1sg.sk€¦ · Web viewAntigona tento rozkaz poruší a pochová svojho brata. Týmto sa v diele bijú nielen názory, ale aj osoby - muž a žena. Postavenie ženy v tejto dobe

1.súkromné gymnázium v Bratislave, Bajkalská 20, Bratislava

Beetles, školský rok 2018/2019

ANTIGONA - SOFOKLES

KONZULTANTI:

Ivona Havelková (SJ)

Barbora Ulrichová (DEJ)

Ivica Baratková (UK)

EXTERNÁ KONZULTANTKA:

Miriam Kičiňová

AUTORI:

Kristína Murgáčová

Adela Jakubíková

Luisa Ličková

Antigona – Sofokles kvinta Beetles 2018/2019

Čestné prehlásenieČestne prehlasujeme, že sme pracovali samostatne v súlade s etickými

normami a že použitá literatúra je z overených zdrojov.

Kristína Murgáčová Luisa Ličková Adela Jakubíková

1


PoďakovanieTýmto by sme chceli poďakovať všetkým konzultantom, ktorí nám pomohli s našim

projektom.

2


Obsah

ÚVOD 4

STAROVEKÉ GRÉCKO 5

AUTOR 9

ROZOBRANIE DIELA 10

DIVADLO 13Vznik divadla z rituálu 13Tragédia 15Tragický hrdina 16

STAVBA DIVADLA 18

PRIEBEH PRÍPRAVY DIVADELNEJ HRY 22

RESUMÉ 24

SUMMARY 26

BIBLIOGRAFIA 27

3


ÚVOD

V našom projekte sa venujeme historickému dielu Antigona. Rozoberieme

ho historicky, jazykovedecky a povieme si niečo aj o umení. Toto dielo sme si

vybrali, pretože je nadčasové. Obsahuje prvky a dej s ktorým sa stretneme aj

dnes. Je to boj medzi mocou a láskou k blížnemu. Pozrieme sa bližšie k obdobiu,

v ktorom dielo vzniklo, tiež budete mať možnosť stretnúť sa s poznatkami o

autorovi. Ďalej si dielo rozoberieme obsahovo. Veľmi podstatnou časťou nášho

projektu je divadlo a teda samotné rozobratie tragédie, tragického hrdinu a vznik

divadla z rituálu. Poslednou časťou nášho projektu je priebeh prípravy divadelnej

hry. Na lepšiu predstavu, projekt obsahuje aj obrázky.

Cieľom nášho projektu je, aby naši diváci popremýšľali nad problematikou

diela a pozreli sa na podobnú situáciu súčasným myslením. Výhodou je aj to, že

sa naša trieda zúčastnila divadelnej hry Antigona, ktorá (veríme) viacerým

objasnila dej v diele. Želáme vám príjemné čítanie.

4


STAROVEKÉ GRÉCKO

Staroveké Grécko bolo už na počiatku veľmi vyspelou kultúrnou civilizáciou.

Zemepisne sa podobalo na súčasné Grécko spojené spolu so západným

Tureckom. Obdobie starovekého Grécka sa datuje až po spojenie s antickým

Rímom. ( okolo 3000 p.n.l. až 146 p.n.l. ). Avšak presný dátum sa nevie.

Pravdepodobné je aj to, že Staroveké Grécko sa rozšírilo aj o obdobie pod

rímskou nadvládou.

Antické Grécko malo nesmierny vplyv na vývoj či už kultúry, alebo taktiež

aj filozofie, jazyka, politiky, vzdelania, architektúry a umenia. Malo vplyv aj na

Staroveký Rím, ktorý kultúru Antického Grécka ešte viac rozšíril na rôzne miesta v

Európe. Napriek tomu sa veľká väčšina pamiatok

zachovala najmä v Grécku, alebo pochádzajú z

Grécka. Staroveké Grécko má jedny z najdlhších

a najvýznamnejších svetových dejín, ktoré sa

začínali vyvíjať ešte za čias, kedy Gréci neboli v

Grécku, ale oblasť obývali Pelasgovia, ktorí žili na

pevnine a Minojci, ktorí žili napríklad na Kréte a

iných ostrovoch.

O jednej z prvých kultúr sa spomína už

približne v roku 2300 pred Kristom. Táto kultúra mala aj svoj názov a volala sa

Mykénska kultúra. Názov bol inšpirovaný menom mesta Mykény, ktoré vtedy

predstavovalo úlohu hlavného mesta. Mykénska doba predstavuje neskorú dobu

bronzovú. Nachádzala sa na území dnešného Grécka. Hlavný podiel na formovaní

tejto civilizácie mala minojská vzdelanosť. O Mykénskej kultúre máme pomerne

veľa informácií. No i napriek tomu je stále pôvod Mykénčanov neznámy takisto

ako vznik jazyka akým je gréčtina.

Mykénska kultúra patrila medzi tie najvyspelejšie. Jej rozkvet sa datuje

okolo roku 1450 pred Kr., kedy prevzali súčasné krétske loďstvo a obchodné styky

so skoro celým Stredomorím. Okolo roku 1100 pred Kr. sa mykénske panstvo

zrútilo.

Na vrchole mykénskej sociálnej pyramídy bol vladár - vodca, ktorý vlastnil

titul ranaka. Bol to absolútny monarcha, a zároveň najväčší vlastník pôdy,

5


najvplyvnejší obchodník a najvyšší veliteľ vojska. Ten menoval do funkcie

vyslancov a dôstojníkov. Ďalej tu žili majitelia pôdy, otroci, roľníci a remeselníci,

ktorí patrili k tzv. mase ľudu. Jediný teda slobodný, zvrchovaný a uznávaný bol

panovník.

Čo sa týka náboženstva, mykénske náboženstvo bolo samostatné.

Napríklad hlinené tabuľky z Pylu ( Pylos - mesto v Grécku ) dokazujú, že olympský

bohovia majú starý mykénsky pôvod a to bohovia Zeus, Héra, Athéna a Áres.

Týchto bohov si občania uctievali vo svätyniach alebo na iných svätých miestach,

kde sa nachádzal aj oltár. Na objavení mykénskeho umenia sa podieľal hlavne

Heinrich Schlieman so svojimi vykopávkami na celom

peloponézskom ostrove a teda aj v Mykénach.

Schlieman najskôr povolaním archeológ, ale i tak sa

zaujímal o túto spoločenskú vedu. Avšak v roku 1684 sa

ním stal. Odmalička bolo jeho snom skúmať a objavovať

dejiny v oblasti Mykén a okolí mesta Tróje.

Mykénske umenie bolo zozačiatku pomerne nezávislé od

krétskeho umenia, avšak práve jeho vplyv sa zosilnil keď

na Krétu vpadli Achájci v roku 1450 pred Kristom. Počas

tohto útoku bolo pochovaných veľa obyvateľov aj so

svojimi majetkami a hlavne šperkami a drahocennosťami. Najviac zlata sa našlo

práve v hrobe Agamemnóna, ktorý bol kráľom vtedajších Mykén v časoch trójskej

vojny. Veľa hrobov sa nachádzalo v mykénskych hradbách v mieste héroon. Bolo

to miesto zasvätené kultu héroov, polobohom a iným významným mužom

vtedajšej doby.

Prví Gréci začali prichádzať v rôznych kmeňoch ako napríklad Dóri, Aioli,

Macedónci, ktorí sa premiešali s vtedajším pôvodným obyvateľstvom a vytvorili tak

grécku spoločnú civilizáciu.

Hlavným mestom Grécka sú Atény. Ich politický systém založil Solón, ktorý

privilégiá starých rodov nahradil štyrmi majetkovými triedami. Prepustil tých, ktorí

sa dostali do otroctva kvôli dlhom a zakázal predaje občanov do otroctva. Aténsku

ústavu zreformoval Kleistenes, ktorý výrazne posilnil jej demokratické črty tým, že

presadil myšlienku, že všetci mali rovnaké občianske práva. Občanmi však boli iba

muži, ženy, deti, cudzinci, ale otroci nemali občianske práva. Kleistenes urobil

ďalšie reformy v podobe rozdelenia územia Atiky na Atény, pobrežie a

6


vnútrozemie. Obyvateľstvo rozdelil na 10 fýlií. Každá fýlia posielala 50 zástupcov

do rady 500, ktorá riadila záležitosti mesta 36 dní. Na jej čele stáli denne sa

meniaci prytanovia. Takýto systém riadenia štátu však bol ťažkopádny a

neefektívny. Kleistenes taktiež zaviedol ostrakizmus - črepinový súd, kde zakázal

mučenie slobodných občanov a zaviedol trest smrti jedom. Črepinovým súdom

bolo možné poslať občanov obvinených z ohrozovania demokracie do vyhnanstva

na 10 rokov, pričom nestratili občianske práva a ani svoj majetok. Nakoniec

Kleistenes bol aj sám vyhnaný z krajiny. Najvyššou výkonná funkcia bola funkcia

archonta. Bolo ich deväť a volili sa iba na jeden rok. Mali súdnu, náboženskú a

vojenskú funkciu avšak nemohli rozhodovať o politických záležitostiach, pretože

nepochádzali z aristokratických rodín. Archonti však nedokázali riešiť všetky

problémy obyvateľov, preto začali vznikať nepokoje a narástla zločinnosť. Upevniť

postavenie aristokracie a upokojiť rozhárané pomery sa snažil zákonodarca

Drakón, ktorý zostavil drakonické zákony. Rozšíril zbor archontov o 6 sudcov, ktorí

riešili priestupky. Avšak tieto zákony nepomohli Aténam. Čoraz viac sa aj

chudobné obyvateľstvo, roľníci, dostávali do otroctva, lebo nezvládali splácať dlhy.

Spomínaný Solón sa pokúsil upraviť pomery v Aténach. Na všeobecnom sneme

sa volilo do úradov a do rady päťsto.

Úradníci pôvodne ani neboli platení. Až Perikles nariadil, aby úradníci

dostávali plat aj keď nie veľmi vysoký. Vďaka tomu mohli aj chudobní mať prácu

úradníka. Taktiež zaviedol ďalšie štyri opatrenia. Zaviedol žold, nie vždy, ale platil

chudobným jedlo za peniaze z pokladnice, zaviedol verejno-prospešné práce,

dokončil demokratizačné procesy v oblasti štátnej správy. Za jeho vlády boli

najvýznamnejšími orgánmi: prvý ľudový snem - eklézia, čo znamená, že volili

všetkých úradníkov a veliteľov. Ďalším orgánom bola spomínaná Rada 500, kde

schvaľovali zákony a rozhodovali o zahraničnej politike štátu. Posledným orgánom

bol porotný súd - Heliaia. Mal 6000 porotcov a smel rozhodovať za účasti

minimálne 5000 porotcov.

Počas grécko-perzských vojen, ktoré trvali od 500 pred

Kr. do 449 pred Kr., sa dostal k moci najvýznamnejší aténsky

politik Perikles. Po porazení Perzie a víťazstva Atén sa na

čelo námorného spolku dostali práve Atény. K tomuto spolku

sa pridalo približne 100 gréckych štátov. Atény začali zažívať

veľký rozvoj. Počas tohto rozvoja sa stal Perikles stratégom

7


Atén. Obdobie jeho vlády voláme Periklovou dobou. Hoci na začiatkoch jeho vlády

nepatril k obľúbencom, postupne ho aténsky ľud začal mať rád vďaka jeho

rozhodnutiam a konaniam. Dopomohol taktiež prosperite, rozkvetu a demokracií

Atén. Demokracia dosiahla v Aténach vrchol potom, ako vznikli tzv. ''diéty'', ktoré

zaviedol Perikles. Tieto ''diéty'' mali význam úhrad za stratenú mzdu. Týmto

spôsobom Perikles dosiahol to, že všetci slobodný občania sa mohli podieľať na

politickom živote. Nechcel aby len bohatí boli úradníkmi, ale aj tí chudobní.

Perikles bol nielen výborným rečníkom a politikom, ale bol aj skvelým človekom,

ktorý sa zaujímal a podporoval stavebníctvo a umenie.

Vládu Perikla výrazne ovplyvnila peloponézska vojna, ktorá vypukla v roku

431 pred Kr. Bola to vojna medzi Aténami a Spartou. Perikles sa snažil nalákať

ľudí z vidieka za hradby Atén a presviedčal ich, že aténske námorne sily ich

ochránia. Toto rozhodnutie však nebolo najlepším, lebo onedlho vypukla morová

epidémia a tak museli Perikla zosadiť z funkcie prvého stratéga, ale keďže ľud si

Perikla obľúbil, rok na to ho zvolili znovu, no čoskoro zomrel na mor.

Ďalším panovníkom, ktorý sa dostával do popredia bol

macedónsky kráľ Filip II., ktorý zastupoval svojho nedospelého

synovca ako regent. No i napriek tomu, že mal nastúpiť na trón

jeho synovec Amynt IV., vojenské zhromaždenie po dvoch

rokoch zvolilo za kráľa Filipa II. Vládol od roku 359 pred Kr. až

do roku 336 pred Kr. Bol niekoľko krát ženatý a tak mal aj veľa

detí a jedným z nich bol aj Alexander Veľký. Počas vlády

Alexandra sa začína aj nová éra helenizmu.

8


AUTOR

Autor diela Antigona je Sofokles. Bol to

najväčší grécky dramatik, autor tragédii, 18-nasobný

víťaz dionýzií (dionýzie - starogrécke náboženské

slávnosti na počesť boha vína, kňaz a politik v

Aténach. Patrí medzi najvýznamnejších starovekých

dramatikov. Jeho otec Sofillos bol bohatým majiteľom

podniku na výrobu zbraní. Keď bol Sofokles mladý

dostal veľmi dobré gymnastické a hudobnícke

vychovanie. Po porážke Peržanov v bitke pri

Salamíne, Sofokles viedol zbor chlapcov, ktorí

prednášali paian (chválospev) na oslavu víťazstva.

Vo svojich prvých hrách vystupoval ako herec, avšak podľa starogréckej

tradície prestal hrať pre slabý hlas. Sofokles dostával veľa pozvaní do iných miest,

keďže miloval Atény tieto pozvania odmietal. Napísal okolo 120 tragédii a z nich

sa zachovalo iba sedem. Vytvoril pre grécku tragédiu nové možnosti tým, že k

pôvodným dvom hercom, vystupujúcim v tragédii, pridal tretieho a na výpomoc

používal i štvrtého. Tak dosiahol obohatenie dialógu a deja. Dramatický dej rozvíja

hneď od začiatku. Sofoklovo charakterizačné umenie tvorí jednu z jeho hlavných

predností. Aj keď postavy idealizuje, sú nepochybne ľudské. Námety jeho

najznámejších tragédií boli viackrát spracované nielen v antickej, ale aj v

novovekej európskej literatúre.

9


ROZOBRANIE DIELA

Dielo Antigona patrí do literárneho obdobia starovekej antickej literatúry.

Literárnym druhom patrí medzi drámu a jej žánrom je tragédia.

Tragédia bola veľmi populárnym žánrom v antickom Grécku, kde aj vznikla.

Je základným dramatickým žánrom, ktorý zobrazuje nezmieriteľný konflikt či už

spoločenský, alebo individuálny. Hrdina sa nachádza v

bezvýchodiskovej situácií, kde je napokon odsúdený na

smrť. Dej o Antigone sa odohráva počas 24 hodín v meste

menom Téby. Antigona spolu so svojou sestrou Isménou sú

dcérami tébskeho kráľa Oidipa, ktorý zomrel. Spolu s ním

neskôr zahynuli aj jeho dvaja synovia Polyneikos a Eteokles,

ktorí boli teda bratmi Antigony a Ismény. Obaja bratia

zahynuli počas boja o tébsky trón, ktorý ostal prázdny po

otcovej smrti. Eteokles bojoval vnútri z Téb, kde mal svoje

vojsko. Avšak Polyneikos bojoval vonku - za Tébami a teda

zradil svoju rodnú vlasť. No i tak zomreli obaja bratia v tomto boji a musel na trón

nastúpiť iný zástupca rodu. Týmto zástupcom bol Oidipov brat – Kreón, ktorý je

strýkom a svokrom Antigony. Jeho syn Haimón je zasnúbený s Antigonou, čo ešte

pridáva na dramatickosti diela a deja samotného. Matkou Haimóna a zároveň

manželkou Kreóna je Eurydika.

V príbehu je hlavnou témou konflikt medzi Antigonou - ženou a jej strýkom

Kreónom - mužom. Ide tu o spor medzi rozumom, láskou k bratovi, božskými

zákonmi, ktoré zastupuje Antigona a medzi mocou, slovom panovníka a hrdosťou,

ktoré predstavuje Kreón. Kreón vydal rozkaz, pochovať so všetkým, tak ako sa

patrí len Eteokla za jeho čin a úmysel pri boji o trón, avšak ten kto sa čo i len

pokúsi pochovať zradcu rodnej vlasti, Polyneika, ten okúsi trest najvyššieho rádu a

to trest smrti. Polyneikos si nezaslúžil podľa Kreóna nič iné, len to, že ho nechajú

na pospas divým psom a vtákom ako potravu, niekde za hradbami Téb. Tento

rozkaz vydal tak, aby ho všetci počuli. Antigona ho počula a vôbec s týmto

rozkazom nesúhlasila, keďže pre ňu rozkaz takéhoto znenia neznamená nič a

ešte porušuje aj božie zákony, rozhodne sa svojho brata Polyneika pochovať. Na

pomoc si zavolá svoju sestru Isménu, avšak tá má rešpekt nielen pred Kreónom,

10


ale i pred obcou a pred trestom smrti. Antigonu odhovára od takéhoto činu, ale

ona si stojí za svojim a je neoblomná. Nahnevá sa na svoju sestru a ide teda

pochovať brata sama. Nehanbí sa za svoj čin, dokonca je s ním spokojná a hrdá

sama na seba.

Zatiaľ čo Antigona pochovala svojho brata, dozvedel sa to Kreón. Mŕtve telo

Polyneika je pochované. Pri jeho tele dokonca videli dievča, ktoré tento čin

spáchalo. Strážcom sa nepodarilo zachytiť pohľad dievčaťa a tak nevedeli, ktorá

to bola. Keď toto strážca oznámil Kreónovi, nebol nadšený. Bol veľmi nahnevaný a

tak strážcovi povedal, že má okamžite dievča, ktoré to spravilo priniesť. A tak sa aj

stalo. Neskôr Antigona prišla k hrobu svojho brata, ktorého vlastnoručne

pochovala a strážcovia ju chytili. Nebránila sa. Počítala s týmto koncom aj so

smrťou bola zmierená. Sama sa predstavila Kreónovi a povedala mu, že smrť

bude jej vykúpením. Antigona sa mu začala vysmievať priamo do tváre a hovorila,

že pre ňu sú jeho zákony druhoradé. Prvoradé sú zákony Bohov a ani jeden ich

príkaz neznie tak, ako hovorí Kreón. Je presvedčená, že on porušuje božie

zákony, nie ona. Kreón sa nestačil diviť, no aj on jej povie pár slov. Nepáči sa mu,

ako je k nemu drzá a čo všetko si dovoľuje mu šplechnúť do tváre. To ho ešte viac

povzbudí v jeho konaní a rozhodne o treste smrti napriek tomu, že je to jeho neter.

Dá si zavolať aj Isménu, lebo je si istý, že spolupracovala s Antigonou, no dal jej

možnosť sa priznať. I keď Isména neurobila nič proti zákonu, nič nespáchala,

povedala, že spolupracovala s Antigonou, a že pokiaľ zomrie Antigona, tak chce

umrieť aj ona. Nechce žiť život bez sestry. Antigona sa začne hádať s Isménou.

Nedovoľuje jej zomrieť s ňou. Nechce, aby si privlastnila podiel viny na niečom,

čoho sa ani nedotkla. Kreoń vstúpi do ich konverzácie s tým, že pravdepodobne

sa obe zbláznili. Jedna teraz a druhá keď sa narodila. Isména sa teda aspoň

snaží ešte sestru zachrániť tak, že začne hrať Kreónovi na city. Spomenie fakt, že

Antigona je snúbenica jeho vlastného syna. Spýta sa ho, či naozaj chce takto

ublížiť svojmu synovi tým, že zoberie život jeho snúbenici. Kreónovi sa nepáči fakt,

že má Isména pravdu a tak dal obe uväzniť do paláca. O pár chvíľ príde Haimón

za otcom. Najskôr začne tak jemne - zľahka. Na jednej strane si váži otcove

názory, no na tej druhej si myslí, že otec konal bez rozvahy, nezmyselne,

prirýchlo. Povedal otcovi, že predsa len sa pohybuje medzi ľuďmi viac a teda

počul, že obyvateľom je ľúto mladej Antigony. V tej chvíli ako to Kreón počuje sa

nahnevá a začne hádku medzi synom a otcom. Kreón sa háda s Haimónom, že

11


nemôže byť niekto mladší od neho a mať viac rozumu. Stále si stojí za svojim a

nechce povoliť. Teda sa Haimón rozuteká preč od otca. Náčelník zboru povie

Kreónovi, že mladý zutekal preč aj s hnevom v očiach a teda sa snaží obmäkčiť

Kreóna aspoň trošku. Navrhne nech prepustí aspoň Isménu . Kreón teda povolí

Isménu prepustiť, ale Antigonu nechá vyviesť do pustatiny a nakáže aby jej dali

len toľko jedla koľko kážu bohovia. Dá ju pochovať zaživa v skalnej hrobke.

Neskôr príde za Kreónom starec veštec Teiresias. Ten, ktorý pomohol Kreońovi

dostať sa na trón. Nikdy mu zle neporadil a tak ho Kreón vypočul aj teraz. Avšak

po tom ako aj starec povedal to, čo už bolo povedané, že by si mal Kreón

rozmyslieť svoj rozkaz, tak Kreón sa nahneval no už sa začal i obávať. Starec mal

pravdu a nikdy neklamal. Išiel teda Kreón sám spolu so sluhami za Antigonou.

Chcel ju odtiaľ vyslobodiť. Potom ako Kreón odišiel, vrátil sa prvý posol so zlou

správou. Náčelník zboru ho teda vyzval, aby rozpovedal, čo sa vlastne deje. Prvý

posol teda začal hovoriť. ,,Sú mŕtvi. Príčinou ich smrti sú však živí.´´ Nikto nevedel,

čo sa deje a teda ho náčelník zboru náhlil, aby rozprával ďalej. No ešte predtým

prišla Eurydika do paláca a počúvala aj ona osud svojo syna. Posol teda

pokračoval so zlými správami. Haimón zomrel a dokonca sa zabil sám. Prebodol

sa mečom priamo pred otcovými očami. Najskôr vytasil meč na otca, lebo ho

pokladal za vraha, no potom v hneve na seba samého si zabodol meč do svojej

hrude a ešte kým stihol tak chytil už mŕtvu Antigonu za ruku. Dôvodom jeho smrti

bola Antigona, ktorá sa obesila na svojom závoji.

Keď sa toto Eurydika dopočula, ostala ticho. Zhnusene sa pozrela na

Kreóna, ktorý ju chytil za ruku aby ju podporil, no ona ho odbila a povedala, že nad

synom chce smútiť sama. Vrátila sa teda do paláca. Posol sa vráti o chvíľu von z

paláca s ďalšou smutnou správou. Eurydika sa zabila mečom pred oltárom počas

toho ako preklínala Kreóna. Obvinila ho, že je vrah jeho a jej potomstva. Kreón sa

zrúti a nepraje si už nič iné ako smrť. No zbor mu radí inak. Na starosti majú

prítomnosť a budúcnosť majú na starosti bohovia.

Hlavnou myšlienkou Antigony je: „Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní.

Nehrešte, uráža to bohov. Človeka, ktorý si mnoho o sebe myslí a používa veľké

slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až na staré kolená.”

12


DIVADLO

Divadlo alebo divadelné umenie je najstarší druh dramatického umenia. Je

kolektívnej povahy, teda je to spoločné dielo niekoľkých tvorcov. Kolískou

európskeho divadla je staré Grécko. Tu sa prvý raz formovali základné dramatické

žánre, ktorými boli tragédia a komédia. Vznikli v 6.storočí pred našim letopočtom a

boli jednými z najväčších pôvodných prínosov grékov do civilizácie.

Vznik divadla z rituálu

Divadlo vzniklo ako súčasť náboženského kultu, malo silne rituálny

charakter, preto sa stretneme s tým, že sa o ňom hovorí aj ako o divadle obradu.

V Gréckom svete predstavovalo neoddeliteľnú súčasť a spojitosť so starovekými

náboženskými rituálmi a slávnosťami, ktoré sa v tom čase konali pravidelne a to aj

niekoľkokrát v roku. Spomedzi náboženských, rituálnych slávností možno

spomenúť dionýzie, lenáje a oschoforie. Všetky formy rituálu zodpovedali

kozmickým javom a prírodným cyklom.

Náboženstvo, rituál a divadlo - všetky tri samostatne stojace spoločenské

piliere mali rovnaký spoločenský cieľ, a to zbližovať jednotlivcov, pohnúť masou

ľudí a vyvolať vzrušenie. Každý z nich na to používal v niečom podobné a v

niečom odlišné prostriedky a formu. Rituál stojí na rozhraní profánneho a

sakrálneho sveta. Uľahčuje človeku prístup k božstvám tým, že v prítomnosti

takmer celej spoločnosti napodobňuje náboženské sily, ktoré sa inak pohybujú v

izolovanej sfére ideí, pocitov a ktoré nie je možné nahmatať. Rituál ma teda podiel

na vytvorení kolektívneho vedomia, zosilňujúceho a prehlbujúceho sa

prostredníctvom napodobňovania. V mnohom má teda podobné východiská ako

divadlo. Vďaka rituálu sa kolektívne vedomie zocelilo, posilnila sa solidarita. Aj

bežný človek sa tak dokázal spojiť s bohmi a so svojimi mýtmi.

Najpopulárnejšie a pre divadlo najvýznamnejšie slávnosti sa stali dionýzie.

Dionýzie boli zasvätené bohu plodnosti, hojnosti, zábavy, úrody a veselia -

Dionýzovi. Podľa obdobia, v ktorom sa počas roka konali, sa delili na Veľké a Malé

dionýzie. Veľké sa konali na prelome marca a apríla, Malé na prelome decembra a

januára. K športovým a speváckym súťažiam na Veľkých dionýziách sa v 5.

storočí pred n. l., práve vďaka Periklovi, pridali dramatické agóny. Dionýzie

13


prebiehali 5 až 6 dní, no koľko dní z nich patrilo divadlu, nie je jednoznačné.

Pravdepodobne sa konali tri dni. Keďže dionýzie organizoval štát, považovali sa

za akúsi prestíž a prejav aténskej demokracie, moci a bohatstva. Nadobudli tak

štátny, náboženský a umelecký charakter. Konali sa na otvorenom, verejnom

mieste, aby sa sprístupnili čo najväčšiemu počtu obyvateľstva. Za priebeh

slávností zodpovedal jeden z najvyšších štátnych úradníkov, ktorý rozhodoval

nielen o ich organizačnej stránke, ale vyberal aj básnikov, hry, prvého herca,

určoval choréga - občana, ktorý z vlastných prostriedkov financoval výpravu chóru.

Často boli chorégmi samotní vládcovia. Dionýzie si udržiavali náboženský

charakter.

Obetná procesia, kedysi vykonávaná vo vnútri chrámu na oltári, sa

preniesla do exteriéru pred chrámový vonkajší oltár. Obeta sprevádzaná spevom,

tancom a hudbou nadobúdala divadelné prvky a zobrazovala sa už iba

symbolicky. Pri tejto príležitosti sa napokon upravilo aj samotné miesto konania

rituálu, čiže dejisko. Priestor okolo oltára sa rozčlenil na javisko a hľadisko. Po

čase putoval sprievod po celom meste a smeroval do tohto priestoru divadla, kde

bola umiestnená socha Dionýza. Kňaza riadiaceho chór vystriedal koryfej -

náčelník zboru.

Samotné prípravy na dionýzie trvali niekoľko mesiacov. Súčasťou týchto

príprav bolo vyberanie rozhodcov pre agón. Agóny boli súťaže, preteky v rôznych

disciplínach, nielen počas divadelných slávností. Konali sa pod patrónom bohov

alebo významných hrdinov. Okrem súťaživosti predstavovali pre gréckeho básnika

prostriedok vyriešenia intelektuálneho konfliktu medzi jeho myslením a myslením

svojho predchodcu. Agónu predchádzali proagóny - verejné zoznámenie sa s

autorom a hercami, ktoré sa konali dva dni pred začatím slávností. Počas

paragónu informovali o obsahu hry, možno predniesli ukážky, alebo sa

odmeňovali vzácni občania, poprípade cudzinci, ktorí poslúžili Aténam v

poslednom roku. Dokonca sa v súvislosti s ním dozvedáme aj o odmeňovaní sirôt

z dôvodu úcty k rodičom, ktorí zomreli pri vojne. Na oslavách sa mohol zúčastniť

každý slobodný aténsky občan, keďže samotné slávnosti boli záležitosťou celej

polis. Účasť na nich nebola vnímaná ako zábava, skôr ako významná občianska

aktivita. V priebehu osláv sa nesmeli viesť súdne rokovania, väzni boli prepúšťaní,

neboli povolené žiadne prejavy násilia.

14


V 5. storočí pred n. l. sa v Aténach konali ročne 4 oslavy na počesť boha

Dionýza, čo dokazuje aj skutočnosť, že zároveň išlo o jedno z najpriaznivejších

období pre divadlo a drámu. Ich skutočný rozkvet nastal v období aténskej

demokracie. Rozmach tragédie a komédie vplýval pozitívne aj na dovŕšenie

umeleckej revolúcie, kde divadlo zohrávalo dosť významnú úlohu.

Dráma je jedným zo základných druhov umeleckej literatúry popri lyrike a

epike. Jej základným znakom je neprítomnosť rozprávača. Dramatické žánre sú

určené na scénickú realizáciu. Drámu tvoria monológy a dialógy.

Na divadelných predstaveniach sa mohli zúčastňovať aj otroci a cudzinci no

museli si zaň zaplatiť. Štát totiž prenajímal divadlo podnikateľom, ktorí sa starali o

jeho zariadenie a vyberali vstupné. Bolo síce jednotné ale pomerne vysoké.

Ak si diváci zaplatili, mohli potom v divadle stráviť celý deň. Prichádzali zväčša

ráno v slávnostnom ruchu a keďže predstavenie trvalo osem-deväť hodín a bufety

ešte neboli, nosili si so sebou jedlo i nápoje. Spokojnosť diváci prejavovali

tlieskaním, nespokojnosť syčaním a dupkaním. Najväčšou poctou publika bolo

volanie authis - teda ešte raz.

Tragédia

Tragédia bola najuvádzanejším a najžiadanejším žánrom. Hlavnými

nositeľmi tragédie a tragickosti boli okrem príbehu, charakterov najskôr spev,

tanec a až potom hovorené slovo. Rovnako ako komédia, v sebe zlučovala lyrické

a epické prvky. Až s postupujúcim pribúdaním hercov a dramatikov, epické časti

prevyšovali nad lyrickými. Antická tragédia sa pôvodne vyvinula z piesní

spievaných na počesť boha Dionýza. Spievali ich maskovaní, tancujúci, na aulos

hrajúci poloľudia a polozvieratá satyrovia, ktorí mali často podobu capov - grécky

tragos. V prestávkach medzi spevmi náčelníka zboru, ktorý bol prezlečený

väčšinou za Dionýza, sa prednášali udalosti a príhody zo života boha. Významnou

postavou tohto obdobia bol Aristoteles, ktorý pôsobil ako starogrécky filozof.

Umelecké tvorenie Aristoteles považuje za uskutočnenie pojmu v látke, spočíva v

tvorivom napodobňovaní, ktoré je nám vrodené . Katarzia je podľa Aristotela

očistenie ku, ktorému dochádza pod vplyvom otrasnej prudkosti, dramatického

zážitku a k prechodnému uvoľneniu sebauvedomenia. Čo rozumel antický svet

15


pod pojmom dráma, sa dozvedáme prostredníctvom Aristotelovej Poetiky. Aj keď

je Poetika neúplne a neucelené dielo, predstavuje text zaoberajúci sa divadlom a

dramatickou tvorbou, ich postupmi, zložkami a žánrami. Aristoteles vytvoril

základné žánrové členenie - tragédia a komédia. Nebol priamou súčasťou trojice

najväčších gréckych básnikov - Aischyla, Sofokla, Euripida a teda rozkvetu

gréckeho divadla - iba potomkom.

Podľa Aristotela je teda tragédia:

“Zobrazenie vážneho a uceleného deja s určitým rozsahom, a to taký, pri ktorom

sa používa skrášlená reč v každom úseku príslušnými prostriedkami, dej sa

nerozpráva, ale predvádzajú sa jednajúce postavy so súcitom, a strachom sa

dosahuje očistenie takých pocitov. Tragédia nesie v sebe základný paradox - na

jednej strane vyvoláva potešenie, smiech, na druhej strane vzbudzuje utrpenie,

strach a súcit. Pomocou takýchto protikladných emotívnych prejavov smeruje k

dosiahnutiu svojho cieľa, k uvoľneniu od všetkých extrémnych vášní - ku katarzii.”

Katarzia očisťovala ľudskú dušu od prehnaných vášní. Po strachu a súcite

prichádza, opierajúc sa o psychologické zákonitosti, proces očistenia a

upokojenia. Aby tragédia dospela ku katarzii u diváka alebo čitateľa, dej sa musel

vyznačovať prehľadnosťou, bez chaotických odbočiek, musel mať začiatok, stred

a koniec. Z Aristotelovho logického pohľadu plynuli požiadavky na tento žáner

týkajúce sa predovšetkým jednoty deja, času, ktoré sú z dnešného pohľadu

nepredstaviteľné. Organická jednota v Aristotelovom koncepte predstavovala

jednu z podmienok krásy, ktorá môže vzniknúť, iba ak je dej prehľadný, vyhýba sa

mätúcim odbočkám, chaosu. Časová jednota by mala napomáhať deju vytvoriť

hranicu medzi vonkajším svetom a drámou. Svet tragédie simuloval skutočnosť.

Na dosiahnutie katarzie používali autori tragédií rôzne prostriedky.

Tragický hrdina

Tragický hrdina antickej drámy musel pochádzať zo sveta nadpozemského

a rovnako pozemského. I keď bol obdarený mnohými božskými prednosťami,

konal a páchal omyly, vedome či nevedome, ktoré prevažne smerovali k

tragickému koncu. Počas deja sa musel vyrovnať s obratom situácie, poväčšine zo

šťastia na nešťastie. Hrdina sa musel vyrovnať s nevyhnutnosťou svojho osudu a

16


s jeho nepriazňou. Prevyšoval obyčajných ľudí. Bol vzorom toho, akí by sme chceli

byť, sám a osamotený sa ocitol v područí božieho zákona, zákona prírody a

vyšších mocností. V momente, ak sa ich pokúsil spochybniť, porušiť a obísť, bol

za túto trúfalosť potrestaný. Po potrestaní musela byť vo viditeľnom i neviditeľnom

svete opäť nastolená rovnováha - nemezis. Tragická vina, pôvod tragickosti,

Aristotelom všeobecne nazývaná hamatria, sa prejavovala v antickej tragédií

viacerými spôsobmi. To, čo viedlo hrdinu k previneniu a ku katastrofe, bola

väčšinou jeho prílišná hrdosť, sebavedomie, vášnivá a dychtivá myseľ.

Spomedzi bohov sa v gréckej dráme objavovali boh Dionýzos, Apolón a

Palas Aténa. Kým Apolón a Palas Aténa reprezentovali rozumnosť, racionálnosť,

triezvosť v uvažovaní, nastolujú spravodlivosť a múdrosť, Dionýzos bol ich

opakom. Samotní Gréci si boli vedomí dvojakosti vo svete, a to nielen

pozemskom, ale aj božskom.

Boží zákon a podriadenosť bohom v gréckej dráme stelesňoval zo začiatku

chór alebo mýtické bytosti. Chór tragédie tvorilo 15 členov. Vystupoval ako celok

no neskôr sa individualizoval. Postavenie a funkcia chóru sa menili podľa

rozvíjajúcej sa drámy a dramatického dialógu a prechádzali veľkou

transformáciou. Zborové piesne prestali tvoriť jednotu s dejom a stali sa doplnkom,

ktorého dôležitosť sa strácala. Rétoriku tragédie charakterizoval rytmus, melódia a

spev, z čoho vyplýva, že hudba bola neodmysliteľnou súčasťou gréckej drámy.

Rytmus dodávala tragédii aj forma, akou bola písaná - metrum. Básnik volil pri

tragédii inú formu (metrum) ako pri komédii. Námety čerpala tragédia z

mytologických a historických dejín Grécka. Básnici nepísali o tom, čo sa stalo ale

o tom čo by sa stať mohlo na základe pravdepodobnosti. Dramatický tragický dej

pochádzal z príbehov Homéra - Iliada a Odyssea a iných mytologických cyklov,

ktoré diváci väčšinou poznali. Podľa Aristotela mytologické postavy v tragédii

predstavovali hrdinov, ktorí boli lepšími a krajšími ako v skutočnosti.

17


STAVBA DIVADLA

Divadlo je budova, ktorá slúži na predvádzanie divadelného umenia, v

ktorom sa vytvára vzťah medzi hľadiskom, čiže divákmi a javiskom, čiže hercami.

Samozrejme v dnešnej dobe existuje viac druhov divadla, podľa typu predstavení.

Vývoj divadla od gréckeho amfiteátra, k súčasnému kukátkovému smeroval k

vytvoreniu dokonalej ilúzie a typ budovy vždy odpovedal dobovej povahe

divadelného umenia a sociálnemu zloženiu obyvateľstva.

Divadlá patria popri chrámoch medzi

najvýznamnejšie pamiatky gréckej antiky.

Jeden francúzsky prozaik raz povedal:

“Chrámy stavali Gréci tak, aby bol na ne

najkrajší pohľad, divadlá naopak tak, aby bol z

nich najkrajší výhľad.” Množstvo divadiel

vzrástlo najmä v 4. storočí pred našim

letopočtom, pretože si skoro každé mesto

postavilo vlastné divadlo s počtom sedadiel väčším ako majú dnešné divadlá v

najväčších metropolách.

Divadelné predstavenia sa spočiatku konali na verejných priestranstvách

ako napríklad udupanej kruhovej plošine pre tance. Diváci sedeli na stupňovitých

laviciach podopretých dreveným lešením. Keď raz počas hry v Aténach toto

lešenie spadlo, upravili pre hľadisko južný svah na Akropole. Tam vzniklo okolo

roku 490 nášho letopočtu stále divadlo, do ktorého sa po neskorších úpravách

zmestilo okolo 17 tisíc divákov (antické pramene uvádzajú až 30 tisíc). Tieto

divadlá sa nazývajú amfiteátre. Amfiteáter je veľmi jednoduchá, geometricky

presná a zároveň účelná stavba. Grécke amfiteátre v strede tvorila kruhová

orchestra, ktorá bola pôvodne pre zbor, neskôr pre tanečníkov. Za ňou sa

nachádzalo miestami nižšie položené pódium (proskénion - javisko) uzavreté

skéné, búdou, ktorá slúžila ako šatňa pre hercov a takisto bola aj dekoratívnym

pozadím pre hru. Na protiľahlej strane sa nachádzalo už spomínané stupňovité

hľadisko tvaru polkruhu alebo podkovy. Prvý rad sedadiel zvyčajne tvorili

mramorové kreslá pre čestných hostí. V tragédií sa používali jednoduché

dekorácie, v komédií bohatšie. Ak sa dej odohrával vo viacerých prostrediach, boli

18


všetky postavené vedľa seba. V strede bola hlavná dekorácia a po bokoch

vedľajšie. V gréckom divadle sa takisto používali stroje, konkrétne žeriavy na

zdvihnutie hercov, ktorí znázorňovali let k bohom. Takisto sa využívalo aj drevené

pódium, ktoré sa vysúvalo z dverí javiska aj s

hercami, či Cháronovo schodisko, ktorým z

podzemia na javisko vystupovali tiene

mŕtvych”. V 3. storočí pred naším letopočtom

Gréci vybudovali divadlo v Epidaure. Patrí k

najkrajším, najväčším a najlepšie zachovaným

gréckym divadlám a preslávilo sa svojou

výbornou akustikou. Základom je 5-uholník, ktorý je vpísaný do kruhu orchestry.

Je rozdelené na 12 segmentov a hľadisko malo pôvodne 34 radov.

V Ríme sa spočiatku divadelné hry hrali na verejných priestranstvách.

Neskôr začali Rimania stavať drevené a neskôr kamenné divadlá. Rímske

amfiteátre sa stavali trošku inak. Pôdorys hľadiska bol vždy v tvare polkruhu.

Stúpanie hľadiska už nebolo vytvorené pomocou prírodného svahu, ale umelo.

Túto novinku - nosnú stenu, na ktorej bolo ukotvené hľadisko dokázali Rimania

postaviť vďaka novým objavom a technológiám - napr. použitie oblúka a betónu.

Po obvode orchestry boli čestné miesta. Hralo sa v pravouhlom plytkom javisku,

ktoré bolo neskôr kryté. Rimania takisto stavali aj arény, ktoré boli určené na

štylizované predstavenia námorných bitiek. Aréna je uzavretý priestor oválneho

alebo kruhového tvaru. Dookola boli miesta pre divákov, ktorí mali dobrí výhľad

keďže plocha uprostred bola položená nižšie.

V stredoveku sa stal hlavnou budovou pre divadlo kostol alebo katedrála.

Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom a neskôr pri vedľajších

oltároch v prípade kostolov. Oltár je miesto, na ktorom sa v náboženstve prináša

dar ako obeť, zvyčajne bohu či božstvu. Neskôr sa divadelné hry hrávali na

verejných priestranstvách, na námestiach pred katedrálou na takzvaných

simultánnych javiskách. Simultánne javisko znamená, že javisko bolo spoločné

pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, nazývané mansiony. Na týchto

domčekoch boli namaľované dekorácie a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa

práve odohrával dej.

V období renesancie simultánne javisko zaniklo a vystriedalo ho javisko s

pohyblivými dekoráciami. Pri výrobe dekorácii využili taliani svoj objav perspektívy.

19


Dekorácie boli maľované na plátne, ktoré na javisku napli na trojboké hranoly,

takzvané telari. Tieto dekorácie boli predchodcami kulís. Takéto usporiadanie

javiska pretrvalo až do dnešných dní.

V 17. storočí prenikol barok do všetkých umeleckých sfér. Divadlo obohatil

najmä o vonkajší prepych, monumentálnosť a technické vymoženosti. V mestách

vznikali reprezentatívne divadelné budovy. Javisko sa premenilo na kulisové,

zvykli ho takisto nazývať aj kukátkové. Toto javisko malo veľký priestor pred

oponou, ktorý sa nazýval rampa. Tento javiskový systém pozostával z viacerých

maľovaných bočných stien, ktoré predstavovali kulisy a boli zoradené v pároch

rovnobežných k rampe a oddelené uličkami. Vzadu uzatvára priestor zadná stena,

prospekt a hore sufity, závesné pásy látky, ktoré tvoria hornú časť javiskovej

dekorácie. To, že sa objavili kulisy umožnilo využiť celú hĺbku javiska a bolo

možné niekoľkokrát zmeniť scénu počas predstavenia.

Významným medzníkom vo vývoji stavby divadiel je Wagnerove divadlo.

Od Wagnerovho divadla môžeme hovoriť už o divadlách aké poznáme dnes.

Diváci sú v jednom priestore s dobrou viditeľnosťou a počuteľnosťou. Orchester je

vysunutým proscéniom. Proscénium je vysunutá lóža bezprostredne susediaca s

javiskom. Lóže sú vzadu. Po prvý krát bolo javisko počas predstavenia

zatemnené. Moderné divadlo je univerzálnym priestorom, v ktorom sa dajú vytvoriť

formy všetkých predchádzajúcich divadiel a aj ďalšie iné. Podľa druhu divadelnej

formy a jej odpovedajúcemu javiskovému vybaveniu i rozsahu priestoru

rozlišujeme divadlá pre operu, operetu, balet, činohru a muzikál. Opera je

najreprezentatívnejší divadelný útvar. Priestory hľadiska sú slávnostne stvárnené,

javiskový obraz vyžaduje veľké, hlboké javiskové otvory. Bočné javiská a

prípravovne musia umožňovať rýchlu premenu dekorácií. Vybavenie operného

priestoru disponuje veľkým množstvom skúšobní a šatní. Svet opery podmieňuje

oddelenie herca od diváka. Orchestrisko tvorí medzi nimi prirodzenú hranicu, ktorú

vyznačuje portálový priestor. Opereta, balet a muzikál majú znaky podobné opere.

Pôsobenie priestoru také bohaté a veľkorysé ako u opery. Predstavenie má väčšiu

formálnu voľnosť, a tak môže byť dosiahnutý väčší kontakt medzi hercami a

divákmi. Orchestrisko má však menšiu mierku. Činohra kladie maximálne

požiadavky na viditeľnosť a akustiku. Menší počet divákov vedie k vytvoreniu

intímnejšieho výrazu divadelného priestoru. Nevyžaduje orchestrisko, scéna môže

bezprostredne prechádzať až k divákom. Hra prechádza až do priestoru hľadiska,

20


dosahuje sa väčšieho kontaktu medzi hercom a divákom. Hlavné javisko sa líši od

javiska tým, že nemá zbor, orchester a balet. Univerzálny typ divadla, ktorý by

vyhovoval všetkým druhom hier neexistuje. Výnimkou sú experimentálne divadlá

pre malý počet divákov. dnes už smeruje súčasná tendencia vývoja divadelnej

budovy k určitému typu viacúčelovej scény.

Slovenské národné divadlo má v dnešnej

dobe dve budovy, historickú a novú. Historická

budova sa nachádza na Hviezdoslavovom

námestí. Už v roku 1776 tu stálo mestské

divadlo, ktoré dal postaviť gróf Juraj Csáky.

Dnešnú budovu otvorili v roku 1886. Budova

bola postavená v eklektickom štýle, čo znamená,

že je postavená na ľubovoľnej kombinácií všetkého okolo nás. V rokoch 1969 -

1972 sa uskutočnila zásadná rekonštrukcia divadla. Budova je pamiatkovo

chránená, takže musela zostať v pôvodnom slohu fasáda, interiér hľadiska,

vstupný foyer a salón na 1. poschodí. Všetky ostatné priestory sa zmodernizovali.

Zriadila sa centrálna šatňa pod hľadiskom, bufety na 2. poschodí a fajčiarne.

Priestory na oboch stranách javiska sa upravili na šatne pre účinkujúcich a

technické miestnosti. V modernej prístavbe sú pracovne pre režisérov, dirigentov a

vedenie opery. Pod prístavbou a pod priľahlým Komenským námestím sú tri

podzemné podlažia. Na 2. poschodí je sklad dekorácií a na 3. poschodí sú dve

skúšobné sály baletu.

21


PRIEBEH PRÍPRAVY DIVADELNEJ HRY

Ak sa rozhodneme pripraviť divadelnú hru, tak najprv musíme porozumieť

témam, s ktorými chceme pracovať, a taktiež musia porozumieť prostriedkom

divadelného vyjadrovania. Spočiatku pracujeme na jednotlivých situáciách, ktoré

rozvíjame pomocou improvizácie a výsledky zaznamenávame na papier.

Postupne vzniká divadelný scenár. Ďalší proces prípravy je prepájanie

jednotlivých častí do celku. Môže sa však stať, že časti už tak dobre k sebe

nepasujú, a preto treba vykonať určité úpravy, všetky zmeny je potrebné si

zapísať. Písanie scenáru zavŕšime neustálym prehrávaním a fixovaním celku.

Ďalší krok je uvedenie divadelnej hry na scénu. Tento proces sa nazýva

inscenácia. Ak si ako predlohu inscenácie zvolíme dramatický text, musíme ho

najprv prepísať do dramatickej podoby, to znamená, že postavám a situáciám

vdýchneme život, ale zachováme kvalitu príbehu. Postup dramatizácie je

nasledovný. Prvýkrát si prečítame text bez prerušenia a sústredene. Po prvom

prečítaní si zaznačíme prvé vízie, predstavy, nápady a inšpiratívne podnety. V

treťom kroku vyberieme fakty, ktoré delíme na: charakterizačné, ktoré

charakterizujú jednotlivé postavy, dejové, ktoré opisujú čo sa v príbehu udialo,

scénické, ktoré otvárajú vizualizáciu priestoru a času a posledné je priama reč.

Štvrtým krokom pri dramatizácii je určenie témy. Ďalej si urobíme situačný rozbor,

čo znamená, že si vypíšeme jednotlivé situácie podľa toho aké sú podstatné. Je to

dôležité kvôli tomu, aby keď sa rozhodneme skrátiť text, tak sme vedeli čo

môžeme vyškrtnúť. Posledný krok je úprava situácií, ktorá môže prebiehať dvoma

spôsobmi. Prvý spôsob je, že situácie prepíšeme do dialógov, pričom používame

priamu reč z predlohy, ale vymýšľame aj vlastné s tým, že sa snažíme zachovať

autorov štýl a jazyk. Pri druhom spôsobe situácie predložíme hercom, ktorí ich

rozvíjajú v improvizácii a najlepšie repliky a dialógy si zaznačíme = fixácia textu.

Ďalej tvoríme štruktúru textu ako celku, čo znamená, že upravujeme jednotlivé

situácie tak, aby fungovali spolu.

Dramatický text má svoje určité zákonitosti a postupy. Jeho výstavba

prebieha v dvoch rovinách - vonkajšej a vnútornej. Pri vonkajšej stavbe autor delí

svoje dielo na menšie úseky - dejstvá, ktoré sú väčšinou oddelené zatvorením a

otvorením opony. Ak sa v diele vyskytujú situácie, kedy je potrebné opisným

22


spôsobom priblížiť konanie postáv a okolnosti deja, uvedú sa v zátvorkách

scénické poznámky.

Vnútorná stavba sa týka deja. Dej v dráme je stavaný tak aby sa v krátkych

časových úsekoch odohrali udalosti, ktoré tvoria najpodstatnejšie momenty.

Pri príprave je dôležitá spolupráca viacerých tvorcov. Režisér nacvičuje

hranie s hercami a je tvorcom koncepcie stvárnenia drámy. Scenárista prepracuje

pôvodný text na dialógy a monológy a doplní scénické poznámky. Dramaturg

vyberá dielo na divadelnú realizáciu. Takisto sa zúčastňuje skúšobného procesu a

je prvým kritikom predstavenia. Herci stvárňujú postavy. Výtvarník scény vytvára

scénu (kulisy a iné). Hudobný skladateľ je tvorcom scénickej hudby. Takisto sa na

príprave podieľajú aj osvetľovači, zvukári, kostyméri, atď.

Výber hercov prebieha nasledovne. Dramaturg s režisérom zhotovia profil

postavy a podľa toho dvomi spôsobmi vyberajú postavu. Prvý spôsob je na typ, to

znamená, že presne podľa profilu. Druhý spôsob je proti typ. To znamená, že je

postava opakom profilu. V divadelnej hre to bude zdôvodnené.

23


RESUMÉ

Témou nášho projektu je dielo Antigona. Zvolili sme si ju, pretože je

nadčasová a zaujala nás.

Na úvod sme sa venovali obdobiu, v ktorom dielo vzniklo, teda

starovekému Grécku a jeho kultúre. Pozreli sme sa aj na mykénsku civilizáciu. Jej

rozkvet, kultúru, obyvateľstvo, spôsob života a pamiatky.

Ďalšou podtémou je Perikles a jeho vláda. Obdobie jeho vlády sa nazývalo

Periklova doba, ktorá položila základy dnešnej demokracie.

V období starovekého Grécka žil aj autor tohto diela Sofokles. Bol to

najväčší grécky dramatik a autor známych tragédii. Vytvoril pre grécku tragédiu

nové možnosti tým, že k pôvodným dvom hercom, vystupujúcim v tragédii, pridal

tretieho a na výpomoc použil štvrtého. Tým dosiahol obohatenie dialógu a deja.

Ako sme už spomenuli Sofokles je autorom Antigony, ktorú sme aj

obsahovo rozobrali. V diele sa hádajú dve osoby, Antigona a Kreón. Každý z nich

má vlastný názor. Ide o spor medzi mocou a láskou k bratovi. Kreón si za svojim

rozkazom stojí, vraví, že každý kto sa čo i len dotkne mŕtveho Polyneika, dostane

trest smrti. Antigona tento rozkaz poruší a pochová svojho brata. Týmto sa v diele

bijú nielen názory, ale aj osoby - muž a žena. Postavenie ženy v tejto dobe bolo

takmer bezvýznamné. Všetku moc mal v rukách iba muž.

Ďalej sme sa pozreli na samotnú tragédiu, tragického hrdinu a vznik divadla

za pomoci rituálu. Tragédia bola v tomto období najžiadanejšou. Pôvodne sa

vyvinula z piesní spievaných na počesť boha Dionýza. Významnou postavou tohto

obdobia bol Aristoteles, ktorý pôsobil ako starogrécky filozof. Umelecké tvorenie

Aristoteles považuje za uskutočnenie pojmu v látke, spočíva v tvorivom

napodobňovaní, ktoré je nám vrodené .

Tiež sme si vysvetlili, čo je to katarzia podľa Aristotela. Čo rozumel antický

svet pod pojmom dráma, sa dozvedáme prostredníctvom Aristotelovej Poetiky.

Divadlo vzniklo ako súčasť náboženského kultu za pomoci rituálu, preto sa

stretneme s tým, že sa o ňom hovorí aj ako o divadle obradu. V Gréckom svete

predstavovalo neoddeliteľnú súčasť a spojitosť so starovekými náboženskými

rituálmi a slávnosťami. Pozreli sme sa aj na stavbu divadla a rozobrali sme

priebeh prípravy divadelnej hry. Divadlá sa postupne vyvinuli od verejných

24


priestranstiev cez amfiteátre až k veľkolepým stavbám ako ich poznáme dnes.

Príprava divadelnej hry, ktorá sa odohráva v divadlách nie je ľahká a je časovo

náročná. Potrebná je spolupráca viacerých osôb, ako napríklad dramaturga,

režiséra a hercov.

Na záver, by sme ešte chceli dodať niečo o divadelnej hre Antigona, ktorú

sme mali možnosť vidieť v divadle. Dozvedeli sme sa, že na začiatku každého

predstavenia si herci opakujú texty a celkový rýchly nácvik divadelnej hry. Aj

vďaka tomu, že sme mali možnosť hru vidieť naživo, si vieme lepšie predstaviť

problematiku, ktorú hra rieši aj z pohľadu dnešnej doby.

25


SUMMARY

The topic of our project is the story of Antigone. We chose it because it interested us and more importantly we all agreed that it is supratemporal.

In the introduction we focused on the time period when Antigone was written - ancient Greece and its culture. We also looked at the Mycenaean civilization, particularly its development, culture, population, the way of life, and historical monuments.

The next subtopic is about Pericles and his governance, which also known as the Age of Pericles. Simply, his regime built the cornerstones of modern democracy.

The author of Antigone, Sophocles, lived in ancient Greece too. He was one of the greatest Greek playwrights and an author of numerous famous tragedies. He broke off the traditional way of performing tragedies by adding two more actors to the play (originally, only 2 actors performed). Thereby he enriched the dialogues and the plot.

In our chosen tragedy two main characters, Antigone and Creon, are arguing about power and love between siblings. Creon argues that anyone who touches Polynices shall be punished by death. Antigone does not follow Creon’s order and she buries her brother. Not only can we see a clash of arguments, but a clash between a man and a woman as well. At that time the status of a woman was unimportant. Men were the powerful ones.

Next, we looked at the tragedy itself, the tragic hero, and the development of theatre. At that time tragedy was the most popular genre of theatre plays. This genre originates from songs sang to god Dionysus. Aristotle was one of the key people of this era. He was a Greek philosopher, whose works were based on imitation.

We also explained what is catharsis according to Aristotle. In his Poetics he shows us what was understood under the term “drama” back in the day. Theatre was developed as a part of religious rituals, that is why it is often labeled as the “theatre of rituals”. In the Greek world, the theatre represented a connection between ancient religious rituals and civil celebrations. Then, we also looked at the stage plan and the process of preparation of a play. Theatres have gradually moved from public areas to amphitheatres, and to monumental buildings that we see today. Preparation of a theatre play is time consuming and cooperation of multiple people, such as the playwrights, director and actors, is necessary.

In the conclusion, we would like to add that we had an amazing opportunity to see Antigone live in the Slovak National Theatre. We have learnt that before the play starts, all of the actors go through their lines repeatedly. Also thanks to this opportunity, we can now say that we understand the message of the play and that we can view through modern perspective.

26


BIBLIOGRAFIA

Neznámy autor. Grécke divadlo. Aktualizované 1. 8. 2015 (cit. 5. 10. 2018).

Dostupné na internete: < https://sk.wikipedia.org/wiki/Gr%C3%A9cke_divadlo>

Neznámy autor. Grécke divadlo. Aktualizované 20. 8. 2007 (cit. 5. 10. 2018).

Dostupné na internete:

<http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/35007/grecke-divadlo >

Neznámy autor. Dyonízie. Aktualizované 6. 2. 2016 (cit. 5. 10. 2018). Dostupné na

internete: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Dion%C3%BDzie >

Neznámy autor. Dyonízie. Aktualizované 12. 3. 2018 (cit. 5. 10. 2018). Dostupné

na internete: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Divadlo_(budova) >

Kolektív autorov. História divadla ( v rokoch ). (cit. 10. 10. 2018). Dostupné na

internete: <https://encyklopediapoznania.sk/clanok/2860/historia-divadla-v-

rokoch>

Neznámy autor. Sofokles. (cit. 10. 10. 2018). Dostupné na internete:

<http://www.spisovatele.cz/Sofokles#cv >

Neznámy autor. Bitka pri Salamíne. Aktualizované 19. 2. 2016 (cit. 12. 10. 2018).

Dostupné na internete: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Bitka_pri_Salam

%C3%ADne>

Neznámy autor. Historická budova SND. Aktualizované 19. 2. 2016 (cit. 12. 10.

2018). Dostupné na internete:< http://www.snd.sk/historicka-budova-snd>

Neznámy autor. Individualisticky elekticky styl. (cit. 12. 10. 2018). Dostupné na

internete: <http://www.stylainterier.cz/clanky/individualisticky-eklekticky-styl>

Neznámy autor. Vznik divadelného tvaru cez improvizáciu. (cit. 14. 10. 2018).

Dostupné na internete: <https://psabuba.sk/static/files/364f13a933f954.pdf>

Jöckle, C. - Kerstjens, Ch. 2005. Stavební slohy ve světové architektuře. Praha:

Mladá fronta, 2005. ISBN 80-204-1305-7

Zamarovský, V. 1992. Návrat do staroveku po stopách vlastných kníh. Bratislava:

Q 111, 1992. ISBN 80-85401-11-8

27

http://www.stylainterier.cz/clanky/individualisticky-eklekticky-styl

https://psabuba.sk/static/files/364f13a933f954.pdf

http://www.snd.sk/historicka-budova-snd

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bitka_pri_Salam%C3%ADne

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bitka_pri_Salam%C3%ADne

http://www.spisovatele.cz/Sofokles#cv

https://encyklopediapoznania.sk/clanok/2860/historia-divadla-v-rokoch

https://encyklopediapoznania.sk/clanok/2860/historia-divadla-v-rokoch

https://sk.wikipedia.org/wiki/Divadlo_(budova)

https://sk.wikipedia.org/wiki/Dion%C3%BDzie

http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/35007/grecke-divadlo

https://sk.wikipedia.org/wiki/Gr%C3%A9cke_divadlo

Documents

1sg.sk€¦ · Web viewAntigona tento rozkaz poruší a pochová svojho brata. Týmto sa v diele bijú nielen názory, ale aj osoby - muž a žena. Postavenie ženy v tejto dobe