LITERÁRNYTÝ�DENNÍK

Časopis Spolku slovenských spisovateľov

201825 – 26

dvojčís

lo

e-mail: literarny.tyzdennik@gmail.com, www.literarny-tyzdennik.sk

Budúce číslo LT vyjde v stredu 22. augusta 2018.

Ročník XXXI, cena 1 €. Vyšlo 4. júla 2018

Pokračovanie na s. 2 èèè

GENERÁCIE ODCHÁDZAJÚCICH, ZÁSTUPY MIGRUJÚCICH

Slávnostná prezentácia nového literárneho zborníka začínajúcich autorov Múzy literárnej Oázy v Kysuckej knižnici v Čadci v rámci multimediálneho celonočného podujatia Svätojánska poetická noc. Na fotografii členovia literárneho klubu Oáza a kysucká hudobná skupina Blanch so speváčkou Biancou Mackovou. Bližšie čítajte na s. 14. Foto: Kysucká knižnica v Čadci

Z OBSAHUTéma: Rozvoj slovenského vidieka (Š. Cifra) s. 4 – 5

Festival európskeho divadla (T. Ursínyová) s. 6

Starý európsky národ(V. Mruškovič) s. 7

Postmoderný svet B. Kuľhavého (Ľ. Podušel) s. 8

Rozhovor s R. Hakalom(J. Maršálek) s. 9

LiteraTÚRA 2/2018(príloha Literárneho týždenníka pre slovenskú pôvodnú a prekladovú tvorbu) – vo vnútri čísla

SLOVenSKý POHĽAd

nA deJInyŠTeFAn CIFRA

Štvrťstoročie od vzniku samostat-nej Slovenskej republiky je, domnie-vam sa, dosť dlhý čas na to, aby sloven-skí historici sformulovali naše vlastné národné dejiny, ktoré by sa sprístupňo-vali širokej verejnosti, a najmä mladej generácii v rámci školského systému. Napriek tomu však syntetické sloven-ské dejiny – napísané z pohľadu Slová-kov, ich národného, politického, kultúr-neho, hospodárskeho či sociálneho vý-voja, vrátane pomenovania vý znamu slovenských osobností v dejinách štát-nych útvarov, ktoré sme spoluzakla-dali a ktorých sme boli aktívnou sú-časťou – žiaľ, dodnes nemáme. Pohľa-dy na našu minulosť ešte vždy vychá-dzajú z koncepcií dejín národov, kto-ré uplatňovali nad nami štátno-politic-kú prevahu. A tie nevnímajú naše špe-cifické historické záujmy a úsilia, náš národný pohyb. Je zaujímavé sledovať, ako pri príležitosti 100. výročia vzniku Česko-Slo venska súčasní českí histo-rici a české médiá čoraz väč šmi opúš-ťajú koncepciu česko-slovenských de-jín a prezentujú ich ako dejiny českej štátnosti. Pritom ich „transformácia“ histórie – spravidla zamlčiavaním – umenšuje vklad Slovákov do spoloč-ných česko-slovenských dejín. Stačí si pozrieť niektoré diskusné relácie his­torie.cs (ČT) pod vedením moderáto-ra Vladimíra Kučeru, ktorému chý-ba dostatočná erudovanosť v histo-rických otázkach, ako aj objektívnosť a nezaujatosť, a ktorého musia v jeho predpojatých otázkach zavše korigo-vať hostia relácie, najmä z radov his-torikov. Storočie pestovaný český mý-tus, že prvú ČSR založil Tomáš G. Ma-saryk s Edvardom Benešom, ktorých Slovák Milan Rastislav Štefánik „iba“ uviedol do parížskych politických sa-lónov, vyznieva dnes až neuveriteľne. Nie všetci českí historici však vníma-jú naše spoločné dejiny jednostranne. Napr. v prílohe Literánych novín 6/2018 v príspevku Pittsburská dohoda a Wa­shingtonská deklarácia český historik Jan Rychlík uvádza, že za situácie, keď z domáceho českého a slovenského pro-stredia nezaznievali „nijaké signály“ na podporu politického programu vzni-ku Česko-Slovenska, získanie „podpo­ry slovenských činiteľov bolo pre Ma­saryka od počiatku jednou z priorít“, a že sa musel opierať o české a sloven-ské organizácie a kolónie vo Francúz-sku, Rusku a najmä v USA, aby mo-hol pre vznik ČSR deklarovať „skutoč­ne masovú podporu českého a sloven­ského obyvateľstva“. Slovenskí kraja-nia v USA, reprezentovaní strešnou or-ganizáciou amerických Slovákov – Slo-venskou ligou v Amerike (SLA, zalo-žená v r. 1907), pritom hrali kľúčovú úlohu. Po vypuknutí vojny bola SLA ochotná akceptovať myšlienku spo-ločného česko-slovenského štátu, ako ďalej uvádza J. Rychlík, „jej predsta­va bola však úplne odlišná od koncep­cie T. G. Masaryka, resp. T. G. Ma­saryka, E. Beneša a M. R. Štefánika“. Prvým výsledkom uvedenej akceptá-cie bola spolupráca SLA s najsilnej-šou českou krajanskou organizáciou v USA – Českým národným združe-ním, s ktorým podpísala 22. 10. 1915 Clevelandskú dohodu. V nej sa dekla-ruje „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov“ a „úplná národná autonómia s vlast­ným snemom“ pre Slovákov. Aj keď SLA ustúpila v rokovaniach s T. G. Ma-sarykom, ktoré vyústili do Pittsburskej dohody z 30. 5. 1918, ešte vždy v nej zostalo, že Slovensko bude mať „svo­ju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“. Ako však vieme, ani túto dohodu T. G. Masaryk – aj keď ju osobne podpísal – nedodržal. Dodajme, že obe dohody boli napísané v sloven-čine a signované českou stranou a že Pittsburská dohoda uvádzala názov štátu so spojovníkom, ako „česko-slo-venský“. A tak reakcie Slovákov na ne bojom o autonómiu v ČSR boli priro-dzené. Aj keď J. Rychlík ospravedlňu-je postoj Masaryka – ktorý od začiatku presadzoval čechoslovakistickú kon-cepciu „jednotného československého národa“ – tým, že aj keď autonómiu

Pokračovanie na s. 11 èèè

30. VÝROČIE

dUŠAn MIKOLAJ

S o m j e d n ý m zo zakladateľov na-dácie Národný pa-mätník slovenské-ho vysťahovalec-tva (NPSV). Do ko-mornej zostavy akti-vistov som nastupo-

val s nádejou, že sa nám podarí podnie-tiť záujem verejných inštitúcií, občanov Slovenskej republiky i Slovákov žijúcich v zahraničí, aby sme vyvolali širší záu-jem o postavenie dôstojného architekto-nicko-sochárskeho monumentu v cen-tre hlavného mesta. Pamätník by pri-pomínal masové vysťahovalecké vlny z územia dnešného Slovenska, začína-júce sa 18. storočím a výdatne pokraču-júce i v novodobom tisícročí. Za potvr-denie zmyslu našich konkrétnych pod-netov považujem architektonickú štú-diu, ktorú sme roku 2014 prezentovali na pôde Národnej rady SR a ku ktorej sa v rozprave pozitívne vyslovili všetci zúčastnení domáci i zahraniční odbor-níci (môžete sa s ňou zoznámiť na por-táli http://www.vystahovalectvo.sk/me-dia/dokumenty/NNPSV _Namestie_vy-stahovalcov_prezentacia.pdf).

Čo na štúdii zaujalo? Príťažlivým ju spravilo už miesto, na ktorom by pamät-ník mohol stáť. Pre tisícky vysokoško-lákov i mnohých obyvateľov a návštev-níkov Bratislavy je známe predovšet-kým bezprostredným susedstvom s bu-dovou Filozofickej fakulty UK. Nachá-dza sa medzi Gondovou ulicou na jed-nej strane, nájazdom električiek na zre-konštruovaný Starý most oproti a ná-brežím Dunaja rámcovaným protipovod-ňovým múrom. Na Fajnorovom nábreží kúsok proti toku rieky je osobný prístav, do ktorého prichádzajú výletnými loďa-

mi mnohí zahraniční turisti. Cez mest-skú cestnú spojnicu zo Starého Mesta susedí spomínané územie so Šafáriko-vým námestím s významnou univerzit-nou budovou a malým parkom.

Celkom inakšie pôsobí priestor, do ktorého architekt zasadil štúdiu pa-mätníka. Je dlhodobo ignorantsky za-nedbávaný, dominuje v ňom ošumelé parkovisko pre osobné motorové vozid-lá, takže si už sám osebe zasluhuje sta-rostlivosť, dôstojnejšie a zmysluplnejšie využitie. Oprávnene sme sa preto náde-jali, že návrh na premenu, hodnú pome-novania Námestím vysťahovalcov, pod-poria poslanci mestského zastupiteľstva. Ak by návrh schválili, bol by to prvý krok na prebudovanie tohto priestoru na miesto príťažlivé pre domácich oby-vateľov i pre návštevníkov Bratislavy. Nachádza sa totiž neďaleko historické-ho jadra a podobne vzdialené od neho je novovybudovaná kultúrno-spoločensko--obchodná zóna Eurovey s novým Ná-rodným divadlom.

Aká bola predstava o Námestí vysťa-hovalectva našej nadácie? Som presved-čený, že nemá nič spoločné s potemki-novskou dedinou – naopak, ak by si ná-vrh spoločnosť osvojila, mohli by sme sa národne hrdo a sebaisto prihlásiť k eu-rópskym integračným tendenciám a zau-jať tak návštevníkov Slovenska zo všet-kých svetadielov. Upozornila by na to symbolická mapa Zeme, stvárňujúca všetky svetové kontinenty a oceány. Ich obrysy, zakotvené na dlažbe námestiaa na trávnatých plochách s krovinami a kvetmi, by ideovo spájali štyri archi-tektonické objekty a priestory. Kaviar-ne a služby s občerstvením umiestnené v teréne klesajúcom od Starého mosta, aby nenarúšali čistú kompozíciu priesto-

ru. Zelené časti s terasami a lavičkami na oddych a relaxáciu. Ústrednú kom-pozičnú súčasť návrhu tvorí prezentač-ný a elektronicky informačný pavilón emigrantov s pódiom na aktuálne vý-stavy, koncerty a iné kultúrno-spoločen-ské podujatia. Význam a funkciu objek-tu zvýrazňuje jeho moderné architekto-nické vyhotovenie. Symbolickým prv-kom by bol Múr vysťahovalcov – stena s menami a bustami významných ved-cov, vynálezcov, umelcov a iných tvori-vých osobností, ktoré opustili svoju vlasť a robili Slovensku dobré meno svojou prácou v zahraničí. Samotný monumen-tálny objekt pamätníka symbolizujúceho vysťahovalectvo, emigráciu aj migráciu by bol situovaný v nástupnom priestore od Šafárikovho námestia tak, aby špica jeho vertikály rešpektovala výšku budo-vy Filozofickej fakulty na Gondovej uli-ci, čím by sa stala príťažlivým orientač-ným bodom v tejto mestskej časti.

Žiaľ, tento návrh neprešiel ani na zá-kladnej úrovni, teda na úrovni mestské-ho zastupiteľstva. Nasledujúce obdobie nadácia NPSV hľadala v centre hlavné-ho mesta ďalšie voľné priestranstvá, kto-ré pokladá za vhodné na postavenie pa-mätníka. Iným – reálne voľnou plochou v centre Bratislavy – je priestor za no-vou budovou Slovenského národného divadla medzi Landererovou, Čuleno-vou a Olejkárskou ulicou. Mestské za-stupiteľstvo hlavného mesta SR Brati-slavy v júni 2015 súhlasilo s návrhom nadácie NPSV na umiestnenie pamät-níka na mieste provizórneho parkovis-ka, ktoré je v majetku štátu a má sa pre-meniť na verejný park.

Odvtedy uplynuli tri roky, a členo-via občianskeho združenia zostáva-jú v patovej situácii. Kto sleduje brati-

slavský staviteľský boom, azda uzná, že nie vlastnou vinou. Jednoducho sa po-dujali na náročnú, v prenesenom zmys-le slova priam sizyfovskú robotu – ako-by na vyhliadnutú plochu chceli dokotú-ľať štyriapoltonový mramorový monu-ment z tardošovského kameňolomu, kto-rý Slovenskej republike darovali sloven-skí krajania žijúci v Maďarsku. Ten si už od „magického“ roku dvetisíc hovie osa-dený v petržalskom Sade Janka Kráľa – ako symbolický základ vysnívaného so-chársko-architektonického objektu, za-sväteného historickej pamiatke všetkých doterajších vysťahovalcov, emigrantov, exulantov i migrantov.

Aj o tomto sa bude hovoriť v Národ-nej rade SR pri okrúhlom diskusnom sto-le s nosnou témou Slovenská migrácia a jej odraz v kontexte štátnej politiky Slo­venskej republiky. Bude to v „predvečer“ tohtoročného pamätného Dňa zahranič-ných Slovákov, ktorým je 5. júl a bol vy-hlásený pred štvrťstoročím, teda v pr-vom roku samostatnej štátnosti. Pod-net na stretnutie zainteresovaných vzi-šiel zo Združenia nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov, z nadácie Národný pamätník slovenského vysťahovalectva a združe-nia Migrácia SK, parlamentnú záštitu nad ním prevzala predsedníčka Výboru NR SR pre ľudské práva a menšiny An-na Verešová. Na tejto úrovni sa bude dis-kutovať už po tretí raz, a tak sa opráv-nene očakáva, že z odborného podujatia venovaného problematike vzťahov Slo-venskej republiky a slovenskej diaspó-ry vo svete vzíde aj verejné zhodnotenie prvej „päťročnice“ nadačných podnetov na vybudovanie Pamätníka slovenského

Strana 2LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PÍŠETE NÁM...

AKTUALITY

Petr žANTOVSKÝPOHľADNICA

Z PRAHYČeský pre-

zident Miloš Zeman dostal v m i n u l ýc h d ňoch Ce nu Únie českých spisovateľov za občiansku odvahu. Mal som tú česť na-

písať k tomuto oceneniu laudáciu, ktorá by vyjadrovala osobnosť oce-neného a dôvody, prečo cenu ude-lili práve jemu. Nazval som to Po­litická diagnóza M. Z.

Miloš Zeman je typický homo politicus. Osobnosť s veľmi silným občianskym pudom. Čo to zna-mená? Neobyčajne intenzívne sa zaujíma o stav spoločnosti, vníma kladné i záporné vývojové trendy a verí, že je jeho povinnosťou ak-tívne sa zúčastniť na procese pozi-tívneho ovplyvňovania vecí verej-ných. Vie, že zmyslom občianstva je spoluúčasť, participácia, preto je rýdzim demokratom, prívržen-com participatívnej, a nie elitár-skej spoločnosti. Ani v najvyšších funkciách nenadobudol dojem, že má oprávnenie rozhodovať o všet-kom autokraticky, monarchistic-ky, bez súhlasu väčšiny verejnos-ti – napokon, po dva razy ho väč-šinovým systémom zvolili v pria-mej voľbe – a tak to má zakódo-vané i vo svojom súčasnom man-dáte. Zeman prejavoval svoje ob-čianske postoje už za komunizmu – za kritiku ruskej invázie ho vylúči-li z KSČ, nesmel publikovať, a keď sa mu to po rokoch podarilo, vydal článok, ktorý podrobil komunistic-kú prax zdrvujúcej kritike – onen článok bol jedným z ideových pi-lierov novembra 1989.

Zeman neprestal byť politikom ani po odchode do ústrania v roku 2003, hoci ho v tom čase málokto bral vážne alebo vôbec na vedomie. Aj napriek tomu sa vo svojom „azy-le“ v Novom Veselí zaoberal politic-kými úvahami, aj preto stadiaľ ob-čas vystúpil s nejakou dobre mie-nenou radou na adresu momentálne vládnucich politikov. Najmä v ob-dobí, keď bol ešte členom ČSSD,smerovali jeho rady k vedeniu tej-to strany. Neviem, či to bolo prog-ramové, ale akoby sa tých desať rokov na Vysočine pripravoval na rolu hlavy štátu. Jednoznačne do nej vstúpil vybavený informá-ciami a rozsiahlym ideovým a ar-gumentačným aparátom, nepadol do nej ako tabula rasa – vidieť to z toho, že sa po celý čas od roku 2013 bráni úlohe ceremoniálneho prezidenta: je z neho aktívny pre-zident, chce uplatňovať mandát z priamej voľby v celej jeho šírke. Chce mať vplyv, nie moc. Moc je daná a rozdelená ústavou – a tá mu stanovuje kompetencie. Ústava ne-rátala s priamou voľbou, a preto sa kompetencie hlavy štátu nijako vý-znamne nelíšia od tých, ktoré mali jeho predchodcovia zvolení parla-mentnou cestou. Aj napriek tomu, prinajmenšom neformálne, je pre-zidentov mandát podstatne širší – zodpovedá sa priamo občanom, nie politickým stranám, a to mu po-skytuje možnosť byť výraznejšou postavou, hoci, prirodzene, v Čes-ku nemáme prezidentský systém ako vo Francúzsku alebo v USA.

Ak sa opýtame, čo priviedlo dvakrát v prezidentskej voľbe vo-ličov práve k Zemanovi, som pre-svedčený, že to bola ponúkaná de-mokratickosť. Zeman sa v kampani neoháňal tézami o „lepších a „hor-ších“ občanoch, hovoril k všet-kým bez rozdielu. Niektorých zís-kal, iných stratil, ale zostal ob-čianskym štátnikom, demokratom do špiku kostí. Preto ho aj väčši-na zvolila: stavila na zdravý demo-kratický inštinkt. A Miloš Zeman ich očakávania vo všeobecnosti na-pĺňa. Iba absurdita týchto dní, me-siacov a rokov robí tieto základ-né demokratické archetypy vzác-ne a z ich nositeľov zase držiteľov statočných postojov a vykonávate-ľov odvážnych činov.

Preklad: -pd-

Dokončenie zo s. 1 èèè

SLOVENSKÝ POHľAD

NA DEJINY

JA OdPAdneM – LeBO „neZdIeĽAM“!Tento titulok som prevzal z no-

vinového článku v súvislosti s na-sledujúcou vetou o zbere plasto-vého a kovového odpadu. Píše sa v nej: „Kovové obaly niekde zbie­rajú do samostatných červených nádob, alebo zdieľajú žltú nádo­bu spolu s plastmi.“ Aj tu sa zja-vuje slovo, ktoré pripomína jazy-kovú burinu.

„Zdieľanie“ doslova zaburini-lo slovenskú lexiku, likviduje iné dôležité slová, zahmlieva presnú komunikáciu, deformuje aj syn-

tax. Slovo zdieľať, pôvodne prebra-té zo slovného spojenia „hromad­ní sdělovací prostředky“, čiže hro-madné oznamovacie prostriedky (tlač, rozhlas, televízia), sa vzťahuje na komunikáciu prostredníctvom slo-va, tlače alebo obrazu, a nie na vecnú sféru, teda na veci v zmysle: deliť sa o auto, o kontajner, o chlieb, o byt, iz-bu atď... Takže veta o kovových oba-loch by mala znieť: Kovové odpady niekde zbierajú do samostatných čer­vených nádob alebo do žltých nádob spolu s plastmi. Slovo zdieľať sa tu

neprávom ocitlo z internetovej ko-munikácie, v internetovej komu-nikácii má významy pošli, odošli, oznám, napíš.

Aj pán primátor Bratislavy Ne-srovnal oznámil, že chodci aj cyk-listi budú na nábreží Dunaja zdieľať jeden chodník. Takže obe skupiny sa môžu tešiť: cyklisti na chodcov a chodci na cyklistov... Ich zrážky a kolízie budeme nazývať zdieľanie?

Nedávno ani náš cyklista Peter Sagan nesmútil za belgickým cyk-listom, ktorý zahynul na pretekoch Paríž – Rubeaux, iba „zdieľal smú-tok“ na Facebooku, čiže na e-Al-bume.

-jč-

POZnáMKy

Margita Ivaničková (stojaca vľavo), tajomníčka odbočky Spolku slovenských spisovateľov v Trenčíne, otvára besedu s Matúšom Kučerom a Jánom Čomajom. Vľavo (v popredí) Jana Poláková, členka výboru trenčianskej odbočky. Na fotografii vpravo Ján Čo-maj (vľavo) a Matúš Kučera počas besedy

KnIežA MATÚŠ V TRenČíne

Žiak provinciála piaristov Joze-fa Braneckého, renomovaný slovenský historik, spisovateľ, pedagóg, diplomat prof. MATÚŠ KUČERA prišiel 13. jú-na t. r. na dlhodobo pripravované stret-nutie s Trenčanmi aj v sprievode spiso-vateľa JÁNA ČOMAJA. Ten priniesol do Trenčína svoj najnovší titul, knihu Knieža Matúš – Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kučeru a výber z jeho štúdií a článkov, aby ju pod Matú-šovým hradom vypravili medzi čitate-ľov. Podujatie pripravila Verejná knižni-ca Michala Rešetku, Miestny odbor Ma-tice slovenskej a Krajská odbočka Spol-ku slovenských spisovateľov v Trenčíne.

V refektári Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého v Trenčíne, teda tam, kde prof. Kučera trávil svoje neľahké, ale i veselé študentské roky, ho s nadšením privítalo i niekoľko jeho bývalých spo-lužiakov, aby si oživili nielen spomienky na náročné gymnaziálne štúdium upro-stred minulého storočia; témou diskusie boli aj nemenej náročné okolnosti, v kto-rých sa vyvíjal slovenský národ a ťažko pochopiteľné zahraničné i domáce vek-tory, ktoré aj v súčasnosti smerujú Slo-vákov do pozície sebahanobenia, neúc-ty a popierania vlastnej identity.

Na margo historického kontextu tohto javu, nad ktorým krútia hlavami všetky okolité národy, prof. Kučera uviedol, že spoločenstvo, ktoré si vybudovalo silný a pevný štát, muselo vychovať aj silnú skupinu vzdelaných ľudí, ktorí obhajova-

li vlastné štátne záujmy. „Tam sme stra­tili sebavedomie, pretože sme sa dostali do historických situácií, kde sme tvori­li len misera plebs contribuens, čiže ten poplatný ľud, ktorý žil svoj uzavretý ži­vot vo svojich horách a kotlinách. A za­plať Pán Boh, že sme mali hory a kot­liny, tie nás zachránili tak, ako zachrá­nili Baskov v Španielsku.“ Dokladoval taktiež pomalé a postupné formovanie slovenskej inteligencie na univerzitách v Bologni, Padove, Viedni od 15. sto-ročia, ktorá sa hlásila k svojmu sloven-skému pôvodu. „Sme národné spoločen­stvo, ktoré sa vedelo bez akejkoľvek poli­tickej, kultúrnej, teritoriálnej autonómie udržať vo svojich historických sídlach,“ povedal Matúš Kučera na margo života-schopnosti a odolnosti slovenského náro-da, ktorý si vedel uchovať jazyk modlit-by i práce. Pretrpel od 12. – 13. storočia vpády Avarov, Turkov, nemeckého meš-tianstva, valaskej kolonizácie. „Za 150 rokov sme neprijali islam. Na Balkáne sa aj kňazi islamizovali, a my nemáme jediný doklad, že by sa islamizoval jediný Slovák,“ uviedol Matúš Kučera. Udržia-vanie vlastnej vnútornej kultúry označil za historický sebazáchovný zdroj našej národnej existencie. „Ale čo sa stalo te­raz!? Ján Čomaj má pravdu...“ Na mar-go národného masochizmu a vnucované-ho sebaponižovania Ján Čomaj povedal, že jedným z dôvodov môže byť aj zni-čujúce pôsobenie štátnej moci. „Je ne­vďačná, neslúži. Správa sa tak, ako ke­

by šlo o kariéru niekoľkých stovák ľudí, a nie o osudy národa... Nemáme dosť se­baúcty, sebadôvery a sebavedomia. A to považujem za optimálnu pôdu pre, pre­páčte za výraz, grázlov, ktorí to využíva­jú v prospech vlastných záujmov. Nie je to nič optimistické. Potrvá možno mno­ho desaťročí, kým sa z tohto marazmu vymaníme, ale vymaníme sa! Spôsobí to mladá inteligencia, ale len vtedy, ak bu­de schopná odolať programovému koz­mopolitnému tlaku... Hrdý sluha je nanič sluha. Sluha musí byť pokorný.“

Matúš Kučera aj Ján Čomaj napísali desiatky kníh. V Trenčíne sa stretli dve veľké osobnosti nášho národného živo-ta s vnímavými priaznivcami, ktorí za-tlieskali knihe Jána Čomaja o historiko-vi s priam renesančným vzdelanostným a vedeckým záberom a hrdým národným sebavedomím. Kniha vyšla i napriek to-mu, že jej vznik nepodporil štátny fond na to určený, ale Kučerov žiak z vlast-ných prostriedkov. Také slovenské...

Kniha je, našťastie, na svete a sú v nej naše národné dejiny zdokumento-vané a zdokladované tak vierohodne, až sa netreba čudovať, že jej vydanie pri-vlastňovateľom historických deformá-cií prekážalo. Skrátka, knihu treba čí-tať, pretože, ako vraví jej protagonista – bez sebapoznania niet sebauvedomenia.

(miv)

Foto: archív

nechcel, vraj ani nemal nijakú mož-nosť ju presadiť, ani keby ju chcel, le-bo Ústava rozhodovanie o štátopráv-nom usporiadaní nedávala preziden-tovi, ale parlamentu, ide o vari naj-objektívnejší český historický po hľad na východiskovú situáciu v čase pre-sadzovania vzniku Česko-Slovenska. Napriek tomu však z nášho, slovenské-ho pohľadu treba sformulovať, že prvá Česko-slovenská republika by v tých časoch nevznikla, nebyť nezameniteľ-ného vkladu Slovákov do jej uznania a vzniku. Nebyť M. R. Štefánika a je-ho vplyvu v politických kruhoch Do-hody, nebyť KLA, teda významnej, a to nielen politickej, ale aj finančnej podpory amerických Slovákov (vyše milióndolárová zbierka), ako aj akti-vít Pavla Mamateja, predsedu KLA, i ďalších vplyvných Slovákov, vráta-ne našich krajanov v Cárskom Rus-ku. A nebyť česko-slovenských légií – ako armády ešte neexistujúceho štátu, bojujúcej na strane Dohody –, ktoré by bez nezameniteľného osobného podie-lu M. R. Štefánika na ich vytvorení nikdy nevznikli, ako aj verejnej pod-pory domácej slovenskej inteligencie, ktorá sa 30. 10. 1918 zriadením suve-rénnej Slovenskej národnej rady pri-hlásila k spoločnej štátnosti – budú-cej ČSR, či nebyť významného povoj-nového diplomata Štefana Osuského, ktorý sa takisto významne angažoval v organizovaní légií a neskôr zastupo-val novovzniknutú republiku na pa-rížskej mierovej konferencii a podpí-sal Trianonskú mierovú zmluvu s Ma-ďarskom. Neznamená to, že by ČSR vznikla iba vďaka Slovákom, aktivity českých politikov, najmä T. G. Masa-ryka i ďalších boli rovnako význam-né, nemal by sa však na úkor prece-ňovania ich príspevku relativizovať či zamlčiavať nezameniteľný vklad Slovákov do jej uznania a vytvorenia.

To sú však už iné dejiny ako tra-dované a dodnes najmä médiami pestované mýty o T. G. Masaryko-vi, čo založil prvú ČSR – s E. Be-nešom, no bez zásadného príspevku či len s akousi pomocou Slovákov, ktorým v centristickej Ústave ČSR z 29. 11. 1920 už domáca politická reprezentácia pod ich vedením neve-dela ani prísť na meno, keďže v nej namiesto českého a slovenského ná-roda vygenerovali jednotný národ – „My, národ československý...“ (pre-ambula) a jazyk „československý“ či vyučovanie v „československej“ reči. A, samozrejme, zlikvidovali aj spo-jovník v názve štátu. Uplynulé štvrť-storočie existencie samostatnej Slo-venskej republiky však jednoznačne preukázalo, že slovenský národ nie-len existuje, ale že je životaschopný, čo dokladá aj úspešný príbeh jeho no-vodobej štátnosti. A to si – na rozdiel od nežičlivcov v našom domácom po-litickom prostredí – uvedomujú všet-ci relevantní českí politici, ktorí ako oficiálni zástupcovia Českej repub-liky udržiavajú od vzniku samostat-ných republík nadštadardné vzťahy so Slovenskou republikou, na báze vzájomného rešpektovania sa a kva-litatívne novej – rovnocennej – spo-lupráce, a to tak v bilaterálnych vzťa-hoch, ako aj v rámci zo skupenia V4 a v Európskej únii.

ŠTeFAn CIFRA

SLOVenSKé ŠKOLy nA JUHU SLOVenSKAProblematika nemôcť vzdelávať

deti v slovenskom jazyku na južnom Slovensku sa síce zjavila v niekto-rých médiách, ale pre verejnoprávne médiá (RTVS) to nie téma, ktorej by sa venovali čo i len okrajovo. Podľa mňa tento problém musí neodklad-ne riešiť vláda Slovenskej republiky, a to prostredníctvom najmä dvoch ministerstiev. Ministerstvo školstva musí ihneď zriadiť štátne základné školy v obciach, v ktorých miestne zastupiteľstvo nie je schopné ale-bo nie je ochotné, alebo jednodu-

cho nechce zriadiť školy s vyučova-cím jazykom slovenským, a minister-stvo financií musí zase zabezpečiť fi-nancovanie štátnych základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským.

Obecným samosprávam, ktoré nezriadia základné školy s vyučova-cím jazykom slovenským v obciach, kde o to žiadajú občania, treba krá-tiť príspevok zo štátneho rozpočtu, pretože si neplnia prenesené kompe-tencie zo štátu na obecnú samosprá-vu. Tieto prostriedky by sa presunuli na ministerstvo školstva účelovo via-

zané na financovanie štátnych zá-kladných škôl.

Občania požadujúci pre svoje de-ti základné školy s vyučujúcim ja-zykom slovenským sú predsa pla-titeľmi daní z príjmov, ktoré idú do rozpočtov miestnych a regio-nálnych samospráv. Je predsa ne-férové, aby napriek tomu, že platia dane, nedostali nielen požadované školské služby, ale aby ich deti boli diskriminované časovo neprimera-ne náročným dochádzaním do ško-ly, spojeným s ďalšími finančnými nákladmi a dopravnými rizikami.

AdRIán PAnáČeK

dIABOL nAMIeSTO AnJeLAPrečítal som si článok Valéra Miku-

lu Miroslav Válek cez zreničku diab­la (Angažovaný mesačník č. 6, 7. 6. 2018). Kritizuje v ňom dokumentárny film režiséra Patrika Lančariča o Vál-kovi. Prekvapil ma jedovatý tón člán-ku, Mikula v ňom dokazuje, ako sa Vá-lek básnik a (neskôr) minister (po jeho konverzii na komunizmus) stáva štvr-tinovým, polovičným či úplným diab-lom, prisluhovačom zla „reálneho so-cializmu“. Článok je písaný skôr žlčou ako atramentom. Mikula v jeho záve-re napokon povedal prečo: „Raz, ke­

dysi uprostred osemdesiatych rokov, mi Válek pri nahrávaní nejakej rozhla­sovej diskusie povedal: ,Zachovajte si svoju jedovatosť.‘ Dúfam teda, že jeho odkazu som zostal verný aj tentoraz.“

Neviem, prečo sa Mikula v tom článku riadi odkazom Válka „diabla“ z osemdesiatych rokov, a nie odkazmi Válka „smutného anjela“ z rokov skor-ších... Navyše, neviem, prečo má stá-le také obavy z ministra „diabla“, kto-rý je dávno mŕtvy, keď nám už štyri roky prezidentuje „dobrý anjel“. Otáz-kou zostáva, či sa za tých deviatich mi-

nistrov kultúry, ktorí vystriedali Vál-ka v uplynulých 27 rokoch, knižnej kultúre darilo lepšie. Na túto otáz-ku odpovedal nepriamo bývalý disi-dent a potom vydavateľ Oleg Pastier v Knižnej revue 29. 3. 2018: „Ja som ten posledný, kto by s nostalgiou spo­mínal na socializmus, ale vtedy bola jednotná štátna distribúcia a tá mala dosah na celé Slovensko.“

Mimochodom, potrebu celoštátnej knižnej distribúcie som pripomenul už vlani (pri príležitosti Válkovej ne-dožitej deväťdesiatky) dnes už (zase) bývalému ministrovi kultúry Marko-vi Maďaričovi. Odpovedal mi, že je iná doba...

A ja sa pýtam: Lepšia pre knižnú kultúru?

GLOSA

(Profesor Valér Mikula voľným okom redaktora Jozefa Čertíka)

Dovoľte mi, aby som sa Vám poďa-koval za Literárny týždenník. Z hľadis-ka obsahovej stránky je výborný, mne a mojej rodine vyhovuje jeho súčasné za-meranie. Napr. séria článkov Pavla Din-ku (nespomínam ich preto, že je šéfre-daktor) je skutočne hodnotná, ale aj ďal-ších redaktorov a autorov pravidelných rubrík, napr. páni Števko, Škvrnda, Fáb-ry, Ursínyová, Mikolaj, Cifra, Válek, Čo-maj a ďalší, takisto pravidelní recenzen-ti... Napr. za článkom P. Dinku je báseň M. Zelinku Poddanská pieseň (LT 21 – 22), tá ma inšpirovala vytiahnuť drob-nosť o tunelovaní, ktorú som si dávnejšie napísal. Ponúkam Vám ju. S pozdravom

AdRIán PAnáČeK, Bratislava

Strana 3 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

ÚSPECH ERDOGANA VO VOľbÁCHFRAnTIŠeK ŠKVRndA

V Tu r e ck u sa 24. júna 2018 konali predčas-né prez ident-ské i parlament-né voľby. Nadvä-zovali na referen-dum z apríla 2017, v ktorom sa schvá-lili zmeny v ústa-

ve, znamenajúce prechod k vláde na zá-klade prezidentského systému. Turecko sa po USA stane druhým veľkým štátom na svete, ktorý nebude mať predsedu vlá-dy, lebo kabinet bude riadiť priamo prezi-dent. Funkcia predsedu vlády sa má zru-šiť 12. júla 2018. Voľby sa skončili úspe-chom R. Erdogana, ktorý zvíťazil v prezi-dentských voľbách už v prvom kole. Víťaz-stvo dosiahla aj Strana spravodlivosti a roz-voja (AKP), ktorú Erdogan založil v roku 2001, bol jej predsedom do roku 2014 a zno-vu sa ním stal v máji 2017.

Považujeme za potrebné poukázať na to, že procesy, ktoré viedli k zmenám v politike Ankary a k úspechu R. Erdoga-na, majú dávnejšie a hlbšie korene. Prvou zahraničnopolitickou konštantou Turec-ka sa v podmienkach bipolarity stal vstup

do NATO v roku 1952, ktorý bol spojený so zámermi využiť jeho územia na pôsobe-nie proti ZSSR. Druhú konštantu predsta-vovalo úsilie Turecka zapojiť sa do proce-su európskej integrácie, za ktorého medz-ník možno považovať rok 1963, keď podpí-salo asociačnú dohodu s vtedajším Európ-skym hospodárskym spoločenstvom. Tre-tiu tvorilo pôsobenie Turecka ako nearab-ského svetského štátu na prevažne arab-sko-moslimskom Blízkom východe. Táto rola sa posilnila po raste vplyvu USA v re-gióne, najmä po šesťdňovej vojne v roku 1967. Ankara sa stala aj blízkym spojen-com Tel Avivu.

V kontexte iracionálneho zasahovania USA a ich spojencov na Blízkom výcho-de, ktoré vyústilo do napadnutia Iraku, Lí-bye a Sýrie, bola tragikomickým zahranič-nopolitickým krokom Washingtonu z čias G. Busha ml. idea vytvorenia veľkého Blíz-keho východu, kam sa zaradili aj Pakistan a Afganistan ako štáty, o ktoré mali USA veľký záujem. Neokonzervatívci boli za-se raz stupídne neomylne presvedčení, že pod taktovkou USA sa ktorýkoľvek región sveta zmení podľa ich želania. Ako v bájke však možno doplniť drsné poučenie – ak to nebude tak, zasejeme tam aspoň nadlho

a hlboko chaos. Podľa tejto vízie mali „eu-rópske“ Turecko a „demokratický“ Iz rael pomôcť „stabilizovať“ rôznorodé, najmä arabské, štáty a „demokratizovať“ región. V roku 2010 však došlo k vážnemu naru-šeniu vzťahov medzi Tureckom a Izraelom, keď izraelské komando zaútočilo na jednu z lodí flotily slobody plávajúcej do Gazy a zabilo pritom deväť tureckých štátnych príslušníkov. Hoci vzťahy sa neskôr „nor-malizovali“, nezískali už predchádzajúcu silu. R. Erdogan prednedávnom kritizoval Izrael za snahu urobiť z Jeruzalema svoje hlavné mesto, ako aj za postup Izraela proti protestujúcim v pásme Gazy od konca mar-ca. Turecko na protest proti tomuto kona-niu stiahlo z Tel Avivu svojho veľvyslanca.

Pri určitom zjednodušení možno po-vedať, že Turecko už v druhej polovici deväťdesiatych rokov vysielalo varov-né signály, že línia neoliberálnej globa-lizácie a s ňou spojenej politiky prestáva v nezápadnom svete fungovať. Do ťažkos-tí vo vzťahoch s Tureckom sa dostáva aj EÚ, ktorá svojou deformovanou ekono-mickou orientáciou na upadajúci neolibe-ralizmus nie je schopná reagovať na me-niacu sa zahraničnú a bezpečnostnú po-litiku Ankary.

V decembri 1995 v parlamentných voľ-bách zvíťazila prvýkrát v dejinách kemalis-tického Turecka islamistická Strana blaho-bytu tesne (o necelého 1,5 %) pred nacio-nalistickou pravicovoliberálnou Stranou vlasti. Vo februári 1997 došlo k „postmo-dernému“ vojenskému prevratu, keď vo-jenská elita zverejnila memorandum s po-žiadavkami dôsledne sa pridržiavať odka-zu K. Atatürka a odvrátiť silnejúcu islami-záciu tureckej spoločnosti. V júni 1997 síce pod týmto tlakom rezignoval premiér N. Er-bakan zo Strany blahobytu a na čelo vlády sa dostal M. Yilmaz zo Strany vlasti. Stra-na blahobytu bola v roku 1998 rozhodnu-tím ústavného súdu za násilné porušenie oddelenia náboženstva od štátu zakázaná. V parlamentných voľbách 1999 zvíťazila Demokratická ľavicová strana a predsedom vlády sa stal už štvrtýkrát takmer 75-roč-ný B. Ecevit.

V nasledujúcich predčasných parla-mentných voľbách v novembri 2002 zví-ťazila AKP, založená ako strana umierne-ných islamistických síl. Odvtedy to zopa-kovala v piatich voľbách (2007, 2011, v jú-ni 2015, novembri 2015 a v 2018), pritom s výnimkou júna 2015 a tohtoročných vo-lieb vždy získala nadpolovičný počet man-dátov v parlamente. V novom parlamen-te (podľa neoficiálnych výsledkov) získa-lo AKP 295 kresiel zo 600, ale v koalícii so Stranou nacionalistického hnutia (49 po-slancov) má v parlamente väčšinu.

Zo zahraničnopolitického hľadiska sa katalyzátorom stalo najmä vojenské zapoje-

nie Turecka do sýrskej krízy. Spočiatku sil-ne prozápadná, protiasadovská línia Anka-ry vyústila až do zostrelenia ruského taktic-kého bombardéra SU-24 v novembri 2015. Pozícia Turecka sa začala meniť po neús-pešnom pokuse o vojenský prevrat v sep-tembri 2016. Dodnes sú dohady, či nešlo o narafičenú akciu R. Erdogana alebo to „spackali“ tureckí generáli oddaní NATO. Faktom však je, že Ankara je dnes (s vý-nimkou kurdského problému) v sýrskej krí-ze stabilizujúcim faktorom a na nevôľu Zá-padu úzko spolupracuje s Moskvou a Te-heránom.

K víťazstvu v prezidentských voľbách R. Erdoganovi blahoželali D. Trump, A. Merkelová, T. Mayová, E. Macron a, samozrejme, aj V. Putin. Možnosti ďalšej koncentrácie moci v rukách tu-reckého prezidenta, ktorý sa bude usilo-vať posilniť aj svoju medzinárodnopoli-tickú pozíciu, zrejme nikoho z nich ne-tešia, ale predsa len viac neistoty to vy-voláva na Západe, keď sa hromadia ťaž-kosti vo vzťahoch s EÚ i NATO. Anka-ra však získala v roku 2012 štatút part-nera dialógu v Šanghajskej organizácii spolupráce. R. Erdogan v novembri 2016 pripustil aj úvahy o možnom plnom člen-stve Turecka v tejto organizácii. Význam Turecka v multipolárnom svete sa mô-že zvýšiť, ale už nepôjde o prozápadne orientovaný štát.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)

KOMENTÁRE/DOMOV/ZAHRANIČIE/AKTUALITY

FARMÁRSKA ODYSEAĽUdOVíT ŠTeVKO

Demonštrácia farmárov, kem-pujúcich na za-čiatku žatevných prác niekoľko dní na nábreží Dunaja v Bratislave, otvo-rila celý rad desať-ročia neriešených problémov, ktoré

možno definovať v niekoľkých rovinách. Prvou z nich bola nepremyslená transformá-cia slovenského pôdohospodárstva do čis-to privátnej sféry. Väčšina poľnohospodár-skych družstiev, ktoré ani do roku 1989 ne-boli v rukách štátu, sa v mnohých prípadoch transformovala tak, že to viedlo k ich zá-niku. Aj štátne majetky počas privatizácie prakticky zanikli a len máloktoré sa udrža-li v ekonomickej kondícii. V mnohých ob-lastiach na Slovensku zanikla poľnohospo-dárska výroba aj vinou podnikavcov, ktorí sa obohatili na úkor družstiev. Druhou, roz-

hodujúcou stránkou tohto nepriaznivého vý-voja bol vstup Slovenska do Európskej únie, kde slovenská strana v roku 2004 vylobova-la jednu z najhorších podmienok medzi pri-stupujúcimi krajinami.

Mikuláš Dzurinda, vtedajší predseda vlády, po rokovaniach s Európskou úniou povedal, že Slovensko je spokojné, „vyroko-vané“ podmienky sú vraj pre nás vyhovujú-ce. Nebola to pravda. Po búrlivých rokova-niach vo Varšave, ešte v noci tesne pred pod-pisom zmluvy, si Maďarsko, Poľsko a Česká republika vydobyli oveľa lepšie podmienky, ako boli uvedené v pôvodnej zmluve. Dzu-rindovská privatizačná garnitúra túto šancu premárnila a odvtedy sa začala u nás uplat-ňovať spoločná poľnohospodárska politi-ka Európskej únie, ktorá bola pre Sloven-skú republiku veľmi nevýhodná. Dotácie, ktoré dostávajú z EÚ naši pôdohospodári, sú podstatne nižšie ako v okolitých štátoch. Keď porovnávame nášho farmára s farmá-rom len kúsok za hranicami, zistíme, že ra-

kúsky farmár má o 65 percent lepšie pod-mienky.

V poľnohospodárskej produkcii sme bo-li v minulosti v mnohých komoditách se-bestační, do do roku 1989 sme vytvori-li efektívne ekonomické modely, vybudo-vali sa veľkokapacitné jednotky na živo-číšnu výrobu, diverzifikovala sa rastlin-ná výroba, mali sme scelené pôdy a dari-lo sa nám na niekoľkých desiatkach tisícov hektárov dorábať pšenicu, kukuricu, jač-meň a iné produkty. Boli to veľkoprodukč-né jednotky, ktoré sa postupne rozbili, at-rofovali vinou nezvládnutej transformácie a trestuhodnej privatizácie. A do tohto sa-mozničujúceho procesu pôdohospodárstva vstúpili obchodné reťazce, aké slovenský trh dovtedy nepoznal. Prišlo vlastne k ďalšie-mu decimovaniu agrosektora, lebo reťaz-ce uprednostňovali a doteraz uprednostňu-jú import lacnejších, hoci nie vždy najlep-ších potravín zo zahraničia pred odberom z domácich kapacít.

Ďalším vážnym faktorom bolo, že do tr-hu s pôdou vstúpili domáci a zahranič-ní podnikatelia, teda nie roľníci, pre kto-rých by bola pôda živiteľkou, ale ľudia, pre ktorých je pôda tovar a štátom dotova-ný „dobrý“ biznisplán. Tak sa na zakúpe-

ných družstevných lánoch začala napríklad vo veľkom pestovať namiesto pšenice rep-ka olejná, pretože táto komodita sa dá mo-mentálne výhodnejšie predať na medziná-rodnom trhu. A tam, kde zahraničný pod-nikateľ, povedzme na poliach Zemplínskej nížiny, dorobí pšenicu, môže ju výhodnej-šie predať trebárs v Nemecku ako biopali-vo. Biznis je biznis.

Dnes nikto presne nevie, koľko sloven-skej pôdy je v cudzích rukách. Podľa ne-potvrdených odhadov je to 100- až 150-ti-síc hektárov, z ktorých profitujú zahraniční majitelia často prostredníctvom nastrčených domácich firiem. V máji 2014 prijala druhá Ficova vláda zákon, ktorý skomplikoval prí-stup cudzincov k pozemkom tým, že sprís-nil podmienky pre nákupcov pôdy: stanovil pre nich dlhodobý (minimálne desaťročný) pobyt na Slovensku a o kúpu pôdy sa mo-hol uchádzať len farmár s aspoň trojročnou praxou. Európska komisia vzápätí pohrozi-la Slovensku žalobou pre kontroverzný zá-kon, pretože nie je v súlade s európskou le-gislatívou, pretože diskriminuje podnikate-ľov z iných štátov Európskej únie.

Napriek hrozbe z Bruselu prijala NR SR v máji 2017 na návrh poslancov SNS ústav-ný zákon o ochrane pôdy, ktorý zakotvil de-

finíciu: „Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štá­tu a spoločnosti.“

Slovenská republika má podľa dikcie tohto zákona právo povedať európskym by-rokratom, že jej pôda nie je tovar, lebo sa ne-dá vyrobiť ako auto či obrnený transportér. Zaujímavé je, že za ústavný zákon o ochra-ne pôdy vtedy hlasovala ústavná väčšina po-slancov parlamentu okrem liberálov Sulíko-vej strany SAS.

Prirodzene, anabáza, ktorou prechádza slovenské pôdohospodárstvo, sa neskonči-la prijatím zákona. Na vyriešenie všetkých problémov v tomto životne dôležitom od-vetví by nestačil ani triumvirát pôdohos-podárskych ministrov, nielen ministerka Gabriela Matečná, ktorá – aj keď je nas-lovovzatou odborníčkou – nemá čarovný prútik na rýchlu nápravu všetkého zla, čo sa tu nakopilo za desaťročia bašovania líd-rov nášho žravého podkarpatského kapi-talizmu. Náprave neprispeje ani politizá-cia farmárskych problémov vo forme po-uličných hereckých kreácií, ani kempo-vanie farmárov na nábreží Dunaja so sto-hom slamy a zväzočkami mrkvy kúpený-mi v Kauflande.

DVA SVIATKY SLOVANOV

SLOVAnSKá PRAHA 2018Už je to u nás a medzi nami tak: Na po-

vraze histórie v ôsmom roku každého de-saťročia máme toľko viac či menej za-dŕhavých uzlov a uzlíkov, až je to pováž-livé. Jedným z nich je 170. výročie Slo-venského povstania 1848 – 1849. Na za-čiatku tohto prvého ozbrojeného povsta-nia slovenského národa sa zišiel Slovan-ský zjazd, ktorý sa konal v Prahe v dňoch 2. – 12. júna 1848. Zúčastnili sa na ňom zástupcovia všetkých slovanských ná-rodov v Európe, medzi nimi aj sloven-ská delegácia na čele so Štúrom, Hurba-nom a Hodžom. A treba bez akéhokoľ-vek pátosu povedať, že to boli práve naši, čo celkom otočili ideovú platformu toh-to snemovania. Pri príležitosti 170. výro-

čia tejto historickej udalosti sa 7. až 9. jú-na 2018 v Prahe opäť zišli zástupcovia všetkých slovanských národov na pracov-no-slávnostnom rokovaní, ktoré sa konalo pod názvom Slovanská Praha 2018. Prog-ramu zjazdu i jeho hlavného rokovania sa zúčastnila aj početná slovenská delegácia a v rámci nej aj zástupcovia Spolku slo-venských spisovateľov Viktor Timura, Ja-roslav Rezník a Tibor Máčay.

Podstatná časť delegátov sa najskôr stretla pri soche Františka Palackého na jeho námestí. Nijaký program sa však na tomto mieste nekonal, pretože socha je v rekonštrukcii. Prvá slávnostná časť prog-ramu sa potom uskutočnila na Slovanskom ostrove v priestoroch prestavanej budovy Žofína a pred jej priečelím, priamo pod pa-

mätnou tabuľou Ľudovíta Štúra, do ktorej sú vyliate aj jeho historické vety o reakč-nosti rakúsko-uhorskej monarchie. Pod-večerným bodom programu bolo stretnu-tie delegátov pod slovanskou lipou v par-ku oproti hotelu Panoráma. Lipu tam za-sadili pred dvadsiatimi rokmi (1998) de-legáti Slovanského zjazdu. Viacerí z nich sa dožili aj tohoročného aktu. Mladá lipka zmohutnela, rozkvitla v tomto na teplo žič-livom roku a zdá sa, že sa naučila naspa-mäť aj slovanskú hymnu Hej, Slovania! – tá zaznela na záver umeleckého programu v tomto priestore.

Hlavná časť Slovanskej Prahy 2018 sa uskutočnila v Dome ruskej vedy a kultú-ry v diplomatickej štvrti a neďaleko našej ambasády. Na zjazde vystúpilo vyše štyrid-sať delegátov. Za nás vystúpil Miloš Zveri-na, predseda združenia Slavica so sídlom v Nitre. Zjazd prijal na záver uznesenie, do ktorého sa dostal okrem očakávaných

floskúl o mierovom spolunažívaní všet-kých národov sveta a o vedeckej a kultúr-nej spolupráci slovanských krajín aj návrh slovenskej delegácie v zastúpení občian-skeho združenia Slavica slovaca. Navrhli sme, aby 22. jún bol vyhlásený za Deň ge-nocídy Slovanov. V ten deň totiž do Ruska napochodoval francúzsky cisár Napo leon, v ten deň zbabelo vtrhol do Sovietskeho zväzu Hitler. Ako to dopadlo, vieme. No treba vedieť aj to, koľko obetí to stálo, do-kiaľ sme sa z tých zákerností spamätali.

Tretí deň Slovanskej Prahy 2018 sa niesol v znamení umeleckých programov v podaní viacerých hudobných a spevác-kych súborov z Čiech i zo zahraničia a pre-hliadky tých najčarovnejších zátiší Prahy. (O podujatí prinesieme širšiu reportáž v au-gustovom čísle LT.)

SLAVICA FeSTIVALSvätoplukovo námestie v Nitre i tento

rok privíta účastníkov už desiateho roč-níka medzinárodného folklórneho podu-jatia Slavica festival 2018, ktorý je súčas-ťou mestských osláv nitra, milá nitra.

Podujatie sa začne v piatok 6. júla o 16.30 hod., predstavia sa na ňom folklórne sú-bory z Bieloruska (Plisa), zo Slovenska (Trombitáši Štefánikovci z Púchova, Tra-dícia z Dražoviec), z Ruska (Devočki) a Chorvátska (Ľ. Štúr z Iloku a FS Osjek). I tento rok bude medzinárodný folklór-ny festival Slovanov spojený s externou výstavou Čaro slovenského ornamentu.

Slavica festival zavíta 7. júla i do obce. Na obecných slávnostiach vystúpia súbo-ry Ľudovít Štúr z Iloku a Plisa zo Smo-leviči. Presne na obed zasadia v areáli za obecným úradom lipu slovanského priateľstva. V Alekšinciach zase osadia pamätnú tabuľu slovanského priateľstva. Slavica festival prináša prezentáciu folk-lórnych súborov a kultúry jednotlivých slovanských krajín a národov, propaguje Nitru ako centrum slovanstva, Nitrian-sky kraj i Slovensko v zahraničí, prispie-va k obohateniu kultúrno-spoločenského života v meste a okolitých obciach.

-r-

Časť účastníkov snemovania pod pamätnou tabuľou Ľudovíta Štúra na paláci Žofín. Foto: Tibor Máčay

Na začiatku snemovania zaznela hymna Českej republiky ako hostiteľskej krajiny a slovanská hymna Hej, Slovania!

Plagát festivalu Slavica

Strana 4LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

TÉMA: ROZVOJ SLOVENSKÉHO VIDIEKA

OptimálneekonomickévýchodiskáCharakter a štruk-

túra slovenského poľ-nohospodárstva boli a dodnes sú podmiene-né vývojom po druhej svetovej vojne, osobitne po roku 1948, keď dochádzalo vo vtedajšom Česko-Slovensku k nútenému združstevňovaniu súkromnej pôdy, resp. aj k jej zoštátňovaniu, a k likvi-dácii súkromnopodnikateľských poľnohos-podárskych subjektov. Zároveň sa však poľ-nohospodárstvo aj industrializovalo, hospo-dársky vzmáhalo a rozvinulo do tej miery, že už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia Slovensko do-siahlo potravinovú sebestačnosť. Pred ro-kom 1989 bolo poľnohospodárstvo v ce-lom Česko-Slovensku, a osobitne na Slo-vensku, ktoré malo agrárnejších charakter ako Česko, vysoko preferované, malo vy-tvorené optimálne ekonomické a sociálne podmienky na svoj rozvoj i edukačné zá-zemie v rámci Vysokej školy poľnohospo-dárskej, dnešnej Slovenskej poľnohospo-dárskej univerzity v Nitre, kde sa pravidel-ne uskutočňoval aj významný medzinárod-ný poľnohospodárskych veľtrh Agrokoplex Nitra. Vtedajšie slovenské poľnohospodár-stvo predstavovalo dynamickú ekonomic-kú silu a poskytovalo zamestnanosť v ob-ciach i mestách celého slovenského vidieka.

negatívny dosah šokovej terapiePo roku 1990 prišlo obdobie, ktoré od-

štartovala pravicová ekonomická refor-ma v réžii vtedajšieho federálneho minis-tra financií Václava Klausa. Nuž nečudo, že poľnohospodárstvo, ktoré šoková tera-pia uvrhla – bez akejkoľvek prípravy či pre-myslenej transformácie – do trhového pro-stredia s liberalizovanými cenami a so zní-ženými dovoznými clami, za dva-tri roky zaznamenalo dramatický pokles produk-cie. Navyše, pri podpise Asociačnej doho-dy (1993) a po vstupe Slovenska do EÚ sa naše poľnohospodárstvo muselo vyrov-návať so zvýšenou zahraničnou konku-renciou a zníženým domácim dopytom. Nepriaznivý trend – aj napriek neskorším zmenám jeho štruktúry (tak v prvovýrobe, ako aj v spracovateľskom priemysle a ob-chode s poľnohospodársko-potravinársky-mi komoditami) – pretrváva do súčasnos-ti. A tak náš agrosektor má čo robiť, aby sa udržal nad vodou, dokonca i so znač-nou podporou z európskych fondov, keď-že, žiaľ, nepatrí medzi štátnopolitické prio-rity národného hospodárstva a v porovna-ní so západoeurópskymi členskými štát-mi EÚ i štátmi V4 nemá dostatočnú do-mácu podporu.

PREMENY A TRENDY V AGROKOMPLExE A NA VIDIEKU V SRŠTeFAn CIFRA

Vývoj slovenského poľnohospodárstva v ostatných troch desaťročiach, otázky jeho na-predovania, zabezpečenia sebestačnosti vo výrobe potravín ako garancie potravinovej bez-pečnosti Slovenskej republiky, ako aj rozvoj slovenského vidieka v kontexte jeho agrárneho potenciálu, vrátane možností podpory vidieckej turistiky a agroturistiky, sú vážne spoločen-ské problémy, ktorým sa opakovane venujú odborné i verejné médiá, poľnohospodárske inštitúcie a združenia a ktoré sú aj témou rozličných konferencií, seminárov a edukačných podujatí. Skutočnosť, že napriek celkovému zisku vykazuje naše poľnohospodárstvo najniž-ší výsledok hospodárenia spomedzi štátov európskej únie (eÚ) a že vo viacerých oblastiach zaostávame aj za ostatnými krajinami Vyšehradskej štvorky (V4), je o to alarmujúcejšia, že Slovensko má významnú agrárnu tradíciu a, ako dosvedčuje vývoj v uplynulých rokoch, aj životaschopné podnikateľské zázemie. Aký je teda stav nášho poľnohospodárstva a aké sú jeho perspektívy? Aj týmito otázkami a ďalšími problémami nášho agrosektoru sa zaoberal odborný seminár Premeny a trendy ďalšieho vývoja v agrokomplexe a na vidieku v SR, ktorý organizovala Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, nezisková organizácia rozvoja vidieckej turistiky v Modre (nORVT) a Slovenský zväz vidieckej turistiky a agro-turistiky (SZTVA) v dňoch 24. a 25. januára t. r. v Penzióne Harmónia v Modre – pod orga-nizačnou garanciou riaditeľa nORTV a čestného predsedu SZVTA Ing. Františka Macha, CSc. Zúčastnilo sa na ňom 45 starostov, agropodnikateľov i zástupcov tretieho sektora. Prí-spevok, ktorý prinášame, sa vracia k témam seminára a dopĺňa ich o aktuálne informácie – so zámerom poukázať na súčasný, v mnohých ohľadoch neutešený stav nášho poľnohospo-dárstva i na možnosti riešenia problémov a smerovania jeho vývoja.

„Podporme podnikanie na slovenskom vidieku podobne, ako sme podporili automobilový priemysel!“

ako napríklad tabak a koreninová papri­ka. V živočíšnej výrobe chov hovädzieho dobytka nahradzuje chov oviec, namies­to ošípaných je viac hydiny, rastie výroba slepačích vajec.“ Paradoxom tohto vývoja je, že pokiaľ ide o konkurencieschopnosť, je na tom relatívne lepšie naša poľnohos-podárska prvovýroba ako priemysel spra-covania potravín, keďže poľnohospodár-ske suroviny sa vyvážajú vo veľkých ob-jemoch, kým bilancia obchodu so spraco-vanými potravinami je negatívna.

Vyvážame produkty s nižšou pridanou hodnotouAko uviedol G. Blass na záver svojej

prednášky, „domáci výrobcovia sa prispô­sobujú zmeneným ekonomickým podmien­kam zmenou štruktúry výroby v prospech produktov s nižšou pridanou hodnotou“. Tento proces sa uskutočňuje aj v ostatných krajinách V4 (pokles živočíšnej výroby za-znamenali aj v Maďarsku a Českej repub-like), ktoré po roku 1990 prešli na trhovú ekonomiku, s výnimkou Poľska (ktoré si vedelo pri vstupe do EÚ vyrokovať v Bru-seli množstvo ústupkov aj tam, kde to Slo-vensko nedosiahlo). „Napriek tomu, že pro­ces kontrakcie živočíšnej výroby sprevá­dza rast úžitkovosti zvierat, nekompenzu­je to celkový pokles tvorby pridanej hodno­ty, ktorá je zdrojom poľnohospodárskych dôchodkov.“ Kým rastie export niektorých poľnohospodárskych surovín, zazname-návame vysoké dovozy mnohých potravi-

tomu, že Slovensko uzatvára prvú tretinu „potravinovo najzabezpečenejších“ eko-nomík sveta a v zabezpečení potravín si za ostatných päť rokov polepšilo, naďalej zaostáva aj za krajinami V4. Česko zaují-ma v rebríčku 23. miesto (75,8 b.), Poľsko 27. miesto (74,1 b.) a Maďarsko 30. miesto (72,2 b.). Rakúšania sa umiestnili dokon-ca na 11. priečke (81,6 b.). Spomedzi našich susedov sme predbehli len Ukrajinu, ktorá je až na 63. mieste (54,1 b.). Pre zaujíma-vosť, poradie najlepšie hodnotených štá-tov: 1. Írsko, 2. USA, 3. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, 4. Singapur, 5. Austrália, 6. Holandsko, 7. Nemecko, 8. Francúzsko, 9. Kanada, 10. Švédsko, 11. Švajčiarsko...

Pokles počtu družstiev Poľnohospodárstvo na Slovensku bolo

pred rokom 1989 prakticky úplne skolekti-vizované. V 80. rokoch boli navyše „jedno-obecné“ jednotné roľnícke družstvá (JRD) zlučované do väčších, „viac obeckých“. Ra-dikálne politické zmeny po roku 1990 spô-sobili, že počet družstiev sa (podľa Štatis-tického úradu SR) v prvej etape dokonca zvýšil (zo 681 v roku 1990 na cca 980 druž-stiev v rokoch 1993 – 1996), keďže dochá-dzalo, ako uviedla Ing. Zuzana Chrastino-vá z VÚEPP, k ich rozdeľovaniu a k ná-rastu počtu obchodných spoločností. (Vy-vracia to tradovaný mýtus, že JRD „zlik-vidoval“ Ján Čarnogurský, predseda vlá-dy SR v roku 1991 – 1992.) Neskôr, po ro-ku 1997 – 1998, začal počet poľnohospo-dárskych družstiev klesať. V súčasnos-ti ich počet klesol oproti 90. rokom tak-mer na polovicu a ustálil sa na počte 560.

napriek zisku najnižší výsledok hospodáreniaZ hľadiska vývoja ekonomickej situá-

cie v poľnohospodárstve Slovensko vy-še 10 rokov vykazuje najnižší výsledok hospodárenia spomedzi štátov EÚ (zdroj: Eurostat). Aj napriek tomu, že naše poľno-hospodárstvo ako celok dosahuje zisk (rok 2016 bol tretí ziskový po sebe a poľnohos-podársky sektor zaznamenal kladný výsle-dok hospodárenia pred zdanením 50,4 mi-lióna eur), výsledok hospodárenia poľno-hospodárstva – hodnota na hektár poľno-hospodársky využívanej pôdy – je len 30 €,

čo je cca 10-násobne menej ako priemer 28 štátov EÚ (vyše 300 €/ha). Zo štátov V4 dosahuje Česko 122 €/ha, Maďarsko 287 € a Poľsko 475 €, najviac zo štátov EÚ dosa-huje Malta – 5 506 €, nasleduje Cyprus – 1 807 €, Holandsko – 1422 €, Grécko – 1038 € atď. Rakúsko dosahuje 623 €/ha (Z. Chrastinová, zdroj: Eurostat).

Na Slovensku sa prejavujú diferencie vo výsledkoch hospodárenia poľnohos-podárskych podnikov, aj keď sa zmierňu-jú, väčšinový podiel majú ziskové podni-ky (78 – 83 %).

Chýbajú mladí ľudiaDlhodobý problém nášho poľnohospo-

dárstva predstavuje nedostatok mladých pracovníkov, i v dôsledku nízkej úrov-ne miezd, a vysoký počet osôb v preddô-chodkovom veku. Ako uvádza sociológ PhDr. Stanislav Buchta, CSc., podiel pra-cujúcich starších ako 50 rokov bol v roku 2017 až 50,7 %, t. j. väčšina pracovníkov v poľnohospodárstve má vyše 50 rokov, a z nich je vo veku 55 – 59 rokov 21,6 %. Si-tuácia sa, žiaľ, zásadne nezlepšuje, a preto je ohrozená generačná obmena poľnohos-podárskej prvovýroby, a s tým aj udržanie

konkurencieschopnosti nášho poľnohos-podárstva v dôsledku klesajúcej kapaci-ty prijímať najnovšie poznatky a inovácie.

Hrozba zväčšovania prepaduslovenského agrosektoruFinančná podpora poľnohospodárskej

pôdy na hektár bola na Slovensku (v roku 2015) takisto najmenšia z krajín V4, a to 245 € (kým v Poľsku išlo o 283 €, v Maďar-sku o 283 €, v Česku o 313 €), dokonca bola menšia ako priemer 28 štátov EÚ – 289,5 € a neporovnateľne menšia ako u susedné-ho Rakúska (506 €). Najvyššiu podporu zo štátov EÚ dosahuje Malta – 1 720 €, na-sleduje Fínsko – 710 €, Cyprus – 634 €, Ho-landsko – 572 € atď. (zdroj: Eurostat, 2017, vypracoval: NPPC – VÚEPP).

Ako uviedol riaditeľ odboru poľno-hospodárstva a služieb Slovenskej poľ-nohospodárskej a potravinárskej komory Ing. Ján Baršváry, nie náhodou rezonujú požiadavky poľnohospodárov na navŕšenie zdrojov z národného rozpočtu na podporu poľnohospodárstva na porovnateľnú mie-ru s okolitými krajinami V4, keďže v inom prípade sa bude naďalej zväčšovať prepad slovenského agrosektora.

Zaostávanie miezd a pokles zamestnanostiDiferencie pretrvávajú aj medzi mzda-

mi v slovenskom poľnohospodárstve (2016 – 702 €) a v národnom hospodárstve (2016 – 912 €) (zdroj: ŠÚ SR).

V poľnohospodársko-potravinár-skom sektore dlhodobo klesá počet za-mestnancov, podľa Z. Chrastinovej najmä pod vplyvom racionalizácie a substitúcie živej práce. Kým v roku 2004 ich praco-valo v poľnohospodárstve cca 86,6-tisíc a v potravinárstve 58,8-tisíc, v roku 2016 to bolo 50,1-tisíc zamestnancov v poľno-hospodárstve a 54,4-tisíc v potravinárstve. V dôsledku nástupu informačných tech-nológií a zlepšovania materiálno-technic-kej základne podnikov ubúda práca tak technicko-hospodárskych pracovníkov, ako aj manuálnej pracovnej sily. Pritom priemerný počet zamestnancov pracujú-cich na 100 ha je na Slovensku opäť niž-ší ako v okolitých štátoch EÚ, kým u nás pracovalo v roku 2015 v priemere 2,8 oso-by na 100 ha, v Česku 3,0, v Rakúsku 4,4, v Maďarsku 9,5 a v Poľsku 13,4 osoby na 100 ha (zdroj: Eurostat, 2017).

európske fondy na podporu podnikania v agrosektoreSlovenské poľnohospodárstvo má prob-

lémy čeliť konkurenčnému prostrediu otvo-reného trhu EÚ i napriek európskym fon-dom na podporu poľnohospodárstva, kto-rými disponuje Spoločná poľnohospodárska politika EÚ. Pre informáciu uvádzame, že slovenská Pôdohospodárska platobná agen-túra (PPA) realizuje priame platby a vybra­né opatrenia z programu rozvoja vidieka pre poľnohospodárov, ktoré sa vyplácajú zo štátneho rozpočtu a refundujú z rozpočtu EÚ. Okrem toho poskytuje prechodné vnút­roštátne platby, ktoré sa vyplácajú zo štát-neho rozpočtu, a podporu priamou formou (dotácie) poskytnutím nenávratných pros-triedkov, resp. nepriamou formou v zmysle zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci. O možnostiach podpory agro podnikateľov a obcí informoval na seminári Ing. Juraj Ko-žuch, PhD., generálny riaditeľ PPA. Prehľad vyhlásených, ukončených a aktuálnych (pre-dĺžených) výziev uverejňuje webová strán-ka PPA (http://www.apa.sk).Podpora v eurách na hektár poľnohospodársky využívanej pôdy v štátoch Európskej

únie v roku 2015 (In: Zuzana Chrastinová, 2018; prameň: Eurostat, marec 2017, vypracoval: NPP – VÚEP)

Košík s modranským hroznom a vínom v tradičnom keramickom demižóne

Doc. Ing. Gejza Blass, PhD., odborník v oblasti agrárnej ekonómie, na seminári Pre-meny a trendy ďalšieho vývoja v agrokomplexe a na vidieku v SR z 24. a 25. 1. t. r. v Modre-Harmónii hodnotí produktivitu poľnohospodárstva SR v porovnaní s kraji-nami V4 a jej vývoj z hľadiska potravinovej bezpečnosti Slovenska

Historický pokles živočíšnej produkcieTrvalý pokles živočíšnej výroby u nás

dospel v roku 2009 do stavu, ako uviedol na seminári špičkový odborník v oblasti agrárnej ekonómie Ing. Gejza Blass, CSc., člen Európskej asociácie poľnohospodár-skych ekonómov a bývalý riaditeľ Vý-skumného ústavu ekonomiky poľno-hospodárstva a potravinárstva (VÚEPP) v Bratislave, keď po prvý raz klesla hodno-ta živočíšnej produkcie pod hodnotu rast-linnej produkcie... Pritom „s týmto vývo­jom na Slovensku (ale aj v Českej repub­like a Maďarsku) kontrastuje vývoj v Poľ­sku a Rakúsku, kde živočíšna výroba, aj keď mierne (stále ceny výrobcov), rastie“. V ostatnom období na Slovensku „vysoko stúpla výroba trhových plodín – kukurice a najmä olejnín, znížila sa výroba zemia­kov a taktiež strukovín a hlavne kŕmnych plodín. Niektoré plodiny celkom vymizli,

nových (najmä spracovaných) produktov. Inak povedané, ide o pokračujúcu stratu tr-hových pozícií a prevahu zahraničnej kon-kurencie na našom trhu. Tento stav volá po podpore potravinovej sebestačnosti ako garancii potravinovej bezpečnosti.

Potravinová bezpečnosť Slovenskej republikyPolitici radi hovoria o potravinovej bez-

pečnosti či sebestačnosti Slovenska, naj-mä pred voľbami, a to tak vládni, ako aj niektorí opoziční. V reálnej politike štátu sa však jej podpora, žiaľ, dostatočne ne-premieta. Podľa rebríčka Global Food Se-curity Index 2017, ktorý zverejňuje ana-lytické oddelenie týždenníka The Econo­mist, patríme v súčasnosti na 34. miesto zo 113 hodnotených krajín so 70 bodmi z možných 100. Index hodnotí tri oblas-ti: kvalitu a bezpečnosť potravín, ich dos-tupnosť a ich cenovú prístupnosť. Napriek

Strana 5 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

TÉMA: ROZVOJ SLOVENSKÉHO VIDIEKA

Horúca téma: slovenská pôda v zahraničných rukáchV diskusii vystúpil i Ing. Ladislav Ly-

sák, DrSc., predseda Nezávislého združe-nia ekonómov Slovenska (NEZES), kto-rý hovoril o aktuálnych otázkach ochra-ny pôdneho fondu pred špekulantmi. Me-dzičasom sa táto téma opakovane dostala do povedomia slovenskej verejnosti – naj-mä pre nekalé praktiky s európskymi do-táciami na východnom Slovensku, ako aj pre protesty farmárov na traktoroch, ktorí sa sťažujú na nezákonné zaberanie ich pô-dy podvodníkmi s agrodotáciami. Kauzy poukazujú na potrebu intenzívnejšie chrá-niť a podporovať domácich podnikateľov v oblasti poľnohospodárstva, aj keď ich mediálne a politické zneužívanie je len na škodu, keďže pre agropodnikateľov sú dôležitejšie konkrétne súdne a trestnopráv-ne riešenia, na ktoré nemá dosah exekutív-na moc – vláda či ministerka poľnohospo-dárstva –, ale nezávislá súdna moc a polí-cia. Napriek tomu, keďže vymožiteľnosť práva je u nás, údajne z dôvodov preťaženia súdov, veľmi nízka, treba uvítať konkrét-ne legislatívne kroky v tejto oblasti, ktoré iniciuje vláda a má záujem uskutočniť Ná-rodná rada SR.

Podpora cestovného ruchu v oblasti agrosektoruV kontexte rozvoja slovenského vidie-

ka a využitia jeho potenciálu v oblasti ag-rosektoru sa javí ako dôležitá podpora od-vetví, ktoré súvisia s poľnohospodárskym charakterom nášho vidieckeho osídlenia, kde prevládajú malé obce (2 890 obcí v SR je 66,2 % obcí do 1 000 obyvateľov). Ide najmä o cestovný ruch v oblasti vidieckej turistiky, agroturistiky a kúpeľníctva ako faktor hospodárskeho a sociálneho rozvo-ja regiónov. Možnosti využívania tohto potenciálu priblížil v prednáške Kúpeľní­ctvo v turizme v prepojení s vidieckym tu­rizmom a agroturizmom pomáha hospo­dárskemu a sociálnemu rozvoju regiónov Ing. Juraj Kerekeš, nositeľ ocenenia osob-nosť cestovného ruchu, pritom na prehľad-ných mapách s ikonami prezentoval jednot-livé regióny Slovenska z pohľadu výskytu minerálnych vôd, kúpeľných miest a indi-kácie kúpeľného liečenia, termálnych kú-palísk a SPA wellness v regiónoch turiz-mu, vrátane zariadení vidieckeho turizmu a štatistík o návštevníkoch v ich ubytova-cích zariadeniach v rokoch 2005 – 2016. O spektrum možností a agroturistických, kultúrnych a športových programov i kul-túrno-turistických ciest či trás, vrátane pu-tovania po literárno-historických chodní-koch, ho doplnil v prednáške Návrh pro­duktov cestovného ruchu vidieckeho ces­tovného ruchu a agroturistiky na Sloven­sku prof. Ing. Peter Patúš, PhD., zo Švaj-čiarsko-slovenského združenia cestovné-ho ruchu Banská Bystrica.

K významným prezentačno-obchod-ným podujatiam na Slovensku sa na začiat-ku roku 2018 zaradili výstavy cestovného

ruchu ITF Slovakiatour, Poľovníctvo a od-dych, Wellness a fitness, rovnako 25. me-dzinárodný veľtrh Danubius gastro v Bra-tislave, ktoré navštívili aj účastníci spomí-naného seminára.

Praktické príklady úspešného agropodnikaniaNa Slovensku existujú konkrétne prak-

tické príklady prepojenia agrárneho pod-nikania a agroturistiky. Chýbajú však do-statočne podnecujúce legislatívne a exeku-tívne nástroje, ktoré by najmä agroturisti-ku cielene podporovali. Pritom ide o nedo-cenené možnosti riešenia nezamestnanosti na vidieku, vrátane využívania nekvalifi-kovanej pracovnej sily, o čom politici tak-isto radi hovoria.

Pozitívnym príkladom podnikania v ob-lasti agroturistiky môže byť firma Včelár-stvo a farmárstvo – ALI farma vo Vinosa-doch, ktorá usporadúva zaujímavé progra-my pre deti, zamerané na ekológiu a chov zvierat na vidieku – exkurzie a tvorivé diel-ne pre organizované skupiny vrátane výuč-by tradičných remesiel, spracovania vče-lích produktov a vlny, drôtikárstva či ko-šikárstva alebo návštevy včelnice –, kto-ré so zaujatím prezentovala na fotogra-fiách agropodnikateľka Ivana Juráčková. Podobne firma Afra Levoča („priama cesta od prírody k zdraviu“), ktorá sa venuje pre-daju prírodných bylinných výťažkov pesto-vaných v ekologickom poľnohospodárstve, poskytuje na Farme Odrica prehliadku spo-jenú s ochutnávkou produktov, nocľahmi so stravovaním, ako aj pre deti s rodičmi možnosť vidieť a pohladiť si domáce zvie-ratá (kone, kravy, ovce, svine, sliepky, mač-ky, psy), vyrobiť si syr, maslo, korbáčiky, parenice, tvaroh, jogurt, zajazdiť si na koni či posedieť pri vatre. Ako uviedla agropod-nikateľka Zuzana Homolová z Afry, je len na škodu slovenskej agroturistiky, že sa – najmä pre komplikovanú legislatívu – ne-dostatočne rozvíja predaj z dvora na sloven-skom vidieku, ktorý v susedných krajinách funguje. Pritom práve predaj z dvora patrí k dôležitým nástrojom, ktorým sa dá čeliť tlakom obchodných reťazcov, čo nízkymi cenami najmä zahraničných výrobkov dl-hodobo likvidujú domácich výrobcov, a na-vyše poskytuje zdravé domáce biopotravi-ny. Aj preto odporučila užšiu spoluprácu a lepšiu informovanosť profesijných zvä-zov v rámci SPPK v tejto oblasti.

Agroturistiku cielene využíva aj Penzi-ón Harmónia v Modre, ktorý v júni t. r. zor-ganizoval Deň otvorených záhrad s prezen-táciou ekologickej záhrady vo vlastnom are-áli, a organizuje aj škôlky v prírode pre deti v predškolskom veku či svadby v nádher-nom prírodnom prostredí Modry-Harmó-nie, kde sa nachádza. Z väčších podnika-teľov skúsenosti z agropodnikania vo vý-robe zemiakov a zeleniny prezentoval Ju-raj Máčay z firmy Agromačaj, s. r. o., Krá-ľová pri Senci, ktorá hospodári na 4,6-ti-síc hektárov pôdy a zamestnáva tristo pra-covníkov. Podnetné myšlienky prezento-vala aj prednáška exministra Ing. Vladimí-

ra Chovana zo spoločnosti Agropartner, s. r. o., Plavecké Podhradie na tému Ako byť úspešný v podnikaní na slovenskom vidie­ku. Uviedol príklady podnikov, ktoré ma-jú vynikajúce výsledky v chove mliečneho dobytka a výrobe mlieka, a tak dokazujú, že aj na Slovensku sa dá dosahovať medzi-národne porovnateľná úroveň produkcie.

Príkladom úspešného agropodnikania vo veľkom je aj moderný vinársky podnik Elesko v Modre, ktorý sídli v malebnom prostredí vinárskej oblasti na úpätí Malých Karpát v rozľahlom objekte Elesko Wine

Park (jeho architektúra získala ocenenie Stavba roka 2010). V priestoroch poskytuje gastronomické služby a zriadili v nich galé-riu s názvom Zoya museum, ktorá od svoj-ho vzniku (2009) prezentuje diela sloven-ského umenia od druhej polovice 20. sto-ročia, ale aj umenie zo zahraničia, vrátane kolekcie diel výtvarníka slovenského pô-vodu Andyho Warhola, amerického kráľa popartu, a pripravuje výstavy súčasných slovenských a zahraničných umelcov eu-rópskeho formátu, z ktorých medzi naj-úspešnejšie patrí unikátna výstava sôch a kresieb svetoznámeho britského sochá-ra Tonyho Cragga, víťaza Turnerovej ceny za rok 1988. Účastníci seminára sa mohli zúčastniť aj návštevy modranských kultúr-no-turistických pamiatok, exkurzie do ho-tela Majolika v Modre a SNM Múzea Ľu-dovíta Štúra či Galérie Ignáca Bizmayera v Modre. Konkrétne skúsenosti z podni-kania v kúpeľnom vidieckom cestovnom ruchu prezentoval Štefan Píri z Hokoviec, predseda Slovenského zväzu vidieckej tu-ristiky a agroturistiky, spoluorganizátora seminára.

Presadzovať sa so slovenskými výrobkami s chráneným zemepisným označenímRezervy v podnikaní v poľnohospo-

dárstve sú aj v oblasti ponuky, s ktorou sa dá „bezkonkurenčne“ presadiť na do-mácom i zahraničnom trhu pre jej jedi-nečnosť, resp. preto, že ju nevie poskyt-núť nikto iný. Podľa G. Blassa by sme ma-li začať vyrábať „tzv. ,niche‘ produkty. Sú to výrobky, ktoré môžu zaplniť nejakú me­dzeru na trhu. Ide o potraviny mimoriad­nej kvality, rozličné mäsové či mliečne vý­robky a iné špeciality, napríklad syry.“ Potravinová identita Slovákov by sa, pod-ľa neho, mala spájať s chránenými zeme-pisnými označeniami „slovenský výro-bok“, ktorý možno vyrobiť len na Sloven-sku, akým už je „slovenská bryndza“. Naši poľnohospodári by mali využiť napríklad výnimočné kvality potravinárskej pšenice dopestovanej na poliach Trnavskej tabule, z ktorej sa dá upiecť skvelý chlieb s prísne stanovenými parametrami, kvalitným ar-tiklom je trebárs aj mlieko z Liptova. Za-definovaním a zaregistrovaním takých-to produktov, vytvorením značky, možno zvýšiť pridanú hodnotu slovenských vý-robkov, ktoré však treba usilovne hľadať a „vytvárať“... A to je spoločná úloha nie-

len poľnohospodárov a spracovateľov, ale aj obchodu a poľnohospodárskeho výsku-mu – za účinnej podpory štátu. Aj preto, že máme malý trh a malú výrobnú kapa-citu, keď „síce vieme vyrobiť krásne ví­no, ale keby ho chcel niekto kúpiť na va­góny, tak mu vinári vedia, obrazne pove­dané, ponúknuť debničky“. Naša domá-ca výroba potravín má teda šance uspieť aj v týchto špecializovaných a sofistikova-ných výrobkoch. Minimálne sa musí usi-lovať obhájiť svoje postavenie na vlast-nom trhu.

nevyužitý potenciál slovenského vidiekaStav slovenského poľnohospodár-

stva je alarmujúci. Realizuje a presadzu-je sa v zložitých podmienkach otvorené-ho európskeho trhu, pritom poľnohospo-dári z iných európskych štátov sa uplat-ňujú na našom domácom trhu prostred-níctvom obchodných reťazcov, a to naj-mä vďaka optimálnejším východiskovým podmienkam, ktoré vyplývajú z ich nepo-rovnateľne lepšej domácej štátnej podpo-ry. Slovenská republika by si v rámci dl-hodobej koncepcie hospodárskeho roz-voja mala uvedomiť, že agrosektor, naj-mä z hľadiska potravinovej bezpečnosti a zamestnanosti na vidieku, ale aj mož-ností jeho ekonomických prínosov, pred-stavuje národnoštátnu prioritu. Sloven-ská ekonomika, ktorá je strategicky na-stavená najmä na automobilovom prie-mysle, a tak ťaží predovšetkým z expor-tu, by mala mať silné alternatívne, resp. súbežné rozvojové smery aj v iných od-vetviach, vrátane tých, ktorých dynami-ka sa odvíja od podpory vnútornej spotre-by a zamestnanosti v hospodársky menej rozvinutých regiónoch či obciach sloven-ského vidieka. Jedným z takýchto odvet-ví, ktoré predstavuje nedostatočne využí-vaný potenciál, je práve naše poľnohospo-dárstvo, spojené s rozvojom vidieckej tu-ristiky a agroturistiky i kúpeľníctva – ako dynamických súčastí cestovného ruchu. Cestovný ruch je u nás dodnes nedoce-nený a ani zďaleka nie je dostatočne pod-porovaný a využívaný. Napríklad v su-sednom Rakúsku cestovný ruch vytvo-ril v roku 2016 až 16,1 % HDP a zamest-nal 20 % celkovej pracovnej sily (zdroj: Ekonomická informácia o teritóriu – Ra­kúska republika, MZVaEZ SR). Pritom Slovensko patrí v rámci EÚ medzi kra-jiny so žalostne málo rozvinutým turiz-mom. Jeho priamy podiel na tvorbe hru-bého domáceho produktu (HDP) je 2,3 % a nepriamy približne 6 % (zdroj: spoloč-nosť UniCredit Bank Slovakia, Svetová rada pre cestovný ruch, WTTC). Ak si uvedomíme potenciál slovenského vidie-ka aj v porovnaní s inými štátmi EÚ, je neuveriteľné, ako nie sme schopní ho vy-užívať. Unikátna vidiecka krajina s nád-herným prírodným prostredím, s prekrás-nymi horami a jaskyňami, kultúrno-tu-ristické pamiatky, múzeá a galérie, mož-nosti zimnej i letnej turistiky, osobitne kú-

peľníctvo bohatá ponuka kultúrnych po-dujatí, vrátane tradičnej ľudovej kultúry, ale aj živej kultúry v obciach a mestách celého Slovenska nám môžu mnohé štáty iba závidieť. Aj preto na seminári zaznel apel: „Podporme podnikanie na sloven­skom vidieku podobne, ako sme podpo­rili automobilový priemysel!“

Závery a odporúčania zo seminára Premeny a trendyďalšieho vývoja v agrokomplexe a na vidieku v SRPolitici, štátna i verejná správa a sa-

mospráva opakovane deklarujú záujem komunikovať o námetoch a podnetoch so združeniami či neziskovými organizá-ciami. Závery zo seminára v Modre-Har-mónii formulujú podnety jeho účastní-kov s bohatými praktickými skúsenosťa-mi a predstavujú výstupy, ktoré by sa ma-li uvádzať do života – či už v rámci legis-latívy alebo exekutívnych opatrení – v zá-ujme podpory rozvoja slovenského poľno-hospodárstva i cestovného ruchu v oblasti vidieckej turistiky a agroturistiky. Ide o dl-hodobý a cielený záujem:

* Podporovať technický rozvoj, uplat-ňovanie poznatkov vedy a výskumu a tech-nologické a výrobkové inovácie v poľno-hospodárstve v záujme produkcie zdravých a kvalitných potravín a zachovania potravi-novej bezpečnosti obyvateľov SR.

* Posilniť podporu poľnohospodárstva z verejných zdrojov (štátna pomoc) so zre-teľom na posilnenie produkčnej výkonnosti a konkurencieschopnosti odvetvia na jed-notnom trhu EÚ.

* Podporovať investície do spracova-nia poľnohospodárskej produkcie priamo v podnikoch a zvýšiť akcent na podporu rozvoja spracovateľských kapacít poľno-hospodárskych podnikov a všetkých fo-riem „krátkych reťazcov“. Súčasne viac podporovať programy diverzifikácie, jed-noduché i sofistikované výroby podľa miestnych podmienok, integrované prog-ramy s obcami, rozvoj miestnych služieb, podporovať ďalšie rozširovanie činností poľnohospodárskych podnikov do nepoľ-nohospodárskych aktivít a podobne. Legis-latívne riešiť nerovnomernú potrebu práce prostredníctvom inštitútu sezónnej práce.

* Posilniť úlohu poľnohospodárstva pri vidieckej zamestnanosti rozširova-ním poľnohospodárstva s vyššími ná-rokmi na objem a kvalitu ľudskej práce a zvýšiť úlohu poľnohospodárstva pri re-vitalizácii rekreačného potenciálu vidie-ka (kultúrny vzhľad a rekreačné využitie vidieckej krajiny), pri zvyšovaní kultúrne-ho a sociálneho kapitálu vidieka. Uplat niť investičné podpory na renováciu, resp. re-vitalizáciu poľnohospodárskych „brown-fields“, zveľadenie opustených usadlostí v intraviláne obcí. Môže ísť nielen o jed-noduché pracovné činnosti, ale i pracovne a kvalifikačne náročnejšie aktivity. Tým-to nástrojom by došlo k širokému zapoje-niu vidieckych uchádzačov o zamestna-nie do údržby zanedbaných poľnohospo-dárskych budov, resp. areálov.

* Rozvíjať pozitívny efekt vidieka za účelom rastu záujmu o bývanie v de-dinských sídlach a územiach s kvalitnými prírodnými vodami, prírodným a klima-tickým prostredím a pôdou.

* V agroturizme a vidieckom turizme ponúkať balíky cestovných služieb, resp. cestovné služby v spojení s kúpeľníctvom v turizme.

Zostáva len veriť, že štátne orgány a ve-rejné inštitúcie v oblasti agrosektoru zá-very prijmú ako konštruktívne úsilie po-môcť neľahkému postaveniu domácich slo-venských poľnohospodárov a pomôžu po-zdvihnúť celé tradičné slovenské agrárne odvetvie na modrenú a produktívnu účasť slovenskej ekonomiky.

Foto: Štefan Cifra a František MachPrvá strana katalógu Slovenského zväzu vidieckej turistiky a agroturistiky

Slnečnicové pole a obilné pole po žatve. Komjatice

Ing. Juraj Kožuch PhD. (stojaci), generálny riaditeľ Poľnohospodárskej platobnej agentúry na seminári Premeny a trendy ďalšieho vývoja v agrokomplexe a na vidie-ku v SR informuje o programoch na čerpanie agrodotácií

Strana 6LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

DIVADLO

ZAUJÍMAVÉ INSCENAČNÉ PRÍSTUPYMa margo Festivalu európskeho divadla

V oboch budovách Slovenského národ-ného divadla – his-torickej i novej – bol 2. 6. – 27. 6. Festi-val európskeho di-vadla Eurokontext.sk. Je to už piaty roč-

ník prehliadky s domácou i medzinárod-nou účasťou divadelných súborov, ktorú inicio valo v rámci svojej koncepcie Slo-venské národné divadlo. Každý nepárny rok je prehliadka venovaná činohre a kaž-dý párny rok, teda aj tento, sa otvára ope-re a baletu. A tak sme v uvedenom termí-ne videli inscenácie z vyšehradského regi-ónu – zo Slovenska, Českej republiky, Poľ-ska a Maďarska, pritom vyvrcholením fes-tivalu sa stalo dvojnásobné hosťovanie sú-boru Eifman Ballet z Petrohradu. K tomu treba prirátať príspevky nášho Slovenské-ho národného divadla.

Celkovo 15 večerov Festivalu európske-ho divadla patrilo opere i baletu z produkcie opery Štátneho divadla Košice (Wagnerova opera Víly), baletu Štátneho divadla Košice (Denník Anny Frankovej, choreografia On-drej Šoth), Maďarského národného baletu (Bartókov tanečný triptych z diel Drevený princ, Zázračný mandarín a Tanečná sui­ta), Národného divadla moravskosliezske-ho z Ostravy (opera D. Šostakoviča Lady Macbeth Mcenského újezdu), Krakovskej opery (Szymanowského opera Kráľ Roger), Národného divadla Praha (Massenetova ro-mantická opera Werther), baletu Esmeralda na hudbu v tradičnej choreografii Mariusa Petipu a v predvedení baletu SND, ako aj baletu Za hranicami hriechu – Bratia Ka­ramazovovci (na hudbu Wagnera, Musorg-ského a Rachmaninova) a Eifmanovho ba-letu z Petrohradu s baletom Pro et contra na hudbu P. I. Čajkovského.

Opera Slovenského národného divad-la prispela na festival novou inscenáciou

obľúbenej Pucciniho Toscy (inscenáciu sme hodnotili v minulom čísle), Ravelo-vou operou Španielska hodinka a baletom Dafnis a Chloé (od toho istého autora), spo-jených do jedného večera, Pucciniho ce-lovečerným operným triptychom Sestra Angelika, Plášť a Gianni Schicchi, ako aj operetou Poľská krv od Oskara Nedbala.

Nevedno, prečo nebol na takejto me-dzinárodne užitočnej, umelecky hodnot-nej prehliadke zastúpený aj tretí slovenský profesionálny operný súbor Štátnej opery z Banskej Bystrice. Napriek avizované-mu jesennému hosťovaniu Štátnej opery v SND s jej ostatnou operou La Gioconda od talianskeho skladateľa Amilcareho Pon-chielliho zostáva otázkou absencia poma-ly jubilujúceho banskobystrického súboru (založeného roku 1959, s prvou opernou premiérou v januári 1960) na reprezenta-tívnom fóre Festivalu európskeho divadla. Je pravda, že ŠO končila svoju sezónu pro-jektom Hviezdny jún, počas ktorého po-núkala v Národnom dome (v dňoch 11. – 16. júna) sériu troch mimoriadnych pred-stavení s vynikajúcimi domácimi a zahra-ničnými spevákmi, ale to by nemalo brá-niť, aby jeden večer nevenovala Festivalu európskeho divadla v Bratislave.

V historickej budove SND uviedla ko-šická opera Štátneho divadla Wagnero-vo rané dielo Víly. V opere sa predstavu-je mladý R. Wagner iba ako pokračovateľ nemeckých ranoromantických skladateľov C. M. Webera, resp. H. Marschnera. Ré-žiu opery mal český umelec Lubor Cukr na scéne Jaromíra Vlčeka, kostýmy navr-hol známy umelec Josef Jelínek. V núdzi, ktorá je u nás v operných osobnostiach ré-žie, muselo vedenie Štátneho divadla po-zvať tím českých realizátorov, ktorí sa ne-spreneverili romantickému inscenačné-mu tvaru, hoci ho aspoň trochu prepojili do modernejšieho scénického tvaru (pre-mietanie diapozitívov, umelecká metafo-

ka Svobodníka. Libreto napísal Alexander Preis na základe rovnomennej novely Niko-laja Leskova z roku 1865. Je to obraz živo-ta a údelu nespokojnej kupeckej ženy, kto-rá nachádza východisko z fatálneho osu-du v dvojnásobnej vražde svokra a man-žela a – po odsúdení do trestaneckého tá-bora – vo vražde sokyne v láske i napokon samovražde. V čom je toto dielo také blíz-ke Shakespearovej hrdinke a v čom provo-kovalo? Povedané režisérom J. Nekvasilom: „... hudobnou iróniou a kolážou na stalin­ské Rusko danej doby. Šostakovičova ope­ra je veľkou tragickou groteskou, v ktorej tragédia nemilosrdne víťazí... Únik z klie­tok, do ktorých sú hrdinovia násilím zatvo­rení, je iba ich prelomenie. Únik je možný jediný a definitívny. Tým únikom je smrť!“

Strhujúce operné divadlo D. Šostakovi-ča vyniklo veľkými speváckymi výkonmi hlavných predstaviteľov: sopranistky Ior-danky Derilovej v hereckej i speváckej in-terpretácii Kataríny, tenoristu Aleša Bris-ceina ako jej milenca Sergeja, basistu mo-hutného hlasu i výrazu Martina Bártu ako krutého kupca-svokra Borisa Izmajlova, tenoristu Josefa Moravca ako jeho syna Zi-novija, slabošského Kataríninho manžela.

Poľská Krakovská opera uviedla u nás neznáme dielo neskorého romantika poľ-skej národnej školy, impresionizmom po-učeného hudobného intelektuála Karola Szymanowského Kráľ Roger. Je to psy-chologická dráma, ktorá sa dotýka zá-kladných otázok ľudskej existencie, vie-ry, hľadania Boha, nazerania na vlastnú in-dividualitu, pritom hlavné postavy prechá-dzajú mnohými emocionálnymi transfor-máciami. Oproti realisticko-naturalistické-mu Šostakovičovmu dielu predviedli Kra-kovčania v Szymanowského opere insce-náciu silnej výpovede, ale jemných farieb, pritom každá javisková scéna, spev a he-recký prejav i vokálny výraz hlavných hr-dinov mali nielen vecný, ale aj utajený zmy-

ra rozprávkových hrdinov s osudmi šiale-ného panovníka Ľudovíta II. Bavorského, veľkého obdivovateľa a mecéna Richarda Wagnera). Nezabudnuteľným z tejto in-scenácie zostáva najmä romanticky vzru-šujúce, dynamicky pestré, v každej scéne premyslene vystavané hudobné naštudo-vanie partitúry českým dirigentom Rober-tom Jindrom (v SND naštudoval s neoby-čajným úspechom v apríli 2017 veľkú fran-cúzsku operu F. Halévyho Židovka). Zá-sluhou R. Jindru dostali Víly živú, zaují-mavú podobu a zaiskrili hudobnými úsek-mi, ktoré avizovali Wagnera ako budúce-ho veľkého majstra „nekonečných tém“. Z hlavných predstaviteľov bol centrálnym vokálnym interpretom tenorista Titusz Tó-bisz ako panovník Arindal (tiež Ľudovít II.), spevák veľkého hlasu, postavy, na-dania a umeleckej perspektívy, ktorý je na Wagnera priam predurčený. Z ďalších umelcov zaujal vždy spoľahlivým a zaují-mavým výkonom Marián Lukáč ako Arin-dalov strýko, ďalej tenorista jasného hlasu Maksym Kutsenko (Gun ther), Tatiana Pa-ľovčíková-Paládiová (víla Zemina) a Bar-bora Řeřichová (Lora, Arindalova sestra).

Azda najväčšou udalosťou na festivale Eurokontext.sk bolo hosťovanie ostravské-ho Národného divadla moravskosliezske-ho so Šostakovičovou operou Lady Mac­beth Mcenského újezdu. Dielo, opradené históriou stalinského teroru v oblasti so-vietskeho umenia tridsiatych rokov minu-lého storočia, bolo už dopredu lákadlom pre domáceho a zahraničného (treba po-vedať, že intelektuálneho) diváka. Zaujalo predovšetkým geniálnou hudbou mladého Šostakoviča, novodobou domácou premié-rou v pôvodnom tvare (autor dielo pod ná-tlakom ždanovovskej kritiky operu prepra-coval), hudobným naštudovaním Jakuba Kleckera, silnými, hoci naturalistickými momentmi v réžii Jiřího Nekvasila na scé-ne Daniela Dvořáka a v choreografii Mar-

sel a podtext. Hudobné naštudovanie viedol Łukasz Borowicz, no v Bratislave operu di-rigovala Monika Wolińska. Réžiu a kostý-my realizoval popredný poľský operný re-žisér Michał Znaniecki na modernej scé-ne Luigiho Scoglia. Titulnú postavu kráľa Rogera spieval a stvárnil po každej strán-ke mnohovrstevne barytonista Stanisław Kuflyuk, jeho ženu Roksanu spievala dra-matická sopranistka Katarzyna Oleś-Bla-chová a pastiera, ktorý vnáša do deja du-ševný nepokoj a podnety na premýšľanie, tenorista Łukasz Gaj.

Posledným operným divadlom na bra-tislavskej medzinárodnej prehliadke bo-lo pražské Národné divadlo. Na rozdiel od hosťujúcich súborov s operami 20. sto-ročia sa prvá česká operná scéna predstavi-la romantickou hudbou francúzskeho skla-dateľa 19. storočia Jula Masseneta. Operu Werther (libreto podľa Goetheho diela Utr­penie mladého Werthera z roku 1774) spie-vali vo francúzskom origináli. Režijne ju naštudoval Stefan Heinrichs podľa insce-načného poňatia popredného európskeho režiséra Willyho Deckera na scéne Wolf-ganga Grussmanna. Predstavenie úspeš-ne dotváral dirigent Petr Kofroň. Príbeh veľkej, no nešťastnej básnikovej lásky sa končí jeho smrťou v štýle romantických opier: nekonečne dlhou scénou zomiera-nia. Pre domácich divákov bolo zaujímavé, že dve hlavné postavy v inscenácii spieva-li slovenskí sólisti: mladodramatický teno-rista Peter Berger v náročnej, kvalitne za-spievanej role Werthera a Slávka Zámeč-níková (nedávna víťazka Medzinárodnej speváckej súťaže M. Schneidera-Trnav-ského) v úlohe Sofie. Charlottu, osudovú Wertherovu lásku, interpretovala drama-tická sopranistka Štěpánka Pučálková a jej manžela Alberta zasa kvalitný barytonis-ta Jiří Brückler.

Kvarteto hosťujúcich operných diva-diel zo Slovenska, Čiech a Krakova uvied-lo štvoricu skladateľských a inscenačných štýlov, prístupov, poznaní, myšlienkových odkazov. Škoda, že hosťujúcich divadiel na Eurokontexte.sk nie je aj viac. Tak by sa našim operným návštevníkom ešte väč š-mi rozšíril pohľad na diela, ale aj insce-načné prístupy domácich i zahraničných tvorcov, nehovoriac o konfrontácii sólis-tov a orchestrov.

TeRéZIA URSínyOVá

Záber z opery Nabucco v Štátnom divadle Košice. Foto: ŠDK

Libretista Ver-diho opery Nabuc­co Temistocle Sole-ra spracoval biblický námet babylonského zajatia Židov z roku 587 pred naším leto-počtom. Inscenácia

opery zaznamenala nebývalý úspech už pri svetovej premiére v milánskej La Sca-le v roku 1842. V príbehu sa vtedy skrý-val politický inotaj – vyjadrenie zápasu Talianska v časoch risorgimenta (1820 – 1870). Rezonovali najmä narážky namie-rené proti národnostnému útlaku zo stra-ny Rakúšanov. Námet opery plne koreš-pondoval s diváckou náladou, zachvátenou túžbou po oslobodení a zjednotení. Pod-ľa dochovaných záznamov paralela medzi babylonskou a rakúskou nadvládou spôso-bila vo vtedajšom Taliansku národnost-ný ošiaľ. Ukazuje sa však, že zotrváva-nie na pôvodných výpovedných pozíciách formulovaných v 19. storočí v Taliansku je dosť problematické. Najschodnejším rie-šením je aplikovanie tradíciou nezaťaže-

ného pohľadu na problematiku judaizmu a analýza historických súvislosti príbehu.

V roku 1700 pred Kristom uzavrel Ab-rahám zmluvu s bohom Jahvem, v ktorej zaznela zmienka o vyvolenosti Izraelitov. O päť storočí neskôr, počas putovania Židov z Egypta do Zasľúbenej krajiny (Kanaánu, z ktorého predtým dobrovoľne odišli), zmlu-vu obnovili, pritom Mojžiš stanovil nové kul-tové a sociálne normy: desať prikázaní, Ar-chu zmluvy... Na podporu Mojžišových po-žiadaviek zoslal boh Jahve na Egypt deväť úderov. Keď sa faraón aj po nich zdráhal pre-pustiť Izraelitov, vyhlásil Mojžiš desiate trá-penie (všetci prvorodení pomrú v určenú noc, ušetrení budú iba pravoverní). Osídľovanie Kanaánu sprevádzalo nemálo krutostí, kto-ré pod zástavou judaizmu spáchali prišelci z Egypta. O storočie neskôr sa dvanásť iz-raelských kmeňov zjednotilo proti Filištín-com. Prvým izraelským kráľom sa stal Saul. Po jeho samovražde korunu prevzal Dávid. Nový kráľ porazil Filištíncov, z Jeruzalema urobil hlavné mesto kráľovstva a náboženské centrum izraelského národa. Najväčší roz-mach dosiahla zem Izraelitov za vlády Ša-

lamúna. Od východného pobrežia Stredo-zemného mora siahala až po Eufrat, na ju-hu až po hranicu s Egyptom. Po Šalamúno-vej smrti sa ríša rozpadla na severný Izrael a južnú Judeu. V roku 621 pred Kr. poslúžil znovuobjavený Mojžišov zákonník judské-mu kráľovi Joziášovi ako zámienka na nábo-ženskú reformu, zameranú proti asýrskym a kanaánskym vplyvom. Reforma zdôraz-nila ustanovenia o vyvolenosti Židov. Me-dzi inými aj zákaz zmiešaných manželstiev. Na územie Asýrie si v tom čase robili ná-rok babylonský vládca Nabopolasar (Nabuc-

cov otec) aj egyptský faraón Neko. Pri postu-pe Egypťanov cez Judeu padol Joziáš v bit-ke pri Megide v roku 608 pred Kr. Babylon-ský vládca si napokon podmanil asýrsku rí-šu a po víťazstve nad egyptskými vojskami pri Karchemiši pripadla kontrola nad Judeou Babylonu. Nároky vládcu Judey teda musel odobriť Nabucco, po Nabopolasarovej smr-ti vládca Babylonskej ríše. Už o rok judské kráľovstvo povstalo proti babylonskej kon-trole. Na čele vzbury stál kráľ Joakim. Na-bucco dobyl Jeruzalem, Joakima deporto-val a za nového vládcu ustanovil Zedechiá-ša. Po výzvach falošných prorokov Judea po-vstala opäť. Nabucco po poldruharočnom ob-liehaní v júli 587 pred Kr. znovu dobyl Jeru-zalem, chrám a palác ľahli popolom, hradby mesta dal zrúcať, Zedechiáša prikázal osle-piť a časť Židov odvliekol do Babylonie, kde ich rozmiestnil po území ríše – išlo mu o asi-miláciu Hebrejcov.

Libretista Solera pripravil inscenátorom niekoľko „nášľapných mín“, ktoré bez po-znania historických súvislostí príbehu ne-majú šancu deaktivovať. Nášľapnou mínou je otázka: Prečo v predlohe vystupuje posta-

va Baalovho veľkňaza a radoví kňazi tohto Boha, keď v Babylonskej ríši uctievali Bo-ha Marduka. Baal (alebo Moloch) sa vše-obecne chápe ako symbol krutosti. Alego-rická postava Baalovho veľkňaza sprevádza Nabuccovu dcéru, ktorú splodil na víťaznej Nabopolasarovej výprave proti asýrskej rí-ši – libreto naznačuje, že Abigail je po mat-ke Asýrčanka, čo vysvetľuje jej úsilie o reš-tauráciu Asýrie. Veľkňaz sa sprítomní, po-tom ako sa Abigail rozplynú ilúzie o vlastnej dôležitosti, a to je, v spojení s krachom ľú-bostných túžob a nevraživosťou voči otcovi, dostatočným dôvodom na premenu do bez-citnej kreatúry. Vo vzťahu k Židom sú Baa-lovi kňazi kategóriou krutosti.

Za druhým židovským povstaním stá-li falošní proroci. Jedným z nich je Zacha-riáš, ktorý plánuje využiť milenecký pomer „pravoverného“ Izmaela a „menejcennej“ Feneny – Nabuccovu legálnu dcéru chce po-užiť ako ľudský štít. Nelegálna dcéra Abi-gail v úvodných scénach opery nie je fyzic-ky účastná na javiskovom konaní. Prenáša sa iba jej obraz. Trialóg medzi ňou, Fene-nou a synovcom judského vládcu Zedechiá-ša Izmaelom je reminiscenciou na udalosti, ktoré sa v minulosti odohrali v Babylone – počas Izmaelovho zajatia po prvom neús-pešnom židovskom povstaní. Voľné nará-banie s dramatickým časom v prvom dej-stve opery Nabucco sa využíva na podpo-ru požiadavky vierohodnosti.

Ale to je už vecou každého dramatur-ga a režiséra.

ANALÝZA HISTORICKÝCH SÚVISLOSTÍ PRÍbEHUO librete Verdiho opery nabucco

Ján RáCZ

MÁM RADA VôňU KNIžNÉHO PAPIERAna slovíčko s nATáLIOU PUKLUŠOVOU, mladou slovenskou herečkou

• Natália, patríte do mladšej generácie. Aké knihy a žánre vás najviac zaujímajú?Obľubujem napríklad diela Eckharta To l-leho. V ostatnom období som prečítala je-ho dve knihy Nová Zem a Sila prítomné­ho okamihu.

• Čím vás zaujal?Predovšetkým tým, že píše o zmysle živo-ta, o tom, ako nebyť lenivý, ako vnímať realitu života. Je to veľmi inšpirujúce. Ta-ké veci sa totiž v školách neučia.

.• Aké žánre preferujete? Detektívky, či romantické romány?

Detektívky a romantické romány mám už za sebou. Tým som prešla počas štúdia na Vysokej škole múzických umení. Teraz prichádza na rad Dostojevskij, Dumas atď.

• Ako je to s modernými technológiami? Bránite sa čítačke kníh, alebo ju aj vy-užívate?Beriem to tak, že by nám mali uľahčiť život. Len čo však začnú ovládať človeka, nie je niečo v poriadku. Inak je fajn, že čítačky fungujú, ľudia si nemusia brať na cesty dvadsať kíl batožiny. Aj napriek tomu som si však čítačku nekúpila. Mám rada dotyk papiera. Pripadá mi to kontaktnejšie.

• A láka aj vôňa papiera...Prirodzene. Musím vidieť strany v kni-he, záložku, aby som vedela, koľko eš-te mám prečítať. A keď nad niečím pre-mýšľam, nad nejakou situáciou, ako ju vyriešiť, otvorím si hocijakú knihu a pre-čítam si prvú vetu. Beriem ju ako neja-ký odkaz.

• Ktorá kniha vo vás zanechala hlbokú stopu?Boh a štát od Michaila Bakunina. Vtedy sa niečo stalo... ako keď idete na dobré di-vadelné predstavenie, ale také, ktoré nesie nejakú informáciu, ktorá odzrkadlí aj váš

osobný život, a potom nad tým všetkým ešte dlho rozmýšľate.

• Čo vám najviac chýba v slovenskej li-teratúre?Chýbajú mi tituly, o ktorých treba veľa, pre-veľa rozmýšľať, ako napríklad o Bakuni-novi. Nie je tu nikto, kto by takto písal. • Nepohrávate sa s myšlienkou napísať knihu?Uvažujem o tom...

• Napriek tomu, kto zo slovenských au-torov je vám najsympatickejší a rada si prečítate jeho tvorbu?Chystám sa prečítať si Ženu medzi kráľ­mi od Jána Lenča. A ešte mám rada jed-nu knihu – je to Herbár, encyklopédia bylín.

PripravilaKATARínA KOLáRIKOVá Natália Puklušová. Foto: autorka

Strana 7 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Obálka Manifestu katalánskej kultúry z roku 1977

REPORTÁž/JAZYKOVEDA

Kotor, hlavná ulica. Foto: autorka

NEZAbUDNI NA KOTORSKÚ bOKU...Z detstva sa mi

v pamäti zahniezdi-li spomienky na ded-ka, ktorý k nám v zi-me chodieval so zabí-jačkou. Viac ako na ja-ternice a krvavnice sme my deti, čakali, kedy

skrúti reč na svoje zážitky z prvej sveto-vej vojny. V rakúsko-uhorskej armáde si aj s vojenčinou odslúžil plných sedem ro-kov. V dedkovom rozprávaní sa vynímalo najmä jedno meno: Boka kotorská. Voňa-lo diaľkami a nedosiahnuteľnosťou. Vo vo-dách Boky sa dedkova jednotka kúpavala, na jej skalnatých brehoch boli rozmiestne-né strážne veže, z ktorých vojaci sledova-li more, z času na čas zakričali, aby voja-ci vyšli na breh, lebo sa približujú žraloky.

Dedko opisoval udalosti v zálive tak far-bisto, že vo mne roky prežívala túžba aspoň raz v živote sa pozrieť do tej báječnej Bo-ky kotorskej. Podarilo sa mi to vlani v sep-tembri pri návšteve Čiernej Hory.

Kotor nie je iba zálivKotorská boka je najväčší prírodný zá-

liv na juhu Jadranského mora. Zároveň fantastické miesto, kde sa stretli a spojili všetky najlepšie veci tohto sveta: azúrové more, pobrežie posiate skalnatými stráž-cami, horúce slnko a architektonické pa-miatky ako výsledok ľudského umu a citu pre krásu. Jej centrom je mesto Kotor. Leží na samom konci povestnej Boky a na úpätí pre Čiernohorcov posvätnej hory Lovčen. Pre svoje architektonické skvosty mesto ro-ku 1979 zapísali na listinu Svetového de-dičstva UNESCO.

Mesto Kotor je staré, prastaré. Niekto-rí tvrdia, že ho založili už bájni grécki hr-dinovia, ktorí sem zablúdili pri potulkách. K reali te sa väčšmi blížia tí, čo tvrdia, že Kotor bol založený asi v 7. storočí nášho letopočtu, keď Byzantská ríša preberala svetovládu od Ríma. Mesto je obohnané majestátnymi a zachovanými hradbami, na niektorých miestach širokými aj pätnásť metrov. Ich starobylú strohosť v čase našej návštevy zmäkčovali obrovské magnólie s bielymi kvetmi, poprepletané strapatými

palmami. V kotorských hradbách sú dote-raz zachované tri brány, traduje sa, že nik-dy neboli otvorené všetky naraz. Chráni-li mesto od mora, ale aj pred nebezpečný-mi chorobami, akou bol v stredoveku mor.

Brány, kostoly, paláce, bankyVäčšina turistov vstúpi do Kotoru Mor-

skou bránou. V podbrání kamenný reliéf Panny Márie s Ježiškom na rukách, po jej pravej ruke svätec s hostiou, po ľavej ruke iný svätec s reliéfom mesta Kotor – to dá-va návštevníkovi najavo, s ochranou koho mesto počítalo a počíta. Pod reliéfom je ka-menná zdierka poštovej schránky, do kto-rej vojaci rakúsko-uhorskej armády vkla-dali svoje listy domov. Hneď pri Morskej bráne baroková veža s hodinami informu-je o presnom čase. Odbíja ho nepretržite od 18. storočia, keď hodiny nainštalovala istá švajčiarska rodina, ktorej mesto uča-rovalo. Jej potomkovia žijú v ňom doteraz.

Kotor bol vždy bohatý. Zmohol sa vďa-ka obchodu so soľou aj s inými artiklami. V minulosti tu sídlila námornícka škola aj mnohé banky. Škola zanikla, banky sa, po-chopiteľne, rozmnožili. Vo veciach ochra-ny a obrany sa Kotorčania nespoliehali len na hradby a Pannu Máriu, ale pristavili si od pevniny i Pevnosť svätého Ivana. Ku-riozitou je, že pevnosť na kopci rovnaké-

ho mena rozširovali zhora smerom nadol k mestu. V rámci hradieb malého mesta nájdete až desať kostolov, medzi nimi Ka-tedrálu sv. Tripuna, Kostol svätého Luká-ša, svätej Kláry, svätého Mikuláša, svä-tého Pavla. Veľká časť z nich je postave-ná v románskom štýle (podobne ako v ce-lej Čiernej Hore). Mestom kráčali dejiny a každá éra a vláda tu zanechala svoje pa-láce, námestia, trhy, kostoly, sklad zbraní, ba aj divadlo, založené ešte za napoleonov-skej okupácie. Údajne malo v danom ob-dobí ako prvé v Európe stály súbor hercov.

Z novších dejín je tu ešte vždy živá spo-mienka na kotorskú vzburu proti rakúsko--uhorskej monarchii a vojnu v roku 1918. Do vzbury, ktorá sa začala na rakúsko--uhorskom pancierovom krížniku Sankt Georg v prvých februárových dňoch 1918, boli zapojení aj slovenskí a českí vojaci. Na čele nespokojnosti, ktorá vzišla z ka-tastrofálnych nedostatkov v zásobovaní potravinami, stál český Nemec František Rasch. Jeho pamätná tabuľa sa nachádza pri súde, hroby popravených námorníkov na cintoríne v blízkom Škaljari.

Štyria svätí a najmenej jeden pápežKotorčania sa hrdia tým, že z ich mesta

pochádzajú až štyria čiernohorskí svätci.

Niektorí priamo z Kotoru, napríklad svä-tá Ozuna, ochrankyňa pevného zdravia, ktorej ostatky uchovávajú v Kostole svä-tej Márie. Iných, medzi nimi sv. Tripuna, si Kotorčania vzali pod ochranu, a už ich nevrátili. No to ešte zďaleka nie je všet-ko. Keď sa vás Kotorčania spýtajú, či vie-te, kto bol prvým slovanským pápežom na Petrovom stolci, netreba sa ponáhľať s odpoveďou. Čakajú totiž len na to, aby ste začali spomínať Jána Pavla II. Po-tom vám vysvetlia, že takmer 400 rokov pred ním bol pápežom, akože inak, Čier-nohorec pochádzajúci z oblasti Kotoru! Podľa niektorých historikov, naprí klad aj Savu Nakićenovića, pápež Sixtus V. (1521 – 1590) pochádzal z obce Kruševice v Kotorskom zálive. Svoje tvrdenie opie-rajú aj o skutočnosť, že Sixtus V. si zvolil do svojho erbu tri hrušky, aby mu pripo-mínali rodnú obec, veď hruška je po sr-bo-chorvátsky kruška. I talianska verzia občianskeho priezviska Sixta V. (Peretti) je len odvodenina od slova hruška (pere). To, že Sixtus V. bol nefalšovaným Čier-nohorcom, Kotorčania radi podopierajú historkou o jeho múdrosti až prešibanos-ti. Údajne celé roky pred svojím zvolením za pápeža chodil skrivený, ohnutý priam do pravého uhla. Keď ho konkláva koneč-ne zvolila za pápeža, vystrel sa v celej svo-jej výške a, mimochodom, začal vládnuť tvrdou rukou. Na otázku, prečo doteraz chodil zohnutý, a teraz je vzpriamený ako svieca, vraj Sixtus V. odpovedal: „Hľadal som kľúče od kráľovstva nebeského, a ko-nečne som ich našiel!“

Zvíťazilo euroMestečko Kotor má sotva dvetisíc du-

ší a je v ňom len jedno verejné zariade-nie. Diskrétne sídli v prízemných priesto-roch starého domu. Strážne pozície čas-ti pre dámy v onen deň zaujímali pani aj muž. Mocný, vysoký chlap si sedel na sto-ličke, vyberal pol eura za osobu, pokojne pochlipkával z kapučína a hlasno debato-val s návštevníčkami. V zariadení vládla čistota a celková pohoda. Po chvíli k vý-bercovi pristúpila žena a chcela za službu zaplatiť dolárom. V tej chvíli sa toaleta pre-

JAnA JUdInyOVá

STARÝ EURóPSKY NÁRODVILIAM MRUŠKOVIČ

niekoľko poznámok na margo histórie Katalánska a katalánčiny

V ostatnom ča-se sa Katalánsko tak-mer dennodenne obja-vuje vo väčšine médií, prinajmenšom v Euró-pe. Spôsobil to boj Ka-taláncov za nezávis-losť. Ich úsilie naráža

na politické perzekúcie, zatýkanie a na krv na námestiach Barcelony. Úplne smiešne vyznievajú hlasy z Madridu o celoštátnom referende. Ako môže čiastkový národ v ta-kom referende získať nadpolovičnú väčši-nu? Právo národov na sebaurčenie je za-kotvené aj v Charte OSN, ale nikto ho ne-berie vážne.

Katalánska štátnosť má vyše tisíc ro-kov (vyhlásenie o nezávislosti za Borrella II., 10. 3. 988), jeho dnešné územie je vý-sledkom rekonkisty, ktorá vyšla zo staré-ho Katalánska (na sever od rieky Llobre-gat). Až do obsadenia Rimanmi (218 – 105 pred n. l.) tam žili iberské kmene. Bo-la to provincia Tarraconensis, od 3. storočia s hlavným mestom Barcelona. Vládli tam od roku 415 aj vizigótski králi, kým svoje sídlo nepreniesli v roku 548 do Toleda. Ro-ku 720 padla celá oblasť pod arabskú nad-vládu, ale už roku 801 oslobodili Franko-via sever, vrátane Barcelony. Karol Veľký zriadil Španielsku marku, ktorá sa sklada-la z viacerých katalánskych grófstiev, kým sa v roku 865 nestala samostatnou provin-ciou. Postupne získal barcelonský gróf naj-väčšiu moc v krajine. Frankovia zanechali dve silné stopy: po prvé, Katalánsko ostalo jazykom, kultúrou, ale aj ekonomikou úz-ko späté s južným Francúzskom, po druhé, nikdy sa neoddelilo od ostatnej Európy ako iberské štáty. Za Ramóna Berengue ra IV. sa roku 1137 sobášom spojili s Aragónskom, a tak vznikla katalánsko-aragónska konfe-derácia, ktorej tri storočia vládli aragónski králi katalánskeho pôvodu. Barcelona bo-la rivalom Janova a Benátok. Lleys Consu-lat de Mar (morské právo) bolo na Stredo-zemnom mori záväzné. V procese rekon-

kisty sa vytvorili „fueros“ – slobody a prá-va miest a oblastí. V 14. a 15. storočí nastal neobyčajný rozkvet Katalánska. Králi vy-ženili a dobyli Sicíliu, Sardíniu, Korziku, oporné body na africkom brehu, Neapolské kráľovstvo a nakoniec Miláno. Katalánsko--provensalský jazyk sa stal kultúrnym ja-zykom prvého rangu. V 12. storočí prekvi-tala trubadúrska literatúra.

Prekvapujúci je úpadok Katalánska v 16. storočí. V revolučnom období roku 1868 vzniká z kultúrneho regionalizmu po-litické hnutie (vo Valencii to domáca oligar-chia prekazila). Tón udáva veľkoburžoázia, lebo v autonómii vidí svoje politické ciele. Začína vychádzať prvý katalánsky denník Diari Català (1879). Z únie sa roku 1901 od-štiepila Lliga Regionalista, ktorá vyniesla konzervatívneho politika Enrica Prata de la Riba. Roku 1907 sa všetky politické si-ly zjednotili (vrátane ľavice) do strany So-lidaritat Catalana. Neskôr prišiel fašizmus a občianska vojna. Späť získali Katalánci autonómiu až po Francovej smrti roku 1978.

Centrom odporu proti Francovi sa stala cirkev, najmä kláštor Montserrat, ktorý bol baštou katalánskej kultúry i boja za auto-nómiu vo Francovom období. Viac ako 40

percent obyvateľov Katalánska sa na tom-to území nenarodilo. Len v rokoch 1961 – 1965 sa tam usadilo 414-tisíc prisťahoval-cov. Zaujímavé je, že títo ľudia sa katalani-zujú, lebo pochádzajú z ekonomicky zaos-talejších oblastí, jazyk je príbuzný a organi-zujú sa v katalánskych organizáciách, napr. v robotníckych komisiách (Commissiones Obreres). Katalánčina nie je dialekt. Je to samostatný románsky jazyk, ktorý má dl-hú písomnú tradíciu. Po katalánsky sa ho-vorí vo vlastnom Katalánsku (Principat), v autonómnych oblastiach Valencia a Ba-leáry a vo východnej časti Aragónska (pás okolo Ribagorzy a Matarrañe, kde vládne trilingvizmus – kastílsky, aragónsky, kata-lánsky jazyk). Po katalánsky sa okrem toho hovorí vo francúzskom Roussillone, v An-dorre a sardínskom Alghere.

Za posledných 15 rokov frankizmu sa katalánčina stala kultúrnou zbraňou proti frankizmu. Zákaz katalánčiny ju urobil ak-tom sebapotvrdenia. Na múroch sa zjavi-li nápisy Som una nació. Významnú úlohu hral klérus, najmä drobné duchovenstvo.

Pri posudzovaní jazykovo-sociologic-kej situácie v Barcelone treba mať na pa-mäti, že je tu veľa príslušníkov iných národ-

ností, ktorých sem nasilu doviedol Fran-co. Ide najmä o Andalúzanov, Galegov, Murciančanov, ktorí používajú španielči-nu. Na Baleároch a vo Valencii sú horné vrstvy jednoznačne kastílske a katalanizá-cii kladú odpor. Katalánčina sa tu pokladá za spoločensky niečo druhoradé.

Katalánčina (català) je prvým oficiál-nym jazykom (pred španielčinou, ktorá je kooficiálna) v troch španielskych autonóm-nych spoločenstvách. Spolu s okcitánsky-mi dialektmi tvorí akúsi prechodnú skupi-nu medzi iberorománskymi a galoromán-skymi jazykmi. Po katalánsky sa hovorí v Španielsku v piatich autonómnych spo-ločenstvách – v Katalánsku, vo Valencij-skom spoločenstve, na Baleárskych ostro-voch, v Aragónskom Katalánsku a v mur-cijských obciach Yecla, Jumilla a Albanil-la. Celkovo teda v katalanofónnych spolo-čenstvách Španielsku hovorí po katalán-sky vyše 6,5 milióna ľudí a rozumie viac ako 10 miliónov. V Andorrskom kniežat-stve (Principat d’Andorra) tvoria Katalánci (Andorrčania) 30 percent obyvateľov (osta-tok sú najmä Španieli a Francúzi), čiže nie-čo viac ako 35-tisíc osôb, ale po katalánsky hovorí asi 50-tisíc ľudí. Od roku 1997 ma-jú svoju univerzitu, ale nie úplne samostat-nú. Katalánci žijú takisto vo Francúzsku, a to v departemente Východné Pyreneje (Pyrénées-Orientales) v počte asi 100-tisíc hovoriacich a v sardínskom meste Alghe-ro (L’Alguer), kde ešte asi 45 percent ľudí hovorí po katalánsky, teda zhruba 23-tisíc. Spolu je v Európe takmer 9 miliónov kata-lanofónov. Katalánskych nárečí je veľa, no nie sú veľmi odlišné.

Situácia sa zásadne zmenila až po ro-ku 1975. V roku 1979 získalo Katalánsko autonómiu a s ňou aj starobylé symboly: senyeru, t. j. zlatú zástavu so štyrmi krva-vými pásmi, hymnu (Els Segadors), štátny sviatok (11. 9.) a najmä jazyk. Právo na ja-zyk autonómna ústava poskytla aj arančine (malá gaskonská jazyková menšina v ka-talánskych Pyrenejach). Od 27. 6. 1980 je katalánčina oficiálnym jazykom pre všetky štátne a verejné úrady. V roku 1983 parla-ment schválil „jazykovednú normalizáciu“, ktorou sa zavádza jazyk do médií a povin-ne do škôl (popri španielčine). Na podporu tohto zákona sa v roku 1982 viedla špeciál-na kampaň. Kampane sa opakovali, napr. v rokoch 1985 – 1986 pod názvom Depèn de vostè, alebo v rokoch 1986 – 1987 v ob-

lasti turistiky v súvislosti s prípravou bar-celonskej olympiády.

Základy súčasnej kodifikácie po-ložil Pompeu Fabra dielami: Normes ortogràfiques (1913), Diccionari ortogràfic (1917), Gramàtica catalana (1918) atď. Kongres katalánskej kultúry v roku 1977 vydal slávny Manifest de la Cultura Cata­lana. Vznikli špecializované jazykovedné pracoviská na univerzitách i mimo nich. Dnes sa študuje aj v letných kurzoch a je možné získať certifikáty zo štúdia kata-lánčiny. Obrodzujúco pôsobí aj vedomosť o veľkých predstaviteľoch svetovej kultú-ry katalánskeho pôvodu.

Uverejňujeme v slovenskom preklade ka-talánsku hymnu, ktorá je jedným z hlavných nástrojov katalánskeho vlastenectva a boja za nezávislosť. Volá sa Els Segadors (Ženci):

„Katalánsko víťazné, / bude opäť bo­haté a celé. / Späť, ľudia, takí namyslení a pyšní! // Dobrý úder kosákom! / Dobrý úder kosákom, obrancovia zeme! / Dobrý úder kosákom! // Je čas, ženci! / Je čas byť na stráži! / Až príde iný jún, / dobre si na­ostríme nástroje! // Nech sa trasú nepria­telia, / keď uvidia našu zástavu: / pokosí­me zlaté klasy, / ak bude treba, presekne­me aj reťaze!“

menila na javisko v divadle. Muž prudko vyskočil a spustil: „Nechcem váš dolár. Čo si vy myslíte, čo je pre mňa dolár? Ništo! Pôjdem na smetisko a tam ho roztrhám!“ Pritom rukami aj nohami názorne ukázal, aký osud postihne úbohý dolár. Tá, čo sa previnila, so zmierlivými slovami vybrala euro a my ostatné sme si vydýchli. Aspoň niekde na chvíľu zavládla spravodlivosť.

Pre úplnosť treba dodať, že úradnou menou v Čiernej Hore je euro, hoci kraji-na nie je oficiálnym členom eurozóny ani Európskej únie. Pritom od občanov Rus-kej federácie nepožaduje víza. Jednoducho, Čierna Hora si ponecháva otvorené dvere na všetky strany. Ruskí turisti, ktorých je v Čiernej Hore záľaha a sú tam aj veľmi dobre prijímaní, to vedia oceniť.

Mesto Kotor či oblasť zálivu Kotorskej boky sú akoby reprezentantom celej Čier-nej Hory. Je to krajina s neraz tvrdším ži-votom ako u nás. Ale s múdrymi a húžev-natými ľuďmi. O tomto niečo iste vedel už aj velikán ruskej poézie A. S. Puškin, keď v básni Bonaparte a Čiernohorci píše: „Čiernohorci, čo ste vy zač? Aj Napoleon sa opýtal: A či toto plemeno zlé sa nebojí našich síl?“ Tento citát je vyrytý na súso-ší básnika s manželkou Natáliou Nikola-jevnou, ktoré stojí v centre Podgorice, ide o dar mesta Moskva.

Kotor, námestie, veža s hodinami a pranier

Pohľad na Barcelonu s dominantou chrámu Sagrada Familia, ktorý je vo výstavbe už vyše 100 rokov. Foto: internet

Strana 8LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

VÝTVARNÉ UMENIE/RECENZIA

POSTMODERNÝ SVET ZÁbOJA bOHUSLAVA KUľHAVÉHOKvantová f yz i­

ka v inherentnej ad­justáži – pod týmto názvom v kurátor-skej koncepcii Gab-riely Rothmayero-vej predstavila Ná-rodná banka Sloven-

ska výber z tvorby slovenského malia-ra, zakladateľa postmoderného umenia na Slovensku Záboja Bohuslava Kuľha-vého (*1937). Jej usporiadanie súvisí s ambíciami Národnej banky prezen-tovať vo svojich výstavných priestoroch tvorbu popredných osobností súčasného slovenského výtvarného umenia. Ne-treba vari pripomínať, že tieto ambície možno v dnešnej – pre kultúru a ume-nie zložitej – dobe privítať a vedeniu tejto inštitúcie pri ich presadzovaní dr-žať palce. Na druhej strane Kuľhavého diela tvoria súčasť výtvarného dotvo-renia niekoľkých Rothmayerovej vyni-kajúcich kníh, publikovaných v tomto a nedávnom období.

Kuľhavého maliarska tvorba je prí-kladom autentického výtvarného pre-javu. Vzbudila pozornosť už predtým v zahraničí, kde ju ocenili také inštitú-cie ako Metropolitan Museum of Art v New Yorku či Lisson Gallery v Lon-dýne. Okrem toho umelec získal nie-koľko cien za svoje grafické a maliarske dielo na celoštátnych výstavných pre-hliadkach v druhej polovici 20. storo-čia v Prahe a Bratislave. V tom čase – dá sa povedať – formuloval prvé tézy postmoderného umenia, ktoré sa stalo jeho celoživotným cieľom, nielen ako výtvarný a umelecký problém, ale ako fenomén individuálneho a spoločenské-ho života, priberajúci na seba postup-ne celoplanetárny rozmer. Kuľhavého tvorba sa rozvíjala od začiatku v nie-koľkých vývinových fázach, smerujúc k samostatnému kódu umeleckej výpo-vede. Vznikala a konštituovala sa na bá-ze koexistencie viacerých výtvarných názorov v jednom obraze, čím vykro-čil za hranice dosiaľ jednotného celku maliarskeho diela, stelesňujúc súhru rozličných uhlov pohľadu na skutoč-nosť, v jej rôznorodej výtvarnej trans-pozícii. Kuľhavého obraz tak nie je a nebol „obyčajným prepisom“ rozma-nitých výtvarných prejavov v jednom diele, ale ich súhrou, živým organiz-mom. Maliarsky obraz vykročil v jeho podaní za hranice celku (obrazu skutoč-

nosti vnímaného z jedného uhla pohľa-du) a stal sa paradigmou plurality vý-tvarného prejavu, zbaveného akýchkoľ-vek schématických štruktúr. V tom spo-číva osobitosť postmoderného maliar-stva Záboja Bohuslava Kuľhavého, kto-ré zďaleka nie je iba citáciou iných vý-tvarných rukopisov umelcov minulos-ti a súčasnosti alebo recepciou rôznych výtvarných smerov, slohov a štýlov po-chádzajúcich z dejín umenia, s čím sa napríklad stretávame v podaní niekto-rých mladších zjavov na našej výtvar-nej scéne.

„Postmoderna sa začína tam, kde sa končí celok,“ zdôrazňoval klasik postmoderny Wolfgang Welsch. Táto jeho dnes už kultová veta obletela – dá sa povedať – celý svet, aby zanecha-la ohlas v tvorbe popredných umelec-kých osobností nedávno sa skončené-ho 20. storočia i súčasnosti. Boli a sú umelci, ktorí svoje obrazy často reali-zovali v závislosti od zložitých perspek-tívnych pohľadov, zahŕňajúc do ich vi-zuálnej štruktúry rôzne fragmenty zo-brazovanej skutočnosti, odbočky z rea-lity do sveta fantázie a snov a akési ma-liarske či výtvarné „poznámky pod čia-rou“. V nich súhrne vytvára priestor na to, aby sme namiesto „očí“ jedné-ho diváka pripomínali diváka „plura-litného“, teda schopného vnímať ume-lecké dielo na pozadí viacerých pocitov. Podobne ako postmoderný román nie je povinný zachovávať iba jeden jedi-ný hlas, výpoveď či názor, ani postmo-derné maliarstvo nie je povinné v tom-to zmysle zachovávať jediný uhol po-hľadu na skutočnosť.

Aktuálna výstava Kuľhavého pri-niesla na pozadí niekoľkých desiatok obrazov odpovede na otázky, čo je post-moderný svet, aké má východiská, po-doby, perspektívy, ako ho autor vo svo-jej výpovedi analyzuje a identifikuje. To všetko na pozadí konfrontácie vlastných myšlienok so stanoviskami známych teo retikov postmoderny vo svete – spo-mínaného W. Welscha, J.-F. Lyo tarda, J. Derridu, A. Gehlena a iných. Okrem svojich typických diel, akými sú jeho štvorobrazy, päťobrazy, nové definície skutočnosti, analýzy, diela z tzv. stred-nej a majstrovskej zóny, umelec vysta-vil aj nové, dosiaľ nevystavené maľby spojené s asociáciami na slovenskú sku-točnosť. Kuľhavý v nich hľadá a navo-dzuje jeden z princípov postmoderné-

ho umenia, t. j. pluralitného vymedzo-vania priestoru na rozptýlenie subjektu, prostredníctvom zdôrazňovania úlohy detailu v koncepcii maliarskeho obrazu.

Výstava tvorby Záboja Bohusla-va Kuľhavého v Národnej banke Slo-venska tak priniesla rekapituláciu a zá-roveň čiastočnú bilanciu umelcových dosiahnutých výsledkov na poli celo-životného maliarskeho úsilia. Vyzna-čuje taktiež cesty maliarskeho umenia do budúcnosti, umenia, čo sa borí v sú-časnosti s problémom hľadania vlast-nej identity, autenticity, o ktoré na pre-lome minulého a súčasného storočia, resp. na konci moderného veku prišlo. Jeho dielo možno v tomto zmysle po-važovať za ojedinelý, dôležitý prísľub riešenia skôr spomínaného problému, spolu s náznakom, ako vykročiť ďalej – smerom k umeniu novej informatizova-nej, koindustriálnej spoločnosti. Maliar pochádza z liptovskej Závažnej Poru-by. Do slovenského výtvarného ume-nia vstúpil na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia v Martine. Pohybo-val sa vtedy v okruhu umelcov, ktorí si dali názov Skupina Mikuláša Galandu. V Martine študoval súkromne u Mar-tina Benku. Istý čas tam mal spoločný martinský ate liér s maliarom Milanom Laluhom, známym svojím úspechom na medzinárodnom Bienále v Benát-kach v roku 1966. V roku 1964 sa pre-sťahoval do Bratislavy. Od raných prác poznačených realistickým prepisom skutočnosti prešiel krátkym obdobím kubizmu, na ktoré nadviazal osobitou

poetikou tzv. panelovej maľby. Potom prešiel k novej obrazovej reči osno vanej na princípe „sústavy rozdielnych vý­tvarných polôh“, ktorú objavil a uvie-dol do života v prvej polovici sedemde-siatych rokov 20. storočia. Bolo to ro-ku 1975 na jeho samostat nej výstave obrazov v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Uviedol ju vlastným Mani­festom, v ktorom pripomína, ako sa je-ho maliarska výpoveď zrodila na prin-cípe spolupôsobenia viacerých typov výtvarnej reči v jednom obraze (bolo to maliarstvo s prevahou rozumu, ma-liarstvo s prevahou citu, maliarstvo re-latívnej rovnováhy rozumu a citu, ktoré vytvárajú medzi sebou tzv. zónu rovno-váhy a zónu protipólov). Záboj Bohu-slav Kuľhavý sa stotožnil s názorom, že najobjektívnejší pohľad na súčasný problém je po hľad niekoľkých takýchto vhodne zvolených rovín, ktoré vyvolá-vajú spektrál ne pocitové objemy, zba-vujúce nás doterajšieho vyhraneného individualizmu a subjektivizmu. Sústa-va rozdielnych výtvarných polôh tak odrážala mnohotvárnosť maliarskeho poznania skutočnosti (minulej a súčas-nej). Odtiaľ bol už iba krok k formu-lácii jeho osobitej výtvarnej výpove-de, ktorou sa usiloval o súhru rôznych uhlov pohľadu vo výtvarnej transpozí-cii skutočnosti namaľovanej na princí-pe kompozície nie jedného, ale viace-

rých obrazových celkov v kontexte die-la. Kuľhavý sa tak stal priekopníkom postmoderného maliarstva u nás. Do-spel k nemu sám, postupne a systema-ticky, rozvíjajúc svoje úsilie v domá-com kultúrnom prostredí individuál-ne a nezávisle od cudzích vzorov. To všetko najmä po roku 1980, paralelne s vývinom postmoderného maliarstva vo svete.

Dá sa povedať, že obrazy Záboja Bo-huslava Kuľhavého sa stali priestorom na súhru niekoľkých pocitov, ktoré na-vzájom spoločne pôsobia v rámci slo-bodnej voľby autora a vnímateľa ob-razu. Povedané umelcovými slovami: „Sloboda pocitu je výsledkom poznáva­nia svojho duchovného vnútra – prichá­dza zvnútra a nie zvonku.“ Podľa ne-ho „skutočný postmodernizmus v ma­liarstve musí byť súhrnom rozdielnych polôh, štýlov na jednom obraze. Týmto spôsobom umenie vracia subjekt na no­vej úrovni k sebe samému.“

Možno povedať, že Záboj Bohuslav Kuľhavý bol prvý, kto tento poznatok zaviedol do výtvarnej praxe. Svoj vý-tvarný názor rozvinul v priebehu de-väťdesiatych rokov minulého storočia. Na prelome tisícročí formuloval zá-kladné kvalitatívne stupne svojej maľ-by založené na základe tzv. objemo-vého myslenia, zahŕňajúceho niekoľko zón jeho tvorby. Spomedzi nich je naj-rozšírenejšia tzv. stredná zóna, aký-si medzistupeň predstavuje relaxačná zóna a kvalitatívny vrchol umelcovej tvorby predstavuje majstrovská zóna. Tento koncept pretrváva v jeho tvorbe až do súčasnosti.

Filozofia postmodernizmu a stav po-znania v tejto oblasti boli a sú vecou srdca Záboja Bohuslava Kuľhavého. Je-ho maliarstvo v súčasnosti odráža to, čo možno považovať za objektívne vyjad-renie umelcových schopností a talentu. Dokazuje, že možnosť objavovať nie je v maliarstve vyčerpaná, že obraz má a aj v budúcnosti bude mať nezastupi-teľné miesto vo výtvarnom umení, že maliarstvo chápe obraz ako prípravu hlbšieho aktu, kde sa vnímaním rôz-nych štýlových hodnôt naraz môžeme naučiť vidieť rovnako „naraz“ aj oko-litý svet. Hlbší meditatívny ponor by nás mal viesť k lepšiemu poznaniu se-ba samého a k postupnému odkrývaniu a odstraňovaniu negatív i naopak, k po-silňovaniu a odhaľovaniu nových mož-ností v umení aj v živote.

Na to poukázali aj predchádzajúce výstavy Kuľhavého tvorby, trvalejšie monografia umelcovho života a tvorby vydaná v Bratislave roku 2003. Najnov-šia výstava chcela zodpovedajúco oce-niť umelcov celoživotný vklad do vý-vinu slovenského výtvarného umenia. Jej usporiadanie bolo motivované i ma-liarovým nedávnym životným jubile-om a presvedčením, že Záboj Bohu-slav Kuľhavý svojimi dielami celkom určite osloví a zaujme verejnosť. Pre-zentácia z umelecko-historického hľa-diska vyznačila ťažisko jeho tvorby. A takisto filozofickú koncepciu auto-rových racionálne a logicky zdôvodne-ných výpovedí – prostredníctvom preg-nantne formulovaných myšlienok o po-vahe a programe jeho maliarskej tvor-by. A rovnako jej dnes už nespochybni-teľné miesto v štruktúre súčasného vý-tvarného umenia na Slovensku a v me-dzinárodnom kontexte.

Foto: autor

ĽUBOMíR POdUŠeL

Diela Záboja Bohuslava Kuľhavého: Vľavo Príbeh modelky bezdomovcov, 2011, kombinovaná technika, v strede Albin, Diego, Milan a Ja, 2011, olej, vpravo Afrodita, 2012, kombinovaná technika

Záboj Bohuslav Kuľhavý: Don Quijote, 1964, olej

Záboj Bohuslav Kuľhavý

Strana 9 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

ROZHOVOR

ÍSť SVOJOU CESTOU...Zhovárame sa s jubilujúcim spisovateľom ROBeRTOM HAKALOM

Ing. Robert Hakala, CSc., sa narodil 16. júla 1958 v Partizánskom. Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v nit-re (1982), v roku 1991 obhájil kandidátsku di-zertačnú prácu, pedagogické vzdelanie získal na Katedre inžinierskej pedagogiky Technic-kej univerzity v Košiciach (2001) a štúdiom špeciálnej pedagogiky – psychopédie – na Pe-dagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2004). Pracuje ako špeciálny pedagóg v Spojenej škole internátnej v Tre-bišove. Píše najmä poéziu, venuje sa aj próze, publicistike a humoristicko-satirickej tvor-be. Knižne vydal básnické zbierky Mäsožravé mesto (1993), Deň pre bláznov a panny (1998), Rekviem za Ježiša K. (2008), Krása a Bolesť (2012). Pomerne nedávno mu vyšla zbierka duchovných zamyslení Krížové cesty (2016). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

JÁN MARŠÁLEK: Robert, jadrom tvo-jej literárnej tvorby je poézia. Do ver-šov vkladáš krásu i bolesť, sviatočnosť i každodennosť, spomienky i túžby. Ako vnímaš – už ako zrelý človek a autor – postavenie poézie v našom živote? Po-trebujeme ju? Dávame jej priestor? Ale-bo je už len reliktom či ozvenou minu-losti (mladosti)?ROBeRT HAKALA: Áno, poéziu mám najradšej. Je kráľovnou literatúry. Píše sa ťažko, ale výsledok (keď sa po-darí) je jedinečný, nádherný. Fascinujú-ci. Ako som rástol a vyvíjal sa, tak sa to odrážalo v mojej tvorbe. Písať som za-čal ešte na základnej škole, som rád, že mi to vydržalo až dodnes. Cesta k poé-zii nebola ľahká. Naučiť sa teóriu nebolo jednoduché. Nerozumel som, čo sa skrý-va za metaforami a obrazmi. Čítal som a postupne som sa s poéziou skamará-til. Viem, mám ešte nedostatky. Ale kto ich nemá? Bez poézie si neviem život predstaviť. Je nevyhnutná! Keby nie, tak by neprežila tisícročia. Je s nami a bu-de s nami. Možno pribudnú nové for-my a čiastočne sa zmenia témy. Ale so-net vydrží ďalšie stáročia. Ako sa bu-de meniť naša civilizácia, pribudnú no-vé myšlienky. Ale láska, priateľstvo, vzťahy sú večné témy a budú nás spre-vádzať, pateticky povedané, do „konca sveta“. Možno poézie v našom „scivili-zovanom“ svete ubúda. Priestor dostá-vajú rôzne škandalózne témy, mystika, sci-fi a iné príbehy spracované ako „ak-čné trilery“. Ale naša duša potrebuje aj pokoj, krásu, lásku, ktorá je obsahom poé zie bez ohľadu na storočie.

J. MARŠÁLEK: Nateraz poslednú bás-nickú zbierku Krása a Bolesť si za-končil Sentimentálnou spomienkou na detstvo. Píšeš v nej o (zrejme au-

tentickom) zážitku z roku 1973, keď si si uvedomil, že musíš ísť svojou cestou. Aká je to cesta?R. HAKALA: Spomínaná báseň je úpl-ne autentická a osoby, ktoré v nej vystu-pujú, reálne zasiahli do môjho života. Je to „kronika“ môjho života do roku 1973. Na lepšie pochopenie tohto verša musím uviesť aj ďalšie: „Najviac si však spomí­nam na moju triednu / v deviatke, ktorá ma v júni 1973 pri / odovzdávaní vysved­čenia ubezpečila: že / zo mňa nikdy nič nebude, že nedokončím ani strednú školu a že sa za mňa budú / moji rodičia han­biť... Poučila ma, ako sa správať / v ži­vote, skrátka, dostal som kopu cenných / rád. Stál som tam so slzami na krajíčku / a, Bože, v tom okamihu som si uvedo­mil, / že musím ísť svojou cestou, lebo ak sa / budem pridržiavať jej dobre miene­ných / rád, istotne skončím presne tak // ako mi predpovedala.“ A ešte musím siahnuť trochu do histórie svojej rodiny, aby bolo zrozumiteľnejšie, prečo nastala taká situácia. Narodil som sa v Partizán-skom, ale iba preto, lebo v obci, v ktorej sme bývali (Veľké Bielice) nebola pôrod-nica. Môj otec bol Nemec, pôvodným po-volaním štátny notár. Po „víťazstve pra-cujúceho ľudu“ si zachoval charakter, nepodvolil sa, nekolaboroval. Onedlho bol prepustený zo štátnych služieb a do-stal miesto úradníka v závode na spraco-vanie mäsa. Potom ho vyhodili a odtiaľ prešiel na štátny majetok. Robil tam ne-

jakého poslíčka v kancelárii. Po ďalších problémoch skončil i tam a ocitol sa v ba-ni, hlboko pod zemou, so zbíjačkou v ru-ke... Otec bol vzdelaný, ovládal latinči-nu, francúzštinu, samozrejme, nemčinu a slovenčinu. Neohol chrbát, pravdu o ko-munizme povedal bez rozpakov hociko-mu. Písal a rozširoval letáky. Prirodzene, to všetko sa o ňom vedelo. Veľké Bielice boli menšia obec a v škole som bol za-radený ako člen „nepriateľskej“ rodiny. Frázy o sladkej budúcnosti v komunis-tickom raji ma nijako neoslovovali. Otec mi rozprával pravdu o živote: päťdesia-te roky, rok 1968 a iné. Pred naším do-mom občas postával príslušník ŠtB. Ne-bol som (ani moji súrodenci) spracovaný totalitnou mašinériou. Mal som len o nie-čo dlhšie vlasy, ako bývalo vtedy zvy-kom. Už len pre túto maličkosť som bol často terčom výsmechu. Pochopil som, že moje známky nie sú iba odrazom ve-domostí, ale aj „pridanej“ hodnoty. No-tár... a nakoniec baník?! Takto to bolo. Potom, keď mi začala učiteľka masíro-vať hlavu, vedel som, že táto jej cesta nie je mojou. Moju cestu mi ukázali rodičia. Nemyslím si, že by sa za mňa hanbili... Škoda, že otec tragicky zahynul pri au-tonehode na Vianoce roku 1974. Pácha-teľ nebol nikdy potrestaný.

J. MARŠÁLEK: Tridsať rokov si vie-dol Literárno-umelecký klub pri Zem-plínskej knižnici v Trebišove a aktuál-ne si sa stal členom výboru košickej od-bočky Spolku slovenských spisovate-ľov. V čom vidíš zmysel spájania tvo-rivých ľudí? Dá sa vôbec v súčasnos-ti, keď sa spoločnosť atomizuje a ľu-dia sú vedení k individualizmu, hovoriť o spoločnej ceste a vzájomnej podpore?R. HAKALA: Viem, ako to je, keď za-čínaš písať a nemáš nikoho, kto by ti

poradil. Si sám. So svojimi myšlienka-mi, veršami, a dúfaš... Keď som začal písať, bývali sme na dedine, mimo cen-tra, vzdialení od Bratislavy. Neštudo-val som na gymnáziu, ako som chcel. Riaditeľ mi nepodpísal prihlášku, a tak som skončil na strednej odbornej ško-le, kde sa nekládol veľký dôraz na slo-venský jazyk. Ale chcel som, tak veľ-mi som chcel písať, a vedel som, že iba chcieť nestačí, potrebné je poznať aj teó riu. Preto keď ma pred tridsiatimi rokmi oslovili v trebišovskej knižnici, či by som nemohol pomôcť začínajúcim autorom, pristal som. Viem veľmi dob-re, že písať sa nedá naučiť. Hovorí sa, že musí byť talent. Súhlasím. Ale pou-kázať na chyby, opraviť ich, usmerniť, to ide. Navyše literárno-umelecký klub nemal za cieľ produkovať spisovateľov. Išlo mi hlavne o to, aby členovia pozna-li slovenskú literatúru. Aby sa pre nich nezačínala a nekončila Hviezdoslavom. Členov som upozorňoval, aby si prečí-tali hodnotné knihy slovenskej poézie a prózy. Myslím, že to malo význam. Počet členov nebol stály, nakoniec os-talo asi pätnásť najvernejších. Väčšinou píšu poéziu, ale poradiť viem aj v iných literárnych žánroch (písal som i povied-ky, humorno-satirické scénky do roz-hlasových relácií, aforizmy, epigramy, absurdné frašky, dramatizácie literár-nych diel, cestopisné reportáže, poéziu pre deti...). Zostavil som jedenásť zbor-níkov ich prác, dvaja členovia sa sta-li členmi Spolku slovenských spisova-teľov. Klub pracoval v rokoch 1987 – 2017. Dlhé obdobie. Robil som to, le-bo som chcel. Nezištne, nečakal som za to nič. Teraz ako člen Spolku slo-venských spisovateľov si uvedomujem, že mi chýbajú osobné stretnutia s ľuď-mi, ktorých poznám iba podľa mena. Navrhol som, aby sa odbočky navzá-jom stretávali. Ale nijaké masové akcie. Skutočne, osobne poznám veľmi málo spisovateľov. Svoje práce (vrátane bás-nických zbierok) som do jednotlivých literárnych redakcií vždy iba posielal poštou, teraz e-mailom. Nikdy som v nijakej redakcii nebol. A to už mám dosť rokov...

J. MARŠÁLEK: Pracoval si istý čas vo výskumnom ústave, ale tvoja profe-sijná kariéra je spojená hlavne so škol-stvom. Čo to znamená a čo prináša byť dnes učiteľom, vychovávateľom, peda-gógom?R. HAKALA: Bol som vedeckým pracovníkom vo výskumnom ústave

so zameraním na poľnohospodársky výskum. Tak ako dopadlo naše výrob-né poľnohospodárske odvetvie, skonči-li aj výskumné ústavy. Neviem, aká je teraz situácia, ale asi rovnaká. Rozho-dol som sa odísť (v roku 2000) a od zá-kladov som zmenil svoje profesijné za-meranie. Urobil som si školy, aby som získal plnú kvalifikáciu. Vedel som, že práca v školstve nebude ľahká. Sku-točnosť je však veľmi, veľmi smutná. Pripomína tragédiu s prvkami komé-die. Podobne ako všetky odvetvia náš-ho hospodárstva aj školstvo je v žalost-nom stave. Pokazilo sa aj to, čo dob-re fungovalo. Každý minister školstva má vlastnú predstavu o školstve, a tak sa stalo, že zakaždým sa niečo začína, a potom sa aj rýchlo končí. Koľko už

bolo tých koncepcií! Nových návrhov, riešení, modernizácií... Výsledok? Stá-le začíname od začiatku, prešľapujeme namieste. Byrokracie neubúda, ale na-rastá. Čo niekedy stačilo vypísať ručne, dnes musí učiteľ najprv nahodiť do po-čítača a potom aj ručne zapísať. Pora-dy, školenia, komisie, súťaže... a vša-de zápisnice a opäť zápisnice. Tabuľky, vyhodnotenia... zhodnotenia... prehod-notenia... Ja učím v špeciálnom škol-stve – mentálne postihnutých žiakov vo veku 15 – 20 rokov. Keby som spí-sal, čo všetko tam zažívame, bolo by to na mnoho smutných riadkov. Alebo veselých? Verejnosť má veľmi málo in-formácií o tom, čo zažije učiteľ v špe-ciálnom školstve. Mnohí by ani neuve-rili. Učitelia sú už z toho unavení, ne-ustále zmeny v nich vyvolávajú pocit beznádeje. Škoda, že sa školstvo vníma iba vďaka zvyšovaniu platov pedago-gických zamestnancov. (Čo zase tí uči-telia chcú?) Učiteľ stratil v spoločnos-ti postavenie, aké mu patrí. Jeho sta-tus neurčoval nijaký zákon, ale vedo-mie občanov, že učiteľovi patrí určitý stupeň úcty a hlavne – vďaky. Dnes pe-dagóg pociťuje dehonestáciu, žiaci ne-majú takmer nijaký rešpekt, morálne hodnoty sa v školstve rozvrátili, preto-že rozvrátený je celý systém nášho štá-tu. Možno silné slová. Ale keď si vás ne-vážia štátne orgány, ako si vás majú vá-žiť občania? Študent je v škole približne šesť hodín, zvyšok je mimo. A my ča-káme, že za tých šesť hodín vychová-me mladých ľudí, aby boli vzorní, aby sa zmestili do nášho vzorca o charakte-re a úspechu. Učiteľ nemôže zachrániť žiakov, môže iba v spolupráci s rodinou (aj so štátnymi úradmi) tomu pomôcť. Učiteľ nie je spasiteľ. Aká je dnešná ge-nerácia mladých ľudí? Má veľké množ-stvo možností, o ktorých sme my star-ší iba snívali, ale môže práve pre ne aj veľmi ľahko skĺznuť. Žiaľ, tých skĺznu-tí je veľmi veľa.

J. MARŠÁLEK: Keď uvažujeme o školstve, o mládeži, uvažujeme vlast-ne o budúcnosti. Čo pokladáš za dôle-žité v kontexte hľadania správnej ces-ty a životnej orientácie?R. HAKALA: Škola má veľký vplyv na vytváranie charakteru a celkovej štruktúry osobnosti študentov. Nie je však zázračným prútikom na zmenenie situácie podľa toho, ako sa nám chce. Nič sa nerodí ľahko. Výchova je dlhodobý proces, ktorý sa začína od útleho veku. Niektorí autori tvrdia, že ťažisko výcho-

vy dieťaťa spočíva v prvých troch rokoch života. Nie od troch! Čo sa naučí, čo na-saje v prostredí, v ktorom žije, je rozho-dujúce pre jeho ďalší vývoj. V útlej mla-dosti absorbuje vonkajšie vnemy a pod-nety, ktoré sa ukladajú do jeho vnútra. A je jedno, či to nazveme rozumom, srd-com alebo dušou. Čo potom môžem uro-biť ja, keď sa ku mne dostane 15-ročný žiak, ktorý od svojich troch či štyroch ro-kov fajčí, o trochu neskôr začne fetovať, požívať alkoholické nápoje a po skon-čení základnej školy má už bohaté se-xuálne skúsenosti, pretože je už otcom, resp. matkou? Prednášky o škodlivosti neviazaného sexu a požívania ľahkých drog sú mu už na smiech. Všetko má dávno odskúšané. Môžem len doneko-nečna presviedčať, hovoriť a opäť pre-

sviedčať... Nezáleží mu na vzdelaní, pre-tože nevidí v ňom prínos. Robiť? Každé ráno vstávať? Veď rodičia sú ešte v po-steli, pozerajú televíziu, prečo by som sa ja mal trápiť s nejakými vedomos-ťami... Keď sa spýtam svojich žiakov – na 99 percent sú to Rómovia, lepšie po-vedané Cigáni, pretože slovo Róm im je cudzie („Ta jaky ja Róm? My Ciga­ňe.“) –, ako si predstavujú život, nez-riedka odpovedia: „Nechcem byť ga­džo. Bo vy stale robice.“ A keď sa spý-tam žiačok, aký by mal byť ich man-žel, odpoveď je veľmi jednoduchá: „Ta, aby ma nebil. Aby doniesol drevo a že­lezo.“ Naviesť ich na cestu, ktorá by im priniesla životnú zmenu, je veľmi ťaž-ké. Nechcem však tvrdiť, že sa to ne-dá. Dá sa. Ale to musíme chcieť všet-ci, a nie iba vtedy, keď sa blížia neja-ké voľby... Systém a pravidelnosť. Za-darmo nič nerozdávať. Zabezpečiť as-poň tým žiakom, ktorí ukončia učilis-ko, nejakú prácu. Takto sa môžu odlí-šiť od svojich vrstovníkov a uvedomiť si, že aj inak sa dá...

J. MARŠÁLEK: Ako tráviš voľný čas? Čo patrí k tvojim záľubám?R. HAKALA: Učiteľské povolanie má jednu výhodu: vieš dopredu, kedy prí-deš zo školy, vieš, že budeš mať víken-dy voľné, a tak si môžeš plánovať voľný čas. Nie vždy to vyjde podľa predstáv, vtedy musíš plány korigovať. Nevýho-dou je, že dovolenku máš povinne vte-dy a vtedy, hoci by si ju možno v tom ča-se ne chcel. Šesť týždňov letného voľna by som si rád rozdelil a časť dovolenky využil v inom čase. Veľmi rád chodím do prírody, mám rád pokoj a ticho. Ne-prekážajú mi osamotení turisti, ktorých stretávam. Nevyhľadávam preplnené a rušné destinácie. Rád chodím aj po sta-rých a menej rušných historických mes-tách, uličkách, kostoloch a katedrálach. V batôžku mi nikdy nechýba fotoaparát. Usilujem sa vystihnúť atmosféru a po-éziu tých miest. Robím „momentové“ fotografovanie, nemám rád štylizované a uhladené námety. Rád fotím zabudnu-té kríže, trochu ošarpané, so zvädnutý-mi kvetmi. Najradšej sa len tak túlam. Spoločnosť mi robí iba manželka, ktorá je voči mne veľmi empatická, necháva ma na pokoji, často spolu komunikuje-me iba dotykmi rúk a po hľadom. Ďalšou mojou záľubou je filatelia. Od školských rokov zbieram známky. Rozličné štáty, námety, série. Ne zbieram iba známky, ale aj obálky, CM, FDC, NL, PL, aero-gramy a podobne. Veľmi rád mám histó-

Robert Hakala

riu – ani nie tak historické pohľadnice miest, ale pohľadnice k rôznym sviat-kom (k Veľkej noci, k Vianociam a No-vému roku, k meninám). Samozrejme, najväčšou záľubou sú knihy, písanie. Iba ten čas. Ten čas...

J. MARŠÁLEK: Predpokladom šťas-tia a spokojnosti je vnútorná rovnová-ha, respektíve smerovanie k nej, a pre-dovšetkým uvedomenie si zmyslu života. Súhlasíš? Čo ťa napĺňa šťastím a spo-kojnosťou?R. HAKALA: Základom vyvážené-ho pokoja môjho vnútra je spokojnosť so všetkým, čo mám. Nebyť chamti-vým, uspokojiť sa s tým, čo som dosia-hol. Mám rád sny. Myslím si, že každý rád sníva. Je však rozdiel medzi snívaním

s ružovými okuliarmi, bezbrehým rojče-ním a snívaním s radosťou a skromnos-ťou. Možno namietať, že snívanie s tý-mito atribútmi predsa nie je snívanie. Ale je! A aké nádherné. To prvé snívanie je snívaním o materiálnych veciach, o všet-kom, čo by som chcel mať, aké vysoké postavenie dosiahnuť, poznať sa s vplyv-nými ľuďmi... A keď sa to nepodarí, sní-vanie sa mení na sklamanie, zúfalstvo, nevraživosť a závisť. To druhé snívanie je snívaním o ľudskom šťastí, o našej dob-rosrdečnosti, láskavosti. Také snívanie je mojím zmyslom života. Nemám ve-ľa priateľov. Nepoužívam mobil ani mi nechýbajú desiatky kontaktov. Netúžim byť obohnaný múrom okolo drahej vily, ale žiť vo fungujúcej rodine. Vďaka Bohu za to. Manželka je v „pohode“, máme dve dospelé deti, ktorým sa podarilo uplat-niť. Sú vzdelané, bezproblémové. Čo viac si ešte môžem vysnívať? Nič. Sny sa mi plnia. Som spokojný so svojím životom.

J. MARŠÁLEK: Životné jubileum je príležitosťou na bilancovanie, ale i vy-tyčovanie nových cieľov. Aké máš tvo-rivé zámery? Čo by si ešte chcel napí-sať? Pripravuješ niečo pre čitateľov?R. HAKALA: Nemám rád slovo bi-lancovanie. Pôsobí na mňa „ekonomic-ky“. Bilancujeme výsledky firiem, pod-nikov... Plusy a mínusy. Som rád a spo-kojný s tým, čo som dosiahol. Ale ne-uzatváram nijakú etapu života. Chcem písať. Donedávna bola mojou prioritou poézia. Teraz som potichu prešiel k inej práci. Kedysi som čítaval Bibliu. Skutoč-ne iba čítal. Mechanicky som prekladal stránky tejto unikátnej knihy a málo som sa zamýšľal nad jej obsahom, nad jej po-solstvom a múdrosťou. Musím priznať – nerozumel som jej. Preto som sa rozho-dol zmeniť tento stav. Prečítal som knihy s kresťanskou filozofiou, životopisy svä-tých, kritické pohľady na kresťanstvo... Teraz opäť čítam Bibliu, ale zároveň ju študujem, usilujem sa pochopiť, prečo sú tam také verše, aké sú. Sústredil som sa iba na Nový zákon. Chcem pochopiť učenie Pána a položiť to na papier. Mám toho už veľkú „kopu“, možno to dostane knižnú podobu. Ale na poéziu som neza-budol. Mám rozpísanú básnickú zbierku. Takisto by som chcel sústrediť do jedné-ho celku svoju humoristicko-satirickú tvorbu... Láka ma aj pokračovať v písa-ní detskej poézie. Na nič netlačím. Uve-domujem si, že „voda stúpa a času je málo“. Uvidíme...

Foto: Lenka Urbanová

Strana 10LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

ROZHOVOR

SÚMRAK NAD SLOVENSKOU DIASPóROUDUŠAN MIKOLAJ: K tohtoročným jubileám

slovenskej štátnosti zaraďujeme i 5. júl – Deň zahraničných Slovákov. Mali by sme si sviatok pri štvrťstoročnom výročí pripomenúť výnimoč-nejšie ako v predchádzajúcich rokoch?

CLAUde BALáž: V politológii a histórii je štát právna organizácia zvrchovanej politickej mo-ci spoločnosti na určitom území. V právnom štáte by mali vládnuť zákony, nie ľudia. My Slováci sa stále bojíme a niektorí dokonca spochybňujú vlast-nú minulosť. Bojíme sa svojej suverenity, bojíme sa svojej malosti, akoby malosť bola v množstve, nie v kvalite. Pre zahraničného Slováka sú tieto poci-ty cudzie a prekonané, na svoju vlasť boli a sú vždy hrdí, na získanie jej suverenity neraz obetovali to najdrahšie a najvzácnejšie, peniaze, krv i životy. Slováci na pôde zákonodarného zboru prijali zá-kon Národnej rady Slovenskej republiky z 20. ok-tóbra 1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovné-ho pokoja a pamätných dňoch. V ňom v § 3 uzá-konili i spomínaný deň. Žiaľ, ako mnohé iné zá-kony aj tento ostal prázdny a bez duše. Formál-ne sa od roku 2000 zíde niekoľko desiatok Slová-kov z domova a zo zahraničia, aby si pri základ-nom kameni slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v Bratislave-Petržalke uctili pamiat-ku tých, „ktorí hnaní žitia nevoľou“ museli opus-tiť rodnú vlasť. Mnohí sa už nevrátili a ich hroby sú roztratené po celom svete. O to je smutnejšie, že slovenská krv odteká mohutným prúdom naďalej.

D. MIKOLAJ: Základný kameň je v tomto pred-sa nevinný, leží tam už osemnásť rokov, a akoby mimovoľne.

C. BALáž: Áno, ale mal tam byť uložený iba dočasne. Je azda aj pamätný deň len dočasný? Kde sa podelo aj to málo, keď pri tejto vzácnej príle-žitosti prichádzali umelci, folkloristi, spisovatelia a ďalší reprezentanti slovenskej kultúry v zahrani-čí a v ucelených programoch prezentovali a mani-festovali v starej vlasti, vo vlasti svojich predkov, pred širokou verejnosťou svoju slovenskosť a priná-ležitosť k slovenskému národu? Súčasná tzv. štát-na politika vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahra-ničí je nedostatočná. Musí sa zmeniť, ak ju chce-me mať na úrovni iných štátov. Takže nie výnim-ka, ale pravidlo.

D. MIKOLAJ: Málokto si už pamätá, že si bol jedným z iniciátorov podnetu zakotviť Deň za-hraničných Slovákov do našej legislatívy. Podob-ne sa verejne nezvykne spomínať tvoja odborná účasť na prípravách prvého parlamentného zá-kona o zahraničných Slovákov i následne o Slo-vákoch žijúcich v zahraničí. Alebo doplnok zne-nia ústavného zákona z roku 2001, že Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúr-nu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí. Ako sa pripravovali tieto zákony?

C. BALáž: Pri študovaní legislatívy týkajúcej sa problematiky zahraničných krajanov v iných štá-toch sveta som bol ako vedeckovýskumný pracov-ník v oblasti dejín a života zahraničných Slovákov presvedčený, že podobnú legislatívnu normu musí pripraviť a prijať aj Slovenská republika. Náš zákon mal priniesť legislatívne ukotvenie záujmu nového štátu a čiastočnú nápravu krívd, ktorú predchádza-júci režim prejavoval najmä voči Slovákom, ktorí žili v západnej Európe a v zámorí. Postupne sme na pôde ministerstva kultúry s výdatnou pomocou a podporou vtedajšieho ministra Ivana Hudeca vy-tvorili pracovnú skupinu zloženú z odborníkov jed-notlivých zainteresovaných rezortov. Do tvorby zá-kona sme zapojili aj Slovákov zo zahraničia a ich podnety sme sa snažili v maximálnej možnej mie-re zapracovať. Často sme museli zvádzať ťažké bo-je proti presadzovaniu rezortných a matičných po-žiadaviek, ktoré neboli v súlade s poslaním nové-ho zákona. K najaktívnejším odborným spolupra-covníkom patrili M. Činčura, J. Hovorka z minis-terstva zahraničia, K. Hrkľová, P. Baďura z minis-terstva kultúry. Nechcem spomínať tých, čo záko-nu nežičili, ale núdza o nich nebola. Pri tvorbe zá-kona sme uskutočnili sériu osobných pracovných rokovaní s príslušnými rezortmi v Nemecku, Švaj-čiarku, Francúzsku a Slovinsku. Získané informá-cie sme sa usilovali implementovať pri tvorbe náš-ho zákona, aby bol porovnateľný s inými podobný-mi európskymi zákonmi. Základným východiskom pri jeho príprave však bola Ústava Slovenskej re­publiky a všeobecne záväzné právne predpisy Slo-venskej republiky. Zákon o zahraničných Slová­koch č. 70/1997 sa stal prvou normou svojho druhu v histórii slovenskej legislatívy. Nasledujúce legis-latívne kroky týkajúce sa tejto problematiky už ma-li na čo nadväzovať, i keď nie vždy najšťastnejšie.

D. MIKOLAJ: Od prvých verejných snáh o štát-nu samostatnosť Slovenska sa naša spoločnosť rozdelila a o zjednotení nemožno hovoriť ani v sú-časnosti. Sám si to osobne vnímal a pracovne po-ciťoval pri následných iniciatívach, vytváraní Ge-nerálneho sekretariátu pre zahraničných Slová-kov pri Úrade vlády Slovenskej republiky, ktorý si riadil ako splnomocnenec vlády SR pre zahranič-ných Slovákov, neskôr pri formovaní štatútu Úra-

du pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý mal v plnom rozsahu pokračovať v mnohorakých čin-nostiach zanikajúceho Domu zahraničných Slo-vákov. Boli postoje poslancov a vládnych činite-ľov v týchto otázkach väčšmi zjednocujúce, ale-bo skôr odstredivé?

C. BALáž: Poslanci národnej rady sú vole-ní vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním. Počet poslancov je 150 a ich funkčné obdobie trvá štyri roky. Ich hlavným po-slaním by malo byť predovšetkým napĺňanie zá-ujmov voličov-občanov Slovenskej republiky. Tí, ktorí žijú, pracujú, študujú, podnikajú v zahraničí, majú limitované volebné právo a oproti občanom na Slovensku sú de facto diskriminovaní (čo platí aj pri porovnaní s volebnými možnosťami občanov iných štátov, ktorí sa nachádzajú v zahraničí). Tak-že tých približne 300-tisíc občanov Slovenskej re-publiky v zahraničí nezastupuje v slovenskom par-lamente nikto. Na Slovensku je 4,4 milióna voličov, z toho pri tých takmer 7 percentách ide z hľadis-ka všeobecných ľudských práv o občanov druhej kategórie. Ak nie sú využiteľní ako voličský po-tenciál, stávajú sa politicky nezaujímaví a záujem politických činiteľov je výnimočný a účelový, naj-mä pri ich zahraničných cestách. Stáva sa, že via-cerí na nich „objavujú“ Slovákov v zahraničí a sú prekvapení, že po stáročia odlúčení od starej vlasti ovládajú slovenský jazyk a niekedy lepšie a krajšie ako mnohí na Slovensku. Pravda, zažil som osob-ne aj takú trápnu príhodu, keď istý veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku pochválil Slo-vákov v Maďarsku, vraj „je hrdý na to, ako Slová­ci v Maďarsku dobre ovládajú maďarský jazyk“. Ťažko k tomu niečo dodať, najmä keď ich sloven-čina sa vytratila z bežného života. Paradoxom je aj to, že zástupcovia slovenských menšín v zahraničí majú vyhradené miesto napríklad v chorvátskom či rumunskom parlamente. U nás doma aj to má-lo, čo prechodne jestvovalo v podobe komisie ako poradného orgánu jedného z výborov NR SR, čo-skoro zaniklo. V porovnaní s Francúzskom, Talian-skom, Chorvátskom, Fínskom, Švajčiarskom a iný-mi štátmi, kde zahraniční krajania majú vyhrade-né miesta v senáte alebo parlamente, zahraničným

Slovákom ostávajú len nenaplnené sľuby rôznych vládnych a politických činiteľov, ktorí sa striedajú ako ich volebné obdobia. Prezidenti Slovenskej re-publiky v novoročných prejavoch zahraničných Slo-vákov neraz ani nespomenú, jednoducho pre nich nejestvujú. Bolo by možné v susednom Maďarsku, aby V. Orbán nespomenul Maďarov v zahraničí?

D. MIKOLAJ: Do tvojej pracovnej kariéry ná-silne zasiahli účelovým obvinením zo spolupráce s ŠtB. Reagoval si odstúpením z funkcie, až potom si sa bránil na súde, ktorý dal po čase za pravdu tebe. Kto bol za týmto zákulisným ťahom, čo ním aktéri sledovali?

C. BALáž: Moja nekompromisná obhajoba zá-ujmov slovenského zahraničia a najmä presadzo-vanie zásady, aby sa starostlivosť štátu o sloven-ské zahraničné menšiny a komunity dala porov-nať so starostlivosťou štátu o vnútorné národnostné menšiny, boli niektorým zainteresovaným politic-kým stranám soľou v očiach. Opakovane sa hľada-li zámienky na moju osobnú kompromitáciu. Nik-dy som nebol členom nijakej politickej strany, ani v minulosti, ani v súčasnosti. A konečne keď vy-pukla mediálna hystéria okolo spolupracovníkov ŠtB, našla sa vítaná zámienka. Desať mesiacov pred vypuknutím revolučného prevratu v novem-bri 1989 som sa zrazu objavil v tzv. zoznamoch. Požiadal som Ústav pamäti národa o vydanie do-kumentov, ktoré by potvrdzovali túto skutočnosť, odpoveďou bolo, že nijaké dôkazy nejestvujú. Te-da som neodstúpil, ale svoju funkciu som dal k dis-pozícii. Všetky okolnosti, ktoré som neskôr pred-ložil súdu pri svojej obhajobe, som osobne vysvet-lil vtedajšiemu podpredsedovi vlády a ministrovi spravodlivosti D. Lipšicovi, ktorý sa ujal funkcie likvidátora. Nezaujímala ho prezumpcia neviny, na ktorú, mimochodom, poukazovali najmä kra-jania z USA, ani vecné argumenty. Pre právnika Lipšica bola dôveryhodnejšia ŠtB a na rokovanie vlády predložil návrh na moje odvolanie z funkcie splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov. Až po ôsmich rokoch sa pri súdnom konaní okrem iných skutočností ukázalo, že niektoré dôkazy pro-ti mne sú falšované.

Claude Baláž

S CLAUdOM BALážOM, odborníkom na problematiku zahraničných Slovákov

Phdr. CLAUde BALáž sa narodil 1. 11. 1942 vo Francúzsku, jeho rodi-čia sa krátko po skončení vojny vrátili na Slovensko. Usadili sa v Bratislave, on po maturite na stavebnej priemyslovke pokračoval v štúdiu na Staveb-nej fakulte SVŠT. Štúdium však prerušil, prevládol záujem o históriu. Začal pracovať v Archeologickom ústave SAV, ktorý vykonával výskum na Brati-slavskom hrade, v rokoch 1962 – 1967 študoval na Filozofickej fakulte UK, odbor história a archívnictvo. Pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, vo Vojenskom historickom ústave v Odde-lení vojenských dejín Slovenska. Roku 1977 prišiel do Ústavu pre zahranič-ných Slovákov, zriadenom pri Matici slovenskej. Keď sa roku 1991 v štruk-túre inštitúcie vytvorilo Krajanské múzeum, stal sa jeho prvým riaditeľom. Roku 1995 sa stal riaditeľom Krajanského odboru Ministerstva kultúry SR, roku 1999 riaditeľom domu zahraničných Slovákov. Od roku 2002 ako spl-nomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov organizačne pripravoval zriadenie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Po skrivodlivom obvine-ní zo spolupráce s ŠtB roku 2005 z funkcie odstúpil, no zamestnanie v tej-to oblasti si už nenašiel. Súdnej rehabilitácie a verejného ospravedlnenia sa dočkal až roku 2013. Je autorom a zostavovateľom viacerých monografií, zborníkov, vedeckých štúdií, článkov, výstavných a filmových scenárov, vec-ným tvorcom prvého a druhého zákona o zahraničných Slovákoch, iniciáto-rom článku 7a Ústavy SR a v rokoch 1980 – 1994 sa podieľal na zostavovaní zborníka Slováci v zahraničí. Je správcom nadácie národný pamätník slo-venského vysťahovalectva.

D. MIKOLAJ: Ako historik sa krajanským otáz-kam venuješ od začiatkov fungovania Ústavu za-hraničných Slovákov, ktorý pôsobil pri Matici slo-venskej, teda už polstoročie. Ústav vznikol v časoch označovaných za totalitné. Bolo skúmanie života našincov usadených v rozličných častiach sveta menej dôslednejšie a pomoc Slovenska ich akti-vitám menej veľkorysejšia, než je v súčasnosti?

C. BALáž: Vznik Ústavu pre zahraničných Slovákov v Bratislave na základe zákona Slovenskej národnej rady v roku 1968 bol nepochybne pozi-tívny krok. Mal svojich predchodcov v iných podo-bách pred rokom 1948, stal sa výrazom úsilí o pre-konávanie čechoslovakistickej ideológie a pražské-ho centralizmu v podobe Československého zahra-ničného ústavu v Prahe. Pokiaľ ide o pomoc, tá bo-la diferencovaná podobne ako dnes, ale prevládali ideologické hľadiská dominantné pre vtedajší po-larizovaný svet. Mnohé niekdajšie aktivity neboli dodnes prekonané a mnohé ich formy pretrvali do-teraz, napríklad Krajanská nedeľa v rámci Folklór-nych slávností pod Poľanou v Detve. Oproti minu-losti dnes prostredníctvom Úradu pre Slovákov ži-júcich v zahraničí je možné získať priame finan-čné dotácie, lenže tie svojím spôsobom rozdeľujú krajanský svet. Aj tu platí staré príslovie, že penia-ze sú dobrý sluha, ale zlý pán. V oblasti vedy, vý-skumu a záchrany kultúrneho dedičstva, na rozdiel od minulosti, prišlo k úplnému prepadu. Zaniklo aj to dobré, dnes nejestvuje samostatné štátne vedec-kovýskumné a muzeálne pracovisko. Charakteris-tický je nezáujem a neschopnosť štátu vybudovať pamätník slovenského vysťahovalectva – migrácie, hoci mesto Bratislava sa k tejto akcii postavilo po-zitívne a podporilo ho svojím uznesením.

D. MIKOLAJ: Bolo účelné, keď po vzniku Slo-venskej republiky nosné matičné činnosti vo vzťa-hu ku krajanom prevzal štát?

C. BALáž: Skutočnosť je iná. Pokiaľ Matica slovenská bola štátnou inštitúciou, štát na ňu pre-niesol niektoré výkony v oblasti Národnej knižni-ce a slovenského zahraničia. Po jej odštátnení pre-šli tieto kompetencie na iné štátne inštitúcie. Mati-ca sa touto problematikou naďalej zaoberá v rám-ci svojho štatútu a svojich možností.

D. MIKOLAJ: Spomínali sme, že po zániku Domu zahraničných Slovákov mnohé kompeten-cie a výkonné povinnosti tejto organizácie prešli na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V čom ich zabezpečuje v plnej miere?

C. BALáž: Očakávania sa so vznikom tohto úradu nenaplnili a jeho činnosť je veľkým skla-maním pre slovenské zahraničie. Vzájomné vzťa-hy medzi úradom a krajanskými spolkami sú de-terminované najmä poskytovaním finančných do-tácii. Keďže som od roku 1993 v rôznych pozíciách a situáciách presadzoval vznik tohto úradu, odpo-rúčam prečítať si názory tých, ktorých sa činnosť úradu priamo týka. Napríklad Ľudomíra Molitori-sa, generálneho tajomníka Spolku Slovákov v Poľ-sku, Jozefa Rydla, predsedu Únie slovenských spi-sovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, Gregora Papučeka, bás-nika, publicistu, prekladateľa, verejného činiteľa v Maďarsku, či Dušana Klimu z Nemecka, pred-sedu Únie Slovákov v zahraničí.

D. MIKOLAJ: Jedným z hlavných ukazovate-ľov úspešnosti či neúspešnosti štátnej politiky sú počty osôb, ktoré sa hlásia k slovenskému pôvo-du. Aký je súčasný stav?

C. BALáž: Presné údaje nemáme. Niektoré pramene uvádzajú, že v roku 1991 žilo v zahrani-čí trvale 2,66 milióna Slovákov, roku 2008 to bo-lo 2,2 milióna a v roku 2017 len 1,05 milióna. Prax ukázala, že spomínaný úrad v súčasnej podobe je už prekonaným anachronizmom.

D. MIKOLAJ: Kto by teda mal potrebné čin-nosti vykonávať na centrálnej úrovni?

C. BALáž: Štát prostredníctvom špecializo-vaných odborných inštitúcií a v spolupráci s verej-nou správou, verejnoprávnymi a mimovládnymi organizáciami, cirkvou, a najmä s tými, ktorých sa daná problematika bytostne týka, teda so slo-venskou diaspórou.

D. MIKOLAJ: Ako štatutár Združenia nezávis-lých expertov pre otázky dejín a života zahranič-ných Slovákov sa významne podieľaš na organi-zovaní už 9. okrúhleho stola, venovaného spomí-nanej problematike. Bude sa konať v predvečer Dňa zahraničných Slovákov a jeho vážnosť potvr-dzuje to, že sa opäť koná v priestoroch Národnej rady SR. Podnety účastníkov podobných rokova-ní však ostávajú bez verejného ohlasu. Čo by bo-lo potrebné spraviť, aby sa to zmenilo?

C. BALáž: V časoch totality a ideologickej ne-slobody mnohí, ktorí sa nechceli ocitnúť v polohe pochlebovačov a odmietali cenzúru, tvorili a písa-li do šuflíka. Dnešní organizátori odborných a ve-deckých podujatí venovaných problematike sloven-skej diaspóry vo svete sa pri nejestvovaní štátnych inštitúcii ocitajú v podobnej situácii. Ich odborné analýzy, návrhy a prognózy sa stali pre oficiálnu vládnu moc nepohodlné, sú zámerne prehliadané a väčší záujem ako doma vzbudzujú v zahraničí. Pokiaľ individuálne a skupinové neodborné záuj-my nenahradí profesionalita a erupcia skutočných a štátnou doktrínou potvrdených štátnopolitických záujmov Slovenskej republiky, len ťažko sa niečo zmení. Treba zmeniť myslenie i systém.

Foto: archív C. B.

Strana 11 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

REFLExIE

DEMOKRACIA IM Už NEVONIAJÚLIUS HAndžáRIK

Právo na slobodu prejavu a na informá-cie je základným ľud-ským právom, preto sa dostalo aj do Charty Or-ganizácie spojených ná-rodov a do ústav a zá-konov členských štátov OSN, ktoré Chartu rati-fikovali. Ústava Sloven-skej republiky toto prá-

vo kodifikuje v oddiele politických práv v článku 26 vo vetách:

Sloboda prejavu a právo na informácie sú za-ručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory (...), ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Cenzúra sa zakazuje.Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť in-

formácie možno obmedziť zákonom... atď.Prehnane liberálne znenie tohto článku Ústavy

SR tým, že nepodmieňuje vydávanie tlače na Slo-vensku povoľovaciemu konaniu, úplne uvoľnilo ru-ky zahraničným „investorom“, ktorí totálne ovládli mediálny priestor Slovenska. Dospelo to až k situá-cii, že dnes nevychádza na Slovensku jediný pro-slovenský či proštátne orientovaný denník a tak-mer všetka mienkotvorná tlač spolu s týždenník-mi a mainstreamovým bulvárom je v rukách ano-nymných neslovenských vlastníkov. Tomu primera-né sú aj „informovanosť“ a „politický rozhľad“ ob-čanov SR, čo sa najmarkantnejšie prejavuje hlavne vo voľbách do NR SR a do Európskeho parlamen-tu, resp. vo voľbách prezidenta SR.

Pravda, ani monopol mienkotvorných médií ne-slovenských vlastníkov netrval ad infinitum, lebo do mediálnej hry vstúpil celkom nový a štátnymi úradmi či obetavým kapitálom zatiaľ necenzuro-vaný hráč – internet so svojimi webovými stránka-mi a sociálnymi sieťami, na ktorých každý účast-ník môže vyhľadávať, prijímať a šíriť idey a infor-mácie podľa znenia demokratickej Ústavy SR. Ale to sa nemalo stať, lebo vážne narušuje dezinfor-mačný monopol obetavých vlastníkov mienkotvor-ných médií! Preto obetaví vlastníci médií na Slo-vensku spustili hlasný pokrik a hlavne rázne opat-renia na záchranu svojho ideologického monopolu a na torpédovanie nežiaducej demokratickej slobo-dy šírenia informácií. Z tohto huriavku som zachy-til – a to práve na internete – dva kuriózne signály, hodné osobitnej pozornosti.

Prvým signálom je „debata“ dvoch mladých mu-žov, ktorých nehodno menovať, uverejnená 22. feb-ruára 2018 na stránke Aktuality.sk. Informujú na nej, že sa zgrupovala akási samozvaná a zrejme z vrode-nej skromnosti ušľachtilých komisárov nemenova-ná štrnásťčlenná komisia, ktorá raz mesačne vyhod-nocuje nové weby a posudzuje, čo je pravda a čo je lož (autori to nazývajú pekne po slovensky hoaxy či

fake news, takže čitateľ ihneď pochopí, odkiaľ be-rú svoje rozumy). Jej rozsudky o pravdivosti či ne-pravdivosti, vyjadrené v bodovom ohodnotení jed-notlivých webových stránok, si záujemcovia môžu nájsť na stránke konspiratori.sk na aplikácii Bullshit Detector alebo na stránke BLBEC.ONLINE, ktorá asi najlepšie charakterizuje podstatu a činnosť uve-denej anonymnej komisie. Používatelia internetu a prevádzkovatelia webových stránok si po takom-to komisionálnom obodovaní už môžu slobodne vy-brať, na ktoré stránky umiestnia napríklad svoje re-klamy. Alebo ktoré správy či stránky jednoducho vypnú, a tým bude ústavné právo občanov na pri-jímanie a šírenie informácií zabezpečené – anti-demokratický mediálny vlk sa poriadne nažral, ale demokratická koza občianskych práv zostala celá!

Okrem tejto radostnej novinky sa čitateľ z roz-hovoru dozvie, že prvá séria hoaxov je už asi štyri roky stará a boli to správy, ktoré vykresľovali Ukra-jincov ako fašistov, čo bola surová, ale veľmi účin-ná vojnová propaganda, lebo na niekoľko mesiacov spomalila reakciu západných štátov, ktoré sa neve-deli zorientovať, na čej strane je pravda! Až človek ľutuje chúďatá západné štáty a rozmýšľa, aké fa-lošné internetové hoaxy a fake newsy ich onoho ča-su poslali do krvavých a drahých dobrodružstiev v štátoch na Blízkom východe až po Irán a Afga-nistan. Pravda, vtedy ešte nemali k dispozícii ano-nymnú pravdozjavnú komisiu Aktualít.sk – dnes by sa im to už nemohlo stať! Okrem takýchto hoaxov, fake newsov a konšpiračných teórií však priniesli Aktuality.sk čitateľom aj optimistickú správu, že:

„Parlamenty – najmä európske a americké – začali vyvíjať tlak na zvýšenie zodpovednosti prevádzko­vateľov sociálnych sietí. Povedomie o fenoménoch ako hoaxy, konšpiračné teórie či fake news stúplo na historicky najvyššiu úroveň.“

Skrátka, s tou zatratenou slobodou prijímať a ší-riť informácie „pracujú“ už aj niektoré parlamenty a zrejme budú tú informačne chorú demokraciu aj liečiť. U nás jej cez uvedenú, ale nemenovanú štr-násťčlennú komisiu dávajú zatiaľ aspoň hodnotia-ce klystíry, takže môžeme spolu s dobrým voja-kom Švejkom uľavene zvolať: „A vítězství je naše!“

Lenže sloboda slova ešte nie je celkom zlikvido-vaná, takže bude treba demokracii ordinovať ešte ďalšie terapie. A práve o tom je ten druhý interneto-vý signál. V máji tohto roka sa totiž zišlo v Bratisla-ve konzílium odborníkov, aby posúdili stav pacien-ta a aby sa poradili o ďalších terapiách. Konzílium zorganizovala mediálna odborníčka par excellence dekanka Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave Iveta Radičová, malo honosný ná-zov Medzinárodná v e d e c k á konferencia Prav­da & lož – Sloboda prejavu v kontexte moderných technológií a najvyšší predstavitelia najväčších mé-dií pôsobiacich na Slovensku riešili na ňom váž-nu situáciu: internet a sociálne siete otvorili brány slobody vyjadrovania dokorán, a tým ich pripravili o monopol ovplyvňovania verejnej mienky. Na kon-zíliu či konferencii vystúpili nasledujúci vedci s ta-kýmito vedeckými diagnózami a tézami:

Šéfredaktorka webu Omediach.com sa posťa-žovala, že čitateľ je dnes celkom iný ako pred pät-

nástimi rokmi a že už nie hlavné médiá, ale Face-book ho ovplyvňuje najviac. Upozornila na pôso-benie údajných internetových trollov, za veľké ne-bezpečenstvo označila údajné ruské zasahovanie, ktoré je vraj také sofistikované, že „vôbec ho ne­vidno, nikomu ani nenapadne, že tam je“! Na eli-minovanie hlasu nepríjemných internetových dis-kutérov navrhla aj vedeckú terapiu: „Určitým rie­šením je na weboch používať facebookové diskusie. Každý, kto by chcel diskutovať, musel by si nainšta­lovať facebookový plugin. A potom už nie je v dis­kusii taký anonymný a jednoduchšie sa mu dá zne-možniť vstup do diskusie. Takto je, napríklad, pra-videlne na mesiac vypínaný Tibor Rostas či mnohí ,kotlebovci‘.“ Takú podružnosť, nakoľko je táto te-rapia v súlade s článkom 26 Ústavy SR, pani šéfre-daktorka zrejme neuviedla.

Šéfredaktor portálu Aktuality.sk sa blysol exce-lentným politologickým vyhlásením: „Vypnúť dis­kusie pod článkami nemá nič spoločné s obmedzo­vaním slobody slova a prejavu, ale ,naopak, tým chránime slobodu slova a slobodu prejavu.“ Taká-to terapia na ozdravenie demokracie je geniálna, ak sa jeho vedecká téza raz uplatní v praxi, mala by sa odliať do bronzu a upevniť na budovu NR SR!

Šéfredaktor spravodajstva a publicistiky televí-zie Markíza vyhlásil v podobnom duchu, že on sám je proti cenzúre, ale treba silnú reguláciu!

Šéfredaktor online spravodajstva televízie Joj obohatil vedeckú konferenciu vyhlásením: „Ešte vždy sme toho názoru, že je tu demokracia... Len­že čím ďalej, tým viac to zachádza do takých kraj­ností, že to asi zakážeme.“ Pán šéfredaktor je zrej-me presvedčený, že na Slovensku on sám predsta-vuje väčšiu silu, než je ústavná väčšina poslancov v NR SR, lebo na zmenu Ústavy je potrebná prá-ve taká väčšina.

Šéfredaktor Denníka N bol vo svojom vystúpe-ní vedecky exaktnejší a vecne konštatoval: „V mé­diách sa objavuje toľko dezinformácií, hoaxov a ne­profesionálnej práce, že je to hanba, ktorá by sa mala riešiť prvá. Objavuje sa to na veľkých we­boch, serióznych weboch, všade.“ Zrejme to bu-de preved, lebo šéfredaktor Denníka N to musí ve-dieť najlepšie.

Nuž, takto zatiaľ vyzerá na Slovensku sloboda prejavu a právo občanov na prijímanie a šírenie in-formácií. A také sú názory popredných pracovníkov hlavných médií na Slovensku na uvedené občian-ske práva – demokracia s jej občianskymi právami im evidentne už nevonia a prekáža. Bolo by to všet-ko komické, keby nešlo o základné ľudské a poli-tické práva. Lenže tieto práva sú základným pilie-rom každého demokratického režimu a útok pro-ti nim v ž d y smeruje k nastoleniu totality a dik-tatúry, bez ohľadu na jej politologické označenie či zafarbenie. Ak vylúčime celkom nereálnu dik-tatúru červenú a, našťastie, zatiaľ aj nereálnu dik-tatúru hnedú, ostáva vo výhľade už len demokra-ticky mnohofarebná a formálne liberálna diktatú-ra plutokracie, ktorá už dnes nosí nelichotivý ľudo-vý epiteton liberálfašizmus. A ak do liberálfašizmu nechceme už zajtra spadnúť až po krk, musíme si ešte dnes uhájiť svoje demokratické práva, vráta-ne reálnej slobody slova a reálneho práva na prijí-manie a šírenie informácií. Taká je totiž logika de-mokratickej politiky.

GENERÁCIE ODCHÁDZAJÚCICH, ZÁSTUPY MIGRUJÚCICHDokončenie zo s. 1 èèè

vysťahovalectva. Nie sú totiž iba prejavom sku-pinových občianskych aktivít. Opierajú sa o stá-le platné uznesenie vlády SR, prijaté pred desia-timi rokmi. Opakovane vyvolávajú otázky, prečo sme vážne a obsažné dejiny slovenského vysťaho-valectva ani po ôsmich rokoch od vládneho roz-hodnutia neukotvili do podoby sochársko-archi-tektonického monumentu. Pretrvávajúca neocho-ta na vysvetlenie konkrétnych dôvodov sa náso-bí sériou vážnych otázok týkajúcich sa súčasnej migrácie mladej generácie občanov Slovenskej re-publiky. Ak by som mal možnosť vybrať si spo-medzi týchto dvoch tém na verejnú diskusiu, dal by som zaiste prednosť aktuálnej. Lenže ani pa-mätník by sme nemali brať ako umŕtvenú záleži-

tosť. Jeho postavenie si, prirodzene, žiada finan-čnú podporu, teda je v opozícii k pragmatickým ziskom, zdôvodňovaným hospodárskym napredo-vaním Slovenskej republiky. Šetrenie na podobne nízkych investičných položkách je však súbežne varovným upozornením na to, ako rýchlo sa de-valvujú pojmy štát, vlasť, domov, rodina. V takej-to klíme nemožno nabádať mladých ľudí odchá-dzajúcich masovo do sveta, aby si pestovali jasnú predstavu o tom, ako je v cudzom prostredí po-trebné správať sa svojbytne a konať s vedomím pevného osobnostného zakorenenia.

Pri ich labilnejšom „vystrojení“ spoločnosť ne-má ani oprávnenie žiadať, aby odpovedali na to, ako chcú svoje skúsenosti uplatniť, keď sa rozhod-

nú masovejšie vrátiť späť. Či už z vlastného uváže-nia, alebo ich k tomu prinútia okolnosti, Slovensko by s takouto eventualitou malo rátať vopred a pri-pravovať sa na jej riešenie. Súčasná situácia u nás je však podstatne iná. Sme zahľadení do prítom-nosti, do popredia staviame rýchle zisky, chceme plnými dúškami vstrebávať bezprostredné zážit-ky. K vlastnej minulosti sa správame dosť neúcti-vo. Nezaujíma nás, ako sa to prenáša na pragmatic-ké prehlbovanie sociálnej priekopy, za ktorú seba-vedome zatláčame neraz ešte aktívnu, reálnym ži-votom formovanú generáciu seniorov. Keďže mno-hým mladým ľuďom hneď skraja dospievania ne-chýba odvaha ani sebavedomie, nemajú dôvod váž-ne sa zamýšľať nad tým, čo znepokojuje sociálnu

vrstvu ich predchodcov. Dosť ľahtikársky delegujú kompetencie na strednú generáciu, ktorá sebaisto preberá väčšinu výkonných právomocí. Koná pri-tom bez obáv, že by sa proti ich rozhodovaniu kon-kurenčne výraznejšie postavili zvyšné generačné vrstvy – hoci pri strategickom uvažovaní by od sta-rých aj mladých mohla vnímať mnohé pretrváva-júce aj signalizované problémy.

Kvôli čomu, pre koho sa v takejto klíme zdan-livo ujasneného perspektívneho napredovania na-šej spoločnosti vôbec treba zjednocovať na takej staromódnosti, akou je povedzme vysťahovalecký pamätník? Lenže vskutku majú v našej prítomnosti v hlavnom meste Slovenskej republiky pred usku-točnením tejto predstavy významnejšiu hodnotu bárs – obrazne povedané – parkoviská osobných áut? Možno to vyznie neskromne, ale hoci nadačný podnet nikto verejne nepodporil, ba ani ho nepod-robil pragmatickej kritike, osobne som presved-čený, že je potrebné uchovávať aspoň myšlienku.

Nech nezapadne do radu „moderných“ ľahos-tajných zabúdaní.

dUŠAn MIKOLAJ

Vizualizácia urbanisticko-architektonickej štúdie Námestia vysťahovalectva Ing. arch. Branislava Kaliského. Vľavo situačná mapa navrhovaného architektonického riešenia

Ilustračné foto: internet

Strana 12LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

RECENZIE

Martin VladoLOMOVÁ MECHANIKAKošice: Pectus, 2017, 1. vyd., 88 s., ISBN 978­80­89435­28­9 (viaz.)

Svet plný nástrahĽUdOVíT PeTRAŠKO

Čítanie okrem iného po-skytuje vítanú príležitosť nazrieť do cudzieho vnútra. Jednak každý autor vychá-dza zo svojho skúsenostné-ho zázemia – prosto, nemô-

že inak – a jednak, priznajme, voyeur drieme tak trochu v každom z nás.

Nech by sme si ako uvedomovali rozdiel me-dzi autorom a protagonistom jeho diela, v prípade zbierky šiestich poviedok Martina Vlada je poku-šenie priveľké: rovnaký rok narodenia ako ich ak-téri, rovnaké vzdelanie, ktovie, azda i rovnaká pro-fesia (z tejto sféry pochádza i mierne odstrašujúci názov súboru). A, pravda, i písanie, pestované ako záľuba hraničiaca s posadnutosťou. „Ale bez písa­nia nevydrží,“ konštatuje Julika o svojom mužovi. „Je to viac než záľuba. Je to jeho život!“ (Krajina). Aj ňou sa Janči či Jánoš vydeľuje z prostredia, ktoré znalosťou úradného (totiž slovenského) jazyka dis-ponuje iba približne (ba zrejme ju ani nepotrebuje).

Napriek ôsmim básnickým zbierkam a nie-koľkým oceneniam dosiaľ autor unikal sústrede-nejšej pozornosti zo strany naďalej čítajúcej ve-rejnosti, a popravde, vzhľadom na húšť príznačnú pre náš knižný trh, neveľmi prekvapujúco. Tomu, že si ju on sám zaslúži, nasvedčuje jeho prvý pro-zaický opus, ktorému už predchádzala publikačná skúsenosť z časopisov.

Literatúra sa u nás, ako vieme, osobitnej váž-nosti neteší. Jej producentov stíha spoločnosť skôr podozrievaním, neradno teda na seba upozorňovať. „Publikujem pod pseudonymom. To, že píšem, vie len zopár zasvätených,“ priznáva spomínaný Jan-či. V jeho prípade nepomôžu ani elektrošoky. Ak sa z koníčka stane obsesia, stiera sa hranica medzi realitou, v ktorej prota-gonista žije-nežije, a sve-tom, ktorý svojím písa-ním evokuje. Čo sa v jed-nej poviedke (Jablká) pre-zentuje ako produkt tvor-covej predstavivosti – mi-mochodom, ako sujet kri-mipríbehu celkom akcep-tovateľný –, inde (V tých chvíľach, keď sa nad ním skláňala) sa rozvinie do samostatného príbe-hu. Ibaže s odseknutou po-intou – rozprávač navodí očakávania, aby ich rafinovane, no pritom neúp-rosne zrušil. Suverénne, s citom pre hutnú skratku narába Vlado so slovom, aj s vulgárnym, ktoré – hoci nie priam sporadické – ani neprekáža. Nevtie-ravo sa príbeh lokalizuje časovo: „Pred pár dňami sa skončil letný čas.“

Poviedky treba čítať v danom poradí, aj keď po-stava sa vyvíja retrográdne, od overiteľnej prítom-nosti po pamätnícku minulosť, čas detstva, a to aj autorovho. „Ľudia sa stretávali a ticho spolu ho­vorili. Nenápadne sa pritom obzerali okolo seba, akoby to, o čom sa rozprávajú, bolo mimoriadne naliehavé, nesmierne dôležité, a zároveň veľmi ne­bezpečné...“ – aj takto máme minulú éru v pamä-ti. Pri bližšej obhliadke sa totiž ukáže, že dokonca ani ono desaťročie, označované ako „zlaté šesťde-siate“, nie je viac ako mýtus.

Jednako sa zdá, že protagonista oboch posled-ných poviedok, raz bezmenný, raz Miro, nie je ten istý. Zatiaľ čo otec prvého (Počty) vie dokonca aj to, kedy budeme žiť v komunizme (a práve tak je-ho syn ako jediný v triede, pravdaže, na spokoj-nosť „sučky­učky“), ten druhý interpretuje svoje členstvo v strane ako možnosť rozvracať ju znút-ra (Trhlina). Režim, ktorý udatne rečami búra – zatiaľ čo matka ho prácne buduje –, má v detskej fantázii pôvabnú podobu: „Predstavujem si les pl­ný komunistov. V rukách majú sekery. Rúbu. Lie­tajú triesky. Všade tam, kde dopadnú, vyrastú si­vé paneláky.“ Dobová rétorika sa vnucuje dieťaťu tak v škole ako doma.

Na druhej strane napriek zdanlivo stiesňujúcim podmienkam bez ohľadu na situáciu v spoločnosti prežíva mladistvý protagonista svoje ľúbostno-ero-tické trápenia, ktoré nerušene pokračujú aj po zme-ne režimu. Spomienka na November, medzičasom taktiež už mýtický, tvorí pointu záverečnej povied-ky. Aktéri dobového diania – na desaťročia umlčaná speváčka, spevák so svojím sľubovaním lásky (Mi-rovi až dovtedy neznámy), populárna herečka hys-tericky adorujúca „našu zlatú mládež“ – vstupujú do jednoznačne identifikovateľnej košickej scené-rie. „Líder“, „míting“ – nové časy prinášajú nový vokabulár, „nové slová, na ktoré si rýchlo zvykáme“.

Očividne sa so svetom, ktorý nedostatočne vy-strojenému jedincovi pripravil nemálo nástrah, možno najúčinnejšie vyrovnať z ironického odstu-pu. A aby sme si od neho uchovali nezávislosť, stačí pristúpiť na hru, ktorú nám, vtedy či teraz, vnucuje.

Aj na vymedzenej ploche obsahuje Vladov pro-zaický debut mnohé často prehliadané detaily, kto-ré v súhrne vytvárajú naše biografie. Život mož-no nie bohvieako vzrušujúci, jednako hoden za-znamenania.

Miroslav PiusKRONIKA ZABUDNUTÝCH POCITOV(DEJINY NAŠEJ KRČMY)Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 251 s., ISBN 978­80­8194­049­1 (viaz.)

Z prostých dejín istej požitavskej dediny

IVAn HUdeC

Keď som ešte býval zdravý a viac som cesto-val, nikdy som neobišiel obec Nemčiňany a spiso-vateľa Mira Piusa. Keď sa dalo sedieť vonku na prie-domí, posedeli sme, poroz-

právali sa a podebatovali. O všeličom, ale naj-mä o tom, čo píšeme. Ak nám čas nežičil, zašli sme do neďalekej krčmičky pri zastávke autobusu na pivko-dve a, akože ináč, zvrtla sa reč na to, čo sa v spisovateľovom hrnci varí a čo sa na spiso-vateľom pekáči práve pečie. A v tej klasicky slo-venskej krčmičke sa mi raz Miro priznal, že tie kúzelné historky o náv-števníkoch krčmičky, o verejných perfídnych tajomstvách dedinských mudrlantov, bizarných postavičiek s neuveri-teľnými osudmi, ktoré si s veľkým gustom pri pi-ve a borovičke jeden dru-hému rozprávajú, si za-pisuje a chce z nich vy-tvoriť niečo ako kroni-ku osudov návštevníkov a štamgastov tej malej a útulnej krčmičky. O nejaký čas mi dal prečí-tať jednu poviedku, potom ďalšie, a keď ich bo-lo zopár (boli výborné), spýtal sa ma, či sú tie poviedočky hodné publikovania. Mal s tým však jeden problém – nemohol tie príbehy pomeniť tak, aby sa v nich niektorí žijúci nespoznali. Bo-la by totiž večná škoda tie unikátne príbehy me-niť, stratili by na vierohodnosti a autenticite. Veď poznáme háklivosť samoľúbeho našinca, aj keď sa stane slávnym literárnym hrdinom – nezaují-ma ho pravdivosť(myslím literárnu pravdivosť), ale iba to, či je v príbehu opísaný veľmi, ba eš-te väčšmi pekne.

Jeho literárne príbehy boli jedinečné. Povedal som mu: „Miro, raz budú také slávne ako básne – portréty nebožtíkov – z chýrnej Spoonriverskej an-tológie...“ Poznám Mira dobre. Poznám jeho tem-perament a tušil som, že nebude čakať, kým hrdi-novia jeho groteskných portrétikov navždy odídu. Nuž sa pustil do ďalšieho spracovania nádherných miniatúr, ktoré v slovenskej krásnej spisbe nemajú obdobu. A tak tie miniatúry, aby boli „vydateľné“, zapracoval do rozsiahlejších textov, a nebol by to Miro, keby ich nepoužil ako platformu aj na ese-jistické uvažovanie na všeobecné témy.

Miroslav Pius je v literárnych a čitateľských kruhoch známy ako autor kníh poézie, prózy a li-teratúry faktu, ktorej sa v ostatnom čase inten-zívne venuje. Jeho tvorba doteraz zahŕňa celko-vo 22 vydaných kníh. Jeho ostatné dielo Kronika zabudnutých pocitov – Dejiny našej krčmy ako-by evokovalo notoricky známy výrok Marcela Prousta o „hľadaní strateného času“, teda v Piu-sovom prípade ide o „hľadanie stratených poci-tov“. Pius navyše svoj stratený čas a zabudnuté pocity v tejto beletrizovanej kronike nielen hľa-dá, ale si ich intenzívne pripomína cez svoju pa-mäť a znovu ich intenzívne a impulzívne preží-va. Kronika zabudnutých pocitov je vlastne be-letrizovaným záznamom, pamäťou malého (Bo-hom zabudnutého) dedinského kolektívu a jeho osudov. V Piusovej kronike ožívajú dedinskí ču-dáci, ľudkovia žijúci na samom okraji spoloč-nosti, jedinci žijúci na hrane ľudských možnos-tí, bizarní milovníci krčmového pachu, alkoho-lici, ktorým sa vlastný život stal veľkou ťarchou a príťažou. A tak sa čitateľ určite dychtivo začí-ta do životných trápení pekára Pálkoviča, ková-ča Máčaja, hrobára Kúšteka, Filipa Malého – de-dinského filozofa, Antona Šmidfajlíka – rechtora dedinskej málotriedky, Jožka Siklienku –„ezer-meštera“, ktorý si vyrobil drevený bicykel, Tó-na Nízla – jehovistu...

No najpríťažlivejšími, najpoetickejšími a naj-básnickejšími časťami knihy sú záznamy o skry-tých a zabudnutých lesných studničkách, starých drevených nástrojoch, ktoré kedysi dávno vyro-bili ľudské ruky, starých dedinských domoch, ktoré ničí čas a o zaniknutých poľných a lesných cestách...

V Piusovej beletrizovanej kronike ožíva fami-liárne známy starý svet, jeho vlastné detstvo, mý-tický svet, v ktorom vzduch voňal agátovým kve-tom a z lesných studničiek vyskakovali víly, ru-salky, divožienky a družbalice a v ktorom mŕtvi vstávajú z hrobov, aby znovu ešte raz prežili svo-je životy a aby znovu a ešte raz upadli do tých istých hriechov. Pius do nich – skrze svoje ume-lecké majstrovstvo, svoju schopnosť oživovať za-budnuté pocity – vdýchol nový život.

Piusova kniha veľmi dobre poslúži tak študen-tom a učiteľom na výučbu regionálnych dejín, ako aj učiteľom slovenského jazyka a všetkým, ktorí zvedavo hľadajú a pátrajú po svojich predkoch.

Goran LenčoCESTA ZA HORIZONTBratislava: Mayor, 2018, 1 vyd., 59 s., ISBN 978­80­972971­3­8 (brož.)

Čistý zvučný tónJAnA ŠIMULČíKOVá

„Nedávno mi vyšla zbier­ka poetizmov Albatros a drak (2016), toto je mo­ja druhá kniha,“ píše Go-ran Lenčo na záložke zbier-ky Cesta za horizont, „a ide

už o pravovernú poéziu. Či aj skutočne hodnotnú a vznešenú, to už musíte posúdiť vy.“ Priznám sa, nebolo mi jasné, čo autor chápe pod pravovernos-ťou poézie a za akú hodnotu, ba métu v nej považuje vznešenosť. Našťastie, básne v novej zbierke sú zro-zumiteľnejšie ako citované avízo. A práve zrozumi-teľnosť a porozumenie dávajú čitateľovi predpoklad na ich posúdenie. Prevažne to však je osobné, sub-jektívne posudzovanie podľa toho, ako básnik čita-teľovi padne do nôty, ako sa priblížia ich svety. Veď aké objektívne kritériá platia pre súčasnú poéziu, kto-rá sa vzdáva po stáročia re-špektovaných zákonitostí poetiky a nové si zväčša určuje básnik sám? Kde inde sa dnes vlastne uplat-ňuje sloboda slova a preja-vu tak zreteľne ako v poé-zii? Autorovi nič nebráni verše (akékoľvek) napísať, vydať (ak má na to) v kniž-nej podobe a predávať ich, šíriť na verejnosti aj v in-ternete. Básnici ako buriči, tribúni más, revolucionári, národovci, ba aj glosátori vecí verejných už očividne vyhynuli. Nikomu nepre-kážajú... Poézia zintímnela do takej miery, že zašif-rovaná a komplikovaná (aby sa zdala múdrou) stráca komunikatívnosť. Čo však vedie človeka k písaniu básní? Čomu vďačí poézia za to, že – hoci neprefe-rovaná – nevymrela, ale, naopak, štedro sa množí? Túžba básnikov po sláve to sotva bude. Kto by však nechcel vyjsť z anonymity, poodhaliť svoj vnútor-ný svet, potvrdiť, že vôbec nejaký má, a upozorniť na výnimočnosť svojej neopakovateľnosti? Básnik sa spovedá, no väčšinou už nie zo svojich hriechov, ale z myšlienok, predstáv, citov, pocitov i nevšed-ných pohľadov na všedné, prírodné aj nadprirodze-né javy. Dnes, keď už akosi nie je čas ani príležitosť nerušene komunikovať s blízkymi, intímne sa zdô-verovať s naliehavými obavami, smútkami, túžba-mi, básnik si prostredníctvom básne hľadá partnera na rozhovor. A neprekáža mu, ak to je „len“ nezná-my, mlčky prikyvujúci čitateľ.

Nech mi Goran Lenčo odpustí, že spomínam všet-ko, čo mi preletelo mysľou pri čítaní jeho básní. Nie všetko platí adresne naňho, no dve knižky, ktoré vy-dal v krátkom čase, patria do košiara súčasnej mladej poézie a verme, že sa v nej čistý zvučný hlas nestratí.

Nevidím výrazný rozdiel medzi Lenčovým bás-nickým debutom, ktorý sám nazýva „zbierkou poe­tizmov“, a jeho druhou knižkou Cesta za horizont. Pravda, autor je už o dva roky starší, dovidí mož-no ďalej za horizont, zrelšia je jeho životná skúse-nosť. Možno sa aj približuje k želanej vznešenos-ti. No nestráca tým poézia peľ ozvláštňujúcej na-ivnej zvedavosti v otázkach, na ktoré nepoznáme odpoveď? V zbierke Albatros a drak, ktorá na po-hľad pôsobí ako rozprávková detská knižka, lapi-dárnosť vyjadrovania (ani slovko nazvyš) vyús-ťuje do reťazí originálnych aforistických metafor. V Ceste za horizont je tých metafor pomenej. Ne-tvrdila by som, že v tomto prípade druhá zbierka pasuje páža na básnika.

G. Lenčo to ani nepotrebuje. Básnikom sa už na-rodil. Literárny talent zdedil po starom otcovi spiso-vateľovi Jánovi Lenčovi, a básnikom telom i dušou bol zrejme skôr, ako začal písať. Myslí, cíti, žije ako básnik – túla sa po nociach pri mesiačiku, zablúdi ku kaplnke v poli aj na cintorín, aby oplakal osame-lú bludičku, ktorú pochovali šesťročnú, a pred oča-mi sa mu mihá ako šantivé svetielko... Aj vyzerá ako básnik. Vari nič iné nemôže byť lepšou reklamou na poéziu ako tvár Gorana Lenča na fotografii. Vy-žaruje z nej jednota tvorcu a tvorby, obsahu a formy, akoby básnikova tvár a jeho vnútorný svet boli aver-zom a reverzom jednej mince.

Obsahom Lenčových básní sú večné témy poé zie. Zmieruje sa s existenciou smrti, pominuteľnosťou okamihu aj človeka, stratami, rozlúčkami, návrat-mi... „Píšem dvomi perami, jedným čiernym a dru­hým... tiež čiernym,“ priznáva, ako keby aj smútok nebol poznávacím znakom poézie. V básni Naprieč časom sa pýta: „Dokážeš sa / vrátiť nezmenený // A vrátiš sa vôbec?“ Fascinuje ho vtáčí let, letný dážď, spomína si na pukotajúce „bublinky detstva“, hľadá krajinu srdca, svoj vysnívaný eden, obdivuje ryšavé-ho kocúra, tuláka a objaviteľa, ku ktorému sa aj sám vtipne pripodobňuje. V básni Naprieč časom už vie: „Možno nie je možné dôjsť za horizont / počas tohto života. // a tak sa utešujem: dnes si bol zasa o krok ďalej.“ A v básni Vtelenie sa zmieruje s behom sve-ta: „Vzbĺkneme mrazom / sme rozfúkaní vetrom / roz­topíme sa ako sneh / pod silnejúcim slnkom. // Ale opäť povstaneme. / My – jarné kvetiny. / Veď sme fé­nixom / a smrť je narodením.“

Goranovi Lenčovi chcem zaželať, nech ešte dl-ho zostane mladým básnikom. Mladícka hravosť,

úprimnosť, neha, jemný vtip, konkrétnosť predstáv personifikácia sveta v jeho básňach sú viac ako aká-koľvek vznešenosť.

Ivan BalažovjechSPOMIENKY LEKÁRABratislava: Perfekt, 2018, 1. vyd., 180 s., ISBN 978­80­8046­883­5 (viaz.)

Zamyslenie lekára nad životom

IVAn SZABÓ

Už dávnejšie sa skončil spor o najdôležitejšom or-gáne v ľudskom tele. Jed-noznačne ho vyhralo srdce, lebo bez neho sa život zasta-ví ihneď, no bez mozgu sa dá ešte „zatrepať“ nohami.

Svedčí o tom povesť z Paríža. Keď popravili sv. De-nisa, niesol si vlastnú hlavu až na Montmartre. Jed-no však netreba spochybňovať: Človek si svoj osud, poznatky a zážitky môže ukladať do seba pomo-cou srdca aj mozgu. Srd-ce je symbolom emócií, mozog zasa rácia. Zážit-ky z jednej aj druhej stra-ny sa v človeku uklada-jú. Vmestí sa do nich spo-mienka na rodinu, detstvo, mladosť, na priateľov, ko-legov... na ľudí, s ktorými sa človek stretol v kaž-dej etape života. Ak má-me v sebe pretlak zážit-kov či spomienok, pocí-time potrebu zdôveriť sa s nimi inému. Autor knihy Spomienky lekára, zná-my kardiológ a vedec prof. MUDr. Ivan Balažov-jech, DrSc., na besede o svojej novej knihe pripo-menul, že spúšťacím mechanizmom napísania spo-mienkovej knihy boli jeho vnučky. Chcel im uká-zať, ako to bolo, keď ony ešte neboli. V napísaných Spomienkach však cieľ vydania knihy autor pome-noval slovami: „Cieľom tejto knihy bol zápis mo­jich spomienok, ktoré môžu byť poznačené subjek­tívnym vnímaním udalostí, ktoré prežila naša ge­nerácia. Nemôže si robiť nárok na absolútnu ob­jektívnosť, ale ani na súhlas so všetkými napísaný­mi stanoviskami.“

Profesor Ivan Balažovjech (* 1936, Marcheg, Ra-kúsko) rané detstvo (mal tri roky, keď sa rodina pre-sťahovala do Bratislavy) prežíval cez druhú sveto-vú vojnu, mladosť v povojnovom období, potom dýchal vzduch päťdesiatych rokov, keď komunisti vešali komunistov a hľadali nepriateľov vo vlast-ných radoch. Žil v roku 1968, keď sa začala obro-dzovacia Pražská jar, ktorú skôr ako priniesla ovo-cie, potlačila normalizácia. Tú zasa na cintorín dejín vytlačila zmena režimu, vyhodenie štvrtého člán-ku z ústavy o vedúcej úlohe komunistickej stra-ny v spoločnosti... Medzitým I. Balažovjech štu-doval medicínu a z množstva spomienok v knihe zaznamenal aj jedno odporúčanie pedagóga, týka-júce sa zisťovania diagnózy pacienta: „Zdôrazňo­vali nám, že na stanovenie diagnózy je najdôleži­tejšia anamnéza, teda rozhovor s pacientom. Spo­mínam si na slová jedného z nich: – Keď nebudeš vedieť odhaliť diagnózu, dovtedy sa pýtaj pacien­ta, kým sa ju nedozvieš. Len sa to musíš múdro pý­tať.“ MUDr. I. Balažovjech promoval na Lekárskej fakulte UK, tam aj habilitoval (1980), vedeckú hod-nosť doktora lekárskych vied získal na Univerzite Karlovej v Prahe (1987). Roku 1990 ho vymenoval prezident za profesora, roku 1997 založil Sloven-skú hypertenziologickú spoločnosť a jej preziden-tom bol do roku 2004. Výsledky práce spoločnosti prezentoval na desiatkach zahraničným konferen-cií a, samozrejme, nové poznatky prenášal na Slo-vensko v úsilí čo najviac uľahčiť život hyperto-nikov či kardiakov... Nečudo, že množstvo úspeš-nej práce v povolaní, láska k hudbe či športu, po-hľad na život a vitalita mu priam vtisli pero do rúk. K tomu, čo sme pripomenuli, nesmieme zabudnúť prirátať jeho rozprávačský talent, zmysel pre hu-mor. Preto aj kniha spomienok srší humorom, pri-pomína viaceré anekdoty, epizódy zo života kole-gov. Jeho humor je však jemný, decentný. Vulga-rizmy, ktoré doslova opantali súčasný jazyk humo-ristov, si u I. Balažovjecha nenašli miesto. V kni-he zaujme čitateľa aj množstvo mien, počínajúc je-ho pedagógmi cez kamarátov po kolegov, až nás to núti obdivovať jeho pamäť. (On však vraví, že je to staropamäť a v súčasnosti si ťažko spomenie na to, kde si položil kľúče.) Ku koncu knihy I. Balažov-jech pripomenul svoju vedeckú prácu. Venoval sa štúdiu vplyvu stresu na vznik a vývoj hypertenzie, vysokého krvného tlaku. Konštatoval, že rozlišu-je dva druhy stresu. Prvým je eustres, ktorému sa nevyhnú vo svojej tvorbe umelci, ba ani športov-ci. Pán profesor však pripomenul, že „práca nie je považovaná za stres“. Vplyv pracovného stre-su „na vznik niektorého ochorenia sa uznáva len pri celkom výnimočných situáciách“. Iným druhom stresu je distres, ktorý vyvolávajú zlé medziľud-ské vzťahy, práca, čo presahuje naše fyzické alebo psychické možnosti... Poslednú kapitolu spomie-nok prof. Balažovjech venuje téme „lekár na dô­chodku“. Konštatuje, že lekárom sa do dôchodku odchádza ťažko. Počas aktívneho obdobia sa venu-jú svojmu odboru, študujú medicínsku literatúru,

Strana 13 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

RECENZIE

ktorá sa im „stane časom záľubou“. A teda radí: „V dôchodku si môžeme dopĺňať medzery v pozna­ní beletrie, môžeme sa venovať hudbe, prírode, ro­dine a najmä vnúčatám...“ Ivan Balažovjech sa za-mýšľa aj nad zmyslom života. Je to zložitá otázka a „jednoznačnú odpoveď na túto problematiku vie dať len náboženstvo“, ako je presvedčený autor kni-hy Spomienky lekára, ktorá je príjemným čítaním v ktorýkoľvek ročný čas.

Peter RadványiKALENDÁRENIE (SPRIEVODCA KALENDÁRNYMI CESTAMI POČAS CELÉHO ROKA)Ilustrácie: Petra RadványiováTrnava: Tirna, 2017, 1. vyd., ISBN 978­80­969858­8­3

Cestovanie kalendárnym časopriestorom

RUženA ŠíPKOVá

Kalendáre boli dôležité už v minulosti, no i v dneš-ných časoch sú priam ne-nahraditeľné. Viem to aj z vlastnej skúsenosti. V po-slednom období sa čoraz častejšie stretávam s kalen-

dármi na internete, no nezaobídem sa ani bez toho klasického papierového, ktorý si nosím všade so se-bou vo svojom minidiári. Okrem iného si doň zna-čím dátumy konania bluesových koncertov.

Na internete som sa zase stretla s kalendárom, plným významných slovenských i svetových blue-sových výročí, nazvaným Bluesové kalendárium. Jeho zostavovateľom bol bluesman a hudobný publi-cista Peter Radványi (známy aj pod prezývkou Bon-zo), ktorého život je s kalendármi nerozlučne spätý. Takmer 20 rokov zosta-voval Historický kalen­dár pre Technické no­viny (až do zániku toh-to týždenníka v roku 1994). Venoval sa zosta-vovaniu špecializovaných Historických kalendárov pre viaceré iné lokálne i celoslovenské periodiká, ako aj pre rozličné hudobné časopisy. Pôsobil v roz-hlase, kde napríklad v rokoch 1991 – 1993 uvádzal svoje Rockové kalendáre každý pondelok vo vysie-laní Rádia Rock FM a neskôr ponúkal svoje Hudob­né kalendáre v iných rádiách. V roku 2003 zosta-voval Historický kalendár pre mesačník Nota bene.

Spisovateľská a zostavovateľská práca Pet-ra Radványiho je spojená i s knihami. V roku 2011 mu vo vydavateľstve Tirna vyšla kniha Ľu­dia a udalosti v histórii Trnavy (Historický ka­lendár), ktorá bola v roku 2013 ocenená v súťa-ži o Cenu J. M. Hurbana. (Garantom Ceny J. M. Hurbana je Slovenská národná knižnica – Národ-ný biografický ústav.)

Kalendáre sú osudom a poslaním Petra Radvá-nyiho. Nie je preto prekvapujúce, že jeho najnovšia knižka nesie názov Kalendárenie (Sprievodca ka­lendárnymi cestami počas celého roka). Tentoraz je to však knižka fejtónov, prevažne úsmevných za-myslení nad takými vážnymi témami, ako sú ka-lendáre a čas. V jej prvej časti sa nachádza 12 fej-tónov, z ktorých každý sa venuje jednému mesia-cu v roku. Fejtóny v druhej časti sa takisto týkajú kalendárov, plynutia času, autorovej rodnej Trnavy a jej obyvateľov a, samozrejme, hudby, ktorá tvorí dôležitú súčasť jeho života. Okrem pobavenia sa či-tatelia z tejto knižky dozvedia aj veľa zaujímavos-tí z histórie –napr. že júl bol kedysi piatym mesia-com roka a že svoje meno dostal podľa Gaia Iulia Caesara, významného rímskeho vojvodcu a poli-tika, či ako naši stredovekí predkovia prišli pri za-vádzaní gregoriánskeho kalendára skoro o dva týž-dne svojho života. Čiže si, obrazne povedané, za-cestujú v čase i v priestore. V knižke možno nájsť aj také perličky, ako je počasie podľa storočného kalendára či gazdovské pravidlá („Netreba o dážď prosiť, príde, jak začnem kosiť.“ Alebo: “Je­li okto­ber studený, na jaru húsenice zmiznú.“ Či: „Keď hus o Martine cez ľad ide, bude po ňom ešte dl­ho kúpať sa.“ A: „Tmawé wánoce, swetlé stodo­ly.“). Nechýba ani stránka z kalendára, ktorú zdo-bí nadpis Kto počtuje, ten gazduje (Poznamenanie dôchodkov a výdavkov peňažitých).

Knižka Kalendárenie (Sprievodca kalendárny­mi cestami počas celého roka) zaujme okrem ob-sahu aj netradičným vzhľadom: tvarom, špirálo-vou väzbou i grafickou úpravou naozaj pripomí-na kalendár a na dosiahnutie historického efektu sú v nej použité texty a obrázky z viacerých his-torických kalendárov. Grafická a technická úprava knižky (a aj jej vydanie) je dielom Jozefa Šelestiaka, a treba povedať, že odviedol naozaj výbornú prá-cu, ako aj všetci ostatní, ktorí sa na tvorbe knižky zúčastnili. Kalendárenie oživujú a obohacujú ilus-trácie, ktorých autorkou je Petra Radvá nyiová, dcé-ra Petra Radványiho. Zaujímavosťou je, že knižka nemá číslované strany, a tak ju možno začať čítať ľubovoľne, od hociktorej strany, na ktorej si ju člo-vek práve otvorí.

Táto knižka je naozaj veselým a prívetivým sprievodcom po prevažne vážnom a prozaickom svete kalendárov a času. Plnými hrsťami ponúka humor a nadhľad. Veď, ako hovorí jej autor, ka-lendár je potvora a júl v Európe môže mať nieke-dy aj 32 dní.

Ivan NegrišoracVÝSTAVA OBLAKOVPreložil Martin Prebudila.Obálka: Milan Panić, ilustrácie: archív Milana PanićaBratislava: Spolok slovenských spisovateľov – Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2017, 1. vyd., 94 s., ISBN 978­80­8194­037­8, ISBN 978­86­7103­479­1 (v SVC). Číslo publikácie v SVC 197. Edícia Mosty

„Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Ev. Lukáš 17, 21)

To podstatné a neviditeľné v nás

ZdenKA VALenTOVá--BeLIĆOVá

Poézia je hľadanie po-koja, nástroj na spracova-nie ontologických otázok, cesta, cestovanie a cestujú-ci zároveň. Je pošuškáva-

ním cestujúceho s kameňom, ktorý ho tlačí v to-pánke, dorozumievaním pútnika s tým, čo tento pohyb učinil nevyhnutným. Je smädom a zároveň živou vodou, ktorá ho hasí. Túžba po nedosiahnu-teľnom, ktoré je po celý čas tu – v nás –, ale my ho nevidíme, lebo „Ten vzduch / nie je, vieš to dobre / daný všetkým, / ktorí ho dýchajú“, ako hovorí v bás-ni Od „A“ po „Ž“ súčasný srbský básnik Ivan Neg-rišorac (vlastným menom Dragan Stanić, nar. 1956 Trsteníku, v Srbsku).

Hľadanie pokoja, harmónie a súdržnosti, a to od úplnej absencie týchto kategórií po hésychastic-kú harmóniu a celostnosť, od pátrania po predmete poézie po potvrdenie, že poézia sa musí zaoberať on-tologickými a vznešenými vecami, predstavuje vývoj básnickej tvorby I. Negri-šorca. Kritika o ňom čas-to píše ako o spisovateľo-vi, ktorého poetika zo sú-časných srbských básni-kov zažila najdrastickejšiu transformáciu (neo)avant-gardného na tradiciona-listický básnický postup. Negrišorac sa prepracoval od básnika „lamánia jazy­ka“ (pojem kritika Mihaj-la Pantića) – od technic-kých postupov, komplikujúcich, ozvláštňujúcich text, od disperzívného postupu (ktorý si vyžadu-je čitateľské dešifrovanie), od polysémantickosti či nejestvovania dominantného významu, od textuál-nej arytmie, asociatívnosti, grafizmu, irónie, gro-tesky, sarkazmu, humoru či od poetiky textuálne-ho, jazykového a zmyslového chaosu (ktorý kritika tlmočila ako odraz zničeného, deštruovaného sve-ta) – k poézii, ktorá oplýva archaickou pravosláv-nou lexikou a syntaxou a vyjadruje celistvosť, har-móniu sveta, kontinuitu a súlad s tradíciou. Básnik a jeho poézia sa približujú k jednotnosti s Hospo-dinom a Univerzom.

Slovenský výber je nazvaný podľa básne Výsta­va oblakov je otvorená zo zbierky Potajnik (jej ná-zov je odvodený od slova „potajomný“), pritom ob-laky predstavujú klamné vidiny, zdanie a nestálosť hmotného a telesného sveta. Výber, ktorý urobil sám autor, je koncipovaný chronologicky – z jeho celého diela. Zbierku otvára básnická invokácia Modlitba pre radosť básnického bláznovstva, ktorou básnik neoslovuje múzy, ale Boha(?). Ústrednú časť publi-kácie tvoria dva veľké bloky básní, ktoré odzrkad-ľujú dve spomenuté Negrišorcove obdobia. Názov oboch blokov tvorí rad názvov originálnych zbie-rok. Prvý celok zahŕňa názvy Hnilé jablko, Abra­kadabra, Horúce, studené, Hop, Spojky, Chýbajú­ce dni. A druhý blok: Potajnik, Svetlienik, Mater­ská kašička, Pohľad z pevnosti. Zbierkou Svetielnik (Svetlinik), ktorá sa na obálke uvádza ako Svetielko a končí sa básňou Nárek za mŕtvymi básnikmi, prach rozviaty po európskych lesoch a horách, Negrišo-rac oslovuje básnických predchodcov a otvára otáz-ku podstaty európskej spolupatričnosti. Presvedčivé obrazy prachu a popola, ktoré padajú a prekrývajú krajinu Hirošimy a Osvienčimu, svedčia o funkcii poézie liečiť otvorené rany človečenstva.

Tematicky sa v básňach výberu vyžíva v príjem-ných chvíľach každodenných aktivít (Presuny), píše o vznešenom trvaní života (Cez vodu, Dnes som sa­dil ruže), o kunderovskom spomaľovaní priebehu ča-su (Zabite smrť, Blues uspávanka), o láske (Pri tra­fike) či o jej neopätovanosti (Múdro je). Píše bás-ne o Bohu (Sväté telo je chrám), o pominuteľnos-ti (Od „A“ po „Ž“, Ešte vždy skladáme veľkú ma­turitu!). Osobitnú pozornosť môžu prilákať básne inšpirované významnými osobnosťami zo sloven-ských dejín ako Matúš Čák Trenčiansky. Pohľad z pevnosti alebo Profesor Novosadského gymná­zia... a Pred odchodom z Nového Sadu... (Pavol Jo-zef Šafárik), ale aj osobnosťami zo srbských a sve-tových dejín – Gavrilom Dožićom (Bývalý kláštor­ný tajomník...), Nikolom Teslom (Niekde v eónovej sfére...) či Franzom Kafkom (Od Karlovho mosta k Hradčanom)...

Škoda, že zbierka neobsahuje interpretačný text, ktorý by slovenskému čitateľovi priblížil význam a osobité miesto tohto básnika v srbskej poézii, le-

bo napriek častému zdôrazňovaniu tradičných brat-ských kultúrnych stykov ide o relatívne vzdialený literárny kontext, a čo je ešte dôležitejšie, o značne inú básnickú tradíciu.

Srbská poézia na začiatku 21. storočia znovu od-haľuje, inovuje a nadstavuje svoju najhlbšiu tradí-ciu, a práve tieto zmeny jasne badať aj na poézii I. Negrišorca. Jeho poézia je hľadaním duchovnej celistvosti, kráľovstva (nebeského), ktoré sa po ce-lý čas nachádza v nás a našou úlohou je naučiť sa, ako k nemu dospieť.

Zbierka Výstava oblakov, ktorá vznikla v rám-ci spolupráce Spolku slovenských spisovateľov a Združenia spisovateľov Srbska, patrí do jedinečnej edície súčasnej srbskej poézie v slovenskom jazyku.

MUUZA 2018Ročenka kreatívnych výstupov tvorivého písania a umeleckej fotografie Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v TrnaveEditor: Slavomír Magál, redakcia: Boris Brendza, Petra Cepková, Andrea Koltaiová, Jozef Sedlák, Mária Moravčíková, Lucia ŠkripcováPrešov: Michal Vaško – vydavateľstvo z Prešova, 2018, 1. vyd., 192 s., ISBN 978­80­8150­923­0 (viaz.)

Strastiplné hľadanie (sa) začínajúcich autorovŠTeFAn CIFRA

Fakulta masmediálnej komunikácie (FMK) Uni-verzity sv. Cyrila a Meto-da v Trnave sa každoročne edične prezentuje knižnou Ročenkou kreatívnych vý­stupov študentov, absolven-tov a pedagógov. V elegantnom formáte (o niečo šir-šom ako A4) sa v Muuze 2018 predstavuje 21 mla-dých autorov krátkych próz a vyše 80 mladých au-torov – s viac ako 120 čiernobielymi i farebnými fo-tografiami – z Ateliéru produktovej a dokumentár-nej fotografie pod vedením Ivana Čanigu a Juliány Odziom kovej, z Kreatívno-experimentálneho foto-grafického ateliéru Lucie Škripcovej a z ateliéru Re-klamnej fotografie a dizajnu Jozefa Sedláka a Petra Lančariča. Editorom Muuzy 2018 je Slavomír Magál, redakciu tvoria pedagógovia a absolventi FMK. Po-čin vydávania ročenky treba pochváliť, keďže pred-stavuje edičnú podporu potenciálnych mladých spi-sovateľov (aj keby mal byť úspešný len niekto z nich), ako aj starostlivosť pedagógov o študentov, ktorí by sa mali venovať médiám alebo v nich pôsobiť, a tá je žiaduca, či už ako výchova k literárnej „gramot-nosti“, alebo k uvedomovaniu si hodnoty pôvodnej literatúry v súčasnej spoločnosti.

Väčšina próz zaradených do zborníka je štylis-ticky i v dialógoch zvládnutá na štandardnej úrovni (zrejme aj vďaka metodickej práci pedagógov), ich kvalita je však rôznorodá, čo je prejavom tak ume-leckého, ako aj hodnotového tápania či neraz stras-tiplného hľadania (sa) mladých autorov.

Tematicky sa práce mladých adeptov písania v Muuze 2018 venujú najmä postavám prežívajúcim extrémne životné situácie. V poviedkach sa opakova-ne vyskytuje téma ľúbostných alebo zavše skôr po-vrchných sexuálnych vzťahov medzi mužom a že-nou a ich rozchodov (Klaudia Slivková: Spisovateľ­ka, Magdaléna Tomalová: Irena, Martin Zábojník: Precitnutie), ba aj homosexuálnych vzťahov (Kris-tína Frolová: Vyznanie), téme ľudských práv – ná-silia mužov na ženách (Lucia Korenčáková: Odkaz, Petra Machovičová: Teraz zvládnem všetko), rasiz-mu, voči černochovi kdesi v Afrike (Monika Mi-

chalíková: Každý koniec je začiatkom niečoho no­vého) či voči cigánskemu dievčaťu v akejsi prevý-chovnej učebni v 18. sto-ročí (Michaela Mihoko-vá: Cigánske srdce). Za-stúpené sú i témy rozličné-ho druhu závislostí, napr. alkoholizmus v adoles-centnom veku (Jakub Glajza: Záchranná mi­

sia), poruchy príjmu potravy – dievčenská anore-xia (Bibiana Bašťovanská: Život s ňou) a chlapčen-ská bulímia (Monika Andorová: „Nie som alkoho­lik, som...“).

Prozaicky je zaujímavejšia – ako pokus o li-teratúru faktu – poviedka, ktorá reflektuje vedo-mie na smrť odsúdenej dievčiny z dôvodu zapoje-nia sa do odboja v časoch hitlerovského Nemecka a jej spomienky (Dávid Gajdoš: Operácia 11). Za-ujme i poviedka o cirkusovom cvičiteľovi, ktorý tý-ra sučku labradora po jej zlyhaní počas vystúpenia a ktorého po fyzickom konflikte s kolegom, čo sa mu pokúša zabrániť v týraní zvieraťa, zabije inak krotká cirkusová medvedica (Karin Fronková: Pek­lo v cirkuse), aj keď vstupné pasáže o cirkusových predstaveniach majú dosť (p)opisný charakter a vy-užívajú ošúchané slovné spojenia, pravdepodobne „odpozerané“ z publicistických správ. Prozaicky zvládnutá sa javí aj poviedka o dievčine, ktorú vy-chovávala jej stará mama a ktorá sa stretne so svo-jím dovtedy nepoznaným otcom, čo takisto neve-del, že má dcéru, pretože ju stará mama po smrti jej mamy izolovala (Štefánia Sokolská: Taký je život).

Niektoré postavy a ich príbehy v krátkych pró-zach hraničia s anomáliami (a sú zrejme inšpirova-né lacnými hollyvoodskymi filmami plnými násilia): vrah žien, ktorý zabíja v akomsi pomätení zmyslov (Monika Gašparovská: Johny a ja), sadista, ktorý sa chystá zavraždiť ním väznenú ženu v priamom pre-nose cez internet (Sebastián Jelenek: Miestnosť), či poviedka o mladej žene, ktorú prenasleduje odkaz-mi v jej izbe neznámy sociopat, až sa vyjaví, že je to do nej zaľúbený vlastný brat, ktorý ju päť dní väzní a ktorého napokon zastrelia policajti (Barbara Kaš-pírová: Posadnutý).

Je zrejmé, že väčšine začínajúcich autorov by prospelo väčšmi čítať kvalitnú pôvodnú slovenskú literatúru, ako aj svetovú, osobitne klasickú litera-túru, a to tak z hľadiska ich hodnotovej orientácie, ako aj hľadania prozaických postupov a napĺňania umeleckých ambícií.

Inak štandardne dobrá jazyková redakcia (ti-ráž neuvádza nikoho) ročenky by si vyžadovala najmä dôslednejšiu prácu s čiarkami (vyčleňova-nie častice samozrejme, s. 66, chýbajúce čiarky, dokonca aj v oslovení, napr. „Vitajte slečna, ako poslúžim?“, s. 122).

Medzi fotografiami sa nájdu viaceré umelecky zaujímavé snímky s figuratívnymi motívmi mužov a žien (Adrián Juríček, Mária Stredanská, René Mi-nich, Lukáš Vráb), s prírodnými či civilizačnými mo-tívmi (Martin Kusý, Michaela Lehotská, Kristína Fialová), resp. s kultúrno-historickými pamiatkami (Martin Zdražil, Romana Mináriková), nechýbajú ani pokusy o umelecké akty a experimentálnu in-scenovanú fotografiu.

Už na pohľad reprezentatívna publikácia vyšla v grafickej úprave Martina Klementisa.

Gabriela Holčíková-ValehrachováNECH SA POHNEŠ KAMKOĽVEK, NEBO MÁ TÚ ISTÚ FARBUBratislava: CCW, 2018, 1. vyd., 220 s., ISBN 978­80­89166­46­6 (brož.)

Múdrosti a skúsenosti Iráncov

TATIAnA JAGLOVá

Novinárka a preklada-teľka Gabriela Holčíko-vá-Valehrachová, ako sa-ma priznáva, sa rada púšťa do úloh, pri ktorých po cie-ľovú rovinku sotva dovidieť. Venuje sa najmä preklada-

niu z perzštiny, ale aj nemčiny a angličtiny. V roku 2015 vydala výber z Hāfezových gazelov pod náz-vom Za ranného šera pohladiť ružu šiel som (v spo-lupráci s poetkou Blankou Poliakovou) a výber z Rú-mího mystickej poézie pod názvom Pečať lásky. Tohto roku dostal čitateľ do ruky knižku prísloví, porekadiel, aforizmov a krátkych príbehov s titulom Nech sa pohneš kamkoľvek, nebo má tú istú farbu. Mnohé z prísloví, okrem ľudových, sú citátmi z diel klasikov a dávajú nahliadnuť do kultúry všedného dňa v Iráne, do spôsobu vyjadrovania a duchaplnosti iránskeho obyvateľstva. Iránsky originál sprevádza autorka vysvetľujúcimi textami, ktoré nie sú ani tro-chu učiteľsky nudné, naopak, sú vtipné a brilantné, prezrádzajú hlboký záujem prekladateľky o tému. Sú vydareným pokusom vcítiť sa do stáročiami na-hromadenej múdrosti, po-znatkov, zvykov a skúse-ností Iráncov. Pod príslo-viami, porekadlami a afo-rizmami je zobrazený ich originál v perzskom písme a následne jeho prepis v la-tinke, čo čitateľovi posky-tuje ukážku znenia perz-ského jazyka. Čitateľovi neujde, koľko musela au-torka naštudovať, aby nie-len preložila, ale aj vysvet-lila prekladané texty, a akú náklonnosť cíti k perz-skej kultúre. Zisťujeme, že hoci je Irán vzdialenou krajinou, naše skúsenosti a ich vtipné vyjadrenia sú zavše podobné: „Manželova matka je škorpión pod kobercom.“ Pridajme aj autorkin podtext: „Nie­kedy aj iránske svokry sú postrachom neviest.“

Iránčania radi, podobne ako Slováci, krátko komentujú aj politické dianie: „Rovnaká polievka, rovnaká misa.“ Politické strany teda nie vždy pri-nášajú vo svojom programe novinky.

Zaujal ma aj mimoriadne stručný, ale veľavrav-né spojenie „Ježišov výdych“ a autorkin komen-tár: „Používa sa na označenie ľudí s mimoriadny­mi vlastnosťami.“

Gabriela Holčíková sa priznáva, že naučiť sa perzskú abecedu – arabský znakový systém so štyr-mi ďalšími znakmi, ktoré arabčina nemá, spôso-by spájania znakov na začiatku, v strede a na kon-ci slov, základy čítania – jej trvalo vyše roka. No zároveň objavila netušené poklady: vrúcne aj prag-matické, jednoznačne i metaforicky podané výroky.

Preklady aj vysvetlenia nesú pečať autorkinej dlhoročnej novinárskej práce – vybrúsený štýl, cit pre vyjadrenie, skratku, vtip...

Kniha prináša čitateľovi nielen pohľad do múd-rostí prastarého kultúrneho národa, ale aj dôkaz, že si ich Iránci vedeli zostručniť do jednej vety, po-dobne ako Slováci alebo hoci aj Česi, a že ide o po-dobné skúsenosti: „Pestuje si v rukáve hada.“ Či: „Ovcu zverili vlkovi.“

Strana 14LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

ZO SVETA LITERATÚRY

Dôstojné miesto posledného odpočinku veľkého štú-rovského básnika Jána Botta. Foto: autorka

GENIUS LOCIBottov hrob v Banskej Bystrici

Čas prázdnin a dovoleniek je ako stvorený na spo-znávanie miest spojených s mnohými tvorcami na-šich literárnych dejín, ich životmi či životmi hrdinov ich diel. Všade tam môžeme, vďaka nezameniteľnému geniu loci, určite lepšie precítiť napísané aj prežité. Náš letný seriál začíname v strede Slovenska.

Banskobystrický evanjelický cintorín na Lazovnej ulici je známy ako pietne miesto posledného odpočin-ku významných národných osobností, ku ktorým ur-čite patrí jeden z najvýraznejších štúrovských básni-kov – JÁN BOTTO. A práve o podobe jeho náhrob-níka sa chceme zmieniť, pretože nielen knihy majú svoje osudy... Uznávaný autor legendárnej Smrti Já­nošíkovej a mnohých ďalších básní sa v Banskej Bys-trici usadil na posledných desať rokov života (1870 – 1881). V civilnom živote pracoval ako zememerač, no známejší bol ako podporovateľ slovenského národné-ho života. Býval v jednom z bytov domu na Lazov-nej ulici č. 11. Do nemilosti uhorskej vrchnosti sa do-stal po zatvorení Matice slovenskej a zostrení maďa-rizácie. Podporoval totiž aktivity slovensky orientova-nej mládeže na miestnom gymnáziu, ktorá sa stretá-vala práve v jeho byte a utužovala sa v národnej orien-tácii. Samozrejme, toto neuniklo oficiálnym kruhom a Bottov postoj si vyslúžil dokonca „záujem“ minis-terského predsedu v Budapešti K. Tiszu, ktorý žiadal jeho exemplárne potrestanie. Nežičlivosť a nadmer-ný stres z nastávajúceho súdneho procesu sa prejavil na zdravotnom stave básnika, ktorý skonal ako 52-roč-ný na následky infarktu. Pochovaný bol práve na ban-skobystrickom ev. cintoríne na Lazovnej ulici. Študen-ti na znak vďaky zasadili pri jeho hrobe symbol Slo-vanstva – lipu. Pôvodný náhrobný kameň dal básniko-vi postaviť jeho brat Michal. Klasický ihlan s menom a dátami narodenia a úmrtia dopĺňala lýra – symbol umenia – a epitaf: „V bratoch ľúbiť ľudstva plemená a v ľudstve – milovať BOHA!“ Hrob bol podľa dobo-vých zvyklostí ohraničený kovovým plotom. Slovan-ská lipa však rokmi naberala mohutné rozmery a na-rúšala pôvodný vzhľad náhrobníka, a tak sa miesto po-sledného odpočinku Jána Botta v roku 1964 dočkalo radikálnej zmeny. Na znak úcty a vďaky bola na hro-bovom mieste osadená umelecká skulptúra s názvom Génius poézie od akademického sochára Bártfaya. Ta-káto podoba úpravy hrobu vydržala takmer 30 rokov. Po roku 1989 došlo k vážnemu narušeniu jeho sošné-ho vzhľadu – ziskuchtivá skupinka vandalov siahla na umelecké dielo na Bottovom hrobe a nenávratne ho poškodila. Po dôstojnej úprave básnikovho hrobu zostalo len torzo. Nádej na získanie značnej finančnej podpory na nový náhrobník bola mizivá. Tu sa ukázala

prezieravosť správcu cintorína, ktorý pôvodný náhrob-ný kameň Jána Botta nezničil, medzičasom sa dokon-ca dostal do zbierkového fondu Literárneho a hudob-ného múzea, sídliaceho v areáli ev. a. v. kostola a cin-torína. Po následnom vyňatí náhrobníka zo zbierok bol klasický ihlan znovu osadený na pôvodné mies-to, no od dôstojnej úpravy hrobového miesta to malo ďaleko. Mohutná lipa a štíhly náhrobník s textom ob-ráteným smerom k lipe nevzbudzovali patričnú váž-nosť a úctu. Návštevníci cintorína len často neveria-co krútili hlavami – taký veľký básnik, a taká neúcti-vá úprava jeho hrobu! Nebolo to ľahostajné mnohým odborníkom ani obyvateľom mesta. Od jari konečne nastala vítaná zmena – odbor kultúry MsÚ predsa na-šiel také riešenie, ktoré na prvý pohľad vzbudzuje po-zornosť návštevníkov. Parkovou úpravou okolia hrobu s veľkorysým vyznačením hrobového miesta a vysa-dením nízkeho krušpánu vymedzil priestor, pri kto-rom je možné bez zahanbenia vzdať úctu a vďaku je-dinečnému básnikovi. Miesto pod mohutnou lipou je zas priestorom hodným veľkého štúrovského básnika!

JAnA BORGUĽOVá

LITERÁRNA KLUbOVňASvätojánska poetická noc v Čadci

KNIHA (DVOJ)TÝžDňAMatej BelZVOLENSKÁ STOLICAČadca: Kysucké múzeum, Banská Bystrica: Stredoslovenské múzeum, 2017, 612 s., 1. vyd., ISBN 978­80­89751­17­4

ZO ZLATéHO FOndUNa veľkolepé dielo Mateja Bela, najmä jeho No­

tície, sme ako národ náležite hrdí, často ich spomí-name ako príklad jedinečnej vzdelanosti a pracovi-tosti tejto „veľkej ozdoby Uhorska“. No je to s ni-mi ako s Columbovou ženou, takmer nikto ich ne-videl, nečítal či neštudoval. Bránila tomu ich ťaž-ká dostupnosť a predovšetkým neznalosť latinské-ho jazyka, v ktorom sú napísané. Tomu je koniec – kto chce, má možnosť oboznámiť sa s ich obsa-hom a najmä dobovým pohľadom na úroveň časti uhorskej krajiny, ležiacej medzi Dunajom a Tatra-mi. Vďaka úžasnému projektu Kysuckého múzea v Čadci, ktorý od roku 2013 systematicky sprístup-ňuje dvojjazyčnú latinsko-slovenskú verziu jednot-livých hornouhorských stolíc. Doteraz vyšli Tren­čianska stolica, Liptovská stolica, Oravská stolica a Turčianska stolica. Aktuálne pribudla aj Zvolen­ská stolica. Ako inak, pri tejto výdatne pomáhali odborníci z Banskej Bystrice, okrem Stredosloven-ského múzea najmä historici z Univerzity Mateja Bela (UMB). Tu je potrebné vyzdvihnúť, že v rod-nom regióne Mateja Bela pôsobia inštitúcie i vzdela-né osobnosti, ktoré svojím rozhľadom dokumentu-jú, že sú dôstojnými nasledovníkmi očovského ro-dáka. Už prezentácie uvedenej publikácie na pôde UMB a neskôr v Stredoslovenskom múzeu ukáza-li, aký významný kultúrny počin predstavuje die-lo. Prítomní ocenili mravčiu prácu skúseného pre-kladateľa Imricha Nagya z Katedry histórie Filo-zofickej fakulty UMB, ktorý na nedávnom udeľo-

vaní cien Literárneho fon-du za prekladateľskú prá-cu získal Cenu Mateja Be-la a Kysucké múzeum zas Poctu Literárneho fon-du za mimoriadny edičný počin. Vedomosti Zvolen-skej stolice pôvodne vy-šli v roku 1736 v 2. zväz-ku Belových Notícií. Je po-tešujúce, že tento zväzok sa v Banskej Bystrici sku-točne nachádza – zásluhou akvizičnej činnosti Literárneho a hudobného mú-zea, ktoré ho po roku 1990 vďaka šťastným okolnos-tiam získalo do zbierkového fondu. Uvedený exem-plár pochádza z pôvodnej knižnice štúrovca Sa-ma Chalupku, čo potvrdil osobným zápisom na ti-tulnej strane. Aj množstvom marginálnych pozná-mok, v ktorých dopĺňa poznatky autora alebo s ni-mi polemizuje. Novodobo vydaná Zvolenská sto­lica Mateja Bela je vybavená predhovorom riadi-teľa múzea M. Jesenského, úvodom zostavovateľa M. Turóciho, štúdiami prekladateľa I. Nagya Be­love vedomosti o Zvolenskej stolici a historika O. Tomečka Matej Bel ako geograf Zvolenskej stoli­ce. Nechýbajú poznámky, použité pramene a lite-ratúra, výberová bibliografia, registre a cudzoja-zyčné resumé, pôvodné mapy Samuela Mikovíni-ho a dobové ilustrácie.

Notície Mateja Bela patria do zlatého fondu na-šej národnej pamäti. Je vynikajúce, že ich súčas-ným dvojjazyčným vydaním dali príležitosť našim odborníkom preukázať majstrovstvo a sprostred-kovať ho širšej verejnosti. Dúfajme, že tá ho po-stupne bude využívať v záujme nadobúdania sku-točného národného povedomia a hrdosti na gene-rácie predchodcov.

JAnA BORGUĽOVá

LITERÁRNE OZVENYJUBILUJÚCA POeTKA „STARŠIA O PáR SLOV“

Autorka niekoľkých básnických zbierok a kníh pre deti Beáta Vargová Kuracinová vložila do kaž-dého súboru básní Beztebie (2016) záložku s úva-hou o zmysle poézie v čase, keď najväčšie breme-ná mnohých z nás „zohýbajú až k zemi. Ťažko sa zodvihnúť, pozrieť hore, uvidieť v temnote zno­va slnko... Ak však pocíti, vytuší v tom najhlbšom bode svojej existencie svetielko, stebielko, ktoré­ho sa môže chytiť, ľudské spolubytie, vlnenie, čo z hĺbky vedie k brehu, je zachránený. Ak je aspoň trochu tým stebielkom poézia, ktorá slzy vynese­né z čierňavy na slnku mení na dúhu, tak to všet­ko má zmysel.“

Autorka sa narodila (1948) a žije v Trnave. De-butovala básnickou zbierkou Pohladenie (1975). Nasledujúca kniha veršov Náručie (1978) vy-volala literárnu polemiku medzi V. Mihálikom a V. Kocholom v roku 1979 v časopise Rom boid a týždenníku Nové slovo. Tretia zbierka Starší o pár slov (2008) vyšla po odmlčaní a v roku 2012 sa limerikmi (päťveršovými poetickými útvar-mi známymi už v antike) v trnavčine spoluautor-sky podieľala na knihe Pot tú našu vežu s Jankou Blažkovou. V tvorbe pre deti debutovala Lienkou Snehulienkou (2015). V tomto roku vydala bede-ker pre deti s názvom Oci, mami, poďte s nami v pátraní za záhadami, ktorý je pre Trnavu na-najvýš aktuálny. Pripomína 780. výročie získania výsad slobodného kráľovského mesta. Originál-ny nápad prepojenia dvoch bystrých detí a dro-nu s kamerami umožňuje čitateľom uvidieť aj to, čo je niekedy skryté. Autorka zaznamenáva spo-ločenské podujatia späté s históriou a dopĺňa ich informáciami o inštitúciách a spoločenských za-riadeniach. Nejde o ich výpočet, ale o nezastupi-teľný význam v minulosti i súčasnosti (univer-zita, divadlo, knižnica, Spolok sv. Vojtecha, ar-chív, galéria, historické objekty). Architektonické skvosty autorka dopĺňa osobnosťami svojím ži-votom spätými s Trnavou (A. Bernolák, M. Har-minc a iní). V publikácii nachádzame napríklad erb mesta alebo počet schodov v mestskej veži. Iné sú podnetom na vlastné pátranie (Immacu-lata). Autorka citlivo zaznamenala aj informácie o sakrálnych stavbách, nechýba zmienka o dvoch synagógach. Bedeker je ilustrovaný fotografiami trnavskej legendy vizuálneho umenia Blažejom Vittekom. B. Vargová Kuracinová sa venuje aj hudbe. V roku 2014 vydala CD nosič s autorský-mi piesňami, vlastným sprievodom hrou na gita-re a spevom Kde nájdem to nebo. Ako gitarist-ka, skladateľka a speváčka sa podieľa na hudob-nej produkcii desiatok kultúrnych podujatí v rod-nej Trnave i s presahom na Slovensko a Česko.

ZLATA MATLáKOVá

TIPY NA VOľNÉ LETNÉ DNI A ČÍTANIEPodľa www.knihcentrum.sk

Peter Maráky: Mestské múzeá, Dajama, 2018Daniel Kollár, Kliment Ondrejka: Kultúrny atlas Slovenska, Dajama, 2017Ján Kucharík: Bratislava, Dajama, 2017Ladislav Hagara: Veľký atlas húb, Agentúra Cesty, 2018Kolektív autorov: Rastliny hôr, Svojtka, 2018Kolektív autorov: Malý liečivý atlas rastlín, Osveta, 2018Ján Nôžka: V horách Poľany 2, Ján Nôžka, 2018M. Jesenský, T. Lengyelová, Ľ. Machaj, J. Lacika: Najväčšie záhady a mystériá Slovenska, Ikar, 2018Ladislav Khandl: Rozhľadne 2, Dajama, 2018Peter Wohlleben: Počuješ rozprávať stromy?, Tatran, 2018

POZVÁNKY NA LITERÁRNE PODUJATIA■ Letná čitáreň U červeného raka pod Mi-chalskou bránou v Bratislave pozýva 3. 7. o 18. hod. na literárnu spomienku na Petra Krištúfka. Dnes už nebohý autor si želal prezen-táciu novej knihy práve tam a o tom čase. Hoci sa už nezúčastní, jeho nový román predstavia a čítať z neho budú Petrovi priatelia: moderátor Dado Na-gy, spisovateľka Daniela Kapitáňová, editor a bás-nik Viktor Suchý a saxofonista Nikolaj Nikitin.■ Festival Pohoda pozýva v dňoch 5. – 8. 7. na trenčianske letisko, kde sa už po 22-krát bude konať tento umelecký festival, na ktorom sa alter-natíva, elektronika, world music a punk stretávajú s klasikou, s literatúrou, tancom, vizuálnym ume-ním, filmom a divadlom.■ Krajská knižnica Karola Kmeťka v nitre po-zýva 7. 7. na podujatie pre malých čitateľov s ná-

zvom Rozprávky pre najmenších, ktorých poteší čí-tanie a divadelná dramatizácia známych rozprávok pre nich aj spolu s rodičmi.■ Knižnica P. O. Hviezdoslava v Prešove pozýva 11. 7. o 16,30 hod. na besedu s Dominikou Würl-lovou v rámci cyklu Pri knihe s..., ktorý je zame-raný na besedy s autormi z Prešova a okolia.■ Literárna bašta v Banskej Bystrici pozýva 16. 7. o 18. hod. na tretí ročník literárneho festivalu 7 dní – 7 nocí. Všetkých čaká nonstop prevádzka kníhkupec-tva Artforum, ale aj výnimočné diskusie s autormi, koncerty, divadlo a veľa pekných stretnutí.■ Krajská knižnica v žiline pozýva 17. 7. o 15. hod. na stretnutie malých a veľkých spiso-vateľov s priliehavým názvom Hermes, kde bude dobrá literatúra v hlavnej úlohe.

-red-

KALEIDOSKOP DOMÁCEJ A ZAHRANIČNEJ LITERATÚRY

Hovorí sa, že na svätojánsku noc sa otvára nebo a zem vydáva svoje poklady. Poklady umeleckej tvor-by zažiarili v Kysuckej knižnici v Čadci, pracujúcej v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávne-ho kraja, keď v piatok 22. júna otvorila široký prezentačný priestor pre vyznávačov literatúry, hudby, filmu i výtvarného umenia. Tohtoročná poetická noc bola výnimočná nielen hojným počtom významných osob-ností – Dušan Mikolaj, Jaroslav Klus, Július Fujak, Ladislav Hrubý, Rudolf Gerát, Jozef Čertík –, ale i sláv-nostným uvedením nového literárneho zborníka Múzy literárnej Oázy. Jeho vydanie bolo zavŕšením projek-tu literárnych tvorivých dielní – workshopov – pre začínajúcich mladých literátov, členov klubu Oáza, kto-rý finančne podporila Nadácia Tatra banky.

V poradí už 11. ročník celonočného multimediálneho podujatia otvorila privítaním hostí, spisovateľov i mla-dých umelcov, zástupkyňa riaditeľky knižnice Ľubica Lašová. Srdečne privítala i hudobnú skupinu Blanch a jej protagonistov – Laca Végha, Mira Hlaváča, Martina Baculáka – a talentovanú speváčku Biancu Mac-kovú. Počas programu zazneli i hudobné skladby francúzskych skladateľov v podaní nadaného gitaristu On-dreja Veselého. Hudobno-poetický večer otvorila prezentácia nového zborníka. Študentka Janka Kolenová, členka literárneho klubu Oáza, a Ladislav Hrubý uviedli do literárneho života práce 21 študentov, absolven-tov VŠ a členov klubu posypaním voňavými čarovnými svätojánskymi bylinkami a kvietkami. Obálku a li-terárne texty reprezentatívneho zborníka zdobia príťažlivé ilustrácie Alžbety Božekovej, študentky VŠVU v Bratislave na Katedre grafiky a iných médií v Ateliéri voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u prof. Dušana Kállaya. Program pokračoval zaujímavou prednáškou a prezentáciou nových knižných titulov z dielne pro-fesora Júliusa Fujaka – VIS­à­VIS: dialógy (nielen) o hudbe a Emanácie hudobnej semiosféry. Prednáškou a audiovizuálnou prezentáciou s ukážkami alternatívnej tvorby vybraných českých a slovenských hudobní-kov si zároveň pripomenuli 100. výročie vzniku ČSR. Multimediálne podujatie, v ktorom sa v úzkej symbió-ze spájali rôzne formy umeleckej tvorby i viacgeneračné prepojenia, pokračovalo prezentáciou tvorby prí-tomných spisovateľov a básnikov, vernisážou výstavy výtvarných prác mladých výtvarníkov, čítaním poé-zie, prózy a dramatických textov zo zborníka i premietaním krátkometrážneho filmu Krásna na motívy po-viedky Cigánka od Mariána Grupača, ktorý komentoval jeden z jeho protagonistov Andrej Dlabáč. Prezen-tovala sa i prednáška M. Grupača o tvorivom písaní, ktorá bola určená členom literárneho klubu. Cenu Ruda Dičku za výnimočný umelecký počin tento rok udelili mladej talentovanej výtvarníčke Kataríne Holákovej. Zapáliť svätojánsky oheň, symbol letného slnovratu, sa pre daždivé počasie podarilo až hodinu po polnoci. Účastníci si zaspomínali i na desať predchádzajúcich ročníkov podujatia pri premietaní audiovizuálnej pre-zentácie fotografií. Napriek chladnému počasiu noc pokračovala v príjemnej atmosfére až do skorých ran-ných hodín a prítomných inšpirovala k tvorbe i novým umeleckým podnetom. Úspešný a hodnotný program podujatia sa organizátorom vydaril aj vďaka finančnej podpore mesta Čadca, Nadácie Tatra banky a spon-zorom. Poetická noc v knižnici odštartovala druhú desiatku jej úspešnej existencie a mnohí účastníci sa už tešia na budúci ročník. Určite bude opäť zaujímavý a tvorivo podnetný.

HeLenA PAGáČOVá

Jubilujúca žena viacerých umení, nápaditá literát-ka Beáta Vargová Kuracinová. Foto: Jozef Šelestiak

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

tUraStrana i

Číslo 2/2018

PríLoha Literárneho týždenníka

Príloha Literárneho týždenníka pre slovenskú pôvodnú a prekladovú literatúru

Trnavský rodák a všestranný literát PavoL TomašoviČ (*1964) debuto-val generačným románom Nič v krajine nikoho (2007), ktorý čitatelia Knižnej revue ocenili druhým miestom v súťa-ži Debut roka. v knihe Bezčasie (2010) poviedkami vzdáva poctu slovu a kni-he. Zbierka Presahy (2013) je charak-teristická odkrývaním prehliadaných rozmerov života. Mosty ponad čas (2015) prinášajú literárne i filozofické úvahy inšpirované dielami R. musila, F. Kafku a m. Kunderu. Tomašovič je aj editorom zbierok Trnavská poetika 2016 a Trnavská poetika 2017. Zvlášt-nu sugestívnu poetiku, ukotvenú kde-si na rozhraní s prózou až esejou, náj-dete aj v nasledujúcich riadkoch.

Strácam sa v nichako sivý opar.Pustou cestoupotkýna sa zástup,aby si vyprosildary od života.Pod balkónomzhováram sa s brezoua občas ju hladkámpo kôre.Sýkorky jej chodiahladkať teločistéako svätec v pokore.Ku kôre bukapritískam si čelo,dlaňami hladkámjeho jemnú kožu.Akoby mi z dušeodbolelo,akoby som z bukvícšťavu požul.Aj teraz som blízkyzelenému nebu,už som sa sámasi olístila spodné šťavyod koreňov ženúzázračný kúpeľdušu očistiť.Pane lístia,ihličia a kôry,máme ibajeden druhého,aby sme si mohliradosť stvoriťnerozpustnúako z kameňov.Šum konárovtvorí harmóniu,tichú hudbuako v ozvene.Hádam to v násešte v hĺbkach žijúzrnká krásy.Možno posledné.

PrimášAk vlastnil Pánboh husle,tak daroval ich Áduovi.Ten nechcel hrať. No musel.V tých husliachmusel planúť.Objímal pieseň ako dúhuvždy prehlboko. Do slzy.Pred takou piesňounevieš uhnúť.S tou piesňou noc ťadorazí.

Pavol Tomašovič

PavoL tomašovič

niť z LabyrintUJe jeden svet, a predsa milióny sú. Tak ako ľudí, ktorí nenašli spoločnú reč.Slová sú rovnaké, no obsah je rôzny.Iba kúsok cesty a opäť nové múry.Labyrint.V nás, pred nami i medzi nami.Jeho neustále prekonávanie nás vyčerpáva, až umierame od únavy a nedorozumenia.Pritom sme hnaní túžbou rozosiatou v nás.Obetujeme jej svoj čas i deti.Prevládajúcemu démonu úspechu a výkonu, ktorý všetkých požiera.Zlo, nedokonalosť človeka, či len v ňom skryté zviera?Zvykli sme si na mŕtvych, množstvo tragédií i ľudských drám.Prekrýva ich slepá viera. Pokrok, trh a veda.Bez kontinuity, ducha a myslenia.Má svoj obrad i chrám.Postavený podľa potrieb, miesta, kde ide o premieňanie.Chrám zmenený na obchod.Oboje ľudí spája.V službe či bohoslužbe.K neviditeľnej premene. Ducha viery za výmeny tovarov.Priloženie kúskov plastov pípnutím mení majiteľa.Transakcia čísel – jeden, nula – pokračuje dostratena.Peňazí, seba i človeka.

Bez tiaže a námahy vždy mať dostatok chleba.Namiesto práce zábava a pohodlie.Cieľ, v ktorom sa konzumuje a baví s právom na doživotie.Berieme, nemysliac na zajtrajšok.Do zabudnutia je zatlačený poryv v dušiach predstavou šťastia.Niet iných ciest a trás.Život je zábavou a hrou.Nestojte nám preto v ceste!Trh sa nespochybňuje.Len rýchlejšie treba kráčať, bez otázok.Ako rak k vývoju čelom, k poznaniu vzad.Civilizácia pokroku bez výhrad.S demokraciou, kde porazený je víťaz a menšina vo väčšine.S právom na nezmysel.Spojenie len na kúsok cesty proti silnejšiemua hneď postaviť sa proti nemu.Každý proti každému.Demokrati bez dohody. Reprezentanti seba.Neustále výzvy, permanentné voľby.Jedny sa ešte ani neskončia, a už sa myslí na nové.Až kým nevyhráme, lebo iba vtedy je to správne.Čakať štyri roky je dlhý čas. Žiadny iný výsledok nevyhovuje.Vždy je to pat.Múry.V nás, pred nami i medzi nami.Labyrint smrti a života.Chceme z neho odísť?

Predpokladom je nadhľad.Spozorovať niť tiahnucu sa labyrintom, niť viery prekračujúcej prekážky, skutočnosť múrov

a ciest bez východiska.Niť spájajúcu konečné s presahujúcim.Rozmotáva sa od vstupu do neznáma,do života, do ktorého sme vtiahnutí opätovnou láskou rodičov,a, prechádzajúc čoraz komplikovanejším svetom zákutí a nezmyselností,ťahá sa z klbka viery.Viery, ktorá neuteká pred bolesťou,stráca sa i hľadá,no nezahmlieva realitu naivitou.Medzi slovami, ako starenka prstami, posúva ružencové čierne zrnká reality,neporozumenia, ťažkostí, sklamaní a každým Zdravas necháva prejsť radosť i bolesť,

aby svet bol znesiteľný, aby prekračoval múry.Vierou, nádejou a láskou. Šepot slov, otázok, modlitby a prosby.Rozhovor prekračujúci vlastné ja smerom k inému. Neuchopiteľnému dáva priestor prejsť

predmetným.Ponad zdanlivo neprekonateľné.Vánok nádeje prekračuje bolesť a obmedzenie prítomného.Chvenie srdca dopĺňa farby a vône, kontext, ktorý rozum nikdy neobsiahne.Poryvy duše vrstvia čas pre nekonečno.Tichosť lásky drží strážnad životom, pred ním i po ňom.Pretrváva.Chceme kričať, či počuť šepot?Bojovať, či ešte žiť?

ondrej nagaj

korím Sa jedine

PrieStorU a čaSU

Rodák z Ratkovského Bystrého oNDREJ NagaJ (*1940) je jedným z najplodnejších a najoriginálnejších slovenských básnikov posledných de-saťročí, o čom svedčí aj skutočnosť, že jeho literárna tvorba zahŕňa dve de-siatky vydaných kníh pre deti. Ešte výnimočnejšia – šírkou aj hĺbkou – je dvadsiatka jeho básnických zbierok ur-čených pre dospelých čitateľov (spome-nieme aspoň Verše na pni, Krajina člo-veka, Nenechajte ma na pokoji, Aj ka-meň dušu má, Aj kat si poplače, Ukra-domky, Posmešníky, Šepotance...). ich tematické rozpätie sa začína ľúbost-nými veršami a končí sa až v rovine spoločenskokritickej, no hlavne ostat-ná tvorba je odrazom inšpiratívneho hľadania postulátov všeplatnosti.Ondrej Nagaj

Môj Cigán Ádu už hrá Bohua peniaz je mu zbytočný.Vždy vedel zahrať aj tú moju,keď dievča vhuplo do očí.Nikdy nevravel, že je Rómom.Bol Cigán hrdý na svoj roda toľko lásky nosil domov,až deťom z dlaní vytieklo.

X X XJe veľmi ľahkéchcieť byť dobrýa ako do snacit svoj vkladať,riskovať nástupdenne do hry,ktorá sa nikdyneodkladá.So srdcomako na podnosesme bližšiek ľudským údelom.Láska a vieranie sú osve,ak túlia sa tio telo.A preto aj v hre,kde chlad vládne,najkrajšie bývarozdávanie.Ak ti aj iníneveria,úprimnosť dávašzo seba.A preto radosťiba vtedyzapúšťa do náskorene,keď srdce idena výzvedya hlúpostiam savysmeje.

X X XNiekedy životurčuje len chvíľa,čo vykĺzne zrazuspod dlanea obráti ťa niekdecelkom inam,kde ilúziasa ti rozpadne.A potom nemášnič už na dlani,akoby vietoršušťal na žitách.Nepochopíš z detstva,kam ťa to dostali,kde sa odtlačiliskackavé kopýtka.Niekedy máš pocit,že tu sme už boli.Siluety vrchovsú nám povedomé.A to nám len z detstvaušiel malý koníkkrásnej fantázie.Čo však príde po nej?

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018 Strana ii

PrÓza

Jozef Banáš

Pod vedením ambiciózneho cisára Wilhel-ma II. sa priemyselná výroba Nemecka zdvojná-sobila, krajina silnela aj v kultúre, vede – zo štr-nástich nositeľov Nobelovej ceny za chémiu, ude-ľovanej od roku 1901, boli piati Nemci, za me-dicínu štyria a za fyziku piati. Nemecké elek-trické lokomotívy prekračovali rýchlosť dvesto kilometrov, nemecké parníky vytvárali svetové rýchlostné rekordy, automobily, telefóny aj po-trubná pošta sa stali samozrejmosťou. Nemecko mohutnelo a silnelo, jeho vlastný priestor sa zdal Berlínu čoraz menší. Nielen Berlín mal svoje mo-censké ambície. V Paríži silnelo volanie po po-mste za prehratú vojnu v roku 1870/71 a navrá-tenie Nemcami obsadeného Alsaska-Lotrinska. V Petrohrade potreboval po prehre s Japonskom v roku 1905 posilniť svoje rozpadávajúce sa sa-moderžavie cár Mikuláš II. Postupne vybudoval najväčšiu armádu na svete, ktorej však velili ne-schopní velitelia. Zahatanie rakúskej expanzie na Balkáne a posilnenie ruských pozícií v stred-nej Európe bolo vítanou príležitosťou. Naopak, Viedeň chcela pribrzdiť ruské ambície na Balká-ne a v strednej Európe. Taliani mali záujem o po-brežie Adrie, o ktoré sa zaujímali aj Srbi. Briti zasa nechceli dovoliť, aby bol kontinent kontro-lovaný Nemeckom a Ruskom. Mocenská konfi-gurácia Európy sa v lete 1914 podobala mikádu, z ktorého stačí vytiahnuť jednu paličku, a kreh-ká konštrukcia sa zosype. Tou slabou paličkou sa ukázalo Srbsko.

Keď vlastnou matkou nenávidený nemecký cisár Wilhelm II. povedal, že vojna, ktorú spolu s Rakúsko-Uhorskom začali v júli 1914, potrvá len do jesene, nespresnil, do ktorej. Ukázalo sa, že poslednou vojnovou jeseňou bola až tá piata.

V deň vyhlásenia vojny 28. júla 1914 prišiel rakúsky veľvyslanec informovať pápeža a požia-dal ho o požehnanie pre rakúsko-uhorskú armá-du. Pius X. mu odvetil: „Odkážte cisárovi, že ne-môžem požehnať ani vojne, ani tým, ktorí po nej túžia. Žehnám len mieru.“ Veľvyslanec požia-dal teda aspoň o požehnanie pre cisára. Pápež ho vypoklonkoval slovami: „Môžem sa len modliť za to, aby mu Boh odpustil. Cisár bude rád, keď sa nedočká prekliatia.“ Nedočkal sa, lebo v tre-tiu vojnovú jeseň po šesťdesiatročnom panovaní cisár František Jozef I. umrel. Jeho nástupca Ka-rol I. (pre Uhrov Karol IV.) pri slávnostnej koru-novácii podľa tradície symbolicky šľahal mečom na štyri svetové strany sľubujúc, že bude chrániť ríšu pred nepriateľom, nech príde z ktorejkoľvek strany. Pri štvrtom šľahu vypadol meč kráľovi z rúk, čo si prítomní vysvetlili ako zlé znamenie pre ríšu. Nemýlili sa. Rozpadávajúca sa monar-chia a mocná habsburská dynastia mali pred se-bou už len dva roky. Dovtedy však ešte umrie na oboch stranách viac ako sedemnásť miliónov nevinných žien a mužov, väčšinou v najlepšom veku, medzi nimi aj štyridsaťdva mladíkov z Ko-šarísk a Priepasného, prakticky všetci mladí mu-ži z každej dediny. V Európe zostane spúšť, zmr-začená a stratená generácia, ktorá sa bude vyrov-návať s psychickými traumami, padnú cisárstva, kráľovstvá, cársky režim a namiesto nich vznik-nú nové štáty. Z nich v Európe azda najvýznam-nejším bude Česko-Slovenská republika.

***Ani nie pol roka po úmrtí manžela šesťdesiat-

ročná vdova Albertína uvoľnila košarišskú faru novému farárovi Michalovi Valáškovi, ktorý pre-vzal farnosť v septembri 1913. S dcérou Máriou

Spisovateľ JoZEF BaNáš (* 1948, Bratislava) je na plátne súčasnej pô-vodnej literatúry už dlhší čas nepre-hliadnuteľný. aj ako tvorca čiastoč-ne dokumentárnych próz, ktoré sa prakticky hneď po vydaní radia me-dzi bestsellery tak doma, ako aj v mno-hých krajinách sveta, kde vychádza-jú. Spomeňme, že boli preložené na­príklad do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny, ale aj do hindčiny... Hovo-ríme napríklad o knihách Idioti v poli-tike (2007), Zóna nadšenia (2008), Se-zóna potkanov (2011), ale aj o knihe Za-stavte Dubčeka! (2009), v ktorej strhu-júco podáva príbeh veľkého muža, usi-lujúceho sa o reformu spoločnosti tak razantne (a bol by zrejme aj úspešný!), až ho museli zastaviť tanky „bratskej pomoci“ pred polstoročím v auguste 1968. Do podobnej práce sa Banáš pus-til aj pri „portrétovaní“ ďalšieho významného Slováka – milana Rastislava štefánika – do románu Odchádzanie z času – Štefánik. Prinášame úryvok z je-ho druhej časti s názvom Vojna.

jozef banáš

odchádzanie z čaSU –štefánik

Želmírou sa nakrátko preťahovala k dcére Elenke Izákovej na Myjavu. Na jar 1914 sa rozhodla od-ísť spolu s Máriou Želmírou, Ladislavovou man-želkou Elenkou a dcérkou Elenkou na Dolnú zem do Báčskej Palanky k najstaršiemu synovi Igoro-vi Branislavovi. Označovaný uhorskými úradmi za pansláva bol Igor po vypuknutí vojny pod ne-ustálym policajným dozorom, ktorý sa praktic-ky rovnal domácemu väzeniu. Štefánikovci sa do-stali do ťažkej situácie. Dvaja synovia, Kazimír a Ladislav, slúžili v rakúsko-uhorskej armáde, Pa-vel Svätopluk nedokončil štúdium zverolekárstva a žil ľahtikárskym životom v USA, Milan bol ob-čanom nepriateľskej krajiny, zaťovia narukova-li takisto... Od vypuknutia vojny mal Milan Šte-fánik pretrhnutý kontakt s domovom. Ako fran-cúzsky občan a navyše dôstojník letectva sa stal zradcom Uhorska. Úrady akúkoľvek jeho koreš-pondenciu s rodinou znemožnili.

Dva dni po vypuknutí vojny prišiel do Ca-sablancy s oficiálnou úlohou zistiť podmien-ky na vybudovanie hvezdárne práve v Maroku. Neoficiálnym dôvodom bolo zmapovanie situ-ácie pre ministerstvo zámorských území v súvis-losti so správami o nemeckých snahách získať

prečítal oficiálny list ministerstva námorníctva: „Pán Štefánik bol v roku 1913 poverený poslaním na Tahiti a v Ekvádorskej republike, podal dôka-zy o svojich prvotriednych schopnostiach a pre-ukázal pozoruhodné služby obchodnému loďstvu a francúzskej expanzii.“ Generál pobočníkovi po-ďakoval a sám vybral z obálky telegram.

„Drahý pán Štefánik, dovoľujem si Vás infor-movať, že dňa 20. júla podpísal v Elyzejskom pa-láci prezident Francúzskej republiky, jeho exce-lencia pán Raymond Poincaré, súhlas s Vaším menovaním za Rytiera Rádu Čestnej légie. Kríž Čestnej légie si preberiete po návrate.“

Generál podišiel dva kroky k Štefánikovi a, vi-diac jeho úprimné dojatie, objal ho, akoby mu bol synom: „Prezrel som si zoznam držiteľov Rádu la Légion d’honeur. Ste prvým Slovákom, ktoré-mu sa tejto cti dostalo. O to je moje blahožela-nie úprimnejšie!“ Stisol mu ruku a vzápätí bla-hoželali Štefánikovi aj všetci prítomní. Generál mu ponúkol kreslo pri stolíku po svojej pravici. Keď zaujal miesto, sadol si aj Štefánik a ostat-ní hostia. Pripili si na jeho úspech, ale atmosfé-ra bola tiesnivá. Štefánik sa postavil: „Excelen-cia, páni, moja radosť je obrovská! Som odhod-laný pričiniť sa zo všetkých síl, aby som bol hod-ný nosiť kríž Čestnej légie, ktorý mi bol udelený

vediac všetci ľudia dobrej vôle. Generál pokoj-ne pokračoval: „Náš londýnsky veľvyslanec in-formoval, že Británia v najbližších hodinách vy-hlási vojnu Nemcom.“

„Nech žije Británia, nech žije Rusko!“ zvola-li niektorí prítomní.

Generál sa obrátil k Štefánikovi: „Drahý pa-ne, je mi naozaj ľúto, že deň, keď sme vás ofi- ciálne informovali o vašom statuse rytiera Čest-nej légie, je dňom faktického začatia svetovej voj-ny... Viem, že ste pôvodom z Uhorska, nám ne-priateľskej krajiny. Na dekréte podpísanom pre-zidentom republiky je napísané, že ste z Koša-rísk v Uhorsku. Zistil som si zopár informácií o vás a o vašej vlasti. V Uhorsku vraj žije asi dva a pol milióna Slovákov, ku ktorým patríte aj vy. Nemajte mi za zlé, ale doposiaľ som o va-šom národe nič nepočul. O to viac si vážime, že ste sa pridali k nám a stali ste sa dokonca obča-nom Francúzska!“

Generál hľadel na rozrušeného drobného mu-ža s dojatými modrými očami v očakávaní vy-svetlenia.

Štefánik si ťažko vzdychol...„Excelencia, páni, verím, že pochopíte moje

rozochvenie. Najprv sa chcem mojej novej vlas-ti, Francúzsku, aj Vám, pán generálny rezident,

skôr, ako som si ho zaslúžil. Ešte raz ďakujem francúzskemu prezidentovi a mojej francúzskej vlasti. A vám, mon général, ďakujem za to, že ste zmienili môj slovenský národ.“

Sadol si a nastalo dlhé ticho, ktoré prerušil generál.

„Žiaľ, naša francúzska vlasť nemá na takú ra-dosť, akú máte vy, žiadny dôvod. Neschádzame sa, páni, v dobrých časoch. Predvčerom vypove-dalo Nemecko vojnu Rusku a dnes, je mi to veľmi ľúto, mám pre vás smutné správy. Depeša infor-muje, že nemecký veľvyslanec v Paríži zisťoval u premiéra Vivianiho, či budeme trvať na tom, aby Rusko zastavilo mobilizáciu, a či v prípade ich vyhlásenia vojny Rusku ostane Francúzsko neutrálne. Viviani odpovedal, že budeme konať podľa našich záujmov. Berlín nám predložil ul-timátum: vyhlásiť neutralitu v prípade konfliktu a dať Nemecku ako prejav dobrej vôle naše pev-nosti v Toule a vo Verdune.“

V miestnosti to zašumelo.„To je drzosť, čo si to dovoľujú!“ ozvali sa

rozhorčené hlasy.Generál pokračoval: „Ako som povedal,

1. augusta vypovedalo Nemecko vojnu Rusku a na druhý deň dalo ponižujúce ultimátum aj Bel-gicku, ktoré ho hrdo odmietlo. My sme do Berlí-na odkázali, že ich požiadavky odmietame a vy-hlasujeme mobilizáciu. Dnes vyhlásil Berlín voj-nu aj nám a napadol Belgicko. Útočia na bez-brannú krajinu, ktorej neutralitu sami garanto-vali. Je to neprípustné porušenie medzinárodné-ho práva. Páni, je jasné, že nemecký útok na Pa-ríž je otázkou najbližších dní.“

Generálovi sa na chvíľu zachvel hlas, ale vzá-pätí odhodlane dodal: „Budú mať, čo chceli! Uro-bíme im z našej zeme peklo, vrátime im aj s úrok-mi Sedan a všetky príkoria, ktoré sa na Francúz-sku a na našich spojencoch dopúšťali. Na našu vlasť! Vive la France! Nech žije Francúzsko!“

Postavil sa a všetci si pripili a potom z plných hrdiel zaspievali Marseillaisu. Tváre sa rozžiari-li, naplnili odhodlaním, do sŕdc vošla francúzska hrdosť, la Grande nation sa začala dvíhať nielen v Maroku, ale všade na svete. A s nimi takpo-

z celej duše poďakovať za prejavenú česť, kto-rej sa mi dostalo. Pýtate sa ma, ctený pán gene-rál, kto sú Slováci. Sme starý slovanský národ, ktorý odjakživa žil v strednej Európe so svojimi bratmi Čechmi, s ktorými tvoríme jeden národ žijúci v dvoch kmeňoch. Slováci sú Česi žijúci na Slovensku a Česi sú Slováci žijúci v Česku. Praha je rovnako česká ako slovenská, sme rov-nako utláčaní a zbavovaní občianskych a ľud-ských práv. Česi Rakúšanmi a Slováci Maďar-mi. My nesmieme na žiadnych školách použí-vať jazyk, ktorým hovoria naše matere, maďar-skí a pomaďarčení páni nás naťahujú na dereš, bijú bičmi len za to, že chceme mať svoj jazyk, svoj štát, rovné volebné právo, že chceme byť Slovákmi a Čechmi. Nechceme nič, len byť ná-rodom uznávaným a rešpektovaným tak, ako sú Francúzi. Slávnostne tu pred mojimi francúz-skymi druhmi vyhlasujem, že ako Slovák v služ-bách Francúzska urobím všetko pre to, aby som pomohol oslobodiť obe svoje vlasti. Prosím vás, pomôže nám rozbiť nenávidené Rakúsko-Uhor-sko a oslobodiť mojich rodákov.“

Zanietená Štefánikova reč dojala prítomných. Odrazu ktosi zvolal: „Vive la Slovaquie!“

Štefánik sa obrátil k majorovi, ktorý to zvolal, tvár sa mu rozjasnila. „Dobre som počul? Nech žije Slovensko? Doteraz som to nikdy nepočul. Pane, ďakujem vám, zo srdca vám ďakujem! Áno, Slovensko bude žiť!!! Páni, dovoľte, aby som pri-pil na zdravie môjho národa, ktorý je síce navo-nok s vami v stave nepriateľskom, ale v srdciach sme s vami. Verím, že keď sa táto vojna skončí, budú Slováci a Česi vaši najbližší spojenci. Vive la Tchécoslovaquie!“

Stalo sa čosi neuveriteľné. Všetci sa pridali a v ďalekom marockom Rabate sa ozývalo vo-lanie na slávu Česko-Slovenska. Štefánikovi sa tisli slzy do očí. Generál k nemu podišiel a vytia-hol z vrecka obálku: „Pane, budete mať možnosť bojovať za svoje obidve vlasti. Máte sa okamžite vrátiť do Paríža. Tu je váš povolávací rozkaz. Že-lám vám veľa šťastia! Zajtra odchádza do Borde-aux prvý vojenský transport z Rabatu. Keď po-viete, môžete sa k nim pridať.“

Mohyla Milana Rastislava Štefánika na vrchu Bradlo v Myjavskej pahorkatine. Foto: internet

od nového marockého sultána Jusúfa ben Has-sana súhlas na vybudovanie námornej základne v Agadire. Nemci nemali na kľúčovej stredo-morskej ceste od Gibraltáru po Suezský kanál žiadny oporný bod, a preto už v lete 1911 vysla-li do Agadiru tri vojnové lode. Táto provokácia takmer vyústila do vojnového konfliktu.

K plánovaným aktivitám sa však Štefánik veľ-mi nedostal. V pondelok 3. augusta ho prijal v Ra-bate vo svojom sídle generál Louis Hubert Lyau-tey, rezidenčný minister Francúzska v Maroku, čo bol fakticky vládca protektorátu. Bielovlasý gene-rál s obrovskými bajúzami privítal Štefánika taj-nostkárskym úsmevom v prítomnosti najvyšších francúzskych koloniálnych úradníkov a veliteľov armády. Úradník protokolu požiadal Štefánika, aby zaujal miesto oproti generálovi pod obrazom prezidenta Poincarého. Generálny rezident sa po-stavil k francúzskej zástave. Privítal astronóma nezvyčajne priateľsky a pokynul úradníkovi, aby

Generál Milan Rastislav Štefánik

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PrÓza

Strana iii

Peter Mišák

Ej, Anna, Anna, ty si vždy veľmi presne vedela, kedy sa máš prihodiť.

Vždy nevhod, vždy znenazdania. Za živo-ta, ktorý si si sama a dobrovoľne nivočila, ro-bievala si to s radosťou a pravidelnosťou, kto-rú ti mohli závidieť aj sťahovaví vtáci. Len ty si sa sťahovávala častejšie.

Drahý priateľ, ujdime spolu. Budeme sa potulovať po Viedni a pohŕdať celým svetom. Až potom príde absolútne dno. Predtým bu-dem nosiť napred seba tvoj klobúk a ty budeš nočný huslista. Vo Viedni toho nášho dávno minulého storočia budeš musieť mať aj tuber-kulózu, inak by sme nič nevyžobrali. A za vy-žobrané budeme len piť, lebo jedlo je také... prízemné.

Ej, Anna, Anna, ujdem s tebou do toho náš-ho devätnásteho storočia, len keď už koneč-ne prestaneš vyťahovať moje cigarety. Každú do polovice vytiahneš, a potom zlomíš v po-polníku ako vtedy na Námestí svätého Mar-ka. Madame é poetessa, vravel ti čašník. Zlo-mila si cigaretu v nedopitej šálke kávy a ne-prítomne si pohybovala perami. Oči ti plávali v červenom víne a vo vodách Canal Grande. Nemala si istú chôdzu, ale nikto si to nevši-mol. V tom tvojom storočí na Námestí sväté-ho Marka nikto nebol, lebo v Benátkach bola veľká voda, ťažký vzduch a epidémia akejsi neznámej choroby.

Drahý priateľ, nechcem, aby sme spolu ute-kali do Benátok. Tam som bola už veľmi dáv-no. Poďme spolu do Viedne. A vezmime aj Marienu. Tá vie najlepšie žobrať.

Anna, Anna, nemôžem si vyberať medzi tebou a Máriou, lebo Márie mávajú čaro me-na, ťažký a ťaživý pôvab nedostupnosti a všet-ky trpia pocitom nedocenenosti. Nemôžem si dovoliť utekať aj s nejakou Marienou, hoci by vedela žobrať ako sama kráľovná žobrákov. Musel by som si ju vybrať a trpieť pre ňu tak, že by mi neostalo utrpenia z choroby, hladu, nevyspatia. A nevedel by som tým všetkým správne pohŕdať, lebo Márie ma vždy donú-tili k pokore. Trpel som, lebo pokora ma po-nižovala. Pokorovala.

Ujdime teda bez nej, drahý priateľ. Ale po-náhľajme sa, lebo v tomto storočí a čase mo-ja choroba postupuje oveľa rýchlejšie ako tá v našom storočí. Moje umieranie je stonásob-ne rýchlejšie.

Anna, drahá Anna, neumieraš. Len snívaš a lámeš moje cigarety v popolníku z modré-ho skla, ktorý si mi darovala. Doniesla a po-nechala, lebo vraj akýsi Dušan miluje mod-ré sklo. Nehnevám sa na teba, že si si ho ne-skôr prišla vypýtať späť. Veď elegantné modré sklo nebolo ničím iným, len smetiskom mojich cigariet, ktoré si s pôžitkom ničila. Nehnevám sa, že si si prišla späť vypýtať dejiny francúz-skej literatúry. Určite si ich potrebovala, veď si sa do kníh nepozrela už niekoľko desiatok rokov. Anna, drahá Anna, mohla si mi pove-dať, čo zamýšľaš s tými dejinami. Bol by som ti dal za ne oveľa viac peňazí, než bol ochot-ný ten úlisný majiteľ antikvariátu.

Drahý priateľ, potrebovala som súrne da-jaké peniaze, lebo už nebolo ani na mlieko pre syna.

Anna, Anna, viem dobre, aké mlieko píjal tvoj syn. A ako ťa po ňom vždy zmlátil do-modra. Ten sviniar si dával pozor, aby nebo-lo vidieť modriny, preto ti nechával na poko-ji tvár. Kopance do rebier a brucha ho vždy dostatočne uspokojili. A tvoje chrčanie, tvo-je polovedomie, Anna. Keď si sa po kolenách dovliekla kamsi do kúta. Tam si si lízala rany.

Odišiel odo mňa, drahý priateľ, odišiel a ne-viem o ňom nič. A neviem, či chcem o ňom niečo vedieť. Veď keď ma nebude, isto ho nie-kto vyhľadá, aby mu odovzdal, čo tu po mne ostane. Alebo nech ho radšej ani nikto ne-hľadá. Ostanú po mne iba dlhy a nevyvetra-ná kuchyňa. A stôl plný haraburdia, uprostred popolník z modrého skla, ktorý antikvár ne-chcel, lebo bol vraj puknutý. A v popolníku hŕba do polovice vyfajčených a potom polá-maných cigariet.

Z takého sveta sa s ľahkým srdcom uteká, Anna moja drahá. A vďačne ťa budem spre-vádzať na tom úteku, hoci po mne dlhy ne-budú, aspoň sa budem usilovať všetko spla-tiť. V tom našom predminulom storočí, dra-há Anna, sa skryjeme svetu a stratíme každé-mu vymáhačovi. Rád budem v starej Viedni, lebo tam majú dobrý veltlín.

Len dúfam, drahý priateľ, že tam nemajú, nebudú mať a nebudú trpieť herečky, ktoré sú všetky do jednej obyčajné hysterické ba-by. Barbara sa na mňa rozzúrila, že som jej pobrala všetok brufen. Áno, zobrala som si ho, veď bol len tak pohodený medzi všetkým tým hereckým haraburdím. A zaslúžila som si ho, veď som jej celý mesiac chodila polie-vať kvety a vetrať byt, kým ona si váľala do-konalé brucho na piesku v Chorvátsku.

A vodila si si k nej milenca. A vždy ste vy-tiahli dve sedmičky červeného. Anna, drahá Anna, všetci to videli, všetci to vedeli.

Jozef nebol milenec. Usiloval sa, veľmi chcel dokázať, že sa vie milovať so ženou rovnako, ako sa zvyčajne láskať s tými svojimi chlap-čekmi. A mal dokonalú postavu. Bol to eféb. Len toho chlapského vybavenia bolo pomenej, ale ja som sa aj tak cítila pri ňom ako v sied-mom nebi. Niekedy mi stačilo iba sa naňho po-zerať a len očami pohládzať jeho skoro do-konalé telo. Ani dýchať som nemusela. Stačil mi cigaretový dym a to víno. Vtedy sme bo-li obaja bohmi.

Ej, Anna, Anna, nič nezostalo z dokonalé-ho Jozefa, nič z jeho božskosti, nič z tvojej. Čas vás, nás nahrbil, čas nahrbí každého, kto pred ním ešte v mladosti neubzikne. To je po-tom navôkol bolesti a plaču, strát i tráum. Len utečenec už o ničom nevie, nestráca, nebolí ho duša, netrápi telo. Len nás, Anna, trápia telá, a vedz, že budú trápiť ešte väčšmi.

Preto, drahý priateľ, by sme mali čím skôr ujsť. Tento špinavý dnešok nestojí ani za tie dolámané cigarety. Nestojí za to, aby sme ho žili. Často sa mi o tom sníva, keď mi dajú do infúzie pár kvapiek čohosi, od čoho spím i bdiem zároveň, od čoho ma bolí i nebolí v pr-siach. Len keby tam v tom polosne neboli tie tvory. Preháňajú sa hore-dolu, spredu doza-du i naopak, neplatí pre ne nijaké pravidlo, vše lietajú, vzďaľujú sa, potom opäť pribeh-nú, priblížia mi tie svoje hnusné papule k tvá-ri a škeria sa. A stále ma niekam volajú. Nie, nie, odmietam ich. Potom sa s kvílením stra-tia. A vždy prídu späť, keď ich už nečakám.

Píš, prečo o tom nepíšeš, Anna? Všetko do posledného detailu si zapisuj, lebo len to po tebe ostane. Ak to uchováš, nedostane sa k tomu ani tvoj syn, ktorý by chcel tvoje veci už teraz rozpredať, aby mal na to svoje pre-kliatie.

Neviem písať, drahý priateľ. Zabudla som. Už celé tisícročie som nenapísala ani riadok.

Ani slovo. Nedala som pod nič ani len svoj podpis. Iba kedysi v praveku som podpísala splnomocnenie staručkej mame. Tá za mňa všetko vybavuje. Cítim sa slobodná, voľná, ale aj čoraz zbytočnejšia. Veď načo som ko-mu.

Keď si svet presviedčala o sláve našej dáv-nej minulosti, keď si sa venovala štúdiu sta-rých textov, keď si odhalila, že uhorskí králi mali v sebe pramálo uhorskej krvi, veď za že-ny si brávali slovanské kňažné, keď si to-to všetko robila, hovorila, bola si nádherná. Akoby si tie kňažné stelesňovala, sprítomňo-vala. Verili ti všetci.

Všetci nie, drahý priateľ, ty si mi nikdy ne-veril. Veľmi dobre si vedel, že si od teba vy-pytujem recepty na tvoje výborné jedlá len preto, aby si mi o nich rozprával. Lebo si ve-del o jedle rozprávať ako o básni.

Dobré jedlo je báseň, drahá Anna, to sama vieš. A tvoja staručká matka sa so mnou tiež rada rozprávala o jedle. Tak po starosvetsky, ale nádherne jednoducho. Myslím, že to vede-la lepšie než ja. Starí ľudia vždy vedeli všet-

Peter mišák

štúdia v modrom

SkLe

Krátka próza je v tvorbe PETRa mišáKa (* 1950 v Ružomberku) prí-ležitosťou skôr sviatočnou. Podarilo sa mu presvedčiť mnohých, že dobrá po-viedka sa dá napísať tak jedna za rok, ak má človek veľké šťastie, dve. aj preto sa jeho prozaická tvorba pohy-buje skôr v oblasti pre deti a mládež, kde sa venuje zbieraniu a interpretá-cii povestí. Popri tvorbe, v ktorej pre-važuje poézia, sa jeho záujmy uberajú smerom textologickým. apretuje, re-diguje, štylizuje i preštylizúva... Tak-to sa podieľal na knihách priateľov i neznámych, z ktorých sa stali známi i priatelia. Z tvorby spomenieme as-poň päť kníh poézie (napr. Soľ v nás, 1978; Necelé sonety o láske, 2004; Roz-hovor na ulici 2009; Stanice, 2013; Rút, 2014), niekoľko odborných textov, me-dzi nimi Malý slovník slovenských spi-sovateľov (2002), štyri súbory povestí a dve kolekcie poviedok, v ktorých z vo-dy a nažitého navaril tajomné nápoje (Pointa smrť, 2008, a Alicine psy, 2018). Na tomto mieste publikujeme ukážku z rodiaceho sa súboru portrétov a štú-dií živých i neživých aktérov súčasnosti.

ko lepšie než my. Aspoň si to mysleli. A my si to dnes myslíme tiež. Naozaj je už najvyšší čas utiecť. Utečiem s tebou, Anna, sľubujem.

Už mi to sľuboval jeden muž. Bolo to dáv-no. Doniesla som dve fľaše červeného a nový čiernobiely film. On mal vynikajúcu výbavu na fotografovanie a vyvolávanie snímok. Ot-vorili sme fľašu, on natiahol film do apará-tu a ja som sa vyzliekla. Až potom budú hry lásky, drahý, povedala som. Najprv mi naro-bíš plný film dobrých fotografií. Neviem foto-grafovať akty, Anna, vyhováral sa. Fotografuj tak, ako ma vidíš ty. Nie očami, ale srdcom, navrhla som mu a zahaľovala som sa dymom z jeho cigariet.

Nikdy si nemala vlastné cigarety, drahá Anna?

Mávala som, ale veľmi dávno. Potom pre-stali byť na ne peniaze a potom som prišla na myšlien ku, že dáma ani nemá mať ciga-rety, nato má predsa mužov. A moji priatelia, všetci tí muži okolo, do jedného prijali tú myš-lienku. Ochotne mi dávali cigarety, kupovali víno i jedlo a ešte mi za to aj ďakovali. Po fo-tografovaní sme mali fyzickú prestávku. Mi-lovali sme sa dva dni a dve noci v kuse, von sme vychádzali len doplniť zásoby vína a ovo-cia, ktorým sme ho zajedali. A potom spravil

tie obrázky. Bolo v nich jeho srdce a všetka vznešenosť, ktorú mi pripisoval. Sama som si nikdy nepripadala ako vznešená. Len tí muži to vo mne videli a presviedčali ma ich pohľa-dy i reči. Tak som tomu napokon uverila a za-čala som sa tak správať.

Viem, Anna, správať sa ako vznešená, to si vždy vedela. Dokonca i vtedy, keď si s nalo-menými rebrami chrčala v kúte kúpeľne, leža-la na betónovej dlážke a od bolesti si vracala krv a žlč, ktoré stekali žliabkom rovno do ka-nála uprostred miestnosti. Večne prázdny ža-lúdok sa ti obracal v bolestivých kŕčoch, až si zavýjala. Ľudia pod tvojimi oknami krútili hla-vami a nechávali ťa trpieť, lebo vedeli, že ti aj tak nepomôžu.

Vzala som od neho všetky tie obrázky. Vza-la som si aj film. Všetko bolo uložené v jednej hrubej starej knihe. A potom mi našli ten ná-dor. Vtedy som ich zničila. Spálila som fotogra-fie a na drobné rezančeky rozstrihala negatív. Ani stopa neostala po vznešenej Anne. A bude zbytočné a je zbytočné, a viem, že aj bolo zby-točné, nechávať akékoľvek stopy po sebe. Lebo

tým iba obťažujeme tých po nás. Dnes je také storočie. A tie po ňom nebudú iné. Dôležité bu-dú informácie, nie mená. Fakty, nie ľudia. Tí prídu a odídu. Kedysi neboli, a potom zas ne-budú. Tak to už začalo, drahý priateľ, na sve-te chodiť. A tak to pôjde po všetok budúci čas. Naliehavo ťa teda prosím, ujdime spolu do to-ho dávno strateného predminulého storočia, v ktorom sladkasto zomrieme na primitívne choroby. Vyhneme sa hnusným bolestiam. Za-nikneme len čiastočne, lebo stopy po nás budú ostatní opatrovať. A možno chrániť.

Neodvažujem sa súhlasiť, Anna, lebo aj sladké predminulé storočie prinášalo bolesť. A bolo aj farebné, hoci my ho dnes už ta-ké nevidíme a nevieme si ho predstaviť. Po-znal som muža tvojej mladosti, ktorý ti na-fotil tie obrázky, neodvážim sa povedať ak-ty, lebo sám ich tak nenazval. Ale ten prí-beh mi porozprával skoro rovnako ako ty, Anna, len pridal viac milovania, viac vína a k ovociu aj šunku, do ktorej si vraj balila kúsky pomarančov a kŕmila si ho ako vtáča. Ľutoval, že si neskryl dakde zopár tých ob-rázkov, a keď o tom vravel, v starých očiach mal svetielka.

Foto: Štefan Cifra a Paľo Stacho

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Poézia

Strana iv

Rodáčka z Levoče Etela FaRKa-šová (*1943) sa systematicky popri filozofii venuje aj esejistike (napr. Etu-dy o bolesti a iné eseje, 1998; Na ces-te k vlastnej izbe, 2006; Čas na ticho, 2009), prozaickej tvorbe (napr. Hodi-na zapadajúceho slnka, 1998; Po dl-hom mlčaní, 2001; Káva s Bachom, čaj so Chopinom, 2010; Pláne približne za-pamätaného, 2012; Scenár, 2017) a ta-kisto reflexívnej poézii (Na rube času, 2006; Opretá o ticho, 2008; Prstokla-dy, 2011). Z najnovšej poetickej tvor-by, plnej schopnosti vystihnúť esenciu životných istôt, sme vybrali niekoľko ukážok. Je členkou SSS.

oravská rodáčka oľga gLušTí-Ková (*1987) vyrastala pod vrchom Babia hora, momentálne žije v Bratisla-ve. vyštudovala žurnalistiku a pracova-la ako novinárka. Spoluzakladala Bra-tislavský literárny klub – Brak, ktorý sa združuje na Facebooku. Debutovala básnickou zbierkou Uložená do stromov (2014), nedávno jej vyšla zbierka Atlas biologických žien, prítomná je vo viace-rých antológiách, na príklad v antológii súčasnej slovenskej a českej poézie Ref-rény času (2018). Je členkou SSS.

oľga gLUštíková

SPiSovateľka eLena (48)

o Sebe

eteLa farkašová

oPäť o radoSti

Etela Farkašová

opäť o radosti, ktorá si ma nenachádza,rozšafne blúdiac po svete,márnotratne sa rozdáva privilegovaným...... a možno som tou tuláčkou ja sama,večne neistá a v pochybnostiach,staré známe bludné kruhy sa mi vtláčajú do nôh,ktoré túžia spoznať jednoznačný cieľ

o LáSke...nikdy som nepísala ľúbostnú poéziu,ani do mojich próz si slovo láskanenachádzalo priveľmi častú cestu,ale teraz predsa len niečo o nej, celkom

nebásnickej...sedíme na našej záhradnej terase,vedieme rozhovory o tých najvšednejších

veciach,uprostred vety si pýtaš ešte trochu cukru do kávy,a ja s lyžičkou v ruke si len tak letmo pomyslím,že niekedy už ani nerozlišujem,kde sa začínaš ty a kde sa končím ja...

zviazanído UzLíka

našla si ma, hoci neskôr ako inýchv príbuzenskej vetve po meči,márne som dúfala, že možno uniknem,napokon ma našla naša dávna diagnóza:spútala ma s nimi,teraz sme si cez ňu už oveľa bližšíako len cez farbu očí, vlasov, pletia príznačnosť melancholických pováh:zviazaní do uzlíka podobnej bolesti

tajomStvopred tvojimi očamikameň vystúpil z dna hlbokej rieky,

a ako mu rástli krídla,vznášal sa pomaly, opatrnými oblúkmi

k oblohe...tajomstvo, do ktorého nikdy neprenikneš,preblesne ti mysľou... a potom opatrne,aby si nenarušila záhadný pohyb po vertikále,bezhlasne sa usmeješ: dovnútra

mohLi by Sme hovoriť

mohli by sme hovoriťo stretnutí dvoch riek...o vyrovnávaní hladín rozochvených túžboupo Sútoku sútokov,po slanej vôni domova,ktorý už čaká

S PredtU-choU SvetLiny

(PODľA HEIDEGGERA)

rokmi akoby sa ti strácaljeden rozmer sveta,predtým veľmi dôležitý,povedala by si: jeden z podstatných,oči namiesto diaľokzačínajú vyhľadávať hĺbky,zmierená s predstavou chodníčkov,na ktoré nikdy nevstúpiš...dokonca ťa už menej ľaká predstavasamého posledného chodníčka(napísalo sa o ňom nemálo múdrych kníh)s pohľadom krúžiacimokolo zdanlivo všedného,a predsa kľúčového bodu,s koncentráciou nažitého,s navrstvenými túžbami,dávaš sa viesť predtuchou svetliny,cez ktorú sa prihovára bytie

Oľga Gluštíková

ipýtajú sa, o čombudú ďalšie moje knihy:

o čase a o mojich ústachsú v nich prvé mŕtve zuby

o tom, ako som za jednu noczo záclon ušila pridlhésvadobné šaty

o tom, aké dcérymajú numizmatky

o kúpaní dieťaťa a mamečo sa podobala na otca

iipýtajú sa, čo po nás zostane:zapisovanie telanedokonalé cyklyčervené rukopisy:

po domácom pôrodedieťa zabalenédo kuchynskej utierky

maLvet (45) o vnútornoStiach:

iv kuchyni s mamou počúvamečo podprahovo vraví doms otázkou, kto uložído obetnej izby rastliny

kto ich oddelí od zemea prečo práve my

iipýtali sa, čo znamenávyrastať v kmeni:nosiť sukňu ako amuletproti rodovému prekliatiu

prečo náš kmeňpovažuje varenieza tichú manuálnu modlitbu

iiisledovali domorodé:plameniaky, levie tlamyruky bez súcitu s úlovkom

uvideli naše vnútornostinaše panvice a hrnce – teráriá, akváriá, klietkyrituály plné oblých, hranatýcha mŕtvych

uvidelikult obety aobetované matky

o Svätej frUStrácii (20):musíme povedať, že jej predchodkyneboli lekárky, vojačky, snajperkytreťorodičky, upratovačky aj kuchárky

a ona: od detstva akoby netelesnálen trochu antropomorfnátrochu humanoidná

vždy v ťažkom rozpoložení

umývaná šampónom bez vôneuž v detstve odstrihnutý vrkoč

pri jedení rybacej konzervymyslí na svoje beztváries obavou, že sa stane mužomihneď po odloženípodprsenky

o Svätej hemogLobíne:

ido útrob sporákasa spovedá: s lyžicou, naberačkous kružnicou v tanieris fantómovou bolesťou:krvavou sukňou chce uhasiť požiarcelý džbán až po hrdloto je ona

iinamiesto chrbta má kuchynsképoličky, na nich ešte detské mliečnesklo, Hemoglobína-skoliotička:telo ako odvápnenýdomov so zničenými schodmi

iiitu býva Hema:ako skriňa, koreninavareškatu bývavo mnevedľa mňa

na hrudi oválydva biele košedva lieviky

spí – varí – drieme:v predstavách na ňu hľadímčasto tak detailnecez sitko na čaj

Martina (18) o Padajúcej

hviezde:v noci medzi dvomi a tromipadal meteorit – iba zábleska mama mi prezradilaže presne toľko trvábyť, vieš čím…

že vie podľa starkejže v nej tiež postupnečosi oťažievačosi na spadnutie

maternicaako prastarýkameň

martina (18) o fotomontáži:inafotím portréty, hovorímtelo mojej mamy usadenévedľa rastlín v jej dome

ony sa k nej potajomkynaťahujú

iiza stoloms porozlievaným čajom

ľubovník a my napospassvojim dvom telám v kuchyni

to nie sme my, hovorí onakreslí viac očí, viac vrások, viac ústlebo to smenevyrovnané zubyktoré sa nemôžu presadiťIlustračné foto: Igor Válek

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Poézia

Strana v

Rodák z Prešova ivaN KuČma (*1944) je známy predovšetkým ako autor literatúry faktu a esejista. Je spo-luautorom publikácie V pamäti náro-da: Kniha o Matici slovenskej (1988) a autorom kníh Vývin slovenskej kul-túry (1996), Martin (1996), Mýty naše slovenské (2005), Martinské typogra-fissimo: Dejiny a súčasnosť tlačiarstva v Martine (2007) a Život ako indigo: Lilgovci v slovenských dejinách (2013). Čoraz častejšie však Kučma načiera aj do vôd poézie a loví z nich pozoruhod-né kontemplatívne básne, reflektujúce míľniky a tvorcov svetovej i domácej kultúry, šírku sveta aj hĺbku myšlienok ponúkaných v objavných metaforách. Hoci súvisiacich aj s hudbou, ako je to aj v básňach z jeho najnovšej tvorby.

Eduard Grečner

ivan kUčma

hUdba ako vône

Parfumy ako prepestré rajky krídlatovzlietajú z dievčej ambry nadzemských tónin.Nad všehomírom bedlí nosoucho,ktoré voniapočuje teplé telesno frivolnej Rosiny,keď ju rozospieva Rossiniv kavatíne Tebou zvlhnutých ranných pyžám.

Z Tvojich vôní sálajú tisíchlavé zbory korunovácií,

s víťazoslávou trúbok, činel a tympanov.A hlavne gongy, gongy,kanóny a zvony hosudarov!Plné temného pižma rozochvievajú bránice

svetov.Una voce poco fa!

Koža, dym a oceán,sú aj také mužské pachy piesní.No ja sa stále ženiem za štíhlou gazelouv samičom oblaku z kantát nirvanizujúcej lásky.Všetky zhudobnené sekrétyvdychujem malátne v popevkoch Tvojho

rozkroku.

Potom už nič len diskrétny luxus.

edUard grečner

magický tajomný čiarový

kÓd oSUdUOdtlačok palca človeka máu každého jedinečný tvarno vždy zobrazujepodobu slnkaOdtiaľ prichádzajú emócie a rozhodnutiapomocou tohto kľúčazďaleka a z dávnamožno miliardy rokov prichádzajú príkazy

čo máš vykonaťuložené v slimáku génovsú to pokyny neznámych predkov ktoré oni prevzali od svojich takisto neznámych rodičov

čo v praveku lúpali zlato zo stien svojich jaskýň a ukladali do grafických čiarových kódov

svoje snya ukrývali všetko do puklín skál

v nich snívali o svojich ešte nenarodených potomkoch ktorí ich budú

zakliati vo svojich snochlúštiť a čítať aby ich potom odoslali ďalejTo je tá mihotavá prítomnosť okamihu zúfaniakeď odhadzuješ uterák v ringu a predsa znovuvstávaš aby si ten magický kód konečne prečítal,

pochopil a odoslal ďalejv podobe slnkana budúci palecešte nenarodeného potomka

báSeŇ o Snehovej

búrkeVyhrabávaš sa z lavínyktorá ťa zasypalalopata verša ti pomáhaObjavuješ sebadonahaa bzučíšako sršeň v pohári

Ivan Kučma

Letná etUdaLáska v oktávach sa netelesne množí, kým zhudobnie za dunami vnímania.Vo finále preskupí takú hybnosť,že ju zhatia len opätovné C-durové akordy.V tichu medzi partmi počuť pohyb,veľkoplošné harmonické vzťahy,čo sa dionýzovsky ženú vpred,až ich omráči dychtivý krik satyrov.

Potulný motív vyludzuje éterický,akomak strácavý zvuk cudzích krajov.Územia hudby utkvievajú v mihotavých rajochteplomilných pobreží a pláží,vyjadrujú vavríny a vlastnosti olív,ako keď Hesiodos rozprával o bohoch,snujú meďnú melódiu a železnú orchestráciu,ako keď Wagner zostúpil na Cosimu.

Hudba oslobodená od pojmov,pulzujúci tlkot srdca šestnástinovej figúry.Spýtavý mnohohlas bytostí sa prihováradosiaľ nepočutými harmóniamizahranými takmer Apolónovou lýrou,noblesným gestom hárf.Máme pod kožou rozsiahly znelý priestor,v ktorom prebýva význam.

Ten každému rozdá karty.Niekomu i Kartinky.

LáSka v kLavírnom

výťahU(K Mozartovmu koncertu

č. 21 C dur KV 467)Dobre temperovaný klavírpovrazolezom očarí Elvíru Madiganovúv preslnených krajinách trávnych zvukovveľkých kontrapunktíkov,veľkých symfonikovaž po smrť počas piknikov.

Krídlový oltár krásnych dlanísa po oktávach bielozvučne roztvárav andante malej dennej hudby,arpeggiuje na lesklých povrchoch akordov,kým nezanikne za klenbami tonality.

Rozšírené predtaktie ako rozvravený rozprávačpokrýva bežné city rusým povlakom klišé.Ako rozšírené predlaktie zakrýva bežné účty.Krásny poriadok hudbysa i tak javí ako vesmírne zákonitý,veď to určite povedal Zarathustra.

roSné bodyJediná kvapka rosy odrážavšetky planétky hudobného kozmu,impresívne maľuje v disonantných zvukových plocháchnezávisle od sveta fyzických príčin,spieva hodvábnymi behmi do pozdvihovania,šumiac ako Dávidove vlysy v Knihe kráľov.

Jediná kvapka rosy šepkom uvažujeaž po šabľozubé výšky kontratenorov,siahajúcich na myrhové frázovanie hudbyako Palestrinove masy plazmy a radiácie.

Jediná kvapka rosy už na úrovni molekulypojíma rub flamenca ako horiaca step,uvoľneným zápästím sníma tremolá iberskej

gitary,skrz Albéniza kozmicky vhĺbené do hudby.

Jediná kvapka rosy je odtienená antifónapredspevujúca ohýbaniu zakriveného časuz dôvodov, ktoré nikdy nespoznáme.Sklený dóm múz objatý priezračným

Azraelom.

Partita Pre meSSaLinU

Largo o ženách spievalouž vtáctvo Respighiho Rímskych pínií.Čas sa vymanil spod seba samého, abyvtiekol do kvapalna nesmrteľnej ambrózie.Od čias krásnej Putifárky sa však doba neláme.

Preto zasadli v Senáte žihadlice ako lietavice,na Fóre kapiláry papiláry a Palatinum odsalo ich

rázyv tepovej frekvencii s neoblomnou vertikalitou.A Mojžiš znovu rozbíjal kamenné dosky zákonasonátou priamo Kreutzerovou.

V Ríme sa to muselo triumfátorsky obmyslieť,inak všetky cnosti vyvníma klzký abraxas,otvorené, prázdne aj plné akordy žliaz.Zrýchlené dychy chrámových pozaunérovžeravili kadidlá a zdiali ducha Hamletovho otca.

Len z tvrdej rehole slastí radostne hlaholím:rozpínanie lásky je ako rozpínanie vesmíru,v bodkovanom rytme vskutku nemá hraníc.S rozmachom od golfu po sex:pre mňa si už osemnásta jamka...

vedľa tebana koncerte

(Venované E. L.)Kosý prestrih na Tvoju duchovnú tvár,múdry polocelok, nežný detail.Mimotelový obeh láskyako zatvorená kniha partitúr.Melancholická uhľokresbaodetá piatimi kvapkami Ravelavyžaruje znútra múzy v tunikách.

Tóny z Teba majú druhú pamäťza tekutou hranicou hudby.Strežiem s taktovkou sťa kopijou pod pažou.Drevcia tresknú do štítovperkusií s pôdorysom stredomorských rytmov.A potom Ti z rúk placho snímamlen obzretie Eurydiky.

Kopčiansky rodák EDuaRD gREČNER (*1931) je významný fil-mový režisér, ktorý začal časopisec-ky publikovať básne už ako gymna-zista v Mladej tvorbe, Tvorbe či v No-vom rode. Po štúdiu réžie a dramatur-gie na Famu v Prahe pracoval spočiat-ku ako lektor, dramaturg, asistent ré-žie, pomocný režisér a napokon ako sa-mostatný režisér hraného filmu v Slo-venskom filme. Napísal viacero scená-rov k filmom, ktoré sám aj režíroval (za všetky spomenieme aspoň Drak sa vracia). Po rokoch sa opäť vrátil k poéziia knižne debutoval zbierkou Absolút-na žena (2004). Poézia je podľa ne-ho intímnym rozhovorom s vlastnou dušou a jeho verše zase snahou po-deliť sa o pocity, ktoré ho prerastajú.

Po tváristeká ti slza odpusteniaA na dne pohárahnevuž dohára

PreLúdiUmv dUši zakLiateVisím vo vzduchuako terčzažívam intenzívny haptický smädNiet jej užzmizla v pralese snov

Len choď a odíď do svetabez tebaokovy vo mne báseň rozplieta

Som inýŠokujem Nádhera tvorbyma znútra rozleptávaTu som kométa

udri do mňa nech zovrie sopka ktorá vo mne spáva

čo tajne ku mne chodí apotajomky mi v duši blúdi a varovne bliká

Slová mĺkvi pútnici do Mekkyv batohoch na chrbtochsi nosia svoje významya skladajú ich pri KÁBEdo čarovnej mozaikyfiligránskeho textu(schúlení ako tibetskí mnísi) sypú svoju

farebnú mandaludo rieky v ktorej prúdičas

A ten čudný čierny meteorodrazu zažiari znútraako explóziaTo je tvorbaTá ťa zahluší

Vrie sopka imaginácie rytmickým klokotomje chvíľa pred výbuchomV tebe sa ukrývaterorista verš

Foto: archívy I. K. a E. G.Ilustračné foto: Igor Válek

Ilustračné foto: internet

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PrÓza

Strana vi

jaroSLav kLUStieŇohra

„Prečo nevydáš knihu? Tvoje básne za to sto-ja,“ povedal mi Jozef U., známy básnik, kto-rý bol porotcom v súťaži Literárny Zvolen. Vo Zvolene som sa stal laureátom a postúpil na medzinárodnú súťaž vo Valašskom Meziříčí.

Jozef U. mal krvou podliate oči. Zrejme deň predtým vypil viac alkoholu, než bolo zdra-vé. Priviezli ho spolu s ostatnými porotcami na čiernej šestotrinástke. Bol mi sympatický.

„V tlačiarni mi začali štrajkovať zamestnan-ci,“ odpovedal som na jeho otázku.

Jozef U. sa zarazil. „To si ako myslel?“ neve-del, či žartujem, alebo to myslím vážne.

„Som z Kysúc. Si myslíte, že mi vydajú zbier-ku len tak na počkanie?“

„Vyber minimálne tridsať najlepších básní a pošli ich do nejakého vydavateľstva, najlep-šie do takého, ktoré vydáva mladých básnikov.“

„Keby to bolo také jednoduché,“ povzdy-chol som si.

„Keď je človek dobrý, je to jednoduchšie, ako si myslíš.“

„Som ti hovorila, že si dobrý,“ pridala sa do nášho rozhovoru Anna.

Anna bola z Košíc a takisto bola laureát-kou Literárneho Zvolena, no v kategórii próza. S Annou som sa zoznámil deň pred vyhodno-tením súťaže. Boli sme na Zvolenskom hrade, kde mali účastníci Literárneho Zvolena stretnu-tie. Stretnutie sa uskutočnilo v hradnej kaviar-ni. Vypil som si do hladiny, keď sa zo mňa stá-val výrečný človek.

„Hviezdoslav je podvod,“ vyhlásil som na celú kaviareň. „Veď čo už je to za slovenské-ho básnika, keď si jeho verše musíte prekladať do slovenčiny? A keď sa vám to podarí, zistí-te, že napísal: potôčik tečie a vedľa neho rastie vŕba. Ďakujem pekne za takú poéziu. Navyše, písať v jambe je pre slovenčinu absolútne ne-vhodné. To pokojne mohol písať po maďarsky, ako začal. Len „vďaka“ tomu, že Hviezdosla-vova mať nerozumela jeho maďarskej poézii a rozplakala sa, máme nezrozumiteľného básni-ka, ktorý sa neprávom radí k najväčším autorom slovenskej literatúry.“ Odvaha mi nechýbala.

Prítomných som svojím vyjadrením rozde-lil na dve polovice. Polovica súhlasila a druhá časť pokladala moje slová za rúhanie.

Anna patrila ku skupine, ktorá so mnou sú-hlasila. „Dúfam, že aspoň Janko Kráľ sa ti pá-či...“

„Janko Kráľ je v pohode.“„Teraz si si proti sebe poštval všetky učiteľky

slovenčiny, ktoré tu sú.“„Všimol som si.“ V kaviarni bolo učiteliek

viac, než je bežné, a nevraživosť, sršiaca z ich očí, bola takmer hmatateľná. „Nezmeníme lo-kál?“

„Môžeme,“ súhlasila Anna.Našli sme si nočný bar uprostred Zvolena.

Bolo v ňom voľné jediné kreslo, na ktoré sme sa zmestili akurát dvaja. Hrala hudba. Mlčali sme. Po chvíli som išiel k pultu objednať dve pivá. Keď bola v hudobnej produkcii prestáv-ka, mohli sme sa rozprávať.

„To o Hviezdoslavovi si myslel vážne?“„V podstate áno. Viem, že napísal aj celkom

dobré veci, ale mnohé sa mi zdajú slabé. Nechá-pem, ako môže byť taký glorifikovaný.“

„Možno je to tým, že z toho obdobia nemá-me lepších básnikov.“

„Tej žuly a mramoru, čo sa na jeho sochy minulo?!“

Anna sa zasmiala. „A koľko nešťastia u štu-dentov spôsobil? Učiť sa také kostrbaté verše nie je nič jednoduché.“

Teraz som sa zasmial ja. S Annou sme si tak-mer okamžite rozumeli.

„Ak budeš laureát, postúpiš do Valašského Meziříčí.“

„Ja som laureát.“„Ako vieš?“„Telefonoval som usporiadateľovi a rovno

som sa ho na to spýtal. Najprv mi nechceli nič povedať, ale keď som im oznámil, že ak nie som laureát, neprídem, vyšli s pravdou von.“

„Ty si expert. Mohol si sa spýtať aj na mňa.“„Keby som vedel, že ťa to zaujíma, spýtal

JaRoSLav KLuS sa narodil v Čad-ci (* 1971), od roku 1996 žije, tvorí a ako pedagóg pôsobí na orave. Za debutovú zbierku básní Dejiny postele (2004) získal prémiu Literárneho fondu, časť zbierky bola preložená do francúzštiny a znela na festivale Cap à l’Est. Poviedky mu vy-šli v zborníkoch Poviedka 2004 a Povied-ka 2008. v roku 2015 mu vyšiel román Hodina vlka a v roku 2017 Pseu dologia phantastica, za ktorý aktuálne získal ďalšiu prémiu LF i Cenu Slovenského centra PEN klubu a z ktorého publiku-jeme úryvok o tom, ako sa z básnika stal prozaik. Jaroslav Klus je členom Spol-ku slovenských spisovateľov a SC PEN.Jaroslav Klus. Foto: Štefan Cifra

by som sa. Lenže vtedy som ešte netušil, že existuješ.“

„Teraz to už vieš. Čo na mňa hovoríš?“ opý-tala sa Anna. Vstala a pomaly sa predo mnou otočila o tristošesťdesiat stupňov. Mal som si ju vyobzerať. Anna bola štíhla, vysoká takmer ako ja, mala dlhé čierne vlasy, peknú tvár a iró-niu v pohľade. Veľmi sa mi páčila. Rozmýšľal som, čo jej povedať. Že je pekná? Banálne. Ur-čite jej to povedalo mnoho mužov predo mnou.

„Si ako havraní sen.“„Básnik sa nezaprie,“ Anna natiahla ku mne

ruku. „Nejdeme si zatancovať?“ vyzvala ma na parket.

Tancovali sme. Boli sme k sebe privinutí a cí-tili sa príjemne. Na hrudi ma hrialo jej telo a ani ona sa v mojom objatí necítila nepríjemne. Po-čul som tlkot jej srdca. Možno by mi dala aj bozk, ale ja som sa uskromnil s teplom, ktoré z nej sálalo. Cítil som vôňu jej vlasov. Priložil som si tvár na jej líce. Bolo hebké. Sníval som havraní sen. Na bozk som si napriek bohatým skúsenostiam so ženami netrúfol. Dokedy bu-dem pri ženách sám sebou taký neistý? Počúval som, ako dýcha. Dych mala zrýchlený. Určite by mi dala dlhú pusu a možno by mi dovolila, aby som sa dotkol jej pŕs, ale ja som bol k nej ako prikovaný. Stačilo posunúť hlavu o pár centi-metrov, a mohlo by dôjsť k spojeniu našich tvá-rí. Anna ma jemne hladkala po chrbte. Aj keď hrali rýchlejšie piesne, my sme tancovali vo vzá-jomnom objatí ako milenci. Nečakal som taký súzvuk so ženou, ktorú som poznal len pár ho-dín. Možno bola pre mňa stvorená. Nedozvedel som sa to, pretože okrem tesného objatia som sa k ničomu neodhodlal. Asi po hodine tanco-vania sme si sadli a objednali ďalšie pivá. An-na pila zarovno so mnou. Evidentne bola na al-kohol zvyknutá. Neobjavovali sa na nej nijaké známky opitosti.

„Kde sme vlastne ubytovaní?“ spýtal som sa Anny, keď sme po záverečnej vyšli z baru.

„Netuším, vraj v nejakom stredoškolskom internáte.“

„Kde sa teraz vyspíme?“„Myslela som, že ty vieš, kde bývame.“„Keby si aspoň vedela názov strednej školy,

mohli by sme sa niekoho spýtať.“„Mali sme zostať v hradnej kaviarni.“„Mne bolo s tebou dobre.“„Aj mne bolo dobre,“ povedala Anna a chy-

tila ma za ruku.„Budeme blúdiť mestom až do úsvitu a po-

tom pôjdeme do knižnice. Tam má byť vyhod-notenie súťaže.“

„Nebude jednoduchšie niekoho sa spýtať, kde je stredná škola? Možno budeme mať šťas-tie a nájdeme aj internát, v ktorom sme ubyto-vaní,“ navrhla Anna riešenie.

„Možno máš pravdu.“Kráčali sme Zvolenom, a nikde ani duše.

Došli sme až k pumpe na okraji mesta. Opýtal som sa, kde je nejaká stredná škola s interná-tom. Pumpárka povedala, že neďaleko je jed-na, a marilo sa jej, že aj s internátom. Odobrali sme sa s Annou k strednej škole, kam nás po-slala predavačka z pumpy. Stredná škola bo-la opustená. Bol piatok, a nikde ani živej duše.

„Poďme dozadu, možno tam bude internát,“ navrhol som.

Vzadu boli len učebne, nijaký internát.„Myslím, že pumpárke sa marilo. Nevidím

nič, čo by mohlo byť internátom. Pozri, tam je otvorené okno!“ ukázal som na učebňu, v kto-rej bolo pootvorené okno. Prišiel som k oknu a otvoril ho dokorán. Ovanula ma vôňa škol-skej triedy. „Môžeme sa vyspať tu.“

„To nemyslíš vážne,“ zapochybovala o mo-jom rozhodnutí Anna.

„A čo chceš robiť? Nemáme iné východis-ko.“ Liezol som do učebne. „Poď,“ podal som Anne ruku, keď som vliezol do miestnosti, a po-mohol jej vstúpiť. Nemuseli sme ani zasveco-vať svetlo. Svetlo z ulice dostatočne zalievalo miestnosť. Vpredu bola veľká katedra.

„Vyspíme sa na katedre. Je dosť veľká pre oboch.“

„Nebojíš sa, veď to, čo sme urobili, je vlá-manie.“

„Nerobíme predsa nič zlé. Skoro ráno sa vy-paríme.“

Odobral som sa za tabuľu a prezliekol sa do pyžamy. Anna sa rozosmiala.

„To by mi ani vo sne nenapadlo, že sa budeš za takýchto podmienok prezliekať do pyžamy. Nejdeš si náhodou aj umyť zuby?“

„Ako si vedela?“ Vybral som z tašky kefku a zubnú pastu.

„Ty si naozaj číslo, ale máš svoju noblesu, to sa mi páči. Za každých podmienok zacho-vávaš dekórum.“

„To vieš, básnik.“Uložili sme sa na katedru. Objal som Annu

a zaspal. Ráno prišlo takmer okamžite. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientoval, kde sa na-chádzam. Anna spokojne spala. Vymanil som sa z jej objatia a opäť si umyl zuby. Keď som sa prezliekol z pyžamy, zobudil som Annu.

„Niečo by som zjedla.“„Môžeme skočiť na pumpu a kúpiť si raňaj-

ky. Dáme si aj kávu.“„Vieš čo sa mi na tebe páči?“„Netuším.“„Že si sa o nič nesnažil. Všetko si nechal len

tak plynúť, a bolo mi s tebou dobre.“„Veď sa ešte nelúčime. Čaká nás predsa vy-

hodnotenie.“„Na ten nocľah len tak ľahko nezabudnem.“„Priznávam, ani ja som takto ešte nenoco-

val. Človek si niekedy nevyberie. Ale poďme už jesť.“

Vykradli sme sa oknom z učebne a nasme-rovali si to k pumpe. Po raňajkách sme sa pre-chádzali ranným Zvolenom...

Vo zvolenskej knižnici sme boli s Annou pr-ví. Usporiadateľka sa nás ako prvé opýtala, kde sme nocovali. Vraj sme im chýbali medzi uby-tovanými. Mnohoznačne sme sa s Annou na se-ba pozreli a obaja sa usmiali.

„Asi vám spánok veľmi nechýbal,“ podot-kla usporiadateľka, keď videla naše pobavené tváre. „Môžem vám ponúknuť aspoň kávu?“

„Ja si dám,“ súhlasil som. Anna si tiež vy-pýtala.

Do knižnice sa pomaly trúsili účastníci. Uči-teľky slovenčiny na mňa pre moje vystúpenie proti Hviezdoslavovi z predchádzajúceho dňa nenávistne gánili.

Prevzal som si diplom, finančnú odmenu a oznámili mi, že som postúpil na medzinárod-nú literárnu súťaž vo Valašskom Meziříčí. Na-sledoval rozhovor s Jozefom U., známym bás-nikom, ktorým sa táto kapitola začína.

* * *

Verše. Krátke vety, a čo všetko sa dá vďaka nim prežiť? Stretnutia, lásky, cesty, sny, seba-poznanie, opojný pocit z tvorby, bolestný boj o pointu, medová chuť pravdy a mnoho iného.

Vďaka veršom som sa v novembri 1990 oci-tol v krásnom zámočku vo Valašskom Meziří-čí na medzinárodnom festivale poézie. Bolo mi cťou, že práve ja som sa ocitol medzi najlepšími slovenskými a českými básnikmi. Festival bol určený aj pre prozaikov. Mala naň prísť aj An-na. Neprišla. Bolo mi za ňou smutno. Namies-to Anny prišiel z Košíc Dalimír. Ošumelý bás-nik s kufríkom, v ktorom mal pečené kurčatá. Dalimíra nikto nepozval, napriek tomu prišiel. Reprezentoval svojráznou poéziou. Nepotrebo-val pozvanie, jeho poézia ho predurčovala, aby sa aj on zúčastnil na prehliadke toho najlepšie-ho, čo Čechy a Slovensko ponúkajú.

„Ako chceš tri dni, kým bude festival trvať, prežiť?“ opýtal som sa Dalimíra, keď mi pove-dal, že peniaze má akurát tak na cestu.

„Dobrých ľudí sa všade veľa nájde a v kufríku mám pe-čené kurčatá,“ od-povedal s nádejou v hlase Dalimír.

Dobrý človek som mal byť ja. Dalimír sa na mňa prilepil, nuž som ho hostil. Ako pozvaný účastník fes-tivalu som mal zadar-mo jedlo a víno. Vždy som si zobral dvojná-sobnú dávku, aby sa ušlo aj jemu. Dali-mír mi na revanš čí-tal verše zo zbierok, ktoré si vydal vlast-ným nákladom. Mu-sím uznať, jeho poé-zia sa mi celkom pá-čila.

„Tvoja poézia ne-vyzerá zle, prečo si sem nepostúpil z ne-jakej celoslovenskej literárnej súťaže?“

„Na súťaže som už pristarý. Každá súťaž je vekovo obmedze-ná, tak musím všade chodiť bez pozva nia. Zakaždým sa zasta-vím so svojou zbier-kou u nejakého po-rotcu, že čo hovorí na moju poéziu.“

„A čo hovoria?“„Že je dobrá.“„Prečo si nepísal,

keď si bol mladý?“

„Písal som, len som to nikam neposielal. Ve-ril som, že si ma sami nájdu.“

„A nenašli.“„Nenašli.„To si na každej súťaži vyhliadneš jednu

obeť ako teraz mňa?“„Ak ti to prekáža, môžem sa odpojiť.“„Nemusíš sa hneď urážať. Mne tvoja prítom-

nosť neprekáža, aj tak mám všetko zadarmo, takže ťa môžem hostiť do ľubovôle.“

„Si dobrý človek,“ polichotil mi Dalimír.Nazrel som do svojho času, a to do roku

2018. Bol som zvedavý, čo bude s Dalimírom o takmer tri desaťročia. Do vyhľadávača na in-ternete som napísal jeho meno a nestihol sa čudovať. Dalimír napísal deväť básnických zbierok. Je dokonca pokladaný za významné-ho slovenského autora. O sebe na jednej we-bovej stránke napísal: „Básnik nepíše iba pre seba, aj keď najmä pre seba. Očakáva ohlas na svoju tvorbu... Ja píšem mnohými formami a dvoma jazykmi. Zakaždým som iným člove-kom. Zapisujúcim. Uznať a ceniť si moju poé-ziu môže len čitateľ. Ja mu dávam šancu. Pre-to publikujem.“

„Poznáš Annu G.?“ opýtal som sa Dalimíra.„Jasné, že poznám.“„Nevieš, prečo neprišla?“„Anna nerada chodí na takéto akcie.“„Ale vo Zvolene bola.“„To bola skôr výnimka.“„Zblížili sme sa.“„Nehovor! S Annou? Ona si od každého dr-

ží odstup. Musel si na ňu zapôsobiť.“„Trochu som provokoval ľudí s Hviezdosla-

vom, a jej sa to asi páčilo.“„Nepoznám nikoho, s kým by sa dala doko-

py. Sme pre ňu vzduch.“„Ale píše celkom dobre,“ skonštatoval som.„Neviem, nečítam prózu. Ale asi hej, keď vy-

hráva súťaže a pomerne často publikuje. Jej je však publicita ukradnutá. Je zvláštna.“

„Možno preto ma tak priťahovala. Škoda, že tu nie je,“ povedal som namrzene.

„Zabudni na ňu.“„Zaryla sa mi hlboko do duše.“„Možno aj tu nájdeš nejakú poetku,“ usmial

sa Dalimír.„Stretávaš sa s Annou?“„Občas príde na pivo do krčmy. Máme aj

klub spisovateľov, ale tam ona nechodí.“„Napíšem jej list, odovzdáš jej ho?“„Pokojne,“ ubezpečil ma Dalimír.„Napíšem jej aj svoju adresu. Keď sme sa

stretli vo Zvolene, zabudol som si vypýtať ad-resu aj telefónne číslo. Nechápem, na čo som myslel...“

„Asi ti naozaj počarovala,“ mal pre mňa po-chopenie Dalimír. „Teraz sa však môžeš veno-vať poetkám, ktoré sú tu.“

„Myslíš, že je také jednoduché hodiť Annu za hlavu a nájsť si nejakú inú?“

„Vypi si a zabudneš,“ poctil ma múdrosťou Dalimír.

Pili sme víno a jedli kapustovú polievku s údeným mäsom. Cítil som sa úžasne. Víno bolo veľmi kvalitné a naozaj som vďaka nemu na Annu zabudol. Zapáčila sa mi jedna porotky-ňa. Bola to žena v zrelom veku a po pár litroch vína som sa jej bez ostychu prihovoril.

„Čítali ste moju poéziu?“„Četla.“„A čo na to hovoríte?“„Vy nejste básník, jste rozený prozaik.“

Ilustračné foto: Igor Válek

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PrÓzaStrana vii

dUšan mikoLaj

rozlúčka s insitným básnikom

Končilo sa prvé desaťročie nového tisícro-čia, miléniové optimistické očakávania rýchlo odvial pragmaticky plynúci čas. V Lodne som sa chcel zastaviť až po Novom roku, keď Ky-sucká kultúrna nadácia s mestom Čadca kaž-doročne udeľuje ocenenia. Verejné uznanie do-stal i Martin Kolembus, ktorý prišiel do tejto doliny spravovať lesy, oženil sa, zabýval v su-sedstve nášho domu, a keď ho v šesťdesiatke poslali do dôchodku, stal sa neoficiálne bás-nikom. Aký bol pracovitý, s rovnakou chuťou vydával svoje básničky, životné príbehy, uva-žovania o svete, nazýval ich múdroslovia, v út-lych knižočkách.

Cestoval som za ním hneď po vianočných sviatkoch. Vedel som, že doma ho nenájdem. Pri jeho náture to nebývalo výnimočné. Vášni-vého poľovníka záujem o lesnú zver neopustil ani potom, keď svoju guľovú kozlicu už nepo-treboval brávať do hôr. Mal boľavé kĺby, zre-teľne kríval, no podchvíľou, v ktorúkoľvek ho-dinu, ho neodolateľne lákalo len si tak vybe-hnúť von. Na lesných chodníkov, v ihličnatých húšťavách i na prtiach zarastených tŕním sa sa-motársky vracal domov neskoro v noci, nohy i celé telo neraz premočené na kosť. No Mar-tin bol zároveň spoločenská nátura, neúnavný rozprávač, a tomu sa podchvíľou žiada potešiť poslucháčov priam lačných po napínavých prí-behoch. Sadne na autobus, zavezie sa za kama-rátmi, priateľkami do susedných dedín či rovno do mesta. Keď som pricestoval do Lodna au-tom, uhrančivo ma nahováral, aby sme sa vy-brali dakam spoločne. Miesto nebolo rozho-dujúce, mal na výber nezrátateľné možnosti. Na Kysuciach z každej doliny vedú cesty, ces-tičky a chodníky do viac ako osemsto osád, mestá s okresným štatútom máme dve, pred časom na mestá povýšili ďalšie dve. Tentoraz som za Martinom nešiel do jeho domu s ohrom-nými jeleními parohmi v štíte vysokej strechy pokrytej plechom. Nie sú chválou jeho presnej, priam neomylnej poľovníckej mušky, za čo sa neraz nezabudol pochváliť, lebo mu to potvr-dzovali víťaznými diplomami aj rozhodcovia na oficiálnych súťažiach. Skúsené oko spozná imitáciu parohov, Martinove úprimné obdivo-vateľky rozličného veku mali ďalší dôvod úc-tivo počúvať jeho rozprávania.

S Martinom mi prichodilo zísť sa na cel-kom inom mieste. Kráčal som strmou asfal-tovou cestičkou zničenou ťažkými nákladný-mi autami pri zvážaní smrekov, čo sa zvyčajne hnali za chamtivým predajom dreva do Poľska či na Moravu... Od zimného slnovratu uplynu-lo zopár dní, rýchlo sa zmrákalo. Architekto-nicky typizovaný dom na vŕšku s priestranný-mi sklami až po strechu bol tlmene osvetlený, uprostred stál katafalk, na ňom odokrytá truh-la. Čestnú stráž držali mladí poľovníci v sláv-nostných uniformách so zelenou stuhou prelo-ženou cez plecia...

Najdôstojnejšie bol oblečený mŕtvy. Už ako chlapec sa pri pasení kráv na lesných čistinách nevedel vynadívať na rovnošaty lesníkov. Ob-zeral si ich od hlavy po päty. Súkno čírej zelenej farby nosili ferštri, vedúci polesia. Tá najväčš-mi pripomínala farbu sviežich bukových listov v jarnom rozpuku. Martinovu dušu formova-

Novinár, publicista a prozaik Du-šaN miKoLaJ (* 1948, Lodno) vstú-pil do literatúry publikovaním povie-dok v zborníkoch V tomto čase (1973) a Dychtivo spolu (1975). Knižne debuto-val novelou Také korene (1979), pokra-čoval knihou poviedok Kone (1981), no-velou o povstaleckom básnikovi Jánovi Brockovi Stanem sa básnikom (1990), o maliarovi milošovi alexandrovi Ba-zovskom napísal knihu Tlejúce sln-ko (1994), významným maliarom ve-noval lexikografickú mozaiku Majstri štetca (2002), pridal zbierky povie-dok Smrteľné dedičstvo (1994) a Medo-vá baba (2006). mimoriadne blízka mu je literatúra faktu, spomenieme aspoň Odrôtovaný svet Karola Guleju (Cena vojtecha Zamarovského 2008) či kni-hu Belo Kapolka – citlivá tatranská žu-la (Cena E. E. Kischa 2015). Rodným Kysuciam a Kysučanom ostáva verný aj v tvorbe, čoho dôkazom je nasledu-júci text.

la príroda, v nej si ako dospelý muž našiel les-nícke zamestnanie. K povolaniu zákonite patrí uniforma, a tá Martina nabádala priam k vzne-šenej elegancii. Do spoločnosti, hoci k neďa-lekým susedom, nikdy nevychádzal ledabolo. Oblekov, nohavíc, kamizol, zvrchníkov, košieľ, čiapok a klobúkov mnohorakých odtieňoch ze-lenej mal nadostač. Striedal oblečenia pri svia-točných, spoločenských udalostiach i v dňoch zdanlivo všedných.

V truhle vystlanej priam hodvábne pôso-bil Martin odlišne iba nezvyčajným poko-jom. Vedľa vyrezávaná palica, akoby sa chys-tal na chôdzu, len čo sa preberie z nečakaného omráčenia. Vyrovnanosť v jeho mužnej tvári priateľsky uisťovala, že v živote mal jasno až po konečnú hranicu. Bol utorok 28. 12. 2010, v Lodne drobno snežilo. V kostole zasvätenom Petrovi a Pavlovi bola zádušná omša, po nej sa za zvonenia z kostolnej veže za truhlou uberal dlhý rad ľudí. Z poľa bolo počuť zvon zo sta-rej zvonice ako pripomenutie čias, keď kostola v dedine nebolo. Hrobová jama bola vykopaná kúsok od domu smútku, pri jej záhlaví na mra-morovej doske vyryté meno Martinovej man-želky Milky. Kvôli nej, mladej učiteľke, ostal lesník žiť v Lodne, menej hrdej a chýrnej ob-ci, ako bola jeho rodná starobystrická. Žena mu zomrela mladá, nemala ani päťdesiat ro-kov, on jej prisľúbil vernosť až po záhrobie. Bola si mi verná v tomto živote, s tebou chcem žiť i na druhom svete.

Vpredu pri hromade vykopanej hliny stá-li nebohého dcéry Danka s mužom Milanom, Mária s mužom Martinom a deťmi Tomášom a Dominikou. Niekdajšiemu pastierovi zaspie-vala sýtym hlasom Zuzanka Gacíková Čie sú to kravy. Ponad mužov uplynulý čas sa na ten oka-mih stala starcovou vrstovníčkou. Bol v podob-nom veku, keď naposledy sprevádzal rodinné kravky pomedzi mladé smriečky, hustá čečina im hnedú srsť vyhládzala do lesku rosy. Končili sa mu roky strávené na sezónnych cholvarkoch, kde od skorej jari do pozdnej jesene počúval ti-cho prírody, spev vtáctva, pohyb lesnej zvere. A najmä dievčenské prespevovania z jedného vŕška na tie oproti jako še ći pasú?...

Potom kráčal v plátenných nohaviciach so sestrou po hradskej dole Bystrickou dolinou až na železničnú stanicu do Krásna nad Kysu-cou. Tam nasadli do osobného vlaku a on prvý raz počúval hrkotanie železných kolies na ko-ľajniciach. Vystúpili na žilinskej stanici, vyšli hore farskými schodmi. Sestra zabočila k cuk-rárskej dielni, aby ho tam vzali za učňa. Servus, povedal mu majster. Servus, odzdravil chlapec novým slovom, čo mu zaznelo ohromne zvod-ne. Bol dlho pastierik, nemá ešte mestskú vý-chovu, ospravedlňovala sa za neho sestra. Tá už bola vyučená krajčírka.

Aj Martinko sa ukázal na remeslo šikovný, majster si ho obľúbil. Jeho robotu rád pochválil pred inými učňami, za čo sa pochvaly od nich, pravdaže, nedočkal. Pri remesle zotrval je-denásť rokov. S pre-stávkami za Povstania na konci svetovej voj-ny, keď ponad Bystric-kú dolinu týždne páli-li nakríž raz utekajúci, vzápätí oslobodzujúci. Potom ho zdržala dvoj-ročná povinná vojenči-na. V kasár ňach sa mu remeslo zišlo, dali ho do kuchyne za kuchá-ra. Zadelenie zname-nalo variť aj pre dôs-tojníkov a práporčíkov, a nebol by sa nazdal, že mnohým aj fronto-vým veliteľom budú tak chutiť sladké múč-ne jedlá. Nejeden si pý-tal dupľu. A iný sa mu odvďačil piatimi dňa-mi zostrenej samovä-zby. Nadsluhoval ich v tom najhoršom čase, celkom na konci vojen-

činy. Kamaráti dva dni pred odchodom do civi-lu v kasárňach pili, spievali, a on – zamknutý. Nemohol sa s nimi ani rozlúčiť. Smútok. Straš-né prežívanie. Minúta bola ako hodina. Najväč-šiemu nepriateľovi bych to nežičil. Vojna je ne-zmysel, ako márna je márnosť nad márnosť.

Prišiel domov, vrátil sa k remeslu, ale sa mu nežiadalo miešať všelijaké margaríny, mas-lá, múky, vajíčka, marcipány. Hovorí v dielni, chlapci ja idem do hôr! Lenže tam zo šesť stro-jov hrkotalo. Vypnite stroje, idem do hôr, kri-čal nahlas. Ale ako keby naprázdno ústa roztvá-ral. Tak všetky tie mašinky zaradom povypínal. Všetko stíchlo ako po streľbe. Idem do hôr! Tak-to som sa ti ja s nimi lúčil. Po chvíli sa v dielni spamätali, prehovárali ho, tu by z teba po čase majstra spravili. Mohli mať pravdu, ktovie. Vy-učil sa za cukrára aj varenie ho zaujímalo. To-ho, čo jemu chutilo. Lenže pri trúbach sa vype-kať, okolo šporákov sa krútiť skôr babská robo-ta. Zvíťazili hory.

Najprv drevo rúbal v lesoch. S partiou sa po-bral až doprostred šumavských hôr. Vo dvojici ručnou pílou mnohokubíkové hrubitánske stro-my pílili. Raz rúbal sám, usiloval sa, čo vládal, aby robotu aj za druhého stihol. Obuchom sa za-háňa, a akosi minul haluz. Porisko mu vylete-lo z hrsti a obuch ostrím tesne popri nohe frn-gol. Zo sedem metrov za jeho chrbtom hlboko do pňa sa zaryl.

Vzdychol si, Bože, keby mu ostrie bolo do píšťaly zaťalo... Ťažká robota, rozprával so skúseným lesníkom, keď sa vrátil na Ky-suce. Technik u lesa mu vraví, Martin, ty blá-zon, drevorubačstvo je drina, ťažký chleba pre teba. Debata bola v nedeľu, po futbalovom zá-pase. Mužstvo krasňanských lesníkov zvíťazi-lo jeho zásluhou, krajským úradníkom strelil víťazný gól. Tak ten technik u lesa, opravdivý fanúšik, mu vraví, v Oščadnici u Lalika z há-jovne partizán Jozef Šimčisko odchádza. Vzali by sme namiesto neho teba. Žilinský lesný ťa-žobný priemysel ťa prijme. Na skúšku. Hneď v pondelok Martin nastúpil za ťažobného maj-stra. Pridelili mu tam úsek v hone pod Veľkou Račou, ohraničený zo severu presne štátnou hranicou s Poľskom. Prvý raz mal na robotu iných rubačov.

Nad cintorínom z oblohy drobno snežilo, dcéra Martinovho priateľa Milana Tomana re-citovala z Kolembusových veršov. Ako inakšie, o láske v jej mnohorakých podobách.

Prečo si taká?Aká?

Taká, aká si.Keby som ťa ľúbil,tak by som zhrešil.A predsa ťa toľkí ľúbia.Nie preto, že máškrásne oči,pery bez rúžu,

líca bez púdru...Lebo ty si taká.Aká?

Taká aj zvnútra,plná poézie.Aj ja som poet. A som aj starec.Preto ťa ľúbim, že si taká, aká si.

Aká?Inakšia.

Aj ja som inakší. Niekto vraví,duchom mládenec,telom dediak,vravia mi vnuk a vnučkaa devuchy – starec.Veď som taký, aký som,a neprestal som ľúbiť.

Jozef Beňovský zaradil neškolené básnenie Martina Kolembusa do celonárodného kontex-tu krásneho písomníctva. Ako riaditeľ Sloven-ského národného literárneho múzea MS v Mar-tine ho pri prezentácii našej literatúry v Rus-ku pripomenul v Moskve. Úctivá odobierková reč odznela za poľovníkov, ktorým odchádzal posledný lovec, pamätajúci ešte nedotknutú di-vočinu, potomkov svätého Huberta, čo hľadie-vali na parožie jeleňa v nádeji, že sa mu v je-ho lesnej korune rozsvieti aura kríža. Rozlúč-kové spevy mladých ľudí z dedinského cirkev-ného zboru sa niesli od hrobu pomedzi zvyšné stromy do neďalekej vyrúbanej hory. Kňazi vy-svätili jamu, na veko truhly dopadali žltohne-dé hrudy zmrznutej ílovitej zeme. Keď sa odo-bierka skončila, najmladší z nich sa ponáhľal nadol k svojmu autu za ďalšími povinnosťami. Väčšina kondolujúcich schádzala do kultúrne-ho domu. Poprichádzali z viacerých končín Slo-venska, nebohému opätovali priateľské návšte-vy u nich doma. Na niektorých sme boli spolu, z máloktorej sme sa stihli vrátiť v ten istý deň. Prestreté stoly v sále vo dva rady čoskoro pre-stali pripomínať posedenia na karoch. Mnohí si pamätali Martina, ako prichádza k nim s ba-tohom naplneným fľašami s ovocnými vínami, čerstvými zákuskami, slaným pečivom, s ku-chynským riadom, ktorý zhotovoval z dreva na točovke a dotváral ornamentmi vypaľovanými elektrickou spájkovačkou, dlátkami, vyrezáva-nými figúrkami. Rozdávať zo svojho mu robilo nefalšovanú radosť.

Po roku 1994 Martin Kolembus k obdarova-niam s radosťou i istou hrdosťou pridával svoje knižky. Spisovateľ Ivan Hudec (spriatelili sme sa, keď pôsobil ako lekár na Kysuciach) pripra-vil výber z jeho básní. Knižku nazval Tichý vý-krik a vydal ju vo svojom vydavateľstve Print servis. Uvádzali sme ju v hlavnom meste mla-dej samostatnej republiky, priam v jeho kultúr-nom epicentre, v budove Národného osvetové-ho centra. Autor sa na túto slávu pripravil na-najvýš zodpovedne. Môj trabant kombíčko sme v Lodne doplna naložili misami, krčahmi, re-liéfmi a inými drevenými dielkami. Rozložili sme ich vo výstavnej sále ako svedectvo o jed-nej z mnohorakých záľub neškoleného básnika. Na vstup málo známeho muža do slovenskej li-teratúry prišlo mnoho ľudí známych v bratislav-skom kultúrnom živote. Keď Juraj Sarvaš roz-tvoril útlu knižku, stál som pri svojom susedo-vi a popri hercovom hlase som cítil, ako nefal-šovane pulzuje básnikovo srdce.

Odvtedy Martin pozýval priateľov na každé uvedenie novej knižky. Osobitne bezprostred-né a zároveň trvalé priateľstvá udržiaval s tými, ktorí sa ujali vydávania jeho ďalších poe tických textov, osobných príbehov alebo spoločenských úvah, ktoré označoval za múdroslovia. Hneď druhej Kolembusovej zbierky Zrno v tŕní (1996) sa editorsky ujala Katarína Šulganová, elegant-ná sprostredkovateľka mnohorakého kultúrne-ho diania na Kysuciach. Po nej citlivým prístu-pom pripravila na vydanie aj Pokrm tela a ducha a neskôr bola editorkou básní, uvažovaní o ľud-ských vzťahoch či poe tických venovaní blízkym ľuďom v knižkách Medonos (2001), Okrídlená duša (2005) a Povznesenie ducha (2007). Ko-lembusov priateľ Emil Vidra zostavil príbeho-vé Zážitky kysuckého horára (1999), Jozef Be-ňovský pripravil básne a zamyslenia do knižky Láska je všade (2003), Anna Vojčíková-Poláč-ková, osvetová aktivistka, sa sústredila na té-mu lesníctva, horárstva a poľovníctva v kniž-nej kompozícii Útek do hory (2006).

Martin uvádzal svoje knižky na viacerých miestach. Stretnutia organizoval podobne váš-nivo ako vykonával ostatné práce, vytváral nimi nové vzťahy s ľuďmi podobných nátur. Po Bratislave bola sympatická slávnosť v Mar-tine priamo v historickej sieni prvej budovy Matice. Sviatok i spoločenskú súdržnosť pri-pomínali stretnutia v čadčianskom Dome kul-túry, v básnikovej rodnej Starej Bystrici. Po-sledné dve knižky mu zostavila a s manželom Martinom Tatarom vydala dcéra Mária. V su-marizujúcej Slnečnej jeseni sú autorove silné, životne priam existenčné príbehy, básne s nos-nými motívmi lásky, priateľstva, prírody, vy-znania a hodnotenia autorovej literárnej tvor-by od jeho spriaznených čitateľov.

Stretli sme sa pri týchto dielkach v Kysuc-kom Novom Meste v čase magického odchá-dzania jesene, keď sa z oblohy chystá zlietnuť na kysucký kraj Martin na bielom koni...Ilustračné foto: Igor Válek

Martin Kolembus (vľavo) v rozhovore s Dušanom Mikolajom

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Poézia

štefan kUzmaPoLdeŇ

vedel som že v tomto časesú jej nohy iba pomstou

ten smutný spev čo počujemkeď v noci nemôžem spaťneprichádza z diaľkyzakráda sa zhlboka

odpoviem si sámuznaná pravdaje iba clonou na očiachdúškom mihotavého svitu

ako keď sa v tieni chrámuposvätní obliekajú do pretvárky

spoznával som tlmené hlasyuchopená zvedavosťsa nedá utopiťkrášli hladinu ako lekná

niečí zrak prešiel po zoznameposledných osláv (oheň a zem)

iSkrenie kremeŇa

nebolo mi a už ani nebudeako keď sa láska na nič nehralakeď som ani netušilže najprv sa chladná vodamusela dotýkať horúceho kremeňaa až potom som sa mohol rozbehnúťpo kľukatých cestáchpopri bodliakoch hýriacich farbamia lámovi s pomarančovníkomupíjajúcim si z prázdnaprísť k poslednej vidinektorá sa videním stráca

zástavy vejú v rannom vánkuryby sa povaľujú po plážia ja (ubitý palicami slepotyzvukmi v hluchom úli)sa tam premietaný v oku jednej z nichpovaľujem s nimi

Podivná iStotajedno sa zdá istéak boh jetak je sámjedinýa my sme iba hrouzrodenou v jeho myslia ak nie jetak v hlave nám pózujelen ako démon iróniehračka večných predstáv

(a možno je takýmaj keď je)

dvereuž prvé dvere boli podozrivéstíchli aj vtáky na lipea hoci deň voňalsmútok sa zavesil na najnižší konára kvílil ako pánty dvierna ktoré som nedočkavo siahal

ovládla ma korenistá chuťa zo zaprášených polícvolanie lietajúceho kobercauzlíky drevavôňa letokruhovsliepňavé svetlo slepca

lenže aké tie prvé dvere súsom spoznal

Štefan Kuzma

Rodák z Bieleho Kostola šTEFaN KuZma (*1952) debutoval zbierkou Mlčanie nepokoja (2009), o rok neskôr vydal výber Prienik do ticha a odvte-dy sa venuje najmä literatúre. vydal zbierku básní Blázniví anjeli a ro-mány Stratený boh, Intimita zla, Pia-ty západ slnka (všetky 2012), v roku 2013 zbierky básní Posúvanie hrany a Krehká bublina, v roku 2015 román Strom na konci ulice a tri zbierky Pre-let, Do zbla, Tvár (ne)videného, v roku 2016 zbierky Cena studne, Rukojem-ník vody, Naveky a šepot, ktorá vyšla aj v anglickom preklade v uSa pod názvom Whisper.

Pavol Stanislav

PavoL StaniSLav

SLzaSmútkomak očislziaspúšťa saslza

Dolutvároutekutýchtvarov

Skrzsvetskéslzysvetslzí

Slzyz radostísúhrnz mladosti

Pred Pánomposlednádôstojnedôsledná

o májiV mesiaci ružíz chlapcovzmužnejú muži

Stromovokvetiesvedčío kvete

Pokoj božskýponúkaprvé bozky

Pre ľúbi-neľúbilupeneláskavolúpeme

Včelstvo v úliku kráľovnejsa stúli

Nám nebeskána nebesiachso Zdravasomje na dosah

Lásku v májiláskyplneľudstvo tají

o meneKrstomkríži sas Kristom

Údel menav znaku rybypevná mena

Je nám blízketebou Paneuž v kolískedarom dané

V Tvojom meneje živéa nie nemé

SnívanieJe senjak žiťjeseň

V ňom oberčo daloktóber

Čo nebeskýOn zasialdo riadkovdoposiaľ

Snapremenasa v báseňpremieňa

očiPodiel nesúna tom nemalýdovidieťkam by nemali

Zíde z myslei z očíočividnépre oči

Pred zlomani okoneprižmúrnaoko

Pohľadybez retušezrkadládanej duše

Z ich odrazujasne jedine

odčítavato trojjediné

rUkyJedna beriez dlanezdnukáa námnúka

Druhásvojhodruhapo tvárihladíza nevidiacichhľadí

Srdceľaváláskazľava

Po pravici spravapo mene Otca i Synapožehnáva pravá

Aj bezrukísýtia saz Jeho ruky

PokoraAk k večerusrdcom dobrýzo zlýmsa udobrí

Ak velebiarodáciviničrodiaci

Ak bavia sanad vínomo prehreškunevinnom

Ak vprostredobetného stolav kalichuje krv Kristova

Ak zrkadlia saich tvárezrosenév zrkadlejesene

Sa v nich zarátaneskorápred Pánompokora

Striedanie roka

S rokomO čom o komstriedanieroka s rokom

Od Otcamá to v náplniže duchomduše naplní

Aj keď to bolíaby sme pri tomprítomní boli

Byť v ňom soľou zemez ktorej chlebíkkaždodenný žneme

Cherubínmi na chórečo chorálmichlácholia srdcia choré

Dnes takako včeraOn s namivečeria

Už tisícročiaz hora nadolaby nám judo úst kládol

Premenu danúpo predkochk požitiu mannu

Z Jeho menyrok sa s rokommíňa-mení

Človeku je danév priestore tichapriznať zaň dane

Premietnuťsi deň za dňomči už bol doleči hore dnom

až keď som prešiel stýmiaž keď som sa nedbalo pozrelna ich verajea zistil že na ničom nevisia

podozrivými robí dverepriestor pred nimi(škodaže som to nevedel vtedymožno by som vstupovallen do tých s verajami)

záhradanosím v sebe jarnú záhradustrom na ktorom (celkom hore)zimovalo jablkočosi ako sklenené okodúhovka stratená v jarkulebo nech som šiel kamkoľvekz deravého vrecka časusa vždy vykotúľal strom a to jablkosvet v kvapkách dažďasny vo farbáchnech som sa zatúlal hocikamrazom som sa vrátilmedzi dva zhrdzavené plotyobrastené popínavou burinou(a v neskorú jar hrachom)k večnému dotykuktorý nezmyl ani ten najprudší dážď

a nosím v sebe aj oheň spod kotlav ktorom sa varil slivkový lekvárvrásky jedného i druhéholebo hoci už pomrelineodišli zo mňa

možno preto v sebe nosímnielen náš dvor ale aj našu záhradu

zahmLeniečas sa mi kamsi skrylnevedel som koľko ho prešloodkedy sa mi zahmlilo pred očamiodkedy som začal vnímať iba siluetya detaily sa mi stali cudzímihoci podvedome som tušilže dom v ktorom som roky žilkde všetko poznáma kde sa mi mohla skryťleda jesenná záhrada v snivej hmlesom od toho divného obostretia neopustil

(ale čo ak prešli dni a nebodaj rokyčo ak som dakde úplne indea viditeľné je čiernepreto nič nepoznámčo ak je zjavné nahépriesvitné v priesvitnej dimenziiako nič v odkvitnutom čase)

bol to však iba okamihlen kým sa dovarila voda na kávupokým ma cvaknutie v kanvicinevrátilo do známeho domu

posledné nemusí byť strašnéstačí ak si spomeniemna cvaknutie v kanvici a na vôňu kávy

Strana viii

Rodák z Nemčinian PavoL STa-NiSLav (vlastným menom PavoL PiuS, *1943) je básnik, ktorý neúnav-ne svedčí o našom stredoeurópskom rode, o odvekých koreňoch i o jeho vy-še tisícročnej prítomnosti v kresťan-skom svete. Je autorom 21 kníh poé-zie, napr. Okno do dvora (1976), Túžba po domove (1978), Osievanie kamien-kov (1993), Boží rok (1995), Krehkos-ti (1998), Požehnaný domov (2001), Ranné zamyslenia (2004), Súvislos-ti (2005), Protiklady (2007), Melódie každodenné (2008), Okamihy zázra-kov (2010), z ktorých boli viaceré pre-ložené do svetových jazykov.

Po vyučení a maturite sa neskôr stal odborníkom na záujmovú a umeleckú činnosť. Pracoval v Divadle J. g. Ta-jovského vo Zvolene, neskôr ako herec v Bábkovom divadle v Nitre a napokon ako odborný pracovník v osvetovom ústave v Bratislave. Po roku 1976 bol diskriminovaný (napísal otvorený list proti vstupu vojsk na územie vtedajšieho Československa v roku 1968) a pre-chádzal viacerými robotníckymi povolaniami, až sa napokon roku 1990 stal pracovníkom mestského kultúrneho strediska v Senici. Za literárnu tvorbu získal niekoľko významných ocenení: Prémiu Paula Rusnaka za knihu Po-žehnaním požehnané (2006); pamätnú medailu predsedu Nitrianskeho samo-správneho kraja (2006); ocenenie od Konferencie biskupov Slovenska za poé­ziu – Cena Fra angelica (2018). Je členom Spolku slovenských spisovateľov, žije a tvorí v Senici.

Z toho, čo mnohí povedali o Pavlovi Stanislavovi vyberáme trojicu lite-rárnych vedcov: „Dôstojný dedič demokratických, filantropických a sakrál-nych tradícií slovenskej poézie“ (andrej Červeňák). „Jeho poézia je vybudova-ná na ľudovej veršovanej slovesnosti a kresťanských tradíciách“ (Jaroslav Rez-ník). „Paľo je básnik, ktorý sa modlí, keď myslí, a myslí, keď sa modlí“ (Tomáš Winkler o knihe Ranné zamyslenia).

Ilustračné foto: Igor Válek

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Poézia

Strana iX

Rodák z Čadce KRiSTiáN gRu­PaČ (* 1995) patrí do generácie mla-dých básnikov, pre ktorých je verš dôležitým spôsobom sebavyjadrenia. v tomto roku mu vyšiel knižný básnic-ký debut Sme nevinní! v edícií pre mla-dých autorov. venuje sa aj nezávislej filmovej tvorbe, je študentom všmu v odbore réžia hraného filmu.

kriStián grUPač

zmeŇme znenieZo dňa na deňv hlbokej kómeviažem uzol z hadovchcenie obmýva tvoju ľudskosťuprednostňujem tvoje štyri príchutepred groteskným strachom

sedíš na chladnej zemisleduješ stenyobhádzané hrachomzbytočné slovázbytočné vzplanutiezaspávaš zmierenepod usmiatou maskou

každé ráno horlivootáčaš denným kolovrátkomno vo vnútrirozkladá sa človekzakliaty osobnostnýmnedostatkom

32’14Svieži mráz spomaľujetepmojej cigarety

Posledné dotykyslnka pred zimouobkresľujú chrbtya ramenáhôrTiene stromovmi podrývajú vedomiekrádež knihynie je krádežšepkajú

cChodníky zo sŕdc kráľovmilióny múch zadusenýchváliomhoriaca samota na krížihovná zabalené v noblesnomsemišitmavé sklá pod kožouvetvené jazvy od nožovzápach železavýrastky / zlaperie z prasaťahmlistý a tienistý / strach

Vŕzganie a praskaniešliach

Slzy matiekväčšie / ako hrach

hlbokoBúrkové obdobie / sa skončilolen na krátku chvíľuUtrieť nárek / z nebies / je ťažšieako som / si myslelSpútaný a smädný / vzdychKráčam okolo / stromovhrste kyslých sĺzkropia / telá falošných / tónovV srdci svieti / honorza vraždu / bohovneskorá ľútosťživot plný / stonovagónia / priesvitné oči / zalepené smolou

Dávam si / pohovunavený kráčam / domov

Som mesiacSom omámený podstatouSomniečo viac ako tieňalebo možno / ani niektovie či / niekde vo vetremnou vanie kategorickébezvetrie

Mesiac nie je v splnetak ako očakávate / je mŕtvya jeho srdcevisí na tenkom čreveako na špagáteNo s vami to nepohneostáva vám primálo časuna prejavy / empatie

Kristián Grupač

matej meSároš

úžasná, ale naháBlikotaním bielapo prstoch sa zrádzaštajne spodničkou

Svetielkuješ nočnétajné znaky trávamkresadielkom ňadierláskaš mlieko tmou

Ústami ti telohlasnie vyzývavočírozrnné steblávlasmi zažíhaš

Nechal si bieleveštiť z dlaní trávamžiadostivé ohnežeravé v rozkroku

Rozopnúc sa v sebesteblom k sebe nahnežeravenú od trávvylúskanú tmu

veternoNaboso do lesa sa ľahký vietor púšťaa ľahkou nôžkou skacká po trávedych teplý ústa plné teplažblnkoce lúkouúlisník

Je divý – s pieskom hrá medzi očivo vode sa plahočiac vlnky krešea ako háďa šuchoce lístímS nami – a všade ako tulákklebetiac stromom do korúnkradne vône lesaa vešia ichpo k r a j i

chvíľka pred svitaním

Pavúčie lýtka z medi vlasovpo nich ti cinkám hodvábomžblnkoce ráno po posteliv kútiku hrnčeka sa na mňa usmievašSŕkam čaj –vonia po nociporcelán si ním vyhrialažĺtok sviečky roztancoval stenymihoceš sa mi v rukáchodkrojím si kúsok bozku ako chlebatak skoro sa nevrátim

domovZarmucujeale ma aj teší moje detstvoešte vždy mi pripomínaletné stromy...

Matej Mesároš

Len na humne rozsypanú slamuuž ktosi dávno pozbieral

Z podstienky sa stratili postrojeiba na voze zostali ešte pluh a brányktoré už pomalá hrdza obchádzaA doma ako pred rokmipobehuje mama okolo sporákanavarí pre siedmich –lebo si nestačila zvyknúťže nás je už dávno menej

za oknomV izbe je teplo a na oknách mráz povyšívalostrou ihlouornamenty zimy

Je ti dobreale z druhej strany oknainí ľudia a v mrazemontujú dompre celkom iných ľudí

Dom rastielen ľudia čo chodia okoločakajúkedy v ňom budú môcť rozsvietiť

kosciKeď vzbudí sa vo mnečosi ako lúkapod hlavu mi začnekopy sena klásť

Vtedy kosci jeseň zvolávajú

Pískajú ostrím –a perly čo sa im sypú k nohámsú slzy ktorými k ránu rozkvitne lúka

dozrievanieKeď odídem bude ticho snežiťkrajina zabudne jeseň pod snehomiba stromy na hlbokej pútikorene jak ústa sklonia k prameňom

A vtedy tak ľahko zasypanýchjar nás klíkmi začne pokúšaťakoby budúcu úrodu v nás prebúdzala

(Zo zbierok Lusk a Putovanie havranov vybral Štefan Cifra.)

Foto: Natália Murat-OravcováIlustračné foto: internet

maTEJ mESáRoš (* 11. 7. 1943, Čaka, okr. Levice) absolvoval SPš sta-vebnú s maturitou v Bratislave, praco-val ako majster v Bratislavskom staveb-nom podniku, pred odchodom do dô-chodku ako inštruktor odbornej výcho-vy na Sou stavebnom. Žije v Bratisla-ve­Lamači. Poéziu publikoval od začiat-ku šesťdesiatych rokov v Mladej tvor-be, Slovenských pohľadoch, Romboi de či v ročenke Úv SZm Apropo (= au-tori poézie a prózy, 1970) a inde. vyšli mu básnické zbierky Lusk (1972) a Pu-tovanie havranov (1975). Jeho poézia je kultivovanou pocitovou a myšlienko-vou sondou do vnútorného života muža s otvoreným srdcom, pokorným a čis-tým pohľadom na svet, silu nachádza v tradičných hodnotách, ktoré pomá-hajú prekonávať ťažkosti a krízy života, a to tak v prírode a ľuďoch, ktorí žijú v súlade s ňou, v rodnom kraji, ako aj v matke, spomienkach na detstvo a v lás-ke k žene. K životnému jubileu mu redakcia Literárneho týždenníka blahoželá.

Kresba: Jana Kiselová

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PrÓza

Strana X

Ivan Stadtrucker

ivanStadtrUcker

Pražská jar– Už rozumiem, prečo si ma o tomto čase zo-

bral do Prahy! – nadchýnala sa Melánia prostre-dím Valdštejnskej záhrady, len čo do nej vošli.

– Pozri sa naokolo! Všade rozkvitnuté mag-nólie a sakury, okrasné kríky a vysoké cu-dzokrajné rastliny! Všímaš si, akú tuhozelenú oponu vytvárajú? A ako biele repliky antických bohov a bohýň vystupujú spoza nej, akoby si ju boli poodhrnuli. Úžasná atmosféra!

– Vidíš? A všetko toto tu som pochystal na dnešný večer len kvôli tebe! – povedal jej Marko, keď sa usadili. – Je jar a ty si úžasná...

– Mlč, prosím ťa! – pošepkala a dôverne ho chytila za ruku. – Potrebujem si vychutnať tú-to nádhernú chvíľu!

Podržal jej ruku vo svojej dlani, oprel sa do-zadu, privrel oči a nechal na seba pôsobiť aró-my okrasných rastlín, kvetov a exotických dre-vín, sprevádzané občasným zapípaním vtáctva ukladajúceho sa na nočný spánok.

Výnimočnosť miesta a času Marka odcudzo-vala od reality a spolu s blízkou prítomnosťou milovanej ženy privádzala do extázy.

Ja je niekto iný, hovoril si, a pozeral sa na se-ba z odstupu a nadhľadu. Vo svojom dušev-nom zraku si pripadal ako herec v zamilovanom filme z hollywoodskej produkcie. Ten film sa skladal z niekoľkých sekvencií – odohrávali sa na pražskom letisku, v Starom Meste a v hoteli Arkádia. Sekvencia z Valdštejnskej záhrady sa odohrávala v prítomnom čase, tú aktuálne pre-žíval, a o nasledujúcich sekvenciách nemal po-tuchy, no dúfal, že na konci celej love story bu-de ako vždy – The happy end.

Na filmovom plátne sa vôňa ťažko vyjadru-je, ale v skutočnosti – na pražskom letisku, keď schádzali po schodíkoch z lietadla – Melániu a Marka prekvapilo teplé ovzdušie, do ktorého, zdalo sa mu, preniká vôňa. Výrazná vôňa mu pripomínala lacnú voňavku. Aj inú sladkastú arómu bolo cítiť v ovzduší. Bola to vôňa kvitnú-ceho hlohu, ktorú svieži vánok privial na Ruzyň odkiaľsi z Motola alebo zo Šárky, táto omamná vôňa však nebola natoľko prenikavá ako vôňa orgovánu. Opojná orgovánová vôňa! Cítil ju aj dolu na Malej Strane...

Ľudské mravenisko ich pohltilo, len čo vy-šli z kaviarne. Uponáhľaní Pražania sa strkali a predbiehali, akoby im išlo o život, a malátni za-hraniční turisti sa na každom kroku zastavovali. Na Nerudovej ulici, na Malostranskom námes-tí, na Kampe, na Karlovom moste aj na Slovan-skom ostrove spoločne obdivovali pamätihodnos-ti, alebo sa nimi nevzrušovali a venovali sa sebe navzájom. Dvojice, nielen mužov a žien, ale aj dvojice mužov a dvojice žien, sa objímali, boz-kávali a roztúžene ohmatávali. Správali sa, ako-by boli pod clonou pervitínu, trávy alebo extázy.

Melánia, nezvyknutá na takéto výjavy, ne-veriacky krútila hlavou.

– Takto sa predsa na verejnosti dospelí ľudia nesprávajú, – pohoršovala sa nad nimi. – Buď nie sú normálni, alebo sa kdesi nadrogovali tou orgovánovou vôňou!

– Na vine nie je orgován, – poopravil ju Mar-ko, – všimni si, že orgovánová vôňa sa vytra-

Pred čosi viac ako rokom (26. 5. 2017) sme sa dozvedeli smutnú správu, zomrel ivaN STaDTRuCKER (* 22. 1. 1935, Krupina). Človek až re-nesančnej pôsobnosti a tvorby, scená-rista, dramaturg, režisér krátkych fil-mov, filmový teoretik a takisto plodný spisovateľ, spomenieme aspoň knihy Belasý jantár (1980), Chuť jabĺk (1983), Kto zhasol svätojánsku mušku? (1988), Lásky nemilovaných (2009), Idúc živo-tom (2014). Jeho literárne majstrovstvo si pripomíname úryvkom z knihy po-viedok Never more.

tila kdesi na Malostranskom námestí. Oni sú nafetovaní jarnou Prahou. Bozkávať sa kdesi v Horskom parku alebo v Prahe na Kampe je veľký rozdiel!

– To si naozaj myslíš?– No, – usmial sa neurčito, – môžeš si byť

istá, že nie všetci sem prišli za umením ako my dvaja.

– Žeby zlatá Praha bola až taký erotický magnet? – zažartovala Melánia.

– A čo ty? Na teba pražská jar neúčinkuje? – spýtal sa jej Marko, objal ju a bozkal.

– Toto je Chrám svätého Salvátora? – opýta-la sa Melánia a on prikývol.

Držali sa za ruky a bezstarostným pohodl-ným krokom napredovali nádvorím Klementí-na a ďalej na Staromestské námestie. Občas za-stali, aby sa bozkali.

– A to má čo znamenať? – opýtala sa ho Me-lánia po prvom bozku.

– Nemôžeme byť horší než ostatní, – vysvet-lil jej.

Na Vodičkovej ulici u Myšáka si dali ma-kovú zmrzlinu, a keďže ich od dlhého chode-nia boleli nohy, prešli cez pasáž Alfa do Fran-tiškánskej záhrady. Vyhliadli si voľnú lavičku a tam, v oáze ticha, na rušný stred veľkomes-ta skutočne nezvyčajného, položila si Melánia hlavu Markovi na plece a s tvárami obrátený-mi k slnku a so zažmúrenými očami počúva-li vtáčí štebot.

– Je mi božsky, – priznala sa Melánia.Bozkal ju do vlasov.– Máš pravdu, nebude to tou vôňou, – doda-

la, – keďže tu ju ani necítiť.– To vieš, pravá pražská jar robí zázraky! –

poznamenal.Hotel Arkádia pár minút po pätnástej – krát-

ka, ale nezabudnuteľná sekvencia Markovej fil-movej retrospektívy, ktorej jedinými aktérmi sú oni, odohráva sa hore na piatom poschodí v izbe číslo 503. Len čo do nej Marko a Melánia vstú-pia, nedočkavo sa vrhnú na seba, akoby nie tri dni, ale prinajmenšom tri roky boli pohlavne ab-stinovali. Jeden z druhého postŕhajú šaty a mi-lujú sa vrúcne a nenáhlivo, ale zo všetkých síl.

– Fakticky, táto Praha je úžasne erotogén-na, – uvažovala nahlas Melánia, keď už vysile-ní milostnými hrami ležali vedľa seba.

Nemal najmenší dôvod presvedčovať ju o opaku.

– Jarná Praha lásku znamená! – pozname-nal súhlasne.

– Podľa húfov cudzincov, čo sme stretli, usu-dzujem, že v poslednom čase to zistil už celý svet, – dodala Melánia.

– V poslednom čase? – chytil ju za slovo Marko. – Stovežatá matička Praha bola taká sexy už za čias Boženy Němcovej a Bohumi-ly Rajskej, o tých ženách sa rozprávajú legen-dy. A, – Marko sa zasmial, – nielen na Bohdana Hroboňa, eroticky účinkovala možno aj na Go-lema, ak ho, pravdaže, nenaprogramovali ako menšinovú bytosť!

Publikum vo Valdštejnskej záhrade potles-kom vítalo účinkujúcich. Na pódium nastupo-vali členovia speváckeho zboru, v orchestris-ku hráči symfonického orchestra FOK ladili nástroje a na pozadí tmavnúcej oblohy čoraz väčšmi vyčnievali žltkastým svetlom osvetle-né Hradčany.

S hustnúcim šerom súladne, úplne prirodze-ne a lahodne, zazneli úvodné tóny Deviatej.

Vedel presne, čo príde a čo od Beethovena môže čakať. Sláčiky sa z nesmelého pianissi-ma s rafinovanou neistotou rozohrali do plné-ho lesku a fortissima a rovnako, ako rozozná-val hobojové sólo a vzápätí nástup violy, uve-domoval si: Hľa, Hradčany, sú tamhore, ďale-ko vzadu Chrám svätého Víta. A rozkvitnuté stromy, okrasné kríky a sochy sú tu nablízku. A tu vedľa, na dosah mojej ruky, sedí Melánia!

Beethovenovské medzihry, pizzicata a dim-minuendá sláčikových nástrojov – a vzápätí k nim kontrastné fortissimá dychov a bicích –, zaznievali v predpísanom poradí, no i tak, ne-čakane mužné sólistovo Freude! Freude! ho prekvapilo.

Chlapský hlas je málo, hovoril si v duchu, aby Radosť! Radosť! bola úplná, musí zaznieť aj ženský hlas.

Zaznel.Zmocnil sa ho slastný závrat – Melániina

telesná blízkosť a metafyzická naliehavosť Beetho venovej hudby kdesi v jeho vnútri splý-vali, hádzali naňho sieť tonálnych súvislostí, do ktorej ho zamotávali a vliekli hore a ešte vyš-šie, do najvyšších sfér, až ho chytali závraty. Bože, to je krása! Bože, to je krása, hovoril si skvostnými tónmi hudobných nástrojov opan-taný; dvojzáprahom silných dojmov – dojmov z Melánie a dojmov z Beethovena – dal sa uná-šať do nadoblačných výšav.

Pane Bože, vďaka ti, modlil sa v duchu, že si mi dožičil šťastie, aké niekto iný v živote ne-zažije.

– Pane Bože, veď ja som iba zrnko piesku na púšti, a na našej planéte žijú milióny ľudí, ktorí v živote Melániu neuvideli, ba ani Beetho-vena nepočuli!

– Bože, čím som si práve ja zaslúžil toľkú odmenu? – vstupoval si do svedomia Marko, zatiaľ čo filharmonický chór spieval Objímte sa, milióny!...

Iba pred chvíľou som sa miloval so ženou, ktorú mi každý, kto sa na ňu pozrie, závidí, a te-raz mi v ušiach zaznieva Óda na radosť, a hrá ju symfonický orchester v obsadení, aké samotný Beethoven v živote nikdy nepočul!

Ó, nebesia!Symfonický orchester FOK gradoval

do grandióznych fortissím a Marko v najzastr-čenejšom kútiku duše sa sám pred sebou ospra-vedlňoval Stvoriteľovi, že tak hriešne veľmi ba-ží po jednej Melánii, ktorú stvoril iba pre neho.

Áno, po tej istej Melánii, ktorá popoludní, le-žiac na hotelovej posteli vyčerpaná milostnými hrami, nadšením vyhlasovala:

– Toto je Pražská jar s veľkým P!– Tiež mám ten pocit, – súhlasil s ňou Mar-

ko. – Vravím ti, že my ešte dnes spolu zhrešíme!Melánia sa pritúlila k nemu: – Marko, ako

môžeš hovoriť o hriechu, keď je to niečo ta-ké krásne?!

Radosť, spieval filharmonický zbor, jasná is-kra bohov, elyzejskej dcéry hlas, s láskou teraz nevýslovnou ku svätyni vedieš nás...

tím z toho Beethovena. Preciťovala som každý takt a moju vnímavosť veľmi oživilo, že sme si tesne pred koncertom zasexovali.

– Myslíš? – pousmial sa. – A nebude to aj tým, že v orchestri sedeli prvotriedni hráči?

– Myslím! – nástojila na svojom Melánia. – Poznám to z vysokej školy. Baby, ktoré si pred skúškou zasexovali, boli oveľa živšie a do-stávali oveľa lepšie známky.

– Že o tom neviem!– Nevieš, lebo chalani po sexe bývajú malát-

ni a podliehajú dušespytným náladám.Ten peknosmutný životný pocit si Mar-

ko uvedomil až o chvíľu, keď vo veľkom be-nátskom zrkadle zbadal dvojicu hostí vo ve-černých spoločenských oblekoch. Chodbou Vald štejnského paláca prichádzali oproti ne-mu v čiernych šatách moderného kokteilové-ho strihu, ona, príťažlivá, krásna žena v naj-lepšom veku, a v klasickom smokingu, v bie-lej košeli s fialovým motýlikom on, od nej tro-chu starší džentlmen...

Šampanské hneď pri dverách. V sále, pod krištáľovými lustrami z českého Šenova, tlačenica okolo švédskeho stola. Nevedeli sa rozhodnúť, ktorý šor je najkratší.

– Tady to nemá úroveň, je to na draka, pojeď-te se mnou do Panorámy, – prihovoril sa im Mi-rek Košťál z Hudobného života, – tam je to nóbl.

O nekresťanské peniaze za taxík sa podelili s Mirkom, ale neľutoval, že sa pridali k nemu.

Afterparty, ktorú v hoteli Panoráma usporia-dal primátor hlavného mesta Prahy, bola, ako sa patrí. Na VIP hostí Pražskej jari čakali stoly obťažkané kulinárskymi špecialitami a voľná konzumácia alkoholu hore v reštaurácii aj do-lu v bare. Dožičili si niekoľko pohárikov naj-lepšieho francúzskeho koňaku, ktorý tu, podľa starej tradície, servírovali horiaci.

V nočnom bare fungovala účinná klimati-zácia a do tanca a na počúvanie hralo Combo Italiano; nijaké diskotékové šialenstvá, ale ol-dies. Nikto nevystrájal, nespieval a nevykriko-val. V bare vládol decentný salon-spitz.

Pražská jar, povznášajúca pohoda na otvára-com koncerte, potom príjemná atmosféra v ba-re, romantické melódie, blízkosť milovanej že-ny a v neposlednom rade kvalitný koňak účin-kovali na Marka – robili ho šťastným.

Schillerov text poznal spamäti v nemčine aj v slovenčine, no mal svoje vlastné znenie Ódy – pozerajúc sa na Melániu, chtiac-nech-tiac v duchu si recitoval: Tvoje kúzla prinavrá-tia, čo zlá doba nechráni, všetci ľudia budú bra-tia pod tvojimi krídlami.

Tie slová spevácky zbor po ňom opakoval a Marko roztúžene v detaile televíznej kame-ry kĺzal z tváre do Beethovenovej symfónie za-počúvanej Melánie dolu jej šijou, ozdobenou skromným náhrdelníkom, klesal nižšie a niž-šie; ak túžiš za ženou stálou, príď – tu u nás náj-deš raj. V hlbokom záňadrí, na prsníkoch vy-formovaných do peknoty, sa pohľadom prista-vil a na ich skvostnú, jeho ruke takú poddajnú pevnosť nemohol si nespomenúť. Radosť! Člo-vek odjakživa pije z ňadier prírody, ľudia tebou sa len živia, z teba žijú národy.

Ó, rajská záhrada na Zemi! Irdisches Para-dies!

Zmocnila sa ho neha, prudká túžba a on, Mar-ko, v tej chvíli – a skutočne, akoby pod vplyvom pervitínu, trávy či extázy – zatúžil privinúť sa k Melánii a mocne, nenormálne tuho pritlačiť sa jej na prsia a na plné hrdlo zvolať: Objímte sa, milióny, tento môj bozk bude pre celý svet!

Neprivinul sa a nezvolal. Hanbil sa dať na-javo telesnosť svojej túžby.

Pane Bože, odpusť mne hriešnemu! sklonil hlavu a zrak mu padol na Melániine nohy a Ra-dosť volali filharmonici unisono, jasná iskra bo-hov, elyzejskej dcéry hlas.

Neuveriteľný playback!– To každý rok sa Pražská jar začína takým-

to úžasným entrée? – spýtala sa ho Melánia, keď sa po skončení koncertu ponáhľali do Vald- štejnského paláca na recepciu.

– Prečo sa pýtaš? – začudoval sa Marko.– Ja som mala z toho koncertu neopakova-

teľný zážitok. Ešte teraz sa celá chvejem doja-

– Tento spôsob existencie mi náramne vyho-vuje, – vyznal sa Melánii, keď Mirek, ktorý ob-javil svoje šťastie na túto noc, sa s nimi rozlúčil.

– Vieš, že sa ti vôbec nečudujem? – zažar-tovala Melánia.

Partneri, ktorí si vyhovujú na parkete, ve-dia si vyhovieť aj v posteli, a to bude asi svätá pravda, hovoril si v duchu Marko, keď sa kĺzali s Melániou po poloprázdnom parkete a zazreli sa v zrkadlách na stĺpoch vôkol tanečného par-ketu. Aké iné by bolo všetko, uvažoval, keby mal aspoň o desať rokov menej. Alebo keby, nedajbože, Melánia bola menej krásna.

Melánia navyše bola geniálna partnerka, vo-pred vycítila, aký kedy úkrok alebo obrat uro-bí. Ich súlad bol obdivuhodný, a pobadali to aj ostatní. Uvoľnili im miesto na parkete a s úľu-bou sa na nich pozerali.

Rátal s tým, že o príťažlivú dámu v najlep-šom veku môže byť záujem, a bol zvedavý, kto-rý z prítomných seladónov sa dostaví prvý.

Neprekvapilo ho preto, keď sa pri ich stole zjavil čiernovlasý napomádovaný fešák, typic-ký pražský hezoun, ani nie tridsaťpäťročný ju-žanský typ v bielom obleku a v čiernej košeli. Celkovým výzorom i hrubou zlatou retiazkou mu pripomínal Petra Gregorčoka.

– Doktor Meff, – predstavil sa, uklonil sa a pozrel na Melániu. – Smím prosit?

Melánia zachovala kamennú tvár a Marko pokrútil hlavou:

– Ďakujeme za záujem.Rátal aj s tým, že záujemca o tanec s Melá-

niou ho pošle niekam do horúcich pekiel, ale-bo že mu šprihne do tváre niekoľko vulgárnych slov. Prekvapilo ho, že to neurobil, ale, naopak, ohľaduplne sa k nemu naklonil a pošepkal mu do ucha:

– Vole, drž se zpátky! Takovej ohava jako ty nemá nárok na tak krásnou babu!

Ilustračné foto: internet

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

PrÓza

Strana Xi

Marta Hlušíková

Miroslav Bartoš

Marta hLUšíková

PohybLivérieky

Autobus stál na malej dedinskej zastávke, ast-maticky sipel a hrkotal. Stačilo položiť ruku na rozvibrovanú opierku sedadla, a o chvíľu človeku po celom tele stepovali mravce. Kým si posledný cestujúci kupoval lístok, hrčivé ticho nad hlava-mi preťal ostrý detský hlások. Chlapček. Pozrel sa na starú ženu vedľa seba a zvolal:

„A ty vieš, starká, že sme si s Viktorom da-li taký čelindž?“

„Čo je čelindž, Timko?“„Výzva! Čelindž je výzva. S Viktorom sme si

najprv kúpili cukríky, dali sme si ich do vrecka riflí a našli sme si stenu.“

„Stenu?“„Takú hladkú. Dolu pri šatniach. A potom sme

si dali dolu čiapky, tak ako ja teraz. No a búchali sme si hlavy o tú stenu. Aha, takto!“

„A neporanili ste sa?“„Nie! Stena bola predsa hladká. Každý mu-

sel buchnúť hlavou čo najsilnejšie. Raz jeden, raz druhý... takto!“

„A prečo ste to robili?“

miroSLav bartoš

Letný dážĎ

Letný dážď má svoje čaro. A rôzne podoby. Ak vás zastihne nepripravených vo dne a ešte k tomu po úmornej horúčave, máte dôvod čľap-kať nohami po teplých jarčekoch, ba i po mút-nych mláčkach bez toho, aby vás niekto upodoz-rieval z detinskosti. Mokrosť vlasov i celého te-la vám dá príležitosť precítiť vlastnú prirodze-nosť i prírodnosť živlu.

Ak sa zobúdzame do nového dňa akosi ná-padne váhavo až neochotne, stačí sa pozrieť do okna – určite po ňom stekajú dažďové čia-ry a po streche bubnujú kvapky. Deň má odpr-voti iný rytmus, stíšený hlas, melancholickú ná-ladu. Nedajte sa vyrušiť vykoľajeným partne-rom, hnev livým dudrošom: veď príroda sa stará aj o vaše zdravie, práve sa rozhodla chrániť vás pred stresom, prepínaním síl, únavou. Ak si to

Ružomberský rodák miRoSLav BaRToš (*1949) je v slovenskej lite-ratúre prítomný od prvej polovice se-demdesiatych rokov, keď bol ocene-ný na akademickom Prešove za poé-ziu a krátko nato debutoval básnickou zbierkou V letokruhu (1976). Témy jeho kníh (vydal osem básnických zbierok a dve prozaické – blízke básňam v pró-ze) sú počas tvorivých desaťročí tak-mer nemenné: príroda, láska, umenie, spoločnosť – mení sa len ich reflexia, zobrazenie a súvzťažnosti, podľa toho, ako sa prehlbuje a rozširuje ľudské po-znanie autora. vo všetkých je prítom-ný aj ako výtvarník, a to tak svojskou básnickou vizuálnosťou, ako aj vlast-ným výtvarným sprievodom, kresba-mi, akvarelmi či kolážami.

nevyžadujú naliehavé povinnosti, je lepšie ostať doma a oddať sa činnostiam priam malicherným, nedôležitým, ale predsa z hľadiska ľudskej integ-rity potrebným. Môžeme si usporadúvať myš-lienky, odvrhnuté nápady, spomienky, lístočky, listy, pohľadnice, zápisky, drobnôstky od blíz-kych a milých ľudí alebo tiež prehŕňať sa v ne-uveriteľnej spleti predmetov od gombíkov, klin-čekov, mašličiek sponiek, úlomkov detských hra-čiek až po veci, ktoré sme ešte nechceli odhodiť, lebo by sa dali opraviť. Triediť, ukladať do ška-tuliek, označovať. A pritom rozjímať: jéj, toto bolo vtedy tam a tam, s tým a s tým, no na tú-to udalosť som už celkom zabudol, aha, tu mám tú hľadanú adresu, telefónne číslo na známeho.

Ach, a čo tak vyložiť si na podnožku nohy a otvoriť si knihu obľúbeného autora alebo len takú, neznámu, zabudnutú, možno je i s veno-vaním? Práve táto chvíľa je ako vyšitá na číta-nie básne, jej neobyčajné priestory doladia va-še pocity, čo bolo len tušené, neisté vo vašej du-ši, dostáva presnejšie kontúry, jasnejšie zaznie-va vaša vnútorná hudba, až sa vám môže zdať, že sa dotýkate tej vesmírnej.

Mám rád letné dažde. Očistné. Keď potom vychádzam lúkami k horám, povznášajú ma ich

vône, očarúvajú lesky listov, od kvapiek nahnu-té trávy, umyté farebné kamienky, číry vzduch, čo tak úžasne približuje diaľky. Pariace sa lesy sľubujú rýchly rast podhubí letných húb. A trh-liny v chmárach modré nebo budúcich dní. A čo vám priniesol letný dážď?

ako dažĎový jarček

Pozorovali ste takisto ten malý dažďový jar-ček, ako sa prediera mladou trávou, občas sa za-ligoce, potom sa zasa stratí a vynorí sa až oveľa ďalej, keď ste si už mysleli, že ho niet, lebo ne-našiel viac síl prekonávať čoraz väčšie prekáž-ky a vsiakol? Alebo sa vám ozval pod nohami vtedy, keď ste to nečakali, vystrekol, začvach-tal v preliačine, aby ste sa mu radšej vyhli, ak vám nemá vtiecť do topánok? Nakoniec sa pred-sa kamsi podel ako táto rozpomienka, lebo je ma-lá, bezvýznamná.

A predsa má svoje miesto, podobenstvo, lebo je ako my: V mladosti sami seba vidíme ako mo-hutný prúd so širokými brehmi, ktorý sa popasu-je s hocijakou prekážkou. Po rokoch spoznáme iné rieky a v nich aj rozmanité sily, také, do kto-rých neradno vstupovať. A čo sme i z hravosti či roztopaše prehradili, samo si našlo spôsob, ako prekážku odstrániť. Hľadíme na ten pramienok, a vynárajú sa nám zabudnuté obrazy hier detstva.

Telo ešte slúži, ale fyzické aktivity ustúpi-li, aby sa do popredia posunuli deje duševné. V mysli sa prepájajú, snujú, zoskupujú všelija-ké myšlienky, na ktoré nebol čas, ostali len za-strčené ako malé pramienky, čo nenašli za ce-lé roky k sebe cestu, a preto sa nikdy nespojili. Pohľad z odstupu rokov sceľuje, jednotlivosti si našli konečné miesto, prijali podobu kamienkov v riečisku, nič to, že hlavné koryto sa už dávno presunulo inam. Od nôh po obzor sa vinie kra-jina, očiam ponúka lahodné putovanie, obtiera sa dôverne o tvoje zmysly, a predsa; vnáraš sa do vrstiev, ktoré nevidieť, čítaš tie vpísané, vži-té, uložené, sú tam, ibaže ich prikrýva iný, nov-ší a krikľavejší čas.

Opanúva ťa súlad s krajinou, sebou samým a časom: nuž, aj z môjho dočasného bytia sa stane lupienok sivého popola, ktorý raz splynie so svojou vyhorenou hviezdou. Predtým však vsiakne do zeme ako tento pramienok a vrá-ti jej požičané.

Ilustrácie: Miroslav Bartoš

Leopoldovská rodáčka maRTa HLušíKová (*1952) je spisovateľ-ka literatúry pre deti, autorka odbor-nej literatúry a poetka. vyšli jej napr. básnické zbierky Kamene (2003), Rok červených moruší (2008), Lúky tancu-jú koreňmi tráv (2011) a knihy krát-kych próz Záhrady (2005) a Karame-lový smiech (2013). v ostatnom období sa venuje hlavne tvorbe pre deti, spo-menieme aspoň knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (2009, 2015), Pís-menkovo alebo Tam, kde pršia výkriční-ky (2009), Môj dedko Rýchly šíp (2013), Strelené rozprávky (2014), Mlynčeky te-ty Hrozienky (2016), Anabelka sa sme-je dvojhlasne (2016)... Získala viace-ré ocenenia, je členkou Spolku sloven-ských spisovateľov.

„Lebo sme chceli vyhrať tie cukríky predsa! Ten, kto mal čelo celé ružové, vyhral.“

„A vyhral si?“„Jasné! Viktor mi musel dať potom tie svoje.

Ale boli gumové. Tie nemám rád... A vieš, starká, že keď si teraz opriem hlavu o sedadlo pred se-bou, tak mi celá drkoce? Aj uši ma z toho svrbia.“

„Daj si čiapku a poriadne si sadni.“„Dobre. Tak ti poviem vtip.“Autobus sa zasa rozbehol, zavŕzgal kĺbmi

a pomaly vyňuchával popri ceste ďalšie zastávky.„Tak chceš ten vtip? Chceš?“„No dobre teda,“ poobzerala sa stará žena

okolo seba, či vnuk náhodou niekoho nevyru-šuje. Tváre boli síce stíchnuté, ale bolo vidieť, že čakajú na vtip.

„Takže! Marienka a Janko prišli do chalúpky, kde žila ježibaba. A ona im: Sadnite si na lopa-tu, holúbkovia, sadnite... No tu prišiel otec, vyva-lil dvere, posadil ježibabu na lopatu, a šup s ňou do mikrovlnky na masť!“ piskľavo sa rozosmial chlapec a búchal čiapkou o sedadlo.

„Timko! No tak...“ tíšila vnuka babka.„A vieš, starká, čo musíš robiť, keď budeš ská-

kať padákom?“„Ja už nebudem, Timko, ja už, veru, nebu-

dem....“„Ale ja budem! Určite! Videl som v akomsi

filme, že ak chceš zakormidlovať na ľavú stra-nu, musíš potiahnuť za pravú páčku, a ak na pra-vú stranu, tak potiahneš ľavú páčku. A ja som si ešte vymyslel, že keby sa padák neotvoril, tak urobím toto: rýchlo si vyzlečiem tričko, chytím ho za rukávy tak, aby z neho nevyfučal vzduch, a doplachtím!“

„Už buď trošku tichšie, Timík...“ mrvila sa stará žena a láskyplne strapatila vnuka.

„Ale pre istotu si oblečiem väčšie tričko. Poži-čiam si od Olivera. Aby som v poriadku doplach-til. Ozaj, a vieš, že ma Oliver naučí všetky finty?“

„Aké finty?“„No na dievčatá. Lebo mne sa páči Nela, a cel-

kom dobre neviem, čo mám robiť. Chalani v trie-de sa babám iba posmievajú. Ale keď budú väčší, začnú sa im dievčatá páčiť. Mne sa páči Nela už teraz, ale neviem, čo mám robiť, keď som s ňou. Oliver vie. On už mal za frajerky Maju Parob-kovú, Sašu Zmatlíkovú, Rebeku Pekárovú, Hen-rietu Ivorovú a tuším aj Slávku. Neviem, ako sa volá druhým menom. Oliver mi povedal, že ma všetko naučí, všetky finty. Lebo na to sú finty.“

„Máš pravdu, všetko sa dá naučiť. Keď vra-víš, že Oliver vie tie finty...“

„Vie, starká, veď už je prvák na strednej. Tí vedia skoro všetko. Ja budem tiež raz chodiť na strednú. Nahovorím aj Nelu, hoci ona sa neučí až tak dobre. Ale budem jej pomáhať, aby sme po-tom mohli byť spolu. Teraz jej nemôžem až tak pomáhať, lebo chalani sa mi smejú. Ale uvidíš, že aj im sa budú neskôr páčiť dievčatá! No ja sa im potom nebudem smiať.“

„To je dobre, Timík.“Tváre v autobuse sa usmievali. Vonku jemne

mrholilo, po oknách stekali tenké jarčeky daž-ďovej vody. Menili smer pri každom zrýchle-ní a spomalení autobusu a chlapec ich začal po-zorovať.

„Pozri sa, starká, toto je akože rieka a tieto úplne tenké, to sú potoky. Hľadajú svoju rieku, a keď ju nájdu, šup. Pozri sa, tieto kvapky úplne

zmizli. Vliali sa do rieky. Učiteľka v škole hovori-la, že rieky tiekli niekedy ináč. Že ľudia im zme-nili koryto, vieš? Pozri, starká, pozri! Aj tie na-še menia koryto. Keď autobus ide pomaly, rieka stečie dolu. A teraz, aha! Aha! Zasa fičí cez ce-lé okno! Máme okno s pohyblivými riekami!“

„Neopieraj sa o sklo, Timko, je špinavé.“„A vieš, starká, že viem cestovať v čase?“„Ale nevrav!“„Viem, viem, viem...“ piští chlapec tenkým

hláskom. „Ale aj to je finta, a vymyslel som ju ja sám. A nachytal som na to všetky dievčatá!“

„Tak nachytaj aj mňa.“„Dobre. Takže: vieš, ako sa cestuje v čase?

Jasné, že nevieš. To stačí prísť v triede k tabuli a zotrieť dátum. Napríklad v pondelok bolo štr-násteho. Zotrieš štvorku a napíšeš päťku. A už si v budúcnosti. Ale keď namiesto päťky napíšeš trojku, už si v minulosti. Dobré, čo?“

„To si vymyslel sám?“„Jasné. Ja viem všetko vymyslieť!“ „Dobre, Timík, ale obliekaj sa, už vystupu-

jeme.“Autobus zahrkotal, zakvílil a zastal. Stará že-

na chytila chlapca za ruku a ten hopkavo kráčal za ňou, kratšiu nohu kládol na zvýšený výstu-pok podlahy, takže sa zdalo, že ide úplne rovno.

„Všetko viem vymyslieť, keď chcem! Uvi-díš, že raz si vymyslím aj lepšiu nohu!“ strácal sa jeho hlások medzi dverami autobusu a sply-nul s dažďom.

Autobus sa s ochkaním pohol a pohyblivé rie-ky sa rozbehli po oknách.

Ilustračné foto: internet

Literárny týždenník – Literatúra (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

Poézia

Strana Xii

Vychádza štvrťročne ako osobitná príloha Literárneho týždenníka (LT), časopisu Spolku slovenských spisovateľov. Vyšlo v rámci LT 25 – 26 zo 4. 7. 2018. Redakcia LT: Pavol Dinka, šéfredaktor, Štefan Cifra, Dušan Mikolaj, zástupcovia šéfre-daktora, Igor Válek, zodpovedný redaktor prílohy LiteraTÚRA. Grafická úprava: Elena Senková. Sekretariát: Martina Nemsilajová. Vydavateľ: Kultúrno-literárna akadémia, n. o., Potočná 9531/40, 831 06 Bratislava-Rača. Riaditeľ: Pavol Dinka. adresa redakcie: Laurinská 2, 815 84 Bratislava, tel: 02/5443 1550, e­mail: literarny.tyzdennik@gmail.com, internet: www.literarny­tyzdennik.sk. Tlač: MAFAPRINT Olomouc. Samostatne nepredajné. Neobjednané rukopisy nevraciame. Uverejnením príspevku v časopise autor dáva súhlas aj na jeho prípadné uverejnenie na webovej stránke časopisu či vydavateľa časopisu.

Príloha Literárneho týždenníka pre slovenskú pôvodnú a prekladovú literatúru. číslo 2/2018

Karel Klatt

(Bonus k predplatnému 2 knihy z produkcie Spolku slovenských spisovateľov a jeho vydavateľských organizácií za podmienky, že si ich záujemca vyzdvihne priamo v redakcii Literárneho týždenníka alebo na sekretariáte SSS s predložením dokladu o zaplatení predplatného.)

Predplatiteľ/objednávateľ ako dotknutá osoba berie na vedomie a udeľuje Kultúrno-literárnej akadémii, n. o., so sídlom Potočná 9531/40, 831 06 Bratislava, IČO 505 891 48 (ďalej len „KLA“), v súlade s § 11 zákona č. 122/213 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon“) súhlas so spracovaním (§ 4 zákona) a uschovaním KLA poskytnutých osobných údajov záujemcu o predplatné, a to na účely ich poskytnutia Mediaprintu-Kapa Pressergrosso, a. s., ako predávajúcemu/dodávateľovi Literárneho týždenníka za účelom doručovania, zaradenia záujemcu o predplatné do zoznamu/databázy predplatiteľov Literárneho týždenníka, na marketingové účely až do odvolania tohto súhlasu. Súhlas môže byť odvolaný v prípade, že osobné údaje budú uchovávané a spracované KLA alebo ním poverenou osobou v rozpore s udelením súhlasu alebo z dôvodov podľa § 28 zákona. Záujemca o predplatné potvrdením a zaslaním objednávky KLA potvrdzuje správnosť poskytnutých údajov. Každý záujemca o predplatné Literárneho týždenníka vyplnením a odoslaním osobných údajov uvedených vo formulári spoločnosti KLA súhlasí s tým, že bude zaradený do databázy/informačného systému KLA, resp. do databázy/informačného systému spoločnosťou KLA poverenej spoločnosti na dobu neurčitú. Všetky poskytnuté osobné údaje môžu byť použité na marketingové aktivity KLA na účel poštovej či telefonickej komunikácie, ako aj na účel zasielania aktuálnych ponúk vydavateľstva KLA.

Podpis:

Vyplnenú a podpísanú objednávku vystrihnite alebo prefoťte a pošlite na adresu: Literárny týždenník, Laurinská 2, 815 84 Bratislava 1

Predplaťte si Literárny týždenník

objednávateľ:MenoPriezviskoUlicaPSČMestoE-mailTelefón

Literárny týždenník posielajte na adresu:MenoPriezviskoUlicaPSČMestoDátum objednávky

objednávam si Literárny týždenník (ročné predplatné: 22 €)Bonus 2 knihy

(Z pripravovanej zbierky poézie Karla Klatta Květ se větrem uklání včelám vybral Štefan Cifra.)

Kresby Jaroslav Koprda (1954 – 2013)

kajo kLatt

jarovcev poledne v Jarovciachna autobusové zastávcesámv slunci

Stromy se probouzejía zdá sejakoby si ponatahovaly ztuhlé svaly větvíVítr se zastavilUpiji si z páry oblaků

Jde kolem poštárkaa tak se ptám na kolegu trumpetistuPřed léty v sadech za vsí jsme spolu vyhrávali„Před půl rokem zemřel…“

Lidé mi mizí před očima do jarní zeměkterá se líně převalujea odkrývá beze studunestydatěsvá hnědá objímajícístehna

La traviataděti odrostlyZůstali jsme doma se ženousami

Celé dny jsme nic nedělaliUsazeni v křeslechjsme poslouchaliVerdiho kvíleníod předehryaž k smrti kurtizány

KaREL KLaTT žije vyše 40 ro-kov na Slovensku v Bratislave, naro-dil sa na morave v Starom Bohumíne (* 3. 4. 1947). od útleho detstva hral na husliach, navštevoval majstrovské kurzy u významných husľových peda-gógov prof. Krůčka a prof. gořulu na Janáčkovom konzervatóriu, ktoré do-končil až ako 30­ročný. medzitým sa zamestnal ako kulisár v divadle. v os-trave vypomáhal v opernom orchestri, zoznámil sa a odišiel žiť do Bratislavy so slovenskou baletnou tanečnicou ľu-bicou Hrmovou, s ktorou sa oženil. Stal sa sólistom veľkého orchestra SľuK­u,kde účinkoval 16 rokov. od rozpadu orchestra podniká s interiérovým bytovým textilom, venuje sa aj otužilectvu.

Jeho celoživotnou vášňou a láskou je poézia. v sedemdesiatych rokoch pub-likoval v Brne, neskôr na Slovensku (2007). Básne, ktoré píše v materinskom českom jazyku, obstoja v konkurencii najlepšej súčasnej českej i slovenskej poézie. Jeho poézia je príznačná melodickosťou verša, iste ovplyvnenou aj lás-kou k hudbe, a originálnou metaforou na prírodné i civilizačné motívy. uve-rejnené básne sú z výberu z celoživotnej tvorby Karla Klatta, ktorý má v tom-to roku vyjsť vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov ako jeho one-skorený debut – v českom jazyku – pod názvom Květ se větrem uklání včelám.

Odpoledne i večerjsme si nalámalia naházelido vysokých sklenicze kterých jsmepili

árie

nelitoval jsem peněza kupoval jednu nahrávkuoperyza druhou

Výkony zpěvaček jsme neporovnávali

Táhlésladkéčekánína závěrečnéTREMOLO SMRTI

oStravapřed čtyřiceti lety v klubu divadla

Petra Bezruče v Ostravěpo nocíchjsem sedával s herci a básníkyapaknad ránem jsem se vracel na Jirskou uliciv Přívozekde jsem u nádraží bydlel

Pod okny městské nemocnicena Fifejdách za kterými zemřel Janáčekjsem potkával první havířeprchající do dolůKrajtam za Vrbicík Bohumínukde do vln Odry se sklánějí stromy vyhaslýchtěžních věží šachet

Dívko Ostravos černým ohanbím pod sukénkou ohnivých parz koksovnyNa haldách se svíjí hořícísyčící hadstruskyPro vybuchující žár slévané oceli se schoulily

do podzemístřechy domůZčernalé temné vrásky popraskaných zdíOstravoOstravěnko

(Hudba úderem tympánůzapaluje zemi)

PSí hamLetneměl jsem vážně nic na práciVlastně jsem nikdy moc nepracoval

Ve mně se vznášel zvláštní chlapíka ten mi našeptával„ty jsi někdo jiný“

Přišly dětiS manželkou jsme si zvětšili kuchyniÚprk rokůŠTĚSTÍ

Den za dnem venčím svého psaV něm se mi přimlouvábůhNESROZUMITELNĚa čím je pes staršítím více si uvědomuji přiblížení odpovědíNEJASNÝCH JAK SVÍTÁNÍVíra že až ho pro bolest budu muset nechat utratitZVEDNU JEHO TĚLO DO VÝŠEa ponesu ho ulicí a stráníkde jsme se zdravili se sousedyse stromy a stéblya já ZAVYJU ZA PSA K NEBI

koLobĚhSrpnový vítr v slunečním ránu

Do modré oblohy na větvese udiveně dívá z kočárkumá tříměsíční vnučka

Zvědám ji opatrně k listůmStromy se sklánějísvými zelenými rtya děvčátku šeptají

Hladím sidobodané břichoprotirakovinnými injekcemiStmívaní tělaPřerušovaný spánek

Kdy se noc vzpíná jak slepý kůňke skoku do vzdáleného svítáníSvé břicho chladím plátství ledu

Vnučku po celé dopoledne v náručí opatrně svírám

Prozářený sonet mé poezie

ceStarodiče si nevyberešani zda-li se narodíšv savaněna náhorních plošináchu mořev poušti

Pak se zorientuješpodle nejvyšší horya hvězda putuješ do dáliPřebrodíš potoky a řekyobejdeš zálivyzeptáš se pár lidí na cestua možná že si vybuduješ se ženou domov

STAROBĚ NEUJDEŠ

Některé věci se ti prostě přihodíA NAKONEC PŘIVÁBÍŠSMRTdámu na vysokých liščích noháchs přikrčeným pohledemUŠTKNE

a ty překvapeně vydechnešDO TRÁVY ULEHNIA NOCÍ SE ZAHAL

Strana 15 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 25 – 26) 4. júla 2018

SERVIS

Generálny tajomník Spolok Slovákov v Poľsku Ľudomír Molito-ris s maželkou, historičkou Milicou Majeríkovovu-Militorisovou, organizátori Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku

Jozef Schwarz: Štátnosť česko­slovenská, štátnosť slovenská, štátnosť česká, ich vznik a obnovenie (uverejnené 27. 6. 2018); Mikuláš Kočan: ... koľko ti ja sľúbim (27. 6.); Ján Bá-bik: 28. alebo 30. október? (26. 6.); Jozef Špa-ček: Tajomstvo slepého ok(n)a (26. 6.); Oskar Krejčí: Denuklearizácia Kórejského polostrova (25. 6.); Jozef Schwarz: Kalište – stretnutie ge­nerácií 2018 (25. 6.); Roman Michelko: Šefčovi­čova šanca (25. 6.); Peter Juza: (Ne)jasná správa z Astany (24. 6.); Peter Valček: The Economist: „Finančné krvipreliatie“ (23. 6.); Jaroslav Čej-ka: Asi bude vojna s Turkom (23. 6.); Ivan Hoff-man: Antikomunizmus (22. 6.); Štefan nižňan-ský: Zrušená uhorková sezóna (21. 6.)

PReČíTAJTe SI na www.noveslovo.sk

Zomrel Oto FilipSmutná správa priš-

la zo Srbska. V Starej Pazove nečakane umrel Phdr. Oto Filip (1954 – 2018), novinár, fotograf, editor a napokon šéfre-daktor slovenského týž-denníka Hlas ľudu vy-chádzajúceho v Novom Sade. Po ukončení zá-

kladnej školy a Pedagogickej akadémie v Šapci vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1977), kde obhájením rigoróz-nej práce roku 1979 získal titul PhDr. Už ako stredoškolák prispieval do týždenníka Glas Pod­rinja. Po návrate do Srbska krátko pôsobil v naj-významnejšom vojvodinskom denníku Dnev nik, potom takmer 40 rokov zostal verný slovenské-mu Hlasu ľudu, kde sa vypracoval na jedného z najvplyvnejších a najčítanejších publicistov v radoch vojvodinských Slovákov. Naposledy v Hlase ľudu redigoval prílohu Mozaika, v kto-rej veľkú pozornosť venoval literárnym a iným vzťahom Srbska so Slovenskom.

Pamätať si ho budeme nielen ako skvelého no-vinára, ale aj ako výborného spoločníka a výni-močne nevtieravého človeka. Česť jeho pamiatke!

M. D.

Zo života SSS

Jubilujúci spisovatelia –členovia SSS – august 2018

3. 8. 1978 – Ivan Baláž (40) 4. 8. 1953 – egon Wiedermann (65) 9. 8. 1958 – Kvetoslav Hečko (60) 11. 8. 1983 – Ján Gálik (35) 15. 8. 1948 – eduard Samlek (70) 16. 8. 1933 – Ján Jurčo (85) 23. 8. 1948 – Alojz nociar (70)

Srdečne blahoželáme!Medailóny jubilantov sú uverejnené na interneto-vej stránke Spolku slovenských spisovateľov www.spolok­slovenskych­spisovatelov.sk.

HUMAnISTA ROKA 2018Pri príležitosti Svetového dňa huma-

nistov odovzdal Roman Hradecký, pred-seda spoločnosti Prometheus, Dr. Gustá-vovi Murínovi, PhD., členovi Spolku slo-venských spisovateľov a predsedovi Ko-misie SSS pre medzinárodné vzťahy, oce-nenie Humanista roka 2018. Slávnostný akt sa uskutočnil 16. júna 2018 v Cikke-rovej sieni historickej radnice v Banskej Bystrici pod záštitou primátora mesta Já-na Noska. V zdôvodnení sa vyzdvihuje odvážne vystupovanie oceneného pro-ti pseudovedám a občianska statočnosť, s ktorou upozorňuje aj na nový fenomén dezinformačných centrál v rôznych ne-systémových projektoch. Potom ocene-ný predniesol prednášku na tému Je hu­manizmus zabudnutý, alebo vedome opo­

mínaný? pred zaplnenou sálou. Spoločnosť Prometheus vznikla v apríli 1990 ako občianske združe-nie nenábožensky založených humanistov. Spoločnosť je oficiálnou organizáciou, ktorá združuje svet-ských humanistov na Slovensku a zároveň jej patrí členstvo v Medzinárodnej humanistickej a etickej únii a Európskej humanistickej federácii pôsobiacich s konzultatívnym štatútom v OSN, pri Rade Eu-rópy, UNESCO a UNICEF.

-red-

V SNM – Historickom múzeu na Bratislav-skom hrade sa uskutočnila 21. júna 2018 pre-zentácia knihy Dušana Čaploviča a Milosla-va Čaploviča Osmičky v našich dejinách, kto-rá vyšla v týchto dňoch vo vydavateľstve Per-fekt. Podujatie moderoval Dado Nagy, o vý-zname knihy porozprával spisovateľ Ľubo-mír Feldek, ukážku z nej predniesla herečka Božidara Turzonovová. Príjemnú atmosféru milej slávnosti obohatil spev Kataríny Felde-kovej. Dielo uviedli do života bývalý prezi-dent SR Ivan Gašparovič, obaja autori a Ľu-bomír Feldek.

V cykle Literárne večery Slovenského

centra PEN sa v čitárni U červeného raka dňa 25. 6. uskutočnila prezentácia románu Márie Bátoro-vej Stred (Ikar 2010) preloženého do nemeckého jazyka a vydaného v rakúskom vydavateľstve Pi-

lum v roku 2018 s podporou komisie Slo-lia. Podujatie uviedol predseda SC PEN Mi-lan Richter, mozaiku z kritických diskurzov významných slovenských kritikov o romá-ne Stred a o autorke predniesol herec Štefan Bučko. V druhej časti podujatia M. Bátoro-vá predstavila život a tvorbu riaditeľa vy-davateľstva Pilum Leopolda Hnideka a edi-tora románu Erwina Matla. Vydavateľstvo ponúklo priestor aj iným členom sloven-ských spisovateľských zoskupení. M. Bá-torová preložila dve krátke poviedky auto-rov, ktoré Š. Bučko prečítal s tým, že vyjdú v letnom dvojčísle Slovenských pohľadov.

-red-

PReZenTáCIe KníH

Zľava: Ľ. Feldek, M. Čaplovič, D. Čaplovič a I. Gašparovič

dOHOdA O SPOLUPRáCI SPOLKU

A MATICe SLOVenSKeJSpolok slovenských spisovateľov vyvíja dlho-

dobo činnosti, ktoré v istých oblastiach korešpon-dujú s aktivitami Matice slovenskej v oblasti li-teratúry (Slovenský literárny ústav), vydavateľ-skej pôsobnosti, literárneho života na Slovensku i v slovenskom zahraničí. Po vzájomných konzul-táciách vznikol návrh dohody medzi MS a SSS, ktorý schválilo Predsedníctvo MS i Predstaven-stvo SSS. Dňa 20. júna 2018 dohodu podpísa-li predsedovia Marián Gešper a Miroslav Bielik. V zmysle tohto dokumentu budú zmluvné strany užšie spolupracovať pri programoch MS so spo-luúčasťou SSS a naopak. Napr. pri tradičnej Slo-vesnej jari v Martine, celoslovenských súťažiach pre mladých autorov, pri výskumných, doku-mentačných a prezentačných projektoch, pri pe-riodikách, vo vydavateľskej činnosti a podobne. Je to spolupráca v daných oblastiach prirodzená a na prospech celej našej národnej kultúry a li-teratúry.

-red-

Uvedenie románu Márie Bátorovej Stred (v nemčine) do ži-vota. Zľava: Mária Bátorová, Leopold Hnidek, Erwin Matl a Štefan Bučko. Foto: archív

PeTeR VALO SedeMdeSIATnIKOM Gustáv Murín (vpravo) preberá vyznamenanie Humanista roka 2018.

Foto: archívNovinár, f il-mový a televíz-ny scenárista, di-vadelný a roz-hlasový drama-t ik, ale predo-všetkým spisova-teľ – humorista a novinár – autor úsmevných be-sedníc s ostrým nábojom v hlavni, člen Spolku slo-venských spiso-vateľov Peter Va-lo sa 4. júla doží-

va sedemdesiatin. Vek mu akosi neprekáža, pí-še husto, akoby sa bol pozabudol kdesi pri päť-desiatke. Možno aj preto, že ako absolvent Di-vadelnej fakulty VŠMU vyskočil ponad literár-ny horizont neskôr ako jeho vrstovníci, až keď sa „konsolidácia“ unavila a jemu konečne moh-la vyjsť satira Juj, keby tak Psiare mestom bo­li (1986) a krátko po nej aj paródia na sci-fi Or­gie bez Tiberia. Keď mu vtedajší Zväz sloven-ských spisovateľov udelil Cenu Ivana Stodolu za burlesku Ako hryzie kôň (Štátne divadlo Ko-šice, 1989), režim už nevydržal ani pár týždňov. Tretí vrchol z troch vŕškov jeho literárneho em-blému tých čias bol román o prvom slovenskom štáte, nie síce takzvanom, ale hodnom pohľa-du satirika – Ako som zabíjal štát. Ak knihu re-cenzie prirovnali k Hlave XXII, nebolo to z re-cesie. Detský román Zlejko sa vráti, osudy slo-venských pilotov v druhej svetovej vojne v kni-he Slovenské eso a ruský cár, ktorým doplnil obraz tejto epopeje, načatý Drahošom Macha-lom, aj divadelná fraška Mauzóleum s premié-rou v Spišskej Novej Vsi uzavreli obraz Valovej tvorby v druhom tisícročí. Tretie načal albuma-mi spomienok na známych a obľúbených sloven-ských umelcov – Nezostalo po nich ticho I, II, III.

Potom sa začala osobitná kapitola jeho tvor-by v literatúre faktu: spomienky na významných slovenských lekárov. Uviedol ich titulom Virsí­kovci, pritom osud svetoznámeho ftizeológa pro-fesora Virsíka literárne spracoval aj v obšírnom diele Odchádzam s Hippokratom (2005). Hrdi-nom ďalšej životopisnej kompozície bol bansko-bystrický úrazový čarodejník Milan Očenáš, čo poldruha desaťročia pôsobil v Afrike – kniha Chirurg, čo porážal šamanov (2014). Priateľstvá s lekármi zrodili nádherné dve knižky – Čier­ny humor v bielom plášti I, II a autorova zna-losť novinárskeho remesla čerstvú knihu humor-ných príbehov Spovedné tajomstvo, ktorú si da-roval k sedemdesiatke. Živio, braček, a veľa síl do ďalších verejných spovedí, táto spoločnosť sa má z čoho spovedať!

(jč)

KnIžná nOVInKA

OdeTí dO KRáSyMinisterka kultúry SR Ľubica Laššáková sa zú-

častnila dňa 20. júna 2018 v Bratislave na slávnost-nom uvedení novej encyklopedicko-zážitkovej pub-likácie Odetí do krásy, ktorá prostredníctvom kro-jov a ľudovej kultúry prezentuje dobový zmysel pre krásu.

Kniha z vydavateľstva Ikar obsahuje bohatú zbierku krojov Jany Kucbeľovej, ktorú fotoobjek-tívom zachytil Peter Brenkus. Predstavuje ľudovú kultúru a kroje z 19 svojráznych oblastí Slovenska, rozmanitosť zahalenú do súkna, čipky a výšiviek. Je to reprezentatívna knižná kolekcia stoviek krojo-vých variácií s popismi, pritom sú uvedené aj spô-soby výroby a zvyky odievania. Ministerka Ľubi-ca Laššáková vo svojom príhovore vysoko oceni-la zanietenosť, nápaditosť a tvorivú prácu autorov publikácie Jany Kucbeľovej a Petra Brenkusa, ktorí spolu s pracovníkmi vydavateľstva pripravili hod-notné knižné dielo mapujúce tradície našich pred-kov a zároveň je inšpiráciou pre súčasníkov a bu-dúce generácie.

-mk-

Foto: Ikar

dnI SLOVenSKeJ KULTÚRy V MALOPOĽSKUSpolok Slovákov v Poľsku (SSP) už 70 ro-

kov organizuje kultúrne a edukačné podujatia, zabezpečuje bohatú edičnú činnosť a 60 ro-kov vydáva slovenský mesačník Život. Jeho or-ganizačnou dušou je generálny tajomník SSP Ľudomír Molitoris, aj s maželkou, historičkou Milicou Majeríkovovu-Militorisovou, obaja zanietení Slováci, no i rozhľadení vzdelanci a autori historických kníh o dejinách a postave-ní Slovákov v Poľsku. K úspešným podujatiam SSP sa zaradili i jubilejný XXV. ročník Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku (DSKM), ktorý sa konal s podporou Slovenského inšti-tútu v Poľsku 24. 6., 29. 6. t. r. a bude pokračo-vať aj podujatiami v 15. 6. a 3. 8. v takmer mi-liónovom meste Krakove (Poľsko). Na DSMK sa zúčastnil ako hosť zo Slovenskej republi-ky Štefan Cifra, tajomník Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a zástupca šéfredaktora Li­terárneho týždenníka (LT). S V. Molitorisom 29. 6. stretli v sídle SSP na ul. Sv. Filipa, kde sa so šéfredaktorkou časopisu Život Agátou Jendžejčíkovou zhovárali o postavení, histórii, kultúrnych aktivitách slovenskej menšiny, ale aj o tvorbe a vydávaní časopisu, ktorý odoberajú abonenti v slovenských rodinách žijúcich v Poľsku – najmä na najsevernejšej Orave a Spiši, kde udržuje slovenskú identitu a rozvíja povedomie, kultúrne prejavy a ľudové tradície Slovákov v Poľsku. V. Molitoris priblížil edičnú činnosť SSP a ukázal Krajanskú tlačiareň.

Kultúrnym podujatím DSKM určeným pre širo-kú pre verenosť bola Poetická električka (Tramwaj poezje). SSP ho usporiadal v spolupráci s poľský-mi básnikmi zo združenia Bratstvo spisovateľov. Električka obišla po koľajniciach kus Krakova, po-čnúc Starým mestom, a na každej zastávke pozýva-la dnu cestujúcich, ktorí si v nej mohli vypočuť au-torskú recitáciu poézie v poľštine i slovenčine, pri-tom boli obdarúvaní básnickými zbierkami. Večer sa uskutočnilo Poľsko­slovenské stretnutie básnikov Tam a späť, nazvané podľa knihy básní Tam i po­zwrotem/Tam a späť (2018), v ktorej vyšli aj pre-klady básní slovenských básnikov Miroslava Bie-lika, Štefan Cifru, Ingrid Lukáčovej a Anny Maje-ríkovej. Počas podujatia, ktoré uvádzal poľský bás-nik, redaktor a prekladateľ Jacek Lubart Krzisyca, s autorským čítaním poézie vystúpili poľskí básni-

ci Ryszard Dobosz, Aneta Kielan-Pietrzyková, Małgorzata Kulisiewicová, kňaz Leon Zdislaw Pokorski, OFM, Elżbieta Rafaová, Teordozija Swiderska a slovenskí básnici A. Majeríková a Š. Cifra.

K bohatej kultúrnej a edičnej činnosti Spolku Slovákov v Poľsku sa na stránkach Literárneho týždenníka v budúcnosti radi vrátime, aj vzhľadom na problémy slovenskej menšiny v Poľsku, ktorá je, podľa slov jej prí-slušníkov, žiaľ, dlhodobo polonizovaná, ako aj vzhľadom na nedocenenú obetavú starostlivosť funkcionárov SSP a časopisu Život o jej zachovanie a rozvoj jej kultúrneho života.

-red-

Autorské čítanie poézie poľských a slovenských básnikov v Poetickej električke (Tramwaj poezje), ktorá putovala po poľskom Krakove. Foto: Štefan Cifra

Milan Igor ChovanTAJOMNÁ TRÓJAŽilina: Georg, 2018, 1. vyd., 440 s.,ISBN 978­80­8154­221­3(viaz.)

Román Igora Chova-na, člena SSS, Tajomná Trója poskytuje iný poh-ľad na dejinnú udalosť – svetoznámy konflikt me-dzi Grékmi a Trójanmi, ktorý sa odohral v 12. storočí pred naším letopoč-tom. Ústrednou postavou románu je Kasandra, ob-darená vešteckými schopnosťami, ktorými učaro-vala aj samému bohovi Apolónovi. Kasandra va-rovala Trójanov pred katastrofou, ktorá im hrozi-la, no nik jej veštbám neveril. Jej úsilie vystríhať pred vojnou vyšlo navnivoč a, ako je všeobecne známe, Trója padla.

LITERÁRNY TÝ�DENNÍK

Riaditeľ n. o. a šéfredaktor: Pavol dinkaRedakcia: Štefan Cifra, dušan Mikolaj (zástupcovia šéfredaktora), Igor VálekKorešpondenti: Jana Borguľová (Banská Bystrica), Margita Ivaničková (Trenčín), Zuzana Kováčová (nitra), Zlata Matláková (Trnava), Ingrid Lukáčová (Košice a Prešov), Martin Prebudila (nový Sad, Srbsko), Vladimír Skalský (Praha, Česká republika)Redakčná rada: predseda: Jaroslav RezníkČlenovia: Ján Čomaj, etela Farkašová, Anton Hrnko, Martin Kellenberger, Sergej Makara, Peter Mišák, Vincent Šabík, Bystrík ŠikulaGrafická úprava: elena Senková. Sekretariát: Martina nemsilajováVydavateľ: Kultúrno-literárna akadémia, n. o. IČO: 50589148Sídlo neziskovej organizácie: Kultúrno-literárne akadémia, n. o., Potočná 9531/40, 831 06 Bratislava-Rača

Časopis Spolku slovenských spisovateľov Adresa redakcie: Laurinská 2, 815 84 Bratislava, telefón: 02/5443 1550, e-mail: literarny.tyzdennik@gmail.com, internet: www.literarny-tyzdennik.sk. Tlač: MAFRAPRInT OlomoucRozširuje MedIAPRInT – KAPA PReSSeGROSSO, a. s., Vajnorská 137, P. O. BOX 21, 831 04 Bratislava. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty alebo e-mail: predplatne@slposta.sk. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. BOX 164, 820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk;alebo Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a.s., oddelenie inej formy predaja. P.O.BOX 183, 830 00 Bratislava 3Tel.: 0800 188 826, 02/4989 3563, 02/4989 3564, 02/4989 3565, 02/4989 3566, Fax./02/3222 2256, predplatne@abompkapa.sk, www.ipredplatne.skInformácie o podmienkach inzercie získate v redakcii. Index 49246, ISSn 0862-5999. e. č. MK SR: eV 3136/09neobjednané rukopisy nevraciame. Príspevky prijímame v elektronickej podobe. Po dohode s redakciou môžete poslať rukopis aj napísaný na písacom stroji. Stanovisko redakcie nie je vždy zhodné s názormi autorov publikovaných príspevkov. Uverejnením prís-pevku v časopise dáva autor redakcii súhlas aj na jeho prípadné uverejnenie na webovej stránke časopisu či vydavateľa časopisu. Hlavný partner: Fond na podporu umenia

MILAn KUPeCKýAforizmy

� Ten, kto nevie vytvoriť rozumný obsah, vytvára aspoň hlúpu formu.

� Vždy sa viem postaviť na vlastné nohy. Na druhý deň po fláme.

� Kto nič nerobí, nič nepokazí. Okrem pracovnej morálky.

� Najviac vzruchu vie spôsobiť tichá domácnosť.

� Z najnovších prísloví: Lepší nijaký prezident ako zlý.

� Mnohí politici by počas poslaneckého prieskumu väzníc tam mali zostať.

� Najhoršie, ak majú kresťanskodemokratickí poslanci nekresťanské spôsoby.

� Ako demokrati musíme súhlasiť s odporúčaniami bruselského diktátu.

� Žena, ktorú opustí manžel i milenec, má po vtákoch.

� Vtipná a aktuálna myšlienka mi prebehla hlavou. Škoda, že sa ani na chvíľu nezastavila.

ĽUdO MAJeRSpod čapice

� Človek nie je číslo, jeho hodnota nestúpa tým, čím viac núl sa za neho postaví.

� Krása je často taká neskutočne jemná a krehká, že aj pri jej obdivovaní a žasnutí nad ňou si treba počínať skutočne veľmi opatrne.

� V ostatnom čase bol značne uzavretý... Dostal štyri roky nepodmienečne.

� Vieme, ako prichádzajú ľudia na svet, a niektorí aj zásluhou cudzej neopatrnosti. A všetci z neho časom odchádzajú, a niektorí aj zásluhou vlastnej neopatrnosti.

ALeXAndeR SCHOLZVýroky neznámych

namyslenýČím menej o sebe viem, tým viacej si môžem o sebe myslieť.

nenásytnýKaždému podľa vlastných zásluh, mne aj to, čo si nezaslúžim.

neúspešnýČlovek odsúdený na neúspech si po celý život zvyká na samotku.

neomylnýChyba sa dá napraviť, no priznať si ju musí vždy ten iný.

BiologickýČo sa doma uvarí, má sa doma aj zjesť, keď to nikto nechce, zožerie to pes.

Ján ČOMAJHolé vety

� Socha devy, rozdávajúca ruže pred Národnou radou SR, po nedávnej

diskusii v parlamente požiadala o dôstojnejšie miesto. � Poslanec Galko navrhuje zastaviť

výrobu odmínovacích zariadení v Krupine, lebo pri odpočúvaní spisovateľa Apfela sa dozvedel, že mesto v stredoveku upálilo najviac čarodejníc.

� Východiskom pre slovenský futbal by mohli byť agrodotácie Poľnohospodárskej platobnej agentúry na hektáre ihrísk.

� Niektoré slovenské poslankyne majú takú bohatú minulosť, že už aj budúcnosť majú za sebou.

PeTeR GOSSányIAforizmy

� V nákupných centrách sa už cítime lepšie ako v srdciach svojich blízkych.

� Vrece, ktoré sa roztrhlo s prezidentskými kandidátmi, je zbytočné reklamovať.

� Obyčajní občania sú na to, aby zaplatili neobyčajne veľké škody spôsobené politikmi.

� Na rozdiel od diaľnic sme zbojnícke chodníčky dobudovali.

� Aj jazyk sa vyvíja. Chudoba už nie je cudzie slovo.

� Niektorí pre nedoplatky za plyn strkajú hlavu do plynovej rúry.

PAVOL KALLČriepky

� Mozog sme poslali na vynútenú dlhodobú dovolenku. Mobilné aplikácie ho hravo nahradia. Onedlho sa už bez mobilnej aplikácie ani nenadýchneme.

� Svet sa mení, ulice sa premenovávajú, ideológie sa rúcajú, len charakter človeka je stále nevyspytateľný.

Ján GReŠáKZapleteným jazykom

Pleštica Okatá ploštica.

LogalitaLokalita s mnohými nočnými lokálmi.

KlamatológKlamajúci klimatológ.

AklamatizáciaAklimatizácia klamárov.

KoministaKominár komunista.

eMIL POLáČIKBalady

AntickáJe dôvodný predpoklad, že pod úpadok starého Ríma sa podpísal prehnaný dôraz na sex, keďže si ho zamontovali aj do základného číselného radu.

Tlačová„Laktoferín zaberá aj proti invazívnym baktériám, napr. proti borélii“ (Pravda, 25. 5. 2018). Škoda len, že nezaberá aj proti bordélii...

environmentálnaEurópski ochrancovia prírody sa aj plastovej slamky chytajú.

MILAn KUPeCKýAforizmus (dvoj)týždňa

Koalícia a opozícia sa nedohovoria ani pomocou esperanta.

Článok Rudolfa Belana Do dejín slovenskej žurnalistiky patria aj dejiny Smeny, uverejnený v dvojčísle 21 – 22/2018 ma veľmi zaujal. Ako študentka strednej školy som bola donútená spo-mínané noviny pravidelne odoberať. Zo začiatku sme ich v našej rodine len tak prelistovali, potom aj nejaký ten článok prečítali, neskôr sme sa sú-stredili na materiály konkrétnych autorov, hlav-ne v Smene na nedeľu. Aj ja som nabrala odva-hu a poslala nejaké články, a veľmi ma potešilo, že mali ohlas u čitateľov. Stále mám odložený list pani Gabriely Rothmayerovej, vedúcej redaktor-ky Smeny na nedeľu zo dňa 26. 9. 1989. Redaktor, ktorý nedodržal novinársku etiku, na môj list ne-odpovedal. Jeho šéfka sa ospravedlnila:

„Nepovažujem Váš list za neslušný ani már­nomyseľný, ba ani si nemyslím, že nemáte prá­vo poznať odpoveď na otázku, ktorú nám kladie­te. Áno, sľúbili sme čitateľom zachovať anony­mitu, ak o to požiadajú. Stalo sa nám prvý raz, že sme nedopatrením túto zásadu porušili, a to práve vo Vašom prípade. Viem, že vysvetlenie už nič nenapraví, no veľmi by som si želala, aby ste prijali naše ospravedlnenie.“ Bola a je to pa-ni novinárka!

FóRUM KULTÚRNEJ VEREJNOSTInA SMenU SMe neZABUdLI Autor píše, že „na vysokých politických mies­

tach sa často s nedôverou a podozrievaním poze­rali na publikované témy a ich novinárske spraco­vanie, či skryto neohrozujú zámery oficiálnej po­litiky“. A boli tam, skryté medzi riadkami, ktoré sme objavovali. Tí neskôr narodení techniku číta-nia medzi riadkami nepoznajú.

V roku 1968, keď bola na krátky čas zrušená cen-zúra, v Smene sme čítali o zbierke na Alweg pre naše Tatry. My, ktorí sme ju organizovali a nemalou čiast-kou aj prispeli, sa pýtame, kde sa stratila. Zlé jazyky hovoria, že v pražskom metre. V každom čísle sme hľa-dali úžasné karikatúry Mariána Vaneka. Keď sa s prí-chodom „vojsk spriatelených armád v roku 1968“ vrá-tila aj cenzúra, na prvej stránke Smeny bola najlepšia karikatúra Mariána Vaneka, prázdny rámček, len do-lu jeho podpis. Vzájomne sme si ju ukazovali so slo-vami, že im ten Vanek znova prešiel cez rozum. Táto verzia platila len do môjho osobného stretnutia s auto-rom. Vraj škoda, že to nebol jeho nápad, vlastne zasiah-la cenzúra a karikatúru, ktorá mala byť uverejnená, bola vybielená. Moja verzia sa mu však veľmi páčila.

Škoda, že denník Smena v roku 1995 zanikol. Dnes by sme si pripomínali 70. výročie založenia a do stovky by to bolo už len na skok.

MARGITA KánIKOVá

AKO RIeKAVoda sa správa prirodzene. Tečie zhora nadol, pri-

búda, dáva životu vlahu, potešenie, osvieženie. Keď prší, pribudne, keď je sucho, ubudne. Riadi sa teda pri-rodzenými zákonmi, ktoré sú aj prirodzené na rozdiel od ľudí, ktorí v nazeraní na klímu „špekulujú“. Klíma je jedným z dôležitých faktorov pre život. V proble-matike klimatickej zmeny máme tri možné riešenia: 1) nevšímať si ju (to radí napríklad prof. V. Klaus), 2) adaptovať sa (to môže každý, kto má dosť peňazí, pracovitosti a skúseností, pritom nemusí brať ohľad na zvyšok sveta), 3) pokúsiť sa spomaliť klimatickú zmenu (to sa dá iba redukciou emisie skleníkových plynov a zlepšením starostlivosti o krajinu, no vyvá-žene a koordinovane na celej Zemi). Vidieť, že ani jed-no z týchto riešení nie je bezproblémové a na všetky riešenia existujú rozdielne názory tak medzi politik-mi, ako aj medzi ekonómami a odbornou verejnosťou. Názory laikov sú dôležité, lebo to sú koneční spotre-bitelia tovarov, no tí zväčša nerozmýšľajú o širších sú-vislostiach. Niektorí si dokonca myslia, že potraviny sú z hypermarketu a voda z vodovodu.

Úlohou odborníkov je šíriť osvetu o týchto problé-moch, pritom sa musia opierať o akceptované vedec-ké poznatky. Dnes sa však za vedu považuje množ-stvo bizarných zistení, preto je aj laická verejnosť v rozpakoch a dosť ťažko sa dá presvedčiť kompliko-vanejšími úvahami (najmä ak k tomu treba vedieť aj niečo z fyziky, chémie a matematiky). Terajší vzdelá-vací systém vôbec nepodporuje hlbšie znalosti z ma-

tematiky, fyziky a chémie. Napriek tomu som opti-mista a predpokladám, že sa nakoniec podarí ve-rejnosť presvedčiť, že vedecké zistenia sú správne.

Pravdu povediac, neviem povedať nič lepšie ako všetky tie známe veci – aj o ľudskej zodpovednosti. Podľa mňa je pri terajšom životnom spôsobe ťažké hľadať riešenia, bolo by treba inú mentalitu – viesť v osobnej i kolektívnej rovine k schopnosti obme-dzovať sa v spotrebe vody, v nárokoch, najmä ma-teriálnych. Žiada sa väčšia skromnosť – nuž ale kto to dnes povie nahlas, ak stále hovoríme o raste všet-kého: produkcie, úrovne spotreby, života a podob-ne. Veľkú úlohu zohráva aj morálka. Morálka sa ne-meria len kvalitou zákonných noriem či právneho systému štátu. Morálka sa meria myslením a čin-mi ľudí v danej spoločnosti. A keďže morálka nie je ustálený a nemenný systém, tak je to nikdy ne-dokončená úloha.

Ak sa ľudia nezačnú k životnému prostrediu a atmosfére správať ohľaduplnejšie a neznížia svo-je vysoké nároky na životný štandard a mieru kon-zumu, globálne otepľovanie a klimatické zmeny v priebehu tohto storočia dosiahnu takú rýchlosť, na ktorú sa nebudú môcť adaptovať ani najvyspe-lejšie krajiny sveta. Ak sa budeme správať ako rie-ka, v mladosti plná sily a dynamiky, v strednom to-ku plná rozvahy a tvorivosti a v dolnom toku plná pokoja a užitočnosti, k ústiu do mora by sme mohli prísť bez škodlivých nánosov a tragédií...

dUŠAn PIRŠeL

Kre

sba:

Ľub

omír

Kot

rha

Kre

sba:

Pet

er G

ossá

nyi