NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 1ROZKOŠ Z TEXTU

No

vý

živ

ot, m

are

c –

ap

ríl 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 3

– 4

703 – 42018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Zoroslav Jesenský: Sedel som raz na múriku. Strán 32. Cena 500 din.

Ivan Bagľaš: Osobnosť, základné psychické potreby a motivácia ako prediktory well-beingu v pracovnom a akademickom prostredí. Strán 132. Cena 300 din.

Miroslav Dudok: Ribayov Idiotikon. Strán 212 + CD. Cena 600 din.

Radovan Vlahović: Bapa. Román. Zo srbčiny preložila Ana Žikić. Strán 176. Cena 500 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 1ROZKOŠ Z TEXTU

CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234Preložil František Lipka

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z reprodukcie obrazu Podoba sna Milana Súdiho, olejomaľba, 2016.Číslo je ilustrované reprodukciami olejomalieb zo samostatných výstav akademického maliara Milana Súdiho, ktoré sa uskutočnili 7. – 27. apríla 2018 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci a 5. – 23. mája 2018 v Galérii SND v Kysáči.Gra cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁKorigovalaZuzana SUDICKÁTechnický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svc.petrovec@gmail.com; zdenkavb@gmail.com

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAIVAN GAĐANSKI (1937 – 2012)

Siedmy list do prázdnaJovanovi Sterijovi Popovićovi

Cestovanie

prepáč sterija že počítam tvoje listysnažiac sa ako pytagorejecvytvoriť u nás dajaký domáci poriadok

ktorý vybledol už aj v našich spomienkachpod hrubými vrstvami jedovatého múľuvšetkých nahromadených európskych usadenín

v neveľkom novom đerdapskom jazerektorého dno videné laboratórnym okomvyzerá ako verný obraz našej schopnosti

nevidieť si ďalej od vlastného nosaktorý sa necítiac smrad ešte stálepyšne dvíha do nedosiahnutých výšin

napohľad veľkolepých tokov históriektoré v týchto priestoroch neustále preverujúvysoké priehrady v riekach i v našich hlavách

v najostrejšej zákrutezvyšujeme rýchlosť

rútime sa cez všetky možnosti

všetky nedorozumenia so skutočnosťouzamykáme do kufra

vyhýbame sa metaforám aby sa naši cestujúci nezľakli a cestujeme sami

keby si otvoril náš kufor tak sa v ňom stratíš

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 1ROZKOŠ Z TEXTU

I.

Vnímame,1že literárna kritika dnes ustupuje do úzadia tak v širšom zmysle ako výklad literatúry, ale aj v užšom zmysle, ako jej hodnotenie. Táto kríza kritiky je znakom inej krízy, krízy autonómie literatúry. Ako by sme mohli definovať túto autonómiu? Azda ako schopnosť literatúry reprezentovať samu seba. To neznamená, že je literatúra izolova-ná od sveta (presnejšie od iných diskurzov), ale že sa svet javí ako materiál, ktorý literatú-ra spracúva zvláštnym spôsobom: preto oblasť literárnej analýzy môže byť analýza spôsobu tvarovania sveta (poetika), ale tiež aj sám tvarovaný svet (hermeneutika).

II.

Hans Robert Jauss v texte Koniec obdobia umenia uvádza Stendhalove slová: „Koľko smelých vecí, ktoré píšem v triaške, budú plytké, všeobecne známe postoje, desať rokov po mojej smrti.“2 Z citovaného vidno, v čom spočíva dráma modernej literatúry. Literatúra si je vedomá dynamiky sveta, ale sa nemôže vymaniť z toho, čo je ustanovujúce pre ňu, a to je túžba zachrániť niečo pred zánikom v čase. Takáto protirečivá povaha modernej literatúry sa najsilnejšie prejavuje v samom jej etablova-ní, to robil okrem iných Baudelaire. Jeho dobre známa teória krásna3 je odvážny, ale súčasne neúspešný pokus zjemniť opísané protiklady, ktoré rozpolcujú bytosť modernej literatúry. História literárnej autonómie sa môže prejaviť ako premena derridovských suplementov na

1 Text bol publikovaný v knihe Književnost i komentari Beograd, Službeni glasnik 2017. s. 277-286.2 JAUS, Hans Robert: Teorija recepcije. Beograd, Nolit 1978. s. 265.3 „Toto je skutočne vhodná príležitosť na nastolenie racionálnej a historickej teórie krásna ako protikladu

teórie jedinečného a absolútneho krásna (...) Krásno pozostáva z večného a nemenného prvku, ktorého kvantitu je ťažko odhadnúť z jedného relatívne závislého prvku, ktorý by sa, ak by sme chceli, stal raz dobou, módou, mravom, vášňou alebo všetkým tým spolu.“ Bodler, Šarl: Romantična umetnost, Beograd, Kultura 1954. s. 39.

ROZKOŠ Z TEXTU

SLOBODAN VLADUŠIĆ

Od kritickej k reprezentatívnej literatúre1

Dr. Slobodan Vladušić (1973), srbský prozaik, literárny vedec a kritik.

Vyštudoval na Oddelení srbskej literatúry FF UNS, na ktorom magistroval a následne dokto-roval a na ktorom aj v súčasnosti pôsobí ako mi-moriadny profesor.

Zaoberá sa teóriou literatúry a súčasnou srb-skou literatúrou.

Vydal odborné publikácie: Degustacija strasti (1999), Na promaji, Portret hermeneutičara u tranzi-ciji (2007), Ko je ubio mrtvu dragu (2009), Crnjanski, Megalopolis (2011), Košarka to je Partizan (2016), Književnosti i komentari (2017). Romány: Forward (2009) i Mi izbrisani (2012).

Za najlepšiu literárnu kritiku v elektronických a tlačených médiách v srbskom jazyku odmenený je Cenou Milana Bogdanovića (2004). Za synopsis románu Forward získal Pekićovu cenu (2008). Za román Forward získal Vitalovu cenu (2010) a román Mi izbrisani Cenu Mešu Selimovića (2014). Za knihu Crnjanski, Megalopolis získal Cenu Isidory Sekulićo-vej (2011) a za knihu Književnost i komentari Cenu Lazu Kostića (2018).

2 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

mieste, ktoré má zabezpečiť trvanie literárneho znaku: najprv to bola Krása, potom Mýtus a Nové (v avantgarde) a nakoniec v postmoderne tú úlohu na seba prevzala Literatúra alebo obraznejšie povedané: Knižnica.

III.Druhý aspekt autonómie literatúry bola autorská individualita. Od romantizmu, prvé-

ho skutočného občianskeho literárneho obdobia4, literárna autonómia spočíva na autor-skej individualite. Táto individualita sa prejavuje na vnútornom a vonkajšom pláne: na vnútornom pláne ju poznáme ako potrebu poetickej originality, čo je odkaz, ktorý prepo-jí individualitu s novinou ako imperatívom modernosti. Na vonkajšom pláne autorská individualita je viditeľná ako protiľahlá pozícia autora ku spoločnosti, aj za cenu, v ktorej často možno postrehnúť určitú mieru hypokrízy. Povedzme, že dve mená autora Novalisa/Friedricha von Hardenberga zodpovedajú dvojnásobnej úlohe tejto individuality: z jed-nej strany je to radový občan začlenený do spoločnosti, z druhej strany je sprostredkova-teľom nekonečného. S nástupom romantizmu sa pred autora kladie požiadavka, aby sa konfrontoval so spoločnosťou, čo je podmienka autonómie literatúry: spoločnosť sa snaží podmaniť si literatúru tak, že ju chce premeniť na tovar alebo na politický pamflet, ale pokým má individualita svoju hodnotu, autonómia literatúry nie je ohrozená. Pritom dejiny premeny polôh autorských individualít sa podobajú na históriu pádu: od roman-tických sprostredkovateľov božského, cez vedca a zmes estéta a bohéma, až po slepého postmoderného čitateľa zahrabaného knihami. Z tohto aspektu vidno, že dejiny autorskej individuality predstavujú líniu osamelosti, ktorá aby sa mohla udržať, musí dotknúť neja-ké spoločenstvo, ale tak, aby si ho pritom nepodmanila zvonku. V romantizme to boli krúžky v Jene, Berlíne a v Haidelbergu, následne spolky prekliatych básnikov; zvnútra sú to: politická myšlienka literárnej republiky, literárne celky, do ktorých patrí ten osamelec, alebo túžba, aby sa v literárnom diele zobrazila totalita sveta, totalita jednej doby,5 ktorá osamelca, akým je Joyce, činí svetovým človekom. Toto nám umožňuje, aby sme rozlišovali osamelosť autorskej individuality od osamelosti ako imidžu: osamelosť autorovej individu-ality má tendenciu sebazničenia, ale keďže to nemôže urobiť, pretože je osamelosť ešte stále cena umenia, tak sa subjekt osamelosti oslobodzuje symbolickým spôsobom: ašpirá-ciou poukázať na totalitu sveta. Avšak tam, kde cena umenia/autorskej individuality už nie je osamelosť, stáva sa najprv imidžom, ktorý následne slabne a nakoniec mizne.

IV. Toto vidno na príklade chronológie, ktorú tvoria Kiš, Pynchon a Eco. Po tom, ako sa

v Mansarde vyslobodil z lautanskej umeleckej osamelosti, Kiš symbolicky prichádza do styku so zoznamom mien obyvateľov budovy, ktorí čakajú milosť formovania6. Zmienka

4 HAUZER, Arnold: Socijalna istorija umetnosti i književnosti II, Kultura, Beograd, 1966. s. 164.5 „Zvláštnou osudovou konšteláciou mu (umeniu) je pridelená úloha, aby bolo stredobodom anonymných

síl doby, aby ich zhromažďovalo v sebe, akoby bolo samo pre seba duchom času, aby usporiadalo ich chaos a aby ich tým spôsobom podrobilo vlastným cieľom.“ BROH, Henri: Pesništvo i saznanje, Gradina, Niš, 1979. s. 142.

6 V origináli „milost uobličenja“ je alúzia na syntagmu, ktorú používa Danilo Kiš v Mansarde. Obyvatelia budovy sa zjavujú na zozname a čakajú, aby ich spisovateľ formoval ako literárnych hrdinov. (Pozn. prekl.)

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 3ROZKOŠ Z TEXTU

o milosti v jednej z najpresvedčivejších Kišových syntagiem nie je náhodná: tí, ktorí čaka-jú na milosť (formovania), ako sa ukáže, sú tí, ku ktorým život nebol milosrdný – sú to obete táborov. Hľa, prečo je Lautan egomaniak: Kiš intenzívne cíti, že po tábore 20. storo-čia autorské individuality nemajú morálne právo zostať iba autorskými individualitami a svoje literárne dielo tvoriť ako estetickú konfrontáciu ku svetu. Vtedy bolo morálne nestať sa výrobcom bestsellerov, morálne bolo nepodliehať politickým objednávkam, ale nebolo morálne mlčať o táboroch.

Čo sa však stane, ak sa spisovateľ rozhodne vyjadriť svoj postoj o táboroch? Vo chvíli, keď to Kiš urobil, jeho postoj nebol iba jeho osobným postojom: o nacistických táboroch existuje konsenzus. Stalinistické tábory po revidovaní Chruščovho postoja ku Stalinovi už neboli neznáme v ZSSR. V Titovej Juhoslávii na úrovni oficiálnej politiky ešte menej.7 Na západe najmenej bez ohľadu na ľavicovo orientovaných intelektuálov. Tak si Kiš istot-ne všimol, aspoň nevedome, že jeho morálny angažmán nie je jeho, ale že je skôr repre-zentatívny ako podvratný. Z morálneho hľadiska nie je sporný. Avšak predsa hrozí, že rozplynie autorskú individualitu. Preto existujú dve možnosti: prvá, že sa autorská indivi-dualita a jej konfrontačná pozícia ku svetu opustí v mene myšlienky angažovanej litera-túry a že sa týmto spôsobom literatúra zbaví svojej autonómie. Druhá možnosť: autorská individualita sa musí obhajovať inými prostriedkami. Kiš sa ako homo poeticus napriek všetkému rozhodol pre druhú možnosť, a takto sme dostali jeho špičkový štýl, jeho for-málne experimenty, ktoré každú jeho knihu ozvláštnia, respektíve vďaka nim sa stávajú individualita pre seba. A práve takto sme dostali autopoetické výpovede, ktoré upevňujú pozíciu autorskej individuality.

Tak či onak, Kiš vytušil, že hodnoty, ako sú autonómia literatúry a (autorská) individu-alita vo chvíli, keď píše, sú spochybnené. Jeho (po)etika odhaľuje spisovateľskú túžbu, aby etika, ku ktorej sa cítil povinný v dôsledku nazbieranej trpkej skúsenosti, neohrozi-la homo poeticusa v ňom. Kiš sa snaží dať do súladu etiku a poetiku podobným spôso-bom, ako sa Baudelaire pokúšal dať do súladu postoj všeobecnej premenlivosti a bytosť literatúry, ktorá sa snaží zostať nepremenlivá. V oboch prípadoch to bola dráma litera-túry.

Dráma biografie vznikne v prípade Thomasa Pynchona: na rozdiel od Kiša Pynchon nemal tak veľa zlej skúsenosti ako Kiš. Ak Kišova próza vzniká z milosti tvarovania, Pynchonova je výsledkom nemilosrdného znetvorenia. Pokým v modernej literatúre platí zásada, že nič je všetko, u postmoderného Pynchona platí, že všetko je nič. Preto k modernému tichu Pynchon konfrontuje hlasnú proliferáciu informácií, alúzií, remi-nescencií, citátov, toponým, ktoré neschovávajú svoj bedekerový pôvod a tak ďalej, a tak ďalej, predstavujúc živý ideál pre Foucaultovu diagnózu rozdrobenia knihy z Ar-cheológie vedomostí8 alebo pre derridovskú desemináciu, na základe ktorej sa všetko

7 Polemika o Hrobke pre Borisa Davidoviča je priveľká téma na to, aby sa myšlienka o reprezentovanosti Kišovho postoju k táborom mohla v tomto texte úplne rozpracovať. Okrem toho politická horúčka, ktorá súvisí s týmto veľkým básnikom, je dnes taká vysoká, že je o ňom takmer nie možné seriózne premýšľať (čo znamená neopakovať ako papagáj to, čo o Kišovi už vieme), aby človek – zámerne – nebol zle pochopený, a že sa mu tiež – zámerne – nezalepí nálepka, ktorá ho vyčlení z verejného života.

8 „To je preto, lebo rámce jednej knihy nie sú vždy jasné a presne rozdelené: od názvu, prvých riadkov a tvaru, ktorý ho osamostatňuje, kniha je zasvätená do systému odkazovania na iné knihy, iné texty, iné vety: je uzol v sieti.“ FUKO, Mišel: Arheologija znanja, Plato, Beograd, 1998, 27.

4 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

začína zo stredu9 a nemôže sa nikdy a nikde ukončiť. U Pynchona je všetko v texte a nič nie je mimo neho.

Nemožno povedať, že Pynchonova próza vzniká z literatúry, ako je to s Borgesovou, ale že práve mizne v literatúre. Borges inauguroval poslednú pozíciu osamelej autorovej indi-viduality – je to pozícia čítateľa: áno, presne: text vzniká v samotnom čítaní, nie je „origi-nálny“, je „prečítaný“, ale teraz sa čítanie stáva „originálne“.10 U Pynchona to nenachádza-me. Jeho hlas sa rozplynie v sledovaní viac alebo menej skrytých intertextuálnych vzťahov, lebo jeho literárne tkanivo nemá inú funkciu okrem v záplave prvkov degradovať master-zmysel. Preto postupovanie Pynchonovým svetom (napríklad románom V.) je postupovanie cez rad alúzií, reminescencií, intertextuálnych sietí, ktoré pôsobia akoby boli samy sebe cieľom.

Vo všetkom tomto autorova individualita sa rozplynie. Avšak u Pynchona ešte stále nevidno, čo prichádza po autorskej individualite. Hoci sa tá individualita už nedá obhájiť ani témou, ani poetikou, jediné, čo zostáva, je brániť sa biografiou: biograficky Pynchon mizne. Nezjavuje sa vo verejnosti. Zaniká. Na prvý pohľad takto spisovateľ konzekventne akceptuje svoju poetickú smrť, ale keby tá smrť bola naozaj autorská, potom by po nej nasledovalo prerušenie písania alebo prerušenie publikovania. Takto je to prázdna smrť, prázdna osamelosť. Pynchonove romány vychádzajú radom za sebou, ani nie útle, a me-dzi nimi ani nie sú veľké rozdiely. Je to príležitosť, aby sme uzavreli, že tu Text vzniká sám od seba bez sprostredkovania autora. Ak je už tak, vôbec nie je dôležité, či je Pynchon živý alebo mŕtvy, lebo paradoxne u Pynchona zmiznutie autora prispieva k predaju jeho textuálneho tovaru, čo znamená, že autor svojou osamelosťou neutiekol od systému, ale práve naopak, vykročil mu v ústrety. Hoci to vieme, nezáleží na tom, či sa Pynchon zjaví, či sa už zjavil, alebo sa nikdy nezjaví, lebo je jeho autorská individualita už prázdna, využi-tá, čo znamená, že ju vnímame ako imidž. Jeho karikatúra detektívky/tovaru sa aj sama stala tovarom.

Keď sa osamelosť a autorská individualita stanú imidžom, dostávajú sa do fázy, keď ich môže vystriedať iný imidž. Napríklad imidž úspešného spisovateľa, čo znamená autora bestsellerov. Je to prípad Umberta Ecca. Skracovanie a zjednodušovanie jeho románu Meno ruže, re-best-selerizácia tohto románu ako odpoveď na požiadavky trhu, je posled-ná scéna rozplynutia autorskej individualizácie vo svete (ekonomiky).

V.

Literatúra, ktorá by pristala zrieknuť sa svojej autonómie, mala by buď zábavnú funkciu (ktorá by z nej urobila otroka), buď predsa len funkciu reprezentatívnu. Bola by to literatú-ra, ktorá by prezentovala určitú skupinu ľudí, presnejšie ideológiu, ktorá spája určitú skupinu ľudí. Keď sa dostane do tej roly, literatúra už viac nemá potrebu po umeleckej individualite, ktorá Kiša prinútila, aby vymyslel vzorec (po)etika. Akceptovaním úlohy predstaviteľa, presnejšie synekdochy, ktorá reprezentuje celok jednej skupiny, autorská individualita sa prelieva do individuality skupiny, ktorú reprezentuje.

9 DERIDA, Žak: O gramatologiji, IP Veselin Masleša, Sarajevo, 1976, s. 206. 10 Bolo by dobre pouvažovať o tom, či je chvíľa, v ktorej sa čítanie stáva centrom poetiky, ale aj výskumu

literatúry, (cez reader’s response teóriu, alebo cez teóriu recepcie), znakom, že minervina sova, keď ide o čítanie, konečne vzlietla.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 5ROZKOŠ Z TEXTU

Teraz vidno, ako je to možné, že je taký malý rozdiel medzi postkoloniálnou kritikou a postkoloniálnou literatúrou: aj jedna, aj druhá vznikajú v rámci niečoho, čo by sa mohlo nazvať postkoloniálnym diskurzom. Obe reprezentujú skupinu postkoloniálnych ľudí, ktorých charakterizuje hybridná identita a rovnaký smer pohybu: od krajín tretieho sveta k metropolám. Možné je, že Edward Said prehovorí v prvej osobe množného čísla, vo svojom mene a v mene ostatných postkoloniálnych intelektuálov, kritikov a aj spisovate-ľov.11

Môže sa táto postkoloniálna literatúra čítať v rámci myšlinky o Literárnej republike ako metafora nedeliteľnej literatúry? Ak existuje niečo, čo môžeme pomenovať postkoloniál-nou kritikou, zrejme existuje špeciálny diskurz, v rámci ktorého sa tieto texty čítaju ako texty, ktoré reprezentujú jednu skupinu, preto tu vôbec nejde o hodnotenie týchto textov z aspektu estetickej relevantnosti (bez ohľadu na to, že je tento termín nejasný), ale aby sa vymerala, označila a zdôraznila ich reprezentatívnosť. Teda, zdôrazňujeme to, čo sa opakuje z jedného textu do druhého, za čo vďačíme diskurzu, a nie to, čo je v tých textoch zvláštne a individuálne.

Tu sa vyjasnila jedna skutočnosť: literatúra, ktorá má reprezentatívnu funkciu, vzdáva sa imperatívu modernosti. Ona nemá tendenciu k novému, ale sa snaží konzervovať diskurz vo svojej čistote a nezmeniteľnosti. Je to kľúčová vlastnosť reprezentatívnej literatúry, a preto je odolná na každé estetické hodnotenie, aj keď nefunguje ako súčasť literatúry, ale ako súčasť iných diskurzov. Preto sa estetické hodnotenie takejto literatúry ako spôsob čítania, ktorý by chcel potvrdiť, či ide o dobrú alebo o zlú literatúru, povinne vníma ako politické čítanie, ako predĺženie imperiálnej represie. Preto neexistuje estetické čítanie postkoloniálnej literatúry, lebo literárny text v rámci postkoloniálneho diskurzu je vždy politická skutočnosť, a preto sa aj jej hodnotenie stáva politickou skutočnosťou.

VI.

Reprezentatívna literatúra ako aj zábavná, zisková literatúra, sú odolné proti kritické-mu čítaniu, ktoré chce potvrdiť ich estetickú relevantnosť: prvá, lebo ju označuje ako re-presívne, politické čítanie, druhá, lebo jej nebráni vytvárať zisk. Pokým zisková literatúra prakticky anuluje myšlienku výkladu, lebo zábavná funkcia hlavne nezahrnuje výklad li-terárneho diela, zatiaľ výklad reprezentatívnej literatúry svoj vzor nachádza v štúdiách kultúry.

Stephen Greenblatt kultúru definuje ako „súbor viery a praxe“, ktoré „fungujú ako vša-deprítomná technika kontroly, ako súbor obmedzení, v rámci ktorého sa musí umiestniť spoločenské správanie, repertoár modelu, ktorému sa indivíduum musí prispôsobiť“.12 Prieskum kultúry sa snaží rekonštruovať ten súbor viery a praxe prostredníctvom analýzy nie iba literárnych textov, a najmä nie tých textov, ktoré patria do literárneho kanónu. Tak

11 „A kým hovoríme a píšeme ako príslušníci drobnučkej menšiny marginálnych hlasov, naši novinárski a akademickí kritici patria do jedného bohatého systému, ktorý súvisí s informačnými a akademickými prostriedkami spolu so svojimi novinami, televíznymi sieťami, časopismi a inštitúciami.“ SAID, Edvard: Kultura i imperijalizam, Beogradski krug, Beograd, 2002, s. 80. Nebudeme sa zaoberať problémom autoviktimizácie, ktorej rétorický rozmer nie je rozlúštený. Keď poviem rétorický rozmer, myslím tým na skutočnosť, že ani Edward Said, ani Homi Bhabha, ani Gayatri Chakravorty Spivak nie sú okrajoví intelektuáli.

12 GRINBLAT, Stiven: Kultura, Zlatna greda, november 2004.

6 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT ROZKOŠ Z TEXTU

sa mení predmet výskumu štúdia kultúry: text sa nepozoruje ako autorovo dielo (pričom sa osobitne hodnotí jeho originalita, vlastne nóvum, ktorý prináša, a schopnosť posunúť horizont očakávaní), ale predovšetkým sa hodnotia vzťahy medzi dielom a kultúrnym vzorcom doby, do ktorého text patrí. Takto sa štúdium kultúry priamo konfrontuje: a) k štúdiu literatúry, lebo zruší privilegované postavenie literatúry a rozdiel medzi kultú-rou a priemyslom zábavy, pričom výrobky tejto poslednej dosadzuje ako primárny predmet analýzy, ďalej b) k tradícii pozorného čítania, ktoré implicitne podporuje štú-dium literatúry a ktoré spočíva na čiastočnej identifikácii, estetickej relevantnosti a kom-plexnosti literárneho textu. Oproti tomu Jonathan Culler si povšimol: „hoci neexistuje zákaz pozorného čítania (close reading) na štúdiách kultúry, sa ani neodporúča“13, je jasné prečo: pokým literárne dielo modernizmu má na zreteli aktívny vzťah čitateľa, ktorý odkrýva∕utvára zmysel, pod výrobkami priemyslu zábavy rozumie prosté prijímanie/trove-nie zmyslu. Tak vo výrobkoch priemyslu zábavy všetko zostáva v prvom pláne ako v antic-kom epose. Napokon štúdium kultúry sa konfrontuje aj: c) ku autorskej individualite a možnosti, že jednotlivec zaujme hraničný postoj k systému. Štúdium kultúry takú pozí-ciu ruší alebo aspoň znevažuje, lebo autorské indivíduum, a samým tým aj jednotlivec sa prestávaju byť hodnotou, ktorá si zaslúži osobitnú pozornosť.

VII.

Čo vlastne znamená upriamiť väčšiu hermeneutickú pozornosť na seriál Sex v meste ako na Joycov Ulyssese? To v prvom rade znamená zanedbať rozdiel medzi „pravdou“, ktorú formuje jeden systém moci, a „pravdou“, ktorú formuje jednotlivec, ktorý sa kon-frontuje so systémom tej moci. Ten rozdiel sa nachádza v základe myšlienky osvietenstva, aspoň tak, ako ho chápe Kant: ako odvahu uvažovať vlastným rozumom, namiesto toho, aby nasledoval vonkajšie autority.14 V tej osvieteneckej, ale aj humanistickej túžbe ticho sa zakoreňujú veľké diela modernej literatúry, ktoré chceli utvoriť obraz vlastnej epochy. Ony vždy predstavujú individualistickú korekciu „pravdy“ o epose, ktorú utvára systém a ktorý by sme mohli nazvať „ideológia“. Teda nie je náhoda, že štúdium kultúry popiera možnosť, aby jednotlivec obsadil pozíciu na hranici systému, odkiaľ by ho mohol pozoro-vať, ako čo popiera aj možnosť, aby sa z radu takých názorov mohol vytvoriť kanón hod-notných literárnych diel, a samým tým by sa literatúre venovala osobitná hermeneutická pozornosť, lebo na rozdiel od filmu ako kolektívneho diela literatúra predstavuje schop-nosť indivídua a individuálnosti.

Štúdium kultúry tak utvára jeden obraz sveta, ktorý obsahuje z jednej strany univerzálny a globálny priemysel zábavy, čo by bolo treba pochopiť ako priemysel mýtov: Batmana, Pána prsteňov, Lady Gagy, Rihanny, Justina Biebera alebo Timberlakea, je to jedno, nekonečné rady seriálov sú vlastne len mýty, ktoré spostredkujú určité hodnoty, ktoré by väčšina mala akceptovať, riadiť sa nimi, a tak sa vrátiť do stavu maloletosti. Z druhej strany reprezentatívna literatúra by mala ukojiť pud po individualite tak, že sa individualita pozmení v príslušnosť tzv. „menšinovej“ skupiny. Globálny priemysel zábavy inkorporuje „menšinové“ skupiny do vlastných produktov: sem-tam sa niektorý Afro-

13 KALER, Džonatan: Književna teorija, Letopis Matice srpske, roč. 181, marec 2005, kn. 475, z. 3.14 Pozri: KANT, Imanuel: Odgovor na pitanje šta je prosvećenost, O prosvećenosti, Novi Sad, Zavod za kulturu

Vojvodine, Društvo za proučavanje XVIII. veka, 2004.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 7ROZKOŠ Z TEXTU

američan dostane na miesto šéfa polície, sympatický homosexuál hrá jednu z hlavných rol v sériali, žena agentka FBI sama zlikviduje piatich teroristov bez pomoci svalnatého kolegu... Týmito gestami globálny priemysel mýtov získava zdanie mravnej superiórnosti: seba vidí ako nejakú dobrú epistému, ako dobrú kultúru, ktorá práve preto, že zdanlivo reprezentuje všetko, môže si dovoliť nemilosrdne zúčtovať so všetkým tým, čo doslova nereprezentuje.

To, čo je zvyšné v takomto obraze sveta je jednotlivec, indivíduum, ten, ktorý nepatrí do skupiny, alebo na existenciu ktorého skupina nemá nárok v rámci sveta toho diskurzu. Symbolická hodnota súbežnej pozície, ktorú moderná literatúra úporne bu-dovala, klesla vzhľadom na hodnotu pozície v rámci systému; sebabudovanie Ja proti-kladom ku Nie-ja vymenená je vlastnou vôľou premieňanie Ja na Nie-ja. Poetika úspechu v takomto systéme musí preto spočívať na redukovaní vzdialenosti medzi subjektom a systémom: tým sa identitový komplex zjednodušuje, a s ním prichádza aj k zrušeniu kritického, individuálneho pohľadu na svet. Takto o tom referuje Michel Houellebecq: „Existuje nejaký tajomný, ale trvalý príkaz: dávať nádej, šíriť správu, ktorá poteší a zoskupí ľudí. Ak odmietneme poslúchnuť ten príkaz, zle dopadneme.“15 Nemôžem to nebrať do úvahy, hovorí Houellebecq. Výsledok: „Mapa a územie [vtedy autorov posledný román], Michel Houellebecq sa znovu stal spisovateľom roka.“16

Áno, ostatní, ktorí neberú do úvahy ten tajný príkaz, zle dopadnú: kritika nemôže existovať v systéme, ktorý zámerne vyradil inštanciu indivídua z poľa viditeľného. Aj keby sa zjavilo kritické vedomie, ono by sa zo statusu repliky vo voľnom rozhovore slobodných jednotlivcov (spisovateľa, kritika, čitateľa) premenilo na nemravný čin: hlas kritika tak prestáva byť hlasom jednotlivca, ktorý uvažuje svojím rozumom, a stáva sa hlasom „homofóba“, „nacionalistu“, „žiarlivého milenca“ a konečne hlasom „nenávistníka“. Teda kritika zaniká spolu s inštanciou autorskej individuality a čítania ako súkromného skutku (pričom sa čitateľ symbolicky oddeľuje od množstva). To je diagnóza. Jasné je, že sa filo-zofia už dávno pripravuje pre posthumanizmus a degradácia literárnej autonómie a jej základov anuluje aj vzťah medzi humanizmom a literatúrou. My dnes už žijeme v čase reprezentatívnej literatúry a keby som dnes len zopakoval to, čo Kiš povedal o tej litera-túre, hneď by som sa ocitol na stĺpe hanby. V každom prípade je ľahko za pomoci novej terminológie a nových ideologických mýtov amortizovať úpadok literárnej autonómie a konzekventný vchod do doby postmoderného totalitarizmu: žiaden problém. Problém bude, ako prežiť v nadchádzajúcich časoch a nezmeniť sa na potkana, v badiouvom význame tejto metafory – nezmeniť sa na osobu, ktorá sa rýchlo vynachádza v známych filozofických faktoch bez ohľadu na to, aké sú, ale ktorá sa ich nepokúša zmeniť – alebo kišovsky povedané: nestať sa dážďovkou, respektíve človekom, ktorý cez všetko prejde bez poškrabnutia.

Zo srbčiny preložilaEdita Povolná-Kmeťková

15 UELBEK, Mišel: U pisanju ne tražim ljudsku istinu. Polja, č. 467. s. 177.16 Tamtiež, s. 176.

8 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

zvb@: Šéfredaktorom Nového života ste boli dvakrát, najprv v období 1982 – 1989 a potom aj v rokoch 1998 – 2004. Spomínate si na tie okolnosti, ovzdušie, redakciu, spôsob práce?

vahronec44@: Dnes sa už iba čudujem, ako sa vôbec mohlo prihodiť, že som natoľko stoicky znášal všetko to, čo na mňa doliehalo, kým som bol (vo dva razy) šéfredaktorom Nového života, dokonca až celých pätnásť rokov. Pravdepodobne som to trpel len preto, lebo som všetky svoje roboty vo vydavateľstve mal nesmierne rád a bol som šťastný, že ich vykonávam. Treba však niektoré veci okolo môjho „šéfredaktorčenia“ z prelomu storo­čia i tisícročia spresniť. Po prvé, moja maličkosť bola faktickým, aj keď nie nominálnym šéfredaktorom Nového života aj v rokoch 1995 až 1997, keď som sa v ňom podpisoval ako zástupca šéfredaktora; robil som to najmä preto, lebo som sa hanbil, že tento časopis vychádza v podobe Roviny, Vzletu a Hlasu ľudu. A po druhé, v archíve bývalej Účastinnej spoločnosti tlačiarne Kultúra nejestvuje nijaký dokument o tom, že som tam pôsobil ako šéfredaktor ktoréhokoľvek časopisu, čo znamená, že z právnického aspektu som šéfre­daktorom Nového života tam nikdy ani nebol (veď preto ma aj nemohli prinútiť, aby som ho aj ďalej redigoval, keď som sa roku 2005 tohto „šéfredaktorčenia“ vzdal). Až keď začiat­kom roku 1998 správne orgány v Kultúre na moje naliehanie privolili znova vydávať Nový život v podobe zošitov, začal som sa podpisovať ako jeho šéfredaktor.

Vráťme sa však niekoľko rokov dozadu. Keď novosadské Vydavateľstvo Obzor – Tvorba koncom roka 1994 splynulo s petrovskou Kultúrou, v nasledujúcom roku tam vyšli len tri beletristické knihy, takže ja som vo vydavateľstve ako šéfredaktor knižných vydaní takmer nemal čo robiť; preto som tri roky tam aj zostavoval Národný kalendár (1995, 1996, 1998), navyše prebral som do svojich rúk aj Nový život, ktorý som nielen zostavoval, ale doslova aj sádzal (len aby som, preboha, mal čo robiť). A sádzal som Nový život v tej tlačiarni ce­lých desať rokov (1995 – 2004), dokonca aj vtedy, keď tam už vychádzalo aj zo dvadsať beletristických kníh do roka (všetci v podniku si totiž v priebehu rokov zvykli, že tú robo­tu vykonáva Hronec, nuž tak Hronec to robil aj ďalej, dokonca aj vtedy, keď oni sami ne­mali čo robiť). Neujal som sa ja však „šéfredaktorčenia“ v Novom živote roku 1995 len z vyššie spomentých dôvodov, ale aj z dôvodov vyslovene osobných. Mal som totiž v polo­vici deväťdesiatych rokov doma veľmi veľa neuverejnených textov, ktoré by som bol oveľa ťažšie uverejnil v Novom živote, keby sa tam rozširoval dakto iný. Zažil som totiž vo svojom živote aj takého šéfredaktora, ktorý vyslovene zo závisti neuverejňoval vynika­júce texty našich spisovateľov, alebo ich aj po celý rok odsúval nabok, a to len preto, aby vraj aj tí „namyslenci dačo pocítili“. Aj ja som to „pocítil“ na vlastnej koži, ale tým spôso­

CHAT

VÍŤAZOSLAV HRONEC @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Uplatniť sa na Slovensku – to by mal byť prvoradý cieľ Nového života

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 9CHAT

bom, že som v prvej polovici deväťdesiatych rokov, namiesto v Novom živote, vo viace­rých literárnych časopisoch na Slovensku uverejnil (okrem jednej) všetky kapitoly môjho budúceho románu Plný ponor; veď ako vôbec bolo možné, že v tých rokoch, kým som doma takmer nemal čo jesť, na Slovensku som vždy nakupoval kvantá a kvantá sloven­ských, vtedy už veľmi drahých kníh (zrejme za honoráre, ktoré som tam dostával). A treba povedať dačo aj o recepcii Nového života v tých rokoch u nás. Počas môjho druhého mandátu, nech už som v časopise uverejnil čokoľvek, nech časopis bol akýkoľvek, v Hlase ľudu veľmi často vychádzali veľmi negatívne, ba výsmešné recenzie na jeho jednotlivé čísla, ktoré znehodnocovali všetko, čo som podnikal. Takže som sa rozhodol tunajšej zá­vistlivej, výsmešnej a uchechtanej literárnej spoločnosti ukázať, čo Hronec všetko dokáže urobiť v tom časopise. Začal som ho vydávať v tom prvotnom, väčšom formáte a s takou bohatou obsahovou náplňou, akú nikdy predtým nemal. A vytrval som v tom celé tri roky. Na Slovensku sa o ňom znova začali vyjadrovať s obdivom, ale tu u nás aj ďalej vy­chádzali v Hlase ľudu zádrapčivé, výsmešné recenzie, ktoré aj napriek tomu spochybňo­vali každý môj počin. Navyše, znova som začal hladovať, aj popritom, že som zastával dve veľmi dôležité funkcie vo vydavateľstve (môj plat vtedy bol, v dnešnej mene, závratných 150 € mesačne), ba na konci som zistil aj vyššie spomenutý fakt, že z právnického aspektu som vlastne šéfredaktorom ani nebol, nuž tak som definitívne odmietol redigovať ho. Výsledok bol taký, že roku 2005 takmer zanikol, a bol by skutočne zanikol, keby som práve ja v ňom v tom istom roku nebol uverejnil celé dve vlastné knihy (Antológiu sloven-skej vojvodinskej poézie a Nulový stupeň rétoriky) – lebo doslova nebolo čo zaradiť do druhého a tretieho trojčísla. Odvtedy sa o Nový život neveľmi zaujímam, ale veľmi by mi prekážalo, keby zanikol.

Foto

Ján

Filip

: Záb

er z

o sy

mpó

zia

o N

ovom

živ

ote

24. m

ája

1979

v

Mat

ici s

rbsk

ej v

Nov

om S

ade.

V p

opre

dí Ľ

ubic

a Ba

rtal

ská,

Ví

ťazo

slav

Hro

nec

a M

irosl

av D

emák

.

10 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

Neutrúsil som však nateraz ani slovko o rokoch osemdesiatych, keď som bol po prvý raz šéfredaktorom tohto časopisu. Bola to iná krajina, iné spoločenske zriadenie, peňazí bolo ako plevy, iba čo nad hlavou neprestajne visel ako Damoklov meč obmedzujúci faktor vraj represívnej ideológie. Lenže ja som sa v tej represívnej ideológii cítil ako ryba vo vode, lebo po Titovej smrti (1980) počas celého nasledujúceho desaťročia tá ideológia bola vlastne už na ústupe, až v poslednom roku môjho „šéfredaktorčenia“ zostúpila z politickej scény a vy­striedal ju chaos. Osemdesiate roky nemožno ani len prirovnať k rokom sedemdesiatym, ktoré boli na celej čiare poznačené Titovým listom z roku 1972, pranierujúcim vtedajší takzvaný liberalizmus a anarcholiberalizmus. Niežeby aj o desaťročie neskôr nejestvovali všelijaké obmedzujúce okolnosti, ale keby sme len také okolnosti mali v deväťdesiatych ro­koch, tak by celý štát naprosto jasal v nepretržitých radovánkach. V osemdesiatych rokoch som si neprestajne všímal, ako vládnuca ideológia postupne utráca na závažnosti a úcte. Už roku 1985 som si mohol dovoliť takú neuveriteľnú vec, že som odmietol uverejniť prejav Staneho Dolanca ako úvodník v časopise, a nemalo to nijaké politické následky; v predoš­lom desaťročí také dačo bolo nemysliteľné. Nech už nehovorím o druhej polovici osemde­siatych rokov, keď ideológia bola v časopise nadobro marginalizovaná, aj keď nie úplne z neho vytesnená. Navyše, v druhej polovici desaťročia sa prvý raz v dejinách Nového života prihodilo, že bol kvôli textom o postmoderne mimoriadne dobre akceptovaný aj na Slo­vensku (na celej čiare podliehal irónii najmä fakt, že Nový život postmoderné svetové po­viedky preberal z bratislavského časopisu Revue svetovej literatúry a ich čitatelia na Sloven­sku sa iba prostredníctvom nášho časopisu dozvedali, že sú postmoderné – lebo ako také nesmeli byť označené tam u nich). Aj tieto moje spomienky som koncipoval naskrze post­moderne: od konca k začiatku. Mal by som teda povedať dačo aj o tom, ako som sa po prvý raz (roku 1982) stal šéfredaktorom Nového života. Lenže to už nikoho nezaujíma, dokonca

Foto Anna Čipkárová: Záber z 25. [27.] literárnej porady 17. apríla

1983 v budove Dnevnika v N

ovom Sade. V pracovnom

predsedníctve sedia (zľava) Pavel M

učaji, Víťazoslav Hronec (vtedajší šéfredaktor

Nového života), Juraj Tušiak, A

ndrej Čipkár a Veno Nechvátal.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 11CHAT

aj sám by som sa nudil, keby som to do podrobností znova opisoval. Koniec kon­cov podrobne som opísal v mojej knihe Remeslo byť 1 (2011, s. 327 – 328).

zvb@: Na koho si spomínate ako na najspoľahlivejšieho spolupracovníka?

vahronec44@: V podstate iba na jed­ného jediného, ale jeho meno nevyslovím, lebo som sa zariekol, že v tomto rozhovore nespomeniem podľa mena ani jedného jediného vojvodinského Slováka.

zvb@: Ako sa práca v redakcii Nového života dopĺňala s Vašimi inými povinnosťa­mi, predovšetkým spisovateľskými, ale aj redaktorskými?

vahronec44@: Predovšetkým ich hatila, takže som z redakcie dva razy (1989, 2004) doslova utiekol, lebo sa to už nedalo vydr­žať. Aj popritom, že som tú prácu mal rád, v priebehu rokov narastala vo mne revolta, že zveľaďujem jednu literatúru, ktorá nemá ani len teoretickú šancu udržať sa. Viete, voľakedy Slováci žili aj v Bulharsku, mali svoje kultúrne inštitúcie, vydávali knihy, hovorilo sa o slovenskej bulharskej literatúre. Keď však v druhej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia reemigrovali do Československa, nikto si viac na slovenskú literatúru v Bulharsku ani len nespomenul. O sto rokov, keď Slovákov vo Vojvodine už viac nebude, nikto si viac ani len nespomenie na slovenskú vojvodinskú literatúru. Slovákom na Slovensku nie sme potrební, neberú nás ani len na vedomie, čoho dôkazom je napríklad skutočnosť, že odmie­tajú naše archívy (dokonca aj vtedy, keď sú plné­preplné rukopisov ich vlastných autorov, ako archív Nového života); finančne nás podporujú len preto, že majú zákon, ktorý ich k tomu núti; z knižníc vyraďujú naše knihy a časopisy a hádžu ich do zberu (ako napríklad v Univerzitnej knižnici v Bratislave); dopracovali sa k všeobecnej mienke, podľa ktorej celko­vá kultúra vojvodinských Slovákov je ničotná, podliehajúca iba výsmechu a znevažovaniu, počnúc jazykom a končiac našou literatúrou i umením. A rovnako sa voči nám správajú aj Srbi tu u nás. My v ich očiach už dnes nejestvujeme, takže by bolo dobre, aby sme čím skôr zanikli, aby sme lacnými a hlúpymi obsahmi svojej kultúry už viac neznečisťovali túto po­krajinu. V mladosti som si toho nebol vedomý, lebo tunajší slovenskí spisovatelia boli rov­noprávni so spisovateľmi väčšinových národov, ale v roku 1989 sa v priebehu dvoch­troch mesiacov všetko zmenilo. Málokto zo srbských spisovateľov (len ak náhodou nevydávam preklad jeho knihy v Bratislave) ma pozdravuje na ulici, dávajúc mi na vedomie, že som Nikto a do konca života Nikým aj zostanem.

zvb@: Čo ste si v priebehu práce v Novom živote vytýčili ako základný cieľ? Čo ste vi­deli ako hlavné poslanie tohto nášho časopisu?

vahronec44@: V prvom rade uplatniť sa na Slovensku, nie tu u nás (lebo tunajšia múdra Slovač by bez literárneho časopisu mimoriadne pohodlne vyžila, ako bez neho

Foto

Mic

hal K

iráľ:

Víťa

zosl

av H

rone

c ak

o šé

fred

akto

r Nov

ého

živo

ta

asi v

roku

198

5 v

reda

kcii

v N

ovom

Sad

e

12 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

vyžila vyše 170 rokov po príchode do Vojvodiny). Kvôli lepšej recepcii na Slovensku som neprestajne s veľkým vypätím síl redigoval všetky naše rukopisy neskôr uverejnené v Novom živote. A iba v druhej polovici osemdesiatych rokov sa mi to podarilo uskutoč­niť, nie však pomocou našich vlastných textov (tie takmer nikdy a takmer nikoho tam nemohli pohnúť z miesta), ale skrze texty o postmoderne. Vo väčšine prípadov si však nikto nechcel s Novým životom ani len ruky špiniť, okrem Viliama Marčoka, Etely Farkašo­vej a Miroslava Bielika. Nenamýšľajte si, že je to dnes inak. Tamojších spisovateľov zaují­majú len tie čísla Nového života, v ktorých majú dačo uverejnené.

zvb@: Ako hodnotíte stav menšinového literárneho časopisectva vtedy z dnešného pohľadu, vzhľadom na priestor, financie a pracovné podmienky, ktoré menšinové časopi­sy mali v minulosti? Ako vidíte dnešnú situáciu?

vahronec44@: Niekdajší stav menšinového literárneho časopisectva vo Vojvodine (teda ten z čias komunizmu) sa s týmto dnes nemôže ani len porovnať, a to zo všetkých možných aspektov; natoľko totiž ten predošlý bol lepší. Lenže aj to súvisí s tým, čo som vyššie povedal. Dnes nás podporujú rovnako zo Slovenska, ako i z Vojvodiny, ale len preto, aby sa v Európe tým vystatovali; v podstate však výška tej podpory do bodky zodpovedá tomu, čo si o nás myslia.

zvb@: Aké systémové úpravy alebo zmeny (infraštruktúrnych podmienok pre časopis) ste si priali vtedy, a aké by ste uvítali dnes?

vahronec44@: Voľakedy nebolo čo priať si, lebo všetkého bolo dosť. Dnes by som si prial, aby bolo všetko ako voľakedy, ale to sa už nikdy viac neprihodí.

zvb@: Ako hodnotíte dnešný stav okolo vydávania slovenských kníh vo Vojvodine?vahronec44@: Stav v Slovenskom vydavateľskom centre v Petrovci je katastrofálny.

Máločo tomu vydavateľstvu v dnešnej dobe žičí, vrátane nás samých, ktorí sme sa spikli,

Foto Juraj Bartoš: Z odovzdávania autorských výtlačkov kníh N

ikam a späť Paľovi Bohušovi (v strede) a Svet básnického obrazu

Víťazoslavovi Hroncovi (vpravo) 11. apríla 1989 v redakcii ZO

ZP Tvorba Vydavateľstva O

bzor v Novom

Sade. Vľavo riaditeľ Tvorby M

iroslav Dem

ák.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 13CHAT

čiže sprisahali proti nemu zo sebeckých súkromných dôvodov. Je celkom možné, že to vydavateľstvo v najbližšej dobe zanikne. Slovenská literatúra vo Vojvodine však ani vtedy nezanikne, ale dostane sa do situácie, aká vládla pred prvou svetovou vojnou: spisovate­lia, ktorí majú peniaze, knihy si budú vydávať sami, ostatní sa ako spisovatelia už viac nikdy neprejavia. A možno to bude k niečomu aj dobré, lebo dobrý spisovateľ si vždy nájde vydavateľa, zatiaľ čo slabý len vtedy, keď je peňazí nazvyš.

zvb@: Čo by ste radili dnešnej redakcii Nového života?vahronec44@: V prvom rade by bolo treba prestať s vypisovaním súbehov na literárne

príspevky nielen v Novom živote, ale aj v Zorničke, lebo sa tým iba rozmnožuje počet neautentických, netalentovaných spisovateľov. My sme malá národnosť, v každom oka­mihu by sme mali mať iba dvoch­troch spisovateľov (veď vždy sme ich len toľko aj mali), zatiaľ čo od oslobodenia dodnes vždy sa tu obšmietalo zo dvadsať „psavcov“, ktorí iba znečisťovali tunajšiu slovenskú literatúru. Viem, o čom hovorím, lebo práve ja som sa najviac podieľal na produkovaní spisovateľov, ktorí spisovateľmi vôbec neboli a podnes nie sú. Skutočný spisovateľ doslova musí písať asi v takej miere ako aj dýchať. Neautentic­ký spisovateľ nenávidí písanie, opovrhuje ním, je dokonca veľmi nešťastný, keď musí čo­koľvek napísať (veď predsa on nie je žiaden „roboš“, v ňom koluje vznešená modrá krv!). A píše len vtedy, keď časopis vypíše súbeh. Vtedy zo ziskuchtivosti, večer pred poslaním príspevkov na súbeh, iba tak spakruky vychŕli na papier niekoľko nesúvislých strán textu, a naskutku očakáva jednu z cien. Ak je však výnimočne inteligentný (a občas veruže aj je, dokonca aj inteligentnejší, než talentovaný spisovateľ), všetkému sa naučí: ako sa píše báseň, i poviedka, i dramatický text, lenže všetko je to naskrze bezduché, presne také, aké dokáže napísať len niekto, kto nijaký talent nemá. Občas taký „spisovateľ“ získa aj nejakú cenu (lebo na súbeh obyčajne svoje texty posielajú zväčša len takí ako on, netalentovaní,

Zábe

r z [P

ätná

stej

] lite

rárn

ej p

orad

y 26

. apr

íla 1

970

v bu

dove

D

nevn

ika

v N

ovom

Sad

e: (z

ľava

) Jur

aj T

ušia

k, V

íťazo

slav

Hro

nec

(vte

dy, p

očnú

c 16

. mar

com

197

0, u

ž za

mes

tnan

ec v

o Vy

dava

teľ­

stve

Obz

or) a

Vie

ra B

enko

vá

14 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT CHAT

dokonca aj menej inteligentní ako on), ale vždy iba za texty, ktoré sú uverejniteľné len u nás, a nikde inde na svete. Lenže po de­saťročí takejto „slávnej“ spisovateľskej kari­éry náš „psavec“ má už zo desať uverejne­ných poviedok, takže ich vydá aj v podobe knihy; potom jeho pajtáš napíše zdvorilost­nú recenziu, v ktorej do podrobností opíše knihu, ale „zabudne“ sa zmieniť o jej sku­točnej literárnej hodnote. O desať­dvadsať rokov sa to zopakuje, takže náš „spisovateľ“ má AŽ dve knihy a zaradený je aj do jednej našej antológie krátkej prózy, vydanej na Slovensku (brájko môj!), začína rozmýšľať o Nobelovej cene, takže to je už ozajstný baťko, autorita na entý stupeň. Navyše, niektorí z tých štréberov jestvujú ako spiso­vatelia len preto, že im šéfredaktor Nového života až k nepoznaniu rediguje všetko, čo napísali, takže, keď ten šéfredaktor odíde

z časopisu, aj oni prestávajú byť spisovatelia. A že toto skutočne zodpovedá pravde, svedčí aj jedna anekdota z osemdesiatych rokov. Na súbehu Nového života o krátku poviedku komisia raz udelila ktorúsi z cien jednému takému budúcemu nobelovcovi. Keď som však poviedku prečítal, zistil som, že je naskrze neuverejniteľná, takže som sa spýtal komisie, či sa skutočne zbláznili, keď také dačo odmenili. Povedali mi, že keď tú prózu Hronec zrediguje, celkom určite bude presne taká, aká si tú cenu aj zaslúži. Nuž tak som si sadol a v priebehu dvoch­troch mesiacov vnútil tej poviedke v prvom rade určitý štýl (lebo nijaký nevlastnila), pritom však aj jazyk (lebo bola napísaná v tunajšej sloven­sko­srbskej hatlanine), plynulý dej (lebo nič plynulé, dokonca ani len v podobe dekon­štrukcie plynulosti v nej nejestvovalo – pravdaže, okrem chaosu). A robil som to s textami toho „nobelovca“ nielen pätnásť rokov v časopise, ale aj ako šéfredaktor kníh vo vydava­teľstve. Po roku 2013, keď som definitívne odišiel z vydavateľstva, tento chlap neuverejnil ani jeden jediný beletristický text, okrem tých už predtým uverejnených. A vždy bolo najmenej desať­pätnásť takýchto príživníkov, ktorí povstali ako „adepti písaného slova“ z našich prekliatych súbehov. Niektorí z nich, keďže im v hlave filipa nechýbalo, veľmi presne dovideli na svoju komickú situáciu, takže nimi neprestajne lomcovala priam spa­ľujúca závisť upriamená voči tým dvom­trom vyvoleným. Stali sa z nich malí zúroví salie­rikovia, ktorí neprestajne podkladali nohy tým vyvoleným, znemožňovali vydávanie ich kníh, očierňovali ich kde len stihli, doslova hatili normálny rozvoj tejto literatúry. Ak si terajšia redakcia Nového života skutočne myslí, že to je normálna situácia v jednej minia­túrnej národnosti, nech len ďalej vypisuje nezmyselné literárne súbehy a produkuje ďal­šiu generáciu takýchto indivíduí. A keď ide o Zorničku, tam je situácia ešte horšia, najmä keď ide o poéziu pre deti. Kto nie je autentickým básnikom, ten nevie napísať ani detskú (rýmovanú) báseň; nejestvujú totiž dve poézie na svete, jestvuje len jedna jediná bez ohľadu na to, či je venovaná dospelým alebo deťom.

Víťazoslav Hronec v novem

bri 1968

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 15PULZOVANIE LITERATÚRY

O nej chcem vedieť ako o šťastnej. Akou vždy bola, keď pridávala škračku soli.

Mažiar

Počujete? Ani nemusíte veľmi napnúť sluch, aby ste počuli tlkot mažiara. Ťažký je, me-dený. Ako zvon zvonice. Presvedčivý, reťazový, taktný, vlnito zvonivý. Počuť ho za večera, keď utíchne pulzovanie upachteného života. Upovedomenie, že je hudba na pozemskom svete! Tlčie nadrobno osušené zvyšky len málo upečeného chleba z domácej bielej múky, ktorého drahne predvčerom priniesla z pekárne. Toho chleba, čo ho pred krájaním, ná-sledne zjedením, trikrát prežehnala, na ktorom tri krížiky urobila na špičke chleba britkým pohybom noža. Vyčítať z toho úprimné vďakyvzdanie za chlieb vezdejší bolo by uzatvo-renie kolobehu trvalého udržania. Vidím ju ako šťastnú. Takto ju chcem vidieť. Som príliš malá, aby som tomu porozumela, ale mám rada, keď si sadá s mažiarom v lone. Zlatosť mede a pevný stisk tĺčika. S vedomím o pokore a sile trpiacich. Viedla k vedomiu o poko-re! Ten zvuk sa zrýchľuje a silnie, bujneje... Rozdrví, roztečie sa éterický olej zemežlče a pýta si to obdiv.

Áno, poznala som ju ako šťastnú.

Singerka

Krajčírka, ktorá zladí farbu, formu a mieru. Vďačná, že na zemi tí druhí majú pravdu. Len ona pozná gabarity mužských košieľ svojich zákazníkov. Presadzuje sa tým medzi najlep-šie v remeselníckej branži. Keby tak nebolo, ako by potom vyrástol taký silný rozkošatený chumáč ruží pomenovaný Bledofialová nadsádzka v prednej izbe, na mieste, kde kedysi stála jej singerka. Počujete ju? Zašera prenikavý symetrický pozvoľný zvuk. Aký zázračne náročný prístroj, hoci technicky zdatné nohy presne šliapnu na jeho nožný pedál len po-zvoľne. To nie je o každej nohe. Len jednu vlastníčku má. Zvuk singerky číta tercíny vône ruží. Singerka sa premenila na chumáč ruží. Potentátska singerka.

– A teraz ideme na krížike... Nemotorne ma upichne špička ihly a ona pocmúľa krv. Bledofialovú. A nič nebolí. Ani pominuteľnosť.

Bicykel

Evanjelická cudnosť napovedala, že kolená treba skrývať, ani najzbehlejší pohľad by nedokázal vidieť ich pod širokými sukňami, kde je všetko dobre ukrývané. Nepatrí sa to

PULZOVANIE LITERATÚRY

ANNAMÁRIA BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ

Štyri škračky šťastia a jedna prebytočná

16 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

ukazovať mimo trinástej komnaty zamknutej na tris-to zámok. Raz, už zo dvanásť rokov na to, čo ovdovela, upachtená dobehla domov. Zapýrená odsotila bicykel cez vchodovú bránu a vy-hŕkla:

– Ten nehanebník, čo si len dovoľuje, vykrikovať za mnou, že som kedysi bola levica a že som nohy mala furmisté!

Aký šibalský záchvev šťastia v očiach! Chcem o nej vedieť, že bola milovaná. Vyše kolien, nad ktorými sú štrumpandle.

Paulownia plstnatá

S pôžitkom odhaľujem etymológiu záujmu o čaju. Lipová čaja je u nej ženské-ho rodu. Lipa sa zbierala, a

následne sušila na čaju, tam, v blízkosti arboréta, kde je ten čínsky strom, ako pamätník. Ako jej kontrast. Obávam sa o stromy, pekné sú i múdre. A dôstojné. Ako baršanka na nedeľné služby, ktorá šuští pod korunou exotického stromu, pod ktorým z dvornej strany bol kedysi altánok. Keď odbila piata, už tam bola, u Nemcov. Tu sa chodila hrávať k spolu-žiačke Olge. To pánča ju neustále štípalo a ubližovalo jej za každú maličkosť. Avšak stálo to za to, za obetu – len tam a rovno v tom popoludňajšom čase sa slúžila čaja a koláčiky. Preto si sedliačťa zriadilo po pansky! Prvú vetu pred spánkom povedala spisovateľovi, ktorý bol ešte len chlapček. A ďalej, aký zázrak, vedel sám. Tá lipová čaja rozvoniavala za zimných večerí a lyrizovala lipnutie po vyššej hodnote. Pridané hodnoty boli personifiko-vané paulowniou ako symbolom vyššej múdrosti.

Mám ju pod oblokom a aj vy určite počujete, ako mi každé ráno šťastná šepce o spra-vodlivosti...

Kukátko

Chcem si o nej myslieť ako o šťastnej – tak prečo kukátko? Priniesla ho ako darček z kúpeľov. Mali sme pohovory o kvetoch, o škračkách cukru, o ruky bozkávam všetkým pri stretnutiach, o kameni a chlebe a o tom, kto do koho! O vtáčom mlieku! Dožíva sa teraz sto rokov. Neviem, či je ešte niekto. Chcem ale dôverne vedieť o jej šťastí.

Lenže, do čoho sa tak veľmi snaží dovidieť?!

Milan Súdi: Zm

árnená dovolenka, olejomaľba, 2016

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 17PULZOVANIE LITERATÚRY

Urbánni kočovníci

Narodení na hranách storočíčakáme na lepšie zajtra.Lebo nám patrí.Lebo sme dokonalí.Lebo sme iní.Lebo...

Urbánni kočovníci.Blúdime po virtuálnom svetea hodnoty poznámelen ako citácie.Je aj toto jedna z nich?Nepodstatné.

Naháňa nás čas,treba sa zahaliť do sietenašpúliť perya vyfiltrovať si svoj ideálny život.

Bytie,v ktorom je láska iba tetovačkaa klam naša nová pravda.

Rybári ľudských duší

Naučte ľudí chytať ryby,zapliesť sa do vlastnej siete,v ktorej je kliknáš nový tep.

Sme mileniálcia vieme milovaťiba seba.

Telový otáznik

Čo vlastne chceme (do)kázaťkeď sme zabudli rozprávať?Emotikony nás zastúpia (zatupia),každý si nás vyhľadáa chrbtica pračloveka naznačí telový otáznikintelektuálnychotrokov doby.

KATARÍNA MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ

Urbánni kočovníci

Mila

n Sú

di: O

dlet

z pl

anét

y M

aléh

o pr

inca

, ole

jom

aľba

, 201

7

18 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

Dnes na mňa vrieskal vodič autobusu. Nesmiem si sama brať drobné, aj keď sú pred ním rozhádzané mince, hoci dosiaľ všetci vodiči práve toto odo mňa očakávali, že im ušetrím drahocenný čas a sama si drobné bleskurýchlo pozbieram. Poslušne som si sadla na prvé voľné miesto a nevládala som zastaviť slzy. Nič som neurobila. Problémy s ban-kou, nevyriešené účty, bezočivosť... Ľahostajnosť.

*Dievča v čiapke s barlami sedí na svojom mieste hneď za šoférom. Obyčajný deň. Vy-

stúpi na zastávke pri ambulancii. Nik jej nepomôže, ale pomoc ani neočakáva. Vlastne, ani nepotrebuje. Zvyk. Možno sa už cíti lepšie – bez ohľadu na počasie a situáciu. Nepres-táva pršať. Má zlomený dáždnik. Neotvára ho. Ako by potom držalo barly? Pomedzi kvapky na oknách vidno, že kráča priechodom. Auto nespomalilo. Voda z kaluže už ju postriekala.

Obyčajný deň.

*Veľká biela miestnosť a veľké okná. Výhľad nepozoruhodný. Niekoľko automobilov,

vetchá strecha, staré domy s ošarpanou omietkou. Neporiadok. Chladno – teplo, slnko – mraky, október – november. Problémy.

*Červené granátové jablká na strome sú čoraz viditeľnejšie.

*Dievča z autobusu nemá čiapku, no barly nechýbajú. Koľko má asi rokov? Má starostli-

vú mamu? Prečo stále čiapka a dnes – nie? Mama jej možno nebola doma... Vystúpi na tej istej zastávke. Vodič autobusu sa milo usmeje a postrehne, že je dnes trochu teplejšie, a pridá, že sa nemusí ponáhľať. Len obozretne po schodoch! Vonku neprší. Žiadne kaluže. Svet je krásny.

Chlapec so strašidelnou zelenou maskou máva vodičovi. Nablízko nikoho. Halloween v Srbsku?

*Granátové jablká stále zo stromu neodpadli. Červeno-žlté farby a pocit tepla a nádeje.

*Dnes autobus nevezie dievča z autobusu. Uzdravilo sa a nepotrebuje lekára? Neznáma

dáma s moderným vrkočom, pedantne namaľovanými perami a krásnou ženskou tvárou. Štýl, ktorý naznačuje hlava, kazí pohľad nižšie. Jej svojrázny šmrcaj dnes dopĺňajú staré biele tenisky a oranžová športová vetrovka, ktorá bez ohľadu na svoju šírku a uvoľnenosť

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Granátové jablko

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 19PULZOVANIE LITERATÚRY

prezrádza jej postavu. Široké ramená, pevné ruky... Asi športovkyňa. Alebo upratovačka? Tu je aj on. Ešte nesedí v autobuse. Dobeháva ho a kríva. Kríval aj včera? Zrejme je itečkár.

Vodič je aj dnes láskavý. Nie ku mne, športovo-elegantná dáma zaujala jeho pozornosť.

*Granátové jablká na strome začali hniť. Zatiaľ nespadli.

*Dievča z autobusu už dávno necestuje autobusom. Na športovo-elegantnú dámu

sme si zvykli. Šofer sa usmeje iba podaktorým. Mne nikdy. Cestujeme.Izba je stále biela a chladná. Neporiadok viditeľný cez okná nemizne. Diery na stenách

domov sú viditeľnejšie a negatívna energia z nich vyráža. Dopĺňa charaktery každoden-ných návštevníkov.

*Na strome chýbajú všetky listy. Visí len posledné nahnité červeno-hnedé granátové

jablko. Presvedčene sa drží za svoj konár a nepúšťa ho. Nevzdáva sa.

*Nové autobusové tváre zvedavo zízajú. Zababušené do teplých šálov a čiapok nedajú

spoznať svoj parsún. Známe sa vezú v automobiloch. Nevedia, že som tu. Blízko. Že sa pozerám a uvažujem. Nehovorím mnoho, ale veľa viem.

*Granátové jablká? Čo to je?Nerieš. Granátové jablká aj tak nie sú určené pre naše podnebie.Ja nie som určená pre toto podnebie. Tento život. Vek.Ani planétu.

Mila

n Sú

di: C

hrt,

olej

omaľ

ba, 2

016

20 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

Chlapec otvoril kuchynské dvere a vyšiel na dvor. Za chrbtom mu zneli hlasy dospe-lých, rodičov a strýca, nehovorili veľa, slová boli zrozumiteľné, ale celok, ktorý sa prepletal ako na krosnách nite, bol akýsi nepochopiteľný. Plietlo sa to, nite, nitelnice, osnova a po-tom bidlo na chvíľu prerušilo pretkávanie nite, pravidelný rytmus, trocha to pribuchlo,

bum, bum, znelo hlucho, občas boľavo, to vtedy, keď sa mama ponáhľala, musela rýchlo skončiť objednávku, alebo keď sa hnevala, že sa jej nedarí, najviac však bolelo a priadza sa zachvela v nemom plači, keď bola mama rozľútostená, no vtedy sa aj ryt-mus zadrhával, ale to chlapec všetko cítil len pomimo, lebo nad tým všetkým sa vznášala nevysloviteľná vláknina, ba fluidum, bolo to všetko zavreté ako v škrupinke vajca, kde je teplo a jasno, nad všetkým mamin dych a len za ním, kdesi mimo, bol hnev. Nemohol preniknúť cez tú neviditeľnú sieť, v ktorej býval, ako v maminých slovách, vo večer-ných slovách modlitby, narýchlo vyslovenej. Aj teraz sa rytmus a tóny mihali v rozmeroch klinovníka, natiahnutého v krosnách, ktorý mohli mamine ruky zovrieť – hocikedy ho dosiahla na okraj, a aj jej hlas dosahoval rozmery rozhovoru, plávala jej prítomnosť a chlácholila melódiu rozhovoru, odvracala ju od kvílenia, vážnych tónov a pästí, aj keď mlčala. Dominoval hlas, hlboký zemitý hlas strýka Ďordeho, trúchlivý, plačlivý, burácajú-ci, vybuchujúci, po chvíľach ticha intonujúci piesne. Chlapec nerozumel všetkým pies-

ňam, ani ho to tak veľmi nezaujímalo, bolo jasné, že dnes obed a vôbec stolovanie bude vykoľajené a tak si podskočil, prebehol cez dvorček, otvoril bráničku do dvora hydiny a za chlievikom nahmatal... Už dlhší čas ho mal tam priviazaného, opretého o vybielený múr...

Keď ho priviedol pred seba, biely tátoš zaerdžal vysokým tónom, otriasol dlhou hrivou, až zažiarila v lúčoch slnka, potom pohrabkal pravou nohou v piesku, švihol chvostom a tento pohyb, trocha prudší, akoby azda bola vyžadovala situácia, trocha rozvíril vzduch, slabý závan odvial hrivu z čela a nachvíľu sa tam blysla zlatá hviezda. Chlapec sa schúlil, ako vždy, keď pocítil príval energie prichádzajúci k nemu, vyžarujúci z nádherného zvie-raťa, a dlho neotáľal, vyšvihol sa mu na chrbát, prehodiac pravú nohu na druhú stranu. Pocítil teplotu tela, okrúhly tlak na lýtkach a poslušnú pokoru služobníka svojmu pánovi,

DAGMAR-MÁRIA ANOCA

Chlapec

Dr. Dagmar Mária Anoca (1951), spisovateľka, lingvistka a redaktorka.

Vyštudovala slovenčinu a rumunčinu v Buku-rešti a Bratislave. Pôsobila ako docentka na Fakulte cudzích jazykov a literatúr v Bukurešti. V súčasnosti je na dôchodku. Doktorát získala roku 1980 obha-jobou dizertačnej práce Jazyk a štýl diela Mila Urba-na v komparačnom kontexte. Je autorkou a redak-torkou slovenských učebníc v Rumunsku, desať rokov zostavovala a redigovala zborník Variácie (1980 – 1989). Vydala básnické zbierky: Knihy rozlú-čok (1985), Synonymia (1993), Kniha stretnutí (1995), Ročné obdobia (1996), Plášť bohyne (2012); knihy pre deti a mládež: Knižka pre prvákov (1982), Kde bolo, tam bolo... (1997), Pehavá hruška (2017).

Získala mnohé ocenenia. Sú to: Plaketa MS, Cena ministra kultúry SR za poéziu a činnosť v radoch slovenskej menšiny, 1992; Cena Zväzu spisovateľov Rumunska za poéziu, sekcia národnosti 1993; za literárnu históriu 2003; Veľká medaila sv. Gorazda – minister školstva SR, 2011 za činnosť v oblasti slova-kistiky a zostavovanie učebníc pre školy s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku; Opera Omnia – aradská odbočka ZSR 2013; titul excelentnosti – sta-rosta mesta Nadlak 2011; diplom vďaky; čestná občianka Nadlaku 2015, pamätná medaila UK; pa-mätná medaila UK 2016; zlatá Cena Matice slovenskej 2016; Zlaté pásmo – Chalupkovo Brezno 2017.

Žije v Bukurešti.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 21PULZOVANIE LITERATÚRY

ktorému je hotový zadosťučiniť a splniť akýkoľvek vrtoch. Chlapec sa vystrel, vďačnosť svojmu kamarátovi tátošovi ho naplnila sebavedomím a už necítil ani švihanie vetra po holých lýtkach, ani nepocítil na podošvách zrnká piesku, tvrdú zem, ako si podrážku ob-dratých sandálok tlačil o strmeň, nadskakoval v sedle v pravidelnom rytme, ako sa viezol dookola, dookola po dvore. Čoskoro bol hydinový dvor malý, nuž prešiel do hlavného dvora a krúžil, spätil sa zároveň s tátošom, kľučkoval, ba aj parádne defilovali.

A potom zrazu si spomenul, že je krásny deň, je deň, keď je v susednom meste trh a iste bude tam aj teraz, nazbierajú sa ľudia z celého okolia s krásnymi koňmi, ktoré budú poky-vovať hlavami a čakať na gazdu, a on sa im bude pozerať na hrivu a pohládzať ich pohľadom.

Mal by sa vydať na cestu, napokon dávno sa nebol pozrieť na pľac...Do mesta sa vozili na voze s otcom, vlastne celkom iste vie, že raz tam už bol, hoci mu

otec a matka rozprávali, ako boli aj všetci traja spolu v meste. No on si zapamätal iba túto poslednú cestu s otcom. Odviezli sa záprahom, sedel pri otcovi na kozlíku a za pár hodín tam aj boli. Veľmi to bolo ďaleko na to, aby sa len tak vybral teraz tesne pred obedom...

Rozhodol sa, že odklusá iným smerom. Mihol sa popred kuchynské dvere, letmo nazrel, ale nič tam nenaznačovalo, že by sa bola situácia zmenila. Strýko premiešaval piesne, slová, kedy zatiahol A pécskai cigánysoron a ďalšie maďarské halgatovy, kedy srbské ro-mance alebo rumunské Foaie verde, foaie verde..., či tiahle piesne, zamiešal aj Keby si ty moja milá vedela, nedokončil však ani jednu, lebo sa mu hlas v polovici zlomil kdesi v hrdle, akoby sa mu tam zapichla rybia kosť. Otec sedel, robil mu spoločnosť, nalieval do pohára, občas aj sebe, ale zriedka, lebo tam bola mama, mamin uhrančivý pohľad a otec si musel dávať pozor. Pochopil svojho brata, veď aj jeho Draga bola vrtkavá, tvrdohlavá a nechcela ho zľahka len tak oslobodiť od výčitiek svedomia a ani sa dať presvedčiť, že bude lepšie nezamykať sa a pustiť ho do spálne. Z tej tvrdohlavosti sa jej pokazilo celé telo a po druhom potrate otec Gligor už vedel, že ju musí opustiť, vymaniť sa z jej prítom-nosti a odísť s mladou slúžkou, plnou života, prekypujúcou vnadami, s tvrdými stehnami a pevným zadkom, zvodnú mladú dievčinu, polosirotu. Od malička poslušná, naučená pokore, múdro znášala tvrdý vidiecky život na žírnej rovine, ktorú však bolo treba držať ako takú vrtkavú kobylu na uzde, stále ju krotiť, starať sa o ňu a vyludzovať z nej hudbu v podobe šelestu kukuričniska a šepotu pšeničného poľa. Chlapec toto všetko nevedel, len cítil napätie v celom okolí, vôňu a pachy akýchsi vzťahov a tajných dotykov.

Zachytil letmo mamin nespokojný výraz tváre, ako keď zvykla hundrať, ach, zase tá Milica, načo si ju aj ten len vzal, veď mohol vedieť, že je mladá, taká ohnivá Srbka, najmä že aj starší brat tak zle skončil ...

Chlapec nepochopil, ako mohla byť Milica ohnivá, asi jej v noci svietili oči, vo dne ich tiež mala lesklé, ale teta Milica inak bola ako ostatní, aspoň sa mu tak zdalo, keď sa s ňou stretol po prvýkrát u nich v kuchynke a potom doma u Ďordeho v meste... Vlastne tak sa aj dostal do mesta, odviezli Ďordeho domov, potom keď sa u nich vyžaloval. Chlapec sa tešil zakaždým, keď strýko prišiel na návštevu, najmä keď ten siahol ľavou rukou do vrec-ka na kabáte a vytiahol z neho cukríky zabalené v papieri, šejem cukríky, od Friedmana, na konci obce mal obchod s rozličným tovarom.

Ale keď prišiel s muzikou, to už nebolo dobre, to bol zlý znak, to znamenalo, že sa deň zase premení na čosi horkasté, ako potuchnutá slanina, ktorú otec pojedal, lebo vraj chráni pred pľúcnymi chorobami. Keď sa báči Ďorde mulatuje s muzikantmi, jesť sa po-riadne nebude a chvíľu sa budú susedia tváriť, že nič nevideli a nevedia. Muzikanti sa

22 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT PULZOVANIE LITERATÚRY

spod vrátok poberú preč, lebo ich mamina dnu nepustí, otec pred ňou pokorne spustí hlavu a vypýta nejaké peniaze na trúnok a muzikantov, veď mu ich Ďorde vráti, čo s ním robiť, keď už má takého nešťastného brata, že si nevie rozkázať srdcu ani vôli a nedokáže Milicu prepustiť, alebo sám od nej odísť.

Tátoš sa striasol, chlapec sa takmer skĺzol z jeho chrbta, lebo sa ešte raz nahol, aby cez kuchynské zasklené dvere odhadol situáciu. Nezbadal však, že by sa tam bolo čosi zme-nilo, narovnal sa a popchol koňa. Obrátili sa smerom k stanici.

Najprv sa chlapec začudoval, akým to smerom klusá verný priateľ, biely tátoš s hrivou vejúcou vo vetríku, ktorý sa trocha prebral z raňajšieho širokorovinného spánku. Potom sa mu mimovoľne rozosmiala tvár: čo ak dneska prebehne cez ich malú stanicu vlak, nie dopravný, ktorým sa do fabriky privážajú na spracovanie konope, ale vlak s pasažiermi, so zastretými oknami, z ktorých sa občas vynorí ba fúz, ba celá tvár, ba pekná čipka alebo aj celý obličaj dajakej slečinky, aká u nich v osade nejestvuje.

V diaľke sa chvelo ranné povetrie a bolo počuť hvizd. Sotva dorazili na stanicu, v zákrute sa vynorila lokomotíva, bolo počuť vŕzganie a chrčanie železných súčiastok, ako sa po sebe trú a v tej chvíli si chlapec uvedomil, že sa vlak tentokrát nebude ponáhľať ďalej, ale sa stane zázrak a veľká ohava pripomínajúca drakov v rozprávkach, ktoré mu kedy-tedy stará mať v dedine rozprávala, zastane odfukujúc a prskajúc do očí skromnej staničke, akoby ešte viac sa čupiacej k zemi od sršiacich iskier. Z budovy sa náhlil železničiar, poznal ho podľa uniformy, Pali báči. Na vozni, ktorý sa pristavil presne pred udiveným chlapcom so široko roztvorenými očami, hltajúc každú podrobnosť na vozni, na celom vlaku, sa otvorili dvere a po schodíkoch zostúpil sprievodca. Uberal sa smerom k prichádzajúcemu kolegovi a niečo si povedali. Chlapcovi sa nepodarilo dopočuť, o čom je reč, pretože od lokomotívy sa zrazu hlučne rozpr-skol hmlový oblak a zafučal akýsi motor. Para zahalila vozeň a chlapcovi to pripomenulo jeho rodnú rieku Marušu. Osadníci si zvykli zabudnúť pohľad na tom úkaze, keď sa rieka za chlad-ných rán prebúdza do nového dňa, zhlboka vydychuje a biela hmla ako záclona halí okolitý lužný les, akoby sa hanbil za jej nočné spomienky, keď sa do nej zahľadelo vysoké hviezdnaté nebo, kleslo jej do náručia, preniklo ju a ona ho prijala do svojho lona, otvorená naširoko, lebo tu na doline je vždy pripravená obcovať a rodiť, zdýmať sa a klesať, lákať vtáky, ovlažovať brehy a kúpať sa v raňajšom opare s tou istou radosťou, ako keď do jej vôd skáču v lete pastie-rikovia, či dospelí bojtári. Ale teraz sa do pary primiešala aj vôňa uhlia, a tak chlapec precitol a zbadal vo dverách vozňa prekvapivý obraz. Stála tam bytosť v bielych šatách, samá čipka, slušivý klobúčik. Závoj jej zrazu odhalila mužská ruka, a tak sa na chvíľu jej pohľad stretol s udivenými otázkami v chlapcových očiach, kto si, odkiaľ si, kam ideš, aký zmysel má toto stretnutie. Žrebec, jeho verný tátoš, pocítil dôležitosť chvíle, vzopäl sa, a takto, obaja úplne rozochvení, pozdravili neobyčajný biely zjav. Keby bol mal klobúk s perom a dobre nacvičené gesto poklony, chlapec by ho určite aspoň naznačil, aby vzdal hold vzácnej dáme. Nestihol to, lebo dvere sa pribuchli, vlak sa porušal, párkrát ešte zafučal a potom sa už všetko vrátilo do pôvodného stavu. Len slnko sa posunulo viac na nebi a začalo citeľne hriať. Železničiar zmizol v domčeku, zavládlo ticho, iba v záhrade za stanicou zamraučala mačka, v diaľke zaštekol pes. Chlapec sa zbavil rytierskeho brnenia, popchol koňa a vtom ho zachvátil údes: tátoš sa stratil medzi bielymi oblakmi kdesi v diaľke, akoby ho zvábil ten cudzí vlak, ktorý sa nevedno prečo zastavil na ich stanici, a on zrazu sedel na bielom prúte...

So skormútenou hlavou sa vrátil domov. Z kuchynských dverí sálala vôňa rejteší; ešte nikdy nebola taká horká...

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 23TEXTY A KONTEXTY

Bábkarstvo na Slovensku tvorí neoddeli­teľnú súčasť domácej i európskej divadelnej tradície. V širšom kontexte je vo svojich po­čiatkoch historicky, spoločensky, aj umelec­ky späté hlavne s bábkovým divadlom na Morave a v Čechách. Ide najmä o obdobie druhej polovice 19. storočia a začiatok 20. storočia. Nejde len o pôsobenie českých a moravských tradičných kočovných bábka­rov, ktorí zachádzali na svojich cestách aj na Slovensko (Loutkář, 1928 : 49), ale aj vý­znamné aktivity českých intelektuálov a vzdelancov v oblasti ochotníckeho bábko­vého divadla1. O necelé storočie neskôr je bábkové divadlo na Slovensku už pevne za­kotvené v domácej dramatickej tvorbe ako samostatný divadelný druh so svojou príz­načnou poetikou a estetikou, s autormi, interpretmi i divadelnou teóriou a kritikou. Je živou súčasťou nielen umeleckej kultúry, ale aj nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Prvé písomné zmienky o účinkovaní za­hraničných divadelných spoločností na úze­mí Slovenska pochádzajú z prvej polovice 17. storočia. Boli to skupiny kočujúcich kome­diantov, muzikantov, spevákov a hercov, ale aj akrobatov, povrazolezcov, kúzelníkov a žonglérov. Tí pri svojich produkciách používali aj bábky. Do vtedajšieho Uhorska prichá­dzali najmä z Talianska a Nemecka (Predmerský, 1979 : 9).

K významným kultúrnym centrám v Uhorsku patrili v tomto období eszterházyovské paláce v Eszterháze (dnešné Maďarsko) a Eisenstadte (Rakúsko). V nich sa pravidelne

1 Bližšie pozri Loutkář, 1928.

TEXTY A KONTEXTY

JURAJ HAMAR

Bábkarstvo ako živá súčasťnehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska

Doc. Mgr. Juraj Hamar, PhD. (1965), vyštudo­val estetiku a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dizertačnú prácu obhájil na Ústave etnológie Slovenskej aka­démie vied v Bratislave. V súčasnosti prednáša na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Brati­slave. Venuje sa, okrem iného, aj problematike interpretácie umeleckého textu, estetike folklóru, scénickému folklorizmu a etnoteatrológii. Je auto­rom knižných monografií Ľudové bábkové divadlo a bábkar Anton Anderle (2008), Hry ľudových báb-karov Anderlovcov z Radvane (2010) a tiež autorom viacerých odborných prác a vedeckých štúdií ve­novaných dejinám, estetike a poetike tradičného báb kového divadla, ktoré publikoval doma i v za­hraničí. Spomenieme aspoň Character identity expression in vocal performance of traditional puppe-teers (2006, spolu s M. Ruskom), Anton Anderle et sa collection un coup d´ceil dans les coulisses du spec-tacle (2012), Loutkářství na Slovensku a v Česku (2017, spolu s J. Blechom a J. Teturovou). Dlhoroč­ne spolupracuje aj s Medzivládnym výborom pre ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Je autorom mnohých televíznych a diva­delných scenárov, scénických programov a kon­cepcií.

V rokoch 1987 – 1997 sprevádzal bábkara An­tona Anderleho (1944 – 2008) ako ľudový muzi­kant a asistent na predstaveniach. Účinkuje tiež s vlastným bábkovým divadlom Teatro Carnevalo a s divadlom Teatro Posonii.

24 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

uvádzali aj bábkové predstavenia s marionetami. Na Slovensku mali Eszterházyovci sídla v Bernolákove, Seredi, Galante a Želiezovciach (Múdra, 1993: 29). Mikuláš Eszterházy2 vybudoval v roku 1772 vlastné bábkové divadlo, ktoré riadil Karl Michael von Pauersbach a na ktorého činnosti sa podieľal aj skladateľ Joseph Haydn3 (Dubská, 2004 : 143).

Zaujímavý prameň k dejinám bábkového divadla na Slovensku predstavujú aj rukopis­né záznamy hudobnej literatúry z 18. storočia. Nájdeme v nich aj krátke skladby skom­ponované ako hudobný sprievod k bábkovým divadelným hrám (Rybarič, 1984 : 134). Napríklad tradičná a medzi bábkarmi dodnes populárna faustovská tematika v skladbách Ballet Doctoris Fausti ad Mensum, alebo Aria Doctor Fausti (Das Lehotská, 2015: 8).

Najväčší vplyv na rozvoj bábkarstva na Slovensku malo od polovice 19. storočia pôso­benie českých a moravských kočovných bábkarov, ktorí čoraz častejšie prichádzali so svojimi divadelnými produkciami aj na Slovensko. Nielen blízke jazykové prostredie, ale aj mimoriadna popularita ich divadelných produkcií mali postupne za následok, že sa mnohí bábkari natrvalo usadili na Slovensku, resp. že začali vznikať rodinné zväzky s par­tnermi zo Slovenska4. Za prvého slovenského profesionálneho bábkara je obyčajne označovaný Ján Stražan (1856 – 1939). Zároveň ho môžeme považovať, popri Josefovi Dubskom, aj za zakladateľa jednej z najväčších a najvýznamnejších rodinných dynastií bábkarov na Slovensku. Prvá písomná zmienka o jeho účinkovaní je z roku 1878 (Pred­merský, 1985 : 13).

Na prelome 19. a 20. storočia bolo bábkarstvo, vďaka kočovnému spôsobu života jeho nositeľov, populárne na celom území Slovenska. Vo svojich začiatkoch nadväzuje bábkar­stvo na Slovensku (podobne ako v Čechách) na pramene inonárodných produkcií kočov­ných bábkarov (najmä západoeurópskej proveniencie). Scénická výprava i bábky vychá­dzajú výsostne z týchto internacionálnych zdrojov. Podobne tomu je aj pri repertoári, postavách a príležitostiach k predvádzaniu bábkových divadelných produkcií.

Tradičná scéna pre bábkové divadlo mala podobu zmenšeniny barokového portálové­ho, tzv. kukátkového divadla, s ľahkou, drevenou konštrukciou, s portálom, oponou, sufi­tami, zadným maľovaným prospektom, bočnými kulisami a s osvetlením na prednej rampe (pôvodne to boli sviečky tlmené z pohľadu diváka plechovými krytmi v tvare mušle, neskôr ich nahradila elektrická sústava žiaroviek). Bábkové divadlo sa hralo takmer výlučne s marionetami (výnimku tvorili príležitostné pouličné jarmočné vystúpenia tzv. maňuškárov s improvizovanými komédiami, ktorí však svoje produkcie predvádzali nie v podobe rodinných podnikov – živnosti, ale viac­menej ilegálne bez príslušných povole­ní k účinkovaniu). Marionety boli bábky zavesené na jednom hlavnom drôte, ovládanými obyčajne ďalšími, dvoma, štyrmi a viac povrázkami. Maňušky5 boli bábky, ktoré sa navlie­kajú na ruku a prsty ako rukavica. Mali obyčajne drevenú hlavu a ruky, telo bolo v podobe kostýmu z textilu.

Základný repertoár týchto divadiel predstavovali hry z okruhu tzv. svetových, resp. historických tém a často vychádzali z literárnych predlôh (Herkules, Genovéva, Bitka na hrade Biela Hora, Doktor Faust, Don Juan a ďalšie). V domácom prostredí táto cudzia látka prechádzala procesom folklorizácie. Do reči postáv sa dostávali domáce jazykové pros­

2 Mikuláš Eszterházy (1583 – 1645), uhorský šľachtic – palatín.3 Franz Joseph Haydn (1732 – 1809), rakúsky hudobný skladateľ.4 Napríklad Josef Dubský, Sameš, Josef Vodál. 5 Pomenovanie získali z českého názvu pre tento typ bábok:„maňásky“.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 25TEXTY A KONTEXTY

triedky (národný jazyk, regionálne nárečia, slovesný folklór), na scéne sa zjavili nové – ľudové typy postáv (sedliaci, mládenci a dievčatá oblečené v štylizovaných ľudových krojoch a pod.). Medzi charaktermi bábkového divadla tohto obdobia vyniká neodmysli­teľný charakter každého predstavenia – Gašparko, ktorý reprezentuje archetyp komickej postavy s vlastnosťami poznačenými národným koloritom.

K popularite tradičných kočovných bábkarov, na miestach, kde predvádzali svoje pro­dukcie, výrazne prispieval aj charakter tohto divadelného druhu. Mnohí bábkari hrali jednotlivé hry spamäti. Nemali autoritatívny text v podobe predlohy zaznamenanej napr. v zošite. Tak vznikal veľký priestor na improvizáciu a aktualizáciu textu, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že bábkari do scenára každej hry pravidelne zaraďovali mená pos­táv, alebo celé situácie a príbehy inšpirované skutočnými (najmä komickými) udalosťami a reálnymi postavami z danej obce, alebo mesta.

Inonárodný kontext počiatkov bábkového divadla na Slovensku nasledoval spomí­naný vplyv účinkovania moravských a českých bábkarov na našom území. Až do polo­vice 20. storočia nachádzame nielen v textoch tradičných bábkarov, na dobových plagátoch k ich produkciám, ale aj v kritickej a teoretickej reflexii tohto divadelného druhu mnoho bohemizmov. Napr. bábkové divadlo sa aj v slovenskom jazykovom prostredí označuje ako „lútkové“, resp. „pimprlové divadlo“, bábky sú označované ako „lútky“. České pomenovanie pre typ bábok – maňáskov je poslovenčené na maňušky, alebo mikrlata6.

Vznik prvej Česko­slovenskej republiky v roku 1918 priniesol mnoho pozitívnych zmien aj do podôb bábkarstva na Slovensku. Z ideovej stránky to boli najmä snahy o domáci

6 Toto, súčasnou dobou používané pomenovanie pre maňušky je ale nepresné, pretože v českom jazyku je označenie mikrlata vlastné bábkam, ktoré sú animované zospodu (obyčajne drevenou, alebo kovovou tyčou pripevnenou na jednu nohu, s prípadným mechanickým ovládaním ich údov. Takýto typ bábok sa vyskytoval na Slovensku v ľudovom bábkovom divadle (bábkové betlehemské hry z obcí Lendak, Lesnica a Topoľovka).

Div

adlo

Vili

ama

Stra

žana

v B

ratis

lave

(dva

dsia

te ro

ky 2

0.

stor

očia

)

26 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

repertoár, ktorý mal sledovať kultúrnu, spoločenskú a umeleckú emancipáciu slovenské­ho národa v duchu implementácie národnobuditeľských a obrodeneckých cieľov a slo­venského jazyka aj na scéne bábkového divadla.

Bábkové divadlo bolo stále základným zdrojom príjmov tradičných kočovných báb­karov, z ktorých sa stali živnostníci. Niektoré rodiny rozšírili svoju činnosť aj o tzv. zá­bavné podniky (kolotoče, strelnice a pod.). Po svojich osvedčených trasách putovali s maringotkami ťahanými konskými záprahmi, ktoré postupne nahrádzali traktory. Maringotky boli pre bábkarov nielen mobilnou scénou s depozitárom bábok, kulís a rekvizít, ale aj dočasným obydlím a zázemím pre rodiny bábkarov. To im umožnilo počas sezóny (obyčajne hrávali na otvorených priestranstvách v centre dediny alebo mesta, niekedy divadlo postavili v hostincoch alebo kultúrnych sálach) aj niekoľko stoviek predstavení. Hlavne v zimnom období sa zdržiavali na vopred dohodnutých miestach, kde prezimovali, ale postupne sa uchyľovali aj do svojich vlastných „kamen­ných“ domov.

Podobne ako repertoár aj scéna a bábky sa v rámci rodiny dedili z generácie na gene­ráciu. Niektorí zruční bábkari si bábky aj scénu vyrábali sami. Iní si celé bábky (ale častejšie len hlavičky, ručičky a nožičky) kupovali a ostatnú časť tela, s nenáročnou požiadavkou na kvalitu dreva a realistickosť rezby, ktorá bola ukrytá pod kostýmom, si dorábali vlastno­ručne. V kolekciách tejto generácie bábkarov nájdeme množstvo bábok českej prove­niencie, napr. bábky z dielne Mikoláša Sychrovského (1802 – 1881), Vojtěcha Suchardu (1864 – 1968) a ďalších.

Na prelome 19. a 20. storočia sa už stretávame s vyspelou domácou produkciou rezbá­rov z prostredia remeselníckych majstrov, ktorí profesionálne produkovali najmä drevené sakrálne plastiky, reliéfy a betlehemy. Mnohí z nich pôsobili v Rajci. Vynikal medzi nimi Jozef Brieštenský (1879 – 1968)7. Ďalším významným centrom boli rezbári z okolia Ban­skej Štiavnice.

Popri účinkovaní tradičných kočovných bábkarov sa po vzniku prvej spoločnej Česko­slovenskej republiky v roku 1918 zjavil na scéne bábkarstva na Slovensku nový fenomén. Predstavitelia českej inteligencie, ktorí v rámci novovzniknutého spoločného štátneho útvaru prichádzali na Slovensko, so sebou prinášali aj vízie rozvoja a popularizácie báb­kového divadla. Tie sa postupne začali realizovať v podobe zakladania ochotníckych bábkarských divadelných súborov, ktoré iniciovali, metodicky viedli a podporovali práve nadšenci z prostredia českej inteligencie, ktorí pôsobili na Slovensku. Tí, pre svoje osveto­vé pôsobenie, nachádzajú inštitucionálne zázemie v inštitúciách, organizáciách a spol­koch. V období rokov 1919 – 1928 už registrujeme na Slovensku 156 aktívnych ochotníc­kych bábkarských scén (Loutkář 1928 : 59 – 61).

K pôvodnej, najmä zábavnej a estetickej funkcii bábkového divadla sa začali v prostre­dí ochotníckych bábkarských súborov zdôrazňovať aj jeho ďalšie funkcie (výchovné, kultúrne, osvetové aj ideologické). V domácom prostredí inteligencie sa objavuje aj typ tzv. rodinného bábkového divadla (Blecha, 2009 : 11) a detského a mládežníckeho báb­kového divadla (Loutkář 1928 : 59 – 61). Na rozdiel od Česka však rodinné bábkové divad­lo na Slovensku „nezapustilo korene“ (Predmerský, 1985 : 26).

K rozvoju bábkarstva na Slovensku prispeli aj mnohé domáce aktivity. Osvetový zväz v Bratislave v roku 1920 v rámci Vzdelávacieho kurzu osvetových pracovníkov na Sloven­

7 V roku 1909 sa jeho dielňa zmenila na výrobné družstvo.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 27TEXTY A KONTEXTY

sku a v Podkarpatskej Rusi uskutočnil prednášku o bábkovom divadle. Niekoľko podob­ných podujatí zorganizoval Osvetový zväz aj v rokoch 1922 – 1927. V spolupráci s Osve­tovým zväzom v Bratislave vydala v roku 1928 redakcia časopisu Loutkář monotematické, tzv. slovenské číslo s podtitulom Desať rokov lútkarstva na Slovensku (Loutkář 1928). Bol to významný edičný i osvetový počin.

Sľubne sa rozvíjajúca činnosť ochotníckych bábkarov bola po vzniku samostatnej Slo­venskej republiky v roku 19398 poznačená domácimi nacionalistickými tendenciami, ktoré okrem iného zapríčinili masívny odchod českej inteligencie zo Slovenska. Činnosť divadelných súborov prešla pod Hlinkovu gardu9 a Hlinkovu mládež10.

Napriek vojnovým časom pokračovala činnosť tradičných bábkarov, ktorí naďalej pu­tovali po územiach Slovenska, ktoré neboli priamo zasiahnuté vojnovými konfliktmi. Neprestali ani aktivity zamerané na rozvoj ochotníckeho bábkového divadla. Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine (ÚSOD) zaviedlo v roku 1940 v časopise Naše divadlo rubriku venovanú bábkovému divadlu, v ktorej boli pravidelne publikované metodické články k tvorbe scén a bábok, kritické reflexie zamerané na bábkové divadlo a pod. (Predmerský, 1979 : 19 – 22). V roku 1942 vzniklo v Banskej Bystrici bábkové divadlo pod vedením Jána Murgaša11 (Predmerský, 1979 : 20) a v roku 1944 založili pri ÚSOD v Martine odbor bábkového divadla.

Po oslobodení v roku 1945 sa začína obnovovať a rozvíjať činnosť ochotníckych bábkových divadiel a tradiční bábkari naďalej pokračujú s produkciou svojich predsta­vení, ktorú však o pár rokov drasticky poznamenal nastupujúci politický režim. V roku 1948 bol prijatý tzv. divadelný zákon12. Ten na jednej strane uznal bábkové divadlo za rovnocenný divadelný druh a podporoval vznik bábkových divadiel, ale na strane dru­hej sa činnosť tradičných kočovných bábkarov dostala pod kontrolu štátnych orgánov, ktoré ich pôsobenie najskôr obmedzili a koncom päťdesiatych rokov úplne zakázali (Hamar, 2008 : 32 – 33).

Za posledného tradičného bábkara na Slovensku považujeme Antona Anderleho (1944 – 2008), pokračovateľa tretej generácie bábkarov Anderlovcov z Radvane. Rodinnú tradíciu založila Eva Kouřilová (1880 – 1969)13 z Jevíčka na Morave, ktorá sa zosobášila s Michalom Václavom Anderlem (1878 – 1935) z Radvane14. Od roku 1919 začali hrávať bábkové divadlo. S kočovným prevádzkovaním bábkového divadla pokračovali až do druhej polovice 20. storočia aj ich deti Bohuslav Anderle (1913 – 1976) a Jaroslav Anderle (1916 – 1982). Anton Anderle prevzal tradíciu od svojho otca Bohuslava. Najskôr hrával sporadicky pre deti, susedov, alebo pri rôznych spoločenských príležitostiach. Po politic­ko­spoločenských zmenách v roku 1989 sa Anton čoskoro začal bábkovému divadlu ve­novať profesionálne ako umelec v slobodnom povolaní. Na konci 20. storočia už bolo

8 Tzv. Slovenský štát (1939 – 1945). 9 Hlinkova garda bola polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v rokoch 1938 – 1945.10 Hlinkova mládež vznikla ako organizácia mládežníckeho hnutia pod ideologickým vplyvom Hlinkovej

gardy.11 Ján Murgaš bol pedagóg, evanjelický kňaz a spisovateľ.12 Zákon bol vydaný 20. marca 1948 Ústavodarným Národným zhromaždením Československej republiky

(Sbírka zákonů a nařízení republiky Československé, 1948), a nadobudol platnosť 1. apríla 1948.13 Ako sirota bola vychovávaná v rodine Jána Stražana.14 Dnes miestna časť Banskej Bystrice.

28 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

tradičné bábkové divadlo Antona Anderleho známe a mimoriadne populárne nielen na Slovensku, ale i v širšom európskom kontexte.

Prvé profesionálne bábkové divadlo vzniklo na Slovensku 1. septembra 1950 v Žiline pod názvom Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich, ktoré v súčasnosti existuje pod názvom Bábkové divadlo Žilina. K tzv. kamenným scénam bábkového divadla s dl­horočnou tradíciou patria tiež bábkové divadlá v Nitre (1951), v Bratislave (1957), Koši­ciach (1959) a v Banskej Bystrici (1960). Významný príspevok k živej existencii bábkarstva na Slovensku predstavuje, najmä po roku 1989,aj činnosť nezávislých, amatérskych a sú­kromných bábkových divadiel a jednotlivcov, činoherných divadiel, divadiel pre deti a pod., ktoré vo svojom repertoári využívajú esteticko­poetické princípy bábkového di­vadla. Ich súčasné pôsobenie je dôkazom nepretržitej kontinuity bábkarstva ako neod­deliteľnej časti našej národnej divadelnej kultúry.

V súčasnosti svoju činnosť bábkari prezentujú na národných i medzinárodných festiva­loch bábkového divadla (napr. Bábkarská Bystrica v Banskej Bystrici, Festival divadiel a divadelných škôl krajín V4 v Nitre, Bábková Žilina v Žiline, Virvar v Košiciach, alebo An­derleho Radvaň v Banskej Bystrici, Rozprávková Modra v Modre a ďalších. S bábkovým divadlom sa čoraz intenzívnejšie stretávame aj v rámci regionálnych a mikroregionálnych kultúrno­umeleckých podujatí a festivalov.

Vzácne artefakty z oblasti bábkarstva na Slovensku existujú v podobe písomných prameňov, archiválií i artefaktov (bábky, scénické dekorácie, divadelné scény a pod.) v prostredí profesionálneho pôsobenia oficiálnych inštitúcií i v súkromných zbierkach. Medzi nimi vyniká Múzeum bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni, Slovenské národné múzeum v Bratislave a v Martine, Zemplínske múzeum v Michalovciach, ďalšie mestské a regionálne múzeá, alebo súkromná zbierka bábok Antona Anderleho v Banskej Bystrici a súkromná zbierka rodinných divadielok Igora Rymarenka v Bratislave. V archíve Divadelného ústavu v Bratislave zasa nachádzame záznamy o všetkých premiérach pro­fesionálnych bábkových divadiel na Slovensku, texty bábkových hier, fotografie z jednot­livých inscenácií bábkových divadelných hier, ako aj niektoré návrhy scénických výtvarníkov k bábkovým divadelným hrám.

Pôsobenie tradičných kočovných bábkarov predstavuje hlavný inšpiračný zdroj aj v súčasnej tvorbe bábkových divadiel. Spomeniem napríklad Teatro Carnevalo a Teatro Posonii v Bratislave, Tyjátr v Nitre, Harry Teater v Banskej Bystrici, Dezorzovo lútkové di­vadlo v Bratislave, alebo divadlo Habakuky na Donovaloch.

V roku 2013 bol prvok pod názvom Tradičné bábkarstvo na Slovensku zapísaný na Re­prezentačný zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska15. Tento zoznam je „súpisom významných prvkov a praktík nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska (...), ktoré sú uznávané spoločnosťami, komunitami a jednotlivcami a existujú v súlade s univerzálne prijatými princípmi ľudských práv, rovnosti, podpory a vzájomnej úcty medzi kultúrnymi spoločenstvami. Prvky jestvujú v súlade s prostredím a historickým ukotvením spoločenstiev a poskytujú im pocit kontinuity a identity. Zároveň podporujú kultúrnu rozmanitosť a tvorivosť“ (Hamar – Ryšavá, 2017 : 1).

Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru UNESCO na svojom 32. zasadnutí v Paríži v októbri v roku 2003 prijala vo vzťahu k ochrane svetového kultúr­

15 Celý zoznam pozri na: https://www.ludovakultura.sk/zoznamy­nkd­slovenska/reprezentativny­zoznam­nehmotneho­kulturneho­dedicstva­slovenska/prvky­zapisane­v­reprezentativnom­zozname­nkd­slovenska/.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 29TEXTY A KONTEXTY

neho dedičstva zásadný dokument: Dohovor o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva. Nehmotné kultúrne dedičstvo znamená, podľa tohto dokumentu: praktiky, reprezentá­cie, prejavy, poznatky, zručnosti, ako aj nástroje, predmety, artefakty a s nimi spojené kultúrne priestory, ktoré spoločenstvá, skupiny a v niektorých prípadoch jednotlivci pokladajú za súčasť svojho kultúrneho dedičstva. Toto dedičstvo si odovzdávajú z generá­cie na generáciu a sústavne ho znova vytvárajú ako reakciu na okolité prostredie, interak­ciu s prírodou a so svojou históriou, pričom im poskytuje pocit identity a kontinuity, podporujúc tak úctu ku kultúrnej rozmanitosti a ľudskej tvorivosti (UNESCO, 2014).

Slovenská republika ratifikovala Dohovor o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva v roku 2006. V roku 2007 vláda Slovenskej republiky prijala Koncepciu starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru ako základný dokument k implementácii spomínaného dohovoru UNESCO v Slovenskej republike. Realizáciou a metodickou koordináciou všetkých zásadných akti­vít, ktoré súvisia s napĺňaním cieľov Dohovoru UNESCO i Vládnej koncepcie starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru bolo v roku 2010 poverené Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru – odborné pracovisko pri Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK). Jeho činnosť sa, okrem iného, zameriava aj na dokumentovanie, uchovávanie a spracovanie javov ne­hmotného kultúrneho dedičstva, ich sprístupňovanie a inventarizáciu.

Jedným z najviditeľnejších výsledkov Dohovoru UNESCO je tvorba Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Podmienkou k tomu, aby vybrané národné prvky mohli kandidovať na zápis do tohto tzv. svetového zoznamu je existencia národných zoznamov. Aj o túto časť agendy súvisiacej s implementáciou Dohovoru UNESCO sa stará Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru, ktoré v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky a tímom externých spolupracovníkov z radov nezávislých expertov z akademického a vedeckého prostredia. V roku 2010 tak vznikol Reprezentatív­ny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska16.

16 http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=5

Div

adlo

bra

tov

Nos

álko

vcov

z N

ovéh

o m

esta

nad

Váh

om

(prv

á po

lovi

ca 2

0. s

toro

čia)

30 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

Prvým slovenským prvkom vo svetovom Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO bola Fujara – nástroj a jeho hudba. Fujara bola najskôr zapísaná v roku 2005 do zoznamu Majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva UNESCO17, ktorý sa v roku 2008 pretransformoval do podoby súčasného Repre-zentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. V roku 2013 bol na tzv. svetový zoznam UNESCO zapísaný prvok Terchovská muzika a v roku 2015 prvok Gajdoš-ská kultúra a v roku 2017 Horehronský viachlasný spev.

Historicky prvou medzinárodnou nomináciou Slovenskej i Českej republiky bol prvok Bábkarstvo na Slovensku a v Česku, ktorý v roku 2015 predložila Slovenská republika18. V roku 2014 vznikla Slovensko – Česká odborná skupina zložená zo zástupcov exper­tov, zástupcov ministerstiev kultúry a príslušných kultúrnych inštitúcií, ktorá mala za úlohu vypracovať nominačný spis, ktorý by, ako navrhovateľ, predložila Slovenská repub­lika do UNESCO. Tieto aktivity podporilo aj spoločné stretnutie ministrov kultúry Sloven­skej a Českej republiky koncom roka 2014. Nasledovalo niekoľko pracovných rokovaní spomínanej odbornej skupiny, ktoré sa striedavo uskutočňovali na Slovensku a v Če­chách. Výsledkom tejto práce bolo konečné znenie nominačného spisu, príloha fotografií k danému prvku a videofilm, ktoré vznikli vo vzájomnej koprodukcii. Celý proces ukonči­la oficiálna žiadosť o zápis spoločného prvku do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva predložená Sekretariátu UNESCO pre nehmotné kultúrne dedičstvo v marci 2015.

Dňa 1. decembra 2016 bol na 11. zasadnutí Medzivládneho výboru pre ochranu ne­hmotného kultúrneho dedičstva UNESCO v Addis Abebe (Etiópia) prvok Bábkarstvo na Slovensku a v Česku zapísaný na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Záverečná správa k úspešnej nominácii konštatuje splnenie všetkých kritérií, ktoré požaduje UNESCO19.

UNESCO okrem iného ocenilo profesionálnu a technickú prípravu nominačného spisu a vyzdvihlo vynikajúcu spoluprácu medzi expertmi, diplomatmi, úradníkmi a v neposled­nom rade i komunitami nositeľov tohto prvku (bábkarov, bábkových divadiel a festivalov) z oboch krajín. Táto spolupráca bola zároveň demonštráciou úzkych kultúrnych, umelec­kých a spoločenských väzieb medzi Slovenskou a Českou republikou. Úspešný proces nominácie prebiehal aj vďaka veľkej podpore a vzájomnej spolupráci Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Ministerstva kultúry Českej republiky, ako aj ďalších inštitúcií (SĽUK, Národné informačné a poradenské stredisko pre kultúru v Prahe, zastupiteľských

17 Proclamation of Masterpieces of the Oral and Intangible Heritage of Humanity. Paríž: UNESCO Intengible Heritage Section, 2001. 38 s.

18 Proces od predloženia návrhu až po hlasovanie o jeho prijatí, resp. neprijatí do svetového zoznamu UNESCO, predstavuje dvojročný cyklus. V prvom roku sa do konca marca predkladá žiadosť s príslušným no­minačným spisom a požadovanými prílohami (fotografie, videofilm, vyjadrenia zúčastnených komunít a nosi­teľov prvku). Do konca júna nominácia prechádza kontrolou splnenia formálnych podmienok. Následne začne pracovať Hodnotiaci orgán Sekretariátu UNESCO, ktorý posúdi plnenie požadovaných kritérií. Činnosť tohto orgánu pokračuje aj v druhom roku, keď sú vypracované odborné posudky a záverečné odporúčania pre Medzivládny výbor UNESCO pre ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva. Záverom druhého roku (obyčaj­ne na prelome novembra a decembra) sa na zasadnutí Medzivládneho výboru UNESCO pre ochranu nehmot­ného kultúrneho dedičstva hlasuje o zaradení, resp. nezaradení kandidujúceho prvku do jedného z prísluš­ných zoznamov UNESCO.

19 http://www.unesco.org/culture/ich/en/d%C3%A9cisions/11.COM/10.B.28

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 31TEXTY A KONTEXTY

úradov Slovenskej a Českej republiky pri UNESCO, ako aj predstaviteľov zúčastnených komunít nositeľov tohto prvku – bábkarov, bábkových divadiel a bábkarských festivalov).

Bábkarstvo na Slovensku a v Česku predstavuje fenomén, ktorý vo všetkých svojich historických podobách predstavuje tradičný kultúrny element. Tento druh divadla v sebe spája dramatické, dramaturgické, scénické, scénografické, umelecké, hudobné a inter­pretačné zručnosti, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť slovenskej a českej divadelnej a li­terárnej tradície. Pôvodnými nositeľmi tohto prvku boli rodiny kočovných bábkarov. Ich predstavenia často znamenali prvý kontakt širších ľudových vrstiev s divadelnou kultú­rou. Vďaka procesu folklorizácie a snáh o napĺňanie národno­obrodeneckých ideálov tento prvok nadobudol autonómnu divadelnú formu, ktorá sa v značnej miere líši od bábkového divadla ďalších kultúrnych komunít vo svete.

Tradičné bábkové divadlo, ako druh interpretačného umenia je neodmysliteľne spoje­né aj s remeselnou umeleckou výrobou (rezbárstvo, maľovanie a obliekanie bábok, ma­ľovanie a konštrukcia divadiel a dekorácií). Tieto znalosti technologických postupov, zručností a skúseností sa odovzdávali z generácie na generáciu, podobne ako bábky, dekorácie, scény, ale aj repertoár, interpretačné skúsenosti a pod.). Táto mimoriadne silná tradícia bábkového divadla sa sústavne prejavuje v slovenskom a českom bábkarstve aj v súčasnosti. Napriek diverzifikácii dnešných podôb slovenského a českého bábkového divadla, čo vedie k vzniku rôznych nových foriem bábkarstva, súčasné bábkové divadlo nadväzuje na to najlepšie z prameňov ľudovej bábkarskej tradície, prihliada na komediál­ny aspekt tohto druhu bábkového divadla a na jeho pôvodné zdroje. Nasledovníci tejto tradície sa s týmito kultúrnymi prameňmi stotožňujú a majú rešpekt k tejto tradícii, pri­čom si uvedomujú hodnoty tohto prvku, ktoré pre nich predstavujú významnú časť svojej identity a ich kultúrneho dedičstva.

Bábkarstvo na Slovensku predstavuje v súčasnosti živý a dynamicky sa rozvíjajúci druh divadla, ktorý má na jednej strane svoje pevné korene ukotvené v tradíciách kočovných bábkarov, osvetovej činnosti kultúrnych pracovníkov, umeleckej tvorbe scenáristov, dra­maturgov, režisérov, kostýmových i scénických výtvarníkov, na strane druhej reflektuje

Div

adlo

Mic

hala

Vác

lava

And

erle

ho z

Rad

vane

(o

kolo

roku

192

8)

32 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT TEXTY A KONTEXTY

moderné inscenačné postupy. Svoje zázemie nachádza, okrem samotnej existencie amatérskych a profesionálnych bábkových divadiel, aj v inštitucionálnej starostlivosti a v aktivitách mimovládnych organizácií a súkromného sektoru.

LITERATÚRA

Basic Texts of the 2003 Convention for the Safeguarding of the Intangible Cultural Hritage. 2014 Edition. Paríž: UNESCO Intengible Heritage Section, 2014. 104 s.

BARTOŠ, Jaroslav. Loutkářská kronika. Praha: Orbis, 1963. 308 s.BLECHA, Jaroslav. Rodinná loutková divadélka. Brno: Moravské zemské muzeum, 2009. 143 s. ISBN 978­80­

7028­353­0.CESNAKOVÁ­MICHALCOVÁ, Milena. Premeny divadla. Bratislava: VEDA, SAV, 1981. 289 s. DAS LEHOTSKÁ, Miriam. Zborník z Lubeníka. Bratislava: Pavian Records, 2015. 38 s. PM0096­2.DUBSKÁ, Alice. Dvě století Českého loutkářství. Praha: Akademie múzických umění v Praze, 2004. 303 s. ISBN

80­7331­008­2.Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Národopisný ústav SAV, Slovenská kartografia, 1990. 123 s. ISBN 80 –

224 – 0075 – 0.HAMAR, Juraj. Hry ľudových bábkarov Anderlovcov z Radvane. Bratislava: Slovenské centrum pre tradičnú kultú­

ru, 2010. 656 s. ISBN 978 – 80 – 970098 – 1 – 6.HAMAR, Juraj. Ľudové bábkové divadlo a bábkar Anton Anderle. Bratislava: Slovenské centrum pre tradičnú

kultúru, 2008. 224 s. ISBN 978 – 80 – 970098 – 0 – 9.HAMAR, Juraj – RYŠAVÁ, Eva (eds.). Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Brati­

slava: Slovenský ľudový umelecký kolektív, 2017.HLEDÍKOVÁ­POLÍVKOVÁ, Ida. Komedianti – kočovníci – bábkari. Bratislava: Divadelný ústav a Vysoká škola mú­

zických umení, 2006. 190 s. ISBN 80­88987­77­6.KNÍŽÁK, Milan. Encyklopedie výtvarníků loutkového divadla v Českých zemích a na Slovensku od vystopovatelné

minulosti do roku 1950. A – L. Hradec Králové: Nucleus HK, 2005. 566 s. ISBN 80 – 86225 – 87 – 9.KNÍŽÁK, Milan. Encyklopedie výtvarníků loutkového divadla v Českých zemích a na Slovensku od vystopovatelné

minulosti do roku 1950. M – Z. Hradec Králové: Nucleus HK, 2005. 608 s. ISBN 80 – 86225 – 88 – 7.Loutkář. Desať rokov lútkárstva na Slovensku, 1928.MÚDRA, Darina. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II. Klasicizmus. Bratislava: Vydavateľstvo slovenského

hudobného fondu, 1993. 317 s. ISBN 80­966995­3­9.PREDMERSKÝ, Vladimír. Stručné dejiny slovenského ochotníckeho bábkárstva (Od najstarších čias do roku

1950). In. ŠTEFKO, Vladimír (ed.), Slovenské ochotnícke bábkové divadlo. Bratislava: Obzor, 1979. s. 9 – 25.PREDMERSKÝ, Vladimír. Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950. Praha: Státní pedagogické nakla­

datelství, 1985. 79 s.RYBARIČ, Richard. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku I. Bratislava: OPUS, 1984. 233 s.

PRAMENE

http://www.unesco.org/culture/ich/en/d%C3%A9cisions/11.COM/10.B.28https://ich.unesco.org/en/decisions/11.COM/10.B.28 https://www.ludovakultura.sk/zoznamy­nkd­slovenska/reprezentativny­zoznam­nehmotneho­kulturneho­

dedicstva­slovenska/prvky­zapisane­v­reprezentativnom­zozname­nkd­slovenska/Sbírka zákonů a nařízení republiky Československé. Částka 15. [online] Praha, 1948. [cit. 20. 08. 2017]. Dostup­

né na internete: https://www.slov­lex.sk/static/pdf/1948/1948c15.pdf . Súkromný archív Juraja Hamara. The Lists of Intangible Cultural Heritage and the Register of Best Safeguarding Practices. [cit. 20. 08. 2017].

Dostupné na internete: http://www.unesco.org/culture/ich/en/lists.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 3361. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Literárne vzťahy medzi slovenskou a srbskou literatúrou siahajú až do 18. storočia, o čom bolo reči v iných príspevkoch na tomto literárnom snemovaní. V našom príspevku sa sústredíme na posledné sedemročné obdobie, ale ho nespracujeme v zmysle mapo-vania všetkých aspektov literárnej spolupráce, ktorá sa rozvíjala aj inými spôsobmi, lež sa pokúsime zobraziť chronológiu konkrétnych aktivít a predovšetkým spomenieme akcie dvoch spisovateľských organizácií: Spolku slovenských spisovateľov z Bratislavy a Zdru-ženia spisovateľov Srbska z Belehradu, ale aj iné súbežné udalosti, ktoré prispeli k utužo-vaniu srbsko-slovenských literárnych vzťahov s väčším dôrazom na tie, ktorých sa zúčast-nili slovenskí vojvodinskí literárni a kultúrni dejatelia.

2011 Iniciatívne stretnutie, ktorým bola podnietená spolupráca medzi dvomi spisovateľský-

mi organizáciami, sa uskutočnilo 18. mája 2011 v Bratislave v miestnostiach Spolku slo-venských spisovateľov. V mene Literárnej a vydavateľskej komisie Výboru pre kultúru NRSNM účastníkmi boli: V. Valentík, M. Prebudila, L. Čáni a A. Svetlík a z hostiteľov šéfre-daktor Romboidu R. Passia, vedúca Ústavu slovenskej literatúry SAV D. Hučková, tajomník PEN klubu V. Jablonický, E. Farkašová a P. Kerlík. Hostia odovzdali úradné pozvanie na nad-chádzajúce 55. Literárne snemovanie, ktoré sa uskutočnilo 18. júna 2011 v Novom Sade, a ktorého sa zúčastnil P. Rohoň zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej.

Nezávisle od tejto iniciatívy ilustratívne spomenieme, že v tom istom roku vo vydava-teľstve Arhipelag vyšli preklady dvoch románov slovenských spisovateľov: A. Baláža Tábor padlých žien a S. Rakúsa Nenapísaný román v preklade Z. Valentovej Belićovej. Za účasti autorov a redaktora G. Božovića romány boli prezentované v Belehrade.

Koncom roka v mestskej knižnici v Novom Sade sa uskutočnila prezentácia knihy M. Demáka Jedna smrť v Belehrade. Prezetácie sa zúčastnili M. Prebudila, D. Kojić a Z. Valen-tová-Belićová.

201218. – 20. apríla 2012 v rámci festivalu Prose fest predstavili tvorbu A. Baláža. Na dvoch

stretnutiach s čitateľmi, v budove KCNS a na Gymnáziu Laze Kostića, sa zúčastnila spolu so spisovateľom Z. Valentová-Belićová.

61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

MARTIN PREBUDILA

Rozvíjanie srbsko-slovenských literárnych vzťahov spoluprácou spisovateľských združení

34 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

16. júna 2012 v ÚKVS v Novom Sade na 56. literárnom snemovaní sa zúčastnili M. Bielik, riaditeľ Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry, a D. Hajko, vysokoškolský pedagóg a literárny kritik. Predniesli príspevky na ústrednú tému snemovania Slovenská literatúra na vstupe do druhého desaťročia 21. storočia.

27. septembra 2012 Z. Valentovej-Belićovej udelili Cenu Pavla Országha Hviezdoslava za preklad osemnástich románov slovenských klasikov do srbčiny. Ocenenie bolo udele-né na odbornom seminári Preklady diel slovenskej literatúry do cudzích jazykov v miestnos-tiach LIC v Bratislave za účasti slovenských spisovateľov A. Baláža, M. Richtera, D. Dušeka, I. Hochela, D. Mitanu, K. Chmela a M. Demáka.

V rámci 57. medzinárodného belehradského knižného veľtrhu 26. októbra 2012 bola prezentácia básnickej zbierky M. Bielika Aj keby som nebol / I kada ne bih bio, ktorá na druhý deň bola predstavená aj v miestnostiach ÚKVS v Novom Sade.

8. novembra 2012 na Bibliotéke sa zúčastnili V. Valentík, M. Prebudila a L. Čáni. 9. novembra 2012 bola usporiadaná prezentácia knihy esejí Anabáza M. Babiaka. 10. novembra 2012 v popoludňajších hodinách v Expo clube sa uskutočnila prezentá-

cia kníh SVC a beseda o slovenskej dolnozemskej literatúre za prítomnosti spisovateľov z Rumunska a Srbska. SVC sa na Bibliotéke predstavilo knihou vizuálnej poézie J. Supeka Vyšinuté slová a básnickou zbierkou M. Bielika Aj keby som nebol – I kada ne bih bio.

V tom istom roku vo vydavateľstve Arhipelag vyšiel preklad románu Ornament V. Šiku-lu v preklade Z. Valentovej-Belićovej.

2013

13. marca 2013 na Medzinárodnom festivale Sarajevska zima v Národnej a univerzitnej knižnici Bosny a Hercegoviny bolo prezentovaných dvadsať slovenských románov v pre-klade do srbčiny Z. Valentovej-Belićovej.

23. – 26. apríla 2013 v rámci 47. ročníka Slovesnej jari v Martine sa predstavili aj sloven-skí vojvodinskí umelci. V Turčianskej knižnici bola usporiadaná beseda Zahraniční hostia Slovesnej jari, na ktorej vystúpili V. Benková, M. Demák, M. Prebudila, V. Valentík, P. Čáni a E. Farkašová. Besedu viedol M. Bielik.

V ten istý deň poobede sa konal program Medailón slovenskej spisovateľky Viery Benko-vej a spisovateľky Etely Farkašovej a podvečer v kine Strojár bol usporiadaný Autorský program, v rámci ktorého vystúpili V. Benková, M. Prebudila, J. Rezník, G. Murín a M. Tkáč.

1. júna 2013 na GJK prebiehalo 57. literárne snemovanie, na ktorom sa prítomným prihovoril predseda Spolku slovenských spisovateľov M. Bielik.

26. júna 2013 v rámci Belehradského festivalu európskej literatúry bol vysielaný film Tábor padlých žien, nahraný podľa románu A. Baláža a usporiadaný okrúhly stôl o tomto diele.

8. júla 2013 v miestnostiach tohto združenia bola organizovaná beseda Súčasná slo-venská literatúra vo Vojvodine, v rámci ktorej vystúpili: V. Valentík, A. Svetlík, V. Hronec, M. Prebudila, L. Čáni a K. Hricová. Program moderoval M. Vukadinović.

23. októbra 2013 na 58. Medzinárodnom belehradskom veľtrhu kníh knižnú produkciu predstavilo SVC, a to publikáciu Kafka & Kafka M. Richtera a Kafa sa Bahom, čaj sa Šopenom E. Farkašovej.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 3561. LITERÁRNE SNEMOVANIE

24. októbra do Nového Sadu pricestoval aj predseda Spolku slovenských spisovateľov M. Bielik a v miestnostiach NRSNM odovzdal členské preukazy SSS L. Čánimu, K. Hricovej, M. Prebudilovi, A. Svetlíkovi a V. Valentíkovi.

25. októbra 2013 v Belehrade bola podpísaná Zmluva o spolupráci medzi SSS a ZSS Srbska predsedami M. Bielikom a R. Andrićom. Zmluvné strany sa dohodli, že budú spo-lupracovať v oblasti knižného a časopiseckého vydávania prekladov a antológií, a vzá-jomného podporovania účasť na literárnych podujatiach.

14. novembra 2013 na Bibliotéke sa zúčastnili M. Prebudila a V. Valentík. V rámci veľtrhu usporiadaná bola prezentácia kníh D. Hajka a E. Farkašovej.

Na druhý deň v popoludňajších hodinách bola beseda o slovenskej dolnozemskej lite-ratúre a úryvky z tvorby prečítali M. Demák, V. Benková, S. Boldocký a M. Prebudila.

V tom istom roku vyšiel preklad románu Gubbio D. Šimku v Prometeji. Kniha bola pre-zentovaná v Novom Sade. Vo vydavateľstve Arhipelag vyšiel román Poslednji konj Pompe-ja P. Vilikovského v preklade M. Harpáňa.

2014

10. marca v miestnostiach ZSS v Belehrade M. Demák získal ocenenie Medzinárodnej akadémie Iva Andrića za knihu poviedok Jedna smrť v Belehrade. Na udeľovaní ceny hovo-rili M. Prebudila, R. Andrić, R. Smiljanić, Z. Valentová-Belićová a D. Kojić.

Mila

n Sú

di: O

nen

ávis

ti, o

lejo

maľ

ba, 2

016

36 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

25. apríla 2014 na festivale Prose fest, v organizácii KCNS, vystúpil M. Demák a predsta-vená bola kniha Jedna smrť v Belehrade za účasti Z. Valentovej-Belićovej.

7. júna 2014 v Báčskom Petrovci sa uskutočnilo 58. literárne snemovanie. Ústrednou témou snemovania bola Literatúra, literárna veda a jazykoveda. Snemovania sa zo zahra-ničia zúčastnili M. Bielik, O. Bakoš, M. Babiak, M. Součková, P. Káša a M. Pukan.

V rámci nultého ročníka festivalu Dni slovenskej literatúry (15. – 19. októbra) v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave v piatok 17. októbra usporiadali podujatie venova-né slovenskej literatúre v zahraničí. Podujatie moderoval J. Tazberík a organizoval ho SSS. V rámci tohto podujatia pokrstili básnickú zbierku M. Prebudilu Tri bodky v dvoch vytiach... a predstavili knihu V. Hronca Príkre svahy.

19. októbra 2014 bolo usporiadané slávnostné odovzdávanie literárnych cien v Mod-rom salóne Slovenského vojvodinského divadla. Za celoživotný prínos do literatúry od-menení boli viacerí spisovatelia a medzi nimi V. Benková.

28. októbra na 59. medzinárodnom knižnom veľtrhu v Belehrade predstavené boli knihy Príkre svahy V. Hronca a román Povratak u budućnost G. Murína, ktorý do srbčiny preložila Z. Valentová-Belićová.

30. októbra 2014 v Starej Pazove v Klube VHV odprezentované boli knihy M. Prebudilu Tri bodky v dvoch vytiach... a G. Murína Povratak u budućnost.

31. októbra G. Murín sa predstavil žiakom na GJK. V to istom roku vyšla zbierka poviedok D. Mitanu Noćne vesti v preklade M. Harpáňa.

2015

9. mája 2015 na GJK sa uskutočnilo 59. literárne snemovanie. Téma snemovania bola Bude poéziu ešte niekto čítať? a zo Slovenska sa ho zúčastnili R. Michelko, M. Demák a M. Bielik.

3. až 5. júla 2015 v Bratislave sa uskutočnilo stretnutie delegácií dvoch spolkov spiso-vateľov. Delegáciu ZSS tvorili: R. Andrić, D. Jovanović-Danilov, J. Lazarević, a z Vojvodiny M. Harpáň, V. Benková, M. Prebudila, M. Demák a V. Valentík. Stretnutí sa zúčastňoval aj veľvyslanec Republiky Srbsko Š. Dermaku a právna poradkyňa pre konzulárne záležitosti V. Ostojićová. Stretnutie sa začalo Kolokviom o slovensko-srbských literárnych vzťahoch a slávnostnými príhovormi predsedov dvoch spolkov v Klube slovenských spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave. V prvej časti sa početnému obecenstvu svojimi príspevka-mi prihovorili M. Harpáň, J. Lomenčík, V. Valentík, F. Hässler, S. Bajaník, M. Demák, V. Jab-lonický a ďalší. V rámci podujatia boli prezentované knihy Pokrčené verše M. Dudkovej a Herbár zeme V. Benkovej a v letnej čitárni U červeného raka odzneli básne R. Andrića, D. Jovanovića-Danilova, J. Lazarevića, V. Benkovej, M. Prebudilu a M. Dudkovej.

17. augusta 2015 v miestnostiach ZSS sa konalo pracovné stretnutie R. Andrića, V. Va-lentíka a M. Prebudilu.

16. – 21. septembra 2015 v Belehrade a Mrčajevciach prebiehalo 52. belehradské medzinárodné stretnutie spisovateľov pod heslom: Píš tak, ako sa dotýkaš života..., a jedna z tém, o ktorej sa hovorilo, bolo jubileum 200 rokov narodenia Ľ. Štúra.

17. septembra 2015 v miestnostiach ZSS bol usporiadaný okrúhly stôl venovaný dvojstému výročiu narodenia Ľ. Štúra. O téme hovorili P. Mišák, M. Demák, V. Valentík a M. Prebudila. V ten istý deň na scéne Rašu Plaovića Národného divadla v Belehrade

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 3761. LITERÁRNE SNEMOVANIE

usporiadali Medzinárodný literárny večierok so zahraničnou účasťou a medziiným svoje verše predniesli P. Mišák, M. Demák a M. Prebudila.

17. septembra v Mrčajevciach udelili uznanie Charta Moravy M. Bielikovi. Okrem tohto ocenenia odovzdali mu Chartu čestného občana Mrčajeviec.

Na 46. medzinárodnom festivale poézie Smederevská básnická jeseň v Srbsku od 13. do 15. októbra bola predstavená kniha D. Podrackej Autoportrét s Prokrustovým lôžkom, ktorú zostavil V. Hronec a preložil M. Prebudila, Okrem nich podujatia sa zúčastnili E. Ondrejička a M. Demák.

Pripomenieme, že toto podujatie naposledy vítalo autorov zo Slovenska roku 1990, keď cenu festivalu Zlatý kľúč Smedereva získal M. Rúfus a vydal dvojjazyčnú zbierku Snímanie z kríža / Skidanje s krsta, v preklade P. Bohuša, V. Hronca, F. Lipku, L. Simovića a R. Stanivuka.

26. októbra na 60. medzinárodnom belehradskom knižnom veľtrhu riaditeľ BIBIANY P. Tvrdoň predniesol príspevok o medzinárodnom bienále ilustrácií BIB. Výstavu Ilustráto-ri ocenení na BIB 2015 otvorila veľvyslankyňa D. Repčeková. V ten istý deň sa uskutočnila prezentácia básnickej zbierky J. Rezníka Múdrosť jesenného lístia / Mudrost jesenjeg lišća a publikácie Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov A. Svetlíka.

27. októbra 2015 na veľtrhu bol predstavený román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) P. Rankova. Na prezentácii hovorili Z. Valentová-Belićová, M. Součková a D. Tadić, riaditeľ Deska Kreatívna Európa.

Od 5. do 8. novembra 2015 na 23. knižnom veľtrhu Bibliotéka sa zúčastnilo SVC a od-prezentovali knihy J. Rezníka Múdrosť jesenného lístia / Mudrost jesenjeg lišća a monografiu Vojlovica J. Čukana a B. Michalíka.

7. novembra prezentácie básnickej zbierky Moje presné vidiny / Moja tačna pri-viđenja D. Jovanovića-Danilova sa zúčastnili prekladateľ M. Prebudila, herečka A. Vi-denovićová za prítomnosti veľvyslanca Srbskej republiky v Bratislave Š. Dermaku. V ten istý deň na Bibliotéke bola odprezentovaná edícia preložených diel slovenskej literatúry do srbčiny vo vydavateľstve Agora za účasti N. Šaponju, Z. Valentovej-Be-lićovej a M. Harpáňa.

14. novembra V. Benková získala Cenu Združenia spisovateľov Srbska za životné dielo.19. novembra M. Harpáň dostal Cenu za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania od

predsedu Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto roku vo vydavateľstve Prometej vyšiel román Japanski divan D. Šimku v pre-

klade Z. Valentovej-Belićovej, vo vydavateľstve Arhipelag román Lampa D. Kužela a vo vydavateľstve Agora román Moje rodno groblje D. Mitanu, oba v preklade M. Harpáňa.

2016

9. marca sa uskutočnila prezentácia románu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) P. Rankova v ÚKVS v Novom Sade. Prezentácie sa okrem autora zúčastnila prekladateľka Z. Valentová-Belićová a režisérka J. Balaševićová, ktorá knihu pokrstila.

17. marca 2016 sa uskutočnilo podujatie Vydavateľské dni Spolku slovenských spiso-vateľov v hudobnom salóne Zichyho paláca v Bratislave. V rámci akcie sa prihovorili M. Bielik, M. Harpáň, V. Valentík a hovorilo sa o knihách V. Benkovej Herbár zeme, J. La-

38 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

bátha Diaľky a iné, O. Štefanka Neviditeľné krídla, D. Jovanovića Danilova Moje presné vidi-ny / Moja tačna priviđenja, P. Vilikovského Čarobni papagaj i preostali kič.

19. apríla 2016 Z. Valentová-Belićová získala cenu Preklad roka Spolku vojvodin-ských spisovateľov za preklad románu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) P. Rankova.

V sobotu 23. apríla 2016 v Slávnostnej sieni GJK prebiehalo 60. literárne snemovanie. Zúčastnili sa ho predsedovia oboch združení. V mene SSS M. Bielik Novému životu odo-vzdal Plaketu za prínos k utužovaniu vzťahov so Slovenskom a J. Labáthovi Uznanie SSS za životné dielo.

23. až 26. mája 2016 na podujatí Deň slovanskej písomnosti a kultúry, sviatok svätých Cyrila a Metoda, zúčastnili sa aj štyria spisovatelia zo Slovenska: Z. Kuglerová, J. Tazberík, O. Kalamár a M. Demák.

24. a 25. mája 2016 podujatie pokračovalo v Kostolci a vo Východnom Sarajeve a zú-častnil sa na ňom M. Prebudila.

8. júna 2016 v rámci Slovesnej jari v programe Podoby slova uskutočnilo sa stretnutie so slovenskými autormi žijúcimi v zahraničí. Na tomto programe hovorili Z. Valentová-Be-lićová a V. Valentík.

23. až 26. júna 2016 v Bratislave sa konal Medzinárodný literárny festival Dunajské elégie, ktorého sa zúčastnila aj delegácia zo Srbska predvádzaná R. Andrićom a v rámci ktorej boli aj D. Stojković, J. Lazarević, B. Veljković, M. Jakšić, M. Prebudila a M. Demák. Podujatie bolo venované projektu viacjazyčnej antológie poézie spojenej s Dunajom. V mene Chorvátskej republiky sa svojou básnickou tvorbou venovanou Dunaju predstavili Lj. Cr-nićová a H. Sablićová-Tomićová.

V Kostolci pri Dunaji sa 20. augusta 2016 konali 4. medzinárodné básnické stretnutia Orfeus z Dunaja. Na podujatí prezentovali poetický zborník Dunajské drahokamy. V tomto zborníku sa nachádzajú aj básne V. Benkovej a A. Dudášovej. V. Benkovej po-rota udelila Zlatú plaketu za najexotickejšiu báseň festivalu Čaj kráľovien zo zbierky Modrotlač (do srbčiny ju preložila A. Dudášová) a A. Dudášová získala Cenu a Plaketu za životné dielo.

21. – 24. septembra 2016 v Trenčianskych Tepliciach sa uskutočnil Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou v organizácii SSS PEN klubu a pod záštitou slo-venského predsedníctva Rady Európskej únie a premiéra Slovenskej republiky. Zo slo-venských vojvodinských dejateľov účastníkmi boli: V. Benková, M. Harpáň, M. Demák, M. Prebudila, Z. Valentová-Belićová, V. Valentík a P. Čáni. Medzi účastníkmi boli aj Srbi: J. Vujinović, D. Stanić a Z. Đerić.

24. októbra sa v ÚKVS konalo literárne posedenie so Z. Kuglerovou, J. Tazberíkom a O. Kalamárom, ktorí sa o deň neskôr predstavili aj na 61. medzinárodnom veľtrhu kníh v Belehrade. Moderovala K. Mosnáková-Bagľašová. Boli predstavené zbierky Vstup na vlastné bezpečie O. Kalamára, Svetlo a iné stroje J. Tazberíka a zbierka Hraj (sa so mnou) Z. Kuglerovej.

Na 24. knižnom veľtrhu Bibliotéka 2016 v Bratislave spoločný stánok mali dolnozem-skí Slováci, na ktorom sa svojimi vydaniami predstavili aj Matica slovenská v Srbsku a SVC.

12. novembra odprezentovali knihu R. Andrića Až na jednu vec za účasti preklateľov M. Demáka a M. Prebudilu.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 3961. LITERÁRNE SNEMOVANIE

22. novembra v malom salóne ZSS v Belehrade bolo usporiadané literárne posede-nie.

V ten istý deň v rámci osláv 190-eho výročia založenia Matice srbskej v Novom Sade predstavená bola tvorba M. Belika. Na večierku hovorili R. Andrić, D. Stanić, M. Prebudila a M. Demák.

23. novembra v Matici srbskej bola prednáška a otvorenie výstavy pod názvom Matica slovenská – včera, dnes, zajtra. Hostí zo Slovenska a prítomné obecenstvo privítal predse-da D. Stanić. O dejinách tejto organizácie hovorili M. Tkáč, predseda Matice slovenskej, a Z. Pavelcová, riaditeľka Múzea Slovákov v zahraničí Matice slovenskej.

Trojdňové podujatie Dni Matice slovenskej v Matici srbskej sa skončilo vo štvrtok večer 24. novembra, keď na počesť hostí z Matice slovenskej predviedli folklórno-zábavný program s názvom Zo srbského kultúrneho dedičstva. Hovoril predseda Matice srbskej D. Stanić a v programe vystúpil súbor Vila spolu s Kultúrno-umeleckým spolkom Pavla Joze-fa Šafárika z Nového Sadu.

V tom istom roku vo vydavateľstve Sezam book vyšiel román Dunav u Americi M. Hvo-reckého v preklade Z. Valentovej-Belićovej a antológia súčasnej slovenskej poviedky Crna boja radosti vo vydavateľstve Agora, ktorú zostavil a preložil M. Harpáň, ako aj teoretická kniha Prolegomena za semiotiku bića F. Miku vo vydaní vydavateľstva Službeni glasnik, tiež v Harpáňovom preklade.

2017

9. marca v Slávnostnej sieni GJK bola prezentácia zbierky R. Andrića, ktorú do sloven-činy prebásnili M. Prebudila a M. Demák. Prítomní boli riaditeľ Knižnice Matice srbskej S. Radulović a riaditeľ Srbského národného divadla Z. Đerić. Večierok moderovala A. Bol-docká-Grbićová.

6. a 7. apríla sa vo Vysokých Tatrách stretli spisovatelia zo štyroch krajín Európy, medzi ktorými boli aj hostia zo Srbska.

11. novembra na 25. Bibliotéke odprezentovali knihy srbských básnikov Kľúč od rozo-stavaného domu J. Lazarevića, Výstava oblakov I. Negrišorca, Nové devínske elégie Z. Đerića za účasti M. Demáka, M. Prebudilu a Z. Valentovej-Belićovej. Tiež sa uskutočnili prezentá-cie kníh Enike benike krikel bé K. Mosnákovej-Bagľašovej a Nasmejani otac a Bajka o Ander-senu i dunavskoj vili Ľ. Feldeka.

20. decembra 2017 v Ústave pre kultúru Vojvodiny prezentovali knihu Imigranti u Vavilonskoj kuli, ktorú zostavila Z. Valentová-Belićová a v ktorej je zahrnutých štrnásť trojrozhovorov medzi srbskými a slovenskými spisovateľmi publikovaných v Novom živote.

V tom istom roku vyšli ďalšie preklady slovenských kníh: Slike iz života M. Svetlany Žu-chovej v Sezam booku v preklade Z. Valentovej-Belićovej, Gozba Rút Lihnerovej a Bajka o Andresenu i vili Ľubomíra Feldeka v preklade M. Prebudilu.

Uvedenú chronológiu končíme decembrom 2017. Už začiatkom tohto roku 2018 pokračovali bohaté aktivity spolkov a kultúrnych deja-

teľov, uverejňovanie ďalších prekladov, spoločné podujatia, čo bude predmetom ďalšej chronológie.

40 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Srbsko-slovenské vzťahy siahajú hlboko do minulosti. Povedomie slovanskej kmeňo-vej a jazykovej príbuznosti sa objavuje už v starých kronikách a späté je s presunom na-

šich predkov do južných uhorských krajov, kde prichádzajú do styku so Srbmi, aby po-tom spoločne čelili politickým, vojnovým a iným nástrahám a zdieľali spoločný osud. Slováci žijúci vo Vojvodine začali byť živým mostom spolupráce týchto slovanských ná-rodov.

Po boku silných a úspešných mužov do spoločenského života sa zapájajú aj ženy, ktorých široké spektrum záujmov a cieľov vyústilo v čulú činnosť ženských spolkov. Živena ako spolok slovenských žien vý-znamne vplývala na rozvoj ženských aktivít a spolkového života u nás. Založený bol 4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Marti-ne. Vytýčiac si vysoké ciele ženy netušili, že po zatvorení Matice slovenskej (1875) Žive-na zostane jediným aktívnym slovenským spolkom.

Osveta a vzdelanie medzi slovenskými ženami sa šírili prostredníctvom Almanachu

Živeny (od r. 1872), prvého ženského časopisu Dennica (od r. 1898) a Letopisu Živeny (od r. 1896) a časopisu Živena (od r. 1910), ktorý postupne získava širší než beletristický ráz, aj keď boj za práva ženy v tom čase bol ešte len na začiatku 1.

Silné rodinné, či priateľské putá spájajúce Slovákov zo severnej s južnou časťou Rakús-ko-Uhorska boli základom čulej spolupráce na poli vedeckom, cirkevnom, vzdelávacom, literárnom a kultúrnom. V Sošite 8 Živeny z roku 1910 čítame, že za výborníčku Spolku Živena na správny rok 1910 okrem iných dám2 zvolili Kysáčanku Eržiku Mičátkovú. V ten

1 Už v Almanachu Živeny medzi novými členmi prihlásenými od 21. augusta 1895 do 30. júna 1898 nachá-dzame mená: B. Zakladatelia II. triedy: pod č. 116 Hurbanová Augusta, Stará Pazova, 117 Hurbanová Ľudmila, Stará Pazova, 119 Krnová, r. Beniačová, Oľga, Nový Sad, 123 Kvačalová Ľudmila, Petrovec, 127 Medvecká Júlia, Selenča; C. Riadni členovia: pod č. 43 Grúniková Anna, Petrovec, 59 Lekárová Mária, Petrovec, 60 Mackovičová Anna, Selce, 61 Medvecký Karol, Selenča, 62 Maršallová Marína, Petrovec, 64 Speváková Zuzana, Petrovec, D. Roční členovia: pod č. 19 Kvačalová Terézia, Petrovec.

2 Marína Horvátová, Ľudmila Kvačalová, Mária Medvecká, Marína Ormisová-Maliaková, Anna Pivková, Te-rézia Vansová, Oľga Krnová, Ľudmila Markovičová a iné.

ĽUDMILA BEREDIOVÁ-STUPAVSKÁ

Aktivistky ženských spolkov ako mosty juhoslovansko-slovenskej spolupráce

Ľudmila Berediová-Stupavská (1964) vyštu-dovala slovenský jazyk a literatúru. Učí slovenčinu na ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči.

Venuje sa výskumu kysáčskeho ľudového ode-vu, ľudových obyčají a zvykosloví, tiež výskumu vedúcich ženských osobností a spolku žien najmä v Kysáči. Je zberateľkou a interpretkou ľudových piesní.

Práce publikovala v zborníkoch, najmä v zbor-níkoch Kultúrno-historického spolku Proleće na čenejskim salašima (Jar na čenejských sálašoch) a v zborníkoch z Konferencie muzikológov a hu-dobných odborníkov (ÚKVS). Prispela do knihy Kysáč 1773 – 2013 väčším počtom textov zamera-ných na národopis a školstvo.

Je nositeľkou osobitného uznania Matice slo-venskej v Srbsku za zásluhy a úspechy na poli vý-chovy a vzdelávania a zveľaďovania slovenského jazyka a kultúry (2016), tiež vyznamenaní za peda-gogickú prácu medziiným aj na súťaži detských slohových prác na Slovensku (Prečo mám rád slo-venčinu, prečo mám rád Slovensko, 2014).

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 4161. LITERÁRNE SNEMOVANIE

istý deň, 3. augusta 1910, po valnom zhromaždení Živeny konalo sa aj zriaďujúce zhro-maždenie Lipy, účastinárskej spoločnosti pre napomáhanie ľudového priemyslu. Ako je-dinú predstaviteľku z Dolnej zeme do výboru Lipy zvolili Eržiku Mičátkovú3. Ich prvoradou úlohou bolo vyhľadávať známe ženské výšivkárky, ktoré by chceli za zárobok pracovať pre Lipu a pestovať slovenské ľudové ornamenty a motívy, aby tak presvedčili cudzinu, že “umelecké predmety, ktorými Lipa obchoduje, sú výtvorom slovenských rúk, a tak vyvrá-tiť mylné dojmy, že Slováci sú národ bez originality, bez kultúry.4“

Prostredníctvom slečny Eržiky Mičátkovej sa aj v ťažkých vojnových časoch (1916) zjavil veľký počet odberateliek a čitateliek Živeny aj v Kysáči, rôzneho spoločenského postavenia a záujmov, ktoré Eržika spojila v krúžok, a na jej podnet boli fotografované dievčence a ženy v kroji aj v našom prostredí.5 Tieto fotografie Eržika posielala do Živeny a medzi nimi bola aj spoločná fotografia Kysáčaniek predplatiteliek Živeny.6 K tejto foto-grafii nachádzame aj záznam: „Tešíme sa, že zaujatosťou slečny Eržiky Mičátkovej môže-me svojmu čitateľstvu predložiť obrázok niektorých odoberateliek nášho časopisu v Ky-sáči. Je ich veru pekný krúžok a jednako je tu nie ešte ani polovica všetkých, čo sú tam na ,Živenu‘ predplatené. Milo je pozrieť na ne, ináč iste rôzneho spoločenského postavenia,

3 V tom období v Lipe boli aktívne významné osobnosti: Ľudmila Riznerová-Podjavorinská, Viera Markovi-čová, Elena Országhová, Pavel Socháň, Oľga Daxnerová, Ľudmila Daxnerová a iné.

4 Živena, roč. II, č. 10 – 11, s. 244.5 Redakcia Živeny v rubrike Listáreň redakcie Mičátkovej odpisuje takto: „S radosťou sme prijali i druhý a tretí Váš soznam nových predplatiteliek „Živeny“ a i hneď k tomu dokladá-

me, že keby sme v každej našej väčšej obci mali čo len jednu takú za našu spisbu a naše časopisy opravdove, účinne zaujatú dušu, by naša vec v tomto ohľade za krátky čas radostne pokročila. Myšlienka o fotografovaní je výtečná… Vďaka Vám – a bohdaj by ste našli na všetky strany aspoň sto nasledovníc!...” Živena, roč. VII, 1916, č. 1, s. 22.

6 Živena roč. VII, 1916, č. 4, s. 77.

Odb

erat

eľky

a č

itate

ľky

Žive

ny z

Kys

áča

s E. M

ičát

kovo

u (s

tojí

prvá

spra

va),

1916

42 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

rôznych záujmov atď., tu však akoby v jednu dobrú snahu spojené pod očima svojej obhájkyne.“7

Spolok Živena bol silnou vzpruhou a vzorom na založenie Ústredného spolku česko-slovenských žien (ÚSČSŽ) v Kráľovstve SCHS (v Novom Sade 11. mája 1921) a v mnohom súvisel nielen s náplňou jeho činnosti, ale aj organizačnou štruktúrou. Svetozár Hurban Vajanský bol do konca svojho života tajomníkom spolku Živena, a tak aj pri voľbe dočas-ného predsedníctva ÚSČSŽ za tajomníkov zvolili Vojta Režného a Mojmíra Bodického.

Založeniu ÚSČSŽ predchádzalo formovanie niekoľkých ženských spolkov. Podľa údajov, ktoré nachádzame v Živene, prvým takým spolkom – krúžkom bol ten v Kysá-či, aktívny už roku 1916. V roku 1920 založili Spolok slovenských žien v Novom Sade, následne v Kovačici. Z Eržikiných Listov z Juhoslávie, uverejnených v Živene, sa dozve-dáme, že vlastne ona bola zasvätená do práce: dajúc jej návody a nové stanovy, spo-lok Živena ju poveril organizovať „odbory Živeny v Báčke, Banáte a Srieme... A keď americké Slovenky môžu patriť do Živeny, naša Juhoslávia by nás v tom nehatila...,“8 píše Eržika.

Významný je údaj zo septembrového čísla (č. 9) z roku 1921, kde na strane 178 okrem o založení Ústredného spolku československých žien informujú: „...začiatkom septembra (1 – 3) mal byť v Belehrade congress Sväzu Juhoslovanských Žien. I tento spolok je výslov-ne národného charakteru, v ňom Srbky, Horvátky a Slovinky v jednu snahu spojené chcú pracovať na národnom a vzdelanostnom povznesení juhoslovanských žien, chcú však pritom pestovať i čím užšie sesterské styky s inoslovanskými ženami a ich spolkami. My Slovenky od Živeny tiež želáme si vstúpiť s oboma spolkami do sesterského pomeru a dosiahneme toho najľahšie prostredníctvom svojich rodných sestier v Kráľovstve SHS.“

„Prajeme tomuto sesterskému spolku československých žien, aby sa zdarne rozvil a stal sa pestovateľom a zachovateľom česko-slovenského svojrázu nielen v odeve, lež i v živote našich žien v kráľovstve SHS.“9

Hviezdou stálicou v týchto dianiach bola Eržika (Alžbeta) Mičátková (1872 – 1951), dcéra Alžbety, rod. Maršallovej, a Jána Branislava Mičátka (1837 – 1905), učiteľa, publicis-tu a známeho národného dejateľa z Kysáča, účastníka Memorandového zhromaždenia (1861) a zakladajúceho zhromaždenia Matice slovenskej v Martine (1863), ktorý založil Slovenský čítací spolok v Kysáči (1862), takže aj svojich sedem detí, ktoré z deviatich zo-stali nažive, zvlášť synov Ľudovíta (1874 – 1928) a Vladimíra (1871 – 1922), ako aj dcéru Eržiku vychovával v aktivistickom národnom duchu.

Eržika sa v živote venovala sociálno-hospodárskej a osvetovo buditeľskej činnosti. Ak-tívne pracovala v ochotníckom divadle a v ženskom hnutí. Jej vlastný brat Ľudovít vyko-nával funkciu prvého predsedu Československého zväzu v Kráľovstve SCHS, predsedu Slovenskej strany v Juhoslávii a Československej besedy Šafárik. Takže Eržika so švagrinou, Štefániou Mičátkovou, mohla aktívne realizovať plány týkajúce sa spoločenského posta-venia a života žien všeobecne.

Vznik Československej republiky (1918) priniesol aj slovenským ženám nové úlohy a podmienky na prácu. Písala o tom Elena Šoltésová v príspevku v Živene r. 1919 pod názvom Nové úlohy: „neudržateľný je starý poriadok, podľa ktorého žena patrí výlučne do

7 Živena, roč. VII, 1916, č. 4, s. 85.8 Živena, roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14.9 Živena, roč. XII, 1922, č. 3, s. 58.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 4361. LITERÁRNE SNEMOVANIE

domácnosti a všetky verejné diela má spravovať výlučne muž...“ Pripravuje Slovenky na ešte jednu nevyhnutnú novú úlohu, a to je hlasovacie právo, ako pri obecných voľbách, tak i pri voľbách vyslancov do národného zhromaždenia, tiež právo byť volené. Vyzýva, aby „všetky ženy s celou silou i oddanosťou, nečakajúc nijakej odmeny chopily sa dobro-voľnej činnosti, kdekoľvek môžeme byť užitočnými... Každá nemôžeme dokazovať veľké veci, ale každá máme konať všetko, čo môžeme... osvecovať náš nepovedomý ľud, ísť za ním, zbližovať sa mu vnútorne... “

Presne týchto zásad sa dodržiavala aj Eržika Mičátková. Po Veľkej vojne (1918) bola podpredsedníčkou, ale aj tajomníčkou (1921 – 1923) Spolku ev. žien v Kysáči a 9. októbra 1921 sa stáva dlhodobou predsedníčkou novozaloženého spolku žien v Kysáči, ako po-bočky Ústredného spolku československých žien, ktorého sa po Ľudmile Hurbanovej (vnučke Jozefa Miloslava Hurbana) r. 1924 stala predsedníčkou.

Spolok prechádzal rozličnými úskaliami, činnosť žien bola často mnohými nepochope-ná a zaznávaná. „Ženy z ľudu sú na spolky neprivyknuté, a vedúce naše panie po obciach neveľmi sa starajú... Ústredie začalo registrovať ženskú prácu v ,Národnej jednote‘ kvôli povzbudeniu našich žien, no pre drsné, nedobroprajné vystúpenie mužského nečlena prestala táto užitočná práca.“10

Aj o rok neskôr sa v Živene, v rubrike Ženské snahy, zmieňuje o pasívnosti členiek. Ona sa však neúnavne zúčastňovala ženských konferencií a ako jediná Slovenka, zastupujúca Češky a Slovenky, bola na druhom kongrese Malej ženskej antanty v Belehrade od 28. októbra do 5. novembra 1924, kde sa rokovalo o dôležitých politických, sociálnych a žen-ských otázkach a nadviazala styky so všetkými vedúcimi Slovankami. V rámci kongresu sa zúčastnila aj koncertu a recepcie v kráľovskom paláci.11

10 Živena, roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 158.11 Živena, roč. XIV, 1924, č. 10 – 11, s. 217.

Člen

ky p

oboč

ky Ú

stre

dnéh

o sp

olku

čes

kosl

oven

skýc

h ži

en

v Ky

sáči

, Er

žika

Mič

átko

vá se

dí v

stre

de. P

o je

j pra

vej s

tran

e se

dí Z

lata

Por

ubsk

á Je

sens

ká a

po

ľave

j Ter

ézia

Kov

áčov

á Ša

lans

ká, v

edľa

kto

rej s

kraj

a se

dí p

okla

dníč

ka sp

olku

Zuz

ana

Man

dáčo

vá, p

raba

bka

auto

rky

text

u.

44 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

O tomto informuje aj verejnosť na Slovensku prostredníctvom Živeny, a tiež sú známe aj jej príspevky pod názvom Listy z Juhoslávie a črty – informácie o srbských aktivistkách. Okrem príležitostných správ a článkov uverejnila aj beletristické pokusy zo života na dolnozemskej dedine, v ktorých literárne inklinovala k modernizmu. V Živene uverejnila poviedky Anča samopašnica (1929) a Katuškino previnenie (1932).

V Listoch z Juhoslávie, ktoré venuje „Slovutnej panej Elene Maróthy-Šoltésovej, spisova-teľke a predsedníčke Živeny“ (v texte ju oslovuje s „Teta“), opisuje svoje city zo straty brata Vladimíra a píše o krste následníka trónu, na ktorom i sama bola prítomná, a o Ústred-nom spolku československých žien12, o kráľovskej svadbe, o aktivitách spolkov žien a nedostatku aktívnych ochotníkov, ľudí, učiteľov, notárov...13, o dojmoch z ciest... Pútavo píše o Dubrovníku, o Lokrume, o tom, ako sa vyzvedala o Dr. Čingrijovi, o ktorom od Vajanského vedela, že mal rád Slovákov14; opisuje návštevu u Bencúrov v Lipiku roku 1927, vo svojich Momentkách z ciest, ktoré venuje Ľudke a Aničke Hurbanovej.15

Neskôr, už ako 62-ročná, Eržika Mičátková pre svoje časté cestovanie, ale aj z iných dôvodov, mala problémy v spolku v Kysáči, keď na výročnej schôdzi 18. februára 1939 žiadali jej demisiu na post predsedníčky, čo ona rozhodne odmietla. Z jej rukopisnej po-zostalosti možno usúdiť, že v tom nechýbala nedoprajnosť niektorých členiek spolku, zvlášť Zlaty Porubskej...

Ďalšie svoje Listy z Juhoslávie (Cyklus II) venuje Panej Bohdane Škultéty. Dôraz dáva na odchod „z otcoviny do dedoviny – ako si náš ľud volá Slovensko“. Opisuje, ako sa ľudia húfne, celé rodiny, loďou uberajú späť na Slovensko. S nimi sa viezla i Eržika, uberajúc sa do Martina na otváranie Sokolovne...16 V Bratislave pobudla u profesora Hrdličku, za kto-rým bola vydatá Elena Abaffyová z Kysáča.17

III. cyklus Listov z Juhoslávie venuje Ľudmile Podjavorinskej, ktorej v listoch tyká a oslo-vuje ju s „Drahá Ľudmila!“ Spomína v nich, ako spoločne pobudli na Kalemegdáne v Be-lehrade, keď Ľudmila chodila do Kysáča 1904 a 1906 na dohovory s Vladimírom Mičátkom, za pomoci ktorého prekladala básne Branka Radičevića, Lazu Kostića a Antona Aškerca. Vtedy sa spoločne radovali z mena Hotel Slávia, v ktorom pobudli, aby sa konečne dočkali aj „širokej, velikej a krásnej Slávie v skutočnosti!“. V listoch opisuje štvrté valné zhromaž-denie srbských, slovinských a chorvátskych žien v Skopje, na ktorom zastupovala Sloven-ky a Češky z Juhoslávie.18 Tiež informuje o ženskom hnutí v Amerike, ktoré je proti politic-kým stranám a propaguje vzájomnosť v práci všetkých politických strán, ktoré by mali mať ten istý záujem – pokrok v krajine...

Obsiahlu, ale pútavú správu na pokračovanie o Kongrese národného ženského zväzu SCHS na Blede 1926 Eržika venuje Oľge Janoškovej-Albini v 5. cykle Listov z Juhoslávie.19 V Živene Eržika priblížila verejnosti aj osobnosť Zlaty Kovačevićovej, rodenej Lopašićovej, ktorá bola „pravým zlatým darom pre národ horvatský“. Zakladala dobročinné spolky,

12 Živena, roč. XIV, 1924, č. 1, s. 14.13 Živena, roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28.14 Živena, roč. XIV, 1924, č. 9 a 12.15 Živena, roč. XVII, 1927, č. 5, s. 93 – 95.16 Živena, roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 131 – 132, č. 9, s. 173 – 174.17 Živena, roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 208 – 214.18 Živena, roč. XVI, 1926, č. 3, s. 52 – 54.19 Živena, roč. XVII, 1927, č. 3 – 4, s. 69.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 4561. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Spolok pre národné tkanivá a výšivky v Petrinji (1908), vo vojne pomáhala postihnutým rodinám... Roku 1920 stala sa prvou podpredsedníčkou Ná-rodného ženského zväzu. Mnohé ženské spolky ju vyhlásili za počestnú členku, tiež aj Ústredný spolok československých žien 11. augusta 1924.20

Eržika bola činná aj ako spisovateľka a preklada-teľka. Uverejňovala hlavne v časopisoch: Dolno-zemský Slovák, Dennica, Živena, Slovenské pohľady a iných. Zo srbochorvátčiny do slovenčiny prekla-dala Ivana Cankara, Ksavela Šandora Đalského, Branislava Nušića a Janka Leskovara. Prekladala aj zo slovinčiny a ruštiny do slovenčiny, ako aj zo slo-venčiny do srbochorvátčiny. „Hľadeli sme na poli vzájomnosti spoznať sa i literárne bližšie...“21 Takto informuje Eržika a teší sa z úspechu preloženej Va-janského Rubačovej žienky do srbčiny (Drvosečina ženica), ktorá vyšla v Ilustrovaných no-vinách. Zo srbčiny preložila a do Denníka zaslala Poviedky zo života kráľa Petra.

Vo svojej próze sa zameriavala na práva žien a život dolnozemských Slovákov a písala aj príležitostné básne, z ktorých je najznámejšia báseň – nekrológ venovaná bratovi Vla-dimírovi. Postarala sa, aby jeho Srbské rozprávky vyšli práve v rámci dvojstého výročia príchodu Slovákov na tzv. Dolnú zem (1940). Keď sa ženil kráľ Alexander I. s rumunskou princeznou Máriou, pri svadobných slávnostiach čestné miesto zaujali i juhoslovanskí Slováci a Česi, zastúpení Česko-slovenským zväzom a Ústredným spolkom česko-sloven-ských žien pod vedením predsedníčky Eržiky Mičátkovej. Zúčastnila sa aj slávnosti odha-lenia pomníka 44 Slovákom zavraždeným v lete 1918 v Kragujevci a za turčianske Sloven-ky oddala veniec s trikolórou.22 Keď 30. marca 1924 sekcia Matice srbskej Matica naprednih žena, postaviac sa do služby slavianskej vzájomnosti, usporiadala slávnosť na počesť prezidenta Masaryka, funkcionárky Ústredného spolku československých žien sa začleni-li do toho spolku, aby ho podporovali.23

Z príležitosti oslavy štátneho jubilea 28. októbra 1928 v Belehrade kráľ Alexander vy-znamenal záslužným krížom Sv. Sávu niekoľkých Slovákov a Čechov. Medzi nimi i slečnu Eržiku Mičátkovú, za jej obetavú činnosť na poli osvety a slovanského zbližovania.24 13. augusta 1932 jej v obecnom dome v Kysáči udelili Čestný diplom a peňažnú odmenu z Kráľovského fondu Juhoslávie 2.500 dinárov.

Zo Spolkových správ v Živene sa dozvedáme, že na požiadanie slečny Eržiky Mičátko-vej odbor Živeny v Bratislave pre národopisnú výstavu Ústredného spolku českosloven-ských žien kúpil a s pomocou trnavského odboru Živeny obliekol dve veľké bábky do nádherne vypracovaného trnavského kroja – mužského a ženského, v hodnote vyše 800

20 Živena, roč. XVII, 1927, č. 1, s. 13 – 14.21 Živena, roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28.22 Živena, roč. XIV, 1924, č. 9, s. 175.23 Živena, roč. XIV, 1924, č. 5, s. 96 – 97.24 Živena, roč. XVIII, 1928, č. 11, s. 263.

Erži

ka M

ičát

ková

s kr

áľov

ským

vyz

nam

enan

ím,

maľ

ba Z

. Med

veďo

vej

46 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Kčs.25 Už v nasledujúcom čísle Živeny je zverejnené Mičátkovej Poďakovanie drahým ses-trám z odboru Živeny v Bratislave za skvostný dar. Výstavku krojov vraj v Kysáči navštívilo vyše tisíc osôb z ľudu, okrem škôl a Sokolov.

Štefánia Mičátková (1887 – 1980) bola manželkou JUDr. Ľudovíta Miloša, ktorej otec Karol Michalec bol bratrancom Ľudovíta Štúra. Narodila sa v Trenčíne, kam sa po manže-lovej smrti vrátila. V rokoch 1905 – 1912 vyučovala v ľudovej škole v Starej Pazove. Tiež nacvičovala slovenské ochotnícke divadelné hry, organizovala kultúrno-spoločenské ve-čierky v Novom Sade, na ktorých sa okrem Slovákov zúčastňovali aj Srbi. Keďže niektorí ochotníci nevedeli dobre po slovensky čítať, sama ich tomu učila.

Bola spoluzakladateľkou Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve SCHS, Jadranskej stráže (1926) a Jednoty slovanských žien v Trenčíne (1933). Z oblasti pedago-giky a ženského hnutia aktívne prispievala do dobovej tlače, najmä do Dolnozemského Slováka, ktorého vydával jej manžel Ľudovít spolu s Milošom Krnom, potom do Sloven-ských pohľadov, Domácnosti a školy a inde. Prispievala aj do Živeny. V článku Ku založeniu Jednoty slovanských žien26 podala podrobnú správu o výstave slovenských výšiviek v Petro-varadíne, ktorá bola od 25. do 27. mája 1918 a predajné exponáty boli objednané z Lipy a z Družstva skalického: „Naše Slovenky-roľníčky tu v Báčke a v Srieme, bývajúc na žírnych rovinách, viacej sú gazdovskou robotou zaujaté, ako ich sestry na severe. Nezbýva im času venovať sa výšivkárskemu umeniu, nekrášlia si ním svoju odev. Preto keď sa nám zažiada vidieť naše krásne výšivky, dáme si doniesť kolekciu z Lipy martinskej alebo z Družstva skalického...“27

Zo Štefáninho Dopisu z Juhoslávie28, v ktorom informuje o porade ÚSČSŽ 5. septembra počas Slovenských národných slávností v Petrovci sa dozvedáme, že otvoriac poradu, predsedníčka Ľudmila Hurbanová ako hlavný cieľ spolku vytýčila „pestovanie všemožnej vzájomnosti medzi slovanskými ženami...“. Rozhodli, „aby zastupiteľky Ústr. Spolku čsl. žien na ljubljanskom kongrese slavianských žien v Kráľ. SHS navrhly, aby ich spolok, ,Sväz juhoslovanských žien‘ a slovenská ,Živena‘ vstúpily do bližších stykov a vzájomne napo-máhaly svoje ciele, dajúc tým podnet i podklad k Sväzu všeslovanských žien, ktorý by sa v budúcnosti mal utvoriť, lebo Slavianky máme jednotne pokračovať, keď máme pracovať na slovanskej vzájomnosti, čo je našou povinnosťou k budúcnosti Slavianstva.“29. V po-kračovaní informujú o potrebných zbierkach na kúpu Česko-slovenského domu v Novom Sade, v čom im pomoc sľubuje i Liga československých žien v Amerike... Štefánia Mičát-ková informuje o Orientálnom veľtrhu v Bratislave a o svojich dojmoch z výstavky výrob-kov slovanského ľudového umeleckého priemyslu, umiestnenej v radnici. Zúčastnili sa ho aj Chorvátky z Udrugy záhrebskej a Srbky z Kola srpskih sestara z Belehradu. Jedny s nádhernými výšivkami, druhé s pirotskými ćilimami (kobercami).

Určite z pera Štefánie Mičátkovej je aj text pod názvom Rozpomienka autorky M.30 kde sa spomínajú predvojnové udalosti (1906), keď si novosadskí Srbi usporiadali každoročne na pravoslávne Hromnice Tri jerarcha, národnú zábavu, na ktorú z mesta a okolia prichá-

25 Živena, roč. XVII, 1927, č. 5, s. 100.26 Živena, roč. XIX., 1929, č. 4., s. 91.27 Živena, roč. IX, 1918, č. 7, s. 110 – 111.28 Živena, roč. XI, 1921, č. 10, s. 198.29 Tamže.30 Živena, roč. IX, 1918, č. 10 – 11, s. 163.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 4761. LITERÁRNE SNEMOVANIE

dzalo aj 6000 ľudí. Tešili sa na to vraj aj sriemske sloven-ské dievčatá, ktoré boli požiadané prísť v kroji. Spomína sa tiež tradičná júnová vychádzka do Fruškej hory v or-ganizácii Dolnozemského Slováka, malebná príroda, Stražilovo a povestný Branko Radičević...

Vo svojich rozpomienkach zo svojho života pre za-neprázdnenosť prácou, výchovu siedmich detí a množ-stvo návštev znemožnená bola pokračovať. V jednom z listov adresovaných svojim deťom v neskorších rokoch píše: „Často zdržal tata na obede spolupracovníkov zo zväzu. To sa dvere v našom dome v Novom Sade nezatvá-rali...“ A keďže jej manžel Ľudovít bol zaneprázdnený záväzkami, požiadal ju prevziať kultúrne záležitosti a korektúru Dolnozemského Slováka, čo nebolo jedno-duché, lebo slovenské texty sádzali srbskí tlačiari.

Na stranách Živeny Štefánia podáva zaujímavé podrob-nosti o živote a práci Slovákov v Juhoslávii; informuje aj o slávnosti profesora „bábu“ Jovanovića v Novom Sade dňa 1. mája 1925. Slovenskú verejnosť informuje o sv. Sávovi, ako jednom z „najjasnejších zjavov srbskej histórie...“; venuje úctu aj manželke Dr. Svetozara Miletića, ktorá po krátkej nemoci usnula 15. mája 1925; informuje, že na svojej študijnej ceste po Juhoslávii koncom apríla navštívil i báčanských Slovákov a bol vrelo vítaný v ich pohostinnom dome priateľ všetkých slovanských národov Dr. Robert William Seton-Wat-son, známy aj ako Scotus Viator; pre Rusov v Juhoslávii, na ich Maticu so sídlom v Ľubľane, novosadské Slovenky nazbierali vyše 2000 dinárov; nezabúdajúc na svoju rodnú vlasť, v rámci československej besedy Šafárik v Novom Sade, Slováci a Srbi spoločne oslávili 75-ročné jubileum prezidenta Masaryka; báčanskí Slováci tiež rozoberajú možnosť uspo-riadania slávnosti odhalenia pamätnej tabule pobytu P. J. Šafárika v Novom Sade, a to v rámci storočného jubilea Matice srbskej.

Štefánia Mičátková písala aj o povstaní a bohatej činnosti Kola srpskih sestara. Na tak-mer šiestich stranách Živeny sú podrobné informácie o tomto spolku, i fotografi e. Iniciá-torkou založenia tejto organizácie bola vnučka sestry Svetozara Miletića, akademická maliarka Nadežda Petrovićová a meno mu dal známy dramatik Branislav Nušić...31

Štefánia okrem iného do Živeny prispieva aj informačnými štúdiami o popredných južnoslovanských ženách. Mieni: „Keby sa všeslovanský sväz žien – ako to bolo navrhnuté a jednohlasne prijaté na kongrese juhoslovanských žien v Ljubljane 1922 – utvoril, poslú-žil by mladším pokoleniam, ak by vydal album portrétov vynikajúcich slovanských pra-covníc. Slovanky, ktoré v ťažkých časoch nadvlády germánsko-maďarskej, stojac v službe národných ideálov konaly a trpely, svojím životom a účinkovaním oduševnia...“32

Jedným z literárnych portrétov z pera Štefánie Mičátkovej bola Zorka Sime Lazićová, dcéra Stevana Miletića, bratranca Svetozárovho, s ktorou ju zoznámila Svetozárova dcéra Milica Tomićová. Svojho času vydávala aj Dečje novine, ktoré v roku, keď Štefánia o nej písala, mali aj 86 predplatiteľov na slovenskom gymnáziu v Petrovci.33 Od Zorky Štefánia

31 Živena, roč. XV, 1925, č. 7 – 8, s. 122 – 128.32 Živena, roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206.33 Živena, roč. XIII, 1923, č. 9, s. 166.

Štef

ánia

Mič

átko

vá, r

od. M

icha

lcov

á

48 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

prebrala a preložila text, ktorý určite s úľubou čítali odoberateľky Živeny – Krst kráľoviča Juhoslovanov.34

Rubrika Živeny Kronika prináša správy o trojlístku vyznamenaných slovenských kultúr-nych pracovníčok v Juhoslávii kráľom Alexandrom, ktorý za zásluhy na kultúrnom a hu-manitárnom poli a za rozširovanie všeslovanskej myšlienky rádom sv. Sávu V. stupňa vy-značil tri Slovenky: Štefániu Mičátkovú z Nového Sadu, Ľudmilu Hurbanovú z Pazovy a Alžbetu Vlčkovú z Nového Sadu.35

Medzi vynikajúce Slovanky, ktorých účinkovanie zanechalo nemiznúce stopy v živote národa, a ktoré Štefánia predstavila čitateľstvu Živeny, bola aj Mirka Grujićová, povedomá a nadaná Srbka, tajomníčka, a potom i predsedníčka Kola srbských sestier, prvá dáma kráľovnej Márie, aktívna v dobročinných spolkoch a v nemocnici Kola v Belehrade. Po jej boku sa do charity úplne zapája aj jej švagriná Mabel Grujićová, Amerikánka. Obe opúš-ťajú vlasť pri katastrofe Srbska a pešo cez Albánsko odchádzajú do Solúna, kde Mirka zakladá výbor na pomoc utečencom. Rok pobudli aj v Aténach, odkiaľ sa Mabel vracia do Ameriky a tam píše do novín, agituje a robí miliónové zbierky na Červený kríž na Krfe a Solúne a vojvodovi Mišićovi posiela veľkú sumu peňazí pre rodiny padlých. Po vojne zakúpi priestranný kaštieľ v Selciach a ubytuje v ňom 50 sirôt, o ktoré sa stará ako vlastná matka.36

S Fraňou Tavčarovou sa Štefánia zoznámila roku 1922 na Kongrese juhoslovanských žien v Ľubľane. Podobne ako Štefánia i Fraňa bola manželkou úspešného muža Dr. Ivana Tavčara, spisovateľa – umelca, štátnika a bojovníka za slobodu Slovanstva. V Živene ju Štefánia predstavuje: „Pani Tavčarová je prvou Slovinkou, ktorá začala organizovať Slovin-ky na demokratickom základe, bez stavovského rozdielu, hlásajúc, že pri práci národnej a kultúrnej nie je miesto len pre ,dámy‘ a ,panie‘, ale prosto pre národne cítiace ženy.“ Založila Všeobecné slovinské ženské družstvo a celý rad odborov v Spolku Sv. Cyrila a Metoda, ktorý pod rakúskym režimom udržoval slovinské školy. Materiálne pomáhala chudobným, zvlášť deťom a vojakom. Bola predsedníčkou aj Telocvičného spolku Atene, Spolku žien SCHS pre siroty, Kola juhoslovanských sestier (filiálka Kola srbských sestier), spolku detského a materinského Domu Kraljice Marije, podpredsedníčkou Národného ženského zväzu v Juhoslávii.37

Na Kongrese juhoslovanského Národného ženského zväzu na Blede (24. – 26. 10. 1926) Tavčarová vyniesla návrh z tohto kongresu v Ľubľane (1922), ktorý dal Spolok českoslo-venských žien v SCHS, aby „Národný ženský zväz čím skôr vstúpil do najužšieho styku so ženskými spolky v Československu kvôli ustanoveniu Všeslovanského ženského sväzu“ a nakladá vedeniu, aby sa táto „pekná idea oživotvorila“.38 ÚSČSŽ totiž navrhoval, aby to bolo pod protektorátom dcér dvoch tvorcov nových slovanských štátov – princezny Ele-ny, dcéry kráľa Petra Osloboditeľa, a Alice Masarykovej.

Ku založeniu Jednoty slovanských žien so sídlom v Prahe i prišlo (v Živene však píše, že „Myšlienka tejto jednoty skrsla vlastne už na poslednom všesokolskom slete, keď americ-ké Češky navrhly, aby sa i tu ženy spojily ku spoločnej kultúrnej činnosti, ako urobily

34 Živena, roč. XIV, 1924, č. 1, s. 16.35 Živena, roč. XXI, 1931, č. 2, s. 53.36 Živena, roč. XV, 1925, č. 10 – 11, s. 206 – 208.37 Živena, roč. XVI, 1926, č. 6, s. 109 – 111.38 Živena, roč. XVI, 1926, č. 9 – 10, s. 198.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 4961. LITERÁRNE SNEMOVANIE

v Amerike v „Jednote českých dám“...39), o čom sa Štefánia Mičátková zmieňuje ako o „novom kroku k všeslavianstvu“ a jedným z konkrétnych krokov k tomu je návrh vý-meny slovanských študentiek, aby Srbky, Chorvátky a Slovinky prišli letovať do Českoslo-venska a Slovenky a Češky do Juhoslávie, aby tie, „ktoré nám budú vychovávať budúce generácie, navzájom poznaly by i seba i kraje, ľud, národné obyčaje a i jazyky.“ Za toto sa má zaujať Národný ženský zväz (NŽZ), Kolo srbských sestier a československé ženy v Juhoslávii.40

Avšak Alojzija Štebi vo svojom referáte podanom na výročnom zhromaždení Juhoslo-vanského národného ženského zväzu v Splite (8. okt. 1929), ktorý vyšiel aj tlačou pod názvom O saradnji društava, Beograd 1929, na svoju zodpovednosť sa zmieňuje a kritizu-je „život i rad naših društava i ono, o čemu se mnogo šapuće a malo glasno govori“. I keď párkrát spomína, že nemôže povedať všetko, ako autorka týchto riadkov, možno predpo-kladať, že Alojzija nepriamo upiera prstom práve na novovzniknutý spolok Jednoty slo-vanských žien.

Z príležitosti kongresu Medzinárodného združenia vysokoškolsky vzdelaných žien vo Wellesley (USA) Štefánia v Živene prestavuje aj Dr. Xéniu Atanasijevićovú, docentku be-lehradskej univerzity, ktorú si Juhoslovanky zvolili za svoju delegátku.41 A slovenskú žen-skú verejnosť s prvými univerzitne vzdelanými Srbkami, ktoré mali veľký význam pre kultúrny rozvoj Srbska, oboznamuje aj A. Dollinayová-Vračanová.42

39 Živena, roč. XIX, 1929, č. 2, s. 41.40 Živena, roč. XIX, 1929, č. 4, s. 91.41 Živena, roč. XXI, 1931, č. 4, s. 114.42 Živena, roč. XXI, 1931, č. 5, s. 141 – 142.

Šum

adijs

ké K

olo

srbs

kých

sest

ier n

a ja

r 192

5 pr

i pom

níku

po

strie

ľaný

ch S

lová

kov

v Kr

aguj

evci

(FO

TO Ž

iven

a ro

č. X

V, 1

925,

č. 7

– 8

, s. 1

29)

50 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Zaujímavá je aj Štefániina krátka próza podpísa-ná iniciálmi Š. M. Na poli, v ktorej znázorňuje usilov-ného, ale naivného mladého muža, ktorý aj napriek upozorneniam podľahne zvodom peknej, no ne-stálej dievčiny...43

Literárnou a publicistickou činnosťou sa vtedy zaoberali početné aktivistky vo Vojvodine, medzi ktoré patrí aj dcéra Vladimíra Hurbana staršieho a sestra Vladimíra Hurbana Vladimírova Ľudmila Hurbanová (1921 – 1924). Bola prvou predsedníč-kou a podpredsedníčkou ÚSČSŽ v Juhoslávii. Ne-únavne usporadúvala ochotnícke divadlá a písala kroniku slovenských ochotníckych predstavení v Starej Pazove. Tým udržala fakľu národného pove-domia Slovákov najmä v časoch predprevrato-vých.44 Uverejňovala príspevky v Národných novi-nách už pred prevratom. Prispievala do Národnej jednoty, Živeny, do detského časopisu Zornička,

dramatizovala Kukučínovu Rysavú jalovicu. Eržika Mičátkova v Listoch z Juhoslávie o tom píše: „Tak Ľudka Hurbanová zdramatizovala „Rysavú jalovicu“. Pod tlač to sotva príde – my si to poodpisujeme a zahráme pre náš ľud, naše ženy!“45

Marína Maliaková (1861 – 1945) bola manželkou historika Jozefa Maliaka a dcérou Samuela Ormisa. Prispievala do Dennice a Živeny a prekladala z chorvátčiny. Napísala novelu Orgovánová besiedka, ktorá vyšla v roku 1901 v Slovenských pohľadoch. V Dennici vydala cestopis Výlet do chorvátsko-dalmatínskeho prímoria (1904 – 1905) a úvahu Zo ži-vota horvatských žien (1907). V Slovenskej žene uverejnila novelu Rulíčkino cestovanie, v Živene preklad textu Josipa Kozarca z chorvátčiny Na návšteve u rodiny a rozpomienky Pred štyridsiatimi rokmi.

Blanka Fábryová (1893 – 1964) bola dcérou z prvého manželstva Jozefa Maliaka s Kata-rínou Čásarovou. Prvý článok publikovala v roku 1910 v Dolnozemskom Slováku. Uverejnila niekoľko článkov v rôznych chorvátskych a srbských časopisoch, ako aj v americko-sloven-ských, nemeckých a českých, v Národných novinách, Slovenskom denníku, Pluhu (vo Zvo-lene), v Živene, Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde a tiež v otcovej Domácnosti a škole. V Živene nachádzame jej príspevky aj pod pseudonymom Južná. Niektoré z príspevkov v Živene sú: Národopis a Živena (1925), Keď smreky zašumia (1926), Zima – k 70-tym narode-ninám Terézie Vansovej (1927), Sedliačka maliarka (1927) a Jagluk (1930).

Zlata Porubská (1892 – 1971) bola učiteľkou. Narodila sa 11. augusta 1892 v Osijeku z rodičov Juraja Jesenského, evanjelického kňaza, a Hermíny, rod. Ededyovej, ktorá skon-čila gazdinskú školu v Leherschule v Temešvári. Zlata navštevovala nemeckú základnú školu v Osijeku; učiteľskú školu v Osijeku 1912/1913; Udžbársku školu pre domácnosť a šitie v Osijeku; bola na kurze pre slovenský jazyk v Martine roku 1932; 1936 je na študij-nom pobyte na Sorboni v Paríži; navštevuje rôzne „naukobehy“ pre literatúru. Ako učiteľ-

43 Živena, roč. X, 1919, číslo 3, s. 56.44 Živena, roč. XXI, 1931, č. 2, s. 54.45 Živena, roč. XIV, 1924, č. 2, s. 28.

Ľudmila H

urbanová s kráľovským vyznam

enaním

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 5161. LITERÁRNE SNEMOVANIE

ka päť rokov pracovala v Novom Sade a tridsať rokov v Kysáči. Už na dôchodku, ako 70 ročná, zapísala sa na Filozofickú fakultu v Novom Sade, odbor nemecký jazyk a literatúra, čo i skončila.

Zlata bola vedúcou v ženskom spolku československých žien, po vojne odbočky Anti-fašistického frontu žien, bola aktívna v Čítacom spolku, nacvičovala divadlá, bola vedúcou dorastu Červeného kríža (napísala aj hymnu – slová a hudbu pre dorast Červeného kríža Hej, pod prápor Červeného kríža) a podpredsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža v Kysáči, aktívna bola aj v Kole srbských sestier. Literárne bola činná od roku 1913. Prispievala do časopisov Slniečko, Nádeje, Evanjelický hlásnik, Živena, Národný/Ľudový kalendár, Národné noviny, Nový človek, Náš život, Dennica, Slovenka, Hlas ľudu. Písala proti alkoholu a nikotínu a mala o tom prednášky. Podpisovala sa ako ZPJ, Báčvanská, Aurelia. Písala aj po chorvátsky, tiež prekladá z viacerých jazykov.

Osobne sa poznala s E. M. Šoltésovou, s ktorou si aj písala a pomáhala pri preklade jej knihy Moje deti do nemčiny. Tiež s J. Jesenským a Zorou Jesenskou, s Rázusovou-Martáko-vou, Osuským a početnými ďalšími.

V Živene nachádzame jej prácu Jelica Belović-Bernadzikowská (K jej päťdesiatročnej spisovateľskej činnosti) portrét juhoslovanskej fokloristky, učiteľky a spisovateľky pochá-dzajúcej z Osijeku.46

Z rukopisných záznamov sa okrem iného dozvedám, že „bola vyznamenaná svätosáv-skym ordénom za spoluprácu a prekladateľskú činnosť a za spolunažívanie s juhoslovanský-mi národmi, ako i to, že sa v Paríži zúčastnila Všeslovanského zjazdu žien, pobudla na rôznych študijných cestách v Československu (Martin, Praha), u nás v Dubrovníku, bola v Dánsku a Škótsku.

46 Živena, roč. XXIII, 1933, č. 4, s. 111 – 113.

Juho

slov

ansk

í Slo

váci

na

návš

teve

u K

ukuč

ína,

192

8

52 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 61. LITERÁRNE SNEMOVANIE

Oľga Textorisová (1880 – 1938), pedagogička a spisovateľka, v rokoch 1907 – 1917 pôsobila v Chorvátsku. V Živene uverejňovala Rozpomienky z doby vojny.47

V textoch a štúdiách zaoberajúcich sa srbsko-slovenskými kultúrnymi a literárnymi stykmi sa hlavne hovorí o tom aspekte vzťahov, v ktorých aktérmi boli muži. Týmto tex-tom sme sa pokúsili vrhnúť svetlo aj na ženský prínos rozvíjaniu a upevňovaniu týchto stykov. Článok možno vnímať aj ako podnet na budúce bádanie – teda bádanie, ktoré je možné na základe zachovaných zdrojov, lebo sa ani v tom období, to, čo robili ženy, me-nej zapisovalo a nevenovala sa tomu rovnaká pozornosť ako aktivitám mužov. V texte sme upriamili pozornosť predovšetkým na dve aktivistky: Eržiku a Štefániu Mičátkové a okrajovo sme spomenuli ďalšie a ich činnosť sme sledovali v tých zdrojoch, ktoré nám v tejto chvíli boli dostupné, ale veríme, že sme jednoznačne dokázali, že aktivistky žen-ských spolkov boli nielen dvojsmernými mostami juhoslovansko- slovenskej spolupráce, ale že tejto spolupráci dali aj dôležitý ženský rozmer.

LITERATÚRA

KMEĆ, Jan: Jugoslovensko-slovačke slavističke veze, Novi Sad : Vojvođanska akademija nauka i umetnosti 1987.ORMIS, Ján V.: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii, Báčsky Petrovec : Kníhtlačiareň úč. Spol. 1935.ORMIS, Ján V.: Literárno/historická publicistika 1, Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2013.BEREDIOVÁ-STUPAVSKÁ, Ľudmila: Retrospektíva Spolku kysáčskych žien; Eržika Mičátková, nositeľka Radu sväté-

ho Sávu V. stupňa In: zborník prác Kysáč 1773 – 2013, Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2013, s. 720 – 726 a 843).

Pamätnica Živeny, Martin : Neografia, 1996.Živena, zábavno-poučný časopis.

47 Živena, roč. XI, 1921, č. 4 – 10.

Milan Súdi: V očakávaní, olejom

aľba, 2017

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 53IN MEMORIAM

Pripadla nám veľmi ťažká úloha rozlúčiť sa s blízkym človekom, kamarátom pera, spi-sovateľom, inžinierom, kultúrnym dejateľom.

Ján Labáth z rodného Petrovca odišiel na štúdiá elek-trotechniky do Ľubľany a v dávnych rokoch šesťdesiatych zakúsil i obnovujúci ruch vtedajšej povojnovej Juhoslávie. Tak doma, ako aj vo svete uplatňoval tie našské pragma-tické slovenské vlastnosti – dokázať sa práve prácou a statočnosťou, a nie prázdnymi sľubmi a nečinnosťou. A to všade, kde pracoval, ale najmä v Novom Sade ešte za zlatých čias našej vydavateľskej činnosti a v matičných ra-doch tamojších Slovákov, dokazoval nielen svojou tvor-bou, ale aj aktívnou prácou v literárnom časopise Nový život a spoluprácou v spomínaných spolkoch a podnikoch. Po mnohých juhoslovanských mestách, kde pracoval, predsa zakotvil v blízkosti rodiska. Z Nového Sadu do Pet-rovca bolo na skok, aj do gymnázia, ktoré priam zbožňoval.

Navracal sa doň s radosťou, tešili ho mladé literárne a kultúrne sily, vedel, že mnohé ve-domosti sa práve tam rodili a práve tam sa i jemu otvoril obzor a začal tvoriť.

Vtedajšia spoločnosť mala pochopenie pre spoločenský pokrok, ale aj duchovné hod-noty. Do tvorby vložil nielen svoje vedomosti, ale ako básnik rýchlo pochopil, že ak sa chceme zachovať, musíme spoznať svet, od neho sa učiť, ale nie na úkor svojich vlôh. Vedel, že musíme sa vymaniť z malého rámca tunajšej slovenskej literatúry a tvorby. Začal prekladať francúzskych, anglických a srbských spisovateľov a afirmovať ich diela aj na Slovensku. Práve to odkazoval aj tunajšej mladej generácii, veď v duši si niesol závet i našich dedov, ktorí až do smrti zostávali na tejto našej raz tvrdej a len chvíľkovo mäkkej matičke zemi, aby to ľudské a zdedené zachovali a ochraňovali. Patril do najstaršej slo-venskej básnickej generácie, ktorá možno i priveľmi lipla na spĺňaní závetov našich predkov v obave, aby sme sa práve takí nemnohí a časom už i oslabení, lebo nám deti masovo odchádzajú do sveta, nestratili. Nie div, že poeticky do budúcna už nedovidel, iba tušil zmeny, ktoré ho netešili...

Aj prednedávnom, pri poslednom rozhovore a po návrate z nemocnice, v akejsi clivej nálade spomenul, že svet sa strašne zmenil, statočnosť a čestnosť medzi ľuďmi už nemá cveng, etické a kresťanské hodnoty človeka rýchlo miznú pred deštrukciou sveta. „Tak prečo by mal básnik písať básne, keď ich aj tak nikto nečíta?“ pýtal sa. Akoby bol sám,

IN MEMORIAM

VIERA BENKOVÁ

Za Jánom Labáthom(14. 10. 1926, Báčsky Petrovec – 2. 4. 2018, Nový Sad)

Ján Labáth

54 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT IN MEMORIAM

akoby stratený a opustený pred cestou, ktorá už neviedla nikam. A ja som ho presviedča-la, že básne treba písať, že sa každej poctivej práci treba venovať, teda i umeniu, ktoré zošľachťuje ľudský duch a nedovolí, aby sa človek pozmenil na robota alebo homonkulu-sa! Hovorila som i o tom, že je celý dnešný svet v pohybe, niet na svete neprechodené zákutia a že sú iné hodnoty v trende. Tie menia svet a v takom svete zrazu je človek strašne sám a bezradný.

Keď básnik pochopil neodvratnú blízkosť smrti, napísal: „Až zomriem, na svete nič sa nestane a nezmení, len ja stratím svoj život. Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého, čo strašné je, čo zlé je, to umieranie je...“

Smrť preťala aj uňho vlákno života, vryla do sŕdc jeho najbližších boľavú ranu, aby po ňom zostala trvalá jazva ako dôsledok straty blízkeho človeka.

Ján Labáth bol členom Spolku spisovateľov Vojvodiny a členom Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.

Vydal zbierky básní: Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1961), Vzbura obla-kov (1963, Vzbura oblakov, výber (1965), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Váhy (1976), Pokračovanie (1984), Svetelní jazdci, výber (1986), Studňa (1988) a Letokruhy (2006). Aj tri knihy jeho misceléneí Zaviate šľapaje (1996), Odtiaľ a kam? (2005) a Kto je to Goethe? (2009), tiež výber Domov a svet (2003).

Tri razy bol odmenený Cenou Nového života (1962, 1982, 1990), dostal Októbrovú cenu Nového Sadu (1971) a Cenu Spolku vojvodinských spisovateľov (2007).

Česť jeho pamiatke!

Ján Labáth (v strede) 23. apríla 2016 v Slávnostnej sieni Gym

názia Jána Kollára v Báčskom

Petrovci na 60. literárnom snem

ovaní, kde si pripomenuli jeho

životné jubileum – deväťdesiate narodeniny. Foto: A

ndrej Meleg

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 55RECENZIE

Keď na konci augus ta minulého roka aktívny vydavateľ a kultúrny dejateľ sloven skej Vojvodiny Vladimír Valentík priniesol do Slo venskej národnej knižnice najnovšie publiká-cie Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci, potešila ma početnosť a pes trosť vydaní tohto vydavateľstva v roku 2017. Medzi nimi boli knihy pre deti a mládež, básnické zbierky, kalendáre či antoló-gie, slovníkové a ďalšie diela, reprezentujúce neobyčajnú tvori-vú a edičnú aktivitu sloven ských tvorcov na Dolnej zemi. Viaceré z nich by si za slúžili osobitné recenzné povšimnutie, medzi nimi cel kom isto rozsiahla Antológia slovenskej poézie, zosta vená básni-kom a znalcom našej literatúry Víťazoslavom Hroncom (Báčsky Petrovec, 2017).

Ako stáleho záujemcu a bádateľa v oblasti bio grafického vý-skumu a tvorby životopisných slovní kov ma zvlášť zaujala slovní-ková práca s názvom Pa mätník slovenských vojvodinských literá-tov, umel cov a kultúrnych pracovní kov na začiatku 21. storo čia, ktorý zostavili V. Valentík a spisovateľka Ka tarína Mosnáková-Bagľašová. Táto publikácia sa zaraďuje medzi star šie i novšie slovníkové die la o slovenských dolnozem ských literátoch a dejateľoch, sústrede-ných v en cyklopedicky koncipova nom Slovníku slovenských spisovateľov Dolnej zeme (spracoval V. Hronec, Bratislava, 1994) či v novšom odborovom Lexikóne slovenských voj-vodinských vy sokoškolských učiteľov a vedcov, zostavenom univer zitným profesorom Já-nom Markom (2009, 2010). Prav da, spomínané ďalšie lexikografické diela majú osobit nú štruktúru, stavbu hesiel i určenie vytypovanému okruhu kultúrneho publika.

Pri vydaní najnovšieho Pamätníka slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúr-nych pracov níkov na začiatku 21. storočia by som rád pozname nal, že treba privítať každé slovníkové dielo biografického charakteru, ktoré prináša hodnoverné údaje o na šich tvorivých pracovníkoch Dolnej zeme, na Sloven sku dosť málo známe. Vychádzajúc z ob-sahu diela mu sím konštatovať, že pomenovanie Pamätník je trocha zavádzajúce, pretože záujemca si pod ním môže predstaviť skôr prehľad o pomníkoch, sochách, náhrobní koch

RECENZIE

AUGUSTÍN MAŤOVČÍK

Slovník slovenských dejateľov vo Vojvodine(Pamätník slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia / Vladimír Valentík – Katarína Mosnáková-Bagľašová (ed.). Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2017, 216 s.)

56 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT RECENZIE

Milan Súdi: Selfisti, olejom

aľba, 2016

či iných pamiatkach, venovaných vojvodinským osobnostiam. Namiesto pomenovania Pamätník jednoznačným a výstižným názvom by bol Slovník slovenských dejateľov vo Vojvodine.

Pamätník predstavuje netradičný typ životopis ného slovníka, v ktorom popri základ-ných biografic kých údajoch nájdeme aj fotografie dejateľov, obálky kníh či ukážky vý-tvarných prác. Jednotlivé heslá sú koncipované netradičným, nie prísne lexikografickým štýlom, pritom bibliografické údaje o vydaniach diel, súpis výstav atď. sú zakomponované v súvislom tex te hesla. Cenné sú údaje o členstve a funkciách deja teľov v rozličných kul-túrnych spolkoch, pri umelcoch o účasti na výstavách, o vyznamenaniach atď. Na kon ci hesla by sa však žiadal odkaz aspoň na základnú li teratúru o osobnosti.

V pestrej palete osobností 21. storočia zaradených do Pamätníka (vyše 100 hesiel v abecednom pora dí) sú zastúpení literárni tvorcovia – básnici, prozaici a publicisti, jazy-kovedci, prekladatelia, literárni vedci; z výtvarnej oblasti akademickí maliari a početní in sitní umelci; z ďalších odborov divadelníci a režiséri, skladatelia a muzikológovia, vyso-koškolskí a stredo školskí pedagógovia a ďalší kultúrni činitelia pôso biaci v Báčskom Pet-rovci, v Novom Sade, Kovačici, Kulpíne, Kysáči, Padine, Starej Pazove a v iných loka litách, ako aj v zahraničí. Viaceré z osobností úspešne účinkujú v Bratislave. Tvorivé dielo týchto osobností patrí do základného fondu slovenskej národnej kultú ry. V takejto podobe a zostave Pamätník bude jedným z prameňov pri tvorbe a vydávaní Biografického lexi kónu Slovenska.

Text vyšiel v Literárnom týždenníku č. 31 – 32/2017.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 57MISCELANEÁ

„Keby Zem bola podkutá hračkami detstva,prestane písať večné elipsya v kruhoch ihrísk sa rozkotúľa:Kolo, kolo mlynské,za štyri rýnske...“ (L. Novomeský: Pri kotrmelcoch opíc..., Romboid)

Komisia na hodnotenie príspevkov literárnej súťaže na poviedku a báseň pre deti, ktorú vypísala Literárno-vydavateľská komisia Výboru pre kultúru NRSNM, SVC a redakcia časopisu Zornička v roku 2017 v zložení Martin Prebudila, Katarína Hricová a Zuzana Číži-ková, mala milú prácu, na chvíľu sa jej členovia stali infantilní a detskí, pokúsili sa podob-ne ako autori píšuci pre deti dostať sa do detského sveta, ktoré sa im dávno zlámalo vo štyroch uhloch a: „Hľa: obraz kosý, skrivený: romboid – zlámané trosky detských hier.“ „Pri kotrmelcoch opíc / na dávne detstvá spomíname“ (tamže), dávame sa uniesť fantázii a tvorivosti, ale pritom si, v rámci svojich ľudských i odborných dispozícií uvedomujeme, že kotrmelce tvorby zahŕňajú aj kotúle (formálnych) nedopatrení, (logických) chýb, (výra-zovej) kostrbatosti či (významovej a umeleckej) nepresvedčivosti.

Súťaže sa zúčastnilo 18 autorov, spolu je to 51 literárnych prác (jeden text zaslal autor zo Slovenska a preto zostal mimo konkurencie), z toho bolo 20 prozaických textov a 30 básní a jeden dramatický text. 5 autori zaslali i poéziu, i prózu, 7 len prozaické texty a 5 len básne pre deti a jeden autor napísal kratší text na scénické stvárnenie (Lesná udalosť), ktorý si zasluhuje uznanie nielen preto, že je jediný, ale i tvarovaním a radením scén, dialógmi, jazykovou stránkou. Súťaž aj tentoraz splnila svoje poslanie a opodstat-nenie, zrodili sa kvalitné umelecké texty pre deti, potvrdila sa kvalita a aj dominancia už osvedčených a renomovaných autorov, ale zjavili sa i nové autorské mená. Chceme veriť, že práve oni budú tento segment našej literatúry aj naďalej pestovať a zveľaďovať.

Aj keď sa kvantitou tohtoročná súťaž nevyrovná s predchádzajúcimi, kvalita textov je relatívne vyrovnaná a na pozoruhodnej úrovni. V skupine básnických textov je dosť tra-dičných veršovačiek o zvieratkách (Hádka, Zajko bojko, Mica, Parádnica), kde vidieť začia-točnícke rozpaky autorov (nezvládnutý rytmus, planý rým, vykonštruovaná pointa, poú-čanie), podobne aj napr. v básni o žiačke Katuši: „Malej Katuši už nie je krásne, / lebo ten nový kabát, / čo jej včera kúpili, / zostal blatový a mokrý, / keď spadla do bary. // No, predsa keď sa všetci vysmievali malej Katuši, / pán učiteľ im hovoril: / „Posmech padá za väzy!“ / A preto tí všetci odpovedať museli!“ (Kabát malej Katušky) Autori často siahajú po obľúbenej téme ročných období a poveternostných javoch (Zima, Klopi, klopi); ťažko je

MISCELANEÁ

ZUZANA ČÍŽIKOVÁ

Kotrmelce tvorby

58 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

Milan Súdi: V kaviarni sám

, olejomaľba, 2017

však zaužívané témy podať invenčne, ide tu o básne na slušnej úrovni, kde má rytmus a eufónia názornú funkciu (ilustruje bubnovanie dažďových kvapiek) alebo radosť z hry na snehu: „Guľaté gule gúľam a gúľam / odvážim sa aj cencúle cmúľať.“ (Zima) K umelecky hodnotným básňam patria tie, ktorých témy a motívy pochádzajú zo žitého a zážitkové-ho sveta detí a okrem zábavnej funkcie majú i latentnú poznávaciu funkciu. Všimli sme si, že prevláda téma (šťastnej) rodinnej pohody ako základu detského psychického a emoč-ného rozvoja. Napríklad prvoplánovo a postulovane sa to vyskytuje v básni Každé dieťa: „Každé dieťa by malo mať rodinu / a lásku v nej cítiť / každučkú hodinu. / Otec a mama, dva stĺpy opory, / trojlístok šťastia len tak sa vytvorí. / Z rodičovských dlaní nech prýšti dobrota, / veď šťastné detstvo je základ života.“ Umelecky hodnotnejšie je to prostredníc-tvom motívu detskej hry, napr. keď malá subjektka, budúca staviteľka v hre s legom pro-jektuje svoje predstavy ideálneho domu a šťastnej rodiny: „Pre mamičky kaviareň, / pre oteckov čitáreň, / pre detičky cukráreň, / pre deduškov fajčiareň / a pekáreň pre babičky, / nech nám pečú medovníčky. / Postavím ho v centre mesta, / pôjde k nemu zlatá cesta. / Dvere navždy otvorím / a napíšem na ne rým: / Dom pre celé rodiny, / vstup je prísne povinný.“ (báseň Čarovný dom), tiež keď centrálny motív (palacinky) a slovná hra iba evokujú atmosférou šťastného domova ako v básni Mamacinky. Obdobu tejto požiadav-ky detstva ako šťastného a radostného obdobia, ale teraz adresovanú dospelým (pr-voplánovo) čítame aj v básni Deti radia dospelákom: „Ak už nie ste, / aspoň buďte / ako malé-veľké deti. / Ten radostný / detský oheň / nech vám v očiach / stále svieti. /---/ S va-šimi sa deťmi hrajte, / smejte sa a vystrájajte. / Nech sa teší každý z vás / žiť veselo – to je špás!“ S touto témou súvisí aj téma nového prírastku do rodiny v zmysle: mama, otec, chcem brata alebo sestru! Nachádzame ju v básni Túži mať, túži..., kde sa postupom gra-dácie vyrozpráva príbeh o dievčatku, ktoré prosí mamičku najprv o prasiatko, mačiatko, vtáčatko a nakoniec o sestričku: „A rybička? / Zdenka, už dosť! Božedrahý! / Tak chcem

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 59MISCELANEÁ

potom sestričku – /maličičkú, maličkú!“ Podobne je to aj v prózach Sľubuješ, mama? a Vytúžené opíča. Na komisiu zapôsobili najmä básne Pán v oranžovom kabáte, kde v rý-movaných osemslabičných dvojveršiach sa postupne cez slovné hry a náznaky lúšti hádanka nastolená v titule i prvých veršoch: „Kto je, decká, ten na strome? / Kde on býva, v akom dome?“, čo kulminuje vo vizuálnej pointe: „Kabát mu je ako nový, / chlpatý a oranžový. / Tam v Ázii, v štáte Bhután / volajú ho Oranžgutan.“

Medzi dvoma básňami s témou prvej tínedžerskej sympatie (Sen, Jedného dňa) na ko-misiu zapôsobila báseň Jedného dňa, kde sa subtílne a citlivo hovorí o zmenách nielen v správaní a životnom štýle dospievajúcej lyrickej hrdinky, ale i v jej vnútornom svete, keď sa postupne lúči s detstvom: „Jedného dňa sa zmení tvoj svet. / Západ ti odrazu začne byť východ / a východ západ. / --- / Poslednýkrát pozrieš na svoju bábiku. / Položíš ju opatrne do škatule. / Zavrie oči. / Zavrieš ich aj ty. / --- / Jedného dňa ani v škole nebude rovnako. / S očami plnými tajomného jasu / budeš ukradomky pozerať na / pehavú tvár zo sused-nej lavice. / A vtedy pocítiš niečo... / Jedného dňa sa všetko zmení.“

Keď ide o prózu, aj tohto roku primát má príbehová próza zo súčasného života detí. Tematizujú sa udalosti v kruhu rodiny a najmä prázdniny ako obdobie voľnosti, hry a tým i obdobie všelijakých zážitkov, čo umožňuje prózy štylizovať s primeraným napätím a tenziou, napr. v próze Leto v keli, či humorne a vtipne ako v próze Ako Milan Čížik zistil, že je čížik. Nachádzame tu hutný príbeh, nabitý dejom a vtipom, ktorý pramení jednak zo situačnej komiky a jednak z významových posunov jednotlivých slov a slovných pome-novaní. Viacerí autori si ako základný výstavbový princíp zvolili detský zorný uhol pohľadu na svet dospelých. Rozprávači sú detskí hrdinovia a najvydarenejšie prózy sú práve tie, kde sa autorom podarilo vybudovať autonómny a autentický svet detského myslenia a uvažovania, ako je to aj v jednej z odmenených próz Vytúžené opíča. Podobne je to aj v próze Mesiac, kde vidno premyslené budovanie príbehu s trefným koncom prostredníc-tvom dialógu syna s otcom o mesiaci, ktorý otec porovnal s dierkavým syrom. Aj tu sa využíva doslovné a prenesené chápanie slov na relácii dospelý – dieťa, konkrétne ustále-ného frazeologického pomenovania Martin chodí na bielom koni; keď hrdina Martin na svoje meniny vyšiel na dvor a „chcel si oči vyočiť, ale bieleho koňa nebolo nikde. Belel sa iba sneh.“ (Mesiac) Mienime však, že tu existuje disproporcia v tvarovaní hrdinu; na jednej strane detská infantilnosť (napr. keď nepochopí frazeologizmus a v uvažovaní o mesiaci), ktorému napomáha aj časté používanie deminutív, a na druhej strane v úvode sa hovorí, že Martin dostane od starého otca malú sekeru a spolu štiepajú drevo.

To, čo si komisia zvlášť všimla a ohodnotila ako kladné, je prísun fantázie do našej spoločenskej prózy pre deti (Gorila v triede, Putovanie s vankúšikom). Ten prienik medzi príbehovou prózou a rozprávkou je v procese stvárňovania príbehu s postupmi antropo-morfizácie či zoomorfizácie, ako je to aj v odmenenej próze Gorila v triede. Prepájanie re-álnych (jedna nudná hodina v škole z predmetu Svet vôkol nás) a fantastických prvkov (oživená gorila Borila) v tejto próze vytvára zázračnú atmosféru. Môžeme si pritom vybe-rať, či chceme zostať v reálnom priestore, kde ide len o detskú hru s figúrkou gorily, alebo prijmeme ponuku a vstúpime do fantastického sveta, ako to urobila i skvelá učiteľka Mi-láda v tejto próze. K umeleckej presvedčivosti prózy prispieva jej jazykové tvarovanie a ideové pozadie: učenie môže byť aj zábavné a invenčné. Vtipne a hutne je, pomocou striedania veršov, prózy či odkazov na internetový zdroj, vyrozprávaný aj hravý a edukač-ný príbeh o vranách v texte Jesenný L – U – S – K!

60 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč / od dverí tajomstva. Už ho nevrátia. /---/ Už nikdy viac.“ (M. Rúfus: Zvony detstva, Zvony). Poodchýlenými dverami do detského sveta sa po-kúšali dostať i členovia menovanej komisie. Pokúšali sa, lebo „pre dospelého je ťažké predstaviť si, ako by konal, keby bol dieťaťom, aké by mal pocity, ako by uvažoval. Je to rovnaké, akoby sme si chceli predstaviť, že nevieme čítať, keď už čítať vieme.“ (Eduard Petiška: Veľká cesta k malým deťom) Predsa menovaní posudzovatelia mali dojem, že ich tam zaviedli najmä nasledujúce prózy, ktoré navrhli odmeniť:

V kategórii prózy ceny si získali nasledujúce práce:1. cenu: Gorila v triede (Zoroslav Spevák-Jesenský);2. cenu: Ako Milan Čížik zistil, že je čížik (Mária Kotvášová-Jonášová);3. cenu: Vytúžené opíča (Nataša Zimanová).Na uverejnenie v časopise Zornička navrhujeme texty Náš tata nie je zlodej (ale kradnúť

– to teda chce!), Deň, keď sa Babuško naučil kresliť klobúk od Zoroslava Speváka-Jesenské-ho, Jesenný L-U-S-K autora pod heslom Jarmočisko, Leto v keli Márie Vrškovej, Putovanie s vankúšikom Miliny Čiliakovej, Keď vyrastiem budem, Pimpa a Timpa Kataríny Mosnáko-vej-Bagľašovej, Mesiac, Ako včielka Vilka cestovala do sveta a Najšikovnejšie zvieratká Miro-slava Gašpara a Sľubuješ, mama Anety Lomenovej.

V kategórii poézie si ceny získali texty:1. cena: Pán v oranžovom kabáte (Zoroslav Spevák-Jesenský);2. cena: Kamarátstvo, Túži mať, túži..., Jedného dňa... (Martina Bartošová);3. cena: Túlavé nohy, Sľub, Čarovný dom (Mária Vršková).Na uverejnenie v časopise Zornička navrhujeme aj básne Citrón, Mamacinky, Kto zjedol

paprikáš, O klobúkoch, Deti radia dospelákom Zoroslava Speváka-Jesenského, po úprave aj báseň Zima Anny Čapandovej, Klopi, klopi Jána Valentu a Parádnica, Každé dieťa Márie Vrškovej.

Odmeneným autorom gratulujeme a všetkým účastníkom súťaže prajeme ešte veľa atraktívnych „kotrmelcov tvorivosti“.

Milan Súdi: Vo víre, olejom

aľba, 2017

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 61MISCELANEÁ

Aj pre 69. ročník časopisu Nový život je príznačný pomerne skromný počet pôvodných literárnych prác autorov z radu Slovákov žijúcich v Srbsku. Vo vlaňajších šiestich dvojčís-lach sme kvitovali len päť próz (pričom v jednom prípade šlo o úryvok z rozsiahlejšej práce). Ďalej tu boli dve drámy, ako i básne alebo cykly básní úhrnne šiestich autorov. Na druhej strane badať prevahu štúdií, esejí, recenzií, článkov, rozhovorov a nekrológov, pod ktoré sa podpísalo až dvadsať autorov. Pokiaľ ide o „nenašich“ autorov, uverejnené boli aj dve prózy a poéziou bolo zastúpených zo tridsať autorov, hlavne vo výbere Víťazoslava Hronca, a to najviac zo Slovenska, potom zo Srbska a traja inorečoví.

Pozornosť členov komisie upútalo šesť príspevkov: poviedka Miša Smišeka Kroky (č. 3 – 4), próza Annamárie Boldockej Bezbrehosť (č. 1 – 2), dráma Vladislavy Feketeovej Prežitie – Opsta-nak – Survivor (č. 11 – 12), esej Víťazoslava Hronca Laokoón alebo smrť básnika (č. 9 – 10), roz-siahla štúdia (štyri pokračovania) Michala Harpáňa Slovenskí vojvodinskí spisovatelia v Sloven-ských pohľadoch (v období 1881 – 1916; č. 3 – 4), (1922 – 1945; č. 5 – 6), (1945 – 1989; č. 7 – 8) (1989 – 2015; č. 9 – 10) a štúdia Jarmily Hodoličovej Zabudnutý slovenský vojvodinský spisovateľ Samuel Činčurák (č. 11 – 12). Vychádzajúc zo zjavnej prevahy príspevkov teoretickej a kritickej proveniencie, uzhodli sme sa, že pri rozhodovaní o laureátovi Ceny časopisu Nový život uprednostníme pôvodné literárne príspevky, s cieľom povzbudiť už osvedčených, ako i začí-najúcich mladších autorov, aby svojimi prózami, básňami či divadelnými predlohami výdat-nejšie zásobovali redakciu, aby svoje práce zasielali aj mimo tradičného súbehu. Pravdaže, nemohli sme neuznať, že aj v uplynulom roku na stranách časopisu NŽ boli zverejnené početné úvahy, eseje, štúdie a recenzie na vysokej profesionálnej úrovni.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností členovia komisie sa rozhodli udeliť Cenu Nového života za rok 2017 za poviedku Kroky spisovateľovi a výtvarníkovi Mišovi Smiše-kovi (1957), lalitskému rodákovi žijúcemu v Boľovciach, kde donedávna učiteľoval ako profesor slovenčiny, viacnásobne odmeňovanému autorovi, ktorý pomerne sústavne zasiela svoje prózy na súbeh a vlani bol ocenený 2. cenou.

Poviedka Kroky naznačuje, že v slovenskej vojvodinskej literatúre prišlo k odklonu od dominantnej poetiky posledného literárneho obdobia – postmoderny, ktorá sa vyznačo-vala iróniou, intertextuálnosťou, fragmentárnosťou... Tieto základné charakteristiky u Miša Smišeka nenachádzame dokonca ani u väčšiny ostatných súčasných autorov. Skôr možno hovoriť o návrate k modernizmu, alebo k starším poetikám. Funkčnými výrazový-mi prostriedkami sa Smišekovi podarilo bez patetiky zobraziť tiesnivý pocit sklamania a frustráciu z nedopovedaného ľúbostného vzťahu hrdinky. Jeho hrdinka je precitlivená a jej uvažovanie a pocity sú naivné a romantizujúce z vôle autora. Nie sú však zbytočne vyumelkované, takže jej správanie je prirodzené.

„Mala by som zobrať jednu zo zápaliek, ale čakám, čo ak je všetko toto iba sen, ak sa aj so mnou v tejto chvíli niekomu iba sníva...“

„Mala by som už zažať sviečku, stmieva sa.“

JURAJ BARTOŠ

Správa Komisie na udelenie Ceny Nového života za rok 2017

62 č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT MISCELANEÁ

Prvou tu citovanou vetou Mišo Smišek začína rozvíjať príbeh hlavnej a vlastne jedinej prítomnej hrdinky poviedky Kroky, čakajúcej na niekoho, kto fyzicky tu nie je, avšak jeho „prítomnosť“ cítiť v každej chvíli, lebo kedysi hlboko zasiahol do jej života a teraz sa stále vracia doň. Čitateľa v tomto doznaní ubezpečujú reminiscencie rozprávačky na spoločne strávené chvíle, na malé milé vzájomné pozornosti, prirodzene, vrátane toho, čo sa (u)dialo za jemnou záclonou erotiky. Pozorovaný text vyznieva ako solídna psychologická pitva, pri ktorej tak trochu rušivo pôsobia podaktoré nenáležité slová a syntagmy, vyplý-vajúce zo skutočnosti, že autor žije v Boľovciach, v dedine neďaleko Belehradu, v ktorej už len asi štvrtinu obyvateľstva činia Slováci, a z ktorej slovenský jazyk urýchlene vyprchá.

Muž, na ktorého čaká zrejme stále mladá zmyselná žena, nemá meno ani priezvisko. Rovnako bez nacionálií je aj hlavná hrdinka. Príbeh, ktorý sledujeme, sa teda môže odohrá-vať hocikde a hocikedy, skôr na vidieku než v meste, čo je v podstate zanedbateľné. Nará-torka sa formou monológu vyznáva z neopätovanej lásky. Napísala hŕbu listov tomu, ktorý neprichádza, ale sa jej vracajú ako ozvena rozbehnutého a zrejme jednostranne prerušené-ho vzťahu. Príčiny jeho stroskotania autor osobitne nerozvádza, autorskú pozornosť zacie-ľuje na vnútorný konflikt hrdinky nerozhodne pendlujúcej medzi chabým úmyslom na za-budnutie niekdajšej lásky, ktorá nevyústila v želaný happy end, a podstatne silnejšou nádejou na jej návrat. Majiteľka nádeje živiacej sa dozvukmi niekdajšej vášne, namočená po krk v tichej rieke apatie je z vlastnej vôle odsúdená na čakanie ani Penelopa na Odysea.

Smišek neutajujúc v sebe výtvarníka svoj príbeh bazíruje i na vizuálnom aspekte, ktorý logicky korešponduje s varírovaním atmosféry jej deja. Symbol svetla vovádza do hry už v spomenutej úvodnej vete: „Mala by som zažať sviečku, stmieva sa.“ Sviečka je tu vo funkcii emotívnej, zmysluplnej duchovnosti, nepredstavuje iba naratívnu rekvizitu, ktorá má upútať pozornosť na detail. Šero, v ktorom narátorka znovu a zase vo vyčkávaní prežíva nenávratnosť krásnych slnečných chvíľ, umocňuje ovzdušie stiesnenosti, takže sa sviečka javí ako možnosť na relaxovanie permanentne dusivej situácie. Stačilo by škrtnúť zápal-kou, aby svetlo svetlejšími farbami sprítomnilo dozvuky kúzla idylických chvíľ strávených kedysi pri mori, aby príbeh zarezonoval teplejšími emóciami. Narátorka ale do konca príbehu presedí v hustnúcej tme; zápalka zostane nezažatá, sviečka sa nerozsvieti...

Záchvevy niekdajších vášní miestami zďaleka pripomínajú atmosféru nehynúcej šan-sóny Arsena Dedića Ne daj se, Ines... Konkrétne v myšlienke narátorky alias hlavnej hrdin-ky: „Darúvaš mi zápalku, malé námestia preplnené čarovnými svetlami, kvietok, vôňa jablka, hovoríš, že čvirikám, vtáča, vzdialené svetlá mesta v noci, obľúbené miesto v ku-chyni, chováš vtáča.“ Pohľad i sama asociácia na zápalku, osamelú ženu znova a zase pri-brzdí v nepresvedčivom rozhodnutí pustiť dolu vodou balíčky listov pre bývalého milého; nie je schopná odpútať sa od závažia, ktoré jej nedovolí vykročiť vlastnou cestou v smere dajakého nového začiatku. Kedykoľvek počuje kroky – skutočné, či skorej tušené – znovu a zase v jej vedomí privolávajú neodbytný pocit bezmocnosti, zakotvený (aj) v poslednej myšlienke narátorky: „Mala by som zobrať jednu zo zápaliek, ale čakám, čo ak je všetko toto iba sen, ak sa aj so mnou v tejto chvíli niekomu iba sníva...“

Komisia sa stretla 11. apríla 2018 na pôde Zhromaždenia AP Vojvodiny a o udelení Ceny Nového života za rok 2017 Mišovi Smišekovi za poviedku Kroky rozhodla dvojtreti-novou väčšinou. Laureátovi blahoželajú členky komisie: profesorky slovenského jazyka a literatúry, poetka a učiteľka Katarína Hricová a tlmočníčka Anna Vršková a predseda, novinár Juraj Bartoš.

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 63MISCELANEÁ

Akademický maliar Milan Súdi patrí medzi popredných skúsených slovenských vojvodinských maliarov. Na margo jeho životného jubilea – 75. narodenín, ktoré oslávil vlani, Galéria Zuzky Medveďovej v Petrovci a Galéria SND v Kysáči mu usporiadali samostatnú výstavnú prezentáciu jeho naj-novšej maliarskej tvorby.

Po cykle obrazov namaľovaných pri konci štúdia maľby v triede profesora Jána Želibského na VŠVU v Bratislave tematicky zameraných na farebne redukovanú krajinu, zná-zornenú v tmavých, ťažkých tónoch, nasledovali dva tema-tické cykly malieb venované scénickým umeniam. Najprv umeleckú obrazotvornosť Milana Súdiho zaujalo divadlo a neskôr balet. Pred desiatimi rokmi v Galérii Zuzky Medve-ďovej na jeho samostatnej výstave dominoval práve tento jeho tematický cyklus malieb.

Po ňom Milan Súdi už desať rokov maľuje „náladovky“. Na týchto maľbách sa snaží úspešne zachytiť a vizualizovať rôzne momenty z našej všednej každodennosti, a predo-všetkým ich náladu. Sú to v podstate figurálne kompozície v nekonvenčnom zmysle, lebo v duchu postmoderny v sebe integrujú rôzne výrazové maliarske smerovania (abstraktný expresionizmus, prvky geometrickej abstrakcie, surrealizmus a poetický realizmus). Tu do výrazu – okrem Súdiho maliarskej vycibrenosti narábania farbou – prichádzajú aj jeho kompozične znalosti. Preto sa tieto jeho obrazy dojímajú súladom. Figúry a predmety na maľbách Milana Súdiho sú často podané na hranici rozpoznateľnosti, no predsa dosta-točne jasne. Jeho výtvarný prejav osciluje od relatívne jasne podaných figúr až po úplne nefigurálne, čiže abstraktné výtvarné kompozície.

Najnovšie obrazy – predstavené na samostatných výstavách v Petrovci a Kysáči – mô-žeme zaradiť do troch tematických celkov. Prvý celok tvoria obrazy, na ktorých Milan Súdi vizualizuje svoje oneirické alebo vnútorné pocity a znázorňuje ich na surrealistický spô-sob, pravdaže, kombinovaný s prvkami abstraktného expresionizmu a čiastočne pri kompozičnej oraganizácii maľby aj s prvkami geometrickej abstrakcie. Druhý celok je venovaný Súdiho vizualizácii vlastných pocitov na spoločenské diania (manifestácie, de-monštrácie, futbalové zápasy...) a tretí celok je úplne intimistického charakteru, v rámci ktorého Súdi maľuje svoje pocity o existenčnom postavení človeka v súčasnom svete a seba samého tak, že do maliarskej kompozície neraz zakomponuje aj vlastnú podobi-zeň, teda autoportrét.

VLADIMÍR VALENTÍK

Výtvarný svet Milana Súdiho(Milan Súdi, samostatná výstava malieb, Galéria Zuzky Medveďovej, 7. – 27. apríla 2018, Báčsky Petrovec a Galéria SND, 5. – 23. mája, Kysáč)

Mila

n Sú

di

č. 3 – 4 / 2018 / NOVÝ ŽIVOT 64 OBSAH

Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava HroncaIvan GAĐANSKI (1937 – 2012): Siedmy list do prázdna Jovanovi Sterijovi Popovićovi . . . . Obálka, strana 2Ivan GAĐANSKI (1937 – 2012): Cestovanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2

Rozkoš z textuSlobodan VLADUŠIĆ: Od kritickej k reprezentatívnej literatúre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1

ChatVíťazoslav HRONEC @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Uplatniť sa na Slovensku – to by mal byť

prvoradý cieľ Nového života . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

Pulzovanie literatúryAnnamária BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ: Štyri škračky šťastia a jedna prebytočná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15Katarína MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ: Urbánni kočovníci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17Anna Margaréta VALENTOVÁ: Granátové jablko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18Dagmar-Mária ANOCA: Chlapec . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20

Texty a kontextyJuraj HAMAR: Bábkarstvo ako živá súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska . . . . . . . . . . . . . . 23

61. literárne snemovanieMartin PREBUDILA: Rozvíjanie srbsko-slovenských literárnych vzťahov spoluprácou

spisovateľských združení . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33Ľudmila BEREDIOVÁ-STUPAVSKÁ: Aktivistky ženských spolkov ako mosty juhoslovansko-slovenskej

spolupráce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40

In memoriamViera BENKOVÁ: Za Jánom Labáthom (14 . 10 . 1926, Báčsky Petrovec – 2 . 4 . 2018, Nový Sad) . . . . . . . . 53

RecenzieAugustín MAŤOVČÍK: Slovník slovenských dejateľov vo Vojvodine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55

MiscelaneáZuzana ČÍŽIKOVÁ: Kotrmelce tvorby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57Juraj BARTOŠ: Správa Komisie na udelenie Ceny Nového života za rok 2017 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61Vladimír VALENTÍK: Výtvarný svet Milana Súdiho . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

OBSAH

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 1ROZKOŠ Z TEXTU

CIP – Каталогизација у публикацијиНародна библиотека Србије, Београд82COBISS.SR-ID 11455234Preložil František Lipka

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúruZaložený roku 1949Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981)Medaily Andreja Hlinku (1992)a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999)

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori:Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014)

REDAKCIA

ŠéfredaktorkaZdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁRedakční spolupracovníciLadislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETE, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁNa obálke je výsek z reprodukcie obrazu Podoba sna Milana Súdiho, olejomaľba, 2016.Číslo je ilustrované reprodukciami olejomalieb zo samostatných výstav akademického maliara Milana Súdiho, ktoré sa uskutočnili 7. – 27. apríla 2018 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci a 5. – 23. mája 2018 v Galérii SND v Kysáči.Gra cká úpravaVladimír SUDICKÝJazyková redaktorkaZuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁKorigovalaZuzana SUDICKÁTechnický redaktorJán HLAVÁČRiaditeľVladimír VALENTÍKVydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad

Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v SrbskuNový Sad

Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň ARTPRINT media, Nový Sad

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky PetrovecTel.: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svc.petrovec@gmail.com; zdenkavb@gmail.com

Číslo účtu 160-931760-45Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din)Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din)Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din)

ISSN 0351-3610

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIAVO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCAIVAN GAĐANSKI (1937 – 2012)

Siedmy list do prázdnaJovanovi Sterijovi Popovićovi

Cestovanie

prepáč sterija že počítam tvoje listysnažiac sa ako pytagorejecvytvoriť u nás dajaký domáci poriadok

ktorý vybledol už aj v našich spomienkachpod hrubými vrstvami jedovatého múľuvšetkých nahromadených európskych usadenín

v neveľkom novom đerdapskom jazerektorého dno videné laboratórnym okomvyzerá ako verný obraz našej schopnosti

nevidieť si ďalej od vlastného nosaktorý sa necítiac smrad ešte stálepyšne dvíha do nedosiahnutých výšin

napohľad veľkolepých tokov históriektoré v týchto priestoroch neustále preverujúvysoké priehrady v riekach i v našich hlavách

v najostrejšej zákrutezvyšujeme rýchlosť

rútime sa cez všetky možnosti

všetky nedorozumenia so skutočnosťouzamykáme do kufra

vyhýbame sa metaforám aby sa naši cestujúci nezľakli a cestujeme sami

keby si otvoril náš kufor tak sa v ňom stratíš

NOVÝ ŽIVOT / 2018 / č. 3 – 4 1ROZKOŠ Z TEXTU

No

vý

živ

ot, m

are

c –

ap

ríl 2

01

8, r

oč

ník

70

, čís

lo 3

– 4

703 – 42018

Z produkcieSlovenského vydavateľského centra

Mesačník pre literatúru a kultúru

Nový život

Úrad pre Slovákovžijúcich v zahraničí

Zoroslav Jesenský: Sedel som raz na múriku. Strán 32. Cena 500 din.

Ivan Bagľaš: Osobnosť, základné psychické potreby a motivácia ako prediktory well-beingu v pracovnom a akademickom prostredí. Strán 132. Cena 300 din.

Miroslav Dudok: Ribayov Idiotikon. Strán 212 + CD. Cena 600 din.

Radovan Vlahović: Bapa. Román. Zo srbčiny preložila Ana Žikić. Strán 176. Cena 500 din.