A R N O P U Š K Á Š

VYSOKÉ TATRY HOROLEZECKÝ SPRIEVODCA

Kopské sedlo — sedlo Baraních strážnic (hlavný hrebeň) so všetkými bočnými hrebeňovými výbežkami

1957

Š P O R T • V Y D A V A T E Ľ S T V O • B R A T I S L A V A

V tomto prvom diele sú uvedené okrem malých výnimiek všet-ky letné výstupy (zostupy), prvé zimné prestupy (zostupy), ako aj výstupy (zostupy) zlezené len za zimných podmie-nok, vykonané na území Vysokých Tatier do 30. apríla 1956 naši-mi i zahraničnými horolezcami', kdekoľvek publikované alebo priamo písomne mne odoslané.

Autor

NA CESTU

Keď sa r. 1921 zrodila "myšlienka založiť tatranský horolezecký krúžok JAMES, zaumienili sme si, že vynaložíme všetko úsilie, aby sme odčinili krivdy, ktoré vo Vysokých Tatrách utrpel slovenský ľud nepriazňou národ-nostnej a hospodárskej politiky bývalého štátneho zriadenia.

Chceli sme podlá slov Miloša Janošku, ktoré napísal r. 1911 v úvode do prvého slovensky písaného Sprievodcu po Tatrách „ ... v širokých kruhoch slovenských vzbudiť živý, vrelý záujem o naše Tatry a ich zasnežené nebotyčné štíty, strmé hrdá, obrovské bralá, závratné hrebene, prielazy, sedlá, nedohľadné hlboké priepasti, čarovné plesá, veľkolepé vodopády, bájne doliny, ba o všetko, čo je v týchto nádherne krásnych priestranstvách našej drahej otčiny tak vzácne a milé, čo s toľkou chľúbou, ako svoje vlastné, právom často spomíname, a čo práve my sami tak nedostatočne poznáme, tak zriedka navštevujeme ..

Áno, chceli sme vzbudiť záujem nielen u slovenských, ale i u českých bratov o bohatstvá tatranskej prírody. Chceli sme, aby slovenský ľud nebol viac pred-stavovaný svetu s drotárskou krošňou na chrbte alebo s pastierskou palicou v ruke, ale ako suverénny hospodár svojej otčiny.

Od vydania Janoškovho Sprievodcu po Tatrách prešlo skoro celé polstoročie a od založenia prvej slovenskej horolezeckej organizácie ubehlo tridsaťpäť rokov. Dnes už vari nikto nepochybuje o tom, že naše úsilie nebolo márne.

Popri drobnej húževnatej práci veľmi účinne prispeli aj autori prvého česky písaného horolezeckého sprievodcu dr. J. Géllner a dr. F. Kroutil, ktorých Vysoké Tatry — Horolezecký průvodce má nesporne veľké zásluhy na tom, že Vysoké Tatry sú dnes športovým cieľom našich horolezcov. Staršia slovenská horolezecká generácia vykonala veľký kus peknoduchej práce. No nestačila vykonať všetko, čo si vo svojom rozlete zaumienila, lebo okolnosti neboli vždy priaznivé. Boli však zdolané všetky počiatočné ťažkosti, bola vybudovaná tradícia a ked po roku 1945 nastali priaznivejšie pomery pre rozvoj horolezec-tva, naša mladá generácia sa pustila s vervou mladých, odvážnych sŕdc do práce. K uspokojeniu starších generácii svoje úlohy splnila čestne, najmä vybudovaním tradície zimného podnikania.

I ked v poslednom desaťročí naše horolezectvo dosiahlo európsku úroveň a uskutočnili sa také podujatia ako I. kolektívny prechod hlavným hrebeňom Vysokých Tatier v zime, nehovoriac ani o vysokokvalitných letných a zimných podujatiach organizovaných horolezeckou sekciou SÚV Č STV, nemohli sme povedať, že sme vykonali všetko, čo sme vykonať mali.

Nemali sme ešte moderného slovensky písaného sprievodcu, ktorý by bol reprezentoval naše úsilie vo Vysokých Tatrách.

Najstaršia generácia popri Janoškovom turisticko-horolezeckom sprievodcovi musela siahať po maďarsky alebo nemecky písanom sprievodcovi od dr. Gy. Komarnického, mladšia po českom od spomínaných už autorov alebo najnovšie po poľskom od W. H. Paryského.

Aj pri všetkej chvále týchto pomôcok túžili sme, a to celkom oprávnene, mať úplného horolezeckého sprievodcu v slovenčine.

I. dielom slovenského horolezeckého sprievodcu predkladáme našej horolezec-kej a turistickej verejnosti výsledok desaťročnej intenzívnej činnosti majstra športu Arna Puškáša, ktorý sa nielen svojimi smelými horolezeckými podujatia-mi, ale aj obsiahlou propagačno-publicistickou činnosťou kvalifikoval na súčas-ného reprezentanta nášho horolezeckého snaženia vo Vysokých Tatrách. Môžeme teda konštatovať, že nádeje našich priekopníkov sa spĺňajú.

Veríme, že čoskoro uzrú svetlo sveta aj dalšie diely tohto sprievodcu, aby sme vyplnili medzeru v bohatej tatranskej literatúre, a tak mohli ešte intenzív-nejšie šíriť krásy Vysokých Tatier a vštepovať do sŕdc našich najmladších vysokomravné zásady horolezeckého športu.

Jožo Šimko V Spišskej Novej Vsi 31. apríla 1956.

TATRANSKÝ NÁRODNÝ PARK

Celá oblasť Vysokých Tatier, ktorá svojimi hrebeňmi, štítmi a stenami upútava na seba pozornosť horolezcov a ktorá je spracovaná v tomto horolezec-kom sprievodcovi, patri do najväčšej prírodnej rezervácie v ČSR, do Tatran-ského národného parku.

Vysoké Tatry sú nielen turistické zariadenia, chaty a chodníky, zotavovne a rekreačné strediská, liečebné ústavy a hotely. Je tu aj živá i neživá príroda, stí to krásy vysokohorskej prírody našich jediných veľhôr. Neporušená, pôvodná a čistá príroda Vysokých Tatier patrí k najcennejším pokladom našej vlasti. Generácie a režimy pred nami však nehospodárili s týmto pokladom práve najlepšie.

Snahy ochranárov a milovníkov prírody zachrániť tatranskú prírodu boli v rozpore s egoistickými, meštiackymi záujmami majiteľov tatranských lesov a pozemkov.

Myšlienka ochrany tatranskej prírody, dnes už každému samozrejmá, je stará už pol storočia. Prvú veľkú ochranársku akciu za prvej republiky uskutoč-nili československí (prof. Domin a i.) a poľskí (prof. Goettél a i.) vedeckí pracovníci spoločne a dosiahli to, že ku Krakovskému protokolu (r. 1925) bol pripojený návrh na zriadenie Tatranského národného parku. Za daných spoločensko-politických pomerov však k uskutočneniu tohto návrhu dôjsť nemohlo. Muselo prísť až historické víťazstvo našej pracujúcej triedy, aby tatranská príroda bola vzatá do ochrany, aby bol zriadený Tatranský národný park.

Tatranská príroda dočkala sa konečne náležitej ochrany, ked Slovenská národná rada zákonom č. 11 j1949 uzákonila zriadenie Tatranského národného parku a Sbor povereníkov vydal k tomuto zákonu prevádzacie nariadenie č. 511952. Územie Tatranského národného parku tvorí celý masív Vysokých a Belanských Tatier až po spodnú hranicu lesov. Na západe ho ohraničuje povodie Kôprovej a Tichej doliny. Meria spolu 50 000 hektárov.

Nariadením Sboru povereníkov č. 511952 sú upravené všetky zásahy do prírody Tatranského národného parku tak, aby sa zabezpečilo stále zlepšovanie a obohacovanie dnešného stavu prírody, aby sa zachovalo a rozmnožilo pôvodné rastlinstvo a živočíšstvo, aby sa zachoval estetický ráz kraja, aby sa zabezpečilo využitie dlhodobého sledovania vývinu prírody pre rozvoj hospodárstva v hor-ských oblastiach a aby sa sprístupnili a využili jedinečné prírodné krásy v pro-spech pracujúceho ľudu.

V celej oblasti Tatranského národného parku je živá i neživá príroda chránená zákonom. Chránené je nielen rastlinstvo a živočíšstvo, ale aj pôdny povrch a stavebná činnosť sa musia koordinovať so záujmami a úlohami Tatran-ského národného parku. Každý ľudský zásah do tatranskej prírody je riadený záujmom ochrany prírody. Svojvoľné zasahovanie a ničenie je trestné.

Zriadením Tatranského národného parku sa ešte neskončil boj o záchranu

tatranskej prírody. Treba odstrániť ešte veľa nedostatkov, treba prevychovávať návštevníkov Vysokých Tatier a presviedčať mnohých neprajníkov. V záujme účinnej ochrany tatranskej fauny a flóry boli niektoré oblasti vyhlásené za úplné (prísne) rezervácie. Vstup, pohyb a pobyt v týchto úplných rezerváciách je dovolený len po turisticky značkovaných cestách. Horné hranice úplných rezervácii sú väčšinou totožné s hornou hranicou kosodreviny, a tak skalnaté partie Vysokých Tatier sú pre horolezcov volné. Táborenie je viazané na povolenie správy TANAPu a povoľuje sa len po predchádzajúcom odporúčaní horolezeckých sekcii ČSTV alebo SÚV ČSTV, a to s obmedzením čo do miesta, počtu stanov, počtu táboriacich a počtu dní. V lete sú podmienky prísnejšie ako v zime.

Tak ako od každého návštevníka Vysokých Tatier, tak aj od horolezcov vyžadujeme, aby rešpektovali zákonné ustanovenia na ochranu tatranskej prírody. Ba chceli by sme, aby naši horolezci návštevníkom, turistom i rekrean-tom predchádzali dobrým príkladom, aby sa československí horolezci stali skutočnými milovníkmi tatranskej prírody a aby sa nakoniec stalo skutočnosťou heslo: „Každý horolezec ochrancom Tatranského národného parku."

D r. R. Roubal

HORSKÁ SLUŽBA TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU

Do rúk našej horolezeckej a turistickej verejnosti sa dostáva nová kniha o Vysokých Tatrách, nový horolezecký sprievodca. Veríme, že tento sprievodca, ktorý je výsledkom dlhoročnej práce majstra športu Arna Puškáša, nesleduje len informatívnu a vodcovskú pomoc, ale bude tiež výchovnou pomôckou, ktorá je tak vážnym a dôležitým faktorom pri bezpečnom uskutočňovaní športov vo veľhorách.

Horská služba Tatranského národného parku (HS TANAP), ktorej hlav-nou náplňou práce je predísť úrazovosti v horách, víta túto novú prácu.

V posledných rokoch spolupráca medzi horolezcami', lyžiarmi, vysokohor-skými turistami a Horskou službou sa podstatne zlepšila. A tento kontakt sa v budúcnosti musí ešte prehĺbiť. Každým kto prichádza do Vysokých Tatier, si musí uvedomiť, že jestvuje Horská služba, ktorá bola vytvorená pre bezpeč-nosť turistov a horolezcov. Horská služba vo svojej preventívnej činnosti vydáva informácie, pokyny a rozkazy, ktoré musí každý rešpektovať a dodržiavať. Nemá v úmysle nikoho obmedzovať v jeho osobnej voľnosti, ale musí sa predísť prílišnému živelnému počínaniu si vo veľhorskom prostredí.

Vodcovskú a záchrannú službu vo Vysokých Tatrách vykonáva Horská služba so sídlom v Tatranskej Lomnici, tel. 75. Horského vodcu na turistickú alebo horolezeckú túru si možno zabezpečiť telefonicky alebo osobne.

Na jednotlivé túry sú určené vodcovské tarify. Horská služba v letnej sezóne vypisuje pravidelné vysokohorské túry v ráme»

akcie poznaj Vysoké Tatry61. Záchrannú službu vo Vysokých Tatrách vykonáva kolektív pracovníkov HS,

za účinnej spolupráce dobrovoľných pracovníkov HS, ktorých je v celej oblasti do 150.

Pracovnici HS absolvujú odborné skolenia so zameraním na vodcovskú a záchrannú činnosť.

V každej vysokohorskej chate sú záchranné stanice HS s najpotrebnejším sanitným a záchranným materiálom. 32 záchranných staníc vo Vysokých Tatrách sa stará o bezpečnosť návštevníkov. Pri nehode treba úraz hlásiť najbližšej záchrannej stanici HS. V prípade, že úraz nemôžeme hlásiť záchran-nej stanici, dovolávame sa pomoci medzinárodne zaužívaným zvukovými alebo svetelnými signálmi (pískaním, volaním, mávaním, svetlom atd.), šesťkrát za minútu v pravidelných intervaloch. Záchrancovia odpovedajú taktiež zvuko-vými alebo svetelnými signálmi, trikrát za minútu v pravidelných intervaloch.

Horská služba Tatranského národného parku

ÚVODOM

Žijeme v čase, keď sa pomaly začínajú strácať horolezecké problémy na území Vysokých Tatier. Útok na tatranské hrebene a steny po roku 1945 je jeden z najsilnejších nárazov, ak berieme do úvahy všetky predošlé deje taternictva. Najmä zimné obdobie, ktoré sa vystupňovalo v posledných rokoch na dnes predstaviteľné maximum, ešte viac zdôrazňuje predošlú skutočnosť.

O tom9 čo všetko sa dodnes urobilo na dobyvateľskom i športovom horolezec-kom poli v lete i v zime, mohli sme sa dočítať v najrôznejších časopisoch a knihách našej i cudzej literatúry. Časom sa mnohé veci stratia, iné zase vyjdú z pamäti. Horolezeckí sprievodcovia od rôznych autorov, v rôznych jazykoch nám okrem svojej praktickej potreby často prijemne pripomínajú zašlé boje. Čim viac je historických údajov, tým je obraz dokonalejší.

•

Dávame do rúk horolezcom nového horolezeckého sprievodcu, ktorý je v prvom rade písaný pre horolezcov, no môžu ho použiť i turisti a zíde sa aj vedeckým pracovníkom, pracujúcim na území Vysokých Tatier.

Snažil som sa, aby bol v súčasnosti čo najdokonalejší. Zaviedol som doň niekoľko novosti, ktoré som často predebatovával s rôznymi horolezeckými odborníkmi - teoretikmi, ako i výkonnými horolezcami. Boli sme tej mienky , že prospejú veci. Išlo v prvom rade o to, aby čo najsystematickejšie boli opísané výstupy, aby sa neprechádzalo z hrebeňa na stenu, späť na hrebeň, sedlo a po-dobne. To sa mi, dúfam, okrem malých výnimiek podarilo. Pri práci som myslel aj na prípadné budúce dodatky do Sprievodcu a chcel som sa zbaviť číslo-vania od jednej do nekonečna. V texte (bez mapiek) sa mi to azda podarilo, no v schematických mapkách som sa tomu nemohol vyhnúť. Schematické mapky som sa snažil spracovať čo najprehľadnejšie, často i na úkor ich úmernosti. Mal som na zreteli hlavne to, aby boli na nich vyznačené všetky dosiaľ uskutočnené výstupy a zostupy v lete či v zime. Ďalšie podrobnosti som rozviedol vo všeobecnej časti.

Najzávažnejšou vecou celého sprievodcu sú fotografie so zakreslenými výstupmi. Preto sme sa snažili vybrať fotografie čo najlepšie. Túto fotografickú časť považujem za dôležitejšiu ako celý text.

Historické údaje som čerpal predovšetkým z dosial vydaných horolezeckých sprievodcov po Vysokých Tatrách. Vďaka najrôznejšej horskej literatúre, ktorá mi bola k dispozícii, zaznačil som všetko, k čomu som mal prístup.

Po napísaní I. dielu Sprievodcu za nedostatok považujem že som pri vážnejších výstupoch (nie všetkých) neuviedol lezcov druhého, tretieho a dalšieho prestupu. Taktiež by bolo dobré v zátvorke uviesť kde a kedy bol

spomenutý horolezecký výstup publikovaný. V nasledujúcich dieloch sa budem snažiť tento nedostatok odstrániť.

Nakoniec chcem poďakovať všetkým, ktorí mi pri písaní tohto diela akým-koľvek spôsobom pomáhali či už písomne, ústne alebo zapožičaním rôzneho literárneho materiálu. Všetkým horolezcom, ako i tatranským pracovníkom u nás i za hranicami touto cestou čo najsrdečnejšie ďakujem.

Menovite ďakujem Ivanovi Bohušovi z Popradu, prof. Alfrédovi Grószovi z Kežmarku, dr. Gyulovi Komarnickému z Erku, W. H. Paryskému zo Za-kopaného, Karolovi Skřipskému a Jozefovi Brandoburovi z Bratislavy, Jožovi Šimkovi zo Spišskej Novej Vsi, a všetkým tým, ktorí prispeli čo len malou informáciou k tomuto horolezeckému sprievodcovi a ktorých mená neuvádzam, lebo by som iste popísal niekoľko strán.

Kežmarská chata jeseň 1956.

•

ČASŤ VŠEOBECNÁ

SYSTÉM SPRIEVODCU

V predkladanom horolezeckom Sprievodcovi po VYSOKÝCH TATRÁCH budú opísané Vysoké Tatry od Kopského sedla, L j. od východu, kde sa začínajú, až po Ľaliové sedlo na západe, kde sa končia. Celú oblasť Vysokých Tatier delím v Sprievodcovi na úsek, ktorých ťažiskom sú schematické mapky; na nich sa jasne ukáže osnova Sprievodcu, ktorá odstraňuje číslovanie výstupov. Obsah schematických mapiek je hlavným kľúčom pri hľadaní opisov výstupov.

V prvom diele je opísaný úsek, ktorý tvorí hlavný hrebeň od Kopského sedla po sedlo Baraních strážnic a všetky bočné hrebeňové výbežky, ktoré v zásade možno rozdeliť na južné a severné.

Sú to tieto úseky: Schematická mapka I

Kopské sedlo — Kolové sedlo (hlavný hrebeň) Jahňací hrb so severným výbežkom (sever) Jahňací Štít — Skorušia kopa (sever) Jahňací štít — Žeruchová kopa (juh)

Schematická mapka II

Kolové sedlo — Papirusova štrbina (hlavný hrebeň) Belasá veža — Jastrabí zub (juh) Zmrzlá veža — Malá Kolová veža (sever) Kolový štít — Žltá kopa (sever) Čierny štít so svojím južným výbežkom (juh) Schematická mapka m

Papirusova Štrbina — sedlo Baraních strážnic (hlavný hrebeň) Vyšná Barania strážnica — Sedielko pod Lomnickým (juh) Spišský štít — Mačacia veža — Mačací hrb (juh) Schematická mapka IV

Sedielko pod Lomnickým — Lomnický hrebeň (juh) Lomnický Štít — Ušatá veža (juh) Kežmarský štít — Huncovský Štít (juh) Malý Kežmarský štít — Malá Svišťovka (juh)

OPISY VÝSTUPOV A VŠEOBECNE PODROBNÝ OPIS JEDNOTLIVÉHO VÝSTUPU

Uvedené opisy výstupov som rozdelil do troch hlavných skupín, a to: výstupy označené písmenom A pred textom sú hrebeňové výstupy, B ste-

nové výstupy a C výstupy, ktoré vedú z doliny do sediel. Zo stránky tech-nickej výstupy neroztrieďujem na jednotlivé stupne ťažkosti a na výstupy so skobovacou technikou.

Smer opisu výstupov vedie vždy po hlavnom hrebeni od východu na západ. Konkrétne body (sedlo, veža, štít) sú opísané v smere hlavného hrebeňa, ďalšie podrobnosti (steny, piliere, rebrá) tak isto sprava doľava.

Rozoznávam tri základné formy: hrebeň, stenu a sedlo. To znamená, že opis výstupu sa vždy vzťahuje na jednu z týchto foriem. Napríklad pri opise hrebeňa neprechádzam na opis steny alebo sedla, kým som na danom objekte (napr. štít) nevyčerpal všetky jeho existujúce prelezené hrebene.

Jednotlivé steny opisujem v smere hlavného hrebeňa sprava doľava. Keďže jeden štít má dve i viac stien, opisujem výstupy vždy na jednej z nich dotiaľ, pokiaľ som nevyčerpal na danej stene všetky doposiaľ opísané výstupy. Až potom prejdem na druhú, tretiu, príp. ďalšiu stenu opisovaného štítu.

Výstupy sú opísané tak, ako idú za sebou historicky, t. j. že najprv opisu-jem výstupy skôr vykonané a za nimi výstupy novšie. Tento systém platí o hrebeni, stene a sedle, ale nevzťahuje sa na prvé zimné prestupy. Sám opis je vo väčšine prípadov doslovne prevzatý od jeho autorov. Iba v niektorý prípadoch som robil zásahy, ktoré však nemenia zmysel. Niektoré staré opisy pri nekomplikovaných cestách, ktoré som osobne zliezol, dovolil som si skrátiť podľa alpského opisu výstupov. Opisy tých zimných výstupov čo sú prelezené som vypracoval jednak na základe vlastnej praxe, jednak na zá-klade rozprávania horolezcov. Sú opísané v hrubých črtách tak, aby opis vystihol výstup v ideálnych zimných lezeckých podmienkach. Mnohé zvislé tatranské steny, na ktorých sa nedrží sneh, sú označené charakterom skalného výstupu i v zime.

STUPNICA ŤAŽKOSTI VÝSTUPOV Výstupy čo do ťažkosti sú označené rímskymi číslicami od I do VI a pís-

menom CH. Prvý stupeň je najľahší a šiesty najťažší. Veľké písmeno CH označuje chodecký terén alebo časť chodeckého terénu v lezeckom objekte. V predošlých sprievodcoch uvedené stupne ťažkosti pri opise výstupov som nemenil okrem malých výnimiek, všeobecne uznávaných. To znamená, že stupeň ťažkosti lezeckej túry určili prví lezci. Výstupy nie sú označené pod

stupňami alebo medzistupňami. V podstate ide teda o dosiaľ najviac zaužívanú stupnicu dr. inž. Willy Welzenbacha, hoci pripúšťam, že pre dnešné moderné horolezectvo nie je celkom dostačujúca.

Jednotlivé stupne ťažkosti: CH. — chodecký terén

I.— ľahké II. — dosť ťažké

III. — ťažké IV. — veľmi ťažké V. — neobyčajne ťažké

VI. — krajne ťažké.

Podotýkam, že stupnicou ťažkosti sú označené všetky výstupy nachádza-júce sa v lezeckom objekte, teda v úseku nad dolinami. Výnimku tvoria iba niektoré Špeciálne doliny, celé alebo prahy, vedúce do niektorých ťažšie prístupných dolín.

ČAS TRVANIA VÝSTUPOV

Čas trvania výstupu je uvedený v hodinách a minútach, resp. v 1/4-hodi-nách, 1/2-hodinách, 3/4-hodinách. Čas sa počíta od vstupu do lezeného objektu až na jeho vrchol (Štít, veža, ihla, kopa, hrb, sedlo, sedielko, štrbina). Väčšinu lezeckých časov som prebral zo starých sprievodcov, niektoré zvlášť známe a často lezené túry som poopravoval na základe nových skúse-nom; rôznych lezcov. Pri novších a celkom nových výstupoch udávam ten

ý čas ako bol dosiahnutý pri prvom prestupe v udanom smere. Pri väčších výstupoch udávam zase čas podľa alpského spôsobu s niekoľkohodinovým časovým rozpätím, ako napríklad pri severnej stene Malého Kežmarského štítu, Stanislawského ceste, celá stena 6—10 hodín. Uvedený čas pri túrach platí pre lanové družstvo, ktoré má dvoch, príp. troch účastníkov. V nie-ktorých prípadoch z praktických dôvodov je čas udaný z opísaného miesta, napríklad: Kopské sedlo z Kežmarskej chaty 25 min.

ZLOŽENIE LANOVÉHO DRUŽSTVA PRI VÝSTUPOCH

Pokiaľ som mohol zistiť z historického materiálu, uvádzam mená všetkých horolezcov, ako i vodcov z povolania, ktorí prvovýstup alebo prvý prestup vykonali. Mená lezcov uvádzam v abecednom poradí i v tom prípade, ak ten či onen výstup nebol vedený horolezcami na smeny. Najprv uvádzam mená žien a mužov, potom mená vodcov z povolania. Vodcov z povolania uvádzam iba pri výstupoch starších dát.

SMER VYKONANÝCH TÚR

Keďže každý výstup sa dá vykonať v smere výstupu, ako i zostupu, príp. zlanovať celý, z hľadiska historického, ako aj technického uvádzam pred menami horolezcov šípky, ktoré označujú smer vykonaných výstupov ä zostupov. Ak sú Šípky uvedené bez mien horolezcov, to znamená, že vý-stup (alebo zostup) sa síce uskutočnil, ale mená horolezcov, ktorí tento výstup (alebo zostup) vykonali, sa mi nepodarilo zistiť.

ČÍSLOVANIE VÝSTUPOV V TEXTE, NA SCHEMATICKÝCH MAPKÁCH A NA FOTOGRAFIÁCH

Výstupy sú číslované takto: Hrubo vysádzané číslovanie ide za sebou v poradí od čísla 1 až do čísla x,

ktorým sa končí číslovanie na schematickej mapke. V nasledujúcej mapke sa začne číslovanie znova od čísla 1. Toto číslovanie bude pomôckou aj pri hľadaní cesty na fotografiách.

Druhé číslovanie označuje výstupy vykonané na jednom objekte, jeho jednej forme, v jednom svetovom smere. Napríklad na južnej stene Jahňacieho

štítu bolo doteraz uskutočnených 6 výstupov. Uvádzam ich bez ohľadu na to, či sú to varianty starých výstupov, resp. varianty iného druhu, alebo či je to nový výstup, konaný v lete či v zime. Toto druhé číslovanie má tú výhodu, že pri uskutočnení nových ciest na tej istej forme toho istého objektu pripíšeme iba nasledujúce poradové číslo. To znamená, že nový výstup alebo variant na Jahňacom štíte, na jeho južnej stene bude mať číslo 7. Toto číslovanie je výhodné aj pre ďalšie nové dodatky, kde autor nebude odkázaný na doterajší spôsob číslovania, napr. 1110 a, b, c, d atď. Názov štítu a svetovú stranu však bude musieť udať vždy.

Horolezci, udávajúci podľa tohto sprievodcu svoje výstupy, budú môcť použiť číslovanie jedno alebo druhé. Rozdiel bude iba ten, že kým pri prvom stačí udať názov lezeckého objektu a číslo, zatiaľ pri druhom číslovaní okrem objektu a čísla sa musí udať forma a jej smer. Príklad prvý: Jahňací štít, číslo 18. Príklad druhý: Jahňací Štít, južná stena, číslo 5.

SVETOVÉ STRANY

V celom texte používam iba dve skratky, a to skratku hod., resp. min. a skratky svetových strán. Skratky svetových strán uvádzam iba vedľa textu. Vo vlastnom texte sú vypísané celým slovom. No kvôli prehľadnosti opisu používam podľa potreby na stene určenej jednou svetovou stranu ako bližšie označenie jednotlivých foriem tejto steny iné svetové strany. Napríklad: Jahňací štít, južná stena, západné rebro.

ZIMNÁ ČASŤ, VÝSTUPY VYKONANÉ V OFICIÁLNOM ZIM-NOM OBDOBÍ OD 1. XII. DO 30. IV. NASLEDUJÚCEHO ROKU

Za všetkými výstupmi, pokiaľ boli prelezené v zimnom období, t. j. od 1. XII. do 30. IV. nasledujúceho roku uvádzam zimu bez ohľadu na to, či výstup bol konaný naozaj v zimných, alebo letných podmienkach. Sku-točné podmienky uvádzam tiež, ak mi boli nahlásené.

V poznámkach o zime je podaný zhruba charakter výstupu za ideálnych zimných podmienok. Upozorňujem, že nie všade bolo možné takýto materiál objektívne podať. Ďalej je uvedený smer výstupu alebo zostupu, podobne ako pri letných výstupoch. Nasledujú mená lezcov a dátum prelezenia. Čas

prestupu neuvádzam, lebo sa viaže na momentálny charakter terénu, poveternostné podmienky a mesiac, v ktorom sa výstup koná. Veľké ťažkosti robí skutočnosť, že často je podaný záznam o prejdenej túre, t. j. podaný štít a mená lezcov, no akékoľvek podrobnosti vrátane smeru výstupu chýbajú.

FOTOGRAFIE

Oproti predchádzajúcim sprievodcom o Vysokých Tatrách snažil som sa uviesť čo najviac fotografií stien. Som pevne presvedčený, že tieto fotografie (okrem zimnej časti) sú jedným z najväčších prínosov sprievodcu, lebo pred-stavujú dokonale terén. Nevýhoda fotografických príloh je tá, že pokiaľ kresba pripúšťa určitú voľnosť čo do zakreslenia výstupu, zatiaľ na fotografii vyznačená trasa musí viesť presne podľa smeru výstupu, čo však z rôznych objektívnych príčin nie je možné. Výstupové trasy cesty sú vyznačené červenou farbou. Čiarky, bodky, bodkočiarky uvádzam len pre prehľadnosť, a to najmä tam, kde bolo treba husto značiť výstupové cesty. Žiaden iný zmysel nemajú.

Fotografie sú z rôzneho ročného obdobia, t. j. niektoré majú čisto letný charakter, niektoré čisto zimný a iné zase s jarnými zvyškami alebo jesen-ným popraškom snehu. Tie posledné sú snáď najvýraznejšie.

Každý výstup, ktorý je zakreslený na fotografii, je vyznačený v texte znamienkom F 1, F 2, F 3 a td , ktoré číslo znamená fotografiu 1, 2, 3 atď., patriacu k schematickej mapke I, II , I I I alebo IV.

SCHEMATICKÉ MAPKY Celú oblasť Vysokých Tatier som rozdelil na niekoľko úsekov. Jednotlivé

časti mapy, ktoré spolu tvoria celé Vysoké Tatry, sú schematické a nie v úmernej mierke. Sú približné, ba dokonca kvôli prehľadnosti, kde je viac výstupov, dovolil som si ich „natiahnuť", inde. zas, kde je terén nehoro-lezecký, „zúžiť". Napriek tomu dávajú podrobný prehľad o teréne. Sú na nich vyznačené všetky objekty, potrebné pre horolezca, znajúceho alebo zoznamujúceho sa s terénom. Všetky objekty na nich zakreslené sú v texte uvedené poväčšine v štyroch rečiach: slovensky, poľsky, maďarsky a nemec-ky. (Pozri kapitolu Názvoslovie.)

Hrebene sú kreslené priamou čiarou a modrou farbou. Sedlá, priehyby, štrbiny atd. dvoma paralelne bežiacimi čiernymi čiarami. Štíty, veže, ihly, hrby atd. kruhom čiernej farby. Niektoré markantné Štíty, najmä v hlavnom hrebeni, ako i štíty v uzlových bodoch sú nakreslené viacuholníkom podľa toho, koľko stien má daný štít. Sedlá a štíty sú číslované. Tieto čísla spolu s názvami objektov sú uvedené na osobitnom zozname, priloženom k mape. Plesá sú nakreslené modrou farbou; orámované sú čiernou čiarou. Názvy plies sú uvedené pri plese alebo v ňom. Prahy v jednotlivých dolinách sú žlté a sklon terénu je od žltého pásu smerom von z mapky. Horskou službou

stále udržované horolezecké priechody sú označené na mapke malými čier-nymi kramličkami. Budovy, ako chaty, lesnícke domčeky a domčeky vedec-kých pracovníkov TANAPu sú označené domčekom červenej farby.

Vybudované cesty, ako napr. magistrála alebo iné umelé chodníky vedúce okolo alebo priamo do dolín sú označené súvislou červenou čiarou, ktorá je prebodkovaná čiernou farbou. Niektoré štíty, ktoré majú markantné, dlhé, vybiehajúce rebrá, ako napr. Lastovičia veža, sú vyznačené hrubšou čiarou modrej farby ako hrebene.

Horolezecké výstupy sú značené na mape takto: Ak bol výstup vykonaný len v lete, tak je naznačený trhanou čiernou

čiarou. Ak bol výstup uskutočnený len v zimnom období, tak je naznačený súvislou červenou čiarou. Ak výstupová čiara má červený podklad a na nej je nanesená trhaná čierna čiara, to znamená, že výstup bol vykonaný tak isto v letnom, ako aj v zimnom období. Tento systém si bude môcť horolezec ľahko na mapkách dopĺňať sám.

NÁZVOSLOVIE S názvoslovím boli, sú a budú ešte dlho ťažkosti vo Vysokých Tatrách.

Vyplýva to z viacerých príčin. Jednou z nich je, že časť Vysokých Tatier patrí Poliakom. Ďalšou príčinou je fakt, že na tomto území sa pred vznikom I. ČSR pohybovali najmä maďarskí a nemeckí horolezci. Títo pomenovávali a publikovali jednotlivé štíty svojou rečou bez ohľadu na ľud, majúci svoje názvy. Z tejto skutočnosti sa vytvorilo štvorjazyčné názvoslovie prakticky pre všetky markantné a vyhľadávané objekty vo Vysokých Tatrách. Časom si horolezci začali sami vytvárať názvy štítov a sediel. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou boli roky tridsiate, keď poľskí horolezci pri svojich odváž-nych výstupoch na štíty nepomenovaným vrcholom dávali nové mená.

Dodnes vyšlo niekoľko horolezeckých sprievodcov v rôznych rečiach. R. 1911 vyšiel prvý slovensky písaný Sprievodca po Tatrách od Miloša Janošku. Po druhej svetovej vojne vyšiel horolezecký sprievodca Kroutila a Gellnera II. vyd. v češtine a začal vychádzať sprievodca W. H. Paryského (dosial vyšlo 8 dielov) v poľskej reči. Paryského sprievodca spracováva celú poľskú časť Vysokých Tatier, no na našej strane je len v okolí Rysov. Moje dodatky „Nové horolezecké výstupy vo Vysokých Tatrách 1945—1951" sú iba doplnkom a kompletizujú predošlých sprievodcov.

Keď som začal pripravovať nového sprievodcu, musel som sa hlbšie zaoberať názvoslovím Vysokých Tatier. Z mnohých polemík s rôznymi pracovníkmi v tomto odbore som použil názvoslovie, ktoré som pokladal za najvyhovujúcejšie a najsprávnejšie. Najviac som sa obracal na A. Grósza z Kežmarku, I. Bohuša z Popradu, J. Šimku zo Spišskej Novej Vsi a W. H. Paryského zo Zakopaného.

Ďalšou úlohou bolo odstránenie rôznych chybných názvov tých objektov, ktoré boli pomenované na základe mylných prameňov, ako napr. máp a pod.

Tieto objekty dostali pôvodné ľudové názvy, pokiaľ boli, alebo sa ponechá' najpriliehavejší názov.

Nie poslednou otázkou bolo pomenovať staré objekty, ktoré boli dosial bez oficiálnych názvov, teda neboli nikde v tlači uverejnené. Tu sme mali dve možnosti. Alebo sa informovať medzi podtatranským ľudom ši tú ktorú časť voľajako nenazývajú — na čom má najväčšiu zásluhu W. H. Paryski —, alebo si vymyslieť nový názov. Tieto názvy som potom už horespomenutým odborníkom dal na uváženie. Názvy, ktoré boli schválené v prvom diele, ako i v nasledujúcich, uvádzam. Pri tvorení nových názvov sme sa snažili vytvoriť názov čo najvýstižnejší, t. j. aby bol blízky danému objektu. Naprí-klad: Medzi Prednou a Zadnou Ženíchovou vežou a Kozím štítom boli nepomenované sedlá, pred nimi sedlo, za ním kopa, ktorou sa hrebeň končí, pod nimi dolinka a v nej pliesko. Tieto dostali názvy: Predné a Zadné Žeru-

chové sedlo, Žeruchová priehyba, Žeruchová kopa, Nižná Žeruchová kotlinka a Nižné Žeruchové pliesko. Podobne dostali mená aj ostatné objekty, ktoré sme boli nútení kvôli dôkladnému opisu pomenovať. Tieto nové názvy sme tvorili tak, aby mali v slovenskom i poľskom znení ten istý význam.

Maďarské a nemecké názvy uvádzam preto, aby sa mohli v sprievodcovi orientovať i cudzinci, čo je z roka na rok aktuálnejšie. Uvádzam ich iba pri tých objektoch, ktoré mali názov do vydania doteraz posledného horolezec-kého sprievodcu dr. Gyulu Komarnického, vydaného roku 1926.

SLOVÁ VPRAVO VĽAVO Pri opise terénu veľmi často sa vyskytujú slová vpravo a vľavo. Týmto

rozumieme vždy smer opísaného terénu, teda pri výstupe sa dívame z doliny hore a pri zostupe zase zo štítov smerom do doliny. Všetky opisy sú v tomto zmysle uvedené, či sú to opisy dolín alebo opisy výstupov na jednotlivé sedlá a štíty.

VYSVETLENIE SLOV A SKRATIEK TANAP — Tatranský národný park so sídlom v Tatranskej Lomnici. HS TANAP — Horská služba Tatranského národného parku so sídlom

v Tatranskej Lomnici. TS — Telovýchovné stredisko. OBJEKT — Horský objekt pri horolezeckých výstupoch; štít, veža, ihla,

kopa, hrb, sedlo, štrbina, priehyba, škára, zárez atd. FORMA — Forma na horskom objekte; hrebeň, stena, pilier, rebro atď. ↑↓ II. III. IV. z. v. — Druhý, tretí, štvrtý zimný výstup (šípka značí výstup

alebo zostup), ↑↓ II. III. v. — Druhý, tretí výstup v lete.

NÁZVY OBJEKTOV NA POĽSKEJ STRANE TATIER Všetky objekty ležiace na poľskej strane Vysokých Tatier budú uvedené

poľským názvom a poľským pravopisom.

DOLINY

Dolina Bielej vody kežmarskej Dolina Kiezmarska Fehérvízvôlgy Weifíwassertal

Dolina Bielych plies Dolina Bialych Stawów Fehértavak katlana Weifiseebach

Nižná Žeruchová kotlinka Niznia Rzežuchowa Kotlinka

Vyšná Žeruchová kotlinka Wyžnia Rzežuchowa Kotlinka

Žltá kotlinka Zólta Kotlinka

Zadné Medodoly Zadnie Koperszady Hátsó rézaknák Hintere Kupferschächte

Jahňaci kotol Jagni^cy Kociol

Kolová dolina Dolina Kotowa Karótó vôlgye Pflockseetal (Pflockseekessel)

Kotlinka pod Bránami Kotlinka pod Braniami

Červená dolina Dolina Jagnieca Vôrôstó vôlgye Rotseetal

Dolina Zeleného plesa Zoldtó vôlgye Griinseetal

Malá Zmrzlá dolina Dolina Jastrabia Kispapiruszvôlgy Kleines Papirustal

Kotlinka pod Čiernymi sedlami

Veľká Zmrzlá dolina Dolina Dzika Nagypapiruszvôlgy Grosses Papirustal

Barania kotlina Barania Kotlina

Kotlinka pod Kolovým sedlom Kotlinka pod Kolow^ Przelecz^

Skalnatá dolina Dolina Kamienego Stawu Kôpatakivôlgy Steinbachtal

Cmiter Cmentarzysko Sírkert Totengarten

Huncovská kotlinka Huncowska Kotlinka Hunfalvy gôdôr Hunsdorfer Grube

Mačací kotol Spiski Kociol

Medená kotlina Rézpadkatlan Kupferkessel

Lievikovy kotol Tolcsértó katlana

Dolina Bielej vody kežmarskej je najvýchodnejšia dolina na južnej strane Vysokých Tatier, ktoré oddeľuje od Belanských Tatier. Dolu je úzka a zalesnená. Vo výške asi 1400 metrov sa delí na tri vetvy, a to na dolinu Zeleného plesa, dolinu Bielych plies a Predné Meďodoly. Zelený potok, Biely potok a Napájadlá tvoria Bielu vodu. Je dlhá asi 61 /a km. Dolinou vedie upravená cesta, (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Dolina Bielych plies je prostredná z troch schodovitých terás Bielej

vody kežmarskej. Na západe ju ohraničuje hrebeň, tiahnúci sa od Jahňacieho Štítu ku Koziemu štítu, na severe Predné Kopské sedlo a na východe Belan-ská kopa, ktorá však už patrí k Belanským Tatrám. V jej dolnej časti sú dve väčšie plesá, a to Trojuholníkové pleso a Veľké Biele pleso. V závere doliny je roztrúsených sedem malých pliesok, tzv. Malé Biele plesá. Pri Veľkom Bielom plese je Kežmarská chata — dnes telovýchovné stredisko. Ľavá časť doliny Bielych plies pod Kozím Štítom je vyvýšená a tvorí tri terasy, v ktorých sú umiestnené Nižná Žeruchová kotlinka, Vyšná Žeruchová kotlinka a Žltá kotlinka. Upravená cesta k TS - Kežmarská chata, (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Nižná Žeruchová kotlinka je najnižšia z troch vyvýšených kotliniek

doliny Bielych plies, ktorá sa rozprestiera pod severnými stenami Ženícho-vých veží a Kozieho štítu. Je v nej Nižné Žeruchové pliesko, ktoré často v lete vysýcha. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Vyšná Žeruchová kotlinka je prostredná z troch vyvýšených kotliniek

doliny Bielych plies, do ktorej spadajú strmé trávnaté úbočia Kozej kôpky až Zadnej Žltej kôpky. V severnej časti doliny leží Vyšné Žeruchové pliesko. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Žltá kotlinka je najvyššie položená z troch vyvýšených kotliniek doliny

Bielych plies, uzatvorená na severe krátkou juhovýchodnou stienkou a juhovýchodovýchodným rebrom Jahňacieho štítu, zľava zase západnou a východnou Jahňacou Štrbinou. V jej dolnej časti je Žlté pliesko. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Zadné Meďodoly je dolina medzi severozápadným výbežkom Jahňa-

cieho Štítu, zvaného Skorušia kopa a hrebeňom Belanských Tatier. Na severe v uzávere doliny ležiace Kopské sedlo oddeľuje Vysoké Tatry od Belanských Tatier. V hornej časti severným trávnatým rebrom, ktoré vybieha z Jahňacieho hrbu, rozdeľuje Zadné Meďodoly na dvoje, vytvárajúc tak Jahňací kotol. Do doliny vedie upravená cesta. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Jahňací kotol je pomerne veľký kotol, ležiaci pod severnou stenou

Jahňacieho štítu, oddelený od Zadných Meďodolov severným výbežkom Jahňacieho hrbu. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Kolová dolina, ktorá leží na území prísnej rezervácie TANAPu, je

jedna z vetiev Javorovej doliny. Od Zadných Meďodolov ju oddeľuje hrebeň Jahnencov, ktorý vybieha z Jahňacieho štítu na sever. V jej dolnej časti sa rozkladá Kolové pleso. Hornú časť doliny rozdeľuje na dvoje hrebeň Kolo-vých veží, ktorý vybieha z hlavného hrebeňa zo Zmrzlej veže na sever. Tento delí hornú časť doliny na dvoje, ktorej ľavá vetva sa nazýva kotlinka pod Kolovým sedlom a pravá vetva kotlinka pod Bránami. K plesu vedie upravená cesta. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Kotlinka pod Kolovým sedlom je ľavou bočnou vetvou Kolovej doli-

ny. Z ľavej strany ju ohraničuje hrebeň Jahnencov, z pravej strany hrebeň Kolových veží. V hornej časti ju uzatvára hlavný hrebeň, ktorý spája Jahňací štít s Belasou vežou; tu je Kolové sedlo. (↑↓)

Zima: Čiastočne na lyžiach. (↑↓) Kotlinka pod Bránami je pravá vetva Kolovej doliny, ohraničená

z ľavej strany hrebeňom Kolových veží, z pravej strany hrebeňom Sviniek až po Prostrednú Bránu. V prostriedku ju uzatvára prakticky severná stena Kolového štítu, (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Červená dolina je jedna z bočných výbežkov doliny Zeleného plesa.

Leží pod hlavným hrebeňom v úseku Belasá veža a Jahňací štít. V jej spod-nej časti je Červené pleso, vyššie Belasé pleso. Až do jej uzáveru vedie upravená cesta, odkiaľ stúpa v serpentínach na široký chrbát hlavného hrebeňa, kde naň vychádza v bode 2116 metrov. Do doliny vedie upravená cesta až na Kolové sedlo. (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓) Dolina Zeleného plesa sa vrezáva hlboko do severovýchodných úbočí

rázsochy Lomnického štítu. Z jej bočných vetiev tu spomeniem Malú Zmrzlú dolinu a Veľkú Zmrzlú dolinu. Vo Veľkej Zmrzlej doline zase Medenú kotlinu a Baraniu kotlinu. V doline Zeleného plesa leží Zelené pleso, pri ktorom stojí Brnčalova chata. Pri ceste medzi Zeleným plesom smerom na Veľkú Svišťovku sa rozprestiera pomerne malé Čierne pleso. Do doliny vedie upravená cesta až k chate, (↑↓)

Zima: Na lyžiach. (↑↓ ) Malá Zmrzlá dolina je opustená dolinka, položená na vysokej terase,

ktorá je ohraničená sprava Karbunkulovým hrebeňom a zľava zase juho-

východným hrebeňovým výbežkom Čierneho štítu. V jej uzávere sa vypína mohutný Kolový štít, ktorý do nej spadá svojou juhovýchodnou stenou. Výstupy do doliny horolezeckého charakteru, miestami zabezpečené reťa-zami. (↑↓)

Zima: Výstupy horolezeckého charakteru, (↑↓) Veľká Zmrzlá dolina je divoká terasovitá dolina. Severovýchodný

chrbát Pyšného štítu ju delí na Baraniu kotlinu a Medenú kotlinu, ktorá sa rozprestiera medzi Lomnickým štítom a Lastovičou vežou. Výstupy do doliny horolezeckého charakteru, čiastočne zabezpečené reťazami, (↑↓)

Zima: Výstupy cez prah doliny horolezeckého charakteru, v doline lyžiarsky terén, (↑↓)

Barania kotlina je horná časť Veľkej Zmrzlej doliny, ktorá tvorí kotol, rozprestierajúci sa pod východnými stenami Baraních rohov, južnými a juhovýchodnými stenami Čiernych veží a Čierneho štítu, ako aj severo-západnými zrázmi Spišského štítu až po Pyšný štít. (↑↓)

Zima: V kotline lyžiarsky terén. (↑↓) Medená kotlina je vsunutá strmá dolinka medzi steny Lastovičej veže

a čiastočne Pyšného štítu z jednej strany; z druhej strany ju zasa ohraničuje severná stena Lomnického štítu, hrebeň Vidiel a severozápadná hrana Malého Kežmarského štítu. V severných stenách Vidlového hrebeňa sa tiahnú smerom k Lomnickému štítu paralelne dve medené lávky, od ktorých má kotlina čiastočne názov. (↑↓ )

Zima: Výstupy horolezeckého charakteru, (↑↓) Kotlinka pod Čiernymi sedlami je jedna z dvoch vedľajších ľavých

vetiev Čiernej Javorovej doliny. Z jednej strany ju ohraničuje hrebeň Sviniek; sever uzatvára Čierne sedlo a Nižné Čierne sedlo. Na západe ju ohraničuje hrebeň Snehových veží s kotlinkou pod Snehovým, (↑↓)

Zima: Výstupy horolezeckého charakteru, (↑↓) Mačacím kotlom nazývame tú časť kotliny Piatich Spišských plies

a Malej Studenej doliny, ktorá je uzatvorená z ľavej strany výbežkom hrebeňa, vychádzajúceho zo Spišského štítu a končiaceho v Mačacej veži. Z pravej strany ju zasa ohraničuje juhozápadné rebro, ktoré vybieha z Pyš-ného štítu. V podstate je bez nápadnejšieho terasovitého zlomu. Uzáver kotla tvoria štíty a sedlá, ktoré sa tiahnú od Spišského štítu až po Pyšný štít. (↑↓)

Zima: Čiastočne na lyžiach. (↑↓) Skalnatá dolina je uzavretá masívom Lomnického hrebeňa, hrebeňom

Vidiel a výbežkami Huncovského štítu. Má tri schodovité terasy. Na dolnej

je Skalnaté pleso, ktoré v letných mesiacoch býva často bez vody. Na pro-strednej je zasypané Lievikové pleso a na najvyššej je tzv. Cmiter. Upravená cesta až do doliny, (↑↓)

Zima: V celej doline sa dobre lyžuje. (↑↓) Cmiter je najvyššou časťou Skalnatej doliny, uzavretý stenami Lomnic-

kého štítu, hrebeňom Vidiel, ako aj stenami Kežmarského štítu. Výstupy horolezeckého charakteru, (↑↓)

Zima: Výstupy horolezeckého charakteru. (↑↓) Lievikový kotol sa rozprestiera na prostrednej terase Skalnatej doliny,

v ktorého strede je Lievikové pleso zasypané sutinou. Čiastočne upravená cesta, (↑↓)

Zima: V celom kotle sa dobre lyžuje. (↑↓ ) Huncovská kotlinka je pomerne malá kotlinka ležiaca nad magistrálou,

ktorá smeruje od Skalnatého plesa na Veľkú Svišťovku. Z ľavej strany ju uzavierajú výbežky Huncovského štítu, v závere zrázy Kežmarského štítu a Malého Kežmarského Štítu; sprava je to Kežmarská kopa a Svišťový hrb. Upravená cesta až pod dolinu. (↑↓)

Zima: V kotlinke sú lyžiarske terény. (↑↓)

PLESÁ

Veľké Biele pleso Wielki Bialy Staw Nagyfehértó Weisse Seen

Žlté pliesko Žólty Stawek Sárgató Gelber See

Trojuholníkové pleso Háromszogtó Triangel See

Kolové pleso Kolowy Staw Karótó Pflocksee

Malé Biele plesá Male Biale Stawy Fehértavak Weisse Seen

Zelené pleso Zielony Staw Kiezmarski Zčldtó Kesmarker Griiner See

Nižné Žeruchové pliesko Nižni Rzežuchowy Stawek Čierne pleso

Czarny Staw Kiezmarski Feketetó Schwarzer See

Vyšné Žeruchové pliesko Wyžni Rzežuchowy Stawek

Skalnaté pleso Kamienny Staw Kopatakitó Steinbachsee

Červené pleso Czerwony Stawek Vôrostó Roter See

Lievikové pleso Lejkowy Staw Tôlcsértó Trichtersee

Belasé pleso Modrý Stawek Kéktó Blauer See

POLOHA A ROZLOHA PLIES

Veľké Biele pleso, 1614 m, 0,105 ha — Dolina Bielych plies Trojuholníkové pleso, 1614 m — Dolina Bielych plies Malé Biele plesá (spolu 7) — Dolina Bielych plies Nižné Žeruchové pliesko — Dolina Bielych plies, v odnoži Nižná Žeru-

chová kotlinka Vyšné Žeruchové pliesko — Dolina Bielych plies, v odnoži Vyšná Žeru-

chová kotlinka Žlté pliesko, 1950 m — Dolina Bielych plies, v odnoži Žltá kotlinka Červené pleso, 1813 m, 0,18 ha — Červená dolina Belasé pleso, 1872 m, 0,17 ha — Červená dolina Kolové pleso, 1560 m, 1,67 ha — Kolová dolina Zelené pleso, 1542 m, 0,51 ha — Dolina Zeleného plesa Čierne pleso, 1580 m, 0,26 ha — Dolina Zeleného plesa Skalnaté pleso, 1752 m — Skalnatá dolina Lievikové pleso, 1889 m — Skalnatá dolina.

TS — Kežmarská chata leží pri Veľkom Bielom plese asi 1614 metrov. Je to moderná horská chata s ústredným kúrením, teplou a studenou vodou a elektrickým osvetlením. Chata slúži ako telovýchovné stredisko SÚV ČSTV. Ak nie je plne obsadená, poskytne ubytovanie a čiastočné občer-stvenie i turistom. Kapacita 50 lôžok. Telefón, stanica HS. Je celoročne otvorená.

Chatka TANAPu pod Skorušou kopou leží na rozhraní Zadných Meďodolov a Kolovej doliny. K nej spadá od Jahňacieho štítu hrebeň Jahnencov, ktorý sa končí v Skorušej kope. Chatka patrí TANAPu a slúži vedeckým účelom. Je bez chatára a uzavretá.

Brnčalova chata pri Zelenom plese stojí pod Jastrabou vežou 1551 metrov. Teplé a studené jedlá. Ústredné kúrenie, teplá a studená voda, elektrické osvetlenie. Telefón, stanica HS. Je celoročne otvorená.

CHATY A INÉ OBJEKTY

Skalnatá chata pri Skalnatom plese, 1752 metrov, stojí neďaleko stanice TVL Skalnaté Pleso. Teplé a studené jedlá. Ústredné kúrenie, elektrické osvetlenie. Stanica HS. Je celoročne otvorená.

Hotel Encián na Skalnatom Plese; v mieste medzistanica TVL Ta-transká Lomnica — Lomnický štít. Teplé a studené jedlá. Ústredné kúrenie, teplá a studená voda, elektrické osvetlenie, telefón, stanica HS. Je celoročne otvorený.

Chatka TANAPu pri Skalnatom Plese leží na ceste smerom na Lomnické sedlo. Chatka patrí TANAPu a slúži vedeckým účelom. Je bez chatára a uzavretá.

Observatórium na Skalnatom Plese leží na rozhraní ciest, ktoré vedú na Malú a Veľkú Svišťovku. Slúži výlučne vedeckým účelom.

Lomnický ätít, 2634 m, konečná stanica TVL. Budova je postavená na samom štíte, slúži ako konečná stanica TVL, kde je možné dostať občer-stvenie. V budove je meteorologická stanica.

PRAMENE

Vzhľadom na rôzne podrobnosti, ktoré v sprievodcovi uvádzam, musel som použiť najrôznorodejšiu literatúru z tohto odboru, kde bola čo len nepatrná zmienka o výstupoch. Išlo mi najmä o zistenie smeru postupu prvých lezcov, hlavne na hrebeňoch, no i v stenách. Vďaka množstvu starých prameňov, ktoré mi boli k dispozícii, podarilo sa mi tieto veci dosta-točne spresniť. Tak isto ešte mnohí žijúci horolezci, najmä zo staršej generá-cie, mi osobnou korešpondenciou pomohli k doplneniu dosiaľ nejasného materiálu, za čo im touto cestou srdečne dakujem. Sú to horolezci z Česko-slovenska, Poľska a Maďarska.

SPRIEVODCOVIA

Miloš Janoška — Sprievodca po Vysokých Tatrách, Liptovský Mikuláš 1923. Janusz Chmielowski i Mieczyslaw Šwierz — TATRY WYSOKIE, Kraków

1925 (4 diely). Dr. Komarnicki Gyula A MAGAS TÁTRA HEGYMÁSZÓKALAUZA,

Késmárk — Budapest 1926 (III. vyd.), (4 diely). Dr. Szontagh Miklós — A MAGAS TÁTRA ÉS HEGYVIDÉKE, Uj-

tátrafured 1895. Dr. Zofja Radwanska — Kuleszyna i Tadeusz Pawlowski — SKALNE

DROGI W TATRACH WYSOKICH (od 1926 R. do 1938 R.), War-szawa 1938.

Dr. Johann Vigyázó und Gyula Andor Hefty — DIE HOHE TATRA AUSFÚHRLICHER FÚHRER, Turistík und Alpinismus, Kesmark 1922 (3 diely).

Kxoutil—Gellner — VYSOKÉ TATRY HOROLEZECKÝ PRÚVODCE, Praha 1947 (II. vyd.), (2 zväzky, 4 diely).

Arno Puškáš — NOVÉ HOROLEZECKÉ VÝSTUPY VO VYSOKÝCH TATRÁCH, 1945—1953, Bratislava 1953.

Witold H. Paryski — TATRY WYSOKIE PRZEWODNIK TATER-NICKI, Poznaň—Warszawa 1951—1956 (1—8 zošitov), vychádza dálej.

Jožo Šimko — VYSOKÉ TATRY, SPRIEVODCA TATRANSKÝMI DOLINAMI, Martin 1955 (vyd. II, [VI]).

ČASOPISY VYDÁVANÉ TLAČOU

KRÁSY SLOVENSKA, Liptovský Mikuláš, Zvolen, Martin 1921—1957. (XXXIV ročníkov), vychádza.

HOROLEZEC, Praha 1934—1948 (X ročníkov). TURISTIKA — HOROLEZECTVÍ, Praha 1949—1954 (VI ročníkov). HOROLEZEC A HORSKÁ SLUŽBA, Praha 1956 (II. ročník), vychádza. GÓRY WYSOKIE, Kraków 1954—1955 (3 čísla). TATERNIK, Lwów, Kraków, Zakopane, Warszawa v 1956, 152 äsel,

(XXXII ročníkov), vychádza. TURISTASÁG ÉS ALPINIZMUS, Budapest 1910—1935 (XXV roč-

níkov).

ČASOPISY VYDÁVANÉ CYKLOSTYLOM A ROTAPRINTOM ZPRÁVY HOROLEZECKEJ SEKCIE S1VTVŠ, Bratislava 1955 (II. roč-

nik), vychádza. OSCYPEK, Poznaň 1952—1956 (18 čísel). ROČENKY WIERCHY, Kraków 1955 (XXIV. ročník), vychádza.

MAPY

PODROBNÝ PLÁN VYSOKÝCH TATER 1:25000, dle horolezeckého pruvodce Kroutil—Gellnera a technické spolupráce J. Hlaváčka spracoval Karel Schmidt, Praha 1951.

TATRY, CZgŠČ WSCHODNIA: TATRY WYSOKIE I BIELSKIE. Szczególowa mapa turystyczna 1:40000, T. Zwolinski, Zakopane. (Zjed-noczone Zaklady Kartograficzne i Wydawnictwa T. N. S. W. Lwów— Warszawa 1931.)

SCHEMATICKÁ MAPKA I

Vysvetlenie spoločných názvov niektorých hrebeňových úsekov, ako i konkrétne názvy niekoľkých bodov v horolezeckom teréne:

Kopská pláň — plocha, rozprestierajúca sa medzi tromi Kopskými sedlami, Kopským hrbom a Belanskou kopou, cez ktorú vedie upravená cesta

z doliny Bielych plies do Zadných Meďodolov.

Hrebeň Jahnencov — severozápadný hrebeň, ktorý vybieha z Jahňacieho štítu na sever a končí sa v Skorušej kope. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Jahňacia priehyba, Jahňacia lávka, Jahňacia vežička, Skorušia kopa.

KOPSKÉ SEDLO (1756 m)

PRZELECZ POD KOPA, KOPAHÁGÓ, KOPAPASS

Široké a posledné trávnaté sedlo Vysokých Tatier na východe, ktoré ich oddeľuje od Belanských Tatier. Presnejšie povedané sú to tri sedlá, medzi ktorými sa rozprestiera Kopská plán. Jedno je medzi Jahňacím hrbom a Belanskou kopou a volá sa Predné Kopské sedlo. Ďalšie dve sú medzi Jahňacím hrbom a Hlúpym vrchom (Belanské Tatry); je to Zadné Kopské sedlo a najvýchodnejšie položené Kopské sedlo. Posledné dve rozdeľuje trávnatý hrb, Kopský hrb, dobre vidi-teľný najmä keď vystupujeme zo Zadných Meďodolov od severu, spadajúci trávnatým rebrom na dno doliny. Patria k najľahším tatranským priechodom, sprístupňujúc tak cestu z doliny Bielych plies do Javoriny alebo opačne.

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies

Značkovaným chodníkom až na Kopské sedlo, cez Predné Kopské sedlo. Z Kežmarskej chaty 25 min. CH. (↑↓ ) Zima: Na lyžiach v žľabe od cesty až na Kopské sedlo. Za lavíno-vitého snehu pozor! ( ↑ T. Wundt— vodca J. Horvay, 16. IV. 1884; ↓)

Z Predných Meďodolov

Čiastočne upravenou cestou na Kopské sedlo. Z Jeruzalema, spod Kežmarskej chaty 3/4 hod. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach až na Kopské sedlo, (↑↓) Zo Zadných Meďodolov

Značkovanou cestou, ktorá vedie čiastočne úbočím Belanských Tatier až na Kopské sedlo. Od lesného pásma 1 hod. CH. (↑↓) Zima: Táto cesta sa nepoužíva. (↑↓) Dnom doliny a ďalej žľabom, vedúcim na Kopské sedlo. V lete sa táto cesta nepoužíva. CH. (↑↓) Zima: I vo výstupe i v zjazde na lyžiach najpoužívanejšia cesta. (↓ T. Wundt — vodca J. Horvay, 16. IV. 1884; ↑) KOPSKÝ HRB MALA KÔPKA BIELSKA Trávnatá vyvýšenina dobre viditeľná, ak stúpame na Kopské sedlo od severu. Ľahko chodecký dostupná z každej strany, hodiaca sa

C

1 1 F1

1 2

1 3

2 4

hlavne pre výstup v zime zo Zadných Meďodolov, najmä pri lavíno-vitom snehu v žľaboch, ktoré spadajú z Kopského sedla a Zadného Kopského sedla.

Výstupy hrebeňmi

Výstupy stenami

Všetky výstupy na tento hrb zo všetkých strán sú chodecké. CH. (↑↓) Zima: Na čistom snehu a pri lavínovitom snehu zo Zadných Meďo-dolov najbezpečnejší výstup po rebre od severu na plateau medzi Kopskými sedlami, (↑↓ )

ZADNÉ KOPSKÉ SEDLO (1751 m)

ZADNIA PRZELECZ POD KOPA

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies

Pozri Kopské sedlo. Značkovaným chodníkom až na Predné Kop-ské sedlo a cez Kopskú pláň doľava na Zadné Kopské sedlo. Z Kež-marskej chaty 25 min. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach až na Zadné Kopské sedlo, (↑↓) Z Predných Meďodolov

Čiastočne upravenou cestou až na Kopské sedlo a ďalej hrebeňom cez Kopský hrb (alebo pod ním) na Zadné Kopské sedlo. Z Jeruza-lema spod Kežmarskej chaty 3/4 hod. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach až na Zadné Kopské sedlo. (↑↓)

Zo Zadných Meďodolov

Dnom doliny, ďalej žľabom, vedúcim na Zadné Kopské sedlo. V lete sa táto cesta nepoužíva. CH.(↑↓) Zima: Na lyžiach i vo výstupe i v zjazde. Tu však obyčajne býva menej snehu ako v susednom žľabe, ktorý vedie na Kopské sedlo. (↑↓)

JAHŇACÍ HRB (1930 m) JAGNIIJCA CZUBA

Trávnatá vyvýšenina v severovýchodnom hrebeni Jahňacieho štítu. Z ktorejkoľvek strany je chodecký viac menej dostupná. Z nej vybieha na sever trávnatý chrbát, ktorý oddeľuje hornú terasu, tzv. Jahňací kotol, od Zadných Meďodolov. Cez tento chrbát na hociktorom

A

B 5

C

6 1

7 1

8 1

mieste, ako i cez sám Jahňací hrb je najľahší prístup z vrcholového plateau medzi Kopskými sedlami do Jahňacieho kotla.

Výstupy hrebeňmi Z Kopských sediel

Značkovaným chodníkom na Predné Kopské sedlo, ďalej na severo-východný hrebeň smerujúci na Jahňací Štít. Tento prekročíme na severnú stranu ešte pred Jahňacím hrbom, traverzujúc stále v jeho severnom úbočí, až kým nenarazíme na jeho klesajúci severozápadný svah. Po ňom jeho prvým žľabom na dno Jahňacieho kotla. Z Kež-marskej chaty 1 hod. CH. (↑↓) Zima: Celá cesta zväčša zasnežená a pohodlná. (↑↓)

PREDNÉ KOPSKÉ SEDLO (1787 m)

PRZEDNIA PRZELECZ POD KOPA - Výstupy z dolín

Z doliny Bielych plies

Pozri Kopské sedlo C, 1, zima.

Z Predných Meďodolov

Pozri Kopské sedlo C, 1, zima. Čiastočne upravenou cestou až na Kopskú pláň medzi Kopskými sedlami a z nej doľava upraveným chodníkom na Predné Kopské sedlo. Z Jeruzalema, spod Kežmarskej chaty 3/4 hod. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach až na sedlo, (↑↓)

Zo Zadných Meďodolov

Pozri Kopské sedlo C, 1, 2, zima. Ďalej upraveným chodníkom cez plateau na Predné Kopské sedlo.

JAHŇACÍ ŠTÍT (2231 m)

JAGNIIjCY SZCZYT, FEHÉRTAVI CSÚCS, WEISSEESPITZE

Najvýchodnejší vrchol hlavného hrebeňa Vysokých Tatier, v ktorom sa zbiehajú štyri hrebene. Zo stránky lezeckej je známa asi 180 metrov vysoká južná stena pri letných výstupoch. Severná stena obrátená k Zadným Meďodolom a padajúca do Jahňacieho kotla predstavuje zasa klasický zimný výstup.

A

1 9 F1,2

C

Výstupy hrebeňmi Od Kopského sedla

Trávnatým hrebeňom až pod vrcholový úsek hrebeňa. Odtiaľ tra-verz doprava po lávke čiastočne už v severnej stene a ňou hore v zá-reze plochej lámavej rokliny doprava na vrchol. 1 3/4 hod., I.—II. ( ↑ J . Chmielowski a druhovia, 23. IX. 1901.) Trávnatým hrebeňom až po vrcholový úsek hrebeňa, ktorý sa tu zužuje a strmo dvíha, tvoriac nakopené bloky; cez ne až na vrchol. Pod tento úsek sa možno dostať trávnatým žľabom, priamo od Malých Bielych plies, alebo z chodníka nad nimi. 1 3/4 hod., I.—II. (f K. Jor-dán — R. Schwiecker, 27. V. 1907, výstup prvých lezcov priamo po hre-beni až od Kopského sedla; ↓) Zima: Pomerne ľahký hrebeňový výstup, dostatočne zasnežený, bez expozície. ( ↑ V. Hajts — K. Henschová—G. Seide, 15. II. 1926; ↓) Hrebeňom Jahnencov

Z jednej alebo z druhej strany ľahkým chodeckým terénom na Skorušiu kopu, ďalej po zužujúcom sa hrebeni viac na strane Kolovej doliny cez Jahňaciu priehybu až na Jahňací štít. 2—3 hod., CH. (↑M. Róth s jedným turistom, VII. 1858;↓|)

Zima: Ľahkým chodeckým terénom až na štít. (↓ Do polovice hre-beňa a na dno Kolovej doliny S. Hiszpa?íski, 2. IV. 1928; ↑) Od Kolového sedla

Zo sedla vyšliapanou značkovanou cestičkou až na Jahňací štít 1/2 hod., CH. ( ↑ Ä. Townson — lovec kamzíkov H. Gross, 9. VIII. 1793;↓)

Zima: Ľahkým chodeckým terénom až na Štít. V zostupe najvhod-nejšia cesta do Červenej doliny. Nemusíme dôjsť až k chodníku, ktorý vedie v lete do Kolového sedla, ale prvým žľabom, pred ním na snehu doľava do Červenej doliny. Pozor na lavínovitosť snehu. (↑↓ A. Gy. Hefty — L. Rokfalusy, 3. XII. 1911.) Od Západnej Jahňacej Štrbiny

Dosť Širokým hrebeňom, väčšinou vpravo od neho, až na Jahňací štít. 3/4 hod., I.(↑ F. Dénes, 3. IX. 1895; ↓ pravdepodobne R. Town-son — lovec kamzíkov H. Gross, 9. VIII. 1793.) Zima: Zväčša čistým snehom okrem spodného skalného úseku na Jahňací štít. Najjednoduchšia cesta v zostupe do doliny Bielych plies, k Žltému pliesku. (↓ J. Juranow — W. Juranow —E. Piovarczy, 24. III. 1929, pri prechode od Kopského sedla až po Žeruchová kopu;↑)

A

10 SV 1 F 1,3,4

11 2 F 3,4

12 SZ 1 F 4

13 JZ 1 F 4,6

14 JV 1 F 3

Priamo po hrebeni.(↓ Gy. Komarnicki — R. Komarnicki, 4. VIII. 1907; ↑) Z Jahňacieho štítu dolu najprv juhovýchodným hrebeňom, potom v jeho polovici nie prvým, ale druhým zárezom, ktorý je už v juho-východnej stene. Tu cez veľkú platňu dolu do doliny Bielych plies, do Žltej kotlinky. Nepraktické. 1 hod., II. (↓) Zima: Nepríjemnejší zostup ako samým juhovýchodným hrebe-ňom. Platňa nie je zasnežená. (↓ L. Szabó a skupina maďarských horolezcov 17. I. 1953.)

Výstupy stenami

Zo Zadných Meďodolov, z Jahňacieho kotla

Stredom steny a ľavým žľabom. — Spodný okraj steny tvorí pís-meno M. V jeho strede, kde prostredný cíp najviac zasahuje do sutiny, je nástup. Cez prvý výšvih sprava na sutinovú plošinu; z nej cez druhý výšvih taktiež sprava na druhú sutinovú plošinu, z ktorej sa môžeme dostať na pás v stene tromi smermi, a to priamo, asi IV, sprava po tráve alebo zľava po tráve. Z ľavého trávnatého pásu ďalej skalným korytom až na jeho koniec, odkiaľ po trávnatom rebre do plochého strmého žľabu a cezeň na Jahňací štít doprava. 2 hod., III. (↑ K. Bizański — J. Chmielowski —W. Chmielowski —A. Lewicki — vodca K. Bachleda — vodca J. Bachleda Jarzabek — vodca J. Bachleda Tqjber — vodca W. Brzega, 23. IX. 1901, prešli iba hornú časť steny, t. j. skalný žľab, ústiaci pod štít; ↓ J. Golcz — S. Suszka — H. Za-luskay VIII. 1926 s menšími odchýlkami; ↑ A. Ferens — M. Šwierz, 19. VIII. 1927prešli dolnú časť steny a ako prví celú stenu; opis ↑ K. Bocek — A. Puškáš, 22. X. 1951.) Zima: Ak spodná časť prahov je zaľadnená, môžeme ich dobre obísť z pravej strany po šikmej, sprava doľava bežiacej lávke, až pod vrcholovú časť steny. Až sem na čistom snehu. Ďalej 150 metrov skalno - ľadovým žľabom, potom opäť čistým snehom na štít. (↑ V. Vaculin — O. Žemlík, 19. III. 1950, cez šikmú lávku; ↑ A. Puškáš — J. Puobiš, 9. XII. 1951y cez ľadové prahy; ↑ 17 účastníkov SIVTVŠ, 24. IV. 1953y kolektívny prestup.) Stredom steny a pravým žľabom. — Nástup v spádnici vrcholu a ďalej až po trávnatý pás. Odtiaľto pokračujeme doprava vo výraznom žľabe, ktorý ústi do hrebeňa Jahnencov a ním na Jahňací štít. 2 hod.,

III..(↑ K. Bocek — R. Kuchár y 8. VII. 1950.) Prostriedkom steny. — Starou cestou až pod vrcholovú časť steny, z ktorej vystupuje v spádnici dosť markantné skalné rebro. Ním pria-mo na vrchol. 2 1/2 hod., III. ( ↑ A. Szabó — L. Tóth, 2. IX. 1953.

2 15 F3

3 16 F3

B

S 1 17 F4

18 F4

2 19 F4

3 20 F4

Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom

Stenu pretína nápadná plochá roklina, ktorá v hornej časti naráža na značkovaný chodník v juhozápadnom hrebeni. Už dávnejšie pre-lezená cesta. CH. ( ↑ F. Larisch — J. A. Szczepaňski, 4. VI. 1933, opísali výstup; ↓) Zima: Na čistom snehu i vo výstupe i v zostupe. (↑↓) Z Červene) doliny

Pravou polovicou steny. — Stenu pretína na pravej strane nápadná roklina. Nástup je pri ústí rokliny. Hneď dolu je nízka, hladká stienka, potom roklina tiež po hladkých skalách až pod čierne previsy. Odtiaľ šikmo doľava hore cez trávou porastené stupne až do výšky horného okraja previsov. Obťažný prechod doľava do bočného žľabu, ktorý vyššie prechádza v komín. Po jeho prekonaní doprava na koniec rebra a ním na vrchol. 1 1/2hod., III. ( ↑ A. Gy. Hefty — L. Rokfalusy, 12. IX. 1911; ↑ II. v. B. Duchoň — 1. Kesselbauerová — B. Pánczél — L. Werner, 3. V. 1934.) Zima: Celá túra je snehová okrem jednej skalnato-trávnatej stienky v dolnej polovici a druhej stienky, ktorá ústi na rebro, (↑ K. Cerman — O. Kopal — A. Puškáš, 9. III. 1952.) Ľavou polovicou steny, rebrom. — V ľavej časti steny vidíme skalný žľab; 30 metrov žľabom hore, potom doľava na skalný pás, ktorý stúpa nad dnom žľabu. Pásom až skoro na jeho koniec, potom doľava cez hranu na široké rebro, ktoré ohraničuje žľab zľava. Trávnatým rebrom asi 90 metrov priamo hore, potom priečne doprava až do Štrbiny v juhozápadnom hrebeni tesne pod Jahňacím štítom. 1 1/2 hod., III.-II. ( ↑ A. Czarnocka — J. Pierzchala — W. Stanislawski, 10. VIII. 1932; ↓ T. Goldner, 6. IX. 1950.) Zima: Začiatok je strmý snehový terén, potom čistá skala, rebro je miešaný a veľmi nepríjemný trávnatý terén a vrch je opäť na snehu, (↑ G. Manhalt — K. Mutter — A. Puškáš, 17.1.1953.) Variant v Heftyho ceste. — Nástup medzi spádnicou a Heftyho cestou veľkým zárezom platne. Ním priamo hore asi 10 metrov. Potom ťažký vstup vľavo do žľabu a po hladkých platniach pod previs. Cez previs priamo a ďalej žľabom asi 15 metrov. Potom traverz doprava na stu-peň rebra. Ďalej trávnatými stupňami do krátkeho komínika a z neho šikmo doprava na Jahňací Štít po tráve. 2 1/2 hod., III, miestami V. ( ↑ Ľ. Hayde —V. Zať ková, 15. VIII. 1945.) Stredom steny. — Stredom južnej steny Jahňacieho štítu sa tiahne depresia so svetlými skalami. Nástup je v komíne. Ním hore asi 15 metrov, ďalej traverz na pravú hranu a po nej ďalších 15 metrov.

21 Z 1 F4

22 J1 F6

23 2 F6

24 3 F6

25 4 F6

Potom traverz doprava po exponovanej platni a nakoniec jej vhĺbením až na trávniky. Nimi priamo hore pod vystávajúce bloky, ktoré obchá-dzame sprava po trávach a potom mierne doľava k veľkej platni. Cez ňu traverz na ľavú stranu depresie, veľmi ťažko, jej ľavou stenou hore, veľmi ťažko, asi 20 metrov na plošinu, nad ktorou je asi 4-metrový komín. Ním hore na ďalšiu plošinu, odkiaľ po pravej strane hore na trávniky južnej steny. 5 hod., V. ( ↑ K. Bocek — J. Šádek, 16. VIII. 1949.) Zima: Zväčša je to skalná túra, za slnečného počasia silne pretekajúca vodou, pri mraze zľadovatená; ľad sa vytvára z horného rozpúšťajú-ceho snehového poľa, ktoré sa tiahne až k vrcholu, (↑ L. Hlaváč— G. Körtvélyessi — A. Puškáš, 15. IV. 1952.) Variant v Stanislawského ceste. — Nástup ako do Stanislawského cesty. 30 metrov žľabom hore, potom doľava na skalný pás, stúpajúci nad dnom žľabu, rovnobežne s ním až na jeho hranu. Potiaľ Stani-slawského cesta. Ďalej skalným pásom až na jeho koniec, odkiaľ doprava exponovaný asi 5-metrový traverz pod vytláčajúcou stienkou a na jej koniec. Tu pokračuje žľab ďalej, ktorým hore asi 30 metrov po rozlámaných skalách, potom cez trávnatý terén na juhovýchodný hrebeň tesne pod Jahňacím štítom a niekoľko krokov naň. 1 1/2 hod., III, traverz IV. ( ↑ A. Puškášová — A. Puškáš— M. Takáč, 13. X. 1951.) Zima: Spodný úsek, ako aj traverz na skale. Ďalej strmo na snehu. (↑ J. Krcho — A. Puškáš\ 13. IV. 1952.) Pravým rebrom steny. — Heftyho cestou, južnou stenou žľab ohra-ničuje zľava rebro, na ktoré Heftyho cesta pri jeho konci ústi. Nástup je uprostred rebra sprvu cez nepríjemný trávnatý terén, ktorý sa tiahne v záreze až po výšvih. Spod výšvihu doľava na hranu a ňou až pod previsnutý zdola viditeľný zárez. Pod nim doprava na strmé rebro, ktoré prekročíme až nad Heftyho žľab; hneď za hranou doľava hore v exponovanej stene po dobrých záchytoch na rebre, ktoré je tu pevnejšie. Ním až na trávnaté polia pod Štítom, snehové. V dolnej časti nepríjemná tráva a lámavé. 3 1/2 hod., IV. ( ↑ A. Puškáš — L. Szabó, 26. II. 1956, lezené len za zimných podmienok.)

Z doliny Bielych plies, zo Žite) kotlinky

Juhovýchodná krátka skalná stienka Jahňacieho Štítu spadá do Žltej kotlinky a pretína ju v prostriedku skalný žľab. Celá stena je sprava ohraničená juhovýchodovýchodným rebrom, ktoré ju vlastne od-deľuje od východnej steny, obrátenej k Prednému Kopskému sedlu. Výstup touto stenou vedie v zásade spomínaným skalným žľabom. Skalkami po ľavej strane, potom do žľabu a ďalej jeho dnom niekoľko

5 26 F6

6 27 F6

JV l 28 F3

desiatok metrov, miestami lámavé, pod veľký platňovitý prah. Odtiaľ alebo vľavo na sedielko na ľavé rebro žľabu a ďalej ľahkým terénom už povyše prahu v žľabe, alebo priamo cez prah do ďalšej časti žľabu a ním ľahko hore na Jahňací Štít. 3/4 hod., II, cez prah IV. ( ↑ K. Jaku-bowski — J. Mitkiewicz — T. Nowicki — J. Piotrowski — R. W. Schramm, 30. VIII. 1954.) Zima: Celá túra na snehu strmo okrem stienky v spodnej časti; spod prahu vybočíme doľava na sneh. (↑ A. Puškáš — A. Szabó — L. Tóth — Z. Zibrin, 29. IV. 1954; ↓) Rebrom. — Táto cesta vedie vlastne po juhovýchodovýchodnom rebre, ktoré rozdeľuje juhovýchodnú stenu od východnej. Od Žltého plieska stále po spočiatku nevýraznom, neskoršie viac skalnatom rebre, cez trávnaté stupne a lávky na vrchol. 1 hod., CH—I. (↓ M. Róth s jedným turistom, VII. 1858; ↑ S. Weber — pastier M. Mlynár-čik, 28. VII. 1890.) Zima: I. vo výstupe i v zostupe viac — menej na čistom snehu medzi skalami v serpentínach. ( ↑ A. Ivanka — E. Ivánka — T. Gres, 17.1. 1932;↓) Z doliny Bielych plies

Túto stenu, obrátenú k Prednému Kopskému sedlu, pretína v spád-nici plytký žľab, tiahnúci sa až pod Štítovú kupolu. Ním hore a vo vrcholovej stienke viac doľava, potom doprava na Jahňací štít. 1 1/2 hod., I.-II..( ↑) Zima: Viac — menej na čistom snehu až na vrchol. Ideálny zostup do doliny Bielych plies. (↑↓) JAHŇACIA PRIEHYBA JAGNIECA PRZEHYBA

Je to zárez v severozápadnom hrebeni Jahňacieho štítu, v tzv. hrebeni Jahnencov, tesne pod vrcholovým skalným úsekom. Zo Zadných Meďodolov, z Jahňacieho kotla sa doň tiahne markantný žľab, kdežto do Kolovej doliny, do kotlinky pod Kolovým sedlom spadá nevýraz-ným trávnatým úbočím, ktoré najprv smeruje do žľabu, spadajúceho v západnej stene dolu do doliny. Cez Jahňaciu priehybu je veľmi skrátený prístup do Kolovej doliny z doliny Bielych plies a Zadných Meďodolov. Výstupy z dolín Zo Zadných Meďodolov, z Jahňacieho kotla

Najprv širokým sutinoviskom priamo hore do stále sa zužujúceho žľabu cez niekoľko výšvihov a pred jeho ukončením v pravej strane

29 JVV 1 F3

30 VI F3

C

31 1 F2

na priehybu. 1 hod., II.- III. ( ↑ J. Doležal — A. Puškáš, 22. VIII. 1954.) Zima: Na čistom snehu priamo hore až na priehybu. Red ju uzatvára snehový previs, tak traverz pod ním asi 30 metrov doprava na hrebeň Jahnencov. ( ↑ K. Király — A. Puškáš, 4. IV. 1955.) V zostupe do Jahňacieho kotla, z hrebeňa Jahnencov

Zo severozápadného hrebeňa Jahnencov môžeme na viacerých mies-tach zostúpiť do Jahňacieho kotla, čím sa vyhneme úplnému schádza-niu do Zadných Meďodolov, v prípade, ak chceme vystúpiť na Kopské sedlo. 1/4 hod., I. (↓, A. Puškáš, 13. VIII. 1954.) Zima: Na snehu. (↓) V zostupe do Kolovej doliny, do kotlinky pod Kolovým sedlom

Trávnatým úbočím do žľabu, ktorý zbieha zo západnej steny Jahňa-cieho štítu a ním do kotlinky pod Kolovým sedlom. 1/2 hod., CH. ( ↓J. Doležal — A. Puškáš, 22. VIII. 1954.) Zima: Tým istým smerom ako v lete, tentoraz na čistom snehu na dno doliny. ( ↓ K. Király — A. Puškáš, 4. IV. 1955.)

JAHŇACIA LÁVKA JAGNIIJCA LAWKA

Pomerne široké priestranstvo, ktoré oddeľuje Jahňaciu vežičku od hrebeňa Jahnencov. Z neho sa dostaneme najkratšou cestou na Jahňa-ciu vežičku.

Výstupy z dolín Z Kolové) doliny

Sedielko je dostupné viac — menej chodeckým terénom, maximálne I. z hociktorej strany. (B. Chwasciński — T. Roszkówna — S Smoleński, 28. VIII. 1930.) Od Kolového plesa priamo hore žľabom, ktorý sa tiahne po ľavej strane Jahňacej vežičky až do výšky trávnatej police, ktorá ju pretína. Zo žľabu cez ňu po tráve a platniach na jej pravú stranu a ďalej žľa-bom, ktorý nás dovedie na sedielko. 1 hod., I.-II.. ( ↑V. Heckel — A. Puškáš — M. Valovič, 13. VIII. 1954.)

JAHŇACIA VEŽIČKA JAGNIIJCA TURNICZKA

Ako pomenovanie udáva, je to vežička, ktorá vystupuje v severo-západnom hrebeni Jahnencov, a to zo svahu, ktorý sa dvíha z Kolovej

32 F2

1 33

C

1 34 2 35

doliny. Od Kolového plesa je veľmi dobre viditeľná a spadá do doliny peknou stienkou. Výstupy hrebeňmi Z Kolovej doliny

Z Jahňacieho sedielka. — Nástup je na severnom úpätí veže. Po stú-pajúcej lávke až k jej koncu, potom 20 metrov strmým komínikom na sedielko vo východnom hrebeni. Ďalej priamo na vrchol. Zostup tou istou cestou, (↑↓ B. Chwascinski — Z. Roszkówna — S. Smoleňshi, 28. VIII. 1930.) Výstupy stenami Z Kolovej doliny

Pilierom. — Nástup na pilier je za zahrotenými vyčnievajúcimi veža-mi, z doliny dobre viditeľnými. 100 metrov po pravej strane piliera, ktorý sa neskoršie rozširuje v stenu. Po nej po skúpych stupoch a záchytoch. Po stienke znova traverz na ostrie piliera a ďalej už po ňom znova cez stienku a ešte ďalej po pilieri na vrchol. 2 hod., IV. ( ↑ J- Dziviak — I. Hriva — M. Košík, 19. VIII. 1955.) SKORUŠIA KOPA SKORUSZOWA KOPA

Posledná vyvýšenina na severe v severozápadnom hrebeni Jahnencov, na ktorú vedie zo Zadných Meďodolov, ako aj z Kolovej doliny cestička. Chodecký ľahko dostupný vyhliadkový bod viac — menej z každej strany. Ním sa začína severozápadný hrebeň, ktorý smeruje na Jahňací štít. CH. ( ↑ M. Róth a jeden turista, VII. 1858; ↓ ) Zima: I. na lyžiach dostupný bod. (↑↓) KOLOVÉ SEDLO (2097 m) KOLOWA PRZELIJCZ, KARÓTAVI HÁGÓ, PFLOCKSEEJOCH

Sedlo medzi Belasou vežou a Jahňacím štítom. Kým najnižší bod sedla 2097 m je položený blízko pod Belasou vežou, zatiaľ cesta pre-chádza štrbinou vo výške 2116 m. Sedlo tvorí pohodlný priechod z Červenej doliny do Kolovej doliny, lebo vedie ním upravená cesta až do hrebeňa z južnej strany. Prechod v zime na snehu, strmo, vyžaduje istotu chodenia; svah je často lavínovitý. Výstupy z dolín Z Červenej doliny

Značeným chodníkom na Kolové sedlo. 1/2 hod. CH. (M. Karlowicz — K. Bachleda, leto 1906, možno už 1879; ↑↓)

A

36 V 1

B

37 Z 1

38

C

39 1

Zima: Na strmom snehovom teréne musíme byť opatrní. (↑↓ A. Gy. Hefty — L. Rokfalusy, 3. XII. 1911.) Priamo do najnižšieho bodu sedla, ktoré je bližšie k Belasej veži. (↑ J- Chmielomski — J. Žulawski, 13. IX. 1909.) Z Kolové) doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom

Od Kolového plesa stále vľavo od potoka, stopy starého chodníka, na hornú terasu Kolovej doliny, do kotlinky pod Kolovým sedlom. Približne v spádnici najnižšieho bodu sedla po tráve a sutinovým žliabkom do polovice svahu. Odtiaľ doľava po trávnatej lavici k chrbtu sedla, ďalej po ňom, no lepšie pod ním, potom doľava, až prídeme na značkovanú cestu. Od Kolového plesa 2 hod., CH. (↑↓) Zima: Bez ťažkostí, avšak v žľabe, ako i v traverze strmý snehový terén. (↑↓) Priamo do štrbiny na značkovanú cestu. — Ak vystúpime od Kolo-vého plesa do kotlinky pod Kolovým sedlom, už z diaľky vidíme padať zo štrbiny pod Jahňacím štítom dva komínovité žľaby dolu do doliny. Výstup vedie pravým žľabom. Je veľmi rozlámaný, v spodnej časti previsnutý a v hornej je nepríjemný, strmý trávnatý terén. Ústi do značkovanej cesty. 1 hod., IV.—III. (↑ K. Gurský — A. Puškáš — A. Szabó, 18. VIII. 1953.)

ZÁPADNÁ JAHŇACIA ŠTRBINA (asi 2080 m) ZADNIA JAGNI5CA PRZELACZKA

Z dvoch Jahňacích štrbín bližšia k Jahňaciemu štítu pod juhovýchod-ným hrebeňom. Používa sa ako výhodný priechod z Červenej doliny do doliny Bielych plies, do Žltej kotlinky, kde sa zvažuje chodeckým terénom.

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies, zo Žitej kotlinky

Od Kežmarskej chaty k Nižnému Žeruchovému pliesku chodníkom v kosodrevine, ďalej cez Vyšné Žeruchové pliesko k Žltému pliesku a odtiaľ cez sutinu a trávnaté lávky do štrbiny. Od Žltého plieska 1/2 hod., CH. ( ↑ F - Dénes, 3. IX. 1895; ↓ R. Townson — lovec kam-zikov H. Gross, 9. VIII. 1793, pravdepodobne.) Zima: Chodecký terén bez ťažkostí, (↑↓) Z Červenej doliny

Kuloár, padajúci zo štrbiny, sa končí dolu 15-metrovou stienkou. Stenu zliezame priamo, ďalej lámavou a trávnatou skalou mierne

2 40

1 41

2 42

C

1 43 F3

1 44 F6

dolava do štrbiny. 1/2 hod., III.-II. (↓ Gy. Komarnicki — R. Komar-nicki, 4. VIII. 1907; ↑) Zima: Bezpečnejšie ako v lete, viac — menej na snehu do štrbiny. (↑ J. Zábojník — P. Miškuv, 20. IV. 1953.)

ZADNÉ JAHŇACIE KÔPKY

ZADNIE JAGNIECE KOPKI

Skupina skalných zubov, z doliny veľmi dobre viditeľných, ktoré sa rozprestierajú medzi obidvoma Jahňacími štrbinami.

Výstupy hrebeňmi

Pozri Kozí štít A, SZ, 1, zima.

VÝCHODNÁ JAHŇACIA ŠTRBINA (asi 2100 m)

SKRAJNA JAGNIIJCA PRZELACZKA

Z dvoch Jahňacích štrbín tá, ktorá je bližšie položená ku Koziemu štítu. Ako priechod sa neodporúča.

Výstupy z dolín

Z doliny Bielych plies, zo Žltej kotlinky

Najprv po trávach a nakoniec v strmom skalnom záreze, mierne vy-tláčajúcom do štrbiny. 1/4 hod., III.. (↓ J. Dlugosz — A. Puškáš, 11. IX. 1955.)

Zima: Tráva je zasnežená. ( ↑ K. Cerman — O. Kopal, 9. III. 1952.)

Z Červenej doliny Prvý spôsob: priamo zo štrbiny dolu cez platňu, potom traverz do-prava smerom ku Koziemu Štítu 4—5 metrov, ďalej trávnatým žliab-kom a asi 2-metrovou stienkou strmo na trávu, ktorou pokračujeme priamo dolu cez lámavý úsek do doliny. Druhý spôsob: v hrebeni smerom ku Koziemu štítu. Nad štrbinou čnie skalný zub, na ktorý upevníme lano a zlanovaním sa dostaneme až na strmý trávnatý terén, ktorým pôjdeme priamo do doliny. 1/2 hod., III. (↓ A. Pušká-šová — A. Puškáš — M. Takáč, 13. X. 1951; ↑ J. Dlugosz — A. Puš-káš, 11. IX. 1955.) Zima: Na ostrom skalnom zube spust po lane asi 15 metrov, ďalej na strmej, ale malej vrstve snehu do doliny. (↓ A. Puškáš, 9. III. 1952; ↑ L. Konečný a druhovia, 19. III. 1956.)

A

C

45 1 F3

46 1 F6

PREDNÁ JAHŇACIA KOPKA SKRAJNA JAGNIIJCA KÔPKA

Medzi Zadnou Žltou štrbinou a Východnou Jahňacou štrbinou sa tiahne nápadný vodorovný chrbát, ktorý smerom k Jahňaciemu štítu klesá. Tento úsek nazývame Predná Jahňacia kôpka.

Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí štít A, SZ, 1, zima.

ZADNÁ ŽLTÁ ŠTRBINA ZADNIA 2ÓLTA SZCZERBINA Štrbina medzi Zadnou Žltou kopkou a dlhým, skoro rovným chrbtom Prednej Jahňacej kôpky.

ZADNÁ ŽLTÁ KOPKA ZADNIA ŽÓLTA KÔPKA Pravý z dvoch tesne vedia seba ležiacich hrbov, pozerajúc sa od Veľkého Bieleho plesa.

Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí štít A, SZ, 1, zima.

PREDNÁ ŽLTÁ ŠTRBINA SKRAJNA ŽÓLTA SZCZERBINA Trávnaté sedlo medzi dvoma Žltými kopkami.

PREDNÁ ŽLTÁ KOPKA SKRAJNA ŽÓLTA KÔPKA Ľavý z dvoch hrbov, pozerajúc sa z doliny Bielych plies.

Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí štít A, SZ, 1, zima.

ZÁPADNÁ KOZIA ŠTRBINA ZADNIA KOZIA PRZELACZKA Druhá z dvoch Kozích štrbín, ležiaca bližšie k Jahňaciemu štítu, cez ktorú sa dá taktiež ľahko prejsť z jednej doliny do druhej, medzi Prednou Žltou kopkou a Kozou kopkou.

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies, z Vyšnej Ženíchovej kotlinky Z doliny trávnatým a skalnatým úbočím do štrbiny. CH. (↑ J. Buch-

A

A

A

C

1 47 F3

holtz st. a niekoľko žiakov, 8. VI. 1726; ↓) Zima: Bez ťažkostí na snehu, strmo. CH. (↑↓) Z Červenej doliny Od Belasého plesa skalnatým žľabom do štrbiny. CH. (↓ J. Buchholtz st. a niekoľko žiakov, 8. VI. 1726; ↑ ) Zima: Snehovým žľabom až na štrbinu. CH. (↑↓) KOZIA KOPKA KOZIA KOPKA

Nápadný hrb, dobre viditeľný najmä z Červenej doliny, ktorý je vsunutý medzi Východnú a Západnú Koziu štrbinu. Do doliny Bielych plies spadá dosť strmými trávnatými zrázmi, kdežto do Čer-venej doliny menšou stienkou, ktorú ohraničujú z oboch strán piliere. Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí štít A, SZ, 1, zima. Výstupy stenami Z doliny Bielych plies Zo štítu najprv priamo dolu, potom mierne vpravo smerom k Vyšnej Ženíchovej kotlinke a dolu do doliny po trávach. 1/4 hod. CH. (↓ A. Puškáš — H. Rácz.) Zima: Chodecký terén. (↑↓) Z Červenej doliny Pravým pilierom. — Z Kozej kôpky medzi Západnou a Východnou Kozou štrbinou spadá v spádnici mohutný pilier, ktorý ohraničuje plytký žľab, ďalej kratším pilierom, ktorý hraničí so Západnou Kozou štrbinou. Nástup na pilier trocha sprava a priamo po ňom až na veľkú trávnatú plošinu. Z nej pod vrcholový výšvih a naň, ďalej priamo po jeho ostrí na vrchol veže. 1 hod., III-II. ( ↑ A. Puškáš, 23. VI. 1952.) Zima: Až na spodný výšvih po snehu. (↑ J. Lazor — M. Varga, 24. III. 1956.) Prostriedkom. — Spočiatku plochým žľabom, cez dobré záchyty pod skalný výšvih, ktorý alebo prekonávame priamo, alebo ho obídeme zľava. Ďalej pokračujeme v trávnatom nepríjemnom teréne na vrchol. 1 hod., III., jedno miesto IV. ( ↑ A. Puškáš— H. Rácz, 18. VI. 1954.) Zima: V zásade snehová túra s jedným skalným prahom. (↑ I. Hrab-líková — I Kluvánek — A. Puškáš, 14. II. 1956.)

VÝCHODNÁ KOZIA ŠTRBINA SKRAJNA KOZIA PRZELACZKA V lete i v zime je veľmi dobrým priechodom z doliny Bielych plies

48 1 F6

A

B

49 SV1 F5

50 J 1 F6

51 2 F6

do Červenej doliny a opačne. Leží medzi Kozou kopkou a Kozím štítom. Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies, z Nižnej Ženíchovej kotlinky Dlhým kamenistým žľabom, ktorý neskôr prechádza v trávy až na štrbinu. 1 hod. CH. (↓ J. A. Szczepaňski, 21. V. 1934; ↑ ) Zima: Zasneženým žľabom na Štrbinu. (↑↓) Spočiatku trávnatým svahom, potom priamo na rebro, ktoré vrúbi žľab, spadajúci na dno doliny. Po jeho trávach ľahko dolu k Nižnému Žeruchovému pliesku. 1/2 hod., CH. (↓ W. H. Paryski a druhovia, VIII. 1953.) Zima: Celé rebro zasnežené, (↑↓) Z Červene) doliny Spočiatku po sutine veľkého kužeľa, potom pod stenami Kozieho Štítu cez trávy do štrbiny. 3/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Zasneženým žľabom na štrbinu, (↑↓) KOZÍ ŠTÍT (2116 m) KOZIA TURNIA, ZERGECSÚCS, GEMSENSPITZE Najvýraznejší vrchol zo všetkých veží a vežičiek postranného hrebeňa, ktorý vybieha z Jahňacieho štítu na juhovýchod, a tak oddeľuje dolinu Bielych plies od Červenej doliny. Od Ženíchových veží ho oddeľuje Zadné Žeruchové sedlo. Z druhej strany ho ohraničuje Východná Kozia štrbina. Do doliny Bielych plies spadá krátkou bezvýznamnou stienkou, ktorá zaniká v žľabe, smerujúcom od Východnej Kozej Štrbiny. Z Červenej doliny vyrastá zase dosť mohutná stena, zväčša prerastená trávou.

Výstupy hrebeňmi Od Ženíchove) priehyby, cez Žeruchové veže

Od Trojuholníkového plesa cez úbočie v kosodrevine hore na Žeru-chovú kopu, praktickejšie z Nižnej Ženíchovej kotlinky priamo hore a z nej na Žeruchovú priehybu, kde sa vlastne hrebeň začína. Spo-čiatku je tráva a sutina, ďalej je skalnatý. Cez niekoľko zubov do sedielka pred malou vežou, ktorá k nám spadá asi 6-metrovou stien-kou. Krátky zostup do pravého úbočia, potom šikmo hore do sedielka za vežou. Cez stupeň na naklonenú platňu. Ďalší výšvih hrebeňa zliezame trhlinou a Šikmou platňou vpravo od hrebeňa. Ďalej po hrebeni na Východnú Žeruchovú vežu, 1 1/2 hod. Horný, veľmi strmý zráz hrebeňa obchádzame v pravom úbočí. Potom po hrane

C

1 52 F5

2 53 F5

1 54 F6

A

V 1 55 F5

dolu do Predného Žeruchového sedla a po širokom hrebeni na Zá-padnú Žeruchovú vežu, 1/2 hod. Z nej dolu do Zadného Žeruchového sedla, 5 min. Nakoniec po Širokom hrebeni na vrchol,1/4 hod. Miesta-mi II. ( ↑ Gy. Komarnicki — G. Moiret — L. Rokfalusy — Z. Tóth, 23. IX. 1918; ↓)

Zima: Dostatočne zasnežený hrebeň, bez ťažkostí. (↑↓)

Od Západnej Jahňacej štrbiny na Kozí štít Zo západnej Jahňacej Štrbiny v ľavom úbočí hrebeňa alebo mierne hore až k strmej a zvetranej platni. Cez ňu do žliabku, ktorý spadá z Východnej Jahňacej štrbiny, žliabkom 4 m hore do nej, alebo trh-linou hore na lávku a po nej priamo do Východnej Jahňacej štrbiny. Po ostrom a lámavom hrebeni hore na vodorovný jeho úsek. Kus po platňovitom ostrí hrebeňa, potom cez niekoľko zubov (môžu sa v pravom úbočí ľahko obísť) do Západnej Kozej Štrbiny a cez ďalšie dva hrby do Východnej Kozej štrbiny. Odtiaľ alebo priamo hrebeňom na vrchol, alebo po trávnatom páse v ľavom úbočí do spádnice vrcholu a žľabom na Kozí štít. 1 1/4 hod., miestami II. (↓ I. Barcza — T. Szaffka, 10. VIL 1910 z Jahňacieho štítu; ↑ R- Kordy s—J. Mašlan-ka, 13. VIII. 1911, na Jahňací štít.) Zima: Od Západnej Jahňacej Štrbiny až po Západnú Koziu Štrbinu exponovaný snehový hrebeň. Ďalej viac — menej chodecký terén. (↑↓)

Výstupy stenami Z Červenej doliny

Táto stena sa dvíha priamo z rokliny, ktorá spadá z Východnej Kozej štrbiny. Jej pravou polovicou sa tiahne nápadný žľab, ktorý je sprava ohraničený už spomínaným pilierom. Hore roklinou a hneď doprava do žľabu. Ním na sedielko v hrane dosť ťažko. Tesne vpravo od hrany hore 100 m na najvyšší trávniček. Odtiaľ komínikom priamo hore cez previs dosť ťažko na trávnaté miesto. Potom doľava za hranu do juhozápadnej steny a trhlinami a puklinami priamo hore na vežičku za odštiepnutými balvanmi. Niekoľko metrov doľava stienkou do úzkej trhliny, ktorá pretína plochú stienku. Trhlinou veľmi ťažko na balvany, ktoré vyplňujú vhĺbenie v stene. Odtiaľ na severozápad niekoľko desiatok metrov pod vrcholom. 1 1/2 hod., jedno miesto IV., inak II.-III. ( ↑ J. Pierzchala — W. Stanislawski, U. VIII. 1932.) Zima: Až na sedielko čiastočne vyplnené snehom, veľmi strmo, ďalej podľa stavu snehu, no viac už skalné lezenie. (↑ J. Šuna — J. Záboj-ník, 29. III. 1948.) Juhozápadným pilierom. — Ostrím piliera až do sedielka spomína-ného v Stanislawského ceste, juhozápadnou stenou a ďalej ňou. Je to

56 SZ1 F3,5

B

57 JZ 1 F6

58 2 F6

FOTOGRAFIE K SCHEMATICKEJ MAPKE I

vlastne ťažký variant tejto cesty, 3 hod., IV., miestami V. ( ↑ A. Fučík — S. Chmela, 17. VII. 1952.)

Z rokliny Východnej Kozej štrbiny vystupuje zo steny pilier, ohrani-čený sprava doľava šikmo sa tiahnúcim kuloárom. Nim hore až na temeno piliera a kus po jeho chrbte hore. Potom po trávnatých pásoch 35 m šikmo doprava na skalné rebro a ním na Kozí štít. 2 hod., II. ( ↑ H. Schweickhart — O. Schweickhart, 22. VII. 1909; ↑ II. v. Arning — W. H. Paryski — T. Pawlowski, 28. VIII. 1935.) Zima: V spodnej časti snehový žľab, na jednom mieste pretekajúci ľadom. Ďalej na trávach podľa stavu snehu, hore viac skalné lezenie, ( ↑ E. Fehér — J. Kováčik — I Lehotský — M. Mereš — A. Puškáš, 12. II. 1953.)

Stredom steny. — Prostriedok južnej steny Kozieho štítu sa rozpre-stiera v podobe širokého vhĺbenia medzi pilierom, ktorým vedie Lehotského cesta a kratším pilierom končiacim sa v akejsi veži, vyčnievajúcej do polovice Zadného Žeruchového sedla, ktorým vedie Harníčkova cesta. Vhĺbenie je prerušené dvoma výšvihmi, ktoré zliezame takto. Prvý viac z pravej strany do trávnatého žľabu, druhý zase z ľavej strany a asi v polovici ťažký traverz doprava, ďalej priamo na veľké trávnaté priestranstvo. Z neho doprava na trávnatý pás, bežiaci do Zadného Žeruchového sedla; v skutočnosti malo by sa pokračovať ďalej vhĺbením až na Kozí štít. 1 l/2 hod., III.-I. ( ↑ Bon-dora — Helexa — A. Papánová — A. Puškáš, 22. VIL 1954.)

Zima: Okrem spodných výšvihov snehová túra, závisiaca od stavu snehu. ( ↑ J. Andráši — F. Kele st. — A. Szabó — M. Stolár — J. Šuna, 23. III. 1948.)

Južným pilierom. — Vpravo od Schweickhartovej cesty sa tiahne k vrcholu pilier. Nástup je vpravo od spádnice piliera pri previsnutých zuboch. Traverzom doľava nad ne a odtiaľ zárezom k doľava bežiacim trávam v záreze až na malú plošinku. Odtiaľ pod previs, cezeň priamo, neobyčajne ťažko do zárezu pod ďalší previs, ktorý preliezame z pravej strany a cez 3-metrovú platňu na trávnatú plošinku. Odtiaľ pravým zárezom veľmi ťažko na hranu, kde po voľných balvanoch doľava hore na plošinku, tesne nad zrázom do kuloáru. Z plošinky po rímse doľava a cez vytláčajúcu stienku veľmi ťažko na ľahší terén. Ďalej po hrebienku až pod výšvih. Tu v platni spadajúcej do kuloáru ťažko na trávy. Odtiaľ po rebierkach k vrcholu. 2 1/2 hod., V., hore III. ( ↑ E. Fehér — I. Lehotský, 14. VIL 1953.)

J 1 59 F6

2 60 F6

3 61 F6

ZADNÉ ŽERUCHOVÉ SEDLO (asi 2068 m) ZADNIA RZEŽUCHOWA PRZEL^CZ Z doliny Bielych plies, nie veľmi výrazné, no v skutočnosti predsa dosť široké trávnaté sedlo medzi Západnou Ženíchovou vežou a Kozím štítom. Používa sa pri zostupe na obidve strany.

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies, z Nižnej Ženíchovej kotlinky

Používa sa väčšinou pri zostupe z Kozieho štítu alebo zo Západnej Ženíchovej veže. Zo sedla medzi balvanmi zasadenými v tráve šikmo doľava do žľabu, zbiehajúceho z Východnej Kozej štrbiny a ním dolu do doliny. 1/2 hod., I.—CH. (↑ J. A. Szczepaňski, 21. V. 1934; ↑) Zima: Zväčša na čistom snehu. (↑↓) Z Červenej doliny

Obídením južného piliera. — Sprvu roklinou, ktorá spadá z Pred-ného Žeruchového sedla, až po zúženie, potom traverzujúc južný pilier po jeho prekročení do žľabu, spadajúceho zo Zadného Žeru-chového sedla a ním hore na sedlo. 1 hod., I. ( ↑´ R. Kordys—J. Maš-lanka, 13. VIII. 191Í; ↓ ) Zima: Zväčša na čistom snehu, (↑↓)

Južným pilierom a žľabom. — Nástup asi 30 m vľavo od najnižšieho miesta steny asi v spádnici Zadného Žeruchového sedla. Päta steny je utvorená z previsov, nad ktorými sa tiahne trávnatý žliabok. Nástup cez krátku platňu hore, mierne vpravo, ďalej asi 15 metrov po trávnatých stupňoch hore, teraz traverz do žľabu asi 20 metrov nad prevismi. Žľabom hore a pred jeho ukončením asi 10 metrov komínikom na plošinku piliera, ktorý sa tiahne vľavo hore neďaleko spomínaného žľabu. Z plošinky traverz doprava a stienkou na výšvih piliera, ďalej po trávnatej širokej lavici hore. Po ukončení lavice nazad doprava na výšvih piliera, odtiaľ 5-metrový exponovaný traverz doprava na plošinku a po dobrých stupoch hore. Ďalej trávnatým žľabom až do sedla. 2 hod., IV. (↑ J• Doležal — H. Grandtnerová — Č. Harníček — I. Kluvánek, 21. VII. 1954.) Zima: Dolná časť skala, nad pilierom sneh. (↑ K. Király — I. Kluvá-nek, 25. IV. 1956.)

ZÁPADNÁ ŽERUCHOVÁ VEŽA ZADNIA RZEŽUCHOWA TURNIA Prostredná veža z troch veží, dívajúc sa od Veľkého Bieleho plesa, najmenej výrazná, ohraničená z ľavej strany Predným Ženíchovým sedlom, od Kozieho štítu zase Zadným Ženíchovým sedlom.

C

62 1 F5

63 1 F6

64 2 F6

A

B

S1 65 F5

i

J 1 66 F6

)

C 1 67

F5

2 68 F5

Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí štít A, V, 1, zima. Výstupy stenami Z doliny Bielych plies, z Nižnej Žeruchovej kotlinky Hranou, prostriedkom. — Prostriedkom steny sa tiahne hrana i zdola veľmi dobre viditeľná. Má viac výšvihov a jej pravú stranu pretínajú horizontálne široké trávnaté lávky, zabiehajúce do pravého sutinového žľabu, ktorý spadá z Východnej Kozej štrbiny do doliny. Ťažšie úseky môžeme obísť zľava. 1 1/2 hod., III. (↑ A. Puškášová — A. Puškáš — M. Takáč, 13. X. 1951.) Zima: Skalné výšvihy rebra môžeme obísť vľavo na strmých sneho-vých poliach. (↑ A. Antoníček — A. Antoníčková, 12. XII. 1952.) Z červenej doliny Južným rebrom. — Nástup trávnatým žľabom, ktorý vedie do Pred-ného Žeruchového sedla. Tam, kde sa začína skalný úsek, ktorý smeruje do sedla, spadá doň z ľavej strany rebro, smerujúce na Zá-padnú Žeruchovú vežu. Ním hore cez ťažšiu vstupnú stienku. 1 3/4 hod., IV., hore III. (↑ J. Andráši — J. Dostál — E. Nemeš — J. Vyskočil — A. Pivková, 21. VII. 1954.) PREDNÉ ŽERUCHOVÉ SEDLO SKRAJNA RZEŽUCHOWA PRZEL?CZ Dosť úzke sedlo medzi dvoma Ženíchovými vežami, z ktorého padajú na obidve strany strmé žľaby, nehodiace sa v lete na priamy zostup do doliny.

Výstupy z dolín Z doliny Bielych plies, z Nižnej Žeruchovej kotlinky Priamo do sedla cez skalný prah, zväčša pretekajúci vodou, ďalej do trávnatého žľabu a ním viac po pravej strane na sedlo. 1 hod., III.-II. (↑ M. Mereš — A. Puškáš— G. Takáč\ 23. VI. 1953.) Zima: Súvislé zasnežený žľab je prerušený iba v spodnej časti podľa okolnosti niekoľko metrovým krátkym ľadovým výšvihom. (↑ A. Puškáš, 2. XII. 1951; ↓) Zostup do Nižnej Ženíchovej kotlinky. — Ľavou stranou žľabu až kým nenarazíme na širokú lávku, prichádzajúcu zľava, ktorá pretína Západnú Žeruchovú vežu. Ďalej ňou a z nej rovno do žľabu, ktorý spadá z Východnej Kozej Štrbiny; ním do doliny. Najpraktickejší zostup. 3/4hod., I. (↓ A. Puškáš, X. 1951.) Zima: Tou istou cestou, ktorá je celá zasnežená. (↓ A. Puškáš a dru-hovia, zima 1952.)

Z Červenej doliny

Priamo na sedlo. — Cez sutinový kužeľ hore k ústiu rokliny, ktorá padá zo spomínaného sedla. Potom roklinou na sedlo. 3/4 hod., mies-tami II. (↑ W. Malinowska — Wl. Malinowski — S. K. Zaremba, 17. VIII. 1928; ↓) Zima: Zasneženým žľabom do sedla. Zriedkakedy býva v žľabe skalný prah. (↑↓)

VÝCHODNÁ ŽERUCHOVÁ VEŽA SKRAJNA RZEŽUCHOWA TURNIA

Prvý vrchol z troch vrcholov, vypínajúci sa nad Nižnou Ženíchovou kotlinkou, ktorý oddeľuje dolinu Bielych plies od Červenej doliny. Lezecký nenáročná, ale pre blízke nástupy často navštevovaná veža. Jej východným hrebeňom, ktorý spadá do trávnatej Žeruchovej prie-hyby, sa končí vlastne lezecký terén.

Výstupy hrebeňmi Pozri Kozí Štít A, V, 1, zima.

Výstupy stenami Z doliny Bielych plies, z Nižnej Žeruchovej kotlinky

Pravou polovicou steny. — V hrebeni Východnej Žeruchovej veže čnie vežička, kde sa zmierňuje strmosť stúpajúceho hrebeňa. Vežička spadá strmou, trávnatými pásmi pretkanou stenou a ohraničenou strmou roklinou sprava, ktorá rozdeľuje obidve Žeruchové veže. Nástup pri ústí rokliny. Hneď doľava do komína a ním cez trávnaté stupne, z ktorých priamo hore do zďaleka už viditeľného žliabku. Ním na hrebeň a ďalej na štít alebo priamo na vežičku ešte pred vstu-pom do žliabku. 1 1/2 hod., II.-III. (↑ A. Czarnocka — J. Pierzchala — W. Stanislawski, 11. VIII. 1932.) Zima: Spočiatku strmo po snehu, potom cez trávnatú stienku a nad ňou hneď doľava už do severovýchodnej steny a viac — menej po snehu na vrchol. ( ↑ I. Hrablíková — I. Kluvánek — A. Puškáš, 14. II. 1956.) Prostriedkom steny. — Vstup do steny je v spádnici vrcholu pri osamelom veľkom balvane v sutine. Priamo hore po dobrých stupoch a záchytoch, miestami hodne trávy, až na široký trávnatý pás, ktorý pretína horizontálne stenu. Nad sebou máme dve kosodrevinové polia a od nich doprava nám udáva smer nápadne veľký balvan. Od-tiaľ mierne doprava asi do polovice trávnatého pásu, potom priamo cez stienku hore do malého trávnatého kotla. Z neho doprava na rebro v stene a po jeho pravej strane cez stienku zas naň. Odtiaľ traverz

69 1 F6

A

B

70 SZ1 F5

71 2 F5

doprava a priamo na vežu vo východnom hrebeni, ďalej po hrebeni na Východnú Žeruchovú vežu. 1 1/2 hod., III.- IV. (↑ A. Puškáš, 24. X. 1951.) Zima: Nástup viac vpravo strmým snehovým žľabom, ktorým sa dostaneme priamo na veľkú snehovú plochu, už zdola dobre viditeľnú. Z nej po snehovom páse doprava za hranu a ďalej už po čisto skalnom úseku na vrchol. ( ↑ F. Kele ml. — A. Puškáš, 12. II. 1952.) Variant v Puškášovej ceste, komínom. — Od spádnice vrcholu na ľavej strane v dolnej časti steny sa tiahne komín, ktorý je uzavretý previsom. Hore do komína a cez previs, mokro, na veľkú trávnatú plošinu, ďalej už po opísanej ceste na vrchol. V. (↑ S. Grodzieňska — W. Žulawski, VIII. 1953.)

Variant v Puškášovej ceste, v hornej časti steny. — Priamo hore až na trávnatý pás. Ním do polovice hore a cez stienku do kotla. Ďalej priamo hore asi 20 metrov, neobyčajne ťažko, až k stienke, expono-vaný traverz asi 3 metre doľava na trávnatú policu, ňou až ku stienke a cez ňu na ľahší terén. 2 hod., III..—IV. (↑ J. Doležal — J. Bondora Č. — Harníček — I. Kluvánek, 19. VII. 1954.) Zima: Skalný variant. (↑ E. Griewahn — Č. Harníček — E. Nemeš— L. Vítek, 2. IV. 1956.)

Z Červenej doliny Vľavo od ostrohy juhovýchodného rebra sa tiahne strmý, mokrý žľab. Nim do rokliny južnej steny a ňou cez stupne až potiaľ, kde sa roklina rozdvojuje. Odtiaľ doľava do bočnej rokliny a ňou na juho-východné rebro, potom cez nevýhodne vrstvenú zemitú stienku na jeho poslednú vežu. Ďalej po rebre na vrchol. 2 1/2 hod., II.. ( ↑ Gy. A. Hefty, 2. VIII. 1908.) Zima: Snehová túra. (↑ M. Mitkiewiczowa — J. Mitkiewicz, 22. IV. 1956.)

Pravým žľabom. — V dolnej časti sa do žľabu vsúva veľký skalnatý blok. Jeho pravým kútom 60 metrov, neobyčajne ťažko hore. Ďalej priamo hore žľabom, ľahším terénom. Po troch dĺžkach lana prekoná-vame stenu vľavo, potom 60 metrov pod vklinené balvany, ktoré podliezame vľavo, ďalej doľava na vrchol. 1 1/2 hod., V., hore III. (↑ K. Bocek — V. Krajňák, 5. VII. 1950.) Zima: Snehový a skalnatý terén, pretekajúci ľadom, (↑ K. Bocek — Č. Harníček — R. Kuchař, 3. IV. 1953; | I. Bielický — O. Kuliš, IV. 1953, čiastočne zlanovaním.) Ľavým žľabom. — Vľavo od začernených skál z trávnika, kde naj-hlbšie siaha do steny, 35 metrov hore žľabom. Potom sa žľab rozširuje.

3 72 F5

4 73 F5

J 1 74 F6

2 75 F6

3 76 F 6

Po 50 metroch priamo cez stenu, ktorou je žľab prerušený. Ďalej cez trávu pod vklinené balvany, ktoré obchádzame po trávnatej lávke doľava a späť doprava cez stenu na trávnaté plošiny. Z nich šikmo doľava k oknu, 4 metre pod oknom najprv šikmo doprava cez stenu, potom rovno hore do komínika, neobyčajne ťažké, ním na trávnatú plošinku, z nej sprava na hrebeň a po ňom na vrchol. 2 hod., IV. ( ↑ K. Bocek — L. Hofírek, 21. VII. 1950.)

Južným pilierom. — Predné Žeruchové sedlo ohraničuje sprava mohutný pilier, ktorý spadá z vrcholu Východnej Žeruchovej veže do Červenej doliny. Nástup na pilier po pevných skalách, prerastených trávou a kosodrevinou až po poslednú kosodrevinu. Od nej mierne doľava strmo hore po trávnatej lávke až na jej koniec. Odtiaľ priamo hore prvým výšvihom piliera až pod veľký balvan, vklinený v sedielku. Cezeň a priamo ďalej stenou piliera strechovite vrstvenou, 30 metrov, VI., na trávnatú plošinu s kosodrevinou. Odtiaľ cez posledný krátky výšvih, ďalej po naklonenom pilieri na vrchol Východnej Žeruchovej veže. 2 hod., III., jedno miesto VI. (↑ M. Mereš — A. Puškáš — G. Takáč, 23. VI. 1953.) Z doliny Zeleného plesa Rebrom. — Nástup na rebro, ktoré je z doliny, ako aj z magistrály, ktorá vedie zo Zeleného plesa na Kežmarskú chatu dobre viditeľné, je od chaty cez nepríjemnú kosodrevinu až pod rebro. Prvý výšvih zliezame priamo, z ktorého potom zostúpime do hlbokej štrbiny. Z nej ďalším výšvihom, potom cez skalné zuby na pozvoľna stúpajú-com rebre na vrchol. Viac — menej skalná túra okrem nástupu a hor-ného úseku. 3 hod., III.—IV. (↑ F. Kele st. — A. Puškáš, 24. IV. 1952, lezené len za zimných podmienok.)

ŽERUCHOVÁ PRIEHYBA RZEŽUCHOWA PRZEHYBA

Dosť široké trávnaté sedlo medzi Východnou Ženíchovou vežou a Ženíchovou kopou vo východnom hrebeni. V lete ľahko dostupná z každej strany chodeckým terénom. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach, (↑↓)

ŽERUCHOVÁ KOPA (1744 m) RZEŽUCHOWA KOPA Posledná vyvýšenina vo východnom hrebeni Ženíchových veží, po-rastená husto kosodrevinou. V lete chodecký dostupná v nepríjemnom kosodrevinou porastenom teréne. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach, (↑↓)

77 4 F 6

78 JV 1 F5,6

79

80

SCHEMATICKÁ MAPKA II

Vysvetlenie spoločných názvov niektorých hrebeňových úsekov, ako i konkrétne názvy niekoľkých bodov v horolezeckom teréne:

Karbunkulový hrebeň — južný výbežok hrebeňa, ktorý sa tiahne od Jastrabieho sedla až po Belasé sedlo. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Jastrabie sedlo, Predný Kopiniak, Predná Sklenená štrbina, Prostredný Kopiniak, Prostredná Sklenená štrbina, Zadný Kopiniak, Zadná Sklenená štrbina, Malý Kolový štít, Belasé sedlo.

Kolový hrebeň — severný výbežok hrebeňa, ktorý vybieha zo Zmrzlej veže smerom do Kolovej doliny, kotlinky pod Kolovým sedlom. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: sedlo pod Veľkým hrbom, Veľký hrb, Zadná Kolová štrbina, Veľká Kolová veža, Prostredná Kolová štrbina, Prostredná Kolová veža, Predná Kolová štrbina, Malá Kolová veža.

Hrebeň Sviniek — severný výbežok hrebeňa, ktorý vybieha z Kolového štítu a oddeľuje Čiernu Javorovú dolinu od doliny Kolovej. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Štrbina za Bránou, Horná Brána, Štrbina pred Bránou, Svinka, Prostredná brána, Kopa Brán, Dolná Brána, Žltá kopa, sedlo pod Žltou kopou, Úplaz.

BELASÁ VEŽA (2290 m) CZERWONA TURNIA, KÉKTAVI TORONY, BLAUSEETURM Široký hrb v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier medzi Zmrzlou vežou, od ktorej ho oddeľuje Zmrzlá sedlo a Jahňací štít, oddelený Kolovým sedlom. Belasá veža je dôležitá preto, že z nej vybieha ráz-socha k Jastrabej veži, nazývaná Karbunkulový hrebeň. Okrem južnej steny zo stránky lezeckej je viac — menej bez pôvabu.

Výstupy hrebeňmi Od Kolového sedla Po hrebeni, kde strmšie miesta obchádzame v pravom úbočí, do štr-biny, nad ktorou hrebeň prechádza v širokú a strmú štítovú stenu. Kúsok priamo hore, potom traverz v pravom úbočí do úzkeho a dro-biaceho sa žľabu, ním hore. Stade to môžeme tiež prejsť severnými svahmi Belasej veže na Zmrzlé sedlo a ním hore. Už blízko vrcholu alebo ďalej žľabom na východný hrebeň niekoľko metrov vľavo od vrcholu, alebo priamo k najvyššiemu bodu bočným strmým žľabom. 1 hod., I. ( ↑ A. Jakubski — T. Hickiewicz — vodca St. Stopka, VIII. 1905; ↓) Zima: Bez väčších problémov na vrchol, (↑ A. Gy. Hefty — L. Rok-falusy, 3. XII. 1911; ↑ A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 3. IV. 1928.) Od Zmrzlého sedla

Bez ťažkostí na vrchol. 1/4hod., I. ( ↑ 5. Krygowski — Z. Jaworski — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Kaspruš Gasienica Zuza-niak, 1900; ↓) Zima: Ľahko na vrchol, (↑ A. Gy. Hefty — L. Rokfalusy, 3. XII. 1911; ↓ A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 3. IV. 1928.) Z Belasého sedla

Z Malého Kolového štítu zostúpime do Belasého sedla a z neho na Belasú vežu. 25 min., II. ( ↑ S. Krygowski — Z. Jaworski—J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Kaspruš Gasienica Zuzaniak 1900; ↓)

Zima: Bez väčších ťažkosti, viac — menej na snehu. (↑↓)

Výstupy stenami Z Červenej doliny

Severovýchodnou stenou Belasej veže spadá do doliny strmá roklina vyplnená balvanmi. Roklinou najprv po ľavej strane, potom ňou namáhavo hore. Odtiaľ ďalej stále roklinou, nakoniec platňami na

A

SV 1 1

JZ 1 2 F6

V 1 3 F 3,6

B

SV 1 4

severný hrebeň, na ktorý vystupujeme v štrbine. Nad platňou pre-chádza hrebeň v širokú štítovú stenu, (↑ A. Englisch — K. Englisch — vodca J. Hunsdorfer st. — J. Strompf, 18. VII. 1898.) Zima: Okrem hornej časti na čistom snehu. (↓ A. Puškáš — H. Rácz, 22. III. 1956.)

Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom

Stredom steny prebieha hlboká preliačina, ktorá má dolu charakter žliabku, v prostrednej časti plytkého komína, hore zas výrazného žľabu. Vpravo od preliačiny zabieha do sutiny veľká skalná ostroha. Po ostrohe do preliačiny v jej žliabkovitej časti. Sem priamo z doliny cez niekoľko ťažkých a mokrých prahov. Ňou hore kým nezmizne v stene. Po rímse do skál vľavo a po tráve do výrazného žľabu, ktorý tvorí hornú časť preliačiny. Žľabom miestami ťažko cez prah na juho-západný hrebeň, niekoľko metrov vpravo od vrcholu. 1 hod., II. (↑ J. A. Szczepaňski, 10. IX. 1932.) Zima: Viac — menej na snehu, v serpentínach obísť skalné výšvihy. (↓ A. Puškáš — H. Rácz, 22. III. 1956.)

Z Malej Zmrzlej doliny

Trochu vpravo od spádnice vrcholu sa tiahne stenou plochý, spadnu-tými kameňmi prehradený žľab. Začína popukanými skalami, potom nasleduje nebezpečné lezenie po tráve. Vo výške dolných bielych útesov vľavo od žľabu prechádzame do skaliek vpravo od neho a vystupujeme v nich až pod previsnuté skaly. Sme vo výške horných bielych útesov, viditeľných na ľavej strane žľabu. Z poslednej veľkej platne pod previsy, exponovaný traverz šikmo doľava hore na vežičku, ktorá vyrastá z dna žľabu. Z vežičky cez zráz šikmo doľava hore na rebro. Na jeho opačnej strane 3 metre doľava do exponovanej steny a ňou na dobrých záchytoch dĺžku lana hore. Tu máme hlavné ťažkosti už za sebou. Ďalej ľahším terénom, ktorý sa dá zliezť rôznymi smermi po dobrej skale na východný hrebeň, 20 metrov od vrcholu. 2 1/4 hod., III.. ( ↑ A. Grósz — Gy. A. Hefty — L. Rokfalusy, 6. VI. 1912.) Zima: Spodná časť je zasnežená, stred je skalný, vrchol na čistom snehu. (↑ A. Puškáš — H. Rácz, 22. III. 1956.)

BELASÉ SEDLO NEBIESKA PRZELIJCZ

Úzka štrbina medzi Belasou vežou a Malým Kolovým štítom. Ako priechod sa nepoužíva.

5 SZ 1 F7

6 J 1 F 3,6

Výstupy z dolín Z Červenej doliny Najprv roklinou, ktorá sa tiahne pod hrebeňom, idúcim z Belasej veže. Keď roklina začína prechádzať na ľavej strane v prerušované pásy trávy, vyjdeme z nej von, asi 100 metrov doľava do žľabu, ktorý spadá z Belasého sedla. Žľabom na sedlo, miestami ho obchádzajúc po pravej strane. 1 1/4 hod., I. (↑ J- Beck — K. Miiller — J. Oszwald — D. Reichart — A. Wiegandt, 3. IX. 1922; ↓) Zima: Viac — menej na čistom snehu. (↑↓) Z Malej Zmrzlej doliny Najprv priamo žľabom hore až pod jeho uzáver z previsu. Spod pre-visu ťažký traverz doľava smerom k južnej stene Belasej veže asi 5—6 metrov. Odtiaľ priamo hore cez veľké dobré stupne pod previs, ktorý žľab znova uzatvára. Cez previs v spádnici na skalách, znova do žľabu, kde je už naklonený a trávnatý; ním do sedla. 4 1/2 hod., V.—VI. ( ↑ /. Lehotský — M. Mereš—A. Puškáš — G. Takáč—Z. Zibrin, U. IX. 1953.)

MALÝ KOLOVÝ ŠTÍT (2276 m) MALY KOLOWY SZCZYT, ENGLISCSÚCS, ENGLISCHSPITZE Málo vystupujúci štít v tzv. Karbunkulovom hrebeni. Od Belasej veže ho delí Belasé sedlo. Z druhej strany ho zasa oddeľuje od Zadného Kopiniaka Zadná Sklenená štrbina. Lezecký často vyhľadávaný štít pre jeho povestnú južnú stenu, ktorá spadá do Malej Zmrzlej doliny.

Výstupy hrebeňmi Od Belasého sedla Bez ťažkostí na štít. Pozri Belasá veža, A, V, 1, zima. Z Jastrabieho sedla Hrebeň, tiahnúci sa od Jastrabieho sedla až po Belasé sedlo nazývame Karbunkulový hrebeň. Sú v ňom tieto sedlá a štíty: Jastrabie sedlo, Predný Kopiniak, Predná Sklenená štrbina, Prostredný Kopiniak, Prostredná Sklenená štrbina, Zadný Kopiniak, Zadná Sklenená štrbina, Malý Kolový štít, Belasé sedlo. — Od sedla tesne vpravo od hrany hrebeňa strmým plochým žliabkom, potom doľava a hrebeňom na prvé trávnaté plece hrebeňa dosť ťažko. Ďalej po hrebeni alebo vpravo od neho na Predný, Prostredný a Zadný Kopiniak a cez štrbinu na Malý Kolový štít a do Belasého sedla. 1 1/2 hod., II. (↓ Z. Klemen-siewicz — R. Kordys, 11. VIII. 1905; ↑) Zima: Kombinovaná snehová túra s častými skalnými úsekmi. (↑↓ A. Biber — H. Kierer — J. Szobó — G. Virág, 26. XII. 1910, nedo-

C

1 7

1 8 F 3, 6

A

SZ

V I 9 F 2, 3, 6

šli až na Predný Kopiniak; ↑↓ J. Honowska — Z. Krókowska — J. A. Szczepaňski, 5. IV. 1928 Karbunkulovým hrebeňom na Malý Kolový štít.)

Výstupy stenami Z Červenej doliny

V spádnici vrcholu vystupujeme cez zlomiská po sutine a tráve až sa dostaneme do členených stien, medzi ktorými vystupujeme v serpen-tínach. Tesne pod vrcholom narážame na kompaktnejšiu skalu, ktorú obídeme na východný hrebeň blízko vrcholu. 1 1/2hod., I. ( ↑ A. Englisch — K. Englisch — vodca J. Hunsdorfer st. — vodca J. Strompf, 18. VII. 1898.) Zima: Viac-menej snehová túra. (↑ Holpuch — F. Weigl, 19. IV. 1953.) Z Malej Zmrzlej doliny Nástup do steny asi v spádnici vrcholu tam, kde sutina najvyššie siaha pod stenu. Odtiaľ priamo hore zárezom, ktorého pravé stienky sú z previsov. Asi 40 metrov od nástupu je zárez previsnutý a stráca svoj charakter. Nedôjdeme až na koniec previsnutého zárezu, ale vylezieme šikmo doľava po rebre v ľavej stene zárezu na výhodné lavičky pod strmšími platňami. Dosť výraznou trhlinou v platni šikmo doprava na výhodnejšie lávky pod výraznými prevismi, istenie. Odtiaľ traverz šikmo doprava a priamo hore cez charakteristickú stenu Širokého žľabu so strieškovite vrstvenými skalami. Na pravej strane žľabu, asi 25 metrov nad traverzom vidíme kazateľňu, istenie, ku ktorej buď priamo od traverzu šikmo cez biele platne žľabu, alebo ľahšie spodkom do žľabu a jeho dnom. Z kazateľne šikmo doľava žľabom, ktorý sa hore zužuje a je prerušený prevismi, asi 15 metrov na stupeň v najnižšom mieste žľabu. Odtiaľ šikmo doľava trhlinou, ktorá tu tvorí zárez, ďalších 15 metrov na lávku v záreze pod prevismi, exponovane a cez rebro do jaskyne. Ďalej priamo hore pravou stranou jaskyne, plochým zárezom, ktorý vychádza na tupé, menej strmé rebro nad hlbokým žľabom po pravej strane. Z rebra priamo hore a zľava hlbším zárezom, ktorý sa vyššie mení v previsnutý a dobre rozšírený komín. Komínom ďalej hore. Nedôjdeme až k previsom v komíne, ale traverzujeme šikmo doľava po stupňoch na balkónik, vzdialený asi 7—8 metrov od komína. Z balkónika šikmo doprava nazad do komína, už nad prevismi v ňom a hore na jeho pravé rebro s príhodnou vyvýšeninou, istenie. Odtiaľ šikmo doľava Širokým skal-natým a trávnatým žľabom a v hornej časti zárezom asi dve dĺžky lana na vrchol. 5—7 hod., V.—VI.(↑ R. Domec — W. Konarzewski — S. Motyka — A. Marusarz ml., 9. VIII. 1938.)

B

10 S 1

11 J 1 F 3,6

Stredom steny. — Nová cesta na Malý Kolový štít južnou stenou je priamejší výstup, ktorý sleduje starú poľskú cestu iba niekoľko met-rov. Nastupujeme asi 20 metrov vpravo od poľskej cesty kútovou škárou. Po dvoch dĺžkach lana prídeme na ľahší terén. Nad nami sú nápadne červene sfarbené, strieškovite vrstvené skaly, majúce upro-stred široké, hore sa zužujúce vhĺbenie. Ním hore asi 30 metrov pod veľké previsy. Ďalej 8 metrov veľmi exponovaný traverz v previsnutej stene doprava a pomocou skôb cez previs. Priamo hore k ďalšiemu previsu a ďalej žľabom po jeho pravej strane k dobrému isteniu. Odtiaľ viac než na dĺžku lana plytkým, nepatrne doľava uhýbajúcim žľabom pod silne previsnutý, hore sa zužujúci asi 8 metrov vysoký komín. Ním hore, vysilujúce, najťažšie miesto, do sutinového koryta na ľahší terén. Korytom dosť ľahko asi 20 metrov pod zráznu stenu, ňou na dĺžku lana na plošinu a z nej po niekoľkých ľahších stupoch na vrchol. Veľmi exponovaný výstup v celkom pevnej skale. 5—7 hod., V.—VI. ( ↑ J. Sláma — V. Zavrel, 21. VIII. 1948.)

Pilierom steny. — Južnú stenu Malého Kolového štítu ohraničuje z pravej strany pilier, ktorý vlastne oddeľuje stenu od Zadnej Sklene-nej štrbiny. V dolnej časti sa stráca a prechádza do otvorenej steny. Nástup zo sutiny v otvorenej stene priamo v spádnici piliera. Ľah-kým trávnatým terénom do žľabu vpravo od piliera. Lámavým žľabom 50 metrov na širokú plošinu. Ďalej 20 metrov Šikmo hore doľava smerom k veľkému platňovitému výlomu v ľavej strane piliera. 4 metre traverz na sutinovú plošinku pod výlomom. Po odštiepnutých plat-niach 20 metrov hore, potom ľahký traverz doprava na trávnatú rímsu na pilieri. Ďalej stále hore pilierom, pevná skala, v spodnej časti mies-tami tráva, priamo na vrchol. 3 1/2 hod., V. (↑ T. Mastihuba —J. Slá-ma, leto 1955.)

ZADNÁ SKLENENÁ ŠTRBINA ZADNIA SZKLANA SZCZERBINA

Úzka štrbina, ktorá rozdeľuje Zadného Kopiniaka od Malého Kolo-vého štítu. Spadá do Malej Zmrzlej doliny veľmi strmým žľabom, prechádzajúcim miestami v stenu. Tadiaľto boli uskutočnené prvé pokusy o dobytie južnej steny Malého Kolového štítu.

ZADNÝ KOPINIAK (2255 m) ZADNÍ KOPINIAK

Západná z troch Kopiniakových veží v samom hrebeni, nie je veľmi výrazná, lezecký z Malej Zmrzlej doliny vďačná svojou exponovanou južnou stenou.

2 12 F 3,6

3 13 F3,6

Výstupy hrebeňmi

Pri prechode Karbunkulového hrebeňa. Pozri Malý Kolový štít, A, V, 1, zima.

Výstupy stenami

Z Malej Zmrzlej doliny

Celá cesta vedie zárezom, ktorý spadá zo Zadnej Sklenenej štrbiny do Malej Zmrzlej doliny. Nástup je v spádnici žliabku. Ľahkým žliabkom priamo hore tri dĺžky lana na veľký trávnatý pás, pretínajúci spodnú časť steny. Tu sa vlastný kút delí na dva žľaby, ktoré sa asi v polovici steny spájajú. Pravý žľab je ťažko zleziteľný a vypĺňa ho strmý trávnatý terén. Ľavý je z čistých bielych skál. Ním vedie výstup. Z trávnatého pásu stupňovitými skalami pod malý previs, ktorý pre-liezame v ľavom okraji do vhĺbenia. Zo sutinovitej plošinky cez kolmú stienku, ktorú uzaviera previs. Stienkou lezieme najprv šikmo doľava, potom pod previsom traverz vpravo, ďalej dve dĺžky lana kolmo hore žliabkom do hlavného kúta, ktorý je tu rozlámaný a z ktorého sa tu vysunuje malý výrazný balkónik. V týchto miestach uzatvára žľab mohutný previs. Vpravo od žľabu je v kolmej stene výrazná puklina, ktorou vedie cesta nad previs. Do pukliny z balkónika traverz vpravo cez kolmú stienku. Puklinou hore, potom jej lávou hranou a cez stienku, do ktorej puklina ústi, pod previs. Traverzom vlavo do lievikovitej jamky vo vlastnom žľabe. Tu sú nad nami opäť mohutné previsy. Vľavo od nich v malom kúte sa tiahne asi 5-metrová úzka trhlinka, ktorá sa zlieza na skobách. Nad prevismi sa vrátime späť vpravo do hlavného kúta. Tu vidíme priamo nad sebou, že záver hlavného kúta uzatvára dvojitý obrovský previs. Ľavá strana kúta je hladká, ustupujúca stena s pásom previsov. Pravá strana je kolmá stena, prerušená vo výške previsov hlavného kúta tiež pásom pre-visov. Nad prevismi sa preklopujú vrcholové steny strechami. Tieto previsy sú pri pravej strane pretlačené tanierovitým vhĺbením. Do neho ústi naša cesta. Horným kútom vystúpime asi 10 metrov pod previsy. Teraz začíname traverz vpravo do kolmej steny najprv po prerušovanej rímse asi 7 metrov vodorovne vpravo. Tam, kde sa rímsa končí, začíname stúpať šikmo vpravo hore cez hladkú stienku pod previs. Pod ním vodorovne 2 metre vpravo a cezeň hore na prie-stranný balkón pod vhĺbením. Nad balkónom priamo hore cez previs a stienkou do polovice vhĺbenia. Odtiaľ traverzujeme vodorovne vpravo cez dve rebierka a nimi hore na policu pod vrcholom. Cez malý previs na vrchol. 5 hod., VI (↑ V. Karoušek — B. Nejedlo, 10. VIII. 1952.)

A

B

14 J 1 F3

PROSTREDNÁ SKLENENÁ ŠTRBINA POŠREDNIA SZKLANA SZCZERBINA Nevýrazná štrbina medzi Zadným a Prostredným Kopiniakom. Ako priechod sa nedá používať. Do Malej Zmrzlej doliny spadá strmou stenou.

PROSTREDNÝ KOPINIAK POŠREDNI KOPINIAK Prostredný z troch Kopiniakových veží, padajúci do Malej Zmrzlej doliny kolmou stenou.

Výstupy hrebeňmi Pri prechode Karbunkulového hrebeňa. Pozri Malý Kolový štít, A, V, 1, zima.

PREDNÁ SKLENENÁ ŠTRBINA SKRAJNA SZKLANA SZCZERBINA Úzka, nevýrazná štrbina medzi prvou a druhou vežou Kopiniakov od Jastrabieho sedla.

PREDNÝ KOPINIAK (asi 2250 m) SKRAJNY KOPINIAK, EGYETEMICSÚCS, UNIVERSITÄTSSPITZE Prvá východná veža Kopiniakov, ktorú oddeľuje od Jastrabej veže Jastrabie sedlo. Do Malej Zmrzlej doliny spadá mohutnou stenou.

Výstupy hrebeňmi Pri prechode Karbunkulového hrebeňa. Pozri Malý Kolový štít, A, V , l , zima.

Výstupy stenami Z Malej Zmrzlej doliny

Nástup tam, kde stena siaha najnižšie do sutiny. Strmým žľabom hore asi 40 metrov. Odtiaľ traverz vľavo asi 10 metrov a hladkým komínom hore, veľmi ťažko, komín je skobovaný. Odtiaľ späť traverz doprava až do žľabu, ktorý prebieha od nástupu. Ním opäť niekoľko metrov hore a traverz doľava, veľmi ťažko, traverz je skobovaný. Asi 30 metrov po strmej platni hore až na trávniky, nad ktorými je už odspodku vidno červene sfarbené previsy. Pod nimi asi 30 metrov traverz doprava. Žľabom opäť hore na dĺžku lana a asi 6 metrov previsnutým komínikom doprava hore na rebro. Po rebre hore, až sa skončí v žľabe, ktorý sa rozdeľuje na dve časti. Vpravo kolmým komínikom, dlhým asi 20 metrov, hore veľmi ťažko. Na konci komína

A

A

B

J 1 15 F 2,6

prestup doľava na trávnatú, skalami ohraničenú plošinku. Odtiaľ 4 metre stienkou ľahko hore na rebro. Po rebre hore až pod strmú, asi 20 metrov vysokú stienku. Stenou hore a odtiaľ po skalách, pre-rušovaných trávnatými pásmi už ľahko na hrebeň asi 20 metrov vpravo od vrcholu. 10 hod., VI. (↑ J. Děrda — K. Gliickselig, 13. VII. 1949.)

JASTRABIE SEDLO (asi 2100 m) JASTRZIJBIA PRZELIJCZ, KARBUNKULUSTORONYCSORBA, KARFUNKELSCHARTE Úzka štrbina medzi Jastrabou vežou a Predným Kopiniakom. Z Čer-venej doliny vedie do nej cestička. Odtiaľ sa začína nástup na Kar-bunkulový hrebeň.

Výstupy z dolín Z červene) doliny Od Belasého plesa doľava chodníčkom v zákrutách až na sedlo. 3/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu na sedlo. (ti E. Borca — O. Jordán — T. Szaffka, U. IV. 1909.) Od serpentín vľavo žľabovitým nepríjemným terénom. 3/4 hod., CH—I. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓) Z Malej Zmrzlej doliny

Tam, kde sutina siaha najvyššie do južných stien Jastrabej veže, sa tiahne šikmo doľava hore k sedlu strmá roklina. Tesne vľavo od ústia rokliny na trávnatý pás a z neho cez 2-metrovú stienku na vyšší pás. Teraz vodorovný traverz doprava do širokého žľabu, v ktorý roklina prechádza. Odtiaľ na rozľahlé trávniky alebo priamo žľabom ťažko, alebo najprv po rebierku, ktoré ohraničuje žľab sprava. Potom cez žľab a po jeho ľavej stienke na trávniky. Z trávnikov sutinovým žľabom na sedlo. 1 3/4 hod., II.—III. (↓ Z. Klemensiewicz — R. Kordys, U. VIII. 1905; ↑ A. Czermiński — J. A. Szczepaňski; 31. V. 1927; ↑ II. v. Z. Dabrowski, 26. VII. 1931.)

JASTRABIA VEŽA (2139 m) JASTRZIJBIA TURNIA, KARBUNKULUSTORONY, KARFUNKELTURM Táto smelá skalná veža, opradená bájkami, sa dvíha nad Zeleným plesom. Dnes je lezecký zaujímavá iba svojimi južnými zrázmi. Roz-hľad z nej sa obmedzuje iba na bezprostredné okolie Zeleného plesa,

C

16 1

17 2

18 1 F10

FOTOGRAFIE K SCHEMATICKEJ MAPKE II

ale zato orientačne nám poslúži pre štúdium severnej steny Malého Kežmarského štítu. Výstupy hrebeňmi Z Jastrabieho sedla Priamo zo sedla. — Po plochom hrebeni pod previsnuté steny. Tesne pod stenami traverz doprava cez naklonenú hladkú platňu, k pravej hrane týchto stien. Po tejto hrane doľava na vežu, ktorá vrcholí v previsnutých stenách, ktoré sme obišli. Teraz stále hrebeňom strmo dolu do sedielka a z neho po hrane stále kolmého hrebeňa, vyššie tesne vľavo od hrany na vodorovný štítový hrebeň a na vrchol. 25 min., II., traverz cez platňu II.-III. (↑ J- Chmielowski—J. Nowicki—vodca K. Bachleda — vodca St. Stopka, U. VIII. 1903.) Zima: Spodná časť na skale, ďalej na snehu. (↑↓) S obchádzaním hrebeňa, normálny výstup. — Zo sedla roklinou, ktorá padá do Červenej doliny, 30 metrov dolu. Odtiaľ vidíme dve skalnato-sutinové rímsy v severnej stene veže. Celkom hore sa spá-jajú. Aby sme dosiahli začiatok hornej rímsy, musíme prekročiť strmý, nevýhodne vrstvený žliabok. Po hornej rímse až k jej koncu, potom na trávnatom páse, v predĺžení ríms, na veľkú, drvinami pokrytú terasu už vo východnom úbočí veže. Sme tu niekoľko desiatok metrov za vrcholom. Vystupujeme naň po tráve a po balvanoch. 1/4 hod., I. (↑ možno už M. Sieczka, 1880; L. Petrik — vodca J. Faith — vodca M. Faith, 28. VII. 1891; ↓) Zima: snehový terén. (↑↓; ↑ III. z. v. B. Duchoň — I. Kesselbauerová, 2.1.1933.) Z Červenej doliny Cez Jastrabí zub. — Zub obchádzame po trávnatých pásoch v pravom úbočí. Nazad na hrebeň, ale za chvíľu pod strmším výšvihom zas do pravého boku a trávou porastenými skalami nad výšvih. Nasledu-júci zub obchádzame vľavo. Potom širším hrebeňom hore až k tráv-natému pásu, ktorý vedie do severnej steny. O pás sa opiera odštiep-nutá platňa. Rúčkovaním doprava cez platňu, potom dlhý krok doprava na trávnatú rímsu. Po rímse ešte niekoľko krokov doprava, potom cez balvany hore na veľkú terasu vo východnom úbočí veže a z nej na vrchol. 1 hod., II. (↑ E. Lindner — T. Szaffka, 17. VIII. 1911.) Zima: Dostatočne zasnežený výstup. (↑) Výstupy stenami Z Červenej doliny Pravou časťou steny. — Smerom do Jastrabieho sedla a ďalej do polovice hornej sutinovej rímsy. Odtiaľ priamo hore, cez 3-metrovú

A

SZ 1 19

2 20

V 1 21 F1

B

S 1 22

stienku, potom skalami hore na neveľkú plošinu, 25 metrov. Doľava hore na trávnatú rímsu pri úpätí kolmej skalnej steny. Živý rebrík, potom priamo hore na vrchol. IV. (↑ J. Orenburg — J. Pierzchala, 14. VII. 1934.) Zima: (↑ /. Borca — O. Jordán — T. Szaffka, 11. IV. 1909.) Ľavou časťou steny. — Výstup vedie rovnobežne s východným hre-beňom. Zo stupňa na stupeň ťažko a veľmi strmými žliabkami. Naj-ťažší je druhý, dá sa však obísť vľavo. Nakoniec doľava na trávnatý pás s opretou platňou a na vrchol. 1 1/4 hod., miestami III. Zima: (↑ Z. Krókowska — J. A. Szczepaňski, 10. IV. 1928.) Stredom steny. — Od chodníka od Belasého plesa k uzáveru v stene a ním ku komínu, ktorý zliezame na konci po jeho pravej stienke. Krátky traverz metra doprava, 6-metrovou stienkou priamo hore, potom 2-metrový traverz doľava. Obkračujeme vytláčajúcu stienku, najťažšie miesto a vystupujeme ešte niečo doľava na malý trávnatý pás. Po ňom na hladkú platňu. Doprava až k jej okraju, stade krátkym komínikom na spodnú sutinovú rímsu a z nej na vrchol. 1 1/4 hod., miestami III. (↑ Z. Rószkówna — B. Chwasciński, 27. VIII. 1930.)

Z doliny Zeleného plesa Od Zeleného plesa hore k ústiu rokliny, ktorá vedie medzi Jastrabou vežou a Jastrabím zubom. Roklinou do jej polovice, kde sa rozširuje. Tu pred sebou vidíme tmavosfarbenú časť juhovýchodnej steny. Odtiaľ z rokliny doľava a po plochých stupňoch a úzkom trávnatom páse k zďaleka viditeľnému trsu kosodreviny. Ešte kúsok doľava, potom priamo hore na Široké, trávou a kosodrevinou porastené lávky, ktoré sa tiahnú pod červenou hladkou stenou. Po lávkach stále tesne pod čelnú stenu, šikmo doľava na hranu, ktorá čelnú stenu zľava ohraničuje. Cez hranu a traverz ešte niekoľko krokov doľava po komín. 10 metrov komínom hore. Asi 3 metre pod horným koncom komína po lište niekoľko metrov doľava za roh steny. Za ním sa tiahne medzi vlastným masívom veže a kulisovite vysunutou čelnou stenou Šikmo doprava strmý kuloár. Vstupujeme doň nad jeho spodným zrázom. Kuloárom až na veľkú, trávou porastenú kazateľňu, odkiaľ vedie trávnatý pás až na východný hrebeň. Z kazateľne dĺžku lana po plochej stene priamo hore. Potom znova dĺžku lana oblúkom doprava hore cez strmé, trávou prestúpené stupne k trsu kosodreviny, dobre viditeľnej už od kazateľne. Kus po tráve doľava, potom po skalnej hrane, vedúcej niečo napravo, na sutinu pod vrcholom a zakrátko k najvyššiemu bodu. 3 1/2 hod. II.—III. až III. (Gy. A. Hefty — Gy. Komarnicki, 17. VIII. 1902.)

23 2

24 3

25 JV 1 F 1,10

Zima: Z veľkej časti snehový výstup. (↑ B. Duchou — B. Pánczél — L. Wernerová, 26. IV. 1934.) Podobnou cestou, iba s dvoma variantmi, a to jedným v komíne a druhým od kazateľne na Štít. Asi IV. (↑ J. Beran — J. Kučela, 2. X. 1933.) Do nástupu sa dostaneme rokľou, ktorá spadá medzi Jastrabou vežou a Jastrabím zubom a vedie do Jastrabej štrbiny. Rokľou stále priamo hore, až táto prechádza v komín. Komínom hore až na trávnaté stup-ne. Odtiaľ priamo do platňovej stienky, na ktorej je krátky zárez. Zárezom hore, potom šikmo doľava k nápadne červeno-žltej platni, viditeľnej už z trávnatých stupov. Na pravej strane platne vidíme zárez. Cez zárez priamo hore až na úplne hladký traverz. Dva metre doprava a hore na trávnatý stupeň pod kolmou stienkou. Stále priamo hore prídeme na trávniky, odkiaľ tri dĺžky lana na vrchol. 2 1/2 hod., IV.—V. (↑ I. Gálfy — J. Koreň, 18. IX. 1953. Podobnou cestou išli už ↑ W. Ostrowski —J. Piotrowski, 26. VIII. 1949.) Z Malej Zmrzlej doliny Nástup pod zďaleka viditeľnú trhlinu, ktorá pretína spodnú časť steny. Skalami vpravo od trhliny, neskôr jej dnom 3 dĺžky lana hore. Trhlina prechádza vyššie v hlboký komín, ktorý sledujeme až k jeho koncu. Teraz po tráve na rebro, ktoré zbieha z vrcholu a po jeho hrane 8 metrov hore. Traverz doprava do trávnatého terénu. Kúsok hore, potom znova doľava na hranu rebra a ním zakrátko na trávnatý hrebeň a na vrchol. 1 1/2 hod., III. (↑ P. Illner — O. Rülke, VIII. 1926; ↑ II. v. T. Bernadzikiewicz — K. Sinkówna — T. Pawlowski, 28. VIII. 1934.) Zima: Okrem spodného úseku zasnežený výstup. (↑ M. Nitsch — P. Röhr, 17. III. 1935.) JASTRABIA ŠTRBINA JASTRZEBIA SZCZERBINA Sedlo medzi Jastrabím zubom, poslednou to vyvýšeninou východného hrebeňa a Jastrabou vežou. Výstupy z dolín Z červenej doliny Chodecký až na sedlo. CH. (↑↓) Zima: Bez ťažkostí, (↑↓) Z doliny Zeleného plesa K rokline, ktorá spadá spod juhovýchodnej steny Jastrabej veže, ňou hore až k jej uzáveru, kde sa zužuje v trhlinu. Odtiaľ doprava na

2 26 F1

3 27 F1

J 1 28 F10

C

1 29

1 30 F1

chrbát, ktorý ohraničuje roklinu. Po ňom miestami veľmi strmo v kosodrevine, po tráve a skalách hore, niečo vpravo od Jastrabieho zubu. 1 1/4 hod., II. ( ↑ ) Zima: Viac-menej na čistom snehu okrem traverzu. (↑ K. Cerman — Z. Graf — O. Kopal — D. Machaň — V. Mašková — Svoboda, 17. III. 1951.)

JASTRABÍ ZUB JASTRZIJBI ZAB Posledný výbežok východného hrebeňa Jastrabej veže, ktorý pre-chádza do trávnatých svahov smerom k Červenej doline.

Výstupy hrebeňmi Pri výstupe východným hrebeňom na Jastrabiu vežu. Pozri Jastrabia veža, A, V, 1, zima.

ZMRZLÉ SEDLO (asi 2266 m) MODRA LAWKA, PAPIRUSZCSORBA, PAPIRUSTALSCHARTE

Medzi Zmrzlou a Belasou vežou je to jediný praktický priechod z Malej Zmrzlej doliny do Kolovej doliny.

Výstupy z dolín Z Malej Zmrzlej doliny

Dolinou až k päte skál Zmrzlej veže. Strmou, zvyčajne snehovou roklinou v spádnici Zmrzlej veže hore, kým sa roklina nerozvidluje. Jej pravá vetva vedie na Zmrzlé sedlo. Pozor na sneh, strmo. 1 hod., I. ( ↑ J. Chmielowski — vodca A. Obrochta, 3. X. 1900.) Zima: Na čistom snehu na sedlo, (↑ Z. Kuleszyna — S. Luxemburg— S. K Zaremba, 27. III. 1936;↓O. Kopal — D. Machaň, 15. III. 1951.)

Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom

Od Kolového plesa až k uzáveru severovýchodnej vetvy doliny pod Kolovým a Zmrzlým sedlom. Medzi severovýchodným hrebe-ňom Belasej veže a severozápadným hrebeňom Zmrzlej veže sa tiahne šikmo doprava hore veľmi široká, balvanmi a sutinou naplnená roklina. Ňou na sedlo. 2 hod., I. (↓ J. Chmielowski — vodca A. Ob-rochta, 3. X. 1900; ↑) Zima: Na čistom snehu. (↓ Z. Kuleszyna — S. Luxemburg — S. K. Zaremba, 27. III. 1936; ↑)

A

C

31 1 F 4,6

32 1 F7

ZMRZLÁ VEŽA (asi 2310 m) MODRA TURNIA, VÔROSTAVITORONY, ROTSEETURM Zahrotená veža v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, z ktorej vy-bieha na sever hrebeň Kolových veží do Kolovej doliny, a tak ju rozdeľuje na dve časti. Zo stránky lezeckej má zaujímavú iba juho-východnú stenu, ktorá je však veľmi sypká, najmä v dolnej časti. Výstupy hrebeňmi Od Zmrzlého sedla Viac-menej v pravom úbočí na vežu. 1/4 hod., I. (St. Krygowski — Z. Jaworski — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Kaspruš Gasienica Zuzaniak, 1900; ↑↓) Zima: Ľahko. (↑↓ A. Gy. Hefty — L. Rokfalusy 3. XII. 1911; ↑ II. z. v. A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 3. IV. 1928;) Od sedla pod Veľkým hrbom Zo sedla nie po strmom rebre, ktoré ohraničuje roklinu, spadajúcu z Kolovej štrbiny, ale hrebeňom, ktorý sa tu obracia na juhovýchod. Po ňom na hlavný výšvih zľava na vežu. I.(↓ R. Kordys—J. Mašlan-ka, 13. VIII. 1911.) Od Kolovej Štrbiny Tesne vľavo od strmého hrebeňa žliabkom na vrchol. 1/4 hod., II. (St. Krygowski — Z. Jaworski — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Kaspruš Gasienica Zuzaniak, 1900; ↑↓) Zima: Ľahko, okrem časti nad štrbinou. (↓ A. Karpiński — K. Nar-kiewicz Jodko 3. IV. 1928; ↑)

Výstupy stenami Z Malej Zmrzlej doliny Vstup do steny tam, kde sa zbiehajú zľava Kolová štrbina a sprava Zmrzlé sedlo. 30 metrov smerom ku Kolovej štrbine. Odtiaľ cez malú stienku a hneď doprava do steny skalnou lávkou, ďalej silne porastenou trávou na plošinu. Z nej ďalej pokračovaním lávky, ktorá je vždy strmšia a v bode, kde prechádza v stenu, traverz doprava až na hranu v nej. Na hrane blok na istenie. Z hrany veľmi ťažko zárezom s lámavými skalami a trávou cez nápadne vyčnievajúci balvan na severovýchodný hrebeň. Po ňom asi 50 metrov na vrchol. Veľmi lámavá skala. 2 hod., IV., z hrany V. (↑ Z. Briill — J. Sa-wicki, 14. VIII. 1932, opis ↑ A. Puškáš — M. Takáč, 14. X. 1951.) Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom V zostupe. — Z vrcholu stále prostriedkom steny na sever dolu až k nápadnému žľabu. Potom nepríjemným, miestami ťažkým teré-

A

SV 1 33 F 4,6

S 1 34

JZ 1 35 F 4,6

B

JV 1 36 F4

S 1 37 F7

nom vpravo od žľabu do rokliny, ktorá spadá zo Zmrzlého sedla. Vstupujeme do nej asi v 2/5 jej výšky, počítajúc odspodku. Roklinou do doliny. l/2 hod., II. ( ↓ J. A. Szczepański, 10. IX. 1932.)

SEDLO POD VEĽKÝM HRBOM Sedlo, ktoré oddeľuje Zmrzlú vežu od hrebeňa Kolových veží.

VEĽKÝ HRB (2210 m) Naozaj iba hrb v hrebeni Kolových veží, ohraničený od Zmrzlej veže sedlom pod Veľkým hrbom a od Veľkej Kolovej veže zas Zadnou Kolovou štrbinou.

Výstupy hrebeňmi Zo sedla pod Velkým hrbom Ľahko na hrb. I. (↑ R- Kordys — J. Mašlanka, 13. VIII. 1911.) Zo Zadnej Kolovej Štrbiny

Ľahko na hrb. I. (↓ R. Kordys — J. Mašlanka, 13. VIII. 1911.)

Výstupy stenami Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Bránami

Hranou. — Severozápadnú stenu Veľkého hrbu ohraničuje zľava žľab, spadajúci zo Zadnej Kolovej štrbiny a sprava snehový žľab, spadajúci z Kolovej štrbiny, cesta Birkenmajera. Severozápadná hrana rozdeľuje takto stenu na dve časti, ktoré spadajú do dvoch spomínaných žľabov. Nástup na hranu je v miestach vpravo od ústia ľavého žľabu. Cez stienky porastené trávou a cez ne ľahko až na zdola dobre viditeľné výrazné rebierko. Ním ďalej na plošinu. Z nej doľava na rebro, ktoré smeruje do skalného komína, sprava výrazná veža. Komínom až na jeho koniec, ďalej po rebre už v čisto skalnom teréne na vrchol. Dole strmo po tráve. 3 hod., II.-III. (↑ J. Dlugosz — A. Puškáš —M. Skroczyńska, 11. IX. 1955.) Do Kolovej doliny, do kotlinky pod Kolovým sedlom

Zo štítu kúsok po hrebeni smerom k Zmrzlej veži a z hrebeňa po trávnatých lávkach a krátkych stienkach v serpentínach na dno doliny. 20 min., I.(↓ J. Dlugosz — A. Puškáš — M. Skroczyńska, U. IX. 1955.)

ZADNÁ KOLOVÁ ŠTRBINA ZADNIA KOLOWA SZCZERBINA

Skôr široké sedlo medzi Veľkým hrbom a Veľkou Kolovou vežou.

A

38 JZ 1 F7 39 S 1

B

40 SZ 1 F7

41 V 1 F7

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom Na hornú terasu Kolovej doliny a z nej chodeckým terénom na sedlo, CH. (↑ M. Karlowicz, 16. VIII. 1907.) Zima: Na snehu až na sedlo. (ti )

VEĽKÁ KOLOVÁ VEŽA (asi 2160 m) WIELKA KOLOWA TURNIA, KARÓTAVI TORONY, PFLOCKSEETURM

Najväčšia z troch Kolových veži, oddelená Zadnou Kolovou štrbinou od Veľkého hrbu a Prostrednou Kolovou štrbinou od Prednej Kolo-vej veže.

Výstupy hrebeňmi Od Zadnej Kolovej Štrbiny Po ľahkom hrebeni na vežu. I. (↑ M. Karlowicz, 16. VIII. 1907) Z Malej Kolovej veže, z Kolovej doliny Celým hrebeňom Kolových veží. — Na vodorovný úsek severného hrebeňa Malej Kolovej veže vedie z kotlinky pod Kolovým sedlom kamzičia stopa. Po nej až 5 metrov pod sedielko medzi spomínaným úsekom hrebeňa a najbližším výšvihom. Odtiaľ strmou trávnatou lávkou vo východnom úbočí hrebeňa 10 metrov až na koniec a ďalej 30 metrov na ďalší vodorovný úsek hrebeňa. Teraz alebo ostrím, 10 metrov exponované lezenie, potom vodorovný skalný kôň na ďalší výšvih, alebo s obchádzaním vľavo 40 metrov. Ďalej už ľahko na Malú Kolovú vežu. Nasleduje zostup 12 metrov po ostrí a cez kosodrevinu do štrbinky. Na skalnú ihlu po ostrí, potom 28 metrov dolu do ďalšej Štrbiny, najprv 5 metrov cez platne, potom vo východnom úbočí. Celá ihla sa dá dobre obísť v západnom úbočí. Zo Štrbiny cez rad hrotov. Hrebeň sa skrúca na západ. Lezenie je ľahké. Cez ďalšiu vyvýšeninu dá sa obísť vľavo do sedla pod severným hrebeňom Prednej Kolovej veže. Týmto strmým, ale dokonale vrstveným hre-beňom na Prednú Kolovú vežu. Ďalej hrebeňom na juh cez trávnatú štrbinu na Veľkú Kolovú vežu. 3 hod., II.-I. ( ↑ A. Grósz — J. Lingsch, 26. VIII. 1926.)

Výstupy stenami Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom Nástup je v spádnici vrcholu sprvu cez veľmi pevné platne, z kto-rých sa skladá prvý úsek steny. Z nich sa dostaneme na trávnatý pás, ktorý pretína horizontálne stenu, idúc od Prostrednej Kolovej

C

1 42

A

JZ 1 43

S 1 44

B

S 1 45

štrbiny. Z neho priamo hore cez trávnaté stupne do kamenného žľabu a zľava na štít. 2 hod., IV. (↑ J- Doležal — A. Puškáš, 22. VIII. 1954.) Zima: Spodnú časť steny obídeme zľava na snehu, strmo. Ďalej

Viac-menej snehová túra. ( ↑ K . Király — A. Puškáš, 4. IV. 1955.) Severovýchodné rebro. — Od severovýchodu prichádza do Veľkej Kolovej veže rebro, ktoré oddeľuje severnú stenu od cesty, vedúcej po ľahkom teréne na Zadnú Kolovú štrbinu. Ostrím rebra po rozor-vaných blokoch dolu, skoro až do jeho ústia, kde sa vlastne rebro láme do doliny stienkou. Tu kúsok doprava od jeho ostria, najprv trávnatými stupňami, neskôr strmou, úzkou, exponovanou lávkou dolu na sutinovisko ešte vždy strmej doliny. 1/2 hod., II. (↓ J. A. Szczepaňski, 10. IX. 1932.) Zima: Spočiatku skalnaté rebro sa strieda vždy viac a viac so sneho-vými pólami. (↓ K. Király — A. Puškáš, 4. IV. 1955.)

PROSTREDNÁ KOLOVÁ ŠTRBINA POŠREDNIA KOLOWA SZCZERBINA Úzka štrbina v hrebeni Kolových veží medzi Veľkou a Prostrednou Kolovou vežou.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Bránami Ľavou stranou obrovského sutinoviska, ktoré spadá spod severnej steny Kolového štítu, sú pásy tráv, ktoré sa tiahnú pod západnými stienkami i rebrami Malej a Prostrednej Kolovej veže. Trávami hore, až na ich koniec, odkiaľ sa tiahne na hrebeň hlboký, zvyčajne čiastočne snehom vyplnený žľab. Ním hore po sutinovisku, skalách a snehu i cez niekoľko ľahkých prahov do miesta, kde vpravo do stien Veľkej Kolovej veže vybieha z neho hlboký komín. Priamo hore sa týči v komínovitom predĺžení nášho žľabu 15-metrový, v dolnej časti previsnutý a podťatý prah. Cez ľavú stranu prahu zo začiatku ťažko a riskantne do hlbokého žliabku, z ktorého vybieha smerom k hre-beňu komín s dvoma prahmi. Odtiaľ vľavo pod skalami na malé rebierko, z ktorého neočakávane ľahko po tráve na štrbinu. 1 3/4 hod., II.-III. (↑ J. A. Szczepaňski; 8. IX. 1932.) Od Kolového plesa sutinoviskom smerom pod severnou stenou Kolo-vého štítu. Odtiaľ dobre vidno žľab, spadajúci z Veľkej Kolovej veže, ktorý je ohraničený zľava pilierom. Nástup na pilier zľava po tráve a kosodrevine, ďalej stále po ňom už na dobrej skale. Pilier sa končí v trávnatom úbočí, ktoré sa vždy viac a viac zužuje. Ním do úzkej štrbiny. 2 hod., II..—IV. (↑ W. H. Paryski — A. Puškáš — W. Ro-wicki — A. Szabó, 12. VIII. 1953.)

46 SV 1

C

47 1

48 2

Do Kolovej doliny, do kotlinky pod Kolovým sedlom V zostupe. — Zo štrbiny smerom na východ sa tiahne lávka, ktorá vždy viac a viac klesá, traverzujúc tak celé severné úbočie Veľkej Kolovej veže. Dochádza do doliny v miestach, kde je severná stena ohraničená severovýchodným rebrom. l/2 hod., I.—II. (↓ W. H. Paryski — A. Puškáš — W. Rowicki — A. Szabó, 12. VIII. 1953.) Priamo zo štrbiny do doliny. — Zo začiatku strmým komínovitom žľabom, krátko, ďalej na sutine strmo. Lámavé. 1/2 hod., II. (↓ E. Fe-hér — I. Lehotský, 15. IX. 1953.) PROSTREDNÁ KOLOVÁ VEŽA POŠREDNIA KOLOWA TURNIA Prostredná z troch Kolových veží, ohraničená Prostrednou Kolovou štrbinou. Od Malej Kolovej veže ju zase oddeľuje Predná Kolová Štrbina.

Výstupy hrebeňmi Pozri celým hrebeňom Kolových veží. Veľká Kolová veža, A, S, 1. Výstupy stenami Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom Spodné zrázy steny pretínajú dva komíny. Nastupujeme v spádnici vrcholu tam, kde stena najhlbšie siaha do sutiny. Po stupňoch a trá-vach na lávku, smerujúcu k čiernej jaskynke. Lávkou 30 metrov, potom 5 metrov doľava hore na šikmú plošinku. Odtiaľ doprava hore 30 metrov na trávnatý balkón. Z neho veľmi ťažko zárezom s volnými balvanmi na lávku. Ňou za roh a odtiaľ trávou na sedielko v pilieri. Ľubovoľne na vrchol. 2 hod., IV.—V. (↑ E. Fehér — L Lehotský, 15. IX. 1953.)

PREDNÁ KOLOVÁ ŠTRBINA SKRAJNA KOLOWA SZCZERBINA Úzka štrbina medzi Malou Kolovou vežou a Prostrednou Kolovou vežou.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Kolovým sedlom Z Kolovej doliny na prah doliny, t. j. do kotlinky pod Kolovým sedlom. Hneď na hrane prahu doprava, ďalej kamzičou stopou, ktorá sa končí 5 metrov pod sedlom a cez naklonené platne na vodorovné sedlo. 1/4 hod., hore I. ( ↑ A. Grósz — J. Lingsch, 26. VIII. 1926; ↓ K. Gurský — A. Puškáš— A. Szabó — G. Takáč\ 18. VIII. 1953.) Zima: Ľahko na snehu. (↑↓)

1 49

2 50

A

B

SV 1 51

C

1 52

MALÁ KOLOVÁ VEŽA MALA KOLOWA TURNIA Malou Kolovou vežou sa začína z Kolovej doliny vlastne hrebeň Kolových veží. Spadá ku Kolovému plesu mohutnou trojuholníko-vou stenou, ktorá pripomína Malú Snehovú vežu. Je ohraničená z dvoch strán hranami a jej spodné zrázy sú veľmi strmé a porastené trávou. Z tejto strany, od Kolového plesa poskytuje zábavné lezenie.

Výstupy hrebeňmi Pozri celým hrebeňom Kolových veží. Veľká Kolová veža, A, S, 1.

Výstupy stenami Z Kolovej doliny Hranou steny. — Severná stena Malej Kolovej veže spadá ku Kolo-vému plesu trojuholníkovou stienkou, ktorá je ohraničená z pravej strany severozápadnou hranou. Ňou je vlastne oddelená od západnej, oveľa kratšej steny. Nástup na hranu je pomerne dlhým trávnatým jazykom, bežiacim sprava doliny doľava pod samu hranu. Z jeho konca cez skalnatý výšvih na trávnatú plošinu a z nej znova cez druhý výšvih na ľahší terén, na konci ktorého je kosodrevina. Od nej je hrana až po vrchol exponovanejšia, čisto skalná a pevná. Po nej až na štít. 2 hod., IV.—V. (↑ K. Gurský — A. Puškáš — A. Szabó — G. Takáč, 18. VIII. 1953.) Prostriedkom. — Severná stena Malej Kolovej veže spadá ku Kolo-vému plesu peknou trojuholníkovou stienkou, ktorá, dívajúc sa na ňu od plesa, je ohraničená zľava severnou hranou a sprava zase severozápadnou hranou. Nástup je Viac-menej v prostriedku steny priamo hore, trávnatým, exponovaným, komínovitým žľabom, ktorý sa tiahne dosť vysoko až pod vrcholovú stenu, čisto skalnú, prerastenú hodne kremeňom, a preto zle skobovateľnú. Ním skoro až pod štít, spod neho dlhým traverzom až na severné rebro a niekoľko krokov ľahko na vrchol. 3 hod., IV.—V. (↑ J. Kováčik — A. Puškáš — L. Vítek, 5. IX. 1953.) Severnou hranou. — Nástup je na trávnatej plošine na úpätí hrany pri osamelom kre kosodreviny. Zárezom 30 metrov hore na plošinku s balvanom. Z plošinky cez previsnuté stupne na ľavý okraj výraznej platne. Cez stienku na trávnatú terasu. Z nej plytkým vhĺbením cez previs nad výšvih, na ďalšiu trávnatú terasu. Odtiaľ stále po pilieri na vrchol. 1 1/2 hod., IV. ( ↑ E. Fehér — I. Lehotský, 5. IX. 1953.) Ľavou stranou obrovského sutinoviska, ktoré spadá spod severnej steny Kolového štítu. Sú tu pásy tráv, ktoré sa tiahnú pod západnými stienkami i rebrami Malej Kolovej veže. K miestu, kde z dolného

A

B

53 SZ 1

54 S 1

55 2

58 Z 1

žľabu vychádza doľava sa tiahnúci žliabok do stien Malej Kolovej veže. Ním ľahko na trávnatý terén, šikmo vľavo do vhĺbenej, strmej, trávnatej ríny a ňou na vrchol. 1 1/4 hod., II. (↑ J. A. Szczepaňski, 8. IX. 1932.)

KOLOVÁ ŠTRBINA KOLOWA SZCZERBINA

Úzka štrbina medzi Kolovým štítom a Zmrzlou vežou, ktorá sa ako priechod nepoužíva. Jej žľaby sú i v lete väčšinou naplnené snehom.

Výstupy z dolín Z Malej Zmrzlej doliny Zo štrbiny spadá na východ roklina, ktorá je prehradená dvoma 30-metrovými prahmi, čiastočne previsnutými. Pod dolným prahom sa roklina spája s druhou, ktorá spadá do Zmrzlého sedla. Až pod stenu Zmrzlej veže, potom roklinou pod spodný prah, preťatý v ľavej strane strmým žliabkom. Ním veľmi ťažko priamo hore na naklonenú sutinovú plošinu nad prahom. Po sutine pod horný prah. Zdoláme ho po pravej strane rokliny. Najprv cez hladké platne doprava, potom po lámavých rímsach a žliabkami doľava, nakoniec traverz doľava na stupeň nad prahom. Tu roklina prechádza v hlboký žľab, ktorým je možno vystúpiť priamo na štrbinu. II.-III. jedno miesto IV. (↑ S. Bernadzikiewicz — J. T. Jabloński — A. Kenar, 13. VIII. 1930; ↑ II. v. J. Sawicki, 14. VIII. 1932.) Zima: V prevažnej väčšine snehová túra, okrem úseku pod štrbinou, podľa stavu snehu. (↑ O. Jelínek — J. Pilnáček, zima 1947; ↑ II. z. v. O. Kopal — D. Machaň, 15. III. 1951.) Z Kolovej doliny Roklinou po strmom snehu 150 metrov hore až po 10-metrový pre-visnutý skalný prah. Pod prahom doprava do skál, asi 20 metrov doprava hore, potom zase doľava do krátkeho žliabku, ktorý ústi tesne pod prahom do rokliny. Žliabkom hore. Znova traverz doľava a po stupňoch nazad do rokliny, už nad prahom. Ďalej po snehu v rokline po jej zúženie, kde sa začína sutina. Hneď nato strmý prah v žľabe, ktorý sa skladá z dvoch vysokých stupňov. Cez prvý, alebo priamo, pričom sa držíme viac vpravo, veľmi ťažko, alebo pod pra-hom, po stúpajúcej, veľmi lámanej rímse 20 metrov hore na plošinu. 10 metrov komínom hore, potom vodorovný traverz 15 metrov do-prava na rebierko. Horný prah obchádzame po lámavých stienkach rebierka, ktorý ho ohraničuje zľava. Dôjdeme tak k odštiepenému útesu na hrane rebierka. Odtiaľ kúsok doprava dolu späť do žľabu

C

1 57 F4

1 58 F 7,10

a ním na štrbinu. V hornej časti lámavá skala. 3 1/ 2 hod., IV. ( ↑po-kus S. K. Zaremba, 150 metrov, 25. VII. 1929; ↑ W. Birkenmajer ~ J. K. Dorawski, 23. VIII. 1930.) Zima: Snehová túra, okrem horného úseku, kde je i v zime pre lá-mavosť nepríjemný výstup. (↑ Vaculín — Souček, 17. IV. 1952.)

KOLOVÝ ŠTÍT (2425 m) KOLOWY SZCZYT, VÔRÔSTAVI CSÚCS, ROTSEESPITZE Tvorí peknú pyramídu, pozerajúc sa naň z ktorejkoľvek strany. Od Zmrzlej veže ho delí Kolová štrbina, severovýchodný hrebeň sa skláňa k Svinke a od Čierneho štítu ho delí Čierne sedlo a Nižné Čierne sedlo. V lete je známa jeho juhovýchodná stena z Malej Zmrzlej doliny, kdežto v zime má ideálne výstupy severnou stenou z Kolovej doliny a juhozápadnou stenou z Čiernej Javorovej doliny.

Výstupy hrebeňmi Od Kolovej Štrbiny

Tesne vpravo od hrany hrebeňa, potom hranou cez jej výšvih. Ďalej sa strmosť zmierňuje. Stále po hrebeni, ktorého ťažšie miesta mô-žeme obísť vpravo, až na štít. 3/4 hod., II. (St. Krygowski — Z. Jawo-rowski — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Kaspruš Gasie-nica Zuzaniak, 1900; ↑↓) Zima: Bez ťažkostí okrem krátkeho dolného úseku, (↑ A. Karpiński— K. Narkiewicz Jodko, 3. IV. 1928; ↓) Od Hornej Brány, cez Štrbina za Bránou Až pod vrcholový výšvih, ďalej krátky traverz doľava do severnej steny k päte 5-metrového komína. Ním hore a ďalej na Štít. II. (↓ A. Jakubski — A. Konopczyński — S. Sulakiewicz, 13. VIII. 1908.) Zima: V pred štítových úsekoch trochu ťažšie lezenie. (↑ Čiastočne J. Fábry — A. Puškáš—J. Puobiš, 30. III. 1952.)

Od Čierneho sedla

Po sutine Viac-menej vpravo na štít. 1/2 hod., CH.—I. (↑↓) Zima: Na čistom snehu. Najjednoduchší zostup zo štítu do Malej Zmrzlej doliny. (↑↓ A. Gy. Hefty — I. Laufer, 25. III. 1912.)

Výstupy stenami Z Malej Zmrzlej doliny

Ľavou časťou steny. — Nástup je v hlbokom žľabe, ktorý je v ľavej strane steny. Ním hore po ľavej strane až po jeho kotol. Odtiaľ odbočíme doprava do postranného žľabu. Ním cez platne hore.

A

59 SV 1 F 4,5,6,10

60 SZ 1 F 5,8,10

61 J 1

F 5,6,8

B

62 JV 1 F 5,6

Na konci žľabu ďalej doľava cez platne, stienky a sutinu na štít. 1 3/4 hod., miestami IV. (↑ J- Beck — A. Gy. Hefty — D. Reichart — A. Wiegandt, 3. IX. 1922.) Zima: Viac-menej na čistom snehu. Na jednom mieste ľadový prah. Jeho dĺžka je závislá od snehových podmienok. (↑ K. Cerman — O. Kopal, U. III. 1952.) Pravou časťou steny. — Nástup pri úzkom a mokrom žľabe, ktorým sa dolu končí kuloár vľavo od pravého piliera steny. 50 metrov žľa-bom hore. Doprava na lávku uprostred strmých zrázov, potom strmý-mi a exponovanými stienkami hore do začiatku kuloára. Z neho doľava do žľabu, vedúceho na sedielko medzi prostrednou a pravou z troch veží, ktoré sa nachádzajú v hornej časti steny. Potom do sutinového kotla hornej terasy. Z kotla dôjdeme doľava k rovnému žľabu, dlhému asi 80 metrov a vedúcemu k hrebeňu. Žľabom hore, nakoniec po ľah-šom úbočí priamo hore na vrchol. 1 1/2 hod., II.-III. (↑ E. Payerová — F. Bányász —J. Lingsch — G. Seide, 14. VII. 1926; ↓ A. Szabó — L. Tóth, 5. IX. 1953.) Zima: Výstup veľmi strmý na snehu, bez prerušenia. (↑ K. Cerman — V. Mašková, 15. III. 1951.) Celým žľabom pravej časti steny. — Celým kuloárom vľavo od pra-vého piliera steny na severovýchodný hrebeň, 20 min, od vrcholu. II.-III. (↑ W. H. Paryski — T. Pawlowski, 28. VII. 1930.) Pravým rebrom. — Rebro pretína v dolnej časti trávnatá lávka. Na ňu jedným z troch žliabkov. Ďalej výrazným žľabovitým komínom až na jeho ukončenie, odkiaľ traverz doľava a platňami na plošinu nad komínom. Z plošiny doľava hore po strmej, exponovanej stienke na hrebeň rebra. Ním na severovýchodný hrebeň a ďalej na štít. 3 1/2 hod., IV. (↑ W. Stanislawski — A. Zaremba, 30. VI. 1931; ↑ opis J. Doležal — A. Puškáš, 12. VIII. 1954.)

Bližšie k prostriedku steny. — Nástup je vľavo od spádnice vrcholu pri nápadnom červenom komíniku. Ním 12 metrov hore, potom traverz po platni 2 metre doprava do nevýrazného zárezu. Ním hore cez platne do žľabu. Šikmo doprava cez žľab až k miestu, kde sa stráca v previsoch. Stenou doprava šikmo hore, do plytkého trávna-tého žľabu vpravo od previsnutých skál. Odtiaľ na stupeň na hrane rebra, ktoré ohraničuje zľava veľké vhĺbenie. Niekoľko metrov po tráve hore, potom traverz 10 metrov doprava. Ďalej cez strmú stienku do hlbokého, trávnatého a skalnatého kuloáru a ním vpravo 45 metrov hore. Stále naľavo od hlbokého vhĺbenia. Tu do vhĺbenia a ním smerom na štít hore. 2 hod., v dolnej časti miestami V. (↑ Z. Ko-rosadowicz — H. Mogilnicki, 24. VII. 1931.)

2 63 F 5,6

3 64 F5

4 65 F 4,6

5 66 F 5,6

Zima: Okrem spodnej časti Viac-menej na snehu, (↑ R. Kotala — J. Sláma, 25. IV. 1956.) Stredom steny. — Nástup z lávky v spádnici vrcholu, tiahnúcej sa asi 15 metrov nad úpätím vľavo od žľabu pravej časti steny. Na konci lávky nájdeme skobu, zanechanú asi z predošlých poľských pokusov. Tu je prvé stanovište. Odtiaľ traverz plochým oblúkom dolu doľava, na konci po nevýhodne vrstvenej skale, malý previs nad hlavou, mierne hore až na šikmo doľava sa tiahnúcu platňu, niekoľko metrov hore na trávnatú plošinku pri päte šikmého komíni-ka. Tu je druhé stanovište. Hore komínikom. V jeho hornej tretine prejdeme šikmo doprava hore a dosiahneme ľavý dolný okraj veľkej platne, rozprestierajúcej sa až pod tri rady strechovitých previsov, charakterizujúcich stenu. Tu je tretie stanovište. Dlhý traverz doľava až na koniec poličiek, kde je štvrté stanovište, odkiaľ možno vystúpiť na druhú veľkú platňu, uloženú vyššie a vľavo od pravej. Šikmo doľava, hore do prostriedku platne po 10-centimetrovej poličke doprava až na jej východný koniec, kde je piate stanovište. Trochu vpravo od hrany platne priamo hore pod prečnievajúci blok, tvoriaci západný okraj stredného radu spomenutých charakte-ristických previsov. Tesne vľavo vedľa bloku do malého, ním tvore-ného kúta, vpravo hladkou dlaždicou vľavo. Cez ňu volným tra-verzom v lane, zhupnutím do trávnatého žliabku a ním hore na tráv-natú plošinku. Tu je Šieste stanovište. Otvorenou stienkou na ďalší trávnik, najväčší z doliny. Siedme stanovište. Šikmo doľava sa tiahne previsom krytá trávnatá rampa, vhodná pre bivuak. Z trávnika kútom hore pod previs, tvoriaci plytkú jaskynku, potom dĺžku lana šikmo doprava otvorenou stenou na začiatok trávnatého žliabku. Ním do bieleho žľabu medzi prostrednou a pravou vežičkou. Exponovaný výstup technikou v horolezecký zaujímavom teréne. 11 hod., V. (↑ M. Šádek — K. Zlatník, 30.—31. VIII. 1950.) Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Bránami Stenu ohraničuje zľava mohutný žľab so snehom. Vpravo od ústia tohto žľabu vystupuje zo steny skalná ostroha. Ňou je nástup. Po trávou porastených skalách ostrohy hore pod vystupujúcu stenu. Krátkym trávnatým pásom nad stenu, odkiaľ sa tiahne široký chrbát k masívu steny. Chrbát je sprvu trávnatý, no neskôr prechádza v strmú, ale dobre vrstvenú stenu, až nakoniec zmizne celkom v stene. Odtiaľ sa tiahne šikmo doľava hore zrázny plochý pás. Po ňom asi 2—3 dĺžky lana, ďalej doľava na nevýrazné rebro, ktoré vrúbi plochý pás a končí sa pri sutinovej lávke, na ktorú vyúsťuje i plochý pás. Niekoľko krokov po lávke doľava pod široké vhĺbenie v stene. Ním v serpentínach hore, potom úzkym strmším červeným žliabkom

67 6 F 5, 6

68 S 1 F 7,10

trochu doprava. Krátko pred jeho ukončením doprava von na rebro, ktoré lemuje žliabok a nim hore. Dostaneme sa tak na severozápadný hrebeň, 10—15 metrov pod jeho výšvihom pod vrcholom. Miestami tráva a lámavá skala. 3 hod. II. (↑ Gy. Komarnicki — R. Komarnicki, 9. VIII. 1911; ↑ II. v. Z. Dabrowski 26. VII. 1931 zistil zmeny v žliabku, čím je výstup obťažnejší.) Zima: Okrem dolnej ostrohy čisto snehový výstup, veľmi strmý najmä v prostrednej časti (↑ L Fábry — A. Puškáš — J. Puobiš, 30. III. 1952.) Stredom steny. — Výstup vedie zdola dobre viditeľným komínom v strede steny, ktorý spadá do žľabu z Kolovej Štrbiny. Nástup je v snehovom žľabe, asi 120 metrov hore ním. Bielym výlomom asi 20 metrov hore, odtiaľ platňou Šikmo doľava hore do komína. Ním 3 metre priamo hore a traverz doľava nad vežičkou. Ďalej 30 metrov ľahko do začiatku komína. Komínom priamo hore. Koniec komína uzatvárajú vklinené balvany. Tieto obchádzame zľava. 5 metrov po volných balvanoch pod stienku. Voľné balvany tvoria úzku lávku, ktorá spadá asi 3 metre doprava a potom pokračuje vodorovne. Tra-verz po lávke až pod biele vymyté platne. Platňami 4 dĺžky lana priamo hore, až na široký sutinový pás, ktorý sa tiahne šikmo sprava doľava. Cez sutinový pás šikmo doprava cez stienku do bieleho výlomu. Výlomom hore, až ho znova pretína sutinový pás, ktorý tvorí písmeno S. Sutinový pás sa zužuje v kuloár a skrúca sa doprava. Niekoľko metrov kuloárom, ďalej znova bielym výlomom a cez stienky priamo na vrchol. 3 1/2 hod., V.-IV. (↑ A. Szabó — L. Tóth, 5. IX. 1953.) Z Čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod Čiernymi sedlami Stenu pretína roklina, ktorá sa končí dolu zrázom. Priamo cez spodný zráz rokle 25 metrov hore na sedielko v rebre, ktoré ohraničuje roklinu zľava, 50 metrov po rebre hore. Potom späť do rokliny do-prava, ľahko. Žľabom hore až na sutinovú lávku, ktorá vedie na SZ hrebeň vľavo. Prekročíme ho doprava a dosiahneme tak koryto, ktoré vedie doľava hore. Ním hore 20 metrov, ďalej cez červenú platňu a stienky na vrchol. 2 hod., II.(↑ A. Grósz — A. Hensch — J. Lingsch, 15. VIII. 1923; ↑ II. v. Z. Dabrowski, 28. VIII. 1932.) Zima: Ideálna snehová túra. Po spodnom prahu preteká ľad. (↑ G. Körtvélyessi — A. Puškáš, 17. III. 1952.)

ŠTRBINA ZA BRÁNOU SZCZERBINA ZA BRAMA Úzka štrbina, ležiaca medzi Kolovým štítom a Hornou Bránou, ktorá je od Hornej Brány oddelená krátkym skalným vyvýšením.

2 69 F 7,10

JZ 1 70 F8

Môžeme ju použiť ako priechod, avšak terén je veľmi strmý a trávnatý. Prakticky neprichádza do úvahy.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Bránami

Nástup smerom ako na severnú stenu Kolového štítu. Nad výrazným sedlom sa k nám tiahne skalný žľab, ktorý sa vyššie stráca v červených platniach. Žľabom po platniach a balvanoch až do spádnice sedielka, do ktorého vedú dva rovnobežné komíny. Najprv po trávnatých stupňoch 30 metrov neďaleko pravého komína hore až na trávnatú lávku. Odtiaľ 5 metrov traverz doľava do ľavého komína, do ktorého vstupujeme už nad jeho spodným zlomom. Komínom 40 metrov na sedielko. Lámavá skala. 1 3/4 hod., II. (↓ Z. Czarnocka — W. Kry-gowski, 21. VIL 1928; opis, ↑ J. Křeček — Š. Zamkovský, 28. VIII. 1935.) Do Čiernej Javorovej doliny, do kotlinky pod Čiernymi sedlami

V spádnici štrbiny sa tiahne skalný, tabuľovitý a neschodný žľab. Zo štrbiny najprv vpravo od žľabu po tráve dolu. Tento trávnatý chrbát sa nižšie láme. Ešte predtým, než sa stane terén strmý, vtra-verzujeme doľava smerom k žľabu a na jeho platniach, ktoré sú tu dosť dobre vrstvené, zostúpime na dno žľabu. Jeho dno dosiahneme už pod jeho zlomom. Odtiaľ po sutine dolu do doliny. 20 min., II. (↓ D. Reichart, 6. IX. 1926.)

HORNÁ BRÁNA (2160 m) WYŽNIA BRAMA Charakteristické sedlo, oddelené od Kolového štítu štrbinou za Bránou a od Sviniek štrbinou pred Bránou. Ako priechod neprichádza do úvahy.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny, z kotlinky pod Bránami Horná Brána je vlastne najhlbšie položený zárez z troch zárezov, ktoré prakticky oddeľujú od seba Kolový štít a Svinku. Tiahne sa doň dlhý, pomerne dosť úzky komín s krátkymi výšvihmi. Stále dnom komína, približne do jeho polovice, kde najväčší výšvih obídeme sprava doľava na šikmej lávke. Pred ústím na hrebeň je lepšie pre lámavosť terénu vytraverzovať asi 20 metrov od sedla doprava na trávnaté rebro. Miestami veľmi lámavá skala s pretekajúcou vodou. 2 hod., II.-III. (↑ T. Mastihuba — A. Puškáš, 13. IX. 1955.)

C

71 1 F 7,10

72 1

C

73 1 F 7,10

ŠTRBINA PRED BRÁNOU SZCZERBINA PRZED BRAMA Úzka štrbina, ležiaca medzi Hornou Bránou a Svinkou. Ako priechod prakticky neprichádza do úvahy.

SVINKA (2162 m) SVINKA, SZVINKA, SWINKA Široký, rozložitý štít v pravom uzávere Kolovej doliny, ktorý padá do nej severnou stenou. Do Čiernej Javorovej doliny sa skláňa mier-nymi svahmi, iba miestami ukončenými stienkami. Lezecký zaují-mavá je stena z Kolovej doliny. Od Kopy je Brána oddelená Prostred-nou Bránou a od Kolového štítu zase Hornou Bránou. Jej hrebeň, tiahnúci sa ku Kolovému Štítu je charakteristický množstvom drob-ných vežičiek.

Výstupy hrebeňmi Z Prostrednej Brány Z Čiernej Javorovej doliny alebo z Kolovej doliny cez trávu a sutinu na sedlo. Odtiaľ sledujeme hrebeň až na Svinku. Z nej schádzame do Hornej Brány. I. (↓ do Hornej Brány A. Jakubski — A. Konop-czyński — S. Szulakiewicz, 13. VIII. 1908.) Zima: Iba miestami dobre zasnežený lezecký terén. (↓ zo Svinky do Prostrednej Brány A. Puškáš— H. Rácz, 18. II. 1954.)

Výstupy stenami Z Kolovej doliny V spádnici vrcholu sa tiahne mohutný čierny komín, ktorý v spodnej časti zaniká a prechádza v akúsi depresiu, spadajúcu po pravej strane do sutiny bližšie k Prostrednej Bráne. Zľava je ohraničená rebrom, idúcim asi do polovice steny. Nástup je v spádnici komína po jeho pravej strane cez sneh. Nad komínom sú biele platne a odštepy, cez ktoré doľava na plošinu. Z nej priamo hore do úzkeho komína, ktorý vychádza na naklonený trávnatý terén. Ním na vymyté skaly a sme pod spomínaným čiernym komínom. Komínom stále hore až po jeho ukončenie hladkou platňou. Odtiaľ traverz doprava a nad platne späť do komína. Ním neustále hore, až zanikne pod vrcholom v otvorených stenách, ktorými potom hore priamo na štít. 5 hod., IV.—V. (↑ V. Kršiak — M. Mereš — A. Puškáš — W. Rowicki— M. Rumlová — J. Žulawski, 16. VIII. 1953.) Zima: Ideálny zimný výstup. Prostredný úsek komína obídený. Dole ľad, ďalej skala sa strieda so strmými snehovými pláňami. ( ↑ A. Puškáš — H. Rácz, 18. II. 1954.)

A

SZ 1 74 F10

B

S 1 75 F10

V zostupe. — Z vrcholu stenou, ktorá je obrátená do žľabu spadajú-ceho z Prostrednej Brány po tráve a skalných stupňoch až na veľkú sutinovú plošinu. Z nej, držiac sa viac vľavo až na dno doliny a pred ukončením zostupu cez platne rovno do sutiny žľabu spadajúceho z Prostrednej Brány. II.-I. (↓ V. Kršiak — M. Mereš— A. Puškáš— J. Rowicki — M. Rumlová — W. Žulawski, 16. VIII. 1953.) Zima: Najprv po severozápadnom hrebeni, ktorý smeruje do Prostred-nej Brány. Tam, kde hrebeň prestáva byť skalný, tiahne sa do severo-východnej steny rebro. Ním dolu na sutinovú plochu a ďalej ako v lete. Zväčša zasnežené, okrem spodných platní, ktoré sú už nad žľabom. Praktický zostup. (↓ A. Puškáš — H. Rácz, 18. II. 1954.)

PROSTREDNÁ BRÁNA (1981 m) POŠREDNIA BRAMA, SZVINKAHÁGÓ Úzke sedlo medzi Svinkou a Kopou Brán, ktoré sa dá použiť ako priechod. Z Kolovej doliny je však v hornej časti strmé, trávnaté a lámavé.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny Najprv širokým sutinovým žľabom, ktorý sa vždy viac a viac zužuje a stáva sa strmším. Pred jeho ústím je nepríjemná tráva a lámavá skala. Cez ňu na sedlo. I. ( ↑ ) Z Čiernej Javorovej doliny Trávnatým úbočím na sedlo. CH. (↑↓)

KOPA BRÁN (2025 m) Široký, trávou porastený štít poskytujúci iba v zime väčší lezecký pôžitok, naozaj klasickými výstupmi z Kolovej doliny. Stena je rozdelená mohutným rebrom na severnú a severovýchodnú časť.

Výstupy hrebeňmi Z Čiernej Javorovej doliny alebo z Kolovej doliny Celým hrebeňom od Úplazu až po Prostrednú Bránu. CH.-I. (↑ A. Grósz a druhovia, 7. VII. 1942; prechod celého hrebeňa okrem výstupu na Kolový štít v jednom kuse uskutočnil vo ↑ A. Grósz s druh-mi 7. VII. 1942.)

Výstupy stenami Z Kolovej doliny Z vrcholu hrebeňom smerom k Dolnej Bráne, kde blízko pod vrcho-lom je v hrebeni nápadná Štrbina. Zo štrbiny ľubovoľne stále dolu

76 2 F10

C

77 1 F10

78 1

A

80 SZ 1 F10

B

81 S 1 F10

medzi stienkami až na sutinovú terasu, z nej lámavým a prvým žľa-bom počítajúc od hrebeňa do sutiny smerujúcej z Dolnej Brány. Veľmi zvetraná a trávnatá skala. 1 hod., II. (↓ R. Kuchár — A. Puškáš, 2. X. 1952.) Z vrcholu až na dno doliny sa tiahne žľab, ktorý v spodnej časti má svetlé skaly pretekajúce vodou. Ním cez dva väčšie skalné prahy na veľké trávnaté sutinovisko, odkiaľ priamo ďalej žľabom, ktorý je tu ohraničený dvoma nápadnými rebrami. V hornej časti žľabu vystu-puje rebierko, ktoré obídeme sprava alebo zľava a pokračujeme ďalej žľabom na sedielko. Zo sedielka doľava na vrchol. 2 1/2hod., dole IV., ďalej III. ( ↑ A. Puškáš; 5. IX. 1953.) Zima: Cesta vedie zväčša zasneženým a v spodnej časti zľadovateným terénom. (↑ J. Kováčik — A. Puškáš, 14. II. 1953.) Ľavým rebrom. — Žľab, ktorý spadá stredom steny, ohraničuje z ľavej strany rebro, na ktoré sa nastupuje z terasy pod ním. Od spádnice hlavného žľabu doľava na terasu a z nej ťažko cez výšvih rebra. Nad výšvihom stále po rebre, až narazíme na ďalšie rebro, ktoré prichádza nám vo výstupe na ľavú ruku. Rebro prekročíme a za ním doprava v žľabovitom teréne na štít. 3 hod., výšvih rebra V., ďalej II. (↑ J Kováčik — L. Vitek, 5. IX. 1953.) Zostup ľavým žľabom. — Celou severovýchodnou stenou sa z vrcholu tiahne dolu do Kolovej doliny mohutný žľab, smerujúci k ústiu druhého žľabu, ktorý spadá z Prostrednej Brány. Je veľmi trávnatý, ale dosť pevný. Je to najrýchlejší a najbezpečnejší zostup z Kopy Brán do Kolovej doliny. Spadá na sutinovú terasu strmým prahom, ktorý obídeme zhora, idúc napravo strmo po tráve. Z terasy už pohodlným terénom na dno doliny. 1 hod., II. (↓ J. Kováčik — A. Puškáš — L. Vítek, 5. IX. 1953.)

DOLNÁ BRÁNA NIŽNIA BRAMA Úzke sedlo medzi Kopou Brán a Žltou kopou, ktoré môžeme použiť ako priechod. Z Kolovej doliny po trávnatom rebre, ktoré ho ohrani-čuje sprava a patrí už do Žltej kopy; vedú ním akési zvyšky cestičky, ktorou sa dostaneme ľahko na sedlo.

Výstupy z dolín Z Kolovej doliny Vo výstupe, no najmä v zostupe zvyškami cestičky už po rebre Žltej kopy na jej juhovýchodný hrebeň a dolu doľava na sedlo. CH. (↑↓) Zima: Na čistom snehu priamo dolu zo sedla. (↓ J. Kováčik — A. Puškáš, 14. II. 1953.)

SV 1 82 F10

2 83 F10

3 84

C

1 85 F10

Z Čiernej Javorovej doliny Chodecký terén po trávnatých a kosodrevinou porastených svahoch, CH. (↑↓)

ŽLTÁ KOPA (1939 m) 2ÓLTA CZUBA Trávnatá kopa ohraničená od Kopy Brán Dolnou Bránou a od Úplazu sedlom pod Žltou kopou. Do Čiernej Javorovej doliny sa zvažuje miernymi trávnikmi, ktoré sú porastené kosodrevinou a do Kolovej doliny strmými trávnatými stenami tu a tam preťatými pásom skál.

Výstupy hrebeňmi Výstup hrebeňom od Úplazu až po Prostrednú Bránu. Pozri Kopu Brán, A, SZ, 1.

SEDLO POD ŽLTOU KOPOU PRZELACZKA POD 2ÓLTA CZUBA Nevýrazné sedlo medzi Žltou kopou a Úplazom. Iba malá preliačina v najnižšom bode.

ÚPLAZ (1784 m) ÚPLAZ Posledná vyvýšenina severozápadného hrebeňa Kolového štítu, ktorý oddeľuje Kolovú dolinu od čiernej Javorovej doliny. Chodecký prístupný bod bez lezeckého pôvabu.

Výstupy hrebeňmi Nástupová cesta na severozápadný hrebeň smerujúci na Kolový štít, Pozri Kopu Brán, A, SZ, 1.

ČIERNE SEDLO (2266 m) CZARNA PRZELBCZ, FEKETETAVI HÁGÓ, SCHWARZSEEJOCH Tvorí priechod z horného poschodia Čiernej Javorovej doliny do Malej Zmrzlej doliny. Leží medzi Kolovým a Čiernym štítom. Od najnižšieho bodu hrebeňa je asi 50 metrov vyššie, smerom ku Kolo-vému štítu.

Výstupy z dolín Z Malej Zmrzlej doliny Z doliny Zeleného plesa do Malej Zmrzlej doliny, jej dnom až k uzá-veru doliny pod Čiernym sedlom. Sutinovým a trávnatým svahon k priechodu. 2 1/2 hod., I. (,St. Staszic a dvaja lovci kamzikov, VIII 1805; ↑↓)

86 1

A

A

C

87 1 F 5, 6

Zima: Na čistom snehu. (↑↓ A. Gy. Hefty — I. Laufer, 25. III.. 1912.) Z čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod Čiernymi sedlami Od plesa na terasu a z nej na výšinu pod Čiernym sedlom. Z ľavého kúta sutinoviska sa tiahne šikmo doľava k priechodu žliabok, nápadný svojimi hrdzavými skalami. Ním hore. 2 3/4 hod., I. (↑↓) Zima: Na čistom snehu (↓ II. z. v. B. Bohl — G. Kégel — A. Matu-lová,, 24. IV. 1935; ↑) NIŽNÉ ČIERNE SEDLO NIŽNIA CZARNA PRZEL^CZ Najhlbší zárez medzi čiernym a Kolovým štítom. Ako priechod sa nepoužíva. Výstupy z dolín Do Malej Zmrzlej doliny V zostupe. — Z najhlbšej štrbiny priamo dolu úzkym, trávnatým a skalnatým žliabkom. Nižšie sú dva prahy, ktoré tvoria vklinené balvany. Končí sa v sutine a snehu doliny. 1/4 hod., II.-III. ( ↓ W. Stanislawski — A. Zalewski, 30. VI. 1931.) Z čiernej Javorovej doliny Z vyvýšeniny na terase k päte krátkeho komínovitého kuloáru, ktorý padá z najhlbšieho miesta sedla. Dnom kuloáru po sutine pod nízky prah, ktorý prekonáme po stienke vľavo. Nasleduje znova sutina. Kúsok vyššie sa kuloár rozvetvuje na dve krátke ramená. Pravé, ktorým vystupujeme, vedie do najhlbšej štrbiny, ľavé, kúsok na sever, 25 metrov od štrbiny. 1/4 hod.,II. (↑ W. Stanislawski — A. Zalewski, 30. VI. 1931.) ČIERNY ŠTÍT (2436 m) CZARNY SZCZYT, PAPIRUSZCSÚCS, PAPIRUSTALSPITZE Pekná skalná pyramída, z lezeckého hľadiska z veľmi dobrej skaly. Od Čiernych veží ho oddeľuje Papirusova štrbina, od Kolového štítu Čierne sedlo. Smerom do doliny Zeleného plesa vysiela východný hrebeň Široký chrbát, ktorý sa končí stenou nad terasou Malej a Veľ-kej Zmrzlej doliny, pričom obe doliny od seba oddeľuje. Lezecký je najviac vyhľadávaná jeho juhovýchodná stena, ktorá spadá do Veľ-kej Zmrzlej doliny. Výstupy hrebeňmi Od Čierneho sedla Od miesta priechodu po ostrom hrebeni dolu do Nižného Čierneho sedla. Ľavým úbočím, potom ostrím hrebeňa na hranatú vežu. Znova ľavým úbočím do ďalšej štrbiny. Dlhý krok cez niekoľkometrovú

1 88

C

1 89 F2

(Časť III)

1 90

A

S 1 91 F5,6

hlbokú tiesňavu v hrebeni. Tu sa začína vlastný severný hrebeň Čierneho štítu. Po hrane alebo ktorýmkoľvek úbočím, nakoniec trochu sprava na vodorovný vrchol hrebeňa a na štít. 1 1/2 hod., II. (↓ A. Martin — vodca J. Franz st.y 17. VIL 1907; ↑ ) Zima: Dostatočne zasneženým hrebeňom na štít. (↑↓)

Z Papirusovej štrbiny Je to vlastne strmý skalný svah, po ktorom sa môžeme bez ťažkosti dostať na štít viacerými smermi. 1/4 hod., I. (↑ A. Martin — vodca J. Franz st.y 17. VIL 1907; ↓) Zima: Tento krátky úsek sa zlieza, alebo čiastočne zlanuje, čo je praktickejšie. (↓ A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 4. IV. 1928; ↑)

Z Veľkej Zmrzlel doliny, z Baranej kotliny Od juhovýchodu. — Skoro až k začiatku rampy, ktorá vedie na Sto-larczykovo sedlo. Pod juhovýchodnými stenami štítu prebieha len mierne stúpajúci pás sutiny a trávy, na ktorý vystupujeme po sutine a mierne sklonených skalách. Po páse k jeho pravému okraju, odkiaľ máme dve možnosti. Priamo nad sebou vidíme trávnatý a skalnatý žliabok, preklenutý balvanom ako nízka brána. Balvan podlezieme, alebo obídeme po skalách vpravo. Ďalej tým istým smerom po tráve a skalných žliabkoch hore na východný hrebeň. Druhá možnosť: pásom a sutinovým chrbtom východného hrebeňa je široká roklina, ktorá vyúsťuje na východný hrebeň pri nápadnej štíhlej vežičke. Vidno ju od okraja pása na druhej strane rokliny, v rovnakej výške s naším stanovišťom. Strmo, tráva, skalnatá lišta, dolu do rokliny a ňou hore na východný hrebeň od spomínanej vežičky. Nad nami je hrebeň rozčlenený v niekoľko rebier. Pridržiavame sa najviac vpravo vysunutého rebra, ktoré ohraničuje Malú Zmrzlú dolinu až pod strmou kopulou vrcholového masívu. Ním po plochom a širo-kom trávnatom páse doľava na juhovýchodné úbočie. Pás sa končí na plochom pilieri spadajúcom z vežičky, v ktorej vrcholí juhovýchod-ná stena. Cez balvany zľava na vežičku. Prekročíme vodorovný úsek hrebeňa a nakoniec vystúpime ostrým hrebeňom na vrchol. 1 1/4 hod., I. (↑ A. Englisch — K. Englisch — vodca J. Hunsdorfer st., 24. VII. 1898; ↓) Zima: Viac-menej zasnežená cesta okrem horného úseku. Hodí sa dobre aj na zostup. (↑↓ T. Krégczy — L. Rokfalusy, 28. XII. 1911.) Na východný chrbát sa môžeme dostať aj tak, keď hneď ako vstúpime do Veľkej Zmrzlej doliny, ešte pred prvou terasou odbočíme doprava do strmých platní prerastených trávou a do komínovitého žľabu nad nimi. Ním na východný chrbát a ďalej na vrchol. 2 hod., II.-I.

F1 (Časť III)

92 JZ 1 F6 F1 (Časť III)

93 V 1 F 6, 9 F1 (Časť III)

94 2 F6 F1 (Časť III)

(↑ A. Antoníček — K. Bocek — O. Kopal — V. Kroupa — A. Puš-káš — L. Vodháněl, 29. IX. 1952.) Zima: Na čistom snehu. (↑↓ A. Gy. Hefty — I. Laufer, 25. III. 1912.) Z Malej Zmrzlej doliny Zima: Pri zostupe z Malej Zmrzlej doliny do doliny Zeleného plesa sa dostaneme tak, keď vystúpime hore snehovým žľabom, ktorý sa tiahne na východný chrbát už skoro pri samom konci chrbta, pre-kročíme tento chrbát a zostúpime druhým snehovým žľabom do Veľ-kej Zmrzlej doliny a ňou na Zelené pleso. Používa sa iba v zime. (↑↓ A. Gy. Hefty — I. Laufer, 25. III. 1912.) Výstupy stenami Z Malej Zmrzlej doliny Dolinou až skoro k uzáveru pod Čiernym sedlom. Zo severovýchod-ného rebra východného hrebeňa padá do Malej Zmrzlej doliny strmý žľab, ktorý sa nad dolinou končí hladkou stienkou. Po snehu k plat-niam vpravo od tohto žľabu, do ktorého potom vstupujeme traverzom sprava pri nápadnom skalnom zube už nad spodným zrázom. Pre-kročíme žľab a vystúpime po trsoch trávy a skalných stupňoch vľavo od neho na východný hrebeň. Ním na štít. 1 hod., I. (↓ P. Bester — F. Goetel — W. Goetel, 27. VIII. 1908.) Z čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod Čiernymi sedlami Až na veľkú sutinovú terasu pod západnou stenou. Prekročíme terasu na severovýchod až k miestu, kde približne v polovici svojej šírky začína zreteľne klesať. Tu je nástup. Stenou priamo hore k 5 metrov vysokej trhline práve v spádnici vrcholu. Nad ňou stále rovno smerom hore, kým nám hladká stena nezatarasí cestu. Obchádzame ju, zliezajúc ju, šikmo doprava strmou trhlinou až na lištu tiahnúcu sa nad stenou a preklenutú mocnými prevismi. Rúčkovaním po lište doľava, potom po strmej stene stále trochu doľava hore na severný hrebeň, na ktorý vystupujeme asi 3 minúty od najvyššieho bodu. 1 1/2 hod., II.-III. (↑ P. Bester — F. Goetel — W. Goetel, 27. VIII. 1908.) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Túto úzku stenu ohraničuje vľavo komín Papirusovej štrbiny a vpravo málo výrazný pilier, ktorý oddeľuje južnú stenu od juhovýchodnej. Komínom Papirusovej štrbiny dve dĺžky lana hore, potom doprava a po skalných stupňoch ďalšie dve dĺžky lana hore pod komín. Ním ťažko 12 metrov hore na pol metra širokú trávnatú rímsu, ktorú sledu-jeme doprava k výraznému rebru. Prekročíme ho doprava. Po ďal-ších dvoch dĺžkach lana krátka lišta. Nad ňou cez rebro a žliabky

V 1 95

B

SV 1 96

Z 1 97

J 1 98 F6,9

SCHEMATICKÁ MAPKA III

Vysvetlenie spoločných názvov niektorých hrebeňových úsekov a konkrétne názvy niekoľkých bodov v horolezeckom teréne: Čierne veže — úsek hrebeňa medzi Papirusovou štrbinou a Stolarczyko-

vým sedlom. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Papirusova štrbina, Veľká Čierna veža, Vyšná Papirusova Štrbina, Prostredná Čierna veža, Vyšné Čierne sedlo, Malá Čierna veža, Stolarczykovo sedlo.

Veľký Úplaz — dlhá trávnatá lávka, pomerne široká, ktorá sa tiahne doľava od juhozápadného hrebeňa Lomnickej kopy smerom do Téryho

kuloáru, až do miesta nad jeho zlom do doliny.

Téryho kuloár — pomerne široký sutinový žľab spadajúci spod Sedielka pod Lomnickým štítom do Malej Studenej doliny. Nad dolinou sa láme strmým prahom. Z pravej strany ho ohraničuje Západná stena Lomnického štítu, zľava zase južné rebro vybiehajúce z Lomnickej vežičky.

PAPIRUSOVA ŠTRBINA PAPIRUSOWA PRZELACZKA Úzka štrbina medzi Čiernym štítom a Veľkou Čiernou vežou. Ako priechod sa nepoužíva, no do Čiernej Javorovej doliny dá sa ňou dosť dobre zostúpiť najmä v zime.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Komínom, ktorý spadá dolu zo štrbiny. — 30 metrov žľabom hore až po zúženie, kde je žľab prehradený veľkým balvanom, ktorý ob-chádzame vľavo. Ďalej komínom 6 metrov, vzpieraním hore, potom po lište na platni vpravo. Cez hladkú stienku, zase späť do komína nad vklinený balvan. Nad nami sa komín rozvidluje. Pravou trhlinou cez previs, potom na rebro a cezeň kúsok hore, ďalej doľava na stupeň v ľavej trhline tesne nad veľkým previsom. 10 metrov plochou trhli-nou na štrbinu. 1 1/4 hod., III. (↑ J. Chmielowski — Z. Klemensiewicz — W. Kulczyński — M. Šwierz, 15. VIII. 1911.) Zima: Ideálny zimný výstup na snehu, strmo. ( ↑ J. Psotka — Z. Zi-brin, 20. IV. 1956.)

Z Čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod čiernymi sedlami

Sprvu do rokliny, ktorá spadá zo Stolarczykovo sedla. Ňou až potiaľ, dokiaľ do nej neústi žľab spadajúci z Papirusovej štrbiny. Ním na štrbi-nu.I.(↑↓)

Zima: Na čistom snehu, strmo. (↑↓)

VEĽKÁ ČIERNA VEŽA WIELKA PAPIRUSOWA TURNIA* PAPIRUSZTORONY I, PAPIRUSTALTURM I Najväčšia z troch čiernych veží oddelená od Čierneho štítu Papiru-sovou štrbinou a od Prostrednej Čiernej veže Vyšnou Papirusovou Štrbinou. Horolezci najčastejšie navštevujú jej juhovýchodnú stenu, vysokú asi 180 metrov.

Výstupy hrebeňmi Z Papirusovej štrbiny

Pozri Malú Čiernu vežu, od Stolarczykovo sedla, A, SZ, 1, zima. Z Vyšnej Papirusovej štrbiny Pozri Malú Čiernu vežu, od Stolarczykovo sedla, A, SZ, 1, zima.

C

1 1 F1

1 2 F7

(Časť II)

A

JV

SZ

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Stenu pretína v dolnej časti komín, ktorý spadá na rampu idúcu zo Stolarczykovo sedla. Nástup na rebierku, ktoré ohraničuje komín sprava. Trhlinou až na jeho koniec, potom traverz doľava do komína. Komínom 10 metrov cez previs na sutinovú plošinu. Ďalej 10 metrov komínom hore, potom vo vhodnom mieste doľava na rímsu. Trhlinou, alebo ľahšie po jej ľavej strane na stupeň. Odtiaľ stenou hore na malú rímsu a trhlinou priečne doprava pod previs. Prekonáme ho priamo, najťažšie miesto. Potom Šikmo doľava na sedielko v rebre, v ktoré sa stena hore zužuje. Rebrom tri dĺžky lana hore na vrchol. 2 hod., V. ( ↑ B. Duchoň — G. Kégel — B. Pánczél, 9. V. 1934;↑ II. v. G. Kégel — M. Nitsch, 20. VI. 1934; ↑ III. v. B. Duchoň a druhovia, 22. VI. 1934.) Zima: Viac-menej skalný výstup, miestami s pretekajúcim ľadom. (↑ J. Mlezák — Šajter, 14. IV. 1953.) Variant v juhovýchodnej stene, v prostrednej časti. — Tam, kde cesta vedúca juhovýchodnou stenou opúšťa komín (až dotiaľ) ne-vyjdeme z komína doľava na rímsu, ale pokračujeme priamo hore cez komín vzpieraním, ďalej cez previs na ľahší terén, ktorým cez platne a stienky vľavo na sedielko v rebre. Tu vystúpime na cestu juhovýchodnou stenou. IV. (↑) Zima: Zasnežený úsek. (↑) Pilierom steny. — Medzi výstupom, ktorý vedie do Papirusovej štrbiny a výstupom juhovýchodnou stenou Veľkej Čiernej veže sa tiahne pilier. Nástup v skalách asi 8 metrov doľava od spádnice Papirusovej štrbiny. Vystupujeme kolmo hore škárou 10 metrov na trávnatú plošinu, odkiaľ zdolávame mierny 6-metrový previs na šikmú platňu skúpymi záchytmi. Stade priechod doľava do pre-visnutej steny a šikmo hore doprava po stupňovitej lávke na dobré stupne, asi 20 metrov. Odtiaľ traverz vodorovne doľava asi 3 metre. Tu škáru ohraničuje sprava kolmá platňa, v prostriedku ktorej je výrazný stupeň. Prekonávame ju výstupom kolmo asi 5 metrov, potom odbočíme doľava na šikmú platňu a z nej znova priechod cez vlastnú škáru na spomínaný stupeň v platni vpravo od škáry. Platňou asi 4 metre kolmo hore na dobré stupne. Nový traverz doľava asi pod 4-metrový komín končiaci pilierikom v stene, ktorým sa vytiahneme nad komín na plošinu pod horným previsom. Zo začiatku cez previs a v jeho hornej časti priechod doľava na šikmú platňu, na hrane piliera, ktorou sa ľahko dostaneme na plošinu v pilieri, ktorý sa tu delí na dve časti. Pilierom dve dĺžky lana na tráv-natú plošinu, ktorou sa pilier končí. Odtiaľ doľava v trávnatom žľabe

B

3 JV 1 F1

4 2 F1

5 3 F1

pod vrcholovú časť, zaklinovaný balvan, 12 metrov od neho doľava pod kolmou platňou na cestu v juhovýchodnej stene veže a ňou 10 metrov na vrchol. 3 hod., VI. (↑ J. Vozatár — F. Závodský, 1. IX. 1953.) VYŠNÁ PAPIRUSOVA ŠTRBINA Veľmi úzka štrbina medzi Veľkou Čiernou vežou a Prostrednou Čiernou vežou. Ako priechod neprichádza do úvahy.

PROSTREDNÁ ČIERNA VEŽA POŠREDNIA PAPIRUSOWA TURNIA, PAPIRUSZTORONY II, PAPIRUSTALTURM II Prostredná z troch čiernych veží ohraničená od Veľkej Čiernej veže Vyšnou Papirusovou štrbinou a od Malej Čiernej veže Vyšným Čiernym sedlom.

Výstupy hrebeňmi Z Vyšnej Papirusovej štrbiny Pozri Malú Čiernu vežu, od Stolarczykovo sedla, A, SZ, 1, zima. Z Vyšného Čierneho sedla

Pozri Malú Čiernu vežu, od Stolarczykovo sedla, A, SZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Nástup z rampy, ktorá vedie na Stolarczykovo sedlo, pred miestom, kde steny Malej Čiernej veže tvoria nad rampou previs. Cez červenú platňu 7 metrov šikmo hore, odkiaľ 5 metrov šikmým traverzom neobyčajne ťažko doprava na malú plošinku. Sprava žliabkom hore asi 45 metrov. Ďalších 30 metrov ľahkým terénom mierne doprava na hranu. Odtiaľ po ľavej strane kúta na ľavý okraj vrcholu. 2 hod., dolná časť V. (↑ K. Bocek — J. Renerová — M. Šádek, 15. VIII. 1949.) VYŠNÉ ČIERNE SEDLO Úzke sedielko medzi Prostrednou a Malou Čiernou vežou. Ako priechod sa nepoužíva.

MALÁ ČIERNA VEŽA MALA PAPIRUSOWA TURNIA, PAPIRUSZTORONY III, PAPIRUSTALTURM III Najmenšia z Čiernych veží, hrbovitého tvaru, ktorá je oddelená od Prostrednej Čiernej veže Vyšným Čiernym sedlom a od Vyšnej Baranej strážnice širokým Stolarczykovým sedlom.

A

JV

SZ

B

J 1 6 F1

Výstupy hrebeňmi Od Vyšného Čierneho sedla Pozri Malú Čiernu vežu, od Stolarczykovho sedla SZ, 1, zima. Od Stolarczykovho sedla Od Stolarczykovho sedla po hrebeni pod vrcholový blok Malej Čiernej veže. Kus po plochej rímse v severnom úbočí, potom cez niekoľko skalných stupňov z boku na plochý výstupok hrebeňa už za vrcholom veže. Cez strmý stupeň na Malú Čiernu vežu. Nazad na plochú rímsu v severnom úbočí. Kus ďalej po tejto rímse, potom hore na sedielko medzi Malou a Prostrednou Čiernou vežou. Po vodorovnom hrebeni pod kolmý stupeň, ktorý je korunovaný skalným zubom. Spod tohto zuba padá do severného úbočia kolmá trhlina. Traverz do severnej steny úbočia a po stene vľavo od tejto trhliny veľmi strmo hore na plošinku pod skalným zubom. V opačnom smere sa dá po tejto stene voľne zliezť alebo spustiť sa na lane trhlinou. Znova vodorovný hrebeň, potom krátky traverz do ľavého úbočia a stenou na sedielko medzi oboma vrcholcami Prostrednej Čiernej veže. Odtiaľ hore na balvan, ktorý tvorí vrchol nižší, alebo hore veľmi strmým hrebeňom, posledný úsek úzkou trhlinou ťažko, na vyšší zub Prostrednej Čiernej veže. Nazad do sedielka medzi obidvoma vrcholcami a po stienke dolu do severného úbočia. Kus po sutínovom páse, potom po lište a cez stienku hore na malú terasu podobnú plochému pásu pod kolmým zrázom vyššieho vrcholca Prostrednej Čiernej veže na sever. Po páse okolo rohu na hrebeň, z ktorého hneď zostúpime po 6-metrovej stienke do južného úbočia. Pod stienkou dvoma krokmi do úzkej štrbiny medzi Prostrednú a Veľkú Čiernu vežu. Cez nízku stienku a žliabkom v ľavom boku hrebeňa na Veľkú Čiernu vežu. Z veže vedie dolu niečo doprava od hrebeňa asi 25-metrový komín. Komínom dolu, dva strmé výšvihy, potom doľava na hrebeň do štrbiny pred vežičkou. Obchádzame ju v severnom úbočí a zostúpime za ňou do Papirusovej štrbiny. 2 hod., II.-III. (↑ A. Martin — vodca J. Franz st., 17. VII. 1907;↓ H. Grosman — M. Šwierz, 19. VII. 1926.) Zima: Skalnatý a exponovaný hrebeň. (↓ J. Bethlenfalvy — A. Roth, 7. IV. 1934; ↑) Obídením hrebeňa na strane Čiernej Javorovej doliny, nad kotlinkou pod Čiernymi sedlami. — Od Stolarczykovho sedla 20 metrov po tráv-natom hrebeni Malej Čiernej veže hore. Tu sa začína úzky sutinový pás. Po páse najprv vodorovne, potom kúsok dolu. Nad žľabom sa pás stráca v lámavých stupňoch pokrytých štrkom, po ktorých dosť strmo zostupujeme do žľabu. Ním na Papirusovu štrbinu. 1/2 hod., I. (R. Kordys — M. Lerski — J. Mašlanka, 15. VIII. 1911,↑↓)

A

JV

7 SZ 1 F1

S 2 F7 (Časť II)

FOTOGRAFIE K SCHEMATICKEJ MAPKE III

Zima: Celá cesta na snehu s jediným skalným prerušením, dosť exponovaná, veľmi praktická. (↑ A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 4. IV. 1928; ↓)

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Hranou. — Nástup v hornej tretine rampy ku Stolarczykovmu sedlu nad veľkou červenou platňou, kde sa týči charakteristický obdĺžnikový previs. V spádnici jeho pravého okraja platne hore, živým rebríkom, neobyčajne ťažko, traverz cez platňu doľava, asi v jeho hornej tretine, a žliabkom tesne vľavo od zmieneného previsu hore šikmo doprava na hranu nad previsom. Po nej niekoľko dĺžok lana hore až pod výšvih s hore prečnievajúcim vrcholovým blokom. Juhovýchodnou stenou výšvihu niekoľko metrov vpravo od južnej hrany trhlinou tesne pod prečnievajúci vrcholový blok a šikmým komínikom tesne vpravo od bloku do štrbiny medzi ním a vrcholcom. Trhlinou na vrchol. 2 hod., IV—V. (↑ K. Bocek — J. Šádek, 26. VIII. 1949.)

STOLARCZYKOVO SEDLO (asi 2370 m) PRZELIJCZ STOLARCZYKA, STOLARCZYKHÄGÓ, STOLARCZYKJOCH Pomerne dosť široké sedlo v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, ktoré tvorí priechod z Veľkej Zmrzlej doliny do Čiernej Javorovej doliny a opačne. Leží medzi Malou Čiernou vežou a Vyšnou Baraňou strážnicou.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Juhovýchodnými stenami Čiernych veží vedie sprava doľava do sedla nápadná rampa miestami prehĺbená v žliabok. Alebo na rampe celkom pri skalách Čiernych veží, alebo radšej po plochom rebre, ktoré ohraničuje rampu zľava, na trávnatý svah pod sedlom. Ním na sedlo. 3/4 hod.II.(↑↓) Zima: Na čistom snehu bez ťažkostí (↑ S. K. Zaremba, 31. XII. 1932; ↑ II. z. v. J. Bethlenfalvy — A. Roth, 7. IV. 1934; ↑ III. z. v. E. Murcken — M. Nitsch, 27. IV. 1935; ↓) Na rampu môžeme vystúpiť aj strmým žľabom, už v spádnici čiernych veži. Prichádza do úvahy, ak schádzame z Baranieho sedla a vystu-pujeme hneď pod východnými stenami Baraních rohov na Stolarczy-kovo sedlo. Praktické, kratšie. III. (↑ J. K. Dorawski — A. Szcze-pański—J. A. Szczepaňski, 12. VII. 1929.) Zima: Na čistom snehu. (↑ G. Kôrtvélyessi — A. Puškáš, 17. III. 1952.)

B

J 1 9 F1

C

1 10 F1

2 11 F1

Priamo do sedla z Veľkej Zmrzlej doliny sa možno dostať cez platňo-vitý úsek. (↑ B. Kellner —J. Pierzchala — Z. Semeran Siermenowski, 31. VII. 1935.) Z Čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod Čiernymi sedlami Priamo roklinou na sedlo. Ťažšie miesta obchádzame po pravej strane. 3/4 hod., I. (↑ J. Stolarczyk — vodca A. Wala st. — vodca S. Tatar st. — vodca W. Gasienica — vodca W. Šlimak, 17. X. 1867; ↓) Zima: Na čistom snehu, v hornej časti strmšie. (↓ S. K. Zaremba, 31. XII. 1932; ↓)

VYŠNÁ BARANIA STRÁŽNICA WYŽNI BARANI ZWORNIK Je to vlastne styčný bod rázsochy Baraních rohov, ktorá zabieha až k Lomnickému štítu. Od Čiernych veží ju delí Stolarczykovo sedlo, od Nižnej Baranej strážnice sedlo Baraních strážnic a od Bara-ních rohov Barania priehyba.

Výstupy hrebeňmi Od Stolarczykovho sedla Pozri Baranie rohy, od Stolarczykovho sedla, SV, 1, zima. Od sedla Baraních strážnic Zo sedla Baraních strážnic po širokom chrbte až k vežičke so širokou a hladkou čelnou stenou. Prekonáme ju po pravom okraji cez jej dva menšie vrcholce a ďalej na Vyšnú Baraniu strážnicu. 10 min., miestami III. (↓ Z. Klemensiewicz — R. Kordys, 27. VIII. 1907; ↑ Gy. Ko-marnicki — D. Reichart> 23. IX. 1921.) Zima: Čiastočne na snehu, (↑ A. Veverka a druhovia, 6. IV. 1950; ↓) Od Baranej priehyby

Pozri Baranie rohy, od Stolarczykovho sedla, SV, 1, zima.

Výstupy stenami Z Čiernej Javorovej doliny, z kotlinky pod Čiernymi sedlami Do prostredného snehového poľa vysunutá, štrkom pokrytá skalná ostroha. Na ostrohu a ňou cez jeden vysoko vybiehajúci snehový jazyk k doľava bežiacej širokej lávke. Odtiaľ širokým mokrým žľabom vo východnej 1/3 steny, potom 5 metrov čiernym zárezom a nakoniec cez mokré a previsnuté stienky po horný zráz, asi 5 dĺžok lana. Teraz doľava lámavým komínikom, potom šikmým sutinoviskom a nakoniec zase cez lámavú stienku na chrbát rebra 50 metrov. Rebrom asi 40 metrov až k hornému koncu v 1/2 výšky steny na jej východný okraj. Odtiaľ po zráznych sutinových lávkach šikmo doprava hore

12 2 F2

13 1

A

SV 14 SZ 1

JV

B

15 S 1

cez 3 rokliny, asi 170 metrov, potom zase šikmo doľava hore, najprv lámavým komínikom, potom po sutine a nakoniec cez stenu až na vrchol. 5 1/2 hod., III. (↑ A. Gy. Hefty — O. Schweickhart, 6. VIII. 1909.) Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Juhozápadným rebrom. — Nástup na výrazné rebro, ktoré sa tiahne doľava nad Baraňou ihlou smerom na Vyšnú Baraniu strážnicu. Ním po jeho ostrí na vrchol. 1 1/2 hod., III. (↑ I. Lehotský — M. Valo-vič, 27. III. 1953, lezené len za zimných podmienok.)

SEDLO BARANÍCH STRÁŽNIC Široká štrbina ležiaca medzi Vyšnou Baraňou strážnicou a Nižnou Baraňou strážnicou. Smerom na juhozápad do doliny Piatich Spiš-ských plies spadá sutinovým žľabom. Je praktická iba ústupová cesta z hrebeňa na južnú stranu.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Po sutine až na sedlo. 1/2 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu až na sedlo. (↓ A. Karpiński — K. Narkiewicz Jodko, 5. IV. 1928; ↑)

BARANIA PRIEHYBA Najnižší bod mierne prehnutého hrebeňa medzi Vyšnou Baraňou strážnicou a juhovýchodným vrcholom Baraních rohov.

BARANIA IHLA BARANIA IGLA Je to asi 18 metrov vysoká ihla, ktorá je v západnej stene Baraních rohov, správnejšie vyrastá zo žľabu, ktorý spadá z Baranej škáry na západ do Malej Studenej doliny.

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Nástup na ihlu je z malej terasky od východu. Pokračujeme kolmo komínovitým zárezom, vyššie po jeho pravej časti, tesne pod vrcho-lom dlhý krok doľava cez platňu, potom ľahko na vrchol. Nazad tou istou cestou bez zlanovania. 1/4 hod., III. (↑↓ R. Horniček — A. Prv-ková, 16. VIII. 1943.)

BARANIE ROHY SZ, JV (2536 m) BARANIE ROGI, ZÔLDTAVI CSÚCS, GRÚNSEESPITZE

JZ 1 16

C

1 17

B

1 18 F3

BARANIA ŠKÁRA Mohutný rozložitý štít, známy vrcholovým plateau. Jeho dva vrcholy, juhovýchodný a severozápadný, ležia v skutočnosti už mimo hlavné-ho hrebeňa Vysokých Tatier. Rozdeľuje ich tzv. Barania škára, ktorá spadá na obidve strany mohutnými žľabmi, tiahnúcimi sa západnou a východnou stenou. S Vyšnou Baraňou strážnicou je spojený krátkym hrebeňom, v ktorom je Barania priehyba, ktorá ich od seba oddeľuje. Od Spišského štítu ho zase delí Baranie sedlo. Zo stránky lezeckej má niekoľko zaujímavých túr, ako v lete, tak aj v zime.

Výstupy hrebeňmi Od Stolarczykovho sedla Od sedla na juhozápad čiastočne po hrebeni, čiastočne vľavo pozdĺž neho, až na Vyšnú Baraniu strážnicu. Odtiaľ na juhovýchod po hrebe-ni. Pod kolmou vežou po rímse niekoľko metrov vpravo po boku hrebeňa do výklenkovitého zárezu. Ňou zo strany na vrcholec veže; vežu môžeme obísť východným úbočím. Stadeto po úzkom hrebeni na severozápad a cez Baraniu škáru na juhovýchodný vrchol. 1 1/4 hod., čiastočne II. (↑ J. Stolarczyk — vodca A. Wala st. — vodca S. Tatar st. — vodca W. Gasienica — vodca W. Šlimak, 17. IX. 1867; ↓) Zima: Dostatočne zasnežený hrebeň, ktorý od Vyšnej Baranej stráž-nice je praktickejšie podchádzať veľmi strmo po snehu vo východnej stene. (↑ II. z. v. E. Murcken — M. Nitsch, 27. IV. 1935.)

Od Baranieho sedla Zo sedla po kamenistom svahu vľavo od hrebeňa až k nízkemu skal-natému hrbu, na ktorý strmo sprava. Z neho zráznou stienkou dolu na štrbinu. Odtiaľ cez ďalšie dva stupne až na sutinové plateau. 1/2 hod., miestami II. (↑ A. Grósz, VIII. 1904; ↓) Zima: Viac skalnaté ako cesta, ktorá obchádza hrebeň. (↑) S obchádzaním hrebeňa. — Nesledujeme hrebeň, ktorý sa tiahne na štít, ale ideme po ňom doľava iba niekoľko krokov, potom hneď zostúpime a pretraverzujeme Šikmo doľava hore niekoľko žľabov a rebier, až vyjdeme na sutinové plateau a ním na štít. 1/2 hod., I. (↑↓) Zima: Viac-menej čisto snehová túra, len na sypkom snehu treba dávať pozor v traverze. (↑↓ T. Krégczy — L. Rokfalusy — Z. Votisky, 17. IV. 1911.)

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Žľabom medzi vrcholcami. — Nástup je v spádnici žľabu, ktorý spadá z Baranej škáry, medzi vrcholcami. Žľabom hore, až kým nás

A

19 SV 1 F2,3

20 JV 1 F2,3

21 2 F3

B

22 V 1 F2

jeho tabuľovité dno nenúti vystúpiť na ľavé rebro. Po ňom asi 10 met-rov hore, ďalej cez police vľavo, potom cez platne a krátky komín späť doprava na opustené rebro. Na ľavej strane rebra pod markantný výšvih, pod ktorým odbočíme vpravo zase do žľabu. Ním priamo do Baranej škáry alebo po trávnatých a skalnatých stupňoch šikmo doľava hore priamo na juhovýchodný vrchol. 2 1/4 hod., II. (↑ O. Jor-dán—L Laufer, 4. VIII. 1910.) Zima: Snehový výstup so skalnými prahmi. (Od polovice žľabu, traverzom z pravého piliera, ↑ K. Jakubowska — I. Kluvánek — S. Kozlowski — M. Mitkiewiczowa — J. Mitkiewicz — A.Puškáš — H. Rácz 21. IV. 1956.) Zárezom steny juhovýchodného vrcholu na juhovýchodný hrebeň. — Do východnej steny Baraních rohov sa tiahnú dva úzke, dlhé jazyky. Ľavý vidno iba spod steny. Výstup pravým až na jeho koniec. Traverz doprava 8 metrov a žľabom tri dĺžky lana na obrovskú platňu. Po jej pravom okraji štyri dĺžky lana na hrebeň. 1 1/2 hod., III. (↑ K. Bocek — L. Hofírek, 22. VII. 1950.) Zima: Snehová túra s jedným prerušeným skalným prahom.(↑ E. Vrabec a druhovia, 23. IV. 1953.) Prostriedkom steny na juhovýchodný vrchol. Dolná časť steny je preťatá šikmo doľava bežiacim žľabom. Žľabom hore až k trávnikom, ktoré sú pod charakteristickým skalným zubom. Sme na sedielku, z ktorého dobre vidieť do Bocekovej cesty. Stadeto vodorovne vpravo trávnatými lávkami do otvorenej steny a cez nevýrazné rebro do plyt-kého zárezu. Ďalej cez skalnaté a trávnaté stupne do šikmo doprava bežiaceho zárezu. Ním až na koniec na sedielko vo výraznom rebre. Rebrom pod jeho výšvih. Teraz lávkami niekoľko metrov vľavo a cez platňu na nasledujúce rebierko. Ďalej hore niečo vpravo na vrchol. 2 1/2 hod., III. (↑ J. A. Szczepaňski a druhovia, leto pred r. 1938.) Zima: Spočiatku snehová rampa, otvorená stena v prostriedku pre-rušená skalnými úsekmi a vrchol čistý sneh. (↑ E. Fehér — A. Puškáš, 21. IV. 1953.) Juhovýchodný vrchol, pilierom. — Nástup na pilier je vľavo od žľabu, ktorý spadá z Baranej škáry. Paralelne týmto žľabom vedie výstup sprvu po trávnatých stupňoch, ktoré neskoršie prechádzajú v dlhšie, kratšie, ostré skalné výšvihy, čím bližšie sme pri vrchole. V zásade stále po ostrí piliera na juhovýchodný vrchol. 3 hod., IV. (↑ J. Bran-dobur — F. Kele ml. — M. Mereš — R. Presler — A. Puškáš, 4. VIII. 1952.)

Severozápadný vrchol, pilierom. — Nástup 30 metrov vpravo od žľa-bu, ktorý spadá z Baranej škáry. Asi 60 m po skalách strmo na tráv-

2 23 F2

3 24 F2

4 25 F2

5 26 F2

niky. Nimi stále hore po pilieri, ktorý sa dvíha už výraznejšie až k severozápadnému vrcholu. Ním ďalej. Tu sa už skladá z veľkých blokov, priamo hore na severozápadný vrchol. Miestami veľmi lá-mavá skala. V spodnej časti strmo po tráve. 3 hod., III., miestami IV. ( ↑ J. Lazor —J. Mešter, 4. VIII. 1952.) Zima: Dostatočne zasnežený výstup. Do polovice piliera, potom traverz do žľabu, ktorý spadá z Baranej škáry. (K. Jakubowska — L Kluvánek — S. Kozlowski — M. Mitkiewiczowa — M. Mitkiewicz — A. Puškáš — H. Rácz, 21. IV. 1956.) Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Žľabom spadajúcim vpravo z Baranej škáry, — Zo štrbiny medzi obidvoma vrcholcami roklinou doprava na západ dolu až k Baranej ihle. Ďalej vľavo od Baranej ihly, žľabom do doliny, alebo tesne vpravo vedľa Baranej ihly 20 metrov zárezom dole na skalky pod stenu, potom dolu cez sutinu na dno doliny. 1 hod. II. (↓ Z. Czaplicki — M. Zbikowski — vodca W. Tylka, 14. IX. 1902.) Západným pilierom na juhovýchodný vrchol. — Nástup je v hlbokej rokline, ktorá je vrúbená z obidvoch strán kolmými stenami. Asi v polovici rokliny je výstup do pravej steny medzi poslednými dvoma šikmo stúpajúcimi roklinami. Priamo hore na trávnaté terasy pod ľavý zárez steny. Ľavou stranou zárezu hore na previsnuté zaklinený balvan a zľava nadeň na plošinku. Z plošinky traverz doľava a 25 met-rov hore nad šikmú plošinku. Ľavým z dvoch zárezov asi 20 metrov hore. Na konci zárezu traverz doprava na plošinku. Ďalej kolmo hore 6 metrov do komína a nim až na koniec, potom traverz doprava na okraj platne. Na ňu, po nej pod previs, ďalej traverz doľava na okraj ďalšej platne. Jej okrajom hore na stupeň, od ktorého doľava je odštiepený balvan. Tu sa končí lezenie stenou. Odtiaľ hrebeňom na okrúhly vrcholec. Sedem metrov dolu po lane pod ďalšiu ihlu. Asi do troch štvrtín jej výšky. Vrchol obchádzame vľavo. Ďalej hrebeňom na plateau a na juhovýchodný vrchol. 3 hod., V. (↑ V. Čer-mák —G. Krenová, 14. IX. 1944.) Zima: Prevažne skalná túra. (↑ B. Nejedlo — K. Světelský — K. Trou-sílek, 5.III.1953.) Prostriedkom steny. — Od západného piliera sa tiahne doprava stred steny, ohraničený vpravo rebrom. Nástup od rebra doľava cez trávnaté lávky asi 80 metrov. Stojíme na plošine ohraničenej zľava kolmou stenou, sprava rebrom, medzi ktorými sa skláňajú šikmé platne. Traverz doprava a ťažko priamo na rebro asi 15 metrov. Po tridsiatich metroch po dobrých stupoch a záchytoch opustíme rebro, ktoré sa tiahne doprava a stojíme na okraji úžľabiny. Cez ňu priamo do steny a ňou hore k previsu, ktorý obchádzame zľava,

27 Z 1 F3

28 2 F3

29 JZ 1 F3

ťažko. Ďalej na trávnatú trojuholníkovú plošinu. Z nej zárezom priamo hore cez vytláčajúcu stienku, ďalej doprava cez 5-metrovú stienku, exponovane, na širokú trávnatú lávku. Z nej priamo hore asi 7 metrov; jej previsnutú časť zdolávame zľava, po pravej ruke máme sedielko, z ktorého sa dvíha pokračovanie rebra. Pred nami je vrcholová partia, zľava obrovské platne ohraničené sprava kulisou tvoriacou mohutný zárez tiahnúci sa až na sutinovú terasu Baraních rohov. Lezieme v záreze asi 30 metrov. Odtiaľ priamo hore až pod previs a cezeň veľmi ťažko hore, ďalej do komína s vyčnievajúcim a vytláčajúcim blokom. Cezeň doľava na plošinu s balvanmi. Z nej priamo hore na západný pilier, ktorý ústi do sutinovej plošiny Bara-ních rohov. Odtiaľ asi 10 minút cez nahromadené skaly na vrchol. Pevná skala. 4 hod., IV.—V. ( K. Bocek — Z. Ondrová — A. Puš-káš, 24. VII. 1949.) Zima: Striedavá snehovo-skalná túra. (↑ V. Karoušek — A. Kucha-rík, 13. II. 1955; f II. z. v. J. Červinka — F. Pošta., 13. III. 1956.) Ľavou polovicou steny. — Nástup z úžľabiny vrúbiacej Baranie rohy od západu. Hneď na začiatku úžľabiny do skál doprava na tráv-naté terasky smerom k charakteristickému kútu hladkých stien. Jeho ľavou stienkou hore pozdĺž prečnievajúceho balvana, ktorý ostane vpravo, a pozdĺž trhliny pod previs 20 metrov. Ním šikmo doprava, potom späť oblúkom nad ním na pohodlnú plošinu. Odtiaľ žliabkom hore mierne doprava na ďalšiu plošinu k širokému komíniku. Ním hore a skoro vodorovnou trhlinou cez platňu doprava. Po lávke doľava späť na hranu rebra a hore k vežičke pod platňami na konci žľabu. Žliabkom vľavo od vežičky na platňu, traverz doľava do jeho stredu, pozdĺž trhliny hore na hranu na vrcholovú plošinu a na vrchol. 2 hod., IV. (↑ M. Šádek —J. Renerová, 25. VII. 1949.) Pravou stenou prostredného rebra. — Z juhozápadnej steny je pred-sunutý krátky pilier, ktorý siaha z celej steny najhlbšie do sutiny. Nástup je v ľavej strane piliera. Po jeho ľavej hrane a prostriedkom dve dĺžky lana na jeho temeno. Nad pilierom je platňovitá stena. Priamo hore dve dĺžky lana na trávnatú plošinu pod previsnutou vežou prostredného rebra. Traverzom doprava po ľahkých stupňoch, ktorými sa dostaneme na širokú sutinovú terasu, ktorá smeruje doprava hore, až do sutinovej plošiny Baraních rohov. Terasou asi 50 metrov doprava, pod prostriedok pravej polovice zďaleka viditeľ-ných predvrcholových platní. Mierne previsnutým kútom na spodnú hranu platní. Cez platne hore ľahko na sutinovú plošinu a na vrchol. 2hod., IV.(↑ V.Karoušek — B.Nejedloy20. VI.1954.) Pravou polovicou steny. — Nástup pod vrcholom sutinového jazyka, ktorý súdia do steny medzi dvoma kuloármi, ktoré tvoria písmeno V.

2 30 F3

3 31 F3

4 32 F3

Pravou časťou ľavého kuloáru jednu dĺžku lana, na bielej žule. Do-prava do kúta do Škáry, ktorou ťažko hore na balkónik. Odtiaľ cez hranu doprava, málo zostúpime dolu a ďalej príkrym a lámavým žliabkom na ďalší balkónik. Hore cez skalné stupne na trávu pod kompaktnými stenami piliera. Nad nami sa v prostriedku piliera dvíha markantné vhĺbenie, ktoré sa končí vrcholovou previsnutou dvojškárou. Vhĺbením hore na balkónik z odštiepených balvanov. Odtiaľ Šikmo doľava po príkrej poličke, ktorá sa končí hrotom. Vstúpime na hrot a nezvyčajne ťažko traverzujeme doľava cez pre-visnutú stienku, cez ktorú preteká voda, najťažšie miesto. Za touto stienkou prekonáme previs a už ľahšou stienkou dosiahneme balkónik pod vrcholovými prevismi. Priamo cez ťažkú previsnutú stienku vystúpime na plateau pod vrcholom. Odtiaľ ľahko na vrchol. 3 1/2 hod., V.—VI. (↑ F. Kutta — K. Rada, 8. VIII. 1954.)

Stredom steny prostredného rebra. — Nástup je hodne vľavo od Grószovej cesty, hore na plochý široký pilier medzi dvoma veľkými, širokými jarkami v svetlých skalách. Pilierom kolmo hore niekoľko dĺžok lana až na trávnaté plošiny. Nad nami sa vypína kolmý, oran-žový pilier, ktorý je v prostriedku steny. Ľavou stenou pod kolmú stenu piliera. Pod stenou traverz doprava cez pravú hranu piliera až do členeného kúta v pravej strane piliera. Teraz hladkým kútom v bielej skale priamo hore, neobyčajne ťažko, až na balkónové te-meno piliera. Vľavo ľahšie. Teraz dlhým traverzom cez stupne pod pravou polovicou mohutných, zďaleka viditeľných podvrcholových platní. Z kúta cez mierny previs na platne. Traverzom v záreze 15 metrov doľava do prostriedku platní. Dvoma škárkami ľahko hore na sutinovú plošinu a na vrchol. 3 hod., IV.—V. (↑ V. Heckel — J. Jiříček — V. Karoušek — K. Trousilek, 8. VIII. 1954.)

Stredom steny prostredného rebra, narovnávajúci variant. — Nastú-pime v spádnici oranžového piliera a priamo hore podeň. Ďalej nim najprv vľavo, rozlámaným komínikom asi 20 metrov. Traverzom doprava na prilepený blok pod previsom. Žliabkom nad previs a šikmo doprava na pohodlnú policu, ktorá sa končí kútom. Pravou hranou kúta pod vodorovný, druhý previs. Pod ním traverz doprava asi 3 metre za hranu. Nepatrným vhĺbením hore ku skobe. Mierne doľava na balkónik pod trojuholníkový, zdola viditeľný previs. Pravou hranou do úrovne previsu, ďalej po prerušovanej polici traverz asi 8 metrov vpravo na členitú hranu žliabku. Komínikom a stienkou na trávnatý balkón, ďalej hore na sutinovú terasu pod prevismi vrcholovej platne. Ďalej ako cesta Karouška z 8. VIII. 1954. 5hod.,V. (↑ M.Blahout —B. Karasová — O. Láskavá, 20.VIII. 1954.)

33 5 F3

34 6 F3

Pravou polovicou steny. — Zo sutiny, ktorá smeruje na Baranie sedlo, odbočíme doľava do rokliny v južnej stene, zdola neviditeľnej. Roklinou 100 metrov hore až pod vklinené balvany, ktoré obídeme po stienke vpravo nad previs, potom žľabom asi 80 metrov šikmo doľava. Ďalej dosť hlboko pod vyústením žľabu na štítovú plošinu po rímse doľava a po dobre vrstvenej trhline 15 metrov na plošinu. 1 1/2 hod., čiastočne II.-III. (↑ Z. Bruckner — A. Grósz, 4. IX. 1921.) Zima: Snehová a ľadová túra. (↑ M. Šádek — J. Renerová, 30. XII. 1949.)

BARANIE SEDLO (asi 2350 m) BARANIA PRZELIjCZ, TÉRYHORHOS, TÉRYSCHARTE Veľmi charakteristický skalný zárez medzi Baraními rohmi a Spišským štítom. Je to najužívanejší priechod z Malej Studenej doliny do doliny Zeleného plesa alebo opačne. Sedlo od Téryho chaty predstavuje Viac-menej sutinovisko, no od doliny Zeleného plesa, presnejšie z Veľkej Zmrzlej doliny hlboký skalný žľab, ktorý býva až do neskoré-ho leta, ba často i celý rok vyplnený snehom. Prechod ním vyžaduje veľkú opatrnosť, i keď v hornej časti je z tejto strany priechod za-bezpečený reťazami.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Od Zeleného plesa pri Brnčalovej chate riadnou cestou cez reťaze do Veľkej Zmrzlej doliny smerom k žľabu, ktorý spadá z Baranieho sedla. Alebo ním po strmom snehu, alebo asi v polovici rokliny do-prava na schodné skaly, reťaze a na sedlo. 3 hod., I. (L. Chalubiński — K. Potkański — vodca W. Roj a druhovia, 9. IX. 1884; ↑↓) Zima: Na čistom snehu, (↑ Z. Barca — vodca J. Breuer — vodca P. Spitzkopf ml, 26. XII. 1906; ↑ Heim — Múller, IV. 1914.) Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Od Téryho chaty na sutinovisko, ktoré spadá zo sedla. Ďalej žľabom cez sneh alebo vľavo na rebro a do sedla. 1 1/4 hod., I. (L. Chalubiński — K. Potkański — vodca W. Roj a druhovia, 9. IX. 1884; ↑↓) Zima: Na čistom snehu. (↑↓)

SPIŠSKÝ ŠTÍT (2481 m) SPÍSKA GRZEDA, DÉRYCSÚCS, DÉRYSPITZE Vypína sa tesne nad Baraním sedlom. Má nápadný strapatý hrebeň s dvoma vrcholmi; severozápadný vyšší a juhovýchodný nižší. Zo severozápadného vrcholu vybieha na juhozápad krátky vedľajší hrebeň, ktorý sa končí v Mačacej veži.

J 1 35 F 3

C

1 36 F4

1 37 F3

Výstupy hrebeňmi Od Baranieho sedla Zo sedla v pravom úbočí 25 metrov šikmo doprava hore na trávniček. Z neho najprv trochu doprava, potom po zráznych platniach a plyt-kou, skoro kolmou trhlinou na hrebeň už nad veľkým výšvihom; smerovať ku štrbine medzi dvoma blokmi asi 4 metre vpravo od hornej hrany výšvihu a netraverzovať ďalej vpravo do steny, i keď sa to zdá ľahšie. Ďalej stále po hrebeni na severozápadný vrchol. 1/2 hod., dole III. (↑ Z. Klemensiewicz — A. Znamiecki, 25. VII. 1907; ↑ Gy. a R. Komarnicki — H. a O. Schweickhart, 13. VIII. 1910.) Zima: Dosť exponovaný hrebeň, v dolnej časti menej zasnežený. (↑ R. Kuchár — J. Mašek, 30. XII. 1953.) Od Ovčiarskej lávky Z Ovčiarskej lávky po hrebeni doľava a hneď cez platňu na južné rebro Spišskej ihly. Alebo okolo nej doľava na Spišskú štrbinu, alebo priamo cez ňu do štrbiny, dosť ťažko. Potom sutinovou roklinou na juhovýchod a hrebeňom na severozápadný vrchol. Ak obídeme Spišskú ihlu, ľahké. 20 min., I. (↑↓) Zima: Ak obídeme Spišskú ihlu, bez ťažkostí. (↑↓) Z Mačacej Štrbiny Z Mačacej štrbiny po strmej hrane 15 metrov hore, potom po lávke doľava do steny a komínovitým žľabom s vklineným balvanom nazad na hrebeň a na Zadnú Mačaciu vežu. Odtiaľ dolu do Vyšnej Mačacej štrbiny, kde sa hrebeň stráca v sutínovom úbočí Spišského štítu. Úbočím na severozápadný vrchol. 1 hod., II. (↑ E. Halász — K. Jordán — S. Nicolics — vodca J. Breuer, 15. VIII. 1904.) Zima: (↑↓)

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Skoro až do ústia žľabu, ktorý vedie na Baranie sedlo. Potom šikmo doľava hore pod charakteristické široké skalné úbočie prostredného vodorovného úseku severozápadného hrebeňa Spišského štítu. Po úbočí na severozápadný hrebeň a ním na severozápadný vrchol. 2 hod., I. (↑↓) Zima: Viac-menej snehová túra okrem dolného okraja, podľa stavu snehu. (↓ L. Kucharik — A. Puškáš, 23. IV. 1953; ↑ pravdepodobne už predtým, asi Heim - Miiller, TV. 1914.) Okrem strmého sutinového úbočia, ktoré sa rozprestiera pod severo-západným hrebeňom Spišského štítu a ním do spádnice vrcholu.

A

38 SZ 1 F4,5

39 JV 1 F5

40 JZ 1

B

41 SV 1 F4

42 S 1 F5

ktorý čnie 180 metrov nad nami. Odtiaľ doľava po platniach k spod-nému koncu výrazného žliabku, ktorý vedie doprava hore. Žliabkom až k strmému prahu. Odtiaľ krátkou trhlinou doprava na rebro, ktoré nás vyvedie na ľahšie platne nad zrázom v žliabku. Po plat-niach hore, držiac sa doľava, tesne pod hladkými stenami skalnej kulisy, za ktorou je skrytá strmá puklina, zdola neviditeľná. Puklinou doprava hore. V mieste, kde sa zužuje, na hrebienok jej pravej čeľuste, odtiaľ ďalej lámavé skaly a po hrebienku na balvanmi zavalenú kazateľňu už pod Štítovou stenou. Z kazateľne doprava po sutinou a kameňmi pokrytej lávke pod hlboký žliabok, ktorý vedie od štrbiny medzi dvoma vrcholcami. Spodnú časť žliabku obchádzame vpravo, potom dnom na štrbinu a doprava na severozápadný vrchol. Lámavá skala. 1 1/4 hod., hore II.-III. (↑ J. K. Dorawski — W. Romer, 28. VIII. 1928.)

Do Malej Studenej doliny, do Mačacieho kotla

Podrobnosti chýbajú. (↓ Z. R. Paryska — W. H. Paryski, 6. IX. 1946.)

Rebrom steny. — Vľavo od žľabu, ktorý spadá z Vyšnej Mačacej štrbiny, vystupuje na Spišský štít strmé rebro. Skladá sa zo Štyroch výšvihov, z ktorých dva sú zakončené ihlovitými vežičkami. Nástup na rebro z ústia žľabu. Pravou stranou rebra hore na pravú ihlu. Zlanovaním alebo pravou stranou dolu. Na ďalší výšvih prostriedkom. Nasledujúci tretí výšvih je najdlhší. Z jeho päty hneď vpravo a stien-kou hore. Potom sokolíkom a nazad doprava na rozpoltenú hranu a hore na ďalšiu ihlu. Posledný výšvih cez hladkú platničku, pod uvoľnenými balvanmi traverz vpravo a kútom hore. Ďalej po na-kopených balvanoch na vrchol. 1 1/2 hod., IV. (↑ J- Jiřícek — V. Hec-kel — V. Karoušek — K. Trousilek, 8. VIII. 1954.)

Z Téryho chaty do Mačacieho kotla, ktorý sa rozprestiera medzi Mačacou vežou a Pyšným štítom. Z neho širokou, ale plytkou rokli-nou, ktorá zbieha z Ovčiarskej lávky. Roklinou hore až do blízkosti štrbiny, odtiaľ doľava úbočím, nakoniec po skalách na severozápadný vrchol. 2 1/4 hod., I. (↑ J. Déri — vodca J. Hunsdorfer st., 21. VIL 1896.)

VYŠNÁ MAČACIA ŠTRBINA WYŽNIA SPÍSKA PRZELACZKA

Malá štrbina, ktorá oddeľuje Spišský štít od Zadnej Mačacej veže, ležiaca v ich juhozápadnom hrebeni.

Z 1 43

2 44

J 1 45

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Spočiatku až do žľabu, ktorý smeruje na Baranie sedlo a z neho do-prava. Ďalej strmým, väčšinou zasneženým kuloárom šikmo doľava na štrbinu. Z nej severozápadným hrebeňom na Spišský štít. 1 1/4 hod., I. (↑ Gy. Komarnicki, 6. II. 1916, lezené za zimných podmienok.)

ZADNÁ MAČACIA VEŽA ZADNIA SPÍSKA TURNICZKA, FEKETETORONY Jediná veža v juhozápadnom spojovacom hrebeni, ktorý spája Mača-ciu vežu so Spišským štítom. Od Spišského štítu ju oddeľuje Vyšná Mačacia štrbina a od Mačacej veže zase Mačacia štrbina.

Výstupy hrebeňmi Z Vyšnej Mačacej štrbiny Pozri Spišský štít, z Mačacej štrbiny A, JZ, 1, zima. Z Mačacej štrbiny

Pozri Spišský štít, z Mačacej štrbiny A, JZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla Na terasu pod Zadnú Mačaciu vežu, jej východnou hranou, sprava sutinový svah, zľava zrázne steny, vystúpime alebo na jej vrchol, alebo na štrbinu vpravo od neho. 1/4 hod., I. (↑ J. A. Szczepański, 26. VIII. 1930.) Nástup zo sutiny v mieste, kde sa končí široká platňa, ktorá spadá z hrebeňa, medzi obidvoma Mačacími vežami. Dvadsaťpäť metrov priamo hore na trávnatú terasu, odtiaľ priamo hore cez mierne previsy do dosť širokého zárezu. Ním priamo hore asi 30 metrov pod žlté previsy. Tu sa končí široký zárez. Cez rebro doprava traverz nad vklinený balvan asi 6 metrov na stupienok. Odtiaľ pokračujeme 7 traverze 3 metre cez rebierko, stupne až pod svetlý previs. Cez previs, najťažšie miesto, do komínika a ním po 10 metroch na po-hodlnú lavičku. Lavičkou traverz doľava na terasu pokrytú balvanmi. Odtiaľ hladkým komínom asi 6 metrov, ďalej kolmou stienkou na vr-chol. 3 hod., V. (↑ V. Čermák — A. Huba, 15. IX. 1944.)

MAČACIA ŠTRBINA SPÍSKA PRZELACZKA Úzke sedielko, ktoré oddeľuje od seba Mačaciu vežu a Zadnú Ma-zaciu vežu. Možno ho použiť za priechod.

C

46 1

A

B

47 V 1

48 JV 1

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Ako na Baranie sedlo do žľabu, hneď na začiatku doprava a žľabom, ktorý smeruje na Mačaciu štrbinu. 1/2 hod., I.-II. (↑ Z. Bruckner — A. Grósz, 4. IX. 1922; ↓) Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla

Do kotla cez terasu, ktorá je vpravo od Mačacej veže a hneď z neho doľava hore do sedielka. I.-II. (↓ J. A. Szczepański, 26. VIII. 1930;

↑)

Zima: Na čistom snehu. (↑↓)

MAČACIA VEŽA (2376 m) PRZEDNIA SPÍSKA TURNICZKA, MACSKATORONY, KATZENTURM Nápadná vežička vysunutá dosť hlboko do Malej Studenej doliny. Zľava ju ohraničuje sutinovisko spadajúce z Baranieho sedla a sprava Mačací kotol, ktorý sa rozprestiera medzi vlastnou vežou a Pyšným štítom. Od Zadnej Mačacej veže ju oddeľuje Mačacia štrbina, kým v severnej časti doliny vysiela veľmi krátky hrebeň končiaci Mačacím hrbom, od ktorého je oddelená Mačacím sedielkom. Na juh spadá k Téryho chate peknou stienkou, ktorá ako vôbec celá veža, je často navštevovaná pre blízke nástupy. Výstupy hrebeňmi Z Mačacej štrbiny Zo sedielka na vrchol o niečo vyšší. I. (↑↓) Zima: Čiastočne na snehu, bez ťažkostí. (↑↓)

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla

Mačacia veža spadá ku kotline Piatich Spišských plies asi 150-metrovou peknou stienkou, ktorá sa vypína nad veľkou trávnatou a sutinovou terasou padajúcou do doliny strmými stienkami. Z doliny hore pod tieto stienky, ktoré sú prerušené iba v jednom mieste úzkym, dobre viditeľným žľabom. Žľabom asi 30 metrov na terasy. V prostriedku steny čnie nad terasou skalný chrbát. Po jeho obidvoch stranách je vhĺbenie. Vpravo od chrbta vedie stenou priamo k vrcholu pekný žľab, vyššie zúžený v komín, ktorý sa nakláňa doľava. Vľavo od chrbta je menšie vhĺbenie, ktoré sa stráca v skalách. Z terasy alebo ľavým vhĺbením na chrbát, potom traverz niekoľko metrov od žľabu

C

1 49

1 50

A

SV 1 51

B

J 1 52 F3

(asi v polovici výšky), alebo hneď do žľabu vpravo od chrbta a žľabom hore po celej dĺžke. Niekoľko metrov pod hrebeňom doprava na naj-vyšší hrot vrcholu. 1/2 hod., II.-III. (↑ J. A. Szczepaňski; ↑ II. v. M. a J. A. Szczepaňski, 29. VIII. 1935.) Zima: Na astom snehu, okrem východu zo žľabu, na štít. (↑) Pravým rebrom. — Žľabom vpravo od chrbta asi 50 metrov na suti-novú plošinku. Tu cez dve hladké steny vedľajšou trhlinou asi 30 metrov doprava, ďalej previsnutým komínikom do sedielka, v rebre vpravo od žľabu. Rebrom, potom 40-metrovou trhlinou vpravo od rebra na severovýchodný hrebeň a doľava na vrchol. 3/4 hod., III. ( ↑ S. Zamkovský, 7. IX. 1937.) Zima: ( ↑ R. Kuchař—J. Šimon, 1.1.1954.) Prostriedkom steny. — Nástup v spádnici vrcholu. Výstup J. A. Szczepańského je vpravo za skalným rebrom v žľabe. Cez stienky, stupne, asi 60 metrov na skalný balkón. Z neho vpravo lámavým komínikom na ľahší terén a ním na štrbinu v spomenutom hrebeni. Odtiaľ vľavo alebo po ostrí hrebeňa veľmi pekným lezením na vrchol. 20min., III. (↑ F. Kele ml.,3. VII. 1951.) Variant v pravom rebre. — Až pod vrcholovú stienku ako cesta Zamkovského, ale teraz nie traverz doprava, ale priamo cez stienku na vrchol. IV. (↑ K. Király — V. Kršiak — J. Mihálka, 1.1. 1954, lezené len za zimných podmienok.) Cez stenu terasy. — Nástup asi 10 metrov vľavo od začiatku výraz-ného, skoro strmého komína, ktorý pretína stenu terasy až na jej sutinovú plochu. Tento mokrý komín zabieha mierne šikmo doľava. Po platni s miskovitými záchytmi šikmo doprava pod previs, ktorý prekonáme priamo a ďalej 5 metrov hore. Potom doprava 3-metrový traverz cez platňu pod previsom a šikmo hore doprava pod previs v komíne 35 metrov. Previs obchádzame zľava, dálej priamo mokrým komínom na terasu 50 metrov. Cez terasu priamo hore. Ďalej prvým vhĺbením vpravo od pravého rebra 40 metrov hore, potom vpravo cez previs na chrbát a po ňom 30 metrov na vrchol výraznej veže na pravom rebre. Z nej do sedielka a ďalej strmou členenou platňou v juhovýchodnej stene na vrchol. 3 hod., V., od terasy IV. (↑ F. Chyt-rý—R. Vaníček, 13. VIII. 1955.)

Stredom steny. — Z terasy, ktorou sa nastupuje na južnú stenu Mačacej veže, odbočíme doľava do žľabu, ktorý spadá z Mačacieho sedielka. V druhej polovici žľabu nastúpime do steny vpravo. Asi 15 metrov šikmo doprava hore, potom 4 metre lištou doľava a odtiaľto ľahko zleziteľnými prevismi pod výrazný komínik. Komínikom, ďalej tým istým smerom na terasu s nakúpenými skalami. Odtiaľ

53 2 F3

54 3 F3

55 4 F3

56 JV 1

57 SZ 1 F3

doprava do vytláčajúceho komínika, ním na exponovanú lavičku a z nej priamo na vrchol. 1 1/2 hod., IV. (↑ A. Huba — A. Pivková, 26. VIII. 1944; ↑ pravdepodobne už J. A. Szczepaňski, 26. VIII. 1930.) Zima: Nástup a zostup snehová túra. Vlastná stena Viac-menej skalný výstup. (↑ A. Antoníčková — A. Antoníček, 22. III. 1952.)

MAČACIE SEDIELKO Úzke sedielko v krátkom severnom hrebeni, ktorý vysiela Mačacia veža. Týmto sedielkom je Mačacia veža oddelená od Mačacieho hrbu.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z doliny Piatich Spišských plies Na terasu, ktorá sa tiahne pod južnými stenami Mačacej veže a z nej doľava žľabom na sedielko. 10 min., CH—I. (↑↓)

MAČACÍ HRB V ňom sa končí vlastne výbežok severného hrebeňa Mačacej veže, od ktorej je oddelený Mačacím sedielkom.

SPIŠSKÁ ŠTRBINA Malé sedielko v juhovýchodnom hrebeni Spišského štítu, ležiace za Spišskou ihlou, ktorá ich vlastne oddeľuje. Kým k doline Piatich Spišských plies spadá Viac-menej pozvoľným terénom, zatiaľ do Veľ-kej Zmrzlej doliny spadá strmými skalami. Pozri Spišský štít, A, JV, 1, zima.

SPIŠSKÁ IHLA Výrazná skalná ihla, aj z doliny dobre viditeľná, ktorú ohraničuje z jednej strany Spišská štrbina a z druhej Ovčiarska lávka.

Výstupy hrebeňmi Zo Spišskej Štrbiny Z Ovčiarskej lávky Pozri Spišský štít, z Ovčiarskej lávky, A, JV, 1, zima.

OVČIARSKA LÁVKA JUHASKA PRZELACZKA Dostatočne široké sedlo, ktoré delí Spišský štít a Spišskú ihlu od Ovčiarskej veže. Z južnej strany veľmi ľahko dostupná. Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla Najprv do širokého Mačacieho kotla, ktorý sa rozprestiera medzi

C

1 58 F3

A

C

1 59

Mačacou vežou a Pyšným štítom a z neho plochou roklinou až na sedlo. I. (↑↓) Zima: Viac-menej na astom snehu, lavínovitom na sedlo. (↑↓)

OVČIARSKA VEŽA (asi 2490 m) JUHASKA TURNIA, JOLÁNCSÚCS, JOLÁNSPITZE Prvá veža dvíhajúca sa dosť strmým výšvihom nad Ovčiarskou láv-kou, ktorá ju ohraničuje z jednej strany; z druhej strany je ohraničená Veternou Štrbinou.

Výstupy hrebeňmi Z Ovčiarskej lávky Z Ovčiarskej lávky na juhovýchod pod hladkú vrcholovú stenu Ovčiarskej veže. Alebo doľava po stúpajúcej rímse k ústiu 15-metro-vého komína a ním na vrchol, alebo jednoduchšie niekoľko krokov doprava a žľabom do sedielka medzi vrcholovou skalou a blokom, ktorý sa o ňu opiera sprava. Odtiaľ kúsok dolu na druhú stranu a po dobrých stupňoch zo strany na Ovčiarsku vežu. Po hrebeni dolu na Veternú štrbinu. Odtiaľ hore, až sa hrebeň stáva neschodným. Tu doprava rímsou a stenou priamo hore k bielemu výlomu vo výške hrebeňa. Po hrebeni na Veterný štít. Z neho ľahko dolu na Supiu štrbinu. Po ostrom hrebeni na Supiu vežu. Dolu najprv po hrebeni, potom strmým žľabom vpravo od zrázneho lomu na štrbinu pod Strapatou. Odtiaľ po hrebeni a ďalej, od veľkého balvana na skalnej rímse, po jeho ľavej strane. Nakoniec komínom a cez balvany na Stra-patú vežu. Teraz alebo po dobrých stupoch dolu doľava na nevýraznú rímsu a ňou doprava na plošinku, alebo 25 metrov po plochom hrebeni doprava a potom šikmo doľava dolu na spomínanú plošinku. Odtiaľ vpravo 6 metrov lámavým komínom dolu a vľavo od hrebeňa na Malú Lastovičiu štrbinu. 1 3/4 hod., miestami II. (Prvé výstupy na jednotlivé veže: Ovčiarska veža J. Adriani — J. Glatz, 6. IX. 1902; Veterný štít J. Déri — K. Jordán, 18. VII. 1901; Supia veža A. Martin — vodca J. Franz st.y 17. VII. 1907; Strapatá veža J. Chmielowski — R. Radliński — vodca J. Bachleda — vodca K. Bachleda, 14. VIL 1904 ↑↓) Zima: Miestami dosť exponovaný hrebeň predstavujúci viac skalné lezenie. (↑↓) S čiastočným obchádzaním hrebeňa. — Veterný štít i Supia veža sa dá bez ťažkostí obísť na strane Piatich Spišských plies. CH—I. (↑↓) Zima: Strmé, sneh. (↑↓) Z Veternej štrbiny Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky SZ, 1, zima.

A

60 SZ 1 F5

61 2

VETERNÁ ŠTRBINA PIECIOSTAWIAŇSKA PRZELACZKA Úzka štrbina medzi Ovčiarskou vežou a Veterným štítom. Dá sa ňou ľahko zostúpiť do doliny Piatich Spišských plies.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla Do Mačacieho kotla medzi Mačaciu vežu a Pyšný štít a z neho vhod-ným žľabom na štrbinu. CH—I. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓)

VETERNÝ STÍT (asi 2515 m) PIECIOSTAWIAŇSKA TURNIA, OTTAVI CSÚCS, FONFSEENSPITZE Široký štít podobajúci sa štvorstrannej veži. Ohraničuje ho zľava Veterná a sprava Supia štrbina, dívajúc sa naň z Piatich Spišských plies.

Výstupy hrebeňmi Z Veternej štrbiny Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima. Zo Supej Strbipy

Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Zo sutinovej terasy doprava do mokrého žľabu; ním ľahko, previs obídeme vpravo, na vyššie vystupujúcu sutinovú plošinu. Po rebre vpravo dlhší čas hore až na sutinovú galériu pri spodnom okraji veľkých hladkých platní. Vpravo od platni hladkým zárezom medzi platňami a stienkou v predĺžení rebra hore, miestami ťažko, až k veľ-kým sutinovým lávkam) ktoré bežia doľava smerom k Supej a Stra-patej veži, pri päte štítovej steny našej veže. V nej sa črtá úzka, doprava odvrátená rímsa, od nás oddelená prevismi. Po najvyššej lávke pod prevismi, potom niekoľko metrov doľava za roh, ďalej asi 6 metrov priamo hore na pohodlné stanovište, veľmi ťažký stupeň. Odtiaľ traverz skalnou lištou niekoľko metrov doprava a lámavým krátkym komínikom 4-metrový zostup na spodný koniec spomínanej úzkej rímsy. Odtiaľ rímsou hore vedľa doprava dolu bežiaceho komí-nika a pod vytláčajúcimi skalami až na jeho koniec. Odtiaľ strmým a úzkym zárezom hore na severozápadný hrebeň a na vrchol veľmi

C

1 62

A

B

S 1 63

ťažko; alebo po rímse asi 10 metrov až ku komíniku, ním niekoľko metrov dolu, miestami ťažko a z pohodlného stanovišťa hore ďalším komínikom, ktorého pokračovanie tvorí hore spomínaný zárez. Potom plytkým žľabom, ktorý pokračuje ďalej taktiež na severo-západný hrebeň, dosť ťažko. Zaujímavý výstup, ktorý vedie zriedka navštevovaným terénom. 3 hod. (↑ W. Birkenmajer — J. K. Do-rawski — M. Skotnicówna— J. A. Szczepaňski — A. Szczepaňski, 8. VIII. 1929.) Zima: V dolnej a hornej časti skalná, v prostriedku viac snehová túra. (↑ E. Fehér — M. Valovič, 23. IV. 1953.)

SUPIA ŠTRBINA SÉPIA PRZELACZKA Úzka štrbina medzi Veterným štítom a Supou vežou. Dá sa ňou ľahko zostúpiť do doliny Piatich Spišských plies.

Výstupy z dolín Do Mačacieho kotla medzi Mačaciu vežu a Pyšný štít a z neho vhod-ným žľabom na štrbinu. CH—I. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓)

SUPIA VEŽA (asi 2540 m) SIJPIA TURNIA, CHMIELOWSKICSÚCS, CHMIELOWSKI SPITZE Najzahrotenejšia veža z tu spomínaných vedľa seba idúcich veží v hrebeni. Jedným hrebeňom spadá do Supej štrbiny a druhým do štrbiny pod Strapatou vežou.

Výstupy hrebeňmi ^ Zo Supej štrbiny Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima. Zo štrbiny pod Strapatou vežou Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranieho kotla Vpravo od spádnice vrcholu vidíme v stene tri žliabky. Pravý a ľavý bežia šikmo do strán, tretí vedie v strede medzi nimi priamo hore. Nim vedie výstup. Žliabkom a stienkami vpravo priamo hore. Po štyroch dĺžkach neobyčajne ťažkého lezenia prídeme na ľahší terén. Odtiaľto buď priamo hore, sledujúc prerušované stienky, alebo do-ľava na pilier a po ňom až na vrchol. Lámavá skala. 2 hod., V.—III. ( ↑ 1. Golfy — J. Gažo—J. Koreň — M. Valovič, 5. VIII. 1953.)

C 64 1

A

B

65 S 1 F5

ŠTRBINA POD STRAPATOU VEŽOU PRZELACZKA POD CZUBATA TURNIA Úzka štrbina medzi Supou vežou a Strapatou vežou. Dá sa ňou ľahko zostúpiť do doliny Piatich Spišských plies.

Výstup z dolín Do Mačacieho kotla a z neho vhodným žľabom na štrbinu. CH—I. (↑↓) Zima: Na snehu, (↑↓)

STRAPATÁ VEŽA (asi 2562 m) CZUBATA TURNIA, EGENHOFFERCSÚCS, EGENHOFFER SPITZE Posledná veža tejto skupiny s veľmi rozstrapateným hrebeňom s tromi vrcholcami. Jedným hrebeňom spadá do štrbiny pod Strapatou vežou, druhým zase do Malej Lastovičej štrbiny.

Výstupy hrebeňmi Zo Štrbiny za Strapatou vežou

Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima. Z Malej Lastovičej Štrbiny

Pozri Ovčiarsku vežu, z Ovčiarskej lávky A, SZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny Rebrom. — Zo Strapatej veže vybieha do Veľkej Zmrzlej doliny severovýchodným smerom krátky rebrovitý hrebeň, ktorým sa už tiež dosiahol vrchol. (↑ O. Maklér, 8. IX. 1910.) Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla Zo žľabu, ktorý spadá z Malej Lastovičej štrbiny, vedľajším žľabom šikmo doľava hore. Vyššie sa zužuje v komín, vrytý do juhozápadnej steny vľavo od spádnice vrcholu. Tam, kde sa znova rozširuje, pre-jdeme zo sutinovej cestičky zľava na temeno ku stene pritisnutého piliera. Odtiaľ alebo Šikmo doľava hore na sedielko v severozápadnom hrebeni a ďalej na vrchol, alebo šikmo doprava hore po strmej a lá-mavej stene na hrebeň tesne pod vrcholom a na vrchol. II. (↑ A. Grósz, 2. VIII. 1910), V. (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 24. VIII. 1925.) Pilierom. — Strapatá veža vysiela do doliny Piatich Spišských plies dva piliere. Pravý sa stráca v stene a tvorí akúsi hranu, ľavý, oveľa dlhší, vychádza na vežičku vľavo od vrcholu. Nástup na pilier je zo žľabu, ktorý spadá z Malej Lastovičej štrbiny na päte piliera. Priamo cez previs, ďalej strmo 7 metrov po hrane na pilieri, ťažko. Ďalej ľahšie smerom k čerstvým odštepom asi 80 metrov cez pravú

C 1 66

A

B

SV 1 67 F5

JZ 1 68

2 69

vežičku. Cez stienky a stupne pod odštepy. Po hrane vľavo nad odštepy, späť na hranu a po nej veľmi ťažko na vrchol druhej veže. Z nej do štrbiny, nad ktorou sa pilier dvíha takmer kolmo. Nim 25 metrov pod jednoliatu platňu. Pod ňou exponovaný krok doprava. Na hranu lámavým komínikom a ním ďalej po pilieri. Urobíme krok cez dlhú škáru a ďalej na vrchol na tretiu vežu. Z nej vľavo od hrany do štrbiny pod celkom kolmú platňu. Po jej pravej hrane veľmi ťažko pod 3-metrovú stienku a cez ňu ľahko na hrebeň, po ktorom niekoľko metrov pod najväčšiu štvrtú vežu. Ňou pomocou skoby, alebo živý rebrík, neobyčajne ťažko, na naklonenú platňu. Z nej vpravo cez 3—4-metrovú stienku ťažko na ďalšiu platňu, z ktorej traverzujeme na pilier a po ňom na poslednú štvrtú vežu. Z nej vodorovným hrebe-ňom na severozápadný hrebeň a ním na vrchol. 1 hod. 20 min., IV. ( ↑ F: Kele ml., 3. VII. 1951.)

MALÁ LASTOVIČIA ŠTRBINA (asi 2535 m) MALA DURNA PRZEL^CZ

Úzka štrbina v hrebeni medzi Strapatou vežou a Pyšným štítom. Ako priechod neprichádza do úvahy, ale zato v zime sa často používa ako praktický zostup do Malej Studenej doliny.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Baranej kotliny

Hrebeň, ktorý spája Pyšný štít so Spišským štítom, padá na sever vysokou stenou, ku ktorej sa zľava v tupom uhle prirážajú severo-západné zrázy mohutného chrbta vysunutého z masívu Lastovičej veže a Pyšného štítu, kde je stena najvyššia, 400 metrov nad dnom doliny. V mieste, kde tieto zrázy splývajú so stenou, rozkladá sa v najnižšej časti steny, hneď nad sutinou, veľká, sutinou alebo snehom pokrytá terasa vo výške asi 2220 m. Od jej pravého okraja sa vrýva do steny zreteľná bitka roklinka, ktorá sa stráca pod previsnutými zrázmi* Ďalej vedie šikmo doľava hore z doliny zárez a ústi do vhĺbe-nia približne v jednej tretine steny. Vhĺbenie prechádza v úzky žľab3 ktorý vedie priamo na Malú Lastovičiu štrbinu. Štrbinu od severu ťažko vidno, lebo spomínaná stena ju zakrýva a je vidieť iba vrcholce. Z cesty vedúcej na Baranie sedlo odbočíme doľava hore k päte severo-západnej steny Pyšného štítu a po snehu sprava dosiahneme spodný koniec spomínanej roklinky. Nou až na koniec. Tu doľava na zle vrstvené platne zárezu a zárezom hore, najťažší úsek. Po 120 metroch zárez prechádza v strmú roklinu. Zväčša po jej ľavom rebre, miestami i jej dnom hore až do spomínaného vhĺbenia tesne nad jeho zrázom, asi 2350 m. Vhĺbenie sa skladá z dvoch roklín, ktoré sú oddelené od

C

70 1 F5

seba rebrom. Kúsok dolu do ľavej rokliny. Touto a hore žľabom, v ktorý prechádza, nakoniec Šikmo doprava, až na sedlo. 2 1/4 hod., II.-III. (↑ Z. Klemensiewicz — R. Kordys — J. Mašlanka, 14. VIII. 1911.) Zima: Ideálna zimná túra zväčša na snehu, okrem dolnej časti, kde je vstupný prah podľa okolnosti skalno — ľadový. (↑ A. Kucharik —A. Puškáš, 23. IV. 1953.)

Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla

Od Téryho chaty hore cez sutinu k spodnému koncu rokliny, ktorá zbieha z Malej Lastovičej štrbiny. Nie priamo do rokliny, ale doprava do juhozápadných zrázov Pyšného Štítu na lávku, už z diaľky viditeľnú, bežiacu zľava do rokliny. Nou hore prídeme do žľabu už nad jeho spodný prah. Teraz žľabom hore, potom jeho pravou hlavnou vetvou, jeden hladký, trochu strmý stupeň, hore do štrbiny. 2 1/2 hod., I. ( ↑ J- Déri, 13. VI. 1902; ↓) Zima: Cesta idúca strmo po snehu okrem v letnom opise spomína-ného dolného prahu, ktorý tak isto vo výstupe, ako aj v zostupe ob-chádzame už po spomínanej lávke ústiacej nadeň. Veľmi praktická cesta pre zostup. (↑↓)

PYŠNÝ ŠTÍT (asi 2595 m) MALY DURNY SZCZYT, TÉRYCSÚCS, TÉRY SPITZE

Prvý skutočný štít v tomto hrebeni oddelený od Spišského štítu okrem radu spomínaných vežičiek Malou Lastovičou štrbinou. Od Lasto-vičej veže ho delia zase v skutočnosti dve štrbiny, Lastovičia štrbina a Pawlikowského štrbina a medzi nimi ako prst trčiaci známy štít Loktibrada. Kým na sever padá mohutnou rozložitou stenou, zatiaľ do Malej Studenej doliny zarýva svoj kratší juhozápadný pilier.

Výstupy hrebeňmi Z Malej Lastovičej Štrbiny

Zo štrbiny po schodovitom hrebeni ľahkým lezením na štít. 20 min., I. (↑ J. Déri, 13. VI. 1902; ↓) Zima: Bez ťažkostí, Viac-menej na snehu. (↑↓)

Zo štrbiny alebo zo žľabu pod Štrbinou doľava do severozápadnej steny Štítu, potom po sutinovej lávke šikmo doľava hore na chrbát širokého, z veľkých balvanov postaveného rebra. Po rebre na vrchol. 1/4 hod., II. (↑ Z. Klemensiewicz — R. Kordys — J. Mašlanka, 14. VIII. 1911.)

J 71

A

1 72 F5

2 73 F5

Z Lastovičej Štrbiny Najprv po trávnatých a skalných stupňoch, potom po vodorovnom štítovom hrebeni až na vrchol. 10 min., I. (↑ J. Déri, 17. VIIL 1901; ↓) Zima: Viac-menej na snehu. (↑↓ L. K. Hont — Gy. Komarnicki — R. Komarnicki — J. Serényi, 2.1.1910.)

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Mohutný chrbát vysunutý zo spoločného masívu Lastovičej veže a Pyšného štítu na severovýchod. Delí vlastne Veľkú Zmrzlú dolinu od Medenej kotliny. Na sever sa láme strmou čelnou stenou, venče-nou hore niekoľkými zubatými výšvihmi, z ktorých prostredný vyzerá ako nápadná skalná kocka. Nástup je z malého sutinového laloku pri ľavom rohu čelnej steny. Odtiaľ šikmo doprava hore3 priečne stenou, trávnatým a skalnatým pásom, lámavé skaly, jedno zvlášť lámavé a strmé miesto obchádzame vpravo. Pás prechádza v sutinový žľab, ktorý vedie priamo hore. Žľab je hore zráznejši s hladkými, ale schodovitými skalami a ústi do malého kotla tesne pod skalnou kockou. Z kotla pokračovaním žľabu šikmo doprava hore, potom bezprostredne pod previsom kocky na rebro, pri ktorom sa žľab končí. Na druhú stranu rebra a 4 metre dolu do ďalšieho lámavého žľabu, potom hore naproti ľahkej strane žľabu a nakoniec sprava na temeno skalnej kocky. Pred nami sa tiahne široké úbočie severovýchodného chrbta. Úbočím ľahko hore, vpravo od najvyššieho vežovitého skalného útvaru, nakoniec krátkymi žľabmi až na roz-siahlu charakteristickú sutinovú terasu pod Pyšným štítom. Nad nami strmí čierna trojuholníková stena, ktorej vrchol je vlastne pred — vrcholom Pyšného štítu. Stredom steny v serpentínach na jej najvyšší bod a po krátkom spojovacom hrebeni na vrchol. Dole exponované a zvetrané skaly. 2 1/2 hod., II. (↑ Gy. Komarnicki, 20. VIII. 1911.) Cesta stenou vedie už zdola viditeľným veľkým zasneženým oblúkom, tiahnúcim sa sprava doľava a ďalej doprava. Po jeho ukončení príde-me na veľké plateau, v lete sutina, odtiaľ priamo pod vrcholovú stenu, spomenutú v Komarnického ceste. Za ňou sprava a zliezame ju žľabom sprava doľava hore. Málo zasneženým žľabom prídeme na hranu a od nej doľava po snehových poliach na vrchol. 3 hod., III. (↑ K. Germán — O. Kopal — G. Körtvélyessi — A. Puškáš, 16. III 1952, lezené len za zimných podmienok.) Z Baranej doliny Nad snehovým poľom vo Veľkej Zmrzlej doline pod severnou stenou Pyšného štítu sa rozprestiera veľká sutinová terasa. Na terasu spadajú

74 1 F5

B

75 SV 1 F5

76 2 F5

77 3 F5

tri mokré žľaby, ktoré z pravej strany ohraničuje mohutné rebro, za ktorým sa nastupuje na Malú Lastovičiu štrbinu. Nástup prostred-ným žľabom s veľmi lámavými skalami, cez ktoré preteká voda. Neobyčajne ťažko cez previs na plošinu, 50 metrov, ďalej dnom veľmi rozlámaného žľabu smerujúceho stále mierne doľava na plošinu. Z nej traverz doprava cez výšvih žľabu a ďalej nim na veľkú sutinovú plošinu. Kamenný mužík, stále rozlámaný terén. Pred nami sa vypína prvá veža, po ktorej rebrom priamo na ňu. Z nej zostup do sedielka, ďalej rebrom na druhú vežu, ktorú tesne pod jej vrcholom obchádzame vľavo a stúpajúc kamenným žľabom prídeme odzadu pod jej vrchol. Odtiaľ ďalej po rebre po dobre vrstvených skalách na vrchol Pyšného štítu. 4 hod., jedna dĺžka lana VI., ďalej V. (↑ M. Mereí — A. Puškáš, 12. VII. 1952.) Zima: Kombinovaná snehovo-skalná túra. (↑ S Obídením dolnej časti, O. Láskavá — J. Sláma, 25. III. 1956; ↑ celá stena J. Mlezák —F. Veigl, 18. IV. 1956.)

Z Malej Studenej doliny, z Mačacieho kotla Do doliny vystupujúca najnižšia časť steny je preťatá v spádnici vrcholu 60-metrovým, na začiatku strmým žľabom. Ním hore, dole vľavo, prostriedok dnom, horná časť vpravo. Na konci žľabu pri zaklinenom balvane šikmo doľava hore a po dobre vrstvených skalách do vhĺbenia nad žľabom. Vhĺbením až na koniec, potom cez úzke rebro na skalky a po nich šikmo doľava hore. Smerom k vrcholu skalky prechádzajú v zrázne skaly. Prostriedkom týchto skál v serpen-tínach hore na ľahký terén. Odtiaľ strmo, trochu doprava skalným korytom až na jeho koniec pod previsy juhozápadného piliera a k láv-kam, ktoré bežia vodorovne s týmto pilierom, šikmo doľava hore. Po lávkach a od miesta, kde sa rozvidlujú, po hornej z nich na vrchol. 1 3/4 hod., miestami II.-III. (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 23. VIII. 1925.)

Z Kotliny Piatich Spišských plies Pilierom. — Zo štítu vybieha na juhozápad pilier, hore ozdobený výraznou vežou s niekoľkými rebrami a stenami. Pilier sa dolu končí dvoma skalnými homolami. Zárezom medzi nimi hore na lámavé skaly s trávou. Traverz nazad do ľavého zárezu, balkón. Dvadsať metrov širším žľabom hore a ešte ďalších 80 metrov bez lezenia spomínaným širokým žľabom, alebo vľavo po hrebeni hore na sediel-ko. Po hrane na desať metrový ostrý výšvih. Na ďalšiu vežičku, ľahší traverz po ľavej strane. Potom dvanásť metrov exponovaný traverz k pravej strane piliera. Ďalej cez 9-metrovú stenu, napravo uprostred nej dobrý stupeň, vľavo žltohnedý výlom. Niekoľko metrov pod

1 78

2 79

ďalším sedielkom traverz k previsnutej skale. Nasledujú ľahšie skaly, 5-metrový komín, rozporom na pilier, balkón, 15-metrová strmá hrana, tesne napravo od nej ďalší balkón a ľahšie skaly až na vrchol už spomínanej veže. Exponovaný výstup. Z veže ešte 70 metrov po pilieri na štít III. (↑ M. Bacsányi — Z. Brüll — J. Potoček, 5. IX. 1937.) Zima: Striedavý snehovo-skalný výstup. (↑ L Lehotský —K. Trousí-leky 1. IV. 1953.) Variant v juhozápadnom pilieri, pravou homolou. — Nástup je vpravo od normálneho výstupu na hranu pravej homoly. Cez vežičky až pod veľký výšvih. Tu traverz do sedielka vľavo už v normálnej ceste. (↑ I. Lehotský — K. Trousílek, 1. IV. 1953, lezené len za zim-ných podmienok.)

LASTOVIČIA ŠTRBINA (asi 2562 m) DURNA PRZELECZ V skutočnosti je to sedlo medzi Pyšným štítom a Lastovičou vežou rozdelené vyčnievajúcim skalným zubom, Loktibradom, na dve Štrbiny. Tá, ktorá leží bližšie k Pyšnému Štítu a je ohraničená z druhej strany Loktibradom, má vlastne názov Lastovičia štrbina.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Po snehu v kotline hore až zrázne steny vpravo prechádzajú v schod-nejšie, stupňovité a svetlo sfarbené skaly. Tu doprava do skál a po nich pod vyššiu zráznu stienku. Túto prekonáme pomocou dobre vrstveného, ale lámavého žľabu, potom po stupňoch, držiac sa šikmo doprava, hore na temeno severovýchodného chrbta. Teraz najprv po ľavom okraji chrbta, ľahká roklina, potom vpravo prostriedkom chrbta, žľaby, ploché rebrá a nakoniec ešte viac vpravo až na roz-siahle a charakteristické sutinové terasy pod Pyšným štítom. Odtiaľ priamo hore pod steny Pyšného Štítu. Stenami, ľavým chrbtom hlbokej rokliny, šikmo doľava hore. Cez rebro, ktoré zbieha z Pyš-ného štítu doľava, ďalej plytkou roklinou v jeho svahoch a nakoniec ešte cez jedno nízke rebro do Lastovičej štrbiny. 2 hod., II. (↑ J Pawlikowski — vodca M. Sieczka — vodca J. Sieczka, 8. VIII. 1881; ↓) Zima: S menšími variantmi Viac-menej na čistom snehu. (↑ J. Bujak — M. Sokolowski — M. Zajaczkowski, 1. IV. 1934.) Variant v dolnej časti. — Na temeno severovýchodného chrbta z Medenej kotliny úplne zľava tesne pod východnou stenou Lastovičej veže, a to plochým žľabom. (↑ J. Bujak — M. Sokolowski — M. Zajaczkowski, 1. IV. 1934.)

80 3

C

81 1 F5

82 2 F5

Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Až k rokline zbiehajúcej z Lastovičej štrbiny. Roklinou hore, dva schody, z ktorých horný je utvorený zo zaklineného obrovského bloku. Blízko pod hrebeňom sa roklina rozdeľuje. Stade ľavou, teda hlavnou vetvou na Lastovičiu štrbinu. 2 3/4 hod., II.-III. (↑ L. Cha-lubiński — H. Hojer s vodcami, 23. VIII. 1881.) Zima: Viac-menej na čistom snehu, v hornej a prostrednej časti strmo. (↑↓ L. K. Horn — Gy. Komarnicki —R. Komarnicki —J. Seré-nyi, 2.1.1910.)

LOKTIBRADA (asi 2577 m) IGLA W DURNYM, HÚVELYK MATYI, DÄUMLING Skalná ihla, ktorá vlastne rozdeľuje sedlo medzi Pyšným štítom a Lastovičou vežou na dve štrbiny, a to Lastovičiu štrbinu a Pawlikow-ského štrbinu.

Výstupy hrebeňmi Z Lastovičej štrbiny Zo štrbiny po širokej lávke niekoľko krokov po severnej strane, potom zo strany hore na stupienok v severozápadnom hrebeni vežičky a po hrane na vrchol, (↑↓ J. Déri, 17. VII. 1901.) Z Pawlikowského Štrbiny Zo štrbiny strmou puklinou na vrchol, (↑↓ A. Grósz, 2. VIII. 1910.)

PAWLIKOWSKÉHO ŠTRBINA PAWLIKOWSKI RÉS, PAWLIKOWSKISCHARTE Jedna zo Štrbín ležiaca bližšie k Lastovičej veži, v sedle, ktoré odde-ľuje Lastovičiu vežu od Pyšného štítu.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Vystúpiť na sutinové terasy pod Pyšným štítom, tie traverzovať celkom doľava do žľabu, ktorý spadá z Pawlikowského štrbiny a ním na štrbinu. Zima: Na čistom snehu až na štrbinu od sutinových terás. (↑ G. Kégel — M. Nitsch, 20. IV. 1937.) Variant v prostriedku výstupu. — Pozri Lastovičiu Štrbinu, z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny, 1. Nevyjdeme však na charak-teristické sutinové terasy Pyšného štítu, ale vojdeme doľava do žľabu a ním priamo hore na Pawlikowského štrbinu ležiacu medzi Lasto-vičou vežou a Loktibradom. (↑ G. Kégel — vodca M. Nitsch, 20. IV. 1937, variant v prostriedku výstupu, lezené len za zimných podmienok.)

1 83 F6

A

SZ 1 84

JV 1 85

C

1 86

2 87 F5

Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Pozri Lastovičiu štrbinu, z Malej Studenej doliny, 1, až do miesta, kde opis znie: — Blízko pod hrebeňom sa roklina delí. Stade pravou, menej výraznou vetvou, ktorá sa začína strmým prahom na Pawli-kowského štrbinu. (↑↓) Zima: Snehový výstup so skalnou stienkou. (↑↓ E. Hrubý — O. Jordán — R. Komarnicki — J. Serényi, 27. III. 1910.)

LASTOVIČIA VEŽA (2625 m) DURNY SZCZYT, FECSKETORONY, SCHWALBENTURM

Najmohutnejšia vyvýšenina v hrebeni, ktorý sa rozprestiera medzi Baraním sedlom a Lomnickým štítom. Od Pyšného štítu ju oddeľuje Pawlikowského Štrbina s Loktibradom a Lastovičou štrbinou, kým z druhej strany je ohraničená Bachledovou štrbinou od radu vežičiek, ktoré sa ťahajú až po Lomnický štít. Kým do Medenej kotliny spadá mohutnou stenou, ohraničenou piliermi, zatiaľ celá časť spadajúca do Malej Studenej doliny je rebrovitá a s väčším sklonom. Zo stránky lezeckej veľmi často vyhľadávaný štít.

Výstupy hrebeňmi Z Pawlikowského Štrbiny Zo štrbiny niekoľko krokov po hrebeni, potom sutinovou lávkou šikmo doprava hore a ďalšou lávkou šikmo doľava nazad na hrebeň. Tu niečo vľavo pod hranou hore. Do sedielka na hrebeň, potom znova do ľavého boku a tadiaľ až k veľkým balvanom. Cez ne na širší hrebeň a na vrchol. 20 min., II. (↑ J. Pawlikowski — vodca M. Sieczka — vodca J. Sieczka, 8. VIII. 1881.) Zima: Exponovaný a dosť zasnežený hrebeň. (↑↓ E. Hrubý — O. Jor-dán—R. Komarnicki — J. Serényi, 27. III. 1910.) Variant. — Zo štrbiny do severozápadnej steny a odtiaľ hlboko pod hrebeňom po rímsach a žliabkami na vrchol.

Z Bachledovej Štrbiny

Zo Štrbiny najprv po trávnatých stupňoch, potom pred strmým vý-švihom šikmo doprava hore a pod hrebeňom k úzkemu, strmému a plochému žľabu. Ním niekoľko metrov hore, potom cez rebro, ktoré žľab rozdvojuje, do pravej vetvy. Touto hore, potom nazad do ľavej vetvy, nad zrázom a ňou na hrebeň. Hrebeň prekročíme na stranu Malej Studenej doliny a dostaneme sa do sedielka, v ktorom sa juhozápadný hrebeň spája s naším hrebeňom. Odtiaľ plytkým žľabom hore na hrebeň k malej štrbine. Okolo exponovaného rohu doprava na stranu Zeleného plesa, potom oblúkom nazad na hrebeň

88 1 F6

A

89 SZ 1 F 5,6

90 2 F5

91 JV 1 F5

a z ľavej strany na štít. 1/2 hod., II.-III. (↑ J. Fischer — M. Siedlecki — vodca /C. Bachleda — vodca J. Gasienica Gladczan, 24. VIII. 1893; ↓) Zima: Dostatočne skalný hrebeň. (↑ W. Czarnocka — A. Karpinski, 27. XII. 1924; ↓) Priamo po hrebeni. (↑ D. Gyorgyfalvay — O. Kelemen — T. Zigány, 10. IX. 1927.)

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Ľavým vhĺbením steny. — Nástup je medzi ľavým a prostredným pilierom steny, do vhĺbenia, ktoré sa končí zrázom. Asi 25 metrov hore k balvanu, pod ktorým krátkou rímsou doľava, potom hore krátkym hladkým žľabom. Vyššie prejdeme doľava na výraznú rok -linku, vyjdeme na protiľahlej stienke na sutinovú plošinku a z tejto po hrane ľavého, vedľajšieho rebra dosiahneme výraznú skalnú lávku, ktorá ohraničuje spodné pásmo steny. Po lávke doľava až na koniec. Tu sa začínajú v stene dve iné lavičky, ktoré sa tiahnú strmo doprava a vyššie sa spájajú. Po hornej z nich, lámavé skaly, potom po málo strmých platniach na dno hlavnej rokle. Tu pretína stenu ďalšia nápadná lávka. Po tejto lávke doľava, potom oblúkom do komí-na a ďalej hore na trávniček. Vyššie sa dvíha strmo rebierko. Najprv po jeho hrane, potom komínom vpravo a cez vysoký stupeň na malý balkón. Odtiaľ ďalej v ľavých skalách hlavnej rokliny hore k žltým čerstvým výlomom, nad nimi k veľkému balvanu a šikmo doprava do rokliny. Dnom hore až pod previsy, tu doprava a plochou lávkou na najvyšší hrot prostredného piliera steny a ním na vrchol. 4—5 hod., IV. (↑ K. Henschová — G. Lingsch — G. Seide, 23. VIII. 1927.)

Ľavým pilierom steny. — Tento výstup vedie pilierom, ktorý z ľavej strany najviac ohraničuje východnú stenu a vlastne susedí so zárezom, ktorý spadá z Bachledovej štrbiny. Začiatok piliera tvoria hladké platne. Vpravo od hrany sú dva zárezy. Zo snehu niekoľko metrov po skale do pravého zárezu a ním na koniec. Potom niekoľko metrov doľava a predĺžením ľavého zárezu až na koniec, odkiaľ po stupňoch šikmo doľava až na hranu piliera. Po hrane platne na väčšiu plošinu rozdelenú nízkym stupňom. Vyššie je hrana plochá a prechádza v hladké platne. Obídeme ich vľavo. Teraz na ľahšiu prostrednú časť piliera, trávnaté plošinky a po ďalšom lezení v serpentínach na pre-dĺženú plošinku pod ďalším výšvihom. Tu sa pilier vznáša do výšky ostrou, mierne doprava sa skrúcajúcou hranou. Najprv po ostrí, potom sprava na plochú plošinu. Prechod doľava, expozícia, potom tesne po ostrí nad výšvih a ďalej už menej strmo na dosť veľkú kaza-

2 92 F5

B

V 1 93 F5

2 94 F5

teľňu, zasypanú obrovskými balvanmi, pod ďalším výšvihom. Pilier nie je už vyššie taký výrazný. Spodný previs Zdoláme trhlinou vpravo, potom ďalej po strmých balvanoch asi 50 metrov a akonáhle sa pilier stráca v stene, stenou po ľahkých balvanoch trochu vpravo na vrchol. Pevná skala. 3 hod., IV. (↑ Z. Brüll — J. Sawicki — S. K. Zaremba, 12. VIII. 1932.) Zima: V prevažnej väčšine skalná túra okrem nástupu a zostupu. ( ↑ Holpuch — F. Weigel, 15. IV. 1953.) Pravým vhĺbením steny. — Táto úzka stena sa rozkladá vlastne medzi prostredným pilierom a pravým pilierom steny. Výstup vedie v zása-de týmto vhĺbením a drží sa ho až na Štít. (↑ J. Gnojek — T. Pawlow-ski, 26. VIII. 1934.) Pravým pilierom. — Nástup je približne 200 metrov nad nástupom, ktorý vedie na Pyšný štít z bielej plošinky 500 metrov nad snehovým polom. Vpravo vidíme mohutné previsnuté steny tiahnúce sa medzi vrcholmi Lastovičej veže a Pyšného štítu. Preliezame ich z ľavej strany rysov, ktoré v spádnici vrcholu Lastovičej veže nadväzujú na hranu. Touto hranou ideme priamo hore. Po Šiestich dĺžkach lana pekného lezenia v pevnej, čistej skale sa dostaneme na lávku. Nad ňou je asi 20 metrov mierne naklonená previsnutá stienka končiaca sa mohutným odchýleným skalným blokom. Za ním istíme. Ďalej po-kračujeme mierne doľava na hrebeň niekoľko metrov vľavo od hlav-ného vrcholu. 6 hod., V. (↑ F. Plšek — V. Schwarz, 14. VI. 1948.) Prostredným pilierom. — Prostredný pilier rozpolťuje v skutočnosti východnú stenu, a tak vytvára v nej dve vhĺbenia, ktoré sú ohraničené ešte po jednom a jednom pilieri, vždy z vonkajšej strany vhĺbenia. Nástup je pomerne dosť vysoko nad ostrohou, ktorá najhlbšie zabieha do Medenej kotliny. Spodná časť strmí v akejsi veži, za ktorou sa pilier kladie, až prechádza skoro v celkom plochý, ľahký úsek až na štít. 3 hod., V., ďalej IV. (↑ M. Mereš — A. Szabó, 4. VII. 1953.) Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Cesta Téryho. — V skutočnosti nie je to výstup západnou stenou, ale iba prechádza jej veľmi krátkou časťou a ústi dosť nízko nad Pawli-kowského štrbinou na severozápadnom hrebeni. Výstup veľmi pravdepodobne (podľa pôvodiny je ťažko sa orientovať) opúšťa žľab vedúci na Lastovičiu Štrbinu asi v miestach jeho rozvidlenia alebo už nad ním a prechádza veľmi krátkym úsekom steny. 3 1/2 hod., II. (↑ O.Téry — vodca M. Spitzkopf, 8. VIII. 1877.) Cesta Jármayho. — Táto cesta tiež nie je skutočným výstupom západnou stenou tohto Štítu, no v každom prípade prechádza jednak dlhší úsek steny už tým, že vedie bližšie do jej prostriedku, za Téryho výstupom. V tejto západnej stene sú vlastne tri skalné ríny. Výstup

95 3 F5

96 4 F5

97 5 F5

98 Z 1 F6

99 2 F6

vedie prvou z nich, teda tou, čo je najviac vľavo. Prístup do nej je žľabom, ktorý spadá z Lastovičej štrbiny. Ním hore až do charakte-ristickej veže po pravej strane, ďalej nad ňu a traverz doprava do spomínanej prvej ríny. Vychádza taktiež na severozápadný hrebeň, ale vyššie. (↑ V. Jármay — vodca J. Hunsdorfer, 13. IX. 1892.) Cesta Reicharta — Tento výstup vedie druhým, teda prostredným rysom steny, do ktorého nastúpime z najvýchodnejšieho žľabu vedú-ceho na Lastovičiu štrbinu ešte pod vežičkou. Skala je po celej dĺžke veľmi výhodne vrstvená. Rínu po siedmich dĺžkach lana opustíme a prejdeme naľavo na výhodnú lávku, ktorá zabieha do prostriedku steny jedným smerom s inou úzkou, strmou rínou. Z prostrednej ríny teda doľava, až sa v hornej časti spojíme s cestou Jármayho. Ňou na severozápadný hrebeň a ním na štít. (↑ D. Reichart, 1. VII. 1927

Cesta Grósza, prostriedkom steny. — Výstup vedie pravou rínou, ktorá je vlastne už žľabom. Spodných 80 metrov je terén dosť hladký, lámavý a miestami trochu ťažký. Vyššie je rína menej strmá a Viac-menej ľahká. Vedie na juhozápadný hrebeň štítu. Tu vľavo na skal-naté lávky, ktoré ľahkým terénom vedú do prostrednej ríny. Stojíme teraz v dvoch tretinách výšky steny, ktorej hornú časť rozdeľuje strmá, temná rína na dve polovice. Z prostrednej ríny vystupujeme priamo hore napravo od strmej, temnej ríny v inej ríne, zo začiatku ľahko, neskôr čoraz ťažšie. Na konci sa rína stráca v skalách pod vrcholom. Tu najprv trochu doprava, neskoršie vľavo a na konci priamo na vrchol. 2 hod., II.-III. (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 26. VIII. 1930.)

Pravou polovicou, cesta Grósza. — Tento výstup vedie v zásade od výstupu stredom steny vpravo, vo veľkom žľabovitom vhĺbení, ktoré smeruje na juhozápadný pilier vpravo od markantnej veže. Pred vyjdením na hrebeň piliera zostúpime smerom doľava po páse k pro-striedku steny a odtiaľ zas v záreze doľava od markantnej veže, dosť voľne terénom. Ním vychádzame z pravej strany asi 30 metrov pod vrchol a ďalej naň. 4 hod., III.-IV. (↑ A. Grósz — G. Lingsch — G. Seidl, 4. VIII. 1934.) Stenou na juhozápadný pilier, cesta Plška. — Nástup je 30 metrov vpravo od nástupu cesty, ktorá vedie do Lastovičej štrbiny. Hladkým, kolmým kuloárom vystupujeme hore cez previsnutý komín. Po do-siahnutí hrany pokračujeme asi 20 metrov ľahko kuloárom až na sutinové pole pod klenbu obrovskej skalnej strechy, ktorú dobre vidieť od Téryho chaty. Po ľavej strane tejto jaskyne vystúpime stre-dom exponovaným žliabkom do výšky nápadných červených škvŕn v stene asi 40 metrov. Ďalej vystupujeme vľavo asi 12 metrov expono-

3 100 F6

4 101 F6

5 102 F6

6 103 F6

vaňou stenou na okraj lávky tiahnúcej sa vodorovne vľavo asi 5-7 metrov nad spomenutú klenbu. Na jej konci dôjdeme k mohutnému odštiepenému balvanu, ktorý lávku uzaviera. Odtiaľ pokračujeme kolmo hore miestami previsnutým žliabkom až na stupne výhodného istenia. Odtiaľ pokračujeme vľavo cez previs do steny porastenej lišajníkom, cez ktorú dosiahneme cestu idúcu po pilieri. 2 hod., IV. (↑ F. Plšek — V. Zavrel, 14. VIII. 1952.) Stenou na vežu v juhozápadnom pilieri. — V juhozápadnom pilieri Lastovičej veže vystupujú dve veľké veže. Obe padajú na západ mohutnými stenami. V stene zadnej veže je obrovský výlom. Stenu prednej, užšej veže rozpolťuje v spádnici vrcholu komín. Ním vedie náš výstup. Nástup cez stienku do komína, ktorý je v hlbokom zlome v spádnici vrcholu. Komínom 30 metrov na širokú plošinu, ďalej Šikmo doľava hore do terénu, ktorý prechádza v kolmú stenu. Nim stále hore, v jednom mieste tvorí komín. Nad komínom na ďalšiu plotnu. Tu je hlavný zárez hladký a čiastočne previsnutý, preto z plošiny pravou stenou šikmo doprava hore cez lámavé hroty. Asi v troch štvrtinách steny traverzujeme opäť doľava do hlavného zárezu a ním niekoľko metrov na balkón. Ďalej opäť hlavným zárezom až na miesto, kde ho uzatvára previs. Pod previsom traverz vodorovne vpravo na hranu a z nej Šikmo doľava hore cez veľký vklinený blok. Nad ním dobré istenie. Odtiaľ doľava cez stenu do hlavného zárezu, ktorý je tu už málo výrazný. Ním priamo hore, potom mierne Šikmo doľava dve dĺžky lana smerujúc ku komíniku, ktorý tvorí výraznú hranu, zabie-hajúcu vľavo. Na hranu a ňou na vrchol veže. 2 hod., IV. ( ↑ V . Karou-šek — B. Nejedia, 19. VII. 1952.) Pilierom s obchádzaním. — Tento výstup neviedol tesne po pilieri a jeho opis v spodnej časti je ťažko umiestniť do terénu. 6 hod., III. (↑ I. Borca — O. Jordán — T. Szaffka> 3. VIII. 1909.) Priamo po pilieri. — Roklinou, ktorá je ohraničená z obidvoch strán ľavou a pravou vetvou až pod pilier. Tu pilier vyrastá z prostriedku rokliny. Najprv cez dva trávnaté balkóny asi 6 metrov po ľavej strane piliera, potom po pilieri na skalnatú plošinku, dobré istenie. Previs nad plošinkou obchádzame vľavo a dostaneme sa tak na malý balkón, na ktorom voľne ležia menšie balvany. Od balkóna asi 4 metre priamo hore, ďalej doprava stenou na pilier, ktorý tvorí nad nami hladkú stenu s málo výraznou trhlinou. Najprv strmo hore na výhodnú dvojitú kazateľničku s machom, dobré istenie. Odtiaľ priamo hore na skalné sedielko, potom alebo priamo, alebo v ľavej strane asi 3 metre na ďalšie sedielko v pilieri, ktorý sa vyššie dvíha ako ostrá hrana. Od sedielka 10 metrov hore pod výrazné hladké skaly; tu prechod asi

104 7 F6

105 JZ 1

106 2 F6

3 metre doľava a znova hore na skalné sedielko. Odtiaľ priamo pilie-rom asi 25 metrov, tu je pilier menej strmý, na veľký balvan zaklinený v sedielku. Ďalej prechod doľava a po menej strmom pilieri asi 30 metrov hore. Tu vidíme sprava strmé rebro, ktoré sa spája s naším pilierom nad sutinovým komínom, hore previsnutým. Alebo pilierom, alebo prechod 6 metrov doprava do komína a v ňom 10 metrov hore pod previs, odkiaľ vľavo stenou nazad na pilier. Tu sa spája s pravým rebrom. Odtiaľ ďalej po hrane na tupú vežu a stále po hrebeni, už oveľa ľahšie, cez niekoľko veží až do sedielka, v ktorom sa už spojený juhozápadný pilier spája s juhovýchodným hrebeňom. Stadeto do-ľava na štít. 3 1/2 hod., IV. (↑ W. Dobručkí — A. Herold — Š. Lux — S. Motyka — S. Zamkovský, 14. IX. 1937.) Zima: Podľa stavu snehu, no vždy viac skalná túra. (↑ F. PIsek — Z. Záboj, 16. III. 1952.) Pravou vetvou. — Touto vetvou bol už tiež vykonaný výstup na vrchol. Svahy pravej vetvy a juhozápadného piliera obráteného do rokliny, ktorá spadá z Bachledovej štrbiny, sú na mnohých miestach ľahko prístupné, najmä v hornej časti a dovoľujú rad výstupov, III. (↑ K. Haneman, 30. VIII. 1911.) Ľavou vetvou. — Táto najviac vľavo vybiehajúca vetva piliera sa končí v sedielku za strmou vežou a nadväzuje odtiaľ na hlavný pilier. Nástup pri päte piliera a po ňom po posledný výšvih, ktorý i s vežou obchádzame zlanovaním vpravo. Zo sedielka za vežou po krátkom širokom rebre na pilier a po ňom ďalej na vrchol. IV. (↑ K. Bocek — V. Suchý, 21. VII. 1949; opis ↑ J. Sláma.) Zima: V prevažnej väčšine skalné lezenie. (↑ V. Karoušek — J. Sláma,

14. II. 1954.)

BACHLEDOVA ŠTRBINA KLIMKOWA PRZELIJCZ Výrazná štrbina medzi Lastovičou vežou a Pyšnou vežičkou. Rým z Malej Studenej doliny je ľahko prístupná, zatiaľ výstup z Medenej kotliny je dosť ťažký. Nástup pod vežu vedie vždy strmo po snehu. Ako priechod neprichádza do úvahy.

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Od spojovacieho hrebeňa Lastovičej veže s Poslednou vežou spadá dolu do doliny niekoľko roklín, ktoré sa spájajú pri päte severovýchod-ného piliera na Poslednú vežu. Celou Medenou kotlinou po snehu hore až k päte ľavého piliera vý-chodnej steny Lastovičej veže. Odtiaľ západnou roklinou. Z tejto

3 107 F6

4 108 F6

C

1 109 F5

najprv odbočuje doľava roklina k Jordánovej štrbine, potom ešte dve roklinky a nakoniec roklina prechádza v trhlinu a vedie na Bachledovu štrbinu. 3 hod., II.—III. (↑ S. K. Zaremba, 11. IV. 1930, lezené len za zimných podmienok; ↑ II. z. v. S. K. Zaremba, 31. XII. 1935.) Z Malej Studenej doliny Od Téryho chaty na severovýchod, najprv skoro vodorovne, potom šikmo mierne hore k dlhej, dolu hlbokej, najčastejšie snehom vyplne-nej rokline, ktorá vedie na štrbinu, prvá roklina zľava medzi Lasto-vičou vežou a Lomnickým Štítom. Najprv po strmých skalách, vľavo od rokliny, asi v polovici výšky hladká stienka, potom dnom rokliny, ak je v nej sneh, tak po skalách vpravo, ktorá sa nad polovicou vzdia-lenosti rozdvojuje. Ľavou hlavnou vetvou na štrbinu. 2 hod., II. (↑ J. Fischer — M. Siedlecki — vodca K. Bachleda — vodca J. Gasie-nica Gladczan, 24. VIII. 1893.) Zima: Na čistom snehu. (↓ S. K. Zaremba, U. IV. 1930; ↓ II. z. v. S. K. Zaremba, 31. XII. 1935.) PYŠNÁ VEŽIČKA DURNA TURNICZKA Vežička ohraničená z jednej strany Bachledovou štrbinou a z druhej Zubatou štrbinou. Výstupy hrebeňmi Z Bachledovej Štrbiny Priamo hrebeňom. — Z Bachledovej štrbiny skoro stále po hrebeni cez Pyšnú a Zubatú vežičku do Jordánovej štrbiny. Odtiaľ hrot nad štrbinou zliezame zľava. Nasleduje krátky vodorovný úsek. Pod ďalším výšvihom 3 metre doľava a plytkým, šikmým zárezom doprava nazad na hrebeň. Z hrebeňa doľava na krátku rímsu a odtiaľ 5 metrov vysokým komínom hore na plošinu. Z nej cez niekoľko úzkych stup-ňov hore a krátky prechod po platni doľava, k zárezu, ktorý vedie šikmo doľava hore pod hladkú a kolmú štítovú stenu. Zárezom až na koniec a cez niekoľko stupňov na severnej strane doprava na vodo-rovnú vrcholovú hranu Poslednej veže. Odtiaľ dolu po hrebeni, potom doprava od neho na sedielko priamo na juhovýchod od vrcho-lového masívu a ďalej do Poslednej štrbiny. Od štrbiny úzkym hrebe-ňom pod previsnutým zubom doprava okolo exponovaného rohu dosť ťažko, znova po hrebeni až ku štrbine pri pate Lomnickej vežičky. Hladkou stienkou tvorenou z dvoch mohutných zdanlivo voľných platní priamo na Lomnickú vežičku a ľahko dolu do Sedielka pod Lomnickým. 1 1/4 hod., II..—III. (↑ B. Tomasson — vodca J. Breuer — vodca J. Strompf, 22. VII. 1899; ↓) Zima: Veže sú väčšinou bez snehu, (↑↓)

110 1 F6

A

111 SZ 1 F 5,6

Zo Zubatej Štrbiny Pozri Pyšnú vežičku, A, SZ, 1, zima.

ZUBATÁ ŠTRBINA ZEBATA SZCZBRBINA Štrbina medzi Pyšnou vežičkou a Zubatou vežičkou. Ako priechod sa nepoužíva. Možno však použiť i jednu i druhú stranu v zostupe.

Výstupy z dolín Do Veľkej Zmrzlej doliny, do Medenej kotliny Zo Štrbiny roklinou, obyčajne sneh, do západnej rokle a ňou do doliny. (↓ B. Tomasson — vodca J. Breuer — vodca J. Strompf, 22. VIL 1899.)

Z Malej Studenej doliny Roklinou hore ako do Bachledovej štrbiny až k jej rozdvojeniu. Pra-vou vetvou úzkou a strmou roklinou priamo na štrbinu, (↑ S. K. Zaremba, 7. IV. 1930, lezené len za zimných podmienok.)

ZUBATÁ VEŽIČKA ZEBATA TURNIA Ostro zahrotená vežička, dívajúc sa na ňu z Malej Studenej doliny, ohraničená z jednej strany Zubatou štrbinou a z druhej Jordánovou štrbinou.

Výstupy hrebeňmi Zo Zubatej Štrbiny Pozri Pyšnú vežičku, A, SZ, 1, zima. (↓ K. Jordán — vodca J. Franz, 10. VIL 1900.) Z Jordánovej Štrbiny Pozri Pyšnú vežičku A, SZ, 1, zima. (↑ K. Jordán — vodca J. Franz, 10. VIL 1900.)

JORDÁNOVA ŠTRBINA PRZELIJCZ POD POŠLEDNIA TURNIA

Úzka štrbina ohraničená z jednej strany Zubatou vežičkou a z druhej Poslednou vežou. Ako priechod neprichádza do úvahy. Vedie do nej výstup z Malej Studenej doliny, nazývaný Jordánka a ďalej až na Lomnický štít.

C

1 112 F5

1 113

A

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Až pod roklinu, ktorá zbieha z Jordánovej Štrbiny cez Medenú kotli-nu. Ňou hore. Prvý strmý prah za záhybom rokliny doprava zliezame úzkym komínikom v pravom kúte. Na ďalší schod najprv po ľavej, potom po pravej strane. Na schodoch je plošina zhora uzatvorená previsom. Zo strednej časti plošiny prejdeme doľava na veľké a celkom hladké platne, po nich niekoľko krokov hore, potom stále doprava cez skalný výstupok a pod odtláčajúcimi skalami nazad do rokliny nad previsom. Posledný schod zliezame pravým z dvoch žliabkov, ktorými je preťatý. Na konci ľahko na štrbinu. Lámavá skala a padajúce kamene. 2 hod., III. (↑ S. K. Zaremba, 14. VIII. 1932.) Z Malej studenej doliny Spodná časť Jordánky. — Z Téryho chaty roklinou, ktorá vedie na Bachledovu štrbinu až k miestu, kde sa rozdvojuje. Odtiaľ do pravej vetvy. Z nej šikmo doprava hore sutinovým pásom, ktorý vedie medzi strednou a hornou kulisou južného piliera Zubatej vežičky. Takto do ďalšej rokliny a ňou na štrbinu. 2 hod., I. (↑↓ L. Noack — P. Habel — vodca J. Breuer, 4. VIII. 1899.) Zima: Snehový výstup. (↑ G. Häffner — A. Schmidt — vodca M. Nitsch, 7.1. 1935y pri prvom zimnom prestupe celej Jordánky; ↓) Spod Veľkého svahu. — Chodník opustíme po^tjazernou stenou tam, kde sa mierne skrúca doľava. Vystupujeme trochu dnom hlav-ného Téryho kuloáru západnej steny Lomnického štítu, potom po trávnatej lávke prejdeme doľava hore a trávnatými, dolu sa lámajúcimi žliabkami dôjdeme na severozápad na rebro. Nim až na sutinový pás padajúci z Jordánovej štrbiny a ďalej po ňom až na štrbinu. 2 1/2 hod., II. ( ↑ ) Sú možné aj iné výstupy spod Veľkého svahu do Jordánovej štrbiny Viac vpravo od predchádzajúceho výstupu až na sutinový pás a ním do štrbiny. (↑ W. Birkenmajer, 13. VI. 1930, od r. 1910 používaný výstup.)

POSLEDNÁ VEŽA POŠLEDNIA TURNIA, JORDÄNCSÚCS, JORDÁNSPITZE Markantná veža ohraničená z jednej strany Jordánovou štrbinou, z druhej Poslednou štrbinou. Výstupy hrebeňmi Z Jordánovej štrbiny Pozri Pyšnú vežičku A, SZ, 1, zima. Zima: (↑↓)

C

114 1 F5

115 1

116 2 F6

117 3 F6

A

S Obídením veže. — Hrot na Štrbinu zliezame oblúkom zľava, potom prejdeme na severnú stranu a prechádzame po exponovanej skalnej rímse, reťaze, až na koniec cez nízku stienku na sedielko tesne na juhovýchod od štítového masívu Poslednej veže. II. (↑ J. Chmielow-ski — K. Jordán — J. Nowicki — vodca K. Bachleda a druhovia, 12. VIII. 1903; ↓) Zima: (↑ G. Häffner — A. Schmidt — vodca M. Nitsch, 7. I. 1935, pri prvom zimnom výstupe celou Jordánkou; ↓ ) Z Poslednej Štrbiny Pozri Pyšnú vežičku A, SZ, 1, zima.

Výstupy stenami Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Pilierom. — Priamo zo snehu pod Medenými lávkami hore na hranu piliera, odkiaľ málo strmou hranou, potom lámavou skalou pod vý-švih. Tu trochu doprava do žľabu a ním šikmo doľava držiac sa nakoniec ľavej strany žľabu. Od jeho horného konca niekoľko metrov doprava na začiatok kratšieho strmo doprava bežiaceho žľabu. Na koniec žľabu, v hornej časti najťažšie miesto, dá sa vystupovať po pravej strane. Odtiaľ po dobre vrstvenej skale šikmo doľava hore na pás a po ňom doprava pod štrbinku v našom hrebeni. Odtiaľto sa dá zostúpiť do roklinky, ktorá spadá z Jordánovej štrbiny a v serpentí-nach zľava na hrebeň. Odtiaľ tesne po hrebeni, obíduc výšvih, na vrchol. 1 1/2 hod., II., okrem dvoch miest, (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 11. VIII. 1928; ↑ II. v. B. Keller — H. Mazanowska — J. Pierz-chala, 10. VIII. 1935.)

Z Malej Studenej doliny

Pilierom. — Pilier sa začína tromi strmými výšvihmi, potom sa lomí v mierne stúpajúcu hranu vrastajúcu do poslednej veže. Jordánovou cestou až k ústiu posledného kuloáru. Za pravou kulisou dolu vpravo pozdĺž zasneženého kuloáru. Cez sneh k päte hrebeňa. Nástup v záreze vľavo od prvého výšvihu. Zárezom na hrebeň. Ďalej opäť na ľavú stranu hrebeňa do kúta. Ním hore, neobyčajne ťažké a po hrane piliera vľavo od balvana na vežičku v pilieri. Po zostupe cez vodorovný úsek piliera. Do druhého výšvihu stále po pravej strane piliera. Pre-visnuté úseky asi v polovici výšvihu možno preliezť priamo z hrany piliera cez hladkú platničku, neobyčajne ťažké, a opäť vpravo od hrebeňa na druhý vodorovný úsek. Tretí výšvih má spočiatku formu steny. Škárkami vpravo kolmo hore na balkónik, po ňom vpravo. Ďalej lezieme pravou platňovitou bočnou stenou hrebeňa. Traverz šikmo doprava hore do malej škáry a ňou na temeno posledného

2 118 F5

B

SV 1 119 F5

JZ 1 120 F6

výšvihu. Ďalej skoro vodorovne hrebeňom na vežu. 2 1/2 hod.,IV.-V. (↑ t V. Karoušek — V. Mašková, 27. VIL 1952.) Zima: Skalný výstup, (↑ S. K. Zaremba, 29. III. 1936.) POSLEDNÁ ŠTRBINA POŠLEDNIA PRZELACZKA Naozaj posledná výrazná štrbina tohto hrebeňa, ohraničená z jednej strany Poslednou vežou a od Lomnického štítu zase Lomnickou vežičkou a Sedielkom pod Lomnickým. Ako priechod neprichádza do úvahy, no je praktické nastupovať cez ňu zo Zeleného plesa na západnú stenu Lomnického štítu. Väčšiu časť roka je stále pod snehom. Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Medenou kotlinou k divokej, väčšinou zasneženej rokline, ktorá vedie na Poslednú Štrbinu, vľavo od severovýchodného piliera Poslednej veže. Roklinou alebo po skalách vpravo na štrbinu. (↑↓ V. Bílek — A. Grósz — G. Lingsch, 20. VIII. 1928, dolnú polovicu; ↑ 5. K. Zaremba,

28. VIL 1929y celým žľabom.) Zima: Snehová túra. (↑ S. K. Zaremba, 29. III. 1936.) Z Malej Studenej doliny Spod Veľkého svahu do hlavného Téryho kuloáru. Kuloárom, potom ľavou vedľajšou hlbokou Chmielowského roklinou na štrbinu. Ná-padný prah, podobajúci sa jaskyni, obchádzame vľavo. (↑ J. Chme-lowski — vodca K. Bachleda — vodca J. Tajbery 13. IX. 1898; ↓ F. Adamek — J. Friess — V. Pollitzer, leto 1922 alebo 1923, čiastočne po lane.) LOMNICKÁ VEŽIČKA MALA POŠLEDNIA TURNICZKA Posledná vežička pod Lomnickým štítom, medzi ním a Lastovičou vežou. Z jednej strany ju ohraničuje Posledná Štrbina a z druhej Sedielko pod Lomnickým. Kým do Malej Studenej doliny vysiela dlhé rebro podobné hrebeňu, zatiaľ do Medenej kotliny spadá nevý-razným pilierom, ktorý sa stráca vlastne už v severnej stene Lomnic-kého štítu. Tvorí veľmi častý priechod z rôznych strán k západnej stene Lomnického štítu.

Výstupy hrebeňmi Z Poslednej štrbiny Pozri Pyšnú vežičku A, SZ, 1, zima. (J. Chmielowski — vodca K. Bachleda — vodca J. Tatar, 13. IX. 1898.)

C

121 1 F5

121 1

A

S Obídením veže. — Vežu obídeme po severnej strane, na vodorovnej lávke na Sedielko pod Lomnickým. Zima: (↑ G. Häffner — A. Schmdt — vodca M. Nitsch, 7. I. 1935, pri prvom zimnom výstupe Jordánkou; ↓) Zo Sedielka pod Lomnickým

Pozri Pyšnú vežičku A, SZ, 1, zima. (↑ ô. Téry — vodca M. Spitz-kopf; 1. VIII. 1877.)

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny

Rebrom. — Ktoroukoľvek cestou do hlavného Téryho kuloáru a ním až za pravú hranu čelného výšvihu nášho rebra. Rovnobežne s hranou sa tiahne rad komínov. Nimi veľmi ťažko, alebo po trávnatých lávkach a žľaboch vpravo dosť ťažko na sedielko v hrebeni tesne nad výšvihom. Alebo priamo hrebeňom, strmý kôň, alebo exponovanou rímsou vpravo k trhline a ňou doľava nazad na rebro. Beží vedľa veľkej, doľava naklonenej platne a potom sa týči hladko a strmo do výšky. Priamo hore, alebo sprava na prvú vežu. Za malou štrbinou ľahko hore, vľavo je veľký pilier, potom rázovitý skalný balkón s úkrytom, na druhú vežu. Cez štrbinu a oblúkom sprava na temeno obrovského, dole sa lomiaceho koňa. Z ďalšej plošinky priamo hore veľmi ťažko hranou, ľahšie, ale exponovane po rímse na ľavej strane. Cez neoby-čajne strmý kôň, neobyčajne ťažko, na temeno tretej veže. Tu sa rebro skrúca doľava a je ľahké. Za dvoma vežami, ktoré obchádzame sprava, prechádzame v skalný val, ktorý beží ako kulisa vedľa rebra vybiehajúceho vlastne z Lomnickej vežičky; zakončuje ho už zďaleka viditeľný hrot. Vedľa neho na hranu rebra a na vrchol. Pevná skala. 3 1/2 hod., V. (↑ W. Birkenmajer — K. Kupczyk, 25. VII. 1929.) Zima: V zásade skalná túra okrem nástupu a zostupu. (↑ J. Děrda — J. Sláma, 23. II. 1955.) Variant na rebro z Téryho kuloáru. — Na druhú vežu v južnom rebre sa môžeme dostať približne spod Hokejky, a to širokým vodorovným pásom s trávou a sutinou. Nakoniec strmo na vežu. III. (↑↓)

SEDIELKO POD LOMNICKÝM PRZELACZKA POD LOMNICA

Úzke sedielko pod Lomnickým štítom z jednej strany ohraničené ním samým a z druhej zase Lomnickou vežičkou. Výstup naň od severu sa prakticky nepoužíva. No tým viac sa chodí jeho širokým kuloárom, ktorý spadá do Malej Studenej doliny, tzv. Téryho kuloárom. Z neho sú všetky nástupy na západnú stenu Lomnického štítu.

2 123 F5

B

J 1 124 F6 F1

(Časť IV)

2 125

Výstupy z dolín Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Z konca Hornej Medenej lávky. — Z konca Hornej Medenej lávky neskrútime sa doľava smerom k štítu, ale ideme v jej predĺžení širo-kým, sutinou posypaným pásom mierne hore na Sedielko pod Lom-nickým štítom. (↑ H. Schweickhart — O. Schweickhart, 19. VIII. 1912.) Z Malej Studenej doliny Od Lomnickej próby cez Veľký Úplaz. — Smerom ako na Lomnické sedlo až do miesta, kde pod Lomnickou próbou prechádza obrovskou rokľou zbiehajúcou z Lomnického sedla. Tu odbočíme na sever na exponovaný trávniček pod trsami kosodreviny. Trávniček sa hore zužuje v skalný úzky pás pod kolmou stienkou, ktorý nás dovedie na tesné a ploché dno druhej rokliny. Roklina sa o niečo nižšie vľavo láme mokrými platňami do Malej Studenej doliny, zakiaľ vpravo vedie do južnej steny Lomnickej kopy. Roklinu dosiahneme pod 8 metrov vysokým vodopádom. Tu sa začína obrovský, 750 metrov dlhý a 10 metrov široký, už z diaľky viditeľný trávnatý pás, rovno-bežný so severozápadným hrebeňom Lomnickej kopy, tzv. Veľký Úplaz. Tu sa Viac-menej všetky varianty spájajú. Teraz alebo vodo-rovnou lávkou na dno kuloáru, už nad jeho dolným prahom, potom oblúkom na protiľahlých skalách nazad na dno nad horným nižším prahom, alebo priamo pri skalách hore, potom exponovanou, tráv-natou lavičkou a ďalej vodorovne doľava vedľa hladkej platne na plošinu v kuloári už nad jeho horným prahom, výhodnejšie. Kuloár sa rozširuje v mierne strmý, rovnomerne na severovýchod sa dvíha-júci kotol. Ním bez ťažkostí najprv k najnižšiemu miestu západnej steny Lomnického Štítu, potom s odchýlením doľava, jeho plochým dnom až na Sedielko pod Lomnickým. 2 1/2 hod., II. (↓ E. Kövi a druhovia — vodca J. Lux, 21. IX. 1857, pravdepodobne, ale tak isto mohli schádzať aj iným smerom do Malej Studenej doliny; ↑ O. Téry — vodca M. Spitzkopf y 1. VIII. 1877.) Zima: Čisto snehová túra. (↑↓)

Variant. — Až na rebro, ktoré vrúbi sprava kuloár a po ňom hore. Komplikovaný terén. II. (↑)

Variant. — Od jazernej steny v Malej Studenej doline doprava hneď kuloárom, potom po spomínanom rebre, ktoré vrúbi kuloár. Málo praktické. II.-III. (↑)

Variant. — Z Veľkého Úplazu alebo treťou, alebo štvrtou roklinou, ktorá ho pretína hore až na dlhú trávnatú lávku, ktorá leží asi 100

C

126 1

127 1 F1 (ČasťlV)

128 2

129 3

130 4

metrov nad Veľkým Úplazom a zo strany ústi do štvrtej roklinky. Po lávke, potom 50 metrov spomínanou roklinou, strmé, mokré koryto, zavalené kamením, hore na sedielko v rebierku, ktoré roz-deľuje obidva Cirky Lomnickej kopy. Odtiaľ prechod po trávnatých pásoch vodorovne doľava, tu leží horná plošinka až k úpätiu západnej steny Lomnického štítu. Praktický variant. II.-I. (↑ W. Birken-majer, 23. VI. 1930.)

SCHEMATICKÁ MAPKA IV

Vysvetlenie spoločných názvov niektorých hrebeňových úsekov, ako aj konkrétne názvy niekoľkých bodov v horolezeckom teréne:

Jordánka — výstup z Téryho chaty na Lomnický štít zabezpečený ume-lými pomôckami, t. j. reťazami a kramľami. Pozri Jordánovu štrbinu, C, z Malej Studenej doliny, 1, zima a Lomnický štít, B, S, 6, zima.

Žlté plamene — úsek na západnej stene Lomnického štítu v ceste W. Birkenmajera, a to žlto sfarbené skaly od lišajníkov nad veľkou trávnatou plošinou, odkiaľ sa potom začína najťažší úsek výstupu smerom doľava.

Kríž — úsek vo výstupe v západnej stene Lomnického štítu, v zmysle „diretissima", a to v jej spodnej časti, pod Hokejkou, kde dve navzájom sa pretínajúce pukliny tvoria niekoľko metrový kríž, už z doliny viditeľný.

Hokejka — úsek vo výstupe prostriedkom západnej steny Lomnického štítu, v zmysle „diretissima", a to jej hornú časť, kde skala má tvar hokejovej palice, presnejšie jej ľavá hrana, dlhá približne 90 až 100 metrov.

Lomnická próba — časť výstupu na Lomnický štít cez Lomnické sedlo z Malej Studenej doliny. Je to žľabovitý úsek pod skalnými vežičkami, nazývaný Kaplnka.

Lomnický hrebeň — časť hrebeňa, ktorý vybieha z Lomnického štítu a oddeľuje Malú Studenú dolinu od Skalnatej doliny. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Veľká Lomnická veža, Prostredná Lomnická veža, Malá Lomnická veža, Lomnický hrb.

Francúzska mulda — jeden zo snehových žľabov spadajúcich z Lomnic-kého hrebeňa do Skalnatej doliny. V zime je tu postavený prenosný lyžiar-sky vlek. Je ideálnym lyžiarskym slalomovým terénom.

Ľavý a Pravý Cirk — ľavá a pravá časť južnej steny Lomnickej kopy, takto nazývaná podľa W. Birkenmajera.

Mojžišov prameň asi 2220 m — miesto v normálnej ceste na Lomnický štít zo Skalnatej doliny, kde vody stekajúce po juhovýchodnom úbočí štítu a smerujúce do žľabu tvoria akýsi zber.

Vrátka asi 2360 m — ďalší bod v normálnej ceste na Lomnický Štít zo Skalnatej doliny, asi 80 metrov nad Mojžišovým prameňom, prejdúc cez skalný útvar (štrbina) podobný vrátam.

Matirkov návrat asi 2455 m — ďalšie miesto v normálnej ceste na Lom-nický štít zo Skalnatej doliny, kde sa výstup skladá z tabuľovitého úbočia, zabezpečeného reťazami.

Emericyho nárek asi 2540 m — ďalší bod v normálnej ceste na Lomnický štít zo Skalnatej doliny. Je to dostatočne veľká platňa sklonu 43°, zabezpe-čená reťazou. Za ňou asi po 20 minútach nasleduje štít.

Pod podperou — miesto alebo v jeho bezprostrednej blízkosti úsek, cez ktorý prechádza niekoľko výstupov. Je tu jediný podperný pilier TVL na úseku Skalnaté Pleso — Lomnický štít, približne asi 150 metrov pod vrcho-lom.

Hrebeň Vidiel — úsek hrebeňa, ktorý spája Lomnický štít s Kežmarským štítom. Sú v ňom tieto štíty a sedlá: Medená štrbina, Západná Vidlová veža, Vidlové sedlo, Veľká Vidlová veža, Lieviková štrbina, Východná Vidlová veža, Kežmarská štrbina.

Medené lávky, Dolná a Horná — dve lávky bežiace paralelne vedľa seba vo vzdialenosti asi 35 metrov, široké približne 1 m e t r a , cez severné steny hrebeňa Vidiel. Začínajú sa zo sutinovej plošiny, do ktorej spadá žľab z Hornej Kežmarskej Štrbiny. Kým Horná zaniká čiastočne v severnej stene Lomnického štítu, zatiaľ Dolná smeruje až do žľabu, ktorý spadá z Poslednej Štrbiny. Sú spojené s Nemeckým rebríkom prirodzenou hori-zontálnou lávkou, ktorá v týchto miestach naň vystupuje.

Kotol 1986 m — vhĺbenie v severnej stene Malého Kežmarského štítu, od ktorého sa vlastne tiahne hore Nemecký rebrík.

Nemecký rebrík — široká rampa, ktorá priečne pretína severnú stenu Malého Kežmarského štítu od Kotla 1986 m a končí sa na Ušatom sedle v severozápadnej hrane toho istého štítu. Z Kotla na Ušaté sedlo má silne stúpajúcu tendenciu.

Vodopád — úsek v dolnej časti severných zrázov Malého Kežmarského štítu, a to od Kotla 1986 m smerom nadol, odkiaľ sa na jar za dažďov valí voda mohutným prúdom cez úsek steny. Za suchého stavu je skala belavá.

Ucho — dva komíny v spodnej časti Ušatej veže, ktoré sa tiahnú priamo od sutiny, a to jeden dosť priamo a druhý paralelne bežiaci s ním, zakri-vený v mierny oblúk. Vytvárajú spolu formu podobnú ušnici.

LOMNICKÝ ŠTÍT (2634 m) LOMNICA, LOMNICI CSÚCS, LOMNITZER SPITZE Je to najpopulárnejší štít Vysokých Tatier, ktorý bol dlho pokladaný za ich najvyšší vrchol. Na severozápad vybieha dlhým hrebeňom k Lastovičej veži, ktorý sa končí v Baranom sedle. Od tohto hrebeňa je oddelený Sedielkom pod Lomnickým. Južný hrebeň smerujúci cez Lomnickú kopu a Lomnické sedlo sa končí dlhým výbežkom, tzv. Lomnickým hrebeňom. Tretí hrebeň vybieha zase z tabuľovitého severovýchodného úbočia, od Medenej štrbiny, nazývaný hrebeň Vidiel, ktorý spája náš štít s Kežmarským štítom. Horolezci ho veľmi radi vyhľadávajú, najmä jeho západnú, ako aj východnú stenu. Kým tieto predstavujú ideálne lezenie vo veľmi mocnej skale, zatiaľ prí-stupy od severu cez Medenú kotlinu sú charakteristické večným snehom. Na samom štíte je observatórium, ako aj konečná stanica lanovej dráhy, ktorá ide z Tatranskej Lomnice cez Skalnaté Pleso až na štít. V dejinách Vysokých Tatier hral vždy dôležitú úlohu a vyvo-lával množstvo polemík.

Výstupy hrebeňmi Zo Sedielka pod Lomnickým

Zo štítu schádzame severozápadným hrebeňom dlhší čas bez ťažkostí. Lezenie si však ďalej vyžaduje opatrnosť, lebo je exponované. Kde sa hrebeň začína strmo skláňať, odtiaľ 28 metrov po lane, v jeho pre-visnutej časti vzduchom. Dostaneme sa na malé sedielko. Odtiaľ asi 150 metrov exponovaným lezením do Poslednej štrbiny. 3 hod. (↓ /. Barcza — O. Jordán — T. Szaffka, 2. VIII. 1909.)

Z Lomnickej priehyby

Od Lomnickej priehyby sa chrbát zužuje vo vlastný južný hrebeň Lomnického štítu, v tupú hranu, ktorá sa doľava kolmo láme. Vystu-pujeme vpravo od nej. Vyššie vyčnieva z juhovýchodného boku štítu vpravo mohutné rebro; medzi ním a hrebeňom sa tiahne žľab. Zľava vybieha na hrebeň 100-metrový komín, ktorý oddeľuje nápadne žlté platne v západnej stene od ružových skál. Vyúsťuje za hrotom v hre-beni. Stadeto vystupujeme tesne po južnom hrebeni takto: od hrotu priamo na sever po hrebeni, úplná expozícia, alebo tesne vpravo až k vežičke, v ktorej vrcholí štítové vhĺbenie západnej steny. Tu sa hrebeň skrúca doprava. Po 50 metroch dôjdeme na vrchol. Expono-vaná hrebeňovka v pevnej skale. 1 3/4 hod., I.—IV. (↑ W. Birken-majera úseky idúci priamo po južnom hrebeni, 8. VI. 1930.) Zima: Skalný hrebeň. (↑ S. Prouza — K. Schimke, 18. II. 1934.)

A

1 SZ 1 F1

2 J 1 Fl,5

z Medenej Štrbiny

V skutočnosti je to tabuľovité úbočie, z ktorého vyrastá vlastne hrebeň Vidiel, idúci až na Kežmarský štít. Prvá štrbina, ktorá oddeľuje celý hrebeň Vidiel od Lomnického štítu, sa nazýva Medená štrbina. Z Medenej štrbiny asi 150 metrov po balvanoch a sutinovisku na Lomnický štít. % hod., CH—I.( ↓ Z. Klemensiewicz — R. Kordys — J. Mašlanka, 15. VIII. 1906, oficiálny ↑ ; predtým však už isto pre-chádzali tento hrebeň, či jeho časť E. Kövi a druhovia — vodca J. Lux, 21. IX. 1857; neskoršie čiastočne 0. Téry — vodca M. Spitzkopf, 1. VIII. 1877; okrem oficiálneho prvovýstupu sa ostatné výstupy konali pri výstupoch na Lomnický štít od Lastovičej veže.) Zima: Na čistom snehu. (↑↓)

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny

Stanislawského cesta. — Vstup do steny je pod spodným koncom 300 metrov dlhého radu trhlín, ktoré pretínajú ľavú polovicu steny, tvoriacej v dolnej časti dva dobre znateľné balkóny. Stienkou 10 metrov k ústiu prvej trhliny a ňou asi 20 metrov ku skalisku, kde sa dá istiť. Odtiaľ sa tiahnú dve blízko seba ležiace trhliny. Ľavou trhlinou 30 metrov na sutinový stupienok pod prevismi. Tu je rad trhlín prerušený zhora vysunutými a zle členenými skalami, najťažšie miesto. Zo stupienka 2 metre hore, potom 6 metrov doprava za nápadný skalný zub a cez 5-metrovú neobyčajne ťažkú stienku na plošinku. Z nej trochu dolu na opačnú stranu a 6 metrov vodorovne doľava neobyčajne ťažko do hlavnej trhlinky nad prerušením. Po 10 metroch na pohodlné stupne a 15 metrov trhlinou, podobnej rímse, na plošinu. Rad trhlín sa odtiaľ javí ako obrovský zárez, ktorého ľavú stenu pretínajú pukliny. Pomocou puklín 35 metrov hore na prie-strannú plochú plošinu, ktorá vľavo prechádza pod strechovitý pre-vis, kým jej pokračovanie vpravo je trávnatá lávka. Z miesta, v ktorom sme dosiahli plošinu, trhlinou priamo hore, potom radom trhlín a pilierikom na ktoré sa delí hlavná trhlina, stále priamo hore na suti-nový stupienok, s blokom na istenie 20 metrov. Teraz na temeno ďalšieho malého piliera. Tu trhlina má zase svoju pôvodnú podobu. V nej 25 metrov na plošinu a ďalších 25 metrov pod previs; tesne pod ním vodorovný traverz doľava za hranu ľavej stienky a otvorenou stienkou 5 metrov hore k bloku pre istenie. Odtiaľ 8 metrov hore na kamenitú plošinu. Nad sebou vidíme hladké platne, do ktorých sa vrýva platňovitý komínik. Najprv vľavo na naklonenú platňu pritis-nutú k stene, potom priamo hore kolmou stenou vľavo od spomína-ného komínika pod previs z lámavých bielych skál. Previs obídeme

SV 1 3 F7

B

Z 1 4 F1

vľavo, potom niekoľko metrov priamo hore. Trhlina sa za chvíľu stráca v platniach, preto ju nesledujeme až do konca, ale postrannou puklinou doľava a cez odštiepený balvan k čiastočne previsnutej trhline a ňou na sutinový stupienok vtisnutý do skál, 45 metrov. Ďalej po skalách čiastočne previsnutých a preťatých trhlinami, na severozápadný hrebeň. Exponovaný výstup v pevnej skale, okrem záverečného úseku. 4 hod., V. (↑ A. Kenar — A. Stanecki — W. Stanislawski, 8. VIII. 1929; ↑ 11. v. T. Brzoza — T. Pawlowski, 22. VIII. 1932;↑ III. v. Z. Korosadowicz — J. Staszel, 20. VIL 1933.) Zima: Výstup pri prestupoch je väčšinou bez snehu. (↑ V. Karoušek — V. Mašková, 20. III. 1952; ↑ II. z. v. I. Kluvánek — I Urbanovič, 19. IV. 1956.) Variant v zostupe v Birkenmajerovej ceste, zo spodnej lávky. — Pod prevismi je priamo pod lávkou stupeň. Odtiaľ 28 metrov po hladkej stene po lane v polovici spustu vhodný stupeň na odpočinok, na naklonenú plošinu. Z jej ľavého konca komínikom dolu na nižšie ležiace skalné lavičky. Po nich prudko doprava stále dolu a najnižšou lavičkou až na jej koniec. Odtiaľ po lane 12 metrov pod stenu. Krátky zostup. 2 hod. (↓ W. Birkenmajer — J. K. Dorawski — A. Szcze-paňski — K. Wallisch, 9. VIII. 1929.) Ľavou stranou lievika, nad západnou stenou. — Ľavé vhĺbenie lievika, oddelené od pravého strmým pilierom, je vytvorené 40-metrovým komínom, ktorý vedie do štrbiny medzi obidvoma vrcholcami. Možno tiež z polovice komína vyjsť na ľavú kulisu a ňou na nižší vrchol. ( ↑ W. Birkenmajer, 8. VI. 1930.) Cesta Birkenmajera a Kupczyka. — Nástup je pri päte kolmej hrany obrovského piliera, ktorý je už v pravej polovici steny. Tu sa začínajú vhĺbenia, ktoré rozdeľujú obidve polovice steny. Zľava sú ohraničené kulisou, ktorá prechádza dole vo výrazné rebierko. Pomocou niekoľ-kých trhlín vľavo od neho na plošinku na rebierku. Odtiaľ beží doľava úzky previsnutý komín. Jeho ľavou čeľusťou 20 metrov na stupeň, odtiaľ dnom komína a stienkou čeľuste odvrátenej ku komínu, asi 5 metrov priamo hore nazad na čeľusť a ňou na plošinku; doľava dolu vedie trávnatá lávka. Teraz priamo hore veľmi ťažkou stienkou do žľabu a žľabom, až sa stáva kolmým, hrdzavé škvrny. Odtiaľ doľava na rebierko a ním, exponovanou hranou, pomocou drobných trhlín na malú sutinovú kazateľňu v kolmých skalách. Tu sa systém komínov zrázne láme. Musíme sa preto dostať na skalnú lávku ležiacu 20 metrov ďalej. Po niekoľkých lámavých stupňoch prídeme od kazateľne k päte steny a tu alebo 6 metrov neobyčajne ťažko machom porastenou stienkou, alebo puklinou po ľavej strane stienky,

5 2 F1

6 3 F1

7 4 F1

ľahšie, na temeno odštiepnutého útesu a na stanovište vpravo od neho. Odtiaľ 3 metre hore na plochú stienku nad puklinou. Nasleduje 10 metrov, neobyčajne ťažko, traverz doľava mierne hore pretrhanou lávkou pod prevismi uprostred kolmých lámavých skál. Tak dosiahne-me začiatok výrazného vhĺbenia, ktoré vidíme už z kazateľne. Stade po lane 13 metrov dolu, voľne vo vzduchu, na začiatok zmienenej skalnej lávky a ňou doľava pod previsy a cez výklenkovité vhĺbenie až na jej koniec. Ďalej doľava cez stupeň do otvorenej steny a ňou traverz asi 20 metrov doľava hore, nie veľmi vysoko! Nakoniec 3 metre hore a cez hranu rebierka 1 1/2 metra pod zubom previsu na dno ďalšieho výrazného vhĺbenia až nad jeho 100-metrovým zlomom. Po skalných stupňoch skoro vodorovne doľava k pate kolmého, asi 15 metrov vysokého komína a nad komín do širokého lámavého žľabu. Žľabom asi 30 metrov hore, až sa stáva kolmým a zužuje sa v previsnutý komín. Tu do ľavej steny a ňou spočiatku ťažko priamo hore, potom šikmo doľava. Asi po 30 metroch na charakteristický trávnik pod Žltými plameňmi. Odtiaľ vidíme hore začiatok vhĺbenia pod vrcholom, od ktorého nás delí 50 metrov dlhá, skoro kolmá a vodou pretekajúca stena, najťažší úsek výstupu. Z trávnika doľava hore po úzkej lávke priamo pod stenou a od konca lávky strmým a veľmi lámavým žliabkom k päte 12 metrov dlhej, previsnutej, vodou vyhladenej a neobyčajne lámavej stienky. Dvanásť metrov hore, neobyčajne ťažko, veľmi exponované, do tesného výklenku. Odtiaľ 3 metre hore trhlinou v kolmej stienke do lámavého, mokrého a plyt-kého, doľava sa zahýbajúceho žľabu, ktorý je hore rozdvojený komí-nikom. Komínikom šikmo doľava, veľmi ťažko. Ďalej 15 metrov trhlinami v kolmej stienke, vždy po 5 metroch dva výklenky, nezvy-čajne ťažko, až na stupienok pre ľavú nohu, v ľavej hrane stienky. Od veľkého vhĺbenia pod vrcholom nás delia ešte 3 metre neobyčajne ťažkého terénu. Zdoláme ho alebo priamo žliabkom, alebo doprava hore a strmou platňou ďalej, ľahšie, ale riskantne. Tak dosiahneme široké vhĺbenie pod vrcholom. Dnom vhĺbenia 45 metrov hore, vyššie niečo vľavo, potom 40 metrov po platniach silne doľava hore, ďalej 12 metrov doľava komínikom, ktorý šikmo pretína ľavú kulisu vhĺbenia. Veľký vklinený balvan obídeme oblúkom po ľavej strane a prídeme na priestrannú sutinovú plošinu na dne lievika pod vrcho-lom. Pravým vhĺbením lievika 50 metrov hore po veľkých balvanoch a stupňoch priamo na vrchol lomnického štítu. Veľkolepý výstup. 5—10 hod., V.—VI. (↑↓ W. Birkenmajer — J. K. Dorawski — A. Szczepaňski — K. Wallisch, 9. VIII. 1929, do 180-metrovej výšky v stene; ↑ J. K. Dorawski — K. Kupczyk — A. Szczepaňski —J. A. Szczepaňski) až na trávnik pod Žlté plamene, asi do 250 metrov výš-ky steny zlanovaním; ↓ až nad neobyčajne ťažkú 50-metrovú stienku bez

zlanovania; t W. Birkenmajer — K. Kupczyk, 21. VI. 1930; f II. v. Z. Korosadowicz — K. Zajqc, 9. VII. 1931; f III. v. B. Czech — J Gnojek, VII. 1931.) Zima: Spodná časť podlá okolností zasnežená, traverz z kazateľničky bez snehu. Komín k horným trávnikom vedúci pod Žlté plamene zľadovatený, trávniky zasnežené hrubou vrstvou snehu, výhodnou pre bivuak. Päťdesiat metrov neobyčajne ťažká stienka bez snehu, ale mokrá. Ďalej nad ňou žľab, traverz, ako aj výstup z dna lievika na štít v snehovom teréne. (↑ A. Puškáš — L. Szabó, 4.-5. IV. 1951; ↓ T. Mrkos — H. Rácz a druhovia, 5. IV. 1951 do lievika a ďalej traverz z lievika nad žľab; ↑ II. z. v. J. Křistek — M. Matras — J. Slama, 18.—19. IV. 1956.) Variant z kazateľne priamo traverzom na skalnú lávku, bez spustu. Z kazateľne asi 3 metre dolu po stupňoch. Teraz veľmi dlhý a expo-novaný krok na pretrhanú lištu, ktorá sa začína niekoľko metrov vľavo pod kazateľňou. Po lište traverz asi 10 metrov šikmo doľava hore na stupeň pod lávkou a na lávku. Ďalej ňou. V. (↑ Z. Korosadowicz — K. Zajqc, 9. VII. 1931.) Variant v Birkenmajerovej ceste, priamo k Žltým plameňom. — Ná-stup kúsok vľavo od spádnice charakteristických žltých škvŕn, asi 100 metrov vľavo nad nástupom zvyčajného výstupu. Asi 10 metrov priamo hore, potom traverz doprava šikmo až pod vlhký, hore pre-visnutý komínik. Jeho hornú časť obídeme po pravom chrbte. Do-siahneme pohodlné ploché stupne pod 15-metrovou, skoro kolmou stienkou. Jej pravá polovica je z platní, ľavá je členitá a hore sa končí previsom. Nad tento z ľavej strany. Ďalej komínikom 10 metrov na výhodné stupne, potom ešte ľahšie lávkou doprava pod veľké Žlté plamene, odkiaľ na normálny výstup. Variant značne skracuje nor-málny výstup a vedie bližšie prostriedkom steny. Po Žlté plamene 1 1/2 hod., V.—VI. (↑ S. Motyka — J. Sawicki — Z. Brüll— Š. Zam-kovský, 26. VII. 1932; ↑ II- v. O. Mugler — R. Richter — W. Schäffer, 13. VII. 1932, ďalej Birkenmajerovou cestou, celkove ↑ IV. v.; ↑ III. v. F. Bányász — S. Lux — K. Henschová — J. Wein, 18. IX. 1932, ďalej Birkenmajerovou cestou, celkove f V. v.) Variant v spodnej prerušenej trhline. — Spodné prerušené trhliny obídeme takto: Po prestupe asi 45 metrov trhlinou doľava na vedľajšiu hranu a za ňou po stupňoch hore na sutinové lávky. V stenách nad nimi je niekoľko puklín. Druhou puklinou sprava 2 metre hore, potom šikmo doľava cez ohladenú a strmú platňu do ďalšej pukliny a ňou 8 metrov kúsok vpravo do pokračovania hlavnej trhliny. Nejde sa ľahšie ako normálny výstup. V. (↑ Z. Korosadowicz — J. Staszel, 20. VIL 1933.)

8 5 F1

9 6 F1

10 7

FOTOGRAFIE K SCHEMATICKEJ MAPKE IV

Prostriedkom cez Hokejku. — Bielou škárou v spádnici vrcholu cez uvoľnené skalné bloky na hranu, ktorú uzatvára balkón, dve dĺžky lana. Odtiaľ puklinou k hladkej platni traverz vpravo 3 metre na skalné pole, po ktorom traverz ďalšie tri metre. Cez previs do škáry. Škárou kolmo hore a trávnatou puklinou tiahnúcou sa vľavo do výšky lávky tvoriacej písmeno V. Odtiaľ na hranu a ňou na skalné stupne. Skalný blok tvoriaci previsnutú klenbu obchádzame z ľavej strany a 8 metrov traverzom vpravo na veľký skalný blok, asi 12 metrov od spodnej časti Hokejky. Ďalej cez menšie stupne hore pod previs, zlanovacia skoba. Týmto previsom priamo hore v hladkej previsnutej stene a traverzom k uvoľneným stupňom, po ktorých na trávnatú plošinu. Celá platňa bez skobovacích možností. Traverzom cez pre-' visnuté stupne na vlastnú Hokejku, po ktorej prestúpime až do jej najspodnejšej časti 4 metre na hladkú lávku. Vstúpime do previsnutej škáry tiahnúcej sa priamo hore cez mohutný previs, ktorý uzatvára Hokejku. Po skalných lávkach, ľavou časťou previsnutého komína do lievika, z ktorého je ľahký výstup na Lomnický štít. Exponovaný výstup. 5—10 hod., VI. (↓ Z. Jaworowski a druhovia, VIII. 1949 zla-novaním; ↑↓ S. Cagašík — T. Orlowski — 5. Siedlecki, leto 1945 a neskoršie, len po Hokejku nad Kríž, niektorý len po Kríž; ↑ F. Plšek — V. Zachoval; ↑ II. v. K. Cerman—V. Mašková, 4. VIII. 1951; ↑ III. v. O. Kopal —J. Mašek, 12. VIII. 1951; ↑ IV. a V. v. M. Blahout — B. Nejedlo, K. Cerman — R. Kuchár, 5. VIII. 1952; ↑ VI. v. J. Psotka — B. Varga, 18. VIII. 1953; ↑ VII. v. K. Gurský — A. Puškáš — M. Mereš — G. Takáč, 20. VIII. 1953; ↑ VIII. v. S. Biel — Z. Rubinowski, 6. IX. 1954.) Zima: Čisto skalná túra. (↑ K. Cerman — O. Kopal — J. Mašek — B. Nejedlo, 21. IV. 1952.)

Ľavým zárezom steny. — Medzi Hokejkou a Stanislawského cestou sa tiahne naprieč celej západnej steny výrazné zalomenie, postupujúce od nástupných škár Hokejky priamo do ľavého rohu vrcholu. Cesta smeruje stále kútom, ktorý je vytvorený zalomením až pod vrchol, kde zalomenie mizne. Tu prejdeme do komínika a ním na vežu, ktorá vyčnieva z ľavého hrebeňa vrcholu. 1 1/2 hod., V. (↑ T. Orlow-ski — S. Siedlecki, 31. VII. 1945; ↑ V. Karoušek — V. Mašková, VIII. 1952, opis.) Zima: V zásade skalný výstup (↑ K. Skřipský — J. Sláma, 18. III. 1953.)

Čiastočne pravou časťou steny. — Ľavý Cirk severozápadnej steny Lomnickej kopy ohraničuje od severu tupá, zle vrstvená hrana, ktorá spadá do doliny. Hranou, v jej dolných častiach živým rebríkom, veľmi strmo hore na malú trávnatú plošinku. Druhý výšvih hrany

8 11 F 1,2

9 12 F 1,2

JZ 1 13 F1

obchádzame po jej pravej strane, pod 8-metrový, hore sa veľmi zužujúci komínik a ním nazad na hranu. Odtiaľ doľava traverzujúc dve susedné rímsy na dlhý pás a ním, miestami ťažko, na vrch obrov-skej hrany, ktorá vystupuje z pravej polovice západnej steny Lomnic-kého štítu. Odtiaľ kus doľava hore na južný hrebeň Lomnického štítu, približne na pol ceste medzi ním a Lomnickou kopou v jeho zlomení. III. (↑ G. Koromzay — M. Mlynarčík — K. Piovarczy, 14. VIII. 1921; opis podľa W. Birkenmajera, ktorý sa snažil výstup zrekonštruo-vať.)

Zo Skalnatej doliny

Normálna cesta zabezpečená umelými pomôckami. — Od sedla na sever mierne hore, šikmo doprava na strane Skalnatého plesa, k pra-meňu, ktorý steká po platniach mohutnej, širokej, ale dosť plytkej rokliny v juhovýchodnom úbočí Lomnického štítu k tzv. Mojžišovmu prameňu, asi 2200 m. Stade prekročíme platne, vystúpime širokým, sutinovým, doprava sa tiahnúcim žľabom na sedielko, vpravo od neho je nápadná previsnutá vežička, vo výraznom rebre, ktoré vyčnieva v juhovýchodnom úbočí štítu a po ľavej strane rebra cez skalky, platne a stupne hore. Nakoniec sutinovým žliabkom, kúsok vpravo, dosiahneme ďalšie sedielko v rebre, tzv. Vrátka, asi 2360 m. Teraz prekročíme rebro na druhú stranu, prekročíme — držiac sa zhruba šikmo doprava — zárez a žliabok a dôjdeme tak nad roklinku, ktorá za nimi beží šikmo doľava hore. Po ľavých zráznych skalách roklinky vystúpime ku krátkemu zárezu v platniach, tzv. Matirkov návrat, asi 2455 m a zárezom na sedielko v spomínanom rebre. Zostúpime asi 20 metrov na protiľahlú stranu a vodorovne doľava prídeme do plytkej rokliny, o ktorej bola už reč, zhora. Teraz v serpentínach, najprv šikmo doľava v smere južného hrebeňa, potom šikmo doprava do rokliny. Tu je strmá a hladká platňa, nazývaná Emericyho nárek, asi 2540 m. Ďalej roklinou hore stále neďaleko drôteného lana a na-koniec po veľkých balvanoch až na vrchol. Upravený výstup. 1 1/2 hod., I. (↓Veľmi pravdepodobne zlatokopovia Fábry a druhovia, pri-bližne medzi 1770—1790, pri výstupe prvý raz na Lomnický štít od severu Medenými lávkami alebo i cez Nemecký rebrík; ↑ R- Toiwnson a druhovia, 17. VIII. 1793, oficiálny turistický výstup.) Zima: Typický zimný výstup medzi skalnými rebrami. (↑↓ T. Wundt — vodca J. Horvay, 27. XII. 1891; ↑ II. z. v. K. Jordán, zima 1902, akékoľvek podrobnosti v literatúre chýbajú; ↑ III. z. v. A. Gy. Hefty — I. Laufer — I. Teschler — L. Teschler, 6.1.1913.)

Variant vľavo od normálnej cesty. — Z rebra prejdeme do južného žľabu a ním kúsok hore. Asi 30 metrov pod miestom, kde prechádza

14 JV 1 F 5,6,7

15 2

y strmý zárez doprava na výraznú lávku, ktorá vedie doprava k juho-východnému rebru. Asi 5 metrov, pred druhým koncom lávky 4 metre stenou, trhlinou, najťažšie miesto, na rebro a z neho na opačnú stranu do rokliny už v normálnej ceste, asi 5 metrov nad Emericyho nárek. Jednoduchšie ako normálna cesta. 1/2 hod., po Emericyho nárek, I. ( X I X . storočie, možno už prvé výpravy ↑↓) Zima: Viac-menej na čistom snehu.

Južným žľabom v zostupe. — Tento žľab sa vrýva medzi južný hrebeň a juhovýchodné rebro. Vyššie prechádza v strmý zárez. Zo štítu po hrebeni 40 metrov dolu, potom doľava do spomínaného zárezu. Ním 60 metrov dolu ku skobe, stade 5 metrov doľava dolu po lávke v platniach a ďalších 15 metrov dolu kúsok vpravo na suti-novú terasu. Z nej ľahko na ľahký terén. 20 min., IV. (↓ W. Birken-majer, 8. VI. 1930.)

Ľavou polovicou, k Matirkovmu návratu, cesta Komarnickich. — Z Lievikového kotla po širokých trávnatých pásoch zľava doprava nad spodný prah hlavnej rokliny. Ďalej s Obídením rokliny vpravo, cez ňu šikmo doprava a po jej pravej strane hore, strmé stienky, oddelené lávkami. Hneď spočiatku ťažko, traverz po trávnatej lávke doprava. Potom cez stupeň, hore ťažko, cez trávnatú plošinku. Nad ňou je nízka stienka so zlým výstupom na trávu, ťažko, živý rebrík. Ďalej doprava hore, potom doľava cez blok na trávnatý pás. Po ňom niekoľko metrov doľava, ďalej hore do výklenku za skaliskom odštie-peným od steny. Zo skaliska sa presunieme na stenu, potom hore na trávniček. Teraz zárezom a cez niekoľko stupňov, potom ďalším krátkym zárezom ešte kúsok hore. Nad sebou vidíme svetlú, červen-kastú škvrnu v stene jednej vežičky a nakoniec po trávnatej lávke doľava dolu na plošinu tesne nad zárezom rokliny. Nad nami roz-dvojuje roklinu nápadná veža. Vpravo od vody 20 metrov po hlad-kých skalách hore, potom traverz doľava cez vodu a na protiľahlých červených skalách, nakoniec po rebre na ďalšiu plošinu v rokline tesne pod spomenutou vežou. Pravou vetvou na strmo doprava vedú-cu lávku, ktorá na konci prechádza v trhlinu. Trhlinou kúsok hore, potom trávnatou lávkou doľava smerom k rokline. Nato šikmo do-prava hore pod 2 1/2 metrovú hladkú stienku. Touto alebo priamo, živý rebrík, alebo vľavo okolo nej, pod stienkou vľavo do rokliny, potom po vodou ohladených skalách šikmo doprava hore. Hladké skaly nás dovedú hore do snehového kotla. Nad ním čnie už spo-mínaná veľká veža. Na rebro vpravo od veže, potom znova doprava po trávnatej lávke, ktorá sa na konci láme. Niekoľko metrov pred koncom doľava a hore na trávnik. Nad ním sa pnie 2 metre vypuklá stienka. Cez stienku a po trávnatej lávke kúsok doprava, do krátkeho,

3 16 F4

V 1 17 F5

ťažkého zárezu. Zárezom hore. Potom doľava, a tak celkom blízko k žľabu medzi spomenutou vežou vľavo a rebrom, po ktorom sme už išli vpravo. Žľab ústi hore do štrbiny v chrbte, ktorý sa tiahne zhora a ktorého najnižším stupňom je naša veža. Po trávnatých lávkach vpravo od žľabu, až k záseku v chrbte, asi 10 metrov vpravo nad štrbinou. Preklenutý je veľkým balvanom, pod ktorým sa pretiahneme na druhú stranu. Tu opúšťame východnú stenu. Chrbát sa rozširuje a ľahko nás dovedie na normálnu cestu, kúsok pod Matirkov návrat. 6 hod., III. (↑ Gy. Komarnicki — R. Komarnicki, 28. VI. 1910; f II. v. R. Geissler — H. Kamptz, 4. VIII. 1935.)

Variant skrátenej cesty priamo roklinou. — Z Lievikového kotla priamo pod stenu, sutinovým jazykom vpravo od ostrohy z platní. Nad sebou vidíme 3 komíniky. Pravým tečie voda. Ľavým, alebo 10—15 metrov prostredným a ďalej ľavým 4 metre neobyčajne ťažko cez previs. Ďalej 20 metrov žliabkom a sme nad spodným prahom rokliny. Ďalej 20 metrov komínikom na plošinu. Ďalších 20 metrov v žliabku oblúkom doprava, ktorý prechádza v plochý komínik. Komínikom vedie 20 metrov ďalej hore zúžené a čiastočne balvanmi zatarasené vhĺbenie. Ideme 10 metrov doprava hore cez vodu, ťažko, potom alebo 20 metrov doľava hore po exponovanej stienke obrátenej k rokline, alebo 5 metrov doprava za hranu, potom 10 metrov hore strmým trávnatým žliabkom, ťažko, a 15 metrov vodorovne doľava na plošinu, v rokline. Tu sme nad druhým prahom, odkiaľ výstup vedie alebo cestou Komarnických doľava, alebo vystupujeme priamo a nadväzujeme na výstup Motyku smerom do sutinoviska pod pod-peru lanovky. Do rozdvojenia ciest 2 1/4 hod., dole jedno miesto V.,

III.. ( ↑ W. Birkenmajer — K. Kupczyk, 17. VI. 1930.)

Vhĺbením na štít pod podperou lanovky. — Najprv alebo cestou Komarnických traverzom do vhĺbenia, alebo ním priamo cestou Birkenmajera až do vhĺbenia, kde odbočuje cesta Komarnických doľava. Náš výstup vedie stále niečo vpravo v svetlých platniach hlavnej rokliny. Táto niekoľko ráz prechádza v mierne previsnuté komíniky. Z komplexu plošín zasypaných kamením a v jamkách, tu a tam naplnených vodou, mierne kúsok doľava. Sprava zanechávame krátku roklinku, ktorá vychádza na hranu rebra za štíhlou vežičkou. Nepravidelným bielym žľabom trochu doľava na trávnatú plošinku. Z nej po pohodlnom trávnatom páse Šikmo doprava, ďalej priamo hore po skalných stupňoch pod previsnuté mokré a svetlé platne. Obchádzame ich vľavo najprv nepravidelným žľabom v smere kupolo-vitej vežičky. Nedôjdeme až k nej, ale ideme priamo hore výrazným, dolu previsnutým komínom 6 metrov. Vyššie v ňom cez 15-metrovú vlhkú platňu, potom na ľavé rebro komína, tu cez prehnutú platňu

18 2 F5

19 3 F 5,6

doprava na trávu nad spomínaným komínom. Odtiaľ po trávnatých lávkach a platniach do vhĺbenia nad bielymi platňami. Z vhĺbenia výraznou roklinou na vrchol. 3 hod., IV. (↑ S. Motyka — J. Sawicki, 13. VII. 1932.) Zima: Typický zimný výstup na snehu a ľade s najmenším množ-stvom skalných úsekov. (↑ J. Psotka — Z. Zibrin, 18.—19. III. 1956; ↑ II. z. v. A. Mrkos s partnerkou, 2. IV. 1956.) Pravou polovicou východnej steny. — Výstup vedie skoro v spádnici vrcholu. Dolu udáva smer vhĺbenie v belavých skalách, rad plochých zárezov, pri pravom okraji ľavej platne steny, hore v stene hrana a hlboké vhĺbenie vľavo od nej, pokračovanie spodného vhĺbenia. Z Lievikového kotla k prvému zárezu, ktorý patrí k spomínanému spodnému vhĺbeniu pod výraznými žltými škvrnami. Plytkým komí-nom v pravej stene zárezu asi 20 metrov na stupeň, potom kúsok vľavo od hrany rebra, ktoré doprevádza zárez sprava asi 45 metrov hore, ťažko, do výrazného vydutia v stene. Týmto šikmo doľava hore do ďalšieho obrovského zárezu, ktorý sa dolu láme. Ním asi 20 met-rov, potom traverz 4 metre doľava a ďalším zárezom asi 30 metrov na hranu rebra. Odtiaľ kúsok vľavo po tráve a skalkách asi 15 metrov hore k trávnatej lavičke. Ňou 15 metrov doľava nepravidelným žľabom asi 30 metrov hore na trávniky vo vhĺbení, pod nižšie uvedenými červenými platňami a po týchto doľava na sedielko za odštiepnutou vežičkou. Odtiaľ s odchýlením doľava do plochého zárezu a ním asi 25 metrov hore. Potom doprava na trávnaté stupne a z nich traverz šikmo doprava, 6 metrov. Za traverzom asi 6-metrovou stienkou dolu veľmi ťažko na platňu, z nej dlhý krok doprava po volných balvanoch do jaskynky. Šikmo doprava tesne pod veľmi nápadné červené platne pod prevismi. Až sem pravdepodobne priamo z trávnikov. Tu traverz asi 25 metrov doprava na chrbát spomínanej hrany v úvode. Odtiaľ možno vytraverzovať do Cmitera. Ďalej otvoreným zárezom asi 35 metrov na veľký trávnatý stupeň, pri ktorom sa zárez končí. Stadeto priamo hore previsnutou stienkou neobyčajne ťažko do krátkeho komínika, vpravo platňa. Komínikom hore a tam, kde mizne, doľava do otvorenej steny. Teraz dlhý traverz najprv vodorovne, potom trochu dolu na výborný trávnatý stupeň v stene, za dokonalým blo-kom. Tento stupeň je nad spomínanými červenými platňami. Odtiaľ šikmo doľava hore po balvanoch, potom exponovanou stienkou asi 25 metrov veľmi ťažko priamo hore na ďalší, menší trávnatý stupeň. Z neho s odchýlením doľava cez hladkú platňu, v krátkom záreze na lavičky a po nich šikmo doľava do horného vhĺbenia. Teraz dnom hore, potom šikmo doprava a stienkou vpravo asi 45 metrov, expozícia, priamo na stupeň pod previsy a nazad na dno vhĺbenia. Týmto cez previsnutú stienku, trochu zľava, veľmi ťažko, na neveľký stupeň

4 20 F5

a z neho hore, prekročiac skalnú hranu, na naklonené stupne na dne vhĺbenia, neobyčajne ťažko. Teraz veľký krok doprava do pukliny, najťažšie miesto výstupu, a ďalej puklinou zo začiatku neobyčajne ťažko, hore na stupienok pri voľnom bloku. Stade krok doprava, potom asi 10 metrov priamo hore stienkou s vyhladenými stupňami do pukliny a ňou asi 12 metrov šikmo doľava hore nazad na dno vhĺbenia. Vhĺbením hore na okraj trávnatej a skalnatej veľkej plošiny. Z jej horného konca pásom asi 25 metrov šikmo doprava, potom asi 60 metrov na sedielko v rebre. Odtiaľ ľubovoľne, miestami ťažko, niekoľko dĺžok lana na vrchol. Od veľkej plošiny je terén viac naklo-nený a dovoľuje varianty. Exponovaný výstup. 5—6 hod., V.—VI. (↑ Z. Korosadowicz — K. Zajqc, 11. VII. 1931, iba spodnú časť a traverz do Cmitera; ↑ Z. Korosadowicz — W. Žulawski, 2. VIII. 1935, od traverzu do Cmitera na vrchol; ↑ I. Gálfy — J. Poliak, 23. VI. 1953 celý výstup v jednom kuse; ↑ II- v. I. Gálfy — J. Urbanovič, VI. 1955; ↑ III. v. J. Sláma a druhovia; f IV. v. M. Matras — M. Patera, IX. 1955;↑ V. v. 1. Gálfy — J. Veinziller, VIII. 1956.) Zima: Len čiastočne zasnežený výstup. (↑↓ I. Gálfy — I. Urbanovič v zostupe zlanovaním, po traverz do Cmitera, 19. III. 1956.)

Traverz z východnej steny Korosadowiczovej cesty do Cmitera. — Zo spomenutej hrany doprava asi 30 metrov po trávnatých lávkach, z ich pravého okraja krátkou stienkou dolu a doľava na stupeň nad roklinou. Ďalej s odchýlením doľava cez previsnutú stienku do rok-linky a z nej po skalách a tráve na široké ploché terasy ústiace do Cmitera. IV. (→ Z. Korosadowicz — K. Zajqc, U. VII. 1931; ←) Pilierom východnej steny. — Výstup vedie v zásade po nepravidel-nom pilieri s dvoma výraznými vežami. Tento pilier ohraničuje zľava Motykova cesta a sprava Korosadowiczov výstup. Nástup je tesne vpravo od žľabu cez svetlú nástupovú platňu. Ďalej v spádnici výraz-nej veže trávnatým a skalnatým terénom. Vhĺbením vo veži niekoľko metrov hore po rímse doprava a severovýchodnou stienkou veže do sedielka. Priamo hore k ďalšej veži, ktorú zliezame čelnou stenou. Ďalej po hrebienku pod previsnutú stenu so svetlou, vodou omytou skalou, posledné prerušenie žľabu. Stadeto po širokej trávnatej rímse doprava a žliabkom doprava hore k malej vežičke. Cez strmé stienky hore a po ľahkom rebre s odchýlením doľava na vrchol. 6 hod., V. (↑ O. Lásková — J. Sláma, 8. IX. 1955.) Zima: Viac snehový ako skalný výstup. (↑ M. Matras — J. Sláma, 29.—30. III. 1956.) Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Zo Skalnatej doliny cez Lievikové pleso až pod ústie rokliny, ktorá padá z Vidlového sedla, potom na juhozápad obrovským korytom

21 5 F5

22 6 F 5,6,7

23 SV 1 F 7,8

medzi stenami Západnej Vidlovej veže a severozápadným rebrom, ktorou je ohraničená sprava východná stena Lomnického štítu hore, až na úroveň Medenej štrbiny. Odtiaľ po platniach a sutine na vrchol. 3 hod., II. (↓ L. Loria — A. Raynelówna — S. Zdyb a druhovia, 16. VIII. 1909; ↑ A. Englischová — K. Englisch — vodca J. Huns-dorfer ml., 28. VIII. 1900.) Zima: Snehový výstup strmo na snehu, pozor na lavínovitosť terénu, (↑G. Kégel — S. K. Zaremba, 9. IV. 1934; ↓ A. Puškáš — H. Rácz — L. Szabó, 6. IV. 1951.)

Rebrom. — Do Cmitera spadá z Lomnického štítu dlhé, markantné rebro, ktoré ohraničuje východnú stenu. Kým v dolnej časti je strmé, zatiaľ od dvoch tretín je viac naklonené, až sa stratí v štítovej kupole. II.-III. (↑ S. Grodzieňska — W. Žulawski, 10. VIII. 1949.) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Cez Medené lávky. — Nad prahom Veľkej Zmrzlej doliny doľava cez potok a na juhovýchod šikmo hore na rozsiahle sutinovisko, ktoré sa rozkladá na úpätí Kežmarského štítu a doprava pokračuje večným snehom vyplnené koryto Medenej kotliny. Po sutine hore ku skalám, a to k tretiemu žľabu, počítajúc zľava od ústia kuloáru, ktorý vedie na Hornú Kežmarskú štrbinu. Tretím žľabom, a ak je v ňom sneh, tak prostredným, do polovice dĺžky. Potom doľava a po skalách na naklonenú sutinovú plošinu. Cez plošinu, trochu dolu doľava, potom šikmo doľava hore cez platne a strmé skaly do spomínaného kuloáru. Týmto do sutinového kotla, pri ktorom sa začínajú Medené lávky. Sú to dve sutinové rampy, ktoré pretínajú asi v polovici výšky severo-západné steny Kežmarského štítu a Vidlového hrebeňa. Od terasy, kde stojíme, sa rozbiehajú, potom chvíľu smerujú vodorovne, horná asi 35 metrov nad spodnou a na konci sa znova vzďaľujú. Dolná lávka je asi 1 1/2 metra široká, miestami i širšia, horná je užšia. Zo sutinového kotla dolnou lávkou až do polovice vzdialenosti, akési sedielko či plošinka v spádnici Vidlového sedla. Tu sa lávka rozširuje a trochu klesá. Pod skalami doľava a komínom s dvoma vklinenými balvanmi hore; pod prahom ľavej steny komína, možno ísť tiež pravou stenou a na hornú lávku pod ústím kuloáru Vidlového sedla. Teraz hornou lávkou, sprvu skoro vodorovne, potom hore až k žliabku s vodou. Cez vodu (opatrne ak je tam sneh, horná lávka sa ďalej stráca) a ďalej šikmo doprava po vysokých stupňoch rozsiahleho úbočia severnej štítovej steny. Možno tiež vystupovať priamo pod stenami Vidlového hrebeňa, reťaz. Na koniec, vľavo je Medená štrbina, po platniach dôjdeme šikmo doprava na vodorovný úsek severozápadného hrebeňa a po ňom doľava na vrchol. Sú možné varianty, ako napríklad hornou lávkou je možné ísť už od kotla na severovýchodnom konci lávok.

2 24 F7

S 1 25 F 7,12,13

V zostupe sa držíme stien Vidlového hrebeňa a nedajme sa zlákať k predčasnému zostupu na dolnú lávku množstvom žľabov a ríms. Keď dôjdeme ku kuloáru, ktorý spadá z Vidlového sedla, kde horná lávka tvorí výstupok, zostúpime doľava k dolnej lávke. 4—5 hod., II. (↑ XVIII. stor, pravdepodobne zlatokopovia, ktorí vtedy poznali prí-stup na Medené lávky iba z Nemeckého rebríka; ↑ E. Cięglewicz — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Gąsienica Gladczan, 14. VIII. 1888; ↑ Z. Klemensiewicz — R. Kordys —J. Mašlanka, VIII. 1906, priamo vystúpili na Medené lávky z Medenej doliny, možno už predtým iní.) Zima: Exponovaná klasická snehová túra. (↑ Czemetzki — F. Wolla-kow —R. Wollakow, 4. IV. 1926; ↑ II- z- v. W. Dobrovolski —J. K Dorawski — J. Durr — S. Kowenicki — K. Mischke — M. Sokolow-ski, 9. IV. 1926;↓ pred 1938.) Variant Klimka Bachledu, celou Hornou Medenou lávkou. — Tento variant spočíva v tom, že nepoužijeme vôbec Dolnú Medenú lávku. Horná Medená lávka je v jednom mieste prerušená. Prechod tohto miesta je ťažký, čo sťažuje i skala, ktorá je tu lámavá a exponovaná. III. (↓ E. Cięglewicz — J. Fischer — vodca K. Bachleda — vodca J. Gąsienica Gladczan, 14. VIII. 1888.) Variant. — Z Dolnej Medenej lávky možno pretraverzovať až na jej koniec k ústiu rokliny spadajúcej z Poslednej štrbiny, (↑↓) Variant Hunsdorfera. — Pri zostupe z Lomnického štítu možno zostúpiť z Dolnej Medenej lávky do Medenej kotliny po lane komíni-kom, ktorý sa tiahne z Medenej kotliny vo výstupe v druhom žliabku, ktorý ústi na Dolnú Medenú lávku. Asi III.-IV.. (↑ A. Englischová — K. Englisch — vodca Hunsdorfer, 12. VIII. 1903; ↑) Až k najužšiemu miestu rokliny, ktorá spadá z Poslednej štrbiny. Pod temnou odštiepenou vežičkou je nástup. Výstup vedie dlhým vhĺbe-ním, ktoré smeruje priamo k vrcholu. Päťdesiat metrov trhlinou na plošinu vľavo, potom 8 metrov lámavým komínikom ťažko a ďalších 8 metrov na ľahší terén. Ďalší 25-metrový úsek s lámavou červenou skalou obídeme vpravo. Po popukaných skalách nazad do žľabu a nim 25 metrov hore, vpravo biele výlomy, nad ktorými balvany hrozia zrútením. Potom traverz doprava na sutinový terén. Týmto 12 metrov doprava, potom 25 metrov doľava hore na sutinovú lávku. Ňou na západnú hranu severnej steny. Odtiaľ alebo touto cestou, alebo po hrane, pevná skala, 5—6 dĺžok lana na vodorovný štítový hrebeň a na štít. Padajúce kamene. 2—3 hod., II., jedno miesto III. (↑ I G. Pawlikowski — W. Bukowski — M. Sieczka, 27. VIL 1878, išli vlastne prví severnou stenou, no isto veľmi podobne; ↑ B. Tomasson — vodca J. Breuer - vodca J. Strompf, 22. VIII. 1899, vystupovali viac—menej

26 2 F12

27 3 F11 28 4

29 5 F7

cestou Pawlikowského a neskoršou Grószovou s malými obmenami; ↓ Gy. Komarnicki — R. Komarnicki, 14. VIII. 1906, zostupovali na hore spomínaných cestách do Medenej kotliny; ↑ F. Bányász — A. Grósz — G. Lingsch, 15. VIII. 1929.) Jordánovou cestou. — Zo Sedielka pod Lomnickým štítom doľava a na severnej strane po rímsach hore stále blízko severozápadného hrebeňa. Už dosť vysoko hore doľava k strmému a plytkému 20-metro-vému komínu, ktorý je vrytý do pravej steny kotla, ohraničeného vľavo stenou západnej hrany severného štítového úbočia, vpravo stenou severozápadného hrebeňa. Komínom, skoby, reťaz, hore na plošinku. Ďalší 6-metrový komín prekonáme vzporom, skoby. Ďalej je terén ľahký. Vyjdeme na severozápadný hrebeň a po ňom na vrchol. Výstup uľahčujú umelé pomôcky. 3/4 hod., II. (↑ K. Jordán — vodca J. Franz, 6. VII. 1900, pri prvom výstupe na Lomnický štit od Téryho chaty) Zima: Čiastočne po snehu, exponované, reťaze celou Jordánovou cestou. (↑ H. Häffner — A. Schmidt — vodca M. Nitsch, 7. I. 1935;

↓) Cestou Habela a Noacka. — Zo Sedielka pod Lomnickým štítom niekoľko metrov doľava dolu na širokú lávku, ktorá mierne klesá až k Hornej Medenej lávke. Kúsok po nej, potom niečo hore na ďalšiu užšiu sutinovú lávku a po nej do ľavej steny kotla. Pretína strmý 25-metrový komínovitý žľab, ktorý sa hore končí skalným oknom, ďalej vpravo ďalší komín. Pretiahneme sa cez okno a dôjdeme tak na západnú hranu severného štítového úbočia, po ktorom pokračujeme trochu doprava na vrchol. Ľahšie ako Jordánova cesta. 3/4 hod., II. (↑ P- Habel — L. Noack — vodca J. Breuer, 6. VIII. 1899.) Variant v ľavej polovici severnej steny. — Výstup vedie v zásade doľava od Pawlikowského cesty, robiac v dolnej časti veľký oblúk. Od spádnice Poslednej štrbiny doľava smerom na východ traverz k Dol-nej Medenej lávke. Odtiaľ po dobrých záchytoch v smere obvyklého výstupu, ktorý vedie od Hornej Medenej lávky na Lomnický štít. 3/4 hod., II..(↑ L. Bílek — A. Grósz — G. Lingsch, 3. VII. 1928.)

LOMNICKÁ PRIEHYBA Vonkoncom nevýrazná zlomenina hrebeňa medzi Lomnickým štítom a Lomnickou kopou. Leží tesne za Lomnickou kopou.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny V zostupe. — Z plochého sedielka Lomnickej priehyby spadajú do doliny dve rovnobežné rímsy. Ľavá z nich je hore previsnutá a pravá dovolí prestup dosť ťažko asi 150 metrov dolu nad jej zlom, ktorý

6 30 F7

7 31 F7

8 32

C

1 33

spadá do najnižšieho bodu západnej steny Lomnického štítu a je pravdepodobne zleziteľný. (↓ W. Birkenmajer, 23. VI. 1930.)

LOMNICKÁ KOPA KOPA LOMNICKÁ Je to hrbolovitá vyvýšenina v južnom hrebeni Lomnického štítu, ktorú oddeľuje od neho Lomnická priehyba. Od Lomnického hrebe-ňa ju zase oddeľuje Lomnické sedlo. Z hľadiska lezeckého sú zaují-mavé iba zrázy, ktoré spadajú do Malej Studenej doliny.

Výstupy hrebeňmi Z Lomnickej priehyby Ľahko, bez ťažkostí na vrchol Lomnickej kopy. (↑↓) Zima: Bez ťažkostí. (↑↓) Z Lomnického sedla Od sedla na severozápad širokým chrbtom asi do výšky 2400 metrov. Tu prídeme k obrovskej platni, ktorá je odvrátená ku Skalnatému plesu. Žľabom vľavo od nej vystúpime hore a za chvíľu dosiahneme Lomnickú kopu. 3/4 hod., I. (↑ Možno už prvé výpravy v XIX. storočí.) Zima: Bez ťažkostí. (↑) Cez sedlo pod Lomnickou kopou. — Tento hrebeň sa skladá z troch úsekov: spodného najdlhšieho, prostredného najkratšieho a horného, ktorý smeruje na juhozápad. Smerom ako na Lomnické sedlo. Asi do polovice vzdialenosti medzi Lomnickou próbou a Kaplnkou. Tu doľava a 60 metrov vodorovne cez roklinu na hrebeň, ktorý dosiahne-me nad veľkým poľom kosodreviny. Sto metrov po hrebeni z balva-nov. Potom 10 metrov doprava do výklenku za zaklineným balvanom, 5 metrov hore bránkou pod skalnou ihlou, kde sa hrebeň lomí. Ďalších 5 metrov hore ľavou zo štyroch rovnobežných trhlín. Desať metrov vodorovne lištou doprava a nazad doľava na hrebeň. Nasle-duje 30-metrový exponovaný kôň až k pate výšvihu, ktorý obchádza-me vpravo krížom cez vedľajšie rebierko. Teraz 5 metrov vodorovne doprava na spodnú časť odlúpenej platne, za ktorou dokonale vrstve-nou stienkou doľava hore na hrebeň. Dvadsaťpäť metrov koňom až pod vežu, ktorej obrovský previsnutý balkón obchádzame oblúkom a potom zostúpime po strmej stienke 50 metrov na štrbinu. Nasleduje 100 metrov dlhý, z veľkých balvanov vystavený, trávou porastený chrbát. Tu prechádza hrebeň Ottova cesta. Potom 20 metrov po trávnatom páse, ktorý sa tiahne na západnej strane hrebeňa ešte ďalších 150 metrov, žľabom 5 metrov doprava hore ku vklinenému balvanu a hneď nato vľavo tesným šikmým komínikom na chrbát koňa. Jeho hornú veľmi ťažkú časť môžeme obísť po platni vpravo,

A

34 SV 1 F1

35 JV 1 F1

36 JZ 1

po ktorej prejdeme na prostrednú skalnú plošinu. Kolmým výšvihom, možno ho obísť zárezom vpravo, 6 metrov hore na koňa pod previs-nutú ihlu. Ihlu možno obísť po lávke vľavo, potom zostup 5 metrov zrázom z voľných balvanov a hrebeňom až k hrdzavým škvrnám. Teraz vodorovne doprava dolu na lámajúci sa odkvap a stienkou na hrebeň z balvanov, ktoré sú porastené trávou, 4 metre. Odtiaľ z pre-visnutej stienky zoskok 2 metre na úzku trávnatú Štrbinu, ďalej plo-chým ostrím na exponovanú skalnú rímsu po ľavej strane strmého koňa a koňom k malému zárezu. Tento preskočíme a šikmo cez trávnik sa dostaneme k vežičke, kde sa hrebeň skrúca. Za vežičkou sa rozprestiera široké, trávnaté, ihlou rozdvojené sedlo. Ďalej 5 metrov hore na strmú platňu, potom po trávnatej lavičke vodorovne, 35 metrov v západnej strane hrebeňa a nakoniec 4 metre komínikom znova na hrebeň. Obídeme vpravo dve vežičky a dôjdeme na sedielko pod Lomnickou kopou. Prostredný úsek sa skladá z troch výšvihov. Spodné dva obchádzame vľavo, kdežto tretí prekonáme vpravo od hrany. Horný úsek smeruje znova na severovýchod a je vytvorený z veľkých balvanov. Väčšinou vpravo od hrany až na vrchol Lomnic-kej kopy. 6—8 hod., IV. (↑↓W. Birkenmajer — W. Wiszniewski, po sedielko pod Lomnickou kopou, 26. VII. 1929; ↑ W. Birkenmajer, od sedielka na Lomnickú kopu, 8. VI. 1930.) Zima: V prevažnej väčšine snehový výstup, okrem skalných výšvihov, (↑ V. Karoušek—J. Sláma, II.. IV. 1952.) Variant tesne pod sedielkom pod Lomnickou kopou. — Úsek, ktorý je opísaný pod sedielkom a má približne 45 metrov, môžeme obísť po pravej strane, a tak sa dostaneme na sedielko pod Lomnickou kopou. II. (↑ W. Birkenmajer, 23. VI. 1930.) Variant, tesne pod sedielkom pod Lomnickou kopou, zostupový. — Zo Širokého trávnatého sedla, ktoré je rozdvojené ihlou, zostúpime doľava v serpentínach strmým úbočím a dostaneme sa tak pod stenu. (↓ W. Birkenmajer, 23. VI. 1930.)

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny

Ľavou polovicou steny, Ľavým Cirkom. — Nástup je v najnižšom bode západnej steny Lomnického štítu. Najprv 120 metrov plochým pásom doprava hore až na pravý okraj spodného pásu v stene. Teraz 15 metrov komínikom priamo hore k hornému pásu, po ktorom 100 metrov doľava. Doposiaľ neviditeľným plochým žľabom 20 metrov hore (žľab pokračuje ešte 20 metrov hore), potom bočným žliabkom 10 metrov doprava hore, miestami veľmi ťažko a nakoniec po posled-ných 10 metroch doľava cez veľmi exponovanú stenu priamo na

2 37

3 38

B

SZ 1 39 F 1

vrchol Lomnickej kopy. Pekný výstup v pevnej skale. 1 1/z hod., IV. (↑ W. Birkenmajer, 23. VI. 1930.) Zima: Skalno — snehový výstup s veľkým množstvom snehu, (↑ P. Plašil — J. Sláma., 16. III. 1956.) Naprieč stenou cez Pravý Cirk. — Pri prieskume steny prešiel W. Birkenmajer od sedielka pod Lomnickou kopou až na hranu severo-západnej steny Lomnickej kopy, na tam nachádzajúce sa sedielko. (↑ W. Birkenmajer — W. Wiszniewski, prešli dolnú časť variantu 26. VII. 1929; ↑ W. Birkenmajer, prešiel hornú časť variantu, 23. VI. 1930.) Naprieč stenou cez Ľavý Cirk. — Z miesta asi po 120 metroch v severozápadnej stene Lomnickej kopy, odkiaľ vedie doľava prvý pás smerom do rín, ktoré spadajú z Lomnickej priehyby. (←W. Birken-majer, 23. VI. 1930.) Vstup do steny je kúsok vpravo od línie spádnice vrcholca. Niekoľko metrov priamo hore po exponovanej stienke, jediné miesto, ktoré prerušuje pás previsov, potom vpravo hore do komínovitej, podťatej, zdola nedostupnej ríny v pravej časti steny. Ňou, alebo radšej jej ľavou časťou hore až na dlhé rebro, ktoré beží vľavo šikmo do steny a odde-ľuje od nej hlbokú, úzku, zdola neviditeľnú puklinu. Stade 20 metrov priamo hore, veľmi ťažká stienka, potom niečo ľahšie celým systémom stupňov, komínikov i lávok už v hornej časti steny, priamo na vrchol. 2 1/2 hod., III.—IV. (↑ T. Cieiselski — K. Narkiewicz Jodko, 13. VIL 1928.) SEDIELKO POD LOMNICKOU KOPOU Malé sedielko vsunuté v juhozápadnom hrebeni Lomnickej kopy, a to medzi dolným a prostredným úsekom hrebeňa.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny Smerom ako na Lomnické sedlo skoro až ku Kaplnke. Odtiaľ doľava cez roklinu 40 metrov a ďalej doľava kúsok hore cez rebierko 60 met-rov do ďalšej rokliny. Touto 250 metrov na sedielko. 1 hod. (↑ T. Cieiselski — K. Narkiewicz Jodko, asi do polovice žľabu, 13. VII. 1928;

↓W. Birkenmajer — W. Wiszniewski, celým žľabom, 26. VII. 1929.)

KAPLNKA KÁPOLNA

Je to skupina vežičiek na ceste z Malej Studenej doliny smerom cez Lomnické sedlo, nad takzvanou Lomnickou próbou, na Lomnický štít. Pozri Lomnické sedlo, C, 2, zima.

40 2 F1

41 3 F1

42 J 1

C

43 1

LOMNICKÉ SEDLO (2193 m) RAMIIJ LOMNICKIE Široké trávnaté sedlo medzi Lomnickou kopou a Lomnickým hrebe-ňom. Zo Skalnatej doliny vedie naň upravená cesta v serpentínach; z Malej Studenej doliny je tiež veľmi ľahko prístupné. Možno ho použiť ako priechod. V zostupe do Malej Studenej doliny je terén pre lámavosť skál trochu nepríjemný.

Výstupy z dolín Z Malej Studenej doliny, z kotliny Piatich Spišských plies Ottova cesta. — Horolezci v snahe nájsť ľahší výstup po Lomnický štít, než je Jordánova cesta, pokúsili sa dosiahnuť z kotliny Piatich Spišských plies Lomnické sedlo bez straty na výške. A tak, traverzu-júc rebrá pod Lastovičou vežou, Lomnickým štítom a Lomnickou kopou, prebili sa až na miesta, kde normálny výstup z Malej Studenej doliny vedie na Lomnické sedlo a spája sa s ním v bode pri Kaplnke. V zásade však cesta z doteraz existujúcich opisov sa nedá zrekonštruo-vať, o čo sa už pokúšal W. Birkenmajer, (↑ A. Otto — vodca J. Breuer — vodca J. Szuranowski, 12. VII. 1904.) Z Malej Studenej doliny Z normálnej cesty vedúcej na Téryho chatu zamierime doprava smerom k Lomnického sedlu. Najprv po tráve, potom po sutínovom kuželi hore. Pod ústím rokliny prejdeme doľava, kde v skalách vľavo od rokliny vidíme nápadnú jaskyňu, ktorá má tvar písmena V. Tesne vľavo od jaskyne vstúpime do skál. Plytkým, plochým žľabom šikmo doľava hore tzv. Lomnickou próbou až do polovice výšky. Tu opustí-me žľab, vystúpime doprava asi 40 metrov po trávnatom svahu, potom prekročíme v malej štrbine pravé prostredné rebro a vrátime sa k rokline. Teraz sa držíme svahu, ktorý vrúbi roklinu zľava. Vyššie prídeme ku skupine vežičiek, nazývaných Kaplnka. Stúpame ďalej priamo hore, potom po tráve doprava k rokline a jej sutinovým dnom vystúpime na sedlo. 1 1/2 hod., I. (↑ R. Townson, 17. VIII. 1793, prvý známy turistický výstup; ↓) Priamo roklinou. — Namáhavejšie ako predošlá cesta. Hodí sa pre zostup, (↑↓) Zima: Na snehu, (↑ F. Dénes, 5. II. 1882 a ďalej po Mojžišov prameň.) Zo Skalnatej doliny Zo Skalnatej doliny vedie na sedlo pohodlný chodník v serpentínach. 1 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach. (↑↓) Priamo na sedlo, križujúc serpentíny, nepohodlné. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach, (↑↓)

C

1 44

2 45

3 46

1 47

2 48

LOMNICKÝ HREBEŇ LOMNICKÍ GRZEBIEŇ, LOMNICI GERINC, LOMNITZER KAMM Je to široký chrbát, ktorý sa tiahne od Lomnického sedla až po Lom-nický hrb. Vypínajú sa v ňom štyri markantné skalné vyvýšeniny, a to: Veľká Lomnická veža, Veľký Lomnický hrb, Malý Lomnický hrb a Lomnický hrb. Oddeľuje Malú Studenú dolinu od Skalnatej doliny. Kým do Malej Studenej doliny spadá strmými stenami, veľmi prerastenými trávou a rozbrázdenými žľabmi, zatiaľ na druhú stranu spadá pozvoľna a stráca sa v údolí.

Výstupy hrebeňmi Z Malej Studenej doliny, cez Lomnický hrb po Lomnické sedlo Z magistrály, ktorá vedie ku Skalnatému plesu hore na sever z pravej strany hrebeňa cestičkou v kosodrevine. Nakoniec po niekoľkých zákrutách medzi balvanmi dôjdeme na ďalšiu cestičku, ktorá pre-chádza našu cestičku tesne pod nápadnou skalnou vyvýšeninou Malý Lomnický hrb 1896 m. Ďalej bez cesty stále tesne po hrebeni na Veľký Lomnický hrb 2041 metrov. Nasleduje veľká veža z mocných blokov. Za vežou prídeme na ploché sedlo a ďalej na dlhý zubatý hrebeň Veľkej Lomnickej veže 2202 metrov. Za ňou je Lomnické sedlo. 2 hod., I. (↑↓) Zima: Silne zasnežený výstup, (↑ R- Kuchár — J. Šimon, 26. XII. 1953.)

VEĽKÁ LOMNICKÁ VEŽA (2202 m) Najvyšší bod zo štyroch bodov, vyznačených na mapách v Lomnic-kom hrebeni. Kým z jednej strany ju ohraničuje Lomnické sedlo, z druhej strany susedí s Veľkým Lomnickým hrbom. Zo stránky lezeckej pripadajú do úvahy iba zrázy, ktoré spadajú do Malej Stude-nej doliny.

Výstupy hrebeňmi Od Lomnického hrbu po Lomnické sedlo Pozri Lomnický hrebeň, A, J, 1, zima.

Výstupy stenami Z Malej Studenej doliny

Západné úbočie Lomnického hrebeňa sa skladá z troch hlavných masívov: zo západnej steny Veľkej Lomnickej veže 2202 metrov obrátenej k veľkej rokline, ktorou vedie cesta na Lomnické sedlo, z veľkého južného kuloáru, ktorý leží od sutiny oblúkom k vrcholu Veľkého Lomnického hrbu 2041 metrov a z juhozápadnej steny medzi

A

49 J 1 F 3,4

A

B

50 JZ 1 F 3,21

nimi. Tu opísaný výstup vedie približne prostriedkom tejto steny. Od ohniska po chodníku niekoľko desiatok krokov dolu, potom doľava po ľavej strane kosodreviny k nápadnej, strmej trávnatej rampe, ktorá sa tiahne šikmo doprava do spomínanej steny. Po rampe 80 metrov až na jej koniec na prostrednom rebierku. Tu prídeme k veľkej trávnatej a sutinovej rokline. Roklinou trochu vľavo, hore až potiaľ, kde sa najviac priblíži k rebru vpravo. Tu sa roklina končí. Nevystúpime na rebro, ale hneď doprava do vedľajšieho trávnatého žliabku a ním na sutinovú plošinu. Potom ďalšou roklinou cez dva schody; horný obídeme doprava do rozšírenej časti rokliny. Po tráve pod skaly. Teraz traverz doprava na sedielko v rebre a nazad do rokliny. Roklinou hore. V mieste, kde sa rozdvojuje, pravou vet-vou, ktorá sa rýchlo končí a prechádza vľavo do vedľajšieho žliabku, ktorý je hore uzatvorený stienkou a oknom. Žliabkom a oknom na ľahký terén do širokej rokliny a ňou bez ťažkostí hore. Roklina sa zužuje a vyvedie nás na rebro vpravo. Prekročíme ho a po trávnatej lávke dosiahneme Lomnický hrebeň, blízko južného konca zubatého úseku Veľkej Lomnickej veže 2202 metrov. 3 hod., I., dve miesta II.-III. (↑ M.. M. Perlberzanka — J. A. Szczepaňski, 25. VIII. 1930.)

VEĽKÝ LOMNICKÝ HRB (2041 m) Prvý hrb z troch Lomnických hrbov, ohraničený od severu Veľkou Lomnickou vežou a od juhu Malým Lomnickým hrbom.

Výstupy hrebeňmi Od Lomnického hrbu po Lomnické sedlo Pozri Lomnický hrebeň, A, J, 1, zima.

MALÝ LOMNICKÝ HRB (1896 m) Najnižší z troch Lomnických hrbov; od severu susedí s Veľkým Lomnickým hrbom a od juhu zase s Lomnickým hrbom, ktorým sa vlastne Lomnický hrebeň, idúc od magistrály, začína.

Výstupy hrebeňmi Od Lomnického hrbu po Lomnické sedlo Pozri Lomnický hrebeň, A, J, 1, zima.

LOMNICKÝ HRB (1607 m) Prvá vyvýšenina Lomnického hrebeňa, idúc po ňom od magistrály, ktorá smeruje na Skalnaté pleso. Od severu susedí s Malým Lomnic-kým hrbom, kdežto na juh spadá až do pásma lesa.

A

A

Výstupy hrebeňmi Od Lomnického hrbu po Lomnické sedlo Pozri Lomnický hrebeň, A, J, 1, zima.

MEDENÁ ŠTRBINA MEDZIANA PRZELACZKA Presnejšie akési sedielko, ktoré oddeľuje Západnú Vidlovú vežu od Lomnického štítu. Je nástupovým miestom pri prechode hrebeňa Vidiel.

Výstupy z dolín Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Variant. — Pozri Lomnický štít, B, SV, 1, zima. Z tejto cesty potom odbočíme doprava priamo na štrbinu. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Variant. — Pozri Lomnický štít, B, S, 1, zima. Z tejto cesty odbočíme potom doľava priamo na štrbinu. (↑↓) Zima: Na snehu, (↑↓)

ZÁPADNÁ VIDLOVÁ VEŽA ZACHODNI SZCZYT WIDEL, NYUGATI VILLACS0CS, WESTLICHE GABELSPITZE Jedna z troch veží takzvaného hrebeňa Vidiel, oddelená od Lomnic-kého štítu Medenou štrbinou a od Veľkej Vidlovej veže Vidlovým sedlom.

Výstupy hrebeňmi Od Medenej štrbiny po Kežmarskú štrbinu

Celým hrebeňom Vidiel. — Z Medenej štrbiny po strmej hrane niekoľko metrov hore na ostrý hrebeň so zubami. Z druhého zubu ťažký zostup, spustime sa na rukách na lište v severnom úbočí, presunieme sa znova na hranu hrebeňa a po nej sa spustíme do sedielka za zubom. Po tejto skupine ostrých zubov nasleduje niekoľko hrbov z balvanov. Neďaleko širokého vodorovného hrebeňa do štrbiny, okno, pri úpätí strmého vrcholového bloku Západnej Vidlo-vej veže. Po vodorovnej rímse do ľavého úbočia a cez strmú stienku na strechu skalnatého ramena, ktoré je opreté o vrcholový blok veže. Dosť hladkými skalami šikmo doprava hore do trhliny v štítovej stene, pod nami sa trhlina kolmo láme. Touto, svetlá a zvetraná skala, na Západnú Vidlovú vežu. 1 1/2 hod., II.-III.

A

C

51 1 F7

52 1

A

53 JZ 1 F7,8J,10,

11,22

Z vrcholu po úzkom a skoro vodorovnom hrebení ďalej do miesta, kde sa kolmo láme. V ľavom úbočí kolmo do výklenku a z neho po okraji odštiepenej platne nazad na hrebeň. Znova do ľavého úbočia. Zostúpime cez niekoľko stupňov, ktoré sú oddelené od seba plošin-kami, na jednom mieste strmá, hladká, balvanom preklenutá trhlina. Potom po lištách doprava, trochu hore, na vodorovný hrebeň. Po-sledná vežička spadá k Vidlovému sedlu strmým zrázom. Pred vežičkou doprava dolu do sedielka v styčnom bode hrebeňa Vidiel vedľajším rebrom, ktoré ohraničuje od juhozápadu roklinu padajúcu z Vidlového sedla. Z tohto sedielka strmým, drnami zavaleným žliab-kom, ktorý sa končí 4-metrovým kolmým schodom do Vidlového sedla. 1 hod., II.-III. Nad sedlom sa hrebeň rozširuje v stenu. Bližšie jej ľavej hrany, pozdĺž sotva znateľného žliabku, cez strmé stupne, neskoršie po rímsach a cez stienky, viac po strane Medenej kotliny na sutinovú plošinku niekoľko metrov pod prvou zo štyroch veží juhozápadného hrebeňa Veľkej Vidlovej veže. Z plošinky doľava za roh steny a po krátkej a exponovanej lište pod vytláčajúcim pre-visom do sedielka medzi prvou a druhou vežou. Druhá veža spadá k nám strmou stenou. Najprv pri jej pravej hrane priamo hore, veľmi ťažko, skúpe záchyty, na plošinku. Nad ňou ešte kus hore, potom doľava k odštiepenej platni v severozápadnom boku hrebeňa. Od jeho horného okraja vzporom na plošinku, ďalším vzporom do výklenku a z jeho ľavého rohu, hore dobrý záchyt, nazad na hrebeň. Potom bez ťažkostí na druhú vežu. Cez nevýraznú tretiu vežu do sedielka medzi ňou a štvrtou vežou. Po mierne stúpajúcej lište doprava do štrbinky v bočnom rebre, vyššou lištou, doľava nazad na hrebeň. Strmou jeho hranou na štvrtú vežu. Z nej dolu do najbližšieho sedielka, krátky traverz doľava do severozápadného boku hrebeňa a cez hladký stupeň na Veľkú Vidlovú vežu. 1 1/2 hod., IV.

Po stupňoch hrebeňa dolu k plošinke, pod ktorou sa hrebeň láme 6-metrovým zárezom. Po lane dolu, nebezpečenstvo vahadla, do juhovýchodného úbočia, exponované, na ostrú a zvetranú hranu. Ďalej po hrane, ostrie, stupne a platne, pričom charakteristickú ihlicu obchádzame sprava. Nižšie je hrebeň rozštiepený. Držíme sa pravého okraja hrebeňa. Nakoniec sa spustíme na trávnatý pás v juhovýchod-nom úbočí. Po ňom do Lievikovej štrbiny. 1 hod., II.-III. Zo štrbiny cez stienku, potom šikmo doľava hore do severnej steny a cez svetlé ploché skaly do výklenku. Z neho cez 3-metrovú čiastočne previsnutú stienku na plochý, kazateľni podobný výstupok, veľmi ťažko. Vzporom zľava na hrebeň a po ňom niekoľko metrov hore. V mieste, kde lišta vybieha do južnej steny, traverz do opačného severného úbočia do strmej, miestami i previsnutej trhliny. Touto,

zvetraná skala, nazad na hrebeň. Nakoniec cez nízky, kolmý stupeň na vrchol Východnej Vidlovej veže. 1/2 hod., IV. Po hrebeni dolu až k 8-metrovému kolmému a hladkému zrázu. Po lane dolu na ostré a strmé pokračovanie hrebeňa. Plytkým zárezom dolu do južného úbočia, potom po skalnej lište nazad na hrebeň. Po ostrí, k Medenej kotline, zrázy, k Cmiteru strechovite sklonene platne, strmo dolu do Kežmarskej Štrbiny. 3/4 hod., II.-III. Celkove 3—6 hod., IV. (→A. Znamiecki — vodca J. Marusarz, 6. IX. 1906, celým hrebeňom Vidiel; → II. v. A. Schiele — K. Schiele — vodca J. Marusarz 29. VII. 1911; ← A. Szczepaňski — J. A. Szczepaňski — M. Szczuka, 29. VII. 1927y celým hrebeňom Vidiel v opačnom smere od Kežmarskej štrbiny; ← II. v. T. Pawlowski — J. Staszel, 6. VIII. 1933;← III. v. Z. Brull — Š. Zamkovský, 26. VI. 1934y v opačnom smere; ↓ Z. Klemensiewicz — R. Kordys — J. Mašlanka, 15. VIII. 1906y do Medenej štrbiny zo Západnej Vidlovej veže.) Zima: Zväčša skalný hrebeň. (→ G. Häffner — A. Schmidt — vodca M. Nitsch, 20. IV. 1935y od Medenej štrbiny do Kežmarskej štrbiny.) Variant. — Nástup je trochu vpravo od spádnice Medenej štrbiny pri päte strmého vrcholového bloku našej veže. Cez strmé, trávou porastené skalky úbočím pod hrebeňom Šikmo doprava, hore na hrebeň krátko pred Štrbinou pod vrcholovým blokom. Ďalej normál-nou cestou. Ľahší, ale menej zaujímavý ako pôvodný výstup. II.-III. (↑ M. Brúske — vodca J. Hunsdorfer st.., 10. VII. 1905.) Z Vidlového sedla Pozri Západnú Vidlovú vežu, A, JZ, 1, zima. (↑ Z. Klemensiewicz R. Kordys — J. Mašlanka, 15. VIII. 1906, na Západnú Vidlovú vežu a ďalej.)

Výstupy stenami Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Až k ústiu rokliny, ktorá spadá z Vidlového sedla. Po trávnatých a skalnatých stupňoch vľavo od rokliny 30 metrov hore do nápadného žľabu, ktorý sa tiahne medzi stenou a z nej vystupujúcim pilierom doľava hore. Žľab prechádza hore v krátky strmý komín, ktorým vystúpime na sedielko medzi stenou a pilierom. Na protiľahlej strane trhlinou 3 metre dolu. Potom po lište, ktorá sa zavčasu láme, krátky traverz na západ, najťažšie miesto, na trávnatú terasu. Odtiaľ cez puknutú platňu hore na trávou prerastené skaly, ktorými vystupuje-me pod hladkú štítovú stenu. Pod ňou žľabom šikmo doprava hore na sedielko medzi stenou a rebrom, ktoré z nej vybieha na juho-východ. Zo sedielka po strmých, ale dobre vrstvených skalách hore na skoro vodorovný vrcholový hrebeň, trochu na severovýchod od

54 2 F8

B

55 JV 1 F8

najvyššieho bodu. 1 1/4 hod., miestami II.—III. (↑ A. Gy. Hefty — Gy. Komarnicki, 23. VIL 1913; ↑ II.- v. W. H. Paryski — G. Scotto-vá, 31. VIII. 1934.) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Od Hornej Medenej lávky. — Nástup je v spádnici vrcholu. Smerom k západnému okraju steny vedie šikmo doprava niekoľko strmých žľa-bov. Lezieme tým žľabom, ktorý je najviac vľavo, teda najbližšie k prostriedku steny. Týmto žľabom 70 metrov hore, až sa nám ukáže systém doľava vedúcich, schodovité nad sebou položených pásov. Po niekoľkých týchto schodoch hore k plošinke, ktorá je na úpätí skoro kolmého, v komín zúženého kuloáru. Ním dosť ťažko, skoro 6 metrov hore. Po páse 10 metrov doľava hore, potom znova nazad do spádnice vrcholca. Dvanásť metrov hore smerom k vodnému jarku, odtiaľ prehliadneme hornú časť steny. Dá sa liezť alebo priamo pod štítový hrebeň, alebo ľahšie; držíme sa najprv niečo vľavo, potom začneme stúpať doprava v serpentínach po rímsach. Nakoniec zárezom priamo na vrchol. Pevná skala. 1 1/4 hod., II.-III. (↑ A. Grósz — G. Lingsch — E. Payerová — G. Seide, 27. VII. 1927.)

Od Hornej Medenej lávky hranou v ľavej polovici steny. — Stopäť-desiat metrov po skalných stupňoch hrany hore až na rebro, ktoré sa oddeľuje od severovýchodného hrebeňa nášho vrcholca. Tu sa dívame už do Skalnatej doliny. Kúsok pod rebrom po rímsach po dve dĺžky lana doprava do severnej steny, až k obrovskej pukline. Nad ňou vedie previsnutý komín na severovýchodný hrebeň. Namiesto aby sme išli komínom, môžeme skalným tunelom prejsť do juhovýchod-ného úbočia hrebeňa nad Cmiterom a z tejto strany vystúpiť na vrchol po mocnej a dobre vrstvenej platni. 1 3/4 hod., II.-III. (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 24. VIL 1929.)

VIDLOVÉ SEDLO (2413 m) PRZELIJCZ W WIDLACH, VILLAHORHOS, GABELSCHARTE

Úzke sedlo medzi Západnou a Veľkou Vidlovou vežou.

Výstupy z dolín Zo Skalnatej doliny, z Cmitera

Do Cmitera a po jeho páse, ktorý sa tiahne pod hrebeňom Vidiel doľava až k ústiu strmej, hlbokej, najčastejšie snehom vyplnenej rokliny, ktorá spadá z Vidlového sedla. Ňou, alebo po trávnatých a skalnatých stupňoch vľavo, nakoniec lámavými skalami po pravej strane rokliny na sedlo. 1 hod., II. (↑)

S 1 56

2 57 F11

C

1 58 F9

Zima: Na snehu. (↑ E. Dubke — vodca J. Breuer — vodca J. Franz st.y 17. II. 1906; ↑ II. z. v. G. Häffner — A. Schmidt — M. Nitsch, 19. IV. 1935.) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Z Hornej Medenej lávky. — Po stene priamo hore k ústiu strmej a úzkej rokliny, ktorá spadá zo sedla. V nej hore. Vyššie vystupujeme po rebre, ktoré vyrastá z prostriedku rokliny a kde sa rebro v stene stráca, komínom, ktorý sa tiahne tesne vpravo od rebra. Týmto komínom na sedlo. 3/4 hod., II.-III. (↑ E. Dubke — vodca J. Franz st., 6. IX. 1906; I Z. Klemensiewicz — R. Kordys, 1. VIII. 1906.)

VEĽKÁ VIDLOVÁ VEŽA (2517 m) WIDLY, NAGY VILLACSÚCS, GROSSE GABELSPITZE Najväčšia z troch veží Vidiel, ktorej steny sú horolezcami dosť vyhľa-dávané. Pokiaľ od Západnej Vidlovej veže ju oddeľuje Vidlové sedlo, zatiaľ z druhej strany ju oddeľuje od Východnej Vidlovej veže Lievi-ková štrbina.

Výstupy hrebeňmi Z Vidlového sedla Pozri Západnú Vidlovú vežu, A, JZ, 1, zima. Skala bez snehu. (↑ E. Dubke — vodca J. Breuer — vodca J. Franz st.y 17. II. 1906.) Variant s Obídením hrebeňa. — Na sedielko medzi prvou a druhou zo štyroch veží v juhozápadnom hrebeni. Zo sedielka na strane Cmitera strmým komínikom 17 metrov dolu do veľkej a hlbokej rokliny, naplnenej balvanmi, sutinou a často i snehom. Roklina spadá zo štrbiny medzi druhou a treťou vežou. Cez roklinu, potom na proti-ľahlej, dvoma skoro rovnobežnými a strmými žliabkami preťatej stene hore. Najprv ľavým, potom pravým žliabkom, nakoniec v puk-line medzi stenou a odštiepenou platňou hore na rebro, ktoré padá z vrcholca na juh a ohraničuje našu roklinu sprava. Po rebre, dobré stupne, cestou skalné okno, nakoniec cez balvany hore na vrchol. 1 hod., II. (↑ M. Bröské — vodca J. Hunsdorfer st.y 10. VII. 1905.)

Z Lievikovej Štrbiny Pozri Západnú Vidlovú vežu, A, JZ, 1, zima. Pod 6-metrový kolmý výšvih hrebeňa. Dá sa prekonať dvojakým spôsobom. 1. Živým rebríkom a pomocou skoby, ktorá nám poslúži ako záchyt pre ruku, sa vytiahneme na naklonenú lištu v ľavom boku výšvihu. Z nej krok okolo skalného rohu a cez strmú platňu na plošinu nad výšvihom.

59 1 F11

A

60 2 F9

2. Pomocou skoby, ktorú vtlčieme dva a pol metra vysoko. Slúži nám potom ako záchyt na pravú ruku, dlhý a exponovaný krok do-ľava na dobré stanovište vľavo od kolmej stienky výšvihu. Odtiaľ priamo hore, nakoniec trochu doprava na plošinku nad výšvihom. 1 hod., II.-III., 6-metrový výšvih V. (↑ F. Lacziková — G. Lingsch — G. Seide, 3. X. 1926, prvý spôsob; f A. Szczepaňski — J. A. Szczepaňski — M. Szczuka, 29. VIL 1927, druhý spôsob.)

Výstupy stenami Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Roklinou Vidlového sedla hore až skoro pod sedlo. Vidíme tu nad sebou roklinu, ktorá spadá zo štrbiny medzi druhou a treťou vežou a ktorá sa dolu končí strmou stenou. Tu opúšťame roklinu vpravo, zliezame spodnú stenu až do druhej rokliny a dokončíme výstup po rebre, nakoniec cez balvany na vrchol. 1 1/2 hod., II. (↑↓)

Ľavou časťou steny. — Nástup na sutínovom páse pri ústí žľabu, ktorý spadá zo sedielka spomedzi štvrtej vežičky na juhozápadnom hrebeni a vrcholom. Plytkým začiatkom žľabu, alebo rebrom vľavo, 30 metrov hore, kde sa žľab zužuje a stáva sa strmším. Žľabom potiaľ, dokiaľ nám skaly rebra vpravo dovoľujú prestup. Na toto pravé rebro a po strmých, ale jeho pevných skalách hore na stupeň na jeho hrane. Odtiaľ doprava nad odštiepenú platňu, veľmi expono-vane, do krátkej trhliny, ktorá je previsnutá. Nou veľmi ťažko hore, potom už ľahšie do dvojitého, plochého žľabu, ktorý sa tiahne na východ rovnobežne od hlavného žľabu. Prekročíme obe odnože žľabu na protiľahlé rebro a po ňom vystúpime na trávnatý pás. Po tomto páse v predĺžení jeho vedúceho zárezu doľava, nazad do hlavného žľabu, do ktorého sa vraciame už nad najzráznejším jeho úsekom. Hlavný žľab tvorí nad nami komíniky, ktorými, lámavá skala, na-koniec veľmi ťažko hore na sedielko medzi štvrtou vežou v juhozápad-nom hrebeni a vrcholom. 1 3/4 hod., miestami IV. (↑ Z. Klemensie-wicz — W. Smoluchowski, 25. VIII. 1926; t II. v. S. Bernadzikie-wicz — A. Kenar, 4. VIL 1930.) Pravou časťou steny. — Nástup je na sutínovom páse v spádnici trávnatého vhĺbenia v stene. Vľavo nad nami je červená platňa. Najprv smerom k nej hore, potom pod zlomom rebra, ktoré ohrani-čuje platňu sprava, do žliabku podobnému zárezu, ktorý vyššie uzatvára previs, 30 metrov. Kúsok žliabkom hore, potom vo vhodnom mieste na rebro vpravo. Až pod hladký výšvih rebra, pod ktorým doľava na rímsu. Vytiahneme sa z nej cez hladkú platňu do strmých skál, ktorými priamo hore nazad na hranu rebra 30 metrov. Prekročíme ju a prejdeme za hranou na menej sklonené ploché stupne. Po týchto

B

JZ 1 61 F9

J 1 62 F9

2 63 F9

30 metrov hore na plošinku a od nej najprv skalami z pravej strany, potom krátkou plochou puklinou na ďalšiu plošinku. Nad nami je obrovská platňa. Pod ňou cez odštiepené balvany a po trávnatej lište vodorovne doľava do spomínaného trávnatého vhĺbenia v prostriedku steny.

Vľavo od vhĺbenia je komín, vpravo od neho je platňa a ďalej vpravo rebro. Rebrom hore pod jeho hladký výšvih. Ešte 4 metre po dobrých záchytoch hore od vhĺbenia 30 metrov, potom do žliabku vľavo od rebra. Žliabok zliezame, jedno úzke miesto, potom vo vhodnom mieste zase na rebro vpravo. Rebrom hore, až sa splošťuje v hladkú stienku. Odtiaľ po rímse doprava, ďalej cez žliabok a cez jeho proti-ľahlú stienku sa vytiahneme na široký trávnatý pás. Práve nad nami je 6-metrový výšvih severovýchodného hrebeňa. Po páse 20 metrov doprava, potom zase hore a 30 metrov žľabom na severovýchodný hrebeň neďaleko vpravo od jeho 6-metrového výšvihu. Ďalej normál-nym hrebeňom na vrchol. 2 1/2 hod., IV. (↑ F. Lacziková — G. Lingsch — G. Seide, 3. X. 1926.)

Prostriedkom steny. — Južnú stenu ohraničujú z oboch strán výrazné piliere. Platňovitý stred steny sa láme dole do kolmých stienok. Nástup zo sutinového pásu ľahkými skalami šikmo vpravo hore k červenej platni. Platňa je pod pravým pilierom steny. Pod platňou mierne stúpajúcim traverzom vľavo hore vo výraznom záreze pod strechovitými prevismi. Traverzom až po jeho ukončenie na balkónik. Z neho kolmou stienkou vľavo od previsu na ustupujúce platne, ktoré sú už nad spodnými strmými stienkami. Teraz dve dĺžky lana ustu-pujúcimi skalami mierne vľavo hore na trávnaté vysunuté plošiny blízko ľavého piliera steny. Nad plošinami sa začína výrazný zárez, ktorý Šikmo vpravo hore prestupuje strednú tretinu steny. Zárezom, miestami škára a komín, tri dĺžky lana až skoro na jeho koniec. Asi 7 metrov pod previsnutým koncom zárezu vybočíme vľavo do stup-ňovitej stienky a ňou Šikmo vľavo hore pod dosť vysunuté previsy. Previsy preliezame vľavo po krátkej platničke, z jej temena prejdeme cez hranu do zárezu a ním niekoľko krokov na sutinový balkón nad prevismi. Teraz sme znova v spádnici vrcholu. Z balkóna vpravo v kútiku cez lámavý malý previs kolmo hore a cez pevné platne na trávnatý balkón. Teraz rozporom o vysoký odštiepený pilierik hore a z jeho temena šikmo vpravo cez platničku do previsnutého komí-nika. Nad komínikom cez bloky a zárezy dĺžku lana šikmo vpravo hore do zubovitého prelomenia v prostriedku vrcholu. 4 hod., V. (↑ V. Karoušek — B. Nejedlo — A. Mrkos — V. Mašková, 5. IX. 1952.)

64 3 F9

Z Velkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Po Hornej Medenej lávke kúsok doprava, približne do polovice cesty medzi žľabom Kežmarskej štrbiny a roklinou Vidlového sedla. Cez ľahké stupne hore na malú sutinovú terasu, z ktorej vybieha doprava do žľabu Vidlového sedla úzky pás. Hneď na začiatku tvorí malú trhlinu. Prekročíme ho, potom vystúpime po plochých stupňoch doľava na ďalšiu terasu. Odtiaľ trochu doprava, potom úzkou, previs-nutou, veľmi ťažkou trhlinou doľava hore do výklenku. Ešte 2 metre hore, potom doľava, obkročmo cez rebro, veľmi ťažko, a do plochého žliabku. Ním na veľkú podlhovastú plošinu. Cez plošinu vodorovne na východ do dlhého a strmého žľabu, ktorým vystupujeme na rameno, ktoré vystupuje zo steny a podobá sa plochému sedielku. Úzkou trhlinou priamo hore na sutinovú plošinku. Odtiaľ 4 metre vodorovne, potom šikmo doprava hore, platne, neskoršie skalný pás a po niekoľkých desiatkach metrov na vodorovnú sutinovú galériu. Po tejto najprv ľahko doľava. Potom v pokračovaní galérie ťažký traverz tým istým smerom pod previsnutými stenami. Nakoniec zostúpime do plochého kotla, ktorý prekročíme. Po rebre, ktoré ohraničuje kotol k východu, bez ťažkostí hore. Potom zase po rímse doprava do hlbokej rokliny, ktorá sa tiahne v predĺžení spomínaného kotla. Roklinou, rôznymi žliabkami jej dna, v serpentínach hore; držíme sa väčšinou jej západného brehu, na vrchol. Dva výstupy vedené severnou stenou sa približne v poslednom úseku kryjú. 3 hod. IV. (↑ Z. Klemensiewicz — W. Smoluchowski, 26. VIII. 1926.)

Cez Dolnú i Hornú Medenú lávku a ľavou časťou steny. — Nástup ako na Medené lávky, mokrým žľabom na veľkú sutinovú terasu, ktorú prekročíme až k jej ľavému okraju. Odtiaľ šikmo doprava a na bielych skalách jednu dĺžku lana hore k ústiu žliabku, kúsok sprava už z doliny sú viditeľné dve červené platne. Žliabkom, alebo rebier-kom vľavo a lištou 30 metrov hore pod strmý prah. Osem metrov traverz vpravo, potom výrazným, šikmo doľava stúpajúcim pásom na plošinu nad prahom. Ďalej žliabkom. Po jeho ľavej strane sú trávou pretkané platne a stupne, nakoniec trochu doprava na Dolnú Medenú lávku. Cez lámavú stenu, najprv priamo hore, potom trochu doprava na Hornú Medenú lávku a po nej krátky zostup doľava. Sutinovým a zemitým dnom žliabku, ktorý sa tiahne až k veľkému vhĺbeniu v stene, k miestu, kde sa žliabok zužuje, drnami pokrytá plošina. Tu cez platňu doľava na lišty, ktoré sú porastené drnami a nimi po dvoch dĺžkach lana šikmo doľava hore do už z doliny dobre viditeľného zárezu so svetlohnedými skalami. Pod zárezom je balvan podobný homole. Najprv dnom zárezu, potom po jeho pravej čeľusti ťažko na plošinku. Odtiaľ komínovitou puklinou, potom cez mocné

S 1 65 Fll

2 66 Fll

balvany rebra vpravo 30 metrov hore na kazateľničku na vyššie rebrá. Rímsou doprava za roh, potom po plochej rímse až na jej koniec. Po skalných stupňoch hore k pravému rohu previsnutej hnedej platne. Odtiaľ 8 metrov traverz doprava do trhliny a v nej vzpieraním 10 metrov hore na nápadnú lištu; nad nami žltozelené ploché vhĺbenie. Po lište traverz doľava na rebro a po jeho skalách jednu dĺžku lana hore. Teraz vystupujúcim traverzom doprava do sutinovej rokliny. Skalami vľavo od nej, nakoniec roklinou priamo na vrchol. 2 1/2 hod., III. (↑ G. Lingsch — G. Seide, U. IX. 1926; ↑ IIL v. S. Bernad-zikiewicz — Siedlecki, 20. VIII. 1931.)

LIEVIKOVÁ ŠTRBINA PRZELIJCZ W WIDLACH WYŽNIA, FELSÔ VILLAHORHOS, OBERE GABELSCHARTE

Úzka Štrbina, ktorá oddeľuje od seba Veľkú Vidlovú vežu a Východnú Vidlovú vežu. Ako priechod neprichádza do úvahy. Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Z Lievikovitej štrbiny spadá na trávnatý pás, ktorý je v hornej časti Cmitera, žľab so zlomom. Nástup je z pravej strany na rebre, ktoré ohraničuje žľab. V ľavom boku rebra 30 metrov hore na trávniček. Odtiaľ v postrannom žliabku hore na trávnatú plošinu, ktorá je na chrbte rebra. Po ľahko schodnom teréne doľava pod ďalší výšvih rebra. Vľavo pod nami je charakteristický výlom skál. Pod výšvihom doľava a po ľavej strane bočnej steny rebra na malé stanovište. Odtiaľ žliabkom hore. Po prekonaní strmého prahu dosiahneme zo štrbiny spadajúci hlavný žľab nad spodnými zrázmi. Ním priamo na štrbinu. 3 hod., III. (↓ A. Znamiecki — vodca J. Marusarz, 4. IX. 1906, zostúpili žľabom, iba jeho hornou polovicou; ↑ L. Bílek — G. Lingsch — G. Seide, celým žľabom.)

VÝCHODNÁ VIDLOVÁ VEŽA WSCHODNI SZCZYT WIDEL, KELETI VILLACSÚCS, OSTLICHE GABELSPITZE Najvýchodnejšia veža v hrebeni Vidiel, ktorú oddeľuje od Veľkej Vidlovej veže Lieviková štrbina a od Kežmarského štítu Kežmarská Štrbina.

Výstupy hrebeňmi Z Lievikovej Štrbiny Pozri Západnú Vidlovú vežu, A, JZ, 1, zima. (↑ Z. Klemensiewicz — R. Kordys, 1. VIII. 1906.)

67 1 F10

A

Obídením Východnej Vidlovej veže. — Od Lievikovej štrbiny môže-me Východnú Vidlovú vežu obísť v severnom úbočí. Na východný hrebeň vybočíme pod jeho 8-metrovým výšvihom a ďalej do Kežmar-skej štrbiny. 15 min. (↔)

Z Kežmarskej štrbiny Pozri Západnú Vidlovú vežu, A, JZ, 1, zima. Opis 8-metrového výšvihu vo výstupe. — Spod 8 metrov vysokého kolmého, hladkého výšvihu hrebeňa ďalej cez odštiepenú platňu na dobrý stupeň a z neho trochu zľava na hranu výšvihu a ňou priamo hore. Nakoniec zase v pravom boku hrebeňa na plošinu nad výšvi-hom. Ďalej hrebeňom na vrchol. 1 hod., II.-III., 8-metrový výšvih V. (↑ A. Znamiecki — vodca J. Marusarz, čiastočne so živým rebríkom; ↑ A. Szczepaňski —J. A. Szczepaňski — M. Szczuka, 29. VIL 1927, podlá opísaného spôsobu, bez živého rebríka.)

Výstupy stenami Zo Skalnatej doliny, z Cmitera

Traverzom naprieč stenou asi v polovici. — Pri zostupe z Lievikového sedla dolu žľabom do Cmitera asi do polovice. Tu vtraverzujeme do južnej steny, cez ktorú naprieč do žľabu spadajúceho z Kežmarskej štrbiny. Praktické. (→ A. Znamiecki — vodca J. Marusarz, 4. IX. 1906.)

Nástup je vľavo od ústia žľabu, ktorý spadá z Kežmarskej štrbiny. Osemdesiat metrov šikmo doprava po pilieri hore až na jeho temeno. Odtiaľ traverz 5 metrov doľava pod komín, ktorý uzatvárajú zhora previsy. Z komína na jeho pravé rebro a po hladkej exponovanej stene nad previsnutý komín, asi 30 metrov. Teraz po trávnatých stienkach a medzi uvoľnenými balvanmi priamo hore pod čierne previsy, ktoré sa tiahnú v dĺžke asi 20 metrov naprieč stenou. Previsy obchádzame vľavo po 15-metrovej kolmej stene. Dostaneme sa tak na ľavý horný okraj previsov, k malému vklinenému balvanu, okolo ktorého možno dobre istiť. Od vklineného balvanu kúsok doprava, potom priamo po hladkej stene 30 metrov hore na vrchol. 5 hod., V. (↑ Z. Brüll — V. Hudyma — S. Motyka — S. Zamkovský, 12. VII. 1936.) Variant od čiernych previsov vpravo. — Pod prevismi vodorovný traverz po hladkých platniach doprava k ich pravej hrane, za ktorou je výrazná trhlina. Nou 25 metrov priamo hore. Cez malý previs, potom niekoľko metrov doprava do komína. Cezeň doprava k veľké-mu puknutému balvanu. Sedem metrov stienkou hore, potom krátky traverz doľava na skalnatú rímsu nad komínom a z nej priamo hore

2 68 F12,22

B

J 1 69 F10

2 70 F10

3 71 F10

na východný hrebeň práve pod jeho 8-metrovým kolmým výšvihom. Ďalej cezeň na vrchol. V. (↑ Z. Brüll — V. Hudyma — S. Motyka — S. Zamkovský, 12. VII. 1936.)

KEŽMARSKÁ ŠTRBINA (2463 m) KIEZMARSKA PRZELECZ, KÉSMÁRKI VILLAHORHOS, KESMARKER GABELSCHARTE Úzka štrbina medzi Východnou Vidlovou vežou a Kežmarským ští-tom. Je praktická pri zostupe do Cmitera. Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Z najnižšieho, severného kúta kotla vedie k štrbine strmý, plochý kuloár. Hneď nad vstupom cez vklinený balvan. Nasledujúci úsek kuloáru obchádzame stenou vľavo. Možno i priamo vystúpiť kuloárom, no nie vtedy, keď v ňom tečie voda. Pod obrovskou platňou, ktorá ohraničuje kuloár zľava, vraciame sa do kuloáru. Hneď nad nami je 4-metrový komín, ktorý sa končí previsom. Komínom potom pod previsom doprava na platne a stupne vpravo od kuloáru a po nich ako ďaleko sa len dá, stále neďaleko žľabu hore. Asi vo výške horného okraja už spomenutej platne nazad do kuloáru. Najprv ním, potom rovnobežnou trhlinou vpravo hore až k miestu, kde skaly vpravo tvoria previs. Tu nazad do kuloáru a cez jeho ľahké, ale zato lámavé stupne do štrbiny. 1 3/4 hod., II.-III. (↓ A. Znamiecki — vodca J. Marusarz, 4. IX. 1906, len dolná časť asi od polovice kuloáru; ↑ Gy. Komarnicki, 11. IX. 1910; ↓) Zima: Na čistom snehu. (↑↓)

Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Od Hornej Medenej lávky. — Po Hornej Medenej lávke doprava. Prekročíme ústie podrytého žľabu, ktorý spadá dolu zo štrbiny a sle-dujeme lávku ešte niekoľko desiatok krokov. Potom šikmo doľava hore, najprv po rímsach a stupňoch, potom plytkými žliabkami a cez rebierka, pričom sa stále blížime k žľabu Kežmarskej štrbiny. Vy-stupujeme do neho už nad dolným zrázom. Žľabom, strmá, ale pevná skala, do štrbiny. 1 1/4 hod., II. (↑ W. Gadowski a druhovia, leto 1900.)

KEŽMARSKÝ ŠTÍT (2556 m) KIEZMARSKI SZCZYT, KÉSMÁRKI CSÚCS, KESMARKER SPITZE

V horolezeckej histórii dôležitý vrch. Horolezci ho veľmi často vy-hľadávajú. Zo stránky lezeckej je najpôvabnejšia jeho južná, stena vysoká asi 550 metrov. Popri letných výstupoch poskytuje svojimi vhlbeniami rôzne možnosti i pre zimné prestupy. Od hrebeňa Vidiel ho delí Kežmarská štrbina, od Huncovského štítu tesne pod ním

72 1 F10

73 1 F12

ležiaca Kežmarská priehyba a od nej nižšie položené Huncovská sedlo. Horná Kežmarská štrbina ho zase oddeľuje od Malého Kež-marského štítu.

Výstupy hrebeňmi Z Kežmarskej štrbiny Zo štrbiny alebo priamo hrebeňom, alebo najprv vľavo od neho po skalnatom páse pod hrebenom hore, potom vyššie cez stienku na jeho hranu. Nasleduje krátky vodorovný úsek. Nakoniec strmým hrebeňom z mocných čiernych balvanov na vrchol. l/2 hod., II. (↑ W. Gadowski a druhovia, leto 1900; ↑ II. v. Z. Klemensiewicz — R. Kordys, 1. VIII. 1906; ↓) Zima: Čiastočne zasnežené, exponované, (↑↓) Z Huncovského sedla Zo sedla stúpame najprv dlhší čas kúsok pod hrebeňom v pravom jeho úbočí. Neskoršie po hrebeni z balvanov a hrubej sutiny, až sa stráca v svahu Kežmarskej priehyby. Ďalej na severozápad balvan-mi a sutinou pokrytým úbočím na vrchol. 1 1/4 hod., CH. (↑ E. Wo-loszcak a druhovia, 9. VIII. 1858; ↓) Zima: Viac-menej na čistom snehu. (↓ G. Dyhrenfurt —A. Martin, 8. III. 1906; ↑) Traverz na Hornú Kežmarskú štrbinu. — Šikmo doprava na blízku Hornú Kežmarskú štrbinu. (↔) Zima: Na čistom snehu. (↔) Z Hornej Kežmarskej Štrbiny Ľahko po svahu, ktorý spadá z vrcholu, medzi sutinou a balvanmi na štít. 10 min., CH. (↑ možno už v XVI. alebo XVII. storočí; ↓) Zima: Na snehu. (↑↓ G. Dyhrenfurt — A. Martin, 8. III. 1906; ↓)

Výstupy stenami Zo Skalnatej doliny, z Cmitera Pravou polovicou tejto steny prebieha systém žliabkov, ktoré určujú smer výstupu. Zo sutinového pása, ktorý leží nad Cmiterom, pod stenami Vidiel vybieha pod steny Kežmarského štítu užší pás, ktorý vedie skoro až na ľavý pilier južnej steny. Tento pilier delí južnú stenu od juhozápadnej. Pásom až na jeho prvý koniec a odtiaľ cez 15-metrovú stenu na dobré stanovište. Kúsok vľavo a po ďalších 15 metroch hladkým vhĺbením k dolnému zúženému koncu, ku spo-mínanému systému žliabkov. Vzpieraním v 70° sklonenom žliabku 8 metrov hore, neobyčajne ťažko. Nad týmto prvým žliabkom sa ťažkosti tratia. Asi po ôsmich dĺžkach lana stojíme nad hladkým

A

Z 1 74 F12,14,22

JV 1 75 F 14 ,16,19

2 76 F19

SV 1 77

F 12, 19

B

JZ 1 78 F10

zárezom. Puklinou doľava na hrebienok a cez platne so skúpymi záchytmi nazad do systému žliabkov, už nad ich hladkou časťou. Po niekoľkých dĺžkach lana prekonávame malý previs vzpieraním v pukline vpravo. Nad previsom ďalej žliabkom, ktorý sa vyššie delí na dve vetvy. Ľavou priamo na vrchol. 3 1/2 hod., III., jedno miesto V. (↑ A. Grósz — A. Wawrek, 5. VIII. 1921; ↑ IV. v. T. Bernadzi-kiewicz — W. Kwast, 9. VII. 1931.) Zima: Okrem spodnej časti ideálny zimný výstup. Sneh býva často lavínovitý. (↑ A. Puškáš — H. Rácz, 6. IV. 1951.)

Ľavou časťou steny. — Stena bola už zlezená ďalej vľavo. Výstup vedie stále rovnobežne s predošlým výstupom a končí sa v západnom hrebeni, ktorý ide z Kežmarskej štrbiny, v mieste, kde je na krátkom kuse vodorovný. Ďalej ním na vrchol. IV. (↑ St. Keczely — A. Táy, VIII. 1920.)

Pravým pilierom steny. — Z Cmitera zľava na pilier, ktorý je pokra-čovaním horného okraja prahu doliny. Hranou priamo hore až na vežičku. Ďalej kúsok vpravo od hrany, potom jej ostrím na plošinu v ľavom boku piliera. Ďalej úbočím na ďalšiu plošinu a z nej na cha-rakteristickú vežičku, ktorou sa ostrá spodná časť piliera končí. Nad nami je výšvih, rozšírený v stenu. Zliezame ho priamo. Nad ním už po menej naklonenej hrane piliera hore k miestu, kde sa zbieha nie-koľko hrebienkov. Ďalej po hrane na vrchol. 3 hod., III. (↑ H. Mogil-nicki — A. Zalewski, 12. VII. 1931.)

Zo Skalnatej doliny

Pravým pilierom steny. — Nástup je v spádnici piliera v žľabe, ktorý vedie zľava doprava do rokliny, ktorá spadá z Kežmarskej priehyby. Roklina sa dolu láme asi 100-metrovou kolmou stenou. Vpravo od žľabu po vysokých stupňoch, neskoršie po pravom rebre žľabu nad spodný zráz rokliny. Po platniach, ktoré sú skúpe na záchyty, hore na sedielko pod prvým asi 25 metrov vysokým výšvihom piliera. Ďalej 10 metrov roklinou hore, potom doľava na naklonenú hladkú platňu a z nej krátkym, veľmi ťažkým komínikom na trávnatú plošinu. Tu sme na výške prvého výšvihu. Po hrane už ľahko na druhý výšvih, za ktorým je 2 metre hlboká Štrbina. Tretí výšvih sa začína dole previs-nutou hladkou platňou. Cez ňu veľmi ťažko a po hrane na trávnatú terasu, ktorá je vo výške tretieho výšvihu. Strmú stenu štvrtého vý-švihu zliezame sprava doľava; výšvih sa dá v pravom úbočí obísť. Dolu k veľkému balvanu a z neho ďalší zostup komínom do štrbiny pod piatym výšvihom. Skalné ostrie a lámavý stupeň, potom sme už pod kolmou stenou výšvihu. Po trávnatom páse 10 metrov do pravého úbočia, potom rovnobežne s hranou trávnatými žliabkami medzi

79 2 F10

80 3 F14

81 J 1 F14

skalnými rebierkami hore na piaty výšvih. Hrana šiesteho výšvihu nespadá na juh, ale na juhovýchod. Z výšky výšvihu sa tiahne vodný žliabok do rokliny, ktorá spadá z Kežmarskej priehyby. V pravom úbočí po tráve hore, potom v jeho najvyššej časti cez jarok a krásnym komínom do štrbiny za šiestym výšvihom. Teraz sme pod najvyšším siedmym výšvihom. Najprv 20 metrov trávnatým žliabkom pod hra-nou, potom rovnobežne s ňou komínmi na vlastnú hranu. Tridsať metrov hore, nakoniec komínom k západnému okraju čelnej steny výšvihu. Žliabkom 30 metrov doprava hore, potom doľava na trávnatý stupeň. Tridsaťpäť metrov komínom, ťažko, pod previs, ktorý komín uzatvára. Previs prekonáme vzporom. Priečne doľava stenou k jej ľavej hrane, 30 metrov, odtiaľ už vidíme vrchol a rovnobežne s ňou na temeno siedmeho výšvihu. Stena tu stráca sklon. Traverzujeme doľava do vhĺbenia. Dá sa však ísť aj priamo po pilieri a ním na vrchol. 3—5 hod., IV. (↑ A. Grósz — A. Gy. Hefty — 5. Laufer, 30. VI. 1912; ↑ II. v. F. Adamek — L. Burger — J. Friess, 21. VI. 1925; ↑ III. v. K. Henschová — L. Zimami., 14. VII. 1927.) Variant, priamo cez prvý výšvih. — Zo sedielka zostúpime asi 2 metre vľavo, ďalej priamo hore asi 4 metre, vpravo cez previs do komínika. Komínikom, z neho traverz doľava, asi 4 metre. Ďalej priamo hore cez rozlámané balvany do štrbiny, kde sa končí komín, nad prvým výšvihom v opise Grósza. 1/2 hod., V. (↑ J. Lazor — M. Varga.) Variant, obídenie tretieho výšvihu. — Zo štrbiny pod tretím výšvihom niekoľko metrov vľavo do výšvihu rovnobežne bežiacej rímsy a ňou hore do polovice jej dĺžky a ďalej puklinou v platni vpravo na výšvih. III. (↑ J. Staszel, 15. IX. 1954.) Variant, obídenie siedmeho výšvihu. — Pri päte výšvihu je výrazná rímsa, ktorá beží vpravo. Ňou niekoľko desiatok metrov na jej koniec a ešte kúsok ďalej týmto smerom na sedielko. Obrátané je do žľabu stenou výšvihu a vyrastá z neho malá vežička. Zo sedielka vľavo hore stenou výšvihu po stupňoch a platniach a na konci komínikom na už zďaleka viditeľné malé sedielko nad výšvihom, III. (↑ R.W. Schramm — J. Staszel, 15. IX. 1954.) Pilierom Birkenmajera, stredom. — Nástup je pri hrane piliera, od ktorého 25 metrov šikmo doprava po exponovanej rímse a ďalších 10 metrov tým istým smerom po skalnom páse prerasteným trávou. Ešte niekoľko metrov cez exponovanú hranu vodorovne doprava do skalného žliabku. Ním niekoľko desiatok metrov hore veľmi ťažko, až prechádza v strmú, 40 metrov vysokú trhlinu. Niekoľko metrov po rebierku vpravo od trhliny hore, potom po trávou porastených skalných stupňoch k začiatku veľkej trávnatej lávky. Od lávky ktorým-koľvek z troch rovnobežných žliabkov 25 metrov hore na trávnatú

2 82

3 83

4 84

5 85 F14

lavičku. Štyri metre veľmi ťažko a exponovane stienkou šikmo do-prava hore do širokého trávnatého žliabku. Po rebre vpravo, od neho strmo hore na trávniček pod obrovským pásom žltých previsov. Pod nimi 10 metrov traverz doprava. Najprv po naklonenej rímse, potom lištami pod ňou, exponovane, nakoniec veľmi ťažký krok do žliabku. Ním niekoľko metrov hore, potom kúsok vľavo cez odštiepené, nepevné balvany do niekoľko metrov vysokého, tesného, dvojitého komínika a ním veľmi ťažko hore. Nad komínikom 20 metrov skal-natým žliabkom hore, kým neprechádza v plochý zárez. Tu vodorovne doľava na skalnatú lávku, ďalej 50 metrov šikmo doľava po trávou porastených skalách hore smerom k zeleným platniam. Vľavo od nich trávnatou trhlinou, alebo ľahšie hrebienkom vľavo od nej na hranu prostredného piliera. Doposiaľ prebiehal výstup skalami od piliera. Dvesto metrov najčastejšie vľavo od hrany piliera hore. Najprv je plochý, vyššie úzky a nakoniec mizne v stene, ktorá súčasne stráca sklon. Tu kúsok vľavo a 30 metrov na dne širokej rokliny v žltozele-ných skalách hore. Na prvom vhodnom mieste znova vľavo na Široké rebro v štítovej stene. Po rebre, alebo Širokým sutinovým žľabom, ktorý ich delí od ľavého piliera, asi 150 metrov priamo na vrchol. Exponovaný výstup. 3—5 hod., IV. hore II.-III. (↑↓ W. Birkenmajer — K. Kupczyk, 16. VI. 1930, pri pokuse, asi 100 metrov pod zlom piliera; ↑ W. Birkenmajer — J. K. Dorawski, 24. VIII. 1930; ↑ II. v. O. Mugler — R. Richter — B. Schäffer, VII. 1932.) Zima: Ideálny zimný výstup, (↑ K. Cerman — A. Puškáš, 10. III. 1953, pri prvom zimnom prestupe južnej steny, len z nad zlomu piliera.)

Variant v Birkenmajerovej ceste, v dolnej časti piliera. — Zo začiatku veľkej trávnatej lávky možno pretraverzovať do dolnej časti Grószovej cesty. IV. (→ W. Birkenmajer — K. Kupczyk, 16. VI. 1930.)

Pravým vhĺbením. — Pravé vhĺbenie sa tiahne vlastne stredom steny. Nástup vedie paralelne s nástupom Grószovho piliera, ale nie v žľabe, lež doľava od neho na rebre, po dobrých stupoch a záchytoch dve dĺžky lana. Tu sa rebro stráca v stene, ktorou sa tiahne vhĺbenie. Od rebra po tráve a vodou omletých balvanoch na trávnatú plošinku, asi 40 metrov. Z nej dve dĺžky lana po platniach, prerastených trávou, na dobré stanovište pod zle vrstvenou stenou, ktorá je na pravej strane. Od nej doľava cez previs až k nápadnej obdĺžnikovej expono-vanej platni. Ňou hore asi 15 metrov, dobré stanovište. Z neho 60 metrov na veľkú trávnatú plošinu, nad ktorou sa vypína mohutná stena. Z dvoch strán je prerytá a tvorí písmeno Y. Nástup v prostried-ku steny po vymletých skalách, pri skúpych záchytoch dve dĺžky lana. Ďalej asi 12 metrov cez previs ťažko do zárezu a ním hore pod previsy do bodu, kde sa zbiehajú dve ramená Y. Jeho ľavým ramenom hore

86 6 F14

87 7 F14

30 metrov veľmi ťažko, expozícia, za veľký, zo steny trčiaci blok. Medzi blokom a platňou vzpieraním hore na dobré stanovište. Z neho 10 metrov ťažko zárezom a priamo cez previs, ťažko, až na zľava idúce trávnaté pásy, nad ktorými sa pnú hladké platne. Platňami hore až k stene pomocou spodných záchytov, doľava traverz asi 8—10 metrov, potom priamo hore na Birkenmajerov pilier, kde prídeme na starú cestu. Ďalej po vymletých skalách asi 150 metrov na vrchol. 3—5 hod., V. (↑ J. Petrlová — A. Puškáš, 12. IX. 1948; ↑ II. v. A. Wala — J. Wala, 15. IX. 1954.) Ľavým vhĺbením. — Tento výstup vedie ľavým vhĺbením steny. Cez snehové pole, pravdepodobne celý rok, až pod rebro, ktoré vystupuje z ľavého vhĺbenia. Na jeho ľavej strane po platniach a dobrých záchytoch dve dĺžky lana. Odtiaľ doprava k obrovskému odštiepenému obdĺžnikovému bloku a v jeho záreze dosť ťažko naň, 15 metrov. Z neho asi 5—6 metrov doprava a stojíme na spomínanom rebre. Pred sebou máme obrovské platne, porastené trávou, cez ktoré prechádzame šikmým traverzom doprava tri dĺžky lana. Prídeme ku skalnému žliabku, ktorý je blízko stredného piliera a ním 30 metrov hore na oblých záchytoch. Odtiaľ ešte 30 metrov hore a prídeme k miestu, kde sa lomí južný pilier steny. Pred nami sa až k štítu tiahne mokrý skalný žľab. Stále sa držíme prostriedku žľabu, priamo hore. Pred jeho koncom traverz šikmo doprava po platni. Vľavo zanecháva-me veľkú, žltú, previsnutú stenu. Vyjdeme k jej rohu a ešte 30 metrov hore. Tu sa stretávame s výstupom z Birkenmajerovho piliera. Odtiaľ ešte asi 150 metrov na vrchol. 3—4 hod., IV. (↑ A. Puškáš — A. Szabó, 17. VII. 1949; ↑ II- v. J- Jurčišin — F. Kele tni., leto 1951; ↑ III. v. K. Hellerová — B. Wišniowská — J. Wilczkowski, 15. IX. 1954.) Zima: Ideálny zimný výstup. Vlastný žľab je veľmi lavínovitý, (↑↓ M. Mereš — A. Puškáš,2.-3. I. 1953, pri pokuse o prvý zimný výstup južnou stenou, až nad trávnaté plateau pod zlomom piliera; ↑ K. Cerman — A. Puškáš, 10. III. 1953 pri prvom zimnom prestupe južnej steny, len po zlom piliera a naň, ďalej Birkenmajerovou cestou.) Variant v Puškášovej ceste, ľavým vhĺbením. — Vpravo od nástupu Puškášovej cesty sa ťahá hladká obrovská platňa. Nou vedie výstup. Sprvu po ľavej hrane platne, 40 metrov. Ďalej Šikmo doprava 20 metrov, platňa dovoľuje prestup do pravého rohu platne. Odtiaľ asi dve dĺžky lana po rozlámanom teréne na normálnu cestu. IV. (↑ I. Jurčišin — F. Kele ml..) Variant v Puškášovej ceste, ľavým vhĺbením, pod zlomom Birken-majerovho piliera. — Obrovskými trávnatými platňami asi 60-metro-vý traverz doprava cez žľab na Birkenmajerov pilier. Celý variant v snehu, lavínovitý terén. ( f K. Cerman — A. Puškáš, 10. III. 1956.)

8 88 F14

9 89 F14

10 90 F14

Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny

Do sutinového kotla pri začiatku Medených lávok. Šesťdesiat metrov nad Hornou lávkou vidíme zo steny vystupujúcu kazateľňu, ku ktorej vedie sprava doľava lámavý žliabok. Rus po Hornej Medenej lávke doprava, potom cez vysoké stupne hore k začiatku žliabku. Ním na kazateľňu, ktorá je oddelená od steny puklinou. Od ľavého konca pukliny priamo hore smerom k strmému žľabu uprostred steny, ktorý sa vyššie zužuje a stáva sa strmším. Štyridsať metrov nad dol-ným koncom žľabu je v žľabe nápadný vklinený balvan. Pod žľabom sú červené platne. Pod tieto platne musíme zliezť 5-metrovú stienku, najťažšie miesto. Potom už ľahko Šikmo doľava hore na drnami pokrytý pás, 40 metrov od spomínaných červených platní. Lištou doprava k voľne nakopeným odštiepeným balvanom. Zase priamo hore až k dvom doprava stúpajúcim lávkam. Hornou lávkou, lámavé skaly, až na jej koniec. Tu doprava cez skalné rebro a v strmom vhĺbení 30—35 metrov hore. Cez hladkú stienku, alebo traverzom po nej doľava do žľabu. Po 40 metroch prechádza žľab v lámavé skalné stupne, nad ktorými narazíme na terén, pokrytý sutinou a bal-vanmi, po ktorom vystupujeme pod štítovú stenu. Zliezame ju oblú-kom doprava. Nakoniec po pevnej skale vrcholového hrebeňa k naj-vyššiemu bodu. 2 1/2 hod., II.-III., jedno miesto IV. (↑ A. Grósz — G. Lingsch — E. Payerová — G. Seide, 3. VIII. 1927.) Prostriedkom steny. — Žľabom v spádnici vrcholu na širokú lávku, z ktorej šikmo doľava do pravého žľabu od Hornej Kežmarskej štrbiny. Žľabom asi do polovice, odkiaľ traverz doprava do ďalšieho strmého žľabu, ktorým až na Hornú Medenú lávku. Hornou Medenou lávkou po nástup Grószovej cesty. Touto cestou až po kazateľňu, z ktorej odbočíme, asi 50 metrov stále hore na pravý okraj výraznej lávky. Po nej doľava, asi 40 metrov, odtiaľ priamo hore až na sutinu. Z nej doľava na okraj skaly do malého výklenku 60 metrov. Vpravo hore vidieť veľké biele výlomy. Z výklenku doprava asi 15 metrov cez mokré skaly, odkiaľ priamo hore do bielych výlomov. Týmito vý-lomami, viac v pravej časti, asi dve dĺžky lana do malého komínika, ním do pevnejších skál na malú plošinku, dobré istenie. Z plošinky niekoľko dĺžok lana po stupňovitých skalách mierne doprava k dosť výrazným skalným zubom. Od nich previsnutým, šikmo doľava na-kloneným komínikom, asi 10 metrov, na ľahký terén, ktorým ľubo-voľne priamo na vrchol. Exponované lezenie, lámavé skaly najmä v bielom výlome. 3—5 hod., III. (↑ J. Dostál — E. Nemeš — A. Srn-ka—L. Vítek — P. Vítek, 1. VIII. 1949.)

91 SZ 1 F12

92 2 F12

KEŽMARSKÁ PRIEHYBA Zlom v juhovýchodnom hrebeni, ktorý sa tiahne z Huncovského sedla smerom na Kežmarský štít. Len zo Skalnatej doliny vedie naň výrazný žľab, ktorým možno zostúpiť.

Výstupy z dolín Zo Skalnatej doliny Smer výstupu nám udáva hlboká, často snehom vyplnená roklina, ktorá sa tiahne medzi pravým pilierom južnej steny Kežmarského štítu a jeho juhovýchodným hrebeňom smerujúcim do Huncovského sedla. Do tejto rokliny sa dostaneme z kotla Lievikového plesa. Roklina sa dolu láme kolmým 100-metrovým zrázom zľava takým istým spôsobom, ako nastupujeme na Grószov pilier v južnej stene Kežmarského štítu. 3 hod., II.-III. (↑ A. Grósz — A. Gy. Hefty — S. Laufer, 30. VI. 1912, spodná časť zlobu; ↓ R. Szász — O. Zuber, 20. VIII. 1920, horná časť.) Zima: Snehový výstup, (↑ I. Lehotský — T. Mastihuba —J. Psotka — Z. Zibrin, 11. II. 1956y horná časť žľabu.) Variant v zostupe. — Keď zostupujeme žľabom dolu z Kežmarskej priehyby a dostaneme sa nad 100-metrový zlom nad Lievikové pleso, pretraverzujeme z tohto miesta doľava do žľabu, ktorý spadá z Hun-covského sedla a ním dolu do Skalnatej doliny. (↓ R. Szász — O. Zuber y 20. VIII. 1920y pri prechode celej cesty.) Zima: Snehový výstup. (↑ I. Lehotský — T. Mastihuba —J. Psotka — Z. Zibrin, 11. II. 1956y pri prechode celej cesty.)

HUNCOVSKÉ SEDLO (2307 m) HUNCOWSKA PRZELIJCZ, HUNFALVI C S ORBA, HUNSDORFER SCHARTE Sedlo medzi Kežmarským a Huncovským štítom. Na juhovýchodnom hrebeni, ktorý smeruje na Kežmarský štít, susedí ešte so zlomom, ktorý nazývame Kežmarská priehyba. Ako priechod i pri zostupe je na obidve strany veľmi praktické. Zo Skalnatej doliny Z kotla Lievikového plesa na sever, po sutínovom kuželi k ústiu rokliny, ktorá sa tiahne šikmo doľava na sedlo. Roklinou hore až k miestu, kde ju balvany zatarasujú a tvoria strmý schod. Pod ním doľava na rebro, ktoré ju oddeľuje od rovnobežného žľabu. Po rebre v serpentínach hore, nakoniec znova roklinou na sedlo. 1 1/4 hod., I. (↓ J. Pawlikowski — vodca W. Bukowski — vodca M. Sieczkay 30. VIII. 1878; ↑) Zima: Na čistom snehu, (↑↓)

C

1 93 F14

2 94 F16

1 95 F16

Z Huncovskej kotlinky Od magistrály na západ cez sutinové dno kotlinky pod sedlo, ku kto-rému vedie plytká sutinová roklina, v dolnej časti vlastne len sutinový svah. Ňou na sedlo. 1 1/4 hod., CH. (↑ E. Woloszcak a druhovia, 9. VIII. 1858; možno už v XVI.—XVII. storočí pri prvom výstupe na Kežmarský štít; ↓) Zima: Na čistom snehu. (↑↓)

HUNCOVSKÝ ŠTÍT SZ, JV (2353 m) HUNCOWSKI SZCZYT, HUNFALVI CSÚCS, HUNSDORFER SPITZE

HUNCOVSKÁ ŠTRBINA Široký hrb, ktorým sa končí bočná rázsocha vybiehajúca od Kežmar-ského štítu na juhovýchod, od ktorého ho oddeľuje Kežmarská prie-hyba a bližšie neho položené Huncovská sedlo. Huncovský štít má dva vrcholy; severozápadný nižší a juhovýchodný vyšší. Sú rozdelené plochým sedielkom, nazývaným Huncovská štrbina. Z lezeckého hľadiska je to bezvýznamný, a preto zriedka navštevovaný vrchol.

Výstup hrebeňmi Z Huncovského sedla

Zo sedla v ľavom úbočí pod ostrím hrebeňom po trávnatých pásoch hore. Len pod vrcholom nad hrebeň, pozdĺž neho na severozápadný vrchol a cez Huncovskú štrbinu na juhovýchodný vrchol. 1/4 hod., I. (↑↓) Zima: Ľahko, na snehu. (↑ G. Dyhrenfurt — A. Martin, 8. III. 1906; ↓) Zo Skalnatej doliny Zo Skalnatého plesa magistrálou smerom na Veľkú Svišťovku. Z miesta, kde cesta odbočuje doprava, ešte kúsok po nej, potom priamo hore ľubovoľne na hrebeň smerom na sever po skalách a tráve. Ním na vrchol. 1 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓) Z Huncovskej kotlinky Z magistrály, ktorá smeruje na Veľkú Svišťovku cez dno kotlinky k päte širokého chrbta, ktorým východný hrebeň ohraničuje Huncov-skú kotlinu. Sledujeme trávnaté pásy medzi platňami chrbta. Bez ťažkostí hore až k miestu, kde sa hrebeň v pravom uhle obracia na sever. Po 60 metroch sa hrebeň znova v pravom uhle vracia do pôvodného smeru. Súčasne sa jeho hrana úži a úbočie je zráznejšie.

96 1 F15

A

97 SZ 1 F 15,16

98 JV 1 F16

99 V 1 F15

Stále povedľa hrany, nakoniec cez balvany na juhovýchodný vrchol. 1 1/4 hod., I. (↑ A. Grósz — A. Thern, 18. III. 1921, za zimných pod-mienok.) Výstupy stenami Zo Skalnatej doliny Huncovský štít vysiela na juhozápad výrazné skalné rebro. Medzi ním a južným žľabom Huncovského sedla sa rozkladá nevysoká, dosť strmá západná stena. Žľabom ako na Huncovská sedlo až do troch štvrtín výšky, až dotiaľ, pokiaľ nevidíme v skalách napravo dosť vý-raznú depresiu. Tu vpravo cez stienku na plošinku, odkiaľ žľabom vpravo hore cez dosť ťažký prah alebo ľahko na juhovýchodný vrchol, alebo dosť ťažko na severozápadný vrchol Huncovského štítu. 20 min., II.-III. (↑ J. Honowska — J. A. Szczepaňski, 9. VII. 1928.) V zostupe. — Z vrcholu niekoľko krokov juhovýchodným hrebeňom dolu, potom hneď vpravo bez ťažkostí i dolu širokým a skalami posy-paným žľabom. Žľab spadá stupňovité a na jeho dne sú platne so skalami. Chytro dosiahneme veľký žľab, ktorý spadá z Huncovského sedla. Tu sa náš žľab mení v rínu, ktorou zostúpime dolu až do miesta, kde sa rína blízko morény láme. Odtiaľto trávnatými lávkami vpravo do žľabu spadajúceho z Huncovského sedla, ktorým ďalej na dno doliny. 1 hod., I.-II. (↓ H. Dębińska — J. Honowska — A. Szczepaňski, — J. A. Szczepaňski, 9. VII. 1928.) Z južného kotla Lievikového plesa vpravo po skalách do ľavého z dvoch žliabkov, ktoré sa vrývajú do steny Huncovského štítu. Od tráv priamo hore, skalnatou, trochu ťažkou rínou na plošinu uzatvo-reného vhĺbenia, odkiaľ ľavou stienkou prahu akýmsi žliabkom na nasledujúcu plošinu. Ďalej cez nový prah na menej strmý terén a ním hore až na juhovýchodný chrbát Huncovského štítu, v mieste, v ktorom sa vyzdvihuje v prvý hrb na hrebeni. Stadeto úbočím na vrchol. 3/4 hod., II.-III.-I. (↑↓ H. Dębińska — J. Honowska — A. Szczepaňski — J. A. Szczepaňski, 9. VII. 1928.) Túto stenu ohraničuje vlastne z ľavej strany juhovýchodný hrebeň, ktorý zabieha do sutiny a z pravej strany východný hrebeň, ktorý spadá do Huncovskej kotlinky. Presnejšie je to úbočie tráv a skál miestami trochu rozryté žľabmi a ojedinelou skupinou vežičiek. Od magistrály, ktorá sa tiahne pod ním smerom na Veľkú Svišťovku, možno ním ľahko zostúpiť i vystúpiť na štít. 1—2 hod., I.—CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓) Z Huncovskej kotlinky Huncovský štít spadá do Huncovskej kotlinky platňovitou, trávami prerastenou, dosť nachýlenou stienkou. V jej spádnici priamo hore

B

Z 1 100 F16

JZ 1 101

J 1 102 F16

JV 1 103 F16

SV 1 104 F15

na vrchol. Asi III. (↑ Kotasková — Vajkovský —J. Velička — Vlček, IV. 1954.)

HORNÁ KEŽMARSKÁ ŠTRBINA KIEZMARSKA PRZELECZ WYŽNIA Úzka, vysoko položená štrbina, ktorá oddeľuje od seba Kežmarský a Malý Kežmarský štít. Ako priechod neprichádza do úvahy, no jej snehový žľab, spadajúci do Veľkej Zmrzlej doliny, Medenej kotliny, často navštevujú horolezci v zime. Predstavuje klasický zimný výstup.

Výstupy z dolín Z Huncovskej kotlinky Z magistrály cez sutinou vyplnenú kotlinkou po východné úbočie Kežmarského štítu. K štrbine sa tiahne plytká roklina. Sledujeme ju, miestami lezecký, kým nedôjdeme na plochší, trávou prerastený terén, pod štrbinou, na ktorú potom už vystúpime bez ďalších ťaž-kostí. 2 1/2 hod., II. (↑ H. Dittrich — A. Otto — vodca J. Hunsdorfer st. — vodca P. Skokan, 31. VII. 1896.) Zima: Snehová túra až na dolnú časť, kde musíme obchádzať skaly. (↓ R. Roubal — E. Vrabec, 21. IV. 1953.) Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny Zo štrbiny padá dlhá roklina, ktorá sa hore zužuje. V jednej tretine jej výšky je sutinový kotol, na začiatku Medených lávok. Ňou vedie spočiatku i výstup, ktorý smeruje cez Medené lávky ďalej. Z tohto kotla kus strmým bočným žľabom, ktorý smeruje na Ušaté sedlo, teda medzi Ušatú vežu a Malý Kežmarský štít. Keď prídeme nad strmý zráz rokliny, ktorá smeruje na Hornú Kežmarskú štrbinu, vtraverzujeme do nej vpravo a ňou cez sedem prahov, ktoré zliezame zľava na štrbinu. 2 hod., II. (↑ A. Grósz — G. Lingsch, 3. VIII. 1928.) Zima: Čisté snehový výstup. (↑ M. Zajqczkozwski — Z. Wysockay 8. IV. 1936; ↑ II. z. v. S. Cagašík a druhovia, zima IV. 1946.)

MALÝ KEŽMARSKÝ ŠTÍT (2524 m) MALY KIEŽMARSKI SZCZYT, WÉBERCÚCS, WÉBERSPITZE Je to vlastne severný predvrchol Kežmarského štítu, od ktorého ho oddeľuje Horná Kežmarská štrbina. Do doliny Zeleného plesa vysiela zase dlhú 1000-metrovú severozápadnú hranu, na ktorú ústi takzvaný Nemecký rebrík, ktorý pretína jeho severnú stenu. Miesto, kde vychádza na túto hranu, nazývame Ušaté sedlo. Nad ním sa vypína dvojitá Ušatá veža, ktorá je vlastne pod týmto sedlom. Od Kežmarskej kopy ho zase oddeľuje Dolná Kežmarská štrbina. Vlastný štít, ako i jeho 900 metrov vysoká najväčšia tatranská stena vôbec,

C

105 1 F19

106 1 F13

mali v histórii tatranského horolezectva dôležitú úlohu. Tak isto v lete, no najmä v zime. I keď nie všetky výstupy touto severnou stenou sú vyslovene zimného charakteru, predsa svojou dĺžkou a najmä rôznorodosťou terénu vábi a bude vábiť horolezcov.

Výstupy hrebeňmi Z Hornej Kežmarskej štrbiny

Ľahko na vrchol. 5 min., I. (↑ XVI.—XVII. storočie, pravdepodob— ne;↓) Zima: Ľahko na snehu. (↓ G. Dyhrenfurt — A. Martin, 8. III. 1906; ↑) Zo sedla pod Svišťovkou Najprv po širokom hrebeni cez Svišťový hrb a z neho mierne do Niž-ného sedla pod Svišťovkou. Ďalej na Kežmarskú kopu. Z nej zostup do Dolnej Kežmarskej štrbiny. Nad ňou sa hrebeň zužuje a strmo sa dvíha. Pod vysokým stupňom hrebeňa úzkym žliabkom v ľavom úbočí hore. Krátko pred horným koncom žliabku doprava a cez príkru puknutú platňu, jediné ťažšie miesto, nazad na hrebeň nad výšvihom. Ďalej po hrebeni a nakoniec po sutine na vrchol. 1 1/2 hod., I., jedno miesto II. (↑ T. Hickiewicz — A. Jakubski — vodca S. Stopka, 26. VIII. 1905; ↓) Zima: Viac-menej na čistom snehu. (↑ A. Martin — G. Dyhrenfurt, 8. III. 1906; ↑ II. z. v. Gy. Komarnicki — J. Laufer, 16. IV. 1908; ↓ )

Výstupy stenami Z doliny Zeleného plesa Nemeckým rebríkom, priečne cez severnú a západnú stenu, z Kotla. -Najprv cez dolnú časť žľabu, ktorý tu pretína vlastne severnú stenu Kežmarskej kopy. Ním do Kotla, ktorý je vo výške 1986 metrov. Z Kotla šikmo doprava hore sutinovou roklinou medzi severnou stenou Malého Kežmarského štítu vľavo a charakteristickou skalnou kulisou vpravo, nazývanou Nemecký rebrík. Najprv dnom, potom po plochom rebre, ktoré vystupuje z prostriedku rokliny. Tam, kde rebro zaniká, užšou roklinou ďalej hore na Ušaté sedlo medzi masívom Malého Kežmarského štítu vľavo a Ušatou vežou vpravo. Po krátkej lavičke mierne vystupujúc na štrbinu v západnom rebre. Tu uvidíme doposiaľ skryté steny hrebeňa Vidiel a Lomnického Štítu. Zo štrbiny zostúpime žľabom 80 metrov do sutinového kotla na začiatku Mede-ných lávok. V hmle ťažká orientácia. 2—3 hod., II. (↑ zlatokopovia v XVIII. storočí; ↑ A. Otto — vodca Breuer — vodca J. Franz, 23. VII. 1905, prešli prvý raz isto v jednom kuse cez žľab do Kotla, Nemec-kým rebríkom a Medenými lávkami; ↓)

A

]Z 1 107 F13,19

SV 1 108 F 17,18,19,

20

B

S 1 109 F17

Zima: Na čistom snehu. (↑ J- Honowska — Z. Krókowska — J. /I. Szczepaňski, 8.—9. IV. 1928, pri prvom zimnom výstupe cez severnú stenu a severozápadnú hranu; ↑ II. z. v. T. Gresch — L. Jurán — F. Kesslerová — J. Petényi, 2. I. 1933; ↑ III. z. v. B. Duchoň — S. K. Zaremba, 3. I. 1934; ↓ ) Komarnického cesta v ľavej časti steny, nad Nemeckým rebríkom. — Nástup na Nemeckom rebríku na začiatku trhliny, ktorá vedie sprava doľava na veľkú sutinovú terasu nad nápadnou previsnutou platňou. Práve naproti v kulise, ktorá lemuje Nemecký rebrík, z vonkajšej strany je nápadná ihla. Trhlinou, ktorá vyššie prechádza v úzky pás. Doľava hore na sutinovú terasu pod platňou. Žliabkom medzi stenou vpravo a rebrom vľavo hore, potom rebrom až mizne v stene. Doľava do ďalšieho žliabku a z neho doľava na temeno zľava jej ohraničujú-ceho rebra. Odtiaľ vedie doľava k rebru pohodlný sutinový pás. Dolný schod rebra zliezame zľava, potom sledujeme jeho hranu. Vyššie prechádza rebro v skalnú rampu, nakoniec v sutinový pás. Desať metrov pred jeho koncom je rozľahlá sutinová plošina pod 40 metrov vysokou bielou stenou. Prekonávame ju v plytkom záreze vpravo. Miestami neobyčajne ťažko. Nad stienkou niekoľko metrov doprava do výklenku, potom žliabkom šikmo doprava hore a z neho na sutinový, doprava vybiehajúci pás. Najprv je vodorovný a široký, potom sa zužuje a vedie strmo po stene hore už k zďaleka viditeľnému obrovskému odštiepenému balvanu. Vpravo nad nami vidíme veľkú vežu v rebre, ktoré vystupuje zo steny. Ešte desať metrov pred od-štiepeným balvanom dve dĺžky lana po stene priamo hore k veľkému výklenku, svetlý výlom skál. Cez strmú a hladkú platňu doprava hore na sutinový pás. Po páse na zmienené, zo steny vystupujúce rebro, ktoré je tu vodorovné. Na opačnej strane rebra 50 metrov po vodorov-nom sutínovom páse doprava, potom za rohom na sutinovú plošinu, od nej šikmo doprava hore k dvojmetrovému skalnému zubu, ktorý sa opiera o stenu. Asi 50 metrov ďalej vpravo vidíme rebro, ku kto-rému musíme traverzovať otvorenou stenou. Od skalnatého zuba najprv tri metre dolu. Potom po lište do steny a kúsok hore k odštie-penému balvanu. Cez stienku na plošinu, prechádzame ňou až k pra-vému okraju. Traverz po hladkej a strmej platni niekoľko metrov doprava, potom krok na protiľahlú, úplne hladkú platňu, neobyčajne ťažko, a k jej hornému okraju. Odtiaľ ľahko cez balvany na rebro, na ktoré vystupujeme pri dvojici skalných zubov. Cez rebro a traverz po trávou porastených skalách mierne hore doprava na ďalšie rebro. Za ním prídeme na Stanislawského cestu, ktorou vystupujeme bez väčších ťažkostí pod štítovou stenou. Buď Stanislawského cestou priamo na vrchol, alebo doprava na severozápadnú hranu 30—40 metrov pod vrcholom. Ďalej ňou na vrchol. 3—5 hod., IV., miestami

110 2 F18

V. (↑ A. Gy. Hefty — Gy. Komarnicki, 18. VIII. 1912; ↑ II. v. F. Adamek — J. Friess — A. Gundelfinger, leto 1925; ↑ III. v. K. Stampfel — A. Vachs — J. Franz st.y 15. VIII. 1925.) Zima: Dolná časť strmo po snehu, prostredná časť v prevažnej väčšine skalný terén, horná časť blízko vrcholu znova na snehu, (↑ K. Bocek — Č. Harníček — R. Kuchař — A. Puškáš, 1. IV. 1953.) Szczepańského cesta v pravej strane steny od Nemeckého rebríka. — Nástup na Nemeckom rebríku v mieste, kde asi v troch štvrtinách dĺžky je vodorovná terasa, jediné miesto, kde Nemecký rebrík trošku klesá. Niekoľko desiatok metrov priamo hore do pukliny pod veľkým vklineným balvanom, ktorý prekonávame vzpieraním. Nad balvanom dobré stanovište. Dvadsať metrov traverz doľava, kúsok dolu, potom oblúkom doprava do skalnatého žľabu, ktorý sa tiahne šikmo doľava. Päťdesiat metrov ľahko po pevnej skale žľabu, potom cez 20 metrov vysoký prah na rozsiahlu sutinovú terasu. Na túto prichádza zľava Stanislawského cesta, ktorá potom od tejto terasy vedie priamo hore zárezom. Z terasy bežia doprava dva rovnobežné pásy, z ktorých na spodnom na rebro, ktoré ohraničuje náš žľab sprava. Od rebra ľubo-voľný prestup stenou so stálym odchýlením vždy viac vpravo hore na severozápadnú hranu, na ktorú vystúpime asi 60 metrov pod vrcholom. 1—2 hod., II.-III. (↑ H. Dębińska — A. Szczepański — J. A. Szczepański, 26. VIII. 1927; ↑ II. v. Z. Krókowska — S. K. Zaremba, 2. X. 1927; ↑ III. v. S. Drozdowicz, 22. VIII. 1928.) Zima: Z väčšej časti veľmi strmý snehový výstup na snehu. Najmä jeho dolná časť až na veľkú sutinovú plošinu sa používa pri zimných výstupoch celou stenou ako jediné obídenie skalných platní v hornej časti Stanislawského výstupu, (↑↓ Z. Korosadowicz — J. Staszel, 13.—15. IV. 1933, pri prvom zimnom výstupe dolnej a hornej časti steny, Szczepańského cestami, hornou časťou steny aj zostúpili nazad na Nemecký rebrík a ním dolu do doliny; ↑ II. z. v. F. Dobšik — J. Michalek — Z. Vlk, 9. IV. 1936, nastúpili z Medenej kotliny.) Ľavou dolnou časťou steny na Nemecký rebrík. — Spod nástupového kotla Stanislawského cesty vedie z doliny sprava doľava šikmá rampa, ktorá pretína takzvaný Vodopád. Trávnatý pás vedie odtiaľ strmo doľava k Vodopádu. Pásom, cez prerývajúci ho balvan až na plošinu pod svetlými previsnutými skalami, ktorá je pokrytá voľnými balvan-mi. Tu sa pás končí. Vodorovnou trávnatou rímsou, na jednom mieste prerušenou, exponovane doľava veľmi ťažko. Na konci obkročí-me od steny odštiepený voľný balvan na skalnatý pás pri vode. Priamo vodou po dobrých stupňoch hore, premočenie nevyhnutné, na dobré stanovište za vodou. Za vysokého stavu vody je výstup skoro nemož-ný. Odtiaľ po tráve na trávnatý stupeň. Od neho ťažký traverz po lište pod vytláčajúcimi skalami doľava do širokého žľabu, ktorým

3 111 F18

4 112 F17

vystupujeme chodeckým terénom 60 metrov hore. Vpravo od nás je rebro, ktoré ohraničuje Vodopád zľava. Pri obrovskom balvane traverz, len slabo stúpajúc po tráve a platniach doprava na toto rebro. Nim hore, nakoniec korytom Vodopádu do Kotla, kde sa začína Nemecký rebrík. Nebezpečný trávnatý terén. 2 hod., IV., hore I. (↑ J-K. Dorawski — A. Szczepaňski — J. A. Szczepaňski, 26. VIL 1929, pri prechode celej steny, t. j. ďalej Nemeckým rebríkom a pravou časťou steny.) Zima: Snehová a čiastočne zľadovatená túra. (↑ Z. Korosadowicz — J. Staszel 13.—15. IV. 1933, pri prvom zimnom výstupe dolnej a hornej časti steny, Szczepańského cestami.) Stanislawského cesta, celou stenou. — K pravému vhĺbeniu, ktoré vybieha do steny z malého kotla, sa dostaneme krátkou, dosť ťažkou stienkou, omytou vodou. Z kotla 25 metrov komínikom hore doprava pod vklinený balvan. Kúsok doprava do trhliny s lámavými skalami a ňou po niekoľkých metroch na ľahší terén. Priamo hore cez plochú stienku na skalnatú plošinu. Nazad do komína a v ňom alebo priamo, veľmi ťažko, alebo ľahšie sprava na ďalšiu plošinu. Mokrý previs priamo, neobyčajne ťažko. Vyššie ľahšie stupne. Komín sa teraz zužuje. Tridsať metrov komínom hore na plošinku vľavo od neho, nad ktorou sa komín mení v kolmú trhlinu. Trhlinou znova plošina, po 15 metroch ďalšia. Komín sa znova rozširuje. Stále dnom, len posled-ný previs prekonávame sprava 20 metrov dlhý úsek, neobyčajne ťažký. Štyridsaťpäť metrov hore na veľkú sutinovú plošinu nad odkvapom obrovských previsov. Komín sa tu rozvidluje. Jeho pravé rameno sa však začína až nad prevismi, ktoré v mieste dotyku s plochou stenou vpravo tvoria plytkú a hladkú trhlinu. Od plošiny po pravej plochej stene, niekoľko metrov hore do trhliny a ňou až do výšky horného okraja previsov. Odtiaľ doľava nad previsy neobyčajne ťažko a do pravého ramena komína. Ním po nepevnej skale niekoľko metrov priamo hore k ďalším previsom. Pod nimi traverz doľava na plochú rímsu, po nej traverz doľava málo v zostupe do ľavého ramena komína. Dlhý krok cez jeho dno na rebierko, po ľavej strane. Rebierkom 5 metrov hore k veľkému balvanu, pri ktorom sa rebierko stráca v stene. Ďalších 5 metrov ľavým ramenom komína hore na sutinový stupienok, pri ktorom sa rameno končí. Krátky traverz doprava, potom Šikmo doprava hore smerom k najvyššiemu z balvanov, ktoré vystupujú zo steny. Od najvyššieho balvana 4—5 metrov vodorovne doprava do pravého, teraz už samostatného ramena komína a nim niekoľko metrov neobyčajne ťažko na veľkú terasu pri hornom konci komína. Nad nami vedie žľab ku skalným kulisám, ktoré lemujú Nemecký rebrík. Z pravého kúta veľkej terasy živým rebríkom, alebo pomocou skoby do trhliny a ňou 5 metrov hore do komínika, ktorý

113 5 F 17,18

vedie do pravého spomínaného žľabu. Žľabom cez nízke prahy a vklinené balvany 80 metrov priamo hore do kotla, z ktorého vybieha niekoľko žliabkov a komínikov. Komínom, ktorý sa tiahne najviac vľavo 50 metrov hore na krátke rebro veže v kulise, ktorá lemuje Nemecký rebrík. Kus po onom rebre hore, pokiaľ bez ťažkostí zostú-pime na sutinu Nemeckého rebríka. Vystupujeme naň v spádnici vrcholu asi v prostriedku medzi Kotlom a Ušatým sedlom, ktoré je v severozápadnej hrane. Asi v prostriedku základne horných zrázov sa preklenuje nad Nemeckým rebríkom pruh hladkých previsov. Nástup niekoľko metrov vľavo od týchto previsov. Hladkým zárezom niekoľko metrov priamo hore pod previs, ktorý prekonávame pomo-cou skoby, zarazenej vysoko v pukline. Nad previsom traverz doľava do komínika a ním hore na plošinku nad ním. Teraz 10 metrov šikmo doľava hore na plošinu a z nej kúsok dolu na ďalšiu. Od jej ľavého okraja niekoľko metrov priamo hore do výraznej trhliny v plochej stene. Trhlinou doľava do machového výklenku. Z neho veľmi ťažko traverz doľava na ploché stupne v otvorenej stene. Tu 5 metrov pria-mo hore, neobyčajne ťažko, potom traverz doľava, nakoniec cez málo sklonené platne na neveľkú plošinu. Trhlinou priamo hore spočiatku trávami a skalnými balvanmi zavaleného pásu, ktorý sledujeme doľava na dobré skalné stupne. Niekoľko metrov dolu, potom vodo-rovne doľava a zase hore lištami a cez stupne do hlbokého výklenku. Niekoľko metrov doľava za roh, potom strmou stienkou a hlbokou puklinou priamo hore na veľkú sutinovú terasu v stene. Do steny sa vrýva, vybiehajúc z pravého okraja terasy výrazný žliabok, 60 metrov, potom sa končí. Desať metrov rímsou doprava do hlbokého vhĺbenia. Pri jeho dolnom okraji obrovský s podstavcom zrastený balvan. Vľavo od neho priamo hore, potom doprava na trávou porastené skalné úbočie vpravo od hlbokého komína. Úbočím, ktoré je čoraz strmšie, hore, nakoniec strmou stienkou do trávnatého a skalnatého žliabku. Žliabok rýchle mizne. Vystupujeme ďalej tým istým smerom, ľahkým úbočím na veľkú sutinovú terasu, blízko temena rebra, ktoré ohrani-čuje sprava prostrednú, najstrmšiu časť horných zrázov steny. Na túto terasu prichádza z pravej strany Szczepańského cesta. Z terasy cez stupne a balvany hore na ďalšiu plošinu, 30 metrov, potom kus doľava a znovu priamo hore cez vysoké stienky a komíniky, potom trhlinami medzi balvanmi do rozširujúceho sa vhĺbenia po pravej strane. Vhĺbením trochu doľava na široký pás z voľných balvanov. Po ňom doľava až skoro na koniec, potom doprava do steny a úzkym krátkym komínikom medzi stenou vľavo a odštiepeným balvanom vpravo hore. Nad komínikom plošina, vľavo nápadný, zo steny trčiaci balvan. Cez štvorhranné balvany šikmo doprava hore na druhú plo-šinu a ďalej doprava cez stienku na tretiu plošinu. Plošina sa zužuje

v pás, po ňom doprava. Tam, kde pás prechádza v rímsu, skoro kolmo stienkami a cez balvany hore. Kúsok doprava na štvrtú pre-dĺženú plošinu s dvoma stupňami pod plochú jednoliatu stenu. Cez balvany doľava hore na 5-metrovú plošinu. Traverz doľava za roh steny na šiestu plošinu, na ktorej stojí odštiepený, vežičke podobný blok. Z jeho temena krok doľava na strmé rebierko, potom doľava do vhĺbenia. Jeho dnom hore na ľahký terén. Po niekoľkých metroch cez previs, ktorý je vytvorený vklineným balvanom. Možno ho vpravo obísť, potom cez balvany, trhliny a po rímsach stále s malým odchýle-ním doprava hore. Vľavo sa tiahne rebro s fantastickými vežičkami a skalnými ihlami, ktoré pretína Komarnického cesta. Vystupujeme rovnobežne s rebrom, nakoniec viac vpravo pod strmou Štítovou stenou, ktorú zliezame najlepšie v spádnici vrcholu. 6—10 hod., VI., od Nemeckého rebríka IV.—V. (↑ B. Chwasciński — W. Ostrowski— W. Stanislawski, 12.—13. VII. 1932, len po Nemecký rebríky ktorým zostúpili do doliny; ↑ W. Stanislawski — P. Vogel, 4. VIII. 1932, od Nemeckého rebríka, horná časť steny; ↑ II. Z. Korosadowicz — W. Žulawski, 31. VIL 1935, len po Nemecký rebrík; ↑ III. v. C. Lapiński — M. Paully, 23. VIL 1937, po Nemecký rebrík a 25. VIL 1937 od Nemeckého rebríka ↑ II. v. tí isti; ↑ I. v. celou stenou M. Paully — J. Piotrowski, 5. VIII. 1946; ↑ II. celou stenou O. Hud-ský — J. Mašek, 19. VIII. 1946; ↑ III. v. celou stenou A. Körtvé-lyessi — A. Puškáš, 6. VII. 1947; ↑ IV. v. celou stenou E. Frössel — S. Kovalčík — H. Rácz, 2. VIII. 1947; ↑ V. v. celou stenou S. Pánek — Z. Vlč, 9. VIII. 1947.) Zima: Stanislawského komín je v zásade miešaná túra s dostatočným množstvom ľadu. Časť nad Nemeckým rebríkom je však viac sne-hová. (↑↓ I.. z. pokus A. Puškáš — K. Skřípský, 20.—22. III. 1950, dosiahli výšku asi 200 metrov, návrat zlanovaním; ↑↓ II. z. pokus K. Cerman — O. Kopal, dva dni, III. 1951, návrat zlanovaním; ↑ J. Červinka — J. Mlezák, 24.-26. XII. 1951, po Nemecký rebríky ďalej severozápadnou hranou steny na vrchol; ↑ II. z. v. K. Cerman — O. Kopal, 13.—14. III. 1952, po Nemecký rebrík a ním zostup do doliny; ↑ I. z. v. celou stenou K. Cerman — A. Puškáš, 19.—,20.III..1953;↑ II. z. v. celou stenou O. Kopal — R. Kuchár, 30. III. 1956; ↑ J. Matras — J. Sláma, 1.—2. IV. 1956, po Nemecký rebríky ďalej severo-západnou hranou steny na vrchol; ↑ A. Bizewski — R. Sledziewski — J. Žukowski, 25.—26. IV. 1956y po Nemecký rebrík a ďalej severo-západnou hranou steny na vrchol.) Variant v dolnej časti Stanislawského cesty z veľkej sutinovej plo-šiny, pod traverzom. — Z ľavého kúta veľkej sutinovej plošiny zo začiatku dosť širokým mokrým komínikom 2 metre hore, potom vpravo, neobyčajne ťažko, na strmú stienku a ňou pomocou skúpych

114 6

záchytov vpravo a kúsok hore do malého komínika už v ceste prvých dobyvateľov. V. (↑ C. Ĺapiński — M. Paully, 23. VII. 1937.) Pravou polovicou steny. — Nástup z trávnatého trojuholníka asi 30 metrov vpravo od päty Y Stanislawského komína. Malou, na východ obrátenou stienkou hore na trávnatú plošinku, z ktorej ľavým kútom na jej trávnatý vrchol. Po trávnatej lávke, dobre viditeľnej od plesa, oblúkom hore a doprava na jej koniec do výrazného žliabku 40 met-rov. Žliabkom hore asi pol dĺžky lana pod previs, ktorý obchádzame niekoľko metrov pod ním. Vpravo po hrebienku na trávnatú plošinku tesne pod previsom. Z nej stienkou pozdĺž zárezov na ďalšie trávy pod veľkým previsom. Odtiaľ mierne hore, potom traverz trávy pod veľkým previsom. Odtiaľ mierne hore, potom traverz doľava na koniec trávnatých lávok, asi 10 metrov. Nad sebou vidíme šikmo hore doprava stúpajúcu jemnú trhlinu, ktorá sa o niekoľko metrov vyššie rozširuje v úzky, krátky komínik. Ním hore, krajne ťažko, na trávy nad komínikom a odtiaľ po lámavej skale porastenej trávou šikmo doprava, až sa znova priblížime k nášmu hlavnému zárezu, 30 metrov. Ďalej po lámavej skale na veľké trávniky, pretínajúce pásmi polovicu dolnej časti steny. Po nich pod širokú, výraznú stenu. Mierne vľavo na skalnatú pyramídu s plochým bielym balvanom, kamenný mužík. Previsom, živý rebrík, do šikmo doprava prebiehajúceho 2-metro-vého žliabku, odkiaľ 3 metre hore, krajne ťažko, krok doľava a ďalších 30 metrov žliabkom šikmo doprava na skalnatý stupeň. Z neho cez hladkú skalu traverz k čiernemu kútu, ktorého ľavou bielou stienkou hore a 2 metre pod koncom stienky traverz doprava do ľahšieho terénu, neobyčajne ťažko, pevná skala. Ďalej pokračujeme širokou priehlbinou, smerujúcou najprv šikmo doľava, potom hore až na vodorovnú lávku pod prvým štítom. Po lávke doľava na Nemecký rebrík. Nemeckým rebríkom hore k miestu, kde mierne klesá. Hore do pukliny s veľkým vklineným balvanom a nad ním cez ďalšie bal-vany šikmo doľava na veľkú sutinovú terasu. Tu sa stretáva cesta Stanislawského a Szczepańského. Odtiaľ vidíme nad sebou asi o 30 metrov vyššie začínajúci zvislý žliabok, ku ktorého päte sa dostaneme okľukou zľava z ďalšej sutinovej terasky. Žliabkom asi 60 metrov hore, kde sa náhle zužuje v krátky, zvislý komín z hladkých stien. Obchádzame ho oblúkom stenou vpravo od komína po bielej skale porastenej trávou, neobyčajne ťažko, takže prídeme tesne vpravo pod komín, ktorý sa tu končí a prechádzame na skalné rebro. Odtiaľ po voľne ležiacich skalách niekoľko metrov hore, potom šikmo doprava a traverz doľava po hladkej skale, 8 metrov späť na spomenuté rebro. Po jeho ľavej, potom pravej strane hore do širokého žľabu, veľmi lámavá, drobiaca skala, po ktorom na kazateľňu zo svetlých blokov, hroziacich zosunutím, tri dĺžky lana, z nej zas na ďalšiu kazateľňu,

7 115 F17

tri dĺžky lana a ďalej na severozápadnú hranu. Ňou na vrchol. 6—8 hod., VI., nad Nemeckým rebríkom V. (↑ K. Bocek — M. Šádek, po Nemecký rebrík 25. VIII. 1949, od Nemeckého rebríka 27. VIII. 1949.) Zima: V dolnej časti zasnežený, hore viac skalnatý výstup, preteka-júci ľadom. Po Nemecký rebrík. (↑ J. Mlezák — F. Veigl, 16. IV. 1956, po Nemecký rebrík a nim zostúpili do doliny.)

Y, na Nemecký rebrík, ľavým vhĺbením. — Nástup do steny je v Y pred priehlbinou vľavo hore. 20 metrov mierne šikmo doľava, vpravo cez stienku a ďalej pôvodným smerom na naklonenú skalnatú plošinu. Skrúcame sa doprava smerom k novej priehlbine, ku ktorej sa pri-blížime na 8 metrov. Odtiaľ vľavo cez rozčlenenú stenu a ďalej cez trávnatú plošinu pod previs. Obchádzame ho hneď sprava 3 metre hore, 3 metre traverz doľava, znova 3 metre hore na malú trávnatú terasu, 2 metre traverz doľava, úsek neobyčajne ťažký a doprava hore k malému previsu. Cezeň šikmo doľava a miernejšie týmto smerom ďalej, potom približne rovno hore do ľahkého terénu, po ktorom na Nemecký rebrík a do kotla. 5 hod., V. (↑ pokus, J. Leporowski — A. Szczepaňski — J. A. Szczepaňski — M. Šwierz, 8. VII. 1927; ↑ K. Bocek — R. Príkazký — K. Zlahodová, 6. VII. 1950.)

Uchom na Nemecký rebrík, výstup vedie vlastne v stene Ušatej veže. — V dolnej pravej časti steny je mohutná priehlbeň podoby ucha, ktorej dno pokrýva snehové pole. Z konca snehového poľa vstup do steny, ktorou 10 metrov šikmo doprava hore a 5 metrov traverz doprava do kúta pod previsom. Cez previs najprv úplne vpravo, potom prechádzame doľava a po ľavej strane ďalej do komína. Jeho dnom 10 metrov hore, potom 4 metre priamo a do jeho ľavej strany. Vo výške vyčnievajúceho balvana 30 metrov traverz, neoby-čajne ťažko, doľava. Najprv 8 metrov po dobrých záchytoch, potom 3 metre traverz v lane dolu na trávnaté plošinky, z ktorých zas doľava hore do pôvodnej výšky, odkiaľ mierne 5-metrový zostup, traverz, na pohodlnú terasu. Po dobrých stupoch 15 metrov hore na plošinu pod úzkym, vodou pretekajúcim komínom. Jeho dnom najprv priamo, potom po jeho pravej strane pod previsy, ktoré obchádzame po pravej hrane na šikmú plošinku. Pozor na lámavú skalu! Skoro 30 metrov, krajne ťažko, 3 metre hore, potom šikmo vľavo po skalna-tých schodoch pod vlhkú stienku, ktorou hore a žliabkom na terasu vľavo. Žľabom pred nami hore až na jeho koniec pod hladkú stenu, spod ktorej doprava na odštiepené skaly. Z nich vpravo cez stienku po skobách, krajne ťažko, potom doľava a do žľabu ľahkým terénom, žľabom doprava na hrebeň a po jeho pravej strane na Nemecky rebrík. 10 hod., VI. (↓ K. Bocek — R. Kuchár, 10. VIL 1950.)

116 8 F17

117 9 F17

Cesta Vodopádom do Kotla, po Nemecký rebrík. — Výstup vedie okrem prvej dĺžky lana po pravom okraji Vodopádu, ktorý padá z Kotla 1986 metrov, cez stenu. Nástup vľavo hore od ústia Vodo-pádu do steny, ktorou hore a doprava do priehlbiny, ktorou preteká voda. Prekročíme vodu, premoknutie, a šikmo doprava hore k bielym skalám. Päť metrov rovno ďalej, potom žliabkom pod hladkú stienku, spod ktorej doľava hore k odštiepenému balvanu. Teraz krok doprava a cez stienku do žliabku, čochvíľa do ďalšieho, ktorým ďalej na rampu. Po jej pravej hrane doprava na trávnatú lávku, po ktorej vedie Szcze-pańského cesta. Po nej traverz doľava 3 metre od Vodopádu. Čiernym vlhkým komínom asi 5 metrov hore a mierne doprava do kúta. Ďalej najprv kútom, potom vľavo od neho stále hore až na veľkú plošinu pod Vodopádom. Pravou previsnutou stenou 3 metre hore, potom 2 metre traverz doľava, najťažšie miesto, pod previs, cez ktorý vpravo na pohodlnú terasu. Z nej zľava na rozsiahlu sutinovú terasu. Stredom steny do Kotla. Krásny, zaujímavý výstup v pevnej skale. 9 hod., V.-VI. (↑ K. Bocek — L. Hofírek — R. Kusová, 31. VII. 1950.)

Výstup z pravej časti steny, medzi cestou Stanislawského a Szczepań-ského, od Nemeckého rebríka. — Nástup na Nemeckom rebríku, stredom steny, medzi Stanislawského a Szczepańského cestou. Nastupujeme na pevné previsnuté stupne, ktoré vo výške 15 metrov pretína vodorovná puklina. Zdoláme ju asi 4 metre traverzom vľavo na pevné stupne, ktoré prechádzame priamo na skalnú lávku. Odtiaľ ideme kolmo hore v hladkej previsnutej stene s jemnými záchytmi, skúpymi na skobovanie, 60 metrov. Tu prichádzame na trávnatý balkón, ktorý pretína kolmá škára; po jeho pravej strane sa začínajú čierne mohutné previsy. Pokračujeme jeho ľavou časťou previsnutou stenou na ďalší trávnatý stupeň až pod klenby čiernych previsov, lišajník a voda. Vlhkým komínom vystúpime na hranu previsov a touto hranou vystupujeme kolmo hore až do miesta, kde sa Stani-slawského a Szczepańského cesta dotýkajú. Ďalej traverzom ich stredom cez uvoľnené obrovské bloky na skalné sutinové pole pod hladkou stenou, ktorá má červené škvrny. Miernym traverzom vpra-vo vystúpime po veľkých stupňoch okolo obrovského obdĺžnikového balvana na veľkú skalnú lávku, dve dĺžky lana, v spádnici vrcholu. Odtiaľ sa ľahko dostaneme kolmým výstupom na vrchol. 6 hod., VI. koniec III. (↑ F. Plšek — V. Schwarz — V. Zachoval, 30. VIII. 1950.)

Hranou Vodopádu a ľavým komínom Y na Nemecký rebrík. — Do Kotla ako pri nástupe na Stanislawského cestu a hneď doľava z neho traverz na hranu v hornej časti s belasými skalami, ktorá ohraničuje sprava Vodopád. Traverz nepríjemný, vlastná hrana veľmi pevná. Nou na sutinový svah, ktorý spadá z Kotla z Nemeckého rebríka.

10 118 F17

11 119 F18

12 120 F17

Sutinovým svahom kúsok hore, potom asi 60-metrový traverz do spomínaného komína. Sme nad jeho prerušením. Najprv v ňom, potom po jeho pravej hrane a zase doň. Pred jeho ukončením traverz v nepríjemnom teréne doľava na Nemecký rebrík. Vychádzame naň pod vežičkou komína. Vlastný komín veľmi pevná skala. 5 hod., V. (↑ J. Doležal — A. Puškáš, 14. VIII. 1954.)

Z Veľkej Zmrzlej doliny, z Medenej kotliny

Severozápadná hrana ohraničuje sprava severnú stenu a ju aj oddeľuje od západnej. Svojimi nápadnými výšvihmi stúpa až k veľkej dvoj-vrcholovej veži, ktorú nazývame Ušatá veža. V sedielku za touto vežou, t. j. v Ušatom sedle sa končí vlastný Nemecký rebrík. Nad sedielkom je hrana menej výrazná. Z Medenej kotliny pozdĺž jej okraja doľava po trávnatom úbočí hore už na zdola viditeľné plece, nad ktorým je hrana skalná. Odtiaľ vlastný výstup. Tridsať metrov trávou porastenými skalami hore pod prvý výšvih. Ľavý bok hrebeňa tvorí tu hladké platne, pravý, členitejší, puklinami poprerývané skaly. Po strmej trávnatej lávke šikmo doprava hore do širokého, zľava mocnými platňami lemovaného žliabku. Ním 6 metrov hore, potom doľava a krátkym komínikom vzpieraním na malú plošinku. Niekoľko metrov priamo hore pod komín. Pod ním zostúpime po trávnatej lávke Šikmo doprava, obídeme skalnú ostrohu a vystupujeme za ňou päť metrov v mokrej lámavej stienke. Cez rebro doľava na terasu. Odtiaľ bez ťažkostí na prvý výšvih. Ďalej stále neďaleko hrany k hlad-kej veži, ktorú zliezame zľava. Znova po hrane k miestu, kde sa hrebeň skrúca doľava a strmo sa dvíha. Po balvanoch 30 metrov hore, potom puklinou a cez prah do výklenku s machom. Nasleduje Čierna veža s vystupujúcim skalným zobákom. Vežu obídeme po páse v pravom boku cez vhĺbenie a rebro až do štrbiny nad ňou. Ľahko do kotla. Po stienke hore, potom pod kolmým schodom po rímse doprava a žliabkom s machom 5 metrov hore. Po hrane vľavo od žliabku hore na ďalšiu lávku, z ktorej na priestrannejšiu sutinovú plošinu. Po platniach hrebeňa k pravej z dvoch trhlín, oddelených čiernou hranou. Vystupujeme v nej 5 metrov až pod vklinený balvan. Vpravo dve odlúpené skalné platne. Po spodnej z nich zostupný traverz doprava, potom cez previsnutú stienku hore a nazad doľava k hornému vyústeniu pravej trhliny. Štyri metre priamo hore na prvý hrot Ušatej veže. Zostup do Štrbiny medzi obidvoma hrotmi. Odtiaľ cez previs na veľkú platňu a po skale na druhý hrot. 35 metrov do Ušatého sedla, na ktorom sa končí Nemecký rebrík. Nad nami vystupuje kúsok zo steny tupá hrana. Zo sedielka 20 metrov priamo hore pod veľkú platňu, ktorú obchádzame sprava. Znova kus priamo hore, potom obídeme odštiepený balvan trhlinou vľavo. Nad ňou

121 SZ 1 F17,18

sutinové miesto. Cez stupeň s balvanmi mierne doľava, smerom k dvom veľkým previsnutým platniam. Prejdeme ľavú z nich, potom vystupujeme cez balvany a po sutine. V tomto úseku vybočuje na hranu najprv Szczepańského cesta, neskoršie Kormanického cesta, ktoré idú zo severnej steny. 2—5 hod., II.-III. (↑ A. Grósz — T. Krégczy — L. Rokfalusy, 26. VII. 1912; ↑↓ B. Ádámi — I. Csorba — V. Roland, 14. VIII. 1927; ↑ II. v. J. Andráši I. — Š. Virosty5.IX. 1937, ↑ III. v. D. Reichard — E. Egerváry, 21. VII. 1933.) Zima: Snehový výstup, hlavne nad Nemeckým rebríkom, kombino-vaný so skalou. (↑ J. Honowska — Z. Krókowska — J. A. Szczepań-ski, 8.—9. IV. 1928, len od Nemeckého rebríka na štíty pri prechode severnej steny cez Nemecký rebrík; ↑ F. Eichler — K. Johanowky — F. Kroupa — J . Mazáček, 24. III. 1951, celou severozápadnou hranou.)

Variant priamo z doliny Zeleného plesa. — Na severozápadnú hranu možno vystúpiť aj priamo z doliny Zeleného plesa po veľmi trávnatom a lámavom teréne. IV.—V. (↑ K. Jakubowska — W. Žulawski, 26. VIII. 1949.) Asi 600 metrov vysokú stenu ohraničuje zľava severozápadná hrana, sprava zas roklina z Hornej Kežmarskej štrbiny. Asi 180 metrov nad Nemeckým rebríkom oddeľuje sa od severozápadnej hrany strmé západné rebro, ktoré prebieha prostriedkom steny a končí sa asi 150 metrov nad jej úpätím. Medzi západným rebrom a severozápadnou hranou je vhĺbenie. Nástup ako na Medené lávky, na mierne sklone-nú, sutinou pokrytú terasu a ňou doľava. Na Medené lávky vyššie a doprava. Prekročíme roklinu, ktorá spadá z Hornej Kežmarskej štrbiny a sledujeme týmto smerom širokú lávku. Obídeme pätu západného rebra a vstupujeme hneď za ním do spomínaného vhĺbenia. Vhĺbením cez prvý prah hore pod mocný previs. Rímsou doprava, potom traverz doľava nazad do vhĺbenia. Ním stále ďalej k miestu, kde sa rozvidluje na dva žliabky. Pravým z nich, potom pravým jeho ramenom až skoro k jeho hornému koncu. Tu doľava na rebro medzi obidvoma žliabkami a po ňom 15 metrov hore. Potom doľava do ľavého žliabku, ktorý sa tu spája s pravým v jedinú, širokú, drnami vyplnenú roklinu. Po pravej strane rokliny hore, 15 metrov pod Nemeckým rebríkom, ktorý sa v týchto miestach končí, po rímse doprava na západné rebro, na ktoré vystupujeme v mieste, kde ho pretína výstup zo severnej steny Malého Kežmarského štítu, idúci od Nemeckého rebríka. Po tomto rebre na severozápadnú hranu a v posledných úsekoch na vrchol. 3 hod., miestami II.-III. (↑ B. Pawlowski — K. Wallisch, 2. IX. 1926y len západné rebro nad Nemec-kým rebríkom; ↑ M. M. Perlberzanka — J. A. Szczepaňski, 11. IX. 1932, úsek pod Nemeckým rebríkom.)

2 122 F17

Z 1 123 F13

Zima: Dostatočne zasnežený výstup. (↑ I. Hrablíková — J. Kluvá-nek — A. Puškáš, 16. II. 1956, len západné rebro nad Nemeckým rebríkom, pretraverzujúc naň od severozápadnej hrany.)

Traverz v západnej stene. — Nemecký rebrík sa na Ušatom sedle končí. Lávka však prakticky pokračuje Viac-menej stále v zostupe cez celú západnú stenu, až do miesta, kde sa spája s takzvanými Medený-mi lávkami, t. j. v žľabe, ktorý spadá z Hornej Kežmarskej štrbiny. Pozri Malý Kežmarský štít, B, S, 1, zima.

UŠATÉ SEDLO Úzke sedlo v severozápadnej hrane Malého Kežmarského štítu. Veľmi charakteristické, keďže cezeň vedú výstupy cez Nemecký rebrík a ďalej na Medené lávky, ako i sama severozápadná hrana. V lete i v zime dostúpené pri prechode horespomenutým výstupov. Pozri Malý Kežmarský štít, B, S, 1, zima, ako i B, Z, 1, 2, zima.

UŠATÁ VEŽA USZATA TURNIA Charakteristická veža v severozápadnej hrane Malého Kežmarského Štítu, ktorá sa vypína nad Ušatým sedlom, kde sa končí názov Nemec-ký rebrík. V lete i v zime dostupná cestami, ktoré prakticky vedú cez ňu alebo v jej tesnej blízkosti. Do doliny Zeleného plesa spadá mohutnou stenou, ktorá je tiež v dolnej časti už prestúpená. Prakticky patrí k masívu Malého Kežmarského Štítu, presnejšie k jeho severnej a západnej stene. Pozri Malý Kežmarský štít, B, S, 1, zima, ako i B, Z, 1, 2, zima. Ďalej SZ, 1, zima, ako i S, 9. Leto: (↑ A. Grósz — T. Krégczy — L. Rokfalusy, 26. VIL 1912, pri prvom prechode celej severozápadnej hrany Malého Kežmarského štítu.) Zima: (↑↓ J- Honowska — Z. Krókowska — J. A. Szczepaňski, 8.—9. IV. 1928, pri prechode Nemeckého rebríka a hornej časti severozápadnej hrany, z Ušatého sedla.)

DOLNÁ KEŽMARSKÁ ŠTRBINA Úzka štrbina, ktorá oddeľuje od Malého Kežmarského štítu Kežmar-skú kopu. Výstupy z dolín Z doliny Zeleného plesa

Z kotla, kde sa začína Nemecký rebrík. — Z kotla strmým skalnatým žľabom šikmo doľava hore na severovýchodný hrebeň, na ktorý vystupujeme v štrbine na juhozápad od Kežmarskej kopy. 3/4 hod., II. (↑ K. Drewnowski — A. Staniszewski. 29. VIL 1908.)

124 2 F13

C

125 1 F17

KEŽMARSKÁ KOPA KOPA KIEZMARSKA Súčasť severnej steny Malého Kežmarského štítu, ktorá je oddelená od nej Dolnou Kežmarskou štrbinou a od Svišťového hrbu zase Nižným sedlom pod Svišťovkou. Do doliny Zeleného plesa spadá strmou severnou stenou vysokou asi 550 metrov, v dolnej časti dostatočne prerastenou trávou. V zime je často vyhľadávaná horo-lezcami. Výstupy hrebeňmi Z Dolnej Kežmarskej štrbiny Pozri Malý Kežmarský štít, A, SV, 1, zima. Z Nižného sedla pod Svišťovkou Pozri Malý Kežmarský štít, A, SV, 1, zima.

Výstupy stenami Z doliny Zeleného plesa Traverz naprieč stenou, horný. — Z doliny Zeleného plesa magistrá-lou smerom ako na sedlo pod Svišťovkou do miesta, kde prechádza obvykle vyschnutý potok. Korytom potoka, alebo neďaleko neho hore, kým koryto prechádza v strmú skalnú roklinu. Pod jej prahom po vodorovnej terase doľava cez roklinu a strmými skalami hore do veľkého trávnatého svahu hore vľavo od rokliny. Kúsok po tomto svahu hore, potom zase doprava cez roklinu a po jej protiľahlom úbočí hore k nápadnej skupine skál. Odtiaľ sledujeme mierne stúpa-júce trávnaté pásy, ktoré vedú doprava smerom na západ. Prekročíme štyri tupé rebrá, pričom vystúpime na výbežok piateho rebra, ktorý je podobný kazateľni; tu je nápadný balvan. Z neho dosť hlboko dolu do kotla. 2 1/4 hod., CH.-I.-II. (↑ Už dávno známa cesta; I čiastočne prelezené.) Zima: Na snehu. (↑↓ Čiastočne prelezené.) Severnú stenu Kežmarskej kopy rozdeľujú na dve polovice trávnaté pásy, ktoré sa tiahnú doprava hore do kotla. V spodnej časti steny bežia dva mokré komíny. Rebrom, ktoré delí tieto komíny, priamo hore na trávnaté pásy, ktoré smerujú ďalej doprava cez Kotol na Nemecký rebrík, pod hornú časť steny. I ňou prebiehajú dva komíny. Pravým z nich šikmo doprava na rebro vpravo od komína a cez previs do kotla, v ktorom sa pravý komín končí. Z neho plochým komínikom na plošinu. Cez plošinu asi 20 metrov doľava k päte Širokého, doľava vedúceho komína, ktorým vstupujeme asi 30 metrov do štrbiny medzi odštiepenou vežičkou a stenou. Odtiaľ trhlinou doprava hore na severovýchodný hrebeň a kúsok doľava na vrchol Kežmarskej kopy.

A

B

S 1 126 F17,19

2 127 F 1,17,19

2—3hod., IV.(↑ B. Duchoň — M. Nitsch, 28. VI. 1934; ↑ II. v. B. Duchoň — I. Kesselbauerová, 21. VIII. 1934; ↑ III. v. F. Dobšik — Z. Vlk, 21. VIL 1935.) Zima: Z väčšej časti snehová túra, v dolnom úseku na nepríjemne strmom trávnatom teréne. (↑ E. Fehér — J. Kováčik — I. Lehotský — A. Puškáš, 13. II. 1953, nástup do steny Slabom, smerujúcim na Nemec-ký rebrík do Kotla.)

Variant v ľavej hornej časti steny. — Nástup smerom ako na Nemec-ký rebrík. Pri retaziach staré istenie; cez ne na tupé rebro, ktoré sprava ohraničuje žľab, ktorým vystupujeme. V tomto mieste tvorí žľab akúsi vežičku. Odtiaľ hneď doľava na rebro, ktoré vybieha už zo severnej steny a po ňom priamo hore. Predtým, ale než by sme došli na snehový traverz, ktorým vedie výstup naprieč severnou stenou Kežmarskej kopy, doľava na snehy. Z nich sa tiahne nápadný, úzky, strmý žľab, na konci ktorého sa zľava vypína skalná veža. Ním hore a ďalej už na čistom snehu na vrchol Kežmarskej kopy. Posledný úsek na hrebeni. Lezené čiastočne len za zimných podmienok. Myslí sa tým horná časť steny. 3 hod., III.-IV.. (↑ K. Pavlik — A. Puškáš, 21. I. 1952.) Prostriedkom steny. — Nástup je vpravo od spádnice druhej veže, ktorá ohraničuje z pravej strany žľab vedúci na Nemecký rebrík. Tridsať metrov sledujeme pilierom ľavú časť mokrého žľabu. Žľab sa tu rozvetvuje. Jeho ľavým ramenom šikmo doľava 25 metrov po uvolnených skalách cez previs na trávnatú lávku. Ňou 30 metrov traverz doľava, odtiaľ sprvu platňami, potom rebrom do žľabu, ktorý smeruje na Nemecký rebrík. Rebrom pod vlastnú stenu. Dve dĺžky lana po platňovitom pilieri, odtiaľ šikmo traverz doľava, naľavo od veľkého čierneho previsu. Tu priamo hore na trávnatú lávku. Po 30 metroch ďalšia lávka, z ktorej po strmej platni, neobyčajne ťažko, priamo hore, a po dĺžke lana do sedielka v pilieri, ktorým na jeho koniec. Odtiaľ pilierom, vľavo od bieleho výlomu na hrebeň a ním na vrchol. 3 1/2 hod., III.-IV.-V. (↑ J. Psotka — B. Varga, 1. Víl. 1953.) Variantmi v pravej časti steny. — Nástup je za treťou vežičkou sprava, ktoré vežičky lemujú z pravej strany žľab smerujúci na Nemecký rebrík. Zárezom po sutine a cez trávniky až k žltému fľaku, odtiaľ mierne doprava, šikmo hore do kútovej škáry po ľavej strane platne. Tu asi dve dĺžky lana na koniec škáry. Ďalej pár metrov cez trávniky. Sme v hornej časti steny. Komínom doprava šikmo hore na hornú širokú lávku. Sme na severozápadnej hrane steny, po ktorej prejdeme doľava do prostriedka steny a ňou po Psotkovej ceste na vrchol. 2 1/2 hod., IV. (↑ P. Chmela — Škopek, 12. VIL 1953.)

128 3 F 17,19

129 4 F17

130 5 F17

Ľavou polovicou steny za vežičkou. — Z vrcholu, dívajúc sa do doliny Zeleného plesa smerom k serpentínam vedúcim zo sedla pod Svišťovkou, vedie medzi severovýchodným hrebeňom a vežičkou v severnej stene Kežmarskej kopy strmý snehový žľab, ktorý zaniká na jej traverze naprieč stenou. Ním dolu až na lávku traverzu, potom strmo po tráve cez tri rebrá do žľabu, ktorý spadá z Nižného sedla pod Svišťovkou. Z neho na poslednú serpentínu a dolu do doliny. Veľmi praktické v zostupe v zime. V lete nepríjemný, trávnatý a lámavý terén. 1 hod., II. (↓ G. Körtvélyessi — A. Puškáš, 23.1.1955.) Hranou steny. — Severnú stenu Kežmarskej kopy oddeľuje od západ-nej krátka severozápadná hrana, ktorá spadá do Kotla, kde sa začína vlastný Nemecký rebrík. Jej spodný výšvih obídeme sprava po plat-ňovitých skalách a asi po troch dĺžkach lana znovu doľava na hranu a po nej po veľkých blokoch na vežičku. Z nej do štrbiny, z ktorej spadá žľab do západnej steny a ďalej na vrchol. 1 1/2 hod., II.-III. (↑) Zima: Dostatočne zasnežený výstup. (↑ Zábojník a druh, apríl 1953.) Z Kotla spod Nemeckého rebríka, žľabom. — Táto krátka západná stienka Kežmarskej kopy je obrátená do žľabu, ktorý spadá z Dolnej Kežmarskej štrbiny do Kotla, kde sa začína vlastný Nemecký rebrík. Od severnej steny ju oddeľuje severozápadná hrana a od nej ešte žľab z ľavej strany, ktorý spadá z úzkej štrbinky zo severného rebra. Týmto žľabom vedie výstup priamo cez prahy a zaklinené balvany bez ich obchádzania. 1 hod., II.-III. (↑ J. Doležal — A. Puškáš, 14. VIII. 1954.) Zima: Snehový výstup, čiastočne prerušený zľadovatenými prahmi. (↑↓ G. Körtvélyessi — A. Puškáš, 23. 1.1955.)

NIŽNÉ SEDLO POD SVIŠŤOVKOU Prvé sedlo, ktoré oddeľuje Kežmarskú kopu od Veľkej Svišťovky, idúc smerom od Malého Kežmarského štítu. Pre horolezcov veľmi praktické, keďže jeho žľabom možno zostúpiť v lete, ako aj v zime, čiastočne. Takto si skrátime zdĺhavú magistrálu vpravo, ktorá vedie v serpentínach zo Svišťového hrbu do doliny Zeleného plesa. Výstupy z dolín Z Huncovskej kotlinky Po serpentínach magistrály, ktorá vedie na sedlo pod Svišťovkou. Pred sedlom odbočíme z cesty doľava pod Svišťovým hrbom a cez trávu a balvany na Nižné sedlo pod Svišťovkou. 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu, (↑↓) Vľavo od serpentín magistrály po mierne stúpajúcom a zvlnenom teréne najprv po tráve, neskoršie po skalách na sedlo. 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓)

6 131 F19

SZ 1 132 P17

Z 1 133

C

1 134 F15

2 135 F15

Do doliny Zeleného plesa Spočiatku širokým, platňovitým a trávnatým dnom žľabu, ktorý sa zužuje. Nepríjemné pre drobný štrk. Ďalej v hlbokom drobnom štrku bezpečne až nad prvý zlom. Nad ním traverz doprava cez pravú trávnatú stienku žľabu na magistrálu a ňou dolu do doliny. Kratšie a rýchlejšie ako celými serpentínami. 3/4 hod., CH.—I. (↑↓) Zima: Na čistom snehu, ale cez prvý prah ďalej až nad druhý. Nad ním traverz cez kosodrevinu stále mierne klesajúc doľava do pravého žľabu, ktorý spadá zo sedla pod Svišťovkou, tesne nad jeho ústím do doliny. Veľmi praktické. (↑↓)

SVIŠŤOVÝ HRB Trávnatý hrb medzi dvoma sedlami pod Veľkou Svišťovkou. Na jeho severnom chrbte vedie dolu do doliny v serpentínach magistrála.

Výstupy hrebeňmi Z Nižného sedla pod Svišťovkou Pozri Malý Kežmarský štít, A, SV, 1, zima.

Výstupy stenami Z Huncovskej kotlinky Po trávnatom a balvanmi posiatom miernom úbočí na hrb. 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓) Z doliny Zeleného plesa Serpentínami magistrály najprv v ľavom žľabe, potom na svahu chrbta a na konci znova v ľavom žľabe na sedlo pod Svišťovkou, alebo priamo z poslednej serpentíny po nepríjemnom trávnatom teréne na hrb. 1 1/2 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓)

SEDLO POD SVIŠŤOVKOU (2023 m) RAKÚSKA PRZELSCZ, NAGY MORGÁSHÁGÓ, RATZENBERGJOCH Sedlo medzi Svišťovým hrbom a Veľkou Svišťovkou. Vedie ním upravená cesta, takzvaná magistrála.

Výstupy z dolín Z Huncovskej kotlinky Magistrálou od Skalnatého plesa a od kotlinky serpentínami magi-strály na sedlo pod Svišťovkou. 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑ G. Dyhrenfurt — A. Martin, 8. III. 1906; ↓)

136 1 F19

A

B

137 1 F15

138 1 F19,20

C

139 1 F15

Z doliny Zeleného plesa Výstup, ako aj zostup je možný dnom žľabu. Nepraktické, veľmi lámavá skala, na konci strmé, po tráve a nebezpečie pádu kamenia. Pre zostup sa vôbec neodporúča. 1—11/2 hod., CH—I. (↑↓) Zima: Na snehu, horná časť tráv väčšinou bez snehu, (↑↓) Traverzujúc po magistrále, v dolnej a hornej časti žľab, idúc pritom väčšiu časť na chrbte Svišťového hrbu. 1 1/2 hod., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓)

VEĽKÁ SVIŠŤOVKA (2040 m) RAKÚSKA CZUBA, NAGY MORGÁS, GROSSER RATZENBERG Trávnatá sutinová kopa, ktorú oddeľuje od Svišťového hrbu sedlo pod Svišťovkou a od Malej Svišťovky zase sedlo pod Malou Svišťov-kou. Z lezeckého hľadiska nezaujímavá, slúži iba ako vyhliadkový bod

Výstupy hrebeňmi Zo sedla pod Svišťovkou Po trávnatom, kamennom chrbte na vrchol. 5 min., CH. (↑↓) Zima: Na snehu. (↑↓ G. Dyhrenfurt — A. Martin. 8. III. 1906.) Zo sedla pod Malou Svišťovkou Výstup po oblom a mierne stúpajúcom chrbte na vrchol. 1 1/2—2 hod., CH. (↑↓)

Zima: Na snehu. (↑↓)

Výstupy stenami Z doliny Zeleného plesa Strmá, trávnatá stena Veľkej Svišťovky spadá do doliny Zeleného plesa niekoľkými rebrami, medzi ktorými sú prehĺbenia. V podstate výstup vedie v spádnici vrcholu, a to medzi ľavým, výrazným, a pra-vým, menej výrazným rebrom, od ktorého je ohraničená od žľabu spadajúceho zo sedla pod Svišťovkou. V spádnici depresie nad sutinou sa tiahne lávka smerujúca sprava doľava. Ňou až na jej koniec a ďalej depresiou, ktorá vystupuje za ňou priamo hore a tratí sa asi v dvoch tretinách spomínaného ľavého rebra. Alebo po ňom, alebo po sneho-vých poliach doľava od neho na vrchol. Výstup zimného charakteru. 4 hod., II.-III. (↑ A. Szobó — L. Tóth — Z. Zibrin, 27. IV. 1954, lezené len za zimných podmienok.)

SEDLO POD MALOU SVIŠŤOVKOU Pomerne široké, trávnaté sedlo medzi Veľkou a Malou Svišťovkou. Leží v pásme kosodreviny a lesa.

1 140 F20

2 141

A

JZ 1 142 F 20

JV 1 143 F 20

B

S 144 F20

Výstupy z dolín Zo Skalnatej doliny Od Skalnatého plesa upravenou cestou na sedlo. 1 hod., CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach, často je svah veľmi zľadovatený. (↑↓) Z doliny Bielej vody kežmarskej Upravenou cestou v serpentínach v lese na sedlo. Z chaty Šalviov prameň smerom na Zelené pleso; za mostom odbočíme doľava. 1 1/4 hod., CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach, v lese pozor na ostré zákruty. (↑↓)

MALÁ SVIŠŤOVKA (1560 m) MALA CZUBKA RAKÚSKA, KIS MORGÁS, KLEINER RATZENBERG Posledná vyvýšenina, ktorou sa končí bočný výbežok Malého Kež-marského štítu, zabiehajúc tak do pásma lesa a kosodreviny. Z hľa-diska horolezeckého neprichádza vôbec do úvahy. Všetky výstupy sú v lete chodecké a v zime zase je možné sa v jej bezprostrednom okolí pohybovať na lyžiach. Výstupy hrebeňmi Zo sedla pod Malou Svišťovkou Chodeckým terénom na vrchol. 10 min. CH. (↑↓) Zima: Na lyžiach. (↑↓)

C

145 1

146 1

A

147 JZ 1

Prosím láskavé horolezcov a Čitateľov, aby všetky opravy a doplnky tý-kajúce sa tohto prvého dielu zasielali na adresu Arno Puškáš, Vysoké Tatry, Horská služba

Autor

ABECEDNÝ ZOZNAM ŠTÍTOV A SEDIEL

Bachledova štrbina 127 Barania ihla 99 Barania priehyba 99 Barania škára 100 Baranie rohy JV 99 Baranie rohy SZ 99 Baranie sedlo 105 Belasá veža 57 Belasé sedlo 58 Čierne sedlo 84 Čierny štít 85 Dolná Brána 83 Dolná Kežmarská štrbina 192 Horná Brána 80 Horná Kežmarská štrbina 180 Huncovská štrbina 178 Huncovské sedlo 177 Huncovský štít JV 178 Huncovský štít SZ 178 Jahňacia lávka 41 Jahňacia priehyba 40 Jahňacia vežička 41 Jahňací hrb 34 Jahňací štít 35 Jastrabia štrbina 67 Jastrabia veža 64 Jastrabie sedlo 64 Jastrabí zub 68 Jordánova štrbina 129 Kaplnka 156 Kežmarská kopa 193 Kežmarská priehyba 177 Kežmarská štrbina 170 Kežmarský štít 170 Kolová štrbina 75 Kolové sedlo 42 Kolový štít 76 Kopa Brán 82 Kopské sedlo 33 Kopský hrb 33 Kozia kôpka 46

Kozí štít 47 Lastovičia štrbina 120 Lastovičia veža 122 Lieviková štrbina 168 Loktibrada 121 Lomnická kopa 154 Lomnická priehyba 153 Lomnická vežička 132 Lomnické sedlo 157 Lomnický hrb 159 Lomnický hrebeň 158 Lomnický štít 140 Mačacia štrbina 108 Mačacia veža 109 Mačacie sedielko 111 Mačací hrb 111 Malá Čierna veža 95 Malá Kolová veža 74 Malá Lastovičia štrbina 116 Malá Svišťovka 198 Malý Kežmarský štít 180 Malý Kolový štít 59 Malý Lomnický hrb 159 Medená štrbina 160 Nižné Čierne sedlo 85 Nižné sedlo pod Svišťovkou 195 Ovčiarska lávka 111 Ovčiarska veža 112 Papirusova štrbina 93 Pawlikowského štrbina 121 Posledná štrbina 132 Posledná veža 130 Predná Jahňacia kôpka 45 Predná Kolová štrbina 73 Predná Sklenená štrbina 63 Predná Žltá kôpka 45 Predná Žltá štrbina 45 Predné Kopské sedlo 35 Predné Žeruchové sedlo 51 Predný Kopiniak 63 Prostredná Brána 82

Prostredná Čierna veža 95 Prostredná Kolová štrbina 72 Prostredná Kolová veža 73 Prostredná Sklenená štrbina 63 Prostredný Kopiniak 63 Pyšná vežička 128 Pyšný štít 117 Sedielko pod Lomnickou kopou 156 Sedielko pod Lomnickým 133 Sedlo Baraních strážnic 99 Sedlo pod Malou Svišťovkou 197 Sedlo pod Svišťovkou 196 Sedlo pod Veľkým hrbom 70 Sedlo pod Žltou kopou 84 Skorušia kopa 42 Spišská ihla 111 Spišská štrbina 111 Spišský štít 105 Stolarczykovo sedlo 97 Strapatá veža 115 Supia štrbina 114 Supia veža 114 Svinka 81 Svišťový hrb 196 Štrbina pod Strapatou vežou 115 Štrbina pred Bránou 81 Štrbina za Bránou 79 Ušatá veža 192 Ušaté sedlo 192 Úplaz 84 Veľká Čierna veža 93 Veľká Kolová veža 71 Veľká Lomnická veža 158 Veľká Svišťovka 197

Veľká Vidlová veža 164 Veľký hrb 70 Veľký Lomnický hrb 159 Veterná štrbina 113 Veterný štít 113 Vidlové sedlo 163 Východná Jahňacia štrbina 44 Východná Kozia štrbina 46 Východná Vidlová veža 168 Východná Žeruchová veža 52 Vyšná Barania strážnica 98 Vyšná Mačacia štrbina 107 Vyšná Papirusova štrbina 95 Vyšné Čierne sedlo 95 Zadná Kolová štrbina 70 Zadná Mačacia veža 108 Zadná Sklenená štrbina 61 Zadná Žltá kôpka 45 Zadná Žltá štrbina 45 Zadné Jahňade kôpky 44 Zadné Kopské sedlo 34 Zadné Žeruchové sedlo 50 Zadný Kopiniak 61 Západná Jahňacia štrbina 43 Západná Kozia štrbina 45 Západná Vidlová veža 160 Západná Žeruchová veža 50 Zmrzlá veža 69 Zmrzlé sedlo 68 Zubatá štrbina 129 Zubatá vežička 129 Žeruchová kopa 54 Žeruchová priehyba 54 Žltá kopa 84

O B S A H

Na cestu 5 Tatranský národný park 7 Horská služba Tatranského národného parku 9 Úvodom 11 Časť všeobecná 13 Časť prvá — Schematická mapka 1 31 Časť druhá — Schematická mapka II 55 Časť tretia — Schematická mapka III 91 Časť štvrtá — Schematická mapka IV 137

A U T O R I F O T O G R A F I I

Schematická mapka I, č. 1—6 Karol Skŕipský; Schematická mapka II, č. 2 M. Sádek, č. 4 Vladimír Koštial, č. 10 K. Kučera, ostatné K. Skŕipský; Schematická mapka III, č. 1, 2 a 6 Karol Skŕipský, č. 3 Jozef Zatlukal, č. 4 a 5 Vladimír Koštial; Schematická mapka IV, č. 6, 9, 10, 15 a 21 Vladimír Koštial, č. 16 Ľuboš

Brchel, ostatné Karol Skŕipský.

Mapky vyhotovil Arno Puškáš

A R N O P U Š K Á Š

V Y S O K É T A T R Y HOROLEZECKÝ SPRIEVODCA

Lektoroval Jozef Šimko

Vydáva Šport, vydavateľstvo, Bratislava. Redaktorka Oľga Rázgová. Šéfredaktor inž. Milan Kováčik. Jazyková redaktorka Terézia Dobišová. Technický redaktor Ján Horáček. Grafická spolupráca

Karol Mladý. Obálku a predsádku navrhol Arno Puškáš.

Povolené č. 25 022/c-II/HSV-57. Daň 5°/p. Plán skup. 301-11-6. Zadané 1. 4. 1957. Tlačené 30. 11. 1957. Vydanie I. Náklad 5225. PH 8,125, AH 22,98, VH 23,21. Papier 222-14, 61 x 86, 70 g. Kníhtlač z novej sadzby vytlačili Polygrafické závody, n. p.,

závod 1, Bratislava. Písmo Plantín. — A-71545

Cena viaz. Kčs 30,50 56/111-10