1 1

F l u s t r á c i e

A K OP R Í Č I N YA G R E S I V I T YZ POHĽADUSOCIÁLNEJ P R Á C E

SÚKROMNÁ STREDNÁ UMELECKÁ ŠKOLA ANIMOVANEJ TVORBYVLASTENECKÉ NÁM. 1 851 01 BRATISLAVA, SLOVAK REPUBLICwww.uat.sk, uat@uat.sk, © 2012 SSUŠAT

Karol spevák - Kniha - bibliofíliaMaturitná práca v odbore 8296 6 - grafický dizajn,školský rok 2011/2012

K a t a r í n a Ž o f č í k o v á

2 3

Frustrácie ako príčiny agresivity z pohľadu sociálnej práce

Práca je obsahovo zameraná na sociálny problém – frustrácie ako príčiny agresiv-ity, problém o ktorom sa doposiaľ mnoho nehovorí a ani nepíše, pričom tento problém možno definovať ako fenomén príčinnosti mnohej vyvolanej agresivity so stupňujúcou tendenciou. Charakterizujeme násilné a agresívne správanie vo všeobecnom ponímaní, podoby frustrácie ako aj jej extrémne formy. Svoju pozornosť sústreďujeme na základnú charakteristiku problému frustrácie spojenej ruka v ruke s agresívnym správaním, ako následok na frustráciu človeka. V diplomovej práci opisujeme vznik, priebeh a jednotlivé fázy následkov agresívnych prejavov vyvol-aných frustráciou človeka. Fenomén frustrácie a s ním spojené násilie rozoberáme ako celospoločenský problém zo všeobecného pohľadu a z pohľadu sociálnej práce.

4 5

OBSAH

ÚVOD

1. OSOBNOSŤ ČLOVEKA A MOTIVACIA JEHO SPRAVANIA 8

1.1. MOTIVÁCIA ĽUDSKÉHO SPRÁVANIA 12

1.1.1. Motivácia ľudského správania podľa teórie Maslovova

1.1.2. Motivácia ľudského správania na základe hodnôt

2. AGRESOLÓGIA, AGRESIA, AGRESIVITA 18

2.1. AGRESIA A JEJ PODOBY

2.2 AGRESIA JEJ KLASIFIKÁCIA

2.3. ŠTRUKTÚRA KRIMINOLOGICKÝCH TEÓRIÍ

2.4 TEÓRIA PSYCHOANALÝZY

2.5. SITUAČNÉ A VONKAJŠIE PODNETY AGRESIE AKO PREDPOKLADY

AGRESÍVNEHO SPRÁVANIA

2.6. AGRESÍVNE SPRÁVANIE A JEHO VNÚTORNÉ PODPORUJÚCE FAKTORY

2.6.1. Inštinktivistické teórie agresivity 2.6.2.

Behaviorizmus

2.6.3. Sociálne učenie

2.6.4. Typológia agresívnych psychopatov

3. FRUSTRÁCIE 44

3.1. EXTRÉMNE TYPY FRUSTRÁCIE 45

3.2. REAKCIE NA FRUSTRÁCIU 46

4. SOCIÁLNA PRÁCA A SOCIÁLNA PREVENCIA 49

4.1. ZÁKLADY SOCIÁLNEJ PRÁCE A JEJ METÓDY 50

4.1.1. Metódy sociálnej práce 51

4.2. SOCIÁLNE PORADENSTVO 56

ZÁVER 57

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 58

ZOZNAM PRÍLOH 60

6 7

ÚVOD

D ramatický nárast sociálnych problémov v spoločnost i spôsobi l

množstvo negat ívnych vplyvov, ktoré je nutné r ieš iť a e l iminovať. Tieto

negat ívne vplyvy majú za následok vysoký nárast kr iminal i ty a agresie

z dôvodu sociálnych neis tôt a vysokej miery frustrácie č loveka. . Človek sa

s ta l agresívnejš ím a bezohľadnejš ím voči systému spoločnost i , voči ostat-

ným ľuďom a beznádejne hľadá r iešenie , ako svoj problém zvládnuť. Frus -

t rácia vzbudzuje u č loveka vnútorný nepokoj , beznádej , s t rach, túžbu po pomste, poci t ,

že sa oci tol vo svete chaosu kde vládne nespravodl ivosť a bezprávie . Človek začal

vnímať celé svoje š i roké okol ie , ako nebezpečenstvo, ktoré v ňom samot-

nom vyvoláva poci t s t rachu z f rustrácie a nabáda ho k nutnost i útoku až

agresie . Z tohto pohľadu je zreteľne vidieť fakt , že v našej spoločnost i je

veľký nedostatok informáci í , k toré môžu predísť tak klamnému pohľadu

na život dotknutého človeka a to hlavne formou sociálnej prevencie , so-

ciálneho poradenstva a sociálnej intervencie . Táto moderná doba pr iniesla

č loveku zmenu sociálneho pohľadu na svet a rôzne vymoženost i , k toré ho

robia závis lým, pasívnym a odosobneným. Človek s t ra t i l sám seba i vieru

tak potrebnú na preži t ie . Ako ale č lovek bez pomoci nájde sám seba, vieru

v Boha a v spoločnosť? Ako ale č loveku vrát iť túto dôstojnosť?

Brutálne činy, tyrania, vraždenie, zúrivosť, negat iv izmus, terorizmus, nási l ie , vydieranie, pedofí l ia , nenávisť, všetko asociálne správanie má svoje príčinné pozadie . Väčšina takéhoto spoločensky nepri jateľného správania má korene vo frustráci i jedinca .

Tieto zjavné formy agresie sú v dnešnom demokrat ickom svete nep-

r ípustné, avšak energia menom agresia sama o sebe nemizne. Jedinec

sa s táva osamelým a bezmocným, nemá pevné sociálne vzťahy, zostáva

sám bez viery, s t rachujúci sa z budúcnost i , túžiaci po is tote , oci tá sa sám

v kruhu diania beznádeje , hľadá možnost i dôstojného života a zároveň

sa nedokáže zbaviť s t rachu. Moderný človek je č lovekom frustrovaným,

ži júcim v kr ivde, neis tým a s t rachujúcim sa z prehnaných požiadaviek na

jeho výkon, ktoré s íce pomaly, a le s is totou narúšajú vzťahy k jeho okol iu

i k sebe samému. Neuspokojené potreby človeka deprimujú, jeho pokoj je

neustále narúšaný všadeprí tomným stresom. Je nútený prekračovať

hranice, aby dokázal saturovať svoje túžby. Základom skrytých for iem

agresi í nášho moderného sveta je celospoločenské očakávanie .

Hlavným zdrojom informáci í použi tých v te j to práci , bola odborná l i ter-

atúra , zameraná hlavne na psychológiu a sociálnu psychológiu. Najviac

používané pramene pochádzajú z psychológie– forenzná psychológia , psy-

chológia osobnost i . Dôvodom voľby te j to l i teratúry bola snaha pochopiť

správanie jedincov, ktor í prejavujú absenciu sociálneho byt ia . Z dôvodu

mult idiscipl inárnost i danej témy.

8 9

Človek je jedinečnou bytosťou na zemi. Osobnosť človeka je zložená z rôznych charak-

terových vlastností, ktoré sú pozitívne a negatívne. Arogancia, nadutosť, domýšľavosť

alebo spupnosť sú negatívne charakterové vlastnosti, ktorými človek človeku dokáže

spôsobiť bolesť v podobe frustrácie. Ak chceme pochopiť príčiny agresívneho správa-

nia a agresie, musíme sa najskôr oboznámiť s určitými faktami, ktoré pre nás, širokú

verejnosť, prinášajú odborníci z radu psychológov, sociológov a špecialistov z ďalších

vedných odborov.

Osobnosť je jednou z najzložitejších skutočností v celom vesmíre.

„Termín osobnosť je odvodený od slova osoba, ktorý korešponduje s lat-inským termínom PERSONA z ktorého sa v období stredovekej latinčiny vyvinul termín PERSONALITAS. Termín „ persona“ znamenal pôvodne masku, ktorú si nasadzovali herci antickej drámy počas hry.“

(Smékal, 2007, s.15)

Vedné odvetvia pristupujú k termínu osobnosť z rôznych pohľadov avšak filozo-

fia uvažuje o osobnosti ako skutočná matka všetkých vied.

„Filozofia uvažuje o osobnosti v rámci filozofie človeka, alebo filozofickej antropológie.

Filozofia chápe osobnosť človeka ako zložitú jednotu organizmu a vplyvov prostredia.

Zaoberá sa postavením človeka v prírode a v spoločnosti.“(Smékal, 2007, s.15)

Ekonómia ako veda vníma osobnosť- jedinca ako pracovný nástroj, výrobný

stroj, prinášajúci finančný efekt a to hlavne pre vyššiu spoločnosť.„V ekonómii je osobnosť považovaná za subjekt práce, pracovnú silu, ktorá svojimi schopnosťami a dovednosťami tvorí hodnoty, ale i za spotrebiteľa statkov.“ (Smékal, 2007, s. 14).

Biológia veda, zaoberajúca sa skúmaním osobnosti človeka formou genetických predispozícií, ktoré pomocou výskumu definuje a rozčleňuje tvorí veľkú súčasť vednej disciplíny psychológie a sociológie.„Biológia sa tiež dotýka osobnosti svojou analýzou individuálneho života a ľudskej prirodzenosti. Po-rovnávacia biologická metóda analýzy ukazuje na prehistóriu osobnosti, poznatky biológie dovoľujú odhaliť čo je v osobnosti podmienené tým, že je viazaná na organizmus človeka. Biológia taktiež skúma vplyv dedičnosti a životných podmienok na stálosť a premenlivosť osobnosti človeka. Veľkou témou je zhodnotenie sociológie, ktorá ľudské jednanie vysvetľuje redukcionisticky pomocou analógie s chovaním živočíchov.“ (Smékal, 2007, s. 14).

Medicína predstavuje samostatnú vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá telesnou schránkou človeka, jej hlavný záujem o osobnosť sa vzťahuje na telesnú schránku ako o biologickú časť každého jedinca s tým, že nemá záujem o duchovnú oblasť osobnosti človeka. Psychiatria tvorí jedinú oblasťou medicíny, ktorá prejavuje svoj záujem o duševným stav osobnosti človeka.„Medicína sa zaoberá chorým človekom s cieľom obnovy jeho zdravia. Na akademickej úrovni prihliada k úlohe osobnosti v rozvoji choroby a rovnako aj v rozvoji uzdravovania sa. Je veľkou škodou, že aj v tejto modernej dobe sa viac medicína pozerá a upriamuje na chorý orgán a nie na chorého človeka a s tým spojený jeho duševný stav.“ (Smékal, 2007, s. 14).

Etika je jednou z najvznešenejších vedných odvetví, nakoľko ako jediná sa zaujíma o pravé hodnoty osobnosti človeka v jeho EQ, pričom dáva na vrch rebríčka mravné hodnoty každého jedinca.„Etika skúma jednanie osobnosti z hľadiska mravných hodnôt, skúma človeka vo vzťahu k normám a sankciám. Zaoberá sa otázkou aké jednanie je mravne dobré a zlé. Hľadá kritérium mravného vedomia a jednania, pomocou ktorého by bolo možné človeka eticky hodnotiť. Dôležitou spoločnou témou etiky a psychológie osobnosti je hľadanie odpovede na otázku, aké charakteristiky osobnosti rozhodujú o mravnej povahe činu. Veľkú potenciálnu duchovnú silu proti dehumanizácii človeka, predstavuje BIOETIKA, ktorá je etikou „Úcty a lásky k životu“.(Smékal, 2007, s. 13).

Pedagogika vníma osobnosť človeka ako nástroj plný vedomostí a výchovných postupov, pričom ale v nemalej miere podceňuje EQ osobnosti človeka, zaujíma sa výhradne IQ. „Pedagogika chápe osobnosť ako východisko, podmienku a cieľ výchovy. Pedagogika ako veda o cieľavedomom formovaní a rozvo-ja osobnosti v každej dobe vyjadruje predstavu danej doby o ideálnej osobnosti. Podľa pedagogiky je osobnosťou v pravom slova zmysle vzdelaný a vychovaný človek.“ (Smékal, 2007, s. 14).

Politológia sa upriamuje na osobnosť človeka s vodcovskými schopnosťami. Neprejavuje prílišný záujem o osobnosť ako takú, zameriava svoju pozornosť na IQ či EQ osobnosti, ale v podstate prejavuje skutočný záu-jem o osobnosť len vtedy ak je manipulatívna. „Politológia sa zaujíma predovšetkým osobnosťou politických vodcov a hľadaním odpovedi na otázku či osobnostné dimenzie rozhodujú o realizácii politických programov. Študuje tiež prototypové charakteristiky a kritériá rozhodovania voličov.“ (Smékal, 2007, s. 13)..

1. OSOBNOSŤ ČLOVEKA A MOTIVACIA JEHO SPRAVANIA

10 11

„Vášnivá túžba sa často mení v najhlbšiu nenávisť“

(Sokrates)

Psychológia predstavuje vednú disciplínu, veľmi úzko spolupracuje s vedou o etike, s vedou o sociológii a považujeme ju za jednu z najvznešenejších vied, ktoré vnímajú osobnosť človeka ako jedinečnú bytosť a rešpektujú jej bytie v plnom rozsahu.„Psychológia osobnosti popisuje, ako a čím sa ľudia od seba navzájom líšia a rovnako aj podobajú vo svojom vedomí a jednaní. Vysvetľuje tiež analýzou vnútorných a vonkajších podmienok, príčin a cieľov, prečo tomu tak je. Osobnosť sa doposiaľ nestala kľúčovým pojmom psychológie aj napriek tomu, že významní psychológovia požadovali prehodnotenie a prebu-dovanie všetkej psychológie na osobnostných základoch hoci princípy osobnosti a individuálnosti tvoria základné východisko psychologického myslenia.“(Smékal, 2007, s. 12-14).

Z pohľadu psychológie a vedcov je o osobnosti ešte mnoho nevysvetleného a neprebádaného. Osobnosť sa doposiaľ nestala kľúčovým pojmom psychológie aj napriek tomu, že významní psychológovia požadovali prehodnotenie a prebudovanie všetkej psychológie na osobnostných základoch hoci princípy osobnosti a individuálnosti tvoria základné východisko psychologického myslenia. Osobnosť človeka sa vyvíja od jeho narodenia a rastom si osvojuje potrebné návyky a buduje si charakter. Osobnosť možno chápať ako zložku troch faktorov ovplyvňujúcich správanie.

12 13

BIO – PSYCHO – SOCIO

BIOLÓGIA - teda genetika, ktorá hovorí o predispozícií správania

PSYCHOLÓGIA – ide o filter cez ktorý vnímame svoje okolie

SOCIALIZÁCIA – jedná sa o naše životné skúsenosti a prostredie

Osobnosť je zložitým súkolím všetkých troch faktorov, ktoré možno prirovnať ku

zbrani. GENETIKA – nabíja zbraň, PSYCHIKA – miery, PROSTREDIE – stláča spúšť.

1.1. MOTIVÁCIA ĽUDSKÉHO SPRÁVANIA

Človek a jeho správanie, konanie je vždy podmienené určitou motiváciou. Je to teda reakcia na naše vnútorné duševné rozpoloženie. Neuvedomujeme si, že naša nálada sa odráža na tom, aký deň budeme mať. Ľudské pocity sú energia s neodmerateľnou silou, ktoré ovplyvňujú nie len nás, ale aj naše okolie. Pozitívne naladený jedinec dokáže priťahovať k sebe rovnako pozitívne naladených druhých ľudí a všetko čo si naplánuje sa mu podarí dosiahnuť. Opakom pozitívna je nega-tivita, ktorá má za príčinu, že sme podráždenými a teda potýkame sa aj s negativitou celého nášho okolia.

Ak sa ocitneme v nečakanej situácii, ktorá nás zasiahne, pýtame sa opakovane „prečo“. Túto otázku si kladie človek často a naráža na ňu nezriedka aj vo svojom okolí. Motivácia ľudského správania vyjadruje rozpory medzi tým , čo subjekt aktuálne prežíva, a tým, čo túži prežívať, t.j. medzi pocitom istoty a pocitom neistoty.

„Motivácia v tomto zmysle vyjadruje nejaké nedostatky v psychofyzickom či biosociálnom bytí indivídua a správanie tu vystupuje ako nástroj k odstráneniu týchto nedostatkov.“(M. Nakonečný, 1996. S.14)

Fenomologické kritériá motivácie podľa H. Heckhausena (1965, s. 17) tvoria:1. Interindividuálne rozdielnosti a situačné nezávislosti chovania.

2. Silná a dlhotrvajúca snaha v prípade ak sa človeku do cesty stavajú prekážky.

Zameraný a fázovo usporiadaný priebeh psychickej činnosti a motoriky a to až do doby

dosiahnutia prirodzeného ukončenia.

Nápadná odchýlka psychickej činnosti od vopred stanoveného, obvyklého a účelného.

(ak napríklad pochybíme v nejakom z úkonov).

Vnútorné emocionálne prežívanie zvláštnej netrpezlivej povahy, čiže snaha, naliehavosť

zrealizovať náš zámer čím skôr.

Možno teda z tohto chápať, že aj ak náš motív správania nemá úmysel agresívne sa prejaviť, nastanú nečakané okolnosti, kedy začneme konať pod vplyvom stresu teda afektu, ktorý z nás napokon urobí agresívnych jedincov. V našej práci sa zaoberáme práve príčinou agresívneho správania, ktoré v nás vyvoláva pocit frustrácie. Ak chceme pochopiť motiváciu nášho správania sa agresívne je nutné oboznámiť sa aj s psycholog-ickým vysvetlením pojmov agresia, agresivita a spoznať tak pozadie, čiže príčinnosť tohto správania, ktoré nemusí byť nutne hneď správaním pod vplyvom psychickej poruchy, emocionálnej poruchy či psychózy, neurózy vrodenej. V nasledujúcej kapitole sa v rámci možností pokúšame priblížiť aj širokej verejnosti fakty o agresívnych preja-voch, hlavne však je našim cieľom poukázať na ich možnú príčinnosť.

Motivácia ľudského správania podľa teórie MaslowovaMaslowova teória potrieb. Táto teória je jednou z najznámejších teoretických koncepcií

motivácie ľudského chovania. Podstatou tejto teórie je vymedzenie rozhodujúcich potrieb

človeka, ako zdroja základných motívov jeho chovania. Potreby sú usporiadané v určitom

poradí –teda v stupňoch (pyramída potrieb), ktoré súčasne odrážajú aj význam potreby v celej

štruktúre potrieb. Do určitej miery odrážajú aj určitú hodnotovú orientáciu jednotlivca.

1. stupeň - existenčné potreby základného charakteru (fyziologické), ktoré musia byť

uspokojené, ak nemá človek trpieť (hlad, smäd, spánok, oblečenie, bývanie).

2. stupeň - potreby bezpečnosti, chápané nielen ako bezpečnosť fyzická, ale predovšetkým

ekonomická.

3. stupeň - sociálne potreby realizované predovšetkým vzťahom a kontaktmi s okolím

(skupina, podnik, spoločnosť). Realizuje sa predovšetkým v oblasti medziľudských vzťahov.

4. stupeň - potreby sebarealizácie (rozvoj osobných schopností, rozvoj pocitu vlastnej

hodnoty a možnosť ovplyvniť vlastný život a jeho okolie) sú na vrchole potrieb jednotlivca.

14 15

Maslowova pyramída potriebt

Potrebasebarealizácie

Dotýka sa snahymaximalizovať svojvlastný potenciál:

sebauplatnenie, túžba ponaplnení byť najlepší

Potreby uznaniaSúvisia s túžbou jednotlivca

vytvárať pozitívny obraz o sebe samom,dosiahnuť uznanie, prestíž, úctu

a rešpekt ostatných, ale aj sebavedomie.

Sociálne potrebyZačlenenie jednotlivca do sociálnej skupiny,

vyjadrujú túžbu po láske, spoločenských a priateľských vzťahoch

Potreba istoty a bezpečnosťIde o potreby osobných pocitov zahrňujúce ochranu, starostlivosť, istotu

a bezpečie

Fyziologické potrebyNajzákladnejšie potreby ako napríklad potreba potravy, vody, spánku a sexuálna potreba

1.1.1. Motivácia ľudského správania na základe hodnôt

Motivácia ľudského správania je v dnešnej modernej spoločnosti skôr hod-notová a preto je potrebné rozčleniť a oboznámiť sa s štruktúrou osobnosti a vlastnosťami osobnosti človeka.

Štruktúra: je určitý systém, usporiadanie prvkov časti do celku tak, že medzi jednotlivými

časťami sú určité vzťahy a súvislosti.

Štruktúra osobnosti: je usporiadanie vlastností osobnosti do určitého celku pričom

vlastnosti vzájomne spolu súvisia a vytvárajú jednotu.

Vlastnosti osobnosti: je to črta ktorou sa daná osobnosť vyznačuje.

Štruktúra osobnosti pozostáva z týchto skupín vlastností: a) aktivačno – motivačné vlastnosti

b) vzťahovo – postojové vlastnosti

c) výkonové vlastnosti

d) dynamické vlastnosti

e) sebaregulačné vlastnosti

f) vlastnosti psychických procesov a stavov

AKTIVAČNO – motivačné vlastnosti osobnosti

Majú charakteristický znak aktivizáciu osobnosti človeka do činnosti určitým smerom.

Do tejto skupiny vlastností patria: potreby, pudy, záujmy, záľuby / sklony, ašpirácie,

životné ciele / plány, zvyky

POTREBY: je to stav nedostatku alebo nadbytku niečoho teda stav jedinca ktorý

sa odchyľuje od jeho životného optima.

Delíme ich na tri skupiny:

biologické skupiny vznikajú vo vzťahu človek – príroda sú to potreby ako napr.: dých-

anie, teplo, jedenie

psychické potreby vznikajú vo vzťahu človek – človek, človek – spoločenská skupina

patrí sem potreba lásky, istoty, priateľstva...

Seberealizácia

Úcta

Patriaci

Bezpečnosť

Fyziologický

Potrebasebarealizácie

Dotýka sa snahymaximalizovať svoj

vlastný potenciál:sebauplatnenie, túžba po

naplnení byť najlepší

Potreby uznania

Súvisia s túžbou jednotlivca

vytvárať pozitívny obraz o sebe samom,

dosiahnuť uznanie, prestíž, úctu

a rešpekt ostatných, ale aj sebavedomie.

Sociálne potreby

Začlenenie jednotlivca do sociálnej skupiny,

vyjadrujú túžbu po láske, spoločenských

a priateľských vzťahoch

Potreba istoty a bezpečnosť

Ide o potreby osobných pocitov zahrňujúce ochranu, starostlivosť, istotua bezpečie

Fyziologické potrebyNajzákladnejšie potreby ako napríklad potreba potravy, vody,

spánku a sexuálna potreba

MASLOWOVAP y r a m í d a p o t r i e b

16 17

kultúrne potreby u každého jedinca sú individuálne a vznikajú

vo vzťahu človek – kultúra patrí sem: čítanie, vzdelávanie, návšteva kultúrnych

podujatí... Štruktúra potrieb hierarchia je u každého jedinca odlišná a závisí

od spoločenského prostredia ktoré na človeka pôsobí.

Témou ľudského správania sa veľmi podrobne zaoberá všeobecná psychológia, ktorá

motiváciu ľudského správania definuje ako:

„Motivácia je súhrnné označenie pre motívy a ich pôsobenie. Motív je faktor,

ktorý uvádza do pohybu – môže ísť o pohyb vo fyzikálnom priestore, alebo o po-

hyb psychický, pohyb myšlienok, predstáv, prianí, rozhodnutí atď., obecne možno

povedať, že motív je faktor uvádzajúci do pohybu v zmysle akejkoľvek činnosti či

akéhokoľvek procesu.“ (Říčan, 2007, s. 92)

Motív ľudského správania možno chápať ako:

model vákua – nedostatku, ktorý vychádza z pocitu prázdnoty, ktorá túži po napl-

není,

model pretlaku – vybitia, je to úplne iná predstava o motivácii, vyplýva

zo zovšeobecnenia iných prípadov. Jedná sa o prípady kedy k uspokojeniu a k upoko-

jeniu dochádza nie v prípade po dajakom zaplnení, ale naopak vtedy, kedy organizmus

zo seba niečo vydá, niečoho sa zbaví. Pri oboch týchto modeloch teda možno hovoriť

o tom, že po nasýtení či odreagovaní sa dôjde ku kľudovému stavu rovnováhy, k ho-

meostatickému vyrovnaniu. (Říčan, 2007)

„ Najobecnejším postojom hodnotovej orientácie, ktorá určuje celý životný štýl a ori-

entáciu človeka vo svete, nazývame hodnoty alebo hodnotové orientácie, ľudovo pov-

edané rebríček hodnôt.“ (Říčan, 2007, s. 105)

Chápeme ho ako najvyššiu abstrakciu konkrétnych postojov. Jednou z najznámejších

klasifikácií hodnôt, ktoré vytvorili psychológovia, sú doposiaľ hodnotové orien-

tácie staršieho nemeckého autora Sprangera, ktorý popisoval šesť typov ľudí podľa

uprednostňovania niektorých z týchto princípov:

Teoretický človek usiluje o poznanie pravdy. Poznanie zákonito-stí, podstaty sveta, vzťahov medzi ľuďmi, ktoré sú pre neho vedú-cou hodnotou. Spranger zdôrazňuje, nemusí ísť len o vedcov, ale takýmto teoretickým typom môže byť aj lekár, kuchár, jednoducho každý, pre koho je najdôležitejšou orientáciou vo svete poznanie toho čo sa deje, ako a prečo sa to tak deje.

Estetický človek hľadá vo svete zážitok, estetický dojem, alebo príležitosť k sebavy-

jadreniu Všetko vníma ako harmonické alebo neharmonické. Žije vo svete foriem,

farieb, zvukov a rytmov, nemusí byť vôbec umelcom ale estétom. Pokiaľ je pre neho

svet harmonický, prežíva šťastie a spokojnosť, avšak ak je svet disharmonický, cíti sa

nesvoj a trpí

Ekonomického človeka charakterizoval Spranger ako osobnosť hľadajúcu úžitok a zisk.

Je to podľa neho človek egocentrický, mysliaci len na vlastné blaho. Pre tento typ

človeka má hodnotu iba to čo je prospešné jemu samému, jeho rodine či skupine.

Sociálny človek hľadá seba v druhom, žije pre druhých, usiluje sa o všeobjímajúcu

lásku, lásku k ľudstvu. Sociálny typ osobnosti je popisovaný najrozpornejšie. Na jednej

strane Spranger zdôrazňuje jeho patriarchálnosť, na druhej stane však vyzdvihuje, že iba

prostredníctvom lásky k blížnemu môže človek stvrdiť svoju ľudskosť.

Mocenský typ osobnosti nie je podľa Sprangera človekom usilujúcim o administratívnu

moc, ale moc v jeho poňatí spočíva v podriadení sa vyšším princípom, v jednaní v du-

chu vyšších zásad. Moc teda definuje v čisto psychologickej rovine, ako činnosť, ktorá

determinuje jednanie a motívy druhých ľudí. Moc možno dosiahnuť nie len cestou fy-

zického nátlaku, alebo právnych noriem. Moc možno dosiahnuť aj čisto v duchovnom

zmysle.

Náboženského človeka vykresľuje Springer ako osobnosť, ktorá sa usiluje hľadať zmy-

sel života. Ide tu skôr o tzv. implicitne náboženskú orientáciu, ktorá nemusí byť viazaná

na rešpektovanie doktríny. Springer ako príklad uvádza Spinozu a G. Bruna, osobnosti,

ktoré boli z cirkvi dokonca exkomunikované

Hodnotové orientácie ako vysoko zovšeobecnené motívy je možno tiež rozlišovať

podľa základných smerov orientácie na:

Autotelické – majúce účel sám v sebe či v Ja.

Heterotelické – smerujúce k zvýznamňovaniu druhých.

Hypertelické – zamerané na nadosobné ciele a na ideály.

„Tento trojtyp hodnôt vystihuje príbeh zo starého Egypta: Faraónov pisár sa pýtal troch robotníkov na stavbe pyramíd: „Čo robíš?“ „Tesám kameň,“ odpovedal jeden, „Živímrodinu,“ bola odpoveď druhého, „Staviam chrám,“ povedal tretí.“ (Smékal,2007,s.258) Táto Táto kapitola sa zaoberá vysvetľovaním základných pojmov forenznej agresológie a rozoberá hlavne pojmy agresia - agresívne správanie, agresivita, hostilita a hnev.

18 19

AGRESOLÓGIA, AGRESIA

Skúmanie agresivity a agresie tvorí samostatnú vednú disciplínu, zaoberajúcu sa

skúmaním agresivity a agresie, ako aj ich príčinným pozadím, fenomenológie a pa-

tológie agresívneho správania. Všetky prejavy agresivity chápeme ako výsledok súhry

biologických činiteľov, kultúrnych a sociálnych vplyvov a ľudského sebariadenia, vychádzajúceho z polyeti-ológie agresivity.

Dobrotka 1999, skúma ako latentné nastavenie osobnosti k agresivite, tak aj štrukturálne a dynamické premenné, ktoré spúšťajú zvrat konania v agresívny čin, jednak možnosti preventívneho zásahu. Táto vedná disciplína agresológia rozlišuje terminologicky pojmy agresia a agresivita. Z tohto dôvodu je potrebné diferencovať tieto a vymedziť ich obsah. Oba tieto termíny však majú lexikálny pôvod v latinskom slove „aggredi“ – čo znamenalo „pristúpiť, priblížiť“. V modernom svete je všeobecne uznávaný význam „napádať, útočiť“, je to spôsob, ktorým niečo dosahujeme. Agresológia je interdisciplinárne odvetvie, ktoré sa zaoberá rôznymi formami násilia z biologického, psychologického, sociálneho a právneho hľadiska.

Agresívne správanie a agresia S termínom

agresia a AGRESÍVNEsprávanie široká verejnosť vo všeobecnosti spája také správanie, ktoré ničí, devastuje a poškodzuje iných.

Správanie, ktoré spôsobuje AGRESOR, chápeme ako agresiu voči nám, ale neuvedomujeme si, že agresia má viacero podôb, fyzické poškodenie inej osoby, materiálnu škodu prípadne správanie vyvoláva-júce psychickú nepohodu s tendenciou spätnej reakcie agresie na-padnutého.

Takéto vymedzenie agresie

však nemožno považovať za presné

a úplné. Jedinec môže inému ublížiť,

poškodiť ho aj neúmyselne, bez istého

zámeru a to tak ak svojou neopatrnosťou

spôsobíme škodu inému.Táto situácia istotne nie je agresiou.

Správanie ktoré charakterizuje agresiu

je také správanie, ktoré má určitý zámer

ublížiť druhému. Avšak ani toto vymedzenie agresie

nie je presné. Za istých nevyhnut-

ných okolností zámerné ublíženie

či spôsobenie bolesti rovnako

nemožno nazvať agresiou. Je to

napríklad vtedy ak lekár zašíva

ranu po úraze, napráva vykĺbenie

končatiny pacienta, spôsobuje mu

bolesť, koná zámerne, nemožno

však toto nazvať agresiou. Pod agre-

sívnym správaním rozumieme správanie,

ktoré je nevhodné, neprimerané, neo-

právnené, prekračujúce uznávaný rámec

pravidiel ľudského správania sa voči

sebe samému a iným ľuďom, platných

v danej kultúre.

AGRE

SIVI

TA

20 21

m n ý u každého jedinca. Agre-sia je jednot-kou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až d e š t r u k t í v n e konanie. Je možné ju ušho jedinca. Agresia je j edno tkou atívne

mný u každého jedinca. Agresia je jednotkou sprá-vania, charakterizo-vanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to ko-nanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa sprá-vame agre-sívne

m n ý u každého jedinca. Agresia je jednotkou správa-nia, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napad-nutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť oso-ba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite ho-voríme vtedy ak sa správame agre-sívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, ten-denciu sii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivi

m n ý u každého jed-inca. Agresia je jed-notkou správania, charak-terizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to ko-nanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tenden-ciu sii je prítomný u každého jedinca. Agre-sia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napad-nutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistent-ná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické fak-tory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov ame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné sprá-vanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo pred-metom. Je relatívne stála (per-zistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými bio-logickými faktormi (nap-ríklad stavba tela – konštitúcia, tem

m n ý u každého jedin-ca. Agresia je jednot-kou správania, charakterizo-vanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jed-ná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prí-tomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou sprá-vania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite ho-voríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktor-mi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochem-ické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresiv-ita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov ame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (per-zistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biolog-ickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, tempera-ment, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov mný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charak-terizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zvi-era alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jed-ná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prí-tomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jed-ná o útočnosť, útočné správanie,

m n ý u každého jedinca. Agre-sia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako na-padnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresiv-ite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou sprá-vania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, pria-my útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agre-sívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, ten-denciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (nap-ríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov ame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je pod-mienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov mný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správa-nia, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zvi-era alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jed-ná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jed-ná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické fakto-ry a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov ame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tenden-ciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov mný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napad-nutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jed-ná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako na-padnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa sprá-vame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať,

m n ý u každého jed-

inca. Agresia je jed-notkou správania, charak-

terizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia

jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju

charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera

alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovoríme vtedy

ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prítomný

u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charak-terizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia

jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok

na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tenden-

ciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (nap-

ríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov ame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb ale-bo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, tempera-ment, biochemické faktory a pod.﴿ a učením (hlavne sociálne učenie﴿. Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov mný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správania, charakterizo-vanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodedispozičnej agresivite hovo-ríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu sii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jed-notkou správania, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie.

Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v

rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tenden-ciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi

voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (perzistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená

vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament,

biochemické faktory a pod.﴿ a učením

Potenciálny sklon k agresii je prítomný u každého jedinca. Agresia je jednotkou správa-nia, charakterizovanou vlastnosťami ako útočnosť, násilnosť, deštrukcia jedná sa teda o nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie. Je možné ju charakterizovať ako napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku, ktorou môže byť osoba, zviera alebo vec,je to konanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť a uškodiť.

Pojem agresivitaO predispozičnej agresivite hovoríme vtedy ak sa správame agresívne v rôznych situáciách. „Jedná o útočnosť, útočné správanie, tendenciu napádať, uplatňovať silu prejavujúcu sa deštrukčnými činmi voči osobe, skupine osôb alebo predmetom. Je relatívne stála (per-zistentná) pohotovosť, ktorá je podmienená vrodenými biologickými faktormi (napríklad stavba tela – konštitúcia, temperament, biochemické faktory a pod. a učením (hlavne sociálne učenie . Agresivita je chápaná ako návyk útočenia, inštinkt, alebo pohotovosť na útok, závisí od vrodených faktorov a podmienok vonkajšieho a vnútorného prostredia.

“ (Strmen, Raiskup, 1998)

Pojem AGRESIAAgresiu vysvetľujeme teóriami v ktorých ide o vrodenú predispozíciu a pudovosť, ako

aj frustračnú teóriu. E. Fromm v roku 1967 priniesol humanistický koncept agresie, v kto-rom uviedol: „Človek je vo svojej podstate dobrý a je mu vlastná konštruktívna agresivita, slúžiaca na prekonávanie prekážok na ceste k uspokojovaniu potrieb a ochrane jeho vitál-nych záujmov.“ (E. Fromm, In: Ponešický, 2005, s. 226 - 228).

„Agresia – aggression, akt nepriateľstva, útok smerujúci vedome k poškodeniu druhého, k obmedzeniu jeho slobody a ku spôsobeniu psychickej alebo fyzickej bolesti.“ (J. Jandourek, 2007, s. 16)

Pojem hostilita

Hostilný postoj charakterizujeme ako prejav nepriateľskosti, negativity, odporu až úplnej zatrpknutosti voči iným osobám. Toto možno chápať ako sklon k nepriateľským činom, prípadne ako nepriateľské zameranie voči určitej osobe,

skupine, komunite, alebo dokonca celému sociálnemu prostrediu, ktorý sa môže ale nemusí prejavovať potrebou ubližovať iným. Hostilný postoj na rozdiel od postoja

22 23

agresivity je podmienený a formovaný hlavne psychosociálnymi vplyvmi. Hostilita ako postoj sám o sebe premietaný do sociálneho okolia, môže podnecovať a priamo alebo ne-priamo motivovať agresívne správanie, avšak nenadobúda charakter agresívneho prejavu

„Hostilita – hostility, nepriateľstvo, odmietanie sociál-nych kontaktov, verbálna i neverbálna komunikácia a koop-erácia. Opakom hostility je afiliácia.“(J. Jandourek, 2007, s. 99)

Pojem hnevSténická emócia hnev je veľmi častým prejavom agresie, nie je však nevyhnutným. Pre-

javuje sa stavom podráždenia z dôvodu nemožnosti dosiahnuť vopred stanovený cieľ. Tento prejav je zároveň aj formou latentnej agresivity voči osobe, prípadne osobám ku ktorým možno mať aj pozitívny vzťah. Táto emócia má svoju subjektívnu, kognitívnu, vegetatívnu a motorickú zložku. „Hnev ako negatívna emócia agresiu môže aktivovať, jedná sa o zmenu v celkovej aktivačnej úrovni organizmu, avšak za istých okolností môže túto rolu zohrať aj iná negatívna emócia akou je hnev, napríklad úzkosť, alebo pocit krivdy. Afekt hnevu môže mať psycho - patologické a psychologické dôsledky. Tieto dôsledky afektu hnevu môžu mať mnohokrát fatálne následky a pri súdnom pojednávaní sa hodnotí vražda v silnom afekte s psychologicky zrozumiteľnou provokáciou zo strany obete, a inak sa hodnotí chladná, do-predu premyslená a naplánovaná vražda.“ (Heretik, 1999, s.21)

AGRESIA A JEJ PODOBY

Agresia sa prejavuje v rôznych podobách a možno ju triediť podľa rôznych kritérií. Zistenia naznačujú potrebu hľadania pozadí pre definovanie rôznych prípadov agresie, smerujúcich k určeniu niekoľkých základ-ných typov. S ohľadom na dané skutočnosti je nutné opísať najznámejšie klasifikácie agresie z dôvodu zach-ytenia problémov pri klasifikácií kľúčových momentov. „Vondráček (1975) zdôrazňuje sociálny dopad agre-sie a ohrozenie hodnôt a chápe ju ako činnosť alebo čin, alebo úmyselné odmietnutie činnosti, ktoré vedie k poškodeniu alebo zníženiu nejakej hodnoty.”(Heretik, 1999, s.32)

Typy agresie uvádzané sociálnou agresiou:

1. fyzickú a verbálnu

2. ofenzívnu (útočnú a defenzívnu (obrannú)

3. priamu a nepriamu

4. adresovanú smerom von (pôvodcovi nepríjemností – alloagresia) a smerom dnu

5.

„Sú rôzne pohľady na agresívne prejavy. Z forenzno - psychologického hľadiska je obzvlášť významná klasifikácia inštrumentálnej ( tzv. predátorskej agresie, ktorá je typická pre mnohé znásilnenia, a hostilnej ( tzv. afektívnej agresie, ktorá je následkom konfliktov.“ (Heretik, 2000, s.37)

Základné rozdelenie a ich klasifikácia:

-altruistická – agresia zameraná na obranu iných

-hostilná – agresia zameraná na známu príčinu frustrácie bez ohľadu na to, či ide o človeka, -zviera alebo predmet

-sociálna – agresia sa prejavuje bezdôvodnou a neopodstatnenou kritikou všetkých aktivít osoby, ktorá je domnelou alebo skutočnou príčinou frustrácie

-verbálna – agresia preformovaná do nadávok, vyhrážok, osočovania a ironizovania každého aktu voči domnelej alebo skutočnej osobe, ktorá bola alebo mohla byť príčinou frustrácie. (Heretik, 2000)

Podľa stupňa spoločenskej závažnosti rozlišujeme:

agresiu navonok potlačenú, alebo fiktívnu

slovnú agresiu

agresiu voči veciam

agresiu voči zvieratám a ľuďom. (Heretik, 2000)

AGRESIA JEJ KLASIFIKÁCIA

Autor Lovaš klasifikuje typy agresie ako zreteľne od seba odlíšené a prelínajúce sa. Autor vo svojich klasifikáciách poukazuje na množstvo typov a foriem agresívneho prejavu a rovnako opisuje príčinnosť vzniku takéhoto agresívneho správania.

24 25

a inštrumentálnaagresia.

Čo sa týka teórie roviny sú tieto typy agresie explicitne od seba odlíšené, ťažké je však niekedy priamo určiť o aký druh agresie ide a to z dôvodu ich vzájomného prelínania sa. Inštrumentálne agresívny človek nie viac menej vôbec nazlostený a nepociťuje potrebu ubližovať pod vplyvom jeho negatívnych emócií. Obvykle jedinec poškodí inú osobu v snahe dosiahnuť svoj cieľ, ktorý ale nesúvisí s agresiou. Pre takéhoto človeka nie je odmenou zranenie alebo poškodenie osoby, jej cieľom je bežný okruh saturovania svojich vlastných potrieb, akými sú napríklad získanie peňazí na jedlo, alebo na majetok. Vyplýva teda z takejto klasifikácie , že pri inštrumentálnej agresii je poškodenie osoby prostriedkom na dosiahnutie svojho cieľa nea-gresívnym spôsobom. Afektívna agresia tvorí protipól inštrumentálnej agresie. Afektívnou agresiou je človek iritovaný, dokonca je častokrát až zúrivý. Tento jav spôsobujú silné negatívne emócie, tvoriace pozadie danej agresie. Takýto emocionálny stav je vyvolaný obyčajne dajakou okolnosťou – pro-vokáciou, prípadne provokujúcim podnetom. Afektívna agresia vzniká vtedy ak jej pred-chádza sled krokov k nej smerujúcej v podobe : podnetu – zlosti – agresie. Zlosť v nej vystupuje ako intervenujúca premenná, ktorá vyvoláva a následne vedie agresívne sprá-vanie. Dôležitý atribút paralelne vystupujúci s výskytom zlosti v prípade takejto afektívnej agresie

je jej cieľový charakter, ktorého zámerom je priame poškodenie obete. Samotný tento agresívny čin je zrealizovaný z dôvodu úmyselne spôsobiť poškodenie a následné zranenie. Emócia zlosti nemusí

nutne vyvolávať agresiu za každých okolností, rovnako však zlosť, aj keď je prítomná, nemusí byť jedinou, a ani postačujúcou a zároveň skutočnou príčinou agresie. Takéto správanie býva súčasťou

zložitejších asociačných sietí, ktoré sú tvorené emocionálnymi a kognitívnymi zložkami a inými dis-

pozíciami konať agresívne. V týchto prípadoch môže byť agresívne správanie sprevádzané hnevom, avšak tento hnev nemusel zapríčiniť samotné agresívne správanie. Hnev môže prebiehať súčasne spolu

s agresívnym správaním, vyvolaným inými podnetmi.

Ofenzívna a defenzívna agresia.

O ofenzívnej agresii hovoríme vtedy, ak sa jednotlivec snaží spôsobiť zranenie druhému človeku, poškodiť ho, kto sa nepokúša a ani sa predtým nepokúsil daného jedinca zraniť, alebo akokoľvek poškodiť. Defenzívnu agresiu poznáme vtedy, keď sa jednotlivec snaží spôsobiť zranenie či poškodenie iného, kto sa pokúša alebo sa už pokúsil zraniť tohto jednotlivca, poškodiť ho. Je potrebné ísť za deskriptívne diferenco-vanou ofenzívnou a defenzívnou agresiou a viesť k potrebe zaoberať sa odplácaním a provokovaním. Odplata je charakterizovaná ako prípad, keď je vykonaný agresívny čin preto, aby kompenzoval poškodenie utrpené predchádzajúcim útokom. Odplata je teda protiútok po tom, čo už došlo k poškodeniu a je akýmsi zadosťučinením za utrpené poškodenie. Agresia je vyprovokovaná vtedy, ak sa podľa úsudku útočníka, obete alebo svedka útočiaci stal obeťou skutku, ktorý si zaslúži byť kompenzovaným agresív-nym spôsobom. Nevyprovokovaná agresia nastáva vtedy, ak na základe úsudku útočiaceho, obete alebo svedka sa útočiaci správa agresívne voči inej osobe, ktorá nič nerobí alebo neurobila, čo by mohlo byť kompenzo-vané takýmto agresívnym správaním. Možno tu načrtnúť priamu súvislosť medzi provokáciou a spravodlivosťou. Nespravodlivým činom chápeme nevyprovokovanú agresiu a naopak vyprovokovanú agresiu pomocou

odplaty chápe ako vyrovnanie nespravodlivosti a nastolenia stavu rovnosti.

Afe

ktív

na

Proaktívna a reaktívna agresia.Reaktívna agresia tvorí agresívnu odplatu vyvolávanú interpretáciou, ktorú

iný človek vyvolal svojím hostilným zámerom. Toto odvetné agresívne správanie vnímame ako obrannú reakciu na určitý podnet, ktorý jedinec vníma ako ohro-zenie jeho vlastnej osoby. Účelom a funkciou takéhoto agresívneho správania sa je zahnať ohrozenie. Je to správanie, ktoré má reaktívny charakter a vzniká na základe správania, ktoré potencionálny agresor vníma ako ohrozujúce. K proak-tívnemu agresívnemu správaniu nie je potrebné vyprovokovanie agresívnym ani ohrozujúcim správaním sa inej osoby. Ako podnecujúci faktor v tomto prípade vystupuje dosahovanie istých špecifických pozitívnych cieľov. Motivačný pr-vok tu je anticipácia výsledku, voči ktorému je agresívne správanie prostried-kom. Zaraďujeme sem tyranizáciu, donucovanie, získanie dominantného posta-venia a inštrumentálnu agresiu. Autor Lovaš vo svojom diele „tyranizovanie“ (šikanovanie) charakterizuje ako správanie, ktorým sa opakovane ubližuje počas istého časového obdobia, pričom jeho typickým znakom je nerovnosť v moci tyranizátora a obete. Tyranizátor využíva faktu, že sa jeho obeť nedokáže, alebo nemôže účinne brániť. Tyranizovanie nemá reaktívny, afektívny charakter, nie je vyprovokované iným a ani vlastnou zlosťou. Toto správanie je také, ktorého cieľom je ubližovanie, nie je teda ani inštrumentálnou agresiou, nesleduje iný cieľ. Tyranizovanie afektívnej alebo inštrumentálnej agresie sa môže navzájom prelínať. Autoagresia je vtedy kedy terčom agresie je jednotlivec sám. Ide tu o prenos agresie prípade, že jednotlivec zo svojho neúspechu, alebo nezdaru, ktorý v ňom vyvolal zlosť, obviňuje sám seba, nedokáže nasmerovať svoj

26 27

agresívny prejav na skutočného pôvodcu jeho utrpenia. Tento prenos agresie častým javom v prípadoch veľmi tvrdého poškodzovania inými, napr. v prípade šikanovania. Prejavy auto-agresie majú rôzne podoby, ktoré následkom dlhodobého poškodzovania seba samého môže toto vyústiť až k suicidnému konaniu.

Druhy agresie podľa poškodenia.

Kritériá rozdeľujúce agresie môžu mať charakter poškodenia, kde jeho výsledkom bude rozdelenie agresie ako uskutočnenie činu. Druhou možnosťou je použitie klasifikácie podľa zámeru. V oboch prípadoch však môžeme rozlišovať nasledujúce druhy agresie:

-fyzické ohrozenie osoby

-fyzické ohrozenie majetku

-psychologické ohrozenie.

Formy agresívneho správania.

Konkrétna podoba rozličnosti správania je jedným zo zdrojov. Diferenciácia agresie sa v súčasnej dobe vykonáva na základe znakov, ktoré sa týkajú správania, za voľbu prostriedk-ov určujúcich formu agresie. Patrí k nim odlíšenie fyzickej a verbálnej agresie, bezprostred-nej a sprostredkovanej agresie. Bezprostrednosť a sprostredkovanosť agresie sa zvyčajne odvádza od interakcie. Bezprostrednou agresiou sa chápe priamy útok agresora na svoju obeť. Sprostredkovanou agresiou je v tom prípade, kedy agresor na svoj útok použije určitý medzičlánok, čo sa spája aj s časovým posunom útoku. Ako výsledok teda možno stanoviť nasledujúcu klasifikáciu:

-bezprostredná fyzická agresia

-bezprostredná verbálna agresia

-sprostredkovaná fyzická agresia

-sprostredkovaná verbálna agresia.

2.3. ŠTRUKTÚRA KRIMINOLOGICKÝCH TEÓRIÍ

Podľa pohľadu vývinu na človeka sa dynamizoval rozvoj biológie, genetiky, medicíny, psychológie a sociológie, menili sa i tieto názory. Od jednoznačne biologických náhľadov na predurčenosť zločinu v prípade určitých ľudí až

po sociologické ponímania človeka ako bytosti sociálnej, ovplyvnenej stavom spoločnosti,

sociálnou neistotou a inými škodlivými javmi. Biologické odkazy

na zločinnosť majú už iba historickú hodnotu.

Uvedieme iba najpodstatnejšie kriminologické teórie podľa Štablovej: (Matoušek, 2007)

Orientované biologicky, ktoré vychádzajú z toho, že ich zločinnosť je spôsobená vro-denými biologickými vlastnosťami alebo získanými biologickými pochodmi jedincov /napr. dedičnosť/.

Psychologicky orientované obracajú pozornosť na osobnosť páchateľa aj jeho duševné

stavy a psychické danosti.

Sociologické kriminologické teórie hľadajú zločinnosť v spoločenskom prostredí (v ro-dine, v škole, v zamestnaní, v neformálnych skupinách atď./

Multifaktorové teórie sú zamerané na vysvetľovanie príčin kriminality z hľadiska komplexného pôsobenia viacerých vnútorných ako aj vonkajších faktorov, ktoré sa môžu podieľať na vzniku delikvencie a zločinnosti.

Teórie agresivity a ich štruktúra

Teórie agresivity je možné diferencovať podľa toho, či hľadajú vysvetlenie vzniku agre-sie vo vrodených, pudových tendenciách, alebo ako následok jej vzniku prikladajú k vply-vu prostredia, t.j. učenia, socializácie. Niektoré z týchto teórií interpretujú agresiu veľmi špecificky. Teórie agresivity pri príčinách vzniku agresie u človeka, ktorá má mimoriadne iniciačný význam najmä pri vzniku násilnej trestnej činnosti. Vychádza sa v ich pointe zo skúmania správania zvierat a človeka, ako aj z biologických a sociálnych mechanizmov vzniku agresivity.

Názory na vznik agresivity môžeme rozdeliť do niekoľkých oblastí:

-Biologické

-Psychologické

-Sociálne

-Súčasné

-Modely agresivity.

28 29

R pnej fyzickej alebo in-telektuálnej menejcennosti. Celoživotnú snahu o nadradenosť označuje ako „túžba po moci“. Jedinci, ktorí sú v tomto úsilí často frustrovaní stanú sa úzko-stlivými a vyvinie sa u nich kom-plex menejcennosti. To, čo robí každého človeka jedinečným je rozdielnosť v spôsoboch, akými sa každý jedinec usiluje prekonať pocity menejcennosti.

C. G. Jung

zakladateľ analytickej psychológie zdôrazňuje, že túžby a snahy jedinca sú prejavom, kedy ide o túžbu po zjednotení seba. Táto teória poukazuje, že len zjednotením všetkých as-pektov osobnosti do zjednoteného seba môžeme získať kontrolu nad svojím osudom a riešiť konflikty zrelým spôsobom. V prípade, že sa osobnosť rozdelí do konfliktných tendencií pre neschopnosť zvládnuť tlaky života, výsledkom sú rôzne formy maladjustácie. Jung tvrdil, že hoci je osobnosť formovaná a určená libidom v ranom veku, rovnako je ovplyvnená aj budúcimi cieľmi a momentálnymi skúsenosťami. Neprijal a odmietol teóriu, že jadrom osobnosti a zdrojom konfliktov je sexuálny pud.. Libidom chápal akúkoľvek potrebu. Líšil sa aj svojím chápaním nevedomia. Tvrdil, že nevedomie prekračuje rámec individuál-neho osobného nevedomia, pretože je obklopené skúsenosťou celej kultúry, v niektorých všeobecných črtách dokonca celého ľudstva. Tento aspekt nevedomia nazval kolektív-nym nevedomím. V Jungovom obsahu kolektívneho nevedomia zaradil archetypy ako určité komponenty hlbinnej osoby, ktoré sú chápané ako pravzory či praobrazy v zmysle spoločných identických psychických štruktúr patriacich všetkým ľuďom. Predstavujú aké-si archaické formy emócií a obrazov, ktoré vystupujú ako reakcie na určité typ-ické udalosti akými sú smrť, nebezpečenstvo, zrada, hľadanie, ako aj reakcie na osoby – matku, otca, ženu, muža atď.

EÓRIA PSYCHOANALÝZY Podľa psychoanalytickejteórie je to, akí sme, d e t e r m i n o v a n é spôsobmi, akými sme si vytvárali svoje potreby a túžby. Osobnosť môžeme prirovnať

kryhe ľadovca. Vedomá časť osobnosti je ako vrchol kryhy ľadovca nad hladinou. N e v e d o m á zložka osobnosti – inštinktívna úroveň, čiže skrytá a neprístupná, je ako veľká časť kryhy ľadovca pod hladi- nou. Psychoanalytická teória podľa S. Freuda je centrovaná na predstavu vnú- torného konfliktu. Dobre poznal fyzi- ológiu a jeho teória má svoje korene v homeostatickom modeli motivácie. Podľa homeostatického

Tm

odelu telo

od

po

ve

dá

na stavy

dep

rivácie

snahou o ob-n

ov

en

ie

potrebných látok. Podľa F

reud

ov

ej teórie

sa p

os

tup

ne

sn

až

ím

e riešiť

konf-likty,

ohro-zujúce

našu d

uš

ev

nú

a emocionál-

nu

rovnováhu. V

ývin indi-

vídua v jed-n

otliv

ýc

h š

tád

iác

h

Mprebieha v nepretržitom procese prispôsobenia sa vnútornému konflik-tu. Svoju analýzu zameral na motivačné faktory, podľa neho spoločné všetkým ľudským bytostiam. Termínom li-bido označil hlavnú psychickú silu, ktorá motivuje ľudské bytosti – silu, ktorá je niekedy stotožňovaná so sexuálnou energiou v skutočnosti počas vývinu indivídua prejavujú-cou sa rôznymi spôsobmi.Zaoberal sa agresivitou z troch hľadísk:

Agresiu pokladal za jednu z fo-riem reakcie na intrapsychický kon-flikt medzi Ono, riadené princípom slasti, Ja a Nad Ja riadené princípom reality. Takýto konflikt vedie k frus-trácii, ktorej následkom je agresia voči okoliu alebo voči sebe samému.

Proti sebe postavil inštinkt života, tvorenia a lásky Eros a inštinkt smrti, deštrukcie a nási-lia Thanatos. Život je v takom prípade neustá-lym vnútorným bojom týchto dvoch protiklad-ných pudov a tendencií, v ktorom nakoniec víťazí smrť. Jeho teória vychádza z predstavy individuálneho vývinu ako procesu, ktorý pre-chádza piatimi psychosexuálnymi štádiami.

1. formy agresie poklad-al za sprievodný jav všetkých fáz psycho-sexuálneho vývinu človeka

2. agresia ako reakcia na frustráciu

3. agresivita ako primárny pud.

30 31

predpoklady AGRESÍVNEHO správania

Ďalšími faktormi, ktoré sa podieľajú na vzniku agresívneho správania sú konkrétne situácie, v ktorých sa jednotlivec nachádza.

Javy ako situačný podnet:

-situácie frustrácie. Situácia objavenia sa prekážky na ceste k cieľu človeka oproti pôvodnej Dollardovej frustračnej teórii, podľa ktorej frustrácia vždy vyvoláva agresiu, sa dnes usudzuje, že agresia je častou, ale len jednou možnou reakciou na frus-tráciu.

-priamy fyzický a verbálny útok. Priamy útok v podobe fyzického napadnutia alebo verbálneho ubližovania (urážky, osočovanie, nadávky, ponižovanie...) je faktorom, ktorý vcelku spoľahlivo vyvoláva protiútok, čiže rovnakú, agresívnu reakciu.

-fyzikálne charakteristiky situácie - prostredia. Vi aceré experimenty dokazujú, že vyššia pravdepodobnosť agre-sívneho správania nastáva v prostredí, kde je vysoká teplota, sil-ný hluk, nedostatočná ventilácia, zrejme preto, že v tom prípade je celá situácia vnímaná s vyššou hostilitou, ako nepriateľská, neprajná, zvýšene záťažová a nezvládnuteľná iným spôsobom ako agresiou.

Osobitne skúmané boli dva, možno povedať, špecifické prí-pady agresívneho správania, ktoré prebiehajú pod vplyvom, resp. v prítomnosti iných ľudí. Ide o agresiu pod vplyvom autor-ity a agresiu pod vplyvom skupiny.

V prvej a druhej podkapitole sme uviedli množstvo činiteľov, ktoré vyvolávajú a ovplyvňujú agresiu. V nasledujúcej časti uvedieme niek-toré z nich v podrobnejšej forme, ktoré sú podľa nášho názoru podstatné, a najčastejšie vplývajú na vznik agresie. (Výrost, 1996)SI

TUAČ

NÉ A

VO

NKAJ

ŠIE PODNETY

AGRESIE AKOAAktoréutorka

K. Horneyová zamerala svoju koncentráciuna tie druhy interpersonálnych konfliktov

môžu deti prežiť v rannom, formujúcom detstve. Jej predpokladom bolo, že u detí sa vyvíja základná úzkosť ako funkcia ich úplnej závislosti od rodičov v otázke prežitia. V prípade, že deti prežívajú odmiet-anie, nekonzistentné zaobchádzanie rodičmi, prirodzenou odpoveďou týchto detí sa stane reakcia hnevu a nepriateľstva. Deti však nedokážu slobodne vyjadriť svoju nepriateľskosť, keďže by to v ich situácii úplnej závislosti znamenalo ohrozenie. V tejto dileme má pôvod neurotického konfliktu. Osobnosť dieťaťa sa vyvíja prostredníctvom ich snahy vyrovnať sa s vlastnou úzkosťou. V takomto stave protirečivosti nepriateľstva a závislosti sa deti môžu rozhodnúť pre odmietnutie jedného alebo druhého, prípadne môžu medzi nimi kolísať.

Tieto podmienky môžu u detí vyvinúť zveličené a nerealistické potreby a môžu si vybrať jedno z troch neurotických riešení:

-neurotické smerovanie preč od ľudí, kedy sa dieťa snažia vyhnúť blízkym emocionálnym vzťahom,

-neuroticky smerujúci k ľuďom, kedy deti podriaďujú svoju identitu druhým v záujme získať ich ocenenie,

-jedinci smerujúci proti ľuďom, kedy sa deti snažia ovládať a riadiť druhých, aby sa vyhli pocitom zraniteľnosti, manipulujú s ostatnými

H.S. Sullivan, ktorý nesúhlasil s Freudovým zdôrazňovaním libida, naopak kládol dôraz na to, že osobnosť a jeho črty sú sociálnym produktom. Chápal osobnosť ako produkt ľudskej potreby vstupovať do vzťahov s inými ľuďmi. Bol presvedčený, že každá ľudská bytosť ustavične hľadá uspokojenie potreby interpersonálnych vzťahov a že táto sociálna potreba sa odráža na správaní jedinca. Názor, že sociálne udalosti, interakcie medzi jedincami a dôležitými ľuďmi ich života sú tým hlavným modelom, ktorý sa zjavuje vo vývine každého človeka tvoria jadro tejto jeho teórie.

32 33

AtakTento činiteľ možno označiť za ako najspoľahlivejší, ktorý vyvoláva priamu

agresiu. Tento útok môže mať dve formy: - verbálny a fyzický. Obe tieto formy sa považujú za spoľahlivejší podnet na vyprovokovanie agresia ako frustrácia. Napadnutá osoba zvyčajne reaguje protiútokom, čiže rovnakým spôsobom, akým bola napadnutá. Táto

odvodená agresia je odôvodnená, pretože je vyprovokovaná, a tým je teda aj prípustná. Je to možné chápať ako istý prostriedok na dosiahnutie rovnováhy. V chá-

paní primitívnej spravodlivosti to možno označiť ako princíp odplaty.

ZlosťVzájomná súvislosť zlosti a agresie býva niekedy taká tesná, že v niektorých prípadoch

je ich ťažko rozlíšiť. Z hľadiska príčinných súvislostí možno zlosť hodnotiť ako príčinu afektívnej agresie. Uvažuje sa tak na základe toho, že samotná zlosť musí byť niečím vyvol-aná, čo rozširuje reťazec súvislostí aj v samotnom vzťahu k agresii. Jej príčinou potom môže byť jeden z vonkajších podnetov, bez ohľadu na to, či sú označené ako averzívne, zlosť pro-vokujúca, alebo ako akútne podnety z prostredia. Takýto reťazec môžu komplikovať viaceré okolnosti. Uvedený reťazec okolností môže byť komplikáciou, že sa zlosť môže vyskytnúť súbežne s inou príčinou agresie, ale to môže byť aj nedoriešený vzťah zlosti a interpre-tácie udalosti. Zlosť a negatívne správanie sú nezávislé produkty negatívneho afektu, avšak môžu byť spojené s procesmi pamäti a poznávacími operáciami. Kľúčové je operovanie s myšlienkami, ktoré sa týkajú agresie. Myšlienky o agresii môžu ovplyvniť iné, sématicky blízke myšlienky. V prípade agresie sa jedná hlavne o vybavenie si hostilných schém.

Zvýšená aktivačná úroveň

Existuje predpoklad, že súčasná úroveň násilia je v priamej súvislosti s rýchlym tempom súčasného života a s celkovou úrovňou hluku ako aj zhlukovaním sa ľudí. Zvýšená aktivačná úroveň sa chápe aj ako spolupodieľajúci sa činiteľ v súvislosti s ďalšími fenoménmi. Lovaš uvádza, že podľa Zillmana sa aktivačná úroveň vyvolaná jednou situáciou môže preniesť a zvýšiť iným emocionálnym stavom. Predpokladal, že vyjadrenie zlosti závisí od nižšie uve-dených faktorov:

-naučených dispozícií a návykov osoby

-od zdroja aktivácie alebo energizácie

od toho, ako človek interpretuje svoj aktivačný stav (čomu pripisuje svoju zvýšenú aktivačnú úroveň).(Výrost, 1996)

AGRESÍVNE SPRÁVANIE A JEHO VNÚTORNÉ

PODPORUJÚCE FAKTORY

Vnútorné faktory spočívajúce v psychike jednotlivca, podporujúce, alebo spúšťajúce agresívne správanie zaraďujeme do dvoch skupín faktorov: faktory súvisiace s osobnost-nými dispozíciami jednotlivca a tzv. sprostredkujúce procesy prebiehajúce v jeho osobnosti.

Frustrácia

Frustráciu možno chápať ako stav vznikajúci vtedy, keď nejaké okolnosti zabraňujú v dosiahnutí cieľa. To v podstate znamená, že frustrácia je výsledok neschopnosti jednotlivca skončiť prebiehajúcu sekvenciu správania sa. Dnes podľa niektorých autorov je frustrácia zriedkavejšie príčinou agresie, ako sa všeobecne tvrdí, pretože vznik agresie môžu vyvolávať aj iné činitele. Napokon Berkowitz vyslovil základnú myšlienku, v ktorej tvrdil, že frustrácie vyvolávajú agresiu preto, lebo sú averzívne. Jeho navrhovaná formulácia znie: „ Frus-trácie sú averzívne udalosti a generujú sklon konať agresívne len do tej miery, do akej vyvolávajú negatívny afekt“. (Výrost, 1996, s.66)

34 35

Dispozičné pozadie agresieOsobnosť človeka je zložená z množstva vlastností, ktoré sú jej relatívne stálou súčasťou.

Ide o vrodené inštinkty, vlastnosti zdedené po predkoch, ako je napr. intelektová kapacita, temperament, prípadne psychické poruchy a s nimi spojené vlastnosti ( napr. citová labilita, sklon k depresii). Vlastnosti osobnosti sú relatívne trvalé dispozície jedinca k správaniu. Znamená to, že aj prípadné agresívne správanie je ovplyvnené osobnostným pozadím jed-inca, ktoré je interindividuálne odlišné. Preto môžu dvaja a viacerí ľudia v rovnakej situácii reagovať rôzne v závislosti od svojich osobnostných dispozícií.

Dispozičným pozadím agresie rozumieme:

A. Premenlivé charakteristiky osobnosti jednotlivca, súvisiace s jeho mo-mentálnym stavom, t.j. aktuálnym psychickým stavom, ktorý je výsledkom dlhodobejšieho pôsobenia predchádzajúcich udalostí, vplyvov, činiteľov, zvyšujúcich pravdepodobnosť agresívnych reakcií, (choroba, únava, vyčerpanosť, dlhodobá záťažová situácia).

A. Relatívne stabilné osobnostné charakteristiky jednotlivca, vyplývajúce z jeho konštitúcie, a ktoré sa sformovali počas jeho vývinu. Nazývame ich stabilné osobnostné predispozície.

Do tejto skupiny faktorov zaraďujeme:

- Niektoré prvky biologickej determinácie, teda vrodenej výbavy, ktorú si človek prináša na svet, a to najmä:

- niektoré charakteristiky fungovania nervového systému, ako je prevládanie vzruchu nad útlmom, rýchla aktivácia niektorých častí mozgu, ktoré sú dnes identifikované ako časti riadiace agresívne správanie,

- dedičnosť, výskumné porovnávanie agresívneho správania dvojčiat prinieslo zistenie, že agresivita je čiastočne zdedená,

- odlišné charakteristiky biochemických procesov organizmu jednotlivcov, napr. odlišné chemické zloženie krvi (prítomnosť niektorých látok v krvi zvyšuje citlivosť človeka na agresívnu stimuláciu, napr. nízka hladina cukru, vysoký obsah mužského hormónu testosterónu, znížený metabolizmus serotonínu, látky v mozgomiešnom moku),

- niektoré osobnostné vlastnosti, napr. temperament, impulzivita a samozrejme vlastnosti súvisiace s psychickými poruchami osobnosti (psychózou, poruchou osobnosti – psychopatiou),

- vplyv pohlavia a veku, mužský hormón testosterón vedie k väčšej miere agresivity chlapcov oproti dievčatám. Hladina testosterónu sa významne zvyšuje v období dospievania, kedy sa tiež objavuje viacej agresívnych prejavov. Agresívne prejavy chlapcov sú však častejšie aj v období pred zvýšením hladiny hormónov, čo súvisí s naprogramovanou možnosťou agresie v mozgu mužov. Prejavy agresie vzhľadom na pohlavia sa taktiež líšia. Chlapci preferujú skôr fyzickú agresiu, dievčatá skôr verbálnu a nepriamu agresiu.

AGRESIA AGRESIAAGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA

AGRESIA AGRESIAAGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA

AGRESIA AGRESIAAGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA AGRESIA

AGRESIA AGRESIA

Agre-sívne správanie

nevzniká automaticky na základe osobnostných predispozícií alebo

pôsobenia vonkajších averzívnych podnetov. Niektorí ľudia v tej istej situácii a s približne rovnakými psychickými charak-

teristikami (temperamentovými vlastnosťami, vlastnosťami NS) reagujú rôzne. Zdá sa, že fungujú ešte naviac akési vsunuté články, spros-tredkujúce procesy, ktoré ale boli doteraz opísané skôr ako teoretické konštrukty založené na teoretických predpokladoch (Lovaš, 1997). Tieto sprostredkujúce procesy v osobnosti sú vyvolávané vonkajšími podnet-mi, ktoré opisujem nižšie. K sprostredkujúcim procesom radíme zvýšenú aktivačnú úroveň a kognitívne mediátory:

Zvýšená aktivačná úroveň (arousal). Každý človek sa nachádza v každej situácii v určitej úrovni aktivácie – určitého vybudenia, pohotovosti a chuti či potreby niečo robiť a pod. Úroveň aktivácie súvisí širšie s os-obnostnými vlastnosťami jednotlivca (napr. extrovert je všeobecne viac nabudený ako introvert), ale u konkrétneho jednotlivca sa mení situačne. Vo všeobecnosti platí, že pravdepodobnosť agresívneho správania sa zvyšuje so zvyšovaním stavu aktivácie. Stav aktivácie zvyšuje spôsob prežívania situácií (ich subjektívna dôležitosť, význam, náročnosť), ale i vonkajšie okolnosti – napr. pôsobenie hluku, práca vo vysokých teplo-tách, telesné cvičenie.

Sprostredkujúce procesy

v osobnosti jednotlivca

Naučené vzorce správania. Agresívne správanie môže byť naučeným prejavom, vzorcom,

ktorý sa postupne v procese vývinu jedinca stáva trvalou súčasťou jeho reaktivity. Dieťa si

osvojí vzorce agresívneho správania najmä ak vyrastá v prostredí, kde sa stalo bežnou nor-

mou a modelom správania, ktoré dieťa nevedomky imituje a stotožňuje sa s nimi. Výskumy

ukazujú, že napr. agresívne správanie otca je modelovým správaním pre syn aj napriek tomu,

že v detstve syn toto odmieta. Pôsobenie modelového správania je veľmi silné, v dospelosti sa

často automaticky stáva súčasťou správania človeka. Naučenie agresie prebieha, ak dieťa zistí,

že používanie inštrumentálnej agresie sa vypláca, vedie k dosiahnutiu určitých cieľov. Agre-

sia sa stáva používaným vzorcom, sociálnou technikou, ktorú dieťa aplikuje voči určitej sku-

pine osôb (slabším, mladším, ale tiež autoritám),tento vzorec má tendenciu sa generalizovať

(rozširovať aj na sociálne situácie v ktorých bol pôvodne uplatňovaný). I v tomto ohľade sa

prejavuje vplyv kultúry na osvojovanie si agresie u chlapcov a dievčat. „ Správny“ chlapec je

podľa vzorcov schopný fyzickej obrany či útoku, keď ho napadnú, pre dievčatá toto neplatí,

sociálne prostredie preto ovplyvňuje zvýšenú mieru prejavov agresivity u chlapcov.

36 37

V súvislosti s týmto javom vytvoril Zillmann teóriu transferu excitácie. Podľa nej sa aktivačná úroveň vyprovokovaná jednou situáciou môže preniesť a zvýšiť iným emocionálnym stavom. Takže ak napr. človeka excitovaného hlukom niečo nah-nevá, emócia zlosti spolu s vysokou úrovňou aktivácie spustí agresívne správanie. Kľúčovým pojmom tejto teórie je zlosť, ktorá je bezprostredným pozadím afek-tívnej agresie. Zlosť môže byť vyvolaná priamo averzívnym podnetom, ktorý vyprovokuje agresiu, ale tiež inými podnetmi, ktoré s pria-mym podnetom vyvolávajúcim agresívnu reakciu nesúvisia. Nap-ríklad pri sledovaní filmu násilného charakteru sa človek dos-táva do stavu zvýšenej aktivity, v dôsledku čoho začne inak vnímať okolie. Jeho kognitívny aparát sa naladí na vnímanie a interpretáciu javov ako nepriateľských, ohrozujúcich. V tom prípade môže celkom neutrálny, nie averzívny podnet (otázka manželky na neho smerovaná) byť vnímaný ako nepriateľský (averzívny) a vyvolať agresívnu reakciu. Takto vidí utváranie a pôso-benie zvýšenej aktivačnej úrovne L. Berkowitz. S jeho náhľadom súvisí aj pôsobenie druhého sprostredkovaného procesu – kognitívnych mediátorov.

-Kognitívne mediátory. V každej situácii robí človek to, čo nazývame kog-nitívnym spracovaním situácie. T.j. interpre-tuje, hodnotí situáciu z hľadiska rôznych kritérií – je príjemná, ne-príjemná, je pre neho b e ž n á ,

záťažová, má pros-

triedky na jej zvládnutie,

nemá atď. V prí-pade podnetov pro-

vokujúcich možnú agresiu interpretuje

najmä zámer iniciáto-ra. Významný z hľadiska

tohto hodnotenia nie je pri-tom skutočný zámer iniciá-

tora, ale to, ako je jeho zámer vnímaný človekom, ako si ho vy-

kladá. Rozhodujúce nie je, či osoba má skutočne nepriateľské úmysly, ale či

my to tak vnímame. Znamená to, že v danej situácii človek spracúva sociálne kľúče (podnety)

a dôležité je to, ako ich spracúva a či to robí adekvátne. Na základe výskumných zistení boli vytvorené viaceré teórie

kognitívnych aspektov agresie, napr. sociálno-kognitívna teória agresie, teória atribúcie, rozhodovania a spracúvania informácií,

ktorej autormi sú K. A. Dodge a N. R. Crick (podľa Lovaša, 1997). Podľa teórie rozhodovania a spracúvania informácií je kompetentné sprá-

vanie v konkrétnej sociálnej situácií závislé od adekvátneho spracovania sociálnych podnetov. Pre sociálne podnety používajú autori teórie termín so-

ciálne kľúče. Vypracovali model sociálnej kompetencie a spracovania sociálnych informácií, ktorý predstavuje postupnosť spracovania sociálnych podnetov. Postup

tohto spracovanie je nasledovný:

1. dekódovanie relevantných kľúčov (tých, ktoré sa vzťahujú k provokácii),

2. interpretácia týchto kľúčov (vrátane interpretácie zámeru provokatéra),

3. výber jednej alebo viacerých možností odpovede - správania ako reakcie na kľúče,

4. rozhod-nutie o odpovedi (reakcii) na situáciu,

5. uskutočnenie odpo-vede.

Správne spracovanie sociál-nych kľúčov (prichádzajúcich podnetov) je znakom sociálnej kom-petencie jednotlivca, pričom adekvátna reakcia je založená na jeho kompetent-nosti vo všetkých krokoch spracovania so-ciálnych informácií. Nesprávne spracovanie v ktoromkoľvek kroku zvyšuje pravdepodobnosť neprimeraného, deviantného správania, agre-sie (je znakom nekompetentnosti jednotlivca). Najdôležitejšou časťou je určite dekódovanie sociál-nych kľúčov, v ktorom hrá dôležitú úlohu skúsenosť jed-notlivca (kedy bol skutočne napadnutý, kedy boli rodičia agresívni, čo ich agresivite predchádzalo...). Významnú úlohu pri dekódovaní a interpretácii informácie majú atribučné procesy, rozhodovanie jednotlivca o tom, komu alebo čomu pripíše príčinu provokujúceho podnetu a aký mu prisúdi zámer. Jednotlivec robí úsu-dok, založený na kauzálnych atribúciách, jeho reakcia závisí od toho, či poškodenie, ktoré sa mu stalo, posúdi ako:

-náhodné (nezámerné, nedalo sa predvídať),

-predvídateľné (nezámerné, ale dalo sa predvídať),

-zámerné ale odôvodnené (zámerné poškodenie motivované pozitívne),

-zámerné a neospravedlniteľné (motivované neprijateľnými motívmi).

2.6.1. Inštinktivistické teórie agresivity

E. Fromm sa zameriaval na paradox, že v moderných spoločnostiach, predstavujúcich masové spoločnosti, trpí veľa ľudí izoláciou, osamelosťou

až beznádejou. Veril tomu, že v každom človeku sú skryté hodnotové dimenzie: láska k životu – láska k smrti, láska k blížnemu – narcizmus,

sloboda – fixácia na matku. U jedinca charakterizovaného skôr lásk-ou k smrti, narcizmom, fixáciou na matku, môže viesť k vzniku

tzv. nekrofilného charakteru, pohotovosti k sadizmu (napr. diktátori – Hitler, Stalin . „Nevedomé sily ľudského mysle-

nia a energie sú integrované do systému, ktorý pomenoval „charakter“. V každom z Freudom popísaných charakter-

ov, napr. orálno-sadistickom či análnom, má agresivita svoje mechanizmy prepracovania a vyrovnania sa

s realitou.“(Heretik, 1999, s.24,25)Prínosom E. Eriksona je vytvorenie psychosociálnej teórie

vývinu a poznania, že charakter ega nie je de-terminovaný iba vnútornými silami, ale je

determinovaný aj sociálnymi a kultúrny-mi vplyvmi. Jedincove fungovanie

a jeho vývin ovplyvňuje rovnako so-ciálna skúsenosť, ako aj dedičnosť.

Táto jeho teória vývinu zahrňuje aj psychosociálne a psycho-

sexuálne aspekty rastu a zmien. Erikson rozde-

lil vývin na osem fáz /dojča, rané detstvo,

hrový vek, školský vek, adolescen-

cia, mladší dospelý vek,

38 39

dospelosť, zrelý vek/. Inštiktivistickým ponímaním agresiv-ity sa zaoberali aj nepsychoanalitický autori, ktorí agresivi-

tu pokladali za primárny motív táto teória bola nazývaná aj ako „etologická teória agresivity“ . Predpokladalo sa dlhú dobu, že

agresia je človeku daná, vrodená a že jej príčinou sú inštinkty, pudy agresivity, ktoré sú zdedené a dané do vienku každému človeku. Tým-

to spôsobom vysvetľoval agresiu aj etológ K. Lorenz, ktorý predpokladal, že agresia je odvodená od inštinktu, ktorá je zameraná proti členovi toho is-

tého druhu. Existenciu agresívneho inštinktu vysvetľoval biologický-mi dôvodmi, potrebou človeka brániť si svoje teritórium, zachovať rod, získať

potravu, uspokojiť teda základné biologické potreby. Inštinkt agresivity chápal po-dobne ako sexuálny, teda ako zdroj energie, ktorá sa dopĺňa a hľadá príležitosť na

uvoľnenie. V prípade ak sa táto energia nahromadí, potrebuje aj ventil, kedy si človek potrebuje vybiť svoju zvyšnú energiu napr. formou boja. Pri určitom stupni nahromad-enia sa agresivity dochádza väčšinou k aktívnemu vyhľadávaniu stimulu – apetenčné správanie alebo k tzv. reakcii naprázdno. Tvrdil, že človek je jediným živočíchom, ktorému hrozí vyhynutie v dôsledku intradruhovej agresie. Etologicky analyzoval pseudodruhovosť a militantný entuziazmus, ktorý sa prejavuje ako obracanie energie „ proti tým druhým“, čiže možno hovoriť, že analyzoval negatívnu energiu nacionalizmu, rasizmu a triedneho boja. Rovnako pripúšťa aj vplyv negatívnych sociálnych javov, ktoré nazýva dehumanizácia. Tieto vplyvy negatívne sociálnych javov môžeme zaradiť medzi smrteľné hriechy civilizácie: narušenie mechanizmov odovzdávania tradícií z generácie na generáciu, sociálna izolácia spôsobená preľudnenosťou v mes-tách tzv. pseudodruhovosť ako následok historicky veľmi odlišného vývoja v rôznych etnických a sociálnych skupinách a kultúrach. V sociálnej organizácii ľudí to vedie k zvláštnym druhom premiestnenia, ako tzv. mili-tantný entuziazmus. V našom chápaní to znamená presmerovanie agresie proti cieľom tolerovaným v určitej spoločnosti (národnostné a rasové menšiny, ideologickí a náboženskí nepriatelia . Obdobne sa chápala agresia i v psychodynamických teóriách (psychoanalýza , agresívny pud je tu ponímaný ako súčasť výbavy človeka, uložený v nevedomí, predstavuje energetický zdroj a hľadá cestu k uvoľneniu, uspokojeniu – či už priamo, útokom, alebo nepriamo sublimáciou, symptómom.

Psychoanalytický pohľad na motiváciu jedinca zdôrazňuje význam niekoľkých vrodených pudov, ktoré sú asociované so sexualitou a agresivitou. Sociálna psychológia nám poskytuje širší záber ľudských potrieb, túžob, zároveň nám však poukazuje na spôso-by, ako konkrétne situácie a sociálne vzťahy, ktoré môžu vyvárať alebo vzbudzovať potreby a motívy pôsobia. Predstavitelia psy-choanalýzy ako aj predstaviteľ etnologickej teórie zastávali hydraulický model, ktorý predpokladá, že je nezdravé priam autodeštruktívne, ak jedinec nemôže svoju agresívnu ener-giu vypustiť pomocou odreagovania. U Freuda je agresivita v službách smrti – Thanatos u Lorenza agresia slúži životu čo sú dva rozdielne pohľady. Tak povediac zlo zvierat sa stáva skutočným zlom u človeka, napriek tomu, že podľa Lorenza jeho korene nie sú zlé.

Behaviorizmus

„Ľudia môžu hovoriť, môžeme sledovať ich správanie, ako sa utvára rôznymi pohybmi, môžeme naslúchať ich reči, ale kto je schopný nahliadnuť do ich myšlienok, kto pozná, čo si nesú vo svojich srdciach, čo ich vnútorne poháňa a o čo usilujú? Táto parafráza, voľne re-produkujúca úvahu cirkevného mysliteľa Augustína (334-430), výstižne vyjadruje základnú pozíciu behaviorizmu.“(Čírtková, 2006, s. 19)

J. Dollard nadviazal na predchádzajúce teórie svojou veľmi známou frustračnou teóri-ou agresie, ktorej je autorom. Táto teória poukazuje na to, že univerzálnym faktorom, ktorý spúšťa agresívne správanie je frustrácia teda situácia, v ktorej sa do cesty jedinca k vytýčenému cieľu postaví viac-menej neprekonateľná prekážka. Pud je práve podľa tejto teórie hnacou silou, ktorú prežívaná frustrácia uvoľňuje. Frustračná agresívna hypotéza: „Výskyt agresívneho správania vždy predpokladá frustráciu a, naopak, existencia frustrácie vždy vedie k nejakej forme agresie“. (Zillman, 1979, s. 126)Okrem Dollarda aj ďalší pred-stavitelia tejto frustračno – agresívnej hypotézy dospeli k jednotnému záveru, že agresia môže byť nahradená skrytou agresiou alebo inou reakciou, v závislosti od intenzity frustro-vanej potreby, výšky trestu, ktorý je možné očakávať ako dôsledok takejto agresie.

Miller uvádza, že agresia je len jedna z rôznych variácií na frustráciu, ale trval na tom, že akékoľvek agresívne správanie je spôsobné frustráciou.

Podľa Millera vývoj k agresii narastá silou a počtom frustrovaných potrieb a stupňom narušenia frustrovaného správania.

Frustrácia podporuje a produkuje veľké nutkanie na širokú škálu reakcií, pričom agresia je len jednou z nich. Túto frustračnú hypotézu možno zhrnúť do schémy:

frustrácia – agresia – katarzia.

Rosenzweig tvrdil, že frustráciu možno prežívať aj ako prekážku, alebo ohrozenie niek-torých potrieb a ohrozenie ako celku. Z tohto dôvodu Rosenzweig kategorizuje agresiu na:

agresiu mimo objektu, teda inpunitívnu

agresiu zameranú proti prekážke, teda extrapunitívnu

obrátenú agresiu proti subjektu, teda intrapunitívnu.

Rosenzweig vo svojej práci uvádzal frustračnú toleranciu ako mieru osobnostnej znášanlivosti frustrácie. Bandura a Selg zdôrazňovali mechanizmy sociálneho učenia pri vytváraní návyku útočenia. Spätné pozitívne väzby agresívneho konania (ocenenie, efektívnosť konania vedú k zvýšeniu pravdepodobnosti nového výskytu agresie.

40 41

Behavioristi sa úplne odkláňajú od teórie pudu a tvrdia, že podstata je v tom, že jed-náme a myslíme spôsobom, ktorý sa nám osvedčil ako úspešná metóda k dosiahnutiu toho, čo sme chceli. Podľa behavioristov je agresivita a iné formy nášho správania len naučené a založené na tom, čo sa snažíme dosiahnuť. V našom chápaní to znamená, že naše správanie a agresivita je iba prostriedkom ako dosiahnuť čo najväčších výhod.

Predstavitelia Yalskej univerzity tvrdia, že agresivita nie je vnútornou dispozíciou pod-

mienenou biologicky, ale vzniká a utvára sa v procesoch nášho učenia. Je teda v zásade

prístupná korektívnym vplyvom a spravidla ju možno vhodným pôsobením prostredia

upraviť do akceptovateľnej podoby. Nie je nutné hľadať vnútorne agresívneho jedinca

za agresívnym správaním, nutné je hľadať jedinca frustrovaného. Je preukázané, že frus-

trácia nevedie každého jedinca vždy k agresívnym prejavom. K takýmto prejavom patrí

napríklad únikové správanie, ak človek neútočí na vzniknutú prekážku, ale pred ňou uniká

(napr. Zmena spoločenského statusu smerom dole . Nakoľko sa preukázalo, že pôvodná

teória o bezpodmienečnom spojení frustrácie a agresie bola nesprávna, bola táto teória ne-

govaná a vymenená za teóriu, že nie každá agresia má vo svojom motivačnom pozadí frus-

tráciu.

Sociálne učenie„Uskutočňuje sa pozorovaním a napodobňovaním správania, postojov a emocionálnych reakcií druhých

ľudí.“(Hartl, 2004, s. 254)

Protipól teórií o vnútorných zdrojoch agresie tvoria teórie, ktoré chápu agresiu ako sociálne naučené správanie, ktoré si jednotlivec osvojí v procese socializácie, sociálnym učením (preberanie modelového sprá-vania. Základom týchto teórií je Bandurova teória observačného učenia. A. Bandura je presvedčený, že agre-sívne správanie je nutne naučené správanie a je to spôsob správania, ktorý ako inštrumentálna reakcia vedie k uspokojeniu potrieb, čím sa upevňuje, posilňuje ako účinný a žiaduci spôsob správania. K tomuto naučeniu agresie dochádza na základe učenia podmieňovaním v prípade, ak agresívne prejavy pomáhajú dieťaťu dosiahnuť jeho vytýčený cieľ, znamená to, že dieťa je za agresívny prejav odmenené ( v niektorých prípadoch aj odmenou v podobe potrestania . Ako prvotné prejavy tohto javu možno považovať hádzanie predmetov, krik, kopanie dieťaťom, ktoré si takýmto spôsobom vynucuje a aj napokon získava pozornosť rodičov. Trest za jeho správanie je tak odmenou. Na základe uvedeného sa takéto agresívne správanie dieťaťa môže stať trvalou súčasťou jeho správania, zautomatizuje sa, stane sa súčasťou jeho osobnosti, jeho vzorcom, ktorý používa už aj nevedome v situáciách podobných situácii pôvodnej. Možno to chápať tak, že ak sa dieťa naučilo vynútiť si pozornosť rodičov zúrivým spôsobom, akým je krik, nadávanie, vyhrážanie sa, telesné napádaním, bude s vysokou pravdepodobnosťou toto správanie používať aj neskôr, ak bude potrebovať získať pozornosť iných ľudí v len relatívne iných situáciách. Nesmieme zabudnúť, že odmenou a posilnením efektívnej agresie, ktorá je účinná vzhľadom na cieľ je rovnako odstránenie vnútorného napätia, zníženie zlosti, ako aj eliminácia vonkajších nepríjemných podnetov, v neposlednom rade sociálne povzbudenie a odmena v podobe uznania rovesníkov, ktorá je častá najmä vo veku adolescentov.

Modely agresivity z biopsychosociálneho

hľadiska

V súčasnej dobe sa väčšina autorov prikláňa k ná-zoru, že agresia je multikauzálne podmienený jav, čiže

správanie, ktoré má viacero príčin. C.A. Anderson a R.G. Geen reprezentujú integratívny pohľad, ktorý hovorí, že k agresii dochádza

vtedy, ak je podnetom, ktoré vyvolávajú agresiu, vystavená osoba, ktorá má vrodené či naučené predispozície konať agresívne.

G.Dobrotka vo svojich teóriách tvrdí, že agresivita je len dispozičným základom agresie, ktorý zostáva latentným, kým ho rôzne vnútorné a vonkajšie podmienky neaktivujú a nemotivujú. Agresivitu radí medzi popudivé fenom-ény, ktoré nemajú inštinktívne zakódovanú väzbu na istý objekt a ani formu realizácie. Z tohto dôvodu podľa neho agresivita podlieha učeniu, aktivácii či priamo inštruktáži zo strany sociálneho učenia. Vplyvom výchova, učenie a resocializačného snaženia môžu aj agresivitu jedinca tlmiť alebo previesť na

ventilové koľajnice činnosti ako šport, profesijná špecializácia.

V. Vondráček a V. Študent poukazujú na to, že pri utváraní agresivity vply-vy dedičných faktorov, stavu CNS (diencefalickej funkcie, endokrinné, toxikoinfekčné, traumatické poruchy a psychosociálne faktory ( frustrácia, úzkosť, patogénne výchovné činitele – nedostatok kladných citových väzieb v rodine, hrubé zaobchádzanie, schvaľovanie agresie, ponižovanie alebo prefer-ovanie súrodencov. Možnosť zvýšenej agresivity autori predpokladajú pri niek-torých endogénnych psychózach alebo pri organických poškodeniach mozgu. Ľahšie formy agresie sa vo väčšine vyskytujú pri neurózach, ktoré vplývajú z celkovo zvýšenej iritability. Pri psychóze rezonantnej mánie bola tiež zistená zvýšená agresia. Agresia sa pri schizofréniách, okrem paranoidno-perzekučnej formy vyskytla väčšinou ako reakcia na obsahy bludov a halucinácii. Typická pri organických mozgových poruchách a psychózach sa javí agresia ako násle-dok porušenia tlmivej funkcie kôry, ktorá nie je schopná tlmiť či regulovať impulzy z podkôrových oblastí. Táto agresivita je často výraznou črtou psycho-

patickej osobnosti, ako je agresívny psychopat.

42 43

Typológia agresívnych psychopatov

-astenický agresívny psychopat je introvertný, úzkostlivý jedinec, ktorý dlho potláča agresivitu, ktorá zvyčajne prepukne s prekvapujúcou silou na často nepatrný podnet,

-sténický agresívny psychopat je vlastne opakom prechádzajúceho astenického agre-sívneho psychopata, je to človek extrovertný, hypertýmny, prekypujúci energiou, konfliktný, nezdržanlivý, neschopný ovládať svoje agresívne reakcie ani pri bežných konfliktoch

-expozívny epileptoidný psychopatie jedinec často s hraničným alebo pozitívnym EEG nálezom a jeho agresívne reakcie sú dôsledkom výbušnosti či oslabenia racionálnej kontroly afektivity. Pre tento typ psychopata je príznačne náhle a neprimerané, útočné konanie.

Vývinoví a sociálny psychológovia na základe ich výskumu považujú za dôležitý mediá-tor medzi agresiou a prosociálnym správaním „empatiu“ a „altruizmus“. S. Feshbach a N. Feshbach sú presvedčení, že empatiu tvoria tri základné súčasti:

1. kognitívna schopnosť rozlišovať afektívne kľúče u druhých,

2. kognitívne spôsobilosti na porozumenie perspektívy a rolí druhých osôb,

3. afektívna reaktibilita čiže je to naša schopnosť prežívať emócie.

Erich Fromm sa vo svojom diele „Anatómia ľudskej deštruktivity“ pokúsil o in-tegratívny model agresivity, kde preklenul dichotómie inštinktivistického vs. behaviorálneho chápania agresivity. „U človeka je potrebné rozlišovať dva typy agresivity:

Prvým typom je – benígna agresivita – človek ju má spoločnú so zvieratami, pretože je „fylogeneticky naprogramovaný podnetom napadnúť alebo utiecť, ak sú ohrozené jeho záu-jmy“.

Druhý typ - malígna agresivita – ktorá je charakterizovaná krutosťou a deštruktivitou, je špecificky ľudská. Benígna agresivita má pudový pôvod a malígna je súčasťou charakterovo podmienených ľudských vášní. Medzi prejavy benígnej agresivity zaradil inštrumentálnu agresiu, hravú agresiu, agresiu ako sebapresadzovanie. Obranný charakter benígnej agresie nemusí slúžiť len prežitiu v biologickom slova zmysle, ale i obrane takých hodnôt ako je slo-boda, konformita so spoločnosťou. Hlavnou črtou sadistického charakteru je túžba ovládať a pokorovať iných, mať neobmedzenú vládu nad živými tvormi. Nekrofilný charakter je priťahovaný všetkým, čo je mŕtve. Ide o vášeň meniť živé v mŕtve, ničiť pre ničenie samotné. Osobitnou formou je análno-hromadiaci charakter, ktorý sa vo svojej deštrukcii vyznačuje systematickosťou, neosobnosťou, pedantnosťou“.(Heretik, 1999, s.43-44)

Ak rešpektujeme poslednú uvedenú teóriu o multikauzalite agresívneho správania je možné na základe toho usúdiť, že príčiny takéhoto správania nájdeme v psychike jednot-livca, ako aj v prvkoch situácie. Existuje tu vysoká pravdepodobnosť, že musí dôjsť k pre-pojeniu týchto vnútorných a vonkajších prvkov, faktorov v konkrétnej situácii. Sme si ve-domí faktu, že v jednej a tej istej situácii poniektorí ľudia reagujú pokojne, a iný reagujú agresívne. Z tohto dôvodu je možné vymedziť niektoré najznámejšie vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré stoja v pozadí agresívneho správania.

Aj napriek dlhodobému záujmu sa zdajú doterajšie poznatky o agresii veľmi rozporuplné.

44 45

FRUSTRÁCIE

„Frustrácia – frustration je situácia, v ktorej bolo jedincovi zmarené dosiahnutie uspoko-

jenia potreby, alebo bola zmarená vyhliadka na ňu. Je to psychologický stav neuspokojenia,

ktorý je vyvolaný situáciou zablokovaného uspokojenia.“ (J. Jandourek, 2007, s. 85)

agresia – frustrácia: Rok 1939 sa stal prelomovým rokom nakoľko John Dollard a jeho ko-

legovia predložili kvôli zrejmej nelogickosti v ľudskej agresivite iné vysvetlenie. Tvrdili, že

k arogantnému správaniu v komunikácii s inými ľuďmi dochádza vtedy, ak sme frustrovaní

vo svojich snahách dosiahnuť nejaký cieľ alebo uspokojiť nejakú potrebu. V našom chápaní

to znamená, že ak máme uspokojené svoje základné potreby a darí sa nám dosiahnuť svoje

ciele, nepociťujeme potrebu jednať s okolitými ľuďmi arogantne. Znamená to, že prirodzený

stav ľudských bytostí je vlastne slušný a nepotrebuje byť arogantný voči druhým ľudom.

Našu frustráciu môže spôsobiť aj bežná spoločenská konvencia, čo predstavuje aj obyčajné

dlhé čakanie v rade pri pokladni obchodu. Táto teória dokazuje, že ľudská arogancia a

agresivita vzniká vtedy, keď sme deprimovaní, pod tlakom či stresom a snažíme sa dosiahnuť

čo i len bežné každodenné ciele (snaha zaobstarať živobytie pre seba i rodinu).

J. Dollard a jeho kolegovia formulovali aroganciu veľmi jasne. Prišli k záveru, že frustrácia

vždy vedie k arogancii. Iní tvrdia, že ľudia na frustráciu pri úsilí niečo dosiahnuť reagu-

jú rôznymi spôsobmi. Tieto dve tvrdenia sú v rozpore až doposiaľ. Poniektoré reakcie sú

skutočne arogantné, iné však môžu byť pasívnejšie až úplne pasívne. Martin E.P. Seligman

je presvedčený, že opakovaná a stála frustrácia vedie k pasívnemu stavu, ktorý pomenoval

ako naučenú bezmocnosť, vedúcu k depresiám až k suiciditám.

46 47

EXTRÉMNE TYPY FRUSTRÁCIE

Deprivácia je vážnejší, horšie napraviteľný stav – najčastejšie sa vyskytujúci u detí každého veku. Dieťa prirodzene túži po objatí, láske, pochopení, avšak ak nie je milované jeho túžby a čakania sa stávajú márnymi a nedosiahnuteľnými. Ak tento stav čakania je príliš dlhý, začne sa u dieťaťa rozvíjať stav psychickej deprivácie.„Deprivácia je v psycho-logickom zmysle stav nedostatku, alebo strádania, ktorý je daný nemožnosťou uspokojiť svoje potreby. Pojem razil pre prolongovanú frustráciu, kedy takýto stav frustrácie môže byť vyvolaný aj konfliktmi.“ (J. Jandourek, 2007, s. 57)

Existencionálna frustrácia

Jedná sa tu o najvážnejší typ frustrácie, kedy človek stratil sám seba, zmysel života, stratil nádej a nevidí budúcnosť. Tento typ frustrácie najčastejšie vedie k stavom ťažkých depresií a môže skončiť samovraždou. Je paradoxné, že extrémna frustrácia môže postihnúť aj človeka, ktorý žije v blahobyte, nič mu v podstate nechýba, avšak stratil životnú perspek-tívu a to napríklad spôsobom, že sa stal terčom justičného omylu, sťažoval sa opakovane a prosil, žobronil o dovolanie sa spravodlivosti, táto mu bola ale opakovane odopieraná. Človek stratil vieru v čokoľvek a je odsúdený na pomalé prehlbovanie stavu svojej frus-trácie. Tu by možno pomohla dobrá psychoterapia, ale táto v takto vysokom štádiu frustro-vaného nie je zárukou.

„Reakcia (J.W. Brehm, 1996) vyvolaná obmedzením osobnej slobody, respektíve pocitom tohto obmedzenia, ktoré môže viesť až k tzv. “naučenej bezmocnosti“ (vedomie, že jedinec nemôže kontrolovať určité životne významné situácie v dostatočnej miere, čo je spojené opäť so stavmi depresie, demotivácie a inaktivitou).“(M. Nakonečný, 1996, s. 122)

REAKCIE NA FRUSTRÁCIU

Frustračná tolerancia

Frustračnou toleranciou označujeme stav odolnosti voči frustrujúcej vzniknutej situácii. Deti sa vyznačujú nižšou toleranciou ako dospelí jedinci a kolektívne frustrácie sú znášané omnoho lepšie ako tie individuálne. Intenzita stavu frustrácie variuje so silou frustrovanej potreby s jej významom v živote dotknutého jedinca a s trvaním frustrácie sa človek emocionálne nezrúti pred nespravodlivosťou, avšak môže sa zrútiť pri odpovedi na túto nespravodlivosť. (M. Nakonečný, 1996)

Organizmus človeka má obrovskú schopnosť odolávať frustrácii bez toho, aby nasta-lo zlyhávanie prispôsobovania, čiže adjustácie. Túto schopnosť nášho organizmu voláme

frustračnou toleranciou. Tolerancia frustrácie však trvá len potiaľ, pokiaľ sa dotknutý jedi-nec neuchýli k neprimeranej reakcii, aby sa vyrovnal s prekážkami, ktoré sa mu stavajú či mu boli postavené priamo do cesty. V našom chápaní možno tu hovoriť o vzniku alergických prejavov voči tým, ktorý nám frustráciu privodili, prejavy môžu byť dokonca viditeľné aj telesne.

Pri vzniku neprimeraných reakcií na podmienky frustrácie, hovoríme o reakciách na frustráciu, alebo aj mechanizmoch adjustácie. Autor Pardel v jednej zo svojich prác uvádza päť základných reakcií na frustráciu, respektíve na päť základných mechanizmov frustrácie.

Najprirodzenejšou ako aj najbežnejšou reakciou na frustráciu je agresivita. Jej cieľom je odstrániť prekážky pri dosahovaní nami vytýčených cieľov a saturovaní našich potrieb. Deti si svoje záležitosti obvykle vybavujú bez odkladu hneď na mieste. Dospiev-aním má tento priamy prejav agresie klesajúcu tendenciu a nastupujú tu iné formy agre-sie, ako odvety na frustráciu (napr. sarkazmus, výsmech, ponižovanie, znižovanie úcty atd.). Pohľad na agresiu a nenávisť z hľadiska našej duševnej hygieny nemožno zavrhovať v jej celosti. Treba tieto negatívne energie rešpektovať, vnímať ich existenciu, lebo práve tieto negatívne energie vyvolávajú mnoho následných situácií. Potláčanie hnevu a agre-sie je pre človeka veľmi riskantné, hromadí sa v ňom táto negatívna energia a nutne sa časom prejaví explóziou. Z nášho pohľadu je potrebné hľadať také formy ventilova-nia agresie, ktoré by boli sociálne akceptovateľné. Výbornou metódou by okrem športu bola napríklad dramatoterapia, ktorú môže každý jedinec hrať doma so svojimi blízkymi.

Ďalšou z foriem reakcie na frustráciu je regresia. Regresia je vlastne mecha-nizmom, ktorý zabezpečuje uspokojovanie sa s niečím ľahším, kedy sa organizmus v sna-he udržať svoju rovnováhu, uchyľuje k predchádzajúcim úrovniam aktivity, keď nemôže dosiahnuť nové, vyššie, vníma to ako určitú formu úniku pred sebou samým.

Represia je formou reakcie na frustráciu, kedy sa jedinec pokúša udržať svoju duševnú rovnováhu a to spôsobom, že svoje zážitky, city, ktoré by ho mohli zraniť, potláča a snaží sa na ne zabudnúť. Táto reakcia je veľmi nebezpečnou formou vyrovnávania sa s prežitou frustráciou a to v ohľade rozvoja osobnosti.

Reakcia na frustráciu formou kompenzácie predstavuje prirodzenú cestu náhrady vzniknutého deficitu inou možnosťou. Táto forma reakcie je vo svojej podstate tou najlepšou aká môže byť. Jedinec sa zameria na novo vytýčený cieľ, ktorý chce dosiahnuť a pomôže mu to skôr vymazať negatívnu spomienku na frustráciu. Vždy tam ale zostane kúsok strachu.

48 49

KKorupcia v našej modernej dobe je

bežnou vecou a dokonca je bežné aj prav-idlo „za peniaze aj život“. Napadá nás mnoho otázok, žiaľ ani jedna odpoveď. Tieto otázky si bežne opakujú ľudia, ktorí beznádejne hľadajú pomoc. Nehovorím tu o pomoci vo finančnej forme, kladiem skôr dôraz na pomoc psychickú. Bežný človek, strácajúci sa v dave si tieto otázky a mno-ho iných kladie každý deň, volá o pomoc, hľadá, píše, sťažuje sa, okolie a systém však mlčky prihliada. Tento jeden z mil-ióna problémov je obrovským stresorom a núti človeka ku agresivite. Pomaly ho nahlodáva bezmocnosťou a nabíja negativ-izmom. Človek začína psychicky slabnúť, začína byť negativistický, agresívny, nedôverčivý až apatický, napokon ho čaká smrť. Sociálna práca a hlavne sociálna prevencia by mala začať pôsobiť v širokej verejnosti, treba dať do popredia, že sú na tomto svete aj ľudia – odborníci, ktorým nie je ľahostajný žiaden živý tvor zeme. Ku supervízii sociálnej práce by bolo treba v realite pridať viac empatie, pochopenia, dôvery, vážnosti a to prostredníctvom kval-ifikovaných a kompetentných pracovníkov. Narastajúce sociálne problémy sú dôsled-kom nevšímavosti systému ako celku, sú následkom nie demokratického vedenia štátu, ale štátu vedeného skôr kapitalis-tickou politikou. Takzvaná „stredná vrst-va“ vymizla a zostala iba vrchná a spodná časť životnej úrovne ľudí. Škodou však je, že práve túto spodnú časť životnej úrovne mnohých ľudí nikto nechce vidieť. Uve-dená absencia sociálnej prevencie, sociál-nej práce sa odzrkadľuje v každom z nás

a má podobu stresu, neistoty a frustrácie.

Pomerne najčastejš

ou

reakciou

na frustrác

i je únik.

Ak s m e

bez radnými a prežívame frus-

tráciu, je nám tento stav nepríjemný, odmietame ho

a tak utekáme, mysliac si, že tomu aj utečieme. Tento stav bezmocnosti

a neustáleho utekania nám spôsobuje zvýšenie stresu, ktorý sa napokon odzrkadlí ako na našom

psychickom zdraví, tak i na našom fyzickom zdraví. Je mnoho prípadov, kedy je človek vystavený opakovanému

stresu či napätiu z dôvodu častej frustrácie. Takýto jedinec istý čas bojuje sám so sebou, avšak tlaky, ktorým je nútený

odolávať ho napokon zlomia. Človek zostáva depresívt-ny, premýšľa nad tým, že žije vo svete nespravodliv-

osti a bezprávia. Sám teda bojuje s veternými mlynmi, napokon však prepadá viac a viac depresiám,

ktoré sa spájajú s ďalšími typ-mi neurózy, posttrau-matická stresová

porucha, napokon to dôjde ku celko-

vej rezignácie na život a príde ku

skratu, vedúcemu k suicidite.

SSOCI

ÁLNA

PRÁ

CA A

SOC

IÁLN

A PR

EVEN

CIA ociálna práca je o

dbor, ktorý sa

zameriava na problém slabšieh

o jedinca

pomáha mu riešiť

problém, skúma stav klienta, radí klien-

tovi. Ak vezmeme do úvahy supervíziu sociálnej práce,

ktorá hovorí o základných etických pravidlách supervízora (neuškodiť,

nezneužívať, nemanipulovať), prídeme ku záveru, že v našom dnešnom systéme sa

nájde len málo kvalifikovaných odborníkov, ktorý sa riadia uvedenou supervíziou sociálnej práce. Skutočnosť, že dnešný so-

ciálny systém a sociálny pracovník sú pre bežného nezainteresovaného človeka, iba snom v krutej realite je verejne známy. Obrovskou škodou je aj

to, že moderný človek musí riešiť svoj problém sám, nemá dôveru, mnohokrát ani dobrú skúsenosť prípadne bol až frustrovaný systémom, alebo sociálnym pracov-

níkom. Je veľmi dôležité, presvedčiť občana o pravde, že sociálny pracovník je kompetent-ný, kvalifikovaný odborník a riadi sa aj v realite etickým pravidlom supervízora. Ak chceme

dosiahnuť zníženie násilia, kriminality a negativizmu, je potrebné začať sa správať ako skutočný fungujúci celok – systém a navrátiť človeku istotu vlastného bytia a istotu pomoc-

nej ruky vychádzajúcej práve zo systému spoločnosti a sociálnej práce. Celosvetová politika sa zaoberá

práve sociálnou oblasťou, nakoľko je táto oblasť neustále podceňovaná, niekedy až

negovaná širokou verejnosťou. Moderný sofisti by si mali začať klásť otázky a hľadať na ne odpoveď prípadne možné riešenia. Dovolíme si položiť pár otázok na ktoré možno nájdeme odpoveď či

dokonca

- A k ý č l o v e k

s e d í n a p o z í c i i

s u p e r v í -z o r a – p o č ú v a

m o j e v o l a n i e o p o m o c ?

- K t o r ý s o c i á l n y p r a c o v -n í k n e c h c e r i a d i ť m o j u

o s o b u a m a n i p u l o v a ť m n o u ?

- K e d y z a č n e s o c i á l n y s y s t é m k o n t r o l o v a ť s v o j i c h s o c i á l n y c h p r a c o v -

n í k o v, k t o r í m a u r á ž a j ú a e x p l i c i t n e s ú n e k o m p e t e n t n í č i n e v z d e l a n í ?

- K e d y b u d e m m ô c ť n a v š t í v i ť s o c i á l n e h o p r a -c o v n í k a , k t o r é m u b u d e

n a m o j o m p r o b l é m e z á l e ž a ť ?

- D o k e d y b u d e s p o l o č n o s ť – s y s t é m – v l á d a , t o l e r o v a ť h r u b o s ť p r a c o v n í k o v s v o j i c h ú r a d o v ?

- K e d y z m i z n e z c e l é h o s y s t é m u p r a v i d l o „ k t o d á t e n b e r i e “ ?

50 51

ZÁKLADY SOCIÁLNEJ PRÁCE A JEJ METÓDY

Napriek faktu, že svorne tvrdíme o našej spoločnosti aká je vyspelá a demokratická, pravda je v skutočnosti úplne odlišná a vzdialená. Skutočne

vyspelá krajina dokazuje svoju demokratickú spoločnosť tým, že kladie vysoký dôraz na sociálnu sféru a váži si sociálnych pracovníkov ako vzdelaných, kom-

petentných a plnohodnotných odborníkov, ktorých podporuje v celej sfére týkajúcej sa sociálnej oblasti. Slovenská republika sa síce prehlasuje za demokratickú krajinu

a odvoláva sa na Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, avšak tento zákon sa na Slovensku plnohodnotne neuplatňuje a sociálna práca, sociálne služby ako aj sociálny

pracovník nemá vážnosť a jeho práca sa vo všeobecnosti berie ako niečo podradné, neuskutočniteľné a v mnohých prípadoch odmietané.

Sociálna práca je veľmi užitočná a potrebná pre celú spoločnosť. Sociálny pracovníci už opakovane dokázali, že ich práca s klientom je prínosom a má pozitívne výsledky. Klient, ktorý je frustrovaný a žije vo svete beznádeje a nespravodlivosti si vyžaduje dlhodobú prácu so sociálnym pracovníkom. Táto sociálna práca sa vy-konáva ako odborná činnosť a vyžaduje si toľko času, koľko klient potrebuje.

Sheafor, Horejsi a Horejsi (2000) považujú za ciel sociálnej práce „pomáhať jednotlivcom a sociálnemu systému zlepšovať ich sociálne fungovanie a meniť sociálne podmienky tak, aby chránili týchto jednotlivcov a systém pred problémom vo fungo-

vaní“.

Podľa Navrátila (2000) je cieľom sociálnej práce podpora sociálneho fun-govania klienta v situácii, kde je taká potreba, skupinovo, alebo individuálne vnímaná a vyjadrená. Sociálna práca sa profesionálne zaoberá medziľudskými vzťahmi v súvislosti s výkonom sociálnych rolí. Profesionálna aktivita so-ciálnej práce by mala byť vnímaná ako multidisciplinárna vedná disciplína, nakoľko má mnoho etáp a metód.

Metódy sociálnej práce Metóda sociálnej práce je spôsob ako dosiahnuť vopred stanovený cieľ pros-tredníctvom plánovanej a vedomej sociálnej činnosti pri práci s jednotlivcom, skupinou a komunitou. Strieženec (1999):

Vlastné metódy sociálnej práce tiež rozdeľujeme podľa historického a časového aspektu na a) Klasické – metódy s jednotlivcom, skupinou, komunitou

b) Moderné – manažment , projektovanie a plánovanie

Jednou z najdôležitejších metód je sociálna intervencia, ktorá tvorí jadro práce s klientom. V podstate ide o plánovaný, koordinovaný postup pri riešení vznik-nutého problému klienta, respektíve celý súbor postupov sociálnej práce.

Pri sociálnej intervencii, kladieme dôraz na stupeň naliehavosti a určujeme:

-Bežnú sociálnu intervenciu - zaoberajúcu sa prípadom, kde je možné postupné, kontinuálne a hlavne pokojné riešenie.

-Krízovú sociálnu intervenciu – zaoberajúcu sa vyhraneným životným situáciám, ktorá je okamžitá, ľahko dosiahnuteľná, kontinuálna, aktívna a poskytovaná v čo najmenej ohrozujúcom prostredí pre klienta.

Zásady sociálnej intervencie sa riadia právom klienta na riešenie problému v rámci jeho možností a schopností, hľadanie silných strá-nok jedinca, zodpovednosťou za dobro primárnej sociálnej skupiny, mlčanlivosťou o osobných veciach a sociálny pracovník riadi sociálnu intervenciu, ale nikdy neriadi klienta.

Sociálna intervencia pri frustrácii je vlastne krízová sociálna in-tervencia, ktorá si vyžaduje okamžité konanie sociálneho pracovníka. V prípade frustrovaného jedinca je potrebné vypracovať okamžite plán priebehu intervencie, ktorý si sociálny pracovník stanový na základe m e t ó d sociálnej práce s jednotlivcom. Frustrovaný človek je vo svojej podstate bezmoc-ný, utrápený, šokovaný až paralyzovaný udalosťou, ktorá mu spôsobila frustráciu. V prípade sociálnej práce s frustrovaným človekom je dôležité spolupracovať s psy-chológom a pracovať na poradenstve.

Definície sociálnej prevencie

Ďalšou oblasťou sociálnej práce je sociálna prevencia, kde ide o predchádzanie vzniku, alebo možného vzniku zdravotných, alebo sociálnych problémov.

52 53

Komplexnú definíciu sociálnej prevencie pre oblasť sociálnej práce vymedzila Lev-ická (2001), ktorá charakterizovala prevenciu ako činnosť pre zabránenie niečomu v pozitívnom zmysle, ako činnosť nasmerovanú na minimalizovanie antisociálnych problémov, ktoré sa vyskytujú v živote jednotlivcov, rodín, skupín, prípadne aj ko-munít. Prevenciu nazýva konaním, ktoré bráni vzniku týchto problémov.

Prevencia je teda proces tvorby sústavy a realizácie opatrení štátu a spoločností, ktoré smerujú k znižovaniu respektíve k neutralizácii príčin a podmienok vzniku sociálnej pa-tológie, Matula, (1995)

V boji s kriminalitou v minu-losti, ale aj v dnešnej modernej dobe, najmä verejnosť uprednostňuje

ukladanie vysokých trestov odňatia slobody. O prevencii sa hovorí len veľmi zriedka, a to aj v odborných kruhoch. Opomíname formovanie a rozvoj právneho asociálneho vedomia občanov. Právne a sociálne vedomie našich občanov, najmä určitých skupín je na veľmi níz-kej úrovni a niekedy o vedomí samotnom nemôžeme ani hovoriť. Súčasné zákonodarstvo nezodpovedá potrebám spoločnosti a preto považujem za nutné spomenúť, že pokiaľ sa nebudú riešiť aktuálne problémy v celosvetovom rebríčku formou prevencie, nemožno hovoriť o dlhodobejšom znížení zločinnosti.

Prevencia v pravom zmysle slova by mala pôsobiť pred spáchaním trestného činu, alebo pred jeho recidívou.

V období totalitného režimu bolo povinné vykonávať prevenciu od útleho detstva

a to pravidelnými návštevami napríklad polície, zdravotníctva, požiarnikov a ozbrojených

zložiek priamo v sídle Materských, Základných a Stredných škôl, kde boli vykonávané

prednášky a rozdávané letáky. Táto činnosť je v dnešnej dobe žiaľ zanedbávaná a prevencia

sa týmto dostala do štádia negácie. Uvedomením si skutočnosti, že kriminalita narastá a je

rozšírená priamo v školách, deti sa navzájom šikanujú, osočujú a bijú slabších jedincov pre

zábavu, začína byť alarmujúca. Toto je spôsobené tým, že deti nevedieme v zmysle sociál-

neho učenia, ponechávame ich samotných, vyrastajú pri sledovaní televízie, alebo pri hrách

na počítačoch. Táto naša nevšímavosť je v skutočnosti výchovou, ktorá vedie naše deti ku

asociálnemu, neadekvátnemu a neprípustnému správaniu sa budúcich dospelých jedincov.

Prihliadanie sa na „samorasty“ v ľudskej podobe je treba zmeniť a začať sa našim potom-

kom venovať v zmysle zdravého sociálneho učenia, spôsobom športu, kultúrou, vzdelá-

vaním, vierou a inými aktivitami.

Charakter širšieho pohľadu na sociálne poradenstvo ako aj na jeho možnosti je užitočnejší, chápe ho ako metódu vzdelávania a výchovy, metódu redukovania emocionál-neho napätia, metódu o pomoci človeku pri riešení problémov a pri hľadaní nových prim-eraných foriem života. Na analýze problémov sa musí podieľať aj klient, kedy by sa mal pokúsiť spoznať lepšie sám seba, pochopiť motiváciu a kauzalitu svojho správania, hľadať nový systém fungovania vo svete. Poradca je v tomto vlastne iba katalyzátorom, ktorý

Prevencia kriminologických aspektov

SOCIÁLNEPORADENSTVOSociálne poradenstvo je založené na vzťahu po-moci, pričom poradca má snahu podporiť rast, rozvoj, zrelosť a lepšie uplatnenie klienta, aby sa

efektívnejšie orientoval vo svete a vyrovnal so životom. V sociálnom poradenstve je nutné, aby sociálny pracovník bol na poradenstvo kvalifikovaný, aby dbal kódexu sociálneho pracovníka a v prvom rade, aby bol klient tým najhlavnejším čo v tom momente existuje.

Definícia sociálneho poradenstva„Sociálne poradenstvo môžeme chápať ako profesionálnu odbornú činnosť, vykonávanú od-

borníkom a založenú na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji, optimálnom uplatnení klienta a jeho reálnej orientácii v živote. Sociálne poradenstvo slúži na odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny, skupiny alebo komunity.“ (Schavel, Oláh, 2008, s. 27) Sociálne poradenstvo

je špecifická odborná činnosť, alebo súbor činností, ktoré majú priviesť klienta

k samostatnému, zodpovednému riešeniu vlastného problému, ktorý vznikol ako

dôsledok stretu klientových ašpirácií so sociálnou realitou. (Levická 1998)

Sociálne poradenstvo predstavuje vysoko odbornú činnosť zameranú na zistenie

rozsahu a charakteru vzniknutého problému, zisťuje príčiny vzniku, na poskytnut-

ie informácií o možnostiach dostupného riešenia problému a na usmernenie klien-

ta pri voľbe a uplatňovaní foriem takejto sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa

poskytuje najmä rodinám, avšak je možné toto poskytovať aj individuálne. V rámci

tohto sociálneho poradenstva je možné klientovi odporučiť poskytnutie odborných

poradenských služieb a špecializovaných inštitúcií. (Zákon č. 195/1998 Z.z. o soc. po-

moci § 12). PORADENSTVO mylne vytvára dojem, že poradca je človekom, ktorý dáva

rady, priame návody či riešenia problémov, disponuje prostriedkami, ktoré klientovi okamžite pomôžu zvládnuť situáciu, či vyriešiť klientov problém. Existuje mnoho klientov, ktorí prichádzajú do poradne sociálneho poradcu s neprimer-anými očakávaniami, že poradca za nich všetko okamžite vyrieši a oni nebudú musieť do riešenia investovať žiaden čas, žiadnu vlastnú prácu a ani námahu. Takéto očakávania sú pre klienta v konečnom dôsledku veľkým sklamaním a to z dôvodu, že zmysel a postupnosť sociálneho poradenstva a sociálnej pomoci nie je dostatočne propagovaný tak, aby bežný občan tomuto porozumel.

ÚLOHOU poradcu je, že už v prvej fáze kontaktu s klien-tom poradca korigu- je tieto neprimer-ané očakávania klienta a jeho poslaním je poskytnúť klientovi reálny pohľad na možnosti po-radenstva a poradcu. Cieľovou skupinou v sociálnom poradenstve sú ľudia, ktorí sa za podpory poradcu dokážu postupne samostatne a zodpovedne postaviť ku svojmu problému a následne prevezmú plnú zodpovednosť za svoje konanie, za svoju životnú situáciu a svoje ďalšie fungo-

vanie v spoločnosti. (Schavel, Oláh, 2008)

54 55

umožňuje a uľahčuje celý proces.

Poradenstvo sa významne zameriava aj na aktivizáciu občanov pri prekonávaní alebo pri náprave vzniknutej nepriaznivej sociálnej situácie. Konečným cieľom sociálneho po-radenstva tu predstavuje mobilizácia, aktivizácia a obnova vlastných zdrojov jednotlivca pri riešení jeho vlastnej sociálnej núdzi či pri jeho probléme. Metódy v sociálnom poradenstve sú veľmi dôležité a hlavne sú osožné pre bežných občanov.

Metódy práce s klientom

Informácia - klient prichádza do poradne pre určité informácie či poznatky, ktoré by mu mali pomôcť orientovať sa v jeho probléme a hľadať primerané riešenie.

Distribúcia – v prípade klienta, ktorého problém nespadá do profesionálnej kompe-tencie poradcu, odošle klienta k pracovníkovi poradne, ktorý má požadované kompetencie.

Klarifikácia – je to proces, v rámci ktorého si poradca a klient objasňujú rôzne as-pekty prezentovaného problému. Poradca v žiadnom prípade neklarifikuje, ale vedie klienta k tomu aby si sám objasnil základný rámec problému.

Ventilácia – predstavuje spôsob, ktorý pomáha zbaviť sa nahromadeného napätia, úz-kosti, umožňuje klientovi hovoriť o ťažkostiach bez zhadzovania a nepochopenia.

Povzbudenie – poradca klienta hneď na začiatku povzbudí, ocení, že klient prišiel do poradne a uistí ho, že jeho problém budú v poradni riešiť spoločnými silami.

Interpretácia – je vlastne určitá fáza procesu, kedy prestáva byť poradca pasívny a aktívne dopĺňa chýbajúce súvislosti, ktoré doteraz ostávali klientovi skryté. Jedná sa tu o odhaľovanie rôznych skrytých želaní a blokujúcich zákazov, ktoré nemá klient vo vedomí.

Tréning – pri tréningu sú hlavnými zložkami učenie, opakovanie a nácvik. Tréning chápeme ako odstraňovanie symptómov, porúch - fóbií, tréning optimálnej komunikácie, zvládania konfliktov...

Relaxačné techniky – tieto techniky sa využívajú v súvislosti medzi uvoľnením sval-stva, psychickým preladením a ovplyvnením somatiky. Najviac praktikovanou relaxačnou technikou je Schultzov autogénny tréning.

Modelovanie – je to spôsob kedy sa pripraví rámcový scenár vybranej situácie a klienti situáciu rozohrávajú podľa svojich predstáv. Týmto spôsobom môžeme modelovať proces rozhodovania, riešenia problémov, rodinné rituály.

Hranie rolí – je to v podstate podobná metóda ako modelovanie, rozdielom je, že pri hraní rolí si vyberáme situácie, ktoré sa môžu stať v blízkej budúcnosti. Najužitočnejšia býva v tomto procese výmena rolí.

Konfrontácia - poradca klienta dôrazne upozorňuje na rozdiely a rozpory v jeho tvrde-niach, správaní, chápaní seba a iných.

Reflexia – je zrkadlom toho čo klient povedal. Ide tu teda o sebareflexiu.

Abreakcia – je to prípad, kedy poradca vytvorí priestor aby klient mohol znova prežiť problémovú situáciu, uvoľniť skrytú alebo potláčanú emocionalitu, pochopiť aktuálnu situáciu a objaviť spôsoby ako zvládať takúto situáciu.

Persuázia – poradca tu hľadá primerané argumenty, ktoré by klientovi sprostredkovali iný pohľad na problém.

Paradoxná intencia – sú tu poradcom klientovi ponúkané také možnosti a alternatívy zvládania problémových situácií, na ktoré bude klient reagovať opačne, čiže v súlade s po-radcovým plánom (to čo chceme, aby klient robil, mu zakážeme).

Komunikácia v poradenskom procese

Neverbálna komunikácia:

Obrovský význam má pre sociálneho pracovníka verbálna a neverbálna komunikácia, ktorá je nenahraditeľnou úlohou s prihliadnutím na princípy sociálnej komunikácie. Sociálne poradenstvo síce pomáha prostredníctvom ďalších spolupracujúcich odborníkov, avšak možno toto uzavrieť tým, že aj napriek poskytnutej pomoci nedokážeme zmeniť klin-ický význam a postoj klienta voči jeho problému.

„Odlúčené poznanie prináša odlúčené činy. Narkomanovi môžu zabrániť brať drogy, ale aj tak zostáva narkomanom. Alkoholika môžu odstrániť zo spoločnosti, podávať mu lieky, alebo ho vychovávať, jeho postoj sa však nezmení Depresívnemu človeku môžu „upraviť stav“, ale jeho psychika bude naďalej trýznená.“ (F. Nietzsche, In:Schneider, May, 2005, s. 82)

Nietzsche týmto naznačuje, že pokiaľ terapia nedokáže preniknúť ku klientom zážitkovo, nemôže teda ani pomôcť k holistickej zmene. Istotne môže pomôcť zmene v správaní a v racionalite, nemôže však v klientoch vzbudiť city, vnemy a intencie, ktoré podmieňujú túto zmenu a ktoré budú neustále poháňať vpred. (Schneider, May, 2005)

V našom chápaní si teda plne uvedomuje, že aj tá najväčšia snaha všetkých zúčastnených odborníkov pomôcť klientovi v jeho probléme je len iskrou pre motor, ktorý môže v skutočnosti naštartovať jedine klient sám.

56 57

VÝSKUM

Tak ako v minulosti ani dnes nie je o frustrácii a následnej agresívnej reakcii dotknu-tého jedinca mnoho diskusií ako aj výskumov. Odborníci veľmi zanedbávajú vážnosť frus-trácie. Istotne je pravdou naše tvrdenie, že frustrovaným je každý jedinec od dieťaťa až po seniora a nikto z týchto ľudí si nedokáže svoj stav duševnej disharmónie správne vysvetliť či s určitosťou presne svoju beznádej pomenovať.

Našim úmyslom je snaha pomôcť, poodhaliť niektoré dôležité faktory o frustrácii, ktorá je skoro vždy dôvodom agresívneho správania sa dotknutého jedinca.

Motivácia našej empirickej časti bola v zistení ako a do akej miery vníma spoločnosť frustráciu ako príčinu agresivity, potvrdiť prípadne vyvrátiť vnímanie agresívneho preja-vu, ktorý je iba odvetou na frustráciu človeka. V kapitole 5.1, ktorá je cieľom výskumu máme v úmysle potvrdiť, alebo vyvrátiť či prípadne nájsť súvislosť zmien správania jedinca následkom jeho frustrácie.

ZÁVER

Frustrácie ako príčiny agresivity z pohľadu sociálnej práce je téma veľmi interesantná, hlavne však veľmi aktuálna. Pri výbere tejto témy sme mali určitú predstavu o tom, ako budeme v práci postupovať. Výzvou nám bola značná obtiažnosť pri spracovaní práce, nakoľko zvolená téma svojou veľkou náročnosťou na literatúru a pohľad z hľadiska sociál-nej práce je pre laika veľmi náročná. Pri štúdiu literatúry sme prišli k záveru, že konkrétnou problematikou frustrácie ako príčiny agresivity sa súčasní autori zaoberajú viac ako okrajo-vo. Pri každom dokončení jednotlivej kapitoly práce a následne jej prečítaní sme opakovane nachádzali s mojou školiteľkou diplomovej práce, nové skutočnosti , ktoré by bolo potrebné v práci uviesť. Pôvodne sme mali v úmysle zachytiť len jednotlivé nosné pojmy z riešenej problematiky a následne tieto teoretické poznatky využiť v praktickom prevedení na konk-rétnom prípade s cieľom použiť metódu komparácie. Umožnilo by nám to porovnať teóriu a skutočnosť, tento prístup sa nám však pozdával len málo postačujúci, preto bolo našou snahou preniknúť viac do hĺbky riešenej problematiky a zistiť zároveň príčinnosť z pohľadu sociálnych aspektov.

Cieľom bolo bližšie oboznámenie sa s danou problematikou a hlavne pochopiť ju, zamerať sa na agresivitu, nakoľko násilie narastá z dôvodu častejšej frustrácie každého človeka. Agresívne správanie ovplyvňuje hlavne vonkajšie prostredie. Činnosť spoločnosti sa viac orientuje harmonizáciou, ktorej cieľom je vyhnutie sa konfliktu, než vážne riešenie problé-mov. Konflikty spracúvame viac spôsobom: hľadania vinníka, trestania.

Ak chceme prispieť k obmedzeniu agresivity budujme si sebavedomie a sebaúctu, ktoré sú predpokladom pozitívneho rozvoja ľudských schopností, zdravých sociálnych vzťahov a zodpovedného správania sa. Sebavedomý človek je schopný vnímať a rešpektovať svoje i cudzie práva. Zvládanie agresívneho správania jednotlivcov prípadne skupiny je náročné, vyžaduje si od spoločnosti odborné vedomosti a schopnosti, najmä empatiu, vnímavosť postrehnúť problém a odvahu priznať ho a snahu riešiť ho.

Všetky tieto poznatky z teórií a vykonaného výskumu, ktoré sú nosným pilierom našej diplomovej práce, dnes už nachádzajú čoraz širšie uplatnenie v praxi. Z tohto dôvodu sme chceli poukázať na ich význam, ich využitie, urobiť komparáciu ponímania rôznych autorov zaoberajúcich sa danou témou. Napomáhajú nám pochopiť vývoj, ktorým sa z človeka stáva agresor, násilník, vrah a zodpovedať otázky ohľadne činiteľov a osobnostných charakter-istík, motivácie agresivity alebo prognózy ďalšieho vývoja u jedinca páchajúceho násilnú trestnú činnosť.

Postupným rozšírením vedomostí z rôznych oblastí ako je forenzná psychológia, sociálna psychológia, sociálna práca, kriminológia a pod., si kladieme za cieľ prispieť k poznaniu k pochopeniu funkcie a druhu agresivity, následnej motivácie vedenej k spáchaniu trestného činu a zároveň zdôrazniť nutnosť prevencie, ktorá v nie malej miere môže prispieť ku pred-chádzaniu tohto tak závažného celospoločenského a celosvetového sociálneho problému. Dúfame, že k tomu dopomôže aj súhrn poznatkov čerpaných od popredných autorov jednot-livých teórií ako aj autorov zaoberajúcich sa forenznou psychológiou a ďalších obsiahnutých v tejto diplomovej práci. Veríme, že táto práca priblíži širokej verejnosti ako aj jednotlivým inštitúciám pojem frustrácie, následnej agresie a dôležitosť teórií agresivity, z hľadiska spoz-nania prostredia, v ktorom dochádza k frustrácii a následne k vzniku agresie či dokonca aj k páchaniu trestnej činnosti.

58 59

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BAUMGARTNER, F. Agresia a agresívne správanie – porovnanie žien a mužov, In. Psy-chológia, psychiatria a sociológia v prevencii kriminality, 1995, Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 1995, 453

BERNÁT, Libor. Základy komunikácie [online]. 1.vydanie. Bratislava : Slovenská tech-nická univerzita, 2007 [cit. 2011-04-01]. Dostupné z WWW: <https://sweb.mtf.stuba.sk>. ISBN 978-80-227-2594-1

ČECH, J. Agresia z pohľadu policajnej psychológie, In. Policajná teória a prax, 2000, roč. 8, č. 4 105 s.

ČERNÁK, P. Agresivita – jej externé a interné zdroje, In. Psychiatria, 2001, roč. 8, č. 4 209 s.

ČÍRTKOVÁ, Ľ. 2004. Forenzní psychologie. Praha: Portál, 2004, 248 s. ISBN 80-86473-86-4.

ČÍRTKOVÁ, Ľ. 2009. 2 upravené vydanie 2009,Forenzní psychologie. Vydavatelství a nak-ladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2009, 432 s. ISBN 978-80-7380-213-4.

ČÍRTKOVÁ, Ľ. 2004. Policejní psychologie, Praha: Portál, 2004, 254 s. ISBN 80-7178-931-3.

ČÍRTKOVÁ, Ľ. 2006. Policejní psychologie, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2006 , 309 s. ISBN 80-86898-73-3.

DIANIŠKA, G. 2006. Sociálna psychológia a právnik, Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 2006, 382 s. ISBN 978-80-8082-112-8.

DRAPELA, J. VICTOR 2011. Přehled teorií osobnosti, Praha, Vydavatelství Portál, s.r.o., Praha 2011., 175 s. ISBN 978-80-262-0040-6.

FONAGY, P., TARGE, M. 2002. Psychoanalytické teorie – Perspektívy z pohledu vývojové

psychopatologie, Praha : Portál, 2002, s. 547 s. ISBN 80-7879-911-3.

GRONSKÝ, M. Forenznopsychologické hľadiská profilovania osobnosti páchateľa, Dizertačná práca, Bratislava 2005

HAYES, Nicky. Základy sociální psychologie. české vydání. Praha : Portál. s.r.o., 1998. 165 s. ISBN 80-7178-198-3.

HALL, C.S., LINDZEY, G. Psychológia osobnosti, Bratislava: Vydavateľstvo Svornosť, 1997, 510 s. ISBN 80-08-00994-2

HERETÍK, A. 2004. Forenzná psychológia, Bratislava: Vydavateľstvo SPN, 2004, 376 s. ISBN 80-10-00341-7.

JAKABČIC, I. 2002. Základy vývinovej psychológie, Bratislava: Vydavateľstvo IRIS, 2002, 221 s. ISBN 80-89018-34-3.

KAFKA, J. a spol. Prehľadová práca k otázke osobnosti, základné konštrukcie, metodoló-gia, dynamická štruktúra osobnosti, článok, Psychiatria 11/2004, č. 1, 121 s.

KONDÁŠ, O. Klinická psychológia, 2., doplnené vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo OS-VETA, 1979, 247 s., ISBN 89-76880-234-0

KŘIVOHLAVÝ, Jaro. Jak si navzájem lépe porozumíme. vydání 1. Praha : Svoboda, 1988. 235 s.

LOVAŠ, L. 2010. Agresia a násilie, Slovak edition 2010 by IKAR, 197 s. ISBN 978-80-551-1752-2

MATOUŠEK O. a KOLEKTÍV – Vydanie 2, Základy sociální páce, Praha 2007 : Vydavateľ: Portál, s.r.o., Praha 2007, 312s. ISBN 978-80-7367-331-4.

MATOUŠEK O. a KOLEKTÍV – Vydanie 1, Sociální služby, Praha 2007 : Vydavateľ: Por-tál, s.r.o., Praha 2007, 184s. ISBN 978-80-7367-310-9.

MATOUŠEK O., KOLÁČKOVÁ J., KODYMOVÁ P. – Vydanie 1, Sociální práce v praxi, Praha 2005 : Vydavateľ: Portál, s.r.o., Praha 2005, 352 s. ISBN 80-7367-002-X.

60 61

NAKONEČNÝ M. 2009. Sociální psychologie, Praha 2009, Vydavateľ: ACADEMIA Praha 2009, 498 s. ISBN 978-80-200-1679-9

NAKONEČNÝ M. 2004 – Vydanie 2, Motivace lidského chování, Praha 2004, Vydavateľ: ACADEMIA Praha 2004, 270 s. ISBN 80-200-0592-7

NOVOTNÝ, V., HERETÍK, A. sr., HERETÍK, A. jr., PEČEŇÁK, J., RITOMSKÝ, A. EPIA Epidemiológia vybraných úzkostných porúch na Slovensku, Nové Zámky: Vydavateľstvo Psychoprof spol. s r.o., 2006, 318 s. ISBN 80-968798-6-3.

ORAVCOVÁ, J., 2004. Sociálna psychológia, Banská Bystrica: UNIBA , 2004, 236 s. ISBN 80-8055-980-5.

PONEŠICKÝ, J., 2005. Agrese, násilí a psychologie moci, Brno: Vydavateľstvo TRITON 2005, 279 s., 297 s. ISBN 80-7254-593-0.

ŘÍČAN, P., 2007. – 5 rozšířené vydání, Psychologie osobnosti – Obor v pohybu, Praha: Grada Publishing, a.s, 2007, 196 s. ISBN 978-80-247-1174-4

SEJČOVÁ, Ľ., 2002. Deti, mládež a delikvencia, Bratislava : Portál , 2002, 375 s. ISBN 80-8133-688-4.

SCHAVEL M., ČIŠECKÝ F.,OLÁH M., 2008. Sociálna prevencia, Prešov: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava. 2008.s. ISBN 978-80-89271-22-1.

SCHAVEL M., OLÁH M., 2008. Sociálne poradenstvo, Bratislava: Vysoká škola zdravot-níctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava. 2008. 224 s. ISBN 80-8068-487-1.

SCHNEIDER, K. J., MAY, R., 2005. Psychológia existencie, Bratislava: Ikar, 2005, 334 s. ISBN 80-551-1052-2

SMÉKAL V., Pozvání do psychologie osobnosti-člověk v zrcadle vědomí a jednání, druhé, opravné vydanie, Brno 2007: Vydavateľ: Nakladatelství Barrister & Principal, Brno, 515.s.

ISBN 80-86598-65-9.

ŠKVARENINOVÁ, Oľga. Rečová komunikácia. prvé vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1995. 165 s. ISBN 80-08-02228-0.

ŠKVARENINOVÁD, Oľga. Rečová komunikácia. druhé prepracované vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, s.r.o., 2004. 278 s. ISBN 80-10-00290-9.

TURAYOVÁ, Y. 2001. Kriminologické aspekty zločinu, Bratislava: IURA EDITION, spol s r.o., 2001, 246 s. ISBN 80-89047-25-4.

VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese, Praha: Vydavateľstvo Portál , 2004, 264 s., 999 s. ISBN 80-7178-802-3.

VEREŠOVÁ, M. 2007. Psychológia, Bratislava: Vydavateľstvo OSVETA, 2007, 378 s. ISBN 80-8063-239-1.

VYBÍRAL, Zbyněk. Psychologie lidské komunikace. vydání 1. Praha : Portál. s.r.o., 2000. 264 s. ISBN 80-7178-291-2.

ŽIBRITOVÁ, Gabriela: Sociálna komunikácia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 160 s.

ÚSTAVA SLOVENSKEJ Republiky a Listina základných práv a slobôd. 2007. Bratislava: Vydavateľstvo NOVÁ PRÁCA, spol. s r.o., marec 2007, 55 s. ISBN 978-80-88929-94-9

Zbierka zákonov č.88/2001, čiastka 37, Zákon č. 195/1998 Z.z. o soc. pomoci § 12, 1130 s.

62