UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE Fakulta managementu Katedra ekonómie a financií

Teoretické základy hospodárskej politiky

Vedúci diplomovej práce: Ing. Zuzana Stoličná Diplomant: Bc. Tomáš Páleš

Bratislava 2005

2

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Vyhlasujem, že diplomovú prácu som vypracoval samostatne a použil som len uvedenú literatúru.

3

ABSTRAKT

PÁLEŠ, Tomáš: Teoretické základy hospodárskej politiky (diplomová práca). –

Fakulta managementu Univerzity Komenského v Bratislave; Katedra ekonómie a

financií. – Školiteľ: Ing. Zuzana Stoličná. – Bratislava : FM UK, 2005. – 104 s.

Cieľom diplomovej práce bolo s použitím súčasnej odbornej literatúry vysvetliť

podstatu a význam hospodárskej politiky, funkcie štátu v ekonomike a poskytnúť

základné teoretické vysvetlenie vybraných aspektov hospodárskej politiky. Práca je

rozdelená na tri kapitoly a obsahuje 46 obrázkov. Prvá kapitola sa venuje

hospodárskej politike vo všeobecnosti a vybraným problémom alokačnej a

distribučnej funkcie štátu. Druhá kapitola vysvetľuje teóriu makroekonomickej

stabilizácie v uzavretej ekonomike, pričom vychádza najmä z neoklasickej syntézy.

Posledná kapitola je zameraná na teoretické základy hospodárskej politiky

v otvorenej ekonomike, konkrétne model IS-LM-BP, režimy výmenného kurzu a

zahranično-obchodnú politiku. Práca ukazuje, že základom ekonomiky by mal byť

trhový mechanizmus, ale zásahy štátu sú potrebné na nápravu neefektívností a

zlyhaní trhu.

Kľúčové slová: Hospodárska politika. Teória. Funkcie štátu. Verejné statky.

Externality. Paretovo optimum. Redistribúcia. Konkurenčná politika. Neoklasická

syntéza. Výmenné kurzy. Zahranično-obchodná politika.

4

PREDHOVOR

Diplomová práca teoreticky objasňuje základy fungovania trhového ekonomického

systému a jeho regulácie štátom. Táto oblasť je vzhľadom na svoju šírku, zložitosť a

dôležitosť rozpracovaná vo veľkom množstve literatúry a je naďalej objektom

intenzívneho výskumu. Mojím cieľom bolo zorientovať sa v problematike a

zrozumiteľne vysvetliť základy súčasného teoretického poznania.

Tému som si zvolil zo záujmu o hlbšie pochopenie súčasnej ekonomiky a

spoločnosti. Pri písaní som využil vedomosti získané štúdiom na Fakulte

managementu UK, dostupnú odbornú literatúru zahraničných i domácich autorov i

internet.

Rád by som sa poďakoval vedúcej diplomovej práce Ing. Zuzane Stoličnej a prof.

Ing. Ľudovítovi Korčekovi, DrSc. za podporu a usmernenie.

5

OBSAH

ÚVOD ................................................................................................................................... 6 1 HOSPODÁRSKA POLITIKA A JEJ ÚLOHA V EKONOMIKE ..... .................... 8 1.1 Pojem hospodárska politika........................................................................................... 8 1.2 Ciele, nástroje a subjekty hospodárskej politiky ........................................................... 9 1.3 Funkcie štátu v ekonomike a hospodársko-politické koncepcie ................................. 15 1.4 Prepojenie súkromného a verejného sektora ............................................................... 20 1.5 Doplňujúce poznámky o verejných statkoch a externalitách...................................... 21 1.6 Efektívnosť a spravodlivosť ........................................................................................ 26 1.7 Ochrana efektívnosti konkurenčného prostredia ......................................................... 35 1.8 Slabé stránky hospodárskej politiky a pravidlá versus diskrécia ................................ 40 2 TEORETICKÉ ZÁKLADY MAKROEKONOMICKEJ STABILIZÁCIE V UZAVRETEJ EKONOMIKE ...................................................................................... 41 2.1 Output a dôchodok ...................................................................................................... 41 2.2 Spotrebný a investičný dopyt ...................................................................................... 42 2.3 Trh kapitálu a krivka IS............................................................................................... 45 2.4 Finančný trh a krivka LM............................................................................................ 46 2.5 Model IS-LM............................................................................................................... 52 2.6 Produkčná funkcia a trh práce ..................................................................................... 52 2.7 Všeobecný model neoklasickej syntézy ...................................................................... 56 2.8 Fiškálna a monetárna politika vo všeobecnom modeli neoklasickej syntézy ............. 57 2.9 Investičná pasca a pasca likvidity................................................................................ 61 2.10 Nepružné ceny a nominálne mzdy .............................................................................. 64 2.11 Anticyklická hospodárska politika .............................................................................. 66 2.12 Phillipsova krivka a antiinflačná politika .................................................................... 67 3 TEORETICKÉ ZÁKLADY HOSPODÁRSKEJ POLITIKY V OTVORE NEJ EKONOMIKE ................................................................................................................... 73 3.1 Výmenný kurz a menový trh ....................................................................................... 73 3.2 Platobná bilancia a vonkajšia rovnováha .................................................................... 75 3.3 Model IS-LM-BP......................................................................................................... 77 3.4 Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze................................................... 81 3.5 Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze....................................................... 82 3.6 Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze .................................................... 83 3.7 Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze ........................................................ 85 3.8 Špekulatívny pohyb kapitálu a menová kríza.............................................................. 86 3.9 Voľba režimu výmenného kurzu................................................................................. 87 3.10 Zahranično-hospodárska a zahranično-obchodná politika .......................................... 93 3.11 Nástroje obchodného protekcionizmu......................................................................... 97 4 ZÁVER ..................................................................................................................... 101

5 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ....................... ......................................... 103

6

ÚVOD

Teória hospodárskej politiky vzišla z ekonomickej teórie, aby sa pokúsila

odpovedať na otázku, ako môže štát ovplyvniť a zlepšiť fungovanie ekonomického

systému. Ekonómovia uznávajú, že trhový mechanizmus, ktorý je základom

ekonomiky, vykazuje neefektívnosti a zlyhania v oblasti alokácie zdrojov,

distribúcie dôchodkov a bohatstva a v makroekonomickej stabilite. Liberálne

orientovaní ekonómovia tieto problémy vnímajú ako menej vážne, menej početné,

menej napraviteľné štátom a odporúčajú menší počet a intenzitu štátnych zásahov

do trhovej ekonomiky, kým intervencionisticky orientovaní ekonómovia vidia

v trhu mnoho závažných nedostatkov, ktorých náprava sa nezaobíde bez silného

vplyvu štátu.

20. storočie zažilo extrémy oboch prístupov – do 30-tych rokov vo svete

prevládala koncepcia slabej angažovanosti štátu v ekonomike („laissez faire“ čiže

„nechať tak“), potom sa vplyv štátu výrazne posilnil až predimenzoval a v mnohých

krajinách sa dokonca zaviedlo centrálne riadenie ekonomiky (komunistické režimy),

čo pretrvalo do 70-tych resp. 80-tych rokov. V súčasnosti sa vlády môžu opierať o

veľa pozitívnych a negatívnych skúseností s hospodársko-politickým liberalizmom

a intervencionizmom ako i o ekonomickú teóriu a teóriu hospodárskej politiky,

ktoré sa v uplynulom období vyvinuli.

Tieto znalosti sú však do istej miery potrebné aj pre manažérov v súkromnom

sektore, ktorí sa musia vedieť orientovať v širšom ekonomickom systéme, v ktorom

pôsobia ich firmy a ktorého súčasťou je aj štát. Vývoj makroekonomických veličín

ako inflácia, úrokové sadzby alebo rast HDP a zásahy štátu v oblasti hospodárskej

súťaže, štátne zákazky, zdaňovanie, dotácie, zahranično-obchodné bariéry,

výmenné kurzy atď. vplývajú na činnosť a úspech súkromných firiem a manažéri sa

im musia efektívne prispôsobovať, využívať ich, predvídať a prípadne sa pokúšať aj

ovplyvniť (lobbingom) štátne opatrenia. Znalosť ekonómie a hospodárskej politiky

je užitočná aj pre súkromných investorov pri ich rozhodovaní o zložení svojich

portfólií v zmysle použitých investičných nástrojov a výberu firiem, odvetví a

krajín, aby dosiahli čo najlepšiu kombináciu výnosnosti a rizikovosti.

7

Cieľom tejto práce je s použitím súčasnej odbornej literatúry vysvetliť podstatu a

význam hospodárskej politiky, rozobrať funkcie štátu v ekonomike a podať

základné teoretické vysvetlenie vybraných aspektov hospodárskej politiky,

predovšetkým makroekonomickej stabilizácie.

V prvej kapitole sa zaoberám hospodárskou politikou vo všeobecnosti,

vysvetľujem jej ciele, nástroje, subjekty, funkcie a základné hospodársko-politické

koncepcie a tiež bližšie rozoberám niektoré mikroekonomické aspekty hospodárskej

politiky súvisiace s ekonomickou efektívnosťou a sociálnou spravodlivosťou

(teoretické základy efektívnosti a sociálnej spravodlivosti v tzv. ekonómii

blahobytu, problém verejných statkov a externalít, ochrana efektívnosti

konkurenčného prostredia).

Druhá kapitola je venovaná makroekonomickým teóriám, ktoré v súčasnosti

tvoria základ pre stabilizačnú hospodársku politiku. Tieto teórie vysvetľujú, ako

môže vláda ovplyvňovaním agregátneho dopytu riešiť problém nezamestnanosti a

inflácie v prostredí uzavretej ekonomiky. Jadro výkladu tvorí neoklasická syntéza,

ktorá spája keynesovskú teóriu efektívneho agregátneho dopytu s neoklasickou

teóriou produkcie (agregátnej ponuky). Táto syntéza predstavuje základný rámec

uvažovania v hlavnom prúde súčasnej makroekonómie. Neoklasickú syntézu občas

dopĺňam poznámkami o novších teóriách, ktoré vznikli v druhej polovici 20.

storočia (monetarizmus, teória racionálnych očakávaní).

Napokon tretia kapitola podáva teoretické základy hospodárskej politiky

v otvorenej ekonomike. Zaoberá sa makroekonomickou stabilizáciou v otvorenej

ekonomike, vrátane voľby režimu výmenného kurzu, a tiež vysvetľuje dôvody

štátnej intervencie v medzinárodnom obchode a analyzuje niektoré základné

nástroje obchodného protekcionizmu.

8

1 HOSPODÁRSKA POLITIKA A JEJ ÚLOHA V EKONOMIKE

1.1 Pojem hospodárska politika

Východiskom pre hospodársku politiku je ekonomická teória – ekonómia. Pod

teóriou sa vo všeobecnosti rozumie určitý systém myšlienok: definícií, premís

(axióm a predpokladov) a výpovedí (záverov). Ekonómia je teória, ktorá sa zaoberá

otázkami súvisiacimi s produkciou a distribúciou ekonomických statkov (hmotných

i nehmotných produktov), čiže tým, ktoré ekonomické statky produkovať, ako ich

produkovať (respektíve ako alokovať zdroje – produkčné faktory – pri ich

produkcii) a ako ich distribuovať za účelom spotreby alebo využitia pri ďalšej

produkcii. Ekonomické statky sú tie statky, ktoré sú ľuďmi žiadané, ale sú

k dispozícii iba v obmedzenom množstve a zvyčajne sa musia produkovať

z obmedzených zdrojov (práce, kapitálu, pôdy). Ekonómia popisuje a vysvetľuje

ekonomický proces (ekonomické správanie a dianie), na základe jeho pochopenia sa

ho usiluje aj predvídať, a napokon sa ho snaží aj aktívne ovplyvniť s cieľom riešiť

ekonomické problémy v spoločnosti, zvyšovať ekonomický výkon a spoločenský

blahobyt. A tu sa dostávame k pojmu hospodárska politika.

Pod pojmom hospodárska politika sa zvyčajne myslí činnosť, ktorú vykonáva

štát, aby ovplyvnil ekonomický a sociálny vývoj (ekonomiku a spoločnosť ako

celok alebo jej časť) v súlade s určitými cieľmi, pričom používa určité nástroje.

Pojem hospodárska politika sa však používa aj v zmysle teoretickej disciplíny

(teórie hospodárskej politiky), ktorá skúma túto činnosť, čiže skúma, aké sú

hospodársko-politické ciele, ako sa stanovujú, akými nástrojmi je možné ich za

rôznych okolností dosahovať a akú úlohu hrajú subjekty (nositelia) hospodárskej

politiky. Hospodárska politika ako teória teda musí vychádzať z ekonomickej

teórie, ale musí zohľadňovať aj inštitucionálny rámec čiže spoločenské prostredie,

v ktorom sa vydávajú a realizujú hospodársko-politické rozhodnutia.1 V podstate je

prienikom medzi ekonómiou a politológiou. V tejto práci sa zameriam hlavne na jej

ekonomické aspekty.

1 URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 9-11.

9

1.2 Ciele, nástroje a subjekty hospodárskej politiky

Teraz si bližšie rozoberieme tri kľúčové prvky v definícii hospodárskej politiky:

jej ciele, nástroje a subjekty.

Čo sa týka cieľov, môžeme identifikovať ich určitú hierarchiu.2 Vrchol hierarchie

predstavuje základný strategický cieľ: maximalizácia spoločenského blahobytu pri

daných obmedzeniach zdrojov a produkčných technológií. Tento cieľ je však veľmi

„teoretický“ a nie je jasné, ako ho v praxi uskutočniť. K jeho rozvinutiu prispela

tzv. teória alebo ekonómia blahobytu (welfare economics) formuláciou

spoločenskej funkcie užitočnosti (blahobytu) a hranice úžitkových možností

spoločnosti, na ktorej by sa spoločenská funkcia užitočnosti mala maximalizovať.

Základným problémom však ostáva, ako prakticky zostrojiť túto funkciu, keďže jej

konštrukcia predpokladá zistenie funkcií užitočnosti jednotlivých členov

spoločnosti a ich kvantitatívnu agregáciu.

Na nižšej, konkrétnejšej, úrovni sa formulujú ciele, ktoré sa považujú za

základné spoločenské hodnoty, ktoré majú filozofické, politické, právne, ale

i ekonomické aspekty: sloboda, rovnosť, spravodlivosť, solidarita, sociálne

zabezpečenie, pokrok. Ešte stále však nie sú dostatočne operabilné

(kvantifikovateľné a kontrolovateľné), takže napokon sa dostávame na najnižšiu

úroveň hierarchie, ktorú tvoria tradičné ciele hospodárskej politiky. Pri tejto

hierarchii cieľov predpokladáme, že napĺňanie cieľov na nižších úrovniach povedie

k napĺňaniu vyšších, abstraktnejších, cieľov a napokon k dosiahnutiu čo najväčšieho

spoločenského blahobytu. Hierarchiu cieľov hospodárskej politiky môžeme

znázorniť ako pyramídu (obr. 1).

Medzi tradičné ciele patria najmä nasledovné štyri, ktoré majú zabezpečiť

najvýznamnejšie aspekty vnútornej a vonkajšej makroekonomickej rovnováhy, čiže

ide o makroekonomické ciele:

1. Vysoká zamestnanosť.

2. Cenová stabilita.

3. Ekonomický rast.

2 URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 14-15.

10

4. Vonkajšia rovnováha.

Obr. 1: Hierarchia cieľov hospodárskej politiky.

Zdroj: URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1.vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 15.

Práca zaujíma citlivé miesto medzi produkčnými faktormi. Pracovné dôchodky

tvoria výraznú väčšinu celkových dôchodkov v ekonomike a práca tiež predstavuje

príležitosť sebarealizácie a sociálneho kontaktu, preto nedostatočná alokácia práce

(nezamestnanosť) má vážne ekonomické, sociálne a psychologické dôsledky.

Vysoká zamestnanosť by v ideálnom prípade zodpovedala plnej zamestnanosti

respektíve nulovej nezamestnanosti v tom zmysle, že pôvodné plány ponuky

a dopytu po práci by boli vyrovnané a teda trh práce by bol v stave rovnováhy

a každý, kto má záujem pracovať pri vyplývajúcej rovnovážnej mzde, by mal

zamestnanie. (Plná zamestnanosť teda neznamená, že zamestnaní musia byť všetci;

môže existovať dobrovoľná „nezamestnanosť“.) V reálnej ekonomike je ale

rovnováha plánov ponuky a dopytu na trhu práce narúšaná existenciou

nerovnovážnych reálnych miezd, nedostatočným efektívnym dopytom na trhu

statkov (ktorý núti výrobcov znižovať výrobu a zamestnanosť), a k tomu sa

pridávajú javy, ktoré znižujú ponuku práce, ako demotivácia pracovať v dôsledku

príliš vysokých daní z príjmov alebo príliš vysokých sociálnych podpor a frikčné,

štrukturálne, sezónne a geografické prekážky pri hľadaní zamestnania. Mnohé

z týchto javov môže hospodárska politika zredukovať alebo odstrániť. Existuje však

určitá dlhodobo pretrvávajúca miera nezamestnanosti (nazývaná aj prirodzenou

mierou nezamestnanosti), ktorá sa prakticky odstrániť nedá. Tvorí ju najmä frikčná

Maximalizácia spoločenského

blahobytu

Základné spoločenské hodnoty

Tradičné ciele hospodárskej politiky

11

a štrukturálna nezamestnanosť. Frikčná nezamestnanosť je dôsledok toho, že

človeku zvyčajne istý čas trvá, kým si nájde vhodné zamestnanie, a štrukturálna

nezamestnanosť vyplýva z dočasného nesúladu medzi pracovnou kvalifikáciou

jednotlivcov a štruktúrou ekonomiky, v ktorej sa chcú pracovne uplatniť (to sa

prirodzene stáva pri vývoji ekonomiky, ktorý je sprevádzaný štrukturálnymi

zmenami). Frikčnú a štrukturálnu nezamestnanosť môže vláda znížiť opatreniami na

trhu práce (informačné prepojenie tých, ktorí hľadajú a tých, ktorí ponúkajú prácu,

podpora presťahovania sa, podpora rekvalifikácie a pod.), ale istá reziduálna

nezamestnanosť vždy ostane (čo môže byť niekedy aj užitočné, napríklad pri

frikčnej nezamestnanosti môže byť užitočnejšie, ak si človek istú dobu hľadá

vhodnú prácu, ako keby ihneď zobral prvú pracovnú príležitosť, kde by sa horšie

uplatnil). Cieľ vysokej zamestnanosti teda znamená udržanie ekonomiky na

najnižšej udržateľnej (prirodzenej) miere nezamestnanosti. Tiež je dôležité

rozlišovať medzi krátkodobou a dlhodobou (chronickou) nezamestnanosťou, ktorá

je obzvlášť nežiaduca, keďže postupne znižuje schopnosť nezamestnaného zaradiť

sa do pracovného procesu.

Pod cenovou stabilitou sa zvyčajne rozumie mierne rastúca cenová hladina. Príliš

vysoká inflácia má na spoločnosť negatívne dôsledky. Jedným dôsledkom je

náhodná redistribúcia dôchodkov a bohatstva v dôsledku zmien relatívnych cien

statkov a výrobných faktorov (niektoré ceny vzrastú viac, iné menej). Strácajú

napríklad veritelia a získavajú dlžníci, ak sa znižuje reálna úroková miera (ceny

statkov rastú, ale nominálna úroková miera je zafixovaná), alebo môžu strácať

zamestnanci a získavať zamestnávatelia, ak sa znižuje reálna mzda (ceny statkov

rastú, ale nominálna mzda je zafixovaná). Redistribúcia v dôsledku potenciálnej

inflácie sťažuje uzatváranie dlhodobejších kontraktov. Ďalším negatívnym

dôsledkom vysokej inflácie je znižovanie ekonomickej efektívnosti, keďže inflácia

deformuje cenové signály a tým spôsobuje zmätok a neefektívne rozhodovanie,

demotivuje ľudí držať peniaze, lebo ich kúpna sila sa znižuje, a núti firmy

vynakladať dodatočné náklady na prispôsobenie sa inflácii (zabezpečenie nových

katalógov, cenoviek, prispôsobenie automatov a pod.). Teoreticky by teda bolo

najvhodnejšie udržiavať infláciu na nule, ale v praxi by to bolo ťažko

12

uskutočniteľné, lebo by si to vyžadovalo znížiť niektoré mzdy (ak niektoré mzdy

rastú, iné musia klesať, aby priemerná mzdová hladina ostala stabilná). Keďže

nominálne mzdy bývajú nepružné smerom nadol, príliš vysoké reálne mzdy by

nútili firmy obmedziť zamestnanosť a produkciu. Pri nulovej inflácii tiež vzniká

riziko deflácie, kde by sa tento problém ešte zintenzívnil a tiež by mohli príliš

vzrásť reálne úrokové sadzby (i keby nominálne sadzby klesli na nulu), čo by

demotivovalo investície. Mnoho ekonómov odporúča cieľ udržiavať nízku

a predvídateľnú mieru inflácie.3

Ekonomický rast by mal byť rovnomerný, dostatočne veľký a dlhodobo

udržateľný. Znamená to nízkoinflačný rast reálneho HDP pri vysokej

zamestnanosti, neklesajúcu resp. rastúcu životnú úroveň (HDP a spotreba na

obyvateľa) a dostatočnú výšku úspor a investícií (akumulácie kapitálu) a technický

pokrok (zvyšovanie produktivity).

Napokon vonkajšia rovnováha sa interpretuje ako pomerne vyrovnaná obchodná

a platobná bilancia a pomerne stabilný menový kurz.

Treba dodať, že tieto ciele bývajú často konfliktné a je ťažké dosiahnuť vo

všetkých dobré výsledky. (Dočasný) konflikt existuje napríklad medzi vysokou

zamestnanosťou a nízkou infláciou (znižovanie inflácie pri nezmenenom raste

nominálnych miezd vedie k zvyšovaniu reálnych miezd, čo núti firmy obmedziť

zamestnanosť – Phillipsova krivka), konflikt sa môže vyskytnúť medzi

ekonomickým rastom a vonkajšou rovnováhou (vyššie dôchodky zvyšujú dopyt po

importe a tým oslabujú obchodnú bilanciu) alebo medzi krátkodobým a dlhodobým

rastom (spotreba verzus úspory). Preto sa stanovovanie mixu cieľov zvyčajne

nezaobíde bez kompromisov. „Šokové riešenia“ sú založené na krátkodobom

nepríjemnom obetovaní jedného cieľa za cenu rýchleho dosiahnutia iného cieľa.

Tieto štyri makroekoenomické ciele môžeme graficky znázorniť ako tzv.

magický štvoruholník. Veličiny, v ktorých sú vyjadrené jednotlivé ciele, je vhodné

nanášať na osi v takých smeroch, aby veľkosť štvoruholníka zodpovedala

úspešnosti v dosahovaní cieľov, čo umožňuje rýchle vizuálne ohodnotenie

úspešnosti celkovej hospodárskej politiky.

3 SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita, 2000, s. 608.

13

Obr. 2: Príklad magického štvoruholníka.

Vysvetlivky:

U – priemerná ročná miera nezamestnanosti (v %),

I – priemerná ročná miera inflácie (v %),

G – priemerný ročný rast reálneho HDP (v %),

B – priemerný podiel salda bežného alebo obchodného účtu platobnej bilancie na

nominálnom HDP (v %).

Medzi ďalšie dôležité operabilné ciele hospodárskej politiky patria napríklad

sociálne a ekologické ciele, udržiavanie efektívneho konkurenčného prostredia,

štrukturálna adaptabilita ekonomiky (voči rôznym dopytovým či ponukovým

šokom, vedecko-technickému rozvoju, zahraničnej konkurencii), riešenie problému

externalít, zabezpečovanie verejných statkov a podobne.

Stručne sa ešte zmienim o nástrojoch a subjektoch hospodárskej politiky.

Nástroje hospodárskej politiky sú operácie a ekonomické premenné, ktoré má

vláda pod svojou priamou alebo nepriamou kontrolou a ktoré používa na

dosiahnutie zvolených cieľov. Tieto nástroje môžeme rozdeliť podľa ich účelu do

skupín (politík), ale niektoré sa používajú aj vo viacerých politikách (napríklad

príjmy a výdavky verejného rozpočtu):

• rozpočtová a fiškálna politika4 (príjmy a výdavky verejného rozpočtu),

• monetárna (menová) politika (peňažná zásoba, úrokové sadzby, …), 4 Pod fiškálnou politikou sa zvyčajne rozumie využívanie štátneho rozpočtu na makroekonomickú stabilizáciu a vykonáva ju vláda, kým rozpočtovú politiku vykonáva ministerstvo financií (LIPTÁK, J.: Verejné financie. 1. vyd. Bratislava : Súvaha, 1999, s. 111-113).

IU

B

G

15 10 5 15 10 5

3 0 -3 0 3 6

14

• dôchodková politika (priama regulácia cien a miezd),

• zahranično-hospodárska politika (clá, kvóty, medzinárodné dohody, …),

• sociálna politika (transferové platby, subvencie niektorých súkromných statkov

ako lieky, potraviny, vzdelávanie, regulácia trhu práce, …),

• konkurenčná politika (ochrana konkurenčného prostredia),

• štrukturálna politika (sektorové dotácie, daňové a úverové zvýhodnenia,

ochranné clá, podpora informovanosti na trhu práce, podpora rekvalifikácie,

výskumu a vývoja, …).

Subjekty (nositeľov) hospodárskej politiky môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

1. Subjekty hospodársko-politického rozhodovania: tieto majú zo zákona právomoc

vydávať a realizovať hospodársko-politické rozhodnutia. Sú to vláda, parlament,

súdy (čiže inštitúcie, medzi ktoré je štátna moc rozdelená na výkonnú,

zákonodarnú a súdnu zložku) a centrálna banka. Vláda vykonáva a parlament

schvaľuje mnohé hospodársko-politické rozhodnutia, súdy sa angažujú pri

zabezpečovaní zákonných pravidiel trhu vrátane ochrany konkurenčného

prostredia a centrálna banka vykonáva menovú politiku (ktorá by mala byť

nezávislá od vlády).

2. Subjekty hospodársko-politického vplyvu: toto sú inštitúcie a osoby, ktoré majú

možnosť vplývať na rozhodovacie subjekty. Patria k nim politické strany,

záujmové či nátlakové skupiny (lobbing), veľké podniky, médiá, vedecké

inštitúcie, odbory, zväzy zamestnávateľov. Tieto subjekty môžu byť pre štát

zdrojom cenných informácií, ale vzniká nebezpečenstvo, že záujmy tých

segmentov obyvateľstva, ktoré nie sú efektívne organizované, budú štátom

zanedbané na úkor záujmov organizovaných skupín. V extrémnom prípade môže

dôjsť aj k podplácaniu či vydieraniu predstaviteľov rozhodovacích subjektov.

Rozhodovanie spomenutých národných subjektov býva v súčasnosti čoraz viac

obmedzované medzinárodnými (OSN, MMF, SB, WTO) a nadnárodnými

inštitúciami (inštitúcie, ktoré preberajú časť suverenity národných štátov, napríklad

inštitúcie Európskej únie).

Na záver tejto podkapitoly dodávam, že všetky tieto subjekty sú súčasťou

inštitucionálneho prostredia hospodárskej politiky, ktorého základom je trhový

15

systém (decentralizované ekonomické rozhodovanie podnikov a domácností) a

demokracia.

1.3 Funkcie štátu v ekonomike a hospodársko-politické koncepcie

Uvedené ciele, nástroje a subjekty sa uplatňujú v troch základných funkciách

štátu v ekonomike: alokačnej, distribučnej a stabilizačnej.

V rámci alokačnej funkcie má vláda (štát) za úlohu korigovať alokačné zlyhania

a neefektívnosti trhu, ktoré sú mikroekonomického charakteru. Konkrétne ide najmä

o nasledovné problémy:

• Nedokonalá konkurencia. Pokiaľ nastane na trhu príliš veľká koncentrácia

ekonomickej sily v jednej firme (monopol) alebo niekoľkých firmách (oligopol),

môže byť toto postavenie zneužité obmedzením výroby a zvýšením cien alebo

plytvaním zdrojov, v dôsledku čoho stráca celá spoločnosť. Vláda sa snaží túto

situáciu riešiť protimonopolnou politikou. Ďalší problém nedokonalej

konkurencie je nedostatočná informovanosť ekonomických subjektov, čo môže

viesť k zavádzaniu spotrebiteľa, šíreniu nepravdivých informácií o konkurentoch

a pod.5

• Verejné statky. Tieto statky sa vyznačujú tým, že na rozdiel od súkromných

statkov pri nich neexistuje priame prepojenie medzi producentom

(predávajúcim) a kupujúcim. Ide napríklad o služby armády, polície, verejné

osvetlenie, diaľnice. Akonáhle sa takýto statok alebo služba poskytne jednému

spotrebiteľovi, nemožno zo spotreby vylúčiť iných spotrebiteľov (a ani by to

nebolo žiaduce, lebo mnohí spotrebitelia môžu využívať ten istý statok naraz bez

toho, aby sa navzájom obmedzovali). Kým trhový (cenový) mechanizmus

v súkromnom sektore dokáže efektívne alokovať súkromné statky, pri alokácii

verejných statkov zlyháva. Alokáciu verejných statkov teda musí vykonávať štát

(verejný sektor), pričom je trhový mechanizmus alokácie nahradený politickým

mechanizmom. Politický mechanizmus rozhodne, aké množstvo celkových

zdrojov spoločnosti sa využije na produkciu verejných statkov, aký bude mix

5 Viac o konkurenčnej politike na s. 30.

16

verejných statkov a aj či tieto verejné statky budú produkované pod kontrolou

vlády (v štátnych podnikoch) alebo súkromnými podnikmi, od ktorých ich vláda

bude kupovať. Produkcia týchto statkov sa financuje z verejných financií (daní,

poplatkov a pod.), prípadne z úverov štátu.

• Externality. Toto sú externé náklady (negatívne externality) alebo externé úžitky

(pozitívne externality) vyplývajúce z produkcie alebo spotreby niektorých

súkromných statkov. Externality vplývajú na širšiu spoločnosť, nielen na toho,

kto statok produkuje alebo spotrebúva, napríklad znečisťovanie životného

prostredia pri výrobe (negatívna externalita pri výrobe) alebo pozitívny vplyv

vzdelaného človeka na spoločnosť (pozitívna externalita zo vzdelávacích

služieb). Vláda (opäť prostredníctvom politického mechanizmu) určí, aké sú

celkové (interné čiže súkromné plus externé čiže verejné) náklady a úžitky

súkromných statkov generujúcich externality, a cez poplatky, subvencie a iné

nástroje (pokuty, zákazy, patenty) zabezpečí primeraný (spoločensky žiaduci)

objem ich produkcie.6

• Nespravodlivá diskriminácia na trhu práce. Tento jav je nielenže sociálne či

morálne nespravodlivý, ale aj ekonomicky neefektívny, pretože narúša efektívnu

alokáciu práce. Vláda ho rieši antidiskriminačnými zákonmi.

Do alokačnej funkcie vlády by sme mohli zaradiť aj zabezpečovanie základného

právneho rámca pre fungovanie trhu (pravidiel trhu), ktorý zahŕňa právo

súkromného vlastníctva, pravidlá pre obchodné kontrakty, práva a povinnosti

zamestnancov a zamestnávateľov, pravidlá vzniku, fungovania a zániku firiem,

pravidlá hospodárskej súťaže atď. Nakoniec, ak má ekonomika efektívne fungovať,

je potrebná vysoká úroveň vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, ktorú zabezpečujú

najmä polícia, armáda a zahraničná politika vlády.

Distribučná funkcia vlády slúži na zabezpečenie sociálnej spravodlivosti čiže ide

o sociálnu politiku. Trhový systém distribuuje dôchodky (výnosy z produkčných

faktorov) a bohatstvo (majetok) na základe vlastníctva produkčných faktorov a ich

cien na trhu faktorov. Čiže ten, kto vlastní a poskytne produkčné faktory (kapitál,

pôdu, pracovné schopnosti), dostane príslušné výnosy (dôchodky). Vlastníctvo

6 Viac o riešení problému externalít a verejných statkov na s. 16.

17

faktorov však môže byť výsledkom takých náhodných príčin ako talent, šťastie,

dedičstvo a ich oceňovanie zasa závisí od celkovej ponuky a dopytu po faktoroch

(ktorý zas závisí od dopytu po produktoch, ktoré daný faktor vyrába). Trhová

distribúcia dôchodkov a bohatstva neberie dostatočný ohľad na potreby ľudí a preto

zvyčajne nie je považovaná za sociálne spravodlivú a vláda pristupuje k ich

redistribúcii. Využíva na to nástroje verejného rozpočtu: príjmy (dane, sociálne

odvody) a výdavky (transferové platby ako dávky nezamestnaným,

práceneschopným, dôchodcom, a subvencie napr. potravín, zdravotnej starostlivosti

a bývania pre nízkodôchodkové skupiny obyvateľstva). Aby dane spĺňali aj

redistribučnú funkciu, vyberajú sa na základe schopnosti platiť a delia sa na priame

(zdaňovanie dôchodkov a majetku) a nepriame (ktoré sa vyberajú od firiem, ale

zaťaženie sa formou zabudovania daní do cien statkov presúva na konečného

spotrebiteľa, čiže zdaňujú spotrebu.) Sociálne odvody sa určujú najmä na základe

pracovných dôchodkov, pričom sa zrážajú nielen z nich, ale predstavujú tiež

náklady pre zamestnávateľov, ktorým tým znižujú zisky.

Stabilizačná funkcia má zabezpečiť vnútornú a vonkajšiu makroekonomickú

rovnováhu. Trhový systém má tendenciu zlyhávať aj na makroúrovni, čo sa

prejavuje makroekonomickými patológiami ako nezamestnanosťou, infláciou,

hospodárskymi cyklami, nerovnomerným alebo pomalým ekonomickým rastom i

vonkajšou nerovnováhou (deficity obchodnej a platobnej bilancie, fluktuujúce

menové kurzy). Príčiny tejto nestability sú komplexné, predpokladá sa napríklad

významná rola nesprávnych či nedostatočných informácií a psychologických príčin,

ktoré vedú k nerovnovážnym cenám na trhu a k nesprávnym, príliš optimistickým

alebo pesimistickým očakávaniam u spotrebiteľov a investorov. Pri obchodnej a

finančnej interakcii medzi národnými ekonomikami môže dojsť k vonkajšej i

vnútornej nerovnováhe otvorenej národnej ekonomiky. Vláda môže túto

nerovnováhu korigovať stabilizačnou makroekonomickou politikou (v prípade

vyrovnávania hospodárskych cyklov sa používa názov anticyklická politika) čiže

fiškálnou a menovou politikou, prípadne aj dôchodkovou politikou (priama

regulácia cien a miezd), reguláciou finančných trhov. Na stimuláciu dlhodobého

rastu môže vláda stimulovať súkromné úspory (napr. znížením daní z kapitálových

18

príjmov), zvýšiť štátne investície (napr. do infraštruktúry), zvýšiť podporu

vzdelávania, vedy a výskumu. Na zmiernenie vonkajšej nerovnováhy ako i

negatívnych dôsledkov vonkajších vplyvov na vnútornú rovnováhu vláda používa

protekcionistické a liberalistické nástroje zahraničnohospodárskej politiky.7

Je zrejmé, že tieto tri funkcie sa prelínajú, pretože na dosiahnutie svojich cieľov

všetky využívajú príjmy a výdavky štátneho rozpočtu. Napríklad zvýšenie

výdavkov na verejné statky (alokačná funkcia) má makroekonomicky expanzívny

vplyv (stabilizačná funkcia) a môže ovplyvniť aj rozdelenie dôchodkov

(redistribučná funkcia), ak sa zvýši daňová sadzba alebo sa zmení daňová štruktúra

kvôli financovaniu prírastku verejných statkov. Preto v praxi dochádza ku

konfliktom medzi funkciami (respektíve ich cieľmi) a rozhodovanie o rozpočte sa

nezaobíde bez stanovenia priorít a kompromisov.

Existujú rozdielne názory na to, do akej miery a v ktorých oblastiach by mala

vláda do ekonomiky zasahovať. Počas histórie hospodárskej politiky sa

vykryštalizovali tri základné hospodársko-politické koncepcie, čo sú systémy

ekonomických i filozofických myšlienok a názorov, ktoré orientujú subjekty

hospodárskej politiky pri výbere cieľov a nástrojov. Ide o liberálnu,

intervencionistickú a tradičnú marxistickú koncepciu.

Liberálna koncepcia je najstaršia (označuje sa aj ako konzervatívna). V 19. a 20.

storočí pred Veľkou hospodárskou krízou (1929-1933) vychádzala z klasicko-

neoklasickej ekonomickej teórie, potom na začiatku 80-tych rokov 20. storočia sa

vrátila v modifikovanej forme ako neoliberalizmus (neokonzervativizmus),

teoreticky podopretý monetarizmom, novou klasickou teóriou (teóriou racionálnych

očakávaní) a ekonómiou strany ponuky. Podľa liberálnej koncepcie je trhový

mechanizmus v podstate stabilný (automaticky vytvára trhovú rovnováhu) a

efektívne alokuje zdroje. Táto „neviditeľná ruka trhu“ zosúlaďuje individuálne

záujmy súkromno-hospodárskych subjektov (podniky maximalizujú svoje zisky a

domácnosti svoje funkcie užitočnosti) a tým zabezpečuje celospoločenský blahobyt.

Možnosť dosiahnuť individuálne záujmy vlastnou činnosťou motivuje individuálnu

iniciatívu, výkon a zodpovednosť. Zdôrazňuje sa význam individuálnej slobody;

7 Makroekonomickou stabilizáciou sa zaoberám v 2. a 3. kapitole.

19

hospodárske subjekty slobodne rozhodujú o svojich ekonomických plánoch (pri

obmedzeniach zdrojov a technológií). Úloha vlády je minimálna (v extrémnom

prípade ide o filozofiu „laissez-faire“), predovšetkým by mala uplatňovať alokačnú

funciu (ochrana rámcových podmienok pre fungovanie trhu, zabezpečenie vnútornej

a vonkajšej bezpečnosti, zabezpečenie verejných statkov, ochrana konkurenčného

prostredia, prípadné opatrenia na ochranu životného prostredia). Sociálna politika

(distribučná funkcia) by mala byť obmedzená a makroekonomická politika by mala

spočívať najmä na menovej politike orientovanej nie na úrokové sadzby, ale na

peňažnú zásobu. Nie trhový mechanizmus, ale makroekonomické zásahy vlády

majú tendenciu destabilizovať ekonomiku, preto by sa mali minimalizovať. Vláda

by sa nemala snažiť vyrovnávať hospodárske cykly, ale sa riadiť dlhodobými

pravidlami, čím sa stabilizujú očakávania a trh (konštantný rast peňažnej zásoby,

vyrovnaný štátny rozpočet). Byrokracia a regulácia trhu by mali byť obmedzené.

Prioritnými makroekonomickými cieľmi sú cenová stabilita a vonkajšia rovnováha.

Intervencionistická (reformná) koncepcia vznikla v 30-tych rokoch 20. storočia

po Veľkej hospodárskej kríze, ktorá otriasla dôverou ekonómov a spoločnosti

v stabilitu trhu. Vychádza z keynesovskej teórie (podľa britského ekonóma Johna

Maynarda Keynesa), ktorá bola po 2. svetovej vojne rozšírená na neoklasickú

syntézu. Táto koncepcia dominovala v hospodárskej politike do konca 70-tych

rokov, ale jej princípy sa uplatňujú aj v súčasnosti. Vláde prisudzuje významnú

úlohu pri korekcii zlyhaní a neefektívností trhu, vrátane makroekonomickej

stabilizácie. Všetky tri spomínané funkcie vlády považuje za dôležité. Trh je

nestabilný, následkom čoho vzniká nezamestnanosť, inflácia a hospodárske cykly,

štrukturálna adaptabilita ekonomiky je nedostatočná, ekonomický rast je neistý.

Vláda má odstraňovať krátkodobé nerovnováhy a cykly reguláciou agregátneho

dopytu, pričom ťažisko je na fiškálnej politike a monetárna politika ju podporuje.

Inflácia sa má tlmiť aj priamou reguláciou cien a miezd (dôchodkovou politikou).

Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva je nespravodlivá a treba ju korigovať

sociálnou politikou. Prioritnými makroekonomickými cieľmi v tomto období bola

vysoká zamestnanosť a neskôr aj hospodársky rast. Intenzívne uplatňovanie

fiškálnej expanzie však viedlo k pretrvávajúcim rozpočtovým deficitom, rastúcim

20

verejným dlhom a k inflačným tendenciám. V 70-tych rokoch boli tieto inflačné

tendencie prudko zosilnené ropnými šokmi, ktoré zdvihli hladinu nákladov, a

vznikla stagflácia čiže inflácia koexistujúca s útlmom ekonomickej aktivity. Tento

problém sa manipuláciou agregátneho dopytu nedal vyriešiť, čo napokon viedlo

k odklonu od intervencionistickej politiky a k presadeniu sa už spomínaného

neoliberalizmu.

Tradičná marxistická koncepcia považuje trhový mechanizmus za úplne

neschopný riešiť ekonomické a sociálne otázky, preto ho vylučuje a ekonomické

rozhodovanie centralizuje do rúk vlády (príkazová ekonomika). Táto koncepcia sa

uplatňovala v komunistických krajinách, kde pri rastúcej komplexnosti ekonomiky

napokon prakticky zlyhala.

1.4 Prepojenie súkromného a verejného sektora

Keďže v zmiešanej národnej ekonomike existujú dva základné sektory –

súkromný (ktorého subjektami sú firmy a domácnosti) a verejný (ktorého subjektom

je štát) – a obidva sú prepojené tokmi peňazí, produktov a faktorov, je užitočné toto

prepojenie schematicky objasniť. Obr. 3 zjednodušene znázorňuje peňažné toky

(šípky s plnými čiarami) vnútri súkromného sektora a medzi súkromným a

verejným sektorom a tok verejných statkov od verejného sektora do súkromného

(šípka s prerušovanou čiarou).

Najprv sa pozrime na peňažné toky v súkromnom sektore. Domácnosti získavajú

dôchodky predajom svojich produkčných faktorov firmám (čiara 1). Trh faktorov

predstavuje trh práce, podnikateľskej činnosti, pôdy a kapitálu; dôchodkami sú

mzdy, zisky, renty a úroky. (V tejto schéme je trh kapitálu zobrazený ešte aj

osobitne, aby sa dali prehľadnejšie znázorniť toky úspor, investícií a úverov pre

štát.) Domácnosti časť svojich disponibilných príjmov minú na spotrebu produktov

(čiara 2) a zvyšok usporia (čiara 3). Časť úspor sa premení na súkromné investičné

výdavky čiže úvery, ktoré financujú súkromnú produkciu investičných statkov

(čiara 4). Firmy predávajú spotrebné a investičné statky a získavajú za ne tržby

(čiara 5).

21

DOMÁCNOSTI

Trh faktorov Trh kapitálu

Trh produktov FIRMY

ŠTÁT

Obr. 3: Prepojenie súkromného a verejného sektora.

Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New

York : McGraw-Hill, 1989, s. 16.

Do kolobehu súkromného sektora vstupuje štát. Príjmy do verejného rozpočtu

tvoria dane, sociálne odvody, poplatky atď. (čiara 6) a na financovanie prípadného

rozpočtového deficitu si štát požičiava na kapitálovom trhu (čiara 7). Na strane

rozpočtových výdavkov sú transferové platby (čiara 8), dôchodkové výdavky za

používanie faktorov pri produkcii v štátnych podnikoch a inštitúciách (čiara 9) a

výdavky na nákup alebo subvencovanie produktov od súkromných firiem (čiara 10).

Napokon schéma znázorňuje tok verejných statkov, ktoré štát poskytuje

obyvateľstvu (čiara 11).

1.5 Doplňujúce poznámky o verejných statkoch a externalitách

Z ekonómie je známe, že objem produkcie je spoločensky efektívny (žiaduci)

vtedy, keď sa marginálne (hraničné) náklady na produkciu statku (čiže náklady na

produkciu dodatočnej jednotky statku) rovnajú marginálnemu úžitku (v peniazoch

vyjadriteľnému) z tohoto statku (čiže z jeho dodatočnej jednotky). Zvyčajne platí

zákon klesajúcich výnosov, z ktorého vyplýva rastúca krivka marginálnych

1

1 2

3

4

5

6

7

8

9 10

11

9

22

nákladov (krivka ponuky statku) a zákon klesajúceho marginálneho

(psychologického) úžitku, z ktorého vyplýva klesajúca krivka marginálneho

(peňažného) úžitku (krivka dopytu po statku). S rastúcim objemom produkcie a

spotreby statku rastú marginálne náklady a klesá marginálny úžitok, pozitívny

rozdiel medzi marginálnym úžitkom a marginálnymi nákladmi sa znižuje a napokon

v bode prieniku kriviek dopytu a ponuky sa eliminuje. Nižší alebo vyšší objem

produkcie ako v tomto bode je preto nežiaduci. Ak ide o súkromný statok

v prostredí dokonalej konkurencie, cenový mechanizmus nastolí rovnováhu ponuky

a dopytu.

Verejné statky sa od súkromných líšia tým, že ich spotreba je nerivalitná (jeden

statok môžu spotrebúvať viacerí spotrebitelia bez toho, aby spotreba jedného

spotrebiteľa obmedzovala spotrebu druhého) a nevylúčiteľná (keď sa statok raz

poskytne, nikoho nemožno vylúčiť zo spotreby). Z rivalitnej spotreby súkromného

statku vyplýva, že celkovú krivku dopytu po súkromnom statku dostaneme

horizontálnym sčítaním individuálnych kriviek dopytu, kým celkovú krivku dopytu

po verejnom statku dostaneme vertikálnym sčítaním individuálnych kriviek dopytu

(obr. 4).

Obr. 4: Dopyt po súkromnom a verejnom statku.

Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New

York : McGraw-Hill, 1989, s. 46.

Efektívny objem produkcie súkromného statku je OC a verejného statku OG. Pre

obidva typy statkov platí, že pri efektívnom objeme sa marginálne náklady rovnajú

marginálnemu úžitku celkového dopytu, avšak pri súkromných statkoch platí, že

D1 D2 D1+2

D1 D2

D1+2

S S

Cena Cena

Množstvo Množstvo O A B C

E F

E

G O

I

J

H

SÚKROMNÝ STATOK VEREJNÝ STATOK

23

marginálne náklady (OF) sa rovnajú marginálnemu úžitku každého spotrebiteľa,

kým pri verejných statkoch sú marginálne úžitky vo všeobecnosti rozdielne (OH a

OI) a ich súčet sa rovná marginálnym nákladom (OJ). Za súkromný statok teda

každý spotrebiteľ zaplatí cenu OF, pričom prvý spotrebiteľ si kúpi množstvo OA a

druhý OB, kým za verejný statok by mal prvý spotrebiteľ zaplatiť cenu OH a druhý

cenu OI, pričom každý spotrebúva celé vyprodukované množstvo OG.

V dôsledku nevylúčiteľnosti a nerivality spotreby vzniká prípade verejných

statkov tzv. problém čierneho pasažiera (free rider problem) – jednotliví

spotrebitelia si uvedomujú, že keď je statok poskytnutý, môžu ho spotrebovať bez

toho, aby zaň museli platiť, a preto svoje krivky dopytu (individuálne ohodnotenia

úžitku) neprejavia tak, ako ich prejavujú v prípade súkromných statkov. Každý by

chcel statok užívať a spoliehal by sa na to, že ho zaplatia druhí, takže napokon by za

statok nezaplatil nikto (alebo možno iba niektorí) a produkcia by sa nezrealizovala

(alebo by sa zrealizovala v príliš malom množstve). Individuálne dopyty po

verejných statkoch preto zisťuje štát, nie trhovým, ale politickým mechanizmom, a

statky sa financujú povinným platením daní štátu. Politický mechanizmus je

založený na hlasovaní obyvateľov (voľbách), pričom sa rozlišuje priame hlasovanie

(referendum), kde všetci oprávnení obyvatelia priamo rozhodujú o určitej verejnej

otázke, a nepriame hlasovanie, kde obyvatelia volia svojich zástupcov (poslancov),

ktorí potom v záujme svojich voličov rozhodujú o konkrétnych verejných otázkach.

(Vzhľadom na množstvo komplexných verejných otázok, ktoré treba riešiť, sa

priama demokracia využíva iba vo výnimočných prípadoch.) Politický

mechanizmus je nedokonalý a schopný iba približne zrealizovať vôľu ľudu (pričom

pri zastupiteľskej demokracii vznikajú ďalšie komplikácie), avšak je to najlepší

mechanizmus na alokáciu verejných statkov, aký máme k dispozícii. Je predmetom

skúmania teórie verejnej voľby.

Politický mechanizmus je potrebný aj pri riešení problému externalít čiže

efektov, ktoré vznikajú pri spotrebe alebo produkcii niektorých súkromných statkov

a ktoré automaticky zasahujú širšiu spoločnosť, nielen priamych spotrebiteľov a

producentov. Trhový mechanizmus opäť zlyháva, pretože ľudia dobrovoľne nebudú

24

platiť za spotrebu externých úžitkov a producenti dobrovoľne nebudú zohľadňovať

externé náklady (škody), lebo by potom museli obmedziť produkciu a svoje zisky.

Pozitívne externality (napríklad zo vzdelania alebo z očkovania proti nákazlivej

chorobe) štát rieši tak, že zistí (hlasovaním), ako si občania cenia externé úžitky

statku, čím sa odhalí krivka dopytu po týchto externých úžitkoch, vertikálne sa sčíta

s krivkou dopytu po interných (súkromných) úžitkoch a tým dostaneme krivku

celkového dopytu po danom statku.

Obr. 5: Riešenie pozitívnych externalít.

Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New

York : McGraw-Hill, 1989, s. 49.

Na obr. 5 DI, DE a DI+E predstavujú dopyty po interných, externých a celkových

úžitkoch statku. Optimálny objem produkcie je OB čiže tam, kde sa pretínajú krivka

ponuky a krivka celkového dopytu. Trhový mechanizmus osamote by viedol

k produkcii iba nedostatočného množstva OA (pri trhovej cene OD). Štát zabezpečí

optimálnu produkciu tak, že producentovi vyplatí z verejných zdrojov subvenciu vo

výške EC za každú vyprodukovanú jednotku. Cena statku na trhu potom klesne na

OE.

Pokiaľ je dopyt po interných (súkromných) úžitkoch statku nulový, jedná sa o

verejný statok, a pokiaľ je dopyt po externých (verejných) úžitkoch nulový, jedná sa

o (čisto) súkromný statok. Je zrejmé, že krivku interného dopytu DI sme získali

horizontálnym súčtom individuálnych kriviek interného dopytu a krivku externého

dopytu DE sme získali vertikálnym súčtom individuálnych kriviek externého

dopytu.

Cena

Množstvo

S

DE

DI

DI+E

O A B

C D E

25

Negatívne externality (napríklad znečisťovanie životného prostredia pri výrobe

elektriny) spoločnosť takisto ohodnotí politickým mechanizmom, čím sa odhalí

krivka marginálnych externých nákladov, potom sa vertikálne sčíta s krivkou

marginálnych interných nákladov producenta a tým dostaneme krivku celkovej

ponuky statku.

Obr. 6: Riešenie negatívnych externalít.

Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New

York : McGraw-Hill, 1989, s. 51.

Na obr. 6 SI, SE a SI+E predstavujú internú, externú a celkovú ponuku statku.

Optimálny objem produkcie je OA, určený prienikom kriviek dopytu a celkovej

ponuky. Keby bola alokácia ponechaná iba na trhový mechanizmus, objem

produkcie by bol príliš veľký – OB (pri trhovej cene OD). Štát zabezpečí optimálnu

produkciu tak, že vyberie od producenta poplatok vo výške EC za každú vyrobenú

jednotku. Cena statku na trhu potom vzrastie na OC. Vyzbierané poplatky môže

použiť napríklad na financovanie vývoja environmentálne čistejších technológií.

Na záver tejto podkapitoly ešte dodám, že obmedzený priestorový dosah

externalít a úžitkov verejných statkov je dôvodom pre geografickú fiškálnu

decentralizáciu, čiže o riešení týchto verejných problémov a o ich financovaní by

mali rozhodovať tí obyvatelia, ktorých sa to týka, v rámci územne vymedzených

administratívnych jednotiek. Na centrálnej úrovni vlády (na celospoločenskej

úrovni) by sa malo rozhodovať iba o problémoch, ktoré zasahujú celú spoločnosť,

ako je napríklad ochrana ovzdušia pred znečisťovaním, alokácia verejných statkov

s celospoločenským dosahom (armáda, kozmický výskum), sociálna politika a

Cena

Množstvo

SE

SI

SI+E D

O A B

C D E

26

makroekonomická stabilizácia. Tento princíp decentralizácie rozhodovania je

známy aj ako princíp subsidiarity.

1.6 Efektívnosť a spravodlivosť

Na začiatku tejto kapitoly som napísal, že ekonómia sa zaoberá otázkami

súvisiacimi s produkciou a distribúciou ekonomických statkov. Aby riešenie týchto

otázok prinieslo čo najväčší úžitok spoločnosti, malo by byť efektívne a sociálne

spravodlivé.

Taliansky ekonóm Vilfredo Pareto vyslovil všeobecne uznávanú definíciu

efektívnosti ekonomiky: ekonomický systém je efektívny (optimálny) vtedy, ak nie

je možná zmena (v produkcii alebo distribúcii), ktorá by zlepšila postavenie

niekoho bez zhoršenia postavenia iných. Pre takýto systém sa používa aj výraz

paretovsky efektívny (optimálny). Teória blahobytu ďalej sformulovala tri

podmienky, ktorých súčasné splnenie zabezpečí paretovskú efektívnosť.

Rozoberieme si ich na príklade jednoduchého ekonomického systému obsahujúceho

dva produkčné faktory (K, L), dva súkromné statky (X, Y) a dvoch spotrebiteľov

(A, B).

Prvá podmienka: efektívnosť produkcie (alokácie faktorov). Produkcia je

efektívna vtedy, keď marginálna miera technickej substitúcie (marginal rate of

technical substitution – MRTS) medzi dvoma faktormi K, L pri produkcii statku X

sa rovná marginálnej miere technickej substitúcie pri produkcii statku Y: MRTSKLX

= MRTSKLY.

Vyprodukovaný objem každého statku je funkciou oboch faktorov: X = X(K, L),

Y = Y(K, L). Vychádzajúc z týchto produkčných funkcií môžeme nakresliť tzv.

izokvanty. Izokvanta je čiara, ktorej body sú všetky kombinácie množstiev faktorov

K a L, ktoré vyprodukujú rovnaký objem statku. Na obr. 7 vidíme niekoľko

izokvant pre statky X a Y (qX1,…, qY1,…), pričom počiatok súradnicového systému

pre izokvanty statku X je v OX a statku Y v OY.

27

Obr. 7: Alokácia faktorov.

Predpokladáme, že každá izokvanta je spojitá a konvexná (čiže MRTSKL =

dK/dL je klesajúca, inými slovami: relatívna produktivita faktora klesá s rastúcou

alokáciou tohoto faktora – čím je niektorý z faktorov väčšmi alokovaný

v produkčnom procese, tým menej druhého faktora je treba na nahradenie jednotky

prvého faktora bez toho, aby sa zmenil objem produkcie statku). Tiež

predpokladáme, že čím vzdialenejšia je izokvanta od príslušného súradnicového

počiatku, tým väčšiemu objemu produkcie zodpovedá. Na obrázku je dané určité

disponibilné množstvo faktoru K a L a my máme nájsť efektívne kombinácie ich

rozdelenia medzi produkciu statku X a produkciu statku Y (tiež predpokladáme, že

žiadna jednotka faktora sa nemôže použiť pri produkcii oboch statkov). Príkladom

neefektívneho rozdelenia faktorov je bod C, pretože môžeme urobiť napríklad

nasledovnú zmenu: znížime množstvo faktora K pri produkcii statku X a nahradíme

ho takým množstvom faktora L, aby sme zostali na tej istej izokvante statku X, čiže

dostaneme sa napríklad do bodu D. Lenže potom nám ostane taká kombinácia

faktorov pre produkciu statku Y, že ho môžeme vyrobiť viac ako pôvodne v bode

C. Preto je bod C neefektívny. Efektívne alokácie faktorov sú iba v tých bodoch,

v ktorých sa izokvanty jednotlivých statkov dotýkajú, čiže marginálne miery

technickej substitúcie sa rovnajú (napríklad body A a B). V efektívnych bodoch

nemôžeme vykonať také prerozdelenie faktorov, ktoré by umožnilo zvýšiť objem

produkcie jedného statku pri nezmenenom objeme produkcie druhého statku.

Všetky efektívne vyprodukované kombinácie množstiev statkov X a Y (pri daných

OX

OY

···

A

B

C

Množstvo faktora L

Množstvo faktora K

·D

qX1

qX2

qX3

qY1 qY2

qY3

28

disponibilných množstvách faktorov a produkčných technológiách) môžeme

graficky znázorniť ako hranicu produkčných možností ekonomiky (krivka CD na

obr. 8). Ak ekonomika vyprodukuje kombináciu X a Y pod touto hranicou,

produkuje neefektívne. Oblasť za hranicou je pre ekonomiku momentálne

nedosiahnuteľná.

Druhá podmienka: efektívnosť distribúcie. Distribúcia je efektívna vtedy, keď

marginálna miera substitúcie (marginal rate of substitution – MRS) medzi dvoma

produktmi X, Y pre spotrebiteľa A sa rovná marginálnej miere substitúcie pre

spotrebiteľa B: MRSXYA = MRSXY

B.

Táto podmienka vychádza z konceptu užitočnosti čiže miery individuálneho

uspokojenia, ktoré spotrebiteľ získa spotrebou statku. Formálne môžeme zapísať

funkcie užitočnosti spotrebiteľov A a B: UA = UA(X, Y), UB = UB(X, Y). Na

základe funkcií užitočnosti môžeme zostrojiť tzv. indiferenčné krivky. Indiferenčná

krivka je čiara, ktorej body sú všetky kombinácie množstiev statkov X a Y, ktorých

spotreba prináša spotrebiteľovi rovnakú celkovú užitočnosť. Na obr. 8 je

nakreslených niekoľko indiferenčných kriviek spotrebiteľov A a B (iA1,…, iB1,…),

pričom počiatok súradnicového systému pre indiferenčné krivky spotrebiteľa A je

v bode A a spotrebiteľa B v bode B.

Analogicky ako v prípade izokvánt predpokladáme, že každá indiferenčná krivka

je spojitá a konvexná (čiže MRSXY = dX/dY je klesajúca, inými slovami: relatívna

užitočnosť statku klesá s rastúcou spotrebou tohoto statku – čím viac spotrebúva

spotrebiteľ niektorý statok, tým menej druhého statku je treba na nahradenie

jednotky prvého statku bez toho, aby sa pre spotrebiteľa zmenila celková

užitočnosť). Tiež predpokladáme, že čím vzdialenejšia je indiferenčná krivka od

príslušného súradnicového počiatku, tým väčšej užitočnosti zodpovedá. Na hranici

produkčných možností sme si zvolili bod B, ktorý predstavuje kombináciu

množstva AF statku X a množstva AE statku Y, a máme nájsť efektívne možnosti

ich distribúcie medzi spotrebiteľov A a B (keďže ide o súkromné statky, ich

spotreba je rivalitná a preto žiadnu jednotku statku nemôžu spotrebovať obaja

spotrebitelia). Bod G je príkladom neefektívnej distribúcie, pretože môžeme statky

prerozdeliť medzi spotrebiteľov napríklad tak, že sa presunieme do bodu I –

29

užitočnosť pre spotrebiteľa A sa tým nezmení, ale užitočnosť pre spotrebiteľa B sa

zvýši. Distribúcia daných množstiev statkov je efektívna iba v bodoch, kde sa

indiferenčné krivky jednotlivých spotrebiteľov dotýkajú, čiže marginálne miery

substitúcie sa rovnajú (napríklad body H a I). V efektívnych bodoch nemôžeme

vykonať takú redistribúciu statkov, ktorá by zvýšila užitočnosť pre jedného

spotrebiteľa a nezmenila užitočnosť pre druhého. Čiara týchto efektívnych bodov

(krivka AB) sa nazýva aj kontraktačná krivka.

Obr. 8: Hranica produkčných možností a distribúcia súkromných statkov.

Pri (paretovsky) efektívnej distribúcii nie je potrebné poznať hodnoty užitočnosti

(kardinálnu užitočnosť, čo je problematická koncepcia, keďže nie je jasné, v akých

jednotkách by sa mala merať a ako porovnať hodnoty individuálnej užitočnosti

medzi rôznymi spotrebiteľmi); stačí poznať poradie preferencií každého

spotrebiteľa v podobe indiferenčných kriviek (ordinálna užitočnosť).

Tretia podmienka: efektívnosť kombinácie statkov. Túto podmienku spomeniem

iba stručne. Kombinácia vyprodukovaných statkov je efektívna vtedy, keď

marginálna miera substitúcie medzi statkami X a Y pre spotrebiteľa sa rovná

marginálnej miere produktovej transformácie (marginal rate of product

transformation – MRPT) medzi týmito statkami: MRSXY = MRPTXY. MRPTXY

vyjadruje, o koľko jednotiek musíme znížiť produkciu statku X, aby sme mohli

zvýšiť produkciu statku Y o jednotku, pričom sa pohybujeme po hranici

Množstvo statku X

Množstvo statku Y

··

·

A

B

D

C iA1

iA2

iA3 iB1

iB2

iB3

E

F

G

H

I

30

produkčných možností (je to absolútna hodnota smernice dotyčnice hranice

v určitom bode čiže dX/dY). Bod B na obr. 8 je efektívnou kombináciou statkov X

a Y iba pre tie body na kontraktačnej krivke AB, v ktorých MRSXY sa rovná

MRPTXY v bode B. Týchto bodov môže byť aj viacero alebo žiadny (napríklad bod

H, ale bod I nie). Ostatné body kontraktačnej krivky nie sú paretovsky efektívne,

lebo zmenou produkcie, ktorou sa naplní aj tretia podmienka efektívnosti, je možné

zvýšiť užitočnosť jedného spotrebiteľa bez zmeny užitočnosti druhého.

Všetky riešenia, ktoré sú paretovsky efektívne (spĺňajú všetky tri podmienky)

môžeme znázorniť ako hranicu úžitkových možností (krivka UU‘ na obr. 9). Na

vertikálnej osi sú nanesené užitočnosti spotrebiteľa A (nie ich hodnoty, ale poradie

indiferenčných kriviek) a na horizontálnej osi užitočnosti spotrebiteľa B. Na tejto

hranici sa nachádza napríklad kombinácia užitočností spotrebiteľov, ktorá je v bode

H na obr. 8. Podobnú hranicu by sme mohli zostrojiť aj pre ekonomiku so

súkromným a verejným statkom.

Obr. 9: Hranica úžitkových možností a voľba distribúcie.

Zdroj: MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice. 5. vyd. New

York : McGraw-Hill, 1989, s. 84.

Otázka teraz znie, ako zabezpečiť túto efektivitu v praxi? Teoreticky by sme si

mohli predstaviť vševedúceho plánovača, ktorý na základe disponibilných zdrojov,

produkčných funkcií a funkcií užitočnosti členov spoločnosti naplánuje produkciu

a distribúciu, ale v skutočnosti takého plánovača nepoznáme. Prvá fundamentálna

poučka ekonómie blahobytu však hovorí, že funkciu plánovača – v prípade

súkromných statkov – môže úplne nahradiť mechanizmus dokonale konkurenčného

Index užitočnosti spotrebiteľa A

Index užitočnosti spotrebiteľa B

U

U’

iS1 iS2

iS3

P

B Q · ·

·

31

trhu: každý rovnovážny výsledok dokonale konkurenčnej ekonomiky je paretovsky

optimálny (leží na hranici úžitkových možností ekonomiky). Dokonale

konkurenčná ekonomika je určitý ideálny prípad, keď na každom trhu (statku

i faktora) existuje veľa predávajúcich a kupujúcich, všetci sú dokonale informovaní,

neexistujú transakčné náklady, statok či faktor na každom trhu je homogénny

a v dôsledku toho žiaden učastník trhu nemôže ovplyvniť cenu statku či faktora –

musí akceptovať ceny, ktoré vzniknú pri nastolení rovnováhy na všetkých trhoch.

Akceptujúc kolektívne určené ceny sa každá firma (producent) snaží maximalizovať

svoj zisk pri danom technologickom obmedzení a každá domácnosť (spotrebiteľ) sa

snaží maximalizovať svoju funkciu užitočnosti pri svojom dôchodkovom

obmedzení. Možno dokázať, že každý producent v snahe maximalizovať svoj zisk

bude alokovať faktory čo najúspornejšie, v dôsledku čoho v prípade našej

jednoduchej ekonomiky položí marginálnu mieru technickej substitúcie dK/dL

rovnú prevrátenému pomeru cien týchto faktorov PL/PK. Keďže všetky ceny sú

dané, marginálne miery technickej substitúcie pri oboch statkoch sa vyrovnajú,

naplniac tak prvú podmienku paretovskej efektívnosti. Ďalej každý spotrebiteľ,

v snahe maximalizovať svoju užitočnosť, minie svoj dôchodok na nákup takej

kombinácie statkov, že svoju marginálnu mieru substitúcie dX/dY položí rovnú

prevrátenému pomeru cien týchto statkov PY/PX, čím sa marginálne miery

substitúcie oboch spotrebiteľov vyrovnajú a naplní sa tak druhá podmienka

paretovskej efektívnosti. Nakoniec platí, že každý producent, v snahe

maximalizovať svoj zisk, vyrobí také množstvo statku, že marginálne náklady na

produkciu statku MC sa budú rovnať cene statku P. Keďže však sklon hranice

produkčných možností dX/dY je rovný –MCY/MCX, marginálna miera produktovej

transformácie MCY/MCX = PY/PX bude rovná marginálnej miere substitúcie,

naplniac tak aj tretiu podmienku paretovskej efektívnosti.

Čiže na dosiahnutie efektívnej produkcie a distribúcie súkromných statkov je

vhodné použiť dokonale konkurenčný trh, kým pri efektívnej produkcii a distribúcii

verejných statkov sa zo známych dôvodov nezaobídeme bez politického

mechanizmu.

32

U problému distribúcie však ešte nie je vyriešená otázka sociálnej spravodlivosti,

keďže efektívna distribúcia častokrát nebýva považovaná za spravodlivú. Na obr. 9

vidíme, že napríklad bod U je efektívny, ale zrejme nespravodlivý, lebo celá

ekonomika prináša úžitok iba spotrebiteľovi A. Na dosiahnutie sociálnej

spravodlivosti nám už Paretovo optimum nepomôže, lebo musíme zvýšiť užitočnosť

jedného spotrebiteľa na úkor druhého; musíme použiť funkciu spoločenského

blahobytu respektíve spoločenské indiferenčné krivky (iS1, ...) a nájsť jej

dosiahnuteľné maximum. Spoločenská indiferenčná krivka je čiara, ktorej body sú

všetky kombinácie užitočností spotrebiteľov, ktoré spoločnosť považuje za rovnako

dobré. Blahobyt spoločnosti sa maximalizuje v bode B (bliss point), keďže ten leží

na najvyššej dosiahnuteľnej indiferenčnej krivke. Ak trhový mechanizmus privedie

ekonomiku napríklad do bodu P, vláda by mala redistribuovať dôchodky

a bohatstvo tak, aby ju presunula do bodu B, alebo by mohla redistribuovať

produkčné faktory, keďže podľa druhej fundamentálnej poučky ekonómie blahobytu

každý paretovsky optimálny výsledok je možné dosiahnuť adekvátnou

redistribúciou faktorov a následne nechaním dokonale konkurenčného trhu, aby

nastolil rovnováhu.

Je diskutabilné, aký tvar by mala mať funkcia spoločenského blahobytu,

lebo existujú rôzne názory na to, čo je spravodlivé. Vo vyspelých krajinách sa

uznáva, že by mala existovať určitá spodná hranica blahobytu jednotlivca, pod ktorú

by spoločnosť nemala nikoho nechať klesnúť, a ďalej ponechať distribúciu

prevažne na trhový mechanizmus, inak by sa príliš znížila ekonomická aktivita

a následne i blahobyt. Avšak i nad spodnou hranicou blahobytu by mal mať

jednotlivec právo dostávať určité transferové príjmy, ktoré by zohľadňovali

napríklad jeho minulé zásluhy (prípad starobných alebo invalidných dôchodkov)

alebo ochotu pracovať (prípad dávok v nezamestnanosti).

Ďalší problém redistribúcie je, že znižuje efektívnosť ekonomiky, ako na to

upozorňujú predstavitelia ekonómie ponuky. Náklady redistribúcie sú:

1. administratívne (na strane príjmov i výdavkov verejného rozpočtu);

2. náklady firiem súvisiace s plnením daňovej povinnosti: daňové účtovníctvo,

vypĺňanie daňových priznaní, najímanie daňových poradcov atď.;

33

3. v dôsledku zdaňovania zníženie ekonomickej aktivity (reálneho HDP

a zamestnanosti) ako i zníženie dlhodobého ekonomického rastu (v dôsledku

poklesu úspor a investícií);

4. v dôsledku prijímania transferových platieb zníženie motivácie k práci;

5. v dôsledku zvýšenia daňových sadzieb zvýšenie ilegálneho vyhýbania sa

plateniu daní.

K bodu č. 3 by som ešte dodal, že so znížením ekonomickej aktivity pri

zdaňovaní je spojené tzv. nadmerné daňové bremeno alebo mŕtva strata, čo je

peňažne vyčísliteľný blahobyt, ktorý spoločnosť stráca (obr. 10a to znázorňuje na

príklade jednotkovej produktovej dane t).

Obr. 10: Problémy zdaňovania: (a) nadmerné daňové bremeno, (b) Lafferova

krivka.

Pri zisťovaní nadmerného bremena je užitočné použiť koncept spotrebiteľského a

producentského prebytku. Spotrebiteľský prebytok pred zdanením je plocha zdola

ohraničená úsečkou EM a zhora krivkou dopytu D, a vyjadruje peňažný úžitok,

ktorý spotrebitelia získavajú z toho, že za celé množstvo OB platia cenu OE, ktorú

sú ochotní zaplatiť iba za poslednú jednotku statku, kým za predchádzajúce

jednotky sú ochotní zaplatiť viac. Podobne producentský prebytok pred zdanením je

plocha zhora ohraničená úsečkou EM a zdola krivkou ponuky S0, pretože

producenti sú ochotní predať predchádzajúce jednotky statku za nižšie ceny, ako je

OE. V dôsledku zdanenia sa krivka ponuky posunie do S1 (cena statku na trhu sa

zvýši o jednotkovú daň t), čím klesne spotrebiteľský i producentský prebytok. Časť

tejto straty je vykompenzovaná daňovým príjmom štátu (LKCF), ale zvyšok

S0

S1 t

D

Cena

Množstvo O A B

C E F

K

L

M

Daňové príjmy

Daňová sadzba

0% 100%

(a) (b)

34

spoločnosť stratila – a to je nadmerné bremeno KLM. Nadmerné bremeno je tým

vyššie, čím vyššia je cenová elasticita dopytu a ponuky (čím prudšie reaguje dopyt a

ponuka na zmenu ceny). Obrázok 10b znázorňuje možný tvar známej Lafferovej

krivky, ktorá odzrkadľuje skutočnosť, že nad určitou daňovou sadzbou sa

ekonomická aktivita znižuje natoľko, že aj pri rastúcej daňovej sadzbe príjmy do

štátneho rozpočtu klesajú.

Vráťme sa ešte k obr. 9. Ak trhový mechanizmus doviedol ekonomiku napríklad

do bodu P, spoločnosť sa bude snažiť vykonať redistribúciu pozdĺž hranice

úžitkových možností do bodu B. Ale keď uvážime zníženie efektívnosti v dôsledku

redistribúcie, počas redistribúcie ekonomika klesne pod pôvodnú hranicu

úžitkových možností a najlepší možný výsledok získa v bode Q. Napriek určitej

strate efektívnosti je však bod Q žiaducejší ako pôvodný bod P, lebo Q leží na

vyššej spoločenskej indiferenčnej krivke.

Sociálnu nerovnosť môžeme znázorniť v zmysle nerovnosti rozdelenia

dôchodkov a majetku (bohatstva) medzi ľuďmi alebo domácnosťami formou

Lorenzových kriviek (obr. 11). Dôchodková Lorenzova krivka zobrazuje, koľko

percent celkového dôchodku vlastnia jednotlivé kvantily ľudí, majetková Lorenzova

krivka zasa ukazuje rozdelenie celkového majetku (hodnoty čistých aktív

spoločnosti).

Obr. 11: Lorenzove krivky: (a) dôchodková, (b) majetková.

Čím je Lorenzova krivka vypuklejšia, tým väčšia je nerovnosť rozdelenia, a ak

by Lorenzova krivka bola totožná s uhlopriečkou štvorca, rozdelenie by bolo úplne

egalitárne. Medzi rozdelením dôchodkov a majetku je súvislosť: väčší majetok

generuje väčšie dôchodky. Nerovnosť v rozdelení majetku býva však typicky väčšia

0% 20% 40% 60% 80% 100% 0% 20% 40% 60% 80% 100%

100%

80%

60%

40%

20%

100%

80%

60%

40%

20%

Dôchodok Majetok

Ľudia Ľudia

(a) (b)

35

ako nerovnosť v rozdelení dôchodkov, čo sa dá vysvetliť rýchlejšou akumuláciou

majetku u ľudí s vyšším dôchodkom, lebo majú vyšší sklon k úsporám (usporia

vyšší podiel svojho dôchodku).8

1.7 Ochrana efektívnosti konkurenčného prostredia

Konkurencia (medzi firmami) je mechanizmus, ktorý motivuje firmu robiť

efektívne ekonomické rozhodnutia, neustále sa zlepšovať, inovovať a prispôsobovať

sa zmenám v dopyte, aby mohla dosiahnuť svoje ciele, ako sú udržanie sa na trhu,

zvýšenie trhového podielu, maximalizácia zisku a podobne. Súťaženie medzi

firmami na trhu je motorom efektívnej produkcie, distribúcie, hospodárskeho rastu a

vývoja, z čoho benefitujú spotrebitelia čiže celá spoločnosť. Dokonalá konkurencia,

ako som ju opísal v predchádzajúcej podkapitole, je však teoretický koncept,

ktorému sa blíži situácia iba na málo skutočných trhoch (napríklad na trhu pšenice).

Väčšinou nie sú splnené všetky podmienky pre dokonalú konkurenciu, čo dáva

firme určitú kontrolu nad cenou jej produktu. Keď sa však v takej situácii firma

snaží maximalizovať zisk, vedie ju to k produkcii menšieho outputu, než je

spoločensky žiaduce, čiže klesá efektívnosť i blahobyt (vyčísliteľný ako mŕtva

strata), ako to znázorňuje obr. 12.

Obr. 12: Maximalizácia zisku pri nedokonalej konkurencii a mŕtva strata.

8 URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 111.

Cena

Množstvo

MC

D MR

O A B

C

E

F

G

H J

36

Dopyt po produktoch firmy zapíšeme ako funkciu P = P(Q), kde P je cena a Q je

množstvo požadované pri cene P, a výrobné náklady firmy vyjadruje funkcia C =

C(Q). Firma vyrobí také množstvo Q, pri ktorom maximalizuje svoj zisk π:

)()()( QCQQPQ −=π

0=−= MCMRdQ

dπ

MCMR =

Čiže marginálne výnosy MR sa budú rovnať marginálnym nákladom MC. Krivka

MR bude vždy ležať pod krivkou dopytu, lebo

PQdQ

dPMR +=

a keďže krivka dopytu je klesajúca, jej derivácia dP/dQ < 0. Podľa obrázka č. 12

bude teda firma produkovať množstvo OA a predávať ho pri cene OC. Ale keďže

spoločensky optimálny objem produkcie by bol OB (pri cene OE), spoločnosť má

mŕtvu stratu, ktorej peňažnú hodnotu znázorňuje plocha trojuholníka FGH. Okrem

toho bude bohatstvo rozdelené väčšmi v prospech producenta, ktorý získava časť

spotrebiteľského prebytku (CEJF). Pri dokonalej konkurencii by bola krivka dopytu

po produktoch firmy horizontálna na úrovni trhom určenej ceny, ktorú každá firma

musí akceptovať, a potom by sa marginálny výnos rovnal danej cene a objem

produkcie by bol určený prienikom krivky dopytu a krivky marginálnych nákladov

(čo je krivka ponuky) – mŕtva strata by nevznikla. Ďalším nebezpečenstvom

obmedzenej konkurencie môže byť, že firma „zaspí na vavrínoch“, čiže poľaví

v efektivite a nebude sa usilovať o ďalšie zlepšovanie, ale pokiaľ neexistujú bariéry

vstupu na trh, takáto stratégia nie je udržateľná.

Ekonómia rozlišuje tri základné typy nedokonalej konkurencie: monopol (kedy je

na trhu iba jedna firma a bariéry vstupu), monopolistická konkurencia (podmienky

na trhu sú rovnaké ako v prípade dokonalej konkurencie, ale firmy vyrábajú

diferencované produkty, preto majú určitú kontrolu nad cenami svojich produktov)

a oligopol (na trhu je niekoľko firiem, produkt môže byť homogénny alebo

diferencovaný a existujú bariéry vstupu).

37

Príčinami koncentrácie trhovej sily do rúk jednej či niekoľkých firiem môžu byť

vnútorný rast firmy a porazenie konkurentov v boji o zákazníkov, zlučovanie

konkurentov (získanie významnej kontroly v inej firme, fúzie, akvizície) alebo

rôzne bariéry vstupu na trh. Medzi bariéry vstupu patria:

• Nízky dopyt trhu vzhľadom na náklady. Na obr. 13a vidíme, že dopyt celého

trhu najefektívnejšie uspokojí jedna firma (prirodzený monopol), lebo

požadovaný objem produkcie leží na klesajúcej časti krivky priemerných

nákladov AC (situácia rastúcich výnosov z rozsahu – economies of scale).

Menšie firmy by mali vyššie priemerné náklady a vyššie ceny, takže by nemohli

konkurovať veľkej firme. Na obr. 13b je už dopyt trhu relatívne väčší, takže na

trh sa zmestí niekoľko firiem (oligopol).

Obr. 13: Dopytovo-nákladové podmienky pre (a) prirodzený monopol, (b) oligopol.

Zdroj: SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita, 2000, s. 166.

• Výnosy z diverzifikácie výroby (economies of scope), čo znamená, že priemerné

náklady na jeden výrobok sú menšie, ak sa výrobok vyrába spolu s iným

výrobkom. Preto sú diverzifikované firmy efektívnejšie a keďže sú aj väčšie,

mávajú lepší prístup ku kapitálu (nižšie náklady na kapitál).

• Zneužitie ekonomickej sily veľkými firmami: bránenie vstupu novým firmám

prinútením svojich dodávateľov alebo odberateľov (distribútorov)

k exkluzívnym alebo zvýhodneným zmluvám, dočasný predaj produktov za

stratové ceny (predátorské oceňovanie).

• Ďalšie bariéry vstupu: silná značka etablovaných firiem; skúsenosti, ktoré

možno nadobudnúť iba dlhším zotrvaním v odvetví; exkluzívny prístup

Cena Cena

D (celý trh)

AC (1 firma)

D (celý trh)

AC (1 firma)

Množstvo Množstvo (a) (b)

38

k technológiám (obchodné tajomstvo alebo patent); potreba vysokého vstupného

kapitálu.

Zmyslom konkurenčnej politiky vlády je odstraňovať neefektívnosť a stratu

blahobytu zapríčinenú nedokonalosťou konkurencie, a to (1) odstraňovaním alebo

redukciou príčin koncentrácie trhovej sily (tam, kde je to vhodné), (2) reguláciou

firiem s veľkou trhovou silou a (3) bojom proti nekalej súťaži.

Do prvej skupiny opatrení môžeme zaradiť kontrolu fúzií a akvizícií (na jednej

strane treba zvážiť ich pozitíva čiže synergické efekty zlučovania a na druhej strane

problém obmedzenia konkurencie) a zákaz zneužívania trhovej sily na vytváranie

vstupných bariér. Na kvantitatívne vyjadrenie koncentrácie trhu (odvetvia) sa

používajú ukazovatele ako štvorfiremný podiel (súčet trhových podielov štyroch

najväčších firiem) alebo Herfindahlov-Hirschmanov index (HHI):9

∑=

=N

iiwHHI

1

210000

kde wi je trhový podiel (podiel tržieb) i-tej firmy a N je počet firiem na trhu. HHI

nadobúda hodnoty medzi 0 a 10 000. Pri monopole je HHI rovný 10 000 a čím je

konkurenčné prostredie fragmentovanejšie, tým je HHI nižší. Pri zisťovaní

koncentrácie trhu treba poznať jeho definíciu v zmysle definície produktu (vrátane

blízkych substitútov) a geografického vymedzenia, aby sme vedeli, ktoré firmy si

relevantne konkurujú.

V rámci druhej skupiny opatrení vláda môže regulovať ceny trhovo silných

firiem tak, že firma nebude vyrábať množstvo maximalizujúce jej zisk, ale

spoločensky optimálne množstvo (ako pri dokonalej konkurencii). Vláda teda

dohliadne na to, aby firma predávala za cenu OE (obr. 12). Cenová regulácia môže

byť dosť problematická, lebo vláda musí správne odhadnúť krivku dopytu a

nákladov, inak by sa mohlo stať aj to, že v snahe znížiť cenu ju stanoví pod úrovňou

OE, čím na trhu vznikne nedostatok, alebo dokonca pod úroveň AG, čím sa

produkcia obmedzí ešte väčšmi ako bez regulácie. Vláda tiež musí zohľadniť

priemerné náklady firmy, lebo ak regulovaná cena klesne pod priemerné náklady,

9 BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr Ridge : Irwin, 1994, s. 245-247.

39

firma bude v strate a odíde z trhu.10 Vláda by si mala tiež uvedomovať, že firmy

potrebujú určité mimoriadne (monopolné) zisky na pokrytie minulých investícií do

výskumu a vývoja a na to, aby boli ochotné pokračovať v nákladnej a rizikovej

inovácii. Vynálezy je potrebné chrániť patentami, ktoré firme umožnia dočasné

monopolné zisky. V praxi sa stáva, že vláda sa rozhodne namiesto cenovej regulácie

prevziať firmu do štátneho vlastníctva a priamo ju riadiť (napríklad v prípade

takých prirodzených monopolov, ako sú rozvod vody, plynu a elektriny).

V prostredí oligopolu musí vláda dávať pozor, aby nevznikli kartelové dohody,

keďže tento typ konkurenčného prostredia motivuje ich vznik. Čím je firiem na trhu

menej, čím majú vyváženejšie podiely, podobnejšie technológie a nákladové

štruktúry a homogénnejší produkt, tým sú navzájom závislejšie.11 Rozhodnutie

jednej firmy vyvoláva reakciu u druhej. Nekooperatívne správanie môže viesť

k cenovým vojnám o zákazníka, kedy firmy znižujú ceny v reakcii na znižovanie

cien konkurentov, takže si napokon všetky uškodia. Alebo ak jedna firma zvýši

cenu (v snahe o zvýšenie zisku) a druhá firma naopak zníži, dopyt sa môže presunúť

natoľko, že prvá firma si zhorší postavenie a druhá zlepší. Navzájom závislé firmy

sú preto motivované ku kartelovým dohodám o spoločnom zvýšení cien (price

fixing) a obmedzení produkcie a môže vzniknúť situácia, pri ktorej sa konkurujúce

firmy správajú ako jeden monopol, ktorý maximalizuje zisk celého trhu. Od

kartelových dohôd treba odlišovať formy povolenej spolupráce medzi firmami

(spoločný výskum a vývoj, zdieľanie kapitálu, technológií, materiálnych či

ľudských zdrojov), lebo tieto prinášajú úžitok spoločnosti.

Tretia skupina opatrení predstavuje boj proti rôznym formám nekalej súťaže.

Tieto praktiky poškodzujú spotrebiteľov a konkurentov, zneužívajúc nedokonalú

informovanosť: klamlivá reklama, klamlivé označovanie produktov, podplácanie,

šírenie nepravdivých informácií o konkurentoch, ohrozovanie zdravia spotrebiteľa a

podobne.

10 BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr Ridge : Irwin, 1994, s. 491-493. 11 URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1. vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994, s. 36.

40

1.8 Slabé stránky hospodárskej politiky a pravidlá versus diskrécia

Ekonomická teória a ani empirický výskum (ekonometria) nedokážu presne

predvídať vývoj ekonomiky, účinok hospodárskej politiky na ekonomiku, veľkosť

účinku a jeho načasovanie. V praxi hospodárskej politiky sa vyskytujú oneskorenia

(lags) – od poznávacieho (recognition lag – obdobie medzi vznikom poruchy

v ekonomike a jej zistením), cez rozhodovacie a implementačné (decision and

implementation lag – obdobie medzi zistením poruchy a prijatím respektíve

implementáciou hospodársko-politického rozhodnutia, ktoré môže zahŕňať zdĺhavý

legislatívny proces) až po efektové (effect lag – obdobie medzi implementáciou

rozhodnutia a dosiahnutím operatívneho medzicieľa respektíve konečného cieľa).

Komplexita ekonomiky, nedokonalá informovanosť vlády, nedokonalosť

hlasovacieho mechanizmu, časové oneskorenia, vplyvy silných záujmových skupín

a osobných záujmov politikov na hospodársko-politické rozhodovanie – to všetko

sú faktory, ktoré oslabujú efektívnosť hospodárskej politiky pri jej úlohe zvyšovania

blahobytu spoločnosti. Z týchto dôvodov niektorí ekonómovia navrhujú obmedziť

možnosti rozhodovania vlády stanovením fixných alebo do istej miery flexibilných

pravidiel pre hospodársko-politické rozhodovanie.12 Fixné pravidlá sa jednoducho

formulujú, ale sú rigidné a nepripúšťajú spätnú väzbu, čo je nevýhoda v neistom

prostredí. Flexibilné pravidlá zohľadňujú viacero situácií, ktoré môžu v budúcnosti

nastať a pre každú určujú čo najlepší zákrok, môžu však byť príliš komplikované a

nákladné. Zástancovia intervencionizmu uprednostňujú málo obmedzujúcich

pravidiel a flexibilné pravidlá pred fixnými, kým tí, ktorí predpokladajú inherentnú

stabilitu súkromného sektora (flexibilné ceny a mzdy, zdravé očakávania

hospodárskych subjektov), odporúčajú pravidlá, a čím sú si stabilitou trhu (a

neschopnosťou vlády) istejší, tým fixnejšie. Medzi známe pravidlá patrí napríklad

Friedmanovo pravidlo konštantného rastu peňažnej zásoby alebo v medzinárodnej

hospodárskej politike fixný výmenný kurz a maastrichtské fiškálne a menové

kritériá (pre účasť v Európskej menovej únii).

12 SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths, 1982, s. 201.

41

2 TEORETICKÉ ZÁKLADY MAKROEKONOMICKEJ

STABILIZÁCIE V UZAVRETEJ EKONOMIKE

V prvej kapitole sme si ujasnili, že vláda má v ekonomike tri základné funkcie:

alokačnú, distribučnú a stabilizačnú a tiež sme si priblížili niektoré problémy

súvisiace s prvými dvoma funkciami. V tejto kapitole sa budeme zaoberať

makroekonomickou stabilizáciou v prostredí uzavretej ekonomiky (autarkie),

konkrétne riešením problému nezamestnanosti a inflácie. Výstavbu

makroekonomických základov hospodárskej politiky začneme definíciou dvoch

základných agregátnych veličín: outputu a dôchodku.

2.1 Output a dôchodok

Pod pojmami output a dôchodok budeme mať na mysli agregátne veličiny čiže

veličiny, ktoré sa týkajú ekonomiky ako celku.

V teoretickej analýze si môžeme predstaviť, že v ekonomike existuje iba jeden

homogénny statok, a množstvo tohto statku, ktoré sa vyprodukuje v priebehu

jedného obdobia (napr. roka), nazveme output. Pod nominálnym outputom budeme

myslieť peňažnú hodnotu outputu čiže output vynásobený cenovou hladinou (cenou

homogénneho statku).13

Dôchodok je odmena za poskytovanie produkčných faktorov v ekonomike

v priebehu jedného obdobia. Opäť ide o reálnu veličinu (vyjadrenú v jednotkách

statku), kým nominálny dôchodok je peňažná hodnota dôchodku.

Output a dôchodok sú si kvantitatívne rovné, čo môžeme dokázať z definície

zisku: zisk sa rovná tržby z predaja statkov mínus náklady na produkciu statkov.

Tržby v celej ekonomike za jedno obdobie sú vlastne nominálny output a náklady

sú nominálne odmeny za poskytovanie práce, kapitálu a pôdy. Zisk je nominálna

13 V praxi nominálnemu outputu zodpovedá veličina nominálny hrubý domáci produkt (HDP), ktorý sa rovná hodnote všetkých finálnych statkov vyprodukovaných v ekonomike v priebehu roka. Pod reálnym HDP sa rozumie hodnota týchto statkov vyjadrená v cenách zvoleného referenčného (základného) roka. Cenová hladina sa v praxi vyjadruje cenovým indexom. Najvšeobecnejším cenovým indexom je deflátor HDP, ktorý sa vypočíta ako podiel nominálneho HDP a reálneho HDP.

42

odmena za podnikateľskú činnosť. Všetky tieto odmeny tvoria dôchodok, z čoho

vyplýva rovnosť outputu a dôchodku. Output i dôchodok budeme označovať Y.

2.2 Spotrebný a investičný dopyt

V keynesovskej teórii je objem outputu (resp. dôchodku) určený, aspoň

v krátkom období, úrovňou kúpyschopného (efektívneho) agregátneho dopytu

(požadovaného množstva všetkých statkov za obdobie). V súkromnom sektore

uzavretej ekonomiky má agregátny dopyt Yd dve základné zložky: spotrebný

a investičný dopyt.

ICYd +=

Spotrebný dopyt C predstavuje dopyt domácností po spotrebných statkoch čiže

statkoch, ktoré sa spotrebujú v bežnom období, kým investičný dopyt I je dopyt

firiem po kapitálových statkoch čiže statkoch, ktoré poskytujú úžitok počas dlhšej

doby ako produkčný faktor (budovy, stroje, zariadenia) ako i prípadná zmena stavu

zásob.

Spotrebný dopyt C je rastúcou funkciou dôchodku Y:

)(YCC = (+)

Hypotéza, že spotreba závisí od bežného dôchodku, sa nazýva hypotézou

absolútneho dôchodku (na rozdiel od monetaristickej hypotézy permanentného

dôchodku, ktorá zohľadňuje aj minulé a predpokladané budúce dôchodky14).

Ostatné faktory, ktoré môžu ovplyvňovať spotrebu, zanedbáme. V neoklasickej

teórii sa hlavný vplyv na spotrebu pripisuje úrokovej sadzbe, pričom pri rastúcej

úrokovej sadzbe spotreba klesá, pretože sa stimulujú úspory, avšak predpokladáme,

že substitučný a dôchodkový efekt zmeny úrokovej sadzby sa budú zhruba

kompenzovať (substitučný efekt znamená, že pri zvýšení úrokovej sadzby sa zvýši

motivácia sporiť, kým dôchodkový efekt túto motiváciu znižuje, pretože dôchodok

subjektu sa zvýši aj bez zvýšenia úspor).

14 Permanentný dôchodok môžeme chápať ako priemerný dôchodok počas života človeka, čiže je to veľmi stabilná veličina. Ak spotreba závisí od permanentného dôchodku, ako tvrdia monetaristi, potom je oveľa stabilnejšia, lebo zmeny bežného dôchodku ju veľmi neovplyvnia a odstránia sa tiež multiplikatívne efekty, ktoré zosilňujú výkyvy agregátneho dopytu a outputu (pozri s. 41, 53).

43

Keynes ďalej formuloval tzv. fundamentálny psychologický zákon, čo je

hypotéza, podľa ktorej pri zvýšení spotrebiteľovho dôchodku spotrebiteľ svoju

spotrebu zvýši menej, než bol prírastok dôchodku (a zvyšnú časť zo zvyku

usporí).15 Marginálny sklon k spotrebe c1 = dC/dY preto nadobúda hodnotu väčšiu

než nula, ale menšiu než jedna. V našej analýze budeme pre zjednodušenie

predpokladať, že marginálny sklon k spotrebe je konštantný a spotrebnú funkciu

teda zapíšeme v lineárnom tvare:

YccC 10 +=

kde konštantu c0 nazývame autonómna spotreba. Autonómnu spotrebu môžeme

interpretovať ako objem spotreby pri nulovom outpute, za predpokladu, že

spoločnosť má dostatok zásob kapitálu, ktorý môže spotrebovať v období, keď nič

nevyrobila, alebo si požičia zvonka.16 Toto by bola extrémna a neudržateľná

situácia. Hodnotu c0 by sme preto mohli tiež interpretovať len ako priesečník

priamky spotrebnej funkcie so zvislou osou, pričom pre veľmi nízke hodnoty

dôchodku daný lineárny tvar spotrebnej funkcie stráca zmysel (pokiaľ autonómna

spotreba nie je rovná nule).17

Keďže dôchodok sa vždy rozdelí medzi spotrebu a úspory (S):

SCY +=

môžeme vypočítať aj funkciu úspor (nespotrebovaného dôchodku):

YccS )1( 10 −+−= alebo skrátene )(YSS = (+)

kde (1-c1) je marginálny sklon k úsporám (dS/dY).

Investičný dopyt I chápeme ako dopyt po hrubých (brutto) investíciách, ktorý sa

skladá z čistých (netto) investícií (prírastok kapitálu a prípadne aj stavu zásob) a

obnovovacích investícií (reinvestícií), ktoré nahrádzajú opotrebovaný kapitál.

Keď firma zvažuje nový investičný projekt, musí porovnať výnosnosť projektu

s úrokovou sadzbou na trhu. Ak chce firma investovať vlastné peniaze, trhová

úroková sadzba predstavuje alternatívny výnos, a ak si firma potrebuje požičať

15 KEYNES, J. M.: The General Theory of Employment, Interest, and Money. San Diego : Harvest/HBJ, 1964, s. 96-97. 16 BLANCHARD, O: Macroeconomics. 2.vyd. Upper Saddle River : Prentice-Hall, 2000, s. 45. 17 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 120-121.

44

peniaze na investíciu, úroková sadzba predstavuje náklady na kapitál. V každom

prípade firma podnikne projekt iba vtedy, ak jeho výnosnosť nie je menšia ako

úroková sadzba.

Výnosnosť projektu, ktorú Keynes nazval hraničnou efektívnosťou kapitálu a

ktorá sa vo finančnom manažmente nazýva aj vnútorná miera výnosnosti (IRR,

internal rate of return), sa definuje pomocou nasledovného vzťahu:

nn

IRR

CF

IRR

CF

IRR

CFCF

)1(...

)1(1 221

0 +++

++

+=

kde CF0 je počiatočná hodnota investície a CF1, CF2, …, CFn sú čisté peňažné

príjmy (cash flows), ktoré podľa očakávaní budú v budúcich obdobiach plynúť

z projektu. Keďže však prídu až v budúcnosti, treba zohľadniť ich časovú hodnotu

diskontáciou. Na diskontáciu sa používa nominálna trhová úroková sadzba (i) a

pokiaľ je rovná IRR, počiatočná hotovosť, ktorú firma vloží do projektu (CF0) sa

bude rovnať časovej hodnote budúcich čistých príjmov. Firmy budú spočiatku

uskutočňovať najvýnosnejšie projekty a potom tie menej výnosné, až kým IRR

neklesne na hodnotu i (obr. 14), čím dostaneme investičný dopyt za bežné obdobie.

Obr. 14: Určenie investičného dopytu.

Investičný dopyt I preto negatívne závisí od trhovej úrokovej sadzby i:

)(iII = (-)

Táto investičná funkcia zohľadňuje aj vplyv očakávaní firiem: pokiaľ sa zvýšia

očakávané príjmy z investičných projektov CF – v dôsledku vyššej produktivity

kapitálu, vyššieho očakávaného dopytu po produktoch firmy alebo aj očakávanej

inflácie (tá zvyšuje nominálne zisky) – zvýši sa hraničná efektívnosť kapitálu IRR

Hraničná efektívnosť kapitálu IRR

Investičné projekty

Trhová úroková sadzba i

Investičný dopyt I

45

(čiara na obr. 14 sa posunie nahor) a pri danej úrokovej sadzbe sa zvýši aj

investičný dopyt.

2.3 Trh kapitálu a krivka IS

V keynesovskej teórii ako i v neoklasickej syntéze sa output určuje na trhu

kapitálu, kde sa stretáva ponuka kapitálu (úspory) a dopyt po kapitáli (investície).

Rovnováhu úspor a investičného dopytu zapíšeme ako

)()( iIYS =

čo je rovnica krivky IS („investment = savings“). Na krivke IS ležia všetky

kombinácie Y a i, ktoré predstavujú rovnováhu na trhu kapitálu (obr. 15a, b).

Obr. 15: (a) Trh kapitálu, (b) krivka IS.

Ako o chvíľu uvidíme, úroková sadzba je určená finančným trhom, a preto ju trh

kapitálu musí akceptovať. Tým pádom je investičný dopyt daný a ak sa trh kapitálu

nachádza v nerovnováhe, musia sa prispôsobiť úspory a s nimi output (investičný

dopyt „ťahá“ úspory a output). Napríklad v bode A je output príliš nízky, čiže

investičný dopyt prevyšuje úspory, a preto sa musia zvýšiť úspory a output. V bode

B je situácia a prispôsobenie sa opačné.

Uvedená rovnica krivky IS je ekvivalentná rovnosti agregátneho dopytu Yd a

dôchodku Y, pretože Yd = C + I a Y = C + S, takže krivka IS sa dá zapísať aj

nasledovne:

)(10 iIYccY ++=

)(1

1

1 11

0 iIcc

cY

−+

−=

i i

S, I Y S(Y1) S(Y2)

I(i)

i1

i2

Y1 Y2

(a) (b)

IS

· ·A B

46

V tomto tvare je explicitne vyjadrený output, ktorý sa pri danej úrokovej sadzbe

stanoví na kapitálovom trhu. Z tejto rovnice tiež vidíme, že zmena investičného

dopytu dI sa premietne do zmeny outputu dY, ktorá je väčšia ako dI:

dIc

dY11

1

−=

kde výraz 1/(1-c1) sa nazýva investičný multiplikátor a jeho hodnota je vždy väčšia

ako 1. Multiplikačný efekt nastáva preto, lebo keď zvýšenie investícií o dI vyvolá

spočiatku rovnaké zvýšenie outputu a dôchodku, zvýši to zároveň spotrebu o c1dI,

čím sa output a dôchodok ďalej zvýši o c1dI, a to povedie k ďalšiemu zvýšeniu

spotreby a outputu o c12dI atď. Na konci multiplikatívneho procesu bude preto

zvýšenie outputu dY rovné

dIc

dIcdIcdIdY1

211 1

1...

−=+++=

(ide o súčet nekonečného geometrického radu s kvocientom c1<1).

Na obr. 15 vidíme, ako nárast investícií pri poklese úrokovej sadzby (z i1 na i2)

vyvolá multiplikovaný nárast outputu (z Y1 na Y2). Ak by sa investície zmenili

v dôsledku zmeny v očakávaniach firiem (čiže nie v dôsledku zmeny úroku), krivka

IS by sa vodorovne posunula o vzdialenosť dY. Investičný dopyt je teda kritickým

faktorom ovplyvňujúcim output (a zamestnanosť) a nestabilita investícií sa

multiplikatívne premieta do nestability celej trhovej ekonomiky.

2.4 Finančný trh a krivka LM

V keynesovskej teórii i v neoklasickej syntéze sa úroková sadzba určuje na

finančnom trhu, ktorý rozdeľujeme na trh peňazí a trh cenných papierov. Na trhu

peňazí sa stretáva ponuka peňazí s dopytom po peniazoch a na trhu cenných

papierov ponuka cenných papierov s dopytom po nich. Budeme predpokladať, že

hospodárske subjekty držia svoj majetok (naakumulované úspory) iba v dvoch

formách: ako peniaze a ako cenné papiere. Držba peňazí má tú výhodu, že sú

likvidné, čiže sa dajú použiť pri transakciách a v podstate sú bezrizikové (pokiaľ

zanedbáme možnosť ich znehodnotenia v dôsledku inflácie), avšak nevýhodou je,

47

že neprinášajú výnos. Cenné papiere zasa nie sú likvidné, prinášajú výnos a sú aj

rizikové (výnos je neistý, kolíše). Jedným z faktorov, ktorý vplýva na rozhodovanie

subjektov o rozdelení svojho majetku medzi peniaze a cenné papiere, je práve

úroková sadzba, a zároveň ich rozhodovanie o rozdelení majetku, v interakcii

s ponukou peňazí (daným množstvom peňazí v ekonomike), vyúsťuje do určenia

rovnovážnej úrokovej sadzby.

Na trhu peňazí považujeme ponuku za exogénnu a budeme sa ďalej zaoberať

dopytom. Základné vysvetlenie peňažného dopytu v neoklasickej syntéze poskytuje

Keynesova teória preferencie likvidity. Keynes rozdelil dopyt po peniazoch na tri

zložky: dopyt z transakčného motívu, z motívu opatrnosti a zo špekulačného

motívu.

Transakčný motív vyplýva z funkcie peňazí ako všeobecne uznávaného

prostriedku výmeny a meradla hodnoty, čím významne zjednodušujú transakcie.

Príjem a výdaj peňazí pri transakciách je oddelený určitým časovým obdobím a

počas tohto obdobia subjekt drží peniaze, čím vyvoláva transakčný dopyt po

peniazoch. Tento dopyt sformulovala už pred Keynesom kvantitatívna teória peňazí

(súčasť klasicko-neoklasickej teórie) vo forme tzv. cambridgeskej rovnice:

kPYM dT = (1)

kde MTd je nominálny transakčný dopyt po peniazoch, k je priemerná doba držania

peniazu, P je cenová hladina statkov a Y je reálny dôchodok. Pokiaľ subjekty držia

každý peniaz v priemere iba zlomok roka (k), potom na pokrytie ročného

nominálneho dôchodku PY stačí množstvo peňazí kPY. Táto rovnica je

v modifikovanej forme známa aj ako Fisherova rovnica množstva, v ktorej je

k nahradené výrazom 1/v, kde v je rýchlosť obehu peňazí (velocita) čiže počet ráz,

keď peniaz v priebehu roka zmení držiteľa. Priemerná doba držania peniazu

respektíve velocita závisia od platobných zvyklostí v ekonomike a považujeme ich

za konštantné. Reálny transakčný dopyt po peniazoch (nominálny dopyt vydelený

cenovou hladinou) zapíšeme ako rastúcu funkciu reálneho dôchodku:

)(YLL TT = (2) (+)

48

Peňažný dopyt z motívu opatrnosti vyplýva zo snahy subjektov držať viac peňazí

než len na bežné transakcie, aby mohli uhradiť prípadné nepredvídané výdavky.

Taktiež závisí pozitívne od dôchodku (pretože s rastúcim dôchodkom sa očakáva

rast nepredvídaných výdavkov), ale aj negatívne od úrokovej sadzby, ktorá

predstavuje alternatívne náklady držby peňazí (ušlý výnos):

),( iYLL OO = (3) (+) (-)

Napokon špekulačný dopyt po peniazoch je založený výlučne na alternatívnych

nákladoch držby peňazí. Ak subjekt očakáva, že mu držba cenných papierov

prinesie kladný výnos, rozhodne sa držať všetok svoj majetok vo forme cenných

papierov (s výnimkou transakčnej a opatrnostnej hotovosti). Pokiaľ však očakáva

stratu z držby cenných papierov, všetok majetok bude držať vo forme peňažnej

hotovosti.

Uvažujeme cenný papier s fixným príjmom a nekonečnou dobou splatnosti

(perpetuitný dlhopis).18 Jeho majiteľa nezaujíma iba pravidelný fixný príjem

(kupón), ale aj zmena kurzu (ceny) dlhopisu, preto celkový očakávaný výnos

z cenného papiera zapíšeme ako

kurz

kurzkurz

kurz

CR

ee

CP

−+= (4)

kde C je kupón, kurz je súčasná cena cenného papiera a kurze je cena, ktorú subjekt

očakáva v budúcnosti (kurz v čase príjmu kupónu). Čiže celkový očakávaný výnos

je súčtom kupónového výnosu a očakávaného výnosu (alebo straty) zo zmeny

kurzu. Aby subjekt kúpil cenný papier, musí očakávať, že RCPe bude kladný, čím zo

(4) dostávame nasledovnú podmienku nerovnosti:

ekurzkurzC −> (5)

Keďže ide o perpetuitný dlhopis, jeho kurz má hodnotu:

i

C

i

C

i

Ckurz =+

++

+= ...

)1(1 2

kde i je súčasná úroková sadzba. Nerovnosť (5) teda zapíšeme ako:

18 Mohlo by ísť aj o dlhopis s konečnou dobou splatnosti (anuitu), potom však treba rátať so zmenou jeho kurzu v dôsledku plynutia času.

49

ei

C

i

CC −>

kde ie je očakávaná úroková sadzba. Po úprave napokon dostaneme:

ke

e

ii

ii =

+>

1

kde ik znamená kritickú úrokovú sadzbu. Na obr. 16a vidíme, že špekulačný dopyt

individuálneho subjektu po peniazoch je nulový, ak úroková sadzba na trhu je

vyššia ako kritická sadzba ik. V opačnom prípade subjekt drží iba peniaze, lebo

očakáva, že držba cenných papierov by mu spôsobila stratu. Subjekty však vo

všeobecnosti nemajú rovnaké očakávania budúcej úrokovej sadzby ie a teda aj ich

kritické sadzby ik sú odlišné. Predsa však, čím bude úroková sadzba na trhu nižšia,

tým viac subjektov ju bude vidieť ako nižšiu než kritickú a bude presúvať majetok

z cenných papierov do peňazí, čím celkový špekulačný dopyt po peniazoch

v ekonomike bude postupne rásť (obr. 16b). Preto špekulačný dopyt po peniazoch

môžeme zapísať ako klesajúcu funkciu úrokovej sadzby:

)(iLL ŠŠ = (6) (-)

Obr. 16: Špekulačný dopyt po peniazoch: (a) individuálny, (b) celkový.

Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :

Elita, 1995, s. 135.

Podľa Keynesovej teórie preferencie likvidity teda celkový reálny dopyt po

peniazoch môžeme súčtom funkcií (2), (3) a (6) zapísať ako rastúcu funkciu

dôchodku a klesajúcu funkciu úrokovej sadzby:

),( iYLL = (+) (-)

Teóriu preferencie likvidity dopĺňajú ďalšie teórie a modely, z ktorých stručne

uvediem dva.

i i

LŠ LŠ

ik

(a) (b)

50

V Baumolovom-Tobinovom modeli transakčného dopytu po peniazoch19 subjekt

dostane dôchodok na začiatku obdobia a potom ho postupne míňa v priebehu celého

obdobia. Keďže nepotrebuje držať celý dôchodok v peniazoch, časť dôchodku vloží

do cenných papierov, z ktorých mu plynie výnos (riziko zanedbáme). Zvyšok

dôchodku si ponechá v peniazoch a keď ich všetky minie pri bežných transakciách,

časť cenných papierov predá a tým obnoví počiatočnú hladinu svojej hotovosti a

cyklus pokračuje. Čím je priemerná hladina jeho transakčnej hotovosti vyššia, tým

väčší je ušlý výnos z cenných papierov (alternatívne náklady držby peňazí), avšak

zároveň tým menej ráz potrebuje konvertovať cenné papiere na peniaze, čiže tým

menšie sú jeho transakčné náklady na konverziu cenných papierov (brokerské

poplatky, stratený čas). Subjekt preto drží v priemere takú zásobu peňazí, ktorá

minimalizuje jeho celkové náklady. Transakčný dopyt po peniazoch preto závisí

nielen od dôchodku (pozitívne), ale aj od úrokovej sadzby (negatívne), pretože pri

zvýšení úrokovej sadzby sa zvýšia alternatívne náklady držby peňazí a subjekt

v snahe minimalizovať celkové náklady zníži svoju držbu peňazí.

Tobinov model špekulačného dopytu po peniazoch20 ponúka alternatívne (a

realistickejšie) zdôvodnenie držby peňazí zo špekulačného motívu. Na rozdiel od

Keynesovho vysvetlenia individuálny subjekt drží z dôvodu špekulácie portfólio,

ktoré vo všeobecnosti obsahuje peniaze aj cenné papiere. Subjekt sa snaží

maximalizovať svoju užitočnosť, ktorá pozitívne závisí od očakávaného výnosu

portfólia (čo motivuje subjekt držať v ňom cenné papiere) a negatívne od

rizikovosti portfólia (čo motivuje subjekt držať v ňom peniaze). Ak sa zvýši

úroková sadzba, zvýši sa aj očakávaný výnos z cenných papierov a subjekt

pravdepodobne zvýši podiel cenných papierov v portfóliu, takže jeho dopyt po

peniazoch klesne. Táto reakcia ale nie je istá, lebo subjekt sa môže rozhodnúť

užívať si vyšší výnos aj pri nezmenenom (či dokonca zníženom) podiele cenných

papierov v portfóliu, pričom sa mu nezvýši (či dokonca zníži) riziko. Definitívnu

reakciu môžeme zistiť až po zadaní konkrétnej funkcie užitočnosti subjektu.

19 Pozri REVENDA, Z. a kol.: Peněžní ekonomie a bankovnictví. 3. vyd. Praha : Management Press, 2000, s. 419-422. 20 Pozri FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 218-227.

51

Rovnováha na trhu peňazí (a zároveň i rovnováha na trhu cenných papierov)

nastane vtedy, keď sa daná ponuka peňazí (v reálnom vyjadrení M/P) bude rovnať

dopytu po peniazoch (obr. 17a):

),( iYLP

M =

Táto rovnica je rovnicou krivky LM („liquidity = money supply“) a znázorňuje sa

v priestore i/Y (obr. 17b), čiže všetky kombinácie i a Y, ktoré ležia na krivke LM,

predstavujú rovnováhu na finančnom trhu.

Obr. 17: (a) Trh peňazí, (b) krivka LM.

Ak sa finančný trh nachádza v nerovnováhe (mimo krivky LM), rovnováha sa

dosiahne jedine prispôsobením sa úrokovej sadzby, pretože output je pre finančný

trh daný (output je určený trhom kapitálu). Napríklad v bode A (obr. 17b) je

úroková sadzba príliš vysoká, čiže ponuka peňazí prevyšuje dopyt po peniazoch, čo

znamená, že na trhu cenných papierov je previs dopytu, v dôsledku čoho sa zvyšuje

kurz cenných papierov a klesá úroková sadzba (tá je v inverznom vzťahu voči

kurzu). Dopyt po peniazoch rastie, až kým sa nedosiahne rovnováha. V bode B je

situácia opačná: existuje previs dopytu po peniazoch, čiže úroková sadzba je príliš

nízka, takže záujem subjektov o cenné papiere je príliš nízky (previs ponuky na trhu

cenných papierov), klesá kurz cenných papierov, úroková sadzba stúpa a dopyt po

peniazoch klesá, až sa dosiahne rovnováha.

i i

M/P Y

LM

M/P (ponuka)

L(Y 2,i)

L(Y 1,i)

i2

i1

Y1 Y2

·

·A

B

(a) (b)

52

2.5 Model IS-LM

Spojením kriviek IS a LM dostaneme model IS-LM. Priesečník týchto dvoch

kriviek je jediná kombinácia outputu a úrokovej sadzby, pri ktorej existuje

simultánna rovnováha na kapitálovom i finančnom trhu. Ekonomika má tendenciu

konvergovať k tomuto bodu. V reálnom prostredí sa však úroková sadzba

prispôsobuje oveľa rýchlejšie ako output, preto môžeme očakávať, že ekonomika sa

bude takmer vždy nachádzať na krivke LM, ale môže pretrvávať aj dlhšiu dobu

mimo krivky IS. Model IS-LM teda ukazuje, ako sa zo strany agregátneho dopytu

určí output (v krátkom období čiže predtým, než zareaguje cenová hladina). Tento

model býva kritizovaný kvôli tomu, že krivky IS a LM sú nestabilné21; krivka IS sa

často posúva v dôsledku meniacich sa očakávaní firiem (hraničnej efektívnosti

kapitálu) a krivka LM zasa v dôsledku meniacich sa očakávaní finančných

investorov (preferencie likvidity), čo znižuje praktickú užitočnosť modelu.

Obr. 18: Model IS-LM: určenie outputu a úrokovej sadzby.

2.6 Produkčná funkcia a trh práce

Zatiaľ sme analyzovali agregátny dopyt, ktorý je v krátkom období

determinantom outputu, keďže agregátna ponuka sa mu prispôsobí. V dlhšom

období však zareagujú ceny a mzdy a ekonomika má tendenciu vracať sa na úroveň

určenú agregátnou ponukou (s výnimkou situácií ako investičná a likviditná pasca a

dlhodobo nepružné ceny). Strana agregátnej ponuky nás zaujíma aj kvôli úrovni

zamestnanosti, lebo na nej prebieha alokácia práce.

Úroveň outputu na strane ponuky je daná neoklasickou produkčnou funkciou: 21 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 144.

i

Y

LM

IS

53

)(NYY = (+)

kde N je množstvo využitej práce (odpracovaných hodín). Funkcia zohľadňuje aj

využitie ostatných produkčných faktorov (kapitálu a pôdy) a úroveň produktivity

(technológie a organizácie), ale tieto premenné považujeme v bežnom období za

konštantné.22 Platí pritom zákon klesajúcich výnosov, podľa ktorého ak rastie

použitie jedného faktora (práce) pri nezmenenom množstve ostatných faktorov,

output síce rastie, ale čoraz pomalšie (klesá hraničná produktivita práce dY/dN),

ako to znázorňuje obr. 19. Dôvodom je, že najskôr sa práca používa tam, kde

prináša najväčší výnos, alebo aj skutočnosť, že práca sa pri produkcii spája s inými

faktormi, čo je však čoraz ťažšie, ak množstvo ostatných faktorov ostáva

nezmenené.

Obr. 19: Produkčná funkcia.

Množstvo využitej práce N sa určuje na trhu práce, kde sa stretáva ponuka práce

s dopytom po práci. Aj analýzu trhu práce prevzala neoklasická syntéza

z neoklasickej teórie.

Ponuka práce je založená na maximalizácii čistého úžitku pracovníka. Na jednej

strane práca prináša pracovníkovi mzdu, za ktorú si môže kúpiť statky, a teda

získava úžitok zo spotreby statkov, ale na druhej strane sa musí vzdať voľného času.

Strata úžitku z voľného času (strasť z práce) teda znižuje pracovníkov úžitok.

Obr. 20a znázorňuje funkciu úžitku zo spotreby statkov U(Y): je rastúca, ale

konkávna, pretože podľa prvého Gossenovho zákona sa dodatočný úžitok zo

spotreby statku (dU/dY) s rastúcou spotrebou znižuje. Toto sa premietne do funkcie

úžitku z práce U(N) (obr. 20b).

22 Čo sa týka kapitálu, jeho hladina sa v bežnom období zvyšuje v dôsledku (čistých) investícií, ale predpokladáme, že tento prírastok sa využije pri produkcii až v nasledujúcich obdobiach.

Y

N

54

Obr. 20: (a) Úžitok zo spotreby statku, (b) úžitok z práce.

Obr. 21a zasa znázorňuje funkciu úžitku z voľného času U(VČ) a jej

premietnutie do funkcie strasti z práce S(N) (čím dlhšie pracovník pracuje, tým má

menej voľného času, pričom stratený hraničný úžitok z voľného času sa zvyšuje –

obr. 21b).

Obr. 21: (a) Úžitok z voľného času, (b) strasť z práce.

Aby pracovník maximalizoval svoj čistý úžitok z práce, ponúkne toľko práce, že

si vyrovná hraničný úžitok z práce s hraničnou strasťou (N1 na obr. 22a). Ak sa

teraz zvýši reálna hodinová mzda w/P, jeho dôchodok (a spotreba statkov) bude pri

každom množstve práce vyšší ako pôvodne, preto sa krivka úžitku posunie nahor

a pracovník maximalizuje svoj čistý úžitok odpracovaním vyššieho počtu hodín N2.

Na základe tohto môžeme zostrojiť krivku ponuky práce (obr. 22b)23:

=P

wNN ss

(+)

Dopyt po práci je založený na maximalizácii zisku firmy. Firemný zisk π

zapíšeme ako rozdiel tržieb a nákladov:

π = PY – wN – úroky za kapitál – renty z pôdy

kde wN sú nominálne mzdové náklady. Predpokladáme dokonalú konkurenciu, čiže

ceny a mzdy sú pre firmu dané. Zisk je funkciou jednotlivých produkčných

23 Pri vysokej reálnej mzde môže nastať rast významu voľného času, čím by sa zvýšila strasť z práce a došlo by k posunu aj krivky strasti nahor. Potom by sa ďalším rastom reálnej mzdy mohla ponuka práce znížiť (krivka ponuky by sa stočila doľava), ale túto situáciu nebudeme uvažovať.

U(Y)

Y

U(N)

N

U(VČ)

VČ

S(N)

N

(a) (b)

(a) (b)

55

faktorov, takže firma alokuje jednotlivé faktory tak, aby derivácia funkcie zisku

podľa každého faktora bola rovná nule. Položením derivácie podľa N rovnú nule

dostaneme optimálne (zisk maximalizujúce) množstvo práce:

0=−∂∂=

∂∂

wN

YP

N

π =>

N

Y

P

w

∂∂=

Keďže hraničná produktivita práce ∂Y/∂N je s rastúcim N klesajúca, rastúcemu

dopytu po práci Nd bude zodpovedať klesajúca reálna mzda:

=P

wNN dd

(-)

Obr. 22: Ponuka práce.

Obr. 23 znázorňuje nastolenie rovnováhy na trhu práce, kde sa stretáva

agregovaná ponuka práce všetkých pracovníkov a agregovaný dopyt po práci

všetkých firiem. Úroveň zamestnanosti N* predstavuje plnú zamestnanosť. Je to

optimálny stav, pretože každý, kto chce pri danej reálnej mzde pracovať, má prácu

(ostatní sú dobrovoľne bez práce) a tiež firmy majú požadované množstvo práce.

Ak je reálna mzda príliš vysoká alebo príliš nízka, zamestnanosť bude ohraničená

nízkym dopytom alebo ponukou (N1), pričom rozdiel N*-N1 predstavuje

nezamestnanosť. V prípade príliš vysokej reálnej mzdy by sme mohli

nezamestnanosť definovať aj ako rozdiel N2-N1, ktorý predstavuje neuspokojenú

ponuku práce (nedobrovoľne nezamestnaných). Pokiaľ je reálna mzda pružná

a neexistujú prekážky pri hľadaní práce (frikčné, geografické, inštitucionálne

a pod.), trh práce sa bude nachádzať v optimálnom stave. Prispôsobenie reálnej

mzdy prebieha nasledovne: ak je reálna mzda príliš vysoká, niektorí neuspokojení

uchádzači o prácu budú ochotní pracovať aj za nižšie mzdy, čo potlačí mzdu nadol

N

w/P

N

(a) (b)

S(N)

U1(N)

U2(N)

N1 N2

Ns (w/P)↑

56

na rovnovážnu úroveň. Pri príliš nízkej mzde zasa niektoré neuspokojené firmy

budú ochotné platiť vyššie mzdy, čo potlačí mzdu nahor na rovnovážnu úroveň.

Obr. 23: Trh práce.

2.7 Všeobecný model neoklasickej syntézy

Teraz môžeme pospájať jednotlivé trhy a vzťahy do uceleného modelu (obr. 24).

V kvadrante I sa nachádza model IS-LM (kapitálový a finančný trh), z ktorého

vyplýva agregátny dopyt. V kvadrantoch II a III sú trh práce a produkčná funkcia –

z nich vyplýva agregátna ponuka. Kvadrant IV predstavuje trh statkov – tu sa

stretáva agregátny dopyt AD s agregátnou ponukou AS a určuje sa output a cena.

Kvadrant V znázorňuje vzťah medzi reálnou mzdou w/P a cenou P; je to hyperbola,

ktorá sa bude posúvať pri zmene nominálnej mzdy w. Klesajúci sklon krivky

agregátneho dopytu si zaslúži bližšie vysvetlenie. Na krivke AD sa nachádzajú také

kombinácie ceny a outputu, pre ktoré je model IS-LM v rovnováhe. Ak klesne cena

P (napr. z P0 na P*, v dôsledku previsu ponuky), zvýši sa reálna peňažná zásoba

M/P a na finančnom trhu dôjde k poklesu úrokovej sadzby (krivka LM sa posunie

z pozície LM0 doprava), čo vyvolá zvýšenie investičného dopytu a teda aj

celkového agregátneho dopytu (z Y0 do Y*). Tento efekt zmeny reálnej peňažnej

zásoby na agregátny dopyt prostredníctvom úrokovej sadzby sa nazýva Keynesov

efekt. Okrem toho pri zmene reálnej peňažnej hotovosti pôsobí aj Pigouov efekt:

zvýšením reálnej peňažnej hotovosti sa zvýši spotrebný dopyt C (ktorý posúva

krivku IS doprava), čím sa taktiež zvýši celkový agregátny dopyt. Kým Keynesov

efekt znamená, že hospodárske subjekty použijú prebytočnú reálnu hotovosť na

nákup cenných papierov, pri Pigouovom efekte ju použijú na zvýšenie spotreby

statkov. Avšak Pigouov efekt sa v neoklasickej syntéze považuje za pomerne

Ns

Nd

w/P

N N*

(w/P)*

N1 N2

57

slabý24 (na obr. 24 som posun krivky IS zanedbal). Vo všeobecnom modeli

predpokladáme, že ceny a mzdy sú pružné, takže sa prispôsobia tak, že nastolia

rovnováhu na trhu práce i statkov a ekonomika bude produkovať output Y*, ktorý

zodpovedá plnej zamestnanosti N*.

Obr. 24: Všeobecný model neoklasickej syntézy.

Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :

Elita, 1995, s. 146.

2.8 Fiškálna a monetárna politika vo všeobecnom modeli neoklasickej

syntézy

Na ovplyvnenie veľkosti agregátneho dopytu vláda používa dve základné

skupiny nástrojov: fiškálnu a monetárnu politiku.

Pri fiškálnej politike vláda nakupuje statky (vládne výdavky G) a tieto nákupy

financuje daňami (prípadne ďalšími poplatkami) T a úvermi.25 Zvýšenie vládnych

výdavkov vyvolá zvýšenie agregátneho dopytu a zvýšenie daní zase znižuje

agregátny dopyt, lebo sa znižuje disponibilný dôchodok domácností (Y-T) a tým sa

znižuje ich spotreba. Agregátny dopyt pri zahrnutí verejného sektora má preto tvar:

24 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 210-213. 25 Ak vláda uskutočňuje transferové platby, tieto zvyšujú disponibilný dôchodok a preto ich môžeme považovať za záporné dane.

i

Y

P

Y w/P

N

Nd

Ns Y(N)

LM

IS

N*

Y*

AD

AS

P0

P*

LM 0

I

II III

IV V

58

GiITYccYd ++−+= )()(10

a dôchodok domácností (output) sa rozdelí na spotrebu, úspory a dane:

TSCY ++=

Ak vláda agregátny dopyt zvyšuje, hovoríme o expanzívnej politike, ak ho

znižuje, o reštriktívnej. Zmena agregátneho dopytu vyvolá rovnakú zmenu outputu.

Keďže krivka IS predstavuje rovnosť agregátneho dopytu a outputu, nastane posun

krivky IS. Vo všeobecnosti zmena vládnych výdavkov dG vyvolá zmenu outputu

dY, ktorá je väčšia ako dG; pôsobí tu, podobne ako pri zmene investícií,

multiplikatívny efekt (pritom zatiaľ predpokladáme, že sa nemení úroková sadzba,

čiže dY je rovné vodorovnému posunu krivky IS). Aký veľký je multiplikatívny

efekt? Pre jednoduchosť predpokladajme, že dane sú exogénne (nezávislé od

dôchodku alebo spotreby) a vláda sa rozhodne zvýšiť výdavky o dG a dane o kdG

(k je konštanta). Output na začiatku má veľkosť

GiITYccY ++−+= )()( 1101

a po fiškálnej zmene

dGGiIkdGTYccY +++−−+= )()( 2102

Pri nezmenenej úrokovej sadzbe bude zmena outputu dY = Y2 – Y1 rovná

vodorovnému posunu krivky IS:

)()( 112112 TYcdGkdGTYcYYdY −−+−−=−=

dGc

kcdY

1

1

1

1

−−

= (7)

Čím viac sa nárast vládnych výdavkov financuje úvermi, tým väčší je

multiplikatívny efekt, čiže tým silnejšia je fiškálna politika. Pri čisto úverovom

financovaní (k = 0) je fiškálny multiplikátor rovný 1/(1 – c1), čo je číslo väčšie než

1. Pri čisto daňovom financovaní (k = 1) multiplikátor klesne na 1. Ako však vidieť

z modelu IS-LM, zmena outputu vyvolá zmenu úrokovej sadzby, takže nastolením

rovnováhy v IS-LM sa časť zmeny dY zo (7) eliminuje.

Vo všeobecnom modeli sa ekonomika nachádza v stave plnej zamestnanosti a

vláda nemôže manipuláciou agregátneho dopytu ovplyvniť veľkosť outputu. Na

obr. 25 vidíme následky fiškálnej expanzie: krivka IS sa posunie doprava, avšak na

59

trhu statkov potom vplyvom previsu dopytu stúpa cena26, čím sa znižuje reálna

peňažná zásoba M/P a krivka LM sa posúva nahor. Na trhu práce sa zvýši

nominálna mzda, aby vykompenzovala nárast cien a zachovala reálnu mzdu na

rovnovážnej úrovni.

Obr. 25: Expanzívna fiškálna politika vo všeobecnom modeli.

Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :

Elita, 1995, s. 177.

Záver: fiškálnou expanziou sa output nezmenil, zvýšila sa však cenová hladina a

úroková sadzba. Zároveň sa zmenilo zloženie outputu: vládne výdavky G vytlačili

časť súkromnej spotreby C a časť súkromných investícií I (crowding-out effect).

Investície klesli v dôsledku vyššej úrokovej sadzby a spotreba v dôsledku

zvýšených daní (dC = – c1dT).

Pri monetárnej politike vláda (presnejšie centrálna banka) mení ponuku peňazí M

v ekonomike. V praxi na to používa predovšetkým tieto tri nástroje:

1. Operácie na voľnom trhu. Centrálna banka nakupuje alebo predáva cenné

papiere (väčšinou obchoduje s komerčnými bankami, prípadne aj s nebankovými

26 Pokiaľ by cena ostala krátkodobo nepružná, predpokladáme, že firmy dočasne rozšíria produkciu, aby uspokojili zvýšený dopyt zákazníkov (hoci by museli platiť pracovníkom za nadčasy a dočasne upustiť od maximalizácie zisku).

i

Y

P

Y w/P

N

Nd

Ns Y(N)

LM 0

IS0

N*

Y* AD0

AS

P1

P*

LM 1

AD1

IS1

w0

w1

60

subjektmi). Ak cenné papiere nakupuje, emituje tým do obehu peniaze (zvyšuje

peňažnú zásobu), pri predaji cenných papierov naopak peniaze z obehu sťahuje.

2. Povinné minimálne rezervy. Centrálna banka stanovuje určitý minimálny podiel

z vkladov obyvateľstva v komerčných bankách, ktorý komerčné banky musia

držať ako rezervu, čiže ho nemôžu použiť na poskytovanie úverov. Ak centrálna

banka tento podiel (minimum reserve ratio) zníži, komerčné banky budú môcť

poskytnúť viac úverov a peniaze z týchto úverov sa skôr či neskôr premenia na

bankové vklady a dochádza tým k multiplikácii vkladov v ekonomike. Vklady

tvoria bezhotovostnú zložku peňažnej zásoby27, čiže zvýši sa peňažná zásoba.

Pri zvýšení povinných minimálnych rezerv sa peňažná zásoba znižuje.

3. Diskontná sadzba. Toto je úroková sadzba, za ktorú centrálna banka požičiava

peniaze komerčným bankám. Ak ju centrálna banka zníži, vzrastie záujem o

diskontné úvery, čiže do obehu sa dostane viac peňazí. Zvýšenie diskontnej

sadzby znižuje rast peňažnej zásoby.

Ak centrálna banka ponuku peňazí zvyšuje, hovoríme o monetárnej expanzii,

v opačnom prípade o monetárnej reštrikcii. Veličina M figuruje v rovnici krivky

LM a preto pri zmene M sa krivka LM posúva: pri zvýšení peňažnej zásoby sa

znižuje úroková sadzba, takže krivka LM sa posúva nadol, pri znížení peňažnej

zásoby zase nahor. Pokles úrokovej sadzby následne zvyšuje investičný dopyt a tým

celý agregátny dopyt a output; nárast úrokovej sadzby naopak. Na obr. 26 vidíme

monetárnu expanziu v kvadrante IS-LM; reakcie vo zvyšku modelu sú analogické

reakciám na obr. 25. Krivka LM sa pri zvýšení peňažnej zásoby posúva z pozície

LM 0 do LM1, avšak zvýšenie agregátneho dopytu na trhu statkov tlačí nahor ceny,

čím sa reálna peňažná zásoba znižuje a krivku LM posúva späť. Keďže na konci

tohto procesu sa krivka LM nachádza v pôvodnej polohe, reálna peňažná zásoba

M/P musí byť rovnaká ako pred začatím monetárnej expanzie. Čiže cenová hladina

vzrástla práve toľkokrát, koľkokrát sa zvýšila (nominálna) peňažná zásoba.

Zvýšenie množstva peňazí v konečnom dôsledku nemá vplyv na output (poučka o

neutralite peňazí), iba zvýši ceny (a nominálne mzdy).

27 Peňažná zásoba M sa skladá z hotovosti v obehu (mince, bankovky) a z vkladov. Pod vkladmi sa myslia predovšetkým šekovateľné vklady, čiže tie, ktoré sa môžu používať na transakčné účely a ich výnos je nulový resp. zanedbateľný.

61

Mimoriadne inflačné účinky by mala kombinácia fiškálnej a monetárnej

expanzie, napr. pri financovaní vládnych výdavkov emisiou peňazí.

Obr. 26: Expanzívna monetárna politika (kvadrant IS-LM všeobecného modelu).

Vo všeobecnom modeli neoklasickej syntézy by fiškálna a monetárna politika

mohla byť úžitočná pri potláčaní inflácie. Agregátny dopyt AD na obr. 25 sa môže

posunúť vpravo aj v dôsledku procesov v súkromnom sektore (napr. nárast

investícií v dôsledku optimistických očakávaní firiem alebo zvýšenie spotreby

v dôsledku zvýšenia sklonu k spotrebe – toto by posunulo krivku IS vpravo; nárast

optimizmu finančných investorov by zas zvýšil dopyt po cenných papieroch, čím by

zrazil úrokovú sadzbu a krivku LM posunul nadol). Ak nárast dopytu nie je

sprevádzaný zvýšením produkčnej kapacity ekonomiky (posunom krivky AS

doprava), nastane zvýšenie cien. Vláda resp. centrálna banka by však mohla stlmiť

nárast agregátneho dopytu reštriktívnou politikou a tým zabrániť inflácii.

Teraz do modelu zahrnieme niektoré príčiny nestability súkromného sektora,

ktoré ekonomike bránia dosiahnuť stav plnej zamestnanosti a uvidíme, ako v týchto

prípadoch môže pomôcť expanzívna hospodárska politika.

2.9 Investičná pasca a pasca likvidity

Tieto dve situácie majú pôvod v očakávaniach hospodárskych subjektov. Na obr.

27 je znázornený prípad investičnej pasce. Firmy majú také pesimistické očakávania

o budúcom vývoji ekonomiky, že nie sú ochotné zvýšiť investície ani pri výraznom

znížení úrokovej sadzby, preto je krivka investičného dopytu na kapitálovom trhu

úplne neelastická voči úrokovej sadzbe (vertikálna) a krivka úspor s ňou splynie.

Keďže investície nereagujú na zmenu úrokovej sadzby, nezmení sa ani agregátny

dopyt a output, čiže krivka IS bude tiež vertikálna. Agregátny dopyt vyplývajúci

i

Y

LM 0 LM 1

Y*

IS

62

z modelu IS-LM sa ustáli na hodnote Y0, ktorá môže byť nižšia ako hodnota Y*

zodpovedajúca plnej zamestnanosti, čiže ekonomika uviazne v stave

nezamestnanosti.

Obr. 27: Investičná pasca: (a) Trh kapitálu, (b) model IS-LM.

Na obr. 28 zase vidíme situáciu pasce likvidity. Úroková sadzba na finančnom

trhu klesla na úroveň i0, pri ktorej hospodárske subjekty nemajú ďalej záujem

zvyšovať svoju držbu cenných papierov, pretože očakávajú (zo špekulačného

motívu), že v budúcnosti bude úroková sadzba rásť a obávajú sa kurzových strát

(alebo vnímajú cenné papiere ako príliš rizikové z iných dôvodov). Ak sa zvýši

ponuka peňazí, subjekty sú ochotné plne ju absorbovať (absolútna preferencia

likvidity), čiže nevyvíja sa tlak na zníženie úrokovej sadzby; krivka dopytu po

peniazoch sa stáva horizontálnou. Horizontálny úsek krivky peňažného dopytu sa

premietne do horizontálneho úseku krivky LM: subjekty držia takmer celú peňažnú

hotovosť zo špekulačného motívu, takže zmena dôchodku prakticky nemá vplyv na

dopyt po peniazoch a úrokovú sadzbu. A keďže i0 nemusí byť dostatočne nízke na

zabezpečenie investícií a dopytu zodpovedajúceho plnej zamestnanosti, ekonomika

môže opäť uviaznuť v stave nezamestnanosti.

Obr. 28: Pasca likvidity: (a) Trh peňazí, (b) model IS-LM.

Pri oboch pasciach bude teda krivka agregátneho dopytu AD vertikálna na úrovni

Y0 (obr. 29). Na trhu statkov sa nachádza previs ponuky, ktorý ako zvyčajne tlačí

i

S, I

i

Y I0= S(Y0) S(Y*) Y0 Y*

IS

LM

(a) (b)

i

M/P

i

Y Y0 Y*

IS

LM

(a) (b)

i0 i0

(M/P)s

L(Y,i)

63

ceny nadol, avšak v tomto prípade sa poklesom cien agregátny dopyt nezvyšuje:

klesajúce ceny síce zvyšujú reálnu ponuku peňazí M/P, ale v prípade investičnej

pasce posun krivky LM nadol nemôže zvýšiť dopyt a v prípade likviditnej pasce sa

krivka LM vo svojom horizontálnom úseku nemôže posunúť nadol ani nahor. Do

určitej miery by situáciu možno zlepšil Pigouov efekt, ktorý vplyvom rastúcej

reálnej peňažnej hotovosti stimuluje spotrebný dopyt čiže posúva krivku IS vpravo,

ale ako bolo už povedané, tento efekt je slabý. Keďže firmy nebudú produkovať

viac, než môžu predať, agregátna ponuka sa prispôsobí agregátnemu dopytu a

zamestnanosť bude na úrovni iba N0. Na trhu práce pôvodná krivka dopytu po práci

prestáva platiť, resp. platný ostane iba jej úsek pri zamestnanosti menšej ako N0; na

úrovni N0 bude Nd vertikálna: zníženie reálnej mzdy nezvýši dopyt po práci, pretože

firmy nie sú schopné predať väčšie množstvo produkcie. (Na obr. 29 má reálna

mzda rovnakú výšku ako pri plnej zamestnanosti, ale mohla by byť aj vyššia alebo

nižšia). Pri tomto type nezamestnanosti, ktorý je spôsobený nedostatočným

dopytom po statkoch (tzv. keynesovská nezamestnanosť, na rozdiel od klasickej

nezamestnanosti, ktorá je spôsobená príliš vysokou reálnou mzdou), by znižovanie

reálnej mzdy mohlo situáciu ešte zhoršiť, pretože distribúcia dôchodku by sa

posunula v prospech vlastníkov firiem a keďže o vlastníkoch firiem sa predpokladá,

že majú nižší sklon k spotrebe ako bežní pracujúci, znížil by sa celkový spotrebný

dopyt C a krivka AD by sa posunula ešte väčšmi doľava.28

Obr. 29: Investičná pasca alebo pasca likvidity.

Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :

Elita, 1995, s. 153, 157. 28 SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths, 1982, s. 102.

P

Y w/P

N

Nd

Ns Y(N) N*

Y*

AD=AS

Y0

N0

64

Ako môže vláda priviesť ekonomiku do stavu plnej zamestnanosti? Pri týchto

pasciach je monetárna politika neúčinná, lebo ako som uviedol, zmena reálnej

peňažnej zásoby nemôže cez úrokovú sadzbu ovplyvniť agregátny dopyt.29 Fiškálna

expanzia by však bola veľmi účinná; krivka IS aj AD by sa posunuli vpravo, pričom

by sa naplno prejavil multiplikačný efekt: zvýšenie outputu by bolo práve také ako

v rovnici (7). Takže vládnou spotrebou by sa stimulovala aj súkromná spotreba

(crowding-in effect). Investície by sa pri nezmenených očakávaniach nezmenili,

hoci mohlo by sa stať, že zlepšením ekonomickej situácie sa zlepšia aj očakávania

firiem na kapitálovom trhu resp. finančných investorov na trhu cenných papierov,

čím by sa pasce mohli eliminovať.

2.10 Nepružné ceny a nominálne mzdy

Ak sú ceny alebo mzdy nepružné, číže nereagujú na previsy plánovaných ponúk

alebo dopytov, ekonomika opäť nemôže dosiahnuť rovnováhu pri plnej

zamestnanosti. Felderer a Homburg30 uvádzajú viacero možných príčin nepružnosti

cien a miezd: kontrola cien štátnymi úradmi (napr. dopravné tarify, poplatky za

rozhlas a televíziu), slušnosť (na rokovaní sa dohodne cena alebo mzda, ktorá sa

považuje za „slušnú“, ktorá však nemusí vyprázdňovať trh), moc na trhu (tlak

odborov, silných obchodných partnerov, maximalizácia zisku pri nedokonalej

konkurencii), náklady spojené so zmenami cien (nové cenníky, kalkulácie) a ceny a

mzdy stanovené v zmluvách na určité obdobie. Predstavitelia teórie nerovnováhy

(napr. Clower, Malinvaud) zasa vysvetľujú, ako sa aj z pomerne pružných cien a

miezd môžu stať nepružné: ak hospodárske subjekty akceptujú krátkodobo

nerovnovážne ceny a mzdy, čím sa zníži produkcia a zamestnanosť, nerovnováhy

29 Kvôli týmto prípadom je v keynesovstve uprednostňovaná fiškálna politika pred monetárnou. Monetaristi naopak považujú monetárnu politiku za účinnejšiu, pričom podľa nich zvýšenie reálnej peňažnej zásoby vedie k zvýšeniu agregátneho dopytu ani nie tak cez úrokovú sadzbu (čo je pri pasciach neúčinné), ale cez zvýšenie spotrebného dopytu. 30 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 159-160.

65

na trhu statkov a práce sa vzájomne upevnia, takže cenová a mzdová dynamika sa

oslabí alebo úplne stratí.31

Nepružné ceny. Na obr. 30 klesol agregátny dopyt (krivka AD sa posunula

doľava), avšak cena ostala „zamrznutá“ na úrovni P*. Agregátna ponuka sa

prispôsobí zníženému dopytu a bude sa vyrábať iba množstvo Y0; na trhu práce

vznikne nezamestnanosť podobne ako pri investičnej či likviditnej pasci. Vláda

môže ekonomiku vrátiť späť na plnú zamestnanosť posunutím krivky agregátneho

dopytu doprava fiškálnou alebo monetárnou expanziou. Prípadne by mohla použiť

dôchodkovú politiku (priama regulácia cien a miezd príkazmi alebo rokovaniami so

zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov), t.j. priamo znížiť cenu statkov.

Obr. 30: Nepružné ceny.

Nepružné nominálne mzdy. V tomto prípade krivka agregátnej ponuky AS

nebude zvislá (obr. 31), pretože pri znížení ceny pod P* a nezmenenej nominálnej

mzde sa zvýši reálna mzda, čo obmedzí dopyt firiem po práci a následne aj

produkciu. Pri zvýšení ceny nad P* sa krivka AS stáča doľava, pretože tu je už

reálna mzda príliš nízka a zamestnanosť bude ohraničená ponukou práce. Aj keď sú

ceny pružné, output pri plnej zamestnanosti Y* sa vo všeobecnosti nemusí

dosiahnuť – output bude daný priesečníkom krivky ponuky AS a krivky dopytu

AD1 čiže Y0. V situácii znázornenej na obr. 31 by vláda mohla použiť dôchodkovú

politiku a znížiť nominálne mzdy, alebo posunúť krivku AD vpravo fiškálnou či

monetárnou expanziou (obrázok znázorňuje riešenie fiškálnou expanziou – krivka

IS1 sa v dôsledku fiškálnej expanzie posunie do IS2 a krivka LM1 sa v dôsledku

rastu cien posunie do LM2).

31 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 289-343.

P

Y

AD1 AD2 AS

Y* Y0

P*

66

Obr. 31: Nepružné nominálne mzdy a fiškálna expanzia.

Zdroj: FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava :

Elita, 1995, s. 185.

2.11 Anticyklická hospodárska politika

Pre trhovú ekonomiku je charakteristické, že sa vyvíja v cykle, v ktorom sa

striedajú fázy expanzie (zvýšenie outputu a zamestnanosti) a recesie (pokles). O

príčinách týchto cyklov existujú rôzne teórie. Napríklad v rámci modelu

neoklasickej syntézy môžeme predpokladať, že sa striedajú optimistické očakávania

firiem, finančných investorov a spotrebiteľov s pesimistickými, čo vyvoláva výkyvy

agregátneho dopytu a outputu. Optimizmus by mohol byť stimulovaný napríklad

novým vynálezom alebo inováciou, ktorej využitie prinesie vysoké zisky, takže

produkcia rýchlo rastie (a tiež spotreba a nákup cenných papierov). Keď sa však

produkcia rozšíri, pôvodná konkurenčná výhoda vyplývajúca z inovácie sa stráca,

mimoriadne zisky klesajú, môžu nastať problémy s odbytom, tovar sa hromadí

v skladoch a očakávania sa menia na pesimistické. Expanziu vystrieda recesia, ktorá

pretrvá, až kým nepríde nejaký nový pozitívny stimul.

Fázy recesie sú pre spoločnosť škodlivé a preto by sa vláda mala snažiť vývoj

ekonomiky stabilizovať anticyklickou hospodárskou politikou: vo fáze recesie

zvyšovať agregátny dopyt a vo fáze expanzie ho zase tlmiť, takže v ideálnom

i

Y

P

Y w/P

N

Nd

Ns Y(N)

LM 1

IS1

N*

Y* AD1

P*

Y0

LM 2

N0

AS AD2

IS2

67

prípade by sa cyklus eliminoval. Keynesovci odporúčajú v recesii zvyšovať vládne

výdavky a znižovať dane aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, pretože v čase

expanzie zníženie výdavkov a zvýšenie daní by malo viesť naopak k rozpočtovému

prebytku, čo vláde umožní splatiť úvery.32 Táto anticyklická funkcia štátneho

rozpočtu je do istej miery zautomatizovaná tzv. anticyklickými stabilizátormi, ako

sú progresívne dane a sociálne odvody na strane príjmov a podpory

v nezamestnanosti, sociálne dávky a pod. na strane výdavkov. Uvedené príjmy

v čase expanzie automaticky rastú a výdavky klesajú; pri recesii sa správajú opačne.

Monetaristi sa stavajú proti využívaniu diskrecionárnej (zámernej) fiškálnej

politiky na vyrovnávanie hospodárskeho cyklu, poukazujúc na časové oneskorenia

medzi prijatím rozhodnutia o fiškálnom zásahu a prejavením sa účinku tohto

zásahu, takže diskrecionárne opatrenia ešte zvyšujú nestabilitu ekonomiky (pričom

monetaristi považujú súkromný sektor za pomerne stabilný). Zakladateľ

monetarizmu Milton Friedman odhaduje toto oneskorenie na približne štvrtinu

cyklickej periódy.33 Uskutočňovanie fiškálnych zásahov vopred, aby zaúčinkovali

v pravý čas, zase naráža na problém neistoty pri predikcii vývoja ekonomiky.

2.12 Phillipsova krivka a antiinflačná politika

Analyzovali sme prípady, v ktorých ekonomika dosiahla stav plnej zamestnanosti

buď automaticky (v prípade pružných cien a miezd a bez pascí) alebo zvýšením

agregátneho dopytu zo strany štátu. Na trhu práce však existujú určité prekážky,

ktoré znemožňujú dlhodobé udržanie ekonomiky v stave plnej zamestnanosti. Ako

som spomenul už v podkapitole 1.2, ide o frikčné, štrukturálne a geografické

prekážky, prípadne o zníženie motivácie pracovať v dôsledku vysokých podpor

v nezamestnanosti či vysokých daní z pracovných príjmov. Na obr. 32a je vplyv

týchto faktorov znázornený posunutím krivky ponuky práce doľava; krivka Ns1 je

pôvodná plánovaná ponuka práce a Ns2 je „efektívna“ ponuka práce, ktorá sa

32 Túto predstavu sa v praxi zjavne nepodarilo zrealizovať, keďže vo vyspelých krajinách dlhodobo pretrvávajú rozpočtové deficity. 33 FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 257.

68

prejavuje na trhu (Ns2 je strmšia ako Ns1, pretože vyšším hodnotám pôvodnej

ponuky práce bude zodpovedaťvyššia strata práce v dôsledku frikčných a pod.

problémov). Ak je reálna mzda pružná a nie sú problémy s odbytom, zamestnanosť

sa ustáli na hodnote N1. V prípade, že odbory majú veľkú moc, reálna mzda môže

byť pod ich vplyvom udržiavaná na príliš vysokej úrovni (napr. (w/P)2) a

zamestnanosť môže ešte väčšmi klesnúť (na N2). Rozdiel medzi plnou

zamestnanosťou N* a N1, resp. medzi N* a N2 predstavuje tzv. prirodzenú

nezamestnanosť. Táto nezamestnanosť dlhodobo pretrváva a cez produkčnú funkciu

sa premieta do prirodzenej úrovne outputu (Y1 resp. Y2 – obr. 32b).

Obr. 32: (a) Prirodzená nezamestnanosť, (b) prirodzený output.

Manipuláciou agregátneho dopytu vláda nemôže dlhodobo zvýšiť output nad

jeho prirodzenú úroveň; to by vyžadovalo redukciu uvedených prekážok na trhu

práce. Krátkodobo je však možné output zvýšiť aj expanziou agregátneho dopytu,

pretože v krátkej dobe môžeme predpokladať, že krivka AS nie je zvislá, ale

rastúca. Jedným dôvodom jej rastúceho priebehu, ako už bolo uvedené, môžu byť

krátkodobo fixné nominálne mzdy, zatiaľ čo ceny sú pomerne pružné (obr. 31); ako

druhé vysvetlenie môžeme uviesť Friedmanovu myšlienku peňažnej ilúzie

zamestnancov. V tomto prípade sú ceny aj nominálne mzdy pružné, ale keď rastie

cenová hladina, zamestnanci si to hneď neuvedomia. Podnikatelia naproti tomu

budú môcť predávať svoje produkty za vyššie ceny a budú zvyšovať nominálne

mzdy, avšak zvýšia ich menej, než sa zvýšili ceny, takže reálna mzda poklesne a oni

budú ochotní zvýšiť zamestnanosť. Zamestnanci si však budú myslieť, že ich reálna

mzda vzrástla, takže zvýšia ponuku práce34 (v prípade tejto peňažnej ilúzie je možné

34 GONDA, V.: Monetárna teória : J. M. Keynes versus M. Friedman. 1. vyd. Bratislava : Elita, 1995, s. 96.

w/P

N

P

Y Nd

Ns1

Ns2

N2 N1 N* Y2 Y1 Y

*

(a) (b)

AD

(w/P)2

(w/P)1

(w/P)*

69

pretiahnuť krivku AS aj za úroveň outputu zodpovedajúceho plnej zamestnanosti).

V oboch zdôvodneniach rastúcej krátkodobej krivky AS vychádzame z toho, že

nominálne mzdy sa určujú na základe nesprávnych očakávaní zamestnancov o

vývoji cien. Po určitom čase si však zamestnanci zrejme uvedomia zmenu cenovej

hladiny a nominálne mzdy sa skorigujú, aby sa obnovila reálna mzda

zodpovedajúca prirodzenej miere nezamestnanosti. Output sa teda vráti na svoju

prirodzenú úroveň a dlhodobá krivka AS bude vertikálna na tejto úrovni.

Pre tvorcov hospodárskej politiky je dôležité vedieť, ako zamestnanci tvoria

očakávania o cenách. Budeme uvažovať tzv. adaptívne očakávania, t. j. očakávania

budúcich cien tvorené na základe minulých a prítomných cien. Najprv uvediem

prípad, keď zamestnanci predpokladajú nulovú infláciu, čiže očakávajú, že cena Pt+1

v čase t+1 bude rovná súčasnej cene Pt:

te

t PP =+1 (8)

Na začiatku sa ekonomika nachádza v bode 1 a output je na prirodzenej úrovni

Yn (obr. 33a). Ceny sú na úrovni P1 a zamestnanci predpokladajú, že tak aj zostanú.

Vláda teraz expanzívnou politikou posunie krivku AD doprava a ekonomika sa

dostane pozdĺž krátkodobej krivky AS do bodu 2. V tomto bode si zamestnanci

uvedomia, že ceny vzrástli na P2 a keďže teraz budú do budúcnosti očakávať ceny

P2, vynútia si zvýšenie nominálnej mzdy35 proporcionálne zvýšeniu cien, aby sa

obnovila reálna mzda zodpovedajúca prirodzenej zamestnanosti: krivka AS sa

posunie do AS2. Ak sa agregátny dopyt nezmení, ceny ďalej vzrastú na P3, opäť

nastane korekcia očakávaní a nominálnej mzdy a nakoniec sa krivka AS posunie až

do AS3 a ekonomika skončí v bode 3, späť na prirodzenom outpute, ale so zvýšenou

cenovou hladinou. V bode 3 je cena taká, ako bola očakávaná, a tlak na zvyšovanie

nominálnej mzdy pominie. Obr. 33b znázorňuje tieto udalosti v priestore P/u, kde u

(mieru nezamestnanosti) definujme ako percentuálnu odchýlku úrovne

zamestnanosti od plnej zamestnanosti N*.

35 V prípade krátkodobo nepružných (kontraktačne viazaných) miezd si zamestnanci mohli nárast cenovej hladiny uvedomiť aj skôr, ale úprava nominálnej mzdy mohla nastať až v bode 2. Vynútenie si vyššej mzdy závisí aj od vyjednávacej sily zamestnancov, ktorá zrejme porastie so zvyšujúcou sa zamestnanosťou.

70

Obr. 33: Dočasné vychýlenie ekonomiky od (a) prirodzeného outputu, resp. od (b)

prirodzenej miery nezamestnanosti.

Na základe týchto úvah môžeme teraz zostrojiť Phillipsovu krivku, čo je

inverzný vzťah medzi mierou cenovej inflácie π (percentuálnou zmenou cenovej

hladiny) a mierou nezamestnanosti u (podľa A. W. Phillipsa, ktorý v roku 1958

empiricky objavil negatívnu koreláciu medzi infláciou a nezamestnanosťou).

Najnižšie položená krivka na obr. 34 je Phillipsova krivka zostrojená na základe

očakávaní nulovej inflácie (rovnica (8)). Na začiatku je ekonomika v bode 1 (nulová

inflácia, prirodzená nezamestnanosť). Z obr. 33 vidíme, že keď vláda zvýši

agregátny dopyt (napr. centrálna banka zvýši peňažnú zásobu), nezamestnanosť

klesne a ceny vzrastú, čiže nastane inflácia, ale ak potom vláda prestane zvyšovať

agregátny dopyt, po istom čase sa obnoví prirodzená nezamestnanosť a inflácia sa

vráti na nulu. Ak chce vláda udržať nezamestnanosť na nižšej ako prirodzenej

úrovni (napr. u0 na obr. 34), musí ďalej zvyšovať agregátny dopyt, aby ceny ďalej

rástli proporcionálne s nominálnymi mzdami – čiže inflácia pretrvá (na úrovni π1).

Po určitom čase strávenom pri pretrvávajúcej inflácii (a pri reálnych mzdách

pretrvávajúcich pod úrovňou reálnej mzdy zodpovedajúcej prirodzenej

zamestnanosti) však zamestnanci zrejme prestanú očakávať nulovú infláciu. Do

adaptívnych očakávaní budúcich cien zabudujú pretrvávajúcu infláciu:

)1(1 tte

t PP π+=+ resp. te

t ππ =+1 (9)

Tým sa rast nominálnych miezd zrýchli a (analogicky ako na obr. 33b) Phillipsova

krivka sa posunie nahor. Nová Phillipsova krivka bude založená na očakávaní

inflácie π1. Ak vláda nezmení rýchlosť rastu agregátneho dopytu (centrálna banka

nezmení rýchlosť rastu peňažnej zásoby), Phillipsova krivka sa posunie ešte vyššie

Y

P

u

(a) (b)

P

P3

P2

P1

Yn

AD1

AD2

AS1

AS2

AS3

1 2

3

P2

P1

un

1 2

3

Pe=P1

Pe=P2

P4 Pe=P4

71

a ekonomika napokon skončí v bode 3 (analogicky ako na obr. 33b). V tomto bode

sa nezamestnanosť ustáli na prirodzenej úrovni, ale v ekonomike bude pretrvávať

inflácia π2.36 Ak chce vláda nezamestnanosť opäť znížiť, bude musieť zrýchliť rast

agregátneho dopytu (centrálna banka bude musieť zrýchliť rast peňažnej zásoby),

ale efekt na nezamestnanosť bude opäť iba dočasný. Voľba medzi infláciou a

nezamestnanosťou je teda iba dočasná; dlhodobá Phillipsova krivka je vertikálna na

úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. V dlhej dobe vláda riadením

agregátneho dopytu nemôže ovplyvniť úroveň nezamestnanosti, iba veľkosť

inflácie.

Obr. 34: Krátkodobé Phillipsove krivky a dlhodobá (vertikálna) Phillipsova krivka.

Je diskutabilné, ako dlho trvá prispôsobenie očakávaní a návrat ekonomiky na

prirodzenú úroveň. Predstavitelia teórie racionálnych očakávaní (nová klasická

teória) tvrdia, že táto doba je veľmi krátka, prakticky neexistujúca, pretože podľa

nich zamestnanci nemajú adaptívne, do minulosti sa pozerajúce očakávania (rovnica

(9)), ale racionálne, do budúcnosti sa pozerajúce, očakávania. Čiže ak vedia o tom,

že vláda chystá expanziu agregátneho dopytu, vopred si vyžiadajú adekvátne

zvýšenie nominálnej mzdy37, aby reálna mzda po očakávanej expanzii bola na

úrovni zodpovedajúcej prirodzenej nezamestnanosti. V tom prípade sa

zamestnanosť a output ani krátkodobo neodchýlia od prirodzenej úrovne a

Phillipsova krivka bude aj v krátkej dobe vertikálna. Krátkodobá výchylka by bola

možná iba pri neočakávanom zásahu vlády (alebo neočakávanom šoku na strane

dopytu alebo ponuky pochádzajúcom zo súkromného sektora).

36 Prirodzená miera nezamestnanosti sa nazýva aj NAIRU (non-accelerating inflation rate of unemployment). Pri NAIRU je inflácia taká, ako bola očakávaná, a tlak na zrýchľovanie rastu miezd (a zvyšovanie inflácie) pominie. 37 Noví klasici, tak ako i monetaristi, tvrdia, že nominálne mzdy sú pružné.

π

u

π2

π1

un

1

2 3

πe=0

πe=π1

πe=π2

0 u0

72

Od toho, ako sa tvoria inflačné očakávania, závisí, aká nepríjemná bude pre

spoločnosť antiinflačná politika (dezinflácia), lebo reštrikcia rastu agregátneho

dopytu zvýši nezamestnanosť nad prirodzenú úroveň a čím dlhšie potrvá

prispôsobenie inflačných očakávaní a posun krátkodobej Phillipsovej krivky nadol,

tým dlhšie bude ekonomika v stave zvýšenej nezamestnanosti. Obr. 35a znázorňuje

dezinfláciu pri adaptívnych očakávaniach. Ekonomika je na začiatku na prirodzenej

úrovni pri inflácii π1 (bod 1). Dezinfláciu zvyčajne vykonáva centrálna banka.

Centrálna banka spomalí rast peňažnej zásoby (monetárna reštrikcia) a ekonomika

sa tým posunie pozdĺž Phillipsovej krivky z bodu 1 napr. do bodu 2. Centrálna

banka potom udržiava nezamestnanosť na zvýšenej úrovni u0, zatiaľ čo sa

Phillipsova krivka postupne posúva nadol v dôsledku prispôsobujúcich sa

očakávaní. Po znížení inflácie na cieľovú hodnotu π4 centrálna banka upraví

agregátny dopyt, aby sa obnovila prirodzená úroveň nezamestnanosti.

Na obr. 35b sa zníženie inflácie dosiahne ihneď a bez zvýšenia nezamestnanosti;

zamestnanci tu totiž majú racionálne očakávania. Ak centrálna banka oznámi, že má

v úmysle znížiť infláciu na úroveň π4 a zamestnanci jej dôverujú, ich očakávania sa

hneď znížia na úroveň π4 a Phillipsova krivka sa hneď posunie nadol.

Dôveryhodnosť vyhlásení centrálnej banky a vlády hrá významnú rolu pri

ovplyvňovaní inflácie i zamestnanosti.

Obr. 35: Antiinflačná politika pri (a) adaptívnych, (b) racionálnych očakávaniach.

π π

u u

π1

π2

π3

π4

π1

π4

un u0 un

1

2

(a) (b)

73

3 TEORETICKÉ ZÁKLADY HOSPODÁRSKEJ POLITIKY

V OTVORENEJ EKONOMIKE

V poslednej kapitole najprv rozšírime makroekonomickú analýzu na prostredie

otvorenej ekonomiky (model IS-LM-BP a režimy výmenného kurzu) a potom si

vysvetlíme podstatu zahranično-hospodárskej politiky, so zameraním sa na

zahranično-obchodnú politiku.

3.1 Výmenný kurz a menový trh

Mena je zákonom upravená forma peňazí na určitom území. Mena domácej

ekonomiky sa vo všeobecnosti bude líšiť od zahraničnej meny a výmenný kurz

vyjadruje pomer ich vzájomnej výmeny. Definujme výmenný kurz E (nazývaný aj

ako nominálny výmenný kurz) ako počet jednotiek domácej meny, ktorý sa dá

vymeniť za jednotku zahraničnej meny:38

Výmenný kurz je teda cena zahraničnej meny vyjadrená v jednotkách domácej

meny. Ak E rastie, hovoríme, že domáca mena oslabuje (depreciuje), ak E klesá, že

domáca mena posilňuje (apreciuje). V prípade režimu fixného kurzu centrálna

banka udržiava kurz konštantný, ak sa však kurz predsa len zmení, nárast E sa

označuje termínom devalvácia a pokles E termínom revalvácia.

Výmenný kurz sa určuje na menovom trhu, kde sa stretáva ponuka meny

s dopytom po mene, ako je znázornené na obr. 36. Na tomto obrázku sa na

horizontálnej osi meria množstvo domácej meny a na vertikálnej osi cena domácej

meny (1/E). Krivka ponuky S predstavuje ponuku domácej meny, ktorá je však

zároveň dopytom po zahraničnej mene. Podobne krivka dopytu D predstavuje dopyt

po domácej mene, ktorý je zároveň ponukou zahraničnej meny.

38 Niekedy býva výmenný kurz definovaný obrátene: počet jednotiek zahraničnej meny, ktorý sa dá vymeniť za jednotku domácej meny.

E = počet jednotiek domácej meny

1 jednotka zahraničnej meny (10)

74

Obr. 36: Menový trh.

Ponuku a dopyt na menovom trhu vytvárajú tri základné typy subjektov:

medzinárodní obchodníci s tovarmi a službami (exportéri a importéri),

medzinárodní investori a centrálne banky.39 Domáci importéri vytvárajú ponuku

domácej meny, aby získali cudziu menu, ktorou zaplatia za importy. Aj zahraniční

exportéri môžu stáť na strane ponuky domácej meny, ak prijali platbu v domácej

mene a potom si ju premieňajú na svoju (zahraničnú) menu. Zahraniční importéri a

domáci exportéri zasa vytvárajú dopyt po domácej mene. Domáci investori

vytvárajú ponuku domácej meny, aby si mohli kúpiť zahraničné aktíva, a keď si

výnosy zo zahraničných aktív premieňajú do domácej meny, vytvárajú dopyt po

domácej mene. Zahraniční investori naopak. Ak na menovom trhu nepôsobia

centrálne banky, hovoríme o režime pružného (flexibilného, voľne pohyblivého)

výmenného kurzu.

Povedzme, že na obr. 36 tvoria ponuku S a dopyt D1 iba obchodníci a investori;

ich pôsobením bude výmenný kurz rovný E1. Ak chce domáca centrálna banka

posilniť domácu menu na E2, zasiahne tak, že zvýši dopyt po domácej mene na D2,

čiže bude kupovať domácu menu za zahraničnú. Konkrétne musí nakúpiť domácu

menu v objeme AB, pričom stratí zo svojej zásoby zahraničnú menu (devízové

rezervy) v objeme AB/E2. Ak centrálna banka vykonáva takéto zásahy (devízové

intervencie) s cieľom udržať výmenný kurz na konštantnej hodnote, hovoríme o

režime pevného (fixného) kurzu. V praxi sa vyskytuje aj režim riadeného floatingu,

kedy centrálna banka nechá kurz plávať vo vymedzenom fluktuačnom pásme. Ak

39 Veľkou skupinou na menovom trhu sú aj arbitrážisti, tí však neovplyvňujú celkovú ponuku a dopyt. Arbitrážisti vymieňajú meny v snahe profitovať z rozdielnych hodnôt výmenného kurzu na priestorovo oddelených trhoch. Ich činnosť vedie k vyrovnávaniu hodnôt kurzu na menových trhoch.

Cena domácej meny, 1/E

Množstvo domácej meny, Q

S D1

1/E1

Q1

D2

Q2

1/E2 A B

75

centrálna banka udržiava kurz na hodnote nižšej, ako by bol určený iba

obchodníkmi a investormi (prípad na obr. 36), hovoríme, že domáca mena je

nadhodnotená. V opačnom prípade je domáca mena podhodnotená.

3.2 Platobná bilancia a vonkajšia rovnováha

Platobná bilancia krajiny je záznam všetkých ekonomických transakcií medzi

domácimi a zahraničnými subjektmi v danom období (roku). Platobná bilancia teda

ukazuje, ako jednotlivé typy subjektov na menovom trhu prispeli v danom období

k celkovej ponuke domácej meny a k dopytu po domácej mene. Je rozdelená do

troch základných častí: bežný účet, kapitálový účet a účet zmeny devízových rezerv

centrálnych bánk, plus štatistická chyba:

BEŽNÝ ÚČET:

Export tovarov a služieb (+)

Import tovarov a služieb (-)

Obchodná bilancia (čistý export)

Prílev dôchodkov a transferov (+)

Odlev dôchodkov a transferov (-)

Bilancia bežného účtu

KAPITÁLOVÝ Ú ČET:

Prílev kapitálu (+)

Odlev kapitálu (-)

Bilancia kapitálového účtu

ZMENA DEVÍZOVÝCH REZERV CB:

Zahraničná mena v domácej CB úbytok (+)

prírastok (-)

Domáca mena v zahraničných CB prírastok (+)

úbytok (-)

Bilancia zmeny devízových rezerv

ŠTATISTICKÁ CHYBA

76

Znamienko + značí príjem platby (dopyt po domácej mene), znamienko - výdaj

platby (ponuka domácej meny). Tovary sú hmotné statky, služby sú nehmotné

statky (napr. služby zahraničným turistom, študentom, bankovníctvo,

poisťovníctvo). Pod dôchodkami sa myslia investičné príjmy (úroky, renty, zisky,

dividendy) a transfery sú platby bez ekonomickej reciprocity (medzinárodná

pomoc, príspevky organizáciam, prevody miezd a penzií). Kapitál sa zvyčajne delí

na priame, portfóliové a ostatné investície (vrátane domácej a zahraničnej

hotovosti). Ide o finančné transakcie, z ktorých sú zvyčajne iba niektoré spojené

s pohybom reálneho fyzického kapitálu (pohybom kapitálových statkov na bežnom

účte). Devízové rezervy sú aktíva vo vlastníctve centrálnej banky (cenné papiere,

vklady) denominované v cudzej mene; ich zmena nastáva pri devízových

intervenciách centrálnej banky. Každá transakcia vstupuje do platobnej bilancie

dvakrát, ale s opačnými znamienkami (napr. import tovaru financovaný prílevom

kapitálu sa zaznamená so znamienkom - do bežného účtu a tá istá suma sa objaví na

kapitálovom účte so znamienkom +), preto musí byť súčet bilancií na bežnom a

kapitálovom účte a zmeny devízových rezerv rovný nule. V praxi sa však zvyčajne

nepodarí zistiť údaje o všetkých transakciách, takže uvedený súčet sa môže

odchyľovať od nuly a vykazuje sa s opačným znamienkom ako štatistická chyba.

Už v podkapitole 1.2 som spomínal, že jedným z hlavných tradičných cieľov

hospodárskej politiky je udržiavať vonkajšiu rovnováhu. Pojem vonkajšia

rovnováha má viacero aspektov: pomerne vyrovnaný bežný účet alebo obchodná

bilancia, pomerne vyrovnaná platobná bilancia a pomerne stabilný výmenný kurz.

Veľký deficit bežného (alebo obchodného) účtu je nebezpečný z toho dôvodu, že je

financovaný prebytkom na kapitálovom účte, čiže krajina sa zadlžuje zahraničiu a

môže mať problémy so splácaním dlhu. Veľký prebytok na bežnom alebo

obchodnom účte je zase sprevádzaný deficitom kapitálového účtu, čiže krajina

požičiava do zahraničia a vystavuje sa riziku, že dlžníci nebudú schopní plniť svoje

záväzky. Pod nerovnováhou platobnej bilancie sa rozumie situácia, keď súčet

bilancií na bežnom a kapitálovom účte je rôzny od nuly, čiže došlo ku zmene

devízových rezerv. V súvislosti s nerovnováhou platobnej bilancie môže vzniknúť

problém, keď (domáca) centrálna banka financuje deficit na bežnom alebo

77

kapitálovom účte, lebo tým stráca devízové rezervy, ktorých zásobu má obmedzenú.

Ak vyčerpá svoju zásobu devízových rezerv, nebude môcť intervenovať na

menovom trhu v záujme posilnenia domácej meny. Devízové intervencie môžu mať

tiež neželaný vplyv na domácu peňažnú zásobu, lebo pri nákupe zahraničnej meny

centrálna banka emituje do obehu domáce peniaze (čiže vlastne vykonáva

monetárnu expanziu podobne ako pri operáciach na voľnom trhu doma) a pri

predaji zahraničnej meny sťahuje domáce peniaze z obehu (monetárna reštrikcia).

Napokon je potrebná aj určitá stabilita výmenného kurzu, aby sa zredukovala

neistota medzinárodných obchodníkov a investorov a tým sa podporil

medzinárodný pohyb statkov a kapitálu.

3.3 Model IS-LM-BP

Model IS-LM-BP vznikol rozšírením modelu IS-LM pre podmienky otvorenej

ekonomiky. Zahŕňa teda vplyvy medzinárodného obchodu, pohybu kapitálu a

devízových intervencií centrálnych bánk. Je známy aj ako Mundellov-Flemingov

model. Podobne ako model IS-LM, tento model určuje agregátny dopyt a v krátkej

dobe, teda predtým, než sa na trhu statkov prispôsobia ceny, určuje aj output.

Do krivky IS musíme zabudovať čistý export (obchodnú bilanciu). Začnime tým,

že zadefinujeme nominálnu hodnotu agregátneho dopytu v otvorenej ekonomike

(dopytu po všetkých statkoch vyprodukovaných v domácej ekonomike):

QEPPXPGPIPCPYd *−+++=

kde X označuje zahraničný dopyt po exportoch domácej ekonomiky vo fyzických

jednotkách a Q domáci dopyt po importoch vo fyzických jednotkách, čiže tú časť

domáceho spotrebného, investičného a vládneho dopytu (C, I, G), ktorá nie je

dopytom po domácich statkoch, a preto ju treba odčítať. E je nominálny výmenný

kurz, ako bol definovaný v (10), a P* je cenová hladina v zahraničí. Vydelením

nominálneho dopytu domácou cenovou hladinou P dostaneme dopyt v reálnom

vyjadrení:

QP

EPXGICYd

*

−+++=

78

kde výraz EP*/P sa nazýva reálny výmenný kurz a je to vlastne pomer zahraničnej

cenovej hladiny vyjadrenej v domácej mene a domácej cenovej hladiny.

Ďalej identifikujme, od akých veličín a ako závisí funkcia čistého exportu NX:

−

= Y

P

EPQ

P

EPY

P

EPXNX ,,

***

*

(11)

(+) (+) (-) (+)

Export rastie s rastúcim reálnym výmenným kurzom, pretože pri zvýšení reálneho

kurzu zahraničné statky zdražejú vzhľadom na domáce statky, takže sa zvýši dopyt

po domácich statkoch. Tiež predpokladáme, že pri zvýšení zahraničného outputu

(dôchodku) Y* vzrastie zahraničný dopyt po všetkých statkoch čiže aj po tých, ktoré

sa produkujú v domácej ekonomike. Rovnaké dôvody vysvetľujú, že funkcia

importu závisí negatívne od reálneho výmenného kurzu a pozitívne od domáceho

outputu. Zo vzťahu (11) však nie jasné, ktorým smerom ovplyvní zmena reálneho

výmenného kurzu celkový čistý export. To bude závisieť od konkrétneho tvaru

funkcií exportu a importu, avšak empirické výskumy ukázali, že čistý export závisí

takmer vždy pozitívne od reálneho výmenného kurzu40 a toto preto budeme

predpokladať aj v ďalšej analýze. Vzťah (11) môžeme zjednodušiť na:

),,/( ** YYPEPNXNX = (12) (+) (-) (+)

Krivku IS dostaneme opäť z rovnosti agregátneho dopytu Yd a outputu Y.

Predpokladajme zároveň, že čistý export závisí lineárne od domáceho outputu.

Krivka IS bude mať teda takýto tvar:

bYaGiITYccY −+++−+= )()(10

kde v koeficiente a je zahrnutá závislosť čistého exportu od reálneho výmenného

kurzu, zahraničného outputu a rôznych ďalších faktorov, a konštanta b sa nazýva

sklon k importu. Output môžeme vyjadriť explicitne:

))((1

110

1

aGiITccbc

Y +++++−

=

Vidíme, že investičný multiplikátor má tentokrát veľkosť 1/(1-c1+b) čiže je menší

ako v uzavretej ekonomike. V dôsledku toho bude krivka IS v otvorenej ekonomike 40 V tom prípade závislosť exportu a importu od reálneho výmenného kurzu spĺňa tzv. Marshallovu-Lernerovu podmienku. Pozri KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.: International Economics : Theory and Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997, s. 483-485.

79

strmšia ako v uzavretej (pokles úrokovej sadzby zvýši investície a output, ale

prírastok outputu sa čiastočne zníži nárastom importov), čo zníži silu monetárnej

politiky. Taktiež fiškálny multiplikátor bude menší ako v uzavretej ekonomike, čo

zníži silu fiškálnej politiky.

Krivka LM ostáva rovnaká ako v uzavretej ekonomike. Pohybovať ňou však bude

nielen monetárna politika, ale aj devízové intervencie centrálnej banky, pretože tie,

ako bolo vysvetlené vyššie, majú taký vplyv na domácu peňažnú zásobu M ako

operácie s domácimi cennými papiermi.

Napokon krivka BP („balance of payments“) je množinou všetkých kombinácií

úrokovej sadzby a outputu, ktoré zabezpečujú rovnováhu platobnej bilancie čiže

súčet bežného účtu CA a kapitálového účtu KA rovný nule. Rovnicu krivky BP

môžeme zapísať nasledovne:

0)/,(),,/( *** =−+ EEiiKAYYPEPCA e (13) (+) (-) (+) (+) (-)

Funkcia bilancie bežného účtu CA je rovná funkcii čistého exportu NX (12) plus

čistého prílevu dôchodkov a transferov (ktorý budeme brať ako daný). Bilancia

kapitálového účtu KA závisí pozitívne od rozdielu medzi domácou úrokovou

sadzbou i a zahraničnou úrokovou sadzbou i*, a negatívne od očakávanej zmeny

nominálneho výmenného kurzu Ee /E (keď investori očakávajú, že hodnota domácej

meny poklesne (Ee↑), investovaním v domácej mene očakávajú kurzovú stratu, kým

investovaním v zahraničnej mene kurzový zisk, preto nastane odlev kapitálu).

Z rovnice (13) vyplýva, že ak sa zvýši domáca úroková sadzba, na zachovanie

rovnováhy platobnej bilancie je potrebné zvýšiť domáci output (zvýšenie bilancie

kapitálového účtu sa musí vykompenzovať znížením bilancie bežného účtu), preto

má krivka BP v priestore i/Y rastúci priebeh (obr. 37). Oblasť nad krivkou BP

predstavuje prebytok platobnej bilancie čiže súčet bilancií na bežnom a kapitálovom

účte väčší ako nula (vychádzajúc z ľubovoľného bodu na krivke BP, ak sa zvýši

úroková sadzba, zvýši sa bilancia kapitálového účtu, resp. pri znížení outputu sa

zvýši bilancia bežného účtu). Oblasť pod krivkou BP je zasa v deficite platobnej

bilancie, čiže súčet bilancií na bežnom a kapitálovom účte je menší ako nula.

Z rovnice (13) môžeme tiež usúdiť, ktorým smerom sa bude krivka BP posúvať pri

80

zmene premenných iných ako domáca úroková sadzba a domáci output. Posun

krivky BP vľavo resp. dohora bude spôsobený zníženou konkurencieschopnosťou

domácich produktov vo svete ((EP*/P)↓), zvýšením očakávaného nominálneho

výmenného kurzu (Ee↑), zvýšením zahraničnej úrokovej sadzby (i*↑) a znížením

zahraničného outputu (Y*↓).

Obr. 37: Krivka BP.

Sklon krivky BP závisí pozitívne od sklonu k importu (citlivosť importu na

zmenu domáceho outputu) a negatívne od mobility kapitálu (citlivosť bilancie

kapitálového účtu na zmenu úrokového diferenciálu). V literatúre sa venuje

pozornosť obzvlášť mobilite kapitálu. Kapitál je tým mobilnejší, čím ochotnejší sú

investori presúvať investície medzi domácou ekonomikou a zahraničím a čím ľahšie

a rýchlejšie to môžu vykonať (stupeň rozvoja finančných trhov, konvertibilita

meny, prítomnosť oficiálnych reštrikcií na pohyb kapitálu). Ak je kapitál dokonale

mobilný, znamená to, že aj malý pokles domácej úrokovej sadzby vyvolá taký

masívny a rýchly odlev kapitálu, že ho pokles outputu (a s tým spojený prírastok

bežného účtu) nebude môcť vykompenzovať, čiže platobná bilancia sa ocitne

v deficite. Pri dokonalej mobilite kapitálu bude teda krivka BP horizontálna a bude

závisieť iba od pohybu kapitálu. Jej rovnica je v takom prípade identická s tzv.

nekrytou paritou úrokovej sadzby:

EEii e /)1(1 *+=+

ktorá vyjadruje neprítomnosť príležitosti investičnej arbitráže: výnos investície

v domácej ekonomike (ľavá strana rovnice) je rovný výnosu, ktorý domáci investor

získa v zahraničí, vrátane očakávaného kurzového zisku alebo straty po konverzii

investičného príjmu späť do domácej meny (pravá strana rovnice). Keď platí parita

úrokovej sadzby, investorom je ľahostajné, či svoj kapitál umiestnia v domácej

i

Y

BP Prebytok platobnej bilancie

Deficit platobnej bilancie

81

alebo v zahraničnej ekonomike a kapitálový účet bude vyrovnaný. Dokonalá

mobilita kapitálu sa predpokladá pri modelovaní vyspelých ekonomík s rozvinutými

finančnými trhmi.

Druhým extrémom je úplná nemobilita kapitálu napr. v dôsledku nekonvertibility

meny, oficiálneho zablokovania pohybu kapitálu alebo veľmi veľkého rizika

investovania v inej krajine. V takom prípade by bola krivka BP vertikálna a určená

iba pohybom tovarov a služieb (rovnováha platobnej bilancie by bola identická

s rovnováhou bežného účtu). V ďalšej analýze budem uvažovať všeobecný prípad

rastúcej krivky BP, ktorá však bude menej strmá ako krivka LM (čiže kapitál bude

pomerne mobilný).

V rámci modelu IS-LM-BP teraz rozoberieme dôsledky monetárnej a fiškálnej

politiky41 pri pružnom a pevnom výmennom kurze a tiež problém špekulatívneho

pohybu kapitálu a menovej krízy. Vo všetkých týchto prípadoch budeme pritom

považovať veličiny P, P*, i*, Y* za konštantné a s výnimkou špekulatívneho pohybu

kapitálu bude konštantný aj Ee. Budeme uvažovať malú otvorenú ekonomiku –

malú preto, aby sme mohli zanedbať jej vplyv na ekonomické premenné ako output,

úrokové sadzby a ceny v zahraničí (vo zvyšku sveta).

3.4 Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze

Pri pružnom výmennom kurze centrálna banka nezasahuje na menovom trhu, a

preto je platobná bilancia v rovnováhe a ekonomika sa nachádza na krivke BP.

Odchýlka od rovnováhy platobnej bilancie (a od krivky BP) môže nastať iba

dočasne, keď sa na menovom trhu vyskytne previs ponuky alebo dopytu. Táto

nerovnováha platobnej bilancie sa však automaticky odstráni prispôsobením sa

výmenného kurzu. Ak je v rovnováhe aj kapitálový a finančný trh, ekonomika sa

nachádza v priesečníku kriviek IS, LM a BP. Predpokladajme, že na začiatku sa

ekonomika nachádza v bode 1 (obr. 38) a centrálna banka sa rozhodne zvýšiť output

monetárnou expanziou.

41 Pôjde o príklady expanzívnej politiky, ale reštriktívna politika by viedla jednoducho k opačným výsledkom.

82

Obr. 38: Monetárna expanzia pri pružnom výmennom kurze.

Krivka LM1 sa v dôsledku zvýšenia peňažnej zásoby posunie do LM2. Spolu

s ňou sa ale musí posunúť nadol krivka BP, lebo ekonomika sa dostala do deficitu

platobnej bilancie (previs ponuky domácej meny) a domáca mena preto oslabila.

Ekonomika ale neostane v bode 2, pretože oslabením meny sa zvýši čistý export a

krivka IS sa posunie doprava. Ekonomika napokon skončí v bode 3. Zhrnieme

hlavné výsledky ohľadne vnútornej a vonkajšej rovnováhy:

1. Output sa zvýšil, čiže monetárna politika je účinná. Či je účinnejšia ako

v uzavretej ekonomike nie je vo všeobecnom prípade jasné, pretože hoci

v uzavretej ekonomike nenastane posun krivky IS v dôsledku oslabenia meny,

krivka IS je v uzavretej ekonomike menej strmá.

2. Vplyv na bilanciu bežného účtu vo všeobecnosti nie je jasný, lebo sa zvýšil

output aj výmenný kurz.

3. Mena oslabila.

Rovnaký výsledok ako monetárna expanzia by mala devízová intervencia, pri

ktorej by centrálna banka nakupovala devízy za domácu menu.

3.5 Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze

Predpokladajme, že ekonomika sa nachádza v bode 1 (obr. 39) a vláda sa

rozhodne zvýšiť output fiškálnou expanziou. Krivka IS sa posunie doprava z IS1 do

IS2 v dôsledku zvýšenia vládnych výdavkov (alebo zníženia daní) a krivka BP sa

posunie nahor, aby sa zachovala, resp. obnovila rovnováha platobnej bilancie. Mena

i

Y

IS1 IS2 LM 1 LM 2

BP1

BP2

1

2

3

83

posilnila, čo zníži čistý export a krivka IS sa preto čiatočne posunie späť doľava, do

IS3 (v skutočnosti sa krivka IS do pozície IS2 kvôli posilneniu meny vlastne ani

nedostane). Ekonomika sa ustáli v bode 3. Hlavné výsledky fiškálnej expanzie sú:

1. Output sa zvýšil, ale menej než v uzavretej ekonomike. Fiškálna politika je slabo

účinná.

2. Bilancia bežného účtu sa zhoršila, lebo sa zvýšil output a výmenný kurz sa

znížil.

3. Mena posilnila.

Obr. 39: Fiškálna expanzia pri pružnom výmennom kurze.

3.6 Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze

Ak centrálna banka udržiava výmenný kurz na konštantnej úrovni, musí

intervenovať na menovom trhu, takže platobná bilancia bude obvykle

v nerovnováhe a ekonomika sa bude nachádzať mimo krivky BP. Predpokladajme

však, že na začiatku je platobná bilancia vyrovnaná a ekonomika sa nachádza

v bode 1 (obr. 40). Keď centrálna banka vykoná monetárnu expanziu, krivka LM sa

posunie doprava, z LM1 do LM2. V bode 2 sa platobná bilancia nachádza v deficite

a aby centrálna banka zabránila oslabeniu meny (posunu krivky BP nadol), musí na

menovom trhu kupovať domácu menu za zahraničnú. V dôsledku toho však znižuje

domácu peňažnú zásobu a krivka LM sa posúva späť. Centrálna banka bude musieť

nakupovať domácu menu dovtedy, kým na menovom trhu pominie tlak na oslabenie

meny, čo však bude až vtedy, keď sa ekonomika bude nachádzať opäť na krivke

BP. Až vtedy sa zvýši dopyt obchodníkov a investorov po domácej mene natoľko,

že výmenný kurz zostane na danej úrovni aj bez potreby intervencie. Krivka LM sa

i

Y

LM

BP1

BP2 IS1

IS2 IS3

1

2

3

84

teda nakoniec vráti do pôvodnej polohy a ekonomika sa vráti do bodu 1. Ako dlho

bude trvať návrat krivky LM, závisí od medzinárodnej mobility kapitálu; čím je

kapitál mobilnejší, tým intenzívnejšia bude musieť byť devízová intervencia a tým

rýchlejšie sa krivka LM vráti späť. V praxi sa využíva aj tzv. sterilizovaná devízová

intervencia: centrálna banka vykoná monetárnu expanziu alebo reštrikciu na

domácom finančnom trhu, ktorá zabezpečí, že peňažná zásoba ostane nezmenená

napriek devízovej intervencii. V našom prípade by to znamenalo, že centrálna banka

zastaví návrat krivky LM monetárnou expanziou a predĺži tým situáciu deficitu

platobnej bilancie. Prirodzene, čím je kapitál mobilnejší, tým menej efektívna je

sterilizácia. A čím dlhšie platobná bilancia ostane v deficite, tým viac devízových

rezerv centrálna banka stráca, čo si zrejme všimnú investori a v obave z budúcej

devalvácie zvýšia očakávaný výmenný kurz Ee, čím ešte väčšmi poklesne ich dopyt

po domácej mene.

Obr. 40: Monetárna expanzia pri pevnom výmennom kurze.

Zhrnieme hlavné výsledky:

1. Output sa dočasne zvýšil, potom sa však vrátil na pôvodnú úroveň. Monetárna

politika je v dlhšej dobe neúčinná.

2. Bilancia bežného účtu sa dočasne zhoršila kvôli zvýšeniu outputu, potom sa

vrátila na pôvodnú úroveň.

3. Zásoby devízových rezerv centrálnej banky sa zmenšili. Čím dlhšie centrálna

banka sterilizovala devízovú intervenciu, tým viac rezerv stratila.

i

Y

LM 1=LM3

BP IS

1=3

2

LM 2

85

3.7 Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze

Predpokladajme, že na začiatku je platobná bilancia vyrovnaná a ekonomika sa

nachádza v bode 1 (obr. 41). Vláda teraz zvýši agregátny dopyt a krivka IS sa

posunie doprava, do IS2. Ekonomika sa tým presunie do bodu 2, kde je prebytok

platobnej bilancie. Aby centrálna banka zabránila posilneniu domácej meny, musí

ju na menovom trhu predávať za zahraničnú. Tým však zvyšuje domácu peňažnú

zásobu a krivka LM sa posúva doprava až do polohy LM2, kedy sa obnoví

rovnováha platobnej bilancie (bod 3) a tlak na posilňovanie meny pominie.

(Centrálna banka môže krivku LM posunúť aj klasickou monetárnou expanziou.)

Obr. 41: Fiškálna expanzia pri pevnom výmennom kurze.

Hlavné výsledky sú:

1. Output sa zvýšil, čiže fiškálna politika je účinná. Je rozhodne účinnejšia ako pri

pružnom výmennom kurze, ale nie jednoznačne účinnejšia ako v uzavretej

ekonomike. V uzavretej ekonomike síce fiškálna expanzia nemusí byť

sprevádzaná zvýšením peňažnej zásoby, ale fiškálny multiplikátor je väčší, čiže

krivka IS sa posunie ďalej.

2. Bilancia bežného účtu sa zhoršila, kvôli zvýšeniu outputu.

3. Ak centrálna banka zvýšila peňažnú zásobu devízovou intervenciou, jej zásoby

devízových rezerv vzrástli.

i

Y

LM 1

BP

IS1

1

2

LM 2

IS2

3

86

3.8 Špekulatívny pohyb kapitálu a menová kríza

Pri špekulácii investor očakáva pomerne rýchlu zmenu hodnoty svojho aktíva a

snaží sa ju využiť (ak ide o očakávaný výnos) alebo sa jej vyhnúť (ak ide o

očakávanú stratu). Mena je tiež aktívum, ktorého výnos sa mení v dôsledku zmeny

výmenného kurzu. Ak investori očakávajú napr. pokles hodnoty určitej meny, budú

požadovať vyššie zúročenie investície v tejto mene, aby vykompenzovalo

očakávanú kurzovú stratu. Ak sa úroková sadzba v tejto mene dostatočne nezvýši,

investori začnú presúvať svoj kapitál z tejto meny do nejakej inej, čím zvyšujú

ponuku pôvodnej meny, alebo znižujú dopyt po nej a výsledkom je jej oslabenie až

na takú úroveň, že očakávaná kurzová strata (vzhľadom na už oslabenú menu) bude

dostatočne vykompenzovaná úrokovým výnosom. Špekulatívny odlev kapitálu a

s tým spojené oslabenie meny môžu nastať aj vtedy, keď investori očakávajú

zhoršenie investičných podmienok v danej krajine (zvýšené politické alebo

ekonomické riziko).

Špekulatívny pohyb kapitálu destabilizuje výmenný kurz a v prípade režimu

pevných kurzov alebo riadeného floatingu môže vyvolať menovú krízu (neudržanie

výmenného kurzu a prípadne opustenie tohto kurzového režimu). Na obr. 42 začali

investori očakávať devalváciu, čiže vzrástol očakávaný výmenný kurz Ee, napr.

preto, že ekonomika sa nachádza v recesii a investori začali mať obavy, že centrálna

banka menu devalvuje v záujme stimulovania ekonomiky. V dôsledku nárastu Ee sa

krivka BP posunula nahor (z BP1 do BP2) a ekonomika (bod 1) sa ocitla v oblasti

deficitu platobnej bilancie. Ak by centrálna banka nezasiahla, domáca mena by

devalvovala (krivka BP by sa čiastočne vrátila nadol a krivka IS by sa posunula

vpravo v dôsledku zvýšenia čistého exportu). Na obr. 42 však centrálna banka udrží

daný výmenný kurz devízovou intervenciou, pri ktorej stráca devízové rezervy a

znižuje domácu peňažnú zásobu (posun krivky LM do LM2), čím ekonomiku tlačí

do ešte hlbšej recesie. Problém vznikne, keď centrálna banka nemá dostatok

devízových rezerv alebo keď sa rozhodne, že už ďalej ekonomiku tlmiť nebude;

vtedy mena devalvuje. V opačnom prípade, keď investori začnú očakávať

revalváciu meny, sa krivka BP posúva nadol a ak chce centrálna banka udržať

87

výmenný kurz, musí zvyšovať peňažnú zásobu. Tu problém s nedostatkom

devízových rezerv samozrejme nevzniká, ale príliš silná expanzia môže

vyvolať infláciu, čo takisto môže centrálnu banku prinútiť k opusteniu pevného

kurzu a v tomto prípade k revalvácii.

Obr. 42: Devízová intervencia pri špekulatívnom útoku.

3.9 Voľba režimu výmenného kurzu

Vláda malej otvorenej ekonomiky sa musí rozhodnúť, či svoju menu nechá voľne

plávať vo vzťahu k zahraničným menám alebo ju voči nejakej zahraničnej mene

zafixuje, prípadne si môže zvoliť nejakú kombináciu týchto režimov (plávanie

kurzu v rámci fluktuačného pásma alebo posuvný kurz). Za krajný prípad režimu

pevného kurzu môžeme považovať menovú úniu, kedy dve alebo viaceré krajiny

nahradia svoje národné meny spoločnou menou a prijmú jednotnú monetárnu

politiku (ide akoby o pevný výmenný kurz v pomere 1:1 medzi rovnakými

menami). V tejto podkapitole uvediem niektoré základné hľadiská, podľa ktorých

môžeme identifikovať výhody a nevýhody pevných a pružných kurzov.

1. Účinnosť makroekonomickej politiky.

Ako sme videli, pri pevnom kurze je monetárna politika neúčinná a fiškálna

politika účinná v ovplyvňovaní outputu, kým pri pružnom kurze je monetárna

politika účinná a fiškálna politika slabo účinná. Z hľadiska účinnosti politiky je

zvyčajne preferovaný pružný kurz, pretože pri pružnom kurze je stále možné použiť

aj fiškálnu politiku (i keď so slabším účinkom) a monetárna politika sa vysoko cení

i

Y LM 1

BP1

IS

1

2

BP2

LM 2

(Ee↑)

88

napr. pre jej flexibilitu v porovnaní s fiškálnymi zásahmi, ktoré bývajú ťažkopádne

kvôli náročnosti ich plánovania a odsúhlasovaniu v legislatívnom procese.

Pri pevnom kurze je hospodárska politika neúčinná v ovplyvňovaní inflácie,

pretože . v krajinách, ktoré majú zafixovaný výmenný kurz, úrovne inflácie

konvergujú. Vyplýva to z teórie parity kúpnej sily (purchasing power parity, PPP),

podľa ktorej má reálny výmenný kurz EP*/P tendenciu konvergovať v dlhej dobe

k jednotke, pretože vtedy sú statky v oboch krajinách rovnako cenovo

konkurencieschopné. Ak je reálny kurz napr. väčší ako 1, pre hospodárske subjekty

je lacnejšie nakupovať statky domácej ekonomiky ako zahraničnej, čím sa zvýši

dopyt po domácich statkoch a zníži dopyt po zahraničných statkoch. Ak je

nominálny kurz E pružný, potlačí ho to nadol; ak je pevný, potlačí to domácu

cenovú hladinu P nahor a zahraničnú cenovú hladinu P* nadol. V oboch prípadoch

prispôsobenie potrvá, až kým reálny kurz neklesne na jednotku – vtedy budú

domáce aj zahraničné statky rovnako žiadané a tlak na zmenu cien či nominálneho

kurzu pominie. Keď reálny výmenný kurz konverguje k jednotke, nominálny

výmenný kurz konverguje k pomeru domácej a zahraničnej cenovej hladiny

(absolútna PPP):

*P

PE =

a percentuálna zmena nominálneho kurzu je približne rovná rozdielu

percentuálnych zmien cenových hladín čiže inflácií (relatívna PPP):

*ππ −≈e

Rozdiel medzi domácou a zahraničnou infláciou vedie k zmene nominálneho kurzu

a naopak, ak domáca centrálna banka udržiava nominálny kurz konštantný (e = 0),

vedie to k vyrovnaniu domácej inflácie so zahraničnou.

Ak je v krajine vysoká inflácia a vláda resp. centrálna banka ju chce znížiť, avšak

nemá dôveru obyvateľstva, môže byť výhodné vzdať sa možnosti ovplyvňovať

infláciu. Ak sa centrálna banka zaviaže udržiavať pevný kurz so stabilnou

(nízkoinflačnou) zahraničnou menou, môže to znížiť domáce inflačné očakávania a

domáca inflácia sa tak zníži s menšími stratami outputu a zamestnanosti.

89

Ak však centrálna banka bude držať pevný kurz a zvýši sa inflácia v zahraničí,

potom sa cez mechanizmus PPP (nárast reálneho kurzu) zvýši domáci čistý export,

nastane i monetárna expanzia v dôsledku devízových intervencií proti posilneniu

domácej meny, krivka agregátneho dopytu sa posunie doprava a keď zareagujú

ceny, zvýši sa inflácia aj v domácej ekonomike, čiže dôjde k „preliatiu“ inflácie. Pri

pružnom kurze by sa inflácia nepreliala, pretože domáca mena by posilnila a reálny

kurz by sa nezvýšil.

Niektoré krajiny používajú tzv. posuvný kurz (crawling peg), čo je pevný kurz,

ktorý je však pomerne často devalvovaný, napr. kvôli pretrvávajúcemu inflačnému

diferenciálu.

K parite kúpnej sily je treba dodať, že má obmedzenú platnosť, pretože sa týka

iba cien statkov, s ktorými krajina medzinárodne obchoduje, a ani pre ne neplatí

úplne, pretože neberie do úvahy transakčné náklady v medzinárodnom obchode a

obchodné bariéry a je založená na čisto cenovej konkurencii.

2. Stabilita výmenného kurzu.

Keď je výmenný kurz stabilný, znižuje sa kurzové riziko pre medzinárodných

obchodníkov, investorov a prípadne aj migrujúcich pracovníkov, resp. znižujú sa

náklady na menový hedging (zabezpečenie sa pred zmenou výmenného kurzu

formou forwardových, futuritných alebo opčných kontraktov). Stabilný výmenný

kurz teda podporuje medzinárodný obchod a pohyb faktorov a z tohto hľadiska je

výhodnejší režim pevného kurzu. Pri pevných kurzoch však môže nastať menová

kríza umocnená špekulatívnym pohybom kapitálu a keď centrálna banka minie

devízové rezervy, devalvácia môže byť dosť drastická.

3. Asymetrické šoky.

Asymetrický šok je zmena na strane agregátneho dopytu alebo ponuky, ktorá

zasiahne iba jednu krajinu alebo oblasť, iné nie. Asymetrické šoky sa vyskytujú tým

viac, čím majú krajiny rozdielnejšie štruktúry ekonomiky a čím menej sú

zosynchronizované ich hospodárske cykly. Taktiež, čím je ekonomika krajiny

diverzifikovanejšia, tým je menej pravdepodobné, že sa u nej vyskytne nejaký

závažný šok. V prípade, že domácu ekonomiku zasiahne asymetrický šok, pružný

výmenný kurz pôsobí ako automatický stabilizátor (tlmič šoku), kým pevný kurz

90

spôsobí prehĺbenie šoku. Na obr. 43 vidíme, čo sa stane, keď klesne agregátny

dopyt po statkoch domácej ekonomiky (konkrétne jej čistý export), ak táto

ekonomika udržiava so zahraničím (a) pevný kurz a (b) pružný kurz.

Obr. 43: Pokles čistého exportu pri (a) pevnom kurze, (b) pružnom kurze.

Na začiatku sa ekonomika nachádza v bode 1. Pokles čistého exportu posunie

krivku IS z pozície IS1 doľava do IS2. V prípade pevného kurzu sa krivka BP

zároveň posunie trochu nahor, pretože znížením čistého exportu sa jej pôvodná

poloha ocitne v oblasti deficitu platobnej bilancie. Pri pevnom kurze musí teraz

centrálna banka kupovať na menovom trhu domácu menu, aby zabránila jej

oslabeniu, čím sa znižuje peňažná zásoba a krivka LM sa posunie do pozície LM2.42

Ekonomika sa tak dostane až do bodu 3, kde je output znížený nielen pôvodným

poklesom čistého exportu, ale aj v dôsledku devízovej intervencie. Naproti tomu

v prípade pružného kurzu domáca mena oslabí, čo zvýši čistý export a krivku IS

posunie čiastočne späť (do IS3), kým krivka BP sa posunie nadol, až sa všetky tri

krivky pretnú v bode 3. Pružný kurz teda stlmil pokles čistého exportu a outputu.

Okrem toho môže centrálna banka menu ďalej oslabiť devízovou intervenciou a

tým pokles čistého exportu a outputu úplne eliminovať.

V prípade symetrického šoku, ktorý postihne domácu ekonomiku ako i celú

oblasť, na ktorú je domáca mena zafixovaná, by situácia vyzerala podobne ako na

obr. 43b. Krivka BP by sa posunula nadol – jednak preto, lebo domáca mena

(spoločne s ostatnými menami v oblasti pevného kurzu) oslabila voči menám mimo

42 Ak je krajina súčasťou menovej únie, posun krivky LM nahor nastane v dôsledku odlevu peňažnej zásoby do ostatných krajín, ktoré používajú spoločnú menu.

i i

Y Y

BP1

BP2

IS1

IS2 LM 1

LM 2

BP1

LM

BP2

IS1

IS2

IS3

1

2

3 1

2 3

(a) (b)

91

oblasti pevného kurzu, a jednak v dôsledku poklesu úrokových sadzieb v oblasti

pevného kurzu. Krivka IS by sa čiatočne vrátila doprava v dôsledku oslabenia

domácej meny voči menám mimo oblasti pevného kurzu. Krajiny v oblasti pevného

kurzu by sa zároveň mohli dohodnúť, že devízovými intervenciami simultánne

oslabia svoje meny voči menám mimo oblasti, čím by svoje ekonomiky vrátili na

pôvodnú úroveň outputu bez toho, aby narušili vzájomné výmenné kurzy.

Symetrické šoky v režime pevného kurzu by nemali spôsobiť väčšiu škodu ako

v režime pružného kurzu.

V súvislosti so stabilizujúcim účinkom pružného kurzu však musíme uviesť

varovnú poznámku. Oslabenie meny zvýši ceny importov, čo spôsobí problémy, ak

je domáca ekonomika na importoch silne závislá. Ak importy tvoria významnú časť

spotrebného koša, klesnú reálne mzdy zamestnancov a tí budú požadovať zvýšenie

nominálnych miezd, a ak importy tvoria významnú časť vstupov do domáceho

produkčného procesu, ďalej sa zvýšia produkčné náklady. Čiže nastane inflácia

tlačená nákladmi a pokles agregátnej ponuky a outputu, čo redukuje pôvodný

stabilizačný účinok pružného kurzu.

Čo môže pomôcť ekonomike v režime pevného kurzu, u ktorej asymetrický šok

vyvolal pokles outputu a zamestnanosti? Jednou možnosťou by bolo čakať, kým

poklesnú ceny a nominálne mzdy, čím by sa ekonomika vrátila na prirodzenú

úroveň outputu. Tento proces by však bol dosť zdĺhavý, keďže ceny a mzdy bývajú

v krátkej dobe nepružné, hlavne nadol.

Monetárnu expanziu vláda použiť nemôže, ostáva jej fiškálna expanzia, ktorá

však môže viesť k vysokému rozpočtovému deficitu (čiastočná fiškálna expanzia

nastane automaticky pôsobením rozpočtových stabilizátorov). Problém

rozpočtového deficitu by bol zmiernený alebo odstránený systémom fiškálneho

federalizmu v oblasti s pevným kurzom (resp. v menovej únii). Fiškálny

federalizmus však môžeme očakávať až na veľmi vysokom stupni integrácie krajín,

pretože ide o redistribúciu dôchodkov a bohatstva medzi krajinami: vyžaduje si to

objemný nadnárodný rozpočet, cez ktorý by sa presúvali dane a sociálne odvody

z prosperujúcich krajín do ekonomických vládnych výdavkov a sociálnych

transferov v postihnutých krajinách.

92

Nezamestnanosť v krajine postihnutej asymetrickým šokom by zmiernila

mobilita pracovnej sily medzi krajinami oblasti pevného kurzu alebo spoločnej

meny: časť pracujúcich by opustila krajinu v recesii a našla zamestnanie v niektorej

prosperujúcej krajine. Mobilitu pracovnej sily môžu vlády zvýšiť odstránením

oficiálnych bariér pohybu osôb, ale psychologické, kultúrne a jazykové bariéry

budú pravdepodobne pretrvávať.

Keďže výhody pevného kurzu rastú s intenzitou ekonomického prepojenia krajín,

domácu menu je vhodné zafixovať na menu hlavného obchodného a investičného

partnera alebo v prípade diverzifikovanejších medzinárodných ekonomických

vzťahov na menový kôš (vážený priemer viacerých mien). Voči ostatným menám

potom domáca mena pláva. V 20. storočí sa okrem toho používalo niekoľko

systémov na zafixovanie výmenných kurzov medzi viacerými krajinami:

• Zlatý štandard, pri ktorom každá mena bola konvertibilná za zlato v určitom

pevne stanovenom pomere a z týchto pomerov potom vyplývali pevné výmenné

kurzy medzi menami. Hlavnou slabinou tohto systému je, že peňažná zásoba

závisí od zásoby zlata.

• Fixovanie všetkých mien na jednu centrálnu menu, čím sa všetky meny

zafixovali aj navzájom; toto bolo základom bretton-woodskeho menového

systému, kde centrálnou menou bol americký dolár. Slabinou takéhoto systému

je asymetrická pozícia krajiny s centrálnou menou voči ostatným krajinám, ktorá

môže byť zneužitá. Centrálna krajina totiž môže bez obmedzenia používať

monetárnu a fiškálnu politiku, lebo nemusí intervenovať na menovom trhu;

ostatné krajiny intervenujú, aby udržali svoje meny v pevnom kurze voči

centrálnej mene (ktorá slúži ako devízová rezerva v centrálnych bankách) a tým

prispôsobujú svoje makroekonomické politiky makroekonomickej politike

centrálnej krajiny.

• Fixovanie všetkých mien na umelú menu, ktorá je váženým priemerom (košom)

všetkých mien, čím sa všetky meny zafixovali aj navzájom; toto bol prípad

európskeho menového systému a umelej meny ECU. V takomto systéme je

väčšia symetria a preto je potrebná multilaterálna koordinácia

93

makroekonomických politík zúčastnených krajín, pri ktorej sa však strácajú

hlasy malých krajín.

Nakoniec ešte uvediem dodatočné výhody a nevýhody menovej únie

v porovnaní so systémom pevného kurzu. Dodatočné výhody sú:

• Úplné odstránenie kurzového rizika (hrozby devalvácie alebo revalvácie) a

špekulatívnych útokov.

• Úplné odstránenie nákladov na konverziu meny.

• Zostrenie cenovej konkurencie, pretože zákazníci nebudú musieť prepočítavať

ceny, a tak ich ľahšie porovnajú.

• Spoločná mena prehlbuje politickú integráciu krajín.

A dodatočné nevýhody menovej únie sú:

• Úplné prenechanie monetárnej politiky nadnárodnej centrálnej banke, čiže

vzdanie sa aj možnosti aspoň krátkodobo ovplyvniť peňažnú zásobu sterilizáciou

devízových intervencií.

• Používanie spoločnej meny predstavuje veľkú bariéru pre výstup z menovej

únie.

• Únia môže obmedziť národné fiškálne politiky stanovením limitu na rozpočtový

deficit a vládny dlh, aby nadnárodná centrálna banka nemusela zachraňovať

niektorú príliš zadlženú národnú vládu tlačením spoločnej meny, čo by

spôsobovalo inflačné tlaky v celej menovej únii.

• Jednorazové náklady na zavedenie spoločnej meny (prepočty cien, miezd,

informačné opatrenia firiem pre zákazníkov, zamestnancov, partnerov, adaptácia

software a hardware).

3.10 Zahranično-hospodárska a zahranično-obchodná politika

Zahranično-hospodárska politika je tá časť hospodárskej politiky, ktorá reguluje

ekonomické vzťahy domácej ekonomiky so zahraničím čiže medzinárodný pohyb

statkov (tovarov a služieb) a mobilných faktorov (kapitálu a práce). Zahranično-

obchodná politika je podmnožinou zahranično-hospodárskej politiky, ktorá reguluje

94

medzinárodný obchod čiže pohyb statkov, jeho objem, teritoriálnu a komoditnú

štruktúru.

Ak vláda nezasahuje do medzinárodných tokov statkov a faktorov, resp.

odstraňuje prekážky ich pohybu, hovoríme o liberálnej zahranično-hospodárskej

politike, v opačnom prípade o protekcionistickej zahranično-hospodárskej politike.

Vo svete sa postupne presadzuje liberalizmus, ktorý sa uplatňuje jednak na

multilaterálnej, takmer celosvetovej úrovni (odstraňovaním obchodných bariér

v rámci Svetovej obchodnej organizácie naraz medzi všetkými jej členskými

krajinami) a jednak na bilaterálnej a regionálnej úrovni (v rámci integračných

zoskupení, v ktorých sa ešte intenzívnejšie liberalizuje pohyb statkov i faktorov a

kvôli užšej prepojenosti ekonomík sa prehlbuje aj koordinácia hospodárskych

politík).

Z ekonomickej teórie vyplýva, že voľný (bezbariérový) medzinárodný obchod je

pre všetky zúčastnené krajiny výhodný. Ekonomické prínosy voľného obchodu

môžeme rozdeliť na statické a dynamické.43 Statické prínosy vznikajú vo forme

zvýšenia reálneho HDP krajiny v dôsledku efektívnejšej alokácie produkčných

faktorov po jej otvorení sa zahraničiu, pričom zdroje a produktivita (technológie)

krajiny ostávajú konštantné. Tento jav sa vysvetľuje tým, že obchodujúce krajiny

využívajú svoje komparatívne výhody v produktivite (Ricardova teória) a

v dispozícii zdrojov (Heckscherova-Ohlinova teória). Každá krajina sa teda zameria

viac na produkciu tých statkov, v ktorých má komparatívnu výhodu (relatívne

vyššiu produktivitu alebo relatívne vyššiu dispozíciu zdrojov, ktoré sú špecifické

pre ich produkciu alebo intenzívne využívané pri ich produkcii), čiže dokáže tieto

statky vyprodukovať relatívne úspornejšie (lacnejšie) ako druhá krajina. Dynamické

prínosy vznikajú v dôsledku rozšírenia zdrojov alebo zvýšenia produktivity krajiny,

čiže podporujú ekonomický rast a rozvoj. Uskutočňuje sa to zvyšovaním zásoby

kapitálu a produktivity cez import kapitálových statkov či už výmenou za export

iných statkov alebo prílevom priamych zahraničných investícií, cez import licencií,

v dôsledku zvyšovania vlastných úspor (ktoré sa zvýšia pri zvýšení reálneho HDP)

43 HUSTED, S. – MELVIN, M.: International Economics. 2. vyd. New York : HarperCollins College Publishers, 1993, s. 146-148.

95

a v dôsledku zosilnenia konkurencie medzi firmami. Významnú rolu môžu hrať aj

úspory z rozsahu produkcie, ktoré sa delia na interné (zníženie priemerných

nákladov, keď firma rozšíri svoju produkciu) a externé (zníženie priemerných

nákladov, keď sa zvýši produkcia a veľkosť určitého priestorovo koncentrovaného

odvetvia ako celku, pretože potom odvetvie podporuje existenciu špecializovaných

dodávateľov, priťahuje viac kvalifikovaných pracovníkov a podporuje výmenu

poznatkov medzi firmami v odvetví44). Úspory z rozšírenej produkcie sa uplatnia,

keď sa firme alebo odvetviu zvýši odbyt vďaka možnosti exportovať.

Hoci krajina ako celok vďaka medzinárodnému obchodu získava, medzinárodný

obchod jej spôsobuje aj určité problémy, a to je príčinou, prečo vlády obmedzujú

cezhraničný pohyb statkov, konkrétne importov. Jedným problémom je

redistribúcia dôchodkov: otvorením sa ekonomiky strácajú vlastníci faktorov, ktoré

sú špecifické pre produkciu alebo intenzívne využívané pri produkcii statkov, ktoré

konkurujú importom. Ceny45 importovaných statkov sú totiž nižšie ako ceny

rovnakých statkov produkovaných doma pred otvorením sa ekonomiky (to je

dôsledok komparatívnych výhod krajín), preto domáci producenti musia tiež znížiť

svoje ceny, čo ich vedie k obmedzeniu produkcie. V ekonomike potom vzniká

dočasný prebytok faktorov, ktoré sú špecifické alebo intenzívne pre produkciu

importu konkurujúcich statkov, a preto dôchodky týchto faktorov klesajú. Vlastníci

týchto faktorov budú presadzovať zavedenie importných bariér. Naopak, vlastníci

faktorov, ktoré sú špecifické alebo intenzívne pre produkciu exportovaných statkov,

získavajú. Tieto statky totiž môžu producenti predať v zahraničí za vyššie ceny ako

doma pred otvorením sa ekonomiky, čo ich motivuje zvýšiť produkciu. Dočasný

previs dopytu po faktoroch špecifických alebo intenzívnych v exportných

odvetviach následne zvyšuje ich dôchodky. Vlastníci týchto faktorov budú

presadzovať liberalizáciu zahraničného obchodu. Keďže však, ako som spomenul,

celkový dôchodok krajiny zapojením sa do medzinárodného obchodu vzrastie,

získavajúce faktory získajú viac, ako strácajúce faktory stratia. Optimálna politika

44 Teória A. Marshalla o externých výnosoch z rozsahu, pozri KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.: International Economics : Theory and Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997, s. 147-150. 45 Presnejšie povedané, ide o relatívne ceny statkov čiže hodnoty statkov vyjadrené v jednotkách iných statkov.

96

by teda bola umožniť voľný obchod a redistribuovať časť prírastku dôchodku od

získavajúcich faktorov k strácajúcim, aby sa mal každý lepšie. V praxi by však taká

redistribúcia mohla byť ťažko uskutočniteľná, a tak zavedenie určitých importných

bariér môže byť schodnejším riešením. Uvedené štrukturálne zmeny v ekonomike

často spôsobujú štrukturálnu a frikčnú nezamestnanosť, pretože pracovníci

prepustení z odvetví konkurujúcich importu musia hľadať uplatnenie v rastúcom

exportnom sektore, čo im zaberie určitý čas a môže si vyžadovať rekvalifikáciu, a

kontrakcia importu konkurujúceho sektora môže byť rýchlejšia ako expanzia

exportného sektora. Problém nezamestnanosti aspoň dočasne postihne všetkých

pracujúcich uvoľnených z importu konkurujúceho sektora čiže vrátane tých, ktorých

práca je intenzívne využívaná v exportnom sektore a v konečnom dôsledku budú

benefitovať z voľného obchodu. Udržiavanie importných bariér teda ochráni krajinu

pred dočasnou nezamestnanosťou, resp. ich postupné znižovanie môže zmierniť

nepríjemnosti štrukturálnej adaptácie. Ďalším argumentom pre protekcionizmus je

potreba dočasnej ochrany nových, rozvíjajúcich sa odvetví pred zahraničnou

konkurenciou. V týchto odvetviach by krajina mohla v budúcnosti dosiahnuť

komparatívne výhody a tieto odvetvia môžu tiež stimulovať ekonomickú aktivitu

v ďalších odvetviach a byť zdrojom prelievajúcich sa technologických poznatkov.

Krajina tiež môže mať záujem chrániť a udržať si odvetvia ako poľnohospodárstvo

a zbrojárstvo, ak ich považuje za strategické z bezpečnostno-politického hľadiska.

Nakoniec môže byť obmedzenie importu motivované aj snahou vlády znížiť deficit

obchodnej alebo platobnej bilancie.

Čo sa týka medzinárodného pohybu mobilných faktorov (kapitálu a práce),

základné vysvetlenie príčiny ich pohybu je v tom, že faktor sa pohybuje z krajiny,

kde má nižšiu cenu (investičný výnos, reálnu mzdu), do krajiny, kde zarobí viac.

Toto zároveň znamená, že faktor sa pohybuje z krajiny, kde je nízko produktívny

(napr. v dôsledku jeho hojnosti), do krajiny, kde je vysoko produktívny (napr.

v dôsledku jeho vzácnosti), čiže medzinárodný pohyb faktorov napomáha ich

efektívnejšej medzinárodnej alokácii a zvyšovaniu svetového reálneho HDP. Tiež

redukuje komparatívne výhody krajín v dispozícii zdrojov a nahrádza tak

medzinárodný obchod. Podobne ako medzinárodný obchod však spôsobuje aj

97

redistribúciu dôchodkov, pretože cena faktora sa zvyšuje v krajine, kde ho ubúda, a

znižuje sa v krajine, kde ho pribúda. Toto je citlivým problémom v prípade migrácie

pracovnej sily a môže to motivovať vládu (pod tlakom ohrozených skupín

pracovníkov), aby zaviedla imigračné bariéry.

3.11 Nástroje obchodného protekcionizmu

Oficiálne obchodné bariéry sa zvyčajne delia na clá (tarify) a netarifné bariéry.

Clo je daň, ktorú vláda uvaľuje na importy alebo exporty (dovozné alebo vývozné

clo). Podľa spôsobu výpočtu existujú tri základné druhy cla: (1) špecifické, ktoré je

fixným poplatkom za každú jednotku tovaru; (2) valorické, ktoré je určitým

percentuálnym podielom z predajnej ceny tovaru; a (3) kombinované, ktoré

obsahuje elementy špecifického i valorického cla. Medzi netarifné bariéry patria

najmä dovozné kvóty a autolimitácie vývozu (kvantitatívne obmedzenia obchodu),

obmedzenie konvertibility domácej meny, politika verejného obstarávania

preferujúca domáce firmy a rôzne byrokratické bariéry, ale aj nástroje pro-exportnej

politiky, ktorými vláda umelo zvyšuje export svojej krajiny, čím deformuje voľný

obchod a znižuje jeho celkový úžitok: exportné dotácie (špecifické alebo valorické

platby za export tovaru), daňové úľavy, subvencovanie úverov a poistenia pre

exportérov, umelé oslabovanie domácej meny. Ako netarifné importné bariéry

môžu pôsobiť aj technické, bezpečnostné a zdravotné štandardy na tovar a slabá

ochrana práv duševného vlastníctva.

Na záver tejto kapitoly uvediem analýzu troch základných protekcionistických

nástrojov: importného cla, kvóty a exportnej dotácie, pričom budem predpokladať

prostredie dokonalej konkurencie.

Obr. 44 znázorňuje účinky importného cla uvaleného domácou krajinou na určitý

tovar. Pred zavedením cla sa cena tovaru na svetovom trhu rovnala PW a domáca

krajina importovala množstvo Q4-Q1 (resp. zahraničie exportovalo množstvo Q8-

Q5). Po zavedení cla vo výške t domáca cena tovaru vzrástla na PH a zahraničná

cena klesla na PF (všetky ceny sú prerátané na jednu menu). V dôsledku zvýšenia

domácej ceny domáca produkcia vzrástla (z Q1 na Q2) a domáca spotreba klesla (z

98

Q4 na Q3), čiže domáci import klesol (na množstvo Q3-Q2). V zahraničí bol dopad

na produkciu a spotrebu opačný. Pomocou konceptov producentského a

spotrebiteľského prebytku môžeme peňažne ohodnotiť nárast peňažného blahobytu

domácich producentov a pokles peňažného blahobytu domácich spotrebiteľov. Ich

rozdiel je negatívny a táto domáca strata sa rovná súčtu plôch a+b+c. Avšak clo

predstavuje príjem do domáceho štátneho rozpočtu a teda zvyšuje blahobyt domácej

spoločnosti o b+d. To, či je výsledný efekt na domáci blahobyt pozitívny alebo

negatívny závisí od porovnania negatívneho efektu a+c a pozitívneho efektu d. Ak

však uvažujeme malú domácu ekonomiku, jej schopnosť znížiť zahraničnú cenu

bude veľmi slabá, takže v tom prípade bude plocha d príliš malá na to, aby

vykompenzovala negatívny efekt a+c. Čistý dopad na zahraničný blahobyt je

jednoznačne negatívny – plocha e, avšak pokiaľ je domáca ekonomika malá, pokles

zahraničnej ceny a plocha e budú zanedbateľné. Vidíme, že zavedením cla poklesol

medzinárodný obchod a svetový blahobyt. Ak by bolo clo t rovné rozdielu domácej

a zahraničnej autarkickej ceny, medzinárodný obchod by sa úplne zastavil

(prohibitívne clo).

Obr. 44: Importné clo uvalené domácou krajinou. (a) Domáca krajina, (b) domáci

dopyt po importe a zahraničná ponuka exportu, (c) zahraničie.

Obr. 45 znázorňuje účinky kvóty q na import do domácej krajiny. Jej účinok na

medzinárodný obchod a ceny je analogický účinku cla. Účinok na domáci a

zahraničný blahobyt však môže byť odlišný, a to závisí od toho, či z rozdielu medzi

domácou a zahraničnou cenou budú profitovať domáce alebo zahraničné subjekty.

Pokiaľ licencie na dovoz tovaru do domácej ekonomiky získajú domáce subjekty

a bd

c e

PH

PF

PW t

P P P

Q Q Q

SH DH

XS

MD

SF

DF

Q1 Q2

Q3 Q4

Q5 Q6

Q7 Q8

(a) (b) (c)

99

(importéri), analýza domáceho a zahraničného blahobytu bude rovnaká ako na obr.

44, s tým rozdielom, že oblasť, ktorá pri cle zodpovedala príjmu do domáceho

štátneho rozpočtu, bude príjmom domácich importérov. Môžeme si predstaviť aj

situáciu, že domáca vláda tieto licencie predá na dražbe, takže profit z cenového

rozdielu bude príjmom do domáceho štátneho rozpočtu tak ako v prípade cla. Obr.

45 znázorňuje situáciu, keď z cenového rozdielu profitujú zahraničné subjekty

(exportéri alebo zahraničná vláda). V tom prípade domáca krajina zaznamená

pokles peňažného blahobytu rovný ploche a, kým dopad na zahraničie nie je vo

všeobecnosti jednoznačný. Súčet plôch b+c+d predstavuje pokles blahobytu a

plochy c+e sú prírastkom blahobytu vďaka zisku z cenového rozdielu. Ak však

uvažujeme malú domácu ekonomiku, potom pokles zahraničnej ceny bude

zanedbateľný a blahobyt zahraničia sa zvýši. Zavedením kvóty poklesol

medzinárodný obchod a svetový blahobyt.

Obr. 45: Kvóta na domáci import. (a) Domáca krajina, (b) domáci dopyt po importe

a zahraničná ponuka exportu, (c) zahraničie.

Napokon sa pozrime na obr. 46, ktorý znázorňuje účinky exportnej dotácie

vyplácanej domácou vládou exportérom (domáca krajina je tentokrát v role

exportéra tovaru). Dotácia má výšku s a spôsobí nárast domácej ceny na PH a pokles

zahraničnej ceny na PF. V dôsledku zvýšenia domácej ceny domáca produkcia

vzrástla (z Q3 na Q4) a domáca spotreba klesla (z Q2 na Q1), čiže domáci export

vzrástol (z Q3-Q2 na Q4-Q1). V zahraničí bol dopad na produkciu a spotrebu opačný.

Čo sa týka peňažného blahobytu, v domácej krajine čistý blahobyt jednoznačne

poklesol: výdaj zo štátneho rozpočtu ABCD je iba čiastočne kompenzovaný

ac

PH

PF

PW

P P P

Q Q Q

SH DH

XS

MD

SF

DF

Q1 Q2

Q3 Q4

Q5 Q6

Q7 Q8

(a) (b) (c)

b d e

q

100

kladným rozdielom medzi prírastkom producentského prebytku a úbytkom

spotrebiteľského prebytku (plocha a). Naproti tomu v zahraničí došlo

k jednoznačnému zvýšeniu peňažného blahobytu (plocha b). Vyplácaním exportnej

dotácie sa síce zvýšil domáci export daného tovaru, avšak zvýšenie exportu nad

úroveň určenú voľným obchodom je neefektívne. Svetový blahobyt poklesol.

Obr. 46: Dotácia na domáci export. (a) Domáca krajina, (b) zahraničný dopyt po

importe a domáca ponuka exportu, (c) zahraničie.

PW

P

Q

XS

MD

(b)

PH

P

Q

SH

DH

Q2 Q1 Q4

Q3

(a)

bPF

P

Q

SF DF

Q6 Q5

Q8 Q7

(c)

s a · ·· ·

A B

D C

101

4 ZÁVER

V práci som sa pokúsil načrtnúť komplexnosť hospodárskej politiky a objasniť

podstatu niektorých jej základných aspektov.

Teória hospodárskej politiky je prienikom medzi ekonomickou a politickou

vedou a zaoberá sa vplývaním štátu na ekonomický systém, čo je systém produkcie

a distribúcie ekonomických statkov. Základom ekonomického systému je trh

(súkromný sektor), ktorého fungovanie je poznačené určitými neefektívnosťami a

zlyhaniami. Štát (verejný sektor) môže zlepšiť fungovanie ekonomiky v rámci troch

základných funkcií: alokačnej, distribučnej a stabilizačnej. Treba mať však na

pamäti, že vzhľadom na zložitosť ekonomiky, obmedzenosť teórie a empirického

výskumu a ďalšie problémy ani zásahy štátu nie sú dokonalé a niekedy môžu

spôsobiť viac škody ako úžitku.

Ekonomika je efektívna vtedy, keď nie je možné vykonať zmenu, ktorá by

zlepšila postavenie niekoho bez zhoršenia postavenia iných. Dokonale konkurenčný

trh dokáže zabezpečiť efektívnu produkciu a distribúciu súkromných statkov

negenerujúcich externality. V skutočnosti je však konkurenčné prostredie viac či

menej nedokonalé a štát by mal konkurenčnou politikou odstraňovať neefektívnosti

plynúce z tejto nedokonalosti. Efektívne poskytovanie verejných statkov a

súkromných statkov s externalitami sa nezaobíde bez rozpočtovej politiky štátu.

Trhová distribúcia dôchodkov a bohatstva nebýva považovaná za sociálne

spravodlivú a štát by mal preto v rámci sociálnej politiky vykonávať ich

redistribúciu. Veľkosť a spôsob redistribúcie treba zvoliť tak, aby čo najviac zvýšila

spoločenský blahobyt, pretože redistribúcia na jednej strane zvyšuje spoločenský

blahobyt v dôsledku zvýšenia sociálnej spravodlivosti, na druhej strane však

spoločenský blahobyt znižuje spôsobením poklesu ekonomickej efektívnosti.

Pri makroekonomickej analýze som vychádzal najmä z teórie neoklasickej

syntézy. Ukázalo sa, že trhová ekonomika potrebuje makroekonomickú reguláciu

štátom v prípade, že je nestabilná, čiže nedokáže (vôbec alebo dostatočne rýchlo)

sama dosiahnuť vnútornú a vonkajšiu rovnováhu.

102

Nezamestnanosť môže byť spôsobená takými chybami trhového mechanizmu,

ako sú investičná a likviditná pasca, nepružnosť cien a nominálnych miezd. Túto

nezamestnanosť môže štát odstrániť fiškálnou a, s výnimkou pascí, aj monetárnou

expanziou. Avšak dlhodobé zníženie nezamestnanosti pod prirodzenú úroveň

riadením agregátneho dopytu nie je možné; na to je potrebné odbúrať prekážky na

trhu práce.

Znižovanie inflácie vo všeobecnosti povedie k dočasnému zvýšeniu

nezamestnanosti. Straty vo forme zvýšenej nezamestnanosti zásadne závisia od

inflačných očakávaní zamestnancov a od flexibility nominálnych miezd. Čím

rýchlejšie sa inflačné očakávania prispôsobujú aktuálnej úrovni inflácie, resp. čím

presnejšie ju predvídajú, a čím ľahšie sa dajú upravovať nominálne mzdy, tým

rýchlejšia bude dezinflácia a tým menej sa zvýši nezamestnanosť. Na tvorbu

inflačných očakávaní má vplyv aj dôveryhodnosť vyhlásení vlády (resp. centrálnej

banky).

Efektívnosť makroekonomickej politiky pri ovplyvňovaní outputu a inflácie

v otvorenej ekonomike závisí od režimu výmenného kurzu, pričom pevný kurz na

ňu kladie celkovo väčšie obmedzenia ako pružný kurz. Tieto obmedzenia sú však

menej dôležité, ak krajinu nepostihujú asymetrické šoky. Pevný kurz znižuje

kurzové riziko, čím podporuje medzinárodný obchod a investície.

Voľný medzinárodný obchod je výhodný pre všetky obchodujúce krajiny, avšak

spôsobuje aj problémy, kvôli ktorým ho vlády obmedzujú protekcionistickými

opatreniami.

103

5 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BAYE, M. R. – BEIL, R. O.: Managerial Economics and Business Strategy. Burr

Ridge : Irwin, 1994. ISBN 0-256-12326-8

BLANCHARD, O: Macroeconomics. 2.vyd. Upper Saddle River : Prentice-Hall,

2000. ISBN 0-13-017395-9

COPELAND, L. S.: Exchange Rates and International Finance. 2. vyd.

Wokingham : Addison-Wesley, 1994. ISBN 0-201-62429-X

FELDERER, B. – HOMBURG, S.: Makroekonomika a nová makroekonomika. 1.

vyd. Bratislava : Elita, 1995. ISBN 80-85323-87-7

GONDA, V.: Ako napísať a úspešne obhájiť diplomovú prácu. 4. vyd. Bratislava :

Elita, 2003. ISBN 80-8044-076-X

GONDA, V.: Monetárna teória : J. M. Keynes versus M. Friedman. 1. vyd.

Bratislava : Elita, 1995. ISBN 80-8044-003-4

HONTYOVÁ, K. – LISÝ, J. – SATKOVÁ, B.: Základy ekonómie a ekonomiky.

Bratislava : Ekonóm, 1999. ISBN 80-225-1224-9

HUSTED, S. – MELVIN, M.: International Economics. 2. vyd. New York :

HarperCollins College Publishers, 1993. ISBN 0-06-501096-5

KEYNES, J. M.: The General Theory of Employment, Interest, and Money. San

Diego : Harvest/HBJ, 1964. ISBN 0-15-634711-3

KRUGMAN, P. R. – OBSTFELD, M.: International Economics : Theory and

Policy. 4. vyd. Reading : Addison-Wesley, 1997. ISBN 0-673-52497-3

LIPTÁK, J.: Verejné financie. 1.vyd. Bratislava : Súvaha, 1999. ISBN 80-88727-

21-9

MUSGRAVE, R. A. – MUSGRAVE, P. B.: Public Finance in Theory and Practice.

5. vyd. New York : McGraw-Hill, 1989. ISBN 0-07-044127-8

REVENDA, Z. a kol.: Peněžní ekonomie a bankovnictví. 3. vyd. Praha :

Management Press, 2000. ISBN 80-7261-031-7

SAMUELSON, P. A. – NORDHAUS, W. D.: Ekonómia. 16. vyd. Bratislava : Elita,

2000. ISBN 80-8044-059-X

104

SAYER, S: An Introduction to Macroeconomic Policy. London : Butterworths,

1982. ISBN 0-408-10779-0

URBAN, L. a kol: Hospodářská politika. 1.vyd. Praha : Victoria Publishing, 1994.

ISBN 80-85865-01-7

VINCÚR, P. a kol.: Hospodárska politika. Bratislava : Ekonóm, 1996. ISBN 80-

225-0776-8

Zdroje z internetu:

FONSECA, G. L. – USSHER, L.: The International Macroeconomy.

(http://cepa.newschool.edu/het/essays/keynes/international.htm)

FONSECA, G. L. – USSHER, L.: The Paretian System : II Efficiency.

(http://cepa.newschool.edu/het/essays/paretian/paretoptimal.htm)

WEERAPANA, A.: Lecture 6: The Balance of Payments Accounts.

(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect213-

06.pdf)

WEERAPANA, A.: Lecture 13: Comparing Exchange Rate Systems.

(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect213-

13.pdf)

WEERAPANA, A.: Lecture 16: The European Monetary Union.

(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect213-

16.pdf)

WEERAPANA, A.: Lecture 17: Optimal Currency Areas.

(http://www.wellesley.edu/Economics/weerapana/econ213/econ213pdf/lect213-

17.pdf)