Feudalizmus a lénne vzťahy ako podstata stredoveku

UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI

PRÁVNICKÁ FAKULTA

FEUDALIZMUS A LÉNNE VZŤAHY AKO PODSTATA STREDOVEKU

Bakalárska práca

256e7d3f-e2e9-4933-a560-5976fdbcfcd3

Študijný program: Právo

Študijný odbor: 3.4.1. Právo

Pracovisko: Katedra teórie dejín štátu a práva, Oddelenie dejín štátu a práva

Vedúci bakalárskej práce: JUDr. Ivana Šošková, PhD.

Banská Bystrica 2013 Veronika Šabľová

2

Abstrakt

ŠABĽOVÁ, Veronika: Feudálne a lénne vzťahy ako podstata stredoveku (Bakalárska práca).

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. Právnická fakulta. Katedra teórie dejín štátu a práva/

Oddelenie dejín štátu a práva. Vedúci bakalárskej práce: JUDr. Ivana Šošková, PhD. Stupeň

odbornej kvalifikácie: bakalár (v skratke „Bc.“). Banská Bystrica 2013. Rozsah práce: 41 strán.

Práca s názvom „Feudalizmus a lénne vzťahy ako podstata stredoveku“ sa venuje

problematike lénnych vzťahov, typických pre rozsiahle časové obdobie feudalizmu. Tieto pojmy

sa neoddeliteľne spájajú s pojmom stredovek, teda obdobím kedy na báze týchto vzťahov

fungovala celá vtedajšia spoločnosť. Typickou bola hierarchia týchto vzťahov a pripútanosť

k pôde. Práca sa teda zaoberá konkrétne vznikom, vývojom a charakteristickými znakmi

spájajúcimi sa s lénnymi vzťahmi a feudalizmom. Práca teda spracováva jednotlivé fázy

feudalizmu, opisuje fungovanie lénnych vzťahov a niektoré prvky právnej kultúry v tomto

období. Cieľom práce je teda objasniť vytváranie a fungovanie lénnych vzťahov v epoche

feudalizmu a to jednak na základe všeobecnej charakteristiky jednotlivých inštitútov a prvkov

feudalizmu, ako i na základe porovnania fungovania týchto vzťahov v jednotlivých štátoch,

predovšetkým na príklade Franskej ríše, neskôr Francúzska, ďalej Nemecka, Anglicka, Poľska,

Bulharska a Ruska.

Kľúčové slová: stredovek, feudalizmus, lénne vzťahy, léno, senior, vazal, stavovská spoločnosť

3

Abstract

ŠABĽOVÁ, Veronika: Feudalism and feudal tenures as the essence of the Middle ages

(Bachellor thesis). University of Matej Bel in Banská Bystrica. Faculty of law. Department of

theory and istory of state and law. Section of History of state and law. Supervisor of the bachelor

thesis: JUDr. Ivana Šošková, PhD. Qualification level: bachelor (shortened „Bc.“). Banská

Bystrica 2013. Range of the work: 41 pages.

The work called „Feudalism and feudal tenures as the essence of the Middel ages“ deals with

a problem of feudal tenures typical for a wide period of feudalism. These trems are closesly

connected with Middle ages, an era when the whole society worked on a base of this tenures.

Typical was hierarchy and fixation to the earth. This work is devoting concretely to the creation

of feudalism, it´s development and typical signs connected with these era. This work treated

single phases of feudalism and described functioning of feudal tenures by using general

characteristic on one side and by comparing funcioning of them in single states for example in

Frankish empire that has later became a France, than Germany, England, Poland, Bulgaria and

Russia.

Key words: middle ages, feudalism, feudal tenures, fief , fief-tenant, liege, liege lord

4

OBSAH

ÚVOD…………………………………………………………………………………..........5

1 CHARAKTERISTIKA STREDOVEKU................................................................7

1.1 FORMY VLÁD V STREDOVEKU..............................................................9

2 FEUDALIZMUS.............................................................................................................11

2.1 POJEM FEUDALIZMUS.............................................................................11

2.2 FÁZY FEUDALIZMU..................................................................................12

2.2.1 RANÝ FEUDALIZMUS.................................................................12

2.2.2 VRCHOLNÝ FEUDALIZMUS…………..............…..……...........14

2.2.2.1 STAVOVSKÉ ZRIADENIA........................................................15

2.2.2.2 CHARAKTERISTIKA STAVOV........................................17

2.2.2.3 STAVOVSKÉ ZHROMAŽDENIA......................................19

2.2.3 NESKORÝ FEUDALIZMUS...........................................................23

3 LÉNO A LÉNNE VZŤAHY.......................................................................................24

3.1 POJEM LÉNO...................................................................................................24

3.2 VNIK LÉNNEJ SÚSTAVY.......................................……...….....................25

3.3 LÉNNE VZŤAHY............................................................................................26

3.4 UDEĽOVANIE LÉN A UVEDENIE DO LÉNA....................................28

3.5 LÉNNA POSTUPNOSŤ.................................................................................30

4 ŠPECIFICKÉ ČRTY LÉNNYCH VZŤAHOV VO VYBRANÝCH

ŠTÁTOCH........................................................................................................................31 4.1 FRANSKÁ RÍŠA A FRANCÚZSKO.........................................................31

4.2 ANGLICKO.......................................................................................................32

4.3 NEMECKO.........................................................................................................34

4.4 RUSKO................................................................................................................37

4.5 POĽSKO.............................................................................................................38

4.6 BULHARSKO...................................................................................................39

ZÁVER………………………………………………………………….………….........…41

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV……………….………....…….44

5

ÚVOD

V tejto práci sa venujem analýze obdobia feudalizmu, ktoré je esenciálnou zložkou éry

stredoveku. Stredovek je obdobie, ktoré možno odlíšiť od toho predošlého, antického, práve tým,

že sa na základe mnohých viac, či menej prevratných udalostí kryštalizujú nové spoločenské

elity a predovšetkým nové pravidlá fungovania spoločnosti. Podstatným sa v období feudalizmu

stáva vzťah k pôde a práve ten ovplyvňuje chod stredovekých dejín. V súvislosti s týmto sa totiž

vyformoval zložitý komplex tzv. lénnych vzťahov, ktoré sú vlastne pojmovým znakom

feudalizmu. Tieto vzťahy boli v jednotlivých štátoch diferentné a to vzhľadom na špecifické

podmienky vývoja týchto štátov. Zároveň však mali mnoho spoločného, keďže vychádzali

z približne tých istých princípov. Preto cieľom mojej práce nebude len popísať obdobie

feudalizmu a inštitúty spájajúce sa s ním, ale aj rozobrať to, čo tvorí ich podstatu, teda podložiť

moje tvrdenia v tejto práci výňatkami z dokumentov, ktoré boli pre toto obdobie kľúčovými, čo

sa tvorby lénnych vzťahov týka. Okrem iného, pomocou týchto dokumentov vysvetlím

i rozdiely lénnych systémov v jednotlivých ríšach, respektíve štátoch.

Túto tému som sa rozhodla spracovať z toho dôvodu, že podľa môjho názoru je podstatné

porozumieť vzťahom na báze ktorých fungovala stredoveká spoločnosť. Feudalizmus totiž trval

nemalé časové obdobie a táto fáza dejín nejakým spôsobom zasiahla do osudu takmer každej

súčasnej európskej krajiny, ako i do dejín krajín mimo Európy. Okrem iného, je to obdobie

zaujímavé, so svojskými črtami a mnohými zvláštnosťami, kedy sa odohralo množstvo

historicky významných udalostí, na ktorých pochopenie je potrebné porozumieť samotnej

podstate vtedajších vzťahov v spoločnosti.

Na dosiahnutie zrozumiteľného popisu jednotlivých inštitútov a udalostí, ktoré sú v práci

uvedené bol potrebný opis a analýza samotného feudalizmu i jeho základnej zložky a to lénnych

vzťahov, využívala som i syntézu a potrebná bola i komparácia, hlavne čo sa týka rozboru

právnych dokumentov, na základe ktorých možno opísať fungovanie lénneho systému v tom-

ktorom štáte.

Pri písaní som mala k dispozícii pomerne široký okruh prameňov, z ktorých bolo možné

čerpať, a na základe ktorých som postupovala pri tvorbe práce. V prvom rade to boli knižné

publikácie, no okrem nich mi bol nápomocným zdrojom i internet. Publikácie, ktoré boli pre mňa

v tejto práci nosnými boli kihy od Orgisa a Olechowskeho, ďalej Vojáčka, spoluautorov

Železkovej, Blaha a Čarvagu a v neposlednom rade od Kincla, ktorý sa danej problematike

venoval vo viacerých svojich knihách. Využívala som i knižné publikácie Beňu, pomocou

6

ktorých som pracovala s úryvkami dobových dokumentov na podloženie niektorých tvrdení

v práci.

Na základe dostupných materiálov a po zhodnotení prístupu voči tejto téme som sa

rozhodla rozčleniť prácu na štyri kapitoly, ktoré ako celok na seba pomerne úzko nadväzujú.

V rámci nich som v prvom rade opísala obdobie stredoveku ako také, lebo zvyšné kapitoly sú už

len tým čo túto charakteristiku dotvára natoľko, aby toto obdobie priblížili zrozumiteľne a cez

jeho najpodstatnejšie aspekty. Ďalšia, druhá kapitola je rozčlenená na dve podkapitoly, z ktorých

prvá pojednáva o tom, čo treba rozumieť pod pojmom feudalizmus a druhá sa už konkrétnejšie

venuje popisu tohto obdobia, jeho rozčleneniu na tri fázy, z ktorých každá má svoje špecifiká.

Tretia z kapitol približuje pojem léno a charakterizuje samotný základný element feudalizmu a to

lénne vzťahy- ich vznik a fungovanie. V tejto kapitole sú uvádzané už aj konkrétne príklady

k jednotlivým problematikám, ktoré s lénnymi vzťahmi súvisia, a to i na základe výňatkov

z dokumentov, ktoré s danými otázkami súvisia a popisujú ich. V rámci štvrtej kapitoly sa

venujem politicky obzvlášť významným európskym štátom s postupom po jednotlivých zemiach

bez využitia komparácie, no s opisom fungovania lénnych vzťahov v daných krajinách, s tým, že

budú vyzdvihnuté prvky ktoré sú v nich jedinečné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, by mala táto práca oboznámiť čitateľa s tým, na akom

základe bola postavená stredoveká spoločnosť, z čoho prvky feudalizmu vychádzali a zároveň

chcem poukázať na neustále sa vyvíjajúcu spoločnosť, keďže prešla od primitívnych foriem

organizácie, cez tie, ktoré fungovali v období staroveku, v stredoveku a ako sa cez toto všetko

a pomocou toho vyvinula až do dnešných podôb. Stredovek je tak jednou z fáz vývoja ľudskej

spoločnosti, ktorá v minulosti značne ovplyvnila chod všetkých terajších štátov.

7

1 CHARAKTERISTIKA STREDOVEKU

Pojem stredovek sa objavuje v 15.storočí u talianskych humanistov a označovali ním

dobu medzi antikou a aktuálnymi novými časmi renesancie. Tento výraz sa však pred koncom

17. storočia bežne neuplatňoval a do bežného jazyka prešiel až v 18. storočí.1

Stredovek, alebo teda latinsky medium aevum, je spravidla datovaný od roku 476 (zánik

Západorímskej ríše) až po rôzne udalosti, najmä v 15. storočí, i keď názory na vymedzenie konca

obdobia stredoveku sa značne líšia. Rovnako sa líšia na názory na časové vymedzenie jeho etáp.

Konkrétne rozlišujeme tieto štádiá stredoveku: 1. raný stredovek, 2. rozvitý, alebo vrcholný

stredovek, 3. neskorý stredovek.2 Pri periodizácii týchto období nemožno zabúdať na to, že vývoj

v jednotlivých európskych krajinách bol rôznorodý. Európsky raný stredovek možno v celku

vymedziť časovým úsekom od 5.stor. až niekedy do prelomu 12. a13.storočia,. Vrcholným

stredovekom zas označujeme epochu od cca 12. až do 14.storočia, pre vrcholný stredovek bolo

príznačné, že sa zvýšila produktivita ekonomiky, napredovalo i poľnohospodárstvo a mestá

v Európe sa stávali centrami remesiel a obchodu. A nakoniec neskorý stredovek, ktorý trval od

14.storočia až do prelomu 15. a 16 storočia, bol obdobím konca relatívnej stability a vzostupu.

Nastali prudké zmeny, ktoré narušili stredoveký spoločenský systém. 3

Stredovek od neskoro antického obdobia neoddeľuje žiadna prevratná udalosť, jedná sa

skôr o postupný a niekoľko storočí prebiehajúci proces utvárania nových sociálnych štruktúr, na

ktorom sa podieľala ako „barbarská“ germánska spoločnosť, tak predchádzajúce civilizačné

formy, predovšetkým cirkev a neskôr rímsa politická a intelektuálna elita. Panuje názor, že

počiatočným impulzom na pretransformovanie „antického sveta“ na stredovekú Európu má na

svedomí kríza rímskeho impéria a tiež etnické presuny.4 Začiatky európskych feudálnych

monarchií sú teda späté hlavne so zánikom otrokárskeho rímskeho impéria a rozkladom

1 KAMENICKÝ, M. a kol. 2003. Lexikón svetových dejín. Tretie vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladateľstvo- Mladé letá, 2003. s.30 ISBN 80-10-00001-9 2 VOJÁČEK, L. a kol. 2010. Dejiny verejného práva a prameňov práva. 2.aktualizované a rozšírené vydanie.

Bratislava: Právnickí fakulta Uninverzity Komenského v Bratislave, 2010. s.99 ISBN 978-80-7160-291-0 3 KAMENICKÝ, M. a kol. 2003. Lexikón svetových dejín. Ttretie vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladateľstvo- Mladé letá, 2003. s.30 ISBN 80-10-00001-9 4 DRŠKA,V. – PLICKOVÁ, D. 2004. Dějiny středověké Evropy .Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2004.

s.8 ISBN 80-86493-11-3

8

spoločnosti u Germánov a Slovanov.5 Rímska ríša dovtedy ovládala celé Stredozemné more

a veľkú časť Európy. Rozdelená (definitívne) bola v roku 395. Zatiaľ čo Západorímska ríša

zanikla v roku 476, Východorímska (Byzantská) ríša pretrvala takmer celý stredovek (do roku

1453).6

Najstaršie feudálne monarchie tak vznikali bezprostredne na teritóriu Západorímskej ríše.

Germáni obsadili územie galských a hispánskych provincií a Slovania zas kolonizovali

balkánske oblasti Rímskej ríše. Tzv. „zábor zeme“7 neviedol hneď k radikálnej zmene etnickej,

hospodárskej, civilizačnej situácie. Majetky cirkvi a veľkých vlastníkov ostávali väčšinou

rešpektované. Noví kolonisti obsadzovali voľnú pôdu, germánski králi zachovávali správnu

štruktúru a v jej chode využívali domácu reprezentáciu. Postupne sa tak formovali jednotlivé

germánske kráľovstvá, v rámci ktorých prebiehal proces vzájomného ovplyvňovania odlišných

kultúr a vytvárania originálnych spoločenských vrstiev. Miera tejto integrácie bola odlišná,

najďalej ale dospela u Frankov v Galii.8 O Frankoch a ich Franskej ríši možno povedať, že na

stredovekom usporiadaní mala rozhodujúci podiel.9 Postupne sa začali konštituovať feudálne

štáty aj u stredoeurópskych národov a najneskôr u germánskych kmeňov, ktoré sídlili v severnej

Európe.

Stredovek sa okrem iného úzko spája i s pojmom kresťanstvo. Stredoveká spoločnosť

bola spoločnosťou náboženskou a to sa stalo aj jedným s určujúcich faktorov pre vývoj

stredovekých dejín. Vzťah cirkvi a štátu patril k významným charakteristikám jednotlivých

období. Kresťanstvo v západnej Európe prevzali Germáni od pôvodných obyvateľov

Západorímskej ríše a neskôr bolo prijaté i na ostatných územiach strednej, severnej a východnej

Európy. Najprv „špičkami“ spoločnosti, potom aj širokými vrstvami obyvateľstva.10

Pre stredovekú spoločnosť bolo jedným z najtypickejších znakov to, že bola agrárnou.

Spoločenské postavenie jednotlivca sa preto viazalo predovšetkým na jeho vzťah k pôde.

5 KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropdkých feudálních monarchi. Diel 1. Praha :

Státní pedagogické nakladatelství, 1975. s.5 6 ORGIS, W. – OLECHOWSKI, T. 2009. Prvky európskej právnej kultúry: Stredovek a novovek do roku 1800.

Časť 1. Viedeň/Bratislava: Eurokódex, 2009. s.7 ISBN 978-80-89363-26-1 7 DRŠKA,V. – PLICKOVÁ, D. 2004. Dějiny středověké Evropy .Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2004.

s.10 ISBN 80-86493-11-3 8 DRŠKA,V. – PLICKOVÁ, D. 2004. Dějiny středověké Evropy .Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2004.

s.10 ISBN 80-86493-11-3 9BEIEROVÁ, B.- JUNGK,R. 1993. Kronika ľudstva: S výhľadom do budúcnosti. Druhé doplnené vydanie.

Bratislava: Fortuna print, 1993. s 302 ISBN 80-7153-075-1 10

VOJÁČEK, L. a kol. 2010. Dejiny verejného práva a prameňov práva. 2.aktualizované a rozšírené vydanie.

Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2010. s.99 ISBN 978-80-7160-291-0

9

Vlastníctvo pôdy zaručovalo zdroj obživy, ale zároveň sa od neho odvíjala aj miera osobných

a politických práv človeka. Vzhľadom na úzky vzťah k pôde sa stredoveká spoločnosť formovala

ako feudálna. Z toho vyplývalo aj to, že stredoveký štát bol štátom založený na osobných

záväzkoch.11

Výnimkou z tohto boli krajiny ako Nórsko a talianske mestské republiky, ktoré sa

orientovali na námorný obchod a rybolov.12

1.1 Formy vlád v stredoveku

Pokiaľ ide o formy stredovekého štátu, je možné podľa všeobecnej periodizácie dejín

feudálnej spoločnosti rozlíšiť tri rôzne formy vlády. Európsky feudálny štát bol však z pravidla

štátom monarchistickým (jedinou výnimkou tu boli talianske a ruské mestské komúny).13

Čo sa týka rozdielnych foriem vlády, v prvom rade by som teda spomenula, že za raného

feudalizmu dochádza k dočasnej a prechodnej centralizácii feudálneho štátu. Na ich čele stoja

králi (kniežatá), ktorí vládnu samostatne, avšak nie za svoju osobu, ale v záujme vládnucej

svetskej a duchovnej šľachty. Táto centralizácia bola podmienená nutnosťou likvidácie prežitkov

prvotnopospolnej spoločnosti. Pre vyššie štádium raného feudalizmu je typická decentralizácia

štátnej moci, tzv. feudálna politická roztrieštenosť. Bola podmienená naturálnou povahou

ranofeudálneho hospodárstva. Spolu s drobením štátneho územia na ekonomicky viac-menej

samostatné oblasti, dochádza aj k politickému triešteniu. Kráľovská moc v tomto období je často

už len nominálnou a zemepáni sa stávajú nezávislými vládcami. Zvláštnosťou je, historické

podmienky spôsobili, že Anglicko si týmto obdobím neprešlo.14

Druhou formou typickou pre obdobie rozvinutého feudalizmu bola stavovská monarchia.

Kráľ v tomto období vládol spolu so stavmi, tj. s reprezentantmi politicky privilegovaných tried

obyvateľstva. Pre väčšinu európskych zemí to bolo predovšetkým obdobie prekonávania

decentralizácie a vytvorenia jednotných štátov. Výnimkou v tomto prípade bolo Nemecko

a Taliansko, kde sa rozdrobenosť ešte väčšmi utvrdzovala.

11

BEIEROVÁ, B.- JUNGK,R. a kol. 1993. Kronika ľudstva: S výhľadom do budúcnosti. Druhé doplnené

vydanie. Bratislava: Fortuna print, 1993. s 302 ISBN 80-7153-075-1 12

VOJÁČEK, L. a kol. 2004. Dejiny verejného práva v Európe. Bratislava: Univerzita Komenského

v Bratislave, 2004. s.95 ISBN 80-7160-176-4 13

KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropdkých feudálních monarchi. Diel 1. Praha :

Státní pedagogické nakladatelství, 1975. s.6 14

KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropských feudálních monarchi. Diel 1. Praha:

Státní pedagogické nakladatelství, 1975. s.6

10

Následne stavovskú monarchiu strieda monarchia absolútna, ktorá reprezentuje tretiu

formu vlády. Jej vznik je spojený s nárastom politickej a hospodárskej moci miest. Panovník

vládne sám, absolutisticky, no jeho hlavnou oporou bola feudálna šľachta.15

15

KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropských feudálních monarchi. Diel 1. Praha :


11

2 FEUDALIZMUS

2.1 Pojem feudalizmus

Feudalizmus je štátne, hospodárske a spoločenské zriadenie. Je to spoločenská formácia

agrárneho typu, čoho dôkazom je, že pôda, základný výrobný prostriedok, zostáva po celý

stredovek faktorom rozhodujúceho významu: práva k nej určujú spoločenské postavenie

jednotlivca a mieru všetkých jeho ostatných súkromných i verejných práv. Kto vlastní pozemky,

stáva sa príslušníkom vládnucej triedy, kto žiadnu pôdu nemá, stáva sa osobou vykorisťovanou,

teda jeho práva sú obmedzené, podiel na správe verejných záležitostí je mu obyčajne úplne

odopieraný.16

V Európe prevládal feudalizmus v celom stredoveku, ako aj v rannom novoveku

a pretrvával až do 19. storočia.17

Európsky feudalizmus vznikol vo Francúzsku v 6-9 storočí na

galo-rímskych a germánskych koreňoch. Jeho vytvorenie bol následok franského „obsadenia

krajiny“ v čase sťahovania národov. Už v neskorej antike došlo k vytvoreniu feudálnych štruktúr

vo forme patrocínia.18

Za germánske korene zas možno považovať poslušnosť, pri ktorej sa

slobodní pridali k šľachticovi, pôvodne iba na vojnové účely, neskoršie na trvalo. Nebolo s tým

však spojené obmedzenie osobnej slobody. Germáni k vytváraniu feudalizmu v Európe teda

prispeli prvkami svojho právneho života, najmä princípom vazalskej vernosti a spoločenským

rozvrstvením na šľachtu, slobodných a poloslobodných19

.20

Na základe uvedeného teda možno

tvrdiť, že európsky feudalizmus vznikol rozkladom už spomenutých galo-rímskych,

germánskych ale i slovanských prvotnopospolných spoločností, a že tempo jeho rozvoja bolo

priamo úmerné tomu, ako rýchlo sa tieto rodové pospolitosti rozpadali a ako rýchlo boli ich

prežitky likvidované.21

16



ORGIS, W. – OLECHOWSKI, T. 2009. Prvky európskej právnej kultúry: Stredovek a novovek do roku 1800.

Viedeň/Bratislava: Eurokódex, 2009. s.39 ISBN 978-80-89363-26-1 18

Patrocínium: osoba, ktorá sa ocitla v hospodárskej kríze, sa odovzdala pod ochranu mocnejšieho, patróna, za

to však zaplatila časťou svojej slobody. 19

Poloslobodní mali podobné postavenie ako otroci 20

BEIEROVÁ, B.- JUNGK,R. a kol. 1993. Kronika ľudstva: S výhľadom do budúcnosti. Druhé doplnené

vydanie. Bratislava: Fortuna print, 1993. s 302 ISBN 80-7153-075-1 21

KINCL, J. a kol. 1983. Všeobecné dejiny štátu a práva. Praha: Panorama, 1983. s.111

12

2.2 Fázy feudalizmu

Európske feudálne štáty prešli dlhým vývojom. Počas rokov sa feudálny štát v rôznych

zemiach a v rôznych dobách prirodzene menil. Vo všeobecnosti je však i tak možné na základe

kľúčových udalostí vytvoriť periodizáciu dejín feudalizmu. Feudalizmus možno rozdeliť do

troch štádií. Prvým je raný feudalizmus, druhým rozvitý feudalizmus a tretím štádiom je

úpadkový feudalizmus. 22

Každé z týchto štádií má vlastné hospodárske, politické i sociálne

osobitosti. Platí to aj o feudálnom štáte a práve: v závislosti od zmien v hospodárskej základni sa

menili aj nadstavbové prvky, formy vlády a formy feudálneho štátneho zriadenia. Avšak

i napriek rozdielom boli stredoveké európske štáty po celú dobu svojej existencie feudálnymi. 23

2.2.1 Raný feudalizmus

Obdobie ranného feudalizmu možno vo všeobecnosti vymedziť časovým úsekom

začínajúcim roku 476a končiacim cca. v 10.storočí. Rané stredoveké štáty boli agrárnymi

monarchiami s nerozvinutou sociálnou štruktúrou.24

Pre dejiny ranofeudálnych spoločností

Európy je príznačné, že v prvom období vývoja tvorili skupiny veľkých i drobných držiteľov

pôdy jednotnú kategóriu obyvateľstva, ktorej oporným bodom bola kráľovská, či kniežacia moc.

V dôsledku ekonomických nerovností bolo však zjednotenie vládnucej triedy len dočasné, no

i napriek tomu feudálna monarchia vstupuje do dejín ako štát s relatívne silnou a samostatnou

kráľovskou mocou.25

Ak sa nejaké rozdiely uplatňovali, tak len rozdiely medzi duchovnými

a svetskými feudálmi. I šľachtické tituly sa vyvíjali až postupom doby, keďže sprvu príslušníci

vládnucich tried nemali zvláštne označenie, a to z názvov jednotlivých štátnych úradov. Sprvu si

vplyv udržiavali reprezentanti jednotlivých rodov. Novú spoločenskú elitu predstavovali

22









13

vojenskí náčelníci, bojovníci a cirkevní hodnostári.26

Postupne sa začala teda formovať feudalita-

svetská a duchovná šľachta.

Rozhodujúca masa obyvateľstva v tomto období bola osobne slobodná. Niekde sa však

udržalo i otroctvo, ktoré však postupne zvoľňovalo. Z otrokov a zo slobodných ľudí, ktorí sa

dostávali do ekonomickej a osobnej závislosti od predstaviteľov novej moci sa sformovala

skupina závislého obyvateľstva- poddaných..

Ako už bolo vyššie spomenuté, pre raný stredovek je charakteristická centralizovaná

forma vládnutia. Panovníci pokladali štát za svoje vlastníctvo, hovoríme teda o tzv.

patrimoniálnom chápaní štátu27

. Z tohto dôvodu si nárokovali dedičné právo na panovnícky trón

a široké kompetencie. Dedenie malo viaceré formy: sprvu prevládal princíp seniorátu, neskôr

primogenitúry, prípadne fungoval i avunkulát.28

Panovníkovi podliehal všetok štátny aparát- mal

zákonodarnú a výkonnú moc a zároveň bol najvyšším sudcom. Velil tiež vojsku a do istej miery

mu podliehala aj cirkev29

.

Cirkev a štát boli v tomto období úzko spojené, keďže náboženstvo pomáhalo vytláčať

pretrvávajúce rodové štruktúry. Štát cirkev ochraňoval a podporoval.

Územie ranostredovekých ríš nebolo priveľmi stabilizované. Jeho rozsah určovala

faktická schopnosť udržať moc v jednotlivých oblastiach. Miestna správa mala tiež ešte značne

nerozvinutú podobu. V okrajových častiach štátneho územia zabezpečovali zvrchovanosť

vojenské jednotky. Germáni často preberali a prispôsobovali pôvodnú rímsku správnu

organizáciu, prípadne ju nahrádzali a dopĺňali vidieckymi kráľovskými úradníkmi s vojenskými

a finančnými právomocami, postupne doplnenými o niektoré súdne právomoci. V strednej

Európe sa rozvinul na podobných základoch systém hradskej správy, obvodov, ktorých centrom

bol kráľovský hrad s úradníkmi a cirkevnými hodnostármi.30

26



Panovník bol považovaný za vlastníka všetkej pôdy v štáte (toho čo je pod ňou i nad ňou), teda všetci a všetko

čo sa nachádzalo na danom území pokladal za svoje vlastníctvo=patrimonium. 28

Seniorát- na trón nastupuje najstarší člen rodu, Primogenitúra- na trón nastupuje najstarší potomok panovníka,

Avunkulát- na trón nastupuje synovec panovníka 29

Cirkev a štát boli v tomto období mimoriadne úzko spojené, pretože katolícke náboženstvo sa v Európe stalo

ideológiou novej štátnej moci a ako také navyše z verejného života pomáhalo vytláčať pretrvávajúce rodové

organizačné štruktúry. Niektorí cirkevní hodnostári dokonca nachádzali uplatnenie v štátnom aparáte. Štát cirkev

ochraňoval a podporoval. 30

VOJÁČEK, L. a kol. 2010. Dejiny verejného práva a prameňov práva. Bratislava: Právnická fakulta

Univerzity Komenského v Bratislave, 2010. s.103 ISBN 978-80-7160-291-0

14

2.2.2 Vrcholný feudalizmus

Vrcholný feudalizmus je vo všeobecnosti vymedzený časovým obdobím od začiatku 11.

stor. až po 13 a 14 storočie . Táto fáza je vyvrcholením predchádzajúceho vývoja. V tomto

období sa rozvíjala klasická stredoveká ekonomika opierajúca sa o hospodárenie na pôde, čo

podkopávalo základy centralizovaného štátu. Európske monarchie ostávajú čisto agrárnymi.

Jediným kritériom politickej a stavovskej diferenciácie bola diferenciácia v držbe pozemkového

majetku, keďže mestá ešte neboli hospodársky ani politicky rozhodujúcim elementom.

O postavení a objeme práv rozhodoval vzťah osoby ku kráľovi. Inú modifikáciu predstavoval

lénny systém ako svojrázna forma organizácie triedy feudálnych vlastníkov pôdy, z ktorého

vychádza rozdelenie šľachty na nižšiu a vyššiu a aj diferenciácia duchovenstva.31

V západnej Európe panovník časom väčšinu pôdy postúpil vo forme benefícií a neskôr

lén členom svojej družiny, úradníkom, cirkevným hodnostárom a iným. V stredoeurópskych

podmienkach si ich zas veľmoži z veľkej časti svojvoľne rozoberali a panovník im ich držbu

potvrdzoval dodatočne.32

Feudáli na svojich majetkoch hospodárili takmer nezávisle, keďže

feudálna naturálna výroba robila z jednotlivých domén prakticky sebestačné jednotky. Vplyv

panovníkov takto výrazne slabol a teda posilnenie moci zemepánov na úkor oslabenia centrálnej

moci označujeme ako feudálnu politickú rozdrobenosť.

V procese postupného prekonávania feudálnej rozdrobenosti, keď panovníci pocítili

deficit centrálnej moci, sa znovu upevňoval vplyv ústredných orgánov, v ktorých si rozhodujúcu

pozíciu zabezpečila vysoká šľachta a cirkevné špičky. Takto nanovo konsolidované štáty už mali

postavenie samostatnej právnickej osoby, v ktorých bol vladár iba jedným z reprezentantov štátu.

Tieto štáty označujeme ako stavovské monarchie.

31




v Bratislave, 2004. s.99 ISBN 80-7160-176-4

15

2.2.2.1 Stavovské zriadenie

Pod pojmom stavy chápeme spoločensko-sociálne zoskupenia, členovia ktorých sa

vyznačovali rovnakým právnym postavením medzi sebou a voči sebe, a práve tým

sa oddeľovali od iných skupín.

Diferenciácia vládnucej triedy feudálov na stavy prebiehala v západnej Európe od 9 do 13

storočia, v strednej Európe zas až o dve, tri storočia neskôr. Bol to prirodzený proces a to

vzhľadom na vývoj ekonomickej i politickej situácie.

Jeho podstatou bolo na jednej strane pozvoľné prekonávanie naturálneho hospodárstva

v najhrubších formách a na druhej strane potreba jednotnejšieho politického postupu proti

snahám centrálnej kráľovskej moci- ako sa totiž rozvíjali mestá a nadobúdali na hospodárskej

váhe, využívala kráľovská moc ich potenciál a pokúšala sa oslabiť a likvidovať decentralizačné

tendencie svetských a duchovných feudálov.33

Tak na základe politických a ekonomických potrieb dochádza k zjednoteniu skupín

obyvateľstva s rovnakými záujmami. Toto prebieha v podstate na triednom základe. Zjednotenie

však prebiehalo iba v radoch vládnucej triedy, teda závislé obyvateľstvo zostáva mimo stavovskú

organizáciu a naďalej nemá žiaden podiel na politických právach a na chode verejných

záležitostí.

Rozlišujeme: - stav duchovenstva

- stav šľachty (vyššej a nižšej)

- mestský stav

Spoločenská štruktúra bola však samozrejme pestrejšia. Okrem stavov ako privilegovanej vrstvy

tu bolo i dedinské závislé obyvateľstvo označované ako poddaní, či nevoľníci. Sociálnu skladbu

dotvárala i vrstva slobodných roľníkov (ich počet bol však značne nízky), v mestách okrem

vlastných mešťanov žili i radoví remeselníci, ich tovariši a učni, drobní obchodníci, cudzinci,

študenti a ich majstri a profesionálni vojaci ako osobitná vrstva.

Ako už bolo vyššie uvedené, príslušnosť k stavu určovala celkové životné postavenie

človeka. Patrili k tomu otázky ako napríklad či vôbec a aké politické práva si smel človek

uplatňovať, ďalej aký druh pozemkov smel nadobudnúť a či vôbec smel, či mal slobodu

sťahovania, alebo bol naopak viazaný na jedno trvalé miesto pobytu, spájala sa s tým ďalej aj

33



16

otázka toho či človek smel vykonávať nejaké povolanie a ak áno tak aké (toto sa týkalo i jeho

detí). Stavovská príslušnosť určovala i či sa osoba mohla ženiť a s kým a tiež to, akú náhradu

dostane osoba resp. jeho príbuzní v prípade jeho zranenia alebo smrti. 34

Príslušnosť k stavu sa určovala predovšetkým podľa pôvodu. V rannom stredoveku ešte

niekedy dochádzalo k prelomeniu tohto poriadku, čo umožňovalo prechod z nižšieho do

vyššieho stavu35

, no postupne sa začal značne uplatňovať princíp tzv. rovnakého pôvodu, čo

znamenalo, že prechod zo stavu nižšieho do stavu vyššieho bol už len výnimkou a človek patril

k tomu stavu, do ktorého patrili i jeho rodičia, teda príslušnosť sa riadila, ako už bolo spomenuté,

pôvodom danej osoby. 36

Na výrazne triednom základe sa ako stav konštituuje stredoveké mešťanstvo. Spravidla

ide v tomto smere o občanov kráľovských miest, teda tých, ktoré okrem kráľa nemajú iného ani

svetského ani duchovného pána. Hospodárska moc mestského patriciátu vyrastala

z remeselníckej produkcie a obchodu. Svojim vplyvom nesporne patrili k vládnucej triede

stredovekých monarchií.

Z hľadiska triedneho bolo problematické formovanie šľachtického stavu a duchovenstva.

V zemiach ako Anglicko, Nemecko, neskôr Poľsko a Uhorsko bola situácia prehľadnejšia, keďže

vedľa vyššej šľachty existovala aj nižšia. Vo Francúzsku naopak sa vytvoril jediný šľachtický

stav čo spôsobovalo rozličnosť politických záujmov.

Podobne to bolo so stavom duchovenstva, ktorý bol síce v každej zemi jednotný, no vnútorne sa

v rámci neho tvorili skupiny s rozdielnymi záujmami.37

34



Tzv. „stavy podľa povolania“- napr. bývalí neslobodní sluhovia kráľa sa stali šľachticmi. Aj tieto stavy sa však

čoskoro stali stavmi „podľa pôvodu“. 36

Právne vzťahy medzi rozličnými stavmi boli podľa tohto princípu zakázané, alebo povolené len v obmedzenej

miere. Predovšetkým manželstvá osôb pochádzajúcich z rôznych stavov (tzv. morganatické) boli zakázané. Ak

k takémuto manželstvu došlo, vyvstal ďalší princíp a to „dieťa nasleduje horšiu krv“, prípadne existoval aj iný,

ktorým sa riadili a to „dieťa nasleduje prsník“. 37



17

2.2.2.2 Charakteristika stavov

Spomedzi stavov by som ako prvé spomenula duchovenstvo, ktoré je historicky

najstaršie sformovaným stavom. Vzhľadom na veľký vplyv kresťanstva na spoločnosť, ako už

bolo vyššie uvedené, mali aj príslušníci tohto stavu zvláštne privilégiá. Najvýznamnejšie z nich

boli tzv. privilegium fori, čo znamenalo, že nepodliehali štátnym ale len cirkevným súdom, ďalej

privilegium immunitas, ktoré znamenalo, že klérus bol oslobodený od dávok a poplatkov,

Ďalšími významným privilégiom bolo to, že na cirkevný majetok sa nevzťahovalo právo

odúmrte, tiež to, že boli oslobodení od vojenskej služby a podstatné je tu i to, že mali právo na

výkon niektorých štátnych úradov.

Ďalším stavom, nemenej dôležitým, bola šľachta ktorú reprezentovala skupina

privilegovaných rodín. Od stredoveku rozlišujeme vyššiu šľachtu a nižšiu šľachtu. Vonkajším

výrazom príslušnosti k tomuto stavu bol šľachtický titul udeľovaný panovníkom.38

Rozhodujúcim pre príslušnosť k šľachte bol šľachtický pôvod, no od vrcholného stredoveku

jestvovala i možnosť udeliť listinou šľachtický titul aj mešťanom a v takomto prípade išlo o tzv.

listinnú šľachtu.39

Proces formovania svetskej šľachty trval celé stáročia. V podstate prebiehal tak, že šľachta

postupne cestou právnou i faktickou získavala celý rad výsad a privilégií. V plnej miere

sa privilégiám tešila naproti nižšej šľachte tá vyššia.40

Spomenula by som aspoň niektoré práva

šľachta to napríklad, že iba príslušník mohol zastávať štátne úrady, mali podiel na voľbe kráľa,

patrilo im aj tzv. iudicium parium, čo znamená, že vyšší šľachtic smel byť súdený len

šľachtickým súdom. Dôležitým privilégiom bolo i to, že šľachtický majetok bol obyčajne

oslobodený od verejných bremien a dávok v prospech štátnej pokladnice, tiež, že mali súdnu

imunitu, teda vykonávali jurisdikciu nad obyvateľstvom svojich domén. Významným právom

bolo i to, že žili a spravovali svoje záležitosti podľa zvláštneho práva- zemského, alebo

38







18

šľachtického, patrilo im ius resistendi et contradicendi 41

a nemenej dôležité bolo tzv. právo

súkromnej vojny42

. 43

Šľachta mala ešte i ďalšie výsady, postupne ich v niektorých štátoch nadobudla dokonca toľko,

že sa stali vlastne suverénnymi vládcami svojich panstiev.

Stavovská príslušnosť sa v prípade šľachty stala dedičnou. Nadobúdanie titulov pre nešľachticov

bolo viazané na prísne podmienky, niekde k nemu dochádzalo dokonca len veľmi zriedkavo.

Ďalším stavom bol mestský stav, ktorého význam na rozdiel od raného stredoveku, kedy

mali len vedľajšiu úlohu, s nástupom nových výrobných prostriedkov a s rozvojom tuzemského

a zahraničného obchodu narastá . Pod pojmom mešťan myslíme iba toho, kto mal práva

mešťana.44

Medzi mestským obyvateľstvom sa vyčlenili tri základné sociálne skupiny. Prvou

z nich bol patriciát, teda bohatí a vplyvní mešťania. Strhol na seba správu komunálnych

záležitostí a hral vždy prvoradú úlohu vo všetkých mestských organizáciách. Druhú skupinu

tvorili neprivilegovaní. Boli to drobní príslušníci cechov, ktorí nemali na chod mestských

záležitostí bezprostredný vplyv. Tretiu skupinu reprezentovala mestská chudoba, ktorá bola

najnižšou sociálnou skupinou.

Ďalšiu skupinu obyvateľstva, ktorá vytvárala osobitný stav reprezentovalo závislé

obyvateľstvo, ktoré vo všetkých stredovekých štátoch tvorilo najpočetnejšiu skupinu

obyvateľstva. Boli zbavení najmä vlastníckeho práva k pôde, k základnému výrobnému

prostriedku a tiež akýchkoľvek politických práv. Okrem toho boli i ukracovaný na svojich

osobných právach. Pôda, na ktorej hospodárili patrila panovníkovi, alebo inému svetskému či

cirkevnému feudálovi. Poddanstvo bolo svojim ekonomickým i právnym postavením bohato

diferencované.45

Zjednodušene možno poddanstvo rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej patrili tí, ktorí boli povinní

svojmu pánovi ekonomicky kompenzovať skutočnosť, že hospodária na jeho pôde. Boli od neho

závislí ekonomicky a teda mu museli odovzdávať rôzne dávky a služby. Boli označovaní ako

41

Toto právo patrilo ako svetskej tak i duchovnej šľachte. Ide o právo branného odporu, právo na beztrestnosť

v prípade vzbury proti kráľovi, ktorý by nerešpektoval šľachtické výsady. 42

V zásade nejde o formálne udeľovanú výsadu, skôr to bol výraz vojenských schopností feudálov, čo znamená,

že bez toho aby rešpektovali štátne orgány a súdy, riešili spory vojenskou mocou. Išlo teda o výraz mocenských

pomerov v období feudálnej rozdrobenosti. 43

VOJÁČEK, L. a kol. 2010. Dejiny verejného práva a prameňov práva. Bratislava: Právnická fakulta

Univerzity Komenského v Bratislave, 2010. s.105 ISBN 978-80-7160-291-0 44





19

poddaní. Druhú skupinu zas tvorili tí, ktorým smel zemepán zasahovať aj do čisto súkromnej

sféry.46

Išlo tu už o osobnú závislosť, nevoľníctvo.

Za prepožičanú pôdu, na ktorej hospodárili (dominikál a rustikál)47

odovzdávali

rozmanité dávky a služby. Tradičnou formou bola robota, teda povinnosť po určitý čas pracovať

na pánovej pôde. Inou formou boli zas naturálne dávky, platenie dávok v peniazoch, prípadne

banality.48

Okrem toho poddaní platili desiatok cirkvi.

Ďalej by som ešte v rámci stavovskej príslušnosti spomenula tzv. ostatné obyvateľstvo.

Do tejto kategórie zaraďujeme slobodných sedliakov a Židov. Slobodní sedliaci boli na feudálnej

vrchnosti nezávislí alodisti. Ich hospodárska váha bola malá, preto nemali obvykle žiadne

hospodárske práva. Židia neboli v stredovekých štátoch pokladaní za štátnych občanov, ale za

cudzincov. V prípade, že mali povolenie žiť v zemi, stávali sa základom ich právneho postavenia

privilégiá, ktoré dostávali od panovníkov. Tieto udelené výsady im obyčajne zabezpečovali

samosprávu, vlastné rabínske súdnictvo a používanie mojžišského práva. Keďže boli postupom

času konkurentmi (gildami a cechmi) vytlačení z obchodu , venovali sa predovšetkým

požičiavaniu peňazí za úroky. Finančné transakcie sa tak stali ich doménou. Považovali sa za

chránencov kráľa a za svoju činnosť platili štátu zvláštnu daň.49

2.2.2.3 Stavovské zhromaždenia

Stavovské zhromaždenia sú pre stredoveké dejiny príznačnými inštitúciami. Ich

zárodkami boli kráľovské rady (kúrie), ktoré fungovali ako poradné orgány panovníkov už

v ranofeudálnych monarchiách. Keďže nemali pevné zloženie, ich zvolávanie záviselo na vôli

kráľa.50

V období feudálnej rozdrobenosti s nárastom politickej moci miest a konštituovaním sa

šľachty a duchovenstva ako osobitných stavov mení poradný orgán kráľa svoj charakter. Oddelil

46

V tomto smere ide napríklad o rozhodovanie o osude ich detí, o vydaní súhlasu na uzavretie manželstva,

o bránenie v odchode na iné panstvo a pod. 47

Dominikál- pôda obhospodarovaná vrchnosťou v jej réžii

Rustikál- pôda, ktorú dostávalo závislé obyvateľstvo do užívania 48

Banality- pri nich ide o vytváranie akýchsi monopolov tým, že vrchnosť nútila poddaných uspokojovať

niektoré potreby zo zdrojov dominikálu, ako napr. mlieť obilie v mlyne svojho pána, kupovať istý tovar len od

svojho pána a pod. 49





20

sa z kráľovskej kúrie a stal sa tak samostatnou inštitúciou, personálne zloženie sa zostabilizovalo

a poradný hlas sa zmenil na rozhodujúci.

Stavovské snemy vznikali vo všetkých európskych feudálnych monarchiách, no boli

medzi nimi rozdielnosti z hľadiska vplyvu na chod verejných záležitostí. Niekde teda kráľ vládol

viac-menej samostatne, inde sa zas musel so stavmi spolupracovať pri všetkých závažnejších

rozhodnutiach, alebo bol prinajmenšom pod kontrolou. Najdôležitejšou sférou, do ktorej si stavy

vždy snažili zabezpečiť právo zasahovať boli otázky finančnej politiky. Práve problémy v tejto

oblasti boli i príčinou vzniku stavovských snemov.51

Ako už bolo povedané, medzi fungovaním a zložením stavovských zhromaždení boli

v jednotlivých štátoch väčšie či menšie rozdiely. K spracovaniu tejto problematiky som vybrala

niektoré štáty, na ktorých by som chcela demonštrovať, ako tu vyzerali stavovské zhromaždenia.

Ako prvý uvediem príklad Anglicka, kde sa stavovské zhromaždenie konštituovalo zo

všetkých európskych zemí najskôr, no mal i veľmi osobitú formu a kompetencie.

Ako stavovské zhromaždenie tu jestvoval Parlament, ktorý vznikol z kúrie roku 1265. Formoval

sa ako dvojkomorová snemovňa a jeho vývoj skončil až v 14-15. storočí.. V hornej snemovni

zasadali vysokí cirkevní hodnostári a bezprostrední vzali kráľa- pairovia. Dolnú snemovňu

tvorili predstavitelia rytierov a privilegovaných miest. Kompetencie parlamentu boli široko

koncipované a dotýkali sa oblasti súdnictva, zákonodarstva a i finančnej politiky.

Pre anglickú stavovskú monarchiu je charakteristická rovnováha síl medzi kráľom, snemovňou

lordov a snemovňou poslancov. Kráľ parlamentu nepodliehal, no parlament mal zaručené veľmi

široké právomoci v oblasti štátnej správy.52

Vytváral sa tu tak dualizmus vlády. Anglický systém

sa stal vzorom väčšiny európskych buržoáznych parlamentov, ktoré prebrali princípy ako voľba

nie podľa príslušnosti k stavu, ale podľa majetkového cenzu, postupné prerokovanie otázok

najprv jednou potom i druhou snemovňou, poslanecké imunity, formy kontroly štátnych orgánov

ai.

Na inej báze fungovalo napríklad Francúzsko. Stavovské zhromaždenie tu bolo po prvý

krát zvolané r. 1302 ako pomoc pri riešení sporu s pápežom. Stavovské zhromaždenie tu malo

názov Generálne stavy53

, ktoré sa postupne zvolávali takmer výlučne vo veciach financií.

Generálne stavy boli reprezentované vyšším duchovenstvom, svetskou šľachtou a mestským

51





Originálne: Les états généraux

21

patriciátom. Pôvodne bola šľachta a duchovenstvo prizývané kráľom osobne a od 15. storočia sa

zaviedla voľba delegátov. Pred konaním generálnych stavov tak boli volení z každého stavu

poslanci. Všetci títo poslanci dostávali záväzné písomné inštrukcie, čo znamenalo, že poslanci

reprezentovali len záujmy miestnych stavov, nie záujmy všetkého obyvateľstva svojho obvodu.

Poslanci tvorili na sneme tri osobitné kolégiá, ktoré jednali oddelene a k uzneseniu tu bola

potrebná jednomyseľnosť.54

V Rusku mali stavovské zhromaždenia len obmedzený vplyv na chode štátnych

záležitostí. Do popredia vystupujú až neskôr, v 16. a 17. storočí. Tu mali podobu Zemských

zborov (sobory). V Rusku bola špeciálna situácia vyžadujúca si veľmi pevnú centrálnu vládu a to

pre osobitý vnútroštátny vývoj i pre zahraničnú politickú situáciu, v ktorej sa nachádzalo. Ruské

duchovenstvo a šľachta sa uplatňovali len v malom merítku a v rámci centralizácie tu bola snaha

prelomiť odpor feudálov a ich separatistické tendencie pomocou zvláštnych prostriedkov akými

bola napríklad opričnina Ivana hrozného. Bránilo to konštituovaniu šľachty ako osobitného

stavu.

V 16. storočí však už začína byť badateľné prenikanie stavovstva do politického života, čo je

v istej miere badateľné i v čiastočnom vplyve stavovstva na činnosť cárskej dumy.55

Zemské

snemy boli ako poradný orgán cára volené od roku 1550 do roku 1658. I napriek tomu, že sa ich

mali zúčastňovať príslušníci všetkých vrstiev, v skutku to boli len privilegovaní (ako napríklad

duchovenstvo, členovia cárskej dumy, mestá a pod.) . Zemské snemy boli zvolávané cárom a za

bezvládia patriarchom, alebo bojarskou dumou. Uznášalo sa v pléne a potrebná bola

jednohlasnosť. Otázky, ktoré stavovské snemy posudzovali boli, na rozdiel od Francúzska,

rôznorodé.

Sobory fungovali ako poradný orgán cára a samostatnú a politicky rozhodujúcu úlohu mali len

v prípade uprázdnenia trónu, pri voľbe nového cára. V druhej polovici 17. storočia stratili

akýkoľvek význam a neskôr už schádzajúci sa snem nemal vonkoncom funkciu svojho

predchodcu.

54

Táto jednomyseľnosť spôsobovala, že tretí stav- mešťania, sa dostával do zložitej situácie a navyše časté spory

so zvyšnými dvoma stavmi oslabovali vplyv generálnych stavov. 55



22

Nemecko bolo, ako i Rusko, atypickým príkladom vývoja stavovstva, keďže sa rozvíjalo

len v zemskom merítku.56

Zemské snemy- Landtagy sa tu schádzali už od 13. storočia a ich

pozícia sa postupne už len upevňovala. Vo väčšine ríšskych zemí sa stávali rovnocenným

partnerom zemepána. Mali široké oprávnenia, čo bolo zrejmé z možnosti zasahovať do zemskej

správy, súdnictva, podieľali sa na tvorbe Landrechtov a slovo mali i vo finančnej politike a pod.

Ríšsky stavovský snem- Reichstag vznikol na konci 15.storočia a od roku 1662 zasadal

permanentne. Zúčastňovali sa ho len ríšske stavy, teda tí, ktorí boli bezprostredne podriadení

cisárovi. Nereprezentoval tak bezprostredne záujmy stavov.

Skladal sa z troch kúrií: Kúria kurfirstov, Kúria ríšskych kniežat a kúria ríšskych miest. Tieto

kúrie sa radili oddelene a na platné uznesenie bola potrebná jednomyseľnosť. Na to aby však

uznesenie bolo ríšskym zákonom, bolo potrebné, aby ho potvrdil cisár.

Na základe Westfálskeho mieru mal Reichstag rozsiahle kompetencie (vydával a vykladal

zákony, rozhodoval o mieri a vojne, vypisoval dane, uznášal sa na medzinárodných zmluvách

ai.), no tieto boli skôr fiktívne, keďže v skutočnosti nehral v živote Nemecka obzvlášť významnú

rolu. Vlastný politický život bol totiž sústredený do jednotlivých zemí. V Nemecku teda možno

pozorovať na rozdiel od niektorých iných štátov, akými boli napríklad už vyššie spomenuté

Rusko, či Francúzsko, reálny vplyv stavovských zhromaždení na politický chod krajiny.

Ďalším príkladom, ktorý by som uviedla v tomto smere je Poľsko, ktoré v rámci

feudálnych európskych štátov tvorili výnimku a to v dôsledku toho, že šľachte sa podarilo

z politického života vytlačiť ako kráľa, tak i mestá. Poľský snem- Sejm walny sa v 16.storočí stal

orgánom jednotného šľachtického stavu a z toho vyplývala i jeho odlišná organizácia. Tvorili ho

dve komory: senát a snemovňa poslov.57

Pôvodný charakter snemu, ktorý bol sprvu len poradným zborom kráľa, sa rozšíril na úkor

kráľovskej moci o nadobudnutie najvyššej zákonodarnej, súdnej a správnej moci. Snemovňa

poslov zas vznikla zo zhromaždenia delegátov šľachty, ktorí boli vysielaní na jednanie so

snemovňou. Komory sa radili oddelene a na uznesenie bola potrebná jednomyseľnosť.

Špecifikom tohto snemu bolo tzv. slobodné veto58

, ktoré spôsobilo ešte väčšiu rozvrátenosť

56





Slobodné veto, alebo liberum veto, či wolne nie pozwalam bol inštitút, ktorý umožňoval každému poslancovi

zmariť snemovné jednanie nesúhlasom s predloženou osnovou. Vyslovením takéhoto veta padla nie len

predloha, ale i všetky ostatné uznesenia snemu, hoc boli i jednomyseľne prijaté.

23

krajiny, keďže ochromovalo činnosť valného snemu. Od 16. storočia bol tento snem doslova

všemocným orgánom. Bez jeho súhlasu nesmel panovník robiť žiadne závažné rozhodnutia.

Popri valnom sneme tu jestvovali i vojvodské snemíky, ktoré boli popri sneme suverénnymi

oblastnými orgánmi a vysielali do snemu delegátov s imperatívnym mandátom. Na základe tohto

teda možno konštatovať, že Poľské stavovské zhromaždenie malo i reálnu, nie len deklarovanú

moc a to dokonca na úkor panovníkovej moci. Avšak silné zastúpenie len jedného zo stavov

bránilo rozvoju štátu na viacerých úrovniach.

2.2.3 Neskorý feudalizmus

Neskorý feudalizmus ohraničujeme vo všeobecnosti polovicou 14. storočia a prelomom

15.-16. storočia. Približne v polovici 14. storočia sa na veľkej časti európskeho územia skončilo

obdobie vzostupu a relatívnej stability. Prudké zmeny, ktoré postupne zasiahli temer celú

Európu, zásadným spôsobom narušili stredoveký spoločenský systém i vtedajší obraz sveta.

Stredovek tak vstúpil do záverečnej fázy svojej existencie.59

Pre obdobie neskorého stredoveku je typická kríza pápežstva a cisárstva, ekonomické

zmeny a pohromy, čo viedlo k náboženským a národným nepokojom, ako aj k prenasledovaniu

kacírov, Židov a čarodejníc.60

Tiež je podstatné zdôrazniť, že s týmto obdobím sa spájajú veľké

zemepisné objavy a počiatky koloniálnych výbojov, čo postupne celkovo menilo spoločenskú

a ekonomickú situáciu. Navyše je toto obdobie poznačené počiatkami širokého spoločenského

hnutia a to reformáciou, ktoré sa začalo požiadavkou cirkevnej reformy a ktoré, ako už bolo

spomenuté, tiež viedlo k náboženským rozbrojom.61

59

[cit. 2012.11.22] Dostupné na internete: <http://worldofhistory.blog.cz/0611/stredovek> 60



KOSMINSKIJ, E.A. 1951. Dejiny stredoveku. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1951. s.228

24

3 Léno a lénne vzťahy

Lénny systém je pre dejiny feudálnej spoločenskej formácie tak typickou inštitúciou, že

je často s feudalizmom ako takým mylne stotožňovaný.62

Feudalizmus je totiž podľa viacerých

historikov širším pojmom. Jeho základy položili panovníci Franskej ríše v 8.a 9. storočí. Do

stredovýchodnej a severnej Európy prenikli lénne vzťahy až neskoršie a skôr ako napodobenina

západoeurópskych pomerov. Východ Európy zas ovplyvňovala špecifická byzantská podoba

feudálnej ekonomiky.63

Léna sú teda pre klasický feudalizmus príznačné. Ide vlastne o zvláštnu

formu organizácie vládnucej triedy (šľachty), v ktorej feudalizmus získal svoje vyjadrenie.

Systém lénnych vzťahov sa v jednotlivých krajinách neuplatnil rovnako, ani pokiaľ ide o rozsah,

ani o formu.64

3.1 Pojem léno

Léno (nem. Lehen, lat. feudum, franc. fief)) je pojem, ktorým bola v stredoveku

označovaná podmienená držba pôdy, alebo úradu, na základe lénnej zmluvy.65

Uviedla by som

ešte, že s termínom léno sa spájajú aj iné pojmy a to tie, ktoré sa týkajú samotných lénnych

vzťahov. Čo sa subjektov týchto vzťahov týka, spomenula by som, že osoba alebo inštitúcia,

ktorá léno prijíma, sa nazýva lénnik alebo vazal či man (mohol ním byť nielen šľachtic, ale aj

cirkevný hodnostár, kláštor, alebo biskupstvo a pod.). a ten, kto léno udeľuje sa zas nazýva lénny

pán, senior či feudál. S užívaním udeleného léna sa spája pojem feudálna renta, ktorej obsahom

boli rôzne produkty, peniaze a práce v prospech feudála, za to že udelil pôdu vazalovi.66

62







Dostupné na internete: http://cs.wikipedia.org/wiki/L%C3%A9no 66

ŠKVARNA, D.. a kol. 2006. Lexikón slovenských dejín. 3 vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladateľstvo- Mladé letá, 2006. s.229 ISBN 80-10-00872-9

25

3.2 Vznik lénnej sústavy

Pod označením lénny systém rozumieme politicko-ekonomický systém lénnych vzťahov

založenom na feudálnom vlastníctve pôdy, ktorá patrila panovníkovi, svetským a cirkevným

feudálom, mestám a slobodným obyvateľom 67

Základy lénneho zriadenia položili panovníci

Franskej ríše v 8. a 9. storočí, teda za dynastie Karolovcov. K rozvoju lénnych vzťahov

dochádza, v dobe rozpadu centrálnej moci, ale nie ako príčina tohto javu, ale ako jeho

dôsledok.68

Úpadok centrálnej moci nastal z ekonomických dôvodov. Ríša netvorila jednotný

hospodársky celok, prevládalo naturálne hospodárstvo, ktoré ekonomicky drobilo teritórium na

samostatné oblasti, ktoré sa následne usilovali o politickú emancipáciu. Politické oprávnenia

prechádzajú postupne na jednotlivých zemepánov a do súkromných dohôd o prepožičiavaní pôdy

prenikajú verejnoprávne prvky. Lénna organizácia tak vytvára na čas náhradu centrálne

organizovanej verejnej moci.

Za bezprostredného predchodcu lénnych vzťahov sa považujú prekária a benefíciá.

Beneficium v pôvodnom význame neznamenalo nič iné, než úsluha, či poskytnutie prospechu.

Až časom sa význam tohto slova zužuje a rozumieme ním prepožičanie pôdy, obvykle na

doživotné užívanie. Termínom precarium zas označujeme zvláštny právny pomer rímskeho

pôvodu, kedy slobodný človek dostáva na svoju žiadosť od vlastníka pôdu, ktorú užíva tak dlho,

kým mu ju vlastník neodoberie. V porovnaní s beneficiárom je teda postavenie prekaristu neisté.

Zvyk však mohol dať prekariu formu trvalého, doživotného ba dokonca dedičného

užívania.69

V oboch prípadoch ide o vzťah kde dominovala vecná závislosť zaviazaného od

oprávneného.70

Léno je už naproti týmto dvom inštitútom doživotné a dedičné prepožičanie

pôdy, či iného majetkového objektu (napr. úradu) so záväzkom vernosti a všestrannej pomoci71

,

o ktorom sa zmieňujem v nasledujúcej kapitole.

67

ŠKVARNA, D. a kol. 2006. Lexikón slovenských dejín. 3 vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické

nakladateľstvo- Mladé letá, 2006. s.229 ISBN 80-10-00872-9 68









26

3.3 Lénne vzťahy

Základom spoločnosti boli v stredoveku lénne vzťahy a to či už v politickej sfére, alebo

v súkromnom živote. Hovoriac o lénnych vzťahoch, ide teda o vzťah závislosti medzi lénnym

pánom a lénnikom. Okrem toho tu možno použiť aj pomenovanie vazalstvo, alebo vazalský

vzťah.72

Podstatným znakom je, že tieto vzťahy neboli symetrické, ale hierarchické. Veľmoži

obyčajne poskytovali ochranu iným slobodným výmenou za ich oddanosť a vernosť.73

Pri pevnej organizácii štátnej moci mohli inštitúty benefícia a prekária spočívať na

súkromnoprávnych základoch, no pri jej roztrieštení sa musela vecná závislosť skombinovať

s politickým záväzkom. Pri lénach sa teda objavujú momenty verejnoprávnej povahy. Zmluva

o poskytnutí léna dáva osobe seniora niektoré nároky, ktoré si sprvu vymedzovala len moc

verejná. Léna mali s benefíciami spoločné predovšetkým to, že ich obsahom bolo tiež

predovšetkým získanie určitého majetkového prospechu (pôdy, úradu, práva). Tu však

dominovala už spomínaná osobná závislosť medzi subjektmi lénneho vzťahu, ktorá sa

označovala ako fidelitas (vernosť).

Hovoriac o osobnej závislosti, jestvovali povinnosti ako na strane vazala, tak i seniora.

Prijatím léna sa vazal zaviazal k:

1.všestrannej pomoci (zúčastňovať sa seniorových súdnych pojednávaní, hájiť jeho záujmy...)

2.vojenským povinnostiam (doprovod na vojenských výpravách aj so svojimi ľuďmi, musel sa

zúčastňovať ťažení, často robil seniorovi strážnu službu, platil poplatok...tieto povinnosti mali rôzny

objem podľa veľkosti a významu léna)

3.finančným záväzkom (platené v peniazoch, alebo naturáliách. Obyčajne platené len pri

zvláštnych príležitostiach ako obnova lénnej zmluvy, pri pasovaní seniora za rytiera, pri svadbe

seniorovho potomka a pod.)

Senior sa naopak zaväzoval ochraňovať vazala, niekedy dokonca aj pred nárokmi štátnych

úradníkov, tým, že aj on poskytne vazalovi vojenskú pomoc. Vzniká tak zvláštny vzťah, ktorý

medzi kráľa a vazala vsúva nový článok a to seniora.74

Na dotvorenie predstavy o tom, aké povinnosti a práva boli na strane seniora a vazala je

vhodným príkladom list Fulberta, chartského biskupa, adresovaný Viliamovi, vojvodovi

akvinskému, v ktorom sa uvádza, že vazalovou povinnosťou voči pánovi je, aby nijako

72

Dostupné na internete: http://sk.wikipedia.org/wiki/L%C3%A9no 73

KOLEKTÍV EURÓPSKYCH HISTORIKOV. 2001. Dejiny Európy. Tretie, doplnené vydanie. Bratislava:

Mladé letá, 2001. s.212. ISBN 80-06-01074-9 74



27

neohrozoval jeho telesnú integritu tzv. incolume, ďalej tzv. tutum, teda povinnosť byť diskrétny

čo sa týka informácií o pánovi a jeho hradbách, ak by to malo byť pre pána nebezpečné, ďalej

aby ho nedehonestoval, tzv. honestum, ďalej tzv. utile, teda aby ho nijako neobmedzoval v jeho

držbe a právach k nej a nakoniec facile a possibile, teda aby pánovi neznemožňoval možné a bol

mu nápomocný v uskutočnení jeho cieľov. Za predpokladu, že sa vazal bude riadiť týmito

povinnosťami je podľa Fulberta hodný léna. Pán je zas povinný poskytnúť svojmu vernému

vazalovi vo všetkých týchto veciach odplatu, radu a pomoc. V opačnom prípade by bol

pokladaný za vierolomníka, rovnako ako keby sa porušenia svojich povinností dopustil vazal.

Pôvodným záväzkom lénnika bolo teda vyvarovať sa škodlivých konaní porušujúcich

povinnosti jeho vernosti. Postupne sa však zmenila na povinnosť podporovať svojimi činmi

blaho a prospech svojho pána.75

Rozdielnym znakom oproti benefíciám76

bolo teda i to, že pri léne ide o trvalé

prepožičanie pôdy a senior mohol vazalovi odobrať léno iba v prípade vážneho porušenia

vernosti (felónie).77

Keďže však ide o dvojstranný vzťah, aj porušenie povinnosti zo strany

lénneho pána mohlo mať svoje následky.78

Lénny vzťah bol pôvodne veľmi osobného charakteru, skončil tak nielen smrťou lénneho

pána, ale aj lénnika. Postupom času sa však vyvinula dedičnosť léna, to znamená, že určité

osoby79

mali nárok na udelenie léna. Toto mohlo viesť k istému odcudzeniu pôvodne veľmi

osobného vzťahu medzi lénnym pánom a lénnikom. Z hľadiska lénneho pána viedla dedičnosť

lén k vynútenému poskytnutiu pôžičky, v rámci ktorého mu bolo zabránené ponechať si po smrti

vazala statky už raz prepožičané.80

75

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007.s.

269 . ISBN 978-80-7160-236-1 76

Termín benefícium sa v súvislosti s lénnymi vzťahmi používa v dvojakom zmysle. Neoznačuje iba zárodočnú

podobu budúcich lén, ale aj predmet léna, t.j. pôdu, úrad alebo právo, ktoré sa ako léno udeľovali. 77





Týmito osobami sú myslení príbuzní, predovšetkým synovia a za istých okolností iní mužskí, zriedka i ženskí

príbuzní. 80


Viedeň/Bratislava: Eurokódex, 2009. s.43 ISBN 978-80-89363-26-1

28

3.4 Udeľovanie lén a uvedenie do léna

Predmetom udelenia léna boli predovšetkým územia, postupom času sa ako léno

udeľovali aj politické úrady. Toto viedlo k feudalizácii štátu. Wormským konkordátom boli do

lénneho systému zatiahnuté i duchovné kniežatá, čo zavŕšilo tento proces.

Spočiatku významné udeľovanie léna vo forme hnuteľných vecí sa postupne strácalo. Neskôr sa

rozšírila i podoba peňažného léna, kedy vazal dostal namiesto územia rentu. Najvýznamnejšou

formou léna však bolo stále udeľovanie území. Ako léno sa napokon odovzdávali i niektoré

vrchnostenské práva, tzv. regály a udeľovali sa i vo forme politických úradov.81

Zmluva o prepožičaní léna sa uzavierala pôvodne ústne za prítomnosti svedkov, neskôr sa

bežnou stala písomná forma. Udeľovanie bolo sprevádzané mnohými formálnymi ceremóniami,

hlavne to bola prísaha vernosti82

a investitúra83

(uvedenie do léna).

Ako príklad by som uviedla lénnu zmluvu z roku 1194 medzi Raymondom

(narbonským vojvodom, toulským grófom, provensálskym markgrófom a melgueilským gŕofom)

a Viliamom (pánom Montpellier), ktorou Raymond odovzdáva Viliamovi a jeho nástupcom hrad

Frontignan aj so všetkým jeho príslušenstvom. Ako sa v zmluve zmieňuje, udeľuje mu ho

naveky. Raymond v zmluve uvádza, že za toto udelené léno očakáva od Viliama a jeho

nástupcov vernosť, podporu a pomoc voči nemu i jeho potomkom. Viliam zas v zmluve uvádza,

že príjma už vyššie spomenutý hrad a akceptuje podmienky a dohody dané Raymondom a tiež že

sa voči nemu zaväzuje na vernosť. Zaviazal sa k tomu, že počas akejkoľvek vojny, ktorú by

Raymond ako jeho lénny pán viedol mu bude on i jeho dedičia k dispozícii. Na oplátku však od

svojho lénnika očakáva, že v prípade, že by niekto násilím zabral už spomenutý hrad, poskytne

mu pomoc pri jeho znovunadobudnutí. 84

81



Prísaha, tzv. homagium sa skladala tak, že vazal kľačal s odkrytou hlavou pred seniorom, vkladal svoje ruky

do jeho a prednášal prísahu. Senior ho uvádzal do držby len obrazne, obyčajne tým, že mu daroval nejaký

predmet symbolizujúci léno.

Pozri bližšie aj: BEŇA, J. 1996. Zbierka dokumentov a úloh zo všeobecných dejín štátu a práva: Starovek

a stredovek. Prvé vydanie. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1996. s. 106 ISBN 80-

88825-46-6 83

Investitúra- známa bola ako v svetskom, tak i v cirkevnom práve. Lénni páni takto venovali moc lénnikom

a biskupi tak získavali svoj úrad. Prijatie léna však vždy znamenalo uznanie nadradenosti lénneho pána. Ako

príklad investitúry možno uviesť to, ako gróf z Flanderska všetkým, ktorí mu zložili prísahu vernosti udelil

svojim žezlom investitúru a týmto panovníckym symbolom tak na nich preniesol panovnícku moc. 84

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007.s.

265 . ISBN 978-80-7160-236-1

29

Z uvedeného výňatku zo zmluvy možno teda vydedukovať viaceré skutočnosti a to

konkrétne, aké povinnosti a práva obsahoval vzťah medzi vazalmi, teda zmluva obsahovala

osobnoprávnu zložku vzťahu (vzájomná vojenská pomoc, vernosť...) a zároveň v nej bola

obsiahnutá i vecnoprávna časť tohto záväzku (nehnuteľnosť). Podstatným poznatkom, ktorý

z tohto dokumentu možno vydedukovať i to, že léno bolo udeľované dedične a toto léno

prechádzalo na nástupcov oboch zmluvných strán.85

Čo sa uvedenia do léna týka, tak prvým aktom uvedenia bolo „manstvo“, po nemecky

„Manschaft“ alebo „Hulda“, francúzsky „hommage“. Pochádza z 11. storočia. Manstvo bolo

odovzdanie seba samého, ktoré muselo byť potvrdené vyhlásením a následnou odpoveďou.

Podriadenie sa vrchnosti, ako prejav vôle sa uskutočnilo rituálom, pozostávajúcim z určitých

formulí a gest. Každý z týchto prejavov mal svoj právny význam a právnici ho nemohli meniť.

Gesto spočívalo v tom, že kľačiaci lénnik zopäl ruky a lénny pán mu ich zovrel jeho zopäté ruky

do svojich, takže lénnik výslovne a fakticky odovzdával do rúk svojho pána. Manstvo bolo tiež

sprevádzané znamením mieru a to lénnym bozkom. Následne lénnik odprisahal seniorovi

vernosť.86

Ako príklad na potvrdenie tejto skutočnosti možno uviesť dokument z roku 1127,

v ktorom sa uvádza, že Viliam z Flanderska obdaril lénom svojich vazalov. Podľa uvedeného

dokumentu je možné zistiť, ako vyzerala ceremónia udeľovania léna, ktorá bola, ako už bolo

spomenuté, značne formálna. Začínalo sa otázkou grófa smerujúceho k budúcemu vazalovi, či sa

chce celkom a úplne stať jeho lénnikom. Ten mu následne potvrdil, že je to jeho vôľa. Gróf objal

jeho zopäté ruku svojimi a zväzok uzavreli bozkom. Následne ešte ten, kto mal vykonávať

manskú službu zložil i prísahu vernosti. V nej mu odprisahal verné manstvo. Na uzavretie tejto

ceremónie ešte spečatil svoju prísahu tým, že odprisahal to isté na relikvie svätých.87

Tento uvedený príklad je len jedným prípadom uvádzania do léna. V jednotlivých štátoch sa

totiž táto prísaha obsahovo alebo inak líšila.

85

Bližšie pozri aj: BEŇA, J. 1996. Zbierka dokumentov a úloh zo všeobecných dejín štátu a práva: Starovek

a stredovek. Prvé vydanie. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1996. s. 106 ISBN 80-

88825-46-6 86

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007. s.

265 . ISBN 978-80-7160-236-1 87

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007. s.

265 . ISBN 978-80-7160-236-1

30

3.5 Lénna postupnosť

Keďže bolo léno sprvu udeľované len doživotne, vzťah lénneho pána a lénnika vznikal

zmluvou dvoch ľudí a len týchto aj zaväzoval. Preto ich smrťou bezpodmienečne zanikal. Vývoj

ale smeroval k dedičnosti lén.88

Vo franských listinách sa stretávame s dedičskou klauzulou už

od 7. storočia. Dedičnosť sa finálne presadila až v 11-12 storočí. Aj po presadení dedičnosti

ostával zväzok osobným a pri zmene jedného zo subjektov bola potrebná tzv. renovatio foedi,

kedy bol vazal povinný do roka a do dňa žiadať seniora o obnovenie vernostného zväzku.89

Tejto

žiadosť senior musel vyhovieť. Senior mal ale možnosť vybrať si, komu udelí léno, v prípade, že

bolo viac dedičov.90

Ak vazal umrel bez dedičov, léno bolo navrátené seniorovi.

Lénny vzťah okrem situácie keď nemal kto dediť končil i keď jedna zo strán hrubo porušila

svoje povinnosti.

Čo sa lénnych vzťahov týka, netreba opomenúť fakt, že lénnici mohli prijaté léno

odovzdať ďalej svojim vlastným lénnikom. Takýmto spôsobom vznikol členitý organizmus,

ktorý sa v stredovekých právnych knihách, ako napr. Saské zrkadlo označoval ako „štítový

poriadok“ a v modernej literatúre ho nájdeme pod pojmom lénna pyramída.91

Na špici tejto pyramídy stál kráľ ako vrchný lénny pán, hneď pod ním boli korunní

vazali, ktorým udelil léno priamo kráľ. Ich vlastní vazali boli len nepriamo spojení s kráľom.

Subinfeudácia, udeľovanie léna niečieho vazala inému vazalovi, nebola teda vylúčená.

Spôsobovala však, že situácia sa stávala neprehľadnou. Vazali totiž mávali nielen podvazalov,

ale tí mali svojich ďalších vazalov a neraz sa stávalo, že táto reťaz sa rozvíjala aj ďalej. Vazal

mohol byť seniorom vazala svojho vlastného vazala, vazal mohol byť pánom léna, ktoré bolo

udelené ako léno jeho vlastnému seniorovi, alebo mohol byť jeden vazal držiteľom dvoch či

viacerých lén rôznych seniorov92

a pod.

88





Prípadne mohol vložiť léno „ku spoločnej ruke“ a vazali potom hospodárili spoločne, alebo sa pomerne

rozdeľovali výťažky z léna a od delenia sa upustilo. 91



Táto situácia mohla viesť ku konfliktom lojality, ako sa stalo v prípade, keď bol burgundský vojvoda

zaviazaný súčasne francúzskemu a nemeckému kráľovi.

31

4 ŠPECIFICKÉ ČRTY LÉNNYCH VZŤAHOV VO VYBRANÝCH

ŠTÁTOCH

Ako už bolo uvedené, feudalizmus mal v každom štáte svoju osobitú formu a to

z hľadiska jeho trvania ako i prejavov. Odvíjajúc sa od toho možno pozorovať rozdiely

i v lénnych vzťahoch v jednotlivých krajinách, podmienené viacerými faktormi ako napríklad

geografická poloha, právna obyčaj, spoločenské pomery a pod.

4.1 Franská ríša a Francúzsko

Trieda feudálov tu vznikala z členov kráľovej družiny a ich potomkov. Za ich služby ich

totiž kráľ odmeňoval pôdou. Spočiatku ju kráľ odovzdával do ničím nepodmieneného, dedičného

vlastníctva, tzv. alódu. Okrem toho bola statkárom poskytovaná imunita- oprávnenie na

vykonávanie všetkých štátnych funkcií v obvode veľkostatku. Keďže imunita značne oslabovala

panovnícku moc, Karol Martel započal reformy (dokončili ich Pipin Krátky a Karol Veľký),

ktorých podstatou bolo, že pôda už nebola udeľovaná do úplného vlastníctva, ale iba ako

benefícium, t.j. jej držba bola podmienená určitými povinnosťami. Spočiatku bolo poskytované

len doživotne a neskôr i dedične, čím sa zmenilo benefícium na léno. Pôvodný cieľ reforiem

však nebol naplnený. Miesto pripútania si statkárov ku kráľovi, upevnila sa ich nezávislosť.93

Vo Franskej ríši sa stretávame aj s inštitútom prekária (ako už bolo vyššie uvedené, precarium

bolo tiež predchodcom léna), ktoré malo základ v tom, že slobodní sedliaci sa pod prísľubom

ochrany pred inými feudálmi a na nátlak panovníka, svetských, ale i cirkevných feudálov

vzdávali svojej pôdy v prospech veľkostatkárov. Ostali však na nej pracovať a tak im bola

udelená ako prekárium.94

Od r. 843 už hovoríme o Francúzskom kráľovstve, ktoré vzniklo Verdunskou zmluvou.

V tomto období sa pôda nachádzala vo formálnom vlastníctve panovníka, fakticky ale patrila

feudálom, ktorí ju od neho získali ako dedičné léno. Pôda vo Francúzsku mohla byť buď vo

93

ŽELEZKOVÁ, G. – BLAHO, P. – ĆARVAGA, V. 1997. Všeobecné dejiny štátu a práva. I a II časť.

Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo vydavateľstve UK, 1997, s. 126 ISBN 80-223-1184-7 94


Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo vydavateľstve UK, 1997, s. 127 ISBN 80-223-1184-7

32

vlastníctve slobodnom, alebo feudálnom. Slobodné vlastníctvo malo formu alódov.95

Feudálne

vlastníctvo už bolo prirodzene delené a rozlišujeme tu vlastníka vrchného a úžitkového. Vzťahy

medzi vlastníkom a držiteľom boli buď základom vzťahov lénnych (ak malo úžitkové vlastníctvo

podobu léna= vzťahy medzi seniorom a vazalom), alebo vrchnostensko- poddanských (ak šlo

o držbu= vzťahy medzi príslušníkmi dvoch tried)96

. Svetskí a cirkevní feudáli obhospodarovali

pôdu buď vo svojej vlastnej réžii, teda ako dominikál, alebo ju odovzdávali do obrábania

sedliakom ako tzv. rustikál.

V období feudálnej rozdrobenosti fungoval štát len ako voľný zväzok feudálov bez silnej

ústrednej moci a zmena nastala opäť až od XII. stor. keď za účelom posilnenia kráľovskej moci

boli pohlcované veľké feudálne domény.97

Za stavovskej monarchie, ktorej začiatky spadajú do 13. stor. sa tvorí popri duchovenstve

a šľachte i nový tretí stav- mešťania. Mestá vzhľadom na ich vývoj sa snažili vymaniť z pod

moci feudálov a to buď bojom proti nim, alebo výkupom.98

Vo Francúzsku teda nevytvárali lénne vzťahy prehľadnú niekoľkostupňovú pyramídu, naopak

jestvoval tu komplikovaný systém väzieb medzi jednotlivými feudálmi a platila tu zásada „Vazal

môjho vazala nie je mojim vazalom“.99

Táto zásada je výrazom hlbokého hospodárskeho

a politického rozkladu štátnej jednoty.100

Medzi panovníkom a vazalmi jeho vazalov tak

nevznikala priama väzba v podobe lénnej vernosti, panovník sa teda musel spoliehať len na

poslušnosť nižších článkov lénnej sústavy.

4.2 Anglicko

V Anglicku sa lénny systém rozvinul po normanskom vpáde, resp. to tento proces

feudalizácie to urýchlilo a dovŕšilo. Normanskí králi museli čeliť neustálemu odporu

anglosaského obyvateľstva. Konfiškáciou pôdy pozbavil kráľ domácich anglosaských feudálov

hospodárskej moci a to prostredníctvom osobitého režimu k pôde. Pre v potrebu udržať

95

Alódy boli zvané i ako „spupné statky“- sú to slobodné pozemkynezaťažené poplatkami. Delíme ich na

prosté, šľachtické a zvrchované. 96

Bližšie pozri: KINCL, J. a kol. 1978. Dějiny státu a práva za feudalismu. Diel 2. Praha: Státní pedagogické

nakladatelství, 1978. s. 47 97

KINCL, J. a kol. 1978. Dějiny státu a práva za feudalismu. Diel 2. Praha: Státní pedagogické nakladatelství,

1978. s. 48 98


Bratislava: Univerzita Komenského v Bratisla ve vo vydavateľstve UK, 1997, s. 145 ISBN 80-223-1184-7 99





33

centralizovanú moc, tu teda platil princíp „Vazal môjho vazala je aj mojim vazalom“. Zakotvil

tak závislosť normanskej šľachty od ústrednej moci. Táto zásada podriaďovala všetkých vazalov

kráľovi.

Anglický lénny systém bol vo viacerých oblastiach výnimočný:

- králi prideľovali pozemkový majetok tak, aby zabránili vytvoreniu väčších vrchnostenských

územných celkov. Držby jednotlivých feudálov boli rozptýlené po celej zemi.

- nedošlo tu k spojeniu štátnych úradov s lénnym systémom.

- nepripustili viac ako dvojstupňovú101

lénnu sústavu.102

V období stavovskej monarchie dochádza v Anglicku k oslabeniu ústrednej moci, čo bolo

i dôsledkom snáh feudálov o podmanenie si panovníka. Najvýraznejším príkladom je Ján

Bezzemok a jeho Veľká listina slobôd103

. Obsahovala ustanovenia, ktoré šľachte potvrdzovali

predošlé výsady a i ďalšie, ktoré obmedzovali panovníkovu moc. Z tých, ktoré sa týkali lénnych

vzťahov spomeniem aspoň niektoré.

V prvom ustanovení bolo uvedené, že ak by niektorý z panovníkových grófov, barónov, či iných

osôb ktorým udelil léno zomrie vo vojenskej službe, jeho plnoletý dedič bude povinný platiť

poplatok z dedičstva. U grófa za celé grófske léno sto libier, dediči baróna taktiež, ďalej tí ktorí

dedili po rytieroch sto solidov a viac za celé rytierske léno, prípadne tomu komu pripadalo platiť

menej by platili menej.

Ďalej by som spomenula, že Ján Bezzemok sa zaviazal, že nezaberie žiadnu pôdu ani dôchodok

pre nejaký dlh, pokiaľ dlžníkove hnuteľné veci stačia na zaplatenie dlhu. Okrem toho sa zaviazal,

že z rytierskeho léna ani z inej slobodnej držby nebude nik povinný konať viac ako bol povinný

do vydania Veľkej listiny slobôd. Ďalším zo záväzkov panovníka tu bolo i to, že nebude držať

pozemky tých, ktorí budú usvedčení z lénnej zrady viac ako jeden rok a jeden deň a potom dané

pozemky vráti pánom lén.

Nemenej dôležitým ustanovením bolo, že ak by bol niekto

panovníkom vyhnaný alebo zbavený svojich slobôd, práv, pozemkov a hradov bez zákonného

súdu seberovných, budú mu tieto navrátené. 104

101

Známe tu boli dva stupne: -tentes in capite=veľkí feudáli, kráľovi bezprostredne podriadení

-subtenentes=vazali kráľovských lénnikov 102



Originálne- Magna charta libertatum 104

ADAMOVÁ, K. 2006. Světla a stíny středověkého práva: příspěvek k aplikaci „Principů“ E.F. Smidaka.

Luzern: Avenira Stifung, 2006. s.117 ISBN 80-903609-4-7

34

V dokumentoch nájdeme zmienky, že Magna charta libertatum oživuje feudálne poňatie

obmedzenej monarchie a že feudálne zriadenie ňou prináša myšlienku platných obyčajov,

nadobudnutých práv, ktoré musia byť rešpektované.105

V období absolutizmu a to už v 14. storočí sa začal feudálny sociálno-ekonomický systém

rozpadať a feudálne manory sa menili na kapitalistické veľkostatky.

4.3 Nemecko

Feudalizmus sa rozvíjal v Nemecku neskôr ako v štátoch západnej Európy a lénne vzťahy

sa dotvárali až koncom 11.stor. Pôvodný systém rozdelenia kráľovstva na správne obvody

grófov, ktorý bol prevzatý z Franskej ríše bol nahradený, resp. práva grófov boli okliešťované

imunitami prenesenými na duchovnú a svetskú šľachtu a grófstva boli spájané, alebo

rozdeľované medzi nových držiteľov. Vývoj feudálnych hospodárskych a spoločenských

vzťahov tu bol, ako už bolo uvedené, vzhľadom na pretrvávanie dedinskej občiny106

oproti

západoeurópskym štátom spomalený. Význam marky však postupne slabol a začala sa rozkladať.

Časti jej pôdy sa zmocnila šľachta (i svetská, i duchovná) a časť ostala slobodným roľníkom vo

forme hufov- prídelov, drobením ktorých sa prehlbovala majetková diferenciácia.107

Postupným dotváraním lénnych vzťahov sa dostávajú grófi a nižší šľachtici do stále

väčšej vazalskej závislosti na kniežatách (kniežatstvá sa tvorili na územiach bývalých

kmeňových vojvodstiev ako veľké teritoriálne celky). Takto bola ukončená premena Nemecka

na lénny štát.108

V 11. a 12. storočí ešte došlo k značným zmenám nemeckého feudálneho štátu

a to vytvorením tzv. zemských výsostí.109

105

BEŇA, J. 1996. Zbierka dokumentov a úloh zo všeobecných dejín štátu a práva: Starovek a stredovek. Prvé

vydanie. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1996. s.103 ISBN 80-88825-46-6 106

Dedinská občina= marka, ktorá spomaľovala proces majetkovej diferenciácie v poľnohospodárstve, prekážala

rastu veľkostatkov a sťažovala znevoľňovanie slobodných sedliakov. 107



Bližšie pozri: KINCL, J. a kol. 1978. Dějiny státu a práva za feudalismu. Diel 2. Praha : Státní pedagogické

nakladatelství, 1978. s. 68 109

Príčinami bola ekonomická situácia- nejednotnosť trhu, ďalej to, že ríšska šľachta využívala všetky svoje

privilégia v prospech svojich celkov väčšmi než pre ríšu a to umocňovalo decentralizáciu a šlachta tak prelomila

postupne všetky obmedzenia lénneho práva, dôvodom bola aj existencia volebného cisárstva a to, že panovníci

sa vzdávali ríšskej politiky.

35

Panstvo ríšskej šľachty potvrdzovali tieto skutočnosti:

- Lénny poriadok (garantoval šľachte uprázdnené léna)

- Dedičnosť úradných lén

- Zapojenie duchovných kniežat do lénnej sústavy Wormským konkorádátom im zaisťovalo

nároky na držané svetské léna i vrátene dedičnosti

-Zemský mier mohol byť zaistený len pomocou kniežat, ktorá boli držiteľmi tzv. súdnych

lén110

-Ríšski hodnostári mohli svoje úrady vykonávať iba na základe moci vyplývajúcich

z vlastných lén a domén

-Statutum in favorem principum111

Nemecko nepredstavovalo politickú jednotu, keďže sa skladalo z fakticky samostatných

vojvodstiev a to Švábska, Saska a Durínska, Franska a Bavorska, neskôr i Lotrinska a tiež z troch

porýnskych arcibiskupstiev- mohučského, wormského a špýrskeho.

Vývoj feudálnych hospodárskych a spoločenských vzťahov tu teda vzhľadom na pretrvávanie

dedinskej občiny112

oproti západoeurópskym štátom spomalený. Význam marky však postupne

slabol a začala sa rozkladať. Časti jej pôdy sa zmocnila šľachta (i svetská, i duchovná) a časť

ostala slobodným roľníkom vo forme hufov- prídelov, drobením ktorých sa prehlbovala

majetková diferenciácia.113

Obdobie 13-17 stor. bolo obdobím feudálnej rozdrobenosti, kedy sa ríša ešte väčšmi rozdelila.

Nasledujúcou fázou vývoja Nemecka bol tzv. kniežací absolutizmus, kedy sa rozdrobenosť

krajiny ešte väčšmi potvrdila a značne sa prehĺbila diferenciácia v triede feudálov.

Nemecko bolo teda veľmi postihnuté decentralizáciou. Lénny systém tu mal oproti ostatným

štátom viditeľne výnimočné črty. Za obzvlášť charakteristický treba považovať lénny prímus. Šlo

o to, že cisár bol nútený do roka a do dňa udeliť každé uvoľnené léno. Čo raz bolo lénom muselo

lénom ostať a nemohlo sa premeniť na alodiálny majetok. Miesto toho aby teda zväčšoval svoje

110

Súdne léna= kráľovská jurisdikcia, boli viazené na osobný sľub vernosti kráľovi a často boli prepožičiavané

aj ako podléna čo viedlo k značnému narušeniu lénnej sústavy. 111

Statutum in favorem principum= ide o ríšsky zákon vydaný na ríšskom sneme vo Wormse r. 1231. Viedol

k ďalším ústupkom voči kniežatá. Panovníci sa tu vzdávajú v prospech šľachty nie len dôležitých práv, ale aj

potvrdzujú imunity a privilégiá, ktoré si už v predchádzajúcom období šľachta de facto prisvojila. Obsahoval

celý rad protimestských opatrení, čo oddeľovalo kráľovskú moc od miest, ktoré boli centralizačným prvkom ríše.

Toto teda napomohlo k ekonomickej rozdrobenosti a právnemu potvrdeniu decentralizácie. 112

Dedinská občina= marka, ktorá spomaľovala proces majetkovej diferenciácie v poľnohospodárstve, prekážala

rastu veľkostatkov a sťažovala znevoľňovanie slobodných sedliakov. 113



36

domény, stával sa iba „jedným z mnohých rovnako silných“.114

K uplatneniu lénneho prímu

došlo napríklad už v priebehu 11. storočia, keď sa rozpadali kmeňové vojvodstvá a prospech z

toho nepripadol ríši ale ríšskej šľachte, ktorá tak získala ďalšie léna.115

Z právnych pamiatok na tomto území, ktorá sa zmieňuje o lénnom systéme je podstatné

najmä zmieniť sa o tzv. Saskom zrkadle. Ide totiž o najvýznamnejšiu nemeckú právnu knihu,

ktorá bola spísaná cca. v rokoch 1215-1235. Autor čerpal z obyčají východosaskej právnej

oblasti. Popri právnych obyčajoch boli sekundárnym prameňom aj niektoré ríšske zákony a aj

rozsudky cisárskeho súdu. Kniha bola rozdelená na úvod a na výklady o krajinskom a lénnom

práve.116

.117

V práci uvediem niektoré úryvky týkajúce sa lénneho práva.

V časti zvanej „Krajinské právo“, v 1.knihe sa uvádza, že tí, ktorí by sa ocitli v ríšskej

kliatbe118

a a boli by v nej rok, budú vyhlásení za bezprávnych a ich léno a majetok sa rozdelia

tak, že léno sa uprázdni lénnemu pánovi a vlastníctvo kráľovskej moci. Dediči ho mohli získať

späť a to na základe lénnej zmluvy tým, že zložia prísahu. Ak by ho ale do roka a do dňa na

základe svojej prísahy znovu od kráľovskej moci neobdržali, strácajú ho so všetkým, čo k nemu

patrilo.

V časti „Lénne právo“ sa uvádza, že ten kto chce poznať lénne právo, má sa riadiť touto

právnou knihou. Uvádza sa v nej aj, že farári, ženy, dedinčania, kupci a všetci bezprávni,

nemanželsky narodení či tí ktorí nie sú po otcovi a dedovi rytierskeho pôvodu nemôžu držať

léno. Toto nám teda napovedá, že udeľovanie léna bolo podľa Saského zrkadla obmedzené, teda

ten kto nebol v tejto knihe vylúčený mal možnosť stať sa lénnikom. Ďalšie ustanovenie hovorí

o tom, že každý man119

má svojmu pánovi zložiť povinný hold a prisahať, že mu bude verný

a naklonený tak, ako by podľa práva mal byť naklonený svojmu pánovi ak chce držať jeho

statok. Pokým by tak nespravil, uvádza sa tu, že by nemohol byť svedkom pri lénnom súde.

Z tohto ustanovenia vyplýva i to, že povinnosťou mana bolo ctiť si svojho pána slovom i činom.

Na objasnenie toho aké postavenie mal man voči udelenému lénu je tu ustanovenie hovoriace

o tom, že keď pán prevedie léno na svojho vazala, tento nadobúda rovnakú držbu ako mal jeho

114



KINCL, J. a kol. 1978. Dějiny státu a práva za feudalismu. Diel 2. Praha : Státní pedagogické nakladatelství,

1978. s. 67 116

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007.

s.305 ISBN 978-80-7160-236-1 117

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PRAF UK, 2007.

s.305 ISBN 978-80-7160-236-1 118

Ríšska kliatba= sňatie ochrany nad vazalom ( napr. keď zradil). Do roka a do dňa má vazal v ríšskej kliatbe

možnosť odčiniť skutok pre ktorý sa do kliatby dostal. Ak nie, jeho léno bude ako už bolo hore uvedené

prezodelené. 119

Pojmom man sa v Nemecku označoval vazal

37

lénnik pred udelením. Nachádzajú sa tu aj ustanovenia ohľadne dedenia. V rámci toho sa tu

spomína, že dediť nemôže nik okrem syna po otcovi. Po smrti otca bol syn povinný do roka sa

dostaviť k svojmu pánovi a ponúkne mu svoje manstvo, za čo do léna žiadal taký statok na ktorý

pánovi prisahal a ku ktorému preukázal svoje právo.

V tejto knihe sa spomína i to, ako má man konať v prípade porušenia lénnej povinnosti jeho

lénnym pánom. Je to teda dôkazom toho, čo už bolo spomínané v predošlých kapitolách, a to že

lénne vzťahy boli obojstranné a teda, že aj lénny pán mal svoje povinnosti. Konkrétne je tu

uvedené, že ak pán odoberie svojmu manovi statok, inak odmietne splniť svoje lénne povinnosti,

či odmieta za svojho vazala ručiť pred súdom i keď by tak mal učiniť, vazal má právo žiadať

o pomoc vrchného pána.

Spomeniem ešte ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že pán môže dať statok do zálohy aj bez

manstva. Dotyčný však nemôže prezentovať, že statok bol požičaný ako záloha, lebo záloha nie

je léno.120

Iné ešte hovorí o tom, že každému lénu bez držby chýba lénna postupnosť a tiež, že

každá držba bez léna by bola protiprávna. Keď manovi chýba oboje, tak oboje je protiprávne.

4.4 Rusko

Lénny systém sa tu vyvinul dosť neskoro. V období ranofeudálneho štátu sa trieda

feudálov iba formovala. Jej základom bola kniežacia družina ( staršia družina, mladšia družina,

radoví bojovníci). Sprvu žili spolu s kniežaťom, no ten im postupne udeľoval pôdu. Najprv len

doživotne, napokon i dedične, no podmienkou bol výkon vojenskej služby. V zopár prípadoch

dostávali členovia družiny pôdu i do vlastníctva, bez akýchkoľvek podmienok. Veľký vlastníci

pôdy sa nazývali bojarmi.121

Od 12. storočia (obdobie feudálnej rozdrobenosti) bolo Rusko rozdrobené na množstvo

samostatných kniežatstiev, ktoré sa ďalej rozpadali na údely, ktoré zanechávali kniežatá svojim

potomkom a ktoré sa v dôsledku ďalšieho delenia medzi dedičov ustavične zmenšovali. Občasné

zväzky medzi kniežatstvami mali len vazalský charakter.122

120

BEŇA, J. 1996. Zbierka dokumentov a úloh zo všeobecných dejín štátu a práva: Starovek a stredovek. Prvé

vydanie. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1996. s.78 ISBN 80-88825-46-6 121





38

V tomto období mali príslušníci feudálnej triedy na svojom pozemkovom majetku postavenie

nezávislých vládcov. Významnú rolu zohrávala i cirkev, hlavne kláštory, ktoré vystupovali ako

kolektívny feudál.123

V rámci toho, že Rusko bolo dlhé obdobie sužované nájazdmi z viacerých strán, predovšetkým

však boli problémom nájazdy Tatárov. V súvislostí s tým prebiehal nábor vojska a takto sa

v rámci triedy feudálov utvorila osobitná skupina- služobná šľachta. Od kniežat a bojarov im

bola udeľovaná pôda, za ktorú museli plniť určité povinnosti. Pôda, ktorá sa poskytovala za

službu sa nazývala pomestie.124

Cestou tzv. tarchanov, imunít, upevnila ruská šľachta svoje panstvo nad majetkom, ktorý

uchvátila drobným držiteľom, ale aj nad majetkom z kniežacej pokladnice. Feudálne vlastníctvo

sa tu v 15.storočí objavuje v dvoch formách:

-votčina- slobodný majetok veľkých feudálov, ktorí sú bezprostredne podriadení len veľkému

kniežaťu s mali povinnosť poskytovať mu vojenskú pomoc.

-pomestie- je doživotné, podmienené prepožičanie pôdy do užívania. Poskytovalo ho veľké

knieža ako odmenu za služby svojim dvoranom. Z držiteľov pomestia sa postupne

vyvinula nižšia šľachta, keďže podmienené užívanie sa zmenilo na dedičné.125

4.5 Poľsko

V období raného feudalizmu sa vládnuca trieda feudálov ešte len formuje, pričom jej

základom je rodová šľachta (nobiles) a členovia kniežacej družiny (milites). Knieža odmeňuje

členov svojej družiny pozemkami, ktoré boli odňaté občinám, alebo ladom ležiacou pôdou.

Držba týchto pozemkov bola podmienená výkonom vojenskej služby. Členovia družiny sa však

snažili premeniť len dočasnú držbu na dedičné vlastníctvo. Medzi feudálov, ktorým panovník

udeľoval pôdu patrili i vysokí duchovní hodnostári.126

123

Disponovali obdobnými právomocami ako svetskí feudáli a obdobne sa snažili i rozširovať svoje pozemkové

vlastníctvo. 124

Majiteľ tejto pôdy sa nazýval pomeščik. Mal právo vyberať od roľníkov žijúcich na jeho pomestí feudálnu

rentu vo všetkých troch formách. Pojem pomeščik sa začal postupne používať na označenie všetkých držiteľov

pôdy bez ohľadu na charakter držby. 125

KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropských feudálních monarchií. Diel 1. Praha

: Státní pedagogické nakladatelství, 1975. s.102 126



39

Feudálna rozdrobenosť sa tu prejavovala už koncom 11. storočia. Trieda feudálov sa

rozdeľovala na dve hlavné skupiny: pánov (magnátov) a rytierov (drobná šľachta). Páni mali na

svojich pozemkoch kniežacie právo a rytieri boli od nich závislí, pretože od nich dostávali

pôdu.127

Kniežatá128

sa snažili získať podporu pánov a cirkevných hodnostárov tým, že im

udeľovala imunitné listiny. Dôležité je spomenúť, že páni mali na svojich pozemkoch tzv.

kniežacie právo129

, čo znamenalo, že mali postavenie akoby malých panovníkov. Voči

panovníkovi začala postupne šľachta vystupovať jednotne, čoho výsledkom bolo Košické

privilégium z roku 1374, ktoré bolo prvou výsadou vydanou pre poľských feudálov. 130

Oslobodzovalo šľachtu od väčšiny povinností voči štátu131

a tiež premenilo benefíciá na dedičné

léna.

K vybudovaniu absolutistickej monarchie tu nikdy nedošlo, práve naopak, snahy

o centralizáciu tu neboli a dochádzalo k oslabeniu postavenia panovníka. Nastáva tzv. obdobie

šľachtickej demokracie, kedy šľachta nadobúda nové privilégiá a jej posilnenie sa okrem iného

udieva i v oblasti hospodárstva, tak, že zakladali šľachtické majetky- folwarky. Svoj pôdny fond

rozširovali v tomto smere zaberaním ako neobrábanej pôdy, tak aj pôdy patriacej roľníkom

(individuálnej i občinovej).132

Následne v 16. až 17. storočí došlo k zániku šlachtickej demokracie čo vypývalo

z nejednotnosti záujmov dvoch vrstiev feudálov. Nastalo tzv. oligarchie magnátov. Moc

panovníka bola teraz ešte väčšmi oklieštená. Ústredná moc existovala vlastne už len formálne.

4.6 Bulharsko

7-8. storočie tu bolo obdobím ranofeudálneho štátu. Hlavnými triedami boli v tomto

období statkárska aristokracia a slobodné sedliactvo. Je tu predpoklad, že členovia prabulharskej

aristokracie sprvu nemali pôdu a základom ich existencie boli dane a až postupne začali zaberať

pôdu slobodných roľníkov a stávali sa statkármi. V dôsledku toho sa zmenšil rozdiel medzi nimi

a slovanskou aristokraciou a vznikla tak trieda feudálov s názvom bojari.

127



Za kniežatá tu boli označovaní panovníci 129

Tzv.ius ducale 130

KINCL, J. a kol. 1983. Všeobecné dejiny štátu a práva. Praha: Panorama, 1983. s.288 131

Nadaľej mali už len vojenské povinnosti a povinnosť platiť dane 132



40

V 8-9 storočí vzrastá majetok feudálnej aristokracie a to okrem územného rozšírenia

Bulharska aj na úkor občín . Veľké feudálne pozemkové vlastníctvo sa koncom 9. a začiatkom

10. storočia ešte väčšmi rozrástlo a to i o pôdu sedliakov a obyvateľov miest, ktorí ušli kvôli

útlaku.

V 11 storočí a na začiatku 12 stor. sa Bulharsko ocitlo pod Byzantskou nadvládou. Tí

bojari, ktorí ešte pred porážkou neprešli na stranu Byzancie boli pozbavení pôdy i privilégií.

V tomto období sa objavuje inštitút pronie, t.j. pôdy, ktorú od cisára dostali vyšší úradníci alebo

jemu blízke osoby s povinnosťou organizovať v obvode, kde sa nachádzala, vojenské jednotky.

Po skončení Byzantskej nadvlády v 12. stor. nastalo intenzívne budovanie feudálneho

štátu. Dominantné bolo veľké pozemkové vlastníctvo svetských i cirkevných feudálov.

Najväčším feudálom bol cár.

Aj v bulharskom práve možno hovoriť o existencii deleného vlastníctva, ktorého subjektmi boli

na jednej strane panovník a na druhej feudál. Nešlo len o rozdelenie vertikálne, ale

i horizontálne, lebo panovník sa podieľal aj na „ úžitkovom vlastníctve“ feudála vo forme

priamej renty. 133

133



41

ZÁVER

Stredovek je obdobie datované spravidla od 5. storočia až po rôzne udalosti v 15. storočí.

Je to fáza na začiatku ktorej dochádza k prelomeniu predošlých spoločenských pomerov, čo dáva

priestor na rozvoj nového, pre toto obdobie charakteristického, spoločenského zriadenia, ktorým

je práve feudalizmus, až vo finále postupne prerastá vďaka závažným zmenám v spoločnosti do

novoveku. Stredovek má tri štádiá, v ktorých sa vyvýjal a to raný, vrcholný a úpadkový. Každé

z týchto období malo svoje špecifické črty, čo sa týkalo ako jednotlivých historických udalostí,

tak aj zmien v štátnom aparáte, vo formách vlády v štáte a pod.

Pre stredovek je typické, že sa s ním úzko spájala existencia kresťanského náboženstva. Cirkev

sa stala silnou inštitúciou a náboženstvo ako také vo veľkej miere ovplyvnilo chod európskych

dejín v tejto fáze. Štát a cirkev boli navzájom úzko späté, čo vyplývalo z viacerých faktorov, ako

napríklad, že kresťanské náboženstvo bolo sprvu centralizačným prvkom, neskôr slúžilo okrem

iného i na udržanie si moci a navzájom tu fungoval systém podpory medzi štátom a cirkvou.

Fakt, že v stredoveku sa presadil feudalizmus vyplýva z toho, že stredoveká spoločnosť

bola agrárna. Po mnohých stránkach bol vzťah k pôde veľmi významný, predovšetkým sa na

základe neho určovalo sociálne postavenie jednotlivca. Feudalizmus teda charakterizujeme ako

štátne, spoločenské a hospodárske zriadenie agrárneho typu, ktoré sa začalo formovať v ranom

stredoveku, no trvaním ho predčilo, keďže niekde sa zachoval až do 19.storočia.

I feudalizmus, rovnako ako stredovek delíme na tri fázy. Na raný, vrcholný a neskorý

feudalizmus. Časové vymedzenie jednotlivých období je rôzne, čo je dané rozdielnym vývojom

v jednotlivých štátoch. Každá z týchto fáz má svoje špecifické črty, čo vyplýva z postupných

zmien v spoločnosti, ktoré sa vtedy udievali. Významné bolo predovšetkým obdobie vrcholného

feudalizmu, pre ktoré je typické formovanie tzv. stavov a na základe toho i stavovských

monarchií.

Príslušnosť k určitému stavu bola totiž po celé nasledujúce obdobie až do obdobia

úpadku feudalizmu dôležitým faktorom. Určovala totiž celkové spoločenské postavenie

jednotlivca. Čo sa jednotlivých stavov týka, prvým a najstarším z nich bolo duchovenstvo,

nasledoval šľachtický stav, mestský stav a hierarchiu dotváralo závislé obyvateľstvo a tzv.

ostatné obyvateľstvo so špecifickým postavením. Časom sa v spoločnosti sformovali i politické

zastúpenia stavov, tzv. stavovské zhromaždenia, ktoré mali vo väčšej či menšej miere aj podiel

na chode štátu.

42

S feudálnym zriadením sa neoddeliteľne spája pojem lénny systém. Ide o zvláštnu formu

organizácie vládnucej triedy, v ktorej feudalizmus získal svoje vyjadrenie. Lénne vzťahy, ako

zložka tvoriaca celý lénny systém, boli základom spoločnosti v stredoveku.

Samotný pojem léno označuje podmienenú držbu pôdy či úradu na základe lénnej

zmluvy. Na tento pojem následne nadväzujú výrazy ako lénny pán, feudál alebo senior, ktoré

označujú osobu odovzdávajúcu léno a tiež termíny vazal, man či lénnik, ktoré zas označujú

osobu, ktorá dané léno príjma do držby. Najvyšším lénnym pánom bol panovník (i keď

v niektorých štátoch sa toto bolo postupne skôr formálne než reálne). Títo boli subjektmi lénnych

vzťahov a typické bolo, že medzi nimi dominovala osobná závislosť (fidelitas) skladajúca sa

z viacerých obojstranných záväzkov. Existencia tohto druhu vzájomných práv a povinností je

zrejmá z toho, že senior a vazal medzi sebou uzavierali tzv. lénnu zmluvu, v ktorej sa zaväzovali

k ich dodržiavaniu a z toho, že pri samotnom akte udelenia léna skladal vazal prísahu do rúk

seniora. Neopomenuteľnou súčasťou lénnych vzťahov bola lénna postupnosť, ktorá určovala

postavenie subjektov daných vzťahov voči sebe.

V jednotlivých štátoch fungovala táto postupnosť na relatívne rozdielnych princípoch, čo

bolo určené charakterom týchto štátov . Vplyv na tieto rozdiely medzi jednotlivými štátmi mala

ako geografická poloha, tak i politická situácia a samozrejme predošlý historický vývoj štátu.

Preto tak ako môžeme hovoriť o spoločných črtách feudalizmu v jednotlivých štátoch, je možné

rovnako poukazovať na mnohé rozdielne znaky ich vývoja. Zásadný rozdiel bol v tomto smere

predovšetkým medzi štátmi východnej a západnej Európy. Už v počiatkoch feudalizmu sa tieto

oblast líšili základmi na ktorých sa formovali. Západ sa snažil prebrať zásady rímskej štátnosti

v prispôsobenej forme, kdežto východ v nich jednoducho pokračuje. V západnej Európe

smeroval vývoj k potláčaniu feudálnej rozdrobenosti a vytvoreniu silných štátnych celkov,

naopak východná Európa sa vplyvom feudálnych síl dostala do úpadkovej fázy pôvodného

prísneho centralizmu. Vo Francúzsku platila zásada „Vazal môjo vazala nie je mojim vazalom“,

čo znamenalo, že sa tu nevytvorila prehľadná niekoľkostupňová pyramída lénnych vzťahov a

spôsobilo to hlboký rozklad štátnej jednoty. Medzi panovníkom a jeho vazalmi teda nevznikla

priama väzba v podobe lénnej vernosti. Opačným príkladom fungovania týchto vzťahov bol

anglický model lénnych vzťahov. Tu platila, na rozdiel od Frnacúzska, zásada „Vazal môjo

vazala je aj mojim vazalom“. Tento princíp tak zakladal závislosť šľachty od ústrednej moci, čo

znamenalo, že panovník bol najvyšším lénnym pánom. Lénne vzťahy v Anglicku fungovali na

špecifickom systéme, ktorý zabazpečoval aby boli decentralizačné snahy obmedzené. Podstatné

43

bolo napríklad, že sa tu nepripúšťala viac ako dvojstupňová lénna sústava a nedošlo k spojeniu

štátnych úradov s lénnym systémom. Čo sa Nemecka týka, príznačná tu bola značná

decentralizácia, ktorá bola spôsobená nadobudnutím veľkej moci kiežat a tým ako tu fungovalo

prideľovanie pôdy. Platilo tu totiž, na rozdiel od niektorých iných štátov, že uprázdnené léno

nepripadlo naspäť panovníkovi, ale naopak panovník ho bol povinný udeliť niekomu do držby.

Poľsko je v rámci feudalizmu špecifické oproti ostatným štátom tým, že centrálna moc tu bola vo

veľkej miere oslabená feudálmi, čo v praxi znamenalo, že v rámci lénnych vzťahov mala silné

postavenie šľachta a panovník sa postupne čoraz viac dostával do jej područia. Rusko, ako

krajina východnej Európy, malo zas iné osobitosti. Bolo rozdrobenené na množstvo

samostatných kniežatstiev, ktoré sa ešte rozpadali na údely. Tieto údely nechávali kniežatá

svojim potomkom a takto sa ešte ďalej rozdrobobali. Feudálne vlastníctvo sa v Rusku objavuje

v dvoch formách a to ako votčina a pomestie, z toho votčina bol slobodný majetok veľkých

feudálov udelený kniežaťom za vojenskú pomoc a pomestie bolo, tak jako to bežne bolo v iných

európskych krajinách, podmiené prepožičanie pôdy, ktoré sa stalo dedičné.

44

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Knihy / Monografie

ADAMOVÁ, K. 2006. Světla a stíny středověkého práva: příspěvek k aplikaci „Principů“ E.F.

Smidaka. Luzern: Avenira Stifung, 2006. 157s. ISBN 80-903609-4-7

B.BEIEROVÁ, B.- JUNGK,R. a kol. 1993. Kronika ľudstva: S výhľadom do budúcnosti.

Druhé doplnené slovenské vydanie. Bratislava: Fortuna print, 1993. 1263 s. ISBN 80-7153-

075-1

BEŇA, J. 2007. Pramene k dejinám práva: Stredovek. Bratislava: Vydavateľské oddelenie

PRAF UK, 2007. 455 s. ISBN 978-80-7160-236-1

BEŇA, J. 1996. Zbierka dokumentov a úloh zo všeobecných dejín štátu a práva: Starovek

a stredovek. Prvé vydanie. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, 1996. s.

106 ISBN 80-88825-46-6

DRŠKA,V. – PLICKOVÁ, D. 2004. Dějiny středověké Evropy .Praha: Nakladatelství Aleš

Skřivan ml., 2004. 364 s. ISBN 80-86493-11-3

KAMENICKÝ, M. a kol. 2003. Lexikón svetových dejín. Tretie vydanie. Bratislava: Slovenské

pedagogické nakladateľstvo- Mladé letá, 2003. 319 s. ISBN 80-10-00001-9

KINCL, J. 1975. Dějiny státu a práva za feudalismu: Z dejín evropských feudálních monarchií.

Diel 1. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1975. 158 s.

KINCL, J. a kol. 1978. Dějiny státu a práva za feudalismu. Diel 2. Praha : Státní pedagogické

nakladatelství, 1978. 153 s.

KINCL, J. a kol. 1983. Všeobecné dejiny štátu a práva. Praha: Panorama, 1983. 463 s.

KOLEKTÍV EURÓPSKYCH HISTORIKOV. 2001. Dejiny Európy. Tretie, doplnené

vydanie. Bratislava: Mladé letá, 2001. 429s. ISBN 80-06-01074-9

KOSMINSKIJ, E.A. 1951. Dejiny stredoveku. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1951. s.228

45

ORGIS, W. – OLECHOWSKI, T. 2009. Prvky európskej právnej kultúry: Stredovek a novovek

do roku 1800. Viedeň/Bratislava: Eurokódex, 2009. 184 s. ISBN 978-80-89363-26-1

ŠKVARNA, D. a kol. 2006. Lexikón slovenských dejín. 3 vydanie. Bratislava: Slovenské

pedagogické nakladateľstvo- Mladé letá, 2006. 381s. ISBN 80-10-00872-9

VOJÁČEK, L. a kol. 2004. Dejiny verejného práva v Európe. Bratislava: Univerzita

Komenského v Bratislave, 2004. 375 s. ISBN 80-7160-176-4

VOJÁČEK, L. a kol. 2010. Dejiny verejného práva a prameňov práva. 2.aktualizované

a rozšírené vydanie. Bratislava: Právnickí fakulta Uninverzity Komenského v Bratislave,

2010. 412 s. ISBN 978-80-7160-291-0

ŽELEZKOVÁ, G. – BLAHO, P. – ĆARVAGA, V. 1997. Všeobecné dejiny štátu a práva. I a II

časť. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo vydavateľstve UK, 1997, 336 s. ISBN

80-223-1184-7

Články v elektornických časopisoch a iné príspevky

[cit. 2012.11.22] Dostupné na internete: http://worldofhistory.blog.cz/0611/stredovek

[cit. 2013.02.12] Dostupné na internete: http://cs.wikipedia.org/wiki/L%C3%A9no

http://worldofhistory.blog.cz/0611/stredovek

Law

Feudalizmus a lénne vzťahy ako podstata stredoveku