Upload
ssusoreny
View
263
Download
11
Embed Size (px)
2 ZÁKLADY ELEKTROKARDIOGRAFIE
Srdce má dva druhy svalových buniek:
Svalové bunky PREVODOVÉHO SYSTÉMU
Svalové bunky PRACOVNÉHO MYOKARDU
2.1 PREVODOVÝ SYSTÉM
Akčný potenciál sa šíri z jednej bunky na druhú. Vzruch, ktorý
vznikne kdekoľvek v predsieňach alebo komorách, vedie vždy ku
kompletnej kontrakcii oboch predsiení, oboch komôr (zákon
všetkého alebo ničoho). Hlavnou úlohou komorovej a do istej miery
aj predsieňovej svaloviny je vykonávať kontrakciu. Preto sa svalovina
označuje ako pracovný myokard. Tento za fyziologických
podmienok má len malú schopnosť automacie.
Obrázok 1. Prevodový systém srdca
1
2. 2 ELEKTRICKÁ AKTIVITA SRDCA
Základné fyziologické vlastnosti srdcového svalu sú:
Excitabilita-vzrušivosť-(batmotropia)- prah podráždenia.
Automacia- (chronotropia), frekvencia tvorby vzruchov v SA.
Vodivosť- (dromotropia), rýchlosť vedenia vzruchu.
Kontraktilita-(inotropia), sila srdcového vzťahu.
V čase pokoja, pred nastávajúcou kontrakciou, sú bunky
myokardu polarizované. Vnútro bunky je elektricky negatívne (-90
mV) voči pozitívnemu povrchu. Potenciál zaznamenaný v tomto
čase sa nazýva maximálny diastolický potenciál – MDP (pokojový
transmembránový potenciál).
Ak je na začiatku aktivity bunka myokardu dostatočne
podráždená, maximálny diastolický potenciál sa znižuje zo svojej
pokojovej hodnoty na hodnoty prahového potenciálu (-40 mV) a
vyvolá ďalší akčný potenciál (AP). Tomuto deju hovoríme
spontánna diastolická depolarizácia (SDD).
Po podráždení nastáva rýchla depolarizácia. Na konci
depolarizácie má vnútro bunky elektrický potenciál + 20 mV (fáza 0).
Podráždenie má štyri fázy:
1. Rýchla depolarizácia (fáza 1) - membránový potenciál sa dostáva
do nulovej úrovne.
2. Plateau (fáza 2).
3. Druhá rýchla fáza- repolarizácia (fáza 3).
4. Návrat na pokojový transmembránový potenciál (fáza 4).
2
Obrázok 2. Depolarizácia a repolarizácia
Podkladom elektrickej aktivity myokardu sú zmeny iónovej
priepustnosti plazmatickej membrány a tým vznikajú iónové prúdy
cez membránu. Srdcový sval obsahuje tri typy membránových
iónových kanálov (ovplyvňujú akčný potenciál):
1. Rýchle sodíkové kanály –ich otvorenie spôsobuje rýchly
začiatok akčného potenciálu, ktorý vzniká rýchlym influxom
pozitívnych iónov Na+ do vnútra vlákna.
2. Pomalé vápnikovo-sodíkové kanály- vznik plato, čo je
pomalšie otváranie pomalých vápnikovo-sodíkových
kanálov.
3. Draslíkové kanály-ich otvorenie znamená difúziu veľkého
množstva pozitívnych iónov draslíka K+ extracelulárne,
vracajú membránový potenciál na jeho pokojovú hodnotu.
3
Obrázok 3. Obraz depolarizácie (fáza 0) a repolarizácie (fáza 3) na EKG krivke.Fáza 0 - na ekg sa zapisuje QRS komplex,
fáza 3 - kreslí sa T vlna
Refraktérna fáza
Refraktérna fáza srdca je časový interval, počas ktorého
normálne srdcové impulzy nemôžu podráždiť už excitovanú oblasť
srdcového svalu.
2. 3 VZNIK A VEDENIE VZRUCHU
Vzruch vzniká v sínusoatriálnom (SA) uzle, označuje sa ako
srdcový pacemaker (krokovač). Vzruch sa šíri sa cez obidve
predsiene k atrioventrikulárnemu (AV) uzlu, cez Hisov zväzok
a jeho obidva Tawarove ramienka až k Purkyňovým vláknam,
ktorými sa prenáša na myokard komôr. V komorách sa vzruch šíri
od endokardu k epikardu a od hrotu komory k báze.
Sínusoatriálny uzol (nodus sinoatrialis) je elipsoidný prúžok
špecializovaného svalu (3xl5xl mm) lokalizovaný v hornej časti
bočnej steny pravej predsiene, pod otvorom hornej dutej žily (vena
4
cava superior). Akčné potenciály začínajúce v sínusovom uzle sa
prenášajú svalovinou predsiení prostredníctvom internodálnych dráh
do atrioventrikulárneho uzla. Vedenie medzi predsieňami sa
uskutočňuje pomocou medzipredsieňových dráh (Bachmannove
dráhy), ktoré prechádzajú cez stenu pravej predsiene do ľavej
predsiene. SA uzol pri normálnej elektrickej aktivácii srdca má
dominantnú úlohu (sínusový rytmus, SF cca 70-80 pulzov za minútu).
Ostatné časti prevodového systému sa neuplatňujú.
Atrioventrikulárny uzol (nodus atrioventrikularis) sa nachádza
na zadnej stene septa pravej predsiene, hneď za trikuspidálnou
chlopňou. Impulzy pri prechode z predsiene do komory sa spomaľujú
na krátky čas. Oneskorenie vzruchov medzi predsieňami a komorami
umožňuje, že predsiene sa vyprázdňujú do komôr skôr, než sa začne
komorová kontrakcia. Prenos srdcových impulzov z predsiení na
komory spomaľuje predovšetkým AV uzol.
Impulzy z AV uzla cez atrioventrikulárne fibrózne väzivo
vedú atrioventrikulárne vlákna, pokračujúce ako atrioventrikulárny
zväzok do komôr. Na strane komôr vytvárajú Hisov zväzok. Po
krátkom vedení v septe (na ľavej a pravej strane septa) sa zväzok
rozdeľuje na ľavé a pravé ramienko (Tawarove ramienka) a ďalej
periférnejšie ako ľavý a pravý zväzok Purkyňových vlákien, ktoré
vedú srdcové impulzy do všetkých častí komôr. Tým sa zabezpečuje
takmer okamžitý prenos srdcového impulzu do celého komorového
systému.
5
Ak je prevod sínusového impulzu prerušený, potom frekvencia
distálnejšej štruktúry prevodového systému, čo je oblasť AV uzla,
začne plniť dominantnú úlohu (AV rytmus znamená SF 40-60/min).
Pri zlyhaní aj tejto oblasti preberá funkciu tzv. terciálne-komorový
pacemaker (SF je nízka 20-40/min).
2.4 NERVOVÁ MODULÁCIA ČINNOSTI SRDCA
Zmeny srdcovej činnosti ovplyvňuje sympatikus
a parasympatikus. Pri stimulácii sympatika sa zvyšuje frekvencia
sínusového uzla, rýchlosť vedenia, úroveň excitability vo všetkých
častiach srdca, ako aj sila kontrakcie. Srdcový výkon sa môže
zvyšovať o viac ako 100 %. Sympatikové vlákna sa nachádzajú vo
všetkých častiach srdca, najmä v myokarde komôr. Mediátorom
sympatika je noradrenalín.
Naopak, pri vagovej stimulácii sa znižuje činnosť sínusového
uzla, excitabilita AV spojovacích vlákien medzi predsieňovou
svalovinou a AV uzlom, čím sa spomaľuje prenos srdcových
impulzov do komôr. Pri silnejšej stimulácii vagového nervu sa môže
rytmická excitácia sínusového uzla zastaviť, prípadne sa môže
zablokovať prenos srdcových impulzov cez AV spojenie.
Parasympatikové (vagové) vlákna sa nachádzajú prevažne okolo
sínusového a AV uzla, menej v svalovine oboch predsiení a najmenej
v svalovine komôr. Mediátorom parasympatika je acetylcholín.
6
2. 5 ELEKTROKARDIOGRAFICKÁ KRIVKA
Elektrické prúdy sa šíria zo srdca do okolia aj na povrch tela, čo
umožňuje elektrické javy v srdci registrovať. Základný tvar EKG sa
skladá z P-vlny, komplexu QRS a T-vlny. Komplex QRS tvoria Q-
vlna, R-kmit a S-vlna.
P-vlna predstavuje depolarizáciu predsiení. Komplex QRS
vzniká pri depolarizácii komory (pred kontrakciou). Vlnu T
vytvárajú potenciály, ktoré vznikajú počas repolarizácie -
repolarizačná vlna.
Obrázok 4. Základný tvar a jednotlivé časové intervaly EKG krivky
Začiatok srdcového cyklu sa začína šírením vzruchu
v predsieňach. Prejavuje sa plytkou pozitívnou P vlnou, trvajúcou
približne 0,08 s. Potom nasleduje izoelektrický úsek PQ. Interval PQ
znamená trvanie predsieňovo-komorového prevodu. Reprezentuje
čas od začiatku aktivácie predsiení, po začiatok aktivácie komôr. Trvá
približne 0,16 s.
7
Komorový komplex QRS je zložený z iniciálnej negatívnej
vlny Q, ktorá reprezentuje začiatok depolarizácie komorového
septa. Pozitívny kmit R reprezentuje postup vzruchovej vlny
svalovinou srdcových komôr. Negatívny kmit S reprezentuje
aktiváciu komôr pri báze ľavej komory. Komplex QRS trvá asi
0,08 s.
Záznam pokračuje na izoelektrickej úrovni a vytvára segment
ST, ktorý reprezentuje depolarizáciu celého myokardu a zodpovedá
fáze plató membránového potenciálu. Vlna T reprezentuje
repolarizáciu postupujúcu opačným smerom, teda z epikardu
k endokardu a trvá približne 0,16 s. Interval QT znamená trvanie
elektrickej aktivity komôr. Je závislý od srdcovej frekvencie, celkové
trvanie je asi 0,40 s.
Obrázok 5 Základný tvar EKG krivky so záznamom depolarizácie a repolarizácie na EKG-krivke
8
Predsieňová depolarizácia
Polarizácia komôr
Repolarizácia
Obrázok 6 Depolarizácia myokardu a príslušné úseky EKG krivky
Srdcové vzruchy prichádzajú do komôr cez septum a smerujú
zľava doprava, po krátkom čase dosahujú endokardiálny povrch.
Tak vzniká elektronegativita vnútri komôr a elektropozitivita na
povrchu komôr. Priemerný tok prúdu je negatívny smerom k báze
srdca a pozitívny smerom k apexu. Tesne pred ukončením
depolarizácie sa smer prúdu obracia a smeruje od apexu k báze,
pretože poslednou časťou srdca, ktorá sa depolarizuje, sú vonkajšie
steny komôr blízko bázy srdca.
Záznam EKG krivky
Štandardné bipolárne končatinové zvody (podľa Einthovena)
Zaznamenávajú EKG z dvoch elektród na tele (v tomto prípade
na končatinách). Vrcholy trojuholníka obklopujúceho srdce tvoria
obidve horné končatiny a ľavá dolná končatina.
9
Zvod I: Negatívna elektróda EKG je pripojená na PHK a pozitívna
na ĽHK. EKG zaznamenáva pozitívny potenciál (nad čiarou nulovej
voltáže).
Zvod II: Negatívna elektróda je na PHK, pozitívna elektróda je na
ĽDK. Výchylka je pozitívna.
Zvod III: Negatívna elektróda je na ĽHK a pozitívna elektróda je na
ĽDK. EKG zaznamenáva pozitívnu výchylku.
Obrázok 7. Uloženie elektród - (Einthovenov trojuholník)
Augmentované (zväčšené) unipolárne končatinové zvody (podľa
Goldberga)
Dve končatiny sú spojené cez elektrické odpory oproti tretej
končatine. Ak je treťou končatinou pravá ruka, zvod sa označuje ako
zvod aVR, ak je ľavá ruka, označuje sa ako aVL a ak je ľavá noha,
označuje sa ako zvod aVF. Týmto prepojením sa potenciál zosnímanej
10
končatiny umelo zvýši (skratka a – augmented-zvýšenie voltáže).
Záznamy sa podobajú štandardným končatinovým zvodom, záznam
vo zvode aVR je obrátený.
Unipolárne hrudníkové zvody (podľa Wilsona)
Elektródy sú umiestené na prednej strane hrudníka nad
srdcom. Tzv. indiferentná elektróda je pripojená cez elektrický odpor
k pravej ruke, ľavej ruke a ľavej nohe.
Vo zvodoch V1-V2 býva záznam komplexu QRS prevažne
negatívny, pretože elektródy v týchto zvodoch sú bližšie k báze srdca
než pri hrote, ktorý je počas komorového depolarizačného procesu
elektronegatívny. Vo zvodoch V4-V5-V6 komplex QRS je prevažne
pozitívny, pretože hrudníkové elektródy v týchto zvodoch sú bližšie k
apexu, ktorý je počas depolarizácie prevažne elektropozitívny.
Obrázok 8. Uloženie šiestich štandardných hrudníkových zvodov - normálny EKG záznam
11
Doplňujúce zvody
Okrem dvanástich štandardných zvodov sa v určitých prípadoch
používajú ešte ďalšie zvody s cieľom spresnenia niektorých
patologických stavov. Patria sem zvody z pravého prekordia V1R-
V6R, etážové zvody (epigastriálne), Nehbove zvody, Frankove
zvody atď.
Transezofageálny zvod - využíva anatomickú blízkosť ľavej
predsiene a pažeráka, predovšetkým na presnejšiu analýzu vlny P a jej
vzťahu ku komorovému komplexu. Elektróda pripojená na zvod V1
sa zavádza nosom do hĺbky 25 až 35 cm.
Intrakardiálne Ekg - ide o získavanie záznamu EKG
bezprostredne z dutín srdca. Zavedením elektród do dutín pravého
srdca sa získava prístup k sínusovému uzlu, AV uzlu a Hisovmu
zväzku. Táto metóda umožňuje získať zápis EKG Hisovho zväzku
nazývaný hisogram.
Kalibrácia EKG
Všetky záznamy EKG obsahujú na záznamovom papieri
zodpovedajúce kalibračné čiary. Vertikálne delenie štandardných
EKG papierov je po l mV s pozitivitou nad izoelektrickou čiarou
a s negativitou pod touto čiarou. Horizontálne čiary EKG sú časové
kalibračné čiary (pri posune papiera 25 mm/s (l dielik znamená 0,04
s), pri posune papiera 50mm/s (l dielik znamená 0,02 s).
Voltáž EKG
Závisí od spôsobu aplikácie elektród na povrchu tela a od vzdialenosti
elektródy od srdca.
12
Frekvencia srdca určovaná z EKG
Interval R-R je recipročnou hodnotou srdcovej frekvencie (RR
0,83 s - odpovedá SF 72/min). Ak interval medzi dvoma kontrakciami
podľa časovej kalibračnej čiary trvá l s, frekvencia srdca je 60/min (60
s : l s). Normálny interval medzi dvoma nasledujúcimi QRS
komplexami je približne 0,83 s, t.j. srdce má frekvenciu 60 s: 0,83 s,
čo zodpovedá 72/min.
Podľa dielikov: (l dielik pri posune EKG papiera 25 mm/s
znamená časový úsek 0,04 s, t.j. 60s : 0,04 s =1500, toto delíme
počtom dielikov medzi R-R (1500:20 dielikov=75/min.).
Pri posune papiera 50 mm/s znamená l dielik časový úsek 0,02 s,
tj. 60 s: 0,02 s=3000, delíme počtom dielikov medzi R-R.
2. 7 ZMENY EKG KRIVKY
P- pulmonale
Charakteristická je výška amplitúdy, presahuje normu 0,25 mV,
hrotnatosť. Je prejavom hypertrofie pravej predsiene, napr. pri cor
pulmonale chronicum. Najlepšie je vidieť zmeny v II., III., AVF,
prípade V1,V2.
P- mitrale
Je odrazom hypertrofie a dilatácie ľavej predsiene pri mitrálnych
chybách. Má dvojvrcholový priebeh, výška nepresahuje 0,25 mV, trvá
viac ako 0,10 s. Najčastejšie sú zmeny v II, III, V1,V6.
13
Obrázok 9. P- vlny Chýbanie P-vlny
Ak nenachádzame P-vlnu pred každým komorovým komplexom
v rovnakej časovej závislosti aspoň v jednom zo zvodov, hovoríme,
že rytmus nie je sínusový. P-vlna môže byť nahradená pílovitými P-
vlnkami pri flutteri alebo malými f-vlnkami pri fibrilácii predsiení.
Miesto sínusovej P-vlny sa vyskytujú aj tzv. aberantné P-vlny, ktoré
sa od sínusovej P-vlny líšia tvarom aj veľkosťou a vychádzajú z iných
častí predsiene, nie zo sínusového uzla, hovoríme o AV junkčnom
rytme. Úlohu udávača kroku v srdci preberá oblasť v blízkosti AV
uzla. Vzruch sa z AV junkčnej oblasti dostáva na predsiene opačným
smerom (retrográdne), nie teda ako za fyziologických okolností.
Vtedy je P vlna lokalizovaná buď v QRS komplexe alebo za QRS
komplexom. Môže byť negatívna.
Interval PQ
Nazýva sa dobou prevodu z predsiení na komôry. Skrátenie PQ
intervalu pod 0,12s je súčasťou syndrómu preexcitácie, keď P-vlna
takmer splýva s komorovým komplexom. Ak je QRS komplexd
14
deformovaný v ascendentnom úseku R-vlny v ascendentnom úseku R-
vlny delta vlnou ide o Wolf-Parkinson-White syndróm (W-P-W).
Ak zistíme len skrátený P-Q interval (pod 0,12 s), ale QRS
komplex má fyziologický tvar, hovoríme o Lown-Ganong-Levine
syndróm (LGL).
Predĺženie intervalu P-Q (nad 0,20 s) je odrazom predĺženého
prevodu vzruchu z predsiení na komory. Pri fixovanom predĺžení nad
0,24 s ide o AV blokádu I. stupňa.
Komorový komplex QRS
Je odrazom depolarizácie svaloviny komôr. Deformáciu
komplexu s rozšírením nad 0,12s pozorujeme pri blokáde Tawarových
ramienok, pri komorových extrasystolách, pri supraventrikulárnych
extrasystolách s aberantným komorovým vedením a pri WPW
syndróme.
Patologický Q-kmit
Je najčastejšie odrazom nekrózy srdcového svalu pri infarkte
myokardu (patologický Q kmit trvá viac ako 0,04 s, jeho hĺbka je viac
ako 25 % kmitu R). Pri tzv. QS konfigurácii komplexu chýba kmit R.
Patologicky nízka voltáž komplexu QRS môže znamenať difúzne
poškodenie myokardu, perikardiálny výpotok, atď. Patologicky
vysoká voltáž komplexu QRS (amplitúda kmitu R presahuje 20mm)
býva pri hypertrofii srdca.
15
Obrázok 10. Tvary QRS komplexu
Segment ST
Predstavuje začiatok repolarizácie komorovej svaloviny. Za
fyziologických okolností je na úrovni izoelektrickej čiary.
Elevácia segmentu ST
Za patologickú považujeme eleváciu ST segmentu presahujúcu
úroveň izoelektrickej čiary aspoň o 1mm. Elevácia ST segmentu je
podstatou Pardeeho vlny, čo je prejav lézie v akútnej fáze infarktu
myokardu. Viactýždňové pretrvávanie elevácie segmentu ST po
prekonaní infarktu myokardu je prejavom aneuryzmy. Elevácia ST je
aj pri perikarditíde.
Obrázok 11. Elevácia ST pri AIM
16
Depresia segmentu ST
Depresia segmentu ST, ktorá je 1 mm alebo viac pod úroveň
izoelektrickej čiary, schodovitá, vodorovná, nadol klesajúca, je
prejavom ischémie myokardu. Vyskytuje sa aj pri preťažení komôr,
sprevádza ramienkové blokády, WPW syndróm a komorové
extrasystoly. Zvlášť býva nápadná pri predigitalizácii.
Obrázok 12. Depresia ST úseku
T-vlna
Je odrazom komorovej repolarizácie. Za fyziologických
okolností má súhlasný priebeh ako komplex QRS (býva pozitívna),
s výnimkou zvodu aVR, kde je vždy negatívna. Vlnu T hodnotíme
podľa jej tvaru. Oploštenie T vlny sa považuje za jeden z prejavov
ischémie myokardu, vyskytuje sa aj pri zápalových zmenách
(myokarditídy). Sploštenie T - vlny vidíme aj pri hypokaliémii.
Negativita T-vlny
Vyskytuje sa v dvoch formách:
Primárna-koronárna, symetricky negatívna T vlna. Je
prejavom ischémie myokardu, koronárnej insuficiencie.
Sekundárna - asymetricky negatívna T-vlna je prakticky vždy
spojená so súčasnou depresiou S-T segmentu. Vyskytuje sa pri
17
ischémii, preťažení komôr, ramienkových blokádach,
komorových extrasystolách, WPW syndróme, predigitalizácii,
atď.
Vysoká amplitúda T-vlny
Býva EKG prejavom hyperkaliémie, vegetatívnej nestability.
Všeobecne zmeny S-T segmentu a T-vlny sú značne nešpecifické,
môžu byť podmienené rozmanitými vplyvmi. Nápadne vysoká T-vlna
môže byť aj prvým prejavom infarktu myokardu, pričom sa rýchlo
mení na eleváciu ST úseku. Zvláštnu skupinu v tomto smere tvoria
mladé ženy, u ktorých sa často vyskytujú falošne pozitívne prejavy
ischémie myokardu.
Obrázok 13. Zmeny T- vlny
U-vlna
Nekonštantná zložka EKG krivky je odrazom neskorej
repolarizácie komôr. Má zhodný priebeh s T-vlnou. Ak pôvodne
pozitívna U-vlna sa stáva negatívnou, považujeme to za prejav
ischémie (napr. počas záťažového testu). V prípade hypokaliémie
dochádza k splošteniu T-vlny, naopak U-vlna sa môže zviditeľniť.
18
Obrázok 14. U - vlna
Poruchy srdcového rytmu
Poruchy srdcového rytmu sa nazývajú spoločným názvom
arytmie. Podkladom vzniku arytmií môže byť porucha tvorby alebo
vedenia vzruchu alebo kombinácia obidvoch porúch. Arytmie sa môžu
vyskytovať bez prítomnosti štrukturálnych zmien v srdci, môžu
vznikať na poklade zmien vnútorného prostredia (hypokaliémia),
hormonálnych vplyvov (tyreotoxikóza), vplyvom liekov
(psychofarmaká). Často sú arytmie prejavom srdcového ochorenia.
Najčastejším mechanizmom vzniku supraventrikulárnych
aj komorových tachyarytmií je reentry (krúženie vzruchu).
Z klinického hľadiska rozlišujeme dve skupiny arytmií:
Bradyarytmie - pri ktorých sa spomaľuje srdcová frekvencia pod
hranicu 60/min.
Tachyarytmie - keď srdcová frekvencia prevýši hranicu 100/min.
Sínusová bradykardia
Je to sínusový rytmus o frekvencii menej ako 60/min. Hlavnou
príčinou býva zvýšená aktivita parasympatika (trénovaní športovci),
19
znížený účinok sympatika (vplyv liekov-betablokátory) a iných
vplyvov (hypotermia, hypotyreóza, vnútrolebečná hypertenzia, atď.).
Syndróm chorého sínusu
Syndróm chorého sínusu označuje trvalé alebo intermitentné
sínusové bradykardie kombinované často s paroxyzmami tachykardie
(sick sinus syndrom).
Na EKG krivke môže byť prítomná sínusová bradykardia, bez
vzostupu srdcovej frekvencie pri záťaži (tzv. chronotropná
inkompetencia) alebo sa objavuje vyšší stupeň SA blokády (prejavuje
sa výpadom jednej alebo viac P-vĺn a QRS komplexov, pričom táto
pauza zodpovedá násobku P-P intervalov pri sínusovom rytme).
Osobitnou formou je zástava tvorby vzruchov v sínusovom uzle
tzv. sínus arest (vzniknuté pauzy neodpovedajú násobku P-P
intervalov). U niektorých býva typické striedanie bradyarytmie so
záchvatmi SVT (najčastejšie fibrilácie predsiení), hovoríme o
o syndróme bradykardie - tachykardie.
Syndróm karotického sínusuJe to označenie pre symptomatické bradyarytmie, ktoré vznikajú
pri podráždení karotického sínusu.
Maligná vazovagálna synkopa
Je variantom bežnej vazovagálnej synkopy. Prejavuje sa
opakovanými synkopami, ktoré sú doprevádzané hypotenziou
(vazodepresorická dysregulácia) alebo výraznou bradykardiou až
sínusovou zástavou (kardioinhibičná dysregulácia). Na diagnostiku
využívame test na naklonenej rovine, tzv. head-up tilt test.
20
Poruchy AV vedenia
Skupina týchto porúch zahrnuje spomalenie alebo zastavenie
vedenia vzruchu z predsiení na komory. Podľa lokalizácie prevodovej
poruchy rozlišujeme: proximálnu AV blokádu (v oblasti AV uzla),
distálnu AV blokádu (postihuje Hisov zväzok a jeho vetvenie).
Rozlišujeme 3 stupne AV blokády :
1. AV blokáda I. stupňa - je definovaná predĺžením PQ intervalu
nad 0,20 s v dôsledku spomalenia predsieňo-komorového vedenia
2. AV blokáda II. stupňa- dochádza k intermitentnému výpadu
predsieňo-komorového vedenia:
Wenckebachov typ blokády (Mobitz I) sa prejavuje
postupným predlžovaním PQ intervalu, až v určitom
okamžiku QRS komplex sa neobjaví medzi dvoma P-vlnami.
Mobitzov typ II je charakterizovaný náhlym vypadnutím
QRS komplexu, bez predchádzajúcich zmien PQ intervalu.
3. Úplná AV blokáda III. stupňa - je prejavom úplného prerušenia
vedenia vzruchu medzi predsieňami a komorami (predsieňo-
komorová disociácia). Aktivácia komôr sa uskutočňuje náhradným
rytmom.
Extrasystoly
Sú to predčasné vzťahy, ktoré majú svoj pôvod mimo oblasť
SA uzla. Rozlišujú sa podľa miesta vzniku na:
Predsieňové extrasystoly
Junkčné extrasystoly
Komorové extrasystoly
21
Predsieňové extrasystoly
Ektopické ložisko je v predsieňach. Charakteristickým EKG
nálezom býva predčasná P-vlna (iná morfológia ako u sínusovej P-
vlny) s následným QRS komplexom, ktorý je identický s komplexom
QRS pri sínusovom rytme. Vlna P nemusí byť viditeľná, môže byť
skrytá v predchádzajúcej T-vlne.
Junkčné extrasystoly
Extrasystoly pochádzajú z junkčnej oblasti. Sú charakterizované
štíhlym QRS komplexom, ktorému nepredchádza P-vlna. Invertovaná
vlna je skrytá v QRS komplexe alebo v ST segmente.
Komorové extrasystoly
Sú predčasné ektopické vzťahy, ktoré vznikajú v prevodom
systéme distálne od vetvenia Hisovho zväzku alebo v myokarde
komôr. Charakteristickým nálezom je predčasný, široký, atypický
QRS komplex. Vlna T je opačného smeru ako hlavný komponent
komplexu QRS (diskordantná). Typickým rysom je tzv. úplná
kompenzačná pauza, ktorá nasleduje po predčasnom komorovom
vzťahu (vzdialenosť medzi R-kmitom pred extrasystolou a R-kmitom
po extrasystole sa rovná dvojnásobku priemerného R-R intervalu).
Ektopické vzťahy pochádzajúce z jedného miesta majú
uniformnú morfológiu (monotopné extrasystoly). V opačnom
prípade ide o vzťahy polytopné.
22
Fibrilácia predsiení
Je najčastejšou tachyarytmiou. Podkladom je vznik
mnohopočetných ložísk reentry v myokarde predsiení. Prevalencia sa
zvyšuje vekom (nad 70 rokom sa vyskytuje až u 70 % populácie).
Výskyt arytmie môže spôsobiť vyšší výskyt embolických mozgových
príhod, horšiu toleranciu záťaže a kvalitu života.
Na EKG chýbajú P vlny, sú nahradené fibrilačnými vlnkami
rôzneho tvaru, amplitúdy a trvania. AV prevod je nepravidelný
a komorová odpoveď u neliečeného pacienta sa môže pohybovať až
okolo 140-200/min. Ak je pomalšia, svedčí to o súčasnej poruche AV
prevodu. Pravidelná odpoveď komôr o frekvencii 40-60/min pri
fibrilácii predsiení ukazuje na úplnú AV blokádu s náhradným
rytmom.
Na arytmiu môžeme usudzovať aj pri fyzikálnom vyšetrení, a to
z nepravidelného a rôzne plneného pulzu. Pri rýchlej odpovedi komôr
aj z periférneho pulzového deficitu (rozdielny počet úderov nad
srdcom a na periférii).
Fibrilácia predsiení sa prevažne vyskytuje u chorých s
organickým postihnutím srdca, najmä ak je sprevádzané dilatáciou
ľavej srdcovej predsiene (mitrálna stenóza), ICHS, kardiomyopatie,
zápalové postihnutie, ale aj pri syndróme chorého sínusu, atď.
U zdravých jedincov je možné niekedy rozlíšiť 2 typy fibrilačnej
arytmie: A) vagovo navodenú –objavuje sa v pokoji, často v noci, po
jedle a pod. B) Senzitívnu na katecholamíny – častejšie po záťaži
v priebehu dňa, častejšie u mladších žien.
23
FLUTTER PREDSIENÍ
Vzniká vo väčšine prípadov na podklade krúživého pohybu
vzruchu. Je charakterizovaný rýchlou predsieňovou aktivitou o
frekvencii 250-350/min s typickou morfológiou tzv. flutterových vĺn.
Prevod na komory je prevažne blokovaný v AV uzle. Výsledná
frekvencia komplexov QRS je k frekvencii flutterových vĺn v určitom
pomere (2:1, 3:1 atď). Pri každej pravidelnej tachykardii o frekvencii
komôr okolo 130-150/min treba uvažovať aj o flutteri predsiení.
Typická je zmena SF pri zmene prevodu. Pri prevode v pomere 1:1
hovoríme o deblokovanom flutteri (môže dôjsť v prítomnosti
prídavnej dráhy pri preexcitačných syndromoch). Flutter tiež
sprevádza organické ochorenia srdca (ICHS, mitrálne chyby, a pod.).
Zriedka sa vyskytne u zdravých jedincov.
Supraventrikulárne tachykardie (SVT)
Predsieňová tachykardia
Jej pôvod je mimo oblasti vlastného SA uzlu. Na EKG zázname
sa prejavuje ako tachykardia so štíhlymi QRS komplexami a rôzne
konfigurovanými P-vlnami. Obvykle sa vyskytuje u chorých s
organickým postihnutím srdca, pričom ide o paroxyzmálnu formu s
frekvenciou 150-200/min., s náhlym začiatkom a náhlym koncom.
AV junkčné tachykardie
Pochádzajú z oblasti AV junkcie, rozlišujú sa dva druhy:
AV junkčná uzlová reentry tachykardia
Príčinou je krúživé obiehanie vzruchu v AV uzle a v
perinodálnom tkanive. Dochádza obyčajne k simultánnej akcii
24
predsiení aj komôr, čo sa na EKG prejaví chýbaním P-vlny (je skrytá
v komplexe QRS). V tomto prípade sa antegrádne vedený vzruch
uskutočňuje pomalou dráhou. Vzácne býva invertovaná P-vlna za
QRS komplexom, vedenie sa uskutočňuje rýchlou antegrádnou
dráhou. Frekvencia býva okolo 140-180/min. Osobitou formou je
zrýchlený junkčný rytmus so SF 70-130/min (neparoxyzmálna
junkčná tachykardia).
AV reentry tachykardia
Je skupina supraventrikulárnych tachykardií (SVT), ktoré
sprevádzajú výskyt prídavných dráh, t.j. vodivých abnormálnych
spojení medzi predsieňami a komorami. Vzruch krúži, antegrádne
vedenie sa uskutočňuje AV uzlom a normálnym prevodovým
systémom. K retrográdnemu vedeniu na predsiene dochádza po
prídatnej dráhe (tzv. ortodromné AV reentry). Komplex QRS býva
štíhly, frekvencia tachykardie sa pohybuje okolo 180 až 250/min a
obvykle je možné rozlíšiť vlnu P za QRS komplexom. AV reentry
tachykardia býva pomerne často súčasťou tzv. preexcitačných
syndrómov, keď chorí trpia záchvatmi SVT a majú na EKG krivke
pri sínusovom rytme obraz komorovej preexcitácie s prítomnou vlnou
delta (tzv. Wolffov-Parkinsonov-Whiteov syndróm).
Komorové tachykardie (KT)
Komorová tachykardia a fibrilácia komôr predstavujú
prognosticky závažné formy tachyarytmií (tzv. malígne arytmie).
Vyskytujú sa pri ICHS, IM, kardiomyopatiách, atď. Ako KT
označujeme prítomnosť piatich a viac po sebe nasledujúcich širokých
25
(aberantných) komplexov QRS (0,12 s), ktoré majú svoj pôvod v
komorách a frekvenciu nad 100/min. KT rozdeľujeme podľa trvania:
zotrvávajúcu a nezotrvávajúcu a podľa morfológie na monomorfnú
a polymorfnú.
Polymorfná komorová tachykardia
Torsade de pointes-je polymorfná KT, vyskytuje sa v
prítomnosti dlhého QT intervalu (nad 440-460 ms).
Obrázok 15. Polymorfná komorová tachykardia typu “torsade de pointes”
Fibrilácia komôr
Je charakterizovaná chaotickou elektrickou aktivitou, vedúcou k
rýchlym nekoordinovaným a hemodynamicky neúčinným
kontrakciám komôr, a tým k náhlej zástave obehu. Na EKG
komplexné QRS komplexy sú nahradené rýchlymi nepravidelnými
vlnami. Býva najčastejšie spustená extrasystolami typu R na T. Môže
byť príčinou smrti aj u WPW syndrómu alebo u syndrómu dlhého QT
intervalu. Okrem ICHS, kardiomyopatie môže sa vyskytnúť aj pri
mimosrdcových príčinách, ako sú poruchy vnútorného prostredia,
elektrický prúd, atď.
26
Obrázok 16. Fibrilácia komôr
Parasystólia
Ide o dvojitú aktiváciu predsiení alebo komôr s dvoma
pacemakerami. Jeden je fyziologický (SA uzol), druhý je patologický-
parasystolický, je umiestnený v komorách alebo predsieni.
Ak neposkytne štandardný EKG záznam dostatočné informácie,
doplníme ďalšie vyšetrovacie metódy, ako je záťažové EKG
vyšetrenie (ergometria), hlavne pri diagnostike ICHS.
Arytmie pri nízkej frekvencii nemusia byť zachytené na
štandardnom EKG zázname. Na stanovenie diagnózy potom
využívame ambulantné monitorovanie EKG (Holter). Je možné
použiť aj vreckový osobný monitor (tzv. event recorder), ktorý si
chorý priloží a sám aktivuje pri vzniku arytmie. Prístroj uloží do
pamäti krátky EKG záznam a dovoľuje tým retrospektívne analýzu
EKG krivky. Je možný aj transtelefónny prenos EKG signálu od
pacienta do zdravotníckeho zariadenia. Pri arytmiách ohrozujúcich
život môže byť pacient monitorovaný počas hospitalizácie pomocou
tzv. bedside monitoru alebo telemetrickou jednotkou. Osobitným
vyšetrením pri diagnostike arytmií je vyšetrenie neskorých
komorových potenciálov.
27
2. 8 PRÍKLADY EKG NÁLEZOV
Obrázok 17. Normálny záznam
Obrázok 18. Normálny záznam
28
Obrázok 19. AV blok I. stupňa (hore,) AV blok II. stupňa (Mobitz II) (dole)
29
Obrázok 20. AV blok II. stupňa (Mobitz Ia II)
Obrázok 21. AV blok III. stupňa (na dolnom obrázku fibrilácia predsiení s kompletným blokom III. stupňa)
30
Obrázok 22. Blok ľavého ramienka Tawarovho
Obrázok 23. Blok pravého ramienka Tawarovho
31
Obrázok 24. Blok pravého ramienka Tawarovho s deviáciou elektrickej osi doľava (bifascikulárna blokáda) s antero-septálnym IM (V1-V4)
Obrázok 25. Predsieňové extrasystoly (dolný obrázok-junkčné, nodálne extrasystoly)
32
Obrázok 26. Predsieňové a junkčné-nodálne extrasystoly
Obrázok 27. Junkčný uniknutý vzťah (prechodný nodálny rytmus)
33
Obrázok 28. Sínusový rytmus a ten istý pacient s junkčnou-nodálnou tachykardiou
Obrázok 29. Predsieňový flutter (dolný obrázok predsieňový flutter s tlakom na karotický sínus)
34
Obrázok 30. Predsieňová fibrilácia
Obrázok 31. Komorová extrasystola (dolný obrázok typu R/T )
35
Obrázok 32. Komorový uniknutý vzťah (prítomný AV blok I. stupňa), dolný obrázok- akcelerovaný idioventrikulárny rytmus
Obrázok 33. Sínusový rytmus s prechodom do komorovej tachykardie
36
Obrázok 34. Komorová tachykardia a komorová fibrilácia
Obrázok 35. Sick-sinus syndrom
37
Obrázok 36. Predný-anteriórny IM
Obrázok 37. Antero-laterálny IM (deviácia elektrickej osi doľava)
38
Obrázok 38. Myokardiálna ischémia ťažkého stupňa s netransmurálnou nekrózou (netransmurálny IM)
Obrázok 39. Akútny spodný-inferiórny IM
39
Obrázok 40. Spodný-inferiórny IM
Obrázok 41. Postero-laterálny IM
40
Obrázok 42. Posteriórny-zadný IM
41
Obrázok 43. Typické indukované ischemické zmeny
Obrázok 44. Predsieňová fibrilácia a ľavostranná hypertrofia ĽK
42
Obrázok 45. Pravostranná predsieňová a komorová hypertrofia
Obrázok 46. Hypertrofia ľavej predsiene, dolný obrázok sínusový rytmus s blokom ľavého ramienka Tawarovho
43
Obrázok 47. Zmeny pri embólii do artéria pulmunalis
Obrázok 48. W-P-W syndróm
44
Obrázok 49. Zmeny na EKG krivke pod vplyvom digitálisu (horný obrázok - fibrilácia predsiení a digitalisový efekt, dolný obrázok -
toxický vplyv digitálisu)
Obrázok 50. Minerálne zmeny – hypokaliémia, prítomná U-vlna, dolný obrázok- mechanicky podmienené zmeny pri tremore, parkinsonizme
45
3 VEKTOKARDIOGRAFIA
Počas srdcového cyklu sa elektrický prúd šíri v určitom
momente, určitým smerom. Štandardné zvody poskytujú záznam
rozdielu napätia medzi dvoma bodmi. Výchylka potenciálu má v
každom zvode a v každom momente svoju veľkosť a smer (tzv.
elektrická os, vektor srdca). Takéto priestorové zobrazenie umožňuje
vektokardiografia.
4 POLYKARDIOGRAFIA
Polykardiografia je súčasný záznam EKG, Fonokardiogramu,
Sfygmogramu a Apexkardiogramu. Využíva sa na určovanie
systolických časových intervalov, diastolických časových intervalov
a tým na včasnú diagnostiku porúch kontraktility srdcového svalu.
46
Obrázok 51. Polygrafický záznam (Echokardiogram z aorty, EKG, Fonokardiogram, Karotický sfygmogram) pri registrácii systolických
časových intervalov
5 HOLTEROVO MONITOROVANIE EKG
Cieľom Holterovho monitorovania EKG je diagnostika porúch
rytmu srdca. Použitie metódy sa rozšírilo aj na diagnostiku ischémie
myokardu. V diferenciálnej diagnostike bolestí na hrudníku môže
pomôcť najmä vtedy, keď bolesť nemá typický charakter, lokalizáciu,
propagáciu, vyskytuje sa v pokoji (tichá ischémia). Dynamické
sledovanie EKG umožňuje záznam v pokoji, počas spánku, počas
pracovnej činnosti, atď. Pomocou digitálnych snímačov sa
zaznamenáva EKG krivka (väčšinou záznam z V2, V5), ktorá sa
analyzuje. Hodnotíme typ a frekvenciu arytmie, úsek ST (prítomnosť
depresie alebo elevácie). Korelujeme subjektívne ťažkosti
s objektívnym nálezom na zázname EKG.
5.1 Indikácie Holterovho monitorovania EKG
Diagnostika arytmie
Diagnostika ischémie a tichej ischémie myokardu
Hodnotenie antiarytmickej liečby
Hodnotenie funkcie implantovaného kardiostimulátora
47
Obrázok 52. Holterov monitorovací systém
5,2 Klasifikácia arytmií pri Holterovom monitorovaní
Klasifikácia supraventrikulárnych arytmií (SVES)
(Berrisso a spol. 1990)
Trieda 0 < ako 5 SVES/hod.
Trieda 1 5-100 SVES /hod.
Trieda 2 > 100 SVES/hod
Trieda 3 SVT (predsieňová, junkčná)
Trieda 4 Fibrilácia predsiení alebo flutter predsiení
48
Klasifikácia komorových arytmií (LOWN, 1974)
Trieda 0 Žiadne KES (0-5 KES v zázname)
Trieda I Ojedinelé unifokálne KES < 30 KES/hod
Trieda II Ojedinelé unifokálne KES > 30/hod
Trieda III a Polytopné KES
Trieda III b Bigeminicky a trigeminicky viazané KES
Trieda IV a Kuplety KES (párové)
Trieda IV b Salvy KES, komorová tachykardia
Trieda V KES R/T(včasné cykly, R/T fenomén)
6 AMBULANTNÉ AUTOMATICKÉ MONITOROVANIE
KRVNÉHO TLAKU
Krvný tlak sa môže merať v ambulancii, doma samotným
pacientom (self monitoring) alebo 24-hodinovým kontinuálnym
monitorovaním, keď sa zaznamenáva cirkadiánny priebeh krvného
tlaku.
Ak sa vychádza len zo sporadického merania krvného tlaku, zle
sa stanoví diagnóza až u 20 % vyšetrených. Krvný tlak meraný v
ambulancii býva vyšší ako TK meraný doma. U normotonikov tieto
rozdiely nebývajú výrazné, u hypertonikov sú markantnejšie (white
coat fenomen, môže byť až u 20 % pacientov s miernou
hypertenziou). S týmto súvisí tzv. príležitostný TK meraný
v ambulancii. Za bazálny TK sa považujú hodnoty merané samotným
pacientom, namerané ráno po prebudení.
49
Krvný tlak kolíše v priebehu 24 hodín, zvyčajne je vyšší
v ranných a popoludňajších hodinách, klesá večer a najnižší je počas
spánku. Tieto zmeny závisia aj od fyzickej či psychickej aktivity. Je
zhoda s podobnou variabilitou, ako u niektorých hormónov (typický
diurnálny priebeh sekrécie má plazmatický kortizol, s najvyššou
hodnotou ráno a najnižšou o polnoci). Pôvodne sa kontinuálne
monitorovania TK robilo invazívne. Postupne sa vyvinuli neinvazívne
systémy, najskôr poloautomatické, dnes plnoautomatizované.
6.1 Terapeutický a prognostický význam ambulantného
monitorovania krvného tlaku
Korelovať symptomatológiu (hodnoty TK a subjektívne ťažkosti)
Hodnoty TK pri jednotlivých činnostiach
Sledovanie terapeutického ovplyvnenia hodnôt TK
Stupeň závažnosti hypertenzie (merané hodnoty, priemerné
hodnoty, % patologických hodnôt)
Vzostup TK v krízach (feochromocytóm, atď.).
Sledované parametre
Jednotlivé hodnoty TK (podľa nastaveného intervalu merania
v priebehu dňa i noci)
Maximálne a minimálne hodnoty TK
Amplitúda TK
Stredné hodnoty TK (smerodajné odchýlky, medián)
Variabilita, cirkadiánny rytmus TK
% patologických hodnôt
Priemerné hodinové hodnoty
50
Rozdelenie do časových periód (vyhodnotenie počas dňa a
noci, atď.)
Vyhodnotenie číselnou formou, graficky-histogramy
Hodnoty Tk u osôb pri pokojovom režime na lôžku
Korelujú lepšie s orgánovými zmenami
Liečebný efekt pri rezistentnej hypertenzii
Pri dlhodobom užívaní hypotenzív zistiť efekt liečby, či je
dostatočný aj ranný pokles TK, pretože komplikácie sa skôr
kumulujú do ranných a včasných dopoludňajších hodín. Pozor
na iatrogénne zhoršenie nočnej hypotenzie pri neadekvátnej
liečbe.
U ľahšej hypertenzie môže 24-hodinové monitorovanie zabrániť
zbytočnej farmakologickej liečbe.
Pri ortostatickej hypotenzii v priebehu dňa a noci.
Využitie pri AP bez vzťahu k fyzickej záťaži (tichá ischémia),
pri prítomnosti kardiálnej autonómnej neuropatie u diabetikov.
Poukazuje na vplyv lekára a nemocničného prostredia na
jedinca.
Poukazuje na variabilitu TK (STK od 4-75mmHg, DTK od 1-
36mmHg).
Všimnúť si súlad medzi hodnotami TK, SF a korešpondujúcou
fyzickou činnosťou pacienta.
Poukazuje na biorytmus TK.
Hypertonici sa líšia od normotonikov posunom amplitúdy.
Liečení aj neliečení hypertonici s esenciálnou hypertenziou majú
51
cirkadiánny rytmus zachovaný, s malou spontánnou variabilitou
TK v priebehu 24 hodín. Neprítomnosť diurnálneho priebehu môže
poukazovať na sekundárnu hypertenziu.
6.2 Klasifikácia hypertenzie pri ambulantnom mpnitorovaní-
diagnóza hypertenzie je ak:
priemerný celkový 24-hodinový TK je > 135/85 mmHg,
priemerný denný TK je > 145/90 mmHg (aj priemerný denný
TK > 135/85 mmHg môže reprezentovať hypertonickú
situáciu),
priemerný nočný TK je > 125/79 mmHg.
Klasifikácia TK podľa PAGEA
O. Trieda - normálny nález, bez zvýšenia TK počas monitorovania
I. Trieda - krvný tlak zvýšený iba v nemocničnom prostredí a na
ambulancii praktického lekára (tzv. white coat hypertenzion)
II. Trieda - nestabilný TK
III. Trieda - hypertenzia počas celého dňa
IV. Trieda - trvalá hypertenzia, počas monitorovania v priebehu
dňa
V. Trieda – zvýšený Tk aj v noci
Hodnota krvného tlaku je fyziologická variabilná veličina, ktorá
sa mení počas jednotlivých období (spánok, bdenie, práca, stres,
pokoj, jedlo a iné fyziologické funkcie). U hospitalizovaných
pacientov môže byť sklon k poklesu TK, až normalizácia hodnôt.
Možno to vysvetliť jednak fluktuáciou hodnôt krvného tlaku, jednak
adaptáciou na prostredie. Reprezentatívnejšie hodnoty TK sa ale
52
získajú v domácom prostredí. Najkratšie intervaly medzi meraniami
by mali byť 15 minút, v nočných hodinách možno intervaly predĺžiť
na 30 minút. Ukázala sa pozitívna korelácia medzi hodnotami TK pri
monitorovaní a prítomnými komplikáciami (hypertrofia ĽK, zmeny na
očnom pozadí, vek, atď.). V rámci rozsiahlej štúdie u takmer 18 tisíc
osôb sa urobil záver, že optimálny tlak by sa mal pohybovať
v rozmedzí 139/86 mmHg. U diabetikov s hypertenziou by sa mala
diastola pohybovať okolo 80mmHg. Toto potvrdzuje názor, že
diabetici by mali byť antihypertenzívne liečení už pri „vysokých
normálnych“ hodnotách, tj. 130 až 139/85 až 89 mmHg.
Obrázok 53. Cirkadiánny priebeh TK- znázornený graficky
53
Obrázok 54 Vľavo znázornenie normálneho cirkadiánneho priebehu TK,
vpravo cirkadiánny priebeh TK u diabetika s rozvinutou KAN
7 ERGOMETRICKÉ (ZÁŤAŽOVÉ) VYŠETRENIE
Diagnostické indikácie: posúdenie výkonnosti organizmu,
pohybovej aktivity, určenie funkčného stavu organizmu pri niektorých
ochoreniach (ICHS, AP, stav po AIM, pri klaudikáciách, u DM).
Diagnostika asymptomatických ochorení (ICHS, periférna choroba
ciev dolných končatín, autonómna neuropatia, hypertenzia).
Posudkové a prognostické indikácie: Hodnotenie vplyvu
pohybovej aktivity, posúdenie výsledkov liečby, priebehu ochorenia,
vznik recidív, komplikácií. Predikcia účinnosti predpokladaných
intervencií, operačného rizika. Známky ischémie sa prejavujú pri
zvýšení metabolických nárokov, t.j. najčastejšie pri fyzickej záťaži.
Využívame záťaž izotonickú (môže byť aj izometrická) na
bicyklovom ergometri. Najrozšírenejšia je kontinuálna záťaž od 50 W
so zvyšovaním o 50 W každé 3 minúty. Monitorujeme štandardné 12-
zvodové EKG s modifikovaným umiestnením končatinových zvodov
54
na hrudníku. Na každom stupni záťaže, okrem záznamu EKG, sa
hodnotí krvný tlak.
Vyšetrenie ukončujeme pri limitujúcich subjektívnych
príznakoch (stenokardie, dýchavica, klaudikácie, vyčerpanie, atď.), pri
závažnejších poruchách srdcového rytmu, pri poklese krvného tlaku
alebo naopak pri jeho vzostupe nad 240/120 mmHg, pri zmenách
charakteru koronárnej nedostatočnosti na EKG (depresia viac ako 1-
2mm).
Na vyvolanie ischémie srdcového svalu sa môžu využiť
aj farmaká (dipyridamol, adenosín, dobutamín, atď.). Indikáciou
vykonania záťažových testov sú bolesti na hrudníku, určenie funkčnej
kapacity myokardu, sledovanie efektu liečby, atď.
Obrázok 55. Ergometrický systém
55
Obrázok 56. Známky koronárnej ischémie pri záťažovom vyšetrení
8 NESKORÉ KOMOROVÉ POTENCIÁLY (NKP)
Správna a včasná identifikácia a adekvátna liečba chorých
ohrozených náhlou smrťou (NS) je aktuálny problém. Jednou
z možností, ako rozpoznať týchto chorých, je zistenie prítomnosti
NKP. NKP sú elektrické signály s veľmi nízkou amplitúdou
a vysokou frekvenciou v terminálnej časti QRS komplexu
a priebehu STT úseku. Zodpovedajú oneskorenej
desynchronizovanej depolarizačnej aktivite v ložisku AIM a v jeho
okolí. NKP predstavujú elektrický signál z anatomického substrátu pre
vznik KT. Návratné vedenie vzruchu „reentry“ má hlavnú úlohu pri
vzniku malígnych komorových arytmií. Ostrovčeky ischemického,
omráčeného, hibernovaného a nekrotického myokardu sú nositeľmi
neskorých depolarizovaných potenciálov. Pri fibrotizácii infarktového
ložiska sa vytvára na okraji infarktovej jazvy morfologický
56
arytmogénny substrát. Elektrickým obrazom týchto štrukturálnych
zmien sú NKP.
Obrázok 57. Princípy registrácie NKP
9 ECHOKARDIOGRAFIA (ECHOKG)
Znamená vyšetrenie srdca ultrazvukom. Získané údaje sa
zaznamenávajú v podobe echogramov, teda odrazených
ultrazvukových vĺn. ECHOKG sa dostala do popredia začiatkom 50.
rokov, dnes patrí medzi základné kardiologické vyšetrovacie metódy.
Vyšetrenie umožňuje získať komplex informácií o srdcovej anatómii,
štruktúre srdcových tkanív, funkcii a hemodynamike. Vyšetrenie je
neinvazívne, nemá žiadne kontraindikácie, žiadne známe nežiadúce
účinky. Jediným obmedzením ECHOKG je sťažená vyšetriteľnosť asi
u 10-15 % chorých (tzv. hypoechogenita až anechogenita). Ultrazvuk
57
sa totiž zle šíri, resp. je pohlcovaný v pľúcach obsahujúcich vzduch
a v kostných štruktúrach, kalcifikovaných chlopniach aj materiáloch
umelých chlopní. Preto u obéznych, pri pľúcnom emfyzéme, pri
deformáciách hrudníka je transtorakálny záznam nekvalitný až
nehodnotiteľný. U takýchto chorých je indikované transezofageálne
vyšetrenie.
Ultrazvukový signál vzniká v ultrazvukových sondách, kde sú
piezoelektrické kryštály (kremíkové, keramické z bárya alebo
zirkónia titanátu). Ak pôsobí na kryštál elektrický prúd, kryštál mení
veľkosť. Rýchle striedanie zmenšenia a roztiahnutia kryštálu vytvára
mechanické akustické vlnenie 2-10 MHz. Sonda slúži ako vysielač
aj ako prijímač ultrazvukových impulzov.
Obrázok 58. Ultrazvukové prístroje
58
Obrázok 59. Základné roviny pri echokg vyšetrení
Základné metódy echokardiografie
Jednorozmerná echokardiografia (M-alebo TM spôsob)
Dvojrozmerná echokardiografia (2DE)
Dopplerovská echokardiografia
Jednorozmerná ECHOKG - ultrazvukový menič (sonda) je
priložený na povrch hrudníka v tzv. ultrazvukových oknách. Vysiela
ultrazvukový lúč, ktorý pretína jednotlivé srdcové štruktúry, od
ktorých sa ultrazvuková energia čiastočne odráža. Táto odrazená
energia je zachytená, zosilnená a zaregistrovaná. Nepohyblivé
štruktúry, ako je hrudná stena, sa zobrazujú horizontálnymi líniami.
Pohyb srdcových stien a chlopní sa zaznamenáva rôznymi krivkami,
krvou naplnené srdcové oddiely zostávajú echo - prázdne.
59
Pohyb srdcových štruktúr sa zaznamenáva v určitom časovom
intervale. Nakláňaním meniča v jednotlivých rovinách od hrotu až
k srdcovej báze získame M-scan.
Obrázok 60. Príklad jednorozmerných echokg záznamov M-scan z aorty, z mitrálnej chlopne
Dvojrozmerná ECHOKG- ultrazvukový lúč sa vychyľuje v
sektore (výseč s uhlom 90°). Výsledný obraz tak odpovedá
anatomickému rezu srdcom v príslušnej rovine. Používajú sa tri
štandardné roviny (horizontálna, sagitálna, vertikálna).
Ultrazvukový paprsok sa vychyľuje buď vychyľovaním jedného
piezoelektrického kryštálu v meniči alebo rotáciou niekoľkých
kryštálov (mechanicky alebo elektronicky).
60
Obrázok 61. Príklad nálezov pri dvojrozmernej echokardiografii 2DE -z aorty,
z ľavej komory a ľavej predsiene z parasternálnej projekcie
Ultrazvukový menič sa umiestňuje v medzirebrových
priestoroch parasternálne, v oblasti srdcového hrotu, v suprasternálnej
jamke a v subxifoideálnej oblasti. Vzniká tak možnosť veľkého
množstva ultrazvukových projekcií.
Dopplerovská ECHOKG. Vyššie spomínané spôsoby
ultrazvukového vyšetrenia (TM, 2DE) vytvárajú ultrazvukové obrazy
srdca. Dopplerovská echokardiografia podáva informácie o prietoku
61
krvi. Využíva sa Dopplerov efekt. Princípom je, ak sa odrazí
ultrazvukové vlnenie od pohybujúceho sa predmetu, frekvencia
odrazeného vlnenia je odlišná od pôvodnej hodnoty. Rozdiel medzi
vysielanou a odrazenou frekvenciou predstavuje tzv. Dopplerov
posun. V dopplerovskej echokardiografii sú odrážajúcimi predmetmi
krvné elementy, predovšetkým červené krvinky. Získaná
dopplerovská krivka je spektrálnym záznamom dopplerovských
frekvencií, spracovaných rýchlou Fourierovou analýzou. Výsledkom
sú údaje o krvnom prúdení.
Rozlišujeme tzv. pulznú dopplerovskú techniku (PWD), je
vybavená len jedným piezoelektrickým kryštálom, ktorý pracuje
súčasne ako vysielač a prijímač ultrazvuku. Odrazený ultrazvuk je
prijímaný z voliteľného miesta v srdci, z tzv. vzorkovacieho objemu.
Polohu vzorkovacieho objemu je možné premietnuť do jedno alebo
dvojrozmerného ultrazvukového obrazu srdca a mapovať charakter
krvného prietoku v jednotlivých srdcových oddieloch alebo na
chlopňových ústiach.
Kontinuálna dopplerovská technika (CWD) používa dva
kryštály v meniči. Z nich jeden trvale vysiela ultrazvukovú energiu
a druhý trvalo prijíma odrazené ultrazvukové signály. Je schopný
registrovať akúkoľvek rýchlosť krvného prietoku, nemôže byť ale
zameraná do určitého miesta v srdci. Zaznamenáva sumáciu všetkých
rýchlostí v priebehu ultrazvukového paprsku.
Farebné dopplerovské mapovanie krvného prietoku (farebný
Doppler) poskytuje informácie o krvnom prietoku superinponované
62
do jedno alebo dvojrozmerného echokardiogramu. Vzniká tak
ultrazvukový obraz príslušného rezu srdcom s vizualizáciou prietoku
krvi. Smer krvného prietoku sa kóduje farebne podľa medzinárodnej
konvencie smerom k meniču červenou farbou, smerom od meniča
modrou farbou. Čím je rýchlejší prietok, tým je svetlejší odtieň
príslušnej farby. Turbulentný prietok je kódovaný prímesou zelenej
a žltej farby, čím vzniká charakteristická mozaika všetkých štyroch
farieb.
Obrázok 62. Príklad farebného dopplerovského mapovania z mitrálneho ústia a dopplerovského prietoku z pulmonálneho ústia
Špeciálne ultrazvukové metódy
Transezofageálna echokardiografia (TEE). Ultrazvukový
menič je umiestnený na konci flexibilného endoskopu, ktorý sa
zavedie do pažeráka a žalúdka. Táto metóda je prínosom vtedy, keď
nie je možné technicky vykonať vyšetrenie z transtorakálneho
prístupu. Využíva sa pri hodnotení funkcie chlopňových protéz, pri
63
pátraní po vegetáciách, zisťovaní vnútrosrdcových trombov,
rozpoznaní disekcie aorty, atď.
Záťažová echokardiografia využíva vyšetrenie zmeny
hybnosti srdcových stien pri prejavoch ischémie, ako je hypokinéza,
akinéza, atď. Kontrastná echokardiografia využíva ultrazvukové
kontrastné látky, ako sú mikrobublinky v niekoľkých ml krvi
fyziologického roztoku, komerčne vyrábané ultrazvukové kontrastné
látky (Echovist). Pri podaní suspenzie mikrobubliniek do periférnej
žily sa ultrazvukový kontrast objaví v pravostranných srdcových
oddieloch, pri prechode pľúcnym riečiskom sa vzduch
z mikrobubliniek vstrebáva a za normálnych anatomických pomerov
nemôžeme ultrazvukový kontrast v ľavom srdci dokázať. Pri ľavo-
pravých skratoch, či už na úrovni predsiení alebo komôr sa
ultrazvukový kontrast ovplyvní vplyvom skratu. Kontrastné
vyšetrenie myokardiálnej perfúzie. Ak sa kontrastná látka vstriekne
do koreňa aorty alebo priamo do koronárnych artérií, značne sa zvýši
echogenita myokardu za predpokladu, že krvné zásobenie je intaktné.
Ak je krvný prietok obmedzený, je vzostup echogenity príslušnej
oblasti značne znížený alebo chýba. Intravaskulárny ultrazvuk
umožňuje umiestniť ultrazvukový menič na koniec špeciálnych
katétrov, ktoré po zavedení do cievy umožnia ich zobrazenie. Vzniká
intravaskulárny echokardiogram, ktorý umožňuje zobraziť
aterosklerotické pláty, atď.
64
10 VYŠETRENIE KARDIÁLNEJ AUTONÓMNEJ
NEUROPATIE (KAN)
Úloha autonómneho nervového systému (ANS) je orgánovo
špecifická, dnes do značnej miery už objasnená. Srdcová frekvencia
a jej zmeny sú citlivým ukazovateľom funkcie ANS. Preto
kardiovaskulárna autonómna regulácia sa považuje za spoľahlivý
ukazovateľ činnosti a stavu ANS.
Zmena tonizácie sínusového uzla sympatikom a vagom
(parasympatikom) sa prejavuje ako variabilita srdcovej frekvencie (R-
R intervalov EKG). V počiatočných štádiách KAN, ako dôsledok
prevažujúceho postihnutia vagu, v popredí je zníženie až vymiznutie
respiračnej sínusovej arytmie a variability srdcovej frekvencie (VSF).
Toto dominuje pri tzv. sekundárnom autonómnom zlyhaní (napr.
pri diabete, pri chronickom zlyhaní obličiek, kardiovaskulárneho
aparátu, atď.). Pri primárnom autonómnom zlyhaní býva častejšia
ortostatická hypotenzia ako prejav postihnutia sympatika.
Vyšetrenie VSF nepoukazuje na špecifické ochorenie srdca, ale
na jeho funkčný stav (neurovegetatívny tonus), ktorý ovláda srdce pri
určitej chorobe. Analýza autonómnej kontroly srdca je teda nepriamy
markér a je novým prístupom na identifikovanie pacientov s vysokým
rizikom náhlej smrti.
U pacientov s rôznymi kardiálnymi ochoreniami (ICHS,
prekonaný AIM, KMP atď.) sa zistila asociácia zníženej VSF. KAN je
závažná komplikácia diabetu, často prebieha asymptomaticky.
Prevaha sympatickej tonizácie s depresiou vagovej tonizácie
65
signalizuje zvýšené riziko náhlej smrti, hlavne následkom náhlej
kardiorespiračnej zástavy (chýba ochranná reakcia na hypoxiu),
náchylnosti na arytmie a riziko sleep apnea.
Už fyziológovia 19. storočia popísali zrýchľovanie
a spomaľovanie SF ako periodicky sa opakujúce vlny súvisiace s
respiráciou a kolísaním TK. VSF je vyjadrením kolísania SF okolo
priemernej hodnoty v určených časových intervaloch. Tieto
fyziologické oscilácie vznikajú pod vplyvom rôznych faktorov
(psychika, termoregulácia, kolísanie TK, vplyvom dýchania,
humorálne prejavy atď.). Podávajú informáciu o tzv. tonickej
vagovej aktivite.
Existujú štyri základné zložky VSF:
dychová zložka,
tlakovo regulačná zložka,
vazomotoricko-termoregulačná zložka,
náhodná zložka.
Srdcová frekvencia sa periodicky mení, je frekvenčne
modulovaná (zrýchľuje alebo sa spomaľuje). Zmeny SF súvisia
s kolísaním pomeru sympatickej a parasympatickej tonizácie srdca.
Pri časovej a frekvenčnej analýze SF sa zistili dve spektrálne vlny:
Vlny o frekvencii 0,20-0,30 Hz (HF-vysoká frekvencia). Sú to
respiračné vlny, vyjadrujú vagovú tonizáciu. Popísali ich Ludwig
a Einbrodt. Traube, Hering a Mayer popísali pomalšie vlny
o frekvencii < 0,1 Hz (LF- nízka frekvencia). Vlny zobrazujú
tonizáciu srdca sympatikom, čiastočne modulovanú i vagom.
66
Obrázok 63. MWSA a RSA v spektre určujúce lokalizáciu sympatika a parasympatika
Dychová zložka - sa prejavuje ako postupné predlžovanie a
skracovanie RR intervalov s periódou 3-5 s. Frekvencia dychovej
zložky sleduje frekvenciu dýchania.
Tlakovo-regulačná zložka - prejavuje sa ako predlžovanie
a skracovanie RR intervalov s periódou v intervale 8-13 s. Za príčinu
sa považuje pravidelné zvyšovanie a znižovanie arteriálneho krvného
tlaku.
Vazomotoricko-termoregulačná zložka - znamená skracovanie
a predlžovanie RR intervalov s periódou 13-100 s (Burtonove vlny).
Nevylučuje sa súvislosť týchto pomalých vĺn s činnosťou
vazomotorických centier.
67
Každá z vĺn je charakterizovaná určitou výškou, je to tzv. sila denzity
spektra.
Obrázok 64. a Obrázok 64. b
Normálny nález Pri kardiálnej autonómnej neuropatii vymiznutie vplyvu sympatika a parasympatika pri hlbokom dýchaní
Kolísanie SF možno zaznamenať sínusoidou. Matematické
analýzy umožňujú hodnotiť veľké množstvo takýchto sínusoíd pri
kolísaní SF. Využíva sa Fourierova transformácia, ktorá umožňuje
variabilitu RR intervalov transformovať do trojrozmerného grafu, kde
základňa (os x) charakterizuje spektrálny výkon, os y jeho silu a os
z rozloženie v čase. Ide o rozloženie kolísania SF do podoby tzv.
spektrálneho výkonu, kde je možné oddeliť spektrálny výkon
sympatika (nízka frekvencia 0,1 Hz) a parasympatika (vysoká
frekvencia 0,2 Hz).
68
Obrázok 65. Monitorovací systém na vyšetrenie VSF spektrálnou analýzou
Normálny záznam Patologický záznam
Záznam u transplantovaného srdca Záznam pri dilatačnej kardiomyopatii
Obrázok 66. Príklady grafických záznamov pri vyšetrení VSF u jednotlivých chorobných stavov
69
11 VYUŽITIE SPEKTRÁLNEJ ANALÝZY PRI TESTE NA
NAKLONENEJ ROVINE (HEAD - UP TILT TEST) - HUTT
Diagnostika synkopálnych stavov je zložitá a výber
diagnostickej metódy nie je vždy spoľahlivý. Asi u 40 % pacientov so
synkopu nie je stanovená definitívna diagnóza. Zavedením HUTT do
klinickej praxe sa ukázalo, že takmer polovicu predtým
neobjasnených synkopálnych stavov tvorí vazovagálna synkopa.
Záznam pri normálnom teste
Záznam pri vazodepresorickej dysregulácii Záznam pri
kardioinhibičnej dysregulácii
Obrázok 67. Grafické záznamy vyšetrenia VSF počas testu na
naklonenej rovine
70
Výsledok Hutt testu je nasledovný:
Normálny nález,
Pozitívny nález (podľa Suttona).
a) Kardioinhibičný typ - je charakteristický pokles SF pod 45/min
až asystólia.
b) Vazodepresorický typ - pokles TK v priemere o 38 % (50
mmHg), normálne nemá klesnúť > 20 % ( 30 mmHg).
c) Zmiešaný typ - spojený s poklesom SF aj TK.
d) Dysautonómna odpoveď - postupný pokles TK v priebehu
HUTT.
e) Psychogénna synkopa - bez zmeny TK, SF, EKG, aj zmeny
EEG.
KAN je často prítomná u diabetikov ako jedna z komplikácií
diabetu, pri Parkinsonizme atď. Klinicky ju charakterizujú:
Syndrom kardiálnej denervácie
Porucha regulácie krvného tlaku
Abnormálna reakcia KVS systému na telesnú záťaž
Denervačná hypersenzitivita na katecholamíny
Vazomotorické abnormality
Pri chorobách srdca býva prítomná kardiálna autonómna
neuropatia pri infarkte myokardu, pri ICHS, srdcovom zlyhávaní,
kardiomyopatiách, artériovej hypertenzii atď. Aj pri vplyve stresu na
organizmus môžeme zaznamenať zmenu ANS vyšetrením variability
R-R intervalov spektrálnou analýzou.
71
12 REOGRAFICKÉ VYŠETRENIE TEPIEN DOLNÝCH
KONČATÍN
Pletyzmografia patrí medzi najstaršie používané diagnostické
metódy. Pletyzmografické metódy môžeme rozdeliť na mechanické,
fotoelektrické, impedančné, elektrokapacitné atď. Reografia alebo
impedančná pletyzmografia - meria zmeny náplne cievneho riečiska
vyvolané pulzovou vlnou, a to prostredníctvom zmien impedancie
(odporu) voči prechádzajúcemu elektrickému prúdu. Krátkodobé
nárazové zväčšenie objemu v ktorejkoľvek vyšetrovanej oblasti tela
vyvolané pulzovou vlnou spôsobí zmenšenie odporu.
Morfologické obrazy reografickej krivky
a. Normálny tvar - strmý vzostup, ostrý vrchol, pozvoľnejší zostup,
dobre vykreslený dikrotický zárez a dikrotická vlnka.
b. Dilatačný tvar - krivka je vysokej amplitúdy, dikrotický zárez
a dikrotická vlnka sú posunuté k vrcholu (môžu chýbať) alebo
sú pri báze.
c. Spastický tvar - amplitúda krivky je nižšia, vrchol je ostrý,
dikrotický zárez a vlna sú posunuté k vrcholu, niekedy nemusia byť
viditeľné, na zostupnom ramene sa vykreslia početné pílovité
vlnky.
d. Známky rigidity cievnej steny - strata pružnosti, krivka má tvar
pravouhlého trojuholníka, zostup je priamočiary, bez dikrocie.
e. Sklerotický tvar - svedčí o zúžení priesvitu veľkých ciev v oblasti
meraného úseku alebo nad ním. Spomalené je stúpanie hlavne
72
v hornom úseku krivky, zaoblený vrchol, pomalé klesanie, bez
detailov. Krivka sa podobá rovnostrannému trojuholníku.
f. Obliteračný tvar - krivka má tvar sínusoidy. Je nízkej
amplitúdy, vzostup a zostup je pomalý, vrchol je oblý,
dikrotický zárez nie je vyjadrený. Svedčí o obliterácii veľkej
cievy nad meraným úsekom.
g.Vysoká obliterácia s insuficientným kolaterálnym
obehom - krivka je tvorená nepravidelnými malými
vlnkami, tzv. anarchický pulz. Je charakteristická pre
nedostatočné prekrvenie v distálnych častiach predkolenia.
Obrázok 68. Morfologické obrazy reografickej krivky a – normálny tvar,
b –dilatačný tvar, c1, c2 – spastický tvar, d – rigidita cievnej steny,
e –sklerotický tvar, f – stenotický tvar, g – obliteračný tvar,
h – vysoká obliterácia s isuficientným kolaterálnym obehom
13 FOTOPLETYZMOGRAFIA
Fotopletyzmograf je vybavený diódou emitujúcou infračervené
svetlo a fotodetektorom, ktorý prijíma rozptýlené svetlo odrazené od
povrchovej oblasti kože. Využíva infračervené svetlo. Zložka, ktorá
73
najviac absorbuje dané spektrum, je krvný hemoglobín. Pri zvýšení
dermálnej náplne dochádza k väčšej absorbcii emitovaného svetla,
k menšiemu spätnému odrazu. Fotopletyzmografiou sa zisťuje
arteriálna pulzácia, činnosť žilovej svalovej pumpy.
Akrálna fotopletyzmografia umožňuje registráciu arteriálnych
pulzových kriviek pomocou špeciálneho akrálneho
fotopletyzmografického snímača, ktorý sa priloží na vyšetrované
miesto. Na pulzovej krivke vyhodnocujeme jej morfológiu a rôzne
časové intervaly, podobne ako pri reografických krivkách.
Najväčšiu výpovednú hodnotu má vrcholový čas, ktorý meriame
od pätky po dosiahnutie vrcholu krivky. Predĺženie signalizuje
prekážku v krvnom riečisku. Krivky treba vzájomne stranovo
porovnávať. Využíva sa pri vyšetrení cirkulácie v malých cievach na
akrálnych častiach končatín (napr. diabetici, Morbus Raynaud).
Normálny tvar kriky Spastický tvar krivky
Obrázok 69. Morfologické obrazy kriviek pri fotopletyzmografickom vyšetrení
74
14 SONOGRAFICKÉ VYŠETRENIE CIEV
Vypudením krvi z komory do cievneho systémového a pľúcneho
riečiska vznikajú primárne pulzové vlny, ktoré sú pri svojom postupe
cievnou stenou odrážané. Odrazy vznikajú pri prechode pulzovej vlny
aortou, jej vetvami a najmä v konečných vetveniach. V dôsledku
vlnových odrazov sú v cievnom systéme prítomné pulzové vlny oboch
smerov dopredné i spätné. Na každom mieste prechodu pulzovej vlny
je možné merať časový priebeh tlakového, prúdového a objemového
pulzu, čo sú tri hlavné spolu súvisiace prejavy pulzovej vlny.
Hodnotenie arteriovelocitogramu
V angiológii sa využíva Dopplerov jav na zistenie prietoku krvi
cievami. Získame spektrálnu krivku, ktorú nazývame
arteriovelocitogram. Na spektrálnej krivke rozoznávame:
Systolickú vlnu - zaznamenáva pohyb krvi v cieve podmienený
srdcovou kontrakciou. Diastolickú vlnu - zaznamenáva spätný tok
krvi. V neskorej diastole malá pozitívna vlna - znamená elastický
sťah cievnej steny.
Obrázok 70. Obraz dopplerovského záznamu
75
Meranie krvného tlaku na DK pomocou Dopplera
Tlakový kvocient = systolický Tk meraného úseku/ systolický Tk
na a. brachialis
Rovnosť TK na ramene a členku môže znamenať už
nevýznamnú cievnu insuficienciu, odporúča sa zopakovať po záťaži.
U cievnych uzáverov je tlakový rozdiel meraných segmentov 40-80
mmHg, kolaterálny obeh môže hodnotu znížiť aj pod 40 mmHg.
Štádium periférnej cievnej choroby podľa TkQ
Norma 1,0 st. 0
Ssusp.nález 1,0-0,91 št. 0 - I
Ľahký stupeň 0,90-0,75 št. I - II
Stredný stupeň 0,74-0,50 št. II - III
Závažný stupeň 0,49 št. III - IV
Duplexná sonografia umožňuje:
dvojrozmerné zobrazenie rezom cievou,
farebné Dopplerovské mapovanie,
pulzné Dopplerovské vyšetrenie.
Morfologický charakter cievnej steny- normálna stena, zhrubnutá
bez prominencie plátov do lúmenu, s prominenciou plátov do lúmenu,
s ulceráciami. Normálna cieva má echogénnu stenu, anechogénny
lúmen, priesvit cca 6-10 mm. Na povrchu je jemná echogennejšia
línia-odraz intimy. Využíva sa na diagnostiku prítomnosti periférnej
cievnej choroby, zmien na mozgových cievach, na aorte, zápalových
prejavov atď.
76
A B
Obrázok 71. Duplexná sonografia cievneho systému
A. Duplexná sonografia arteriálneho systému
B. Duplexná sonografia cievneho systému – ATS plát
Pri žilovom systéme sledujeme tiež veľkosť, tvar, hrúbku stien,
patologický obsah vo vnútri, stav viditeľných chlopní. Využívame
rôzne manévre na lepšie ozrejmenie patologických pomerov. Využíva
sa na diagnostiku žilovej trombózy, žilovej insuficiencie, atď.
Obrázok 72. Duplexná sonografia venózneho systému
77
15 INVAZÍVNE DIAGNOSTICKÉ METÓDY
V kardiológii patrí do tejto skupiny srdcová katetrizácia. Do
obehu sa aplikuje kontrastná látka, ktorá umožňuje zobrazenie
srdcových dutín, veľkých ciev z nich odstupujúcich, tlakových
pomerov, zobrazenie koronárnych ciev.
Podľa toho, ktorú časť obehového systému zobrazujeme,
hovoríme o selektívnej ventrikulografii, aortografii, koronarografii,
pravostrannej srdcovej katetrizácii, katetrizácii pľúcneho riečiska, atď.
Pomocou zavedených katétrov môžeme merať tlaky na rôznych
úrovniach, snímať elektrické potenciály pri elektrofyziologickom
vyšetrení, atď.
16FUNKČNÉ VYŠETRENIE PĽÚC (EUTEST)
Funkčné vyšetrenie pľúc nám upresní, či je prítomná ventilačná
porucha, druh ventilačnej poruchy, stupeň a príčiny poruchy. Pri
orientačnom vyšetrení pľúcnych funkcií hodnotíme:
FVC (úsilná vitálna kapacita)
FEV1 (rozpísaný úsilný výdych vitálnej kapacity za sek.)
FEV% (vitálna kapacita za sek./úsilná vitálna kapacita × 100)
FMF (stredný výdychový prietok)
FMFT (stredný výdychový čas)
Udávajú sa hodnoty náležité – podľa výšky, veku, pohlavia.
Hodnoty namerané v % náležitých.
78
Obštrukčná ventilačná porucha
Spôsobená obštrukciou prietoku vzduchu. Najčastejšou príčinou
je nahromadenie hlienu v dýchacích cestách, vdýchnutie cudzieho
telesa, spazmus hladkého svalstva priedušiek alebo tlak na dýchacie
cesty zvonku. Vplyv majú aj elastické a mechanické vlastnosti pľúc
a hrudníka.
Klinicky: chronická bronchitída, emphyzém, asthma bronchiale.
Vitálna kapacita je normálna. Citlivým ukazovateľom je FEV1,
menej citlivým parametrom je FEV% .
Restrinkčná ventilačná porucha
Vzniká v dôsledku zmenšenia dychového objemu (rigidný
hrudník, kardiálne zmeny, obezita). FEV1 a FEV% sú normálne.
Znížená je vitálna kapacita.
Stredný výdychový prietok (FMF)
Poskytuje informáciu o stave malých periférnych dýchacích
ciest. Umožňuje včasnú diagnostiku obštrukcie v dýchacích cestách,
a to už v čase, keď sú hodnoty úsilného rozpísaného výdychu ešte
v norme.
Stredný výdychový čas (FMFT)
Zdravý človek je schopný vydýchnuť celú FVC približne za 3
sekundy a strednú časť FVC asi za 0,5 sekundy. Chorí s ťažkou
obštrukčnou poruchou môžu mať stredný výdychový čas až 4
sekundy. Normálna hodnota je 0,3 až 0,6 sekundy.
79
17 GASTROINTESTINÁLNA ENDOSKOPIA
História
Už odpradávna je známa túžba ľudí nazrieť do vnútra dutých
orgánov. Prvé pokusy siahajú až na začiatok 19. storočia. Ako zdroj
svetla sa používala sviečka alebo zmes alkoholu a terpentínu. Prvý
gastroskop skonštruoval v roku 1868 Kussmaul, ktorý sa inšpiroval
výkonmi prehĺtačov mečov. Nakoľko sa však tieto vyšetrenia spájali
s výrazným dyskomfortom a veľkým rizikom ohrozenia zdravia
pacienta, v praxi sa robili len zriedkavo. Boli však míľnikom, od
ktorého sa odrazil obrovský vývoj.
V roku 1932 Georg Wolf (pokladaný za otca gastroskopie) spolu
so Schindlerom skonštruovali prvý semiflexibilný gastroskop, ktorý
bol neskôr vylepšený ešte bioptickým kanálom. I napriek tomu išlo
o vyšetrenie pomerne komplikované a nebolo ním možné vyšetriť
dvanástnik a niektoré miesta v žalúdku.
Revolúciu do endoskopie v druhej polovici 20. storočia prinieslo
skonštruovanie prvého fibroskopu, ktorý používal optické vlákna na
vedenie „studeného svetla“ ako i obrazu, mal prítomný bioptický
kanál a ohybný distálny koniec. To umožnilo vyšetriť celý pažerák,
žalúdok i dvanástnik, vykonať fotodokumentáciu, odobrať vzorky, ale
i terapeuticky zasiahnuť v prípade krvácania alebo prítomnosti
polypu.
Po zavedení CCD čipov bolo možné preniesť obraz z fibroskopu
na monitor, tak ako to vidíme v súčasnosti, čo má výhody v lepšej
spolupráci s endoskopickou sestrou a ďalšími lekármi. Podobným
80
spôsobom sa vyšetrenie aplikovalo i na oblasť hrubého čreva -
kolonoskopia a neskôr i na vyšetrenie tenkého čreva - enteroskopia.
Premiestnenie optickej časti z konca prístroja na bočnú stranu –
prístroje s bočnou optikou – podnietilo rozvoj endoskopickej
retrográdnej cholangiopankreatikografie, ktorá umožňovala
zobrazenie a event. následné výkony na žlčových a pankreatických
cestách.
Veľký význam má v súčasnosti i endoskopická ultrasonografia,
kde vysielač a prijímač ultrazvukových vĺn je umiestnený vo vnútri
endoskopického prístroja (gastroskop alebo kolonoskop) a umožňuje
zobraziť jednotlivé vrstvy sliznice tráviacej trubice ako i orgány
v jeho bezprostrednej blízkosti (pečeň, pankreas, lymfatické uzliny
a i.). Okrem toho je možné touto metódou vykonávať okrem odberov
vzoriek patologického tkaniva i niektoré liečebné zákroky (napr.
drenáž pankreatických pseudocýst).
Prístrojové vybavenie
Základom vybavenia endoskopického pracoviska sú endoskopy
a endoskopické príslušenstvo. Endoskopy sú prístroje zavádzané do
dutých orgánov a rozdeľujeme ich podľa rôznych hľadísk:
1. Podľa konštrukcie - endoskopy rigídne (napr. rektoskop,
anusoskop), - endoskopy flexibilné (napr. ezofagogastroduodenoskop,
kolonoskop).
81
Obrázok 73. Rigídny rektoskop
Obrázok 74. Flexibilný ezofagogastroduodenoskop
2. podľa prenosu obrazu - fibroendoskopy - lekár hľadí do okuláru
na hlavici prístroja, - videoendoskopy -obraz je prenášaný na monitor,
- možnosť robenia záznamu (video, PC), - obraz je zväčšený, - lepšia
spolupráca lekára a sestry, - možnosť výučby.
82
Obrázok 75. Vľavo: fibroendoskop s okulárom, do ktorého hľadí vyšetrujúci
Vpravo: videoendoskop, pri ktorom sa obraz prenáša na monitor
3. podľa vyústenia distálnych optických a mechanických prvkov:
- axioskopy- s prográdnou optikou - štandardné prístroje na vyšetrenie
hornej časti tráviacej trubice (pažerák až orálne duodenum)
a kolorekta,-lateroskopy-s bočnou optikou- na hlbokú duodenoskopiu,
výkony na malej a veľkej papile, žlčových a pankreatických cestách,
4. podľa vyšetrovaných orgánov:
- ezofagoskopy,
- ezofagogastroduodenoskopy,
- duodenoskopy,
- enteroskopy,
- kolonoskopy,
- rektoskopy, anusoskopy.
83
Obrázok 76. Prístroj s prográdnou optikou – axioskop. Zdroj svetla, snímač obrazu, pracovný kanál a splachovacia tryska sú umiestnené na
konci prístroja v jeho pozdĺžnej osi
Obrázok 77. Prístroj s bočnou optikou – lateroskop. Všetky súčasti + ovládací mostík sú umiestnené na bočnej strane prístroja
84
Obrázok 78. Zhora nadol umiestnené: ezofagogastroduodenoskop, duodenoskop s bočnou optikou a kolonoskop. Vidieť rozdiely v dĺžke
i hrúbke endoskopu. Všetky tri uvedené prístroje sú videoendoskopy
5. špeciálne endoskopy:
- sonoendoskopy - kombinácia endoskopu s ultrazvukovou hlavicou,
cholangioskopy - tenučký endoskop na zavedenie do žlčových ciest,
iné.
Endoskopické príslušenstvo pozostáva zo zariadení, ktoré
umožňujú príjem, spracovanie a výstup získaných obrazov,
a z pomocného inštrumentária na vykonávanie jednotlivých zákrokov,
ako napríklad polypektómia, opich krvácania, koagulácia krvácania,
extrakcia cudzích telies, narezanie Vaterskej papily, extrakcia
85
konkrementov zo žlčových ciest, zavádzanie plastikových alebo
metalických stentov a mnoho iných.
Obrázok 79. Lineárny endosonograf – endoskop so šikmou optikou a s ultrazvukovou hlavicou s lineárnym typom zobrazenia na jeho konci
Obrázok 80. Radiálny endosonograf – endoskop so šikmou optikou a s ultrazvukovou hlavicou s radiálnym typom zobrazenia na jeho
konci
86
Endoskopické príslušenstvo pozostáva zo zariadení, ktoré
umožňujú príjem, spracovanie a výstup získaných obrazov,
a z pomocného inštrumentária na vykonávanie jednotlivých zákrokov,
ako napríklad polypektómia, opich krvácania, koagulácia krvácania,
extrakcia cudzích telies, narezanie Vaterskej papily, extrakcia
konkrementov zo žlčových ciest, zavádzanie plastikových alebo
metalických stentov a mnoho iných.
Medzi endoskopické príslušenstvo teda patria:
- zdroje svetla,
- procesor na spracovanie obrazu,
- monitor,
- elektrochirurgické jednotky,
- odsávačka,
- akcesóriá (polypektomické slučky, ihly, forcepsy, extrakčné
košíky, kanyly, papilotómy….),
- iné (záznamová jednotka – tlačiareň. PC ...).
87
monitor
procesor
zdroj svetla
klávesnica
ultrazvukové ústredne
odsávačka
vodná pumpa
nožné spínače
Obrázok 81. Príklad endoskopickej zostavy
Príprava pacienta na endoskopický výkon
Endoskopické vyšetrenie je pre pacienta výraznou psychickou
záťažou. Mal by preto platiť okrídlený výrok jedného z popredných
svetových endoskopistov Jerryho Whita, že endoskopické vyšetrenie
pre pacienta nesmie byť nepríjemným zážitkom a najlepšie je, keď si
svoje vyšetrenie pacient vôbec nepamätá.
88
Obrázok 82. Endoskopické akcesóriá
Zľava doprava: 1. extrakčný košík na vyberanie napríklad konkrementov, odrezaných polypov, cudzích telies a i.,
2. polypektomická slučka na odpálenie polypu,3. bioptické kliešte na odber vzoriek z tkaniva,
4. endoskopická ihla na opichnutie tkaniva, zástavu krvácania a i.
Prvým krokom pred endoskopickým vyšetrením je dôkladné
informovanie pacienta o samotnom výkone a jeho priebehu,
o indikácii, pre ktorú sa vykonáva, a o možných komplikáciách. Je to
možné vykonať ústnou alebo písomnou formou – cestou
informačného letáku. Na niektorých pracoviskách sa vyžaduje
písomný súhlas pacienta s vyšetrením, je to dobrý postup hlavne
z forenzných a etických dôvodov.
89
Podľa charakteru samotného vyšetrenia sa realizuje i príprava
naň. V prípade vyšetrenia hornej časti tráviacej trubice sa vyžaduje
neprijímať potravu cca 8-12 hodín pred výkonom, v prípade
vyšetrenia dolného GIT-u je pri kolonoskopiii potrebné vykonať
opatrenia vedúce k vyprázdneniu čreva preháňadlami, v prípade
rektoskopie je dôležité, aby bol pacient po spontánnej evakuácii
stolice.
Vyšetrenie horného GIT-u spočíva v zavedení endoskopu cez
ústa do pažeráka a nižších partií tráviacej trubice (žalúdok,
dvanástnik, event. i tenké črevo) a začíname ho obyčajne lokálnou
anestéziou oropharyngu (najčastejšie Lidocainom) či už vo forme
spraya alebo tabletiek, ktoré pacient cmúľa. Vzhľadom na možnú
čiastočnú resorbciu do obehu sme opatrní u pacientov s vážnejšími
poruchami hepatálnych funkcií alebo srdcovej nedostatočnosti.
Výraznejšie alergické reakcie po Lidocaine neboli zaznamenané, ale
i tak odporúčame určitú opatrnosť u pacientov s polyvalentnou
liekovou alergiou.
Pri vyšetrení dolného GIT-u zavádzame endoskop cez konečník,
po predchádzajúcej lokálnej anestézii anu najčastejšie Mesocain
gelom.
Otázka farmakologickej premedikácie je stále diskutovaná,
niektoré pracoviská ju používajú rutinne, niektoré len u zvlášť
anxióznych pacientov. Najčastejšie používaným preparátom je
midazolam (Dormicum), ktorý pri rôznom spôsobe dávkovania dokáže
vyvolať rôzne silnú sedáciu a taktiež i totálnu amnéziu na vyšetrenie.
90
Môže však vyvolať pokles tlaku, nauzeu, vomitus ako i pocit výraznej
únavy a cefaleu po výkone. Pri zvýraznení nežiaducich účinkov alebo
pri známkach predávkovania je možné použiť antidotum flumazenil
(Anexate). Ďalším často používaným sedatívom v praxi je diazepam
(Diazepam, Apaurin), ktorý má stredne silné sedatívne účinky. Na
zvýraznenie analgetického účinku sa sedatíva často kombinujú
s Fentanylom alebo s petidínom (Dolsin). Tu je však potrebné
sledovať saturáciu kyslíka v krvi pre možné zmeny pri miernom
útlme dýchania.
Okrem analgosedácie môžeme na zmiernenie rušivého efektu
nadmernej peristaltiky tráviaceho traktu aplikovať pred výkonom
alebo počas výkonu spazmolytiká napr. butylscopolamín (Buscopan).
Ak neuspejeme ani napriek opakovanej aplikácii spazmolytika
a naďalej pretrváva živá peristaltika, znemožňujúca diagnostický
alebo terapeutický výkon, je suverénnym liekom aplikovaným z tejto
indikácie glukagón.
Taktiež v niektorých indikovaných prípadoch, ako sú pacienti so
závažnými chlopňovými chybami, prolapsom mitrálnej chlopne ako
i chlopňovými náhradami, je v rámci prevencie bakteriálnej
endokarditídy namieste profylaktické podávanie antibiotík. Podobne
je indikované profylaktické podávanie antibiotík pri všetkých
vyšetreniach biliárneho systému, kde sa predpokladá alebo potvrdí
stenotický proces spôsobujúci poruchu odtoku žlče. Podobne i pri
nastrieknutí pankreatickej pseudocysty.
91
Monitorovanie pacienta počas endoskopického výkonu.
Gastrointestinálna endoskopia, tak diagnostická ako aj
terapeutická, i napriek zachovaniu všetkých etických aj medicínskych
kritérií, prináša so sebou celý rad závažných rozhodnutí. Každý
endoskopista by mal mať vedomosti o kardioresuscitačných
metódach,
o použití defibrilátora a o kardiopulmonálnej medikácii. Taktiež
v rámci vybavenia endoskopického pracoviska by mali byť
k dispozícii základné resuscitačné pomôcky vrátane kompletnej
lekárničky prvej pomoci.
V priebehu endoskopického výkonu dochádza v rôznej miere
k zmenám krvného tlaku, srdcovej frekvencie, frekvencie dýchania
a hlavne k zmenám saturácie krvných plynov. Často bývajú
popisované rôzne typy arytmií hlavne u starších ľudí. V literatúre sa
udáva frekvencia komplikácií kardiorespiračného systému počas
ezofagogastroduodenoskopie u 6-7 vyšetrení z 10 000 pacientov.
Preto je logické, hlavne pri rizikových pacientoch používať
monitorovacie zariadenia. Najčastejšie používaný je kontinuálny EKG
záznam a kontinuálne pulzné oxymetrické sledovanie. U pacientov
bez zvýšeného kardiopulmonálneho rizika je postačujúce sledovanie
vitálnych funkcií, ktoré robí lekár (popri výkone) ako i asistujúca
sestra. Prístrojové monitorovanie nie je rutinnou súčasťou
endoskopického vyšetrenia.
92
Monitorovanie pacienta po endoskopickom výkone
Je samozrejmé, že ukončením výkonu starostlivosť o pacienta
nekončí. Mala by platiť zásada, že každá sestra či lekár pacienta
opustí až po tom, ako sa presvedčí, že pacient s ním komunikuje, je
schopný sám sa posadiť a má stabilizované vitálne funkcie.
Je však potrebné zdôrazniť, že niektorí pacienti vyžadujú
sledovanie alebo i monitorovanie vitálnych funkcií na oddelení alebo
stacionári i po skončení endoskopického výkonu. Ide hlavne
o rizikových pacientov alebo pacientov, kde bola použitá hlbšia
analgosedácia. Taktiež pacienti, u ktorých máme podozrenie na
možný vznik komplikácií, vyžadujú aspoň 24-hodinové sledovanie po
výkone. Je preto namieste zdôrazniť význam dobrej dokumentácie
o priebehu výkonu a aplikovanej medikácii, ako i upozornenie
o vzniku možných komplikácií a spôsobe ich predchádzania.
Úloha endoskopickej sestry
Endoskopia bez spolupráce sestry nie je možná. Významná
úloha sestry v endoskopii vyplýva z jej dvoch hlavných úloh:
1. Starostlivosť o pacienta pred výkonom, počas neho a po
ňom.
2. Starostlivosť o prístroje a akcesóriá.
Okrem týchto dvoch hlavných úloh má endoskopická sestra ešte celý
rad iných povinností – uvádzam ich v chronologickom slede:
3. Organizácia endoskopického programu – sestra objednáva
pacientov z rôznych oddelení, ambulancií a event. i iných
93
zdravotníckych zariadení. Zisťuje základné údaje o pacientovi,
naliehavosť indikácie (v prípade potreby akútneho výkonu kontaktuje
lekára), overuje základné zdravotné informácie, poúča o správnej
príprave pred výkonom, o doplnení požadovaných vyšetrení (napr.
pred ERCP – koagulačné parametre, krvnú skupinu, USG), zisťuje, či
pacient má zabezpečený dovoz a odvoz z endoskopického pracoviska.
Následne na základe objednávok v spolupráci s lekárom stanovuje
program. V ňom musí rešpektovať prednostné zaradenie tých
pacientov, ktorých zdravotný stav si to vyžaduje (napr. diabetici).
4. Príprava pracoviska a inštrumentária – prístroje
a inštrumentárium musia byť pred každým výkonom otestované
(osvetlenie, insuflácia, odsávanie, oplach optiky, správne fungujúce
akcesóriá). Je neprípustné, aby sa počas výkonu zistilo, že nefunguje
odsávanie, chýbajú bioptické kliešte alebo polypektomická slučka.
To isté sa týka aj prítomností liekov používaných pri premedikácii
alebo liečebných výkonoch, ako je sklerotizácia alebo opich
krvácajúceho ložiska.
5. Príprava pacienta pred výkonom – prvý kontakt má pacient
vždy so sestrou, ktorá svojím správaním a pohovorom s pacientom
začína samotnú psychologickú prípravu – niekedy dôležitejšiu ako
farmakologická premedikácia. Taktiež podľa správania pacienta môže
sestra upozorniť na jeho psychický stav alebo poruchy hybnosti, zistí,
či pacient absolvoval požadovanú prípravu pred endoskopickým
výkonom. Overí si, či je pacient alergický na lieky, či má snímateľnú
94
zubnú náhradu a bezprostredne pred výkonom aplikuje lokálnu
anestéziu.
6. Asistencia pri výkone – sestra musí byť prítomná počas
celého výkonu! Sleduje pacienta – jeho správanie, vitálne funkcie,
sleduje správnu polohu náustku, dáva pozor, aby sa prístroj nedostal
do kontaktu so zubami, poučuje pacienta o správaní sa počas výkonu
–
o správnom dýchaní, zmene polohy, aplikuje požadované farmaká.
Počas kolonoskopie vhodnou palpáciou uľahčuje zavádzanie
prístroja, a preto je dobré, keď aspoň v hrubých rysoch ovláda
anatómiu gastrointestinálneho traktu.
7. Starostlivosť o pacienta po výkone – povinnosťou sestry je
napomôcť pacientovi k návratu do normálneho stavu, a to hlavne
u starších ľudí, ktorí sa nevládzu sami očistiť, obliecť alebo zísť zo
stola. Nemala by zabudnúť vrátiť pacientovi zubnú protézu. Pacientov
po premedikácii je potrebné odprevadiť alebo doviesť až na lôžko,
nakoľko môžu byť ešte dezorientovaní, hypotenzní s tendenciou ku
kolapsu. U pacientov z iných oddelení zabezpečí odvoz sanitkou.
8. Odosielanie bioptického materiálu a správ – po výkonoch
zhromaždí odobraté histológie v riadne označených nádobkách
a odošle ich na pracovisko, ktoré ich spracuje. Taktiež dbá o to, aby
pacient odišiel z endoskopického pracoviska so správou.
9. Vedenie dokumentácie - každý vykonaný výkon na
endoskopickom pracovisku sa archivuje v správnom poradí. Je
potrebné doručené výsledky histologického vyšetrenia prideliť
95
k adekvátnym nálezom. Je potrebné viesť knihu ambulantných
pacientov či už z forenzných dôvodov, alebo pre účely poisťovne.
10. Doškoľovanie sestier – práca endoskopickej sestry je
vyslovene špecializovaná. Je preto potrebné, aby svoje vedomosti
neustále zdokonaľovala či už formou odborných stáží, kurzov,
kongresov, alebo formou samoštúdia. Endoskopické prístroje sa
neustále zdokonaľujú, jednotlivé metódy sa vylepšujú a ani sestra
nemôže ustrnúť na jednom vedomostnom stupni, ale musí sa snažiť
udržiavať krok so súčasnými poznatkami z odboru.
17.1 EZOFAGOGASTRODUODENOSKOPIA (GFS)
Základný popis
Ezofagogastroduodenoskopia je vyšetrenie, ktoré umožňuje
lekárovi-špecialistovi pomocou prístroja s optickými vláknami
(endoskopu) zavedenému cez ústa vyšetriť pacientov pažerák, žalúdok
a dvanástnik. Počas vyšetrenia sa na lepšie prehliadnutie danej oblasti
vháňa do tráviacej trubice vzduch, čo môže spôsobiť občasné
eruktácie (odgrgnutia). Na sliznici tráviacej trubice je možné
pozorovať oblasti podráždenia, vredy, zápal, patologické výrastky -
polypy alebo prítomný tumor.
Postup
Pri tomto vyšetrení obyčajne pacient leží na ľavom boku. Pred
vyšetrením, pokiaľ lekár zo zdravotných dôvodov neurčí inak, sa
pacientovi znecitlivie hrdlo alebo za určitých podmienok môže dostať
96
injekciu sedatíva na upokojenie. Ak je to potrebné, je možné počas
vyšetrenia malými klieštikmi odobrať vzorku tkaniva alebo
špeciálnym príslušenstvom odstrániť výrastky (polypy) - čo je
nebolestivé, ale niekedy to môže byť vnímané ako nepríjemné.
Endoskop je možné použiť i na liečbu. V prípade objavenia krvácania,
je možné toto rôznymi metodikami zastaviť – opichovacou ihlou,
svorkami, tepelnými, elektrickými alebo argónovými sondami.
Argónové sondy je možné použiť i na deštrukciu patologického
tkaniva.
Príprava na vyšetrenie
Pacient je v deň vyšetrenia, t.j. 6-12 hodín pred výkonom
nalačno. Potrava v žalúdku by mohla lekárovi brániť v rozhľade
a takisto by v priebehu vyšetrenia mohlo dôjsť k zvracaniu
s nebezpečenstvom aspirácie žalúdočného obsahu.
Komplikácie
Pri endoskopickom vyšetrení hornej časti tráviacej trubice sú
dnes už komplikácie veľmi vzácne. Zriedkavo sa môže vyskytnúť
zranenie alebo perforácia sliznice tráviacej sústavy, hrtana a dýchacej
trubice. K výraznejšiemu masívnemu krvácaniu dochádza len raritne,
skôr dôjde len k podráždeniu sliznice spojenému s minimálnym
krvácaním.
97
Obrázok 83. Peptický vred dvanástnika
Obrázok 84. Peptický vred pažeráka v oblasti Z línie – prechodu medzi žalúdočným a pažerákovým epitelom
98
17.2 KOLONOSKOPIA
Základný popis
Kolonoskopické vyšetrenie umožňuje lekárovi prehliadnuť celý
vnútrajšok hrubého čreva pacienta, od jeho najspodnejšej časti – rekta,
cez colon sigmoideum, lienálnu flexúru a následne cez transversum,
hepatálnu flexúru, colon ascendens až po cekum. Tu je možné vo
väčšine prípadov preniknúť cez Bauhimskú chlopňu do terminálneho
ilea. Toto vyšetrenie sa používa pri diagnostike príčin
nevysvetliteľných zmien črevných funkcií. Je možné ho použiť aj na
vyhľadávanie skorých príznakov rakoviny tračníka a konečníka.
Kolonoskopia lekárovi umožňuje pozorovať zápalové tkanivo, vredy,
patologické výrastky- polypy, nádory, krvácanie a svalové spazmy.
Postup
Vyšetrenie začína obyčajne na ľavom boku pacienta, uvedenú
polohu je však možné počas vyšetrenia meniť. Na zmiernenie
nepríjemných pocitov spojených s kolonoskopiou je možné pacientovi
aplikovať sedatíva, analgetiká alebo spazmolytiká. Lekár zavádza do
konečníka kolonoskop. Kolonoskop umožňuje prenášať obraz zvnútra
tračníka a tým lekárovi starostlivo vyšetriť jeho sliznicu.
Kolonoskopom je možné do tračníka zaviesť vzduch a tračník
nafúknuť, čo umožňuje lepšie pozorovanie. Pokiaľ lekár v tračníku
spozoruje niečo neobvyklé, napríklad polyp alebo zápalové tkanivo,
tak môže pomocou drobného nástroja, ktorý prestrčí cez pracovný
kanál kolonoskopu, časť odobrať. Túto vzorku tkaniva (biopsiu)
potom pošle do laboratória na vyšetrenie. Pokiaľ pacient krváca do
99
tračníka, tak lekár môže cez pracovný kanál zaviesť argónovú alebo
elektrickú sondu, alebo injekčne aplikovať špeciálne lieky a tým
krvácanie zastaviť.
Príprava
Aby bolo vyšetrenie presné a bezpečné, musí byť pred
vyšetrením tračník riadne vyprázdnený. V rámci prípravy na
vyšetrenie, asi tak jeden až tri dni pred vyšetrením, je potrebné jesť
len tekutú stravu. Tekutou stravou sa rozumie bujón alebo vývar bez
tuku, ovocný džús, voda, minerálna voda, čaj alebo diétna sóda. Aby
bolo zaistené, že bude tračník vyprázdnený, tak sa pred vyšetrením
ordinujú preháňadlá alebo klyzmy. Ak je vyšetrenie realizované
ambulantne, tak je potrebné, aby si pacient zabezpečil odvoz domov,
nakoľko pre účinky sedatív nemôže v uvedený deň riadiť auto.
V prípade niektorých špeciálnych zákrokov plánovaných počas
kolonoskopie, je možné prípravu na ňu ešte bližšie špecifikovať.
Komplikácie
K možným komplikáciám pri kolonoskopii patrí krvácanie,
poranenie alebo perforácia. Avšak takéto komplikácie nie sú časté.
100
Obrázok 85. Lúmen hrubého čreva
17.3 SIGMOIDEOSKOPIA
Základný popis
Rektoskopia alebo sigmoideoskopia umožňuje pomocou
endoskopu nahliadnuť dovnútra hrubého čreva, cez análny kanál do
konečníka (rekta) alebo ďalej do esovitej kľučky vyšších partií
hrubého čreva. Vyšetrenie slúži ako pomocné pri pátraní po etiológii
hnačky, bolestí brucha, krvácania z konečníka alebo zápchy. Takisto
je možné využívať rektoskopiu alebo sigmoideoskopiu pri zistení
skorých príznakov rakoviny tračníka a konečníka. Vyšetrenie je
podobné ako vyššie uvedená kolonoskopia, ale tu prezeráme len časť
hrubého čreva.
Postup a komplikácie
Sú v podstate tie isté ako pri kolonoskopii, len sa vyskytujú v menšej
miere.
101
Príprava
Na sigmoideoskopiu nie je potrebná žiadna špeciálna príprava, je
dôležité, aby bol pacient po defekácii - vyprázdnení stolice, pokiaľ
možno v deň vyšetrenia. Nie je nevyhnutné, aby bol pacient nalačno.
Obrázok 86. Polyp rekta
17.4 ENDOSKOPICKÁ RETROGRÁDNA CHOLANGIO-
PANKREATIKOGRAFIA (ERCP)
Základný popis
Endoskopická retrográdna cholangiopankreatikografia (ERCP)
je vyšetrovacia metóda, ktorá umožňuje zobraziť žlčový a
pankreatický systém a tým umožňuje lekárom diagnostikovať
ochorenia pečene, žlčníka, žlčovodov a pankreasu. Pri tejto metóde sa
102
kombinuje použitie röntgenových lúčov a endoskopu s optickými
vláknami.
Pečeň je pomerne veľký orgán, kde sa okrem iného vytvára i žlč,
ktorá napomáha správnemu tráveniu. Žlč je uskladňovaná v žlčníku,
malom orgáne hruškovitého tvaru a vylučuje sa, keď je potrebná pre
trávenie na základe neurohumorálnych podnetov. Žlčovody vedú žlč
z pečene do žlčníka a do dvanástnika, niekedy ich nazývame žlčový
strom. Pankreas je veľká žľaza, v ktorej sa vytvára množstvo
enzýmov napomáhajúcich tráveniu.
Postup
Pri tomto vyšetrení leží pacient na vyšetrovacom stole
röntgenového pracoviska na ľavom boku. Ak si to zdravotný stav
nevyžiada inak, môžeme mu aplikovať lieky, ktoré znecitlivejú
oropharynx, ďalej sedatíva, ktoré ho počas vyšetrenia upokoja, a
spazmolytiká, ktoré uvoľnia kŕče v tráviacej trubici, spomalia
peristaltiku. Následne zavedie lekár cez ústa duodenoskop s bočnou
optikou až k Vaterskej papile (spoločné vyústenie pankreatických a
žlčových ciest). Cez katéter zavedený do pracovného kanála
endoskopu sa po nasondovaní žiadaného ústia jednotlivých vývodov
vstrekne kontrastná látka, ktorá umožní prezrieť na röntgene
pankreatické alebo žlčové cesty. Na podrobnejšie vyšetrenie alebo
urobenie ďalších potrebných výkonov (napr. odstránenie žlčových
kameňov, rozšírenie zúžených miest, zavedenie drénu a i) je potrebné
špeciálnym príslušenstvom rozšíriť otvor na papile
(papilosfinkterotómia).
103
Aké ďalšie zákroky pripadajú počas ERCP do úvahy?
V prípade potreby je možné získať vzorky tkaniva z papily, zo
žlčovodov alebo z pankreatických vývodov. Odoberanie vzoriek je
nebolestivé.
Keď sa pri vyšetrení zistia žlčové alebo pankreatické kamene, je
možné ich špeciálnymi akcesóriami vytiahnuť alebo ak sú moc veľké,
tak rozdrviť alebo zmenšiť a následne vytiahnuť.
Ak sa zistí zúženie žlčových alebo pankreatických ciest, je možné ich
mechanické rozťahovanie (dilatácia) a následné zavedenie
plastikového alebo metalického stentu na premostenie stenózy.
Príprava
Ak lekár neurčí inak, tak v deň vyšetrenia alebo aspoň 6-12
hodín pred výkonom nejesť a nepiť, aby bola horná časť tráviacej
trubice čistá, prázdna. Tiež je potrebné, aby pacient informoval lekára
o tom, či má nejakú alergiu, obzvlášť na jód, ktorý je obsiahnutý
v používanej kontrastnej látke.
Komplikácie
K možným komplikáciám tohto vyšetrenia patrí akútny bolestivý
zápal pankreasu (pankreatitída), ktorý sa však po medikamentóznej
liečbe často rýchlo upraví. Zriedkavo vzniká infekcia žlčových ciest
(cholangitída) spojená s horúčkou a možnou sepsou. Zriedkavo si
tento stav vyžiada operačné riešenie. Ako pri všetkých
endoskopických metódach môže dôjsť k poraneniu steny alebo k
perforácii tráviacej trubice.
104
Obrázok 87. Kanylácia Vaterskej papily
17.5 ENDOSKOPICKÁ ULTRASONOGRAFIA (EUS)
Základný popis
Endoskopická ultrasonografia (EUS) je vyšetrenie, ktoré
umožňuje zobrazenie orgánov hrudníka, dutiny brušnej
a retroperitonea ultrazvukom zvnútra tráviacej trubice, t.j. z pažeráka,
žalúdka a z dvanástnika.
Pomocou endosonografu – t.j. prístroja s optickými vláknami
(endoskopu), ktorý má na konci zariadenie produkujúce a snímajúce
ultrazvukové vlny, je možné vyšetriť stenu pažeráka, žalúdka,
priľahlej časti duodena, pankreas ako i dostupnú časť žlčovodu,
väčších ciev, lymfatických uzlín, pečene, žlčníka a sleziny. Je možné
zobraziť zmeny štruktúry steny tráviacej trubice, ložiskové alebo
105
celkové zmeny priľahlých orgánov, zhubné alebo nezhubné nádory
v uvedenej oblasti.
Postup
Pri tomto vyšetrení pacient obyčajne leží na ľavom boku.
Následne sa cez ústa zavedie prístroj do pažeráka, žalúdka alebo
duodena Zvláštny typ endosonografu, tzv. lineárny endosonograf, je
prispôsobený na možnosť cieleného odberu vzoriek tkaniva pod
ultrazvukovou kontrolou špeciálnymi príslušenstvami alebo podanie
injekčných liekov cielene do požadovaného tkaniva. Taktiež je možné
pomocou lineárneho endosonografu zabezpečiť premostenie zúžení
alebo vyprázdnenie útvarov naplnených tekutinou zavedením
špeciálnych trúbok (drénov).
Príprava
Pacient je v deň vyšetrenia t.j. 6-12 hodín pred výkonom
nalačno. Potrava v žalúdku by mohla vyšetrujúcemu brániť v rozhľade
a spôsobovať početné artefakty a takisto by v priebehu vyšetrenia
mohlo dôjsť k zvracaniu s rizikom aspirácie vyvracaného obsahu.
Komplikácie
Pri bežnom vyšetrení sú komplikácie vzácne. Zriedkavo sa môže
vyskytnúť poranenie sliznice alebo prederavenie steny tráviacej
sústavy, hrtana a dýchacej trubice. K výraznejšiemu krvácaniu
dochádza len raritne, skôr dôjde len k podráždeniu sliznice spojenému
s minimálnym krvácaním.
Pri cielenom odbere vzoriek z tkanív alebo pri zavádzaní drénov môže
dôjsť k poraneniu daného orgánu, vzniku pankreatitídy, napichnutiu
106
cievy, ktoré by malo za následok výraznejšie krvácanie, niekedy i
s nutnosťou chirurgickej – operačnej liečby.
Obrázok 88. Endosonografia pankreasu – radiálna
Obrázok 89. Endosonografia submukózneho tumoru žalúdka – lineárna
107
18 HISTÓRIA, VZNIK A PRINCÍP RÖNTGENOVÉHO
ŽIARENIA
Historicky sa vznik röntgenového
žiarenia viaže na objav nemeckého fyzika
Wilhelma Conrada Röntgena, ktorý v roku
1895 objavil dovtedy neznáme neviditeľné
žiarenie, ktoré nazval lúčmi X. Ako zistil
dodatočne, uvedené lúče spôsobujú sčernenie
na fotografickej doske a vyvolávajú
fluorescenciu. Práve tieto vlastnosti
röntgenového žiarenia predurčili objav na významné miesto
v medicínskej diagnostike.
Zdrojom röntgenového žiarenia je röntgenová lampa, ktorá sa
skladá z vysoko vákuovanej trubice a dvoch elektród – anódy
a katódy. Vhodnou kombináciou žeraviaceho napätia na katóde
a vysokého napätia, na ktoré je pripojená anóda, vzniká röntgenové
žiarenie v požadovanej kvalite. Čím je žiarenie s kratšou vlnovou
dĺžkou, tým je prenikavejšie (tvrdšie). Elektróny, ktoré dopadajú na
anódu, sú zabrzdené v silovom poli atómu – premenou kinetickej
energie zabrzdeného elektrónu vzniká brzdné = röntgenové žiarenie.
Podstatná časť energie elektrónov sa však mení na teplo, len
zanedbateľný zlomok energie elektrónov sa mení na röntgenové
žiarenie. Z toho dôvodu musí byť materiál anódy zhotovený
108
Obrázok 90 W. C. Röntgen
z odolného kovu, akým je volfrám, navyše musí byť röntgenová
lampa výdatne chladená.
Röntgenové žiarenie vzniká
v ohnisku anódy a vychádza okienkom
röntgenky – je to primárne žiarenie.
V tele pacienta vzniká rozptylom
primárneho žiarenia nežiaduce
sekundárne žiarenie, ktoré ohrozuje
personál v blízkosti pacienta, ale taktiež
zhoršuje kvalitu obrazu na röntgenovom
filme. Na elimináciu sekundárneho
žiarenia existujú rôzne typy clôn – napr.
Lysholmova, resp. Potter - Buckyho clona. Obrázok 91. Prvá snímka ruky
Ďalším využitím röntgenového žiarenia je jeho terapeutický
účinok, založený na absorbcii žiarenia poškodeným tkanivom a na
fyzikálnych a biologických účinkoch žiarenia v bunkách ľudského
organizmu.
19 DIAGNOSTICKÉ METÓDY S POUŽITÍM
RÖNTGENOVÉHO ŽIARENIA
9.1 SKIAGRAFIA
Skiagrafia je základným röntgenovým vyšetrením. Jej princípom
je snímkovanie určitej anatomickej časti organizmu na röntgenový
film prestupom zväzku röntgenových lúčov v smere röntgenová lampa
– pacient – röntgenový film.
109
Obrázok 92. Skiagrafické pracovisko
Obrázok 93. Snímka pľúcCharakteristickým znakom tohto druhu vyšetrenia je
jednorazová expozícia nehybného pacienta – ide o statické vyšetrenie.
Na zhotovenej snímke sa znázorňuje sumácia orgánov – t.j. ich
prekrytie, čo v praxi znamená, že napríklad na snímke (skiagrame)
hrudníka vidíme tieň srdca, rebier a hrudnej kosti, ktoré čiastočne
110
zakrývajú pľúcne tkanivo pred a za uvedenými časťami hrudníka, čím
môže dôjsť i k prekrytiu chorobného procesu.
Vyšetrenie uskutočňuje rádiologický asistent (staršie označenie
laborant).
Klasická (konvenčná) skiagrafia = snímkovanie na röntgenový
film v rôznych formátoch, ktorý je uložený v špeciálnych
kazetách so zosilňovacími fóliami. Takto exponované filmy sa
spracovávali v tmavej komore v minulosti ručne vo
vyvolávacích chemikáliách (vývojka – ustaľovač – oplachovanie
vo vode – sušenie), dnes sú bežné vyvolávacie automaty.
Výhodou sú relatívne nízke nadobúdacie ceny prístrojov,
nevýhodou prácna archivácia, vyššia záťaž pacienta ionizujúcim
žiarením, vyššie prevádzkové náklady.
Digitálna rádiografia = snímkovanie na špeciálny panel, resp.
detektor, z ktorého sa počítačovou technológiou vytvorí
digitálny obraz v priebehu niekoľkých sekúnd priamo na
monitore. Výhodou je výrazne nižšia záťaž pacienta ionizujúcim
žiarením, vysoká kvalita obrazu, odpadá náročná archivácia
klasických snímok (obrazovú dokumentáciu je možné ukladať
na pamäťové digitálne médiá), zrýchľuje sa vyšetrovací proces.
Nevýhodou sú nepomerne vyššie nadobúdacie náklady, je však
zrejmé, že tento typ vyšetrenia v krátkej budúcnosti bude
jednoznačne dominovať.
111
Obrázok 94. Pracovná stanicaPríprava pacienta: Zásadnou požiadavkou je správne vyplnená
žiadanka so základnými údajmi o pacientovi a jeho nemoci, resp.
úraze (vyplnené tlačivo alebo v elektronickej forme). Podľa možnosti
je pacient v pokoji – hlavne deti, psychiatrickí pacienti a pod.,
u vážnych poranení alebo bezvedomí sú zabezpečené dýchacie cesty,
zastavené krvácanie, prevencia šoku, zaistený žilný prístup.
U vážnejších zranení je na mieste analgézia, imobilizácia poranenej
končatiny, nutný je sprievod zdravotníckym personálom.
Ochrana pacienta a personálu: Používanie ochranných záster
a pomôcok, rôznych krytov na genitálie a štítnu žľazu.
19.2 SKIASKOPIA
Je to dynamické vyšetrenie, tzv. prežarovanie, s vytváraním
aktuálneho obrazu pohybujúcich sa štruktúr v organizme na obrazovke
112
monitoru. Ide hlavne o vyšetrenia tráviaceho traktu, cievneho systému,
pohybového aparátu, ale i miechy.
Vyšetrenie robí lekár – radiológ.
Polohovaním pacienta sa dosahujú projekcie, ktoré odstraňujú
nepriaznivý efekt sumácie.
Obrázok 95. Skiaskopické pracovisko
Rôzne typy a aplikácie skiaskopie:
Natívne vyšetrenie – bez použitia kontrastnej látky, napríklad
vyšetrenie pľúc.
Kontrastné vyšetrenie - zmysel podania kontrastnej látky spočíva
v tom, že pri bežnom „presvietení“ orgánov nie sú viditeľné
niektoré štruktúry – po aplikácii kontrastnej látky do tráviacej
trubice a pod. sa orgány zviditeľnia, nakoľko kontrastná látka
113
v sebe absorbuje značnú časť prenikajúceho žiarenia, rovnako
ako napríklad kostné štruktúry. Na znázornenie zažívacieho
traktu sa používa báryová suspenzia (tzv. kaša), sleduje sa
postup – pasáž tráviacim traktom, defekty na stenách tráviacej
trubice. Vo väčšine prípadov sa suspenzia aplikuje per os –
pitím, v niektorých špecifických prípadoch cez kanylu. Na
znázornenie cievneho systému, slinných žliaz, žlčových ciest
a iných telesných dutín, fistúl a vývodov sa používajú tzv.
jódové kontrastné látky – kontrastným látkam je venovaná
samostatná kapitola. Špeciálnym druhom kontrastného
vyšetrenia je angiografia a coronarografia, kde je cieľom zistiť
rozsah chorobného postihnutia periférneho cievneho systému,
resp. u coronarografie ide o vyšetrenie ciev zásobujúcich
srdcový sval – následne pomocou špeciálnych postupov
spriechodniť zúžené alebo uzavreté cievy. Ide o kombináciu
kontrastného a invazívneho vyšetrenia – viď nižšie.
Invazívne vyšetrenia (diagnosticko – terapeutické postupy).
Tento typ vyšetrenia si vyžaduje špeciálne inštrumentárium
podľa druhu výkonu. Sú to punkcie rôznych útvarov (cysty,
abscesové ložiská, voľná tekutina v telesných dutinách, aplikácia
drénov, punkcia histologická a podobne). Môže ísť aj o aplikáciu
liečiva do neprístupnej oblasti pod röntgenovou kontrolou
(kĺbové štrbiny, okolie miechových koreňov atď.).
Príprava pacienta: V zásade takmer všetky typy skiaskopických
vyšetrení sa vykonávajú nalačno, pri vyšetrení gastrointestinálneho
114
traktu (ďalej GIT) sa strava nepodáva večer pred vyšetrením,
vyšetrenie žalúdka môže byť s ľahkou stravou večer (bezmäsité jedlo
s malým objemom). Vyšetrenie hrubého čreva si vyžaduje zvláštnu
prípravu na očistu sliznice, väčšinou sa 18 hodín pred vyšetrením
podávajú preparáty Magnézia, spravidla sú individuálne rozdiely
podľa pracovísk. Pred vyšetrením ciev je pacient taktiež nalačno,
dostatočne zavodnený, po vyšetrení dbáme o zvýšený prísun tekutín.
Obzvlášť veľkú pozornosť venujeme diabetikom – vyšetrenia nalačno
posúvame do skorých ranných hodín.
19.3 POČÍTAČOVÁ TOMOGRAFIA (CT)
Metóda, ktorá je založená na počítačovej analýze a syntéze dát
o priechode rtg žiarenia telom pacienta. Úzky primárny lúč rotuje
okolo tela pacienta a preniknuté žiarenie je zachytávané na
detektoroch. Žiarič (lampa) a detektory sú umiestnené na jednom
prstenci oproti sebe. Pacient sa postupne počas vyšetrenia posúva
pozdĺž dlhej osi prístroja. Zo zozbieraných dát sa vypočíta, resp.
spracuje obraz. Základným obrazom je osový rez = scan = sken,
zobrazuje osovú anatómiu danej vrstvy, dobre diferencuje jednotlivé
štruktúry v smeroch kolmých na dlhú os tela. Pri vyšetrovaní
jednotlivých orgánov si môžeme vopred určiť hrúbku vyšetrovaných
vrstiev – čím tenšie vrstvy si zvolíme, tým vlastne orgán hypoteticky
„rozkrájame“ na tenké vrstvy a vyšetrenie je presnejšie.
Pri tvorbe štruktúry obrazu vychádza počítač z absorbcie
röntgenového žiarenia, ktoré prešlo telom pacienta z röntgenovej
115
lampy na detektory – samozrejme, že lúč, ktorý prešiel hutným
orgánom - napr. kosťou - bol výraznejšie stlmený (absorbovaný), ako
lúč, ktorý prešiel vzdušnými pľúcami. Oslabený lúč vyvolá na
detektore slabý signál, lúč ktorý „preletel“ cez orgán len
s minimálnym oslabením, vyvolá na detektore silný signál. Orgán ako
kosť je hutný – má vysokú denzitu, orgán, ktorý je „riedky“, má nízku
denzitu.
Jednotlivé orgány a tkanivá ľudského tela majú typické hodnoty
denzity, celá stupnica Hounsfieldových jednotiek ( = HU ) má 2 000
stupňov. Medzi základné stupne patrí denzita (hustota) vody = 0 HU,
denzita vzduchu je – 1 000 HU, kompaktná kosť má + 1 000 HU.
Obrázok 96. CT brucha – cystické ložiská pečene a sleziny
Indikácia CT vyšetrenia – prakticky všetky orgánové skupiny, je však
nutné vedieť, že každá rádiodiagnostická metóda má svoje špecifické
116
stránky a nemožno jednoznačne povedať, že vyšetrenie CT je vhodné
vždy a na diagnostiku všetkých chorôb. Vďaka pomerne dlhej časovej
expozícii ionizujúcim žiarením je vyšetrenie CT veľmi zaťažujúce pre
pacienta. Z toho dôvodu je nutná spolupráca medzi indikujúcim
lekárom a rádiológom na určenie správneho algoritmu – to znamená
optimalizovanej následnosti jednotlivých diagnostických postupov – a
to od zdraviu neškodných, resp. menej škodlivých, končiac zdravie
výrazne zaťažujúcimi vyšetreniami.
Príprava pacienta – väčšina vyšetrení sa robí nalačno. Nakoľko je
možné očakávať, že bude podaná kontrastná látka intravenózne,
vzniká riziko vzniku ťažkej alergickej reakcie a z toho plynúcich
komplikácií (napr. hrozba zvracania u najedeného pacienta s
aspiráciou zvratkov, pacient je určitý krátky časový okamžik vo
vyšetrovacej miestnosti sám – pozorovaný len cez obslužné okno). Pri
vyšetrení GIT podávame pacientovi jódovanú kontrastnú látku vypiť
vo forme nápoja.
Ako už bolo uvedené pri skiagrafických vyšetreniach, i pri CT
vyšetrení je nutný pokoj pacienta, pohyby vytvárajú veľmi rušivé
vplyvy vo vzniknutom obraze, čím sa vyšetrenie znehodnocuje.
Taktiež je dôležité, aby bol pacient dychovo a obehovo čo možno
najviac stabilizovaný so zaisteným žilným prístupom, samotné
vyšetrenie by nemalo spôsobovať ďalšie zhoršenie stavu pacienta.
Nutná je aj aspoň provizórna zástava masívnejšieho krvácania, lebo
117
vyšetrenie trvá niekoľko minút, počas ktorých môže pacient stratiť
významnejší objem krvi.
Zásadným momentom, ktorý veľkou mierou vplýva na kvalitu
vyšetrenia je správne vyplnená žiadanka na vyšetrenie CT. Len na
základe relevantných údajov od ošetrujúceho lekára si môže rádiológ
zvoliť najsprávnejší vyšetrovací postup, ktorý vedie k efektívnej
diagnostike s najmenším rizikom pre pacienta a obslužný personál.
19.4 OSTEODENZITOMETRIA
Osteoporóza je onemocnenie, súvisiace predovšetkým so stratou
minerálov v skelete. Jedným z dôsledkov predlžovania stredného veku
života je rastúci počet osteoporotických zlomenín stavcov, zlomenín
femuru a podobne. Zlomeninám a utrpeniu z nich sa dá predchádzať
včasnou a cielenou preventívnou diagnostikou. Riziko zlomeniny je
dané rizikom pádu a mechanickou odolnosťou kosti, ktorá závisí od
kvality kostného materiálu, od množstva a kvality kostnej matrix
(predovšetkým kolagen typ I), na mineralizácii kosti a na usporiadaní
mikroarchitektúry. Osteoporóza je príčinou 90 % fraktúr stavcov
a 75 % zlomenín distálneho predlaktia žien starších ako 65 rokov.
Indikácia – osteodenzitometria je odôvodnená v prípade, že jej
výsledok ovplyvní spôsob liečby. To záleží nielen na diagnóze, ale aj
veku a pohlaví pacienta prípadne nežiaducich účinkoch liečby.
Napríklad u starších pacientov je osteoporóza zreteľná na bežnej rtg
snímke, keď už ubudlo 25-30 % kostnej hmoty a netreba preverovať
už známu diagnózu.
118
U žien v období menopauzy nie sú známe presvedčivé dôvody
na osteodenzitometriu, lebo spravidla inak zdravé ženy v tomto veku
osteoporózu nemajú.
Špecifickým problémom je kategória žien, liečených
hormonálnou substitučnou liečbou pri deficite ovariálnych hormónov.
Princíp osteodenzitometrie spočíva v absorbcii rtg žiarenia
v skelete. Touto metódou sa stanovuje množstvo minerálov – BMC
(bone mineral contens). Ďalšou interpoláciou s povrchom kosti sa
stanovuje index BMD (bone mineral denzity)
Základné typy osteodenzitometrických metód:
dvojfotónová denzitometria na báze rtg žiarenia,
CT denzitometria,
ultrazvuková denzitometria.
Mimo špeciálnych, jednoúčelových rtg denzitometrických
prístrojov je tzv. osteoprogram dnes už súčasťou softvéru
dokonalejších CT prístrojov.
Kvantitatívna ultrasonometria skeletu – QUS táto ultrazvuková
metodika má taktiež možnosť overiť mikroarchitektúru kosti, nie je
však alternatívou, ale len doplnkom osteodenzitometrie na báze rtg
žiarenia. Metodika QUS je najviac používaná na pätnej kosti.
Príprava na vyšetrenie si nevyžaduje špeciálne postupy
119
19.5 MAMMOGRAFIA
Ide o vyšetrenie prsníkov, prsnej žľazy a časti hrudného svalu za
účelom zistenia nádorového onemocnenia alebo jeho prevencie.
Samotné vyšetrenie je taktiež na báze prieniku röntgenového
žiarenia tkanivom prsníka a jeho záznamom na röntgenovom filme
alebo na digitálnej technológii zobrazenia.
Indikácia na vyšetrenie – na vyšetrenie odosiela v zásade gynekológ
alebo onkochirurg – špecialista mammológ. Najčastejšie je to na
základe vyhmataného ložiska v prsníku alebo zväčšených
lymfatických uzlín v podpaží.
V poslednom období sa kladie veľký dôraz na prevenciu
určitých vekových skupín žien nad 40 rokov v dvojročných
intervaloch. Je nutné vedieť, že znova ide o ionizujúce, zdravie
ohrozujúce žiarenie, o ktorom sa vedie záznam v zdravotnej
dokumentácii pacienta.
Príprava na vyšetrenie si nevyžaduje špeciálne postupy.
120Obrázok 97. Mammograf
Obrázok 101 Mammografická snímka
20 ULTRASONOGRAFIA (USG)
Dnes už širokorozvinutá metodika s viacodborovým použitím
v medicíne. Princíp USG spočíva v generovaní UZ (ultrazvukových)
vĺn v takzvanej sonde, ktorú drží vyšetrujúci lekár v ruke. UZ vlny sú
generované piezoelektrickými kryštálmi, vlny sa propagujú do
vyšetrovanej oblasti a ich rýchlosť šírenia závisí od mernej hmotnosti
prostredia a od jeho elasticity. Rýchlosť šírenia zvuku vzduchom je
330 m/s, naproti tomu vo vode 1 500 m/s. Frekvencia ultrazvuku je
viac ako 20 000 Hz, ktorá je pre ľudské ucho nepočuteľná. Bežné
sondy v medicínskom využití pracujú v rozmedzí 2 – 12 MHz.
Na vznik obrazu však nestačí len UZ vlny vyslať, ale ich aj
prijímať, UZ vlnenie sa na každom rozhraní čiastočne odráža, ale časť
postupuje ďalej, hlbšie. Rozhraním rozumieme napríklad hranicu
medzi kožou a podkožným tukom, medzi tukom a svalovým snopcom,
medzi svalovými snopcami navzájom, medzi bunkami navzájom atď.
Na každom rozhraní sa časť UZ vĺn odráža s inou frekvenciou, s akou
bola odoslaná, zmena frekvencie má určitú zákonitosť, ktorá sa dá
presne vypočítať a na základe toho určiť aj zloženie vyšetrovanej
hmoty. Odrazené vlny sú prijaté v sonde. V každej sonde sa podľa
druhu nachádza až niekoľko desiatok kryštálov, u bežných lineárnych
sond až vyše 200. Piezoelektrické kryštály sú usporiadané v rade za
sebou a fungujú nasledovne:
V rýchlom slede každý kryštál vyšle UZ vlnu (asi 5 000
x/s)stanovenej frekvencie a hneď sa mení na prijímač, takže môže
prijať odrazenú vlnu z hĺbky, ktorá prichádza s určitým časovým
121
oneskorením a so zmenenou frekvenciou. Keď takto reagujú postupne
všetky kryštály v sonde, môže výkonný počítač spracovať získané
údaje a premeniť ich na digitálny obraz.
V USG obraze hovoríme o echogenite orgánov o patologických
zmenách v nich. Hypoechogénny útvar je útvar s nízkou úrovňou
odrazeného signálu = tekutiny, ultrazvukové vlny najlepšie vedie
voda, takže sa naspäť k sonde nedostávajú odrazené, v USG obraze sú
tmavé až čierne (cysty, močový mechúr).
Hyperechogénne útvary majú vysokú hustotu a odrážajú UZ
vlny späť ku sonde s vysokou frekvenciou – v USG obraze sú biele
(kamene v žlčníku a podobne).
Obrázok 98. USG vyšetrenie srdca
122
Obrázok 99. USG maternice
Obrázok 100. USG srdca s farebným mapovaním
123
Obrázok 101. USG vyšetrenie pečene
Obrázok 102. USG vyšetrenie plodu v maternici
124
Príprava pacienta: Je pomerne nenáročná, pri väčšine vyšetrení bez
premedikácie, u vyšetrenia orgánov dutiny brušnej má byť pacient
nalačno, podľa možnosti vyšetrenie má prebehnúť v dopoludňajších
hodinách, keď nie je v črevách výrazná peristaltika a vyšetrenie
neznehodnocujú črevné plyny, ktoré odrážajú UZ vlny.
Pri vyšetrení malej panvy je žiadca čo možno najväčšia náplň
močového mechúra, obdobne i pri vyšetrení obličiek a pri
gynekologickom vyšetrení.
21 MAGNETICKÁ REZONANCIA (MR)
Na rozdiel od CT nie je zdrojom signálu RTG žiarenie, ale
rádiofrekvenčné pulzy. Princíp tejto metódy je pomerne zložitý a či
bude vo výslednom obraze určitá štruktúra svetlá (hypersignálna,
hyperintenzívna), alebo tmavá (hyposignálna, hypointenzívna),
rozhodujú zvolené frekvencie a parametre.
Zdrojom signálu a aj objektom sledovania je atóm vodíka, resp.
jeho jadro – jednak pre svoj hojný výskyt v biologických tkanivách,
ale aj pre silu signálu v magnetickom poli. Veľmi zjednodušene
spočíva princíp vyšetrenia v uložení pacienta do magnetického poľa
prístroja o sile magnetického pola od 0,2 do 3 T (Tesla) podľa typu
prístroja. Po zapnutí magnetu alebo pri pôsobení magnetického poľa
sa inak náhodilé postavenie či orientácia magnetických vektorov
protónov vodíka usporadúva v smere siločiar vzniknutého
magnetického poľa. Po vypnutí magnetu sa vracajú vektorové
usporiadania protónov do svojho pôvodného stavu za určitý čas, ktorý
125
je charakteristický pre jednotlivé tkanivá. Pri návrate protónov vodíka
do svojho rovnovážneho stavu vzniká rádiofrekvenčný signál, ktorý
detekujú rádiofrekvenčné cievky. Tieto cievky sú špeciálne formované
a konštruované na jednotlivé časti tela. Pomocou rôznych
konštrukčných postupov je možné dosiahnuť niekoľko druhov
sledovania rádiofrekvenčných signálov. Tieto jednotlivé postupy –
sekvencie – dnes umožňujú už aj rýchle zobrazenia, čo je využiteľné
pri vyšetrení srdca a ciev.
Hodnotenie snímkov z MR je zložitejšie ako u CT, kde je len
jedna neznáma – a tou je denzita tkaniva. Pri MR vyšetrení sú
neznáme minimálne tri , sú nimi takzvané relaxačné časy T1 a T2 (t.j.
uvedené časy, keď sa protóny jadier vodíka dostávajú z vybudeného
do svojho rovnovážneho stavu) a treťou neznámou je koncentrácia
protónov. Až po vyhodnotení všetkých uvedených sekvencií je možný
diagnostický záver, ktorý má však výpovednejšiu hodnotu, ako je
tomu u CT.
Výhody MR spočívajú hlavne v absencii škodlivého rtg žiarenia
(možné častejšie opakovať), vo väčšom rozlíšení kontrastu. MR je
metóda senzitívnejšia na mozgové tumory, ale aj pri onemocnení kôry
i bielej hmoty mozgu u atrofických ochorení dokáže efektívne
sledovať vývoj demyelinizácie. Výrazne lepšiu diagnostickú úroveň
dosahuje MR pri vyšetrení veľkých kĺbov. Do budúcnosti sa javia
optimistické prognózy MR v zmysle kvalitatívnej analýzy tkanív - t.j.
v možnosti určovať presne druh tkaniva v požadovanej oblasti,
orgáne. Na druhej strane má MR úplne zásadné kontraindikácie – a to
126
je prítomnosť kovového, feromagnetického materiálu v tele (svorky,
kĺby), kardiostimulátor, ušné trasnsplantáty.
Obrázok 103. MR mozgu v bočnej rovine
Obrázok 104. MR angiografia artérií oboch predkolení
127
Obrázok 105. MR angiografia stehnových artérií
128
Obrázok 106. MR hlavy v bočnej rovine
Obrázok 107. MR mozgu – priečny rez
V diagnostike akútnych onemocnení CNS, traumatických stavov
neurocrania naďalej dominuje CT. Naopak pri traume miechy lepšie
zobrazenie dosahuje MR.
Ako kontrastná látka na zvýraznenie štruktúr sa používa
gadolinium vo forme chelátov, ktoré nemajú alergizujúci účinok ako
jódované kontrastné látky pri CT.
129
22 KONTRASTNÉ LÁTKY V RÁDIODIAGNOSTIKE
Kontrastné látky sa používajú v rádiológii na znázornenie,
zvýraznenie alebo zobrazenie štruktúr, ktoré by sa inak buď
nezobrazili, alebo by boli nedostatočne výrazné.
Obrázok 108. Kontrastná látka v žalúdku a v tenkom čreve
Obrázok 109. Kontrastná látka v hrubom čreve
130
Základné rozdelenie kontrastných látok:
a. Negatívny kontrast – to sú napríklad črevné plyny v čreve, alebo
vzduch a CO2 umelo vpravený do vyšetrovaného priestoru.
b. Pozitívny kontrast – ten ďalej delíme do dvoch skupín:
Báryová suspenzia zo síranu bárnatého, využitie pri
skiaskopickom vyšetrení tráviacej trubice , spôsob prípravy
pacienta bol uvedený v príslušnej kapitole skiaskopie. Pri
vyšetrení je riziko styku kontrastnej látky s krvou alebo
vytečenie kontrastu do dutiny brušnej pri perforácii tráviacej
trubice – vtedy pôsobí bárium toxicky.
Jódované kontrastné látky – využitie hlavne v cievnej
diagnostike a v CT vyšetrení po ich aplikácii do žilnej alebo
tepennej krvi. Pri ich podaní má byť pacient nalačno,
v anamnéze sa zameriavame na zistenie prípadnej alergie na jód
– vtedy je podanie kontrastu kontraindikované. Ďalšou
komplikáciou podania jódovanej kontrastnej látky je jej
nefrotoxicita, t.j. schopnosť poškodiť obličkové funkcie – tu
musíme dbať o správnu indikáciu vyšetrenia u pacientov so
zlyhávajúcimi obličkovými funkciami. Ako prevencia pôsobí
dostatočné či vlastne nadmerné podávanie tekutín per os na
zabezpečenie rýchleho odchodu kontrastnej látky do
odfiltrovaného moču.
V dnešnej dobe sú v distribúcii moderné jódované preparáty
s novou štruktúrou molekuly, ktorá zabezpečuje minimálnu
rizikovosť po podaní.
131
c. Kontrastné látky pre magnetickú rezonanciu – podávanie
kontrastných látok sa stalo pri MR vyšetrení štandardom, ktorý
zvyšuje diagnostické informácie. Kontrastné látky na báze
gadolínia môžu meniť intenzitu signálu v tkanivách. Aplikácia je
taktiež intravenózna, s podstatne nižším rizikom nežiaducich
reakcií.
Aplikácia kontrastných látok má nezastupiteľný význam v rozvoji
diagnostiky rôznych onemocnení, vyžaduje si však citlivý prístup a
premyslené indikácie.
LITERATÚRA
1. LACKO, A. A KOL.: Neinvazívna diagnostika
kardiovaskulárnych ochorení. Lipt. Mikuláš: Vojenská
akadémia, 2001, 211 s.
2. ĎURIŠ, I., HULÍN, I., BERNARDIČ, M. A KOL.: Princípy
internej medicíny. Bratislava: SAP, 2001, 2951 s.
3. JAVORKA, K. A KOL.: Učebnica lekárskej fyziológie. Martin:
Osveta, 2001, 697 s.
4. NIEDERLE, P. A KOL.: Echokardiografie. Praha: Triton,
2002, 360 s.
5. ADAMEC, A. A KOL.: EKG podle Holtera. Praha: Galen,
2003, 115 s.
132
6. OPAVSKÝ, J.: Autonomní nervový systém a diabetická
autonomní neuropatie. Praha: Galen, 2003, 303 s.
7. CHALOUPKA, V., ELBL, L. A KOL.: Zátěžové metody
v kardiologii. Praha: Grada-Avicenum, 2003, 292 s.
8. DÍTĚ, P. a kol.: Základy digestivní endoskopie. Praha: Grada
Publishing, 1996, 240 s.
9. FRIČ, P., ZAVORAL, M.: Endoskopické metody ERCP
a kolonoskopie. Multimediální elektronická publikace. Praha:
Publishing, 1996.
10.VAVREČKA, A.: Minulosť, súčasnosť a budúcnosť
gastrointestinálnej endoskopie. Sestra, 5, tematický zošit 15,
september 2002, s. 24-26
11.ZAVORAL, M. a kol.: Nové trendy v digestívní endoskopické
diagnostice a léčbě. Praha: Grada Publishing, 2000, , s. 11-17
12.BLAŽEK, O.: Radiologie a nukleární medicína. Praha:
Avicenum, 1989
13.ŠAJTER, V. a kolektív: Biofyzika, biochémia a radiológia.
Martin: Osveta, 2002
133