Škola kresťanskej viery 2

2. Kontext Ježišovho života:

tradícia izraelského národa

Na pochopenie Ježiša z Nazaretu je potrebné spoznať kontext jeho kultúry. Jeho kultúra predstavuje akoby “cestu”, do ktorej On bol vložený. Preto sa treba pýtať:

Ktoré sú najvýznamnejšie udalosti a charakteristiky dejín Izraela, ktoré predstavujú náboženské a kultúrne pozadie Ježišovho posolstva?

V Starom zákone je kondenzovaná celá náboženská tradícia a skúsenosť Izraelského národa. Starý zákon / Stará zmluva je zbierka kníh vzniknutých v priebehu 1. tisícročia pred Kr., ktoré židovské náboženstvo pokladá za pochádzajúce od Boha, a teda sväté. Keďže tieto knihy hovoria o tom, že Boh uzavrel s človekom zmluvu (hebr. berit), často ich nazývame aj knihami zmluvy (hebr. sifrej ha-berit). Kresťanstvo ich prevzalo pod názvom Starý zákon = príprava k Novému zákonu, spolu s ktorým tvorí Bibliu / Sväté písmo. Historickú hodnotu SZ potvrdzujú mnohé dokumenty antického Orientu. Sú to texty rôznych autorov a rôznych tradícií, ktoré boli nakoniec usporiadané medzi 2. st. pred Kr. a 1. st. po Kr. do tej formy, ktorú poznáme dnes. Ústrednou témou Biblie je Boh a jeho vzťah k ľuďom, k celému ľudstvu a svetu.

Má 3 časti: - historické knihy: 5 kníh (Pentateuch), ktoré sa nazývajú jednotným menom „Zákon“. Nesú v sebe „zákon“, ktorý dal Boh svojmu národu na vrchu Sinaj. Ešte tam patria: 2 knihy Samuelove, 2 knihy Kráľov, 2 knihy Kroník a 2 knihy Makabejcov. - prorocké knihy: nesú zapísané svedectvá izraelských prorokov.- múdroslovné knihy (židia ich nazývajú aj jednoducho „spisy“ alebo „knihy“): knihy, ktoré reflektujú filozofické meditácie mudrcov Izraela o ľudskej existencii v rôznych dimenziách a o zmysle histórie.

kontext Ježišovho života: kontext Ježišovho života:

tradícia izraelského národatradícia izraelského národa

Skúmajúc tieto texty, môžeme sa dostať až do najstaršieho jadra dejín Izraela. Nájdeme ho načrtnuté napr. v jednom úryvku v knihe Deuteronómium, kde sa nachádza jedna z najstarších svedectiev viery Izraela. I keď túto knihu môžeme datovať do VII. stor. pred Kr., vďaka analýze môžeme povedať, že je to text oveľa starší, ktorý vzhľadom na formulácie pochádza určite už z XI. stor. pred Kr.; a čo sa týka obsahu je ešte starší. Je to archaické vyznanie viery, formulácia, ktorou Izrael priznával a vyznával svoju identitu vzťahujúc ju na jeden presný Boží zásah do jeho dejín.

Môj otec bol blúdiaci Aramejčan, potom v malom počte zostúpil do Egypta a býval tam; a vzrástol na veľmi veľký, silný a početný národ. Ale Egypťania s nami zle zaobchádzali, pokorovali nás a tvrdo nás zotročovali. Vtedy sme volali k Pánovi, Bohu našich otcov, a Pán vypočul naše volanie; obrátil svoj zrak na naše poníženie, na náš trud a na našu úzkosť; Pán nás silnou rukou a vystretým ramenom za veľkého strachu, znamení a zázrakov vyviedol z Egypta a voviedol nás na toto miesto a dal nám krajinu, oplývajúcu mliekom a medom. (Dt 26,5-9)





Putovanie Abraháma, Izáka a Jakuba (Gn 11,31 – 13,18)Izraelský národ sa zrodil z rodinného klanu, pôvodu aramejského, ktorý okolo r. 1850-1800 pred Kr. zanechal svoje pôvodné územie (mesto Ur) a prišiel do Kanaánu.

1. ETAPA: ABRAHÁM

1. Zažíva prítomnosť Boha, ktorý sa mu pomaly zjavuje, v jeho kočovnom spôsobe života. Abrahám a patriarchovia chápu, že ich kočovný spôsob života nie je iba ich osudom, ale je ich povolaním, resp. miestom, kde ich Boh volá. Tento Boh, ktorého sa Abrahám snaží spoznať, je Bohom, ktorý volá ku putovaniu, ku vyjdeniu. Je iný ako bohovia okolitých národov, ktorí sa zjavovali v prírodných prvkoch a cykloch. Abrahámov Boh je historický, zjavuje sa v udalostiach ľudských dejín.

2. Abrahámov Boh je človeku priateľom, nadväzuje dialóg. V tomto dialógu sa zjavuje ako opora, ako orientačný bod (skala, štít) v ich putovaní, i keď zostáva zahalený tajomstvom. A sľubuje budúcnosť, zaväzuje sa do budúcna.

Zhrnutie: u Abraháma a patriarchov sa v hlavných rysoch črtá postava a prítomnosť Boha, ktorý je činný v dejinách, ktorý sa zjavuje ako Bytie osobné, a ktorý je istým orientačným bodom a priateľom, Bohom viac budúcnosti (nádeje) ako minulosti. Všetky tieto obrazy vytvárajú veľmi špecifický obraz Izraelského Boha vzhľadom ku iným bohom.





Exodus – odchod z Egypta cca. 1250 pred Kr.

„Môj otec zostúpil do Egypta a býval tam; a vzrástol na veľmi veľký, silný a početný národ. Ale Egypťania nás zotročovali ... volali sme k Pánovi, Bohu našich otcov, a Pán vypočul naše volanie“ (Gn 26,5 nn.)

2. ETAPA: EXODUSMimoriadna udalosť, na ktorú sa Izrael pamätá, je vyslobodenie z moci faraóna. Je to dôležitejší

moment pre dejiny Izraela ako chvíľa jeho zrodu. A to z dvoch dôvodov:

Je to nová manifestácia Boha, ktorý povolal Abraháma. Do tejto chvíle Boh Izraela mal spoločné meno s inými „božstvami“ semitských národov: El. Keď Abrahám, Izák alebo Jakub chceli pomenovať ich Boha, volali ho El pridajúc mu prídavné meno: mocný Boh, Boh vrchu, najvyšší Boh,atď. Časom, aby ukázali Jeho odlišnosť, jednotné číslo El sa zmenilo na množné číslo Elohím, Boh pour excellance. Vo chvíli Exodu je to ale sám Boh otcov, ktorý zjavuje svoje meno: JHWH. Je to meno tajomné, pretože nemá žiadnej paralely v okolitých kultúrach Izraela. Znamená: „Ja som, ktorý som“, „Ja som, ktorý som s tebou“.

Druhým momentom je uzatvorenie Zmluvy medzi JHWH a Izraelom skrze dar Zákona. Najkratšou syntézou tejto Zmluvy je známy „Dekalóg“ – „Desať slov“ (Ex 20). Okolo neho vykvitla celá legislatúra, ktorá riadila celý život Izraela v oblasti mravnej, náboženskej a politicko-právnej.





Udalosť Exodu poznačila nezmazateľnými znakmi sebapoznanie Izraelského národa ako národa vyvoleného samým Bohom. Takto napr. kniha Deuteronómium vštepuje túto istotu do pokolení Izraela:

„Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou, odvtedy, keď Boh stvoril človeka na zemi, a (dozvedaj sa) od jedného kraja nebies po druhý; či sa stalo niečo také veľké ako toto a či bolo počuť niečo podobné, že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží, ako si počul ty, a zostal si nažive! Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami, znameniami a zázrakmi, v boji, rukou silnou a zdvihnutým ramenom, za veľkých hrôz, celkom tak, ako to urobil Pán, váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?! Ty si to videl, aby si sa naučil, že Pán je pravý Boh a okrem neho iného niet... Dnes teda vedz a vezmi si k srdcu, že Pán je jediný Boh hore na nebi a dolu na zemi, iného niet. Zachovávaj jeho prikázania a jeho ustanovenia, ako som ti dnes prikázal, aby sa tebe a tvojim deťom po tebe vodilo dobre a aby si dlho ostal v krajine, ktorú ti Pán, tvoj Boh, dáva na večné veky“ (Dt 4,32-35.39-40).





3. ETAPA: IZRAEL AKO MONARCHIA

1.) 10. st. pred Kr.: Izrael, i keď mal kráľa, prežíval to inak ako iné národy. V nich kráľ bol viac-menej božstvom, v Izraeli ale jediným Bohom bol JHWH: kráľ bol „služobníkom“ Božím. Nikdy sa izraelský národ neklaňal svojmu kráľovi, aj keď tu bolo toto pokušenie. Kráľ sa teda v izraelskej tradícií stal reprezentantom Boha, nakoľko bol Ním pomazaný, skrze ruky prorokov a kňazov. Pomazaný kráľ – v hebrejčine mashiáh, v slovenčine mesiáš, v gréčtine christós – sa teda stal zasväteným, vyvoleným Božím pre dobro jeho ľudu.

Nevernosť kráľov vniesla novú realitu do náboženskej skúsenosti Izraela: začalo sa túžiť po novom „Mesiášovi“, očakával sa príchod „ideálneho kráľa“ v budúcnosti. Takto sa zrodil náboženský prúd mesianizmu. Táto nádej v budúceho, ideálneho Mesiáša sa zrodila z konkrétneho sľubu, ktorý Boh urobil kráľovi Dávidovi ústami proroka Nátana a stala sa jedným z oporných bodov viery Izraela (por. 2Sam 7,10-16).

2.) V hlavnom meste, predovšetkým vďaka Šalamúnovi, bol vybudovaný známy chrám, ktorý bol miestom stálej prítomnosti Boha vo svojom ľude. Aj tu máme jednu veľkú novinuku v porovnaní s inými národmi: v iných chrámoch prítomnosť božstva bola zaručená nejakým posvätným obrazom; tu ale nemáme nič podobné, lebo Boh Izraela je Boh Svätý, Boh transcendentný. Nie je prítomný vo svojom chráme skrze nejakú svoju podobu, ktorá ho zhmotňuje, ale iba skrze Tabule Zákona, ktoré podľa tradície dostal Mojžiš, a skrze nejaké tajomné prevzatie moci nad týmto príbytkom, ktorý mu vybudoval jeho ľud. Pri chráme, ktorý sa stal ťažiskom náboženskej skúsenosti Izraela, vznikla (aj na základe tradície Árona a levitov) kňazská trieda, ktorá sa oň starala, najmä o kult a obety.

Zhrnutie: V tomto období monarchie nachádzame v Izraeli dva piliere, ktoré vytvárali jeho náboženskú kostru až do Ježišových čias:

Zákon pochádzajúci od Mojžiša

Chrám vybudovaný Šalamúnom





Babylonský exil –VI. stor. pred Kr. a kázanie prorokov: „Nová Zmluva“

4. ETAPA: BABYLONSKÉ ZAJATIE

Tragická chvíľa pre životnú skúsenosť Izraela: pád monarchie, zničenie Chrámu, odvlečenie zo zasľúbenej zeme, ktorú dostali do daru, a pád mesiášskej nádeje. Bolo to v tomto historickom kontexte kedy sa zdvihla novým spôsobom prorocká vlna, ktorá udržovala vieru v JHWH. Vďaka prorokom sa zrodila nádej v novú Zmluvu, v novú manifestáciu Boha, ktorá sa podobala tej pri Exode: nové vyslobodenie, nový Mesiáš, nový Chrám.

Ozeáš a Veľpieseň: vzťah Boha k jeho ľuďom je opísaný vznešenou a vysokou formou manželského vzťahu muža a ženy

Izaiáš: je prorokom Mesiáša, ktorý má prísť a on ho volá Emanuel = obnovená a plná prítomnosť Boha v ľude

Jeremiáš: prorok Novej zmluvy, ktorá nebude človeku vonkajšia ako Dekalóg, ale bude vpísaná do srdca

Ezechiel: ohlasuje príchod nového Dávida a založenie Novej zmluvy, ktorú JHWH zvnútorní Deutero-Izaiáš: zovšeobecňuje Zmluvu pre všetky národy a hovorí o Mesiášovi, ktorý zachráni Izrael

nie silou, ale obetou a utrpením





Toto všetko je dôležité, lebo nám pomáha pochopiť progresívnu evolúciu náboženskej skúsenosti Izraela:

JHWH-ho Zmluva sAdamom = ľudstvo

Noem = kamiti – semiti – japeti

Abrahámom = semiti

Mojžišom = hebreji

Dávidovým domom

zvyškom Izraela

Mesiášom

všetky národy

Kresťanské chápanie

Ježiš z Nazaretu nazývaný Kristus

Izrael Pohania Cirkev (Pavol)

všetky národy

Spiritual

Škola kresťanskej viery 2