1

včera jš ia ja r, dnešné eš ten ie le to sa nás dotk lo -pr s tom na c i t l i vom mies te ,

vy spovedalo naše z imnémor y a pov ianočné pľuš te ,povys t r kova lo kav ia renskés to l ičky a k res lá na roz jas -nené u l ice ,

s lnečným laserom pr ik res l i lo otázn iky do úsmevov ž ien , v ýk r ičn íky do pohľadovmužov, rozb lázn i lo vše l i jaké te l ia tka v nás ,

zahra lo s i s nami svoju každoročnú hru .Motkáme sa po zákut iach s tarého mesta , pod-ko l ienky spúšťame s tá le n i žš ie , chrbtami saopierame o hradný v rch , v d lan iach námprebleskuje veľkonočný Dunaj – a j so všetkýmisvoj imi u topencami . Kur ia tka zobú z la tý p rachna našom s to le , obrus znova rozkv i to l do k rá-sy, sv iece sa p ln ia dymom ako dom ľuďmi .

Ja s i t akúto pr í lež i tosť ( vy spať sa?)nenechám ú jsť. Brat i s lavský p r íbeh Stan is lavyUpwardove j -Nadsvetne j by mohol začať navankúš i a skonč i ť pod per inou. N ie sú tož iadne zvyšné básne z pýchy , ak pov iem, žemoja ja r začne až v tedy, keď pokv i tne múdrosťna všetkých kamenných výs tuž iach tohto sveta( : a to je o početných otcoch eš te početnej -š ích nemúdr ych rozhodnut í ) , keď dokument yčeských rež isérov z rôznych a f r ických zemí ( : to je o táboroch nadrogovaných „det í -bojovn íkov“ a „amputačných táboroch”) maneuvrhnú do panického s t rachu o c i t l i vú dušua nádherné pavúč ie končat iny môjho syna,keď sa naš i medz inárodní pozorovate l ia nebudú v racať z Bosny s in fo rmačnýmimin ikata lógmi nášľapných mín , p r iba lenýmik des iate j ( : to je o pohreboch s lnka v te j topragmat icke j c i v i l i zác i i ) , keď sa nežn í muž ipohnú k zák ladom a odvážne ženyk nadoblačným s t rechám svoj ich domovov ( : to bude t iež , mi l ý môj č i t a teľ, o n iekom o n iečom), keď sa matné záhrady na okra j it i eňa prepadnú do seba a uvoľn ia mies torod ine cog i tovcov a iným básn iam, zat iaľnes lovenským, navždy nes lovesným, a lev ku l tú re ce lkom š tandardným a verným.

Boj ím sa pozr ieť na ruč ičky svoj ich hodín .T iež nedoras ta jú . Bo la z ima a lebo právepr ichádza? (A s tá le toľko k lokotu v oko los to jac ich hrd lách. )

Eš te chv í ľu podumať nad Bunčákovýmsto lom, eš te dôk ladnejš ie sa vyp lačkaťv poéz i i Jána Ondruša, eš te raz chy t i ť za chvos t č ie rnu mačku zo Št rpkovho post sc r iptum .

Možno nás tá to ces ta múdre jš ie povedie .STANISLAVA CHROBÁKOVÁ

p o v e d z m e , ž eR a d o s t n éO č a k á v a n i eM ú d r o s t i B l í ž n y c hO d k r ý v aI n éD i m e n z i e

MAnuál DEkadentného INtelektuála

alebo MADE IN Juraj MALÍČEK

r e c e n z i e

rom

boid

špe

ciá

l

M A R T I N P A L Ú C H

B I O F I L MStretnutie Burroughsa a Cronenberga

pri Nahom obede

KU

ND

ER

A

2

re

pl

ik

a U M E N I E

Na jar v roku 1985 získal Milan Kundera v Jeruzaleme cenu za svetovú literatúru. Pri tejtopríležitosti predniesol ďakovnú reč, ktorá ešte v tom istom roku vyšla v New York Review ofBooks pod príznačným názvom Človek premýšľa a Boh sa smeje. V nasledujúcom roku vydalKundera zbierku esejí pod rovnakým názvom, aký mala jeho študenstká práca venovanáVančurovi – Umenie románu. Spomenutá prednáška tvorí poslednú, magickú siedmu kapitolu,tentokrát nazvanú K Jeruzalemu: Román a Európa.

Umenie románu nie je textom pútavým len pre literárnych kritikov, na jeho filozofickúzaujímavosť nás upozornil už čitateľ Richard Rorty (pozri jeho esej Heidegger, Kundera,Dickens). Rorty, podľa ktorého by sme súčasnú filozofiu mohli označiť termínom literárna kri-tika, používa Kunderovu obhajobu románu ako najeurópskejšieho žánru, aby ukázal, že filozofiaa román sú žánre rovnocenné. Ba práve román je žáner, v ktorom Západ vynikal. Nezrodil saz ducha teórie, ale z ducha humoru. Namiesto úvahy sa v ňom stretneme s rozprávaním, osudpodriaďuje náhode. Na rozdiel od filozofie nám ukazuje, že svet je vágny, relatívny a mnoho-značný ako pestrofarebný karnevalový dav, niet v ňom miesta pre morálne súdy ani pre Pravdu.Človek síce túži po rozdelení dobra a zla: „alebo je Anna Kareninová obeťou úzkoprsého tyrana,alebo je Karenin obeťou nemorálnej ženy”. Román však takéto buď – alebo neprijíma. V tomspočíva jeho múdrosť, jeho múdrosť je múdrosťou neistoty.

V kríze európskych vied Husserl analyzuje jej príčiny a jej vznik spája so zrodom modernejfilozofie a vedy. Práve ona redukovala svet na predmet technických a matematických skúmanía vytlačila konkrétny život človeka – Lebenswelt. Ale podľa Kunderu celú európsku kultúrunemožno redukovať na vedu a filozofiu, zakladateľom modernej éry je rovnako Descartes akoaj Cervantes. A ak je pravda, že filozofia a veda zabudli na bytie, na jeho hľadanie sa v tomčase podujal nový žáner – román. Počas posledných štyroch storočí odhaľuje rozličné dimen-zie existencie, podrobne sa zaoberá konkrétnym životom človeka, chráni ho predzabudnutosťou bytia.

Ak je dnes – podobne ako moderná doba – román v ohrození, je tomu tak vďaka masmédiám.Ich úlohou je na rozdiel od románu veci zjednodušovať, unifikovať vedomie a šíriť klišé. Médiázároveň redukujú život na prítomnosť. A románu, ktorého podstatou nie je nič iné len nadvä-zovanie na cervantesovskú tradíciu, hrozí, že prestane byť dielom, ale stane sa len jednouudalosťou z mnohých, gestom bez zajtrajška.

I. K.

Nie je podľa mňa vecou náhody, ale dlhoročnej tradície, že sa najvý-znamnejšie izraelské ocenenie udeľuje práve za svetovú literatúru. Veľkéžidovské osobnosti, títo vyhnanci vlastnej krajiny povznášajúci sa nadnacionalistické vášne, mali odjakživa výnimočný zmysel pre nadnárodnúEurópu – Európu chápanú nie ako územie, ale ako kultúra. Napriek tomu,že sa k nim Európa obrátila chrbtom, Židia nikdy neprestali veriť v európ-sky kozmopolitizmus. Preto je pre mňa Izrael, tento malý domov, ktorý sinakoniec vydobyli, pravým srdcom Európy. Je to podivné srdce – srdce umiestnené ďaleko od tela.

Preberám dnes toto ocenenie, ktoré má v názve Jeruzalem a odrážaveľkú židovskú kozmopolitnú dušu, s hlbokým dojatím. Preberám ho akoM I L A N

3

R O M Á N U

románopisec, zdôrazňujem, ako románopisec a nie ako spisovateľ. Románopisec sa,podľa Flauberta, snaží za svoju prácu ukryť, čo znamená, že sa vzdáva roly známejosobnosti. V dnešnej dobe, keď je každá dôležitejšia udalosť vystavená neľútostnémupohľadu masmédií, to nie je ani trocha jednoduché. Masmédiá spôsobujú opak toho,čo tvrdil Flaubert, nechávajú miznúť diela za obrazom jeho autora. V takejto situácii,z ktorej niet úniku, je pre mňa Flaubertova myšlienka varovaním: Ak sa románopiseczapožičia do roly známej osobnosti, vystavuje svoje dielo nebezpečenstvu, riskuje, žesa bude považovať iba za doplnok jeho správania, vyjadrení, stanovísk. Takžerománopisec nielenže nie je hovorcom nikoho, zašiel by som tak ďaleko, že by somtvrdil: nie je dokonca hovorcom ani svojich vlastných myšlienok. V Tolstého prvomrukopise bola Anna najnesympatickejšia postava a svoj tragický koniec si plne za-slúžila. Konečná verzia románu však vyzerá úplne inak. Nemyslím si, že by medzitýmTolstoj zmenil svoj morálny postoj. Skôr by som povedal, že ho pri akte písania nevied-lo morálne presvedčenie, ale načúval inému hlasu. Nazval by som ho umením románu.Každý skutočný románopisec načúva tejto nadosobnej múdrosti, čo vysvetľuje, prečosú významné romány vždy o trochu inteligentnejšie ako ich autori. Románopisci, ktorísú inteligentnejší ako ich diela, by sa mali poobzerať po inej práci.

Aká je to múdrosť, čo je román? Židia majú jedno pekné príslovie: Človek myslí a Bohsa smeje. Inšpirovalo ma to pri predstave, že jedného dňa François Rabelais začulozvenu božského smiechu a tak sa zrodila myšlienka prvého veľkého európskehorománu. Hreje ma myšlienka, že umenie románu prišlo na svet ako ozvena božskéhosmiechu.

Prečo sa však Boh smeje pri pohľade na človeka, ktorý premýšľa, ale pravda muuniká? Pretože človek premýšľa a pravda mu uniká, pretože čím viac človek premýšľa,tým viac sa jeho myslenie rozchádza s myslením iných. A nakoniec, pretože človeknikdy nie je tým, za koho sa považuje. Úsvit modernej éry odhalil túto základnú situáciučloveka, ktorý opustil stredovek: Don Quijote premýšľa, Sancho premýšľa a uniká imnielen pravda o svete, ale aj pravda o nich samotných. Prví európski románopisci za-znamenali túto situáciu, chopili sa jej a na nej postavili umenie, umenie románu.

François Rabelais je tvorcom mnohých neologizmov, ktoré sa potom stali súčasťounielen francúzštiny, ale aj ďalších jazykov. Jeden z nich však, a to je škoda, upadol do zabudnutia. Je to slovo agélaste, pochádza z gréčtiny a označuje človeka, ktorý sanesmeje, človeka bez zmyslu pre humor. Rabelaisovi sa agélastes hnusili, bál sa ich.Posťažoval sa, že agélastes sa k nemu správali tak ohavne, že takmer prestal písať.

Medzi románopiscom a agélastes nemôže byť mier. Agélastes nikdy nezačuli božskýsmiech, sú presvedčení, že pravda je samozrejmá, že všetci ľudia si myslia to isté a žesú sami presne tým, za koho sa považujú. Človek sa však stáva nevyhnutne jednotliv-com, až keď stráca istotu pravdy a jednohlasný súhlas ostatných ľudí. Román je fiktívnyraj jednotlivcov. Je územím, v ktorom nikto pravdu nevlastní, ani Anna, ani Karenin, alekde má každý právo na pochopenie, aj Anna, aj Karenin.

Panurga, prvú veľkú európsku románovú postavu, mučí v tretej knihe Gargantuaa Pantagruel otázka, či sa má oženiť. Radí sa s lekármi, prorokmi, profesormi, básnik-mi a tí vzápäti citujú Hippokrata, Aristotela, Homéra, Herakleita, Platóna. Avšak pocelom tom obrovskom učenom skúmaní, ktoré zaberie celú knihu, Panurge ešte stále

4

neprišiel na to, či sa oženiť má alebo nie. A nevieme to ani my, čitatelia. Ale na druhejstrane sme preskúmali z každého možného uhla komickú situáciu – ktorá je všakzároveň situáciou základnou – človeka, ktorý nevie, či sa má oženiť.

Rabelaisova učenosť má iný význam ako Descartova, románová múdrosť sa líši od múdrosti filozofie. Román sa nezrodil z ducha teórie, ale z ducha humoru. Jednýmz najväčších zlyhaní Európy bolo, že nikdy nepochopila najeurópskejšie umenie –román. Nepochopila jeho ducha, jeho veľké poznanie a objavy, ani autonómiu jehodejín. Umenie inšpirované božským smiechom už svojou povahou nemôže slúžiť ideo-logickým istotám, ono im protirečí. Rovnako ako Penelopa rozpriada každú noc rubáš,ktorý cez deň utkali teológovia, filozofi a učení muži.

V poslednej dobe sa stalo zvykom haniť osemnáste storočie v duchu týchto klišé:Utrpenie, ktoré predstavuje ruský totalitarizmus, pochádza priamo z Európy, konkrétnez ateistického racionalizmu osvietenstva, jeho viery vo všemohúci rozum. Necítim sabyť kompetentný oponovať tým, ktorí obviňujú Voltaira, že má na svedomí gulag. Alecítim sa byť oprávnený povedať, že osemnáste storočie je nielen storočím Rousseaua,Voltaira, Holbacha, lež aj (a možno predovšetkým) storočím Fieldinga, Sterna,Goetheho, Laclosa.

Zo všetkých románov tohto obdobia mám najradšej Tristrama Shandyho od Law-renca Sterna. Zvláštny román. Sterne ho začína opisom noci, počas ktorej došlok Tristramovmu počatiu. Avšak ešte o tom ani nezačal poriadne rozprávať, napadne hočosi iné a voľnou asociáciou ho táto myšlienka poháňa k ďalšej, potom sa dostanek vtipu, jedna odbočka vedie k druhej a na Tristrama, hlavného hrdinu, sa na celých stostranách zabudlo. Tento extravagantný spôsob písania románu môže vyzerať ako for-málna hra. Ale v umení je forma vždy viac než len forma. Každý román, či sa nám topáči alebo nie, ponúka odpovede na tieto otázky: Čo je ľudská existencia a v čomspočíva jej poézia? Sternovi súčasníci, napr. Fielding, pocítili čaro deja a dobrodružstva.Odpoveď, ktorú sme vytušili zo Sternovho románu je úplne odlišná. Preňho poézianespočíva v deji, ale v prerušení deja.

Možno práve tu sa nepriamo zrodil veľký dialóg medzi filozofiou a románom.Racionalizmus osemnásteho storočia je založený na slávnom Leibnizovom výroku: Nihilest sine ratione. – Nič z toho, čo je, nie je bez rozumného dôvodu. Vedu povzbudilo totopresvedčenie a začína skúmať prečo všetkého, akoby všetko jestvujúce bolovysvetliteľné a tak predpovedateľné a vypočitateľné. Aby pre takéhoto človeka malživot zmysel, vzdáva sa skutkov, ktoré nemajú svoj dôvod a cieľ. Všetky životopisy súpísané týmto spôsobom. Život sa vykresľuje ako jasná cesta príčin, následkov, ne-zdarov a úspechov a človek netrpezlivo hľadí na kauzálnu reťaz príčin svojich skutkova zrýchľuje šialenú jazdu smerujúcu k smrti.

Oproti tomuto zjednodušeniu sveta na príčinnú následnosť udalostí Sternov románpotvrdzuje samotnou formou, že poézia nespočíva v deji, ale tam, kde dej prestáva,tam, kde sa rúca most medzi príčinou a dôsledkom a kde sa myšlienky túlajú v opojnejzáhaľčivej voľnosti. Poézia existencie, hovorí Sternov román, spočíva v odbočke,v nevypočítateľnom. Je opakom príčinnosti. Je sine ratione, bez rozumného dôvodu, jeprotikladom Leibnizovho výroku. Ducha doby preto nemožno posudzovať výlučne podľamyšlienok, teoretických koncepcií, bez toho, aby sme posudzovali umenie a hlavneromán. Devätnáste storočie objavilo lokomotívu, Hegel bol presvedčený, že pochopilsamotného ducha svetových dejín, ale Flaubert objavil hlúposť. Odvážim sa tvrdiť, žepráve to je najväčším objavom storočia takého pyšného na svoje vedecké myslenie.

Samozrejme, že už pred Flaubertom ľudia poznali hlúposť, ale chápali ju inak.Chápali ju jednoducho ako nedostatok vedenia, ako vadu, ktorá sa dá odstrániť vzde-laním. Vo Flaubertových románoch je hlúposť neoddeliteľnou súčasťou ľudskej exis-tencie. Sprevádza úbohú Emu na ceste jej životom, na lôžku lásky i na smrteľnom

re

pl

ik

a

5

lôžku, nad ktorým dvaja agélastes, Homais a Bournisien, neprestávajú trepať svojejalovosti pod rúškom pohrebnej reči. Avšak najšokujúcejšie a najškandálnejšie na Flau-bertovom chápaní hlúposti je nasledujúce: hlúposť neustupuje pred vedou, technikou,modernosťou, pokrokom, naopak, hlúposť sa rozvíja súčasne s pokrokom!

Flaubert s obrovskou vervou zbieral klišéovité formulácie, ktoré vyhlasovali jehosúčasníci v snahe byť inteligentnými a modernými. Stali sa predmetom povestnej knihyDictionnaire des idées recues (Slovník prevzatých myšlienok). Tento názov by smemohli použiť pre nasledujúce vyhlásenie: Moderná hlúposť nie je nevedomosťou, alenepremýšľaním nad prebratými myšlienkami. Pre budúcnosť sveta je Falubertov objavomnoho dôležitejší ako najprevratnejšie myšlienky Freuda či Marxa. A to preto, lebosvet si dokážeme predstaviť bez triedneho boja alebo psychoanalýzy, ale nie bezzáplavy prevzatých myšlienok, ktorej sa nemožno brániť a ktorá – naprogramovanáv počítačoch a propagovaná v masmédiách – straší, že sa čoskoro stane silou ničiacouvšetko originálne a individuálne myslenie. Jeho zničením sa udusí samotná podstataeurópskej kultúry modernej éry.

Asi osemdesiat rokov po tom, čo Flaubert vymyslel Emu Bovaryovú, v tridsiatychrokoch nášho storočia, ďalší významný románopisec Hermann Broch napísal, že nechmoderný román bojuje akokoľvek heroicky proti prílevu gýča, nezvíťazí. Gýč predstavu-je postoj tých, ktorých snahou je potešiť čo najviac ľudí za akúkoľvek cenu. Ak sa človekchce niekomu zapáčiť, musí potvrdzovať to, čo chce každý počuť, musí sa dať do slu-žieb prevzatých myšlienok. Gýč je preklad hlúposti zaužívaných myšlienok do jazykakrásy a citov. Dojíma nás k plaču v súcite so sebou samými, v banalite toho, čo cítimea čo si myslíme. Dnes, po päťdesiatich rokoch sa Brochovo vyjadrenie stáva ešte prav-divejším. Estetika masmédií, riadiaca sa nevyhnutnoťou potešiť a tak získať pozornosťčo najväčšieho počtu, je nevyhnutne gýčová. A kedže masmédiá zhŕňajú a prestupujúčoraz viac naše životy, gýč sa stáva našou každodennou estetikou a morálkou. Aždoteraz predstavovala moderna nonkonformnú revoltu proti zaužívaným myšlienkama gýču. Dnes sa modernita spojila s obrovskou životaschopnosťou médií a byť mo-derným vyžaduje nástojčivú snahu nebyť včerajším, ale konformným. Modernita sinavliekla šaty gýča.

Agélastes, nepremýšľanie nad prebranými myšlienkami a gýč sú tým istým, sú troj-hlavým nepriateľom umenia, ktoré sa zrodilo ako ozvena božského smiechu, umenia,vytvárajúceho úžasnú imaginárnu ríšu, v ktorej nikto pravdu nevlastní a kde má každýprávo na pochopenie. Táto imaginárna ríša tolerancie sa zrodila s modernou Európou,toto je obraz silný na to, aby nás všetkých spojil v bratstve siahajúcom za hranicemalého európskeho kontinentu. Uvedomujeme si zároveň, že svet, v ktorom je jed-notlivec rešpektovaný (v imaginárnej ríši románu, ale aj v skutočnej Európe), je krehkýa zraniteľný. Tam v diaľke je vidieť armádu agélastes, ktorá striehne na každý nášpohyb. A preto práve dnes, v čase nevyhlásenej, ale stále trvajúcej vojny, a právev tomto meste s dramatickým a krutým osudom som sa rozhodol hovoriť iba o románe.Možno ste pochopili, že to nerobím preto, aby som sa vyhol „vážnym” problémom.Naopak, chcem zdôrazniť, že ak je dnes európska kultúra ohrozená zvonku aj zvnútra,ak je napadnuté jej samotné jadro – rešpektovanie jednotlivca, jeho originálne mysle-nie a jeho právo na súkromie –, potom samotnú podstatu európskeho ducha môžubezpečne uchrániť dejiny románu, múdrosť románu. Túto múdrosť som si chcel uctiťv dnešnej ďakovnej reči, ale myslím si, že je čas skončiť. Zabudol som totiž, že Boh sasmeje, keď ma vidí premýšľať.

Z f rancúzš t iny pre lož i la IVANA KOMANICKÁ

re

pl

ik

a

6

Patrím k drvivej väčšine tvorov, ktorá sa nikdy nepokúsila a ani nepokúsi o román.Sme v nesmiernej výhode: máme čisté ruky, nikdy sme onen žáner nesprznili a smiemeteda oprávnene – vedno s literárnou kritikou – hľadať na románopiscoch hnidy,s oprávnenosťou prinajmenšom takou, akú majú nabité tribúny, keď ryčia na hráčov a rozhodcov.

V takomto stave je radosť čítať Kunderove úvahy, najmä ak vysloví nahlas naše intu-itívne presvedčenie, že niet takého románu, ktorý by bol inteligentnejší než my. Takétoneúprosné odhalenie si nechávame pre seba, nosíme si (jediní nosiči) svoje románovéveľdiela – čo hneď len životopisné – v mozgovej virtualite a papieru dáme pokoj. Ide toz pokolenia na pokolenie. Čo akú dobrú knihu môj otec čítal, zatváral ju so slovami:„Veď hej, ale môj život, to by bol román!” Ostalo to, pravdaže, v podmieňovacom spô-sobe navždy, podarilo sa mi to, našťastie, zdediť.

Ako zasvätení čitatelia podvedome tušíme, že román nejestvuje v uzavretom inter-vale. Ak do nás v škole hučali, že prvým románom bol Don Quijote..., paródia rytier-skych románov, zákonite privolali otázku, prečo by tie rytierske romány nemali byť ešterománmi. Podporil nás Viktor Šklovskij, ktorý so štrukturalistickým zmyslom pre konti-nuitu objavil románové prvky už v pradávnych anonymných rozprávkach. Jednoduchovieme, že román patrí k človečine, začal sa a končí sa spolu s ľudstvom.

Neoprávnene som podozrieval Milana Kunderu, že svoju jeruzalemskú tézu o jednotefilozofie a románu začne ilustrovať biblickými príbehmi. Kdeže, bolo by to preňhoneprípustne ľahké klišé, prilacná hosťovská lichôtka, nehovoriac už o tom, žeo románovú prioritu sa uchádza nielen egyptské Sinuhetovo rozprávanie, ale nepochyb-ne aj Gilga-meš – čo by bolo v Izraeli dosť netaktné pripomínať. Rozhodol sa teda vyhlásiť za prvého románopiscu Rabelaisa. Škodoradostnícky sa usmievame, veď je to zjavnáobeta pred oltárom novej vlasti, ktorá ho žičlivo prijala – lenže prešiel nám cez rozum...Jedným dychom vyhlási, že bez humoru niet románu, a dôkaz správnosti je uzavretý.Mne táto konštrukcia veľmi hovie, aj keď Rabelaisov humor bol už počiatkom novovekupriveľmi breughelovský a ani dnes sa príliš nevzďaľuje od pivného. Už sa teším, že na scénu čoskoro príde potecha mojej duše Laurence (nie Lawrence, priatelia!) Sterne.Aj sa tak stane, lebo tento génius je aj Milanovou potechou. Lenže zas...

V celej úvahe niet ani jednej zmienky o postmoderne, ale akurát na tomto mieste lau-reát zahlási, že Sternova ruptúra románu väzí v bezdejovosti – ani najhorlivejší post-modernisti by sa na takéto tvrdenie neodvážili. Chvíľu ešte badám, či svoj posudokrečník nezrelativizuje (lákavá je zmienka: „...poézia nespočíva v deji, ale tam, kde dejprestáva...”), a potom to vzdám. Nič neotrasie mojím presvedčením, že práve Sternerehabilitoval príbeh, že pochoval vševedúceho autora a pribral čitateľa ako spolutvor-cu. Nie je to zvlášť populárne a nielen „agélastes” sa takejto spolupráce hrozia. Ponukadriny je málokedy ľúbivá.

Nahnevane sa vraciam na začiatok a pokúšam sa čítať text bezcitnými očami. Asitrochu tak, ako Kunderovi českí kolegovia, čo žiarlivo vyhlasujú, že priemernému brnianskemu písmakovi pomohla k celosvetovému úspechu len francúzska technoló-gia. Je zrnko pravdy na tvrdení, že daňou za popularitu je páčivosť? Niekedy menšia,inokedy väčšia kontaminácia ľúbivosťou, ktorá dobyla svet scénografovi Svobodovi,huslistovi Hudečkovi či režisérovi Formanovi?

P e n e l o p i n r u b á š

re

pl

ik

a

P A V E L H R U Z

Nuž – na škriepku by sa našlo všeličo, pri akomkoľvek čítaní. Či už ideo masírovanie mozgov médiami alebo o nevyhnutnú výhru gýčiariny – spisovateľ teo-retik má plné právo príkro ich odsúdiť. Spisovateľ praktik však pridobre vie, že bezmasmediálnych barličiek a aspoň štipky gýča neuzrie svetlo sveta nejaký ten best-seller...

Veci ani deje nie sú nikdy jednoznačné, aj osobnosti drží na svete len kompromisprotikladov. Tézu o jednote filozofie s románom potvrdzuje len dvojjediný Kunderovtvorivý duch. Ako filozof môže pokojne tvrdiť opak toho, čo vykoná ako románopisec,v obidvoch prípadoch je originálny. A práve pôvodnosť dáva autorom morálne právopublikovať aj počas hyperinflácie slova, a neviem, neviem, či to nie je pre vyvolenýchakurát pri pandémii gýča psou povinnosťou.

Najpozoruhodnejšou na človeku bola pre Aristotela schopnosť myslieť. Kunderasvoju schopnosť nielen dovádza do umenia (umenia brilantnej formulácie), ales umením ju aj spája – keď premýšľa nad tým, že umenie románu je umenímmúdrosti a nepremýšľanie je nepriateľom umenia. Jeho minianalýza dejín európske-ho románu je holdom samostatnému mysleniu, individualizmu a originalite, a hocije to ďakovná reč za cenu za svetovú literatúru, jej kozmopolitizmus je kozmopolitiz-mom európocentristu, románopisca hlboko a pevne zakotveného v európskejduchovnej tradícii.

Román vznikol z ducha humoru a Kunderovo uvažovanie z ducha hypotézy. Tak akoniektoré šampóny, aj istý typ myslenia má sklony zväčšovať objem. V prvom prípadeje pena na začiatku, v druhom prípade na konci. Je to práve tento nafukovaco-penivýprístup, ktorému vďačíme za to, že sa pohneme z miesta, je to práve tento prístup,pre ktorý sa zase musíme vrátiť späť. Tvoriť pekné vety, spájať ich mazľavými spojka-mi do súvetí, položiť si otázku, ku ktorej už predtým v autorovej mysli existovala dobreznejúca odpoveď – to všetko Kundera vie. A hlavne, poučený tým, že efektívne sapíše jedným smerom (smerom dopredu), rovnako i uvažuje. Myslí, kombinuje, tvrdí,postupuje a neobzerá sa. Vymyslené, pomyslené sa stáva nespochybniteľnýmschodíkom k ďalšej myšlienke. Pred ním neprebádané cesty, biele miesta,nevedomosti, po ňom fakty, mapy, vysvetlenia. V jeho hlave straší duch hypotézy.Zrod novej myšlienky je nezastaviteľný, nech je akákoľvek, ak je pekná. Žeby sexiz-mus?

Je to cesta, na ktorej niet spätných zrkadiel, v ktorých by sa dal zazrieť kon-trapríklad alebo niečo, čo je škaredé, suché, banálne a pravdepodobnejšie. Test

7

re

pl

ik

a

K o z m o p o l i t i z m u s e u r ó p o c e n t r i s t uD A N A K R S A K O V A

D u c h h y p o t é z yR A D O O L O S

8

Prudko sa postavil, lebo začul zvonenie; narýchlo si navliekol nohavice a ponáhľal saotvoriť, prihládzajúc si ľavačkou strapaté vlásky.

Povedala, že šla okolo. Povedala, že videla, že svieti. Bola nadýchnutá ešte i k ďalšejvete, ešte i k ďalšiemu pokračovaniu, no on už reagoval, že nesvieti, že to svieti žiarov-ka, že ju zabudol vypnúť, vysvetlil, zabudol som ju vypnúť ešte včera večer, alebo eštepredvčerom, bol to taký ťažký večer, sú známe a vychýrené tie tvoje ťažké večery,zareagovala žena, všetci už všetko vieme o tvojich ťažkých večeroch. Pozval ženu ďalej,ale bez slov, len kývnutím hlavy, nemusel hovoriť poď ďalej, stačilo kývnuť hlavou, po-zval ju ďalej kývnutím hlavy.

Pre seba samého bol lagan už neznesiteľne dlho skutočne parádne obyčajnýmobyvateľom tohto parádne obyčajného sídliska. Mal pohyby nemotorného notorika, bolnotorik, už dávno bol notorik, už dávno sa ocitol v tej fáze, vybral sa ku chladničke anašiel v nej fľašu vodky a hneď si z nej aj logol, zatiaľ čo žena odkopla z chodidiel obuv,až obuv v letku narazila do dverí kúpeľne a pristála na špinavosivom linoleu a prevrátilasa hore opätkami, tam obuv, chvíľu balansujúc, zachovávala svoju novú polohu, potomsa zvalila na bok.

Poď ďalej? To nepovedal, iba kývol hlavou na znak pozvania. V predsieni sa vyzula avcupitala do izby, kde zočila desiatky kaziet, rozhádzaných po koberci, povaľovalo sa tuaj zopár kníh a rôznych popísaných či skôr počmáraných papierov. Pracuješ? opýtala saposmešne. Dobre vedela, že nepracuje. Ako to vyslovila, ústa, pery sa laganovi zachveliako ulovenej rybe pred skonom. Dokončíš celé stohy diplomoviek, celé knižnice diplo-moviek, povedal žene, o ktorej vedel, že v podstate už mesiace pracuje na nejakejdiplomovke, a u mňa sa nič nepohne, tu za touto klávesnicou, ukázal lagan naklávesnicu počítača. A predsa – po nociach sa nad klávesnicou hýbu komáre, veľkéako dobre najedené mačiatka. Zabiješ takého komára? Lagan sa radšej skryje poddeku. Niektorí takého komára zabili a mali od toho steny celé krvavé. Keď je tma, zažnesi lagan svetlo a priletia tučné mačiatka s ciciačikmi. Nie, povedal, nepracujem, iba siprezerám tie pičoviny. No pičoviny. Minulosť. Svedectvo neúspechu... minulosť,pičoviny... svedectvo neúspechu, povedal. Chcel sa na ženu vrhnúť. Chcel jej to tamnapáliť. Čo napáliť? Kam? A tak odrazu? Bol posadnutý sexom ako Nick Cave aleboBirčák, nie láskou, sexom, lebo kto už je posadnutý láskou? Ženy? Lepší muži? Ženyako lepšie verzie mužov? Bol posadnutý aj rozdielom medzi sexom a láskou, aj roz-dielom medzi mužom a ženou. Dobre vieš, že nepracujem, priznal sa bez smútku v hlase – smútok mal hlbšie v sebe, nesúkal ho von. A ak ho aj súkal von, nebol to tenpravý smútok, ten ostáva vnútri. Premýšľal, akým idiotským slovným útokom by ženeihneď ublížil. Aby ani ona nebola o nič ukrátená. A aby vedela, aký správne krutý a bez-citný dokáže byť. Lagan!

Dnes nemáš so sebou amanta? opýtal sa a ironicky vykrivil pery. A ešte ironicky aposmešne zablýskal očami. To si dlho nacvičoval pred zrkadlom. Žena obyvateľovi

B A L L A

9

nedávno doviedla do bytu svojho nového úžasného milenca, celkom ako keď mačkaprinesie k nohám svojich majiteľov ulovenú myš alebo neboráka vtáka a očakáva za topochvalu. Pochvalu! Pritom hovno rozumie ľudskému balušeniu, iba pradie a gúľaokáľmi. Zatým myš alebo neboráka vtáka zožerie.

Urob niečo povzbudivé, urob, aby som ti mohol ešte veriť, hovorieval lagan žene v tých plačlivejších časoch naozajstnej túžby. Žena obyvateľa rada počúvala, sediac so skríženými nohami na koberci, so šálkou kávy v ruke, opierala sa chrbtom o jehorozostlanú posteľ, zatiaľ čo on sa neuroticky prudko, čo najprudšie prechádzal po izbea rozprával, ukázal napríklad na potrubie a prezradil jej, že do toho potrubia tlčiesusedka zo štvrtého poschodia zakaždým, keď si on pustí hlučnú muziku, tá starena– zreval – sa potom na ulici alebo v supermarkete tvári, že ma vôbec nepozná, ale o chvíľu už sipí do ucha inej starene z iného poschodia, že som vykoľajený a počúvamvykoľajenú muziku, predstav si, lenže suseda, suseda je šiši, rozumieš? pozrel na ženua očakával, že žena bude rozumieť, a pokračoval prednáškou o obyvateľovi so sklenýmzrakom, o obyvateľovi so zakalenými očami, o obyvateľovi s mútnym pohľadom, oobyvateľovi, ktorý sa s ním minule viezol vo výťahu, naklonil sa k nemu, musel sanakloniť, lebo obyvateľ bol oveľa vyšší než lagan, obyvateľ sa naklonil k nemu aprezradil mu, že miestnosť na odkladanie bicyklov je čerstvo vyupratovaná, a on muna to sucho odvetil, že nevie nič o miestnosti na odkladanie bicyklov, ak vôbec dokázallagan len tak sucho a akoby vyrovnane odvetiť? nevie nič o miestnosti na odkladaniebicyklov, nemá ani bicykel, tu sa výťah práve zastavil a obyvateľ s mútnym pohľadomvystúpil, ale hodnú chvíľu ešte držal dvere výťahu otvorené a upieral mútny pohľad nalagana vo výťahu, hovoril lagan, a žena len mlčala a počúvala, ako začína znovu os u s e d k e zo štvrtého, ktorá vraj denne upratuje okolo paneláka a udržuje si pred panelákomdokonca malú záhradku, skôr len akýsi záhon, na svoj vek je až príliš čiperná,nezasvätenému by sa mohlo zdať, že je to slušná žena, ale nie, potriasol hlavou, nie,tá je určite oné.

Zomrela moja láska, oznámil zrazu. Znie to tak pateticky, zomrela moja láska,oznámil žene. Ty si nemal žiadnu lásku, upozornila ho. Slová medzi nami umreli,povedal kedysi jeden úspešný básnik, povedal žene lagan, a to sa mi vynorilo v pamätiteraz, keď zomrela moja láska, pokračoval a neprítomne sa usmieval na ženu a ona v tej chvíli nevedela, čo si myslieť.

Podišiel k obloku. Už zasa k obloku! Večne chodí k obloku, akoby tento byt bol väzen-skou celou! Za oblokom je ulica, na ktorú často hľadí. Tam, ukázal žene, tam je križo-vatka a tam je malý útulný bar a za ním je panelák a tam zomrela moja láska. Ale ona,obrátil sa k unudenej žene, ale ona o tom ani nevie. Myslí si, že konečne práve teraznajživšie žije! Keď už je v schéme až po krk, v kolotoči... Keď ju už nikto nezdržiava od smrti v schéme, keď jej už nik nezabráni umrieť v schéme, keď ju už nikto nedvíha

L a g a n

10

z každodennosti, tak to sa jej ohromne páči... Vyžaruje z nej, ako veľmi sa jej to páči...Čo si vôbec myslí? Predstav si, ako to komentovala! Že sa so mnou iba pomilovala!Chápeš! Ona sa so mnou občas pomilovala! Iba pomilovala! To sú tie slová! Takto sa tohovorí slovami, takto sa to slovami vyjadruje: a ďalej vôbec nič. Iba sa so mnou pomilo-vala! A šla preč! A pokračovala v živote, v jednoduchom manželskom živote, nechala saniekedy voziť luxusným autíčkom a inokedy drahou mohutnou motorkou a vyvaľovalasa v luxusnej posteli kdesi v bohatej, na fólie orientovanej dedine, a keď bolo treba,keď to teda bolo nevyhnutné, alebo iba tak, z nudy alebo dokonca v nádeji na rozkošsa pomilovala s manželom... alebo potom zasa s niekým iným... A do sýtosti sa vytan-covala s priateľkou vždy, keď do mesta zavítal René, tento plagiát, tento Hendrix! Tentohendrixovský plagiát!

A zasa si spomenul na ženinho amanta. Amant sa minule pohodlne rozložil na kober-ci, celé to vyšportované telo sa pohodlne natiahlo na koberec, zabralo celý koberec,zabralo temer celú izbu, laganovi sa videlo, že telo zabralo celú izbu, lagan ho muselprekračovať, keď behal do kuchyne po poháre, po fľaše, po šálky s kávou, po cukor-ničku, musel ho zakaždým prekračovať a keďže telo bolo mohutné a lagan nízky, temersi pri tom prekračovaní rozdrapil rozkrok, a už táto skutočnosť bola amantovinavidomoči smiešna, tak, ako neskôr všetky skutočnosti týkajúce sa lagana, telo sazachvievalo priduseným chichotom, paradoxne fistulovým, odporným a až detskykrutým, také smiechy, také chichoty počuť na pieskoviskách, keď zdravé deti odhaliana ťažko chorom dieťati jeho ťažkú nemoc, vtedy sa tak chichocú, takto sa amant chi-chotal, pohodlne rozložený na koberci, toho dňa, keď žena prišla k laganovi s týmnovým vzrušujúcim amantom.

Kvôli laganovej celkovej zmätenosti a neukončenosti väčšiny jeho myšlienok nerazpripomína jeho rozprávanie – ale aj rozprávania obyvateľov o ňom – chaotické výplodydebilov. Na to si žena už dávno zvykla. Mala lagana svojím spôsobom rada.

Keď sa povie, že niekto má niekoho rád svojím spôsobom, znamená to, že ho má rádiba trochu. Niekomu niekedy stačí aj to málo. To vtedy, keď nemá viac.

Podišiel k obloku, už zasa je pri obloku, už zasa vidí ulicu, už je to zasa tu, znovu cíti,že tento byt je lapák. Zmietaš sa v tom svojom živote a čas beží a všetko uniká, povedal.Ale čo by vlastne chcel? Čo mu prekáža? Čo mal dosiahnuť, a nedosiahol? Chcem od života, aby ma bavil, napísal ktosi, chcem od života, aby ma bavil, povedala hrdinkaistej útlej novely. S pocitom, že život uniká, nemôže byť život zábavný, treba pretovedieť, že neuniká, a že je stále iba zábavný, a smejme sa z plného hrdla, smejme sa,povedal by lagan. Ale nepovedal to a ani sa nesmiali. Vrátil sa v myšlienkach k svojejmilenke.

Keď vznikal vzťah, začal lagan, bol som pasívny, vlastne som sa iba prestal brániť tejsile, prestal som rozvážne a premyslene odmietať vznik náklonnosti, ak sa totiž niekedyv minulosti akákoľvek náklonnosť rodila, v tom zárodku bola rozdupaná zapojenímrozumu, prudkým pripamätúvaním si všetkého, čo skutočne hlboké vzťahy znamenajúpre nevyrovnaného človeka, ja som bol nevyrovnaný a dávno, dávno vykoľajený, a vrátiťsa do koľají, nech sú to akokoľvek dostupné, bežné, vychodené chodníčky, po ktorýchsa bez ťažkostí uberajú občania z jednej prázdnoty do druhej, som sa už nedokázal,alebo som sa nechcel vrátiť, lebo som vedel, že potom tomu chýba extáza, extázaskutočnej obludnej osamelosti a individuálnosti, extáza, keď si uvedomíš, že siskutočne svoj vlastný a nič ťa neovláda, len vnútro – ale aj to je priveľa! – len číre ja, aaj to je priveľa, a to je skutočne niekedy možné, ale v prechodnej radosti vzťahu kinému človeku ostrie vnútorného prežívania otupieva. Už vás počujem, zvrtol sa lagank žene, už vás všetkých počujem, už počujem, čo hovoríte, a žena práve otvárala ústa,keď zaznelo vášnivé búšenie akéhosi – zrejme kovového – predmetu na potrubie, to tá

B A L L A

11

ženská, to tá hnusná ženská, zreval lagan, celý vykoľajený, vykoľajený priskočil k hi-fiveži a skrútol ovládačom prudko doprava, až reproduktory bolestivo zaúpeli a byt sazačal chvieť a zbesilo pulzovať. No čo je, no čo je, skríkol hrdinsky do diery v podlahe,do diery, kadiaľ potrubia klesajú nadol k starene, tlčúcej ostošesť kovovým predmetom.Skríkol hrdinsky? V tom je čo hrdinské, keď niekto kričí no čo je, no čo je na nešťastnústarenu? nedala sa žena, vážne naštvaná, vyskočila a drmala lagana za plece, ale tenju odsotil čo najdrsnejšie, až preletela neveľkou izbicou na posteľ, kde by sa na ňuhádam aj mohol vrhnúť, ale on nie, radšej sa upokojil.

Mal som milenku, to je pravda, začal znovu. A ľúbim ju doteraz, to je pravda. Ale tostrašne ľutujem, že ju ľúbim. Mučí ma, mučí, neprichádza, keď príde, ponáhľa sa preč,nervózne sa obzerá, už je aj ona celá neurotická, chorá ako ja, vysvetľoval lagan žene.Ty, žena, si iná. Ty na mňa kašleš od začiatku. Ty si jednoducho priama a vieš, čo chceš:nechceš ma. Zásadne ma nechceš, tvoji amanti jednoducho vyzerajú inak a sú iní amusia byť iní ako ja... A nehovor mi, že nehovorím o láske, lebo ja viem, že o nejnehovorím, nikdy o nej nehovorím! A nikdy – ech, čo nikdy? – nikdy nebudem používaťslovo bez obsahu? To sú tie zmätky... O tom som vykoľajený.

Žena na neho hľadela ľútostivo, asi aj s pochopením. No inak ju veľmi nehlo. Ležalana posteli, keď ta už raz dopadla, a obzerala sa po svojej šálke kávy. Lagan jej ju podal.

Že to nie je láska? nedal sa lagan, že to nie je láska? keď to hľadám u každej ženy,ktorá sa nesie hrdo vysoko nad zemou, na vysokých nohách, aj také sú nohy, takto sanesú ženy, u ktorých sa dobre hľadá, ale čo je teda už na tom, že u každej ženy tohľadám, preto to nie je láska? pýtal sa lagan zanietene a ženu to začínalo nudiť,napokon, zrejme si uvedomila, že ona sa už veľmi nenosí vysoko nad zemou, už ju pri-tlačili k zemi jej prízemnosti, jej obyvateľsky ľudské občianske hovädiny, tie ju teda drblio zem, nuž sa fakt nudila a iba sa tu i tam prevalila zboka na bok, omínala ju vyležanálaganova posteľ, a ten lagan si len dumal a dumal, používajúc slovo láska, ktorémuzjavne nerozumel.

Čo ma po vašom kolobehu, po vašich schémach, hundral lagan žene do tváre, pridrži-avajúc si zrazu tú jej tvár oboma dlaňami a hľadajúc perami jej ústa, bozkával ju polícach, očiach, nose a hundral, že ho nič do ich kolobehu, do ich schém a štruktúr, čoma po vašich rodinách, čo ma po vašich predkoch a vašich potomkoch, kam to vlastneposúvate to svoje bytie, do budúcnosti? zvalil sa na ženu celým neveľkým telom, vkĺzoljej rukou to pod blúzku, to zasa do rozkroku a hneď späť pod blúzku a hundral a mrm-lal žene do ucha, či jej nestačí iba jednoduchý boj proti zlému, obyčajná bitka proti zlu,a nech sa radšej bráni, ale žene sa náhle situácia celkom pozdávala, alebo bolajednoducho príliš slabá. Nechala ho, nech robí. Ale on bol vykoľajený, sadol si na krajpostele, prešiel si rukou po vlasoch, trochu sa chvel. Prepáč, povedal.

Je preč, tá moja milenka, je navždy preč, usúdila, že nemôže patriť dvom, povedallagan, je preč, ale ja som hrdý. Som hrdý, lebo o nej viem všetko, zatiaľ čo jej manžel o nej vie iba niečo, a ešte i to je skreslené, neskutočné, je to pre neho vyfabulované,vyrobené a zahrané. Ona ho potrebuje, to je pravda, ale on ju nemá, mám ju ja, lebomám celú jej pravdu, celú jej skutočnosť, darmo sa tvárim, keď som s ňou, že jej ne-verím, darmo hystericky vykrikujem, že mi klame – ona mi nemôže klamať, ó, ako veľmiby chcela, ale nemôže, vysvetľoval žene, žena si medzičasom sadla a pustila sa do chlipkania kávy. Som tieňový manžel, vediem si tieňové manželstvo, ja, parazit, ja,tieňový manžel, mrmlal si lagan, počúvajúc zároveň, ako na chodbe hrkoce výťah, akosa mechanizmy namáhajú, ako dvíhajú kovovú miestnôstku dohora, z prízemia sa topohlo a teraz to ide nahor, lagan náhle pocítil strach, až ho stislo, prichytil sa pri tom,ako tuho premýšľa o záhadnom cestujúcom v tom výťahu... Možno sa dozvedel! uve-domil si lagan s hrôzou. Možno sa dozvedel! Možno... možno milenke unikla nejaká

L a g a n

12

B A L L Avetička... nejaké slovíčko možno... a teraz sa dozvedel... Alebo sa dozvedeli? Celározvetvená família? Všetci obyvatelia? Tí, čo si to tu tak vážia. Tí, čo by to tu nevymenili.Čo by tu zdochli. Teraz sa dozvedeli! Teraz prichádzajú?

Upokoj sa, vzdychla žena, nič sa nedeje, šepla žena, privinula sa k laganovi celýmtelom, chveješ sa, užasla žena, ty sa úplne chveješ! zdôraznila nahlas, až ho ešte viacstriasalo, preboha, zaševelil perami, prebohaživého, len ticho, tíško, už idú, už si po mňa idú! nástojčivo, tak nástojčivo sa k nej pritisol, až lapala dych, ale neprekážalojej to, objala ho a vnorila si jeho tvár do vlasov, len pokojne, pokojne, chlácholila ho –a započúvala sa do zvukov doliehajúcich z chodby.

Tu, na povrchu tela, tu, na povrchu života sa mi otvárajú rany, zárezy, rumázgal jejlagan v náručí. Žena ho v tom náručí držala ako nejakého zdegenerovaného JežišaNazaretského, takého Ježiša, ktorý by zaručene nepochopil význam mystéria na Gol-gote. Tu sú vrypy, šepol. Po celom tele. Tamtí idú hore schodmi! začal fantazírovať alebovidieť a vedieť, čo iní nevidia a nevedia, idú hore schodmi, lebo náhle tu kdesi vyrástlischody. Výťah hrkoce povedľa, sledujem, ako ho vlečú oceľové laná, vlečú ho sem, abysom už nemal šancu zmiznúť... Schody rastú vyššie a vyššie... Tie bytosti prefrngli s chi-chotom okolo bytov na nižších poschodiach, letia hore schodiskom, letia a nadskakujúa skáču a vznášajú sa, vlastne to schodisko ani nepotrebujú, veď by vyšli hore – sem!– vyšli by aj bez schodiska, tak to vyzerá, ó, tá ich energia! Vsugerúvajú mi, že somvykoľajený, že som zbytočný, zbytočnejší než oni – oznamujú mi – že som iný... Iný –veď to je jediná radosť! Som od nich oddelený týmto tu, vidíš, týmto tu, týmto čímsi od hlavy až po päty, nie som súčasťou toho prázdna – takto – takto nepatrím k zdanlivým bytostiam. To je vykoľajenosť?

Odhalil sa pred ženou až do špiku kostí. Trochu ju tým, pravdaže, nudil. Ale špikcmúľala, labužníčka, napokon predsa len priam vášnivo. Jediný príbeh toho večera bolpre ženu, zdá sa, príbehom cmúľania špiku.

Lagan vstal. Naklonil sa nad ležiacu ženu a povedal, že si vždy myslel, že byťčlovekom je niečo iné než to, čo mu predvádzajú obyvatelia paneláka, ktorí si nemôžuani len pripustiť nejaký vzťah k slávnej histórii, povedzme antickej, indickej, perzskej,egyptskej, chaldejskej, nejakú túžbu po „dôstojnom” pokračovaní v tejto histórii, leboim ju neustále prekrýva zodpovedný vzťah k drobnôstkam každodenného zápasu o prežitie a o spoločenské postavenie, a lagan v tom ich boji cíti odpornú pachuťnepravého, len zdanlivého bytia – a tú pachuť neodstráni nič, a nič ju ani nesmieodstrániť, veď to by všetky tie zdanlivé bytosti zmizli, lebo práve pachuť je ich osobnou,individuálnou históriou.

Ale to by mohol povedať každý.Laganova životná prax, to je aj hrôza, s akou vykúka prievidzou vo dverách prv, než

vykročí na chodbu. Väčšinou nevykročí. Tesne po ženinom odchode premýšľal o ne-šťastí. Prihodilo sa nešťastie? Prihodilo sa vôbec niečo? A kde by sa prihodilonešťastie? Na ulici? V úrade? Na treťom poschodí, napravo od schodov, iba takých asidesať, dvanásť krokov od schodiska, pri nástennej tabuli s ohromnými verbalizovanýmihlúposťami, letáčikmi, akože „informáciami”. Vedeniu úradu sa to páči, vedeniezbožňuje alebo prinajmenšom potrebuje nezmysly, zbytočnosti – socializmus... aspoňako vzrušujúcu spomienku... No ale aké nešťastie? Čo by sa mohlo prihodiť? Prevaľujesa na posteli ako invalid. Ako stelesnená hniloba. Nešťastie? Nešťastím by ale mohlabyť aj kniha. Nejaká kniha napríklad, obzerá sa neurčito. Načiahne sa za knihou. Toúsilie ho zlomilo vo dvoje. Napokon sa do knihy začítal.

Ktovie, či tento spôsob bolesti je ten pravý.

13

Nad Slovenskom už dlhé roky či desaťročia visí ťaživý tieň nenaplnenéhoočakávania. Jeho predmetom je román. Nie hocijaký, ale akýsi veľký románsúčasnosti, ktorý by zobrazoval, vyjadroval, pomenúval, vykladal, odkrýval, súdil,zatratil významné periódy našich novodobých dejín. Napríklad – aby sme zašlirovno do horúcej kaše – taký socializmus až po jeho zamatový pád a naše prepad-nutie do slobody. Chápte – vyčerpávajúca freska či veľké historické plátno, tácelá pravda o nás všetkých, vyslovená takmer reprezentatívne a definitívne.A samozrejme, majstrovsky.

Ťažko povedať, odkiaľ sa toto nutkavo neodbytné očakávanie berie, prečo jev kultúrnej časti verejnosti stále také horúce, prečo sa upriamuje práve na ro-mán, zjav zriedkavý to v našich končinách. Žeby tuhé marxistické podložie? Alebostarý sen o zástupnosti písania a zastupiteľnosti dejín? Alebo...?

(Na román sa však možno pozerať aj všelijako ináč. Napríklad ako románopisecMilan Kundera v tomto čísle Romboidu.)

Zdá sa, že za posledné desaťročie sa však v našich podmienkach k životu pri-hlásila najmä poviedka. Čím tento žáner lepšie a úplnejšie vystihuje našu dnešnú(aj mentálnu a emocionálnu) situáciu, že si nachádza toľko priaznivcov nielenmedzi čitateľmi, ale aj medzi autormi? Je poviedka na Slovensku dnes tým, čímbývala? Aké sú jej (možno typologické) posuny a s čím všetkým ste sa v posled-nom období stretli pod týmto žánrovým označením? Je na mieste hovoriť o post-modernej poviedke, alebo – naopak – o tzv. retropoviedke, ktorá opäť pôsobí na náš takmer ohrozený zmysel pre klasickú fabulu? A ak hovoríme o klasickejfabule, je nevyhnutné spájať ju v poviedkovej tvorbe s tým, čo náš spolupracov-ník nedávno nazval (pišťankovským) redukcionizmom? Myšlienková i jazyková in-teligencia, senzibilizácia všetkých zúčastnených subjektov i samotného textua pôsobivý príbeh, to všetko ako trojdimenziálne vymedzenie jednej a tej istejpoviedky – platí to ešte stále, alebo sa stretávame už len so vzdialenou rezonan-ciou týchto troch (ľahko pochopiteľných, možno ťažšie realizovateľných) zásad?S rezonanciou, ktorá nás odkazuje na inú, vzdialenejšiu planétu?

REDAKCIA

IVAN ŠTRPKA: Fakt, že nebolo celkom ľahké dať dokopy pár ľudí, ktorítu dnes sedia, vyvoláva hneď prvú otázku. Mohla by znieť: Prečo v našejkomunite neexistuje, a ak, nuž iba málo, vôľa takto spolu sedieťa rozprávať sa?

PETER DAROVEC: Nie je to asi výberom témy, o ktorej budeme hovo-riť. Nech nastolíte akúkoľvek literárnu tému, pravdepodobne nebude V

TEJT

O K

RC

ME

VYD

RZ

IMD I S K U S I A o s ú č a s n e j s l o v e n s k e j p r ó z e a n a j m ä p o v i e d k e

14

pre ľudí dosť zaujímavým problémom. Zo svojej redakčnej práce viem, že sa nám nikdynepodarilo vyhlásiť o literatúre niečo také pôsobivé a provokujúce, aby sa ľudia hrnuli

komentovať to.

ZORA PRUŠKOVÁ: Ľudia buď reagujú veľmi premyslene, alebo ad hoc. A to prvémožno robia radšej ako to druhé. Strategicky by bolo preto možno dobré nezvolávať

diskusie, ale len odpočúvať náhodné rozhovory a nahrávať ich. Alebo naozaj sústre-dene a permanentne vyzývať k zamýšľaniu nad tým, čo by mohlo byť témou diskusie.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Práve máme za sebou štvrtý ročník poviedkovej súťažeEuroTel. V literatúre sa podarilo vyvolať istý proces, ktorý by sa pravdepodobne už dal ajcelkom dobre kvantifikovať, objektivizovať v číslach a faktoch, a možno je aj čas hopomenovať. Ako hodnotíte túto súťaž a jej miesto na literárnej scéne? Čo progresívnepodľa vás vyvoláva k životu a kde vidíte, povedzme, aj možné slabiny takéhoto podujatia?

RADO OLOS: Je asi ťažké po pár ročníkoch hodnotiť či akosi objektivizovať dopad súťažena literárnu komunitu. Zrejme by sa dalo zistiť, koľko autorských knižiek vďaka nej vyšlo,či sa zavedení autori začali špecializovať na poviedky atď. Súťaž určite vyprovokovalatvorivosť, veď sa stala vyslovene atraktívnou. Počet okolo tisíc ľudí, ktorí tento či minulýročník súťaže oboslali, sa zdá naozaj veľký, ale reálnej kvalitatívnej konkurenciizodpovedá podľa mňa oveľa nižšie číslo, asi tak päťdesiat.

PETER DAROVEC: Som rád, že súťaž existuje – už len kvôli tomu, že napríklad RadoOlos, ktorého poviedky mám veľmi rád, nie je ochotný písať bez adekvátneho honorára,a preto prispieva radšej do všetkých poviedkových súťaží, v ktorých práve nie je porot-com. Aj táto poviedková súťaž tak na chvíľu k literatúre vráti ľudí, ktorí by sa jej už dnesmožno nevenovali.

RADO OLOS: Je to síce popud, ale zase nie tá základná motivácia. Nepreháňal by somto tak.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Hovoríte zatiaľ o pozitívach. Môžeme však celý problémobrátiť aj na druhú stranu – aké momenty by sa dali prípadne zhodnotiť kriticky?

PETER DAROVEC: Stále hovoríme o literatúre, ktorá nie je spoločensky natoľko relevant-ná, aby mohla vyvolávať nejaké negatívne reakcie – ani takouto súťažou. Samozrejme,do istej miery by sme mohli špekulovať, že sa jej nezúčastňujú významnejší slovenskípoviedkári. Možno sa však zúčastňujú, a nevyhrávajú. V každom prípade si myslím, ženehrozí, že by sa tu narušil nejaký hodnotový rebríček – to určite žiadna súťaž nevyvolá.Opakujem však, som vyslovene rád tomu, že tu také niečo existuje, pretože to trochu čerípokojnú hladinu a ľudia sa o literatúre rozprávajú.

ZORA PRUŠKOVÁ: Myslím, že takáto súťaž najmä robí z literatúry demokratickejšiuzáležitosť. Umeniu a literatúre možno naozaj pomôže už len sám fakt, že sa ľudia odhod-lajú do nej zapojiť.

IVAN ŠTRPKA: Hovorí o tom napokon tradícia starej dobrej americkej poviedky, ktorá savždy premlela v magazínoch a ktorú čítal veľký okruh čitateľov, čo by sa inak možno o li-teratúru vôbec nezaujímali. Prečítali si ju len ako zaujímavú story. Neviem, do akej mierysa to dá robiť dnes a v našich podmienkach. No už len to má svoju cenu, že súťaž pre-siahne úzky okruh ľudí, ktorí sa literatúrou zaoberajú profesionálne.

D I S K U S I A

15

ZORA PRUŠKOVÁ: Je to naozaj dané demokratickým žánrom poviedky. Nikomu nena-padne organizovať – povedzme – ročníky literárnych súťaží o román alebo o básničku.

PETER DAROVEC: To sú príliš výnimočné žánre. Poviedka je rozprávanie. Krátke príbehysi hovoria aj ľudia na stanici. Od porotcov viem, že množstvo ľudí poslalo do súťažerozprávanie, ktoré vôbec nechápu v literárnom zmysle slova. Poviedka je aj o tom, čorozprávala stará mama. Ide teda o akési rozprávanie na voľnú tému – a oni to napíšupráve tak... Povedzme si úprimne: hovoriť vo veršoch asi nie je pre človeka prirodzené, na rozdiel od rozprávania príbehov.

RADO OLOS: Musím povedať, že grafomanské poviedky som v súťaži ani nerozpoznal,to je zrejme fenomén spojený s rozsiahlejším textom. Ako člen tohtoročnej poroty som sivšak robil čosi ako súkromnú typológiu, na základe ktorej sa môžem pokúsiť vymedziťzopár subžánrov. Napríklad: postpubertálne sebaanalyzujúce reflexie; rozvíjanie jednéhoviac alebo menej zaujímavého nápadu; bežné príbehy, ktoré mali tzv. čaro nechceného aktorých jazyk pravdepodobne veľa vypovedal o autorovi, pričom sa vyhol klišé – lenže bolito skôr poviedky zaujímavé ako sociologický, nie literárny jav. Na takýchto poviedkach,ktoré som väčšinou ohodnotil pár bodmi, som sa však pobavil niekedy omnoho viac, akona tých viacbodových. Na druhej strane tam bola aj dosť početná kategória poviedok, priktorých som – pravdu povediac – nemal úplne jasno, ako sa k nim postaviť. Keby sa v kameňolome po výbuchu dynamitu objavila medzi drvinou socha, asi by sme to tiežnepokladali za umelecký výkon. Antológia týchto poviedok by však možno bola eštelepším čítaním ako zborník prác zo súťaže.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: V každom prípade, vo všetkých ročníkoch sa aj medzi oce-nenými objavilo veľa neznámych autorov... Zorka, ty sa zaoberáš súčasnou slovenskouprózou, teda i poviedkovou tvorbou, mohli by sme povedať, dnes už pomaly klasickýchautorov. Možno hovoriť o istej súmerateľnosti súťažných, resp. zverejnených poviedok s poviedkami už etablovaných autorov? A ak nie, ak možno uvažovať o nových špeci-fikách, akým smerom sa podľa teba posunul samotný žáner poviedky?

ZORA PRUŠKOVÁ: Zaoberám sa síce prózou, ale do vyslovenia dajakého jednoznačnéhoúsudku by som sa v žiadnom prípade nepúšťala. Nečítala som všetky zborníky zo súťažea už vôbec nie celistvo. Môžem hovoriť len čiastkovo. Samozrejme, ukázal sa istýfenomén, objavujúci sa vo víťazných poviedkach. Vidím ho v tom (a spomeniem poslednúCagáňovu poviedku), že ide o tvorbu literárnych textov ako montáží, že naozaj môžemeoznačiť text za kompilát, ktorý sa síce stále zmestí pod označenie a žáner poviedky, alevo svojom základnom geste na inom princípe.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Čo teda, ak by sme vychádzali z povedaného, dnes vlastnezastrešuje pojem poviedka? Prešiel nejakými premenami práve v deväťdesiatychrokoch?

RADO OLOS: Myslím, že ak sa ešte stále pohybujeme v rámci spomenutej súťaže, takmožno povedať len to, že poviedka je text, ktorý nemá viac ako tridsať strán a môžev ňom byť v istom zmysle všetko. A to je asi všetko, čo o tom možno povedať.Nemyslím si, že príbeh je to, čo bolo typické pre práce tohtoročnej súťaže.

PETER DAROVEC: Naozaj neviem posúdiť, aké atribúty si vyžaduje poviedka, aby bolapoviedkou. To napokon žiadna porota a – pokiaľ viem – ani organizátor súťaže nijakonestanovili. Stanovili len rozsah. Za seba teda môžem povedať len toľko: Nemám pocit,

D I S K U S I A

16

že by sme sa museli tváriť, že spomenuté charakteristiky sú akýmsi výsostným znakompoviedky 90. rokov. Niečo podobné predsa nájdeme aj v 60. rokoch, o ktorých tiež ťažkopovieme, či vtedy dominoval príbeh alebo nie. Veď to bolo obdobie, keď písal poviedkyVilikovský, práve tak ich však písal aj Mitana. Boli to aj veľmi príbehové, no na druhejstrane veľmi lyrizované a pocitové poviedky. Fakt, že sa pod žáner poviedka zmestí veľa,sa mi teda nezdá byť nejakou špecialitou súčasnosti – o čom napokon svedčia všetkyantológie týkajúce sa literatúry celého dvadsiateho storočia. Zrejme odjakživa je to žáner,v ktorom záleží iba na rozsahu – a vlastne ani to nie, veď napokon nikto ani nevie, akýje rozdiel medzi poviedkou a novelou...

ZORA PRUŠKOVÁ: Povedal si, že nevidíš veľký rozdiel medzi šesťdesiatymi a deväťdesia-tymi rokmi. Možno sa aj v 60. rokoch spochybňoval a dekonštruoval príbeh, ale neviem– a to je otázka – či práve v 90. rokoch sa nespochybňuje aj niečo iné, čo práve v týchšesťdesiatych rokoch fungovalo ako istá autorská garancia textu. Keď si, povedzme,spomeniem na písanie Tomáša Horvátha...

PETER DAROVEC: Zrejme narážaš na to, čo sa dnes veľmi módne nazýva poetikoucoolness – čiže akési odosobnenie sa od vlastného textu pod rúškom tvrdenia, že somto vlastne nenapísal ja. V tomto rozdiel je. Netvrdil som, že tie podoby poviedkovéhožánru, kritériá toho, čo všetko môže byť poviedka, sú dnes rovnaké ako kedysi. Myslím,že práve citová exponovanosť a angažovanosť dnes už naozaj nefunguje v takej mierea že intertextualita a persifláž sú omnoho frekventovanejšie podoby poviedky. Takže podoznačenie poviedka sa naozaj skryje všeličo...

ZORA PRUŠKOVÁ: Osobne by som sa potešila, keby som v záľahe takýchto textov našlaniečo – a použijem príklad Rada Olosa a jeho poviedky Leopoldov a späť – našla niečo,čo takýto problém nemá, čo sa nehrá a čo smeruje skôr k príbehu.

PETER DAROVEC: Príbehové veci budú vždy nosné. Zdá sa mi, že každé obdobie má svojexperiment, o ktorom sa napokon potvrdí to, že už vôbec nie je experimentom. Ak sa jedenspôsob experimentovania stane masovým javom, ťažko sa dá považovať za expe-riment, pretože ten by mal mať v sebe niečo výlučné. Niečo výlučné, čo by ľudsky zaujalo.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Ty si si, Peter, vypomohol charakteristikou, ktorú by smemožno potrebovali upresniť alebo rozvinúť ďalej: „citová exponovanosť a angažovanosť”.A ako protiklad si postavil tie spôsoby písania, ktoré sa opierajú o intertextualitu.Vezmime si Cagáňovu poviedku s dvomi postavami, ktoré si navzájom mailujú (Modelerto modelka / modelka to modeler). Čiže do poviedky prenikla komunikácia medzi subjekt-mi cez PC obrazovku – aj s jej autentickým (alebo literárne štylizovaným?) prepisom. Alenie sme z toho už troška unavení?

RADO OLOS: Myslím si, že takáto programovosť má krátky dych. Aj Kundera v Eseji orománe tvrdí niečo podobné, keď hovorí, že z teórie nevznikajú romány. A keď to hovorí

Kundera...

PETER DAROVEC: Ja by som nevidel veci až tak komplikovane. Samozrejme, že keďrealita prináša nové spôsoby zobrazovania, každý to chce využiť a použiť originálnuformu. Ak je poviedka dobrá, tak vždy v sebe obsahuje ľudský príbeh, či je to

z akéhosi mailu, alebo je to od nejakej babky. Čo sa týka toho, čo hovoril Rado, taklen z formálneho experimentovania sa dlho žiť naozaj nedá. No to je práve fenomén

poviedkovej súťaže. Sú tu autori, ktorí by asi nevydali knihu, pretože nemajú zozbieraných

D I S K U S I A

17

toľko nápadov, aby stačili na integrálnu poviedkovú zbierku. Často sa stáva, že človekdostane za rok jeden dobrý nápad, z ktorého sa zrodí poviedka. Ako príklad uvediemprípad Braňo Hochel a jeho Gombíky. V momente, keď vyšla jeho kniha, sa ukázalo,že Braňo má absolútny cit pre svoje písanie. Vybral z nej do súťaže jednoducho svojunajlepšiu poviedku. Ukázalo sa teda, že je síce dobrý autokritik, že si rozumie, alevždy to nemusí stačiť na knihu. V tejto súvislosti oslovím Rada. Publikoval si možnodvadsať poviedok, z ktorých každá svojím spôsobom rezonovala, a doteraz nemášknihu...

RADO OLOS: Strašidlo vydania knihy sa opäť zjavuje na scéne... Tie poviedky, ktoré somnapísal, sú všetky rôznorodé a zdá sa mi, že by akosi neladili v jednej knihe.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: To je ďalšia téma – kniha poviedok. Odvrátená strana súťažemôže spočívať práve v tom, či sa do komunikačného obehu v literatúre nedostávajúknihy, ktoré sú zbytočne uponáhľané.

RADO OLOS: Dobrá otázka pre Kaliho.

PETER DAROVEC: Je to jeho panský plezír. Rozhodne nikto nemôže vyčítať vydavateľovi,že kniha, ktorú vydal, je nezrelá. Vždy máme možnosť nečítať ju, alebo o nej napísaťodmietavú zlú recenziu.

IVAN ŠTRPKA: Pamätám sa, že Milan Šútovec kedysi na okraj prvej slávnej poviedkovejknihy Dušana Mitanu podotkol, že kým Nemec Günther Grass napísal Psie roky, nášslovenský autor nám predkladá svoje Psie dni. Dni verzus roky. Možno ide práve o tentointerval – tak ako je rozmer dňa rozmerom bezprostredne žitého, je rozmer rokovpriestorom histórie, historickej komplexnosti nášho života. Poviedka je tu teda rozmeromdní a román tu zrejme uchopuje celé roky. Šútovec ich staval proti sebe celkom zámerne.

PETER DAROVEC: Dnes by sa už asi nenašiel žiadny Milan Šútovec, ktorý by volal po rokoch. Ja len za seba môžeme povedať, že si omnoho radšej prečítam niečo o dňochako o rokoch, ak teda dňami myslíme poviedku a rokmi román, pretože román pre mňapredstavuje akýsi upotený žáner, čosi na spôsob brontosaura. Dnes je doba, keď sa ľudiaomnoho radšej nechávajú prekvapovať rýchlymi nápadmi, ako keby mali nejako hlbokoa v súvislostiach spoznávať svet.

ZORA PRUŠKOVÁ: Možno to spočíva v onej zabudnutej jednote sveta. V 60. rokoch bolsvet ako-tak pospájaný a keď sa rozkladal, tak tí, ktorí písali a čítali, vedeli o jeho skrytejjednote. Dnes, keď ľudia píšu a čítajú, akoby už vopred vedeli o stratenosti sveta. Pretoje veľmi ťažké dočítať sa niečo autentické. A tam, kde to zaiskrí, kde sa takýto spôsob –nie deklaratívne – vráti, tam akoby sa svet znova, možno len v priestore jednej vety, zjed-nocoval.

PETER DAROVEC: Aby sme neostali iba na Slovensku, treba povedať, že napríkladv Amerike je v poslednom čase ďalší veľký boom románov. Podľa toho, čo viem, ideo zámenu, o ktorej sme hovorili. Kult autenticity sa premieňa na istú verifikovateľnú his-torickú príbehovosť. Ukazuje sa, že je tu možnosť veľkého rozprávania – ľudia ho chcúa vidíme, že svet akoby sa znova spájal. Ide skôr o to, či na Slovensku máme témy,o ktorých sa oplatí písať. Neviem, koho by bavilo čítať román o normalizácii. Slovenskédejiny v globálnom svete by vyvolávali skôr úškrnok. Otázka by teda mohla stáť tak, kamnás v literatúre pustí slovenská realita...

D I S K U S I A

18

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: To je, podľa mňa, dosť diskutabilné. V istom zmysle malinapríklad v Čechách takmer identickú historickú skúsenosť ako my na Slovensku.

A mladšia generácia českých prozaikov, napríklad Daněk Hnát alebo Jan Vrak, abysme zašli hoci len na Moravu, prišla s veľkým rozprávaním, dokonca exkluzívnym.Rozhodne ambícia „nahodiť“ väčšie plátno, a riadne komponované, tam je a máohlas aj u kritiky, aj u čitateľov. Podobné fakty by zrejme danú otázku postavili trochu

inak. Pokiaľ ide o slovenské autorské zázemie, možno o dominantných žánrochspolurozhoduje lenivosť, nedostatok trpezlivosti alebo prispôsobenie sa nižším

nárokom. To nechce byť volanie po románe, len malé sproblematizovanie jeho absencie.

RADO OLOS: Keď tak premýšľam nad tým, čo by človek musel mať, aby napísal dobrýromán, tak mi vychádza len to, že v prvom rade musí mať niečo zažité, t. j. dostatokskúseností. Ďalej potrebný odstup od tém a zažitého, aby to nakoniec vyzeralo, že tospisoval niekto iný. A napokon, musí byť ešte niekto, kto to v ňom hodnotí. Empatia,analýza, hodnotenie. Je to spolupráca viacerých „ja“.

PETER DAROVEC: Podľa mňa len ťažko možno slovenskému autorovi vyčítať lenivosť.Nikto nemôže vyčítať jedincovi skutočnosť, že nenapísal román, pretože on to žiadnejspoločnosti nesľúbil. Nuž a – nedávno predsa vyšiel Pišťankov román. Ale naozaj sinemyslím, že je tu atmosféra na niečo také, ako je rozsiahly román.

ZORA PRUŠKOVÁ: Román je naozaj skôr záležitosťou pretlaku. Nie je tu ešte reflexia o takej prirodzenej a normálne zavedenej kultivovanej meštianskej spoločnosti, do ktorejmôže autor, napr. parodicky, vstupovať. Máme Pišťanka, ktorý síce paroduje a vstupuje,lenže – takpovediac – do krivého obrazu spoločnosti. Reaguje na niečo – tak akov Čechách povedzme Viewegh, ktorý je ale elegantnejší – čo je klamlivou záležitosťou.Reaguje vlastne na neexistujúcu spoločnosť.

PETER DAROVEC: Viewegh je elegantnejší, lebo elegantnejšia je samotná téma.Pišťanek píše o svete, v ktorom je všetko možné, takže aj on to musí podať tak, aby bolojasne cítiť, že v jeho písaní je tiež všetko možné.

ZORA PRUŠKOVÁ: Áno, ale z hľadiska zmyslu takéhoto gesta, hoci je to už na dvochstranách hraníc, a teda v dvoch kultúrach, je to veľmi podobné.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Čomu napríklad pripisujete taký pokus, aký predstavovalaBallova druhá kniha? Outsideria žánrovo vystupuje ako jednotný text, aj keď je jasné, žeje v nej použitá metóda montáže predtým samostatne publikovaných subtextov...

ZORA PRUŠKOVÁ: Kompromisom medzi románom a poviedkou je komponovaná povied-ková kniha. Neviem, či Balla spĺňa takéto kritéria, domnievam sa ale, že keď je knihakomponovaná, povedzme tak, ako to robí Tomáš Horváth, ide naozaj o kompromis medziťahom na veľkú a malú formu.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Ten ťah tu teda je...?

ZORA PRUŠKOVÁ: Lenže to je predovšetkým otázka teórie.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: V súvislosti s Ballom a aj v súvislosti s témou komponovaniapoviedkovej knihy ako celku sa ponúka vďačná analógia s Náprstkom od DušanaDušeka. Tam však výsledná „koláž fotografií poštára Emanuela“ pôsobí organickejšie.

D I S K U S I A

19

Prepojenie jednotlivých motívov a prozaických postupov sa odohráva skôr zvnútra, z ima-nencie textu, kým u Ballu asi išlo najmä o vonkajšie, možno dodatočné podnety – a vyšloz toho čosi ako autorský konštrukt.

ZORA PRUŠKOVÁ: Priznajme si ale, že to naozaj nemá nič spoločné s románom,ani s Pišťankom či Vieweghom, o ktorých sme hovorili. Je to skôr ambícia po väčšej a týmaj úplnejšej forme. Je to pokus etablovať nejakú manieru. O románe to však asi naozajnie je, teda o takom románe, o ktorom by sme mohli hovoriť suverénne, čiže o románepar excellance.

PETER DAROVEC: Aj ja by som na to celkom rád odpovedal, ale vyžadovalo by si to, abysom Ballu dočítal. To sa mi nepodarilo. I toto je istým spôsobom odpoveď. Napokon,nehovoríme len o mladej próze. Od konca 60. rokov až po Hore pupkom, pupkom svetatu predsa máme majstra kompozície poviedkových kníh – Pavla Hrúza. A to je už naozajiná kompozícia. Sú to väčšinou uzavreté texty a možno by nás pri čítaní v časopise aninenapadlo, že môžu byť súčasťou ucelenej knihy, ale oni v 5 – 6 knihách naozaj fungujúv rámci vyššieho celku – hoci určite nie románového. Sú to skôr variácie na danú tému.Myslím teda, že to nie je niečo, čo román supluje, ale je to niečo, čo tu vyše tridsať rokovveľmi integrálne funguje.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Nielen zo svoje skúsenosti porotkyne som neraz nadobudladojem, že nastáva situácia, keď aj poviedka akoby v kocke napĺňala akýsi románovýmodel – pracuje sa v nej neraz s veľkým časovým rozpätím, základný príbeh je pod-mienený celoživotným behom rozprávača. Vo veľmi skondenzovanej podobe zachytávavšetky dramatické peripetie – ich zvládnutie na malej ploche sa rieši buď autorskýmpoodstúpením od textu, alebo príklonom k irónii s jej neraz iba zdanlivo vtipnýmizjednodušeniami, či nejako inak. Stále viac mi však chýbajú poviedky, ktoré súpostavené na subtílnejšej práci nášho vedomia, vnímaní detailov, práci s okamihom.Čítala som poviedky českého autora Jana Balabána, ktoré sú postavené na jemnomprekresľovaní postáv a interakcií, v ktorých sa tieto postavy ocitajú, na pokojnom tokurozprávania bez šokujúcich výstredností, a vôbec mi tam nechýbali tie hrubé kontúry,ktoré akoby museli byť na Slovensku stále hrubšie a hrubšie... Skrátka, chýba mi zmyselpre napätie okamihu. Možno jediný, kto sa k tomu zo známejších „firiem“ 90. rokov pri-bližuje, je Balla, ale aj jeho texty sa stále viac prevažujú do parodickej polohy. Čo si o tommyslíte? Prečo napríklad absentuje jemná práca s motívmi? Prečo sa bojíme o veciachpísať vážne, bez postmoderného úškrnu?

RADO OLOS: Ak je to pravda, tak je to možno tým, že zlyhávajú výrazové prostriedkyautorov – že, jednoducho povedané, hrubne vkus. Vidia svet akoby v inej mierke, noistá subtilita napríklad emócií je zachytená práve pomocou jazykových nuáns. Ktovie,čím to je... Veľa ľudí sa sťažuje, že mladí ľudia nečítajú – dokonca ani na umeleckýchškolách.

PETER DAROVEC: Povedané ecovskou terminológiou – toto nie je doba seriálov, alesérií. Doba uzavretých príbehov, ktoré môžu za sebou nasledovať, ale musia byť uza-vreté. Nie je to jednoducho o veľkom rozprávaní. Musí tu byť pauza nielen na rekla-mu, ale aj pauza, hrubozrnne povedané, na to, aby, keď jeden týždeň vynecháš, simohol bez straty súvislostí pokračovať v sledovaní už ďalší...

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Myslím si však, že aj literárna kritika prispieva k tomutostavu. Akoby vyzdvihovala skôr diela charakteristické neraz až umŕtvujúcim odstupom

D I S K U S I A

20

od látky, plné autorskej, hoci intelektuálne prekrytej arogancie voči čitateľovi, ironizova-nia základných životných skutočností. Treba uznať, že takáto skúsenosť, možno už lenprostredie alebo jeho naladenie, veľkú podporu inému typu autorského naturelu ne-poskytuje, pritom možno prirodzene inklinuje práve k stíšenej intimizácii autorskéhogesta – a v žiadnom prípade teraz nemám na mysli nejaké erotické provokácie. Nemátepocit, že kritický pohľad, prezentovaný v našich kultúrnych rubrikách a časopisoch, jeazda až príliš vyhranený, a teda možno aj nutne jednostranný?

RADO OLOS: Každý si musí nájsť svoju cestu. Je to vec autora; nesmie sa dať zmiasť,ak si myslí, že ho kritik navádza na niečo, čo je proti jeho naturelu.

PETER DAROVEC: Teraz je vo všetkých diskusiách módnym trendom neodpovedať, aleboaspoň spochybniť otázku, ktorú si dostal. Nepáči sa mi to, na tomto mieste by som tovšak trošku urobil. Mám totiž problém s tým, keď sa na Slovensku povie literárna kritika.Mám silný dojem, že tu také niečo nefunguje. Nefunguje v inštitucionálnom slova zmysle,čo by mi teda vôbec neprekážalo, ale nefunguje ani v tom zmysle, že by bolo možné niečooznačiť za prevažujúci názor – dnešnou literárnou kritikou sú skôr ojedinelé výkriky. Či saniekto z tých 5 – 6 ľudí, ktorí sa kritike pravidelne venujú, dostane k nejakej knihe a budeo nej písať, je jednoducho náhoda. Až natoľko, že sa nedá hovoriť o prevládajúcich ten-denciách literárnej kritiky.

ZORA PRUŠKOVÁ: Niektorí pisatelia o literatúre majú svoju identitu – o niektorých viem,asi je to tou pravidelnosťou. A u niektorých tá pravidelnosť vedie aj k spomínanej sub-tilite. Napríklad Dana Kršáková má identitu, aj Darovec pre mňa má identitu.

PETER DAROVEC: Myslím si, že literárny kritik nemá nič iné, len svoju osobnosť.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Aj o tom som vlastne hovorila. O kanonizovaní istých diela osobností. Problém je asi aj v tom, že z hľadiska literárneho organizmu, keby sme tonejestvujúce čudo práve takto označili, asi nie je najšťastnejšou situáciou, ak sa tunahlas ozýva tak málo identifikovateľných hlasov. Je to aj otázka vzájomných polemic-kých výmen, dopĺňaní alebo korekcií. Predsa len, medializovaný hlas má väčšiu váhu. A ak je stále ten istý alebo z rovnakého zdroja...

ZORA PRUŠKOVÁ: Ideálne by fakt bolo, keby bolo viac ľudí s identitou a dobre čicieľavedome píšucích osobností.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Spomínali sme 60. roky. Ešte by som sa k nim na chvíľu vráti-la v súvislosti s „osobným“ písaním ako opakom odosobneného. Aj Mitana začínals takto ladenými poviedkami a jeho posledné knihy akoby chceli obsiahnuť všetkov ťažko prijateľnom konglomeráte historického, politického, náboženského či súkrom-ného záberu. Tento, do istej miery znepokojujúci pocit mám aj pri Johanidesovi – akosistráca, a viem, že je to silné tvrdenie, postavenie dominantnej osobnosti, ktorá určuje

vývoj literárnej situácie v takom tom neprehliadnuteľnom smere. Dušan Dušek, ďalšívýznamný prozaik, sa odmlčal a realizuje sa skôr scenáristicky a pedagogicky. Prečorobia títo ľudia podobné „úkroky”? Vedeli by sme to pomenovať?

PETER DAROVEC: Samozrejme. Myslím, že títo ľudia majú vzhľadom na to, čo užnapísali dokonca právo na to, aby strácali akési svoje výsadné postavenie... Keď už

hovoríme o Mitanovi, ten vydal v roku 1991 poviedkovú zbierku Slovenský poker, čopovažujem za najlepšiu knihu, ktorú v 90. rokoch vydal.

D I S K U S I A

21

ZORA PRUŠKOVÁ: Už Psie dni boli ťahom na väčšiu formu, bola to komponovaná kniha,len 2 – 3 poviedky vybočili...

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Napriek tomu sú to všetko dnes veľmi diskutabilné,navyše málo vzájomne prepojené impulzy. Mohli by sme sa spýtať: Neostala nám tupo 60. rokoch – aj s tým, čo nasledovalo – jedna veľká diera?

PETER DAROVEC: Veľkú kontinuitu nevidím ani ja, ale myslím si, že je tu, našťastie,dostatok zlomov. Domnievam sa, že až príliš dlho trvalo obdobie, keď tón udávali tíautori, ktorí vstupovali do literatúry v oných 60. rokoch... Na jednej strane boli vnímaníako úžasní klasici, a zároveň sa vyžadovalo, ako povedala Staňa, aj akési ich líderstvo.Každá ich kniha mala zachraňovať slovenskú literatúru.

IVAN ŠTRPKA: A čo teda 90. roky – čo je na nich neprehliadnuteľné?

PETER DAROVEC: Čo mne pripadá ako naozaj najhodnotnejšia poviedková kniha 90.rokov, sú Taragelove rozprávky. Možno je to dobré aj na to, aby sme ukázali, čo všetko samôže zmestiť pod označenie poviedka deväťdesiatych rokov. Nespomínam si na ničlepšie, čo som čítal. Hádam ešte Taragelove dve alebo tri knižne neuverejnené poviedky,ktoré by spoločnej knihe s Pišťankom iba pomohli. Všetko súvisí aj s dobou, v ktorej sastráca ambícia mať knihu. Veta: „Keď raz budem veľký, vydajú mi knihu.” už neplatí.Práve dnes, keď je veľmi ľahké vydať knihu, je takmer zásluhou nepridať k tomumnožstvu zbytočností ďalšiu.

RADO OLOS: Stále nerozumiem, prečo je situácia v Čechách taká odlišná. Viewegh jepozitívny príklad a ľudia tam naozaj cítia istú šancu – vedia, že sa tam literatúrou dáuživiť. Ale to asi nebude všetko.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: Myslím si, že iným spôsobom tam fungujú kultúrne elity...Literatúra tam neexistuje ako gesto do prázdna, ale naopak, komunikácia tam prebiehaomnoho intenzívnejšie, na lepšej úrovni. Tu elity, ak aj existujú, medzi sebou nekomu-nikujú...

PETER DAROVEC: Staňa, ja by som ťa opravil. Rozhodne tu už nejde o nejaké kultúrneelity, skôr o kultúrne krúžky. V Čechách sú natoľko veľké, že sa pre ne oplatí písať knihy,či natáčať televíznu reláciu Katovna, kde sedia ľudia, prototypy intelektuálov, a nechtiacvyrábajú čosi ako autoparódiu na číri intelektualizmus. Určite tu teda nejde o kultúrnuelitu, ak si pod elitou predstavujeme niečo, čo je vyššie ako zbytok. Nič také už neexis-tuje, ostala len ambícia byť veľmi špecifickým krúžkom, v českom prípade dosť veľkýmkruhom. Táto časť spoločnosti potom živo reaguje na kultúrne podnety – v rámci nej fun-guje reálna odozva, spätná väzba.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: V tom, čo si práve povedal, vidím skôr potvrdenie, nežpoopravenie názoru, ktorý som vyslovila. Napriek tomu by som sa slovu „elita” nevy-hýbala. Ak poviem elita, myslím, prirodzene, aj na príslušné intelektuálne niveau, na kultúrnu vnímavosť, ktorá je s ňou spojená, na tradíciu kultúrnych potrieb ako živnúpôdu pre umenie a literatúru – tá nám stále chýba. Dnes na Slovensku naozaj vnímamea dobiehame svet najmä cez mediálnych hrdinov. Subtílnosť a citlivosť na autentickékultúrne obsahy si nie veľmi ctíme. To sa nám môže nevyplatiť.

ZORA PRUŠKOVÁ: Keď niekto píše, tak chce zrazu zaujať a šokovať, pretože vstupuje

D I S K U S I A

22

do priestoru, ktorý je nediferencovaný. Tu na Slovensku je to anonymný dav, ktorý chceautor šokovať. On kričí na celé hrdlo, robí svoj experiment a vytráca sa z toho to, čo

vlastne chce. Možno píše to, aby som to vyhrotila, čo chcú iní, ale vytráca sa z tohojeho vlastné ja. Nepozná vlastne svojho čitateľa a nepozná ani sám seba – ale ajz toho dokáže urobiť plagát.

IVAN ŠTRPKA: Keď chce skokan skočiť z mostíka, musí najprv nabrať správnurýchlosť, musí sa presne a dobre odraziť – skrátiť to len na to, že si vo vzduchu a chceš

ďaleko doskočiť, to veru nikdy nepôjde. Všelijaké tie elitné krúžky či vysoké niveau nepo-važujem za márne a za smiešne. Práve tie sú katapultujúcim mostíkom aj doskočiskompre ambicióznych skokanov. Práve tie „krúžky”, ako výsmešne hovorí Peter Darovec, kul-tivujú celý tento bláznivý literárny šport. Talentovaným autorom dávajú šancu pristáť apovedať si: „V tejto krčme vydržím,” ba zistia, že ich tu má kto počúvať a ohodnotiť ichúsilie. Bez marketingových stratégií aj mediálnych manipulácií. Aj mimo celý vesmírbanalizujúceho sveta reklamy.

ZORA PRUŠKOVÁ: Byť pritlačený k múru v dnešnej dobe znamená práve si to ajuvedomovať. Napríklad Michal Hvorecký. Necitlivosť odhaľuje práve tým, že ňou píše –ale zároveň to ešte pristihuje. Reklama či marketingový spôsob prevádzky sa aj v liter-atúre stáva nielen témou. Sme z toho trochu zmätení – vidíme v tom síce poctivé úsilievidieť seba samého, vidíme tam aj akúsi stratégiu, ale stále to nie je o tej prvotnej radostiz písania.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ: To môžem potvrdiť aj ja: najmenej bolo takých poviedok,o ktorých mi hneď bolo jasné, že to ten človek musel napísať a práve takto. A že pri tompríliš nešpekuloval ani netrpel.

PETER DAROVEC: Fakt je, že si bola v porote reálnej súťaže, v ktorej chceli ľudia vyhraťreálne peniaze. To je nakoniec to, že ide o text, za ktorým často stojí až akási mar-ketingová stratégia. Napokon, Rado by nám mohol o tom porozprávať. V niektorýchrozhovoroch sám, možno trochu žartom, naznačil, že svoju víťaznú poviedku prispôsobilpredpokladanému vkusu poroty.

RADO OLOS: Nepovedal by som ani tak, že vkusu poroty, ale súťaži ako takej, ktorá máaj svoje nepísané pravidlá. Aby sa text v tej záplave nestratil, mal by byť expresívny, musív ňom byť príbeh, musí byť aspoň trochu vtipný a mal by mať druhý plán atď.

PETER DAROVEC: Poviedková súťaž je v prvom rade naozaj festival, a teda aj akýsi hap-pening. Tváriť sa, že to je literatúra, myslím si, nepôjde. Je to v prvom rade kalkulácia.Spomínané intímne a subtílne prehovory asi vznikajú pre iné príležitosti... Ľuďom všaktakýto festival chýbal – a je to najmä fenomén hry, hravosti, ktorý sa spolu s ním,našťastie, do slovenskej literatúry vniesol...

D I S K U S I A

23

Z A M B O RJ Á N

S Ú T L Y M T A L I Z M A N O M

U V O Ľ N I U Z O L A KO S I V L A S Y R O Z P Ú Š ŤA Š

Pritiahni sa bližšiena dotyk ba zaňuprostred mojej nespavej nocinepochopiteľnýchzátvoriek s ostrými hranamitrpného nesplynutiazvieracej kazajkytelaposteleizby

bzučania splnudrôtov vysokého napätia –

Utíš mapohniiný príbeh –

Vo chvíli drôtu priveľmi napätého

kosilky –

Uvoľnislučku vystrišatku daj juvetru –

V meravom závanenajtiesnivejšej izolovanosti –

Celá ma obviň na tomto tesnom lôžku – !

24

Ty moja utrápená trávazachvievajúca sa pri nových správachpriťažké sú mechanizmy dníčo tebou prechádzajú

Ubitej spálenejaj dar dažďa je priťažký

Môj ľahký dotyk je ti bodnutím

Tlmene ťa presviedčam:

Nieapríl za mestom nebol mŕtvoukrajinou aleoživenou vedľa diaľnice na kopcochvyvierali svetlozelenépramene búrková obloha ku ktorej sme sa autom blížilinebola čiernosivá ako vravíš alemodrosivá aj silný dážď pre ktorý sme museli zastaťnebol bezfarebný aniako múľ aledozelena –

Všetko ticho zhŕňampre tvoj spánokaby ťa vrátilsebeaby som našiel tvoju stratenú ruku

Čas ti na milú tvár ryje mínusy Predsa však v pluseje tvoja krása: pre mňa je súčinom čarovných snímokna disku pamäti; náš film tebou peknie aj dnes

S T R AT E N K Y Ň A

A R I T M E T I K A L Á S K Y

D Á M A Z A U X E R R E

Grékyňa v Louvričo núka posvätnosť pŕs

s pol tvárou v tienibarbarsky odrazenou –

Ach takto skutočnejšia

M U S Í Š

Vzlietnuť no akona tých útržkochmotýlích krídel v trávena zvalcovanomholubom krídle v prachu?

Z A M B O R

25

...s vlasmi ktoré sú melódious nahými očami celkom sa oddávajúcimis nevinnou agresiou tielktoré v bezradnosti samy nevedia čo so sebou?

Ktoré lákajú utíšiť ach utíšiť to chvenie...

Hoci nie sme vôbec tí čo podľahlispotrebnej nenásytnostiani tí čo úzkostlivé zopäté rukyna kríž pribíjajú

Sú nepriznávané sneniaútržky tisíc a jeden príbehovkde sa prelíname splývameako vodné prúdy

Tu sme však ibazamlčanéslovo zadržanýpohyb

Viem nemusí to byť trýzeň

Môže to by slobodná čistá radosťnedotýkať sa pukov a ruží(ani na zem spadnutých)v nezištnom uzrozumení že nám stačíich číre bytieto že sú v našom svete

Ale čo s tebouktorá práve prichádzaš víťazná ako ranná zorapred ktorou všetky kvety roztvárajú ruky?

Počujúc svišťať krídlatýchvidí sa v zrkadleso zvesenými krídlami

So zvesenýmilebo s unavenýmis popálenýmis ošklbanýmis prestrieľanými

Lebo stále bez ochranných

Č O S I P O Č AŤ

E Š T E N I E B E Z K R Í D LY

Z A M B O R

26

Predsa však pod neviditeľným krídlomanjela strážnehoa niekoľkých blízkych

Zas iba s krídelkami-krídelcamikým trocha nezmocnejúpre krídlového útočníkaznova mu nenarastúna koncertné

Nie však so zloženýmiodloženými v škatulizavesenými v skriniprišpendlenými vo vitríne

S TA Č I L O

Dosť výročí a povinnéholesku a štrngotu a rečí a rezaných kvetov – zavoňalipohrebne Strhávaný myšlienkami na plynutie časusa topím...

Nepozorovanezadným vchodomunikám z osláv...

Nakoniecspoločnosť si to možno ani nevšimne

Dorážam k brehujednoduchého pracovného stola

asketických hostín

Aký je dnes... skvostný – ako klavír...

Zľahka ho hladkámpo drsnej tvári...

A rozkonárujú sa tónyrozkvitajú...Silniem nimi a jarniem

Z D N Í Z I M Y

Len nezmeravieťod toľkého chladumrazivej ignorancie

Nepoddávať savlastným trampotám

Nenechať sa obalamutiťhonosným tramtaratatam

Len v sebe nedať zašliapaťblikavý íverček

Daj tomu klíku síl

Aby sa kvílivo-radostne rozspieval

Veď čo keď jeho blízkosťľahšia ako vánokrozševelíosamotenú harfu

v podkrovnom okne pohnezvončeky sneženia

Z A M B O R

27

16. decembra 1999 popoludnídul v Madride silný mrazivý vietora študenti Filologickej fakulty Univerzity Complutensev rozľahlom vestibule kde sa nekúrilopred odchodom na sviatkyoslavovali prelom rokov možno storočí a tisícročíPostávali sedeli kde prišlo na studenej dlažbefajčili z veľkých pohárov z umelej hmoty pili coca–colu s ľadom z menších vínohovor spev ako na slovenskej dedinskej zábave tóny gitár splývalido nediferencovaného hluku

Ešte okrúžený tichom knižnice na štvrtom poschodív dlhom kabátes odchádzajúcou čerňou bradys nastupujúcou chrípkousom mátožne blúdil halou

Z blízkeho kruhu sediacich na dlažbesom na sebe zacítildievčenské oči

Akoby som čakal iba na to:dotkol som sa ich pohľadom s náznakom úsmevua vzápätí som odchádzal –

nasadiť si homeopatiká a aspirín zaľahnúť a potiť sav byte so zrkadlovou miestnosťoukde na mňa z každej steny výklenkučíhajú ako korisťmoje obrazy

predsa všaks útlym talizmanom na prsiach s dievčenským pozvanímdo nových dní

H L U KZ A M B O R

MIR

OSLA

VM

AR

CE

LL

I

28

Stojím pred neľahkou úlohou charakterizovať túto knihu. Malo by tobyť stručné a výstižné, malo by to sprostredkúvať prístup k nej, malo byto zachytávať jej základné určenie. Navyše by azda bolo žiaduce, abytáto charakteristika niečo povedala aj o mojom vzťahu k tomuto textu.Nuž, v tejto chvíli mi neprichádza na um nič lepšie, ako pomenovať juvýrazom „krutá”. Foucaultovo Dozerať a trestať, to je pre mňa svedectvoo krutom znamení, aké naša doba vypálila na telách indivíduí.

Niekto povie, že charakteristickým znakom našej doby je práve to, žesa vzdáva krutého nivočenia tiel tých, ktorí sa previnili proti zákonoma dopustili sa zločinov. Bezpochyby, prvé stránky tejto knihy sú venovanéopisu verejnej popravy kráľovraha Damiensa, počas ktorej sa ešte razv celej svojej krvavej veľkoleposti predviedlo umenie mučenia. Nie jevšak pre našu spoločnosť príznačné práve to, že sa od tejto ceremónies odporom odvracia, mučenie ako prostriedok trestania zavrhuje aod svojich osvietenských začiatkov sa hlási k ideálom humanity aj tam,kde sa vynára potreba potrestať narušiteľa zákonov?

Markíz de Sade (vo Weissovej hre Prenasledovanie a zavraždenieJeana-Paula Marata, ktorú pozoruhodne sfilmoval Peter Brook) Maratovipripomenie Damiensovu popravu, aby ju vzápätí prirovnal k jednotnýma rýchlym popravám gilotínou a vyvodil záver, že Revolúcia žiarivújedinečnú ceremóniu nahradila lacnou a anonymnou smrťou. Chápeme,že z pozície tohto aristokrata sa odmietnutie predlžovaného mučenia na popravisku muselo javiť ako nedôstojný úpadok spoločnosti, v ktorejdošlo k popretiu práv na individualizované experimentovanie s vlastnýmtelom a jeho schopnosťami, vrátane schopnosti prežívať bolesť. Budemevšak tejto novej, novodobej, povedzme to priamo, buržoáznejspoločnosti vyčítať aj to, že je krutá? Že jej trestné mechanizmy chcú byťlacné, to nikto nepoprie, že neprihliada k individuálnym zvláštnostiam,aj to pripustíme, ale že by bola stále krutá? Nalieha predsa na to, aby sa z trestania stal proces nápravy a podľa všeobecne prijímaného názorusa už primárne neupriamuje na telo a jeho možnosť prežívať bolesť, alena dušu a jej schopnosť zušľachťovať sa.

Foucault tento všeobecne prijímaný názor vyvracia: modernáspoločnosť pri uplatňovaní svojich mechanizmov trestania a dozeraniastále pôsobí na telá indivíduí, je to dokonca tak, že jej hlavným cieľom je

r o m b o i d š p e c i á l

K r u t o u d i a g n ó z o u

29

vyprodukovať „poslušné telá”. To po prvé. A po druhé, je síce pravda, že z pro-cedúr trestania sa vytratilo mučenie, to však nijako neznamená, že táto trans-formácia penálneho systému bola vedená ideou humanizácie; v podstate išloo to zvýšiť účinnosť celého systému, dosiahnuť, aby fungoval dôslednejšie,ekonomickejšie a s trvalejšími účinkami. Namiesto spektakulárnych rituálovmučenia a zabíjania na popravisku moderná spoločnosť začína uplatňovaťvšadeprítomné procedúry disciplinovania tiel. Treba zdôrazniť, že tieto pro-cedúry sa nijako neobmedzujú na súdne a trestné inštitúcie, ale prenikajúcelým spoločenským priestorom. Moderné trestanie, disciplinovanie a do-zeranie sa zmocní práve tak väzníc, ako nemocníc, kasární, dielní a školskýchtried. V oblasti školstva dosiahne reforma stupeň, ktorý názorne ukazuje, akéoprávnené je hovoriť o krutosti. Prechádzajúc od drezúry v armáde, Foucaultna jednom mieste o škole povie: „Rovnako prebieha drezúra žiakov: málo slov,nijaké vysvetľovanie, nakoniec úplne mlčanie, ktoré prerušujú iba signály –zvonenie, tlesknutie rukami, gestá, obyčajný pohľad alebo ešte ten malýdrevený nástroj, ktorý používali Bratia v kresťanských školách; príznačne honazývali »signál« a v jeho mechanickej údernosti sa určite skrývala technikakomandovania i morálka poslušnosti.”

Školskú inštitúciu nevedie idea humanizácie vzdelávania, ale morálkaposlušnosti, ktorá sa pri formovaní návykov nijako nestráni pôsobenia na telo.Tú istú morálku s celou jej perfídnou dôslednosťou odhalí Foucault aj tam, kdesa moderné inštitúcie už vzdali priameho pôsobenia na telá jednotlivcova drezúru zverili diskrétnym mechanizmom dozerania.

Naozaj, je to kniha nemilosrdná, priam krutá. Nemilosrdná a krutá je všakpredovšetkým k našim ilúziám. Nazdávali sme sa, že modernú spoločnosťnapriek všetkým jej prejavom násilia a obdobiam morálneho úpadku predsalen vedie ideál humanity? Po Foucaultových analýzach moderných trestnýcha disciplinárnych mechanizmov by sme sa mali tejto útešnej predstavy vzdať.Máme pred sebou diagnózu, ktorá nás bezohľadne stavia pred spoločenskúrealitu a ukazuje nám naše miesto v nej. Ak chceme, môžeme aj túto diagnózunazvať krutou, dodal by som však, že táto jej krutosť nikdy nie je samoúčelnáa že v konečnom dôsledku len reflektuje postupy disciplinovania a normalizo-vania jednotlivcov. A ešte niečo: táto diagnóza nehovorí, že všetko je stratenéa každé úsilie o zmenu je beznádejné. Azda nebude nepatričné vidieť v nejdokonca predpoklad účinnej zmeny.

k ú č i n n e j t e r a p i i

30

„O tomto väzení s tými všetkými politickými nástrojmi obsadzovania tela, čozhromažďuje vo svojej uzavretej architektúre, chcem napísať túto históriu. Bude to číryanachronizmus? Nie, ak tým rozumieme písanie histórie minulosti pojmami prítomnos-ti. Áno, ak tým rozumieme písanie histórie prítomnosti.” (s. 35)

Michel Foucault si (podobne ako Kant vo svojom texte o osvietenstve) kladie otázku,ktorá je nezlučiteľne spojená s prítomnosťou (súčasnosťou): Čo sa dnes deje? Čo sa dejepráve teraz, vo vnútri ktorého sa nachádzame a ktoré určuje každý okamih? Foucault píšeo prítomnosti ako o filozofickej udalosti, v ktorej sa ako filozof nachádza a o ktorej píše.

Kniha Dozerať a trestať je knihou o moci. Avšak mali by sme si uvedomiť, že je knihouo moci len do tej miery, pokiaľ je pojem moci historicky konkretizovaný a usúvzťažnený.Foucault skúma dimenziu moci, ale pojem moci mu v konečnom dôsledku slúži len akodefinícia pri štúdiu subjektu, o ktorý mu predovšetkým ide. Dozerať a trestať je vo Fou-caultovom myslení textom, v ktorom sa odvracia od archívu a nastupuje cestukartografa, načrtávajúceho mapu silových vzťahov. Foucault chápe moc ako vzťahmedzi silami. Nie je to násilie, ktoré ničí a poškodzuje. Moc je sila, pôsobí len na silu,nemá žiadny iný objekt alebo subjekt, než opäť silu. Preniká ovládanými rovnako akovládnucimi, teda nemá v podstate represívny charakter. Foucault skladá – buď na sebaalebo vedľa seba – mapy rôznych tvarov, diagram s nevyznačenými líniami únikov. Mapumoci, udalostí a príbehov zo života ľudí, zlopovestných ľudí.

Medzi riadkami celého textu presvitá Foucaultova ironická otázka: V čom spočívahumanizácia trestania v modernej spoločnosti? Foucault nás na začiatku oboznamujes dobou, v ktorej mučenie ako funkcia penality odhaľuje pravdu a uplatňuje moc.Mučenie so svojimi rituálmi a ceremoniálmi čiže „viditeľnosťami“ necháva v plnej mierežiariť pravdu a moc suveréna. „Krutosť je tou časťou zločinu, ktorú trest premieňa na mučenie, a tým necháva žiariť v plnom svetle; je to vlastný prejav mechanizmu, ktorývnútri samého trestania produkuje viditeľnú pravdu zločinu.” (s. 58) Foucault si všíma,že mučenie sa zásluhou osvietenstva v priebehu ani nie jedného storočia „stráca”z dohľadu verejnosti. Moc sa maskuje, v tichosti trestá a vznikajú nové stratégie, akouplatňovať trestnú moc. Pôjde o to, ako zregulárniť, zjemniť a zovšeobecniť umenietrestať. „Za humanizáciou trestov nachádzame všetky pravidlá, ktoré umožňujú, bapriam vyžadujú miernosť, ako prepočítanú ekonómiu trestnej moci.” (s. 103) Trestaniesa stáva procedúrou rekvalifikácie indivíduí na právne subjekty, vznikajú väzenia akoinštitúcie na donucovanie jednotlivcov, ktoré zanechávajú stopy návykov a zmenenéhosprávania. Dômyselný väzenský stroj sa napokon presadzuje aj v každodennom životespoločnosti. Väzením inšpirované metódy, ktoré umožňujú dôkladnú kontrolu operáciítela, zabezpečujú trvalé podriadenie jeho síl a vnucujú vzťah poslušnosť – užitočnosť,Foucault označuje disciplínami. „Disciplína takto fabrikuje podriadené a vycvičené telá,poslušné telá.” (s. 140) Dozeranie a trestanie prostredníctvom disciplín sa uplatňuje nie-len vo väzení, ale aj v kasárňach, školách, kláštoroch, továrňach a nemocniciach.Disciplína si dáva za úlohu dozor nad konkrétnym indivíduom, kontroluje jeho správanie,jeho použiteľnosť a stará sa o to, kam telo jednotlivca umiestniť, aby bolo čonajužitočnejšie. Disciplína ako anatomo–politika ľudského tela individualizuje moc askúša/formuje telo ako stroj. Normalizačný pohľad – kvalifikovať, zatrieďovať, trestať anapokon diferencovať a sankcionovať jednotlivcov.

r o m b o i d š p e c i á l

Z r o d v ä z e n i a p o d ľ a F o u c a u l t aMICHEL FOUCAULT: DOZERAŤ A TRESTAŤ. ZROD VÄZENIA.Bratislava, Kalligram 2000.Preložil Miroslav Marcelli.

MAR

TINH

UD

YM

AČ

31

Moc je sila, ktorá pôsobí zas len na silu. Moc je nesformovaný element síl, pred-stavujúci abstraktný stroj, ktorý je viditeľný len prostredníctvom vedenia, účinku.Foucault túto mechaniku nazýva dispozitívom. Dispozitív je konkrétnym usporiadaním,pomocou disciplín dozerá a kontroluje. Foucault venuje osobitú pozornosť zvláštnemu atajomnému dispozitívu, uplatňovanému vo väzenskom systéme – Benthamovmu panop-tiku. Panoptikum je postavené na spôsobe vidieť a nebyť videný. Je to väzenský komplexs kruhovým pôdorysom, so strážnou vežou umiestnenou v strede prstenca. „Panop-tikum je stroj na oddelenie dvojice vidieť – byť videný. Vo vonkajšom prstenci je človekúplne videný bez toho, aby videl; v centrálnej veži vidí človek bez toho, aby ho niekedyvideli.” (s. 202) Nie sú potrebné už nijaké mreže a reťaze. Tmu väzenských kobieknahradilo všadeprenikajúce svetlo – uplatňuje sa požiadavka viditeľnosti a kontroly.V panoptickom dispozitíve dohliadajúci prakticky nemusí byť prítomný, pretože dohlia-daný, kedže nikdy nemôže vidieť dohliadajúceho, vždy už kontroluje samého seba,koriguje svoje spávanie, pretože vie, že je neustále pod dozorom. Panoptikum už nie jelen záležitosťou väzenia, ale celej modernej spoločnosti, ktorá je presvedčená o humán-nosti svojho sveta. „Môžeme sa čudovať, že sa väzenie podobá továrňam, školám akasárňam, ktoré sa zas podobajú väzeniu?” (s. 227) Foucault provokujúcim a šokujúcimspôsobom ukazuje, ako sa pod plášťom humánnosti trestania v modernej spoločnostiskrýva tichý stroj kontroly a dozoru. (Post)Moderná spoločnosť s uplatňovaním karcer-ného systému preniká ďaleko za legálnu väzbu a darí sa jej z trestnej moci spraviť čosiprirodzené a legitímne. „Všeobecný karcerný systém preniká celou hrúbkouspoločenského telesa a ustavične mieša umenie naprávať s právom trestať, čím satrestanie stáva čoraz prirodzenejším a prijateľnejším.” (s. 306)

Text francúzskeho filozofa Michela Foucaulta Dozerať a trestať s podtitulom Zrodväzenia je o normalizujúcej moci, o prítomnosti a predovšetkým o procese individua-lizácie subjektu. Skončiť treba v najlepšom: „Prerušujem tu túto knihu, ktorá má slúžiťako historické pozadie pre rozličné štúdie normalizačnej moci a utvárania vedeniav modernej spoločnosti.” (s. 310)

PAVO

LM

INA

R

Jar roku 2000 môže tých, ktorí majú záujem vedieť, „ako funguje svet ľudí”, len a lentešiť. Takmer simultánne sa v tomto období v prekladoch zjavilo niekoľko kníh, ktorév rámci svojich vlastných tém, jazykov, pravidiel a gramatík čitateľne, avšak o to zaují-mavejšie prispievajú k chápaniu ľudskej spoločnosti.

Ide najmä o Principles of Economy N. Gregory Mankiwa (Zásady ekonomie, GradaPublishing 2000, vedúci prekladateľského kolektívu M. Sojka), Sociology AnthonyGiddensa (Sociologie, Argo 1999, preklad J. Jařab) a edičnú aktivitu bratislavskéhovydavateľstva Kalligram, ktoré postupne vydáva práce jedného z najdôležitejšíchmysliteľov dvadsiateho storočia Michela Foucaulta.

Mankiwove Principles nie sú introdukciou do nezrozumiteľného sveta čísiel, tabulieka grafov, ako sme naučení vnímať ekonomiku. Mankiwov koncept ekonomiky jeekonomika ako spôsob myslenia o spoločnosti a kvalite jej života, čím sa ekonomikastáva súčasťou premýšľania o našej kultúre.

D i s k o n t i n u i t a a k o p r i n c í p m y s l e n i aMICHEL FOUC AULT: SLOVÁ A VECI .Brat i s lava , Ka l l ig ram 2000. P rek lad Mi ros lav Marce l l i a Már ia Marce l l iová .

32

Giddensova Sociology pomenúva stav, kvalitu a spôsob života súčasnej civilizácie, ako ajstav, kvalitu a spôsob života ľudských individualít v rámci súčasnej civilizácie, čím sa jehosociológia včleňuje medzi relevantné koncepty vied o človeku a ľudskej spoločnosti.

Mankiwove a Giddensove práce som v recenzii na Foucaultove Les mots et les chosesspomenul z dvoch hlavných dôvodov: 1. Všetky tri práce skutočne prispievajú k orientáciiv súčasnom ľudskom svete; 2. Mankiw aj Giddens sa vo svojich konceptoch „svojich” viedpoľahky zaobídu bez genealogického prístupu, resp. bez predstavovania vývojových línií,ktoré veľmi často v iných konceptoch (zámerne alebo nezámerne) vytvárajú dojemkontinuity ľudského vedenia a poznávania.

A treba to napísať veľmi otvorene: obídenie historizujúceho, genealogického alebolineárne-kontinuitného prístupu Mankiwovmu ani Giddensovému konceptu nielenže vôbecneškodí, ale naopak, práve to z ich prác robí relevantné príspevky k poznávaniu našejkultúry, spoločnosti a civilizácie. (Len tak na okraj: viete si predstaviť slovenský koncepthocičoho bez toho, že by sme neboli obťažovaní ťažkopádnou, pseudoexpertnou fikciou ogenéze a histórii hocičoho a Platonovom, Aristotelovom a Pribinovom fundamentálnompríspevku k hocičomu?)

Problematizácia genealogického, historizujúceho alebo kontinuitného nazerania na ve-denie a poznávanie je tým, čo Mankiwa, Giddensa a Foucaulta zbližuje.

Foucaultove Slová a veci sa zaoberajú vedami o človeku a spôsobom, ako v týchto vedáchvedenie vzniká. Foucault ako archeológ hľadá, odkrýva, mapuje a pomenúva poriadok,podľa ktorého v humanitných vedách vedenie vzniká a podľa ktorého sú v danej dobeartikulované a spájané princípy toho, čo sa poznáva, so spôsobom, akým sa vedenie o po-znanom vyjadruje. „Základné kódy kultúry – tie, ktoré usmerňujú jej jazyk, jej perceptívneschémy, jej výmeny, jej techniky, jej hodnoty a hierarchiu jej praxí – každému od počiatkuurčujú empirické poriadky, s ktorými bude mať do činenia a v ktorých sa ocitne. Na opač-nom konci myslenia vedecké teórie a filozofické interpretácie vysvetľujú, prečo je vôbecnejaký poriadok, akému zovšeobecňujúcemu zákonu sa podriaďuje, aký princíp umožňujepostihnúť ho, prečo sa ustanovil tento poriadok, a nie druhý.” (s. 12)

Foucault skúmaním povahy poriadku a jeho manifestácií vo vedení danej kultúry zisťuje,aké východiská, predpoklady alebo podmienky umožnili vznik teórií a poznatkov, t. j. podľaakého poriadku sa vedenie v danej kultúre vytvára. Foucault tak hľadá historické a priori,ktoré sa v určitom období ako skrytý poriadok vtláča do všetkých činností, aktivít a výstupovdanej kultúry. Historické a priori tak definuje povahu a mentálny priestor vedenia, čím istévýstupy robí možnými a iné problematickými.

Týmto postupom Foucault neopisuje „vývin poznatkov”, ale odhaľuje epistemologicképole, alebo epistému, „kde poznatky, skúmané mimo každého kritéria ich racionálnej hod-noty alebo objektívnej formy, potvrdzujú svoju pozitivitu, a tak ukazujú dejiny, čo nie sú deji-nami ich vzrastajúcej dokonalosti, ale skôr dejinami podmienok ich možnosti” (s. 13).

Epistéma je tak pre Foucaulta historické a priori daného vedenia, alebo v danom obdobíuniverzálnou topografiou vedenia, resp. invariantom (Foucault mi hádam odpustí štruktura-listickú rétoriku) možného vedenia, ktorý umožňuje, ale aj vynucuje poznatky, vedenie aleboaj jednotlivé vedecké príspevky.

Foucaultovi, ako už naznačil citát, nejde o históriu, ale o archeológiu, ktorá je v jehochápaní hľadaním modalít vedenia a pravidiel jeho usporiadania do epistemologickéhopoľa. Je to teda archeológia, ktorá je odkrývaním podmienok, predpokladov alebo poriadku,ktorý generuje vedenie, ale aj výpovede a tvrdenia o vedení.

Vo Foucaultovom archeologickom hľadaní nejde o vysvetlenie genézy ani o diachronickýprierez, ale o synchronickú archeologickú sondu, čo znamená, že napríklad skúmanierastlín a zvierat istého obdobia má bližšie k dobovej analýze bohatstiev, než k botanike azoológii iného obdobia. Tu treba zdôrazniť, že napríklad dobové skúmanie rastlín nikdy nieje menej alebo viac dokonalé ako trebárs botanika iného obdobia a že ani botanika nie je

r o m b o i d š p e c i á l

33

viac alebo menej dokonalá ako skúmanie rastlín. Jednoducho tu ide o dva rozličné typyvedení, ktoré sú umožňované iným historickým a priori.

V epistéme renesancie sa myslenie podľa Foucaultových zistení riadi princípompríbuznosti, podobnosti a analógie. Veda je tak interpretáciou, nekonečným čítaním knihysveta, multiplikáciou komentára.

Epistéma klasického obdobia hľadá totožnosti a rozdiely, ktoré analyzuje a artikulujev tabuľke. Poznávanie je tak zavádzaním poriadku.

Moderná epistéma sa riadi pravidlom historického vývinu a poznanie je spájaním po-znatkov do vývojovej línie.

Foucaultovo archeologické hľadanie ukázalo, že medzi epistémami sú výrazné rozdiely,teda že v istých obdobiach sa vedenie a myslenie západnej kultúry zásadným spôsobommení. Medzi jednotlivými epistémami tak vznikajú diskontinuity, trhliny a preryvy. Foucaul-tova archeológia postihuje diskontinuitu ako fakt, „že občas nejaká kultúra za niekoľkorokov prestane myslieť tak, ako to robila dovtedy, a začne myslieť inak a o inom” (s. 65), a ako „prielom, ktorý sa šíri po celej viditeľnej ploche vedenia a ktorého znaky, nárazy aúčinky môžeme krok za krokom sledovať” (s. 229).

Dôsledkom konceptu diskontinuít v myslení západnej kultúry je, že predstavy o súvislomvývine kultúry, vied a vedenia sú neudržateľné. Ďalším extrémne dôležitým dôsledkom je ajto, že neexistuje nič také ako „samozrejmá prirodzenosť” – všetko „raz” vzniklo, modifiko-valo sa, prípadne získalo dramaticky odlišnú modalitu na priestore konkrétneho historic-kého a priori; tak ako Foucault píše vo svojich ďalších prácach, šialenstvo nebolo vždypovažované za duševnú chorobu, hoci sa nám to dnes zdá byť „prirodzeným” a „samozrej-mým”, ani väzenie nebolo vždy priestorom a metódou nápravy ľudských indivíduí etc.

Je dôležité uvedomiť si, že Foucault nás učí diskontinuity akceptovať a „pracovať s nimi”.Nekladie otázku, ako tieto náhle prielomy vysvetliť, pretože „jedine myslenie, ktoré byspätne uchopilo koreň svojej histórie, by mohlo odôvodniť jedinečnú pravdu tejto udalosti”(s. 230). Snahy „vysvetliť ich dôvody” by nás uvrhli do priestoru rovnakých iluzórnych histo-rizovaní a genetických explikácií, ktoré boli faktom pomenovania diskontinuít a trhlín vo ve-dení sproblematizované a „znesamozrejmené”.

Foucaultov koncept diskontinuít a ruptúr, ktoré sa vyskytujú v západnej kultúre, považu-jem za to najdôležitejšie, čo nám dávajú jeho Slová a veci. Pre mňa je to oveľa dôležitejšie,než úvahy o podobe jeho „štrukturalizmu bez štruktúr”, resp. kladenie otázky o jeho „dehumanizme”.

Koncept trhlín a diskontinuít, ktoré sa zrazu objavia, totiž otvoril ten typ mentálnehopriestoru, ktorý potom umožnil veľmi zaujímavé posuny myslenia aj v iných typoch vedenia.Za všetky si predstavme mikroekonomiku a špeciálne niečo na prvý pohľad tak vzdialenéfilozofii, ako sú stratégie firiem alebo korporácií. Veľmi jednoducho si stratégiu pomenujmeako odpoveď na otázky: čo, kde a ako majú firmy alebo korporácie urobiť, aby boli úspešnév konkurenčnom prostredí.

„Teória” stratégie identifikuje v „súčasnej mikroekonomickej epistéme” štyri základnétypy firemných stratégií – finančné plánovanie, dlhodobé plánovanie, strategické pláno-vanie a strategický management. Tieto stratégie majú rôzny stupeň a mieru odlišností, mysi však spomenieme len tie, ktoré sa, ako uvidíme, zaujímavo prekrývajú s Foucaultovýmkonceptom diskontinuít a trhlín v myslení.

Zdroj: Walker, Boyd, Larréché Marketing Strategy, Planning and Implementation. Irwin McGraw-Hill 1999.

CharakteristikaHlavný predpoklad

ČasovanieNajdôležitejšia hodnota

Finančné plánovanieMinulosť sa opakuje

PeriodickéDodržte rozpočet

Dlhodobé plánovanieMinulé trendy budúpokračovať

Per iod ickéPredpovedajte budúcnosť

Strategické plánovanieNové trendy a diskontinuity sú predpovedateľnéPer iod ickéMyslite strategicky

Strategický managementPlánovacie cykly nie súschopné reagovať na rýchle zmenyReálny časVytvorte budúcnosť

34

r o m b o i d š p e c i á l

Predovšetkým myslenie strategického managementu s jeho trhovo orientovanými straté-giami a schopnosťou nielen rýchlo reagovať na stále sa meniace podmienky, ale si v danomobdobí optimálne podmienky vytvárať, je koncepčne veľmi blízko diskontinuitnému charak-teru „vývoja“ západnej kultúry.

V strategických konceptoch firiem a korporácií sa stále naliehavejšie ozývajú výzvy na od-vykanie od minulosti, pretože lineárne myslenie je v nelineárnom svete neaplikovateľné.Strategické koncepcie aktívne prehodnocujú budúcnosť, ktorú už neartikulujú akopokračovanie minulosti, ale ako rad vzájomne diskontinuálnych javov (R. Gibson, P. Druckeretc.). V tomto koncepte budú úspešné len tie korporácie, ktoré budú aktívne vytvárať (svoju)budúcnosť a nebudú len čakať na to, čo príde.

Ukazuje sa teda, že to, čo Foucault artikuloval na úrovni myslenia západnej kultúry,nezostáva len v priestore filozofie (alebo literárnej vedy či vedy o vizuálnom umení, kde saFoucaultove práce už dlho cítia veľmi dobre), ale razantne figuruje aj v strategickom myslenífiriem a korporácií.

Firemné stratégie tak majú bližšie k humanitným vedám, ako by ktokoľvek čakal. Tentofakt má jednoduché vysvetlenie. Firmy a korporácie sú (na rozdiel od humanitných vied)existenčne závislé na stupni a miere znalosti svojho prostredia (svojho „epistemologickéhopoľa”), a preto musia vedieť, čo sa v spoločnosti deje, o čom a ako sa myslí etc. Súčasťouartikulácie firemných alebo korporátnych stratégií je preto nielen mapovanie životného štýlua hodnôt svojich spotrebiteľov, ale aj mapovanie kultúrnych a spoločenských trendov a tren-dov v myslení. Niekedy sú predstavitelia v danej dobe relevantných trendov myslenia dokon-ca priamo pozývaní zúčastniť sa na vypracúvaní firemných stratégií. (A keďže Foucault jeFrancúz, ako možno zaujímavý príklad si uvedieme, že exkluzívne pre francúzsku celosve-tovú reklamnú sieť Publicis Communications napísal v roku 1966 vtedajší Directeur d’É-tudes a l’École des Hautes Études Roland Barthes prácu L’image publicitaire de l’automo-bile. Analyse semiologie.)

Na druhej strane sa dá „zbiehanie” Foucaultovho konceptu diskontinuít a pretržitých,v reálnom čase fungujúcich, od minulosti „odvykajúcich” a budúcnosť aktívne vytvárajúcichfiremných stratégií vnímať aj ako potvrdenie jeho charakteristiky epistémy. Na priestore jed-nej epistémy je podľa Foucaulta vzájomný vzťah jej jednotlivých rôznych výstupov bližší (v ichsynchrónnom zoradení), než je vzťah medzi rozličnými výstupmi „jednej vedy” v rôznychepistémach (v diachronickom priereze danou vedou).

Čo viac, ako toto zaujímavé potvrdenie svojho konceptu, si mohol Michel Foucault želať?

P. S.Slová a veci vychádzajú v slovenskom preklade v druhom vydaní. Prekladateľom oboch

vydaní je dvojica Miroslav Marcelli a Mária Marcelliová. Pre druhé vydanie svoj pôvodnýpreklad prepracovali a odviedli vynikajúcu prácu, na akú sme pri všetkých ich výkonochzvyknutí.

Vydavateľstvu Kalligram treba poďakovať za rozhodnutie vydať v slovenskom prekladeokrem Slov a vecí ešte Dozerať a trestať a Moc a subjekt. Rovnako treba oceniť, že tietopráce vychádzajú v paperbacku, pretože práve tento formát je najvhodnejší pre knihy o myslení a pre myslenie.

Záhadou však pre mňa zostáva, prečo sa vydavateľstvo rozhodlo publikovať tieto knihys takou podivne depresívnou a takmer nevkusnou obálkou.

A z obchodného hľadiska je už úplne nepochopiteľné, prečo Dozerať a trestať a Slová aveci vyšli v takom relatívne veľmi krátkom čase po sebe s úplne rovnakou obálkou, kde jejediným odlišujúcim znakom názov. Viete si predstaviť, že by výrobca chipsov uviedol na trhchipsy s paprikovou a cibuľkovo-smotanovou príchuťou v úplne rovnakom obale, pričom bysa odlišovali iba nápisom „paprikové” a „cibuľkovo-smotanové”? V marketingu predsa exis-tuje množstvo spôsobov, ako komunikovať korporátnu identitu a súčasne portfólio rôznych

`

35

produktov… Ak sme si vyššie povedali, že pre firmy a korporácie je v súčasnom trhovomprostredí potrebné poznať kultúrne trendy, možno by filozofia a ľudia, ktorí filozofiu„spravujú” mohli skúsiť pouvažovať, či by pre nich nebolo užitočné využiť skúsenostifiriem z „nefilozofickej” oblasti…

Dostalo sa mi tej cti od priateľov filozofov, že môžem pri vzácnej príležitosti krsteniadruhého vydania knihy Michela Foucaulta Slová a veci čosi povedať. Dobre totiž vedia,že síce dokážem ako tak čítať, ale menej už rozprávať, takže im z tejto strany konkuren-cia rozhodne nehrozí. Preto mi bez obáv zverili úlohu „krstného otca”. Treba preto vziaťdo úvahy okrídlenosť tohto pojmu a všetko sa vám vyjasní. Predovšetkým s bohatýmiponáškami na gangsterské filmy. Poďme teda v týchto intenciách konať!

Bezodkladne k veci: Zistil som, že Michel Foucault sa narodil v Poitiers. Síce o niečoneskoršie ako slávna Diana z Poitiers (približne o takých 400 rokov), ale i tak táto zdan-livá náhoda navodzuje asociácie foucaultovského typu. Diana bola totiž nielen metres-sou francúzskeho kráľa Františka I., ale i holou modelkou pre niekoľko šteklivých obra-zov tzv. fontainebleauskej školy zo 16. storočia. Jeden z nich má krásny názov: Dianaz Poitiers ako Diana. Nevyzerá to ako veta z Foucaulta? O postmoderne vtedy ešte určitereč nebola, ale nemôže byť práve preto celkom logicky jej vtedajšia modifikáciav manierizme uznaná za právoplatného predchodcu? Aj keď viem, že hovoriť vo Fou-caultovom prípade o fatalite je problematické, predsa sa mi natíska paralela s 20.storočím: veda i umenie začali revidovať scientistický optimizmus, vyplývajúci z bohatejfrekvencie objavov od fyziky až po abstraktné umenie. Nie je to obdoba zavŕšeniarenesančného pozitivizmu manieristickým skepticizmom? Na avantgardistické objavyčaká v postmoderne promiskuitné zjednocovanie s tradičnými formami, s estetickýmia výrazovými kvalitami banalít a komplexný pohľad bez preferovania progresivistickýchvýlučností.

Fascinujúce v knihe Slová a veci je už samotné čítanie názvov jednotlivých kapitol.A hneď prvá vás maximálne vzruší. Interpretácia Velazquezovho obrazu Dvorné dámynie je iba sugestívnou analýzou. Čo sa mi zdá najpodstatnejšie a stavovsky, lebo sommaliar, priam lichotivé: Foucault tu rehabilituje, ba vlastne habilituje umeleckú reflexiuako rovnocenne mysliteľskú, čo pred ním akademická filozofia málokedy bola ochotnápripustiť. Pofoucaultovské dejiny filozofie s týmto faktom už budú musieť rátať.Samozrejme, že zjednodušujem, ale ako by som si mohol inakšie dovoliť prehovoriť k takveľkolepej téme. Pre mňa je čítanie slovenského prekladu Foucaultovej knihy Slováa veci veľkou výzvou: o nezanedbateľnosti aspektov. Asi tak monumentálnou akoKantova Kritika súdnosti, kde sa veľkorysosť filozofickej syntézy podobne prepája s mi-nucióznou starostlivosťou o najmenší detail. U oboch sa dá vycítiť sugestívny príklad na obnovu váhy estetiky a umenia, ale tým, možno paradoxne, tiež filozofie samotnej.

Michel Foucault vracia filozofii postupy myslenia, ktoré čítame s napätou zvedavosťouako veľký román, svojou hĺbkou až temný. Skladbu, ktorá nepotrebuje opis ani naráciu.Na záver preto musím vysloviť laudácio na prekladateľa Miroslava Marcelliho, aj keďsom čítal zatiaľ iba prvé vydanie. Súčasne tiež pochváliť vydavateľa (Kalligram). Obochza odvahu k čomusi neslýchanému: dovolili si vstúpiť druhýkrát do tej istej rieky! Berte,prosím, toto úslovie doslovne! Nejde totiž iba o druhé vydanie toho istého textu, aleo nový preklad. Zhodnotiť takýto čin budete musieť sami. Určite sa to oplatí, ak sa

K n i h a s v o j o u h ĺ b k o u a ž t e m n á

RUDO

LFF

IL

A

36

r o m b o i d š p e c i á l

Čo pre vás osobne znamená druhé, doplnené vydanie slovenskéhoprekladu Foucaultovho diela Slová a veci a čím vás toto dielo oslovuje?

MIROSLAV MARCELLIkatedra filozofie, Filozofická fakulta UK, prekladateľ Foucaultových prác:– Bola to príležitosť vrátiť sa v spomienkach do časov zo začiatku osemdesiatych

rokov. Do obdobia, keď som začal navštevovať prednášky a semináre Michela Foucaultana College de France, hoci som do Paríža pôvodne prišiel s úplne iným zámerom –podľa plánu som tam mal študovať práce predstaviteľov francúzskeho kantovstva.Pripomenul som si pocity veľkého znepokojenia, aké vo mne stretnutie so slovami tohtofilozofa vyvolalo: nie, rozhodne to nebol iba obdiv, bola v tom taktiež túžba odporovať,chcel som sledovať prúd jeho myslenia, aby som sa vo vhodnej chvíli mohol od nehoodpojiť, chcel som prijať jeho energiu a obrátiť ju iným smerom, chcel som jeho filo-zofické skúmania modulovať, aby som našiel príležitosť pre zaujatie odstupu od nich.Vtedy som ešte netušil, že práve takto sa k prúdu tohto myslenia primykám: rozšírenie,posun, odstup, inflexia – to sú predsa jeho najvlastnejšie charakteristiky. V tomto zmyslesom mu ostával verný práve vtedy, keď som sa od neho vzďaľoval.

A to už nie je iba minulosť, to už nie sú iba spomienky na to, ako som po návratenamiesto plánovaných štúdií o novokantovstve začal pracovať na preklade Slov a vecí –s úmyslom využiť tento dlhý rozbeh na skok za ich hranice. Je to aj moja terajšiaprítomnosť, v ktorej sa Foucault najvýraznejšie objavuje tam, kde sa krivka uvažovaniazačína od tohto jeho textu odkláňať, na mieste, kde ešte doznieva jeho bezprostrednýobsah, no už sa rodí odchýlka: gramaticky je to miesto odporovacej častice, rétoricky jeto začia-tok amplifikácie a antickí filozofi to nazvali výrazom „parenkliza”. Odporovanie, rozšíre-nie, odchýlka. Bod, kde sa z predĺženia rodí stávanie so všetkou jeho neurčitosťoua otvorenosťou.

Dnes teda k tejto Foucaultovej knihe pristupujem ako k textu, ktorý sa otvára na roz-ličné strany a dovoľuje okolo seba rozvinúť celú sieť interpretácií, pokračovaní, prepo-jení, genealogických vetiev. Takto sa od Foucaultovej analýzy Velázquezovho obrazuDvorné dámy môžeme dostať práve tak k obrazom R. Magritta, ako k moderným lingvi-stickým teóriám alebo k literárnemu dielu M. Balachota. A ak budeme schopní udržaťv sebe impetus Foucaultovho nepokojného, pritom však dôsledného hľadačstva,nevyústi to do mihotavého obrazu analógií a vplyvov; výsledkom by mala byť pozornárekonštrukcia stôp, ktoré za sebou necháva naša kultúra.

Ako je známe, Foucaultove Slová a veci sa končia zvestovaním konca človeka.Odvažujem sa povedať, že pre dnešné čítanie a pre súčasného človeka otvárajú možnosťak aj nie obrody, tak aspoň pokračovania v tejto histórii našej prítomnosti.

VLADISLAV SUVÁKkatedra filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity:– Knihy, ktoré obyčajne čítam, ma prekvapujú. Aspoň vo väčšine prípadov – udivuje

ma na nich vždy znovuobjavená ohraničenosť môjho vlastného spôsobu premýšľania. (V tejto krkolomnej vete sa odzrkadlila moja krkolomná snaha o presnosť. Ospravedlňteju, prosím.) No najviac ma prekvapujú knihy, ktoré som už niekedy čítal a po čase sa

rom

boid

špe

ciál

AN

KE

TA

Marcellimu nepriečilo zrevidovať a prepracovať svoj preklad spred trinástich rokov.Dôslednosť v našich zemepisných šírkach bezpríkladná. Aj keby hneď išlo iba o cibreniepojmoslovia. V náročnom myslení však je i tento aspekt prepotrebný. Ďakujeme.

`

37

k nim opäť vrátim. Ak som sa totiž kedysi dávno presvedčil o hraniciach vlastného myslenia,tak neočakávam, že sa s novou skúsenosťou presvedčím zase o tom istom: že ob-medzenosť môjho premýšľania nepozná medze.

Tento veľmi osobný zážitok z čítania (či skôr zo „spolumyslenia”) je úzko spätý s Michelom Foucaultom. Práve jeho Slová a veci (pre mňa azda prvý raz) pomenovali úžasnepresvedčivým jazykom problém ohraničenosti diskurzov (alebo ak chcete, tak rozpráv v tomnajširšom slova zmysle), do ktorých neustále a hlavne „nevinne” vstupujeme. V mojom živ-ote patrí Foucaultova kniha k dielam, vďaka ktorým som (pri plnom vedomí a s is-tou rozkošou!) stratil nevinnosť. Kvôli nim a vďaka nim ostáva už len na mne naučiť sa s týmto vedomím žiť.

Ako k tomu došlo? Najlepšie to vystihuje samotný úvod k Slovám a veciam. Pripomína istýBorgesov text, ktorý pripomína „istú čínsku encyklopédiu”, ktorá zasa rozdeľuje zvieratá naštrnásť neopakovateľných skupín [výberovo napríklad a) patriace cisárovi, b) zabalza-mované, d) prasiatka, i) čo sú ako bláznivé, m) tie, čo práve rozbili džbán, n) tie, čo z diaľkypripomínajú muchy]. Na jednej strane v nás musí čosi také vyvolávať smiech. No vtedy savlastne nesmejeme len my, ale oveľa viac sa nami smeje „tisícročná skúsenosť myslenia”,ktorá nevie pochopiť sama seba inak, než tak, ako tradične je. Spomeňme si len na ob-rovský výkon Aristotelov, ktorý ako biológ rozdelil do logických druhov a rodov všetko, čo sabiologicky roztriediť dalo (vrátane takých nám podivných vecí, akou je „chôdza živočíchov”).Aristotelský opis skutočnosti (a to nielen biologickej) sa stal pre Západ tým, čím je pre násnapríklad elektrina. Používame ju ako samozrejmosť dovtedy, kým ju nevypnú. Až keď junemáme, uvedomíme si, čo všetko umožňuje (a že bez nej nedokážeme žiť). Práveskúsenosť Rovnakého a Iného (možno prvýkrát nastolená ako maxima myslenia papáPlatónom v Parmenidovi) nás núti smiať sa všetkým „ne-aristotelským opisom skutočnosti”.No na strane druhej je náš smiech zároveň priznaním si čírej nemožnosti myslieť napríkladako „čínsky kalendár“. A to v nás môže vyvolávať nielen smiech, ale dokonca aj úzkosť.

Približne takýto bol Foucault, ktorého som čítal kedysi. Moje „spolupremýšľanie” mi ná-stojčivo vnucovalo a (práve takto) potvrdzovalo aj tézu o „konci človeka”, ktorú Foucault for-muluje (dodajme, že s priam heideggerovským pátosom) v závere svojej archeológie huma-nitných vedení. Dnes sa mi spojenie týchto dvoch téz – ohraničenosti myslenia a nutnostikonca takto ohraničeného človeka (akéhosi „subjektáta”, ako ho občas položartom nazý-vam) – zdá byť pomerne naivné a určitým spôsobom obmedzené. Ale veď práve o to ide!Priznávať si, že vždy, keď sa myšlienkovo pohybujeme, (nevedomky, ale) súčasne vytváramehranice tohto pohybu. Resp. ich vytvára myslenie, ktorým práve my myslíme. Možnože kdesitam sa nachádzajú aj „počiatky” takých zradných otázok, akými sú napríklad tie typu: Ktoto vlastne myslí? A možnože práve tieto a podobne zradné otázky nás lákajú k odpovediamtypu: To Myslenie myslí nami tak, ako nami hovorí Reč. No tu by sme sa mohli (logicky) pýtaťďalej: Ako nami niečo myslí a zároveň nám dáva vedieť, že myslí nami...? Michel Foucault jekrásnym príkladom mysliteľa, ktorý k takýmto „záverom” nedospieva. A to z jednoduchého dôvodu: Každý záver vyplývajúci z určitého spôsobu myslenia je ohraničenýpráve tým premýšľaním, ktoré ho formuluje. Foucault nás vlastne učí vnímať Iné, aby smesa mohli stávať inými.

Slová a veci sú mi (aj kvôli tomu) ešte vždy úžasnou knihou. Dokážem ju opakovane čítaťbez pocitu nudy z opakovaného. To jediné, čo sa zatiaľ v mojom čítani „zopakovalo”, jeneopakovateľný zážitok z myslenia.

PETER MICHALOVIČkatedra estetiky, Filozofická fakulta UK:– V roku 1987, keď vyšla v preklade Foucaultova kniha Slová a veci, ma Valér Mikula poži-

adal, aby som napísal recenziu do Slovenských pohľadov, ktoré mali zbrusu novú redakciu.Rád som prisľúbil, len to som ešte netušil, že tú recenziu treba napísať do týždňa.

38

Za ten týždeň som trikrát prečítal túto knihu a po tejto lektúre som napísal sľúbenú recenziu, samozrejme s vedomím, že to bude značne simplifikujúca recenzia. Tá recenzia vyšla,ale ja som sa k nej už nevracal, na rozdiel od Foucaultovej knihy, ktorú som od vyjdeniarecenzie ešte niekoľkokrát prečítal. A nesporne ešte aj budem čítať. Čím je táto kniha takádôležitá pre mňa, že znova a znova ju čítam? Ťažko povedať, vždy sa totiž ukazuje v inomsvetle, ktoré na ňu vrhá ten problém, ktorý sa pokúšam riešiť. Ale aby som sa úplne nevy-hol otázke, pokúsim sa sformulovať niečo, čo nie je závislé od konkrétneho problému a čovlastne pretrváva vo všetkých lektúrach.

Od prvého čítania ma fascinoval Foucaultov prístup k textom, alebo, aby som bol bližšie k jeho terminológii, k výpovediam. Foucault totiž neinterpretuje, nepostupuje od povrchuvýpovede do hĺbky, nepokúša sa preniknúť od zjavného k fundujúcemu významu. Ba dokon-ca ani nerobí hierarchiu; výpovede, podpísané veľkými menami filozofie či vedy, nie sú preFoucaulta o nič dôležitejšie, než výpovede autorov menej zvučných mien. Foucault po-stupuje presne opačne. Od povrchu k vonkajšku. Nepýta sa na to, čo tá či oná výpoveďskutočne hovorí, ale aké podmienky umožnili, aby sa v tomto období objavili práve takéto čiiné výpovede. Skúma diskurzívne praktiky, ktoré transverzálne prenikajú jednotlivýmivýpoveďami a vytvárajú z nich diskurznú formáciu. To znamená, že pre Foucaulta nie jedôležitá chronologická a genetická línia, ale priestorové rozmiestnenie, ktoré vládne ajdejinám. Možno je to príliš jednoduché, ale aj tak ma to neprestáva fascinovať.

JÁN RYBÁRkatedra humanistiky a metodológie vied, Prírodovedecká fakulta UK:– Predovšetkým, nové vydanie vyvoláva vo mne spomienku na prvý priamy kontakt

s dielom M. Foucaulta, na skúsenosti s čítaním prvého vydania. Aj „nezasvätený” rýchlepríde na to, že je to kniha, na ktorú nie vždy stačia sily jednotlivca, že je to teda ideálnakniha pre textový seminár. Spolu s kolegom sme sa najprv snažili založiť vlastný seminár,ale náš pokus bol neúspešný pre podkritické množstvo členov. Našťastie, neskôr sme obja-vili jeden stály seminár, v ktorom už mali túto knihu rozčítanú. Možno to bola aj výhoda, žesme vpadli do rozbehnutého podniku. Prinajmenšom sme značne akcelerovali.

Seminár viedol rozhľadený, poctivý a húževnatý človek. Húževnatý preto, že seminár saschádzal so železne tvrdou pravidelnosťou. Rozhľadený a poctivý preto, že vždy aj v krajnejnúdzi podal fundovaný výklad. Pričom ho nijako nevnucoval a zväčša s ním počkal až na koniec. Svoje poznámky si písal do osobitného zošita. Do toho zošita by som chcelnakuknúť aj dnes.

Bolo tu ešte niekoľko ďalších špecifík. Stretávali sa tu ľudia po profesionálnej stránkez rôznych odborov (dokonca nielen s výhradným záujmom o humanitné disciplíny). Toto inter-disciplinárne zloženie bolo iste vyselektované záberom Foucaultovej knihy. Relatívne pestrébolo aj generačné zloženie účastníkov seminára. Ale fyzický vek nebol dôležitý. Rozhodovalskôr mentálny vek a z toho hľadiska boli všetci prítomní veľmi svieži a vybudení (aleboaspoň mne sa určite takí videli). Asi nebola náhoda, to tiež spôsobil Foucaultov text.

Zaujali ma najmä tie časti práce, ktoré boli venované konkrétnym analýzam zrodu eko-nómie, biológie a lingvistiky ako moderných vedeckých disciplín. Všeobecne za cenné u Foucaulta považujem to, že jeho špekulácie sú vždy spojené so skúmaním pozitívnehoempirického materiálu. Ale nejde len o to. Je to rafinovanejšie. Je to dokonca o relativite tohtomateriálu. O tom, čo spôsobuje, že ho za taký materiál môžeme vôbec považovať. Na základe čoho a ako sa ustanovuje legitimita tohto empirického materiálu. Ako prebiehajúzmeny v jeho „percepcii”. O tom všetkom je reč napriek tomu, že „kultovým osobnostiamtýchto disciplín, mám na mysli K. Marxa, Ch. Darwina a F. de Saussura, tu nie sú venovanéosobitné paragrafy knihy a mnohým ich polozabudnutým predchodcom áno. V spätnompohľade, analýza týchto častí, bola určite vrchol seminára a koniec koncov i celého textu.

Situácia sa odvtedy neporovnateľne zmenila a v súčasnosti je oveľa viac toho, čo stojí,alebo sa nám aspoň zdá, že by mohlo stať za analýzu prostredníctvom textového seminára.Podľa mňa však Foucaultova kniha Slova a veci obstojí v tejto konkurencii a je to stále skvelýtyp pre podujatia tohto druhu. Jeden z najlepších, aké poznám.

39

PROCHÁZKAR A D O S L A V

Z o v š e t k ý c h s í l ( 2 6 . 2 . 9 9 )

všetko napätie v mysleníspočíva v tom či si dá mlieko alebo čajktorou nohou vykročí a koľkokrátvírivé súradnice predstávo novom odevea ďalší danse macabre upätých chvíľkeď premýšľa o tom ktorý film ktorú farbu

je celý deň strávený výberom polievkyje život ktorý sa podobá na únavný hmyz

( R e ) k a p i t u l á c i a ( 16 . 3 . 9 9 )

je to v epickej forme groteskys občasnou erupciou romantikya nostalgiepošta býva farebná a ovocie čerstvéale témou i spracovaním –čistý minimalizmus

nahá antimúza naširoko dosadnena vypínač energienačas sa zotmie ktosi vzdychneale rovnováha nudy a spánkuzostáva zachovaná

jediný paradox v príbehuje tá slabosť slabých

40

x x x ( n o v e m b e r 9 6 )

niet zlých slovniet mimociestv čarovnej krajinea žiadna minulosť tu na teba nevrhá svoj tieň

pozri niet zlatej rybkyčo zachráni pytliaka

x x x ( o k t ó b e r 9 6 )

and I can only pray

that you’ll see mesome day

worn out at your feetfakin’ the bluesof someone else’s destiny

PROCHÁZKAR A D O S L A V

x x x ( 2 6 . 8 . 9 9 )

každú nocbatéria oblakov a uvoľnených slovpresun pod okno a pohľad spoza parapetyuž iba zrak ku hviezdam

každý deň maláriaa atrofia významu bdeniauž iba zo zvyku telo

každý razplamenný dych ničohouž iba sedieť naveky

x x x ( 4 . 2 . 9 9 )

nie je to nič existenciálnev tom klasickom zmysleráno džús päťtisíc rozvážnych krokovdo práce raz za týždeň holub za oknoma hádka s alter egom o kvasenom ovocídomov potichu bez lístka ale s rohlíkmiraz za týždeň dlhé čierne vlasy na zadnomsedadle matná spomienka na niektorú z právdv schránke letáky na šťastie správy a seriálo kmeni Silikón hádka s alter egom oProustovom hľadaní teplý radiátor mesiaca útrpné čakaniečo sa tu pokazí

v tom tradičnom význame to naozajnie je nič existenciálnevečer víno päťtisíc rytmických pohybovstroboskop myšlienok a hádka s alter egomo estetike hriechu v kuchyni mucha razza týždeň desaťminútový farebný sen studená posteľ šero a úzkostné čakaniekedy sa pokazí kolobeh úderovčervenej komnaty

41

– Cenu Dominika Tatarku doteraz porota udeľovala iba významným osobnostiam z radovspisovateľov či literárnych vedcov a kritikov. Vy ste jej prvým nositeľom, ktorý prekročil tentoúzus – cenu vám udelili za vašu historiografickú prácu, knihu esejí Storočie dlhšie ako storokov. Pri preberaní ceny ste prejavili nad týmto faktom potešenie, už len z toho dôvodu, žev niektorých krajinách (napríklad anglosaských) je historiografia ponímaná aj ako umenie.Bohužiaľ, u nás to tak nie je a niekedy sa to možno odráža aj na štylistickej úrovni našichhistoriografických prác. Vy sám v tomto vynikáte zručnosťou, dokonca aj zmyslom pre dra-matickú komponovanosť textu, mnohí vaši čitatelia sa už priznali, že vaše eseje čítajú nielenzo zvedavosti, ale aj s pôžitkom. V tomto smere ste však skôr výnimkou, ako pravidlom. Čomyslíte, prečo slovenská historiografická spisba, neraz aj nasýtená zaujímavými poznatkami,tak často trpí na „jazykové suchoty”, resp. na nedostatočnú príťažlivosť vlastného „pre-hovoru”?

– Je dosť slovenských historikov, ktorí píšu nielen čitateľne, ale aj pekne.Veľa však záleží na téme a adresátovi. O pohybe cien obilia na trhu v Trnave v 18. storočí sa sotva dá písať rovnako vzrušujúco ako o osudoch známej osob-nosti. Oboje je však historiografia a rovnaký je aj základ – poctivý pramennývýskum. Keď som písal štúdie o dejinách smaltovníctva, vlnárskeho priemyslualebo o cenných papieroch ako historickom prameni, poznal som menovitevšetkých slovenských historikov, ktorým bol text určený. Pôžitok z čítania nie jev takomto prípade vôbec podstatný, ide nanajvýš o zrozumiteľnosť, pre-dovšetkým však o jasnosť, dôkladnosť a spoľahlivosť dokumentácie. Ani štúdiao slovenských elitách v odbornom zborníku nie je bohvieaká zábava, je to všaktéma, ktorá je vždy aktuálna, dotýka sa všetkých, má vnútorné napätie a etickýrozmer; k uspokojeniu, že historik niečo vie, pripojí sa aj potreba postaviť sa na roh a začať to hlásať. Ak, samozrejme, historik objavil a vyznáva, že sa živívedou, ktorá sa nazýva spoločenskou nielen preto, že je o spoločnosti, ale ajpreto, že sa v nej a pre ňu robí. Z toho už potom vyplynie žáner, štýl, tón,nevyhnutnosť hľadať spoločný oblúk nad vedou a umením.

Súčasný konzument vedy, kultúry a inteligentnej zábavy, teda i typický konzu-ment historiografie je náročný, a čo je najhoršie, nič nemusí. A tak musí aleboby mal historik hovoriť dnešnému čitateľovi dnešným jazykom a cez súčasnémédiá. Nehlása posolstvá, na ktoré každý dychtivo čaká, pohybuje sa v kon-kurenčnom prostredí. Musí však počítať aj s tým, že ak píše či hovorí spô-sobom, ktorý sa vymyká tradičným pravidlám vnútrovedeckej komunikácie, nievšetci kolegovia to privítajú. Ale predsa, inovácie štýlu, žánrov a médií sa pri-hodili už mnohokrát. Možno už prvý rozprávač legiend o minulosti kmeňa, ktorýich začal spievať pri ohni vo veršoch a za sprievodu lutny, bol kritizovaný za nedôstojné porušovanie pravidiel, predsa odjakživa sa o takých veciachpatrí rozprávať chrbtom k jaskyni a v holých vetách. Ro

zhov

or s

hist

orik

om a

čers

tvým

nos

iteľ

om C

eny

Dom

inik

a Ta

tark

u za

rok

199

9

LI

PT

AK

OM

ĽUBO

MÍR

OM

N e r o z p r á v a ť c h r b t o m k j a s k y n i a v h o l ý c h v e t á c hĽUBOMÍR LIPTÁK (nar. 1930 v Melčiciach na strednom Považí) maturovalv Trenčíne, skončil štúdium žurnalistiky v Prahe. V rokoch 1952 – 1971 pracoval v Historickom ústave SAV, potom do roku 1990 v Historickom ústaveSlovenského národného múzea. V roku 1990 sa vrátil do Akadémie, od roku1997 je dôchodcom. Učil externe na viacerých slovenských univerzitách,u nás i v zahraničí publikoval niekoľko monografií, edícií a vyše 80

odborných štúdií o slovenských a svetových dejinách 19. – 20. storočia.

42

O akceptácii textu čitateľom sa u nás menej uvažovalo i preto, že sa nepísalo pre trh,ale prevažne na priamu či nepriamu štátnu objednávku, a to vôbec nie iba po roku1945. Aj u Angličanov bola historiografia dôležitý stavebný kameň štátnej a imperiálnejmytológie, ale menej cez poučovanie, diktovanie a vnucovanie, ako cez pestovaniespoločnej kultúry. Angličania, vynálezcovia kapitalizmu, písali pre čitateľov, u nás sazväčša písalo pre zamestnávateľov. A tí boli a sú rôzni, skôr ešte rôznejší.

– Zostaňme ešte na chvíľu pri vzťahu umenia, literatúry a historiografie. V mnohom je to zrejme užtéma preskúmaná a opísaná, zaujímal by nás však váš osobný pohľad. Čo môže historikovi ponúknuťbeletristická tvorba? Môže sa, podľa vás, uchádzať aj o postavenie pramennej bázy pri výskume, aleboide len o estetickú pomôcku pri historikovej orientácii v časopriestore?

– Najuniverzálnejšou pracovnou inšpiráciou z literatúry je jazyk, schopnosťrozpovedať príbeh a vyjadrovať sa v obrazoch, nielen popisom. Historik neskúma pri-amo dejiny, ale iba stopy, ktoré zanechali. Vedecká štúdia v časopise, zborníku repro-dukuje vý-skumný proces, sleduje úsilie stopára krok za krokom. Nálezy potvrdzuje v poznám-kach, čím viac, tým lepšie, závery zhrnuje v chudobnej angličtine alebo nemčine.Takúto štúdiu si u nás prečíta podrobne povedzme desať ľudí, nie všetci ju pochopia aniekedy ani nik hneď nepoužije. Možno za desať – dvadsať rokov. História je beh na dlhé trate, presne tak ako dejiny. To je v poriadku, je to fundament, na ktorom sastavia budova. Väčšine čitateľov aj tak ostane navždy skrytý

S prácami určenými neodborníkom je to zložitejšie. Historik vie, že stopy sú riedke,rozmazané vetrom, na neprístupných miestach, niektoré zatiaľ nerozlúštené a inénerozlúštiteľné. Sú ich, povedzme, tisíce, ale život osobnosti, dejiny mesta, vojny, kra-jiny, po-litickej strany sa skladajú z miliónov skutočností. Konečný produkt je konštrukcia, ktorása iba približuje – v tých lepších prípadoch – tomu, čo sa skutočne odohralo. Nie je todokonca ani fotografia, skôr impresionistický obraz. Aby ho vôbec mohol namaľovať,potrebuje aj historik imagináciu. Tá môže byť, rovnako ako u ľudí živiacich sa umením,živelná, poučená, pestovaná i celkom a odjakživa absentujúca. Nenahradí remeslo,techniku a prácu, pomôže ich však zúročiť. Literatúra je ten nástroj, cez ktorý historikmôže pochopiť, o čom vôbec je reč.

Téma vzťahu umenia, literatúry a historiografie bola už skutočne mnohokrát diskuto-vaná, niekedy však príliš všeobecne. Pre staršie dejiny je umelecké dielo aj prameň,pani Zubercová napísala kapitoly o gotickom obliekaní u nás najmä na základe kríd-lových oltárov. Bez kroník a legiend by boli stredoveké dejiny chudobné, bez romantic-kej poézie 19. storočia nudnejšie. Pre najnovšie dejiny sú literárne diela už nanajvýšupozornením, ale samotné sú historickým faktom. Posun oproti minulosti je v tom, žerozšírenie tematiky súčasnej historiografie naliehavo vyžaduje poznať nielen, čo sapísalo, ale a najmä, čo sa čítalo. V našich pomeroch je teda slovník slovenskýchspisovateľov pre poznanie literatúry iba jedným prameňom povedľa ponúk kníhkupcov,katalógov knižníc – verejných i súkromných. Dobrodružné brožúrky sú v jednom rangus poéziou, knižky v češtine, maďarčine, nemčine i ruštine v jednom šíku so slovenský-mi. To isté platí aj o kine, divadle (kde sa to robí tuším najdôkladnejšie), výtvarnom

umení a ďalšom. Povedané pateticky: nielen čo duch slovenský stvoril, ale ajstrovil.

– A osobnejšie: máte čas na čítanie slovenskej prózy, prípadne poézie? Sledujete ichnajnovšou produkciu? Kto je vaším obľúbeným autorom z našej, ale i svetovej krásnej literatúrya prečo? Ovplyvnilo vás niekedy nejaké dielo z literatúry do takej miery, že ste si to museli ajL I P T A K

43

sám pred sebou priznať?– Ak máte povolanie, v ktorom z dlhého pracovného dňa zaberá 90 % čítanie

odbornej literatúry, ťažko čitateľných písomných prameňov v knižniciach a archívoch,potom próza i poézia sa postupne presunú z vášne a záujmu do skromného kútakultúrnej povinnosti. Kedysi sme v Kryme s priateľmi prebrali skoro každú knižku, ktorávyšla, pri tom žiadny z nás nebol profesionál od literatúry. Dnes už to vôbec nie jemožné, niet starého Krymu, je málo času, priveľa kníh. A výhovoriek by sa našlo aj viac.

Celkom úprimne – asi mám smolu, zlých poradcov a vkus, ale žiadna próza sloven-ského autora za posledné roky ma nezaujala tak, aby som sa k nej znova a znova vra-cal. Prekážajú mi najmä dve veci: ponajprv, že mnohí jednoducho nevedia napísaťjednoduchým spôsobom jednoduchý príbeh. Nie som literát, som konzument, a japríbeh chcem. Mám nárok. Nemusí byť epochálny, napísaný geniálne, mne stačí reme-selnícky zručne. Román i poviedka by mali mať, ako hovoríme my, džezmeni, drive. Po druhé, autor je v textoch všadeprítomný. To je v poriadku v poézii, ale ak kvapká atečie spomedzi strán prózy, vykúka spoza každého druhého riadka, uprednostnil bysom, aby mi svoj problém porozprával stručne osobne. Pri dnešných cenách kníh horád niekde pozvem a ešte zarobím. To je, pravda, nepatričné preháňanie, nevedeckézobecnenie mojich, pravdepodobne náhodných a nereprezentatívnych skúseností, alesklamal som sa už príliš často. Takže využívam slovo a príležitosť a sťažujem sa.

Možno som tak kritický aj preto, že moje prvé literárne lásky boli z celkom opačnéhopólu. Prvou bol majster literatúry faktu, i keď vtedy ešte tento termín asi nejestvoval,Egon Erwin Kisch, druhou Anatole France. Prvý mi dal impulz k voľbe povolania – odpätnástich rokov som bol pevne rozhodnutý byť novinárom. Dokonca som sa sámnaučil stenografovať a do maturity som napísal a uverejnil po novinách množstvo tex-tov. Anatole France ma fascinoval skepsou, nadhľadom, ale aj láskyplnou iróniouk postavám, ktoré sám stvoril. Ako humanista im vytvoril aj primeraný svet a pri puto-vaní po stránkach poviedok i románov ich zobďaleč chránil. Oslovovali ma jeho staréknižnice s foliantmi nikým nečítaných kníh a ešte hrubších komentárov k nim, slnečnástará Gallia, čerstvo, ale, našťastie, iba povrchne pokresťančená. Vzrušovalo ma prelí-nanie všemožných svetov a postojov, zabudnutí pohanskí bôžikovia, vyhnaní zvonmido lesov a na okraj polí. Podobný, nikdy neexistujúci, ale skutočný svet som cítil nadHlohovcom na medziach medzi dozrievajúcimi vinohradmi, doteraz mi ho pripomínajúroztrúsené staré stromy v Karpatoch, studené studničky, zarosené lúky skoro posvitaní. Čakáte na nich každú chvíľu bájne stvorenia, zdecimované a vytlačené predtisíc rokmi do hôr kozmopolitickými ideami, importovanými z Franskej ríše a Byzancie.

Kischove reportáže, faktograficky presné, som vnímal ako najčistejšiu literatúru,Anatola Francea ako kronikára dejín, ktoré by sa mohli a možno aj mali odohrať. U oboch je minulosť i prítomnosť bez deliacej priekopy; sen historika. Svedčia o uplynulých časoch, ktorých možno ani nie je škoda, čo neznamená, že nám nemusíbyť za nimi ľúto.

– Pri celkovom pohľade na slovenskú historiografiu môže vzniknúť dojem, že v porovnaní s určitýmitrendmi európskej historiografie v mnohom zaostáva. Otázky mentalít, ako ich rozpracovala francúzskaškola Annales, výskum tzv. „dejín každodennosti”, feministické trendy v historiografii, rozpracovaniehistorických profilov „marginálnych skupín” (ako sú žobráci, prostitútky alebo mentálne chorí),dejiny životného prostredia atď., teda trendy, ktoré sú také módne, a to nielen na Západe, aleaj v mnohých stredoeurópskych krajinách, akoby záujem slovenskej historiografie vôbecnepriťahovali. Naše ambície akoby končili pri zvládaní čohosi, čo by bolo možné nazvať pozitivi-stickým diskurzom historiografie. Alebo je to ešte inak?

– Priúzke tematické hranice slovenskej historiografie sú jej stará bolesť i L I P T A K

44

choroba, našťastie, už rozpoznaná, pomenovaná, a teda aj liečiteľná. Udržiavala ju priživote izolácia, iba príležitostná konfrontácia s historiografiami, ktorým ich spoločnosťkládla o svojej minulosti náročnejšie otázky, ako iba o čistej politike, hospodárstve,prípadne kľúčových sociálnych problémoch. Mnohé v svetovej historiografii už bežnétematické okruhy sú pre triednu, štátoprávnu či nacionálnu interpretáciu dejínnepoužiteľné. Čo si počne strana a vláda či Matica slovenská s hypotézou, že životnéprostredie je výrazne štruktúrované, že od konca 19. storočia sa „mikroprostredie” –domácnosť, ulica, pracovisko rapídne zlepšujú, ale „makroprostredie” – ovzdušie, kra-jina zhoršujú? A predsa, má to vplyv na demografiu, kultúrnu a sociálnu pohodu. Čo sipočne režim, vláda, partaj, ktoré sa snažia budovať svoju legitimáciu na historickej jedinečnosti, priam stvoriteľskom syndróme, s poznaním a témou, žestav i osud spoločnosti v mnohom závisí od dlhodobej akumulácie duchovného, vedo-mostného a kultúrneho kapitálu, ktorý sa buduje celé generácie, krížom cez prevraty,revolúcie a kontrarevolúcie?

Súčasné rozširovanie tém má výhodu a súčasne aj úskalie v tom, že veľmi často ideo účasť na zahraničných grantoch a medzinárodných projektoch. Výhoda je, že sa takrýchlo, v praxi a už očistené od balastu módnosti dajú získať poznatky, teoretickévýsledky, ale i techniky výskumu. V polovici deväťdesiatych rokoch prišli k nám Francúzis projektom skúmania historickej pamäti, dnes je to už samozrejmá a štandardná témadiplomoviek, štúdií i samostatných zborníkov od Bratislavy po Košice. Úskalie je v tom,že podnety sú zvonka, nie vždy sú to témy, ktoré by sme ihneď potrebovali. Bez dejínžobrákov sa asi ešte nejaký čas celkom dobre zaobídeme, ale čo to je alebo bolaslovenská „robotnícka trieda”, by som sa veľmi rád dozvedel v dohľadnom čase. Odkiaľprišli tí ľudia do fabrík, kým boli a čím sa stali? Napriek 40 rokom vlády strany, ktorejpraotcom bol aj Engels, autor úžasnej knihy Postavenie robotníckej triedy v Anglicku, tonevieme. Čo to bolo, tá „slovenská dedina” v dvadsiatom storočí, zjednocovanáagrárnikmi a triedne diferencovaná komunistami, ktorú etnografi opustili, keď to začalobyť naozaj zaujímavé, a historici do nej vôbec netrafili ?

– V súvislosti s predchádzajúcou otázkou – aký je váš názor na interdisciplinaritu vo vede, osobitnev historiografii? Zdá sa vám, že poznatky iných sociálnych vied, ako sú filozofia, sociológia, politológia,kultúrna antropológia, etnológia, ale aj semiotika alebo súčasná estetika dostatočne prenikajú ažk našim historikom a znásobujú ich poznatkový horizont? Čo pre vás ako historika konkrétne znamenáprehlbovanie sond do vlastného výskumného materiálu (obdobia)? Má v tomto procese svoje miesto ajkultivovanie vedomia cez odkrývanie širších súvislostí predmetu výskumu?

– Spolupráca medzi historiografiou a inými sociálnymi vedami je stará a úzka.Napokon, mnohé vznikli odčlenením od histórie a ich výsledky sú pre historiografiuzasa prameňom. Etnografické výskumy sú pre dejiny poľnohospodárstva rovnakocenné, ako pozemkové knihy alebo daňové súpisy. Dnešné politologické analýzy voliebsú zajtrajší historický prameň. To je ale dobrý príklad na to, že výsledky iných vied môžubyť pre historika aj zdrojom frustrácie. Mnohé štandardné sociologické, politologické iekonomické techniky sa na minulosť nedajú uplatniť, chýbajú pramene, v „predštati-stickej dobe” potrebná suma dát. Dnešnými vedami ponúkaný skalpel sa v pre-riedených stopách po minulých vekoch mení v tupú sekeru. Je to paradox: čím viac

budeme vedieť o súčasných spoločnostiach, tým relatívne k nim budú naše poz-natky o minulosti neuspokojivejšie.

Historiografia neustále hľadá nástroje, ako zaostriť svoj pohľad, a iné vedy o spoločnosti jej pomáhajú urobiť práve ten najdôležitejší krok, položiť dejinámnovú otázku. V tom je asi hlavná úloha „prieniku” iných disciplín do vedomiaL I P T A K

45

akéhokoľvek vedca. Vedných disciplín je však veľa, ich rozvoj úžasne dynamický a zvon-ka skoro nesledovateľný. Majú nepríjemnú tendenciu čoraz viac svoje prístupy i výstupyšpecializovať, fragmentarizovať. Ovládnuť čo i len základy všetkého, čo by mohlo byťhistorikovi užitočné, je ilúzia. Jakživ by sa už do archívu nedostal. Musí si voliť – podľatémy, sklonov, náhody. V prácach niektorých historikov je možné pozorovať poučenieprávnické či ekonomické, u iných politologické, v starších dejinách úzka spoluprácahistoriografie a jazykovedy je už tradičná. Sú historici, z ktorých prác je badať širšie zázemie kulturológie, semiotiky, napríklad u A. Ave-nariusa, R. Holeca či E. Mannovej.

Historiografia bola odjakživa otvorená novotám a experimentom, na začiatku 20.storočia sociológii, sociálnej psychológii, v poslednom čase oťukáva napríklad teóriuchaosu. Stretol som sa dokonca s odporúčaniami aplikovať na dejiny druhý zákon ter-modynamiky. Neviem, či som ho pochopil, ale tvrdí, že termodynamické procesy môžuprebiehať iba v jednom smere a že proces, ktorým by sa systém a jeho okolie úplnevrátili do pôvodného stavu, je nemožný. Asi je to pravda, keď na tom základe chodili storokov parné lokomotívy, škoda, že ho nepoznali konštruktéri reforiem po roku 1989.

Podnety sociálnych vied všelijako kolujú i blúdia, vynoria sa na prekvapujúcommieste. Problém štruktúr prenikol do našej historiografie s veľkým oneskorením auplatnil sa v šesťdesiatych rokoch napríklad v dejinách odboja za druhej svetovej vojny.Pomohol rozbiť čierno–bielu schému spoločnosti, záväzný kánon dogmatického mar-xizmu a načrtnúť náročnejší obraz spoločnosti – od kolaborácie, prežívania, dištancu,odporu až po odboj. Čo bolo, samozrejme, promptne klasifikované ako relativizácia,blud a náležite kádrovo „ošetrené”. Ale i tak sa už historický portrét spoločnosti do pôvodného úzkeho rámca nikdy nezmestil. (Pozri druhý zákon termodynamiky.)

– Ani po desiatich rokoch od pádu komunizmu na Slovensku nedošlo k širšej, povedzmecelospoločenskej reflexii obdobia reálneho socializmu. Impulzy, ako bolo vydanie Čiernej knihy komu-nizmu od kolektívu francúzskych historikov alebo pokusy o založenie Centra pre dokumentovaniezločinov komunizmu zostali bez odozvy a nevyprovokovali sústredenejšiu diskusiu o našej nedávnej min-ulosti. Prečo? Myslíte si, že je na to ešte priskoro, nie sú vytvorené dostatočné predpoklady – alebo saich vytvoreniu iba vyhýbame? Ako je možné, že u našich susedov tento hĺbkový proces prehodnocovaniavlastnej histórie už roky prebieha, kým u nás sme sa opäť uspokojili s povrchnou rétorikou?

– Neviem o žiadnom našom susedovi, u ktorého by prebiehal „hĺbkový proces pre-hodnocovania vlastnej histórie”. V obľube u našich susedov sú skôr hlučné historickélustrácie. Okrem toho najväčšieho, východného, kde ani to nie. U nás znamienkom za nedávnou minulosťou bol chvíľu po prevrate výkričník, potom dlhá pomlčka. K otáz-niku sme sa ešte neprebojovali.

Nezodpovedaných otázok je pri tom záľaha: Ako bol komunistický režim vlastne na-stolený, predovšetkým, aký bol vzťah vnútorných a vonkajších faktorov? Čo ho držalo po prekonaní prvej, otvorene teroristickej fázy pri živote: iba Rusi, násilie, zvyk, akésidnes utajované kvality, slobodní murári, Marťania alebo jednoducho my? Jeskutočnosť, že komunizmus u nás padol „zvonka”, nejakou vnútornou zákonitosťoutakýchto režimov, alebo je to signál, že bol úspešný? Nie je neochota o tom vôbecuvažovať, diskutovať významným signálom, že aspoň v mentálnej oblasti taký bol? Nieje ale takým signálom aj nápad cez nesporne potrebnú dokumentáciu zločinovkomunizmu prekonávať nie porazený režim, ale zatiaľ neporazených dnešnýchpartnerov?

Na hľadanie príčin očividnej neochoty vracať sa k nedávnej minulosti nie je asihistorik ten pravý expert. Hádam treba iba pripomenúť, že jedno kolo „prehod-nocovania” už prebehlo od konca 50. rokov do roku 1969. Nedokonale, L I P T A K

46

polovičato, na pol úst a farizejsky, ale spoločnosť mohla nadobudnúť pohodlný dojem, že najväčšieukrutnosti sú odsúdené, prekonané, dokonca niektorí vinníci pomenovaní, aj keďnepotrestaní. Ako predmet na „prehodnocovanie” sa dnes často pociťuje až obdobienormalizácie, pre väčšinu obdobie bezfarebné, amorfné, akési nijaké. Jeho nositelia sajavili presne takí – boli to príliš očividne nástroje, nie hýbatelia, rozpačití postrevolu-cionári a byrokrati moci. V ich tieni rozšírený životný pocit bol tiež nevýrazný – dalo savyžiť, ale nie žiť. Nebol to režim, ktorý burcuje každý deň a každú hodinu za i proti,nebudil vo väčšine nenávisť až za hrob, skôr nechuť a dištanc. Proti takémuto režimusa nejde na barikády, jeho nositeľov nelynčujú a nevešajú. Najznechutenejším približnetrom percentám však stál režim za to, aby sa v novembri od neho prišli otvorenedištancovať na námestia a podporili aktívne tribúny, ktoré chceli a pripravovali zmenu.Že aj to stačilo, hovorí o schopnosti režimu iba prežívať, nie pretrvávať, ale aj o budúcejbáze pre jeho mentálne prekonávanie.

Neviem o prípade, že by niekde niekedy nejaká spoločnosť sama, dobrovoľne urobi-la sebaanalýzu, ktorá hrozí sebadeštrukciou. Nemci, najúspešnejší „prekonávači mi-nulosti”, začali razantne na povel a pod diktátom okupantov, robili však iba tonajnutnejšie, keď pamäť už prešla pod ich samosprávu. Znova začali spomínať, keď užbol nacizmus mŕtvy nie v pamäti, ale reálne. Keď sa dokázalo, že poriadok,zamestnanosť a hospodársky rast nie je monopol diktatúr, že aj demokracia vie byťdynamická a razantná, že autostrády môže stavať aj parlamentná republika, že výhod-nejšie, lac-nejšie a hlavne bezpečnejšie je obsadiť trhy než územia. Veľké nemecké diskusie o minulosti prišli až v posledných dvadsiatich rokoch – spor historikov o nacizme atotalitarizme, vášnivé spory o tom, kto boli „Hitlerovi ochotní pomocníci”, o zločinochWehrmachtu, nielen SS, o pomníku obetiam holocaustu v Berlíne – a naprogramovanésú celkom iste ďalšie.

Kladú otázku „Čo ste vtedy robili?” a „Ako ste to pripustili?” deti otcom alebo vnucidedom? V obidvoch prípadoch historiografia na to čakať nemôže a nemá, je povinnázhromažďovať doklady, robiť sondy a zachraňovať odchádzajúce svedectvá. To aj robí,pokiaľ jej to náš archívny zákon vôbec umožňuje. Záujem o výsledky, knihy, štúdie,zborníky je, ale nestávajú sa udalosťou. Ich čas však raz iste príde, nepomôže aninajusilovnejšie zametanie pod koberec. Minulosť nemusí byť momentálne na obra-zovke, ale je na harddisku a trikrát zálohovaná. Zistili to Rakúšania, predviedol to Tiso,príde rad aj na Husáka.

– Na mnohých čitateľov dosť šokujúco zapôsobila vaša štúdia venovaná strategickým elitám na Slovensku. Keďže výsledky sú neutešené, lebo svedčia o našej nepoučiteľnosti vlastnými dejinami,poskytujú okrem iného aj ďalší dôvod na prehlbovanie historickej skepsy tak na strane elít, ako aj ichokolia. Dovoľte teda jednu osobnú otázku: Odkiaľ vy – pri tomto vedomí – beriete váš pracovný i životnýelán?

– Ak som niekoho niečím vystrašil, tak mi je to ľúto, ale som iba posol, ktorý prinášasprávu. Práve osudy slovenských strategických elít, minulé i prítomné, sú jedna z mno-hých tém, keď autor dostáva chuť napísať raz celkom iné slovenské dejiny, niečo ako

Keby Igora Otčenáša. Cez vojnu bola rozšírená taká preddänikenovská idea, žezemeguľa je naozaj guľa, ale je dutá a my žijeme zvnútra. Kde-kto tomu veril,údajne aj Hitler, ja tiež. Môj kamarát to popieral, bol však presvedčený, že okoloslnka obieha ešte jedna zemeguľa, presne rovnaká ako naša, iba ju nikdy neu-vidíme, pretože je vždy zakrytá slnkom. Takže sú dve možnosti: buď sú dveSlovenská zvnútra a zvonka zeme-L I P T A K

47

gule, alebo na jednej či druhej obežnici. Bola by neuveriteľná náhoda, ak by boli rov-naké. Moja fyzika a matematika mi našepkáva, že čo je na jednej plus, na druhej musíbyť mínus; Samo má pendant vo východoslovenskom kupcovi, ktorý oslobodil Galliu odFrankov, žreci z považskej Kykule obrátili na staroslovanskú vieru Byzantíncov,Poničania padli na Sarajevo a Slovenská republika má stabilnú vládu a vyrovnanýrozpočet. Boli by to tie „veselé dejiny Slovenska”, ktorých sa roky dožaduje môj priateľIvan Kamenec v prestávkach medzi opismi samých hororov.

Písanie ozajstných dejín má tú optimistickú stránku, že už vôbec možnosť písať ichje vzhľadom na počet historických katastrof a havárií privilégiom a úspechom. Akpíšete, ste živý, čo už nie každý môže o sebe povedať. Ak rozmýšľate, ste svojprávny anezávislý, čo vám nik nevezme. Ak vám nadávajú, je to smutné, ale aj dôkaz, že vásčítali, alebo sa aspoň na to chystajú. Pochvala je príjemná, možno aj zdravá, kritikapopri iných prívlastkoch aj samozrejmá. Publicista, ktorého výtvor sa každému, aleúplne každému páči, je povinný okamžite sa zastreliť.

– Na označenie stavu našej spoločnosti sa najčastejšie používa prívlastok „polarizovaná”. Do jej po-litického rozdelenia sa, samozrejme, premietajú aj iné protirečenia a animozity na úrovni mentálnej,hodnotovej, komunikačnej... Tieto štiepenia spoločnosti mali v minulosti vždy inú polohu – konfesionál-nu (katolíci/evanjelici), národnú (Európania versus izolacionisti), urbánno-rurálnu, ideovopolitickú (kon-zervatívci versus pokrokári), možno až po dnešnú zvulgarizovanú politickú opozíciu mečiarovcov aprotimečiarovcov. Nie sme v tom sami, napr. u našich južných susedov sa staré delenie na kurucov alabancov odráža i v dnešnej politike. Myslíte si, že problém spoločenskej polarizácie možno v súčasnosti u nás riešiť presadzovaním idey zmierenia medzi jednotlivým „tábormi“? Alebo je, naopak, dôležitézachovávať koncíznosť a čitateľnosť jednotlivých postojov s rizikom (či nádejou?) prehlbovania ichvzájomného kontrastu?

– Na otázky zo súčasnosti by som mohol pohodlne odpovedať, že ako historik kvali-fikovane budem môcť o nich debatovať až po uplynutí tých povestných „tridsiatichrokov odstupu”. Pravda, ak ešte vtedy bude Romboid vychádzať. (Bude – pozn. red.)Ako dôchodca, čo je dnes uznávaná alebo aspoň rozšírená politologická kvalifikácia,však odpovedať môžem, ba hádam dokonca musím.

Kto sa kedy v dejinách s kým „zmieril?” Protivníci sa mohli unaviť, múdri víťazi mohlipomôcť porazeným „zachovať si tvár”. Znesvárené bloky mohli byť zakríknuté „zhora”,inokedy sa slabší rozhodli stiahnuť na „vopred pripravené pozície” a čakať na prí-ležitosť. Zmierenie je cieľ, výsledok, a nie prostriedok.

Zmierenie nevzíde z ideológie ani morálky, pretože polarizácia pramení z fenoménu,ktorý o nich nič nevie, z peňazí. Veľkých peňazí. Každý pamätník nad tridsať rokov vie,aké sa v podnikoch pred prevratom viedli priam medicijovské zápasy o miesto vedúce-ho, kde rozdiel platu bol 400 korún. A odrazu ide o 400 tisíc, 400 miliónov a nuly by sadali ešte aj pridávať. Na začiatku „polarizácie” nebolo slovo, ktoré možno vziať späť, aletragický omyl a skutok. Hneď po novembri 1989 správny historický poznatok, že súk-romný vlastník býva lepší gazda ako štát, nenápadne vymenili za dogmu, že súkromnývlastník je v každom prípade a vždy lepší gazda ako štát. Omyl idealistov využili prag-matici, vo chvíli, keď pochopili, čo všetko a ako ľahko môže byť ich, boli nezadržateľní.Výsledok je známy.

Čo s tým? Návrat je nemožný (pozri druhý zákon termodynamiky). Nepomôže,že sa s tým „zmierime”, museli by sme sa zmieriť aj s tým, že práve tak, ako satie miliardy získali, tak sa budú aj udržiavať. Mnohí, nie všetci, to totiž ani inaknevedia, nedokážu ani nechcú. Načo? Ide teda stále o tých 250 či koľko miliárd.Najúžasnejšie je, že nik nevie, nik sa nepokúsil aspoň spočítať, koľko. Úspešnéspory a neúspešné zmierenia na obľúbené témy žandár – zbojník, národníci a L I P T A K

48

západníci, kuruci a labanci, politický horný a dolný koniec nie sú nezmyselné alebozbytočné, ale nie kľúčové.

Jestvuje riešenie? To naozaj neviem, čo neznamená, že nie je, alebo je ich aj viac.Útecha z histórie: všetky aj najzložitejšie problémy sa raz skončili. Pravda, nie všetcipostihnutí sa toho dožili, nie všetky problémy sa naozaj aj vyriešili. Často boli iba prekry-té novými, ešte väčšími horormi.

– Aké miesto prisudzujete postaveniu inštitúcií v spoločnosti? Myslíte si, že sme sa ich naučilivytvárať, rozvíjať a ctiť, alebo je naším údelom s nimi neustále zápasiť ako so svojimi protivníkmi? Kebyste vy mali tú moc, na čo by ste v tejto (vždy znova aj historicky jedinečnej) chvíli upria-mili pozornosť slovenskej verejnosti?

– V otázke popri termínoch vytvárať, rozvíjať a ctiť mi chýba „rešpektovať”. V de-mokratickej spoločnosti práve to je základ vzťahu k inštitúciám, ktoré sa mi páčia alebonie, ctím si ich, alebo sú mi na smiech, ale ak korešpondujú s demokratickými štruk-túrami a smerovaním štátu, musím ich rešpektovať. Úvahy o ich bytí či nebytí,oprávnenosti či neoprávnenosti by mohli začať vtedy, ak by ktosi vymyslel niečo iné. Nievšak v duchu „nepolitickej politiky”. Všetky revolty proti inštitúciám sa napokon inštitu-cionalizujú. Organizujú sa anarchisti, spolok majú nezávislí spisovatelia, ateisti zasezdruženia, ktoré im potichúčky nahrádzajú cirkev. Je to ako v anekdote o ženách či (po-liticky korektne) o mužoch: s nimi je zle, bez nich ešte horšie. Dokonca nijako.

Zmysluplná diskusia nemôže byť o „inštitúciách”, pretože to sú aj SISka aj redakciaRomboidu, ale o inštitúcii. Akejkoľvek.

– Ešte posledná, obligátna otázka: Na čom teraz pracujete? Aký bude predpokladaný výstup vašejpráce?

– Historik na rozdiel od teoretického fyzika či baletky má dlhú životnosť, nie je to kvet,ale strom. Medzi mnohými mojimi súkromnými hypotézami je i tá, že historik naozajzačne rozumieť minulosti, až keď má deti. Tie mu predvádzajú, čo je to vzťah konti-nuity a diskontinuity, táto základná, večná a skoro nezodpovedateľná záhada dejín.V archívoch nachádza poznatky, život ho učí porozumieť.

Výstup súčasnej práce naozaj iba „predpokladám”, mám jednu túžbu a jednupovinnosť. Túžba je dať dohromady moju bádateľskú skúsenosť ako pracovníkaAkadémie, kde som pracoval prevažne s „papierovými” dokumentmi, a skoro rovnakodlhú skúsenosť pracovníka múzea, kde ma oslovovali pamiatky minulosti iného druhu.Muzeálne predmety vypovedajú o tej istej spoločnosti ako archívne dokumenty, ale pre-važne z iného zorného uhla. Doklady z archívov vlády, štátnej správy, hospodárskychinštitúcií, bánk, politických strán hovoria o dejinách akosi „zvrchu”, zo strany ich výrob-cov, pamiatky materiálnej kultúry svedčia o tej iste dobe akoby zdola, zo zorného uhlaspotrebiteľov. Tieto pamiatky dejiny „neoživujú”, nespestrujú, neilustrujú, ale pripomí-najú naliehavo ich zmysel: dejiny sú o ľuďoch. A samozrejme, dejepisectvo pre ľudí.Preto cítim ako nesplnenú povinnosť aspoň sa pokúsiť napísať takéto „ľudské dejiny”o medzivojnovom období. O čase, ktorý mám síce iba v detskej pamäti, ale jeho vôňu,chuť, farby, možnosti i hranice pociťujem prostredníctvom generácie, ktorá násvychovávala, cez nezreteľné stopy, ktoré ešte dokážem rozpoznať, dúfam, že aj

interpretovať. Medzivojnové obdobie je teda časom, priestorom malé mesto, ato boli vtedy na Slovensku všetky. Cieľ je daný, výsledok neistý, ale – akoopakoval môj učiteľ na vy-sokej škole v Prahe Josef Macek – lukostrelec, keď chce zasiahnuť cieľ, musímieriť vyššie...

L I P T A K

S

49

UTHERLANDMITHJ A M E S

T V O J P R E D O K

Raz tu bol muž,čo nosil hnedé menčestrákyzopnuté kusom povrazu,čo žil pri tečúcej vode,čo nikdy nešiel do kostola,dokonca ani na Veľkú noc,a zvieratá sa ho nebáli.Bol dedinský murár.

Poznal staré príbehy,ale zomreli s níma nebudú nahradené.Sedím v jeho letnej kuchyninahrubo omietnutej a dokončenejružovým náterom, po ktorom saprešlo bielym valčekom.Je tu starý Singer,šijací stroj, ktorý si doniesol pred vojnou z Nemecka, a je tu vôňa z venčekarastliny zvanej myší chvost,ktorej použitie si už musíme hľadať v knihách.

Nikdy nešiel do kostola,dokonca ani na Veľkú noc,hoci leží v posvätenej zemipod drevom, kameňom a železom.Zaspal som v jeho kuchyni,keď medzi škridlicou a krovom nado mnou precupkali myši.Sníva sa mi, že s ním musím hovoriť.Stúpa do lesaa tam je kukuričné polenazvané Európa a šumí medzi nami,takže nemôžem počuť,čo mi kričí.

50

Budím sa a odchádzamhľadať padajúce hviezdy.Lúskaš oriešky v jeho dometak, ako to oni kedysi zvykli. Myslím na teba, ako ti ráno stoja vlasy. Ukladášmydlo, uterák, porcelánovú misupod jabloňk studni, aby si si mohla umyťtvár, ruky a ramená.

RAKY

Z plagátových obrázkov na hárku sivého papiera, medzi vertikálami rias a horizontálnym náznakomprúdenia rieky, vznáša sa tvor, podobný zvieraťu,ktorému dieťa dotvára tmavomodré článkované telo.

Keď som ešte bola malé dievča, sedela som bosá na drevenom moste a pozerala sa, ako plávajú pospiatky.Dedinskí chlapci ich mnoho nachytali, keď spoza brehu zatiahli sieť. Jedli sme chvosty.

Potom tam postavili kovohuty a garbiareňa voda sa sfarbila ako tabak.Raky sú krehké. Toľko Dana B., sama veľmi jemná, ktorá tiež rozpráva,

ako v štyridsiatom deviatom ju a jej brata,desaťročné dvojčatá, vrátili z letiska,keď išli do Ameriky. Mamaich chcela pustiť iba v nových šatách

a o mesiac oneskorila odlet. Samé omyly. Polícia to zarazila. Ich otca, učiteľa geometrie a riaditeľa zhodili.Vyhostení do dediny Rakov

žili istý čas iba v chatrči.Dana B. mi hovorí o skrotenom diviakovi,ktorý si nechával svoj rypák na ich nohách,keď z rádia počúvali Dvořáka.

Dana B. cúva s podnosom kávy pomedzi svoje plnoštíhle, nahodené kolegyne.Koľko viem z račej biológie?Hemocyanín za kyslík, dlhé tykadlá

SUTHERLANDMITHJAMES

51

ako tenké vetvičky, zvieracie a rastlinné zvyšky ako potrava, prvé hynú pri zmeneteploty alebo Ph, rýchlo sa hýbu vo vode a osamotené odťaté klepeto zatlieska.

Prepáčte, ak vás nudil môj život, hovorí Dana B., ale všetko je pravda.Pamätám si, koľko v nás smiechu rozprúdilo, keď nás otec učil Euklidovu vetu, rýpajúc

paličkou do zeme, a koľko strachu, že nás niekto nájde. Chceli sme zmazať čiary. Pamätám si,kedy raky zahynuli, presne na deň. Potok stmavol, no nikto nepovedal ani slovo.

SLOVENSKÉMU LEXIKOGRAFOVI

Sledujem páry počas prestávky vianočného nákupu,ako si kupujú meter ostnatého drôtu,ktorý študenti odstrihli z hraničných plotov.Pletú ho do cezmínového venca bez listovalebo bobúľ, ale s tŕňmi, do srdca,alebo do S ako sloboda.

Pred úsvitom som sa zobudil a uvidel ťastočenú na ľavú stranu na spôsob S,nohy odhrnuté, jedna ruka nad hlavou.Perina sa bola zošmykla. Ale nenahol som saa nezakryl ťa. Odtiahol som rukua nechal tvoj dych nerušený a voľný.

Teraz čakám, kedy prídeš na obed.Hovoríš, že pracuješ na písmene S;možnože vtip na S by mohol byťslovo alebo slang, tvoja špecializácia.Myslím na steny, ktoré sa zrútili, a na spanilú spáčku.

Pred brzdiacou električkou krúžia holuby.Dúfam, že sa vznesú a vytvoriavo vzduchu špirálu, ktorá by sa mohla stať tvojím momentálnym tvarom, keď spíš.Krútia sa a otáčajú k Dunajunad rokokové strechy a údermi krídel kreslia

iba líniu letu,ktorá tvorí a ničí vety,skôr než ich prečítaš. Ani jedno tvoje slovo

52

nekrúži na oblohe. A predsa prichádzašku mne, hlava sklonená, ruky vo vreckách,rozmýšľaš, čo mi môžeš povedať.

Pred dvoma mesiacmi ti niekto mohol poslať našu fotku, ako sa spolu objímame,alebo moju, kde som nahý, ruka vystretá,rozhodnutý nezakryť tvoje holé prsia.Mohla tam byť nepodpísaná správa:Niečo pre nás môžete urobiť.

Neviem, čo mi povieš.Azda ani ty nevieš, čo mi povieš.Teraz nikto iný nebude vedieť, čo možno povieme.Mikrofóny v stenách sú mŕtve,kamery za zrkadlami slepéa tvoje slovníky už hodinu zatvorené.

SLOVENSKÁ KOBYLKA

Citrónovožlté bruško pulzujúceako vtáčie hrdlo skákacie nohy dubová trieskapredné ramená s háčikmi, aby sa udržali na steble dokonca aj za búrkyhryzadlá zelený púčiktykadlo dva až tri palce dlhéna chvoste zelená šabľa s ostrohami po každej stranečierne oči ako kvapky mazacieho oleja na hlave, ktorá musela vnuknúťslovenský výraz lúčny koník.Tento jazyk takisto máoveľa lepšie slovo pre insect: hmyz.

Chytil som ju umelou fľašou.Možno začne spievaťa ja ju ukážem dcérektorá si spieva vo vedľajšej izbespolu s piesňou v rádiuvraj extrémisticky írsky vášnivou.O jej politike a histórii vôbec netuší,jednoducho má rada ten zvuk a rytmus.Šikmý svah, na ktorom sme všetci začali.Odmietam poúčať alebo vysvetľovať. Pohyb jej hlasu mi vniká do ušía ja viac tento tichý hmyz neruším.

SUTHERLANDMITHJAMES

53

UŽÍVAŤ VODY

Astoria, Ozón, Mierhotely navzájom súzvučiatie veci sú zariadené práve tak pretože veci sú práve tak.Sú vážne a útulné ako staré dievkyv najlepších šatách; vždy učesanéodkedy republika získala a stratila

svoje dobré meno. Ľudovky, uspávankypriateľstiev a tance každú noc od siedmejdo desať tridsať keďvily dobrého zdraviaMarianna, Alžbeta, Carolazhasínajú svetlá takže opatrní chorí

čo nikdy nepoškodili ani nepomohli dušisa môžu zotavovať z presvedčenia iných.Pijeme vody, pijeme vody;Herkules, Cézar, Napoleon,možnože Jordán alebo Babylon,možnože z rýdzej núdze aj keď niktos tebou nepôjde míľu.

Na svitaní rachot vtákov. Neistý hlas nočnej sovy blízke a vzdialené cezrôznych nezaradencovv ich režimoch spánkucez neduhy storočiapre ktoré niet liek:

a predsa po skromných raňajkáchniekto veľmi milý povieže za socializmudesať míľ severne, na hraniciachste mohli vymeniť balíček cigariets poľským pohraničníkomza košík čučoriedok.

Čerstvých! Čerstvých! Nazbieraných samými strážcami!

54

V LETOVISKU KOŽE

Môžeme byť minerály v mineráloch,kým naše choroby bublajú okolo nás,tu, kde je možno voda dosť mäkká na to,aby vyliečila rozštiepený lakeť, opuchnutý členok.Dúfame, že vyzdravieme, keď nás naše sestričkyzoderú a vydrhnú do ružovučkej harmónie,ktorá, ako dobré úmysly, nebude trvať. Ľahký ako pemza sa vznášame v žltkavostia nad nami sa vznáša náš celotýždňový hit:Like A Virgin. Naša koža sa nežneotvára, ale nie celkom po prvý raz.

Močíme sa na kúpalisku vo Vŕbove,čo v angličtine znie takmer ako verb, sloveso,dej alebo stav, niečo, čo uskutočňujeme,alebo aspoň chceme. V slovenčine je to od slova vŕba.V angličtine by nám chýbala samohláska,základná ako vitamín pre cit zmyslov.Vo vode sme bez citu voči všetkému okrem núdze či nadbytku.Sme príliš veľa alebo príliš málo.Smutné vŕby, náš povrch roní kožu,alebo inde je náš nedostatok napnutý ceznaše kosti, takže máme oslnivý výzor,zúfalé nástroje naladené príliš vysoko,čo stále a stále a stále rozprávajú, keď gestozvlieka to, čo nie je čas povedaťod končekov prstov, keď jazyky trú zaživarecitál celoživotných chorôb.

Hlasy naložené v pare a verejnej starostlivostia to, čo hovoria, sa buď nevprace do kože,alebo je to príliš konvenčné, utárané či neprívetivéa nikdy nie zreteľné či rozumné, ako napríklad studená voda prúdiaca cez kamene.Ružoví z peny krátkych stretnutívstávame bez toho, aby sme sa vôbec slovomalebo rukou dotkli ramena, naše ranyzahojené a posypané. Náš zmysel pre zvrašťovanie a uhýbanie všetkým dotykom uniká neprepichnutý, aspoň na chvíľu, v nedotknutej koži.

Preložil JÁN GAVURA

SUTHERLANDMITHJAMES

55

James Sutherland-Smith (nar. 1948), pôvodom zo škótskeho Aberdeenu, je britskýbásnik a literárny kritik a už niekoľko rokov žije na Slovensku. Pracuje ako poradca akonzultant anglického jazyka Britskej rady a popri tejto činnosti sa venuje aj pre-kladaniu umeleckej literatúry. Je dopisovateľom a kritikom viacerých britských lite-rárnych časopisov, píše najmä pre P. N. Review a Poetry Review. Pre vydavateľstvoModrý Peter preložil (spolu so svojou manželkou Vierou a Steffaniou Allenovou) básnedo prvej antológie slovenskej poézie v angličtine Nečakanie na zázraky (Not WaitingFor Miracles, 1993). Je autorom básnických kníh Kvinteto poézie (A Poetry Quintet),Spevák zo Sabiye (Singer from Sabiya), Krajina nezaručených správ (The Country ofRumour) a Pomenovať šíp (Naming the Arrow). V roku 1978 získal Cenu EricaGregoryho a v roku 1998 bol jedným z víťazov Bridgeport Poetry Competition.

Smithova najnovšia kniha V letovisku kože (At the Skin Resort, Arc Publications1999) prináša kvalitnú poéziu, vychádzajúcu zo zásad ostrovnej poetiky. Motivicky sav nej prelínajú dve línie – objektívna (historická, dokumentárna) a subjektívna (úroveňvlastného zážitku, pocitu a skúsenosti). V linearite básne sa zvyčajne smeruje od von-kajšieho, objektívneho k súkromnému, pričom ten istý pohyb kopíruje aj smerovanie od racionality k entropii. Básne sú tak zmesou verejného a privátneho, reálneho a me-taforicky presahujúceho.

Pre ostrovnú poéziu je veľmi typická angažovanosť autora; jednoznačné vymedzenieľudského, občianskeho či niekedy dokonca politického postoja. Ak sa Smith v nie-ktorých básňach rozhodne apelovať, apeluje predovšetkým na dva princípy: občiansky(súvisí s prekonávaním ľahostajnosti) a ľudský (súvisí s pokrytectvom). Obidva prin-cípy sa potom zjednocujú v zdôraznení potreby zodpovednosti.

Aliteračný anglický jazyk poskytuje autorom bohaté asonančné a konsonančnémožnosti, ktoré slovenčina nedokáže v rovnakej miere nahradiť (rým je príliš silný aignorancia zvukového rozvinutia je nemiestna). Smith patrí medzi autorov využívajú-cich potenciál angličtiny a rytmus a dikciu veršov obohacuje ešte refrénovitým opako-vaním, ktoré pracuje aj v mene významu (veta na začiatku vyvoláva iné asociácie akojej zopakovanie na konci).

Smithova tvorba získava v slovenskom kontexte rozmer jedinečnosti, keď siuvedomíme, čo poskytuje autorovi základnú myšlienkovú matériu. Sú to dejinné súvis-losti dnešného a minulého Slovenska, vzťahy a spôsoby, ktoré majú vlastný kolorit, avo vý-znamnej miere aj slovenský jazyk. Nie sú to len reálie Prešova, Vŕbova, Kapušian, aleaj slovenské mená a slovenské slová so svojou osobitou estetikou a energiou.

JÁN GAVURA

1 . SEDEM MÍĽ JUŽNE OD LEVOČESedem míľ južne od Levoče je Spišská Nová Ves, jedno z miest, kde robím

semináre. Raz v posledný februárový deň som šoféroval po kopcovitej cestedo Rožňavy, juhovýchodného mesta, kde sa hovorí po slovensky aj po ma-ďarsky. Les popri posypanej ceste pozostával z holých tyčiek zimných stro-mov; borovice, brezy, smreky, buky so závejmi žltkastého starého snehu.Počas celej 50-míľovej jazdy uprostred dňa nebolo na ceste ani jedno autoa ja som nadobudol pocit, že okolo mňa je úplné ticho. Svetlo bolo zvláštne,mizlo medzi stromami, nie však do tmy, ale do absencie, takže som sa cítil,akoby som išiel medzi bytím a nebytím. Na konci cesty som v Rožňave našieliba jeden hotel, ktorý bol zjavne ešte súčasťou futbalového ihriska. Izba bola SU

THE

RLA

ND

MIT

HJA

MES

Z

ča

so

pis

ec

ký

ch

r

efl

ex

ií

56

čistá, hoci len prednedávnom niekto vykopol dvere. Seminár som mal na druhý deň a po ňom ma učitelia vzali na víno. Jedna učiteľka mi povedalapozoruhodný príbeh.

V štyridsiatom deviatom mala desať a jej rodičia plánovali poslať ju a jej brata – dvoj-ča do Ameriky za starším bratom, ktorý tam študoval. Letenky mali na marec 1949, alemama im nedovolila odísť bez nového oblečenia, čo sa nedalo zohnať skôr ako o me-siac. Lístky sa posunuli na apríl a oni prišli na pražské letisko len preto, aby ich vrátilavojenská polícia, ktorá československým občanom zabránila nastúpiť do lietadla. Za nedostatok dôvery v nový režim stratil otec post riaditeľa školy a rodina bola z Rožňavy vyhostená do dediny, kde zo začiatku žili v chatrči uprostred hospo-dárskeho dvora. Učiteľka svojho staršieho brata znovu uvidela až v roku 1973 a svojedvojča dokonca až v roku 1990. Okrem toho, kvôli nezaradenosti svojho otca sanemohla dostať na univerzitu, kým sa nevydala a nezmenila meno, a pravdepodobnev Československu zakotvila len kvôli narodeniu detí. Určite by jej neboli dovolilištudovať západné jazyky a angličtinu začala študovať a vyučovať až po roku 1989.Svoje rozprávanie zakončila poznámkou, že to všetko je už len minulosťou a dnes topríliš nezaváži. A usmiala sa. Svojím spôsobom úsmev protirečil jej poznámke. Kvalitumate-riálneho života vo východnej Európe možno vidieť, keď ľudia ukážu svoje zuby – vážne,čím ďalej na východ sa ide, tým je to zjavnejšie. Tak ako v prípade v prípade Rómov,ktorým sa niekedy do tridsiatky nezachová ani len jeden zub. Starostlivosť o zuby sabude zlepšovať – aspoň v prípade novozbohatlíkov – spolu s prílivom západoeuróp-skych a amerických programov cez káblovku a satelit. Zuby môžu byť opravené anahradené, ale nie po celý život.

(P. N. Review, máj — jún 1997)

2. UTRÁPENÁ KOMUNISTICKÁ DUŠAHolub poukazuje na Válkove preklady Voznesenského a čitatelia modernej slovanskej

poézie, či už v origináli alebo v preklade, majú v živej pamäti energickú ruskú dikciu aširoký rozsah asociácií. Obzvlášť v Osersovom výbere cítiť preniknutie týchto hodnôt do Válkovej poézie. Musíme však poznamenať, že tak ako Slovo, ani iná Válkova formál-nejšie komponovaná poézia nie je do tejto knihy zahrnutá, hoci Osers niekoľko voľnerýmovaných básní preložil. Vytvára sa tak dojem básnika brilantnej obraznosti a rýchlosa meniacich asociácií, ktorý používa skôr odseky ako verše. Válkov rozsah je však väčšía jeho viazanejšia lyrika je aj v porevolučných časoch na slovenských školách stále po-pulárna a mladším básnikom slúži ako lyrický model. Možnože Osers cítil, že na vytvore-nie približných anglických ekvivalentov by bolo treba príliš veľa parafráz.

Výhrady nabok. Osersovi sa do angličtiny podarilo previesť veľkú časť z Válkovejnajlepšej tvorby a básne ako Zabíjanie králikov, Jablko, Dejiny trávy, Citliví a Ohýbačiželeza ukazujú Válka v jeho vrcholných výkonoch. Neprekvapilo by ma, keby si v blízkejbudúcnosti jedna, dve básničky našli miesto v anglických antológiách. Báseň Zabíjaniekrálikov je v angličtine úžasná:

All week feel sorry for orphansAnd admire flowers,On Saturday step pink from your bathAnd fall asleep on her lips.

SUTHERLANDMITHJAMES

57

On Sunday after breakfastkill a rabbit.

Vo svojom úvode Holub poukazuje na mestský rámec Válkovej tvorby, ale v básňachsa ukazuje enormné napätie medzi slovenskou, v podstate ľudovou kultúrou a urba-nizáciou 20. storočia. Válek ako lojálny člen strany možno cítil, že urbanizácia avedecký pokrok sú tými pravými cieľmi a občas sa mu podarí napísať básne ako naprí-klad Ohýbači železa. Ale vo veľkej väčšine jeho básní obraznosť z prírody vynikne viacako obraznosť z civilizácie: „z broskýň padá peľ, / jemnejší ako tvoj púder Soir deParis”. Válek je vo svojej básni Dotyky takmer schizofrenický, keďže ju začína akoľúbostnú báseň a v poslednej štvrtine ju neočakávane mení na portrét starej mamy z vidieka.

Válek bol utrápená duša, možno komunista, možno vo vnútri veriaci. V jeho poéziinájdeme nielen osobnú, nezdravo skrývanú rozpoltenosť, ale aj neľahkosť, takú evi-dentnú na Slovensku, ktoré stále bojuje o povahu svojej kultúrnej identity. Válek by savšak nemal čítať ako dokument o slovenskej duši, ale ako básnik, ktorého tvorba v týchto vynikajúcich prekladoch môže obohatiť anglického čitateľa poézie. Asociácie aobrazy prichádzajú vo veľkom počte a rýchlo, so spojeniami menej jasnými ako v an-glickej poézii. Osers sa usiluje byť čo najvernejší originálu. Výsledkom sú preklady, ktorépriniesli lyrizmus i konverzačný tón básní, jemný a ironický zároveň, taký typický preVálka.

(Poetry Review 4/87, 1998)

3. BÁSNICI , K TORÍ ODIŠLISlovenskí básnici majú tendenciu byť menej osamelí ako Edward Thomas. Možnože

najbližšie k nemu je Ján Smrek (1898–1978) alebo Milan Rúfus, narodený v roku1926, hoci v Rúfusovi nájdeme náboženskú citlivosť, ktorá sa primárne v Thomasovýchbásňach nenachádza. Tento rok zomreli dvaja poprední slovenskí básnici: LýdiaVadkerti-Gavorníková (1932–1999) na rakovinu a Jozef Urban (1964–1999) pri auto-mobilovej nehode niekde medzi Zvolenom a Detvou. Gavorníková bola pravdepodobnenajvýznamnejšou slovenskou poetkou. Narodila sa v Modre na juhozápade Slovenska,v srdci vinohradníckeho kraja. Jej otec zomrel, keď bola ešte mladá, a matka sadruhýkrát vydala do iného kraja. Gavorníkovej tvorba je zaplavená obrazmi pochádza-júcimi zo spomienok na otca, tvoria jednu časť z neveľkého rozsahu tém z vidieckehoživota, reprezentovaného navyše nejasnými a často mätúcimi formami. Jedna z jejkrátkych básní ma úplne „odrovnala”; obsahovala motív ženskej postavy a stola sto-jaceho z nejakého neznámeho záhadného dôvodu v prúde rieky. Iba keď som býval v hoteli a videl som na stene obraz zobrazujúci slovenskú ženu, ktorá perie bielizeň apoužíva pri tom stôl umiestnený v strede prúdu ako praciu dosku, začala mi báseňdávať nejaký zmysel. Ďalšími opakujúcimi sa motívmi v Gavorníkovej básňach súkameň a džbán, ktoré reprezentujú aspekty tvorivého procesu. Jej najvýznamnejšiedielo v slovenskej literatúre je rozsiahla básnická skladba Víno, kde sa proces výrobyvína stáva ústrednou alegóriou dospievania detí. Po roku 1982, keď bolo Víno vydané,vyšla už len jedna zbierka Hra na pár—nepár, v ktorej sa básne sústreďujú na smrťautorkinho manžela.

Jozef Urban skoro a prekvapujúco debutoval v roku 1985 zbierkou Malý zúrivýRobinson. Báseň Neesteticky smrkám sa chápala skôr ako útok na konformizmus, anie ako odmietnutie dodržiavať Erazmovu príručku slušného správania. Urban boljedným z početnej skupiny mladých slovenských básnikov, ktorí sa objavili v osemde-

58

siatych rokoch, podobne ako Erik Groch, Ivan Kolenič a Taťjana Lehenová. Urbanovapoézia už od začiatku využívala kombináciu každodenného jazyka a nenútenýchformálnych zručností, čo z neho robilo niečo ako zázračné dieťa. Nasledujúc príklad očosi staršieho Jána Štrassera, používal Urban témy z rozprávok prenesené dosúčasného prostredia, a to najmä v ľúbostných básňach s takou naliehavosťou, akúnájdeme u Briana Pattena v jeho najlepších a najmenej sebaľútostných textoch. Podobne akoŠtrasser, aj Urban písal texty piesní, ktoré možno oslobodili jeho tvorbu od korzetu štan-dardnej literárnej slovenčiny. Obaja využívajú prvky slovnej hry v rámci pravidelnejformy. Možnože pre používateľov sylabicky organizovaných jazykov s množstvom gra-matických prípon, akým je slovenčina, je účinok slovnej hry používajúcej asonanciu,väčší. Urbanov verš „Tvoj Hans Christian Takmersen” by potom nemohol byť vangličtine taký pôsobivý.

Urban sa oženil dvakrát a po desiatich rokoch búrlivého života sa v tridsiatkepresťahoval do Zvolena, kde žila jeho druhá žena. Bol jedným z mladších básnikov,ktorí si mali dať záležať na zlom správaní. Avšak Urban nikdy nezaspal s hlavou v miskepolievky v Klube spisovateľov tak, ako sa to stalo jeho staršiemu kolegovi, ktoréhomeno sa približne pred rokom spomínalo v súvislosti s postom prezidenta. Pripadal miako zdvorilý a prívetivý človek, ktorému by obidve pohlavia prepáčili, keby v opitomstave chytil barmanku za zásteru. Posledný verš z jeho zbierky Snežienky a biblie jeobzvlášť priliehavý: „Láska je veľká. Na čase, že to viem.”

Smrť Gavorníkovej a Urbana obrali Slovensko o dobrých básnikov v čase, keď poéziazažíva melancholické desaťročie. Množstvo básnikov sa v posledných piatich rokochstiahlo alebo zomrelo; najnovším emigrantom je Peter Milčák, ktorý odišiel do Kanady.Jeho vydavateľstvo Modrý Peter podporovalo mnohých opozičných básnikov počasrokov korupcie za vlády Mečiara. Možnože Drewo a srd, vydavateľstvo z BanskejBystrice, zaujme jeho miesto.

(P. N. Review 2/26, 1999)

4. JE TO MOCNiekedy sa zdá, že v súčasnej poézii sa aj osobná citlivosť stala republikou konflikt-

ných záujmov, nestálej histórie a kolísavej úrovne zákona a poriadku. Poézia, ktorá sazaoberá problémom vzťahu súkromného a verejného sveta, je dnes možná vari iba za cenu ignorovania zložitých procesov, ktoré zahŕňajú cit, vieru a názor. Je pretozaujímavé čítať Thomasa McCarthyho (The Lost Province, Anvil Press 1997), ktoréhobásne sú vystavané na napätí medzi politikou a rodinou. McCarthy si pre seba vypra-coval charakteristickú tému, čerpajúc z potenciálne beznádejného materiálu lokálnejírskej politiky v zmysle straníckych stretnutí, agitovania, volieb a politických prejavov.Výsledkom je získanie reputácie básnika súčasnej svetskej Írskej republiky. Aj keď za cenu istej falošnosti tónu, ktorá môže pochádzať zo snahy hovoriť o politikeprirodzene a možno tiež neznieť ako Yeats. Toto však nezabránilo vkradnutiu sa niek-torých pseudoyeatsovských veršov, ako je tomu napríklad v básni Väzenia: „žiadnažena nemala takú smelú chôdzu ako vy” (iba ak by patrila k posádke Vesmírnej lodeEnterprise). V jeho najnovšej, piatej zbierke sa táto falošnosť stáva zvykom a v prvej časti knihy sa k nej pripája aj lajdácke písanie. Napríklad v básni Novemberpíše: „My prežijeme sebapoznanie ako spomienky / na vojnu alebo autohaváriu” („Wesurvive selfknowledge like the memory / of war or a car crash”). Možno je to prílišpuntičkárske, alebo som možno pridlho žil v krajinách, kde „as” a „like” sú identické,

SUTHERLANDMITHJAMES

59

ale nie som si istý, či sa v tých veršoch spomienky vzťahujú na „sebapoznanie”, aleboaj na „my”. Aby sa dosiahla zrozumiteľnosť, mala byť namiesto „ako” použitá konštruk-cia „ako by sme boli”. Škoda, veď podstatná časť knihy je venovaná paralelám medziindividuálnou skúsenosťou a verejnou udalosťou, najmä v ambicióznej analógii medziudalosťami v Severnom Írsku a pripojením územia Alsaska-Lotrinska po vojne v roku1870. Básne sú prepletené odkazmi na Európu (dajme tomu, že je to McCarthyho„európska fáza”), a tam, kde sa McCarthy sústreďuje na všedné udalosti volebnej kam-pane, zložitosť závažných politických rozhodnutí a prchavosť politickej moci, je vnímavýa dojímavý:

Tvrdé krky sú vystretéTento dej je mimo/nad nás, mimo/nad slovami.Všetko je náhle víťazné, úbohé.

Tak veľa moci potichu odišlo, jej čudná A pozoruhodná strata je záhadou.

Druhý citát by sa mohol vzťahovať na nedávne udalosti v Británii a skutočne ukazu-je, že McCarthy dosahuje veľký význam, keď sa vyjadruje skromnejšie, než v ambi-cióznejších básňach, v ktorých sa azda príliš snaží o efekt. Názorným príkladom je ti-tulná báseň. V piatej časti Rozhovor s Gerrym Adamsom po verši „Nevieme ničo rozbuškách”, vyhýbajúcom sa podstate veci, McCarthy usudzuje: „Myslenie vo mnenachádza Protestanta / a Ulster, autonómnu krajinu srdca.” Nuž, aby sme tútometaforu doviedli do doslovného záveru, srdcia s autonómnymi krajinami majútendenciu byť ako po prekonaní osudného záchvatu.

Avšak, tretia časť knihy Prečo je Zem pokojná znamená skutočný úspech: „Myslím na otcov, ktorých som si vymyslel / a divím sa, že zem je pokojná.” Táto báseň sa zoširo-ka pohybuje od pozorovania sťahujúcich sa lastovičiek až k teórii neschopnosti a zako-renenosti politických ideí. Postreh Geralda Dawesa v jeho knihe Proti zbožnosti, žeMcCarthy patrí k dlhému radu írskych spisovateľov 20. storočia, ktorí skúmajú vzťahyso svojimi otcami a ich dôsledky na súkromné a verejné stránky subjektu, je, zdá sa,priliehavý pre tieto verše:

Je to moc. Sú to mocní muži,ktorých som si zvnútornil. Zanechávajú ma strápenéhos vyvrátenými koreňmi v otcovej záhrade.

(P. N. Review 3/24, 1998)

Preložila MIROSLAVA GAVUROVÁ

O S

EB

E /

Foto

graf

ie N

ade

Rovd

erov

ej

60

„Fotila som – a stále fotím zátišia v mojom byte, ktoré sa menia v závislosti na tom, ako sa mením ja...Fotila som a fotím svojich známych, fotím ľudí mne blízkych a najbližších... Fotím miesta, na ktoré somnaviazaná, ktoré ma fascinujú, ktoré vo mne rezonujú – miesta, ku ktorým ma viažu spomienky, pocity,nálady... Snažím sa na film zachytiť vesmír, aspoň jeho zlomok, ktorý by čosi prezrádzal o tom, aký jezáhadný, silný, nekonečný...”

Naďa Rovderová tvorí vizuálne denníky – je fascinovaná dejmi a vecami všed-nými, nami mnohokrát nevidenými. Vytvára príbehové mozaiky o vlastnom životea pocitoch. Dominuje farebná fotografia – mnohokrát poskladaná z niekoľkýchobrazov, ktoré vytvárajú sekvencie o autorkinom osobnom živote, prostredí, ro-dine. Tvorba Rovderovej patrí k žánru subjektívneho dokumentu, ktorý je možnéskomponovať z jednotlivých záberov do naratívnych sekvencií. Pri individuálnychfotografických prezentáciách ho charakterizuje výtvarne ponímaná krajina azátišie.

Výtvarná farebná fotografia nemá na Slovensku mnohých zástupcov.Imaginárne zátišia Mira Zemana, spracované na cibachrome a snímané cezjednoduché optické pomôcky, vytvárajú poéziu bežných vecí. Zeman zásadneodmieta prácu s modelom: svet neživých rekvizít oživuje autorova fantázia.Niektoré krajiny a zátišia sa približujú Rovderovej vnímaniu, aj keď rukopis obochautorov sa výrazne odlišuje. Jana Šebestová, žijúca v talianskom Turíne, zachytá-va atmosféru svojho bytu na tajomných záberoch, v ktorých iba tušíme ľudskúprítomnosť. Farebnú paletu autorov, venujúcich sa výtvarnej fotografii, dopĺňajúpráce Roba Kočana – v cykle Svetlom do tmy vytvára imaginárny svet, ktoréhovýmyselná fauna a flóra navádza rozprávkové nálady.

Naďa Rovderová začala fotografovať vo svojich štrnástich rokoch. Nenáročnýkoníček sa postupne rozvinul do farebnej fotografie – od roku 1985 vzniká osob-ný depozit so stovkami snímok. Spočiatku hra–záznam práve prežívanej realitydozrel do seriózneho projektu, ktorý v roku 1999 naštartoval popradský Domfotografie pod adekvátnym názvom O sebe: „Fotografia mi stále dávala možnosťspätného porovnania, prispievala k vnútornej rovnováhe. Keď si po rokoch čítatedenník, pozeráte fotografie, pomôže vám to napojiť sa na energiu toho, čo bolo,držať sa pravdy – tej príjemnej, aj nepríjemnej.”

NAĎA ROVDEROVÁ: Bez názvu, z cyklu Rozhovory s duchmi, 1998

LUC

IA B

ENIC

KA

61

Práca v noci s dlhými expozíciami a občasným priblesknutím prináša impresívne obrazyplné mágie a symbolov, ktoré mnohokrát tvoria prienik do skrytých svetov. Sú vyjadrenímpodvedomých túžob, projekciou autorkiných fantázií, hľadaním „krajiny za zrkadlom”.Rovderová svojimi fotografiami korešponduje so svetom astrálnych tajomstiev a predpovedí,s tušením podvedomých súvislostí. Fotografie sú výsledkom empatického bádania ozáhadách života s jeho tienistými a svetlými stránkami. Nepochybne je tu paralela s autorkiným intenzívnym záujmom o psychológiu, ezoteriku, astrológiu a numerológiu.Samotné cykly, ktoré nesú jednoduché názvy, napr. O sebe, Rozhovory s duchmi, Nočnéprechádzky, Popradské podvedomie, Pražské podvedomie, Genius loci, Biele svetlo, okreminého súvisia s lokalitami, ktoré najviac korešpondujú s autorkiným životom. Inšpirujúceprostredia podtatranského regiónu i Prahy, ktorá je Rovderovej druhým domovom, poskytu-jú dostatok vizuálnych vnemov pre tvorivé pretavenie prozaických námetov do nového žánru– krajín podvedomia, nového genia loci, blízkeho autorkinmu vnútornému životu.

„Svet je pre mňa magický. Fotoaparát je zvláštne oko, ktorého videnie reality je posunuténiekam za hranice ľudského vnímania. Všetko okolo nás má svoju skrytú mágiu. Každý junemusí vidieť, ale to nič nemení na fakte, že existuje.”

NAĎA ROVDEROVÁ sa narodila 8. 1. 1971 v Poprade. V roku1989 – 1998 študovala na Univerzite Komenskéhov Bratislave (odbor: žurnalistika), v roku 1995 absolvovalamimoriadne ročné štúdium na Fakulte sociálnych viedUniverzity Karlovej v Prahe. Spolupracovala s rôznymi no-vinami a časopismi, napr. Mladý svět, Raut, Reflex,Xantypa, ELLE. Od r. 1992 spolupracuje s Michalom Cih-lářom a Rudom Prekopom na dosiaľ nedokončenom projek-te knihy o slovanských koreňoch Andyho Warhola. Vo fotografii je samoukom, venuje sa jej od roku 1985.Samostatne vystavovala v Dome fotografie v Poprade roku1999 (projekt O sebe), v roku 2000 bola zaradená do kolekcie výstavy Konec světa? v Národnej galérii v Prahe.

Nemo kričím hlasno mlčím Mesiac mi vyrastá z úst slnko zapadá za vrásku na čele Plazím sa po pozadí prastarého popraskaného plátna Objatie voňavých farebností ma vpíja do seba Zlievam sa s pozadím siahnem si do vnútra do svojej podivnej zvláštne zafarbenej duše

NAĎA ROVDEROVÁ: Nebesá nad nami, 1999

NAĎ

A R

OVD

ERO

VÁ/

Far

by

62

NAĎA ROVDEROVÁ: Cesta zo železničnej stanice, z cyklu Popradské podvedomie, 1999

63

NAĎA ROVDEROVÁ: Moje okno, z cyklu O sebe, 1998

64

NAĎA ROVDEROVÁ: Bez názvu, z cyklu Nočné prechádzky, 1998

65

NAĎA ROVDEROVÁ: Teplé letné popoludnie, 1999

66

NAĎA ROVDEROVÁ: Spomienka na Patrika, z cyklu O sebe, 1996

NAĎA ROVDEROVÁ: Modlitba, z cyklu Biele svetlo, 1999

67

NAĎA ROVDEROVÁ: Kam až vesmír nedohliadne, z cyklu Biele svetlo, 1999

68

– Minule sme skončili pri otázkach konfesionalizmu, ale mohli bysme sa posunúť už do vašich bratislavských čias. Ako ste sa tamudomácňovali? Aká tam bola za prvej republiky miera tolerancie, ajvoči vám, prišelcovi? Ako sa konkrétne prejavovala medzi vašimi pria-teľmi?

– Priateľstvá sa nadväzovali v škole, v mojich postpu-bertálnych rokoch konkrétne na gymnáziu. Rýchlo sa zabú-dalo na ranú mladosť. Do Bratislavy som prišiel akosedemnásťročný gymnazista, zážitky z rodiska, z vidieka, zoS k a -lice zostali za mnou, tu už bolo možné priateľov si trochu aj

vyberať. Podľa čoho som si vyberal? Podľa ich záujmov. Moje záujmy museli byťnejakým spôsobom v súlade so záujmami kamarátov. Pamätám sa, ako to bolo 1.septembra, prvý deň na bratislavskom gymnáziu. Boli sme nastúpení na ulicipred budovou gymnázia na Grösslingovej a tam sa jeden študent pridružil ku mnea v ruke mal, poviem pravdu, Rudé právo, české noviny, komunistické. Odrazu saspýtal, či som počul niečo o Husákovi. Hovorím: O akom, kto to je? No tam jemedzi oktávanmi – my sme boli vtedy sextáni. Vravím: A prečo? Vraj: Máš vedieť, je to významný komunista. No tak toto bola prvá infor-mácia, s ktorou som 1. či 2. septembra začínal vtedy nový školský rok predbudovou gymnázia. Je zaujímavé, že tá informácia bola skôr politická, lebo to bolona vidieckom gymnáziu nemysliteľné. To bola vylúčená vec. Keď bol niektoosočený z komunizmu, tak neviem si predstaviť, že by sa mohol školiť, študovať,to bola vylúčená vec, ihneď by ho vyhodili. Lebo duch bol vtedy konzervatívny,viacej-menej teda katolícky, aj moje rodisko Skalica bolo katolícke mestečko,luteráni, židia tam boli v menšine. V Bratislave to bolo pestrejšie, slobodnejšie.Napr. spomeniem, že riaditeľ gymnázia dr. Pokorný rozprával o akomsi nevy-chovanom mladíkovi, trinásť či štrnásťročnom, ktorého nachytali v kaviarniv Redute vo večerných hodinách, no a rozprával o tom nám, čo ja viem,sedemnásť, možno devätnásťročným ako o hroznom prípade, že dokoncav kaviarni fajčil. Čo ste s ním urobili? No, tak sme to oznámili jeho rodičom. Jasom sa vtedy v duchu usmial. Akýže je to trest, keď to oznámil riaditeľ či triednyprofesor rodičom? Na skalickom gymnáziu na stal prípad, že osemnásťročnéhochlapca prichytili v susednej obci v krčme pri pohári piva a len za to dostal zákon-né mravy a hrozilo mu vylúčenie z ústavu. V tom istom čase, keď onenbratislavský štrnásťročný bol s cigaretou v ústach v kaviarni.

– Tak skoro sa začínala politická profilácia študentov, už na gymnáziu?– V Bratislave áno. Prečo? Pretože Bratislava vtedy bola viacnárodnostné

mesto. Keď som prišiel do Bratislavy v to leto 1932, počul som na ulici najviacnemčinu, češtinu a maďarčinu. Slovenčinu len zriedka. Slovákov bolo v Brati-slave veľmi nízke percento, aj samotní policajti boli len českí.

– A ako k Slovákom iné komunity pristupovali, ako ich vnímali?– K Slovákom? Rozumeli im. Povedzme bratislavskí vinohradníci sa hrdili tým,

že hovoria tromi jazykmi. Teda zlou slovenčinou, zlou nemčinou a rozumeli pomaďarsky. V Bratislave, povedzme, keď si vezmeme štatistiky okolo roku 1900,Slovákov bolo poskromne. Predovšetkým to boli vojaci, ktorú slúžili vojenčinuv bratislavských kasárňach, boli tu služobné, dievčatá, ktoré sem prišli za zá-robkom, slúžiť, no a veľmi málo tu bolo remeselníkov, veľmi málo. Píše sa v li-

DO

KU

ME

NT

Y

SP

OM

IEN

KY

PA

MÄ

TI

TA

VÁ

K O M O R A

Posl

edný

roz

hovo

r s

PA

VL

OM

BU

NČ

ÁK

OM

(4.

3. 1

915

vSk

alic

i –

5. 1

. 20

00 v

Brat

isla

ve)

Pokr

ačov

anie

zpr

edch

ádza

júce

ho č

ísla

69

teratúre, v rozličných pamätniciach a štatistikách, že povedzme okolo r. 1910 tubola jediná krčma, hostinec, kde sa stýkali Slováci, predovšetkým remeselníci, atam aj mali možnosť sa stretnúť s nejakými študentmi. Ale akýže študenti? Tak tomohli byť povedzme študenti z vysokej evanjelickej teologickej školy, ktorí boli tedaluteráni, prevažne slovenského pôvodu a aj do dosť veľkej miery uvedomelí Slováci.Katolícka vysoká škola v Bratislave nejestvovala – bola v Trnave. A bola tu síceprávnická vysoká škola, ktorú skončil, povedzme, slovenský spisovateľ Vajanský eštev 70. rokoch minulého storočia, a medicínska fakulta, ktorá začínala krátko pred I. sve-tovou vojnou. Ale pokiaľ pamätníci píšu o počiatkoch tejto vysokej školy, tak –prirodzene – tam prichádzali študenti z celého Uhorska a len malé percento z nich sahlásilo za Slovákov. Ako to bolo? Rozprával mi taký Janko Blaho, narodený 1901, žekeď prišiel do I. triedy gymnázia v Skalici, väčšina žiakov sa hlásila za Slovákov. V I.triede. Musím ešte podotknúť, že Skalica bola čisto slovenské mestečko i s okolím,neďaleko pri Morave, kameňom možno dohodiť, boli hranice a Maďarov tam bolostrašne, strašne málo. Akí Maďari tam mohli byť? Tí maďaróni, ktorí sa hlásili zaMaďarov, a ich deti, ktoré tak boli vychované. Malinké percento. Ale bolo akousi slávouskalického gymnázia, že triedny profesor, ktorému v I. triede, kde bolo 40 žiakov a 10percent sa hlásilo za Maďarov, sa usiloval, aby v poslednej triede, najvyššej, teda vôsmej sa hlásili všetci. A hovoril Janko Blaho, že keď v Skalici ešte pred prevratommaturoval, iba dvaja vydržali a hlásili sa za Slovákov. No ale to bol Janko Blaho, syntamojšieho lekára a známeho slovenského politického dejateľa, vlastne buditeľa.

– Spomenuli ste oktávana Gustáva Husáka. Aké osobnosti ste ešte stretávali? Ako to na vás vplýva-lo? Akých ste mali vtedy priateľov?

– Priateľov som dlhý čas nemal. To nie je len tak nadviazať priateľstvo, trvalo tonejaký rok a za ten rok akejsi osamelosti, som veľa čítal a najmä som sa sústredil na poéziu, a to na poéziu romantického obdobia. Po Puškinovi menovite na Lermon-tova, potom to bol Nekrasov, iný typ spisovateľa, a v českom preklade som tiež sledovalromantikov, resp. samotného Byrona, predstaviteľa osobitnej školy. To sme sa učili –byronizmus ako osobitý smer, hádam paralelný s romantizmom. Čiže samota. A v tejsamote a bez priateľov som začal písať verše. Po nejakej, snáď dvojročnej prestávke.V Skalici som písal po česky, lebo čeština mi bola oveľa bližšia ako slovenčina.Napodobňoval som Karla Havlíčka Borovského. To bolo normálne pre Skaličana, tedarodáka pár kilometrov od moravských hraníc pri rieke Morave, kúsok od Hodonína,odkiaľ do Skalice vidno. Dodnes tam trčia tie štyri elektrárenské komíny, pravda, mámtam vinicu.

– A prvé bratislavské pokusy už boli v slovenčine?– Tie už boli v slovenčine, zaujímavé. Tu som si všimol jednu vec. Že aj spolužiaci

na gymnáziu, isteže šestnásť, sedemnásťroční, hoci boli českého pôvodu, rozprávalikrajšie po slovensky ako ja. To som im závidel. A najmä jeden spolužiak z BanskejBystrice, Jiří Pštros, ktorý sa stal mojím dlhoročným priateľom, ale o tom snáď inokedy.No jednoducho, závidel som českým spolužiakom, ktorí vedeli lepšie po slovensky akoja. A viem, že vtedy profesor českoslovenčiny Miroslav Štěpánek, ktorý si urobil rokpredtým, niekedy roku 1931 či 1932 doktorát z filozofie, teda z hudby, nám na ho-dinách českoslovenčiny, najmä keď bola reč o písomných prácach – to boli vtedy kom-pozície – hovoril: Čítajte viac slovenskú literatúru, zlepšíte si jazyk, zlepšíte si štýl,odporúčam vám čítať Kukučína a Mila Urbana. No, pravda, v Skalici som nič takénemohol od profesora počuť, lebo ani jeden z nich nepoznal ani Kukučína ani Urbana.No v Bratislave, akokoľvek bolo bratislavské gymnázium bohatšie na Čechov, či

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

70

profesorov, či žiakov, nejako sa usilovalo žiakov Slovákov viesť k vyššej úrovnislovenčiny. Viem, že kedysi kamarát, ktorý ešte dodnes žije, mi o rok, o dva na todôverne ho-

voril, že neovláda slovenský jazyk, lebo čítal v češtine a nemčine, a že ako si má zlepšiťslovenčinu? No, čítaj slovenskú prózu – to som mu snáď už poradil Fraňa Kráľa,Jilemnického a pod. Bratislavské gymnázium malo jednu špecialitu, ktorá spočívala vtom že vzdelávací krúžok si viedli sami študenti, čo veru nemohlo byť na vidiec-kych slovenských gymnáziách A prvý rok môjho pobytu v Bratislave na gymnáziu bolpredsedom vzdelávacieho krúžku oktávan Gustáv Husák. Po ňom jeho žiak, teda o rokmladší istý Žilinčan Karol Poradovský, ktorý síce neskôr študoval medicínu, ale tiež bolznámy ako komunista. Toto bolo nemysliteľné na vidieckych gymnáziách. Za to by bolvyhadzov. Ale v Bratislave si výborní žiaci mohli dovoliť byť komunistami.

O mne, hádam pätnásťročnom, sa raz čosi dozvedeli skalickí profesori a podozrievalima z komunizmu za to, že som žartovne rozprával o ruskom komisárovi, ktorý bol u mňa v byte. Zobrali to ako sväté písmo, uverili tomu, a predvolal si ma riaditeľ gym-názia. Hovorí mi: Odkiaľ ste mali tieto letáky? Hovorím, našiel som ich na ulici, na chodbe evanjelickej fary, kde sme chodievali po nedeliach, v jednu nedeľu predvoľbami. Už neviem, aké voľby to mali byť, či do parlamentu, vtedy som to ešte nero-zoznával, našiel som nejaké papiere, ktoré sa nazývajú letáky. A na tých letákoch bolzverejnený československý štátny rozpočet. A asi toto tam bolo napísané: Toľko a toľkosa dalo, ja neviem, na zbrojenie, toľko a toľko sa dalo, povedzme, na roľníkov a lentoľko sa dalo na nezamestnaných. No tak som pocítil, že to je čosi socialistické a dvatie letáky som doniesol do školy a ukázal som ich chlapcom. Sedeli za mnou vtedydvaja františkáni, klerici, a jeden sa ma pýtal: Odkiaľ to máš? Tak hovorím: Bol za mnouruský komisár – to som také slovo kedysi počul – a dal mi 10 korún, aby som to rozdalmedzi študentstvom. Samozrejme, uverili mi a ihneď ma oznámili. Nastalo veľkévyšetrovanie a správa o tom sa dostala aj k môjmu starému otcovi v susednej obci,v mestečku Holíči. Počul to od môjho profesora, ktorý bol starým otcom dr. Dobrov-ského a cestoval do Skalice na gymnázium z Holíča. A môj starý otec vtedy s hrôzoukonštatoval, že ak teda chcem byť komunistom, tak sa musím s celou rodinou rozísť na večné veky. A že som vydedený atď.

Tu by som sa rád dotkol jednej veci. Môj starý otec Pavol Gröbl, revúcky študent, pra-coval prvé roky ako učiteľ – podľa Hurbana –„menších dítek” na Starej Turej. Jeho rek-tor, istý Šmíd, odišiel potom už ako dôchodca z Uhorska, zo svojej slovenskej vlasti, do Ruska aj so svojimi synmi, ktorí tam dostali veľmi dobré miesto ako banskí úradní-ci. Zdedil som po dedovi zaujímavú korešpondenciu z Ruska, tak z r. 1905–1906. Čítalsom to niektorým kolegom po rokoch a sú tam celkom zaujímavé reálie o živote takej-to rodiny v Rusku. Syn tohto starého pána Šmída mal za ženu Vajanského dcéru, ktoráskončila v Petrohrade dievčenské lýceum a potom sa vydala za jedného z mladých Šmí-dov. Krásne tam žili, starý pán Šmíd opisuje dedovi, aký veľký byt majú, koľko izbový,ako tam ide železnica, neviem, do ktorého mesta, aké sú tam sociálne výhody pre pra-covníkov v baníctve. Podotýkam, že sa to vzťahovalo len na baníkov. Podľa listu bolzadarmo lekár i lieky boli zadarmo a, samozrejme, ani za byt neplatili. Jediný problémmali so slúžkami, ktoré boli negramotné, špinavé a nevedeli variť. A starý pán Šmídtakto píše môjmu dedovi: Žena, ktorá vie aspoň trochu variť, je čistotná a gramotná, toje dobrý materiál pre cárskych poddôstojníkov. Všetky sa vtedy vydali za vojenskýchgardistov, ako sa u nás hovorí. Nájsť tam dobrú služobnú – to bol veľký problém. Starýpán bol vdovec, mladý ovdovel, pretože Vajanského dcéra v r. 1914 umrela. Nielen tam,aj u nás bola pomocnica v domácnosti vzácny, teda hľadaný materiál.

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

71

– Spomenuli ste, že na čítanie ste kamarátovi odporúčali F. Kráľa a P. Jilemnického. Z ktorejstrany vás táto literatúra priťahovala? Bolo to ovplyvnené skôr politikou, alebo estetikou?

– Nie, vtedy sa to nerozlišovalo. Bola to nová slovenská próza, aj Jilemnický, ajFraňo Kráľ. Či už to boli diela Fraňa Kráľa Čenkovej deti alebo Cesta zarúbaná, či prózyPetra Jilemnického. To boli novinky slovenskej literatúry. Jilemnického práce vychádza-li v Prahe... Je známe, že Jilemnický si za honoráre za tieto romány kúpil domec. Apamätám sa, že niekedy v r. 1948 som už za celkom iných podmienok a už iný človeks inou pozíciou sprevádzal niekoľkých umelcov, literátov, medzi ktorými boli zo dvajaŠvédi, Nóri, z týchto severských končín, bolo ich asi osem. No a zaviedol som ich aj domúzea Petra Jilemnického v Jure, vtedy sa možno ešte volal Svätý Jur. A hovoril som im,tento komunisticky orientovaný prozaik, silný talent, toto si postavil. Oni nevedelipochopiť, že ako je možné, že komunizmus bol za I. republiky prenasledovaný a komu-nista Jilemnický sa zmohol na slušný dom aj so záhradou, s vinicou, kam sa potomchodievalo, keď sa po smrti Jilemnického stala jeho majiteľkou Oľga Jilemnická, jehobývalá manželka. Tak som im vysvetlil, že predsa on ako učiteľ sa hlásil iba k socializ-mu, no od biografov som sa dozvedel, že Jilemnický, aby sa kryl pred ministerstvomškolstva ako svojím zamestnávateľom, formálne sa prihlásil za člena sociálno-demokratickej strany a už mal v ruke akýsi tromf a nemohli ho prenasledovať, že bolkomunista. Lebo komunistická strana bola v opozícii, tak ako Hlinkova slovenskáľudová strana. To boli opozičné strany a štátni zamestnanci — a Jilemnický bol štátnyučiteľ — iba ťažko mohli figurovať ako členovia opozície.

– Ako to bolo s alkoholizmom u Jilemnického? Bol v skutočnosti taký veľký pijan?– Ale nie, vôbec nie, bol to mladý človek nízkej postavy, nápadne nízkej, no a rád si

posedel s kamarátmi. A vždy mal rád pri sebe aj nejakú mladú ženu. Viem, raz ma poži-adal, mal som službu v novinách a on sa tam nemohol zúčastniť, len na ulici sme sastretli a požiadal ma, aby som nejakú mladú ženu poslal do tej a tej vinárne, myslím,že to bol juhoslovanský Podrum, to bolo v Bratislave r. 1946. Jilemnický odišiel aj doMoskvy s nejakou mladou slečnou, možno povedať súdružkou, len aby nebola vyššiaod neho. Tak som tam do Podrumu vtedy poslal osemnásť, devätnásťročnú súdružku,ktorá už mala za sebou obchodnú akadémiu a veľmi rada si išla sadnúť medzispisovateľov. A pýtam sa jej potom: Ako si pochodila? No, súdruh Jilemnický sa veľmipotešil a hneď ma pozval, aby som si prišla sadnúť medzi nich, povedala. A to je všetko.

– A s kým ste vy sedávali? Hovorili ste, že najprv vás v Bratislave prikvačila samota, pre ktorú steboli odsúdený písať a veľa čítať, ale určite postupne kamarátstva pribúdali.

– Áno, ale boli to kamarátstva mužské. Totiž ženské kamarátstva neboli vtedyv móde, to sa neviedlo.

– Čiže pánske kluby fungovali už vtedy?– Študenti, vysokoškoláci – tak aké dievky so sebou? Tým viac stredoškoláci, a ja

som bol veľmi dlho stredoškolákom. Kolegyne? Neboli by s nimi sedeli. Jednak nemalipeniaze, za druhé neboli tak oblečení, nevedeli sa možno ani primerane správaťs nejakými tzv. meštiackymi slečnami. To bol zázrak, keď si niekto doviedol dievčinu. Ato už sme mali vyše 20 rokov, keď sa to stávalo. Pamätám sa, sedeli sme, mužskáspoločnosť, počas vojny. Mali sme prepustenú jednu miestnosť u Veľkých Františkánovna terajšom Františkánskom námestí. Aj vtedy oproti františkánskemu kláštoru. Eštev tej prvej miestnosti, v prízemí vľavo, bol výklenok, kde bola, myslím, kresba nejakéhopátra, možno s pohárom vína, ale to nie je podstatné. My nadrealisti sme tam v zime r. 1939–1940 i časť roku 1941 presedeli takmer denne. Niekedy som mal z toho zlé

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

72

svedomie, veľmi zlé svedomie, že som šesť dní v kuse pil víno. A nevypil som hoveľa, snáď pol litra. Prečo? Lebo som jednoducho nemal peniaze. Aj keď sa išlo navíno, traja štyria chlapci sa museli poskladať. Študenti, vysokoškoláci, ako bol

Vladimír Reisel, museli šetriť hádam tri týždne, aby si ušetrili na liter vína. JankoBrezina taktiež. Július Lenko taktiež, to boli chudobní chlapci. Áno, a ja som tiež nebolbohatší.

– A aký bol potom spoločenský život tých vašich kolegýň? Stretávali sa aj ony, alebo toto vôbec nefun-govalo, išlo sa do školy a domov?

– To nejestvovalo. Boli ako mníšky. Viem, že s nami aj študovali rehoľnice, neviemz ktorej školskej rehole mohli byť. No na tom nezáleží. Vedeli sme ich mená zoseminárov, keď ich vyvolávali profesori, a pamätám sa aj, povedzme, na také cvičeniagréčtiny. Ktosi z mojich známych mi vtedy hovoril, myslím, že to bol Mišo Chorváth, žekto chce robiť doktorát na filozofii, musí mať nejakú skúšku z jazyka. Tak aj on, aj jasme si dali zapísať gréčtinu u profesora Kolářa. No ale čo som ja vedel vtedy po gréc-ky?! Latinu sme mali na gymnáziu, najmenej osem rokov, a keďže mne trvalo gymnáz-ium viac, viac rokov som sa učil aj latinu. No prv, než som si dal zapísať gréčtinu u prof.Kolářa, musel som vedieť, isteže, grécku abecedu, veľkú a malú, a tiež si pamätám, žesom vedel skloňovanie: fero, ferais atď. To si dodnes pamätám, a nič viac. Ale Kolářzačal skúšať hneď prvú hodinu a kto bol najlepšie pripravený? Naše kolegyne mníšky.Tie nemali nič iné na starosti, len bifľovať sa, učiť sa, učiť sa, ako podľa Leninovhovzoru. Akoby toto Leninovo úslovie a prikázanie realizovali i bez neho. Tieto rehoľnicenás poznali z videnia, poznali nás po mene, i my sme poznali ich, ale keď išli na fakul-tu pešo, od Hlbokej cesty cez mesto a Štúrovou ulicou až na fakultu, hľadeli do zeme.Nečakali ani len, že ich my, kolegovia civili, pozdravíme. Tak to bolo. Inak, na filo-zofickej fakulte zďaleka nebolo toľko dievčat ako dnes alebo v povojnových rokoch.Prečo? Pretože na univerzitu sa mohol zapísať, či už na filozofickú fakultu, právnicku,medicínsku – a tie boli len v Bratislave, iba absolvent gymnázia. Prípadne reálnehogymnázia. Ale nemohol tam študovať absolvent učiteľského ústavu ani absolventvtedajšej obchodnej akadémie, ani reálky. Maturanti z reálky sa dostali bez nejakýchskúšok iba na techniku alebo prírodné vedy. Ale na filozofiu musel mať človek gym-názium. No a latinu. Latina bola ťažký predmet. Spomínam si na jednu univerzitnú pro-fesorku, ešte keď bola gymnazistka, meno nepoviem, lebo by ste ho poznali, hej,možno ešte stará pani žije. Chodila do jednej triedy s Gustávom Husákom, latinu ichučila prof. Šilhanová, a táto gymnazistka vyšla z niektorej triedy na chodbu a prihovo-rila sa profesorke. A pani profesorka Šilhanová jej povedala: Z latiny ste veľmi slabá,ale vyvolám vás ešte. Isto ju vyvolala. A potom táto oktávanka študovala germanistiku.A stala sa docentkou, ba aj profesorkou na univerzite. Ale to je už dávno, už sú iné časy.

– Aké témy ste rozoberali medzi sebou? Stále, aj počas univerzitného štúdia, politické, alebo...?– Pozrite sa, na fakulte počas prestávok alebo medzier medzi prednáškami či

cvičeniami sme sa prechádzali na prízemí. Tam sa fajčilo, kabáty sme mali zavesenév tej zadnej časti, v šatni, kde obsluhoval špeciálny zriadenec.

– To bolo na Šafárikovom námestí, však?– Na Šafárikovom. Kiš sa menoval, potom po r. 1945 si zmenil meno, možno ešte

skôr, na Klena. Bol to človek tu zblízka. Druhým Slovákom, čo bol na fakulte, bol pánSvorad, ktorý bol domovníkom v budove, akýsi pomocník, dokonca aj profesorov,konkrétne na FF. A profesori dali Svoradovi zvláštne privilégium, prihlasovalo sa k nemuna štátne skúšky. A, neviem, možno za dvadsať korún urobil takú milosť, že nie k tomu

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

73

a tomu profesorovi, ale k inému. Povedzme začiatočníci slavisti, slovakisti,českoslo-venčinári museli robiť skúšku, prvú štátnicu, ktorá sa skladala po 2–3 semestroch u prof. Stanislava. Stanislavovi, pravda, sme sa pripravovali z učebníc Weingharta – ato bolo vlastne všetko. Ale v r. 1939 sa objavil prof. Ľudovít Novák a ten skúšal inakšie.Ja som nemal tých dvadsať korún pre pána Svorada, aby ma dal k vybranému exam-inátorovi, tak som prišiel na skúšku a dostal som sa k prof. Novákovi. Mal som šťastie,že prof. Novák ma poznal. Bol Skaličan a vedel o mojom otcovi, o mojej matke atď. Auž som vtedy písal a čosi publikoval.

– Správal sa ten profesor Novák ako sympatizant HSĽS? Bol naozaj taký ľudák?– Prof. Novák je známy tým, že vyštudoval filozofiu v Prahe. Ešte nejaký semester aj

s inými Slovákmi strávil v Paríži, napríklad s budúcim, alebo už vtedy existujúcimliterárnym kritikom Rudolfom Uhlárom, ktorý zomrel v mladom veku. Aj ten mal zaují-mavý, pestrý životopis. Rudo Uhlár sa zjavil, keď som mohol byť asi kvartán. V oktávesa zjavil nový študent. Čierno oblečený, v čiernom klobúku, s paličkou, čo bolo u gym-nazistov nezvyklé a možno aj nespôsobné, ale zaujímavé, a tiež nosil červenú kravatu.A po nejakom čase som sa dozvedel, že tento oktávan, Rudo Uhlár, prišiel do Skalicez nitrianskeho gymnázia, vraj tam mal nejaké nepríjemnosti z politických dôvodov. A pravdepodobne ho osočovali na nitrianskom gymnáziu ako komunistu, preto aj tánápadná červená kravata. Potom neskôr som sa dozvedel, že Rudo Uhlár bol skutočneprenasledovaný za socialistické zmýšľanie, a len potom sa postupne stal pravičiarom,silným nacionalistom a pravičiarom. Ako taký skamarátil sa v Prahe na univerzites Ľudovítom Novákom, hoci bol semestrálne nižšie, mladší od Nováka, a Novák muredigoval prvú knihu. Novák sa potom stáva tiež pravičiarom, to je pravda, ale že bydajako vo svojich článkoch prejavil sympatie k Andrejovi Hlinkovi, k Hlinkovej slovenskejľudovej strane, to som nikdy nezbadal. Pamätám si na jeho akoby pravičiarsku vetu,myšlienku, ktorú vyslovil v jednej eseji o slovenskej literatúre. Píše tam asi takto: Jenašou preveľkou chybou, že sme nemali šľachtu, aristokraciu. To predsa nie je ľudácky,hlinkovský názor, to je názor socio-psychologický – a ktovie, či nemal pravdu.

– Keď už sme pri profesorovi Novákovi, skúsme sa chvíľu zdržať pri osobnostiach, ktoré boli aj známevo verejnom živote. Spomeniete si, ktoré z nich boli najvýraznejšie, prípadne vás aj ovplyvnili? Vy steneštudovali dejiny, ale už vtedy zrejme vynikal profesor Rapant. Akú pozíciu mal napríklad prof.Chaloupecký a ďalší?

– K Chaloupeckému som mal veľmi blízko už od detstva. To bolo takto. V máji 1919sme my deti od rodičov počuli, že do Skalice prídu Chaluopeckovci, že budú u násbývať, no a veľmi sme sa tešili, že príde bratranec a sesternica. Doniesli nám veľmizaujímavé darčeky, také plechové bubienky plné cukríkov, zrejme z Čiech, odkiaľChaloupecký pravdepodobne vtedy prišiel. Jeho manželka bola mamina mladšia ses-tra, študentka, poslucháčka filozofie v Prahe, ktorá prvá napísala vysokopolitickýčlánok o Timrave. Uverejnili ho v Slovenských pohľadoch, ak sa dobre pamätám, v r.1906, napísala ho ako dvadsaťdvaročná. Narodená bola r. 1884. Spomínaný článok sazapáčil aj mladému Kraskovi, vtedy študentovi techniky v Prahe, a ďakuje jej v známombásnickom liste slečne L. G. Spomína tam aj Hviezdoslava... To som, pravda, vedel od detstva, že teta zamlada písala. Moja matka nepísala, venovala sa radšej hudbe. Jejsestra študovala v Prahe, čo bola začiatkom storočia zriedkavosť. A tam sa zoznámilas mladým poslucháčom filozofie Chaloupeckým, no a vzali sa. Jeho prvým zamest-naním bolo – ako mladého doktora filozofie a predtým už známeho mladého českéhobásnika, ale neviem, do ktorej skupiny patril, to som pozabúdal – jeho zamestnaním

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

74

bolo „archivářství a bibliotékařství”. Ako Čech nebol nejaký pokrokár, naopak, patrilmedzi tých konzervatívnych Čechov a sám povedal niekoľkokrát: Masaryk ako pro-fesor Karl-Ferdinandovej univerzity, či koncom alebo začiatkom nášho storočia,

nemal nijakú obľubu, bol tam osamelý. Ak za sebou Masaryk niekoho mal, tak to bolaskupina Slovákov.

Pokiaľ išlo o prof. Rapanta, ten nebol Chaloupeckého žiakom, skončil v Prahe, vy-študoval archívnictvo, spoznal som ho ako desaťročný, v r. 1925. Bol už skončený so štúdiami a chodieval k môjmu starému otcovi do Holíča, k tomu starému otcovi, čomal za ženu istú Adelu Štúrovú, neter Ľudovíta Štúra. Domácnosť mal starý otec veľmikonzervatívnu a nacionalistickú. Žil aj so svojou manželkou na evanjelickej fare, kdebol i učiteľom. Ako deti sme tam chodievali na faru, kam sa starý otec vysťahoval, alevždy sme museli ísť aj do kostola vedľa fary. Tie zvyky sa museli v minulom storočí nevy-hnutne udržiavať. Slovenská evanjelická škola a kostol tvorili akúsi nerozlučnú väzbu,lebo aj evanjelický farár musel robiť najskôr učiteľskú skúšku. Celý život, pokiaľ bol akofarár činný, vyučoval aj náboženstvo – bolo to s učiteľskou profesiou nielenženerozlučne späté, ale identické tým, že kňaz síce nosil patričné kňazské oblečenie, aleteológiu vyštudovanú nemal.

A pamätám sa, cez leto nás starý otec – dôchodca vodil do Moravy. Chcel nás naučiťplávať, na čo sme sa ako chlapci veľmi tešili. Keď sme prišli na tzv. Valchy, to bolo od mestečka Holíča vzdialené tak trištvrte hodiny, obliekali sme sa do plaviek a starýotec – že začne. Ale sa tam objavili nejakí mladí páni a starý otec sa usmial a ho-vorí im: No zoznámim vás s mojimi vnukmi. Bol to mladý doktor Rapant, jeho žiak. Starýotec ho učil na holíčskej evanjelickej slovenskej škole, vštepoval doňho slovenskénárodné povedomie. Akou zhodou okolností priľnul k tomuto Rapantovi a zasa mladýRapant k nášmu starému otcovi? Isteže, nie bezvýznamnou príčinou bolo aj to, žeRapantova matka pracovala vo viniciach môjho deda a svojho syna, čo som od mojejmatky počul, už ako päť, šesťročného vodila do vinohradu.

Moja matka sa dožila dosť vysokého veku 83–84 rokov a ešte aj na smrteľnej posteliopakovala niečo, čomu som dobre nerozumel, vraj: Čo ten malý chlapček, čo ten malýchlapček... – neviem, koho mala na mysli. Potom zadriemala, zaspala a keď sa pre-brala z tých predsmrtných chimér, tak by som to nazval, zase vraj: Á, to taký pánko, jakmávali vedľa synáčka. Z toho som si domyslel, ale aj z iných realít Rapanta počas I. sve-tovej vojny. Mám odloženú fotografiu, na ktorej je celá vojenská čata. Písaná je atra-mentovou ceruzou, Daniel Rapant pred odchodom na front píše dedovi: Pozdrav patrívám, vážený pán učiteľ. Jeho prvú knihu o počiatkoch maďarizácie mám tiež odloženú,tiež s dedikáciou dedovi. Vo svojich spomienkach prof. Rapant ešte aj pred smrťouspomenul dvoch významných ľudí, Holíčanov, ktorým vďačí už neviem za čo všetko, asiže sa stal profesorom a historikom.

Asi toľko o mojom starom otcovi a evanjelickom farárovi Jánovi Boorovi.

– Druhý starý otec sa ako presne volal? – Gröbl. Krstným menom Pavol.Ešte k tomu Rapantovi. S jeho matkou som sa stretol po pohrebe môjho starého otca

a pýtam sa mojej matky, prečo bola pani Rapantová pri mŕtvom starom otcovi. No to jetaký zvyk, hovorila mi matka, ktorá sa pri ňom modlila. Brána bola otvorená, aby moholhockto vojsť, nuž dozerala na ľudí v dome. Ale takisto o niekoľko rokov neskôr, po smrtistarej matky sa zastavila pri našom prízemnom dome neďaleko fary, s bratom sme užboli dospelí, a vraví: Ja som Rapantová, cirkevná rodáčka, poznáte môjho syna, tohoštudenta? Vravím: Pána profesora Rapanta poznáme. Nič to, nič to. Povedzte mu, keďho uvidíte v Bratislave, aby mi napísal. Už dávno nepísal. Ale dozvedel som sa z Ho-

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

75

líčskej fary aj to, že keď sa Rapant v Bratislave ženil s herečkou Meličkovou, takposlal svojej starej mame veľkú krabicu skalických zázvorníkov, ktoré veľmi chutilik vínu. Aj profesor Rapant mal veľmi rád skalické vína, tzv. rubín, červené skalickévíno, a nebolo to síce často, ale párkrát sa stalo, keď sa už ako dôchodca prechádzalpo tunaj-ších rodinách alebo po meste, že povedal: Čo keby sme išli na pohár vína? Keď sa somnou potom lúčil, a to niekoľkokrát, po posiedke – nie dlhej, veľmi triezvej, a povedalby som, až takej puritánskej, z ničoho som ho nepodozrieval. Príliš dobre z som hopoznal z počutia i videnia, nebol to nejaký erotický... Raz mi hovoril, keď som pracovalv zahraničí, že rok strávený v Štrassburgu, vo Francúzsku, je viac, ako keď na Slovensku strávite tri roky. Potom, keď vyšla moja prozaická knižka Hriešnamladosť, vypožičal si ju od svojho suseda, lekára, profesora, ktorý býval v tom istomdome, ale len na jednu noc si ju požičal, prečítal ju a vrátil majiteľovi, môjmu kamará-tovi. Takéto stretnutia to boli. Keď som mu pripadal veľmi skromný, cítil som jehonámietky voči mojej skromnosti. Akoby som ja už mal za sebou nejaké význačnéliterárne dielo. Ale ja sám som nikdy v živote nemal taký pocit.

– Keď sme pri tých dvoch, Rapant a Chaloupecký boli známi rivali, nie?– Nie, to je zdanlivé a tvrdí sa to najmä medzi historikmi. Predovšetkým treba vedieť,

že Chaloupecký dostal Rapanta na miesto krajského archivára, sám Chaloupecký mi torozprával, a vedel o jeho pôvode i o jeho vzťahu k rodine jeho manželky. Hovoril, že prvézamestnanie, keď Rapant dokončil štúdium, išlo cez jeho ruky. Po krátkom čase sa ajstretli. Netreba zabúdať na to, že Chaloupecký v r. 1919 prichádza na Slovensko.Najskôr sa stáva inšpektorom slovenských archívov. Už som to niekde spomínal, žejedna z jeho prvých ciest viedla do nitrianskeho biskupského seminára, do archívu, kdeho vtedy sprevádzal biskupov tajomník dr. Tiso. Dr. Tiso nerozumel po česky. Chalou-pecký po slovensky rozumel, ale zaujímavé, dr. Tiso po česky nerozumel. Zhovárali sateda po nemecky.

– Naozaj?– Jednoznačne. Chaloupecký ma na toto upozornil. Tiso nerozumel po česky.

Chaloupecký sa vo svojej mladosti stretol v Roudnici s väčšími pánmi. Asi v r. 1910prišiel do Roudnice Fridrich August III., ktorý ako saský kráľ v mnohom podliehalcisárovi Wilhelmovi a ktorý bol v tomto nemeckom „bunde” najvyšším panovníkom aždo konca monarchie. Prišiel teda saský kráľ do archívu – no kto ho tam sprevádzal?Správca archívu, mladý doktor Chaloupecký. Svojim dcéram potom rozprával: A tak sesaskému králi tatínek zalíbil, příští rok si ho pozval do Drážďan a dekoroval ho vysokýmsaským vyznamenáním. Toto saské vyznamenanie platilo nielen v čase Rakúsko-Uhorska, ale aj v neskorších rokoch.

A pamätám sa na to, keď v r. 1939 Chaloupeckého syna, teda môjho bratranca,mladučného inžiniera po skončení štúdia, v jeho prvom zamestnaní v Plzni ako členakomunistickej študentskej frakcie zavrelo gestapo. Otec bol pravičiar, syn naopak. Totak býva, deti proti otcom. Chaloupecký mal dobrého známeho, prezidenta Háchu, aten intervenoval u nemeckej polície, aby trest smrti pre môjho bratranca za jehočlenstvo v komunistickej frakcii zmiernili. A veru – na základe toho saského vyzname-nania bol môj bratranec zbavený trestu smrti, ale odsúdený na doživotné väzeniev Nemecku.

No Chaloupecký bol súčasne významná politická osobnosť už ako profesor v Bra-tislave.

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

76

– K tomu sa dostaneme, tam je toho viac. Chaloupecký mal veľký vplyv na univerzitu aj na celýpo-litický život. Ale medzi ním a Rapantom predsa došlo ku konfliktom. Zo začiatku mu mohol

pomáhať, ale keď bola známa polemika o osídlení starého Liptova, tam už do seba šili.– Pravda, v Chaloupeckom treba vidieť nielen historika, profesora, vysokoškolského

činiteľa, ale aj politickú osobu. Treba si uvedomiť, že Chaloupecký bol, ako aj iní českídejatelia na Slovensku, členom slobodomurárskej lóže, neviem ktorej, kde bola reč ajo histórii a historikoch, ale aj o veciach politických atď. Od Chaloupeckého dcéry sompočul, že sa zachoval jeho prejav o Slovensku, zrejme je teraz v Martine v archíve ačasom ho sprístupnia. Chaloupecký v ňom vykladá svoje politické názory na vzťahy k Slovensku, ale celkom inakšie, než to videl menovite profesor Rapant.

S Rapantom som nikdy o profesorovi Chaloupeckom nehovoril, nerozprával o tom.Rapant študoval v Prahe a v Paríži, ako je známe, a spomínal som, že Chaloupecký hovtedy umiestnil v krajinskom archíve v Bratislave. Protežoval ho u krajinského prezi-denta dr. Kállaya, ktorý bol po Šrobárovi druhým prezidentom slovenskej krajiny. A niekedy v 50. či 60. rokoch, možno ešte neskôr, mi prof. Chaloupecký pri nejakejpríležitosti, keď prišiel Rapant do reči, povedal, že o krátky čas mu vtedy Kállay hovorí:Pán profesor, čo ste to ku mne do úradu poslali za čudáka? Podobne sa o Rapantovivyjadroval aj mladší historik prof. Varsík Už neviem, kto mi hovoril o tom, ako si Rapantpočínal ako vedúci krajinského archívu v Bratislave. Ale to nie sú dôležité veci, skôrtaké pikantérie, ktoré nemajú nič dočinenia ani s vedeckými metódami, ani s publici-stickými prácami a pod. Sú to čisto akési osobné sympatie či skôr antipatie.

– A k tomu konfliktu medzi Chaloupeckým a Rapantom v súvislosti s polemikou o osídlení Slovenska.Naozaj bol Chaloupecký takým presadzovateľom čechoslovakizmu aj v historickej vede?

– No prirodzene. Jednoducho mal taký názor, že jestvuje československý národ, ktorýv plnej miere uplatňuje aj vo svojej významnej knihe Staré Slovensko. Je, pravda,zaujímavé, čo o tom hovorili iní slovenskí historici. Z autopsie poznám povedzme názorŠkultétyho na Chaloupeckého – najostrejšie sa proti Chaloupeckému postavil práveŠkultéty. No porovnávať historika Škultétyho s historikom Chaloupeckým, to je, pravda,trošku háklivá vec. Aké štúdium mal za sebou Jozef Škultéty? Po skončení revúckehogymnázia išiel študovať, myslím, do Budapešti alebo do niektorého maďarského mestaa vyštudoval takzvané pedagógum. To znamená, že bol odborným učiteľom dejepisu.Kým Chaloupecký bol odchovancom pražskej Karl-Ferdinandovej univerzity, žiakomprof. Golla atď. A už od mladosti sa históriou zapodieval, v disciplíne i historickýchmetódach bol teda neporovnateľne zorientovanejší, iste odbornejšie. Povedzme nášnajstarší historik Franko Víťazoslav Sasinek bol historik významný pre Slovákov a preSlovensko, ale bol to samouk. Ťažko porovnávať českú historickú vedu so slovenskouhistoriografiou. O vede v tom čase ťažko môžeme hovoriť.

– Ako bola vôbec vnímaná osobnosť a jej autorita počas I. republiky? Čo to znamenalo pre vás akopre mladého človeka, ktorý sa pozeral na staršiu generáciu?

– Pozrite sa, začali sme Rapantom a Chaloupeckým a ja vám poviem iba toľko: Prinašich rozhovoroch sa František Hrušovský, žiak Chaloupeckého, u ktorého robil aj dok-torát filozofie z histórie, už neviem, na akú tému, o Chaloupeckom vyjadroval čo naj-lepšie. Inak sa o Chaloupeckom vyjadroval aj historik František Bokes, autor veľkýchslovenských dejín. Keď som mu z Prahy niekedy r. 1947–1948 doniesolChaloupeckého odkaz, že napíše recenziu – posudok na Bokesove Dejiny Slovenska,tešil sa na to. Samozrejme, nestalo sa tak – a Chaloupecký zomrel.

Chaloupecký bol organizovaný s inými vysokými hodnostármi Československej repub-

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

77

liky v slobodomurárskej lóži, neviem v ktorej. Tých slobodomurárskych lóží bolov Bratislave niekoľko. Pamätám sa, otvorili a sprístupnili ich na jeseň 1938.Prirodzene, že boli zrušené, a časopis alebo noviny Slovák, ústredný orgánHlinkovej Slovenskej ľudovej strany, priniesol zoznam členov. Pamätám sa veľmi dobre,akoby to bolo včera či predvčerom, boli tam organizovaní aj rímskokatolícki biskupi,napr. Marián Blaha a iní hodnostári, takže je naivné domnievať sa, že existovala lenjedna slobodomurárska lóža, ktorá by bola dirigovaná dajakými židmi. To je, pravda,diletantizmus. Nedávno som mal možnosť vo francúzskej literatúre, v najmodernejšíchencyklopédiách presvedčiť sa o histórii slobodomurárskych lóží. Áno, existovala ajžidovská, aj americká, ale jednoducho naši, teda slovenskí inteligenti sa domnievajú,že bola jedna jediná a že to bola židovská vec. V tom je ich naivita.

Isteže, autorita Chaloupeckého ako historika, teda reprezentanta historiografie na bratislavskej Komenského univerzite bola, pochopiteľne, vysoká. Neustále mal kon-takty s najvyššími predstaviteľmi Slovenska, o tom svedčia aj fotografie a články,povedzme s Milanom Hodžom. Niekde mám staré noviny z čias I. republiky, kde vy-stupujú títo dvaja činitelia, vzdelanec, vedec i politik Hodža a Chaloupecký. A vedeli sadohodnúť. Napriek polemikám, ktoré vyšli aj v knižne vydanom spisku Chaloupeckého,polemike s Hodžovou knihou Československý rozkol. Škultétyho mnohí nazývali div ženie otcom národa, otcom vlasti a dostala sa mu aj akási prezývka či titul „národnéhobaťka”, čo možno svedčí o láske a vysoko pozitívnom vzťahu k tomuto starému pánovi.Ale brať ho alebo stavať ho na úroveň s univerzitnými profesormi, to je dosť odvážne.Áno, po vojne, po vzniku Československa, a presnejšie, po vzniku univerzity v Bratislavesa Škultéty na čas stal jej profesorom, ale pokiaľ sa pamätám, a to viem z literatúry o Škultétym – spomienky naňho vyšli súborne k jeho osemdesiatinám v r. 1934 – maltam jednu prednášku, ale viac neprednášal. On titul profesora Komenského univerzitydostal, ale ako profesor nepôsobil.

– Pri založení bratislavskej univerzity boli menovaní dvaja profesori – Milan Hodža a Jozef Škultéty.Hodža odišiel do politiky, Škultéty na protest proti niektorým profesorom odišiel do Matice slovenskej.Aspoň to tak prezentoval. Toho miesta sa vzdal z politických a osobných dôvodov.

– Tomu sa dá veriť. Najostrejšie proti Chaloupeckému vystúpil práve Škultéty.Dokonca po kritike alebo po odsúdení Starého Slovenska Škultéty píše: Takí ľudia, akoje Chaloupecký, by mali byť zo Slovenska vykázaní, tu nemajú čo hľadať. Takto saŠkultéty vyjadril na stránkach Slovenských pohľadov, to som sám čítal a viem, že raz samôj starší brat rozprával s baťkom Škultétym v Martine aj o iných veciach, o našomstarom otcovi, ktorý bol Škultétyho spolužiakom na revúckom gymnáziu. Škultéty eštebol živej pamäti, dobre si spomínal na svojho spolužiaka Pavla Gröbla. No a tiež prišlodo rečí, že Gröblova dcéra Ľudmila sa vydala za Chaloupeckého, a na to dal Škultétymôjmu bratovi otázku: A rozprával sa váš starý otec vôbec s Chaloupeckým? Takútootázku mu dal. A ja teraz, po päťdesiatich, možno šesťdesiatich rokoch, si na tentorozhovor môjho brata s baťkom Škultétym v Martine spomínam a iba toľko k tomumôžem dodať: Rozprával sa a vždy mu bolo trpko spomenúť si nie na historické,vedecké náhľady Chaloupeckého, ale na celkom iné veci, týkajúce sa rodiny a jehodcéry, ktorá sa v r. 1911 vydala za dr. Chaloupeckého, archivára a bibliotékara kniežaťaLobkovitza.

Zhovárali sa STANISLAVA CHROBÁKOVÁ a PAVOL LUKÁČ(Dokončenie v nasledujúcom čísle)

DO

KU

MEN

TYPA

MÄT

I

SPO

MIE

NK

Y

TA

VÁ

K O M O R A

78

Literárna súťaž Poviedka sadnes už nedá prehliadnuť: máhlasnú reklamnú kampaň, takžesa o nej všade píše, všade hovorí;každý rok príde sosamozrejmosťou ročného obdo-bia. Už sme si na ňu zvykli,poniektorí sa na ňu dokonca dlhodobo pri-

pravujú a poniektorí sa vopred tešia na zborníkvíťazných poviedok. Má za úlohu podporiť nové talen-ty, podnietiť záujem o literatúru, o knihy, o čítanie; vyhlasovateľ súťaže KolomanKertész Bagala veľkodušne ponúka víťazovi, príp. oce-neným serióznu možnosť vydať knižku – knižne debu-tovali napr. Zuzana Mojžišová či Márius Kopcsay, oce-není z predošlých súťaží. Najnovší, štvrtý zborník zosúťaže práve nedávno vyšiel. Aký je?

Z úvodu Kornela Földváriho, predsedu poroty, sadozvedáme: „Poviedka je totiž jeden z najnáročnejšíchliterárnych žánrov. Jej kvality neurčuje téma, rozsah čiefektná pointa, ale čosi nedefinovateľné hlboko v nej.(...) Žiaľ, tohtoročným poviedkam tento rozmer chýba.Sú dobré, možno až výborné – no majstrovské etudy čiepizódy, nie nosný príbeh so zašifrovaným posol-stvom.” Toho nedefinovateľného sa v tohtoročnejsúťaži (1010 regulárne prihlásených) podľa úsudkuporoty (Kornel Földvári – predseda, Peter Uličný,Stanislava Chrobáková, Rado Olos, Peter Šulej,Vladimír Petrík, Jozef Bžoch, Viera Prokešová) tedaakosi nedostalo: hlavnú cenu totiž neudelili. Dobrápoviedka je však podľa mňa oveľa viac vecou osob-ného gusta ako objektívnych pravidiel; na základnýchkritériách pri hodnotení dobre napísanej poviedky sadá zhodnúť (pôvodnosť nápadu, štylistická bravúra,pointa, gramatická stránka), no ďalej všetko závisí od osobného založenia. (Keby bolo na mne, určite bysom mená úspešných trošku poprehadzovala).

Kvalita poviedok je v tomto zborníku dosť pestrá:diapazón emócií pri čítaní prechádza od nudnéhozívania až po uznanlivé prikyvovanie. A hoci žiadna z poviedok nevyvolá „zástavu srdca” z novoobjavenejpevniny, netreba sa obávať, že by na Slovenskunerástli nové talenty; naopak, príjemne prekvapí právechuť písať a tvoriť, teda základný predpoklad písania.Pretože, o čo iné by v tejto súťaži malo ísť? Akí sú tedatíto píšuci ľudia, čo chcú vlastne povedať?

V prvom rade: sú tvoriví, majú radosť z tvorby; to jezrejmé. V druhom rade: sú to senzitívne bytosti, túžiasa prejaviť, prejaviť svoj vlastný názor na to, „ako to

beží”, aj svoj záujem o „dianie vôkol”, ako to sami vní-majú prizmou svojho veku a skúseností. Niektoré textyodhaľujú silnú lektúru, uprednostňujú snahu vyrovnaťsa s prečítaným, zapojiť svoju znalosť spôsobov písa-nia do vlastnej tvorby; všetky však dokazujú ambície o jazykovú remeselnosť, chuť pracovať s jazykom(snaha písať inak, napr. Miloš Mažári: Bože... –poviedka v jednej vete).

Pokiaľ ide o témy, ktoré sú najviac frekventované,je ich niekoľko. Mysliam našich pisateľov napríkladnedá spať apokalyptická budúcnosť, do ich poviedoksa vkrádajú príbehy o živote na uliciach (JurajPatrovič: Zvony smútku), o „spolužití” s novými tech-nológiami, tiahnutie k sci-fi (Michal Hvorecký: Novémédium), typické skôr pre mladších autorov. Hojnevyužívaným motívom je takisto „magickoreálny” motív:v poviedkach napr. Rastislava Boroša (Tretí červavýpes) či Petra Krištúfka (Aký nádherný svet), VladaJančeka (Gürtler), Dezidera Kamhala (O motýľoch, atak...) sa ozrazu ocitáme v krajinách, kde platia vlast-né zákony. (Ak sa píše o neexistujúcich magických kra-jinách, hovorí to azda o túžbe po ozvláštnení života,po Niečom Inom; je v tom zakorenený aj sen povzniesťsa nad banalitu?)

Ďalšou oblasťou je reflexia vlastných životných (nomožno aj vymyslených) skúseností či zážitkov, opisomktorých sa autori s nimi vysporadúvajú. Ide viac-menejo „civilné” príbehy, no s ironickým nadhľadomrozprávača (napr. Natália Makovská: Nepatrný pohybpary, Márius Kopcsay: Voľnosť, Peter Petro: Frajerka).Životný pocit v textoch sa rôzni: je síce skôr skeptický,no prekonávaný je buď iróniou, odstupom, alebo nos-talgiou, prípadne ústi do ešte väčšej skepsy z nena-plniteľnej túžby po šťastí. (A ak sa píše o desivejbudúcnosti, prebýva v tom azda snaha urýchliť prí-chod takejto budúcnosti? Alebo ukázať, že „bude ajhoršie”?)

Napokon, poviedkový zborník môže slúžiť istým spô-sobom ako brilantná sociologická štúdia; ľudia píšuvždy len o tom, po čom túžia a čo ich trápi, skrátka o tom, ako sa majú. (Mladí ľudia sa na Slovensku majústále dobre: najviac ich zaujíma láska a ranná opica,ako je to napríklad v poviedke Miloša Mažáriho).

Súťaž Poviedka si počas rokov svojho účinkovaniastihla vytvoriť svojich domovských čitateľov a pomalyaj domovských pisateľov; niektoré mená sú z pred-chádzajúcich ročníkov už dostatočne známe, na ichtextoch vidno snahu a chuť pokračovať a zdoko-naľovať sa, prepísať sa možno až ku knihe (VladoJanček, Radoslav Lipták – ich knižné debuty sú už

r e c e n z i eP í s a ť, p í s a ť, e š t e r a z p í s a ť

POVIEDKA 2000.Zborník v íťazných

pov iedok l i terárne jsúťaže Pov iedka

EuroTel 2000.Bratislava, L.C.A. 2000

79

vie strieľať zo seba Miloš Mažári, Peter Petro aleboScarlett Čanakyová, ako milo sa vie nad seboupousmiať Natália Makovská, ako nádejne čierne vidíJuraj Patrovič a Ján Birčák, aký príjemne nostalgickývie byť Jaroslav Broz....

Čo však pretrvá, ktoré motívy a témy nevezme čas,neurčia ani autori, ani texty, ale to nedefinovateľné.(Možnože to ozaj nie je priamo a vedome prítomné v žiadnom z textov, no citlivé tykadlá podprahovéhovnímania sa občas zachvejú). A ešte treba: veľa trpe-zlivosti, veľa pevnej vôle, veľa čítať a, samozrejme,písať a písať a ešte raz písať...

Literárna súťaž Poviedka, pri ktorej zrode stálvydavateľ Kali Kertész Bagala, je dnes už etablovanouliterárnou súťažou. Stojí, láka v žiari v reflektorov(pomerne vysoká výherná suma, pozornosť médií). Čo

doslova na spadnutie a netrpezlivo očakávané). Do tejto súťaže sa však zapájajú aj ostrieľanejšíautori, no oproti minulým ročníkom, kde medzi víťazmifigurovali také mená, ako napr. Vlado Balla či RadoOlos, tentoraz hrali prím mená zatiaľ nie až takznáme.

Ďalšou zvláštnosťou je účasť žien – autoriek. Predrokom bola ocenená publikovaním v zborníku ibajedna žena, v tohtoročnom ich je podstatne viac –šesť. (Buď mala táto porota iný vkus, alebo sa ženy v písaní zlepšili.)

Nakoniec, zdržím sa objektívnych hodnotení: naj-viac sa mi páčili poviedky s „popustenými opratamifantázie”, tak ako ich napísali napr. Vlado Janček,Peter Krištúfek či Rastislav Boroš; to, ako dokáže daťna frak všednosti Márius Kopcsay, ako sympaticky si

r e c e n z i e

Senické vydavateľstvo Yak (teraz RECO–YAK),ktorého spolumajiteľom je aj autor posudzovanej bás-nickej zbierky Marián Hatala, už príjemne prekvapiločitateľov nielen niekoľkými dobrým a zaujímavým titul-mi, ale aj nejedným grafickým či skôr dizajnérskymozvláštnením svojich kníh, ktoré prekračovalo všetkyzaužívané konvencie v tejto oblasti. Nie inak je tomu iv prípade tejto knižky, ktorá nemá „klasickú” tvrdú čipaperbackovú väzbu, ale je vložená medzi dve tvrdékartónové dosky a skrz naskrz zošraubovaná skrutkous pomerne veľkou hlavicou i maticou – ako som zistil:nehrdzavejúcou. Čitateľa, ktorý takúto zbierku do-stane do rúk, iste napadnú podobenstvá... či náhodounejde aj o „zošraubovanú” poéziu, alebo či táto lyrikabude tiež nehrdzavejúca...

Tí, ktorí čítali predchádzajúce Hatalove básnickéknihy (Moje udalosti – 1990, Zátišie s nočnými výkrik-mi – 1993, Všetky moje smútky a iné výtržnosti –1995), my iste dajú za pravdu v tom, že ide o autorapíšuceho spôsobom, ktorý akoby nemal u nás priame-ho predchodcu. Dnes už vyše štyridsaťročný básnik satotiž neusiluje (vždy a za každú cenu) vyslovovaťzovšeobecnené hĺbavé a hlbinné posolstvá o ľudskombytí, ako to robí väčšia časť súčasnej slovenskej lyrikya vo svojich najlepších prejavoch aj naozaj úspešne (a myslím to bez akejkoľvek štipky irónie), ale vytvárabásne inšpirované zväčša bezprostredným (niekedy ajvšedným, každodenným) zážitkom. Z toho vyplývapotom aj fakt, že nebazíruje na viacvýznamovosti bás-nického obrazu, nebuduje komplikovanú metaforu, aleuspokojuje sa so „zaodievaním” zážitku do „básnic-kého jazyka” a s pointou, o ktorú vlastne zážitok obo-hacuje, ktorá ho robí hodným literárneho stvárnenia.

Jedným z výsledkov takéhoto pos-tupu je i to, že ide o dobrečitateľnú poéziu s nižšou mierouabstrakcie lyrických obrazov –i keď práve v tejto knihe, zdá sami, je stupeň abstrakcie v porov-naní s tými predchádzajúcimi naj-vyšší. Hatalovým autorským špe-cifikom bolo i to, že v niektorých básňach reago-val na našu konkrétnu politickú situáciu. Písať veršeo politike je, prirodzene, veľmi náročné – a to preto,že tá politika musí v nich byť zachytená tak, aby jučitateľ identifikoval, a ešte navyše to musí byť ajpoézia. V prípade lepších autorových básní s politic-kým zameraním ide o texty s jasne sformulovanýmiautorskými i občianskymi postojmi (a poviem rovno,že sú zamerané proti mečiarizmu) a vtipnými narážka-mi a charakteristikami, v prípade najhorších básní –ale takých nebolo veľa – bola z toho akási estetickynie veľmi vábna publicistická poézia.

Myslím, že v knižke Básnická zbierka s podtitulom41 básní nadväzuje Marián Hatala na svoje pred-chádzajúce tri knihy v tých intenciách, ktoré somvyššie – trochu zjednodušene – uviedol ako všeobecnécharakteristiky jeho tvorby.

Ak som povedal, že sa opiera o bezprostredný záži-tok, dá sa to demonštrovať vari na každej druhej básnitejto knihy. Ako pars pro toto však odcitujem jednucelú krátku báseň, ktorej prvý verš je aj jej nadpisom:„JŮ HELE NĚKOMU UJELO KOLO! / vykríkla mojapäťročná neter / keď za oknom auta zbadala / bicykelako sám stojí / na samom poli / ďaleko od bežnéhostavu vecí // pridal som plyn / čo keby chcela /

S k l o n k p u b l i c i s t i k e a j a b s t r a k c i a

MARIÁN HATALA:BÁSNICKÁ ZBIERKAS PODTITULOM 41 BÁSNÍSenica, RECO–YAK 1999

80

r e c e n z i eniekomu vrátiť / bicykel čo tam stál / zrazu tak peši”(s. 30). Tento text som si zvolil za príklad nielen kvôlivyužívaniu princípu zážitku, ale aj preto, lebo na ňommožno ukázať básnikovo uplatňovanie pointy. Urobiťz drobnosti, z okamihu báseň si vyžaduje jeden pred-poklad, a tým je schopnosť vidieť vo všednom nevšed-né, schopnosť uzrieť veci v okamihu, keď sú „ďalekood bežného stavu”. Pravda, takáto „báseň videnéhookamihu” nebude asi dierou do „lyrického sveta”, vždytak trochu hrozí aj banalitou – preto pointa musí byťčo najvýraznejšia, a ak sa dá, tak aj prekvapujúca.

Ak som naznačil, že Marián Hatala má niekedysklon skĺznuť k publicistickej poézii, k veršu, ktorý –zbavený básnického obrazu – iba zaznamenáva stavvecí, tak sa to v prípade recenzovanej zbierky dádemonštrovať napríklad na úvodných dvoch strofáchbásne Vždy v ústrety: „v obchodnom dome / na pohy-blivých schodoch / ľudské panoptikum / neustále saobnovuje / tými čo idú hore / tými čo idú dole // kýmsa schody nezastavia / a oni nepohybliví / na nepohy-blivých schodoch / chvíľu sú bezbranní / dívajú sadookola / pohľadom ani nie na jeden dotyk” (s. 14).Nuž áno, tieto verše sú prevažne (príliš) opisné.Prirodzene, je jasné, že tu nejde len o ľudí na eskalá-tore v obchodnom dome, ale že je to aj o živote, tedao tom, že raz sme dole a inokedy hore, je to aj o tých,čo sa derú hore... atď., no nie je to trochu pria-močiare? Nie je to – v takomto jednoduchom podaní– „pravda”, akú nám denne (v istých schémacha klišé) servíruje práve publicistika?

Uviedol som aj to, že Marián Hatala tematizuje ajpolitickú prítomnosť. V tejto zbierke je politiky trochamenej než v predchádzajúcich, ale predsa, nájde sa,hoci tentoraz ani tak nejde o konkrétny stav našejspoločnosti, ako o zovšeobecnenie (a zosmiešnenie)princípu moci a vládnutia a mediálneho cirkusu, ktorýsa okolo neho robí: „hlavu štátu hospitalizovali / hlavu

štátu podrobili lekárskemu vyšetreniu / hlavu štátupozorovali / medzinárodné tímy lekárov / hlavu štátuoperovali uznávané kapacity / hlavu štátu dopravili /do inej špičkovej nemocnice / hlavu štátu navštívilitelevízne štáby / aby každý videl / že hlava štátu / jeznovu na svojom mieste / na tele štátu” (z básneZvyklosti a iné oficiality, s. 11). Irónia, ale aj sebairó-nia, satirický pohľad (niekedy aj v rámci vážnej, tedanesatirickej básne) – to je ďalší atribút Hatalovejpoézie, v ktorom je prevažne úspešný.

Vyjadril som tiež myšlienku, že Marián Hatala jev tejto svojej knižke o čosi viac abstraktný ako v pred-chádzajúcich. Ukázať sa to dá na básni Pohľad 1. Jeto len momentka, alebo čosi viac? Ak viac, tak čo jeto to viac? To sú asi otázky, ktoré si percipient pri vní-maní tejto básne asi kladie a rieši (hoci nemusia byťpráve takto sformulované). Ale o tom je práve čítaniemodernej poézie – o dávaní si otázok, o hľadaníriešení... V každom prípade je táto báseň estetickyúčinná svojou krehkosťou i šikovnou lyrickou skratkou(citujem ju celú): „...vážny prostý let / vtáka / na oblo-he v okne / zľahka len / nahodiť / nespomaľovať ho /rýchlymi pohybmi ceruzky // ale oblohu a okno /nakresliť tak / aby vták letel / od jedného rámuk druhému // závratne / pomaly...” (s. 17).

Všetkým, čo som o zbierke Mariána Hatalu vyslovil,som chcel vlastne povedať, že je to knižka, ktorá másvoje (i veľmi) silné, účinné, pôsobivé, ale aj slabšiemiesta. Možno je to tak dobre, možno to práve tak mábyť. Ako taká si iste medzi tou hŕstkou ľudí, čo ešte na Slovensku čítajú poéziu, nájde svojich čitateľov,ktorí s ňou strávia príjemnú večernú hodinku, tak akosa to podarilo mne. (A iste odpustia jej autorovi, žekniha sa nedá vsunúť do knižnice medzi dielamajstrov, lebo tá skrutka jednoducho nepustí.)

IGOR HOCHEL

Rudolf Jurolek doteraz vydalštyri básnické knižky: Posunok(1987), Dobrovoľná samota(1994), Putovanie Jakuba z Rána (1996) a Hierografia(1999).

Motív hľadania, presvetľu-júci Jurolekovu autorskú púť, jev jeho posledných textochmnohoznačnou a otvorenouintenciou, ktorá má spochybniť

akúkoľvek a najmä vlastnú finalitu, nájdenie, uspoko-jenie z objaveného. Z ľudskej reflexie sa úpornéhľadanie transponuje do textu, v ňom zaniká a znovusa objavuje v tvorbe ako autorská metóda s energioupodzemnej rieky. Životný a autorský princíp nachádzav sebe samom prirodzenú analógiu. Tvorivý pohyb sazrkadlí v metaforickom putovaní, fiktívna cesta zaseodkazuje na autorský status, jeho nepokojné, alezmysluplné bytie:

„Nevidím už toho jastraba, ktorý tu vtedy krúžil /a hľadal domov... Dnes som sa v lese rozprával

Te n , k t o r ý p í š e , s i o b l i e k a z e l e n é t r i č k o

RUDOLF JUROLEK:PUTOVANIE JAKUBA

Z RÁNA Námestovo, Štúdio F 1996

RUDOLF JUROLEK:HIEROGRAFIA

Námestovo, Solitudo 1999

81

r e c e n z i e

Te n , k t o r ý p í š e , s i o b l i e k a z e l e n é t r i č k o

s hľadačom. / Hľadá, čo nikdy nenájde” (Dobrovoľnásamota, s. 18, 56). A ďalej: „Putujem v priestoroch /niekoľkých slov: ráno nebo, / kopec, hniezdo.../ Nikdysom nevedel, / čo je to písať básne. / Môj spôsob jeputovanie. / Som plachý tulák, / milenec rána a ve-čera, / teplej zeme / a studených hviezd” (PutovanieJakuba z Rána, s. 16).

Motív hľadania a hľadačstva nie je v umení ničímprevratným ani zriedkavým. Implicitne je prítomnýv typologicky rôznych textoch a rôznych dobách.V Putovaní Jakuba z Rána je však (na rozdiel od Dobrovoľnej samoty a mnohých iných textov)posunutý do neobvyklej, zdôraznenej polohy Hľadača.

Explicitný Jurolekov Hľadač tu už nie je jediným,a vo svojom hľadaní obmedzujúcim médiom. Nie je tosubjekt, ktorý komentuje, prežíva a na základe svojejvlastnej empírie aj vyhodnocuje život a jeho osudové čibanálne peripetie ako univerzálne použiteľnú ide-ológiu pre každého alebo ako myšlienkový teror.Naopak, štruktúra textu pripomína fórum, na ktoromprednáša svoju repliku Hľadač rovnako presvedčivoako Jakub z Rána, Filozofus s rovnakou šancou akoTeozofus, Poeta, Tralali, Baladus a Marginálius, Rembóa Ironikus rovnocenne s Pustovníkom či Pátrom.

Hľadač už nie je princípom akejsi nedotknu-teľnosti, výlučnosti a nadradenosti. Je kvalitatívneneporovnateľne vyššie, stáva sa jednou (nie jedinou) z možností, ktorá v sebe zahŕňa aj riziko omylu.Zároveň však eliminuje nebezpečenstvo vlastnej glori-fikácie, hrozbu jedinej pravdy, definitívneho objavu,nájdenia, lákavej vidiny cieľa.

Konfigurácia tohto básnického textu, s naozaj lenzdanlivou sugesciou žánrového posunu k dráme, nie jesamoúčelná. Hľadač má svojich spoluhráčovi protihráčov, ktorí by si svoje monológy mohli neraz ajvymeniť. Podstatná je hoci i formálna pluralita (sub-jektov), ktorá tu kráča ruka v ruke s iróniou (Rembó,Tralali, Ironikus...). Jurolekov Hľadač vie, že to, čo zaží-va mystik, je neprenosné. Vie, že sa k mystikovi môželen priblížiť, ale nemôže sa ním stať. A nakoniec, vie ajto, „že nebude inak. / Navzdory všetkému budemeďalej putovať za svojou / korisťou a maľovať ju nasteny svojich jaskýň. / Za svojou korisťou, ktorú takmilujeme, / že ju nikdy nenájdeme” (Putovanie Jakubaz Rána, s. 68).

Hľadanie je pre autora veľkým vnútorným dobro-družstvom, jeho zmysel transcenduje za cieľ ľudskéhoživota. Vzdať sa hľadania pred posledným výdychom byznamenalo utrpieť fiasko. Bola by to, ak dobre rozu-mieme tejto Jurolekovej pozícii, ľudská i autorskáprehra zároveň. Pátranie smerujúce od pochopiteľ-ného k nepochopiteľnému, od známeho k neznámemu,od zažitého k nepredstaviteľnému skrýva svoj ozajstnýzmysel. Zdanlivá istota je v tomto hľadaní nahradená

zdanlivou neistotou, tušenie je väčšie a hlbšie akoakékoľvek poznanie. Umenie relativizácie nediskvali-fikuje v texte nijakú filozofickú či filozofujúcu pozíciu.Je prejavom autorského nadhľadu a ľudskej zrelosti.Putovanie Jakuba z Rána nie je len výnimočnýmautorským vzostupom, je to text, ktorý, nazdávame sa,patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo na Slovenskuv druhej polovici 90. rokov.

V autorskom vzostupe pokračuje Jurolek aj vo svo-jej nateraz poslednej básnickej knižke. NázovHierografia by sa bez čitateľskej skúsenosti moholchápať aj ako ochranný štít, ako predikcia textovejsakralizácie, deklarujúca až príliš svoju vznešenúposvätnosť. Znovu však nejde o nijaké zjednodušo-vanie v zmysle nedotknuteľnosti textu, akejsi autoromvynútenej tabuizácie alebo vykalkulovanej imunity.Plytké nikdy nebude božské, aj keby sa tváriloakokoľvek sväto. To Jurolek veľmi dobre vie.

Naopak, viem si predstaviť, že mnohým píšucimčitateľom nemusí byť tento text po chuti. Môžu naňhľadieť so závisťou, ale môže im aj naskakovať husiakoža z toho, ako vysoko sa tu dvíha latka náročnosti.Spodný prúd tejto poézie sa, podľa môjho názoru,okrem iného napája aj z tradície francúzskej poézie20. storočia, ktorá sa v slovensky pokrivených lite-rárnych kontextoch vďaka istej svojej abstraktnostia odklonu od reality nikdy neprijímala s ozajstnýmnadšením.

V Hierografii sa od abstrakcie úvah autor posúvak menej teoretickému sebauvedomovaniu subjektu vo svojom (oravskom) regióne. Prírodné (čučoriedky,huby, šípky, trnky, ihličie atď.) zvláštnym spôsobomsaturuje skutočnosť, ktorá jestvuje akoby večne,nečasovo. Posvätnosť písma sa rodí z posvätnostimiesta: „Na vŕšku malý zabudnutý cintorín s kaplnkou/ uprostred, obkolesený lipami a nízkym kamenným/plotom. / Len kde-tu ešte zostal náhrobný kameň.Sväté / miesto, pretože už mimo času. / Takto ho vidímprvý raz: Všetko je vecou milosti / alebo nemilostichvíle” (s. 57).

Profil textu vytvárajú priezračné lyrické mikroeseje,blízke básňam v próze, cez ktoré znovu prebleskujeneúprosný a ticho prítomný úsmev irónie. Čitateľ má(aj napriek filozoficky vyhrotenej dimenzii textu) mož-nosť kdesi v pozadí pozorovať, ako sa duša cez reflexiuseba a sveta otvára dokorán večnosti. Dramatickosťtohto procesu, nasadenie a zodpovednosť, obrovskápsychická zaujatosť za približovanie k božskej pod-state sa realizuje naďalej v polohe neukončenosti:„Zasievam tu svoj nepokoj. Zasvätení už iste tušia:môže ísť už len o posadnutosť vlastnou existenciou,slepé hľadačstvo, večný spor so samým sebou” (s. 9).

To všetko neznamená, že čitateľ sa musí vždystotožniť s každým názorom prezentovaným v jed-

82

r e c e n z i enotlivých, aj navzájom sa problematizujúcich básnic-kých textoch. Presvedčivosť, s akou argumentuje „ten,ktorý píše” nemá rétorickú motiváciu. Pojmy distext,diskontinuita, disexistencia so znamienkom mínusnaznačujú, že sa tu bolestne, ale neopakovateľne au-tenticky prežíva ľudská neschopnosť celostnéhouchopenia sveta. Táto indispozícia vedie indivíduumbuď k agnosticizmu, alebo aj k ojedinelému solipsiz-mu: „Svet jestvuje diskontinuitne, len v okamihochsústredenia, keď horíme a svojím plameňom hoosvetľujeme, vyvolávame k životu, jestvuje ako sledobrazov prerývaných tmou a prázdnom (vtedy sa svetpreskupuje do iného obrazu). Keď sa sústredím, vidímto niekoľkonásobne spomalené a zväčšené” (s. 8).

Protiváhou indispozície celostného uchopeniasveta, ktorý nám každú chvíľu uniká, má byť ani nietak konkrétny text, ale proces tvorby, v ktorom textvzniká. Preto hierografia: akt tvorby, jej katarzná aposväcujúca svätosť, to, čo vyrovnáva nerovnostia nedokonalosti, to, čo kladie zúfalý odpor javoma udalostiam, ktoré nevieme odvrátiť. Východiská, aképonúka tvorba, sú však v texte zároveňspochybňované, lebo sa o nich vzápätí uvažuje len

ako o márnych gestách, len ako o ilúzii, len akoo mimikry.

Škoda, že sa autor pri tejto neopakovateľnej a poj-movo originálnej prezentácii myslenia nevyhol prenika-niu známych a očakávaných pozícií, ktoré vo filozofiipracujú s kategóriami prázdna, bytia, ničoty atď., lebov básnickom texte s akokoľvek zreteľným mysliteľskýmprofilom sa tieto pojmy „nesprávajú” neutrálne, alepodstatným spôsobom ovplyvňujú obraznosť.

V úvodnej básni Hierografie je reč o progra-movej nezaradenosti, netypizovanosti, nenormatívnos-ti, nekompatibilite, o človeku, ktorý sa riadi odstredi-vým princípom („tí, ktorým sa podarilo – chtiac alebonechtiac – z gravitačného poľa poriadku uniknúť, súmojimi druhmi”). Verme, že nám autor nebudezazlievať, keď mu v kontexte slovenskej poézienájdeme súpútnikov. Mohli by nimi byť Marián Reisel,Erik Groch, Daniel Pastirčák, možno Róbert Bielik. Títoautori, každý svojím spôsobom, nejako unikajúpelotónu. Unikajú aj preto, lebo v cieli vidia niečo inéako cieľ. Nevedno, či niekto z nich túži po žltom tričku.Jedno je však isté, po tejto etape si Rudolf Jurolekoblieka zelené tričko vrchára.

znenia a fígľom a la Moravčík, ale vyznením a laKatapult, chýba poetická zmysluplnosť okresanej a vypracovanej básnickej výpovede. Fenomény, ktorési Turan vyberá, a vety, ktorými ich zachytáva, sú dvaúplne rozličné svety. Je naivné sa domnievať, že takako každý autor aj Turan nebude očakávať spoluprá-cu pri čítaní, ale tá, naozaj už len po letmom prelis-tovaní zbierky, nie je možná. Pri niektorých vetnýchkonštrukciách, čoby snahách o asonanciu, totižmusíme škrípať zubami, niektoré pokusy o príbehv básní vyznievajú viac než rozpačito (najfrapantnejšiev básni Zuby).

Zbierka Andrijana Turana Druhá dúha obsahujejedenásť tematických básní, v ktorých niekedy zažiariazmysluplné metafory, ich význam sa ale okamžitestratí, keď si človek uvedomí, že ich obklopuje to, čoich obklopuje. Vnímavejších čitateľov totiž odradí, keďnarazia na príšernosti, v ktorých sa jednoznačneodhaľuje, že Turan nepočíta s nedopovedanosťou,priam naopak: „tvoje lono, to sladké spojenieskalpelov, je zavretejšie než dvojo dvier”. Mnoho po-dobných skvostov nám nastaví svoju odvrátenú tvára bolo by len skrývaním sa za roh, keby to recenzentnevidel. Ich tématika je totiž väčšinou gýčová, vo svo-jom úsilí „niečo” povedať väčšinou nehovorí takmer

Písať o poézii Andrijana Turananie je jednoduchý pokus. Turano-ve básnenie totiž vychádza z rôz-nych koreňov – a nie všetky súv takom poriadku, ako by sa

mohlo zdať. Pripomínajú koláže, v ktorých je zlenamiešaná základná farba a len náhodou, kde-tu sana palete maliarovi objavia vlastné číre farby.

„Čas” je naozaj „ako Daliho hodiny ohybný”; tosme schopní Turanovi uveriť, strácať čas čítaním tejtopoézie ale naozaj veľmi neodporúčam. S plastic-kosťou jeho poézie to je totiž neslávne: už len kvôlispoločnému menovateľovi – proklamovanému martýr-stvu, ktoré na nás dýchne skoro z každého slovnéhospojenia a obrazu. Samopasovaný guru barbarskejgenerácie, azda jediného dohasínajúceho umeléhoMohykána básnických skupín, ktorých vznik bolinšpirovaný najmä neprirodzenou atmosférou osemde-siatych rokov, predkladá čitateľovi niečo, načo sa dáveľmi rýchlo zabudnúť. Turanovo básnenie vyvrcholiloelegantnou zbierkou Sneha a odvtedy to naozaj idedolu vodou. Michal Habaj v ktoromsi Raku v recenziina predchádzajúcu Turanovu zbierku Kolíska z hadovuž upozornil na naivné a niekedy priam maniacko-primitívne hranie sa so slovíčkami, ktorým, okrem

M e d z i n e w a g e a p o p u l i s t i c k ý m m a r t ý r s t v o m

` `ANDRIJAN TURAN:DRUHÁ DÚHA

Bratislava, Slovenský spisovateľ 2000

83

r e c e n z i enič. Je smutné, že práve takýto druh poézie, kdefrapantne vidieť to, ako autor netriedi svoje písaniea jeho básnenie sa naozaj podobá tomu katapultové-mu, sa od Urbana cez Bančeja až po dnešnéhošéfredaktora Brendzu v Dotykoch odporúča adeptompoézie ako vzor. Svedčí to asi o tom, že aj vspoločnosti píšucich sa darí skôr populistom. Turansvojou metaforikou ostáva takmer vždy iba na polceste k básni.

Dištinkcie, s akými sa stretávame u Turana ako zák-ladnými, nestoja v žiadnom prípade mimo dobra a zla.Ich nálepky sú jasne vymedziteľné. Ak by sme hľadalikomplementaritu povedzme takej urbánnosti a prírod-nosti, narazili by sme jasne na negatívne zaťaženieprvého pojmu. Všetko by bolo v poriadku, keby to bolomajstrovsky zvládnuté a okrem ponôs – „za kopcommučiareň mesta, epileptická elektráreň napájanánašou nechuťou vidieť úplný útok ulíc, kde rýchli robotirotujú okolo svojich kreditných kariet a smutnésilikónové svelovlásky vo výkladoch naaranžujú novýnanuk, ako aj pekne prezretý prezervatív s minia-túrnym mobilčekom v bonusovej časti biblie” – by smevideli aj odôvodnený spôsob existencie, ktorý námTuran ponúka. Autor však končí kdesi pri slnku a vode,ktorými sa ľudia navzájom liečia, čo navodzuje atmos-féru Woodstocku, pričom dobre vieme, ako minulýpokus o jeho oživenie skončil. Ak by ste už nepolemi-zovali, povedzme, s myšlienkovým „posolstvom” takej-to básne, tak potom nemôžete obísť to, „ako” jevyslovené. Ak ešte existujú takí, čo vyrástli na poézii Eliota, Pounda, Plathovej či nebodajOndruša, Štrpku, Chmela alebo Grocha (či PetraRepku, ktorý vie v jednom verši svojej Katedrálypovedať omnoho viac ako Turan v celých svojichposledných troch zbierkach), tak tým túto zbierkuvôbec neodporúčam otvárať. Násilné silenie sa do slovna konci milénia vyúsťuje totiž do apoteózy

chimérického životného štýlu, ktorý sa rozpadáva podinými pohľadmi. (Rozhovory s majstrom, Dotyky 2/99,sú naozaj silná káva.) Usilovné hľadanie vlastnej tvárepotom nachádza len patetické a rozmazané tvary. To,čo u Turana chýba najviac, sú základné predpokladypri narábaní s jazykom. Ďaleko je majstrovstvo, keďchýba citlivosť na slovo. Meravé snaženie sa o me-tafory s takzvanými prírodnými prvkami vyznieva akobeh cez prekážky popod prekážky. Zdôrazňujem, ženehovorím o živote, ale o slovách („s drzosťou maléhodinga hľadáš odpovede na ďalšie a ďalšie otázky”).Inou vecou je, že ich vzťah pokladám za komplemen-tárny.

Škoda, že Slovenský spisovateľ stráca čas s takým-to druhom poézie. Pritom netvrdím, že Turan nie jeautentický autor – kvalitnejšia práca s rukopisom bymožno ako-tak zachránila povesť autora. Niektoréverše a strofy totiž ukazujú všetko iné, len nie bás-nickú drobnokresbu.

Barbarská generácia a najmä Andrijan Turan by simali uvedomiť, že priemernosť je priemernosť a žeopakovanie sa stáva frázou. Potom by chlapci možnonašli odvahu hľadať okrem svojich bratských vyznaníhodnoty reálne stojace v tomto svete. Možno by topri niektorých počinoch vyústilo v úplne reálnejkonzekvencii – možnosti jednoducho ich nevydať.[Z tohto hľadiska je rozhodnutie Ivana Koleniča predspoločnou knihou Barbaruská ruleta (SS 1999) vy-stúpiť z kolotoča legitímne aj pochopiteľné.] Z tohokvalitatívneho hľadiska skôr než o barbaroch možnohovoriť o poetikách Jána Litváka či Roberta Bie-lika.

Knižka Druhá dúha by na našom básnickom svetevôbec nechýbala. To, myslím si, vypovedá dostatočneo jej hodnotách. Byť zodpovednejší ku každémuriadku, ktorý človek má napísať, je predsa predpok-ladom možnosti niečo napísať.

LUCIA SVETOŇOVÁ

Poézia pracuje s viacerými modelmi, pomocouktorých ozvláštňuje reč, aby svoju zvyčajnú úlohu –komunikovať – sprostredkovala s čarom, ktoré byvyvolávalo nový a nový záujem čítať. Na Larkinovi a na generácii zhromaždenej okolo skupiny Movementsa podpísali predchádzajúce poetiky: W. H. Auden, D.Thomas a nevymazateľne W. B. Yeats. Auden bol ta-lentovaný, uhladený autor, ktorý nech písal o kres-ťanstve, ľavičiarskej politike alebo o hocičom inom,písal technicky dokonale, no s úmyslom agitovať.Thomas bol posadnutý obavami, prítomnosťou smrti a

nenávratnosťou „zeleného veku”detstva, takže predtým, ako si v štyridsiatke jednu takú smrť pri-vodil, zanechal niekoľko roman-tických kníh nevysvetliteľnej ob-raznosti a mnohých imitátorov.

Movementisti sa na ich poetikách vyučili, Audena iThomasa podrobili kritike a zamietli. Zvolili si cestucivilného, nenásilného a osobného v poézii, rešpektu-júc len nestora Yeatsa (s ktorým sa raz lepšie, razhoršie vyrovnávajú ešte aj súčasní britskí básnici).

I n t r o s p e k c i a v p o d o b e n s t v e s v e t a

PHILIP LARKIN: DO SLOV OBRAZUChristiánia, Poprad 1999

84

r e c e n z i eLarkinova poézia je vo svojom jadre reportážou.

Zakladá sa na opise vonkajších javov, na náznakochvnútorných súvislostí a veľmi voľne nahodenomzmysle. Také sú najmä dlhšie koncipované básneSvadobný vietor, Chodenie do kostola, Turíčne svadbya Tá budova. Texty spája epickosť vonkajšieho diania[„Vietor dul o mojej svadbe celý deň / a moja svadob-ná noc bola nocou vetra, / čo búchal vrátami stajne,zas a zas, / až musel ich ísť zavrieť a nechať ma tu /ohlúpenú pri sviečke počúvať dážď” (s. 20.)] aautorovho komentára, ktorý sa plynulo napája na dej, alebo vytvára kontru posúvajúcu zmyselpodobenstva: „Dokáže vôbec smrť raz vysušiť / tierozjarené nové jazerá, skoncovať s tým, / že kľakámeako dobytok k štedro sýtym vodám?” (S. 20.)

Keďže sa Larkin len zriedkavo usiluje vysloviť „za”niečo (skôr ostáva na úrovni „veci sú tak a inak ne-budú”), len ťažko možno dedukovať autorov postoj,ktorý by ozrejmil pohnútky a aj opodstatnenie vznikutextov. Mnohé básne sú síce modulované do ironickej,až cynickej výpovede, nie sú však vyjadrením potrebyniečo naprávať. Sú uvažovaním, čo môže nasledovať,aké sú možnosti, podmienky: „Mne aj iným sa dávanajavo, // čo každý chápe po svojom, a tak / ješťastný. Preto zízam spoza skiel / a verím svojmu, oninaopak / zas inému, a každý má, čo chcel. / Ak niktonezmýlil sa, nezaprel.” (S. 34.)

Až po prepracovaní sa vonkajším a dokumentárnymprichádzame k podstate básní. Uvažovanie, pozo-rovanie a analýza citu sa spája do jedného výslednéhoprúdu, ktorý sa zvonku javí ako súslednosť epickýchobrazov a zvnútra ako poetický záznam udalosti alebozážitku. Tak môžeme zistiť, že v básni Chodenie do kostola prichádza Larkin k ľútosti nad stratou istejkultúrnej spojitosti a k spochybneniu budúcnosti; a v básni Turíčne svadby zjednocuje výnimočnosťmanželského spojenia a mladosti so svojou samotou aharmonizujúcou skúsenosťou.

Iný charakter dáva Larkin kratším textom. Epickázložka tu ustupuje, ostáva len v náčrte ako rámcujúcakonštrukcia pre autorovu reflexiu. Aj rozsahom menšiebásne sú rovnako otvorené, akoby sa autor obávalvtlačiť básňam nejaké výraznejšie črty (kritiky,

apológie, správy o hodnotách a i.). Básne sú pointo-vané, no nasmerovanie pointy je zvyčajneneočakávane a akoby v protipohybe uchopiteľnosti.

T. Fürstenzeller, zostavovateľ a prekladateľ námodhaľuje viac, než už predstavené Larkinove modely,ktoré sú v tejto podobe často antologizované.Fürstenzeller uvádza aj Larkinove prvé básne (lyrické,vyrovnané, s atmosférou symbolizmu), ako aj básnepochybností z autorovho posledného obdobia. Medzitýmito bodmi je oblúk, jedna veľká reportáž a množst-vo epizód.

Larkin je typ autora, ktorého život tvorí nevyhnutnúsúčasť, ak chceme dôkladnejšie analyzovať básnicképosolstvo. V básňach je možné vystopovať ľudí,priestor i jednotlivé fázy autorovho života. Aj preto jehistorický prierez ako kľúč zostavovania opodstatnený.

Preložiť Larkinovu poéziu nebolo ľahké. Hoci súviaceré básne rytmicky uvoľnené, najmä v dlhšíchbásňach je zvuková stránka detailne prepracovaná:pevné metrum (jamb) a predovšetkým rýmové dvojicea trojice v ustálených pozíciách. Prekladateľ svojuúlohu zvládol veľmi dobre. Básne plynú prirodzene aľahko, pričom presne zachovávajú svoju hodnotu aj na úrovni významu. Istým narušením prirodzenosti(najmä v zvukovo rozvinutejších textoch) sú viaceréslovosledné inverzie. Hoci aj Larkin si takto niekedyvypomáha kvôli rýmu („A serious house on a se-rious earth it is / ...robed as destinies”; z básneChodenie do kostola, podč. rec.), väčšiemu tlakumusel odolávať prekladateľ.

„Kosačka zasekla sa, dvakrát. Kľakol som si / anašiel ježka vklineného medzi nože. / Zabitého...”(s. 62). Larkin je typom tichého pozorovateľa, ktorý siosobným a úprimným prienikom vytvára prirodzenúautoritu. A keďže sa poéziou nedá vnútiť, nevnucujesa. „(...) Teraz som preťal jeho svet, / nadobro.Nepomohlo ani, že je pochovaný. // Keď prišlo ráno,vstal som, on však nie. / Prvý deň smrti, tá čerstváneprítomnosť / vždy rovnaká je. Mali by sme navzájom// byť starostliví, mali by sme byť pozorní, / pokiaľ jeešte čas” (s. 62).

JÁN GAVURA

Venovať celý život umeniua filozofii? Hrozná predstava!A predsa sa nájdu ľudia, čo savydávajú na túto samovražednúcestu, aby namiesto zápasus hroznou a nemožnou prírodou

preukázali svoju odvahu a mužné hrdinstvo právev tejto, zdanlivo takej abstraktnej, oblasti. K týmtotitanským hrdinom dneška patril aj český literárnykritik Václav Černý (1905 – 1987). Pozoruhodnés v e d e c -tvo ponúka o ňom čitateľovi Július Vanovič v knihe

D o b r e v i d i t e ľ n á v l a s t n o s ť k a m e ň a a s p e v u

JÚLIUS VANOVIČ:OSOBNOSŤ VÁCLAVA

ČERNÉHOBratislava, Kalligram 1999

85

r e c e n z i eOsobnosť Václava Černého.

Ku krutým paradoxom našich novodobých dejínpatrí aj to, že taká výrazná osobnosť, akou bol VáclavČerný, nenašla v svojom prostredí dosť pochopeniaa priazne, ale – naopak – dosť nepochopeniaa ústrkov. Treba však povedať – a to je druhý paradox –že túto ťažkú a nevďačnú osudovú cestu si VáclavČerný vyvolil sám – aj s vedomím všetkých ťažkostí,ktoré z nej vyplývali. Napriek tomu, že dosiahol vynika-júce úspechy – či už ako mladý študent lýcea Carnotv Dijone, alebo neskôr, za svojho pôsobenia v Ženeve(1930 – 1936), napriek ponukám na pôsobeniev prestížnych zahraničných inštitúciách, zostal vernýsvojmu češstvu a vrátil sa domov. Jeho púť z Čiech doČiech, od seba k sebe je jedným zo vzrušujúcichsvedectiev Vanovičovej knihy o cieľavedomej výstavbea rozvíjaní osobnosti, ktorá s až uvzatou a absolutizo-vanou vernosťou pravde hľadala a nachádzala sebasamého. „Avšak osobnosť sa u Václava Černého stávaosobnosťou len svojím charakterom,” píše Vanoviča dodáva: „...takže celá kultúra pozostáva potom ibaz osobných a neodvolateľných záväzkov; činov, ktorýmisa dobrovoľne kompromituje. Takže vlastne – akou Šaldu – niet kríz kultúry, sú a budú len krízy charak-terov!” (Str. 185.)

Václav Černý je – našťastie! – nezraditeľný,neuchopiteľný a nedefinovateľný. Aspoň nie v tomslova zmysle, že by ho ktokoľvek mohol charakterizovaťj e -diným prívlastkom alebo zaškatuľkovaním do jedinejpriehradky. Jeho duchovný profil je zložený z inšpiráciía podnetov vychádzajúcich od Bergsona poSchopenhauera, od Andrého Gida, Paula Valéryho ažpo Thibaudeta či Friedricha Nietzscheho, od francúz-skeho klasicizmu až po španielsky donquijotizmus, odromantického titanizmu až po modernú existenciálnuteológiu či hnutie hippies. Július Vanovič (a nebola toúloha ľahká!) nám v svojej knihe ponúkol akési mo-derné kompendium duchovného vývoja VáclavaČerného, časovo (i tematicky) utriedené. Postupujemetódou prerozprávania (interpretácie) diel VáclavaČerného, ku ktorým podáva svoj výklad a niekedy ajhodnotenie – je to postup, ktorý na mnohých miestachpoužíval svojho času aj samotný Černý. Ten Černý,s ktorým sa každý môže – pochopiteľne – v niečomzhodovať, no s ktorým sa dá aj nesúhlasiť. PrínosomVanovičovej knihy je aj to, že opravuje náš vžitý modelo Černom ako o predstaviteľovi určitého typu konzer-vatívneho kritika, ako sa to mohlo javiť či už v priebehudruhej svetovej vojny (Kritický měsíčník) alebo po nej.Umeleckú avantgardu Černý v skutočnostineobchádzal, venoval jej značnú, ba (v mladýchrokoch) takmer systematickú pozornosť. Máme tu namysli najmä jeho knihu Ideové kořeny současného

umění (vyd. O. Girgal, Praha 1929) s kapitolami a pod-kapitolami E. A. Poe, Ch. Baudelaire, J. A. Rimbaud,Taliansky futurizmus, Od futurizmu k surrealizmu,Básnická intuícia, obraz a metafora v súčasnej poéziiatď. Černý v nich predvádzal svoj syntetizujúci pohľadna avantgardu romantizmu i na romantizmusavantgardy, pričom romantizmus chápal ako niečo, čopresahuje až do našich dní („Jsme šestou generacíromantickou” – Ideové kořeny současného umění;úvod).

Dá sa povedať, že základné východiskové premisy,najmä čo sa týka jeho vzťahu k avantgardám XX.storočia, si uchoval Václav Černý až do neskoršíchrokov. V štúdiách Paul Verlaine, objavitel „veřejnýchtajemství” (1947) a Appolinaire, básnik – signál(1950), publikovaných v práci Studie a eseje z modernísvětové literatury (Praha 1969), cíti a rozlišuje vo francúzskej novodobej, najmä symbolistickej, poéziidva zreteľne od seba odlišné prúdy – apollónsko-racionalistický (reprezentovaný Valérym) a verlai-novsko-rimbaudovský, pre ktorý je poézia skôrzávratom či stavom až senzibilnej mystiky, nežracionalistickým postupom. Hoci ten prvý je oveľabližší Černého predstave o poslaní a funkcii poéziev spoločnosti, aj ten druhý ho svojím spôsobompriťahuje a dokáže sa doň empaticky vcítiť. Vanovič:„...vie empaticky porozumieť i básnikom, ,pre-kliatym’ a démonickým... (vie pochopiť – pozn. I. M.)tých personalisticky nedocelených, nezjednotenýcha neporiadkových – Verlaina, Rimabuda, Lautréa-monta, Apollinaira, R. Daria a iných – dokazujúc, žemá vyvinutú vnímavosť a zmysel nielen pre valéryovskýporiadok krásy, ale i rimabudovský krásny nepo-riadok...” (str. 217). Áno, je tu určitá rozpoltenosťi nejednoznačnosť. Ak na jednom mieste (Studiea eseje z moderní světové literatury, Praha 1969, str.84) vraví Černý o Apollinairovi, ktorý sa stalz nedorozumenia – namiesto Bretona – kultovým bás-nikom našich nadrealistov, že „...není vlastně velkýmbásníkem...”, na inom mieste (takmer so súhlasom)pripomína, ako práve Apollinaire prišiel s objavomo tom, že „...básnické dílo je skutečnost svého druhu,autonomní, z objektivního světa po vůli čerpající látku,jinak však na něm nezávislá, s vlastním zákonemveskrze duchovního původu; je realitou nové kvality,jedinečným a neopakovatelným stanoviskem zaujatýmlidskou svobodou k světu a životu...” (Studie a esejez moderní světové literatury, Praha 1969, str. 88).

Pravda, k uvedenému citátu, odvolávajúcemu sa na Apollinairove Prsia Tiréziove, by sa dal ihneď uviesťaj doplnok – z toho istého Apollinairovho predhovoru,na ktorý sa V. Černý odvoláva: „Ostatně divadlonaprosto netlumočí život, jako kolo není nohou. Pročežje zajisté oprávněné, podle mého mínění, vnášeti

86

r e c e n z i edo divadla nové ohromující estetiky, které zdůrazňujía zvyšují okázalost výpravy...” (G. Apollinaire: PrsyTiresiovy; vydal J. Fromek, Praha 1926, str. 13 – 14).

Pre nás, niektorých neosurrealistov, ktorí v sebes prekvapením nachádzame ochotu takmer prisahaťna niektoré nové či staronové biblie avantgardy, jerozhodne zaujímavé konfrontovať Černého poznámkya úvahy o avantgarde so svojimi predstavami.Základná východisková pozícia (avantgarda =pokračovanie romantizmu), s akou sa uňho stretá-vame, môže sa zdať príliš poplatná bergsonizmu, pre-tože si málo všíma a zdôrazňuje to, čo je na avant-garde XX. storočia kvalitatívne nové, čo ovplyvniloa určilo tvár umenia tohto storočia. Je pravda, žei avantgarda vyšla z určitých objavov a výdobytkovstaršieho umenia či starších generácií. No oveľadôležitejšie je (pre nás), že tieto východiská radikálneprehodnocuje a podstatne mení, čím vyjadruje aj svojgnozeologický postoj k vonkajšku a svetu. A – vlastne –systematicky posúva do popredia iracionálno –intuitívnu (podľa Černého dionýzsku) stránku. To sa,pochopiteľne, odráža aj na výrazových prostriedkoch avantgardy.

V úvahe o (nutnej) abstraktnosti jazyka uvádzaČerný niektoré pozoruhodnosti z básnickej praxe:„Schopenhauer, dokládaje se Homerem a Goethem,tvrdí, že epiteta básnická mají moc abstraktní rázpojmu zmenšovať až do názornosti...” (Ideové kořenysoučasného umění, str. 16). Básnická prax – siahajúcadokonca až k slovenským nadrealistom – plne pod-poruje toto Schopenhauerovo (Černého) tvrdenie.„Spojenie substantíva s adjektívom (= s epitetom,pozn. I. M) má samo osebe veľa vnútornej sily, ktorápodfarbuje primeranou náladou nadrealistický verš,”napísal svojho času v práci Slovenská nadrealistickápoézia (Matica slovenská, Martin 1949, str. 76) MilošTomčík a ešte predtým konštatoval: „...spojenie adjek-tíva so substantívom z protikladných významovýchoblastí je u nadrealistov dôležitou zložkou estetickéhokánonu. Je principiálnym sémantickým elementoma určuje aj pomer nadrealizmu k empirickejskutočnosti...” (c. d., str. 75). Tomčíkove tvrdenia sadajú ľahko doložiť príkladmi. Tie súčasne ukazujú, akon a d r e a -listická (surrealistická) poetika zásadne funkciu epite-ta prehodnotila a dala mu – v porovnaní s predchádza-júcimi básnickými školami – úplne iný rozmer tým, žeracionálnu zložku epiteta buď na minimum potlačila,alebo úplne ignorovala (pruhovaná panna, rozkvitnutémŕtvoly, ohnivá perina, spravodlivé ňadrá, ametystovýkoláč, modrý žĺtok, oxydovaná nádeje – R. Fabry;kokainové hviezdy, sépiovitá panna, indigové dlane,zbičovaný úsvit, hodvábna choroba, žiarlivé stromy,kamenní milenci, námesačný vlak – V. Reisel; vodné

hviezdy, smädné žily – J. Brezina; ryšavá chôdza,kľukaté slzy, nemanželské básne, územčisté hviezdy –Š. Žáry; ohlodané barly, magnetický prsteň, šialenýkvet – P. Bunčák; ozubené údy, kvitnúce kamenie,hnijúce čelo, hysterické prsníky, modrý kôň – J. Lenko;arabská predtucha, mrazový fagot, rúhačské gejzíry,šialené konáre, vykoľajená kaplnka, šedivý spánok – I.Kupec).

V kapitole Od futurismu do surréalismu venujeČerný pozornosť básnickému obrazu, resp. metafore.Je trochu prekvapujúce, že nič pri tejto príležitostinehovorí o tom, že surrealizmus (resp. Breton) prišielaj tu s novým, zásadne prehodnocujúcim chápanímmetafory (básnického obrazu), ktorá sa stala čistýmvýrazom podvedomých pochodov, zbližujúcich dveveľmi vzdialené, nesúmerateľné skutočnosti a odmie-tajúca spoluúčasť racionality a logiky na tvorbe bás-nického obrazu. Tak, ako o tom hovoril svojho časuReverdy, ktorého Breton v prvom manifeste surrealiz-mu citoval a komentoval: „L´image est une créationpure de l´esprit. Elle ne peut naitre d´une compara-sion mais du rapprochement de deux réalités plus oumoins éloignées. Plus les rapports des deux réalitésrapprochées seront lointains ej justes, plus l’imagesera forte – plus elle aura de puissance émotive et deréalité poétique...” („Obraz je čistý výtvor ducha.Nemôže sa zrodiť z porovnania, ale z priblíženia dvochviac alebo menej vzdialených skutočností. Čím viacbudú vzťahy medzi dvomi skutočnosťami vzdialenejšiea určitejšie, tým bude obraz silnejší – tým viac v ňombude emotivity a básnickej reality...” – A. Breton:Manifestes du surréalisme, Gallimard, Paris 1990, str.31.) Pri tomto spontánnom stretnutí dvoch vzdialenýchpredstavových rovín vyšľahne potom nečakaná iskra –svetlo obrazu, na ktoré sme neobyčajne citliví.

Hádam by bolo pri tejto príležitosti dobrépripomenúť, že Černý bol – napriek výhradám – vynika-júcim poetológom a literárnym teoretikom. Spomeňmelen niektoré state z jeho Eseje o básnickém baroku(Orbis, Praha 1937), kde – najmä v závere (str. 125 –137) – predkladá čitateľovi podrobný rozbor výra-zových prostriedkov barokovej poézie. Vanovič o tejtopráci V. Černého hovorí, že je to „...zásadná a hustápráca, oproti súdobým českým – s výnimkou Šaldua Kalistu – nastoľujúca a ozrejmujúca základný prob-lém, ,co vlastně baroko jest´...” (str. 173). Možno lenstručne pripomenúť, že táto esej V. Černého sa užv čase svojho vzniku stretla s priaznivým ohlasom, akoo tom svedčí aj referát Arneho Nováka Problémybarokního básnictví (Lidové noviny, 25. VII. 1937, str.9), kde sa o. i. vravelo: (Václav Černý) „...dovedenakresliti živě, jasné a osobitě individuální podobiznu(sv. Teréza, Tasso, Gongora, d´Urfé, Milton), ale umítaké konkretisovati celé myšlenkové proudy, zahrnující

87

r e c e n z i erozsáhlejší skupiny...”

Vanovič dobre vie o týchto dispozíciách VáclavaČerného aj o tom, že Černý je dôverne oboznámený so všetkými nuansami verša. Niektorí z nás tiež ne-zabúdajú na Černého štúdiu K eufonii básnickéhoslova (Kritický měsíčník, roč. IV, 1941, str. 200 – 210),kde na textoch Reného Chila, Victora Huga, Emila Ver-haerena, ale aj P. B. Shelleyho, Mathewsa Arnolda, J.M. Lermontova, R. M. Rilkeho, J. Horu, J. Palivca a V.Holna nás podrobne oboznámil s funkciou a posta-vením eufónie – a vôbec melódie – vo verši. Dosť kri-ticky sa vtedy vyslovil o Holanovom verši, o ktorom o. i.napísal: „Má hojnost hláskových efektů, neboť je zřej-mě hledá, a málo eufonie, málo sugesce hudební...”Záver tejto štúdie bol – v súlade s koncepciou poéziea umenia V. Černého – rigorózny: „Podstatou řeči jeznamenat. Slovo, jež znamená, může znít i hudbou;slovo, jež míní pouze znít hudbou a nechce už nebonemůže znamenat, nemůže a nedokáže ani zazpívat.Zvukový efekt slova, zbaveného své esenciálni funkce:být významem, mění se v sluchovou grimasu...”(Kritický měsíčník IV/1941, str. 210).

Ak sme teda v niektorých predchádzajúcich riad-koch hovorili o tom, že Václav Černý nedocenil novosťavangardného umenia XX. storočia, mali sme na mysli,že nedocenil najmä kvalitatívny prínos avantgardnéhoumenia, spočívajúci o. i. aj v zásadnom prehodnoteníestetického ideálu predchádzajúcich období. Hoci išloo pohyb viditeľný už v XIX. storočí, stal sa zreteľnýnajmä na začiatku XX. storočia v spätosti s nástupomfuturizmu, dadaizmu a surrealizmu. Ak bola staráestetika estetikou harmónie a súladu, avantgarda sapokúšala o hľadanie estetiky novej kvality, ktorá bola(aspoň spočiatku) vzburou proti estetike starej har-mónie a starého súladu. Estetika avantgardy bola ajhľadaním novej harmónie a nového, iného súladu,o ktorom čosi vytušil už F. X. Šalda. V eseji Nepokoja nejistoty evropské (Šaldův zápisník II, č. 2 – 3 , říjen1929, str. 58) doslova napísal: „Toto nové uměníharmonisační bude ovšem pracovati s polohami,kterých ani neznalo, ani netušilo staré uměníharmonisační; bude rozváděti kakofonie a disonancetakové síly, o níž se ani nesnilo harmonisátorůmstarým...” Práve túto cestu (popri všetkých svojich šar-latánstvach a bláznovstvách) naznačil už Marinettihofuturizmus, keď prichádzal s estetikou prekvapenia čišoku. Aj Tzarov dadizmus išiel touto cestou – noskončil vlastne v totálnom odmietnutí umenia akotakého. Chcel ho nahradiť poetikou šoku, prenesenoudo bežného života. Lebo život – podľa chybnej premisydadaistov – nijaké umenie (= ukojovanie estetickéhosmädu) vlastne nepotrebuje. Bol to až surrealizmus,ktorý uskutočňoval požiadavku Václava Černého z jehotextu Perspektivy evropského neoklasicismu (1930),

na kto-rú upozorňuje Vanovič: „Avantgardy... nemajúzotrvávať na dosiahnutom, ale – bergsonovsky – vyvíjaťsa: rozmontované prvky skladať do nového celku akonovej harmónie; v labyrinte pocitov hľadať svetloa cestu, nevzdať sa však ani rozmontovaných prvkov,ani onoho labyrintu; sú novoobjaveným územím, son-dami do jeho neznámych hĺbok...” (str. 269). Aksurrealizmus začal skladať rozmontované prvky „donového celku” a „novej harmónie”, išlo naozaj o novúharmóniu. O – opätovne – zásadné prehodnoteniestarého (v tvorbe), ale súčasne aj o návratk prameňom ľudskej imaginácie. O očistenie odnánosov. O harmóniu (= súlad) s tými alogickýmia inými prvkami, ktoré sú hlboko v našom podvedomí(Freud). Tam, kde si libido dravo hľadá svoje ukojeniebez rozdielu prostriedkov a miest, ktoré mu ho posky-tujú (aj preto je krása a ukojenie estetického smäduv takej dramatickej blízkosti rýdzo erotických, sexuál-nych pudov). Možno len dúfať, že pod (citovaným)„hľadaním svetla” sa nerozumie pre-nos autentických záznamov ľudského vnútra do logic-kej a racionálne prehľadnej stupnice. Veď logikou pod-vedomia je nelogika – známa aj zo surrealistických tex-tov. Tie sú iba určitým výrazovým prostriedkom, na-smerovaným k tomu percipientovi, ktorý je otvorenýrovnako, ako tvorca diela. Práve stretnutím týchtodvoch pohybov vzniká oná iskra, o ktorej vravel Breton.Práve táto „iskra”, vznikajúca spojením dvoch vzdi-alených predstavových rovín, je onou estetikou novejkvality.

No surrealistický automatický text (tak ako napr.automatická abstraktná maľba či iné podobné dielo)nás upozorňujú ešte na čosi iné. Psychoanalytik CarlGustav Jung vo svojich textoch Archetypy a kolektívnenevedomie upriamuje našu pozornosť na zaujímavúskutočnosť. Pri definovaní pojmu „archetyp” prišieltotiž k záveru: „Kolektívne nevedomie sa nevyvíja indi-viduálne, ale sa dedí. Pozostáva z preexistujúcichforiem, ktoré sa až sekundárne môžu stať vedomý-mi...” (C. G. Jung: Archetypy a kolektívne nevedomie, I. časť, Košice 1998, str. 54). Ak túto tézu domyslímeešte ďalej, ako ju domýšľa a rozvíja Jung, môžeme sipoložiť otázku: Ak si v ľudskej bytosti „pamätajú” svojuminulosť napr. chemické prvky, molekuly a bunky,nemôže existovať aj pamäť našich psychických prvkov,ku ktorým sa môžeme dostať cestou absolútnejotvorenosti, potlačením (hoci len dočasným) racionali-ty a logiky (čo je len iné meno pre vnútornú cenzúru)?Surrealistické texty (takisto ako abstraktná maľba)nemusia byť potom iba artefaktmi, ale aj vzrušujúcimidokumentmi nielen o našej (osobnej) psychickej minu-losti, ale aj o tom, čo si naša oslobodená pamäťzapamätala z toho praveku, v ktorom sme boli ešte

88

Slovenské myslenie o prekla-de má už za sebou istú, možnopovedať, generačnú etapu vý-voja, ktorá si určite zasluhujepozornosť novej, nastupujúcejgenerácie bádateľov v oblastitranslatológie. Pomaly nastalčas, keď treba bilancovať,hodnotiť či prehodnocovať.Sloven-ská veda o preklade už píšesvoju históriu, stáva sa objek-

tom historického výskumu, ktorý v 90. rokoch 20.storočia rozbehol tím vedec-kých pracovníkov Ústavu svetovej literatúry SAV v Bratislave v rámci svojej grantovej úlohy najprv podvedením K. Bednárovej, neskôr M. Kusej.

Zmapovať a zhodnotiť vývoj myslenia o prekladena Slovensku je iste potrebný a záslužný čin, pretožehistorický pohľad nám umožňuje nové, plnšie videniedanej problematiky. Viac ako desaťročná neúnavná

práca kolektívu vedeckých pracovníkov Ústavu sve-tovej literatúry SAV v Bratislave priniesla ovocie v po-dobe série zborníkov K otázkam teórie a dejínprekladu na Slovensku, ktoré obsahovali mnohé pod-netné štúdie, častokrát kritické či polemické. Ďalšímúspešným počinom je práve recenzovaná antológiaChiméra prekladania, ktorá sa nedávno dostala na náš knižný trh. Antológia slovenského myslenia o preklade je prvou časťou trojdielneho knižného pro-jektu a jej cieľom je — podľa editorky DagmarSabolovej – „ poskytnúť obraz o základných vývojovýchtendenciách slovenského myslenia o preklade prereprezentatívne účely v medzinárodnom kontexte, alebyť aj inštruktívnym doplňujúcim materiálom v peda-gogickom procese” (s. 5). Tento projekt by mal maťpokračovanie v ďalších dvoch antológiách, ktoré sabudú týkať problematiky prekladu poézie, prózy adrámy.

Postupné vydanie publikácií hodnotíme akozaujímavý počin sústrediť v troch dieloch to najpod-statnej-

r e c e n z i e

C h i m é r a p r e k l a d a n i a ?

CHIMÉRA PREKLADANIA .

Anto lógia s lovenského

myslenia o preklade IBratislava, Veda,

vydavateľstvo Slovenskejakadémie vied 1999

Ed. Dagmar Sabolová.

súčasťou hmoty alebo (dokonca) Vesmíru. Ak námpreto niektoré obrazy abstraktných maliarov môžupripomínať pohľad do vnútra hmoty cez elektrónkovýmikroskop, nemusíme sa nutne mýliť. Ozaj to môže byťpohľad do vnútra hmoty, ako si ho v nás zachovalanaša praveká spomienka. Spomienka, uchovanáv hlbinách nášho archetypálneho nevedomia(podvedomia), z čias, keď sme boli aj my iba časťouhmoty. Ale to už sú súvislosti, v ktorých odbiehameď a l e k o od recenzovanej knihy.

Tá – a to treba zdôrazniť – je výrazným činom,ktorým sa prezentuje slovenskej i českej kultúrnej ve-rejnosti taký široko literárne i filozoficky erudovanýautor, akým je Július Vanovič. Prezentuje sa akovýrazná a eticky neskorumpovaná kritická osobnosť,pracujúca nielen so širokým rozhľadom, ale aj s kul-tivovaným nadhľadom, nebojaca sa kráčať aj po ne-vyšliapaných chodníčkoch (patrí napr. medzi prvýchslovenských kritikov, ktorí využívajú aj výsledky psycho-analytických postupov). Jeho vzťah k V. Černému – akoto cítime – je osobne zaujatý. Veď mnohé z toho, čopostihlo Černého, prežil aj Vanovič. No napriekvšetkým sympatiám, ktoré Vanoviča k Černému pútali,nenapísal o ňom knihu s lokajsky zhrbeným chrbtom,v postoji, ktorý by všetko na Majstrovi len odobrovala schvaľoval. Týka sa to aj tých častí knihy, v ktorých sa

dotýka Černého približovania sa k marxisticko-socialis-tickým ideálom. Mnohí z nás sme prešli týmto obdobíma mnohých z nás poznamenalo a zmiatlo. Dnes, po skúsenostiach, ktoré s komunistami a „komuniz-mom” máme, vidia sa nám niektoré predstavy VáclavaČerného o socializme a komunizme až neskutočnebizarné a zvláštne. Javí sa nám ako posledný Mohykántoho nešťastného poblúznenia, ktoré kedysi – najmäpo prvej svetovej vojne – tak deštruktívne nakazilointelektuálov západnej Európy. Na otázku o tom, čo hovlastne delí od komunizmu, odpovedal v roku 1946Václav Černý slovami: „Co mně tedy vlastně dělí od komunismu, ptáte se? Opravdu nic. Kromě několikapropastí...” Aj keď sa snažil tieto priepasti prekročiť –nepodarilo sa mu to, lebo sa to jednoducho podariťnemohlo. Dobre o tom – s priateľskou jemnosťou a takt-nosťou – vraví Vanovič: „Personalistický socializmus –u Gida, u Horu, u Šaldu, u V. Černého a i. – existovallen v ich hlavách, v skutočnosti sa nikde a nikdy neko-nal, pretože sa konať nemohol...” (str. 208). Trpkéslová – najmä ak si predstavíme, čo všetko Černý.práve za socializmu, musel pretrpieť a prežiť.

Kniha Júliusa Vanoviča Osobnosť Václava Černéhoprináša mnoho podnetov na zamyslenie. Nie je možnédotknúť sa všetkých oblastí a aktivít, ktoré sa s menomVáclava Černého spájajú – aj preto treba tieto riadkychápať iba ako skromné marginálie na okraj dielaveľkej osobnosti. Dotýkajú sa iba čiastkových problé-mov – lebo inak to ani nebolo možné. Václav Černý bol

89

čím sa umocňuje jej zámer, možnosti využitia prereprezentačné účely v medzinárodnom kontexte.Určite by nebolo na škodu uvažovať aj o jednomreprezentačnom zborníku slovenského myslenia o pre-klade v cudzom jazyku, povedzme v angličtine, čo byslovenskej vede o preklade určite pomohlo dostať sahlbšie do medzinárodného povedomia. Určite si tozaslúži.

Antológiu stmeľuje úvodná hodnotiaca štúdiaDagmar Sabolovej Chiméra prekladania, v ktorej pred-stavuje a hodnotí filozofické východiská a základnépojmy komunikačnej teórie prekladu, výrazový aspektkomunikačnej teórie prekladu, historický rozmer teo-retického myslenia o preklade na Slovensku a me-dzinárodné nadväzovanie slovenskej teoretickej školyprekladu.

Podľa slov autorky úvodnej štúdie zámeromantológie bolo, aby v nej „boli zastúpené základnésmery jednak v ich diachrónnom slede a nadväzovaní,jednak v synchrónnej súčasnej palete” (s. 19). A ďalejkonštatuje, že „hoci sa neraz rozchádzajú v termi-nológii, myšlienkami sú príbuzné” (s. 19). Zisteniatýchto štúdií podľa D. Sabolovej poukazujú na prob-lematiku súvislostí literárnych a prekladových medz-níkov. Cez Popoviča a Ďurišina sa dostávame v sú-časnosti k skúmaniu fenoménu recepčnej tradície,vnímania a prekonávania prahu cudzosti.

Chiméra prekladania – Antológia slovenslého my-slenia o preklade I dáva určite nový podnet na za-myslenie nad históriou o preklade na Slovensku.Základné štúdie, ktoré boli roztrúsené v mnohých,dnes už možno aj ťažšie dostupných publikáciách,sústreďuje, a tak umožňuje čitateľovi urobiť si ucelenýobraz o vývoji a stave slovenského myslenia o pre-klade. Sústrediť najvýznamnejšie práce z tejto oblastibádania na Slovensku je šťastná myšlienka, ktorá sa v podobe tohto prvého zväzku antológie začalanapĺňať. Veríme, že ďalšie dva pripravované dielyúspešne dotvoria celkový obraz slovenského mysleniao preklade vo všetkých jeho dimenziách.

šie a teoreticky najpodnetnejšie, čo za obdobie exis-tencie teórie prekladu, a najmä umeleckého prekladu,vzniklo. Dagmar Sabolovej sa podarilo „zozbierať” štú-die, ktoré z hľadiska historického vývoja vedy o pre-klade na Slovensku možno považovať za zásadné.

Štúdie zaradené do antológie sú zoradenéchronologicky, čím sa podčiarkuje vývoj, ktorým teóriaprekladu na Slovensku prešla. Editorka ich člení do troch tematických okruhov: I. Všeobecné teoretickévýchodiská, II. Literárnohistorické a interpretačnévýchodiská a III. Medzinárodné usúvzťažňovanie slo-venského myslenia o preklade.

V prvom okruhu sú sústredené štúdie zo zborníkova kapitoly z monografií, a to Dionýza Ďurišina (Prekladako forma recepcie a Umelecký preklad v medzinárod-nom kontexte), Antona Popoviča (Metodologické akomparatistické otázky prekladu), Evy Preložníkovej(Komunikačná koncepcia prekladu a zahraničnýkontext), Braňa Hochela (Koncepcia – metóda – post-up), Libuše Vajdovej (Recepčná tradícia a preklad) aBogumily Suwara (Intertextualita – úloha preprekladateľa?).

V druhom okruhu sa nachádzajú state Jozefa Felixa(Slovenský preklad v perspektíve histórie a dneška),Miloša Tomčíka (Preklad a národná literatúra po roku1945), Eugena Paulinyho (Konštantín Filozof ako teo-retik prekladu), Dagmar Sabolovej (Viacnásobnýpreklad a jeho funkcie v národnej kultúre), KatarínyBednárovej (Teória prekladovej série) a Márie Kusej(K východiskám prekladu nespisovnej lexiky).

Tretí okruh vybraných prác obsahuje štúdie, ktorésa venujú medzinárodnému usúvzťažneniu sloven-ského myslenia o preklade. Do tohto okruhu editorkaD. Sabolová zaradila štúdie Dušana Slobodníka(Sémantika a preklad), Petra Zajaca (Tvorivosťprekladu) a Mariny Čarnogurskej (Úskalia prekladuideografických literárnych textov). Antológia obsahujeaj pomerne rozsiahle anglické resumé všetkých prác,

r e c e n z i e

90

Paralela medzi Supermanom a Nietzscheho übermenschom je do očí bijúca a kebysom ju tu spomenul, hlboko podcením čitateľa. Preto ju tu nenájdete.

Komiks nemožno predstaviť v obmedzených priestoroch rubriky Made in... kom-plexne. O celostnosti nehovoriac. Prijmite preto fragmentárne premýšľanie o komikses vedomím, že asi naozaj nemožno prevliecť živú ťavu uchom ihly.

„Komiks” ako formálny jazykový znak je prvým problémom, s ktorým musí tento textstrácať čas. „Komiks” je nezmyselne poslovenčený variant anglického slova comicsa označuje relatívne prijateľnú mainstreamovú komiksovú produkciu, obsahujúcu rov-nako neškodné sofistikované príbehy „búrskych orieškov” (Peanut´s), ako i trochudrsnejšie detské komiksy (Tom a krysa, králik Bugs, Disneyho potvory) alebo úplnedrsné komiksy o vraždiacom „sociopatovi” Lobovi. Popri komikse/comicse sa môžemestretnúť i s označením comix, ale to sa podľa dohodnutého úzu vzťahuje len na špeciálne undergroundové komiksy, ktorých doménou je – pochopiteľne – odkrý-vanie tabu. Takéto comixami odkryté a prvotne spracované tabu sa potom (veď užvlastne nie je tabu) zväčša stane predmetom komiksového mainstreamu. Comixy kladúdôraz predovšetkým na silný príbeh, originálnu kresbu a „morálne” (alebo akékoľvekiné) posolstvo. Príkladom nech je dvojzväzkový comix o holocauste Maus od ArtaSpiegelmana, vydaný i v našich postfederálnych krajoch.

Komiks je fenomén, ktorý bez akýchkoľvek umeleckých ambícií dosiahol svojouabsolútnou úprimnosťou a systémovou naivitou postavenie jedného z najprogresívnej-ších mimoelektronických médií postmoderného umenia. Komiks nie je len okyptená li-teratúra alebo obohatený obraz, ale je to špecifický eklektický druh umenia, ktorý jepriesečníkom literatúry, filmu a výtvarného umenia, ale ani táto definícia nie je pres-ná. Komiks je komplementárne, úplne svojbytné umelecké médium, lebo najlepšievyhovuje dnešnému trendu bleskovo zobraziť a z hľadiska recipienta rovnako bleskovopochopiť meritum veci. Je to konglomerát, obsahujúci „pohľad na vec”, slovo adynamiku vývoja. To žiadny iný žáner neposkytuje. Film je príliš rozvláčny, literatúra nieje vizuálna a vo výtvarnom umení absentuje časovosť a lineárnosť príbehu. Komiks,

91

ako výsostne pragmatické médium, si môže vyberať len to, čo naozaj potrebuje. V komikse Bob postrelí Billa, Bill bleskovo reaguje, skáče cez sklenený výklad, ktorý sav daždi črepín triešti na prach, súčasne tasí deviatku, naťahuje ju a ešte počas skokuopätuje paľbu. Dopadá v kotrmelci zároveň s Bobom, ktorému guľka odtrhla kus hlavyaj s úsmevom. A toto všetko je stvárnené na štyroch obrázkoch. Recipientov pohľadtrvá pár sekúnd, za ten čas prečíta bubliny, prezrie si kresby, precíti emócie a ešte siodnáša zážitok. Niečo v ňom rezonuje. Pri neakčných scénach premýšľa a vníma zobra-zovanú atmosféru. Vylaďuje sa. Vo vnímateľovi, v jeho „duši” vyvolávajú tieto obrázkycelkom špecifické stavy. Fascinácia, šok, nadšenie, odpor... Tento radikálny prienikkomiksu do recipienta sa stráca v momente naladenia a obrázky a texty zľahkazačínajú tvoriť príbeh. V recepcii sa deje niečo iné, ako je nakreslené a napísané, a toje vlastne v konečnom dôsledku aj jednou z úloh „vysokého umenia”. Komiks svojouzdanlivou chaotickosťou odrádza nových, potenciálnych „komcipientov” (recipientovkomiksu). Selektuje. Nakoniec zostanú len tí, ktorí sú ho hodní. Človeku neznalémuveci sa zdá, že niečo také rozbité (dekonštruované?) nemôže dávať zmysluplný tvar.1

Komiks poskytuje „komcipientovi” možnosť sústrediť sa na detail. Jednotlivé zložkysú statické fragmenty, výrezy zobrazovaného, ktoré nasledujú po sebe vo viac-menejlogickom slede a až nakoniec, v kontextoch minulého a budúceho, sa stávajú dyna-mickými. Táto statická základňa umožňuje sústredenie na detail. Každý „komcipient”si môže určiť svoje tempo príbehu bez toho, aby sa stratil dynamický efekt. Preto samôžete zamerať na grimasu, odev, gesto, prostredie a objaviť tak nový rozmer komiksu– hĺbku. Tá je často priestorom pre intertextuálne zakotvenie vo vedomí „komcipienta”.Ktorýkoľvek detail môže, ale i nemusí odkazovať aj na niečo iné ako na nasledujúciobrázok.

Komiks dokáže – podobne ako trikový film – v rámci deja sprostredkovať také detai-ly, ktoré sa v skutočnosti nedajú staticky vizualizovať. Môžete vidieť letiaci šíp, náboj,heverom drvenú čeľusť a podobne. Komiks, ktorý vizualizuje estetické kvality násilia, jev určitom zmysle vrcholom simulovanej brutality, násilia a smrti. Detailné zobrazeniekrvavého besnenia komiksových postáv so všetkými priamymi vizuálnymi dôsledkamije jedným z najvýstižnejších príkladov vyjadrovacích možností komiksu. Brutálnykomiks je v takejto interpretácii generálom v ťažení proti majestátu smrti. To, akobagatelizuje smrť, poslednú determinantu, nemá v umení obdobu. A to je dobre, lebosmrť nie je naším fanúšikom, chce nás všetkých dostať – a nakoniec sa jej to vždypodarí. Nemáme možnosť ubrániť sa jej, ale môžeme ju i vďaka komiksu zbaviťvšetkých iných významov okrem estetického.

Pochopiteľne, komiks a comix nie je len o nemotivovanom násilí, ale jeho predme-tom sú všetky mysliteľné príbehy najrozmanitejších realít. Čokoľvek môže tvoriť komiks,možno nudný, ale komiks. Keďže neexistujú hranice, okrem hraníc fantázie, do komik-su sa dá pretransformovať akýkoľvek príbeh. A vôbec nemusí byť zmysluplný. Pretožev prípade komiksu je cieľom nie obsah, ale jeho forma. Formálne prevedenieakéhokoľvek kompaktného príbehu do obrázkov a bublín však ešte nie je komiksom.Takáto predstava je nielen naivná, ale i hlúpa. Komiks je rovnocenný kompilát jazykaobrázka a jazyka textu, ktoré sú navzájom podmienené. Podstata je v tom, že texti obrázok obstoja aj samostatne, ale skutočnú kvalitu jedného i druhého mámemožnosť vnímať až v ich symbióze.

Komiksy sú v konečnom dôsledku len ďalšou formou metapríbehov produkovanýchľudstvom odnepamäti. Sú to výpovede z oblastí, ktoré nemajú s ontologickou realitoupodpísanú exkluzívnu zmluvu o autorských právach. Semiotik–laik nájde v komiksochpodobné formálne i obsahové znaky ako v mýtoch, rozprávkach a povestiach. Absenciakonkrétnych ukotvení v časopriestore našej reality sa vytráca v mýte o Sizyfovi rovnako

92

ako v komikse o Batmanovi. Všetko sa to deje niekedy a niekde, ale málokedy presnevtedy a presne tam. Príbehy komiksových hrdinov, podávané paralelne v jednotlivýchedičných radoch (zošitoch), pripomínajú sujetovú spleť dobrodružstiev najrozmanitej-ších mýtických bohov a héroov. Ak jednotlivé božstvá definujú ich atribúty, rovnako pod-mienené sú i komiksové postavy. Každý hrdina je len tým, čím ho vymedzujú jeho špeci-fiká. Hermes je posol bohov a poznáme ho podľa okrídlených kristusiek. Batman jetemný pomstiteľ a poznáme ho podľa sexi overalu a netopierej masky. Dionýzos jeantické synonymum opitej zábavy a poznáme ho podľa tackavej chôdze a ratolesti révy.Lobo je psychopatický zabiják a vieme to podľa reťaze s hákom a prežitého metalis-tického kostýmu. Takto by sme mohli pokračovať až k Thorovi, ktorý je rovnaký v mýtochi v komikse. Na tomto mieste sa vytvoril priestor pre ďalšieho komiksového drsniaka,ktorý sa práve na základe spomenutého rodí v mojej mysli. Je to náš, v ľudovej sloves-nosti zrodený Jánošík. Vo dne nedoštudovaný pastier duše, v noci zbojník, ktorý chu-dobným dáva to, o čo ozbíjal bohatých. Muskulatúra hôrneho chlapca na prasknutienapína ľudový kroj. Pandúri, rozporcovaní na anatomické fragmenty, sa všade vôkolváľajú v kalužiach krvi. Košieľka vyšívaná, opasok vybíjaný, pištoliek dvojo, gate, krpce,v nich chlap ako jedľa rastený, hlava s vrkočmi, klobúčik fešácky posunutý na bok.Valašku len tak, spakruky na dva palce zatne do trámovia v krčme a mocným hlasomzvolá (text v bubline): „Krčmár! Trúnok naľej, bo pípeť ma mocne morí!!! Bisťu Bohu,stostrieľtidodušepáralo!!!” A pôvodný slovenský comix, pretkaný folklórnymi moment-mi, je na svete a s ním i prvá slovenská popkultúrna ikona. Ako libreto by sa ideálnehodila Bottova Smrť Jánošíkova.

Komiks má svoju vlastnú tvár v USA i v Európe, ale najbizarnejšie sa na nás škeríz Japonska. Reč bude o mange, špecificky japonskej výrazovej komiksovej forme.Vyznačuje sa masívnym rozsahom a širokou epickou potenciou, absenciou farieb (od-tiene čiernej a bielej, pochopiteľne, neberiem do úvahy), originalitou pohľadu na zobra-zované a predovšetkým detailným fázovaním najelementárnejších úkonov, či už ideo smrkanie nosa, alebo o nabíjanie brokovnice so skladacou pažbou. To, vďaka čomuvšak mangu zaručene identifikujete, sú jej postavy. Poväčšine sú to devy „lepých”tvarov a s detskými tvárami, ovešané nie orientálnymi šperkami, ale strapcami detailnerozkreslených zbraní všetkých mysliteľných kalibrov. Predovšetkým vďaka tomu jemožné fanúšikov tohto druhu komiksu charakterizovať ako militantných, epiku milujú-cich pedofilov v ilegalite.

Komiks ale nie je len hlbokomyseľný comix, mainstreamový komiks a eroticko-loli-tovská manga. Je to i svet krátkych, väčšinou trojobrázkových brilantne vypointovanýchpríbehov. S touto tvárou komiksu sa stretol naozaj každý. Reč je o stripoch –komiksových „anekdotách“, vychádzajúcich v dennej tlači. Tu sa zrodil Garfield,spomínané Buráčiky (Snoopy, Charlie Brown & company), ale i menej známy geniálnyfabulátor nulových príhod Red Meat.

Toto o komikse musí na začiatok stačiť.

POZNÁMKA:1 Kurzívou vysádzaná časť textu je parafrázovaním myšlienok z úvodníka O. Nef fa Jsme jedné krve, ktrorý vyšiel v pe-

riodiku CREW, roč. 1., 1997, č. 1, s. 3.

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA:Produkcia vydavateľstva Crew; produkcia vydavateľstva Barlow; produkcia vydavateľstva Julit s. r. o. – XXX comix; Sabin,

R.: Comics, Comix & Graphic Novels. A History of Comic Art. London, Phaidon Press Limited 1996; Herson, P.: MarvelUniverse. New York, A Times Mirror Company 1996.

93

V KUBISTICKEJ NÁLADE

(31. 03. 1993) Najbližší priatelia Picassa a Braqua sa ihneď nalepili na novovyvinutý štýla vstúpili do dejín umenia ako „veľkí” kubisti. Spomínam si, že to boli Gleizes, Leger a eštektosi (dovedna ich, myslím, bolo päť). Ďalší umelci sa osmelili trochu neskôr a niektorí z nich celkom nepochopili tzv. kubistické videnie. Ich maľby boli menej isté, menej štýlovočisté a teória umenia ich neskôr zaradila do skupiny tzv. „malých” kubistov. V tejto chvíli asiniečo pletiem, predsa „veľkí” kubisti sú Picasso a Braque a menovaní Gleizes, Leger, patriak „malým”. Ale ani to nebude celkom ono.

Dosť na tom, prví dvaja kubizmus vymysleli a ďalší viac-menej odkukávali. Picassov aBraqueov kubizmus je hodnotený najvyššie, ale diela Gleizesove sú už hodnotené podstatnenižšie. A to aj v prípade „umeleckej” kvality a aj v prípade obchodu s týmito obrazmi. Na tomsa snáď dohodneme, nie?

Tým však nič nekončí. V kubistickom štýle maľovali desiatky, ba stovky umelcov a tosúčasne s Picassom a Braqueom…

…A ako ďateľ budem sledovať tento problém (aj keď sa na ďatľa podobám len čiastočne).Červík, ku ktorému sa ďateľ chce dostať, je problém a ten treba objaviť a prehltnúť, aby zmi-zol navždy.

(29. 12. 1998) Teda Picasso lomeno Braque a tiež Gleizes a dosť. Ale – Leger? IstePicasso. Leg… Nie, nie! Gleizes nie je = Picas-so. Pica (Braque)… Talent? Lomeno. Pi. Br. Gl./Leg. - slabé. Pic. = tal. QUE = alebo non BR. SSO. GL. BR! Quasimodo. Ale! Pic., od-skoč.Lomeno. Pourquoi pas? Eiffel. Seina. Lomeno. Leg. – nepat-rí!!! Na jedno kopyto. Pic. Br…QUE!!! Lomeno. Škrt. CAFÉ. Lomeno. Lomeno 47 krát. Montmartre. Lom. En. O.

94

AD: JULO POTOCKÝ: NAIVITA A ZASLEPENOSŤ; ROMBOID 2/2000Protestujem! Protestujem proti článku Júliusa Potockého. Áno, je to môj kolega, ale

nevolá sa Potocký. Keďže aj jemu sa podarilo z posledných síl akej-takej slušnostizachovať diskrétnosť, nebudem ani ja indiskrétna a neuvediem jeho pravé meno.Nech si ostane v anonymite, v tej anonymite, v ktorej ma ponechal.

Inak, ten jeho list je číre zverstvo. Ako si to mohol dovoliť? Áno, zaujíma ma lite-ratúra – no a čo? No a čo, keď s ním trochu pri káve podebatujem o knižkách, ktorési požičiavame? To ešte neznamená, že ma sexuálne priťahuje. Mňa sexuálne priťa-huje len môj manžel a to, že dobre vyzerá, veď chodí do fitnessu, a dobre zarába maochráni od zvyšku pokušení. Nepotrebujem ja spoločnosť iných mužov.

Svojho kolegu, volajme ho naďalej Potockým, vnímam asexuálne, teda jeho spoloč-nosť využívam naozaj iba na debaty.

Čo o mne tvrdí, to si iba z duše prdí! Verte mi, je to úchyl, chcel by ma dostať do tejjeho zaparenej postele. Ešte to! A psychologicky ma vykresľuje tak, ako mavykresľuje, iba zo závisti a z úchyláctva. Je to slintoš!

Nie je pravda, že som zbabelá a že naletím sladkým slovám. Prezrádza o mne, čočitateľsky preferujem. To ako keby vystavoval na verejnosti moje prádlo! Osobnéčítanie takto vyvešať na šnúru? Kde má ten tvor boží nejaký takt? Povedzte, ako môženiekto napísať tak otvorene o žene, že je hlúpučká? Som naivná, áno, priznávam, aleto je také normálne, ženské! Ale využiť médium literatúry na takéto sprosté zneva-žovanie!? Keďže je Potocký úchyl, všetko si vykladá inak – moje nadšenie a sympatiesi hneď vykladá ako snobizmus! A to, že niektoré veci spochybňujem a vyzývam k za-mysleniu a že mám nespochybniteľné sociálne cítenie, čo je na tom zlé?

Vážená redakcia! Neviem, akú tam máte selekciu čitateľských listov, ale zdá sa, žedosť slabú. Na vašom mieste by som k listom pristupovala pozornejšie. Neviete, komusvojím správaním ublížite. A to predsa nechcete, však? V mene originality nemusítenutne obetovať aj slušnosť.

Beáta T., Šaľa

NEZNESITEĽNÁ ĽAHKOSŤ DŽEZÍKAMáte uvedené, že sa orientujete nielen na literatúru, ale aj na umeleckú komu-

nikáciu a interdisciplinaritu. To druhé tak zhruba tuším, čo asi môže byť, no to tretievôbec nie. A tak si teda myslím, že sa tam vmestia širšie kultúrne aktivity, čo ja viem,film, divadlo, hudba, né? Takže nepíšem vám teraz vo veci literárnej, ale viacnekultúrnej, teda inomediálnej, čiže vo veci hudobnej.

Bol som na koncerte. Teraz sa nosí taká divná zlúčenina podivného, mierne natvr-dlo sa tváriaceho stredného rocku (Dire Straits) a odľahčeného, pomalého, akožepohodového, nedbalého džezíka, situovaného kdesi medzi manželmi Gilbertovcami aTomom Waitsom a jarnou trávou. Už tušíte, o čom, o kom hovorím? Áno, sú to oni, topodivné združenie okolo dvojmetrového comingoutového narkomana, perfekcionalis-tického producenta a basistu s maďarsko-cigánskym priezviskom a tučnejúceho

š p a c í r (Z l i s tov naš ich č i ta te ľov)

95

gitarového virtuóza – skôr by sa však hodilo pomenovanie viťúza – s takoupriemernou invenčnosťou a finálnym soundom, že aj sultán britského bieleho (banál-neho) bluesu by sa zaň nehanbil.

Ale nechajme hudbu hudbou – každému sa páči niečo iné a možno títo chalani súpre niekoho bohmi alebo aspoň šamanmi. Koniec koncov, aj mne sa páčili, až kýmsom ich neuvidel naživo. Toľko arogancie na takom malom priestore som ešte nevi-del. Čo si náš gitarový mág myslí o sebe? Že je nesmrteľný? Nesmrteľnosť na Sloven-sku? To sem predsa ešte nedorazilo. Čo si myslí, že je Santana? Prečo tak mykal pan-vou? Chcel azda naznačiť, spolu s basistom, bubeníka zakrývala súprava bicích,takže naznačovať nič nemohol, čo teda viťúz gitarový chcel naznačiť svojim fa-nynkám, azda len nie to, že sa mu už z tej fajnovej hudby stoporil? Prikloňme sak prijateľnejšiemu výkladu a šírme radšej oficiálnu verziu, podľa ktorej iba nevedel,čo sa s ním deje, pretože bol zhúlený. Zhúliť sa je dovolené, lebo to zvyšuje umeleckývýkon a dotyčnému dodáva pocit, že je bohom alebo Santanom a že to, čo hrá jeextatické a že sa to dá počúvať. No a potom sa s tou gitarou naozaj stane bohom.Bude sa nafukovať – ako na tom koncerte – ako nejaký sexuálne frustrovaný Zeusalebo Jahve, štyridsiatnik v druhej puberte.

A vôbec tento bratislavský ľahučký džezík? Čo to je? Zbožná túžba Slováka vzkriesiťdobu pravdovravných šansónov a la Juliette Gréco, Hana Hegerová, Petr Hapka? Čo je toto za nekonzumovateľnú filipovsko-waitsovsko-hapkovsko-müllerovskú barovúzmes? Únava slovenskej krvi? Ten slovenský spleen sa vôbec nedá konzumovať. Aleto je jedno. Čo mňa najviac vyrušuje, je to, že zovšadiaľ na vás vanie táto rytmickypolomŕtva hudba... Čo je, deti? Práve na Slovensko dorazilo blues? Ale čomu by somsa mal čudovať, keď vo svete práve boduje Santanov najnudnejší odpad, aký kedyvyprodukoval? Ale prečo je to, onen kyslastý bratislavský splínik a nedbanlivosť, na všetkých cédečkách, od Kirschnerovej, cez Lehotského, Filipa, Müllera, Ursínyho,Šebana, Free Faces až po nehorázne uspávankové kapely s tráviacimi problémamitypu Bezmocná Hŕstka? Ten istý ospalý tón, to isté všadebolvšetkovidel mudrlanstvo.To isté rochnenie v sklamaniach a čudne romantizujúcom bolestínstve a akožechlapskej tvrdosti. Ten istý tanec, stále dokola. Doslova a dopísmena bezvetrie. Čoich omrzel život? No dobre, tak ich omrzel, ale čo s tým mám ja? To, že títo páni majúcez štyridsať a invencia im totálne vyschla a iba sa tak poloinvalidne vlečú životom –prečo ma do toho zaťahujú?

Peťo Iványi, Bratislava

n n n

Dúfam, že ako jeden z reprezentantov kultúry máte vyjasnený postoj k nábo-ženstvám. To, čo pápež v poslednom čase stvára, nemá obdoby. Slovenska sa to,pravdaže, dosť dotýka, lebo je to väčšinou katolícka krajina. Moji rodičia boli Židia aja sám sympatizujem s Kalvínom. No nie z hľadiska protestanta by som chcelkritizovať pápeža. V nejakých novinách som o ňom čosi čítal a tam bola otázka, ktobol Ježiš. Neviem presne odcitovať pápežovu odpoveď, lebo som si tie noviny neod-ložil. Pápež odpovedal asi v takomto duchu:Keby bol býval Ježiš iba Mohamedom, ktorýzaložil mocné náboženstvo a keby bol bývaliba Buddhom, ktorý dosiahol osvietenie,nebol by tým, čím je. Nezaváňa vám tonáboženskou intoleranciou a vedomím znižo-vaním hodnoty ostatných vierovyznaní? Katolíci,čo je s vami? Kam ste zašantročili Ježišovuslobodomyseľnosť? Jeho voľnosť vtáka, prachciest, vzdušnosť jeho sandálov? A čo ty, slovenskýkato-lík, dokedy chceš klamať seba a prečo si myslíš, žeVatikán má právo mlčať, ak ide o ospravedlnenie sa slovenskej katolíckejcirkvi v mene Jozefa Tisu za holokaust? O akej bratskej láske kážete, keďju nežijete? Pre samý les stromy nevidíte...

Jozef Ziegler, Lučenec

`

POVEDZME, ŽE... od Stan is lavy Chrobákove j / 1

r e p l i k aM I L A N K U N D E R A : U M E N I E R O M Á N U / 2Pavel HRÚZ: Penelopin rubáš / 6Dana KRŠÁKOVÁ: Kozmopolitizmus európocentristu / 7Rado OLOS: Duch hypotézy / 7

Balla: Lagan (poviedka) / 8

d i s k u s i aV t e j t o k r č m e v y d r ž í m / 13(Diskusia o súčasnej slovenskej próze a najmä poviedke)Zora PRUŠKOVÁ, Peter DAROVEC, Rado OLOS + redakcia

Ján ZAMBOR: S útlym talizmanom (cyklus básní) / 23

r o m b o i d š p e c i á lMiroslav MARCELLI: Krutou diagnózou k účinnej terapii / 28Martin HUDYMAČ: Zrod väzenia podľa Foucaulta (recenzia; M. Foucault: Dozerať a trestať) / 30Pavol MINÁR: Diskontinuita ako princíp myslenia (recenzia; M. Foucault: Slová a veci) / 31Rudolf FILA: Kniha svojou hĺbkou až temná /35A n k e t a r o m b o i d u š p e c i á l :Miroslav MARCELLI, Vladislav SUVÁK, Peter MICHALOVIČ, Ján RYBÁR / 36

Radoslav PROCHÁZKA: Zo všetkých síl a iné básne / 39

N e r o z p r á v a ť c h r b t o m k j a s k y n i a v h o l ý c h v e t á c h / 41(Rozhovor s historikom Ľubomírom LIPTÁKOM, zhovárali sa Stanislava CHROBÁKOVÁ a Pavol LUKÁČ)

James SUTHERLAND-SMITH: Tvoj predok a iné básne / 49Z časopiseckých reflexií (glosy) / 55

Luc ia BENICKÁ: O sebe / Fotogra f ie Nade Rovderovej / 60

t m a v á k o m o r aP o s l e d n ý r o z h o v o r s P a v l o m B U N Č Á K O M (pokračovanie) / 68

r e c e n z i eJela KRAJČOVIČOVÁ: Písať, písať, ešte raz písať (Poviedka 2000) / 78Igor HOCHEL: Sklon k publicistike aj abstrakcii (Marián Hatala: Básnická zbierka s podtitulom 41 básní) / 79Marián MILČÁK: Ten, ktorý píše, si oblieka zelené tričko (Rudolf Jurolek: Putovanie Jakuba z rána;Hierografia) / 80Lucia SVETOŇOVÁ: Medzi new age a populistickým martýrstvom (Andrijan Turan: Druhá dúha) / 82Ján GAVURA: Introspekcia v podobenstve sveta (Philip Larkin: Do slov obrazu) / 83Ivan MOJÍK: Dobre viditeľná vlastnosť kameňa a spevu (Július Vanovič: Osobnosť Václava Černého) / 84Edita GROMOVÁ: Chiméra prekladania? (Chiméra prekladania. Antológia slovenského mysleniao preklade I) / 88

MA nuál DE kadentného IN te lektuá la a lebo MADE IN Jura j MALÍČEK / 90

/ 93

š p a c í r z l i s tov naš ich č i ta te ľov / 94

96

OB S A H r o m b o i d 4 / 2 0 0 0 / r o č n í k X X X V

POVEDZME, ŽE... od Stan is lavy Chrobákove j / 1

r e p l i k aM I L A N K U N D E R A : U M E N I E R O M Á N U / 2Pavel HRÚZ: Penelopin rubáš / 6Dana KRŠÁKOVÁ: Kozmopolitizmus európocentristu / 7Rado OLOS: Duch hypotézy / 7

Balla: Lagan (poviedka) / 8

d i s k u s i aV t e j t o k r č m e v y d r ž í m / 13(Diskusia o súčasnej slovenskej próze a najmä poviedke)Zora PRUŠKOVÁ, Peter DAROVEC, Rado OLOS + redakcia

Ján ZAMBOR: S útlym talizmanom (cyklus básní) / 23

r o m b o i d š p e c i á lMiroslav MARCELLI: Krutou diagnózou k účinnej terapii / 28Martin HUDYMAČ: Zrod väzenia podľa Foucaulta (recenzia; M. Foucault: Dozerať a trestať) / 30Pavol MINÁR: Diskontinuita ako princíp myslenia (recenzia; M. Foucault: Slová a veci) / 31Rudolf FILA: Kniha svojou hĺbkou až temná /35A n k e t a r o m b o i d u š p e c i á l :Miroslav MARCELLI, Vladislav SUVÁK, Peter MICHALOVIČ, Ján RYBÁR / 36

Radoslav PROCHÁZKA: Zo všetkých síl a iné básne / 39

N e r o z p r á v a ť c h r b t o m k j a s k y n i a v h o l ý c h v e t á c h / 41(Rozhovor s historikom Ľubomírom LIPTÁKOM, zhovárali sa Stanislava CHROBÁKOVÁ a Pavol LUKÁČ)

James SUTHERLAND-SMITH: Tvoj predok a iné básne / 49Z časopiseckých reflexií (glosy) / 55

Luc ia BENICKÁ: O sebe / Fotogra f ie Nade Rovderovej / 60

t m a v á k o m o r aP o s l e d n ý r o z h o v o r s P a v l o m B U N Č Á K O M (pokračovanie) / 68

r e c e n z i eJela KRAJČOVIČOVÁ: Písať, písať, ešte raz písať (Poviedka 2000) / 78Igor HOCHEL: Sklon k publicistike aj abstrakcii (Marián Hatala: Básnická zbierka s podtitulom 41 básní) / 79Marián MILČÁK: Ten, ktorý píše, si oblieka zelené tričko (Rudolf Jurolek: Putovanie Jakuba z rána;Hierografia) / 80Lucia SVETOŇOVÁ: Medzi new age a populistickým martýrstvom (Andrijan Turan: Druhá dúha) / 82Ján GAVURA: Introspekcia v podobenstve sveta (Philip Larkin: Do slov obrazu) / 83Ivan MOJÍK: Dobre viditeľná vlastnosť kameňa a spevu (Július Vanovič: Osobnosť Václava Černého) / 84Edita GROMOVÁ: Chiméra prekladania? (Chiméra prekladania. Antológia slovenského mysleniao preklade I) / 88

MA nuál DE kadentného IN te lektuá la a lebo MADE IN Jura j MALÍČEK / 90

/ 93

š p a c í r z l i s tov naš ich č i ta te ľov / 94

r o m b o i d r o č n í k x x x vL ITERATÚRA / UMELECKÁ KOMUNIKÁCIA / INTERDISCIPLINARITA

10 x do roka vydáva Asoc iác ia organ izác i í sp isovateľovS lovenska.Ce loročné predplatné 300,– Sk + poš tovné a ba lné .Predplatné do zahran ič ia 30,– Sk +poš tovné 44.– Sk za jedno č ís lo .

OBJEDNÁVKA

meno a pr iezv isko

adresa

PSČ a mesto

Objednávam s i časopis ROMBOID od č ís la

podp is

Objednávku láskavo okopí ru j te a poš l i te na adresu :ROMBOID, Laur inská 2 , 815 08 Brat i s lava

ROMBOID, časopis pre l i te ratúru , umeleckú komunikác iu a in te rd isc ip l inar i tu . V ydáva Asoc iác iaorgan izác i í sp isovateľov S lovenska s f inančnou podporou Min is te r s tva ku l tú r y SR. Redakc ia : I vanŠt rpka (šé f redaktor ) , S tan is lava Chrobáková (zodpovedná redaktorka) . Ex te rná spo lupráca: IgorHoche l , Andre j Hablák , Eva Kovačev ičová (g ra f ická úprava a techn ické spracovan ie) . Adresaredakc ie : Laur inská 2 , 815 08 Brat i s lava , te l . : 544 338 71. Objednávky na predplatné pr i j ímaredakc ia . Cena jedného č ís la 30,– Sk . P redplatné na po l rok 150,– Sk , na rok 300,– Sk .Neobjednané rukopisy sa nevraca jú . Index 49566. ISSN 0231–6714.

Citrónovožlté bruško pulzujúceako vtáčie hrdlo skákacie nohy dubová trieskapredné ramená s háčikmi, aby sa udržali na steble dokonca aj za búrkyhryzadlá zelený púčiktykadlo dva až tri palce dlhéna chvoste zelená šabľa s ostrohami po každej stranečierne oči ako kvapky mazacieho oleja (...)

J a m e s S U T H E R L A N D - S M I T H :S l o v e n s k á k o b y l k a

BA

LL

A/

La

ga

n

Román vznikol z duchahumoru a Kunderovo uva-žovanie z ducha hypotézy.Tak ako niektoré šam-póny, aj istý typ mysleniamá sklony zväčšovať ob-jem. V prvom prípade jepena na začiatku, v dru-hom prípade na konci.

R A D O O L O S :D u c h h y p o t é z y

Nie som literát, som konzument, a ja príbeh chcem. Mám nárok.Nemusí byť epochálny, napísanýgeniálne, mne stačí remeselníckyzručne. Román i poviedka bymali mať, ako hovoríme my, džez-meni, drive.

v r o z h o v o r e p r e R o m b o i d

je to v epickej forme grotesky

s občasnou erupciou romantiky

a nostalgie

pošta býva farebná a ovocie čerstvé

ale témou i spracovaním –

čistý minimalizmus (...)

Príbehové veci budú vždy nosné. Zdása mi, že každé obdobie má svojexperiment, o ktorom sa napokon

potvrdí to, že už vôbec nie je experi-mentom. Ak sa jeden spôsob experimen-

tovania stane masovým javom, ťažko sa dápovažovať za experiment, pretože ten by malmať v sebe niečo výlučné. Niečo výlučné, čo byľudsky zaujalo.

P E T E R D A R O V E C

V 60. rokoch bol svet ako-tak pospájaný a keďsa rozkladal, tak tí, ktorí písali a čítali, vedelio jeho skrytej jednote. Dnes, keď ľudia píšua čítajú, akoby už vopred vedeli o stratenostisveta. Preto je veľmi ťažké dočítať sa niečo au-tentické. A tam, kde to zaiskrí, kde sa takýtospôsob – nie deklaratívne – vráti, tam akoby sasvet znova, možno len v priestore jednej vety,zjednocoval.

Z O R A P R U Š K O V Á

Židia majú jedno pekné príslovie:Človek myslí a Boh sa smeje.Inšpirovalo ma to pri predstave,že jedného dňa François Rabelaiszačul ozvenu božského smiechua tak sa zrodila myšlienka prvéhoveľkého európskeho románu.Hreje ma myšlienka, že umenierománu prišlo na svet ako ozvenabožského smiechu.M

ilan

KU

ND

ER

AU

men

ie r

omán

uRa

dosl

avP

RO

CH

ÁZ

KA

:(R

e)ka

pitu

láci

a(1

6. 3

. 99

)

r e p l i k a

Chcel jej to tam napáliť. Čo napáliť?Kam? A tak odrazu? Bol posadnutýsexom ako Nick Cave alebo Birčák,nie láskou, sexom, lebo kto už jeposadnutý láskou? Ženy? Lepšímuži? Ženy ako lepšie verzie mužov?Bol posadnutý aj rozdielom medzisexom a láskou, aj rozdielom medzimužom a ženou. Dobre vieš, ženepracujem, priznal sa bez smútku vhlase – smútok mal hlbšie v sebe,nesúkal ho von. A ak ho aj súkal von,nebol to ten pravý smútok, ten ostávavnútri.

Čo akú dobrú knihumôj otec čítal, zatvá-ral ju so slovami: „Veďhej, ale môj život, toby bol román!” Ostaloto, pravdaže,v podmieňovacomspôsobe navždy,podarilo sa mi tonašťastie zdediť.

P A V E L H R Ú Z :

L I P T A K

ĽUBO

MÍR

D I S K U S I A

Školskú inštitúciu nevedie idea humanizácie vzdelávania,ale morálka poslušnosti, ktorá sa pri formovaní návykovnijako nestráni pôsobenia na telo. Tú istú morálku s celoujej perfídnou dôslednosťou odhalí Foucault aj tam, kde samoderné inštitúcie už vzdali priameho pôsobenia na telájednotlivcov a drezúru zverili diskrétnym mechanizmomdozerania.

M i r o s l a v M A R C E L L I :K r u t o u d i a g n ó z o u k ú č i n n e j t e r a p i i

Čo sa mi zdá najpodstatnejšie a stavovsky, lebo sommaliar, priam lichotivé: Foucault tu rehabilituje, bavlastne habilituje umeleckú reflexiu ako rovnocennemysliteľskú, čo pred ním akademická filozofia málokedybola ochotná pripustiť. Pofoucaultovské dejiny filozofies týmto faktom už budú musieť rátať.

R u d o l f F I L A : Kn iha s vo j ou h ĺ bkou a ž t emná

Foucault skúmaním povahy poriadku a jeho manifestáciívo vedení danej kultúry zisťuje, aké východiská, predpo-klady alebo podmienky umožnili vznik teórií a poznatkov, t. j. podľa akého poriadku sa vedenie v danej kultúrevytvára. Foucault tak hľadá historické a priori, ktoré sav určitom období ako skrytý poriadok vtláča do všetkýchčinností, aktivít a výstupov danej kultúry. Historické a pri-ori tak definuje povahu a mentálny priestor vedenia, čímisté výstupy robí možnými a iné problematickými.•A z obchodného hľadiska je už úplne nepochopiteľné,prečo Dozerať a trestať a Slová a veci vyšli v takomrelatívne veľmi krátkom čase po sebe s úplne rovnakouobálkou, kde je jediným odlišujúcim znakom názov. Vietesi predstaviť, že by výrobca chipsov uviedol na trh chipsys paprikovou a cibuľkovo-smotanovou príchuťou v úplnerovnakom obale, pričom by sa odlišovali iba nápisom„paprikové” a „cibuľkovo-smotanové”? V marketingupredsa existuje množstvo spôsobov, ako komunikovať kor-porálnu identitu a súčasne portfólio rôznych produktov…

P a v o l M I N Á R :D i s ko n t i n u i t a a k o p r i n c í p m y s l e n i a

1

Michel Foucault by bol Slovák – hádajte, kde byskončil? (U Štúrovcov v záhrade?) Povedzme, žeMiroslav Marcelli by nebolSlovák – kam by sa uložilk akademickému spánku?

(Do Library of Congres medzi najžiadanejšievýpožičky?) Povedzme, že Milan Kundera by bolSlovák – kam až by sa dostal? (Do Obcespisovateľov Slovenska, a možno ani tam nie?)Povedzme, že Balla by nebol Slovák, čo by sa s nímstalo? (Úradoval by niekde v Strassburgu a písal o hotelových izbách a ich tapetových vzoroch.) Alebopovedzme, že Rado Olos by bol žena – zmenilo by saniečo? (RAK by prišiel o šéfredaktora a tým aj o budúcnosť.) A keby bol Procházka Rado žena?(Nič by sa nezmenilo, len jej poézia by trošku strati-la na intímnom rozmere.) Povedzme, že Ján Zamborby bol prozaik? (Konečne by na Slovensku vznikolľúbostný román na pécečku.) A povedzme, že PavelHrúz by bol básnik? (PM, 3D a SF Macsovszky spoluso Šulejom a Habajom by mali po chlebe.)Povedzme, že James Sutherland-Smith by nebol„náš Brit“, ako som sa kdesi dočítala? (Bol by nᚊkót a to je veľký rozdiel!) Povedzme, že Poviedka2000, dnes už zaslúžilá inštitúcia, by nebola...(Nebol by ani Kali Kertész Bagala a jeho kolektívnemailovanie, zamerané najmä proti rôznym vírusom.)Povedzme, že Ľubomír Lipták by sa vrhol na poli-tiku... (Ach, tie jasné konzekvencie: politika by savrhla na Ľubomíra Liptáka.)

Nech je radšej tak, ako je.Ale povedzme, že Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky by neprepadlo takým dômyselným for-mulárom, s ktorými sa zrejme dlho a ťažko pracuje;povedzme, že by opäť nestenčilo svoje (naše) fondyna literatúru, keď sa už aj jeden miliónik zdá byťpriveľa; a povedzme, že by prípadne aj tie stenčenéfondíky (na rok 2000) naše drahé MK rozdelilo avyplatilo tak do konca januára (roku 2000), aby sanepracovalo na dlh alebo iba z dobrej vôle posled-ných žijúcich – povedzme – zanietencov a idea-listov...?

Nehovorte nič! Bol by to jednoducho zázrak!Takto sú iba dokonalí – a my?

Dokonávame potichu s nimi.STANISLAVA CHROBÁKOVÁ

p o v e d z m e , ž e( R o z k v i t a j ú O k r i e v a j ú M u ž n e j ú B r a d a t e j ú O b é z n e j ú I r i t u j ú D o ko n a l o s ťo u )

rom

boid

špe

ciál

To, vďaka čomu však mangu zaručeneidentifikujete, sú jej postavy. Poväčšinesú to devy „lepých” tvarov a s detskýmitvárami, ovešané nie orientálnymi šperka-mi, ale strapcami detailne rozkreslenýchzbraní všetkých mysliteľných kalibrov.Predovšetkým vďaka tomu je možnéfanúšikov tohto druhu komiksucharakterizovať ako militantných, epikumilujúcich pedofilov v ilegalite.

JURA J MALÍČEKv MA nuál i DE kadentného IN te lektuá la