Musím vám niečo povedať

PRESS

HIV pozitívna žena odhaľuje svoje tajomstvo

musímvám niečopovedaťREGA

N HO

FMAN

Nm

usím

vám

nie

čo p

oved

ať REGANHOFMANN

PRESS

Pozitívne a poučné! Regan Hofmann vydala životopisnúknihu s cieľom oddémonizovať ochorenie AIDS a zmeniťskreslené predstavy o nositeľoch vírusu HIV.

New Jersey Monthly

Výnimočné.Landon Jones,b ý v a l ý š é f r e d a k t o r č a s o p i s uP e o p l e

Túto knihu si určite musíte prečítať, to je bez diskusie.Milióny ľudí na celom svete zistia, s čím všetkým si musiaporadiť tí, čo žijú s vírusom HIV – s odsudzovaním, so strachom, so samotou. A to iba preto, že s ochorenímHIV sa spája toľko nezmyselných mýtov.

Hollywood The Write Way

Zasvätené a veľmi inšpirujúce.Kenneth Cole,m ó d n y n á v r h á r a a k t i v i s t a v b o j i p r o t i A I D S

Tento život si Regan nevybrala. Je to však život, ktorý žije s odvahou a vášňou.

New Jersey Life

obalka_hiv:Layout 1 14.2.2011 13:47 Page 1

Copyright © Evitapress 2011

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 4

m u s í m v á m n i e č o p o v e d a ť

5

Poznámka pre čitateľov

Toto dielo je životným príbehom. Vy-chádza zo súčasných autorkiných spomienok na jej zážitkya skúsenosti nadobudnuté počas viacerých rokov. Niektorémená, miesta a opisy boli zmenené a niektoré postavyvznikli na základe spojenia viacerých reálnych osôb. Dialó-gy a opisy udalostí boli vytvorené podľa spomienok, v nie -ktorých prípadoch boli skrátené tak, aby bol zachovaný ichobsah.

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 5

Po dvoch hodinách cesty a zastávke na odpočívadleShell Man (kde som do svojej zbierky prírodných zaujíma-vostí prikúpila červenú bahamskú hviezdicu z mora) smedorazili k Výskumnému centru delfínov, pripravené „dať saošpliechať“, ako hlásala ich webová stránka.

Centrum vyliečilo Flippera (originál filmovej inšpirácie),ktorý uviazol v rybárskej sieti a spriatelil sa so svojím zá-chrancom. Odvtedy centrum zachraňovalo, študovalo všet-ky druhy morských cicavcov a obhajovalo ich práva. Jehoprácu využívali na zastavenie masakrovania veľrýb.

Bola som veľmi skeptická, či stretnem práve svojho del-fína (ťažko by som ho vedela rozpoznať podľa fotografie), nocvičitelia z centra nám sľúbili, že nám naše delfíny osobnepoďakujú za štedrý mamin príspevok. Po registrácii smeodišli do izieb, aby sme sa prezliekli do plaviek a pripravilina inštruktáž. V triede, ktorú tvorilo zopár drevených lavícpod doskovou strechou, sme si vypočuli opáleného mužav klobúku so širokou strieškou a s nakrémovaným nosom,ktorý nám opísal históriu záchrany a výskumu delfínov.

Povedal nám, že pri príchode hurikánu personál znižujeohrady z pletiva, ohraničujúce jednotlivé nádrže, takže del-fíny môžu kvôli bezpečnosti vyplávať na otvorený oceán.Vždy sa vraj vrátia späť. Pri myšlienke, že delfíny podporo-vané mojou mamou sú vlastne polodivé, som sa hneď cítilalepšie. Nechcela by som, aby dotovala delfíny držané v chló-rovom zajatí v turistickom centre, kde sú nútené plávať s piš-tiacimi deťmi a na večeru nedostanú ani rybu. Výskumnécentrum delfínov sa riadilo pravidlom, že je tu pre delfíny,a nie pre hostí, či už si sem prídu zaplávať, alebo nie.

Ktokoľvek, kto pochybuje o inteligencii delfínov, len po-trebuje spoznať ucelený systém ich zvukových signálov, abysa o nej presvedčil. Cvičitelia privolávali delfíny na hladinudlhými tyčami, ktoré ponorili do vody. Na ponorených kon-

R E G A N H O F M A N N

18

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 18

coch boli upevnené veľké biele drevené predmety rôznychkomplikovaných tvarov. S maminou a s Tracy sme so zadr -žiavaným dychom stáli v plavkách na brehu pokrytom ume-lým trávnikom. Cvičiteľ ponoril veľký plastový prút do vodya zamával ním, no nič sa nestalo. Chvíľu počkal, potom švi-hol prútmi a prudkým pohybom strčil pod hladinu lagúny ajdruhý prút. Zrazu som zbadala tmavý obrys delfína vzdia le-ného šesť metrov. Vyštartoval k hladine, vymrštil sa nad ňuso smiešne otvorenou tlamou, potom dopadol chrbtom dobrázdy vzniknutej pri jeho výskoku a cvakaním trojuholní-kovitými zubami prosil o rybu.

Zatlieskali sme. Neviem prečo, ale hľadiac na tohto úžas-ného tvora s očami plnými zvedavosti a prenikavej inteligen -cie som odrazu tlieskala rukami ako malé dieťa. Toto zvieras upokojujúcim pohľadom dokáže z nepatrných náznakovprírody vycítiť príchod hurikánu omnoho skôr, ako túto at-mosférickú poruchu vedia zachytiť naše najzložitejšie prí-stroje.

Jedna za druhou sme vkĺzli do mora, aby sme sa zahralis delfínmi. Podľa pokynu cvičiteľa som sa v sivozelenej la-gúne zatočila, šliapala som vodu a rozstrekovala ju rukami.Na cvičiteľov príkaz sa delfín pokúsil napodobniť ma. Po-stavil sa na chvost a plieskajúc plutvami sa otáčal dookola.

Delfíny vedia vycítiť to, čo my nedokážeme. Ak sa bojíte,plávajú pomaly. Ak sa osmelíte, zrýchlia. Odmietli ťahať istúmladú ženu, opakovane sa snažili vziať ju naspäť na breh.Cvičiteľ sa jej opýtal, či sa necíti zle. Povedala, že nie. Ďalšídeň sa nám zdôverila s tým, čo delfíny už vycítili, ale ona tozistila až potom – bola tehotná.

Keď som prišla na rad, aby som si zahrala svoju obľúbe-nú hru „ťahanie na chrbte“, odplávala som do stredu lagúnya roztiahla paže. Pod sebou som zacítila dvojicu dvestotri -


19

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 19

dsaťkilových delfínov, ktoré masívnymi trupmi rozrážali vo-du a pohybovali sa v nej ako jedno telo. Keď sa spoločne vy-norili z hĺbky, pevne som zovrela ich chrbtové plutvy a onyma ťahali nadšene po vode. Uvoľnila som si nohy, inštruktorpovedal, aby som sa nepokúšala plávať, mala som sa len daťunášať. Krúžili sme stále dookola, ťahali ma ďalej ako ostat-ných. Nahlas som sa smiala, až som mala ústa plné spenenejmorskej vody. Zdalo sa, že vedia, že si užívam jednu z naj-príjemnejších chvíľ svojho života. Možno vedeli, že je to na-posledy, keď sa môžem cítiť tak slobodne a uvoľnene.

Prvýkrát som si objavila hrčku, keď som čakala na brehu,kedy na mňa príde rad, aby som si zasa zaplávala. Chcelasom si oprášiť piesok zo stehna. Zápästím som sa dotklaopuchliny veľkej ako pol golfovej loptičky ukrytej v slabi-nách. Stlačila som ju. Nebolelo to. Ani ju nebolo vidieť. Ob-zrela som sa ponad plece na Tracy, chcela som jej ju ukázať,ale tá bola vo vode a nadnášali ju delfíny. Keď sa vrátila nabreh, ukázala som hrčku jej aj mame, ale ani jedna nevyze-rala znepokojene.

Nikdy mi nenapadlo, že niečo ohrozuje môj život. Zvyšokvíkendu sme sa hrali s delfínmi, premávali sme sa po sklo vitohladkej hladine lagúny na vodných skútroch, prilievali smesi rum do piña colady pri večeri, vyspevovali sme si pri gita -re, zatiaľ čo slnko klesalo do mora.

Keď nadišiel čas odísť, prisľúbili sme si, že z tejto púteurobíme našu každoročnú tradíciu.

Po návrate domov do Atlanty som zašla za lekárom, keď -že hrčka nezmizla. Vyzeral rovnako bezstarostne ako mamaa sestra. Povedal, že by to mohla byť mononukleóza alebochoroba z mačacieho poškriabania, a odporučil mi kopu tes- tov vrátane testu na HIV – len pre istotu. Podpísaniu for-mulára na HIV test som nevenovala žiadnu pozornosť. Tes-


20

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 20

ty som podstúpila už mnohokrát a nemyslela som si, že somsa mohla nejakým spôsobom vystaviť vírusu.

Neznepokojil ma ani telefonát o týždeň neskôr, že výsled-ky môjho krvného testu nie sú postačujúce a že mám prísťna ďalší odber. Sestrička mi povedala, že potrebujú urobiťnejaký ďalší test, ale nevedela prečo.

U lekára som sa posadila do vyšetrovne a pustila sa dočítania. Po dvadsiatich minútach vošla sestra, povedala, želekára niečo zdržalo, a opýtala sa: „Nemohli by ste počkaťv jeho súkromnej ordinácii? V tejto miestnosti potrebujemevyšetriť iného pacienta.“

Bol to prvý náznak, že niečo nie je v poriadku. Prečo majednoducho neposlala naspäť do čakárne? Ale pretože somsi myslela, že nemám dôvod sa znepokojovať, povedala som:„V poriadku,“ a nasledovala ju dole cez vstupnú halu doordinácie môjho lekára. Sestrička otvorila dvere a ponúklami, aby som sa posadila do veľkého čierneho koženého po-lohovateľného kresla, ktoré bolo umiestnené pred veľko-plošným televízorom.

„Môžem vám priniesť niečo na pitie?“ opýtala sa.Keby som bola vedela, čo bude nasledovať, poprosila by som

ju o tequilu. Namiesto toho som si vypýtala diétnu kolu.„Takže toto robí môj lekár, kým ja naňho donekonečna

čakám,“ zažartovala som a ukázala na gigantickú obrazovku.Profesionálne sa usmiala a ukázala mi, ako si môžem nasta-viť polohu kresla a zapnúť rôzne druhy masáže.

Táto situácia bola trochu zvláštna – natriasala som sa v ob-rovskom kresle v súkromnej ordinácii môjho lekára, sle dujúcŠou Jerryho Springera, ale potláčala som v sebe inš tinkt, kto-rý mi velil všimnúť si náhlu slabú bolesť v žalúdku. Ak bysom bola voľne žijúcim a slobodným delfínom, opustila bysom túto scénu, ktorá bola ešte len na začiatku. Ale ako člo-vek naučený ignorovať aj tie najzreteľnejšie náznaky, ostala


21

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 21

som tam sedieť a relaxovať. Akákoľvek podvedomá infor-mácia o tom, že niečo nie je v poriadku, bola prekrytá mo-jím stálym optimizmom, ktorý bol dovtedy súčasťou mojejpovahy.

Vychovali ma tak, aby som verila, že ak dodržiavam spo-ločenské zákony, ochráni ma to – s výnimkou skutočností,pred ktorými nemôže byť ochránený nik, ako sérioví vraho-via, blúdiace asteroidy a iné ťažké pohromy a katastrofy. Ilú-ziu o tom, čo je správne, mi vštepovali na takých miestach,ako sú Barclays tanečné kurzy v mojom rodnom meste Prin-cetone, na rieke Connecticut River počas mrazivého úsvitu,kde som udávala tempo ženskej univerzitnej osmičke zaTrinity College, a v piesočnej aréne patriacej mojej anglickejolympijskej trénerke jazdectva Carol. Moji učitelia a in-štruktori ma učili, že ak budem robiť správne veci, budemv bezpečí.

Pohla som kreslom, sledujúc emocionálne vypätých ľudív Šou Jerryho Springera, ktorí sa práve púšťali do bitky, pri-čom policajti v civile sa snažili o ich spacifikovanie. Bolasom užasnutá, ako si ľudia vedia ťažko ublížiť a neuvedo-mujú si svoju potupu v národnej televízii.

Priala by som si povedať, že som si vyčítala, že sledujemnešťastie iných, keď sa dvere s tresnutím otvorili a tím ľudív bielych laboratórnych plášťoch vošiel do miestnosti. Prav-da je taká, že som uvažovala, ako som rada, že som sa narodi -la a vyrastala v celkom inom svete, tak ďaleko od sveta hos-tí v Šou Jerryho Springera.

A potom som už nesledovala rozpadávajúce sa životyiných ľudí počas denného televízneho vysielania, potomsom sa stala jednou z postavičiek, ktoré tam patria.

Z tvárí lekárov a z ich počtu som vedela, že nech ideo čokoľvek, je to zlé. Dostala som nejakú zriedkavú tropickúchorobu od delfínov? Bol ten muž vzadu naľavo, ktorý nebol


22

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 22

mojím lekárom, z vlády? Prišli, aby ma dali do karantény?Budem si môcť zatelefonovať? Začala som sa cítiť ako v sci-fifilme. Rozmýšľala som o filmoch, v ktorých sa ľudia nedobro -voľne zúčastnili na lekárskych pokusoch a zobudili sa v ná-držiach plných vody so zvláštnymi prísavkami na telách.

Môj lekár nervózne zakašľal a jedna zo sestier si preloži-la šanón spod jednej pazuchy pod druhú. Pri tomto presunespadla veľká injekčná striekačka plná zlatistej tekutiny. Za-bodla sa ihlou do koberca, kývala sa dozadu a dopredu akozlovestný metronóm, ktorý odpočítava posledné sekundymojej nevinnosti.

Len čo som zbadala injekčnú striekačku, vedela som, žesa stane niečo strašné.

„Nech je to čokoľvek,“ so zlou predtuchou som poveda-la skupine v bielom, ktorá stála predo mnou, „nech je toakokoľvek zlé, prosím, nepichnite to do mňa.“

Ihla bola dostatočne dlhá, aby prenikla cez odev, tuka svaly hlboko do tela, kde by sedatívum začalo okamžiteúčinkovať. Bola dosť silná, aby sa nezlomila pri vpichu dovystrašeného objektu.

Nikto z nich sa na mňa nepozeral, keď mi lekár oznámilinformáciu. Vypol televízor, sucho si odkašľal a riekol: „Ne-viem, ako vám to povedať, takže priamo k veci. Vaše krvnétesty ukazujú, že ste HIV pozitívna. Veľmi ma to mrzí.“

Párkrát som sa rýchlo a plytko nadýchla. „Nemám cho-robu z mačacieho poškriabania?“ opýtala som sa a zúfalosom dúfala, že povie: „Och, povedal som HIV? Myslel somchorobu z mačacieho poškriabania.“

„Nie, ľutujem, nie,“ jemne odpovedal a unavenými oča-mi kĺzal po mojej tvári.

„Vypnite to. Prosím vás, vypnite to kreslo,“ povedala som,šmátrajúc po ovládači, aby som zastavila vibrovanie kresla.Takže preto ma sem zaviedli – mala som sa uvoľniť predtým,


23

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 23

ako mi oznámia túto správu. Sestrička ku mne prikročila,stlačila gombík na ovládači a chvenie sa zastavilo.

Koľko času, uvažovala som, koľko času treba stráviť v tom-to kresle, aby ste sa dostatočne uvoľnili pred správou o tom,že zomierate?

Dvadsať minút?Hodinu?Deň?Zvyšok života, ktorý vám ostal?Upokojí jemná masáž krížov vaše búšiace srdce, aby

vám nezlomilo rebrá? Hľadeli sme na seba bez slov. Objavi-la som nový druh ticha – spôsobuje ho mlčanie toho člove-ka, ktorý by mal prehovoriť a ktorý nemôže vyriecť ani slo-vo. Nevedela som zo seba vydať ani len hlásku. Ťarcha všet-kých nevypovedaných odpovedí na otázky víriace v mojejhlave zintenzívňovala ticho ešte viac.

To predsa nie je možné. Bola som taká opatrná. Dokon-ca prudérna. Nikdy som neužila vnútrožilové drogy a skorovždy som používala kondóm. V mysli som si premietla tvá-re svojich posledných partnerov – veď boli v poriadku, aj jasom bola v poriadku, všetci boli zdraví, aj ja som bola zdra-vá... Bolo to také zvláštne, vyzerala som úplne okej, cítilasom sa úplne okej, a predsa som sa ocitla v boji medzi živo-tom a smrťou s vírusom. V boji, v ktorom čoskoro zväd-nem ako rastlina vytrhnutá zo zeme.

Nemohla som sa ani pohnúť. Akoby moje telo bolo lendvojrozmerné. Zatvorila som oči. Za zavretými viečkami sana čiernom podklade vznášali tri písmená, točili sa, spájali,rozpájali a znovu spájali v rozličných kombináciách: VIH,IVH, HVI, HIV – ako v bláznivej mise s písmenkovými ce-reáliami Alpha-Bits.

Myseľ mi explodovala do všetkých smerov: obrovský a ne-znesiteľný strach pri predstave pomalej, potupnej a bolesti-


24

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 24

vej smrti; prenikavý žiaľ vypĺňajúci kompletne celú dušu;extáza, že som sa oslobodila od všetkého, čo som nechcelanikdy robiť; pocit, že v mojom vnútri je všetko veľmi, veľmizlé, a nadprirodzená istota, že na to nezomriem.

„Zapnite to znova,“ povedala som. „Prosím, zapnite tokreslo.“

Sestra sa ku mne opäť doknísala.„Tu,“ povedala som a podala jej ovládač. Hranatými

tmavočervenými nechtami ďobla do tlačidiel, celá šťastná, žesa môže sústrediť na niečo iné ako na moju tvár. Neplakalasom. Nevyzerala som vystrašene. Nebola som nahnevaná.Bola som v šoku, ktorý mi zablokoval časť mozgu. Bol tošok, ktorý podľa mojej predstavy prežívajú cestujúci, keďkapitán lietadla príde k mikrofónu a povie: „Tak to je koniec,ľudia. Ľutujem. Nemôžem už nič viac urobiť. Nech vám Bohpomáha. Končím.“ Vždy som sa prikláňala k tomu, že akskutočne viete, že sa má stať niečo nevysloviteľne strašné, va-ša myseľ sa ochráni sama, vypne sa, aby vám znemožnila za-registrovať to, čo prichádza.

Možno sa pomýlili. Možno došlo k chybe. Možno somprvá osoba v histórii s HIV diagnózou, v ktorej prípade v la-boratóriu náhodou vymenili obidve skúmavky s krvou. Mu-seli sa pomýliť. Ľudia v dvadsiatich ôsmich rokoch nezo-mierajú na chorobu. Ľudia pred tridsiatkou zomierajú tra-gicky, pri nehode, na predávkovanie drogami, pri streľbe.Nemajú čas o tom uvažovať. Nikto nepočíta so smrťouv deň, keď sa našľahané kopy oblakov vznášajú na modrejoblohe. Smrť prichádza počas tmavých nocí, keď vietor zha-dzuje listy zo stromov a s kvílením sa sťažuje na ich kostna-tú nahotu. Prichádza k ľuďom ponechaným napospas osuduv kaluži telesných tekutín na streche opustenej garáže; alebov posteli po mesiacoch dlhotrvajúcej vysiľujúcej choroby;alebo pri explózii svetla, skla, kovu a zvuku. Ľudia neumie-


25

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 25

rajú počas krásnych dní, keď prísľub večierka uľahčuje drinupracovného dňa, vábi susedov, aby si spolu užili, držiac kriš-táľové poháre, v ktorých ľad zvoní ako jemné zvončeky.

Párty môjho suseda. Viete si predstaviť ich tváre, keď imzavolám? „Čauko, počuj, to som ja Regan. Dnes poobedemi oznámili diagnózu – mám smrteľnú chorobu a neviem,či sa mi po tom všetkom chce žúrovať. Dúfam, že chápete.Ale aj tak, nechceli by ste, aby som vám priniesla aspoň tiedomáce keksíky?“ Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že by smrťmohla tak hrubo a predčasne vtrhnúť do môjho pekne na-plánovaného života.

Pozrela som sa na lekára a opýtala sa ho: „Ako dlho?Ako dlho budem žiť?“

„Neviem,“ povedal. „Rok. Možno dva. V prípade žienHIV postupuje oveľa rýchlejšie. Ťažko povedať, ak nevieteurčiť, kedy ste to asi dostali.“

„Jeden rok?! Ako zistíte, či to bude jeden rok, alebo dva?“zúfalo som sa spýtala.

„Zanedlho vás znovu otestujeme. Uvidíme, ako sa za tenčas zmení stav vašej vírusovej nálože.“

„A čo deti?“ ticho som hlesla so zadržiavaným dychom.„Nie,“ povedal lekár.„Sex?“ šepla som.„To asi nie je dobrý nápad,“ odvetil.Akoby sa aj teraz niekto chcel ku mne priblížiť.Sestry postávajúce pri lekároch vyzerali ako miništranti:

oblečené v bielom, s pozornými výrazmi a s nacvičeným sprá-vaním, trpezlivo očakávajúce pokyny. Uvažovala som, či súpobožné, a ak áno, či sa za mňa modlia.

„Ako sa cítite?“ opýtala sa ma sestra. Ukázala na striekač-ku, ktorá bola ešte vždy zapichnutá do koberca. Konečne saprestala kývať. „Pomôžem vám? Mohla by som vám dať lentrochu. Možno vám uľahčí... túto situáciu,“ povedala.


26

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 26

„Nie,“ vyhŕkla som. Chcela som mať čistú hlavu, abysom mohla rozmýšľať.

Chystala som sa zomrieť, bez sexu po zvyšok svojho ži-vota, bez možnosti zanechať za sebou odkaz v podobe die-ťaťa. Nielenže som nemohla povedať mame, otcovi a sestre,že stratia dcéru a sestru, nemohla som im dokonca nechaťani svoju časť na pamiatku, keď odídem.

Skutočnosť, že mám HIV, sa pomaly prevaľovala v mojejmysli. Táto myšlienka bola stráviteľná asi tak ako veľký ku-sisko kovu.

To nemôže byť pravda.Čo moji priatelia, ktorý z nich to bol? Ale veď oni boli okej.

Prečo nie som ja? A čo všetok ten sex, ktorý som si odopre-la kvôli zdraviu a pocitu správnosti a sebaúcte? Čo mámz toho? Smrteľnú sexuálne prenosnú chorobu?

Moje myšlienky boli nestále ako šarkan vo vetre. Kto mito urobil? Uvažovala som o svojich posledných partneroch.Andrew, môj exmanžel. Antonio, môj expriateľ. Rozišli smesa pred viacerými mesiacmi, ako mu to povedať? Zrazu somsa začala obávať všetkého: že to mám od neho; že to on do-stal odo mňa; že aj keď môj posledný HIV test dopadol inak,mala som to už dlho a nakazila som iných; že by ma moholzabiť, ak to odo mňa dostal; že by som mohla zabiť ja jeho,ak to mám od neho; že preto spácham samovraždu; že zo-mriem.

Antonia som spoznala rok predtým, ako sme začali spo-lu chodiť, vyzeral veľmi spoľahlivo a bezúhonne. Mal prí-jemnú rodinu. Spieval mi a nechával ma viesť čln, pričomma ochranne objímal okolo ramien, keď sme sa šli lyžovaťna blízke jazero. V stodole mi špongiou a vodou z kanvicenežne umýval vlasy, keď po zásahu blesku vypadla elektrika.Bolo ťažké uveriť, že by mal záujem zabiť ma alebo že by boltoho schopný.


27

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 27

„Máte ku komu ísť?“ opýtal sa lekár.Za kým by som s tým mohla ísť? Ale aj tak som poveda-

la: „Áno, mám.“„Dám vám recept na lieky, ktoré vás upokoja. Neobá-

vajte sa užiť ich. Dám vám aj telefonický kontakt na lekárapre infekčné choroby a na právnika, ktorý sa špecializujena tieto záležitosti,“ povedal.

Ach, takže tieto záležitosti. Podal mi malý útržok papie-ra s telefónnymi číslami a recept. Všimla som si, že napísallen šesť tabliet. Nie dosť na to, aby som to skončila.

Pri odchode z ambulancie ma požiadali, aby som zapla-tila účet. Nemali to robiť. Z úcty. Možno vám účet vystavujúokamžite, lebo majú obavu, že pôjdete domov a hlavou sipreženiete guľku.

Takže v podstate vám naúčtujú 250 dolárov za to, že vámpovedali, že zomriete.


28

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 28

Kapitola 2Nejako sa mi podarilo nájsť auto, do-

stať sa do lekárne, vyzdvihnúť lieky na maximálne skľučujú-ci recept a odšoférovať domov.

Po príchode som si ľahla sa pohovku a sledovala, akoklesajúce slnko robí bodku za dnešným dňom. Poobzeralasom sa po svojom byte, ako keby nábytok, obrazy a zariade-nie patrili niekomu inému. Nedokázala som dokonca prejsťani do spálne – posteľ s moskytiérou a prikrývkami stálezmotanými z predchádzajúcej noci ma privádzali na myš-lienky o sexe a o tom, ako sa moje telo nakazilo HIV. Ležalasom na zelenkavej pohovke, ktorú som si privliekla z burzyzbytočností a chcela dať prečalúniť, ale zlomená po rozvodesom sa k tomu nedostala.

Na hodinách bolo šesť.Deň sa končil.Zrazu mi napadlo, že som hladná.Bolo divné cítiť svoje telo. Od odchodu z ordinácie som

mala pocit, akoby moje vedomie robilo všetko pre to, aby samohlo oddeliť od mojej nakazenej maličkosti.

Otvorila som si chardonnay, žltú tekutinu som naliala dopohára na červené víno veľkosti malého akvária a pustila siPrincea. Rozhodla som sa, že si pripravím cestoviny.

Pozorovala som vodu bublajúcu v hrnci, a zatiaľ čo sa pri-pravovala omáčka, začala som si uvedomovať svoj celkový


29

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 29

prerod. Fakt, že hrám hlavnú rolu v tragédii týchto rozme-rov, ma čudne vzpružil. Moje dni na tejto planéte boli zráta-né. Uvažovala som, či dôvodom môjho odchodu nie je to, žemusím urobiť niečo dôležitejšie niekde inde – alebo v inomživote. Červenou omáčkou som poliala kopec cestovín vy-zerajúcich ako malé kostičky a hltavo som sa pustila do jed-la. Prekvapila ma vôňa a chuť omáčky. Nikdy predtým somsi ich veľmi neuvedomovala. Vylízala som misku – niečo ta-ké som si nikdy predtým nedovolila urobiť. Spôsobné sprá-vanie som mala tak nezmazateľne vštepené, že som si pri-krývala ústa aj pri zívnutí za volantom auta. Myšlienka, žena to viac nemusím dbať a že odteraz by som mohla robiť,čo len chcem, bola mojou prvou šťastnou myšlienkou odstanovenia diagnózy. Predstava získanej voľnosti ma trochupovzbudila, a tak som sa rozhodla dať si sprchu. Pomyslelasom si, že prúd vody možno pomôže mojej napätej mysli.

Otočila som kohútikom a vyzliekla sa. Obzrela som sisvoju nahotu v zrkadle. Vyzerala som ako duch, desivo vy-desený, uprene hľadiaci do prázdna. Na tvári som mala stá-le výraz ako pri oznámení diagnózy. Moje oči vyzerali akodva uhlíky zapadnuté v snehu.

Hnev, ktorý som hodiny potláčala, sa mi pomaly predie-ral cez hrdlo von ako veľká guča oceľových vlákien. Z mo-jich úst vyšiel výkrik zrodený kdesi v temnom kúte mojejbytosti, o ktorom som dovtedy netušila. Dlane mi s plesnu-tím narazili na stenu kúpeľne, akoby chceli udržať chvejúcusa handrovú bábiku, na ktorú som sa premenila. Bosýminohami som vydupkávala na dlážke staccato. Rukami sombúšila do odrazu svojej hlúpej, nečistej, neodpustiteľne ska-zenej bytosti v zrkadle, pohľad mi divo blúdil a hľadal neja-ký cieľ, na ktorom by sa zastavil. Odvrátila som sa od svojhoodrazu a vošla do prúdu horúcej vody, oboma rukami somschmatla sprchový záves, mykala som ním, trhala, ťahala


30

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 30

a napínala, až kým sa nevyšklbol z kovových krúžkov a ne-padol na mňa. Zosunula som sa na dlážku, ovinula okolo se-ba mokrý igelit a oprela hlavu o pariace sa dlaždice. Do ho-lého chrbta mi bodali vrelé kvapky vody a po tvári mi stekalihorúce potôčiky.

Dezintegrácia. Hanba. Odmietanie. Temnota. Zomiera-nie. Smrť. Koniec.

Ako som len mohla dopustiť, aby sa mi to prihodilo?Ako?Ako?Nakoniec som sa postavila a nabrala odvahu pozrieť sa

do popraskaného zrkadla, po ktorom stekali kvapky skon-denzovanej vody. Odraz svojej tváre som videla iba rozma-zane. Prinútila som sa odkráčať z kúpeľne do spálne, kdesom dolu tvárou padla na posteľ. Ako som tam ležala, prišlami na um neodbytná myšlienka, že HIV nemám len ja. Nie-kto ma nakazil a ja som musela zistiť, kto to bol. Žalúdok sami zovrel už len pri predstave telefonátov, ktoré by som ma-la vybaviť. Hrozne som sa bála niekomu povedať, že to mám,ale rovnako, ako som nechcela vyjsť s pravdou von predsvojimi bývalými partnermi, nechcela som nechať zomrieťich ani ich priateľky.

Kto ma nakazil?Dva roky pred svadbou som mala pomer výlučne s An-

drewom. Obaja sme podstúpili HIV testy, takže som vedela,že ani jeden z nás nepriniesol HIV do manželstva. Podvie-dol ma a nakazil, keď sme boli svoji? A čo Antonio? Keďže jasom pred predpísaním antikoncepcie absolvovala prehliad-ku a jeho som sa opýtala, či niekedy užíval vnútrožilové dro-gy alebo mal styk s prostitútkou či s mužom, a on na všetkyotázky odpovedal nie, nepoužívali sme kondóm. Naozajsom si nemyslela, že som v nebezpečenstve. Ako dvadsať -ročná som bola úplne paranoidná, čo sa týka sexuálne pre-


31

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 31

nosných chorôb, ale o niekoľko rokov neskôr som o tomprestala toľko uvažovať – a nikdy som nepočula o žene, kto-rá získala HIV počas nechráneného sexu s heterosexuál-nym mužom.

Tesne pred spaním som si naliala pohár vody a otvorilamalú plastovú nádobku s tabletkami proti AIDS. Okrem lie-kov na upokojenie mi lekár predpísal antiretrovírusový liekna boj s HIV. Nasypala som si modro-biele tabletky do rukya s pohľadom upretým na lesklé gélové kapsuly som si pri-pomenula, čo mi povedal lekár: „Nevyliečia vás ani nezasta-via HIV, aby nezničil váš imunitný systém. Ale môžu vámpredĺžiť život tým, že znížia intenzitu, s akou vírus napadnevaše imunitné bunky.“

Hodila som si pilulky do úst, prehltla ich a zbožne som sizaželala, aby mal pravdu.

Celý týždeň som sa bála niekomu zavolať. V hlave som sineustále opakovala plán svojho útoku, tak ako nervózny gam-bler prehadzuje kocky vo svojich prstoch, akoby mu mohlidať signál, kedy nastal optimálny moment na ich vrhnutie.Nakoniec som sa rozhodla porozprávať sa najskôr s Anto -niom a potom s Andrewom.

Poprosila som Antonia, aby sa so mnou stretol v reštau-rácii Cracker Barrel neďaleko môjho bytu. Chcela som ísť nahlučné verejné miesto, kde by sme určite nemohli nikohopoznať. Hojdacie kreslá na terase, pestrofarebné karamelovétyčinky v pohároch, vyprážané jablká a zelenina, to všetkopôsobilo domáckym a bezpečným dojmom. Toto útulnémiesto by mohlo zmierniť silu faktu, že zomieram a že onmožno zomrie tiež.

Neexistuje žiaden úvod, ktorý by mal predchádzať ozná-meniu takejto správy. Ani som sa oň nesnažila. Kým smes Antoniom čakali na stôl, sedeli sme vonku v hojdacích


32

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 32

kreslách a hľadeli na parkovisko, povedala som mu priamo,že moje HIV testy boli pozitívne.

Toto oznámenie som si nespočetnekrát nacvičovala predtým istým zrkadlom, v ktorom som pozorovala trvalú pre-menu svojej tváre. Pred tým, ktoré som rozbila v záchvate zú- rivosti. Ale keď slová vychádzali z mojich úst, nešlo to po dľaplánu. V duchu som si predstavovala, že moja tvár ostane po-kojná, odrážajúca niečo medzi odpúšťaním a ospravedlňova-ním sa, pretože som stále nevedela, či ma nakazil on, alebo čito vôbec má. Namiesto toho mimické svaly zapracovali opač-ne a na mojej tvári sa zračila bolesť, hnev a smútok.

Nik z nás dlhšie neprehovoril. Nervózne sme sa hojdalina terase, jediným zvukom bolo tiché vŕzganie drevenýchkresiel. Spomínala som si, ako som niekedy snívala o tom, žejedného dňa budem stará a budem sa hojdať do konca živo-ta. A teraz som ako dvadsaťosemročná robila presne to isté.

Pozorne som skúmala Antoniovu tvár. Nezdalo sa mi, žeo tom vedel. Bledá pokožka na čele pod rozstrapatenýmivlasmi sa mu zvraštila od nefalšovaného zdesenia. Pohľad samu prehĺbil, modré oči mu sčerveneli a naplnili sa slzami(kvôli sebe?, kvôli mne?). Počas predchádzajúcich dní somsa v mysli dookola zaoberala všetkými možnosťami vrátanemyšlienky, že ma nakazil zámerne, rovnako ako keď žena ote-hotnie, aby si udržala partnera. Náš vzťah som náhle ukon-čila ja a on protestoval; nebola som pripravená randiť takskoro po rozvode. Bolo ťažké rozpoznať skutočnú povahujeho reakcie len na základe jeho tváre znehybnenej šokom.

Opýtala som sa ho: „Testovali ťa vôbec niekedy na HIV?“„Nie,“ odvetil stručne, ale nie ústupčivo.„Picháš si drogy? Spávaš s mužom? S prostitútkou? Si pro-

miskuitný?“ pritlačila som naňho druhýkrát.Len čo som vyslovila tieto otázky, uvedomila som si, aké

sú nezmyselné. Bola som HIV pozitívna a ani jedna z týchto


33

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 33

otázok nebola tá pravá; nič nevysvetľovalo, prečo som teraznositeľkou vírusu.

Prv než mal šancu odpovedať, vyšla hosteska a poveda-la, že náš stôl bude pripravený trochu neskôr. Pevne sa ob-jala rukami, aby sa chránila proti vetru, a opýtala sa nás, činám nie je zima a či by sme radšej nešli čakať dnu ku kozu-bu, kde si môžeme zahrať dámu.

„Prečo nie?“ povedala som.Sadli sme si ku kozubu a civeli na obriu hraciu plochu.

Nadmerne veľké červené a čierne kamene a jednoduchosťťahov, ktorých cieľom je zlikvidovať protivníka, sa zdali ana-lógiou predstavy o dvoch ľuďoch, ktorí sa zblížia až za hra-nicu svojej intimity, no podvádzajú sa a klamú, preskakujúsvoje obranné línie, až kým jeden nepredbehne druhého.Urobil mi Antonio to isté?

Antonio sa snažil o znovuzískanie rovnováhy. Začal na-hlas premýšľať, aby našiel odpoveď, ako mohol dostať HIV.Opýtal sa ma, či si pamätám veľkú jazvu na jeho nohe. V myš -lienkach som sa vrátila späť k času, keď som si prvýkrátvšimla kľukatú červenú čiaru na jeho stehne. Prešla som ponej prstom a hneď som si uvedomila, ako veľmi ho to muse-lo bolieť. Keď som sa ho na to opýtala, vyrozprával mi ro-mantický príbeh, rozprávku o prekonávaní samého seba,ktorá obsahovala popíjanie a jazdenie na nebezpečných ko-ňoch v tme argentínskej noci. Cválajúc po pampách spadola nabodol sa na stĺp plota. Keď priatelia začuli jeho krik,naložili ho dozadu na nákladiak a odviezli do najbližšej de-dinskej nemocnice, kde dostal krv.

„Ak to mám a nakazil som ťa,“ povedal, „stavím sa, žesom to dostal tam.“

Vtedy som si myslela, že je od neho statočné zvažovaťmyšlienku, možno dokonca len predpoklad, že je pravdepo-


34

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 34

dobnejšie, že nakazil on mňa, ako opačne. No nastal deň,keď som to pochopila ako dôkaz jeho viny.

Uprene som sa dívala do jeho ľadovomodrých očí a spo-mínala si, aké to bolo zamilovať sa doňho. Stretli sme sa napóle; hrávali sme ho obaja. V jeden deň ma požiadal, aby sommu pomohla s trénovaním jeho koní. Jazdili sme na lúke, zra-zu za mnou zaostal asi osemnásť metrov a kľakol si na zemvedľa koňa. Najprv som si myslela, že spadol. Ale znova nasa-dol a prišiel ku mne s poľným kvietkom, ktorý pre mňa od-trhol. Spomínala som, ako v neskorom popoludňajšom slnkunatiahol ku mne ruku a zlatisté lúče osvetľovali jemné chĺpkyna jeho paži, ktorá bola od celoživotnej práce s koňmi samýsval. Vyzeral veľmi nežne, zdravo a silne. Teraz, ako tu predomnou sedel, nevedela som si z pamäti vymazať tento výjav.

Keď sme už konečne sedeli pri stole, predstierali sme, ženajdôležitejšou vecou je pre nás objednávanie a jedenie. Ne-dokázali sme sa dokonca rozprávať ani o tom, čo to zname-ná, že som HIV pozitívna.

Po prvé, nemala som predstavu, čo to znamená.Po druhé, nevedela som, ako je to s ním, čo znemožňo-

valo celú debatu o HIV. Takže namiesto toho sme hovorilio všeličom možnom, len aby sme vyplnili ticho. Položilasom mu hlúpu otázku: „Ako sa darí tvojej mladej kobylke?“

„Dobre. Začal som ju už trénovať.“„Zdá sa, že bude výborná.“Bolo ťažké pokračovať v predstieraní dobrej nálady. Čaš-

níčka sa nás prišla opýtať, či nechceme dezert.„Už len účet,“ vyhŕkli sme obaja naraz.Usmial sa na mňa. Prišlo mi na vracanie. Bolo pre mňa

dosť ťažké stretnúť sa s ním tak skoro po rozhodnutí, že ne-máme spoločnú budúcnosť; no za týchto okolností to bolona nevydržanie.


35

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 35

Zložili sme obrúsky na stôl a poobzerali sa trápne okolo.Moja myseľ bola plná zmätených myšlienok. Nenávidelasom ho, lebo ma možno nakazil. Nenávidela som to, že sommu to musela povedať, a on je možno negatívny. Bála somsa, že ak to má tiež, chcel by sa ku mne možno vrátiť. Čo akje jedinou osobu, ktorá by bola teraz schopná milovať ma?

Obliekol si kabát, povedal, že pôjde na testy a dá mi ve-dieť. Na rozlúčku sme sa objali. Moje srdce veľmi túžilo posilnejšom objatí. Ale nevedela som, či som dostala HIV odneho, alebo či ho pre HIV neodpudzujem ja, pretože malen stisol za lakte. Udržala som medzi nami medzeru, takako som pred mnohými neskazenými rokmi udržiavalavzdialenosť od chlapcov počas foxtrotu v kostole v Prince -tone.

Vždy keď som sa pokúšala užiť lieky, takmer som sa za-dusila. Nalepili sa na seba a potom na stenu môjho hrdla.Spomenula som si, že lekár mi dal číslo na Gay Men’s HealthCrisis, AIDS podporné centrum v New Yorku. Vylovila somčíslo z peňaženky a rozhodla sa zavolať im a opýtať sa, či jeto bežné.

Telefón zodvihol recepčný.„Zdravím vás. Nie som gay a nie som ani muž, len som

zistila, že mám HIV a ja... ja skutočne potrebujem pomoc,“vykoktala som.

Uistil ma, že Gay Men’s Health Crisis pomáha všetkýmľuďom s HIV. Povedala som mu, že temer vždy ma napne navracanie, keď sa pokúšam dostať tabletky dole hrdlom, zo-vrie sa mi už vtedy, keď ich mám na jazyku. Muž na druhomkonci linky sa ma opýtal, či verím na vizualizáciu. Odvetilasom: „Trošku. Ale nie som si istá...“

On na to: „Okej, dávajte si vždy len po jednej tabletke,takže sa na seba nenalepia. Keď si položíte tabletku na jazyk,


36

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 36

predstavujte si, že je to vojak, ktorého posielate vybojovaťvojnu vo vašom tele.“

Prekvapivo to fungovalo.Každé ráno, napoludnie a večer som zoradila svoj malý

batalión tabletiek a prihovorila sa im. Veľké biele tabletky,ktoré som poslala do boja, boli légie pechoty, menšia v tvarediamantu bol plukovník. Ja som bola generálom, dávala somim povely. Pri predstave ich smrtiacej sily sa moje hrdlo zra-zu otvorilo a ony jemne skĺzli nadol. Už nikdy som necítila,že sa vrátia naspäť hore.

Výsledky Antoniovho testu boli pozitívne. Oznámil mito cez telefón; nebola som pripravená stretnúť sa s ním zno-va, a tak som bola radšej, že zavolal. Sama som si vôbec ne-vedela poradiť so svojou diagnózou; ako by som pomohlajemu? Bolo mi na zbláznenie, keď som sa snažila vyhodno-tiť, ako sa to stalo – každému z nás. Rozmýšľala som, či bysme sa nemali dať dokopy, či má zmysel byť spojení víru-som, ktorý ohrozuje oba naše životy. V našom temnom prí-behu boli náznaky Rómea a Júlie, ale nezdalo sa mi správnedať sa znova dokopy, vytvoriť spojenectvo smrti len z dôvo-du, že sme teraz mali zábrany pred všetkými ostatnými.

Keď som sa unavila analýzou, ako, kedy a prečo sa tovšetko stalo, a cítila som sa dostatočne silná, aby som sas tým vyrovnala, zavolala som Andrewovi. Po našom rozvo-de sa presťahoval do Connecticutu. Aby som bola úprimná– aj keď som sa domnievala, že by som sa s ním mala stret-núť osobne, nevedela som na to nabrať silu. Čím skôr sompotrebovala vedieť, či je okej. Po vypočutí správy ostal ne-uveriteľne pokojný a sľúbil, že mi zavolá hneď, keď bude maťvýsledky testu. Opýtala som sa, či nechce, aby som priletelaa bola s ním, keď dostane výsledky. Odvetil, že bude v po-riadku.


37

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 37

Prekvapilo ma, že obidvaja, Antonio i Andrew, ostali povypočutí mojej správy pokojní. Uvažovala som, či to bolopreto, že boli v šoku, že boli nešťastní kvôli mne, že ichochromil strach o seba.

A možno boli správne všetky tri možnosti.Ďalší týždeň sa mučivo vliekol.Bála som sa, že Andrew je pozitívny – a ak je, nikdy mi

to neodpustí alebo si to neodpustím sama. Bála som sa, žeak je pozitívny, povie o tom každému. A obávala som satiež, že ma nakazil on.

Nakoniec mi Andrew zavolal a oznámil, že je HIV nega-tívny a že príde, aby sa so mnou stretol. Priletel, čím mi dalnajavo, ako veľmi so mnou cíti, a rozosmial ma prvýkrát podlhých týždňoch. Sedeli sme na pohovke, na ktorej som strá-vila celý prvý deň po stanovení diagnózy a na ktorej somneskôr povedala svojej mame, že to vyzerá tak, že stratí svo-ju dcéru oveľa skôr, ako si myslela.

Takže bolo pravdepodobné, že som nepreniesla vírus naAntonia, ale že on nakazil mňa. Keďže sme obaja s Andre-wom podstúpili pred svadbou testy s negatívnymi výsled-kami a keďže Antonio mal HIV, väčšia časť záhady sa vyrie-šila. Nemyslela som si, že Andrew mi bol počas manželstvaneverný, ale dvojnásobne sa mi uľavilo, keď jeho test dopa-dol negatívne – bol zdravý a nepodvádzal ma.

Hneď som sa cítila lepšie, lebo ja som bola opatrná a ni-komu som, ani nevedomky, neublížila. Zbavila som sa stra-chu, že mám na rukách cudziu krv, a venovala som sa tomu,ako a možno prečo ma Antonio nakazil. Predpokladala som,že o svojej situácii vedel alebo mal dôvod domnievať sa, žemohol byť ohrozený vírusom.

Nespočetné dni som strávila sama vo svojom byte, ne-schopná pracovať, neschopná myslieť alebo cítiť, predstavo-vať si či jesť. Prvýkrát od určenia diagnózy som čelila straš-


38

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 38

nému démonovi menom depresia, zapríčinenému pocitomuväznenia v tele, ktoré ma zradilo a umiera príliš mladé.

Počas týchto dlhých dní som si trápila mozog, aby somobjavila nejaké vodidlo k tomu, či o tom Antonio vedel, ale-bo nie. Spomenula som si na večeru v čínskej reštaurácii.Škriepili sme sa, či sa vôbec hodím k jeho otvorenej povahe.Bol Talian – na verejnosti naplno prejavoval lásku, šťastiea náklonnosť, a ja som bola podľa neho ľadová princezná.

Medzi hltmi vyprážanej ryže frustrovane povedal: „Tynevieš, čo je to láska. Ja by som kvôli tebe aj zomrel.“

A mal pravdu. Vtedy som nedokázala takto milovať. Ne-bola som pripravená, aby ma niekto miloval tak, že by kvôlimne aj zomrel. Zdá sa, že teraz nemám na výber.

Po mnohých nociach, keď som sa trápila pri analyzova-ní všetkých spoločne strávených chvíľ, som nebola schopnánájsť nejaký záver. Nakoniec som to vzdala. Bola som vy-čerpaná; chorá a unavená z toho, ako sa snažím nájsť to naj-horšie na človeku, ktorého som niekedy ľúbila. Takže som sarozhodla veriť Antoniovi aspoň to, že o HIV nevedel. Muselvedieť, že sa niekedy v živote vystavil riziku, ale znova – uro bilasom len to, že som spávala s pekným mužom, ktorý nevedelo svojom HIV, a bolo možné, že on tiež len spával s pek nýmdievčaťom, ktoré takisto nevedelo, že je nositeľom vírusu.

Možno, že mi povedal pravdu.


39

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 39

REGAN HOFMANNmmuussíímm vváámm nniieeččoo ppoovveeddaaťťI have Something to Tell YouCopyright © 2009 Regan HofmannAll rights reserved. No part of this book may be used or reproduced in any manner whatsoever without the written permission of the publisher.Translation © 2011 Alica BaloghováSlovak edition © 2011 Evitapress

Všetky práva vyhradené.Žiadna časť tohto diela sa nesmie zverejniť, skladovať vo vyhľadávacom systéme alebo vysielať v akejkoľvekforme alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predošléhopísomného súhlasu vydavateľa ani inak šíriť s ľubovoľnouformou väzby či obálky, než s akou sa vydala.

Z anglického originálu I have Something to Tell You, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Simon & Schuster, Inc.,preložila Alica BaloghováVydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 28. publikáciu.Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková redaktorka: Darina BelanováTlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšín

www.finidr.cz

www.evitapress.skISBN 978-80-89452-23-1

hiv:Layout 1 15.2.2011 12:56 Page 296

Documents

Musím vám niečo povedať