139

2 PRÓZA

SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO ROMANTIZMU

Rozprávka a povesť. Historická próza. Próza zo súčasnosti. Krátka

humoristická, satirická próza. Cestopis.

Próza má v slovenskom romantizme odlišné postavenie ako poézia, vzhľadom na

tradičné uprednostňovanie básnickej výpovede ako umeleckejšej i vzhľadom na obmedzené

publikačné možnosti bola kvantitatívne menej zastúpená. Próza v romantizme bola dlho

pokladaná len za prípravnú fázu literárneho realizmu a prozaické texty boli hodnotené podľa

toho, nakoľko spĺňali požiadavky „realistického“ stvárňovania skutočnosti, čo pochopiteľne

viedlo ku konštatovaniu zväčša len málo uspokojivých výsledkov.

Od klasicizmu smerom k romantizmu zaznamenávame v epike postupný ústup

veršovanej epiky a nárast prozaických epických žánrov (Kraus 1999, s. 92).

Autori vstupujúci do priestoru prózy v jednotlivých desaťročiach 19. storočia:

30. roky: Samuel Godra, Antonín Ottmayer, Martin Sucháň, Karol Kuzmány;

40. roky: Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak;

50. roky: Mikuláš Štefan Ferienčík, Ľudovít Kubáni, Gustáv Reuss;

60. roky: Jonáš Záborský, Viliam Pauliny-Tóth, Daniel Bachát (Miloslav Dumný),

Gustáv Lojko (Hostivít Tisovský).

Fáza formovania slovenskej romantickej prózy prebiehala v rokoch 1836 až 1841,

rovnako ako poézia aj próza sa na začiatku slovenského literárneho romantizmu realizuje v

češtine. Už v 40. rokoch 19. storočia sa ustanovili dva základné typy prózy: Kalinčiakov

a Hurbanov, ale až v 60. rokoch sa próza rozvinula naplno, bola vnútorne (tematicky, typovo

i žánrovo) diferencovaná, no stále sa zdôrazňovala predovšetkým jej spoločenská funkcia, čo

znamenalo nutnosť zainteresovať, kontaktovať čitateľa a častú prítomnosť moralizovania,

didaktizovania. Próza slovenského romantizmu bola výrazne intencionálna.

Znaky slovenskej romantickej prózy:

dôraz na epického hrdinu (ako nositeľa myšlienky);

národná tematika;

inšpirácia z domácich zdrojov (témy, postavy, menej už žánre);

vystihnutie ducha národa.

140

Próza slovenského romantizmu je od svojich počiatkov diferencovaná, žánrovo

rozmanitá. Hoci Jozef Hvišč napíše, že „historické novely boli vlastne jediným

reprezentantom slovenskej predrevolučnej romantickej prózy“, vzápätí to koriguje: „Nemožno

síce povedať, že historická poviedka, resp. novela boli jedinými prozaickými literárnymi

druhmi predrevolučného obdobia slovenského romantizmu, boli však jedinými, ktoré

obsahovali určitý kompaktnejší druhovoštrukturálny systém.“ a pripúšťa existenciu

publicistickej prózy Jozefa Miloslava Hurbana a doznievajúcu sentimentálnu novelistiku

(1971, s. 245 a 246). Július Noge (1969, s. 158) identifikuje v rokoch 1844 – 1848 okrem

historickej prózy aj ďalšie žánrové realizácie prózy: próza s publicistickou tendenciou, próza

s východiskom v ľudovej slovesnosti, aktualizujúca próza, subjektivizujúce tendencie v próze.

Oskár Čepan (1965b, s. 27) vymedzil tri podoby prózy: historická, spoločenská

a humoristická a v rámci nich tri prúdy:

dokumentárny objektivizmus (prevládal v historickej próze),

sentimentálny subjektivizmus (prevládal v spoločenskej próze),

humoristická karikatúra (v krátkej próze – arabesky,86

črty, besednice).

Okrem umeleckej prózy sú v slovenskom romantizme zastúpené aj pomedzné žánre

umeleckej literatúry ako cestopisy, eseje, reflexie či básne v próze (Mikuláš Dohnány Iskry

slovenské). Prozaické fragmenty sú prítomné v tvorbe básnikov, Janko Kráľ zaradil

do širšie koncipovanej, no nedokončenej skladby Dvanásť slov prozaické časti Podvečer,

Jarmok, Žatva a v pozostalosti Andreja Sládkoviča sa zachovali dve prozaické torzá,

Posestrima a Pošta, ktoré korešpondujú so súvekou európskou romantickou prózou v

znázornení „úkladov a lásky“, duševných poryvov postáv, námet čerpá Sládkovič zo

súčasnosti (aj z vlastnej empírie) a vzorom mu bol A. S. Puškin (Kraus 1999, s. 106).

Základné žánrové podoby prózy v slovenskom romantizme:

imitácie ľudovej slovesnosti (rozprávky, povesti),

historická próza:

historická poviedka,

historický román,

próza zo súčasnosti:

spoločenská poviedka,

sentimentálna poviedka,

86

Arabeska – v literatúre prítomná od čias romantizmu ako žánrový variant poviedky vyznačujúci sa

komornosťou, jemnosťou, dekoratívnosťou, municióznym detailom, zvýšenou vnímavosťou, iróniou a výraznou

pointou (Mocná 2004, s. 26).

141

satirická próza,

humoresky.

2.1 Rozprávka a povesť

2.1.1 Ľudová rozprávka a povesť

Slovenskí romantici programovo venovali pozornosť ľudovej slovesnosti, jej

zaznamenávaniu, zbieraniu, vydávaniu i teoretickým otázkam folkloristiky. Inšpiráciou

romantikom boli výsledky zberateľskej a editorskej činnosti Pavla Jozefa Šafárika

v dvojzväzkovej zbierke Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823, 1827) a Jána Kollára

v dvojzväzkovej antológii Národnie zpievanky (1834, 1835) i zberateľské aktivity, ktorých

boli svedkami počas svojich štúdií v Halle v nemeckom kultúrnom prostredí.

Teoreticky sa problematikou ľudových rozprávok zaoberali Pavol Dobšinský, Peter

Kellner-Hostinský či Viliam Pauliny Tóth. Pavol Dobšinský zameral pozornosť na teoretické

otázky ľudovej rozprávky už počas levočských štúdií, v zábavníku Považie uverejnil úvahu

Ňječo o prostonárodňích a z prostonárodňích vecí (1848), významným príspevkom

k interpretácii ľudovej slovesnosti bol aj spis Ľudovíta Štúra O národních písních a pověstech

plemen slovanských (1853).87

V období existencie Matice slovenskej (1863 – 1875) dochádza k rozvoju folkloristiky

prostredníctvom diel Petra Kellnera-Hostinského Stará vieronauka slovenská (1871), Viliama

Paulina-Tótha Slovenské bájoslovie (1876) a predovšetkým Pavla Dobšinského Úvahy

o slovenských povestiach (1871), v ktorých sa vyjadruje k podstate, hodnote a významu

slovenskej ľudovej rozprávky, vyzdvihuje ich starobylosť a fantastickosť, analyzuje pôvod

rozprávok, (ne)prítomnosť božského v rozprávke prostredníctvom prírodných symbolov.

Interpretuje v rozprávkach vyjadrený vzťah k božskému, vzťah človeka k človeku (v rodine:

pozícia, rolaa otca, matky, macochy, syna i dcéry, v spoločenstve: krajina, ľud, kráľ, právo) a

vzťah človeka k prírode:

bohoveda rozprávok (analýza postáv zastupujúcich transcendentné dobro či zlo –

čerti, černokňažníci, strigy, strigôni, ježibaby, ježibábeli, železní mnísi,

grošokráľovia a i.);

87

No konkrétne ľudovej rozprávke sa Ľudovít Štúr v knihe O národních písních a pověstech plemen slovanských

venuje len minimálne.

142

svetoveda rozprávok (svet nebeský, morský, zemský – analýza priestoru

v rozprávkach a naň naviazanej fauny, flóry, farebnosti);

človekoveda rozprávok (stvorenie človeka podľa rozprávok, dominancia človeka

srdca, nemá tu miesto človek rozumu, v rozprávke ideálom slovenského človeka

je popolvár a v rozprávke sa vypovedá veštecky o národnej budúcnosti).

Zberateľské úsilie romantikov bolo zavŕšené vydávaním zbierok rozprávok. Ján

Francisci-Rimavský zozbieral a vydal zbierku desiatich rozprávok Slovenskje povesťi (1845),

ktoré rozdelil z diachrónneho hľadiska na povesti z čias pohanských, starokresťanských

a novokresťanských. Rimavského zbierku recenzoval Ľudovít Štúr v Slovenských národných

novinách (1845), označil za rozhodujúcu zložku rozprávok hrdinu a jeho činy, prejavy v akcii,

v boji s „mocami zlými“, nad ktorými vďaka pomocníkom zvíťazí, dej je podstatný,

rozprávač nemá vystupovať do popredia a treba zachovať autentickosť ľudového podania

(Kraus 1999, s. 134 – 135).

Vydavatelia, Pavol Dobšinský a August Horislav Škultéty, spolu so

spolupracovníkmi (Ján Francisci-Rimavský, Jaroslav Čipka, Samuel Ormis, Štefan Marko

Daxner a i.) pripravili 6-zväzkové Slovenské povesti (1858 – 1861), ktoré obsahovali 64

ľudových rozprávok. Vydavatelia kládli na prvé miesto umeleckosť a pôvodnosť slovenských

ľudových rozprávok, no zvyčajne nešlo o autentický záznam ľudových rozprávačov, ale o ich

autorské spracovanie, kompiláciu, tvorivé dopĺňanie a štylizovanie. Po zhromaždení

a porovnaní východiskových textov (variantných spracovaní jednej rozprávky) vznikol tzv.

kompilačno-štylizačnou metódou (upravenie rozprávačských nedôsledností, odbočiek,

odstránenie nadbytočných knižných nánosov, cudzorodých prvkov) nový text – invariant

rozprávky (ideálna podoba – model rozprávky) (Pácalová 2012, s. 491).

V roku 1870 Matica slovenská iniciuje vydávanie folkloristického Sborníka

slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier,

ktoré však bolo kvôli zatvoreniu Matice slovenskej predčasne ukončené.

Kompletné vydanie 90 rozprávok (vlastným nákladom) zabezpečil Pavol Dobšinský

v ôsmych zväzkoch, Prostonárodné slovenské povesti vychádzali v rokoch 1880 – 1883 a

vďaka autorským úpravám vytvárali model, prototyp slovenskej rozprávky, ktorej znaky sú:

idealizovaný ľudový hrdina obdarený pozitívnymi charakterovými vlastnosťami,

silou, rozumom, pri modelovaní postáv sa nepoužíva opis a charakteristika;

143

príbeh rozprávaný úsporne, bez odbočení a epizód, minimálne zásahy rozprávača

do deja (len v úvode a v závere), dôraz na úvodné a záverečné formuly, ustálenú

kompozíciu, triadické rozvíjanie deja;

zvýraznená metaforickosť;

jazyk, štýl hovorovej reči, nárečie (Kraus 1999, s. 136, Pacálová 2012, s. 564).

2.1.2 Autorské ponášky na ľudovú slovesnosť (rozprávky, povesti)

Slovenskí romantici venovali veľa času, energie, organizačného úsilia, aby získali,

zapísali, zbierali diela ľudovej slovesnosti, najmä ľudové rozprávky, no pôvodné autorské

texty inšpirované rozprávkou sú len málo zastúpené. V 40. rokoch 19. storočia vyšli len texty

Sama Bohdana Hroboňa Dcéra povesti (Orol tatránsky 1846), Bohuša Nosáka-Nezabudova

Laborec (Orol tatránsky 1846) a Štefana Marka Daxnera Statočný valach (Nitra 1846).

V prípade Statočného valacha Štefana Marka Daxnera ide o autorské

prerozprávania ľudovej anekdoticko-žartovnej prózy s využitím klasickej triadickej schémy

ľudovej rozprávky v scéne trojnásobného zvádzania statočného valacha dievčinou, kde sa

prelínajú prvky aktualizovaného ľudového rozprávania s preromantickou pastierskou idylou

(Noge 1969, s. 184). Autorská originalita sa tu neprejavila, Štefan Marko Daxner uprednostnil

vernosť postupom ľudovej prózy, o čom svedčí neskoršie uverejnenie Daxnerovho textu

v Prostonárodných slovenských povestiach.

Kým Daxnerov cieľ je zábavno-výchovný, cieľ Sama Bohdana Hroboňa je esteticko-

filozofický. Próza Sama Bohdana Hroboňa Dcéra povesti ako „pokus ideálnej povesťi

slovenskej“ používa postupy ľudovej rozprávky (v baladickej rovine: dievčina, ktorej blízki

sú mŕtvi, sa snaží o ich oživenie a vo fantastickej rovine: odklínanie zvierat, premáhanie

príšer) a ponad ne posúva rozprávanie do filozofických (mesianistických) polôh (premena na

anjela, vzlietnutie do neba, nájdenie cesty k večnému tajomstvu a vykúpeniu svetov) (Noge

1969, s. 185 – 187), v ktorých Hroboň vyslovuje svoje predstavy, vízie a vybočuje z rámca

ľudovej prózy aj zložitou abstraktno-filozofickou metaforickosťou. Samo Bohdan Hroboň

svoje mesianistické reflexie rámcoval folklórnymi postupmi (séria úloh – ako v rozprávke,

séria podmienok ako v balade) v zložito navrstvovanom príbehu malej siroty s veľkým

poslaním, ktorá hľadá a nájde pre seba a ďalších cestu k Bohu (Žemberová 2004, s. 87).

Samo Bohdan Hroboň aktualizoval folklórny materiál rovnako ako Bohuš Nosák-

Nezabudov, no kým Hroboň to robil v duchu mesianistických vízií zachytávajúcich vertikálu

bytia (hore – dole, medzi telom a duchom, svetlom a tmou), Nosák v duchu

národnoobrodeneckých ideálov. Látkovým východiskom Bohuša Nosáka-Nezabudova pre

144

prózu Laborec bola miestna rusínska povesť o vzniku mena rieky Laborec, ktorú prispôsobil,

aktualizoval (v reflexiách o národe, slovanstve, Rusínoch, Maďaroch), využil postupy ľudovej

povesti, ešte viac postupy ľudovej piesne a aj romantickej historickej prózy. Do sujetovej línie

povesti vstupujú lyrické opisy rusínskych krajov.

2.2 Historická próza

Historická próza nemá svoj prototyp v klasicistickej či preromantickej próze,

inšpiratívny sa pre romantikov stáva historizmus realizovaný v poézii, hlavne v Hollého

eposoch a v ľudovej historickej piesni, balade. Slovenskí romantici historické udalosti

zobrazujú najmä ako fiktívno-reálne, na jednej strane sa teda držia časopriestorových,

životopisných a ďalších faktografických reálií, no na druhej strane fabulujú komplikované,

tajomstvom opradené príbehy jednotlivých (zväčša tých nehistorických, fiktívnych) postáv.

Historická próza inklinuje buď k svojmu folklórnemu prototypu – k povesti alebo má

dokumentárny charakter, kde próza figuruje ako ilustrácia histórie, beletrizovaná kronika

(Samo Tomášik), prevláda v nej didakticko-faktografický moment, Jozef Miloslav Hurban

navyše ponúka cez postavu výraznú historicko-filozofickú ideu. Podstatný je výber udalosti,

osobnosti, podľa Cyrila Krausa (1999, s. 97) téma historickej prózy má byť:

nosná, teda sujetotvorná, plná problémovosti, s veľkým konfliktom, zreteľne

tvarovaným nepriateľom (Tatári, Turci, habsburské vojská), ktorá umožňuje

mnohoraké prejavy hrdinstva, odvahy;

aktuálna, napriek faktu, že autori

spracúvajú historickú tematiku, cez ňu

obracajú svoju pozornosť na súčasnosť, minulé má byť (pred)obrazom súčasného.

V historickej próze má nezanedbateľnú rolu rozprávač, ktorý interpretuje historickú

udalosť z hľadiska ideológie 19. storočia, historickú udalosť aktualizuje a hľadá analógie so

súdobými pomermi.

Postavy v historickej romantickej próze sú reprezentantmi vyhranených

spoločenských skupín, ich konanie má byť motivované ich názorovou orientáciou a

psychickým ustrojením (Kraus 1999, s. 97), Cyril

Kraus ďalej tvrdí, že autori sa zameriavali na

vystihnutie dobovej atmosféry a zobrazenie psychickej

podoby postáv, menej na opis prostredia, reálií,

výzoru, s čím nemožno celkom súhlasiť.

Majú postavy v historickej

romantickej próze

prepracovanú psychiku?

„Historik je prorok obrátený späť.“

Friedrich Schlegel

145

Témy a postavy historickej romantickej prózy:

obdobie Veľkej Moravy (833 – začiatok 10. storočia):

Konštantín a Metod, Svätopluk (Jozef Miloslav Hurban Svadba krále

Velkomoravského, Svatoplukovci aneb pád říše velkomoravské, Jonáš Záborský

Svätoplukova zrada);

zánik Veľkej Moravy (Ján Kalinčiak Mládenec slovenský);

obdobie Uhorského kráľovstva:

tatársky vpád do Uhorska (1241 – 1242) (Samo Tomášik Hladomra, Viliam

Pauliny-Tóth Tatársky ples);

Matúš Čák Trenčiansky (asi 1260 – 1321) (Janko Matúška Zhoda liptovská,

Viliam Pauliny-Tóth Trenčiansky Matúš);

protiturecké boje po bitke na Kosovom poli (1389) (Ján Kalinčiak Serbianka);

panovanie Mateja Korvína (1458 – 1490) (Ján Kalinčiak Bozkovci, Milkov hrob)

a boje o uhorský trón po jeho smrti (Ján Kalinčiak Knieža liptovské);

protiturecké boje v Uhorsku (Ján Kalinčiak Púť lásky, Ján Francisci-Rimavský

Janko Podhradský);

protihabsburské povstania (1604 – 1711) (Ján Kalinčiak Bratova ruka, Svätý

duch, Samo Tomášik Vešelínov odboj, Malkotenti, Kuruci, Gustáv Reuss

Hraběnka Mária Betlen).

2.2.1 Historická poviedka

V žánrovej krajine slovenského romantizmu bol postupne historický spev vystriedaný

prozaickými žánrami, predovšetkým historickou poviedkou, istý čas (na prelome 30. a 40.

rokov 19. storočia) existovali oba žánre (historický spev aj historická poviedka) paralelne

vedľa seba, majú viaceré spoločné znaky, ale v ďalších sa odlišujú. Historická próza

predstavuje žánrový variant, ktorý sa v slovenskej literatúre objavuje v prvej polovici 19.

storočia a súvisí s nástupom romantizmu. Žáner historickej prózy sa vymedzil

prostredníctvom tradične chápaného príznaku historickosti ako výsledku vzdialenosti autora

od stvárňovanej skutočnosti.88

88

K definovaniu atribútu historickosti sa podrobne vyslovil v monografii Historický žáner v slovenskej próze

René Bílik (2008).

146

Tab. č. 5 Porovnanie historického spevu a historickej poviedky Zdroj: spracované podľa C. Krausa (1999, s. 95 – 97).

Žáner historickej poviedky v slovenskej romantickej próze dominuje (Kraus 1999, s.

95).89

Autori hľadajú a nachádzajú paralely medzi minulosťou a prítomnosťou. V zhode

s heglovským chápaním histórie sa vysvetľuje zmysel udalostí ako boj ideí. „Idea sa stala

určujúcim momentom diela.“ (Hvišč 1971, s. 251). Príbeh pôsobí vo sfére morálnej

(postava v udalosti ako ilustrácia eticky žiaduceho konania) a vlasteneckej (udalosť či postava

ako ilustrácia, nositeľ vlasteneckej myšlienky). Historická poviedka sa dobovo nazýva

povesť, napríklad historická próza Janka Matúšku Zhoda liptovská má podtitul Povesť spod

Tatier zo 14. storočia (Orol tatránski 1848).

Reprezentatívnymi autormi historickej poviedky sú:

Jozef Miloslav Hurban Svadba krále Velkomoravského, Svatoplukovci aneb pád

říše velkomoravské (Květy 1844);

Ján Kalinčiak:

89

Dominancia historickej poviedky v slovenskej romantickej próze nebola dlho tak jednoznačne artikulovaná

kvôli nejednotnému genologickému identifikovaniu textov. Pomerne dlho sa používalo žánrové označenie

historickej prózy ako novely či poviedky bez jednoznačne definovaných žánrových znakov. Problémové

žánrové vymedzenie poviedky a novely, prelínanie týchto pojmov a ich nejednoznačné použitie je v monografii

Jozefa Hvišča (1971), Zlatko Klátik vo svojej monografii Slovenský a slovanský romantizmus (1977) nevyčlenil

samostatnú kapitolu o poviedke, píše len o novele a románe. Prozaický žáner novely patrí k formálne

najvyhranenejším žánrom, ktorý charakterizuje stredný rozsah, úspornosť a pevne komponovaný, dramaticky

vystupňovaný dej, redukovaný počet postáv, ohraničený čas a vypointovaný príbeh (Mocná 2005, s. 417), pre

novelu sú charakteristické znaky, ktoré necharakterizujú všetky romantické historické prózy. Samotní romantici

pojmy poviedka, povesť a novela zamieňajú, neformulujú presnejšiu predstavu o rozdieloch medzi nimi (Čúzy

1986).

Historický spev Historická poviedka

tematika v lyrickom priestore tematika v epickom priestore

epickosť až v druhom pláne lyrickosť až v druhom pláne

epické v „službe“ lyrickej sebavýpovede lyrickými „prostriedkami“ zvýraznené závažné

udalosti a idey

menší priestor širší epický priestor

východiskom vlastná empíria básnika,

cez ňu o súdobom živote

východiskom empíria, ale rozprávanie

podriadené vyšším spoločenským, mravným

ideálom

„autorská interpretácia“ historických

udalostí

popri súčasných názoroch, preexponovanom

ideovom zreteli aj snaha o „historickú vernosť“,

pravdivosť pri rekonštrukcii historických

udalostí

nástupca hollovského historického eposu modelom je inonárodná romantická próza

147

historické prózy s výraznou ľúbostnou sujetovou líniou: Bozkovci (Nitra 1842),

Milkov hrob (Orol tatránski 1845), Bratova ruka (Orol tatránski 1846),

Mládenec slovenský (Orol tatránski 1847), Mních (Sokol 1864) a

odhistorizovaním – historická postava sa ocitá len na pozadí diania: Serbianka

(Slovenská čítanka 1864), Púť lásky (Orol tatránski 1846), Láska a pomsta

(Concordia 1860);

prózy viac reflektujúce historickú udalosť: Svätý duch (Orol tatránski 1847),

Knieža liptovské (Slovenské pohľady 1852), Orava (Orol 1870).

Historické poviedky Jozefa Miloslava Hurbana a Jána Kalinčiaka nie sú protikladmi,

predstavujú svojbytné autorské modifikácie toho istého historického žánru (Kraus 1999, s.

100). Obaja autori písali historické prózy, no vychádzali pritom z odlišných koncepcií.

Tematický rozdiel v ich prvých prózach (Jozef Miloslav Hurban – dejiny Veľkej Moravy, Ján

Kalinčiak – čas kráľa Mateja Korvína v Bozkovcoch) bol zároveň aj rozdielom ideovým a

politickým, Jozef Miloslav Hurban sa pokladá za zástancu česko-slovanskej koncepcie a Ján

Kalinčiak uhorskej koncepcie (Noge 1969, s. 117). Kým Jozef Miloslav Hurban komponuje

príbeh na princípe kontrastu, realizovanom napríklad v Olejkárovi na motivickej rovine:

motív lásky a pomsty, na rovine postáv: zlatník – Vít (v súkromnej línii príbehu), zlatník –

Matúš Čák Trenčiansky (v spoločenskej línii príbehu), Ján Kalinčiak viac ako s kontrastom

pracuje s tenziou,90

ktorá má tragické vyústenie.

Jozef Miloslav Hurban formuluje svoju koncepciu dejín ako spredmetňovanie

ducha v prírode, ako vyjavovanie ducha národa v jeho skutkoch (v textoch obraz

minulosti ako minulosti národnej), je rovnako ako Ľudovít Štúr zástancom historického

optimizmu a je presvedčený o kontinuitnej povahe dejinného pohybu, pričom

dominantným prejavom národného trvania je národný jazyk, ľudová slovesnosť a kultúrna

pamäť priestorovo lokalizovaná od Dunaja k Tatrám (topografické body = pamäťové body

ako symboly slávnej minulosti, symboly stability a aj prítomnosti, symboly večného trvania).

Hurban prostredníctvom mýtizácie kanonizuje legendy a konštruuje nacionálne symboly,

nositeľom príbehu sú centrálne postavy – symboly, Ján Kalinčiak viac problematizuje (Bílik

2008). K odlišnostiam medzi prózami sa vyjadril aj samotný Ján Kalinčiak, keď v liste

Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi napísal: „Rozdiel medzi Tvojimi a mojimi povesťami je ten,

90

Ján Kalinčiak pracuje aj s tenziou vznikajúcou na základe disproporčného správania postáv, ktorá vyústi do

komického, v historickej próze Svätý Duch v postave zemana „sebevoľného, kríkajúceho, šarapatiaceho, originálne

sa vystatujúceho a originálne z boja utekajúceho“ (Vlček 1923, s. 214), ale predovšetkým v próze zo súčasnosti, v

Reštavrácii.

148

že Ty všade máš akú-takú tendenciu národnú, ja som sa ale všade práve tomu vyhýbal.“

(Kalinčiak 2009b, s. 474).

Ján Kalinčiak komponuje príbeh na základe kontrapozície postáv (so sujetovou

funkciou hrdinu a škodcu) ako skúšku vernosti v podobe konfliktu medzi osobným

a skupinovým, tragickým ukončením príbehu vyjadruje skepsu voči možnosti dosiahnuť

spredmetnenie ducha v prírode, byť v súzvuku s prírodou (teda slobodný), skepsu voči

konštrukcii ľudskej identity predovšetkým ako identity kolektívnej (národnej) (Bílik 2008).

Historická

poviedka

Jozef Miloslav Hurban Ján Kalinčiak

Vzťah

k historickej

látke

oslavno-mýtický skepticko-ironický

voľnejšia práca s historickou látkou sústredenejší na historickú udalosť

historické reálie prispôsobované,

hodnotené s ohľadom na ideu

vlastenectva

historické reálie prispôsobované len

s ohľadom na estetickosť textu

romantický náhľad na minulosť stvárniť život taký, aký bol

Intencia ideologizovaná kanonizácia problematizovanie ideologickej sústavy

národnej kultúrnej pamäti

Vzťah k

romantizmu

konvenčnejšie chápanie

romantizmu ako obrazu

chorobných, neovládateľných vášní

základná koncepcia romantizmu (rozpor

medzi láskou a povinnosťou, prísahou

a osobným záujmom) narúšaná či

obohacovaná „realistickými“ prvkami

Konflikt realizovaný v rušnom deji realizovaný vo vnútornom rozpore

postáv, v strete osobného a

spoločenského

zameriava sa na to, čo konfliktu

predchádza alebo na jeho dôsledky

zameriava sa na samotný konflikt, na

motivácie

sústredený na hlavný konflikt udalosti na širšom priestore, z viacerých

strán

Postavy presne stanovený plán,

predvídateľné situácie a reakcie

minimálna predvídateľnosť

ostro vyhranené, „dobré“ a „zlé“,

odlíšené aj výzorom, aj explicitne

vyjadrenými rozprávačskými

sympatiami či antipatiami

pozitívne a negatívne typy menej

vyhranené, protivník má aj pozitívne

vlastnosti

viac znázornenie vzťahov medzi

konajúcimi postavami

viac vnútorné rozpoloženie

rétorickosť v dialógu inklinácia k hovorovému prejavu

149

Rozprávač vševediaci, komentujúci, demiurg,

hodnotiaci, suverénnejší

vševediaci, komentujúci, hodnotiaci, ale

skôr pozorovateľom

Lexika

Štylistika

nadsadená, „vysoká“ lexika expresívnosť

opis, kontrast a dramatickosť

situácií

koncentrovanejší a vyváženejší opis

hodnotiaci aspekt, bezprostredne

pôsobiť na súdobého čitateľa

hodnotiaci aspekt

Tab. č. 6 Komparácia historickej prózy J. M. Hurbana a J. Kalinčiaka Zdroj: spracované podľa C. Krausa (1999) a R. Bílika (2008).

Slovenská romantická próza sa realizuje v dvoch základných podobách:

extrovertná (publicistická) – Jozef Miloslav Hurban (súlad objektívneho

a subjektívneho, bez vnútorného rozpoltenia),

introvertná (sebavyjadrujúca) – Ján Kalinčiak (otázky, pochybnosti, konflikt

vnútorného a vonkajšieho).

Prozaik Jozef Miloslav Hurban uverejnil v roku 1842 v almanachu Nitra historickú

prózu Svadba krále velkomoravského, označenú ako „obrazy“, čím sa signalizuje istá

kompozičná uvoľnenosť prózy. V prológu autorský rozprávač s dištanciou od čias, udalostí, o

ktorých bude rozprávať, deklaruje, pre koho bude rozprávať a s akým zámerom. Rozprávač

zdôrazňuje odstup od opisovaných udalostí, nadobúda podobu hlasu oslovujúceho poslucháča

– svojho súčasníka. Zreteľná orientácia na adresáta a explicitná intencia rozprávania vedie k

didaktizmu. Každá z kapitol začína apostrofou, oslovením čitateľa alebo priznaným

rozprávačstvom. Incipit okrem adresnosti, apelatívnosti má aj funkciu časopriestorového

vymedzenia sujetu.

Historická próza Jozefa Miloslava Hurbana odráža stav poznania histórie v 19. storočí,

pričom treba rešpektovať i umeleckú legitímnosť premeny faktov v prospech dosiahnutia

zámerov textu. Okrem historických postáv Svätopluka, Bořivoja, Metoda sa v próze Hurbana

vyskytnú i postavy fiktívne: výsostne romantická postava rozorvaného, pomäteného zúfalca –

rytiera Rudolfa zmietaného vášňami, láskou k Adelaide a nenávisťou k Svätoplukovi

a postava Adelaidy, ktorá tragicky prežíva romantický rozpor medzi snom a skutočnosťou:

„Iba blažený sen nastúpil cestu v jej mysli, lebo skutočný život v jej žilách omráčila prudká

sila. No lekárska pomoc ju vytrhla z tejto blaženosti a ona si uvedomila svoje nešťastie,

prebrala sa do skutočného života. Lenže ďalej sa nedalo.“ (Hurban 1983, s. 160).

150

Historické postavy sa idealizujú, Svätopluk stelesňuje rytierske cnosti, rozprávač

zdôrazňuje jeho osvetovú a misijnú činnosť a opomína Svätoplukove mocenské záujmy.

Hurbanova narácia je chronotopovo presne situovaná, východiskovým priestorom je

Nitra, hrad v čase veľkomoravskom, konkrétne na začiatku vlády Svätopluka v roku 870.

Vzhľadom na historické reálie začína Hurban tam, kde skončil svoj epos Svatopluk Ján Hollý,

len krátko rekapituluje udalosti, ktoré predchádzali stavu, o ktorom chce hovoriť. To, čo bolo

predmetom Hollého eposu (väznenie Svätopluka, vojenská výprava proti Slavomírovi,

Svätoplukov prechod k Slovanom, porážka Nemcov a ustanovenie Svätopluka za kráľa), je

zhrnuté v Hurbanovej próze na jednej strane. Kým Hollý modeloval Svätopluka vierohodným

spôsobom ako postavu prispôsobujúcu sa konkrétnej situácii, Hurban koncipuje Svätopluka

ako idealizovaný symbol jednoty osobného a národného. Sujet Hurbanovej Svadby krále

velkomoravského začína typickou nočnou scenériou romantizmu plnou otázok, pochybností,

ktoré vyústia do oslobodzujúceho rozhodnutia Svätopluka a spolu s novým dňom prichádza aj

nádej na vyriešenie napätých vzťahov s Nemcami, lebo Svätopluk sa rozhodne oženiť

s nemeckou kňažnou Adelaidou, no kým rozhodnutie Svätopluka je vecou racionálneho

zhodnotenia situácie, láska Adeleidy je romanticky vášnivá.

Základným výstavbovým prvkom Hurbanovej prózy je kontrastný kompozičný

princíp, kým sujet prvej kapitoly sa odohráva v Nitre, sujet druhej kapitoly v Rezne, čím sa

vytvára opozícia slovenské – nemecké, naše – cudzie, nepriateľské. Hurbanova koncepcia

postáv je rovnako bipolárna (dobré = slovenské, zlé = západné), dualizmus predstavuje

základný kompozičný princíp próz. Relevanciu priestorového riešenia sujetu zvýrazňuje aj

Hurbanov personifikačný postup pri obraze riek, Dunaja a Rezna. Antonymnosť predstavuje

aj základný princíp modelovania postáv Svätopluka a Adelaidy, okrem opozície muž – žena,

povahových opozícií sa najdôležitejšou opozíciou pre rozprávača stáva stret slovenského a

nemeckého. Zdôrazňovanie národnej príslušnosti bez ohľadu na historickú skutočnosť91

má

v próze Jozefa Miloslava Hurbana výsostne aktualizačný význam, vychádza zo snahy

podporiť národné obrodenie a myšlienku slovensko-českej spolupráce.92

Na rozdiel od

opozície nemecko-slovenskej sa tvaruje koalícia slovensko-česká, ktorá má nielen politický

charakter, ale aj emocionálny, keďže Svätopluk prehodnotí svoje rozhodnutie o ženbe

91

V sujete prózy situovanej do sedemdesiatych rokoch 9. storočia v rozpore s historickými faktami vystupuje aj

Konštantín (Hurban 1983, s. 156), ktorý zomrel už v roku 869. 92

Ideu pevného spojenectva Slovákov a Čechov a z neho plynúcej sily stvárňuje aj ďalšia próza J. M. Hurbana

Svätoplukovci: „Lebky slovenské sú tvrdé ako tie skaly tatranské, musíme sa preto na ich srdcia obrátiť, tie sú

mäkšie! Ha-ha-ha! Rozumieš ma, Aribo? Odtrhnúť musíme slovenské srdcia od tých srdiečok českých, iba tak

im lebky roztrieskame.“ (Hurban 1983, s. 182).

151

s Nemkou Adelaidou a uchádza sa o ruku Bořivojovej sestry.93

Sprostredkovateľom

priateľstva, dohody medzi „slovenským kráľom“ Svätoplukom a českým kniežaťom

Bořivojom sa stáva Metod. Metod vstupuje do sujetu historickej prózy až v siedmej kapitole,

no ako dôverník Svätopluka v jeho prípravách sobáša so sestrou Bořivoja sa stáva aktívnou

postavou s pomerne veľkým priestorom, o čom svedčí i vloženie rozsiahlej Metodovej

homílie do príbehu. Postava Metoda napĺňa Hurbanovu koncepciu česko-slovenského

spojenia a rozprávač ho označuje ako „slovanského apoštola“ (Hurban 1983, s. 167). Metod

predstavuje v sujete prózy Svadba krále velkomoravského postavu mimoriadnej dôležitosti,

vážnosti, keďže on vytvára mosty medzi slovanskými národmi. Rozprávač Svadby krále

velkomoravského je naplno v službách Hurbanovej ideológie, anticipačne sa vyjadruje

o budúcej slovensko-českej spolupráci: „Presvedčíme sa, keď sa dostaneme na koniec, že

medzi kniežatami nebolo väčších a úprimnejších priateľov na tomto svete, ako bol Slovák

Svätopluk Veľký s Čechom Bořivojom Veľkým.“ (Hurban 1983, s. 163).

V romantizme sa historická látka stala objektom idealizácie. Kým historizujúca línia

príbehu má závažné funkcie, ľúbostnú líniu Hurbanov rozprávač pokladá za ústretový krok

voči čitateľovi. Záver textu odkazuje na schematizmus sentimentálnej literatúry,

v rozprávačskom obrátení sa na čitateľa je zrejmá irónia prítomná v spochybnení

zmysluplnosti rozprávkového záveru: „No a teraz by mi už neprichodilo nič iné, iba povedať,

že Svätopluk sa oženil a žil šťastne, a tak by som vzácneho čitateľa a milú čitateľku oslobodil

od ťažkého čítania.“ (Hurban 1983, s. 170). Paradoxne Hurban – bojovný spoločenský kritik

tvorí svoju prózu na harmonickom princípe. Hurbanov rozprávač neukončí svoju prózu

zavŕšením ľúbostného príbehu, ale informáciami o politickom riešení situácie v ríši a

v samotnom závere Svadby krále velkomoravského autorský rozprávač explicitne formuluje

národnobuditeľský odkaz do budúcnosti: „(...) a potomstvo nech sa učí v slávnych predkoch

a otcoch, čo už dávno spráchniveli, ctiť si a milovať aj seba samého.“ (Hurban 1983, s. 170).

Uplatniť národnobuditeľské idey v dejovo príťažlivom rúchu chce Jozef Miloslav

Hurban aj v próze Olejkár (Nitra 1846). Podľa Stanislava Šmatláka (2007) Hurbanova

najromantickejšia próza, Olejkár, využíva motívy typické pre tzv. anglický gotický román

(tajomstvo, skrývanú nenávisť, vášeň, pomstu, intrigy, zradu, odhalenie, víťazstvo

spravodlivosti, stroskotanie lásky). Napínavý príbeh vychádza v ústrety čitateľovi, a hoci

Hurban spracúva „povesť zo 14. storočia“, historizmus nie je natoľko podstatný (historizujúce

93

Udalosti späté s postavami Svätopluka a Adelaidou spracoval Juraj Fándly v populárno-náučnom spise

Compendiata Historiae gentis Slavae inak než Jozef Miloslav Hurban. Juraj Fándly v Compendiata historia

tvrdí, že Svätopluk si vzal v roku 876 Adelaidu za manželku (Fándly 1954, s. 364).

152

pasáže sa osamostatňujú v statických, reflexívnych kapitolách), historický fakt sa

ideologizuje, aktualizuje v konvenčnom príbehu pomsty a lásky s odhalením (Ľudmila a Vít

sú súrodenci). Hurban v Olejkárovi modeluje dobovo príznakové obrazy (napríklad incipit

v čase búrky) tak, ako vo svojej prvej próze Svadbe krále velkomoravského.

Jozef Miloslav Hurban označil Svadbu krále velkomoravského ako Obrazy ze století

devátého, pričom slovo obrazy naznačuje istú polytematickosť rozprávania a uvoľnenú

kompozičnú schému. Ján Kalinčiak genologicky signoval Bozkovcov ako „povídku

historickú z časů Matiašových“,94

slovom poviedka zvýraznil nenáhodnosť radenia

jednotlivých scén v príbehu, ich nadväznosť, epickú kohéznosť. Väčšinu svojich historických

próz v podnadpise pomenúva ako povesti, čím zvýrazňuje ich minulostný rozmer. Ján

Kalinčiak síce vychádza z historických faktov, no tie nie sú dominujúcim činiteľom

rozprávania, podriaďujú sa umeleckému plánu výpovede, teda Kalinčiak tvorí imaginárno-

sujetový typ prózy s minimálnym zastúpením opisu historického interiéru či exteriéru.

V prvých štyroch historických prózach Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka a Púť lásky

zvýrazňuje závažné dejové momenty gradáciou (Hvišč 1971, s. 249 – 266). Kým Hurban

modeluje postavy jednoduchým spôsobom, využívajúc lineárne vyjadrenia, často pátos

a afekt, Ján Kalinčiak sa usiluje o mnohoznačnosť, nelineárnosť modelovania postáv

i jednotlivých situácií bez sentimentality či prílišnej idealizácie (Součková 1999).

Ján Kalinčiak pokračuje v tvorbe historických próz aj v 50. rokoch 19. storočia, keď

vydal „historickú povesť“ Knieža liptovské (Slovenské pohľady 1852), v ktorej tvaruje postavy

zemanov s ironickým odstupom, prózu Láska a pomsta. Povesť z XV. stoletia (Concordia

1860) o náruživej láske a rovnako náruživej pomste a historickú poviedku Mních (Sokol 1864)

o rozpore medzi láskou a povinnosťou v príbehu vášne a osudu a napokon prózu Orava,

v ktorej sa odstup rozprávača od rozprávaného zväčšil, dej sa komentuje, vysvetľuje

z autorskej pozície.

Ďalší autori historickej poviedky v 40. rokoch 19. storočia:

Ján Francisci-Rimavský Janko Podhradský (Nitra 1844),

Samo Tomášik Hladomra (Orol tatránski 1846),

Janko Matúška Zhoda liptovská (Orol tatránski 1848).

Na rozdiel od Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Kalinčiaka a Sama Tomášika sa Janko

Matúška a Ján Francisci-Rimavský neetablovali ako prozaici. Autorov historickej prózy

94

Literárny vedec Jozef Hvišč pokladá Jána Kalinčiaka za tvorcu slovenskej historickej novely (1971, s. 246).

153

odlišuje spôsob práce s historickými faktami, miera ich zachovania či prispôsobovania, pohyb

na osi medzi fikčným a referenčným v príbehu.

Historickú prózu Janka Matúšku Zhoda liptovská. Povesť spod Tatier zo štrnásteho

storočia (Orol tatránski 1848) charakterizuje kontaktovosť (rozprávač v incipite kladie

adresátovi otázku, na ktorú si vzápätí aj odpovedá), adresnosť a aktuálnosť, časový odstup

rozprávača od rozprávaného, aby bola splnená podmienka epickosti – rozprávať o minulom,

hneď v úvode konkrétna časopriestorová lokalizácia – rok 1330 v dedine Turík pod Chočom.

Odvolávajúc sa na minulosť (Matúš Čák Trenčiansky) rozprávač anticipuje budúce: „Ukázal

im v budúcnosti slávu, ak sa budú spolu držať.“ (Matúška 1971, s. 189). V próze sa rozvíja

politická línia (roztržka medzi liptovskými a turčianskymi zemanmi a grófom Dončom

spriahnutým s Talianmi) a sentimentálna línia (láska Jutaya a Žofky, ktorej chce otec Žofky

zabrániť). V narácii sa explicitne pomenúva význam názvu prózy: „Jutay a Lehotský vytiahli

červené stužtičky a popriväzovali ich prítomným ako znak zhody.“ (Matúška 1971, s. 190).

Matúška konštruuje národný motív boja, keď slovenská nižšia šľachta povstane proti

prívržencom „cudzieho“ kráľa – Karola Róberta, impulz k povstaniu poskytuje sentimentálna

línia príbehu – vzťah hlavného hrdinu Jutaya a Žofky: „Keď bol (Jutay) ostatný raz v Turíku,

nadhodil sa ta na nešťastie mladý Donč. Žiaden ho nepoznal. Ja vo svojej šialenosti mala som

sa k nemu milo a Jutayovi to nebolo po vôli, i odišiel od nás, nerieknuc žiadnemu ani slova,

ešte v ten večer.“ (Matúška 1971, s. 202).

Matúška nevenuje pozornosť psychológii postáv, viac priestoru dostáva deskripcia ich

zovňajšku a rozprávanie o udalostiach, i skon hlavnej mužskej postavy zaznamenáva zvonku,

neemocionálne, kľúčový okamih príbehu nie je podaný presvedčivo:

Boli tam prítomní mnohí Liptáci, boli Jutayovi priatelia, možno, žeby boli prosili o

život jeho, ale sa báli rozpajedeného grófa. Petríkovi Turánskemu bolo úzko okolo srdca;

odvrátiac sa od ľudí, vošiel do ktorejsi chyže a ľutoval mladosti svojej dobrého priateľa.

Po chvíli priviazali Jutaya k stĺpu. Dvanásť najlepších strelcov zastalo si do radu;

natiahli kuše, strely pustili — a z Jutayovej hlavy nezostali len strapce.

Dosť sa Donč namáhal, aby Jutayových spoločníkov vyzvedel; vedel on dobre, že to

Jutay všetko s Javorom robiť nemohli. Ale darmo sa namáhal: verní Liptáci nikdy sa

nevyzradili. (Matúška 1971, s. 208).

154

Historická próza Sama Tomášika95

Samo Tomášik sa ako autor historických próz predstavil už v roku 1846, keď

publikoval v časopise Orol tatranský povesť Hladomru, v ktorej spracoval vpád Tatárov do

Uhorska 1241 – 1242, no ťažisko historickej prozaickej tvorby Sama Tomášika možno

situovať do 60. a 70. rokov 19. storočia. Samo Tomášik napísal beletrizované dejiny

Gemera,96

dejiny muránskeho hradu: Bašovci na muránskom zámku (Sokol 1864), Sečovci,

veľmoži gemerskí (Sokol 1865), Vešelínovo dobytie Muráňa (Národní kalendár Matice

slovenskej 1867), Odboj Vešelínov (Orol 1870) a povstania Imricha Tököliho a Františka

Rákociho II: Malkotenti (Orol 1873), Kuruci (Orol 1876).

Historická próza Sama Tomášika má dvojakú intenciu: jednak podať obraz minulosti

ako času utvárania národa a tiež beletrizovaním minulosti pretvárať prítomnosť. Zámerom

Tomášikovho textu je podporiť ideu jednoty Slovanov, vymedziť slovenské územie v

rámci Uhorska a budovať identitu Slovákov. So zámerom osloviť čo najviac čitateľov Samo

Tomášik zatraktívňuje dejepisný námet motívmi prevleku, masky, lásky a aj vsunutím

anekdotických príbehov,97

v próze Kuruci sa vyskytuje aj anekdota ilustrujúca neprehľadnú

situáciu v Uhorsku zmietanom politickými nepokojmi:

Z Levoče cestoval chudobný sedliačik do Popradu.

„Čos’ ty, labanec či kuruc?“ okríkla ho stráž pri Štvrtku.

„Nuž labanec, prosím pekne.“

„Tu máš za tvoje labanectvo!“ bili ho nemilosrdne kuruci.

Keď prišiel k Sobote, zastavila ho stráž:

„Čos’ ty?“

„Kuruc!“ zvolal silným hlasom biedny sedliačik.

A v tom okamžení mlátili labanci palicami jeho úbohý chrbát.

Sedliak krútil hlavou a poberal sa ďalej. Prišiel k Popradu.

95

Portrét Sama Tomášika pripravený v rámci cyklickej relácie Slovenského rozhlasu Autor na dnes dostupný

na: http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1250/91270 96

Záujem Sama Tomášika o dejiny, o historickú faktografiu dokladá historická práca Pamätnosti gemersko-

malohontské (1872). Autorom historických prác bol aj jeho brat, Ján Pavel Tomášek Pamäti jelšavské

a muránské (1829) či Jonáš Záborský (Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových).

Dejiny Gemera, muránskeho hradu a dramatické obdobie Vešelínovho sprisahania predstavujú látkové

východisko aj pre román Gustáva Reussa Hraběnka Mária Betlen, rozená Séči ze Rimavských Sečian, dějepisný

román (1856) a rovnakú tému spracoval Samo Chalupka v básni Muráň (1863) a Samuel Ormis v dvojdejstvovej

činohre Mária Séči (Slovenské pohľady 1914). 97

Anekdota – komicky pointovaná epická miniatúra, charakterizujúca určitú osobu, skupinu ľudí či dobovú

skutočnosť, plní zábavnú funkciu. Medzi výrazovými prostriedkami anekdoty dominuje otázka a odpoveď,

priama reč postáv, hyperbolizácia, gradácia (Mocná 2004, s. 18 – 19).

155

„Čo si ty, či kuruc a či labanec?“ okríkla ho stráž.

„Ani sa ma nepýtajte, len bite,“ riekol pokorne utrápený sedliačik a nastrčil im chrbát.

(Tomášik 1971, s. 467).

Situačná komika v historickej próze má len epizodický charakter, no práve v komicky

tvarovaných scénach bez povinnosti vychovávať, vzdelávať Tomášikov rozprávač vypovedá

presvedčivejšie o deformáciách doby. Do prózy sú okrem anekdot vložené aj piesne

(ľúbostné, vojenské, žartovné, kurucké), dejepisné state i lyrizujúce pastierske idyly,

monologické časti vyjadrujúce idey slovenskosti, vlastenectva a vízie budúcnosti, krátke

epické digresie, epizódy nesúvisiace s hlavnou dejovou líniou (príbeh pastiera s neposlušnou

kozou, výstupy cigána,98

obraz kuruckej svadby).

Beletrizovanie Sama Tomášika nie vždy zodpovedá dejinnej skutočnosti (v prípade J.

Wernhera, Márie Séčiovej, Františka Vešeléniho či Imricha Tököliho), preto by tvrdenie, že

pre Sama Tomášika boli prvoradé historické fakty (Noge 1969, s. 203), malo byť korigované,

lebo dôležitejšia bola aktualizačná, národnobuditeľská funkcia textu. V próze Kuruci sa

verbalizuje demokratizmus v návrhoch na zrušenie poddanstva, na reformu súdnictva či

vlastníckych práv, Tomášikova kritickosť mieri aj na konkrétne sociálne či profesné vrstvy:

na zemianstvo: „uhorský zeman, ktorý má svoje armales na psej koži, hoc by mal

akú randavú chalupu a sprosté bačkory na nohách, predsa si tak pyšne bude

vykračovať pred susedmi ako moriak medzi ostatným hydom“ (Tomášik 1971, s.

81);

na právnikov: „ako sa dá naťahovať právo sťa v garbiarových rukách koža“

(Tomášik 1971, s. 87);

na poddaný ľud: „On ti vo svojej hnilej lenivosti a chladnej nevšímavosti (...) so

založenými rukami bude pozerať na dejisko sveta ako teľa na nové vráta“ (Tomášik

1971, s. 141).

Príbeh sa uskutočňuje ako naratívny akt zacielený na Tomášikovho súčasníka, na

jednej strane sa epicky rekonštruujú minulé udalosti, ale na druhej strane sa raz apokryfnou

formou, inokedy bezprostrednejšie odkazuje na aktuálne témy 19. storočia, text má

jednoznačný národnobuditeľský zámer, čo však viedlo k čiernobielemu videniu postáv

založenému na ich národnej príslušnosti.

98

Príznačne je Tomášik najpresvedčivejší pri tvorbe ľudových postáv pastierov či cigánov, ktorým nepripisuje

povinnosť formulovať národné idey, ani hodnotiť dejinný vývin, ale ponecháva im prirodzenú, jednoduchú reč

a istú bezprostrednosť v slovných reakciách a v konaní.

156

Intenciou textu je uchovávať minulé, oživovať (národnú) pamäť, čo v Malkotentoch

nadobudlo podobu výzvy, inštrukcie percipientovi: „beda potomstvu, ktoré si deje

a výdobytky predkov svojich oceniť a chrániť nezná!“ (Tomášik 1971, s. 412).

Prózy Sama Tomášika sa vyznačujú naračnou jasnosťou, zrejmosťou, priestorovým

ukotvením (Tomášik si vyberá regionálne dominanty: Hron, Kráľovú hoľu, Kohút, hrad

Muráň, ale aj Šariš, Torysu), ale aj istou stereotypnosťou v kompozičných, štylistických

postupoch i vo voľbe iniciátorov sujetových zmien, ktoré majú vonkajší charakter (cesta,

útok, útek) bez hlbšej psychologickej motivácie. Prvé prózy Sama Tomášika (Hladomra

a Bašovci na muránskom zámku) poznačili pomerne násilné naračné predely, rozprávanie

o udalostiach postavami, nie ich stvárnenie, schematický dialóg. Ďalšie prózy negatívne

signuje snaha na malom naračnom priestore zachytiť dlhý časový úsek, veľké sociálne

rozpätie postáv, široký priestor, presná topografia je v narácii na úkor sujetovej dramatickosti.

Naopak živo, dynamicky spracúva Tomášik jednotlivé epizódy, komediálne scény i pastierske

obrazy, Tomášikovej narácii nemožno uprieť zaujatie pre národnú vec, romantický zápal

a úprimnú snahu prostredníctvom beletrizovania dejín pozdvihnúť hrdosť Slovákov na ich

pôvod a na kraj, ktorý obývajú.

Viliam Pauliny-Tóth v poviedkach formuloval svoje ideové presvedčenie a

aktualizoval historické témy (Kraus 1999, s. 177). Tematicky sú si blízke poviedky

Trenčiansky Matúš a Kráľova žena a poviedky Tatarsky plen a Kríž v Povislí, zvláštna tvarom

výpovede a voľbou prostredia je romantická poviedka vo forme listov priateľovi Kyčina

z exotického kaukazského prostredia. Poviedky Viliama Paulinyho-Tótha poznačil

ornamentálny štýl a konvečný romantický nepokoj.

Jonáš Záborský inklinoval ku klasicistickému chápaniu literatúry, v historických

prózach využíva sčasti vedecko-rétorický, sčasti kronikársko-rozprávačsky štýl (Čepan

1965b, s. 35), na rozdiel od ostatných autorov menej aktualizoval, rozprávač podáva príbeh

s kritickým odstupom v poviedkach Buld, Svätoplukova zrada a O siedmich vojvodoch

maďarských (Sokol 1866). Kým satirická poviedka O siedmich vojvodoch maďarských je

paródiou na tendenčnú maďarskú historiografiu, Svätoplukova zrada patrí k didaktizujúcej

próze, v sujete z dejín Veľkej Moravy v rokoch 869 – 871 sa cez postavu Metoda formulujú

i dôležité národné idey: „Nemcom ide o cirkevnú moc nad nami, Talianom o vaše privtelenie

k patriarchátu rímskemu. (...) Pod rímskym patriarchátom môžete byť národom, pod

nemeckou hierarchiou, ktorá kliesni cestu politickej nadvláde, len otrokmi.“ (Záborský

1989b, s. 18) a idey jazykovej rovnoprávnosti: „Vytriezviete i vy z vášho strešteného

preceňovania latiny, navrátite sa k prirodzenému nástroju živej vzdelanosti.“ (Záborský

157

1989b, s. 82). Jonáš Záborský na rozdiel od Jozefa Miloslava Hurbana bez idealizácie a

pátosu modeluje postavu Svätopluka (vypočítavosť, zradcovstvo). Sujet najrozsiahlejšieho

prozaického textu Jonáša Záborského Svätoplukovej zrady (Čepan In: Záborský 1989b, s.

411) kumuluje množstvo postáv a zrád, okolností, ktoré doviedli Svätopluka do nemeckého

väzenia, ale napokon ho zmierujúco uzatvára Metod požehnaním manželstva Velebíta

a Rozvity.

2.2.2 Historický román

Historický román je v slovenskom literárnom romantizme oveľa menej zastúpený ako

historická poviedka či novela, navyše býva nedokončený. K autorom historického románu

patria Gustáv Reuss, Ľudovít Kubáni, Samo Tomášik a Jozef Miloslav Hurban.

Gustáv Reuss napísal v 50. rokoch 19. storočia dva historické romány Hraběnka

Mária Betlen, rozená Séči ze Rimavských Sečian, dějepisný román a Matěj Bažo z Čoltova99

,

oba v staroslovenčine (v slovakizovanej češtine) sa vymykajú z rámca romantickej prózy.

Vychádzal z historických faktov, kompozične ucelené, vyvážené rozprávanie bolo len málo

aktualizované, vyhýbal sa moralizovaniu, pátosu a explicitným formuláciám vlasteneckých

ideí (Kraus 1999, s. 133).

Samo Tomášik svojou prózou Barón Trenck, vodca pandúrov reagoval na

mimoriadnu obľubu knižných spracovaní dobrodružného života baróna Trencka v 19. storočí

(medzi inými autormi sa trenckovskej téme venoval aj Móric Jókai). Tomášik zaznamenal

časť z rušného života „najväčšieho dobrodruha rakúskej ríše 18. storočia“ (začiatok

rozprávania Tomášik situoval do roku 1740 v Slavónii a koniec do roku 1743 v Alsasku)

Fraňa Trencka (1711 – 1749), vodcu pandúrov v službách Márie Terézie. Barón Trenck,

vodca pandúrov Sama Tomášika má parametre románu, čo sa týka voľby priestoru (Slavónia,

Rusko, Viedeň, Levoča, Bavorsko, Alsasko), fabulou (množstvo zápletiek, dobrodružstiev,

potýčok i bojov) i výnimočnosťou hlavného protagonistu, ktorý „pociťoval potrebu cestovať

a konať“, no nemá atribúty románového rozprávania, jednotlivé udalosti sa len

zaznamenávajú, bez rozlíšenia ich dôležitosti, bez snahy o estetické spracovanie sa vedľa seba

kladú jednotlivé hrôzyplné scény, hromadia sa obrazy vyhovujúce vkusu senzácie chtivého

čitateľa, próza volí postupy populárnej literatúry a zároveň Tomášik chce byť historicky

korektný a text presycuje faktografiou.

99

Rovnaké témy vo svojich historických prózach spracúval aj Samo Tomášik.

158

K autorom historického románu sa nedokončenou prózou Valgatha (Orol 1872) a

torzom v nemčine Die Hüttner zaradil Ľudovít Kubáni. Dej Valgathy, „historickej povesti

z dejov uhorských XV. stoletia“, sa viaže na udalosť z husitských čias, boje Jiskrových

bratríkov s Huňadym,100

pričom príbeh o minulosti je predovšetkým príbehom o človeku,

menej výrazná je vlastenecká idea – neformuluje sa explicitne, viac vyplýva zo

samotného rozprávania, z konania, hodnôt postáv. Kubániho rozprávač vstupuje do deja so

svojím komentárom (vo forme oslovenia čitateľa, dopovedania), no pre nedokončenosť textu

nemožno románový text z hľadiska estetických kvalít posúdiť.

Jozef Miloslav Hurban je autorom románovej historickej prózy Gottšalk (1861).

Látkova predloha z 11. storočia umožnila Hurbanovi voľnejšiu prácu s reáliami, kombinuje

postupy romantickej, sentimentálnej i dobrodružnej literatúry s expresívnejšími,

senzitívnejšími opismi než v kratších historických prózach, rieši morálne a filozofické otázky

(vzťah náboženstvo – národ), menej reaguje na dobové pomery a viac prietoru v narácii

dostáva teologická orientácia (Kraus 1999, s. 130), podobne – ako dôkaz vzrastajúceho

Hurbanovho teologizmu – hodnotí Hurbanovu prózu aj Viktor Kochol, naopak Andrej Mráz

kladie Gottšalk na najvyššie miesto v rámci epiky, Július Noge (1969) konštatuje

v Hurbanovej tvorbe posun od priameho zobrazenia vzorov slovenského (slovanského)

konania a myslenia k nepriamej analógii v románe Gottšalk, pričom ostáva prítomná ako

rekvizita/klišé sentimentálna línia (Jarmila – Jarbod).

V slovenskej literatúre nemal románový žáner dostatočnú tradíciu (s jedinou

výnimkou v podobe románu Jozefa Ignáca Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti) a ani

v romantizme nezaznamenal román výraznejšie výsledky (možno aj pre nedostatočné

vonkajšie podmienky na rozvoj) napriek pozitívnej teoretickej reflexii žánru Ľudovítom

Kubánim, ktorý mu predpovedal veľkú budúcnosť.

2.3 Próza zo súčasnosti

V slovenskom literárnom romantizme sa okrem dominantne zastúpenej historickej

prózy rozvíja aj próza, ktorá nereflektuje minulosť, ale viac či menej referečným spôsobom

odkazuje na súčasnosť romantikov a nadobúda rozmanité žánrové podoby (sentimentálna

poviedka, satirická próza, didaktická poviedka). Próza zo súčasnosti čerpá hlavne

z malomestského, meštiackeho prostredia, modeluje jednoznačne určené postavy, zlo

100

Boje Jána Jiskru s Huňadym v 15. storočí na Slovensku spracoval pred Ľudovítom Kubánim Samo Vozár

v básni z roku 1845 Od slávnej Prahy (Tábor 1870).

159

reprezentované renegátmi, intrigánmi, podvodníkmi je premožené dobrom, činorodým

vlastenectvom morálne silného jedinca, zasväteného vyšším ideálom (Kraus 1999, s. 174),

zvyčajne učiteľa či kňaza, okrem národno-výchovnej, publicistickej polohy má spoločenská

próza i polohy sentimentálne alebo komické, pričom komickosť je tiež spôsobom hodnotenia

nefunkčných javov v spoločnosti či medzi ľuďmi (ani komicky ladená výpoveď nerezignuje

na základné funkcie prózy v národnom obrodení, a teda popri zábavnej funkcii spĺňa aj

výchovnú funkciu).

V 40. rokoch 19. storočia v almanachu Nitra boli okrem historických poviedok

zastúpené aj prózy zo súčasnosti od Jozefa Miloslava Hurbana, Výlet do Kocourkova od

Ladislava Paulinyho a humoreska Rázmocký kúpeľ od neznámeho autora (pseudonym

Habakuk Haraburdák). Prózy zo súčasnosti píše v 40. rokoch 19. storočia aj Karol A.

Modráni, ktorý nadväzuje na preromantickú prózu v sentimentálnej línii príbehu i v artikulácii

vlasteneckej, národnej ideológie, v próze Denník rámcovanie príbehu tvorí nájdenie denníka

mŕtveho priateľa, ktorý sa v jadre prózy cituje. Modráni v próze kladie vedľa seba

extrovertné, publicistické tendencie s introvertným, subjektívnym sebavyjadrením (Noge

1969, s. 291).

Výraznejšie zastúpenie próza zo súčasnosti dosiahne až v 60. rokoch 19. storočia, keď

mala hlavne národnouvedomovaciu a výchovnú funkciu – poukázať na rozpor medzi ideálom

(usporiadaná, morálna slovenská spoločnosť) a realitou. Autori sa nesústreďujú na veľké

témy, nachádzajú témy zväčša v súkromí, v každodennom živote, nie vo výnimočných

situáciách a zapôsobiť na čitateľa chcú sentimentálnosťou, expresívnosťou výrazu, pátosom i

„vovznesenou“ ornamentálnosťou (Kraus 1999, s. 181). Od 50. rokoch 19. storočia sa

spoločenskej próze pravidelnejšie venovali hlavne Mikuláš Štefan Ferienčík, Ľudovít

Kubáni, menej Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak, Gustáv Reuss, v 60. rokoch 19.

storočia sa k nim pridáva aj Viliam Pauliny-Tóth, Daniel Bachát.

Cyril Kraus (1999, s. 132) identifikoval tri odlišné prístupy k stvárneniu súčasnej

problematiky v próze slovenských romantikov:

z ideových pozícií (Jozef Miloslav Hurban),

v sentimentálnych polohách (Mikuláš Štefan Ferienčík),

oscilácia medzi „ideálnosťou a reálnosťou“ (Ľudovít Kubáni).

K najlepším prózam zo súčasnosti patrí dielo Jána Kalinčiaka Reštavrácia (Lipa

1860), v ktorej sa „romantické rekvizity“ vyskytujú len zriedkavo, volebné kortešačky

stvárňuje Kalinčiak v komických polohách. Zlatko Klátik tvrdí, že paródiou sa Reštavrácia

160

vzťahuje na ostatné (historické) prózy samotného Jána Kalinčiaka,101

motívy cesty, boja,

súdu, tajomstva, prestrojenia a zajatia v historických prózach mali vážne dôvody a vážne

následky v tragicky ukončenom príbehu, v Reštavrácii závažnosť motívu boja devalvuje jeho

ohraničenosť na deň volieb (a jeho opakovanie v každých ďalších voľbách), kým zmluva a jej

porušenie má v historických prózach fatálne následky, v Reštavrácii ide o explóziou zmlúv

a dohôd s možnosťou ich viacnásobného porušenia (Matiáš Bešeňovský), čím sa závažnosť

konfliktu dvoch rodín (Bešeňovských a Potockých) znižuje a záverečné zmierenie je

predpokladateľné (Štefan Levický získa úrad aj ruku Anuľky Bešeňovskej) (Klátik 1977, s.

237 – 249). V Reštávracii sa Kalinčiak vyhol ideologizácii, rozprávanie má dynamickú

podobu, prehovory jeho postáv sú živé, okorenené ľudovou slovesnosťou, presvedčivá je aj

motivácia a psychológia postáv.

Jozef Miloslav Hurban sa v prózach zo súčasnosti zameriaval na adresáta, priamo

v texte ho oslovoval, obracal sa naňho, príbeh ilustruje Hurbanove idey, dôraz na ideovú

rovinu znamená, že prózy Jozefa Miloslava Hurbana sú akousi „beletrizovanou publicistikou“

(Kraus 1999, s. 103). Hurban svoje prózy zo súčasnosti žánrovo, často ironicky označoval

(Prítomnosť a obrazy zo života slovenského, Od Silvestra do Troch kráľov – noveletka) a

vznikal nesúlad medzi autorovým žánrovým pomenovaním a textom, ktorý sa nedržal

genologických požiadaviek.

Hurbanov text Prítomnosť a obrazy zo života slovenského (Nitra 1844) označuje Július

Noge ako poviedku (1969, s. 164), ktorá sleduje ideové, národno-výchovné ciele viac než

estetické. Jozef Miloslav Hurban nadväzuje v Prítomnosti a obrazoch zo života slovenského

na sentimentálno-preromantickú líniu v slovenskej próze, minimalizuje dej a potencionálny

konflikt zneutralizuje rozhodnutie Vladimíra a Márie obetovať lásku vyšším cieľom, najväčší

priestor v rozprávaní dostáva úvaha, v replikách patetizmus a komplikovaná syntax.

Jozef Miloslav Hurban je autorom prózy Slovenskí žiaci (Nitra 1853), ktorej látkovým

východiskom sa stali udalosti rokov 1848/49, vlastnú empíriu Hurban transformoval do

postavy rozprávača a hlavnej postavy prózy, do Karola Javorského. Žánrové určenie prózy je

komplikované, Ján Béder píše dokonca o „skladbe románového charakteru“ (1956), Cyril

Kraus o poviedke (1999, s. 129), samotný Hurban označil prózu ako „obrázky zo života“, čím

naznačil dejovú uvoľnenosť, výstavbu príbehu ako mozaiky (Noge 1969). Podľa Šmatláka

(2007) najrozsiahlejšiu Hurbanovu prózu zo súčasnosti najviac poznačilo priamočiare

schematické uplatnenie politicky utilitaristickej interpretácie skutočnosti, kým

101

René Bílik (In: Kalinčiak 2009b) však nesúhlasí s tým, žeby Reštavrácia parodovala postupy, ktoré Kalinčiak

využil v historických prózach.

161

v predrevolučnej tvorbe skôr dominovali ľúbostné intrigy, tu sa stávajú druhoradými (no

v snahe vyhovieť čitateľskej konvencii ostáva v príbehu prítomná sentimentálna schéma a

zakončenie prózy svadbou) a hybnú silu sujetu tvoria politické udalosti (často až v rovine

dokumentárneho svedectva) a ich reflexia prostredníctvom slovenských mládencov

uvažujúcich o národných veciach.

Ľudovít Kubáni vo svojom rukopisnom zábavníku Hodiny zábavy (1855) publikoval

svoje poviedky nazývané „humo-smutnoresky“, poviedky neskôr vyšli aj tlačou: Blíženci

(rukopis 1855), Hlad a láska (Lipa 1860), Mendík (Sokol 1860), Pseudo-Zámojský (Sokol

1861), Čierne a biele šaty (Černokňažník 1861), Emigranti (Tábor 1870), Suplikant (Orol

1873). Kubániho rozprávač si udržiava odstup od rozprávaného, síce komentuje deje, ale

zriedkavejšie než v tvorbe iných romantikov sú reflexie. Referenčným rozprávaním zachytáva

rozmanité typy ľudí, diferencované vonkajšími i vnútornými znakmi, s jazykom blízkym

hovorovej reči vystihuje psychiku postáv, napríklad v poviedke Mendík využíva na

charakterizovanie postavy mäsiara Volovca exkluzívne ratkovské nárečie (Ružička 1963).

Kubáni konflikt vo svojich poviedkach stavia na priblížení „romantizmu a chlebárstva“, na

komických disproporciách, s využitím grotesknej modality (hyperbolizácia), naznačená

existenčná a názorová rozdvojenosť, rozpor idealista – chlebár, Ružan – Stano sa mení po

konfrontácii s inverziou hodnôt (Kendra 2013).

Viaceré Kubániho poviedky majú referenčný charakter a autobiografický základ (Hlad

a láska, Čierne a biele šaty, Emigranti, Suplikant).

V poviedke Hlad a láska pod tlakom primárnej

telesnej potreby (hlad) Kubáni relativizuje,

depatetizuje ľúbostný cit, ale prehodnocuje aj ďalšie

typické romantické scény, ktoré v jeho

poviedkach vyznievajú tragikomicky: v typicky romantickej scéne búrky Stupnický

konštatuje „v okamžení som zmokol ako syseľ“ (In: Kruláková 2012).

Gustáv Reuss napísal súbor čŕt v češtine Obraz občanského života na Zdychavě, leta

1855 a 1856, dokumentujúce život gemerskej dediny, s krátkym folkloristickým opisom

zovňajšku dedinčana a s vloženým povesťovým rozprávaním o vzniku Zdychavy. Dobovú

atmosféru zachytil prostredníctvom reálií salaša, gazdovstva, dediny a jednotlivé

mikropríbehy sú vystavané zvyčajne na jednej (dramatickej či žartovnej) udalosti, Reuss

funkčne využíva dialóg, repliky striedané v rýchlom slede dynamizujú, dramatizujú

rozprávanie aj vďaka prostej reči postáv, adekvátnej ich role, postaveniu.

Literárna hádanka

Kto je kto v próze Hlad a láska?

osnovník Stanislav Stupnický

merník Ružan

teológ Daniel Korunka

162

Mikuláš Štefan Ferienčík uverejnil poviedku zo súčasnosti Slovenskí

ochotníci s podtitulom „povesť“ už v študentskej Holubici zaznamenávajúc entuziazmus

mládeže, prekážky i sklamania pri realizácii študentského ochotníckeho divadla (Hleba 1989,

s. 88). V 50. rokoch 19. storočia sa vrátil k udalostiam rokov 1848/49 v poviedke –

„noveletke“ Kráľovná plesu (Nitra 1853) v podobe rozhovorov bývalých dobrovoľníkov a

aj v poviedke Pri kozube, alebo mrzutosti starého dobrovoľníka (Nitra 1853), ktorej

depresívna atmosféra vyplývala z poznania zbytočnosti revolučných obetí. Neskôr publikoval

ďalšie prózy v časopise Sokol: Nešťastná rodina, Irma, Sirota a iné, v ktorých podáva obraz

spoločenského života na Slovensku. Leitmotív Ferienčíkových próz tvorí téza, že nepriazeň

pomerov bráni človekovi uskutočniť svoje plány (Kraus 1999, s. 131). Nevenuje sa

romantickým vášniam, ale pôsobí na čitateľa pokojným rozprávaním o pohnutom živote.

Mikuláš Štefan Ferienčík podáva iluzórny obraz slovenskej society (sentimentálnosť), pri

ktorom zotrval aj v rozsiahlejšej próze Jedľovský učiteľ (1862), na rozdiel od Ľudovíta

Kubániho, ktorý „ideálnosť“ vystavil zosmiešňujúcim situáciám, sentimentálnosť

Ferienčíkových poviedok stojí oproti tenzii medzi romantizujúcimi predstavami a prízemnou

(telesnou, existenčnou) skutočnosťou v poviedkach Ľudovíta Kubániho.

K plodným autorom spoločenskej prózy v 60. rokoch 19. storočia patril okrem

Mikuláša Štefana Ferienčíka publikujúceho poviedky so spoločensko-národnou ideou

predovšetkým na stránkach časopisu Sokol (a potom v 70. rokoch v časopise Orol) aj Viliam

Pauliny-Tóth, autor poviedok Trinásta pieseň, Škola a život, Slovenský pravopis, Drotári,

Náš človek, Slovák a Nemec, Dvaja Justhovci, ktoré napokon vydal v štvorzväzkovom výbere

z próz pod názvom Besiedky (1866 – 1870). Poviedky sa usiloval priblížiť hovorovej reči

ľudu, no nezbavil sa romantických manier, podobne ako ďalší predstavitelia sentimentálnej

romantickej prózy – Daniel Bachát (Miloslav Dumný) v poviedkach Umelec, Rojko, Básnik,

Presadený kvietok, Maliar, Kompan, Bohumil a i., či Gustáv Lojko (Hostivít Tisovský),

ktorého prózy z mestského prostredia (Dva večery, Siroty), s vlasteneckou tematikou

(Horáreň, Priateľa) a žánrové obrázky a črty (Básnik, Sestry) boli autentickejšie,

uzemnenejšie a menej moralizujúce než Bachátove patetické poviedky z mestského

prostredia. Vnútornú diferencovanosť prózy v 60. rokoch 19. storočia dokresľujú dobrodružné

prózy Štefana Križana-Žiranského (Milan a Milina, Strieňovskí národovci), Leopolda

Abaffyho (Tri hroby, Na rákosí), Pavla Križku (Krivoprísažník) (Kraus 1999, s. 183 – 185).

Z kontextu romantickej spoločenskej prózy sa vymyká tvorba Jonáša Záborského, v

ktorej bezprostrednejšie a kritickejšie reagoval na dobové pomery, zameriaval sa na negatívne

javy súčasnosti, vyhýbal sa romantickému pátosu, sentimentalizmu, ornamentalizmu. Satira

163

až sarkazmus v Záborského prózach vychádza z konfrontácie medzi ideálom a jeho

uskutočnením. Kritickosť, hyperbolizácia a satira charakterizuje poviedky Frdolína, Jurát,

Borzajovci, Chruňo a Mandragora (prvá časť Černokňažník 1864), Šofránkovci (väčšina próz

Rukopisy Jonáša záborského 1871). V rámci satirických próz Jonáša Záborského možno

identifikovať dva prístupy:

v prvom sa presadzuje téza, umelecká výpoveď je len jej ilustráciou, groteskne,

absurdne deformovaný objekt sa hodnotí priamo (sarkasticky tvorená charakterová

komika),

v druhom type je téza východiskom (Rakús 1988).

K prvému typu próz Jonáša Záborského patrí „fantastická rozprávka“ Chruňo

a Mandragora, ktorá obsahuje paródiu už v názve, oproti eufonicky znejúcim slovenským

menám Jonáš Záborský využíva pejoratívum, kakofonické meno, paródia (až diskvalifikácia)

sa týka aj žánrov (paródia ľúbostného sonetu v poviedke) i témy (láska cez telesnosť

a degradáciu) (Kruláková 2012).

Druhý okruh próz zo súčasnosti Jonáša Záborského tvoria tie, kde rozprávač

zameriava pozornosť na osudy pozitívneho hrdinu (často s autobiografickými črtami), ktorý

koná všetko v záujme povznesenia slovenského ľudu: Hlovík medzi vzbúreným ľudom,

Panslavistický farár (Tábor 1870), Dva dni v Chajave (1873).

„Novoveká povesť“ Dva dni v Chajave je formálne symetricky zložená:

Dva dni v Chujave Deň škaredý Deň pekný

Žáner beletria

(mimetizácia reálneho stavu)

traktát s beletristickými prvkami

(utopický stav)

Kompozícia lineárna reťazovitá lineárno-zvratná (racionálny, už

zrealizovaný plán)

Narácia auktoriálna102

priama reč postáv (Rozumovský,

Stupnický, Semenák) rámcovaná

autoriálnym rozprávačom

Prehovor postáv reč sedliakov (pejoratívna) reč osvetových vodcov

Tab. č. 7 Komparácia dvoch častí prózy Dva dni v Chujave Zdroj: Horváth 2001, s. 516 – 519.

102

Auktoriálne rozprávanie podľa F. K. Stanzela je rozprávaním založeným na vonkajšej perspektíve, teda na

netotožnosti roviny rozprávajúceho (v podobe rozprávača alebo bez identity) a roviny toho, o čom sa rozpráva

(Kubíček 2007). Auktoriálne rozprávanie s rozprávačom skrytým za príbehom (bez identity) bolo dlho (do čias

moderny) pokladané za najpresvedčivejší spôsob mimetizácie, avšak v slovenskej romantickej próze sa prevažne

uplatňovalo auktoriálne rozprávanie s rozprávačom vstupujúcim do rozprávania vlastným komentárom,

hodnotením.

164

Satirické texty sa objavujú v tvorbe slovenských romantikov už v čase ich štúdia, keď

píšu v Bratislave satirický časopis Buben a v Levoči v rukopisnom zábavníku Život Pavol

Dobšinský zapisuje Zlomky z najnovšieho slovníka satirického. V slovenskej romantickej

próze vznikajú viaceré prozaické varácie chalupkovskej satiry (Ladislav Pauliny, Jozef

Miloslav Hurban, Jonáš Záborský).

V satirickej próze od Branislava Podolinského (Ladislav Pauliny) Výlet do Kocúrkova

(Nitra 1842) sa odkazuje na Chalupkovo dielo názvom aj výsmešnými menami (Chudobic –

rechtor, Atilla Daryber – fiškáľ, Šilhavý – astronóm, Vodupil – krčmár), ktorého dielo

hodnotil Jaroslav Vlček ako prejav „podareného, našského, špecificky slovenského humoru, že

i pri svojich časových narážkach a neumeleckých výstrelkoch ešte dnes má dosť príťažlivosti.

Jeho groteskná komika v situácii i v povahopise je neodolateľná.“ (1923, s. 221).

Na satirické dielo Jána Chalupku nadviazal

aj Jozef Miloslav Hurban v próze Od Silvestra do

Troch kráľov (Nitra 1847). Hurbanove

Bruchoslavice sú príbuzné Kocúrkovu, ale Hurban

volí miernejší tón pri modelovaní „slovenského“

meštianstva, v karikatúre Ďorďu Šúplatu či vdovy

Hovorkovej. Hurbanova próza s výkladovými pasážami v dialógoch spisovateľa Milevského

s advokátom Brožekom, ktorí verbalizujú potrebu sociálneho génia pre povznesenie

slovenského národa, sa stáva ideovo-publicistickým textom, no zároveň Hurban Od Silvestra

do Troch kráľov označil ako „noveletku“, čo anticipuje nevážnu povahu rozprávania

a prítomnosť sentimentálnej línie v príbehu. Výsmešný tón sa nachádza už v úvode prózy,

ktorým sa ironizuje dobový čitateľský vkus i pozícia spisovateľa v literatúre: „A zato táto

prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj —

očúvajte — tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva:

samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú

noveletku na ukážku a na pochválenie.“ (Hurban 1983, s. 452).103

103

Sebareflexívnosť v prózach zo súčasnosti nie je ojedinelá. Vlastnú pozíciu spisovateľa až sarkasticky hodnotí

Jonáš Záborský v samom závere Faustiády:

Po smrti mi vystavia vďační Slováci až do oblakov siahajúci pomník z najtrvácejšieho ľadu. Aby nemali

aspoň o nápis starosti, nemuseli sa sháňať po básnikoch, zanechávam ja sám takýto.

Odpredku: „Záborského tlejú kleslé tuto kosti Jonáša; on žil a so slávou žiť bude večne Slovák.“

Odzadku: „Nedávejte svatého psům, aniž mecte perel svých před svině; aťby snád nepotlačily jich nohama

svýma, a obrátíce se, neroztrhaly vás.“ (Mat. 7, 6.)

Medzi pravý a ľavý bok rozdelí sa táto výpoveď: „Inde by snáď bol býval veliký muž, u nás bol len veliký

blázon.“

Pamätné pritom bude to, že čelo bude nestydate luhať, tylo ale a boky hovoriť pravdu. Svedčí takýto nápis

tomu, kto jedným okom sa smial, druhým plakal. (Záborský 1989a).

Od Silvestra do Troch kráľov podľa C. Krausa najviac spĺňa

parametre umeleckej prózy,

podľa J. Nogeho patrí

k publicistickým prózam.

165

Pri písaní próz zo súčasnosti má Hurban pred sebou adresáta, s ktorým

prostredníctvom rozprávača nadväzuje kontakt, ideovo chce naňho pôsobiť, príbehom

vysvetľuje postoj, názor. Prozaickým dielom chce zaúčinkovať na čitateľa, preto rozprávanie

prispôsobuje jeho vkusu, záujmom. Hurbanov text spĺňa tradičné funkcie romantickej prózy

zo súčasnosti: zábavnú, didakticko-moralistickú, ideovo-aktualizačnú i národno-výchovnú.

Osobitný typ satirickej prózy priniesol Jonáš Záborský. Kritickosť a satira104

vo

„fantastickej hrdinskej básni“ Faustiáda, uverejnenej prvýkrát v časopise Černokňažník 1864

pod názvom Hrdinské skutky Faustove, báseň dejeličná na smiech od J. Z., dospela až do

absurdných polôh. V ironizujúcich obrazoch Faustiády Jonáša Záborského sa nemohli

uplatniť ideály mimetizované v historických, hrdinských eposoch či spevoch, hoci práve na

ne sa príbeh putovania Fausta nebom, očistcom, Kocúrkovom, ale aj literatúrou a knihami

parodicky vzťahuje, heroikomický epos sa mení až na romantický žáner letiacich arabesiek

(mikropríbehov, anekdot) a z prozaickej Faustiády sa stáva text romantickej irónie (ako

korektúra romantickej korektúry klasicizmu) (Zajac 2005).

2.4 Krátka humoristická, satirická próza

Žáner krátkej humoristickej prózy mal v slovenskej literatúre už tradíciu, od čias knihy

Jozefa Ignáca Bajza Veselé učinki a rečení (1795) sa pestovali okrem veršovaných aj kratšie

prozaické formy, v ktorých často prevažovali znaky publicistického štýl (adresnosť,

aktuálnosť a vecnejšie, odpoetizované, odpatetizované vyjadrovanie) nad znakmi umeleckého

štýlu. Krátke formy humoristickej prózy bezprostredne reagovali na negatívne javy v podobe

satiry, irónie, paródie, situačnej komiky, karikatúry či hyperboly.

Publicistické a satirické prózy Jozefa Miloslava Hurbana Korytnické poháriky alebo

Veselé chvíle nezdravého človeka (Nitra 1847) boli autorom označené ako mozaika, slovom

mozaika odkazuje na hybridnosť tvarovú aj tematickú zbierky piatich príbehov viazaných na

Korytnické kúpele a ďalších deviatich kapitol s rôznorodými témami zo súčasnosti: vedľa

seba sa ocitá reakcia na topografický Opis Liptova od Miloslavy uverejnený v almanachu

Nitra, dialogizovaná scéna z domácnosti ako satira na slovenského filistra – konzervatívneho

malomeštiaka s plytkými životnými cieľmi, obmedzeným rozhľadom a spiatočníckymi

104

Jonáš Záborský v satire Faustiády nadväzuje na odkaz Jána Chalupku, explicitne odkazuje na Kocúrkovo:

Faust pokrútil pri spomenutí Kocúrkova povážlive hlavou. Lebo, hoci bol veľmi zbehlý v zemepise, predsa o

Kocúrkove nič nevedel.

„Ej, no,“ pomohol mu olejkár, „kdekoľvek bodnete na zemevide medzi Tisou a Moravou, všade utrafíte na

Kocúrkovo, túto smiešnu stránku Slovenska.“ (Záborský 1989a).

166

názormi, pamflet na Karla Havlíčka Borovského, anekdota o slávikovi a krkavcoch, kritická

noticka o nakladaní s financiami, fejtón105

z Bruchoslavíc, vložený mystifikačný list

redaktorovi Nitry i úvodné slovo k veršovanej satirickej skladbe, alegórii Divadlo duchov nad

Tatrami. Aktuálne témy, inklinácia k fejtónu zvýrazňujú publicistickosť Korytnických

pohárikov. Komickosť má v Hurbanovom prípade podobu irónie i sebairónie:

Vy mi musíte naraz teraz sľúbiť, že sa vám budem páčiť a že mi medzi vami narastú

vence slávy a cti. Lebo je to teraz veľmi nevďačná vec písať dač pre Slovákov. Hovorím teraz,

totiž pri terajších povodniach, nemociach, pálenkových moroch, hlade a smäde z jednej

strany, a pri Vavrových nemociach lenivosti, bachratosti a sadlovitosti, pochádzajúcich z

presýtenosti. Bo sa teraz nič nepáči! Keď si zasadne človek k zelenému stolíku a dá sa písať o

radostiach života, o tom, ako srdce láskou horí, keď sa osud proti nemu borí, o tom, ako je to

dobre pri pohároch si spievať, ako je to dobre z ľudu žiť a nič nerobiť, ako je to osožné pálené

páliť, z výpalkov hovädá, z výskočkov ľudí, zo smrti seba kŕmiť — nuž ti povstane mladá

chasa a tak ťa vyobšíva, že sa ti odnechce pera na večné veky vekov! (Hurban 1983, s. 409).

Inak koncipoval krátke satirické prózy Jonáš Záborský, vytváral cykly próz pre

časopis Černokňažník: Násmešné listy,106

Násmešné rozhovory, Násmešné telegramy (1861 –

1864). Jonáš Záborský tvoril satirické aforizmy,107

krátke, originálne, duchaplné výroky,

ktoré vychádzali z prekvapivého porovnania a prostredníctvom paradoxu, antitézy, hyperboly

odkrývali politické, spoločenské, ľudské deformácie. V zbierke siedmych Násmešných

telegramov reagoval na politickú situáciu v porevolučnom období viacerými politickými

aforizmami, ktoré majú zväčša sentečnú podobu (nepresahujú rozsah jednej, dvoch viet):

Z Pešti

Ochota k úradom sa udržuje. Mnoho takých, čo chcú dobre jesť a piť bez roboty.

105

S odstupom času sa však oslabuje intenzita fejtónov založených na dokumentárnosti, mnohé súvislosti sa

časom strácajú, a tak jeden z podstatných znakov žánru – aktuálnosť, je aj jeho slabinou. Fejtón ponúka

trvácnejšie hodnoty v prípade potlačenia faktografickosti a zvýraznenia umeleckosti. Fejtón sa komponuje ako

fiktívny dialóg, Hurban sa obracia na čitateľa v intenciách Nerudovho fejtónu – besedy. Ide tu o fejtón

emocionálny a vyvolávajúci emócie, ktorého účinným sugestívnym prostriedkom je deformovanie,

hyperbolizovanie empírie. 106

Forma listu bola využitá v rôznych žánrových variantoch: štylizované satirické listy (Jonáš Záborský

Násmešné listy), humoristické listy (Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Listy Štefana a Ďura Pinku),

humoristicko-publicistický list (Jozef Miloslav Hurban Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého

človeka), poviedka vo forme listov (Viliam Pauliny-Tóth Kyčina) a cestopisné listy s konkrétnym adresátom

(Jozef Miloslav Hurban Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách, Bohuš Nosák-

Nezabudov Spomienky potiskie a Listy z neznámej zeme k L.... ). 107

Aforizmus – krátky pointovaný prozaický text, často reagujúci na aktuálnu problematiku (Mocná 2005).

167

Z Pešti

So zvláštnym zákonodarným taktom podarilo sa snemu tak dať Nemaďarom dačo, aby

všetko zostalo Maďarom.

Z Pešti

Slováci síce pomerne málo majú zástupcov na sneme: ale tí aspoň náležite za nich

mlčia. (Záborský 2009).

Osem Záborského Násmešných listov, obsahovo variabilných, reflektuje spoločenskú

situáciu, stav osvety a kultúry na Slovensku, vlastnú pozíciu spisovateľa (v liste nazvanom

Účty o „Žehrách“ poslaných na predaj) i situáciu literatúry na Slovensku:

Tri listy jedného milovníka slovenskej literatúry

Priateľu najvzácnejší! Počujem, žes’ vydal knižku. To je pekné a chválitebné. Pošli aj

mne jeden výtlačok, bo i ja som milovník slovenskej literatúry.

Priateľu najslávnejší! Dielo Tvoje je výborné, môžeš sa hrdiť. Ďakujem Ti zaň

srdečne, peniaze však Ti neposielam, bo Ťa nechcem uraziť.

Priateľu ledajaký! Keď Ty taký, že sa nehanbíš za knižku peniaze vziať, tu Ti posielam

Tvoje čarbaniny naspäť. (Záborský 1989b, s. 266).

V Násmešných rozhovoroch Jonáša Záborského sú zastúpené predovšetkým politické,

aktualizačné dialógy (1. ukážka), všeplatné, nadčasové (2. ukážka), ale aj sebaironizačné

dialógy (3. ukážka):

Zastúpenie Slovákov na sneme

Nosek: Načo tým Slovákom zástupcovia na sneme?

Frčka: Aby vydali hodnoverné svedectvo, že Slovákov niet.

Čo je história

Učbár: Povedz mi, charissime, čo je história?

Žiak: Mala by byť sprítomnením minulosti, vlastne však je kumštom zakryť pravdu.

Slovenský spisovateľ v starobe

Hosť: Čo ráčite ešte písať?

J. Z. : Teraz už len ľutujem, že som dačo písal. (Záborský 1989b, s. 276).

168

Sarkazmus, cynizmus tvárou tvár k národnoobrodeneckým snahám, k viere v osvetu,

v silu slova, myšlienky prejavuje Jonáš Záborský konštantne, nielen v krátkych prózach, ale aj

v spoločenskej próze.

Krátke humoristické prózy publikoval aj Karol A. Modráni, napríklad rozšírenú

anekdotu Košík (1848). Kým ostatní romantici písali krátke humoristické prózy popri iných,

v ich tvorbe dominantnejšie zastúpených žánroch, Gustáv Kazimír Zechenter-

Laskomerský sa humoreskám venuje sústavne a predstavujú v jeho spisbe dominantný žáner.

Publikoval seriál humoresiek Listy Štefana a Ďura Pinku, v ktorom prostredníctvom dvoch

rozprávačov, kaprála Štefana a jeho otca richtára, reagoval na negatívne javy v politickom,

spoločenskom živote. Humoreska108

je krátka, zábavná poviedka, rozprávajúca komickú

príhodu (dobromyseľný humor, slovná komika v hovorovej reči) zo špecifického prostredia

(školské, malomestské, provinčné), protagonistom je obyčajný človek (často s menom

vyvolávajúcim komický efekt), ktorý sa ocitá v situácii konfrontujúcej jeho každodennosť

s čímsi neobvyklým, oproti predchádzajúcej strnulosti je postava konfrontovaná so životnou

zmenou založenou na nepríjemnej, nepredvídateľnej skúsenosti, čím sa odkrýva relatívnosť

kritérií správania a hodnotenia, záver humoresky tvorí zmierlivé riešenie konfliktnej situácie

bez explicitnej mravoučnosti a psychologických ambícií (Mocná 2005, s. 258). Výber

z humoristických a satirických próz Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský vyšiel pod

názvom Zozbierané žarty a rozmary (1877), obsahuje črty, humoresky, besednice i cestopisný

fejtón so spoločenskom tematikou malomesta a s autobiografickými témami z autorovej

mladosti a z jeho lekárskej praxe.

Krátke prózy v slovenskom romantizme majú humoristickú podobu (Gustáv

Kazimír Zechenter-Laskomerský), ironicko-publicistickú (Jozef Miloslav Hurban),

skepticko-satirickú (Jonáš Záborský) a realizujú vo viacerých žánrových podobách (fejtón,

humoreska, črta, satirický list).

2.5 Cestopis

Cestopisy patria k žánrom na pomedzí umeleckej a dokumentárnej literatúry:

dokumentárnosť znamená vysokú mieru informatívnosti textu a dôraz na

poznávaciu funkciu cestopisu (špecificky pre slovenský romantický cestopis

poznanie slovenského i slovanského sveta, ľudovej slovesnosti),

108

Humoresky majú aj veršovanú podobu, Jakub Grajchman napísal sedemnásť krátkych veršovaných

humoresiek, vystavaných na jednoduchej udalosti, ktorá ústi do pointy často zavinenej nevedomosťou postavy.

169

umeleckosť sa prejavuje v zachytení osobnej (často emotívnej) skúsenosti

cestujúceho, cestopisy sa vyznačujú vyššou mierou reflexívnosti, expresívnosti,

subjektívnosti pri popise vlastnej empírie.

Podrobnejšie sa cestopisnému žánru venoval v monografii Zlatko Klátik Vývin

slovenského cestopisu (1968) a konkrétne cestopisu v romantizme v antológii

zostavovateľ Rastislav Molda Cestopisné denníky štúrovcov (2014) a Michal Eliáš Púť po

otčine (1981) a Z cestovných denníkov štúrovcov (2010).

Autormi cestopisov v slovenskom romantizme sú Jozef Miloslav Hurban, Bohuš

Nosák-Nezabudov, Ľudovít Štúr, Samo Tomášik, Pavol Dobšinský, Gašpar Fejérpataky-

Belopotocký, Adam Hlovík, Samuel Ferienčík, Štefan Homola, Ján Tombor, Ján Kutlík,

Janko Buor, Štefan Horník, Karol Alexander Modráni, Jozef Karol Viktorin a Karol Jaroslav

Zorkóci. Cestopisy tvorili hlavne študenti, učitelia, kňazi, výnimkou je Štefan Horník,

remeselník, krajčír. Cestopisy slovenských romantikov sú rôznorodé, viaceré inklinujú

k pôvodnému zaradeniu žánru do vecnej literatúry s dominujúcou spravodajsko-

dokumentárnou povahou, no ďalšie majú umeleckejší charakter. Beletrizačné postupy pri

sprostredkúvaní faktografie využíval Jozef Miloslava Hurban, Pavol Dobšinský, Bohuš

Nosák-Nezabudov, zaznamenávanie skúseností sprevádzalo osobné zaujatie často

poznačené ideológiou (Ľudovít Štúr, Bohuš Nosák-Nezabudov, menej Jozef Miloslav

Hurban) či dobovými predsudkami (najmä voči židovskému obyvateľstvu v cestopisoch

Bohuša Nosáka-Nezabudova, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Kutlíka). Cestopisy

predstavovali záznamy dlhších (zahraničných) i kratších ciest, časté sú aj záznamy impresií

z výletov (Bohuš Nosák-Nezabudov Výlet na Oblík, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský

Priechod cez Čertovicu, Jozef Karol Viktorin topograficko-historický opis výletu z 20. 9.

1847 na hrad Buchlov s J. M. Hurbanom a S. Jurkovičom), na pomedzí medzi opisom miesta

a cestopisom sú aj príspevky Pavla Dobšinského do rukopisnej Holubice (1846/1847)

Železník a okolie a Túrová obetnica na Kráľovej holi.

V slovenskom romantizme prevažujú cestopisy po slovenských krajoch: Pavol

Dobšinský v cestopise Púť do otčine (Pamatník 1848) opísal cestu cez Liptov, Oravu, Turiec,

Považie až po Bratislavu, Ján Kutlík svoju cestu z Banátu cez Pešť, Štiavnicu, Bystricu,

Turiec, Oravu do Liptova v cestopise Cesta po Slovensku (Orol tatránski 1847), západnému

Slovensku venoval pozornosť Ľudovít Štúr Cesta po Považí (Ze Slovenska) (Květy 1840),

Jozef Miloslav Hurban Prechádzka po považskom svete (Nitra 1844), Bohuš Nosák-

Nezabudov Výlet do Modry (Orol tatránski 1846), Ján Buor Z cestovného denníka Janka

Buora (Národní zábavník 1846 – 1847), na pomedzí západného a stredného Slovenska Gustáv

170

Kazimír Zechenter-Laskomerský Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska (1878), strednému

Slovensku Samuel Ferenčík v cestopise Výlet z Gemera do Liptova (Orol tatránski 1846),

ktorý podáva informatívny, stručný zápis prechodu z Gemera cez Telgárt, Vernár na Liptov

a späť, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Priechod cez Čertovicu a Výlet do Tatier o

ceste z Martina do Tatier, oblasti východného Slovenska Bohuš Nosák-Nezabudov v

cestopise Spomienky potiskie (Orol tatránski 1846/1847) z cesty od Tatier až po Zemplín

a späť po gemerskom kraji a Adam Hlovík v Ceste na Oblík (Orol tatránski 1845), ktorý

v Slanských vrchoch hľadal stopy po pohanských Slovanoch. Ešte ďalej na východ monarchie

(od Užhorodu cez Mukačevo) smeroval Bohuš Nosák-Nezabudov, aby opísal rusínsky národ

v cestopise Listy z neznámej zeme k L... (Orol tatránski 1845/1846).

Zriedkavejšie sa vyskytujú zápisy mimoslovenských ciest, zaznamenávajú zväčša

slovanský svet v národnoobrodeneckom duchu: Ľudovít Štúr Cesta do Lužíc (vykonaná zjari

1839) (Časopis Českého musea 1839), ktorého cestopis sa stáva osudovou geografiou

slovanského národa, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký Cesta do Vídne a k bratům Moravanům

a Čechům (Nový a starý vlastenecký kalendár. Slovenský pozorník 1851) či Jozef Miloslav

Hurban Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách (1841) z cesty

podniknutej v roku 1839, pričom v Hurbanovom prípade ide podľa Cyrila Kraus (1999, s.

102) viac o umeleckú reportáž ako o cestopis. Južnoslovanské oblasti priblížili cestopisy

Gustáva Kazimíra Zechentra-Laskomerského Zlomky z denníka cestovatela po Horvátskej

(Orol tatránski 1846) a Cestovanie z Viedne do Chorvátskej r. 1846 (Národnie noviny 1870),

Štefana Homolu Srjemske vinobrački (Orol tatranskí 1846) a Jána Tomboru Ohlasy Slováka

zo Slavónie (Orol tatránski 1847). Viaceré cestopisy z mimoslovanských ciest napísal

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Zo Slovenska do Carihradu (Pešťbudínske

vedomosti 1864), Zo Slovenska do Ríma (Pešťbudínske vedomosti 1865), Zo Slovenska do

Itálie (Orol 1878) a aj Jozef Karol Viktorin Výlet do Mehádie a Bielohradu (Lipa 1860) a

Cestopisné zlomky. Výlet na more jadarské (Lipa 1864).

Cestopisy predstavujú synkretický druhový i štýlový útvar, dokonca sú pokladané za

palimsesty a montáž diskurzov: „cestovatelé v období romantizmu putují s knihami

a v knihách“ (Hrbata 2005, s. 83). Vo viacerých cestopisoch je kniha inšpirátorkou,

sprievodkyňou, na Kollárovu skladbu Slávy dcéra sa odvoláva v cestopise Ľudovít Štúr

(Cesta do Lužíc) i Adam Hlovík (Cesta na Oblík), Kollárova 257. znelka je mottom cestopisu

Jozefa Miloslava Hurbana Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách

a viacnásobne z nej Hurban cituje v cestopise Prechádzka po považskom svete, no odkazuje aj

na tvorbu Ľudovíta Štúra či Sama Chalupku.

171

Cestopis v romantizme je samostatným žánrom, nejde už o kombináciu cestopisu,

memoárov a kázne ako v predchádzajúcich obdobiach (Noge 1969, s. 108), no v rámci

cestopisu bývajú prítomné kratšie epické útvary ako poviedky, povesti, anekdoty, reflexie,

nápisy prepísané z brán hradov, ale aj z vývesných štítov krčiem, piesne – predovšetkým

slovenské a inojazyčné (rusínske, chorvátske) ľudové piesne, ale aj autorské piesne, listy

(listom začína cestopis Jozefa Miloslava Hurbana Cesta Slováka ku bratrům slovanským na

Moravě a v Čechách, v cestopise Prechádzka po považskom svete je vložený list Jána

Trokana, korešpondenčné cestopisy s konkrétnym adresátom písal Bohuš Nosák-Nezabudov,

Spomienky potiskie adresoval Jánovi Kadavému a Listy z neznámej zeme k L.... Ľudovítovi

Štúrovi). V slovenských romantických cestopisoch má zastúpenie lyrizačný postup (P.

Dobšinský), ľúbostná sentimentálna historka (J. Buor), životopisná črta (Š. Horník), miestna

povesť (K. A. Modráni) a aj ľúbostné, sociálne či detektívne poviedky (K. J. Zorkóci).

Cestopisy ponúkajú zaujímavý materiál aj z jazykového hľadiska, prvé cestopisy romantikov

boli napísané v češtine, neskôr v slovenčine, no obsahujú aj inojazyčné prepisy:

predovšetkým vložené slovanské texty – lužickosrbské (Ľudovít Štúr Cesta do

Lužíc), chorvátske (Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský Zlomki z ďenňíka

cestovaťela po Horvátskej) a ďalšie južnoslovanské texty (Štefan Homola Srjemske

vinobrački, Ján Tombor Ohlasy Slováka zo Slavónie);

latinské sentencie, nápisy (Samo Tomášik Návšteva Pomoria baltického, Gustáv

Kazimír Zechenter-Laskomerský Zlomki z ďenňíka cestovaťela po Horvátskej);

nemecké nápisy i repliky (Samo Tomášik Návšteva Pomoria baltického);

zápisy replík v rusínčine (Bohuš Nosák-Nezabudov Listy z neznámej zeme k L...)

i vo východoslovenských nárečiach (Adam Hlovík Cesta na Oblík, Bohuš Nosák-

Nezabudov Spomienky potiskie a Listy z neznámej zeme k L...).

Cestopisy vznikajú predovšetkým ako záznamy ciest realizovaných v 30. a 40.

rokoch 19. storočia, keď boli uskutočňované na podnet študentských spoločností zväčša

počas prázdninových mesiacov a časť z nich ostala nadlho len v rukopisných časopisoch

(Pavol Dobšinský Púť do otčine, Z cestovného denníka Janka Buora, Cestopis Štefana

Horníka, Opisy krajov slovenských od Karola Alexandra Modrániho a Karola Jaroslava

Zorkóciho). Ďalšie cestopisy boli uverejnené v Kuzmányho časopise Hronka, v českom

časopise Květy, v almanachu Nitra (1844) a v prílohe Slovenských národných novín, v Orlovi

tatranskom, v rokoch 1845 až 1848.

172

Cestopisy sa vďaka pasážam reprodukujúcim myšlienky, postoje a hodnoty autorov

stávajú prostriedkom šírenia ideológie národného obrodenia, často obsahujú apelatívne časti,

priame oslovenia čitateľov, výzvy k aktivite, k pozdvihnutiu slovenského/slovanského ducha.

Ideologické podložie cestopisov vyjadrujú prvé dve vety cestopisu Cesta do Lužíc (vykonaná

zjari 1839) Ľudovíta Štúra:

Prirodzená náklonnosť k národu svojmu, ktorá sa ma hneď s nadobudnutím

jasnejšieho seba a rodákov svojich povedomia zmocnila a zavčasu básňami nášho

neoceneného Kollára podnecovaná z roka na rok väčšmi a väčšmi v prsiach mojich sa

vzmáhala, viedla ma skoro ku všetkému tomu, čo sa mi zdalo byť potrebné k poznaniu národa

nášho vôbec v rozličných jeho kmeňoch, a zas k podnikaniu toho všetkého, čím nejakú, hoci aj

najchatrnejšiu službu domnieval som sa preukazovať pomaly okrievajúcej našej národnosti.

Dávno som túžil po návšteve Slovanstva, ktoré sa zachovalo ešte na severozápade zeme,

obývanej a vzdelávanej naším veľkým národom, a boli to najmä Lužice, ktoré ma k sebe

mocne vábili jednak preto, že ony ešte najviac zvyškov dávneho a kedysi tu široko sa

rozprestierajúceho Slovanstva zachovali, keď naproti tomu v iných krajinách, za dávna čisto

slovanských, aj najmenšie stopy prastarých obyvateľov vymizli; jednak tiež, že v nich práve v

našom veku to smutné divadlo, totiž hynutie slovanskej a násilné vtieranie sa cudzej

národnosti vidno a azda konečná opona nad mohutným kedysi Slovanstvom v krajinách za

Odrou a Labe sa spúšťa. (Štúr In: Modla 2014, s. 28).

V cestopisoch autori často oscilujú medzi empirickým záznamom cesty a reflexiou, sú

takí, ktorí tieto dve polohy udržali v rovnováhe (Jozef Miloslav Hurban), iní preferujú empíriu

pred reflexiou (Bohuš Nosák-Nezabudov), ďalší sa nechali uniesť vlastnými reflexiami

(Ľudovít Štúr). Ideologická rovina predstavuje nevyhnutnú súčasť cestopisov slovenských

romantikov, absentuje len v niekoľkých starších cestopisoch, príkladom môže byť zápis

turistickej vychádzky z 23. 9. 1835 Cesta na Kriváň Liptovský (Hronka 1837) od Gašpara

Fejérpatakyho-Belopotockého a cestopis Návšteva Pomoria baltického (Hronka 1837) od

Sama Tomášika, ktorý bez ideologizácie zaznamenal cestu severovýchodným Nemeckom

uskutočnenú po štúdiu v Berlíne na jar v roku 1835. Okrem ideologizácie sa autori nevyhli ani

idealizácii. Idealizácia je projektom slovenského literárneho romantizmu nasmerovaným do

budúcnosti národa, menej sa dotýka súčasnosti, deskripcia ľudu v cestopisoch nevynecháva

173

scény biedy, úpadku často spôsobeného alkoholizmom a nevzdelanosťou,109

s iróniou

a rozhorčením podávané napríklad v Ceste po Slovensku Jána Kutlíka.

V cestopisoch sa môže spracúvať materiál v podstate z dvoch hľadísk, jedno berie do

úvahy predovšetkým adresáta, pre druhé je podstatnejšie rozprávanie, ktoré reprezentuje

a zároveň (a to je podstatné) interpretuje fakty. Adresnosť bude explicitná tam, kde dominuje

tradičná funkcia cestopisu – poučiť čitateľa. Pozíciu rozprávača naopak upevňuje poetickosť

deskripcií, subjektívnosť pri popise reálií. V prípade cestopisu Prechádzka po považskom

svete sa pozorované prírodné scenérie pre Jozefa Miloslava Hurbana stávajú zdrojom

imaginatívnych obrazov, Hurban objavuje poetiku skál:

Prvé, čo človeka, prichádzajúceho zo Súľova, ohromí a k ľaku a úžasu skloní, je

ohromná, prírodou vystavená brána. Z oboch strán od severu a od juhu ležia skalnaté steny,

medzi ktoré ide užasnutý cestovateľ. Všetko hľadí naňho okom všemohúcnosti, všetko sa smeje

z jeho maličkosti, všetko mu visí nad hlavou, akoby mu hrozilo rozmliaždením, ak by sa

opovážil neuznávať túto neslýchanú a nevídanú silu, moc, slávu, hrôzu a velebnosť. (...)

Celé kráľovstvo týchto nesmiernych skál je ako jeden zakliaty vek so svojimi ľuďmi.

Nebadať tu nijaký život. Miestami len dáky kríčok a po skalách sem a tam mach — to je celá

vegetácia týchto ohromných balvanov. Hneď sa vežia hore obelisky, hneď vypínajú veže

skalnaté, hneď sú naváľané hory a vrchy skál, hneď spúšťajú z nesmiernej výšky rovné steny.

Medzitým zas tam vidieť postavy a sochy, tu zas potvory a akési hieroglyfy a múmie. Umĺknuť

tu musí duch, lebo čuje v týchto nemotách akýsi tajomný hlas, ktorý mu hovoriť zbraňuje. Len

obrazotvornosť tu svoje nite pradie a v pásma ukladá. Tejto žije celý tento svet zakliaty, ona

sa neľaká vstúpiť do tajností jeho, ale vyčituje, čo kde môže, a podobá sa dieťaťu, ktoré všetko

všade obzerá a so všetkým chce mať niečo spoločné. Aj ja som musel podľahnúť svojej

obrazotvornosti. (Hurban 1983, s. 322).

V romantizme sa cesta mení na púť, ak sa cieľom cestovania stanú posvätné miesta

ako Devín, Morava, Nitra, dokonca sa posvätným cieľom púte môže stať aj uznávaná

osobnosť, napríklad návšteva Jána Hollého v Maduniciach a neskôr na Dobrej Vode (Ľudovít

Štúr Cesta po Považí, Pavol Dobšinský Púť po otčine roku 1846). Cestopis Pavol Dobšinský

109

Neprítomnosť idealizácie slovenského ľudu sa netýka len cestopisov, Mikuláš Dohnány v reflexii Iskry

slovenské píše: „Nájdeš tam ľudí, ale nepoznáš, že sú ľudia. Potácajúci sa zboka nabok pôjdu po ceste. Zrak ich

temný, zatupený, k zemi sklonený, tvár vyschnutá a osmudená; z úst ich rozumné slovo nevyjde, ale blúznia do

sveta, drkocú, vykrikujú, hrešia, kľajú sa; až strach prejde človeka, keď si pomyslí, že sú to jeho blížni, bratia.“

(1968, s. 180).

174

Púť po otčine roku 1846 vedie po Slovensku: cez Gemer, Liptov, Oravu, Turiec, Žilinu,

Trenčín, Dobrú Vodu Jána Hollého, Bratislavu, Devín až po Nitru, a práve v časti Nitra sa

cesta stáva nielen púťou priestorom, ale aj púťou v čase, postava mládenca spomína na

veľkomoravskú dobu a spája nitriansky priestor s Metodovým účinkovaním:

Hej, synovia slovenskí! Znáte, čo je púť Mohamedána do Mekky? Viac je nám, čo si na

Svätopluka a Metoda spomíname, prvé putovanie do Nitry. Tamten kľakne na hrob, pomodlí

sa, prosí o milosť a raj proroka svojho, my si ale dumne zastaneme na otcovskej zemi, nad

svätým mestom Metodovým, radostnými i žiaľnymi pamiatkami ukojíme duše, maľujeme si

budúcnosť nad raj svetlejšiu, vidiac jej krásu i veľkosť, zaspievame dumy naše, i stane sa z

neba znamenie, pokľakneme na kolená v modlitbe vrúcnej, vďaky Bohu vzkriesiteľu

vylievajúc, vzchopíme sa, aby sme sa ukázali svetu i skutkom zvelebili seba, pozdvihli Nitru.

(Dobšinský 1981, s. 91).

Evokácia minulosti má opodstatnenie pre proces národného obrodenia, minulosť sa tu

(v nitrianskom priestore) dotýka s prítomnosťou a umožňuje projektovať veľkolepú národnú

budúcnosť.

V cestopisoch nadobúda prevahu buď poetika cestovania (Jozef Miloslav Hurban

Prechádzka po považskom svete) alebo próza cestovania (informácie o cene lístkov

v cestopise Cesta Gašpara Belopotockého (kedysi Fejérpatakyho) do Viedne a k bratom

Moravanom i Čechom). Poetika cestovania samozrejme neznamená úplný odklon od

publicistického zamerania cestopisu, od apelatívnej funkcie cestopisu v slovenskom

romantizme. V Hurbanovom cestopise Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě

a v Čechách sa stretá skutočné s vymysleným, imaginatívnym, naplno napríklad po vstupe do

jaskyne Býčia skala:

Keď sme tu boli dlhší čas, rozhľadeli sme sa natoľko, že sme mohli rozoznať tunajšie

predmety, a najmä nesmiernu výšavu — čiernu sťa ohromný komín a zdvíhajúcu sa do výšky

— ktorú žena, vystupujúca do najväčšej možnej výšky, osvetľovala rozžatou plápolajúcou

trieskou. Bolo to hrôzostrašné a zároveň zaujímavé divadlo. Vycivená, mrzko oblečená

obstarožná žena s nevkusne strapatými vlasmi driapala sa po skalách, sem a tam visiacich a

už-už hroziacich zrútením, do strmej výšiny a osvetľovala rozháňaním a šermovaním rozžatej,

plápolajúcej triesky svoju podobu i podobu vysokánskej jaskyne. Čierne skaly vyzerali z

bokov sťa čarodejné stráže a tajomná tma zaháňaná až do posledných výšav svetlom horiacej

175

Aký bol neskôr vzťah Hurbana

(i Štúra) k byronovskému

romantizmu?

triesky, podoba osvetlenej nevkusnej ženskej — to

všetko zliate do centra obrazotvornosti vtlačilo

poetický obraz do mojej duše. Bol to byronovsky

zostavený výtvor a výjav a priznávam, že lahodil

mojej náklonnosti. Nad hrôzostrašnú poéziu, teda vyššie, než sa mnohí domnievajú, vynáša

nás myseľ rozvlnená takýmto obrazom; rozjarená vidina vyludzuje z temných situácií

skutočného i vymysleného sveta nové výslnie duševného života, na ktorom sa rozohrieva živý

duch a slasťou opája smädná duša. (Hurban 1983, s. 61).

Jozef Miloslav Hurban je v cestopise častejšie rýdzo dokumentaristom, popisuje

a informuje, ale tiež prináša netradičný pohľad na otázky vlastenectva, vysokú autentickosť

výpovede. Kým v cestopise Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách sú

romantické scény menej zastúpené a prevládajú fakty a vecné informácie, v cestopise

Prechádzka po považskom svete sa pomer mení, romantický je celý cestopis, nad faktami

prevláda ideológia, interpretácia, fakt je impulzom k úvahe, prírodná scenéria sa

personifikuje, preniká duchom slovenským (Noge 1969, s. 164).

V cestopisoch romantikov prebieha úsilie o teritorializáciu slovenského živlu v rámci

Uhorska. Cestopisy v romantizme sú výrazom hľadania stôp slovenskosti v krajine i jej

ľuďoch, historickosti slovenského osídlenia a kontinuity, pretrvávania slovenského živlu

a tieto stopy môžu mať hmotnú povahu (mestá, pamätníky, ruiny hradov), ale aj nehmotnú

povahu (piesne, povesti). Cesta romantikov sa stáva poslaním, má svoju morálku, hlavný

dôvod, ústrednú ideu, hodnotu, motiváciu, povznášajúci princíp (Hrbata 2005, s. 101), nie je

osobným rozmarom, ale poslaním. Poslanie i povinnosť poznávať slovenský národ (slovanské

národy) sa formulovalo až v školskom prostredí a vedomie povinnosti voči spoločnosti, voči

národu poznačilo nielen cestopisy, ale aj temer celú slovenskú romantickú prózu (Noge 1969,

s. 109), berúc na zreteľ isté obmedzenia vyplývajúce z národno-obrodeneckej povinnosti

tvorili kvalitné cestopisy, presvedčivé v rozprávaní i opise Pavol Dobšinský a Jozef Miloslav

Hurban.