XI. Podunajské písmená 2016 - Osveta Dunajská Streda

XI. Podunajské písmená 2016ZBORNÍK LITERÁRNYCH PRÁC Z TVORBY DETÍ A MLÁDEŽE

ZBORNÍK LITERÁRNYCH PRÁC Z TVORBY DETÍ A MLÁDEŽE

2016-2017 Rok Jozefa Miloslava Hurbana

X I. PODUNAJSK É P Í S M E N Á 2 0 1 6

Rok Svetozára Hurbana Vajanského 2016

VÁŽENÍ PRIATELIA LITERÁRNEHO UMENIA,

literatúra je prameňom, v ktorom človek hľadá zdroj novej vitality. Odkrýva nám to, na čo pri riešení každoden-ných starostí akosi prehliadame. Ponúka nám tajomstvá krásy, cibrí náš vkus a estetické cítenie, prináša nové zážitky, skul-túrňuje, zmravňuje a zušľachťuje nás.

Teší ma, že jedna z najvýznamnejších mládežníckych slovenských súťaží – Podunajské písmená, začne v tomto roku už druhú desiatku svojej existencie. Literatúra tvorí dôležitú súčasť našej kultúry a má mnoho funkcií v živote človeka, pretože nás vychováva, učí, ale i zabáva.

Som rád, že súťaž sa koná aj na počesť Roku Sveto-zára Hurbana Vajanského pri príležitosti stého výročia smrti tohto významného slovenského spisovateľa, publicistu a po-litika. Svetozár Hurban Vajanský si ako rodák z nášho kraja takýto prejav úcty zaslúži.

Literárne súťaže poskytujú šancu aj novým talentova-ným autorom. V súťaži Podunajské písmená môžu zúročiť svoju usilovnosť, invencie a literárne ambície. Oceňujem, že vydanie zborníka súťažných prác vzbudzuje v deťoch a mladých ľuďoch záujem o slovenčinu aj v tomto národnostne zmiešanom regióne.

Vážim si prácu všetkých prihlásených a prajem im všetko dobré v ďalšej tvorivej práci. Obzvlášť blahoželám oceneným a ďakujem vám, že sa svojím dielom podieľate na zveľaďovaní nášho krásneho jazyka.

Ing. Tibor Mikuš, PhD.predseda Trnavského samosprávneho kraja

| 7Rok Svetozára Hurbana Vajanského 2016

Mgr. Petra Nagyová

Nazreli sme do histórie...Čoskoro si pripomenieme 100. výročie

úmrtia S. H. Vajanského

Som Svetozár Hurban Vajanský. Že vám to nič nehovorí? Dobre teda, začnime inak. Prvá vlna slovenského realizmu. Už sa trochu rozvidnieva? Každoročne som súčasťou maturitných tém a sem-tam vás straším aj v škole v podobe povinného čítania. Hovoríte, že som mal zostať radšej tam, kde som bol?

Nebojte sa, prišiel som len na chvíľku. Raz za sto rokov totiž môžem nazrieť do vášho sveta a byť na jeden deň jeho súčasťou. A keďže onedlho to bude presne sto rokov, čo som z tohto sveta odišiel, práve teraz sa vraciam. Na svoju púť mám pripravenú plť. Daroval mi ju Pltník Maťko, postava z mojej známej balady. Len dúfam, že na potulkách svetom neskončím tak tragicky, ako on.

Tatry a more, moja prelomová zbierka. Kam inam by som sa vybral, ak nie do našich veľhôr? Budem obdivovať krásy príro-dy a možno stretnem aj zopár zaujímavých ľudí. Určite ma všetci spoznajú, som predsa známou osobnosťou. Nepoviem im svoje meno, moje dielo nech ma prezradí!

Plavím sa vo svojej plťke a v diaľke zrazu zbadám hŕstku štu-dentov. „Skvelé! Dnešná mládež, ideálny partner na rozhovor,“ pomyslel som si. Určite nájdeme spoločné témy.

„Zdravím, mládež!“ Študenti si ma premeriavajú, nepove-dia ani slovko.

„Dobrý deň.“ Len strohý pozdrav, nič viac. Že by som vyme-noval nejaké diela, aby ma spoznali? Čo tak začať prózou? Nove-ly, romány.... Už to mám! „ Letiace tiene, Suchá ratolesť, Kotlín,“ vychrlil som ich všetky naraz. Ale študenti ani teraz nereagujú. Ja však pokračujem ďalej: „Vo všetkých týchto dielach som sa zaoberal zemianstvom, hľadal som riešenie, ako zachrániť ze-miansku vrstvu pred jej úpadkom.“ Študenti tentokrát zostanú v pomykove a niečo si pošepkajú.

Svetozár

Hurban

Vajanský

8 | | 9XI. Podunajské Písmená 2016 Rok Svetozára Hurbana Vajanského 2016

Rok

milosrdenstva

„Môžeme vám nejako pomôcť?“„Áno, chcem sa s vami porozprávať,“ odvetil som.„A o čom?“ nechápavo na mňa hľadeli.Próza asi nebude ich silnou stránkou, skúsim to s poéziou. „Nahradil som sylabický veršový systém sylabotonickým!“ Vtedy som započul, ako ktosi z nich vykríkol: „Aké tóny?

Tak najprv spomína nejakú zem, či zemiaky a teraz zasa tóny?!“ „Nie tóny, ale tonický nápoj. Chce asi tonic, na tej plti ur-

čite celkom vysmädol. A pozrite, aký je zanedbaný, musí byť na cestách už veľmi dlho.“

„Nemáme nič na pitie, pane. Ale čoskoro budeme pri bre-hu, tam je bufet.“

Vyťahujem posledný tromf z rukáva. Báseň Slovenčina, jed-na z mojich najkrajších. Práve prostredníctvom nej som chcel poukázať na krásu a rozmanitosť slovenčiny, na jej ľubozvuč-nosť. Nadýchnem sa a z plného hrdla zakričím:

„Ja v hybkú stancu, ako nový šat, chcem obliecť slovenči-ny milé zvuky!“ Po týchto veršoch sa medzi študentmi strhla veselá vrava. „Tak predsa ma spoznali,“ nahováral som si. No opak bol pravdou. Ale to som pochopil, až keď som začul ich slová: „Teraz ten podivín zasa spomína nejakú Stanku a chce ju obliecť do nejakých nových šiat, či čo!“

Už som prestal dúfať. Študenti sa zrazu obrátili a odpláva-li opačným smerom. Započul som len, ako si potichu hovoria: „Chudák, ten sa celkom pomiatol. Rozpráva úplne z cesty...“

Ďalej som už počúvať nechcel. Pochopil som, že dnešná mládež má celkom iné priority. A literatúra medzi ne zjavne nepatrí.

Možno som urobil chybu hneď na začiatku. Mal som sa predstaviť. Všetky tieto hádanky a inotaje ich iba zmiatli. Ur-čite by ma spoznali. Alebo sa mýlim, priatelia?

Pozn.: Príbeh vznikol ako námet na komiksové spracovanie.


Žitnoostrovské osvetové stredisko v roku 2000 už vyhlásilopodobnú aktivitu s názvom S DOBRÝM SRDCOM. Bola úspešná. Vydali sme aj pekný zborník. Možno jeden leží u vás v školskej knižnici … A aj tento rok sa vraciame k tejto peknej téme. Porozprá-vajte sa o dobrých skutkoch, o potrebe byť milým srdcom čiže milosrdným s Vašimi žiakmi a študentmi. Vyzvite ich, aby napísali krátky príbeh, najlepšie zo svojich skú-seností, ako niekomu pomohli. Spolužiakovi, rodičom, zvieratku či rastline. Ak budeme mať šťastie, nazbierajú sa nám príbehy, ktoré zaradíme do nového zborníka Po-dunajské písmená 2016. Bude to náš spoločný príspevok k Svätému roku milosrdenstva v roku 2016.

S vďakou a úctouv mene Žitnoostrovského osvetového strediska

Jana Svetlovská.

Milosrdenstvo je pre každého z nás

Výzva k XI. ročníku Podunajské písmená

Rok 2016 vyhlásil pápež František Svätým rokom milosr-denstva, ktorý začal 8. decembra 2015, otvorením Svätej brány „Brány milosrdenstva“ v katedrále Svätého Pet-ra v Ríme.

Možno si poviete, že toto nie je pre vás, týka sa to určite len farárov, mníchov a možno tých, čo chodia do kostola, nie obyčajného človeka. Ale to je omyl. Slovo milosrdenstvo vzniklo spojeným dvoch slov – milosť a srdce. Skutky mi-losrdenstva sa rodia, keď sa spoja aspoň dve dobré srdiečka. Lebo: „Láska lieči ľudí, aj toho kto dáva, aj toho kto ju pri-jíma.“ Dr. Karl Menninger.A práve v Svätom roku milosrdenstva Vám chceme upozorniť na potrebu pomáhať jeden druhému. Nemusia to byť veľko-lepé činy, bohaté finančné dary, niekedy stačí málo. Možno dobré slovo, pochopenie, podoprieť niekoho v problémoch, v smútku, osamotení… A to všetko dokáže každý z nás.

Uvedieme aj pár informácií z Buly k Svätému roku mi-losrdenstva: Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky, ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a du-chovných potrebách. Skutky duchovného milosrdenstva: Na-pomínať hriešnikov. Poúčať nevedomých. Dobre radiť pochy-bujúcim. Tešiť zarmútených. Trpezlivo znášať krivdu. Od-púšťať ubližujúcim. Modliť sa za živých a mŕtvych. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevo-vať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almuž-nu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky…


Netrvalo to dlho, opäť ste našli spoločnú reč.Problémy, hádky, všetko bolo zrazu preč.Ty už si si začal šliapať vlastnú cestu,návštevy domova sú zriedkavé, miznú.

Keď ale prídeš, šťastná je ako nikdy,vždy ti porozpráva nejaký príbeh, väčšinou vtipný.Pomaly spoznáva aj tvoju vlastnú rodinu,občas by s tebou chcela byť sama, aj keď len hodinu.

To, že sa vídate menej neznamená, že na ňu zabúdaš, v mysli, v duši a v srdci o to pevnejšie ju máš.A ona, čítajúc vo svojom kresle potichu spomína,na časy, keď ťa prvýkrát za ruku vodila.

Na časy, keď ťa prvýkrát objala,pamätá si aj to, ako sa vtedy dojala.No vtom vstúpiš cez dvere, vykročíš smerom k nej a povieš jej:

,,To, čo pre mňa znamenáš sa nedá opísať.Ľúbim ťa a chcem ti ešte povedať...Si pre mňa to, čo by každý mal mať.Milujúca, starostlivá, krásna mať.“

Kristína Rózsová

Mama a syn

V deň, keď sa o tebe dozvedela,duša sa jej rozžiarila.Pomaličky, ale istodozvedelo sa o tebe celé mesto.

Pyšne chodila s tebou v brušku.Chválila sa, keď si nemal ešte ani rúčku.Prišiel veľký deň, konečne sa ťa mohla dotknúť,a s tebou prišiel aj pocit, s ktorým chcela zostarnúť.

Dni plynuli, plynuli a plynuli.Zrazu ti vyšlo prvé slovo z pusinky.Oslovil si najprv ju, potom tatka.Vyslovil si to krásne slovo - mamka.

Ani ste sa nenazdali, škôlka prišla.V tvoj prvý deň odprevádzala ťa, nesmierne pyšná.Hneď ako odišla, začala sa o teba báť,veď tak by to urobila každá správna mať.

Škôlka skončila, hurá do školy!Tu s tebou už oslavovala tvoje šieste narodeniny.Nechcela uveriť, že to beží tak rýchlo,no musela sa s tým zmieriť, raz by to aj tak prišlo.

O pár rokov začala puberta.Ona spytovala sa samej seba: ,,Kde som to pokazila?“Snažila zachovať si chladnú hlavu, no niekedy ani ona nezvládla tvoju novú povahu.


Tímea Ferenczyová

Pomoc druhému

Milosrdenstvo. Čo tento pojem znamená? Keďže som ho veľmi nechápala, otvorila som si Slovník slovenského jazyka, z ktorého som zistila význam tohto slova. Bolo tam napísané, že milosrden-stvo je súcit s trpiacimi, biednymi, zľutovanie, zmilovanie, ale aj to, že je potrebné pomáhať iným. Preto som sa rozhodla, napísať príbeh, ktorý som zažila v nedávnej minulosti.

Bolo ráno. Maminka ma poprosila, aby som išla do obcho-du. Súhlasila som. Maminka sa usmiala a ja som jej úsmev opä-tovala. Keď som odišla do obchodu, na ulici som stretla staršiu tetu, ktorá ledva - ledva vedela chodiť. Ja som išla za ňou a videla som, že nejako nevládze. Pristúpila som k nej a spýtala sa, či jej môžem pomôcť. Teta sa mojej pomoci veľmi potešila. Pomohla som jej v obchode pri pokladni a aj nákup som jej chcela odniesť domov. Lenže v polovici cesty sme sa zastavili, pretože jej nákup bol veľmi ťažký a moje ruky príliš slabé. Zavolala som maminke, aby prišla a pomohla nám. Mama prišla, nákup sme poukladali do auta a potom sme nastúpili aj my s tetou. Nákup som vyniesla až do jej bytu na tretie poschodie. Teta otvorila dvere, vstúpila do bytu a hneď si sadla, pretože bola veľmi unavená. Spolu sme sa porozprávali. Keď si trochu oddýchla, vošla do inej izby a vrátila sa z nej aj s peniazmi, ktoré mi ponúkala za moju pomoc. Ja som ich odmietla. Veľmi pekne mi poďakovala. Keď som odchádza-la z bytu, tešila sa z toho, že aj dnes sú ľudia, ktorí nerobia všet-ko len za peniaze. S tetou som sa rozlúčila a bežala som do auta k maminke. Tá sa veľmi potešila z toho, ako som sa zachovala a spolu s otcom boli veľmi šťastní a pyšní na svoju dcéru.

Keby som sa mala rozhodnúť, či to spravím znova, tak by som to urobila, lebo jeden druhému má pomáhať. Nielenže som pomoh-la staršej tetuške, ale som urobila radosť sebe aj rodičom. Ja som sa cítila veľmi šťastná a mala som taký pocit, akoby bolo vo mne niečo neviditeľné, ktoré ma naplnilo pokojom v mojej detskej dušičke.

Erika Jurčová

Láska k blížnemu

To čo v nás dušu držíaj v tie dni, keď sa blýska a prší.Dary života so sebou prináša,aj keď občas aj ťažkosti obnáša.

Už od malička pre každého poznaná jea nikto by ju nevymenil ani za najväčší poklad na svete.Podporuje a stojí pri nás,určite nikdy neopustí ani vás.

Je to zvláštny dar,chceme, aby navždy trval.Aj keď občas osamelí a smutní sme,tá kvapka nádeje sa v nás vždy ozve.

Je to rodina, láska a priateľstvoa nech kľudne o tom vie aj celé mesto.Šťastie je v nás,ale ožíva len raz za čas.

Keď milujeme a milovaní sme,je to ako raj v sne.A aby náš život na škodu nebol,tak lásku šírme a žime ňou.


Laura Hegedüsová

Malé mačiatko

Moja kamarátka a ja sme v jeden deň išli na hody. Veľ-mi sme sa tešili a premýšľali sme, na aké kolotoče pôjdeme. Boli tam s nami aj rodičia a môj brat, takže sme sa spoloč-ne rozhodli, že sa pôjdeme pomodliť do kostola, keďže sme v inom meste a v tom kostole sme sa ešte neboli pomodliť.

Hneď ako sme vyšli z kostola, sme išli na prechádzku. Kráčali sme a obdivovali krásne mesto a prírodu. Svietilo nádherné slniečko, ktoré sme si na prechádzke vychutnávali. O chvíľu sme počuli čudný zvuk. Zisťovali sme, odkiaľ zvuk prichádza. Pri strome sme uvideli vrecko, ktoré sa hýbalo. Kamarátka a ja sme sa k nemu priblížili. Ten zvuk išiel ne-pochybne odtiaľ. Kamarátka ho pomaličky otvárala, keď tu zrazu z vrecka vystrčilo hlavičku malé, len nedávno narodené, mačiatko. Kamarátka a ja sme sa na seba prekvapene pozreli.

„Júj, aké je zlatučké,“ obdivovali sme mačiatko. Bežali sme ho ukázať rodičom. Aj rodičia boli veľmi prekvapení. Hovorili nám, že keby to mačiatko bolo zostalo ďalej vo vrec-ku, mohlo sa zadusiť a zomrieť, pretože na vrecku bol uzol.

„Chúďatko mačiatko, ktovie ako dlho tam bolo?“Nejaký zlý a zákerný človek ho dal do vrecka a vyhodil

von. Kamarátka naznačovala svojmu ocinovi, že mačiatko potrebuje majiteľa. Jej ocino rýchlo pochopil, čo mu chce naznačiť a súhlasil. Kamarátka a ja sme sa veľmi potešili, veď nakoniec všetko dobre dopadlo. Z malého mačiatka je dnes už veľký kocúrik.

Laura Vichnáleková

Čisté srdcia

Dobrý človek, dobré srdce,

pekné skutky,krásny život,

ale pozor, nestačí len to! Človek s čistým srdcom je naj-vzácnejší. Jeho srdce nie je zasypané temnotou klamstiev, ale je plné láskavosti a úcty k druhým. Keď sa posnažíme všetci, môžeme byť takí bez ohľadu na farbu pokožky. Nik-dy nevieme, a možno ten čo je najmenej obdivovaný, má najčistejšie srdce. Tak sa postavme a buďme ohľaduplní k druhým. K tým odstrčeným. Tento text nie je o poúčaní, je o tom, akí by sme v skutočnosti mali byť. Prestaňme snívať, zobuďme sa a obdivujme aj tých menej zaujímavých. Obdi-vujme sa a prajme si navzájom, aby bolo všetkým lepšie. A hlavne, nesúďme podľa minulosti, pôvodu, ale podľa toho, akí sú teraz , akí sú zajtra a akí budú po celý život. Tak poď-me si očistiť naše tmavé srdcia, aby mohli žiariť a byť plné láskavosti, milosti, úcty a solídnosti.

Buď pokojný/á a miluj ostatných.


Erik Žák

Dobrý skutok

Človeka dokáže potešiť to, keď pomáha inému. Ja si v pa-mäti vybavujem skutok, ktorý dodnes praktizujem. Nie, nie je to otváranie dverí a púšťanie ľudí. Je to vlastne doučovanie môjho suseda z angličtiny. Či je môj skutok dobrý, to nech po-súdia iní. Dnes som rád, že som sa nezachoval inak.

Začalo to v roku 2014, keď som bol siedmak. Bolo to ná-hle a nečakané. Jedného dňa nám na dvere z ničoho nič ktosi zaklopal. Prekvapene sme všetci vykríkli: „Kto je to?” Keď sme sa pozreli cez priezor, zbadali sme nášho suseda. Opýtal sa ma, či by som nemal chvíľku čas a nepomohol mu s úlohou z angličtiny. Súhlasil som a spočiatku to išlo hladko. Povedal som si, nič to nestojí a nie je to ťažké. Po určitom čase ma to začalo otravovať. Chodil som k nemu minimálne dvakrát týž-denne. Najhoršie na tom bolo, že po toľkej snahe, ktorú som do neho vložil, sa skoro vôbec nezlepšil. Možno začal trochu lepšie čítať a prekladať texty, ale stále to nebolo nič moc. Ke-ďže som zásadový človek, nevzdal som sa a stále sa ho snažím doučiť to, čo potrebuje. Niekedy to trvá aj päť hodín každý deň v týždni. Postupne a pomaly sa mi začína dariť a sused čoraz častejšie nosí dobré známky z anglického jazyka. Preto som úprimne rád. Keby som k nemu nechodil a nedoučoval ho, mal by som zlé svedomie a to nie je dobré.

Dobrý skutok človeka dokáže veľmi potešiť a povzbudiť. Jediný dobrý skutok mi môže zmeniť život a pomôže zorien-tovať sa v ňom čo najlepšie. Dáva mi šancu pochopiť, čo je dobré a čo zlé.

Erik Bošanský

Ako som niekomu pomohol

U nás v rodine stále niekomu pomáham. Pomáhať naj-bližším ma baví, lebo ich mám rád.

Maminke pomáham s bračekom. Odkedy sa narodil, tak sa s ním hrám a teším sa z neho. Dávam na neho pozor, kým mamička pripraví bračekovi jedlo. Ockovi pomáham pri kú-paní bračeka, už som ho kúpal aj sám. Chodím s ním na pre-chádzky, hráme sa na schovávačku, pretekáme sa, kto je rých-lejší. Je to veľká zábava. Než odídeme z domu, tak ho oble-čiem. Ani sám už neviem, v čom všetkom pomáham rodičom.

Pomáham aj dedkovi, hlavne na chalupe. Spolu kosíme trávnik alebo striháme kríky a teraz na jar stromčeky. Spolu sme zložili skriňu aj posteľ. Najviac sa mi páčilo kopať jamu na nový elektrický kábel, lebo sme rozryli polovicu dvora. Všade bolo veľa zeminy a prachu a my sme boli tiež špinaví. Pomáhal otec aj krstný otec. Boli sme všetci chlapi spolu. Rád pomáham aj pri ukladaní dreva do drevárne. Drevo vo-zíme fúrikom cez celý dvor. Je to zábavné, lebo cestou veľa dreva postrácam...

Babke rád pomáham pri varení alebo pečení. Keď bab-ka pečie koláč, tak jej pomáham tak, že jej vážim koľko mú-ky má dať. Alebo keď varí, tak jej pomáham čistiť zemiaky. Hlavne pomáham pri ochutnávaní.

V lete veľa grilujeme a robíme guľáš. Toto všetko pripra-vujú a robia chlapi. Ja tam nesmiem chýbať. Na chalupe stále niečo robíme a tam sa vždy každá pomoc zíde. Najnovšie sa chystáme opraviť čerpadlo v studni. Už sa na to teším. Každá pomoc, aj tá najmenšia, je užitočná. Pomáhať svojej rodine je pekné a potešujúce.


pohlo v kríkoch. Teta Táňa mala pred domom obrovské krí-ky, ktoré boli zarastené hustými konármi. Zohol som sa a čo nevidím! Ronnie sa na mňa pozeral huncútskym pohľadom. Spýtal som sa ho: „Čo tam robíš?“ Strážil tam malú kopu, v ktorej zahrabal svoju odmenu. Po ceste, keď sme sa vracali domov, radostne vyskakoval. Nám stále nešlo do hlavy, ako sa dostal na ulicu. Potom ujovi Alexovi napadlo, že ráno, keď vychádzal autom z garáže, bránka sa otvorila a Ronnie mohol vybehnúť von.

Ujo Alex bol mi vďačný za to, že som jeho maznáčika našiel. Sľúbil mi, že hocikedy si Ronniho môžem zobrať do-mov a mne nebolo treba dvakrát povedať.

Ronnie je môj verný kamarát. Keby som ho nemal, bol by som ukrátený o pekné zážitky, ktoré sme spolu prežili. Keďže som si ho získal, dal by za mňa aj život, a preto verím v pevné priateľstvo medzi človekom a psom.

Krisztián Ballán

Môj dobrý skutok

Bolo to nedávno. Ešte stále sa neviem z toho spamätať, že som vykonal dobrý skutok. Pomohol som nájsť psíka nášho suseda, najmilšie stvorenie, ktoré poznám. Pamätám si ten deň, keď sme sa spoznali.

Bol to menší, krátkonohý pes. Ňufáčik mal dlhý a úzky. Oňuchával ma zo všetkých strán. So stredne veľkými oča-mi sa pozrel na mňa tak milo, že sme sa hneď skamarátili. Vyzeral zaujímavo aj smiešne, lebo pod očami mal hnedé fliačiky. Hneď, ako som sa ho dotkol, cítil som, že mi dôve-ruje. Nadšene vrtel chvostom. Už dávno som túžil po psovi, preto mi sused dovolil, aby som si ho zobral k nám na dvor. Bez problémov ma nasledoval. Zažili sme krásne bláznivé popoludnie. Potom som ho vrátil majiteľovi. Cez bránku som ho pustil k nim. Na druhý deň bola nedeľa. Zobudil som sa s krásnymi spomienkami. Vtom niekto zazvonil. Išiel som otvoriť. Vo dverách stál sused a bol veľmi nervózny. Začal sa ma vypytovať, či som dobre zatvoril bránku, keď som priviedol Ronniho domov. Povedal, že sa stratil. Nervozita sa prilepila aj na mňa. Trápilo ma svedomie, lebo som ho vi-del ako posledný. Rýchlo som sa obul a išli sme hľadať toho nezbedníka. Napadlo mi, že včera dostal dobrú kostičku. A čo robia psy s kostičkami? No predsa zahrabávajú ich. Tak som sa pustil do pátracej akcie. Vedel som, že ujo Alex ro-bí vzadu za domom novú záhradku. Keby som bol psom ja, tak by ma lákala dobrá čerstvá hlina, do ktorej môžem za-hrabať kosť. Bohužiaľ, v záhradke sme ho nenašli. Ujo Alex bol zúfalý, lebo svojho psíka mal veľmi rád. Upokojil som ho a sľúbil som mu, že jazvečíka privediem domov. Vyskočil som na bicykel. Hľadal som ho po celej ulici, ba aj v celom okolí. Trošku som bol sklamaný, lebo nenašiel som ani stopy. Keď som zabrzdil pred domom susedky uja Alexa, niečo sa


oblečenie pre tých, ktorí ho potrebujú. Privítajú aj hračky, knižky, školské potreby a veci do domácnosti. Všetko pre-triedia a uložia v odevnom sklade, do ktorého chodia naozaj sociálne slabší ľudia registrovaní na Mestskom úrade. A tak pomáhajú... hlavne deťom.

Mama niekoľkokrát do roka posiela príspevok na občian-ske združenie Červený nos, ktoré pomáha dlhodobo chorým deťom príjemnejšie stráviť čas v nemocniciach. Aj keď to nie je vysoká čiastka, ale aj tá pomôže. Tento malý skutok mi-losrdenstva pre našu rodinu znamená veľmi veľa a dokáže nás potešiť a povzbudiť.

Ja, keď budem dospelá, tiež budem pomáhať tým, ktorí to budú potrebovať. Dávať je viac ako brať.

Už to začínam chápať.

Anna Mária Lengyelová

Náš malý skutok milosrdenstva

Každé dieťa pochádza z dvoch osôb – ženy a muža. Tie-to dve osoby sa volajú mama a otec. Ak sú to dvaja navzá-jom ľúbiaci sa ľudia, potom aj vás majú radi, pomáhajú vám, podporujú vás. Sú aj také prípady, keď rodičia sa o svoje deti nestarajú, nemilujú ich alebo sa nemôžu o nich postarať. Úpl-ne najhoršie je, keď sa dostanete do detského domova. Vedľa seba mamu ani otca nemáte, možno iba brata alebo sestru. A niekedy ani to nie. Možno budete mať šťastie a náhradná mama a otec si vás zoberú a vytvoríte spolu rodinu a domov. Je mi strašne ľúto toho, kto vyrastal v detskom domove. Nie preto, že je tam zle, ale preto, že nikdy nezažil pravú mate-rinskú lásku. No napriek tomu, väčšina z nich si založí ro-dinu. Niektorí sa o svoju rodinu postarať vedia, ale niektorí nie, pretože nevedia prejaviť materinskú lásku.

Keď som bola malá, chodili sme s maminou do detského domova v Šamoríne. Chodievali sme tam dávať oblečenie, ktoré im často chýbalo. Keďže som ešte nechápala, čo pojem detský domov znamená, mama mi ho vysvetlila asi takto. Žijú tam deti, ktoré nemajú otca ani mamu alebo sa rodičia nechcú, či nevedia o nich postarať. Potom bývajú spoločne s viacerými deťmi vo veľkom dome. Bývajú tam aj tety, kto-ré tam chodia do práce a vzorne sa o ne starajú. Ja som si vtedy povedala, že si adoptujem deti, aby som im pomohla. No teraz, keď som staršia a vidím, že život nie je ľahký, môj názor sa zmenil. Ale určite chcem takýmto deťom pomáhať.

Po pár rokoch sa detský domov presťahoval. Mne aj mo-jej maminke to bolo veľmi ľúto. Rok alebo dva sme rozdá-vali veci kamarátkam a kamarátom, alebo odkladali do ko-čikárne. Mama hľadala niečo podobné, až kým nenašla cez našu katolícku faru práve zakladajúce sa občianske združe-nie AIM KARIM. Je to charita, ktorá v našom meste zbiera


peniaze na cigarety alebo iné drogy. Kradnú im telefóny, desiatu, to, čo im práve vyhovuje.

Ani deti „vzdelané“ v tejto oblasti problémy neobchádzajú. Myslím, že v každej triede je nadaný žiak, ktorý si pravidelne pí-še domácu úlohu. Spolužiak mu ukradne zošit, opíše si úlohu, ale zošit už nevráti. Keď príde čas odovzdávania úloh, darmo mal ho-tovú úlohu, nemá čo odovzdať. Práve takéto deti, ktoré sa stávajú terčom útoku, utekajú zo školy, lebo nevidia východisko zo svojej situácie. Boja sa to povedať učiteľom alebo rodičom. Nasleduje strach a uzavretosť, vyhýbanie sa nepríjemnému prostrediu školy, nezriedka i ubližovanie si, výrazné zhoršenie prospechu. A rodičia nechápu, čo sa s ich deťmi deje.

Nešikanujú sa už len rovesníci! Starší šikanujú mladších, sil-nejší slabších, vyšší nižších, chlapci dievčatá alebo šikanujú sa v skupine. Deti, ktoré šikanujú, sa cítia menejcenné, nedostáva sa im lásky ani pozornosti, porozumenia.

Šikana neprebieha len v školskom prostredí. Objavuje sa v ro-dinách, šíri sa na sociálnych sieťach, nevyhýba sa ani pracovným kolektívom našich rodičov.

Ak sa vyskytuje v rodine, je mnohokrát rafinovanejšia, roz-siahlejšia a odhaľuje sa oveľa ťažšie, ako v škole. Otec bije mamu aj deti, agresorom sa stáva aj syn. Obeť šikany sa pokúsi o protiútok, začne aj on šikanovať. Je to akt zúfalstva. Vidí to, tak prečo to ne-vyskúšať tiež...? Občas to prerastie až do zúfalstva, beznádeje, a tak sa pokúsia mladí ľudia o samovraždu, únik z neriešiteľnej situácie.

A možno je práve teraz vhodné položiť si otázku: „Kde sa začína cesta uplatňovania našich práv?“ Práv detí? V spoločnosti, v škole, v rodine? U zákonodarcu? Zdá sa, že odpovedať na túto otázku, bude nesmierne zložité. A možno ani nie! Možno postačí začať sa vzájomne počúvať, a to všade – v rodine, v škole, v celej spoločnosti.

Preto. ak by ste sa stali niekedy svedkom alebo obeťou šikany, s určitosťou by som vám poradila povedať to dospelému, ktorému dôverujete - svojmu učiteľovi alebo rodičom. A odpoveďou na otáz-ku: „Čo by nemali robiť deti deťom?“ je možno to, že by si nemali navzájom ubližovať. Mali by sa tolerovať a pomáhať si!

Jessica Koller

Čo nesmú robiť deti deťom(úvaha)

Všetci sme si rovní. Počúvame zovšadiaľ, nezamýšľajúc sa príliš nad opodstatnenosťou takéhoto tvrdenia. Vo všeobecnosti sa verí, že ľudské práva a slobody kráčajú ruka v ruke s morálkou, že každý z nás ctí a rešpektuje práva, dodržiava zákon, rešpektuje toho druhého. Aké jednoduché! Aké jedinečné! Ži a nechaj žiť! Je to skutočne v živote také jednoduché, také jednoznačné, také sa-mozrejmé pre všetkých?

A čo ja? Som kompetentná hovoriť o mojich právach i právach ostatných detí? Áno, áno, stokrát áno! Myslím, že všetci chceme, aby nám dospelí viac dôverovali, viac nám rozumeli a zapájali nás do rozhodovania. Chceme, aby sa nás opýtali na náš názor. My sa vieme (chceme) vyjadrovať k témam, ktoré sa nás bytostne dotý-kajú. Práve nám je detský svet dôverne známy, je to náš svet, náš priestor na život, my reálne prežívame v ňom. A s istotou môžem povedať, že dokážeme rozmýšľať aj o veciach, ktoré by dospelým ani nenapadli.

Je potrebné s nami hovoriť, rozvíjať vzájomný dialóg, aby sme vedeli, že aj naše názory majú pre dospelých váhu. Lebo sme to my, ktorí dôverne poznáme ako fungujú práva detí v praxi, my, ktorí vie-me ako chutí posmech spolužiakov, ubližovanie fyzické i psychické...

Hovorí vám niečo slovo šikana alebo šikanovanie? Je to naj-väčšia bolesť, ktorú deti zažívajú. Či už je to bolesť fyzická alebo psychická. Bohužiaľ, niektorí z nás ju okúsia dennodenne. Hádam sa vám už niekedy stalo, že ste prechádzali chodbou a niekto vás potkol. Možno sa vám v škole vysmievali, lebo ste nemali najlep-šie známky, alebo vám ubližovali, lebo ste svojím výzorom neko-pírovali najnovšiu módu.

Máme tu aj ekonomicky silnejšie rodiny. Rodičia si môžu do-voliť kúpiť svojej ratolesti drahší mobilný telefón, dať mu vrecko-vé. A možno práve tieto deti sa stanú obeťou šikany, pýtajú od nich


A aké sú moje skúsenosti s milosrdenstvom?Momentálne som v dlhodobom vzťahu, čiže v láske. Ob-

čas si to ani neuvedomujeme, že jeden druhému neskutočne pomáhame. Či už len našou prítomnosťou, alebo tým, že sa navzájom vypočujeme. Mám rada ten pocit, keď si uvedo-mím to, že oproti mne stojí niekto, kto mi dokáže odpustiť, kto ku mne dokáže byť milosrdný.

Aj napriek tomu, že v živote príde veľa kríz a nepríjem-ných situácií, stretneme ešte veľa zlých ľudí, mali by sme si uvedomiť, že každý robí chyby. Pokúsme sa týmto ľudom odpustiť a hľadať za ich tvárou príbeh.

Byť k nim milosrdný.

Bianca Halászová

Čo pre mňa znamená milosrdenstvo

(úvaha)

Súcit s trpiacim, zľutovanie, zmilovanie sa, pomoc nie-komu...

Toto všetko o milosrdenstve tvrdia slovníky. Je to vlast-ne tzv. zľutovanie sa nad niekým, ale toto sú len definície zo slovníkov. A čo realita?

Ja by som milosrdenstvo prosto nazvala ako pomoc. Po-moc priateľovi, členovi rodiny, súrodencom, rodičom... Moja pomoc niekomu druhému.

Milosrdenstvo neudeľujeme len my niekomu, ale môže byť udelené aj nám.

Ja sa s milosrdenstvom stretávam najčastejšie v rodine a v partnerskom vzťahu. Rodina je trochu taká samozrejmá, ale vzťahy, napríklad priateľské alebo z lásky sú už o niečom inom. Tu ide o pomoc niekomu, s kým sme nevyrastali, kto pre nás môže byť na začiatku cudzí. Nepomáhame, preto-že musíme, ale preto, lebo sme k tomu odmalička vedení a máme súcit a empatiu.

Pre mňa milosrdenstvo znamená lásku. Keď je človek naplnený láskou a dokáže ju nezištne rozdať. Aj napriek to-mu, že niekedy toho dá aj veľmi veľa a nič nečaká naspäť, aj keď to občas nie je podľa našich predstáv, aj keď sa nám to občas nevráti.

Nikdy nie sme príliš mladí na to, aby sme niekomu po-mohli, vypočuli si ho, dali mu kúsok seba, prejavili patričnú dôveru. A aj keď sa nám to občas nevráti späť, už len za ten dobrý pocit to stojí. Mne to za to stojí.

Je potrebné naučiť sa odpúšťať. Odpúšťať drobné chyby, ale aj tie väčšie. Každý sa občas zmýli. Byť milosrdný a ve-dieť, že nikto nie je bez chýb, by sa mal naučiť každý z nás.


Viera Malá

Láska k blížnemu(úvaha)

Určite si každý z vás niekedy už položil otázku, čo je to vlastne láska? Osobne si myslím, že keby sme sa spýtali sto ľudí, dostali by sme sto rôznych odpovedí. Pre každého z nás totiž láska znamená niečo iné, jedinečné a výnimočné. Niečo čarovné a nezabudnuteľné, niečo, čo nám vždy doká-že vyčarovať úsmev na tvári.

Láska má mnoho podôb a tvárí, nikdy nie je rovnaká. Jednou z takýchto foriem lásky je aj láska k blížnemu. Podľa môjho názoru náš blížny nemusí byť len človek, ktorý patrí do našej pokrvnej rodiny. Môžu to byť aj naši priatelia, známi. Niekto, koho poznáme len chvíľku, ale máme pri tej osobe pocit, že ju poznáme celý život. Niekto, kto nám dáva silu a nádej ísť ďalej. Nevzdávať sa za akýchkoľvek okolností, ten, kto nám vždy pomôže vstať, keď sme spadli. A hlavne nie-kto, kto nás ľúbi aj s našimi chybami takých, akí sme. Láska je len slovo, no potom príde osoba a dá mu správny význam. Láska nemusí byť pochopená mysľou, pretože jej dokonale rozumie naše srdce. Práve preto by sme sa nemali zbytočne zamýšľať nad láskou, ale radšej jej dať voľný priebeh.

Ako raz Buddha povedal: „Láska nič nevyžaduje ale všet-ko dáva.“ Myslím si, že mal pravdu. Veď láska je ,,trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystavuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nie je žiarlivá, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale sa raduje z pravdy. Všetko znáša, všetkému verí, vo všetko dúfa, všetko vydr-ží. Láska je niečo jedinečné, jej podoby sa síce môžu meniť, ale podstata lásky zostáva. Láska je niečo večné, niečo, čo nikdy nezanikne.“

Jozef Obuch

Pomáhame druhým

Jedného dňa sa horár vybral na lúku a našiel človeka. Ten človek som bol ja. Ležal som tam ako polomŕtvy. Horár ma ošetril a zavolal záchranku. V nemocnici ma ošetrili. Horár ma odniesol domov. Takto by to malo byť vždy.

PS: Pomáhajte ľuďom aj vy! Ak Vám niekto pomôže, pomôžte mu naspäť.

Jozef Zábrel

Milosrdenstvo

Milosrdenstvo je pre každého z nás. Žil raz jeden človek, ktorý bol veľmi bohatý. Raz za ním

prišiel chlapec a pýtal si od neho chleba. Otvoril dvere, po-vedal mu: „ Nie, nedám. Dávam len tým, ktorí sa so mnou bavia.“ A chlapec mu na to hovorí: „Ja som dobrý chlapec, ja som dobrý človek, že sa podelím s každým, najviac so svojou rodinou. Môj otec pracuje pre vás a má veľké srdce. Moja mama sa delí so svojou láskou.“ Odvtedy sa ten boháč zmenil a dáva chudobným ľuďom. Ber bohatým a dávaj chu-dobným! Aj chudobní a bohatí sa vedia podeliť.

PS: Nezabudni mať dobré srdce.


okamžite som akosi vycítila, že ona je dievča, ktorému bu-dem môcť dôverovať. Akoby som v tom momente stretnutia na recitačnej súťaži v treťom ročníku vedela, že my dve sme spriaznené duše a že hoci nie sme úplne rovnaké to, čo nás spája, máme spoločné. Je naozaj šťastie nájsť kamarátku, ktorej môžete veriť a spoľahnúť sa na ňu.

Ak chcete nájsť dobrého priateľa, snažte sa byť aj vy dob-rým priateľom. Byť dobrým priateľom je súčasťou umenia žiť. Láska je neoddeliteľnou súčasťou života, a preto si treba vážiť to, že jestvuje. Je pravdou, že tie najlepšie a najkrajšie veci sú pre nás neviditeľné. Stačí však pootvoriť svoje srd-ce. Podľa mňa každý jeden z nás nosí vo svojom vnútri ako-by malé semiačko lásky. A toto semiačko v nás stále rastie. Keď si spätne čítam moju úvahu, všímam si, koľkokrát som v nej použila slovo láska. Pretože toto slovo je úplne nena-hraditeľné. Zahrňuje v sebe toho veľa. Je ako otvorená kni-ha, z ktorej neviete nič prečítať. Nezabudnite, že život bez lásky je akoby ani nebol.

Laura Kariková

Láska k blížnemu

Čo je to láska? Túto otázku si kladieme v dnešnej dobe často. Najzáhadnejšie na nej je, že sa nedá charakterizovať jednou všeobecnou poučkou ako nejaký fyzikálny zákon z učebnice. Každý človek na tejto Zemi chápe lásku inak. Možno väčšina podobne, ale nie rovnako. Pre niektorých pojem láska nemá žiadny význam, no možno zatiaľ ešte na ten význam neprišli.

Láska má rôzne podoby, od lásky k rodine a príbuzným až po milujúce sa páry, ktorými sa to v uliciach len tak hem-ží. Toto čarovné slovo plné záhad pozná ľudská civilizácia už od dávnych čias. Bez lásky by sa všetci nenávideli a nik-to by nepoznal radosť zo života. Bez lásky by nezačínali biť srdiečka ešte nenarodených bábätiek. Bez lásky by bol tento svet jednoducho stratený.

Môže láska bolieť? Áno, bolí často. Zaslepuje ľudí. Aj napriek sklamaniam sa bez nej nedá existovať. Občas je veľ-mi krehká. Tak ako ju ľahko vieme získať, dá sa aj rýchlo stratiť. Láska je krásna vec, ale položme si otázku, kedy je ozajstná? Keď sa pozriete človeku do očí tak hlboko, že vidí-te až do jeho duše a možno hneď uvidíte pravdu. No mnoho-krát si túto otázku kladiem hlavne pri pohľade na niektorých mojich rovesníkov. Nie nadarmo sa hovorí, že v súčasnosti má väčšiu výdrž papierový náramok ako vzťahy niektorých dnešných mladých ľudí.

Jedným z dôležitých druhov lásky je tá priateľská. ,,Pria-teľ je niekto, pred kým môžeme myslieť nahlas”. Tento svet by bol úplne ideálny, ak by všetci ľudia boli priateľmi. No bohužiaľ, každý človek je iný, a tak je nájsť si ozajstnú ka-marátku alebo kamaráta dosť ťažké. Musí sa na vás usmiať šťastena. Treba byť v správny čas na správnom mieste. Keď som stretla svoju už teraz najlepšiu kamarátku po prvýkrát,


Eko-rozprávky

z Veľkého Medera

Barbara Sinová

Pomáhajme si navzájom!

Pomáhať si navzájom? Prečo by sme mali pomáhať druhým ľudom? Možno si pomyslíme, veď taká pomoc je len stratou času, zbytočná námaha. Každý máme dosť svo-jich problémov a nepotrebujeme sa zaťažovať problémami iných. Veď každý človek by sa mal postarať o seba sám a nezaťažovať druhých. Aj keby to niekto tvrdil, aj tak by som mu neuverila, že sú jeho slová myslené zo srdca. Veď há-dam každý z nás pookrie, keď niekto opätuje svoju vďaku slovne či len úsmevom. Či už je to „len“ pri podržaní dve-rí, pomoci s nákupom... Pomoc ostatným, menšia či väčšia, nás napĺňa, vnútorne uspokojuje, prebúdza v nás pocit, že máme na svete svoje miesto, že sme potrební. Možno tiež, že sme dobrí ľudia. Určite nás všetkých zahreje pri srdci. A keď potrebuje niekto pomoc a požiada nás o ňu, poteší nás, že vyhľadal práve nás, dôveruje a verí práve nám. Kaž-dý chce byť „hrdinom“, už od detstva. Prečo? Lebo chce byť ľuďmi uznávaní, milovaní, vypočutí... Nemusíme mať nadprirodzené schopnosti, ani veľkú silu, aby sme sa sta-li hrdinom. Stačí len povedať: „Ukáž, ja ti pomôžem… ,“ „Mám čas…,“ „Som rád, že si… .“

Môžeme zmeniť postoje iných ľudí? A čo tak začať od seba? Spomeňte si na príslovie: „Ak chceme zmeniť svet, musíme začať od seba. Ak chceme meniť iných, musíme zmeniť seba.“ Nezáleží na tom kto sme, my všetci potrebu-jeme pomoc. My všetci potrebujeme priateľské ucho, pria-teľa alebo otvorený a úprimný názor v mnohých situáciách v našom živote.


Beáta Gaálová

Odpadová voda

Každý deň spievam óduna odpadovú vodu.Žiadna veľká zmena,stále tá istá scéna.

Mama zase umýva riadA znečistenej vody je stále viac...Už potrubím s otázkou sa leje:„Čo sa to so mnou deje?“

„Veď som bola čistáa teraz som špinavá dozaista.“Odpadová voda už stoná,že sa jej využitie už nekoná.

Ale ešte svitla šanca pre vodu,dobrí ľudia nenechali nič na náhodu.A naša planéta sa raduje,že má ešte štipku nádeje.

Vďaka obyčajnej čističke,môžeme sa tešiť čerstvej vodičke.A ľudia si konečne uvedomili,že pre záchranu našej planéty veľa spravili.

Zmysel ľudstva dáva dobrý čin,Veď ako zvládnuť bez vody pestovanie rajčín?Preto spievam túto ódu,ódu na odpadovú vodu.

Dávid Szabó

Ako sa voda nahnevala

Bol raz jeden Kubo. Kubo chcel veľmi plnú šálku kakaa, ale od mamy dostal namiesto toho pohár vody. „Ach, to je len voda!“ vykríkol Kubo a nahnevane vylial vodu z pohára preč. Voda bola z toho veľmi smutná. Čím viac na to mysle-la, tým viac sa hnevala. „Ľudia vôbec nevedia, čo majú, keď majú mňa,“ vzdychla si a tiekla ďalej k svojim súrodencom – vodným kvapkám, barinám, kalužiam, potokom, riekam, jazerám a moriam. Porozprávala im o tom, ako opovržlivo ľudia hovoria o vode a ako nepozorne s ňou zaobchádzajú.

Nasledujúcu noc sa zišli všetky vody z celého sveta a do-hodli sa: „Musíme ľuďom ukázať, aké sme dôležité. Najlep-šie to zistia tak, ak nás vôbec nebudú mať. Utiahneme sa do úzadia tak, aby svet dlhší čas nemal nijakú vodu. Ľudia mu-sia zistiť, čo im chýba, keď nebudú mať žiadnu vodu!“ A tak sa stiahla všetka voda do jedného osamoteného jazera. Tam čakala na to, čo budú robiť ľudia bez vody. Zavládla veľká panika. Ľudia sa dohodli, že si zvolia medzi sebou niekoho, kto vodu nájde. Kubo sa prihlásil, že on vodu nájde za kaž-dú cenu. Po dlhej a namáhavej ceste vodu konečne našiel. Poprosil vodu o odpustenie v mene všetkých ľudí a sľúbil, že si ju budú vážiť oveľa viac ako doteraz. Voda na dohodu pristúpila a vrátila sa medzi ľudí. Všetci boli šťastní a začali si naozaj vodu vážiť.


Augustín Hanzel

Sila vody

Po celý čas voda nám dáva život.Bohužiaľ, nie je delená vždy spravodlivo.Voda život nám dala, pri ňom nás drží.Od nej závisí, koľko sa tu človečenstvo zdrží...

Vodu pijeme, vodou čistíme, seba aj veci,potrebujeme ju a mali by sme si ju vážiť všetci.Voda čistá, bez chuti aj vône, ak bude špinavá, aj náš kvet života zvädne.

Vodou aj Boh chcel nás zbaviť všetkého zlého,Preto povedal o arche, videl v nej niečo dobrého.S čím sa stretne zlúčenina H2O,to ostane plné života blahodárneho.

A keď odídeme, voda s malou nádejou zregeneruje sa,ale ľudská duša zničená ostane navždy, nezocelí sa...Kolobeh vody nekonečne prúdi kruhom mnohých síl,je česť tomu, kto tu s vodou žil.

Toho kto napil sa z prameňa čistéhovoda prečistila ho od hlavy po päty celého.A aj keď v popol sa zmeníme,do vody sa vplížime.

Ona sa o vás postará, svetom nás povedie.A keď dosť cestovania po svete budeme mať,na dno nás uloží a večný kľud budeme mať.Voda nie je nekonečná, nie jej dosť.

Dominik Soós

Voda

Ó, voda naša každodennápre život tak dôležitá.Bez vody sa nedá žiť, preto ju musí každý piť.

Putovala kvapka vody,z domovov a továrnía nakoniec sa po dlhšej dobezastavila v čistiarni.

Tu sa stretla s kamarátmi, ktorí tíško čakali,že ich zbavia nečistoty,zlých vôní a samoty.

Plače rybník, narieka,nerobte tu smetiská.Nehádžte tu smeti všade,budeme mať po nálade.

Veď voda patrí všetkým nám,je vzácnejšia než drahokam!


Krisztián Kušnír

Óda na odpadovú vodu

Ó, ty odpadová voda naša,si odpudivá hnusná kaša.Smrdíš a zapáchaš strašne.Dobre je však, že ťa máme.

Spláchnem záchod a ty sa narodíš,po potrubí sa ďalej rútiš.Nesmrdíš ty vtedy vôbec,zdola sa pozeráš na náš svet.

Po kanáloch ty vandruješ,tam nás aspoň neznečisťuješnašu pôdu aj našu vodu,hlavne tú na povrchu.

Ale keď dorazíš do cieľa,tam sa čistote naučíš.Budeš znova čistá a číra.Ty naša chutná a pitná voda.

Vážiť si ju treba, pre našich potomkov radosť.Pre ich život zdravší,aby mali čo piť,aby voda im zeleňou záhrady, lesy a parky skrášľovala,aby bežný život zlepšovala...


Lacko Patasi


Ó voda, tá naša odpadová voda,ó voda, prečo ťa znečisťujú ľudia?Odpadová voda - vznikáš v priemysle,V domácnostiach, nemocniciach i poľnohospodárstve.

Ó voda, tá naša odpadová voda,ó voda, použijem ťa na umývanie auta.v čistiarni ťa vyčistia kvalitne,ale nemôžem ťa použiť už na varenie.

Ó voda, si pre nás veľmi dôležitá!Ó voda, bez teba by nebol život ani ľudia,vznikla si na našej planéte z nejakého dôvodu.A my ľudia robíme z teba odpadovú nehodu.

Jaroslav Krajčovič

Kvapôčka

Tešila sa kvapôčka, že je krásna čistučká.Potôčikom putuje,okolie tam sleduje.

Čistinku si obzerá a kvietkom sa prizerá.Fialku chce zavlažiť,a tak pretrhne vodnú niť.

Keď túto prácu dokončí,po chvíli vyvalí oči.Pred ňou stojí továreňa kvapôčke to skazí deň.

Továreň aj ovzdušie ničí, kvapka kamarátkam kričí.Zachráňte si životy,neskáčte do temnoty.

No pre všetky už bolo neskoro,o chvíľu sa cítili choro. Čo teraz majú urobiť?Nuž v čističke sa zastaviť.


Rado Krajčovič

Ach, tá voda

Voda sa necení, s vodou sa plytvá.Tým sa však hromadívoda odpadová.

Špinavá kalná voda si tečie,žblnkoce a nám rečie,že naše životné prostredie poškodzujea tým nám veľmi ubližuje.

Hneváme sa všetci.Čože to má byť? Predsa my v špine všetci,nechceme žiť.

Preto sa voda do kanála odvádza,kde potkany pohládza.Ak ale dotečie do čističky,bude z nej opäť trocha čistej vodičky.

Anita Lászlóová


Ó, ako nás potrápila,Ó, ta voda odpadová.Skade si sa voda vzala,kde si sa tak znečistila?

Ako každú, tak i túto,medzi vody zaradíme.Ó, ale s ňou prácu máme,prv než sa z nej napijeme.

Lebo voda odpadová,iná býva než tá pitná,ale aj tak vzácnou nám je,keďže vody na planéte chýba.

Ó, aká je zrazu dobrá,ako všetkým chutí,Keď cez čističku prevedú ju,tešia sa z nej všetky deti.

A tak i tá odpadová,nemenej je dôležitá,Vzniká všade, u nás doma,čistia ju však veľké sitá.

Pamätajte preto dobre,že si vodu treba ctiť,Nielen že ňou len tak plytvať,ó, ale sa za ňu biť.


Pestrá paleta

tvorby

Tibor Rudický

Náš pes Roky

Bol horúci letný deň. Moje sesternice prišli na prázd-niny k nám. Chodievali sme sa kúpať aj s rodičmi na blíz-ke štrkovisko.

Jedného dňa sme boli na záhrade, pustili sme polievanie trávnika a spolu so sesternicami sme preskakovali vodu. Veľmi sa nám to páčilo. Sesternice výskali od radosti a náš psík Ro-ky štekal z voliéry. Keď sme boli premočení, vypli sme vodu a ľahli sme si na deku. Neskôr sme sa vybrali na nákupy. Keď sme sa vrátili, počuli sme Rokyho štekať v záhrade. Keď sme sa pozreli z okna, videli sme ako Roky šantí v záhrade. Náš pes preskakoval vodu a behal okolo polievania ako my. Najprv sme si mysleli, že sme ju zabudli vypnúť, ale voda netiekla. Toto sa opakovalo aj na druhý deň. Ráno nás zobudil štekot psa, ktorý sa tešil zo zavlažovania. Celý deň sme sledovali, čo Roky robí. Síce sa tváril, že nás nevidí, ale vždy dával pozor, keď sme sa objavili pri ňom v záhrade. Nakoniec sa nám po-darilo pristihnúť ho, ako si labkami púšťa vodu do papuľky. Tomu by ste ani neuverili, aký je šikovný.

Od toho dňa sme vypínali polievanie tak, aby sa mu to už nepodarilo. Aj napriek tomu, že to bolo zábavné, vodou treba šetriť, pretože je pre nás životne dôležitá.


Krisztián Hölczl

Veľký Meder

Naše mesto Veľký Meder,je žitnoostrovský poklad jeden.Leží totiž na juhu,obracia sa k Dunaju.Veľký Meder – pekné mesto,každý rád sem chodí často.Je tu prameň termálnej vody,každý rád sa sem kúpať chodí.

Naše mesto – pekné zelené,často sa doň prechádzať chodíme.Lesy, polia, lúky ajskrášľujú nám náš kraj.Máme tu aj dub Mateja Korvína,z neho sa pamiatka len tak ozýva.Bol tu vraj raz dávno na koni,stretli sa s ním aj vtedajší zemepáni.

Veľký Meder – naše mesto krásne,chráňme si ho, veď je nám vzácne.Chráňme si naše pamiatky,spomienky našej pramatky.Veľký Meder je aj mojím mestom,rád tu bývam a žijem v ňom.Dúfam, že tu aj zostarnem,raz aj ja svojím úsilím mestu pomôžem.

Beáta Gaálová

Môj domov, naše mesto(úvaha)

Čo pre mňa znamená domov? Ako odpoviem na túto otáz-ku? Názory sú rôzne. Avšak ja mám v tomto celkom jasno.

Doma je miesto, kam sa stále vraciam, ktoré ma vie ute-šiť po nepríjemnom dni v škole, spríjemniť smutné chvíle. Prežívam tam pokojné a tiché večery. Jeden slovenský básnik napísal: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ Krátka veta, ktorá vystihuje lásku a hrejivú vôňu domova. Domov je miesto plné spomienok. Hoci blednú. Každé ráno odchá-dzam do školy a hlavu mám plnú zážitkov, myšlienok, kto-ré si odnášam do školy. Počas dňa sa tieto myšlienky menia za nové. Človek by povedal, že už zabudol na ráno, no sta-čí len otvoriť dvere domu, zbadať ten obraz, ktorý už roky visí na stene a všetko je späť. Zabudnem na hádky v škole a zlú známku. Opäť cítim pocit bezpečia a pokoj, som doma.

Tento pocit mám vždy, keď sa vraciame z dlhej cesty do-mov a ja zbadám tabuľu s nápisom Veľký Meder. Viem, že som doma a že bude opäť všetko v poriadku. Lenže domov by nebol domovom, keby tam neboli rodičia, súrodenci, sta-rí rodičia, blízki a priatelia. Každý z nich je ako oporný stĺp mojej duše. Vedia usušiť slzy, rozosmiať, zahnať zlé myš-lienky. Oni tvoria to dobre známe teplo domova. Hrejivý-mi slovami, chápavými pohľadmi spriadajú kúzlo domova.

To všetko tvorí môj domov, moje mesto, môj svet. Každý z nás cestuje, spoznáva krajiny, iné kultúry. Keď sa cestujú-ci stretnú, zhodnú sa v jednom. Všetci sa v istom okamihu vracajú domov.


Rebeka Flóra Vígh

Vo Veľkom Mederi

Moje mesto je mojím domovom,žijem a rastiem v ňom.Tu býva aj moja rodina,aj v kronikách sa Meder spomína.

Keď sa vyberiem na prechádzku mestom,musím si pozrieť istý strom.Je to DUB Mateja Corvina,na jeho prestrojenie si každý spomína.

Keď kráľovské práva mestu dal,správnu cestu nám ukázal.Jeho havran tu ostal,vďaka nemu ľud tu zostal.

Aj sochu Bélu Bartóka tu máme,hoci všetci jeho skladby nepoznáme.Veru aj on tu žila naše mesto preslávil.

Na termálnom kúpalisku bola som už asi stokrát,nielen ja, ale aj každý môj kamarát.Vody je tam veru dosť,Všetci z toho máme radosť.

Lili Sziszáková

Moje mesto

Bývam v jednom mestev jednom z najlepších na svete.Toto mesto má čarovnú moc,ukáže ti všetko, keď mu prídeš na pomoc.

Veľký dub sa k obzoru naťahuje,v jeho listoch vietor tancuje.Pred mnohými rokmi sa tu zastavil Maťko,Koňa si k dubu priviazal ľahko.

Tam letí čierny havran na úsvite,pred jeho zrakom nie je nič ukryté.Vytrvalo letí s prsteňom v zobáku,hľadá svojho pána, ktorému ten prsteň sadne na ruku.

Žijem tu už pár liet, no stále všetko neviem,čakám, kedy sa niečo nové dozviem.Žijú tu len ľudia dobrí,Takýto je život vo Veľkom Mederi.


Melinda Csibová

Sťa slzy anjela

V ten deň padali prvé,azda najkrajšie vločky snehu,sťa slzy plačúceho anjela,obsahujúce tú všetku nehu.

Pristáli tichučko,až sa to ticho vo mne ozývalo,s pokojom tú bolesť,a všetku beznádej pokrývalo.

Srdce buchlo naposledy,úprimne, ako ešte nikdy predtým,so sebavedomím prešlo,už na nepoznané cesty.

Dnes keď vidím žiaru,je to tá posledná nádej v očiach,predsa stáva sa občas,že aj anjeli sa v živote stratia.

Melinda Csibová

Túžba srdca

Keď tvoju tvár zakrýva more sĺz,tvoj úsmev, nech je aj napriek tomu najúprimnejší,ukáž teda svetu,že vyznaním svojich pocitov sa stávaš smelším.

Keď ti hovoria, že život je ľahký,never týmto klamstvám nikdy,nauč sa milovať,a splníš tým nejedny ľudské sny.

Keď ťa iba hnev ovláda,zastaň, oddýchni si na chvíľu,upokoj svoje srdce,a vdýchni do duše silu.

Keď už ďalej nevládzeš,nemysli si, že tvoje sny sú nadpozemské,vypočuj si túžba srdca,veď preň nie je nič nemožné.


Noémi Czikhardtová

Únik medzi riadky

Rýchlo stránky pretáčam,medzi riadkami nachádzamniečo, čo ma osloví,na krátko oči zatvorím:

Kniha je pri mne, keď som sama,dáva mi slobodu, ktorú všade hľadám.Knižnica - môj druhý domov,v knihe nájdem veľa vzorov.Ľudia, ktorí si všeličím prešli,o takých píše aj sám Shakespeare.

V jeho dielach veľa múdrych slov,divák poznačený hrou - v divadlách, kde umelcove pocityrýchlo pochopíš aj ty,keď sa na svet inak pozrieš,to všetko sa z knihy dozvieš.

Štefan Horony

Slovenský kraj

Porozprávam Vám o kráse Slovenského kraja,táto krajina, síce malá, skrýva tu kus raja.Či už zrúcaniny hradov, krásne pamiatky či jaskyne, veru ani zďaleka čo tu máme, to nie je to jediné.

Kopce plné lesov, aj vysoké skalnaté pohoria,lúky plné kvetov a chladnejšie široké údolia. V pohoriach aj vodopády, Studenovodské, v Slovenskom raji, Veru krásne je v tom našom malom Slovenskom kraji.

Veľa krásnych druhov zvierat od rysov až po jelene,na jar nám tu všetko kvitne, všade plno zelene. 4 ročné obdobia, ktoré nie v každej krajine majú, leto, jeseň, zima, jar, vždy nám čosi dajú.

Preto ho tak milujeme, to Slovensko naše krásne,vždy je tu čo ospevovať, písať o ňom básne.To naše Slovensko, za ktoré sa každý deň modlíme,Je naším všetkým, na čo dopustiť nikdy nedáme!


Friderika Vanková

Krajina za oknom vlaku

Vo vlaku sedím, v tom železnom orloviSťa vták letím nad žltými poliamiDívam sa oknom vonA krajina sa mi mihá pred zrakomNeviem sa na jednu vec sústrediťA krásy tej za oknom sa nabažiťStromy hrdo stoja jak vojaci na bojiskuZlievajú sa kríky v zelenú priamku súvislúA kochala by som sa i ďalej v kraji tomverte miAle poéziu strieda chvíľa prozaická - výluka na železničnejna trati

Andrej Michael Rataj

Ivov zverinec

Prišiel Ivo Muka, kričí naňho lúka,narovnaj sa Ivo, lebo sedíš krivo!Viete, prečo krava bučí? Lebo ju tam Ivo mučí! Ivo kravu bičuje, krava naňho žaluje.

Osedlal teda koníka,padol z neho do kríka, keď z kríka vyšiel, slon tade išiel, slon mu ale hovorí:„Netvár sa ako tchor chorý.“


Raymond Nagy

Príbeh o Emanuelovi

V dávnych časoch, keď internet ešte neexistoval, ľu-dia medzi sebou nekomunikovali tak ako teraz. Ale keď sa zjavil facebook, všetko sa zmenilo. Zmenili sa ľudia, časopisy aj knihy. Ľudia si radšej prečítajú články, knihy aj rozprávky na internete. Zmenil sa postoj k životu. Ale vďaka facebooku si ľudia môžu nájsť svojich partnerov, partnerky. Aj tento príbeh vznikol takto.

Bol raz jeden pubertiak menom Emanuel. Emanuel bol veľmi tichý, utiahnutý a veľmi lenivý. Ani športo-vať, ani učiť sa mu nechcelo. Celý deň sa v modrých ga-tiach a v bielom tričku zabával na internete. Ale raz sa zamyslel: „Ach, ani priateľov, ani priateľky nemám, mal by som sa venovať aj iným veciam ako internetu.“ Svoje slová dodržal a za krátky čas už mal prvých kamarátov a začal s nimi chodiť von. Jeho kamaráti mali veľmi ra-di štýl RAP. Však prečo nie? Každý hudobný žáner má svoj štýl a aj svojich fanúšikov. Začal sa podobať na nich a začal si písať svoje texty. Začal si všímať každé diev-ča, ktoré bolo sexy.

Raz ho kamaráti pozvali na párty, ktorú organizova-lo jedno dievča z jeho triedy. Emanuelovi sa párty veľmi zapáčila, začal popíjať a baviť sa s dievčatami. Zapáčila sa mu Hanna, dievča, ktoré bolo naozaj krásne, múdre a usilovné. Dievča, ktoré malo vždy srdce na tom správ-nom mieste a všetko robilo načas. Aj Hanne sa zapáčil Emanuel a začali sa stretávať. Po čase sa do seba bláz-nivo zamilovali.

Emanuel a Hanna už majú deti, majú svoj dom a žijú v úplnom pokoji. Emanuel sa stal šéfkuchárom v reštau-rácii Ham (je to najlepšia reštaurácia v meste) a Hanna je tá najšťastnejšia mamka a manželka na zemeguli.

Róbert Göndör

Futbalisti

Hej, ty Andy, kam sa kukáš,nebuď ako ten náš Lukáš.Poď, poď, dáme gól!

Streliť góly Andy musíš, ak nestrelíš, päsť okúsiš!Poď, poď, dáme gól!

Zápas skončil, Andy prehral,Lukáš mu aj loptu zobral.Takto to je, Andy, keď nedáš gól žiadny!


Tímea Kollárová

Život je zbierkou lekcií. Ak jednu preskočíš, ostatné

nepochopíš…(beletrizovaný životopis)

Čo sa tu deje? Cítim sa nejako zvláštne. Niekto ma chce vyhostiť z mojej teplej vodičky? Odrazu som sa zja-vila v úplne inom svete. To piskľavým krikom, jediným zvukom, ktoré toto uvrieskané dievčatko vedelo vydať, vyjadrovalo svoj nesúhlas z aktuálnej situácie. Všade samý chaos, čudné svetlá a postavy, ktoré nado mnou poskakovali, akoby som bola nejaký zázrak. V kalen-dári na stole by ste uzreli 4. deň 10. mesiaca roku 1996. Po rokoch som sa od mojej maminky dozvedela, že dô-vodom, prečo sa mi nechcelo ísť na „druhý“ svet bolo, že som mala veľkú hlavu, a vďaka tomuto faktu som viaceré veci konečne pochopila a moje puzzle života do seba zapadali. Nechcem sa vychvaľovať, ale moja celá família sa už nevedela dočkať mojich nožičiek a ručičiek trieskajúcich hrkálku o roh postieľky. Každý môj krok strážila hrdá sestrička Dominika, s ktorou mám zážitky, na ktorých opísanie by boli potrebné hoc aj celé týždne.

Čo sa týka konkrétneho druhu vtáka zvaného bocian, o ňom som mala celkom jasno. Totiž ako malá som žiad-neho bociana nevidela. Z toho som usúdila, že to museli rodičia vymyslieť z dôvodu, ktorý som ešte nepoznala, no bolo zahrnuté medzi moje životné plány zistiť to. Od-malička som patrila medzi veľkých – malých zvedavcov.

Jednu príhodu mi moja rodina asi až do konca ži-vota bude pripomínať. Ako som svoju mladšiu sestru Vanesku, po tom, čo ju niesli z nemocnice, hľadala v ige-litovej Billa taške. Také sklamanie! Čo som tam nena-šla? Namiesto utešeného bábätka iba banány. To si člo-

Čo som chcel týmto príbehom povedať? V dnešnom svete si ľudia zvykli na počítač, knihy už ani nepoužíva-jú, ani na poštu nechodia. Komunikácia medzi ľuďmi sa zhoršila, staré zvyky a tradície postupne zanikajú. Pou-žívaj srdce aj rozum, nečakaj, že ti šťastie padne z neba. Nevzdávaj sa, zmeň sa, keď cítiš potrebu, prekonaj svoj strach! Neseď celý deň pri internete, komunikuj s tými, na ktorých ti záleží, cti si ich lásku a obetavosť. Rozmys-li si dvakrát, čo urobíš a s kým. Komunikovať sa dá aj bez internetu, choď von s priateľmi tak ako Emanuel a možno nájdeš tú pravú...


Adam Žigo

Beletrizovaný životopis

V jeden nádherný slnečný deň vyliahlo sa v meste mos-tov malé kuriatko. Jeho mama sa naň nevedela vynadívať, lebo bolo prvé kuriatko, ktoré sa jej vyliahlo. Kuriatko bo-lo veľmi neposedné a už odmalička veľa vyvádzalo. Žilo si celkom spokojne. No jedného dňa otec kohút odletel z kurníka a kuriatko ostalo samé so svojou mamou. Kohút odletel do ďalekej krajiny Zelá. Kuriatko ho tam chodilo navštevovať a kohút posielal jeho mame nejaké to zrno. No čím bolo kuriatko staršie, tým menej ho tam chodilo navšte-vovať. Nakoniec aj kuriatko so svojou mamou odletelo do iného kurníku, na inú farmu.

Na tej farme kuriatko spoznalo čierne ovce a tiež tunajšie kohúty. Sídlila tam aj líška, no tá sa večne túlala po lesoch pri starom kurníku, v ktorom kuriatko bývalo. Ale kuriat-ko sa stále vracalo na pôvodnú farmu za svojím kamarátom čiernou mambou.

Kuriatko má pred sebou ešte dlhú a strastiplnú cestu, ale verí, že všetky prekážky hravo zvládne.

vek nevymyslí, to treba zažiť. O zábavu som sa im vždy postarala, to musím priznať.

Ani som sa nenazdala a už sa na mojom chrbte obja-vila školská taška. Nočné mory ma sprevádzali hlavne v tvare malého písaného písmenka f a neznesiteľne tvr-dého r. Toto boli najčastejšie hádky s orgánom zvaným jazyk, no dnes si už bez neho neviem predstaviť život.

Samozrejme, jedného neznámeho dňa mi zaklopal na dvere môjho srdca muž, ktorý sa mi predstavil ako pán Amor. Vzadu na chrbte mal nejaké zvláštne nástro-je, zbrane, ktoré by sme predstavili ako šípy. Na dvere mi zaklopal dosť skoro, neviem, prečo sa tak ponáhľal. V mojich deviatich rokoch mi učaril svojím zjavom a jeho šípy mám až do dnešného dňa hlboko v sebe vry-té a viem, že tam zostanú už navždy. Denníček, kama-rát môjho detstva, vám to môže potvrdiť. Je totiž naším svedkom. Opýtajte sa ho.

Roky ubiehali ako by ich za to platili a ocitla som sa na tejto strednej škole. Bola to náhoda alebo osud? Ne-viem, no to, čo viem, je, že sa nachádzam v záverečnej fáze starých dobrých časov. Maturita, slovo strašidel-né pre všetkých ostužkovaných. Už cítim, ako na mňa s očakávaním vypliešťajú oči pani profesorky, ktoré ma celé 4 roky s trpezlivosťou sprevádzali. Nechcem ich sklamať a nechcem sklamať hlavne seba. Vyťahujem si papierik s maturitnou otázkou. Oči sa mi rozšírili, dych sa mi zastavil, lebo otázka znela takto: ...


Miriam Kovácsová

Čas nenavrátiteľný

Život plynie rýchlo bez ohľadu na nás,nevšímajúc si značných spomienok,utečie týždeň, mesiac i rok,neobdivujúc toľkých krás.

Život plynie ako mraky na modrej oblohe,striedajú sa dni aj noci,tak ako márne momenty,ktoré sa neskôr javia mnohoznačné.

Život ulieta ako vtáča z mäkkého hniezda,nevediac čo je za šírymi horami,so strachom z výšky pod nohami,no s odvahou, v duchu sloboda.

Život vanie ako mohutný vietor,tiahnúci sa nad korunami úctyhodných stromov,ponad rieky, ponad hory,nehľadiac na škody.

Život sa míňa ako horiaca sviečka,ležiaca na čipkovanom obruse vianočného stola,vosk tečúci dole padajúci na zemhoriaci, až kým ja sám nevzplaniem.

Život je čas pominuteľný,čas ktorý je nenavrátiteľný,je dôležité chápať význam každého oka-mihnutiapredtým, než aj my sami neupadneme do zabudnutia.

Matej Koromház

Pohľad do zrkadla

Volám sa Matej. Mám šestnásť rokov. Som vysoký sto-sedemdesiatsedem centimetrov, vážim šesťdesiat kilogra-mov a mám svetlé vlasy, svetlé oči, svetlú pleť a tmavé fúzy.

Navštevujem Gymnázium Milana Rastislava Štefánika v Šamoríne, kde som priemerným žiakom, aj keď sa pova-žujem za veľmi talentovaného. Mám rád predmety ako je matematika, fyzika, dejepis a geografia. Telesnú výchovu mám tiež v obľube, som z nej veľmi úspešný, dostávam z nej samé jednotky.

Tieto charakteristiky o mne boli skôr vonkajšie a vnútor-né sú: bystrosť, vynaliezavosť, dobrosrdečnosť, prefíkanosť, veselosť, múdrosť, usilovnosť, vernosť, duševná sila, prie-čenie sa zlu, vďačnosť, pravdivosť slov, citlivosť, súdržnosť a skromnosť. Tieto vlastnosti viem aj rozvinúť. Som veľmi bystrý na hodinách v škole. Vynaliezavosť je mojou strán-kou v písaní slohovej práce. Keď som videl na ulici bezdo-movca, dal som mu dobrosrdečne päťdesiat centov. Viem byť prefíkaný, veselý a múdry naraz. Ak príde rad na mňa, že som týždenník, usilovne zotieram čistú tabuľu. Viem byť verný sám sebe. Keď píšem písomku, mám veľkú duševnú silu a priečim sa zlu, ako je odpisovanie od Jovana. Vždy som vďačný za svoje výsledky v škole. Som veľmi skromný človek, aj keď mám mnoho, veľmi dobrých, vlastností, ale vedľa dobrých, mám aj zlé vlastnosti, ako nezdravá túžba po vzdelaní, naivita v dobrých činoch, vždy optimistický po-hľad, aj keby nebolo treba. Veľakrát sa stáva, že sa učím až do polnoci, ale ja to nevzdávam.

Dúfam, že nie som na seba veľmi kritický, aj keď si to myslím.

Toto som ja, múdry, dobrý a silný človek.


Adam Alexander Író

Globálne otepľovanie

Globálne otepľovanie nie je sranda,ale je to krutá pravda.

Ľadovce sa topia,hladina morí stúpa.

Zem sa nám prehrieva,ozónová diera sa na nás vyškiera.

Robme s tým niečo, kým nie je neskoro,takto ľudia vymrú čoskoro.

Neničme našu planétu,lebo naše deti si už nekúpia bagetu.

Jozef Minárik

Ekologická jazda

Netušil som ako,netušil som kde,netušil som prečo,jazdím na hebede.

Hebedo to veľké,veľké ako dom,farbu malo šedú,bol to šedý slon.

Uši obrovské,chvostík kratučký,telo enormné,sloník milučký.

Chodím s ním po Afrike,aj po celom svete,uprednostnil som hopred jazdou na mopede.


Nina Kristína DubovskáLaura Mészárosová

Život básne

Táto báseňpremení sa na pieseň,a potom na jeseň,a tá premení sana pleseň a potom na srieň.

Katarína Bíróová

Tento školský rok

Tento rok - plus na gymplirovná sa zaujímavý,na matike tento príklad asi neobstojí.No možné je všeličo.Na gympli? To isto!

Napríklad by som uviedla,ehm, tých vecí je príliš veľa...Ale teraz budem písať veci pravdivé a vážne,bitie a hádanie sa to nie je orechové naše.

Niekedy sa stane, jasné, samozrejmeto, že niekto nažaluje triednej, je zrejmé.V každej triede takého nájdeme,odsudzovať ho za charakter nechceme.

Tu ani jednu učiteľku nepovažujeme za mučiteľku.Úplne každá z nich vyzerá fit,neodsudzujú, keď na teste zakrúžkujeme len tip.

Jedna, naša obľúbená, nás aj na zmrzlinu vzala,aj keď niektorých by niekedy najradšej z kože zdrala.Tento rok na gymnáziu bol až príliš dobrý,tešíme sa na ďalší, a posnažíme sa byť milší.


Nina Kristína Dubovská

Rok na gymnáziu

Na gympli je super, skvelo,prišla som naň veľmi smelo.

Dobrí sú tu profesori,s každým máme skvelú story.

Vždy, keď vchádzam do školy,nevchádzam tam pomaly.

Spolužiaci super, naj,mozog, tak mi pomáhaj!

Dobré hlášky, dobré vtipy,v triede máme rôzne typy.

Typov profesorov je tu moc,vždy nám prídu na pomoc.

Profesori - proste skvelí,chápaví a veľmi milí!

Slovenčina dejepis,nemčina a zemepis.

Angličtina matika,bioška aj fyzika.

To sú dobré predmety,do života dávajú nám zaujímavé podnety.

Nina Kristína Dubovská

Prázdniny

Prázdniny sú budič detí, voňajú lepšie ako kvety.

Cez prázdniny som tu i tam,stále sa len usmievam.

Takže v lete ahoj SVET,doma ma už viacej NIET!

Zmrzliny, tej nemám nikdy dosť,nekupujem ju len pre radosť.

Kúpalisko v lete snáď,bude môj naj - kamarát.

Pôjdem k starým rodičom,nebude to o ničom.

S babkou zbieram bylinky,s dedkom na obed zbiehajú sa nám slinky.

Na prázdniny už sa teším,babku aj dedka poteším.


Barbara Sinová

Priateľstvo

Priateľstvo je krásne. To mi ver!Pomôže zotrieť slzy. Tak ho ber!Stráž si ho ako oko v hlavea buď naň hrdá práve.

Priateľ vie, keď niečo nie je v poriadku,pomôže mi vybrať cestu, aj keď nie krátku.Aj keď občas musíš čeliť svoju zlosť,ďakujem ti za tvoju trpezlivosť.

Skutočný priateľ je tam, keď zavoláte a vždy nejakú tému máte.Len naše priateľstvo mi to vie dopriaťa aj na dlhšie ako len na jeden telefonát.

„Som veľmi vďačná“Si moja priateľka, dúfam večná!Najlepšie priateľky sme, najlepšie priateľky budeme, vždy a večne, ty a ja!

Ariela Šťastná

Nedokonalá krása

Na stromčeku sedí vtáča,v potôčiku si srnka nohy máča,na lúke kvitnú púpavy,v prírode človek zabudne na všetky obavy.Nerieši žiadne problémy,je to raj na zemi.

Na najkrajšom mieste žijeme,aj keď si niekedy prajeme,aby sme mali more,ale ten výhľad keď sme horena Lomnickom štíte na vrcholea pozrieme dole,vieme,že aj keď tvrdo driemea život nemáme dokonalýmožno nevieme, ktorý vid je dokonavý,nerozumieme Pytagorovej vetea žijeme v pomýlenom svete,kde nevnímame svoje okolie,ani to, aké je ročné obdobie,ale keď už sa vydáme po svojej krajine,tak si v duchu povieme tajne,že krajšie miesto by sme hľadali len márne.

Otvoríme si srdiečkoa sme hrdí na to, že sme Slováci,splníme si svoje sny a na srdci čo nám leží všetko,lebo vraj celé je to len o tvrdej práci.


Bianka Bitterová

Život

Žijeme len raz! Túto vetu by si mal každý človek na sve-te zapamätať. Mali by sme sa zamyslieť, aký má náš život zmysel. Je taký, aký by sme ho chceli mať?

Náš život je vzácny. Preto by sme si ho mali vážiť. Kaž-dý by sa mal zamyslieť nad tým, čo je v skutočnosti dôležité. Život je dar, ktorý by sme nemali len tak zahodiť. Naopak. Vážme si, že tu môžeme byť a snažme sa, aby náš život mal nejaký zmysel. Človek sa nenarodil bezdôvodne. Každý má na svete nejakú úlohu, ale tou našou nie je ničiť svet. Našou úlo-hou je robiť svet lepším. A tak je to s naším životom. Pozrite sa okolo seba! Zamyslite sa nad sebou! Je toto život, aký ste chceli? Nemáte pocit, že ste premárnili svoj doterajší život?

Nikdy nie je neskoro napraviť to...

Viktória Scholczová

Keď škola na chvíľu skončí

Keď škola na chvíľu skončí, nejeden študent od radosti jačí.Vysvečká a tašky vzduchom lietajú, hurá všetci do Thermálparku!Nové tobogány i nové bazény ľudí lákajú, všetci ich len chvália a ódy na ne spievajú.Zmrzlina sa na kilá kupuje, nikto jej chemické zloženie neštuduje.V Dunajskej Strede veľké horúčavy bývajú, občas tu aj krúpy padajú.U Wagnera ľudia veľké rady tvoria, zákusky sa neustále menia.Brigády už na študentov čakajú, nech zarobené peniaze na solárko míňajú.Večer v kine hrajú dobré filmy, študenti majú dostatok popcornu a coly. Futbalisti na ihrisku rýchlo šprintujú, večer aspoň dobre zaspávajú.Cez leto sa nikto do učebníc nepozrie, každý cez deň v tieni oddychuje.V lete teplo, v zime zima, každý klímu vyhľadáva.Krátke gate, sukne, tričká, také leto nás zas čaká!Pri jazerách opekačky,dovolenky pre náročných,leto nech nikdy pre nás neskončí!!!


vil. Erik vystúpil a hneď si všimol niekoľko zvláštnych ve-cí. Všetko okolo neho bolo nemoderné, zastarané, niektoré budovy dokonca chýbali. Ale to najhlavnejšie, celé jeho te-lo, ruky a nohy sa zmenšili. Uvedomil si, že keďže preces-toval časom, tak sa vlastne zmenšil aj on. Po krátkom čase k nemu pribehla veľmi povedomá osoba, so slzami v očiach. Erik si zahundral: ,,Vyzerá ako moja mama.“ A mal prav-du. Vydesená povedomá osoba so slzami v očiach ho oslo-vila ako „synáčik“ a začala ho objímať. Vraví: „Tak som sa o teba bála, ani som nevedela, kam si zmizol.“ Keď malého Erika zobrali domov, začalo niečo, po čom ešte starý Erik túžil najviac. Uvidel izbu s rozhádzanými hračkami a veľkú posteľ, pravdepodobne pripravenú pre neho. ,,Wow! Toto je úžasné!“ zakričal Erik s nadšením v očiach a vrhol sa celým telom medzi hračky. Takto sa začalo Erikove dobrodružstvo a druhá šanca na opravu jeho života. ,,Stále si myslím, že to je len sen,“ prebehlo mu hlavou.

Erik Jakob Neuschwendtner

Vlakom späť do detstva

Jedného krásneho slnečného dňa, v maličkom meste Du-najská Streda, žil chlapec menom Erik. Tento Erik žil sko-ro v dospelom svete a riešil každodenné problémy študenta. Vstával skoro ráno o 6.00, aby stihol svoj autobus do školy. Po škole sa vrátil domov do svojej izby, kde sa učil a na kon-ci dňa zaľahol do postele. Takto sa dni opakovali, až jedné-ho dňa Erik vstal o 5 minút skôr ako obvykle a povedal si: ,,Mňa už takýto život nebaví. Tak veľmi by som chcel byť znova dieťaťom!“ A v tomto momente sa začalo Erikove dob-rodružstvo, o ktorom si dlho myslel, že je to len sen. Zjavi-la sa mu čarovná víla, ktorá mu začala rozprávať o akomsi vlaku, ktorý dokáže cestovať v čase. Erik len chvíľu sedel s ústami dokorán a pozeral na vílu. ,,Ak chceš nájsť tento zázračný vlak, musíš vojsť do tajného vchodu, ktorý sa na-chádza na vlakovej stanici na záchodoch, v kabínke číslo 3.“ Keďže Erik nemal čo stratiť, tak sa vykašľal na školu, zbalil si do ruksaku základné veci a vybral sa za dobrodružstvom. Keď prišiel na dané miesto, do kabíny číslo 3, netušil, ako vchod otvoriť, no keď sa mu zjavila znova víla a otvorila ho, Erik sa už žiadnymi zbytočnými otázkami nezaoberal. No hneď ako vbehol na nástupište, napadla ho ďalšia vec: ,,Kde sa dajú na tento divný vlak kúpiť lístky?“ Vtom mu tentokrát neviditeľná víla len zašepkala: ,,Tu žiadne lístky neexistujú, vlak si riadiš sám.“ Erik sa rozbehol k vlaku, vo dverách sa potichu poďakoval víle, ktorá tam už pri ňom nebola. Sadol si za rušňovodičský pult, nastavil rok na 2005 a už len po-zoroval, ako sa mu celý život pretáča naspäť a ako sa všetky zlé aj dobré spomienky vracajú. Keď už to vyzeralo tak, že sa vlak zastaví, Erika zaskočila myšlienka, čo vlastne spraví ako prvú vec. Predsa len bude mať veľa času na úplne všetko, ale keď si určí priority, tak tým nič nepokazí. Vlak sa zasta-


dať aj tú temnú stránku. Pretože mám pocit, že až príliš veľa ľudí žije v sebaklame. Sebaklam je nebezpečný nástroj, verí-te, že idete za niečím a niečo očakávate, ale na konci zistíte, že svetlo vôbec nešlo odtiaľ a že ten sladký pocit na jazyku vystrieda trpká chuť. Áno, aj tak chutí život, je plný chuti, každá emócia má svoju vlastnú chuť a každý človek na to dôjde. Nechávam ľuďom rozhodnúť, akú chuť chcú kŕmiť…

Viete, ja som pozitívny človek, asi najviac na svete, ale mám pocit, že ľudia okolo mňa sa prestávajú usmievať. Sú zaťažení na malicherné problémy, o ktorých si myslia, že sú najväčšie na svete. Nechápu, že ich myšlienky tvoria realitu. Tiež ráno vstávam, tiež mám problémy, ale prídem za nimi a rozveselím ich, je to vzájomná radosť a pochopenie, ktoré vtedy nastane. Ľudia by sa mali viac smiať, zažívať a nestáť na jednom mieste. Hovoríme si, že sme najdokonalejší druh na planéte, tak čo tak vybudovať niečo vážne dokonale? Čo tak začať s niečím malým, ako láskou a porozumením ale-bo vzájomným chápaním? Ak zvládne ľudstvo tieto kroky a budú sa vedieť odosobniť a prijať výzvy, tak verím, že o svete by sa hovorilo ako o dokonalom.

Na záver by som chcel povedať, že svet nie je zle miesto. Je krásne a úžasné. Na druhej strane ale prekrývame problémy a odkladáme ich do zásuvky. Viete, môj pohľad na nás ako ľudstvo nie je pesimistický. Je o hlbokom realizme s veľkým optimizmom. Toto všetko sa zdá byť ako dlhá cesta a preto ešte stále nestaviame nikoho na ten pomyselný štart, ale ja som už pripravený sa tam postaviť a začať prijímať iných, odlišných… Možno je to veľký boj, ale podobný boj vyhral aj jeden černoch kedysi… Ten černoch sa volal Martin Lu-ther King a jeho boj začal slovami: „Mám sen.“

Jakub Bartoš

Mám sen

Porozhliadnite sa okolo a pouvažujte, čo je na tomto sve-te krásne a čo nie? Čo zato stojí a čo vás napĺňa? Čo treba posunúť ďalej? A čo zas pribrzdiť? A dá sa tá nenávisť vô-bec znenávidieť?

Otázky, otázky, otázky, ale kde nájsť odpovede? Ako by mohli byť vaše odpovede lepšie ako moje? A prečo nie nao-pak? Odkiaľ ich vlastne všetci máme?

Viete, dnešný svet by potreboval jednu jedinú vlastnosť. Ak by túto vlastnosť mal každý človek, tak verím, že ľuďom by sa nežilo lepšie, žilo by sa pokojnejšie. Jediná, jednodu-chá a aplikovateľná. Tým slovom je tolerancia. Tolerancia je vlastnosť, na ktorú nepotrebujete príslušnosť k farbe, národu alebo mať vierovyznanie. No pokiaľ ju máte, tak si myslím, že tie ostatné už nie sú až tak podstatné. Nedostatok toleran-cie je príčinou vzniku nenávisti. Prizeráme sa tomu… Ale urobili sme niečo? Sme tým tak vykŕmení, že už bez pocitov absorbujeme ďalšie obete. Z ľudí sa vytráca cit… To horúce vnútro sa pomaly ochladzuje a ja vidím, ako ľudia okolo mňa metaforicky umierajú. Prečo dovoľujeme vôbec nejaké zlo? Sme snáď v hĺbke duše naozaj tak plní nenávisti? Či máme radšej pocit úľavy, že aspoň sa to nedeje u nás?

...Občas hľadám na takéto otázky odpovede. Ale nemô-žem si pomôcť a priznávam, že som k ničomu nedospel. Je toho tak veľa nezodpovedaného a až príliš málo zodpoveda-ného, no chybou je, keď si myslíte, že je to naopak. Množstvo informácií, ale ktorú si vybrať, ktorá je tá správna a dovedie ma za mojím cieľom? Toto je možno tak krásne na živote a strašidelné, že všetko získame skúsenosťou, ale prvotne to bol vždy čin. Čin k veľkým veciam… Dnešný svet je len pe-simistické miesto. Je tu množstvo skvelých ľudí a vecí, čo stoja aj za posledné euro v peňaženke. Ale nedá mi nepove-


Poézia a próza

...násťročných

Dávid Vuong

Zem

Vo vesmíre je zemeguľa tretia v poradí,vraj ju treba zachrániť. Ako? Kto mi poradí?Míňa sa na nej čistý vzduch,a pribúda len veľký hluk.

Snažíme sa chrániť stromy,a nie iba stavať domy.V Brazílii je ešte dnes veľký prales,ale po desiatich rokoch z neho sotva zostane les.


Raymond Nagy

Chcem všetko s5!

Chcem naspäť časy, keď sme sa my blázni vonku spolu hrali!Hrali futbal, smiali sa nad životom, všetko sme mali!Stačilo slovo „Mami!“ Ach, všetko sa zmenilo!Áno, pamätám sa na staré časy, ale celý život sa obrátil hore nohami!Kde sú slová „navždy spolu?“Sme iba teenageri, cítim sa sám, cítim sa dolu!A všetko, čo sa stalo vtedy, teraz je iba zabudnutý sen!Všetko staré… chcem mať s5!Nechcem sa lúčiť so slovom „Mami“, ale naozaj mi všetko zrazu chýba!Snívam, že raz bude všetko tak ako vtedy.Ale vy ste zabudli, to je tá chyba!Aspoň jeden deň, len jeden spoločný obraz!Ale vy? Ako by ste tam ani neboli, áno, tu je ten odraz!Plakať sa mi chce, no nejako bolo, nejako bude!„Only God can judge me,“ súdiť ma môže iba Boh.V mojom srdci naozaj zostávate, odchádzam...Maj sa starý život!No snívať neprestanem, snívať ma baví.Pamätaj sa… stačilo slovo „Mami!“

Kristína Huberová

Odchod

Už aj vyššiu existenciuomrzeli moje ohrané prosby,keď si na odchodea ja závorou vo dverách.To bezútešné iracio vyvolalozatmenie mysleáno, viem...už po 323 raz žiadam,aby si zotrval ešte o noc naviacnech si mizéria ku mnenepriľahne,neolúpi o blahobyt nášho zväzku.


Eszter Kissová

Brieždenie

Otvorila som oči, aby som videla čisto,Ale každé ráno bolo tak veľmi hmlisto.Čo hmla skrývala bolo tajomstvom sveta,Takto znela tá už dobre známa veta.

Každú cestu pokrývali ruže,Ktoré spievali, ako nás svet luže.Ako bieli anjeli bez krídel,Spadli do ľudoprázdnych sídel.Ako sa im po prvej vráske,Zacnelo po obyčajnej láske.Dotkli sa nevyslovených slov,Zablúdili aj do prázdnych snov.

O svete nemom sa im snívalo,Kde v múzeách strachu sa dobro skrývalo.Ale vedeli, že čo padlo, môže znova,Vzlietnuť za pomoci nežného slova.

Eszter Kissová

Počuješ?

Počuješ niečo v tom tichu medzi nami?Počuješ, ako sa niečo skrýva za oponami?Počuješ, ako sa v nás tvoria,Vysoké hory a búrlivé moria?

Počuješ ten buchot dverí?Vždy, keď sa na nás úzkosť škerí.Počuješ hlasný šepot očí?Keď sa okolo nás šťastie točí.

Počuješ tú symfóniu plaču?Keď sa snažíme zlepiť rozbitú fľašu.Počuješ kroky opustených duší?Ako ti šepkajú klamstvá do uší.

Počuješ, keď ti vravím tie slová,ktoré by ťa mohli urobiť úplným znova?Slová, ktoré skrývajú tisíce citov,Počuješ moje slová aj v ozvene krikov?


Cyntia Lehotská

Babka

Babka s dedkom sedeli na verande, pomaly sa húpali vo svojich kreslách a s čajom v ruke pozorovali svoje vnúčatá. Hrali naháňačku, keď k nim pribehla vnučka, bola zadych-čaná akoby práve zabehla maratón. Babka sa na ňu láskyplne usmiala a naliala jej pohár vody a pri pohľade na ňu zaspo-mínala na časy, keď bola v jej veku.

Na jar svojho života spomínala babka najradšej. Ešte stále cítila vôňu koláča, ktorý jej mamka piekla každý mesiac. Bolo to vždy v sobotu poobede, keď sa aj so svojimi súrodencami vrátila domov zo školy. Sadli si spolu za stôl, jedli čerstvý koláč a pili teplé mlieko. Porozprávali si, čo v ten deň robili a užívali si prítomnosť toho druhého. Večer sa odobrali do izby, keďže ako súrodenci mali jednu spoločnú. Ich otec im každý večer čítal rozprávku. Cítila sa byť v bezpečí rodičov-skej lásky a nič jej nechýbalo.

Roky plynuli a ona sa zamilovala. Kým vstúpila do leta, poznala, čo je to skutočná láska. Zrazu bola tráva nie zele-ná, ale smaragdovo ligotavá, obloha viac nebola obyčajne modrá, ale krásne zasypaná bielym práškom. Kvety kvitli len pre ňu a od svitu do mrku jej tvár zdobil šibalský úsmev. Šibalský úsmev, ktorý ma dodnes, keď sa pozrie na deda. Na ich prvé rande jej doniesol kvetinu, ktorú odtrhol pred niektorým domom. Musel mať obrovskú trému, lebo jej po-daroval kvetinu s koreňom. Cítila sa pri ňom ako skutočná princezná. V jeho očiach videla celý vesmír. Na svadbe, keď ju k oltáru viedol jej tatko, ktorému krvácalo srdce, že svoju princeznú musí dať inému mužovi, si myslela, že od šťastia jej pukne srdce. Kolená sa jej triasli a cítila sa ako na tŕňoch, kedy konečne môže povedať „Áno“. Krátko po svadbe pocí-tila v živote druhýkrát neopísateľnú radosť, keď porodila ich prvého syna. Nikdy nezabudla, ako sa tváril dedo, keď mu

Mária Heligmanová

Ten pohľad mi vyrazil dych(rozprávanie)

Všetko sa to začalo na Vianoce. Boli sme už po večeri, spoločne stáli pod stromčekom a rozdávali si darčeky.

Keď sme skončili, otec povedal svojej priateľke, mojej macoche Nine, nech chvíľu počká, že má pre ňu ešte jeden špeciálny darček Čakali sme ho asi päť minút, keď sa vyno-ril s úsmevom na tvári a za chrbtom niečo ukrýval. Bola to malá škatuľka s prsteňom. Zasnúbili sa! Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, ale keď som videla, ako sa z toho tešia, bola som šťastná tiež. Žili spolu dlho, takže na tom nebolo nič divné, ale cítila som krivdu, keďže som s Ninou nevychá-dzala dobre a očividne so mnou mala nejaký problém. Čakala by som, že otec mi to oznámi vopred, že sa so mnou poradí, alebo že sa aspoň pochváli. S otcom som vychádzala výbor-ne, ale neviem, naozaj netuším, či si neuvedomoval, aká je Nina na mňa. Keď šli pozerať rozprávky, zasnení v objatí, napísala som priateľovi, čo sa u nás práve odohralo… Bol rovnako prekvapený a zaskočený, ale obaja sme si uvedomo-vali, že otec šťastný a že mu to obaja prajeme.

Prešlo pár mesiacov, Nina pripravovala svadbu a všetko sa schyľovalo k tomu dňu. Obrad bol nádherný. Po obrade sme šli gratulovať ženíchovi a neveste. Nina sa usmievala, bola šťastná a v tých šatách vyzerala úžasne. Objala som ot-ca, zablahoželala som mu s Ninou všetko len to najlepšie a ešte tuhšie ho objala. Keď som mu pozerala do očí, jagali sa mu tam slzy šťastia a dojatia.

Nikdy som ho nevidela plakať. Ten pohľad mi vyrazil dych a ostal mi v srdci silno zapečatený.


Kristína Hladká

Príbeh lásky

Z očí mojich myšlienok mi čítaš,z mojich úst sa slov nasýtiš.Ako mi pri tebe srdce bije,vážne necítiš?

Ja, viem všetko má svoj koniec,ale ja chcem viac.Neprežijem zimu bez teba,ešte raz ani spiac.

Život ma poriadne vyskúšal,nikdy som nebola hodná.Pre niekoho ako ty,ale s tebou som bola dobrá.

Problémy len padali,vyšité ako z neba.Ale nikdy som nemilovala, viac iného než teba.

A preto na teba vždy myslím,spomienky sa mi vracajú v mysli.Chýbaš mi tak veľmi,že bez teba pomaly umieram.

Sekundy, minúty, hodiny, mesiace,mi ťa pripomínajú čím ďalej tým viac.Nevedela som, že bude také ťažké,zabudnúť na tie krásne spoločné chvíle.

babica dala do rúk syna. V očiach mal slzy radosti a videla mu do hĺbky duše. Ako rodina žili veľmi šťastne. Viedli síce skromný život, ale bol plný lásky a nehy. O pár rokov k nim opäť zavítal bocian a doniesol im krásne, zdravé dievčatko. Babka sa cítila ako najšťastnejšia osoba na svete. Ježiško im všetkým daroval bezchybné zdravie.

Deti rástli ako z vody a aj babka s dedkom starli. Babka sa nikdy nesťažovala, bola šťastná a vďačná za to, čo mala. Osud jej za to doprial ďalšie. Na svadbe svojich detí šantila až do rána. Čas sa však nedá zastaviť, plynie napriek všetké-mu. Deti ako lastovičky vyleteli z domu, aby si vybudovali vlastné hniezdočko lásky. Babka sa pomaly dostala do jesene života. Ako listy stromov sčervenejú, tak bledli aj babkine vlasy, až nakoniec úplne ošedivela. Po boku dedka trávila každý deň. Vždy boli spolu a čakali na víkend, kedy ich deti s vnúčatami vždy navštevovali.

Babka si takto užívala každý deň a vedela, že keď príde zima, môže v pokoji zaspať, pretože jej milovaní sú šťastní a spomínať na ňu budú len v dobrom.

Kým babka takto rozmýšľala a spomínala na minulosť, vnučka si oddýchla, na líce jej vtisla bozk plný nehy, lásky a vďaky. Hneď potom bežala naspäť, aby sa hrala s ostatnými. Dedko sa veľavravným pohľadom pozrel na babku, chytil ju za ruku a pobozkal ju.


Chýba mi tvoje objatie,bozk aj pomazlenie.Ty sľúbil si mi vernosť,no sklamal si ma v tú noc.

Zostala som sama,doma som plakala.No potom sa zjavil ona ja pochopila som.

Cítila som tvoje pery na perách,keď zachvátil ma strach.Dnes neviem na teba zabudnúť,ale ja som silná, nesmiem na dno spadnúť.

Vravíš milujem ťa, vráť sa späť,pochop, že odchádzam a to hneď.Nechcem s tebou tráviť čas,pokoj od teba chcem navždy mať.

Pochop to, že odchádzama viac sa už nevrátim.Budem na teba spomínať,no či v dobrom, to ti nesľúbim.

Sľubovať môžeš čokoľvek,no mňa to už nevráti späť.Svoju šancu si premrhal,ja ti ďalšiu už nedarujem.

Dostal si ich niekoľko,a sľuboval si, že sa zmeníš.No toto sa už skončilo,ja už ti neverím.

Bol si pre mňa všetkým,kým ja som bola preč.Ty robil si si žúrky,chceš byť so mnou, ale ja s tebou nie.


Podrazil si ma a tým si skončil, no pred pravdou si neuskočil.Poviem ti, že ťa stále chcem,no v tomto vzťahu už nevládzem.

Ľúbila som ťa, a ty to vieš,no minulosť už viac nerieš.Stále vravíš, to čo nemáš,no teraz sa ty na mňa hneváš.

Ja som zlá, aj keď to nie je pravda,toto všetko bola samá krivda.Pozri sa na mňa, zase som single,odišla som z nášho ringu.

Môžeš si za to sám,že si ma veľmi ohováral.Špinil si tým moje meno,že si pľul na moje rameno.

Zlomil si mi srdce a tým to zhaslo,kto teraz nahradí to tvoje miesto?Dala som ti veľké zbohom,už si sa s inou bozkával za rohom.

Deň za nocou uteká,moja láska k tebe jediná.Pomaly sa vytrácaa k tebe sa už nevracia.

Srdce moje sa hojí,časom to predsa prebolí.Keď už bude zahojené,naše sny budú stratené.

Kristína Hladká

Spomienky

Zostala som sama na tejto ceste,čakám, pokiaľ ma vietor neunesie.Zlomil si mi hlavne moje srdce, moje myšlienky už nie sú vrúcne.

Povedz mi, prečo si mi to nepovedal do očí, ten náš sľub si musel porušiť.Som smutná z toho, čo sa stalo,moje rozhodnutie to zbabralo.

Mohla som sa naďalej utápať v tých klamstvách,no teraz už viem, že mám naviac.Bola som hlúpa až moc,no už nemusím volať o pomoc.

Spomienky na teba, sú už len pre teba.Pre mňa už zhasli,strácajú sa v daždi.

Aj keď mi chýbaš,predo mnou sa skrývaš.Prečo si sa musel takto ponížiť,a mne tým veľmi ublížiť.

Myslela som si, že tu budeme spolu navždy,no spomienky sa mi strácajú v daždi.Moje srdce teraz veľmi búši,no po tebe už nezatúži.


Nikolett Bíró

Prosím

Ostaň so mnou, môj anjel prosím,Lebo v srdci ťa nosím.Myslím na teba deň aj noc,Azda chcem tak moc?

Nenútim ťa zabudnúť na priateľov, rodinu,Len zostaň so mnou v túto hodinu.Hory prejdem, len nech môžeme byť spolu,Skúsme to znovu.

Nehanbi sa za city, čo života sú korením, Prechádzaš sa sadom, spustnutým a zhoreným.Tvoje srdce prázdne a čierne je, Povedz tomu nie!

Ach, ani nevieš, ako mi tým ubližuješ,Že moje city nevnímaš, nepočuješ.Chcem cítiť tvoje objatie vrelé,Tak ako sú moje city zrelé.Veď nechcem kus neba, Daj mi len seba.

Života bez teba sa bojím,Nenechaj ma žiť s trápením mojím.Strach narastá s každým dňom,Nechcem žiť s týmto zlým snom.Snívať o tebe mi nestačí,Nie! To sa mi nepáči.

Tak teda ako ti mám povedať? Milujem ťa, láska moja.Chcem byť len tvoja?

Môj princ sa už blíži,čakám kedy sa so mnou zblíži.Ty sa už nevrátiš,a so mnou sa neblázniš.

Šťastná som, že už nie sme spolu,narazili sme na našu smolu.No, slniečko sa na nás usmeje,keď láska u nás uspeje.

No naše spomienky zostanú v nás,keď si spomeniem na niekoho z nás.Možno ťa raz stretnem a nespoznám,no budem rada, keď ti už odolám.

Myslel si si, že ma zničíš,no mňa už neponížiš.Ja som silná, čo ty nevieš,povedal si mi, že ma nepodvedieš.

Ja som ti verila a ty si ma sklamal,nevedela som, že si až taký klamár.Prisahal si, že sa zmeníš,no mňa už nepresvedčíš.

Ešte si sa mi vedel pozerať do očí,a čakať pokiaľ ma to vytočí.Začal si byť agresívny a veľmi hlúpy,čakala som kedy budeš aj ten dobrý.

No tak to sa nestalo,moje srdce tým zastalo.Ale teraz je koniec, tak sa maj,kľudne si na mňa aj zanadávaj.


A moc je len tieňom na bledej tvári mesiaca.Áno, navonok hlásaš sám seba ako vlastného spasiteľa,

sám pre seba trúsiš iba slová chvály. Si hrdý. Si tak hrdý. Mož-no až príliš. Šíriš strach ako mor, pretože pre oči a uši skrý-vajúcich sa a ustráchaných úbožiakov nemáš žiadne slabiny. Si oceľovým pomníkom vlastného majestátu, ktorý vládne svojou oceľovou päsťou a pretrvá búrku i nekonečnú noc.

No váhaš a v samote vidíš pochybnosti v každej zo svo-jich stôp. Koruna ti už pripadá ťažká, hoci si kedysi za ňu neváhal vraždiť. Nezložíš ju – príliš hlboko sa do tvojho srd-ca zabodol nôž obete, ktorú si jej musel dať. No prestávaš ju tak vrúcne milovať, sila a moc už páchnu krvou a ozvenami výkrikov. Kedysi si si pripadal nádherný, hrdý, večne mladý, večne na vrchole svojich schopností a síl. Ale, Dorian Grey, sám si svoj obraz roztrhal na myriady útržkov. A predsa na-háňaš Svätý Grál v túžbe pokračovať v tak nehanebnej, od-pornej existencii až do konca sveta. Už dávno príliš pohltený negativitou na to, aby si veril, že spravodlivosť a filantropia sú niečím viac než mýtmi. Ničíš to, čo sa ti dostane do rúk a stále túžiš mať viac, viac, viac.

Už počuješ, ako v temnote noci zavýja vietor? Ja som viac než akákoľvek búrka, povedal by si, no tá prázdnota nie je hrozivá prísľubom bleskov, ale tichom tmy, ktorá im pred-chádza. A ty, hoci tvrdíš, že do nej patríš, máš z nej strach. Nie, nepriznáš sa k nemu, no kúsok po kúsku ťa pohlcuje.

Je až blízko, nezdá sa ti, že sa ti tie tiene už driapu po chrbte, že sa ti zvíjajú okolo nôh? Čoskoro ťa doženú, čosko-ro budú tu a čo urobíš, keď už nebude hlbšej kobky, do ktorej by si sa vo svojej zbabelosti ukryl?

Nikdy si nevidel hviezdy, bol si príliš pohrúžený do tem-noty medzi nimi.

Mohol si byť jednou z nich.Mohol si byť najžiarivejšou z nich.

Stela Zoe Lukyová

Spoveď

Vidíš.Dívaš sa a vidíš, vidíš všetko.Nenávidíš, čo vidíš?Miluješ to?

Ostrý nôž sa zabodáva do krehkého skla. Trieštiaci, no ne-dostatočne. Pavučina prasklín zovrie vo svojej náruči všetko naokolo, existenciu samotnú, no ty nedokážeš v mysli zniesť obraz seba samého. A kedysi si bol tak hrdý, tak pohrúžený do vlastnej sily a nádhery, že by si sa v nej s radosťou uto-pil, s nadšením by si sa s ňou aj zadusil! Každý však spozná staré uhlie a pohasínajúce plamene, každý vidí, ako nená-visť spaľuje.

A ty vieš, ako si horel. Ako si sa dobrovoľne zapálil. Teraz za sebou zanechávaš popol, čiernu špinu sadzí ako nepriame svedectvo svojej prítomnosti, dôkaz svojho bytia. Akoby si sa bál konca. Bojíš sa ho?

Vieš, čo sa plíži v temných hlbinách tvojich snov.Oh, áno, bojíš sa.Snažil si sa rozbiť všetky zrkadlá, keď si zistil, že ich

odrazom už nie je maľba mramorového Dávida. No zrkadlo nikdy nebude iba postriebreným sklom, je v zemi, je vo vo-de, je v nebesiach, je v očiach tých, ktorých tak nenávidíš, je v tebe samom. A ty sa zožieraš hnevom ako hrdzavý meč. Nenávidíš, vždy chceš viac, túžiš, nútiš, ťaháš nitky, klameš, lichotíš, kradneš, ničíš, snívaš, berieš, si všetkým a jedným pre seba samého. No i tak nie si dosť, si menej, horíš nená-visťou voči vlastným nedostatkom, proti poslaniu, ktoré ťa napĺňa čiernym plameňom potešenia. No zároveň ťa spaľuje, až bolestivo, zväzuje ti vnútornosti, je zároveň tvojou oslobo-dzujúcou zbraňou i slučkou, uťahujúcou sa okolo tvojho krku.


z chodby. Stál vo dverách, teda skôr sa pokúšal stáť. V jednej ruke držal pušku a v druhej fľašu od whisky. Spravil prvý krok, Sami ani nedýchal. Blížil sa k našej posteli, naklonil sa nad nás a ja som využila situáciu. Vyvliekla som sa zo Samovho objatia, vymanila som si nôž a s celej sily som ho bodla do nohy. Z celej sily zareval a pustil pušku aj fľašu na zem, tá sa v okamihu rozbila. Klesol na kolená a začal nadávať: „Ty malá štetka, suka, zabijem ťa!!“ Zdrapila som pušku, ktorá ležala na zemi a postavila sa, Sami opakoval moje pohyby a schoval sa za mňa. On medzitým kľačal na zemi a obomi rukami si držal stehno a stále nadával.

V rukách som držala zbraň, ktorá bola namierená pria-mo na neho. Pozeral sa na mňa tými hnusnými prepitými očami, zaškeril sa a spýtal sa: „Ale maličká, obaja vieme, že to nespravíš.“

Mala som ju nabitú a strelila som ho do ramena. Divným spôsobom ho to odhodilo a ostal ležať. Nevedela som, čo to vlastne robím, myseľ som mala úplne prázdnu, jediné, čo som vedela presne, bolo, že musím dostať Sama preč. No niečo mi nedalo, musela som vidieť tú sviňu trpieť, po tom čo spravil našej rodine som mala chuť vystrieľať do neho celý zásobník, ale niečo mi v tom bránilo. Bleskovo som skontrolovala Samiho, ten na mňa pozrel uplakanými očka-mi a ja som mu venovala letmý úsmev. Tá sviňa medzitým chytila druhý dych a znova spustila nadávky.

Potiahla som a zbraň sa znova nabila, vydala sebave-domý zvuk, ktorý mi dával istotu a znova som na neho namierila a povedala: „Myslíš, že to nespravím? Za všet-ko zlé, čo si nám spôsobil?“ pomaly som sa tlačila dozadu a postrkovala Sama voľnou rukou k dverám, pochopil čo chcem a poslúchol.

Ešte raz som vystrelila, tento raz do vzduchu: „Zabijem ťa, to mi môžeš veriť, ale nie dnes. Nespravím ti tú radosť, nenechám ťa vyhrať, ty hajzel!“

Znova kľačal na kolenách a začal sa smiať až smiech

Nikolett Bíró

Predčasne dospelí

Znova sa hádali, každým dňom je to horšie a horšie. Už neexistuje mejkap, ktorý by zakryl naše modriny a už neexistujú ďalšie výhovorky, ktoré by to potvrdili. Ležali sme na posteli a malý Sami bol prilepený na mojej hrudi, triasol sa od strachu a plakal mi na tričko. Jeho slzy ma hria-li na hrudi. Z chodby ku nám doliehali výkriky, nadávky a plač. Asi ju znova bije, tlmené údery nasvedčujú jedine tomu. Tichým hlasom som sa snažila upokojiť Sama „Tíš-ko, to bude dobré, neplač prosím,“ dosiahla som jedine to, že si zaboril tvár ešte hlbšie do môjho trička. Cez medzeru medzi dverami k nám svietilo malé, ale zato silné svetlo.

„Zabijem ťa! Počula si?!“ vedela som si predstaviť ako ju zdrapil za vlasy a hodil ju do niečoho, zvuk rozbitého skla tomu len nasvedčoval. Nemusela som to vidieť, vedela som presne čo robí. Pomaly k nej kráča, zdvihne ju, postaví a silno ju udrie až sa znova ocitá na zemi, už celá doráňaná.

Ale tentoraz nie, počula som ako otvára skriňu a vyťa-huje z nej to, čoho sme sa najviac báli. Už sa ozval len je-den hlasný výstrel. Samimu som bleskovo zakryla rukou ústa a obom nám zastal dych. Zabil ju. Naozaj ju zabil. Mo-ju jedinú mamu.

Sami sa triasol ešte viac a teraz už neplakal, ale rumáz-gal. Silnejšie som si ho privinula k sebe a snažila sa nepri-pustiť si bolesť, ktorá aj mňa zasiahla. Musím byť silná, kvôli môjmu malému bračekovi.

Cez malú škáru vo dverách som videla, ako sa k nám blíži, okamžite som sa snažila nahmatať nôž čo som mala schovaný pod perinou. Nešlo mi to, lebo som pravou rukou držala Sama a v ľavej nemám takú silu. „Detičky? Ocko je tu.“ Už mi chýba len kúsok, no tak povoľ prosím. Modlila som sa v duchu. Rozrazil dvere a celú izbu osvetlilo svetlo


„Andrea, myška moja,“ hovorila chrapľavým hlasom, ak by som nevedela, v akom je stave, ani by som neverila, že je to jej hlas, „musíte odtiaľto odísť, čím skôr. Musíte odísť, musíte odísť.“

„Nenechám ťa tu mami, nemôžem,“ tisli sa mi slzy do očí.„Miška nesmieš plakať, musíš byť silná,“ pozrela na Sa-

miho „už si veľký chlapec, daj pozor na sestru.“„Mamička, prosím ťa nezomieraj, prosím ťa, mamička,“

klesol na kolená už aj Sam a rozplakal sa. Tak veľmi som si želala, aby nás oboch pohladila po tvári tak, ako to zvykla robievať. Viem, že ak by na to mala sily, tak by to spravila.

„Ľúbim ťa mami, tak veľmi ťa ľúbim.“„Ja viem myška, aj ja vás ľúbim, nadovšetko na svete,“ po-

čuli sme, ako sa mu podarilo vytackať z izby a už je na chodbe. „Rodinka? Kde ste? UU?“ ten jeho chorý hlas. „Vezmi si auto, je v ňom všetko potrebné, choďte, musíte

ísť!“ jej hlas nás súril.„Mami nemôžem ťa tu nechať,“ už mi to bolo jedno, roz-

plakala som sa. Ani neviem ako sa mi to podarilo, ale zrazu som stála

na nohách a tie ma niesli z domu. Na rukách som znova ma-la Samiho, ale oči som mala stále na mame. Tá mi gestami naznačovala, že nás ľúbi. Zrýchlila som a už som vybehla z domu. Na príjazdovej ceste stál otcov starý Chevrolet Ca-price ročník 1967. Utekala som k nemu, keď mi zrazu popri uchu prefičala guľka. Do kelu zabudla, som na pušku. Poda-rilo sa mu za nami vybehnúť a teraz po nás strieľa. Obzrela som sa ani nie na stotinu sekundy a vypálil po mne ďalšiu, musela som zrýchliť ešte viac. Dobehla som k autu a skryla sa zaň. Samiho som hodila na zadné sedadlo. Stále sa pri-bližoval, ale už nestíhal nabíjať a zrýchľovať naraz. Jednou rukou si totiž pridržiaval rameno a druhou držal zbraň, nôž mu stále trčal zo stehna. Veľkú časť jeho oblečenia pokrý-vala špina a krv, tak ako každý deň, teda až na krv. Konečne sa mi podarilo nastúpiť. Z tienidla na mňa vypadli kľúče a

prerástol až do hrdelného rehotu. Strelila som ho po druhý-krát, do nohy myslím. To som už zvraštila tvár a zdrapila Sama za ruku, ten sa jej s radosťou chytil.

„Nájdem si ťa, počuješ? Nájdem a zabijem ťa, aj toho malého fagana. Nie je miesto na zemi, kde sa vieš predo mnou schovať.“

V jednej ruke som držala zbraň a druhou som chytila Sama a vyložila si ho na pás. Na to, že mám len šestnásť a on osem, som ho udržala. Ten hajzel ostal v izbe s nožom a dvomi guľkami v tele sa nevedel ani poriadne postaviť, ale aj tak som sa náhlila. Sam si zaboril tvár do môjho ramena a potichu plakal. Prešla som cez chodbu, s ním na rukách mí-ňala spálňu a kúpeľňu a prešla do obývačky. Uvidela som takú spúšť, akú som čakala. Prevrhnutý konferenčný stolík, fľaše od alkoholu na každom kroku. Musela som dávať po-zor, aby som sa o jednu z nich nepotkla. Bála som sa pozrieť, čo uvidím pri rozbitej obývačkovej zostave.

Ležala tam, tvárou bola odo mňa odvrátená, ale videla som obrovskú krvavú škvrnu na chrbte, asi jej guľka preš-la celým telom.

Nesmela som sa zastavovať a nesmela som dopustiť, aby to uvidel Sami. Trhal mi srdce pohľad na mamu, asi päť se-kúnd som tam nečinne stála, nezmohla som sa ani na krok. Jedna časť zo mňa mala chuť rozbehnúť sa k nej a zatriasť s ňou, kým sa nepreberie, nemôže ma tu nechať na všetko samú. Čo si bez nej počnem? Mami, prosím vstaň, opakovala som si v mysli. Vedela som, že sa to nestane, keď tu zrazu.

„Andrea?“ vyšiel z nej tichý hlások. Nemohla som uve-riť vlastným ušiam. Okamžite som pustila Samiho a bežala k nej, no zbraň som nepustila.

„Andrea, si to ty?“„Mamička, tu som,“ sadla som si k nej a pušku položila

vedľa seba. Sami ma držal za ruku a stál pri mne. Viem, že som to nemala dopustiť, aby ju takto videl, ale nemala som silu ju ignorovať.


vodičák, ktorý som schmatla. Na ňom som sa volala Lynda Petrwie, pamätám sa na svoj ozajstný, ten som nechala tam, dostala som ho minulé leto, aj keď šoférovať viem od dva-nástich, otec ma to naučil hneď, ako som dosiahla na pedály. Rovnaký som pohľadala aj pre Samiho, až na to, že ten jeho bol pas. Skontrolovala som muníciu. Bolo tu všetko - pušky, nábojnice, kolty, zbrane, nože všetkého druhu a veľa nábo-jov. Jednu devinu som si zobrala a naplnila ju nábojmi a za-vrela som kufor. Nastúpila som a povedala: „Sami, skús si pospať, viem, že to bude ťažké, ale prosím ťa, pokús sa o to,“ mlčal, tak som to brala ako súhlas. Naštartovala som a išla. Nevedela som, kam pôjdeme, nevedela som nič. Bola som na všetko sama, bez mamy som nevedela, čo bude. Vedela som len dve veci: musím sa postarať o Samiho, musím nájsť otca.

Celú cestu som sa snažila nerozmýšľať. Občas som len mrkla na spätné sedadlá, či Sami naozaj spí. Neviem, ako sa mu to podarilo, ale spal skoro po celú dobu jazdy. Okolo pol druhej nadránom som sa z cesty číslo 40 napojila na diaľni-cu a šla som bez prestávky až do Haysu. Neviem prečo, prá-ve tam, ale prešla som skoro polovicu západného Kansasu. Míňala som pokojné lesy Smooky Hills. O siedmej ráno sa začal zobúdzať Sam. Dávala som pozor na každý jeho pohyb.

Mrkla som do zrkadla a spýtala sa: „Si hladný ?“ neod-povedal mi, len pokrútil hlavou.

Hľadela som na neho a nevedela som, čo mám povedať, sedel tam a pozeral von z okna, už neplakal, ale mal opuch-nuté oči. Asi o polhodinku som zišla z diaľnice a za Russe-lom som zastavila v malom mestečku. Vítala nás tabuľa s ná-zvom Vitajte v Great Dools. Aj napriek Samovmu mlčaniu som zastavila v najbližšom motoreste.

Sam bez slova sedel, neočakávala som, že niečo povie. Keď sme konečne vystúpili, ovalil ma chladný raňajší vánok. Bol už síce začiatok marca, ale ešte bolo cítiť zimu. Zachve-

mamin vodičák. Snažila som sa naštartovať, ale nešlo mi to. Sami na zadnom sedadle hlasno plakal a ja som sa stále ob-zerala, už bol takmer pri aute a znova začal strieľať, skoro mi odstrelil hlavu, Sami sa musel skrčiť a rozplakal sa ešte viac. Konečne sa mi podarilo naštartovať, gumy zaškrípali a vytočila som to z príjazdovej cesty. Vzadu som míňala svoj rodný dom, dom, v ktorom som sa narodila, dom v ktorom ma otec učil strieľať a mama piecť koláčiky. Dom, ktorý už možno nikdy neuvidím, dom v ktorom mi zabil mamu, mi mizol v spätnom zrkadle aj spolu s jeho postavou. Prešla som niekoľko kilometrov a zastala som, Caprice bolo naše jediné auto, takže som vedela, že nás nevie prenasledovať.

Vonku bolo ešte chladné marcové počasie a ja som si až teraz uvedomila, že mám na sebe len staré otcovo tričko a šortky. Sam mal iba tenké pyžamo a holé nohy, dupla som na brzdu a zašla ku krajnici. Otvorila som zadné dvierka, Sam okamžite vybehol do kríkov a vracal. Bežala som k nemu a hladila ho po chrbátiku, bol taký chudý, rovnako vychudnu-tý ako ja. Keď skončil, okamžite ma objal. A ja som objala jeho, znova sa rozplakal. Utešovala som ho niekoľko minút, keď sa už konečne upokojil, chytila som ho za ruku a vrátili sme sa k autu. Otvorila som kufor a skoro mi padla sánka. Mama neklamala, naozaj tu bolo všetko. Dva cestovné va-ky a kopa zbraní. Otvorila som jednu z nich a vybrala som Samovi oblečenie, bleskovo som ho vyzliekla z pyžama, po-riadne obliekla a vybrala som mu aj jednu deku. Potom som sa obliekla ja, Sam si medzitým sadol do auta. Mala som na sebe mamine veci, boli sme skoro rovnako vysoké a mali sme rovnakú veľkosť, predtým som jej často kradla oblečenie. Mala skvelý vkus, ale tieto šaty boli úplne obyčajné. Spo-mienka na mamu mi vyčarila letmý úsmev, ktorý však okam-žite vystriedal smútok, hneď som ho zahnala. Skontrolovala som zbytok tašky, bolo v nej asi tucet falošných dokladov pre každého z nás, oblečenie a kopa hotovosti, myslím, že tu mohlo byť takých päťdesiattisíc dolárov. Vzala som si prvý


Bolo to zvláštne, ale vôbec som necítila únavu. Musela som čím skôr vymyslieť nejaký plán. Mala som niekoľko možností. Mohla som ísť k maminej sestre Carrie do Ar-kansasu alebo k otcovmu priateľovi Jackovi do Oklahomy alebo k strýkovi Bobbimu, nebýva tak ďaleko, len pár hodín cesty. Čo by asi tak spravila mama? Neviem, či som pripra-vená nahradiť ju, to ona bola tá, ktorá nás držala nad vodou, až dokým neprišiel Don, ten hajzel. Mami, čo mám robiť?

Spravím to, pôjdem za strýkom Bobbim. Býva v mes-tečku menom Harrison, niekoľko hodín cesty na sever, to je dobre, ideme správnym smerom.

„Ideme za strýkom Bobbim. Môžeš mu ukázať ten nový chvat, ktorý si sa naučil.“ Mrkla som na neho cez spätné zr-kadlo, ale stále ma ignoroval, len hľadel cez okno.

Bobbiho sme mali radi. Kým s nami žil otec, chodil k nám často. Hrali spolu karty, pili pivo, chodili sme spolu na ryby, keď mal Sami päť a ja trinásť, prišiel naposledy. S otcom sa doberali už na schodoch verandy a hneď vo dverách silno objal mamu. Tá ho tiež s radosťou videla, Samiho zdvihol na ruky a ten sa rozkošne zasmial, teraz sa smeje len málokedy. Vtedy sme nešli na ryby, ale ja, otec a on sme šli za mesto a strieľali sme. Milovala som, ako ma to otec učil. To bolo na-posledy, kedy k nám Bobbi prišiel, o mesiac na to odišiel aj otec a odvtedy som ho nevidela. Neviem, prečo zmizol, ne-viem prečo sme mali vždy plný dom zbraní a tiež neviem, prečo ma trénoval ako zabijaka, snáď mi Bobbi pomôže.

S mamou sme vždy volali len z nevystopovateľných čí-sel, neviem, prečo sme takto žili. Nikdy som sa na to nepý-tala. Proste som to brala za samozrejmosť, akoby takto žili všetky rodiny. Náš dom stál asi tri kilometre za mestom a bol posledný v mestskej farmárskej usadlosti. Bol to síce far-mársky dom, ktorý mal aj s pozemkom rozlohu vyše dvoch futbalových ihrísk, ale nikdy sme nič nepestovali. Mala som

la som sa a všimla som si, ako si Sam vložil ruky do vreciek a schúlil sa do bundy. Chcela som ho objať jednou rukou, ale nedovolil mi to. Trhalo mi srdce vidieť ho v takom stave.

Vošli sme do motorestu. Bol otvorený non-stop a práve sme sa minuli so servírkou z nočnej smeny. Usadili sme sa a asi do dvoch minút pri nás bola veselšia verzia tej čo práve odišla, vekovo nebola o moc staršia ako ja.

„Dobré ráno, čo vám môžem ponúknuť?“„Pre mňa jednu veľkú čiernu kávu bez cukru,“ prikývla

a obrátila sa k Samovi.„A pre teba, mladý pán?“ ani jej neodpovedal, hneď ako si

znova sadol, začal nemo pozerať z okna. Úplne ju ignoroval. „Dá si tri vajcia so slaninou a čokoládový koktail,“ zno-

va prikývla a odišla. Aj keď bolo ráno, motorest bol plný chlapov, čo sa chys-

tali do práce, ale aj rovnakých bezdomovcov ako sme my. Do piatich minút kládla servírka pred Samiho tanier s jedlom a predo mňa kávu. Sam mrkol na tanier a na moje prekvape-nie sa doň hneď pustil. Vďaka bohu, že je. Vtom sa mi ozval žalúdok a hneď som oľutovala, že som si nič neobjednala. Od včerajšieho obeda som nič nejedla. Privolala som veselé dievča späť a objednala si to isté, čo Samovi, len plus ešte vafle so sirupom. Bola prekvapená, že päťdesiatkilové dievča ako ja do seba nahádže toľko jedla. Zjedla som to ani nie za desať minút. Mlčky sme so Samom jedli a nehľadeli sme na seba. Rozmýšľala som, čo bude so školou, už sa tam nemô-žeme vrátiť, ale nemôžem tam len tak zavolať a povedať, že utekáme pred našim zákonným zástupcom, lebo nás chcel v noci zabiť a ani to, že nám zabil matku. Samozrejme za nor-málnych okolností by to šlo, ale náš prípad neboli normálne okolnosti. Jediné, čo som vedela naisto bolo, že musím nájsť otca a to je naša posledná nádej.

Na stôl som položila asi dvadsaťpäť dolárov, čo bolo mi-mochodom dosť aj s prepitným a bez slova sme vstali. Na-sadli sme do auta a vyrazili sme, Sam stále mlčal.


Keď vzácne učiteľky

idú príkladom... Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín

rada náš dom, nebol síce veľký, ale postačil. Slúžil ako úto-čisko pre otca aj pre mamu, ak už utekali pred čímkoľvek. Od malička ma vychovávali, aby som prežila. Strieľať ma učil už od mojich šiestich, bavilo ma to až dovtedy, kým som zistila, čo tým môžem ľuďom spôsobiť. No otec mi vždy ho-voril, že zbrane patria len do rúk správnym ľuďom. Ja, že som správny človek? Veď mám len šestnásť, ako sa mám po-starať o mladšieho brata? Všetky myšlienky, na ktoré som sa posledných dvanásť hodín snažila nemyslieť, sa dostavili naraz. Nárazovo som zastavila, Sami sa až zľakol a naklo-nil sa dopredu. Vystúpila som a tresla dverami. Zastala som niekde na ceste, ktorú lemoval les, bol tu neskutočne čistý vzduch. Odkráčala som trochu do lesa a zhlboka dýchala. Stres, ktorý som doteraz necítila, ma pálil na hrudi. Počula som, že Sam prišiel za mnou. Mlčky ma obišiel a zrazu stál predo mnou, priblížil sa a tuho ma objal. Jeho malé ruky ma celú objali. Klesla som na kolená, odrazu bol vyšší. Tentoraz som bola ja tá, ktorá sa rozplakala. Plakala som ako malá. Aj kvôli mame, ale hlavne kvôli tomuto celému. Ako mám sa-ma pomstiť mamu? Ako mám sama nájsť otca? Kde je, keď ho najviac potrebujeme? Ako sa mám postarať o Sama? Na tieto otázky som hľadala odpovede, no márne. Pomaly som sa pozrela na neho. Pohladila som ho po tmavých vlasoch, bože, tak veľmi sa podobá na otca.

„Sami, ja neviem čo budeme robiť.“„To, čo sme robili vždy. Prežijeme. Zvládneme to!“ a vtedy

som pochopila, že už to viac nie je môj malý Sami. Je nená-vratne preč, bolo mu zobrané detstvo a detská naivita, dospel.

Ani som sa nepokúšala ho chytiť za ruku. Len som sa postavila a napravila mu bundu a vrátili sme sa naspäť k au-tu. Tentoraz si nesadol dozadu, ale na sedadlo spolujazdca, vôbec som nenamietala, len som naštartovala a vyrazili sme, náš cieľ bol strýko Bobbi.


za jedného z najlepších Štúrových priateľov je vykreslený J. Kalinčiak, ktorý zorganizoval aj jeho pohreb.

Bez povšimnutia nezostala ani tragická smrť Ľudovíta Štúra, ktorá neustále vzbudzuje veľa dohadov a pochybnos-tí. I napriek snahe autorov vniesť viac svetla do nejasných okolností tejto tragickej udalosti, kľúčová výpoveď očitého svedka – poľovníka nevyznieva príliš dôveryhodne, neho-voriac o zmiznutí pamätnej Štúrovej pušky...

„Môže tak veľkolepý život skončiť tak banálne?“ Týmito slovami završuje Samuel Hronský svoje pátra-

nie po velikánovi Ľudovítovi Štúrovi. I keď sa tvorcovia tohto nekonvenčného dokumentu snažili zachytiť Štúrov život čo najobjektívnejšie, opierajúc sa o historické pra-mene, niektoré epizódy z jeho života zostávajú i naďalej zahalené rúškom tajomstva. Čo je však nespochybniteľ-né, je obrovský prínos Ľudovíta Štúra, ktorým sa natrvalo zapísal do našich dejín.

Mgr. Petra Nagyová

Uplynulo 160 rokov od Štúrovej smrti

Velebený i zavrhovaný, milovaný i nenávidený. Aj ta-ký bol Ľudovít Štúr (1815 – 1856), ktorého okrúhle výročie narodenia i úmrtia sme si nedávno pripomenuli. Bol pred-metom diskusií na hodinách slovenčiny, „prihovoril sa na-šim maturantom na stužkovej slávnosti, “zaoberali sa ním tvorcovia rôznych filmov a dokumentov.

Mňa zaujal predovšetkým ten najnovší film pod názvom True Štúr 2015 (Pravdivý Štúr 2015), zachytávajúci deň po-hrebu Ľudovíta Štúra. Netradičnými kompozičnými postup-mi sa jeho tvorcovia pokúsili divákovi priblížiť životnú púť tejto výraznej osobnosti 19. storočia.

Štúrov dávny priateľ Samuel Hronský chce spoznať sku-točného Ľudovíta Štúra a zároveň objasniť záhadné okol-nosti jeho smrti. Preto sa rozhodne navštíviť jeho prívr-žencov i kritikov a prostredníctvom ich výpovedí zistiť o Štúrovi čo najviac.

O Štúrovi otvorene rozpráva Hodža, Francisci, Kalin-čiak, dokonca prehovorí aj duch Adely Ostrolúckej v snahe vyvrátiť mýtus o ich veľkej láske. Takmer všetci vyzdvihujú jeho rečnícke a pedagogické umenie, nie príliš lichotivo sa však vyjadrujú o jeho básnickom talente. Dozvedáme sa, že ženy ho považovali za najkrajšieho muža Uhorska, i keď „jeho jedinou skutočnou nevestou bolo Slovensko.“ Podľa výpovedí jeho priateľov bol striedmy v jedení, obľuboval prechádzky v prírode a rozjímanie. A akými prívlastkami ho najčastejšie označujú? Osamelý, smutný, nekompromis-ný, nenahraditeľný...

Okrem iného nám tvorcovia dokumentu líčia aj nezho-dy pri uzákoňovaní spisovného jazyka, pomenúvajú Štúro-vých odporcov a kritikov (J. Kollár, J. Francisci). Naopak,


minúty. Hodinovú prestávku využijem na bleskové spamä-tanie sa z testového šoku a zmobilizovanie síl. Pokúšam sa čosi dostať do seba, scvrknutý žalúdok však odmieta reš-pektovať čas obeda.

O hodinu opäť sedím na tom istom mieste a opakovane zažívam ďalšie útrapy z rozumu. V tejto chvíli by som bola schopná stínať hlavy tým, čo vymysleli takúto super tému úvahy, ako „Najjasnejšie pojmy sú často zatemňované zložitý-mi úvahami.“ Moje odhodlanie ostať pri úvahe sa scvrklo na bod mrazu. Táto téma mi vôbec nesadla. Stres a únava opäť robia svoje a akákoľvek tvorivosť pre mňa nateraz ostáva na hony vzdialená. Pätnásť rozhodujúcich minút určených na výber témy sa chýli ku koncu. Prepadám zúfalstvu a panike. Rozhodujem sa, ako vždy, v minúte dvanástej. Nakoniec som si vybrala „Jeden deň bez zlozvykov“ – diskusný príspevok.

Pád kameňa zo srdca musel spôsobiť menšie zemetrase-nie. Podarilo sa mi čosi zo seba vysúkať. Zázrak! Dokonca som prestala kŕčovite sledovať ubúdajúce minúty a zabudla som aj na fakt, že píšem maturitný sloh. Slová sa akosi samy tlačia na papier a čuduj sa svete, som čoraz uvoľnenejšia. Zra-zu sa pristihnem pri myšlienke, že by sa mi to snáď aj mohlo podariť. Takže, dovidenia v máji, priatelia!

Pozn.: Príspevok vznikol počas administrovania na an-gličtine. Považujte ho, prosím, za pokus pisateľky preniesť sa do duše maturanta a zhmotniť jeho pocity.

PaedDr. Soňa Zakariásová

Trauma zvaná maturita

A je to tu. Deň, ktorý som si v duchu toľkokrát premie-tala, dnes nabral hrozivo reálne kontúry. Displej môjho mo-bilu ukazuje 15. marec. Vo vzduchu cítiť vibrujúcu nervozi-tu, napätie v triede je doslova hmatateľné. Čakajú ma testy, ktoré rozhodnú o všetkom.

Doobeda bojujem s obávaným testom zo slovenčiny. Naj-väčším strašiakom je čítanie s porozumením. (Aký krásny eufemizmus pre niektoré zákerné chytáky!) Toto už dávno prestalo byť o vedomostiach. Ktosi tam hore rozhodol, že čitateľská gramotnosť je dôležitejšia ako skutočná láska ku knihám a literatúre.

Moje nočné mory sa naplnili. Tento rok nám síce pridali desať minút, zvýšili však rozsah textov. Musím sa k nim opa-kovane vracať, aby som pochopila, čo tým chcel „zostavova-teľ“ povedať. Môže ma tu niekto presviedčať o koncentrácii a pozornom čítaní, keď viem, že čas ma nepustí a musím ho neustále sledovať.

S ubúdajúcimi minútami narastá aj moja nervozita. Toto v žiadnom prípade nestihnem! Márne sa pokúšam znovu-nadobudnúť krehkú duševnú rovnováhu. Narazila som na úlohy, pri ktorých sa zasekávam a nedokážem sa pohnúť ani o krok ďalej. Ostáva mi už len niekoľko nešťastných minút do konca testovania a ja ešte nemám vyriešených zvyšných osem úloh. Preto staviam na náhodu a tipujem ako v lotérii.

Teraz už chápem, prečo nás učitelia celé štyri roky strašili testami. Som presvedčená, že ten, kto ich tvoril, nikdy ne-stál pred katedrou, pretože toto má so slovenčinou spoločné asi toľko ako púštna karavána s lyžiarskym vlekom. Celkom pokojne by sa slovenský jazyk a literatúra mohli premenovať na nucemovské hlavolamy.

Zisťujem, že nie som jediná, ktorá pracuje do poslednej


Príloha

Spomienka na X. Podunajské písmená

ZELENÁ RATOLESŤ ZO ŽITNÉHO OSTROVA

V klubovni Žit-noostrovského osveto-vého strediska /zriaďo-vateľ TTSK/ sa dňa 27. XI. 2015 stretli žiaci a študenti nášho okresu s významným sloven-ským spisovateľom a scenáristom PET-ROM GLOCKOM. To už je pekná tradícia, stretnutia sa uskutoč-ňujú s cieľom vyhodno-tenia príspevkov začí-

najúcich literárnych autorov, lenže tento rok tu bola aj jedna pridaná hodnota: ROK ĽUDEVÍTA VELISLAVA ŠTÚRA. Na počesť 200. jubilea narodenia tejto výnimočnej osobnos-ti slovenského národa Žitnoostrovské osvetové stredisko vy-hlásilo aj kategóriu venovanú tomuto jubileu „Čo videla Evka Jonášová v Zemianskom Podhradí?“ Téma z veľmi známej knižky Jar Adely Ostrolúckej, kde Ľudo Zúbek píše o jej lás-ke k Štúrovi.

Výzvu sme vyslali v januári a aké bolo naše prekvapenie, keď ani koncom mája neprišla ani len jedinká odpoveď. Až potom sme zistili, že povinné čítanie v duchu minulosti je už naozaj minu-losťou a literárne dielo, na ktoré sme sa spoliehali, dnešné deti už nečítajú… V čase začínajúceho leta sme hľadali náhradné té-my – napíšte Štúrovi list, mail … čo by ste mu povedali, keby ste ho stretli a pod. V tom istom čase nám napokon predsa len prišli prvé príspevky. Napospol všetky zo Šamorína. A všetky od pani učiteľky Mgr. Jarmily Frankovej. A o Štúrovi, Adelke a jej spo-

Peter Glocko uvádza do života literárny zborník poézie a prózy z vlastnej tvorby detí a mládeže


tomu, že študoval chemickú školu a začiatok profesionálneho života aj pôsobil v tejto oblasti. Lenže písanie sa mu stalo osud-ným a prvé roky vo vydavateľstve Mladé letá sedel v kancelárii dokonca s Máriou Ďuríčkovou! Tá ho veľmi podporovala v tvor-be. A tak si našiel svoju cestu, úspešnú, lebo dodnes vydal vyše 30 kníh, samozrejme že pracuje na ďalších.

V druhej časti programu pán Glocko požehnal zborníku kytič-kou zelených vetvičiek, v ktorej nechýbal ani brečtan ako symbol večného života. Každý účastník, ale aj učitelia, dostali efektný diplom, resp. ďakovný list s nevšednou zlatou etiketou /sponzor-ský dar firmy SILVA TRADE s.r.o/, na ktorej je text v štúrovčine:

Chráňim pamjatku Ľudevíta Velislava Štúra s jeho podo-bizňou. A samozrejme aj skromné, ale milé ceny. Prítomní si v programe dokonca aj vypočuli niektoré príspevky v podaní sa-motných autorov.

Účastníci si zo stretnutia okrem knižiek, ktoré obdržali oni i škola zdarma, odniesli veľa zážitkov, námetov a aj dobrú náladu. A hlavne dobrých rád od spisovateľa, ktorého knihy zaberú veľkú policu v knižnici. Podujatie, ktoré má už dlho-ročnú tradíciu, organizačne zastrešovala odborná metodička ŽOS Erika Sinová. Knižka bola vydaná s príspevkom Minis-terstva kultúry SR.

ločníčke Evke Jonášovej... Ozaj, čo mohla vidieť Evka v kaštieli, o čom nepísal Ľ. Zúbek? No, čudovali by ste sa, aké krásne prí-behy naša mlaď vytvorila. A práve týmto autorom bolo venova-né stretnutie so spisovateľom Petrom Glockom. Ako sa on sám obdivne vyjadril, práce: poézia, próza – príbehy, poviedky, eseje sú na veľmi vysokej úrovni, ktorá v rámci Slovenska /a on teda chodí od západu na východ/ nemá konkurenciu. Prečítal ich s veľ-kým záujmom a každému autorovi sa na stretnutí venoval zvlášť.

V zborníku, ktorý je vlastne krásnou knihou /240 strán!/ bolo uverejnených spolu 105 príspevkov od 78 autorov z celého okre-su. Však v spomínanej kategórii sa stretlo 34 autorov s takým is-tým počtom prác. K prvej pani učiteľke pribudli ešte Mgr. Lucia Brišková, Mgr. Dana Balážiová, Mgr. Zuzana Brathová, Mgr. Helena Szarvasová, Ing. Lucia Tamási a Mgr. Igor Bielich.

Súčasťou slávnosti bol aj hudobný vstup – pedagogička ZUŠ v D. Strede Zuzana Horváthová na priečnej flaute zahrala pôso-bivú pieseň Leonarda Kohena Haleluja. Počas prestávky sa však priznala, že v prvých zborníkoch PODUNAJSKÉ PÍSMENÁ má aj ona uverejnené príspevky z čias keď chodila na základnú školu! Doteraz si túto možnosť váži a zborníky má odložené. Krásne J.

Beseda bola skutočne neformálna, o čo sa v prvom rade po-staral sám spisovateľ. Porozprával deťom o svojich prvých skú-senostiach s písaním, ktoré mu učarovalo už v detstve, napriek

Ocenení autori a ich spoločná fotografia s Petrom Glockom

Slávnostné odovzdávanie literárneho zborníka prác z tvorby detí a mládeže


Vydarená akadémia vo Veľkom Mederi

NA POČESŤ SVÄTÉHO ROKU MILOSRDENSTVA

Termín tradičnej slávnosti pri príležitosti vyhlá-senia vzniku Slovenskej republiky - koncom januára - bol ohrozený. V našich školách sa v tých dňoch zo známych dôvodov neučilo. Bol vyhlásený celoštátny štrajk učiteľov. Aká však bola radosť organizátorov, že všetky školy vo Veľkom Mederi a dokonca aj Spo-jená špeciálna škola v Okoči prijali možnosť presunúť túto obľúbenú akadémiu o týždeň neskôr. Stretli sme sa síce „až“ 4. februára 2016 v MsKS vo Veľkom Me-deri, ale kvalitný program a vynikajúca atmosféra v sále vyvážila všetky obavy, ktoré prípravu podujatia spočiatku sprevádzali.

Keďže podujatie sa uskutočňuje pri príležitosti XXIII. výročia vzniku Slovenskej republiky, pripomenuli sme si aj štátne symboly – vlaj-

ka, štátny znak na pódiu a v úvode odznela štátna hym-

na. Prítomných – a bolo ich neúrekom - ešte aj miesta na státie boli obsadené, privítali Ladislav Gútay, riaditeľ MsKS a Jana Svetlovská, riaditeľka Žitnoostrovského osvetového strediska. Dvojjazyčný scenár sa venoval pri-oritám a poslaniu Svätého roku milosrdenstva, vyhlá-seného pápežom Františkom. Bola zdôraznená potreba uvedomenia si, že milosrdenstvo môže byť každodennou súčasťou nášho života. Nie je určené len pre svätcov či farárov. Samotné slovo je odôvodnené od slova milosť a srdce. A to máme každý. Ako začať? Úplne malými skutkami. Drobnosťami. Napríklad aj takým skromným slovkom: ďakujem. Naučiť sa poďakovať – rodičom, uči-teľom, ale aj deťom, kamarátovi či neznámemu na ulici, keď je na to príležitosť ... aj za drobnú pomoc.

Program, ktorý pripravili mederské učiteľky a uči-telia spolu s deťmi bol tento rok skutočne výnimočný a všetkým vystupujúcim patrí za to veľká vďaka. Navyše, keď si uvedomíme v akej celospoločenskej situácii, hlav-ne v školstve, tento rok v januári, vystúpenia pripravili. Na začiatku vystúpili študentky s prednesom Obchod-nej akadémie Alexandra Baloghová – s básňou Moja

ZŠ J. A. Komenského - pásmo básní, piesní, spevácky zbor Amosko

CVČ Veľký Meder - Lienočky - ľudový tanček


maďarských ľudových piesní. S veľkým úspechom. Naj-menší tanečníci v krojoch z mestského Centra voľného času zo skupiny LIENOČKY s ľudovým tancom Čer-vené jabĺčko si okamžite získali celé publikum. Bolo to ich prvé, ešte nesmelé vystúpenie, ale potvrdili, že majú talent a preto sa všetci tešia na ich ďalšie choreografie pod vedením Dr. Libuši Valúchovej. V scenári nasledova-li rómske tance v podaní žiakov Spojenej ZŠ z Okoča. Nenapodobiteľný rytmus a tanečné kreácie roztlieska-li celé publikum. Za úspechom týchto detí treba vidieť hlavne im odovzdanú pani učiteľku Mgr. Ildikó Hrubú. V závere programu vystúpila veselá tanečná skupina z CVČ Move and jump s tancom roztlieskavačiek, ktoré pripravila Erika Zsemlyová. A samotné finále patrilo tanečníkom zo ZUŠ s Tancom kominárov z muzikálu Mary Poppins. Aj tu veľmi jasne vidieť systematickú a svedomitú prácu školy a predovšetkým choreografky Aranky Nemes. Početná skupina detí – dievčat i chlap-cov - v pútavých kostýmoch rozdávali smiech, radosť a pohodu. Nečudo, že publikum ich odmenilo burácajú-cim potleskom.

Treba spomenúť aj bohatú účasť rodičov i starých

rodná od J. Kostru a Lilla Kórósi s básňou Tamása Var-gu Alkalmi vers a hazaszeretetről /Výnimočné verše o láske k domovine/. Hodnotným a bohatým programom prispela aj ZUŠ Józsefa Janigu. Ojedinelá osemčlenná formácia študentov a pedagogičiek Edit Kovács a Klá-ra Rácz hrou na husle a gitary predniesli klasickú hud-bu majstrov J. Brahmsa a G.Fr. Händla. Bol to zážitok! Úplne inú energiu na pódium priniesli deti zo ZŠ J.A. Komenského a ich mimoriadny zbor malých školáčikov ÁMOSKO, ako aj ďalší recitátori. Ich pedagogičky Dr. Silvia Szeles Pongrácz, Mgr. Zuzana Poláková a Ing. Lucia Tamási odviedli od založenia zboru kus práce a čo je dôležité - aj deti majú nesmiernu radosť z vystúpenia. Spievali dokonca s klavírnym sprievodom talentovaných spolužiakov – bratov Martina a Viktora Illésovcov. A zaujímavosťou je aj fakt, že spevák Jožko Banyák je už členom Bratislavského chlapčenského speváckeho zbo-ru. Blahoželáme!

Slovenský program striedal maďarský. Žiačky ZŠ s vjm. Bélu Bartóka a treba zdôrazniť, že skúsené mladé speváčky Viktória Zsoldos, Dorka Bobkovics, Ágnes Zsoldos Virág a Zsóka Haris vyspievali pestrú kyticu

ZUŠ Jozefa Janigu - Tanec kominárov z Musicalu Mary Poppins

Spojená škola Okoč - Rómsky tanec


Touto vetou na adresu LXII. postupovej súťaže umeleckého prednesu uviedol s nadšením legendárny slovenský publicista, spisovateľ a prekladateľ Ján Kamenistý okresné kolo recitátorov. Pán Kamenistý pôsobí v tejto súťaži už celé desať-ročia aj v Dunajskej Strede bol predsedom odbornej poroty. Táto súťaž patrí k najstarším v oblasti záujmovej umeleckej činnosti na Slovensku. Odborným garantom a osnovateľom propozícií je Národné osvetové centrum, ktoré ju po prvýkrát vyhlásilo v roku 1954. Okresné kolo sa uskutočnilo v dňoch 22. a 23. marca 2016 v priestoroch Žitnoostrovského osvetového strediska – v Klu-bovni a v Gallery Nova. Súčasný ročník je venovaný významnej osobnosti slovenských dejín ROKU SVETOZÁRA HURBANA VAJANSKÉHO.

-o-o-o-o-

Atmosféra na osvete je v týchto dňoch výnimočná. Od skorého rána prichádzajú žiaci a študenti v spievode pedagó-gov a ako býva u nás už zvykom, aj mnohých rodičov či starých

rodičov v publiku, kto-rí si napriek pracovným povinnostiam našli čas a prišli svojich šikovníkov podporiť. Mnohí aj na-filmovať. Veľkú podporu divákov mali aj rómski tanečníci. A to je dobre. Opäť treba zdôrazniť, že program bol pripra-vovaný v časoch, keď na-še školy štrajkom prezen-tovali nespokojnosť a po-trebu radikálnych zmien, ako aj celkovej podpory školstva. Vo Veľkom Mederi učitelia aj týmto prístu-pom prejavili, že ich základným záujmom sú im zve-rené deti, nielen vzdelanie, ale aj potrebná výchova.

Patrí im za to veľká vďaka.

Scenár a réžiu podujatia realizovala metodička ŽOS ERIKA SINOVÁ. Hlavnými organizátormi boli TTSK, Žitnoostrovské osvetové stredisko a Mestské kultúrne stredisko vo Veľkom Mederi.

ZŠ Bélu Bartóka - Zsoldos Viktória - maďarské ľudové

piesne

Ocenení žiaci 3. a 4. kategórie prednesu poézie a prózy

HVIEZDOSLAVOV KUBÍNJE na Osvete DOMA!


Na krajskom kole v Tr-nave reprezentovali: Nikoleta Bors zo ZŠ J.A. Komenské-ho z Veľkého Medera, Nor-bert Šuba, zo ZŠ Gabčíko-vo, Laura Hegedűsová, zo ZŠ Smetanov háj, Nina Dubov-ská, Gymnázium L. Dúbra-vu, Lívia Gaálová, ZŠ Ma-teja Bela, Elena Bodnárová , Gymnázium M.R. Štefánika , Šamorín a Peter Kelemen, Gymnázium L. Dúbravu, D. Streda.

Okrem hlavných ocenení boli udelené aj čestné uznania. Po súťaži boli pre každú ka-tegóriu zorganizované odbor-né rozborové semináre, počas ktorých sa porotcovia venovali každému súťažiacemu. Pou-kázali na hodnoty umeleckého prednesu, pomenovali aj nedo-statky prednášajúcich s cieľom povzbudiť ich k lepším výsled-kom. Určite veľmi zaujímavou a pútavou bola hlasová rozcvička, ktorú pred súťažou s deťmi previedla metodička NOC pani Jar-ka Čajková. Nielenže si deti rozcvičili hlasivky a svaly na tvári, ale vtipné cvičenia ich aj učiteľov rozosmiali a uvoľnili súťažnú atmosféru .

Podujatie v réžii Eriky Sinovej, odbornej metodičky pri-pravilo Žitnoostrovské osvetové stredisko /zriaďovateľ TTSK/. Všetci účastníci dostali diplom, pripravený len pre túto príle-žitosť a víťazi hodnotné knihy.

rodičov. Organizátorov podu-jatia to veľmi teší a zaväzuje a robia všetko pre to, aby sú-ťaž bola pre účastníkov /nie-len pre súťažiacich/ povzbu-dzujúcim zážitkom. V škol-stve je dnes veľa problémov a zrejme nie je už dosť priesto-ru a času venovať sa dôsledne potrebným zručnostiam ume-leckého slova. Lenže aj táto

súťaž svedčí o opaku, že aj v náročnej dobe máme učiteľov, ktorí si napriek všetkému nájdu čas a energiu, nájdu motiváciu pre seba i pre svojich žiakov. Patrí im veľká vďaka. Zo strany osvety aj formou štýlového diplomu pre toho, ktorý pripraví víťaza, ale aj v podobe maličkosti – každý rok je to svietnik so sviečkou /každý rok iný J/. To malé symbolické svetielko, ktoré úspešne a presvedčivo zaháňa tmu... Dnes oveľa viac, ako kedykoľvek pred tým.

Tento rok účastníci po dlhom čase prekvapili po-rotcov miernym, ale viditeľným zlepšením v prednese vo všet-kých vekových kategóriách. Ale vo väčšine prípadov nie veľmi šťastným výberom textu. Dnes sa totiž do kategórie „spisova-teľ“ zaradí každý, kto nájde vydavateľa a tak nespisovné slo-vá, zlé vetné konštrukcie sú už úplne bežné. Osobnosti sloven-skej či svetovej literatúry sú vo výberoch textov, žiaľ, raritou.

V odborných porotách v štyroch vekových kategóriách pod vedením spomínaného Jána Kamenistého, Mgr. Jaroslavy Čajkovej, z NOC Bratislava a Mgr. Dáši Szabóovej, bývalej riaditeľky osvety, pracovali členky Mgr. Jolana Halásová, pedagogička slovenského jazyka, Mgr. Zlatica Ilievová, pe-dagogička slovenského jazyka a literatúry, Mária Pogányová bývalá metodička Osvety a poetka a Mgr. Erika Pongrácz, úspešná recitátorka a moderátorka.

Norbert Šuba - 1. miesto - próza 1. kategória

Nikoleta Bors - 1. miesto - poézia 1. kategória

Nina Dubovská - 1. miesto - próza 2. kategória


umenia neposkytol žiadnu podporu na realizáciu tohto jedinečného festivalu. Podstatnou snahou je vytvárať dôs-tojný priestor slovenskému umeleckému slovu a dramati-zovanej tvorbe v národnostne zmiešanom okrese, vytvá-rať podmienky prezentácie talentov a hlavne motivovať deti, mládež, ale aj ich pedagógov. Festival bol skutočne o k r e s n ý, pretože na pódiu sa vystriedali deti a mládež z Gabčíkova, zo Šamorína a Dunajskej Stredy. Chýbalo nám už tradičné divadlo Severka z Medera a už dlhší čas sme nemali česť privítať deti z Lehníc a Zlatých Klasov ...

Obdobné zloženie bolo i v publiku, pretože z týchto miest pricestovali aj diváci, ktorých posilnili aj deti z Veľkej Paky a zo Štvrtka na Ostrove. V programe ako prvé vystúpili deti zo školského klubu pri ZŠ Smetanov háj ŠTVORLÍSTOK. Krú-žok, ktorý vedie Adela HEGEDŰSOVÁ krátkou hudobnou scénkou s názvom ŽIVOT dosť filozoficky nabádala k zamys-leniu o hodnotách nášho života. Nasledoval Detský divadel-ný súbor Slniečko, ktorý vznikol v r. 2011 pri ZŠ Smetanov háj v Dunajskej Strede a pracuje pod vedením pani učiteľky Mgr. Kristíny Sádovskej. Predstavenie zaujalo hravosťou a radosťou prejavu. Deti so vyžívali vo svojich úlohách a nápa-ditých jednoduchých kostýmoch. Dúfajme, že inšpirovali aj

XV. Dunajskostredský divadelný festival 2016

Veselo i vážne

V Dunajskej Strede 9. júna 2016 sa v sále Mestského kultúrneho strediska uskutočnil XV. DUNAJSKOSTRED-SKÝ DIVADELNÝ FESTIVAL na počesť Svetozára Hur-bana Vajanského. Toto okresné podujatie pravidelne or-ganizuje Žitnoostrovské osvetové stredisko /zriaďovateľ TTSK/. Tento rok s významnou podporou MsKS Bene-deka Csáplára, vzhľadom na fakt, že Fond pre podporu

DSS Poškoláci ZŠ Gabčíkovo - Mgr. Dominika Šabová

Vlado Zetek - Divadelná agentúra Žihadlo - predstavenie - Kohútik a sliepočka

DSS Štvorlístok ZŠ Smetanov háj DS - Adela Hegedűsová


nie nesmierne oživili. Okamžite si získali publikum. Treba zdôrazniť, že celkovo vzbudzovali v divákoch nehu a lásku k prírode a k životu. V hĺbke vážna téma vo vážnej dobe. Fi-nále programu patrilo, ako už býva zvykom, profesionálom. DIVADLO ŽIHADLO na Žitný ostrov pricestovalo z Ma-laciek s bábkovým predstavením O sliepočke a kohútikovi. Maestro VLADO ZETEK si okamžite získal tristočlenné publikum. Krásne bábky zvieratiek, pôsobivý prednes, citlivá komunikácia s publikom. Nečudo, že deti v závere kričali a žiadali si prídavky. Okamžite reagovali na výzvy zvieratiek i rozprávkara. Zo sály sa ozýval smiech a aplauzy. A tak to v divadle mám byť. Na záver vystupujúci dostali pekné dip-lomy a vecné ceny. Podujatie, moderoval Peter Kelemen študent z Gymnázia Ladislava Dúbravu v Dunajskej Stre-de a takmer na profesionálnej úrovni. Réžiu mala v ru-kách metodička ŽOS Erika Sinová a veľká vďaka patrí vedeniu MsKS - Mgr. Ildikó Ibolya - za ústretový prístup udržania ohrozeného podujatia.

tých, ktorí ešte s divadlom váhajú... Už osvedčeným súborom sa stali Gabčíkovčania, od tohto roku nie z obce, ale z mesta, a ich statočná pani režisérka Mgr. Dominika Šabová. Sú-bor POŠKOLÁCI vznikol v roku 2012, práve ako dôsledok inšpirácie, ktorú poskytuje náš festival. Pred dvomi rokmi nás reprezentovali na krajskej súťaži v Senici. Divadielko na námet slovenskej ľudovej rozprávky O HLÚPEJ ŽENE bolo naštudované s vtipom a ľahkosťou /možno nie na skúškach, ale na pódiu tak pôsobilo/. Treba zdôrazniť, že pani Šabová sa t.č. venuje svojmu malému synčekovi a rodinke, ale na-priek tomu neprerušila tradíciu mladého divadielka a pracuje s deťmi aj v čase materskej dovolenky - VŠETKA ČESŤ!!

Posledným školským súborom boli Šamorínčania, zo ZŠ Mateja Belu. Táto dramatická formácia pôsobí v škole už päť rokov a s predstavením Čo sa stalo v jednom hniez-de náš okres reprezentovali na krajskej divadelnej súťaži v Senici, kde získali aj zvláštne ocenenie poroty. Blahoželá-me a sme na nich hrdí! Toto predstavenie zrkadlilo aj vysokú profesionalitu a bohaté skúsenosti pani učiteľky - režisérky Mgr. Jarmily Frankovej, ktorá aj v iných oblastiach svoj-ho odboru dosahuje pekné výsledky. Deti hrali presvedčivo a s obdivuhodnou istotou sa pohybovali po javisku. Dali si záležať na zaujímavej scéne i kostýmoch, ktorá predstave-

DSS Šamorínko, ZŠ M. Bela Šamorín- Mgr. Jarmila Franková

DSS Slniečko ZŠ Smetanov háj DS - Mgr. Kristína Sádovská


Venujme spomienku Matejovi Hrebendovi:

Misionár slovenského národa

KRIESITEĽ NÁRODNÉHO POVEDOMIA A LÁSKY K RODU SLOVENSKÉMU ROZŠIROVANÍM KNÍH

Ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový bás-nik, zberateľ národných piesní, misionár slovenského národa, prvý slovenský kolportér kníh sa narodil 10.03.1796 v súčas-nej Rimavskej Píle. Od narodenia mal slabý zrak, ktorý sa postupom času úplne vytratil. Ale čo mu bolo ubraté na zra-ku, to sa vynahradilo na brilantnej pamäti.

Rád čítal knihy a keď už nevidel, požiadal iných, aby mu čí-tali. Zdroje uvádzajú, že niekedy prešiel aj štyri - päť dedín, aby našiel ľudí, ktorí mu boli ochotní čítať z knižky. A od 14-tich ro-kov sa „zaoberal najmä veršovstvom“. On diktoval a jeho otec ich zapísal. Papieriky s básničkami či vinšmi veľakrát rozdával dobrým ľuďom, ktorí mu čítali či darovali knihu. Do slovenskej histórie sa zapísal najmä ako popredný šíriteľ slovenskej a českej literatúry. Pešo chodil nielen cez celé Slovensko, ale aj do Prahy, Viedne, Budapešti a prešiel celý juh Uhorska. Knihy na predaj mu zverovali vydavatelia. On ich núkal s poučením a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. V tých časoch mnohí pokla-dali čítanie za nepotrebnú vec. Zbytočnosť. Veľakrát zachraňoval

Ondrej Nagaj

Šiel slepý Matej HrebendaŠiel slepý Matej Hrebenda

s knižkami v batohua videl viac než vidiaci

do duše národu.

A videl hlbšie pod povrcha videl do diaľky -

sen špatokrásny práve saprebúdzal z rozprávky.

Chcel mu dať svetlopre život

s uzlíčkom nádeje,aby v dňoch tvrdých,

lopotnýchvždy mal kus nedele.

Tú jeho vieru v osvetu,ten jeho elán, chuť

povznášať ducha človekanehodno zabudnúť.

V každom z nás kdesihlboko,

napnutá strunka jea iba túžba poznávaťnahlas ju rozochvie.

Tak siaha človek po kráse,aby ju vyzývať smel,

aby jej krehkým dotykomaj on sám opeknel.

Dodnes sa slepecgemerský

privráva zďaleka,že každý zápas ťažký je

o dušu človeka.


Miesto pre rozprávkuOkresná súťaž v umeleckom prednese

Dňa 27. IX. 2016 sa v klubovni Žitnoostrovského osveto-vého strediska /TTSK/ stretli milovníci rozprávok – veľkí a hlavne tí malí... Dôvodom bol jedenásty ročník okresnej sú-ťaže umeleckého prednesu pôvodnej slovenskej rozprávky pod názvom Zlatá podkova, zlaté pero a zlatý vlas, na počesť Pavla Emanuela DOBŠINSKÉHO, ktoré vyhlasuje Gemer-sko-malohontské osvetové stredisko. Tohtoročné kolo bolo venované aj Roku Jozefa Hurbana Vajanského, významnej osobnosti slovenského národného života.

Organizátori vytvorili rozprávkovú atmosféru – dekorácie na stenách zo súťaže Žitnoostrovské pastelky a na stolíku „ pra-vé zlato“ podkova Slncového koňa, perá vtáka Ohniváka a vlasy Deda Vševeda. A navyše ešte výstavu rozprávkových kníh slo-venských autorov, dokonca aj historických, takmer storočných. V úvode podujatia sa prítomným prihovorila predsedníčka po-roty Mgr. Dáša Szabóová, ktorá zdôraznila význam rozprá-vok v našich životoch, umenie odhaliť ich posolstvá, ktoré sa

pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkov, alebo ich donášal vzdelancom. Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc. On sám nevidomý viedol slovenský ľud za svetlom poznania. Zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník - mendík, ktorý ho sprevádzal. Je až neuveri-teľné, že on nevidomý a chudobný po cestách ešte zbieral aj pe-niaze na stavbu škôl, kostolov a činnosť kultúrnych inštitúcií. Jeho poézia plnila veľmi záslužné národné poslanie. V Matici sloven-skej je veľká časť tvorby Mateja Hrebendu uložená v archívoch: básne, piesne, vinše, listy, testament. Svoju životnú púť, zážitky a skúsenosti opísal vo Vlastnom životopise, ktorý je prameňom poznania našej histórie z obdobia 19. storočia.

Maťko Hrebenda, ako ho priatelia volali, bol v úzkom kontak-te s predstaviteľmi slovenského literárneho a národného života od J. Kollára, K. Kuzmányho, Š. Moysesa, Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, Jána i Sama Chalupku, G. Fejérpatakyho či A. Sládkoviča. Ale blízky si bol hlavne s obyčajnými ľuďmi. Básňou ho oslávil D. Bachát, písala o ňom T. Vansová a Ľ. Zúbek, peknú knihu o ňom napísal Vincent Šikula.

Matej Hrebenda žil svoj skromný, ale veľmi statočný ži-vot, 84 rokov. Zomrel 16.03.1880 v Hačave, dnes súčasť obce Hnúšťa. Ak si MATEJA HREBENDU budete spolu s nami pripomínať, predstavíte ho našim deťom, bude žiť večne. V roku 1980 pri príležitosti stého výročia jeho smrti ho vyhlá-sili za JUBILANTA UNESCO.

A my s veľkou hrdosťou, úctou a vďakou si tento rok pri-pomíname jeho 220. výročie narodenia.

Česť a sláva jeho pamiatke!

Ocenení súťažiaci a ich pedagógovia


ani po stáročiach nemenia a sú stále aktuálne. Jana Svetlovská, riaditeľka ŽOS o.i. pripomenula aj pamiatku nesmierne vzác-nej osobnosti MATEJA HREBENDU, ktorého 220. výročie narodenia tento rok slávime /síce veľmi ticho, žiaľ, ale predsa/. V roku 1980 ho vyhlásili za Jubilanta UNESCO. Hrebenda bol neúnavný osvetár, predavač kníh, milovník literatúry a so svojim ťažkým zdravotným údelom – bol slepý – pešo chodil z Gemera do Prahy, Viedne a Budapešti s nákladom kníh, ktoré predával. Pred dvesto rokmi!

Do súťaže sa prihlásili deti zo ZŠ Smetanov háj v Dunaj-skej Strede, ZŠ J.A. Komenského z Veľkého Medera, z Veľkej Paky, zo ZŠ M. Bela, Šamorín, z Obchodná akadémie, Veľký Meder a z Gymnázia Ladislava Dúbravu. Škoda len, že nie-ktoré školy z okresu sa už chronicky nezapájajú... Na druhej strane veľmi milým prekvapením bol fakt, že najviac detí sa prihlásilo do najstaršej kategórie. A dokonca aj chlapci! Aj to je dôkaz dobrej tradície.

Odborná porota určila v troch vekových kategóriách nasle-dujúcich víťazov: v I. kategórii Petru Mancošovú z Veľkej Pa-ky, v II. kategórii Martinu Kukumbergovú – zo ZŠ Smetanov háj /DS/ a v III. kategórii Katarínu Bíróovú – z Gymnázia L. Dúbravu /DS/. Uvedené víťazky nás budú reprezentovať na ce-loštátnej súťaži v Drienčanoch, kde dlhoročne pôsobil P. Dob-šinský ako ev. farár. Želáme im veľa úspechov! Ako už býva zvykom na osvete v Dunajskej Strede, učiteľky, ktoré pripravili víťazky boli tiež odmenené diplomom a malým darčekom. Boli to slovenčinárky z uvedených škôl: Mgr. Marta Hasáková Mgr. Zuzana Brathová a Mgr. Dana Balážiová. Je to síce drobná pozornosť, ale skúsenosti nám potvrdzujú, že veľmi cenená. A vlastne každý účastník odchádzal s darčekom - štýlovým dip-lomom, časopisom Slniečko, ktoré nám venovala spisovateľka Marta Šurinová a malou knižkou – Podunajské písmená, ktorú vydalo ŽOS. Ale najväčším darčekom bola výnimočne dobrá atmosféra radosti, ktorú účastníci a organizátori spolu vytvo-rili. Zodpovednou metodičkou podujatia bola Erika Sinová.

1. miesto - 2. kat. - Martina Kukumbergová - ZŠ Smetanov háj Dun. Streda

1. miesto -1. kat. Petra Mancošová - ZŠ Veľká Paka

1. miesto - 3. kat. - Katarína Bíróová - Gymn. L. Dúbravu Dun. Streda


28čky. Využitie znásobenej pozor-nosti na našu krajinu, vďaka čomu môže svet spoznať rôzne historic-ké, kultúrne či geografické hodnoty Slovenska, ktoré nemajú obdoby. Jednou takou je aj Žitný ostrov, zásobáreň čoraz vzácnejšej a veľ-mi kvalitnej pitnej vody. V scená-ri, v slovenskom i maďarskom ja-zyku, bolo takých príkladov viac. Ochtinská aragonitová jaskyňa – na svete sú iba 4 a v Európe, len dve. Tradícia kremnických zla-tých dukátov – akoby prvých eu-romincí už v stredoveku! Slovensko je veľmoc aj v oblasti počet-ností jaskýň, počtom hradov a mnohé iné. V bohatom programe síce chýbali žiaci ZŠ J.Á, Komenského, /ich ojedinelý spevácky zbor Ámosko/, ktoré práve v tomto čase absolvovali školu v prí-rode, ale vystúpenia boli pútavé a veľmi hodnotné. Vďaka talen-tovaným deťom a hlavne ich pedagógom, ktorí si v čase začiatku školského roka dali námahu a venovali sa príprave.

Poetickým slovom prispe-li študentky Obchodnej akadé-mie a Gymnázia Fanny Both a Annamária Csóková, kto-ré v slovenskom a maďarskom jazyku predniesli báseň Sán-dora Petőfiho Nížina, s veľmi aktuálnym posolstvom. Pripra-vili ich Mgr. Monika Vargová a Mgr. Ilona Mészáros. Nasle-dovalo vystúpenie talentova-nej speváčky zo ZUŠ J. Janigu - Virág Vass, ktorá v klavírnom

Slávnostná akadémia vo Veľkom Mederi

PREDSEDNÍCTVO SLOVENSKA V EURÓPSKEJ ÚNII

Slávnostná akadémia škôl všetkých stupňov vo Veľ-kom Mederi, ktorú pravidelne v septembri organi-zuje Žitnoostrovské osvetové stredisko /zriaďovateľ TTSK/ a MsKS pri príležitosti prijatia Ústavy SR, bola tentokrát venovaná PREDSEDÍCTVU SLO-VENSKA RADE EURÓPSKEJ ÚNIE.

Dňa 29 . IX. 2016 sa vo vynovenej divadelnej sále MsKS začal slávnostný program slovenskou štátnou hymnou a hymnou EU. Program bol zostavený výlučne z ponuky

základných, stredných škôl, ZUŠ mesta a zo Spojenej špeciálnej školy v Okoči. V publiku sedeli aj rodičia vystupujúcich detí. Na domácej pôde prítomných privítali riaditeľ MsKS Ladislav Gú-tay a Jana Svetlovská, riaditeľka ŽOS. V príhovore sa venovala dôležitým faktom úloh, povinností a výhod Slovenska, ako pred-sedajúcej krajiny. Rada EU spolu s parlamentom sú najdôležitej-šie orgány riadenia a ovplyvňovania chodu krajín únie. Dôležitou výhodou je aj zviditeľnenie jednej z najmenších krajín európskej

Viktória Zsoldos - spev - ZŠ B. Bartóka, Veľký Meder

Fanny Both – recitácia, študentka Obch. akad.

a Gymnázium, Veľký Meder

Tanečný súbor – Hajnal – Základná umelecká škola Jozefa Janigu, Veľký Meder


Už tradične v posledných dňoch školského roka pripravu-jeme pre školákov bohatú ponuku zaujímavých činností. Určite najpútavejšie je písanie slovanského písma, hlaholiky, husím br-kom a čiernym tušom. Deti sa sústreďujú, stíšia a radujú z úspe-chu. Napíšu si svoje meno, priezvisko, komu sa darí aj niečo iné. Táto aktivita je venovaná výročiu príchodu svätých Cyrila a Me-toda, patrónov Európy. Deti mali pred sebou predlohu jednotli-vých písmen abecedy, najskôr si skúšali nový rukopis, potom si do hlaholiky preložili svoje meno a tí šikovní skúšali aj celé ve-ty. Samotní pedagógovia neverili vlastným očiam a ušiam. Po-čas kurzu v klubovni vládne nebývalé ticho a pri stole panova-lo nesmierne zaujatie. Ten najšikovnejší za odmenu môže písať perom orlím, akým písal svoje knihy aj J. M. Hurban. Ešte treba uviesť, že metodička ŽOS Erika Sinová v krátkej prednáške sprí-tomnila dobu, kedy toto písmo vznikalo, za akých podmienok a

v sprievode Evy Nemčekovej, zaspievala dve maďarské piesne. Pripravila ju hlasová pedagogička školy Adrianna Szabóová. S tradičným rómskym spevom a tancom prispeli žiaci Spojenej školy v Okoči pod vedením Mgr. Ildikó Hrubej. Nasledovalo vy-stúpenie ďalšej speváčky Viktórie Zsoldos zo ZŠ Bélu Bartóka, ktorá predniesla pestrú kyticu maďarských ľudových piesní a to s nezabudnuteľným nasadením a krásnym hlasom. Pripravila ju Ildikó Diószeghy. Tu treba zdôrazniť, že obe spomínané mederské speváčky sú veľké talenty a určite majú pred sebou sľubnú karié-ru. Finále programu patrilo na prvý pohľad „neznámej“ folklórnej skupine HAJNAL. V slovenčine toto slovo znamená „úsvit“. Ich vystúpenie bolo veľkým prekvapením. Po javisku sa pohybovali s istotou dlhoročných skúsenosti. Tancovali a spievali tak, že v tú chvíľu pre nich nič iné neexistovalo. Bol to skutočne strhujúci zážitok. Ale kde sa nabrala táto skupina? Odpoveď nám dala ich pedagogička a choreografka Aranka Nemesová, zo ZUŠ: „ Veď to sú naši starí, známi z detskej skupiny CSIRI-BIRI! Už vyrást-li!“ A treba dodať, že krásne! J

Scenár podujatia pripravila metodička ŽOS Erika Sino-vá Podujatie, takmer profesionálne konferovali: v slovenskom jazyku Eszter Kissová z Obchodnej akadémie a v maďarskom jazyku Barbara Perina z Gymnázia s vjm. vo Veľkom Mederi.

Virág Vass - spev - klavír Eva Nemčeková, ZUŠ J. Janigu Veľký Meder

Žiaci Gymnázia A Vambéryho s vjm. píšu hlaholiku husím brkom

Hlaholika na Osvete


X. Podunajské písmená s Martou Šurinovou

ŽIACI, ŠTUDENTI A ICH UČITELIA OPÄŤ NA OSVETE

VYSLALI SME DO ŽIVOTA DRUHÚ ČASŤ VYDA-RENÝCH ZBORNÍKOV LITERÁRNYCH PRVOTÍN X. ROČNÍKA PÔVODNEJ TVORBY PODUNAJSKÉ PÍSMENÁ, KTORÝ SME VYDALI MINULÝ ROK NA POČESŤ 200. JUBILEA NARODENIA ĽUDEVÍTA VE-LISLAVA ŠTÚRA. ČESTNÝM HOSŤOM PODUJATIA BOLA VÝZNAMNÁ SLOVENSKÁ SPISOVATEĽKA, PUBLICISTKA A HLAVNE ROZPRÁVKARKA, PANI MARTA ŠURINOVÁ.

V klubovni Žitnoostrovského osvetového strediska dňa 26.V. 2016 pokračovala pekná tradícia stretnutí mlá-deže s osobnosťou slovenskej literatúry. Cieľom bolo vy-hodnotenie príspevkov začínajúcich literárnych autorov z nášho okresu a motivácia do ďalšej tvorby. Tento školský

Žiaci Gymnázia L. Dúbravu a ich oboznamovanie sa s hlaholikou

Žiaci Základnej školy Gyulu Szabóa s vjm. píšu hlaholikou

životnej úrovne. Naši školáci sa nesmierne čudujú historickému faktu, že knihy v ďalekej minulosti vznikali práve takto. Žiaden písací stroj, počítač či domáca tlačiareň... Rukou, atramentom a husím, zastrúhaným perom - brkom. Písmenko po písmenku. Možno ani neuveríte, ale za týždeň sa u nás na Osvete, vymenilo vyše 100 účastníkov! Aj takto prispieva osveta v Dunajskej Stre-de k obohateniu programu žiakov v posledných júnových dňoch, v spoznávaní tradícií a v prebúdzaní národnej hrdosti a identity.

Spisovateľka Marta Šurinová


často a zvieratká v ohradách a výbehoch už dobre poznala. Sledovala ako rastú, ako sa chovajú, kde niekto pribudol a tak. Strávila tam niekedy aj celý deň. A práve ten deň, o ktorom hovoríme, jej úplne zmenil život. Na chodníku sa objavila skupinka ľudí, všetci dospelí a niektorí aj v bie-lych plášťoch. Vážne sa rozprávali a jedného oslovovali „pán riaditeľ“. Pani Šurinová ani chvíľu neváhala. Podišla k pánovi riaditeľovi a predstavila sa ... aj s otázkou: „Ne-potrebovali by ste niekoho, kto ovláda biológiu, má rád zvieratá a ešte aj o nich s chuťou píše?“

Neuveríte, potrebovali. A tak sa budúca pani spisova-teľka dostala na miesto propagácie a osvety Zoologickej záhrady. Písala o zvieratkách do detských časopisov, ale aj do tých pre dospelých. A neskôr si ju z redakcie veľkých novín aj vybrali do kolektívu. Postupom času však oveľa radšej ako články tvorila knihy pre deti, ktoré však nie sú vôbec len takými „obyčajnými“ rozprávkami. Hoc, ktorá je obyčajná ? J Spomeňme knihu vzdelávaciu Zviera-tá a ich mláďatá, Kde bývajú zvieratá, Keby som bol medveďom, Deti v zelenom a z tých novších sú to hlavne

rok sme robili stretnutia až dve. Na prvom , venovanom veľkému jubileu Ľ. V. Štúra, sa stretli len tí autori, ktorí sa venovali tejto téme. Spisovateľ Peter Glocko v novembri 2015 bol veru očarený nevšedným spracovaním príspev-kov, ktoré boli zamerané na nášho velikána Štúra /o tom píšme na inom mieste/. Na oblasť voľnej literárnej tvor-by sme prizvali vzácnu pani M. Šurinovú, ktorá dokonca žije v našom okrese!

Keďže o obsahu zborníka, píšeme na inom mieste, v tomto článku vám prezradíme niečo o živote a tvorbe pani spisovateľky. Jej rozprávanie bolo totiž nesmierne zaujímavé a všetci sme počúvali so zatajeným dychom.

Pani Šurinová nám porozprávala, aká cesta ju doviedla k písaniu článkov a kníh. Svoju profesionálnu dráhu začí-nala ako stredoškolská pedagogička, keď okrem biológie mala na starosti hlavne telesnú výchovu. A viete ako ta-kí dorastenci radi cvičia..? No, neradi! J A tak sa mladá telocvikárka rozhodovala, že by veru robila radšej niečo iné... V jeden pekný deň, keď mala práve voľno, išla po-okriať do Zoologickej záhrady v Bratislave. Chodila tam

Knižky pani Šurinovej vzbudili veľký záujem. Zopár priniesla ako dar niektorým autorom. VĎAKA!

X. Podunajské písmená - zborník literárnych prác z tvorby detí a mládeže


Za jedenástym ročníkom:Hurban ponad veky dočahuje aj na nás...Opäť zatvárame stránky malej, nevšednej knižky, ktorá

sa pôvodne volala zborník... Ale rozsahom strán už „prekro-čila“ do kategórie knihy. Literárne práce žiakov, študentov a tento rok, výnimočne, aj ich pedagogičiek.

Vzácny úkaz – veľká vďaka zaň!!!Tento rok sme naše úsilie venovali pamiatke Jozefa Hur-

bana Vajanského. Národného buditeľa, prvého literárneho kritika, novinára, osvetára a treba zdôrazniť, že syna Jozefa Miloslava Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady, osnovateľa Povstania meruôsmych rokov... Pozornosť sme zamerali aj na Svätý rok milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František. Dobrých skutkov totiž nikdy nie je dosť... A chceme vám tiež pripomenúť aj nášho vzácneho Maťka Hrebendu. Lebo na koho spomíname, ten nikdy neumrie.

Na prelome rokov 2016 a 2017, v čase keď finišujeme s prípravou tlače tejto milej knižočky, sme si uvedomili jednu mimoriadnu vec: práve teraz a tak trochu aj v našom zbor-níku sa spomínaní mimoriadni Slováci – výnimoční náro-dovci, otec a syn - stretávajú. Končí sa Rok J.H. Vajanského - syna a začína sa Rok J.M. Hurbana – otca. Pomôžem si

dve - Krajinka s koníkom a Záhada čarovného vajíčka. Tú prvú ilustroval Juraj Martiška a jeho 7 ročná dcérka Maximka a dokonca vyhrala medzinárodnú cenu. A tú druhú maliarka a ilustrátorka nevšedného sveta okolo nás Alenka Wagnerová. Obe sú veľmi vhodné pre čitateľov všetkých vekových kategórií.

Stretnutie na osvete sa nieslo v krásnej atmosfére, kto-rú spoluvytvárali všetci prítomní. A navyše pani Šurinová s veľkou úctou k tým mladým tvorcom, ktorých práce ju zvlášť oslovili, venovala svoju knižku.

Za nezabudnuteľné chvíle i za tie krásne knižky jej i touto cestou ďakujeme. Podujatie, ktoré má už dlho-ročnú tradíciu, organizačne zastrešovala metodička ŽOS Erika Sinová. Zborník, ktorý je vlastne už kniž-kou, bol vydaný s príspevkom Ministerstva kultúry SR.

MY osvetári sa tešíme, že na naše pozvanie do Klubovne prichádzajú deti s učiteľkami z celého okresu


slovami Vladimíra Mináča, ktorý sa v knihe Zobrané spory J.M. Hurbana z roku 1974 vyjadril, že Hurban ponad veky dočahuje ... Dodávam, že aj na nás.

Nuž, ktovie či by nás po prečítaní všetkých príspevkov /teda i môjho J /, či by nás náš veľký Hurban pochválil... Lebo ako sa uvádza už v spomínanej knihe „sporov“, o niektorých literárnych dielach sa aj takto vyjadril: „Malí hárok, ale bár bi ešte menší bou; je to planá práca. Ško-da papjeru!“

Verte, čo aj keď v chudobe a biede, materiálnej i du-chovnej, v akej žili naši národovci, neuspokojili sa oni ne-jakou ledajačinou.

Máme sa čo učiť ...

S úctou jana svetlovská

Zoznam

autorov

XI. PODUNAJSKÉ PÍSMENÁ 2016

ZBORNÍK LITERÁRNYCH PRÁC Z TVORBY DETÍ A MLÁDEŽE


Hölczl Krisztián - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Huberová Kristína - Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín, pedagóg: PaedDr. Soňa Zakariásová

Író Adam Alexander - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Jurčová Erika - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Bernadeta Véghová

Kariková Laura - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Bernadeta Véghová

Kissová Eszter - Obchodná akadémia, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Monika Vargová

Kollárová Tímea - Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín, pedagóg: PaedDr. Soňa Zakariásová

Koller Jessica – Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Jarmila Franková

Koromház Matej - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Kovácsová Miriam - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Bernadeta Véghová

Krajčovič Jaroslav - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Krajčovič Rado - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Kušnír Krisztián - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Lászlóová Anita - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Igor Bielich

Lehotská Cyntia - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Lengyelová Anna Mária - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Helena Szarvašová

Lukyová Stela Zoe - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Malá Viera - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Bernadeta Véghová

Ballán Krisztián – Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Helena Szarvašová

Bartoš Jakub - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Bíró Nikolett - Obchodná akadémia, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Monika Vargová

Bíróová Katarína - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Bitterová Bianka - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Bošanský Erik - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Helena Szarvašová

Csibová Melinda - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: PaedDr. Beáta Pácalová

Czikhardtová Noémi - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Dubovská Nina Kristína - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Ferenczyová Tímea - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Helena Szarvašová

Gaálová Beáta - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Göndör Róbert - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Jarmila Franková

Halászová Bianca - Základná škola Smetanov háj, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Zuzana Brathová

Hanzel Augustín - Základná škola J. A. Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Hegedüsová Laura - Základná škola Smetanov háj, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Zuzana Brathová

Heligmanová Mária - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová

Hladká Kristína - Obchodná akadémia, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Monika Vargová

Horony Štefan - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: PaedDr. Beáta Pácalová


Meszárosová Laura - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Minárik Jozef - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Nagy Raymond - Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín, pedagóg: Mgr. Petra Nagyová

Nagyová Petra, Mgr. - Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín

Neuschwendtner Erik Jakob - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Obuch Jozef - Základná škola Smetanov háj, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Zuzana Brathová

Patasi Lacko - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Rataj Andrej Michael - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Jarmila Franková

Rózsová Kristína - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Bernadeta Véghová

Rudický Tibor - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Igor Bielich

Scholczová Viktória - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Sinová Barbara - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Soós Dominik - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Szabó Dávid - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Igor Bielich

Sziszáková Lili - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Mgr. Igor Bielich

Šťastná Ariela - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Vanková Friderika - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Vígh Rebeka Flóra - Základná škola J. Amosa Komenského, Veľký Meder, pedagóg: Ing. Lucia Tamási

Vichnáleková Laura - Základná škola Smetanov háj, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Zuzana Brathová

Vuong Dávid - Gymnázium L. Dúbravu, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Dana Balážiová

Zábrel Jozef - Základná škola Smetanov háj, Dunajská Streda, pedagóg: Mgr. Zuzana Brathová

Zakariásová Soňa, PaedDr. - Súkromná SOŠ SD Jednota, Šamorín

Žák Erik - Základná škola Mateja Bela, Šamorín, pedagóg: Mgr. Helena Szarvašová

Žigo Adam - Gymnázium M. R. Štefánika, Šamorín, pedagóg: Mgr. Gabriela Bitterová


Svetozár Hurban Vajanský 6Mgr. Petra Nagyová Nazreli sme do histórie... 7

Rok milosrdenstva 9Milosrdenstvo je pre každého z nás

Výzva k XI. ročníku Podunajské písmená 10

Kristína Rózsová Mama a syn 12

Erika Jurčová Láska k blížnemu 14

Tímea Ferenczyová Pomoc druhému 15

Laura Vichnáleková Čisté srdcia 16

Laura Hegedüsová Malé mačiatko 17

Erik Bošanský Ako som niekomu pomohol 18

Erik Žák Dobrý skutok 19

Krisztián Ballán Môj dobrý skutok 20

Anna Mária Lengyelová Náš malý skutok milosrdenstva 22

Jessica Koller Čo nesmú robiť deti deťom 24

Bianca Halászová Čo pre mňa znamená

milosrdenstvo 26

Jozef Obuch Pomáhame druhým 28

Jozef Zábrel Milosrdenstvo 28

Viera Malá Láska k blížnemu 29

Laura Kariková Láska k blížnemu 30

Barbara Sinová Pomáhajme si navzájom! 32

Eko-rozprávky z Veľkého Medera 33Dávid Szabó Ako sa voda nahnevala 34

Beáta Gaálová Odpadová voda 35

Dominik Soós Voda 36

Augustín Hanzel Sila vody 37

Krisztián Kušnír Óda na odpadovú vodu 39

Jaroslav Krajčovič Kvapôčka 40

Lacko Patasi Óda na odpadovú vodu 41

Anita Lászlóová Óda na odpadovú vodu 42

OBSAH


Rado Krajčovič Ach, tá voda 43

Tibor Rudický Náš pes Roky 44

Pestrá paleta tvorby 45Beáta Gaálová Môj domov, naše mesto 46

Krisztián Hölczl Veľký Meder 47

Lili Sziszáková Moje mesto 48

Rebeka Flóra Vígh Vo Veľkom Mederi 49

Melinda Csibová Túžba srdca 50

Melinda Csibová Sťa slzy anjela 51

Štefan Horony Slovenský kraj 52

Noémi Czikhardtová Únik medzi riadky 53

Friderika Vanková Krajina za oknom vlaku 54

Andrej Michael Rataj Ivov zverinec 55

Róbert Göndör Futbalisti 56

Raymond Nagy Príbeh o Emanuelovi 57

Tímea Kollárová Život je zbierkou lekcií.

Ak jednu preskočíš,

ostatné nepochopíš… 59

Adam Žigo Beletrizovaný životopis 61

Matej Koromház Pohľad do zrkadla 62

Miriam Kovácsová Čas nenavrátiteľný 63

Jozef Minárik Ekologická jazda 64

Adam Alexander Író Globálne otepľovanie 65

Katarína Bíróová Tento školský rok 66

Nina Kristína Dubovská,

Laura Mészárosová Život básne 67

Nina Kristína Dubovská Prázdniny 68

Nina Kristína Dubovská Rok na gymnáziu 69

Ariela Šťastná Nedokonalá krása 70

Barbara Sinová Priateľstvo 71

Viktória Scholczová Keď škola na chvíľu skončí 72

Bianka Bitterová Život 73

Erik Jakob Neuschwendtner Vlakom späť do detstva 74

Jakub Bartoš Mám sen 76

Dávid Vuong Zem 78

Poézia a próza ...násťročných 79Kristína Huberová Odchod 80

Raymond Nagy Chcem všetko s5! 81

Eszter Kissová Počuješ? 82

Eszter Kissová Brieždenie 83

Mária Heligmanová Ten pohľad mi vyrazil dych 84

Cyntia Lehotská Babka 85

Kristína Hladká Príbeh lásky 87

Kristína Hladká Spomienky 90

Nikolett Bíró Prosím 93

Stela Zoe Lukyová Spoveď 94

Nikolett Bíró Predčasne dospelí 96

Keď vzácne učiteľky idú príkladom... 105Mgr. Petra Nagyová Uplynulo 160 rokov

od Štúrovej smrti 106

PaedDr. Soňa Zakariásová Trauma zvaná maturita 108

Príloha 110Spomienka na X. Podunajské písmená

Zelená ratolesť zo Žitného ostrova 111

Vydarená akadémia vo Veľkom Mederi

Na počesť Svätého roku milosrdenstva 114

HVIEZDOSLAVOV KUBÍN JE na Osvete DOMA! 119

XV. Dunajskostredský divadelný festival 2016

Veselo i vážne 122

Venujme spomienku Matejovi Hrebendovi:

Misionár slovenského národa 126

Ondrej Nagaj

Šiel slepý Matej Hrebenda 127

Miesto pre rozprávku

Okresná súťaž v umeleckom prednese 129

Slávnostná akadémia vo Veľkom Mederi

Predsedníctvo Slovenska v Európskej únii 132

Hlaholika na Osvete 135

X. Podunajské písmená s Martou Šurinovou

Žiaci, študenti a ich učitelia opäť na osvete 137

Zoznam autorov 143

TRNAVSKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ

Rok Svetozára Hurbana Vajanského 2016

Názov zborníka: XI. Podunajské písmená 2016 – zborník literárnych prác z tvorby detí a mládežeVydalo: Žitnoostrovské osvetové stredisko Ulica biskupa Kondého 10 929 01 Dunajská StredaOdborný garant: spisovateľ Peter GlockoZodpovedná: Mgr. Jana SvetlovskáZostavila a neoznačené texty: Mgr. Jana SvetlovskáSpolupráca: ThDr. Magdaléna Činčurová Ševčíková, PhD., Erika SinováGrafická úprava: Péter RenczesTlač: Valeur s.r.o.Rok vydania: 2016Náklad: 250 ksKontakt: Tel.: 031/552 27 62• Fax.: 031/552 47 92 • E-mail: [email protected] • Web: www.osvetads.sk

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia Supported using public funding by Slovak Arts Council

Tento projekt bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Publikácia reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za obsah publikácie. This project has been supported using public funds provided by Slo-vak Arts Council. This publication (documentation) reflects the views only of the author, and the Council cannot be held responsible for the information contained therein.

Neprešlo odbornou jazykovou úpravou.ISBN 978 – 80 – 85151 – 61 – 9 • EAN 9788085151619

Documents

XI. Podunajské písmená 2016 - Osveta Dunajská Streda