Embed Size (px)
Citation preview
ZakladateliaEÚ
P O L I T I K Y E U R Ó P S K E J Ú N I E
Politiky Európskej únieZakladatelia EÚ
Európska komisiaGenerálne riaditeľstvo pre komunikáciuPublikácie1049 BruselBELGICKO
Rukopis dokončený v máji 2012
Fotografie na titulnej a druhej strane © EU, Corbis
2013 – 28 s. – 21 x 29,7 cmISBN 978-92-79-28709-1doi:10.2775/99514
Luxemburg, Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2013
© Európska únia, 2013Reprodukcia je povolená. Na akékoľvek použitie alebo reprodukciu jednotlivých fotografií je potrebné povolenie priamo od držiteľov autorských práv.
Táto brožúra je súčasťou série publikácií, ktoré vysvetľujú, čo robí Európska únia v rôznych politických oblastiach, aké
sú dôvody jej opatrení a aké výsledky dosiahla. Publikácie z tejto série si môžete stiahnuť na tejto adrese:
http://europa.eu/pol/index_sk.htm
POLITIKY EURÓPSKEJ ÚNIE
Bezpečnosť potravín Boj proti podvodom
Colná únia Dane
Digitálna agenda Doprava
Energetika Hospodárska a menová únia a euro
Hospodárska súťaž Hranice a bezpečnosť
Humanitárna pomoc a civilná ochrana Kultúra a audiovizuálna oblasť
Migrácia a azyl Obchod
Opatrenia na ochranu klímy Podnikanie
Poľnohospodárstvo Regionálna politika
Rozpočet Rozšírenie
Rozvoj a spolupráca Rybné hospodárstvo a námorné záležitosti
Spotrebitelia Spravodlivosť, občianstvo, základné práva
Verejné zdravie Vnútorný trh
Výskum a inovácie Vzdelávanie, odborná príprava, mládež a šport
Zahraničné veci a bezpečnostná politika Zamestnanosť a sociálne veci
Životné prostredie
Ako funguje Európska úniaEurópa 2020 - stratégia rastu EÚ
Zakladatelia EÚ
KonradAdenauer
JosephBech
Johan Willem Beyen
Winston Churchill
Alcide De Gasperi
Walter Hallstein
Sicco Mansholt
Jean Monnet
Robert Schuman
Paul-Henri Spaak
Altiero Spinelli
Pred vyše polstoročím niekoľko lídrov svojimi
víziami podnietilo vznik Európskej únie, v ktorej
dnes žijeme. Bez ich energie a motivácie by sme
nežili v oblasti mieru a stability, ktoré považujeme
za samozrejmosť. Skupinu zakladateľov EÚ tvorili
rôzne osobnosti, od bojovníkov za slobodu po
právnikov. Spájala ich však jedna myšlienka:
mierová, zjednotená a prosperujúca Európa. Táto
brožúra približuje osudy 11 osobností spomedzi
zakladateľov EÚ. Mnoho ďalších neúnavne
pracovalo a inšpirovalo myšlienku európskeho
projektu.
Zakladatelia EÚ
Z A K L A D A T E L I A E Ú
P O L I T I K Y E U R Ó P S K E J Ú N I E
Zakladatelia EÚ
Prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko, ktorý stál na čele novovytvoreného štátu od roku 1949 do 1963, zmenil viac než ktokoľvek iný tvár povojnového Nemecka a európsku históriu.
Ako mnoho iných politikov tejto generácie, aj Adenauer si po skončení prvej svetovej vojny uvedomil, že trvalý mier sa dá dosiahnuť jedine v zjednotenej Európe. Skúsenosti z Tretej ríše, keď bol nacistami zbavený úradu primátora Kolína, v ňom tento názor utvrdili.
V rokoch 1949 až 1955 uskutočnil Adenauer mnoho ambicióznych zahraničnopolitických cieľov, vďaka ktorým sa Nemecko začlenilo do západných zväzkov: Rady Európy (1951), Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (1952) a do NATO (1955).
Základným kameňom Adenauerovej zahraničnej politiky bolo zmierenie s Francúzskom. S francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom dosiahli historický zvrat: v roku 1963 bývalí úhlavní nepriatelia Nemecko a Francúzsko podpísali zmluvu o priateľstve, ktorá sa stala míľnikom na ceste k európskej integrácii.
Konrad Adenauer: pragmatický demokrat a neúnavný zjednocovateľ
Konrad Adenauer 1876 – 1967
© E
uróp
ska
únia
Nemecká politika
Konrad Adenauer sa narodil 5. januára 1876 v katolíckom Kolíne do
chudobnej rodiny, v ktorej však zásluhou jeho otca vládol poriadok
a disciplína. V roku 1904 sa priženil do vplyvnej kolínskej rodiny, čo
mu umožnilo nadviazať kontakty s miestnymi politikmi a neskôr
do politiky vstúpiť. Ako člen katolíckej strany Zentrum vedel naplno
využiť svoj politický talent a jeho kariéra rýchlo stúpala, až sa v
roku 1917 stal primátorom Kolína. V tejto funkcii realizoval veľké
projekty, k akým patrilo napríklad vybudovanie prvej diaľnice v
Nemecku (medzi Kolínom a Bonnom). Čoskoro sa začal prejavovať
ako rozhodná a rázna osobnosť. Nikdy si neosvojil extrémne politické
názory, ktorým podľahlo mnoho príslušníkov jeho generácie, a
zameral sa skôr na vštepovanie svedomitosti, poriadku, kresťanskej
morálky a hodnôt občanom svojej krajiny.
Na konci 20. rokov proti nemu začala nacistická strana viesť
ohováračskú kampaň. Obviňovali ho z protinemeckých postojov,
netransparentného míňania verejných financií a zo sympatií k
sionistickému hnutiu. Keď v roku 1933, po nástupe nacistov k
moci, odmietol pri príležitosti Hitlerovej návštevy vyzdobiť mesto
svastikami, odvolali ho z funkcie a zmrazili mu bankové účty. Ocitol
sa bez práce, bez domova a príjmu a mohol sa spoliehať len na
láskavosť priateľov a cirkvi. Počas vojny bol niekoľkokrát zatknutý
aj napriek tomu, že sa snažil žiť nenápadne. V roku 1944 ho po
nevydarenom atentáte na Hitlera uväznili v smutne známom väzení
Gestapa, v kolínskom Brauweileri.
SK
Zakladatelia EÚ
Adenauer si v roku 1961 podáva ruku s Charlesom de Gaullom.
Po vojne ho Američania znovu dosadili do funkcie primátora Kolína,
po začlenení Kolína do britskej okupačnej zóny ho však Briti odvolali.
Tento čas Adenauer využil na založenie Kresťanskodemokratickej
únie (CDU), od ktorej očakával zjednotenie nemeckých protestantov
a katolíkov v jednej strane. V roku 1949 sa stal prvým kancelárom
Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka). Pôvodne
mal túto funkciu zastávať iba krátko, keďže v tom čase mal už
73 rokov. Napriek tomu v nej Adenauer (ktorý mal prezývku Der
Alte alebo Staršina) zotrval 14 rokov, čím k titulu najmladšieho
primátora Kolína pridal aj titul historicky najstaršieho kancelára
Nemecka. Pod jeho vedením sa Západné Nemecko stalo stabilnou
demokraciou a dosiahlo trvalé zmierenie so susednými krajinami.
Vstupom krajiny do nového Euroatlantického spoločenstva (NATO)
a Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu zabezpečil
Západnému Nemecku istú mieru suverenity.
Podiel na európskej integrácii
Skúsenosti z druhej svetovej vojny priviedli Adenauera k politickému
realizmu. Jeho názory na úlohu Nemecka v Európe boli do
veľkej miery ovplyvnené dvomi svetovými vojnami a storočným
nepriateľstvom medzi Nemeckom a Francúzskom. Preto sa sústredil
na podporu myšlienky celoeurópskej spolupráce.
Adenauer bol veľkým zástancom Európskeho spoločenstva uhlia a
ocele, ktoré bolo založené Schumanovou deklaráciou 9. mája 1950,
ale aj neskoršej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve
z marca 1957.
Adenauerove názory na Európu vychádzali z myšlienky, že na
udržanie mieru a stability je potrebná jednotná Európa. Preto
sa neúnavne snažil dosiahnuť zmierenie Nemecka s bývalými
nepriateľmi, najmä s Francúzskom. V roku 1963 sa toto zmierenie
potvrdilo v Zmluve z Élysée, známej aj ako Zmluva o priateľstve.
Nemecko a Francúzsko ňou položili pevné základy vzťahov, ktoré
ukončili storočia vzájomnej rivality.
Vďaka politickému talentu, odhodlaniu, pragmatizmu a jasnej vízii
o úlohe Nemecka v zjednotenej Európe sa Adenauerovi podarilo z
Nemecka vytvoriť slobodnú a demokratickú spoločnosť, ktorou je
dodnes. Táto skutočnosť sa považuje za samozrejmú a je hlboko
zakotvená v modernej nemeckej spoločnosti.
Konrad Adenauer je jednou z najvýznamnejších postáv európskej
histórie. Zjednotenie Európy preňho nebolo len spôsobom udržania
mieru, ale aj cestou, ako postnacistické Nemecko znovu zapojiť do
medzinárodného života. Európa v dnešnej podobe by bez istoty
vyžarujúcej z jeho jednotnej zahraničnej politiky, ktorou inšpiroval
ostatné európske štáty, nebola možná. Úspechy, ktoré dosiahol,
uznávajú aj súčasní Nemci. V roku 2003 ho vyhlásili za najväčšieho
Nemca všetkých čias.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Joseph Bech bol luxemburský politik, ktorý na začiatku 50. rokov stál pri zrode Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Na konci 50. rokov sa stal hlavným architektom európskej integrácie.
Práve spoločné memorandum krajín Beneluxu viedlo v júni 1955 k usporiadaniu konferencie v Messine, na ktorej sa pripravili podmienky na založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Na základe svojich skúseností luxemburského občana z dvoch svetových vojen Bech pochopil, aký bezmocný môže byť malý štát, ak je izolovaný medzi dvomi mocnými susedmi. Uvedomil si, že ak sa má dosiahnuť stabilná a prosperujúca Európa, najdôležitejšie sú internacionalizmus a medzištátna spolupráca. Stál pri zrode únie krajín Beneluxu, ktorú vytvorili Belgicko, Holandsko a Luxembursko, a
táto skúsenosť sa neskôr ukázala ako veľmi cenná pri vytváraní európskych inštitúcií. Proces vytvorenia únie troch malých štátov sa odvtedy považuje za prototyp vytvárania samotnej Európskej únie.
Joseph Bech: príbeh malej krajiny, ktorá významne ovplyvnila európsku integráciu
Joseph Bech 1887- 1975
© E
uróp
ska
únia
Mladosť a politický vzostup
Joseph Bech sa narodil 17. februára 1887 v luxemburskom
Diekirchu. Študoval právo vo švajčiarskom Fribourgu a v Paríži. Po
dokončení štúdií si v roku 1914 zriadil advokátsku prax a v tom
istom roku bol zvolený do luxemburskej poslaneckej snemovne
za novovytvorenú Kresťanskú stranu.
V roku 1921 sa stal ministrom vnútra a školstva. V roku 1926
premiérom a ministrom zahraničných vecí a poľnohospodárstva.
Práve počas jeho funkčného obdobia ako premiéra v rokoch
1926 až 1936 udrela celosvetová finančná kríza. Bech pochopil, že
pre hospodárstvo krajiny je mimoriadne dôležitý vývoz. Hlavným
obchodným partnerom Luxemburska bolo Nemecko, od ktorého
bola teda krajina do veľkej miery závislá. Bech sa snažil túto
hospodársku závislosť Luxemburska od Nemecka čo najviac
zmierniť. A práve jeho snahy o rozšírenie trhov pre luxemburský
oceliarsky priemysel prvýkrát umožnili užšiu hospodársku
spoluprácu a vytvorenie colnej únie s Belgickom a neskôr aj s
Holandskom. Tým sa počas druhej svetovej vojny položili základy
na vytvorenie únie krajín Beneluxu.
Druhá svetová vojna
Keď 10. mája 1940 do Luxemburska vtrhlo nacistické
Nemecko, Bech musel s ďalšími ministrami a hlavou štátu,
veľkovojvodkyňou Charlottou, odísť do Londýna, kde vytvorili
exilovú vládu. Ako minister zahraničných vecí podpísal v roku
1944 Zmluvu o Beneluxe. Skúsenosti s vytváraním hospodárskej
únie podporujúcej voľný pohyb pracovnej sily, kapitálu, služieb
a tovarov v regióne sa neskôr výborne hodili pri zakladaní
Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Celú Bechovu kariéru ovplyvnili spomienky na prvú svetovú
vojnu a krízu, v ktorej hrozilo pohltenie Luxemburska susednými
Zakladatelia EÚ
SK
Zakladatelia EÚ
Bech s kamerou vo chvíľach voľna na konferencii v Messine v roku 1955.
krajinami. Tento pocit bezmocnosti uňho viedol k silnému
internacionalistickému cíteniu.
Počas druhej svetovej vojny aj po nej zastupoval Luxembursko na
všetkých viacstranných rokovaniach a vyzýval svojich krajanov,
aby prijali vstup veľkovojvodstva do medzinárodných organizácií,
ktoré sa práve vytvárali: do Beneluxu v roku 1944, Spojených
národov v roku 1946 a NATO v roku 1949.
Európske spoločenstvo uhlia a ocele
9. mája 1950 bol Bech ministrom zahraničných vecí Luxemburska.
Vzhľadom na potrebu spojenia Luxemburska so susednými
krajinami prostredníctvom hospodárskych a politických dohôd s
nadšením privítal predloženie návrhu na vytvorenie Európskeho
spoločenstva uhlia a ocele svojím francúzskym kolegom Robertom
Schumanom. Uvedomoval si, že Luxembursko tým konečne
dostáva príležitosť získať v Európe postavenie a význam. Ďalšie
posilnenie postavenia Luxemburska v Európe prišlo, keď sa mu
podarilo zabezpečiť, aby Vysoký úrad Spoločenstva uhlia a ocele
sídlil v Luxemburgu.
Potom Bech podporil plány na vytvorenie Európskeho obranného
spoločenstva. Francúzsko ho síce v roku 1954 odmietlo, zďaleka
to však neznamenalo koniec európskej integrácie.
Konferencia v Messine
Od 1. do 3. júna 1955 Joseph Bech predsedal konferencii
v Messine vedúcej k uzatvoreniu Rímskej zmluvy, ktorou sa
založilo Európske hospodárske spoločenstvo. Táto konferencia
sa zaoberala memorandom, ktoré predložili tri krajiny Beneluxu,
pričom Luxembursko zastupoval Joseph Bech. Memorandum
obsahovalo francúzske a holandské plány na realizáciu nových
činností v doprave a energetike, a to najmä jadrovej, ako aj na
všeobecnom spoločnom trhu, pričom dôraz sa kládol na potrebu
spoločného orgánu so skutočnými právomocami. Na základe
skúseností s Beneluxom a Spoločenstvom uhlia a ocele navrhli
traja ministri zahraničných vecí plán, v ktorom sa podrobnejšie
rozpracúvala myšlienka predložená holandským ministrom
Beyenom o hospodárskej spolupráci ako prostriedku dosiahnutia
zjednotenej Európy. Táto Spaakova správa (pomenovaná po
belgickom ministrovi Spaakovi, predsedovi výboru, ktorý ju
vypracoval) sa stala základným bodom medzivládnej konferencie,
na ktorej sa navrhli zmluvy o spoločnom trhu a spolupráci v oblasti
atómovej energie, podpísané nakoniec v Ríme 25. marca 1957.
V roku 1959 sa Bech po 30 rokoch v úrade vzdal agendy
zahraničných vecí. V rokoch 1959 až 1964 predsedal Snemovni
reprezentantov a potom vo veku 77 rokov z politiky odišiel. Umrel o
11 rokov neskôr, v roku 1975. Za úlohu, ktorú zohral pri zjednotení
Európy, ho dnes považujeme za jedného zo zakladateľov Európskej
únie. Dokázal, že aj taká malá krajina ako Luxembursko môže
zohrávať významnú úlohu na medzinárodnej scéne.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Medzinárodný bankár, obchodník a politik Johan Willem Beyen bol Holanďan, ktorý v polovici 50. rokov tzv. Beyenovým plánom znovu naštartoval proces európskej integrácie.
Beyen patrí k menej známym členom skupiny zakladateľov EÚ. Jeho priatelia ho obdivovali pre osobitý šarm, orientáciu na medzinárodnej scéne a spoločenský talent.
Prispel k procesu zjednotenia Európy ako holandský minister zahraničných vecí. Dokázal presvedčiť váhavých občanov Holandska, ako aj Európy, aby prijali európsku integráciu. Beyenov plán predstavoval návrh colnej únie a ambicióznej hospodárskej spolupráce v rámci spoločného európskeho trhu. Podstata sa dohodla v Rímskych zmluvách z roku 1957, ktoré odvtedy tvoria základ Európskej únie.
Johan Willem Beyen: plán spoločného trhu
Johan Willem Beyen 1897- 1976
© N
atio
naal
Arc
hief
/Spa
arne
stad
Pho
to
Mladosť
Johan Willem (Wim) Beyen sa narodil 2. mája 1897 v holandskom
Utrechte. Ako syn z bohatej rodiny prežil bezstarostné detstvo
a dostal medzinárodnú výchovu so zameraním na literatúru a
hudbu. Svoje pôsobenie v oblasti vnútroštátnych a medzinárodných
financií začal po ukončení štúdií práv na Utrechtskej univerzite v
roku 1918. Najskôr zastával funkciu holandského ministra financií,
ale v roku 1924 vstúpil do sveta podnikania a bankovníctva.
Stal sa prezidentom Banky pre medzinárodné zúčtovanie a
riaditeľom britsko-holandskej spoločnosti Unilever obchodujúcej
so spotrebným tovarom.
Druhá svetová vojna
Počas druhej svetovej vojny pracoval v londýnskom exile, pretože
jeho krajinu okupovalo nacistické Nemecko. V roku 1944 zohral
dôležitú úlohu na konferencii v Bretton Woods, na ktorej sa
stanovili základy povojnovej medzinárodnej finančnej štruktúry.
Od roku 1946 zastupoval Holandsko v rade Svetovej banky a od
roku 1948 v Medzinárodnom menovom fonde.
Minister zahraničných vecí
V rokoch obnovy hospodárstva po druhej svetovej vojne bol
holandským ministrom zahraničných vecí. Počas vojny nadobudol
presvedčenie, že ak sa má zabrániť opakovaniu finančnej krízy z
30. rokov, potrebujeme úplnú regionálnu hospodársku spoluprácu.
Vedúci predstavitelia povojnovej Európy si začali uvedomovať,
že hrôzy vojny a hospodárskej krízy sa dajú prekonať len na
základe medzinárodnej spolupráce. Zatiaľ čo niektoré iniciatívy sa
zameriavali na presadzovanie takejto spolupráce v celosvetovom
meradle, Beyen veril, že pomocou regionálnej spolupráce sa dá
dosiahnuť viac. Prvé kroky k hospodárskej spolupráci sa prijali
v roku 1948 prostredníctvom Marshallovho plánu – veľkého
amerického balíka pomoci pre Európu, ktorý vyžadoval, aby
Zakladatelia EÚ
SK
Zakladatelia EÚ
Beyen na konferencii v Messine, na ktorej predstavil svoj plán hospodárskej spolupráce v Európe.
európske krajiny koordinovali hospodárske záležitosti v OECD.
Po Schumanovej deklarácii z 9. mája 1950 bolo v roku 1952
vytvorené Európske spoločenstvo uhlia a ocele, ktoré malo za
cieľ zabrániť ďalším vojnám v Európe.
Beyenov plán
Beyen bol však presvedčený, že medzi európskymi národmi
je možná aj hlbšia spolupráca. Uvedomoval si, že politická
integrácia sa bude dosahovať ťažko, podarilo sa mu však
presvedčiť vnútroštátnych aj medzinárodných partnerov, že
hospodársku spoluprácu je možné prehĺbiť, pričom veril, že
po nej bude nasledovať politické zjednotenie. S týmto cieľom
vypracoval Beyenov plán. Vďaka skúsenostiam z medzinárodného
finančníctva a bankovníctva vedel, že otázky obchodných
prekážok a nezamestnanosti sa na vnútroštátnej úrovni neriešia
ľahko, vyžadoval preto medzinárodnejší prístup. Napriek určitej
nechuti, a dokonca opozícii holandskej vlády sa mu počas
rokovaní o Európskom obrannom spoločenstve a pri diskusiách
o Európskom politickom spoločenstve na začiatku 50. rokov
podarilo plán predložiť.
Spoločný trh
Spočiatku nezískal dostatočnú podporu, pretože najmä francúzska
vláda nemala záujem o prehlbovanie hospodárskej integrácie. Keď
však stroskotal plán Európskeho obranného spoločenstva, pretože
francúzsky parlament neratifikoval zmluvu, došlo k zmene. Bez
plánovaného obranného a politického spoločenstva sa integrácia
ocitla v slepej uličke. Beyenov plán sa tak znovu dostal do centra
záujmu. Spočíval na koncepcii úplnej hospodárskej spolupráce,
nielen spolupráce v sektoroch uhlia a ocele. Riešením bol teda
spoločný trh pre všetko, vytvorený na základe spolupráce Belgicka,
Holandska a Luxemburska podľa Zmluvy o Beneluxe z roku
1944. Krajiny Beneluxu pod vedením belgického ministra Paula-
Henriho Spaaka začlenili Beynove myšlienky do francúzskeho
plánu Spoločenstva pre atómovú energiu a dali mu príležitosť
predstaviť plány na konferencii v Messine v roku 1955. Tam
vysvetlil, že politická únia nie je mysliteľná bez spoločného trhu,
spoločnej zodpovednosti za hospodársku a sociálnu politiku a
nadnárodného orgánu. Tieto myšlienky korešpondovali s názormi
ostatných účastníkov konferencie. Nakoniec v marci 1957 šesť
krajín podpísalo Rímske zmluvy, ktorými sa vytvorilo Európske
hospodárske spoločenstvo a Euratom.
Beyenova úloha sa neskôr často podceňovala, jeho práca však
v 50. rokoch prispela k európskemu integračnému procesu a
vyniesla mu miesto medzi najvýznamnejšími osobnosťami, ktoré
dnes nazývame zakladatelia Európskej únie. Dlho si ho budeme
pamätať ako človeka, ktorý oživil európsky projekt, keď to bolo
najviac potrebné.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Winston Churchill, bývalý vojenský dôstojník, vojnový spravodajca a britský ministerský predseda (v rokoch 1940 až 1945 a 1951 až 1955) bol jedným z prvých, ktorí vyzývali na vytvorenie „Spojených štátov európskych“. Po skúsenostiach z druhej svetovej vojny bol presvedčený, že len zjednotená Európa dokáže zaručiť mier. Jeho cieľom bolo odstrániť raz a navždy európsky nacionalizmus a spory vedúce k vojnám.
Svoje názory a skúsenosti z histórie sformuloval do slávneho „Prejavu pre akademickú mládež“ na univerzite v Zürichu v roku 1946: „Existuje spôsob, ako ... urobiť z celej Európy do niekoľkých rokov ... slobodné a ... šťastné miesto. Spočíva v opätovnom vytvorení európskej rodiny, aspoň do tej miery, do akej to dokážeme, a vo vytvorení štruktúry, ktorá by zastrešovala jej mier, bezpečnosť a slobodu. Musíme vybudovať niečo ako Spojené štáty európske.“
Osobnosť, ktorá bola hnacou silou protihitlerovskej koalície, sa takto stala aktívnym zástancom „európskej veci“.
Winston Churchill sa preslávil aj ako maliar a spisovateľ: v roku 1953 dostal Nobelovu cenu za literatúru.
Winston Churchill: výzva na vytvorenie Spojených štátov európskych
Winston Churchill 1874 - 1965
© J.
Russ
ell &
son
/CO
RBIS
Mladosť
Winston Churchill sa narodil 30. novembra 1874 do aristokratickej
rodiny Spencerovcov-Churchillovcov, urodzených vojvodov z
Marlborough, jeho matka však pochádzala z Ameriky. Po detstve
prežitom v luxuse začal v roku 1888 navštevovať prestížnu
londýnsku chlapčenskú školu v Harrowe. Nebol výnimočným
študentom a školu si veľmi neobľúbil.
V roku 1893 štúdium dokončil a na tretí pokus sa mu podarilo zložiť
prijímacie skúšky do kráľovskej vojenskej akadémie v Sandhurste.
Po jej absolvovaní začal vojenskú kariéru, ktorá ho v priebehu
prvých piatich rokov priviedla do bitiek na troch kontinentoch, k
štyrom medailám a k Radu za zásluhy, napísaniu piatich kníh a
získaniu kresla v parlamente. To všetko do veku 26 rokov.
Politická kariéra
Počas služby v britskej armáde bol aj novinovým korešpondentom.
Pri písaní článkov o Búrskej vojne v Južnej Afrike sa sám dostal
na titulné strany, keď sa mu podarilo utiecť zo zajateckého tábora
a v roku 1900 vrátiť do Anglicka, kde sa pustil do budovania
politickej kariéry. Zvolili ho do parlamentu a v rôznych kabinetoch
zastával funkciu ministra vnútra a prvého lorda admirality
(ministra zodpovedného za námorné sily). V roku 1915 musel
po nevydarenej vojenskej kampani rezignovať. Znovu vstúpil do
armády a vo francúzskych zákopoch viedol 6. Kráľovský škótsky
peší pluk. Keď sa v roku 1917 vytvorila nová vláda, stal sa
ministrom zbraní. Do roku 1929 zastával všetky najvýznamnejšie
ministerské funkcie okrem funkcie ministra zahraničných vecí.
SK
Zakladatelia EÚ
Churchill s gestom víťazného V počas prejavu na Kongrese Európy v Haagu v roku 1948.
V roku 1929 sa názorovo rozišiel s materskou Konzervatívnou
stranou. Tým sa začalo obdobie Churchillovho života, ktoré
poznáme ako „divoké roky“. Naďalej písal a stal sa mimoriadne
produktívnym a vydávaným autorom článkov a kníh. Patril k úplne
prvým ľuďom, ktorí dávno pred začatím druhej svetovej vojny
rozpoznali hitlerovskú hrozbu, a otvorene o svojich obavách hovoril.
Druhá svetová vojna
V roku 1939 sa jeho predpovede splnili a vypukla druhá svetová
vojna. V roku 1940 sa stal ministerským predsedom, previedol
Veľkú Britániu cez náročné vojnové roky a svojimi inšpirujúcimi
prejavmi dával Britom nádej a odhodlanosť. Neochvejným
odmietaním porážky či rokovania s nacistami podnietil britský
odpor, a to najmä na začiatku vojny, keď bola Británia vo svojom
aktívnom odpore voči Hitlerovi sama. Po skončení vojny voľby
prehral. Nestratil však schopnosť správne odhadovať budúci vývoj
udalostí, ako sa ukázalo v jeho slávnom prejave vo Fultone v
Missouri, kde hovoril o hrozbe sovietskeho komunizmu a použil
dnes už slávny výraz „železná opona“.
„Spojené štáty európske“
V roku 1946 mal ďalší slávny prejav, tentoraz na univerzite
v Zürichu, v ktorom obhajoval koncepciu „Spojených štátov
európskych“ a naliehal na Európanov, aby zabudli na hrôzy minulosti
a dívali sa do budúcnosti. Vyhlásil, že Európa si nemôže dovoliť
dať sa zatiahnuť do nenávistných konfliktov a pomstychtivosti
za krivdy minulosti a že prvým krokom na ceste k opätovnému
sformovaniu „európskej rodiny“ spravodlivosti, milosrdenstva a
slobody je „vytvorenie akýchsi Spojených štátov európskych. Len
takto budú môcť stámilióny tvrdo pracujúcich ľudí získať nádej a
pocítiť radosť zo života.“
Rada Európy
Svojou výzvou na vytvorenie Spojených štátov európskych sa
stal jedným z prvých obhajcov európskej integrácie, ktorej cieľom
bolo zabrániť opakovaniu zverstiev dvoch svetových vojen. Prvým
krokom tohto procesu malo byť vytvorenie Rady Európy. V roku
1948 sa v Haagu stretlo 800 delegátov zo všetkých európskych
krajín na veľkom Kongrese Európy, ktorého čestným predsedom
bol Churchill.
5. mája 1949 teda vznikla Rada Európy a jej prvého zasadnutia sa
Churchill osobne zúčastnil. Jeho výzva na podniknutie potrebných
krokov spustila hlbší integračný proces, ktorý odsúhlasili aj účastníci
konferencie v Messine v roku 1955, čo o dva roky neskôr vyvrcholilo
Rímskou zmluvou. Ako prvý navrhol aj myšlienku „európskej
armády“ na obranu kontinentu a silovú podporu európskej
diplomacie. V roku 1959 vznikol Európsky súd pre ľudské práva,
10 rokov po tom, ako túto myšlienku Churchill obhajoval.
Inšpiráciou, ktorú poskytol európskym národom pri spájaní s
cieľom bojovať proti nacizmu a fašizmu, sa Winston Churchill
postupne stával hybnou silou európskej integrácie a aktívnym
bojovníkom za túto vec.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Od roku 1945 do roku 1953 formoval Alcide de Gasperi v úlohe predsedu vlády a ministra zahraničných vecí domácu a zahraničnú politiku povojnového Talianska.
Narodil sa v regióne Tridentsko – Horná Adiža (Južné Tirolsko), ktorý do roku 1918 patril Rakúsku. Podobne ako iní výnimoční štátnici tých čias aktívne bojoval za jednotnú Európu. Skúsenosti z fašizmu a vojny (v rokoch 1927 až 1928 bol uväznený, neskôr našiel azyl vo Vatikáne) ho priviedli k presvedčeniu, že len zjednotenie Európy môže zabrániť opakovaniu situácie.
Neustále podporoval iniciatívy smerujúce k zjednoteniu západnej Európy, podieľal sa na realizácii Marshallovho plánu a na budovaní úzkych hospodárskych zväzkov s ostatnými európskymi krajinami, najmä s Francúzskom. Okrem toho podporoval Schumanov plán, ktorý inicioval založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele,
a pomohol rozvinúť myšlienku utvorenia spoločnej európskej obrannej politiky.
Alcide de Gasperi: inšpiratívny sprostredkovateľ demokracie a slobody v Európe
Alcide de Gasperi 1881 - 1954
© E
uróp
ska
únia
Mladosť
Alcide de Gasperi sa narodil 3. apríla 1881. Jeho otec bol
policajt s neveľkým príjmom. Vyrástol v regióne Tridentsko,
v tom čase taliansky hovoriacom regióne, kde žilo množstvo
národnostných a kultúrnych menšín Rakúsko-Uhorska. Keďže
vtedy žiadna talianska univerzita neposkytovala štipendiá, v roku
1900 odišiel do Viedne študovať filológiu. Tam sa aktívne zapojil
do katolíckeho študentského hnutia. Počas štúdia zdokonalil
svoje sprostredkovateľské schopnosti, ktoré sa mu neskôr počas
politickej kariéry nesmierne zišli. Pochopil napríklad, že nájsť
riešenie problému je dôležitejšie ako živenie neustálej nenávisti,
a veril, že dôležitejší je obsah ako forma. Po ukončení štúdií v
roku 1905 sa vrátil do Tridentska, kde sa stal dopisovateľom do
novín La Voce Cattolica. V tom čase sa začal aktívne zapájať
do politiky v novinách Unione Politica Popolare del Trentino a
v roku 1911 bol ako zástupca Tridentska zvolený do rakúskej
snemovne reprezentantov. V tejto funkcii sa snažil dosiahnuť
lepšie postavenie talianskej menšiny.
Skúsenosti z prvej svetovej vojny a Idee Ricostruttive
Napriek tomu, že počas prvej svetovej vojny zostal politicky
neutrálny, sympatizoval so snahami Vatikánu o ukončenie vojny. Po
skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 sa rodný de Gasperiho
región pričlenil k Taliansku. O rok neskôr spoluzaložil Taliansku
ľudovú stranu (Partito Popolare Italiano – PPI) a v roku 1921 sa
stal jedným z jej zástupcov v parlamente. Po upevnení svojich
SK
Zakladatelia EÚ
De Gasperi si v roku 1953 v Ríme podáva ruku s nemeckým kancelárom Konradom Adenauerom.
pozícií v talianskej vláde začali fašistické sily pod Mussoliniho
vedením na PPI otvorene útočiť a zastrašovať ju. Nakoniec stranu
zakázali a v roku 1926 ju rozpustili. De Gasperiho v roku 1927
zatkli a odsúdili na štyri roky väzenia. Po intervencii Vatikánu
bol po 18 mesiacoch prepustený. Vatikán mu poskytol azyl,
za jeho múrmi 14 rokov pracoval ako knihovník. Počas druhej
svetovej vojny napísal spis Idee ricostruttive (Myšlienky obnovy),
ktorým sformoval manifest Kresťanskodemokratickej strany,
tajne založenej v roku 1943. Po páde fašizmu sa de Gasperi
postavil do čela strany a osem volebných období bol premiérom
(1945 až 1953). Tento rekordný počet volebných období zostáva
dodnes v histórii talianskej demokracie neprekonaný.
Úloha pri európskej integrácii
Počas tzv. de Gasperiho éry sa Taliansko zmenilo na ústavnú
republiku, v krajine sa posilnila demokracia a vykonali prvé kroky
vedúce k obnoveniu hospodárstva. De Gasperi bol nadšeným
zástancom medzinárodnej spolupráce. Ako človek zodpovedný za
väčšinu krokov pri povojnovej obnove Talianska bol presvedčený,
že Taliansko musí znovu získať významné medzinárodné
postavenie. S týmto cieľom podporoval založenie Rady Európy,
presadil účasť Talianska na americkom Marshallovom pláne a
vstup do NATO. Napriek tomu, že Taliansko malo v tom čase
jednu z najväčších komunistických strán v západnej Európe,
presadil užšiu spoluprácu s USA.
Demokracia, dohoda a sloboda
De Gasperi veril, že druhá svetová vojna dala všetkým Európanom
dôležitú lekciu: „Budúcnosť sa nedá vybudovať na sile, ani na
túžbe dobýjať, ale na trpezlivom uplatňovaní demokratických
metód, konštruktívnom duchu dohôd a dodržiavaní slobôd“. To
povedal v roku 1952 pri preberaní Charlemagnovej ceny za prínos
k európskej integrácii. Tým sa vysvetľuje aj jeho rýchla reakcia
na výzvu Roberta Schumana z 9. mája 1950 na vybudovanie
integrovanej Európy, na základe ktorej bolo o rok neskôr založené
Európske spoločenstvo uhlia a ocele. V roku 1954 sa stal prvým
predsedom parlamentného zhromaždenia ESUO. A aj keď tento
projekt nakoniec neuspel, de Gasperi zostal zástancom a obhajcom
spoločnej európskej obrannej politiky.
Európske hospodárske spoločenstvo
V počiatočných fázach európskej integrácie zastával de Gasperi
úlohu sprostredkovateľa medzi Nemeckom a Francúzskom, ktoré
dovtedy rozdeľovalo takmer storočie vojen. V posledných rokoch
života sa stal inšpiráciou pri vytváraní Európskeho hospodárskeho
spoločenstva. Hoci sa skutočného založenia nedožil (zomrel v
auguste 1954), jeho prínos bol ocenený pri podpísaní Rímskych
zmlúv v roku 1957.
Zázemie, vojnové skúsenosti, život pod nadvládou fašizmu a
príslušnosť k menšine priviedli Alcida de Gasperiho k poznaniu,
že na vyliečenie rán spôsobených dvomi svetovými vojnami
a na zabránenie opakovaniu zverstiev minulosti je potrebná
jednotná Európa. Motivovala ho jasná vízia Európskej únie,
ktorá by nenahrádzala jednotlivé štáty, ale umožňovala ich
vzájomné dopĺňanie.
© B
ettm
ann/
CORB
IS
Zakladatelia EÚ
Walter Hallstein bol prvým predsedom Európskej komisie (v rokoch 1958 – 1967), oddaným Európanom a odhodlaným zástancom európskej integrácie.
Hallstein sa ako predseda Európskej komisie usiloval o rýchlu realizáciu spoločného trhu. Jeho obrovské nadšenie a schopnosť presviedčať podporili vývoj integrácie aj po uplynutí jeho funkčného obdobia. Rýchlosť integrácie počas jeho mandátu sa stala legendárnou.
Ako štátny tajomník nemeckého ministerstva zahraničných vecí dosiahol medzinárodné uznanie vďaka tzv. Hallsteinovej doktríne z 50. rokov, ktorá formovala nemeckú zahraničnú politiku v nadchádzajúcich rokoch. Jej podstatou bolo začlenenie mladej demokracie do západnej Európy.
Walter Hallstein: diplomatická sila poháňajúca európsku integráciu
Walter Hallstein 1901 - 1982
© E
uróp
ska
únia
Mladosť a vojnové skúsenosti
Walter Hallstein sa narodil 17. novembra 1901 ako syn
protestantského stavebného kontrolóra v Mainzi, na juhozápade
Nemecka. Po ukončení miestneho gymnázia študoval právo a
politické vedy v Bonne, Berlíne a Mníchove. V roku 1925 začal
pracovať ako asistent profesora na Berlínskej univerzite. V roku
1927 sa stal skúšajúcim na Rostockej univerzite v severnom
Nemecku, kde sa v roku 1929 prepracoval k funkcii odborného
asistenta. O rok neskôr bol menovaný za vedúceho katedry
súkromného a obchodného práva, kde pôsobil ďalších desať rokov.
Stal sa odborníkom na túto oblasť, uznávaným vzdelancom a
medzinárodne renomovaným univerzitným profesorom. Potom
dostal miesto profesora na Frankfurtskej univerzite, odkiaľ ho v
roku 1942 napriek odporu k nacizmu odviedli do nemeckej armády.
Po invázii spojencov v roku 1944 bol odvedený do vojenského
zajateckého tábora v USA, v ktorom založil táborovú univerzitu
a prednášal spoluväzňom o ich právach.
Po vojne ho vymenovali za prorektora Frankfurtskej univerzity
a v roku 1948 ho ako hosťujúceho profesora pozvali na
Georgetownskú univerzitu. Bol jedným z prvých nemeckých
vzdelancov, ktorí dostali pozvanie na americkú univerzitu.
Skúsenosti z Ameriky posilnili jeho presvedčenie, že Nemecko
by sa malo pripojiť k medzinárodným iniciatívam zameraným na
posilnenie zväzkov po druhej svetovej vojne medzi jednotlivými
demokraciami. Prvým krokom predznamenávajúcim návrat
Nemecka na medzinárodnú scénu bol vstup krajiny do
medzinárodných paktov ako OSN a NATO.
Európske spoločenstvo uhlia a ocele
Hallsteinove výnimočné diplomatické schopnosti, pochopenie
nevyhnutnosti jednotnej Európy, špecializované zameranie a
SK
Zakladatelia EÚ
Hallstein ako predseda Európskej komisie pri prejave v Holandsku v roku 1965.
skúsenosti viedli Konrada Adenauera, vtedajšieho nemeckého
kancelára k tomu, aby ho vymenoval za vedúceho delegácie,
ktorá v roku 1950 rokovala na Schumanovej konferencii o
vytvorení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. V tom čase
úzko spolupracoval so Jeanom Monnetom, svojím francúzskym
partnerom. Obaja si čoskoro uvedomili, že ak má Európa znova
prosperovať, je potrebná európska integrácia.
V roku 1951 ho Adenauer vymenoval za štátneho tajomníka
spolkového ministerstva zahraničných vecí, na ktorom nemal na
starosti iba založenie ESUO, ale aj pokus o vytvorenie Európskeho
obranného spoločenstva s cieľom zjednotiť rozpočtovú, armádnu
a obrannú politiku západoeurópskych krajín. Zúčastňoval sa
aj na rokovaniach s Izraelom o vyplatení vojnových reparácií
Židom a zohral dôležitú úlohu pri budovaní stratégie zahraničných
vzťahov Nemecka. Neskôr známa Hallsteinova doktrína z roku
1955 bola prísna politická dohoda o tom, že Západné Nemecko
nenadviaže žiadne diplomatické styky so štátmi, ktoré uznali
Východné Nemecko (NDR).
Európske hospodárske spoločenstvo
Pre Hallsteina predstavoval neúspech Európskeho obranného
spoločenstva v roku 1954 obrovskú a reálnu hrozbu pre bezpečnosť
Nemecka a západnej Európy, pretože Sovietskemu zväzu sa tým
otvárala jednoduchšia cesta na rozšírenie vplyvu v rozdelenej
Európe. Svoju energiu preto sústredil na hospodársky integračný
proces, nie politický. Stal sa neústupným zástancom jednotnej
Európy prostredníctvom vytvorenia Európskeho hospodárskeho
spoločenstva. Prvé kroky k hospodárskej integrácii umožňujúce
voľný pohyb osôb, služieb a tovarov boli prijaté na konferencii v
Messine v roku 1955. Hoci mu spočiatku išlo o celkovú integráciu,
ktorá sa má dosiahnuť čo najrýchlejšie, politická realita ho priviedla
k poznaniu, že maximálny úžitok prinesie postupné zlučovanie
trhov členských štátov. V roku 1958 začala platiť Rímska zmluva
a Hallstein bol zvolený za prvého predsedu Komisie Európskeho
hospodárskeho spoločenstva.
Predsedníctvo Komisie
Hoci si uvedomoval, že integrácia nepostupuje tak rýchlo, ako by
si želal, ako predseda Komisie sa stal hnacou silou integračného
procesu v ďalšom období. Počas svojho pôsobenia vo funkcii,
tzv. Hallsteinovej éry, začal s konsolidáciou európskeho práva,
ktorá mala obrovský vplyv na vnútroštátne právne predpisy.
Keďže bol zástancom federatívnej Európy so silnou Komisiou
a Parlamentom (aby sa predišlo tomu, že Únia by neustále
hrala druhé husle až po národných parlamentoch), pre Európske
spoločenstvo stanovil jednoznačný cieľ: zjednotenú Európu podľa
Schumanovej deklarácie z 9. mája 1950. V tom čase mal však
francúzsky prezident de Gaulle iný názor: zatiaľ čo Hallstein veril,
že je potrebné zriadiť federáciu, čo znamenalo prenesenie väčšiny
vnútroštátnych právomocí na Úniu, de Gaulle sa domnieval, že
Európa by sa mala vydať cestou konfederácie, stať sa Európou
štátov, pričom väčšie právomoci by sa mali ponechať členským
štátom. Snaha o vyriešenie zásadne rozdielnych postojov
francúzskej vlády a ostatných členských štátov k množstvu otázok
viedla v roku 1965 ku „kríze prázdnych kresiel“, keď Francúzsko
načas odvolalo všetkých svojich zástupcov z európskych inštitúcií,
kým sa nedosiahne kompromis.
Bez Hallsteinovho obrovského nadšenia, diplomatických a
rokovacích schopností a silného presvedčovacieho talentu by
rýchlosť európskej integrácie v tomto období nebola možná.
© N
atio
naal
Arc
hief
/Spa
arne
stad
Pho
to
Zakladatelia EÚ
Sicco Mansholt bol farmár, člen holandského odboja počas druhej svetovej vojny, národný politik a prvý európsky komisár pre poľnohospodárstvo. Na základe jeho myšlienok sa vytvorila spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie, jedna z najvýznamnejších politík od jej založenia.
Ako očitý svedok hrôz holandského hladomoru na konci druhej svetovej vojny bol presvedčený, že Európa musí byť sebestačná a že všetkým jej občanom sa musí zabezpečiť stabilný prísun potravín za dostupnú cenu.
Najdôležitejším cieľom jeho prvej spoločnej poľnohospodárskej politiky bolo podporiť produktivitu poľnohospodárstva. Systémy politík, ktoré farmárom zabezpečujú určitú minimálnu cenu za výrobky, predstavujú stimuly, aby produkovali viac. Za svoje proeurópske názory a silnú víziu budúcnosti podporenú
vôľou budovať spoločnú budúcnosť bol počas svojho života známy ako pravý Európan.
Sicco Mansholt: farmár, odbojár a pravý Európan
Sicco Mansholt 1908 - 1995
© E
uróp
ska
únia
Mladosť
Sicco Mansholt sa narodil 13. septembra 1908 v sociálne
angažovanej rodine, ktorá viedla prosperujúcu farmu v
Groningene, na severe Holandska. Jeho otec bol aktívnym členom
holandskej Socialistickej strany a významným poradcom pre
poľnohospodárstvo. Jeho matka, dcéra sudcu, patrila k prvým
Holanďankám, ktoré študovali politické vedy na univerzite, a
usporadúvala časté politické zhromaždenia žien.
Po strednej škole sa chcel stať farmárom, otec však prenajal
pôdu pre jeho brata a pre Sicca mu už peniaze nezostali. Keďže
chcel pracovať v poľnohospodárstve, odišiel do holandských
východoindických oblastí (terajšej Indonézie) na čajovú plantáž.
Na koloniálny systém si však nezvykol a v roku 1936 sa vrátil
do Holandska. O rok neskôr sa mu podarilo získať kus pôdy v
polderovej oblasti Wieringermeer, oženil sa a až do vypuknutia
druhej svetovej vojny bol farmárom.
Druhá svetová vojna
Počas vojny bol Mansholt aktívnym členom holandského odboja
proti nacistickým okupantom. Spočiatku skrýval ľudí na farme a
šíril spravodajské informácie, neskôr riadil rozsiahlu distribučnú
sieť s potravinami pre ľudí, ktorí sa ukrývali na západe krajiny. Po
vojne mu bola ako uznanie za túto činnosť, odvahu a organizačné
schopnosti ponúknutá funkcia ministra poľnohospodárstva,
rybného hospodárstva a potravinovej distribúcie v novej vláde.
V 36 rokoch sa stal dovtedy najmladším ministrom v Holandsku.
Obnovenie poľnohospodárstva
Mansholtova funkcia bola krátko po vojne, v situácii drastického
nedostatku potravín a hroziaceho vypuknutia krízy, mimoriadne
dôležitá. Prijal množstvo opatrení zameraných na rýchle obnovenie
dodávok potravín, zároveň však pochopil, že je potrebná hlbšia
modernizácia poľnohospodárstva, aby sa v budúcnosti zabránilo
ďalším nedostatkom a zabezpečila efektívnosť. Stanovil minimálne
SK
Zakladatelia EÚ
Ako komisár pre poľnohospodárstvo a nadšený farmár položil Mansholt základy spoločnej poľnohospodárskej politiky.
ceny najdôležitejších poľnohospodárskych produktov, dovozné
dane a podporil vývoz. S cieľom podporiť produktivitu propagoval
investície do výskumu, vzdelávania a zlučovanie fariem do väčších
a efektívnejších podnikov.
Spoločná poľnohospodárska politika pre Európu
Ako presvedčený európsky federalista sníval o spoločnej
poľnohospodárskej politike pre Európu. V roku 1950 vypracoval
plán spoločného trhu pre poľnohospodárske produkty v Európe,
ktorý by riadila nadnárodná štruktúra. Tento plán bol na svoju
dobu príliš ambiciózny a neuspel. Neskôr bol však oživený a
predstavoval inšpiráciu pri formovaní poľnohospodárskej politiky
Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Po 12 rokoch a šiestich mesiacoch vo funkcii ministra dostal
Mansholt šancu realizovať svoje plány v rámci spoločnej politiky,
keď sa v roku 1958 stal komisárom pre poľnohospodárstvo v
úplne prvej Európskej komisii. Rímskou zmluvou z roku 1957 sa
založilo Európske hospodárske spoločenstvo a vytvorili podmienky
na postupné zavedenie spoločného európskeho trhu v troch
štvorročných fázach. Tento dvanásťročný plán považovali mnohí za
mimoriadne náročný a nedávali mu veľa šancí na úspech. Týkalo
sa to najmä opatrení v sektore poľnohospodárstva, keďže voči
nim existovala silná opozícia. Mansholt však zostal optimista a
pokračoval v práci. V rámci jeho plánov sa mala zaviesť kombinácia
priamych dotačných platieb za plodiny a pôdu, ktorá sa dala
obrábať, a mechanizmy podpory cien vrátane minimálnych cien,
ako aj sadzobníky a kvóty na dovoz určitých tovarov z tretích krajín.
Tým sa mala stimulovať vyššia produktivita v poľnohospodárstve,
aby mali spotrebitelia stály prísun cenovo dostupných potravín a
aby sa zabezpečil životaschopný poľnohospodársky sektor v EÚ.
Mansholtov plán
Jeho plány spočiatku narazili na tvrdú opozíciu zo strany farmárov
a ich politických zástupcov, ktorí verili, že spoločný prístup ohrozí
ich živobytie a že prežijú len veľké farmy. Na ceste k získaniu
podpory pre spoločnú európsku politiku bolo potrebné prekonať
množstvo prekážok, Mansholt však vytrval a v roku 1968 Komisia
publikovala Memorandum o reforme spoločnej poľnohospodárskej
politiky, známe ako Mansholtov plán. V zásade sa v pláne tvrdí,
že na rozvoj poľnohospodárstva je potrebné, aby farmári pristúpili
k modernizácii. Tým sa zabezpečí produktivita a sebestačnosť
európskych farmárov.
Poľnohospodárskej politike sa podarilo uspieť pri presadzovaní
svojho pôvodného cieľa potravinovo sebestačnejšej Európy.
Za 50 rokov svojej existencie však prešla mnohými zmenami,
aby reagovala na meniace sa podmienky v nových časoch. Do
70. rokov sa politike darilo tak dobre, že v poľnohospodárskej
produkcii dochádzalo k prebytkom. V 70. rokoch sa Mansholt
stal neochvejným zástancom opatrení na ochranu životného
prostredia, ktoré tvorili kľúčový prvok poľnohospodárskej politiky.
V rokoch 1958 až 1972 bol podpredsedom Komisie a v rokoch
1972 až 1973 jej štvrtým predsedom.
Mansholtovým cieľom bolo zabrániť opakovaniu príšerného
zimného hladomoru, ktorým Európania trpeli na konci druhej
svetovej vojny. Mansholtov plán umožnil za neuveriteľne krátky
čas obnoviť európsku sebestačnosť a podporil rozkvet európskeho
poľnohospodárstva.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Francúzsky politický a hospodársky poradca Jean Monnet zasvätil život myšlienke európskej integrácie. Bol inšpiráciou pre Schumanov plán, v ktorom sa predpokladalo zlúčenie západoeurópskeho ťažkého priemyslu.
Monnet pochádzal z francúzskeho Cognacu. V 16 rokoch odišiel zo školy a začal cestovať po svete, najskôr ako predajca koňaku a neskôr ako bankár. Počas oboch svetových vojen zastával vysoké funkcie v oblasti koordinácie priemyselnej výroby vo Francúzsku aj vo Veľkej Británii.
Ako najvyšší poradca francúzskej vlády bol hlavnou inšpiráciou slávnej Schumanovej deklarácie z 9. mája 1950 vedúcej k vytvoreniu Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktorá bola predchodcom Európskej únie. V rokoch 1952 až 1955 bol prvým predsedom jeho výkonného orgánu.
Jean Monnet: zjednocujúci činiteľ pri zrode Európskej únie
Jean Monnet 1888 - 1979
© E
uróp
ska
únia
Mladosť
Jean Omer Marie Gabriel Monnet sa narodil 9. novembra 1888
vo francúzskom meste Cognac. Po odchode zo školy vo veku 16
rokov ho otec poslal pracovať do Londýna, do rodinného podniku
obchodujúceho s koňakom, pretože pochopil, že jeho syn má
výnimočné komunikačné schopnosti, ktoré ho predurčujú na
vybudovanie kariéry v medzinárodnom obchode. A naozaj, odvtedy
cestoval po svete ako vážený a úspešný obchodník.
Prvá svetová vojna
V roku 1914 chcel vstúpiť do armády, zo zdravotných dôvodov
ho však neodviedli. Rozhodol sa slúžiť krajine inak a obrátil sa
na francúzsku vládu s návrhom na lepšiu koordináciu vojenských
dodávok s Britániou. Návrh bol schválený a francúzsky prezident
ho vymenoval za hospodárskeho sprostredkovateľa medzi
Francúzskom a jeho spojencami.
Veľký profesionálny talent, ktorý preukázal počas vojny, mu vo
veku 31 rokov vyniesol miesto zástupcu generálneho tajomníka
Ligy národov založenej v roku 1919. V roku 1923, po smrti otca,
sa vrátil do Cognacu a úspešne oživil upadajúci rodinný podnik. V
nasledujúcich rokoch sa vďaka skúsenostiam s medzinárodným
finančníctvom úzko zapájal do reorganizácie národných financií
rôznych východoeurópskych krajín, napríklad Rumunska a Poľska,
radil čínskej vláde, pomáhal reorganizovať čínsku železničnú sieť
a zriaďovať banku v San Franciscu.
Druhá svetová vojna
Po vypuknutí druhej svetovej vojny Monnet opäť ponúkol svoje
služby krajine a stal sa predsedom francúzsko-britského výboru
na koordináciu výrobných kapacít týchto dvoch krajín. Najvyšších
predstaviteľov Británie a Francúzska, Churchilla a de Gaulla,
SK
Zakladatelia EÚ
Jean Monnet spúšťa prvú výrobu liatiny v Európskom spoločenstve uhlia a ocele.
presvedčil, aby vytvorili úplnú politickú úniu na boj proti nacizmu,
tento plán však na poslednú chvíľu stroskotal.
Monnetov plán
Monnet preto ponúkol svoje služby britskej vláde, ktorá ho vyslala
do USA, aby tam dozeral na nákup vojenských zásob. Nadchol
prezidenta Roosevelta a čoskoro sa stal jedným z jeho dôverných
poradcov. Ešte predtým, ako USA vstúpili do vojny, naňho naliehal,
aby rozšíril kapacity na výrobu vojenských zariadení.
V roku 1943 Monnet vstúpil do francúzskeho výboru národného
oslobodenia, v podstate francúzskej exilovej vlády v Alžírsku. V
tomto čase začal prvýkrát presadzovať svoju víziu zjednotenej
Európy, ktorá mala zabezpečiť a udržať mier. 5. augusta 1943
na schôdzi výboru Monnet vyhlásil: „V Európe nebude mier, kým
sa jednotlivé štáty neprestanú formovať na základe národnej
suverenity... Európske krajiny sú príliš malé na to, aby svojim
občanom zabezpečili potrebnú prosperitu a sociálny rozvoj.
Európske štáty musia vytvoriť federáciu...“ V roku 1944 sa postavil
do čela národného plánu modernizácie a rozvoja zameraného na
oživenie francúzskeho hospodárstva a obnovu krajiny po vojne.
Schumanova deklarácia
Po prijatí a realizácii tohto plánu si však začal uvedomovať,
že obnova a integrácia Európy nenapredujú tak rýchlo, ako by
chcel a ako by bolo podľa neho žiaduce. V situácii rastúceho
medzinárodného napätia pochopil, že je čas na podniknutie
reálnych krokov k vybudovaniu jednotnej Európy, a so svojím
tímom začal pracovať na koncepcii Európskeho spoločenstva.
9. mája 1950 predstavil Robert Schuman, francúzsky minister
zahraničných vecí, v mene francúzskej vlády tzv. Schumanovu
deklaráciu. Túto deklaráciu inicioval a pripravil Monnet a
navrhovalo sa v nej zavedenie nemecko-francúzskej produkcie
uhlia a ocele riadenej jedným najvyšším orgánom. Hlavnou
myšlienkou bolo, že ak sa zjednotí produkcia týchto dvoch
artiklov v dvoch najsilnejších krajinách kontinentu, predíde sa
budúcej vojne. Keďže vlády Nemecka, Talianska, Holandska,
Belgicka a Luxemburska zareagovali priaznivo, táto deklarácia
sa stala základom Európskeho spoločenstva uhlia a ocele,
predchodcu Európskeho hospodárskeho spoločenstva a následne
aj Európskej únie.
Po nevydarenom pokuse o vytvorenie Európskeho obranného
spoločenstva z roku 1954 založil Monnet Akčný výbor pre Spojené
štáty európske. Tento výbor bol zriadený s cieľom oživiť ducha
európskej integrácie a stal sa jednou z najvýznamnejších hybných
síl tohto procesu, podnietil napríklad vytvorenie spoločného trhu,
európskeho menového systému, organizovanie samitov Európskej
rady a volieb do Európskeho parlamentu na základe všeobecného
hlasovacieho práva.
Jean Monnet ukončil formálne vzdelanie vo veku 16 rokov
a napriek všetkým očakávaniam sa stal človekom mnohých
talentov: medzinárodným obchodníkom, finančníkom, diplomatom
a štátnikom. Nikdy však nebol zvolený do žiadneho verejného
úradu, preto nemal formálnu politickú moc na presadzovanie
svojich názorov. Najvyšších predstaviteľov Európy presvedčil o
spolupráci pri presadzovaní spoločných záujmov a o výhodách
tejto spolupráce len svojím argumentačným talentom.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Štátnik Robert Schuman, vzdelaním právnik a francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1948 až 1952, sa považuje za jedného zo zakladateľov zjednotenej Európy.
Schuman sa narodil v Luxembursku a v mladosti strávil istý čas vo francúzsko-nemeckom pohraničnom regióne. Napriek skúsenostiam z nacistického Nemecka alebo práve v ich dôsledku dospel k poznaniu, že len trvalé zmierenie s Nemeckom môže položiť základy zjednotenej Európy. V roku 1940 bol deportovaný do Nemecka. O dva roky neskôr ušiel a pripojil sa k francúzskemu odboju. Napriek tomu necítil žiadnu nenávisť a po vojne sa stal ministrom zahraničných vecí.
V spolupráci s Jeanom Monnetom pripravil medzinárodne uznávaný Schumanov plán, ktorý zverejnil 9. mája 1950. Tento deň sa považuje za zrod Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších surovín pre zbrojársky priemysel.
Základná myšlienka spočívala v tom, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
Schuman informoval o pláne nemeckého kancelára Adenauera. Ten v ňom okamžite rozpoznal príležitosť pre mierovú Európu a schválil ho. Krátko nato zareagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Týchto šesť štátov podpísalo v Paríži v apríli 1951 dohodu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Európska únia takto vznikla ako mierová iniciatíva.
Schuman podporoval aj vytvorenie spoločnej európskej obrannej politiky a v rokoch 1958 – 1960 bol predsedom Európskeho parlamentu.
Robert Schuman: architekt projektu európskej integrácie
Robert Schuman 1886 - 1963
© E
uróp
ska
únia
Mladosť
Robert Schuman pochádzal zo skutočne európskych pomerov:
narodil sa 29. júna 1886 v Luxembursku, jeho otec bol Francúz,
ktorý sa po pripojení regiónu k Nemecku stal Nemcom, a jeho
matka bola Luxemburčanka. Schuman sa však narodil ako nemecký
občan. Keď sa v roku 1919, po skončení prvej svetovej vojny,
vrátil región Alsasko-Lotrinsko Francúzsku, stal sa Francúzom.
Pred vojnou študoval právo, ekonómiu, politickú filozofiu, teológiu a
štatistiku na univerzitách v Bonne, Mníchove, Berlíne a Štrasburgu a
na poslednej univerzite získal právnický titul s červeným diplomom.
Po ukončení štúdií si v roku 1912 zriadil vlastnú prax v Metzi.
O dva roky nato vypukla prvá svetová vojna. Zo zdravotných
dôvodov nemusel slúžiť v armáde. Po skončení vojny sa aktívne
zapojil do politiky, kariéru vo verejnej službe začal ako poslanec
vo francúzskom parlamente za región Mosela.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol ministerským tajomníkom vo
francúzskej vláde. Počas vojny sa aktívne zapájal do francúzskeho
odboja, na základe čoho bol zatknutý. Na poslednú
SK
Zakladatelia EÚ
Schuman pri svojom slávnom prejave z 9. mája 1950, v deň, ktorý sa dnes oslavuje ako výročie založenia EÚ.
chvíľu sa mu podarilo uniknúť deportácii do koncentračného tábora
v Dachau. Ušiel do „slobodnej“ časti Francúzska, po jej zabratí
nacistami sa však musel skrývať. Na jeho hlavu bola vypísaná
odmena 100 000 ríšskych mariek, on však napriek tomu ďalšie
tri roky bojoval proti Nemcom. Odmietol pozvanie francúzskeho
exilového prezidenta de Gaulla, aby prišiel do Londýna, a namiesto
toho sa rozhodol zostať so svojimi druhmi v nacistami okupovanom
Francúzsku.
Po vojne sa vrátil do národnej politiky v niekoľkých najvyšších
funkciách: najskôr ako minister financií, v roku 1947 ako premiér,
v rokoch 1948 až 1952 ako minister zahraničných vecí a v rokoch
1955 až 1956 znovu ako minister financií. Stal sa najdôležitejším
vyjednávačom hlavných zmlúv a iniciatív, napríklad o Rade Európy,
Marshallovom pláne a vstupe do NATO: všetky boli zamerané na
rozšírenie spolupráce so západnými spojencami a zjednotenie
Európy. Najviac ho však preslávila Schumanova deklarácia, v ktorej
navrhol vzájomnú spoluprácu Nemecka a ostatných európskych
krajín na zlúčení svojich hospodárskych záujmov. Bol presvedčený,
že keď sa tieto krajiny spoja, vojna bude „ani nie tak nemysliteľná,
ako skôr materiálne vylúčená“.
Schumanova deklarácia
V prejave, ktorý predniesol 9. mája 1950, a ktorý bol inšpirovaný
a v podstate napísaný Jeanom Monnetom, navrhol preniesť
francúzsko-nemeckú produkciu uhlia a ocele pod jeden najvyšší
orgán. Ten mal byť otvorený aj pre ďalšie európske krajiny.
Spolupráca mala prebiehať tak, že by sa medzi európskymi
krajinami vytvorili spoločné záujmy, ktoré by postupne viedli
k politickej integrácii, predpokladu upokojenia vzájomných
vzťahov: „Európa sa nevybuduje naraz alebo podľa nejakého
jednoduchého plánu. Vybuduje sa na základe konkrétnych
dosiahnutých úspechov, ktoré najskôr vytvoria pocit vzájomnej
solidarity. Spojenie európskych národov vyžaduje elimináciu
dlhotrvajúceho nepriateľstva Francúzska a Nemecka“.
Jeho prejav zabral. Promptne a kladne zareagoval nemecký
kancelár Adenauer a po ňom aj vlády Holandska, Belgicka,
Talianska a Luxemburska. Do roka, konkrétne 18. apríla 1951,
podpísalo šesť zakladajúcich členov Parížsku zmluvu. Ňou sa
vytváralo Európske spoločenstvo uhlia a ocele – prvé nadnárodné
európske spoločenstvo. Táto prelomová organizácia vydláždila
cestu Európskemu hospodárskemu spoločenstvu a následne aj
Európskej únii, ktorú stále riadia inovačné európske inštitúcie
založené v roku 1950.
Jeho úsilie však neochablo. Stal sa veľkým zástancom ďalšej
integrácie prostredníctvom Európskeho obranného spoločenstva
a v roku 1958 prvým predsedom predchodcu súčasného
Európskeho parlamentu. Pri odchode z úradu mu Parlament
pridelil titul „otec Európy“. Z dôvodu významu Schumanovej
deklarácie z 9. mája 1950 sa tento deň oslavuje ako Deň
Európy. A na počesť jeho prevratnej práce smerujúcej k jednotnej
Európe bola po ňom pomenovaná jedna z budov sídla inštitúcií
Európskej únie v Bruseli.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Dlhá politická kariéra európskeho štátnika, Belgičana Paula-Henriho Spaaka, si zaslúži plné uznanie.
Vďaka tomu, že zatajil svoj skutočný vek, ho počas prvej svetovej vojny prijali do belgickej armády a nasledujúce dva roky strávil v Nemecku ako vojnový zajatec. Počas druhej svetovej vojny sa ako minister zahraničných vecí márne usiloval o zachovanie belgickej neutrality. Spolu s vládou odišiel do exilu, najskôr do Paríža a neskoršie do Londýna.
Po oslobodení Belgicka vykonával funkciu ministra zahraničných vecí, ako aj predsedu vlády. Už počas druhej svetovej vojny formuloval plány na spojenie krajín Beneluxu a hneď po vojne pristúpil k organizovaniu jednotnej Európy. Podporoval Európske spoločenstvo uhlia a ocele a Európske obranné spoločenstvo.
Pre Spaaka bolo zjednotenie krajín na základe záväzkov zakotvených v zmluve najúčinnejším prostriedkom na zabezpečenie mieru a stability. Tieto ciele presadzoval ako predseda prvého riadneho zasadnutia Organizácie Spojených národov (1946) a ako generálny tajomník NATO (1957 – 1961).
Spaak bol vedúcou osobnosťou pri príprave obsahu Rímskej zmluvy. Na konferencii v Messine v roku 1955 ho šesť zúčastnených vlád ustanovilo za predsedu pracovného výboru, ktorý zmluvu pripravoval.
Paul–Henri Spaak: európsky vizionár a talentovaný presvedčovateľ
Paul-Henri Spaak 1899 - 1972
© N
atio
naal
Arc
hief
/Spa
arne
stad
Pho
to
Vzostup cez belgickú politiku
Paul-Henri Spaak sa narodil 25. januára 1899 v belgickom
Schaerbeeku a vyrastal v prominentnej a politicky aktívnej belgickej
rodine. Jeho dedko Paul Janson bol váženým členom Liberálnej
strany a jeho matka Marie Janson, socialistka, sa ako prvá žena
dostala do belgického senátu. V politike bol aktívny aj jeho strýko
Paul-Emile Janson, ktorý bol koncom 30. rokov belgickým premiérom.
Počas prvej svetovej vojny vstúpil do belgickej armády potom, ako
zatajil svoj skutočný vek. Čoskoro ho však zajali Nemci a ďalšie
dva roky strávil v nemeckom zajateckom tábore. Po vojne študoval
právo. V tom čase si tiež vypestoval lásku k športu, v roku 1922
dokonca reprezentoval belgický tenisový tím na Davis Cupe.
Po získaní titulu si v Bruseli otvoril advokátsku prax. V roku 1920
sa stal členom belgickej Socialistickej strany práce. Na belgickej
politickej scéne rýchlo napredoval a v roku 1938 sa stal premiérom
Belgicka. Počas druhej svetovej vojny bol ministrom zahraničných
vecí londýnskej exilovej vlády. Po návrate do Bruselu v roku 1944
zastával v povojnových vládach funkciu ministra zahraničných vecí
aj premiéra. V roku 1945 získal prominentnú medzinárodnú pozíciu.
Zvolili ho za predsedu prvého Valného zhromaždenia OSN. V roku
1956 ho Rada Severoatlantickej aliancie (NATO) zvolila za svojho
prvého generálneho tajomníka.
SK
Zakladatelia EÚ
Spaak podpisuje v roku 1965 za Belgicko európsku zmluvu.
Prínos pre Európu
Spaak bol známy ako nadaný rečník: vedel svojimi prejavmi ľudí
zaujať a mal veľký presvedčovací talent. Vďaka tomu a vďaka
neustálemu presadzovaniu vízie európskej spolupráce sa stal
jednou z najdôležitejších postáv v projekte európskej integrácie.
Vytvorenie Beneluxu
Hoci bola väčšina európskych krajín po druhej svetovej vojne v
troskách, Spaak videl príležitosť znovu vybudovať z Európy silný
kontinent prostredníctvom hospodárskej a politickej spolupráce.
Vojna bola preňho jednoznačným dôkazom, že spolupráca
na dosiahnutí spoločného cieľa je oveľa produktívnejšia
ako vzájomné boje. Spaak patril k tým, ktorých v súčasnosti
považujeme za zakladateľov EÚ, pretože si uvedomil potenciál
zjednotenej povojnovej Európy. Dôkazom toho je vytvorenie
Beneluxu v roku 1944.
Kým bol Spaak v Londýne, na starom kontinente zúrila vojna. Spolu
s kolegami z Holandska a Luxemburska však pracoval na úplne
novom a nesmierne ambicióznom projekte. V roku 1944 sa zrodil
Benelux: colná únia medzi Belgickom, Holandskom a Luxemburskom.
Bola to jednoduchá, dovtedy však nevídaná, myšlienka. Na území
troch krajín sa zabezpečoval voľný pohyb peňazí, osôb, služieb a
tovarov, čo bola inšpirácia pre ďalšiu európsku integráciu.
Konferencia v Messine
V roku 1955 na konferencii v Messine zvolili najvyšší európski
predstavitelia Spaaka za predsedu výboru (Spaakov výbor), ktorý
mal na starosti prípravu správy o vytvorení spoločného európskeho
trhu. Na konferencii v Messine navrhli tri štáty Beneluxu opätovné
spustenie európskej integrácie na základe spoločného trhu a
integrácie v sektoroch dopravy a atómovej energie. Spaakova
správa tvorila základ medzivládnej konferencie o spoločnom trhu
a Euratome v roku 1956 a viedla k podpísaniu Rímskych zmlúv
25. marca 1957. Týmito zmluvami sa od roku 1958 zakladalo
Európske hospodárske spoločenstvo. Spaak zmluvu podpísal
za Belgicko.
Počas svojho politického života vždy s vervou obhajoval dôležitosť
európskej integrácie a nezávislosti Európskej komisie: „Európa
zajtrajška musí byť nadnárodná,“ vyhlásil, keď odmietal Fouchetov
plán predložený francúzskym prezidentom de Gaullom, ktorého
cieľom bolo blokovanie britského vstupu do európskych spoločenstiev
a podkopanie ich nadnárodnej podstaty. Európska jednota spočívala
podľa Spaaka najmä v hospodárstve. Hoci si tento belgický štátnik
želal politické zjednotenie, nemalo sa tak stať len na úrovni krajín
spoločného trhu. Preto bol proti všetkým ďalším krokom, kým sa
neuskutoční hospodárska integrácia Británie do únie. V roku 1966
z politiky odišiel a v roku 1972 v Bruseli zomrel.
Zarytý Európan
Spaak sa do histórie zapísal ako hybná sila európskej integrácie.
Už pred samotným spustením európskej hospodárskej a politickej
spolupráce veril v európsky projekt. Bol to zarytý Európan s víziou
ďaleko za hranice svojej vlastnej krajiny.
© E
uróp
ska
únia
Zakladatelia EÚ
Taliansky politik Altiero Spinelli bol jedným z otcov Európskej únie. Bol poprednou osobnosťou, ktorá sa zúčastnila na vypracovaní konečného návrhu Zmluvy o federálnej Európskej únii v Európskom parlamente – takzvaného Spinelliho plánu. Návrh v roku 1984 prijal prevažnou väčšinou Parlament a v 80. a 90. rokoch významne inšpiroval upevnenie zmlúv EÚ.
Ako sedemnásťročný vstúpil do Komunistickej strany – to malo za následok jeho uväznenie talianskym fašistickým režimom v období rokov 1927 až 1943. Na konci druhej svetovej vojny založil v Taliansku Federalistické hnutie.
V úlohe poradcu takých osobností, ako boli de Gasperi, Spaak a Monnet, pracoval na zjednotení Európy. Ako vyškolený sudca zároveň posunul európsku problematiku aj na akademickú pôdu a založil Ústav pre medzinárodné záležitosti v Ríme.
Ako člen Európskej komisie v rokoch 1970 – 1976 riadil oblasť vnútornej politiky. Tri roky bol talianskym poslancom za Komunistickú stranu, kým nebol v roku 1979 zvolený do Európskeho parlamentu.
Altiero Spinelli: neústupný federalista
Altiero Spinelli 1907 - 1986
© E
uróp
ska
únia
Mladosť
Altiero Spinelli sa narodil v Ríme 31. augusta 1907 do rodiny
socialistov. Už vo veľmi mladom veku bol politicky aktívny v
talianskej Komunistickej strane. V roku 1926 bol pre svoje
pôsobenie v Komunistickej strane zatknutý a Mussoliniho osobitný
fašistický tribunál ho odsúdil na 16 rokov a 8 mesiacov väzenia.
Desať z nich strávil vo väzení a ďalších šesť v domácom väzení.
Nikdy však neodvolal a neoľutoval svoje myšlienky, aj keď mu
to mohlo priniesť omilostenie. Vo väzení zápalisto študoval a
stal sa vášnivým obhajcom nadnárodnej integrácie. Kritizoval
niektoré politické postoje Komunistickej strany. Strata ilúzií o
strane a informácie, ktoré získal štúdiom, ho doviedli k odklonu
od komunistov a obhajovaniu federalizmu. Svoje federalistické
názory začal formovať v období, keď bol väznený na malom ostrove
Ventotene. Čoraz viac bol presvedčený o tom, že celoeurópske
hnutie smerujúce k federalizmu môže vytvoriť protiváhu voči
ničivej sile nacionalizmu.
Manifest z Ventotene
Počas pobytu na Ventotene čítal Spinelli práce niekoľkých
teoretikov federalizmu. Inšpirovaný ich myšlienkami a ideálmi
napísal spolu s ďalšími politickými väzňami Manifest z Ventotene,
v ktorom sa zameral na svoju federalistickú víziu a budúcnosť
Európy. Tento manifest patrí k prvým dokumentom, v ktorých sa
obhajuje európska ústava. Pôvodne mal názov Smerom k
SK
Zakladatelia EÚ
Spinelli v Európskom parlamente v roku 1984, krátko po prijatí jeho plánu federatívnej Európy.
slobodnej a jednotnej Európe a uvádza sa v ňom, že víťazstvo
nad fašistickými silami bude zbytočné, ak sa znovu obnoví starý
európsky systém suverénnych národných štátov a jediné, čo sa
zmení, budú spojenci. Bude to viesť len k ďalšej vojne. V manifeste
sa navrhuje vytvorenie nadnárodnej európskej federácie štátov,
ktorých základným cieľom bude prepojiť európske štáty tak, aby
už nikdy nebolo možné rozpútať ďalšiu vojnu.
Federalistické hnutie
Po prepustení z domáceho väzenia v roku 1943 poslúžili jeho texty
ako program pre Movimento Federalista Europeo (Federalistické
hnutie Európy), ktoré ešte v tom istom roku založil. V 40. a 50.
rokoch bol Spinelli horlivým zástancom jednotnej Európy na
základe federalistických myšlienok. V tomto období kritizoval
nedostatočný pokrok pri pokusoch o dosiahnutie európskej
integrácie. Podľa jeho názoru nebola medzivládna spolupráca
pri zachovaní úplnej národnej suverenity v organizáciách ako
OECD a Rada Európy dostatočná. Preto neoblomne obhajoval
ďalšiu integráciu. Vtedajšieho talianskeho premiéra Alcide de
Gasperiho ako jeho politický poradca napríklad presviedčal, aby
presadil vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva, čo sa
nakoniec na Spinelliho sklamanie nepodarilo.
Krokodílí klub
V 60. rokoch zastával funkciu vládneho poradcu a výskumného
pracovníka, v Ríme zriadil Ústav pre medzinárodné záležitosti a v
rokoch 1970 až 1976 bol členom Európskej komisie. V roku 1979
bol zvolený za člena Európskeho parlamentu. Ako poslanec mal
znovu šancu presadiť svoju federalistickú víziu Európy. V roku
1980 založil s ďalšími profederalisticky orientovanými poslancami
tzv. Krokodílí klub, pomenovaný podľa ich obľúbenej reštaurácie
v Štrasburgu. Krokodílí klub žiadal novú európsku zmluvu. Jeho
členovia predložili Parlamentu návrh na zriadenie osobitného
výboru, ktorý bude mať na starosti vypracovanie návrhu novej
zmluvy o Európskej únii, postavenej na európskej ústave.
Spinelliho plán
14. februára 1984 Európsky parlament jeho návrh veľkou
väčšinou hlasov prijal a schválil návrh Zmluvy o založení
Európskej únie (tzv. Spinelliho plán). Napriek tomu, že národné
parlamenty zmluvu neprijali, dokument poslúžil ako základ
pre Jednotný európsky akt z roku 1986, ktorým sa otvárali
vnútroštátne hranice spoločnému trhu, ako aj pre Maastrichtskú
zmluvu z roku 1992, ktorou sa vytvárala Európska únia. Spinelliho
nadšenie presvedčilo francúzskeho prezidenta Mitterranda, aby
zmenil nepriateľský francúzsky postoj k všetkému, čo sa aspoň
trochu nepodobá na medzivládny prístup k Európe. Tým sa
dosiahol zvrat v postoji mnohých európskych vlád k ďalšiemu
prehlbovaniu európskej integrácie.
Altiero Spinelli neúnavne presadzoval svoj cieľ európskej
nadnárodnej vlády so zámerom zabrániť ďalším vojnám a
spojiť jednotlivé krajiny kontinentu do zjednotenej Európy, a to aj
napriek tomu, že sa mu nepodarilo realizovať všetky ambiciózne
ideály. Jeho myšlienky stáli za množstvom zmien v Európskej únii,
najmä za veľkým posilnením právomocí Európskeho parlamentu.
A Federalistické hnutie stále pravidelne organizuje svoje schôdze
na malom ostrove Ventotene. Altiero Spinelli zomrel v roku
1986 a je po ňom pomenovaná hlavná budova Európskeho
parlamentu v Bruseli.
© E
uróp
ska
únia
Z A K L A D A T E L I A E Ú
Členské štáty Európskej únie (2013)
Kandidátske a potenciálne kandidátske krajiny
Konrad AdenauerJoseph BechJohan Willem BeyenWinston ChurchillAlcide De Gasperi Walter HallsteinSicco MansholtJean MonnetRobert SchumanPaul-Henri Spaak Altiero Spinelli
Pred vyše polstoročím niekoľko lídrov svojimi víziami
podnietilo vznik Európskej únie, v ktorej dnes žijeme.
Bez ich energie a motivácie by sme nežili v oblasti
mieru a stability, ktoré považujeme za samozrejmosť.
Skupinu zakladateľov EÚ tvorili rôzne osobnosti, od
bojovníkov za slobodu po právnikov. Spájala ich však
jedna myšlienka: mierová, zjednotená a prosperujúca
Európa. Táto brožúra približuje osudy 11 osobností
spomedzi zakladateľov EÚ. Mnoho ďalších neúnavne
pracovalo a inšpirovalo myšlienku európskeho projektu.
NA-32-13-068-SK-C
Ďalšie informácie
Zakladatelia EÚ
X Videá o zakladateľoch EÚ a omnoho viac môžete nájsť na oficiálnej webovej lokalite o histórii EÚ: http://europa.eu/about-eu/eu-history/index_sk.htm
X Máte otázky o Európskej únii? Pomôže vám služba Europe Direct: vám pomôže: 00 800 6 7 8 9 10 11
http://europedirect.europa.eu
doi:10.2775/99514
