1. Fiškálna politika

Poslanie

Poslaním tejto kapitoly je vysvetliť fiškálnu politiku ako podsystém hospodárskej politiky, ktorej cieľom je stabilizovať národné hospodárstvo.

Ciele

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť:

• čo rozumieme pod pojmom fiškálna politika,

• aké sú nástroje fiškálnej politiky,

• aké typy fiškálnej politiky poznáme,

• aké sú multiplikačné efekty fiškálnej politiky.

Úvod Rozpočtom budeme v rámci obecnej ekonomickej teórie rozumieť sústavu verejných

rozpočtov, ktorá predstavuje tvorbu a použitie centralizovaných peňažných fondov vládou, vrátane správy na miestnych úrovniach za určité obdobie (tzv. fiškálny rok , čo môže byť kalendárny rok alebo aj iné ročné obdobie). Ide o sústavu rozpočtov, ktoré majú v rôznych krajinách rozmanitú podobu. Môže zahrňovať jednak samotné rozpočty v užšom zmysle, jednak rozpočty rôznych jednotiek, hospodáriacich s nútenými odvodmi obdobných daniam.

Na príklade SR:

− štátny rozpočet, − miestne rozpočty (v SR rozpočty obcí a miest, okresných úradov, VÚC), − rozpočty zdravotných poisťovní a pod.

V rámci rozpočtovej sústavy dochádza obvykle k prerozdeľovaniu: výdaje jedného rozpočtu sú príjmom iného rozpočtu.

1.1 Podstata fiškálnej politiky a jej nástroje

Ekonomická teória rozlišuje fiškálnu a rozpočtovú politiku, aj keď veľmi úzko súvisia.

Rozpočtová politika ako ekonomický pojem sa začal používať v súvislosti so vznikom štátneho rozpočtu. Využíva štátny rozpočet v súvislosti s jeho alokačnou a rozdeľovacou funkciou. Vykonávateľom rozpočtovej politiky je predovšetkým ministerstvo financií.

Fiškálna politika ako pojem vznikol neskôr, v súvislosti s keynesovským chápaním hospodárskej politiky, základom ktorého sú štátne zásahy do ekonomiky. Fiškálna politika predstavuje činnosť štátu spojenú so štátnym rozpočtom od vládnej až po miestnu úroveň, ktorá je zameraná na bezprostrednú stabilizáciu ekonomiky. Realizuje ju vláda.

Hlavným nástrojom fiškálnej politiky je teda štátny rozpočet. Štátny rozpočet je centralizovaný peňažný fond.

Štátny rozpočet je:

− nástroj rozdeľovania národného dôchodku − nástroj štátnych zásahov do reprodukčného procesu − prostriedok na uskutočňovanie vonkajšej hospodárskej a politickej expanzie

Štátny rozpočet má príjmovú a výdavkovú stránku.

Rozpočtové príjmy sú v prevažnej miere tvorené:

− daňami, vrátane rôzne nazývanými platbami (napr. poistné) na sociálnu zabezpečenosť, ako napr. nemocenské, dôchodkové, na politiku zamestnanosti, na zdravotné poistenie a podobne

− ďalšie príjmy tvoria napr. prijaté úroky, príjmy z prenájmu majetku, splátky poskytnutých úverov

− príjmy, založené na znížení aktív vlády, ako predaj majetku,

− prijaté dotácie(významné hlavne u miestnych rozpočtov).

Hlavným zdrojom príjmov sú dane.

Daň je povinná platba odvádzaná jednotlivými subjektami do štátneho rozpočtu v stanovenej výške a lehote. Má vynútiteľný charakter a je daná zákonom.

Delenie:

a) priame - platené v závislosti od výšky príjmu resp. majetku poplatníka. Príkladom je daň z príjmu fyzických a právnických osôb, daň z nehnuteľnosti, daň z dedičstva a darovania.

b) nepriame - sú zahrnuté v cene tovarov. Odvádza ich predajca tovarov a služieb. Patrí sem daň z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebné dane. Spotrebné dane - daň z uhľovodíkových palív a mastív, daň z liehu a destilátov, daň z piva a vína, daň z tabaku a tabakových výrobkov štát určuje s cieľom obmedziť spotrebu zdaňovaných tovarov a služieb.

Zdaňovanie dôchodkov môže byť:

a) proporcionálne - podiel daní na tvorbe dôchodku je konštantný - daň sa vyberá rovnakým dielom bez ohľadu na výšku dôchodku

b) progresívne - s rastom dôchodku rastie aj podiel dane - z vyššieho príjmu je vyššia daň

c) degresívne - daňové zaťaženie sa s rastúcimi dôchodkami znižuje - z vyššieho príjmu je daň nižšia.

Rozpočtové výdaje zhrnieme do nasledujúcich skupín:

− významný podiel zaujímajú spravidla výdaje sociálneho charakteru v podobe transferových platieb domácnosti (podpory, príspevky a pod.)

− veľký podiel majú vládne nákupy v podobe financovania bežných a investičných výdajov v školstve a zdravotníctve, v oblasti verejnej správy, armády, polície, súdu a pod.

− ďalšími výdajmi sú transferové platby podnikom v podobe subvencií (v SR zrejme do dopravy, poľnohospodárstva, bankovníctva, ťažobného priemyslu, k podpore exportu )

− v rade krajín je významnou položkou tiež splácanie štátneho dlhu a úrokov z neho.

Tieto celkové výdaje môžu byť rozdelené na bežné a kapitálové (investičné) výdaje.

Štátny rozpočet môže byť:

− vyrovnaný (príjmy sú rovné výdajom) − prebytkový (príjmy prevyšujú výdaje) − deficitný (príjmy sú menšie ako výdaje)

K porovnaniu rozpočtov a ich sáld v čase a medzi krajinami sú používané relatívne ukazovatele:

− pomer výdajov rozpočtu k HDP, ktorý býva často používaný k orientačnému vyjadrovaniu miery vládnej intervencii v krajine (v SR, ČR, Nemecku a Rakúsku dosahuje okolo 1/2, v Japonsku a v USA okolo 1/3),

− pomer salda rozpočtu k HDP. Ako ilustrácia únosnej výšky rozpočtového deficitu poslúži cieľová veličina stanovená v rámci Európskej únie Maastrichtskou dohodou ako jedna z podmienok zavedenej jednotnej meny – maximálne 3% HDP. To väčšina krajín EU o niekoľko bodov prekračuje.

Deficit štátneho rozpočtu môže byť:

a) cyklický deficit - odráža automaticky zmeny vo výške daní a rozpočtových výdajov, ku ktorým dochádza v súvislosti s cyklickými výkyvmi reálneho produktu, nezamestnanosti a cenovej hladiny

b) štrukturálny deficit - vzniká dlhodobým podporovaním hospodárskeho rastu expanzívnymi diskrétnymi opatreniami a výdaje potom dlhodobo prevyšujú príjmy

Štrukturálny deficit nie je vyrovnávaný prebytkami štátnych príjmov z obdobia rozmachu, ako je to v prípade cyklického deficitu, preto štát je nútený tento deficit kryť obvykle pôžičkami z finančných trhov, čím konkuruje súkromným investorom. V dôsledku toho dochádza k vytesňovaniu súkromných investícií.

V prípade, že vláda nehľadá prostriedky na pokrytie deficitu na finančnom trhu, môže si požičať od centrálnej banky. Tým ale dochádza k vzájomnému zadlžovaniu štátnych orgánov.

Pokiaľ je deficit krytý emitovaním peňazí, dochádza k bezdôvodnému rastu množstva peňazí v obehu, teda k inflácii. Z toho dôvodu by mala mať centrálna banka relatívne nezávislé postavenie, aby mohla zabezpečiť zdravú emisnú politiku i napriek odlišným záujmom iných vládnych inštitúcií.

Kumuláciou štátnych deficitov vzniká štátny dlh. Rozlišujeme hrubý štátny dlh, ktorý predstavuje celkový objem záväzkov vládneho sektora, bez ohľadu na pohľadávky. Čistý štátny dlh je nižší o sumu štátnych finančných aktív, kde patria pôžičky súkromnému

sektoru, hotovosť, štátny podiel na akciovom majetku súkromných spoločností a devízové rezervy.

Fiškálna politika môže svoje ciele zabezpečiť pomocou zabudovaných stabilizátorov alebo pomocou zámerných opatrení.

Zabudované (vstavané) stabilizátory po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Majú pôsobiť ako proticyklické re-gulátory:

Patrí sem:

a) progresívna dôchodková daň – v období cyklickej expanzie rastú dôchodky, zvyšuje sa daň a v dôsledku toho rastú príjmy ŠR. Použiteľný dôchodok však rastie pomalšie, a tým sa brzdí rast spotrebiteľského dopytu.

b) poistenie v nezamestnanosti - v čase cyklickej expanzie rastie zamestnanosť a znižujú sa platby na poistenie v nezamestnanosti.

c) subvencie k cenám poľnohospodárskych výrobkov

d) štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov

Subvencie a štátny výkup v čase expanzie klesá, lebo ceny aj dopyt stúpajú. V období recesie je pôsobenie vstavaných stabilizátorov opačné. Znižovanie daní, rast podpôr v nezamestnanosti a príplatky k cenám poľnohospodárskych výrobkov v čase recesie do istej miery vyrovnávajú pokles kúpyschopného dopytu.

Zámerné (diskrétne) opatrenia vyžadujú jednorazové rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Patrí sem:

a) zmena daňových sadzieb

b) zmeny v štruktúre vládnych výdavkov

c) zmeny vo veľkosti jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov

Tieto zmeny majú vplyv na AD aj AS, čo nakoniec vyvolá zmenu veľkosti reálneho produkt

Samokontrolné otázky

1. Aký je rozdiel medzi fiškálnou a rozpočtovou politikou?

2. Čo tvorí najväčšiu príjmovú položku štátneho rozpočtu?

3. Čo tvorí rozpočtové výdaje?

4. Vysvetlite rozdiel medzi štrukturálnym a cyklickým deficitom.

5. Ako sa vyvíjajú daňové príjmy a vládne výdaje v období recesie?

1.2 Typy fiškálnej politiky

Podľa toho, či fiškálna politika podporuje, alebo obmedzuje rast AD rozlišujeme expanzívnu fiškálnu politiku a reštriktívnu fiškálnu politiku.

Expanzívna fiškálna politika - znížením daní sa zvýši disponibilný dôchodok a tým sa zvýšia výdavky na spotrebu. To vyvolá rast AD. Na druhej strane zníženie daní motivuje ľudí k podnikaniu, čo následne vedie k zvýšeniu AS.

Pri posudzovaní účinkov fiškálnej politiky je dôležitý aj časový faktor, t. j. či ide o krátkodobé alebo dlhodobé účinky fiškálnej politiky

Krátkodobé účinky expanzívnej politiky na AD môžeme sledovať z dvoch hľadísk:

1. ak sa výrobné faktory využívajú nedostatočne, čiže existujú nevyužité výrobné kapacity a vysoká nezamestnanosť, v dôsledku čoho je AS aj z krátkodobého pohľadu pružná. Štát zníži dane alebo zvýši nákupy tovarov a služieb. Rast AD vyvolaný opatreniami štátu zvýši vo väčšej miere skutočný produkt ako cenovú hladinu. Rast AD sa premietne do AD́, nový bod rovnováhy E1 sa blíži k Y*. Výraznejšie vzrástol reálny produkt (Y0 → Yl) v porovnaní s rastom cenovej hladiny (P0 → Pl) (graf 10.1)

Graf 10.1 Krátkodobé účinky expanzívnej politiky pri pružnej AS

2. ak sa výrobné faktory plne využívajú - krivka AS je takmer vertikálna, lebo z krátkodobého hľadiska nevieme zvýšiť AS. Zníženie daní alebo zvýšenie vládnych nákupov zvýši AD, ale jeho rast sa prejaví skôr v raste cenovej hladiny ako v raste reálneho produktu (graf 10.2).

Graf 10.2 Krátkodobé účinky expanzívnej politiky pri nepružnej AS

Už sme konštatovali že zníženie daní vedie i k zvýšeniu podnikania, čo má vplyv aj na AS. Zníženie daní zvýši AS a súčasne sa zvýši AD.

V prípade, že súbežné zmeny AS a AD ovplyvnia skôr rast reálneho produktu ako rast cenovej hladiny, možno konštatovať, že daňová reforma bola úspešná. Uvedenú situáciu máme na grafe 10.3 - znížením daní sa zvýšila AS aj AD. Pri zachovaní cenovej hladiny vzrástol reálny produkt z Y0 na Y1.

Graf 10.3 Úspešná daňová reforma

Ak pri daňovej reforme súbežné zmeny AS a AD vyvolajú rast cien vo väčšej miere ako rast reálneho produktu, daňová reforma bola neúspešná (graf 10.4).

Graf 10.4 Neúspešná daňová reforma

Z krátkodobého hľadiska expanzívna fiškálna politika spôsobuje:

− rast reálneho produktu a zamestnanosti, ak sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje a je vysoká nezamestnanosť

− rast cenovej hladiny, ak sa skutočný produkt blíži k potenciálnemu produktu.

Dlhodobé účinky expanzívnej fiškálnej politiky sú zobrazené na grafe 10.5, kde je krátkodobá krivka AS vzdialená od Y*. Posun E0 → E1 zodpovedá situácii z grafu o krátkodobých účinkoch fiškálnej politiky pri nedostatočnom využití výrobných fondov. Z dlhodobého hľadiska sa však rovnováha neustáli v E1. Zvýši sa nominálny produkt, čomu zodpovedá rast dopytu po peniazoch. Rast dopytu po peniazoch zvýši úrokové sadzby. Tie obmedzia plánované súkromné investičné výdavky. Nastáva už vyššie spomínaný efekt vytláčania, čiže expanzívna fiškálna politika znižuje súkromné investičné výdavky. Pokiaľ zvýšenie rozpočtových výdavkov zodpovedá poklesu súkromných investičných výdavkov, nezmení sa objem reálneho produktu za predpokladu, že sa veľkosť ostatných komponentov AD tiež nezmení. V tomto prípade ide o úplný efekt vytláčania.

Graf 10.5 Dlhodobé účinky expanzívnej fiškálnej politiky

Z dlhodobého hľadiska expanzívna fiškálna politika spôsobuje:

− nemení úroveň reálneho produktu a zamestnanosti (pri úplnom efekte vytláčania)

− zvyšuje cenovú hladinu

− zvyšuje úrokové sadzby a súkromné investičné výdavky sa v dôsledku zvýšených rozpočtových výdavkov trvalo znižujú

Pri expanzívnej fiškálnej politike je jednoduchšie zvýšenie vládnych výdavkov, lebo závisí len od rozhodnutia vlády. Naproti tomu zvýšenie súkromnej spotreby v dôsledku zníženia daní závisí predovšetkým od súkromného sklonu k spotrebe. Vláda často volí nepriamy spôsob fiškálnej expanzie (na príjmovej strane štátneho rozpočtu). Znížením verejných príjmov (znížením daňových sadzieb) sleduje zvýšenie disponibilných dôchodkov súkromných subjektov, a tým aj mieru ich spotreby.

Reštriktívna fiškálna politika – je opakom expanzívnej politiky a teda môžeme konštatovať, že:

z krátkodobého hľadiska:

− znižuje reálny produkt a zamestnanosť, ak sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje a vysoká nezamestnanosť

− znižuje cenovú hladinu, ak sa skutočný produkt blíži k potenciálnemu produktu a nemení sa agregátna ponuka

z dlhodobého hľadiska:

− zvyšuje súkromné investície

− spôsobuje pokles cenovej hladiny, pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby

− nemení sa úroveň reálneho produktu a zamestnanosti, ak súkromné investície v plnej miere nahradí zníženie vládnych výdavkov na nákup tovarov a služieb

Samokontrolné otázky 1. Aké sú krátkodobé účinky expanzívnej fiškálnej politiky ?

2. Aké sú dlhodobé účinky expanzívnej fiškálnej politiky ?

3. Aké sú krátkodobé účinky reštriktívnej fiškálnej politiky ?

4. Aké sú dlhodobé účinky reštriktívnej fiškálnej politiky ?

10.3 Problematika fiškálnej politiky v ekonomických teóriách

Využitie príjmov a výdajov štátneho rozpočtu vo vzťahu k AD a zamestnanosti v 50. rokoch 20. storočia vychádzalo z pôvodnej keynesovskej koncepcie. Podľa nej samotné vyspelé trhové hospodárstvo vytvára tendenciu k vzniku nedobrovoľnej nezamestnanosti, pretože nedostatočný dopyt nie je schopný zabezpečiť taký objem ponuky, ktorý by plne využíval disponibilné pracovné sily. Nedostatočný dopyt sa preto musí doplniť vládnymi výdavkami. Pretože sa táto situácia v hospodárstve vyskytuje pravidelne v cykloch, má mať štátny rozpočet súčasne anticyklickú stabilizačnú funkciu. Na to treba vytvárať zodpovedajúci

kvantitatívny pomer medzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu a dynamikou HDP pričom štátny rozpočet by sa nemal podľa keynesovcov vyrovnávať každoročne, ale cyklicky.

Kvantitatívny pomer príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu je výsledkom automatického kolísania príjmov a výdavkov podľa cyklu , čiže pôsobenia vstavaných stabilizátorov, ale aj zámerných zmien, ktoré v príjmoch a výdavkoch štátneho rozpočtu schvaľuje parlament.

Zabudované stabilizátory pôsobia iba pri relatívne stabilnej cenovej hladine, ináč sa proticyklický efekt progresívnej daňovej sadzby stráca a mení sa na procyklický efekt. Keď je miera inflácie výrazne vyššia ako pokles reálneho dôchodku, nastáva situácia, že napriek poklesu reálneho dôchodku sa nominálny dôchodok zvyšuje. Tým sa plátcovia daní posúvajú do vyššej dôchodkovej skupiny s vyššou daňovou sadzbou. Pokles reálneho disponibilného dôchodku po zdanení sa nezabrzdí, naopak, zrýchľuje sa .

Popri automatických zmenách príjmov a výdavkov v štátnom rozpočte sa uskutočňujú aj zámerné zmeny, tzv. diskrétne opatrenia, ktoré súvisia s hospodárskopolitickými rozhodnutiami parlamentu. Vplyv týchto diskrétnych opatrení prostredníctvom stimulácie lebo obmedzovania dopytu môže byť úplne opačný ako vplyv automatických zmien.

Konzervatívni ekonómovia kladú dôraz na peňažnú a úverovú politiku, ktorú má sprevádzať pravidlami ohraničená rozpočtová politika. Zdôvodňujú predovšetkým protiinflačné opatrenia, až sekundárne sledujú podnecovanie ekonomického rastu. Podľa monetaristov môže zvyšovanie rozpočtových výdavkov pôsobiť bez podpory peňažnej a úverovej politiky na rast HDP len krátkodobo. Dlhodobo však prírastok vládnych výdavkov nahradí niektoré zložky súkromných výdavkov, takže celkový reálny dôchodok spomalí svoj rast, alebo dokonca poklesne.

Keď sa štát zadlžuje u súkromného sektora, odčerpáva z neho úspory, čo znižuje ponuku disponibilných úverových prostriedkov na kapitálové statky. Vo vzťahu medzi ponukou a dopytom po nich to vedie k rastu úrokovej miery. Nedostatok úverových pros-triedkov a vysoká úroková miera obmedzujú súkromné investície. Štát tak z ekonomiky vytláča súkromné investície (crowding out effect).

Keď sa štát zadlžuje u centrálnej banky, nemusí nastať crowding out effect, ale vzniká nebezpečenstvo nadmernej emisie peňazí a s ňou spojený inflačný tlak. Pretože často prevažuje záujem rozpočtovej politiky nad rešpektovaním zdravej emisnej politiky, expanzívny rast dosahovaný týmto spôsobom vedie k rastu cenovej hladiny. Centrálna banka nesmie dopustiť nadmernú inflačnú emisiu obeživa. Preto má táto banka vo vyspelých krajinách relatívnu nezávislosť od vládnych inštitúcií.

Deficity štátneho rozpočtu považuje Friedman za významnú príčinu inflácie, hlavne vtedy, keď nie sú sprevádzané protiinflačnou peňažnou a úverovou politikou. Monetárna politika doplnená rozpočtovou politikou sú podľa neho primeranými nástrojmi na kontrolu inflácie.

Ekonómia strany ponuky sa vracia k východiskám klasickej ekonómie a predmetom jej záujmu sú negatívne dôsledky nadmerných štátnych zásahov, uskutočňovaných najmä prostredníctvom štátneho rozpočtu. Zdôrazňujú, že zvýšenie daňových sadzieb vedie k zvýšeniu substitučného efektu a oslabeniu dôchodkového efektu. Jednotlivec (domácnosť) pri raste zaťaženia dôchodku zdanením ponúka menej práce, dáva prednosť voľnému času, práci v domácnosti, ale najmä vedľajšiemu nezdanenému zárobku. Vo firmách sa vytvára tendencia k daňovým únikom a podvodom, k rastu nelegálnych hospodárskych aktivít.

Arthur Laffer , predstaviteľ ekonómie strany ponuky, sa vyslovil proti politike rozsiahleho zdaňovania. Podľa neho triviálne tvrdenie, že vyššie daňové sadzby prinesú štátu vyššie daňové príjmy, platí len do určitej miery. Známe je jeho grafické znázornenie – Lafferova krivka, na ktorej poukazuje na vzťah medzi daňovými príjmami štátneho rozpočtu a daňovou sadzbou.

Lafferova krivka vypovedá, že daňové výnosy zodpovedajú rôznym daňovým sadzbám. Maximálne príjmy prináša 50 % zdanenie. Pri presune z bodu B do bodu A výnosy by mohli rásť, hoci sa daňová sadzba znížila.

Zvyšovanie daní napravo od bodu M vedie k tomu, že ekonomickým subjektom sa prestáva vyplácať ich ekonomická aktivita. Pri obmedzenej výrobe (a obmedzených dôchodkoch) štát nakoniec získa menší daňový výnos. Okrem toho rast daňovej záťaže môže vyvolať negatívny dopad na ekonomický rast.

Graf 10.6 Lafferova krivka

1.3 Fiškálne multiplikátory

Podstatou multiplikačného efektu fiškálnych opatrení je skutočnosť, že zvýšenie vládnych výdavkov ( prípadne zníženie daňových príjmov ) o jednotku zvýši AD o viac ako o jednotku.

Poznáme tri základné typy fiškálnych multiplikátorov:

− výdavkový multiplikátor − daňový multiplikátor − multiplikátor vyrovnaného rozpočtu.

Výdavkový multiplikátor vyjadruje vplyv zvýšenia vládnych výdavkov o jednotku na AD a na reálny produkt. Vzorec sa zhoduje s investičným multiplikátorom:

MPC

e−

=1

1

Y

CMPC

∆∆= - hraničný sklon k spotrebe - čím je väčší, tým väčší je multiplikátor.

Vplyv výdavkového multiplikátora na prírastok produktu môžeme vyjadriť:

∆Y = e . ∆G

∆G – zmena vládnych výdavkov

Daňový multiplikátor vyjadruje, o koľko jednotiek sa zvýši produkt, ak sa dane znížia o jednu peňažnú jednotku. Daňový multiplikátor je menší ako výdavkový. Ak vláda zvýši výdavky o jednu peňažnú jednotku to sa hneď premietne do zvýšenia AD o tú istú sumu. Ak však vláda zníži dane o jednu peňažnú jednotku, v dôsledku čoho sa zvýši disponibilný dôchodok tiež o jednu peňažnú jednotku, potom sa táto peňažná jednotka nevydá celá na spotrebu, časť sa z nej usporí. Spotrebné výdavky sa premenia na príjmy ďalších subjektov a vytvoria multiplikačný efekt:

MPC

MPCt

−=

1

odvodenie:

t = MPC . e

Vplyv daňového multiplikátora na prírastok produktu môžeme vyjadriť:

∆Y = t . ∆T

∆T – zmena daní

Multiplikátor vyrovnaného rozpo čtu – čo sa stane, ak zvýšime o jednu peňažnú jednotku vládne výdavky, ale zároveň o jednu peňažnú jednotku zvýšime aj dane? Navzájom sa to anuluje, z rozpočtového hľadiska deficit štátneho rozpočtu nevznikol, štátny rozpočet ostal vyrovnaný.

Z fiškálneho hľadiska to tak ale nie je, lebo hodnota výdavkového multiplikátora a daňového multiplikátora sa navzájom líšia. To opatrenie bude mať preto nutne expanzívny charakter, pretože výdavkový multiplikátor je vyšší ako daňový multiplikátor.

Samokontrolné otázky 1. Prečo vzniká vytesňovací efekt?

2. Čo nám vyjadruje Lafferova krivka?

3. Aké fiškálne multiplikátory poznáme?

10.5 Odporúčaná literatúra

[1] Lisý, J. a kol.: Ekonómia. Bratislava, Edícia Ekonóm, 1999. ISBN 80-88715-53-9

[2] Hontyová, K. a kol.: Ekonomická teória.. Bratislava, Elita, 1995. ISBN 80-85323-81-8

[3] Samuelson, P.A. – Northaus, W.D.: Ekonómia. Bratislava, Elita, 1999. ISBN 80-8044-059-X

[4] Mankiw, G. N.: Zásady ekonómie. Praha, GRADA, 2000. ISBN 80-7169-891-1

2. Platobná bilancia

Poslanie

Poslaním tejto kapitoly je vysvetliť, čo je vonkajšia ekonomická rovnováha a prečo je v súčasných podmienkach globalizácie pre ekonomiky dôležitá.

Ciele

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť:

• čo je platobná bilancia a aká je jej štruktúra

• čo rozumieme pod rovnováhou platobnej bilancie a pomocou akých mechanizmov ju vieme zabezpečiť

• čo nám vyjadruje výdajový multiplikátor v otvorenej ekonomike

11.1 Podstata platobnej bilancie a jej štruktúra

Medzinárodný pohyb statkov, služieb, výrobných faktorov a pohľadávok a záväzkov je zachytený v platobnej bilancii danej krajiny. Pre potreby obecnej ekonomickej teórie vystačíme so zjednodušenou definíciou, podľa ktorej platobná bilancia vyjadruje ekonomické transakcie subjektov danej krajiny(revidentov) so zahraničím, počas určitého obdobia.

11.1.1 Horizontálna štruktúra

Poňatie štruktúry platobnej bilancie v rôznych krajinách a inštitúcia nie je jednotné. Najpoužívanejším je zrejme prístup podľa Medzinárodného menového fondu (MMF), v ktorom je platobná bilancia rozdelená do nasledujúcich častí:

1. bežný účet tvoria :

− platby za vývoz a dovoz tovarov a služieb

− dôchodky (mzdy, zisky, úroky) platené zo zahraničia a do zahraničia

− jednostranné prevody (dary, dedičstvo a pod.)

Rozhodujúcimi položkami bežného účtu sú platby za vývoz a dovoz výrobkov a služieb a táto časť bežného účtu tvorí obchodnú bilanciu.

2. finančný účet ( predtým kapitálový účet), zachytáva dovoz a vývoz kapitálu

3. zmena devízových rezerv, vyjadrujú vývoj aktív v dispozícií centrálnej banky, a to hlavne v zahraničných národných menách, zlate, eurách

4. chyby, vyjadrujú rozdiel medzi výsledkom bežného a finančného účtu na strane jednej a zmenou rezerv na strane druhej

Táto položka umožňuje účtovnú rovnosť kreditných a debetných účtov.

11.1.2 Vertikálna štruktúra

Každá transakcia je v platobnej bilancii zachytená dvakrát, a to s nasledujúcimi pravidlami:

1. kreditné položky (znamienko +):

− export statkov

− príliv dôchodkov a transferov

− import kapitálu

2. debetné položky (znamienko – ):

− import statkov

− odliv dôchodkov a transferov

− export kapitálu

3. zvýšenie rezerv (– )

4. zníženie rezerv (+ )

Platby zo zahraničia Platby do zahraničia Bilancia

Vývoz výrobkov a služieb

+ 220

Dovoz výrobkov a služieb

– 280

Bilancia bežného účtu –60

Vývoz kapitálu – 50

Dovoz kapitálu +100

Bilancia finančného účtu

+50

Zmena devízových rezerv

+10

Platobná bilancia 0

Tabuľka 11.1 Platobná bilancia

Krajina, ktorej platobná bilancia je v tabuľke 11.1, má pasívnu bilanciu (schodok) bežného účtu a aktívnu bilanciu (prebytok) finančného účtu. Schodok bežného účtu nie je však plne pokrytý prebytkom na finančnom účte, preto musí krajina pokryť zbytok schodku bežného účtu čerpaním devízových rezerv.

Platobná bilancia je teda vždy účtovne vyrovnaná.

11.2 Rovnováha platobnej bilancie

Účtovná vyrovnanosť platobnej bilancie je niečo iné ako rovnováha platobnej bilancie. V predchádzajúcej časti sme si na príklade uviedli, že na vyrovnanie platobnej bilancie používame devízové rezervy. Devízové rezervy nie je však možné dlhodobo využívať k vyrovnávaniu platobnej bilancie. Bez využitia devízových rezerv bude platobná bilancia v rovnováhe vtedy, ak by schodok bežného účtu bol plne pokrytý prebytkom finančného účtu, , alebo keď bude prebytok jej bežného účtu plne vyčerpaný schodkom na finančnom účte. Takáto situácia však nie je častá. Príčinou vonkajšej ekonomickej rovnováhy sú teda v tomto prístupe navzájom sa nekompenzujúceho salda bežného a finančného účtu platobnej bilancie

Mechanizmus, ktorý uvádza platobnú bilanciu ako celok do rovnováhy je menový kurz, za predpokladu, že je menový kurz voľne pohyblivý ( centrálna banka neintervenuje na menovom trhu). Ak menový kurz nie je voľne pohyblivý potom môže nerovnováha platobnej bilancie pretrvávať dlhšiu dobu. Táto nerovnováha je potom vyrovnávaná zmenou devízových rezerv.

Aké faktory budú ovplyvňovať pohyb, a tým aj zostatky, na bežnom a finančnom účte? Keďže z bežného účtu najväčšiu položku predstavuje obchodná bilancia, bude nás zaujímať práve ona.

Obchodná bilancia už vieme, že vyjadruje rozdiel medzi hodnotou vývozu a hodnotou dovozu tovarov a služieb. Označujeme ju aj čistý vývoz. Obchodná bilancia závisí na menovom kurze. Depreciácia domácej meny obchodnú bilanciu zlepšuje (znižuje jej schodok, resp. zvyšuje jej prebytok) a apreciácia ju naopak zhoršuje.

Apreciácia meny je zhodnotenie meny v pomere k zahraničným menám. Za jednotku domácej meny sa platí viac jednotiek zahraničnej meny. Depreciácia je opak.

Zmena menového kurzu však máva na obchodnú bilanciu iný vplyv v krátkom období ako v dlhom období. Je to dôsledkom toho, že dopyt domácich osôb po zahraničnom tovare, ako i dopyt zahraničných osôb po našom tovare býva v krátkom období menej elastický ako v dlhom období.

Okrem toho obchodná bilancia závisí nielen na menovom kurze, ale tiež na cenových hladinách doma a v zahraničí. Ak spojíme tieto dva vplyvy, čiže menový kurz a cenové hladiny, výsledkom je, že obchodná bilancia závisí na reálnom menovom kurze, ktorý dostaneme ak nominálny menový kurz násobíme pomerom zahraničnej a domácej cenovej hladiny.

RESk/DM = ESk/DM x PDM/PSk

kde:

E – je nominálny menový kurz

PDM – je (marková) cenová hladina v Nemecku

PSk – je (korunová) cenová hladina na Slovensku

Posledným faktorom, ktorý vplýva na obchodnú bilanciu je rast reálneho HDP doma a v zahraničí.

Rast domáceho reálneho produktu zvyšuje náš dovoz a preto zhoršuje našu obchodnú bilanciu. Pri raste nášho HDP potrebujeme dovážať napr. suroviny zo zahraničia, ale zvyšuje sa aj spotreba a ľudia chcú kupovať aj predmety zo zahraničia.

Rast zahraničného reálneho HDP zvyšuje náš vývoz a zlepšuje našu obchodnú bilanciu.

Vzniká otázka, či nerovnováha obchodnej bilancie môže mať dlhodobý charakter. Ak by sme uvažovali s touto možnosťou, tak na finančnom účte platobnej bilancie musí byť opačná nerovnováha.

Pohyb na finančnom účte ovplyvňuje úrokový diferenciál, čo je rozdiel medzi úrokovou mierou u nás a v zahraničí. Pokiaľ sa úrokový diferenciál zväčší, či už zvýšením našej úrokovej miery, alebo poklesom úrokovej miery v zahraničí, dôjde k prílivu zahraničného kapitálu. V tom prípade rastie prebytok na finančnom účte resp. sa zmenšuje jeho schodok. A naopak ak sa úrokový diferenciál zníži, prebytok finančného účtu sa zmenšuje, popr. sa zväčšuje jeho schodok.

Predpokladajme, že platobná bilancia je v rovnováhe. Nech v krajine je nedostatok investičných príležitosti a tým dôjde k rastu úspor , čo následne vyvolá pokles úrokovej miery, v dôsledku čoho domáci kapitál sa prelieva do zahraničia za vyššou úrokovou mierou.

Finančný účet platobnej bilancie sa dostáva do schodku a tým aj celá platobná bilancia sa dostáva do schodku. Ponuka domácej meny je vyššia ako dopyt po nej, takže domáca mena depreciuje (znehodnocuje sa) čo vyvolá zvýšenie vývozu a zníženie dovozu a vzniká prebytok obchodnej bilancie. Ak sa prebytok obchodnej bilancie vyrovná schodku finančného účtu, domáca mena prestane depreciovať. Čiže rast úspor zhoršuje finančný účet a zlepšuje obchodnú bilanciu.

Naopak rast investičných príležitostí a tým pokles úspor môže viesť k dlhodobej nerovnováhe obchodnej bilancie. Prečo? Rast investičných príležitostí zvyšuje úrokovú mieru, čo vyvoláva príliv kapitálu zo zahraničia a prebytok na finančnom účte platobnej bilancie. V dôsledku toho ponuka domácej meny je nižšia ako dopyt po nej, domáca mena apreciuje (zhodnocuje sa), čo vyvoláva zníženie vývozu a zvýšenie dovozu a následne schodok obchodnej bilancie.

Krajina A má veľa investičných príležitostí, ale nedokáže vytvoriť veľké domáce úspory. Preto je úroková miera v krajine A vysoká. Naopak krajina B nemá toľko investičných príležitostí, ale má veľkú mieru úspor. Preto je úroková miera v krajine B nízka.

Ak sa môže kapitál voľne pohybovať medzi krajinami A a B, potom investori z krajiny B premiestnia svoj kapitál do krajiny A, pretože je to výhodnejšie, nakoľko je tu vyššia úroková miera. Na finančnom účte krajiny A vznikne prebytok a na finančnom účte krajiny B vzniká schodok.

Tieto zahraničné investície majú dopad na obchodnú bilanciu obidvoch krajín. V krajine A prebytok na jej finančnom účte zvýši dopyt po jej mene a tá apreciuje. Apreciácia zhorší jej obchodnú bilanciu, ktorá sa dostáva do schodku. Odliv kapitálu z krajiny B do zahraničia vyvolá schodok na jej finančnom účte, čo následne zvýši ponuku jej meny na menovom trhu a tá depreciuje. Depreciácia domácej meny zlepšuje obchodnú bilanciu, ktorá sa dostáva do prebytku.

Čiže zahraničné investície vyvolávajú nerovnováhu obchodných bilancií. V krajine, ktorá dovážala kapitál (je príjemcom zahraničných investícií) vzniká schodok obchodnej bilancie. V krajine, ktorá vyváža kapitál (investuje v zahraničí) vzniká prebytok obchodnej bilancie.

11.3 Účinky aktívnej a pasívnej obchodnej bilancie

na ekonomiku

Mnoho ekonómov považuje schodok obchodnej bilancie za negatívny jav, ktorý treba odstrániť alebo znížiť. Ale keď si uvedomíme, čo je príčinou schodku obchodnej bilancie, začneme to vnímať inak.

Príčinou schodku obchodnej bilancie je predovšetkým dovoz kapitálu, ktorý zapĺňa medzeru medzi vyššími domácimi investíciami a nižšími domácimi úsporami.

Naopak mnohí politici i ekonómovia sú presvedčení, že aktívna obchodná bilancia je pre ekonomiku priaznivá. Veria, že prispieva k ekonomickému rastu. Hovoria o raste ťahanom exportom.

Skutočný vývoj napr. v USA a v Japonsku nepotvrdzuje tieto názory. USA majú dlhodobo schodkovú obchodnú bilanciu, čo ale neznamená, že ich ekonomika je nezdravá. Na druhej strane Japonsko má stále prebytky obchodnej bilancie, napriek tomu to neuchránilo Japonsko pred hospodárskou recesiou.

Ak by sa krajina snažila mať aktívnu obchodnú bilanciu, vláda by robila všetko preto, aby podporila vývoz a chránila ekonomiku pred dovozom, čiže by chránila domáci trh. V prípade, že zahraničie by to dovolilo bez reakcií, čo je ale nepravdepodobné, dosiahla by krajina aktívnu obchodnú bilanciu.

Vývozcovia z danej krajiny by získali zo zahraničia viac peňazí, ako by domáci dovozcovia zaplatili do zahraničia. Vývozcovia získané zahraničné meny by vymieňali za domácu menu. Rástla by ponuka zahraničných mien a dopyt po domácej mene, v dôsledku čoho by táto apreciovala.

Ale ako vieme, apreciácia znižuje konkurenčnú schopnosť tovaru na trhoch, v dôsledku čoho vývoz klesá a dovoz rastie, pokiaľ prebytok obchodnej bilancie nezmizne. Vtedy sa na menovom trhu vyrovná ponuka domácej meny s dopytom po nej a domáca mena prestane apreciovať.

Predpokladajme však, že centrálna banka bude intervenovať a nedovolí apreciáciu domácej meny. Ani v tomto prípade však vláda neudrží prebytok obchodnej bilancie. Apreciácii domácej meny bude centrálna banka brániť jej predajom na menovom trhu. Tým sa do obehu dostane viac peňazí, porastie peňažná zásoba a s ňou porastie AD. Ako bude rast domáceho agregátneho dopytu narážať na domáci potencialny produkt, začne sa AD prelievať do dovozu a obchodná bilancia sa začne zhoršovať.

Štát teda nedokáže dlhodobo zlepšiť obchodnú bilanciu. Politika aktívnej obchodnej bilancie nakoniec povedie k tomu, že obchodní partneri siahnu k odvetným opatreniam. Výsledkom je potlačenie slobodného obchodu.

11.4 Výdajový multiplikátor v otvorenej ekonomike.

Prírastok produktu Y vyvolaný investíciami I bude v otvorenej ekonomike menší ako v uzatvorenej ekonomike, preto lebo časť spotrebných výdajov uniká na zahraničné trhy, a miesto toho, aby zvyšovala dôchodky doma, zvyšuje dôchodky v zahraničí.

1

∆ Y = ∆ IX * –––––––––––––––– alebo

1 – (MPC – MPM)

1

∆ Y = ∆ IX * –––––––––––––––

MPS + MPM

kde:

MPM = hraničný sklon k dovozu, to je prírastok dovozu vyvolaný zvýšením dôchodku o jednotku.

1

Výraz –––––––––––– je výdajový multiplikátor v otvorenej ekonomike.

MPS+ MPM

Je menší než výdajový multiplikátor v uzatvorenej ekonomike. Malé otvorené ekonomike ( aká je SR) mávajú vysoký sklon k dovozu a teda, malý výdajový multiplikátor. Multiplikačný účinok investície alebo vládnych výdajov je na rast HDP v takých ekonomikách pomerne malý.

Samokontrolné otázky

1. Aká je štruktúra platobnej bilancie?

2. Aký je rozdiel medzi obchodnou a platobnou bilanciou?

3. Vysvetlite pojmy depreciácia a apreciácia a ich vplyv na vývoz a dovoz.

4. Čo nám vyjadruje výdajový multiplikátor v otvorenej ekonomike?

11.5 Odporúčaná literatúra

[1] Lisý, J. a kol.: Ekonómia. Bratislava, Edícia Ekonóm, 1999. ISBN 80-88715-53-9

[2] Hontyová, K. a kol.: Ekonomická teória.. Bratislava, Elita, 1995. ISBN 80-85323-81-8

[3] Samuelson, P.A. – Northaus, W.D.: Ekonómia. Bratislava, Elita, 1999. ISBN 80-8044-059-X

[4] Mankiw, G. N.: Zásady ekonómie. Praha, GRADA, 2000. ISBN 80-7169-891-1