pútnický listapríl2019

Neďaleko Piešťan, nad obcou Nitrianska Blatnica, stojí dodnes v lesoch ukrytý malý kamenný kostol – Rotunda sv. Juraja. Vznikol v dávnych dobách. Od svojho začiatku niekoľko storočí bol živým stánkom kresťanskej viery. Potom neskôr, na dlhý čas ľuďmi opustený, takmer zanikol. Napokon prestál všetky nepriazne osudu, aby nám dnes dokladal a pripomínal naše národné kresťanské korene v jeho viac ako tisícročnej existencii. Vedie k nemu viacero značených turistických ciest. Kto sa k nemu vydá po trase z Nitrianskej Blatnice, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím a pokračovala na Moravu. Rotunda Jurko, ako kostolík ľudia stáročia nazývajú, sa nachádza na južnom úpätí Považského Inovca 5,5 km severozápadne nad Nitrianskou Blatnicou. Patrí k najstarším pôvodným sakrálnym stavbám na území Slovenska Unikátne má zachované pôvodné múry až do výšky takmer 6 metrov. Vznikla v období Veľkej Moravy v druhej polovici 9. storočia. Pri svojom vzniku bola súčasťou dvoch veľmožských dvorcov, neskôr osady, ktorá v 13. storočí zanikla. V nasledujúcich storočiach sa rotunda premenila na ruinu. Až v období renesancie okolo roku 1530 bola opravená. Podľa písomných dokladov v poslednej štvrtine 16. storočia putovalo k rotunde terciárske Bratstvo sv. Františka, ktoré bolo napojené na františkánsky konvent v Hlohovci. Pravdepodobne už koncom 16. storočia bola k rotunde pristavená malá, dodnes zachovaná pustovňa. Sporadicky v nej bývali pustovníci.Okrem pomoci farárovi pri celebrovaní ich príkladne cnostný život bol vzorom pre obyvateľov farnosti. Zároveň sa starali aj o rotundu. Posledný pustovník tam pôsobil do roku 1814. V období 17. storočia bola pri rotunde postavená pustovnícka škola. Medzi jej významných žiakov patril ostrihomský primas

kardinál Ján Scitovský. Neskôr, po zániku školy, bola jej budova používaná ako horáreň. V roku 1962 bola asanovaná. V období baroka v roku 1777 došlo k radikálnejšej prestavbe interiéru rotundy, k vybudovaniu tehlových klenieb nad loďou a apsidou, murovanej empory a k prístavbe veže so zvonicou v exteriéri. Nepoznáme dôvod a pohnútky ktoré viedli k oprave ťažko poškodenej stavby „stratenej“ v horách a k znovu oživeniu potreby kultovej funkcie rotundy v prvej polovici 16. storočia. Dnes však s vďakou a pokorou vnímame tento odkaz minulých generácií, ktoré zachránili najstaršiu stojacu rotundu na Slovensku pred úplným zánikom. Tradícia svätojurajských púti k Rotunde sv. Juraja začala pravdepodobne niekedy po oprave rotundy v 16. storočí. Koná sa, ak to kalendárovo vyjde,v nedeľu vo sviatok sv. Juraja 24. apríla, alebo v prvú nasledujúcu nedeľu po dni tohto sviatku. Pri rotunde sa slúži fundačná omša za početnej účasti veriacich pútnikov z celého Slovenska. Aj v uplynulých 40-tych rokoch politickej nepriazne v 2. polovici 20. storočia sa pri rotunde schádzali ľudia, aby sa hlásili ku kresťanským hodnotám a uctili si pamiatku svätca. Takmer 500 ročná tradícia radí Rotundu sv. Juraja pri Nitrianskej Blatnici k najstarším pútnickým miestam na Slovensku a už dávnejšie sa začala spájať aj s pripomínaním cyrilo-metodskej misie.

autor textu: akad. mal. Jozef Dorica, reštaurátor

aktuality a zaujímavosti pútnického turizmu na Slovensku

Svätojurajská púť - Nitrianska Blatnica - 28. apríl 2019Púť má skoro 500 ročnú tradíciu, a patrí medzi najstaršie púte na Slovensku.

2

Tento krásny sviatok oficiálne slávime v celej Katolíckej cirkvi od r. 2000, kedy ho v Ríme, počas svätorečenia sr. Faustíny Kowalskej, ustanovil pápež Ján Pavol II.Jeho história sa však začala písať už sedemdesiat rokov predtým. Dňa 23.2.1931 sa sr. Faustíne zjavil Pán Ježiš a v súvislosti s obrazom, o ktorý už sv. Faustínu požiadal v predchádzajúcich zjaveniach, povedal: „Túžim, aby bol ustanovený sviatok Milosrdenstva. Chcem, aby ten obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom Milosrdenstva“ (Denníček 49). V nasledujúcich rokoch Pán Ježiš pri niekoľkých svojich zjaveniach túto požiadavku zopakoval a určil nielen miesto sviatku v liturgickom kalendári, dôvod jeho ustanovenia, spôsob prípravy a slávenia, ale aj milosti, ktoré s ním budú spojené. Pán Ježiš povedal, že v tento deň „sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát“ (Denníček 699). Teda na Sviatok Milosrdenstva sú všetky milosti a dobrodenia dostupné všetkým spoločenstvám a jednotlivcom, aj tým, čo si dovtedy Božie Milosrdenstvo neuctievali a ešte sa len obrátili, Ak o ne budú s dôverou prosiť. Netýka sa to iba nadprirodzených milostí, ale aj časných dobrodení neobmedzenej veľkosti, ak sa však zhodujú s Božou vôľou, teda sú prospešné pre človeka v perspektíve večnosti. V roku 1934 slávila sviatok Milosrdenstva sr. Faustína, so súhlasom svojich spovedníkov, najprv sama. O rok nato tento sviatok prežívala v Ostrej Brame (Vilnius), kde bol po prvý raz vystavený na verejné uctenie obraz Milosrdného Ježiša. V roku 1937 Pán Ježiš prosil, aby na prvú nedeľu po Veľkej noci bola v kláštore v Krakove adorácia na úmysel vyprosenia Božieho milosrdenstva pre svet (Denníček 1070), a aby kňaz povedal kázeň o milosrdenstve Boha. V srdci sv. sestry rástla

naliehavá potreba konať. Chcela sa vybrať do Ríma za pápežom, ale jej spovedník kňaz Michal Sopočko ju nabádal k trpezlivosti. Považoval za nevyhnutné najprv pripraviť pôdu pre ustanovenie tohto sviatku, preto začal konať veľkú osvetu širokej verejnosti o vedomí nevyhnutnosti Božieho Milosrdenstva pre spásu človeka. Písal texty a rozpravy o potrebe sviatku Božieho Milosrdenstva a v dňoch 1.-3.júna 1937 na Mariologickom kongrese vo Vilniuse podal návrh poslať Svätej stolici žiadosť o ustanovenie Sviatku Božieho Milosrdenstva. Návrh bol prijatý, no vyskytli sa obavy, či neprotirečí zákazu Svätej stolice, ktorý sa týkal zavádzania nových kultov. Sr. Faustína jeho snahy podporovala iba modlitbami, lebo jej úloha skutočne spočívala výlučne v modlitbe a v prinášaní obety na tento úmysel. Svojmu spovedníkovi napísala: „O tom sviatku... nemám žiadne pochybnosti, je to jednoznačná Božia vôľa. Boh začal svoje dielo prostredníctvom nás, netreba nám skúmať, kto ho dokončí, ale treba robiť to, čo je v našich silách, nič viac.“ Po smrti sr. Faustíny sa jej spovedník stal „advokátom“ tohto sviatku najmä v cirkevných kruhoch. Statočne a horlivo zdôvodňoval potrebu jeho ustanovenia v celej cirkvi. Obozretne sa pri tom pridržiaval prísnych teologických argumentov, nakoľko zjavenia sr. Faustíny v tom čase ešte neboli cirkevne schválené. Neúnavný apoštol svojou výdatnou publikačnou činnosťou a kazateľskými aktivitami podnietil v duchovenstve aj medzi laikmi záujem o myšlienku ustanovenia sviatku Božieho Milosrdenstva v Katolíckej cirkvi. Výsledkom jeho práce bola aj skutočnosť, že v roku 1951 arcibiskup Eugen Baziak v mene kardinála Adama Sapiehy udelil na sedem rokov úplné odpustky tým, ktorí na Bielu nedeľu navštívia kláštor Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikách.Snahy o ustanovenie sviatku Božieho Milosrdenstva na devätnásť rokov zadržala Notifikácia Apoštolskej stolice, ktorá zakazovala šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu formami, ktoré odovzdala sr. Faustína. V Cirkvi v tom čase prebiehalo dôkladné teologické skúmanie a z poverenia vtedajšieho kardinála Karola Wojtylu pripravil kňaz a profesor Ignác Róžicki teologickú analýzu zápiskov sr. Faustíny. Karol Wojtyla sa stal tretím dôležitým činiteľom, ktorý sa zaslúžil o ustanovenie tohto sviatku v Cirkvi. Jeho pápežská encyklika Dives in misericordia, ktorá poukazuje na úctu k Božiemu Milosrdenstvu výrazne uľahčila ustanovenie jeho cirkevného slávenia. Najmä v Poľsku sa rozbehlo spoločné verejné uctievanie Božieho Milosrdenstva. Jeho ctitelia sa na prvú nedeľu po Veľkej noci spontánne zhromažďovali v kostoloch a zvelebovali Boha v tajomstve jeho milosrdenstva. V roku 1978 bola odvolaná Notifikácia Apoštolskej stolice, a tak už nič oficiálne nebránilo uvádzať tento sviatok do života cirkvi. Ako prvý ho v r. 1985 do života svojej diecéze zaviedol krakovský metropolita František kardinál Macharský. Onedlho ho nasledovali aj ďalšie diecézy v Poľsku. Krátko pred blahorečením sr. Faustíny 23. marca 1993 poľskí biskupi poslali do Apoštolskej stolice žiadosť o ustanovenie Sviatku Božieho Milosrdenstva. Apoštolská stolica 23. januára 1995 vydala dekrét, ktorý dovoľoval sláviť Sviatok Božieho Milosrdenstva vo všetkých diecézach v Poľsku. Od toho roku v liturgickom kalendári Cirkvi v Poľsku bol zápis: „II. Veľkonočná nedeľa, čiže Božieho Milosrdenstva“. O pár rokov neskôr, v Ríme, sa toto vyhlásenie uviedlo do života celej Cirkvi.

3

Nevyhnutnosť Božieho Milosrdenstva pre spásuPrvú nedeľu po Veľkej noci nevybral Pán Ježiš náhodou. Na tento deň pripadá oktáva Zmŕtvychvstania Pána, ktorá je akoby plynulým prechodom do ďalšej etapy Božieho plánu spásy ľudstva. Liturgia Cirkvi v tomto období odhaľuje veľkosť Božieho Milosrdenstva, ktoré sa v plnej miere prejavilo v umučení, v smrti a vo zmŕtvychvstaní Krista. Zaradenie slávenia Sviatku Božieho Milosrdenstva hneď po tejto liturgii jednoznačne poukazuje na zdroj a motív prežívaných tajomstiev viery, ktorým je Božie milosrdenstvo.Je prítomné od počiatku prvého hriechu Adama a Evy, kde ich Božia spravodlivosť vyhnala z raja, ale Božie milosrdenstvo im dáva prvé prisľúbenia. Následne sa prejavuje v dejinách židovského národa a najväčším jeho prejavom je skutočnosť, že posiela na zem Božieho Syna, aby svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpil každého z nás. Keby nebolo Božieho milosrdenstva, nebolo by ani vykúpenia. Túto súvislosť si všimla aj sr. Faustína, ktorá poznamenala: „Vidím, že dielo vykúpenia je spojené s dielom milosrdenstva, ktoré žiada Pán“ (Denníček 89). Dôvody na ustanovenie nového sviatku v liturgickom kalendári Cirkvi vychádzajú zo snahy Pána Ježiša o záchranu ľudských duší, ako sa o tom dozvedáme: „Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu – sviatok môjho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú naveky“ (Denníček 965). Teda poslednou záchranou je utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu. No ak ľudia majú túto záchranu využiť, musia o nej vedieť, musia poznať podstatu Božieho milosrdenstva. Táto nevyhnutná potreba poznania Božieho Milosrdenstva sa v Cirkvi napĺňa počas slávenia tohto sviatku. V nedeľu Božieho Milosrdenstva býva posvätený a verejne uctený obraz Božieho Milosrdenstva. Kňazi sa v kázňach venujú tajomstvu Božieho Milosrdenstva a veriaci by mali tento deň prežívať s úctou k Božiemu Milosrdenstvu, v duchu dôvery voči Pánu Bohu a v postoji milosrdenstva voči blížnym. Osobitné milosti spojené s Nedeľou Božieho Milosrdenstva, sa týkajú milosti úplného odpustenia vín a trestov. „Duša, ktorá pristúpi k svätej spovedi a k svätému prijímaniu, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov“ (Denníček 699).Najvýznamnejším pútnickým chrámom spojeným s Božím Milosrdenstvom je iste Sanktuárium Božieho Milosrdenstva v Krakowe – Lagiewniki. Svetové centrum kultu Božieho Milosrdenstva sa nachádza v objekte kláštora Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ktorý vznikol v roku 1891 ako zariadenie kňaza A. Lubomirského pre dievčatá a ženy, ktoré potrebovali hlbokú morálnu obnovu. Z peňazí, ktoré jednoduchý kňaz vložil do rúk kardinála Albína Dunajevského, bolo v r. 1889 kúpených niekoľko hektárov poľa v obci Lagiewniki pod Krakovom a následne bol postavený a v r. 1891 aj posvätený Dom Milosrdenstva pre dievčatá a ženy, kaplnka sv. Jozefa a kláštor pre Kongregáciu Sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Celý areál bol oplotený murovaným plotom a nazvaný „Jozefovom“ na počesť sv. Jozefa, ktorému sestry zverili záštitu a vedenie svojho apoštolského diela. Dôležitou úlohou vo vychovávateľskej činnosti zohrávala práca, najmä tvorba bielych a farebných výšiviek, tkanín, práčovne, viazarne, výučba prác v záhradníctve a na hospodárstve. Dom fungoval pod správou rehole až do roku 1962, kedy ho prevzal štát. Rehoľným sestrám zostalo k dispozícii len jedno krídlo kláštora, kaplnka, časť záhrady a cintorín. V rokoch 1969-1991 tu bolo oficiálne zriadené zariadenie pre neprispôsobivú mládež. Po roku 1989 sa areál vrátil opäť Kongregácii Sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ktoré v ňom obnovili vychovávateľské zariadenie pre dievčatá, ktoré v súčasnosti nesie názov Vychovávateľské centrum pre mládež. Sestry v ňom vedú internát a 3 sekundárne školy: lýceumé a profesionálnu kadernícku a gastronomickú školu pre dievčatá vo veku 15-18 rokov, ktoré potrebujú pomoc a morálnu obnovu. Od skorých začiatkov svojej existencie bol súčasťou života kláštora noviciát, ktorý sa tu nachádza aj v súčasnosti. V medzivojnovom období tu žila a zomrela aj sv. M. Faustína Kovalská. V roku 1943 krakovský spovedník sr. Faustíny, otec Jozef Andrasz SJ, vykonal posviacku prvého obrazu Milosrdného Ježiša, ktorý namaľoval A. Hyla. Z roka na rok sa zvyšoval počet pútnikov, ktorí navštevovali sanktuárium, modlili sa pred obrazom a taktiež si uctili aj hrob zosnulej sr. Faustíny. Veľmi dynamický rozvoj kultu Božieho Milosrdenstva a prestavba sanktuária sa rozbehli po beatifikácii a následnej kanonizácii sr. Faustíny, a taktiež prostredníctvom dvoch osobných pútí Svätého Otca Jána Pavla II. Na tomto mieste pápež zveril celý svet Božiemu Milosrdenstvu.Na Slovensku sa veľkej pútnickej obľube začína tešiť Skalné Sanktuárium Božieho Milosrdenstva na hore Butkov (okr. Ladce). O ňom sme už písali v pútnickom liste č.1/2019, preto Vám teraz radi dáme do pozornosti iné chrámy, ktoré nesú v názve titul Božieho Milosrdenstva. Tie, o ktorých Vám chceme povedať niečo viac, sa nachádzajú na východe Slovenska. Samozrejme, vzhľadom na relatívne mladú históriu sviatku Božieho Milosrdenstva, ide o moderné sakrálne stavby, ktoré boli postavené už v postkomunistickej ére. Vchádzajúcich teda nezaujmú svojou starobylosťou, ale skôr novým sviežim aspektom, veľkým priestorom či presvetleným interiérom. Prvým významným chrámom je Sanktuárium Božieho Milosrdenstva vo farnosti Smižany, na sídlisku Západ I. v Spišskej Novej Vsi. Jeho výstavba sa začala v r.1996 a v r. 2009 oltár i kostol konsekroval spišský biskup Mons. František Tondra. Pri tejto slávnosti vyhlásil kostol za diecéznu svätyňu Božieho Milosrdenstva. Nachádzajú sa tu relikvie troch svätcov. Sv. sr. Faustíny Kowalskej, sv. Jána Pavla II., a keďže svätyňu spravujú Pallotíni, nájdeme tu aj relikviu ich zakladateľa – sv. Vincenta Pallotiho. Každý deň o 15,00 hod. sa v kostole spoločne modlí Ruženec k Božiemu Milosrdenstvu. V priľahlom rehoľno-pastoračnom centre je sprístupnená výstava časti pápežských darov z Vatikánu, ktoré dostal pápež sv. Ján Pavol II. na svojich apoštolských cestách. Výstava je jedinou svojho druhu na Slovensku. Výrazným architektonickým prvkom kostola sú dve 38m vysoké monolitické veže, ktoré sú ukončené krížmi. V priestore medzi nimi je umiestnená dominanta interiéru – zelený jednoramenný kríž zo skladaného skla a nerezu. Podľa autorov ide o najväčší sklenený kríž na svete umiestnený v kostole. Pod ním sa nachádza bohostánok zo zlatého ónyxu a mosadze. Vľavo je umiestnený obraz Milosrdného Ježiša v životnej veľkosti. Kostol Božieho Milosrdenstva nájdete aj na sídlisku KVP v Košiciach.

Netradičná, moderná stavba predstavuje tvar lode – Noemovej archy. Jeho 12 rokov dlhá výstavba sa zavŕšila 1.septembra 2012, kedy kostol slávnostne konsekroval košický arcibiskup Mons. Bernard Bober. V kostole si môžu veriaci uctiť aj relikvie sv. sr. Faustíny. V roku 2016 vyhlásil Mons. Bober farský Kostol Božieho Milosrdenstva za diecéznu svätyňu. Tretí, na slovenské pomery nevšedne iný, je Kostol Božieho Milosrdenstva, ktorý sa nachádza v Snine. Príbehom svojho vzniku sa skôr hodí do prostredia Latinskej Ameriky, ale práve skromnosť jeho pozadia je znakom univerzality Božieho Milosrdenstva. Nový kostol totiž vyrástol z pôvodného mestského kina. Z miesta kultúrnej zábavy sa stal miestom spoločnej modlitby veriacich. Sv. omše novej farnosti sa v r. 2001 začali slúžiť v tzv. malej sále vtedajšieho kultúrneho domu. Zároveň sa veľká kinosála začala prerábať a prispôsobovať tak, aby to zodpovedalo liturgickému priestoru. V závere roka, na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup-metropolita požehnal upravené priestory veľkej kinosály a sv. omše sa začali slúžiť vo väčšom priestore. Následne kostol prešiel rozsiahlou prestavbou a slávnostne bol konsekrovaný v r. 2011 košickým arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom.Na území Slovenska sa nachádzajú ďalšie kostoly a kaplnky zasvätené Božiemu Milosrdenstvu. Sú dostupné v každej diecéze, tu je ich stručný prehľad.

zdroj: www.boziemilosrdenstvo.sk, www.milosierdzie.pl, www.centrummilosrdenstva.sk, www.putnickemiesta.sk, www.farnostkvp.sk www.farnostsnina.sk, www.ke-arcidieceza.sk

Banskobystrická diecéza Nitrianska diecézaJacovceBanská Bystrica – BelvederNitra, kaplnka, Dom kongregácie misijných Detva, kaplnka na Piešti u Svoreňovcovsestier KráľovnejDetva, kláštorná kaplnka, Kláštor bosých Nitra, kaplnka pri kostole sv. Petra a PavlakarmelitánokNové Zámky, nemocničná kaplnkaMalé Straciny, ekumenický kostol Skalka nad Váhom, kaplnkaNová VesŠurany - Kostolný SekPliešovceVýčapy - OpatovceTerany

Spišská diecézaBratislavská arcidiecézaIstebné, kostolBratislava - Dúbravka, kaplnka, Domov pre Klin, kaplnka na vrchu Grapa v pútnickom seniorovareáliMalacky, kaplnkaOravské Veselé, kaplnkaMiloslavov - Alžbetin DvorPoprad, nemocničná kaplnkaRybky, kaplnka z roku 2000 pod Smižany, Svätyňa Božieho milosrdenstvaMiléniovým krížomSpišské Bystré, kaplnka

Košická arcidiecézaŽilinská diecézaBardejov, kaplnka na DružbeButkov – Skalné sanktuáriumHumenné, GPO, kaplnka - Domov

dôchodcov na Sídlisku III. Bytča, Hliník, kaplnka na cintoríneKošice - KVP Hričovské PodhradieKošice, kaplnka, nemocnica Staré mesto KlubinaKošice, kláštorná kaplnka LadceLenartov, kaplnka Martin, nemocničná kaplnkaMichalovce, nemocničná kaplnka Raková - U Blažička, kaplnkaNižný Hrušov, kláštorná kaplnka Žilina - Hájik, kostol i kaplnkaPrešov - Sekčov, kaplnka v nemocnici Reimanus s. r. o. Trnavská arcidiecézaSnina - Sídlisko I. MudroňovoSvinia Šúrovce, kaplnkaTeriakovce Trnava - PrednádražieVajkovceVojany, kaplnka Rožňavská diecézaŽelezník Cínobaňa

ĽuborečNižná Slaná

Prehľad kostolov a kaplniek zasvätených Božiemu milosrdenstvu:

4

3

počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu (po jarnej rovnodennosti), ktorá je po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva. Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach – prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku tento deň Izraeliti nazvali Veľkou Nocou. Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý z a b e z p e č i l Je ž i š K r i s t u s s v o j o u s m r ť o u a zmŕtvychvstaním. Veľká noc bola jediným liturgickým výročným sviatkom

skorých kresťanov. Prvý spoľahlivo doložený fakt o existencii tohto slávenia pochádza z Ríma z polovice 2. st. Išlo o nočnú slávnosť, ktorá sa končila okolo polnoci alebo ráno eucharistickou bohoslužbou. V sýrskej Didaskálii v 3.st. sa takto opisuje veľkonočná vigília v noci zo soboty na nedeľu takto:„Buďte spoločne zhromaždení, zostaňte bez spánku a buďte bdelí celú noc počas modlitieb a prosieb, čítania z Prorokov, Evanjelia a Žalmov, v strachu a chvení a v horlivej úpenlivej prosbe až do tretej hodiny noci, ktorá nasleduje po sobotnom večeri, a potom prerušte váš pôst... A potom prineste vaše obetné dary, a teraz jedzte a majte dobrú náladu, tešte sa a buďte veselí, lebo ako záruka nášho zmŕtvychvstania vstal z mŕtvych Kristus, a toto má byť pre vás večne platným zákonom až do skončenia sveta“.Prečo je Veľká Noc pohyblivým sviatkom?Udalosti spojené s ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu. Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári – ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 – keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali – stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie” prišlo v roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.

5

6

Vrátila som sa sem po pár rokoch v snahe spoznať aktuálny stav tohto pútnického miesta. Bola som úprimne zvedavá... Beňadik, pôvodne Svätý, dnes už 'len' Hronský sa nachádza v nitrianskej diecéze na povodí rieky Hron. Pricestovala som kombináciou linkových autobusov a s klasickým piatkovým meškaním. Sprevádzala ma neterka Ninka. Očkám 10ročnej slečny sa starobylý kláštor javil ako zámok. Stúpajúc hore po nerovnomerných, kde-tu poškodených schodoch sme sa dostali ku kláštoru a zazvonili sme na bránu. Čakal nás pán kastelán - Miloš Pálenkáš. Ukázal nám izbu, kde budeme spať, kuchynku, kde si môžeme pripraviť jedlo a dohodli sme sa, že zajtra nám povie viac. Do svätej omše nám zostával nejaký ten čas, a tak sme sa rozhodli spoznať mestečko. Hoci bolo len krátko po 17stej hodine, potraviny už boli zatvorené. Na námestí boli verejnosti naklonené len dve pohostinstvá, ktoré pútnikom mohli ponúknuť skôr svoj tekutý mok než teplú polievku. Nestretli sme veľa ľudí. Cestou späť do kostola zaujal našu pozornosť starý muž - takmer chudáčik, ako skonštatovala Ninka. Pomaličky, pridŕžajúc sa už napoly zhnitého zábradlia s námahou stúpal po hrboľatom chodníku na slávenie bohoslužby, pri ktorej sa ctí relikvia Kristovej Krvi. Iste stúpa týmto kopcom často. Určite je jedným z tých, ktorí objavili miestny poklad - perlu nevšednej krásy. Príbeh o nej hovorí, že sa ocitla na tomto mieste v roku 1483. Vtedy dostalo tunajšie benediktínske opátstvo do úschovy relikviu Kristovej Krvi zo šatky sv. Veroniky. Priniesol ju kráľ Matej Korvín, ktorý ju dostal od pápeža Pavla II. ako poďakovanie za pomoc v boji proti Turkom. Pre vzácny dar postavili mnísi samostatnú bočnú kaplnku (r.1489), ktorú posvätil nitriansky biskup Gregor. Dnes sa 'perla Beňadiku' ukrýva k nádhernej zlatej monštrancii, ktorú jej daroval kardinál Alexander Rudnay (r. 1829). Pravidelne, každý piatok, pri večernej bohoslužbe majú veriaci možnosť uctiť si relikviu osobne. Koná sa tu pobožnosť k úcte Kristovej Krvi.Zo svätyne zavial chlad. Ako dobre, že sme sa obe teplo obliekli. Ninku som zabalila do deky. Rozhliadla som sa okolo seba: zaujal ma veľký kríž visiaci pred presbytériom. Neskôr som sa od p. Miloša dozvedela, že to môže byť najstarší benediktínsky kríž na našom území, pochádzajúci z 13. storočia. Samotný chrám je jedinečným architektonickým dielom. Pôvodný románsky kostol nahradila táto monumentálna gotická krása zo 14.-15.storočia. Kastelán svojim zaujímavým vnímavým postojom srdca vysvetľuje pútnikom, že pohľad do chrámu mu pripomína pohľad do rajskej záhrady. Hľadiac do hlavnej lode mu dávam za pravdu - silné stĺpy sú skutočne, ako vraví, kmene stromov, ktoré držia klenbu chrámu a tá svojou jemnosťou zasa pripomína palmy. Za diecéznu svätyňu ju na slávnosť Krista Kráľa, v novembri 2018, vyhlásil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Tmavý interiér skrýva množstvo pokladov - napr. vzácnu románsku krstiteľnicu, starobylú sochu Krista v pohyblivými kĺbmi či relikvie bl. Titusa Zemana, sv. Andreja Svorada a sv. Beňadika. Pôvodné oltáre už dnes nájdete v Ostrihome, kde sa ocitli po neslávne slávnej rekonštrukcii kostola v 19.storočí. Bola nevyhnutná po požiari, ktorý v r. 1881 zachvátil celý kláštorný komplex.Pán kastelán ochotne sprevádza pútnikov, ako hovorí, rád otvorí chrám každému. Vážim si jeho ochotu a cením si jeho poznatky o histórii tohto miesta.

Pre každé pútnické miesto, je človek ochotný žiť v službe pútnikom nepostrádateľným kreditom. Veď aký oklieštený je prínos pútnického miesta, ktoré zostáva zatvorené, či je k dispozícii len v čase konania bohoslužby. Aj v čase našej návštevy prišli do chrámu iné tri neohlásené skupinky putujúcich. Zastavili sa tu cestou...Možno ich zaujala monumentálna sakrálna stavba na kopci a rozhodli sa nakuknúť. Verím, že mnohí nájdu pokoj, silu a duchovný prameň v Kaplnke Božej Krvi. Možno by sme sa dozvedeli aj viac z ich prežívania, keby tu bola kniha pre postrehy a vďaky putujúcich. Prechádzame sa s p. Milošom celým areálom. Postupne nám ukazuje izby, ktoré môžu poslúžiť tým, ktorí sem prídu hľadať duchovné zázemie. Z chodieb sa ponúka výhľad

autor: Ninka Kulichová

na Rajský dvor, ktorý tiež ešte čaká na obnovu.Vchádzame do kláštornej kaplnky. Je otvorená celý deň. Vznikla tu v 50tych rokoch 20.storočia, keď v kláštore boli štátnou mocou internované (rozumej: väznené) rehoľné sestry. Vykupiteľky*. Limitované priestorom si sestričky vytvorili skromný priestor na modlitbu a liturgiu. Ich modlitby a obety iste prispeli aj k nadobudnutiu súčasnej spoločenskej slobody. Škoda, že sa pre súčasnosť nezachova l i ž iadne obrazové č i fotografické záznamy z tohto obdobia. Ud i v e n á s t o j í m v p r i e s t o r o c h zrekonštruovanej sýpky. Ako som sa dozvedela, jedného dňa tu budú môcť návštevníci vidieť krásnu expozíciu histórie benediktínskeho opátstva. Veľký a čistý priestor otvára aj ďalšie možnosti a zodpovední premýšľajú nad jeho vhodným využitím. Vonku svieti príjemné slniečko a my úplne prirodzene vychádzame von z kláštora. Na dvore vidím traktor. Hospodársku budovu vraj postavili ešte v 16. storočí, keď Beňadik napadli Turci. Mesto síce vyplienili, ale kláštor, ktorý v tom čase slúžil ako pevnosť, nedobili. Neskôr tu bola záhrada. Bola jedným z

dvoch exteriérov, ktoré mali internované sestry k dispozícii. Pestovali ovocie, zeleninu, kvety...Teraz je tu práce viac než len pre jedného údržbára. Terasovitá záhrada by sa mohla opäť prebudiť k životu ochotnou činnosťou dobrovoľníkov. Veď predsa stáročia sa tu žilo v modlitbe a v práci.Kráčame pútnickou cestou ku Kaplnke Povýšenia sv. Kríža. Pán Miloš ma upozorňuje na vyschnuté slivky už v zarastenom lesnom poraste. Vraj aj táto časť kedysi patrila kláštoru, ale teraz zostala v majetku štátu. V minulosti tu bol ovocný sad, teraz je tu náletový lesný porast. Cestička ponúka pekné výhľady na kláštor a časť bývalých benediktínskych viníc. Pri pôvodne morovej kaplnke postojíme chvíľu v modlitbe. Vraciame sa späť ku kláštoru a je nám dobre. Vnímame, že kláštor prežije. Tak ako prežil boj banských miest, nápor Turkov, požiar aj komunizmus, prežije opäť. Síce poničený, kde-tu rozpadávajúci sa, zostáva silný. Stojí na skale. Vo vnútri jeho hradieb stále bije živé srdce. Aj dnes je to miesto nevšednej milosti. Stále volá a tí, čo počujú, prídu. Možno ešte nie v davoch, ale plán obnovy pútí sa už chystá. Je ním poverený súčasný správca farnosti Tomáš Gračka a toto pútnické miesto už je aj oficiálne zaradené na mapu Svätojakubskej cesty, ktorá vedie z Košíc do Compostely.Uvarili sme si jednoduchý obed. V kuchynke som síce márne hľadala klasický hrniec a cedník, ale nakoniec sme si tradičný pútnický obed - cestoviny - predsa len pripravili. Pán kastelán prispel polievkou. Áno, Duch Camina, ktorý z ľudí tvorí bratstvo, prišiel aj medzi nás. Náš záverečný rozhovor sa nesie v duchu vďačnosti za prijatie. Pútnik nepotrebuje viac ako prijatie. Nevadí, že na chodbe je prach, nevadí, že v kláštore sa dnes nevarí, nepotrebuje vyleštené okná...stačí, ak tu nájde otvorené dvere a ochotné srdce. A to sme tu my dve našli. S Ninkou sme sa výborne vyspali na matracoch vo vlastných spacákoch. Pán Miloš Pálenkáš - kastelán, údržbár, záhradník a turistický sprievodca v jednej osobe, nám láskavo venoval svoj čas. Mnohé z jeho slov nám zostanú v dušiach. Myslím si, že práve ochota prijatia je tým dôležitým faktorom, ktorým môžu prispieť ľudia, ktorí tu žijú a pracujú aj v náročnom období prestavby. To všetko ďalšie, čo duša pútnika bude potrebovať, už naplní Láska ukrytá na oltári svätyne a v Kaplnke Božej Krvi. Uctiť si ju bozkom počas piatkovej večernej bohoslužby je hlbokým duchovným zážitkom, ktorý odporúčam všetkým.

Na sledovanie aktualít z tohto pútnického miesta môžete používať web: www.klastorbenadik.nrb.sk

*Kongregácia Božského Vykupiteľa 7

To, že medzi pútnické miesta nepatria len tie so slávnou historickou minulosťou a starobylými múrmi nás presvedčí nevšedná a svojou jednoduchosťou vzácna kaplnka, ktorá sa nachádza neďaleko Popradu, nad mestskou časťou Kvetnica. Postavili ju v rokoch 2014-2016 a hoci sa tu nestal oficiálne potvrdený zázrak, predsa mnohí putujúci či turisti v nej nachádzajú vytúžený pokoj.Inšpirácia spojená s jej vznikom sa zrodila na Camine, pútnickej ceste do Santiaga de Compostela. Architekt Samuel Netočný, pútnik z Compostely (r. 2009), sa rozhodol vystaviť ju pre verejnosť ako ekumenický priestor otvorený pre všetkých kresťanov, pútnikov zďaleka i zblízka, veriacich či neveriacich. Kaplnka, ktorá stojí v nadmorskej výške 940m – na vrchole

Krížová, sa skladá z približne stovky drevených stĺpov z červeného smreka, nie sú v nej okná ani dvere a prichádzajúcim ponúka nádhernú hru svetla. Projekt začali rozvíjať v roku 2011 traja ľudia s podobným snom a cieľom: dekan popradskej farnosti Anton Oparty, riaditeľ Mestských lesov Poprad Róbert Dula a architekt Netočný. Samotná výstavba sa začala v auguste 2014. Financovanie nebolo jednoduché. Spočiatku bolo v pláne dotovať stavbu z darov veriacich, ale nakoniec rozhodli životné úspory istého dôchodcu. Prispel sumou 20-tisíc eur. Mal však podmienku, aby stavba bola kamenná. Autori hľadali spôsob akým mu majú vysvetliť stavebný zámer a tu zrazu pomohlo neplánované stretnutie v lese. Priamo na mieste mu ukázali celý projekt. Počas rozhovoru vyšlo slnko a donátor mohol vidieť hru svetla a tieňa. To rozhodlo. Zvyšok dňa bol opäť hmlistý. Náhoda? Nie. Pútnici z Compostely už poznajú tieto „malé“ zázraky.Ku kaplnke vedie viacero cestičiek aj turistický chodník. Hlavný chodník, ktorý tvorí krížová cesta, je označený čiernym krížom na bielom podklade. Cesta ponúka prekrásne výhľady na Slovenský raj, Nízke a Vysoké Tatry. Okruh je dlhý zhruba 5 km a trasu zvládnu aj rodiny s deťmi, či starší občania. V roku 2017 získala kaplnka spoločne s krížovou cestou architektonickú cenu ARCH.Jej porotcovia sa o kaplnke vyjadrili takto:Krzysztof Ingarden: ... je to typ „Gesamtkunstwerku“ - všetko zapadá do všetkého, interiér s exteriérom, forma budovy s jej perfektnou polohou na kopci, trochu pod vrcholom... dobrým aspektom tohto projektu je aj to, že ho možno vnímať a chápať ako súčasť lokálnej kultúry, ale aj univerzálne. V tomto ohľade prekračuje hranice lokálnosti, čo skutočné umenie aj robí!Andrea Bacová: Architektovi nešlo o žiadnu sebaprezentáciu, naopak dokázal sa úplne odosobniť od vlastných ambícií, čo ho priviedlo k čistej a zrozumiteľnej forme, v ktorej vyniká myšlienka životnej cesty človeka so všetkým, čo k nej patrí. Architektúra sa v tomto prípade stáva viacvýznamovým symbolom...Kornel Kobák: Architekti majú výsadu privlastňovať si prázdny priestor, vypĺňať ho plodmi vlastných myšlienok. Kaplnka je pre mňa rozhodne príkladom výnimočne citlivého uchopenia tejto výsady.Kamil Mrva: Jednoduchost, krása, respekt, pokora, víra v budoucnost...

Foto: www.arch.sk, zdroj: www.dromedar.zoznam.sk, www.archinfo.sk, www.teraz.sk, www.abs.sk

POZVANIEpre jednotlivcov i pútnické miesta

VSTÚPTE do Asociácie pútnických organizácií a prispejte k rozvoju, obnove a osvete putovania na Slovensku. Získate podporu a spoluprácu organizácií, ktoré pôsobia v oblasti pútnictva, dobrovoľníkov, rozšírite si prístup k informáciám, možnosť prezentácie aktivít napr. na veľtrhoch, internete, FB ...8

Jej soška kľačí azda v každom našom kostolíku, v ruke drží sviečku a hľadí na krásnu pani. Bernadeta, dievčinka z južného Francúzska, ktorej Panna Mária povedala, že jej nemôže prisľúbiť šťastie na zemi, ale že jej dá šťastie v nebi. V tomto roku táto skromná a poslušná svätica oslavuje významné výročia. Cirkev si pripomína 175 rokov od jej narodenia a 140 rokov od jej smrti. Prostredníctvom Bernadety otvorila Panna Mária ľudstvu uzdravujúci lurdský prameň, ktorý priniesol dobro a uzdravenie už mnohým, ktorí prišli do Lúrd prosiť o dar zdravia.Bernadeta sa narodila 7. januára 1844 a bola pokrstená ako Mária Bernarda Soubirousová (pozn. meno Bernadeta bola prezývka, ktorú jej dali priatelia). Bernadetina krstná mama bola Bernarde Casteròt, jej ujčiná (matkina sestra), pomerne bohatá vdova, ktorá vlastnila krčmu. Francúzsko bolo vtedy v ťažkom období a rodina žila v extrémnej chudobe. Bernadeta bola veľmi chorľavé dieťa a pravdepodobne z tohto dôvodu merala len zhruba 140 cm. Ako batoľa sa nakazila cholerou a trpela na vážnu astmu po zvyšok života. Po francúzsky sa začala učiť až vo veku 13 rokov, nevedela dobre čítať, ani písať. Do školy kvôli častým chorobám nechodila a aj neskôr patrila k slabším žiakom. Jej rodným jazykom bolo gaskónske nárečie okcitánčina, ktoré bolo prirodzene používaným jazykom miestnych ľudí. V čase udalostí pri jaskynke sa situácia jej rodiny zhoršila natoľko, že bývali spoločne v jednej miestnosti - v pivnici, ktorá bola v minulosti využívaná ako väzenie. Toto miesto aj bolo nazývané „le cachot“, čo znamená žalár, väzenie. Bývali tu zadarmo vďaka bratrancovi jej matky, Andréovi Sajouxovi.Udalosti, ktoré si prostredníctvom Bernadety pripomíname, sa začali diať v r. 1858. Prvé zo zjavení Panny Márie, ktorých pravosť potvrdila Katolícka cirkev v r.1862, sa udialo 11.februára pri jaskyni Massabielle. Ďalšie v nedeľu 14.februára, tretie 18.februára. Vtedy Panna Mária požiadala Bernadetu, aby prichádzala k

jaskyni každý deň počas nasledujúcich dvoch týždňov. 25.februára požiadala krásna pani dievčinu, aby, ako skutok pokánia, „pila vodu z prameňa, aby sa v ňom umyla a jedla byliny, ktoré tam rástli“. Mnohí považovali dievča za pomätené, keď na kraji jaskyne prstami ryla do zeme, po tvári si roztierala blato a do úst si vkladala jarné výhonky. Na prekvapenie všetkých tu na druhý deň tiekla čistá číra voda, ktorá už bola nebola znečistená od blata. 2. marca, po trinástom zo zjavení, Bernadeta povedala rodine, že pani ju požiadala, aby tu „bola postavená kaplnka a usporiadaná procesia“. 25.marca jej zjavenie, hovoriac v okcitánčine, oznámilo aj svoje meno slovami: Que soi era immaculada concepcion. – Som Nepoškvrnené Počatie. Matka Božia sa v Massabiellskej jaskyni zjavila Bernadete celkovo 18krát.Po zjaveniach sa Bernadetin súkromný život len veľmi ťažko vracal do bežných koľají. Chodila do školy Milosrdných sestier z Nevers. V r. 1862 dostala zápal pľúc, prijala aj sviatosť pomazania chorých, avšak z choroby sa náhle uzdravila. V r. 1865 požiadala o prijatie do rádu Milosrdných sestier z Nevers a dostala meno Marie-Bernarde. V máji 1866 sa v dave veriacich zúčastnila aj na slávnostnej sv.omši, pri ktorej biskup Laurence posvätil v Massabiellskej jaskyni 5 oltárov. V auguste toho istého roku znovu ťažko ochorela a v októbri vzhľadom na zhoršenie jej stavu opäť prijala sviatosť zomierajúcich a povolili jej predčasne zložiť prvé sľuby. 8. decembra 1866 sa konala prvá procesia k lurdskej jaskynke. V ten istý deň tiež zomrela Bernadetina matka a stav Bernadety sa zlepšil, až úplne ozdravela. V októbri 1867 zložila jednoduché rehoľné sľuby. Pri slávnostnom rozdeľovaní úloh pre sestry, na ktorom sa zúčastnil aj biskup, sestre Márii Bernarde neurčili žiadnu úlohu. Reakcia predstavenej na biskupovu otázku bola, že nie je dobrá na nič. Biskup vtedy sestre Márii Bernarde povedal: „Dcéra moja, ja vám dávam za úlohu modliť sa!“Bernadeta strávila krátky život v kláštore ako asistentka, neskôr ako hlavná ošetrovateľka v ošetrovni. V závere svojho života sa stala tiež sakristiánkou zanechajúc po sebe nádherné vyšívané vzory na liturgickom oblečení. Spomienky na ňu dokazujú jej skromnosť a obetavého ducha. Raz na otázku o zjaveniach v Lurdoch odpovedala: „Svätá Panna ma použila tak, ako sa používa metla. Keď je práca hotová, metla sa odloží znova za dvere.“Zomrela na následky dlhotrvajúcej choroby, tuberkulózy kostí, 16. apríla 1879 na veľkonočnú stredu vo veku 35 rokov počas modlitby ruženca. Bernadetino telo bolo pochované v konvente Saint-Gildart v Nevers. Na základe mnohých údajných zázrakov a pre stále zväčšujúci sa ohlas verejnosti po jej kanonizácii sa v auguste 1908 začal proces jej blahorečenia.22. septembra 1909 neverský Biskup Gauthey telo Bernadety exhumoval za prítomnosti dvoch lekárov a rehoľných sestier z komunity telo Bernadety. Prítomní tvrdili, že aj keď kríž v jej ruke a ruženec boli zoxidované, jej telo bolo neporušené – uchránené od rozkladu. Toto bol jeden zo zázrakov, na základe ktorých bola svätorečená. Telo umyli a preobliekli a následne pochovali do novej dvojitej truhly.Cirkev jej telo exhumovala ešte dvakrát. V apríli 1919 a v r. 1925. Vtedy z neho odobrali relikvie, ktoré poslali do Ríma. Bol vytvorený dôkladný odtlačok Bernadetinej tváre, na základe ktorého a za pomoci ďalších fotografií mohla firma Pierra Imansa v Paríži vyhotoviť voskovú masku, ktorú mohli položiť na jej tvár. Bol to v tom čase vo Francúzsku bežný postup, pretože sa obávali, že stmavnutá tvár a vpadnuté oči by mohli znechutiť verejnosť. Tiež bol vytvorený odtlačok Bernadetiných rúk pre vytvorenie voskovej formy kopírujúcej tvar jej rúk, ktorá sa na ne neskôr položila. Pozostatky boli umiestnené v zlatom a krištáľovom relikviári v Kaplnke svätej Bernadety v Nevers.V tomto roku Bernadetiných výročí pripravili Lurdy pre prichádzajúcich bohatý duchovný program. Vo Francúzsku je rok 2019 vyhlásený ako Rok sv. Bernadety. Jeho motto znie: „Blahoslavení chudobní“ a je prepojené práve so životným osudom jednoduchej svätice, ktorá sa svojím životným príbehom priblížila mnohým ľuďom, ktorí sa aj dnes ocitajú v stave hmotnej či duchovnej biedy a prežívajú sociálnu či psychickú núdzu. Samotné mesto Lurdy predstavilo začiatkom februára všetky programové body slávnostného výročia. Prvou veľkou udalosťou bola slávnostná sv.omša, ktorú 18.februára v Bazilike Panny Márie Ružencovej v Lurdoch, celebroval prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, kardinál Robert Sarah. Začiatkom roka sa tu konala aj medzinárodná konferencia o chudobe, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 700 odborníkov z celého sveta.Na sviatok sv. Bernadety (16.4.) sa v Lurdoch uskutoční slávnostná procesia s jej relikviami. Relikvie si môže verejnosť uctiť každú stredu a nedeľu a zároveň v celom tomto roku budú jej relikvie pokračovať v putovaní po Európe. Zaujímavosťou je, že pocestujú aj novými cestami v Taliansku, Španielsku a Francúzsku.Lurdy pripravili tiež zaujímavý kultúrny program, ktorým sa chcú prihovoriť aj „nie-veriacim“. Začiatkom mája sa bude na veľkej obrazovke pri jaskyni premietať dokument s názvom „Lourdes“. Jeho tvorcami sú Thierry Demaizière a Alban Teurlai. Film by mal pútnikom pomôcť porozumieť, prečo, sú, podobne ako Bernadeta, " priťahovaní jaskyňou".V júni bude uvedený aj nový muzikál „Lurdská Bernadeta“. Ide o veľkolepú fresku, ktorá spája talent svojich tvorcov (Grégoireova hudba v réžii Serge Denoncourt, slová Lionel Florence a Patrice Guirao) kladie dôraz na historickú presnosť, s cieľom ponúknuť znovuobjavenie lurdského posolstva. Hlavnú úlohu stvárni víťazka súťaže „The Voice Kid“ – Emya.Do osláv sa zapojila aj samospráva a štát. Pri turistickej kancelárii je zriadená panelová výstava, ktorá umožňuje všetkým prichádzajúcim bližšie spoznať osobnosť sv. Bernadety. Výstava informuje aj prostredníctvom autentických fotografií. Sv. Bernadeta totiž patrí medzi prvých svätcov, ktorí boli fotografovaní počas svojho života.Lurdy do tohto roka vstupujú aj s plánom prestavby Kostola sv. Bernadety, ktorý bol slávnostne otvorený v roku 1988. Mal by sa rozdeliť na dva priestory, čím sa rozšíri jeho kapacita a dostane aj nové zariadenie.Peších pútnikov poteší informácia, že bola sprístupnená a otvorená Cesta Bernadety, ktorá vedie do neďalekej dediny Bartrès, v ktorej dievčina žila pred zjavením a kde pásavala ovečky. Pre chorých a starších bude iste zaujímavou správou, že v tomto roku sa pripravuje aj slovenská vlaková púť do Lúrd priamo z Bratislavy. Uskutoční sa v septembri 2019 a prihlásiť sa na ňu môžete prostredníctvom portálu: www.wagonservice.sk

zdroje: actual-news.wixsite.com, www.katolickenoviny.sk, eglise.catholique.fr, www.lourdes-france.org, www.leparisien.fr, www. sk.wikipedia.org 9

Pútnický list vydáva Asociácia pútnických organizácií Farský úrad, 913 31 Skalka nad Váhom I/41ISSN 2644-4526Texty pripravili: Mgr. Mária Prekopová, Alexandra Podolinská, Jozef DoricaFotografie: Jozef Dorica, Vladimír Šušoliak, Mária Prekopová, Ninka Kulichová, dreamstime.com, wikipedia.org Grafické spracovanie: Alfa a Omega, s.r.o. • Svoje postrehy, rady a pripomienky posielajte na: putnickemiesta@gmail.com

NEPREDAJNÉ, VOĽNE ŠÍRITEĽNÉ

Biela sobota je jedným z najsilnejších dní sviatkov kresťanskej Veľkej noci. Svätá omša sa slúžieva po západe slnka, v žiari sviečok na slávu zmŕtvychvstalého Ježiša Krista.Toto stručné konštatovanie obsiahnuté v dvoch krátkych vetách, dokáže vyvolať najrozmanitejšie reakcie.Od súhlasného prikývnutia, cez nedbalé pokrčenie ramien, až po rozhorčené odmietnutie sprevádzané výsmešným opovrhnutím. Ja si však myslím, že toto tajomstvo je odkazom pre každého z nás. Keby aj odhliadnuc od samotnej postavy Krista, kresťanských dejín a súčasnosti.Zmŕtvychvstanie predsa nemusí byť zákonite spojené len s návratom z večnosti, prázdnym hrobom, zázrakmi a zjaveniami. Každé povstanie z pádov, zrazení k zemi, úrazov a rán na duši i tele, každá zmena, rozhodnutie, riešenie - to všetko nás mení a pretvára. Vstaneme a sme iným človekom.Nemusí isť vždy len o životné rozhodnutia, medzníky či voľby. Pre mňa je takýmto zázrakom premeny aj každý okamih, keď zažijem niečo silné, čo mi otvorí oči a dá mi nový uhol pohľadu. Lekcie života, čo nás položia na kolená, aby sme si uvedomili, akým darom je, že môžeme rovno stáť.

Ale i prosté zážitky, stretnutia alebo chvíle, ktoré ma privedú k zamysleniu nad sebou samou. Ktoré ma menia, posilňujú, sú mi smerom a oporou.A takéto jedno malé zamyslenie a otrasenie mojim presvedčením mi priniesla i návšteva kostolíka v dedinke Čečejovce. Možno i preto, že bola práve Biela sobota, dostalo sa mi tejto skúsenosti, preveriť jedno z mojich zrejme už priveľmi samozrejmých tvrdení o sebe samej.Kostolík nás zaujal, keďže z prameňov a dostupných materiálov bolo zrejmé, že pre naše potreby nám poskytne námetov neúrekom. Stal síce priamo v dedine, ale len čo sme ho zazreli, keď sme zabočili z hlavnej cesty, bolo mi jasné, že vo mne zanechá dobrý dojem. Neďaleko kostolíka stál nízky dom, v ktorom, ako to už býva zvykom, býval duchovný miestnej farnosti. Pre presnosť je však treba, aby som sa poopravila. V tomto dome nie býval, ale bývala pani farárka. Kostolík totiž patril Reformovanej kresťanskej cirkvi - kalvínom.Nebola som ani zaskočená ani prekvapená. Bolo to len nezvyčajné. Predsa len kresťanské (v našom poňatí katolícke) prostredie dá človeku len istý druh skúsenosti a predstava ženy v bohoslužobnom rúchu vyvolá isté rozpaky.Ale ja som bola, som a vždy budem tolerantná a rešpektujúca ostatných. Aspoň som o tom bola presvedčená. V otázkach viery o to viac, že som o tú svoju musela neraz bojovať. O rešpekt, dôstojnosť. Tak, ako som ich vyžadovala pre seba, tak som ich chcela dávať aj ja sama. Ľahká matematika.Na tento fakt som nepotrebovala žiadne rozsiahle objasňujúce teórie. Vystačila som si s citátom, ktorý ma raz kdesi zaujal a ktorý som odvtedy používala ako jediný, vystihujúci argument- „Nie je dôležité, ktorou bránou sa dostaneme do neba.“Avšak tento kostolík sa stal pre mňa nečakanou, no o to prospešnejšou lekciou sebapoznania. Spomenula som, že ma zaujal už z diaľky. O to viac potešil moje estetické vnímanie svojim interiérom. Predovšetkým úžasnými maľbami stropu i stien, ktoré vyznievali ešte výraznejšie v kontrastne s jednoduchosťou okolitého priestoru.Nepotrpím si nijako špeciálne na maliarske umenie, ale pri týchto maľbách som si veru koledovala o stuhnutie krčného svalstva, koľko som hlavu vykrúcala, aby som si ich prezrela so všetkou dôslednosťou. Spoznávala som jednotlivé výjavy, hľadala súvislosti a žasla nad obrovským znázornením Krista nad našimi hlavami.Mala som veľa času a priestoru, keďže ja som nemusela riešiť vhodné uhly a polohy pre statív či fotoaparát. Naplno som sa mohla venovať svojim myšlienkam. A tie mali pre mňa pripravené veru nečakané prekvapenie. Maľby aj samotný kostolík ma rozhodne zaujali. Dostalo sa mi možnosti nechať si ich preniknúť aj hlbšie pod kožu.Bývalo to vždy také jednoduché a prirodzené. Akoby stačilo otvoriť dvere na duši. Ale zrazu niečo nesedelo. Nevedela som presne vyjadriť, čo sa deje, ale niečo nebolo v poriadku. Akoby sa dvere boli zasekli, ostali len pootvorené, čo ako som sa snažila roztvoriť ich krídla dokorán.Chcela som to, páčila sa mi predstava, že sa tak stane, ale čosi vo mne tomu bránilo. Ako znenazdajky sa tento zastretý, ale naliehavý pocit objavil, tak náhle sa aj objasnil. Zrazu mi to došlo. Nedokážem sa otvoriť, pripustiť dôverne prijatie, pretože kľúčom vo dverách, zarážkou brániacou ich otvoreniu je mi vedomie, že nie som „doma“.Som „ja“ a sú „oni.“ Akceptujem ich vieru, presvedčenie, hodnoty. Som v ich v kostole a obdivujem jeho nádheru. Ale nedokážem ho prijať s takou dôverou, akou by som neváhala vpustiť k sebe akýkoľvek iný kostolík len preto, že je proste katolícky. Bolo to nepríjemné zistenie.Netrieskala som si hlavu o múr v hane a výčitkách. Bol to len pocit. Chvíľkový a nevedúci k žiadnym protestným výbojom. Uvedomila som si však krehkosť vlastného neotrasiteľného presvedčenia, na ktoré som bola tak pochabo hrdá. Slová sa vravia, ale činy menia svet.Neuškodí mi veru občas prevetrať moje tvrdenia aj v praxi. Aby som si overila, ako obstoja. A či nie je na čase, aby povstali zo spánku a nezrodili sa nové. Tie pre život. Biele soboty pre každého...

Autor: Alexie, foto: www.apsida.sk

10