STRATÉGIA SOCIÁLNO-EKONOMICKÉHO ROZVOJA

A STRATÉGIA UDRŢATEĽNOSTI1

SOCIAL – ECONOMIC DEVELOPMENT STRATEGY

AND SUSTAINABILITY STRATEGY

CHOLUJ Vladimír, MELICHÁR Juraj

Abstrakt

Budúcnosť spoločnosti vyţaduje riešiť úlohy jej vízie, stratégie a celospoločenských

programov. Tradičný koncept sociálno-ekonomickej stratégie rieši úlohy v kultúrnom

kontexte. Paradigmaticky novšia - stratégia udrţateľnosti hľadá odpovede o budúcnosti vo

vzťahu kultúry a prírody. Trhové hospodárstvo je prokultúrne ale aj protiprírodné. Budúce

hospodárstvo musí byť v záujme udrţateľnosti proprírodné. Udrţateľná budúcnosť vyţaduje

osvojiť si občianske ekologické vzdelanostné minimum a pripraviť univerzitne vzdelaných

odborníkov v oblasti ekologickej udrţateľnosti.

KĽÚČOVÉ SLOVÁ

sociálno-ekonomická stratégia, stratégia udrţateľnosti, prokultúrne hospodárstvo, proprírodné

hospodárstvo, ekologická vzdelanosť

Abstract

Vision, strategy and full-area programmes must be incorporated for the future society

development. Traditional concept of socio-economical strategy discusses issues in cultural

context. New paradigmatic sustainability strategy tries to find answers about the future

relation between culture and nature. Market economy is pro-cultural as well as contra-

natural. Economy of the future needs to be pro-natural in order to deliver sustainability. To

achieve sustainable future, it is inevitable to train university experts, as well as spread

ecological knowledge among the public.

Keywords

Social – economic strategy, sustainability strategy, pro-cultural economy, pro-natural

economy, ecological scholarship,

1 STRATÉGIA AKO SÚČASŤ SÚSTAVY CELOSPOLOČENSKÝCH ÚLOH

Pomenovaniami stratégia sociálno-ekonomického rozvoja a stratégia udrţateľnosti sa

označujú dva rôzne paradigmatické prístupy k vymedzeniu, riešeniu, dokumentovému

1 Stať je čiastkovým výstupom v riešení výskumného projektu VEGA 1/0221/10 – Formovanie moderného

sociálneho štátu pri utváraní podmienok udrţateľného rozvoja na pozadí globalizácie a hospodárskej recesie

vyjadreniu, zverejneniu, spoločenskému prijatiu poznania o tom, v čom a ako vytvárať

podmienky na dosahovanie určujúcich dlhodobých vývojových hodnôt veľkého

organizovaného ľudského spoločenstva. Ich spoločným príznakom je, ţe sa vzťahujú na

konkrétne komplexné ľudské spoločenstvo. Rozdielne sú svojimi východiskovými

obsahovými vzormi a ich moţnými vývojovými následkami.

Vo všeobecnosti, stratégia spoločnosti má vychádzať z vízie spoločnosti. Kvalifikovanou

víziou, ako úlohou, sa spoznávajú a osvojujú hodnoty spoločnosti, ktoré majú silu integrovať

konkrétne ľudské spoločenstvo vo viacgeneračnom dosahu, a tak zabezpečiť jeho dlhodobé

preţitie, či vzostupný kultúrny vývoj v systémových podmienkach utváraných okolitými

ľudskými spoločenstvami a prírodou. Celospoločenská stratégia je tak jednou zo základných

úloh, ktorou sa má spoločnosť permanentne kultivovať svoj náhľad na rozhodujúce oblasti

skutočnosti, ktoré ako dlhodobé cesty vedú k jej určujúcim hodnotám. Ako stratégia vychádza

z vízie, tak na stratégiu majú nadväzovať celospoločenské programy. V tom je poslanie

stratégie – vymedzovať rozhodujúce oblasti spoločenského pohybu, ktorých programové

konkretizácie budú usmerňovať a konkrétne napĺňať zmysel ţivota ľudského spoločenstva

v jednogeneračnom dosahu. Spoločenské programy sú politicky odsúhlasené časovo

vymedzené záväzné úlohy. Majú stredný, či len krátkodobý dosah a finálne sa realizujú

prostredníctvom projektových, zväčša odborných úloh. Celospoločenské úlohy (vízia,

stratégia, programy, projekty, vykonávacie úlohy) tak tvoria hierarchickú sústavu, ktorej

súčasťou je aj stratégia spoločnosti.

Doterajšie, uţ tradičné, prevaţne len málo vnútorne i navonok spojité empirické poznatky

o poslaní a o obsahu celospoločenskej stratégie, najčastejšie chápanej ako sociálno-

ekonomická stratégia sú staršie ako predstavy o stratégii udrţateľnosti. Tá je najčastejšie

označovaná ako stratégia trvalo udrţateľného rozvoja (TUR). Ich odlišná genéza, obsahové

zameranie a moţný dosah na kultúrnu (spoločenskú) a prírodnú skutočnosť2 vytvára

príleţitosť na preskúmanie ich poznatkovej produktívnosti a praktického uplatnenia. Majú

odlišné paradigmy a navádzajú tak na podstatne rôzne smery a druhy ciest do kultúrnej

budúcnosti.

2 STRATÉGIA SOCIÁLNO-EKONOMICKÉHO ROZVOJA

Doterajšiu predstavu o povahe sociálno-ekonomickej stratégie vyjadruje jej sociálno-

ekonomické a rozvojové zameranie. Sociálny a ekonomický (hospodársky) rozmer predmetu

stratégie v jeho duálnej spojitosti naznačuje jeho vnútornú vzájomnú podmienenosť, a to

predovšetkým v smere od hospodárskej vyspelosti k sociálnym vymoţenostiam. Je to tradičná

predstava3, ktorá takmer úplne podriaďuje sociálnu oblasť, a tak aj jej hodnoty solidarity,

2 Správnejšie je označenie prírodno-kultúrna skutočnosť, ktorým sa vyjadruje ponorenosť kultúrneho jestvovania

ľudstva v jej nadradenom prírodnom systéme.

3 Vôbec pre históriu hospodárstva a jeho teóriu je príznačný lineárny, čiastkový a preto aj nehierarchický prístup

na svoj predmet. To je v rozpore so skutočnosťou, a tak aj jednou zo zásadných moţností prebudovania

teoretického hospodárskeho nahliadania na skutočnosť.

hodnotám hospodárskym4. Výsledkom toho je aj to, ţe sociálne

5 aktivity (sluţby, ich

produkty) sú často merané a hodnotené prostredníctvom hospodárskych kritérií. Rozvojový

rozmer predmetu stratégie konotuje jej spoločensky pozitívne hodnotové upriamenie, a to

v podobe poţiadavky usmerňovať vývoj na obnovované dosahovanie stále väčšieho rozsahu

poţadovaných výstupov, prípadne aj ich vyššiu kvalitu. To sa však vzťahuje výlučne na

hospodársku stránku predmetu stratégie a zároveň spravidla na úkor jeho sociálnej zloţky6.

Najvypuklejší prejav permanentnej politickej poţiadavky na hospodársky rozvoj sa

konkretizuje v rastovom chápaní vývoja hospodárstva, jeho úhrnného produktu, ako jedinej

správnej moţnosti. Od toho sa odvodzujú poţiadavky na zvyšovanie hospodárskej výkonnosti

(produktívnosti, efektívnosti), konkurencieschopnosti, na zvyšovanie zamestnanosti,

stabilizáciu hodnotových vzťahov, vytváranie konkurenčných podmienok, rozširovanie

trhových moţností, reguláciu rozdeľovacích procesov, ovplyvňovanie spotreby, integráciu do

väčších hospodárskych celkov, presadzovanie slobodného svetového obchodu, aţ po snahu

o nadnárodnú, aţ globálnu hospodársku moc s jej jednostranným nespravodlivým

hromadením bohatstva a jeho protipólu – chudoby a biedy. To je aj následok linearity7 v

teoretickom hospodárskom myslení, ktoré vyúsťuje do násilnej ekonomizácie nie len sociálnej

oblasti, ale aj ostatných nehospodárskych spoločenských (kultúrnych) oblastí. Je to tieţ snaha

o slepú jednostrannú extenzitnú maximalizáciu hospodárskej aktivity bez pokusu o hľadanie

optimálnych vzťahov hospodárskej oblasti s nehospodárskymi kultúrnymi oblasťami. Takými

spoločenskými oblasťami, popri sociálnej sú oblasti: ekologická, zdravotná, vzdelanostná,

oblasť tvorivosti (vedecká a jej blízke kreatívne aktivity), etická, estetická, oblasť štátnosti

ako nositeľ etnickej a občianskej suverenity, oblasť politická ako nositeľ verejného

spoločenského záujmu a ďalšie.

Problém nadvlády lineárnej hospodárskej maximalizácie na úkor moţnej

jej spätnoväzobnej mnohoúrovňovej (sieťovej - nelineárnej) spoločenskej optimalizácie

spočíva aj v tom, ţe napríklad nadmerná obojsmerná otvorenosť národného hospodárstva

likviduje domácu výrobu, zuţuje hospodársku diverzitu, zbavuje práce a schopnosť

samozásobenia vidieka a celých regiónov, predlţuje prepravu, zvyšuje poţiadavky na rozsah

a kvalitu nových ciest, dopravných prostriedkov, energií, zhoršuje ţivotné prostredie,

vynucuje pracovnú migráciu, narúša sociálne vzťahy, či deformuje tradičné hodnoty.

4 Zdravotnícke zariadenia reformujeme predovšetkým preto, ţe sú finančne stratové, s nárokom na odchod do

starobného dôchodku manipulujeme v závislosti od problémov hospodárskeho vývoja, penzijné fondy vkladáme

do náručia privátneho podnikateľského sektora a neistoty prísľubov finančných trhov, či na vzdelanie, zdravie

alebo voľný čas nahliadame ako na kapitál, ...

5 Či uţ sociálnosť chápaná ako úplnosť spoločenských javov, či ako spoločenská štruktúrnosť alebo len ako

sociálna odkázanosť

6 Aj obdobie sociálneho štátu je na všeobecnom ústupe, či sa začína interpretovať ako uţ nenávratná historická

minulosť. Obsah sociálnej charty je nadmieru chudobný a posúva sa do elementárnych práv hospodárskej

povahy (napríklad právo na odmenu za prácu).

7 Zreteľne to vyjadruje tradičná predstava o postupnosti štádií hospodárskej reprodukcie: výroba – rozdeľovanie

– výmena – spotreba.

Podnikateľské, hospodársky vysoko ziskové aktivity sa zo širšieho hľadiska nakoniec

prejavujú ako nerastové, nerozvojové, naopak ako degradujúce spoločnosť, jej kultúru

a predovšetkým prírodné ţivotné prostredie. Problém nie je preto len v nedobrej, či zastaranej

konštrukcii ukazovateľa o dosiahnutej hrubej domácej produkcii a jeho pouţívaní. Jeho jadro

spočíva v nesprávnosti tradičných teoretických vzorov (modelov) hospodárskeho myslenia,

ktoré navádzajú na historicky dlhodobú agresívnu stratégiu globálneho trhového hospodárstva

vo vzťahu k spoločnosti, jej kultúre, k ţivotu na Zemi, k evolučne utvoreným hodnotám

prírody.

3 STRATÉGIA (KULTÚRNEJ) UDRŽAŤEĽNOSTI

Stratégia udrţateľnosti je najčastejšie označovaná ako trvalo udrţateľný rozvoj. Problémovým

v jej pojmovom vymedzení je moment trvalosti a rozvojovosti. Trvalosť kontuje stálosť, nemennosť,

časovú bezhraničnosť. To je v kontraste s historickosťou nie len ľudskej spoločnosti a jej kultúry8, ale

aj historickosťou – evolučnosťou planéty Zem, ktorej univerzálnym obsahom je kontinuálna aktivita

a ňou plodiaca sa zmena, nové vonkajšie a vnútorné rozdiely, nekonečné nadobúdanie nových foriem

všetkej skutočnosti. Aj preţitie, v zmysle udrţania prítomnosti ľudského rodu na planéte Zem má

svoje, aj keď len (nám nedovidné) evolučné ohraničenie. Je teda z hľadiska svojho evolučného

ohraničenia netrvalé. O netrvalosti nás poúčajú mnohé doterajšie zaniknuté „večné“ či „tisícročné“ ríše

a celé ľudské civilizácie. Moment trvalosti v označovaní stratégie udrţateľnosti je aj v rozpore

s vnútorne zabudovanými cyklickými prejavmi v prírodnom a kultúrnom vývoji.

Pojem rozvoj (hospodársky a sociálny) konotuje predovšetkým pozitívne hodnotové vnímanie

dosahovania väčšieho rozsahu, rozširovanie alebo aj dosahovanie vyššej úrovne kvality, vyspelosti,

teda vzostup alebo aj súčasné dosahovanie rozširovania spolu so vzostupom9. Rozvojový rozmer

moţno spájať len s ľudskou kultúrnou existenciou, ako následok úspešného dosahovania osvojených

cieľov, účelovosti ľudskej kultúrnej aktivity, zámernosti kultúrneho smerovania10

. V prírodnom

pohybe jestvuje len spontánny emergentný vývoj. Problémovosť momentu rozvojovosti, zväčša

zuţovanej na rast, rozširovanie - extenzitu, spočíva tieţ v jej ohraničení konečnosťou priestorového

povrchu Zeme, ktorou sa objektívne zabraňuje neobmedzenému pokračovaniu extenzívneho vývoja.

Uţ nieto kam. Moţno uţ len zvyšovať intenzitu obsadenosti – obývanosti všetkých pozemských ník

ľudským rodom, intenzitu negatívnych dopadov vplyvu kultúry na evolučne utvorenú štruktúru

8 V tejto stati sa pojem kultúra rozumie v jeho najširšom význame, teda kultúru tvorí všetko to, čo nemá pôvod

v spontánnej prírodnej aktivite, ale naopak je následkom cieľavedomej aktivity ľudí a ich techniky. Hospodársky

vzdelaní odborníci ho v takomto plnom význame nepouţívajú. Ak si ho osvoja, významne zmenia nahliadanie na

súvislosti a následky svojej praktickej aktivity.

9 To však neplatí všeobecne, ako to dokumentuje osud krajín označovaných ako rozvojové. V mnohých z nich,

prostredníctvom im z vonku ponúkaných či nanucovaných rozvojových programov bola rozvrátená ich tradičná

primárna sociálna štruktúra a tradičné hospodárstvo, tým vyvolaná vynútená vnútorná a následne vonkajšia

masová migrácia, boli uvhrnuté do vzájomných ozbrojených konfliktov a výsledne do dlhodobej krajnej ľudskej

chudoby a biedy. To aj naznačuje, ţe snaha o „trvalý“, predovšetkým hospodársky rozvoj niektorých krajín či

kontinentálnych regiónov môţe byť dosahovaná na úkor iných častí sveta.

10 V porovnaní s tým pri označovaní prírodného pohybu je nie vhodné pouţívať pojem rozvoj, skôr pojem

vývojový vzostup, vývoj štruktúry prírody od jednoduchšej k zloţitejšej, k štruktúrne jemnejšej, ...

zemského povrchu, ľudských aktivít na zuţovanie diverzity foriem ţivota, intenzitu devastovania

biosféry a ostatných prírodných fondov.

Problémom vymedzenia TUR prostredníctvom poznatkového obsahu v jej názve spočíva aj

v explicitnej neprítomnosti pojmu označujúceho predmet, na ktorý sa udrţateľnosť vzťahuje. Aţ

z jeho vonkajšieho kontextu však moţno vyrozumieť, ţe ide o trojdimenzionálny predmet: o oblasť

hospodársku, oblasť sociálnu a oblasť ekologickú. Tým sa stratégia udrţateľnosti podstatne odlišuje

od sociálno-ekonomickej stratégie. Ak v prípade sociálno-ekonomickej stratégie sa odpoveď na

riešenie budúcnosti ľudstva nachádza v jeho kultúrnom rámci, tak v prípade stratégie udrţateľnosti sa

nájdenie odpovede nachádza vo vzťahu ľudskej kultúry a jej nadradeného prírodného systému. Potom

aj v trojdimenzionálnosti udrţateľnosti je systémovo východisková udrţateľnosť prírodná, následne

jemu podradená udrţateľnosť sociálna (spoločenská, kultúrna) a aţ na treťom mieste je hľadisko

hospodárskej udrţateľnosti, ktoré je podradené tak sociálnemu a aj prírodnému systémovému

prostrediu ako ich súčasť11

.

Z hľadiska hlbinnej ekológie stratégia udrţateľnosti je problémová aj v jej rozvojovom zameraní.

To preto, ţe miera narušenosti prírody doterajšou ľudskou kultúrnou aktivitou je taká, ţe uţ sa

v záujme udrţateľnosti odporúča len nerozvojový, len doterajšiu kultúru udrţujúci budúci vývoj, či aţ

vývoj poţadujúci určitý kultúrny ústup voči prírode.

4 PODMIENENIE KULTÚRNEJ BUDÚCNOSTI PRÍRODNOU BUDÚCNOSŤOU

Podstata systémovej závislosti budúcnosti ľudstva na prírodnej budúcnosti spočíva predovšetkým

v prebudovaní jeho kultúrnych základov podľa vzoru princípov prírodnej biofilnosti. V biosfére, ako

v najmenšom prírodnom systéme, ktorý je spôsobilý samostatného vývoja, jednotlivé formy ţivota sú

vo vzťahu vzájomnej podpory, sú od seba mnohosmerne závislé, a tak sa podieľajú na evolučnej

stabilite a kontinuite ţivota. Jedny formy ţivota, ako sieťové zoskupenia rôznych druhov disipatívnych

systémov, svojimi produktmi ţivia iné druhy foriem ţivota, takţe v ţivej prírode sa všetko spotrebuje

(prospešne pouţije) a nevznikajú ţiadne reprodukčne nepouţiteľné odpady, ktoré by obmedzovali či

neumoţňovali reprodukciu niektorých foriem ţivota.

Na rozdiel od toho, lineárne usporiadané kultúrne pochody sú závislé na neustálom zaobstarávaní

dodatočnej energie a matérie primárne z prírody, ako aj na vypudzovaní nepotrebnej energie a matérie

do svojho vlastného kultúrneho prostredia a v konečnom následku do prírody. Príroda je tak neustále

kultúrnou aktivitou zjednodušovaná, „ochudobňovaná“ o energiu, matériu so sprievodným ničením

prirodzenej informácie a následne zaťaţovaná prírodne „nestráviteľnou“ odpadovou energiou

a matériou, ktorú disipuje kultúrny systém. Zároveň sú pre časti kultúry príznačné vzťahy

konkurencie, vzájomného súperenia a boja. Moderná je snaha o slobodu, individuálnosť, o víťazstvo,

byť prvý, vystačiť si sám. To je príznačné práve pre hospodársku oblasť, kde spolupráca, prosperita

prostredníctvom spoločenstva a pre spoločenstvo, ich prínosy v kultúrnom (a teda aj v hospodárskom)

napredovaní sa ocitli v ideovom úzadí.

Stratégia udrţateľnosti je preto aj o všeobecnom budúcom kultúrnom uskromnení vo vzťahu

k prírode, a to do tej miery, ktorá umoţní jej nerušenú prirodzenú, evolučne utvorenú reprodukciu.

Následkom toho sa môţe obnoviť kultúrnou aktivitou narušená stabilita podmienok, ktoré vyţaduje

11 Stojíme pred úlohou vysvetliť obojstrannú vzájomnú závislosť sociálnej a hospodárskej oblasti, v ktorej

sociálna je systémovo nadradená a zbaviť sa tak nesprávnej predstavy o jednostrannej závislosti sociálnej oblasti

od hospodárskej.

zachovanie ţivota na Zemi. Udrţateľnosť, ako moţnosť strategickej zmeny vyţaduje vnímať ju

v prvom pláne z globálneho, celoplanetárneho hľadiska, ako vzťah celej ľudskej kultúry k celej

pozemskej prírode, osobitne jej biosférickej systémovej časti. To je v protiklade s mnoţiacimi sa

snahami prisvojovať si a vyuţiť ideu udrţateľnosti premenenú na reklamné heslo napríklad

nadnárodnými korporáciami, ktoré chcú prirodzene všetky preţiť, zachovať svoju hospodársku moc

do budúcnosti, a tak sa zaodievajú sa do povrchného mediálneho habitu udrţateľnosti. Meradlom

kultúrnej udrţateľnosti je zdravá príroda. Jej vzorce reprodukcie sa povaţujú za najlepší návod na

biofilné – udrţateľné prebudovanie kultúry12

.

Dosiahnutie udrţateľnej kultúrnej budúcnosti sa najčastejšie spája s poţiadavkou prebudovania

globálne rozšíreného trhového typu hospodárstva. Ten je, vzhľadom na jeho neustálu expanzívnu

vnútrokultúrnu a vonkajšiu protiprírodnú agresiu hodnotený ako neudrţateľná (dočasná) historická

vývojová odchýlka. Tak ho označujú nie len vedci a filozofovia, ale aj niektorí predstavitelia

svetových finančných inštitúcií a „guru“ finančných trhov. Dá sa prijať názor, ţe ak pôvodnú

predhistorickú formu hospodáreniam prirodzených malých ľudských spoločenstiev moţno označiť ako

biologické hospodárenie, poneolitické aţ industriálne formy hospodárenia veľkých komplexných

ľudských spoločenstiev ako prokultúrne hospodárstvo, tak pre budúce udrţateľné všeľudské

hospodárstvo bude základných príznakom jeho pronaturálnosť. Bude to proprírodný model

hospodárstva. Jeho základným kritériom úspešnosti bude zachovanie takých prírodných podmienok na

Zemi, ktoré zaručia budúcnosť ţivota v jeho všetkých formách, a tak aj ľudského druhu.

Predpokladom dosiahnutia udrţateľnej budúcnosti je aj všeobecné osvojenie si aspoň základnej

úrovne novej ekologickej vzdelanosti (na všetkých stupňoch vzdelávania). Jedným zo ťaţiskových

momentov ekologickej vzdelanosti je uznanie hodnoty prírody (a jej častí) nie len

z antropocentrického pohľadu, ale aj uznanie hodnotnosti prírody o samej o sebe. Udrţateľnosť je tak

neoddeliteľná od axiologického rozmeru skutočnosti. To následne vyţaduje rozvíjať ekologickú

filozofiu a v nej novo koncipovať filozofiu techniky, filozofiu informačného rozmeru skutočnosti,

a ďalšie oblasti.

Stratégiu udrţateľnosti kultúry a jej hospodárstva vo vzťahu k prírode bude nutné rozvinúť na jej

viacerých úrovniach a ich odborných oblastiach. Na to je potrebné prijať celospoločenskú poţiadavku

vychovať novú generáciu vedecky a akademicky kvalifikovaných odborníkov spôsobilých zostavovať

celospoločenské programy udrţateľnosti, viesť riešenia im zodpovedajúcich projektov a ich

realizačných úloh.

Použitá literatúra

1. ALBERT, M.: Naša nádej. Ţivot bez kapitalizmu. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2009.ISBN

978-80-8061-382-2.

2. BRUCKNER, P.: Bieda prosperity. Bratislava: Kaligram, 2004. ISBN 80-7149-611-1.

3. CAPRA, F.: Skryté súvislosti. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2009.. ISBN 978-80-8061-383-

9.

12 V prírodných pochodoch je dostatok vzorov, ktorých evolučne ustrojená vyspelosť je na vyššej úrovni, aká je

obsiahnutá v mnohých technológiách. Od prírody sa preto je ţiaduce predovšetkým učiť a nie ju meniť na

ľudský obraz.

4. CHOLUJ, V.: Modelová analýza genézy, priebehu a následkov javu globalizácia,

z ekologického, sociálneho a hospodárskeho hľadiska. Časopis pre management a business:

Výskum a prax. Ročník 1, č. 1 – 2/2009, s. 63 – 79.

5. CHOLUJ, V.: Štruktúra základných rozvojových úloh spoločnosti. Nová ekonomika Roč. I.

No. 1 – 2/2008. s. 125 – 140.

6. CHOLUJ, V.: Od prírody k človeku a jeho kultúre. Filosofický časopis, Roč. 56, č. 2/2008

s.269 – 274.

7. KELLER, J.: Teorie modernizace. Praha, SLON, 2007. ISBN 978-80-86429-66-3.

8. LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2010

ISBN 978-80-200-1677-5.

9. MARGULIUSOVÁ, L.: Symbiotická platnéta. Bratislava: Kaligram, 2005. ISBN 80-7149-

790-8.

10. ŠMAJS, J.: Filosofie obrat k Zemi. Praha: Academia, 2008. ISBN 978-80-200-1639-3.

11. ŠMAJS, J.: Ohrozená kultúra. Banská Bystrica: PRO,2006. ISBN 80-89057-12-8.

12. WALLERSTEIN, I.: Utopistika. Historické rozhodování v 21. století. Praha: INTU, 2006.

ISBN 80-903355-4-3.

Kontaktné údaje

doc. Ing. Vladimír Choluj, PhD Ing. Juraj Melichár

Katedra hospodárskej politiky OIKOS Bratislava

Ekonomická univerzita v Bratislave Ekonomická univerzita v Bratislave

Dolnozemská cesta 1 juraj.melichar@udrzatelne.sk

852 19 Bratislava 5 http://bratislava.oikos-international.org/

vcholuj@gmail.com

vladimir.choluj@euba.sk