, do ktorého profesori už desaťročia zapisujú verdikt o vykonanej skúške, je od školského roku 2008/2009 na univerzite Konštantína Filozofa nahradený výkazom o štúdiu a tým pádom upadá do zabudnutia. Výkaz o štúdiu má podobu hárku A4 a každý študent si ho vytlačí sám na základe predme-tov zapísaných v akademickom informačnom systéme. Výkaz je jednosemestrálny doklad, kde budú zaznamenané absolvované študijné predmety a hodnote-nie štúdia študenta, t.j. priznanie kreditov a hodnotenie známkou.

Zrušenie indexu je určite pro-

gresívny krok, pretože vedie k zjednodušeniu evidencie štúdia. Odhliadnuc od komplikácií, ktoré celý tento progres sprevádzajú, na konci by sme sa mohli dočkať len jednej formy zjednodušenej evidencie na úrovni súčasných možností informačných tech-nológií, v tom najlepšom a najprijateľnejšom prípade by to mohol byť spoľahlivý elek-tronický systém – v našom prípade Akademický Informačný Systém.

Ešte minulý rok bolo nutné mať známky, kredity a pod. za-evidované ako v indexe, tak aj v karte a v neposlednom rade aj v informačnom systéme.

celý článok na 15. strane

Tlačová agentúra Slovenskej republiky je na Slovensku jednou z dvoch agentúr poskytujúcich spravodajský servis. V tomto roku však servis TASR prestali odoberať viaceré významné médiá. Podľa denníka SME od TASR odišli Slovenský rozhlas, týždenník Markíza, Žurnál, Ho-spodárske noviny a Fun Rádio. Oficiálne stanoviská internetovej stránky TASR však informujú, že SRo aj Fun Rádio spravodajský servis naďalej odoberajú. Denník Pravda servis z TASR neodoberá od 1. januára 2007. Vydavateľstvo Petitpress, ktoré vydáva aj den-ník SME, tento krok napodob-nilo koncom minulého roka.

S TASR nespolupracujú ani lídri na trhu elektronických médií – TV Markíza a Rádio Expres. „Pri štátnej agentúre tak ostali z veľkých mediálnych hráčov len skôr bulvárne orientované vydavateľstvá Ringier a 7 Plus, spomedzi súkromných televízií JOJ a TA3. K servisu TASR sa vrátila aj verejnoprávna STV, ktorá ho za Rybníčka odhlási-la,“ uvádza sa v článku SME.

Médiá, ktoré už nie sú klientmi TASR, preberajú ser-vis z konkurenčnej súkrom-nej Slovenskej informačnej tlačovej agentúry (SITA) a zo zahraničných agentúr Česká tis-ková kancelář (ČTK) a Reuters. Zástupcovia médií svoj odchod od TASR vysvetľujú rovnako, ak vezmú do úvahy pomer kval-ity spravodajstva a ceny, víťazne vychádza SITA. Navyše, okrem agentúrneho spravodajstva využívajú médiá aj vlastných spravodajcov a exkluzívne zdroje.

Pri porovnaní kvality spravo-dajského servisu boli obe spra-vodajské agentúry označené za vyrovnané. Ich služby sú podľa odberateľov podobné. Niektorí sa vyjadrili, že je preto zbytočné preberať takmer rovnaké správy od dvoch agentúr. Iní zástupcovia médií však vidia u agentúr v jednotlivých oblas-tiach spravodajstva rozdiely.

celý článok na 12. strane

TaSr bude od januára verejnoprávna

SpravodajStvo2. strana www.presstigeonline.sk

Svadobná

ShowDňa 19. októbra v nedeľu o 18.00 hod. sa konala veľká svadobná show v Nitrianskej synagóge.

Michaela Provazníková

Išlo o show, v ktorej súťažili tri zaľúbené páry o atraktívne ceny.

Víťazný pár získal sva-dobné šaty a oblek pre ženícha z nemenovanej požičovne podľa vlastného výberu, kompletnú kvetinovú výz-dobu od aranžérskej agentúry a svadobné auto podľa ich požiadaviek aj so šoférom.

Tato show sa niesla v krásnom svadobnom du-chu. Synagóga sa zmenila na nádherný chrám plný sva-dobných kvetov a výzdob.

Sprievodný program obohatila módna prehli-adka úžasných svadobných šiat a svadobných oblekov, tance, pred Synagógou boli naaranžované svadobné auta a zlatým klincom večera bola prehliadka svadobných šiat vy-hotovených zo živých kvetov.

Modelky a modeli mali na sebe šaty, ktoré sa skladali z kvetov, extravagantné účesy a za doprovodu hudby bravúrne ukončili túto svadobnú show.

Mozaiku kultúr sprevádzala gospelová hudbaProjekt Mozaika kultúr prišla pod heslom „Spoločne k rozmanitosti.“ Ide o pocho-penie iných kultúr, iných vierovyznaní, iných farieb pleti... A v tomto duchu sa nie-sol i koncert gospelovej kapely Swing of gospel, ktorý sa konal v piatok 24. októbra v Piaris-tickom kostole sv. Ladislava v Nitre.

katarína trnovcová

Sedemčlenná formácia zložená z jednej belošky a šiestich ľudí tmavej pleti sa do kostola dostavila i po problé-moch, ktoré ich čakali v lieta-dle. Tam sa totiž záhadne stratil ich klavír spolu s kostýmami. Napriek tomu dorazili pozitívne naladení a vniesli do kostola sv. Ladislava energiu, či už vlast-ným ja, príhovormi pred každou novou piesňou, no predovšetkým energickou gospelovou hud-bou, ktorá vychádza z tradície afrických a amerických rytmov.

Návštevníci tohto koncertu náboženských piesní boli zo začiatku rezervovaní a ostýchaví, ale keď mohutný dvojmetrový černoch s neuveriteľne silným hla-som vyzval divákov k tomu, aby

odložili všetky starosti bokom a vychutnali si hudbu, ktorú prinies-li i tancom, a následne sa on sám tancom vmiešal medzi obecenst-vo. Piaristický kostol sv. Ladisla-va razom ožil a každý od detí, cez mládež až po starých sa svižne pohupoval v rytmoch hudby a odprevádzal ju svojím potleskom.

Sving of gospel priniesli

inakosť pre Nitranov nielen inou farbou pleti, ale predovšetkým tým, že dokázali spojiť celý kos-tol svojou hudbou. Priniesli at-mosféru, ktorá sa tak často nevidí ani na koncertoch so svetskou tematikou a predovšetkým vyčarili úsmev a dobrú náladu u každého návštevníka. Ukáza-li, že čo je iné, je tiež dobré a ich piesne, boli neskutočným

výkrikom duše, ktorá každou čiastočkou túži po Bohu. Veľký hlasový talent, ktorý im bol daný do vienka naplno využívajú, aby ľuďom prinášali radosť a po-hodu a zároveň darovali pokoj, o ktorom sa hovorí v Evanjeliu.

Medzi divákov vniesli ob-rovskú energiu a tá sa im vrátila v podobe neutíchajúcich potleskov.

Foto: radov kuchynka

Voľby do Akademického Senátu ukFDňa 21.novembra 2008 sa končí volebné obdobie členov študentskej časti Akademick-ého senátu UKF. Z tohto dôvodu vyhlasuje AS UKF doplňujúce voľby na funkčné obdobie trvajúce od 22.11.2008 do 21.11.2010.

Jednotliví členovia akademick-ej obce UKF preto môžu do 3. novembra 2008 predkladať písomné návrhy kandidátov za členov AS UKF.

alexandra varcholová

Návrh musí obsahovať meno a priezvisko kandidáta, jeho osob-né údaje (názov fakulty, ročník, špecializáciu, adresu, telefónne číslo, e-mail), meno a priez-visko navrhovateľa, rovnako aj písomný súhlas navrhovaného kandidáta s kandidatúrou.

Takto vyplnený návrh je člen akademickej obce UKF povinný odovzdať priamo členom volebnej komisie (Katarína Chovancová, Mária Havranová, Igor Hric, Mar-ianna Korenyová, Karol Krupin-ský, Lenka Macejková, Katarína Pachová, Michal Polčic, Miriama Tirpáková alebo Matúš Vatega).

Kandidátom sa môže stať každý študent ktorejkoľvek fakulty Uni-verzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorý navštevuje bakalár-ske, magisterské či doktorandské štúdium v dennej i externej forme.

Volebná komisia po obdržaní jednotlivých návrhov

zverejní kandidátku v abeced-nom poradí a dá pokyn na vytlačenie volebných lístkov.

Voľby do Akademického senátu UKF sa uskutočnia 11. novembra 2008, a to v súlade so Štatútom Akademického senátu UKF a Zásadami volieb do Akademického senátu UKF.

Volieb sa môžu zúčastniť členovia študentskej časti aka-demickej obce UKF, ktorí pria-mym, tajným hlasovaním rozhod-nú o zložení nového AS UKF.

K volebným urnám ja možné pristupovať:

9:00-14:00 vstupná časť budovy UKF na Triede A. Hlinku

9:00-13:00vstupná časť budovy UKF na Štefánikovej 67

9:00-14:00vstupná časť budovy UKF na Drážovskej 4

9:00-11:00vstupná časť budovy FSVaZ UKF na Kras-kovej 1

18:00-20:00 vstupná časť budovy ŠD Zo-bor na Drážovskej 2

Výsledky budú zverejnené

členmi volebnej komisie do 24 hodín od ukončenia volebného pro-cesu na oznamovacích tabuliach v jednotlivých budovách Univer-zity Konštantína Filozofa v Nitre.

Mozaika kultúr - tak sa volal festival, ktorý sa konal od štvrtka 23. do soboty 25. októbra 2008 v Nitre.


Festival bol organizovaný a realizovaný s finančnou podporou informačnej kancelárie Európ-skeho parlamentu na Sloven-sku. Úradu vlády SR - Euro Info Centrum a Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku. Oficiálne otvorenie festivalu Mozaika kultúr bolo vo štvrtok o 19.30 hod v Evanjelickom kostole sv. Du-cha. Úvodné slovo patrilo pánovi

Róbertovi Hajšelovi – riaditeľovi informačnej kancelárie EP na Slovensku. Potom už pódium patrilo koncertu s názvom Duch Granady, v ktorom sa predstavila úžasná Françoise Atlanová z Ma-roka a capelle, ale aj so sprievodom perkusií či arabskej lutny – ouda.

Spievala uspávanky, piesne o láske, svadobné piesne, piesne, ktoré hovorili o ceste Mojžiša spievané po hebrejsky, arab-ský, španielsky. So svojím autentickým spevom a hudbou kresťanského, židovského a moslimského stredoveku vytvo-rila v Evanjelickom kostole sv. Ducha nezabudnuteľný zážitok.

Duch Granady

2008. november - Art Regnum 3. strana

5. ročník programu Klub darcovKlub darcov zbližuje ľudí ochotných dlhodobo pomáhať svojmu mestu a regiónu, ktorí chcú zároveň aktívne rozhodovať o darovaných prostriedkoch. Až 30 darcov sa v tomto roku zapojilo a sumou 143 190 Sk podporilo 6 verejnoprospešných projektov.

V rámci Nitrianskej komunit-nej nadácie funguje Klub darcov už 5 rokov. Pri tejto príležitosti sa 28. septembra o 18.00 v nitri-anskej Synagóge stretnú členovia Klubu darcov s obdarovanými. Od roku 2004 podporili darcovia 51 neziskových aktivít celkom sumou 723 902 Sk. Program podujatia spestrí prezentácia pro-jektových zámerov podporených v poslednom ročníku. Zároveň budú ocenené projekty, ktoré sa realizovali v rámci piatich rokov existencie programu.

Konkrétne v týchto kategóriách: 1. Dlhodobý prínos pre komunitu 2. Dlhodobý prínos pre tých, ktorí potrebujú pomoc 3. Originálny a inovatívny prístup k riešeniu problému

Ani filantropia darcov neostane nepovšimnutá. Ni-trianska komunitná nadá-cia vyjadrí vďaku svojim najaktívnejším prispievateľom.

Hlavným partnerom pro-gramu je Konto Orange, n.f., ktorý k financiám, vyzberaným darcami, prispieva každoročne sumou do výšky 50 000 Sk .

Podujatie bude sprevádzané kultúrnym programom z dielne umeleckej školy Tralaškola.

Pozývame na atraktívne stret-nutie darcov a obdarovaných.

Viac in fo na :www.nkn.sk, www.tralaskola.sk

Názov projektu Predkladateľ

NAJTART Atéria

Výstava historických fotografií a otvore-nie galerijných priestorov

Občianske združenie SIPKA

Zvýšenie kvality poskytovania sociálnej pomoci pre vylúčené skupiny obyvateľstva

Občianske združenie FAROS v Nitre

Verejná voľnočasová zóna pre rodiny, mládež i seniorov (podporené firmou ČSOB)

Mgr. Jana Mitošinková, Ing. Arch. Ras-tislav Kočajda, Mgr. Dariusz Zuk - Olsze-

wski

Integrácia ľudí s viacnásobným postih-nutím do spoločnosti intaktných

Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Nitre

Stretnutia v strede Profesionálno - amatérske divadelné spoločenstvo Le Mon

Diskutovanie o veciach kultúrnych a európskychV rámci festivalu Mozaika Kultúr, ktorý sa uskutočnil v dňoch 23. – 25. októbra prebehli na pôde Univerzity Konštantína Filozofa a Divadla Andreja Bagara v Nitre disku-sie a besedy na témy týkajúce sa kultúry a Európskej únie.

JurAJ ČernotA

Prvú besedu s názvom Európa – Cesty dialógu sa začala spe-vom súrodencov Ďuďovcov, po ktorých predniesol oficiálnu ot-váraciu reč riaditeľ informačnej kancelárie Európskeho parla-mentu na Slovensku Róbert Hajšel. Hlavnými témami tohto stretnutia boli: Rozdielnosť je zisk alebo strata? Kde je hranica medzi väčšinou a menšinou? Mi-grácia v Európe bez konfliktov.

Do diskusie sa zapojili osob-nosti kultúrneho a spoločenského života zo Slovenska a zahraničia ako napríklad Linda Kapustová Helbichová za Ministerstvo kultúry SR, Ladislav Ballek - bývalý veľvyslanec a spisovateľ, Hamid Barrada – novinár a bývalý riaditeľ televíznej stanice TV5 v Maroku, Marie-Francoise Barbera – riaditeľka divadla a fes-tivalu Sakrálnej hudby a ďalší. Do programu sa zapojila folklórny-mi piesňami Barbora Studená.

V druhý deň festivalu sa uskutočnili dve diskusie s náz-vom Európa – Cesty života, ktorá bola zameraná na postave-

nie a vplyv kultúry, vzdeláva-nia, trhu, financií a úlohu médií a Cesty nádeje pojednávajúca o náboženských a kultúrnych ro-zdieloch, o odstraňovaní strachu a o mnohojazyčnosti. Prvú diskusiu otvoril Ján Figeľ – eurokomisár zodpovedný za vzdelávanie, od-bornú prípravu a mládež druhá patrila novému rumunskému eu-rokomisárovi za viacjazyčnosť Leonardovi Orbanovi.

Diskusie sa zúčastnili aj Pe-ter Kondrla – vedúci katedry náboženských štúdií UKF, Fatima Diallo – právna antropologička zo Senegalu, Ivan Dubnička – kulturológ a publicista, ve-dúci katedry politológie a európ-skych štúdií UKF Nitra, Alex-andru Matei – rumunský básnik a prekladateľ a mnohí ďalší.

V posledný deň festivalu sa diskusia Cesta Európy – Fórum občana uskutočnila v štúdiu Di-vadla Andreja Bagara. Nosnými témami boli dialóg medzi kultúra-mi, budúcnosť Európy na po-zadí problémov so schvaľovaním Lisabonskej zmluvy, voľby do Európskeho parlamentu a príchod Eura na Slovensku.

Podujatia sa aktívne zúčastnili europoslanci Irena Belohor-ská a Milan Gaľa, ďalej his-torik Ivan Kamenec, zástupca študentov Boris Starovič a ďalší. Na konci každej diskusie bol priestor vyhradený na kladenie otázok aktívneho obecenstva.

Pohľad na školský systém ruskými očamiMala som možnosť porozprávať sa s vynikajúcim človekom, s mojím ruským lektorom Denisom Nikolajevi-com Iljinom, pochádzajúceho z mesta Rostov na Done. Toto krásne mesto sa nachádza na juhu Ruska, kde Denis pôsobí. Aby som bola presnejšia, pracuje na najväčšej univerzite v tomto meste. K nám na Slov-ensko pricestoval na základe dohody medzi ministerst-vami Slovenskej republiky a Ruskou Federáciou.

ŠTEFÁNIA BÉREŠOVÁ

Aká forma výučby prevláda v Ruskej Federácií a akou for-mou prebiehajú hodiny? U nás je to všetko pekne ro-zdelené. Každej skupine je ve-novaných šesť až osem hodín týždenne. Prvá skupina chodí doobedu a tá druhá poobede. Se-mester tam má 16 - 17 týždňov a učí sa aj v sobotu, pretože viac ako štyri 90 minútové bloky za sebou nemôžu byť, a kvôli tomu sa volí táto alternatíva. Keď som došiel na Slovensko musel som to zredukovať, lebo u vás semes-ter trvá 13 týždňov a na jednu skupinu vychádzajú dve hodiny. Koľkoročné štúdium je na vysokej škole a aj na ostatných školách? Pred desiatimi rokmi v Ruskej Federácií prijali takzvaný „Be-lonský proces.“ Jeho systém je

založený na výučbe bakalarského a magisterského štúdia, ktorým postupne prejdú aj ostatné školy. Moja univerzita, na ktorej som študoval prešla týmto skôr a ja mám aj bakalársky aj magister-ský diplom. Bakalárske štúdium v Ruskej Federácií je štvoročné, pretože trojročné považujú u nás za nedostatočné na prípravu kvalifikovaných kvádrov. Mag-istérske štúdium je dvojročné ako u vás, len s tou výnimkou, že u nás dosiahne študent magisterský diplom po šiestich rokoch. Po-vinná školská dochádzka u nás je jedenásťročná. Ak má niekto záu-jem pokračovať na vysokej škole, musí si povinne jedenásť rokov vychodiť. Ale nájdu sa aj takí, ktorí nemajú záujem ísť na vysokú školu, a tým stačí osem rokov. Po-tom si volia rôzne technické školy alebo ako u vás stredné odborné učilistia a tak ďalej. U nás študent nastupuje na vysokú školu ak má sedemnásť alebo osemnásť rokov. Ako sa vám učí u nás ? Dobre, ja nemám problém. Je to rovnaké pracovať s mladý-mi, či tu alebo v Rusku. Učíte tu druhý rok. Vidíte niekde

nedostatky? Ak by ste mohli zmeniť kritéria výučby, čo by ste zmenili? Nevidím žiadne nedostatky. V Ruskej Federácií sú vyššie požiadavky na študenta ako na Slovensku. Ale keby som mo-hol, tak by som odporúčal taký systém, aby u začiatočníkov prevládal komunikatívny prístup na hodinách. Ak niekto študuje jazyk, musí ho cítiť, musí sa mu dostať do krvi, vedieť ním rozmýšľať. Preto aj tento prístup. Aké máte vzťahy s kolegami? Kde sa vám lepšie pracuje? Som nekonfliktný typ a snažím sa o harmóniu. Ale tu sa ne-musím snažiť, tu je všetko v poriadku. Som spokojný. Páči sa vám na Slovensku? Prišli by ste aj na ďalší rok? Pred príchodom na Slovensko som vedel máločo o Slovensku. Poznal som hlavné mesto, eko-nomickú situáciu. Je to moja prvá návšteva v Európe, na Sloven-sku vôbec. Všetko je tu pre mňa zaujímavé, preto sa na všetko pozerám so záujmom. Vzťah k Slovensku mám taký istý, aký som mal aj na začiatku keď som prišiel. Kladný. Vo všeobecnosti som spokojný na Slovensku. Zmenili by ste prácu? V najbližšom období nemám v pláne zmeniť prácu. Som tu na služobnej ceste a všetko záleží od rozhodnutia minister-stva školstva z Ruskej Federácie. Foto: PreSStige - ŠteFániA béreŠoVá

––––––––––––

„Ak niekto študuje jazyk, musí ho cítiť, musí sa mu dostať do krvi, vedieť ním

rozmýšľať“––––––––––––

2008. november - Spravodajstvo4. strana

Nitrianska lanovka a jej budúcnosťMesto Nitra sa rozhodlo vyriešiť havarijný stav lanovky vedúcej na nitriansky vrch Zobor.

DAnielA belicoVA

Po desiatich rokoch od odstavenia lanovky sa mesto konečne dohodlo na jej demon-tovaní z dôvodu možnosti ohroze-nia života. Podľa primátora Ni-try Jozefa Dvonča by sa stará a zhrdzavená lanovka a jej chátra-júce súčasti ľahko mohli stať nebezpečné počas silnejšieho ve-tra či víchrice. Už dnes sa rokuje s majiteľmi pozemkov a ich najväčší vlastník, Rímskokatolícka cirkev, prejavila záujme o dohodu.

Napriek tomu, že výstavba

novej lanovky nie je prioritnou záležitosťou pre mesto, stále sa nevzdáva nádeje opätovného zn-ovupostavenia lanovky, možno v jej skrátenej verzii. Aj preto sa v zahraničí snaží nájsť súkrom-ného investora, ktorý by prišiel s najlepším a najekonomickejším návrhom. Súčasné náklady na jej sprevádzkovanie sa odhadujú na 53 miliónov Sk (1,759.278 eur).

O zrekonštruovanie lanovky sa snažili v minulosti aj bývalí primátori mesta, žiaľ, neúspešne. Prvotná investícia je totiž veľká a investori sa hľadali iba veľmi

ťažko, keďže lanovka nepred-stavuje v prvom rade ziskovú záležitosť. Nitrianska lanovka nepremáva už od roku 1993, kedy ju museli odstaviť pre zlý

technický stav. Stále však zostala v pamäti najmä českých turis-tov, ktorí sa dožadujú jej opä-tovného fungovania a možnosti navštíviť Pyramídu na Zobore.

Foto: PreSStige - Peter MikuláŠik

Česká kultúra v uliciach NitryO tom, že Česi a Slováci majú k sebe naozaj blízko a to nielen čo sa týka hraníc, ale i kultúry svedčia Dni českej kultúry v Nitre, ktoré mesto v spolu-práci s viacerými organizá-ciami zorganizovalo už po tretíkrát. V čase od deviateho do dvanásteho októbra 2008 bolo mesto Nitra presiaknuté českou kultúrou zahrňujúcou všetky zložky od typicky českej kuchyne cez koncerty, divadlá až ku filmu.


Odhalením pamätnej tab-ule k 90. výročiu vzniku Československej republiky 9. októbra sa oficiálne začal tretí ročník Dní českej kultúry. Záštitu nad nimi prebral veľvyslanec Českej republiky v Slovenskej republike Vladimír Galuška.

Pred budovou Ponitrianskeho múzea sa zúčastnilo niekoľko osobností nitrianskeho života, medzi inými primátor mesta Jozef Dvonč, poradkyňa veľvyslanca Českej republiky na Slovensku Oľga Kolertová, riaditeľ Poni-trianskeho múzea Anton Števko a rektor UKF Libor Vozár a zástupca predsedu nitrianskeho samosprávneho kraja Ján Vančo.

Program Dní českej kultúry sa preniesol prakticky do celej Nitry. Žilo nimi Svätoplukovo námestie, Staré divadlo v Nitre, Nitrianská galéria, Krajské osvetové stredis-

ko, club naOZZaY, či reštaurácie. Vstupné na všetky podujatia v rámci tohto projektu boli buď za zvýhodnené vstupné alebo bol vstup voľný a tým bol poskytnutý priestor pre všetkých, ktorí majú k českej kultúre blízko. Milovníci filmu nášho západného suseda mohli navštíviť za zľavnené vstupné CineMax a zhliadnuť tak tituly ako Václav, Medvídek, Nejkrásnejší hádanka, Gympl, Jak se krotí krokodýly či Vratné lahve.

Pre tých, ktorí si radšej vy-chutnávajú divadelné umenie bola pripravená inscenácia Vše o ženách, Neposlušná kůzlátka a Zabudnutý čert. Výt-varné umenie bolo reprezen-tované Alenou Kučerovou a členmi Sdružení přátel výt-varního umění Kroměřížska s kolekciou Ze srdca Moravy II.

Hudobná zložka mala svoje srdce v rock clube naOZZaY, kde sa v piatok 10. 10 predstavila Nitranom, ale i návštevníkom mesta kapela Relevation a deň na to skvelá česká hudobná formácia Wotchi. Pre literátov bolo určite zaujímavé stret-nutie s básnikom a románo-piscom Petrom Skarlantom.

Dni českej kultúry sú tradí-ciou, ktorá možno zatiaľ nemá za sebou veľký počet ročníkov, no už ten tohtoročný jasne poukázal na fakt, že kultúra sused-ného českého národa je nám, Slovákom, i naďalej veľmi blízka.

Niektoré veci je lepšie raz zažiť ako stokrát o nich počuť. Napríklad takú súťaž Mladý moderátor, ktorú na 22. ok-tóbra zorganizovalo krajské osvetové stredisko v Nitre. V tomto krajskom kole sa stretlo 22 nádejných moderátorov vo veku od 15 do 25 rokov. Hodnotila ich odborná porota, ktorú tvoril Marcel Hanáček zo Slovenského rozhlasu, moderátorka večerných správ na Markíze Miriam Kalisová a odborník na zvukovú rovinu reči, Marcel Olšiak z UKF.

elena Poleková

„Len zhlboka dýchajte, netreba sa ničoho báť, my nehryzieme,“ upokojoval na začiatku Marcel Hanáček všetkých súťažiacich. Väčšina z nich sa naozaj nebála. Stretli sa tu začínajúci moderátori zo stredoškolských rádií, reda-ktori školských novín, zdravo aj nezdravo sebavedomí jedinci, ne-smelí trémisti, detailne pripravení aj flegmatickí improvizátori.

Prvú a druhú disciplínu, in-terpretáciu spravodajského a reklamného textu, si vyskúšal ešte každý. Po týchto kolách nasledovalo prvé vyraďovanie a hodnotenie poroty. Tí si všímali najmä výslovnosť, spisovnosť jazyka, presvedčivosť prejavu, schopnosť zaujať a reagovať pohotovo na nečakanú situáciu. Na postupujúcich ocenili najmä prirodzenosť a sebakontrolu.

Pri rozhovoroch so zaujíma-vým človekom sa už zabávala celá miestnosť vrátane odbornej poroty. Niektorí súťažiaci totiž svojimi otázkami alebo odpoveďami prekvapili aj samých seba. Nasledovalo druhé vyraďovanie a predstaviť svoju reláciu v štvrtom kole mohli len šiesti najlepší. No aj oni boli pomerne vyrovnaní, keďže porota

sa na záver rozhodla preskúšať si ich v rozstrelovej disciplíne – v čítaní neznámeho textu. Nedá sa povedať, že by v nej niektorý súťažiaci vyslovene prepadol, preto bolo napätie medzi divákmi tesne pred záverečným verdiktom priam hmatateľné. Na treťom mi-este nakoniec skončila Romana Packová, na druhom Stanislav Králik a víťazi boli hneď dvaja. Radka Hajková a Michal Vrzala.

Porota prvýkrát udelila aj špeciálnu cenu za najlepšieho respondenta. Získali ju Monika Bandová a Agneša Sleziaková. Porotkyňa Miriam Kalisová bola zo súťažiacich nadšená, dokonca by si víťazku vedela predstaviť aj na svojom moderátorskom poste.

Chválami nešetril ani Mar-cel Olšiak: „Je to naozaj oveľa lepšie ako predchádzajúce roky, kedy sme hneď po prvom kole

vedeli kto nepostupuje. Teraz bol problém vybrať postupujúcich, lebo všetci boli dosť vyrovnaní. Niektorý súťažiaci je napríklad predurčený, že bude buď do-brý improvizátor alebo hlásateľ, zabávač, komentátor herec... Ale my sme hľadali univerzálnych,

takmer hotových moderátorov a myslím, že sa nám to aj po-darilo. Za víťazov tejto súťaže sa nemusíme hanbiť ani na ce-loslovenskom kole Sárova Bys-trica. Veď v médiách dnes robia ľudia, ktorí kvalitou nedosahujú ani úroveň našich finalistov.“

Mladí moderátori sú z roka na rok kvalitnejší

Európa u vás doma22. októbra sa v hlavnej bu-dove Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre konalo celoeurópske podujatie open days 2008, ktoré sa nieslo v znamení hesla - mládež- budúci rozhodujúci činiteľ EU.

iarka vatlavic

Hlavným organizátorom bol Nitriansky samosprávny kraj, no svoje zastúpenie mala aj Európ-ska komisia v Slovenskej repub-like a UKF. Na Open Days sa zúčastňuje okolo 200 regiónov a riešia sa tam esenciálne problémy, na ktorých je postavená Európska Únia. Európa zdôrazňuje význam regiónov a ich dôležitosť v Únii.

Podujatie otvoril prof. RnDr Libor Vozár, CsC krát-kym príhovorom, po ktorom nasledovali prednášky o ak-tuálnych témach Európskej únie, výbore regiónov či ako sa stať aktívnym občanom EU.

Medzi hlavných účinkujúcich patrili Doc. Ing. Milan Beli-ca predseda Nitrianskeho sa-mosprávneho kraja a PhDr. Branislav Slyška – politický tajomník zastupujúci Európ-sku komisiu na Slovensku.

Okrem zdôrazňovania výz-namu regiónov sa tu preberala aj téma prijatia eura ako hlavnej sve-tovej meny. Vďaka reformám a zhodnocovaniu Slovensko splnilo všetky kritériá na prijatie hlavnej

svetovej meny ako druhá postko-munistická krajina po Slovinsku.

Postavenie našej krajiny bolo v minulosti vážne. Pozícia Sloven-skej republiky vtedy a teraz sa nedá porovnať. Najväčšie obavy z pri-jatia hlavnej európskej meny majú ľudia kvôli inflácii a zdražovaniu. Treba však brať do úvahy aj to pozitívne: transparentnosť porovnania cien, takisto sa očakáva aj zlacnenie elektroniky.

Druhá polovica programu bola venovaná výboru regiónov, ktorý bol vytvorený na základe Maastrichtskej zmluvy v 1992. Tento výbor je vytvorený z 344 riadnych členov, 27 národných delegácii, 6 tematických komisií a štyroch politických skupín.

Európsky výbor zastupuje mi-estne a regionálne samosprávy v procese vytvárania legislatívy EU, približuje Európu všetkým jej občanom, podporuje kultúrnu sub-sidiaritu a poskytuje priestor kde si regióny a mestá môžu vzájomne vymieňať poznatky a skúsenosti.

Prednáška bola ukončená diskusiou kde mali priestor pre svoje otázky študenti. V priebehu dvoch hodín sme mali možnosť dozvedieť sa veľa nových in-formácii, ako aj ujasniť si nez-rovnalosti v oblasti tém týkajúcich sa Európskej Únie, ale i príležitosť zamyslieť sa nad budúcnosťou, ktorú si máme možnosť vylepšiť či dokonca zmeniť.

Foto: PreSStige - elenA PolekoVá

Ergo Sumwww.presstigeonline.sk 5. strana

Joga. Cvičenie alebo životný štýl?„Najväčšou silou je vytrvalosť. Tak ako cesta k ovládaniu vied začína učením abecedy, tak sa cesta jogína začína tele-sným cvičením. Trpezlivosť a vytrvalosť sú základy úspechu v joge. Náhlivosť a prehnané úsilie sú prekážky.“ Vivékánanda

JAnA ŠlinSká

Joga je filozoficko - náboženský smer, meditačná teória a prax, ktorá pochádza zo starovekej a stredovekej Indie. Nie sú to len trápne cviky v telocvični na karimatke. Pre mnohých sa joga stala nielen obyčajným cvičením a spôsobom ako zabiť čas, ale aj plnohodnotným životným štýlom.

Základným cieľom jogy je oslobodenie duše od hmoty

(telesnosti). Duša by sa tak mala priviesť do stavu čistého vedomia. Prostriedkom k to-muto cieľu je sebaovládanie a sebazdokonaľovanie ľudskej psy-chiky a meditácia. Cvičenie jogy by malo dostať telo a dušu do súladu.

Joga je pre všetkých. Zís-kavame ňou schopnosť neznervózňovať sa, čeliť stresu, prijímať veci tak, ako sú a uvedomovať si ich prirodzený proces. Joga pomáha udržiavať psychickú aj fyzickú integritu a získať sebadôveru, rozvíja kon-centráciu a tak pomáha tomu najdôležitejšiemu - nášmu zdraviu.

Jogovým cvičením môžeme rozšíriť schopnosť ovládať niek-toré systémy, ktoré bežne neovlá-dame, pretože pracujú autonómne, teda mimo našej vôle. Pránajá-

mou (dýchacími technikami) sa dá priaznivo ovplyvniť celý tele-sný metabolizmus a krvný obeh. Pomáha však predovšetkým pri psychogénnych ochoreniach a chorobách, ktoré si spôsobujeme negatívnymi myšlienkami či negatívnym prístupom k životu.

Celou jogou sa prelína základná myšlienka o rovnováhe. Všetko, čo človek prijíma má byť v rovnováhe s tým, čo vyt-vára a odovzdáva. Náš postoj ku všetkému, čím prechádzame a čo na nás dolieha, má veľký význam pre udržiavanie rovnováhy organizmu.

Psychika pôsobí všade, aj pri rôznych chorobách. Každá myšlienka a citové vzrušenie ovplyvňujú rytmus dýchania a činnosť srdcovo - cievne-

ho systému - joga sa usiluje dosiahnuť ich vyváženosť.

V širšom ponímaní je celá joga zameraná na očistenie organizmu, a to z každej stránky. Pri cvičení jogy je najdôležitejšie správne dýchanie, uvoľnenosť, sústredenosť, trpezlivosť a vytrvalosť.

Napriek tomu, že joga vy-chádza z dávnych tradícií, je prispôsobená dnešnej, modernej dobe.. A keďže moderný človek je tvor uponáhľaný, novou mó-dou je sa stala powerjoga. Kým klasická joga je životný štýl, filozofia a presvedčenie, pow-erjoga predstavuje komerčný

štýl jogových cvičení. Veľký rozdiel v tom však nie je.

Powerjoga pomáha aj pri chudnutí, priaznivo pôsobí pri detoxikácii tela a prečistení hlavy. A ešte si pri tom aj vy-formujete postavu. Nemusíte prijať všetko, čo jogíni hlásajú, nacvičovať krkolomné polohy, ani pol dňa meditovať. V joge sú aj normálne cviky, pri ktorých sa nedolámete, ich účinok však pocítite takmer okamžite.

Maximálne uvoľnenie a pocity šťastia, takto opisuje väčšina ľudí dojmy po hodine jogy. Dôvodov prečo to skúsiť je veľa. Stačí si len nájsť trochu času a začať cvičiť.

auraJe ňou obklopený každý z nás napriek tomu, že ju pri pohľade do zrkadla nevidíme. Aura je istý druh magick-ého pola. Môže mat všetky farby dúhy s rôznou intenzitou vyžarovania.

MArtA JAnáČoVá

Počula som príbeh o jednej žene, ktorá po prežití klinickej smrti začala vidieť auru na ľuďoch. Od vtedy ich lieči. Dokáže na ľuďoch na základe farby a intenz-ity ich aury identifikovať postih-nuté miesto a dokonca predpísať vhodnú homeopatickú liečbu. Ako ju vidieť?

Dlho sa verilo, že ju môžu vidieť len ľudia s jasnovideckými schopnosťami. Ak ste sa však s takými nenarodili alebo ste ich počas života nezískali, nezúfajte.

Neskôr sa, totiž, prišlo na to, že je možne vidieť ju, aj pomocou mechanických a chemických prostriedkov.

Prišli na to v roku 1911, po-mocou chemicky preparovaných sklenených dosiek, pričom použili chemickú látku dicy-anín. Autori mnohých kníh o aure sú presvedčený o tom, že je možné sa to aj naučiť. Tri vrstvy

Prvá ktorá opisuje líniu našeho tela je len tenkým tmavým pásom. Za ňou nasleduje takzvaná „vnú-torná aura“, tá odráža pomocou farieb naše zdravie a momentálne duševné a citové rozpoloženie. „vonkajšia aura“ je poslednou a teda tretou vrstvou ktorá sa rozptyľuje 10 – 20 cm do priestoru. Je veľmi premenlivá nakoľko odráža naše fyzike a duševne stavy. Nie len ľudia

Bolo by egoistické myslieť si, že týmto biopolom sme ob-klopený len my ľudia. Nie je tomu tak, sú nim obklopené všetky živé organizmy na našej planéte.

Tajomný kult voodooHaiti. Husté lesy, biele pláže, smaragdovozelené more. Magickosť stredoamerického ostrova premiešaná európskou a africkou kultúrou. Takýto opis by vám poskytol zre-jme každý človek, ktorý mal možnosť polihovať na tomto karibskom ostrove. V srdci tohto rozprávkového miesta sa však nachádza niečo, o čom dovolenkujúci Nemci ani len netušia - hlavné centrum kultu voodoo.

ĽubicA SekerkoVá

Každý v niečo verí. Magický kult označovaný ako voodoo je najviac rozšírený v oblasti Západ-nej Afriky. Práve tam sa nachádza množstvo ľudí, ktorí si vysvetľujú svoje nešťastia ako dielo preklia-tia či pomsty neviditeľných bytostí. Sú presvedčení, že pomôcť a nasmerovať ich budúci osud môže jedine kňaz vudu.

Podľa nich iba táto vysoko vážená osoba môže pomocou veštby zistiť príčinu ich zlého zdravotného stavu alebo iných

súkromných problémov. Skúsený kňaz a rady nad zlato. Vytvorme si fiktívneho afrického mladíka Tubiho, ktorému nejdú obchody, má chorú rodinu a on sám nie je zdravotne na tom najlepšie. Ako sa asi v tejto situácii za-chová kňaz vudu, ku ktorému si príde tento mladý muž po radu?

Prvá cesta bude viest jednoznačne do svätyne. Kňaz je totiž toho názoru, že mladí ľudia často potrebujú iba posilniť svojho ducha, duchovnú silu. Svätyňa je kultové miesto, kde bude Tubi zasvätený do ob-radu a božstvá voooo ho môžu priviesť do tranzu. Výsledkom by mala byť prehĺbená Tubiho vnímavosť. Pocíti akýsi oslobod-zujúci pocit, čím môže zvíťaziť nad osobnými problémami.

Inou možnosťou je poprosiť božstvo o odpustenie. Kňaz dá Tubimu na výber, na aké konkré-tne božstvo sa chce obrátiť. Ak by mladík chcel aj nejakú špecifickú láskavosť od svo-jho zvoleného božstva, musí mu priniesť dokonca obetu.

Fetiš jeho každodenný. Získať

fetiš od niekoho, kto už túto „vecičku“ vlastní je ďalšou radou nášho vudu kňaza. Tubi sa teda s pokorou rozhodne navštíviť takého zasväteného človeka. Nebude to však zadarmo, samo-zrejme. Za fľašu alkoholu a peni-aze mu skúsenejší fetišista prez-radí, čo všetko si musí zadovážiť na jeho prvý obrad. Dôležité je zistiť potrebné ingrediencie na vyhotovenie predmetu, ktorý bude predstavovať ochranné božstvo nášho neskúseného Tubiho. Môže to byť napríklad vtáčie perie, zuby, vlasy- ľudské či zveriace. Sto ľudí, sto chutí. V tejto chvíli prichád-za na scénu sprostredkovateľ, ktorý fetiš zakope alebo skryje pred pohľadmi iných.

Veriaceho Tubiho by sme len ťažko presvedčili, že fetiš je len obyčajný kúsok kože. On verí, že jeho fetiš je presiak-nutý obrovskou duchovnou si-lou. Nakoniec sprostredkovateľ fetiš posvätí a naučí mladého muža čarovnú formulku, ktorou bude môcť privolať vyššie sily.

Tubi čarodejník. Postupom času sa medzi susedmi roz-

kríkne, že Tubi vlastní fetiš, ochranné božstvo, ktoré môže človeku pomôcť. Zrazu začnú chodiť k nemu po rady, a preto sa Tubi rozhodne naučiť čo - to o liečivých rastlinách. Aby sa však stal skutočným majstrom, musí si osvojiť (od skúsenejšieho kňaza) umenie veštiť. Neskôr si nakloní osobitného ochranného ducha vudu, ktorý mu prepožičia moc nad utrpením, zlom či smrťou. Tubi môže zlé sily využiť na svoj účel alebo naopak. Ak sa Tubi dostane až na „úsek“ tejto cesty, musí sa sám rozhodnúť. Buď bude konať v súlade s vyššími bytosťami alebo sa dá na stranu zla. Presne ako v rozprávke.

Existujú ľudia, ktorí si spá-jajú kult voodoo iba s rôznymi nekalými praktikami či neživými mŕtvolami - zombi. Iste je to spô-sobené aj tým, že mnoho kňazov zneužíva kult vudu na poli čiernej mágie. Z pohľadu Európana sa veľmi ťažko hodnotí skutočná tvár voodoo. Veľa prípadov však ukazuje, že božstvá vudu ľuďom skutočne pomáhajú a učia žiť primeraným spôsobom života.

2008. november - Ergo Sum6. strana

keď krv láka...Beštie bažiace po krvi, či stvorenia uväznené medzi dvoma svetmi - svetom živých a svetom mŕtvych, bojujúce o prežitie? Čo z toho je pravda? Existujú vôbec? Žijú medzi nami? Ako ich spoznáme? Máme sa ich báť?

katarína Móciková

Kto alebo čo je vlastne upír? Podľa ľudového tradovania je to osoba s výrazne zahrotenými rezákmi a veľmi bledou pleťou, ktorej nerobí dobre slnečné svet-lo, preto cez deň spáva zavretá vo svojej rakve a počas noci sa za-kráda po vonku a saje krv nevin-ným obetiam. Po útoku má obeť na krku dve pravidelné ranky – jediný dôkaz po ich uhryznutí . Ak sa obeť rituálne nelieči, um-rie. Alebo sa z nej stane ďalší upír. Podľa niektorých tvrdení majú schopnosť meniť sa na net-opiere, lietať či preniknúť i tou najmenšou škárou. Pozor na nich, lebo sú neuveriteľne šarmantní a disponujú vysokou inteligenciou!

Upíri sa preslávili vďaka mno-hým filmom a románom. Azda najznámejšou spisovateľkou zao-berajúcou sa týmito hryzúcimi potvorkami je Anne Rice. Veľmi sa mi od nej páčila kniha Upír s tvárou anjela. Autorka opisuje život Amadea (Armanda) – chlap-ca, ktorý vyrastal pod nadvládou Mongolov v Kyjevskej Rusi sa ci-tovo naviazal na upíra Mária, ktorý mu daroval nesmrteľnosť a spolu

putujú „životom“ a časom. Príbeh je rozprávaný tak reálne, že čitateľ nadobúda pocit, akoby práve naz-eral do stránok upírieho denníka.

Ďalším známym zdrojom

poznania o upíroch je román Drakula od Brama Stokera. Nezabudnuteľné sú tiež filmy Interview s upírom s Tomom Cruisom a Bradom Pittom a Kráľovná prekliatych so zosnulou speváčkou Aaliyah v hlavných úlohách. Éru hollywoodskych

filmov o týchto krvilačných beštiách tiež dotvárajú filmy Van Helsing a Blade či seriály Buffy, premožiteľka upírov a Angel.

Ľudia sú už od nepamäti tými-to tvormi fascinovaní. Ako pred každým nebezpečenstvom, aj proti upírom existujú „zaručené“ zbrane a techniky, ako ich nado-bro zniesť z tohto sveta. Jedným z nich je cesnak, ďalej kríž, svätená voda... Upíra možno zabiť jedine tak, že mu vrazíte drevený kôl

priamo do srdca, alebo mu odd-elíte hlavu od zvyšku tela a ústa naplníte cesnakom alebo kameňmi.

Sú upíri len výplodom ľudskej fantázie alebo sa skutočne po-hybujú niekde medzi nami? Teraz niektorých poteším, iných sklamem: existujú rôzne dôkazy vyvracajúce teóriu, že upíri sú len výmyslom. Charakteristický prípad upírstva publikoval J. F. Weitenkampf. V dedine Kiso-lovie v Maďarsku zomrel Peter

Plogojovič a bol obvyklým spô-sobom pochovaný. Pár dní na to v dedine náhle ochorelo niekoľko osôb a na ôsmy deň na túto chorobu deviati zomreli. Všetci deviati na smrteľnej posteli vy-povedali, že príčinou ich smrti bol práve Plogojovič, lebo k nim v noci prišiel ako upír a z hrdla im sal krv. Bolo rozhodnuté a cisárskym miestodržiteľom a mi-estnym farárom povolené otvoriť Plogojovičov hrob a mŕtvolu spáliť. Po otvorení hrobu zis-tili, že mŕtvola, aj keď ležala v hrobe už tri týždne, nejavila najmenšie známky rozkladu, ba dokonca jej ústa boli naplnené čerstvou krvou. Mŕtvolu z hrobu vyňali, srdce prebili špicatým kolom a telo spálili. Vyčíňanie tohto upíra od tej doby skončilo.

Ako všetci vedia, domovinou legendárneho grófa Drakulu, „praotca“ upírov je Rumun-sko a práve v tejto krajine došlo k hororovej udalosti. V malej dedinke Marotinul de Sus ro-dina Tomovcov došla k záveru, že ich mŕtvy príbuzný Peter je upír a saje im krv. A tak vnikli na cintorín, vykopali jeho telo a po strašidelnom rituáli ho spálili a vypili vodu s jeho popolom. Rovnako ako v predchádzajúcom príbehu, i v tomto prípade mala údajná mŕtvola na ústach čerstvú krv a keď mu rezali hrudník a vyberali srdce, stonal a skučal.

Od tejto udalosti má ro-dina Tomovcov od záhad-ných chorôb pokoj.

Pravdepodobné stopy po ráznom zásahu proti upírovi sa našli aj na Slovensku. V roku 1895 v Ružomberku deti objavili lebku asi 60-ročného človeka. Niekto mu do temena zatĺkol 10-centi-metrový klinec. Traduje sa, že aj čachtická pani Alžbeta Báthory-ová, ktorá sa preslávila tým, že sa kúpala v krvi panien, bola upírkou.

V posledných rokoch sa pro-blém „upírstva“ preniesol aj do psychiatrie. Boli objavené prí-pady hedonického satia krvi. Obzvlášť pozoruhodný bol prí-pad Johna Haigha, londýnskeho umelca, ktorý sal najprv vlastnú krv, neskôr k sebe do ateliéru lákal obete, ktoré vraždil a z krčnej tepny im vysával krv. Bol odsúdený a popravený v roku 1949.

Vedecké vysvetlenie: český lekár a spisovateľ L. Souček tvrdí, že pôvod viery v upírov je nutné hľadať v oblastiach, kde prechádzali kočovné kmene Mon-golov, Avarov a Hunov. Ich bojo-vníci totiž pili krv svojich koní.

Iná ako ostatné Waldorfská pedagogika pred-

stavuje jedinečný a príznačný výchovno – vzdelávací pro-ces, ktorý je uskutočňovaný vo vyše 900 waldorfských školách ( údaj z marca 2006) na ce-lom svete. Waldorfské školy tým patria od svojho počiatku v roku 1919 k najrýchlejšie rastúcim neziskovým, tzv. ne-závislým školám vo svete.

JAnA kožeJoVá

V súčasnosti za každým pedagogickým systémom stojí myšlienkové pozadie, ktoré dáva charakter škole samotnej a ovplyvňuje použité metodické a didaktické postupy. Waldorfské školy majú svoj ideový základ v antropozofii. Učitelia tu vy-chádzajú z toho, že pedagogika sa musí orientovať podľa telesných, ale tiež duševno – duchovných vývojových zákonitostí vyví-jajúceho sa človeka. Chápanie týchto potrieb zákonitostí je v kontexte antropozofickej antrop-ológie, ktorá je východiskom wal-dorfskej pedagogiky. Avšak antro-pozofia a jej čiastkové poznatky sa v škole neobjavujú ako priamy vyučovací obsah. Má pômocť učiteľovi v hlbšom chápaní dieťaťa, ale deťom sa nepodáva ako učebný obsah. Učitelia by sa tým spreneverili svojmu poslaniu a základnej pedagogickej téze už len tým, že myšlienkový obsah antropozofie môže byť posúdený a prijatý, či odmietnutý, len na základe plne rozvinutej schopnosti úsudku a samostatného myslenia. A to dieťa v školskom veku nemá.

Reprezentantom waldorfskej

školy je filozof a pedagóg Rudolf Steiner. Ten považoval vedľa in-telektuálnej, umeleckej, praktickej a pohybovej výchovy za dôležitú taktiež „mravne – náboženskú“ výchovu, a síce pedagogickým vedením detí k zážitku úcty k svetu a k mravnému jednaniu. Priamu náboženskú výchovu zamýšľal Steiner zveriť jednot-livým cirkevným konfesiám a náboženským spoločnostiam.

Waldorfská škola nemá učebný plán. Obsah určujú učitelia podľa miestnych podmienok. Škola má tri stupne. Na nižšom stupni (1. – 4. ročník) sa žiaci učia spi-sovne vyjadrovať. Počúvajú a reprodukujú rozprávky, riekanky, básničky, pričom dodržujú rytmus reči a melódiu.

Učia sa dva cudzie jazyky, a to formou piesní, krátkymi di-alógmi a básničkami. Postupne sa učia písať cviky na uvoľnenie ruky, kreslia disciplinované tvary, znaky. Písaním písmen poznávajú hlásky a ich artikuláciu.

Čítať sa učia v druhom ročníku. Podobne ako u nás, prvouka je vo waldorfskej škole od tretieho ročníka zemepis, vlastiveda, prírodné znaky z okolia. V ručných prácach zhotovujú jednoduché výrobky, praktické a farebné.

Hrajú na píšťalu, flautu a ďalšie hudobné nástroje, pričom kladú hlavný dôraz na estetický prejav a umelecký zážitok. V matematike žiaci poznávajú číselný rad a násobky čísel. Škola je bohato vybavená pomôckami. Učitelia zdôrazňujú motiváciu a tvorivosť žiaka.

Na strednom stupni (5. – 8. ročník) má dominantné postave-nie učiteľ. V jazykoch sa učia

gramatiku, pravopis a štylistiku. V matematike algebru, geo-

metriu, aritmetiku. Vlastivedu členia na biológiu, botaniku, ze-mepis, chémiu a fyziku. Telesná výchova obsahuje rytmiku, gym-nastiku, atletiku a loptové hry.

Zaujímavosťou tejto školy je, že učitelia uplatňujú prak-tický zreteľ – žiaci píšu listy, vyplňujú úradný spis, for-muláre, samostatnou prácou riešia problémy svojho okolia.

Umelecky sa angažujú v di-vadle, hudbe, speve - často spolu s rodičmi. Ručné práce vykonávajú v dielňach i v záhrade za dozoru odborného učiteľa.

Na vyššom stupni (9. – 12.ročník) vyučujú zväčša odborní učitelia. Výber učiva si volí žiak. Využíva sa a podporuje záujem žiakov, aby sa začal pripravovať na svoje budúce povolanie.

Učitelia zdôrazňujú logické myslenie, estetiku, citové zážitky pri recitácii, speve, hre v orchestri, divadle, a to často práve v cudzom jazyku.

Žiaci iniciatívne organizujú viaceré podujatia. Vo waldorfskej škole učia katolícki aj evanjelickí učitelia. Žiaci bez cirkevného vi-erovyznania majú možnosť voľne poznať kresťanstvo, prežívajú kresťanské sviatky a slávnosti.

Žiakov neznámkujú, ale hodno-tia písomným hodnotením. Po 12. ročníku dostanú žiaci vysvedčenie podľa vykonanej skúšky.

Na Slovensku existuje jedna waldorfská škola a to od 4.júla 2001 v Bratislave.

Bola zriadená ako súk-romná škola a zaradená do siete škôl Ministerstva školstva Slovenskej republiky..

KREATIVIZMUSTvorivosť dáva zmysel životu.

Tvorivosť odlišuje človeka od zvierat a strojov. Tvorivosť je najväčšou hodnotou pre spoločnosť. Tvoriť znamená žiť.

Michaela deMínová

Kreativizmus alias tvorivosť pochádza z latinského creare = tvoriť, plodiť a predstavuje schopnosť človeka vytvárať rôzne nové idey. Je to spôsob sebarealizácie. Nie je to vopred daná vlastnosť, ktorú získa-vajú len niektorí jedinci. Každý človek má istý stupeň tvorivo-sti a ten je možné ďalej rozvíjať.

Tvorivá sila pochádza nielen

z vedomia, ale aj z nevedomia. Človek musí mať chuť vytvárať niečo nové, alebo musí získať

nový pohľad na svet. ,,Byť tvorivý znamená cítiť sa vždy ako na začiatku“, povedal Strauss.

Realizáciou tvorivých myšlienok a nápadov dostáva kreativita nový rozmer. Tvorivosť je najvlastnejším atribútom človeka. Jej prostredníctvom sa prejavujú jeho najľudskejšie a najcennejšie vlastnosti a je zároveň schopnosťou, pomo-cou ktorej môže vytvárať nové kultúrne a technické, duchovné i materiálne hodnoty. Je to aktivita prinášajúca doposiaľ neznáme a spoločensky hodnotné výtvory.

Kreativita je určitým prejavom

života. K riešeniu akejkoľvek otázky sa dá pristupovať vždy tvorivo. Takéto myslenie je pred-pokladom originálnych nápadov. Z tohto vyplýva, že súčasťou

tvorivosti je originalita, čiže nápaditosť. Sú to nové, svieže a vtipné riešenia. Ďalším svo-jráznym fenoménom kreativity je fantázia, ktorá je jej podstat-nou zložkou. Je považovaná za určitý druh predstáv, za ich originálnu kombináciu. Fantázia umožňuje človeku prekračovať to, čo je reálne dané. A ako povedal Karol Čapek : ,,Fantázia, to neznamená predstavovať si niečo, čím veci nie sú, ale urobiť z nich to, čím by mohli byť.“

Život bez fantázie a tvorivosti by bol priveľmi nudný a ak by ich nebolo, tak by nevzniklo ani jed-no umelecké dielo. Majme však na pamäti, že život každého z nás je v určitom zmysle jedinečným takýmto dielom a spôsobom, ako naplniť čas nášho pobytu na Zemi.

art rEgnumwww.presstigeonline.sk 7. strana

Amanda Palmer, členka bostonského „Brechtian punk cabaret“ dua, sa po šiestich úspešných albumoch The Dres-den Dolls, vydáva samostatnou cestou. Pred mesiacom jej totiž vyšiel prvý sólový štúdiový album, ktorý nesie trošku zvláštny názov Who killed Amanda Palmer.


Kto má rád mierne bizarné a miestami aj jemne perverzné tex-ty známej americkej alternatívno-rockovej skupiny The Dresden Dolls, určite si zamiluje i nové autorské skladby talentovanej speváčky a hlavne skladateľky Amandy Palmer. Tej 16. septembra 2008 v Amerike vyšiel jej sólový počin Who killed Amanda Palmer.

Podľa mnohých fanúšikov tento názov v sebe nesie odkaz na úspešnú televíznu sériu Davida Lyncha Twin Peaks, ktorej dej sa prevažne točil okolo otázky: „Who killed Laura Palmer.“ Aj speváčka sama na promo akcii v Portlande

(Maine, USA) priznala, že najprv vznikol názov a až potom jednot-livé piesne. Na otázku publika: „Kto teda zabil Amandu Palm-er?“ ale odpovedala: „ Prečítajte si zadnú stranu obalu albumu a zistíte.“ Okrem tohto konečného názvu však existoval ešte jeden - pracovný. Volal sa That’s Amanda Fucking Palmer to You.

Album, ktorého celková dĺžka je päťdesiattri minút a dvanásť sekúnd, sa nahrával prevažne v Nashville, štát Tennessie. Vyšiel vo vydavateľstve Roadrunner Re-cords a na koprodukcii sa podieľal Ben Folds, ktorý pomáhal aj s nah-rávaním jednotlivých skladieb, a to pomocou perkusií a keybordu.

Na hudobnej zložke spolu s ním a Amandou pracovala i bývalá členka skupiny Raspu-tina Zoë Keating, ktorá piesne obohatila hrou na violončelo.

Ako Amanda tvrdí, snažila sa do albumu vniesť kúsok seba. Písala texty a skladala piesne na základe svojich pocitov, vnímania

a spomienok. Napríklad skladba The Point of It All vznikla ako reakcia na informáciu, že sa jej rodičia chystajú predať dom, kde strávila celé svoje detstvo. Preto sa chcela ešte naposledy vrátiť do

detských čias a vzdať hold dom-ovu, ktorý pre ňu mnoho znamenal.

O skladbe Oasis povedala, že to bol istý druh úletu. Niečo medzi The Dresden Dolls a Bee Gees. Tóny v sebe nesú

nádych voľnosti a hravosti. Ryt-mus vás chytí za nohy a roztan-cuje. Spev zase celkovej vizáži dodáva na detskej infantilnosti.

Rovnako aj pieseň What’s the use of Wondrin? je prekvapu-júco originálna. Zavedie vás do sveta rozprávok. Zrazu sa ocitnete v krajine Oz (ktovie, možno aj s čarodejníkom) a máte pocit, že jemný, trochu operný spev, vás naučí lietať.

Najlepší song spomedzi všetkých Amanda logicky zaradila hneď do úvodu. Skladba Astronaut s jedno-duchým, ale veľmi chytľavým rifom, prekvapí svojou silou.

V spojení s mohutným speváčkiným hlasom a úderným klavírom, dokáže ľahko rozpumpovať adrenalín v tele. Amanda sa nebála použiť v piesni aj pomalšie sekvencie zvýraznené tónmi violončela, ktoré jej na kráse vôbec neubrali.

Celkovo sa jej na album

teda podarilo dostať dvanásť klavírnych skladieb, z ktorých má väčšina podobu balád. Okrem už spomínaných sú to aj piesne Runs in the Family, Ampersand, Leeds United, Blake Says, Strenght Trough Music, Guitar Hero, Have to drive a Another Year.

V budúcom roku sa svo-jich fanúšikov chystá prekvapiť ešte jednou lahôdkou. Bude to kniha plná fotografií, na ktorých je speváčka naaranžovaná v polohe mŕtvej dievčiny.

Má to byť akési doplne-nie albumu, čomu nasvedčuje i rovnaký názov. Texty k jed-notlivým fotografiám napísal jeden z najuznávanejších sci-fi autorov tejto doby Neil Gaiman.

Ak vás zaujímajú trochu bi-zarné témy a neobvyklé tóny, nechajte sa uniesť rytmickými dávkami čoraz úspešnejšej hviezdy americkej alternatív-no-rockovej scény. Uvidíte, že vás jej energický talent sti-ahne do víru kvalitnej hudby.

Who killed aManda PalMer

V dňoch 20.-25. októbra Vás do Nitrianskej synagógy srdečne pozývali primátor mesta Nitra, Jozef Dvonč a rektor Univerz-ity Konštantína Filozofa v Ni-tre, Libor Vozár. Festival, ktorý sa konal pod ich záštitou, niesol názov CITHARA AEDICU-LAE 2008.

Michaela Michaleová

Jedinečnosť tohto festivalu spočíva v tom, že prezentuje klasickú gitarovú hudbu, ktorá je poslucháčskej verejnosti možno menej známa. Okrem toho, že tu svoje majstrovstvo v „brnkaní na struny“ ukázali naozaj výnimoční umelci, zmysly návštevníkov iste pošteklili i vystavené diela ma-liara Pavla Siku, ktoré reprezen-tovali projekt s názvom LETØ.

Tvorba Pavla Siku je nad-mieru vitalistická, vyžaruje z nej toľko pozitívnej životnej ener-gie, že svojou abstrakciou boli na správnom mieste, aby doplnili a podčiarkli atmosféru, ktorá v tom momente napĺňala synagógu v každom jej centimetri kubick-om. Diela poeticky vystihujú náš život, jeho príčinu i podstatu zároveň. Ohromujúci chaos a jedinečné usporiadanie, to je to, čo upúta, osloví, zaujme. Poprit-om je z jednotlivých malieb cítiť, že umelec hľadá i v tom chaose istý stupeň harmónie, že diela sú prepracované s dômyselnosťou majstra. Zmes protikladov, bodov, línií, plôch a štruktúr spo-jená humanistickým pohľadom preto určite stojí za vzhliadnutie.

Hudobná časť festivalu, ktorý celý týždeň uspokojoval našu potrebu kultúrne sa vyžiť, uza-vrel v piatok 24.10.2008 talian-sky umelec a veľmi sympatický muž v jednej osobe, Alberto Mesirca. Rok 1984 bol šťastný nielen pre Albertovu matku, ale

i pre všetkých, ktorý už mali, alebo ešte len budú mať možnosť počuť jeho hru. Započúvať sa do melódií, ktoré vykúzli na strunách svojej gitary, sa naozaj oplatí.

Alberto Mesirca má na konte už viac ako 30 sólových koncer-tov po celej Európe a 2 CD, ktoré nesú názvy Ikonostas a Lejanias-Scarlatti Gilardino. Charizma toh-to mladého virtuóza si okamžite získala priazeň verejnosti a jeho nevšedný talent zlomil aj tých najprísnejších hudobných kri-tikov, ktorí jeho tvorbu oceňujú samými superlatívmi. No Al-berto si stále zachováva svoju skromnosť, ktorá je v dnešnej

dobe, a najmä v umeleckých kruhoch, čoraz vzácnejšia. Fešák Alberto hral s nefalšovanou lásk-ou, ktorá v niektorých momen-toch takmer hraničila s obsesiou a hra ho pohltila natoľko, že nevní-mal nikoho navôkol. Avšak keď synagógou dozneli posledné tóny, vrátil sa do prítomnosti a mohutný potlesk nadšených návštevníkov ho očividne privádzal do rozpak-ov - červenal sa ako malý chlapec.

Môžem vyjadriť len ľútosť nad tým, že jeho majstrovské umenie nepočulo a neprežilo viac ľudí, keďže priesto-ry Nitrianskej synagógy sú pritesné pre väčší počet ľudí.

Týždeň gitarovej klasiky Christian Eisenberger PSYCHONARCOTICUM CONCRETIO AUTOPSIE 9178/19245/10995-7Nitrianska galéria, Župné nám.

Trvanie výstavy:12. 09. 2008 – 26. 10. 2008 Kurátor: Omar Mirza

Každá výstava mladého

rakúskeho výtvarníka Christiana Eisenbergera (1978) je prekvap-ením, prináša niečo nové a nečakané. Svoje diela tvorí často priamo na mieste, necháva sa inšpirovať výstavným priestorom a jeho špecifikami. Tvorí však aj na uliciach po celom svete, kde anonymne napospas osudu zanecháva svoje diela, zväčša postavy z kartónu alebo lepenky.

Tvorba Christiana Eisen-bergera je veľmi rozmanitá, au-tor využíva rozličné médiá a techniky, improvizáciu, iróniu a svojský, často čierny humor. Svoje rozsiahle inštalácie vytvára z „nehodnotných“ materiálov, z odpadu, kartónov, dreva, lepi-acich pások, vlasov, starých a ne-potrebných predmetov. Takýmto spôsobom stavia tieto predmety a materiály do nových súvislostí, dáva im novú funkciu a význam.

Pre názvy svojich výstav

používa komplikované slovné spojenia, ktoré sú často vyt-vorené z medicínskych výrazov. Názov nitrianskej výstavy je poskladaný zo slov PSYCHO (odkaz na ľudské konanie), NAR-COTICUM (od slova narkó-za), CONCRETIO (konkrétny, konkrétne) a AUTOPSIE (pitva).

Číselný kód v názve má tiež svoj špecifický význam: 9178 - toľkoto postáv z kartónu doteraz prezentoval vo verejnom priestore,

19245 skíc a iných kresieb for-mátu A4 vytvoril za posledných 15 rokov, 10995 je počet dní, ktorých sa 11. septembra 2008 (v deň vernisáže výstavy) dožije, no a sedmička na konci je počet rokov od roku 2001. Pre nitrian-sku výstavu v Galérii mladých

Christian Eisenberger vytvoríL site-specific objekty a inštalácie.

Ďalej tu boli vystavené špeciálne pre túto príležitosť zhotovené tlače, ktoré boli za-komponované spolu s autoro-vými staršími video projektami.

Foto: PreSStige

2008. november - Art Regnum8. strana

Sam / intimbumNitrianska galéria / Bunker

Trvanie výstavy: do 23. 11. 2008

Kurátorka: Denisa Bytelová Intimbum je inštalácia

pripravená konkrétne pre priestor nitrianskeho Bunkru.

Vďaka projektu Galéria mladých kurátorov som oslovila Sam, ktorá je autorkou koncepcie výstavy. V jej práci sa objavujú témy pamäti, časovosti, limi-tov, autenticity a odosobnenia.

Ako napríklad fotoalbum predstavuje výsek mechanicky zobrazených udalostí, ktoré oživia jednotlivé spomienky, i n t i m b u m v podobnom duchu zastupuje osobné myšlienky s bohatým asociatívnym vetvením. Výstavu je možné rozdeliť do piatich celkov, ktoré približne zodpovedajú miestnosti bunkru.

Triptych Nikola Šuhaj [maľby 80 x 120 cm pretlačené na plexiskle 654654654] vy-chádza zo skutočného vzťahu desaťročnej Nikoly a Sama. Zobrazuje prognózy možného pokračovania. Nikola reprezen-tuje premenlivý výsledok nášho pocitu bezmocnosti čokoľvek zmeniť, ľahostajnosti a apatie.

Často môžeme nájsť vo vzniknutých situáciách odraz nášho predchádzajúceho chova-nia, s ktorým sa musíme spätne vyrovnať. V čiernej slučke, ktorá sa objavuje vo všetkých troch ob-razoch, Sam vyjadruje čas a jeho neustálu prítomnosť. Rovnaký znak použila aj na snímke Šičky v pozmenenej podobe.

Šestica fotokoláží je priesto-

rom predstavivosti na rozhraní

bdelosti a spánku, kedy sa prežité skutočnosti rozkladajú a skladajú do nových celkov. Ich rám prechádzajúci do objektu a priestor bunkru sa stáva taktiež objektom, ktorého vnútrom pre-chádzame. Posúva sa merítko, predspánkový album je značne zväčšený a my sa cítime menší.

Nasleduj ma! (Follow me!)

Pastier, a podľa výrazu určite dobrý, a stádo spokojných líšok pozerajúcich sa na jeho obraz na zlatej hviezde preh-rávajú sociálny model, ktorý je možné nasadiť na rôzne skupiny.

V líščích kožuchoch pri bližšom pohľade môžeme nájsť malé odlišnosti, ktoré sú však tak nepatrné, že pri bežnom pohľade

na stádo si ich len ťažko všimneme. Na výsledný výraz inštalácie však nemajú žiadny vplyv. Podobnou metaforou je aj ich čiernobiele a dvojrozmerné spracovanie, ktoré naopak ich podobu pri našom pohybe veľmi premieňa.

Prítomnosť a neprítomnosť,

ich doplňovanie a domýšľanie patrí taktiež k témam, ktoré sa

v Samových prácach objavujú. Akú hodnotu má informácia ,,Sme na chate“, keď taška s vecami na chatu je pred nami.

O Samovej prítomnos-ti na chate sa nás pokúšajú presvedčiť fotografie z chaty.

Napätie medzi informá-ciou, obrazom a hmatateľným dôkazom zostáva bez jednoznačného riešenia.

A koho to zaujíma? Sme na chate.

Sam sa s ľahkosťou a so

značným zveličením dotýka tém, ktoré tlačia a riešenia nachádzajú v plnom pri-jatí zodpovednosti každého.

Výstava sa koná v rámci pro-

jektu Galéria mladých kurátorov .

2008. november - Reklama 9. strana

via litEra10. strana www.presstige.sk

Hrdinstvo či Žart Milana Kunderu?Každý máme svojho hrdinu, ku ktorého veľkosti by sme sa chceli jedného dňa aspoň priblížiť. Dotknúť sa jeho osobnosti a talentu by pre nás znamenalo vrchol extázy. Čo sa ale stane, ak po rokoch obdivovania zistíme, že idol, ktorému sme postavili pomy-selný oltár, jednou výpoveďou zmazal všetko, v čo sme verili? Vedeli by sme zmeniť úsudok a vytvorený obraz o ňom?


Mnohí by to nedokázali. Svedčí o tom i reakcia novinárskej, his-torickej, politickej i literárnej obce na článok uverejnený 13. októbra 2008 v českom poli-ticko-spoločenskom týždenníku Respekt. Ten pred mesiacom priniesol odhalenie, ktoré mo-mentálne otriasa základmi dôvery v jedného z najprekladanejších a najuznávanejších autorov českého pôvodu, akým nepochybne je spisovateľ Milan Kundera.

Tvorca svetoznámeho románu o hľadaní vnútornej a vonkajšej slobody človeka, Neznesiteľná krutosť bytia, je vraj iba obyčajný udavač. Tvrdí to jeden zo spolu-autorov článku „Udání Milana Kundery“, Peter Třešňák. Text, uverejnený v Respekte prezrád-za, že spisovateľ bol človekom, ktorý začiatkom 50. rokov prišiel na obvodnú policajnú stanicu Praha 6 a prehlásil, že na in-ternát k istej Ive Militkej príde západný agent - letec, Miroslav Dvořáček. Na základe tejto výpo-vede bol potom mladý Dvořáček odsúdený na dvadsať rokov väze-nia v lágri, z ktorých si odsedel celých 14 (hrozil mu i trest smrti).

Ako sa s touto infor-máciou vyrovnáva verejnosť?

Nevyrovnáva. Zavrhuje ju. Aj

bývalý prezident Českej repub-liky Václav Havel odkázal Kun-derovi: „Milan, buďte nad vecou. Človeka stretávajú aj horšie veci, ako je zhanobenie v tlači,“ citoval denník Sme. Ozývajú sa však aj iné elity, ktoré kritizujú týždenník za neobjektívnosť, zaujatosť a mylný úsudok. A to dokonca i v ra-doch samotných novinárov. Auto-rom článku vyčítajú nedostatočnú snahu o získanie vyjadrenia Kun-deru k celej kauze, ako aj ich jasný zámer spisovateľa nadobro odsúdiť, čo cítiť predovšetkým v ladení celého textu. Podľa členov žurnalistickej obce mali redak-tori zháňať čo najviac svedectiev a neopierať sa iba o výpoveď Ivy Militkej. Tá priznala, že o návšteve Dvořáčka informov-ala svojho budúceho manžela, ktorý pred smrťou priznal, že to vtedy povedal Kunderovi.

Ďalším ťažiskovým dôkazom bol však aj spis nájdený v Českom ústave pre štúdium totalitných režimov (obdoba slovenského Ústavu pamäti národa), v ktorom je zaznamenané celé Kunderovo udanie. Podľa hovorcu ústavu Jiřího Reichla môžeme tento zdroj považovať za veľmi dôv-eryhodný. „Ide o zápis obvodného oddelenia, kam prišiel neznámy človek a povedal, že má infor-

máciu, že ten agent bude v tú a tú hodinu na tom a tom internáte,“ konštatoval. Teda sťažnosti verejnosti o tom, že článok je neobjektívny a zavádzajúci sa môžu z hľadiska nedostatočnosti vyjadrení oboch zúčastnených strán zdať ako opodstatnené, no pochybovačnosť o pravosti do-kumentov nie je úplne namieste.

Prednedávnom sa v médiách objavili vyjadrenia literárneho historika Zdeňka Pešata, ktorý prišiel s interpretáciou danej si-tuácie v odlišnom svetle. Podľa neho mal za udaním Miroslava Dvořáčka stáť vtedajší študent pražskej filozofickej fakulty Miroslav Dlask, ktorý sa obával o svoju priateľku a neskoršiu manželku Ivu Militkú, a tak zá-padného agenta oznámil úradom.

Milan Kundera hrozí žalobou

Po uverejnení textu „Udání Mi-lana Kundery“ sa okrem hlasov ľudí ozval i samotný spisovateľ, ktorý už celé štvrťstoročie s no-vinármi neprehovoril. „Som úplne zaskočený niečím, čo som nečakal, o čom som včera neve-del a čo sa nestalo. Toho človeka som vôbec nepoznal,“ citovali české médiá z Kunderovej reak-

cie. Ten so svojimi právnikmi už stihol pripraviť žalobu, ktorou sa vyhráža týždenníku Respekt, ak nezverejní na svojich stránkach ospravedlnenie. I fanúšikovia česko-francúzskeho spisovateľa na jednotlivých blogoch vyzývajú autora, aby podal na Respekt žalobu za ohováranie na základe nepodložených dôkazov.

Třešňák po vypočutí všetkých sťažností zo strany verejnosti cíti sklamanie. „Prekvapuje ma, že pozornosť sa upiera opačným smerom. Nikto sa pánu Kundero-vi nesnaží klásť otázky, myslel som si, že budú vychádzať texty s titulom „je čas to vysvetliť“. Jeho vysvetlenie je totiž veľmi zahm-lené,“ povedal pre denník SME.

Ako to celé dopadne?

Je isté, že hoci sa čistú pravdu ohľadom udavačstva svetoznáme-ho spisovateľa Milana Kun-deru nikdy nedozvieme, rôzne špekulácie na túto tému budú vo verejnom živote rezonovať ešte hodnú chvíľu. Na to, či je autor skutočne vinný alebo nevinný, nejestvuje dostatok dôkazov. Tie, ktoré existujú, sú spochybňované. Nevieme teda stopercentne posúdiť, či sa stal tento talen-tovaný tvorca udavačom alebo len obeťou sprisahania. S určitosťou však môžeme konštatovať, že o svoju skvelú povesť prišiel.

Ozývajú sa i takí, ktorí žiadajú, aby boli Kunderove geniálne die-la podrobené ďalšiemu prehodno-teniu a znova posúdené z hľadiska kvality a prínosu. Čo znamená, že i jeho román Žart, ktorého ústred-ným motívom je udavačstvo, budú čitatelia zrazu vnímať v úplne inom svetle. Hoci spisovateľ tvrdí, že diela autora nemožno spájať s jeho životom, táto aféra bude pravdepodobne znamenať výnimku, ktorá potvrdzuje prav-idlo. Kauza „Udání Milana Kun-deru“ si teda jednu obeť predsa len našla - talent a tvorbu ako takú.

„Když bohové dělají průsery“...môže to skončiť katastrofou. Človek by si myslel, že grécki bohovia sú záležitosťou an-tickej mytológie. Pozor! To sa teda poriadne pletiete. Marie Phillipsová vás vyvedie z omylu vo svojom debute. Nebývajú na Olympe, ani ich sláva a sila nie sú také ako kedysi, ale zopár antických bohov môžete veľmi ľahko stretnúť v londýnskych uliciach a pritom netušiť, že sú to oni.


Títo bohovia nechodia za-halení v bielej plachte a nenosia vavrínové vence, nemajú trón, ani žezlo, nemajú svoje niekdajšie chrámy, ani svoje kňažky. Dvanás-ti bohovia obývajú rozpadávajúci sa dom v súčasnom Londýne, lezú si na nervy, intrigujú proti sebe i proti smrteľníkom a strácajú už nejaké to tisícročie svoju silu. Ar-temis možno vidieť každý deň v parku ako sa prechádza so psami a loví veveričky. Apolón z posled-ných zvyškov svojich niekdajších

síl každé ráno prebúdza slnko a večer ho zase posiela z oblohy preč a popritom si privyrába v trá-pnej reality show. Ten chlapík, čo vlastní podnik, kde sa predáva len to najsilnejšie víno, je starý dobrý Dioníz. Krásna bohyňa Afrodita rieši svoje finančné problémy sexom cez telefón, jej syn Eros sa stal ortodoxným kresťanom a staručký senilný Zeus prežíva pred televíziou zo dňa na deň.

Tak, ako za starých dobrých čias, i dnes vymýšľajú rôzne pletky a zlomyseľnosti proti sebe i proti nič netušiacim ľuďom. Z času na čas Apolón premení dievča, ktoré nie je ochotné s ním vliezť do postele na strom, z času na čas si zašpásuje s Afroditou, Hermes odnáša zmätené duše smrteľníkov do podsvetia a Ares prepletá vo-jnové konflikty, aby boli ešte prepletenejšie a nenávistnejšie. Inkognito prežívajú svoje tuctové životy každučký deň, ich sila sa čoraz viac stráca a dom im poma-ly ale isto padá na hlavu. Keď vezmeme do úvahy fakt, že časy ich najväčšej slávy v nádhernom Olympe sú dávno preč, ich životy vôbec nie sú závideniahodné. A keď sa k ich nudnému životu pridá nesmrteľnosť, ktorou sú obdarení, je jasné, že z toho môže vzniknúť len katastrofa, ktorá vedie k ich záhube a koncu celého sveta.

Kniha je prvotinou britskej sociálnej antropologičky Marie Phillipsovej. Okamžite po vydaní si získala veľkú obľubu. Jedným z dôvodov, ktoré knihe pridávajú

na obľúbenosti u čitateľov, je téma antických bohov pren-esená do súčasnej spoločnosti, kde sa musia tieto božstvá pretĺkať každodenným životom smrteľníka. Tým druhým je orig-inálna zápletka, ktorá premieša osudy bohov, ktorých existencia visí na vlásku, s osudmi dvoch obyčajných ľudí, ktorí sa môžu prejaviť ako antickí hrdinovia a tým zachrániť samotných bohov i celú planétu. A tým tretím a najvýraznejším je skvelý humor, ktorý Phillipsová bohato využíva. Rodená Angličanka sa nezaprie a humorom, ktorý je vlastný len Britom, dáva celému príbehu neopakovateľnú atmosféru. Ak sa obávate, že spojením týchto troch faktorov autorka ironizuje alebo dehonestuje antických bohov či ich pôsobenie v mytológii, ste na omyle. Hoci súčasné pozície ke-dysi takých veľkých postáv sú mo-mentálne pod ich úroveň, autorka sa nezameriava na kritiku či výs-mech jednotlivých bohov, ale na výsmech z obyčajných ľudských vlastností, ktorými oplývajú.

V galérii s Ivanom ŠtrpkomNitrianska galéria aj po letnom období pripravila pre fanúšikov literatúry stretnutia so slovenskými spisovateľmi.

DAnielA belicoVá

Vo štvrtok 23. októbra ste sa v rámci Cyklu besied so súčasnými slovenskými spisovateľmi mohli stretnúť v Nitrianskej galérii s bás-nikom, spisovateľom, textárom a šéfredaktorom časopisu Romboid Ivanom Štrpkom. S moderátorom besedy Dadom Nagyom sa v ko-vových kreslách, pri zapálenej lampe a voňavom mätovom čaji rozprávalo (nie)len o literatúre.

Ivan Štrpka patrí medzi spisovateľov, ktorý sa pohybujú medzi špičkou slovenskej poézie už niekoľko desiatok rokov. Do literárneho a čitateľského povedo-mia vstúpil v roku 1963 ako člen Osamelých bežcov spolu s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom. Jed-na z otázok moderátora smerova-la aj k ich stretnutiu, keďže v tom období mali iba devätnásť rokov. „ Chýbalo nám veľa vecí, a to, s čím sme sa v kultúre a literatúre stretávali, bolo veľmi nepríjemné. Snažili sme sa nájsť svoje, čítali sme svoje. Ale bol som sám a potreboval som oporu. A tak som ja našiel tých dvoch a oni našli mňa. Rozumeli sme si ako decká, vyznávali sme rovnaké hodnoty, ktoré majú čo povedať aj dnes.“ Tohto roku vyšla aj prvá kniha zo súborného diela básnických zbi-erok Osamelých bežcov, ktorá ob-sahuje prvé štyri básnické zbierky Ivana Štrpku. Práve z tejto knihy zarecitoval aj kratšie básne.

Dado Nagy sa nevyhol ani otázke stavu slovenskej liter-atúry v poslednom období, ktorá sa stáva čoraz frekventovanejšou medzi literárnymi odborníkmi a nadšencami. Jeho hosť sa odpovedi bránil a skôr ju navrhol na riešenie pre literárne sympózi-um, či odborný časopis (ako však podotkol, „ktorý momen-tálne na Slovensku nemáme“).

On sám ako šéfredaktor časopisu Romboid sa snaží pomáhať aj mladým slovenským spisovateľom a básnikom pri ich snahe o „prienik“ do literárneho sveta, ale ako tvrdí, každý si môže napísať čo chce. Rozdiel je, či je daný text kvalitný a či má čo čitateľovi ponúknuť. A v

tom vidí problém pri slovenským súčasných autoroch. Bez ich kníh si vie svoj život predstaviť.

Otázka z publika pripomenula aj jeho spoluprácu so známym hu-dobníkom Dežom Ursinym, ktorý zhudobnil desiatky Štrpkových básní. Ich „piesne“ boli orig-inálne, veľmi členité aj kvôli na prvý pohľad nezhudobniteľnej poézii. „Dežo to vedel. Hudba v tomto prípade povedala viac ako slová. Texty som písal vždy dopredu, s tým, že ich Dežo bude spievať, ale nikdy som ich nepísal ako hotové hudobné formy, ktoré sa núkajú na zhudobnenie.“ Štrpka priznal, že mu spoluprá-ca s Ursinym chýba a bez neho už nedokáže napísať hudobný text. Lebo po jeho smrti nestra-til len spolupracovníka a kolegu, ale aj veľmi dobrého priateľa. Sám sa stal editorom knihy zoz-bieraných listov, ktoré Dežo Ursiny napísal svojej priateľke Zdenke (vyšla minulý rok).

Ivan Štrpka je bezpochyby jeden z najvýznamnejších sloven-ských básnikov 20. storočia. Jeho kratšie či rozsiahlejšie básne, v ktorých sa hrá so slovíčkami a ob-razmi, možno dnešného čitateľa neoslovia. Štrpka dneška je totiž diametrálne odlišný od Štrpku z básní. A tak tí, ktorí jeho tvorbu poznali len povrchne, odchádzali z besedy rozčarovaní, prečo „ten-to starý dedo, ktorý trepal jedno cez druhé a nepustil moderátora Dada Nagya celý čas k slovu“ bol vlastne na besedu pozvaný. Lebo aj také hlasy sa ozývali po schodoch galérie pri večernom odchode.

V Nitrianskej galérii sa

najbližšie môžete stretnúť s Dušanom Mitanom 13. Novembra 2008 o 18.00.

Foto: PreSStige - DAnielA belicoVá

––––––––––––

„ chýbalo nám veľa

vecí, a to, s čím

sme sa v kultúre

a literatúre stre-

távali, bolo veľmi

nepríjemné.“

––––––––––––

2008. november - Reklama 11. strana

12. strana www.presstigeonline.sk

rES publica

Krajské a senátne voľby v ČecháchVláda českého premiéra Mirka Topolánka sa musí popasovať s ďalším problé-mom. Po množstve politických afér, vnútrostraníckych a koaličných bojoch najnovšie utrpela drvivú prehru v kra-jských a senátnych voľbách. I keď je pád celej vlády nepravdepodobný, mnohí politológovia očakávajú zmenu vo vedení najsilnejšej koaličnej strany.

JurAJ ČernotA

Česi vystavili dvom rokom svojej vlády nepríjemný účet. Aj takto by sa dali nazvať výsledky krajských a senátnych volieb, ktoré u našich západných susedov prebehli 17.- 18. a 24 - 25. októ-bra. Opoziční sociálni demokrati v nich neslávili predpokla-daný úspech ale totálny triumf.

Prvým prekvapujúcim víťazstvom boli krajské voľby. V trinástich krajoch, kde pred štyrmi rokmi jasne zvíťazili občiansky demokrati, a v ktorých sa im po-darilo zostaviť aj propravicové koalície, sa vedenia jasne chopila ČSSD. (Pozn. aut. Česká repub-lika sa delí na 14 krajov v čele ktorých stoja tzv. Hajtmani. Tí nie sú volení priamo voličmi ale krajskými parlamentami. Tieto voľby sa však netýkali regiónu Praha. ODS v minulých krajských voľbách mala 13 hajtmanov a KDÚ – ČSL jedného) Predseda sociálnych demokratov Jiří Par-oubek označil tento výsledok za ,,grandiózne víťazstvo“ a pok-

lonil sa svojim voličom, ktorí podľa neho o všetkom rozhodli.

V koaličnom tábore boli reak-cie pochopiteľne diametrálne odlišné. Premiérovi a šéfovi ODS Mirkovi Topolánkovi, pod ktorým sa už dlhšiu dobu trasie stolička ministerského predsedu, nezostávalo nič iné ako volebný debakel priznať: ,,Kraje nebudú modré, kraje budú oranžové. V tomto zmysle sa tieto voľby skončili porážkou“.(ODS s 23.5 percenta hlasov dosiahla najnižšiu podporu vo svojej histórií.) Pod-predseda občianskych demokra-

tov a primátor Prahy Pavel Bém, ktorí má najväčšie šance vymeniť na poste predsedu strany Topo-lánka, vyslovil presvedčenie, že „Jiří Paroubek dostane nástroj na splnenie svojho sna: vládnuť nie v marťanmi, ale s komuni-stami“. Je pravdou, že po odmi-etnutí ľudovcov vládnuť s ČSSD a nechuťou socialistov spájať sa s ODS prakticky Paroubkovi ne-zostáva nič iné ako spojenectvo s KSČM a pár regionálnymi strana-mi. Takáto spolupráca s komuni-stami, teda oranžovo – červená koalícia, by mohla byť akýmsi testom vzájomnej spolupráce aj na

celoštátnej parlamentnej úrovni. ODS však nebola jediná strana,

ktorú v krajských voľbách posti-hol debakel. Strana zelených (SZ) prišla o dve svoje kreslá. Čo zna-mená, že prišla o všetky. Predseda strany Martin Bursík vidí príčinu v znechutení zelených voličov ,,predvolebnou atmosférov“ (SZ dostala vo voľbách len niečo viac ako 3 percentá hlasov). Ušetrená nezostala ani Kresťanská de-mokratická únia (KDÚ-ČSL). Tá prišla o jediného svojho hajtmana.

Ďalšie prekvapenie nastalo po zverejnení výsledkov druhého kola senátnych volieb. (Pozn.

aut. Český parlament sa delí na dve komory hornú – senát a dolnú – poslaneckú snemovňu. Tieto voľby sa týkali senátu. V ňom sedí 81 senátorov, ktorí sú volení dvojkolovo a pravidelne, každé dva roky tretina z nich vo voľbách obhajuje svoje mandá-ty.) ČSSD sa prakticky podarilo zopakovať víťazstvo aké do-siahla v krajských voľbách. Za účasti bezmála tridsať percent voličov získala z 27 možných senátorov až 23. Úspech social-istov je politológmi pripisovaný hlavne všeobecnou nepopulari-tou pravicových reforiem vlády, ale aj nesúhlasu väčšiny Čechov s americkým radarom a ich zne-chutením s množstvami politick-ých škandálov v pravicovej vláde.

Pre tieto príčiny sa najsilnejšej vládnej strany ODS nepodarilo obhájiť ani svojich deväť sená-torov z predchádzajúcich vo-lieb. Stratila totiž šesť z nich. A

ako sa zdá táto prehra bude mať závažné dôsledky pre premiéra. Ten v prvej reakcií na výsledky oznámil, že sa rozhoduje, či ,,bude na kongrese kandidovať a obhajovať post predsedu (ODS).”

Jeho súperom by mal byť Pav-el Bém, ktorý, ako sám povedal, sa pokúsi ,,previesť nevyhnutné zmeny“ aby v parlamentných voľbách mala ODS šancu uspieť. Bém, po dvojnásobnom debakli občianskych demokratov, ktorý je pripisovaný Topolánkovej ne-schopnosti, má reálnu šancu post predsedu strany získať. Podporu mu už vyjadril dosluhujúci hajt-man stredočeského kraja Petr Bendl. Podľa všetkého si ale premiér Topolánek svoj premiér-sky úrad aspoň na čas podrží. Českú republiku čaká od januára polročné predsedníctvo Európ-skej únie a politická nestabilita by mohla ohroziť jeho zvládnutie.

TASR bude od januára verejnoprávnaTlačová agentúra Slovenskej republiky je na Slovensku jednou z dvoch agentúr posky-tujúcich spravodajský servis. V tomto roku však servis TASR prestali odoberať viaceré významné médiá. Podľa den-níka SME od TASR odišli Slovenský rozhlas, týždenník Markíza, Žurnál, Hospodárske noviny a Fun Rádio. Oficiálne stanoviská internetovej stránky TASR však informujú, že SRo aj Fun Rádio spravodajský servis naďalej odoberajú. Denník Pravda servis z TASR neodoberá od 1. januára 2007. Vydavateľstvo Petitpress, ktoré vydáva aj denník SME, tento krok napodobnilo koncom minulého roka.

JAnA ŠlinSká

SoňA HrúzikoVá

S TASR nespolupracujú ani lídri na trhu elektronických médií – TV Markíza a Rádio Expres. „Pri štátnej agentúre tak ostali z veľkých mediálnych hráčov len skôr bulvárne orientované vydavateľstvá Ringier a 7 Plus, spomedzi súkromných televízií JOJ a TA3. K servisu TASR sa vrátila aj verejnoprávna STV, ktorá ho za Rybníčka odhlási-la,“ uvádza sa v článku SME.

Médiá, ktoré už nie sú klientmi TASR, preberajú ser-

vis z konkurenčnej súkrom-nej Slovenskej informačnej tlačovej agentúry (SITA) a zo zahraničných agentúr Česká tis-ková kancelář (ČTK) a Reuters. Zástupcovia médií svoj odchod od TASR vysvetľujú rovnako, ak vezmú do úvahy pomer kval-ity spravodajstva a ceny, víťazne vychádza SITA. Navyše, okrem agentúrneho spravodajstva využívajú médiá aj vlastných spravodajcov a exkluzívne zdroje.

Pri porovnaní kvality spravo-dajského servisu boli obe spra-vodajské agentúry označené za vyrovnané. Ich služby sú podľa odberateľov podobné. Niektorí sa vyjadrili, že je preto zbytočné preberať takmer rovnaké správy od dvoch agentúr. Iní zástupcovia médií však vidia u agentúr v jed-notlivých oblastiach spravodajst-va rozdiely. Hovorkyňa TV JOJ označila za silnú stránku TASR regionálne, zahraničné a športové spravodajstvo. Šéfredaktor Sme.sk Tomáš Bella vidí problém TASR v prístupe ku zákazníkom.

O vnímaní situácie na mediál-nom trhu sme sa informovali u riaditeľky odboru komuniká-cie TASR Anny Ghannamovej. Odchod mienkotvorných den-níkov agentúra nevníma ako stratu prestíže. „Je to dôsledok zmeny mediálneho trhu, v ktorom už denníky nie sú najrýchlejším nositeľom spravodajstva. Stali sa ním nové médiá – predovšetkým

weby. Ako je všeobecne známe, printy a denníky zvlášť zazna-menávajú nielen na Slovensku, ale aj vo svetovom meradle, pokles predajnosti a nákladu a rovnako aj pokles príjmov z inzercie. Na mediálny trh vstúpili weboví hráči, ktorí sú schopní prinášať spravodajský servis takmer on-line, čím sa rovnajú tlačovým agentúram. S tým súvisí aj rozvoj agentúrneho videospravodajstva, ktorý je budúcnosťou novodobého portfólia tlačových agentúr,“ objasňuje situáciu Ghannamová.

So spomínaným videospra-vodajstvom prednedávnom začala aj TASR. Ako je zrejmé podľa slov hovorkyne, agentúra vo vid-eoservise vidí veľký potenciál: „TASR pochopila trend doby a preto sa zamerala na nové médiá a nové produkty. Zaznamená-vame až 15-percentný nárast we-bových klientov, medzi ktorých úplne logicky patrí aj Sme.sk, na ktorý printový denník Sme začína čoraz viac prenášať podstatnú časť bežného spravodajstva.“

Ghannamová načrtla aj svoj pohľad na momentálny stav printových médií a ich existen-ciu na trhu popri možnostiach internetu. „Denníky sa práve pre veľkú konkurenciu webov v segmente spravodajstva snažia profilovať publicistickejšie a hľadajú originálne témy a orig-inálne formy. Denníky pres-távajú potrebovať bežné spra-

vodajstvo, lebo nemajú šancu priniesť ho na trh rýchlejšie ako weby. Práve preto je snahou niek-torých denníkov a vydavateľstiev budovať si vlastnú sieť aj re-gionálnych dopisovateľov, ktorí budú vyhľadávať iné než bežné spravodajské témy.“

Odchod od významných tlačových agentúr nie je podľa Ghannamovej výnimočný ani v zahraničí. Uviedla dva príkla-dy: „Minulý rok jedno z troch najväčších vydavateľstiev v Českej republike – Labe Press odhlásilo celý servis ČTK (zahraničný spolumajiteľ Labe Press je zároveň spolumajiteľom Petitt Pressu, ktorý v SR vydáva denník Sme). Rovnako napríklad CNN zrušilo zmluvu s agentúrou Reuters.“ Ghannamová argumen-tuje zmenami na trhu a potrebný-mi reakciami na ne. Zdôrazňuje pružnosť TASR pri zmene svojich obchodných stratégií.

Na záver svojej reakcie Anna Ghannamová uvádza médiá, ktoré s TASR stále spolupracujú: „Den-ník Pravda odoberá z TASR jeden segment – obrazový servis, celé vydavateľstvo Ringier a druhé najväčšie vydavateľstvo Plus 7 dní celý servis. Našimi klientmi sú ďalej SRo, STV, rádio Express a Fun Rádio. Teda najpodstatnejší hráči, pre ktorých je „chlebové“ spravodajstvo stále uplatniteľné.“

Tento rok priniesla TASR dve novinky. V apríli na bratislavs-

kom letisku predstavila verejno-právnu službu - zverejňovanie správ z jej servisu na 370 obra-zovkách po celom Slovensku.

Obrazovky sú umiestnené na letiskách, v nákupných centrách Hypernovy a na čerpacích staniciach Slovnaftu.

TASR začala poskytovať aj videospravodajstvo. V sep-tembri prešla po ôsmich me-siacoch z testovacieho režimu a začala videospravodajstvo predávať. Podľa slov gener-álneho riaditeľa agentúry má TASR najširšiu sieť videospra-vodajcov a pred konkurenciou má aj technologický náskok. Pre porovnanie, SITA začala s vid-eospravodajstvom neskôr, vid-eoportál však spúšťala už v júni.

Od 1. januára 2009 sa TASR

pretransformuje zo štátnej príspe-vkovej organizácie na verejno-právnu. Agentúra bude financo-vaná z dotácií ministerstva kultúry, peniaze získa aj predajom servisu.

Riaditeľa nebude menovať vláda, ale zvolí ho päťčlenná správna rada. Štyroch členov rady zvolí parlament, piateho vy-berú zamestnanci agentúry. Gen-erálny riaditeľ môže na funkciu kandidovať dvakrát, jeho funkčné obdobie bude trvať päť rokov.

Plat najvyššieho šéfa TASR bude predstavovať dvojnáso-bok platu poslanca Národenej rady . V rámci verejnoprávneho charakteru svojej pôsobnosti bude musieť TASR v plnom znení vydávať vyhlásenia pre-zidenta republiky, vlády či po-slancov a orgánov štátnej správy.

13. strana2008. november - Res Publica

Monarchia za SarkozyhoJedna z najobľúbenejších činností malých detí (nielen) vo Francúzsku je hra hádaj na čo myslím. Princíp je pomerne jednoduchý a prosté naivné otázky začnú človeka nudiť asi tak po pól hodine. Keď sa však Fabio opýtal malej Luz kto je najväčší klamár na svete a ona mu pohotovo odpovedala, že Nicolas Sarkozy, schuti sa zasmiali aj dospelí. Dokonca si vyslúžil pochvalné potľapkania po pleci. Prečo sa vlastne väčšina Francúzov hnevá na svojho prezidenta a vysmievajú sa mu aj šesťročné deti?

elena Poleková

Po období vládnutia Francoi-sa Mitteranda a Jacqua Chiraca mali Francúzi už po krk vlády, ktorá sklame ich očakávania, a tak si zvolili Sarkozyho, ktorý radikálne odmietal akúkoľvek zradu či klamstvá. Ľud chcel mať vodcu, ktorý koná tak ako hovorí a hovorí tak ako koná. No história sa nakoniec predsa len opakuje. Obyvateľstvo je sklamané a vyčíta prezidentovi príliš veľa prešľapov. Napríklad prítomnosť vlastných vojsk v Afganistane. Sarkozy sa dušoval, že vlastne nejde o vojnu, ale operáciu na udržanie mieru a prítomnosť francúzskych voja-kov tu ešte nie je dlhodobo istá. Potom však posilnil tieto vojen-ské sily o viac ako 700 mužov. V médiách sa snažil hlavne upokojiť voličov, ktorí ho obviňovali z prisluhovačstva Washingtonu: „Nie je to konflikt bez konca, z ktorého vyjdú naši muži len na nosidlách celí od krvi.“ Oficiálne tvrdenie, že ide iba o rekonštrukciu krajiny predsa nič

nemení na tom, že vyslaní vojaci žijú v ustavičnom strachu o svoj život. Averzia voči USA sa preja-vuje u občanov aj v ekonomickej oblasti. Spojené štáty boli vždy krajinou, kde sa vysoko oceňovalo a podporovalo osobné vlastníc-tvo. Priemerný Francúz preto nie je nadšený, že sa jeho prezident inšpiruje práve touto filozofiou a

ponúka napríklad daňové „dary“ najbohatším vrstvám. Francúzi sa hnevajú, že hlava ich štátu nepo-menúva veci priamo, ale snaží sa vyhovieť každému zmierlivými vyhláseniami. V novinách sa objavujú titulky, že klamstvo os-táva vo všetkých sférach nepot-restané a vrchnosť si privlastnila už aj monopol pravdovravnosti. Aj zvyšovanie štátnych dl-hov, zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva či rastúce problémy s nezamestnanosťou pripisujú Francúzi tzv. sarkozyzmu. Keď máš smolu, uhryzne ťa aj slimák a keď ťa nemajú radi, skritizujú na tebe všetko. Napríklad aj ro-

zsah právomocí tvojho postave-nia, krásu a pochybnú minulosť tvojej polovičky či dokonca okázalosť oficiálnych slávností, ktoré usporadúvaš. Zažiť v celej nádhere a noblese kráľovskú oslavu v Elyzejskom paláci je pre mnohých celoživotný sen a novinári často ironicky hovo-ria o monarchii a dvoranoch,

ktorí budú z poslušnosti svo-jmu vládcovi aj olizovať päty.

Je úplne prirodzené, že obyvateľstvo sa cíti ukrivdené a dáva väčšinu celospoločenských problémov za vinu práve tomu, u koho je sústredená najväčšia moc a ktorý je pod stálym drobnohľadom médií.

Význam ostatných pomoc-ných a rozhodujúcich zložiek sa tak akoby odsúval na okraj. Náš prezident môže byť preto v istom zmysle spokojný so svo-jím postavením „ja nič, ja prezi-dent muzikant.“ Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, že nie je terčom posmechu pre malé deti.

Hrozí Bosne a Hercegovine rozpad?Posledné lokálne voľby v Bosne a Hercegovine potvrdili nacionalizáciu politickej scény. Čo bude ďalej?

DAnielA belicoVá

Balkánsky polostrov v minu-losti získal prívlastok nepokojný. Právom. Zmes rôznych národov, etnických menšín a príslušníkov náboženstiev žila spolu na jed-nom území. A každému bolo málo. Až sa Juhoslávia začala deliť. Postupne. Po častiach.

Jednou z oddelených častí je aj Bosna a Hercegovina. Rovnica je v prípade tejto krajiny jedno-duchá. Tri národy + dva štátne celky + tri náboženstvá. Na území dnešného štátu žijú v približne rovnakom počte Chorváti, Srbi a etnická skupina Bosniakov. Delí sa na Republiku Srbskú a Fed-eráciu Bosny a Hercegoviny, ktoré majú vlastnú vládu, parlament a políciu. Z náboženského hľadiska tu môžeme nájsť katolíkov, pra-voslávnych aj moslimov. Rôzno-rodá krajina, ktorej obyvatelia si stále pamätajú vojnové roky 1992-95, keď sa medzi sebou nenávideli aj susedia, hoci neve-deli prečo. A nevedia to dodnes.

Krajina je už niekoľko rokov pod medzinárodnou správou a jej vysokým predstaviteľom sa stal slovenský diplomat Miroslav Lajčák. Ako uviedol pre agentúru SITA po lokálnych voľbách, ľudia hlasovali podľa etnického kľúča a stavili na silných lídrov, keďže si-tuácia v poslednom období vyvo-lávala v obyvateľoch neistotu a v médiách sa skloňovalo aj slovo „vojna“. Chorvátski príslušníci hlasovali za Chorvátske demokrat-ické spoločenstvo (HDZ) Dra-

gana Čoviča, Bosniaci dali hlasy kandidátom Strany demokratick-ej akcie (SDA) Sulejmana Tihiča. A u srbských obyvateľov vyhral Zväz nezávislých sociálnych de-mokratov (SNSD) Milorada Do-dika. Podľa Lajčáka by výsledky volieb nemali ovplyvniť ašpirácie krajiny na členstvo v Európskej únii. Keďže tá je po roku reforiem a po podpísaní Stabilizačnej a asociačnej dohody o krôčik bližšie k jej bránam. Avšak práve Milorad Dodik minulý rok takmer vyvolal vážnu politickú krízu, keď sa kvôli sporu o Lajčákove reformy vyhrážal rezignovaním jeho strany Zväzu nezávislých sociál-nych demokratov z federálnych inštitúcii, čím by Bosna zostala bez centrálnej vlády. Lajčákovou snahou bolo pretlačiť reformy, ako napríklad zjednodušiť ro-zhodovanie ústrednej bosniackej vlády, a tak zabezpečiť fungo-vanie spoločného štátu. Dodik, ktorý sa snaží oslabiť bosnian-sky štát, viackrát požiadal o zrušenie medzinárodnej správy, čím by domáci politici dos-tali možnosť rozhodovať o

smerovaní krajiny. A smer je už vopred daný- rozdelenie Bosny a Hercegoviny na dva štátiky. Otázkou zostáva podľa akého kľúča by sa krajina rozdelila a aký by malo rozdelenie význam.

Hrozí teda Bosne a Hercegov-ine rozpad? Hrozí. Už niekoľko rokov. Napriek všetkým ne-zhodám, sa však situácia v kra-jine vždy akosi stabilizuje. Nájde sa kompromis, s ktorým súhla-sia všetky (tri) politické strany.

Rovnako ako v prípade posledného „reformového“ škandálu. Najvyšší predstavite-lia si totiž uvedomujú, že ak sa chcú pohnúť smerom k Európe, musia to urobiť spolu, ako jeden štát. Život v Bosne a Hercegov-ine sa od konca vojny zmenil.

Ľudia si žijú v pomyselnom pokoji a krvavé obdobie im pri-pomínajú len diery v stenách domov a zákaz prechádzok v lese kvôli nebezpečenstvu zatúlaných mín.

Chcú žiť v mieri, niekoľko etník a náboženstiev vedľa seba, ako to bolo pred voj-nou. A rozpad krajiny by bol v tomto prípade len krokom späť.

ČloVeČe neHneVAJ SAVždy boli spory, konflikty, hádky, a tak je tomu i teraz. No s jednou malou výnimkou. Ab-sentuje porozumenie jedného voči druhému. Nastalo obdobie tvrdého populizmu alebo holej pravdy? Za začiatok kon-fliktu respektíve ochladzovania vzťahov s Maďarskom sa bezprecedentne označujú par-lamentné voľby v roku 2006 na Slovensku.

Marcel MarciŠiak

Vtedy sa k moci dostali so-cialisti (Smer – SD), ľudovci (HZDS – ĽS) a najdôležitejšia strana v tomto kontexte národ-niari (SNS), ktorí sú mnoho krát označovaní ako nacional-isti. S príchodom SNS do koalí-cie si zostavovateľ vlády Róbert Fico zobral na zodpovednosť aj najväčšieho verejného odporcu Maďarov, Jána Slotu.

Lenže po spomínaných voľbách sa udiala ešte jedna význ-amná vec, ktorá určite neprilepšila na terajších vzťahoch medzi kra-jinami. V opozícii sa ocitla strana zastupujúca maďarskú menšinu na Slovensku, aj keď oni tvr-dia, že sú pravicovo orientovaná strana a sú pre všetkých občanov. Strana maďarskej koalície sa oc-itla v tejto situácii po 8 rokoch.

Tento moment by nebol ten tragický. Za ešte tragickejšie sa ukázalo vymenenie predsedu Bélu Bugára za Pála Csákyho. Nový predseda si za svojho poradcu a

stratéga zobral Miklósa Duraya, ktorý je bezpochyby kontrover-zným politikom. Jeho skutky a výroky smrdia prinajmenšom nedôverou voči Slovákom. Tieto dve skutočnosti sa značnou mi-erou podpísali pod terajší stav slovensko –maďarských vzťahov. Od spomínaných volieb sa valí jeden problém za druhým. V po-slednej dobe sa rozoberá problém učebníc pre maďarskú menšinu. Presnejšie ide o vlastivedy 4 ročníka pre základné školy.

Spor nastal pri nezobrazení maďarského geografického názvu spolu so slovenským. Maďarský názov je uvedený na zadnej strane v zozname. Týmto kro-kom podľa SMK bolo porušené status quo. “Dnes to nie je za-chované čo sa týka vzdelávania, používania učebníc, či uvád-zania geografických názvov”, uviedol László Szigeti. Minister školstva Ján Mikolaj sa bráni, že vydavateľstvá mali možnosť sa rozhodnúť ako názvy umiestnia.

V posledných dňoch sa ob-javili informácie, že učebnice prejdú určitými zmenami. “Dám odporučenie vydavateľom a ne-necháme celkom na ich ľubovôľu, nech dokonca hneď na tej istej strane za slovenským názvom, za lomkou, môže ísť názov v jazyku národnostnej menšiny v príslušnom tvare, “ uviedol Miko-laj a pokračoval „za celou hysté-riou okolo učebníc vlastivedy pre základné školy s vyučovacím jazykom maďarským je však

podľa neho politické pozadie. Dovolím si povedať, že kto ho

nevidí, tak je v tomto smere na-ivný”. Na dôvažok nešlo o žiakov a ich vzdelávanie, ale o akúsi hru medzi SMK a SNS. Treba pripomenúť, že aj so slovenskou menšinou v Maďarsku nastali určité problémy. Presnejšie v obci Mlynky. Z tunajšieho Slovenského domu mali byť vysťahované slov-enské organizácie, čo presadzov-ala tamojšia samospráva. Nako-niec sa spor vyriešil novostavbou Slovenského domu, ktorú spo-lufinancuje v rovnakom pomere slovenská aj maďarská vláda.

Ďalšími udalosťami, ktoré určite nepridali na zlepšení vzťahov sú urážlivé výroky Jána Slotu na ministerku zahraničných vecí Kingu Gönzovú ( „stra-patá pani“ a prirovnanie k Hitlerovi) a na maďarských predkov ( „šašo na koni“ – poukázanie na svätého Štefana ). Ďalej vyzývanie na nestavanie mostov cez Ipeľ, pre hrozbu príchodu tankov z maďarskej strany a vytvorenie domobrany.

Všetky tieto hanebné vy-jadrenia pomohli k terajšej si-tuácii. Premiér Maďarska Ferenc Gyurcsány dlhodobo odmieta návštevu Slovenska. Zámienkou či dôvodom sú práve vyjadrenia koaličného partnera, premiéra Róberta Fica. Na druhej strane sú otázne účasti poslancov SMK na Fóre poslancov Karpatskej kotliny. Kde sa stretávajú po-slanci zastupujúci maďarskú

menšinu z oblasti Podkarpatskej kotliny. Tu dostávajú inštrukcie ako budú spoločne postupovať.

Toto fórum je poradný orgán pre Maďarský parlament. Vládna koalícia, chce od SMK vysvetle-nie, no oni to odmietajú. Vyvr-cholenie diania je v nedohľadne.

No jeho ďalšie napredovanie sa dá predvídať. V Maďarsku je veľmi nestabilná vláda a na čele opozície stojí Viktor Orbán, ktorý je známy svojim populizmom. Rozoberanie národnostných tém mu je veľmi blízke a získava si tým svojich voličov. Celá tiaž

našich susedských vzťahov leží na pleciach politikov.

Zatiaľ prevláda medzi nimi nerozum. Ešte že jednoduchý ľud žijúci na zmiešaných územiach nepociťuje žiadnu zášť voči sebe a rozdúchavanie ohňa a vášní zostá-va naďalej len na politickej scéne.

Foto: AktuAlne.Sk

14. strana www.presstigeonline.sk

názory

Slováci, Slovenky a my všetci Slovenský národ milujúci občaniaPrehnané národovectvo sa v posledných časoch (od posled-nej zmeny vládnej garnitúry) stáva čoraz väčšou módou (pardon, samozrejmosťou) a klišé (prepáčte, to len my – no-vinári, zbytočne nafukujeme).

Michal andel

Veď biť sa do pŕs a bojovať za svoj samostatný a hrdý národ, to tu bolo odjakživa. Nikdy sme takmer nesplynuli s inými národnosťami (ktoré teraz tak ne-návidíme), ale vždy sme boli svo-ji, odhaľovali sme sochy a rečnili (zväčša v podnapitom stave), nikdy neperzekuovali a netrestali.

Dňa 29.10. narodil sa veľký človek. Politik, spisovateľ, bo-jovník. Ľudovít Štúr. Áno, mal by nám byť všetkým príkladom. Mali by sme si vážiť to, čo pre nás urobil. Mal by mať svoj pomník nezarastený machom a nezdemo-lovaný vandalmi. Áno, to je to, čo nám, po celý život hovoria starší – múdrejší. Niekomu aj rodičia, niekomu aj učitelia, niekomu do-konca aj priatelia, niekomu nikto. Áno, vieme o ňom a vážime si ho.

Ale načo celá tá maškaráda, oslavy, vence a silné reči? Ide tu stále o samotného Ľudovíta alebo už o niečo iné? Tohoročné oslavy jeho narodenín vyvolávajú roz-paky hlavne nad touto otázkou.

Zborový spev. Vysokí samo-správni, mestskí (primátor v za-stúpení) a iní predstavitelia štátnej moci. Vence. Dôchodcovia.

Dvaja mladí, krojovaní, uras-tení junáci s vlajkami v rukách pri pomníku. Už len jánošíkovské vrkoče im chýbali… Tie nah-rádzal až podozrivo krátky zostrih vlasov a pohľad hovoriaci niečo

v zmysle ako: “Ostaň do konca a zakopem ťa do zeme.” Všetko zavŕšené brutálne úderníckou rétorikou predsedu Národného hnutia obrody. A po jeho prejave zborový spev piesne Kto za prav-du horí. Nenápadná propaganda.

Hovoril hlavne o úpadku morálky a potrebe národného povedomia a vedomostí o našej

histórii. Áno, súhlasím, ale ruku na srdce… Ste to práve vy, kto má právo o niečom takom rozprávať? Biele rukavičky, vlajky, pochody, stádovitosť, slepé nasledovanie “vodcu”, nálepky a kampaň proti autonómii Kosova, pričom väčšina radových členov tohto hnutia si myslí, že Srbsko je niekde v Ázii.

Nie sú práve toto známky

nevedomosti, o ktorej tak za-nietene a kvetnato hovoríte? Vlastný, slobodný názor, nikým neovplyvnený, avšak otvorený diskusii, otvorené oči a nie slepé nasledovanie kohosi ideálov, to je to, čo ste chceli povedať.

Ale bolo to efektné, musím uznať. Spievalo sa, recitovalo, ro-zprávalo, spomínalo, možno až aj dáka slzička niekomu ušla, kládli

sa vence, zazneli silné slová aj slaboduchý potlesk, rozdávali sa propagačné materiály (súvisiace so samotným Hnutím, o Štúrovi v nich nebola ani zmienka), rozjí-malo sa a dojímalo. Jednoznačné a premyslené, avšak to výročie narodenia, pre ktoré sa to všetko dialo, hralo v skutočnosti len vedľajšiu rolu. Kto to pocho-pil – odišiel. Ja som bol nútený zostať kvôli tomuto článku.

„Hudobná aura“- ignorantstvo alebo spôsob akým zvýrazniť svoju osobnosť?Určite ste v ostatnej dobe zaz-namenali aj vy zvýšený výskyt mladých ľudí, ktorí sa po uliciach našich miest a dedín presúvajú v hudobnom dopro-vode rynúcom sa z mobilov. A ak ste ich aj nevideli, určite ste ich počuli. Raz darmo, možno nevidieť, ale nemožno nepočuť.

alexander laczko

O tejto, tzv. hudobnej aure (pracovný názov, nakoľko tento úkaz ešte nebol zadefinovaný ani oficiálne pomenovaný, pozn. au-tora) som prvýkrát počula pred tromi rokmi, keď sa kamarát Lukáš vrátil z Anglicka, kde strávil tri mesiace v továrni na čokoládu. Okrem všeobecných vecí nám vtedy porozprával aj o zaujímavom úkaze anglicko-pakistansko-poľskej mládeže, ktorá má počas prechádzky mestom nahlas pustenú hudbu z mobilného telefónu a pripomína tak dobu 70-tych rokov, kedy sa na jednom pleci nosil gigan-tický magnetofón a plnil vtedy podobnú úlohu ako jeho dnešný zmenšený variant, mobil. Vtedy sme sa však Lukášovi všetci len smiali a akosi sme si nedokáza-li predstaviť, že niečo takéto bude čoskoro realitou aj u nás.

Bolo mi vtedy zaťažko porozumieť tomu, prečo by sa niekto vzdával obľúbených slúchadiel, pustil si hudbu na „plné pecky“ a nepriamo tak nútil oko-

lie počúvať svoj hudobný playlist. A predsa. Hudobná aura dorazila aj do strednej Európy a prin-iesla so sebou mnohé rozpačité reakcie. Možno považovať ľudí uprednostňujúcich počúvanie hud-by bez slúchadiel a na verejnosti za netolerantných ignorantov alebo ide len o spôsob vyjadrenia a podčiarknutia svojej osobnosti, rovnako ako to robíme prost-redníctvom oblečenia, líčenia a ľudí okolo nás? Máme to vnímať negatívne alebo skôr pozitívne?

Predtým ako k tomuto javu zaujmete stanovisko, dovoľte mi spomenúť niekoľko pozitívnych a negatívnych skutočností, ktorým sú (ne)používateľa slúchadiel denne vystavení.

POZITÍVA

1. Počúvaním hudby bez slúchadiel sa významne šetrí sluch.

2. Odpadajú investície do nákupu slúchadiel, ktoré sú hudobní fanúšikovia nútení kupovať aj viackrát ročne.

3. Je tu možnosť počúvania hudby a prítomných priateľov naraz. Čiže ak chcú dvaja ka-maráti počas počúvania hudby prehodiť aj niekoľko viet, nemu-sia si na to vytvárať posunkovú reč, či prerušiť počúvanie. A ak sa náhodou vyskytne nepríjemný okamih trápneho ticha, hudba ho dokáže aspoň čiastočne zmierniť.

4. Dotyčný príjemca hudby z mobilu sa počas presúvania mes-tom môže cítiť ako hrdina z amer-ického filmu, kde v podobných situáciách tiež hrá hudba a niko-mu z okoloidúcich to neprekáža.

NEGATÍVA

1. Nepoužívatelia slúchadiel si nemôžu na ľubovoľne dlhý čas vytvoriť svoju vlastnú „ac-timel bublinu“ a vyhnúť sa zbytočným informáciám okoli-tého sveta, ktoré na nich hučia z tých najnemožnejších smerov.

2. Výberom hudobného žánru môžu často odradiť záu-jem druhého pohlavia, ktoré odmietne chodiť s fundamen-tálnym hip-hoperom/-kou, met-alistom/-tkou, ak už okolitých pocestných neodradí samotný fakt, že dotyčný demonštruje svoje hudobné sklony nahlas.

3. Na rušnej ulici si nepoužívatelia slúchadiel plno-hodnotne nevychutnajú práve hrajúcu pieseň, nakoľko sa do hudby miešajú aj rôzne ka-kofónne zvuky, ľudské hla-sy či iné rušivé momenty.

4. Cieľová skupina je neus-tále vystavovaná pohoršeným pohľadom okoloidúcich, ktorí zatiaľ nevedia oceniť prínos hlasného počúvania hudby. Pre-javuje sa to najmä v autobuse,

vlaku, v škole, v čakárni, kde sa od nepoužívateľa slúchad-iel nedá uniknúť. Tým sú nepoužívatelia slúchadiel zatiaľ postavení na okraj spoločnosti.

Týchto niekoľko téz má za úlohu podnietiť zamyslenie sa nad fanúšikmi počúvania hlasnej hudby predtým ako k nim zau-

jmeme definitívne stanovisko. Pre tých, ktorí tak už urobili, pripomí-nam jeden úkaz, porovnateľný s témou článku, ktorý by bol hodný samostatnej úvahy. A síce, nie je fenomén nepoužívateľov slúchadiel len zmenšeninou toho, čomu sme vystavení v obcho-doch, nákupných strediskách,

krčmách? Možno nás irituje, že už nielen pri nakupovaní a sedení v podni;ku, ale aj mimo nich si nemôžeme sami zvoliť, čo budeme a chceme počúvať.

Touto drobnou paralelou končím cestu do hlbín hudob-nej aury dnešného človeka.

15. strana2008. november - Názory

Krčma nie je holubník, do krčmy sa chodí pravidelne!Poznáme tri typy návštevníkov krčiem: prvým sú stáli, dá sa povedať, že ortodoxní záka-zníci, druhým je piatková a sobotňajšia mládež a treťou sú tzv. nováčikovia, ktorí sa v krčmovom prostredí len zahniezďujú.

doMinika Juríková

Stály zákazník prichádza do krčmy v prípade, že je nezamest-naný už zavčas rána, pokiaľ je pracujúci, tak až po šichte. Vstupuje s nie veľkým obnosom peňazí, pretože sa spolieha na svojich kamarátov, tiež stálych zákazníkov. Krčmár, prípadne krčmárka, ich už pozná po mene alebo prezývke, ktorú obdržali v niektorý svoj šťastný deň a bez opýtania nalieva. Stály zákazník sa v krčme zdrží dlhší čas, čo niekedy znamená až do záverečnej a nikdy nie je sám, pretože ak aj nie sú jeho kamaráti po ruke, vždy sa s niekým veľmi rýchlo skamaráti.

Ako do krčmy vstupoval s trasúcimi sa rukami z nedostatku alkoholu v krvi, tak vychádza s trasúcimi sa nohami z nedostatku krvi v alkohole. Krčmár pozná prinajmenšom jeho kamarátov, ktorí ho môžu odprevadiť domov, ak sú, samozrejme, spôsobilí ale-bo pozná telefónne číslo na jeho manželku, ktorým sa mu môže vyhrážať pokiaľ sa ho chce zbaviť.

Druhý typ, piatková a sobotňajšia mládež, chodí do

krčmy len v čase voľna, a to vt-edy, keď na druhý deň nemá povinnosti a môže sa po ťažkej noci vyspať. Mládež vstupuje do krčmy väčšinou v skupinke, prí-padne sa tam viacerí počkajú. S obnosom peňazí sú na tom lepšie ako predošlý typ zákazníka. K pe-niazom sa dostávajú prostredníct-vom rodičov, ktorí nie vždy vedia, čo svojim ratolestiam sponzorujú.

Aj tento typ sa dá ešte rozdeliť na ďalšie dva: na tých, ktorí v krčme ostanú, kým nemajú dosť, a na tých, ktorý sa tu len rozbie-hajú a pokračujú na zábavách rôzneho typu. Skupinka sa drží pohromade a nevšíma si os-tatných, pretože nevie, čo od

už spomínaných stálych záka-zníkov môže očakávať. No vždy sa v partii nachádza niekto, kto danú krčmu pozná a mohol by sa zaraďovať medzi stálych návštevníkov, len si to nechce priznať alebo o tom ešte nevie.

Po niekoľkých pohárikoch sa nájdu takí jedinci, ktorým už ich spoločnosť nestačí a snažia sa zaujať pozornosť ostatných niekedy provokáciou, ktorá môže vyústiť až k bitke. Samozrejme, tých jedincov nie je až tak veľa, aby sa bitky objavovali neustále.

Nováčikovia prichádzajú do krčiem s istou neistotou a zvedavosťou. Nováčik predtým,

ako vstúpi do krčmy premýšľa koľko má pri sebe finančných prostriedkov a prichádza k záveru, že kofola v krčme, prípadne pivo, sú lacnejšie ako posedenia v bare či kaviarni. Preto hlavným dôvo-dom, prečo tam vôbec vchádza, sú nižšie ceny. Títo noví nepijú veľa alkoholu, možno tak jedno - dve pivá, a sadnúť si sem cho-dia len striedmo, najčastejšie v čase voľna medzi hodinami v škole alebo keď sa ulieva z prednášky a chce si posedieť s kamarátmi. Vchádza i odchád-za s čistou hlavou. Časom sa z nich môžu vyvinúť spomínané predošlé typy zákazníkov.

Ak chce v dnešnej dobe človek

vstúpiť do krčmy, mal by byť fajčiarom, prípadne by mu cigare-tový dym nemal prekážať, pretože v takých treťotriednych pod-nikoch sú hotové Avalonské hmly a nedá sa dovidieť si na špičku nosa. Samozrejme, dá sa sedieť aj vonku, čo je v teplom počasí veľmi príjemné, no v zime sa to max-imálne dá použiť ako výhovorka prečo sa zahrievať alkoholom.

Dôvody, prečo ľudia navštevujú krčmy sú napríklad zahriatie sa v zime, osvieženie sa v lete, po-sedenie s priateľmi v uvoľnenom prostredí za málo peňazí, odrea-govanie sa pri biliarde, kartách, stolnom futbale alebo pri auto-matoch, či hlučné sledovanie fut-balových alebo hokejových zápa-sov s priateľmi a pivom v ruke.

Popri takomto posedení sa môžme stretnúť s viacerými druhmi vyjadrovania. Nájdeme tu nejedno nárečie, množstvo slov, ktoré sú na rozhraní ar-chaizmov a slangu, no prevažujú slová ďaleko za hranicou spi-sovnosti, čo nikomu neprekáža, pretože v krčme sú si všetci rovní a v podstate si všetci rozumejú.

Na stenách tu môžme ponachádzať množstvo ob-razov „s vysokou estetickou úrovňou“, niekedy sa podarí nájsť i vyvesené parohy či iné trofeje poväčšine tých stálych zákazníkov. Neoddeliteľnou súčasťou krčiem sú všeobecne známe nápisy na stenách či bare:

Radšej s parkinsonom trochu rozliať,ako s alzheimerom zabudnúť vypiť.

Robím čo môžem,menej sa už nedá.

Realita je ilúzia spôsobená nedostatkom alkoholu.

IndexyIndex, do ktorého profesori už desaťročia zapisujú verdikt o vykonanej skúške, je od školského roku 2008/2009 na Univerzite Konštantína Filozofa nahradený výkazom o štúdiu a tým pádom upadá do zabudnutia. Výkaz o štúdiu má podobu hárku A4 a každý študent si ho vytlačí sám na základe predmetov zapísaných v akademickom informačnom systéme. Výkaz je jednosemes-trálny doklad, kde budú zazna-menané absolvované študijné predmety a hodnotenie štúdia študenta, t.j. priznanie kreditov a hodnotenie známkou.


Zrušenie indexu je určite pro-gresívny krok, pretože vedie k zjednodušeniu evidencie štúdia. Odhliadnuc od komplikácií, ktoré celý tento progres sprevádzajú, na konci by sme sa mohli dočkať len jednej formy zjednodušenej evidencie na úrovni súčasných možností informačných tech-nológií, v tom najlepšom a najprijateľnejšom prípade by to mohol byť spoľahlivý elek-tronický systém – v našom prípade Akademický Informačný Systém.

Ešte minulý rok bolo nutné

mať známky, kredity a pod. za-evidované ako v indexe, tak aj v karte a v neposlednom rade aj v informačnom systéme. Tohtoročná zmena, resp. redukcia z troch na dve formy evidencie – AIS a už spomínaný výkaz o štúdiu - by sa dala vítať, i keď jej

chýba skutočný praktický zmy-sel, pretože karta a index boli predsa len dva predmety, ktoré študent nosil spolu a známku s podpisom dostal do oboch naraz. Tento rok namiesto tradičného indexu a karty, budú študenti používať výkaz. AIS na základe zapísaných predmetov vytvorí kompletný výkaz a profesorom v deň zápisu do ročníka od-padá povinnosť školenia zápisu predmetov do indexu. Nevýho-da je, že samotný výkaz kvôli svojej jednoduchosti nemá pri neopatrnom zaobchádzaní dlhú životnosť, na rozdiel od indexu, ktorý sa dal uchovať v dobrom stave počas celej dĺžky štúdia.

Vo všeobecnosti možno

povedať, že zrušenie indexu by bol progres, pokiaľ by ex-

istoval spoľahlivý systém evi-dencie, ktorý by index alebo výkaz nahradil. V našom prí-pade narážame v tomto bode na problém, pretože spoľahlivosť AIS je veľmi diskutabilná.

Funguje u nás len druhý rok, študenti ani profesori na tento spôsob nie sú zvyknutí a väčšina s ním navyše nevie dosť do-bre pracovať. To núti i naďalej viesť i jednoduchšiu, písomnú formu evidencie známok, čo vracia situáciu do pôvodného stavu, resp. ju neposúva dopredu.

Krok sa dá hodnotiť ako poz-itívny, ale ako sme už spomínali, len v prípade možnosti exis-tencie jedinej, najlepšie elek-tronickej podoby. Je však otázne, či je na to škola pripravená.

––––––––––––

„ radšej s par-

kinsonom trochu

rozliať,

ako s alzheimerom

zabudnúť vypiť. “

“robím čo môžem,

menej sa už nedá.”

“realita je ilú-

zia spôsobená

nedostatkom alko-

holu. “

––––––––––––

PARNASS16. strana www.presstigeonline.sk

1,5 litra Zase naňho myslím. Prečo nemyslím na ňu? Veď muži a ženy sú tak odlišné bytosti, že je zázrak, že sa rozhodli spolu zdieľať život. Rýchlo si otvorím ďalšiu fľašu. V poslednej dobe pijem. Pijem veľa, lebo naňho myslím...veľa. Nie na ňu. A pritom je to ona, s ktorou si varím, s ktorou ležím v jednej posteli a pozerám rodinné súťaže. Jej požičiavam oblečenie, jej nahé telo fotím. S ňou pijem od rána do večera, ale kvôli nemu. Pohľadom prebehnem po fľašiach na stole. Pomer prázdnych a plných fl iaš je 5 : 1. Blbé. Kedy som vlastne naposledy pila niečo normálne, napríklad vodu alebo čaj? Spomínam si len na jedno ráno, myslím, že to bolo pred-minulý utorok, keď sme s hrôzou zistili, že pivo došlo, a tak sme si na raňajky dali pomaranč. Zo zúfalstva. Počujem buchot v predsieni a nadšené skuvíňanie môjho psa. Zo srandy ho volá naším dieťaťom. Páči sa mi to. Z drobných nôžok zhadzuje ihličky a s úsmevom sa predo mňa postaví. V náručí drží 3 pivá. Každé s objemom liter a pol, samozrejme. S inštinktom lovca a skúsenosťou 70 ročného notorika chňapnem po jednom z nich. Nemôžem sa dočkať, kedy prúd tohto skvelého moku odplaví všetky myšlienky naňho a zaplaví ma vlnou chuti na ňu. Alebo ma aspoň otupí natoľko, aby som nemusela myslieť ani na jedného z nich. To by bolo naj-lepšie. Ale toto moje želanie ostáva nevyslyšané. Ona je vedľa mňa a on v mojej hlave. Z pred úst jej beriem fľašu s odôvodnením, že nechcem, aby sa opila, lebo dnes je rad na mne. Stále myslím na to, čo mi povedal. Vzťahy sú pre idiotov, každý, kto má rozum sa im vyhýba. Vraj že v nich ľudia nie sú k sebe úprimní, lebo sa boja, že toho druhého stratia. Pcha! Ja som bola vo vzťahoch vždy úprimná, povedala som mu, a zahnala myšlienky na predstierané orgazmy. Muži nechcú vzťahy len z jediného dôvodu, a to zo zabudovaného a generáciami vyšľachte-ného strachu z monogamity. Ich mozgy a alter egá dychtivo túžia po návrate do praveku, kedy nemal muž na robote iné ako loviť mamuty a obšťastňovať náhodne zatúlané zberačky plodov zo susednej tlupy. Vyhovárajú sa na potrebu zachovania rodu neustálym rozhadzovaním svojho semena na, pokiaľ možno, čo najviac úrodnej pôdy. Z hlbokých úvah sa preberiem na zvuk domového zvončeka. Nie, to sa smeje ona. Zisťujem, že moje úvahy neboli také hlboké a už vôbec nie len moje. Veselo vyskočí, odstráni spred televízora 7 prázdnych fl iaš a zapne ho. Uvedomím si, že sa mi cez uši snaží do hlavy dostať akási romantická konverzácia. Snažím sa ochrániť môj cynický mozog, ale dotieravý hlas herca si predsa len prerazil cestu a napáda moje centrum myslenia vetou „..Lea, milujem ťa! Si celý môj život! Odkedy som ťa spoznal, nemyslím na žiadnu inú. Ver mi, si taká nádherná...utečme spolu!“ Lea, to mu hádam nezožerieš! Si predsa nejaká tá emancipovaná a feministicky uvedomelá novinárka. Vidíš, že sa ťa snaží dostať len do postele, že? Lea? Čo to robíš, ty naivka? Hádam len neplačeš! A kam to s ním ideš?! So znechuteným zakvílením a výkrikom „Všetci chlapi sú nechutné svine“ padám do postele a spím. Konečne nemyslím na nič, predsa len to pivko vykonalo svoju prácu. O chvíľu ani necítim ako ma ona prikryje a pritúli sa ku mne. Som taká majetnícka! Chcem jeho, ju a ešte pár ľudí do mojej s(ú)kromnej zbierky by sa tiež našlo. Som posadnutá túžbou vlastniť. Chcem všetko a chcem to hneď! Chcem jeho, aby nebol s inými a chcem ju lebo má patriť iba mne! Tento primitívny pud mi nedá pokoja ani po tom, čo sa ma ráno ona spýta, či môže nakŕmiť moju opicu. Vraj škrieka tak, že ju aj ona počuje a kúpila dajaké banány. Asi nechápe, že to je MOJA opica a kŕmiť ju budem len JA! Znechutene sa obliekam a vyrážam do obchodu kuknúť pár banánov, musím predsa uspokojiť tú opicu. V žiadnom prípade si nevezmem banány od nej. Nech si nemyslí, že ju potrebujem. Asi mal pred-sa len pravdu, že vo vzťahoch človek klame. Seba aj tých druhých. Ešte nesmiem zabudnúť kúpiť granule pre plod našej lásky - čiže psa a samozrejme dajaké to pivko. Dnes ráno určite nechcem znova pomaranč.

Anzhela Grbavica

PRETEKY SO SMRŤOU

Samantha Foxová konečne zatvárala dvere na svojej kancelárii a vydala sa na cestu k výťahu. Už asi tri roky pracovala ako výkonná asistentka riaditeľa reklamnej agentúry J & T. Jej šéf odišiel asi pred pätnástimi minútami. Ona ešte odkladala zložky o projektoch, na ktorých pracovali. Práca bola pre ňu všetkým, odkedy sa na toto miesto dostala. Prišla sem hneď po dokončení vysokej školy. Mala už skoro dvadsaťšesť rokov a jej mama sa na ňu začínala hnevať, že ešte stále nemá trvalý vzťah. Jej to však bolo jedno. Najskôr chcela urobiť kariéru. Výťah zastal v podzemných garážach výškovej budovy, v ktorej agentúra sídlila. Bola to dvadsať poschodová budova v centre Atlanty – stredisku amerického štátu Georgia. Sam kráčala krátkou chodbou na parkovisko, keď zrazu začula ranu. Výstrel? Áno, bol to výstrel. Bolo to zvláštne. Nikto tu nikdy nestrieľal, aspoň odkedy tu ona pracovala. Okrem toho bola agentúra neprestajne strážená. Pri hlavnom vchode stáli po celý deň dvaja strážnici a ich kolego-via tu boli aj v noci. Pri vjazde do garáže bol strážnik do polnoci. Pozrela sa na hodinky. Pol jednej. Kto by už len tu mohol byť o takomto čase a navyše ozbro-jený? Pýtala sa samej seba. Nedávalo jej to žiadny zmysel. Vyšla z chodby a ocitla sa pri jednej z bočných stien garáže. Ako tak kráčala ďalej, započúvala sa do tichého rozhovoru: „Kde sú peniaze?” spýtal sa ktosi. Nemohla vidieť muža, ktorému ten hlas patril, lebo stála za stĺpom, ktorý jej zatieňoval výhľad. Hlas však nepoznala, tým si bola istá. „Nemohol som... Bol som na... „ Tento hlas však poznala výborne. Bola by ho spoznala aj v preplnenom nákupnom centre, lebo jej každé ráno zadal zoznam úloh na nasledujúci deň. Patril jej šéfovi - Frankovi Jamesonovi. A znel neisto a ustráchane? Nezmysel, Frank nikdy nemá strach. Uvažovala ďalej. „Sabiattiovcom sa ale dlhy platia v stanovenom čase... ... Nemáš... ...Životom,” počula len útrž-ky, lebo jednému z mužov práve začal zvoniť telefón. Zo svojej skrýše dokonale videla šiestich mužov, ktorí stáli v kruhu okolo jej šéfa. Nerozumela tomu ani najmenej. Keď však vytiahli zb-rane, pochopila. Prečo chcú Franka, preboha, zabiť? Veď on sám naháňal svojim podriadeným strach. Ľudia, ktorí tohto muža poznali, vedeli, že je vlastne celkom milý. Navonok však pôsobil tvrdo a nekompro-misne, presne ako dokonalý generál. Pripomínal jej ho aj svojou ozrutnou postavou. Meral takmer dva metre a tak prevyšoval takmer všetkých mužov, ktorých Sam doposiaľ poznala. Obľúbila si tohoto muža hneď ako zistila, že to nie je obor, ktorý sa živí svojimi zamestnancami. Väčšina jeho podriadených sa ho ale bála. A teraz, keď do ticha zaznelo ďalších päť výstrelov, bol jej šéf mŕtvy. Nemohla premôcť tichý výkrik, ktorý sa jej vydral z hrdla, aj keď veľmi dobre vedela, že akokoľvek sa prezradí, bude ju to stáť život. A keďže ona žila rada, dala sa na ústup. Všimla si totiž, že jeden z vrahov jej šéfa ju asi začul a kývol nejakému inému, aby to šiel preveriť. Muž poslúchol a vydal sa jej smerom. Srdce jej prestávalo biť, keď sa snažila vyzuť si biele talianske lodičky podľa poslednej módy. Bože, keby som len mohla byť neviditeľná, alebo aspoň nejaká malá myška, aby ma nemohol vi-dieť. Strachovala sa. Vzala topánky do ľavej ruky a najtichšie ako len vedela, začala cúvať presne tam, odkiaľ prišla. Keď si už bola istá, že ju jej prenasledovateľ nemôže vidieť, rozbehla sa. Bežala, čo jej sily stači-li, a hnala sa k výťahu, ale už počula blížiace sa kroky. Rýchlo zahla za roh a vbehla do prvej miestnosti, na ktorú cestou narazila. Potichu zatvorila za sebou dvere a vtisla sa do kúta hneď za nimi. Bola v kotolni. Za presklennými dverami sa zjavil obrys. Vedela presne, kto to je. Postava sa chvíľu obzerala a potom vykopla dvere. Srdce jej skoro vyskočilo z hrude, keď narazili do steny asi desať centimetrov od nej. Pravou rukou si prikryla ústa, aby zadržala výkrik, čo sa jej napokon podarilo, keď muž odišiel. Zviezla sa dolu po stene, kolená si pritiahla pod bradu a hľadela do prázdna. Sama netušila, ako dlho tam bez pohnutia sedela, keď si uvedomila, že musí zavolať políciu. Tak sa teda bosky vydala k výťahu...

SCARLETT

Nebo alebo peklo. Patrím do… Raz večer som išiel do postele ako vždy. O pár minút som zaspal a v tom som sa ocitol pred honosnou bránou. Spoza nej na mňa vykukol postarší pán, ktorý sa mi predstavil ako svätý Peter. Bol som zarazený, keď sa ma opýtal, či chcem ísť do neba alebo pekla. V hlave mi prebehla myšlienka: Je to len sen alebo skutočnosť? Som mŕtvy alebo sa mi sníva. Radšej som nič neriskoval a začal som ho presviedčať, že chcem ísť do neba a nie do pekla. Aj takto by som sa mohol ocitnúť pred svätým Petrom. Ani by som nevedel a bol by som mŕtvy. Neviem, čo by som mu v tej chvíli povedal. Teraz ma napadá iba toto vysvetlenie. Ale myslím si, že on by to pocho-pil. Ocitol som sa tu pred Vami, aj keď neviem, čo sa stalo. Nevidím dôvod, prečo by som mal ísť do pekla. Moje skutky v živote neboli nejaké výni-močné, ale zase neboli ani zlé. Hoci sa mnohé nepodobajú Vašim preds-tavám o dobre... Do pekla nechce ísť nikto. Niektorý si to však zaslúžia. Dúfam, že nepatrím medzi týchto ľudí. Myslíte si, že sa mýlim? Rád by som počul Váš názor, ale radšej sa sám obhájim. Je pravda, že človek v dnešnej dobe žije trochu inak ako po minulé storočia. Sú iné zvyky, iné pravidlá, iné spoločnosti. Tiež by ma zaují-malo, ako ste sa rozhodli rozdeliť ľudí, ktorý zabíjali v mene Boha počas križiackych výprav a tiež ľudí, ktorý zabíjali ženy s dôvodu čarodejníctva, upaľovali ich na hraniciach alebo zhadzovali zo skál. Hlúposť ľudí nie-kedy prekračuje všetky pomyselné čiary. Preto sa pýtam Vás aj sám seba, ako a akým metrom ich súdite? Nemám tú moc meniť pravidlá a tiež to nespochybňuje moju vieru v pána Boha a jeho syna Ježiša. Som veriaci. Dá sa povedať svojim spôsobom veriaci. Veľmi dúfam, že dnešná cirkev je iná a rieši veci v mene Pána inak,

ako cirkev pred mnohými rokmi. Ja žijem život obyčajný, ako aj iní ľudia a tiež som toho vo svojich dvadsiatich rokoch veľa nestihol. Som katolík a nerozlišujem ľudí iného vierovyznania. Či sú ľudia katolíci, evanjelici, pravoslávni, židia alebo moslimovia. Všetci veria. A to je hlavné, aj keď sa mnohé fakty a skutočnosti líšia. Každý sa narodil v iných podmienkach, v iných oblastiach. Nie všetci si mohli vybrať podľa vlastného uváženia náboženstvo. Preto sa pýtam, sú aj iní ľudia prijatí do neba? Alebo sú zat-ratení? Aj keď som touto témou odbočil od hlavnej myšlienky, chcel som dos-pieť k tomu, že ja ako obyčajný človek som neurobil toľko hriechov, aby som bol zatratený. Sú aj iní, lepší veriaci ako ja. To uznávam a verím že ja, ako človek s vlastným štýlom života nebudem odcudzovaný. Moje správanie je určite odlišnejšie - rozhodne nie také, aké by sa od ľudí v mojom veku očakávalo. Ale otázka znie, v čom. Však nikto nie je rovnaký. Biblia vysvetľuje svoje zákony jasne a podrobne. Odpúšťať iným, aj keď Vás veľmi ranili. Čo na to hovorím ja? Nie všetko sa dá odpustiť a nad niektoré skutky sa jednoducho nie je možné povzniesť. Nezabiješ? Toto je kategória sama o sebe. Ja by som nedokázal zabiť. Za žiadnych okolností. To, či je veľkým hriechom udržiavať vzťah ešte pred svadbou, je v dnešnej dobe zbytočné rozoberať. Iba málo percent ľudí to dnes dokáže. Takto by som mohol pokračovať až do nekonečna. Ľudia sa ku každému správajú odlišne. Ja nedám dopustiť na svojich kamarátov a kamarátky a tiež rodinu. Ľudí, ktorí na mňa neboli dobrí a správali sa arogantne, som si nikdy nevšímal. Načo konfl ikt? Samozrejme sa tomu nedá niekedy vyhnúť. Keby som vedel dnes, čo robím zle a nebolo by už neskoro, zmenil by som sa. Lebo si myslím, že mám na to, aby sa stal z mojej osoby dobrý človek. A teraz je na Vás, svätý Peter, či Vás moja obhajoba presvedčila a či som hoden vstúpiť do neba.

2008. november - Parnass 17. strana

LA DÉCADANSE INTEMPOREL

Najviac je človek trestaný za svoje cnosti (Friedrich Nietzsche)

- „Klady dnešnej spoločnosti sa dajú zhrnúť do niekoľkých slov: tolerancia, sloboda, duchovnosť a umenie... Okrem ume-nia a duchovnosti, ktoré sú metaforou pre čosi, čo nás vytrhne z bezobsažnosti tolerancie a slobody a pomôže nám zablúdiť do temna seba samých, ani jedno z týchto slov nenaberá svoj plný význam. Tieto termíny, ako všetko na svete, sú relatívne... Ho-voriť o slobode a mieri je nevhodné, ba až hlúpe! Od počiatku civilizácie sa ľudstvo zmietalo vo víre dekadencie. Od prvého osídľovania, veľkých vojen staroveku, grécku kolonizáciu, až po Napoleonov a Hitlerov výbojný systém. Na každom kroku podceňujeme, vedome či nevedome, príslušníkov iných rás, vi-erovyznania, dokonca aj pohlavia. Žiadna rovnosť a bratstvo tu neexistujú, neexistovali ani existovať nebudú! Staré známe, ale hlavne utopické heslo revolúcie „Sloboda, rovnosť, bratstvo“, ktoré malo byť s „trochou príkras“ heslom modernej francúzs-kej, ale aj celej kapitalistickej spoločnosti, sa stalo len krásnym romantickým ideálom, pre ktorého uskutočnenie zomreli už milióny ľudí... Dokiaľ tu budeme žiť a ako rakovinový národ bublať pre svoje cnosti, tak nič z tria týchto nádherných vecí nedosiahneme! Pýtate sa kedy to bude? Nikdy, pretože žiť bez snov sa nedá.“ - Damien Romain takto zahájil tlačovú konferenciu svojho nové-ho diela „ La Décadanse Intemporel“. Romain je mladý francúz, ktorý si pozornosť získal najmä svojimi názormi na človeka. - „ Všetci v sebe nosíme zárodky nádherných myšlienok, ja mám však ten dar, že mi ten môj zárodok nezhynul v útrobách vlastného ja, ale vyrástol a dokážem ho predať nenásilným spô-sobom ďalej...“ - odpovedal Romain na otázku, v čom podľa neho tkvie úspech jeho kníh. Tlačovka bola v plnom prúde, čo na Damiena zjavne nevplývalo dobre. Neznášal ich. Novinárov, ľudí. Radšej sa o svoje nápady podelil v trocha užšej spoločnosti na to povolaných. Nerád obnažoval svoje vnútro pred niekým, kto možno v živote nečítal žiadnu jeho knihu. Nemal rád tie hlúpe otázky, tá ob-medzenosť literárnych kritikov... Sám nevedel, prečo to všetko ešte stále robí. - „ Ľudia majú potrebu vedieť o svojich nedostatkoch, o chy-bách a hlúpostiach ktoré robia!“ - myslel si Romain. Za svoju krátku kariéru napísal Damien slušné množstvo kníh a za svoju kreativitu mohol okrem svojho nesmierneho talentu vďačiť aj jeho „múzam“ ako ich sám volal, čiže drogám. O svo-jej závislosti hovoril veľmi otvorene, čo jeho popularite neubra-lo, naopak získal si tým mnoho nových čitateľov. Však drogami si v tejto dobe pomáha každý... Damien je dosť kontroverznou postavou francúzskeho umenia. Žije na hrane a tak vyznievajú aj jeho predstavy a náhľady, v ktorých zatracuje celé ľudstvo, ľudstvo ktoré „zožerie seba samého“. Ľuďmi opovrhoval, ne-návidel ich a oni ho za to tak zbožňovali. Jediným dôvodom, kvôli ktorému aspoň trocha znášal posedenia s novinármi, bola jeho poradkyňa a agentka Catherinne, ktorú miloval. So svoji-mi peniazmi si kľudne mohol svoje spisy vydávať sám, ale to on nechcel, lebo on chcel čo najviac času stráviť práve s ňou. Catherinne vedela, že ju Damien ľúbi, ona ho tiež ľúbila, ale nemohla mu jeho lásku dostatočne opätovať. Bola tu prekážka. Catherinne vlastnil iný muž, Pierre Grenier. Pierre je veľmi vplyvný muž v oblasti umenia. Vlastní sieť ume-leckých kaviarní v centre Paríža. Je veľmi vzdelaný a obľúbený celou umeleckou obcou, čo je u ľudí tohto typu veľmi neob-vyklý jav. Pierre má okrem umenia ešte druhý koníček, takti-ež drogy. Teda nie ich spotrebu, ale distribúciu. Práve Pierrovi mohol byť Damien vďačný za svoju závislosť. Pierre vedel, že Damien miluje jeho priateľku Catherinne, ale nevadilo mu to, pretože zároveň vedel, že Damien je príliš zbabelý na to, aby sa jeho priateľky čo i len dotkol. Nevedel však to hlavné. Catherin-ne ľúbi Damiena. Pierre s Damienom si boli celkom blízki. Ale nemali sa veľmi v láske. Ako vždy, tak aj po tejto konferencii si spolu Damien a Cat-herinne zašli do kaviarne. Kaviareň nesie názov „Teatres des creatures“ a vlastní ju Pierre. Schádzajú sa tu tí najlepší parížski umelci.

Hudobníci, maliari, sochári a spisovatelia. Tí všetci si tu vymi-eňali svoje názory a rozširovali vedomie. Vzduch tu bol veľmi ťažký, nasiaknutý vôňou ópia. Ale vo vzduchu vanulo ešte ni-ečo iné, zvláštne. Damien si práve zahrieval absint, sedel v úplne tmavom boxe, takže tvár mu osvetľoval len modrý plamienok. Bolo vidno jeho zreničky, rozšírené od kokaínu (šnupal ho vždy, keď musel roz-právať pred ľuďmi). Potiahol si z cigarety, vydýchol... - „Toto už odo mňa nemôžeš chcieť!“ - zhurta začal na Catherinne, ktorá si k nemu práve prisadla. - „Je to pre mňa strašne odporné stáť pred tou hŕstkov fuc-kerov, ktorí sa robia, že všetkému rozumejú, všetko vedia, ale ja ti poviem, čo vedia: veľké hovno! Chodia tam iba na to, aby ma tam strápnili!“ - hodil do seba absint a vyčítavo sa pozrel na Catherinne, tá mu však kľudne, šarmantným a intímnym hlasom odvetila: - „ Dam... Vieš, že to nerobíš pre mňa. Si v takej pozícii, že ľudia o tebe chcú vedieť úplne všetko, nemôžeš sa na nich len tak vykašľať!“ - Damien sa na ňu ironicky pousmial a nalial do seba ďalší absint. - „ Ja ti serem na tvojich skurvených ľudí! A nehovor mi že to nerobím kvôli tebe! Ja to robím len kvôli tebe. Pretože ťa milujem! Všetkých nenávidím, len teba milujem!“- Catherinne vyhŕkla slza: - „Dam, vieš, že táto kapitola je už dávno uzavretá... Ja,...ja nemôžem... Pierre by nás zabil.“ - Damien vypil ďalší pohár a kývol na čašníčku, nech mu done-sie celú flašu. Potom povedal Catherinne, aby si išli sadnúť do súkromného boxu, kde ich nikto nebude rušiť. Zavreli sa a v tom Damiene začal Catherinne vášnivo bozkávať, ale tá ho s hrôzou odstrčila. - „Čo to preboha robíš? Chceš, aby nás niekto videl? Mohol by sem prísť Pierre...A potom...Čo by sme, do riti, robili potom?“ - Keď dopovedala túto vetu, v Damienovi sa akoby niečo zlomilo. Značne pripitý začal hučať do Catherinne: - „ Ja neviem, čo vidíš na tom bastardovi Pierrovi, je to pekný hajzeľ, čo pre teba kedy urobil? Ja sa tu pre teba celý obetujem, zostal som pri tom jeho poondiatom vydavateľstve len kvôli tebe a ty to vieš!“ - Catherinne na neho z plných pľúc hystericky zarevala: - „Vieš, aký je rozdiel medzi tebou a Pierrom?“ kričala. - - „ Pierra milujem, aj keď to možno je bastard, ako hovo-ríš, ale správa sa ku mne ako k žene, ktorú miluje! A Ty?! Ty si len arogantný žiarlivý kretén, ktorému jeho ego zatemnilo celý prefetovaný mozog!“ - Ani to nedopovedala a ležala na zemi. Damien ju udrel. Z očí mu sálalo zelené zlo. Bol totálne opitý, inak by Catherinne určite neudrel. Plachý pacifista, ktorý okrem slovných potýči-ek nevedel vyvolať žiadne iné konflikty. A keď aj niečo také vyviedol, hneď bral nohy na plecia. S Catherinne sa ešte nikdy nepohádali, nieto aby by ju ešte aj zmlátil. Toto správanie bolo pre neho veľmi nezvyčajné. Ale teraz bol iný. Naozaj nahnevaný! Catherinne sa zdvihla zo zeme, trocha sa zatackala, rozotrela si krv, ktorá jej tiekla z úst, po celej tvári a utekala von. Po ceste si ju nikto nevšímal. To bolo na Pierrovych kaviarňach to zvláštne. Mohli ste tam robiť, čo ste chceli, nikto si vás nevšímal... Ach, tí do seba zahľadení blázni! - „ Len si bež! Ty kurva!“ – kričal za ňou Damien, a poriadne si odpil z flašky. Aliud ex alio malum (Z jedného zla sa rodí druhé - Terentius) - „Civilizácia sa podobá desivým kreatúram, ktoré svoje kostnaté, krvavé ruky zvané vývoj, naťahujú za mamonom a kariérizmom, a pritom hltavo požierajú vlastný svet, prerábajú minulosť, píšu dejiny budúcnosti, tým, že ničia súčasnosť...“ - mrmlal si Damien asi dve hodiny po tom, čo odišla Catherinne. Stále sedel v tom istom boxe. Jeho hnev vzrástol a s ním aj per-cento alkoholu v krvi. - „Je me tiens toujours fidéle á la sorciére glauque“ - (Som navždy verný pobledlej čarodejnici), šepkal.

Niekto sa ozval smerom k Damienovi. Keď to začul, tak si naj-prv myslel, že to je len prelud, ale opak bol pravdou. Stál tam. Živý ako nikdy predtým. Pozrel sa hore, videl len jeho obsvie-tené kontúry, a okolo nich dym. Dych sa mu zatajil, srdce mu začalo biť neuveriteľnou rýchlosťou. Damien chcel utiecť, ale nevedel sa postaviť. Sedel tam ako prikovaný. - „No čo?! Ty sa mi ani len nepozdravíš?“ - spýtala sa dymiaca postava. - „ Bože, ty si znova na sračky Damien, čo to kurva, zase chľastáš?“ - opýtal sa dymiaci muž. - „Ab-ab-absint“, - odpovedal zmätene Damien. Dymiak si sadol a konečne mu bolo vidieť do tváre. Bol to Pier-re v značne dobrej nálade. - „Išiel som tak okolo a hovorím si, či sa nezastavím za tým starým parchantom, tak som skúsil šťastie. A čo nevidím?! Ten magor je znova poriadne zmastený!“ - Damien sa prihlúplo usmial. Videl, že Pierre ešte nevie o tom, ako udrel Catherinne. Veľmi mu preto odľahlo. Pierre urobil na stole dve lajny kokaínu. Jednu pre Damiena a druhú tiež. - „Toto je stopercentne čistý materiál! Daj si to! Aspoň sa trocha prebudíš z tých tvojich etanolových sníčkov!“ - Damien sa nedal dlho prehovárať a dal si pekne stereo, do obo-ch nosných dierok. Jeho mozog bol týmto pekne stimulovaný. Začali sa spolu rozprávať. Damien rozprával o umení, Pierre o obchode. Nikdy si nenašli spoločnú reč, aj keď jeden spoločný záujem mali: Catherinne. Ale o nej sa nikdy nerozprávali dlhšie ako päť minút. Damienovi bolo predsa len na tomto celom čud-né najmä to, že Pierre sa ho neopýtal, kde Catherinne je, pretože mala byť s ním. Ale prestal si tým lámať hlavu. - „Dnes som dočítal tvoju novú knihu, fakt fantastickým spôsobom choré dielko! Naozaj! Páči sa mi!“ - povedal Pierre. Damiene sa pousmial... - „Ďakujem!“ - Ani jeden z nich to nemyslel vážne. Rozprávali sa ešte dlho do noci, ale o Catherinne nepadlo ani slovo. Ante factum mortis (pred činom smrti) - „ Miláčik! Pomiluj ma do nemoty! Čoskoro uvidíš, že domov ťa už nikdy nezveziem. Je toho predsa toľko, čo si mi povedala a čo si mi chcela povedať. A ja toho toľko nechcem vedieť, pre-tože mne stačia tvoje krásne očičká.“ - Ležala na posteli... Počula ho ako si spieva. Bála sa, aj keď ne-vedela prečo. Utešovala sa. Nepomáhalo to. Bola tým úplne pa-ralyzovaná. - „Hľadám svoju vnútornú hranicu, jas, ktorý by ma os-vetlil. Niečo, čo by vstreklo aspoň trocha beznádeje do mojej nádeje. Niečo, čo mi umožní vidieť svet ako nikdy predtým... Čistý, jasný... Uvidím veci v celej ich plnosti.. .Také, aké naozaj sú - nekonečné.“- myslela si. Nevidela. Keď stratíte zrak, tak sú pravdivé všetky klamstvá. Chcela si pretrieť oči, alebo aspoň to, čo z nich zostalo. Nemoh-la. Ruky mala priviazané k posteli. Bola tam sama so svojim strachom a s ním. Podišiel k posteli a pozrel sa na ňu. - „ Vyzeráš tak unavene. Odpočiň si. Zavri oči.“ – šepkal. Rozplakala sa. - „Neznášam ťa, ty bastard! Prečo? Prečo to robíš?“ - Dal jej facku. - „Tak som ťa miloval! Ty štetka. Bože, tak veľmi! Ja idiot! Ako som len mohol?! Ale teraz to oľutuješ! Ja som prežil už dosť bolesti a utrpenia! Teraz sa dostaneš tam, kde by si chcela byť. Ty to môžeš mať! Nič tak zlého sme ešte nezažili!“ - Vytiahol pištoľ a strelil jej do hlavy. Keby žila ďalej, tak by počula ešte jeden výstrel... A on? Spáchal dva najhoršie hriechy.

FILIP ŠVANTNER

SEparÉ18. strana www.presstige.sk

Portugalsko - AlbufeiraAk si niekto (rovnako ako ja) predstavoval Portugalsko ako malú milučkú zemičku, kde sa piesok lial a ľudia sa vozili na somároch, tak ho zrejme sklamem. Najmä pokiaľ sa ro-zhodne navštíviť južnú oblasť Algarve. Samozrejme, že zopár miniatúrnych tradičných rybárskych dediniek sa tu niekde istotne nachádza, ja som však, žiaľbohu, nemala šancu ich vidieť. A dopredu vás upozorňujem, že som z Portugalska nevidela skoro nič, keďže som bola viazaná prácou k jednému miestu a to miesto nemá s pravým Portugalskom zrovna veľa spoločného, takže informácie môžu byť skreslené.

DorkA ČerMAnoVá

Pricestovala som, rovnako ako zbytok Portugalska, na Juh za prácou. Ten je v období dovoleniek preplnený turistami, takže každý trošku podnikania schopný Portugalčan má šancu zarobiť si nejaké to euro na horšie časy. Toto však neplatí pre zahraničných, zárobkuchtivých študentov, ktorí navyše ani neovládajú portugalčinu (ja). Portugalsko totiž nie je krajina, kam sa chodí zarábať. A turis-tické centrum oblasti Algarve – Albufeira, nie je zase miesto, kam sa chodí spoznávať pravá tvár Portugalska. Toto mesto je známe tým, že to „ale vôbec nie je Portugalsko“. Hotelíky, bary, apartmánové snehobiele domy, pláž, oceán...a do skaly vsadený eskalátor, aby anglické paničky náhodou neschudli, keby mali prejsť pár schodov k svojmu autu (nie že by im to zaškodilo). A aká by to bola pláž bez výťahu k ho-telom? Veď cesta hore je pridlhá a pristrmá a my sme si sem prišli oddýchnuť! Takto som si teda Portugalsko nepredstavovala.

Našťastie robotu som mala zabezpečenú v turisticky najobľúbenejšej časti Albu-feiry, Barstreet. Začiatok ulice lemujú stánky so všetkým, po čom turistovo srdce zapiští, od mušieľ, cez indické šaty, mexické striebro a kabelky, až po čierneho maľovaného kohúta, symbol Por-tugalska, ku ktorému sa viaže legenda, že svojím kikiríkaním zachránil krivo obvineného mní-cha. A potom už nasleduje bar na bare, opitá hlava na opitej hlave. Pred každým barom na vás číhajú flyeri s nápojovým lístkom a kartičkou na prvý drink zdarma, takže než sa dostanete k námes-tiu, zabezpečíte si peknú opicu. A zadarmo. Našťastie milovníkov alkoholu tu bolo hojne, takže som sa nemusela obávať, že by som sa v bare unudila k smrti. Nehovoriac o všadeprítomných pouličných umelcoch a predavačoch životne dôležitých suvenírov, ako sú tancujúci os-lík a blikajúca rybička Nemo.

V pravidelných nájazdoch uli-cou behali aj z reťaze utrhnuté tety oslavujúce niečiu päťdesiatku v obtiahnutých šatičkách so zajačími uškami, objímajúce gi-gantický nafukovací...mužský úd.

Aspoňže domorodci sú pokojnejší. Dokonca až do takej miery, že čas pre nich nemá

žiadny význam. Preto ak sa s niekým dohovoríte na stretnutí o polhodinu, kľudne si zbehnite na vynikajúcu portugalskú kávu, po-chutnajte si na plodoch mora, na-kúpte darčeky blízkym a pozvite barmana na sambucu (lahodnejší alkohol som tuším ešte nepila), pretože dotyčný/á sa do 3 hodín určite neukáže. Túto ich jedinú negatívnu vlastnosť vám však stonásobne vynahradia vrodenou priateľskosťou a snahou pomôcť. Mne samej, keď som bola ku koncu pobytu bez práce, ponúkla Portugalčanka s ktorou sme sa spriatelili, prácu u nej v stánku, pričom jej samej sa to moc neo-platilo, no mne vytrhla tŕň z päty. Každý z nich rád spoznáva nových ľudí, zaujímajú sa o váš život a cel-kovo sú takí milí a dobrosrdeční, že po príchode domov, keď na mňa na stanici vyštekla babička, nech tam nezavadziam s tým veľkým kufrom a že čo je toto za mládež, mala som sto chutí okamžite kupovať letenku späť.

Keďže som tvor teplomilný, tamojšie podnebie mi extrémne vyhovovalo, až na občasné prudké nárazy vetra, ale veď to k prímorským oblastiam patrí. V lete vládne úplné sucho, pršať začína až v októbri, ale s prívlast-kom „živelná katastrofa“. Vtedy totiž prudko stúpne hladina v kanáloch a všetok ich obsah za-leje bary aj obľúbeného číňana v suteréne nákupného centra.

A keďže nájomné v letnom období je nekresťansky vysoké, ako výborná náhrada poslúžil rozpadnutý dom bez strechy (inak takýto spôsob ubytovania je ilegálny), avšak žgrlošenie sa nám vypomstilo v momente, keď nastala už spomínaná živelná katastrofa a po trojhodinovom neúspešnom boji s vodou sme museli o druhej v noci prepadnúť známych a ráno sa na ich gauči zobudiť nahí a bez domova.

V Portugalsku majú aj jeden z najväčších aquaparkov v Európe. A keď si na návštevu vyberiete správny okamih (napr. koncom septembra), vychut-náte si do sýtosti všetky možné aj nemožné atrakcie bez toho, aby ste strávili pol života v rade. A navštíviť sa oplatí aj Sand city, čiže Hollywood z piesku.

No najšťastnejšou ma urobili občasné návštevy surfistickej lo-kality Sagres. Nie je nič krajšie ako zobudiť sa ráno na pláži a sledovať snedých mladíkov v ob-tiahnutých neoprénoch jazdiacich na vlnách, zatiaľ čo vy sa urputne grilujete v zúfalej snahe vzbudiť závisť po návrate domov. A to nevravím o nádhernej hviezdnej oblohe a mliečnej dráhe, ktorú v pravidelných zábleskoch osvetľuje neďaleký maják São Vincente. Tam, na najjuhozápadnejšom mieste Európy, si môžete každý deň vychutnať západ slnka, na ktorý určite nikdy nezabud-nete. Vy, a ani ďalších 30 párov, ktoré spolu s vami zdieľali túto romantickú chvíľu. Ako z reklamy na masovú romantiku.

A aj keď sme tu nie vždy mali na ružiach ustlané, neľutujem čas strávený v tejto krajine a ro-zhodne sa sem plánujem vrátiť, už len kvôli energii, čo do mňa vlial oceán a úžasní, nesebeckí ľudia.

Leto v GréckuUž len pri prvom pohľade na mapu Európy upúta zaujímavosť geografick-ého usporiadania jedného z najnavštevovanejších letovísk, Grécka. Tri výbežky trčiace do Stredozemného mora, nenápadne pripomínajúce prsty, akoby jasne dávali signál príď a uži si tú krásu, ktorú ti ponúkame. Chalkidiki, aký je ich ctený názov sú jednou z mnohých krás, ktoré v sebe Grécko hrdo ukrýva. Nie je možné venovať sa tejto krajine v celku, ako jednej veľkej nádhere, ktorú v sebe nesie najstaršia civilizácia sveta od pradávnej histórie až po súčasnosť, preto sa zameriam na jeden z troch výbežkov, na Kasandriu.

andrea Mikuláková

Už pri prvom kroku týmto smerom z každého rohu vykri-kuje nápis Sani Resort. Okolo roku 1984 sa asi piati solventní páni rozhodli niečo v živote dokázať, pozbierali financie a začali stavať. Nádherný kom-plex piatich hotelov priamo pri pobreží Stredozemného mora je približne dve hodinky au-tom vzdialený od Thesalonik.

Už pri ceste autom vás ovieva vánok preplnený morskou soľou, klíma sa pohybuje od 35 do 45 stupňov Celzia a odvšadiaľ sa ozýva klaksón vodičov vítajúcich cudzincov. Priamo na mieste, pri vstupe do resortu vás privítajú statní chlapi v čiernom oblečení a odprevadia vás k vášmu parkova-ciemu miestu. Pekní mladí nosiči batožiny vás zas dovedú až pria-mo do hotelovej izby a dovolenka v raji sa môže začať. Apartmány v sebe ukrývajú časť z neho. Vírivky, sauna, masáže i džakuzi sa nachádzajú priamo v nich.

O vaše pohodlie v každom z piatich hotelov sa postará servis all inclusive, za ktorý by sa nemu-sel hanbiť ani Dubaj a jeho „ pla-chetnica“. Zamestnanci holiday resortu pozostávajú zo študentov z celého sveta, ktorí si touto prá-cou doplnia kolonku v životopise o prax v jednej z najluxusnejších a najatraktívnejších dovo-lenkových oblastí sveta.

V srdci raja sa nachádza čarovný prístav Sani Marina so zakotvenými jachtami multimil-ionárov. Obkolesený je gréckymi tavernami, päťhviezdičkovými reštauráciami, cukrárňami, barmi, ale i typickými gréckymi fast foodmi zvanými Gyros Bosporos.

Ak by ste sa rozhodli po-pri exkluzívnej večeri v ho-teli vyskúšať aj niečo iné, určite by ste nemali obísť jednu z 25 najznámejších reštaurácii v Európe, Tomatu. Už pri vchode sa na vás budú usmievať nádherné čašníčky.

A aby som nezabudla podotknúť, sú to Slovenky, na ktoré si práve majiteľka reštaurácie potrpí. Elegantná hosteska vás odprevadí priamo k stolu, ktorý ste si, samozrejme, už dávnejšie

rezervovali, popraje vám pekný večer a odovzdá vás do starostli-vosti čašníčok. Celý večer sa ne-sie v tónoch exkluzívne vyberanej hudby, ktorú široko-ďaleko ne-nájdete a o vaše pohodlie a kom-fort dbá celý tím zamestnancov.

Ak ani po tejto luxusnej večeri nemáte stále dosť a po všetkých tých maškrtách sa negúľate, určite si nenechajte ujsť jedno mojito namiešané priamo pred vašimi očami. Na túto explóziu chuťových pohárikov by ste mali zájsť do vedľajšieho baru, do SEE YOU.

Hosteska si vás opät pekne usadí do pohodlných bielych sedačiek preplnených vankúšmi rozmanitých tvarov a nad hla-vami vám bude viať biely balda-chýn chrániaci pred dotieravými gréckymi komármi. Po tomto zážitku už neostáva nič iné, len prejsť sa po jednej z desiatich najkrajších pláži sveta, Busoulas. Ak budete mať šťastie, za žiaru sviečok a faklí pod holým ne-bom sa stanete svedkom svadob-ného obradu dvoch zaľúbencov.

Pri tradičnom slovenskom zvyku, aspoň väčšiny z nás, zaľahnúť do postieľok už pri ručičke na dvanástej hodine prí-dete o pohľad na typické grécke rodiny pozostávajúce aj z 12 členov. Títo ľudia sa práve v tomto čase vyberajú na rodinnú večeru. Neváhajú pri nej presedieť aj dve – tri hodiny. Otec, ako patriot, otvorí a porozlieva do pohárov ouzo, tradičný grécky destilát.

Popritom si vychutnávajú grécky šalát ako predjedlo servírované do stredu stola, ko-munikujú spolu, smejú sa, i po-hádajú v priehu krátheho času. Pokračujú kalamármi, chobot-nicami, kroketami s melónom, grilovanými cukinami, či homár-mi. Všetko ochutnávajú spoločne zo stredu stola, ktorý praská pod nánosom toľkého jedla. Nes-mie chýbať ani výdatný Grécky hlavný chod, väčšinou veľká ryba a samozrejme, nakoniec dezert.

Hoci sú Gréci temperamentní a máloktorá mentalita sa im vyrovná, pred týmito rodinnými zvykmi musím zložiť klobúk. Veď ruku na srdce - ktorá slovenská rodina si sama seba dokáže takto užiť?

Ak ste mladší a ťahá vás to na diskotéku, nesmiete obísť Kalittheu, vzdialenú asi 15 minút autom od Sani Resortu. Mestečko preplnené diskotéka-mi sa hmýri životom asi od tretej hodiny rannej a ani svi-tanie a žiara slnka nie sú dôvo-dom na spánok. Práve naopak.

Nočný život pretrváva do neskorých obedných hodín. Bavia sa všetci. Starší, mladší, slobodní i zadaní. Nemajú sa kam ponáhľať. Väčšina z nich

pracuje až poobede, a ak aj nie, tak si oddýchnu počas siesty, ktorá trvá od 14:00 do 17:00.

Život v Grécku je neporovnateľný so životom na Slovensku vo všetkých hľadiskách. Nie je možné si to predstaviť, to proste treba vidieť zažiť na vlastnej koži.

Už neostáva nič iné, len zbaliť kufre a nasadnúť na lietadlo. Z Bratislavy, Prahy i Viedne do Thes-salonik trvá let len dve hodiny. A keď už budete na mieste, nez-abudnite si ručičky na hodinkách posunúť o jednu hodinu dopredu.

Have a nice trip and good luck.

Eucharisto

Foto: PreSStige - ???

19. strana

NICENice, nádherné mesto ešte nádhernejšej krajiny - Francúzska. Rozkladá sa na Azúrovom pobreží na juhu Francúzska. No a presne tam mal nasledovať môj prvý let v živote. Z bratislavského letiska som bola odprevadená mojou tetou, ale čo potom v Nice?


Nad touto otázkou som sa ani veľmi nezaoberala. Nejako mi to stále nedochádzalo, že ma tam nik nebude čakať. Po kontrolách na letisku som konečne nastúpila do lietadla. Sedela som pri okne a žula žuvačku, ako mi poradili „skúsení letci“, keď sa ku mne pri-hovorilo malé asi tak sedemročné dievčatko hovoriace po nemecky. Keďže neviem po nemecky, začali sme sa rozprávať po anglicky. Ako sme spolu vymaľovávali maľovanku, rozprávala som sa aj s jej maminkou o mne a o nich.

Nakoniec, keď jej maminka zistila za akým účelom cestujem do Nice, povedala dcérke, aby so mnou začala komunikovať po francúzsky. Ja som ostala v nemom úžase, keď to malé dievčatko na mňa začalo hovoriť po francúzsky. Mala ledva sedem rokov a ve-dela troma svetovými jazykmi, nakoľko ja som mala osemnásť a vedela som maximálne zákla-dy z dvoch svetových jazykov.

S týmto veľmi zvláštnym poci-tom som vystúpila z lietadla a zra-zu som nevedela kam. Prišiel po nás autobus, tak som nasledovala dav spolucestujúcich a nastúpila som. Odviezol nás na letisko, kde som si mala vyzdvihnúť batožinu. Ale tu sa stala jedna zvláštna vec.

Pristavilo sa pri mne jedno dievča a povedalo mi o odkaze, ktorý mi posiela jeden pán z bratislavského letiska. Pritom nikto z mužského pohlavia mi nemohol nič odkázať, lebo som mnou nebol nik. Ale ona ve-

dela moje meno a aj na ako dlho som prišla do Nice. Celé to bolo záhadné, ale vďaka tomu sme sa spoznali a vymenili si číslo. Ona odišla a ja som zrazu ostala sama. A teraz prišla otázka, ako a kde? Vybehla som von z le-tiska, poobzerala sa po nejakom sympatickom taxikárovi a už som sedela v taxíku. Podala som mu lístok s napísanou adresou a modlila sa, aby to nebol nejaký uchyl. Našťastie to bol solíd-ny chlapík, ktorý mi pomohol odniesť batožinu až pred dvere.

Mojou poslednou úlohou v tejto ťažkej misii bolo zazvoniť na zvonček rodine, s ktorou bu-dem celé dva týždne bývať v jednej domácnosti. Zo zvončeka sa ozval príjemný hlas, ktorý ma pozýval dnu. Vošla som a už ma čakala mladá rodinka s dvoma malými dcérkami. Ukázali mi moju izbu a na moje prekvap-enie tam bola ešte jedna posteľ.

Tam som zistila, že budem mať spolubývajúcu z Mexika.

Aby toho nebolo málo, domá-ci mi oznámili, že vraj volali zo školy a hneď tam musím ísť. Tajne som dúfala, že niekto pôjde so mnou. Namiesto toho, mi dali do rúk mapu Nice a ukázali mi školu a miesto, kde sa práve nachádzam. No poviem vám, ja a mapa to nejde dokopy. Ale keď musíš, tak musíš! Zobrala som ten zdrap papiera a vydala sa na cestu. Mesto som ani nevnímala len som sledovala mapku a názvy ulíc. Každých pár metrov som sa pýtala okoloidúcich na cestu a mu-sím povedať, že boli veľmi milí.

Vošla som do centra mesta, ktoré bolo totálne rozbombardo-vané kvôli budúcej električkovej trati. Ľudia boli pri sebe natlačení na chodníkoch, búchali do seba, uhýňali sa a tu sa na mňa nalepil jeden černoch, ktorý asi videl, že

som turistka s mapkou a začal ma sledovať. Našťastie som sa ho striasla v jednom nákupnom st-redisku a rýchlo som utekala do školy. Ani neviem ako som sa tam dostala, ale stála som pred dvera-mi školy. Dvere boli na kód a ja som ho nevedela, tak som chvíľu počkala. Našťastie som nečakala dlho a prišiel lektor. Neskôr sa nahrnuli aj spolužiaci a dos-tali sme vstupný test, na základe ktorého nás zadelili do tried. Keď sme sa rozlúčili, odišla som rých-lym krokom. Snažila som sa ísť čo najrýchlejšie, aby ma nik nesle-doval. Ani sama neviem ako som došla domov, viem len to, že som nepoužila mapu, len som išla. Na izbe som bola zatiaľ sama, lebo to dievča z Mexika ešte neprišlo. Keď sa konečne ukázala po troch dňoch, zažehnala tým moju dep-ku, ktorá ma postihla počas tých dňoch samoty. Pretože v rodine, v ktorej som bývala mi poskytli ubytovanie a stravu a o ostatné

som sa musela starať sama. Ju-lie bola veľmi príjemné dievča a hneď sme si padli do oka. Tak-mer všade sme chodievali spolu a rozprávali sme sa všetkými ja-zykmi aj tými čo som nevedela.

A aby som nezabudla, medzičasom mi volalo aj to záhadné dievča s odkazom. No a zrazu sme boli tri kamarátky, ktoré spoločne začali objavovať Nice. Odvtedy sme chodili spolu na pláž k Azúrovému moru. Také more aké má južné pobrežie Francúzska som ešte nevidela. Krásna azúrová farba a jej od-tiene, vlnky z ktorých sa postupne rodili veľké vlny a zlatistý piesok vytvárali pri západe slnka neskutočne romantickú atmosféru.

Každý večer sa na plážach konali kultúrne vystúpenia rôznych pouličných umelcov, ale i profesionálov. V parku hrala hudba a uskutočňovali sa kon-certy. Svoje miesto tu mali i mod-

erní umeleckí sochári. Kde by ste sa odfotili pri abecede alebo pri zhotovených rifliach nadmernej veľkosti? V Nice určite. Nice žilo hlavne večer a my sme žili spolu s ním. Každovečerné prechádz-ky, spoznávanie nových ľudí a mnoho drahých hotelov a kasín.

Toto všetko bolo súčasťou Nice. Keďže sme sa stretli tri akčné baby, vybrali sme sa aj na ďalšie spoznávanie južného pobrežia Francúzska a vybrali sme sa vla-kom do Saint Tropez. Cesta nám ubehla rýchlo, ale to sklamanie čo nás čakalo, sa nedá ani opísať .

Namiesto veľkého mesta nás privítalo malé mestečko plné ľudí hlava na hlave a namiesto hotelov tam plachtili a kotvili drahé lode prachatých zahraničných turistov. No a moje najväčšie sklamanie bola stanica žandára so Saint Tro-pez. Bola v katastrofálnom stave. Dvere boli zatvorené a nič tu nepripomínalo slávnu komédiu. Nič iné mi neostávalo len sa pri nej vyfotiť. Ale inak je Saint Tro-pez celkom pekné malé a hlavné čisté mestečko. Dokonca som tam zažila aj francúzsku svadbu a vide-la som pánov v cilindroch a ženy v krásnych honosných klobúkoch. Po týchto zážitkoch sme nasadli opäť do vlaku a vracali sa späť do nášho krásneho mestečka.

Môj jazykový pobyt sa blížil ku koncu. V škole som sa so všetkými rozlúčila a dievčatá mi vystrojili skvelú rozlúčkovú párty. S úžasnými pocitmi som ráno vstávala a cestovala na le-tisko. Bola som veľmi rada, že som bola v Nice. Stretla som tu plno zaujímavých ľudí, ktorých som nemala čas spomenúť. Spoznala mnoho kultúr, s ktorý-mi som sa v škole stretávala od černocha až po Číňana či Araba.

Najhlavnejšie je to, že ma to naučilo samostatnosti a istej pokore. A na záver vám môžem povedať len jedno, navštívte juh Francúzska určite neoľutujete!

2008. november - Separé

birmingham citySedela som na letisku a v hlave som si rekapitulovala predchádzajúce tri mesiace. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Na jednej strane smútok, keď človek opúšťa miesto, ktoré mu prirástlo k srdcu a na druhej strane obrovská radosť, že konečne uvidím svoj domov a svojich blízkych. Nepredpokla-dala som, že bude také ťažké pobaliť veci a vrátiť sa späť. A keď mi meškalo lietadlo dve hodiny, už som si myslela, že ani neodídem...

JAnA kožeJoVá

Do Birminghamu som sa vy-brala navštíviť svoju kamarátku, ktorá tam žije už rok. Neplánov-ala som ako dlho tam budem a ani čo tam budem robiť. Chcela som skôr vidieť, spoznať a zažiť niečo nové. No toto mesto mi úplne učarovalo. V Birming-hame žije niečo vyše milióna obyvateľov a je nepredstaviteľné, že v 7.storočí to bola len malá an-glosaská farmárska dedinka. Tiež sa o ňom hovorí ako o druhom

najväčšom meste Veľkej Británie. Počas priemyselnej revolúcie zohrával dôležitú úlohu a odvt-edy sa označuje za „dielňu sveta“ či „mesto tisícich obchodov“.

Keď som prvykrát navštívila centrum mesta, úplne ma uch-vátilo architektonické riešenie. Vedľa seba stoja jednak staré, jednak nové budovy. Je to preto, lebo počas druhej svetovej vo-jny bol značne poškodený bom-bardovaním. Jeho prestavba a obnovovanie prebiehalo najmä v 50.-tych a 60.-tych rokoch minulého storočia. Tie staré sú zastúpené najmä stavbami v okolí Viktóriinho námestia, budova mestskej rady či rad-nice. K novším budovám patria napríklad nákupné centrá Bull Ring a Mailbox a taktiež mnoho moderných hotelov. Za pozornosť stoja aj iné miesta, napríklad časť Brindley place, okolie kanálov s množstvom reštaurácií a kance-lárskych priestorov, tiež najväčšie vnútrozemské akvárium, zvané National Sea Life Centre, Jew-ellery Quarter (Šperkárska

štvrť), či botanické záhrady. Podobne ako iné anglické mestá aj Birmingham „žije“ futbalom. Nachádzajú sa tu kluby hrajúce najvyššiu anglickú ligu – Aston

Villa, Birmingham City a West Bromwich Albion. Zaujímalo ma tiež, na akých univerzitách sa dá študovať. Sú tam tri. Najstaršia, založená v roku 1900, je Bir-

minghamská univerzita (Univer-sity of Birmingham). Bola to prvá univerzita z tzv. red brich univer-sities (červenotehlé univerzity) v Anglicku. Ďalšími sú univerzita

Aston (založená v roku 1966) a Univerzita stredného Anglicka.

Architektúra, nákupné centrá, futbalové štadióny, univerzity, či mnoho nádherných štvrtí vytvára-jú Birmingham. Ale pri otázke, čo ma najviac zaujalo v Anglicku, je moja odpoveď jednoznačná – ľudia. Nezáleží na farbe pleti, vierovyznaní alebo národnosti. Stačí sa prejsť po ulici a spozoru-jete ako sa miešajú rôzne kultúry.

V realitnej kancelárii vyba-vuje papiere Ind, v obchode s potravinami predávajú Poliaci, v pizzerii vás obsluhujú Kurdi a v kaderníctve dokážu vytvoriť dokonalé účesy černosi. Oproti nášmu malému Slovensku, kde každý, kto sa niečím odlišuje už hneď „vyčnieva z radu“, je An-glicko multikultúnou krajinou. Jasné, že ako všade na svete, aj tam existujú rasové problémy, ale ľudia tam dokážu spolu existovať oveľa ľahšie ako my. Podľa môjho názoru to pramení z našej histórie a myslím si, že ešte mnoho ro-kov potrvá, kým sa naučíme byť takí tolerantní, akí sú Angličania.

2008. november - Reklama, Tiráž20. oldal

Riaditeľ: Alexander Laczko: [email protected], tel.: 0915 707 204 ▪ Šéfredaktor: Ákos Bokora: [email protected], tel.: 0918 232 386 ▪ Zástupca šéfredaktora/ hlavný editor slovenského vydania: Róbert Kollár: [email protected], tel.: 0903 832 085 ▪ Zodpovedný redaktor: Róbert Kollár ▪ Vydavateľ: ZMŠ JUGYIK, Fraňa Mojtu 10, 949 01 Nitra ▪ Grafika: Alexander Laczko, Vladislav Žemba ▪ Tlačová príprava: Alexander Laczko ▪ Editori rubrík: Michal Andel: Via Litera - [email protected]; Dorota Čermanová: Art Regnum - [email protected]; Juraj Černota: Res Publica - [email protected]; Marta Janáčová: Ergo Sum - [email protected]; Jana Kožejová: Parnass, Separé - [email protected]; Elena Poleková: Spravodajstvo - [email protected]; Michaela Provazníková: Názory - [email protected] ▪ Spolupracovníci: Daniela Belicová, Michaela Demínová, Tibor Gáspár, Ro-man Hromník, Jana Libová, Marcel Marcišiak, Peter Mikulášik, Katarina Móciková, Milan Ondruš, Monika Rodáková, Filip Sajka, Ľubica Sekerková, Jana Šlinská, Katarína Trnovcová,

Alexandra Varcholová, Iarka Vatlavic, Helena Werle, Jozef Zima ▪ Fotografi: Michal Andel, Dorota Čermanová, Ivan Horváth, Róbert Kollár, Lenka Lukačovičová, Peter Mikulášik, Ivan Sebeš, Gabriel Varga ▪ Hlavný jazykový korektor: Monika Rodáková ▪ Jazykoví korektori: Michal Andel, Elena Poleková, Monika Rodáková, Marcel Marcišiak ▪ Členovia redakčnej rady: Alexander Laczko, Ákos Bokora, Marek Finta, Gregor Lacza, Róbert Kollár ▪ Tlač: Petitpress a.s., Lazaretská 12, 811 08 Bratislava ▪ Registračné číslo: RP 346/2007 ▪ Adre-saredakcie/ administrácia: PRESStige, Široká 526, 925 82 Tešedíkovo ▪ Ostatné kontakty: www.presstigeonline.sk, [email protected] ▪ Webmaster: Ladislav Szép - [email protected] ▪ Distribúciu zabezpečuje: Redakcia ▪ Garant novín: H. Nagy Péter, vysokoškolský ped¬agóg a publicista – [email protected] ▪ S podporou: Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky a Nitrianskej komunitnej nadácie ▪ Publikovanie článkov a fotografii v akejkoľvek forme je možné len s písomným súhlasom šéfredaktora alebo riaditeľa ▪ Články publikované v novinách nemusia predstavovať názor redakcie! ▪ Neoznačené fotografie: google.com ▪

TIrÁž

www.presstigeonline.sk

[email protected]

Documents

PRESStige SK - 2008. November