PERIODIZÁCIA DEJÍN FILOZOFIE

Dejiny európskej filozofie delíme podobne ako všeobecné dejiny, dejiny umenia, literatúry a pod. na: starovek, stredovek, novovek, súčasnosť, postmodernizmus. Časové hranice sa odlišujú a to vzhľadom na nejakého filozofa, ktorý významne ovplyvnil filozofiu.

STAROVEK od 6. stor. pred Kr. – pol. 8. stor. po Kr. Delí sa na: obdobie vzniku (kozmologický charakter): 6.–5. stor. pred Kr.; obdobie starovekého osvietenstva (humanistický charakter): 5. stor. pred Kr.; obdobie systémov (klasické, vrcholné obdobie): 4. stor. pred Kr.; obdobie starovekých škôl (etický charakter): 3.–1. stor. pred Kr.; synkretické obdobie (náboženský charakter): 1. stor. pred Kr. – 5. stor. po Kr.

Starovek vo filozofii symbolicky končí v r. 529 zatvorením Akadémie v Aténach.

STREDOVEK od polovice 8. stor. do konca 15. stor. Delí sa na: prípravné obdobie (jar) do konca 12. stor.; doba rozmachu (zlatý vek) 13. stor.; doba úpadku (jeseň) 14. a 15. stor., pričom 14. stor. charakterizuje kriticizmus a 15. stor.

skepticizmus (obrana viery a beznádej rozumu); prelomové obdobie 16. stor. charakteristické fideizmom.

NOVOVEK od začiatku 16. stor. po začiatok 19. stor. Delí sa na: renesančný humanizmus 15. a 16. stor.; filozofické systémy 17. stor.; osvietenstvo 18. stor.; romantizmus do polovice 19. stor.

Novoveká filozofia symbolicky začína R. Descartom (+ 1650) a končí Hegelom (vydaním jeho diel r. 1830).

SÚČASNOSŤ tradičné delenie: od r. 1830 až po dnes. Iné delenie: od r. 1830 po r. 1968/69 – moderna; od r. 1970 – postmoderna, „posúčasná“ filozofia.

Dejiny filozofie sú procesom, ktorý nemožno presne ohraničiť, akoby teraz niečo skončilo a nové začalo. Periodizácia uľahčuje štúdium dejín filozofie, ale zdôraznenie charakteristických filozofických prúdov daného obdobia ešte neznamená rozlíšenie, ktoré sú to základné problémy a väzby, ktoré neraz vystupovali v odľahlých etapách filozofie. Neznamená, že z historicky známych riešení neodvratne všetky nezanikli, ale pretrvávajú a nadobúdajú nový výraz v zmenených súvislostiach dejín.

STAROVEK

KOZMOLOGICKÉ (KOZMOONTOLOGICKÉ) OBDOBIE (VI. – V. pred Kr.)A. MONISTI

Záujem prvých filozofov sa sústreďuje na vonkajší svet: kozmos. Monisti sú tí, ktorí odkazujú, poukazujú na jednu pralátku (voda, zem, vzduch, číslo, apeiron) alebo na jeden stav (zmena u Herakleita, nemennosť u Parmenida) ako tie rámce, do ktorých možno adekvátne umiestniť celú skutočnosť.

1. Milétska škola

1

THALÉS (asi 624–546 pred Kr.) Hľadá arche, pralátku sveta, ktorou je voda, všetko na svete je z vody.

ANAXIMANDROS (asi 610–546 pred Kr.) žiak Tálesa z Milétu. Arche sveta: apeiron (PERAS=hranica),zbavené hraníc = neohraničenosť. Nekonečné ja ako nádrž, nemá žiadne vlastnosti, ohraničenia (ani počet, kvalitu, je bez tvaru), môže prijímať rôzne podoby.

ANAXIMENES (asi 585–524 pred Kr.) predstaviteľ iónskej školy. Hovorí, že pralátkou je vzduch. Spôsob zdôvodnenia bol podobný ako u predchádzajúcich: Vzduch je princípom života - nech človek prestane dýchať, prestáva život.

PYTAGORAS zo Samos. (asi 580–572 pred Kr.) a PYTAGOREJCI matematik, astrológ. Arche je číslo. Svet nie je chaosom, ale je kozmom, vládne tam poriadok. Číslo je prazákladom všetkých vecí, vo veciach nachádzajú matematické vzťahy (napr. výška tónu, dĺžka struny). Skutočnosť je usporiadaná zároveň hovorí, že je krásna. Číslam pripisovali mýtické kvality Koncepcia človeka: démon uväznený za trest v tele.

2. Iónska škola

HERAKLEITOS z Efezu. (asi 540–480 pred Kr.) Arche sveta je oheň. Svet je zmena, nemá postať, lebo všetko je len krátkodobým úkazom skrytého zákona (imanentný logos). Zmenu vysvetľuje na spôsob boja protikladov, metaforicky znázornený večne živým ohňom, ktorý sa rozhorieva a uhasína podľa toho, ako mu to prikazuje zákon. Motorom všetkých zmien je vnútorný boj protirečení, protikladov, ktorú harmonicky riadi Logos. Teória všeobecnej zmeny (variabilizmus).

3. Eleátska škola

XENOFANES (580-485) zakladateľ elátskej školy. Arché, teda všetko, čo je, tvorí všetko obklopujúce jedno bez začiatku, bezo zmeny, večné. V jedne všetko trvá bezo zmeny. Každý vznik a zánik je len ilúziou, akej podlieha človek vinou svojich zmyslov.

PARMENIDÉS z Eley, (asi 540-470 pred Kr.) zakladateľ školy. Ak Herakleitos za všetkým hľadal mnohosť a zmenu, Parmenides hľadal jednotu, nemennosť (statický monizmus). Cesta k pravde je cestou k tomu, čo je (bytiu) a k nemu má prístup iba rozum (gr. nous – rozum, myseľ). Bytie existuje a nemôže nebyť a nebytie neexistuje a preto nemôže byť. Bytie (to on) je večné, nevzniká ani nezaniká. Pojem bytie je najvšeobecnejší a vytvára ho myseľ. Parmenides je otcom ontológie (radikálneho racionalizmu).

ZENÓN z Eley (490-430 pred Kr.) hlása nepriamu argumentáciu. Vychádza z téz, ktoré sú protirečivé jeho tézam, teda, že sú neudržateľné, nepravdivé. Je proti pohybu a zmene.

B. PLURALISTI

Všetci pluralisti došli k spoločnému záveru, že nemožno interpretovať celú skutočnosť na základe jedného elementu. Existuje niekoľko elementov a bytie nemôže ani vzniknúť ani zaniknúť, bytie existuje. Na pluralistov sa teda možno pozerať ako na mysliteľov, ktorí sa snažili zmieriť Parmenida a Herakleita, t.j. zmieriť dve proti sebe stojace vízie skutočnosti: zmenu a mnohosť a statickú, monolitickú víziu.

EMPEDOKLES (483- 423 pred Kr. ) Svet je večným procesom organizovaný 4 elementmi (zem, voda, oheň, vzduch), 2 silami, tie nevznikajú ani nezanikajú: sila lásky a nenávisti.

ANAXAGORAS (497-427 pred Kr.) Elementov je nekonečne veľa a sú stavebným materiálom celej skutočnosti. Odlišujú sa kvalitou (homojomery). Zlučujúc, miešajúc, sú v každej veci všetky. Všetko je vo všetkom. Za pohyb, za to miešanie je zodpovedný transcendentný nous (imanentný logos u Herakleita).

2

C. ATOMISTI

LEUKIPPOS z Abdér, tvorca atomizmu, učiteľ Demokrita. V Abdérae bola celá škola atomistov, teda abdérovci. Bytie je celok skutočnosti v procese ustavičnej zmeny, deliteľný do nekonečna a v každej čiastke podrobený absolútnemu zákonu premenlivosti.

DEMOKRITOS (460-370 pred Kr.) Skutočnosť tvorí nekonečne veľa nedeliteľných častí zvaných atómy. Líšia sa tvarom, polohou. Celá skutočnosť je zostavená z: 1. atómov a 2. prázdnoty. Atómy sa medzi sebou zlučujú, tvoria javové, meniace sa, vznikajúce a zanikajúce veci. Pohyb nepotrebuje vysvetlenie. Podľa Demokrita nič také nie je potrebné, pretože pohyb je vlastnosťou atómov. Potrebujú iba prázdnotu, aby sa premiestňovali, čím tvoria rôzne veci. Demokritos bol spojencom marxistov a materialistov.

ZHRNUTIE:

Prví filozofi boli skôr filozofujúci prírodovedci (Tháles, Anaximenes, Anaximadros, Pytagorejci, Empedokles, Demokritos, a pod.), ktorí vytvorili prvý monistický obraz sveta. Vychádzali z pozorovania prírody (phisis). Nazdávali sa, pre poznanie posledných príčin sveta je dostatočné poznať v prírode fyzikálne zákony, ktorými sa riadia prírodné látky, napríklad: voda, zem, vzduch, oheň. Niektorí išli ďalej a hľadali ich všeobecnejšie vyjadrenie v matematických zákonoch, ktorými môžeme vyjadriť zákonitosti pohybu a zmien nielen v prírode, ale aj u hviezd a celého univerza – kozmu, jeho usporiadanosti. Filozofujúci prírodovedci hľadali v prírodnej látke, poslednú príčinu – praelement (arche), čím filozofiu zužujú na kozmológiu. Na vysvetlenie mnohosti a rôznorodosti vecí to však nestačilo. Praelement tu vystupuje ako posledná príčina a je vlastne jedna materiálna príčina. Celý rôznorodý, pluralitný svet sa zužuje na jeden (mono) materiálny praelement - bytie. Takto vznikol vo filozofii prvý monistický obraz sveta, že povstáva a z jedného praelementu (bytia) a k nemu sa vracia.

Prví filozofujúci prírodovedci prispeli k vzniku filozofie:

+ Ľudské poznanie pochádza z bežnej skúsenosti v kontakte s prírodou; teda nie človek, ale príroda sa stala prvým predmetom filozofie;

+ Príroda (phisis) napriek svojim zmenám má svoju stálosť teda povahu, prirodzenosť (natura), vyjadrenú všeobecne pojmami „voda“, vzduch“, „atóm“;

+ Odhalili materiálnu príčinu, ktorá je hmotnému svetu vnútorná a nevyhnutná;+ Odhalili induktívnu metódu poznania, tzv. iónska indukcia: od obsahu k oblasti (od

vlastností skúmaných prípadov k rozsahu skúmaného celku).

Súčasne ich filozofia priniesla mylné riešenia:

– Prírodu zredukovali na jeden praelement materiálnej povahy, spoločný všetkým; jeden činiteľ mal vysvetliť mnohosť a rôznorodosť sveta vecí a človeka;

– Zrod fyzikálnej koncepcie bytia;– reálne veci, individuálne a rozdielne, stratili povahu bytia. Stali sa len úkazom, javom

niečoho, čo jediné pravdivé bytie – materiálny element.– Reálne veci sú ničím iným než agregátmi prazákladu, vznikajú jeho skladaním

a rozkladaním (na základe proporcie, rytmu, harmónie);– Celý kozmos sa redukuje na svet úkazov, vo svojom celku jednorodý monolit;– Stráca rozdiel medzi živou prírodou a neživou prírodou;– Časti sú pred celkom, kde celok je len zhluk nejako pospájaných prvkov. Ako by

platilo, že „menej dokonalé dáva viacej dokonalé“, čo je absurdné;– Empirickú skúsenosť metodicky urýchlene a naivne zovšeobecnili;– Celá skutočnosť je zúžená na problém kozmologický.

ČLOVEK ako agregát materiálneho praelementu. Človek stráca svoju individuálnosť, jednotlivosť, svoje autonómne suverénne bytie. Žije v sile prirodzenosti samého prazákladu a od

3

iných vecí sa líši vonkajškovosťou. Fyzikálne chápanie bytia pretrvalo dodnes v empirizme, naturalizme, materializme, pozitivizme. V prírodných vedách: biológii, medicíne, fyzike, čiastočne v psychológii, pedagogike a iných sa človek chápe ako každý iný tvor prírody – ako agregát častí (orgánov) ako element prírody. Poznanie o človeku zostalo prenesené na poznanie o nástrojoch, o ich fungovaní, štruktúre. Je nezrozumiteľný tak, ako je nezrozumiteľná napr.: tehla bez budovy, bunka bez orgánu a orgán bez živočícha. Častiam rozumieme až vo vzťahu k svojmu celku, kde existuje a dostáva svoj význam.

HUMANISTICKÉ OBDOBIE (V. stor. pred Kr.)

1. SOFISTI

Sofisti (gr. sophistái – mudrc, majster) učili cnostiam a politickej múdrosti. Ich prínosom pre pedagogiku bolo tvrdenie, že s cnosťou sa človek nerodí, cnosti sa treba učiť. Tento sofistický prvok je ešte viac zvýrazňovaný u Sokrata a je dedičstvom celej európskej filozofie. Hlavným úsilím výchovy je formovanie, vzdelávanie rozumu. U sofistov sa cnosť vtedy spájala s technikou, zručnosťou (obratnosťou v reči), nie s morálnou kvalitou. Cnostný je ten, ktorý má nejaký trvalý návyk takého správania a konania.

PROTAGORAS z Abdér (480–410) je tvorca sofistickej doktríny nazývanej homomensura: Človek je mierou všetkých vecí (ANTROPOS METROTOM PANTHON). Táto Protagorova doktrína sa stala akousi „magnou chartou” starovekého relativizmu. Slovo človek možno chápať tak, že každý človek samostatne je mierou všetkých vecí. Čo je pre mňa dobré, pre teba môže byť zlé a ty máš tak objektívnu pravdu ako aj ja. Tak to možno povedať o krásne, pravde, bytí, o všetkom. Človek pre Protagora je predovšetkým zmyslovou bytosťou (senzualizmus). U Protagora nachádzame istý druh konvencionalizmu, prakticizmu, utilitarizmu. Motívom konvencií (dohôd) je úžitok a ten má praktický význam.

GORGIÁŠ z Leontín (483-383). Kým Protagoras bol relativista, Gorgiás nihilista. Hlásal v protiklade k eleátom tri tézy: 1. Nič neexistuje, nič nie je. 2. Keby predsa niečo existovalo, bolo by to nepoznateľné - totálny agnosticizmus. 3. Keby predsa bolo poznateľné, aj tak by nebolo možné ukázať ho iným. Gorgiás je považovaný za tvorcu rétoriky. navrhuje všemocnú a zároveň autonómnu rétoriku. Slovo je autonómnou hodnotou, absolútne tvorivé, nemusí, nesmie obsahovať žiadne zamyslenie sa nad skutočnosťou.

PRODIKOS z Keos. Vyznačuje sa encyklopedickými, polytechnickými znalosťami. Sám hovorí, že nielen všetko vie, ale aj všetko dokáže urobiť a na výchovu, formovanie sú potrebné podľa možnosti encyklopedické vedomosti. Sofisti zohrávajú dôležitú úlohu v dejinách pedagogiky.

Neskôr v dejinách filozofie sa objavili podobné filozofické prúdy:

Empirizmus ako filozofické stanovisko priznáva skúsenosti výlučnú úlohu v poznaní. Stavia sa proti racionalizmu tým, že uznáva skúsenosť za základný a jediný zdroj hodnotového poznania. (R. Grosseteste, R. Bacon, W. Ockham, Th. Hobbes, J. Locke, G. Berkeley, D. Hume, D. Diderot, E. B. de Condillac, A. Comte, j. S. Mill, H. Spencer, materialistický: K. Marx, G. E. Moore, logický: Viedenský kruh).

Senzualizmus (lat. sensualis – zmyslový) v teórii poznania pohľad, podľa ktorého celá ľudská rozumová vedomosť je iba vyššie zorganizovaná forma zmyslového poznania a všetky činnosti mysle človeka sú výsledkom vyobrazovania dojmov. Teória podporuje pozície materializmu a pozitivizmu (L. Feurbach, K. Pearson, R. Avenarius, B. Russell).

Pozitivizmus (lat. od positivus – daný, zdôvodnený; ponere – ukladať, ustanoviť) to, čo je reálne, užitočné, isté, presné a konštruktívne, odolávajúce tomu, čo je negatívne, imaginárne, neužitočné, neisté, nejasné, deštruktívne. V širšom chápaní empirický smer zameraný proti metafyzike, uznáva vedu (vzor vedeckosti: fyzikálno-matematické odborné vedy) za jedinú právoplatnú vedomosť a za jediný základ konštruktívnej spoločenskej, politickej a hospodárskej činnosti. (C.-H. Saint-Simon, A. Comte).

4

Boli učiteľmi, ktorí celej európskej kultúre ukázali, že výchova spočíva v učení, formovaní rozumu, o vzdelávaní.

ANTIFONT a HIPPIAS rozlišovali medzi prirodzeným a ustanoveným zákonom. Uznávali obidva druhy zákonov s tým, že mudrca zaväzuje iba prírodný zákon a všetkých ostatných zaväzuje stanovený zákon. A vidíme i dnes, že sa objavujú stanovené zákony v protiklade k prírode.

ERISTI sa venovali umeniu viesť spory. Cieľom nebolo dosiahnuť pravdivé riešenie, ale vyhrať.

2. SOKRATES (469–399)

Hlavným zdrojom informácii o Sokratovi je Platon (Dialógy), potom Xenofont a Aristoteles. Oblasť filozofie, ktorej sa venoval môžeme nazvať antropológiou. Sokrates pozná prírodných filozofov, ale hľadá vedu v rozmeroch človeka jemu dostupnú. Hlavným predmetom jeho záujmu bola etika a s etikou veľmi úzko súvisiaca logika.

ETIKA Dáva rozhodnú a dôležitú odpoveď: človek je duša. Sokrates chápe dušu ako vedomé ja človeka, tzn. vedomý podmet morálneho konania človeka. V tomto zmysle takéto chápanie duše stotožnenej s vedomím človeka vstúpilo natrvalo do klenotnice pojmov európskej kultúry. Cnosť je určitá schopnosť spájaná s rozumom. Potom u človeka cnosť je vedomosť. Ide o doktrínu s označením morálny intelektualizmus, tzv. sokratovský paradox. Pre Sokrata, ak má človek konať morálne dobre, musí vedieť, potom akoby automaticky bude konať dobro.

1) Kto pozná, čo je dobro, koná dobro a nemôže konať zlo. 2) Nikto nekoná zlo úmyselne, ale ak niekto robí zlo, tak len z nevedomosti.

Paradox tu označuje: vyvodzovane, ktoré sa opiera o mylné predpoklady. Sokrates nepochopil, že z poznania nutne neplynie konanie, a že poznanie dobra nevyžaduje nutné konanie dobra. V antike ešte nebola nedocenená úloha vôle. Zdôrazňovanie vôle sa objavuje s kresťanstvom. Klasikom, ktorý zdôrazňuje vôľu a jej význam v morálnom živote, je sv. Augustín.LOGIKA Podľa získanej vedomosti sa správame cnostne, a k tomu má slúžiť logika. Tu nachádza druhý sokratovský paradox: „Pokiaľ nepoznáme definíciu toho, o čom hovoríme, nevieme o čom hovoríme“. K formovaniu definície a teda získaniu vedomosti slúžil aktívny rozhovor. Vychádza z tvrdenia: „Viem že nič neviem“, čo je základom múdrosti. Múdrosť je práve v tom: priznať, že to, čo neviem, naozaj neviem. Sokrates sa snaží aj iných naučiť tejto vedomosti. Robí to v dvoch etapách: 1. elenktická (negatívna metóda očisťovania rozumu od zdanlivej pravdy); 2. maieutická (pozitívna, tzv. pôrodnícka). Sokrates sa snaží doviesť rozhovor do takej situácie, aby išlo o protirečenie. A tu už bol priestor pre druhú etapu. Hovorí, že pravda tkvie v človeku, ale sám človek nevie, že tú pravdu v sebe má. A tak úloha učiteľa je úloha pôrodnej asistentky. Logika tu plnila funkciu techniky v zbavovaní sa klamlivých či zdanlivých vedomostí.

Koncepcia aporematického poznania. Poznávaný svet vyvoláva otázky, prečo je taký aký je? Prečo je človek človekom? Čo je človek ako človek? Vzniká teda apória: problém (gr. aporía), ťažkosť, sporná otázka, na ktorú sa filozofi usilovali odpovedať. Už sama otázka nesie v sebe zdôvodnenie, prečo sa pýtame. Existujú aj hlúpe otázky, keď sa pýtame na niečo, čo s problémom nesúvisí, keď ukazuje, že sme „mimo veci“. Zle položená otázka vedie k zlej odpovede. Sokrates prispel k aporetickému poznaniu tým, že máme klásť zdôvodnené otázky. Koncepciu kladenia otázky o probléme, ktorý treba vyriešiť, prevzal Platón aj Aristoteles. Hlavné problémy vyvolávajú súhlas „za“ a nesúhlas „proti“ (diaporía), ktoré čakajú na konečné vyriešenie - eupória.

KLASICKÉ, VRCHOLNÉ OBDOBIE SYSTÉMOV IV. stor. pred Kr.

5

Myšlienka racionálneho vysvetlenia sveta bola posilňovaná túžbou po trvalom, nevyhnutnom a všeobecnom poznaní. Herakleitos, Parmenides, Platón boli v opozícii k zmyslovému poznaniu predchodcov, ktoré považovali za radikálne premenlivé a nestále. Vyzdvihovali intuíciu, ale jednostranne, ako rozumové videnie sveta. Rástla dôvera v rozum, ktorý jediný je schopný postrehnúť stále, nevyhnutné a všeobecné štruktúry vecí. Rodil sa čistý racionalizmus, apriórny vo vzťahu k údajom zmyslového poznania.

PARMENIDES považoval za jediný prameň správneho poznania rozum (nous). Zmyslové poznanie nie je nutné, aby rozum postrehol bytie, ktoré nemôže byť a nebyť súčasne: bytie je a nemôže nebyť; nebytie nie je a nemôže byť. Bytie nie je nebytím a z nebytia nemôže povstať bytie. BYTIE je večné, nevzniká, nehynie, lebo ak niečo vzniklo, vzniklo z bytia a nie z nebytia. Rozumové (noetické) poznanie považuje za jedinú cestu pravdy, cestu mudrcov. Pravdivé je len to, čo rozum intuitívne poznáva: bytie. Rozum a filozof nie je upriamený na reálny svet, ale si vystačí so svetom intencionálnych bytí existujúce čistým vedomím subjektu.

PLATÓN (428-347 )

Platón považuje za skutočný svet: nemateriálny svet ideí (pleroma), ktorý je pravdivý, beztvárny. V ňom hlavná idea je Jedno-Dobro vyčerpáva všetko svoje bytie. Človek žije v zmyslovom svete, ktorý je iba obrazom a tieňom onej opravdivej duchovnej skutočnosti. Platón zakladá dualistický obraz sveta a predeľuje svet ideí ako skutočný svet a svet mateiálny ako svet tieňov. Svet ideí sa má k svetu tieňov tak, ako sa má bytie k nebytiu. Tu na zemi sme akoby v jaskyni, v ktorej sa idey – skutočné veci – odrážajú a my vidíme iba ich tiene. Činnosťou rozumu si ich pripomíname (anamnéza).

ČLOVEK ako idea: duša uväznená v tele. V človeku ostro vystupuje dualistická interpretácia skutočnosti, keďže je zložený akoby z dvoch sebe cudzích elementov: tela a duše (idey). Túto bytosť riadia dva cudzie princípy: zásada bytia – duša a zásada nebytia – telo. Bytie človeka je vnútorne rozpoltená: to, čo je duchovné stojí v protiklade k tomu, čo je telesné. Ľudské telo prestalo sa chápať ako prirodzené miesto duše, ale ako väzenie. Duch-duša je božskou ideou, ktorej prítomnosť v hmotnom tele a premien sveta nie je prirodzená.

Platónsky obraz človeka vybudovaný na dualistickej vízii sveta a bytia hlboko vošiel do európskej kultúry. V stredoveku a v novoveku bol modifikovaný rôznymi spôsobmi. Má svoje miesto aj v súčasnej filozofii a kultúre. Nachádzame ho všade tam, kde sa zdôrazňuje dualizmus tela a duše, zmyslov a rozumu, kde sa absolutizuje poznávacia sféra človeka, kde sa človek cez sféru pocitov a zmyslov redukuje na iracionálnu a autonómnu sféru, a kde sa široko chápaná telesnosť odtrhuje od celku ľudského bytia. Platónsky ideálny človek nie je agregát pralátky prírodovedcov, ale je čisté duchovné „ja“, duch-duša, ktorej zväzok s telom neprináša nič hodnotné, iba ju ujarmuje a ohraničuje. Telo, ako aj celá sféra pocitov a dojmov zviazaných s telom, nevstupuje do bytostnej štruktúry človeka, ale stanovujú oddelenú, autonómnu sféru bytia. Telesný prvok ostane zdegradovaný a duchovný, rozumový prvok ostane zidealizovaný a povznesený do úlohy božstva. Čo je na tomto chápaní človeka vážne, je to, že ľudskú telesnosť možno brať ako nástroj, ktorým si duša posluhuje, napríklad mechanisticky.

Nástrojová funkcia tela vychádza z telesných zákonitostí, ktorá pripomína zákony stroja. Telesná sféra tým podľahla možnostiam reparácie, regenerácie, výmeny a pod. Telesný obraz človeka v platónskej vízii nesie v sebe stopu slepej osudovosti, nešťastia a nakoniec nezmyselnosti. V novoveku René Descartes (1956-1650) prinavracia filozofii antropologický dualizmus duše a tela, ale skôr v rozmere horizontálnom než vertikálnom, platónskom. Rozdiel medzi platónskym a karteziánskym dualizmom duše a tela sa prejavuje tým, že Kartézius dušu (ako vec mysliaca) a telo (vec rozpriestranená) kladie vedľa seba. Zatiaľ čo Platón dušu umiestňuje na inú úroveň než telo: duša ako duch prináleží do sveta medzi idey, telo ako látka patrí do sveta tieňov. Obe dualistické tradície je dnes ťažko rozdeliť, čo sa týka vplyvu na interpretáciu súčasných modelov človeka. U niektorých filozofov obraz duše, ducha uväzneného v tele nadobúda stav mysle (mind), ktorý stojí proti telu (body). Krajný dualizmus vyjadruje obraz človeka ako „ducha v stroji“. Rozvoj človeka sa zredukoval na aktivizáciu a funkcia rozumu na

6

„aktivistu“, čiže vykonávateľa vybaveného „silou“. Napokon problém zdokonaľovania človeka a jeho výchovy zatlačil do roviny vegetatívneho a senzitívneho života. V novoveku nachádzame prvé mechanistické koncepcie človeka, kde J. O. de La Mettrie (1709-1751) vidí človeka ako „stroj“ (L’homme-machine). Ľudskú dušu považuje za materiálnu a teda, že duša je závislá od tela. Condillac predstavuje človeka ako „oživenú sochu“. Modely človeka: deterministický (Diderot), naturalistický (Mettrie) a senzualistický (Condillac) smerovali v osvietenstve k materializmu (encyklopedisti, Holbach, Destutt de Tracy, Cabanis a iní). V konečnom dôsledku sa ľudská prirodzenosť videla dualisticky, napoly duchovná, napoly telesná s dôrazom na telesnú stránku človeka, keďže človek sám je časťou prírody (A.-C. Helvetius).

Doposiaľ sa v idealisticko-subjektivistickej filozofii neprekonal karteziánsky model človeka: a) udržiava krajný protiklad tela a duše, rozumu a zmyslov; b) moment prevýšenia človeka vo vzťahu k svetu prírody bol zastúpený dualizmom tela a duše; c) hľadanie „čistého vedomia“, „čistého ja“ vedie k vyčleneniu „rozumu“ z bytia a stáva sa autonómnou „vecou“.

ARISTOTELES (384-322)

Aristoteles obracia pozornosť na reálny svet. V diele Metafyzika podal základy realistickej filozofie. Predmetom filozofie a vysvetlenia majú byť reálne veci (gr. ousia, lat. substantia) existujúce konkrétne a jednotlivo. Filozofia nie je ani kozmológia, ani gnozeológia (epistemológia). Veci nie sú iba zdaním, úkazom, ani praelementu ani idey. Veci existujú reálne, je ich mnoho a sú rôznorodé. Aristoteles hľadá vysvetlenie ich plurality a rôznorodosti v ich vnútornej štruktúre. V tom spočíva východisko jeho realistického poznania.

Aristoteles systematicky usporiadal vedecké poznanie do troch kategórií:

a) fyzika – tu patria dnes reálne, experimentálne vedy, v ktorých sa spracovávajú empirické údaje (pokusmi, potvrdzovaním, opisom, klasifikáciou, verifikáciou, falzifikáciou). Výskum smeruje k získaniu istých nevyhnutných prvkov, ktoré skúmaný predmet charakterizuje a dá sa vyjadriť všeobecným zákonom, či zákonitosť, ktorá sa daná skutočnosť riadi: prírodné vedy : ako sama fyzika, zoológia, botanika, meteorológia – poznanie

vyjadrujeme v kvantitatívnom jazyku (miery a váhy); humanitné vedy: biológia, (empirická) psychológia, sociológia, politológia a pod. –

poznanie vyjadrujeme v kvalitatívnom jazyku (dobrý, zlý a pod.)

b) matematika – tu patria dnes formálne vedy, logicko-matematické vedy. Získavame rôzne axiómy – zásady, čisté zákony rozumu zásady, ktoré už ďalej neskúmame, ale nimi sa rozum riadi pri skúmaní, logicky, aby mohol dedukovať. Všeobecné pojmy abstrahujeme od všetkého obsahu a všeobecnú kvantitu vyjadrujeme jednoznačne (formálnymi) znakmi.

c)prvá filozofia (prote philosophia) je Aristotelov názov, ale používa aj názov teológia (theologia). Od čias Andronika z Rhodu (asi 70 pred Kr.) ju nazývame metafyzika (knihy, ktoré svojim obsahom nepatrili do fyziky pomenoval knihy „za fyzikou“ (Ta meta ta phisica = metafyzika). Predmetom je celá reálna skutočnosť obsiahnutá v pojme „bytie“, takže predmetom je „bytie ako bytie“.

Zmyslovo-rozumové poznanie je celistvé. V bežnom poznaní skutočnosti vystupuje spolu. Spôsob zmyslového poznania je odlišný od rozumového, ale ich radikálne neoddeľujeme: zmyslové poznanie je konkrétne, premenlivé a rozumové dokáže z postrehnutých vlastností vecí a podobné zovšeobecniť, vytvoriť pojem o veci: „kameň“, „strom“, „pes“, „človek“ a pod. Pre poznanie je nevyhnutný kontakt človeka s vonkajším svetom vecí, teda bežná skúsenosť, z ktorej sa rodí spontánne poznanie niečoho, čo existuje a vypovedáme v prirodzenom jazyku.

SUBSTANCIÁLNA KONCEPCIA BYTIA

7

Svet je zložený z rôznych konkrétnych vecí okolo nás. Fakt ľudskej reálnej skúsenosti potvrdzuje pluralitný svet. Nemôžeme poprieť, že veci sú konkrétne, že skutočnosť okolo nás je rozmanitá a rôznorodá. U Aristotela predmetom filozofie nie sú idey vzdialené premenlivému materiálnemu svetu (Platón), ani príroda zredukovaná na jeden praelement, ale skutočnosť konkrétnych, rozmanitých vecí. Nie je možné uniknúť skutočnosti a nebrať do úvahy fakt pluralitný, premenlivý svet vecí. Svet je súhrnom mnohých rôznorodých konkrétnych bytí, ktoré pomenoval: OUSIA (substancia). (Tento tu Pavol je konkrétna substancia, táto malá hnedá stolička je konkrétna substancia, táto tu šálka je konkrétna substancia a pod.). Ale pojem „človek“ je pojem všeobecný, druhový, nie konkrétny, bol pomenovaný ako „druhá substancia“. Konkrétny človek: Adam reálne existuje, nazvime ho „prvá substancia“. Keď povieme, že „Adam je človek“, vyjadrujeme všeobecnú vlastnosť konkrétnych osôb, tak ako povieme, že „Eva je človek“, „Pavol je človek“, atď. Tí existujú konkrétne a jednotlivo, ale pojem „človek“ neexistuje, iba v rozume ako druhová vlastnosť ktorá „reprezentuje“ nejakú obsahovú stránku Adama, Evy, Pavla, Jany, atď. Tu vidíme, ako máme rozumieť vete: „človek je rozumné zviera“ (človek = rozumný živočích. Pojem „zviera“ je rozsahom všeobecnejší než pojem „človek“, lebo zahŕňa celú ríšu živočíchov, do ktorej patrí celý ľudský rod (človek→zviera), hoci sa s  ním nestotožňuje (človek ≠ zviera), preto vo vete máme bližšie určenú vlastnosť človeka, ktorá odlišuje ho druhovo odlišuje(= rozumné zviera). Predsa reálne existujú len konkrétne aj človek aj zviera ako substancie: bytie v sebe.

SUBSTANCIA A AKCIDENTY

K týmto dvom vnútorným činiteľom bytia možno vzťahovať všetky ostatné vnútorné stránky bytia, ak by sme ich odhalili. Odhalíme vo veci ešte niečo iné? Uvažujme postupne s ohľadom na bežnú ľudskú skúsenosť a môžeme pozorovať, že veci podliehajú akoby „malým“ a „veľkým“ zmenám (napr. „z polena trieska“, alebo „z dreva popol“). Ak sa vec mení a pritom ostáva tá istá, možno povedať, že v nej prebiehajú tzv. malé zmeny, teda akcidentálne, kedy ešte vec ostáva tou istou substanciou, čo aj svojimi vlastnosťami do istej miery modifikovaná, a môžeme o nich vypovedať kategorizovať (kategorein): „poleno je veľké“.

MATERIÁLNO-FORMÁLNA ŠTRUKTÚRA BYTIA

Každá konkrétne existujúca vec (bytie) o sebe je subjekt, nesie svoju autentickosť, odlišnosť a individualitu. Pýtame sa: Čo je to, čo robí vec individuálnou, konkrétnou, že je tou čím je a nie inou? Napríklad: človek ako človek, strom ako strom. Odpoveď sa nachádza vo vnútornej zloženosti veci. Aristoteles odhaľuje v každej veci pôsobenie dvoch základných momentov: matériu a formu (hyle-morfe). Rôznorodosť a mnohosť vecí vysvetľuje ich forma. Každé bytie má svoju formu. MATÉRIA je to, čo vyplňuje formu – je zmeniteľná (aspekt potencie, možnosti). FORMA je to, čo determinuje, ohraničuje matériu – je stála (aspekt aktu, uskutočnenia).

Aristotelovo odhalenie je epochálne, lebo filozofické vysvetlenie neničí pluralitnú skutočnosť, teda reálne zmeny a premeny vo svete. Oba vnútorne činitele, matéria a forma, nikdy neexistujú oddelene a samostatne. Tvoria celok veci a jestvujú s vecou. Vďaka hylemorfickej štruktúre všetky predmety vlastnia dôvod svojej dynamickej činnosti (možnosť a akt), jednoty (totožnosti) a rôznosti, ale tiež poznateľnosti. Na základe Aristotelovho objavu môžeme filozoficky vernejšie vysvetľovať reálnu skutočnosť než monisti a dualisti. Jeho filozofické termíny natrvalo vošli do dejín filozofie. Vysvetľujú všetky zmeny, ktoré sú vo veciach a medzi vecami. Pri malých zmenách, keď substancia ostáva tá istá, mení sa forma akcidentálne, teda sa modifikuje podľa 9 kategórií, potom ide o zmenu akcidentálnej formy veci. V prípade, že sa vec zmení na inú substanciu, potom sa mení substanciálna forma veci. FORMA tak vysvetľuje živé a neživé veci-bytia. Plní dvojakú funkciu: a) Ak forma ohraničuje, organizuje matériu zvonka, ide o neživé bytia, ktoré majú vonkajší TVAR (tvar dosky, tehly, kameňa). b) Ak forma organizuje matériu zvnútra, potom ide o DUŠU (natura naturans – prirodzenosť rodiaca). Znakom života je to, čo má pohyb v sebe, čo sa hýbe z vlastnej vnútornej sily (človek, zviera, rastlina). Substanciálna forma tu vystupuje vo funkcii vnútorného princípu organizujúca matériu, jej pohyb.

8

ČLOVEK je rozumový živočích

Podobne ako reálne veci aj človek je zložený hylemorficky. Existuje konkrétne v jednote tela (matérie) a duše (formy). Táto zložená jednota duše a tela (compositum) je cestou k vysvetleniu ľudskej prirodzenosti nestrácajúc pred sebou substanciálnu jednotu človeka. Duša ako substanciálna forma je úmerná telu a úzko s ním zviazaná.

Aristoteles píše, že duša „je prvým aktom prirodzeného tela, ktoré vlastní život v možnosti“, teda že duša je formou (aktom) tela. Špecifikum ľudskej substancie je to, že tvorí organický celok ako každé živé bytie. Duša plní vnútornú zásadu (princíp) pohybu a ako forma tela je od neho neoddeliteľná. Duša ako akt aj forma prirodzeného tela organizuje telo a  pritom používa odpovedajúce schopnosti: vegetatívne, zmyslové a poznávacie. Neexistuje prekážka, aby sa časť schopností rozumovej duše, mohla oddeliť od tela, ktorá akoby prichádzala zvonku do duše (činný rozum). Činný intelekt (nous poietikós) je oddelený, odolný proti vonkajším vplyvom (apathés), nezmiešaný (amigés) a môže oproti pasívnemu intelektu existovať v stave odlúčenom od tela. Sám o sebe je nesmrteľný, večný (aídos) a ako posledná príčina racionálnej činnosti človeka je spoločný všetkým ľuďom. Duša je obdarená rozumom – píše Aristoteles – „vďaka čomu predovšetkým žijeme, postrehujeme a myslíme. Teda, že duša musí byť nejakým druhom bytnosti čiže formy, a nie matériou čiže pasívnym podmetom“.

Zvláštnosť každej duše sa rozpoznáva podľa jej konania, činnosti. Od živočícha sa človek líši tým, že myslí, má rozum. Človek je rozumový živočích (zoon logikon = animal racionale) iba na základe kvality duše. Napr.: Keď človek sa rozvíja a neužíva rozum, logicky z toho vyplýva, že ešte nie je človek, je zviera. Aspoň takto logicky vychádza z definície človeka, ktorú Aristoteles vyvodzuje zo zvieraťa. V konečnom dôsledku vonkajšie pozorovanie by mohlo určiť aj primerané zaobchádzanie (problém otroctva, interrupcie, eutanázie, atď.). Prirodzenosť duše, jej povahu, poznávame podľa jej činnosti, ktorá zodpovedá svojmu stavu neprekračujúc svoju matériu. Plní funkcie: vegetatívne, živočíšne, duchovné. Preberá platónsku koncepciu troch duší. U človeka sú všetky tri prejavy duše, ale podľa Aristotela duša človeka je: rozumná duša. Aristoteles tým naznačil, že nie je možné človeka vymedziť úplne materiálnymi determináciami, výlučne ako výtvor prírody. Aristoteles prelomil platónsky spiritualizmus, podľa ktorého je človek iba duša. Odpútal sa tiež od materializmu gréckych prírodovedcov, podľa ktorých človek je agregátom rovnorodých praelementov.

Aristotelovský človek, hoci sformovaný na obraz zvieraťa, keďže obýva svet prírody a s ním vstupuje do nevyhnutných vzťahov, predsa však vďaka rozumu, ktorým si posluhuje duša, vyrastá (transcenduje) ponad tento svet. […] Mimo nepopierateľnej hodnoty Aristotelových objavov v oblasti chápania skutočnosti a sformulovania novej koncepcie bytia sú tu otázky, ktoré negatívne zavážili v chápaní človeka. Človek ako živý organizmus je jedine „vyšším zvieraťom, ktoré má na istý moment účasť na božskom živote“ cez intelektuálny život. Zánik intelektuálneho života je súčasne momentom straty človečenstva. Ako animal (živočích) je človek dielom prírody, ktorý iba vďaka jemu zvonku pridelenej poznávacej sily prekračuje túto prírodu. Hoci je človek v hierarchii na vrcholnom mieste živej prírody, jednako povstal z prírody a podľa prírody. Konkrétnemu človeku totiž zodpovedá model pasívneho rozumu, ktorý podlieha zákonom rodenia a zomierania a vysvetľuje psycho-fyzický a biologický život človeka. Obraz živočícha naďalej ostal modelom chápania človeka.

V interpretácii skutočnosti Aristoteles podáva pluralistický obraz sveta, svet mnohých rôznorodých vecí:

Svet je súhrn mnohých vecí, je pluralitný; Bytie je to, čo konkrétne existuje; Poznanie sa rodí zo skúsenosti – poznávací realizmus: zhoda ľudského poznania so

skutočnosťou, je dôsledok prirodzeného ľudského poznania, ktoré sa naplňuje pomocou dojmov, predstáv, pojmov, súdov, úvah a komunikácie medzi osobami v prirodzenom jazyku;

Jednotlivá a premenlivá vec existuje ako celok vnútorne zložená z matérie a formy. Vnútornej štruktúry každej veci poukazuje na to, vďaka čomu veci existujú a bez ktorých žiadna nemôže byť;

9

Jednotlivé a konkrétne veci stanovujú bázu a cieľ metafyzického poznania. Intelektuálne poznanie je zviazané so zmyslovým poznaním založeným na empirickej skúsenosti a poznaní zdravého úsudku;

Príčinnosť (kauzalita) vecí vystupuje ako nevyhnutný následok zložených stavov – relácií vo vnútri (príčina materiálna a formálna) veci, ale aj navonok medzi vecami (príčina účinná a cieľová). Príčinou je niečo, čo je nevyhnutné (predchádzajúci fakt), od čoho je skúmaný fakt závislý vo svojej existencii.

Príčinné poznanie odhaľujeme cez nevyhnutnosť, stálosť a všeobecnosť poznávacích obrazov veci (foriem) odtrhnutých od matérie.

Príčinné vysvetlenie pohybu celej skutočnosti vedie k poslednej príčine – cieľu, ktorým je prvý nehybný hýbateľ.

SYSTÉMY HELENISTICKEJ DOBY (III. – I. stor. pred Kr.)

STAROVEKÉ HELENISTICKÉ ŠKOLY Alexander Veľký svojimi vojensko-politickými výbojmi nepriamo poznačil celý komplex duchovného života Grékov. Vznikol obrovský kolos, kde už nie je možné (ako v gr. polis) mať prehľad o všetkom, čo sa deje. Človek ako indivíduum sa cíti stratený. V tej dobe silnel vplyv náboženstiev Východu. Z gréckej helénskej filozofie stáva sa helenistická. Helénsku filozofiu charakterizovala vedecká, teoretická koncepcia poznania. V helenistickom období začala filozofia podliehať vonkajším udalostiam. Stávala sa veľmi plytkou zmietaná historickými okolnosťami. Hlavným predmetom záujmu všetkých troch škôl sa stala etika (morálna filozofia). Najdôležitejším problémom sa v tomto politickom kontexte stáva bezpečnosť života gréckych mestských štátov (polis), ako žiť a byť šťastný. Aj v tejto etape predmetom záujmu je človek, ale nie ako člen spoločnosti, obyvateľ štátu (sofisti, Sokrates), ale človek ako indivíduum, ktorý hľadá v seba šťastie, je praktický materialista. Odmietajú platónsko-aristotelovskú čisto teoretickú koncepciu vedy – múdrosti. Rodí sa iný typ mudrca: svet okolo môže byť hocijaký, mudrca sa to netýka. Dôležitý je život a doktrína je k tomu návodom.

1. Epikurejská škola

EPIKUROS zakladateľ školy. V platonizme, aristotelizme pre mudrca boli dôležité teoretické zdôvodnenia. V nových školách sú samotné teoretické zdôvodnenia nedostačujúce. Filozofia je podávaná ako návod na život, aby podľa nej aj žil. Ide o istý prístup k filozofii na spôsob viery. Mudrc je nielen nositeľom doktríny, ale živým príkladom ako podľa doktríny treba žiť, byť šťastným nezávisle od vonkajšej situácie.

Epikurova logika sa zaujíma iba o kritérium pravdivosti: vďaka čomu môžem dôjsť k poznaniu pravdy. Kritériom je zmyslová skúsenosť príjemnosti. Stúpenci Epikura hlásali hedonizmus. Každá príjemnosť je jediným dobrom, ale nechápali to čisto senzualisticky, že človek bude šťastný, ak bude „zbierať“ zmyslové príjemnosti. Spolu s fyzickou príjemnosťou sú aj duchovné radosti. Nepríjemnosť a bôľ nie sú jediným zlom. Čím viacej potrieb, tým je viac možností ich uspokojenia, teda príjemnosti, lenže i viacej možnosti nedostatku uspokojenia a teda možnosti byť nešťastným. Epikurejský hedonizmus hlásal príjemnosť s obmedzovaním podnetov k príjemnosti. K šťastiu stačí chýbanie utrpenia, keďže chýbanie utrpenia pociťujeme už ako príjemnosť. Čím menej potrieb, tým menej pocitu z ich neuspokojenia. Hedonizmus so svojskou formou asketiky: šťastie je podobné záhrade dobre chránenej pred vonkajšími vplyvmi, stačí skupina priateľov, prirodzený spôsob výživy a človek je šťastný, viac nepotrebuje. Sokratovský moment: ten, kto nič nepotrebuje, to je boh. Človek, ktorý bude mať najmenej potrieb, bude podobný bohu.

2. Stoická škola

10

ZENÓN z Kytia (Cyprus) - zakladateľ školy, nazývanej STOA. Fázy tejto školy: a) stará stoická škola (Atény): Zenón, Chrizipos, Kleantes, nástupca Zenóna; b) stredná stoická škola (Rodos): Poseidonios, Panaitios; c) rímska stoicka škola Seneca, Epiletos, Marcus Aurelius. Isté udalosti boli dôležitejšie než akékoľvek istoty, ktoré môžu byť popierané, spochybnené. Dôležitejšia veta než názov (pojem). Učili vitalistický materializmus. Veci sú telesá, z ktorých sa skladá svet. Teleso má pasívny činný element, ktoré zodpovedali Aristotelovskej matérie a forme veci. Pre stoikov všetko bolo materiálne. Forma je takisto matériou, ale oveľa jemnejšou (zobrazovaná na obraz ohňa, alebo niečo ako teplé povetrie), ktorú nazývali pneuma (dýchaním). Nie je druhovo ani rodovo odlíšna, je všade jedna a tá istá, iba s rôznou intenzitou pnutia. Matéria má v sebe takto aj zdroj pohybu a života. Kde je matéria tam sú pôsobiace sily. Ich činnosť nebola ale slepá, ani mechanická, ale cieľová a obsahovala všetky vlastnosti Platónskej a Aristotelovskej duše. Charakterizovala ju nielen materiálnosť, ale aj racionálnosť. Znamená to, že dušu vyjadrovala nielen pneuma, ale aj logos (rozum). Pneuma je nositeľom života, rozumnosti. Svet je oživený, preniknutý pneumou, je rozumný: jeden organizmus božskej podstaty. Z materializmu stoikov sa objavuje doktrína panteizmu (stotožnenie sveta s Bohom). Všetko, čo sa deje, je riadené zvnútra Bohom, prostredníctvom osobnej prozreteľnosti. Opačnou stranou prozreteľnosti je nutnosť: FATUM. Sloboda je, iba ako uvedomelá nutnosť. V pneumatickom ohni sa zachránia vždy, tzv. RATIONES SEMINALES = rozumové zárodky, semienka, ktoré spôsobujú, že po tomto požiari sa všetko nanovo rodí.

ETIKA Život zhodný s prírodou. Človek je bytosť rozumná (silná koncentrácia pneumy – stoický boh) a bude šťastný, ak bude žiť v zhode so svojou prirodzenosťou a prírodou. Život je akoby „vtlačenie“ človeka do celého tohto rozumu. Človek má unikať pred všetkým, čo je v ňom nerozumné, a to sú AFEKTY (nerozumné pohyby duše, ktoré rozum neovláda). Stav vykorenenia afektov sa nazýva APATHIA.

3. Skeptická škola

Dogmatizmus: vychádza z kritéria, ktorým určuje, čo je pravda a čo klam. Protikladom je agnosticizmus: hlása nepoznateľnosť. Skepticizmus: uznáva poznanie skutočnosti, ale bez kritéria určovania pravdy.

PIRRON z Elidy (zač. 4. stor. pred Kr.) tvorca skeptického stanoviska, ktoré má etický cieľ: zdŕžať sa úsudku, mať pokoj a tak získať šťastie. Poúča, čo treba urobiť, aby bol človek šťastný.

ARKEZILAOS, KARNEADES v Platónovej Akadémii. Nemáme žiadne kritéria ani na zmyslovej ani na rozumovej úrovni poznania, aby sme odlíšili pravdu od klamu.Skepticizmus je kriticky nastavený proti všetkému a vo filozofii nezohral nejakú dôležitú úlohu. Vo filozofii nestavia, nebuduje. Živí sa deštrukciou a dovtedy žije, dokiaľ má čo kritizovať. Blízky skepticizmu je kriticizmus. Nie kriticizmus, ale kritika je vo filozofii potrebná, lebo očisťuje filozofiu od nadmernej fantázie a obrazotvornosti, predpojatosti a pod.

POSLEDNÁ FÁZA STAROVEKU (I. – IV. stor. po Kr.)

Prvé storočia po Kristovi boli skutočne obdobím náboženskej filozofie a až do 8. storočia prevládal vo filozofii synkretizmus (spájanie rôznorodých myšlienkových prúdov do jednoliateho celku) a eklekticizmus (nesúrodé, mechanické vyberanie a spájanie rozličných smerov, názorov, prác). Rástol záujem o mysticizmus a gnózu (vedomosť o božských tajomstvách vyhradená istej elity; možnosť odhaľovať tajomné vedenie ako cestu seba oslobodenia, seba spásy) učenia vzdialené filozofie. Príčiny týchto stavov možno vyvodzovať z vyčerpanosti gréckej kultúry, cudzí civilizačný vplyv Východu, ktorý mal náboženský charakter.

PLOTÍN (203-270) novoplatonik. Najvyšším transcendentálnym bytím je Prajedno, z ktorého emanuje (sa vylieva) prvá hypostáza: intelekt, potom z nej druhá hypostáza: duša (sveta a človeka) a z nej tretia najmenej dokonalá hypostáza: matéria (emanačný monizmus, resp.

11

emanacionizmus). Čo je Prajedno, ak Intelekt je nižšou hypostázou? Vplyvom Plotinovho učenia sa začalo rozlišovať medzi najvyšším filozofickým poznaním a extatickým ľudským aktom zjednotenia s Prajednom. Uznával sa nepoznateľný duchovný prvotný princíp daný emanáciou ako protiklad hmoty, zdroja zla (dualizmus). Myšlienka emanácie sveta neprijateľná. Pre kresťanov svet povstal stvorením, nie emanáciou.

Emanacionizmus (emanatizmus) doktrína hlásajúca vynáranie mnohorakých bytí z jedného absolútneho Bytia v hierarchickom poriadku dokonalosti. Prebieha zhora nadol, nutný proces vylievania sa bytí z Absolútna.

SV. AUGUSTÍN (354 - 430)

Sv. Augustín, nazývaný doktor milosti, predstaviteľ tzv. starovekej „kresťanskej filozofie“ nazývanej tiež patristika odlišná od filozofii pohanskej (2. – 8. stor. Béda Ctihodný † 745; Ján Damascénsky † 749). Prívlastok „kresťanská“ považujeme za historicko-didaktickú odlišnosť v závislosti od chápania cieľa a úloh filozofie, aké jej pripisovali.

Použitím metódy skepticizmu: si fallor sum (ak sa mýlim, som) chcel dokázať existenciu Boha (ideologický dôkaz z existencie pravdy). Sám fakt mýlenia poukazuje na to, že existuje podmet, ktorý je tým východiskovým bodom, nemennou pravdou a absolútnou pravdou je Boh. Boh je prvé bytie, príčina a prameň všetkých ostatných bytí. Všetko iné má účasť (participuje) na tomto bytí. Boh všetko tvorí z ničoho (kreacionizmus), ale podľa vzoru – doktrína exemplarizmu (zmodifikovaný platonizmus). Idey, podľa ktorých Boh tvorí, existujú nie tak ako u Platóna mimo Boha, ale v jeho rozume, sú s ním stotožnené. Svet je hierarchický usporiadaný. Každé bytie je vzorom v rôznom stupni: a) stopa (vestigium): materiálny svet; b) obraz (imago): človek; c) podobnosť (similitudo): pôsobenie milosti v človeku. Vtedy sa človek stáva podobným Bohu.

ČLOVEK je bytosťou zloženou z duše a tela. Tvoria dve samostatné substancie, predurčené na spoločné bytie. Augustín chce tým vysvetliť možnosti existencie duše po smrti, pri ktorej sa oddelí od tela. Doktrína tradukcionizmu – duša stvorená kedysi na začiatku dejín je podľa nejakého zákona odovzdávaná rodičmi takisto ako telo. Doktrína iluminácie – prirodzené osvietenie nášho rozumu zo strany Boha, vďaka ktorému sme schopní pravdivo poznávať.

ETIKA Zlo nie je pozitívnym bytím, ani psychologické prežívanie. Zlo je nedostatkom dobra. Autorom zla je vôľa, ktorou sa odvracia od Boha k stvoreniu, teda človek má rozum a slobodnú vôľu. Prvotný hriech spočíva v pýche a v pokuse zaujať miesto, ktoré patrí Bohu. Mravne dobré konanie tvorí poriadok lásky. Láska nie je len cit, ale konať v súlade s poriadkom daného objektívnym charakterom bytia a zachovať miesto každého bytia v miere existencie v hierarchii bytí. V tomto kontexte môžeme chápať Augustínov výrok „miluj a rob, čo chceš“.Doktrína uti frui (užiť ovocie /práce/). Človek má pri konaní zohľadňovať konečný cieľ. Ani Boh, ani človek nemôže byť považovaný za prostriedok vlastného záujmu. Preto nikdy nie je dovolené konať len pre samé potešenie. Vtedy dochádza k porušeniu poriadku lásky.

12