Turčiansky Sv. Martin, 12. marca 1914.

iiálE JumoristiGkO'SatyriGkí mesačník

K obveseleniu a zábave

Vychádza každý mesiac.

Predplatné na rok K 2-20, do Nemecka K 2'40,

do ostatních evropských krajín K 2-60

Do Ameriky na rok 70 ctov. Predplatky

posielajte na adressn: „Earášeh"

Kníhtlačiarsky ú5. spolok Turócszen tm árton.

I l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l l^

Ročník VII. (XI.) Rediguje Monte Čerigo. Číslo 75.

už sa trochu aj škrabe, že na sneme nahabe.

A veru ho zle vítali, kapitolu mu čítali,

že čo im má ponúkať, a jazyk si otíkať?

Že veru vraj erdegatta, teremtette, azebatta,

aby pekne čušali, a nelármazovali.

Veru všetci zle nedobre, u Rumunov že čo žobre,

že ich treba zavrátiť, a práva im ukrátiť.

Rumuni vraj musia čušať, pani vládu nie pokúšať,

madarsky sa musia vraj učiť chytro ancvajdraj 1

Potom dostanú vraj všecko ked bude už každé decko

po madarsky mondoki ináč ale vraj coki.

Tak mu veru až do d u š e ; a t o ho aj trochu kuše ;

aj vo Viedni aj v Pešti, — každý ináč naň vřeští.

Taký život nech čert vezme ! Nevieme už ani kde sme,

či sme v Cislajtánii a či už v Trantárii.

* * V Uhrách je ver ľudí m n o h o ; Madarorság čo má z toho?

Všetko sú nie Madari, a robia len oštary. —

Každý svojou rečou vraví, Madarorság ked sa spraví,

bude tu len jedna reč, všetky druhé musia preč.

Nebude z tej raži múka, Rumunom čo Tisa núka;

je to veru k čertvzatiu a Tisovi k prekliatiu.

Čo ponúka — oni nechcú, a do očú sa mu rechcú;

on pozerá na dvere, lebo ho už čert bere.

On vo Viedni všetko sľúbil, Rumunom však zle zatrúbil;

sľúbil, sľúbil — lež veru, čerti nádej mu berú.

Tisa rátal, len zle rátal, teda radšie sa odpratal,

povedal že druhý raz, že ked bude krajší čas. -

A Rumuni sú huncvúti, niesu mu už aj po chuti,

on si ináč to myslel, frajšták od nich odišiel.

On je síce majster veci; ale — nemá ich vo vreci;

a či ich aj dostane, to sa sotva mu stane.

Lebo — Rumuni sú chlapi, Tisa ľahko ich nezdrapí,

majú rozum svoj v hrsti, to mu neni po srsti.

Majster Tisa, Tisa báči, už sa mu t o aj nepáči,

... •»

Či my to však dožijeme? Všetci do tých čias pomreme,

ked nebude nás tu viac, môže sa už čoi chce stať.

Smutné veru časy máme, čože robiť? — Mavykáme,

a jak budú smiutnejšie, nebudú ver veselšie.

Mladé časy, stare časy! Kto na hlave neimá vlasy,

ten je každý p>lešivý, mŕtvy neni viaic živý.

Čo je staré, neni mladé, toto vedia všetci všade;

čo je mladé, rmladé je aj to každý všade vie.

Čo je hore, neni dolu; a ked sú dva vžcfly pospolu,

ani jedon neni sám; čo je tuto, nenii tam.

A jak toto pravdia neni, svet naopak sa piremení,

noc bude dňorm, deň nocou všetko s božou pomocou.

Tí nevolní žobráčkov ia l Prišiel nevolný starý žobráčok — schúlený, ubiedený,

smutno hľadel, neborák, komiu žeby ho nebolo ľúto, ten by ani srdca nemal; — prišiel do príbytku, porno dlil sa očenášček, aj za dušičky v očisci ešte priložil, ale — nikto sa mu neukázal. —

Vnišiel teda trochu viac do ňútra, a zazrel tam pár korún na stole; usmial sa, poobzeral sa, a ked nikto sa neukázal, uchytil šikovne tie korunky, schoval do tašky, odišiel preč a povedal: Budiž božie meno pochváleno!

K Nebojme sa vlastizrady. Nebojme sa vla.stizrady krajnú nik nekú pi, bár by lacno jui dávali, každý nato je Sikúpy.

Nebojme sa vla:stenci, krajnú nepredajiú, ani Rusi ani židli za ňu nič nedajiú

Nebojme sa vlastenci, krajina je celá, len škoda to a preškoda, že nás stojí veľa*).

Mnoho stojí, a :zle stojí, o tom vedia všade, a celý svet dobre to vie, že sme tu len v smrade.

*) veľa =- mnoho. K

Kmoter Zaosek z Hornej Trenčanskej. Zaspievaj kohútku,

večer sa už blíži, súnco sa za hory

ždy viac a viac níži. —

Náš život též taký, ždy mu viac ubýva,

každý sa pomaly ku smrci dokýva.

A kedz tá raz pridze — čo že jej vykonáš? —

tá rná svoje právo, — dodýchaš — dokonáš.—

Annua čert zal je pravda! — A chto ternu ne­verí, nech si urobí ako see, a nech žije, dokáľ môže a dokáľ see. Lebo — každej pěsničce býva konec, aj každému životu; lebo — života bez konca neni.

Takého života, čoby nemal konec — ?

každému životu, odzvoní též zvonec.

Život je životom, a smrc pridze isto;

škoda je života, a mu duší tristo!

A na večné veky, žic tu nebudzeme,

a po smrci šeci pôjdzeme do zeme. —

Kedz pridze súdny dzeň, nuž sa přebereme,

a šeci cakumpak z hrobu povstaneme.

Každý svoje kosci na chrbát sebere,

a dze má s nimi isc, ukážu mu dvere. —

Kerý sa dostane do nebeskej slávy,

jak v živoce biedzel, tam sa mu popraví.

Tam sa mu nahradzí, čo trpel v živoce,

tam nebudze vedzec o biedze o psoce.

E — amma čert zal — ja sa ternu veľmi neteším, ani neradujem — ; ja by najradšie bol, keby mi tu na zemi kým žijem bolo dobre — lebo — po smrci — nech je už ako see; — to už len přeneseme ale — za života je to čažko. —

O hladze a smädze — žic — to je amma čert zal — neni len toj tak. Páni o tem nevedzia; ale my chu­doba — to dobre cícime a pritem všetkém ešče aj gazdovac musíme; načo — na porcie, ab mali páni z čeho brac.

Páni veru negazdujú, ale my — chudoba - my musíme gazdovac a odkladač — z čeho že by páni žili?

— 3 —

Jeden dzeň sa poscím, druhý dzeň hladujem,

a takýmto činom ždy niečo zgazdujem.

Spojenými silami, dzerme jeden druhého,

jak sa druhý odrac nedá nuž — odzerme treciehu.

Boly časy boly, ale sú už neni,

tak sa u nás šecko z roka na rok mení.

Šecko je to ináč, jako to bývalo,

máme tu zlého moc a dobrého málo.

Nech nás čert pobere — šeckých po poriadku,

potom nech sa začne, šecko od začiatku. —

Pán Tisa sa nazdá, že spraví poriadek;

ale mu Rumuni ukázali zadek.

Hja veru pán Tisa — nuž — prerátali sa,

Rumúnvo chcel dostač a tí — nedali sa.

Punkty im ponúkal, to nichto neprijal;

dal potom zapriahnúc, a frajšták odjechal.

Včulek musí znovu si íígle rozklade,

jakoby Rumúnvoch môhel prekabácic.

Nuž ale Rumuni rozum v hrsei majú,

cez rozum tak ľahko si preisc nedajú,

Najprv scel Rumúnvoch pre Madžorság získac,

a potom, kedz vyhrá, si scel aj zapískac.

Vedz si on zapíska — ale — jakú nôtu,

z tej nôty budzeme mac v krajine psotu.

Bere moc na hlavu; to neni len toj tak,

spravic Madžarorság se šeckým cakumpak.

* *

Ale — či ma tam šeci čerci po našiej krajine. Vedzu už židzi, kerí ju v hrsei držia, ponúkali čertovi za bagateľ, a čert him povedal, že on nedá_ ani grajcára, že šak by hu on dostal aj za darmo, ale — že hu on veru nesce. Tak, amma čert zal! Nehe už ako see, len nám nech neni zle. —

Šecek sňah je biely, každý če:rt je čierny,

a každý haizaíik, nech je wlasci verný.

Nech nerobí zrady, radšiej dioma smrady,

šak už marme dôstač ve vlasci porady.

* * A pán Tisa Ištván —

istý svojtej veci myslí si, že už má

Rumúnvoi ve vreci. Neni to lem to] tak

poriadek spraviti, nemôže po svece

fogmegvoch voditi. Lebo jaoteni viem, že Napoleonovi v Rusku poriadne

posvieceli; — nuž — aj Tisovi posviecic môžu. Lebo — ne­musí sa šecko vyplnic, čo sa kému v hlave vyľaže. —

* * Já by len rad vedzel, jako to scia ze Slovákvô

narobic Madžarvô. — Slovák je Uher, aj vlascenec,|ale — Madžarom on^nesce byrc.

A pán Tisa to see preukázac, aby bol každý Uher Madžarom. — Bolo by to, ale — kedz to neidze. A — amma čert zal, ani nepôjjdze. — Uhrôv nás je dosc, ale — Madžarvôch málo. — Lebo — každá [jabloň je strom, ale — každý strom neni jabloň! • — Každý Ma-džar je Uher, ale každý UJher neni Madžarom, ani — ammačert zal, nebudze, nie: na mu dušu.

* * Budze vojna? — A čči nebudze? Jedni vravia, že

budze; druhí vravia, že neebudze. — Nuž — nehe ako see; kého vylácu nech ssa potom škrobe na chrbce; rnôhel mac pokoj.

Budze vojnaa budze, chtože na řňu pôjdze?

naši sa echystajú, pokoja naemajú.

Ale je nie isto, či vyhhrajú? Vyhrac — nevyhráme; zkusenosc tuž máme,

že nás žédy vymlácia, za to náum neplacia.

A chto to poplací ? Chudoba leen trací —

porcie pblacíme a ždy leen tracíme.

Taký je amma čert zaal náš krajinský život; placíš, placíš, a čo za to máš? A\mma čert zal — ništ.

A keby aspoň tým ppeňazom dali páni pokoj! — Berú berú, kelo sa him lúhbi — a to je potom krajinský život? — Vlascenecký? — Nech to šeci čerci vezmú aj s takým poriadkom,"a nechh sa šecko začne od začiatku.

Nech sa roobí čo see, a mu anacijáša,

íljen Madžaarorság, íljen ačai bača I

— 4 —

Urraiml Brafá Slováci. Ide to ide / Aj se po­

darí, lebo — musí se 'r'>Í%- *i?**V\. podařit. Naco se pán Tisa i J N SfcW si \ Ištván chyty, šecko se darí.

Rumuni musá přistát, šale Tisa má nato on Pán

spôsob. — A keď Rumunmi budú v pořádku, príde

potom na Slováků rad; Slováci musá přistát na šecko, co pán Tisa bude scet, — lebo — Slováci sú dobrí ľudá.

A síce, numero anc: Slováci SC ĚilUSá zrekmit Slovenčiny, a naučit se seci po maďarsky. To je prvý krok, vácej už netreba. Dyž Slováci budú viedet po uhersky, potom se mbiu zreknút Slovenčiny, lebo, načo sú Slovákovi obie reči, Slovák je dobrý chlap, a uspokojí se s jednu. — Lebo — nám ide enem o to, aby bol Maďarorság v pořádku, aby v celém Maďar-orságu šecko enem po maďarsky hovorilo.

Teda, bratá- Slováci, zreknite se Slovenčiny a hovorte enem po maďarsky!

íljen a Maďarorság! U

Honorár. Prišiel sedliak k advokátovi; ten ešte spal. — Šiel

za ten čas do kuchyne, kde advokátovi chlapci už shony robili. —

Potom šiel k advokátovi, zpýtať sa, že či je jeho záležitosť už vybavená? — Advokát mu povedal, že áno; a dal mu listiny do ruky. — A že — čo sa to jeho chlapci v kuchyni tak smejú?

»Ale«, povie sedliak, »spravil som im takú malú regráciu. — A čo som dlžen, pán fiškál ?«

»Nuž, ked ste tým mojím chlapcom spravil tú re­gráciu, teda — nieste dlžen nič.«

Sedliak, uspokojený, odišiel. A advokát šiel do ku­chyne, zpýtať sa, jakú im to ten sedliak spravil regráciu?

Chlapci sa nemohli smiechu zdržať, a povedal jedon: »Ale, tata, zohnul sa, a tak bolo počuť, že sa mu nohavice párajú.«

To bola tá regrácia a spolu aj honorár za uspo-riadenie záležitosti. —

n Tisa chcel tým Rumunom zahrať čardáš a magyar

sólo. — Rumuni mu ale povedali, že oni len podľa svojej nôty tančiť chcú. —

U

A tót nyelv az uteában tilos!

Zaľúbenec o svojej najmilšej. Nechodil som za' ňou, sama prišla za mnou — porciová knižka s nešerednou daňou.

A miesto zápražky všeljaké prirážky; tak prídeme o ne, o drobné peniažky.

Keď nás ekzekvujú o všetko prídeme, a smutno hľadíme a sa nenajeme.

Taký je to život v každej tej krajine, kde do vôle jedia len páni a svine.

Prečo je nášmu rechtorovi dobre. Mlatci. Čože by nášmu rechtorovi bolo; veď je

tomu len dobre! Meštan. A či má dobrý plat? Mlatci. Pravda že má; dostane na rok hotových

50 zlatých v šajnách. Meštan. A krom toho ? Mlatci. Od každého dieťaťa deväť groši na drevo. Mešfau. A ešte? Mlatci. Ked chodí s kantáciou, dostane od každého

gazdu za vahan hrachu alebo šošovice. Meštan. A potom? Mlatci. Každú sobotu dostane pár vajec sabatáhu. Meštan. A čo ešte? Mlatci. Dostane z obecnej zeme pod tri merice na

krumple. Meštan. A ešte? Mlatci, Nuž a či mu je to nie dost? ved z toho

môže žiť ani vieišpán. M

Jako uctili vola na veselí leva s levicou.

Ženil sa lev a bral si levicu. Na veselie, pozval famíliu tigra, medvěda, vlka, ani líška nevystala — tých drobnejších celkom vynahal. —

Nedaleko sa pásol bujný, tučný vôl, na toho len celkom zabudol.

Vybrala sa teda deputácia k levovi, že prečo za­budol na vola?

Lev povedal, že vôl nepatrí do zemänskej rodiny. Ale — dal sa predsa nahovoriť, a pozval i vola.

Vôl teda prišiel, majestátne, a dali mu prvé miesto. Každý mu bol rád.

A viete, čo s ním spravili?- Upiekli ho a zožrali. Tak to býva často v živote. — Pozor si dajte, a na pánsku lásku nerátajte!

K Tót nem ember azebatta!

— 5 —

Ľ jen a Maďarorság!

In čak ast mondom, že budete uvidíte, pán Tisa Ištván budi dovědí krajnú do pořádek.

A Horvátok — már meguspokojení.

A čo Rurnúnok — tí musá pristaň a poslúchaj — budete musíte.

Pán Tisa Ištván — neurobí to len tež tak, aby Rurnúnok me niš tebe niš — šecko daj, čo oni kcú — coki tebe azebatta!

Minálunk pervy paragraf — Mad'arorsag — a Rumuni tí musaj pristaň, lebo pán Tisa má nato svoji ľudi; kto nepristaň.a budi ferf r aj — fogineg, hybaj von — a pořádek musaj budi.

la čak ast mondom, že pořádek musaj budi, iš Maďarorság iš musaj budi. —

tljen- a haza! íljena Maďarorság! Ostatne šecko nestoj ništ! Azebatta!

Maďarorság — musaj budi podari! A čo šecek Rumun és Oláh nepristaň, ale — musaj azebatta !

A Slovákok, Tótok musaj halgaš, s tými je najlakší pořádek. — Tam mnoho mamľas van, a ten šecek náš, a my z mamľas budeme narobíme — derík Maďar emberek. A tak šecko v pořádku. Iljen a Maďarorság. —

Študent a gaukliar Bozko, Prišiel kedysi kunštár Bozko do mesta - produ­

kovať sa a svoje kunšty uka;:ovať. — Šikovný študent navštívi ho, že počul o ňom, že vie z grajciara i dukát vykunštovati. Študent vytiahne starý dvojgroš, ukáže Božkovi a povie mu:

Pán Bozko, počul som o vašich kunštoch; či byste vedeli tento dvojgroš premeniť na dvaciatnik?

Bozko. To je u mňa maličkosť. Sem s ním! »Hokus pokus, šanžé pasé, jedondvatri, tu je dvadsiatnik.

Studeut. Adanimam — je dvadsiatnik. Ale — toliar by ste z toho už nespravili.

Bozko. Veľmi ľahko. Jedondvatri: tu je toliar. Student. Ištenujček — je toliar. Ale je toto už len

pekná vec. — No — porúčam sa ponížene, pán Bozko, a ďakujem pekne. (Odchádza.)

Bozko. Počkajú, pán študent, nech ukážu ten toliar sem, premením ho na dukát.

Stndent. Ďakujem ponížene; ja som spokojný aj s toliarom; to mi je dosť.

S?

Testament. Poneváč smrť stojí už pri dverách, a koniec môjho

života je už tu, teda — jako každý poriadny človek — chcem aj ja poriadok a testament nejaký spraviť.

Nemal som nič, a to všetko mi zostalo, lebo som z toho neminul ani zbla.

Bohu porúčam hriešnu dušu, jak ju tam na druhom svete prímu. Čertovi porúčam deravé svedomie; nech si urobí s ním čo chce. Nech ho zavesí v pekle na také miesto, kde sa najlepšie zaudie. —

Na tomto svete nezostalo teda po mne ničového nič. Ale — aby moji pokrevní — brat a sestra — mi za zle nemali a mňa po smrti nepreklínali, porúčam im to obom, bratovi polovičku a sestre druhú polovičku, s tým poznamenáním, aby si to svedomité podelili a sa pri tom nepovadili. Jakú odmrť od toho platiť budú, však im to patriční páni povedia.

Jak by z toho ešte niečo zvýšilo, nech sa s tým podelia chudobní, a ostatok porúčam na'Emku a Femku, a nech to upotrebia na madarizáciu.

Keď som takto všetko do poriadku doviedol, spo­kojným svedomím sa na druhý svet odoberiem. — Nech sa celý svet má dobre, ja už idem preč.

Je Gažo doma? Doma je; ale ešte je v posteli. Ešte je v posteli? A čo robí tak dlho v posteli?

Však nespí? Nespí; ale rozmýšľa čosi. Rozmýšľa? A či sa mu myšlienky tak ľažú? Myšlienky sa mu neľažú, ale vši.

Í*

Nemsabat tótul besílny!

Šuštanciga proti zaťowi. sJ)om gena profba (lanému panftou ob íTitra éged)i

feri ué prinuteni éecfu tetčfju roijabrit a ognamit. 1. 3e §otn jafo otec gatotoi neni níšt.' 2. Sline neni na gabnej pomoci mej (tarobe. 3. 3af poratfu taf aj Secft) tercbi ine mojím obbamomat

If mi í;o netreba. 4. Sera jafo oconri fyuncut nabata 5. Dn gat (i ten ob fioojej étwrte obbíma poratfu a

gamna nič. 6. SRa nofm gebraf a pritom lenocf) nantfft 7. 3e pofti gabne neá)ce gacfjowattjat. 8. 3e na§ poětiríragi obibnm bit a morbowal. 9. 3bobrej role b,u(le o ttufylu ubcrit, fere foíftumati

glaticb, fcbefat, t. j . 60 — 10. $)oěčal fom mu gíatid), t j . gtaticl) 25. 11. SRonri bom fom roíStamit na moje peniage 5000,

t. j . 5000. 12. 9ca me f tare bní eěče fa opowagí robotu \\a beň bělit.

113. ^rofim a gabam tafebo fagembera fati§ Saciau.

£uro dged)o.

Zlodej majster. Popoludní v jaseni pred malou chalúpkou sedeli

obstarný muž so svojou ženou; odpočívali si po práci. Tu naraz zastaví sa pred nimi koč so štvorkou;

z koča vystúpil elegantne oblečený pán. Ten obstarný muž, sedliak, ide ku koču, a zpýta

sa pána, že či si niečo žiada ? Pán podal starcovi ruku, a povedal: „Nežiadam si

nič zvláštneho, len mi dajte, jak vám od obeda zostalo, mrvancov so zemiakmi a hubami; sadnem si k tomu a chutne sa toho najem.«

Starec sa usmial a povedal: »Vy ste bohatý pán, barón alebo gróf; jako sa vám toho môže zažiadať? Ale dobre, stane sa vám po vôli.

Žena išla do kuchyne, chytro naškrabala zemiakov, namelila mrvancov, načistila húb, a čosi kamsi — mrvance s hubami boly na stole.

Kone za ten čas tiež žraly. Kým sa to chystalo, zavolal pána starec do zahrady;

že má tam robotu, aby ta šiel, jak sa mu ľúbi, prizreť. — Starec v záhrade kopal jamy pre stromce.

»Nemáte synov, ti by vám v záhrade pomáhali.« »Nemám veru. Mal som syna, ale — ten sa mi

už dávno ztratil. Ztratil sa, a šiel kamsi svetom; darmo sme sa po ňom vypytovali, neprišiel nikdy viacej. Ale

to bol nepodarený chlapec; rozum síce mal, ale — prefíkaný bol; nechcel sa ničemu učiť, a vystrájal len samé huncútstva; až mi konečne ušiel, ztratil sa, a po-., tom sme o ňom nič nepočuli, nič sa nedozvedeli —

Starec vzal potom stromčok, vopchal ho pozorno do jamy, a vhlobil vedľa neho kôl a ked ho potom zemou pris) pal a trochu podlapčil, priviazal stromec na zpodku, hore i v prostriedku ku kolu — povrieslom.

»Ale, povedzte mi« zpýtal sa pán, »prečo to obvä­zujete? tam pri parkane vidím stromec, ten je krivo nepodarené narastený, prečo ten ku kolu nepriviažete?«

Starec sa usmial a povedal: »Pane vy nieste zá­hradníkom, vy sa tomu málo rozumiete. Ten strom pri parkane je už starý, ten sa už nedá narovnať; stromy sa musia do rovna vypestovať, kým sú ešte mladé. — Ked už krivo narastú, potom je už neskoro.«

»To je teda jako s vašim synom,« povedal pán. »Keby ste ho boli zavčas ku koliku priväzovali, bol by rovný, podarený a pekný vyriastol.«

»Veru máte pravdu, pán môj, už je tomu dávno, čo odišiel.«

»A byste ho ešte poznali, keby prišiel ku vám ?« V tvári sotva; ale mal na pleci znak, jako bôb; po

tom bych ho poznal.« Ked to starec povedal, vyzliekol si cudzí pán kabát,

vestu, ztiahol košeľu, a ukázal sedliakovi-starcovi — t e n znak na pleci.

»Bože môj!« zvol 1 starec, »veď si ty môj syn!« a slzy mu vyhrkly. »Ale, jakože ty môžeš byť mojím synom? Ty si veľkým pánom, bohatým — jakože si / k tomu prišiel.*

»Otec môj! Mňa ste nepriväzovali ku kolu, jako priväzujete mladé stromce; preto som nevyriastol po­darené. Teraz som|už pristarý nato. — Ste zvedavý, jako som sa stal pánom ? Oddal som sa zlodejstvu, zlode­jom som tak — jako mnohí páni zlodejstvom ku pán­skemu životu prišli. Ale — viete, ja som nie jednodu­chým zlodejom, že mňa tak ľahko nedochytia; lebo ktorý sa dá dochytiť, to je planý zlodej. Mňa veru ne­dochytia, lebo sa nedám, ani ma teda nezavrú. U nás je zlodejov dosť; šikovní sa nedajú doiapiť, a nešikov-ných, tých dolapia. — «

»Nemyslite, olez môj, že ja kradnem jako obyčajný zlodej ! Ja berem len tým, čo toho majú mnoho vyše potreby. Ja berem bohatým, a chudobným z toho po-delím.«

»Syn môj, to sa mi pritom všetkom nezdáš. Zlodej je zlodejom a nezíde dobrým koncom zo sveta.« —

Zaviedol syna potom k matke; a ked tá počula, že je to ich syn, plakala radosťou. — Ked jej ale po­vedal, že je ten'syn zlodejom, plakala ešte viacej.

No, darmo je, keď je bár aj zlodejom, ale ho aspoň ešte tu mám.« —

* *

Posadali si ku stolu, ku obyčajnému sedliackemu, a jako tak jedia, povie otec: »Keby náš osvietený pán tam v kaštýli vedel, čím si sa stal, ten by ťa veru ne­vzal na ruky jako- kedysi, ked si bol ešte dobrým deckom, ale by ťa dal hned obesiť. On ti je krstným otcom, však ty o tom snád vieš.«

»Nebojte sa; ja ešte dnes pôjdem k nemu. Ja mu celú vec rozpoviem. Ja sa svojmu remeslu rozumiem.«

* *

Ked sa k večeru blížilo, sadcl si majster zlodej do koča, a hybaj do kaštýľa. — Gróf ho prijal uctivé a zdvorilé, bo si myslel, že má pred sebou vznešeného gavalíra. — Keď sa mu ale cudzí pán predstavil, pan gróf skoro zbledol, zamlkol a konečne povedal:

»Ja som ti krstným otcom, teda berem ohľad na to. A ked hovoríš, že si vo zlodejstve majstrom, teda sa musíš v tom preukázať. — Jak to neprevedieš, čo ti naložím, dám ťa hneď obesiť.«

»Pán gróf, udajte čo chcete, nech je to jakokoľvek ťažké, a ja to prevediem.«

»Dobre teda. Probuj. Ja mám v maštali viacej koni. Jedon ale, na ktorom rajtúvam je mi najmilší zo všetkých. Jak si vstave toho z maštale ukradnúť, tak si majster; jak ale nie — šibenici neujdeš.«

Gróf raložil kočišom, jako majú na koňa pozor dať; a tí aj svedomité rozkaz plnili.

* *

Majster zlodej šiel do blízkeho mesta, kúpil od starej babky ženské šaty a obliekol si ich. — Potom si zafarbil tvár na ohořeno, porobil vrázky na čelo i do tváre, tak, žeby ho ani čert nebol poznal. Zaopatril si súdok s dobrým starým uhorským vínom, d j ktorého

bolo priliate čosi na zaspanie. Ten súdok vzal na chrbát, a opatrným figliarskym krokom kráčal ku kaštýľu gró­fovmu.

Keď prišiel ta, už bolo poriadne tma. Sadol si na dvore na kameň, a kašlal ani cigáň pred štedrým veče­rom, ani nejaký suchotár. Pred maštalou, kde boli kone, sedeli kočiši a sluhovia a kúrili si, a zbadali — starú babku, a zavolali na ňu: »Starká, poďte sem, zohrejetesa!

Stará si^dala povedať, a doťapkala ta a sadla si k ohníku.

»A čo máte, starká, v tom súdku ?« »Co mám? Dobré víno; ja to predávam po poháre

a tak sa živím.« »No teda, dajte aj mne pohár! — A veru je dobré;

dajte ešte jedon.« A tí druhí tiež vypili po dva poháre Stará donesie súdok do maštale, poobzerá sa, a

zbadá, že na peknom koňovi osedlanom sedí jedon v sedle a mi nohy v stremeňoch; druhí sedí na stol-čoku a drží svedomité koňa za uzdu; a tretí tiež na stolčoku sedí a drží koňovi chvost. To bol ten kôň, ktorého mal zlodej ukradnúť.

Stará nalieva a ponúka aj tých; všetci si vypili, chutilo im, teda ešte po jednom; a potom pospali — pospali všetci. Jednému vypadla z ruky oprata, a zaspal sediaci na stolčoku. Zaspal aj ten v sedle, ale držal uzdu svedomité; a aj ten zaspal, čo koňovi chvost držal.

Pospalo a chrápalo všetko, aj tí čo vonku boli a pozor dávali.

Keď to majster zlodej zbadal, tomu, čo držal uzdu, dal stránok do ruky; tomu, čo koňa za chvost držal, dal slamené povrieslo; teraz ale, čo s tým, čo v sedle sedel a tiež koňa za uzdu držal ? Ten zostal síce v sedle sedeť, ale hlava mu kľucla koňovi na šiju, tak zaspal a fúkal ani kováčske mechy. Zhodiť ho z- koňa nechcel, to by sa bol zobudil a krik porobil. Vedel si ale po­radiť. Odopäl podbrušný sedlový gurt, vzal povrazy, ktoré skrútené na stene visely, pripevnil ich ku sedlu, a potom okrútil ich hore na meškerendu, dobre tam pripevnil, a tak spiaceho rajtára vytiahol hore, a kôň zostal slobodný; toho odviazal, a — aby kopytami na dvore buchot nerobil, okrútil mu kopytá pokrovcami, vyšiel tichučko von, sadol naň, a ufujazdil. —

Zavčas rána, keď už bolo dobre vidno, prirajtoval na ňom ku kaštýľu; pán gróf už bol hore a díval sa oblokom.

»Dobré ráno, pán gróf, tu je ten kôň, ktorého sa mi pošťastilo z maštale vyviesť. Ráčte ísť ta k maštali pozreť, jako si vaši ľudia tam znamenite spia.«

Gróf sa smial, a povedal mu, »ty si prešibaný zlodej, takých ani v našom veľkom meste neni. Ale teraz hľaď sa ztratit z krajiny, lebo tu máme pánskych zlodejov dosť, aj majstri sa medzi nimi najdú.«

Zlodej sa rozlúčil aj od grófa aj od rodičov a išiel šírym svetom ďalej. —

TeFa zožralo v a n d r o v n é h o . Blížil sa vandrovný ku dedine. Na ceste zazrel obeseného. Vandrovný si ho obzerá,

a zbadá, že obesenec mal dobré nohavice; vandrovný takých dobrých na sebe nemal. A pomyslí si, že by bolo škoda, tie nohavice po obesenom si nevzať. — Ztiahnuť mu ich teda chcel, ale na zpodku pri nohách sa mu nedaly. — Vzal teda nôž, a nohy obesenému na zpodku odrezal, skrútil nohavice aj s odrezanými na zpodku nohami, sviazal do batôžka a šiel do dediny, pýtať si nocľahu. Dali mu. Mal pár groši, dal doniesť pálenky, zapili si,?rozprávali a čas im prešiel, a potom — išli spať. —

V noci sa [gazdíkovi otelila krava. Teľa doniesli do izby a položili do kúta. —

Vandrovný^zavčas rána sa zobudil, vstal, a obliekol si nohavice — tie z obeseného; odrezané nohy ale odhodil do kúta, ta ku teľaťu. — A ked sa mu už nechcelo spať, odišiel ďalej svojou cestou.

Gazdíkovia ked vstali, vandrovného kde nič tu nič. Pozerajú, hľadajú — ale nebolo ho.

Idú ku teľaťu, a tam najdú tie dve nohy. — Strach a mráz ich prešiel; bo si mysleli, že vandrovného teľa zožralo a len nohy z neho nehalo. —

Éj, to neni teľa ako druhé teľa; ktož vie čo je to za potvora.

To sa hneď rozchýrilo po dedine, po okolí, prišiel ten chýr až k úradu. Úrad sa šiel presvedčiť, videl tam nohy z človeka, a nevinné teľa vyhrmelo. To by nás vraj, keď narastie, všetkých požralo.

Odsúdili ho a zabili a vyhodili von. A gazdík nechcel už potom nikdy vandrovnému

nocľahu dať. — M

Keby ja bol kráľom. Vyšli z kostola svinský pastier so sedliakom. Svinský pastier povedal, že dnes veru pekne hrali

na chóre aj pekne bubnovali. A prečo to dnes tak pekne hrali a bubnovali? No, neviete, dneska iná kráľ mena. Hm, keby ja bol kráľom, ja bych dal každý deň

tak bubnovať. Viac nič? Ja bych celý deň na sene ležal a šunku objedal. No veru; ja kebych bol kráľom, ja bych neležal

celý deň na sene. A čo byste robili? Ja bych peší nevyháňal svine na pašu, ale by som

rajtoval na peknom koni, a celý deň bych na koni sedel, a samí grófi by mi museli svine zavracať.

Inkus. Či sa ten jednorečový Madarorság vydarí? Kvinkus. Nato treba viacej pary.

Nemsabad tótul besélny!

Zaspievalo vtáča na kosodrevine,

čo neni maďarské, všetko vraj vyhyne.

Poručeno bohu, bár vykántria reči,

biedu nevykántria, tá sa vždy viac vätší.

A naším potomkom — tým len bude beda,

ked sa tá zahniezdí — vykántrif sa nedá. —

Z Raráškovej filozofie života. Never — never nikomu na tom svete, ani statoč­

nému človeku never, lebo, za našich časov aj medzi statočnými najdú sa mamľasi. /

* *

Kto za mladi mnoho pije, na staré dní nevyžije. — Kto za mladí negazduie, na staré dní obanuje.

* *

Klam jako môžeš ľudí a der, len budz ináč statoč­ným človekom.

* *

Ked sa mladý žení, všetko sa premení, potom len uverí, že slobody neni.

Pravda a cigánstvo. Sišli sa dva pocestní na hranici. »Daj Boh šťastia!

Pôjdeme spolu; aspoň nám cesty bude ľahšie ubývaf.« A. kde idete a čo nesiete ? Ja idem do Madarorságu a nesiem plné vrece pravdy. Pravdy? — plné vrece? Pravdy v Madarorságu síce není; tam s pravdou

sa nič nevykoná. Vráťte sal — A vy čo máte v tom vreci? Ja mám tam samé cigánstvo. Nuž " ved — načo to ta nesiete? Ved v Madar­

orságu je cigánstva viac ako treba. — Vrátili sa potom oba.

Zaspievalo vtáča, íljen ača bača!

Pán Tisa s Rumunmi — tí sa nepriam ráča.

Ponúkal — nechceli, to sa im nezdalo,

a to čo im dával bolo im primálo.

A jak chce pán Tisa mať krajnú v poriadku,

teda musí začať všetko od začiatku. —

A. Jakýsi šíf Nebojsa už máme. Ale by sa nám ešte zo dva zišly, čo by sa volaly Nedaj s a ! — Lebo Ne­bojsa môže sa zle zadržať, a Nedaj S3 ten ujde a nedá sa.

B. Ešte by sa pýtali dva; jedon Utekaj a potom Schovaj sa.

K Každý mal svoj krýž.

Boly dva pohraby, jeden katolícky, a druhý evan­jelický. — Pred každým pohrabom niesol chlapec krýž.

Po pohrabe sa ti dva chlapci na ulici sišli; kato­lícky hladel špatné na evanjelického, a evanjelický — tiež nie pekne na katolíckeho, a — začali sa najprv trochu vadiť, až sa potom pobili, a — bili sa a každý svojím krýžom toho druhého mlátil. — Krýže dolámali a tak s Kristom bojovali. —

Ked bolo po bitke, každý hľadal svojho krucifiksa, a potom sa ešte aj o to škriepili, že ktorý je náš a ktoiý je váš.

»Toto je náš, lebo je krajší.« »Neni pravda, náš je krajší.« Tak je to s tým naším kresťanstvom.

Svákovi sa veľmi ľúbila jeho vnučka; a požiadal ju o ruku. Tá ale nechcela o tom ani počuť.

A prečo nechceš ísť za mňa? Vidíš, bohatý som, a bude ti za mnou tak dobre, že ti lepšie byť ani ne­môže. Prečo nechceš za mňa ísť? povedz 1

Prečo? Lebo nechcem byt sanía sebe t e t k o u .

U Každý má svoju starost.

Berta, jakože si fašangovala? Prosím ťa, starostí plnú hlavu. Mám sa vydávať,

a nemám nič prichystané, žiadnej výbavy. Ja bych mala výbavu; všetko mám prichystané,

všetko; mám sedem pekných šiat, a — ani jeden ne­žiadal ma ešte o ruku.

H Rozdiel medzi babylonskou vežou a Madarorsáiom.

Pri babylonskej veži z jednej reči povstalo ich viac. V Madarorságu z viacej rečí chcú spraviť jednu.

M

Spisy z a s l a n é k uvere jneniu. Sborník Sokolský Kočník V. 1914 Vydala Telocvičná

Slovenská Jednota Sokol v s > štátoch sev. Ameriky. Sostavil Milan Getting, redaktor Slov Sokola. - New York, N. Y. 1913. — Tlačou „New Yorského Denníka' 417. E. 71. St.

Nová knižka. Náš spolo't »Trano3cins" v Lipt. Sv. Miku­láši vydal 7. číslo svoj<j Zábavnej knižnice. Sošit obsahuje povesť od Ludmily Ja v oři • skej «Otrok» Cena 56 stránkového sošitu je 30 halierov.

Stručný dejepis Uhorska- Pre slovenský lud napísal Fr. V. Sasinek, bývalý taj mník Matice Slovenskej. — Diel III — Nákladom vlastným. — Tlačil Kníhtlačiarský Účastinársky Spo­lok, v Turč. Sv. Martine 1913. — Cena 2 koruny. —

Majiteľ, vydavateľ a zodp. redaktor: A. ČERNIANSKY. Tlačil Kníhtlač, účast, spolok v Turč. Sv. Martine.