Embed Size (px)
Citation preview
TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
SYSTÉM PRAMEŇOV PRÁVA EURÓPSKEJ ÚNIE Rigorózna práca
Mgr. Juraj Gyárfáš
Katedra: Katedra teórie práva
Študijný predmet: Teória štátu a práva
Predseda komisie: Prof. JUDr. Jozef Prusák, CSc.
Bratislava 2010
2
ČESTNÉ PREHLÁSENIE
Prehlasujem, ţe som predloţenú rigoróznu prácu vypracoval samostatne, s vyuţitím
literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.
V Bratislave, ___. augusta 2010 ...............................
Mgr. Juraj Gyárfáš
3
ABSTRAKT / ABSTRACT
Predkladaná práca popisuje štruktúru prameňov práva Európskej únie ako
uceleného systému, ktorý vykazuje mnohé podobnosti so systémom prameňov práva
vnútroštátnych právnych poriadkov. Z hľadiska právnej sily na vrchole stoja zakladateľské
zmluvy, ktoré predstavujú „ústavnú chartu“ EÚ. Zakladateľské zmluvy sú suplementované
judikatúrou súdov EÚ a základnými právnymi zásadami. Podobne ako v mnohých
vnútroštátnych právnych poriadkoch je aj v práve EÚ hierarchicky pod primárne právo
zaradené medzinárodné právo, t.j. medzinárodné zmluvy, ktorých je EÚ zmluvnou stranou,
a medzinárodné obyčaje. Základnú hierarchiu uzatvárajú sekundárne pramene práva
(najmä nariadenia, smernice a rozhodnutia). Systematika sekundárnych prameňov práva
bola výrazne reformovaná nedávnou Lisabonskou zmluvou, ktorou došlo k dôslednému
odlíšeniu legislatívnych a nelegislatívnych aktov a k odstráneniu pilierovej štruktúry (teda
zániku osobitných foriem právnych aktov v treťom pilieri).
The thesis describes the structure of sources of EU law as a coherent system, which
displays numerous similarities with systems of sources of law in national legal orders. The
top of the pyramid is formed by the Founding Treaties, which represent the „constitutional
charter“ of the EU. The Treaties are supplemented by case law of EU Courts and by
fundamental legal principles. Similarly as in many national legal orders, also EU law
places international law, i.e. international agreements, to which the EU is a party, and
international customary law, just below primary legal sources. The basic pyramid is closed
by secondary legal sources (in particular regulations, directives and decisions). The system
of secondary sources of law has been significantly reformed by the recent Lisbon Treaty,
which distinguishes legislative and non-legislative acts and which abolishes the pillar
structure (and hence the specific forms of legal acts in the Third Pillar).
4
POĎAKOVANIE
Na tomto mieste by som rád poďakoval Prof. JUDr. Jozefovi Prusákovi, CSc. za
výraznú pomoc pri vymedzení témy tejto rigoróznej práce a taktieţ pri sformulovaní
a vytvorení štruktúry a obsahu tejto práce.
Moja vďaka taktieţ patrí JUDr. Petrovi Colotkovi, CSc., LLM., ktorý stál pri
začiatkoch môjho záujmu o právo európskej integrácie a ktorý ma inšpiroval a podporoval
pri skorších prácach v tejto oblasti.
5
OBSAH
ABSTRAKT / ABSTRACT ..................................................................................... 3
POĎAKOVANIE ..................................................................................................... 4
OBSAH ..................................................................................................................... 5
ZOZNAM POUŢITÝCH SKRATIEK .................................................................. 8
ÚVOD ...................................................................................................................... 10
1 PRAMENE PRÁVA A PRÁVNA SILA ...................................................... 13
1.1 MATERIÁLNE PRAMENE PRÁVA ................................................................. 13
1.2 PRAMENE PRÁVA VO FORMÁLNOM ZMYSLE .............................................. 15
1.3 HIERARCHIA PRÁVNYCH NORIEM .............................................................. 16
2 VŠEOBECNE O PRAMEŇOCH PRÁVA EÚ ........................................... 18
2.1 DELENIE NA PRIMÁRNE A SEKUNDÁRNE PRÁVO ........................................ 18
2.2 DELENIE NA KOMUNITÁRNE A ÚNIOVÉ PRÁVO .......................................... 20
3 PRIMÁRNE PRAMENE PRÁVA EÚ ......................................................... 22
3.1 ZAKLADATEĽSKÉ ZMLUVY, OSTATNÉ ZMLUVY A PROTOKOLY .................. 22
3.1.1 „Ústavný charakter“ zakladateľských zmlúv ...................................... 24
3.1.2 Priama uplatniteľnosť a priamy účinok ............................................... 25
3.1.3 Implementácia zmlúv do vnútroštátneho práva a konformný výklad .. 30
3.2 PRÁVNE ZÁSADY A ĽUDSKÉ PRÁVA ........................................................... 31
3.2.1 Príklady právnych zásad ...................................................................... 33
3.2.1.1 Ľudské práva ................................................................................. 34
3.2.1.2 Zásada neretroaktivity ................................................................... 39
3.2.1.3 Princíp nediskriminácie ................................................................ 40
3.2.1.4 Zásada proporcionality ................................................................. 41
3.2.1.5 Zásada zodpovednosti štátu za porušenie povinnosti ................... 42
3.2.2 Účinok základných zásad ..................................................................... 44
3.2.3 Právna sila základných zásad .............................................................. 45
3.3 MEDZINÁRODNÁ OBYČAJ .......................................................................... 46
3.4 SÚDNE ROZHODNUTIA ............................................................................... 47
3.4.1 Konanie o predbežnej otázke ............................................................... 47
6
3.4.2 Precedenčný význam a doktrína acte clair .......................................... 48
4 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO ........................................................................ 51
4.1 POZÍCIA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA V PRÁVE EÚ ..................................... 51
4.1.1 Monizmus a dualizmus ......................................................................... 51
4.1.2 Právna sila ........................................................................................... 52
4.1.3 Prípad Kadi .......................................................................................... 53
4.2 MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY MEDZI EÚ A TRETÍMI STRANAMI ...................... 54
4.2.1 Subjektivita EÚ .................................................................................... 55
4.2.2 Uzatvorenie zmluvy a nástupníctvo ..................................................... 55
4.2.3 Medzinárodné zmluvy ako súčasť práva EÚ ....................................... 56
4.3 ZMLUVY MEDZI ČLENSKÝMI ŠTÁTMI A TRETÍMI ŠTÁTMI ........................... 59
4.3.1 Medzinárodné zmluvy podľa čl. 351 ZFEÚ ......................................... 59
4.3.2 Medzinárodné zmluvy mimo úpravy čl. 351 ZFEÚ ............................. 60
4.4 MEDZINÁRODNÁ OBYČAJ .......................................................................... 61
5 SEKUNDÁRNE PRAMENE PRÁVA EÚ ................................................... 63
5.1 LEGISLATÍVNE A NELEGISLATÍVNE AKTY .................................................. 63
5.2 PRÁVNA SILA ............................................................................................ 65
5.3 PUBLIKÁCIA PRÁVNYCH AKTOV ................................................................ 66
5.4 FORMY SEKUNDÁRNYCH PRÁVNYCH AKTOV ............................................. 68
5.4.1 Nariadenia ........................................................................................... 69
5.4.1.1 Účinok nariadení ........................................................................... 69
5.4.1.2 Implementácia nariadení ............................................................... 70
5.4.2 Smernice ............................................................................................... 71
5.4.2.1 Implementácia smerníc ................................................................. 71
5.4.2.2 Vertikálny účinok smerníc ............................................................ 74
5.4.2.3 Horizontálny účinok smerníc ........................................................ 76
5.4.2.4 Budúcnosť smerníc ....................................................................... 82
5.4.3 Rozhodnutia ......................................................................................... 83
5.4.3.1 Priamy účinok ............................................................................... 83
5.4.3.2 Rozhodnutia podľa Lisabonskej zmluvy a rozhodnutia sui generis
83
5.4.4 Nezáväzné právne akty ......................................................................... 85
7
5.5 SPOLOČNÁ ZAHRANIČNÁ A BEZPEČNOSTNÁ POLITIKA .............................. 86
5.6 PRÁVNE AKTY V BÝVALOM TREŤOM PILIERI ............................................. 87
5.6.1 História tretieho piliera ....................................................................... 87
5.6.2 Bývalý tretí pilier podľa Lisabonskej zmluvy ....................................... 89
6 ZÁVER ........................................................................................................... 91
7 POUŢITÁ LITERATÚRA ............................................................................ 94
8 POUŢITÁ JUDIKATÚRA EURÓPSKEHO SÚDNEHO DVORA .......... 99
8
ZOZNAM POUŢITÝCH SKRATIEK
Amsterdamská zmluva Amsterdamská zmluva, ktorá mení Zmluvu o Európskej
únií, Zmluvy o zaloţení Európskych spoločenstiev
a niektoré súvisiace akty (1997)
BR OSN Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov
Charta Charta základných práv Európskej únie
Dohovor (tieţ EDĽP) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(1950)
ES Európske spoločenstvo, resp. podľa kontextu Európske
spoločenstvá (t.j. ES, resp. EHS, ESUO a Euratom)
ESD (tieţ Európsky súdny
dvor)
Súdny dvor Európskych spoločenstiev (po Lisabonskej
zmluve Súdny dvor Európskej únie)
ESĽP Európsky súd pre ľudské práva
ESUO Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ
EÚ Európska únia
Euratom Európske spoločenstvo pre atómovú energiu
GATT Všeobecná dohoda a clách a obchode
Jednotný európsky akt Jednotný európsky akt (1986)
Lisabonská zmluva Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o
Európskej únii a Zmluva o zaloţení Európskeho
spoločenstva (2007)
Maastrichtská zmluva Zmluva o Európskej únií (vrátane ustanovení, ktorými sa
mení a dopĺňa Zmluva o zaloţení Európskeho
hospodárskeho spoločenstva na účel zaloţenia
Európskeho spoločenstva) (1992)
OSN Organizácia spojených národov
Paríţska zmluva Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva uhlia
a ocele (1952)
Rímske zmluvy Zmluva o zaloţení Európskeho hospodárskeho
spoločenstva a Zmluva o zaloţení Európskeho
spoločenstva pre atómovú energiu (1957)
9
SPS Súd prvého stupňa (po Lisabonskej zmluve Všeobecný
súd)
SR Slovenská republika
SZBP Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Ústava SR Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) (v
príslušnom platnom a účinnom znení podľa kontextu)
Ústavná zmluva Zmluva o Ústave pre Európu (2004)
Viedenský dohovor Viedenský dohovor o zmluvnom práve (1969)
WTO Svetová obchodná organizácia
ZEÚ Zmluva o Európskej únií (v príslušnom platnom znení
podľa kontextu)
ZEHS Zmluva o zaloţení Európskeho hospodárskeho
spoločenstva (v príslušnom platnom znení podľa
kontextu)
ZES Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva (v
príslušnom platnom znení podľa kontextu)
ZESUO Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva uhlia
a ocele (v príslušnom platnom znení podľa kontextu)
ZEuratom Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva pre
atómovú energiu (v príslušnom platnom znení podľa
kontextu)
ZFEÚ Zmluva o fungovaní Európskej únie
Zmluva z Nice Zmluva z Nice, ktorá mení Zmluvu o Európskej únií,
Zmluvy o zaloţení Európskych spoločenstiev a niektoré
súvisiace akty (2000)
10
ÚVOD
Právo Európskej únie (resp. Európskych spoločenstiev)1 sa rozvíja od polovice
minulého storočia. Základnými kameňmi tohto právneho poriadku sú tzv. zakladateľské
zmluvy (Paríţska zmluva, Rímske zmluvy a Maastrichtská zmluva v znení neskorších
revízií), pričom ide o medzinárodné zmluvy medzi suverénnymi štátmi. V zmysle
judikatúry Európskeho súdneho dvora však tieto zmluvy vytvorili „autonómny právny
poriadok“. 2
Napriek tomu zakladateľské zmluvy neobsahujú jednu systematickú normu
určujúcu hierarchiu jednotlivých prameňov práva EÚ, ich účinok v kontexte právnych
poriadkov členských štátov a ich vzťah k medzinárodnému právu. Aţ do ostatnej reformy
vykonanej Lisabonskou zmluvou dokonca z hľadiska označenia splývali normatívne
právne akty a individuálne právne akty.
Ako uvádza Prusák, o systéme právnych noriem moţno hovoriť len vtedy, „ak
medzi normami existujú zodpovedajúce väzby [...], z ktorých dôležitú funkciu majú najmä
hierarchické väzby, čiže hierarchia právnych noriem“,3 ktorú označuje ako „chrbtovú
kosť“ štruktúry právneho systému.4 Zámerom tejto práce je teda analyzovať, či v prípade
práva EÚ napriek absencii jednoznačného ustanovenia v zakladateľských zmluvách
o takomto systéme moţno hovoriť. Budeme sa zaoberať tým, či sa na základe zmlúv a ich
revízií, ako aj na základe judikatúry súdov EÚ a právnej teórie podarilo vytvoriť ucelený
a hierarchizovaný systém prameňov práva EÚ s „ústavnou chartou“5, hierarchiou právnych
noriem a definovaným vzťahom k medzinárodnému právu.
1 Právo ES bolo označované ako „komunitárne právo“, čo bolo odvodené od názvu Európskych
spoločenstiev (European Community, Communauté européenne). V období po Maastrichtskej zmluve
označovalo nadnárodné právo prvého piliera EÚ (v protiklade k úniovému právu druhého a tretieho piliera).
V zmysle Lisabonskej zmluvy došlo k zániku Európskeho spoločenstva, ktoré bolo nahradené Európskou
úniou (čl. 1 ZEÚ). Označenie komunitárne právo preto moţno povaţovať za obsolétne a v tejto práci sa
budeme pridrţiavať pojmu „právo EÚ“ (s výnimkou kontextov, v ktorých bude termín „komunitárne právo“
vhodný z historických dôvodov). 2 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. marca 1963 v spojených veciach 28-30/62, Da Costa en Schaake
NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV / Netherlands Inland Revenue Administration, [1963] ECR
s. 00031. 3 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 245. 4 Tamtieţ, s. 245. 5 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les Verts" /
Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339, bod 23. Taktieţ Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 14. decembra
1991. 1/91. [1991] ECR s. I-06079.
11
Predkladaná práca má preto ambíciu predstaviť systematiku prameňov práva
Európskej únie ako ucelený systém, načrtnúť účinky jednotlivých prameňov práva
v kontexte právnych poriadkov členských štátov a hierarchizovať pramene práva podľa
právnej sily ich noriem. Táto téma je osobitne aktuálna v kontexte nedávnej Lisabonskej
zmluvy, ktorá vstúpila do platnosti6 1. decembra 2009 a reformovala okrem iného aj
systém prameňov práva EÚ.
Táto práca vychádza z odbornej literatúry spracovanej metódou kritickej analýzy.
Z širokej ponuky odbornej literatúry na uvedenú tému vyuţíva najmä slovenskú a českú
literatúru v oblasti teórie práva, práva európskej integrácie a medzinárodného práva
verejného. Okrem monografií ide aj o publikácie v odborných časopisoch uverejnené tesne
pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a osobitne z obdobia po vstupe.
Práca ďalej analyzuje zahraničnú literatúru a to najmä anglickú a nemeckú literatúru
o práve európskej integrácie.
Okrem literatúry predkladaná práca vyuţíva texty zakladateľských zmlúv a iných
prameňov práva EÚ ako aj vybrané pramene vnútroštátneho práva a relevantnú judikatúru,
a to najmä judikatúru Európskeho súdneho dvora. Uvedené pramene práva a súdne
rozhodnutia sú interpretované metódami logického a systematického výkladu, v kontexte
vývoja práva EÚ je však namieste klásť dôraz aj na historický výklad a osobitne
na teleologický výklad, o ktorý sa vo svojich rozhodnutiach často opiera Európsky súdny
dvor.
Na tomto mieste by sme taktieţ radi upozornili, ţe spracovaná téma sa dotýka
mnohých ďalších oblastí, ktoré v rozsahu tejto práce ţiaľ nebolo moţné analyzovať.
V prvom rade, predkladaná práca síce analyzuje účinok právnych noriem EÚ v kontexte
vnútroštátneho právneho poriadku (doktrínu o priamom účinku). Neanalyzuje však
samotný vzťah medzi právom EÚ a právom členských štátov (tzv. zásadu prednosti, resp.
nadradenosti).7 Predkladaná práca ďalej neanalyzuje otázku právneho základu právnych
6 Vo vzťahu k vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom sa pouţívajú pojmy „platnosť“
a „účinnosť“ (viď. § 3 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v platnom a účinnom
znení, a PRUSÁK, J. Teória práva, s. 224 a nasl. Vo vzťahu k medzinárodným zmluvám, medzi ktoré patrí aj
Lisabonská zmluva, sa pouţíva pojem „platnosť“ (viď. čl. 6 ods. 2 Lisabonskej zmluvy ako aj § 3 ods. 3
vyššie citovaného zákona o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). 7 V tejto súvislosti odkazujeme na staršiu prácu GYÁRFÁŠ, J. Zásada prednosti komunitárneho práva
a právo Slovenskej republiky, a tam citovanú literatúru a judikatúru.
12
aktov EÚ (otázku kompetencie a zásadu subsidiarity) a legislatívny proces na úrovni EÚ,
ktorý predstavuje samostatnú mimoriadne komplexnú tému.
V rámci výkladu o systematike prameňov práva EÚ si predkladaná práca často
pomáha príkladmi z rôznych oblastí hmotného práva EÚ (napr. právo obchodných
spoločností, medzinárodné právo súkromné, daňové právo). Tieto príklady sú však výlučne
ilustratívne; cieľom tejto práce nie je analyzovať ktorúkoľvek oblasť hmotného práva EÚ,
ale výlučne samotnú systematiku prameňov práva.
Domnievame sa, ţe predkladaná práca môţe byť prínosom ako ucelený prehľad
systému prameňov práva EÚ po signifikantnej reforme vykonanej Lisabonskou zmluvou.
Dúfame, ţe v tomto zmysle bude práca prínosná pre teóriu práva, ktorej úlohou je
doktrinálne podchytiť základné kamene právnych systémov vrátane relatívne nového
fenoménu práva EÚ. Zároveň však dúfame, ţe prínos tejto práce nebude obmedzený len na
oblasť právnej teórie, ale zároveň predkladaná práca bude pomôckou aj pre
pozitívnoprávne odvetvia, do ktorých rôznymi spôsobmi právo EÚ preniká. V súčasnosti
ťaţko hľadať právnu oblasť, ktorá nie ovplyvnená právom EÚ (vrátane dlho sa brániaceho
trestného práva). Pre teoretikov aj praktikov z rôznych právnych odvetví preto podľa nášho
názoru môţe byť takýto prehľad prameňov práva EÚ uţitočný.
13
1 PRAMENE PRÁVA A PRÁVNA SILA
Predkladaná práca pojednáva o prameňoch práva EÚ ako špecifického
autonómneho právneho poriadku. Hoci tento právny poriadok je relatívne nový
a o Európskej únii sa hovorí ako o entite sui generis, sme presvedčení, ţe na analýzu
systému prameňov práva moţno do veľkej miery pouţiť tradičné právnoteoretické
koncepty. V prvej časti preto načrtneme právnoteoretické chápanie prameňov práva
a pojmy ako materiálne a formálne pramene práva, hierarchia noriem a právna sila.
Právna teória tradične člení pramene práva na (i) pramene v materiálnom zmysle
(materiálne pramene práva) a (ii) pramene vo formálnom zmysle (formy práva).8
1.1 MATERIÁLNE PRAMENE PRÁVA
Materiálne pramene práva nevyplývajú z práva samotného, ale predstavujú
„podmienky života spoločnosti, ktoré ovplyvňujú tvorbu práva, a z ktorých tvorba práva
vychádza“.9 V tomto zmysle ich moţno označiť za „metajuristické“ fenomény, ktoré samé
osebe nie sú primárnym predmetom záujmu právnej vedy (hoci nepochybne majú vplyv na
pozitívne právo). Moţno povedať, ţe materiálne pramene práva sú zväčša predmetom
záujmu spoločenských vied ako sociológia, politológia, história alebo ekonómia a do istej
miery aj vied ako geografia. Vymedzenie prameňov práva v materiálnom zmysle okrem
toho závisí od orientácie tej ktorej právnoteoretickej školy.10
V prípade práva Európskej únie je moţné identifikovať radu historických,
ekonomických, kultúrnych, politických a iných faktorov, ktoré by bolo moţné označiť za
materiálne pramene práva EÚ. Tieto úvahy by mohli začínať pri historicko-politických
súvislostiach začiatkov európskej integrácie (potreba hospodárskej spolupráce po druhej
svetovej vojne a vízia mierovej Európy), spoločných kultúrnych hodnotách európskych
štátov (spoločné historicko-kultúrne dedičstvo alebo aj zdieľaný dôraz na ľudské práva
a demokratické zriadenie v moderných európskych dejinách) aţ po veľmi konkrétne
technologické súvislosti sekundárnych prameňov práva EÚ (napríklad obavy o ochranu
8 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 188. Pozri taktieţ HENDRYCH, D. Přehled vybraných právních pojmů, ktorý
sem zaraďuje aj pramene práva v gnozeologickom zmysle (zdroje poznania práva). 9 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 188. 10 Tamtieţ, s. 187.
14
osobných údajov v informačnej spoločnosti ako materiálny prameň práva v prípade
smernice o ochrane osobných údajov11
).
Špecifickou charakteristikou sekundárnych prameňov práva EÚ (ktorá napríklad
v kontexte právneho poriadku SR neexistuje) je výslovne ukotvená povinnosť inštitúcií EÚ
odôvodňovať prijatie právnych aktov. Táto povinnosť vyplýva z čl. 296 ZFEÚ, podľa
ktorého „[v] právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia a odkazy na všetky návrhy, iniciatívy,
odporúčania, žiadosti alebo stanoviská ustanovené v zmluvách.“ Povinnosť uviesť
odôvodnenie je súčasťou zásady transparentnosti a ide o podmienku legislatívneho
procesu, ktorý podlieha súdnemu prieskumu. Neuvedenie odôvodnenia môţe byť
základom pre súdne vyhlásenie neplatnosti určitého právneho aktu.12
Z tohto dôvodu
v sekundárnych prameňoch práva EÚ (na rozdiel od vnútroštátnych zákonov SR)
nachádzame relatívne podrobný popis dôvodov, ktoré európskeho normotvorcu viedli
k prijatiu daného aktu. V odôvodneniach často nachádzame citácie zo štúdií, ktoré si
inštitúcie EÚ pri príprave daného právneho aktu nechali vypracovať tretími osobami alebo
odkazy na tzv. soft law dokumenty (napr. Lisabonská stratégia).13
Odôvodnenie je
z hľadiska rozsahu často obdobne dlhé ako samotné pozitívne ustanovenia daného aktu.14
Z hľadiska právnoteoretického delenia prameňov práva na materiálne a formálne
pramene moţno podľa nášho názoru v súvislosti s odôvodnením v sekundárnych
prameňoch práva EÚ hovoriť práve o materiálnych prameňoch práva. Materiálne pramene
práva síce zahŕňajú širší záber mimoprávnych dôvodov danej úpravy ako samotné
odôvodnenie. Napriek tomu sa domnievame, ţe mnohé ekonomické a spoločensko-
politické materiálne pramene práva nachádzame práve v odôvodnení právnych aktov EÚ.
Skúmanie materiálnych prameňov práva EÚ by si však vyţadovalo komplexnejšiu
analýzu pravdepodobne vybočujúcu z poľa právnej vedy a presahujúcu ambície tejto práce.
V nasledujúcom výklade budeme pouţívať pojem pramene práva vo formálnom zmysle.
11 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri
spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú.v. ES, L 281, 23. 11. 1995). 12 CHALMERS, D. – HADJIEMMANUIL, C. – MONTI, G. – TOMKINS, A. European Union law: Text
and Materials, s. 447. 13 Viď. napr. odôvodnenie k Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES zo dňa 12. decembra
2006 o sluţbách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 27. 12. 2006). 14 V niektorých prípadoch je samotná pozitívna časť právneho aktu dokonca výrazne kratšia ako odôvodnenia
[viď. napr. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 717/2007 zo dňa 27. júna 2007 o roamingu vo
verejných mobilných telefónnych sieťach v rámci Spoločenstva a o zmene a doplnení smernice 2002/21/ES
(Ú v. ES, L 171, 29. 6. 2007)].
15
1.2 PRAMENE PRÁVA VO FORMÁLNOM ZMYSLE
Ako uvádza právna teória, prameňom práva vo formálnom zmysle je určitá forma
práva, „v ktorej je právo obsiahnuté a z ktorého formálne pramení, kde ho možno nájsť
a identifikovať ako právo ustanovené štátom“.15
Túto definíciu moţno podľa nášho názoru
aplikovať aj na formálne pramene práva EÚ (aj keď v tomto prípade nejde priamo o právo
ustanovené „štátom“, ale entitou sui generis).
Právna teória pozná najmä nasledovné pramene práva: (i) normatívne právne akty
(právne predpisy), (ii) normatívne zmluvy, (iii) súdne precedensy a (iv) právne obyčaje.16
Normatívne právne akty sú výsledkom „zámernej činnosti nazývanej legislatívny
proces (v širokom zmysle)“,17
pričom ide najmä o tvorbu apriorných pravidiel správania.
Medzi normatívne právne akty v kontexte slovenského práva patrí najmä ústava, ústavné
zákony, zákony a podzákonné predpisy. Medzi normatívne právne akty moţno zaradiť aj
viaceré z prameňov práva EÚ a to najmä sekundárne právo, ktorému sa budeme
podrobnejšie venovať v časti 5.
Normatívne právne zmluvy sú druhom zmluvy, „obsahujúcej právne normy ako
všeobecne záväzné pravidlá“18
, pričom osobitný význam majú najmä v medzinárodnom
práve. Ako uvidíme neskôr, základné pramene práva EÚ (zakladateľské zmluvy) moţno
z pohľadu vnútroštátneho práva zaradiť medzi normatívne právne zmluvy. Z tohto pohľadu
ich účinnosť vo vnútroštátnom právnom poriadku vychádza z vnútroštátnej ústavy.
Z pohľadu práva EÚ však ide o „vlastný (autonómny) právny poriadok“, ktorý je podľa
názoru ESD nadradený aj vnútroštátnym ústavným normám19
a zakladateľské zmluvy sú
„ústavnou chartou“ tohto právneho poriadku.20
Z tohto hľadiska je zaradenie
zakladateľských zmlúv medzi formy práva problematické. Z pohľadu vnútroštátneho práva
ide pravdepodobne o normatívne právne zmluvy, z hľadiska práva EÚ o normatívne
15 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 188. 16 HENDRYCH, D. Přehled vybraných právních pojmů. Prusák uvádza taktieţ piatu kategóriu a to „iné
pramene (formy) práva“ (PRUSÁK, J. Teória práva, s. 189). 17 HENDRYCH, D. Přehled vybraných právních pojmů. 18 Tamtieţ. 19 Viď. často citované rozhodnutia ESD vo veci Costa / ENEL (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. marca
1963 v spojených veciach 28-30/62, Da Costa en Schaake NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV /
Netherlands Inland Revenue Administration, [1963] ECR s. 00031) a Internationale Handelsgesellschaft
(Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. decembra 1970 vo veci 11/70, Internationale Handelsgesellschaft
mbH / Einfuhr- und Vorratsstelle für Getreide und Futtermittel, [1970] ECR s. 01125). 20 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les Verts"
/ Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339, bod 23. Taktieţ Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 14. decembra
1991. 1/91. [1991] ECR s. I-06079.
16
právne akty ekvivalentné vnútroštátnej ústave. Zakladateľským zmluvám sa budeme
podrobnejšie venovať v bode 3.1.
Súdne precedensy ako prameň práva sa vo všeobecnosti spájajú s anglo-americkým
právnym systémom a s medzinárodným právom. V kontinentálnom právnom systéme,
ktorého súčasťou je aj Slovenská republika a väčšina ostatných členských štátov Európskej
únie, súdne precedensy nie sú všeobecne právne záväzné. Kľúčové rozhodnutia (judikáty)
však majú kváziprecedenčný význam21
a dotvárajú písané právo. Vo viacerých
kontinentálnych právnych poriadkoch existujú významné právne inštitúty, ktoré sú
zaloţené na judikatúre bez priamej opory v písanom práve.22
Ako bude uvedené v časti 3.4
niţšie, práve sudcovské právo je významným prameňom práva EÚ.
Obyčajové právo je prameňom práva, ktoré malo v minulosti veľký význam a
značný význam si naďalej zachováva v medzinárodnom práve. V moderných právnych
poriadkoch „sa právna obyčaj považuje za prameň práva vývojom prekonaný, a to aj
v systéme common law.“23
Právny obyčaj ako prameň práva EÚ preto nebude v centre
záujmu tejto práce. Napriek tomu sa obyčaje ako prameňa práva dotkneme v dvoch
kontextoch. V časti 3.3 poukáţeme na to, ţe niektorí autori povaţujú obyčaj za jeden
z primárnych prameňov práva EÚ. V časti 4.4 ďalej uvedieme, ako medzinárodné obyčaje,
ktoré sú prameňom medzinárodného práva, spolu s inými prameňmi medzinárodného
práva prenikajú do práva EÚ.
1.3 HIERARCHIA PRÁVNYCH NORIEM
Ako uvádza Prusák, „súhrn právnych noriem je systémom len s podmienkou, ak
medzi normami existujú zodpovedajúce väzby určené vnútornými špecifickými znakmi
noriem, z ktorých dôležitú funkciu majú najmä hierarchické väzby, čiže hierarchia
právnych noriem“.24
Túto hierarchiu dokonca označuje ako „chrbtovú kosť“ štruktúry
právneho systému.25
V rámci tejto hierarchie sú pramene práva zoradené podľa právnej sily. Právna sila
je „vlastnosť právneho predpisu (a odvodene akéhokoľvek prameňa práva), ktorá
21 HENDRYCH, D. Přehled vybraných právních pojmů. 22 Z mnohých príkladov moţno spomenúť napríklad doktrínu zodpovednosti za culpa in contrahendo, ktorá
bola v nemeckom práve konštantne judikovaná dlho pred uzákonením v roku 2001. 23 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 198. 24 Tamtieţ, s. 245. 25 Tamtieţ, s. 245.
17
ustanovuje jeho postavenie v právnom poriadku.“26
Právny predpis musí byť v súlade
s predpismi vyššej právnej sily a môţe byť derogovaný len predpismi rovnakej (alebo
vyššej) právnej sily. V kontexte právneho poriadku Slovenskej republiky sú predpismi
najvyššej právnej sily Ústava Slovenskej republiky a ústavné zákony. Ďalej nasledujú
právne záväzné akty EÚ a určité typy medzinárodných zmlúv (čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR),
ktoré majú prednosť pred zákonmi. Podzákonnú právnu silu majú nariadenia vlády,
všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy, všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy (čl. 125 Ústavy SR).
Nakoľko hierarchia noriem podľa ich právnej sily je jednou z podmienok pre to,
aby bolo moţné hovoriť o systéme právnych noriem, budeme túto vlastnosť analyzovať aj
v súvislosti s jednotlivými prameňmi práva EÚ.
26 HENDRYCH, D. a kol. Právnický slovník.
18
2 VŠEOBECNE O PRAMEŇOCH PRÁVA EÚ
V tejto časti načrtneme systém formálnych prameňov práva EÚ. V prvom rade
predstavíme tradičné delenie prameňov práva EÚ na primárne a sekundárne právo. Ďalej
spomenieme historické delenie práva EÚ (resp. ES) na komunitárne (prvopilierové)
a úniové (druho a treťopilierové). Toto delenie vychádzalo z trojpilierovej štruktúry
zaloţenej Maastrichtskou zmluvou, po zrušení pilierovej štruktúry Lisabonskou zmluvou
však uţ nie je aktuálne (aj keď určité rozdiely medzi oblasťami rozdelenými pred
Lisabonskou zmluvou medzi jednotlivé piliere naďalej pretrvávajú). V súvislosti s právom
EÚ moţno samozrejme aplikovať aj niektoré ďalšie tradičné delenia prameňov práva –
napríklad delenie na písané a nepísané právo.27
2.1 DELENIE NA PRIMÁRNE A SEKUNDÁRNE PRÁVO
Hierarchické delenie prameňov práva EÚ ich rozdeľuje na primárne a sekundárne.
Obdobné delenie nachádzame aj v teórii práva, kde toto delenie vychádza z toho, ktorý
orgán daný prameň práva prijal.28
Z tohto hľadiska však treba upozorniť na závaţný
rozdiel. Ako uvádza Prusák v kontexte teórie vnútroštátneho práva „primárne právne
normy prijímajú orgány štátnej moci s uznášacou právomocou“ a „sekundárne právne
normy prijímajú orgány štátnej správy“.29
V kontexte práva EÚ je situácia odlišná. Medzi
primárne pramene práva EÚ patria v prvom rade zakladateľské zmluvy Európskych
spoločenstiev a Európskej únie vrátane protokolov k nim a prístupových zmlúv.
Normotvorcom sú však v tomto prípade členské štáty (páni zmlúv) a prima facie ide
o klasické medzinárodné zmluvy medzi suverénnymi štátmi, ktoré sa spravujú
Viedenským dohovorom o zmluvnom práve30
.
27 ZOUFALÝ, V. – MUNKOVÁ, J. a kol. Velká kniha smluvních vzorů, s. XLII – XLIII. 28 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 246. 29 Tamtieţ, s. 246. 30 Diskusie o aplikácii Viedenského dohovoru na zakladateľské zmluvy sa pred platnosťou Lisabonskej
zmluvy často objavovali v súvislosti s moţným vystúpením členského štátu z EÚ, resp. ES. Proces
vystúpenia, resp. vypovedania zakladateľských zmlúv nebol v zmluvách expressis verbis upravený (v
súčasnosti ho upravuje čl. 50 ZEÚ) a preto právna literatúra dospela k záveru, ţe takéto vystúpenie by sa
spravovalo všeobecnými ustanoveniami Viedenského dohovoru. Viď. napr. ATHANASSIOU, P. Withdrawal
and Expulsion from the EU and EMU – Some Reflections, s. 12 a nasl. Taktieţ FRIEL, R. J. Providing
a Constitutional Framewrok for Withdrawal from the EU: Article 59 of the Draft European Constitution, s. 1.
19
Podľa ESD však tieto zmluvy zaloţili svoj vlastný právny poriadok, ktorý je
autonómny od členských štátov. ESD v súvislosti so zakladateľskými zmluvami
opakovane pouţil pojmy ako „ústavná charta“31
.
Právna teória medzi primárne pramene práva EÚ ďalej zaraďuje právne zásady,
ktoré pôsobia ako nepísaný a nekodifikovaný prameň. V tomto prípade ťaţko moţno
hovoriť o normotvorcovi. Zásady majú zväčša judikatórny základ, t.j. sú formulované
v judikatúre ESD. Európsky súdny dvor ich však neustanovuje, ale skôr „nachádza“.
Niektorí teoretici taktieţ uvádzajú ako prameň práva EÚ medzinárodné obyčaje.32
K primárnym prameňom práva moţno ďalej priradiť rozhodnutia súdnych orgánov
EÚ ktoré interpretujú ustanovenia zmlúv a tým pádom de facto tvoria právo.33
Opäť však
nemoţno hovoriť o normotvorcovi v pravom slova zmysle.
Sekundárne pramene práva EÚ moţno označiť ako odvodené pramene – teda
pramene odvodené od primárneho práva. Do tejto kategórie zaraďujeme pramene práva,
ktoré sú výsledkom normotvornej činnosti inštitúcií EÚ. V oblasti komunitárneho práva
išlo tradične o nariadenia, smernice a rozhodnutia a v oblasti úniového práva o rôzne akty
druhého a tretieho piliera. V dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy a zjednotenia
trojpilierovej štruktúry došlo v rámci týchto aktov k mnohým zmenám, ktoré budú
podrobne opísané v časti 5.1 niţšie.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe v literatúre sa objavujú aj iné spôsoby delenia
prameňov komunitárneho práva. Zaujímavé delenie presadzuje Weatherill34
, ktorý svoju
systematiku prameňov práva EÚ, resp. ES, delí na (i) zakladateľské zmluvy, (ii)
legislatívne akty a (iii) všeobecné právne princípy, pričom uvádza, ţe bod (i) moţno
vnímať ako produkt členských štátov, bod (ii) ako produkt samostatných politických
inštitúcií EÚ konajúcich ako normotvorná (zákonodarná) zloţka moci a bod (iii) ako
príspevok súdnych inštitúcií. V nasledujúcom výklade však budeme vychádzať
z tradičného delenia na primárne a sekundárne pramene práva.
31 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les Verts"
/ Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339, bod 23. 32 KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva, s. 131. 33 Procházka a Čorba súdne rozhodnutia do systematiky primárneho práva nezaraďujú (PROCHÁZKA, R. –
ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax)). Mazák a Klučka ich sem naopak
zaraďujú (KLUČKA J. – MAZÁK, J. a kol. Základy európskeho práva). 34 WEATHERILL, S. Cases & Materials on EU Law, s. 25.
20
Pri katalogizácii prameňov práva EÚ podľa nášho názoru taktieţ nemoţno
opomenúť medzinárodné právo, ktoré (podobne ako do vnútroštátneho práva) preniká aj do
práva EÚ. Ako bude podrobnejšie popísané v časti 4, tieto pramene moţno hierarchicky
zaradiť medzi primárne a sekundárne právo.
2.2 DELENIE NA KOMUNITÁRNE A ÚNIOVÉ PRÁVO
Druhé tradičné delenie európskeho práva bolo delenie na komunitárne a úniové
právo. Toto delenie vychádzalo z pilierovej štruktúry, ktorá bola zavedená Maastrichtskou
zmluvou. Pojem komunitárne právo označoval právo prvého piliera, t.j. nadnárodné právo
ES. Pojem úniové právo označoval právo druhého a tretieho piliera. Druhý pilier zahŕňal
oblasť Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tretí pilier bol v období medzi
Maastrichtskou zmluvou a Amsterdamskou zmluvou označený ako Spolupráca v oblasti
spravodlivosti a vnútorných záleţitostí a od Amsterdamskej zmluvy ako Policajná a súdna
spolupráca v trestných veciach. Právomoc ESD bola v druhom pilieri vylúčená a v treťom
obmedzená (čl. 35 ZEÚ pred Lisabonskou zmluvou).35
Hranica medzi komunitárnym a úniovým právom bola revidovaná Amsterdamskou
zmluvou, kedy boli najmä oblasti ako víza, azyl, imigrácia a justičná spolupráca
v civilných veciach presunuté z tretieho do prvého piliera a tým pádom z oblasti úniového
práva do oblasti komunitárneho práva.
Prijatím Lisabonskej zmluvy bola pilierová štruktúra odstránená a delenie na
nadnárodné komunitárne právo a medzivládne úniové právo sa tým pádom stalo
obsolétne.36
V tejto súvislosti sa v literatúre taktieţ objavil zaujímavý slovný novotvar
„depilierizácia“ (depilarisation) EÚ.37
„Depilierizácia“ však nebola úplná. Spoločná bezpečnostná a zahraničná politika –
teda oblasť bývalého druhého piliera – síce bola podriadená pod jednotnú architektúru
Európskej únie. Naďalej však ostali niektoré významné špecifiká a to osobitne vo vzťahu
k právnym aktom v tejto oblasti a k právomoci ESD. O tejto oblasti bude ďalej reč v časti
5.5 niţšie.
35 GYÁRFÁŠ, J. Slovenské súdy a prejudiciálne konanie pred Európskym súdnym dvorom, s. 655. 36 PAPIER, H.-J. Nové vystřízlivění Evropy: Lisabonská smlouva. 37 HAMUĽÁK, O. Evropská unie po Lisabonské smlouvě. Jaký krok a kam?
21
Oblasť bývalého tretieho piliera bola zaradená medzi ostatné politiky EÚ a tým
pádom zjednotená s bývalým prvým pilierom. Toto zjednotenie je významné najmä
v kontexte právnych aktov týkajúcich sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach
a preto sa mu budeme podrobnejšie venovať v časti 5.6 niţšie.
Vzhľadom na uvedené zmeny zavedené Lisabonskou zmluvou moţno tradičné
delenie na komunitárne a úniové právo označiť za prekonané. Na tomto mieste ho
uvádzame z dôvodu jeho historického významu. V ďalšom výklade však budeme
k systému prameňov práva EÚ pristupovať jednotne a len okrajovo osobitne upozorníme
na špecifiká bývalého druhého a tretieho piliera.
22
3 PRIMÁRNE PRAMENE PRÁVA EÚ
3.1 ZAKLADATEĽSKÉ ZMLUVY, OSTATNÉ ZMLUVY A PROTOKOLY
Ako bolo uvedené vyššie, primárne právo EÚ zahŕňa pramene práva EÚ
s najvyššou právnou silou. Medzi tieto pramene patria v prvom rade zakladateľské zmluvy
Európskych spoločenstiev a Európskej únie v znení neskorších revízií.
Zakladateľské zmluvy sú nasledovné:
- Paríţska zmluva (Zmluva o zaloţení ESUO) z roku 1951;
- Rímske zmluvy (Zmluva o zaloţení Euratom a Zmluva o zaloţení EHS) z roku
1957; a
- Maastrichtská zmluva (Zmluva o EÚ) z roku 1992.
Vyššie uvedené zmluvy prešli viacerými revíziami. Doba platnosti Paríţskej
zmluvy obmedzená na 50 rokov uplynula v roku 2002. ESUO bolo včlenené do
Európskeho spoločenstva, ktoré sa stalo jeho právnym nástupcom. Zmluva o zaloţení
Euratom je stále v platnosti a Euratom naďalej existuje ako samostatná medzinárodná
organizácia, ktorá však s EÚ zdieľa viaceré inštitúcie ako aj identické členské štáty.
Zmluva o zaloţení EHS bola Maastrichtskou zmluvou premenovaná na Zmluvu o zaloţení
ES a Lisabonskou zmluvou na Zmluvu o fungovaní EÚ. Zmluva o EÚ naďalej existuje pod
identickým názvom, avšak po viacerých obsahových revíziach.
Revízie alebo úpravy špecifických oblastí zakladateľských zmlúv boli vykonané
nasledovnými zmluvami:
- Zlučujúca zmluva (Zmluva o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie
Európskych spoločenstiev z roku 1965);
- Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré rozpočtové ustanovenia zmlúv o
zaloţení Európskych spoločenstiev a Zmluvy o vytvorení spoločnej Rady a
spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev z roku 1970;
- Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré finančné ustanovenia zmlúv
o zaloţení Európskych spoločenstiev a zmluvy o vytvorení spoločnej Rady
a spoločnej Komisie z roku 1975
- Protokol o štatúte Európskej investičnej banky z roku 1975;
23
- Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia Protokolu o štatúte
Európskej investičnej banky z roku 1975;
- Jednotný európsky akt z roku 1986;
- Maastrichtská zmluva z roku 1992;
- Amsterdamská zmluva z roku 1997;
- Zmluva z Nice z roku 2000; a
- Lisabonská zmluva z roku 2007.
Medzi primárne pramene práva EÚ moţno ďalej zaradiť prístupové zmluvy s
novými členskými štátmi. Aj v prípade týchto zmlúv išlo o medzinárodné zmluvy v zmysle
Viedenského dohovoru, ktoré museli členské štáty ratifikovať v súlade s príslušnými
vnútroštátnymi predpismi.38
Prístupové zmluvy boli uzatvorené s nasledovnými štátmi:
- Spojeným kráľovstvom, Írskom a Dánskom v roku 1972 (v tomto roku bola
uzatvorená aj Prístupová zmluva s Nórskom, ktorá však nevstúpila do
platnosti);
- Gréckom v roku 1979;
- Španielskom a Portugalskom v roku 1985;
- Rakúskom, Fínskom a Švédskom v roku 1994 (zároveň bola uzatvorená aj
Prístupová zmluva s Nórskom, ktorá však nevstúpila do platnosti);
- Českou republikou, Cyprusom, Estónskom, Maďarskom, Lotyšskom, Litvou,
Maltou, Slovenskom a Slovinskom v roku 2003; a
- Rumunskom a Bulharskom v roku 2005.
Pre úplnosť treba ešte doplniť zmluvy upravujúce vzťah k zámorským územiam
niektorých členských štátov (Protokol o dovoze ropných produktov spracovaných na
Holandských Antilách do Európskeho spoločenstva z roku 1964 a Zmluva, ktorou sa
menia a dopĺňajú zmluvy o zaloţení Európskych spoločenstiev so zreteľom na Grónsko
z roku 1984).
38 Napríklad Národná rada SR pri vyslovení súhlasu so Zmluvou o pristúpení Bulharskej republiky
a Rumunska k Európskej únií zároveň rozhodla, ţe táto zmluva je zmluvou v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR
a má preto prednosť pred zákonmi (parlamentná tlač 1178).
24
Medzi primárne pramene práva spolu so zakladateľskými zmluvami patria aj
protokoly k týmto zmluvám. V prípade protokolov ide taktieţ o medzinárodné zmluvy,
ktoré musia byť členskými štátmi ratifikované v súlade s ich vnútroštátnymi predpismi.
Obsahom protokolov môţu byť napríklad inštitucionálne otázky39
, záruky členským
štátom, ţe primárne právo EÚ sa v určitých citlivých otázkach nedotkne ich vnútroštátneho
práva40
alebo prechodné ustanovenia41
.
Právna sila protokolov je identická s právnou silou samotných zmlúv. Ich
vyčlenenie do samotných dokumentov tak moţno vysvetliť politickými dôvodmi (napr.
v prípade záruk niektorým členským štátom) alebo legislatívno-technickými dôvodmi
(napr. v prípade prechodných ustanovení). Od protokolov preto treba odlíšiť vyhlásenia,
ktoré nepodliehali ratifikácii. Tieto vyhlásenia nemoţno označiť za záväzné pramene
práva.42
3.1.1 „Ústavný charakter“ zakladateľských zmlúv
Napriek pôvodnému charakteru zakladateľských zmlúv ako medzinárodných zmlúv
medzi suverénnymi štátmi, začal Európsky súdny dvor relatívne krátko po ich uzatvorení
interpretovať tieto zmluvy ako základné kamene samostatného právneho systému.43
V slávnom rozhodnutí vo veci Costa / ENEL44
z roku 1964 o predbeţnej otázke
talianskeho súdu ESD judikoval, ţe zakladateľské zmluvy nie sú „beţné medzinárodné
zmluvy“ a zaloţil tzv. zásadu prednosti komunitárneho práva.
39 Napr. Protokol č. 1 o úlohe národných parlamentov v EÚ pripojený k Lisabonskej zmluve, Protokol č. 2
o uplatňovaní zásady subsidiarity a proporcionality pripojený k Lisabonskej zmluve alebo Protokoly č. 3 aţ 5
o štatútoch Súdneho dvora EÚ, Európskeho systému centrálnych bánk a ECB a Európskej investičnej banky
pripojené k Lisabonskej zmluve. 40 Napr. Protokol č. 35 o článku 40.3.3 ústavy Írska pripojený k Lisabonskej zmluve alebo Protokol č. 30 o
uplatňovaní Charty základných práv Európskej únie na Poľsko a Spojené kráľovstvo pripojený k Lisabonskej
zmluve. 41 Napr. Protokol č. 36 o prechodných ustanoveniach pripojený k Lisabonskej zmluve. 42 Viď. KARAS, V. Lisabonská zmluva a Írske a České záruky. 43 Dokonca ešte pred uzatvorením Rímskych zmlúv sa Generálny advokát Lagrange v prípade Fédéchar vo
vzťahu k ZESUO zaoberal úvahou, ţe Európsky súdny dvor nie je „medzinárodný súd, ale súd Spoločenstva
založeného šiestimi štátmi ako model, ktorý má bližšie k federálnemu modelu než k medzinárodnej
organizácii“. (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júla 1956, 8/55, Fédération Charbonnière de Belgique
/ High Authority, [1954-55] ECR 245, s. 277). 44 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. júna 1964. Flaminio Costa / E.N.E.L. 6/64. [1964] ECR s. 00614.
Treba uviesť, ţe v súvislosti so Zmluvou o zaloţení ESUO judikoval ESD prednosť nadnárodného práva
pred vnútroštátnym právom uţ o niekoľko rokov skôr vo veci Humblet (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa
16. decembra 1960. Humblet / Belgium. 6/60 [1960] ECR 559, s. 569.)
25
Podľa ESD „na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv si Zmluva EHS vytvorila
svoj vlastný právny poriadok, vstúpením Zmluvy do platnosti sa tento právny poriadok stal
súčasťou právnych poriadkov členských štátov a je záväzný pre ich súdy. Vytvorením
Spoločenstva na dobu neurčitú [...] obmedzili tieto štáty, aj keď len v obmedzených
oblastiach, svoje zvrchované práva, a vytvorili tak systém práva uplatniteľný na ich
štátnych príslušníkov a aj na ne samotné.“45
Európsky súdny dvor sa aj na základe tohto rozhodnutia stal aktívnym aktérom
integrácie46
a podľa viacerých autorov svojimi rozhodnutiami „konštitucionalizoval“
štruktúru ES, resp. neskôr EÚ.47
Transformácia zakladateľských zmlúv v chápaní ESD
z beţných medzinárodných zmlúv na kvázi ústavné dokumenty samostatného právneho
poriadku sú ešte výraznejšie reflektované v neskorších rozhodnutiach ESD. V stanovisku
k Európskemu hospodárskemu priestoru začiatkom 90-tych rokov ESD uviedol, ţe
„Zmluva o EHS, hoci bola uzatvorená vo forme medzinárodnej zmluvy, napriek tomu
konštituuje ústavnú chartu Spoločenstva založeného na panstve práva.“48
O zakladateľských zmluvách preto napr. Colotka uvádza, ţe „predstavuj[ú] istý
druh kelsenovskej grundnormy, zahŕňajúcej i hartovskú formulu znaku zmien.“49
Zakladateľské zmluvy teda stoja na vrchole kelsenovskej pyramídy prameňov práva EÚ.
Z hľadiska právnej sily sú nadradené sekundárnym prameňom práva ako aj
medzinárodnému práva.
V nasledujúcich odsekoch sa budeme venovať konkrétnym účinkom právnych
noriem obsiahnutých v zakladateľských zmluvách.
3.1.2 Priama uplatniteľnosť a priamy účinok
Ako bolo uvedené vyššie, zakladateľské zmluvy sú vo svojej podstate
medzinárodnými zmluvami uzatvorenými medzi suverénnymi štátmi. Z hľadiska
konštantnej judikatúry ESD však vytvorili samostatný právny systém, ktorý sa od
medzinárodného práva odlišuje najmä spôsobom, akým jeho normy prenikajú do
vnútroštátneho práva členských štátov.
45 Tamtieţ, bod 15. 46 COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. 2004, s. 136. 47 COLOTKA, P. Ľudskoprávne aspekty Zmluvy o ústave pre Európu. 2005, s. 26. 48 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 14. decembra 1991. 1/91. [1991] ECR s. I-06079. 49 COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. 2004, s. 120.
26
V zmysle teleologického výkladu zakladateľských zmlúv v judikatúre ESD je na
dosiahnutie cieľov, ktoré si ES stanovili potrebné, aby normy komunitárneho práva mali
identické účinky vo všetkých členských štátoch50
. Tento cieľ je dosiahnutý doktrínou
priamej uplatniteľnosti, ktorá v sebe zahŕňa dva aspekty: „formálny (bezprostredná
uplatniteľnosť) a materiálny (priamy účinok).“51
Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka spôsobu, akým normy komunitárneho práva
prenikajú do vnútroštátneho právneho poriadku. Priamy účinok odpovedá na otázku, či
normy, ktoré prenikli do vnútroštátneho právneho poriadku, zakladajú práva a povinnosti,
ktorých sa fyzické a právnické osoby môţu v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi priamo
dovolávať. Zväčša moţno konštatovať, ţe bezprostredná uplatniteľnosť je podmienkou
priameho účinku – inými slovami normy práva EÚ musia najprv preniknúť do
vnútroštátneho právneho poriadku, aby mohli zakladať práva a povinnosti. Táto úvaha
však nemusí platiť vo všetkých prípadoch – osobitne komplikovaný je prípad právnych
noriem obsiahnutých v smerniciach, ktoré síce formálne neprenikajú automaticky do
vnútroštátneho poriadku, napriek tomu však za istých okolností môţu vyvolávať priame
(alebo nepriame) účinky (ako bude podrobnejšie analyzované v časti 5.4.2).
Na tomto mieste sa budeme venovať priamej uplatniteľnosti zakladateľských
zmlúv.
Historickým aj teoretickým východiskom pre analýzu prenikania zakladateľských
zmlúv do vnútroštátnych právnych poriadkov je teória medzinárodného práva. Na tomto
mieste si preto treba pripomenúť dva tradičné modelové prístupy k prenikaniu
medzinárodného práva do vnútroštátneho právneho poriadku – monistickú a dualistickú
teóriu.
50 Pozri napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 9. marca 1978 vo veci 106/77, Amministrazione delle
Finanze dello Stato / Simmenthal SpA, [1978] ECR, s. 00629. 51 V nasledujúcom výklade budeme terminologicky vychádzať z členenia na formálny aspekt (bezprostredná
uplatniteľnosť) a materiálny aspekt (priamy účinok), ktoré pouţívajú autori príručky EuroIuris (Európska
únia: Charakteristika komunitárneho práva, EuroIuris). Zároveň však treba upozorniť, ţe v oblasti
teoretického spracovania doktríny priameho účinku, resp. priamej uplatniteľnosti panuje v literatúre ako aj
v judikatúre ESD značný terminologický zmätok. V iných dielach sa preto moţno stretnúť s inou
terminológiou. Napr. Rohaľ Iľkiv odlišuje priamu aplikovateľnosť (pouţiteľnosť) a priamy účinok ako
pendanty nami zvolenej terminológie bez strešného pojmu (ROHAĽ IĽKIV, M. Zásada priamej
aplikovateľnosti, priameho a nepriameho účinku v európskom práve). Procházka a Čorba taktieţ pouţívajú
termíny priama pouţiteľnosť a priamy účinok, poznamenávajú však, ţe ESD tieto pojmy „často používa
promiscue“ (PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax), s.
68).
27
Podľa monistickej teórie sa medzinárodné právo automaticky stáva súčasťou
vnútroštátneho právneho poriadku. Ratifikácia medzinárodnej zmluvy je podmienená
príslušným vnútroštátnym ústavným rámcom (zväčša schválenie legislatívnym orgánom
a podpis hlavou štátu; ďalej zväčša nasleduje vyhlásenie v príslušnej úradnej zbierke alebo
vestníku). Následne si však aplikácia medzinárodnoprávnej normy vo vnútroštátnom
kontexte nevyţaduje ďalšiu transformáciu a môţe sa aplikovať v pôvodnej forme.52
Medzinárodné a vnútroštátne právo sa tak stávajú súčasťou jedného právneho poriadku,
pričom vnútroštátna ústavná norma zväčša normuje prednosť medzinárodného práva pred
vnútroštátnymi zákonmi.
Z hľadiska dualistického prístupu sú medzinárodné a vnútroštátne právo oddelené
systémy. V zmysle medzinárodného práva je štát povinný dodrţiavať svoje
medzinárodnoprávne záväzky (zásada pacta sunt servanda). Porušenie tejto povinnosti má
za následok medzinárodnoprávnu zodpovednosť daného štátu. Normy medzinárodného
práva však neprenikajú do vnútroštátneho právneho poriadku automaticky, ale musia byť
prebraté prostredníctvom výslovnej recepčnej normy alebo zapracované do vnútroštátneho
právneho predpisu.53
Priamy účinok medzinárodnoprávnych noriem v kontexte
vnútroštátneho práva je bez takejto recepcie vylúčený.
Otázka prenikania noriem obsiahnutých v zakladateľských zmluvách do
vnútroštátnych právnych poriadkov vyvstala v priebehu prvého desaťročia po ich
uzatvorení. Z pôvodných členských štátov boli dva (Belgicko a Luxembursko) monistické
a priama aplikácia noriem ustanovených zakladateľskými zmluvami vnútroštánymi súdmi
preto nebola problematická. Holandsko a Francúzsko boli na polceste medzi monizmom
a dualizmom a Nemecko a Taliansko vychádzali z dualistickej teórie.54
V tomto kontexte treba vnímať slávne rozhodnutie ESD vo veci Van Gend en
Loos55
z roku 1963, ktoré sa v teórii povaţuje za základ priamej uplatniteľnosti
komunitárneho práva. V uvedenom prípade išlo o holandskú spoločnosť, ktorá napadla
dovozné clo pri dovoze chemických produktov z Nemecka, pričom namietala, ţe zmena
holandských colných predpisov de facto viedla k zvýšeniu cla, čo bolo v rozpore
52 Európska únia: Charakteristika komunitárneho práva, EuroIuris. 53 Tamtieţ. 54 EDWARD, D. Direct Effect – Myth, Mess or Mystery? s. 3. 55 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. februára 1963 vo veci 26/62, NV Algemene Transport- en Expeditie
Onderneming van Gend & Loos / Netherlands Inland Revenue Administration, [1963] ECR, s. 00001.
28
s vtedajším znením čl. 12 ZEHS.56
Holandská vláda argumentovala, ţe ustanovenia ZEHS
konštituujú medzinárodnoprávne záväzky členských štátov, nemôţu sa ich však priamo
domáhať súkromné osoby. Svoju argumentáciu zaloţila na rozlíšení medzi vnútorným
účinkom (interne werking) (čo v našej terminológii zodpovedá bezprostrednej
pouţiteľnosti) a priamym účinkom (directe werking).57
Generálny advokát Tesauro ako aj ESD sa priklonili k opačnej interpretácii.
S odkazom na ciele a preambulu ZEHS a s pouţitím teleologického výkladu ESD
judikoval, ţe „Spoločenstvo predstavuje nový právny poriadok medzinárodného práva,
v prospech ktorého štáty obmedzili svoje suverénne práva ... a ktorého subjektami sú nielen
členské štáty, ale aj ich občania.“ Komunitárne právo preto „nielen ukladá jednotlivcom
povinnosti, ale taktiež im priznáva práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho
postavenia“.58
Jednotlivci sa týchto práv tým pádom môţu priamo domáhať v konaniach
pred vnútroštátnymi súdmi.
Podľa ESD teda norma obsiahnutá v čl. 12 ZEHS nielen priamo prenikla do
vnútroštátneho holandského právneho poriadku (bezprostredná uplatniteľnosť), ale taktieţ
zaloţila právo, ktorej sa právnická osoba mohla priamo pred vnútroštátnym súdom
domáhať (priamy účinok).
Normy obsiahnuté v zakladateľských zmluvách teda v zmysle judikatúry ESD
automaticky prenikajú do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov bez ohľadu
na to, či ide z hľadiska vzťahu k medzinárodnému právu o monistický alebo dualistický
právny poriadok. Na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv sa v prípade zakladateľských
zmlúv „raz a navždy predpokladá všeobecná vôľa zmluvných strán dať všetkým
ustanoveniam zmlúv priamy účinok a nie je preto viac potrebné preukazovať ju v
jednotlivých prípadoch ako podmienku priameho účinku podľa medzinárodného práva.“59
Nie kaţdá norma obsiahnutá v zakladateľských zmluvách však má okrem
bezprostrednej pouţiteľnosti zároveň aj priamy účinok. Otázkou teda nie je „či Zmluva
alebo dané nariadenie prelomili bariéru medzi medzinárodným a národným právom, ale
56 „Členské štáty sa zdržia zavádzania akýchkoľvek nových vývozných alebo dovozných ciel alebo poplatkov s
rovnakým účinkom medzi sebou, ako aj zvyšovania tých, ktoré sa už vo vzájomnom obchode uplatňujú.“
(čl. 12 ZEHS). 57 EDWARD, D. Direct Effect – Myth, Mess or Mystery? s. 4. 58 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. februára 1963 vo veci 26/62, NV Algemene Transport- en Expeditie
Onderneming van Gend & Loos / Netherlands Inland Revenue Administration, [1963] ECR, s. 00001. 59 Európska únia: Charakteristika komunitárneho práva, EuroIuris.
29
skôr či určité ustanovenie má atribúty ...., ktoré vnútroštátnemu sudcovi umožňujú priamo
ho použiť v konkrétnom prípade.“60
Podmienky, ktoré musí určitá norma spĺňať, aby vyvolávala priamy účinok ESD
načrtol v rozhodnutí van Gend en Loos a ďalej ich rozviedol a upresnil v neskorších
rozhodnutia61
. Ustanovenia, ktoré majú mať priamy účinok podľa tejto judikatúry musia
obsahovať záväzok, ktorý je (i) jasný, (ii) právne perfektný (t.j. nevyţaduje si ďalšiu
implementáciu do vnútroštátneho právneho poriadku), a (iii) nepodmienený – t.j. účinok
normy nesmie byť závislý na neskorších opatreniach inštitúcií EÚ alebo členských štátov,
ktoré by pri takýchto opatreniach mali diskrecionárnu právomoc.
V rámci priameho účinku noriem treba odlíšiť horizontálny a vertikálny priamy
účinok. Normy, ktorá ma horizontálny priamy účinok, sa môţe súkromná osoba domáhať
v spore s inou súkromnou osobou. Naproti tomu norma, ktorá má len vertikálny priamy
účinok, je priamo uplatniteľná v spore medzi súkromnou osobou a štátom.
ESD svojou judikatúrou postupne upresnil, ktoré ustanovenia zakladateľských
zmlúv spĺňajú podmienky na vertikálny a horizontálny priamy účinok. Ustanovenia
zakladateľských zmlúv, ktorým ESD vo svojich rozhodnutiach typicky priznával priamy
účinok sú napríklad ustanovenia zakazujúce diskrimináciu na základe pohlavia (čl. 157
ZFEÚ), voľný pohyb pracovníkov (čl. 45 ZFEÚ), slobodu usadiť sa (čl. 43 ZFEÚ),
slobodu poskytovať sluţby (čl. 56 ZFEÚ) ako aj ustanovenia z oblasti súťaţného práva
a práva štátnej pomoci (čl. 101, 102 a 108 ZFEÚ).62
Priamy účinok moţno ďalej identifikovať aj v niektorých ďalších zmluvných
ustanoveniach, hoci tieto neustanovujú práva jednotlivcov. Ako príklad moţno uviesť
čl. 267 ZFEÚ o prejudiciálnom konaní. Hoci toto ustanovenie nezakladá práva
súkromných osôb, je priamo účinné v tom význame, ţe vnútroštátne súdy môţu vyuţiť
svoje právo poloţiť predbeţnú otázku bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu
60 EDWARD, D. Direct Effect – Myth, Mess or Mystery? s. 5. 61 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1966 vo veci 57/65, Alfons Lütticke GmbH / Hauptzollamt
Sarrelouis, [1966] ECR s. 00205; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. apríla 1968 vo veci 28/67, Firma
Molkerei-Zentrale Westfalen/Lippe GmbH / Hauptzollamt Paderborn, [1968] ECR s. 00143; Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 4. apríla 1968 vo veci 27/67, Firma Fink-Frucht GmbH / Hauptzollamt München-
Landsbergerstrasse, [1968] ECR s. 00223; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. decembra 1968 vo veci
13/68, SpA Salgoil / Talianske ministerstvo zahraničného obchodu, [1968] ECR s. 00453; Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 17. decembra 1970 vo veci 33/70, SpA SACE / Ministerstvo financií Talianskej
republiky, [1970] ECR s. 01213; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. januára 1974 vo veci 127/73,
Belgische Radio en Televisie / SV SABAM a NV Fonior, [1974] ECR s. 00051. 62 Pre podrobný prehľad viď. Európska Únia: Charakteristika komunitárneho práva. EuroIuris.
30
vnútroštátnej procesnej úpravy, ktorá by tento postup upravovala. Toto ustanovenie má
priamy účinok aj vo vzťahu k povinnosti najvyšších súdov v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ
predloţiť za daných okolností predbeţnú otázku – opäť bez ohľadu na existenciu
vnútroštátnej procesnej úpravy.63
Priamy účinok je taktieţ prisudzovaný bývalému čl. 10 ZES (povinnosť lojality,
ktorá bola Lisabonskou zmluvou pretransformovaná do čl. 4 ods. 3 ZEÚ). „Toto
ustanovenie je priamo účinné v tom zmysle, že zakladá povinnosť národných súdov
interpretovať národné normy v súlade s ustanoveniami komunitárneho práva, ktoré nemajú
priamy účinok.“64
Moţno teda zhrnúť, ţe normy obsiahnuté v zakladateľských zmluvách sú
charakterizované bezprostrednou pouţiteľnosťou, t.j. bez ohľadu na vzťah daného
členského štátu k medzinárodnému právu vo všeobecnosti, ustanovenia zmlúv prenikajú do
vnútroštátneho právneho poriadku v zásade automaticky. Nie všetky tieto normy však
zároveň majú aj priamy účinok – t.j. nie všetkých noriem sa môţu súkromné osoby bez
ďalšieho dovolať v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Priamy účinok určitej normy závisí
od splnenia vyššie uvedených podmienok vymedzených v judikatúre ESD.
3.1.3 Implementácia zmlúv do vnútroštátneho práva a konformný
výklad
Ako bolo uvedené vyššie, zakladateľské zmluvy podľa ESD tvoria samostatný
právny poriadok, ktorý automaticky preniká do právnych poriadkov členských štátov.
Z uvedeného vyplývajú negatívne a pozitívne záväzky pre orgány členských štátov.
Orgány členských štátov majú negatívnu povinnosť neaplikovať normy
vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s priamo účinnými ustanoveniami zmlúv. Zároveň
existuje pozitívna povinnosť a to vo vzťahu k normám vnútroštátneho práva, ktoré sú
v rozpore s priamo účinnými ustanoveniami zmlúv. Existencia priamo účinného
ustanovenia zmlúv síce vylučuje aplikáciu protichodných ustanovení vnútroštátneho práva,
ESD však napriek tomu judikoval, ţe „právo jednotlivcov spoliehať sa v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi na priamo účinné ustanovenia Zmluvy je len minimálna záruka
63 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 82. 64 Tamtieţ, s. 83.
31
a sama osebe nepostačuje na zabezpečenie úplnej implementácie Zmluvy.“65
Z tohto
dôvodu majú orgány členských štátov pozitívnu povinnosť zrušiť vnútroštátne normy,
ktoré sú v rozpore s primárnym právom EÚ.
Pozitívna povinnosť členských štátov podľa niektorých autorov zahŕňa aj
povinnosť prijať „ústavné zmeny alebo zákony, ktoré umožnia platnosť a účinnosť
komunitárneho práva.“66
V prípadoch, kedy priamy účinok nepostačuje na plnú aplikáciu noriem
obsiahnutých v zakladateľských zmluvách sú členské štáty ďalej povinné prijať
vnútroštátne predpisy implementujúce ustanovenia zmlúv, ktoré nie sú priamo účinné. To
isté sa týka priamo účinných ustanovení zmlúv, pri ktorých priamy účinok nestačí na
praktickú presaditeľnosť.67
Nad rámec uvedených povinností podľa ESD existuje aj povinnosť vnútroštátnych
súdov (podľa záväzku lojality v bývalom čl. 10 ZES, ktorý bol Lisabonskou zmluvou
pretransformovaný do čl. 4 ods. 3 ZEÚ) vykladať vnútroštátne právo takým spôsobom, aby
bolo v súlade so zakladateľskými zmluvami. Ako ESD judikoval napríklad vo veci
Murphy68
„je povinnosťou vnútroštátneho súdu, v rámci svojej rozhodovacej právomoci
podľa vnútroštátneho práva, keď interpretuje a aplikuje vnútroštátne právo, osvojiť si
podľa možností taký výklad, ktorý je v súlade s požiadavkami komunitárneho práva; pokiaľ
toto nie je možné, je povinný takéto vnútroštátne právo neaplikovať“.69
3.2 PRÁVNE ZÁSADY A ĽUDSKÉ PRÁVA
Medzi primárne pramene práva EÚ moţno ďalej zaradiť všeobecné právne zásady.
Niektoré z týchto zásad vyplývajú priamo zo zakladateľských zmlúv (napr. zákaz
65 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. októbra 1986 vo veci 168/85, Komisia Európskych spoločenstiev /
Talianska republike, [1986] ECR s. 02945. bod 11. K právnej istote v dôsledku zachovávania vnútroštátnej
úpravy, ktorá je v rozpore s priamo účinným ustanovením ZES pozri taktieţ Rozhodnutie Súdneho dvora zo
dňa 4. apríla 1974 vo veci 167/73, Komisia Európskych spoločenstiev / Francúzska republika, [1974] ECR
s. 00359, bod 41. Podobne aj Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. októbra 1979 vo veci 159/78, Komisia
Európskych spoločenstiev / Talianska republika, [1979] ECR s. 03247. 66 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 68. 67 Tamtieţ, s. 71, Pozri napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. marca 1994 vo veci C-375/92, Komisia
Európskych spoločenstiev / Španielske kráľovstvo, [1994] ECR s. I-00923, bod 18, kde ESD rozhodol, ţe
Španielsko je povinné prijať vnútroštátne opatrenia na zabezpečenie práv vyplývajúcich z čl. 39 a 43 ZES. 68 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. februára 1988 vo veci 157/86, Mary Murphy a iní / An Bord
Telecom Eireann, [1988] ECR s. 00673. 69 Tamtieţ, bod 11. Podobne aj Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. októbra 1994 vo veci C-165/91, Simon
J. M. van Munster / Rijksdienst voor Pensioenen, [1994] ECR s. I-04661.
32
diskriminácie na základe pohlavia podľa čl. 157 ZFEÚ). Iné zásady sú známe z právnych
poriadkov jednotlivých členských štátov alebo z medzinárodnoprávnych dokumentov
(najmä EDĽP) a do práva EÚ prenikli prostredníctvom konštantnej judikatúry ESD.
Niektoré z týchto zásad pôvodne neboli súčasťou zakladateľských zmlúv, v rámci
neskorších revízií však boli do zmlúv expressis verbis začlenené (napr. ochrana ľudských
práv).
Ako bolo uvedené, právne zásady majú zväčša judikatórny základ. Vzhľadom na
funkciu právnych zásad, ktoré vo všetkých právnych systémoch vypĺňajú medzery
v pozitívnom práve, je podľa niektorých autorov pravdepodobné, ţe ESD by tieto princípy
do práva EÚ zaviedol bez akejkoľvek opory v texte zakladateľských zmlúv.70
ESD sa však
pri formulovaní právnych zásad mohol oprieť aj o niektoré výslovné ustanovenia
zakladateľských zmlúv. Podľa bývalého čl. 220 ZES (Lisabonskou zmluvou
pretransformovaného do čl. 19 ZEÚ) ESD „zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a
uplatňovaní zmlúv“. Odkaz na všeobecný pojem „právo“, ktorý v danom kontexte zjavne
prekračuje pojem samotných zmlúv, slúţil ako jeden z argumentov na pouţitie širšieho
výkladového kontextu.71
Podobne aj čl. 340 ods. 2 ZFEÚ, ktorý v súvislosti
s mimozmluvnou zodpovednosťou EÚ odkazuje na „zásady spoločné pre právne poriadky
členských štátov“, slúţil ako podporný argument pre odvodenie iných zásad zo spoločných
ústavných tradícií členských štátov.72
V ostatných rokoch bol ESD často kritizovaný za prílišný súdny aktivizmus pri
vytváraní právnych zásad. Jedným z najznámejších príkladov je prípad Mangold73
,
v ktorom ESD rozhodoval o prípade diskriminácie na základe veku, ktorá je zakázaná
70 MIFSUD-BONNICI, A. The role of the Court of Justice in the development of the General Principles of
Community Law. 71 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. mája 1978 vo veci 112/77, August Töpfer & Co.
GmbH / Komisia Európskych spoločenstiev, [1978] ECR s. 01019, bod 19, kde ESD práve s odkazom na
čl. 220 ZES zaloţil svoje rozhodnutie na princípe legitímnych očakávaní ako všeobecnom právnom princípe,
hoci samotné zakladateľské zmluvy túto zásadu expressis verbis neobsahujú. ESD judikoval, ţe dovolanie sa
tejto zásady je v konaní o preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií (v súčasnosti podľa čl. 263 ZFEÚ)
prípustné, pretoţe táto zásada „tvorí súčasť komunitárneho právneho poriadku, v dôsledku čoho akékoľvek
porušenie tejto zásady je ‚porušením tejto zmluvy alebo akéhokoľvek iného právneho pravidla týkajúceho sa
jej uplatňovania‘“. 72 MIFSUD-BONNICI, A. The role of the Court of Justice in the development of the General Principles of
Community Law. 73 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. novembra 2005 vo veci C-144/04, Werner Mangold / Rüdiger
Helm, [2005] ECR s. I-9981.
33
v zmysle smernice o rovnakom zaobchádzaní74
. Doba na transpozíciu uvedenej smernice
však v danom čase ešte neuplynula. ESD v tomto kontexte „povýšil“ zákaz diskriminácie
na základe veku na všeobecný princíp práva EÚ. Tým pádom obišiel neuplynutie doby na
transpozíciu uvedenej smernice ako aj skutočnosť, ţe smernice v zásade nemajú priamy
horizontálny účinok (ako bude podrobnejšie analyzované v časti 5.4.2.3)75
a túto zásadu
aplikoval v horizontálnom vzťahu.
Výrazná kritika tohto rozhodnutia prišla najmä z Nemecka, kde bývalý spolkový
prezident a predseda Spolkového ústavného súdu Roman Herzog vo veľmi kritickom
komentári nepriamo vyzýval Spolkový ústavný súd, aby odmietol aplikáciu uvedeného
rozhodnutia ESD v Nemecku, čím by de facto odmietol zásadu prednosti komunitárneho
práva.76
Neskorším rozhodnutím vo veci Audiolux77
ESD kritizovaný aktivistický prístup
k nachádzaniu všeobecných zásad mierne korigoval. V súvislosti s otázkou luxemburského
vnútroštátneho súdu, či v komunitárnom práve existuje všeobecný princíp ochrany
minoritných akcionárov, ESD odmietol takúto všeobecnú zásadu judikatórne sformulovať.
3.2.1 Príklady právnych zásad
Spomenuté diskusie o nových a špecifických zásadách práva EÚ v súčasnosti stále
prebiehajú a preto nie je moţné zhodnotiť, ktoré z týchto zásad a v akej forme nakoniec
budú povaţované za všeobecné zásady práva EÚ. Na tomto mieste by sme preto radi
načrtli obsah a doktrinálne pozadie zásad, ktoré teória v súčasnosti uţ uvádza ako ustálené
zásady práva EÚ. Rôzni autori uvádzajú rôzne zoznamy všeobecných zásad práva EÚ.78
Nasledujúci zoznam preto v ţiadnom prípade nemá byť vyčerpávajúcim výpočtom a takýto
74 Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké
zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Úradný vestník L 303 , 02/12/2000 S. 0016 - 0022). 75 Pre prehľadnú analýzu citovaného rozhodnutia viď. SCHMIDT. M. The Principle of Non-discrimination in
Respect of Age: Dimensions of the ECJ’s Mangold Judgment. 76 HERZOG, R. – GERKEN, L. Stop the European Court of Justice. 77 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. októbra 2009 vo veci C-101/08, Audiolux SA a iní / Groupe
Bruxelles Lambert SA (GBL) a iní, Bertelsmann AG a iní. 78 Napríklad Klučka a Mazák uvádzajú (i) zásadu ochrany ľudských práv, (ii) princíp právnej istoty, (iii)
zásada neretroaktivity, (iv) zásada proporcionality, (v) princíp nediskriminácie a (vi) zásada zodpovednosti
za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva (KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva).
Tridimas uvádza (i) zásadu rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie, (ii) zásadu proporcionality, (iii)
zásadu právnej istoty, (iv) zásadu ochrany legitímnych očakávaní, (v) zásadu základných práv, a (vi) práva na
obhajobu (TRIDIMAS, T. The General Principles of EC Law). Procházka a Čorba uvádzajú (i) ochranu
ľudských práv, (ii) princíp právnej istoty, (iii) zákaz diskriminácie, a (iv) princípy administratívnej
zákonnosti (PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax)).
34
výpočet by presahoval ambície tejto práce. Na tomto mieste sa obmedzíme na vybrané
právne zásady, ktoré budú slúţiť ako ilustrácia funkcie právnych zásad v systematike
prameňov práva EÚ. Na prvom mieste uvádzame ochranu ľudských práv, ktorá má
v kontexte EÚ osobitný význam a taktieţ sa jej výrazne dotkla reforma vykonaná
Lisabonskou zmluvou. Ako ďalšie príklady uvádzame zásadu neretroaktivity,
nediskriminácie, proporcionality a zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením
práva EÚ.
3.2.1.1 Ľudské práva
Primárne európske právo pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy neobsahovalo
právne záväzný katalóg základných práv, aký obsahujú ústavné poriadky väčšiny
moderných demokracií. Ţelanie európskych lídrov, aby ES pristúpilo k EDĽP, čím by sa
tento katalóg práv a slobôd stal súčasťou komunitárneho práva odmietol v roku 1996 ESD.
Vo svojej argumentácii uviedol, ţe pristúpenie k EDĽP by presahovalo právomoci zverené
Európskemu spoločenstvu v zmysle ZES a preto bez revízie zakladateľských zmlúv nie je
moţné.79
Napriek absencii ľudskoprávneho katalógu ESD postupne judikatórne sformuloval
zásadu ochrany ľudských práv. Jeho argumentácia sa pritom na začiatku opierala o
koncepciu právnych zásad, ktoré sú napriek nepísanému a nekodifikovanému charakteru
súčasťou práva EÚ, neskôr o odkazy v zakladateľských zmluvách80
, o EDĽP
a o nezáväznú Chartu základných práv EÚ.
V rozhodnutí vo veci Stauder v Stadt Ulm81
z roku 1969 ESD preklenul absenciu
katalógu základných práv v komunitárnom práve odkazom na všeobecné princípy práva.
„Dodržiavanie základných práv predstavuje integrálnu súčasť všeobecných princípov
práva chránených Súdnym dvorom. Ochrana týchto práv, ktoré sú inšpirované spoločnými
ústavnými tradíciami členských štátov, musí byť zaistená v rámci štruktúry a cieľov
Spoločenstva.“82
Taktieţ vo veci Nold83
ESD ako interpretačné pravidlo alebo ako
79 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1996 vo veci 2/94, [1996] ECR s. I-01759. 80 Zmienku o Dohovore nachádzame napríklad v Preambule k Jednotnému európskemu aktu ako aj v čl. F (2)
ZEÚ (v pôvodnom znení Maastrichtskej zmluvy). „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje
Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.“ 81 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 1969 vo veci 29/69, Erich Stauder / Mesto Ulm, [1969]
ECR, s. 00419. 82 Tamtieţ. 83 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. mája 1974 vo veci 4/73, J. Nold, Kohlen- und
Baustoffgroßhandlung / Komisia Európskych spoločenstiev, [1974] ECR s. 00491.
35
inšpiráciu pre definovanie toho čo k základným právam patrí spomína „spoločné ústavné
tradície členských štátov [...] a podobne medzinárodné zmluvy na ochranu ľudských práv,
na vypracovaní ktorých členské štáty spolupracovali alebo ktoré prijali.“84
V neskoršej judikatúre začal ESD okrem spoločných ústavných tradícií členských
štátov odkazovať priamo na EDĽP a to napriek tomu, ţe (ako bolo uvedené vyššie), ES
neboli zmluvnou stranou Dohovoru. Vo veci Hauer v roku 1979 ESD judikoval, ţe
„[p]rávo vlastniť je garantované v komunitárnom právnom poriadku v súlade so
spoločným princípom ústav členských štátov, ktorý sa taktiež objavuje v Prvom protokole
k Európskemu Dohovoru o ľudských právach.“85
Podobne napríklad aj v kontexte trestného
práva ESD judikoval, ţe „princíp zákazu retroaktivity trestnoprávnych noriem je spoločný
pre právne poriadky všetkých členských štátov a je ukotvený v článku 7 Európskeho
Dohovoru o ľudských právach ako základné právo.“86
Paradoxné je, ţe hoci ESD odmietol
pristúpenie ES/EÚ k EDĽP aj z dôvodu nedostatku právomoci na strane ES, vo svojich
vlastných rozhodnutiach na Dohovor odkazoval a tým ho implicitne povýšil na prameň
komunitárneho práva. Taktieţ vo vyššie citovanom stanovisku, ktorým ESD odmietol
moţnosť pristúpenia ES k Dohovoru, zároveň jednoznačne uviedol, ţe „rešpektovanie
ľudských práv predstavuje podmienku pre legalitu právnych predpisov Spoločenstva.“87
Po slávnostnom proklamovaní Charty základných práv EÚ Európskou radou v Nice
v roku 2000 (hoci išlo o právne nezáväzný dokument) začal ESD odkazovať aj priamo na
Chartu.88
V zmysle Lisabonskej zmluvy sa Charta stala súčasťou primárneho práva EÚ, aj
keď nebola priamo inkorporovaná do textu zakladateľských zmlúv (čl. 6 ZEÚ). Týmto sa
formálne rozšíril priestor pre ľudskoprávnu judikatúru súdov EÚ, ktoré sa budú môcť
oprieť priamo o Chartu ako formálny prameň práva. Hmotnoprávne však podľa niektorých
84 Tamtieţ. 85 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. decembra 1979 vo veci 44/79, Liselotte Hauer / Land Rheinland-
Pfalz, [1979] ECR s. 03727. 86 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. júla 1984 vo veci 63/83, Regina / Kent Kirk, [1984] ECR s. 02689. 87 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1996 vo veci 2/94, [1996] ECR s. I-01759. 88 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. mája 2007 vo veci C-303/05, Advocaten voor de Wereld
VZW / Leden van de Ministerraad, [2007] ECR s. I-3633; Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 14.
decembra 2006 vo veci C–305/05, Ordre des barreaux francophones et germanophones a iní / Rada
ministrov, [2007] ECR s. I-05305, bod 48. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. júna 2006 vo veci C–
540/03, Parlament / Rada, [2006] ECR I–5769, bod 38. Zaujímavý je v tomto kontexte aj záväzok
Európskeho parlamentu, Rady a Komisie dodrţiavať Chartu, hoci nebola právne záväzná (viď. PACHE, E. –
RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von Lissabon, s. 774).
36
autorov dôjde len k malej zmene.89
Niektoré časti Charty podľa týchto autorov len
kodifikujú základné práva a zásady, ktoré prostredníctvom judikatúry ESD uţ boli
súčasťou práva EÚ. V tejto oblasti preto dôjde len k formálnej, nie však materiálnej zmene.
S týmto názorom však moţno súhlasiť len do určitej miery. Ochrana základných
práv garantovaná Chartou totiţ v niektorých oblastiach ide nad rámec súčasnej úpravy vo
väčšine členských štátov. Relevantnú zmenu moţno identifikovať napríklad v sociálnych
právach a zárukách (Hlava IV Charty), ako je napr. právo pracovníkov na konzultácie
v rámci podniku (čl. 27 Charty), právo na prístup k sluţbám zamestnanosti (čl. 29 Charty),
ochrana v prípade bezdôvodného prepustenia (čl. 30 Charty), ale napríklad aj zákaz
reprodukčného klonovania ľudských bytostí [čl. 3 ods. 2 písm. d) Charty]. Vo vzťahu
k týmto právam a nárokom moţno hovoriť o rozšírení základných práv.
Nárokovateľnosť týchto práv je však obmedzená. V prvom rade samotné
ustanovenia Charty tieto práva často kvalifikujú odkazom na právo EÚ, vnútroštátne
právne predpisy a prax (napr. čl. 27, 29 a 30 Charty). Po druhé je priama nárokovateľnosť
týchto práva obmedzená na oblasť pôsobnosti práva EÚ (čl. 52 ods. 5 Charty)90
.
Či teda bude mať „zahrnutie základných sociálnych práv a záruk do Charty
skutočne väčší vplyv sa javí ako veľmi otázne.“91
Okrem toho je obmedzený aj vplyv
Charty na vnútroštátne právo. Ako upozorňuje analýza britskej Snemovne Lordov „Charta
môže byť použitá na zrušenie legislatívy EÚ, ktorá je s ňou v rozpore, ale na základe
Charty nie je možné napadnúť rozpornú národnú legislatívu, s výnimkou prípadov, keď
táto vnútroštátna legislatíva implementuje právo EÚ“.92
Druhá významná zmena zavedená Lisabonskou zmluvou je výslovné ukotvenie
moţnosti a dokonca povinnosti, aby EÚ ako zmluvná strana pristúpila k EDĽP.93
89 PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von Lissabon, s. 778. 90 Podľa tohto ustanovenia, ustanovenia Charty, „ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi
a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov,
ak tieto vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred
súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov“. 91 PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von Lissabon, s. 779. 92 The Treaty of Lisbon: an impact assessment – House of Lords, s. 97. 93 K procedurálnym náleţitostiam pristúpenia viď. Protokol č. 8 k článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únií
o pristúpení Únie k Európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pripojený
k Lisabonskej zmluve. Viď. taktieţ PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach
dem Vertrag von Lissabon, s. 782. Procedurálne poţiadavky existujú nielen na strane EÚ, ale aj na strane
Rady Európy, nakoľko členstvo v nej je podmienkou na pristúpenie k EDĽP. Preto Pache a Rösch
pochybujú, či k pristúpeniu vôbec dôjde (s. 788). A aj pre prípad pristúpenia píšu, ţe „Systematika
37
Po pristúpení k ESĽP by ochrana základných práv na úrovni EÚ mala spočívať na
troch kľúčových pilieroch: (i) Charta základných práv EÚ, (ii) EDĽP, a (iii) základné
práva, ktoré budú naďalej odvodzované zo spoločných ústavných tradícií členských štátov
a z EDĽP v zmysle čl. 6 ods. 3 ZEÚ.94
Tieto tri pramene základných práv sa v mnohom
prelínajú (napr. práva vyplývajúce z EDĽP moţno označiť za spoločné tradície členských
štátov, ktoré sú všetky zmluvnými stranami EDĽP). Preto sa niektorí autori domnievajú, ţe
toto nebude viesť k „strojnásobeniu európskej ochrany základných práv“, nakoľko
z obsahového hľadiska sa tieto katalógy do veľkej miery prekrývajú.95
Diskusia o moţnej hierarchii medzi týmito normami má preto podľa nášho názoru
skôr akademický právnoteoretický, neţ praktický právnoaplikačný rozmer. Po pristúpení k
Dohovoru by EDĽP (ako iné medzinárodné zmluvy) zrejme z hľadiska hierarchie noriem
zaujala miesto medzi primárnym a sekundárnym právom.96
Prima facie by teda bolo
moţné tvrdiť, ţe vzhľadom na nadradenosť primárneho práva nad medzinárodnými
zmluvami by sa EÚ teoreticky v budúcnosti mohla odchýliť od EDĽP na základe revízie
primárneho práva.
Na druhej strane čl. 52 ods. 3 Charty ustanovuje, ţe v rozsahu, v akom Charta
obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, „zmysel a rozsah týchto
práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore.“ Podľa
čl. 53 Charty nemoţno Chartu vykladať tak, ţe „obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva
a základné slobody“ uznané právom EÚ, medzinárodným právom a najmä EDĽP ako aj
ústavami členských štátov. Charta je zároveň zmysle čl. 6 ods. 1 ZEÚ postavená na roveň
primárnemu právu.
a hierarchia noriem vzťahu základných práv podľa EDĽP a podľa Charty a podľa všeobecných zásad práva
EÚ ostane aj po úspešnom pristúpení EÚ k EDĽP problematická.“ 94 PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von Lissabon, s. 785. 95 Tamtieţ, s. 785. 96 NAUMANN, K. Art. 52 Abs. 3 GrCh zwischen Kohärenz des europäischen Grundrechtsschutzes und
Autonomie des Unionsrechts, s. 435. K postaveniu medzinárodného práva v hierarchii noriem EÚ viď. časť
4.2 tejto práce. Zaujímavá otázka, ktorá však presahuje rozsah tejto práce, by mohla byť nastolená
v súvislosti s odlišným postavením EDĽP vo vnútroštátnych právnych poriadkoch v závislosti na otázke, či
by EDĽP do vnútroštátneho právneho poriadku prenikala priamo (z pozície medzinárodnej zmluvy, ktorého
ja daný štát stranou) alebo prostredníctvom práva EÚ (v oblastiach kompetencie EÚ). Zatiaľ čo v prvom
prípade by bolo postavenie EDĽP z hľadiska hierarchie noriem medzi vnútroštátnou ústavou a zákonmi,
v druhom prípade by EDĽP prenikala ako súčasť práva EÚ a tým by poţívala (v zmysle judikatúry ESD)
prednosť aj pred vnútroštátnym ústavným právom. Pre podrobnú diskusiu viď. SCHALLER, W. Das
Verhältnis von EMRK und deutscher Rechtsordnung vor und nach dem Beitritt der EU zur EMRK.
38
Charta teda nielen garantuje uvedené práva, ale zároveň zaručuje, ţe minimálny
štandard EDĽP nebude v právnom poriadku EÚ narušený.97
Tým pádom zároveň de facto
„povyšuje“ Dohovor z úrovne medzinárodného práva na úroveň primárneho práva.
Pristúpenie EÚ k EDĽP teda pravdepodobne vytvorí komplexný systém formálnych
katalógov ľudských práv a základných slobôd, v ktorom sa bude miešať primárnoprávny
charakter Charty a charakter EDĽP ako medzinárodnej zmluvy z hľadiska právnej sily
podriadenej primárnemu právu, ale zároveň s minimálnym štandardom EDĽP povýšeným
prostredníctvom Charty na úroveň primárneho práva. A samozrejme katalógy obsiahnuté
v ústavnoprávnych dokumentoch členských štátov.
Hoci „systém základných práva v EÚ sa týmto nestane zrovna prehľadnejší“98
,
moţno podľa niektorých autorov vidieť výhodu v tom, ţe sa otvára cesta k harmonizácii
a paralelizácii ochrany základných práv cez zjednotenie judikatúry ESD a ESĽP.99
Podobne aj podľa správy britskej Snemovne Lordov by tým „bol štrasburský súd uznaný
ako najvyššia autorita v oblasti ľudských práv, čím by sa pomohlo vylúčiť riziko konfliktu
medzi právom EÚ a EDĽP v interpretácii Štrasburgu.“100
Do akej miery sa bude vzťah
medzi ESD a ESĽP vyvíjať harmonicky je zatiaľ otázkou budúcnosti. Niektorí autori
tvrdia, ţe hlavnou motiváciou ESD odmietnuť pristúpenie ES k EDĽP ešte v 90-tych
rokoch bola práve nechuť podriadiť sa autorite štrasburského súdu a stratiť tak „posledné
slovo“.
Pristúpenie EÚ k EDĽP je však v súčasnosti ešte hudba budúcnosti. Proces
pristúpenia sa postupne začal v čase písania tejto práce, nemoţno však očakávať skoré
ukončenie.101
Moţno však uzavrieť, ţe ochrana ľudských práv a základných slobôd je jedna
z kľúčových zásad práva EÚ. Táto zásada sa judikatórne vyvinula cez odkazy na
97 NAUMANN, K. Art. 52 Abs. 3 GrCh zwischen Kohärenz des europäischen Grundrechtsschutzes und
Autonomie des Unionsrechts, s. 435. 98 PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von Lissabon, s. 785. 99 Tamtieţ, s. 785. 100 The Treaty of Lisbon: an impact assessment – House of Lords, s. 109. Zabránenie jurisdikčných
konfliktov medzi ESD a ESĽP v zmysle čl. 52 ods. 3 Charty predpokladá aj NAUMANN, K. Art. 52 Abs. 3
GrCh zwischen Kohärenz des europäischen Grundrechtsschutzes und Autonomie des Unionsrechts, s. 434. 101 Viď. napr. nasledovné dokumenty inštitúcií EÚ. European Commission acts to bolster the EU's system of
protecting fundamental rights, Brusel 17.3.2010, IP/10/291 (dostupné na
http://europa.eu/rapid/pressReleasesAction.do?reference=IP/10/291&format=PDF&aged=0&language=EN&
guiLanguage=en). Note of the Presidency of the Council of the European Union on the Accession of the
European Union to the European Convention on Human Rights, Brusel 17.2.2010 (dostupné na
http://register.consilium.europa.eu/pdf/en/10/st06/st06582.en10.pdf).
39
všeobecné zásady práva a na spoločné ústavné tradície členských štátov. ESD začal neskôr
odkazovať na EDĽP (napriek skutočnosti, ţe odmietol pristúpenie ES k Dohovoru) a po
roku 2000 na Chartu (napriek jej deklaratívnemu charakteru). Lisabonskou zmluvou bola
Charta aj formálne povýšená na úroveň zakladateľských zmlúv a zároveň sa otvorila cesta
pristúpeniu EÚ k Dohovoru.
3.2.1.2 Zásada neretroaktivity
Hoci zásada neretroaktivity nie je výslovne spomenutá v zakladateľských
zmluvách, prostredníctvom judikatúry ESD sa stala jedným z nosných princípov práva EÚ.
Rôzni autori však tento princíp systematicky zaraďujú rôznym spôsobom. Klučka a Mazák
uvádzajú princíp právnej istoty a zásadu neretroaktivity ako dve samostatné zásady.102
Niektorí iní autori označujú zákaz retroaktivity (spolu so zásadou legitímnych očakávaní)
ako zloţku princípu právnej istoty.103
V oblasti trestného práva je retroaktivita v neprospech obţalovaného absolútne
vylúčená. V súkromnom práve moţno naraziť na klauzulu pravej alebo nepravej
retroaktivity.104
V právnom poriadku EÚ tento princíp vyplýva z ustálenej judikatúry ESD.
Vo veci R. / Kirk105
ESD judikoval, ţe „princíp zákazu retroaktívneho účinky
sankčných noriem je spoločný právnym poriadkom členských štátov a je zakotvený
v článku 7 Európskeho Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd; má
svoje miesto medzi všeobecnými zásadami práva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor
zabezpečuje“.106
ESD sa opakovane musel vyrovnávať aj s retroaktívnym účinkom svojich vlastných
rozhodnutí. V zmysle deľby moci ESD síce nie je normotvorcom a len „interpretuje“
existujúce právo. Ako však bolo uvedené vyššie, ESD svojou interpretáciou často de facto
tvorí právo, ktoré normotvorca nepredpokladal.107
102 KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva. 103 MIFSUD-BONNICI, A. The role of the Court of Justice in the development of the General Principles of
Community Law. 104 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 236. 105 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. júla 1984 vo veci 63/83, Regina / Kent Kirk, [1984] ECR
s. 02689. 106 Tamtieţ, bod 22. 107 Ako príklad moţno uviesť nielen zásady a charakteristické črty práva EÚ uvedené vyššie, ale aj konkrétne
nároky súkromných osôb voči iným súkromným osobám. Tak napríklad vo veci Sturgeon [Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 19. novembra 2009 v spojených veciach Christopher Sturgeon, Gabriel Sturgeon,
Alana Sturgeon, (C-402/07), Stefan Böck, Cornelia Lepuschitz (C-432/07) / Condor Flugdienst GmbH (C-
40
V niektorých prípadoch chcel ESD predísť právnej neistote, ktorú by uplatňovenie
takto retroaktívne „zaloţených“ nárokov mohlo vyvolať a preto výslovne vylúčil aplikáciu
daného rozhodnutia do minulosti. Napríklad vo veci Defrenne / Sabena108
ESD potvrdil
priamy horizontálny účinok zákazu diskriminácie na základe pohlavia (čl. 157 ZFEÚ).
Zároveň však v závere odôvodnenia dodal, ţe „dôležité verejné ako aj súkromné záujmy
vylučujú v zásade opätovné otvorenie tejto otázky vo vzťahu k minulosti“.109
Takéto
„intertemporálne“ obmedzenie však zásadne prichádza do úvahy len za splnenia
stanovených podmienok110
a k podobnému obmedzeniu preto došlo len v niekoľkých
prípadoch.111
3.2.1.3 Princíp nediskriminácie
Princíp nediskriminácie v práve EÚ má niekoľko rozmerov. Prvým rozmerom je
zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorá je expressis verbis ukotvená
v čl. 18 ZFEÚ. K priamej diskriminácii na základe štátnej príslušnosti prostredníctvom
zákonodarstva členských štátov vzhľadom na jednoznačnosť tejto zásady preto
v súčasnosti dochádza len výnimočne.112
402/07), Air France SA (C-432/07)] ESD v rámci interpretácie Nariadenia Rady (ES) č. 261/2004, ktorým sa
ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla (Ú.v.
ES L 046, 17. 2. 2004), v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov zaloţil nárok cestujúcich v leteckej
doprave na náhradu, hoci citované Nariadenie tento nárok nepredpokladá. Pozri napr. GYÁRFÁŠ, J. Tri
hodiny na bukurešťskom letisku a kreatívny výklad práva. Pre kritiku tohto retroakívneho nároku aj
MICHALES, D. Airlines Fight EU Rule on Passenger Delays. 108 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. apríla 1976 vo veci 43/75, Gabrielle Defrenne / Société anonyme
belge de navigation aérienne Sabena, [1976] ECR s. 00455. 109 Tamtieţ, bod 74. 110 Pozri Stanovisko Generálneho advokáta v spojených veciach C-197/94 a C-252/94, Société Bautiaa /
Directeur des Services Fiscaux des Landes et Société Française Maritime / Directeur des Services Fiscaux du
Finistère, [1996] ECR s. I-00505. 111 Napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. februára 1988 vo veci 24/86, Vincent Blaizot / Université de
Liège a iní, [1988] ECR s. 00379; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. mája 1990 vo veci C-262/88,
Douglas Harvey Barber / Guardian Royal Exchange Assurance Group, [1990] ECR s. I-01889; Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 15. decembra 1995 vo veci C-415/93, Union royale belge des sociétés de football
association ASBL / Jean-Marc Bosman, Royal club liégeois SA / Jean-Marc Bosman a iní et Union des
associations européennes de football (UEFA) / Jean-Marc Bosman, [1995] ECR s. I-04921; Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 11. decembra 2007 vo veci C-161/06, Skoma-Lux sro / Celní ředitelství Olomouc,
body 67 – 72. 112 Ako mierne úsmevný príklad moţno uviesť právnu úpravu Českej republiky, ktorá vyţadovala, aby
kapitán námornej lode bol občan Českej republiky (§ 28 zákona č. 61/2000 Sb., o námořní plavbě), ktorú
Komisia napadla pred ESD na základe rozporu so slobodou pohybu pracovníkov a zásadou nediskriminácie
[Konanie vo veci C-496/07, Komisia Európskych spoločenstiev / Česká republika (Vyškrtnuté zo zoznamu
dňa 6. marca 2009)].
41
ESD však svojou judikatúrou zákaz diskriminácie rozšíril nad rámec štátnej
príslušnosti aj na iné kritéria, ktoré by viedli k rovnakému výsledku.113
Toto rozšírenie má
značný význam v oblasti daňového práva, kde sa rôzne daňové reţimy zväčša odvíjajú od
daňovej rezidencie, nie od štátnej príslušnosti. ESD napriek tomu vo viacerých prípadoch
aplikoval zásadu nediskriminácie aj v tejto oblasti.114
Druhý rozmer tejto zásady sa týka iných kritérií potenciálnej diskriminácie, ktoré
sú upravené aj vo vnútroštátnom práve, napr. diskriminácia na základe pohlavia, rasového
alebo etnického pôvodu alebo náboţenského vyznania alebo viery.
3.2.1.4 Zásada proporcionality
Ďalšou z kľúčových zásad práva EÚ je zásada proporcionality. Táto zásada
v súčasnosti vyplýva priamo z ustanovení zakladateľských zmlúv, konkrétne z čl. 5 ods. 1
ZEÚ, podľa ktorého sa „vykonávanie právomocí Únie spravuje zásadou subsidiarity a
proporcionality“. Čl. 5 ods. 4 ZEÚ túto zásadu vymedzuje nasledovne: „Podľa zásady
proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné
na dosiahnutie cieľov zmlúv“. Zásadu proporcionality ďalej upresňuje Protokol č. 2
o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality a odkaz na túto zásadu moţno nájsť aj
v ďalších ustanoveniach (napr. čl. 296 ZFEÚ).
Výslovný odkaz na zásadu proporcionality zakladateľské zmluvy obsahujú aţ od
revízie vykonanej Maastrichtskou zmluvou (vtedajší čl. 3b ZES). Táto zásada však
vyplývala z konštantnej judikatúry ESD ešte predtým, ako bola začlenená do primárneho
práva.
Zásada proporcionality vo svojej podstate limituje akty verejnú moc na rozsah,
ktorý je nevyhnutný v rámci dosiahnutia cieľa daného aktu. O jej aplikácii moţno hovoriť
najmä v dvoch hlavných oblastiach.
V prvom rade ide o zásahy verejnej moci do právneho postavenie jednotlivca na
základe správneho aktu. Súkromná osoba sa môţe dovolávať zásady proporcionality ako
dôvodu na zrušenie takéhoto aktu (napríklad administratívnej sankcie). V tomto kontexte
113 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. februára 1974 vo veci 152/73, Giovanni Maria Sotgiu / Deutsche
Bundespost, [1974] ECR s. 00153, bod 11. 114 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. februára 1995 vo veci C-279/93, Finanzamt Köln-Altstadt /
Schumacker, [1995] ECR s. I-225, Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. mája 1990 vo veci C-175/88, Klaus
Biehl / Administration des contributions du grand-duché de Luxembourg, [1990] ECR s. I-01779.
42
moţno citovať napríklad prípad Man Sugar115
, v ktorom ESD na základe princípu
proporcionality rozhodol, ţe prepadnutie zálohy vo výške 1,6 milióna libier ako následok
štvorhodinového meškania s podaním formálnej ţiadosti nie je prípustné.
Na druhej strane sa moţno zásady proporcionality dovolávať pri spochybňovaní
platnosti normatívneho aktu. V takýchto prípadoch je však ESD menej náchylný oprieť sa
o zásadu proporcionality a skôr bráni voľnú úvahu normotvorcu pri formulovaní politiky.
Príkladmo moţno uviesť prípad Spojené kráľovstvo / Rada, v ktorom sa britská vláda
ţalobou proti Rade domáhala zrušenia smernice o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času116
a to okrem iného aj z dôvodu údajného porušenia princípu
proporcionality. ESD ţalobe nevyhovel a v rámci odôvodnenia judikoval, ţe súdny
prieskum legislatívnych opatrení je obmedzený na otázky „či išlo o zjavnú chybu alebo
zneužitie právomocí, alebo či príslušná inštitúcia zjavne prekročila hranice svojej voľnej
úvahy“.117
Výnimočne za určitých okolností je však ESD ochotný vyhlásiť legislatívny akt
za neplatný z dôvodu porušenia princípu proporcionality118
.
3.2.1.5 Zásada zodpovednosti štátu za porušenie povinnosti
Ďalšou významnou zásadou, ktorú ESD svojou judikatúrou zaloţil, hoci nemá
výslovnú oporu v texte zakladateľských zmlúv, je zásada zodpovednosti štátu za porušenie
práva EÚ. Táto zásada má význam v kontexte povinností členských štátov. Jeden zo
spôsobov vynútiteľnosti týchto povinností, ktorý zakladateľské zmluvy od samotného
počiatku predpokladajú, je konanie pre porušenie povinnosti (iniciované Komisiou podľa
čl. 258 ZFEÚ alebo iným členským štátom podľa čl. 259 ZFEÚ). Členské štáty
z politických a iných dôvodov takéto konania iniciujú veľmi málokedy a taktieţ konania
115 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 24. septembra 1985 vo veci 181/84, The Queen, ex parte E. D. & F.
Man (Sugar) Ltd / Intervention Board for Agricultural Produce (IBAP), [1985] ECR s. 02889. 116 Smernica Rady 2000/79/ES zo dňa 27. novembra 2000, ktorá sa týka Európskej dohody o organizácii
pracovného času mobilných pracovníkov civilného letectva, ktorú uzavrela Asociácia európskych leteckých
spoločností (AEA), Európska federácia pracovníkov v doprave (ETF), Európska asociácia civilných letcov
(ECA), Európska asociácia regionálnych leteckých spoločností (ERA) a Asociácia nezávislých leteckých
dopravcov (IACA) (Ú.v. ES L 302, 1. 12. 2000). 117 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 1996 vo veci C-84/94, Spojené kráľovstvo Veľkej
Británia a Severného Írska / Rada Európskej únie. [1996] ECR s. I-05755, bod 58. 118 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. decembra 2005 v spojených veciach C-453/03, C-11/04,
C-12/04 a C-194/04, ABNA Ltd (C-453/03), Denis Brinicombe, BOCM Pauls Ltd, Devenish Nutrition Ltd,
Nutrition Services (International) Ltd, Primary Diets Ltd / Secretary of State for Health, Food Standards
Agency, Fratelli Martini & C. SpA (C-11/04), Cargill Srl / Ministero delle Politiche Agricole e Forestali,
Ministero della Salute, Ministero delle Attività Produttive, Ferrari Mangimi Srl (C-12/04), Associazione
nazionale tra i produttori di alimenti zootecnici (Assalzoo) / Ministero delle Politiche Agricole e Forestali,
Ministero della Salute, Ministero delle Attività Produttive / Nederlandse Vereniging Diervoederindustrie
(Nevedi) (C-194/04), / Productschap Diervoeder, [2005] ECR s. I-10423.
43
iniciované Komisiou predstavujú len „nepatrný zlomok“ z celkového mnoţstva porušení.119
Okrem toho odsúdenie členského štátu nezabezpečuje náhradu škody, ktorá porušením
vznikla súkromným osobám. Z tohto dôvodu sa zásada zodpovednosti štátu javí ako
kľúčový nástroj nielen na presadenie práva EÚ, ale aj na ochranu práv a záujmov
súkromných osôb.
Náznaky tejto zásady sa v judikatúre ESD objavujú pomerne skoro.120
O zásade
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva však moţno
v plnej miere hovoriť aţ od začiatku 90-tych rokov. Predtým ESD túto otázku podriaďoval
vnútroštátnemu právu a odmietol zaloţiť tento typ zodpovednosti na komunitárnej úrovni.
Tak napríklad vo veci AIMA121
ESD dovodil, ţe ak porušením komunitárneho práva zo
strany členského štátu vznikla jednotlivcovi škoda „je štát voči poškodenému zodpovedný
za následky a to v kontexte ustanovení národného práva o zodpovednosti štátu“.122
Ako prvé rozhodnutie zakladajúce túto zásadu sa zväčša cituje vec Francovich123
,
kde ESD judikoval, ţe „zásada, podľa ktorej štát nesie zodpovednosť za stratu a škodu
spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia komunitárneho práva, za ktoré štát
zodpovedá, je podstatnou súčasťou systému Zmluvy.“124
ESD pritom vychádzal
z teleologického výkladu, zo záväzku lojality vo vtedajšom čl. 5 ZEHS (v súčasnosti čl. 4
ods. 3 ZEÚ). V neskorších rozhodnutiach týkajúcich sa zodpovednosti členských štátov
ESD odkazoval aj na všeobecné zásady medzinárodného práva125
alebo na zásady spoločné
pre právne poriadky členských štátov, na ktoré odkazuje čl. 340 ZFEÚ v súvislosti
s mimozmluvnou zodpovednosťou EÚ.126
119 SMOLEK, M. „Infringementy“ – bezzubé psisko na členské státy? 120 Vo veci Humblet (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. decembra 1960 vo veci 6/60, Jean-E. Humblet /
Belgicko, [1960] ECR s. 00559) ESD uţ v roku 1960 judikoval, ţe ak členský štát prijme legislatívny alebo
správny akt, ktorý je v rozpore s komunitárnym právom, je tento štát povinný „zrušiť dané opatrenie
a vykonať nápravu za akékoľvek protiprávne dôsledky, ktoré z takéhoto opatrenia mohli vyplývať.“ Je
zaujímavé, ţe ESD sa v tomto prípade argumentačne oprel o záväzok lojálnej spolupráce ustanovený v čl. 86
ZESUO (v súčasnosti čl. 4 ods. 3 ZEÚ). 121 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. januára 1976 vo veci 60/75, Carmine Antonio Russo / Azienda di
Stato per gli interventi sul mercato agricolo (AIMA), [1976] ECR s. 00045. 122 Tamtieţ. Bod 9 123 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. novembra 1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Andrea
Francovich a Danila Bonifaci a iní / Talianska republika, [1991] ECR s. I-05357. 124 Tamtieţ, bod 35. 125 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. marca 1996 v spojených veciach C-46/93 a C-48/93, Brasserie du
Pêcheur SA / Spolková republika Nemecko a The Queen / Secretary of State for Transport, ex parte:
Factortame Ltd a iní, [1996] ECR s. I-01029, bod 34. 126 Tamtieţ, body 27 a nasl.
44
Vo veci Francovich vznikla škoda v dôsledku toho, ţe členský štát v rozpore
s komunitárnym právom neimplementoval smernicu. V neskoršej judikatúre však ESD
potvrdil, ţe protiprávne konanie štátu zakladajúce nárok jednotlivca na náhradu škody
môţe byť rôznorodé, pričom môţe ísť napríklad aj o porušenie komunitárneho práva zo
strany vnútroštátneho súdu (napr. prípad Köbler127
alebo prípad Traghetti128
).
Zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú konaním v rozpore s právom EÚ
s opiera o komplexnú judikatúru, ktorá definuje podmienky pre vznik nároku. Posúdenie
splnenia týchto podmienok je v konkrétnom prípade úlohou vnútroštátnych súdov, ktoré
rozhodujú v súlade s vnútroštátnym procesným právom. Podrobné pojednanie o tejto
judikatúre presahuje ambície tejto časti, v ktorej sme chceli zásadu zodpovednosti za
porušenie práva EÚ uviesť ako ilustráciu všeobecných zásad práva EÚ, ako jedného
z prameňov práva.
3.2.2 Účinok základných zásad
Po stručnom popise vybraných všeobecných zásad by sme radi zhrnuli ich účinok
v systéme práva EÚ. Tridimas v tomto kontexte uvádza tri funkcie: (i) interpretačná
pomôcka, (ii) základ pre preskúmanie niţších aktov, a (iii) základ pre zodpovednosť za
škodu.129
Funkcia právnych zásad ako interpretačnej pomôcky nie je prekvapujúca. Súdy EÚ
v rôznych typoch konaní interpretujú právo EÚ (vrátane primárneho práva) a pri tejto
interpretácii si často pomáhajú práve odkazom na základné zásady.
Druhá funkcia sa týka prieskumu zákonnosti aktov inštitúcii EÚ, ktorý súdy EÚ
vykonávajú priamo v konaniach podľa čl. 263 ZFEÚ a implicitne aj v iných konaniach,
napr. v prejudiciálnom konaní podľa čl. 267 ZFEÚ. Navrhovatelia často namietajú
neplatnosť s niektorou zo základných zásad a súdy v mnohých prípadoch takýmto návrhom
vyhovejú.130
127 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 2003 vo veci C-224/01, Gerhard Köbler / Rakúska
republika, [2003] ECR s. I-10239. 128 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. júna 2006 vo veci C-173/03, Traghetti del Mediterraneo SpA /
Talianska republika, [2006] ECR s. I-5177. Pre kritické zhodnotenie judikatúry ESD vo vzťahu
k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú súdnymi orgánmi viď. ZINGALES, N. Member State Liability
vs. National Procedural Autonomy: What Rules for Judicial Breach of EU Law?. 129 TRIDIMAS, T. The General Principles of EC Law, s. 17. 130 V súvislosti so zásadou proporcionality napr. ESD vo veci ABNA judikoval, ţe ustanovenie sekundárneho
práva je neplatné pre rozpor so zásadou proporcionality [Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. decembra
45
Na záver treba uviesť, ţe porušenie všeobecnej zásady zo strany inštitúcií EÚ
zakladá protiprávne konanie, ktoré môţe konštituovať nárok poškodenej osoby na náhradu
škody.131
3.2.3 Právna sila základných zásad
Právne zásady a ľudské práva sme v súlade s vyššie citovanými autormi zaradili
medzi pramene práva EÚ, pričom z hľadiska právnej sily sme ich zaradili medzi primárne
pramene práva. Toto zaradenie si vyţaduje podrobnejšie zdôvodnenie.
Po prvé, viaceré právne zásady sa v priebehu revízií zakladateľských zmlúv stali
expressis verbis ich súčasťou (ako bolo uvedené vyššie, napr. zásada proporcionality,
ľudské práva). V tomto prípade ich moţno bez ďalšieho zaradiť medzi primárne pramene
práva EÚ.
Domnievame sa však, ţe aj v prípade zásad, ktoré nie sú expressis verbis
ustanovené v zakladateľských zmluvách, moţno hovoriť o primárnych prameňoch práva
EÚ. Vo vzťahu k sekundárnym prameňom práva niet pochýb, ţe základne zásady poţívajú
vyššiu právnu silu. Ako bolo uvedené vyššie, základné zásady môţu byť základom pre
súdny prieskum sekundárnych aktov a pre vyhlásenie ich neplatnosti. Zároveň môţu byť
základom pre preventívny prieskum medzinárodných zmlúv podľa čl. 218 ods. 11 ZFEÚ.
Tridimas zhrňujúco uvádza, ţe ich postavenie na roveň zakladateľským zmluvám vyplýva
„z ich charakteru ako ústavných princípov, ktoré vyplývajú z panstva práva“132
V literatúre je taktieţ diskutovaná otázka, či sú základné zásady nadriadené
ustanoveniam samotných zakladateľských zmlúv.133
Táto diskusia je do istej miery
akademická, pretoţe ESD nemá právomoc preskúmať ustanovenia zmlúv a preto nemôţe
rozhodovať o ich prípadnom nesúlade so základnými zásadami. Ako však ukazuje prípad
2005 v spojených veciach C-453/03, C-11/04, C-12/04 a C-194/04, ABNA Ltd (C-453/03), Denis
Brinicombe, BOCM Pauls Ltd, Devenish Nutrition Ltd, Nutrition Services (International) Ltd, Primary Diets
Ltd / Secretary of State for Health, Food Standards Agency, Fratelli Martini & C. SpA (C-11/04), Cargill Srl
/ Ministero delle Politiche Agricole e Forestali, Ministero della Salute, Ministero delle Attività Produttive,
Ferrari Mangimi Srl (C-12/04), Associazione nazionale tra i produttori di alimenti zootecnici (Assalzoo) /
Ministero delle Politiche Agricole e Forestali, Ministero della Salute, Ministero delle Attività Produttive /
Nederlandse Vereniging Diervoederindustrie (Nevedi) (C-194/04), / Productschap Diervoeder, [2005] ECR s.
I-10423]. Podobne napr. vo veci Schmidberger ESD potvrdil, ţe rozpor so zásadou ochrany ľudských práv
spôsobuje neplatnosť určitého aktu (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. júna 2003 vo veci C-112/00,
Eugen Schmidberger, Internationale Transporte und Planzüge / Rakúska republika, [2003] ECR s.I-5659). 131 TRIDIMAS, T. The General Principles of EC Law, s. 23. 132 Tamtieţ, s. 33. 133 Tamtieţ, s. 33.
46
Les Verts134
základné zásady môţu slúţiť na rozširujúci výklad zmlúv, ktorými ich ESD de
facto do istej miery dotvára. V citovanom prípade ESD s odkazom na zásadu panstva práva
rozšíril vtedajší čl. 173 ZEHS (teraz čl. 263 ZFEÚ) a umoţnil súdny prieskum aktu
Európskeho parlamentu, hoci dané ustanovenie ho neumoţňovalo.
Stotoţňujeme sa preto s Tridimasom, ţe „hoci nepísané všeobecné právne zásady
nemajú technicky vyššiu právnu silu ako zmluva, môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť
jej výklad“.135
3.3 MEDZINÁRODNÁ OBYČAJ
Niektorí autori medzi primárnymi prameňmi práva EÚ uvádzajú taktieţ
medzinárodnú obyčaj.136
Podobne ako v medzinárodnom práve existencia obyčaje
„predpokladá usus longaeus a opinio iuris“, pričom ide o „prax spočívajúcu na
presvedčení subjektov, že ide o pravidlo, ktoré má právnu povahu a preto je záväzné.
Tvorba obyčajových pravidiel prichádza do úvahy na základe určitej praxe orgánov
spoločenstva, a to tak v rámci komunitárneho, ako aj úniového práva.“137
Literatúra o obyčajovom práve EÚ ţiaľ takmer neexistuje.138
Zaujímavý príspevok
v tejto oblasti však predstavuje štúdia o obyčajovom práve v procese rozširovania EÚ.139
Podľa tejto štúdie proces rozširovania, hoci vychádza z ustanovení zakladateľských zmlúv,
v skutočnosti prebieha inak a to podľa nepísaného práva, ktoré moţno nazvať „obyčajovým
právom rozširovania EÚ“.140
S výnimkou oblasti rozširovania si nie sme vedomí prípadov, v ktorých by sa
jednotlivci alebo štáty v súvislosti s právom EÚ v konaní pred vnútroštátnymi súdmi alebo
súdmi EÚ dovolávali obyčajového práva EÚ.141
134 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les Verts" /
Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339. 135 TRIDIMAS, T. The General Principles of EC Law, s. 35. 136 KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva, s. 131. 137 Tamtieţ, s. 131 138 KOCHENOV, D. EU Enlargement Law: History and Recent Developments: Treaty - Custom
Concubinage?, s. 22. 139 Tamtieţ. 140 Tamtieţ, s. 22 141 V tomto kontexte by sme radi upozornili, ţe nemáme na mysli aplikáciu medzinárodného obyčajového
práva, ktorú moţno v judikatúre ESD vystopovať napr. v súvislosti s aplikáciou Viedenského dohovoru
o zmluvnom práve, ktorého EÚ, resp. ES nie je zmluvnou stranou, ktorý však ESD napriek tomu aplikoval
ako súčasť medzinárodného obyčajového práva, ktoré je podľa ESD pre EÚ záväzné (Rozhodnutie Súdneho
dvora zo dňa 25. februára 2010 vo veci C-386/08, Brita GmbH / Hauptzollamt Hamburg-Hafen, bod 41).
47
3.4 SÚDNE ROZHODNUTIA
Ako bolo uvedené v časti 1.2 vyššie, súdne rozhodnutia v kontinentálnom právnom
poriadku nie sú v zásade povaţované za všeobecne právne záväzné. Napriek tomu majú
rozhodnutia vyšších súdov aj v právnych poriadkoch kontinentálnej Európy
„kváziprecedenčný význam“. V tomto kontexte moţno uviesť, ţe ani v prípade súdov EÚ
neexistuje ustanovenie zakladateľských zmlúv, ktoré by ich rozhodnutiam priznávalo
precedenčný význam. Napriek tomu rozhodnutia ESD majú de facto význam precedensov
a z tohto hľadiska moţno súhlasiť s názorom, ţe „projekt zavedenia precedenčného práva,
pod akýmkoľvek názvom, sa ESD podaril.“142
Rola týchto kváziprecedensov pri dotváraní a vytváraní práva ES, resp. EÚ bola
mimoriadne výrazná. Podľa vyjadrenia bývalého sudcu ESD Manciniho je komunitárne
právo výsledkom práce ESD, ktorý „vďaka svojmu umiestneniu v rozprávkovom
Luxemburskom veľkokniežatstve zišiel z očí, rozumu aj pozornosti médií.“143
Rozhodnutia ESD preto nepochybne moţno zaradiť medzi pramene práva EÚ.
Z hľadiska ich zaradenia medzi primárne alebo sekundárne pramene neexistuje
jednoznačná odpoveď. Generálny advokát ESD Mazák a sudca ESD Klučka uvádzajú, ţe
„rozsudky Súdneho dvora sú záväzné pre súdy všetkých členských štátov a hoci Súdny dvor
svoju právnu silu odvodzuje z primárneho práva (čo by zodpovedalo skôr sekundárnej
povahe jeho rozhodnutí), na druhej strane sa jeho rozhodnutiami rozvíja a dotvára aj
primárne právo.“144
3.4.1 Konanie o predbeţnej otázke
Mnohé z prelomových rozhodnutí ESD boli vydané v tzv. konaní o predbeţnej
otázke. V rámci tohto špecifického konania145
ESD interpretuje ustanovenia práva EÚ,
ktoré vyvstali v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa čl. 267 ZFEÚ „Súdny dvor
Tento typ medzinárodnoprávnej obyčaje nie je predmetom tejto časti, ktorá pojednáva výlučne o obyčaji
v práve EÚ (viď. časť 4.4). 142 BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběţné otázce podle článku 234 (3) SES, s. 34. 143 MANCINI, G.F. The Making of a Constitution for Europe, s. 595. 144 KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva, s. 132. 145 Mnohé dôleţité rozhodnutia ESD boli prijaté aj v iných typoch konaní, osobitne v konaniach pre
porušenie povinností členským štátom alebo o preskúmanie zákonnosti. Pre rôzne druhy konania pred
súdnymi orgánmi EÚ pozri STRÁŢNICKÁ, V. Ţaloby pred súdnymi orgánmi Európskej únie. Rozhodnutia
ESD v prejudiciálnom konaní majú však pre vývoj práva EÚ mimoriadny význam (viď. napr. CRAIG, P. -
DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 461) a preto sa na tomto mieste
obmedzíme na stručný opis prejudiciálneho konania.
48
Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a)
výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie“.
Moţnosť vnútroštátnych súdov obrátiť sa na ESD je formulovaná ako právo.
V prípade súdov vnútroštátnych súdov poslednej inštancie146
však ide o povinnosť.
Porušenie tejto povinnosti môţe byť povaţované za porušenie ústavného práva na
zákonného sudcu147
a takéto porušenie zakladá zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu148
.
Porušenie tejto povinnosti tieţ otvára moţnosť, ţe Komisia bude proti danému štátu
iniciovať konanie pre porušenie povinnosti podľa čl. 258 ZFEÚ. Táto moţnosť bola dlho
povaţovaná za teoretickú, nakoľko Komisia z rešpektu pred politicky citlivou
nezávislosťou vnútroštátnych súdov takéto konania neiniciovala. Ako však ukazuje
nedávna ţaloba Komisie proti Španielsku149
, takýto postup Komisie nie je vylúčený.
V uvedenom prípade síce nešlo priamo o porušenie povinnosti podať predbeţnú otázku, ale
o nesprávnu interpretáciu sekundárneho práva španielskym Najvyšším súdom. Tento
prípad však ukazuje, ţe Komisia môţe mať politickú vôľu150
viesť proti členskému štátu
konanie pre porušenie povinnosti na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu a takáto
ţaloba môţe mať pred ESD úspech.
3.4.2 Precedenčný význam a doktrína acte clair
Ako bolo uvedené vyššie, ESD svojou judikatúrou de facto zaloţil precedenčný
systém. Jeho rozhodnutia predstavujú interpretáciu práva EÚ, ktorá je záväzná pre
vnútroštátne súdy členských štátov. Niţšie stručne načrtneme vybrané rozhodnutia ESD,
ktoré prispeli k vytvoreniu tohto systému.
146 Pre interpretáciu pojmu súd poslednej inštancie (resp. pojmu opravný prostriedok), pozri rozhodnutie vo
veci Lyckesog (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. júna 2002 vo veci C-99/00, Kenny Roland Lyckeskog,
[2002] ECR s.I-4839.). Pozri taktieţ BOBEK, M. – KOMÁREK, J. – PASSER, J.M. – GILLIS, M.
Předběţná otázka v komunitárním právu, s. 72. 147 Tatieţ, s. 232. 148 Porovnaj napríklad prípad Köbler (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 2003 vo veci C-
224/01, Gerhard Köbler / Rakúska republika, [2003] ECR s. I-10239). 149 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 2009 vo veci C-154/08, Komisia Európskych
spoločenstiev / Španielske kráľovstvo, viď. Infringements, Judicial Decisions and a National Supreme Court:
Case C-154/08, EU Law Blog. 150 Politickú vôľu Komisie v tomto prípade dokazuje aj skutočnosť, ţe v prípade Švédska Komisia vydala
odôvodnené stanovisko v zmysle čl. 258 ZFEÚ a to práve z dôvodu nepredloţenia predbeţnej otázky
vnútroštátnym súdom (viď. CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition,
s. 479 a tam citované stanovisko Komisie C(2004)3899)
49
Vzťah medzi ESD a vnútroštátnymi súdmi bol v kontexte prejudiciálneho konania
pôvodne chápaný ako čisto bilaterálny vzťah, v ktorom ESD odpovedal na otázku
vnútroštátneho súdu a jeho rozhodnutia „boli relevantné len pre konkrétny národný súd,
ktorý si ho vyžiadal“.151
Uţ začiatkom 60-tych rokoch však ESD vo veci Da Costa152
načrtol význam rozhodnutí vydaných v prejudiciálnom konaní pre iné podobné prípady.
ESD judikoval, ţe hoci súdy, proti ktorých rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok, sú povinné predbeţnú otázku poloţiť, „autorita výkladu, ktorý Súd podľa
čl. 177 [v súčasnosti čl. 267] už poskytol, môže túto povinnosť pozbaviť zmyslu [...]. To
nastane najmä vtedy, keď je položená otázka z podstatného hľadiska identická s otázkou,
ktorá už bola predmetom predbežného konania v podobnom prípade“.153
Precedenčný význam svojich rozhodnutí ESD ďalej upresnil v neskoršej judikatúre.
Ide o doktrínu acte clair, ktorú ESD rozvinul ako výnimku z povinnosti vnútroštátnych
súdov poslednej inštancie iniciovať pri interpretácii práva EÚ prejudiciálne konanie. Vo
veci CILFIT154
ESD upresnil, ţe vnútroštátny súd poslednej inštancie nie je povinný
iniciovať prejudiciálne konanie, ak ESD o danej právnej otázke uţ rozhodoval (a to aj keď
išlo o iný typ konania a keď otázky nie sú úplne identické)155
; správna aplikácia
komunitárneho práva je tak zjavná, ţe nenecháva priestor pre rozumné pochybnosti
(pričom vnútroštátny súd musí byť presvedčený, ţe tak jednoznačne sa javí aj súdom iných
členských štátov a ESD)156
; súd porovnal viaceré jazykové verzie danej právnej normy157
;
súd interpretoval právnu terminológiu v súlade s komunitárnym významom, ktorý nemusí
byť identický s obsahom identického pojmu vo vnútroštátnom právnom poriadku158
; a súd
musí normy komunitárneho práva vykladať v kontexte159
.
Aplikácia doktríny acte clair je rôznorodá. Najvyšší súd Českej republiky sa
v jednom rozhodnutí s poţiadavkou porovnania rôznych jazykových verzií napríklad
151 CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 477. 152 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. marca 1963 v spojených veciach 28-30/62, Da Costa en Schaake
NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV / Netherlands Inland Revenue Administration, [1963] ECR
s. 00031. 153 Tamtieţ 154 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 1982 vo veci 283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo
SpA / Ministry of Health, [1982] ECR s. 03415. 155 Tamtieţ, bod 14. 156 Tamtieţ, bod 16. 157 Tamtieţ, bod 18. 158 Tamtieţ, bod 19. 159 Tamtieţ, bod 20.
50
vyrovnal tak, ţe všetky odcitoval v odôvodnení rozhodnutia avšak bez bliţšej analýzy
významu právnej terminológie v jednotlivých jazykoch.160
Napriek tomu podľa nášho názoru precedenčný systém ESD nemoţno hodnotiť ako
neúspech. Ako uvádzajú Craig a de Búrca „precedenčný systém za každých okolností
prináša ‚error costs‘: t.j. možnosť, že vnútroštátny súd rozhodne nesprávne. Precedensy
však prinášajú aj zásadné ‚výhody‘.[...] Akonáhle ESD rozhodol o určitej otázke,
vnútroštátne súdy toto rozhodnutie aplikujú bez následného obracania sa na ESD“.161
Moţno uzavrieť, ţe rozhodnutia súdov EÚ sú, aj vďaka uvedenému
precedenčnému systému, dôleţitým prameňom práva EÚ a ako také majú významné
miesto v systematike týchto prameňov.
160 Viď. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. januára 2008, sp. zn. 29 Odo 164/2006. Pre
podrobnú analýzu aplikácie tejto doktríny v tzv. nových členských štátoch viď. BOBEK, M. Learning to
Talk: Preliminary Rulings, the Courts of the New Member States and the Court of Justice. 161 CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 478.
51
4 MEDZINÁRODNÉ PRÁVO
Právo EÚ samo osebe vzniklo vo forme medzinárodných zmlúv medzi
suverénnymi štátmi.162
V zmysle vyššie opísanej judikatúry ESD a z nej vyplývajúcej
právnej teórie však moţno v súčasnosti hovoriť o práve EÚ ako o samostatnom právnom
poriadku. V tomto kontexte sa otvára otázka, aký je vzťah medzi týmto samostatným
právnym poriadkom a medzinárodným právom verejným.
V tejto časti sa preto sústredíme na pozíciu medzinárodného práva v systematike
prameňov práva EÚ. V prvom bode načrtneme, akú právnu silu medzinárodné právo má
v hierarchii medzi primárnym a sekundárnym právom EÚ. V ďalších bodoch popíšeme
záväznosť medzinárodných zmlúv a medzinárodnej obyčaje.
4.1 POZÍCIA MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA V PRÁVE EÚ
Ako bolo uvedené vyššie, právo EÚ je vo svojej podstate produktom
medzinárodného práva, resp. jeho osobitnou odnoţou. Napriek tomu právo EÚ
v súčasnosti tvorí samostatný právny poriadok. Na tomto mieste preto načrtneme pozíciu
medzinárodného práva v systematike práva EÚ – a to z hľadiska prenikania
medzinárodného práva do práva EÚ (teda tradičného delenia na monistický a dualistický
prístup) a z hľadiska právnej sily.
4.1.1 Monizmus a dualizmus
Postavenie medzinárodných zmlúv, ktorých je EÚ zmluvnou stranou upravuje
Hlava V Piatej časti ZFEÚ. V zmysle čl. 216 ods. 2 ZFEÚ (pretransformovanému z čl. 300
ods. 7 ZES) sú „[d]ohody uzavreté Úniou [...] záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské
štáty.“ Túto normu moţno označiť za monistickú, nakoľko priznáva normám
medzinárodného práva záväznosť v kontexte práva EÚ bez potreby prijímať osobitné
vnútroúniové opatrenie.
Automatický prienik noriem medzinárodného práva do právneho poriadku EÚ však
neznamená, ţe tieto normy majú bez ďalšieho priamy účinok. ESD vo vzťahu k účinku
jednotlivých medzinárodnoprávnych noriem posudzuje splnenie jednotlivých kritérií a aţ
162 Toto rozdelenie moţno identifikovať aj v kontexte ústavného práva Slovenskej republiky. Ustanovenie
čl. 7 ods. 2 Ústavy SR zabezpečuje prienik „právnych záväzných aktov ES/EÚ“, teda sekundárneho práva.
Účinok zakladateľských zmlúv však v kontexte Ústavy SR vyplýva z čl. 7 ods. 5 – tak ako aj účinok iných
medzinárodných zmlúv. (viď. Európska únia: Charakteristika komunitárneho práva, EuroIuris).
52
na ich základe danej norme prizná priamy účinok. V tomto zmysle ESD „neurčuje účinok
ustanovení medzinárodného práva v komunitárnom práve všeobecne podľa schémy
monizmu (ktorý v zásade vyplýva z čl. 300 ZES [v súčasnosti čl. 216 ZFEÚ]) a dualizmu,
ale vždy podľa obsahu konkrétnej zmluvy.“163
Osobitnou kapitolou je v tomto kontexte
vzťah k právu WTO, pri ktorom je ESD menej náchylný priznať priamy účinok a jeho
judikatúra sa na škále monizmu a dualizmu skôr blíţi k dualistickej koncepcii.164
4.1.2 Právna sila
V kontexte ústavného práva Slovenskej republiky je právna sila najdôleţitejších
medzinárodných zmlúv hierarchicky zaradená medzi právnu silu ústavných noriem
a zákonných noriem (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR), t.j. medzinárodné zmluvy sú nadradené
vnútroštátnym zákonom, zároveň sú však podriadené vnútroštátnej ústave a ústavným
zákonom. Podobnú úpravu moţno identifikovať aj v ústavnom práve ďalších európskych
štátov (napr. čl. 55 Ústavy Francúzskej republiky, čl. 94 Ústavy Holandského kráľovstva,
čl. 10 Ústavy Českej republiky alebo čl. 91 ods. 2 Ústavy Poľskej republiky).
Podobné riešenie moţno identifikovať aj v kontexte práva EÚ. Na základe vyššie
citovaného čl. 216 ods. 2 ZFEÚ moţno konštatovať, ţe medzinárodné zmluvy majú
z hľadiska právnej sily prednosť pred legislatívnymi aktmi inštitúcií EÚ (sekundárne
právo). V tomto zmysle aj ESD explicitne judikoval, ţe „ES musí pri výkone svojich
právomocí rešpektovať medzinárodné právo a vyššie uvedený čl. 6 [nariadenia, ktoré bolo
predmetom sporu] musí byť interpretovaný a predmet jeho úpravy limitovaný v súlade
s relevantnými normami medzinárodného práva“.165
V neskoršej judikatúre ESD explicitne
hovoril o „prednosti medzinárodných zmlúv uzavretých Spoločenstvom pred ustanoveniami
sekundárneho komunitárneho práva“.166
Na druhej strane je potrebné vymedziť právnu silu medzinárodného práva voči
primárnemu právu EÚ. V tejto súvislosti moţno (podobne ako v prípade vnútroštátneho
ústavného práva) hovoriť o prednosti „ústavného práva“ EÚ pred medzinárodným právom.
163 KÄMMERER, J.A. Das Urteil des Europäischen Gerichtshofs im Fall „Kadi“: Ein Triumph der
Rechtsstaatlichkeit?, s. 127 (pozn. pod čiarou 88). 164 UERPMANN, R. International Law as an Element of European Constitutional Law: International
Supplementary Constitutions, s. 27 a nasl. 165 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 24. novembra 1992 vo veci C-286/90, Anklagemyndigheden / Peter
Michael Poulsen a Diva Navigation Corp [1992] ECR s. I-06019, bod 9. 166 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. septembra 1996, vo veci C-61/94, Komisia Európskych
spoločenstiev / Spolková republika Nemecko, [1996] ECR s. I-03989, bod 52.
53
V prípade Kadi, o ktorom bude podrobnejšie reč v bode 4.1.3 niţšie ESD rozhodol, ţe
„medzinárodná zmluva nemôže mať vplyv na rozdelenie právomocí ustanovené v Zmluvách
alebo autonómiu komunitárneho právneho poriadku“ a „povinnosť uložená medzinárodnou
zmluvou nemôže obmedziť ústavné princípy ZES“.167
Moţno teda konštatovať, ţe medzinárodné právo je v kontexte právneho poriadku
EÚ z hľadiska hierarchie právnych noriem zaradené medzi primárnym a sekundárnym
právom.168
4.1.3 Prípad Kadi
Často citovaným nedávnym rozhodnutím ESD ilustrujúcim vzťah medzi právom
EÚ a medzinárodným právom je prípad Kadi169
.
V uvedenom prípade išlo o finančné sankcie uloţené v rámci boja proti terorizmu
na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN voči konkrétnym fyzickým a právnickým
osobám. Finančné sankcie vychádzali z rezolúcie BR OSN, na úrovni EÚ však boli prijaté
vo forme nariadenia.170
Pán Kadi a nadácia Al Barakaat International, ktorí boli sankciami
priamo dotknutí, sa v konaní pred ESD (na základe odvolania proti rozhodnutiu SPS)
domáhali zrušenia uvedeného nariadenia. Jednou z kľúčových otázok preto bolo, či ESD
vôbec môţe preskúmať komunitárny akt, ktorým bola „implementovaná“ rezolúcia BR
OSN, hoci EÚ/ES nie sú zmluvnou stranou Charty OSN a Charta OSN bola uzatvorená
pred zakladateľskými zmluvami.171
ESD judikoval, ţe má právomoc preskúmať zákonnosť predmetného nariadenia,
pričom túto právomoc odvodil od autonómneho charakteru komunitárneho právneho
167 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. septembra 2008 vo veci C-402/05 P, Kadi and Al Barakaat
International Foundation / Rada a Komisia Európskych spoločenstiev, [2008] ECR s. I-6351, body 282 a 285. 168 UERPMANN, R. International Law as an Element of European Constitutional Law: International
Supplementary Constitutions, s. 12. Viď. taktieţ BRONCKERS, M. The Relationship of the EU Courts with
other International Tribunals: Non-Committal, Respectful or Submissive?, s. 602. 169 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. septembra 2008 vo veci C-402/05 P, Kadi and Al Barakaat
International Foundation / Rada a Komisia Európskych spoločenstiev, [2008] ECR s. I-6351. 170 Nariadenie Komisie (ES) č. 1580/2002 zo dňa 4. septembra 2002, ktoré druhýkrát mení a dopĺňa
nariadenie Rady (ES) č. 881/2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti
niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al-Qaida a Talibanom a ruší
nariadenie Rady (ES) č. 467/2001 (Ú.v. 237/3, 5. 9. 2002). 171 Ďalšou zaujímavou otázkou v prípade Kadi bola otázka kompetencie EÚ na prijatie vyššie popísaných
sankcií. Napriek nepochybne zaujímavým implikáciám citovaného rozhodnutia v tejto otázke otázka
kompetencií EÚ presahuje rozsah tejto práce. Pre zaujímavú diskusiu na túto tému viď. napr.
KÄMMERER, J.A. Das Urteil des Europäischen Gerichtshofs im Fall „Kadi“: Ein Triumph der
Rechtsstaatlichkeit?
54
poriadku a od zásad primárneho práva, ktoré povýšil na „ústavné zásady ZES“.172
Zdôraznil však, ţe nepreskúmava samotnú rezolúciu BR OSN, ale výlučne komunitárne
nariadenie.173
Vzťah medzi právom EÚ a medzinárodným právom ESD vymedzil podobne, ako
vzťah medzi medzinárodným vnútroštátnym právom vymedzuje právny poriadok
Slovenskej republiky. Povinnosti vyplývajúce z Charty OSN by v prípade členstva ES
v OSN mali prednosť pred sekundárnym právom174
, nie však pred primárnym právom
a všeobecnými zásadami práva EÚ (vrátane ochrany základných práv).
Rozhodnutie ESD vo veci Kadi bolo niektorými autormi v naráţke na rozhodnutie
nemeckého Spolkového ústavného súdu, ktorým tento vymedzil svoju kontrolnú právomoc
voči komunitárnym aktom, označené za „komunitárne Solange-rozhodnutie“.175
V oboch
prípadoch ide o vymedzenie hraníc medzi právnym poriadkom, na vrchole ktorého sa daný
súd vidí a prenikajúcim nadnárodným alebo medzinárodným právom. Kým nemecký
Spolkový ústavný súd sériou svojich Solange rozhodnutí176
spochybnil absolútnu prednosť
komunitárneho práva a tieto rozhodnutia boli interpretované ako „asertívna“ reakcia na
judikatúru ESD, ESD sa v rozhodnutí Kadi podobne „asertívne“ vymedzil voči
medzinárodnému právu.177
4.2 MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY MEDZI EÚ A TRETÍMI STRANAMI
Rovnocennými prameňmi medzinárodného práva sú podľa právnej teórie
medzinárodné zmluvy a medzinárodná obyčaj.178
V nasledujúcich bodoch sa preto
pozrieme na pozíciu (i) medzinárodných zmlúv, ktorých je EÚ zmluvnou stranou,
(ii) medzinárodných zmlúv medzi členskými štátmi a tretími štátmi, a (iii) medzinárodného
obyčajového práva.
172 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. septembra 2008 vo veci C-402/05 P, Kadi and Al Barakaat
International Foundation / Rada a Komisia Európskych spoločenstiev, [2008] ECR s. I-6351, body 281-285. 173 Tamtieţ, bod 286. 174 SPRANGER, T.M. Europäischer Grundrechtsschutz im Kontext vernetzter Rechtsordnungen, s. 522. 175 KÄMMERER, J.A. Das Urteil des Europäischen Gerichtshofs im Fall „Kadi“: Ein Triumph der
Rechtsstaatlichkeit?, s. 121. 176 BVerfGE 37, 271 - Solange I, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 29. mája 1974. BVerfGE 52, 187 -
'Vielleicht'-Beschluß, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 25. júla 1979. BVerfGE 73, 339 - Solange II,
Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 22. októbra 1986. BVerfGE 89, 155 – Maastricht,
Bundesverfassungsgericht Rozsudok z 12. októbra 1993. BVerfGE 102, 147 – Bananenmarktordnung,
Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 7. júna 2000. 177 Kämmerer píše dokonca o európskej Monroevej doktríne (KÄMMERER, J.A. Das Urteil des
Europäischen Gerichtshofs im Fall „Kadi“: Ein Triumph der Rechtsstaatlichkeit?,s. 127). 178 MRÁZ, S. – POREDOŠ, F. – VRŠANSKÝ, P. Medzinárodné verejné právo.
55
4.2.1 Subjektivita EÚ
Podmienkou na to, aby sa EÚ stala zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy je
medzinárodnoprávna subjektivita, pričom pri jej skúmaní moţno rozlíšiť interný a externý
pohľad (t.j. či EÚ má subjektivitu na základe práva EÚ a či je táto subjektivita uznaná
ostatnými subjektami medzinárodného práva).179
O subjektivite ES z hľadiska komunitárneho práva ani pred prijatím Lisabonskej
zmluvy neexistovali pochybnosti. Právna subjektivita vyplývala z čl. 281 ZES (a čl. 184
ZEuratom). Právna subjektivita EÚ pred prijatím Lisabonskej zmluvy bola predmetom
mnohých diskusií, pričom právna teória väčšinovo dovodila, ţe EÚ nemá právnu
subjektivitu. Od platnosti Lisabonskej zmluvy je táto otázka vyriešená a subjektivita EÚ
vyplýva z čl. 47 ZEÚ180
.
Z externého hľadiska viac ako na internom priznaní právnej subjektivity záleţí na
uznaní právnej subjektivity zo strany tretích subjektov. Aj z tohto hľadiska však vzhľadom
na diplomatické zastúpenie väčšiny štátov pri EÚ moţno v súčasnosti hovoriť
o „konkludentnom uznaní ako subjektu medzinárodného práva.“181
4.2.2 Uzatvorenie zmluvy a nástupníctvo
Vzhľadom na medzinárodnoprávnu subjektivitu môţe byť EÚ zmluvnou stranou
medzinárodných zmlúv, pričom do úvahy prichádzajú dva spôsoby. Po prvé na základe
formálneho uzatvorenia zmluvy (resp. pristúpenia) alebo po druhé na základe
neformálneho právneho nástupníctva.182
Uzatvorenie medzinárodnej zmluvy priamo zo strany EÚ je menej komplikovaný
spôsob. Nástupníctvo je z hľadiska teórie medzinárodného práva problematickejšie. Podľa
medzinárodného práva dochádza k právnemu nástupníctvu v prípade, ak suverenita nad
179 Výklad o medzinárodnoprávnej subjektivite EÚ v tomto bode je veľmi stručný a schematický, nakoľko
analýza tejto otázky presahuje ambície tejto práce. Pre podrobnú analýzu z hľadiska rôznych teórií
medzinárodného práva viď. PECHO, P. Existencia právnej subjektivity Európskej únie a jej praktické
dôsledky. 180 Pozri tieţ Vyhlásenie č. 24 k Lisabonskej zmluve k právnej subjektivite Európskej únie. 181 PACHE, E. – BIELITZ, J. Das Verhältnis der EG zu den völkerrechtlichen Verträgen ihrer
Mitgliedstaaten, s. 318. 182 Pozri vec International Fruit Company (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. decembra 1972
v spojených veciach 21-24/72, International Fruit Company NV a iní / Produktschap voor Groenten en Fruit,
[1972] ECR s. 01219) pre podmienky, ktoré ESD vymedzil pre právne nástupníctvo ES vo vzťahu k zmluve
GATT. Pre podrobnú diskusiu o právnom nástupníctve v tejto súvislosti viď. PACHE, E. – BIELITZ, J. Das
Verhältnis der EG zu den völkerrechtlichen Verträgen ihrer Mitgliedstaaten.
56
určitým územím prejde z jedného subjektu medzinárodného práva na iný subjekt.183
O takomto type nástupníctva v súvislosti s EÚ nemoţno hovoriť, nakoľko členské štáty
naďalej ostávajú suverénmi na svojom území. Nemecká právna teória preto v tejto
súvislosti hovorí o „funkčnom nástupníctve“ („Funktionsnachfolge“ alebo „funktionelle
Rechtsnachfolge“).184
Napriek pochybnostiam, ktoré takýto typ pristúpenia v právnej teórii
vyvoláva185
, ESD začiatkom 70-tych rokov konštatoval, ţe „v rozsahu, v akom EHS
prevzala právomoci predtým vykonávané členskými štátmi v oblasti upravenej GATT, sú
ustanovenia tejto zmluvy záväzné aj pre Spoločenstvo.“186
Štandardným spôsobom, na základe ktorého sa EÚ stáva zmluvnou stranou
medzinárodných zmlúv je však uzatvorenie (resp. pristúpenie). Právomoc EÚ uzatvárať
medzinárodné zmluvy vyplýva priamo zo zakladateľských zmlúv (čl. 207, 216, 217
ZFEÚ). ESD okrem toho uţ začiatkom 70-tych rokov judikoval, ţe aj bez výslovného
zmocnenia v zakladateľských zmluvách môţe EHS uzatvárať medzinárodné zmluvy
v oblasti svojich kompetencií187
. Podobne s vnútroštátnou úpravou niektorých členských
štátov (napr. čl. 125a Ústavy SR) aj právo EÚ pozná tzv. preventívnu súdnu kontrolu
medzinárodných zmlúv. V zmysle čl. 300 ods. 11 ZFEÚ môţe ESD vydávať stanoviská
o súlade zamýšľanej medzinárodnej dohody so zakladateľskými zmluvami. V prípade
záporného stanoviska takáto dohoda nemôţe nadobudnúť platnosť, pokiaľ nie je zmenená
alebo pokiaľ zakladateľské zmluvy nie sú príslušne revidované. Ako príklady takýchto
stanovísk moţno uviesť stanovisko ESD k EDĽP188
alebo ku zmluvám v rámci WTO189
.
4.2.3 Medzinárodné zmluvy ako súčasť práva EÚ
Po načrtnutí otázky, ako sa EÚ stane stranou určitej zmluvy, sa môţeme sústrediť
na samotné postavenie medzinárodných zmlúv ako prameňov práva v kontexte právneho
poriadku EÚ. Medzinárodné zmluvy sa stávajú „integrálnou súčasťou komunitárneho
183UERPMANN, R. International Law as an Element of European Constitutional Law: International
Supplementary Constitutions, s. 31. 184Tamtieţ, s. 31 a tam citovaná literatúra 185 Tamtieţ, s. 31 a 32. 186 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. decembra 1972 v spojených veciach 21-24/72, International Fruit
Company NV a iní / Produktschap voor Groenten en Fruit, [1972] ECR s. 01219, bod. 18 187 Kompetencie EÚ nie sú predmetom tejto práce, preto na tomto mieste nebudeme vonkajšie kompetencie
a príslušnú judikatúru detailne analyzovať. Pre podrobný rozbor viď. ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. –
GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 104, CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text,
Cases and Materials. 4th edition, s. 173 a nasl. 188 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1996 vo veci 2/94, [1996] ECR s. I-01759. 189 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 15. novembra 1994 vo veci 1/94, [1994] ECR s. I-5267.
57
práva.“190
Ako také podliehajú interpretačnému monopolu ESD.191
Táto pozícia ESD však
môţe byť obmedzená. Ak medzinárodná zmluva medzi EÚ a tretími štátmi zakladá
právomoc medzinárodného súdu rozhodovať prípadné spory, sú rozhodnutia takého súdu
záväzné aj pre ESD.192
Zo skutočnosti , ţe medzinárodné zmluvy medzi EÚ sa stávajú súčasťou práva EÚ,
vyplýva aj aplikácia doktríny o priamom účinku na tieto zmluvy a to za identických
podmienok ako iné ustanovenia práva EÚ. Priamo účinné ustanovenie medzinárodnej
zmluvy musí obsahovať jasnú a presnú povinnosť, ktorá nie je podmienená prijatím
neskoršieho opatrenia.193
ESD vo svojej judikatúre priznal priamy účinok mnohým medzinárodným
zmluvám. Ako príklady moţno uviesť čl. 2 ods. 1 Asociačnej dohody medzi EHS
a africkými štátmi podpísanej v roku 1963 v Yaoundé194
, viaceré ustanovenia asociačných
190 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1998 vo veci C-162/96, Racke / Hauptzollamt Mainz, [1998]
ECR s. I-3655, bod 41, citoval však tieţ Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 1987 vo veci
12/86, Meryem Demirel / Stadt Schwäbisch Gmünd, [1987] ECR s. 03719, bod 14. To isté platí aj pre
rozhodnutia orgánov, ktoré sú takouto zmluvou zaloţené (PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej
únie (Vybrané otázky pre právnu prax), s. 77). 191 Viď. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 1987 vo veci 12/86, Meryem Demirel / Stadt
Schwäbisch Gmünd, [1987] ECR s. 03719 alebo z novšej judikatúry vec Brita (Rozhodnutie Súdneho dvora
zo dňa 25. februára 2010 vo veci C-386/08, Brita GmbH / Hauptzollamt Hamburg-Hafen). Nevyjasnená však
ostáva pozícia ESD vo vzťahu k tzv. zmiešaným zmluvám – t.j. zmluvám, ktorých predmet úpravy čiastočne
zasahuje do kompetencie EÚ, čiastočne však do kompetencie členských štátov – a to konkrétne k tým
častiam zmiešaných zmlúv, ktoré spadajú do kompetencie členských štátov. (Viď. VRANES, E. Gemischte
Abkommen und die Zuständigkeit des EuGH – Grundfragen und neuere Entwicklungen in den
Außenbeziehungen). 192 Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1996 vo veci 2/94, [1996] ECR s. I-01759, body 39 a 40.
Vranes píše, ţe je to v zásade prípustné. „ESD však zatiaľ neformuloval jednoznačné pravidlá, za akých
podmienok je vytvorenie takýchto medzinárodných orgánov z pohľadu komunitárneho práva neprípustná.
Judikatúra ESD však naznačuje, že ide o postupnú (graduelle) otázku, či prenos sudcovských kompetencií na
medzinárodné orgány do takej miery ohrozuje autonómiu a jednotu komunitárneho právneho poriadku, že by
bol takýto presun z pohľadu komunitárneho práva protiprávny.“ (VRANES, E. Gemischte Abkommen und
die Zuständigkeit des EuGH – Grundfragen und neuere Entwicklungen in den Außenbeziehungen, s. 78). 193 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. marca 1999 vo veci C-416/96, Nour Eddline El-Yassini / Secretary
of State for Home Department, [1999] ECR s. I-01209; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra
1987 vo veci 12/86, Meryem Demirel / Stadt Schwäbisch Gmünd, [1987] ECR s. 03719, bod 42.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1998 vo veci C-162/96, Racke / Hauptzollamt Mainz, [1998]
ECR s. I-3655, bod 31. 194 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. februára 1976 vo veci 87/75, Conceria Daniele Bresciani /
Amministrazione Italiana delle Finanze, [1976] ECR s. 00129.
58
dohôd s kandidátskymi štátmi195
alebo čl. 41 ods. 1 a 40 ods. 1 Dohody o spolupráci medzi
EHS a Marokom.196
Judikatúra ESD, ktorá ustanoveniam mnohých medzinárodných zmlúv priznáva
priamy účinok bola však niektorými autormi silno kritizovaná. Tento záver ESD podľa
nich nebol právne nevyhnutný a „má nežiaduce praktické následky, keďže stavia
obchodníkov z ES do nevýhody voči ich konkurentom z tretích štátov[, ktorí sa pred súdmi
v EÚ môžu] priamo dovolávať ustanovení medzinárodných zmlúv, ktoré sú v ich prospech;
[zatiaľ čo] obchodníci z členských štátov nemusia mať takúto možnosť v tretích štátoch.“197
V porovnaní so zmluvami uvedenými vyššie bol ESD zdrţanlivejší pri
prisudzovaní priamych účinkov multilaterálnych zmlúv a to najmä vo vzťahu k zmluvám
uzatvoreným v rámci WTO. Vo veci Komisia / Portugalsko198
rozhodol, ţe tieto zmluvy
z dôvodu reciprocity nie sú zmluvami, „vo svetle ktorých by Súd mal preskúmavať
zákonnosť aktov komunitárnych inštitúcií“.199
Podobne ESD vo veci Dior200
rozhodol aj vo
vzťahu k dohode TRIPS.
K obmedzeniu účinku zmlúv uzatvorených v rámci WTO došlo nielen na základe
judikatúry ESD, ale aj na základe aktov inštitúcií ES. V odôvodnení k rozhodnutiu Rady
195 Čl. 53 Asociačnej dohody s Gréckom (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 29. apríla 1982 vo veci 17/81,
Pabst & Richarz KG / Hauptzollamt Oldenburg, [1982] ECR s. 01331), čl. 21 Asociačnej dohody
s Portugalskom (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 1982 vo veci 104/81, Hauptzollamt Mainz /
C.A. Kupferberg & Cie KG a.A., [1982] ECR s. 03641). 196 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. októbra 1996 vo veci C-126/95, A. Hallouzi-Choho / Bestuur van
de Sociale Verzekeringsbank, [1996] ECR s. I-04807 a Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. marca 1999 vo
veci C-416/96, Nour Eddline El-Yassini / Secretary of State for Home Department, [1999] ECR s. I-01209. 197 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 105.
Podobnú argumentáciu pouţil ESD vo veci Parys, keď odmietol priamy účinok rozhodnutia WTO
(Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 1. marca 2005 vo veci C-377/02, Léon Van Parys NV / Belgisch
Interventie- en Restitutiebureau (BIRB), [2005] ECR s. I-1465). Kritiku k tomu uvádza Bronckers
(BRONCKERS, M. The Relationship of the EU Courts with other International Tribunals: Non-Committal,
Respectful or Submissive?, s. 626): „Zatiaľ čo ESD začiatkom 90-tych rokov naznačil, že by mohol byť
viazaný rozhodnutím medzinárodného súdu až do súčasnosti toto v praxi nikdy neaplikoval. [...] Toto by bol
poľutovaniahodný signál, ktorý by Spoločenstvo mohlo vyslať svojim obchodným partnerom [...]. Ak by súdy
ES znížili význam rozhodnutí medzinárodných tribunálov na základe odôvodnenia, že ide skôr o diplomaciu,
než rozhodovania na základe práva, išlo by o nešťastné rozhodnutie. Súdy by tým pádom oslabili
dôveryhodnosť Spoločenstva ako spoľahlivého partnera.“ 198 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. novembra 1999 vo veci C-149/96, Portugalská republika / Rada
Európskej únie, [1999] ECR s. I-08395. 199 Tamtieţ, bod 47. 200 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. decembra 2000 v spojených veciach C-300/98 a C-392/98,
Parfums Christian Dior SA / Tuk Consultancy BV (C-300/98) a Assco Gerüste GmbH, Rob van Dijk, trading
as Assco Holland Steigers Plettac Nederland / Wilhelm Layher GmbH & Co. KG,Layher BV (C-392/98),
[2000] ECR s. I-11307, bod 44. Pre kritiku tejto judikatúry viď. UERPMANN, R. International Law as an
Element of European Constitutional Law: International Supplementary Constitutions, s. 19 a nasl.
59
94/800/ES201
vo vzťahu k zmluvám WTO dohodnutým v rámci Uruguajského kola
rokovaní je explicitne uvedené, ţe ES a jej členské štáty si neţelajú priamy účinok týchto
zmlúv. Hoci odôvodnenie rozhodnutia nie je v zásade právne záväzné, absencia priameho
účinku bola v tomto prípade vo všeobecnosti akceptovaná.202
Napriek tomu ESD pripustil,
aby dohody uzatvorené v rámci WTO slúţili ako interpretačná pomôcka pri výklade
sekundárneho práva EÚ a práva členských štátov.203
4.3 ZMLUVY MEDZI ČLENSKÝMI ŠTÁTMI A TRETÍMI ŠTÁTMI
4.3.1 Medzinárodné zmluvy podľa čl. 351 ZFEÚ
Osobitnou oblasťou interakcie medzi právom EÚ a medzinárodným právom sú
medzinárodné zmluvy, ktoré členské štáty uzatvorili s tretími štátmi pred platnosťou
zakladateľských zmlúv. V zmysle čl. 351 ods. 1 ZFEÚ „ustanovenia [zakladateľských]
zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1. januárom
1958 alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich prístupu medzi jedným alebo viacerými
členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na strane
druhej.“
Toto ustanovenie umoţňuje členským štátom plniť svoje povinnosti
z medzinárodných zmlúv aj v prípade, ţe uvedené povinnosti sú v rozpore s právom EÚ.
Toto ustanovenie však členským štátom nedovoľuje prijať opatrenia v rozpore s právom
s EÚ, ak medzinárodná zmluva členskému štátu v tomto smere priznáva voľnú úvahu (t.j.
ak nejde o povinnosť). Členské štáty sa tak isto nemôţu voči tretím štátom domáhať
svojich práv z medzinárodných zmlúv, ak by domáhanie sa týchto práv bolo v rozpore
s právom EÚ.204
Podľa čl. 351 ods. 2 ZFEÚ, „[v] prípade, že tieto [medzinárodné] dohody sú
nezlučiteľné so zmluvami, členský štát alebo dotknuté štáty podniknú vhodné opatrenia na
201 Rozhodnutie Rady z 22. decembra 1994 týkajúce sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva,
pokiaľ ide o záleţitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole
multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (94/800/ES), Úradný vestník L 336 , 23/12/1994 S. 0001 – 0002. 202 Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 10. decembra 1996 vo veci C-183/95, Affish BV / Rijksdienst
voor de keuring van Vee en Vlees, [1997] ECR s. I-04315, bod 127; Stanovisko Generálneho advokáta zo
dňa 13. novembra 1997 vo veci C-53/96, Hermès International / FHT Marketing Choice BV, [1998] ECR
s. I-03603, bod 24. 203 BRONCKERS, M. The Relationship of the EU Courts with other International Tribunals: Non-Committal,
Respectful or Submissive?, s. 603. 204 PACHE, E. – BIELITZ, J. Das Verhältnis der EG zu den völkerrechtlichen Verträgen ihrer
Mitgliedstaaten, s. 328.
60
odstránenie zistených nezlučiteľností.“ Tento cieľ moţno dosiahnuť výkladom danej
medzinárodnej zmluvy v súlade s právom EÚ, prípadne renegociovaním zmluvy,
odstúpením, suspendovaním alebo výpoveďou.205
4.3.2 Medzinárodné zmluvy mimo úpravy čl. 351 ZFEÚ
Okrem medzinárodných zmlúv, ktoré pokrýva citovaný čl. 351 ZFEÚ a v prípade
ktorých sú členské štáty povinné vynaloţiť primerané úsilie na odstránenie nezlučiteľností
(a v prípade, ţe to nie je moţné, existuje výnimka z prednosti práva EÚ), je potrebné
analyzovať aj medzinárodné dohody, ktoré nespadajú pod citované ustanovenie. Po prvé
ide o zmluvy medzi členskými štátmi navzájom a po druhé o zmluvy medzi členskými
štátmi a tretím štátmi uzatvorené po platnosti zakladateľských zmlúv.
V prípade medzinárodných zmlúv uzatvorených medzi členskými štátmi pred
platnosťou zakladateľských zmlúv moţno v súlade s medzinárodným zmluvným právom
aplikovať zásadu lex posterior derogat legi priori.206
Ak nemoţno aplikovať túto zásadu
(pretoţe medzinárodná zmluva je v rozpore so sekundárnym právom alebo pretoţe
medzinárodná zmluva bola uzatvorená po platnosti zakladateľských zmlúv), odvodzujú
niektorí autori riešenie zo záväzku lojálnej spolupráce ukotveného v čl. 4 ods. 3 ZEÚ.
„Tento záväzok môžu a musia dané členské štáty splniť zrušením medzinárodnej zmluvy,
ktorú uzavreli“.207
Druhou skupinou sú zmluvy, ktoré členské štáty uzavreli s tretími štátmi počas
platnosti zakladateľských zmlúv (resp. ich platnosti pre daný štát alebo pre danú
kompetenčnú oblasť). Zmluvy uzatvorené v oblastiach, ktoré nespadajú medzi vonkajšie
kompetencie EÚ, nie sú súčasťou práva EÚ, ESD nemá právomoc ich vykladať a limitom
pre členské štáty je len zákaz ohrozenia účinnosti práva EÚ a obchádzania členských
záväzkov.208
Tieto zmluvy nespadajú pod čl. 351 ZFEÚ. Vo vzťahu k ich ustanoveniam,
ktoré sú v rozpore s právom EÚ teda nenastupuje výnimka zo zásady prednosti práva EÚ
ustanovená v citovanom článku. Niektorí autori síce aj v tomto prípade postulujú
povinnosť EÚ brať ohľad na tieto zmluvy, pričom túto povinnosť odvodzujú z povinnosti
205 Tamtieţ, s. 329. 206 Čl. 30 ods. 3 Viedenského dohovoru. 207 PACHE, E. – BIELITZ, J. Das Verhältnis der EG zu den völkerrechtlichen Verträgen ihrer
Mitgliedstaaten, s. 335. 208 PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax), s. 78.
61
lojality. Ide však o povinnosť, ktorá je v porovnaní s ustanovením čl. 351 ods. 1 ZFEÚ
výrazne obmedzená.209
Okrem toho môţe nastať situácia, ţe členský štát uzavrie s tretím štátom zmluvu,
ktorou naruší vonkajšie kompetencie EÚ. Z hľadiska medzinárodného zmluvného práva
takáto zmluva pravdepodobne napriek tomu bude platná, členský štát sa však zrejme
dopustil porušenia práva EÚ. Zaujímavým príkladom je v tomto kontexte prípad tzv. open
skies zmlúv, ktoré viaceré členské štáty uţ počas platnosti ZEHS uzatvorili so Spojenými
štátmi americkými. Niektoré ustanovenia týchto zmlúv zároveň boli v rozpore so slobodou
usadenia sa (v súčasnosti čl. 49 ZFEÚ). ESD v tomto prípade rozhodol, ţe dané členské
štáty uzatvorením týchto zmlúv porušili svoje povinnosti podľa súčasného čl. 49 ZFEÚ.210
4.4 MEDZINÁRODNÁ OBYČAJ
Ekvivalentnými prameňmi medzinárodného práva sú podľa právnej teórie okrem
medzinárodných zmlúv aj medzinárodné obyčaje. Ako bolo uvedené vyššie, v prípade
medzinárodných zmlúv (ktorých je EÚ zmluvnou stranou) vyplýva ich záväznosť
v právnom poriadku EÚ priamo z čl. 216 ods. 2 ZFEÚ. Vo vzťahu k medzinárodnému
obyčajovému právu moţno v zakladateľských zmluvách nájsť deklaratívne prihlásenie sa k
„dodržiavaniu a rozvoju medzinárodného práva, najmä [...] zásad Charty OSN“ (čl. 3
ods. 5 ZEÚ, podobne aj čl. 21 ZEÚ), nie však jednoznačné zaradenie týchto pravidiel do
systému práva EÚ.211
209 Tamtieţ, s. 338. 210 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci 466/98, Komisia Európskych spoločenstiev
/ Spojené kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9427. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci
C-467/98, Komisia Európskych spoločenstiev / Dánske kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9519. Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-468/98, Komisia Európskych spoločenstiev / Švédske
kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9575. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-469/98,
Komisia Európskych spoločenstiev / Fínska republika, [2002] ECR s. I-9627. Rozhodnutie Súdneho dvora zo
dňa 5. novembra 2002 vo veci C-471/98, Komisia Európskych spoločenstiev / Belgické kráľovstvo, [2002]
ECR s. I-9681. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-472/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Luxemburské veľkoknieţatstvo, [2002] ECR s. I-9741. Rozhodnutie Súdneho
dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-475/98, Komisia Európskych spoločenstiev / Rakúska republika,
[2002] s. I-9797. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-476/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Spolková republika Nemecko, [2002] ECR s. I-9855. V rámci riešenia
uvedeného sporu Rada prijala Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 847/2004 z 29. apríla 2004
o rokovaniach a vykonávaní dohôd o leteckej dopravnej sluţbe medzi členskými štátmi a tretími krajinami
(Ú. v. EÚ L 157, 30.4.2004). 211 Pre porovnanie moţno uviesť nemecké ústavné právo, podľa ktorého sú „všeobecné pravidlá
medzinárodného práva súčasťou spolkového práva“ (čl. 25 Grundgesetz).
62
Napriek tomu moţno konštatovať, ţe podľa ESD je EÚ viazaná medzinárodným
právom, pričom toto nezahŕňa len medzinárodné zmluvy, ale aj medzinárodné obyčajové
právo.212
Ako príklad aplikácie medzinárodného obyčajového práva zo strany ESD moţno
uviesť judikatúru týkajúcu sa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. EÚ nie je
zmluvnou stranou tohto dohovoru. ESD napriek tomu judikoval, ţe „mnohé ustanovenia
tohto dohovoru odrážajú pravidlá obyčajového medzinárodného práva a ako také sú
záväzné pre inštitúcie Spoločenstva a tvoria súčasť komunitárneho právneho poriadku.“213
Na záver tejto časti moţno konštatovať, ţe medzinárodné právo je súčasťou
právneho poriadku EÚ, pričom ide o medzinárodné zmluvy (ktorých je EÚ stranou) ako aj
medzinárodné obyčajové právo. Z hľadiska hierarchického zaradenia moţno podobne ako
v prípade mnohých vnútroštátnych ústavných poriadkov hovoriť o nadradenosti voči
sekundárnemu právu a podriadenosti voči primárnemu právu.
212 BRONCKERS, M. The Relationship of the EU Courts with other International Tribunals: Non-Committal,
Respectful or Submissive?, s. 602. 213 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. februára 2010 vo veci C-386/08, Brita GmbH / Hauptzollamt
Hamburg-Hafen, bod 41. Podobne aj vo veci Racke (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1998 vo
veci C-162/96, Racke / Hauptzollamt Mainz, [1998] ECR s. I-3655, bod 46).
63
5 SEKUNDÁRNE PRAMENE PRÁVA EÚ
Z hľadiska hierarchie prameňov práva EÚ existujú ako pramene niţšej právnej sily
tzv. sekundárne pramene. Tieto akty moţno v rámci paralely s vnútroštátnymi právnymi
poriadkami (a v nadväznosti na označenie zakladateľských zmlúv ako „ústavného poriadku
EÚ“) označiť ako „zákony EÚ“. V oblasti komunitárneho práva (t.j. prvého piliera) boli
najdôleţitejšie z týchto aktov v zmysle čl. 189 ZES (pred Amsterdamskou zmluvou), resp.
čl. 249 ZES (pred Lisabonskou zmluvou) formálne označené ako nariadenia, smernice
a rozhodnutia. V nasledujúcej časti sa budeme venovať práve týmto aktom, pričom
zhrnieme rozdiel medzi legislatívnymi a nelegislatívnymi aktmi, jednotlivé druhy
legislatívnych aktov, ich publikáciu a účinky.
5.1 LEGISLATÍVNE A NELEGISLATÍVNE AKTY
Pred platnosťou Lisabonskej zmluvy existovali v rámci jednotlivých označení
právnych aktov ES významné rozdiely. Napríklad v prípade nariadenia mohlo ísť
o výsledok legislatívneho procesu, ktorého sa zúčastnila Rada a Európsky parlament – teda
inštitúcie reprezentujúce normotvornú moc. Zároveň však právny akt označený ako
nariadenie mohol byť aj „vykonávacím predpisom“ Komisie, ktorá bola na vydanie
takéhoto predpisu splnomocnená primárnym alebo sekundárnym právom.214
Vo
všeobecnosti nebolo moţné odlíšiť legislatívne akty od výkonných.215
Systém právnych
aktov okrem toho komplikovala pilierová štruktúra s odlišnými právnymi aktmi
v jednotlivých pilieroch. Ako uvádza de Witte, išlo o „amorfný systém, v ktorom rozdelenie
medzi legislatívnym a výkonným aktom nevyplývalo z označenia aktu“.216
ESD síce vo veci
Variola hovoril o „systéme prameňov komunitárneho práva“217
, kritici však vzhľadom na
214 Ako príklad moţno uviesť úpravu štátnej pomoci. Rada prijala Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22.
marca 1999 ustanovujúce pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú.v. L 83, 27.3.1999), ktoré
v čl. 27 splnomocňuje Komisiu, aby vydala vykonávacie predpisy, pričom Komisia však musí takéto
opatrenia konzultovať s Poradným výborom pre štátnu pomoc. V rámci tohto splnomocnenia Komisia vydala
Nariadenie Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES)
č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú.v. L 140,
30.04.2004). 215 SCHROEDER, W. Neues vom Rahmenbeschluss – ein verbindlicher Rechtsakt der EU, s. 357. 216 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 304. 217 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. októbra 1973 vo veci 34/73, Fratelli Variola S.p.A. /
Amministrazione italiana delle Finanze, [1973] ECR s. 00981, bod 8.
64
existenciu rôznych typov prameňov práva a absencii výslovnej úpravy systému prameňov
práva hovorili skôr o „virvare prameňov práva, než o systéme prameňov práva“218
V rámci príprav Ústavnej zmluvy sa presadil názor, ţe je potrebné systém právnych
aktov zjednodušiť. Výsledkom bolo symbolické označenie právnych aktov v návrhu
Ústavnej zmluvy ako európske zákony (zodpovedajúce nariadeniam) a európske rámcové
zákony (zodpovedajúce smerniciam) (čl. I-33 Ústavnej zmluvy). Ústavná zmluva okrem
toho diferencovala legislatívne akty (čl. I-34 Ústavnej zmluvy), nelegislatívne akty (čl. I-
35 Ústavnej zmluvy), delegované akty (čl. 36 Ústavnej zmluvy) a vykonávacie akty (čl. 37
Ústavnej zmluvy).
Po neúspechu Ústavnej zmluvy sa tvorcovia Lisabonskej zmluvy odklonili od
symbolického označenia „európske zákony“ a „európske rámcové zákony“. Ostatné zmeny
v oblasti právnych aktov predpokladané Ústavnou zmluvou však z veľkej časti prešli aj do
Lisabonskej zmluvy.
V súčasnosti teda moţno hovoriť o troch typoch právnych aktov EÚ. V prvom rade
ide o legislatívne akty (čl. 289 ZFEÚ), ktoré sú prijímané legislatívnym postupom.219
Legislatívne akty môţu byť vydané vo forme nariadenia, smernice alebo rozhodnutia.
Názov takéhoto aktu neobsahuje upresnenie, ţe ide o legislatívny akt. Ostatné typy
právnych aktov však takéto upresnenie obsahujú. V prípade aktov bez bliţšieho upresnenia
ide teda o legislatívne akty. Skutočnosť, ţe ide o legislatívny akt, nepodčiarkuje len jeho
normatívny charakter, ale prináša so sebou aj radu praktických implikácií. Rokovanie Rady
o návrhoch legislatívnych aktov je verejné (čl. 16 ods. 8 ZEÚ), aktívna legitimácia
jednotlivcov ţiadať ESD o preskúmanie týchto aktov je v porovnaní s regulačnými aktmi
obmedzená (čl. 263 ZFEÚ a contrario)220
a rola národných parlamentov pri prijímaní
týchto aktov je výrazne posilnená (Protokol č. 1 o úlohe národných parlamentov v
Európskej únii pripojený k Lisabonskej zmluve).
Druhú skupinu tvoria tzv. delegované akty. Podľa čl. 290 ods. 1 ZFEÚ
„[l]egislatívny akt môže na Komisiu delegovať právomoc prijímať všeobecne záväzné
nelegislatívne akty, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky
218 SCHROEDER, W. Neues vom Rahmenbeschluss – ein verbindlicher Rechtsakt der EU, s. 356. 219 Konštrukcia legislatívneho procesu v rámci EÚ aj po prijatí Lisabonskej zmluvy ostáva mimoriadne
zaujímavou a komplexnou témou s mnohými právnymi a politickými implikáciami. Nakoľko táto práca sa
sústreďuje na systematiku „hotových“ prameňov práva EÚ, analýza legislatívneho procesu prekračuje
ambície tejto práce. 220 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 305.
65
legislatívneho aktu.“ Legislatívny akt musí presne určovať ciele, obsah, rozsah a trvanie
delegovania určitej právomoci a nesmie ísť o základné otázky určitej oblasti.
Delegované akty podliehajú podmienkam určeným v delegujúcom akte, ktoré
normotvorca môţu ukotviť a to buď (i) moţnosť odvolať delegovanie, alebo (ii)
podmienenosť účinnosti delegovaného aktu tichým súhlasom Európskeho Parlamentu
alebo Rady v stanovenej lehote. Aj v prípade delegovaného aktu môţe formálne ísť
o nariadenie, smernicu alebo rozhodnutie, tento akt však musí vo svojom názve obsahovať
označenie „delegované“.221
Treťou skupinou sú tzv. vykonávacie právne akty. Vykonávacie právne akty
ustanovené vnútroštátnym právom v prípade potreby prijímajú členské štáty (čl. 291 ods. 1
ZFEÚ). Okrem toho, ak „sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne
záväzných aktov [EÚ], tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii“ (v osobitných
prípadoch Rade) (čl. 291 ods. 2 ZFEÚ). Opäť môţe ísť o nariadenie, smernicu alebo
rozhodnutie. Z dôvodu prehľadnosti tieto akty v názve obsahujú slovo „vykonávacie“.
Ako uvádza de Witte, od platnosti Lisabonskej zmluvy je „deväť rôznych
záväzných právnych aktov ‚mainstreamového‘ práva EÚ. [...] Toto nepochybne prispeje
k transparentnosti práva EÚ, v porovnaní so súčasnou situáciou“.222
Zároveň de Witte
však vyslovuje aj pochybnosti. „Nie je celkom zjavné, že tento nový systém viacerých
úrovní právnych aktov prispeje k zjednodušeniu práva EÚ.“223
Praktická aplikácia delenia aktov je otázkou budúcnosti. V nasledujúcom texte
predstavíme jednotlivé formy právnych aktov, pričom z hľadiska typov bude dôraz na
legislatívne akty, ktoré predstavujú „zákony EÚ“.
5.2 PRÁVNA SILA
Ako bolo uvedené v predchádzajúcich častiach, primárne právo ako aj
medzinárodné právo je z hľadiska právnej sily hierarchicky nadradené sekundárnemu
právu. Legislatívne aj nelegislatívne akty teda musia byť v súlade s primárnym právom EÚ
ako aj s medzinárodným právom, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku EÚ.
Sekundárne právo EÚ podlieha súdnemu prieskumu zákonnosti a to buď na základe ţaloby
221 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 305. 222 Tamtieţ, s. 305. 223 Tamtieţ, s. 306.
66
podanej tzv. privilegovanými ţalobcami (členské štáty a inštitúcie EÚ) alebo priamo
a osobne dotknutými súkromnými osobami (čl. 263 ZFEÚ).
Problematickejšie je však vymedzenie hierarchie medzi jednotlivými sekundárnymi
prameňmi navzájom. Ako uvádzajú bývalí zástupcovia SR pred súdmi EÚ Procházka
a Čorba (v publikácii z obdobia pred Lisabonskou zmluvou), v tradičnom katalógu
záväzných právnych aktov podľa čl. 249 ZES neexistovalo jednoznačné kritérium pre
určenie právnej sily a „v zásade platí, že právna sila sekundárnych prameňov práva je
rovnaká, táto téza má však svoje subtílne nuansy“.224
Citovaní autori uzavreli, ţe v prípade konfliktu nemoţno určiť jednoznačné
pravidlo z hľadiska nomenklatúry daného aktu (t.j. napr. prednosť nariadenia pred
smernicou). Moţno však konštatovať, ţe „tzv. legislatívne opatrenia majú prednosť pred
tzv. implementačnými opatreniami“.225
Domnievame sa, ţe tento názor sa presadí aj v za
súčasného stavu po prijatí Lisabonskej zmluvy, pričom bude jednoduchšie aplikovateľný
nakoľko zo samotného názvu aktu bude vyplývať, či ide o legislatívny, delegovaný alebo
vykonávací akt. Ani Lisabonská zmluva neurčuje hierarchiu právnej sily z hľadiska formy
daného aktu, rozlišuje však jeho legislatívny, resp. nelegislatívny charakter. Legislatívny
akt v akejkoľvek forme (nariadenie, smernica, rozhodnutie) bude mať vyššiu právnu silu
ako delegovaný alebo vykonávací akt v akejkoľvek forme.
V prípade konfliktu medzi normami obsiahnutými v aktoch rovnakého charakteru
(aj keď inej formy – napr. legislatívne nariadenie a legislatívna smernica) sa podľa nášho
názoru presadia tradičné výkladové pravidlá lex posterior derogat legi priori a lex specialis
derogat legi generali.226
5.3 PUBLIKÁCIA PRÁVNYCH AKTOV
Predtým ako pristúpime k samotným formám právnych aktov by sme radi
všeobecne načrtli spôsob publikácie týchto aktov, ktorý je (podobne ako vo vnútroštátnom
kontexte) podmienkou ich platnosti a účinnosti.
Otázka platnosti právnych aktov EÚ nie je v primárnom práve výslovne upravená.
Ako však uvádza bývalý zástupca SR pred súdmi EÚ Procházka, „z princípov právnej
224 PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax), s. 64. 225 Tamtieţ, s. 64. 226 Pre situáciu pred Lisabonskou zmluvou viď. PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie
(Vybrané otázky pre právnu prax), s. 64.
67
istoty a panstva práva [...] vyplýva, že (i) platnosť právneho aktu musí predchádzať jeho
účinnosti, pričom (ii) vyhlásenie prameňov práva je predpokladom ich platnosti“.227
Otázka účinnosti je v zmluvách upravená expressis verbis. Podľa čl. 297 ZFEÚ
„[l]egislatívne akty sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie“ a nadobúdajú
účinnosť dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený, po
uplynutí dvadsaťdňovej legisvakačnej lehoty. Nelegislatívne nariadenia a smernice určené
všetkým členským štátom a rozhodnutia, ktoré neuvádzajú adresáta sa taktieţ uverejňujú
v Úradnom vestníku EÚ. Rovnako nadobúdajú účinnosť v stanovený deň alebo po
dvadsaťdňovej legisvakačnej lehote.
Ostatné smernice (t.j. nelegislatívne smernice neurčené všetkým členským štátom)
a rozhodnutia, ktoré uvádzajú adresáta, sa oznamujú adresátom a účinnosť nadobúdajú
oznámením.
Vzhľadom na multilinguálny charakter EÚ sa v súvislosti s publikáciou právnych
aktov otvára otázka jazykových verzií. Podľa Nariadenia o pouţívaní jazykov v
Európskom hospodárskom spoločenstve228
sú úradnými jazykmi a pracovnými jazykmi
inštitúcií EÚ všetky úradné jazyky členských štátov (čl. 1 citovaného nariadenia
v súčasnosti ustanovuje 23 jazykov).
Publikácia právnych aktov vo všetkých úradných jazykoch si vyţaduje rozsiahlu
prekladateľskú prácu, pričom ţiaľ treba konštatovať, ţe kvalita prekladu niekedy kolíše.229
Aj v tomto kontexte treba vidieť poţiadavku ESD, aby vnútroštátne súdy poslednej
inštancie v prípade aplikácie práva bez poloţenia predbeţnej otázky najprv porovnali
viaceré jazykové verzie daného predpisu (viď. bod 3.4.2).
Zásadnejší právnoteoretický problém ako kvalita prekladu je však otázka prameňov
práva, ktoré v určitom jazyku neboli publikované vôbec a ich aplikovateľnosť v štáte
s daným úradným jazykom. Táto otázka vyvstala najmä v súvislosti s veľkým rozšírením
227 PROCHÁZKA, R. K publicite prameňov komunitárneho práva, s. 859. 228 Nariadenie Rady (EHS) č. 1/1958 o pouţívaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v.
017, 6.10.1958). 229 V rámci kvalifikovanej a zároveň humornej diskusie o kvalite prekladov v rámci EÚ viď. BOBEK, M.:
Kolik překladových chyb najdeš, tolikrát jsi v Evropské unii. KINDL, J.: Postesknutí nad jedním překladem
...
68
EÚ v roku 2004. V zmysle čl. 58 Aktu o pristúpení230
bolo vyhlásenie právne záväzných
aktov prijatých pred pristúpením nových členských štátov v ich úradných jazykoch
formulované ako povinnosť. Táto povinnosť však v prípade mnohých právnych aktov
nebola dodrţaná. Bývalý zástupca SR pred súdmi EÚ Procházka sa domnieval, ţe takéto
predpisy nie sú v podmienkach konania pred súdom v SR záväzné.231
Iní autori túto
interpretáciu odmietali s poukázaním na čl. 2 Aktu o pristúpení232
alebo navrhovali vyriešiť
túto otázku iniciovaním konania o predbeţnej otázke pred ESD.233
Táto otázka medzitým bola predmetom prejudiciálneho konania iniciovaného
českým súdom a ESD sa jednoznačne postavil na stranu právnej istoty. Podľa ESD čl. 58
Aktu o pristúpení vylučuje, aby „povinnosti ustanovené v právnej úprave [ES], ktorá
nebola vyhlásená v Úradnom vestníku Európskej únie v jazyku nového členského štátu,
hoci tento jazyk je jedným z úradných jazykov [EÚ], mohli byť uložené jednotlivcom
v tomto štáte.“234
ESD tak rozhodol napriek tomu, ţe daný právny akt bol k dispozícii
v českom jazyku, avšak nie v oficiálnom preklade a nie vyhlásený v Úradnom vestníku.
5.4 FORMY SEKUNDÁRNYCH PRÁVNYCH AKTOV
V nasledujúcom texte sa budeme venovať formám sekundárnych právnych aktov.
Základné rozdelenie týchto aktov nachádzame v čl. 288 ZFEÚ, podľa ktorého „[n]a účely
výkonu právomocí [EÚ] inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia,
odporúčania a stanoviská.“. Záväznými prameňmi práva sú z tohto výpočtu nariadenia,
smernice a rozhodnutia. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. V nasledujúcom texte sa
preto sústredíme na nariadenia, smernice a rozhodnutia, v krátkosti spomenieme ostatné
právne akty (odporúčania, stanoviská a rôzne akty sui generis).
V tejto súvislosti treba pripomenúť, ţe formálne označenie určitého právneho aktu
nemusí byť rozhodujúce a z hľadiska obsahu môţe ísť o inú formu. Podľa judikatúry ESD
sa formy právnych aktov vymedzené v čl. 288 ZFEÚ odlišujú na základe svojho obsahu,
230 Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej
republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej
republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je zaloţená Európska únia. 231 Porovnaj PROCHÁZKA, R. K publicite prameňov komunitárneho práva, s. 856 – 866. 232 ČORBA, J. Ad: „K publicite prameňov komunitárneho práva“, s. 678 – 680. 233 HAŤAPKA, M. Ešte raz k publicite prameňov komunitárneho práva a k autenticite ich jazykového znenia,
s. 681 – 690. 234 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. decembra 2007 vo veci C-161/06, Skoma-Lux sro / Celní
ředitelství Olomouc, [2007] ECR s. I-10841, bod 51.
69
nie formy. ESD teda napríklad judikoval, ţe „čl. 1 [nariadenia, ktoré bolo predmetom
sporu] nie je ustanovením so všeobecnou platnosťou v zmysle čl. 189 ods. 2 Zmluvy [v
súčasnosti čl. 288 ods. 2 ZFEÚ], ale súbor individuálnych rozhodnutí prijatých Komisiou
[...] pričom každé z týchto rozhodnutí sa dotýka právneho postavenia každého žiadateľa
o povolenie.“235
5.4.1 Nariadenia
Právny základ nariadení ako prameňov práva moţno nájsť v čl. 288 ods. 2 ZFEÚ,
podľa ktorého „[n]ariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch“. Pred platnosťou Lisabonskou zmluvou
išlo o právne akty prvého (komunitárneho) piliera. V súčasnosti ide o právne akty pre celú
oblasť právomocí EÚ (s výnimkou zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá bude
predmetom bodu 5.5 niţšie).
Postavenie nariadení ako priamo uplatniteľných všeobecne záväzných
normatívnych právnych aktov tieto právne akty niekedy pripodobňuje k vnútroštátnym
legislatívnym aktom (zákonom).236
Ako však bolo uvedené vyššie, návrh premenovať
nariadenia na európske zákony obsiahnutý v návrhu Ústavnej zmluvy nebol úspešný.
V tejto súvislosti však treba upozorniť, ţe nariadenia niekedy upravujú len
špecifické otázky dotýkajúce sa malého počtu adresátov (napr. v poľnohospodárskej
politike). Takéto nariadenia z hľadiska predmetu úpravy moţno skôr pripodobniť
podzákonným normám, resp. správnym aktom na vnútroštátnej úrovni.237
5.4.1.1 Účinok nariadení
Ako vyplýva z čl. 288 ods. 2 ZFEÚ, nariadenie je priamo uplatniteľné, pričom ide
o uplatniteľnosť vo všetkých členských štátoch, nie len pre členské štáty (ako smernice).
Vzhľadom na znenie citovaného ustanovenia ako aj na judikatúru ESD je postavenie
nariadení ako prameňov práva v systéme práva EÚ pomerne jednoznačné.
235 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. mája 1971 v spojených veciach 41 – 44/70, NV International Fruit
Company a iní / Komisia Európskych spoločenstiev, [1971] ECR s. 00411, bod 21. Rozlíšenie medzi
nariadením a rozhodnutím je významné najmä z hľadiska moţnosti tzv. neprivilegovaných osôb (t.j.
fyzických a právnických osôb) napadnúť platnosť komunitárneho aktu v zmysle čl. 263 ZFEÚ. Rozsiahla
judikatúra a teória týkajúca sa podmienok, za ktorých je súkromná osoba aktívne legitimovaná presahuje
rozsah tejto práce. Na tomto mieste by sme len radi doplnili, ţe kvalifikácia aktu formálne označeného ako
nariadenie za rozhodnutie zvyšuje šance navrhovateľa na aktívnu legitimáciu. 236 CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 83. 237 Tamtieţ, s. 84.
70
Nariadenia majú priamy vertikálny ako aj horizontálny účinok. Súkromné osoby sa
teda môţu priamo pred vnútroštátnymi súdmi dovolávať ustanovení nariadenia a to voči
štátu ako aj voči iným súkromným osobám.
Priamy účinok nariadení nie je obmedzený len na konkrétne ustanovenia, ale
zahŕňa aj všeobecné ciele nariadenia a súkromné osoby sa môţu domáhať neaplikácie
národných predpisov, ktoré sú v rozpore s účelom nariadenia. Ako ESD judikoval
v prípade Amsterdam Bulb238
, „súlad s nariadeniami Spoločenstva [...] musí byť posúdený
nielen z hľadiska výslovných ustanovení nariadení, ale aj ich cieľov a zámerov.“
Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenia sú záväzné pre vnútroštátne súdy a správne
orgány, ktoré sú povinné ich aplikovať. Tak isto sú záväzné pre vnútroštátneho
zákonodarcu, vo vzťahu ku ktorému existencia nariadenia „zabraňuje prijatiu akéhokoľvek
aj neskoršieho legislatívneho aktu, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami nariadenia.“239
Moţno teda zhrnúť, ţe nariadenia treba brať „ako ‚právo‘ v pravom slova
zmysle.“240
5.4.1.2 Implementácia nariadení
Nakoľko priama uplatniteľnosť vyplýva priamo zo ZFEÚ, nie je potrebné
nariadenie osobitne implementovať do vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa ESD je
takáto implementácia dokonca neprípustná241
. V prípade implementácie nariadení
prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov by mohlo totiţ dôjsť k zavádzaniu
adresátov noriem o pôvode danej normy, jej prednosti pred vnútroštátnym právom
a zároveň by mohlo dôjsť k spochybneniu monopolu ESD na výklad tejto normy.
V niektorých prípadoch však implementácia nariadení môţe byť prípustná
a dokonca potrebná. V prípade Komisia / Holandsko242
Holandsko neprijalo vnútroštátne
predpisy, ktoré by v praxi uľahčili aplikáciu komunitárneho nariadenia. Holandská vláda
argumentovala, ţe v zmysle čl. 288 ods. 2 ZFEÚ (v tom čase čl. 189 ZEHS) je nariadenie
priamo uplatniteľné. ESD však judikoval, ţe „táto skutočnosť neoslobodzuje Holandské
238 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. februára 1977 vo veci 50/76, Amsterdam Bulb BV / Produktschap
voor Siergewassen, [1977] ECR s. 00137, bod 8. 239 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. decembra 1971 vo veci 43/71, Politi s.a.s. / Ministerstvo financií
Talianskej republiky, [1971] ECR s. 01039. 240 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 89. 241 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. októbra 1973 vo veci 34/73, Fratelli Variola S.p.A. /
Amministrazione italiana delle Finanze, [1973] ECR s. 00981. 242 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 20. marca 1986 vo veci 72/85, Komisia Európskych spoločenstiev /
Holandské kráľovstvo, [1986] ECR s. 01219.
71
kráľovstvo od povinnosti splniť svoje záväzky v zmysle daného ustanovenia, nakoľko právo
jednotlivcov dovolávať sa v konaní pred vnútroštátnymi súdmi ustanovení nariadenia
predstavuje len minimálnu záruku a samo osebe nepostačuje na zabezpečenie úplnej
a kompletnej implementácie daného ustanovenia“.243
Výnimkou zo zákazu implementácie nariadení je aj implementácia v dôsledku
zabezpečenia konzistentnosti a zrozumiteľnosti vnútroštátnych predpisov.244
V praxi sa ďalej moţno stretnúť s nariadeniami, ktoré dávajú členským štátom
určitú mieru diskrečnej právomoci, pričom táto právomoc sa uplatní práve vo forme
implementácie vnútroštátnymi predpismi. Ako príklad moţno uviesť právnu úpravu
európskej spoločnosti (Societas europea), kde nariadenie výslovne splnomocňuje členské
štáty upresniť niektoré otázky vo vnútroštátnej legislatíve.245
5.4.2 Smernice
V porovnaní s relatívne jednoznačným postavením nariadení v systéme prameňov
práva EÚ sa výrazne problematickejšie javí postavenie smerníc. Ako uvádza de Witte,
tento právny nástroj, ktorý „nemá jednoznačnú paralelu v národnom alebo
medzinárodnom práve vyvoláva mnohé otázky o svojej právnej povahe a povinnostiach,
ktoré ukladá členským štátom.“246
5.4.2.1 Implementácia smerníc
Smernice sú podľa čl. 288 ods. 3 ZFEÚ247
prima facie záväzné len pre členské štáty
a musia byť preto vnútroštátnym predpisom implementované do vnútroštátneho právneho
poriadku. Moţnosť voľby formy a prostriedkov podľa ESD umoţňuje členským štátom
243 Tamtieţ. Bod 20. Pozri tieţ ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A.
European Union Law, s. 86. Podobne tieţ Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. januára 2001 vo veci C-
403/98, Azienda Agricola Monte Arcosu Srl / Regione Autonoma della Sardegna, Organismo
Comprensoriale No 24 della Sardegna, Ente Regionale per l'Assistenza Tecnica in Agricoltura (ERSAT),
[2001] ECR s. I-103, bod 26. 244 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1985 vo veci 272/83, Komisia Európskych spoločenstiev /
Talianska republika, [1985] ECR s. 01057. 245 Viď. Nariadenie Rady (ES) č. 2157/2001 zo dňa 8. októbra 2001 o stanovách európskej spoločnosti (SE)
(Ú. v. L 294, 10.11.2001), napr. čl. 2 ods. 5, čl. 8 ods. 5, 7 a 14, čl. 9 ods. 1 písm. c) bod (i), čl. 12, čl. 24
ods. 2, čl. 31 ods. 2, čl. 34, čl. 37 ods. 8, čl. 39, čl. 40 ods. 3, čl. 41 ods. 3, čl. 43, čl. 48 ods. 2 a 3. 246 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 282. 247 „Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a prostriedkov ponecháva vnútroštátnym orgánom..“
72
zvoliť si vhodnú legislatívnu formu podľa vlastného uváţenia.248
Musí však ísť o záväzný
predpis. Nie je postačujúce, ak členský štát transponuje smernicu len zmenou, resp.
zavedením určitej administratívnej praxe alebo internými administratívnymi
inštrukciami249
, nakoľko tieto opatrenia nezabezpečujú dostatočnú publicitu ani právnu
istotu. Vnútroštátny transpozičný akt sa nemusí doslovne zhodovať so smernicou.250
Musí
však byť v súlade s poţiadavkou právnej istoty a „jednotlivci sa musia nachádzať v jasnej
a presnej právnej situácii, ktorá im umožní brať do úvahy úplný rozsah ich práv“.251
Transpozícia nie je potrebná v prípade, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku uţ existujú
predpisy, ktoré zaručujú dosiahnutie cieľov smernice.252
Hoci ZES predpisuje členským štátom len dosiahnutie výsledku, v praxi sa
smernice často transponujú doslovným preklopením znenia smernice do vnútroštátneho
predpisu. Túto techniku nepochybne moţno kritizovať a to okrem iného z hľadiska právnej
terminológie predpisov EÚ, ktorá často nezodpovedá zauţívanej právnej terminológii
vnútroštátneho práva. Tým pádom vznikajú terminologické nejasnosti (aj s ohľadom na
skutočnosť, ţe tieto pojmy treba vykladať autonómne od vnútroštátneho práva). Doslovné
preklopenie smernice má nepochybne praktické dôvody (zníţené náklady legislatívneho
procesu pri transpozícii). Okrem toho sa však v literatúre objavujú aj doktrinálne
argumenty v jeho prospech. Vzhľadom na povinnosť vnútroštátnych súdov vykladať
vnútroštátne predpisy s ohľadom na znenie a účel smerníc, by si v prípade preformulovania
smerníc pri transpozícii do vnútroštátnych predpisov výklad takýchto predpisov vyţadoval
porovnávanie vnútroštátneho ustanovenia s komunitárnym ustanovením. „Preklad
požiadaviek v smernici do národnej právnej terminológie by nemusel bez ďalšieho zlepšiť
248 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 1983 vo veci 163/82, Komisia Európskych spoločenstiev /
Talianska republika, [1983] ECR s. 03273. 249 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. mája 1980 vo veci 102/79, Komisia Európskych spoločenstiev /
Belgické kráľovstvo, [1980] ECR s. 01473; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. mája 1982 vo veci 96/81,
Komisia Európskych spoločenstiev / Holandské kráľovstvo, [1982] ECR s. 01791, Rozhodnutie Súdneho
dvora zo dňa 15. marca 1983 vo veci 145/82, Komisia Európskych spoločenstiev / Talianska republika,
[1983] ECR s. 00711. 250 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. júla 1987 vo veci 247/85, Komisia Európskych spoločenstiev /
Belgické kráľovstvo, [1987] ECR s. 03029. 251 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. septembra 1996 vo veci C-236/95, Komisia Európskych
spoločenstiev / Grécka republika, [1996] ECR s. I-04459, bod 13. 252 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 90.
V Spojenom kráľovstve je Smernica Rady 76/207/EHS zo dňa 9. februára 1976 o vykonávaní zásady
rovnakého zaobchádzania s muţmi a ţenami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a
postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. L 039, 14.2.1976) implementovaná starším zákonom
Sex Discrimination Act 1975.
73
právnu istotu jednotlivcov. Takýto postup by pred dotknuté osoby postavil dva právne texty
na interpretovanie namiesto jedného.“253
S citovaným názorom moţno polemizovať, nakoľko interpretácia vnútroštátnych
ustanovení, ktoré majú svoj základ v smerniciach, si bez ohľadu na transpozičnú techniku
často vyţaduje interpretáciu samotnej smernice – a to s ohľadom na jej účel ako aj na
autonómny výklad právnej terminológie EÚ. Preklad právnej terminológie EÚ do
vnútroštátnej terminológie by podľa nášho názoru z tohto dôvodu nezjednodušil výklad
pojmov. Túto výhradu potvrdzuje aj rozhodnutie vo veci Marks & Spencer254
, v ktorom
ESD judikoval, ţe smernica má priamy účinok aj po jej riadnej implementácii. Súkromná
osoba sa môţe voči štátu naďalej dovolávať ustanovení smernice, ak táto smernica nie je
napriek riadnej implementácii správne aplikovaná.
Členské štáty majú povinnosť transponovať smernicu v rámci doby uvedenej
v smernici (zväčša ide o dobu troch rokov). V opačnom prípade členský štát poruší svoju
povinnosť vyplývajúcu z práva EÚ a Komisia alebo iný členský štát môţu iniciovať
konanie pre porušenie povinnosti podľa čl. 258 a 259 ZFEÚ.
V rámci týchto konaní členské štáty uvádzali rôzne dôvody, ktorými svoj
transpozičný deficit obhajovali. ESD má tendenciu konštruovať zodpovednosť členských
štátov za porušenie povinnosti implementovať smernicu relatívne prísne a naopak
prípustné dôvody vylučujúce zodpovednosť vykladať reštriktívne. Okolnosťou
vylučujúcou zodpovednosť napríklad nie je rozpustenie národného parlamentu255
, prílišná
komplexnosť komunitárneho práva256
, ani mafiánske praktiky v určitom regióne257
. Taktieţ
nie je moţné namietať protiprávnosť, resp. neplatnosť smernice, ako dôvod pre jej
neimplementáciu. ESD v tejto súvislosti pripomenul, ţe existujú iné prostriedky, ktorými
253 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 91. 254 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. júla 2002 vo veci C-62/00, Marks & Spencer plc / Commissioners
of Customs & Excise, [2002] ECR s.I-6325. 255 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. mája 1970 vo veci 77/69, Komisia Európskych spoločenstiev /
Belgické kráľovstvo, [1970] ECR s. 00237. 256 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 2004 vo veci C-406/03, Komisia Európskych
spoločenstiev / Írska republika, bod 13. 257 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. marca 2010 vo veci C-297/08, Komisia Európskych spoločenstiev /
Talianska republika, bod 84.
74
členský štát môţe namietať neplatnosť komunitárneho právneho aktu, namietaná
neplatnosť ho však nezbavuje povinnosti implementácie.258
Ako prípustná okolnosť vylučujúca zodpovednosť by sa mohla javiť vyššia moc
(force majeure). Vo veci Komisia / Taliansko259
vyššiu moc namietalo Taliansko
v súvislosti s bombovým útokom na centrum spracúvania dát potrebných na splnenie
povinnosti vyplývajúcej z komunitárneho práva. ESD tento argument síce odmietol,
vzhľadom na čas, ktorý uplynul od uvedeného útoku. Z odôvodnenia rozhodnutia (bod 16)
sa však zdá, ţe ESD by v zásade bol ochotný akceptovať vyššiu moc ako okolnosť
vylučujúcu zodpovednosť.
Hoci členské štáty sú povinné implementovať smernicu v určenej dobe a pred
uplynutím tejto doby neimplementáciou smernice neporušujú svoje povinnosti, vylučuje
smernica aj pred uplynutím tejto doby prijatie opatrení, ktoré by váţne ohrozili dosiahnutie
jej cieľov.260
5.4.2.2 Vertikálny účinok smerníc
Ako bolo uvedené vyššie, smernice sú v zmysle ZFEÚ záväzné pre členské štáty
a do vnútroštátnych právnych poriadkov by v zásade mali prenikať transpozíciou vo forme
vnútroštátnych právnych predpisov. Tomuto zodpovedala aj staršia judikatúra ESD.261
V súčasnosti však smernice v zmysle judikatúry ESD a právnej teórie vyvolávajú vo
vnútroštátnom práve účinky aj bez transpozície. Tieto účinky moţno označiť ako
vertikálny a horizontálny účinok – v závislosti od toho, či ide o vzťah medzi jednotlivcom
a štátom alebo medzi dvoma súkromnými osobami.
Teóriu priameho vertikálneho účinku rozvinul ESD relatívne skoro. Prvým262
dôleţitým rozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie vo veci van Duyn263
. V citovanej
258 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. júna 1988 vo veci 226/87, Komisia Európskych spoločenstiev /
Grécka republika, [1988] ECR s. 03611. 259 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. júla 1985, vo veci 101/84, Komisia Európskych spoločenstiev /
Talianska republika, [1985] ECR s. 02629. 260 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 18. decembra 1997 vo veci C-129/96, Inter-Environnement Wallonie /
Région wallonne, [1997] ECR s.I-7411. 261 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 95 a tam
citovaná judikatúra. 262 ESD základy tejto doktríny predostrel uţ v staršom rozhodnutí Grad / Finanzamt Traunstein
(Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 1970 vo veci 9/70, Franz Grad / Finanzamt Traunstein.,
[1970] ECR s. 00825). V tomto prípade však nešlo o smernicu, ale o rozhodnutie. ESD judikoval, ţe hoci
rozhodnutie je v zmysle čl. 189 ZEHS (v súčasnosti čl. 288 ZFEÚ) záväzné len pre svojich adresátov
(obdobne ako smernica len pre členské štáty), táto skutočnosť nevylučuje, aby sa povinností uloţených
adresátovi voči nemu domáhali aj tretie osoby.
75
veci išlo o holandskú štátnu príslušníčku Yvonne van Duyn, ktorej bol zamietnutý vstup do
Veľkej Británie. Pani van Dyun mala totiţ na území Veľkej Británie pracovať ako
sekretárka Scientologickej cirkvi, ktorú však Veľká Británia povaţuje za nebezpečnú pre
spoločnosť. Proti zabráneniu vstupu do krajiny sa bránila odkazom na ustanovenia ZEHS
o voľnom pohybe osôb a Smernice o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov264
.
ESD dal síce za pravdu britskému Home Office, v rámci rozhodnutia však uviedol, ţe by
bolo „nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva čl. 189 [v súčasnosti
čl. 288 ZFEÚ], aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa
povinnosti, ktorú smernica ukladá..“265
Túto zásadu ESD rozvinul v nasledujúcich rozhodnutiach266
a v súčasnosti moţno
hovoriť o konštantnej judikatúre. Vertikálny účinok smerníc je podobne ako v prípade
primárneho práva podmienený nepodmienenosťou a dostatočnou určitosťou daného
ustanovenia; ďalej musela uplynúť doba určená na transpozíciu a štát musel porušiť svoju
transpozičnú povinnosť.267
Hoci súkromná osoba sa môţe voči členskému štátu, ktorý porušil svoju povinnosť
implementovať smernicu, domáhať svojich práv na základe priameho vertikálneho účinku,
opačný postup je vylúčený. Je teda neprípustné, aby štát voči súkromnej osobe vynucoval
povinnosti vyplývajúce z neimplementovanej smernice.
Táto zásada bola prvýkrát formulovaná v prípade Ratti268
. ESD judikoval, ţe
„členský štát, ktorý v ustanovenej dobe neprijal implementačné opatrenia vyžadované
určitou smernicou, sa nemôže voči jednotlivcom domáhať povinností, ktoré smernica
263 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. decembra 1974 vo veci 41/74, Yvonne van Duyn / Home Office,
[1974] ECR s. 01337. 264 Čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 64/221/EHS zo dňa 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o
pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti
alebo verejného zdravia (Ú. v. 056, 4.4.1964). 265 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. decembra 1974 vo veci 41/74, Yvonne van Duyn / Home Office,
[1974] ECR s. 01337, bod 12. 266 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 1. februára 1977 vo veci 51/76, Verbond van Nederlandse
Ondernemingen / Inspecteur der Invoerrechten en Accijnzen, [1977] ECR s. 00113; Rozhodnutie Súdneho
dvora zo dňa 23. novembra 1977 vo veci 38/77, Enka BV / Inspecteur der Invoerrechten en Accijnzen
Arnhem, [1977] ECR s. 02203; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. januára 1982 vo veci 8/81, Ursula
Becker / Finanzamt Münster-Innenstadt, [1982] ECR s. 00053; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa
13. februára 1985 vo veci 5/84, Direct Cosmetics Ltd / Commissioners of Customs and Excise, [1985] ECR
s. 00617. 267 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. septembra 1996 v spojených veciach C-246/94, C-247/94, C-
248/94 a C-249/94, Cooperativa Agricola Zootecnica S. Antonio a iní / Amministrazione delle finanze dello
Stato, [1996] ECR s. I-04373. 268 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. apríla 1979 vo veci 148/78, Criminal proceedings against Tullio
Ratti, [1979] ECR s. 01629.
76
ustanovuje“.269
Podobne aj v oblasti trestného práva ESD potvrdil, ţe „smernica nemôže
mať sama osebe nezávisle od zákona, ktorý by ju implementoval, založiť alebo zvýšiť
trestnú zodpovednosť osôb, ktoré konali v rozpore s ustanoveniami tejto smernice.“270
5.4.2.3 Horizontálny účinok smerníc
Kľúčový doktrinálny aj praktický rozdiel medzi nariadeniami a smernicami spočíva
v absencii horizontálneho účinku smerníc. Ako bolo uvedené vyššie, priamo účinné
ustanovenia zakladateľských zmlúv ako aj nariadení zakladajú práva a povinnosti priamo
medzi súkromnými osobami a moţno sa ich preto domáhať v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi medzi súkromnými osobami. Takýto postup je však v zásade vylúčený v prípade
netransponovaných smerníc.
Ako bude uvedené niţšie, doktrína neexistencie horizontálneho účinku smerníc
v poslednom období utrpela váţne trhliny a niektorí autori vyzývajú na úplné vzdanie sa
tejto doktríny.271
Predtým ako sa budeme venovať tejto aktuálnej diskusii však uvedieme
základné rysy tejto doktríny.
V období pred vyššie citovaným rozhodnutím vo veci Ratti z judikatúry ESD
nevyplýval ţiadny dôvod, pre ktorý by smernice nemali mať priamy účinok obdobný
zakladateľským zmluvám.272
Voči takejto interpretácii však existovali doktrinálne
argumenty. Takýto výklad by de facto zmazal rozdiel medzi nariadeniami a smernicami
a zároveň by mohol byť v rozpore so zásadou právnej istoty, nakoľko v uvedenom čase
smernice nemuseli byť vyhlasované v Úradnom vestníku.273
ESD sa otázkou horizontálneho účinku zaoberal v prípade Marshall274
, v ktorom
zamestnankyňa britskej zdravotnej správy namietala diskrimináciu na základe veku a
domáhala sa svojich práv vyplývajúcich zo Smernice o rovnakom zaobchádzaní275
.
V uvedenom prípade dal ESD za pravdu pani Marshall, nakoľko jej zamestnávateľ bol
z oblasti verejnej správy a tým pádom išlo o situáciu bliţšiu vertikálnemu účinku. Zároveň
269 Tamtieţ, bod 22 270 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. októbra 1987 vo veci 80/86, Criminal proceedings against
Kolpinghuis Nijmegen BV. Case, [1987] ECR s. 03969, bod 14. 271 CRAIG, P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions. 272 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 98. 273 Tamtieţ, s. 98. 274 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. februára 1986 vo veci 152/84, M. H. Marshall / Southampton and
South-West Hampshire Area Health Authority (Teaching), [1986] ECR s. 00723. 275 Smernica Rady 76/207/EHS zo dňa 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s
muţmi a ţenami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné
podmienky (Ú. v. L 039, 14.2.1976).
77
však judikoval, ţe hoci je moţné domáhať sa ustanovení smernice v súkromnoprávnych
vzťahoch (v tomto prípade pracovnoprávnych) voči štátu, takýto účinok nie je prípustný v
horizontálnych vzťahoch k súkromným osobám.
V neskorších rozhodnutiach ESD upresnil, voči ktorým osobám sa súkromná osoba
môţe domáhať priameho účinku neimplementovanej smernice – napr. voči daňovej
správe276
alebo miestnej alebo regionálnej správe277
.
Absencia horizontálneho účinku bola neskôr potvrdená aj v prípade Dori278
,
v ktorom sa spotrebiteľka v horizontálnom vzťahu domáhala moţnosti odstúpiť od zmluvy,
ktorú jej priznávala Smernica na ochranu spotrebiteľa o zmluvách uzatváraných mimo
prevádzkových priestorov279
, ktorú však Taliansko napriek uplynutiu stanovenej doby
neimplementovalo. Generálny advokát Lenz vo svojom stanovisku pro futuro navrhoval
priznanie horizontálneho účinku smerníc, nakoľko od Maastrichtskej zmluvy uţ boli aj
smernice povinne vyhlasované v Úradnom vestníku.280
ESD však zotrval na svojom
predchádzajúcom stanovisku a horizontálny účinok odmietol. Zároveň však pripomenul
povinnosť členského štátu nahradiť škodu, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku
porušenie povinnosti štátu včas implementovať smernicu (viď. bod 3.2.1.5 vyššie).
Doktrína absencie horizontálneho účinku však nie je tak jednoznačná, ako by sa
z predchádzajúceho výkladu mohlo zdať. Trhliny v tejto doktríne vytvorili najmä (i)
nepriamy horizontálny účinok, (ii) incidenčný účinok, (iii) široké chápanie štátu, (iv) vzťah
medzi smernicami a nariadeniami a (v) spájanie smerníc so základnými princípmi.281
276 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. januára 1982 vo veci 8/81, Ursula Becker / Finanzamt Münster-
Innenstadt, [1982] ECR s. 00053. 277 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. júna 1989 vo veci 103/88, Fratelli Costanzo SpA / Comune di
Milano, [1989] ECR s. 01839. 278 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. júla 1994 vo veci C-91/92, Paola Faccini Dori / Recreb Srl.,
[1994] ECR s. I-03325. 279 Smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa o zmluvách uzatváraných mimo
prevádzkových priestorov (Ú. v. L 372 , 31.12.1985). 280 Povinnosť vyhlasovať smernice bola zavedená Maastrichtskou zmluvou do vtedajšieho čl. 191 ZES (po
Amsterdamskej zmluve čl. 254 ZES). Pred Maastrichtskou zmluvou táto povinnosť neexistovala, aj keď
v praxi boli mnohé smernice publikované (CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials.
4th edition, s. 85). 281 Klasifikácie rôznych výnimiek a doktrín, ktoré komplikujú a zneprehľadňujú otázku horizontálneho
účinku smerníc sa v literatúre rôznia. Na tomto mieste sa pridrţiavame Craigovho delenia (CRAIG, P.: The
legal effect of Directives: policy, rules and exceptions). Tento autor však zároveň v uznávanej učebnici práva
EÚ uvádza inú klasifikáciu bez bodov (iv) a (v) Pred Maastrichtskou zmluvou táto povinnosť neexistovala, aj
keď v praxi boli mnohé smernice publikované (CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and
Materials. 4th edition).
78
Ad i) Nepriamy horizontálny účinok
Aj keď smernice nezakladajú práva a povinnosti priamo v horizontálnych
vzťahoch, do horizontálnych vzťahov môţe zasiahnuť povinnosť vnútroštátnych súdov
interpretovať vnútroštátne predpisy konformne so smernicami (tzv. nepriamy horizontálny
účinok). V prípadoch Von Colson282
a Harz283
ESD judikoval, ţe súdy členských štátov sú
v zmysle čl. 10 ZES (povinnosť lojality, ktorá bola Lisabonskou zmluvou
pretransformovaná do čl. 4 ods. 3 ZEÚ) viazané povinnosťou dosiahnuť účel smernice a sú
preto povinné vykladať vnútroštátne právo „s ohľadom na ustanovenia a účel smernice.“284
V uvedených rozhodnutiach ESD túto povinnosť síce obmedzil na rozsah „v ktorom majú
podľa vnútroštátneho práva voľnú úvahu“285
Túto hranicu však ESD v neskoršom prípade
Marleasing286
rozostrel tak, ţe „povinnosť interpretovať vnútroštátne právo v súlade so
smernicami sa stala nerozlíšiteľná od povinnosti priznať smerniciam priamy účinok.“287
V prípade Marleasing išlo o spor v horizontálnom vzťahu medzi viacerými
obchodnými spoločnosťami. Z hľadiska komunitárneho práva vyvstala otázka, či Prvá
smernica o koordinácii ochranných opatrení288
(ktorá obmedzuje neplatnosť obchodnej
spoločnosti na taxatívne vymedzené dôvody) , ktorá v tom čase nebola transponovaná do
španielskeho právneho poriadku, vylučuje vyhlásenie neplatnosti spoločnosti na základe
dôvodu, ktorý v smernici nie je uvedený, ktorý by však ako dôvod neplatnosti prichádzal
do úvahy podľa španielskeho vnútroštátneho práva. ESD judikoval, ţe vnútroštátne právo
musí byť interpretované s ohľadom na smernicu a preto uvedená smernica vylučuje
interpretáciu španielskeho práva spôsobom, ktorý by umoţňoval vyhlásiť neplatnosť
spoločnosti z iných dôvodov, ako dôvodov taxatívne vymedzených v smernici. Tým
282 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 14/83, Sabine von Colson and Elisabeth
Kamann / Land Nordrhein-Westfalen, [1984] ECR s. 01891. 283 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 79/83, Dorit Harz / Deutsche Tradax GmbH,
[1984] ECR s. 01921. 284 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 14/83, Sabine von Colson and Elisabeth
Kamann / Land Nordrhein-Westfalen, [1984] ECR s. 01891, bod 26. 285 Tamtieţ, bod 28; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 79/83, Dorit Harz / Deutsche
Tradax GmbH, [1984] ECR s. 01921, bod 28. 286 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. novembra 1990 vo veci C-106/89, Marleasing SA / La Comercial
Internacional de Alimentacion SA, [1990] ECR s. I-04135. 287 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law, s. 94. 288 Prvá smernica Rady 68/151/EHS z 9. marca 1968 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty
vyţadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého
odseku článku 58 zmluvy s cieľom zabezpečiť rovnocennosť týchto ochranných opatrení v rámci celého
spoločenstva (Ú. v. L 065 , 14.03.1968).
79
pádom nepriamy účinok smernice (povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva) zasiahol do horizontálneho vzťahu súkromných osôb.
V prípade Marleasing ako aj v neskoršej judikatúre (napr. Pfeiffer289
) ESD potvrdil,
ţe poţiadavka konformného výkladu vnútroštátneho práva sa netýka len predpisov,
ktorými bola daná smernica do vnútroštátneho právneho poriadku implementovaná, ale
celého vnútroštátneho právneho poriadku.
Hoci v prípade Marleasing ESD výslovne vylúčil interpretáciu španielskeho práva
v rozpore so smernicou, vo všeobecnosti ESD priznáva vnútroštátnym súdom moţnosť
posúdiť, či je interpretácia v súlade so smernicou vôbec moţná a nevyţaduje interpretáciu
vnútroštátneho práva contra legem.290
Hranice medzi konformným výkladom a výkladom
contra legem však často nie sú celkom jasné.
Ako príklad nejasnej hranice moţno uviesť prípad Centrosteel291
. Išlo o spor medzi
obchodným zástupcom a zastúpeným, pričom zmluva podľa obchodného zastúpenia
spĺňala náleţitosti podľa Smernice o obchodných zástupcoch292
. Ţalovaný namietal, ţe
zmluva je neplatná podľa talianskeho práva vzhľadom na absenciu povinnej registrácie
obchodného zástupcu. Podľa ESD smernica vylučovala interpretáciu vnútroštátneho práva
spôsobom, podľa ktorého by bola platnosť zmluvy o obchodnom zastúpení podmienená
registráciou obchodného zástupcu v osobitnom registri. Právna teória v tomto prípade
hovorí o prípustnom „vylučovacom účinku“ (exclusionary effect), namiesto „substitučného
účinku“ (substitution effect) – t.j. smernica len vylučuje aplikáciu určitého ustanovenia
vnútroštátneho práva, nenahrádza ho však. Samotná povinnosť, ktorá bola predmetom
sporu vyplývala zo zmluvy, nie zo smernice. Je zjavné, ţe napriek tejto teoretickej
konštrukcii z praktického hľadiska netransponovaná smernica zasiahla do horizontálneho
vzťahu medzi dvoma súkromnými osobami.
289 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. októbra 2004 v spojených veciach 397-403/01, Bernhard Pfeiffer
(C-397/01), Wilhelm Roith (C-398/01), Albert Süß (C-399/01), Michael Winter (C-400/01), Klaus Nestvogel
(C-401/01), Roswitha Zeller (C-402/01), Matthias Döbele (C-403/01) / Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband
Waldshut eV, [2004] ECR s. I-8835. 290 CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 290. Rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 14. júla 1994 vo veci C-91/92, Paola Faccini Dori / Recreb Srl., [1994] ECR s. I-
03325, bod 27; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 7. marca 1996 vo veci C-192/94, El Corte Inglés SA /
Cristina Blázquez Rivero, [1996] ECR s. I-01281, bod 22. 291 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. júla 2000 vo veci C-456/98, Centrosteel Srl / Adipol GmbH,
[2000] ECR s. I-06007. 292 Smernica Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. L 382, 31.12.1986).
80
ESD však v prípade Océano293
odmietol návrh Generálneho advokáta Saggia
priznať obdobný „vylučovací účinok“ všetkým smerniciam a vylúčiť aplikáciu
vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore so smernicami.294
Výsledok bol však podobný.
V uvedenom prípade išlo o platnosť prorogačnej doloţky v spotrebiteľskej zmluve. Zatiaľ
čo podľa španielskeho práva platnosť tejto doloţky nebola celkom jednoznačná, podľa
neimplementovanej smernice o neprijateľných podmienkach by bola neplatná. ESD
španielskemu súdu pripomenul povinnosť uprednostniť interpretáciu, ktorá by mu
umoţnila povaţovať prorogačnú doloţku za neprijateľnú.
Moţno teda súhlasiť s Craigom, ţe napriek konceptuálnym rozdielom „praktický
výsledok bude často rovnaký, ako keby smernica mali horizontálny priamy účinok“.295
Aj
preto sa Craig domnieva, ţe „povinnosť konformného výkladu je v zmysle právnej istoty
oveľa problematickejšia pre jednotlivcov ako keby existoval horizontálny priamy účinok
smerníc“.296
Ad ii) Incidenčný účinok (incidental effect)297
Ďalšia „výnimka“ z doktríny absencie horizontálneho účinku smerníc sa týka tzv.
„trojuholníkových“ vzťahov – t.j. vzťahov dvoch súkromných osôb so štátom, ktoré sa
však vzájomne ovplyvňujú. Ako príklad moţno uviesť prípad CIA Security298
, v ktorom
išlo o horizontálny spor v oblasti nekalej súťaţe. Spoločnosť CIA Security sa domáhala
súdnej ochrany proti súťaţiteľom, ktorí verejne tvrdili, ţe dodáva produkty bez potrebného
povolenia v zmysle belgického vnútroštátneho práva. CIA Security namietala, ţe belgická
úprava je v rozpore s ustanoveniami ZES o voľnom pohybe tovaru a nebola notifikovaná
v zmysle príslušnej smernice. ESD dal spoločnosti vo vzťahu k členskému štátu za pravdu.
293 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. júna 2000 v spojených veciach Océano Grupo Editorial / Salvat
Editores, Océano Grupo Editorial SA / Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA / José M.
Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98),
Emilio Viñas Feliu (C-244/98), [2000] ECR s. I-4941. 294 CRAIG, P. - DE BURCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th edition, s. 294. 295 CRAIG, P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions, s. 357. 296 Tamtieţ s. 364. 297 Iní autori v tomto kontexte pouţívajú odlišnú terminológiu. Arnull napríklad uvádza pojem
„trojuholníkový priamy účinok“ (triangular direct effect) (ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS,
M.G. – WYATT, D.A. European Union Law). Procházka a Čorba hovoria o doktríne „tzv. incidenčného
horizontálneho účinku“ (PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu
prax), s. 89). 298 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. apríla 1996 vo veci C-194/94, CIA Security International SA /
Signalson SA and Securitel SPRL, [1996] ECR s. I-02201.
81
Nevyrovnal sa však so skutočnosťou, ţe toto rozhodnutie malo priame následky aj na
horizontálny vzťah medzi súťaţiteľmi.
Podobné trojuholníkové situácie sa týkajú napríklad verejných ponukových konaní.
Neúspešný súťaţiteľ môţe napadnúť zákazku, ktorú vo verejnom ponukovom konaní
dostala iná osoba v rozpore s neimplementovanou smernicou.299
Ad iii) Široké chápanie štátu
Ako bolo uvedené v bode 5.4.2.2 vyššie, vertikálny účinok smerníc je prípustný,
pričom sa vychádza zo zásady, ţe členský štát, ktorý porušil svoju povinnosť trasnponovať
smernicu, by nemal na základe tohto protiprávneho konania poţívať výhody voči
jednotlivcom. Otázkou však ostáva, ako široko sa vymedzí štát.
ESD v tomto kontexte sformuloval tzv. Foster test300
, podľa ktorého akákoľvek
entita bez ohľadu na jej právnu formu, ktorá je na základe verejnoprávneho opatrenia
zodpovedná za poskytovanie verejných sluţieb pod kontrolou štátu a ktorej boli na tento
účel zverené osobitné právomoci, je povaţovaná za štát. Ide teda aj o orgány, resp. iné
entity, ktoré nemajú právomoc prijať transpozičný predpis. V rámci formulácie
vertikálneho účinku smerníc teda ESD uplatňuje veľmi široké chápanie štátu.301
Priznanie vertikálneho účinku ako také ťaţko kritizovať. Široké poňatie štátu však
ďalej komplikuje hranicu medzi vertikálnym a horizontálnym účinkom.
Ad iv) Vzťah medzi smernicami a nariadeniami
Niektoré oblasti právnej úpravy sa nachádzajú paralelne v nariadeniach
a smerniciach. Ako príklad moţno uviesť vyššie citovanú právnu úpravu európskej
spoločnosti, v rámci ktorej sú korporačné otázky upravené formou nariadenia, zatiaľ čo
otázky účasti zamestnancov na riadení spoločnosti sú upravené formou smernice. V týchto
prípadoch je hranica medzi normou ustanovenou formou nariadenia a formou smernice
niekedy nejasná, čo opäť rozmazáva hranice horizontálneho účinku smerníc.
299 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. júna 1989 vo veci 103/88, Fratelli Costanzo SpA / Comune di
Milano, [1989] ECR s. 01839. 300 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. júla 1990 vo veci 188/89, A. Foster a iní / British Gas plc., [1990]
ECR s. I-03313. 301 CRAIG, P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions, s. 356.
82
Vo veci Viamex302
napríklad išlo o nároky jednotlivcov ustanovené v nariadení,
ktorých vznik bol však podmienený konaním v súlade s pravidlami ustanovenými
súvisiacou smernicou. ESD rozhodol, ţe vzhľadom na výslovný odkaz v nariadení moţno
jednotlivcovi uloţiť povinnosti aj na základe smernice.
Ad v) Spájanie smerníc so základnými princípmi
O prípade Mangold, v ktorom ESD de facto priznal horizontálny účinok smernici (a
to dokonca pred uplynutím transpozičnej lehoty), hoci konceptuálne rozhodol na základe
základného princípu práva EÚ sme písali v bode 3.2 vyššie. Na tomto mieste preto
nebudeme skutkové okolnosti tohto prípadu opakovať. Tento prípad je však ilustratívny
pre ďalšie spochybnenie doktríny absencie horizontálneho priameho účinku smerníc.
5.4.2.4 Budúcnosť smerníc
Ako bolo uvedené vyššie, smernice majú vertikálny účinok, pričom koncepcia štátu
pri konštruovaní vertikálneho účinku je v zmysle judikatúry ESD pomerne široká. Tzv.
obrátený vertikálny účinok je vylúčený. V zásade je tak isto vylúčený aj horizontálny
priamy účinok smerníc. Táto doktrína je však naštrbená mnoţstvom mimoriadne
komplexných výnimiek vyplývajúcich z judikatúry ESD. V literatúre sa preto často ozýva
kritika303
a návrhy, aby ESD túto komplikovanú judikatúru opustil a smerniciam priznal
horizontálny účinok.304
Jeden z argumentov, ktorý sa v tejto súvislosti uvádza je, ţe doktrína absencie
horizontálneho účinku (oslabená vyššie uvedenými výnimkami) v skutočnosti obmedzuje
právnu istotu súkromných osôb. Toto je osobitne ironické, nakoľko právna istota je jedným
z argumentov ESD v prospech doktríny absencie horizontálneho účinku.305
302 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. januára 2008 v spojených veciach C-37/06 a C-58/06, Viamex
Agrar Handels GmbH (C-37/06), Zuchtvieh-Kontor GmbH (ZVK) (C-58/06) / Hauptzollamt Hamburg-
Jonas, [2008] ECR s. I-69. 303 Podľa Craiga sa zákaz horizontálneho priameho účinku javí „vyprázdnený“ (somewhat hollow). (CRAIG,
P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions, s. 300). 304 Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 27. januára 1994 vo veci C-316/93, Nicole Vaneetveld / Le
Foyer SA a Le Foyer SA / Fédération des Mutualités Socialistes et Syndicales de la Province de Liège,
[1994] ECR s. I-00763, bod 31. 305 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 7. januára 2004 vo veci C-201/02, Delena Wells / Secretary of State
for Transport, Local Government and the Regions, [2004] ECR s. I-723, bod 56.
83
Craig však napriek silnej kritike neočakáva, ţe ESD v blízkej budúcnosti túto
doktrínu opustiť. „Bola by to správna vec, ale málokto by v očakávaní, že sa tak stane,
zadržiaval dych.“306
5.4.3 Rozhodnutia
Treťou formou záväzného právneho aktu EÚ uvedeného okrem nariadení a smerníc
v čl. 288 ZFEÚ je rozhodnutie. V zmysle čl. 288 ods. 4 ZFEÚ je rozhodnutie „záväzné v
celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre
nich.“
5.4.3.1 Priamy účinok
Rozhodnutia majú v zmysle konštantnej judikatúry ESD priamy účinok. Podľa
rozhodnutia ESD vo veci Franz Grad307
by „efektivita (‘l’effet utile’) takéhoto opatrenia
bola oslabená, keby sa ho príslušníci daného štátu nemohli dovolávať na súdoch a keby ho
vnútroštátne súdy nemohli aplikovať ako súčasť komunitárneho práva.“308
Nemecká vláda
v konaní namietala, ţe rozlíšenie medzi nariadeniami na jednej strane a smernicami
a rozhodnutiami na strane druhej vylučuje priamy účinok rozhodnutí, nakoľko tento účinok
je rezervovaný pre nariadenia. ESD sa s týmto nestotoţnil, pričom okrem iného
argumentoval systematikou prejudicálneho konania. Ak by sa totiţ účastníci sporu pred
vnútroštátnymi súdmi nemohli domáhať svojich práv z iných komunitárnych aktov ako sú
nariadenia, nemalo by zmysel umoţňovať prejudiciálnu otázku aj vo vzťahu k iným aktom.
5.4.3.2 Rozhodnutia podľa Lisabonskej zmluvy a rozhodnutia sui generis
Rozhodnutia mali tradične zväčša skôr povahu individuálnych právnych aktov, neţ
normatívnych právnych aktov. Typickou oblasťou boli napríklad rozhodnutia Komisie
v oblasti hospodárskej súťaţe. Ako však bolo uvedené v bode 5.1 vyššie, v zmysle
Lisabonskej zmluvy sa právne akty členia na legislatívne, delegované a vykonávacie. Toto
členenie sa týka aj právnych aktov vo forme rozhodnutí a preto moţno od účinnosti
Lisabonskej zmluvy hovoriť o legislatívnych, delegovaných alebo vykonávacích
rozhodnutiach. De Witte uvádza, ţe toto rozdelenie ilustruje prechod od chápania
rozhodnutí ako prevaţne individuálnych správnych aktov (v zmysle nemeckého
306 CRAIG, P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions, s. 377. 307 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 1970 vo veci 9/70, Franz Grad / Finanzamt Traunstein.,
[1970] ECR s. 00825. 308 Tamtieţ, bod 5.
84
Entscheidung) k zmiešaniu s určitými legislatívnymi a správnymi aktmi (v zmysle
nemeckého Beschluss).309
Táto zmena je ilustrovaná aj novým znením čl. 288 ods. 4 ZFEÚ. Pred platnosťou
Lisabonskej zmluvy ustanovenie čl. 249 ods. 4 ZES znelo: „Rozhodnutie je záväzné vo
svojej celistvosti pre toho, komu je určené“. Znenie zmluvy teda predpokladalo, ţe
rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia bude mať adresáta, resp. adresátov. Súčasné
znenie čl. 288 ods. 4 ZFEÚ rozlišuje adresované a neadresované rozhodnutia. ZFEÚ teda
výslovne predpokladá, ţe aj rozhodnutia bez adresátov budú rozhodnutiami v zmysle
citovaného ustanovenia.
Ide o rozhodnutia, ktoré pred platnosťou Lisabonskej zmluvy boli formálne
označené ako rozhodnutia310
, podľa de Witteho však neboli rozhodnutiami v zmysle
čl. 249 ods. 4 ZES, ale „rozhodnutiami sui generis“311
. Iní autori tieto rozhodnutia
zaraďovali medzi rozhodnutia podľa čl. 249 ods. 4 ZES, označovali ich však ako
„rozhodnutia bez adresátov“.312
Tieto akty bolo moţné identifikovať v oblasti vzťahov
medzi inštitúciami a v organizačnej oblasti.313
Rozhodnutia sui generis ďalej prijímala
Rada v súvislosti s uzatváraním medzinárodných zmlúv314
. Medzi rozhodnutia sui generis
moţno ďalej zaradiť napr. rozhodnutie zakladajúce program Socrates315
.
Tieto rozhodnutia sui generis, ktoré nebolo moţné úplne subsumovať pod
ustanovenie čl. 249 ods. 4 ZES, teda moţno podľa nášho názoru chápať ako rozhodnutia
v zmysle novelizovaného znenia čl. 288 ods. 4 ZFEÚ.
309 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances s. 306. 310 V anglickej jazykovej verzii boli tieto akty označené ako decisions, teda identicky ako akty podľa čl. 249
ods. 4 ZES. Rovnako aj vo francúzskej jazykovej verzii išlo o décisions a v slovenskej jazykovej verzii
o rozhodnutia. Rozdiel oproti rozhodnutiam podľa čl. 249 ods. 4 ZES je však viditeľný napr. v nemeckej
jazykovej verzii, ktorá na tieto akty pouţívala pojem Beschluss, rozdielny od pojmu Entscheidung podľa
čl. 249 ods. 4 ZES. 311 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 288. 312 ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union Law. 313 Ako príklady moţno uviesť Rozhodnutie Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú
postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (Ú. v. L 184, 17.7.1999); Rozhodnutie
Komisie 2009/336/ES z 20. apríla 2009, ktorým sa zriaďuje Výkonná agentúra pre vzdelávanie,
audiovizuálny sektor a kultúru na riadenie činnosti Spoločenstva v oblasti vzdelávania, audiovizuálneho
sektora a kultúry pri uplatňovaní nariadenia Rady (ES) č. 58/2003 (Ú. v. L 101/26, 21.4.2009). 314 Napr. Rozhodnutie Rady 2000/710/ES zo 7. novembra 2000 o pristúpení Európskeho spoločenstva k
predpisu č. 57 Európskej hospodárskej komisie OSN o schválení osobitného vybavenia motorových vozidiel
poháňaných skvapalneným ropným plynom (Ú. v. L 290, 17.11.2000). 315 Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady 819/95/ES zo 14. marca 1995 ustanovujúce program činnosti
Spoločenstva „Socrates“ (Ú. v. L 087, 20.4.1995).
85
Osobitným typom rozhodnutí sú ďalej rozhodnutia, ktorými inštitúcie svojim
spôsobom modifikujú alebo dopĺňajú ustanovenia primárneho práva. Do tejto kategórie
moţno zaradiť napr. rozhodnutie Európskej rady o pozastavení určitých práv členského
štátu podľa čl. 7 ZEÚ, rozhodnutie Európskej rady, ktorým sa ustanoví zloţenie
Európskeho parlamentu (čl. 14 ZEÚ), rozhodnutie Európskej rady, ktorým sa menia a
dopĺňajú všetky alebo niektoré ustanovenia tretej časti ZFEÚ (čl. 48 ods. 6 ZEÚ),
rozhodnutie Rady vo vzťahu k vyňatiu vnútronemeckej hospodárskej pomoci z ustanovení
o štátnej pomoci [čl. 107 ods. 2 písm. c) ZFEÚ].
Právny účinok týchto aktov je do veľkej miery diferencovaný a závisí od
konkrétnych okolností daného aktu.316
Rozhodnutie, ktorým Rada rozhodne o zrušení
čl. 107 ods. 2 písm. c) ZFEÚ bude mať za účinok zmenu primárneho práva a bude mať
teda „rovnakú právnu silu ako Zmluva“.317
5.4.4 Nezáväzné právne akty
Čl. 288 ods. 5 ZFEÚ ustanovuje, ţe „odporúčania a stanoviská nie sú záväzné“.
V praxi existuje aj nad rámec odporúčaní a stanovisiek mnoţstvo nezáväzných aktov pod
rôznymi názvami (tzv. soft law). Ide napr. o vyhlásenia Rady, rezolúcie Európskeho
parlamentu.
Osobitný praktický význam majú oznámenia Komisie. Hoci nejde o záväzné
právne akty, musia byť v súlade s primárnym aj sekundárnym právom a v spojení so
zásadou legitímnych očakávaní sú istým druhom seba-obmedzenia Komisie.318
Súkromné
osoby sa teda môţu spoľahnúť, ţe Komisia sa bude pri individuálnej rozhodovacej činnosti
pridrţiavať svojich vlastných usmernení a tieto nezáväzné akty majú preto kľúčový
význam pre právnu prax napr. v oblasti ochrany hospodárskej súťaţe.
Ďalším typom aktov, ktoré nie sú záväzné pre tretie osoby sú tzv.
Medziinštitucionálne dohody (Interinstitutional Agreements), upravujúce spoluprácu
316 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 290. 317 Tamtieţ, s. 290. 318 Tamtieţ, s. 292. Viď. taktieţ Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 28. júna 2005 v spojených veciach C-
189/02 P, C-202/02 P, C-205-208/02 P a C-213/02 P, Dansk Rørindustri a iní / Komisia Európskych
spoločenstiev, [2005] ECR s. I-5425, body 210 – 213.
86
inštitúcií napr. v oblasti legislatívneho procesu alebo rozpočtu.319
Od platnosti Lisabonskej
zmluvy tieto dohody upravuje čl. 295 ZFEÚ, podľa ktorého „môžu mať záväznú povahu.“
Nakoľko nezáväzné právne akty nemoţno označiť za formálne pramene práva
v pravom slova zmysle, obmedzíme sa na tento základný prehľad a nebudeme im na tomto
mieste venovať podobnejší výklad.320
5.5 SPOLOČNÁ ZAHRANIČNÁ A BEZPEČNOSTNÁ POLITIKA
Pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy boli vyššie popísané právne akty v zásade
obmedzené na oblasť prvého tzv. komunitárneho piliera. Tieto právne akty neboli
aplikovateľné v oblasti druhého piliera (Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky).
Účinnosťou Lisabonskej zmluvy bola pilierová štruktúra zrušená a jednotlivé
oblasti boli zjednotené v rámci jednotnej štruktúry EÚ. Vzhľadom na osobitný význam
zahraničnej a bezpečnostnej politiky pre chápanie suverenity štátu však oblasť SZBP
naďalej ostala vyčlenená zo všeobecnej úpravy ostatných oblastí politík EÚ. V oblasti
SZBP nemoţno prijímať legislatívne akty (čl. 31 ods. 1 ZEÚ). Osobitné formy opatrení,
ktoré EÚ v tejto oblasti prijíma, sú vymedzené v čl. 25 ZEÚ ako (i) vymedzenie
všeobecných usmernení, (ii) prijímanie rozhodnutí, ktoré vymedzujú aké akcie má EÚ
vykonať, aké pozície má EÚ zaujať, opatrenia na vykonávanie rozhodnutí uvedených v
predchádzajúcich bodoch, a (iii) posilňovaním systematickej spolupráce medzi členskými
štátmi pri uskutočňovaní ich politiky.
Body (i) a (iii) nemoţno označiť za právne akty v pravom slova zmysle, nakoľko
ide skôr politické metódy spolupráce.321
Rozhodnutia podľa bodu (ii) nahrádzajú tri
samostatne vymedzené opatrenia z obdobia pred Lisabonskou zmluvou – spoločné
stratégie, jednotné akcie a spoločné pozície – a stávajú sa hlavným právnym aktom
v oblasti SZBP. Tieto rozhodnutia moţno označiť za formálne právne akty.322
V zmysle
čl. 28 ods. 2 ZEÚ tieto rozhodnutia „zaväzujú členské štáty pri prijímaní svojich pozícií a
319 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 293. De Witte medzi tieto
dohody zaraďuje aj Chartu základných práv (pre obdobie pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy). „Chartu, ...
ktorá bola uvedená vyhlásením predsedov Komisie, Rady a Európskeho parlamentu ... možno považovať za
IIA, hoci tento pojem nie je použitý v samotnom texte Charty alebo jej preambuly.“ 320 Pre podrobný výklad o nezáväzných právnych aktoch viď. de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-
Making and EU Finances, s. 291 a nasl. 321 Podobne de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 294 vo vzťahu k čl. 12
ZEÚ pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy. 322 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 297.
87
výkone svojej činnosti“. Mohlo by ísť napríklad o vystupovanie jednotlivých členských
štátoch v medzinárodných organizáciách a na medzinárodných konferenciách (čl. 34 ZEÚ).
V ţiadnom prípade však nejde o záväznosť v zmysle aktov podľa čl. 288 ZFEÚ. Vo
vzťahu k aktom v rámci SZBP totiţ nemoţno hovoriť o priamom účinku. V tejto oblasti je
taktieţ vylúčená právomoc ESD (čl. 275 ZFEÚ), pričom jedinou výnimkou je kontrola
dodrţiavania rozdelenia pôsobností podľa čl. 40 ZEÚ, t.j. v rámci uskutočňovania SZBP
nesmú byť dotknuté iné kompetencie EÚ. Neprichádza však do úvahy napríklad konanie
podľa čl. 258 ZFEÚ, ktorým by Komisia prinútila členský štát konať v súlade
s rozhodnutiami v rámci SZBP.
Právne akty v rámci SZBP ani priamo nezasahujú do právnych poriadkov
členských štátov. ESD extenzívnym a teleologickým výkladom síce často posilnil prienik
komunitárnych a úniových aktov do právnych poriadkov členských štátov nad rámec
znenia zmlúv.323
Vo vzťahu k SZBP je však znenie zmlúv jednoznačné a ESD v dobe od
zaloţenia druhého piliera Maastrichtskou zmluvou rešpektoval svoju obmedzenú
jurisdikciu v druhom pilieri (s výnimkou bránenia prvopilierových kompetencií pred ich
obchádzaním cez druhý pilier324
). Zároveň moţno predpokladať, ţe vzhľadom na politickú
citlivosť SZBP by „súdny aktivizmus“ ESD v tejto oblasti vyvolal silnú protireakciu
členských štátov.325
Domnievame sa preto, ţe právne akty v oblasti SZBP naďalej ostanú
bez priameho účinku.326
5.6 PRÁVNE AKTY V BÝVALOM TREŤOM PILIERI
5.6.1 História tretieho piliera
Maastrichtskou zmluvou bol vytvorený tretí pilier – tzv. spolupráca v oblasti
spravodlivosti a vnútorných záleţitostí. Podľa Amsterdamskej zmluvy bola časť tretieho
piliera „komunitarizovaná“, t.j. premiestnená do prvého piliera a podriadená zásadám
323 Napr. rozsiahla doktrína o účinkoch smerníc (viď. bod 5.4.2) alebo pripustenie nepriameho účinku
rámcových opatrení (viď. bod 5.6). 324 Viď rozhodnutie ESD vo veci ECOWAS (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 20. mája 2008 vo veci C-
91/05, Komisia Európskych spoločenstiev / Rada Európskej únie, [2008] ECR s. I-3651). Pre podrobnú
diskusiu o judikatúru ESD vo vzťahu k jednotlivým pilierom EÚ viď. van OOIK, R. Cross-Pillar Litigation Before the
ECJ: Demarcation of Community and Union Competences. 325 de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances, s. 296. 326 Taktieţ správa britskej Snemovne Lordov uvádza, ţe „[Lisabonská] zmluva nezmení rozsah SZBP ani
nepresunie v tejto oblasti žiadne ďalšie právomoci na EÚ. Nové ustanovenia v Zmluve by mohli viesť
k aktívnejšej role EÚ v oblasti SZBP, veľa však bude závisieť od miery konsenzu medzi členskými štátmi.“
(The Treaty of Lisbon: an impact assessment – House of Lords, s. 182).
88
komunitárneho práva.327
Tretí pilier bol premenovaný na policajnú a súdnu spoluprácu
v trestných veciach.
Osobitný charakter tretieho piliera, ktorý sa na rozdiel od prvého nadnárodného
piliera opieral o formu medzivládnej spolupráce, vyplýval najmä z obáv členských štátov
zo zásahov do citlivých oblastí štátnej suverenity, akými sú trestné právo a polícia.
V období medzi Amsterdamskou a Lisabonskou zmluvou však ESD svojou
judikatúrou postupne stieral niektoré rozdiely medzi prvým a tretím pilierom. Po prvé ESD
vo veci Pupino328
posunul rámcové rozhodnutie, ako osobitnú formu právneho aktu
v treťom pilieri, bliţšie ku komunitárnym smerniciam. Priamy účinok rámcových opatrení
bol síce v zmysle čl. 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ (pred účinnosťou Lisabonskej zmluvy)
expressis verbis vylúčený. ESD však v citovanom prípade rámcovým opatreniam de facto
priznal nepriamy účinok, keď judikoval, ţe vnútroštátne súdy sú povinné vykladať
vnútroštátne právo v súlade s rámcovými opatreniami. Toto rozhodnutie podľa Weatherilla
„zmenšilo – aj keď nepochybne neodstránilo – ústavné rozdiely medzi piliermi EÚ“.329
Po druhé, ESD vo svojej judikatúre „stráţil“ obchádzanie prvého piliera tým, ţe
členské štáty aj v oblastiach, ktoré spadali do komunitárnej kompetencie, uprednostňovali
medzivládny tretí pilier.330
A po tretie, ESD svojou judikatúrou obmedzil aj monopol tretieho piliera na
trestnoprávne opatrenia. V rozhodnutiach týkajúcich sa ochrany ţivotného prostredia331
rozhodol, ţe napriek vylúčeniu trestného práva z kompetencií ES (z prvého piliera), týmto
nie je vylúčená právomoc komunitárneho normotvorcu „prijať opatrenia, ktoré sa týkajú
trestného práva členských štátov, ktoré považuje za nevyhnutné za účelom toho, aby
327 Po premiestnení oblastí vízovej, azylovej, prisťahovaleckej politiky a niektorých iných politík týkajúcich
sa voľného pohybu osôb do oblasti prvého piliera (čl. 61 a nasl. ZES) došlo v tejto oblasti k významnej
legislatívnej činnosti. Medzi právne akty s veľkým významom pre právnu prax patria najmä nariadenia
v oblasti medzinárodného práva súkromného. Tieto nariadenia do veľkej miery nahrádzali medzinárodné
zmluvy, ktoré boli vzhľadom na absenciu právomoci ES v tejto oblasti pred Amsterdamskou zmluvou
hlavným nástrojom právnej úpravy. Ďalšou oblasťou upravenou komunitárnymi nariadeniami po
Amsterdamskej zmluve bola azylová politika.. 328 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 2005 vo veci C-105/03, Maria Pupino, [2005] ECR s. I-5285. 329 WEATHERILL, S. Cases & Materials on EU Law, s. 31. 330 Viď. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. septembra 2005 vo veci C-176/03, Komisia Európskych
spoločenstiev / Rada, [2005] ECR s. I-7879 (body 38 a nasl.). Viď. taktieţ WEATHERILL, S. Cases &
Materials on EU Law, s. 37. 331 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. septembra 2005 vo veci C-176/03, Komisia Európskych
spoločenstiev / Rada, [2005] ECR s. I-7879; Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. októbra 2007 vo veci C-
440/05, Komisia Európskych spoločenstiev / Rada, [2007] ECR s. I-9097.
89
pravidlá, ktoré ustanoví v oblasti ochrany životného prostredia, boli plne účinné“.332
Napriek značnému odporu zo strany členských štátov333
týmito rozhodnutiami došlo
k určitému rozostreniu hraníc medzi prvým a tretím pilierom.334
5.6.2 Bývalý tretí pilier podľa Lisabonskej zmluvy
Ako bolo uvedené vyššie, s platnosťou Lisabonskej zmluvy došlo k zrušeniu
pilierovej štruktúry. Na rozdiel od druhého piliera, ktorý si však aj po účinnosti
Lisabonskej zmluvy zachoval osobitný charakter, tretí pilier bol zaradený medzi ostatné
politiky EÚ.335
Tým pádom došlo taktieţ k zrušeniu osobitných foriem treťopilierových
právnych aktov vrátane rámcových rozhodnutí. Budúce legislatívne opatrenia v tejto
oblasti teda budú prijímané vo forme legislatívnych aktov, ako boli popísané v časti 5.4
vyššie.
V súvislosti s touto zmenou sa otvára otázka existujúcich rámcových opatrení,
ktoré boli schválené za predpokladu, ţe nebudú mať účinky analogické so smernicami.
Lisabonská zmluva preto v Protokole č. 36 o prechodných ustanoveniach upravuje účinky
právnych aktov prijatých na základe Hláv V a VI ZEÚ pred účinnosťou Lisabonskej
zmluvy. Podľa citovaného Protokolu „právne účinky aktov [...] prijatých na základe
Zmluvy o Európskej únii pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, sú zachované
tak dlho, pokým sa tieto akty uplatňovaním zmlúv nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo
nezmenia a nedoplnia.“ (čl. 9).
Autority citované správou britskej Snemovne Lordov sa rozchádzajú v otázke, či
bude väčšina existujúcich rámcových rozhodnutí v dohľadnej dobe nahradená smernicami
332 Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. septembra 2005 vo veci C-176/03, Komisia Európskych
spoločenstiev / Rada, [2005] ECR s. I-7879, bod 48. Podobne aj Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23.
októbra 2007 vo veci C-440/05, Komisia Európskych spoločenstiev / Rada, [2007] ECR s. I-9097, bod 69. 333 Rada s podporou 19 členských štátov vo veci C-440/05 argumentovala proti komunitárnej kompetencii
v trestnoprávnej oblasti (Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. októbra 2007 vo veci C-440/05, Komisia
Európskych spoločenstiev / Rada, [2007] ECR s. I-9097). 334 Uvedené prípady sa týkali ţivotného prostredia. Dawes a Lynskey ako potenciálne ďalšie oblasti pre
komunitarizáciu trestnoprávnych nástrojov uvádzajú (i) ochranu duševné vlastníctva (citujú návrh Komisie
inkorporovať trestnoprávne sankcie do smernice – COM(2006)168), (ii) migrácie (návrh Komisie
COM(2007)249), a (iii) ochranu hospodárskej súťaţe (v tejto oblasti zatiaľ nepadol ţiadny konkrétny návrh).
(DAWES, A. – LYNSKEY, O. The ever-longer arm of EC law: the extension of Community competence
into the field of criminal law, s. 145 a nasl.). 335 Niektoré osobitosti ostali však zachované – napr. vylúčenie právomoci ESD „preskúmavať platnosť alebo
primeranosť operácií vykonaných políciou alebo inými orgánmi členského štátu presadzujúcimi výkon práva,
ani rozhodovať o výkone právomocí členských štátov v oblasti udržiavania verejného poriadku a
zabezpečovania vnútornej bezpečnosti.“ (čl. 276 ZFEÚ). Podobne aj tzv. „núdzová brzda“ podľa čl. 82 ods. 3
ZFEÚ alebo čl. 83 ods. 3 ZFEÚ.
90
s obdobným obsahom.336
Prikláňame sa k záveru autorov citovanej správy, podľa ktorej
Komisia v dohľadnej dobe navrhne nahradenie podstatných treťopilierových aktov
smernicami.
Moţno teda uzavrieť, ţe platnosťou Lisabonskej zmluvy bývalý tretí pilier takmer
úplne splynul s bývalým prvým pilierom. Toto splynutie sa týka aj systému prameňov
práva. V zmysle prechodných ustanovení Lisabonskej zmluvy moţno síce predpokladať,
ţe pri praktickej práci s právom EÚ sa ešte relatívne dlho bude moţné stretnúť
s rámcovými opatreniami a právnymi účinkami, ktoré mali pred platnosťou Lisabonskej
zmluvy. Akty prijímané v budúcnosti však budú súčasťou systému prameňov práva
v zmysle čl. 288 ZFEÚ, ako bolo popísané vyššie.
336 The Treaty of Lisbon: an impact assessment – House of Lords, s. 173.
91
6 ZÁVER
Niektorí autori hovoria v súvislosti s prameňmi práva EÚ o „virvare prameňov
práva“337
. Na základe tejto práce sa domnievame, ţe táto skepsa nie je úplne na mieste.
Ambíciou tejto práce bolo poloţiť si otázku, či existuje systém prameňov práva
Európskej únie ako ucelený systém. Pri analýze relevantných ustanovení zakladateľských
zmlúv ako aj príslušnej judikatúry a právnej teórie moţno podľa nášho názoru načrtnúť
relatívne ucelenú a hierarchicky zoradenú štruktúru prameňov práva EÚ, pričom, ako
uvádza Prusák, takáto hierarchia je „chrbtovou kosťou“ štruktúry akéhokoľvek právneho
systému.338
Na vrchole pomyslenej pyramídy prameňov práva stoja zakladateľské zmluvy,
ktoré podľa ESD predstavujú „ústavnú chartu“339
EÚ a podľa Colotku „istý druh
kelsenovskej grundnormy“340
. S rovnakou právnou silou ich dopĺňajú všeobecné právne
zásady, ktoré slúţia ako výkladová pomôcka, ktorých sa však zároveň moţno priamo
dovolať napríklad pri súdnom prieskume právnych aktov. Medzi primárne pramene práva
sme spoločne s niektorými ďalšími autormi zaradili aj judikatúru Európskeho súdneho
dvora. Napriek tomu, ţe väčšina členských štátov EÚ sa zaraďuje medzi štáty
s kontinentálnym právnym systémom, v ktorom nemoţno hovoriť o precedenčnom
význame súdnych rozhodnutí v pravom slova zmysle, v súvislosti s právom EÚ sa
stotoţňujeme s názorom, ţe „projekt zavedenia precedenčného práva, pod akýmkoľvek
názvom, sa ESD podaril.“341
Podobne ako v mnohých vnútroštátnych právnych poriadkoch je hierarchicky
medzi primárnym a sekundárnym právom EÚ zaradené medzinárodné právo, ktoré je
v kontexte práva EÚ záväzné. Ide najmä o medzinárodné zmluvy, ktorých je EÚ zmluvnou
stranou, pričom do úvahy prichádza buď priamo uzatvorenie danej zmluvy zo strany EÚ,
resp. ES (resp. pristúpenie k existujúcej zmluve) alebo právne nástupníctvo EÚ vo vzťahu
k medzinárodným zmluvám uzatvoreným členskými štátmi v oblastiach, v ktorých
337 SCHROEDER, W. Neues vom Rahmenbeschluss – ein verbindlicher Rechtsakt der EU, s. 356. 338 PRUSÁK, J. Teória práva, s. 245. 339 Viď. napr. Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les
Verts" / Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339, bod 23. Taktieţ Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 14.
decembra 1991. 1/91. [1991] ECR s. I-06079. 340 COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. 2004, s. 120. 341 BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběţné otázce podle článku 234 (3) SES, s. 34.
92
kompetencia prešla na EÚ. Na základe judikatúry ESD však moţno taktieţ konštatovať, ţe
medzinárodné obyčajové právo je súčasťou práva EÚ.
Hierarchicky pod medzinárodné právo je zaradené sekundárne právo EÚ, t.j. akty
inštitúcií EÚ. V období pred Lisabonskou zmluvou existoval v nomenklatúre týchto aktov
značný zmätok, nakoľko identické názvy (nariadenia, smernice a rozhodnutia) označovali
legislatívne ako aj administratívne akty. Táto nomenklatúra bola síce zachovaná, podľa
Lisabonskej zmluvy však bude moţno vţdy priamo z názvu aktu identifikovať, či ide
o legislatívny, delegovaný alebo vykonávací akt. Z hľadiska právnej sily neexistuje
jednoznačná hierarchia medzi nariadeniami, smernicami a rozhodnutiami, moţno však
konštatovať, ţe legislatívne akty budú v prípade konfliktu nadradené nelegislatívnym
aktom. Medzi legislatívnymi aktmi sa bez ohľadu na ich nomenklatúru uplatnia tradičné
výkladové maximy lex specialis derogat legi generali a lex posterior derogat legi priori.
Lisabonská zmluva v tejto oblasti priniesla aj druhú závaţnú zmenu. Vzhľadom na
odstránenie pilierovej štruktúry boli zrušené aj osobitné formy právnych aktov v treťom
pilieri a do budúcnosti budú aj opatrenia v oblasti trestného práva a policajnej spolupráce
prijímané vo forme klasických legislatívnych aktov.
Z hľadiska účinku sekundárnych prameňov práva moţno v prípade nariadení
a rozhodnutí v zásade hovoriť o priamom účinku, t.j. súkromné osoby sa môţu noriem
obsiahnutých v týchto predpisoch dovolávať priamo v konaní pred vnútroštátnym súdom.
V prípade netransponovaných smerníc situácia naďalej ostáva mimoriadne komplexná.
Vertikálny účinok (t.j. dovolanie sa ustanovenia smernice súkromnou osobou vo vzťahu k
štátu) je prípustný a tzv. obrátený vertikálny účinok (t.j. zodpovednosť súkromnej osoby
voči štátu na základe netransponovanej smernice) je vylúčený. Problematickým však
ostáva horizontálny účinok (t.j. aplikácia smernice na horizontálny vzťah dvoch
súkromných osôb), ktorý je v zásade vylúčený, viaceré výnimky však túto doktrínu
mimoriadne komplikujú. Moţno sa teda pripojiť k názoru viacerých autorov, ţe v mene
právnej istoty by boli vhodnejšie doktrínu o absencii horizontálneho účinku smerníc
opustiť. 342
Zároveň však súhlasíme s Craigom, ţe zmena judikatúry ESD týmto smerom je
v dohľadnej dobe skôr nepravdepodobná.
342 Napr. CRAIG, P.: The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions.
93
Napriek týmto čiastkovým nejasnostiam sme presvedčení, ţe systém prameňov
práva EÚ moţno označiť za ucelený a zoradený systém autonómneho právneho poriadku.
Vplyv tohto systému na jednotlivé pozitívnoprávne odvetvia uţ presahuje ambície tejto
práce. Sme však presvedčení, ţe pochopenie tohto systému je kľúčom k pochopeniu
významu práva EÚ pre jednotlivé právne odvetvia a dúfame, ţe táto práca v tomto zmysle
môţe byť nápomocná.
94
7 POUŢITÁ LITERATÚRA
ARNULL, A. – DASHWOOD, A.A. – GROSS, M.G. – WYATT, D.A. European Union
Law, 4th
edition. Londýn: Sweet & Maxwell, 2000.
ATHANASSIOU, P. Withdrawal and Expulsion from the EU and the EMU – Some
Reflections, In: Legal Working Paper Series, 10/2009, European Central Bank,
Frankfurt, http://www.ecb.int/pub/pdf/scplps/ecblwp10.pdf [9.6.2010].
BLAHOŢ, J. – KLÍMA, K. – SKÁLA, J. a kol. Ústavní právo Evropské Unie. Dobrá voda:
Aleš Čeněk, 2003.
BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3)
SES. Praha: C.H.Beck, 2004.
BOBEK, M. – KOMÁREK, J. – PASSER, J.M. – GILLIS, M. Předběžná otázka
v komunitárním právu, Praha: Linde, 2005.
BOBEK, M. Learning to Talk: Preliminary Rulings, the Courts of the New Member States
and the Court of Justice. In: Common Market Law Review, 45, 2008, s. 1611 –
1643.
BOBEK, M. Myšlenka supremace (bakalářská práce). Univerzita Karlova v Praze, Fakulta
sociálních věd. 2001.
BOBEK, M.: Kolik překladových chyb najdeš, tolikrát jsi v Evropské unii. In: Jiné právo,
10.7.2007. http://jinepravo.blogspot.com/2007/07/evropsk-jazykov-babyln-byl-ji-
nkolikrte.html [9.6.2010].
BRONCKERS, M. The Relationship of the EU Courts with other International Tribunals:
Non-Committal, Respectful or Submissive?. In: Common Market Law Review, 44,
2007, s. 601 – 627.
CHALMERS, D. – HADJIEMMANUIL, C. – MONTI, G. – TOMKINS, A. European
Union law: Text and materials. Cambridge: Cambridge University Press, 2006.
COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. In: Právny obzor, 87, 2004, č. 2, s.
136 – 139.
COLOTKA, P. Ľudskoprávne aspekty Zmluvy o ústave pre Európu. In: Aktuálne otázky
tvorby práva v Slovenskej republike a Českej republike. Bratislava: SAP, 2005. s.
26.
ČORBA, J. Ad: „ K publicite prameňov komunitárneho práva“. In: Justičná revue, 64,
2005, č. 5. s. 678 – 680.
ČORBA, J. – KLUČKA, J. – PROCHÁZKA, R. – VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie
európskeho práva na Slovensku. In: Európske právo na Slovensku. Bratislava:
Nadácia Kalligram, 2002. s. 215 – 304.
CRAIG, P. – DE BÚRCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 3rd
edition. Oxford:
Oxford University Press, 2003.
CRAIG, P. – DE BÚRCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 4th
edition. Oxford:
Oxford University Press, 2007.
CRAIG, P. The legal effect of Directives: policy, rules and exceptions, In: European Law
Review, 3/2009, s. 349 – 377.
95
DAWES, A. – LYNSKEY, O. The ever-longer arm of EC law: the extension of
Community competence into the field of criminal law. In: Common Market Law
Review, 45, 2008, s. 145.
EDWARD, D. Direct Effect – Myth, Mess or Mystery?. 2002.
http://www.amicuria.org/library/Amicale_Edward_direct-effect_2001-12-05.pdf
[9.6.2010].
FRIDRICH, B. – MIHÁLIKOVÁ, S. – MOKRÁ, L. – SIMAN, M. Ochrana ľudských práv
v Európskej únii. Bratislava: Univerzita Komenského, Fakulta sociálnych
a ekonomických vied, 2008.
FRIEL, R. J. Providing a Constitutional Framework for Withdrawal from the EU:
Article 59 of the Draft European Constitution. In: The International and
Comparative Law Quarterly, Vol. 53, No. 2 (Apr., 2004), s. 407.
http://www.jstor.org/stable/3663091 [9.6.2010].
GYÁRFÁŠ, J. Zásada prednosti komunitárneho práva a právo Slovenskej republiky
(diplomová práca). Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2007.
GYÁRFÁŠ, J. Slovenské súdy a prejudiciálne konanie pred Európskym súdnym dvorom.
In: Justičná revue č. 5/2007, s. 655.
GYÁRFÁŠ, J. Tri hodiny na bukurešťskom letisku a kreatívny výklad práva. In: Lexforum,
19.11.2009. http://www.lexforum.cz/207 [9.6.2010].
HAMUĽÁK, O. Evropská unie po Lisabonské smlouvě.Jaký krok a kam?. In: epravo.cz,
11.5.2010. http://www.epravo.cz/top/clanky/evropska-unie-po-lisabonske-
smlouvejaky-krok-a-kam1-61749.html [9.6.2010].
HAŤAPKA, M. Ešte raz k publicite prameňov komunitárneho práva a k autenticite ich
jazykového znenia. In: Justičná revue, 64, 2005, č. 5. s. 681 – 690.
HENDRYCH, D. Přehled vybraných právních pojmů. Praha: C.H.Beck, 2009.
HENDRYCH, D. a kol. Právnický slovník. Praha: C.H.Beck, 2009.
HERZOG, R. – GERKEN, L. Stop the European Court of Justice, In: euobserver.com, 10.
9. 2008. http://euobserver.com/9/26714 [9.6.2010].
KÁLESNÁ, K. Právo Európskych spoločenstiev II. Bratislava: VO PF UK, 1992.
KÄMMERER, J.A. Das Urteil des Europäischen Gerichtshofs im Fall „Kadi“: Ein
Triumph der Rechtsstaatlichkeit?. In: Europarecht, 1/2009, 44, s. 114 – 130.
KARAS, V. Lisabonská zmluva a Írske a České záruky. In: Justičná revue, č. 3/2010, s.
415 – 422.
KINDL, J.: Postesknutí nad jedním překladem .... In: Jiné právo, 12.1.2007.
http://jinepravo.blogspot.com/2007/01/postesknut-nad-jednm-pekladem.html
[9.6.2010].
KLAMERT, M. Judicial Implementation of Directives and Anticipatory Indirect Effect:
Connecting the Dots. In: Common Market Law Review, 43, 2006, s. 1251 – 1275.
KLUČKA J. – MAZÁK, J. a kol. Základy európskeho práva. Bratislava: Iura Edition,
2004.
KLUČKA, J. Charakteristika právnej úpravy a konania pred Súdnym dvorom ES. In:
Bulletin slovenskej advokácie, 8/2005. s. 25 – 30.
96
KOCHENOV, D. EU Enlargement Law: History and Recent Developments: Treaty -
Custom Concubinage?. http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=704381
[9.6.2010].
KRÁL, R. Zásady aplikace komunitárního práva národními soudy. Praha: C.H.Beck,
2003.
KRÁL, R. K odkazům na směrnice ES v právu ČR. In: Právní fórum, 6/2009. s. 217 – 223.
MANCINI, G.F. The Making of a Constitution for Europe. In: Common Market Law
Review, 26, 1989. s. 595 – 614.
MARTON, I. Tvorba práva po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. In: Justičná
revue, 56, 2004, č. 2, s. 230 – 252.
MICHAELS, D. Airlines Fight EU Rule on Passenger Delays. In: Wall Street Journal,
3.3.2010.
MIFSUD-BONNICI, A. The role of the Court of Justice in the development of the General
Principles of Community Law. 1996,
http://www.mifsudbonnici.com/lexnet/articles/artgenprinc.html [9.6.2010].
MÖRSDORF, O. Unmittelbare Anwendung von EG-Richtlinien zwischen Privaten in der
Rechtssprechung des EuGH. In: Europarecht, 2/2009, 44, s. 219 – 240.
MRÁZ, S. – POREDOŠ, F. – VRŠANSKÝ, P. Medzinárodné verejné právo. Bratislava:
VO PF UK, 2003.
NAUMANN, K. Art. 52 Abs. 3 GrCh zwischen Kohärenz des europäischen
Grundrechtsschutzes und Autonomie des Unionsrechts. In: Europarecht, 3/2008,
43, s. 424 – 435.
van OOIK, R. Cross-Pillar Litigation Before the ECJ: Demarcation of Community and
Union Competences. In: European Constitutional Law Review, 4, 2008, s. 399 –
420.
PACHE, E. – BIELITZ, J. Das Verhältnis der EG zu den völkerrechtlichen Verträgen ihrer
Mitgliedstaaten. In: Europarecht, 3/2006, 41, s. 316 – 339.
PACHE, E. – RÖSCH, F. Die neue Grundrechtsordnung der EU nach dem Vertrag von
Lissabon, In: Europarecht, 6/2009, 44, s. 769 – 789.
PAPIER, H.-J. 04.03.2008, Nové vystřízlivění Evropy: Lisabonská smlouva.
http://www.obcinst.cz/cs/NOVE-VYSTRIZLIVENI-EVROPY-LISABONSKA-
SMLOUVA-c1296/ [9.6.2010].
PECHO, P. Existencia právnej subjektivity Európskej únie a jej praktické dôsledky. In:
Justičná revue, 61, 2009, č. 1, s. 1-25.
PÍTROVÁ, L. – POMAHAČ, R. Průvodce judikaturou Evropského soudního dvora 1. díl.
Praha: Linde, 2000.
PROCHÁZKA, R. – ČORBA, J. Právo Európskej únie (Vybrané otázky pre právnu prax).
Bratislava: Eurokódex, 2007.
PROCHÁZKA, R. K publicite prameňov komunitárneho práva. In: Justičná revue, 56,
2004, č. 8-9. s. 856 – 866.
PRUSÁK, J. Teória práva, Bratislava: VO PF UK, 1995.
97
ROHAĽ IĽKIV, M. Zásada priamej aplikovateľnosti, priameho a nepriameho účinku
v európskom práve. In: Justičná revue, 58, 2006, č. 6-7, s. 915-920.
SCHALLER, W. Das Verhältnis von EMRK und deutscher Rechtsordnung vor und nach
dem Beitritt der EU zur EMRK. In: Europarecht, 5/2006, 42, s. 656 – 674.
SCHMIDT, M. The Principle of Non-discrimination in Respect of Age: Dimensions of the
ECJ’s Mangold Judgment. In: German Law Journal, Vol. 07 No. 05, 2006, s. 505 –
524.
SCHROEDER, W. Neues vom Rahmenbeschluss – ein verbindlicher Rechtsakt der EU, In:
Europarecht 3/2007, 43, s. 349 – 369.
SIMON, D. Komunitární právní řád. Praha: ASPI, 2005.
SMOLEK, M. „Infringementy“ – bezzubé psisko na členské státy?. In: Jiné právo,
3.9.2008. http://jinepravo.blogspot.com/2008/09/infringementy-bezzub-psisko-na-
lensk.html. [9.6.2010].
SPRANGER, T.M. Europäischer Grundrechtsschutz im Kontext vernetzter
Rechtsordnungen, In: Europarecht, 4/2009, 44, s. 514 – 527.
STRÁŢNICKÁ, V. Základy práva Európskej únie I. Bratislava: Juga, 2003.
STRÁŢNICKÁ, V. Ţaloby pred súdnymi orgánmi Európskej únie. In: Bulletin slovenskej
advokácie, 6/2004. s. 66 – 80.
UERPMANN, R. International Law as an Element of European Constitutional Law:
International Supplementary Constitutions. In: Jean Monnet Working Paper 9/03.
http://centers.law.nyu.edu/jeanmonnet/papers/03/030901-02.pdf [9.6.2010].
VALKO, E. – TOMLAINOVÁ, A. Konanie o predbeţnej otázke podľa čl. 234 Zmluvy
o zaloţení Európskeho spoločenstva. In: Justičná Revue, 56, 2004, č. 5, s. 562 –
584.
VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva, Kapitola D, Prejudiciálne konanie
(pokračovanie). In: Bulletin slovenskej advokácie, 1/2003. s. 67 – 70.
VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva, Kapitola E, Procesné princípy
v komunitárnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2/2003. s. 97 – 102.
VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva, Kapitola F, Predbeţné opatrenia, 1. časť. In:
Bulletin slovenskej advokácie, 3/2003. s. 74 – 79.
VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva, Kapitola F, Predbeţné opatrenia, 2. časť. In:
Bulletin slovenskej advokácie, 4/2003. s. 23 – 27.
VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola I, Záver. Bulletin slovenskej
advokácie, č. 3/2004. s. 38 – 42.
TERHECHTE, J.P. Der Vertrag von Lassabon: Grundlegende Verfassungsurkunde der
europäischen Rechtsgemeinschaft oder technischer Änderungsvertrag?, In:
Europarecht, 2/2008, 43, s. 143 – 189.
TRIMIDAS, T. The General Principles of EC Law. Oxford: Oxford University Press,
1999.
VRANES, E. Gemischte Abkommen und die Zuständigkeit des EuGH – Grundfragen und
neuere Entwicklungen in den Außenbeziehungen. In: Europarecht, 1/2009, 44, s.
44 – 79.
98
WEATHERILL, S. Cases & Materials on EU Law. New York: Oxford University Press,
2007.
de WITTE, B. Legal Instruments, Decision-Making and EU Finances. In: KAPTEYN,
P.J.G. – MCDONNEL, A.M. – MORTLEMANS, K.J.M. – TIMMERMANS,
C.W.A. – GEELHOED, L.A. The Law of the European Union and the European
Communities, 4th
edition. Alphen aan den Rijn: Wolters Kluwer, 2008. s. 282.
WÖLKER, U. Die Normenhierarchie im Unionsrecht in der Praxis, In: Europarecht,
1/2007, 43, s. 32 – 56.
ZOUFALÝ, V. – MUNKOVÁ, J. a kol. Velká kniha smluvních vzorů. 5. vydání. Praha:
C.H.Beck, 2007.
ZINGALES, N. Member State Liability vs. National Procedural Autonomy: What Rules
for Judicial Breach of EU Law? In: German Law Journal, Vol. 11, č. 04, s. 419 –
439.
Európska únia: Charakteristika komunitárneho práva. EuroIuris
http://www.euroiuris.sk/euroiuris/?q=sk/eu/charaktKomunitPrava [9.6.2010].
Európska únia v kontexte s právnym systémom Slovenskej republiky (Medzinárodná
vedecká konferencia, Topoľčianky október 2004). Bratislava: Nadácia profesora
Karola Planka, 2005.
Infringements, Judicial Decisions and a National Supreme Court: Case C-154/08. In: EU
Law Blog, 14.11.2009.
http://eulaw.typepad.com/eulawblog/2009/11/infringements-judicial-decisions-and-
a-national-supreme-court-case-c-15408.html [9.6.2010].
Když se řekne Lisabonská smlouva…, Perspektiva fungování Evropské unie podle nového
smluvního rámce. Praha: Odbor informování o evropských záleţitostech Úřad
vlády České republiky, 2008. http://www.euroskop.cz/gallery/13/4050-
kdyz_se_rekne_lisabonska_smlova.pdf [9.6.2010].
Lisabonská smlouva, Co nového by měla přinést?, Parlament České republiky. Praha:
Poslanecká sněmovna, 2008. http://www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-1-188.pdf
[9.6.2010].
The Treaty of Lisbon: an impact assessment. Vol. I: Report, Londýn: House of Lords –
European Union Committee, 2008.
http://www.publications.parliament.uk/pa/ld200708/ldselect/ldeucom/62/62.pdf
[9.6.2010].
Ústavnoprávne aspekty vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (Medzinárodné
vedecké sympózium). Bratislava: VO PF UK, 2004.
99
8 POUŢITÁ JUDIKATÚRA EURÓPSKEHO SÚDNEHO
DVORA
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. decembra 1960 vo veci 6/60, Jean-E. Humblet /
Belgicko, [1960] ECR s. 00559.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. februára 1963 vo veci 26/62, NV Algemene
Transport- en Expeditie Onderneming van Gend & Loos / Netherlands Inland
Revenue Administration, [1963] ECR, s. 00001.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. marca 1963 v spojených veciach 28-30/62, Da
Costa en Schaake NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV / Netherlands Inland
Revenue Administration, [1963] ECR s. 00031.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. júna 1964 vo veci 6/64, Costa / E.N.E.L., [1964]
ECR s. 1194.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1966 vo veci 57/65, Alfons Lütticke GmbH /
Hauptzollamt Sarrelouis, [1966] ECR s. 00205.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. apríla 1968 vo veci 27/67, Firma Fink-Frucht
GmbH / Hauptzollamt München-Landsbergerstrasse, [1968] ECR s. 00223.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. apríla 1968 vo veci 28/67, Firma Molkerei-Zentrale
Westfalen/Lippe GmbH / Hauptzollamt Paderborn, [1968] ECR s. 00143.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. decembra 1968 vo veci 13/68, SpA Salgoil /
Talianske ministerstvo zahraničného obchodu, [1968] ECR s. 00453.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 1969 vo veci 29/69, Erich Stauder /
Mesto Ulm, [1969] ECR, s. 00419.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. mája 1970 vo veci 77/69, Komisia Európskych
spoločenstiev / Belgické kráľovstvo, [1970] ECR s. 00237.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 1970 vo veci 9/70, Franz Grad / Finanzamt
Traunstein., [1970] ECR s. 00825.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. decembra 1970 vo veci 33/70, SpA SACE /
Ministerstvo financií Talianskej republiky, [1970] ECR s. 01213.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. mája 1971 v spojených veciach 41 – 44/70, NV
International Fruit Company a iní / Komisia Európskych spoločenstiev, [1971]
ECR s. 00411.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. decembra 1970 vo veci 11/70, Internationale
Handelsgesellschaft mbH / Einfuhr- und Vorratsstelle für Getreide und Futtermittel,
[1970] ECR s. 01125.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. decembra 1972 v spojených veciach 21-24/72,
International Fruit Company NV a iní / Produktschap voor Groenten en Fruit,
[1972] ECR s. 01219.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. decembra 1971 vo veci 43/71, Politi s.a.s. /
Ministerstvo financií Talianskej republiky, [1971] ECR s. 01039.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. mája 1974 vo veci 4/73, J. Nold, Kohlen- und
Baustoffgroßhandlung / Komisia Európskych spoločenstiev, [1974] ECR s. 00491.
100
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. októbra 1973 vo veci 34/73, Fratelli Variola S.p.A.
/ Amministrazione italiana delle Finanze, [1973] ECR s. 00981.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. januára 1974 vo veci 127/73, Belgische Radio en
Televisie / SV SABAM a NV Fonior, [1974] ECR s. 00051.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. februára 1974 vo veci 152/73, Giovanni Maria
Sotgiu / Deutsche Bundespost, [1974] ECR s. 00153.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. apríla 1974 vo veci 167/73, Komisia Európskych
spoločenstiev / Francúzska republika, [1974] ECR s. 00359.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 20. februára 1975 vo veci 21/74, Jeanne Airola /
Komisia Európskych spoločenstiev, [1975] ECR s. 00221.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. decembra 1974 vo veci 41/74, Yvonne van Duyn /
Home Office, [1974] ECR s. 01337.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. apríla 1976 vo veci 43/75, Gabrielle Defrenne /
Société anonyme belge de navigation aérienne Sabena, [1976] ECR s. 00455.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. januára 1976 vo veci 60/75, Carmine Antonio
Russo / Azienda di Stato per gli interventi sul mercato agricolo (AIMA), [1976]
ECR s. 00045.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. februára 1976 vo veci 87/75, Conceria Daniele
Bresciani / Amministrazione Italiana delle Finanze, [1976] ECR s. 00129.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. februára 1977 vo veci 50/76, Amsterdam Bulb BV /
Produktschap voor Siergewassen, [1977] ECR s. 00137.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 1. februára 1977 vo veci 51/76, Verbond van
Nederlandse Ondernemingen / Inspecteur der Invoerrechten en Accijnzen, [1977]
ECR s. 00113.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. novembra 1977 vo veci 38/77, Enka BV /
Inspecteur der Invoerrechten en Accijnzen Arnhem, [1977] ECR s. 02203.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. apríla 1979 vo veci 148/78, Tullio Ratti, [1979]
ECR s. 01629.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 9. marca 1978 vo veci 106/77, Amministrazione delle
Finanze dello Stato / Simmenthal SpA, [1978] ECR, s. 00629.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. mája 1978 vo veci 112/77, August Töpfer & Co.
GmbH / Komisia Európskych spoločenstiev, [1978] ECR s. 01019.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. októbra 1979 vo veci 159/78, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika, [1979] ECR s. 03247.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. decembra 1979 vo veci 44/79, Liselotte Hauer /
Land Rheinland-Pfalz, [1979] ECR s. 03727.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. mája 1980 vo veci 102/79, Komisia Európskych
spoločenstiev / Belgické kráľovstvo, [1980] ECR s. 01473.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. januára 1982 vo veci 8/81, Ursula Becker /
Finanzamt Münster-Innenstadt, [1982] ECR s. 00053.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 29. apríla 1982 vo veci 17/81, Pabst & Richarz KG /
Hauptzollamt Oldenburg, [1982] ECR s. 01331.
101
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. mája 1982 vo veci 96/81, Komisia Európskych
spoločenstiev / Holandské kráľovstvo, [1982] ECR s. 01791.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 1982 vo veci 104/81, Hauptzollamt Mainz
/ C.A. Kupferberg & Cie KG a.A., [1982] ECR s. 03641.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. marca 1983 vo veci 145/82, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika, [1983] ECR s. 00711.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 1983 vo veci 163/82, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika, [1983] ECR s. 03273.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 1982 vo veci 283/81, Srl CILFIT and
Lanificio di Gavardo SpA / Ministry of Health, [1982] ECR s. 03415.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 14/83, Sabine von Colson and
Elisabeth Kamann / Land Nordrhein-Westfalen, [1984] ECR s. 01891.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. júla 1984 vo veci 63/83, Regina / Kent Kirk,
[1984] ECR s. 02689.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. apríla 1984 vo veci 79/83, Dorit Harz / Deutsche
Tradax GmbH, [1984] ECR s. 01921.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1985 vo veci 272/83, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika, [1985] ECR s. 01057.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. apríla 1986 vo veci 294/83, Parti écologiste "Les
Verts" / Európsky parlament, [1986] ECR s. 01339.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. februára 1985 vo veci 5/84, Direct Cosmetics Ltd /
Commissioners of Customs and Excise, [1985] ECR s. 00617.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. júla 1985, vo veci 101/84, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika, [1985] ECR s. 02629.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. februára 1986 vo veci 152/84, M. H. Marshall /
Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority (Teaching),
[1986] ECR s. 00723.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 24. septembra 1985 vo veci 181/84, The Queen, ex
parte E. D. & F. Man (Sugar) Ltd / Intervention Board for Agricultural Produce
(IBAP), [1985] ECR s. 02889.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 20. marca 1986 vo veci 72/85, Komisia Európskych
spoločenstiev / Holandské kráľovstvo, [1986] ECR s. 01219.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. októbra 1986 vo veci 168/85, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republike, [1986] ECR s. 02945.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. júla 1987 vo veci 247/85, Komisia Európskych
spoločenstiev / Belgické kráľovstvo, [1987] ECR s. 03029.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 1987 vo veci 12/86, Meryem Demirel /
Stadt Schwäbisch Gmünd, [1987] ECR s. 03719.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. februára 1988 vo veci 24/86, Vincent Blaizot /
Université de Liège a iní, [1988] ECR s. 00379.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. októbra 1987 vo veci 80/86, Kolpinghuis Nijmegen
BV. Case, [1987] ECR s. 03969.
102
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. februára 1988 vo veci 157/86, Mary Murphy a iní /
An Bord Telecom Eireann, [1988] ECR s. 00673.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. júna 1988 vo veci 226/87, Komisia Európskych
spoločenstiev / Grécka republika, [1988] ECR s. 03611.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. júna 1989 vo veci 103/88, Fratelli Costanzo SpA /
Comune di Milano, [1989] ECR s. 01839.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 8. mája 1990 vo veci C-175/88, Klaus Biehl /
Administration des contributions du grand-duché de Luxembourg, [1990] ECR s. I-
01779.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. mája 1990 vo veci C-262/88, Douglas Harvey
Barber / Guardian Royal Exchange Assurance Group, [1990] ECR s. I-01889.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. novembra 1990 vo veci C-106/89, Marleasing SA /
La Comercial Internacional de Alimentacion SA, [1990] ECR s. I-04135.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. júla 1990 vo veci 188/89, A. Foster a iní / British
Gas plc., [1990] ECR s. I-03313.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. novembra 1991 v spojených veciach C-6/90 a C-
9/90, Andrea Francovich a Danila Bonifaci a iní / Talianska republika, [1991] ECR
s. I-05357.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 24. novembra 1992 vo veci C-286/90,
Anklagemyndigheden / Peter Michael Poulsen a Diva Navigation Corp [1992] ECR
s. I-06019.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. októbra 1994 vo veci C-165/91, Simon J. M. van
Munster / Rijksdienst voor Pensioenen, [1994] ECR s. I-04661.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. júla 1994 vo veci C-91/92, Paola Faccini Dori /
Recreb Srl., [1994] ECR s. I-03325.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. marca 1994 vo veci C-375/92, Komisia
Európskych spoločenstiev / Španielske kráľovstvo, [1994] ECR s. I-00923.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. marca 1996 v spojených veciach C-46/93 a C-48/93,
Brasserie du Pêcheur SA / Spolková republika Nemecko a The Queen / Secretary
of State for Transport, ex parte: Factortame Ltd a iní, [1996] ECR s. I-01029.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. februára 1995 vo veci C-279/93, Finanzamt Köln-
Altstadt / Schumacker, [1995] ECR s. I-225.
Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 27. januára 1994 vo veci C-316/93, Nicole
Vaneetveld / Le Foyer SA a Le Foyer SA / Fédération des Mutualités Socialistes et
Syndicales de la Province de Liège, [1994] ECR s. I-00763.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. decembra 1995 vo veci C-415/93, Union royale
belge des sociétés de football association ASBL / Jean-Marc Bosman, Royal club
liégeois SA / Jean-Marc Bosman a iní et Union des associations européennes de
football (UEFA) / Jean-Marc Bosman, [1995] ECR s. I-04921.
Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 15. novembra 1994 vo veci 1/94, [1994] ECR s. I-5267.
Stanovisko Súdneho dvora zo dňa 28. marca 1996 vo veci 2/94, [1996] ECR s. I-01759.
103
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 10. septembra 1996, vo veci C-61/94, Komisia
Európskych spoločenstiev / Spolková republika Nemecko, [1996] ECR s. I-03989.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 1996 vo veci C-84/94, Spojené
kráľovstvo Veľkej Británia a Severného Írska / Rada Európskej únie. [1996] ECR
s. I-05755.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 7. marca 1996 vo veci C-192/94, El Corte Inglés SA /
Cristina Blázquez Rivero, [1996] ECR s. I-01281.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. apríla 1996 vo veci C-194/94, CIA Security
International SA / Signalson SA and Securitel SPRL, [1996] ECR s. I-02201.
Stanovisko Generálneho advokáta v spojených veciach C-197/94 a C-252/94, Société
Bautiaa / Directeur des Services Fiscaux des Landes et Société Française Maritime
/ Directeur des Services Fiscaux du Finistère, [1996] ECR s. I-00505.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. septembra 1996 v spojených veciach C-246/94, C-
247/94, C-248/94 a C-249/94, Cooperativa Agricola Zootecnica S. Antonio a iní /
Amministrazione delle finanze dello Stato, [1996] ECR s. I-04373.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. októbra 1996 vo veci C-126/95, A. Hallouzi-Choho
/ Bestuur van de Sociale Verzekeringsbank, [1996] ECR s. I-04807.
Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 10. decembra 1996 vo veci C-183/95, Affish BV
/ Rijksdienst voor de keuring van Vee en Vlees, [1997] ECR s. I-04315.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. septembra 1996 vo veci C-236/95, Komisia
Európskych spoločenstiev / Grécka republika, [1996] ECR s. I-04459.
Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 13. novembra 1997 vo veci C-53/96, Hermès
International / FHT Marketing Choice BV, [1998] ECR s. I-03603.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 18. decembra 1997 vo veci C-129/96, Inter-
Environnement Wallonie / Région wallonne, [1997] ECR s.I-7411.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 1998 vo veci C-162/96, Racke / Hauptzollamt
Mainz, [1998] ECR s. I-3655.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 2. marca 1999 vo veci C-416/96, Nour Eddline El-
Yassini / Secretary of State for Home Department, [1999] ECR s. I-01209.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. novembra 1999 vo veci C-149/96, Portugalská
republika / Rada Európskej únie, [1999] ECR s. I-08395.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. júna 2000 v spojených veciach Océano Grupo
Editorial / Salvat Editores, Océano Grupo Editorial SA / Rocío Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA / José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José
Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Viñas
Feliu (C-244/98), [2000] ECR s. I-4941.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 14. decembra 2000 v spojených veciach C-300/98 a C-
392/98, Parfums Christian Dior SA / Tuk Consultancy BV (C-300/98) a Assco
Gerüste GmbH, Rob van Dijk, trading as Assco Holland Steigers Plettac Nederland
/ Wilhelm Layher GmbH & Co. KG,Layher BV (C-392/98), [2000] ECR s. I-
11307.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. januára 2001 vo veci C-403/98, Azienda Agricola
Monte Arcosu Srl / Regione Autonoma della Sardegna, Organismo Comprensoriale
104
No 24 della Sardegna, Ente Regionale per l'Assistenza Tecnica in Agricoltura
(ERSAT), [2001] ECR s. I-103.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. júla 2000 vo veci C-456/98, Centrosteel Srl /
Adipol GmbH, [2000] ECR s. I-06007.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci 466/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Spojené kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9427.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-467/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Dánske kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9519.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-468/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Švédske kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9575.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-469/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Fínska republika, [2002] ECR s. I-9627.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-471/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Belgické kráľovstvo, [2002] ECR s. I-9681.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-472/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Luxemburské veľkoknieţatstvo, [2002] ECR s. I-9741.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-475/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Rakúska republika, [2002] s. I-9797.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. novembra 2002 vo veci C-476/98, Komisia
Európskych spoločenstiev / Spolková republika Nemecko, [2002] ECR s. I-9855.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. júla 2002 vo veci C-62/00, Marks & Spencer plc /
Commissioners of Customs & Excise, [2002] ECR s.I-6325.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. júna 2002 vo veci C-99/00, Kenny Roland
Lyckeskog, [2002] ECR s.I-4839.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. júna 2003 vo veci C-112/00, Eugen Schmidberger,
Internationale Transporte und Planzüge / Rakúska republika, [2003] ECR s.I-5659.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 30. septembra 2003 vo veci C-224/01, Gerhard Köbler
/ Rakúska republika, [2003] ECR s. I-10239.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 5. októbra 2004 v spojených veciach 397-403/01,
Bernhard Pfeiffer (C-397/01), Wilhelm Roith (C-398/01), Albert Süß (C-399/01),
Michael Winter (C-400/01), Klaus Nestvogel (C-401/01), Roswitha Zeller (C-
402/01), Matthias Döbele (C-403/01) / Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband
Waldshut eV, [2004] ECR s. I-8835.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 28. júna 2005 v spojených veciach C-189/02 P, C-
202/02 P, C-205-208/02 P a C-213/02 P, Dansk Rørindustri a iní / Komisia
Európskych spoločenstiev, [2005] ECR s. I-5425.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 7. januára 2004 vo veci C-201/02, Delena Wells /
Secretary of State for Transport, Local Government and the Regions, [2004] ECR
s. I-723.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 1. marca 2005 vo veci C-377/02, Léon Van Parys NV /
Belgisch Interventie- en Restitutiebureau (BIRB), [2005] ECR s. I-1465.
105
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 16. júna 2005 vo veci C-105/03, Maria Pupino, [2005]
ECR s. I-5285.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. júna 2006 vo veci C-173/03, Traghetti del
Mediterraneo SpA / Talianska republika, [2006] ECR s. I-5177.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 13. septembra 2005 vo veci C-176/03, Komisia
Európskych spoločenstiev / Rada, [2005] ECR s. I-7879.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 26. októbra 2004 vo veci C-406/03, Komisia
Európskych spoločenstiev / Írska republika.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. decembra 2005 v spojených veciach C-453/03, C-
11/04, C-12/04 a C-194/04, ABNA Ltd (C-453/03), Denis Brinicombe, BOCM
Pauls Ltd, Devenish Nutrition Ltd, Nutrition Services (International) Ltd, Primary
Diets Ltd / Secretary of State for Health, Food Standards Agency, Fratelli Martini
& C. SpA (C-11/04), Cargill Srl / Ministero delle Politiche Agricole e Forestali,
Ministero della Salute, Ministero delle Attività Produttive, Ferrari Mangimi Srl (C-
12/04), Associazione nazionale tra i produttori di alimenti zootecnici (Assalzoo) /
Ministero delle Politiche Agricole e Forestali, Ministero della Salute, Ministero
delle Attività Produttive / Nederlandse Vereniging Diervoederindustrie (Nevedi)
(C-194/04), / Productschap Diervoeder, [2005] ECR s. I-10423.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 27. júna 2006 vo veci C–540/03, Parlament / Rada,
[2006] ECR I–5769.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 22. novembra 2005 vo veci C-144/04, Werner
Mangold / Rüdiger Helm, [2005] ECR s. I-9981.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 20. mája 2008 vo veci C-91/05, Komisia Európskych
spoločenstiev / Rada Európskej únie, [2008] ECR s. I-3651.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. septembra 2008 vo veci C-402/05 P, Kadi and Al
Barakaat International Foundation / Rada a Komisia Európskych spoločenstiev,
[2008] ECR s. I-6351.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 3. mája 2007 vo veci C-303/05, Advocaten voor de
Wereld VZW / Leden van de Ministerraad, [2007] ECR s. I-3633.
Stanovisko Generálneho advokáta zo dňa 14. decembra 2006 vo veci C–305/05, Ordre des
barreaux francophones et germanophones a iní / Rada ministrov, [2007] ECR s. I-
05305.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 23. októbra 2007 vo veci C-440/05, Komisia
Európskych spoločenstiev / Rada, [2007] ECR s. I-9097.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 17. januára 2008 v spojených veciach C-37/06 a C-
58/06, Viamex Agrar Handels GmbH (C-37/06), Zuchtvieh-Kontor GmbH (ZVK)
(C-58/06) / Hauptzollamt Hamburg-Jonas, [2008] ECR s. I-69.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 11. decembra 2007 vo veci C-161/06, Skoma-Lux sro /
Celní ředitelství Olomouc, [2007] ECR s. I-10841.
Konanie vo veci C-496/07, Komisia Európskych spoločenstiev / Česká republika
(Vyškrtnuté zo zoznamu dňa 6. marca 2009).
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 15. októbra 2009 vo veci C-101/08, Audiolux SA a iní
/ Groupe Bruxelles Lambert SA (GBL) a iní, Bertelsmann AG a iní.
106
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 19. novembra 2009 v spojených veciach Christopher
Sturgeon, Gabriel Sturgeon, Alana Sturgeon, (C-402/07), Stefan Böck, Cornelia
Lepuschitz (C-432/07) / Condor Flugdienst GmbH (C-402/07), Air France SA (C-
432/07).
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 12. novembra 2009 vo veci C-154/08, Komisia
Európskych spoločenstiev / Španielske kráľovstvo.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 4. marca 2010 vo veci C-297/08, Komisia Európskych
spoločenstiev / Talianska republika.
Rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 25. februára 2010 vo veci C-386/08, Brita GmbH /
Hauptzollamt Hamburg-Hafen.
