pútnický listseptember

2019

V mesiaci september si v liturgickom kalen-dári pripomíname veľkého svätca 20. storočia, kapucínskeho kňaza, pokorného Božieho muža, prvého kňaza v histórii Cirkvi, ktorý dostal stigmy – sv. Pátra Pia z Pietrelčiny.Páter Pio sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine v malej osade provincie Benevento ako štvrté zo šiestich detí rodičov Oracia a Márie Jozefy Forgioneovej. Pri krste dostal meno František. Od prvých rokov jasne pociťoval povolanie zasvätiť sa Pánovi. Boh ho obdaril nebeskými videniami. Dňa 6. januára 1903 vstúpil do noviciátu v Ráde menších bratov kapucínov v Morcone (Benevento). Večné sľuby tam zložil 27. januára 1907. Vynikal duchom umŕtvovania a lásky k Pánovmu umučeniu, o ktorom často v slzách meditoval. Vysvätený za kňaza bol 10. augusta 1910 v beneventskej katedrále. Prvé roky kňazstva vykonával vo svojej rodnej obci, kde pre zdravotné ťažkosti zostal až do roku 1916. V tom čase ho Pán svojimi darmi a neobyčajnými milosťami pripravoval na misiu, ktorú mal splniť v Kláštore San Giovanni Rotondo, do ktorého

prišiel v roku 1916. Slávenie svätej omše a adorácia Eucharistie boli prameňom jeho spojenia s Kristom a horlivosti v apoštolskej práci. V roku 1918 sa v jeho živote prejavili neobyčajné mystické úkazy, ktoré zanechali trvalé stopy v jeho duši i na tele. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Stigmy nosil na svojom tele 50 rokov až do smrti, keď mu tajomne zmizli bez akejkoľvek jazvy. Páter Pio nosil na rukách rukavice bez prstov, aby zakryl rany, a na boku mal obväz, do ktorého vsakovala krv. Poslušný svojim predstaveným sa Páter Pio podroboval rozličným lekárskym vyšetreniam, ktoré mali určiť pôvod rán, no vysvetlenie nenašli. Rovnako nevedeli vysvetliť ani príčinu "rajskej vône ruže", ktorá Pátra Pia sprevádzala. O Pátrovi Piovi bolo známe, že komunikoval s anjelmi strážnymi, mal aj dar bilokácie (byť na dvoch miestach súčasne). Viedol tiež fyzický boj s diablom. Svätosť a charizmy Pátra Pia priťahovali duše hľadajúce Boha. Tisíce osôb každého veku a zo všetkých prostredí prichádzalo do San Giovanni Rotondo, aby sa zúčastnili na slávení svätej omše, ktorá niekedy trvala aj dve hodiny, a aby sa mohli u neho vyspovedať. Páter Pio bol veľkým apoštolom sviatosti zmierenia. Vysluhoval ju celé roky ráno i večer dlhé hodiny, často spovedával 10-12 hodín denne. Ukázalo sa, že Páter Pio dokázal čítať v dušiach a odhaľovať Božie zámery. Pre tieto dary bol mnohými ľuďmi zbožšňovaný, niekedy medzi ľuďmi prepukla aj hystéria. Preto ho predstavení chceli preložiť do iného kláštora. Avšak keď sa to ľudia zo San Giovanni Rotondo dozvedeli, postavili okolo kláštora barikády a vyhrážali sa násilím každému, kto by chcel Pátra Pia odviesť. A keď kráčal pomedzi zástupy do kostola, ľudia si trhali kúsky z jeho rúcha. Niektorí diecézni kňazi závideli jeho popularitu medzi ľuďmi, a spolu s niektorými obyvateľmi podali do Ríma nepravdivé informácie. Vatikán reagoval tým, že od roku 1922 zakázal Pátrovi Piovi písať svojim duchovným deťom a v rokoch 1931 až 1933 mu zakázal slúžiť verejne svätú omšu a spovedať.Pracovný deň Pátra Pia trval často aj 19 hodín. Spal a jedol len skromne, málo. Samotní lekári sa domnievali, že ho pri živote drží nejaký nadprirodzený zdroj energie. Zapálený láskou k Bohu a k dušiam založil dve veľké diela: jedno duchovné - "Modlitbové skupiny", druhé materiálne - "Dom úľavy v utrpení", čo je moderná nemocnica predovšetkým v prospech obyvateľov Gargana (jeho vznik sa datuje rokom 1956). Chýr o jeho svätosti sa rozšíril po celom svete. Páter Pio zomrel ako 81-ročný v skorých ranných hodinách 23. septembra 1968 s ružencom v rukách a s menom Ježiša a Márie na perách. Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta. Na jeho príhovor sa pripisujú nespočetné milosti a zázraky.Na Slovensku od roku 2004 existuje Modlitbová skupina sv. Pátra Pia v Hlohovci, ktorá v súčasnosti funguje pod duchovným patronátom miestnych františkánov. Relikvie sv. Pátra Pia je možné uctiť si v pútnickom kostole Rožňavskej diecézy v Smolníckej Hute. Kostol bol za pútnické miesto vyhlásený v roku 2008 rožňavským biskupom Mons. Eduardom Kojnokom, pretože v hlavnom oltári je na viditeľnom mieste uložená vzácna relikvia Pátra Pia. Počas tradičnej odpustovej slávnosti, ktorá sa vo farnosti slávi na sviatok Nanebovzatia Panny Márie si môžu veriaci uctiť relikviu svätého rehoľníka, ktorú predstavuje kúsok obväzu s kvapkou krvi z rán sv. Pátra Pia z Pietrelčiny. Ďalšou farnosťou so vzácnymi ostatkami svätca je gréckokatolícka farnosť v Dávidove, kde sa vždy 23. v mesiaci veriaci modlia moleben k úcte sv. Pátra Pia. Modlitba je zakončená požehnaním s jeho relikviami.

aktuality a zaujímavosti pútnického turizmu na Slovensku

ISSN 2644-4526

Predstavujeme relikvie sv. Pátra Pia

info o pútnických miestach a prehľad pútí nájdete na: www.putnickemiesta.sk

2

Tento sviatok bol zavedený po tom, ako sv. Helena, manželka cisára Konštantína, začala hľadať a v r.326 aj našla ostatky sv. Kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus na Kalvárii v Jeruzaleme. Jej syn, cisár Konštantín Veľký, dal na tom mieste v r.335 postaviť veľkolepý chrám. Sv. Helena do tohto chrámu uložila polovicu nájdeného kríža a druhú polovicu poslala svojmu synovi do Carihradu. Cisár si však ponechal iba časť a druhú časť poslal do Ríma, kde ju dal uložiť do novopostaveného chrámu svätého Kríža. Na pamiatku týchto udalostí sa v Cirkvi začal sláviť sviatok Nájdenia sv. Kríža (2. mája). Časť sv. Kríža, ktorá bola v jeruzalemskom chráme, tam ostala až do r.614. V tom roku kráľ Perzie Chosroes II. spustošil Mezopotámiu, časť Sýrie a Palestínu. Kresťanov povraždili alebo zobrali do zajatia. Mnohé poklady Cirkvi pobrali so sebou, medzi nimi aj svätý kríž. Perzský kráľ dúfal, že mu zaň kresťania vyplatia veľké výkupné, keďže vedel, že drevo kríža majú vo veľkej úcte. Vtedajší rímsky cisár Heraklius (r.610-641) poslal k Peržanom vyslancov s prosbou o mier. Tí ich však vysmiali a ani nepustili k sebe. Vtedy cisár, povzbudený carihradským patriarchom Sergiom, vypovedal Peržanom vojnu. Rozišiel sa so svojou nezákonitou manželkou, obliekol sa do kajúceho rúcha a postavil sa na čelo oduševneného vojska. Hoci ich bolo oproti pohanom málo, predsa dobyli Arménsko a mesto Gazall, v ktorom mal Chosroes svoj palác. Zrúcal chrám boha Slnka i kráľov palác. Daroval slobodu tisíckam zajatých Peržanov. Postupoval za utekajúcimi pohanskými vojakmi. Porazený Chosroes stále unikal a ako zajatca vláčil so sebou starého jeruzalemského patriarchu Zachariáša aj so svätým krížom. Napokon sa utiahol do opevneného mesta Seleucia pri rieke Tigris. Tam ustanovil za svojho nástupcu Medarsesa, syna svojej otrokyne. Keď sa to dopočul jeho prvorodený syn Sisroes, vzbúril sa proti tomu, uväznil svojho otca a dal ho zavraždiť. Kráľom sa stal on a požiadal rímskeho cisára Heraklia o mier. Kresťanov pustil na slobodu a Rimanom vrátil dobyté krajiny, aj poklady vrátane relikvie svätého kríža. Cisár Heraklius spolu s patriarchom Zachariášom v r.629 slávnostne vstúpili aj s celým sprievodom do Jeruzalema. Počas slávnosti, v rámci ktorej chceli opäť uložiť sv. kríž na oltár do chrámu, kde býval predtým, sa stala zvláštna udalosť, na ktorú spomínala liturgia na sviatok povýšenia sv. kríža.Kedysi sa na tento sviatok čítalo v kňazskom breviári, že cisár Heraklios, celý vyzdobený zlatom a drahokamami, sa chystal vľprocesii prekročiť bránu vedúcu na Kalváriu, ale nešlo to. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas. Vtedy odkázal biskup Zachariáš cisárovi, že sa pravdepodobne jeho triumfálna výstroj nehodí k pokore Ježiša Krista, s akou On prekročil tento prah, keď niesol kríž. Cisár si okamžite vyzliekol honosné rúcho a bosý, oblečený ako každý iný človek, prišiel bez problémov na koniec cesty a dostal sa na miesto, kde mal byť kríž znovu postavený. Udialo sa to 14. septembra 629. Tento deň sa potom začal sláviť ako sviatok Povýšenia sv. Kríža.Z tejto príhody sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku krížu, aby ho pobozkal. Tento obrad nám chce povedať, že k Ukrižovanému máme pristúpiť tak, že najprv odložíme všetky svoje domnelé veľkosti, svoje tituly t.z. svoju pýchu a márnivosť. Niekoľko rokov po slávnosti v r. 629 obsadili Jeruzalem mohamedánski Saracéni. Aby svätý kríž znova nepadol do rúk nepriateľov Krista, preniesli ho do Carihradu. Z neho potom udeľovali východní rímski cisári čiastočky do jednotlivých chrámov ako relikvie. Sviatok Nájdenia sv. Kríža (2. mája) sa v súčasnom, obnovenom liturgickom kalendári už nenachádza, ale sviatok Povýšenia sv. Kríža si stále pripomíname.Slovenské pútnické miesta spojené so sviatkom Povýšenia sv. Kríža Medzi známe pútnické miesta s týmto patrocíniom patrí Kalvária v Banskej Štiavnici, Kalvária v Bratislave, Sivá Brada (Spišský Jeruzalem) a navštevované gréckokatolícke pútnické miesto - Buková Hôrka. Prvé písomné správy o tomto mieste sú z roku 1742. Ľudové podanie hovorí, že sa tu kedysi zázračne uzdravil akýsi slepec, ktorý prichádzal pravidelne z Haliča na jarmok do Stropkova. Jeho priatelia spolu s obyvateľmi Bukoviec tu postavili na pamiatku tejto udalosti malú kaplnku, ktorá však stála dlho opustená. Neskôr ju dedinčania dali do užívania pustovníkovi Arseniovi Bosákovi. Po jeho smrti v roku 1742 bazilián – jeromonach (kňaz a rehoľník v jednej osobe) Irinarch Jaselský z Haliča začal so stavbou chrámu a kláštora, ktoré boli dokončené v roku 1796. Chrám bol zasvätený Svätému krížu. V časoch čulého náboženského života bola v kláštore na Bukovej hôrke aj kantorská škola a noviciát všetkých baziliánov Uhorska. Od svojho vzniku bol kláštor takmer vždy obývaný. Niekoľkokrát ho však rehoľníci museli z rôznych dôvodov opustiť. Po II. svetovej vojne sa zachoval len chrám Povýšenia sv. Kríža a kaplnka Premenenia Pána. Buková hôrka je dnes opätovne dôležitým strediskom duchovného života veriacich. Každoročné tradičné púte sa tu konajú okrem sviatku Povžýšenia sv. Kríža konajú aj na sviatok Zoslania Svätého Ducha a Premenenia Pána.

Zdroje: www.frantiskani.sk, www. zivotopisysvatych.sk. www.grkatpo.sk

HOVORÍME o: Sviatku Povýšenia sv. Kríža

3

Neďaleko Vranova nad Topľou sa nachádza pekné, ale zatiaľ len regionálne známe, pútnické miesto Podčičva, kde sa každý rok schádzajú pútnici pod krížom, ktorý sa týči na skalnej ostrohe čičvianskeho hradného kopca.

Aj počas poslednej septembrovej nedele sa tam konala spoločná púť. Hoci mesiac september v tomto týždni končí, môžete využiť pekné teplé dni babieho leta a prežiť jesenný pútnický deň v znamení sv. kríža.

Z archeologických vykopávok je doložené že už vo 8.st. sa na čičvianskom hradnom kopci nachádzalo prvé slovanské osídlenie. Podľa prastarých písomných prameňov, ktorých zlomky v r.1803 publikoval uhorský historik Anton Sirmai, kresťanstvo na toto územie priniesli už sv. Cyril a Metod za vlády kniežaťa Rastislava. Drevené súsošie sv. vierozvestcov nájdete aj dnes - pod hradom, ktorého dejiny sa začali písať začiatkom 13.st., kedy bol na mieste bývalého slovanského hradiska postavený najprv drevený aneskôr kamenný hrad. Už pred prvou zmienkou o dedine Podčičve (z r. 1493) však existuje zmienka o kostole sv. Kríža, ktorá sa viaže k r.1332. Nedá sa však s určitosťou rozhodnúť či ide o hradný kostol alebo dnešný kostolík Povýšenia sv. Kríža pod hradom, ktorý sa oficiálne spomína až v kánonickej vizitácii ondavskomatiašovskej farnosti z r.1749. Tento dokument prináša viaceré zaujímavé informácie. Podľa neho nechali kostolík pod hradom postaviť predkovia jágerského biskupa a neskoršieho uhorského prímasa - Františka V. Barkóciho. Gotické prvky, nájdené počas archeologického výskumu, však poukazujú na oveľa starší pôvod tejto stavby. Pravdepodobne preto v r.1749 nešlo o výstavbu kostola, ale iba o opravu staršej stavby. Kostolík najprv slúžil ako súkromná kaplnka Barkóciovcov. Od pol.16.st. zasiahla do oblasti tohto kraja reformácia. Barkóciovci ako aj skorší vlastníci hradu Čičva (Bátoriovci, Drugetovci) boli protestantmi, preto je pravdepodobné, že aj kostolík pod hradom patril v tomto období protestantom. Protestantská viera obyvateľov tohto kraja však bola tŕňom v oku katolíckeho cisára i tunajších zemepánov, ktorí sa najmä po neúspešných povstaniach Imricha Tökölyho a Františka II. Rákociho pridávali na stranu katolíckeho cisára, zanechávali protestantskú vieru a vstupovali do katolíckej cirkvi. Rodina Barkóciovcov prestúpila na katolícku vieru okolo r.1684 resp. po r.1711. Vtedy sa Kostol sv. Kríža pod hradom stal opäť miestom slávenia katolíckych bohoslužieb. Kostolík v Podčičve je, odhliadnuc od obdobia pred reformáciou, najstarším rímsko-katolíckym kostolom vo svojom okolí a zohral aj dôležitú úlohu pri rekatolizácii obyvateľstva tunajšieho kraja. Súvisel s tým práve rozvoj miestnych pútí.Dnes už nevieme presne určiť ich začiatok. Ako je zaznačené: v čase vizitácie sa na skale pod zrúcaninami hradu týčil z diaľky viditeľný kríž a pri ceste do Vranova stála prícestná murovaná kaplnka s obrazom Preblahoslavenej Panny Márie. Vzhľad pútnického miesta dotvárala aj drevená budova chudobinca, v ktorom Barkóciovci vydržiavali päticu starých a opustených ľudí zo svojho panstva. Kánonická vizitácia podáva svedectvo o tom, že v tomto čase už bolo medzi „veriacimi v Krista zvykom, schádzať sa vo veľkom počte“ na tomto mieste vo sviatok Povýšenia sv. Kríža, nakoľko tu vtedy mohli získať plnomocné odpustky priznané autoritou samotného Ríma. Či túto výsadu zabezpečil pre podčičvanský kostolík biskup Barkóci alebo už jeho predkovia, nevieme povedať, ale oficiálne konanie odpustkových pútí na večné časy povolil podčičvanskému kostolíku pápež Pius VI. (v r.1786).K popularizácii Podčičvy ako pútnického miesta prispeli aj zázračné uzdravenia, ktoré sa na tomto mieste udiali v 18.st. a sú zaznamenané v ondavskomatiašovskej matrike. Prvé uzdravenie sa viaže k osobe Tomáša Rozgoňa, neskoršieho predstaveného kláštora pavlínov vo Vranove. Priviedla ho sem matka a chlapcovi sa - pri Kríži - prinavrátila stratená reč. Ďalšie zaznačené uzdravenia len potvrdzujú široké pútnické zázemie tohto miesta už v polovici 18.st. Tieto udalosti, ale aj cisárske nariadenie - tzv. Resolutio Carolina z r.1730, ktoré ukladalo nekatolíkom povinnosť zúčastňovať sa na katolíckych procesiách – púťach, napomohlo napredovaniu rekatolizačného procesu. Členovia katolíckych reholí (vranovskí pavlíni, humenskí a stropkovskí františkáni), pomerne často organizovali púte do Vranova, Stropkova, Humenného a samozrejme aj do Podčičvy. Ich zásluhou boli obnovené katolícke farnosti, a to: vo Vranove, Humennom, Strážskom, Stropkove a v r.1718 bola obnovená aj rímskokatolícka farnosť so sídlom v Dobrej, ktorej filiálkou sa stala tiež PodčičvaVzhľad pútnického miesta sa v priebehu storočí menil. V r.1773 už pod krížom na skale stáli drevené sochy Panny Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu, ktoré tam nechala umiestniť vdova Zuzana Barkóciová rod. Sirmaiová, ktorá sa náležite starala aj o kostolík, ktorý bol v tom čase v dobrom stave a bol vybavený jedným oltárom a jedným zvonom. Krátko pred biskupskou návštevou v r.1816 sv. kríž na skale vymenili a na mieste dreveného chudobinca postavili chudobinec kamenný. V tomto období opravili aj kostolík, ktorý vtedy mal aj drevenú vežičku. Dnešná podoba kostolíka je výsledkom prestavby z r. 1876, ktorú financovala grófka Helena Hadik-Barkóciová. Ako je teda vidieť Podčičva ako pútnické miesto opradené zázračnými uzdraveniami zohrala v 1. pol.18. storočia významnú úlohu pri rekatolizácii tunajšieho obyvateľstva. Púte, ktoré začali rehoľníci pred mnohými rokmi pretrvali medzi obyvateľstvom tohto kraja napriek rôznym spoločenským a politickým zmenám dodnes. Podčičvanský kostolík sv. Kríža môže byť pre pútnika stále miestom rastu vo viere a v jednote s Cirkvou.

zdroje:www.geocaching.com

.

Jesenný pútnický výlet

na sviatok Povýšenia sv. Kríža k hradu Čičva

4

Meč svätého Michala Archanjela

jedinečná pútnická trasa, ktorú tvorí sedem svätýň ležiacich na jednej priamke.

„MI – CA – EL! Kto je ako Boh!“, skríkol archanjel, keď úderom svojho meča zrazil do pekla Lucifera. Tento úder podľa legendy predstavuje posvätná čiara, ktorá spája sedem kláštorov v smere od Írska do Izraela.

Hoci sú tieto svätyne vzdialené od seba tisícky kilometrov, čiara, na ktorej ležia, je priam dokonalá. Zaujímavým sa javí aj detail zoskupenia troch najvýznamnejších z nich: Mont Saint Michel vo Francúzsku, Sacra di San Michele vo Val de Susa a svätyňa Monte Sant'Angelo v Gargane. Sú totiž rovnako vzdialené od seba. Niektorí hovoria, že sv. archanjel takto upozorňuje veriacich, aby boli spravodliví a kráčali rovnou cestou. Ďalšou zaujímavosťou je fakt, že čiara presne kopíruje čiaru západu slnka v deň letného slnovratu na severnej pologuli. „Dráha meča“ začína v Írsku na hornatom ostrove Skellig Michael (znamená Michalova skala) pri juhozápadnom pobreží, približne 15km od pobrežia County Kerry. Rozloha ostrova je približne 17ha. Najvyšší bod sa nachádza na južnom cípe a má výšku 289m. Nachádzajú sa na ňom pozostatky kláštorného komplexu zo 7.st., v ktorom žili jedni z prvých írskych kresťanov. Ruiny sú prístupné po výstupe kamennými schodmi. K ostrovu denne premávajú lode s turistami. Celý ostrov bol pre svoje

kultúrne bohatstvo v r.1996 zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Podľa legendy sa tu archanjel Michael zjavil sv. Patrikovi, aby mu pomohol oslobodiť krajinu od diabla a hadov. Životopis sv. Patrika je bohatým rozprávaním o mnohých zázračných udalostiach, ktoré môžete konkrétne spoznať aj putovaním po zelenom ostrove Atlantiku. Silnou modlitbou v boji proti zlu je aj tzv. Pancier sv. Patrika. (Obr. zdroj: www.skelligislands.com)Línia meča vedie z tohto ostrova na juhovýchod a druhým miestom na nej je Hora sv. Michala (St. Michaels´ Mount) v an-glickom Cornwalle na ostrovčeku s rozlohou 0,23km², ktorý je od pevniny vzdialený asi 366m. Pri odlive naň prejdete granitovým chodníkom z pevniny. Zmienku o ostrove nájdeme napr. aj v keltskej legende o Tristanovi a Isolde. Práve sem totiž poslal kráľ Mark pustovníka Ogrina, aby nakúpil vlnu a súkno pre kráľovnú Isoldu. V rámci archeologického výskumu tu vedci objavili náradie z doby bronzovej. V dobe železnej bol ostrov centrom obchodu s cínom, čo následne využili Rimania a na pevnine vybudovali prístav. Náboženským centrom a pútnickým miestom sa ostrov okolo r. 495 keď sa tu sv. Michal prihovoril skupine rybárov. V roku 1135 sem Róbert, gróf z Cornwallu, povolal francúzskeho opáta Bernarda Le Bec, aby založil kláštor sv. Michala, ktorý je dodnes dominantou ostrova. V r. 1262-1263 sa tu udiali 4 oficiálne zapísané zázraky. Vzhľadom k svojej polohe ostrov slúžil v čase Vojny Ruží aj počas občianskej vojny ako vojenská základňa. V r. 1646 sa stal jeho guvernérom plukovník sir John St. Aubyn, ktorý ho o 016012 rokov neskôr kúpil a premenil ho na letné sídlo svojej rodiny. V 18.st. tu potomkovia toho rodu žili trvalo. V r. 1954 venoval lord John Francis St. Aubyn ostrov spoločnosti National Trust s podmienkou, že tu jeho rodina môže žiť ešte nasledujúcich 999 rokov.

Krásny ostrov má aj svoju legendu, ktorá hovorí, že horu postavil obor Cormoran, ktorý chodil na breh kradnúť ľuďom dobytok. Nebojácny mladý muž menom Jack sa ho rozhodol zabiť. V noci priplával člnom na ostrov, kde vykopal obrovskú jamu. Keď ráno vyšlo slnko, zatrúbil na roh a prebudil obra, ktorého oslepilo slnko. Ten padol do jamy a umrel. Legenda tiež hovorí, že srdce obra leží ako kameň v tvare srdca na granitovom chodníku k hore. Ak na tento kameň stúpite, začujete búšenie jeho srdca. Že Vám to pripomína známu rozprávku o Jackovi a stonke fazuli? Aj nám. (obr. zdroj: www.malyprinc.sk)

Vzhľadovo veľmi podobný je tretí bod meča - slávny ostrov Mont Saint Michel v Normandii, ktorý je na rozdiel od svojho tichého anglického suseda, jedným z najnavštevovanejších turistických miest vo Francúzsku a od r.1979 patrí do svetového dedičstva

UNESCO. Gálovia aj Kelti považovali toto miesto za mystické. V ich mytológii bol tento ostrov považovaný za morský hrob, kam odchádzali duše mŕtvych. V r.709 sa tu sv. Aubertovi, biskupovi z neďalekého Avranches, zjavil archanjel Michal a požiadal ho, aby na ostrove postavil kaplnku (kostol v skale). V r.966 ju vojvoda z Normandie, Richard I. daroval benediktínom, ktorí tu založili opátstvo. Stalo sa centrom vzdelanosti strednej Európy a významným pútnickým miestom. Okolo neho vyrástla veľká osada. Od 11.st. slúžila hora aj ako vojenská pevnosť, ktorá svoju silu najviac prejavila v 100ročnej vojne. Mont St. Michel Angličania nikdy nedobyli, a tak sa stal symbolom francúzskej národnej identity. Z doby po oslobodení Normandie (r. 1450) pochádza aj dnešná korunka katedrály, kde sa na 152m vysokej špičke týči k nebu socha sv. Michala archanjela. Po francúzskej revolúcii sa tento krásny ostrov až do r. 1863 premenil na väzenie a dostal prezývku „morská bastila“. Až do konca 19.st. prebiehala rekonštrukcia objektov kláštora a renovácia ostrova. V roku 1966 sa na ostrov opäť vrátil mníšsky život. Do r. 2014 sa pútnici mohli dostať na ostrov po hrádzi z r. 1879. Nakoľko však bola stále viac zanášaná pieskom a hrozilo, že z ostrova by sa stal poloostrov, hrádzu nahradil moderný 2km dlhý most. Pre peších pútnikov to nebolo veľmi šťastné riešenie. Ceny na ostrove sú vysoké, ale ako peší pútnici, s platným kredenciálom, sa môžete – pokiaľ je voľné miesto - ubytovať v albergu pri kláštore takmer za symbolickú cenu.

Skellig Michael (Michalova skala)

Granitový chodník k hore sv. Michala

5

V Le Mont Saint Michel môžete začať zhruba 2000km dlhú pevninovú pešiu časť putovania, ktorá vedie až do južného Talianska. Trasa vedie štvrtou svätyňou na meči sv. Michala Archanjela, ktorá sa nachádza asi 1000km ďalej – v údolí Val de Susa v Taliansku. Je to starobylé benediktínske opátstvo Sacra di San Michele, ktoré bolo postavené v r. 983-987 na vrchole Pirchiriano, 40km od Turína. Leží na pútnickej trase Via Francigena, ktorá vedie do Ríma. V hlavnom kostole, pochádzajúcom z 12.st., sú pochovaní členovia Savojského domu, jedného z najstarších kráľovských rodín na svete. Opátstvo ponúka bohatý spoločensko-kultúrny program, oficiálny web: www.sacradisanmichele.com disponuje aj praktickými informáciami pre peších pútnikov.Impozantnú sochu sv. Michala Archanjela (pozn. je vyššia než 5m) vytvoril v r.2005 tirolský sochár Paul dë Doss-Moroder. V kláštornom komplexe sa nachádzajú starobylé sály savojského domu, izby mníchov, knižnica, stredoveký portál, schodisko mŕtvych a veža krásnej Aldy. Pravdepodobne skutočný príbeh z r. 1699 o nej hovorí, že bola sedliackym dievčaťom, ktoré prišlo do Sacry, aby sa modlilo za mier. Na tomto mieste ju prepadli vojaci. Pokúsila sa utiecť, ale ocitla sa uväznená na vrchole veže. Prosiac o pomoc sv. Michala a Pannu Máriu sa vrhla do rokliny. Pád v zdraví prežila, ale z márnosti a v túžbe po peniazoch sa rozhodla, že skok zopakuje ako divadlo pre jednoduchých dedinčanov. Tento skok však neprežila.Z archeologických výskumov tohto miesta vieme, že bolo osídlené už v praveku. Asi v 10st. tu začal žiť ako pustovník, učeník sv. Romualda, sv. Ján Vincent. Do jeho pustovne prišiel aj gróf Hugh (Ugone) Montboissiera, bohatý a ušľachtilý pán z Auvergne, ktorý putoval do Ríma, aby si pýtal od pápeža rozhrešenie za svoje hriechy. Pápež mu ako pokánie dal na výber: 7-ročný exil alebo vybudovanie opátstva. Tak vznikol kláštor, kde začalo žiť spočiatku iba 5 mníchov. Čoskoro sa však vplyvom grófa stal kláštor medzinárodným kultúrnym centrom. Po 600 rokoch aktívneho benediktínskeho života, zostalo toto miesto asi 2 storočia takmer opustené. V r.1836 kráľ Karol Albert Savojský, ktorý sa usiloval o obnovu kláštora i vybudovanie stabilného náboženského života, ponúkol toto miesto bl. Antoniovi Rosminimu, katolíckemu kňazovi a výnimočnému filozofovi 19.st., zakladateľovi Inštitútu Charity, ktorého heslo je: Žiť radosť z Evanjelia! Jeho cesta svätosti ponúka hlbokú duchovnú inšpiráciu. Antonio si už ako veľmi mladý začal klásť otázku z čoho vychádzajú, pramenia jeho skutky, čo ich determinuje. Či ho nevedie len vlastné úsilie či pýcha a za životný cieľ si stanovil konať iba Božiu vôľu. Rozpoznával ju v kontemplatívnej modlitbe (tzv. princíp pasivity) a následne horlivo uskutočňoval všetko, o čom sa presvedčil, že to Boh od neho žiada. Spočiatku ho Boh viedol do ústrania. V samote a modlitbe veľa študoval. Stal sa výnimočným učencom, poradcom pápeža, publikoval filozofické komentáre, nebál sa hlásať pravdu. Dnes patrí medzi najväčších kresťanských filozofov 19.st. Jeho spisy: „Pojednanie o morálnom svedomí“ a „Päť rán Cirkvi“ vyvolali rozruch aj vo vnútri Katolíckej Cirkvi. V súčasnosti sú oba tieto dokumenty v Cirkvi hlboko rešpektované a cenené avšak v dobe jeho života sa vďaka jeho prenasledovateľom ocitli na zakázanom indexe. V r. 1834 prišla prostredníctvom jeho diecézneho biskupa výzva, aby spravoval farnosť, v ktorej žil. I keď najprv vyjadril pred biskupom svoje výhrady voči tomuto rozhodnutiu, v momente, keď sa uistil, že si Boh od neho žiada túto obetu vydal sa v horlivosti aj cestou farára v Roverete. Svojím krátkym farským apoštolátom a pastoráciou získal mnoho duší, ale tým, že sa obmedzil príjem niektorých dodávateľov vín v okolí si získal aj vplyvných nepriateľov, ktorí podávali sťažnosti na oficiálne úrady. Bol členom diplomatickej misie Vatikánu a tiež Talianom. Hájil práva Talianska a Cirkvi v dobe, kedy ešte časť územia spravovala Rakúsko-Uhorská monarchia. Generál Radetzky ho nazval „mužom nebezpečných princípov“, pretože okrem talianskej jednoty presadzoval aj slobodu pre Cirkev. Aj pre niektoré vatikánske mocenské kruhy sa stal sa „politicky nepohodlným“ a hoci sa mu istý čas, prostredníctvom podpory pápeža, ponúkala „kariéra“ s kardinálskym klobúkom, vplyv iných osôb, z cirkevného prostredia, túto možnosť zastavil.Jeho významným dielom bolo založenie náboženského Inštitútu Charity (r.1828, v Sacro Monte Calvario di Domodossola, schválená pápežom Piom VIII. v r. 1839). Inštitút vychádza zo spirituality sv. Ignáca z Loyoly a je otvorený pre zasvätených aj laikov. Má mužskú aj ženskú vetvu. Existenciu Inštitútu v jeho začiatkoch napadli niektorí z jezuitov a spôsobili bl. Antoniovi Rosminimu ťažké a nespravodlivé prenasledovanie. Zažil verejné osočovanie, označenie za kacíra, heretika. Bl. Antonio Rosmini napriek všetkej bolesti, spôsobenej útokmi a zradou ľudí z Cirkvi, nikdy nestratil dôveru v Cirkev samotnú a ako Kristovej neveste jej zostal verný až do svojej smrti (r.1855). Dnes je považovaný za muža, ktorý predbehol svoju dobu nielen filozofickým poznaním, ale pokorou, poslušnosťou, obetou. Spiritualita hnutia Rosminianovcov žije aj dnes vo svätyni, ktorá je monumentálnym symbolom Piemontu. (obr. zdroj: www.susanvanallen.com)Približne ďalších 1000km priamym smerom po línii meča sa dostaneme do Puglie, kde sa posvätným pútnickým miestom stala pôvodne neprístupná jaskyňa - dnes asi najznámejšie pútnické miesto zasvätené sv. Michalovi archanjelovi - Santuario di San Michele Archangelo, známejšie ako Monte Sant'Angelo v Gargane. Príbeh tohto miesta sa začal písať v r.490, keď pán Elvio

Sacra di San Michele, Piemont

6

Emanuele zo Siponte, dal pásť svoje stáda na úpätí hory Gargano. Znenazdania mu zmizol najkrajší býk. Po dlhom a namáhavom hľadaní ho našiel kľačiaceho pri otvore jednej z jaskýň. V hneve vzal luk a vystrelil šíp proti neposlušnému zvieraťu. Ale šíp, namiesto, aby zasiahol býka, obrátil svoj let a zasiahol strelca do oka. Zranený pán sa obrátil na sv.Lorenza Maiorana, biskupa v Siponte, a porozprával mu o tomto dive. Ten vyhlásil tri dni modlitieb a pokánia. Potom šiel ku vchodu do jaskyne, kde sa mu zjavil archanjel Michael a povedal mu: „Ja som archanjel Michael a prebývam v Božej prítomnosti. Táto jaskyňa je mi svätá, ja som si ju zvolil; ja sám som jej strážcom ... Tam, kde sa dokorán otvára skala môžu byť odpustené hriechy ľudí ... To, o čo sa tu bude v modlitbe prosiť, bude vypočuté. Vystúp teda na horu a zasväť jaskyňu kresťanskej úcte." Pretože však ona tajomná a skoro nedostupná hora bola dlhé obdobie miestom pohanského kultu, biskup váhal splniť žiadosť archanjela. No udialo sa ďalšie zjavenie archanjela, ktoré sa nazýva aj „víťazné“ a datuje do r.492, kedy mesto Siponto, ako hovorí tradícia, bolo v obkľúčení nepriateľských vojsk germánskeho vojvodcu Odoakera. Biskup Lorenzo vymohol u nepriateľa trojdňové prímerie a s dôverou sa v modlitbe a pokání obrátil na nebeského vojvodcu. Keď vypršala poskytnutá lehota, zjavil sa biskupovi archanjel Michael a predpovedal mu isté a jasné víťazstvo. Táto zvesť naplnila srdce obliehaných veľkou nádejou. Obrancovia vyšli z mesta a začal urputný boj, sprevádzaný hromobitím a bleskami mimoriadnej intenzity. Kresťania zvíťazili a biskup sa už nebránil vyhovieť žiadosti anjela. V r.493 sa rozhodol zasvätiť jaskyňu sv. Michalovi archanjelovi ako poďakovanie za záchranu. Tento zámer podporoval aj pápež Gelasius I. (492-496). Tretie zjavenie archanjela Michaela sa opisuje ako „udalosť zasvätenia“, keď sa sv. archanjel znovu zjavil biskupovi a oznámil mu, že on sám si už jaskyňu posvätil. Biskup zo Siponte, sa preto spolu s ostatnými siedmimi biskupmi Puglie, v zástupe veriacich a sipontského kléru, vydal k posvätnému miestu. Počas procesie došlo k takto opisovanému zázraku: objavilo sa niekoľko orlov a svojimi rozpätými krídlami chránili biskupov pred žiarom slnečných lúčov. Keď prišli k jaskyni, našli tam oltár pokrytý purpurovým paliom a nad ním sa týčil kríž. Navyše, ako rozpráva už len legenda, našli v skale odtlačok detskej nohy - nadprirodzené znamenie zanechané sv. Michalom. Biskup tu potom s nesmiernou radosťou slávil prvú liturgiu. Bolo to 29. septembra. Samotná jaskyňa, ako jediné bohoslužobné miesto, ktoré nebolo posvätené ľudskou rukou, nesie po stáročia názov "Nebeská bazilika".Štvrté zjavenie sa odohralo v r.1656, keď celé južné Taliansko pustošil mor. Arcibiskup Alfonso Puccinelli, nenachádzajúc žiadny ľudský prostriedok, ktorý by pomohol zabrániť šíriacej sa epidémii, sa obrátil v modlitbe a pôste k archanjelovi Michaelovi. Uvažoval ako ešte viac vyburcovať Božiu vôľu a vložil do rúk sochy sv. Michaela prosbu, písanú v mene celého mesta. Na úsvite

22. septembra 1656, počas rannej modlitby v bis-kupskom paláci na Monte Sant'Angelo, pocítil akoby zemetrasenie a v oslnivom jase sa mu zjavil sv. Michael a prikázal mu, aby požehnal kamene z jeho jaskyne a vyryl na ne kríž s písmenami M. A. (Michael, archanjel). Prísľub znel, že každý, kto tieto kamene bude pri sebe zbožne nosiť, bude moru uchránený. Netrvalo dlho a celé mesto bolo uzdravené. A nielen to, zachránení boli aj všetci, ktorí si tieto kamene vyžiadali, nech sa nachádzali kdekoľvek. Na trvalú pamiatku tohto zázraku a ako prejav nekonečnej vďačnosti, dal arcibiskup na námestí postaviť pamätník sv. Michaela. Svätá jaskyňa bola po stáročia métou pútnikov, miestom modlitby a predovšetkým zmierenia s Bo-hom. Medzi pútnikmi nachádzame viacerých pápežov aj panovníkov a tiež mnoho svätcov, napr.: sv.Anselm, sv.Bernard z Clairvaux, sv.Guglielmo z Vercelli, sv.František z Assisi - ktorý z úcty k sv. Michaelovi prišiel bosý a vraví sa, že podobne ako býk, nevošiel do jaskyne, ale v úcte kľačal pred ňou, ďalej sv.Oto III., sv.Brigita Švédska, sv.Alfons z Liguori, sv.Gerard Maiella, sv.P.Pio z Pietrelčiny a mnoho ďalších. (obr. zdroj: www.italiaontour.it)

Modlitba zasvätenia, ktorá sa modlí denne vo svätyni na vrchu Gargano Najdôstojnejšie knieža anjelských zborov, udatný bojovník najvyššieho Boha, horlivý milovník Pánovej slávy,

postrach vzbúrených anjelov, láska a rozkoš všetkých dobrých anjelov, svätý archanjel Michal! Chcem patriť medzi tvojich ctiteľov, preto sa ti dnes obetujem a odovzdávam.

Tvojej starostlivej ochrane zasväcujem samého seba, moju rodinu a priateľov, moju prácu a všetko, čo mi patrí. Aký skromný je to dar, keď uvážim, že som iba úbohý hriešnik. Tebe sa však páči láska môjho srdca. Pamätaj teda, že od dnes som pod tvojou ochranou, a tak musíš za mňa orodovať po celý môj život.

Vypros mi odpustenie mojich mnohých a ťažkých hriechov, ako aj milosť milovať celým srdcom Boha, Ježiša Krista, najdrahšieho Spasiteľa, najsladšiu Pannu Máriu a všetkých ľudí, mojich bratov,

ktorých nebeský Otec miluje a ktorých Boží Syn vykúpil. Vyprosuj mi všetku pomoc, potrebnú na dosiahnutie koruny večnej slávy.

Vždy ma bráň, zvlášť v poslednej chvíli môjho života, pred nepriateľmi mojej duše. Príď, slávny archanjel, posilňuj ma v boji a odvráť odo mňa pekelnú priepasť, onoho vzbúreného a pyšného anjela,

ktorého si kedysi premohol a zvrhol z neba. Svätý archanjel Michal, zaveď ma pred Boží trón, aby som spolu s tebou

a so všetkými anjelmi mohol/a spievať na chválu, česť a slávu tomu, ktorý kraľuje na veky vekov. Amen

Z Talianska sa stopa sv. Michala Archanjela zjavila v ďalšej, šiestej, svätyni. Nachádza sa v Grécku, na ostrove Symi, ktorý leží asi 30km od ostrova Rodos a 3km od pobrežia Turecka. Dostanete sa sem pravidelným lodným spojením z Rodosu. Ostrov spomína aj Homér vo svojej Iliade, kde píše, že z ostrova boli posielané lode do Trójskej vojny. Jedna z legiend o ostrove hovorí, že tu žil muž, ktorý sa volal Glaucos. Zamiloval sa do dcéry kráľa ostrova Rodos, uniesol ju pustý ostrov, ktorému dala princezná svoje meno: Symi. Bol pod rímskou aj byzantskou nadvládou a v 14.st. tu nemeckí rytieri rádu sv. Jána Krstiteľa Jeruzalemského postavili strážny hrad, ako ochranu pred pirátmi. Johaniti žili na ostrove až do 16.st., do čias kým ho neovládli Turci. Ostrov bol známy výrobou štíhlych rýchlych lodí (plachetníc). Na začiatku 20.st. patril Taliansku. Po druhej svetovej vojne bol pričlenený k Grécku.Na ostrove sa nachádza 13 kostolov a viac než 400 kaplniek, väčšina z nich je zasvätená sv. Michalovi archanjelovi. Najznámejší pútnický chrám je v meste Panormitis - kláštor Svätého Michala Symiotského. Súčasný kláštor predstavuje budovu postavenú v benátskom štýle, s najvyššou barokovou zvonicou na svete. V interiéri zaujmú ikonografie a krásne lustre. Presný historický dátum výstavby tohto kostola zostáva neznámy, ale niektorí naznačujú, že bol postavený okolo r.450 na mieste pohanského chrámu zasväteného pohanskému bohovi Apollovi či Poseidonovi. Isté však je, že v 18.st. prešiel významnou rekonštrukciou. V kláštore sa

Santuario di San Michele Archangelo

7

nachádza trojmetrová vysoká socha sv. Michala, jedna z najväčších na svete. Tiež sa tu nachádza zázračná ikona sv. Michala archanjela, ktorá za nevysvetliteľných okolností občas mizne a zjavuje sa na rôznych iných miestach. Existuje tu aj tradícia, podľa ktorej, ak si niečo prosíte od sv.archanjela musíte mu aj niečo dať. Chudobní ľudia mu väčšinou prinášali metly. Hovorí sa, že mnísi v noci počuli ako s nimi archanjel zametá kláštor. Sv. Michal archanjel je na tomto mieste známy aj svojou spravodlivosťou. Ak nesplníte sľub, ktorý ste mu dali je vraj isté, že si ho bude od vás pýtať a nepustí vás z ostrova. Zdokumentované sú udalosti, keď lode nemohli opustiť prístav a kapitáni sa pýtali či na palube nie je niekto kto by zabudol splniť sľub daný sv. Michalovi. Nájdete tu aj dve múzeá, kde si môžete pozrieť odkazy z fliaš, ktoré tiež možno zázračným spôsobom priplávali až k bránam kláštora. Múzeá ponúkajú aj prehliadku rôznorodých darov pútnikov. Kláštor je obľúbeným pútnickým miestom najmä grécko-pravoslávnych kresťanov a ponúka ubytovanie zhruba 500 hosťom. (obr. zdroj: www.greece.com)„Špička meča“ končí v Izraeli, v kláštore Stella Maris na hore Karmel v Haife. Toto miesto bolo obývané už v praveku. Podľa tradície tu prorok Eliáš viedol spor s Baalovými kňazmi. Jeho jaskyňa sa nachádza aj pod hlavným oltárom súčasnej svätyne z 19.st.Kresťanská tradícia je na tomto mieste známa už od 12.st. Okolo r.1155 sa tu, v Eliášových jaskyniach, usadil sv. Berthold, francúzsky vojak z križiackej výpravy, ktorému sa zjavil Kristus a odsúdil zlo, čo páchali vojaci. Čoskoro sa okolo neho vytvorila malá komunita pustovníkov. Žili kontemplatívnym spôsobom života proroka Eliáša. Neskôr sa stali známi ako bratia pustovníci sv. Márie z hory Karmel. Jeho nástupca, Brocard si ako predstavený pustovníckej komunity, v r.1209 od jeruzalemského patriarchu, sv.Alberta, vyžiadal uznanie rehoľného spoločenstva. O sedemnásť rokov neskôr (r.1226) ho potvrdil aj pápež Honorius III. Kvôli vpádu Saracénov sa však mnohí rehoľníci vrátili do Európy, čím sa karmelitánska rehoľa rozšírila a rád dosiahol veľký rozmach. Rehoľníkov, ktorí zostali žiť vo svätej zemi Saracéni zabili. Karmelitáni sa vrátili na horu Karmel až v 17.st., kde následne postavili dnešný pútnický chrám. V kláštore môžu poskytnúť ubytovanie asi stovke pútnikov.

Moc sv. Michala archanjela zakúsili v priebehu storočí aj mnohí svätci. V r.1224 sv.František z Assisi prijal počas pôstu ku cti archanjela Michala (od 14. augusta do 29. septembra) stigmy od serafína, ktorým bol podľa františkánskych komentátorov práve sv. Michal archanjel.Nebeského posla videla aj sv.sr.Faustína, ktorá si pri dátume 29.9.1936 napísala: „Na sviatok svätého Michala, archanjela, som videla pri sebe tohto vodcu, ktorý mi povedal tieto slová: - Pán mi prikázal, aby som sa o teba zvlášť staral. Vedz, že zlo ťa nenávidí, ale neboj sa. Kto je ako Boh! – a zmizol. Zakúšam však jeho prítomnosť a pomoc.“ (Denníček 706)Takisto sv. Páter Pio, ktorý zažil fyzické útoky diabla, si volal na pomoc svätého Michala archanjela. Kapucín mal vo zvyku pýtať sa veriacich, ktorí k nemu prichádzali, či už boli v neďalekej svätyni na vrchu Gargano. Ak odpovedali negatívne, rehoľník ich povzbudil, aby navštívili Monte Sant´Angelo a pomodlili sa tam.

Kláštor sv. Michala Symiotského, Panormitis

Interiér kláštora Stella Maris na hore Karmel v Haife

Nie všetci máme možnosť osobne navštíviť svätyne, ktoré tvoria meč archanjela, ale i napriek tomu každý môže zakúsiť ochranu toho, ktorého v litániách nazývame „sila bojujúcej Cirkvi“ a „najistejšia pomoc“. Okrem dedinky Michal na Ostrove, kde nájdete gotický chrám Sv. Michala archanjela zo 14. storočia, v ktorom sa nachádza freskový pás s ladislavskou legendou (r.1370) a tiež freska zápasu sv. Juraja s drakom, sa vo všetkých našich slovenských diecézach nachádzajú kostoly či kaplnky zasvätené sv. Michalovi archanjelovi. Jednoduchú púť si teda môžeme urobiť aj u nás doma. (obr. zdroj: www.apsida.sk)

Pekný renesančný kostolík sa čnie napr. neďaleko Piešťan nad obcami Kočín a Lančár. Stojí na mieste staršieho pravekého hradiska. Areál kostola je ohradený kamenným múrom so strieľňami zo 17. storočia a vstavanou vežou – zvonicou. Okolo kostola sa pôvodne rozprestieral cintorín. Kostol prešiel mnohými prestavbami. Jeho dnešná podoba, hlavne výzdoba interiéru, patrí medzi vzácne ukážky barokového umenia na Slovensku z polovice 18. storočia. Pri kostole boli natáčané slovenské filmy: Na baňu klopajú, Kuruci do zbrane!, Súdim ťa láskou a iné. (obr. zdroj: www.kocinlancar.sk)Maličký kostolík sv. Michala archanjela v Dražov-ciach je už zhruba tisíc rokov neprehliadnuteľným pútačom mesta Nitra. Isté obdobie nechýbal v takmer žiadnej slovenskej peňaženke, lebo zdobil slovenskú päťdesiatkorunáčku. Ocitol sa aj na poštovej známke. Práve na sviatok sv. Michala sa môžete dostať aj dov-nútra, keďže tu v tento deň býva výnimočne sv. omša. Na strednom Slovensku nájdete, neďaleko kúpeľného strediska Bešeňová, v dedine Liptovský Michal, ranogotický kostolík sv. Michala archanjela (13.st.), ktorý predstavuje jednu z najstarších zachovaných sakrálnych stavieb Liptova. Pri kostole stojí zvonica zo 17. storočia. Z priľahlého cintorína sa ponúka výh-ľad na kostolík v Martinčeku.(obr.zdroj www.apsida.sk)Na východnom Slovensku sa pekný stredoveký kostolík sv. Michala (14.st.) nachádza v obci Šindliar. Miestni ho ochotne otvoria. Pri kostolíku stojí nádherná starobylá lipa, ktorá vraj pamätá aj stavbu kostola. Kedysi tu stálo 9 líp, no dnešných čias sa dožila len jediná s obvodom cca 6m. Michalskú púť si môžete v tejto časti spojiť aj s turistickým výletom na Vrátnicu, čo je desiatky metrov vysoká skala v lese s idylickým skalným oknom, v smere na Lačnov. Južným smerom, ak plánujete ísť autom, sa pri diaľnici v smere na Prešov nachádza aj dedinka Fričovce, kde sa môžete zastaviť v peknom kaštieli. (obr. zdroj: www.vypadni.sk)Bez jediného klinca bol postavený unikátny drevený gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela v de-dinke Ladomirová (z r.1742) v okr. Svidník. Patrí do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Umelecky hodnotný päťradový barokový ikonostas a oltár

pochádzajú z polovice 18.st. Súčasťou areálu je aj drevená zvonica, z ktorej sa ozývajú tri zvony. Chrám je otvorený len na požiadanie, preto je potrebné vopred kontaktovať gréckokatolícky farský úrad v Ladomirovej. Odtiaľto sa nenáročnou 5km prechádzkou dostanete k podobnému, o 10 rokov mladšiemu, drevenému kostolíku sv. Michala v Šemetkovciach, ktorý spadá do správy tej istej farnosti. Dominujú mu tri veže a vo vnútri platí prísny zákaz fotografovania. Jeho obraz Vám teda zostane v mysli ako skutočne súkromná spomienka z púte. (obr. zdroj: www.citylifeslovakia.sk)

zdroje:www.verim.sk, sk.wikipedia.org, www.radynacestu.cz, www.malyprinc.sk, www.dromedar.zoznam.sk, www.topdesat.sk, www.modlitba.sk, www.doverujem-a-verim.blogspot.com, www.modlitba.sk, www.orthodoxwiki.org, www.carmelholylanddco.org, www.zivotopisysvatych.sk, www.kocinlancar.sk, www.spravy.pravda.sk, www.apsida.sk, www.kamnavylet.sk, www.kristoterapia.sk

„Sv. Michal“ na Slovensku

8POZVANIEpre jednotlivcov i pútnické miesta

VSTÚPTE do Asociácie pútnických organizácií a prispejte k rozvoju, obnove a osvete putovania na Slovensku. Získate podporu a spoluprácu organizácií, ktoré pôsobia v oblasti pútnictva, dobrovoľníkov, rozšírite si prístup k informáciám, možnosť prezentácie aktivít napr. na veľtrhoch, internete, FB ...

Liptovský Michal

Michal na OstroveŠemetkovceŠindliar

Kočín - Lančár

9

Pútnický list vydáva Asociácia pútnických organizácií Farský úrad, 913 31 Skalka nad Váhom I/41ISSN 2644-4526Texty pripravili: Mgr. Mária Prekopová, Mgr. Žaneta Šušoliaková, Alexandra PodolinskáFotografie: Vladimír Šušoliak, ďalšie zdroje sú uvedené pri jednotlivých obrázkoch • Grafické spracovanie: Alfa a Omega, s.r.o.Svoje postrehy, rady a pripomienky posielajte na: putnickemiesta@gmail.com

NEPREDAJNÉ, VOĽNE ŠÍRITEĽNÉ

GENIUS LOCI... Keď múry šepkajú (o kostolíku v Dražovciach)

Genius loci je nová rubrika Pútnického listu. Pozývame Vás tvorte ju s nami.

Malý, možno na oko obyčajný kostolík, kdesi na kopci nad Nitrou. Iste, jeho poloha na samom vrchu kopca, viditeľnosť už z veľkej vzdialenosti, to mu niečo na výnimočnosti pridáva. Ale i tak som nečakala, akú stopu mi kostol sv. Michala Archanjela zanechá v srd-ci. Stačilo za sebou nechať nitriansky ruch mesta, prejsť uličkami dedinky Dražovce a potom sa s odhodlaním vybrať strmou cestičkou kdesi do hora. Po chvíli sústredenia na vlastné kroky, keď vám sťažený dych dáva najavo, že si je vedomý zvýšenej námahy, ktorý mu prináša vaše pochabé rozhodnutie štverať sa do prázdna, sa pozriete nad seba a ten pohľad vám nielenže vyrazí dych, ale i slová.Síce ste ten malý kostolík sledovali už na kilometre od miesta, kde práve stojíte, ale akoby to však zrazu nebol on. Tam, v ruchu áut, bol iba stavbou na kopci. Teraz ste súčasťou toho kopca a stačí už len pár chvíľ, pár krokov, vystrieť ruku a dotknúť sa jeho múrov. Akúsi podivnú zmes únavy, nadšenia, prekvapenia, úžasu a neistoty cítila som vtedy, keď som dvihla hlavu. Sprevádzaná tlkotom svojho srdca, som sa napriek vyčerpaniu z výstupu dala do behu. Trochu vydesená vlastnými pocitmi, tým nadšením a rozpakmi, som zrazu zaváhala. Bolo to výškou, únavou, priestorom a práz-dnom, ktoré nám otvárajú vrcholy kopcov, či malým, starým kostolom predo mnou? Rozhodne to nebol prvý kopec ani kostol v mojom živote, ale ešte som nikdy nepocítila výbuch takých rôznorodých emócii, či skôr vôbec nejakých. V tichej a nepochopiteľnej bázni som si kostolík obišla. Zaskočená pohľadom, ktorý sa mi naskytol, keď som sa obzrela okolo seba a videla svet akoby na podnose. Aj pokojom, ktorý priam citeľne

sálal z múrov kostola a šepkal, že je to tá najprirodzenejšia vec, som sa odvážila priblížiť. Necítila som už strach, ale ani tradičnú zvedavosť, s akou zvyknem obiehať kostoly a podobné stavby, prezerajúc si okná či výzdobu. Nič podobné. Akoby som zrazu nič z toho nepotrebovala. A chcela len počúvať, čo ešte šepkajú múry. Dotkla som sa ich. Nie na privítanie, ani pozdrav, skôr ako prijatie ponuky. Schovaná pred vetrom, ktorý svojsky sebavedomo pripomínal, na akom mieste sa nachádzam, som sa oprela o múry svojho staronového priateľa.Moje dlane sa dotýkali chladných múrov, ale napriek tomu som cítila, že chcem svoje „objatie“ upevniť. Sama som nevedela, čo vlastne robím a kam vlastne smerujú moje myšlienky. Zavrela som oči. Ťažko opísať, čo sa mi premlelo hlavou, keď som tam len tak stála, v závetrí kostola. Akoby tie múry šepkali, že nie som jediná. Akoby ma vyzývali, aby som im pokojne zverila všetko, čo mi ťaží dušu. Akoby som cítila, že oni zvládnu, čo mne príde nad moje sily. Akoby boli tichým mementom všetkých, ktorí im tiež odovzdali všetky svoje pochyby a útrapy. A akoby ma svojím pokojom uisťovali, že tak, ako je v nich sila zvládnuť všetku bolesť ľudskosti, tak musím ja nájsť tú svoju v sebe. Ony sa nepokorili a stoja tu stále, celé tie veky, berúc na svoje plecia slzy prosieb, modlitieb, žiaľov i chvál. Stoja tu s pokojnou rozhodnosťou, aj keď pod silou ľudského trápenia často padajú múry aj bez zničujúcich striel z diel a kanónov. Moje trápenie, ktoré mi rúca môj svet, či už to z posledných dní alebo to, čo mi je spoločníkom roky, som bez vyslovenia jediného slova vykričala tak múrom, ako i nebesiam, ktoré chránili môj pohľad, keď som otvorila oči. Nie, žiadne oslnivé riešenia mi hlavou neprebleskli, ani prívaly nových síl či milosrdné zastretie pamäti sa nekonali. Ale akési tiché spojenectvo, súdržnosť všetkých, čo tu boli predo mnou a čo ešte prídu, aby ich malý kostolík na kopci aspoň na malú chvíľu vytrhol z ich sveta a otvoril im ten svoj. Čo tu bol, je a bude...Rozbehla som sa a posadila na skalnatom zráze. Fúkal silný vietor a bola mi zima, ale ešte nikdy mi neprišlo prirodzenejšie vysloviť ...Otče náš, ktorý si na nebesiach...

Alexie