ÍEVUEPRE DUCHOVNÝ ž|vv , ' ' v l
2 0 c N | K v ' . “=“5-'1;;.4;'3.-.;:r'„l_?--“í..“U;-._ Cl s L 0
“» 1-2
przvuršMM/MWRRedaktor: Prof. Dr. INOC ENT M0 LLER. OP.Redakci: : admlnlstrácla: KOSICE. Můslaraka ul.0.
Casopis vychádza prvého každého mesiaco okrem prázdnin.Zóvlerkočlslodo5.vmesiocl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs. Bohoslovci a študenti 40'- Kčs.Clslo šeku REVUE SMERzó181.
_0 B 5 A H :
C E S T Y. Shana:
Redaktor:V mene Póno Ježíše Krista _ .-- __ _ _ 1.
Dr. Inocent Můller, CP:—
Anielia náš duchovný život __ -.. --- _ _ 3.Viliom Horka:
Kristuszži|úclv_r_1ó_s--- _ ..- _ --- --- -.- 9.Dr. Emil Stach:
Prečo nemóžeme prijoř ponteizmus? _ _- --- 18.Marcel Horniok, SS: .
Rozumórslvo - prekóžka duchovného ŽIVOI'G -;. 24.
Dr. Emil Stach:
Význam dogiem pre nóš nóbožensko—mrovný život 47.Dr. Anton Harčór :
Srvorenýna podobu Boha --- .. _- __ _ 59.A. D. Sertillonges, OP:
Verlm v světu Církev všeobecnú _- ..- --- _ 66.
DO VÝŠAV. __ -.- __ --- _ _ _ --- _- 80.ŽIV O T. _. ... --- --- __ --- __ 82.
LITERATURA. _ _- 95.
CESTY.
V mene Pána Ježíša Krista.
Chesterton vari najlepšie vystihol chorobu dnešných čias, keď napisal: „Eudia objavujú nové ideály, lebo sa neopovažujú prijatstaré. Dívaljú sa s nadšením do budúcnosti, lebo sa boja podivat sa nazad. Kult budúcnostije nielen slabostou, ale aj nizkým strachomnášho veku. Budúcnosť si móžeme urobit takúzku, ako len chceme; minulost musi ostattakou širokou a rušnou, ako je ludstvo samo."
Ved naozaj, dnešný človek nemá časuhladiet do minulosti, lebo pred nim stoji ibabudúcnosť a tú chce akosi vytvorit rýchlo,cez všetky prekážky. No skúsenost nás poučuje, že jestvujú niektori činitelia, s ktorýmikaždý musí rátat v pritomnosti aj v budúcnosti. Velduchovia. ked tvorili svoje dlela, hladeli na minulost a tvorili pre budúcnosť.
Pre náš ludský život jestvuje tiež jednaskutočnost z minulosti, bez ktorej nemožnoani dnes tvorit niečo pre pritomnost aleboplánovat niečo do budúcnosti. Do ludskýchdejin najhlbšie, najúčinnejšie a naipožehnanejšie sa zapisal Boži Syn, Ježiš Kristus, ktorýukázal ludstvu spravny ciel života auj cestuk nemu. Preto „v mene Ježišovom musi po—klaknút každé koleno tých, ktori sú v nebesách, na zemi i pod__zemou"._Kristus je maji
telom skaro dvatisicročnej'-“ni.?nutosti a je súl
časne Králom budúcnosti. Len pochabý človek by tvrdil, že bez Krista vytvorime si krajši zajtrajšok.
Hladime teda na Kristovu minulost, ktorása uskutečnila v rimskokatolickej Cirkvi a vidime, že pod vládou Kristovou láska a spravodlivost zasnubovaly ludstvo do svazku pokoja; odstraňovalý nedorozumenia: a tvorilýnehynúce duchovně aj hmotné hodnoty. Kristus ukázal lua'om společného Otca, ktoréhomajú být dietkami a tak položil nenahraditelný základ na skutočné sbratanie národov celej zemegule. Preto niet naozaj iného menat,v ktorom by dnešný svet dosiahol trvaléhopokoja, okrem mena Vykupitela a Spasitela— Ježiša Krista-.
Preto aj my vstupujeme do šiesteho ročnika v mene Pána Ježiša Krista. Náš ciel vámvšetkým je jasný a známy: Vychovat z kantolickej slovenskej inteligencie ludi telom ajdušou oddaných Kristu a svátej Cirkvi rimskokatolickej. Otvorit vám sváté žriedla| nevyčerpatelných pokladov učenia a života katolických vel'duchov z minulosti, aby slovenská pritomnost aj budúcnosť vyrůstala na žu—lových základoch svatého života lých, čo dnestvoria hodnoty pre budúcnosť.
Katolicka minulost je velmi bohatá, leboje to minulost Kristova. SMER z tohto bohatstva bude vám rozdávat pravdy Ducha Kristovho, aby tento Duch vytvárai z nás všetkých poslušné dietky Otca nebeského.
Redakton
Anjelí a náš duchovný život.Dr. Inoccnl Míiller, OP.
V Kristu Ježíšovi dal nám Boh všetko, čopotrebujeme na dosiahnutie životného ciela.No božia múdrosť určila nám na. ceste k tomuto ciel'u vzory & ochrancov, lebo cesta jenaozaj dlhá, nebezpečná. Výmzmnú úlohu natejto cesie majú aj anjeli. Je zaujímavé, žev duchovnom a. vóbec v náboženskom životemálo sa vravi o anjeloch. Sem-harm niečo onich povieme malým detom alebo pohovoríme si o nich na. Vianoce; no malo uvažujemeo ich poslaní, o ich úlohe v našom osobnomduchovnom živote. A z Písma vieme, že majúnaozaj velkú úlohu v živote ]eOI'IO'JlÍVCB'ajspoločnosti, preto načim toto ich poslanie po—znat.
Anjeli podl'a učenia katolíckej Církvi súduchové stvorené bytosti, podstaty. O ichjestvovani máme jasné zprávvaísme. VStarom zákone napriklad sa vravi, že po hriechuprvých rodičov cherubin bol postavený predbránu raja.' Večer do Sodomý prišli dvaja anjeli;2 Jakub videl rehrík. po ktorom vvstupov-ali a soslupoveli anjeli:3 a-njel chránil trochmládencov v horiacej peci;4 anjel Raliael bolposlaný k Tobiášovi, aby ho uzdravil.5
Ešte jasnejšie Vraví o anjeloch Nový zákon. Archanjel Gabriel bol poslaný k Zechmriášovi .a.!: Panne Márii, aby oznámil narodenie Jána Krstitel'a a vtelenie Krista Pána.“lAn—jel rozkázal Jozefovi, aby vzali Mariu, svoju
' Gen. 3, 24.' Gen. 19. 1.| Gen. 28, 12.' Dan. 3, 49.' Tab. 3, 25.' Luk. ]. 11—38.
manželku," & utiekol do Egypta3 a potom, posmrti Herodesovej, aby sa vrátil! Pri nemodení Krista Pána velké množstvo anjelov zjavilo sa pastierom & spievanli: Sláva na výsostiach Bohu)" Otec móže dat Synovi vitae akodvanásť plukov anjelov na ochranu."
Z týchto výrokov svátého Písm—avyplýva, že anjeli nie sú nejaké posvátné vnuknutia nebeské, ako vr-avía daktori protestanti;ani nie sú to obyčejné sily prírody, ako zasatvrdia raciomzňisti. Anjeli, o ktorýcn je reč vPísme, l_conrajúniektoré s_ignj-lgxiLnuko 050_13y_,_rg_zpr_á1gúWÍcHňŘ/ajú rozkazy, donášaNiggagtmmřvéh' Boh
' 'ú'řčuje na nejaké úlohy, lebo podl'a: Písma súvyšší, tako ludi-a. „Anjelom svojim prikázalo tebe, aby ta chránili po všetkých tvojichcestách."12 „Dobrorečte Pánovi všetci anjelijeho, vy mocní v site, ktorí vykonávate jehoslova a ste poslušní hlasu jeho reči."13Anjelitiež slúžili Kristovi po pokušení“
Napokon anjeli nie sú duše zomrelýchIudí, ako to tvrdiea špiritisti. lebo mnohí z anjelov hned po stvoreni zhrešili, kým duše zomrelých nemóžu už hrešiť.
Na anjeloch odzrkadl'u'e sa: velkost avznešenost Éz'icií vlastnosti. Kaz'čv amělpřHšEatvule určltx šiuprenoE nekonečného Bytia — o a.. a ]e om vidíme 5111, na rumma inýchzasamúdrosť,csttd'.Každý z anjelov je výtvorom krásy božieho póvodu, preto klani-a sa & chválí Boha v takejdokonalosti, v akej bol stvorený. Preto aj v
" Mat. l, 20.' Mat. 2, 13.' Mat. 2, 19."' Luk. 2. 13.Z21 B“) 8" z: 102, 26.“ Mat. 4, u.
anjeloch uctiewame Boha samého, lebo námpredstavujú sta priehl'adne kryštlaly črty adokonalosti najd'okonalejšieho Bytia. A pretože anjeli holi stvoreni v nadprirodzenej krásea v skúške obstáli, hladia ustavične na Boha:,sú blažení: „Ich anieli v nebesách vždyckyvidia tvár mójho Otca, ktorý je v nebesách."15
Anjeli v nebesách sú spojení s Kristom,od korého prijali každú milost a s ním, akoProstredníkom, kI-ar'mstjúsa a chvália božiu velebnosť a je to ich šťastím, že v tomto spojeni aj ich kIaňanie nadobúda váčšiu hodnotu:„Skrze ktorého tvoju velebnost chvália anieli, klaňajú sa iei panstvá, trasú sa pred ňoumocností." Keď sa teda spojujeme s KristomPánom, aby sme sa vedeli Pánu Bohu klaň'at,pripojujeme sa súčasnle aj k namjeloma tak súzvučná chvála a klaňanie sa všetkých iba ziskava na. svojej dokonalosti, je dokonalejšímosbawov-EtnímBoha všemohúceho.
Anjeli sú teda naši br-atiavporiadku nadprirodzenom, lebo hak, ako my, zúčastňujú samilosťou na božom živote, preto sa naozaj zaujímajú o našu spásu, túžia po tom, aby smeprišli k ním do neba, aby sme spolu s nimimohli chválit Boha-naradovat sa z neho v blaženom videníJ“ Preto naozaj s radosťou prijimajú rozkazy Boha, týkajúce sa našej spá—sy. Anjeli sú totiž vykonávateImli božích _roz:kazóTr','vr\al17íě_me,ze 1305 ičh posiělčÍ-Ebv'niečď'TykonáVIali. Napriklad Hospodin povedalMojžíšovi: „Hra, ia pošlem svojho aniela,abyšiel pred tebou a chránil (a na ceste/'" „Po'slaný bol anjel Gabriel od Boha do mesta galilejského..."13 Na: konci sveta „Syn človeka
" Me!. 18, 10." A. Tanquerey: Pred. do theologie ucéthuo et
mysuque, str. 121. '" E!. 23, 20." Luk. 1, 26.
pošle svojich anjelov..."" Boh totiž pri riadení sveta určil taký poriadok, že, hoci sámbezprostredge v l' va na každé stvoreňle, jěíwM &malemhmotnéduchovmí—Watxal—anjeli sú duchové podstaty a ako také prevyšujú všetky stvorené bytosti. Preto Boh ichpoužíva pri riadení sveta, posieLa ich na svetako vykonáwaíerov svojich rozkazov. Anjeli,hoci opúštajú nebo, neprestávajú vidieť Boha.Preto kdekol'vek uskutočňujú svoje posla-nie,sú vždy blažení. Ani se: nezmenšuje ich dóstojnosť, ked opustia nebesá, tak, .ako král ničnestratí z královskiej důstojnosti, keď sos'Júpis královského trónu, opustí palác a odíde doiných miest královstva. Svátý Pavol dodáva,20 že „služobm' duchovia (anieli), sú poslam' slúži! tým, čo dosiahnu dedičstvo spasem'a." Anjeli naozaj túžia iba po tom, aby namiesta padlých anjelov prišlo čo najviac l'udi,ktorí by miesto nich sa kluaň-ali Bohu na.hooslavovali. A nakol'ko sami zvítazili nad zlýrni duch-umi, tiež si želajú chránit nás protiútokom nepriatel'a n-ašej spásy. Preto ma'máv pokušeniach máme ich vzývat o pomoc.lej, anjeli prednášajú Bohu naše modlit-„byla:1totiž, aby som tak povedal, posilňujú, podpierajú ich vlastnými prosb: mi. Našim preto časteišie utiek'eť sa k anjelom o pomoc, najma vť—ažkýchchvíl'ach a predovšetkým v hodinkesmrti, aby stáli pri nás a pomáhali nám odrážat posledné útoky s-atuanášna;a: tak aby odpre—vadil-i našu dušu do neba.
Svatý Tomáš pripomina,22 že smýšl'anie.názor človeka v konaní často sanmení, pretosa mýli &)odkláňai od dobna-.Je pravda, pokračuje anjelský Učitel, že človek slobodnou vó—
" Mat. 1113,41." th.“Tab. 112,112.“Suma M01. !, ot. 113. čl.1.
l'ou može sa chránit zla, ale me dos'Jatočne,lebo od dobra odvr-acajú ho vášne a náíklonnosti k zm. Podobne aj všeobecné poznanieprírodzeného zákona usmerňuje .ukosi človeka k dobru, ale nie dostatočne, lebo ked mápoužit všeobecné zásady práva k jednotlivýmčinom, stáva sa, že mnohonásobne chybí. Preto Boh určil anjelov, aby človek-a ríadíli ahýbali k dobru, fčlbYsa- nemýlil, aby Iahšie &íslejšíe konal dobro.
O poslení anjelov rímsky katechizmus zaznamenáva toto: „Božia Prezretel'nosť určilaanje.om úlohu, abý chránili Iudské pokolenie&boli m3-pomoci jednotlin Iuďom, aby neutrpeli tažšiu škodu. Lebo ako rodičira, keďdení nastupujú na nebezpečnú a dalekú cestu,určujú im strážcov a pomocníkov proti nebezpečenstvám, tak aj Otec nebesky na cestu,ktorou ideme do nebeskej vlastí, každému znás určil anjelov, pomocou ktorých móžemesa vyhnúť úkl-adom nepriatel'a... a pod ichvedením kráčať správnou cestou."
PodIa- tradičného učenia Církvi svatejkaždému človeku je určený jeden anjel, ktorýsa o neho osobne slnará: je to anjel strážný.Tu na, svete totiž ochrana anjelov sa považujeako dostatočná milost k spáse, ktorá sa níkomu neodopier-a, preto ani pomoc anjelovnikomu sa neodoprie. Dalej, sváií Otcovia acírkevní Učitelía vravia, že každý jednotlivýčlovek má svojho amjela strážcu. Svatý Tomáš odóvodňuje to takto: „Ochrana anjelovje vykonáv-aním Božej Prozretel'nosti voči Iud'om. Pomer Božej Prozretel'nosti je iný k Iud'om .a; iný k porušitel'ným s-tvoremam, leboináč sa má k neporušítel'ností. Budia. sú neporušitel'ní nielen ako spoločný druh, lež ajčo do vlastných tvarov jednotlivcov, ktorýmísú rozumové duše, čo o iných porušitel'nýchveciach nedá sal povedať. A je jasné, že BožiaProzreteInost vztahuje sa ponajprv ma.tie, čo
7
večne osti'nú . .. A ako je pravdepodobne, žejednotlivým druhom Boh určuje za ochrancovjednotlivých anje'ov, tak je tiež rozumné, abyjednotliví Iudia mislli svojich strážných anjelo."Sválý Tomáš tiež poznamenava, že stražneho anjela dostane každý človek hneď prikrste.
Niektorí bohovedci učia, že vysokopostavené osoby, ako je pápež, biskup, vladár, atd'.,okrem .ainjela strážneho, ktorého majú od niz;rodeni-a, majú aj iného, ktorý ich ri-zdi vo vykonávani úradu. Ba teolog Sylvius tvrdí, žepravdepodobne aj mestá, fary, rehol'né spoloč—nosti, atd'., mia—jůsvojich anjelov, ktorí im po—máhajú dosiahnuť určený ciel.
Anjel strážný nikdy neo-pustí svojho chránenca celkom. On je totiž vykonávatel' BožejPrezretel'nosti, ktorej činnost celkom nikdyneprestáva No opúšťa človeka v tom smys'e,že neprekazí, aby povedzme človek neupadoldo hriechu, alebo aby nebol sužomaný a podobne.23
Tedla.poslanim anjelov v duchovnom živote človeloaf je: Chránit ho pred nebezpečenstvami te'a i duše; krotit zlých duchov,aby l'ud'om neškodili:24 vzbudzovaf v duši sváté myšlienky a spasi'tel'né rady; prednášart Bo—hu naše modlitby & vyprosovaf nám od nehopomoc?!5 osvecovat rozum človeka tak, ženám pochopitelne, l'uEíhkopredkladaiú pravdyživota 'a.napok'on, chránia svojich chránencovv hodinke smrti a po smrti odvedú ich do neba alebo navštevujú v očistci.
Prostredníctvom strážneho isniela bývametakto v ustavičnom spojení s nebom a tutoskutočnosť musime veru využívat pre svojeduchovně dobro. A to tak, že ponajprv bude
" Suma teol. I, ot. 113, či. 6.“ Tab. 6, 8; 8, 3." Tob. 12. 12.
me ho uctievenť neko jedného z tých, čo stálovidia tvár Boha a pred n-arni sú .zástupcamiOtca nebeského. Pousilujeme 531tiež napodobnit jeho vernosť v službe Bohu. Dalej, an—jelovi strážnemu musíme dóverovuť, lebo jemocný a s radosťou chce nám pomáhat. Musíme 53-k nemu obrátit najma vtedy, ked násdi—abolpokúša, lebo an'el dobre pozná 650by tohto odvekíhcl neprr-a_te_la__glgvelča.Smev neBezpečnom položÉnTÁEed' nači-mÍÝChlo -aopatrne se rozhodnút; je reč o povolení -avnevie-me si poradit: v takýchto prípadoch obrátme 33:na anjela strážcu, ktorý iste pozná božie úmysly a pomóže nám. Alebo sme preddóležitým a ťažkým rokovamím s bližným.Prome jeho strážneho anjel-a, aby pripravilsvojho chránenca na tento úkon. A napokonenjela strážneho musíme aj milovtanť.Ved m3:ozaj, je to verný priatel', ktorý je vždy naporúdzi kedykolvek nám pomóct. Na tohtopriatel-a—s láskou památajme najma vo chvíIach, ked' sua,nám zdá, že sme sami, že celýsvet nás už opustil... Nie, je niekto s na—mi. . . nikdy nie sme sami, s nami je vždy námoddaný a verkodušný priateI: anjel strážca.
Kristus žíjúcí v nás.Viliam Holka.
4. V náruči Otcovom.
Vnútomý život vteleného Syna Božiehobý sa mohol krát-ko definovat: láska ]: Otcogt. Laska.. prýštinaca z bezprostredného videniaoa
Keďže však milovat je chciet alebo nechciet_to isté, čo osoba milovaná, bolo aj Kristovr dz pri vstupe na tento svet devizou: plmt voru tohto, ktorý ho poslal.l To mu bolo
! z. 39. a. Ján, &, aa,
pokrmom po celý zemský život.z A keď užsplnil všetko, čo mu bol Otec uložil,s ochotneodovzdal do jeho rúk aj to posledné, čo mu ešteostalo: svoj mladistvý život. Celý patril Otcovi, tazkoz-as Otec celkom patril jemu.4 „Jehosvet, jeho skutečnost, jeho život, to bol —Otec.“"' Toto zameranie Kristovho života kOtcovi bolo vlastne len logickým dósledkomjeho bytostného vztahu k prvej božskej Osobe. „Operari sequitur esse" Činnost a; býtiesú súvztažné.
Kristus, vankodruhá božská Osoba, je splo—dený Otcom. Otec je teda jeho Póvodom, jeho raison d'étre. Jemu vdačí za všetko, čomá. Celým svojím bytím je zakotvený v ňom,v Otcovi. „Ja a Otec sme jedno... Filipe,kto mňa vidi, vidí i Otca...Neven'te, že jasom v Otcovi a Otec ie vo mne? To on, Otec,ktorý zostáva vo mne, koná skutky.“
Odtial' to jeho životné lipnutie ma'Otcovi.odti-al' tá jeho nežná a velká láska k nemu.
Do tohto bytostného vztahu Syna k Otcovi bola vtiahnutá aj jeho l'udská prirodzenost.Kristus aj ako Clovek je vlastným Synom Božím. Synovstvo 'ittebo otcovstvo je totiž pojem, rktorý sa vitsže na osobu. A tá ie u Kristaiba jedna-: božská. Iludská prirodzenosť Kristova, hypostatický spojená s jeho prirodzeno—stou božskou, je práve tak vlastně Slovu, druhej božskej Osobe, tako jeho prirodzenosť božská.
Táto skutečnost! má nedoziemv významaj pre nás. Nielen preto. že Kristus, vykrvá—cajůc za: nás, až nad mieru zadostučinil za naoše hriechý — jeho Iuds-ké činy malý totižhodnotu božskú, nekonečnu, — ale najma
' Ján, 4, 34.' Ján, 17, 4.' Ján, 17, 10.' K. Adam: Jesus Christus. III. waasha 149.
' Ján, 10, 30 a M, 9—10.
preto, že krstom aj my sme boli včlenení dojeho Iudskej prirodzenosti, ktorej sme sa tlakstali údmi, integrálnymi čssťami. „Celý človek, to je hlava a údy. Kristus je tou hlavou,my sme tými údmi. Celý Kristus, to ie on amy . .. Kristem sme sa stali/"7
Sme teda doplnkom, alebo ako píše Apoštol, „plnostou Kristovou“.a
Kristus si privb:stnil našu prirodzenostpri svět—itomkrste. Pri svátom prijím: ní, keďmiesi naše telo so svojím & svoju krv miešas m=šou, toto sjednotenie s nami dovršuje. Jea žije v nás a my v ňom.9
Takto stmelení s jeho prirodzenosťou l'udskou, prichádzame do neuveritelne tesnéhospojenia aj s jeho prirodzenosťou božskou,ktoré — hádam to nebude opovážlivosť —móžeme nazvat: srastenie.
Kedže sme teda Kristovým človečenstvomsrastení s jeho božstvom &sme s ním „ako byjedna osoba" (svátý Tomáš), nevyhnutne sadostávame aj do velmi úzkeho vztahu s Ot—com, v ktorom Syn spočiva. Najjednoduchšiea majhlbšie tento pomer vyjadril sám Kristus:„Ja som v Otcovi svojom, vy ste vo mne aja vo vás.“10 „Váš život je skrytý s Kristemv Bohu, píše zas svátý Pavol Kolosauiom.“
S Kristom, s ktorým máme jedno telo,jednu krv, jeden život a: s ktorým sme ešte ajjedného Ducha," sme vtiahnutí do náručiajeho Otca. Náš pomer k nemu je obdobnýpomeru vlastnej Iudskej prirodzenosti Kristovej. Otec vidí v nás nielen svoje prijeté dietky, ale spoznáva v nás údy vlastného svojho
' Svatý Augustín: Tract. tn Joan XXI, 8—9.'Ef. !, 23.' Ján, 14, 20. Gal. 2 20." Ján, 14, 20.11 3, 3." t Kor. 6, 11.
H
Syna, s ktorým tvoríme ta'jomnú, mystickůjednotu, jeden životný celok.
Nevesta, ktorá je 50 svojím ženíchomjedno telo, je bližšie jeho otcovi ako prijatédi-aťa,ktoré je s prijímajúcim otcom spojenélen zovňajším svázkom právnym a mna—v'ným,ale nie krvným.
My sme tou nevestou, keďže sme s Krisltom zasnúbeníls -a-s ním krvne & bytostne (&nielen mravnte) spojení, stnsstení.
Nie sme teda synmi božím popu“ Jednorodenom, lež sme v ňom a s ním len iednýmSynom Otca nebeského“ A preto nás Otecmiluje tou istou láskou, čo jeho. „Nech láska.ktorou si mňa milovnall,sa rozprestrie i na nich,keďže ja som v nich."15
Však preto poslu Otec na. svet svojhoSyna, .a-byskrze neho rozšíril svoju otcovskúlásku i na tých, ktory'ch predurčil, aby zobra—zili v sebe jeho Syna" — čiže neatých, vklorých Syn rozvil svoje božské synovstvo & doktorých vlial svoj všisstný život. „V tom saprej-aviLa:láska boživa k nám, že svoj-ho jednorodeného Syna poslal na svet, aby sme žiliskrze neho."" '
Život, ktory prúdi z Krista do nás, vyviera z Otca. Kristus je jeho Sprostredkovatel'om. Kristus eucharistický. Stal sa. Chlebom,nie tak preto, aby byv-a.!medzi nami, ako skórpreto, aby býval v nás, žeby sme žili z nehotask, ako On žije z Otca. „Kto je moje telo &pije moju krv, zostáva vo mne a na v ňom . . .
" 2 Kor. 11, 2." Porov. Scheeben: Mysterien, vyd. 1941, str. 318
a 319.
" Ján, 17, 26.“ Porov. Rim. 8. 29—30." 1 Ján 4. 9.
12
Ako ja žijem z Otca, tak ten, kto mňal je, bu—de žit zo mňaJ'“
Otec je teda Principem života Kristovho.ale i nášho. Je ako by Koreň, z ktorého vy—rastá Kristus-Kmeň. Do tohto sme zas vštepe—ní my — ratolesti."
A práve pre to!,o orgsmoké spojenie sOtcom cez Krista, pre túto podívnú, ale skutočnú symbiózu, sa můžeme nielen nazývat,ale skutočne aj by! dietkami božími.20 Ved'kde niet sjednotenia prirodzenosti .a života,tam niet ani otcovstva- &.synovstva. My všakmáme účast na prirodzenosti .a:živote božom,'—'lpretože sme srastení s Kristem, z ktorého prú—di jeho božský život do našich duší. „Kto máSyna, má život; kto Syna nemá, nemá životo.""
— Kristus bol celým svojím bytím i žitímzameraný k Otcovi. Otec bol jeho jedinoumyšlienkou, jeho jedinou láskou. Všetko murozprávalo o ňom: vLáci nebeSIk-íi Itsl'ie potné,celá božítsnpriroda i l'udia. Vždy .a-vš—adevidela miloval len jeho. V ňom bol & v ňom žil.Otec bol jeho živlom. Všetko vztahoval nanebo. Sebe nič nepripisoval, ani učenie, ktoréohlášení,23ani skutky, ktoré konal. „J.a- od seba nič nekonám"“ — vyhlásil proste.
Láska k Otcovi ho nútilna.,aby robil vždylen to, čo sa páčilo jemu.25 Celý jeho životbolo neprestajné: „Áno, Otčel'“
A táto láska Kristova bola pri krste svá
“ Ján, 6, 57—58. —" Porov. Ján 15, 1—8." l Ján 3, l." 2 Peter. 1, 4." ! Ján 5, 12." Ján. 17, 16.“ Ján 8, 28." Tamtiež, v. 29." Mat. 11, 26.
13
tom skrze Ducha sv. vliata- i do našich sřdc."Móžeme m.!ovat' Otca tou istou láskou, čoKristus"
On— božský Prometeus — sniesol náms neba tento posvátný oheň a, nemá iného žellalnia,než aby blčal a zapálil srdcia všetkých?
šak preto si nás privteltl, aby moholv nás dalej milovat svojho Otoana aby smei my boli tam, kde je On — v náručí Otcovom.29
5. V jednom Duchu.Vykupitelské dielo božie spočíva nielen
v tom, že Boží Syn svojou krvou zmýl s náshriechý & že už viac nie sme synmi božiehohnevu. To je len negativna stránka vykúpenim-.Pozitivnan je v tom, že sme včlenení doKris'a &!tak vovedení do společenstva: s Najsvátejšou Trojicou.3" Naše božie synovstvonie je teda napodobeninou synovstva Kristovho, ale skór jeho rozšírením. Aj naša účastna božom živote nadobúda. svoiu nekonečnuhodnotu najma odti'a'l, že Výviera z vlastnejludskej prirodzenosti Sýna Božieho. s ktorousme srastení. Toto srastenie je najdokon-atlejším zobrazením bytostnej jednoty Otca a Syna v Duchu Svátom. V Kristu sa dostavamedo zvlášťneho dóverného vztahu k trom Božvským Osobám, ktorý nekonečne presahuje poži-ztlavký každej stvorenej bytosti a- je prirodzeným len ludskej prirodzenosti Kristovej.Z nekonečnej milosti božej sme teda tým. čímje Kristus svojou prirodzenostou rodom.“
Pri Iogickom postupe sa nám najprv načrtua.náš vztah k druhej Božskej Osobe, lebo
" Rim. 5. 5." Luk. 12, 49.“ Ján, 17. 24.30 ! Ján. 1, 3.“ Svatý Augustín: Sol-mo 139, l.
14
však sme mystickými údmi jej vlastnej ludskej prirodzenosti. Potom je nám zrejmý nášpomer k Otcovi, ktorý je Póvodom Syna a- takaj nás, jeho údov. „Ja som v Otcovi svojoma vy vo mne."32Napokon prichádza do úvahynáš postoj k tretej Božskej Osobe, k DuchuSvatému. Časove však nepatríme SikórSynoviako Otcovi alebo Duchu Svatému, pretože nikto nemóže byt majprv synom a až potom maťotcan Táto súvzťažnosť platí aj o Duchu Svá—tom. „Duch Boží prebýva vo vás. Kto všaknemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho."33
Byt v Kristu, znamená teda tol'ko, akobyť aj v Duchu Svátom. To preto, že DuchSvátý je Duchom Kristovým, ktorým je pomazané a presiiaknuté jeho človečenstvo.34 Coje potom zrejmejšie, ako že ten istý Duch pre—niká aj nás, údy Kristove, aby tak dovršil našu jednotu s našou Hlavou? „Však práve týmsa stávame prirodzenému Synovi Božiemunaiviac podobnými, že v nás osobne prebýva tenistý Duch, ktorý prebýva i v ňom.“35 A preto je naše spojenie s Kristom najvern-ejšímodzrkadlením bvtostnej jednoty Otca &'Syna,lebo máme s Kristom spoločné to, čo je sooločné Otcovi a Synovi, totiž Ducha Svatého.Ten istý Plameň, ktorý svánanOboch v jednuBytost, svára- ai nnašu a Kristovu l'udskú prirodzenosť ako bv v jednu b_ytosť.v jednéhoKrista. Sme teda nielen „jedného tela“se sKristom, ate i „jedného Ducha",37pretože „ktoje primknutý )( Pánovi, je s nim jedného Duchu.“aa Náš vzrast v Kristu je aj vznestom vDuchu Svátom. Pri svátom prijímanl pijeme zo
“ Ján, 14, 20." Rim. 8, 9." Porov. Iz. 1—3." Scheeben: Mynetien 1941, str. 145."—"' Ef. 4, 4." ! Kor. 6, 17.
15
Srdca Kristovho nielen jeho krv, ale aj jehoDucha,39 t-akže sme nosi=:el'mi nielen Krista.ale aj Ducha Svatého, ktory v nás, iko vo svojom chráme, prebýwa- a ktorému, tak ako Kris—tovi, celkom patrimefo
Duch Svatý je Duchom Kristovým, alerovmzko aj. Otcovým,“ pretože vychádza :oboch ako zo svoj-ho spoločného Póvodu. Onje Dovřšitel'om jednoty Otca. so Synom .a takaj s nami. „V tom sa iavi naše spoienie s 0!c0m nebeským naiž-iariveišie, že nám poslalsvojho vlastného Ducha.“" Ked' plati apodik—tický výrok Kristov, že nikto neprijde k Otcovi, ak nie cez neho,'3 nie menej- platí ajzásada, že tento pristup k Otcovi máme skrzeKrista v jednom Duchu“ Len preto, že mámeDucha vlastného Syna Božieho, smieme ajmy, prijaa=tísynovi-a boží, volat ku KristovmuOtcovi: „Abba, Otčel'“
Móžeme teda povede-ť, že Duch Svatý jenám tým, čím je Kristovmu človečens—tvu:Ohnivom, spáj-aljúcim nás so Slovom a_i s Otcom, aby sme — podl'a slov samého Krista —boli s nimi a medzi sebou jedno tak, akoOni sú jedno medzi sebou.“
Lež Duch Svatý je nielen Póvodom nášho bytostného spojenia s Bohom, ale aj Póvodom našej nadprirodzenej činnosti, nášhonového života v Kristu. Však ani nemóže byl!život údov stvárňovaný inym duchom, ako život Hlavy — Krista, ktorý od prvej chvilky
" Ef. 5, 18 a 1 Kor. 12, 13.“ l Kor. 3, 16—17 a 6, 19—20.“ Man. 10, 20.“ Scheeben, tamže.“ Ján, 14, 6.“ Ef. 2, 18.“ Rim. &, 15.“ Jůn. 17, 21.
16
svojho zemského žitia'" až do poslednej" bolneprestajne pod vplyvom Ducha Svatého.Skrze Ducha Svatého sme znovuzrodení prikrste sv'átom“ a prij-Eftízal dieiky božiezf'o Onnás učí každej pravde;51 rozlieva do našichsřdc lásku božiu;52 vzdychá za nás nevyslovitel'nými vzdychmi.53 Slovom on je Rozdáv-s—tel'všetkých nadprirodzených d-a-rov.-“Tým sanlíšia boží synovía od synov tohto sveta, že sadávajú viesť Duchom Božím,55ako sa ním nechal viest aj vlastný Boží Sym“
Preto poslanim Ducha: Svatého, žijůcehov nás, je: vliat do nás život Kristov, vytvoriťz nás Krista. „Kristus sa z Ducha Svatého početl v svátosti, aby bol prirodzeným SynomBožím; iní sú Duchom Svatým posvátení, abyboli prijatými synmi božími.57
V spoločenstve s Duchom Svatým sa naše spolužitie s Otcom i Synom scel'uje a utužuje a ich láska k nám nadobúdzanperspektivynekonečné, božské, pretože Duch lásky Otcovej k Synovi .a Synovej k Otcovi vanie aj na—ším bytím a žitím a: strhuje nás do náručiaobidvoch. v \ktorom aj sám spočíva.
" Luk. 1, 35.“ Zid. 9. u“ Ján, 3, 5.“ Rim. 8, 15." Ján. 16, 13.“ Rim. 5, 5." Rim. 8, 26.“ 1 Kor. 12, u.“ Rim. a, 14." Mat. 4, 1." s. th. m., q. xxxn. art. 1.
11
Prečo nemóžeme pri/'a!panteízmus ?
Dr. Emil Stach.
Panteizmus je filozoficko-nábožendký systém, ktorého dogmou je: Credo in naturamma-trem omnipotentem. Panteizmus podla to—ho pokledá za póvodcu všetkých vecí nie ne—konečného duch'a, osobu. t. j. Boha, ale prírodu, alko bytost nevyhnutnú, večnú & nejvyššiu. no nie ako osobu. Podl'a panteizmu všetko je Boh. Medzi Bohom & svetom niet vec—ného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba pre—ja-vom absolútnej & neohraničenej prapodstaty. Táto prapodsiata nie je pssívna, ale sa rozvija. Rozvija sa róznvmi prejarvmi.
Niekorí panteisti tieto prejavy považuji:za čosi skutočné. Iní zase tvrdia, že ie to ibalogický proces. PodI-a toho rozoznáV-zme panteizmus realistický a idealistický. Hlásatel'omprvého je Baruch Spinoza. Druhý hlásal Hegel 50 svoiimi žiakmi. Podl'a Hegela svet jesúhrnom všetkých protikladov v .enbsolútneajestvuje iba v myšlienke. Postup pri vývojipnevoodstatý by bol podl'a Hegela: tento: Vmyšlienkovom svete sa najprv vytvoril klad.potom zápor &konečne zápor záporu, čiže totožnosť kladu a protikladu. Tieto názory súskór iba- neplodnými abstrakciami suchého filozofického rozumu, ktorý nepozná reálný život.
Veď takéto záverý celkom odporuiú zdravému Iudskému rozumu. Lebo keď všetko jebožstvom. potom ai č'ovek je Boh. Potom čio—vek nemóže urobiť nič zlého. Nemožno ho anitrestat. Ranteistické učenie má pre mravnýživot človeka katastrofálne následky. Načo potom br=ť na zodpovednost vojnových zločincov? Clovek-Boh predsa je svatý. Co robi.všetko dobre robi.
18
Rozum Iudský celkom jasne rozlišuje medzi svetom a inými bytostmi na svete. Robime rozdiel medzi sebou a medzi zviena-tmi.Rozlišujeme medzi rastlinsmi a: nerasimi. Podl'a panteizmu medzi vecmi a medzi osobaminiet vecného rozdielu. Podl'.a neho ludia bymuseli byť aj čo do podstaty to isté. A predsazdravý rozum aj denná skúsenosť nám jasnesvedčizt, že veci a. osoby a zase veci medzi sebou nie sú totožné.
Rozmanitost veci na svete tiež nemohlavzniknúť vývojom jednej a tej istej bytosti.Ideaúistický vývoj je nemožný, lebo prechodz rozumového procesu k reá-lnym veciam jenemožný. Ked' si všimneme rea'lislickú evolúciu, zasa len musíme odpovedať záporne. Prirozvoji vec sa-musí stávat čímsi, čím predtýmnebola, alebo aspoň nie v tej miere. Pri vývoji musí strácat aj svoju nedokonalost. Absolútno by takto vždy znovu -a znovu získa—va-lo dokonalosti, ktorých predtym nemalo.Toto však odporuje pojmu božstva.
Pri k-eždom vývoji musi byt rozdiel medzi subjektom, ktorý sa rozvija. a formou, kto—rú priberá pri vývoji. Subjekt pri vývoji musi byt nevyhnutne ohraničený. Ak by nebolohraničený, musel by b,vť absolúlny a absolůtno sa nemóže rozvíjat.
K tomu ešte dodávame, že podstatný rozvojnie je možný, lebo obsahuje v sebe protirečenia. Jedna vec by musela stratiť svoju podstatu et dostať druhů. Musela: by sa stat ničíma predsa niečim. Vec móže stratiť svoju podstatu, ale to už nie je premena. Vec jednoducho prestáv-au byt tým, čím bola. Kedže ne—možno pripustiť podstatnú premenu, ani jednavec seba samu nemóže podstatne premenit.Musela. by sa sama urobiť a preto by súčasnejestvovala i nejestvova-la. No tak hovoriť znamenalo b,v proti sebe postaviť dve pnauvdy.
Pripadkový vývoj pripúšťame, ked pod
19
stata ostáva nezmenená a meni sa iba forma.Ten vývoj je tiež možný len vtedy, ak veczávisí od kohosi iného. Ten iný musi veci dodať, čo jej chýba. Sám sebe nikdy nikto nedádokonalost. Platí dodnes pravda, že všetko, čosa meni, meni sa pod vplyvom druhého.
Preto, ak podl'a panteizmu jestvuje ibajedna podstata, tej nesmie nič chýbať, preto seani nemóže rozvijat. Preto celá psmteistickánauka je proti zdravému Iudskému rozumu asám l'udský život so všetkými zja—vmipanteizmus odmieta.
Na svete sú dve základné náuky: teizmus a. panteizmus. Prvý sa opiera o osobnéhoBoha Druhý o prírodu. Prvý si volí za princip neviditelné a nekonečné. Druhý viditelně a neurčité. Kto nie je teista, nuž potommusi byt psnleista. Netreba si však myslieť,že panteizmus je novinkou moderných roz—umov. Nie. On je tak starý, ako samotnéIudstvo. Ved kto pred storočiemi neuznávalBoha: ako póvod všetkých vecl, obrátil svojzrak na prírodu, aby ona mu dala- odpoveďna všetky záhady l'udského umu aj srdca.
Penťeistický Boh — t. j. priroda, bol byskór prišerou, než dačim takým, čo by se: dalomilovat. My prirodu milujeme, ale iba akostvorenie. Nie ako osobu, ale ako vec. ktorústvoril Boh. My k prirode nemóžeme mať nikdy osobný vztah a tým menej takú lásku,na: itkú si robi nárok osobný Boh voči svojmustvoreniu. Ved v prirode samej niet nij-akéhovedomia. Niet tam rozumovej jednoty. Myprirodu skór obdivujeme & máme s ňou niekedy sústrasť. Obdivujeme ju pre jej vznešenost .a mohutnost síl. Máme s ňou sústrasť prejej otrockú poslušnost nemenitel'ným záko—nom, ktorým všetko podlieha. Niekedy v prí—rode je iba mřtva krása, ktorá sa nám nijzkonevie prihovoriť do duše. Preto ju l'utujeme.A kde je potom svrchovanost, to jest neob20
medzená moc nad každým prejavom života?Táto je nevyhnutnou vlastnosťou absolútnejbytosti. My však vidíme celkom jasne, že príroda je otrok a nie svrchovaný pán.
Podl'a panteizmu aj človek, ináč „bóžik“pre seba—,mal by byť svrchovaným pánomsvojho života. Mal by byt vonkoncom auto—nomným aj v rozumovom svete, v mr-avnomsvete aj v spoločnosti. A je ním naozaj? Jeskór úbohé stvorenie, ako svrchovaný pán.Či sa človek aspoň n-arodí v tú hodinu, ktorúsi sám určí? Či odíde z tohlo sveta, »kedy sámchce? Iba-ak by spáchal samovraždu, ale i tásvedči proti človeku zbožstvenému v panteistickom smysle. Veď „boh" nemá násilne ulekafza života. Bytie je dokonalost &zbavit sa bytia je" velké mínus, ktoré sa nemóže slúčits pojmom božstva.
Pn'roda nemá povahu bytosti bez prlčiny.Boh sám o sebe povedal: „Ja som, ktorý sam."Či priroda, dačo také móže povedať? Nekonečnosť je prvá známka bytosti bez príčiny. Mápriroda túlo známku? Vóbec nie. Všetko v prírode je obmedzené. Dial'ky i dokonalosti vše—tkých vecí aj ich časové trvanie. Všetko je60 železnou pres-nostou odmerané. Ešte aj timtušíme hra-nice, kde zrak l'udský už nepreni—ká. Lebo Iudský rozum ihned robí uzávery ajv iných prípadoch, ak zbada-l nedokonalostív jednej veci. Nekonečnosť sa nedá ani delit.Keby sme z nej mohli dostat do ruky čo lenjeden atom, už nekonečnost by sa drobila atým by padol celý jej pojem s vmešenej vy'šky.
Keby príroda- bola sama od seba, muselaby mať svrchovanú slobodu, to jest, bola bysuverenná. Nik by jej nerozkazoval, ale roz—kazovala. by s-ama. A my vidíme, že zákonyprirody sú také, že si ich mřtva hmota samadať nemohla. Hmota je bez rozumu a bez vóle. Tá si nikdy nemóže dat sama zákon. Musi
21
byt ktosi iný, čo zákon pripojuje k veci. ktorázačína jesivovať.
Clovek prirodu berie do svojich služiebtak, že jej slepé sily svojím rozumom zapojído podnikov slúžiacich Iudstvu. Teda, človekje v tom ohl'ade svrchovanejší ako priroda;ktorá má byt podl'a panteizmu prabožstvom.Človek má už v sebe určiiú výšku a velkost.ale lie sú niekedy také, že len prezrádza-jútragickú biedu človeka. Lebo človek niekedys tej výšky ps.-dádo prie-pasti, do akej sa nemóže dostať nerozumná bytost.
Človek prvým pohl'adom poznáva. že vesmír nemóže byť sám od seba. Každé dieťaciti bez dlhého filozofovacnia, že zemi chýbamnoho veci. Keď mu poviete, že je Bohom,neuveri vám. Stačí, ked' ho len raz rozbolihlava, erby vedelo, že ste k nemu neúprimní.
Každá skutočnosť okolo nás je obmedze—ná. Pravdy sú absolúine. Sú váčšie ako rozum, ktorý ich vníma. Príroda nám ukazuje lengeometrické figury. Rozum nám ohiavuje matematické zákony. Rozum nám obiavuje ajmetafyzické zákony. Tie sú už odliskom inéhosveta. ako je priroda. Melafyzická skutečnostje vyjadrovaná pojmom „pravda". Ale kdetúto pravdu nájsf? Kde je jej princip? Je onaiba prázdnym pojmom? Ci je to hádam sámvesmír? Prázdnym pojmom nie je, lebo vyjadruje skutočnosť. Sám vesmír to tiež nie je,lebo ten má hranice. Pravda nemá hranicPóvodcom pravdy nemóže byt náš duch. On mátiež svoje hranice. Má začiatok a jeho schopnosti sú obmedzené. Pravda takých obmedzení nepozná. Pravda je večná. Nestarne. Jevždy aktuáln-a. Duch sa. zdokonaluje. Priberádačo také, čo predtým nemal. Prelo náš duchnemóže byť princípom pravdy.
A či nevidíme na každom kroku ustavičné napátie duchov pri hájení pravdy, ked iníduchovia ju poplerajú2Ci pravda može bojo22
vat proti sebe, ak by sa mala stotožňovat sIudským duchom, alebo aspoň ak bý l'ud-g—„kýduch mal by! jej princípom? Nikdy nie. Ajpreto penteizmus padá. Lebo pravaa nie je ibaprázdne slovo. Nie jle vo vesmíre iba alkovýraz. Je vo vesmíre tak, ako umelec vo svo—jom diele. Náš duch ju vním'a tak, ako očislnko. Ona je dačo mimo nás. Je osobou. Jevečná, nekonečná a sama od seba. Vie o sebe& poznáva seba. Meno lej prarvdý je Boh. Ináčmóžeme povedat, že pravda je abstraktnýmmenom Boha.
Pravda. je predmetom a životom Iudsxkéhoducha. Sprarvodlivost je zasa životom l'udánkého svedomia. Naše svedomje uznáva určitépravidlá práv a povinností medzi slobodnýmibytosťami. Tie pravidlá — to je spravodlivosť.Ale kto robi spravodlivosť? Či je ona pone—chená slobodnej vóli človeka? Potom bv bolataká nestála, ako sám človek. Každý deň bysa menila. Keď spravodlivost je skutočnostou,musí být skutočnostou metafyzickou. A tá zase móže být niečřm skutečným iba. v osobe,ktorá je sama od seba. Má vólu a móže pretovydávat rozkaz, ktorý každého zarvázuje.
Keď pravda je abstraktným menom Boha.spra—vodlivostje jeho druhým menom. Pravda& spravodlivost nie sú iba slovné hračky řilozofie. Filozof d'akde v kúte izbý móže pristk nim suchým a neplodný-m abstrahovaním.Ale l'udstvo z nich nevyhnutne žije. Každýčlovek nevyhnutne potrebuje pravdu pre svojrozum & spr-avodlivost, aby sa bránil. A l'udistvo sa v tej veci nemóže mýlit. Sú pripady.že človek sklam-aný l'udskou spravodlivostou,odvoláva sa na najvvšší tribunál božej spravodlivosli slova-mi: Volám ťa pred boží súd.Panteistické neosobně božstvo n-a.hájenie lud—ských práv je hluché a! bezcitné. Takého Boha l'udstvo nehradá & nepotrebuje.
Proti panteizmu hovorí všetko. Iludský
23
rozum ho zamiet'a ako pomýlený filozofickýsystém. liudské srdce s k nemu nikdy nemó—že sklonit, lebo pantežstického Boh-a.nemóžemilovat. Ludská duša ho odmieta: ako zlý ná—boženský syslém. Proti nemu je aj suma priroda, lebo on'a kričí: Boh ma stvorivl. Panteizmus zamietsn aj l'udské svedomie a celá l'ud—ská spoločnosť. Lebo prijať panteizmus do spoločnosti a podl'va neho žit, by znamenalo Iud—skú spoločnosť rozvrátit. Pre rozumného č'oveka zosláva na výber iba teizmus, ktorý hlá—sa osobného Boha, Stvoritel'a nebal i zeme.
Rozuma'rstvo —prekážka dachovného života.
Marcel Horních, SS.
Za najspotahlivejšiu zbraň človeka po—IC.—adajúmnohi rozum. No ten sa už nenaz stalnástrojom l'ud-skej vrbkavosti a slepých vášní,ktoré ho premenilý n-a nebezpečnú, dvojsečnúzbraň! A tá móže byť osudná aj pre majitel-asamého, ak nevie s ňou narábať. Nesvprávnvmpouživanim rozumu už toIki nnaslúpili na mýlné cesty. Unášani tvrdohlavou zať-atosťoubolistrhnuti do nesmvselných a: bezúlešných systémov, z ktorých ani pomocou Ari-adninejni-te nenájdu cestu k návratu.
Rozumárstvo móžeme pripodobnit mohutnej veži, ktorá pri obdivuhodnej mohutnostimá aj tieň primeraných rozmerov. Je bezpochybně, že rozum nám koná velmi cennéslužby. Darom rozumu dal nám Boh možnostorientovat sa po spletitých cestách života &uI-ahčuje nám vybrat si tú správ-nu, aby smese. po nej istejšie dostali k nemu, k najvyš—šiemu ciel'u a večnej pravde.
V rozume dosbal človek spolahlivý kompas, ktorý velmi citlivo reaguje na každů
'24
pravdu. Móžu naň síce pósobit a-j iné magnetické sily, ale ked je náležite izolovaný, škála citlivosti ostane vždy presná, reaguje hneďaj na tie najmenšie výkyvy. — K rychlomerupripodobňujú daktorí rozum človek-a, ale k takému, čo nemá len hrubé kilometrové rozde—lenie, lež aj metrové stúpannie zaznačuje. Mátú výhodu, že prinúti pomalšie a tým istejšieuberat sa- po cestách života. Aspoň sa včaszba—dnjúostré zatáčky, zradné zavozy, tajnéprepadliská a vóbec také nebezpezné úseky,ktoré by znemožnily, aby sme sa bez pohromy dostali k svojmu ciel'u.
Kto používa tohto meradLa rychlosti, pokojnejšie sa rothadí po širokej oblasti život-a, l'tlhšie merá cestu & zhodnotí pripadnemožnosti vyhnúť sa prekážkam. Neprikláňa sak bezcennym predmetom, aby nestr-avtilprehl'ad. S výšky zmapuje všetko, ako dobrý inžinier. Preto býva jeho cesta rovná, nie kl'ukiltá a v jeho živote prekvupenie a nepredvídané obraty sú zriedk—avé.
]. Stanovisko katolíckei Církvi.Katolícka Církev si uvedomuje, že l'ud
sky rozum je dost silný a súci nájst! pravdu,preto nekledie prekážky vedeckému badaniua všemožne podporuje zdravé intelektualistické pohyby. Lež nie také r-acionalistické siláctva, ktoré veria, že by rozum mohol obsiahaťcelů skutečnost. Ved nik z nás nemóže bytstudnicou, z ktorej samej voda vyviera. Musípredsa do nej maúiecť shora. Clovek netvoríz ničoho, nie je sebestačný a preto nemóžebyť prvým a posledným zdrojom svojej bytosti. Ale ani od sveta: nemóže očakávať posledné rozlúštenie otázok.1
Bol by hoc aj géniem, vedcom alebo
* P. Peter Ltppert S. 1.: Podstata katoltckeho človeka. SSV Trnava, 1932, str. 41 a 53.
25
učencom svetového mena., nemóže všetko vedieť. V nijakom odbore niel v skutočnostineohraničeného pokroku, ale každý pokrokprechadza niekde do vyššíeho, vlastne naj—vyššieho a tam prestava. Niet teda. skutečnosti, ktorá by sama o sebe mohl-a mat úplnedovřšený smysel, lebo vždy ukazuje nad seba a vždy a všade nad vlasnými hranicamjmá slúžit inemu. Ani najnadanejší človek neobsahuje vo svojej duši všetky pravidlá talvšetky vlastnosti dobra. Cinkev miluje pokrok(no nie. pokrokárstvol), lebo pudí človeka kustavičnej činnosti, aby prekonajúc seba dostal sa k vyšším métsm. Tieto snahy l'udskejprirodzenosti využíve, keď túžbu po pokrokuzapája do služby najvyššieho.
Láskou a snahou po pokroku nechce všakubíjst to, čo si cení nadovšetko: spásu duše.Zamieta preto ako škodlivé každé prehnanézhodnocovanie rozumových schopností č'ovektl a ich výlučné zapojenie do oblasti em—piricko-vedeckej na úkor duševných záujmovčloveka. — Zastavíme sa pri niektorych heslách, ktoré často počuieme od prívržencovrozumárskych a. na-turalisťickych smerov. keďvyzdvihujú všemohúcnost „božskej prírody"& sebestačnosť l'udského rozumu. Zazlievajúpri tom Církvi, že tento ich názor neprijimaa zavrhuje.
2. Námíetky a odpovede.Z toho božského, čo mnohi hl'adaiú v prí
rode, naozaj ostane len velmi málo. Čo sa imzdsilo na nej božské, nie je podstatou, ale ibapovrchom. Príroda nie je bohom, alni obnztzombožím. Je 'a ostane iba stopou božou. Neprávom ju teda zbožňujú. veď im to nič neprinesie. Tam je priklad antického človeka. Do—kial' žil v styku s duchmi prírody, dokiar budoval svoj život na mytologickom chápaníprírody. nemohol sa nad ňu povzniesť, ani vy
26
tvorit prirodné a technické vedy. Clovek nemóže stavat železnice a klást telegrafické vedenia, ak sa bojí prírodných besov? Až kedsa kresůzmtvom odbožnila priroda, náukouo Bohu ako bytosti transcendentnej umožnilsa rozvoj vied prírodných a tým aj vláda nadprirodou.3 Len krestanstvo umožnilo pozi-tivne bádanie prirodné a pozitivnu techniku. Toto mal pred očami De Broglie, ked' ns-pís'ul:„Nie je pravda, že veda vylučuje náboženstvo. Pravda je, že pravá veda nrčí nepravýchbohov a nepravá veda bojuje proti pravémuBohu/"
Clovek stal se vraj mierou vecí, tvrdil ajPytagonas. Hej, ale iba pre veci stvorené, nievšak pre seba'samého, lebo tu je mierou Bohočlovek. Pre lých, čo by V nebo neverili, rwstúpit by musel nadčlovek. I keby bol človekuznávaný a prijatý za všeobecnú mieru veci,prípadne za, predstavitel'a & pana sveta, ne—prestane byt zodpovedným tomu, ktorý ho tapovýšil, keď ho stvoril na svoj obraz: PánuBohu. Clovek je teda akousi živou hranicou;jeho cesta- v prirode je zatažena tým, že podlieha a je zodpovedný Bohu. Cesta k Bohuzas je tým zatažena, že aj on je len tvorom& preto aj on musí prichádzať \k Bohu s týmúkonom, kto-rý je odlúčenie, ale súčasne ajspojenie (odlúčenie od sveta a od seba a spojenie s Bohom): skrze poslušnost & klaňaniesa Bohu.
Jedine človek bol tak povýšený, že sastal syntézou duše a tela, syntézou času avečnosti. Mohol by sa vyhlásit za sebestačné—ho. ak by bol súci uzarvrieť sa úplne do seba
' N. Berdiajew: Der Sinn der Geschichte. OttoReichl. Dormstadt 1925, str. 166.
' Dominik Pecka: “Diář člověka. Akord, Brno 1939.m. 50.
' De Broglie: oRellglon et Gri-.tique V. Lecoffre.Paris. 1906, str.
27
a byt ciel'om pre seba. Ale v tejto uzavretostí do seba bol by nedostalok duchovosti az toho vyvierajúca bezobóatžnosťby bola popieram'm večna v ňom. CieI a smysel človekaje nadludský. Je to únik z biedy vznikania dovýžky bylia, do vrcholu sůcma, kde ho túžbaženíe. Dynamika jeho ducha- pudí ho d'a-lej.Z konečného do nekonečného, z relativnehodo absolútneho, s času do večnosti,-"
Človek hlad-al všelijaké vytáčky, aby unikol večnosti, hl'adanjúc si pomocou rozumunáhnsdu v čomsi inom. Večnosť bude chcieťchápat celkom abstraktne, alebo ju stahovatdo času, prípadne učinit ju len redmetomobraznosti alebo metafyzického hbatnia, lenaby nemusel prijet večno, spojené s nadprirodzenom. Ale túžba po plnosti hodnot .a. života, túžba po nekonečnej kráse. spojená vosvojej navjváčšej hlbke s pocitom mámivoslia s neutešitel'nou trpkosťou a žisďom. strhuieho do hlbavého nespokojného hl'adania večnosti, ku ktorej sa rozum predsa len vracia.
Večnou snahou človeka bolo a! je bytako Boh, a to najma v pozn-ani vecí, chcení& konaní. Rozumárstvo nastúpilo na miestohierarchického vztahu vedením & viery s nárokom porozumrieť všetkému. Fenomenologiazasa vo svojom najodvážnejšom1 Bohu podobnom snažení išla dokonca. až k nazeram'u.k schopnosti, ktorá len Bohu patri. Svet a človek chceli byť .ako Boh. Tvorivá moc človekamá sice nekonečne boharté možnosti uplatnitsa, ale nikdy ich nebude mať tol'ko, aby stačily na vytvorenie jedného atomu, aby smenepovedadi jedného zrnka piesku — z ničoho.Teda človek bude „ako“ Boh, ked budeůčastný jeho nestvoreného bytia. To všalknebude vychádzať z vlastného bytia, ani z vlast
' Theodor Haecker: Co je člověk, Vyšehrad.Praha 1940, str. 50.
28
nej moci človeka, ani kedy a kde to budechcieť on, siláctvom svojho umu. Bude muto dané iba z milosti božej.“
3. Človek — boží obraz
Isltá skupina obdivovatel'ov rozumovýchschopnosti človeka. odvoláva sa na jeho mimoriadne povýšenie, kecl' aj podla slov sv'a'tého Písma- stvorený bol na obraz božíf' Novel'a-sklamania priniesol aj tento výrok Písma.najma tým, čo si chceli na ňom vyslavať snýsvojho velikánstva. Lebo keď poznali dóstojnost, ku ktorej sa človek dosta-1, museli siuvedomiť aj nesmierne mravné povinnosti,ktoré z toho vyviena-jú pre život človeka. Aikje človek božím obrazom, s-tal sal ním len preto, že má rozum a slobodnú vóIu. Teda svojou duchovnou stránkou a osobným životom,ktorý ho statvia nad ostatné bytosti. Výššiespomenutá veta Písma, ak ju doslovne chápeme, je len statická. Ako i obraz sám. A za!značuje len býlie a de! človeka v pri'rodzenosti tohto sveta. A keďže cieIom stvoreni jesice návrat k Bohu a to za stáleho božiehozachovávania svtorenej prírody, mnohým sazdá, že človekovi sa dáva úplná volnost v používaní od Boha prijatých darov prirodze—ných1 teda aj rozumu.
„Všetko nedokonalé ie akousi účasťou nadokonalom."s V tomto smysle potom pralvý &nejhl-bši smýsel človeka móže být daný ibaBohočloveku Ježišu Kristovi, Nakol'ko sa vtelenim zmenila l'udská prirodzenost, tým žejej bola umožnená účast na božstve, být človekom neznamená už len starostlivost o vývin prirodzených schopností, ale se aj zúčastnit Bohočloveku a patrit svojou podstatouKristovi. Až teraz sa vete: „Clovek ]e stvo
' Tamže str. 49—50.' G . , 27.' Sv. Tomáš Akv.: Suma teol. I. ot. 93. čl. 4.
29
rený na obraz boží", dostalo patričnej dynamiky a životnosti. Neza-značuje už len bytie aciel' človeka v prirodzenosti tohto sveta, alesláva sa popudom k statočnému ns-plneniu ne—vyplnítel'nej tajnej túžby být aPkoBoh, nielenpodla Iudského spósobu, lež podl'a božej vóle. Prirodzeným silám človeka os:.ane aj nad'alej to zachovávanie božie, ale určil sa imspůsob, ako majú byť využité podl'a vzoruBohočloveka.
Eudská osobnost v najvlastnejšom slov'a.smysle existuje len v Kristu a. skrze Krista.Antologická hlbka človeka je spisma-so skutočnosťou, že Kristus nie je len Boh, ale i člo—vek. A tak skrze jeho Iudskú prirodzenostmáme účast na nestvorenej prirodzenosti Bo—žej. Predstava o človeku závisí (edn od predstavy, akú máme o Kristu.9 Ani Boh-,a ale aniseba samých nemóžme poznat správne ibaskrze Kris-ta. Človek odlúčený od Krista ječlovek odlúčený aj od Boha..10
Teda človek, boží obraz, nemá len cieIprirodzený ako individuum, spojené s hmotouanpodlieh-ajúce silám prírody, ako živočichy,raslliny, mikroby atd'. Ale pretože má vlastnosti osoby, to jest dušu, súcu prekonat prí—rodu; rozum .a slobodnů vól'u, Iktorým nielenovláda smysel a vášne, ale stáva sa tvorivýmsubjektom, dynamickým a stůpajúcim — jeodliskom vnútorného božieho živo'.a. Poznávanie a láska umožnia mu zúčastňovat sa napozm:ní a na láske Božej a tak sa stane,ked'aj nie plne aktualizovaným božím obrazom,aspoň po' enciálnym.
_Božímobrazom móže sa človek start v trojakom smysle:11 a) ako tvor, teda všetci Iudi-a; b) dokonalejším ako je tvor, teda v omi
' Nikolas Betdlaeff: Esprit et llborté, Edit. „Je sers'
Pulls, 1933, str. 230'Oevres de Pascal. Canter. Tours 1875, p 237." Sv. TomášAkv., Stunt t.eol .ot. 93.1.14.
30
lostnenom slave, ako sú všetci spravodlivi;c) najdokonailejší je obraz tvorov spasenýc'n,& to bližených v roji. Medze prirodzenej podobnosli móže človek prekročiť len prispenímbožej milosti, ako tvor omilostený skrze zá—sluhý Ježiša Kristla,.Podobne aj Výššie stupnepripodobnenia sa Bohu nemóžeme dosiahnuťvlastnými silami a schopnostami, lebo „niktonepríde k Otcovi iba skrze Syna".12
Clovek ako boží obraz vyniká nad celúprírodu, živú aj neživú. Preto mu len tá nemóže sil,;čiť.On jediný zo všetkých lvorov nazemi má vlastnosti osoby, on jediný má darpoznania. a lásky. A keďže celý hmotný vesmírnie je súci vytvoriť ani n-aijmenšiumýšlienkua keďže zo všetkých hviezd na obJohe nemožno vyraziť najnepatrnejšiu iskru lásky,právom móžme povedať, že v poradí býtifs stoji človek na svete na najvyššom mieste a ževskutku je král'om prírody.
A predsa, korene jeho l'udskeho býtia sú\! hmote a bez tej níeio v ňom ani života, anivedomia, ani duchu. iudského, hoci je v ňomaj zásvit života Bohu vlastného. Je hranicoumedzi Bohom a svetom, medzi Bohom a človekom, &medzi človekom a svetom. Toto spósobuje v ňom stálý konflikt tela- s duchom aducha so sveiom, ktorý je dnes taký, eko bolodjakživa. Nie je o boj ducha proti „prirodzenosti“, .atle boj nižšej prirodzenosti proti vyššej a naopak. Víťazstvo v tomto neprestajnom večnom boji móže dať iba milost, to jestmoc nadpn'rodzená, nestvorená a nie sila stvoreného l'udského rozumu.
4. Kultúra a pokrok nahradí Boha?
_Pomocoukultúrý dá sa vraj, podl'a mienký mej skupiny rozumárov, vytvoriť nadsku—točno, podari sa nájst nazaistiť hodnoty & 1116
u Jůn 14, 6.
31
žu sa uskutečňovat vznešené ideály. Budemesa móct duševne vzmáhat aj bez akýchkol'veknadprirodzených zásahov — mienia ti istí. _Lenže aj proces kultúrny je v podstate procesduchovný. Kultúra, ako duševne di-anie, aj tunaráža- na odpor nižších činitel'ov hmoty, 'prírody, smyselnosti a vášní. A potom, ved sámtvorivý princip kultúry — duch l'udský _ nieje duch dokonalý a neobmedzený.
Obmedzenosť & viazanosť l'udského duchta prejavuje sa n-ajmá tromssunedostatkamigsa) l'udský duch poznáva seba samého & svojeúkony nie bezprostredne, lež prostredníctvomsvojich predmetov, či sú už povahy hmotnej,duševnej alebo duchovnej. Nie je mu umožnené syntézou psychických prvkov sostaviťcelok duše s jej životným smyslom, zaoberajúcim celé duchovné okolie. Lebo smysel vnútomej súvislosti je prvou vecou e: len v ňomrozoznáv-a analýzou tie ďalšie prvky,
b) I:.udský duch nie je sůci vyjadrit! svojuby'tost vlastnými slovami, ale iba zápome móž-e povedať, čo nie je. Ale čo vskutku je, tonevie vyjadrit. Chabosť jeho reči pochádza zviazsnosti & Zo závislosti Iudstkého ducha nahmotných dianiach. Nedo-kontalosf rud-skel“ reči je s druhej strany dókazom síly a skutočnosti toho, čo je nehnuvtelné & nestlovitel'né.
c) človek je sůci mýlit sa — VÝStižnejšieby sme sa hádam vyjadrili- negativne; nie jesúci nemýlit sa. Teda l'udský duch Dodliehabludu, či už ako duch po-znávaiúci, alebo akoduch tvorivý. „Mýlif sa je Iudské, nemým sanadrudské, božské" — je tu polvrdené. —Tie—to tri nedostatky l'udského ducha dokazujú, ženie je sebestačný. Prezrádzajú nám však ajvel'ké 'tajomstvo. Keb,y Iudský duch bol do
" Theodor Haecker: Der Gelst des Menchen unddie Warhelt. I. Hegner, Leipzig 1937. str. 41 a 52
32
kon-alý, bol by sebestačný & nebol by súcistat sa nádobou milosti. Duchovná chudobačloveka. znamená pripravenost pre božie bohatstvo, pre boh;.»ts';vomilosti .a pravdy.
Objavovaníe nových hodnót pre životku'rtúrny a. hospodarsky nemůže být meradlomkul'Zúrnej výšky jednotlivcov, ako tvrdia neskrotení horlivci pokroku. Je sice pravda, žeich ob-ljavujú jednotlivci, aJe ich hodnoty posudzuje obyčejne dav. Kol'kokrá't prichádtak bojom medzi osobnostemi vynálezcov a davom, medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Vboji však nezvítazí hodnota, lež moc, nezvítazi duch, l_ež násilie. Lebo nie kul'iúrne pohnútky zavážia a rozhodujú, ale iba finančně,hOSpOdáISke & nvajóastejšie len túžba po póžitku." - '
I tento boj, ktorý odhaluje pomer Iudí khodnotám, je dókazom viazsnoslti, obmedzenosti a nespolehlivosti duchovných hodnótčloveka. Pri “tomsa ešte odhalí aj ďalšia jehoslinbosť, že totiž nijakú hodnotu nevie previest „auskutočnit tak, aby jej dal tvar dokonalý a urobil ju prijalel'nú všetkými. Lebohodnoty prijať, dat sa nimi preníknút. ovládjsrta unášaf, je člrsftonad sily človeka, ktoré niesú dosť univerzálne a- harmonické. aby mohlydat. prijať a: správne cenit všetky duševnéhodnoty.
5. Zhubné vplyvy a následky rozumárstva.Spomajme teraz aj tieň veže, prehnaného
rožumárstva a približme sa k jej tiienistýmie(trarrklam& z nich vyviera-júcim zlým následom.
Široká perspektiva, cez ktorú sa rozurnárPOZera ponad osoby, veci l_a'udalosti, má túnevYhodu, že vzď-al'uje mu vše'ko, Vidí sícevera, ale všetko poznáva len akoby vzdialleu
“ Dom. Pecka, tamže, str. 57.
ne. Sotva, si to uvedomí & už nadobudne nebezpečnú vlastnost povýšenectva a všetkys ňou spojené čudné spósoby. Pozná len Šl—roký svet, nevie odhladnúťskutočnost, zmeratvzdlralenosť, objavit súvisy. Nepatrné pohyby,drobné radosti & žiale, z ktorých pozostávaživot obyčejných smrtelnikov, HECháVlJIbezpovšimnutia, alebo mu celkom unikajú. Hl'adína ne bez záujmu laj vtedy, keby bolo jehopovinnosťou postarat sa o nápravu.
Vedel by predložiť návrhy, vypracovatplány, určit spósoby a prostriedky, vaj ces-tyživota ustálit. No boly by to len mozgové vý—p-lody, nevychádzajúce zo živoba; skór lenztrešten-é prehnanosli číro rozumového systému, ktoré by sotva zodpovedsůy životu a pro—slrediu citovo založených malých ludi. Váčšina Illdií hl'adá radšej malé pozornosti nlš' uspokojenie túžob srdca než velkorysé si-lácke zásahy, čo a—jrozum ohromujú. Preto rozumárovpomenovali „múdri od knihy", lebo abstrahujú od praktického života ažijú vo sfére svojich náuk, myšlienok a plánov. A keďže čusiovychádzajú z mylných predpokladov, ktoréneove-rili životnými skúsenosťami a na tiestave-jů svoj názor, svoj život, ba aui svetovýporisdok, nečudo potom, že upadajú do jednestrannosti.
'6. Na povahu človeka.
Odmietavo sa chovajú ku každému cu—dz'iemu názoru, a. neochotne sa prispósobujúporiadlku, pri ktorom by se museli podrobitmoci iných. Uviaznu v úzkosti vlas-iného sta—noviska, vlastného záujmu, vllsrstného odboruvlastnej zál'uby a vlastného výseku pohradu.Pravdaže, nemajú pochopenie pre iné stanovisko a. náhrady, hoci by im to umožnilo rozšírenie rozhl'adu. Oddelení vlva'stnouvinou, žijú v sslkomsi za'čralrovanom kruhu a celý ichsvet stáva sa nie pra'vdepodoblným & život34
nemožným. V tú chvíl'u, kebý začali prejavovat nespokojnosť voči sebe samým, začala byse! u nich nová cesta živel-a. & s ňou a-j duševn-á obroda a záchrana.
No oni si neuvedomujú vlastné neúrspechý, lebo pokladajú sa za súcich na: všetko, &povolaných m;. veci mimoriadne. V th'komtopovedomí zoh-avil Rena-n celé evanjelium, kedchcel prirodzeným spósobom vysvetlit životPána Ježiša, aby nemusel prijzuťjeho zázraky,keďže on ich považoval za nemožné. A kol'koiných podobných diel bolo vytvorených z tla.kýchto niz-kých sebeckých pohnútok! Iiudiamenších schopnosti &nárokov obvčaine skončia v duševnej úchylnosti pre daj-aku fixnúideu. Priviesf ich k ústupu a na: spravnu cestuje skoro nemožné.
V každodennom živote rozumári obýčajne žijú a konajú len pod zorným uhlom svojich zásad. Nedbajú, či obídu alebo sa dostlanú do primmeho rozporu -s mr-avnými zásadami, so všeobecnými zvyklosťarmi a že vybočujú z rámca svojho prostredia-. Zásady (alenie tie všeobecné. lež osobné zásady, v ktorých sa uplatňuje ich egoizmus, kladů nado—všetko. Majú aj oni osobné pravidlo mnwného kon-aniat, svedomia, ale na- to málo dbaiú.Objektivnvm pravidlám, zákonom, čo od Boha pochádzajú alebo od ludskej zákonitejvrchnosti, predsa sa len nebudú pri-spósobovat a podrobovat.
Na, všetko, aj na najsvátejšie veci a: pri—rodzene povinnosti vedia aplikovat nejakuSVOJUzásadu. Nechodicm na světů omšu, lebosa držia zásady, že nie vongkaujšímiformalitami, zbytočnými obredami, ale v duši trebauctiev-at Boh-a.Ved len bezprostredným poze-.rovaním rozumu móže vraj bvť Boh velebenýa nie stavbou krásných chrámóv, modlitbou apodobne. Zobrazenie náboženských orávd pomocou liturgie vraj nepotrebuju. Zdá sa im
35
to školácke. — Zo zásady sa nepostievajú.Poklad-ajú to za nerozumné. „Však keď máchu! na máso práve v piatok, kto mu zakážeukojit sklony nátury? Predsa len nebude konat proti prirodel“ ——Almužnu nedávajú, abynekonali proti zasade, ktorú si osvojili z presvedčenina, že medzi žobrákmi je vel'la. darebákov a zlodejov. Odmietejú sku-tky lásky anesúhlasia s tymio prikazom, lebo zasadnenechcú podporovat lenivosť. Pravda, diamantrozumu hy predsa -a—junich knajšie zažiAa-rilalepšie by se uplatnil, keby ho vložili do zlatého rámca lásky.
7. Na společenský život.
Hovoria o chybách bližnych, lebo sa držiaozásady, že tak ich l'a-hšie vyl'iečia zo zlýchvlastnosti a zvykov. Napomenutia a radyiných však neorijímaiú, lebo vr-sj orišli napresvedčenie, že Iudia bývejú prednej-ati amnohí a—jobmedrení. Iba oni si počínajú vždyrozumne, vo 'všetkom sa vyzn'ajú -a.býva-jůobje'k1ívni. Ms-jú teda. právo (k-to vie, či a-jbez marušenia skromnosti“ miešeď sa do všetkého. Pred ich súdnu stolicu musia prist živíaj mřt-vi.A veru neraz posadia na lavicu obžalovaných aj samého Pána Boha., ak by imbol znemožnil konat podl'a vlas-mých zásad.
Prílišne zneužívanie rozumových dókazov&neústupnosť od vlastných zásad urobí z človeka. rozumára bytost n'E-inel'udskejšiu, stvorenie nsxjnesociálnejšie. Kde býva- hlavnýmčinitel'om rozum, tam os-tatné schopnosti, akocit, vola, fantázia a z nich vyvierajúce odu—ševnenie, oheň života & nvadšenie nedostemúsa k slovu a- teplota: ducha býva nenávide—ná.15 Vyvinie sa na ich úkor ako prirodzenýnásledok povahy mimori-adny (ale nie zázrač
" Porov. aj Ladislav Hanus. Rozhladenle, SSV.,Trnava 1943. najmi str. 87—98.
36
ný!) šiesty smysel, ako sužovat iných. Najmátých, čo sa neoduševňujú za oslavovanie myš—lien-ky, lebo ich srdce vie odpovedat na viacvecí, ako chladný rozum.
Nuž proti ta-kým si vymáhajú zadc-stučinenie a uplatňuje vlast-ných zásad nerez aždrakonickou nástojčivostou. Bezcitnost a bezohl'adnosť vyslupňujú do takej miery, že presvoje okolie si::anúsa skutočným bíčom božíma postrachem poddaných. Príroda, tá neskrotená, sa v nich prejavi v plnej surovosti ahnev v podobe prívalu. Lásku chcú nahraditstudenou logikou, ale v tej sa každý nevyzná..kým usmev, čo zo srdca vyviera, porozumeliby aj tí n-ajjednoduchší.
Bezohl'adnosť rozumára. voči iným prevýši len prefikanosť pri vyhl'adá-vaní dóvodov, pri vyčakáv-anipriaznivých chvíl' aprivyužívaní konjun-ktúr, ako sa vyhnutí vlastnýmpovinnostžam a vykonávsniu a'kejkol'vexk dobrej veci. Špecializujú sa vo vymýšl'amí príčžn,ktorými by z vecí zakázaných, z póžitkov neprístupných, zo zábav & podnikov neslušnýchmohli učinit veci nevyhnutne potrebné. Neváhajú tvrdit o čiernom, že je biele a opačne,len aby ma-Li pol'auhčujúcu okolností a výhovorku na ospravedlnenie svojich hriechov,chýb a priestupkov.
Odkial' len berú tol'ko bysta—ostia pohotovej výrečnos—ti,osoby plné okol-kov a nerozhodnosti! Lebo veď tónistou stránkou rozumároy je aj nedostatek iniciativy 'a pružnosti.Kym sa u nich myšlienka zmeni na. skutok.prejde celá večnosť. Z tejto ich váhavostivzniklo porekadlo: „Prilišné mudrovanie zabiiakazgíe POďnÍkanie." Prehnaná prezieravosť azvazovanie každej aj najmenšej okolnosti užv zárodku vylučuje triezvu, ale neraz rozhodne Dotrebnú agresivitu. Večným taktizovanimstáva sančlovelk rozumár pravým antitalentomvodcovvaa-. Z dejin vieme, že dobyvatelia
37
královstva božieho & duchovní vodcovia l'udu,ako aj zakladatelia obdivuhodných inštitúciisvetoveho mena boli z iného cesta
Týmťo nechceme tvrdit, že rozumárr ječlovek zlý. Keby sa aj kde-tu bol dostal nazlú cestu, bolo to szkór z vypočí-tlavosti, akozo zlej vóle. Nemožno ho však pojat do-počl-u tých, čo pokladáme za l'udí absolútne dobrých. Prípadmé znaky dobroty, s kterými sau nich stretávsme, sú náan-kmi dobroty slcórteoretickej, ako pralklickej. Po istom čase pozorov5lnia potvrdia názor 0 postoji človekarozumára k dobru a k zlu shmulý v slevách:„Na zlé je zbabelý, na dobré však slabý." Konečné rozhodovenie zapadne u nich temervždy do akejsi jalovej obojetnosli & pasívnosti. Zo Skúsenosti vieme, že tieto chyby súhoršie, eko úmyselná zlomysel'nosť. Nemožnosa na nich spoliehet, ba treba sanich bát, lebo záujmom božím bývajú vi-ac na škodu akona osoh. Od l'udí, ktorí sa nevedia povzniesťnad pominutel'ncsti, alebo prejavujú úzkostlivosť a strach, že by im ubra-lo na vážnosti.keby venovali viac pozornosti náboženskýmzáujmom aj vo verejnom živote, ver-a nečakajte.
c) Náboženské smýšranie.Doz-aista- a-j rozumári majú určité znalo
sti náboženské. No to načim poklaldat skór zacznak ambicióznosti a túžby po všeobecnejučenosti intelekuálla, ako za znalk nábožnosti.La-hko sen o tom presvedčiť. Ved' ich duchovné rozmery sa. týmito znalostemi ani len trochu nerozšírily. Ak je v nich túžba po vel'kosti & prehlbení, je to radšej velkosť priestorová a nie vn-úlorná & duchovna. Lebo imide viac o množstvo, ako o akosi. Móžu vediet nielen základné pravdy náboženstva, aleaj to, v čom pozostáva-jú, ako sa udržujú styky medzi Bohom a človekom, ktoré sú po38
vinnosti stvorenia k svojmu Sivoritelovi, alepritom sa za'sínarvíla.Dalej sa nedostanú. Nadobudnuté náboženské vedomosti nevedia &—nechcú hlbšie prežívat, a-j tu im stačí iba teória. K skul-kom sa neodvážía.
Myslia si, že čirým priklonenim se ktranscendentným pralvdám stali sa už pobožnými & poznanim mravných zásad nadobudlin-ajvyšši stupeň mravnosti. Boha síce rozumomhledáme, ale len pomocou srdca sa-knemu dostaneme. Poznat ho ešíe neznamená bát sa hoa- milovat ho. To dokážeme, ked svoju vól'upodrobime jeho prilínázaniam & skutky k týmprispósobíme. U tých, čo to nemajú pred očami. nastane rozpor medzi vedou (ale len loufalošnou vodou) a medzi vierou, zle Chap..—nou, mý-lne vysvetlovanou a skutkami nepod—ložen-ou.
Stavé stránky povrchnej & nepresnej vierouký a iba teoretickej, skór laickej morálky.mávajú silný odraz vo vonkajších prejnavochduchovného života, najma pri stýkoch s Bohom a s bližným. Niet v nich obetavej lásky.lebo ju nahradili prospechárský .kupčiacim sebectvom. Zo všetkého chcú vybíjet kapitál,este aj z úcty k Bohu. Keď ináč nie. hoc ajlen na podklade reciprocity, vyjadrenej v zásade: Do ut des. Niečo za niečo. Tej podmie—nuju každý svoj čin. Keď ich Boh nevypočuje, nuz jednoducho mu vypovediav poslušnosta pretrhnú s nim styky. O sebažerlve, vel'kodusnosn, vzájomnej láske, ktorú si obýčajnepletu. s laickým a-ltruizmom, vedia pekne 'písat, uchvatne rečnit, ale praktické dokazy ponechávajú iným.
Právom sa- móžme pýtat, čo ostane z človeka rozumára, ktorý sa na prvý pohl'ad stalpeknoduchým velikášom? Či tu mohutnú vežunepohl'tila. ešte mohutnejšia- tóňa? Na poli duchovneho života je len na pol'utovanie za—krpatelec. strach budiaci netvor. Tie jeho
39
vznešené myšlienky zamrzly v mrazivých literách teórie a chvíl'kové vzplanutia nevydajú životodarnej hrejivosii, lebo zzmlknu v pahrebe sebeckýc-h sklonov. Sú chladní, akob.'.esky; ked aj na chvilku omráčí-a, ale hnedz-miznú. Kde tu vyrazí z nich iskra ako z kremeňa, ale ako sám kremeň sa nikdy nezarpáli,tak aj rozumár nezahori láskou k Bohu, túžbou po dobrých s-kutkoch, ochotou po sebaz-aprení a vóbec po krestans-kých ct-nosiiach.Je na to príliš tvrdý & polárnou mrazivosťoustudený.
6. Príčiny chýb a omylov. - Hmotárske sklony.Via'zanosť na tarbavú, neživotnú hmotu,
ktorá nemá nárok na, trvanie, ta ich priviedlado tohto stavu. Že by sa-neusilov-ali využiť duševné schopnosti človeka? Ale hejl Tam, kdemajú vztah k trom racionálnvm rozmerom.aby ich použili na raciona-lizovame života-.Obyčaujne vychádzajú z prirodzeného okruhua bez toho, že by sa z neho dosl'ali von, doňsanaj vracajú. Ustavične sa viažu na konkrét—ne chvíl'ky a pominutel'nosti, ktoré budia vnich -a za-nechajú sl'álu neistotu a nespokojnosť. Trvanie života udržuje však len duch,ktorý nepotrebuje nositel'a, l-ebo je svrchovaný, tvoriuvý &udržujúci princip. No bez pestovania, zvel'sd'ovania a stáleho zachovaní-a nábožen-stva nik sa neudrží v správnej oblastiducha-, pomocou ktorého prekleňuje sa priepasf medzi hmotou -a duchom.
Kto sanvše-k nenamáha odokryť vnútomýsúvis medZi časovým a duchovným, kto statky duchovně nepokladá za štrukturálne, ležlen za podpadné, ba s l'udskou dóstořnosfou& slobodou nesrovnatelné, ten sám poškodzuje vlastnú dóslojnosť. Veď zahlušuje v sebeštvrtú dímenziu, ktorá by mu umožnila prístup k vecia-m vyšším. taujomným a nevyspytatel'ným. Zahacuje si ústenie do transcendent—
40
ného nekonečna, z ktorého sa napája & kuktorému má bytost vztah. Ostane iba pada—júcim a- balan-sujúcim polotvorom, ktorý sachyl'á najbližších východisk, hesiel & módnych náhI-adov, kým tie najšI-achetnejšie snahy ostanú na okraj vysoten'é a on pozbavenýduševných prameňovl“
?. Základná chyba: mylné zásady.
Ilahšie hy sa-im podarilo povzniest se nadpominutel'nost a trvácnejšie zekotvrt vo vyšších polohách, keby sa nedali un-ášať predpojatostou v niektorých bodoch kratanskejnáuky základného významu. Tak napríkladodmiet-ajú. že skutočnosť katolickeho človeka.je čosi objektívneho, nezávislého od jeho myslenia a predstavovania, že ona nie je len výtvorom citov alebo l'úžieb, ako to počuli v nieilctorýchinámietkach. .Tým menej ju možnopokledat za výtvor snov alebo prechodnejideologie, ktorej čas by prv auleboneskor vzišiel.
Proti názoru idealistickej filozofie. ktorápriznáva mysleniu prvenstvo a bytie považujeza.vyžarova-nie myslenia, stojí naša nauka. Podl'a '.ejto myslenie je len druhotné a- pochádzaz bytia. Je skutočnosťou, ktorá je jestvovaním určovaná, formované a vedená. Ved Iudská duša prirodzene prichádza k povedomiu,že jej duchovně obsahy majú transcendentnývýznam, že siehajú'nad „ja“ a znamenají: niečo, „mimo ja". Tolo katolíoke stanovisko vyžaduje podriadenie sa mysleniu „nie—ja“,ktoré je nad nás vyvýšené, neprístupné ani myšlienkem ani túžbam, alebo snahám. Ono násformuje &my sa mu móžeme iba klaňať a musnížit."
Podl'a—katolíckej nauky teda aj nábožen
" Porov. Hanus, tamze. str. 50451." P. Lippert S. J. U. d. str. 13.
'41
stve ako skutečnost je objektivna a nezávisláod l'udského myslenia a chcenia. Odmietamenázor, že by ona bola len reflexom náboženského cítenia čioveksa alebo ideologiou, kterávznikla z tupej, hlbokej priepssti náboženskejkultúry. Viera je úkon, který vyžaduje činnost rozumovú & rozhodnost človeka. v sebesamom. Je duchovna síla, v ktorej sa skrývavel'ká tvorivá činnost človeka. Boh 'ktrest'anovnie je myšlienkevá odvodenina „absolútna“,filozofov „velký duch", obecná „bytost'", preniks-júca svet. Pomer medzi nami a Bohem jepom-er osobný, bytosti k Bytosti. Človek prekročí hranice svojho bytia a len tak spejek Bežstvu.
8. Smyslový svet a nadprirodzené pravdyviery.
Tažkesti nám robi, že smyslový svet, svetSkúsenosti, zrakem vidíme, rukami ohm—atávame a tak sa presvedči—meo jeho skutečnosti.Vnucuje sa- nám sám, temer neodolalel'ne.Kým tá druhá skutečnost, v ktorej katolík tiežžije, skutečnost duchovná, nie je naším smyslem tak l'a-hke prístupná, preto býva vel'atažkosti s jej dokazov-aním a preto jej mnohivyhýbajú, alebo se jej vzdávajú. A predsa-.[katolík verí v prvenslvo ducha. nad hmotou.Preňho skutečnost smyslová nie je celou sku—točnostou, ale iba venkajším jej okrajem, jejposledným vyžarením alebo zhmotnením. Lenza povrchem smyslového svet-a začína sa prekatolíka eoravdivá skutečnost, ba celá, ohro—mujúca hlbka skutečnosti. Svet Skúsenostipatri k Iudskému telu, a len z-a týmto zjavným svetem je duša-. Je nejaká skutečnost.která siatha- do hlbín nes-kúsitel'nosti, neviditel'nosti, ale predsa skutečných, needškriepitelných.
_ T-am sa nachádza Boh, svrchované skutecnost Božstva-:sJežiš Kristus, jednorodený42
Boží Syn -a za viditelnými spósobmi Eucharitstie skutečnost, jeho č.ovečenstva, s náplňouBožstVa nasýtená. Za viditelnosťou papeža,biskupov, kňazov, veriacich, kostolov & kláštorov sa len začína lá pravá skutočnost, Cír-'kev. Kde smysly prestava-jů, tam oni:. začínavo svojej duchovnosti, ktorou je večne spojená s neviditel'nOu hlavou, Ježišom Kristom.Teda smyslový život je len predluchou, predsieňou pravého života, ktorý sa začne len'zabránou sveta smyslového a skúsenostného vovečnosti druhého sveta.18
Myslenie vedie človeka !( tajomstvám,ktoré nevieme vysvetlit. Vedie tk štádiu, kdemy-slenie samo seba vytvára, so sebou sa roz—chádza, ostáva v tme neisloty. Viera mu jeakýmsi dotýkaním sa božskej skutečnosti.Nie je ona len číre hl'adsnie a ohmatávsnie,ale sosťúpenie Božstva, ktoré sa bezprostredne dotkne človeka. Je to zaži'a-renie Božstva& nielen vzplanutie pozemského svetla. Sku—točnost viery vyjadrujeme pojmemi, obrazmi& vyjadrovacie formuly, božských vecí, sku—točností viery, menujeme dogmami. Sú to abstraktné formuly, ale za nimi sa nachádzamocná, pulzujúca, nekonečná skutočnost. Veďtakouto objektívnou skuťočnostou je Boh &boží svet, Církev a j-ej organizácie, tisícročnátrsdícia, k'orá nás katolíkov obklopuje, celýporisdok dogiem, noriem etiky. mravnosti. Jeto spoločný majetok duchovného života, kiorého každý z nás móže a má právo stat samajitel'om.
Boj o poiem Boha.Pokl-adáme za zbytočné pripomenút, že
nemienime odsúdiť zdra-vú kriiiku detskehoantropizmu, len nech prichádza v pravý čas,z pravého miesta a je podávaná spósobmi pri
" Tmže, str. 19.
43
meranými a dóstojnými. Ešte vela l'udi ostalo& to aj cez celý život ostáva- v zajati tejtochyby, ked si myslia, že je náukou viery, abysme si Boha predstavovali tak, ako keď smeboli malé deti, t. j. ako starca, sediaceho nadobl-akmi &pod. Postavit sa proti tejto detskejpredstavivosti prispóso-beným vskutku vša'knesprávným a naivným predstevám by nebolo popierafním Boha, aký je, iba popíeranímBoha, ako ho videli vo svojom detstve.
Obávame sa, že bude tento náš názor zneužívaný pri vysvetlova-ní tých statí svatéhoPísma-, kde autori, použijúc anfropomorfizmu,Pána Boha nám predstavujú s l'udskými vlastnost:—mia úkonmi. Povedia, že je to pris-pósobenie naivnej detskej mysli, neza-sluhujú sipre'o pozomosť dospelých a bez vvčitiek sve—domia ich odmietli. Pripomeňme si však, žena prielome jednotlivých l'udskýcn vekov, oddieťaťa k mladému človeku, od tohto zase. kdospelému a neskór k staršžemu. vždy saodohráva via-c menej rozvinutý duševný proces. Len pomaly, vrstva za vrtsvou. pravda zapravdou, preniká človek silou ducha k taiomstvám a k božej moci. Ešte aj potom. keď sauž vyporiada. s niekťorými náboženskýmipravdami. ktoré si musel priamo vvboíovaf useba samého, nebude si vediet čo počat s niektorými názormi detstva, kým s nimi spoien—énáboženské pravdy vonkoncom ho nepreniknú."
Let-10myšlienky a poimy, ktoré si každýsubjektivne uivori o skutočnostiach viery.nie sú hotové, nezmocňujeme sa ich už v Dlnom razeni a s definitívnou platnostou, akonapr. mince. Nemóžu mst preto E-komince prekaždého človeka jedna-kú, všeobecne prijatúhodnotu. Pravdy viery žijú a rastú. A meni
" Porov. Romano Guordinl: O živém Bohu. StaráŘíše 1939. str. 12—20.
44
sa aj ich cena a. hodnota, ešte a-j u jednotlivých osób podla veku & vývinu rozumových& duševných schopností. Prichádzajú do dušeako sejba, zasievajú se V rodine, v ško'e, vkostole, čítaním knih & časopisov atd. Zivo—tom poslucháča alebo čitatel'a puči a restíesemeno, uložené do jeho duše. Berie si potravu ako pracujúci zárodokz látok vnútorného.a vonkajšieho života: z obrazov, čo vidí & zoskusenosti, čo nadobúda.
Z tohto sa utvára vnútomý obraz, živýmyšlienkový tvar a podoba svatých skutočností. Ich základ & podstata ostanú síce vždytie isté, ale priberajú, doplňujú sa pos'upomčasu. Lepšie, vývinom rozumových & duševných schopností osób. Deje sa to prihranímnovších žijúcich láto-k, zdokon-al'ovs-ním výrazov, prehlbovaním tvarov a nadobúd'sním plnšieho pochopenia—. Boh je sice večný a jehoskutočnosť jedna a tá istá. ale postup, akočlovek chápe tieto pravdy, ako si myslí, vytvori obraz boží, v tom sa odohráva—dej hlhšieho, vnútorného života, ktorý má daleko—sishlý význam aj pri vytvoreni charakteruosobnosti a jeho duševnýcn základov.
Boh u dospievajúcei mládeže.Prvá fáza duševného otrasu nasžáva', ked“
sa detský svet pomalý rozpadá. Mladý životprichádza do zvýšeného pohybu, vše sa vňom uvoIňujú novšie sily, vzbudzujú a ustavrčne vystupuju novšie tužby po rozvinutímelen vlastných znalosťí a schopností, “ale ajcelej osobnosti. Pociťuje nekonečnost, aletym si nárokuje aj právo na kritizovanie tva—rov._y ktorých kedysi prebřehal detský život.ZdaJu sa mu už nielen detske. ale nemesitel'ne tesné. Súvíslosť s detským svetom sa už?92plynula. Veci detskeho veku už nesplýva—WF) vadami nastávaiúceho veku & tým vznikaju rozpory a medzerý. Mladý človek stojí
45
so svojimi skúsenostami proti svetu a hl'adá,ako by mohol nadobudnúť istotu u seba sa—mého, lebo cítí, že len tak bude móct vystu—povat vo verejnosti, keď si zaisti priestor, Vktorom sa vol'ne pohybuje.
Chce na seba upozornit, lebo si myslí, žetým nadobudne vážnosti. Začne lo kritikou,ktorá sa tým l'ahšie dá vydráždit, čím neistejší a ohrozenejší je ten ml'adý život. Má smý—sel pre veci ducha, pociťuje ich význam, chápe aj důstojnost a s ním spojenú osobnú zodpovednost. A práve preto oborí sa na všetko,čo sa zdá odporovat čistote a rýdzosti vecíducha. Začína sa to bojom o pojem Boha. Pred—stavuje si ho takého, v ktorom bý mohol silno veriť. Ale zároveň aby v ňom mohol náj-stšírku života a vášní, výšku dospelosti a hlbkuducha. I—Il'sdá látku a vzor pre mýštienkuBoha. Jeho podst'atu tuší v nekonečnosti, vovečnosti, v duchovnosti a v pravdivosti, alepocit tejto nekonečnosti vyrastá len zo života.,z drsnosti a hranatosti mladého ducha. Nužrozplýnie sa v bublinovitú neurčitosť bez pod—staty.
Pomávh'a mu alko vzor aj prirodzený žá—kon, ktorý všade platí bez pripustenia výnimiek a mravný zákon, ktorý, hoci sa. mupredk'adá v rúchu vznešenom, predsa sa mulen zdá prísný, ked neúprosn-e viaže každého.U tých, ktorým sa zdá, že život preteká cezkaždú hrádzu, nestrpi-ac ohraničenia, Boh takýchto prísných zákonov je iba tým, čím jeon pre vesmír: absolútnv vládca, ktorého zá—kon piatí tak v býti a v živote svetla ako ajč'.oveka. Predstava o Bohu bude teda zploštená, podl-a vl'astných citov, zemitá, obmedzenáa tým aj nedokonalá. Pre neho chce, aby platila taká predstava Boha, ktorá zodpovie jehomomentálným citom a záujmom. Nuž, budelen holou náukou,'zvukom bez obsahu a nál'adou, ktorá sa pomalý vytrati alko dým.46
Boh sice podl'a- neho presahuje vesmír, aobopina ho, ale tak, ako city jeho m'adéhosrdca prenikajú svet. Mierou n-ím vytvorene—ho nekonečna nie je tá pravá miera boží-a,tale iba hlbka prúdu života, mohutnost jehonadšenia, d'alekost jeho túžob. a „velká" skúsenost jeho lásky. Tvorivou hmotou a látkounekonečna pre tento vek je iba to, čo mápred očami. Veď i ta túžba po nekonečnom,čo sa v ňom objavuje tak často, je len Chimerická. Ča—stejšiesa prihovára, k prebúdzajúcimsa vášniam ako k Bohu. A precrsa i pritomžiarlivo bedlí, aby predstava o Bohu osialarýdza.
„Rýdzi“ tu znamená, aby v ňom nebolonič takého, čo zahrnuje v sebe premenlivosť,konečnost a hmotnost vecí s Iudskou obme—dzenostou. Boh má stát V nepoškvrnenej nemenlivosli, v duchovnosti a v neobmedzenejnekonečnosti. Pri tejto predstave o Bohu vše—tky výrazy sváťého Písma, V korych sa prejavuiú hoc aj len nepatrné znaky antropomorfizmu, odfmíeta, lebo vraj snižuiú Boha.ubíerajúc jeho velebnosti preto, že ho činial'ud'om podobným.
Význam dogíem pre nášnábožensko-mravný život.
Dr. Emil Stach.
Jedna z častých námietok, ktorou protivníci napádajú Církev, je tá, že ju obviňujúzo strnulosli. Život je vraj ustavičný rozvoj,pokrok, výmena a množenie poznatkov. Cirkev však ostáva vždy na tom istom stanovisku a má dogmy, ktoré sú sťa predpotopnéskameneliny. Sú to strašně putá, 'ktoré znásilňujú l'udského ducha.
Kolko téz, tolko je v nich omylov. Je
47
pravda, že život je samá činnost, rozvoj a pokrok, ale nie je iba rozvoj a pokrok. Lebo to,čo je v človekovi podslatné, to nepodliehavývoju. Iludia sú vždy tým, čím boli kedysi.Ich prirodzenost sa- nemeni. A ked' pozorujeme dejiny sveta, zbadám-e, že aj v dejináchsa vracia vždy to isté v róznych formách. Cosa lýka filozofických a svetonázorových otázok dneška, stari Gréci, stredoveki Arabi akrestans-ki scholastikovia vedeli už o všetkoma dali si na otázky aj odpovede, hoci modernáfilozofie si ich znova a znova predakladá a vodpovediach dosial' nie je jednotná. A tak jeto aj s umením. Ci dnešné umenie sa móžeporovnat so starým gréckym, a-lebo rímsIky-mumením? S gotickým s'ohom, s renezanciou,alebo barokom? Či dnešný s-poločenský životpozná iné štátne formy, ako ich mal st'arovek?Republiku poznali už'Rimani. Monarchie bolyv qupíe už dávno pred Kristom. Tyranskévládne formy starovek tiež poznal. Či v divadelnych kusoch sú dnes iné motivy, iné zauzlenia a riešenia.' ako ich nám predstavili vosvojich klasických výlvoroch starovekí Euripídes. Aristoph-anes. alebo z novšich Calderona Schakespeare? Z tých niekolkých postrehovprichádza-me na záver, že vlastne l'udi'a v duchovne-mravnom jadre sú vždy tí istí. Zápasia vždy s tvmi istými otázkami: Boh a druhýsvet, hriech a vykúpenie, človek a b'ižny, človek -a priroda, život a smrť. Odpoveď n'a- tieotázky vždy musi byt tá istá a musí mať trvalú platnost. Ved či možno človeka křmit lenrelativnymi odpoveďsmi? To by bolo pre neho najváčšie neštastie. Lebo nič človeka nevie mravne vi'ac zhumpl'ovať, ako relativnamorálka, ktorá sa mení so dňa na deň. S tým.čo je relativne, človek nedá sa vychovat '&mienka-mi sa- nepostavia velkolepé diela.Goethe hovorí: Mit meinung baut m—ankeine
48
Dome. Stredovek len preto vedel budov-ať,lebo msl dogmy.
V kato'íckej viere máme dogmy t. j. vedecké formulky o božom bytí a o živote. Máme pojmove sformulovanú činnost Kristovu acelý jeho božskol'ud-Jký život. Sú to formulkyvytvorené postupom času v d'hých storočiach. K ich vzniku vel'a prispela vedeckášpekulácía. Aj námieiky protivníkov da-ly niekedy podn-et, aby sa náboženská pravda jasneformulovala. Ale tie dogmy t. j. formu'ovanéčiánky viery, nijako nie sú mechanické askostnatelé. Sú skor organické, lebo umožňujú zo zhusťeného jadra organický rozvoj pravdy. Ts-k, Eko zo žaluda vyrastá košatý dub,tak rozr: stá z dogmy každá pravda, len jutreba vies! spravnym smerom.
A pre' o aj dnešný novy pohyb takzvanákerygmatická teologia nemóže nič namietatproti dogmám. Kerygmatická teologie (Heilverkiindigungsteo'oqie) hlása prmcín, že teolog u talk treba učit. aby sa mohla čím depešnejšie použit v pre-ktickom ž:vote, najviac vhomiletike. A doqmv jej nerobia nijakýchťažkostí. Lebo ved' dogma sa móže n-Eširokorozviesf meditáciou a inými homile'.ickymiprostriedkami, aby z nej organicky wrástlakázeň, ktorá zachytí celého človek—3.Ide leno to, aby fkňaz venoval dosť č=rsuaj š'údiu privybere látky aj samej homiletike.
Dogmy viery sa nevztahujú na bfologiu,geo'oqiu, a'stronomiu, ani na techniku. Tievedecké odbory sa menia. Dogmy formu'ujúlen večné pravdy a to, čo je nábožensko—mravné u človeka. Preto sa dogmy nemóžumeniť a dostávať po čase iný smysel, tak akosa nemeni postoj človeka k Bohu a sama bo—žia podstata. Božie zjavenie nemůže ani starnút. Je vždv nové a svíeže. Je mimo časovéhorámca. Je bezprostrednou pritomnosťou. Dogmy sú ako by stálice na nebi. Neobiehajů, ale
'49
stoja. O obehu móže hovorit iba ak veda.lebo lá naozaj robí kroky do predu.
A žeby dogmy boly težké putá pre veriaceho človeka? Ani mysliet! Skór oslobodzujújednotlivca od neurčitých špekulácií, od hmlistých predstáv, od subjektivnych omylov apredstavujú nám vel'ký objektivny svet žulových právd. V lých sa potom nemožno str-atiť. — Pripúšťame, že pre citové duše takédogmy sú niekedy t-archou. Pre tých, čo vidiav náboženstve len citový zážito-k, dogmy vel'aneznačia. Ale berieme náboženstvo v jehosyntéze, že má uspokojit všetky ašpirácie ludského ducha, rozum, srdce aj city, potomdogmy sú zárukou, že '.ie ašpirácie v našomnáboženstve sú uspokojené.
Ináč je ist-á vec, že každá náuka na svetemá svoje dogmy. V matematike sú lo vzorce.V chemii niektoré nemenitel'né zákony. Lennáboženstvo, najsub'ílnejšíu vedu, by smemali nechat bez základu, ktorý práve tvoriadogmy? Budia sa ich chcú vo svojej krátkozrakosti zbavit, ale len preťo, aby sa dali sputnat tisíckrát silnejšími putami všelijakýchbÉudných náuk, ktoré naozaj človeku kladůn-a dušu tyranské jarmo. Veď nikdy l'udi-a ne—boli v minulosti zotročení okatejšími bludmi,ako dnes, ked odhodřli od seba cirkevnú autorilu s božským základem.
Treba nám ešte spomenúť aj to, že dogmysamé nemajú absolútny charakter. Sú iba analogickým formulovaním Zjavenia, lak.“ako ajnaše poznanie o Bohu je len analogické. Apreto teolog Adam vo svojom diele: Podstatakatolicizmu na str. 262. píše: Svet nadprirod—zeného božského zjavenia stojí pred nami nievo svojom póvodnom byli. ani vo svojej nevyčerpatel'nej sile, ale len v skromnei formel'udských predstáv &pojmov. Dogmv, ktoré súpojmovou formou nadprirodzenej skutočnosti.značia & vyjadrujú absolútno, ale samé nie50
sú ani zdaleka absolútnom. Aj Tanquery hovorí, že pravdy, kloré nám zjavil Kristus, súlen malučkým zlomkom nekon'ečnej pravdy,ktorá je v Bohu.
A preto sa vznáša n-ad naším životomviery šero melancholie a bolestnej skromnosti. Nekráčsme v j'a-se slnka, ale len v pološeru. Viera však nám dáva železnú i-sio'.u—,že ,nadprirodzený svet nie je snom, ale skutočnosťou. A v tom práve sa ukazuje vznešenost viery a jej mravná velkost. Lebo kebysme už tu na zemi videli Božstvo priamo, potom by tu nebolo triedenia duchov 'a viera byostala vecou chladného rozumu & vypočítavosti.
A teraz pozrime, čo značia- dogmy pre nášnábožensko—mravný život.
Pre náš nábožensko-mravný život Kristusje najvžičšou autoritou. On rozriešil všeikyživotné otázky 5 “absolúlnou platnosfou. Vňom je pravd-a, krása a dobro samého Boha.N's-kol'ko sa Božstvo mohlo prib'rižiť -k l'udstvu,naíolko sa k nám približilo v Kristovei osobe.Pred Kristom Boh sa nedal skoro ani pojmamizachytit. Kristu-s nám Boha prih'ížil tak. žesme ho mali medzi sebou v l'udskej podobe.
Ev-anjeliá nám načřtajú osobnost Kris'o—vu v najkrajšom súlade všetkých ctností. Ne—s'rsnny pozorovatel, korý nevie o tom, žel_(ristus je Božím Synom. musi nakoniec uznat,ze v Kristovei osobe je z jednej stránky čosice'kom l'udského a z druhej stránky je v nejmnoho prvkov transcedentálnych a predsa vns-ikratšej súmemosti. U Krista všetko ide]edným smerom, niet v ňom nijakých protikladov, nijaký nesúlad. Všetky ctnosti u nehoako by vyrástly z jedného koreňa bez duševných zlomov & nedostatkov. Clovek musí zastat pred takou osobnostou ako pred hádankou. Len Viera v osobné Spojenie Iudskej pri
51
rodzenosti Ježišovej s Božstvom vie plne rozriešit túto zázračnú osobnost.
Podstatu náboženstva tvori túžba, abysme svoju obmedzenú a nedokonalú l'udskúprirodzenosť čím užšie spojili s nekonečnýmBožstvom. V Kristovej osobe sa naša túžbasplňuje, ale len v svetle dogmy o hypostatickom spojení l'udskej prirodzenosti Kristovejs Božstvom. Ariánstky Kristus nikoho neuspokojí, lebo vtelený éon, alebo stvorená múdrosf nemóžu tvoriť most medzi Stvoritel'oma stvorem'm a nij'a-ký sluha nám nevymóže uBoha, aby sme mohli byť prijaté dietky božie.Tiež Nestorov obraz Kristov je spolvorený,lebo medzi dvom-a osobami je priepast, ktoránikdy nemóže tvorit jednotu. Človek Kristusosobne oddelený od Boha hol by naiviac akideál dokonalého človeka a nič viac. Tiež monofyziiicky Kristus by nemohol mat porozumenie pre l'udské slabosti. Nemohol by námbyt vo vše'kom, aj v pokušení podobným.Pre veriaceho človeka je velkým potešením.že sám Boh pozná nielen náš život so všetkými jeho priepestami a bojmi, ale že ho sámprežil, požehnal a posvětil Len osobne spo—jený Bohočlovek utíši našu túžbu po spoienls Bohom, lebo nám predstavuie Boh-a viditelného, ktorého móžeme počúvať a vidieť.Pravda, božsvkú ve'ebu u Krista jeho l'udsťvozahalilo v prijemné šero, takže oslňuiúci leskBožstva u Krist-a ludi neoslepil, ale všetci homohli vycítit.
Len pomocou vlastného Syna Božiehomáme všetci možnosť stať sa- synmi božímiprijatými.
Aj Iuds-ký duch Kristov práve pre osobnéspojenie s Božs'vom je nekonečne bohatý avšestranný. Zostane nevyčerpatelným vzo—rom pre všetky miesta &časy. Pre všeťtky charaktery, pre všetky individuálne & sociálnevztahy. Od Krista. sa učíme poznávat hodnotu
52
jednotlivce, práve preto, že Kristus zdórazňo—val nesmrteInú dušu, kiorá je v každom človeku. Viere v Krista Syna Božieho móže ďakovať l'udstvo, že sa vymanilo z otroctv—akslobode božích synov. Tá dogma nám určujeaj správný pomer k prirode. Príroda- je preBoha prosiriedkom, n-a oslobodenie l'udstvaod kliatby hriechu. Ale priam tak ai ostatnáneživá priroda je symbolem neviditelnéhosveta a možno ju vždy úspešne podriadit duchu a )ksultúre.
Viera- v skutočnosť všeobecného 'a- niz-dhojného vykúpenia životom á smrťou Kristovou má nesmiemy význam pre nábožensko—mravný život veriaceho človeka. Ta viera vedie hriešník'a k dóvere v Boha, hoci človekcí'i v sebe vnútornú rozorvanosť zavinenú dedičným hriechom. Viera vo vvkúpenie jezdrojom síly v boji o zdokonalenie duše. Po—najprv ukazuje nám v celej otvorenosti ohavnosť hriechu, na-kol'ko on porušuje mravnýporiadolk stanovený Bohom a potom dodávanám ai odv-ahu bojovat proti hriechu. V lrpiacom Kristovi vidí oko veriaceho človeka milosrdnú lásku Boha Otce-, ktorý robi priamošialený krok, aby l'udstvu pomohol znovunadviazat styk s nebom. Vzkriesený &v nebitróniaci Kristus je zárukou viťazstva pravdya práva, hoci by na- svete zúrila doča-sne brutálna fyzická moc & šliapala nohami každéprávo.
Aj článok viery o vykúpeni tých, čo boliv seol (v predpeklí) ukazuje, že láska božianezabudla ani na jeden úsek času, .ani na jeden národ v l'udských dejinách, ale na všetkopamátá a vedie k lepšiemu.
Kristus vzal l'udské telo z Panny Marie.Nebol splodený pestúnom Jozefom, ale sa po—čal z Ducha Sváfého. Povolanie byť MatkouKristovou je velkým vyznačením pre Pannu
53
Mariu. O túto hodnost sa opiera článok vieryo jej Nepoškvrnenom počaií.
Veriaci človek vo viere v panenské ma—tersivo b,'.-ahoslavenej Panny pozn-áv-a najhlb—ši smysel každého materstva na zemi. Tá víeravrhá celkom nové svetlo na manželský života- najma na význam matky. Dogma o omilostneníMalký Božej, ktoré sa datuje od okamži—ku počatia v živote jej matky, je len odliskomdomy 0 Božstve Kristovom. Tankvysoko stojíSyn, že je hodný len najčistejšej Matky, abymu dala telo.
Panenslvo Matky Krístovej je prameňoma oživujúcou sílou velkých légií panenskýchduší, kťoré v katolíckej Církvi msiú svojenE-jčestnejšie miesto a sú n'ainežnejším výkvetom náboženského života. Nech preto námnik nezazlieva úprimnú úctu a oddanost kPanne Márii ani so strany protestantov. Onipostupujú logický. Ked odstránilli ideál panenstva zo svojho náboženského života, týmzdegradovali aj Pannu Máriu & olúpili iu ovýsostné práva, ktoré dal Matke svojho Synasám Boh.
Čím je Penn'a- Mária pre dnešný svet, tonám názorne predstavil Dr. Krebs, ked v jednom čísle časopisu „Schónere Zukunft" uviedol lento priklad:
„Raz k večeru prišiel ku mne Svetovýpanteista-. Bol už starší. Vierou a vekom bolisme si d'alekí. V návale reči náhle prehovoril: Keby som mohol verit, bol by som katolíkom. Viete prečo? Pre dogmu o Imakuláte.T'akou rečou bol som prekvapený. Všetko inésom čakal. len to nie. Prečo práve dogma oNepoškvrnenom počatí rozpálila v srdci panteistu, severe-nemeckého proťestanta, takúlásku ku k'atolíckej Církvi? Dal som mu znat,že. sa čudujem. On odpovedel: Keď Církev sosvojimi dogm'ami hlása pravdu, tak potom ztej dogmý zisťujeme, že predsa bola v l'udstve'
54
a ešte je aspoň jednna-duša, čo nebola poškvrnená nijakým hriechom, hoci bola len človekom. Videl som už velký kus sveta. Poznámvšetku špínu hriechov medzi l'uďmi. Čo potrebujeme nadovšeíko, to je práve táto duša,na ktorú nepadol ani tíeň hriechu. To je dušaImakuláty, ku ktorej móžeme pozdvihnút svoje oči ako k ideálu l'udstva. Som presvedčený, že len vtedy sa naučíte verit v l'udstvo,keď budeme verit v Imakulátu, v ktorú verítevy. katolíci." Slová sú krásnym sve-decívom,že u nás mariansky kult má svoje najhlbšíeodóvodnenie.
Skutočnost pádu prvých rodičov & jehosmutné následky pre Iudstvo idú ruka v rukepopri sebe 5 vykúpením skrze Krist-a, ktorýzaložil na zemi král'ovstvo pravdy a milosti.Požehnané účinky toho nového sveta l'udstvusproslredkuje tretia- Božia osoba ——DuchSvatý.
Dogma o skutečnosti & potrebe posvatenia Duchom Sv'átým, hoci nie v rovna-kýchrozmeroch u každého jednotlivcal, nie je nijakou prekážkou pre iniciativu a činnost l'udského ducha na sebazdokonalení. S-kór predpokladá vl-ssťnú činost človeka ako pri príprave. tak aj pri udržaní stavu posvácujúcejmilosti. Ba dokonca l'udská činnost je tu nevyhnutnou podmienkou. Človek postupuje privlastnom posvátení len natol'ko, nakol'ko spolupracuje s Duchom Svatým, ktorý je hle-vnou príčinou &vonkajším činitelom nášho posv'a'tenia. Milost boži'a ie s lenivostou človeka tak málo slučitelná. ako život so s-mrtou.Kaťolícka viera'v zásade uznáva schopnostl'udskej prirodzenosti k dobrému, čo neuznávajú reformátori. Preto dogma o posvátem' nieje v nepriatelskom postoji k prirodzenostičloveka-. Práve n'aopa-k. Nsbáda l'udskú prirodženost k napátiu sil a k plneniu svojich povinnosti. Poukaz-uje, že aj Boh si ju vysoko
55
hodnotí, keď jej posiela Ducha Svátého, abyju pozdvihol do nadprirodzeného sveta a tamju udržal.
Dogma o ospravodlivení človeka je pretozákladom krestanského života aj ako náboženstva aj ako morality. Tou dogmou vniká—me do najhlbších tejov našej viery, lebo námhovori o najužšom spojení človek-a s Najsvátejšou Trojicou. Ospravedlivený človek je božím synom v nadprirodzenom smysle. Dosiahol ciel náboženského života tu na zemi. Tádogma tiež dáva vážny smysel nášmu mravnému životu, lebo učí, že je najužší vztahmedzi mravným životom & medzi nábožensivom. Ospr-avedlivený človek žije mravnedokonale, lebo žije v najužšom spoločenstves Bohom. Koná mravne z náboženských pohnrútok. Taky život je potom svátým životom.Nij'aká prirodzená etika sa nezmóže na takúsvátost. Že život ospravodlivého človeka jemocným činitel'om pre kultúrny život Iudstva,to by mala ukázat morálna teologie-. Tu lentolko móžeme spomenút, že dogma o ospravodliveni má svoju plnú hodnotu pre život akultúru. Ako život Ježišov vo svojom kultúrnom význame nikdy nebude znehodnotený avyčerpaný. tak aj život krestanslkého svátcamá trvalú cenu pre l'udstvo.
Požehnané plody vykúpenia podl-a našejviery rozdel'uje Cirkev. Ona je Kristom ustanovená ako úrad spásy tu na zemi. Zahrnujev sebe nielen žijúcich v tele. ale aj duše v nebi a v očistcovom ohni. A článok viery v"obcovanie svátých je mocnou vzpruhou pre nábožensko-mravný život. Je v tom vel'a radosti,že všetci vykúpení sú sjednotení duchovnoupáskou a že medzi tými,_čo nás predišli dovečnosti. niet nepreklenutel'nej priepasu.
Vzývanie a uclievanie svátých nás poháda k nasledovaniu v nich uskutočnenéhoKrista. Ci si ctíme ich obrazy, sochy ostatky.
56
alebo celú ich osobnost, je to vždv ten „alterChristus", ktorého oni predstavujů v rozličnosti pohlavi-a, veku, postavenia času a-národnosti. Spomienka za mřlvych je pre nás vážným napomenutím, aby sme využili čas na zi—skanie zásluh, bo v okamihu smrti čas pre zásluhy končí. Po smrti sme už u ciela.
Podla našej nauky hodnoty vykůpenia amilosti Ducha Svatého sú veriacim rozdávané v svialostiach. To sú riadne prostriedkyna rozdel'ovanie milostí. No Duch Svatý vmímoriadných prípadoch móže udel'ovat milostipriamo, bez toho, aby ich viazal na sviatosti.
Katolík má pre nesmrtelnost duše mnohorozumových dók-azov, ale najviac nám ju zaručuje zjavenie. Teda náuka o nesmrtelnostiduše je aj dogmou. Clovek z vierý v nesmr—telnosť duše čerpá večné peršpektívy pre svojpozemský život. Ide tu o život, ktorý je v stálom kontakte s prirodzeným a zjaveným zákonom božím. Na to nie je nevyhnutné, abysme vonkoncom opovrhli zemskými ciel'mi,ale ich máme len podriadiť večnému ciel'u.
Viera vo večnú odplatu hned po smrtinám zdórazňuje, že kxesťansvo vo svojej najhlbšej podstate je mravným náboženslvom.Vedie človeka k dokonalosti podl'a vzoruKristovho života, ale vždy plne rešpďsiujejeho mravnú slobodu. Ciel' pravého náboženstva a spolu n'ajčistejšej morálky je: I—Il'adietna Boha, milovat Boha a být od neho milovaný. To je práve účast na božom živote. A preto v našom náboženstve a morálke máme lendvojskú možnosť: Alebo dosiahnuť v životenajváčšiu dokonalost, alebo poprieť absolutnu pravdu, krásu a dobro. Nemožno miešaťdobré so zlým. Lebo v Kristovom královstveniet neutrality. Preto naša viera spomína námočistec, kde sa ničia všetkv mravné nedostatkv a dočasně tresty, aby duša celkom bezúhonná mohla- pozerať na svátost nekonečné—
51
ho Boha. Viera vo večné trvanie pekelnýchmi'nk tiež nepodlamuje náš nábožensko-mrav—ný život. Práve naopak. Nie-kedy ho silne podporuje. Bo sú v živo'.e človeka aj také prud—ké pokušenia, že ich vie zdolat len strach predvečným trestom.
Z dogmy o zmřtvychvstaní tiel, ako aj zdogmy o póvodnom stave Iudstva vyžarujevelký idealizmus v hodnoteni človeka. Dogma 0 zmřlvychvste-ni tiel čo hajrozhodnejšiepopiera pesimizmus a dualizmus, že totiž hmota sama v sebe je zlá. Naša viera však zdórazňuje, že nič nie je zlé, čo neprotirečimravným zákonom svedomia a pozitivnympríiklazom. To priznal aj naiur-alista Rousseau,keď v úvodníku k svojmu Emílovi píše: „Toutest bon ce qui procéde de mains de l' Auteurdes choses“. Teda 'aj materia nie je zlá, nakoIko je dielom božích rúk. Preto a) l'udskételo je cenným výtvorom, hoci n=.=.ňhl'adímelen so stránky hmotnej a to tým viac. lebo jenositel'om nesmrteInej duše. Preto máme vúcte svoje telo aj telo bližného.
Viera v príchod Božieno Syna k súdusveta na konci časov má tiež svoju boha-túnábožensko-mravnú silu. Lebo náboženstvo amorálka toho Krista, ktorý sa znova ukáže fy—zicky na konci sveta, má absolútnv charakter.To náboženstvo je meradlom, podl'a ktoréhosa bude merať l'udstvo. Je míl'nikom na ceste,podl'a ktorého sa má orientovat zemský pútni-k. ked sa uberá domov.
ToIko vznešenej velkosti je okolo Kristaa v katolicizme.
58
Stvorený na podobu Boha.Dr. Anton Harčar.
Každý uvažujúci človdk si jasne uvedo—muje podmienečnost svojho byti'a. Logickéuzávery vyplýv-ajúce z tejto skutečnosti 'ne—odvra—tnevedú nás k Bohu Stvoritelovi. zklorého pramení všetko bytie. I l'udské.
Ten, kiorý z temna níčoho privolal násna svetlo jestvovenia, určil nám s podstatounášho bytia aj spósob nášho jeslvovania avieme 'aj to, že primer-ane svojej absolútnejdokonalosti dósledne on sám je aj cielom všelikého, čo bolo, je a bude. Pravda. táto nútirozumne stvorenia na to, aby sa zaujímal omyšlienky Stvoritel'a, najmá o tie, ktoré máon 0 svojich stvoreni-ach.
Vzdi'alenosť medzi stvorením a Stvoritetom je nezmeralel'ná &človek nemá vlastnýchprostriedlcov na jej preklenutie. No Boh vo.svojej nevypovedat—el'nej dobrote vychádzanám v ústrely svojim zjavením. V ňom súuložené božie myšlienky o nás. Pre naše blaho nám ich zjavil Boh, aby sme poznávanímpravdy mocneli v láske k nemu a tak rástli ajv chápaní smyslu svojho života. Nevyhnutnost života důstojného človeka nás núti, abysme s otvorenou dušou & s ochotným srdcompočúvali pravdu božiu o l'udskom bytí.
Na prvých stranách Písma, v ktorom súuložené božie myšlienky o stvoreniach, je mapísané: „A stvon'l Boh človeka na svoi obraz,ako obraz Boha ho stvon'l, muža a ženu stvon'l ich." Uvedené slová dávajú nám jasnú odpoveď na. životnú otázku: odkial' sme? Nootázllcao našom póvode nesmie odvrátit našupozornost do dávnej minulosti, lebo odpoveďna ňu jasne nám naznačuje aj našu pritomnost vytvorenú minulostou a naša pritomnostnám súčasne ukazuje a—jbudúcnosť, lebo nášpóvod od Boha určuje nám pritomnost pred
59
Bohom a to, čo z nej vyplyva-, čo z nás mábyť.
Zjavená pravda o našom póvode a poslani jasne hovorí, že človek je súčiastkou stvorensiva, prírody. No súčasne vyzdvihuje človeka ako jednoilivca postaveného proti vše
tkénžu svorenému. Štvrtý lateránsky snem vyjadrl toto z'ačlenenie človeka do prírody &jeho vvzdvihnutie z nej slovami, že Boh,ktorý stvoril duchovný & hmotný svet, stvoril ajč'-.oveka-,ktorý stojí akoby uprosred a spáj'av sebe ducha a hmotu. Áno, podl'a zjaveniasťvorenie človeka je završením a korunovaním stvoritelského diela. V ňom sa spáj'a. celápriroda v jednotu & stvorením človeka dos'táva smysel svojho jesivovania. Iludské bytiepredpokladá mřtvu a živú hmotu, zem a vodu,oheň a vzduch, rastliny a zvieratá. Clovek potrebuje toto všetko pre telesné a duchovněrozpátie a vypátie svojich sil, pre poznávanieavtvorenie, pre milovanie a usmerňovanie.
Na svoj obraz stvoril nás Boh. A toto dedičstvo prechadza s pokolenia n'a pokolenie.Je to najcenneišie, čo odkazuje otec synovi,lebo jedine podobnost Bohu dáva človeku pri—meranú dóstoinosť & jej patriacu úctu. Len siuvedomme, ako nezmeratel'ne vysoko vznášasa Boh svojou velebnosťou, nekonečnosťou &nevysloviteinou vznešenosťou n'ad svetom. Akto je človek? Prach zeme! No ai vi-ac. Stvorcný na podobu Boha! V týchto skutočnostiachje pospolu dósťojnosť a nedóstoinosť, velkosťa obmedzenosť. vznešenost a nízkosť. sta-točnosf a podliactvo, vvška a hlbk'a človeka. Vtomto osveťlieni zjavenia chápeme :tajomnyparadox človeka, tla-iomstvnjeho blízkosti Bohu & blízkosti zeme.
Pri uvažovaní 'neodbitne sa nám nú-kaotázka: čo je na človeku tak upravené. žemóžme na ňom vidieť akoby obraz Boha? Vravím — akoby, lebo neviditelného, nevyslovi
60
tel'nuého & nepochOpiteIného Boha nemožnoobrazom znázornit a zvýraznit. Ak ie č.ovekstvorený na obraz Boha a má ho znázorňovat,móže sa to stať len v tom smere, že na člo—veku, v jeho schopnostiach sa odzrkadlí božia dokonalost. Zjavená zvesť o sivorení čfoveka nám nevysvetluje bližšie, že v čom ječlovek podobný Bohu. Z nej vieme istotne lento, že človek je jednota tela a ducha, že jetelo sformovanvé duchom, ktorý je od Boha.Lež zo Zjavenia vieme aj to, že prvý človekmá svoju paralelu v novom človekovi, v Je—žíšovi Kristovi-Bohočlovekovi, na ktorom jas—ne a zrejme zažiarila důstojnost človeka s-tvoreného na podobu Boha. On je vzorom aj mierou. Ním poučeni vieme, že človek je natoIkoobrazom Boha, na-kolko je účastný Božstva &n-skol-ko sa toto na ňom zjavuje a v ňom žiari. Zivot Bohoč'oveka nás poučuje, že človekje tým zrejmejšim obrazom Boha., čím mocnejšie sa v ňom presadzuje duch boží. Všetkypokolenia budú obdivovat žiariace znaky osobnosti Kristovej: vznešenú rozvahu a můdrosť.svojmocnú vól'u, formujúcu jeho konanie.
V knihe J. Sirach čítame ako doplnokk prvotnej zvesti o stvoreni človeka: „....apodl-a seba vyzbrojil ho mocou & na svoj obraz ho stvoril... a dal mu moc nad tým. čoje na zemi. Strach pred ním uložil do každéhotel-a, aby vládol nad zvieratmi a vtáctvom.Dal mu rozvážnosť a úsudok, j'azyfk, oči, a ušia srdce na vymýšl'anie. Stvoril mu múdrosťumu a ukázal mu zlo a dobro.'" V spomenu—tých vlastnosti—achčloveka sa odzrkedl'uje podoba Boh-a. V dóstojnej n::dvláde l'udskejosobnosti. A nakolko svojím duchom dviha sanad mřtve aj živé stvorenia, nad prirodu, na—tol'ko sa ukazuie na ňom podoba Bohu. NakoFko však uživaním svojich schopnosti sa
' Volne podla J. Sir. 17, l.
_ 61
odvracia od božieho majestátu a prikláňa sak telu, hmote, n-atolko sa na ňom z-atemňujea zasiiera podoba Boha. V tomto osvetlenichápeme, prečo hriech — odklon od Boha —zastiera v nás obraz Boha -a zvýrazňuje v náspodobu zvieratť-a.
Takto chápali zjavenú pravdu o človekuaj Cirkevní otcovia. Svátý Gregor nysenskýpíše: „Skrze vynikajúce vlastnosti duše, hadokonca a-j držani tela, ukazuje s-a človek akozrodený na vládnutie. Lebo duša to ukazujesvoju vyvýšenú vznešenost a královskú d'óstojnosť nad kvaždú podlú nízkosť zrejme tým,že je nezávislá a slobodnou vól'ou svojmocnevládne. Namiesto purpuru odiata je ctnosťami,namiesto žezla opiera sa o blaženú nesmrtelnost a namiesto královského diadému zdobená je korunou spr-avodliVOsti. Takto zjavujese nám celkom v královskej dóstojnosti, alkodokonalý obraz prakrásy."
Mohli by sme uvažovat aj o dalších vlastnostiach človeka, v ktorých sa odzrk-adl'ujeveleba Boha, ako je napriklad duchovná a telesná činnost človeka a práca vóbec, svrchovaoná moc nášho svedomia. No 11prvého človekapodoba Boha navjj'asnejšie zažiarila v jeho nadprirodzenom byli. Učiaca Církev na tridentskom sneme vyhlásila: „Adam, prvý človek,v raji prestúpiac prikaz Boha, hneď stratilsvátost a spravodlivosf, v ktorejbolustanovený . .
Aby sme porozumeli výrazu „svátost aspravodlivost", ktorú stratil Adam, musíme sananovo vrátit k dokonalému obrazu Boha, jeho sválos-ti a dokonalosti, ku Kristu Vykupitel'ovi, ktorý podl—aučenia Písma prinavrátilnám to, čo Adam m-al & stratil. Z paralely medzi Kristom Vylkupitel'om a prvým človekompreniká objasňujúce svetlo na póvodné postavenie l'udského by1tia, ako vyzeralo podlabožieho plánu po stvoreni až do osudného62
okamihu prvého hriechu. V Kristu sa námzjavila mak-aterná láska božia, alby poblúdílél'udstvo priviedla zpět k Stvoriiel'ovi. Kristomzačina nový začiatok a nový sveto-Vý poriadok. Kristus znovuposiavil póvodný stav človeka stvoreného v milosti na podobu Boha. Zprvej zvesti o stvoreni človeka citelne vyžaruje svátost aj spravodlivosť, pokoj, čistá radost a prítulnosť človeka k Bohu. Toto všetkosa nám prinavrátilo skrze Krista, ako hovorisvatý Pavol: „Aby, ako hriech nnnnval nasmrt, tak i milos! panovala skrze spravedlivost na život večný skrze Ježiša Krista-..."
Z jestvovani-a oživotvoreného človekaNového zákona padá nové svetlo na jestvo—vanie prvého človeka, stvoreného na obrazBoha a my chápeme, že ani nie natoPko svojimi prirodzenými schopnosť'ami a vlastnostemi bol podobný Bohu, lež milosťou bola jehoprirodzenosť povýšená a pretvorená naopravdivý obraz Boha ožiarený svetlom trojjediného hožžeho života. Človek telom prebýval na- jedinečne krásnom & príjemnom mieste; no dušou zdržiaval sa na neporovnatelne vznešenejšom mieste. Boha mal za chrám.milost jeho za odev a poznávanie Stvoritelabolo mu prameňom života, nad ktorým smrťnem-ala moci.s
Nepochopitelné je pre rozum t-ajomnéSpojenie omilostenej duše s Bohom.vktoromspojeni spočíva nadprirodzené vyvýšenie prirody l'udskej. Viera nás však učí, že Boh znepochopiternej láskavosti skláňa sa k námtak daleko, že nás, stvorenia, priberá do svojho tajuplného života. Zivot stvorený prenikáživot večný. Posvácujúca- milost, v ktorej bolstvorený prvý človek a ktorú nám Vvkupitel'pririavrátil, je putom spájajúcim l'udský život
= Rim. 5, 21.' Podla svatého Jána : Damasku.
63
s božím životom vydvihujúc takto nemohúcnost sivoreného do závratných výšok nadprírodzenosi & ponárajúc ho do nevyspytatel'ných hlbok života Boh-a trojjedíného.
Ako zvlášiny následok tejto nadprirodze—nej skutečnosti, podla zvesi Písmaoprvotnomstave človeka, boly podstatne zmenené aj prirodzené dokonalosi a schopnosti človeka. Dar,po ktorom dnes prirodzenost človeka vzdychá,bol jej vlastným v prvých hodinách deiín Iudského pokolenia. Milosiivé spojenie človekas Bohom stvárnilo jeho prirodzenosť — dušua telo — tak, že človek bol zjavenim Boha.A keďže aj telo sa lígofalo v božej sláve, nz:hota nebola popudom k hanbe, bola akobyzastretá jasnostou božou. Telo, poviíé do slávy a veleby božej. nepoznalo únavu, nemoc,smrt a rozklad. '
Medzi d-armi, lkÍOI'é doprevádzaly milostbožiu v prvotnom stave človek-a, nad všetkyvyniká dar oslobodenie od žiadostivosti.(Concupiscentis). Slovo žiadostivost zn'ačí lusmyselno—duševné úsilie, ktoré vzniká na popud vóle, ale s-amo od seba a vlastným spósobom vplýva na rozvahu a ro7hodovanie. Žiadostivosť patrí k našej prirodzenosti, teda jedobrá, lenže n'akol'ko móže hatit slobodné rozhodovaníe & ho aj ovplyvňovať, pósobí človeku prí'koria, ba, ak hatí človeka vo vylkonávaní mravného dobra, vedie “aj k zlému. Prvýpár l'udí hol z milosti božej oslobodený odtakejto žiadostivosti a preto bol slobodný ajod vnútomých rozporov. Pravda, aj prvý Iudia mali žiadostivost, lenže tá nebola neuspo
'riadaná. Vól'a absolútne vládla nad pudovýmisklonmi žiadostivosti. Preto aj obcovanie sBohom bolo plné slasti & radosti, bez príchutibázne a strachu. Dnes n'aša slabost si to anipoímove nevie dobre sprístupniť, iba z popisuraja získavame si určitú predstavu o prvotnom stave, vidiac, že pokoj s Bohom prináša!
64'
sa aj na pokoj s prirodou. U prv—éhočlovekabol dokonalý súlad v spojeni nahor k Bohua n'adol k prirode. Láska k Bohu a láska k zemi nebply v proíik'ade. Clovek bol obdivuhodným, ba tajomným súl'adom tela a ducha,ponorený do osobnej radosti a lásky.
V tomto siave bola prvým l'udom podmienečne daná aj nesmrtelnost tela. Zivot síce aj u nich mal prebiehať v rámci prirodzených danosti, teda uberal sa aj vtedy k smrti,podla zákona, že každý život viazzný nahmotu sa vyčerpáva; lenže zvláštnvm božímriadenim nemalo dójsť k prirodzenému vyčerpaniu. Bol to zvláštny stav, že mohli nezomn'et no nie, že nemohli zomn'et. Tolo mimoprirodzené postavenie človeka bolo zaiste zovnúiorným znamením blízkosti Boha, prameňa to všetkého života. Hriechom potom bolospojenie s Bohem prerušené a v jeho stopáchprišla smrt, „lebo odplata za hriech ie smrt,kým milos! božía je život večný".'
Dar nesmrtelnosti doprevá—dza a_i oslobodenie od znamenla smrti. Clovek nepoznalutrpenia & bolesti. Keďže smrť nemala mocinad telesným životom, ani sprievodné úkazyvyčerpávania a rozkladu nemohly sa v teleusalašit. Ani nemoc zvnútra ani úder zvonkunemohol ohrožiť život. Človek sa tešíl dokonalému zdraviu tel-a a dokonalému duševné—mu pokoju a vyrovnaniu. Preto nepoznal anizármutok & žial', lež “čisté srdce 'a čisté svedomie bolo preňho prameňom čisťei radosti,ktorá čistou láskou bola usmžernená k Bohu.
No zaiste tento stav nebol v znameni póžitkárskeho leňošenia, lebo práve dokonalévlastnosti človeka — telesné aj duševně — nútily ho k tvorivej práci. Človek z božieho príkazu mal tvorivou prácou usmerňovať svoieživotně prostredie. svet. Aj to bol dar, lebočlovek bol pribratý za spolutvorcu božieho
' Rim. 5, 21.
65
diela. Človek mal tvorivou prácou zdokonalovat seba a svet. Clovek teda nebol oslobode—ný od práce, lež od neúspechu v práci, boloslobodený od bezvýslednej, neplodnei práce,od úmornej a unavujúcej práce. Práca bol'apožehn—sníma len prekliatím v hriechu sa stala pre nás bremenom.
Prirodzené, nadprirodzené aj mimoprirodzené dary dostali prví Iudiva ako dedičnýdar pre celé rudslvo, pre všetky pokolenia,ktoré predstavovali. Podl'a božieho plánu, rodenie bolo by bývalo tajomným prameňomnielen prirodzeného, lež aj nadprirodzenéhoživota a všetkého, čo s ním z božej vóle súviselo. No nestalo sa tak, lebo človek, ktorýmal previesf, boží plán, zlýhal. Svojmocne vystúpil z n-adprirodzeného životného prostrediaa pokúsil sa tvoriť si svoj život bez Boha tak,ako to vystihol básnik: „Na svoi obraz človeka Boh sivoril. -—V č'oveku však prefíkanost mnohá. — Obraz boží odparatil kamsi &na vlastný vytvoril si Boha."
Tragika človeka. Jej poznanle ie všaksvetlom na ceste způ! k Bohu.
Verim v svó'tú Církev všeobecná.A. D. Serlillanges. OP.
Prej-av viery je vlastne neopisatel'ný anedefinovatel'ný, ako každý prejav života,najma nadprirodzeného. Jeho pramene súskryté; vyviera z hlbin, ktoré nijaký rozborcelkom neodhalí. Je však známe, že tri prvkysa sdružujú, ked sa tvori: prvok rozumový.prvdk mravný &prvok božský. Viera je myšlienka; viera je dobrá vól'a; viera je milost.Keby sme ju chceli definovat jednou vetou,mohli by sme povedať: viera je skutok rozumu prevedený v určitých mravných náklonnostiach a za súčinnosti Boha.
66
Jej predmet je nám známy: to,.čo je božské a čo s ním udržuje nevyhnulnú spojitostvthadom na náš ciel'. O tej pohnútke smepoučení: je to sám Boh, Boh neomylná prav—da a najvyššia dobrota, neschopná klamu aomylu.
Táto schéma by stačila, aby sme zhruban'ačrtlí ústrojenstVO našej viery, keby sprost—redkujúca úloha, čo lu zaujíma naša Církev,nenastolila dóležitú otázku.
Hovoríme, že viera smeruje priamo k Bohu; veríme jemu jedinému a jeho neomylněmu svedectvu; jemu jedinému naprosto dóverujeme, lebo v ňom niel rozporu. No musímepripustžť,že tento úkon prilipnuti-a, uskutočnený v srdci predpoklada cudzie prípravy, podmienky platnosti a vyžaduje dozor. Církev jetá, čo nám predkladá predmet viery. To je jejprvé poslanie. Tomu, kto sa v nej zrodí krstom, odovzdáva vieru sta dedičstvo a tomuzasa, čo je mimo nej, či je to už nevedomýalebo neveri—aci,ponúka mu ju, aby si ju vvvolil. Bez nej niet pravej viery, vierv ist-ej,viery záslužnej, lebo taký je boží poriadokodovzdávanie; bez Církvi viera teda nemóžesa vznášet k Bohu, ako zasa mimo nej od Boha nesostupuje.
Zaiste možno mať bezprostredný pristupk učeniu a poznat jeho povahu. Veď toto učenie sa v určitom smysle samo odůvodňujesvojou vlastnou hutnostou, svojou zázračnousúdržnosťou a svojou prilíehavosťou pre život.Treba však poznamenat, že aj Církev tvoričiastlku tohto zázračného celku a to nie bársakú, lež čiastku celkom obklopujúcu na spósob dajakého rámu, dajakej siete alebo„mríež“.
Nič v dogme nemóže sa rozlúštit aleboúplne definovat bez Cirkvi; nič bez nej nie jevlastne schválené, stofožnené. tcbóž zaruče—né. Záruka Církvi je podstatná podmienka vie—
67
ry a aj sama Cirkev je článkom vierv. Takžeformula: verim v Církev, má dvojaký smýsel:1. verím, že Církev je to, čo hovori, totiž božs'ká, vychádzajúca z Boha Krista, aby predlžovala jeho poslanie na zemi; 2. verim všetko,čo hovori Církev, ako vykladateikal ziaveniaBoha Krista.
Vieme dobre, že nad týmto sa mnohi pohoršujú. „Kol'ko l'udí medzi Bohom a mnoul“zvolal Jean-Jacques-Rousseau. Ale čože znamená táto sťežnost? Vari chceli bý mať osobné zjavenie? Ved si _ho ani dobre nepredsta—vujú! Veď tí istí, čo odporujú (každému zjavenžu, chcú dajaké pre každého! Veru máloúprimná dvojsmyselnosť a nel'udská požiadavka.
Individualislické náboženstvo nedá sepochopit ani vzhtadom na póvod jeho vierý.ani vzhl'adom na jeho rozvinutie alebo na jeho koniec. Sme plemenom, Boh prichádza knám takým, aki sme. Mý zas'a máme k nemuísť pre vieru alebo pre náboženskú činosť tiežtaki, akí sme, jedni (spoločne), tak ako on jejeden podstatne. „Jeden Boh iedna Viera, jeden krst" hovorí rozumne sválý Pavol.
Individualizmus je dnes odsúdený navšetkých poliach: v politike, v sociologii, vhospodárstve & v určitom ohl'ade aj vo vedea v umeni; nuž nepójdeme ho znova nastolo—vat v náboženstve, lebo tam by bol najmenejvhodný, keďže náboženský cit je zo všetkýchnajspoločnejší, najviac cudzí tomu — pravdanie vo svojich prechodných a prípadkovýchprejavoch — čo nás rozdel'uje n'a plemena, civilizácie a národy.
Keď sa toto uváži, musi sa pripustiť, žeprilipnuiie na dajakú náboženská vieru — činto prvorodý, podstatný našej l'udskej skupiny voči božskému — nemóže vychádzat 2 individuálneho podnetu; musí být činom sociálnym, &keďže ide o nadprirodzeno, musi byt
68
činom sociálnym póvodu božského, totiž slo—vo Boha k l'udslvu.
Vynoruje sa otázka, ako Iudská spoločnost bude dotknutá, v akych podobách na—stanú odnože jednak na začiatku, ked l'udstvo ziskava slovo Boha, jednak potom, keďho chrání.
Vieme, ako sa to stalo. Keď máme na mysli poradie, dejinny postup, povieme so svátým Pavlom: Mnohonásobne a rozličným spósobom hovorieval kedysi Boh otcom skrzeprorokov, na'inovšie však, za týchto dní hoyoril k nám skrze Syna“. Treba tu pripomenút, že takto hovoriac, sleduje sa pori-adokčasu (kedysi, dnes), nie poriadoak závislosti.Ide o obdobia, ktoré sa poskytly na uskuťočnenie plánu; neide o plán. Ked sa hovori osamom pláne, o stupňoch Bohom stanovených, v ktorých l'udstvu rozdával svoj život,či už na poli pravdy, alebo na ktoromkolvekinom poli, vtedy nepatri sa uvádzaf najprvprorokov, lež Krista.
Kristus je prvok l'udstva, ktory Božstvopoužíva, aby k sebe nábožensky pripojilo celé Iudstvo; je spojivom, miesto prechodu prevymeny. Mostom, ako hovorí svátá KatarínaSienská. Svatý Tomáš, hovori-ac naimá o vie—re. prirovnáva l'udstvo moru, ktoré činnostnebies pozdvihuje a ženie zo stredu pritažlivosti. v ktorom sa sjednocuje a v k'orom mázačiatok nábožná činnost neba, je Kristus; aod Krista počina sa rozplývat stupňovitýmrozdávaním božská činnost vo svete a v dejinách. '
Náboženská činnost Krista tak na poli vie—ry eko aj na keždom inom poli nezačala saKristem historickým; vystupuje až k počiatkom, ako zasa nezastavuie sa na jednom prie—stranstve, lež žiari v každom plemene a v celom vesmire. Keďže v ňom večnosť stáva sačasom, aby obnovila čas, celý čas, ai do mi
69
nutosti ai do budúcnosti, je jeho poplatnikom.Všelky cesty dejin, ako aj všetky cesty tudstve, prechádzajú cez jasle a cez kríž; tam sa„križ.a". Najprv je proroctvo, oznámenie; potom je použitie; všade je milost, ktorej podoby svetla a podoby sily, jedným slovom spásy, sa nerozpojujú.
To je v poriadku; sme nábožensky jedno:zachádza sa s nami ako s jednolkou. Kedžepredmet náboženstva — Boh, nie je v čase,lež vidí vyžiarovať svoju jednu a nedelitel'núvečnost ku všetkým bodom času, niet dóvodu. aby jeho Prosirednik žijúci pre spásu česného plemena mal vztah iba k jednej častitrvania; musí ho celé ob_jať.Ak sú dóvody,aby jeho objavenie sa bolo oddialen—é,ak súnevyhnutné prípravy, z toho ešte nemožnouzaívár-ať, že minulost sa vymanila zpod čin-.nosti Krista. „Kristus včera, dnes a cez všetkyveky". Nemeni nič na tom, či jeho kolíska mácelé dejiny pred sebou alebo čast z nich zasebou. Podstatný plán ostáva. Ježiš je bodpripevnenia, bod závislosti celej masy. Božskáintímnosť sa v ňom natrvalo zariadila pre do—bro všetkých. Prináša nám pravdy, zákony.síly, z ktorých boly pred ním a vlastne skrzeneho iba úlomky. On zakladá božie král'ovstvo, ktorého učenie o viere je zátkonom prerozum. Nuž &božie král'ovstvo je Cirkev, totiž Iudstvo sdružené okolo Krista, ktoré dostáva všetko od neho, predovšetkým však vieru.
Vidí sa už teraz dósledok? Církev vyžaduje tú istú vieru ako Kristus, keďže Kristusrozlieva sa v nej a vyjadruje sa cez ňu. Kristus vyžaduje tú istú vieru, čo Boh, keďže Bohv ňom prítomný sa cez neho vyjadruje. Apretože všetky tieto prvky sú spojené; pretože Cirkev — to je každý z nás ako jeden zjej členov; pretože Církev —-to je Kristus akojej hlava a Duch Kristov ako jej životný póvod; a pretože takto Boh je všetko vo vše—
70
tkých, nie je samostatného roztrúseni'a, niesme ponechaní sami na seba, lež súladne sdruženi cez všetky časy, cez všetky hranice okolo toho, ktorý má za úlohu nás sdružit, keďže má kl'účove postavenie v celom pláne, jeVodca par excellence.
Výkrik Jean-Jacques-a: „Kolko l'udi medzi Bohom a mnoul" nie je teda nadalej odó—vodnený. Iludia, čo tuná prichádzajú, nie súmedzi Bohom a nami, lebo ich úloha je umiestiť nás v mene Krista, ako Kristus oznámilmedzi nás a Boha, privíesť nás do samého SÍYku s Bohom. A viera je až po tomto vnútornom styku.
Veriaci mýslí v Církvi tak, ako jeho teložije v rýtme všehomíra. Telo je samostatné;má svoj vlastný zákon diania; predsa vši-kcelá priroda ho obklopuje a ho preniká a vurčitých ohl'adoch je iba sústredenim jej sil.Tak aj krestan je prvok súčasne samostatnýa podrobený v duchovnom tele Kristovom, vjednej a všeobecnej Církvi. Co si pomyslieťo tom, ktorý zbadajúc závislost našich tiel odsil sveta poved-al bý: kol'ko vecí medzi príro—dou a mnoul Príroda. je jedna- vo svojom základnom zákone, ktorý je božský; naša telesná nezávislost sa tam ponoruje a nehýnietam; závisieť na všeobecných silách podlaporiadku Prozretelnosti znamená pre nás závisiet na Bohu. Tak aj závisiet na Církvi voveci vierý znamená závisieť r.a Bohu a Bohusamom; lebo všetky prvky Cirkvi,preds*'aveníako aj ostatní, majú za zákon jediného DuchaBožieho daného Kristom, on hlava, mý údý,so spoločnou dušou.
Ziada sa poznamenat, že neveríme v Krista pre jeho Iudstvo. V prísnom dósledkumohla by sa pripustiť trochu absurdná domnienka, že Kristus bol nútený mať vieru,bárs pri tom mal za úlohu ju dať. Taký je príPůd pápeža. Veci sa tak nemajú u Krista: dó
71
vody toho, prečo to tak nie je, sú mimo nášho terajšieho problému. Kristus nemá vieru,lebo má víziu, & má víziu z tohto sveta, prehodnost a mravně právo, nie z prísnej nevyhnutnosťi. Ked' teda na chvilu pripustímeabsurdnú domnienku, dobre pochopíme, ževykonat čin viery znamená prilipnút k nikomu inému iba k Bohu a že neprilipne k nikomu, kto sa stavia medzi, lebo sam Kristus vosvojom l'udstve nie je pohnútkou našej viery.
Povie sa, že je nevyhnutnou podmienkou?Zaiste, a povieme to aj o Církvi, ktorá hopredlžuje k nám. Ale vonkajšia podmienkanikdy nebola vnútomou príčinou; povaha dóverného činu sa tým nezmenila a v tomtonemožno vidiet ani najmenší dóvod, aby tento čin nezostal samostatný.
Ako by na odplatu uvidíme nádhernépsychologické “&sociálne rozvinutie v pripade tej Církvi, čo nás spojuje s Bohom cez vše—tky priestorové a časové vzdialenosti, čo náschráni pred odc'hýlením se od podstatnéhoa pred rozptýlením na velké pohoršenie Augustina Comta, ktorá takto spósobuje jednotu dejínajednotu svetavnadprirodzenom póvode: časné důsledky toho maly by sa pomnly ukazovat. Tu hl'a, Spoločnosť národov prisvojom koreni. Hovorím pri koreni, nie v nejsamej; ale ak máme koreň veci, móžeme očakávaf s dóverou. Cítili to aj vynikajúci inoverci: toto dnes velmi vynášajú. často privel'apokrokové skupiny katolíckeho svet-a.. . .
Prekročujeme v týchto posledných slovách stanovisko viery: nech sa nám to prepáči; všetko tak súvisí, že nie je lahko zasta—viť sa. na svahu aj vtedy, ked by to človekchcel. A móže sa slať, že to nechce.
Vráťme sa k otázke ta, kde iu položil protivník a zdóraznime: Autorita Církvi vo veciviery je dósledok našej náboženskej sociahili72
ty, totiž usmemenej lásky, ktorá nás súledneshromažďuje v Bohu a v jeho jedinom Synovi. Keby každý hl'adal pre seba svoju náboženslícú pravdu, v predpoklade, že by to bolomožné, neboli by sme viac v náboženskejspoločnosti. I keby sme boli, nezostali by sme,lebo duchovné rozdíely nsst-aly by ihned aboly by ustavičně. Ale ked ideme hladat pravdu do stredu, držíme sa pospolu a vospolokdržíme sa Boha, ktorý je pravda a láska-.
V každom prípade úplne popiersme, ževídítel'ná Církev, Církev vo svojich učiacichpredstavených, je príčinou našej viery. Kedževšak prípúšt'ame. že je podmienkou našej viery, nemóžeme odmžetnuť odpoved-at, keď sanás pýtajú: Aiko je to, že uznávate Církev zanevyhnu'nú podmíenku svojej viery? Akoospravedlnite jej poslvanie? Lebo napokon akprípustíme, že Církev vedie ku Kristovi, žeKristus vedie k Bohu, čí treba ešte, aby saCírkev uznávala preto, aby sa Kristus poznal,aby sa Boh spoznal a aby viera takto bolaúplne odóvodnená a zaručená? Ako dospeieme k tomuto uzn'aniu a vo všeobecnosti, akosa duch poučuje v náboženských veciach aako pride k uváženému presvedčeniu, ktoréjedine vyhlasujeme za prijatel'né?
Každý zbadá, že otázku stavíeme na všeobecný základ, lebo jej prvé vyjadrenía. mohlo by prakticky zapríčiniť nesprávne rozriešenie problému. Od vtedy, ako z Boha, zKris—ta a z Církvi robi sa ieden úzko súdržný celok, móže sa stať, že pridáme sa ku Kristovipre také pohnutky, v ktorých ešte Církev ničnezaváží; a naopak, může sa stať, že pridámesa k jednému alebo k druhému zo zvláštnychdovodov, ktoré pomáhajú naše poznanie. Takto možno vystúpiť na strom tým alebo inýmkonárom a takto možno spoznať konár podl'ajediného lista alebo podl'a jediného kvetu.Hlavné je, že človek sl pri najváčšej rozvahe
73
može povedať: „Boží prst je v tom". Ako jeto možné? „
Predchádzajúce poznámky stačia, aby smepochopili, že je tol'ko spósobov poznat platnost viery, kol'ko je duchov, kultúr a svedomi. Nemožno nám skúmať všetky pripady; alemožno ich akosi usporiadať, čim sa poslúžiodstrániť mnohé predsudky pochádzajúce buďso stanoviska a priori, buď z racion-alistickejpýchy, bud' z duchovného kastovníctva.
Teoreticky najpriaznivejši pripad je ten,ked' človek si sám pre seba vybuduje „evanjeliumový dókaz" v smysle starokresťanskýchOlcov. Dókaz treba tu chápat nie v smyslematematickom alebo metafyzickom, lež mravnom. T—Eto to žied-a látka našej otázky, ktoránie je predmetom vedy vo vlastnom smysle,lež života. Ale aj tuná venujú sa vedeckémubádaniu; robia to pre uvažujúce kruhy tí, ktorých nazýv-ame apologétemi.
Ci sa často takto prichádza k vlere? Ne—zdá sa. Váčšina póvodcov apologií, keď se užobrátili, museli priznat, že ich apologie prišlyaž potom, pre iných, &že oni sami inými cestami dospeli. Je to ako s bankou, do ktorejs dóverou ukládáme svoj majetok prv, ako bysme podrobne preštudovali jej stanovy a jejhospodarske prostredie, v ktorom pracuje. Jeto ako s priaťel'om, ktorému veríme bez toho,žeby sme budovali túto vieru na psychologickom rozhore jeho skutku a jeho správania savoči nám.
Sú, pravda, velké rozdiely medzi týmitopríoadmi a naším; podobnost je v tom. že aniv jednom nepredchádza sůstavné a úplne štúdium: konáme životný čin opatrne síce, alebez vedeckého nároku vo vlastnom smysle.
Ak sa takto stáva s Iud'mi vysokej kultú—ry, čo povieme o jednoduchých, pre ktorýchnáboženstvo je ustanovené tak. ako pre vše—tkých. Predsa treba, aby tieto duše našly pri74
stup k tomu, čo prináša spásu, aby Ježišoveslovo zosla'o pravdivé vo svojej dojímavejnežnosti: „Evanielium sa zvestuie malým/'Veru, tito nes-pologetizujú; neskúmsjú pramene; priiulujú sa k Cirkvi ako dieta &&svojejmatke; poznávajú ju, ako poznáme tvár beztoho, aby sme lipli na daktorej čřte. A akéšťastné sú duše popri tých našich úbohýchvzdelancoch, našich úbohých poblúdencoch,všetkých vykol'ajencoch našej biednej zemel
Rozumov-anie nie je jediné, čo nás móžepoučit! „Dal by Boh, hovorí Pascal, keby smeho — práve naopak — nikdy nemali zapotreby a keby sme poznali všetky veci pudovo &citovo. Príroda však nám odoprela to'.o dobro... A preto tí, ktorým Boh dal náboženstvo citom srdca, sú vel'mi šťavs'tlivía celkomoprávnene presvedčeni“
Apologetika rozdrobuje dóvody viery a.rozdrobujúc ich, činí ich pristupnými rozumujúcemu rozumu; takto však ich odcudzuje inštink'u, vnuknutiu, smys'u života, ktoré po—stupujú iným spósobom. Keby včela zrazu dostala filozofický rozum a vedeckú skúsenosť,stratila by súčasne svoj pud, vel'mi by somsa obával o íkllát i o med.
Pridajme k inšťinktu, ktorý sa uplatňujev obtasti náboženskej, akýsi duch sociálnehopudu, ktorý privádza ponižených, aby sa celkom rozurnne sverili na svoje náležité vyskú—šané prostredie, na svoje náboženské vrchnosti, na duchov, o ktorých vedia, že sú úprimm'&príslušni a ktorí im poskytuiú pomoc, ak samožno tak vyslovit, “v tom, čo sami by nevládali dosiahnuť.
Bolo by to prípustné? Je to tak časté, žeaj vo vede každý myslitel má dókaz na to, čopripúšťa a z čoho vychádza? Sme společenskétvory: „Človek je bytost poučovaná", hovorilLacordaire. Podávame si pravdu jedni druhým
75
tak, ako v strapci zrnká hrozna sa delia omiazgu. Ak verim preto, že druhi veria, tonijako neprekáža, že verím, lebo je to pravda;táto pravda sa mi dostala prostredníctvom, tofvšetko.
Povie sa azda, že to značí znevažov'atčloveka a jeho vlastné myslenie? To by bolprehrairý uzáver. Osobná myšlienka zachovási vždy svoje práva; ba možno v celkom póvodnom smysle povedať, že“napokon ani jedenčlovek sa neriadi ináč, iba podla svojej vlast—nej míenky. Ale prečo, že by rozmýšl'anie vvústilo skorej v inielekiuálnom osihoteni, akov uváženom prilipnuti k tej myšlienke, čo násobklopuje, najmá ked' ide o mienku společenskú, širokú a vznešenú, akou je tá, ktorá naplňuje kresfanské prostredie?
Zásluha myslenia _nie je v jeho origina—lite, ale v jeho pravde. Rád sa skloním predtým, čo mi podáva záruky a s úprimným srdcom, bratsky alebo synovsky, prijímam jehopravdu za svoju. Či sa tak nesprava l'udsképokolenie všade a vo všetkom? Ak by sa žiadalo, aby sa murár dostavil do chrámu iba. pozdóvodnení svojej viery, musel by dlho čakať na svoju vel'kcmočnú spoved. Ale celkomtolko by čakal, aby zakl'účil dz:jakú záležitost,alebo zobral si sporitelný lisiok. Zdóvodnenievo všetkom je ozaj špecialiia; i ked' ide ol'ahšie veci, máloktori s'a sami k nim dopracujú. Nuž čo si počnú potom, ked' majú tolkémnožstvo mvšlienok a sku'lkov, čo predpokladá náboženská otázka! Vložit volebný lístokdo urny je vždy hrozná vec; l'utuiem “tých,čo to nechápu. Ale hlasovat za. náboženstvo,ak to má byť cez vedu, je ovela ťažšie. Nežiadaite to od zástupov. Inštinki a autorita.: to sújediné žriedla, koré móžu mat po ruke, abynahradily nemožnú kompetenciu. A ak sa rozhodnú, bude lo celkom odóvodrnene, lebo taký je život. A náboženstvo je životný prejav.76
tak, ako iné' rozhodnutie na ktoromkol'vekpoli. . . .
No napokon treba ešte poslednú pripomienku, aby sa toto všetko doplnilo, v určitejmiere opravilo a povýšilo na tú úroveň, ktorá je vlastna iba- viere.
Povedali sme to, opakovali už, ale trebasa k tomu vrátit pri každej jednot-livej otáz—lce, ktorá by sa bez toho neriešila: viera nie ječin iba Iudský. Ná-bo-žensvo — toť Boh s nami, ako zasa my s Bohom; a tá črta náboženstva sa prejavuje hneď pri počiatku, korý sauskutečňuje vierou. Ked skúmame dóvodyviery, neslobodno teda zabudnúť ten dóvod, žeBoh prebýva v nás svojou milostou.
Má to znamenat, že táto účasť Boha jenám cudzia? Vóbec nie; je naša, lebo všaknám je prislúbená; je naša, lebo však smeboli vyzvaní zaslúžit si ju, ju žiad-ať: „Pýlalitesi, a dá sa vám." Jedným z tajomstiev dušeje, že táto žiadosť, ktorá zdanlivo predpoklada vieru, platí za takú, ktorou sa viera ži-ad-a.Tieto tajomstvá zastrašujú rozumkárov, prenás však sú celkom prosté, ked ich raz skutočnost odhalí. Zivot lvorí život, predchádzajúca viera tvori formálnu vieru; Boh v násprichádza v ústrety Bohu v sebe. „NehIadalby si ma, keby si ma už nebo) našiel".
„Nečudujie sa, hovori Pascal, že jedno—duchí ludia veria bez dóvodov. Boh dáva imlásku voči sebe a opovrhnutie voči nim s—amým. Nakloňuje ich srdce verit. Nikdy nebudú verit užitečnou dóverou a vierou, akBoh nenaklom' ich srdce ?. veria hned, len čo
77
ho naklonil." Poznamenajú azda, že Pascalnáklonnost verit necháva prechádzat inou náklonnostou povahy viac mravnej? Verit tiežje vecou mravnosti; je to'ctnost, ktorú všakmóžu iné ctnosti pripravit. Tu prichodi povedat s Hugom:
Rozumová činnost milosti, ktorá takto oživuje dobrú vóIu, móže sa chápat ako určitýdruh vnútorného volania, volania bez slov.Boh nám neviditeIne podáva ruku, ako JežišPetrovi na rozbúrených vodách a hovorínám: Pod'! Toto volanie nijaký hl'as nemóževyjadrit, ba ani nijaká mienka., lebo je iajomným vábením. na ktoré sa odvoláva Ježiš,keď hovori: „Nik neprichádza ku mne, alko hoOtec nepriíahuie".
Krestan má byt „splodený_z Ducha Svátého" ako sám Kristus. „Ten Boh, ktorý rozkázal, aby sa za tmy svetlo zaskvelo, je tenistý, ktorý žiari svojou jasnostou v našichsrdciach, aby Evanielium nebolo zakalené prenás tak, ako je pre tých, čo hynú“.1
Dóvody viery iba upevňujú intelektuálnyobraz veriaceho; Boh ho však oživuje a ak sajemu páči, móže predíst výstavbe alebo si junevšimnút, lebo však on je pánom. Je konečne celkom prirodzené, ked nás Boh umie-stňu—je na cestu nášho ciel'a, ku ktorému mámepotom kráčat s jeho pomocou. Týmto umiestením na cestu je viera. A ak je čistým' da—rom, koho sa to móže neprijemne dotknút?
Načim však dar “prijat; treba, aby du
' 2 Kor. 4, 6.
78
chovné dieta, postavené na nohy a ť-ahanénapovrázku, dalo súhl-as chodit, a preto aj vtomto pripade prej-av viery je eminentne slobodný. Zvlášine je však, že ním duša prilipnek svojmu Bohu akosi rodinným citom, prirodzenou podobnosťou, príbuzenstvom. synovským priateIstvom, prialeIským synovstvom;všetko odlienky, ktoré vystihuje to prosté slovo: láska. „K0 je z Boha, počúva slová božie", hovorí sv. Ján. Ked sa krestan stal z Boha, nuž nepotrebuje dóvody. Dobre je, ak ichmá; najrpv pre druhých, lebo to, čo jemu dovol'uje obíst sa bez nich, nemóže inému dávat, je tiež dobre, ak sa móže opriet 0 ne vtedy, ked veje' Vietor zvonka. Ale hlavnú oporu už má: Boh je tam a Boh si dostačuje, abysi v srdci vyda-l svedectvo o sebe.
Toto poňalie o viere Bohom žiadanej aBohom prevedenej má čosi zaráž—ajúcehoprečloveka svetského. Tomu však, ktorýr z vieryžije, pripadá to sice podivné, nenachádzavhodné slovo, aby to vyjadril, ale predsavznešene. Cítiť tam nadl'udské poznanie člo—veka a jeho vztahov k božskému. Prečo sačudovat, že je čosi tajemného v spósobe, ktorým sa prístupuje k tajomstvu? Mat nekonečnú istotu je nad naše zraky a ešte viacnad naše sily. „Je však nemožné, aby Bohdakedy bol ciel', ak nie je póvod. Oči pozdvihujeme hore, ale opierame sa o piesok, &zemsa rozplynie & padneme s pohl'adom k neb_u".(Pascal).
Preložil Dr. Beňuška.
79
D0 VÝŠAV.
80
Chválospev na Boha.Svatý GREGOR NAZIANSKY.
Ta Naivyššieho Mocnáradaj ohiasovat, ospevoval,Teba Pána a viadára,pre ktorého spev a chvála,
pre ktorého sbor anleiov,pre ktorého večné veky,pre ktorého slnko svieti,pre ktorého beh mesiaca,pre ktorého hviezdy skvostné,
pre ktorého zna! sa snaží,vznešený človek čo je Boh,duchovný, skutočný život.Veď Tys' stvoril všetky veci,každému dai postavenie,
podla svoje) rozumnosti.Riekois' slovo a stalo sa.Tvoje Slovo ie Syn Boží.lebo rovnei podstaty ie,rovný slávou Piodiacemu,
ktorý usporiadai všetko,aby rozkazovai všetkým.A hra, starosiivos! Boha,presválého Ducha chránivšetky tvory, ktoré objal.
Ospevuiem Ta Trojica,jediná živá Vládkyňa,bez zmeny, večná priroda.tajného súcna priroda,múdrosti um nedostižný,
sila bez vady nebeská,bez počiatku, zakončenta,svetlo bez všetkého tieňa,tvorstva všetkého Strážkyňa,ktorá pozná všetku hlbku,
zemou počnúc až po morta.Otče, dobrotivý buď mt.Daiže, by som skrze všetkotúto svátost samu si cttt.Sotrl všetky moje hrtechy,
očtst cetú molu mysef,od zlomyselnostt každe/.by som oslavovat božstvo,dvthat zbožne ruky svoje;by som dobrorečtl Kristu,
s prosbou sklonit st koleno,prtbraný raz bol za sluhu,keď On pride krárulúct.Otče, dobrotivý buď mt,mtlost, srutovante hradům,
nech Ie chvála vďaka Tebeaž po vekov večné veky.
2 gr. pret. AB.
O naríekani Panny Márie.Světy JAN DAMASCENSKÝ.
Beda ml, nejsladší Synu, beda mt cudzinke matke.cudzinče jediný Synu. ako Vyhnenec medzi cudzincamtzabitý: Prečo som nezomrela pred tvojim utrpením?Prečo nejdeš okolo mňa ako mrtvej mlčiac & nepovediac slova tej, ktorá ta porodila. Moje srdce pukákeď (a vidím bez pričiny ako zločince sviazaného &ukrižovaného. Prečo tak rýchle končtš putovanle & neprehovortš k tej, ktoré te bez ból'u porodila? Ale. ódieta mójho strádaniu & težko znesttetnej núdzel Strá—cam potešenie vo svojom vyhnanstve, a zostávam sama& núdzna medzi cudzincamt. Ale, ó Synu & Bože můj.neopúštaj mal ' preloill: S.
81
ŽIVOT.
Božia láska.Nebo aj zem móžu sa stretnůt iba v blbinách lásky
— lásky. ktorá napraví minulost zataženou zodpovednostou a biedou; lásky, ktorá zapaluje, ktorá bude pomáhat a vitazit v budúcnosti. Táto láska mala byt viditelná na večné časy. Na veky mala byt postavená akoNezapiera'tel'nál Nikto nemá v'a'čšiu lásku, ako keď dásvol zivot za priateia... V umučení Pána Ježiša Boh ačlovek podali si vzá,omný dókaz lásky: Clovek zomrelpre Boha a Bob pre človeka. Nápis na kríži je úpisomtohto spečatenia obojakej smluvy. Je napisaný po židovsky, jazykom náboženskej minulosti;po grécky.jazyk0mvládnucej civilázácie & po latinsky, jazykom južneja dobyvačnej sily rimskej. V tychto troch rečiach m6žerne čítat o Odpustení a o nebeskej štedrosti. o šra—chetných návratoch a o snahe tvora, ktorý bol taktoprekvapený láskou. P. Sertillanges, OP.
Znameníe kríža.Znamenie križa je znamením krestana. Prežehná
vame sa, ked začíname sa modlit, čokolvek konat aleboked sme pokůšaní, aby sme neurazili Boha. Boh chce.aby sme nikdy nezabudli na križ. Preto križ je postavený na rohoch ulic, na námestiach. na poliach, abysme pri zazreli kri_žazvolali: Hra, ako ma miloval BoblHl'a. cena mojei duše.
Znamenie križa drví diabla, lebo skrze kríž možeme mu uniknút. Lež musime sa nábožne prežehnat znamením svatého križa. Kríž začiname na čele, čo znamená hlavu, stvorenie, Otca. Pokračujeme na prsia cezsrdce: lasky, Syn. Končime na prsiach: sila, Duch svatý.
Všetko pripomina kríž. My sami sme stvoreni napodobu križa. Choroby, pokušenia, bolesti, to všetko súkriže, ktorými ideme k nebu. Križom sa približujemek Bohu. ktorý nám všetko stonásobne odplatí. Krasnaje smrt pre toho. čo dobre žil.
2 Katechizmu sv. farára : Anu.
Za koho sa modlil?Pan Ježiš nás naučil, ako se máme modlit. V ňom
sme presiaknuti jedným životom dietok božích; pretotiež jednou modlitbou obracíme na k společnému
82
Otcovi. Svatý Cyprián vravi, že Kristus ako učiteljednoty, k.orý prosil Otca, aby nás učil jedno, akoon s ním je jedno, uči nás, že modlitba nie je Súkromnévec jednotlivých krestanov. Práve preto nevravime aniOtec mój, ani daj mi, ani odpust mi, ale Otče náš.priď k nám, daj nam atd. Kristus Pán, ktorý vše'kýchIudi zahrnul do svojho vykúpenia, súčasne všetkýchzahrnul aj do svojich modlitieb. A tak aj my sa mámemodlit: nie každý len za seba, za svoje záu'my. aleza všetkých, za zaujmy všetkých. Dr. Muller.
Boj s neuznaním.Cakáme na krajšle dni. Co bolo bolestné, uzdravilo
sa v plači srdca. o ktorom vie iba Ten, čo mu dávanebeské lieky. Začneme nový život, poví-ne sil V dobro'e ku druhým neupustíme nikdy, & ked na jednommieste nemáme uznania. Boh nás vždy pokojne prijímaa v láske nikdy nepotlačuie. Len hladme mat vždymyšlienky čisté a spravedlivé. Žijeme \! ustavičnomboji s l'udským neuznanim. Ale nie preto nás ten bojznepokojuje. že bv nás azda odrádzal od dalšejpráce. lež preto, lebo je jednostaine ten istý. To už jetak na tomto svetel Budia sú dobri ai zlí, a nemámenikde prisiúbené. že sa nám vždy všetko podari. Evanjelium nás vystriha nadostačl J. Haranta.
Znášaite ieden druhého !arčhy...Toto piše svátý Pavol Galatanom, ked ich nano
mina k troezlivostl. A hned označuje ai pričinu tohtonapomenutia: Lebo tak spini'e zákon Kris'ov. Je tonaozai zaujimave, naima u takzvaných ludi nábožných.ako radi naoominaiú druhých. ako im vedia radit, chcúich čo naiskór vidiet dokonalých. os'obodených od všetkých chýb a nedostatkov. Táto sváta horlivost prejavuje sa u osób duchovných aj u svetských.
Keď ideme na koreň tejto svatei horlivosti, presvedčíme sa, že dost často naoomíname bližných niepreto, aby sa napravili, lež preto, že nám osobne, našejpovahe — poved7me svojim správanim — sú nepriiemni.Pudi nás k tomu nie laska, lež sebaláska. U druhýchodsudzuieme určitú volnost v správani, ale sami v inf—mmravnom odbore sme eš'e voine=ší;oravda, to nevid'me,a'ebo vieme to farizeisky, teda sebecky, osoravedlnit.Nuž keď sami nevleme sa vymotat : určtých nedokonalostí, ako můžeme žiadat. aby ini boli podia našejchuti? Hei, chceme, aby boli povedzme dokonali podianašej vóle, ale len proto, aby sme nemali trampoty
83
s ich chybami, slovom, aby sa nám s nimi pohodlnežilo. Ale ked nevieme chyby a nedokonalosti inýchznášat, nesplnili sme zákon Kristov, čiže nemilujemebližných. Treba vedieť & uznat, že nikto : nás nie jebez chýb, nikto z nás si nestačí, lebo uiisnuti sme jednina druhých. Preťomusime sa vediet znášat, pomáhatsi, napomínat jeden druhého, poučovat sa navzájem. Tobude znamenie lůsy; a ked to bude ozajstná láska.potom veru ináč budeme hladieť na chyby bližných.lebo poznáme, že sami máme ich ovela viacej. Potomza bližného budeme sa modlit a svoje chyby odstraňovat, aby sme mu neboli na iarchu. Dr. Muller.
Zdvojnásobovat' úfnosť.Exercicie nie sú len dni tichých modlitieb, zatvo
renia sa pred svetom & nebeského pokoja. Hej, to satak lahko poviei Ale neprežil ich nikto dobre, kto nesostúpil do hlbky svojej biedy. Exercicie učia tů naj—asketickejšiu teologiu: že sme naozaj zli, skoro nepolepšitelni, že život náš je tým najčemejšim na zemi.Plný nevdaku voči takému dobrému Pánovi. ktorý nástak nesmierne miluje. Plný neopatrnosti, márnivosti.pýchy.nelásky.zaslepenosti, pohodlia vo všedných chybách, nerozhýbavosti k lepšiemu. Slovom — že smetvrdi ako kameň. Hovorte proti tomu, čo chcete, pravéexercicie musia toto odokrytl Ale odist len s týmtopocitom z Nitry. : Ladiec, zo Slatin alebo : inéhoexercičného domu. to by znamenalo: odisť so zúlalstvom. Nájsť nerest nie je dost. Ani chorý sa nepoteši.ked vidi len lekára a čuje všetko zlé o sebe. Treba'iieka zdravie. Treba zdvo—"násobitů-fnost, že Spasitel násmiluje a nechce náš večný pád za nič. Poklad svoihomilosrdenstva ešte nevyčerpal. Preto vrhnút sa do jehonáručia a pritúlit k ieho srdcu — a důškom naberaťodtial síly do ďalšieho života, to je velký dar za nádeja druhý pridavok dobrých exercicii. J. Haranta.
_PresýtenosůPostretával som sa v posledných mesiacoch s lud
mi, ktori mi dokorán otvorili srdce ai dušu. A záverrozhovorov bol u mnohých ten istý: Všetkého už mámdosti Nechce sa mi ani čitat ani študovat. nebavi maani spolkárnenie, už ani do toho kostoia akosi nerádchodievam; ešte na omšu ako tak, ale na tú kázeň nie.Práca ma unůva, najradšej by som odišiel niekde doneznáma, kde by som žil sám pre seba.
"Hej, dnešný človek všetkého má dost. To je pocho
84
pitelné. Lebo všetko, čo mu dnešok dava s americkourychlostou. s tou istou rýchlostou ho aj opůšta. a Potom chudačisko pýta sa, čo teraz. Keď hradáme pričinutejto únavy, neSpokojnos.i, po dlhom uvažovaní prideme na starú pravdu, že človek ani nemůže byt tu nasvete spokojný, lebo nie je pre tento svet stvorený.Keby vše.ko našiel na svete, po čom túži, nuž veru nezatúžil by po nebi, po lepšom zahrobnom živote. Aletato skutočnost svedči tiež o niečom inom. Zem je bohata, hmotných bohatsliev mame nadostač, len ich spravodlivo rozdelit; nuž po tejto stránke človek mohol bybyt spoko,ný; no jednako je nespokojný. To preto, žehmota je pre neho primálo, aby ho uspokojila; človekje bytost vznešenejšia, vyššia ako tuzemské hodnoty,preto nenachádza v nich ukojenia. Pri všetkom prepychu, keby bol až po hlavu ponorený do hodnot pozemských — hmotných alebo duchovných — jeho dušebude kvilit, stenat, bude tůžit po štasti, nikdy neprestane túžit po Bohul Prečo? Lebo stvorená je preBoha.
Aj dnešný človek je nespokojný, unavený, lebo nespokojná je jeho dušal Tá stratila Boha, alebo nemá hodokonale; preto blůdi slzavim údolím a hlada štastie.Preto l'uďom musime ponajprv dat Boha, lebo tak irnvrátíme štastie, spokojnost a živolnú radost. Boh námdá všetko, a nikdy ho nezunujeme, nikdy sa nim ..ne—presýlime"; okrem neho nič nás dokonale ..nenasýti",neuspokoji. Dr. Muller.
O umeni.Umenie ako každá iná činnost l'udska vyznačuje sa
tvorením. Je prejav dokonalosti ducha, ktorého činnostvyznačuje sa tým.. že hmotu formu'e a zdokonaluje.lepšie povedané, hmote vtláča pečat svojej myšlienky.Na hmote zvýrazňuje svoje najvnúlornejšie pohybyduše, to šest všetku náplň myšlíenkovú a citovú. Právetým sa liší umenie ako prejav a činnost ducha od ostatných iných prejavov l'udského života, že činnost jezamierená smerom nahor ku kráse a do hlbky smeromk pravde, odkiar vychádza svetlo myšlienky a kde sanalieva citová oblast tajomným balzamom blaženosti,aby v pravej chvíli, ked dozreje oplodnena myšlienka.lntuiciou krásy vnuknutá, bola schopná nielen vnimata poznávat, ale z poznaného materialu pretvárat & zdokonalovat podla požiadavky tvorivého ducha, smysel.ktorého spočiva v bázi ku kráse & velebenim tohovšetkého, čo nesie po sebe stopu dokonalej blaženosti.
Umenie je úsilie ducha zmocnit sa hmoty a pre
85
tvori! ju duchom krásy myšlienky v-dokonalé dielo.Dielo také, ktoré zo seba vyžaruje náplň krásy ako žiatsvetla a formy, vyvierajúcej zo žriedla bytia a nekonečnej náplne cilovej oblasti. Umelec tým, že tvori.pretvára & zdokonaluje hmotu. Ako by napodobňovalvo svojom tvoreni samého Boha Stvoritela; no nie totožne, ale len obrazne a symbolicky, nakolko nie jev jeho moci z ničoho dačo stvorit, ale— už Bohomzo stvorených veci hmotných pretvorit ich v dielo takejhodnoty a formy, ktoré už nemá na sebe pečať hmotnejneživej veci, ale životnost diela života ducha, ktorý jepóvodu božského a smeruje všelkými Prostriedkamik plnému božstvu, v ktorom snočíva vše'ka nánlň svetla lásky a krásy, jediný to zdroj smyslu života a vprenesenom význame diela, utvoreného úsihm dokonalého umelca.
Umelecké dielo je vnútorný prejav duše umelcovej.Je prejav celého človeka v plnej dokonalosti človeka.ktorý má z čeho dávat a nevyčerpatelný zdroj silyducha z poznaného pretvárat a z prežitého dobra tešilsa a obštastňovat iných, práve tou krásou a tým svetiom lásky, ktoré je náplňou všetkých hodnót bytia asmyslu života. Len dielo, ktoré zvýrazňuje dokonalúnáplň hodnot má charakter umelecký. Preto každýumelec. ktorý _ie povolaný pre zvýrazňovanie týchnajhlbšich vnútorných hodnot: musí sa životom pretvorit a zdokonalit po najvyššiu oblast citovej blaženosti a rozumového poznania.. aby takto 2 poznanýcha p'režitých právd vedel ovládat hmo u a slormoval jupodle zákona ducha lásky a krásy v dielo, ktoré nesiestopu a pečat božstva v zrkadle důstojnosti a plnei blaženosti. 11,050“
0 kritike.Nemyslím na vedeckú alebo na llterárnu kritiku.
Dneska sa kritizuje vše ko, aj ohováranie, osočovaniepomenovali kritikou. A ludia naozaj velmi radi kri—tizuiú. No práve pre rozličné názory a úsudky v takejto kritike velmi často vznikajů nedorozumenia medzipriatelmi. a zvyčajne bývaiú znamením. že taká'o kri—tika nevychádza z lásky, ale skor z nenávisti. Keď niekto nesůhlasí s ich nazorom, rozčuluiú se a zarmucujů.Pravda koreň toho všetkého ie sebaláska, lebo aj vkritizovanl hladajú seba samých a nevedia. že právepreto ich ůsudok je vonkoncom nesprávný. Pre tých, čotakto radi kritizu=ú iných, odporúča sa. aby úsudok.ktorý chcú uplatnit na iných, doslovne uplatnili na sebesamých. Iste v srdci pocitia, či je to prijemne alebo nie.
86
No 'nech už bude pocit zo sebakritiky akýkolvek. trebaaa pousilovat uplatnit ho vo vlastnom živote, a potomtakato kritika nauči nás správne posudzovat život bližných. lebo správne budeme bIadíet na svoj život.
Dr. Muller.
Čo je šťastíe?Je letné svieže ráno. Vláčik unáša nás smerom
k Gennazzano, k milostnému obrazu Matky dobrej rady,kam nezanedbávame putovat každé prázdniny. Zastavujeme v Palestrine. v starorimskom Praeneste. Moiupozornost upú'al na nástupišti asi dvanástročný chlapec — kolportér, predavač novin: hrbatý, srazený v pleciach, s nepomerne velkou a nesúmernou hlavou, 5 krátko ostrihanými čiernymi vlasmi. Pritom zvláštny a dojímavý výraz spokojnosti a šťastia zrkadlil sa muv oduševnenej tvari. S úprimnou opravdivosťou a živosťou, vlas'nou Talianom. vyvolával názvy svojichčasopisov. ktoré držai jednou rukou pod pazuchou adruhou horlive podával kupujůcim ve vlaku... Vykonával svoie poslanie.
no, plnil s ozaistnou vierou a láskou svoje poslanie tu na zemi, plnil vófu božiu, to je dost, v tomje šťastiel
Posudzovam'e.Z mravouky vieme, že nikoho nesmieme pokladat
za zlého, kým sa mu to jasne nedokáže. No vieme, akomnohl katolíci posudzuiů svoiich bližných, na'má kedide o ich náboženský živoll Orlím okom vyhladavaiúich chyby, vyňuchávaiú slová, ktoré by sa mohly zlevysvetlit, vytrhuíú ich s'ová zo súvislej reči, aby samohli nad ním pohoršiť. Prečo to robia? Lebo bližnémunedóveruiů a sebe až velmi. Lež aj Evanielium vravi.že boli kedysi farizeji, čo v sebe dóverovaii ako v spravodlivých, ale spravodlivosti v nich nebolo. Základdóvery k bližnému je pokorné smýšlane o sebe. Nikdysa nesmieme preceňovať: Len ia to můžem. len ia todokážem. Kto seba dobre pozná, vie. že ako často chybi, ako často potrebuie zhovievavý úsudok, lebo to!ko ráz mal ten naičisteiši úmysel a tolko ráz to dopadlo celkom ináč. kriticky. Preto usiluime sa mať dóveru ai v dobrý ůmysel spolubratov, nevykladaimehneď zle, keď u nich niečo potom mohli vyčítat ako ne—dostatok alebo hriech.Takáto nedóvera le znamením nedostatku lásky a nadbytku pýchy. O tých rud'och vyslovil Kristus Pán svoje strašné beda. Dr. Moller.
87
Kde je vlasť ——domov človeka?Všade sme cudzincaml a pútnikmi. Tu v Ríme
v cele č. 106, i v S., i v M., 1 v 0., i v Bratislave...Nikde nemáme stáleho miesta... Peregrinamur. Anlhrob nie je našim trvalým bydliskom, našim domo—vom... Ani rodisko. Ani rodičia nie sú našim bezpečným útočištom a trvalým miestom odpočinku. N lčotaje naším východiskom — Boh je naším Stvorilelom.Boh je naším ciel'om. Zivot a čas je putovaním... Peregrinamur a Domino — peregrinamur ad Dominum...Večnost je naším domovem, naším stálým prlbýtkom. Večnost s Bohom — šťastná, alebo večnost bezBoha... '
Zmilovanie, Panel
Obcovanie človeka.Streda 22. júla 1942. Cakám vo voze vicinálnej
elektrickej dráhy pri hlavnej rímskei stanici Termini.Pozorujem. Od stanice prúdla chvatne zástupy ludi.hnaných svojimi myšltenkaml a ůmyslami... Bože, načo myslíme. čim sa dávame celkom zaujat? Hmotnýmlmalichernostami, okolím na dosah ruky alebo krátkozrakého pohladu. Ty si nám nablízku, Bože, ale našeočl sú držané, aby (a nevidely. Ty si ako za neprenik—nutel'ným múrom, za čierným, nepriesvi'ným sklom. —a my bezstarostne kráčame pozdlž neho. nehladajúc ani aspoň občasných priehl'adných oblóčlkov. Aty si nám nablízku, tý živý, ty si náš život, ty si smyslom nášho života. s ktorým sa stretneme, len čo dospeieme na koniec tejto chodby, ohradenej so všetkýchstrán nepriehradným múrom, a len čo prejdeme cezbránu smrti...
Ty si nás vyslal na životnú pút, tý bedlíš nadnami — a my sme daleko od teba najvznešeneišou činnostou svojei bytosti... Ako nerozumné deti upůtavame oči svojho rozumu a záujem svoiei vóle, svojhosrdca & svojho citu na hmotné, prchavé bubliny...
O Pane, otvor nám oči! 0 Pane, prenes tažlskonášho ducha a nášho srdca za můr viery, k sebe...!
Ivan Mariánov.
Kresťanstvo a práca.Ktorésl zahraničné církevně noviny. napisal,
!: !. maju, ako sviatku národnei práce toto: Povinnostpracovat neprišla na l'udi ako kllatba pri vyhnaní z rainpodla krestanskej viery, ako je to, ital, ešte vždy rozširené vo vlere na vidíeku; lež kilatba, ktorú prinleaol
88
odvrat človeka od priatelstva : Bohem, urobila prámnámahavejsou, taZSOu a menej výnosnou. Ako by ajmal clovek, boží obraz. žit bez sny tvorivej činnosti.bez SCLlOpDOSllmoct tvorit vlastne, ked sám Boh dodokončil stvorenim prvé a najdokonalejsie zo všetkýchdiet, a ak sa vecne pósobenie & tvorenie uznáva zajeno večný zákon bytla? Preto ostala práca, ku ktorejje človek už od prirody povolaný, aj po vyhnaní :rajského žitia, vysokým dobrom, premenila sa na prostriedok & nástroj na oslobodenie z pút viny, ostalana,úcinne,šou zbraňou, keď vyšiel bozi rozkaz človeko—vi, aby bol pánom zeme a aby postavil sily prirody dosvo,e, služby. Národy pred Kristom preto v protikla—de s Bohem považovali prácu za najv'a'čšie zlo a prevádzaZi vládnuu'e ako potlačovanie pracujúceho stavuotrokov. Pretopostoj krestanstva k práci musel ziskavat vo vykoristovaných vrstvách pre krestanske učenie, ktorého majster sa nehanbil ručnej roboty, akozlé chápaný súcit s na„biednejšimi. liahkovážna reč okrestanstve ako zo sveta utekajúcom akiste vyšlaz duchovného postoje, práci nepriatelského. Ešteaj v mníšstve ostala zachovaná práca ako najvyššiaprirodzená hodnost človeka. A dejiny benediktinovv prvých storočiach svedčla o obdivuhodných prednávrhoch idey práce do najd'alších krajin. — Anglickýopát a cirkevný učitel Beda, rozpráva o istom vysokomúradníkovi zeme, ktorý prišiel so sekerou a toporomdo kláštora, aby tu nerušene mohol slúžit Bohu ručnouprácou.
Díelo tvojích rúk.Pravdy, ktoré sa nás najbližšie dotýkajú, najmenej
sl uvedomujeme. Obchádzame ich bez toho, žeby smeich spozorovali & daleko v hlblnách hladáme to, čoBoh postavil k bránam našich príbytkov a co nebadáme v každodennom blúdenl.
Viem, že ma Boh stvorll &nazdávam sa, že chápemtaje tejto pravdy. Táto zrejmá skutočnost vyznievami tak všedne, že nepokladám za potrebné uvažovato nej.
Viem, že ma Boh stvoril, tak ako viem, ako mavolajú. Preto sa usllujem zaoberat sa zdanllvo časovejšími tažkostami; že ma Boh stvoril, to je pre mňastará vec, starodávna udalost, ktorá bola svojho časuzaznamenaná a od ktorej má dell dlhá retaz dni. Kedysi som vznikal z nlčoty a teraz som: to je všetko.No, aké vznešené důsledky plynů : tejto základnejpravdy? _
Skutočne základnejl Ze som bol stvorený, to nie je
89
iba všedna udalost, ktorá sa raz prihodila', ale stálaskutecnost. Boi som s.vorený: No, ucinky tohto stvorema s.anaju aj oo pritomnosti, Cize leCÍDOU mojhojestvovanra je Boh. Clovek nedostáva bytie ako almužnu, totiž aby ju prijal a z nej žil; ten, který dostane a.muznu, ten už je a žije. Podobným sposooom ne—mozno ziskat dar bytia, lebo Boh z nicoty vytvára toho.koho obdaruva životom.
Ako si sám nemozem dat život, tak isto nemůžemsa udrzat pri zivote. Boh je tá stáia sila, ktora ma zacnovava v byti. Veď nestačí, aby som bol Stvorený.Aby som jednoducho bol, mus.m být stále v dosanubeach rúk. Cas tu nehrá hlavnú ú.onu. A keby somžil stáročia, moje „ja“ bude aj vtedy závislé na Bonutak, ako v predvečer mojho vzniku. Ani vtedy nebudem súci samostatného jestvovam'a, lebo jestvovanienikdy sa nestane mojtm imaním.
To je len hra fantazie, ked' si namýšlame, že smeobdrzali dar jestvovama raz navzdy, ze k Dobrodincovi nás nič neviaže, iba povďačnost. Mýlime sa, ak sichceme nahovorit, že týmto darom stali sme se zo žobrakov neobmedzenými pánmi. Niel Stvorenie nie jejednorázový dar, ale ustavičná závislost, pretože smevždy odkázaní na tvorivú silu. Mo,e jestvovanie takzávisí od Boha, ako ozvena od zvuku, ako odraženésvetelné lúče od zdroja svetla.
Auznat túto závislostvjej úplnom rozsahu mamenápoklonit sa pred tým, ktorý je prameňom mojho životaa byt mu poslušný. Som ustavične v jeho rukách.Z nich vyleká prúd mojho žitia.
Můj život je ako hlína, ktorú stvárajú hrnčlaroveruky; mój život je nit v rukách tkáča, ktorý jej udavasmer; mój život je rastlina, strom, ktoré zahradníkstrihá a orezuje, aby rástly podle jeho vkusu.
Na dne mojej duše čosi, čo ma privádza do sůzvuku s božím dielom. Do hlbín mojej duše je vpisané.že som dostal svoje bytie. Moje vedomie vie to, pretože móžem poznat svoju prirodzenost a stála závislost.Niet teda váčšieho zla ako neuznal to. A toto jehriech. Popierat túto zavislost znamena uvrhnut sa doduševnej smrti.
Aká škoda, že pokora a poslušnost nie sú druhoumojou prirodzenoslou. Odvtedy, čo katastrofa hriechuporušila moju póvodnú nevinnost, mojou zásadou je.,neslúžim". Můj život je presiaknutý nezriadenými tůžbami. Pokladal som božiu ruku za neobyčejne tvrdúa prtsnu, utekal som od nej ako nerozumný divoch.
Prečo?
90
Aby som znova našiel slobodulAke—byprvou podmienkou slobody nebolo podrla— ,
denie sa zůkonom. 'Akoby som bol ekutočne slobodný preto. lebo
som prestal byť, čim som: tvorom úplne závislým odBoha.
Nazdávam sa, že ak sa od neho odpůtam, budemsvojim pánom. A v skutečnosti dovolim, aby maovládla bezhlavost, neporiadok, nesúlad.
Dlelo tvojich růklHoc by mojim životným programom bolo milovat
božiu ruku, ktorá ma stvoriia & aj teraz udržuje. Musimmilovat tú ruku, z ktorei nemůžem ůisťr lebo nikto sanemůže vymknůt : dosahu tvoiich rúk (Job, 10, W.) Aked ma navštivia prijemni, alebo neprijemni hostia neviditernej Prozretel'nosťi, ak ma bude život hádzat: miesta na miesto, ak ma postaví do tmavej noci všelijakých nebezpečenstiev— aj vtedy ůfam (2.26.3). Anivtedy neklesám. Nesmiem opus'it božiu ruku, ale silnesa jei pridržiavat. Musim zostať tým, čim mám byt.bytost závislá od Boha-Stvoritela. Tak budú moje poklady, statky a jediné pravé imanie zabezpečené.
Boh musi byt mojim šťastim a pýchou, lebo somjeho s'vorenim a nim zostávam. Ak niečo je vo mneobdivuhodné. tak je to ieho stvorenie. V jeho rukáchje moja istota a uspokojenie. Ani smrt ma nemůže od—lůčit od neho, ak ma chrání a stráži jeho ruka.
Bože můj. daj mi všetko, čo mi chýba a čo je mipotrebné. Dai, aby sa mi zal'úbila pokora. Daj, aby somuznal, že úplne závisim od teba. Veď táto závislost _iečosi vznešené a silné. čosi nevšedné & velké. Je predpokladom každej tvorivej sily. Podobá sa závislostikoreňov od zeme, listov od konárov. V okamihu, keďodpadne list : konára, stáva sa hračkou vetra. V okamihu. ked“ sa osamostatnil, stal sa mřtvým bezduchýmlistom.
V okamihu. ked som sa odpůtal od teba, Pane stalsom sa hračkou vetra, obet'ou hriešnej namyslenostl.Vypovedal som službu tvojim zákonom a zanevrel somna volajůci hlas milosti.
Preto oddial odo mňa, Pane, každú zaslepenů tvrdohlavost, nespokojnost a nerozhodnosti Rozžeň tmymoiei namyslenosti. Nech ich prerazia lúče tvoiej milos'l. Daj, aby som poznal a uznal pravú. verků skutočnosť, že nič nie je krajšie, mohutnejšie, nič svltejšie. ako že som dielom tvojich ruk.
Charles, S. J.
91
Najstaršia biotyponomia človeka.Terminom biotypologia človeka alebo pod. sa oma—
čujú pokusy o akusi sustavu konstitutivnych typovludských, teda nie systematika v smysle fyzrckejantropologie. Teraz sa teši zviláštnej oblube znamamoderna sústava Kretschmerova. Karol Slavoj Amer—ling, lekár, prirodospytec a filozof v Prahe, priatelSlováka Hroboňa, s ktorým bol duchovne pribuzný.stanovil už r. 1862 prvý systém ludských typov v uvedenom slova smysle. Zo svojej neobyčajnej velkej psycholc-gickej a inej skusenosti vypracoval prehlad, kto—rý bol nielen dušeslovný, ale podložený tiež anatomicky (ba, aj histologicky). R. 1862. vydal v Prahe pracuo tom pod názvom „Uber die menschlichen Trlebeund ihre Type". R. 1865. o tom rozprával v Prahe vofyziokratickej spoločnosti a prednášal v KarlovýchVaroch na sjazde nemeckých prirodospylcov a lekárov.Táto prednáška sa tam stretla s živým záu'mom: Amerling jedno popoludnie v zvláštnej uzavretei schódzivyšetroval — na vyzvanie — rad osób tohto sjazdua oznamoval im potom svoju klasifikáciu a vytkol každému niektoré jeho osobné zvláštnosti; shodovalo sato vraj velmi dobre. Aby jeho výsledky neupadly doúplného zabudnutia, uvádzam tu stručne jeho prehlad.Svoju sústavu rozdelil na štyri váčšie skupiny a každú : nich na niekolko užších, dovedna 13. Je to asinasledovné. (Svoje skupiny označil vhodnými gréckymi názvami.)
Prvá skupina sa skladá z troch typov: 1. prvésa volá henronomi & je vyznačena nutkaním (pudom)po novote; 2. dloikéti, totiž ti, čo majú velký smyselrodinný, a 3. patridonoml sú obetavi vlastenci.
Druhá skupina má štyri typy: 4. mlmeti čižephlyarovia, znami konzervativní napodobitelia iných;5 homilétl, vynikajú spoločenským pudom; 6. bllasto—vla. nadaní velkou smierlivosťou a ?. synagórovia,prototypi praobyčajných taravých ludi.
Tretia skupina má najviac typov, totiž pát;rozoznávafů sa v nej 8. psychozoterovia, čo sa neustále strachuiú o život; 9. tlmonoml, majú zvlášť vyvinutýsmysel pre čest; 10. arthonomi sú panovačni; 11. chrémau radi zarábajú a nakoniec 12. prostau. rodeni vodcovia iných.
Napokon š—tvrt'a skupina obsahuje jedinýty'p, totiž 13. hOslonoml; u týchto patri totiž k priro—dzenému charakteru riadny život konfesionálny.
Kto má živšle styky : luďmi a podobný taxono
92
mický záujem., může po pripade _kontroiovat zo svojejskusenosti, či a ako je táto sůstava odóvodnená. Ne—smieme ovšem zabudnúť, že existujú tiež menej určitétypy, rózne prechody atd., a že celé počínanie prílišhlboké vedecké podklady ani nemůže mat, teda nesmie být niýak preceňované. No, bolo, je bude v módaa prakticky v styku : bližným može mat svoiu neiakúro“.u Dr. Fr. Babor.
Duševna' plytkost'.Pri rozhovore s priemerným veriacim katolikom
máme vela možnosti uazriet mu do srdca a poznat jehoduševnú alebo náboženskú zrelosť. Mnohým našim katolíkem chýba duševná blbka, lebo prevláda u nichduševná plytkost. Nenazreli do hlbok duchovného náboženského života, preto ani do nich hlboko nevnikali.A človek chce poznat pričinu tohto zjavu, ktorý, akovravím, ie dos! častý. Napohl'ad je to vari čudné konštatovanie. ved' Slovák je človek od koreňa veriaci,a naša inteligencia tiež nie je neviem aka, ale v zá—kladoch veriaca. To je teda pravda. Nuž ale duševněpiytkost tu je, to je fakt; načlm iba poznat príčinýtohto ziavu. No a tých pričin je neúrekom vel'a. Odkrýiem aspoň jednu: Nezáulem o blbšie poznanle kato—licizmuaduchovného života vůbec. Kolko času venuiúnaše panie popoludňaišim rozhovorom o ,.ničom"? Nodesafminútová kázeň pri svátei omši je dlhái Co savšetko čita v našich rodinách? A keď sa spýtate navážnu duchovnú knihu, dostanete takrečeno bigotnůodpoveď: Je to prisváté. velmi tažké, vela sa tamfilozofuie, mňa to akosi nezauiima a pod. Kolko hodínnaši l'udia presedia v kaviarňach, v biografoch, povše'iíakých zábavných miestnostiach, kde okrem akéhosi rozptýlenia duševne nezískaiú nič. No. nemaíúchvil'očku v nedeiu popoludni na litanie. alebo na krátučkú adoráciu v kostole. Tak to ide rad radnm. a náškatolík ostava až do smrti pri katechizmových zna.lostiach svoiho nábožentsva. Nečuduime sa preto, žesa nevie rozohniť, nadchnút pre svaté veci Církvi katolickei, že h'boký náboženský život je pre neho (archou. že všetko kona iba preto, že ai „naši stari to takrobieva'i". Ostávame napovrchu, preto ai náš nábozenský život je povrchný, teda plytký. Náš človek malby sa už raz snamátať a uvedomiť si, že v katolicimeje rozširené všetko. čo dnes je a v budúctnosti budeotázkou. preto náidem si čas na to. abv som nazrel doh'bin svojho náboženstva a vedel : nebo a podla nehož"— Dr. Muller.
93
Spomienka na detstvo.Detstvo nás blaží a hreje. Závldime detom, ako si
bezstarostne žijú svoj malý život. Chceli by sme bytvečne detmi, lebo chceme být naveky šťastní. Pomalývšak v živote opůštame, čo je detské, hoci neúprosnýzákon rastu a večneho napredovania nezráňa vnás rozpomienku- na časy detstva. Kedykol'vek nás v životeniečo zaboli, & je toho zaiste dost, skryjeme sa nena—padne pod hre'úci plášt tejto rozpomienky. Kedykol'vek nas premóže túžba utiect zo sveta a od Iudí, zastavíme sa v mysli a stůlime sa do svetlei sváťýnenášho detstva. J. Haranta.
Fable convenue.V ,.osvietenom" XVIII. a v pomýlenom XIX. sto
roči bolo v móde obviňovat katol;cku Církev 1 nepriatelstva k vede a medziiným se tu tiež poukazovalona to, že pápež Bonifác VIII. zakázal pod kliatboupitvat Iudské mrtvoly, aj keby to bolo k vedeckýmúčelem. Ze slavný taliansky anatom Pallopla (tubaFallopiae = ovidukt v l'udskej anatomii) bol kanoni—kom, to každý nev-ie. Najslávnejši dosiaI anatom všetkých vekov Jozef Hy'rll vo Viedni venoval tejto veclzvláštny dókladný spis, v ktorom tůto báchorku padnevyvrátil. V stredoveku bolo v obyčaji pochovávatvel'možov, čo za vojnových tažení padli daleko odvlasti, týmto nepekným spósobom: Cela mřtvola sa vy—varila, měkké čiastky sa odstránlly a očistené kostisa potom zahalily a poslaly do vlasti dotyčných zomrelých, kde potem boly pochované na cintrínoch. Zesa pri tomto nechutnom postupe nepekne žartovalo, jepravdepodobne a lahké. A preto Bonuac VIII. zakázaltento nepekný úkon a nič iného. Tak bol pochovanýaj svatý Eudovit, francúzsky kral, Eudovlt manžel svatej Alžbety a i. Bonuác V111.sám tiež bol prírodospýt—com a mal aj o anatomiu vedecký záujem. Hyrtlovzáslužný čin vykonal svoju úlohu, no, to nevadi. abysa v lstých kruhoch donosiar udržovalo tvrdenie, žeBonifác VIII. zakázal anatomlu. Lož mů krátke nohy.ale velmi dlhý chvost. Mundus vult declpi.
Dr. J. P. Babor.
94
LITERATÚRA.
Msgr. prof. Dr. JOZEF HOLZNER: Svatý Pavol. Z nemčlny prelozil Valentin Kalinay. Vydal SSV v Trnave1945. 524 stran, 6 kresieb, !? obrazov a 1 mapa, broš.160 Kčs, viaz. 220 Kčs. O nemeckom vydani Holzne—rovej štúdie o svátom Pav10vi v Smere sme už refero—vali (I. 186). Pavlove idey a vóbec Pavlov duch sa núkaaj dnešným časom. Hlboké pretvorenie národov vKrista — povedali by sme — návrat ku Kristu, to jeistotne jediné východisko zo súčasného myšlienkovéhoai hospodarskeho zmatku. A apoštol národov opísalKrista a jeho význam pre rudstvo naidokonalejšie. AjH. svatý Pavol nie je obyčajným životo isom, lež psychologicko-dejinnou štúdiOu obratenia avia, v osobektorého je zvýraznena duševná problematika nás všetkých. Pravda, Pavol bol vyvolenou nádobou; no pravepreto v ieho osobnosti máme načrtnutý dokonalý obrazmiluiúceho učeníka a horiivého apoštola. Smelo móžemepovedat. že tento preklad patrí k najlepšlm bohovedným prlnosom posledných čias u nás. Kalinayho preklad nle ie násilný, mnohé pavlovské idey sú maistrovky oblečené do rúcha Slovenčiny, preto knihačita sa lahko. Je to naozal hostina pre tých. čo súzvykli hihat o nevyspytaterných plánoch božích. er.
G. K. CHESTFRTON: Vybrané essave. Vvdal SŠVv Trnave 1945, 182. stran. Chesterton patri k tým myslitelem, ktori v l'udskom diani vládu zdravého rozumuvedeli prakticky stotožnlt sučením katoliclzmu. Je isté.že katolicky dvnamlzmus vie sa vvrovnaf so vše'kýrničasovými sme'mi. no zvyčajne ticho. nedava to na bubon. Preto niektorl odsudzuiú katolicizmus ako preži—tok minulosti. Chesterton prenika do vztahov !udskéhodlania a konania a rukolapne ukazuie, že každý takýtopreiav vykonaný v duchu vvskúšaných katolickvch zásad je najkrajšim ovoclm života podla zdravého rozumu, oer.
MAROS MADACOV: STUDENTI NA SLOVICKO.Vydal SSV v Trnave 1944.Poprl knlžkách: Čisté 3vedomie, Balla medzi třňaml. Charakerný mla dik, Pamůtai na Stvorltel'a atd., velmidobrá knížka pre študujúcu mládež. Chce byt rozsievačorn dobrého semena v ich srdclach a aby zrnka dobrých poučeni nepadly vedra cesty, ani do skalnatejpůdy. ani do třnia, ale do dobrei zeme a prlnlesly boj—nej úrody. Vidlet, že autor pozna mladé duše a vie! nim hovoril od srdca k srdcu, aby poznaly duchovný
95
život, aby svedomlte konaly svoje povinnosti v škole,aby sa naučily lielať na vlastných krldlach a na rozcestí hradelý na božiu vól'u. —bh
GRAZIA DELEDDA: Eliáš Portolu. Román. PreložilBohuslav Hečko. Vydal SSV v Trnave 1945. 180 strán,broš. 60 Kčs, polpl. 87 Kčs. Deledda v Taliansku patrik popredným katolickým spisovatelkám. Témou jej ro—manov je najzákladnefšia a naiiednoduchšia l'úbostnádialektika: prechod od nenávisti k láske. Nábožensképohnútký hiboko sa vrývařú do všetkých dejov, pretoich výchovný význam je velký.
JAN KRESANEK ——LADČAN: Ohnivé zlato. (Lůče „Y"). Vydal SSV v Trnave 1945. 205 stran, broš.62 Kčs, polpl. 89 Kčs. Pútavý román — dejove z naŠlCh čias — pre mládež.
MÁRIA SCHLUMPF: Néboženstvo pre matku adieta. Preložil Dr. Jozef Leščák. Il. Vydanle. Vydal SSVv Trnave 1945. Prvé vydanle tejto knižočky rýchlo saminulo. Dielko vyniká konkrétným a jasným vysve'lo—vanlm známých, ale do hlbký dost často nepremyslených pojmov. ako je napr. hrlech; porov. str. 69. Nazorne rieši otázky, o ktorých školské katechlzmy mlčla.Odporúčame.
FRANC SVOBODA: Dievča a zvon. Legendy arozprávký o Matkej Božej. ll. vydanle. Vydal SSVv Trnave 1945. 52. stran. po 48 Kčs. Pre naších naimenších velmi milé rozprávky, ktoré ich naučla milovalMatku najnežnejšlu s Ježiškom.
MIRKO MATYAS: Jsem číslo 17.100. Vydal VáclavPetr v Prahe 1945. 81. stran po 24 Kčs. Koncentračnétábory majú dnes povest hrubého, neludského barbarstva. ktoré ludský tažko pochopit. Kde chýbala vierav Naivyššleho, tam ludský rozum so svoiou technikouvyhlásil sa za boha a podmaňoval si kde koho. Ako tovyzeralo. kde vládli ludia bez ludského citu, bez úctyk Bohu, o tom najlepšie svedčl táto knlžočka. Plsalju človek, ktorý v koncetračnom tabore bol iba čl—slom... To nám všetko vravi. Prečítajte sl ju. —er.
MARIE PRUŠAKOVA: Stráň. Roman. Vydalo Nakl.Václav Peter, Praha 1945. 237 stran po 60 Kčs. Román: posledných deslatlch rokov. Liči napínavý zapas medzl mravnýml hodnotami a zavázkaml a rahtikarskymžlvotom velkého mesta. Naoza), kus Ceskeho vencomestského života. Kladné etické hodnoty v takýchto\mu-nach maly by být výraznejšle zdóraznené, najmana vedůclch postavách deja. -at.
96
EVUEPRE DUCHOVNÝ ŽIV
očNíK vu. čÍSLO
REVUE MĚŘ.Redaktor: Prof. Dr. INoc EN T MULL! R.OP.Redakci. . adminlotrůcla: KOSICE, Mini—rakauLG.
Casopis vychádza prvého každého mesiaca okrem prazdnin.Zóvierka čisla do 6.v mesiacl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs. Bohaslavci a šiudenti 40'- Kčs.
Cislo šeku REVUE SMER:6181.
_0 B 5 A H :
C E S T Y. Strana:
1 P. Mag. Eduard Hugon, OP.:Duchovný život podla sv. Kaiaríny Slenslzel.-- 97.
Dr. Inocenl' Můller, OP.:VOspolnasf svňtých ... ..- --- ..- ..- __- --- 103.
Viliam Holka:
Kristus, žljúci v nás --- ..- --- --- --- 109.
Dr. Emil Stach:
Prečo poziHvizmusnevyhovuje dnešnémuČ|0vekoviř .-. -.- --. .. -.- --- 114.
Dr. Jozef Leščólz:
Pón, obeia a my .-- -.- 122.
N A 5 E N Á D E ] E.
Marcel .Homiak. SS.:Uvaha o spróvnel Ióske -.- --- --. 127.
DO VÝSAV._- __ _- 135.
ŽIVOT. __ .-- _- .-. ___ --- 137.
LITERATURA. --- „. -.. --- __ 144.
CESTY.
Duchovný životpodla svá'tei Kataríny Sienskej.l
)* P. Mag. Eduard Hagan. OP.
Čitatelia Smeru vel'a získajú pre svoj duchovný život čítaním Listov sválej KatarínySienskej.2
Je pravda, že táto velká dominikánkanezdá sa byť vhodným vzorom pre duchovnýživot každého jednotlivca, ale je to lenzdenie; v skutočnosti podstata náuky o duchovnom živote sv'áiej Kataríny Sienskej jevel'mi jednoduchá, a vyjadrila ju sama sváticav dvoch vetách tak'o: „Aby sme Boha milovali, musime ho poznat,- aby sme ho poznali,musime ho m.)omť'. Všetko ostatné z tohovyvierá, alebo sa k tomu vracia.
Alebo si všžmnime slov P. Mag. M. S.Gillet, OP: „Móže sa povedat, že celý jejživot pozostáva v rozhovore s Kristom v tejvnútornej komórke, kde často zotrvávalaa odkial' nevychádzala, iba ked hovorila dušiam o Bohu &pomáhala im odpovedať nalásku láskou, ako to ona robila".
Náuka. Listov je usporiadaná v týchtohlavách: I. Od hriechu k milosti. — II. Viera,nádej o láska. — III. Múdrosť. — IV. Vól'a. —V. Poslušnost. — VI. Trpezlivosť. — VII. Re—hol'né povol-anie. — VIII. Manželstvo.
' Podávnme čitaterom Smeru preklad článku odzomrelého P. Mag. Eduarda Hugona, univ. prot. v Rims,ako jeden z jeho posledných rukoptsov. (Pozn. prekl.)
' Niektoré listy vyšly v českom preklade odK. Vrátného v edícii Krystal, Olomouc, Slovenská 14.(Pozn. prsu.)
91
Všetky tieto body podávajú všeobecnúnáuku a móže sa povedať, že štýl svatej Kaftaríny Sienskej je už 'leologiou ducha. a srdca:v nLekoIkých slovách póvabne označujedogmy našej spásy, s jemnosťou a vybranosťou zvratov. čo charakterizuje len teologa.
Pozríme sa, ako vyjadruje tacjomstvoNajsv. Trojice: „Pride s mocou Otoa, s múdrosťou Syna, so qutovaním a dobrotivosťouDucha Svatého; ta'kým spósobom sa. splnilapravda, ktorú povedal Kristus svojím učenikom:„Odídem, ale zasa sa !( vám vrátím."Teda vráti sa, lebo Duch Svatý nemóže pristbez Syna a Otc—a,ved tvori s nimi jednotu.Pride, .ako som povedala, s mocou, ktorá saprivlastňuje Olcovi; s láskavosfou a láskou.ktorá je odznakom Ducha Svátého".
Tajomstvo Vtelenia je vyjadrené v tejtodojímavej forme: „V sladkom Ježíšovi a vsladkej Márii; nech je pochválený ukrižovanýJežiš, Syn slávnej Panny Márie".
Vykúpenie je potvrdené skoro na každejstránke. Svática píše „v drahej krvi“; „chyba,z ktorej sa nem'óže zrodiť život". C-asto sa;vracia k tejto pravde: „Lebo sme znovuzrodení v krvi k milosti, ktorú človek stratilvlastnou vinou. A tak Boh nás stvoril v láskena svoj obraz a na svoju podobu, a skrze tútolásku nám dal svojho Syn-a.,aby sme boli očistení, znovuzrodiac nás k milosti vo svojejkrvi." _
Bez prestania menuje sladkého Ježišaa sladkú Máriu — Pannu, a stále sa k tomuvrecia: „Zoslávajte vo svátom a sladkom milovam' Boha. Ježiš Sladkost, Ježiš Láska“. —„Nech je pochválený ukrižovaný Ježiš a tiežjeho najsladšia Matka, slávna Panna Mária".
V tejto zázračnej sladkosti sa vždy ukazuje vól'a bpžia: ,.Boh, ktorý hl'adá & chce
98
iba naše posváitenie, chcel nám ukázat svojupravdu a svoju sladkú vól'u skrze svojhoSyna."
Sámstrach je naplnený touto božskousladkosťou: „Ktori prijímajú krv? Ktorí žijúvo svátom a sladkom strachu božom".
Rozjímajme jednotlivé odseky zvlášť, lebopodávajú krátky výtah dokonalého kresťan—ského života.
I. Od hriechu k milosti.
Svática užíva na povzbudenie na. zdolanie'telesných chyb reč ohromujůcej sily. Taktopíše i-sL-ejnešťastnej hriešnici z Perugie: „Nevieš, že si ženou, vydanou na pospas Iudom,ktorí mučia, poškvrňujú a zneuctievajú tvojetelo? Nevieš. že si milovaná a že miluješhriešnou láskou, ktorá ti prináša smrť? Zetáto láska je meraná pre teba a pre tých, čoťa milujú, mierou rozkoše a' zisku? Pont-lačrozkoš. odvrhni mzdu a tak potlačíš aj svojulásku; lebo nie je zakorenená v Bohu, alev džus—blovi... Taká je odmena za tvoju službua námahu, ktorú si obetovala svetu, diablovi& telu, za kus peklo tohto života."
Aké živé a zdrcujúce obrazy, povzbudzujúce na odstránenie smrtelného hriechul „Povedám vám, že sekera sa prikladá ku koreňustromu. Chyťte st—avidlobožieho strachu, nechje vedený rukou lásky. Odstráňte špínu: vašej duše a z vášho tela. Prestaňte byť krvilačni a kati odstraňovaním vášho pána —Krista, sladkého a dobrého Ježiša."
Naša svática ukazuje s presnostou teologa, že všetci krestania sú viazaní nielen prikázaniami, ale tiež radami evanjelia: rehol'nici v skutečnosti a. skutlkami, osoby svetskév duchu a z tužby: „A s príkazmi zákona sú
99
zachovávané i rady, lebo sú navzájom spojené. a jedny sa nemóžu zachovávat bez dru—hých. V skutočnosti li, čo žijú vo svete,musia zachovávat rady evanjelia v srdci a vosvátej túžbe, a ti čo sa zriekli tohto sveta,majú ich zachovávat v srdci a v skutočnosti."
Účinky ospravedlnenia posvácujúcou milosťou sú opisané s takým kúzlom s akou presnosťou: „Clovek činom znovuzrodený &v krviKristovej je nuLený milovat a to dokonale;srdce, duša, vóla so všetkými duševnými mohutnostsmi; lebo mohutnosti duše, ktorá ječ.sto duchovna, sú priť-ahované láskou. Paměťje pritahovaná mocou večného Otca; je donútená podržať od neho prijaté dobrá, ichchránit náklonosťou lásky, pamiatky, vd'ačnosti a poznania.. Rozum sa pozdvihuje k múdrosti nepoškvrneného Baránka, aby v ňomvidel oheň lásky, v ktorej pozná celý rozsudokboží pre spravodlivých. Teda nák10nnosl sazv'ačšuje; smeruje k láske, aby rozum videlv Boh-a-a tak ziskava a zaskusuje milost a dobrotivost Ducha Svátého."
Podmienky vyžadované na světě prijímanie sa l'ahko osvoj'a, lebo sú malebne predstavované. Načim jest Baránka „upečenéhov ohni božskej lásky. Musíme sa opásaťopaskem svedomia, lebo by to bola hanbaprisiúpit s nečistou dušou a s nečistým duchom. Musíme byt na stráži; to znamená, žesrdce a duša veriaceho majú byt vnútorne prichystané na príchod Boha; s palicou svatéhokriža, z ktorého sa opájame náukou Kristaukrižovaného. Musíme jest vnútorne a nierozdelene; myslieť pomocou svetla viery, žetelo a duša Kristova sú spojené & preníknuténavzájom božstvom; celý je Boh a- celý je človek. Konečne musíme prijimat krv Baránka
100
a položit si ju na čelo, čiže vyzn-ať ho predcelým rozumným stvorením a nikdy ho nezapriet zo strachu pred utrpením alebo smrtou."
II. Viera. Nádej. Láska.
Nsčim čo na'jpresnejšie chránit od úrazuoko rozumu, v ktorom je skrytý chovanecsválej viery. Preto, aby duša bola verná, musibyt presvedčená o tejto jasnosti. Viera jesvetlo, ktoré osvetl'ujúc oko rozumu, dáva muvidieť a poznat pravdu, ukazuje nám ces-lu,ciel'; pomóže nájst v Kristovi studnicu života.„,N-apokon ako studnica obsahuje vodu a nechá sa naberať len cez múr, ktorý ju obklopuje, tak :oto sladké a milova'nia hodné Sloýo,odeté rúchom l'udskej prirodzenosti. Jehol'udská prirodzenost je múr, ktorý uzavieravečnú božskosť, sjednotenú s l'udskou prirodzenostou; a plameň božskej lásky vyšl'ahujecez múr, prevrt—alný Krislom na kríži; najsladšie raný vydávajů krv smiešanú s ohňom,lebo skrze oheň lásky sa vylial."
Katarína, obdivujúc ctnost viery, volá:„O slávna a najvznešenejšía ctnost, ty osvedčuješ oheň božskej lásky, keď horí v duši;lebo človek bez lásky nemá ani vieru, aninádej. U týchto ctnosti jedna nasleduje druhů,lebo nejestvuje láska bez viery & viera beznadeje. To sú traja osadníci, ktorí živia mestonašej duše, v tom smysle, že nijaká búrka- pokušeniav, nijaké vábenie stvorenia, nijaká pozemská láska, či už manželky alebo detí, nemóže zničit túto vieru." — „Ten, čo nemásvetlo viery, nemá ani ctnost lásky a bezlásky nemóže mat ani dobro, a-ni účinokctnosti, ktorá by ho zrodila pre večný život."— „O, drahý brat a syn, otvor oko rozumuv svetle najsvátejšej viery, e-by si konečne
10'1
poznal aspoň trošku pevnost a stálost svetaa- velkosť božskej dobroty, ktorá — pevnáa stála — nikdy nevádne; ktorá křmi a nvasycuje dušu v láske a ju obliekaa'do nádeie."
Kto by našiel lkma'jšievýrazy na ospevovanie božskej lásky? Je to sladké puto, ktoré„spojuje Boha v človekovi a človeka v Bohu.A toto spojenie je tak dokonalé, že ani smrtani nijaká iná vec ich nemóže oddeliť odseba". Svática privlastňuje toto naše spojenies Kristom na naše duše. „Tento vás spojí silným putom lásky, ktorá ho držela pribitéhona -'kríži.A tak pripútaní k Bohu aj v budúcnosti týmto sladkým putom zůčastňujetesa na tejto síle; a ani dila-bol,ani stvorenie nebude súci vás premóct v tejto síle a vytrvallosti až do smrti.“
Pravidlá lásky k blížnemu sú obsaženév tejto podivuhodnej myšlienke: „Nech tvojaláska je nádobou, ktorú naplňuješ u prameňa,aby si pil u ptameňa; lebo keď túto nádobu,naplnenú u prameň-a živ-ej vody božskej láskyvezmeš pít &nežostaneš ustavične u prameňa,hneď ju vyprázdniš."
Záver je sjednotenie s Bohom skrzelásku.
Rozjím'a-jmeešte nad totou krásnou myšlienkou: „Láska (Kristova) boha daná v takejsíle a jednote, že ani klince, ani kríž neboliby udrželi Slovo, keby nebol pribitý láskou."
(Pokračovanie.)Preložil R. Záles, OP.
102
Vospolnosf svc'itých."Dr. Inocent Muller, OP.
V Kristu, ktorý je Hlavou tajomného tela,sme všetci jedno, ako to často zdórazňujesvátý Pavol. Všetci žijeme z toho istého životamilost-i, pod vplyv0m toho istého Ducha, hocisko údy máme v sílajomnom tele rozličnéúlohy. No jednako sme životne spojeni s dušiami svatých, ktoré sú už v nebesách, čižes oslávenými údmi |'wajomniéhotela Krístovho& s údmi hrpiacimi v očistci, ktoré tiež tvoxíaspolu s nami jedno telo. Tu je základ článkuViery o obcovaní sva'tých, čiže o vospolnostisvatých.
V Pavlovej reči „sváti" sú tí, čo už prijaliodmenu za živoivný boj, alebo aj tí, čo eštebojuju tu na zemi. No všetci patria k jednémutelu, lebo Cirkev je len jedn-a. Medzi nimi jevelmi úzky vzůath a životná výmena, vše: -koje u nich spoločné. „Keď trpí jeden úd, Spolutrpia všetky údy, alebo keď sa oslavuje jedenúd, spolu sa raduiú všetky údy".2 Svatý Tomáš vrarvis, že tak, ako v prirodzenom telečinnost jedného údu je osožná celémutelu, podobne aj v duchovnom tele,čiže v Církvi, dobro jedného veriaceho je naosoh druhému, lebo aj veriaci sú jedno telo.Podla myšlien-ky svatého Pavla každý úd másvoje osobitné poslanie: „Ako v jednom tetemáme mnoho údov, ale údy nemajú všetkyto isté zamestnanie, tak sme všetci jedno telov Kristu a každý sme jeden druhému údmi.
' Svátý Tomáš Akv.: Suma teot. III, ot. 8: KarolAdam: Podstata katolictzmu; D. C. Marmlon, OSB: LeChrist vte de ! ame, str. 103 an; A. Tanquerey: Précisde théologie ascétique et mysttque.
' ! Kor. 12, 26.' Opusculum VII., Expositio Symbolt, c. 13.
103
A máme rozdielne dary podla milosti, ktoráje nám d'a:ná".4No úlony tychto údov nesmerujú pre dobro údu, lež pre dobro celku, je tovospolné iman'ie celého tela: „Keby povedalanoha: Kedže nie som rukou nie som z lela, čipreto nie je z tela? Keby bolo celé telo okom,kdeže by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kdeže by bol čuch?. . . A nemóže okopovedat ruke: Nepolrebujem tvoje služby:alebo zas hlava nohám: Nie ste mi po—trebné."5 Na tejto úzkej spolupatričnosti údovulela v životnom spojení s Hlavou -— Kristom,je založený článok viery o obcovaní svatých.
„Vaspolnostou svatých rozumie Cirkevpredovšetkým spoločenswo ducha a iman'iasvatých na zemi, .t. j. tých, ktorí sú vierou& láskou pričlenení k jednej Hlave, Kristovi;okrem toho však aj životné Spojenie týchtokresťanov so všetkými tými dušemi, k-.orév láske Kristovej opustily tento svet, a ktoréako blahoslavení už smú vidiet Boha v staveoslávenia, alebo v stave očisťovania vyčkávajú -:oto videníe. Je to ted-a svet všetkýchvykúpených v Kristovi, ktorých na rozmanitých siupňoch rozvoja ako Církev bojujúcu,trpiacu a vítaznú spája Ježíš Kristus, jedináHlava, v jedinú rodinnú pospolitost, ha v jediné sváté -'.elo".“
Ide teda o mdprirodzenú výmenu dobiermedzi údmi Církvi oslávenej, trpiacej avbojujúcej. Světí v nebesách sa zaujímajú o nás,o naše posvácovanie, preto nám pomáhajúsvojím prihováraním a svojím príkl-adom.V nich sa ponenjprv odzrkadluje dobrota bo—žia, lebo všetko, čo majú, majú od JežišaKrista, sú vzorné mpodobneniny jeho života,
' Rim. 12. 4—6.' ! Kor. 12, 15 an.' Karol Adam: Podstata katollclzmu, str. 88.
104
preto ich máme uctievať. Ich prirodzenédobrá sú iba odleskom nekonečných dokona—los.-í božích. Ich nadprirodzená krása je dielommilostí, ktorú im zaslúžil Ježíš Kristus. Pravda,do toho sú zahrnuté aj ich zásluhy, naikol'kodobrovolne spoluúčinkovali s božou milostou;no jednako v koreni aj tieto zásluhy sú daromToho, ktorý je prvou a účinnou príčinou k-eždej milosti. Svatcov teda uctievame, lebo súživé chrámy Najsvá-.ejšej Trojice, ktorá vyzdobil-anich duše toIkými ctnost-ami a darmi,takže boli súci konat skutky nadprirodženezáslužne & napokon udelila im ct-ú najváčšiumilost, milost konEČného vytrvania v dobru.Světci sú prijati synovia boží, boli predmetemmimorivadnej lásky a slarostlivosti nebeskéhoOtce & vedeli sa mu za túto starostlivost odvďačiť denným napodobňovanim jeho svá-losti& dokonalosti. Sú hratrni Ježiša Krisba, najvernejší údovia jeho tela, z ktorého dostali nadprirodzený život a starali sa o jeho vznests velkou láskou. Napokon svá-i'cov uctievameako poslušné nástroje Ducha Svatého, lebodali sa viest jeho vnuknutiami a: nie nálklonnosťami prirodzenosii. Užasne sa teda mýliaprotestanti, korí v katolíckom uci-ievaní svatých vidia- polyteizmus alebo číry mechanickýsystém ospravedlňovania bez osobitnej súčinnosti jednotlivca. „Katolík vidí v svá-lýchnielen vznešené vzory života, ale živé údy,ba stavebné sily tela Kristovho. Sváti majúteda význam nielen etický, ale i náboženský.Sú podstatne a navždy podobní apoštolom& prorokom, na ich základe sú zbudovam'," sú8P01upracovnici Kristovi,“ jeho služobnicř
' Ef. 2, 20.
' 2 Kor. 6, l.' Mat. 10, 24.
105
a svadobm'ci,lo jeho pria-telia11a jeho sláva."Všetci majú trvalý vnútorný vztah, reálný ži—votný súvis s celým Kris.om, a to tak, že zodpovedne svojmu osobitnému údovstvu v organizme tela Kristovho majú Význam pre do—h.oby1t celého tel-a“.
Na. tomto základe vospolnosti duchovných dobier, 'k svatým obraciame sa s prosbou, aby svojím pm-hováraním vyprosili námpotrebné milosti. „Svátí" „zakročujú“ predovšetkým svojím orodovam'm uBoh-a,-l—.j. osobit—ným milujúcim postojom, ktorý ich vedie k tomu, že naše osudy, k'Jorévidia bezprostredne ivBohu, s-ledujúaodporúč. Bohu...Upenlivo prosívelká spoločnosť svatých za údy Kristovev úzkosti na zemi. V illejto prosebnej modlitbesa prejavuje ich žeravá túžba, aby Meno Božie bolo posvátené .a-jeho vóIa splnená takv nebi ako i na zemi".13Je isté, že prostredeníctvo Pána Ježiša' celkom postačí. Nuž alepráve preto, že světci sú údami Ježiša Krista,pripojujú naše modlitby k svojím, a takto sepotom modlí celé tajomné telo Kristovo a robíakési sladké nási'lie na srdce Pána.“ Modlit sateda spolu so svátými, znamená modlit sas celým tajomným telom Kristovým a zabezpečovat takto modlitbám účinnost. A světcinaozaj radi zakročujú za-nás u Pána Boha.Veď vidia v nás bratov jedného nebeskéhoOtca, majú s nami súcit, poznajú n-aše trápení-a, preto sa nadujú, keď nám móžu pomáh-ať, aby sme boli oslavou Ježiša- Krist—a. Nužvzývame ich najma vtedy, keď sa oslavujú ichsvleíky, lebo takto sa zapojíme do úmyslov
" Mat. 9, 15.“ Ján, 15, 14." K. Adam: Temže, str. 98.“ K. Adam: Temže, str. 105—106.“ T. Tanquerey: Tamže, str. 124.
106
Církvi svatej, ktalrá nám predkladá ichctnostný život.
Každý světec a svática je svojskou napodobneninou života Ježiša Krista, tak že móžeo sebe povedat to, čo světy Pavol: „Budtemoiimi nasledovm'kmí, ako i ja som nasledovm'k0m Kristovým".15 Váčšina z nich vynikáurčitou ch-ara-kteristickou ctnostou: u jednéhoto bola pevná viera, u druhého velká láskak Bohu a b.lížnemu. Jeden světec vynikal pokorou, druhý hrdinskými obetvatmia pod. Odkaždého si prosme — povedal by som — tújeho charakteristickú omosť, ved určíte máváčšiu možnost nám ju vyprosiť.
Preto celkom prirodzene váčšmi uctievame a prihovárame sa k sváii'ým, ktorí žili\! tých istých žívotných okolnosti-ach, ako my,alebo čo mali to isté zamestnanie alebo povolanie, ako my, lebo na tých vidime svoje st-avovské ctností. Napokon je isté, že k našimsvatým patrónom máme mat celkom zvláš'Jnuúctu a dóveru, veď ProzreteInosťou boli námurčení za ochnalncov, preto načím využiť totobožie rozhodnutie. Móže && stat aj to, ženiekto lipne zvláširnou úctou k určitémusvátcovi, lebo jeho život je mu akosi bližší,napodobnitel'nejší. Aj to je dobré, pravda,v (akomto pripade je užitečné poradiť sa:s duchovným vodcom.
Ucha:svatých v duchovnom živote je naozaj velmi užitočná. Sioj'a pred nami vzory& priklady litých,v ktorých blčaly tie isté plaimene vášní a pokušení. No s božou milosťouzvitazili, preto nás povzbudzujú a v polovi—čatom boji zahanbujú! Povzbudzujú, aby smese. nebáli predsavzatí, rozhodnutí, ktoré vytrvalým úsilím našim uskutočňovať. Zahanbujú,
" ! Kor. 4, 16.
107
lebo žili v tých istých pomeroch, nuž prečoby sme ich nevederi nasledovat?
„Vospolnost svatých! Aká radostná, blažená žiara spočiva nad ňou! Ona je skrytýmpokladom, tajnou radostou katolíka. Ked katolík myslí na vospolnost svatých, jeho srdcesa širi. Vtedy vystupuje z osamelosti, ktorása volá tu alebo tam, včera alebo zajtra, jaalebo ty, a objima ho nevyslovitelne vrúcnavospolnos! ducha a života, nesmierne prevyšujúca všetky jeho potreby a z'elan.a, so všetkými tými velikánmi, ktorých milost božiastvárnila a povzniesla z krehkej látkyčlovečenstva až na božiu výšku, až kúčasti na božej prirodzenosti, Tu nieto už hranic času ani priestoru. Zo stároči a tisícroči minulosti, z kultúr a krajov, ktorých Spomienka už len tiško odzn.evav dejinách, vstupuiú do jeho pritomnosti, menujú ho bratom a sestrou a obopínajú hosvojou láskou. Katolik nikdy nie je sám. Kristus, Hlava, ustav,čne je s nim a s tou Hlavouvšetky jeho údy v nebi i na zemi. Prúdy neviditelného, tajomného života val.“a sa odtiaipo celej katolíckej spoločnosti, sily oplodňujúcej, žehnajúcej lásky, sily obnovy, ustavične rozkvitajúcej mladosti. Daplňujúc azavršujúc sa pridržujú k viditelným silámkatolického společenského života, najma“k papežovi a b.skupom. Kto ich nevidí a neoceňuje, nemóže bez zvyšku pochopil a predstavit katol.cizmus, jeho podstatu a účinkomnie. Pravda, zbadá ich iba prostá detska viera.A preto iba ona nechádza cestu, ktorá vediedo Svátyne. Lebo takto sa modlil Ježiš: „Velebr'm ta, Otče, Pane neba j zeme, že si skryltoto pred múdrymi a opatrnými, a zjavil si tomalučkým. Ano, Otče, lebo tak sa tt lúbilo"(Luk. 10, 20.10Tx.—“Adám Temže, str. 123—124.
108
Kristus, žiiúcí v nás.Viliam Holka.
6. Matka Kristova i naša.„ROZpoznávaiúcou známkou svatých ie
zvláštna náklonnost k Panne Mám. Tátoznámka je všeobecná; je to zákon bez vým'mky." Komu by sa tieto slová E. I—Iellulzdaly prismelé, nech si len prečíta životopisysv'átych rad-radom, a poíom mu iste dá zapravdu. Kolko sřdc kedy milovalo Krista, tol'ko sa láskou vinulo aj k jeho panenskejMaike. Mariánska úcta katolíkov nie je lenvecou vkusu, prípadne nejakého poetickéholyrizmu, bez hlbšieho dogmatického odóvodneni-a. Náš vztah k Matke Kristovej má právetaké ontologické korene, ako náš pomer kuKristu samému. Z Krista má svoju vrúcnosťa subjektivnost. Preto sa nečudujeme tým, čomajú ku Kristovi len vonkajší, morálny vztah,čo nič nevedia o našem organickom včlenenído neho a preči-arkli vo svojich dogmatikáchnáuku o milosti, chápan-ej ako najvlastnejšíživot Kristov, nám daný, že potom aj MatkaKristova zos-Iáva v ich očiach iba Matkou Kristovou, a nie aj ich Matkou. Napokon súv tom logickí. Komu je Kristus cudzi, tomumusi byt cudzou e-j jeho Matka.
Náš synovsky vztah k Panne Márii spočíva na tom istom byliostnom podkl-ade, akonaše božie synovsl'vo. Kristus je tým podkladom. On je vlastný Syn Otca nebeského a takisto aj vlastný Syn Máriin. Krstným charak—terom sa stávame účastni synovstv-a Kristovho, tvoríme s ním „ako by jednu osobu"(_Sv.Tomáš AMV.) a tak sa dostáv-eme do toholslého osobného vztahu ku Kristovmu Otcovi
' Podoblmy lvltých, str. 235, Praha 1936.
109
a k jeho Make, ako Kris'Jus sám. Slová svátého Jána, že sa synmi božími smieme nielennazývat, .a-leskutočne nimi aj sme,2 platias celou váhou svojho obsahu aj o našom synovstve Máriinom. Nielen Kristovi, ale i námje Mária práve ltak Matkou, ako Boh Otcom.Toto naše synovstvo nie je odlišné od synov—stva Kristovho, ale je skór jeho rozšíre—ním, takže sme synmi Panny Marie nie popn'jej vlastnom Synovi, ale v ňom sme jej jedným Synom. Syn Máriin, to je Kristus a my,pretože On a my tvoríme celého Krista.Ked ju n-azývarme Ma-ínkou,to je vlastne hlasDucha jej Syna, ktorý ju v nás tak oslovuje.a
Aj ona, Matka Kristova, takto chápe svojem-aií'erstvo.„Hra, syn tvojl",' to neboly pre ňulen Kristove posledné slová úllechy, ale v nichMária Videla poslednú vól'u svojho Syna, akoby najhlbši smysel celého jeho životnéhodiela, jeho modlitieb, náme'h i krvi.
VeIkost božieho materstva P. Márie nespočíva teda iba v tom, že je Matkou Kristahistorického, ale tiež v tom, že je nie menejskutočne i Matkou Krista mystického, žijúceho v milliónoch a mi-liónoch duši, čo patriado jeho Církvi. V nich všetkých vidí svojhoSyna, v nich všetkých miluje svojho Ježiša.Tou istou láskou materskou.
Pri úvarhe o našom synovskom pomerek Matke Božej, nesmieme zabudnúť na: velmidóležitý momentu,bez ktorého by sme fažkovedeli chápat jej materstvo voči nám. Je tootázka života, ktorý“ sprostredkúva matkaa bez čoho by každé materstvo bolo vlastnelen vymyslene.
Dala nám Panna Mária skutočne život?
' 1 Ján 3, i.' Porov. Gal. 4, 6.' Ján 19, 26.
110
Právom ju nazyvame, alebo lepšie: právom ienašou Matkou?
I na túto otázku móžeme odpovedať plňo—obsažné: áno. Ba čo viac, ona sprostriedkovala život v najvlastnejšom smysle slova, ži—vot božský (milost posvácujúcu) a preto móžeme smele tvrdit, že o to skutočnejšie, o tovo vzn'ešenejšom smysle je ona. níšou Maclnkouako naša matka prirodzená, o čo skutočnejšia vznešenejší je náš božský život od nášhoživota prirodzeného. To nie je sofizma, to ječíra pravda, logicky vyplyvajúca z danýchskutočnosii.
Je sice pravda, že jediným Sprostnedk-OFvatel'om božského života je Kristus, no niemenej je tiež pravdou, že Krista máme skrzeMáriu. A tak platí ontologická zásada: Causacausae est causa causati. Príčina pričiny, jepríčinou zapríčineného, (z príčž-ny pochádzatjúceho účinku). Tým, že nám Mar.-kaBožia dalaKrista, dala nám i život, z neho vyvierajúci.Ten náš život, to je vlastne — podIa slovApoštolových5 — Kris'us sám, čo konečneprehl-asuje aj On o sebe: „Ak kt'o smůdi, nechpride ku mne a nech sa napije... Ja samživot“! a
Co je teda na základe týchto slov samejPravdy oči'vidomejšie, ako Ita skutočnost, žeprebl-ahoslavená Panna, dávajúc nám Krista.dáva nám Zivot — a že je preto našou Matkouv najplnšom smysle slova?
Túto materinskú úlohu Máriinu nesmiemevšak chápat tak, ako by nám dala Krista —náš Zivot iba vtedy, keď ho počala, alebo po
. rodila. Inými slevami: Materstvo Panny Márie— ako bolo už vyššie spomenuté — nie je lenhistorické. Ona: je Maukou aj mystického
' Kol. 3, 4.' Ján, ?, 37 a 14, 6.
111
Krista, Krista, žijúceho v nás. Aj vtedy, keďsa Kristov život stáva naším životom (prvýraz pri krste), aj keď sa v nás tento život rozhojňuje (sviaoťosťamia dobrými skuíkami),vždy je pri tom P. Mária v úlohe Matky, Spro—stredkov'atel'ký Kristovho života. A pre ".otovlastne je Matka Kristova našou Matkou. Akby sa totiž Kristov život nestal i našim ( naivlastneišim) životem, ak by ani jeho Matkanemohla být našou Matkou, iba je Prostrednicou milosti,7 alebo ako ju Cirkev sva'tá tiežnazýva, Matkou božej milosti, je aj Matkouvšetkých tých, čo žijú životom milosti. „Mývšetci, čo sme včlenení do Ježiša Krista, smesa zrodili z Iona Máriinho, keďže sme s Hlavou (Krstom) srastené telo. A tak sa v duchovnom, mystickom, no v pravdivom smyslenazývame dietkami Máriinými. Ona je Matkou nás vše!kých."a
Márii-no mystické materstvo sa uskutočňuje na nás pri krste svátom a dovřšuie sapri požíverní Eucharistie. Vtedý sme totiž nadužšie spojení s Kristom a tak skrze neho ajs jeho Matkou. Kristus je Plod života Máriinho. Aj Kristus eucharistický. To telo, čopožívame, je utvorené z tela jeho psnenskejMatky. Krv, ktorú pijeme, vyvrela- z jej prečistého Srdca. „Caro Christi — caro est Mariae". TeIo Kristovo je teIOmMáriiným — vravia sv'ati Oicovia. „Tu — len si to uvážte,
" Zmlenký si zasluhuje pekný výrok velkéhoPia X., ktorý nazýva Matku Božiu: ,.Prtnceps gratiarumlargiendarum ministra". Prvoradá vysluhovatel'ka mtlostt, ktoré Boh uštedruje !uďom — ako aj klasickávýpoved svatého Bernarda, iedného : najvačštch martologov: ,.Sic est voluntas Del, qui lotum nos haberovolult per Mariam". To je voru božla, ktorý nás celýchchcel mat — skrze Márlu. — Obširnejšte o veci článokD:. I. Mullen, SMER, V. 268—271.
' Pius X., na ten deň, 2. íebr. 1904.
112
prosím — nakolko sme spojení s presvátouMatkou Pána a ako sme po Bohu jej zaviazanivdakou za- ten-lo prevel'nký Dar (Eucharistiu)lTelo Kristovo, ktoré Mária počala, ktoré vi—nuta do plienok, ktoré s takou maLerskou nehou křmiLat,je to isté telo, čo my prijimamepri oltári. Je to jej krv, čo pijeme v tejto spásonosnej Sviatosti. Niet Iudského slova-,korýmby sme ju oslávili, ako si to zasluhuje ona,z ktorej si vzal cielo Prostredník medzi Bohoma l'ud'mi. Nech už ju chválíme akokoivek,vždy je to menej, ako si zaslúži." (Svatý PeterDamianiV
Ten istý Kristus, ktorého ona nosila vosvojom lone, s ktorým bola srastená v jednotelo a v jednu krv. pri svátom prijímaní miesitoto svoje telo s naším telom, svoju krv miešas našoul Ako Mária, i my sa stávame s Kristom" concorporei, consanguinei", jednéhotela, jednej krvi! (Svatý Lev Velký). Či niesme potom jedného tela a jednej krvi i s ňou,jeho Matkou? — Ake to tajnostné a predsatak sku'očné pokrvenstvo! Aká to úžasnásymbióza!
S Kri-stom sme aj my vtiahnutí do materského Iona Máriinho,10 s ním i nás nosí vosvojom Srdci ako jediný predmet svojej vel'kej a nežnej lásky materskej!
A ako preblahoslavená Panna miluje v nássvojho Ježiša, tak zas On jej vracia svojulásku, ktorú vylia-l skrze Ducha svatého donašich sřdc.11
Ano, to Kristus v nás dalej miluje svoju
' Citované u Bemardot: „Mana und ich" str. 54.Baset 1938.
"' Porov. Pius XII.: „O tajemnou: tele Kristovom'ťstr. 74. (V slov. prekl. u Dominikánskej edici! Veritas,Trenčín).
" Porov. Rim. 5, 5.
113
Matku.12 Ake úchvatné tajomstvol Celé ple—jady sřdc sa nadšene dávajú Božiemu Synovi,aby skrze ne a v nich reprodukoval &zmnohonásobňoval lásku k svojej panenskej Matke. . .A to činí nevýslovne šťastným inJeho i Ju i tiemilióny, medzi ktoré — z milosti božej a zpri-azne našej nebeskej Malky — sme bolivradení aj my, nehodní.
Prečo pozítívizmus nevyhovujednešnému človekovi ?
Dr. Emil Stach.
Otcom pozitivizmu je A. Compte (1798—1857). Svoj systém vysvetlil v šestsvázkovomdiele: Cours de la phiJOSOphiepositive. Na základe svojho filozofického systému vytvorila-j náboženskú spoločnosť, ktorá v kulle aj vovonkajšom zriadení napodoboval katolíckucírkev.
Pozitivizmus sa opiera o zásadu: Iba toa len tofko vieme, kolko sme skúsili sami,alebo im'. To znamená, že čo sme neskúsih', aninemóže jestvovať. Preío niet poznania okremSkúsenosti. Podla pozitivizmu poznávame ibasmyslami. Rozumové poznanie nemá skutočnúhodnotu. Fa-kt pre pozi'ltivistov je všetko. Jepriamo bohom, pred ktorým padajú na kolená.Taine to naozaj aj tak poved-al: Dajte mi fakta ja pred ním padnem n kalená.l Preto pozitivistickí učenci s-a vrhli zůrivo na zisťovanie
“ Porov. Neubert: „Můj ideál Ježiš, Syn Márlln".str. 27 & nasl., Kremnica 1943. Prel. Dr. T. Zúbek OFM.(Pozn. Jedno : najlepších diel o Panna Márii, akév slovenčina máme).
1945 ' Dr. Herčík: Zivot n ruby, tu. 103, Mazáč. Praha
114
fakťov. Jedni skúmali vzrast rastlín. Ini pozorovali, ako žabe bije srdce. Matematikoviaa fyzikovia vypočítavali konstanty. A robilito až dovtedy, kým ich nezachytil hlad pometafyzike.
Pozitivizmus neuznáva podstatný rozdielmedzi smyslovým a rozumovým poznávanim.Kůlpe chápe pozitivizmus vo všeobecnosti akopomýlený filozofický systém a zahrňuje doneho všetky smery, ktoré zavrhujú metafyziku a za jediný prameň poznania uvádzajúskúsenost. Takto chápaný pozitivizmus hlásali Hume, podl'a ktorého naše pojmy majú lenvtedy svoju platnost, ked sme si ich ziskaliskúsenostou.
Zásada pozitivizmu, akoby skúsenosťbola jediným pra—meňompoznania, má pre život človeka strašné následky. Ludský duchtýmto je ubitý a okradnutý o najdrahšie dobráa nevyhnutne po'om prepadne agnosticízmu.Pozitivizmus si sám aj protirečí v mnohom.Spominame veci, ktoré nepatria spolu. Taknapríklad učí, že móžeme poznat len jednot-livé udalosti, alebo hromadné udalosti.2 Lenžepráve udalost nemóžeme sledovat smyslami.Sledujeme iba deje a tie sú složené z drob—ných udalostí takzvaných aktuálnych entit,ktoré 't'rvajú iba ak biliontinu sekundy.a Takédačo ani jemný smysel nemóže zachytit.
Pre pozitivistov všeobecné pojmy nemajúreálenej hodnoty, lebo ich neziskáv-ame smyslamí, lež rozumovým abstrahovaním. V tomohl'ade idú spolu s nominalistami, podl'a ktorých všeobecné idey sú iba mená. Logik pozi—tivizmu Stuart Mill tiež sa nevedel vymotat zosvojich predsudkov. Neuznáva vóbec rozumovú schopnost tvorit všeobecné pojmy. Po
' Dr. Sanc: Stvorltel iveta, str. 37, Trnava 1944.' Dr. Herčik: Zivot u tuby, str. 118
135
zn-anie obmedzuje len na smysly. Potom sinevie poradit ani so všeobecnými súdmi,o kJJOI-ÝChhovorí. že sú iba zovšeobecňovanímskúsených f-aktov. Lenže už aj zovšeobecňovanie, či skór indukcia, je rozumová činnost a niesmyslová. Potom S. Mill sa zamotáva do siete,odkial' nemá východiska. Ved každý indukčnýsúd je súd všeobecný. Tak napr., že dva atomyvodíka slučené s atomom kyslňka dávajú molekulu vody. Nemyslíme Lu_na ojedinelý pripad získaný skúsenosťou, ale tvrdíme to bezohl'adu na skúsenost. Pozitivisti, ak chcú byťdóslední, museli by platnost tohto vedeckéhosúdu popriet. Alebo je tu a-j iný priklad. Vofyzike platí zákon: každé teleso vyzdvihnutédo výšky a uvoInené padá na zem. Skúsenosťnám potvrdila iba niekolko prípadov. Nievšetky. Keby sme všetko chceli skůsenosťouzistiť, k tej práci jeden l'udský život by námbol prikrá=1ky.Preto z jednotlivých prípadovneuzaftvárajme na všetky podobné. -A toto jepráve indukcia. Pozitivisti si také pol'ahčenienemóžu dovolit, lebo by ich samotná skúsenostodsúd'ila a zabila. Indukcia totiž sa nerobi n-aJzáklade Skúsenosti, ale za všeobecného principu, že priroda za rovna—kých okolnostmi vždyúčinkuje rovnako. Preto pozitivisti svojoukrátkozrakostou a úzučkým pohl'adom na svetznemožňujú každú empirickú vedu.
Pozitivizmus je tiež proti každej logike.Idea v logike je výtvor l'udského rozumu a niesmyslov. Pozitivizmus jej nepriznáwa. objektivnu platnost. Všeobecné súdy, ktorými súnavzájom spájané dve sku-hočnosti, podl'a pozitivizmu nie sú možné. Úsudok tiež nie jemožný. Veď pri ňom sa porovnávajú dve ideys tretou, .a-bypotom bolo zrejmejšie, či n-avzájom sú v súlade a či v proiúklade. Ale v každom úsudku musi byt stredný výraz aspoň raz
116
všeobecný. Preto pozitivizmus je proti úsudku& tvrdí, že na tom základe nemožno pristk novým pranvdám.
Complne tvrdí, že každý súd _sal musí zakladat na Skúsenosti. Potom apriorné súdy byboly tiež nemožné. A predsa ich v logike má—me vel'a. Tak napríklad Boh je slobodný. Pretoslobodne stvori-l svet! K takému súdu neprídevlastnou skúsenostou, lež logickým procesomodvedeným z filozofiokej pravdy, že Boh jeSlobodná bytost.
Tiež indukcia iakzvaná explikatíVna nehledí na skúsenost', ale porovnáva samépojmy v sebe a na ich základe vytvára súd.Taky je napríklad súd: celok je váčši akojeho čiastky. Neopierame sa tu priamo o skúsenost, ale ked máme pojmy celku a čiestok,už to nám stačí, aby sme tvrdili, že celok jeváčší ako jeho činaslka.
Pozitivizmu san doteraz tiež nepodarilovybudovat ds-jaíkústálu etiku. Etika totiž nieje myslitelná bez stálych mravnych zákonov.Tieto však nikdy nemůže vytvoriť l'udsxkiáskúsenost.
Pozitivisťri opierajú sa najviac o utilit-a>rizmus a podl'a neho aj žijú. Clovek, alebospo'očnosť, majú robiť to, čo im osoží. No takéetické pravidlo je velmi nestále a v praktickom živote pósobí ničivo na jednotlivca ajna spoločnosť. Len zdanlive móže osožiť jednotlivcovi alebo spoločnosti. V Nemecku krédom národného socializmu bola tiež utilitarislická etika. To je mra'vne dobre, čo národuosoží. Mysleli si, že národu osoží vojna. A da—lise do nej. Mysleli si, že národu osoží porušo—vanie dohovorov. Preto ich lámali. Kresťanskáláska národ-u vra-j škodila. preto hlásali bezcit—
' Dr. Spesz: Summit:-Inn philosophlae christiana..str. 34.
117
nost k tým, čo si svet ináč predstavovaii akooni. A nakoniec taká elika ich zab-ilan. Leboutilitarizmus je veImi rel'aftívny. Co jednémuosoží, to druhému škodí. Aj štátom, aj jednotlivcom. Každý citi — aj sami pozitivisti, žeetika musi mit trvalý základ a musí sa opiervato absolútno. Taká etika potom rovnako zavázuje každého. Nezávisí ani od času, ani odpriestoru. To je ten večný zákon v Bohu,o ktorý sa opiera každý prirodzený zákon.Ale trúto etiku, ktorá má absolútny charaker,nikdy nevytvorí skúsenost.
Pozitivizmus ničí aj král'ovnu všetkýchvied — metafyziku. Kant ju volá tviež takýmkrásnym názvom. Zahrnuje v sebe filozofickédisciplíny: ontologiu, psychlogiu, kozmologiu& bheodiceu. Metafyzika dáva nám najhlbšieodpovede na základné otázky božieho a Iudského bytia a vóbec každého bytia, aj večného. Empirické vedy na tieto otázky námneodpovedajú a tak ponechávajú človekav neistote. Máme vel'a metafyzických skutočností, o ktorých skúsenosť ničoho nevie.Také metafyzické pojmy sú: bytost a nič, podstata a prípadok, príčina a účinok, hmota.a tvar, ciel' a zákon, nevyhnutné -a- slobodné,telo a duch, stvorenie nasirvoritel'. dobro a zlo.
Pre pozitivistov pochOpy duchovej podstaty, objektívnej príčinnoslli a iné, sú len natol'ko odóvodnené, nakoIko vyjadrujú nie—ktoré fakty osobnej Skúsenosti. Ináč o príčinyveci sa nestarajú. Im stačí rozbor zjavov a ichokolnosti. Danlejneposiupujú. Toho sa držínielen Compte, ale aj jeho prívrženci, ako Milla Spencer. Paulsen volá podstatu: ein gánzlichunbekannť'es Irgendetwas. Podstata veci jepre neho úplnou záhadou. Wund tiež pláva:v týchto vodách, lebo tvrdí, že pojmy ducha&hmoty sú iba pomocnými pojmami.
118
?!
Pozitivizmus takto splošťuje človeka —vertikálne aj horizon=l=á1ne— na bytost, ktoráje menej slobodná než vězeň. Veď Iudskétrúžby nemožno zredukovat n-a rozmery smyslov. Tie zachycujúv iba mal'učký úsek skutočnosti, ktorá nás zo všetkých Strán obkluCuje.A kto je iba spokojny, je úbožiak, ktoréhomóžeme len l'ulovať.
Ináč pozitivizmus je dvoj-aký: Iný v teóriia iný v praxi. V teórii je extrémnym sysínémom odlúčeným od žiVOta.V praxi je zahlušený samým životom a jeho osudovými otázkami. Aj pozitivizmus sa odvoláva na l'udského duch-a a tvrdí o ňom, že je vždy ten istýa bude ten istý. Ale odkia-l' to vie? Zo skúsenosti? To nie. Veď o tom, čo bude, skúsenosťnám ničoho nehovorí. Táto zásad-a nevyplývazo skúsenosi-i, ale z indukcie, z procesu čisterozumového. Indukcia nie je špecialitou pozitivizmu. Pozitivizmus oddel'uje nás aj od budúcnosti aj od minulosti a- drží nás ihavv železných okovách pritomnosti. Lebo len bez—prostredná pritomnost sa: dotýka našich smyslov. Pret-o aj takzvaný aktuallizmus modemejfilozofie — ktorý zastupuje Wund — je ideovým dieťatom poziiilivizmu.
Pozitivizmus svojimi zásadami rúca aj základy kresfanského náboženstva. Ved náboženstvo je tiež meťuafyzilka. Mnohé náboženské pravdy pres-ahujú naše poznávacie schopnosti. Nielen smysly, ale aj rozum.
Compte si prečo vytvoril sám svoje pozitivistické náboženstvo. Použil v ňom kresťanské pojmy, ale dal i'm celkom iný smysel& obsah. Bohom pozilfivistov je Iudstvo. Ichviera nie je kladný vztah ]: zjaveným pravdám, ale viena v Iudstvo. Pozitivisti takýmiekvivokalivnymi terminmi priviedli do omylu
119
mnohých dobromyselných l'udí a takto pri—pravili cestu aj modernizmu, ktorý odsúdilPius X.
Blud pozitivistov šíri sa ako lavina a- za—chycuje lahko Iudí nepripravených, alebozemský orientovaných. Donat volá poziti—vizmus: Magma nostrae aeinatis haeresis.5 Sviatok Krista Král'a má byl protiváhou pozitivizmu.
Zásada pozitivizmu: Aby som mohol býtistý o niečom, musím to skúsiť, zasadzuje smrtel'nú ránu l'udskej podnikavosti. Ved už osvojom vlastnom duševnom pokroku ťažko sapresvedčiť. To by potom prakticky podl'a pozitivizmu znamenalo složit ruky a na vše'lkoiba pozerať. Načo sa namáhať, keď o výsledkusa na začiatku nemožno presvedčiť? A kol'koťažkosti má každý čin prv, než ho uskutočnímell Pozitivisti musia preto už pred činom kapitulovat. To je naozaj defetizmus. Vo všetkom vidí iba tiene. Pozitivista preto je aj pesimista. A keby ním bol len sám! To by smenič nemali proti domu. Ale on svoj pochmúrnýnázor na svet chce preniest aj na iných, abyaj iní boli s ním otrávení.
Pozitivisti zbožňujú fakty alko aj Taine,ktorý sa chce vrhnúť pred faktom na kolenaako pred modlou. Ale úfiežaj samé fakty odsudzujú pozitivistov ako luhárov. Fakty, čo súpredmetom Skúsenosti hovorian, že to, čo smeskúsi-li, mohlo byt a že je to možné. Avšakz toho, čo sme neskúsili, nenasleduje, že tonemóže byť. Paka-y nehovoria všetko. Nehovoria, čo nemóže být. Celý pozitivizmus stoji
' Donat: Critica, 4. vyd., str. 153.
120
na sofizme, ktorá sa volá v logike fall-aidaconsequentis. To je zlá forma hypotetickéhosyllogizmu. Postupuje podla toho: Ked niečomóžem skúsiť, to jeslvuje. Co nemóžem skúsif,to nejestvuje. Záver nevyplýva z premis. Fa.lošnosť záveru lepšie zbadáme na podobnompríklade: kto spí, nespieva'. Kto nespí, spieva.Záver nie je správny. Lebo lnlo nespí, móže ajiné robit a nielen spievat.
Preto pozitivistická nauka vie sa. ťažíkosmieriť so skutečným životom. Zivot je prav—divý a pozitivizmus je falošný. I vyznavačipozitivizmu sú ludia polutovania hodní. Niepreto, že sú zlí filozifi, ale že rozumové poznávacie schopnosti človeka podceňujú & ne—smierny svet stvorenia, ktorého rozmery presahujú našu skúsenost, obmedzujú na mal'učký úsek nášho smyslového poznania. Pozitivizmus robí z človeka takto nirpaslíka. Ožo—bračuje ho na celej čiare. Akoby červík zarytý do zeme povedal: celý svet, to je hrudahlíny a nič viac. Ci sa mu nevysmeje orod,vznášajúci sa vo výškach? Pravda, červík honevidí, lebo mu v tom bráni hlína a nemá anitakých očú, ale mal by byť aspoň skromnýa uznat svoju malučkost'. A taký skromný mábyt každý človek, aj pozitivista. Lebo sú iné.váčšie a krajšie svety ako ten, v ktorom žirjeme. '
121.
Pán, obeta a my.Dr. Jozef Leščók.
Otázka jestvovana Boha je vždy časová.Casová nielen vo vztahu k času, v ktorom žijeme a k rud'om, s ktorými sa siretávame, aleje časová najmá vo vztahu k nášmu vlastnému životu, k nám. Jestvovanie Pána Boha jepre nás večnou časovosfoul Preto z nej vychádzame a uvedomujeme si toto:
Clovek je obmedzené súcno s mnohéhohlediska. Jeho obmedzenosť najviac sa javiv závislosti vlastného bylia. Clovek nie je sámnaprostým pánom. Hoci nijako netreba dokazov-ať, že človek v mnohom je závislý nainýCh, no predsa treba vyzdvihnút, že podstatne závisí v svojom žití ai byli na PánuBohu. Samo jeho jestvov-anie a. udržovaniepri živote lvorí túto podstatnú závislost natom, v ktorom „žijeme a hýbame sa a sme".l„On dáva život i dýchanie ! všetko".2Preto hovorime a uvedomujeme si, že jestvo—vanie Pána Boha je večnou časovosťou prekaždého. Pravda, druhoradými príčinami, medzi ktoré treba počítat aj ludi so životnýmlzáujmami, sklonami a zámerným pósobenímna iných. móže byt táto večná časovosť —najmá u jednoírlivcov — menej časovou". To,pravda-, nič nemeni na skutočnosti samej. PánBoh neprestáva byť Pánom a to všeobecneznámvm .,z toho, čo ie stvorené't'
Vedomie o večne jeslvujůcom Pánu Bohumusi byt dokázané so stránky človeka zodpovedným spósobom: l'udským mravným konanim. Táto nevyhnumos! nie je čímsi vonkajším, čo človeka obmedzuje, ale je nevyhnutnostou pochádzajúcou : vnúlm, priamo z to
“ Sk. op. 17, 28.' Sk. ap. 17, 25.' Rim. 1. 20. '
122
ho, že jeho bytle je podshatne obmedzené &závislé. Ak to človek predsa nerobi a zneužíva slobodnej vóle, idúc žívotom za vášňamiproti rozumu, vtedy prepadá zvrhlému smý—šlaniu“ hreší & vylučuje .sa z otcovskéhosvazku s Pánom Bohom. Je hodný smrti-") ato smrti večného odlúčenia, večných útrap.
Z predchádzajúceho vyplývajú tieto pravdy: l. Clovek podstatne závisí na Pánu Bohu.2. Pána Boha nemóže nepoznával z jeho dlela.3. Musí ho uznával celým svojím životom.
Teraz je otázka, ako uznávat, čím dokázat svoju závislost na Pánu Bohu a tým ajpoklonu, ktorá je predpokladam nášho smierenia. zadosťučinenia, poďakovanža a prosby?
Obetou. Slovo obsahove bohaté je námvelmi dobre známe; ale menej si uvedomujeme krásnu ktutočnost, ktorou je udávaný aupravovaný náš pomer k Pánu Bohu a ktoráje obsahom slovka „obela". Nesmieme tedazabúdsť, že obeia je „strediskom náboženstva"“ „Obeta je podstatný úkon náboženstva“" Je do v k-restanstve. kde „Kristusumrel za nás“,!; „upom'žil seba samého a bolposlušným až na smrt a to na smrt na križi".'Pán Boh „neušetn'l ani vlastného Syna, alevydal ho za nás".10 Taká velká je skutočnosť obety, ktorá nás nielen na zemi l'udskydojima & ohromuje, lež priamo s nebom a sPánom Bohom spojuje svátkem milosti. V dejinách nábožeuslva móžeme vel'mi dobre pozorov—ať,ako v rozličných náboženských prejavoch obeta je zvlášť Výrazne &mnohonásobne zdórazňovaná. Obetou človek Boha uznáva
' Rim. !, 32.“ Porov. Rim. !, 32.' Sullerot: La vie Chrétien. Marseille. 1937,str. 188." Tnmtiež.„Le lacrmce est l'acto mu.! de la
mumon ." .
' Filip. i, ta." Rim. a, 32.
123
& podrobuje se mu (cultus latreui'icus) a takusiluje sa dosiahnuť smierenia, zadosťučinenia, ak prosí a dakuje. Vždy však uznáva svoju závislosť n-a Vyššom, ktorý je Pánom živo—ta a smrti & preto sa mu prinášajú ako obetyveci so žívotom Súvisiace, ba aj samé životyzvierat, ba dokonca a_i l'udi. Všetko obalova—né je istým spósobom aj zničené.
Obeta bola vždy vecou vereíného vkultu,preto vždy bola prinášaná predstavenými.Bola zákonne stanovená. Takto bolo aj v Starom zákone.ll No nielen autorita l'udská, alepriamo autorita samého Pána Boha ich upra—vuje“ a tým pripomina človdku jehoprevinenie. hriech, ktory má byť smytý obetou Vykupitel'ovou, ktorú starozákonné obetepredobrazovaly.18
Z povedeného móžeme uz'atvárat, že obetaspočiva v úkone zákonne stanovenom, thorýmčlovek Boha uznáva za najvyššieho Pána,podriad'uie se mu prinášaním veci podstatnej,ktorá svanejako ničí.“ Obetou takto prinášanou prichádza človek k Pánu Bohu, k prame—ňu svojho twtia a k svojmu cielu, aby s nimsa sjednotil a našiel skutečné šťastie.15
My dnes tiež potrebujeme obetou dokazovat svoju závislost na Pánu Bohu. Bez Pána Boha nemóžeme byt -a ani l'ubovolnvmspósobom nemóžeme prist s ním do naiužšie—ho stytku, v ktorom by sme sa mu klaňali, d'akoveli mu, odprosovali ho, a prosili ho. Sta—rozákonné obete už dávno splnily svoju pripravnú úlohu, ktorymi s-a „dialo pripomin-anie
ll Porov. Lev. 1—17." Lev. 1, ! an." „Zákon má len tieň budúcich dobrót..." ho
vorí Apoštol v liste k Zldom hl. 10, 1. O obetlach výslovne hovori, že nimi se deje ..Pripomínanie hrlechov".Zld. 10, 3. :
" Porov. Šanda: Swap. Theol. dogm. spec. II. Frlburgi Br. 1922. str. 232.
" Porov. Sullerot: La vie chrétiene, n. d. str. 189.
124
hriechov".m Prichádza Kristus Syn Boha živého"." Prichádza „ako moc majúci".18 Zákonnezrušuje, ale naplňuje" Naplňuje starozákonné predobrazy a predpovede aj o tom, čoje strediskom náboženstva. _
V najvážnejšej chvíli svojho zemskéhoživota, pred najvyšším utrpením a sm—rťou,Kristus prináša a ustanovuje obetu Novéhozákona. Je to obeta chleba a vína, obeta čistá,predpovedaná Mal-achiášom20 a zobrazovanáuž Melchizedechom.21 Mnohí už velmi dobrevedia, že úkon prvej obety a stanovenie obety vóbec uskutočnily sa pri poslednej večeri,ked vzal chlieb, požehnal, lámal a dával hosvojim učenníkom so slovami: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva.Nato vzal i kalich, vďaky činil, podával imho so slovami: Pitezneho všetci! Toto je totižmoia krv nového zákona, ktorá sa vvliev-a zavás a za mnohých na odpustenie hriechov“.22
Slová Krista—Bohočloveka, NajvyššiehoVelkňaza, odhal'ujú nám skutocnost obety,aká nebola donesená Pánu Bohu ešte nikdypredtým. Je to obet—aozaj čistá a l'úbezná predtvárou Najvyššieho.Nieteloobetného zvieraťa„bez škvmy"23, ani nie „krv kozl'acia a tel'acia",“ lež toto, čo On obetuje, dáva. ie jehotelo, telo Kristovo, je jeho krv, krv Kristova.To je Kristus sám, korý sa mystický obetujelToto je oheta Nového zákon-a. Obeta podávaná za nás. .. Telo Kristovo, krv Kristova, z vó—le Kristovej. . .
" Zid. 10, 3.
" Porov. Mat. 5, 17." Mal. !, 11." Gen. 14. 18.“ Mat. 26, 26—28. Porov. Luk. 22, 19—20. Mk. 14.
22—24, podla gréckeho textu. Kor. 11, 23—26." Lev. 22, 19." Zid. 9, 11.
125
Tu, kde sa treba kleňať Bohu za nesmier—ne dobrodenia &uznávat nielen svoiu slabosta hriešnost, ale aj obmedzenost rozumu, kto—rý by chcel odhalit aj mvsterium fidei — ta—jomstvo viery — márne človek bude prinášaťsvoje poznatky a predsudky, aby úslredno—dejinnú skutočnosť snížil iba na udalost l'ud—ský dojímavú. Slová „toto je lelo mo_ie". „Toto je moja krv" sú príliš jasné &všetky okolnosti, ktoré s nimi súvisia, zas len veimi dobre dokazujú, že ináč ich chápat nemožno atým teda ani nemožno ich prekrútiť. Tak imrozumel Kristus, tak rozumeli apoštolovia anikdy nie ináč svatá Církev. Tak im rozumiedodnes. Ved nezabúdajme, Kristus novoza—konnú obetu, toto, čo on konal, dal moc konat- aj iným: lo čiňte na moju patmiatku't25A táto obet dodnes sa prináša na oln1:ároch,pri úkone, ktorý v dejinách dost-al názovsvc'itá omša. Kristus novozákonnú obeťu ne—obmedzil na jeden úkon. Slabost Iudská nieje jeho slabostou. „Skrze neho svtorené jevšet=ko".26 A tak leda nielen mohol dať mocpremeňovať chlieb na svoje telo a víno nasvoju krv, ale aj skutočne ju dal slovami „točiňte na moju'pamiatku". Kristus “teda ustano—vil, určil novozákonné kňazstvo, ktoré odKrista skrz apoštolov dodnes v svatej Církvitůto moc má: dodnes sa prináša obeť novozákonná, dodnes sa slúži svatá omša. Kristus saobetuje rukami kňaza pod spósobom chleba avína, ako pri poslednej večeri, nie krvavýmspósobom.
. Krvavá obela bola prinesená len raz:„Kristus raz sa obeloval, aby sňal hriechymnohých"." Krvevým spósobom bola prinesená obeta na Kalvárii. Tu „vydal seba sa—
" Luk. 22. 19." Kolos. l. 16." Zid. 9. 28. Porov. v. 11
126
mého ako dar a obetu Bohu"23 Tu videli jehotelo, tu videli jeho krv. Vo večeradle pri poslednej večeri apoštolovia vedeli, že jeho teloje pod spósobom chleba, vedeli, že je podspósobom vina. .. On to povedal. On to robiťprikázal. .. „Kedykorvek budete jest tentochliebapit tento kalich, budete zvestovať smrtPánovu, kým nepríde"29... Kedykol'vek saprináša obeta chleba a vína, kedykol'vek saslúži svátá omša, zves'uje sa smrť Pánova.Pán sprílomňuje sám seba,/obetuje sa nekrvavým spósobom, „obetuje sám seba nepoškvrne—ného Bohu, očistí nám svedomie od skutkovmřwych, aby sme slúžili živému Bohu'W. . .
Slúžime mu. . slúžime mu obetou novo
zákonnou, obetou svatej omše.H1'a,.sPán, obeta & my. „My klaniame sa Tebe..NAŠE NADĚJE.
Uvaha o správnei láske.Marcel Homíak, SS.
DRAHÝ PRIATEE!Hovorí sa: — neviem či právom, — že
mladí l'udia neradi siahnu po spisoch a knihách, k-loré by mohly odhalit vnútro ich duše&priviesť ich ]: úv-ahom o vlastných skutkocha živote. No verím, že sa nájdu aj výn:'mky:Medzi tie patríš aj -ly, lebo si presvedčeny, žeduša zavše potrebuje chvilku samoty, abyV nej n-ačerpala duchovnej sily, lebo v hlukua!v shone života sa k nej solfva alebo len velmi tažko dostane.
Niektorí sa stránia vážnejších úvah2 obavy, že sa pri nich stre'cnú s prázdnotouvlastnej duše. Pomať vlastnú duševnú biedu& počuť výčitky svedomia, ktoré vie byť pri
" Porov, Jedu. kat. upevnil. čis. 245.
121
takýchto príležiltostiach tvrdé, ba až kruté,veru desi. Chcú tomu vyhnút tak, že sa oddáviajú novším a hrubším rozptýleniam.
Ulbekajú len ti, čo si neuvedomujú, že refleksia móže byt zdrojom cenných poznanikova odhalení duševných hodnót. Ona pripravipódu o umožní zrod hlbokých myšlienoko smysle života, hlbšie nazieranie na života na- veci v nás i okolo nás. No najma zachrání od výstredných pohybov, prejavov,náuk a smerov, ku ktorým sú mladi -anie vždýdosf. rozvážní Iudia náchylní.
Správne chápaná 'a dobre využitá refleksiaje teda vel'mi dóležitá pri vývoji & usporiad-ani vnútorného života a pri udržaní a zaislení duševnej rovnováhy. Nadovšetko zbavuje preludov, neskutočných, vysnených vecí.Myslim nebudeš v tom vidieť urážku ani upodozrievanie, keď ti pripomeniem, že vy, mhsdíl'udia, zakrývate svoju budúcnosť do tajomných závojov fantazie, ktorá doplňuje a inákzafarbuje skutočnosť, ako je. Úvaha. pomalyzbavuje neprirodzeného rázu života a budúcnosti.
Nedočkavost a neskrotená túžba mladýchuchopit živou v celej jeho náplni, stavia ichdo rozporu so zásadami víery. V ich konzervativnosti vidia stále prekážký v domienke,že im nepraje a ničí každú radost. — KoIkýchsi videl už aj ty — a my, vekom a hadam ajskúsenosťami starší o mnoho viac — čo nepoznali, ani nechceli poznat pravý smýsel živo'ia: a jeho skutočnosť. Ostala im zastretápriemerom mladistvej fantazie a utopistickýmiideami. Bolv ntaoobyčajne povahy povrchně,ktoré si nechcely lámat hlavu teoretickýmiúvahami, lebo braly život tak „prakticky".A veru, len tak prakticky vzdali sa vierý a niejeden aj nábožensbva. Vír sveta: umlčail v nich
128
hlas svedomia. Je pravda, že nebol on nikdydost silný a patrične citlivý a že slabý bol anjich charakter, ale to všetko len ich vinou,
nechceli občasným vhlbením do seba priniesťposilu a nápravu. l—ládamvolalktorí aj predsi'ierali duševnú hlbku, alebo ju iba maskovrsliplytkou vrúcnosťou. Veď aj sám sa památáš,kolkoráz sa pohoršovali nad bezvýzn'aunnýmiepizódkami a m'a-lichernosťami, ktoré nepaurilý k integrite života a zatial im uchodilyhlbšie a podsba-tnejšie súvýsi.
' S tebou sa to asi nestane, n'ekol'ko viem,že plnost života hladáš v jeho hlb-ke. Alejednako musíme ťa upozornit, aby si bol prichystaný na temnosti a tajomstvá, na-záhadnéporadoxy a duchovné azda aj dlhšie trvajúceúzkosti. Vel'a ráz nič nevidíme a nechápeme,sme bezradni, ba priamo zúfali. .. a-le len zatial, kým sa nám neprispósobí duchovný zrak.
. . .Zastavme sa hoc aj hneď pri jednom ci
tlivom bode života, ku ktorému sa, vraj, krestanská a najmá katolicka mravouka stra'viaodmietavo a ešte aj dnes prid-ržiav-asa zaostalých siredovekých zásad. Myslím na nerozluči-Iel'nosť menželstva a na sexuálnu lásku,okolo ktorých bol a je aj dnes otvorený boj.-—Pripomíname hned na začiatku, že boj sanevypovedal — ako to niek-ho mylne chceldokazovat — ani žene, ani láske, ani rodine& tým menej životnému šťastiu. Ale naopak,Vypovedá sa všetkému, prečo hynie tisíce atisíce nešťastných obetí na tele aj na duši,čím pravá láska sa zvrhne na zvieracie chúťRY. čo rozvracia moderné rodiny, čo siíha akonešťastná klial'ba človeka našich čias. Zachovat si v ml'ados'tičistotu znamená, zachovatsa žene, rodine, láske & výššžemu živoiru ajštastiu.
129
Láska je miazga, ktorou žije l'udská bunka& všeludský strom. Hoci slúži ponajprv ludstvu, dotý'ka sa aj jedno'Jlivcov. S láskou spo—jený pohlavny pud je zákon daný síce jednotlivcovi, ale na prospech trvania a zacho—vania Iudstva. — V tomto sa názory všeobecne shodujú. ROZpornastáva, ked sa máustálit základňa pohlavnému pudu a s nimSpojeným zákonom. U prívržencov mater.alistických názorov prevláda sklon pre biologickú základňu I'udského života, lebo oni človeka pokladajú len za „štastneiš.eho“ živočicha. Tým bolo Iudstvo posbavené na nejpochybnejšiu a navrtkavejšiu zvieraciu základňu. Iludská duša a všetky jej vlasinosti ajschopnosti sú pri tom celkom zatlačené a zaznávané.
Kto však uznáva, že človek je tvor rozumný, musí tiež pripustit, že svojou povahouvyžaduje vyšší poriadok, ako je zvierací, hociby bol pokladlaný za najšt-astnejšie zviera.Človeku zodpovie poriadok mravny a etický,nakoIko je pods-atne spojeny s Iudskou prirodzenosťou a clotak, že bez neho nemóže pristk vnútornému súladu. Ved' ak by sa človekproti mravnému a etickému poriadku oddávallen sexuálnosti, poruš0val by v sebe súladmedz. telom a dušou. — Sexuálny problémmusi byt teda riešeny nie len biologicky, aleaj psychologicky a najma eticky. Prevládaeticky poriadok, lebo ten pa-ťln'k mocnejšej t.j. :k duševnej či-astke l'udskej prirodzenosti.
Sotva by 1010pochyboval o tom, že lá—skou, vedome alebo nevedomve, slúži sa avjIudskej spoločnosti, ktorá ňou stojí alebopadá. Spoločnosť ju móže náležžte urnocniť,vzpružiť, aj odmeniť. Úkony lásky sú sícečinmi jednotlivcov, ale nimi stoja a udržujúsa nie len jednotlivci, lež aj národy a celé
130
Iudstvo. Láska sa teda vždy meria na rudstve,na Spoločnostr, ku ktorej gravituje, ktorú hladá, ktorej a pre ktorú žije. Ale spoločnosť aIudstvo je pojem predovšetkým mravný a duševný. Takou má by! teda aj láska. A napokon láska je v prvom rade a podsba'tne vecduše a len druhotne a podmienene vecou telaa hmotnou. Láska: je sice cit a srdce, ale i dcérou úccivosti, je královnou konania, matkoua nositelkou všetkých ctností, ktoré presádzaa chrání aj v iných.
Nepopierame, že pohlavie stojí v stredevšetkých prirodzených a mrnevných otázonkkuždého jednotlivoa. Pravda, nie a-ko kamienky,ktorými si mladi ludia králiia dlné chvile, aleako žulové kvádry, n-a ktorých stojí osobnýcharakter, čestnosť a zdatnost k velkým životným úlohám. Preto nemožno oddeíiť pohlavie od mravnosti, od vyšších síl, od povinnosti, od premáhamia seba samého, lebo toby znamenalo premenit pohl-avné jaro na pohlavný mráz. Je to mráz, ktorý ničí (: páli to,čo je v mladej duši najútlejšie aa pre životnajpotrebnešje.
Láska: je nejvernejším zrkadlom životačloveka, lebo v síle lásky javr' sa i sila ducha.Preto čím je váčšia čistá láska, tým váčšía čistejší aj duch. Dnes nadobúda prevvaihu& moc smyselnost, k-'orá nasleduje slepé pudové sklony aesmyslově vjemy. Tým aleubúda na s.upnici duchovného erosu, lebovládne alebo duch, alebo smyselnost. Kto stavia svoj život na základe smyslového erosu,aj keď neztroskotá ihned, bude vo vlekuvášní a nebude spokojny. Jeho život nebudemat dost širokú základňu pre psycholog'cképotreby človeka a sotva dosielhne schovno—Stiam a stavu primer—any stupeň kultúrnosti&duševného výkonu.
131
Keď tu hovorímet a láske, nemyslíme nalásku, čo vznikla iba v predstave m.adýchsnilkov, ktorá sa rozvíja sugesciou, udržujeneuvedomeným roztúžením a stupňuje sovzdialenostou, nedosaži-.el'nostou na.domnelounedobymostou milovaného ideálu. Nie je láskou ani tá čiste telesná náruživost a smyselnost, ktorá pozná a hladí len vášeň a žiadosttela. Ani ju nemožno hledat v ničiacej sílealebo v romantike preduchovnelého spojenia.v blúdení v nadzemských sférach.
Láska je duševný stav na vytvorenie jednoty v rodinnOm (] spoločenskom živote. Nieludia ju vymysleli, ale od večnosti je vžatá dostvoritelských božích plánov. Je spojenímdvoch celých ludi; teda s dušou aj s telom, alevždy pod vyššou kontrolou duše. K úplnejblaženosti sa vyžaduje šlachetný súzvuk,'vyrovnanie a zotrvanie v úplnej rovnováhetela aj duše obidvoch. — Láska nie je čosi, čoprichádza tak svojím časom, akoby vykúpenánesmiernymi obeťami i'.fých,čo poklad'ajú manželský stav za akési osmelenie a ponorenie sadoň len tak so zatvorenými očami. Z láskya deda aj z manželstva nemožno vynechat anitelo, ani dušu; lebo by to bol stav neprirodzený a nie len nemožný, lež aj protizákonný.Láska- je najváčšie rozpátie duševných a telesných sil človeka a preto je najmohunejšíma najplnejším prejavom života; ba samýmživotom duše,
V n-ajhlbšom oa-najduchovnejšom smysleláska je uctievanie, lebo sa zakladá na vedomíIudskej dóstojnosti. Cim živší je pocit osobne,“ceny, hodnoty a cti, tým čistejší, opravdi—vejší a vyšší je tvar lásky. Kto se nebojísnížit osobu milovanú, nemiluje ju. Medziluďmi bez cti móže sa preiavit sexuálna vášeň, nepravá súdržnost, společenstvo v ne132
Vjazanosti, ale nie láska. Ako sa móže láskouvenovat človek niekomu, ktorého duša prenezriadený život sa podobá vypálenému kráteru, ktorý vo svojej mřtvolnej otupelosti &prežitosti je nesúci z ničoho s-a ešte tešit, poniečom ešte túžť & mať radost.
Kto vážne mieni riešiť problém svojhoštasiú-a,založí budovu svojho života na dvochsebe vel'mi blízkych a vzájomne sa podpierajúcich soílpoch:na jednom povolaní a na jednejláske. Porekadlo: „Devátoro remesiel a desiata žobrota“, platí ltiež aj o mnohých láskach.Nepoznajú teda pravú láskuzl. Ti, čo 'si štastiepredsinavujú čisto smysel'ne, zversky, ako ukojenie nízkych pudov & telesných chútok, tí,čo o nej snívajú ako o zázračnej kvetine, kdorej dotknutím otvoria sa im skryté pokLavdyzemské. _
Co je teda predmetom a jadrom lásky?To sú tie vzájomné všel'udské ctnosti vyššeja vnútornej mravnosti. Najmá duševná dobrot-a a krása, ktoré nenahradí ani peniaz, aniskladištia napchaté bohanstvom, hoc aj povšetkých piatich čiastkach svet-a, ani vedačiže sbatky duchovné a mravně. Mravné konanie živí sa však z obeti, lebo nieto láskya mravnosti bez obeti. Co je spojené s „dáva:ním seba a konaním pre iných, je vždy spoiené s obetou. Čím je láska bohatšia na obete,čím je preduchovnelejšia, čím bližšia k Bohutak večným statkom, tým bohatšie a vyššie aišťastie, ktoré človeku prináša.
Azda najviac obetí vyžadujú zákonyupravujúce styky medzi osobami rózneho pohlavia, b-a aj manželov medzi sebou. Mnohýmboty predstavené v akejsi cudzote a v nevyrOVnateInom protiklade s tým, čo majú chránit t. j. s láskou. Načím si však uvedomit, žeživot bez zákona: je těžko možný. Kto nevidí.
133
že tam, kde končí zákon, začína bezprávie& n-astáva neviazanost, ba priamo barbarstvoa s ním rozklad rodiny aj spoločnosti? Láskabez zákona bola by naivc'ičším hrdinslvoma preto nie vecou každodennou. Bola by zahlušená nízkymi vášňami, ktoré chytro bujnejú&prudko sa zmáhajú, najmá keby našly volnú pódu, kde sa móžu nehauene rozvíjet.
V sku'bočnosti tie zákony sú nielen prevonkajšiu ochranu, ale majú »avjkladnú úlohuvnútornú: pesloval a posilňovat lásku:Funkčne by sa daly prirovn-artkóre stromu. Navonok sú to zákony tv-rdé, ako kóra, ktorábýva niekedy až podivne ostrá. Zvnút-na jevšak měkká, aby l'ahšie chránila systémměkkého bunečného života stromu. Ale akonemóže byt bunka bez kóry, tak nemóže anikóra byť bez buniek, lebo žijů dým istym spoločným životom — „Dura mater — pia m-ater'fnazvali lekári blanu, čo chrání mozog. — Skórsi možno predstavit mozog bez vnútornejochrany, ako lásku bez zákona — Zvonkasíce .i'vrdého ale zvnútra měkkého. A to jezákon pohlavný aj manželský.
Domnievajú sa podaktorí, že sú to zákonyuž dávno preži-.é a dnes už nie auktuálne. Ak súurčené na ochranu života a trv-ania Iudstva,nemóžu sa prežiť. Hej, chceli ich už odstrániť,zrušit, alebo aspoň si ich vóbec nevšímat. Alezas sa k nim l'udia vrátili, súc poučení samouprírodou. Ak sú len niektoré haluze alebovýhonky choré, pri odvstránení choroby nesi-aha sa sekerou na korene & na živo: stromu,keď stačí odrezet len chorobou postihnutéhaluze. No všimneme si a oše'aríme ajcelý strom, a-by zosilnel eonahradil utrpenúškodu. Tak aj pri mnavných chorobách l'udslfva. Záujmy jednotlivce nemóžu byt chránené proti zdraviu a proti dobru spoločnosti.
134
po VÝŠAV._—
Na zvestovaníe Panny Márie.Svatý JAN DAMASCENSKY.
Pačuiže dievka.prečisla' panna.bla Naivyščieho Gabriel,
vólu vyriekolpravdivá, dávnu.
Buď pripravena. by si prijala Boha.On nesmierny jo a skrz tebaon bude obcan,—a!: luďmí.
Proto radaslne volám:Dobroračle . . .
Sia chrámu živého, archy fo bože/'.nechža sa nefýba znesviílená rukulež pery vemých Baharodíčkc nech hlas
d iúkeď anjel ohlasu/'a zves! aprerelkou radosfou volá:ZdravasmilostiplnáPán : tebou.
Z gr prel. M.
Spravodlwy, CO2112: utery, fllZlpo spa/em s Kustom.
Svčlý Cyprián.Písané je, že spravedlivý žije z vlerý. Ak si spra
vedlivý a žiješ z vierý, ak opravdivo veríš v Krista.prečo by si nebol raz s Kristom a prečo by si nemoholSpolahnúť sa na prislúbenie Pánovo, že raz budeš povolaný ku Kristovi, že budeš od neho prijatý a budešai blahopriat, že si unikol diablovi? Spravedlivý Simeon, ktorý bol ozaj spravodlivý. ktorý s hlbokouvierou zachovával prikazy božie, dostal od Bohanistenie, že neumrie, kým neuvidí Krista. A ked Ježiš prišiel s matkou do chrámu, poznal v duchu. že saKristus narodil. — Ten. o ktorom mu bolo predpove
135
daně a vedel. že onedlho zomrie. Natešený pre blízkusmrt a istý, že bude povolaný, vzal chlapce na ruka povedal dobrorečiac Pánovi: „Teraz prepustiš, Pane,svojho sluhu podla svojho slova v pokoji; lebo mojeoči videly tvoje spasenie."l Dokazujúc a dosvedčujúc, žesluhovia boží budú žil v pokoji, v slobodnom a prijemnom odpočinku, ked“ budú vytrhnuti : hluku tohtosveta. Prelo prosíme o prisxav sídla a večnej blaženosti. keď prldeme po smrti k nesmrtelnosti. To jeopravdivý pokoj, pravá blaženost, nezvratné, pevná .večná blaženost, bezstarostnost. Prel. J. Pr.
Netúžíme po nebi,pretože nám chýba viera.
Sníí'ý Cyprián.Stava sa — najmllšl bratia — že chýba viera, ak
niekto neveri, že je pravdou, čo prisl'úbil Boh, ktorýje pravdivý. ktorého slovo je veriacim večné a pevné. Ked ti vážný a hodný chvály muž prlslúbl niečo, tak mu veriš, že ti neluhá a ta neoklame — verlšmu, lebo vieš, že stojí za svojimi slovami a skutkami.Teraz Boh hovorí s tebou a ty nevernou myslou zradne váhaš? Boh ti sl'ůbi, keď odideš s tohto sveta,nesmrtelnost a večnost .a ty pochybuješ? To znamena. že Boha vóbec nepoznáš. Tým urážaš Krista hriechom nevery, toho ktorý je Pánom a učitelem veriacich a nemáš v Církvi — dome vierý ——nemáš pevnejviery. Prel. J. Pr.
Tajomstvo vtelenía vysvetfuje námmeno Bohorodička.Svátý Ján Damascenský.
Próvom a pravdive nazývame světů Máriu Bohorodičkou. Veď toto meno spósobilo cele tajomstvovtelenia. Lebo ak ona, čo porodila, je Bohorodičkou.určite Boh z nej narodený je aj skutočným človekom.Akobý zo žený mohol sa narodit Boh, ktorý pred vekmi jestvoval. ak by sa nebol stal človekom? Synomčloveka je zas len človek. Ak teda On, narodený zo že—ny, je sám Bohom, jedno je isté, že se narodil 2 BohaOtca podlavbožskej prirodzenosti, ktorá nemá počiatkua že z Panny sa narodil v čase, podla prlrodzenostlIudskej, ktorá počiatok má. Toto naznačuje, že Pánnás Ježíš Kristus je jedna osoba, má dve prirodzenosti a dve zrodenia. 2 gr. prel. -eíté—
' Luk. 2, 29 an.
136
ŽIVOT.
Výchova k ctnosti: nový ciel výchovyvysokej školy v USA.
V katolickom týždenniku — The Commonwcal. ke—dysi uverejnil známy popredný bajovnik za obnovuna amerických školách prof. Robert M. Hutchins, prezident Státnej univerzity v Chicagu, cennú rozpravuo novom vzdelani na vysokej škole. — Cier každejvýchovy — tak piše — je podporovanie ctnosti; boctnost robí človeka samého a tiež jeho diela dobrým,robi ho šťastným a vytvára z neho poriadného občana.Styri základné ctnosti, spravodlivost, můdrost, miernos! a zmužilost, sú osobnými & zároveň sociálnymictnost'ami. Móžu sa stat ako iné schopnosti človeka.len činom a návykom trvalou duševnou silou. Holýmpočúvanim mravno-lilozolických prednašok sa niktonestane dobrým. Podklady k ctnostiam sú položenéuž v duši dieťaťa. Vysokoškolák dosiahol už pri svojomvstupe na vysokú školu pováčšine istý vnútorný stupeň vývojový, kde duševné schopnosti, dobré ako ajzlé. pribraly už istú silu a pevný smer. Pravda, ažpotial získané ctnosti možno zas stratiť. Úlohou našichvysokých učilišť musí preto byt — podporovat mravnědobré schopnosti, t. j. ctnosti študenlov a upevňovatich, a premáhat ich zlé návyky. Prednasky samotnébudú mat, pravda, malý ůčinok; študentov treba viest.aby sa sami cvičili v skutkoch mravného rozhodovania.aby zosilňovali svoje ctnosti a aby bojovali proti svo—jim nerestiam. Morálna filozólla má tu splnit významnúúlohu. — Každá výchova spočíva najma na predpoklade. že človek je bytost, obdarená rozumom. Ak tedamaiú ctnosti, nadobudnuté v mladosti, pretrvat krízumladosti, tak sa musia rozumove podložit. Teraz tuVidíme vnútorný súvis medzi mravnými & duchovnýmictnostami. Predmetom mravných ctností je dobro,predmetem duchovných ctností je pravda. Poznanledqbra je predpokladom'pre dobrý skutok. Naidóležiteišim prinosom. ktorý može vysoká škola urobit napodporovanie ctnosti. spočiva teda v tom. že sa poskytuje duchovně nazretle a rozumové podloženie premravne vysokostojacl život. Hospodarske a socialnenespravedlivosti našich dni majú svoju hlboků príčlnuv nedostatku mravnei ctnosti a duchovného nazerania.Mágne dost vedomostí, dosť surovin, dost technickýchmoznosti: lež chýba rozumové nazeranje a mravna sila
137
vyhubit účinne — zlo. Cie! vvššieho vzdelávania jeteda jasný: je podporovanle ctností, predovšetkým dnchovných ctností. ktoré sú predpokladom pre mravněkonanle. A. l..
Napoleon a pápežslvo.Po uzavreti mieru amienskeho s Anglickom !. okt.
1801, ktorý predchádzalý uzavretia mieru s Ruskom,Tureckom a Rakůskom, rozhodol sa Napoleon urobilpokoj aj s katolickou Cirkvou. Francůzska revolúcia sapodujala krvavého prenasledovania. Stovky kňazovpozabíjali, tisíce ich poutiekalo do cudziný. Chceli prinútit duchovenstvo, aby od rísahalo na ústavu repu—bliký, nepriatel'skej Církvi. ast sa dala k tomu poh—núť. druhá čast ostala nepoddajnou. Pápežovl vem!kňazi sa pokúšali pokračovat v svojej dušpastierskejčinnosti potajomký i v pripade, že ich odhalili, ich trestsmrti bol istý. Konvent vyhlásil najprv kult rozumu zaštátne nábožentsvo, potom nejasný humanitárnydeizmus. Za vlády direktória ustalo prenasledovanle,lež nemohlo sa docielit úplné smierenie. Napoleon siprial odstranit ten stav, nebezpečný pre jednotu ná—roda. Jeho rozhodnutie, vstúpiť do vyjednávania s pá—pežom za tým účelom sa stretlo. ako o tom píšu Cirkevné noviny kolínskeho arcibiskupstva z 8. maja1938, s odporom jeho okolia. Medzi inýmí predložlliprvému konzulovi dókaz, že je neudržatelným stavnm,aby cudzinec ako duchovný predstavený veriacichFrancúzov zas zasahoval do osudu národa; Francúzskosa má pridat k protestantizmu a Napoleon bv sa mohol urobit duchovným predstaveným Francúzska.V rozhodnom rozhovore o tých problémoch odmletolNapoleon takéto návrhy nasleduiúcimi vetami: Inštltůcia. ktorá udržiava jednotu vierý, pápež, ochráncaKatolickej iednotý, ie najobdtvuhodnejšia. Vvčítajú tejhlave, že je cudzozemským vladárom; pravda, je cu—dzozemcom, lež za to treba ďakovať nebesám. Ako sichcú predstavi! v jednei a tei istei krajine takú mocvedra štátnei vlády? Spolená s vládou stala by sa tátomoc desnotizmom sultánov; odlúčená od nej, iei azdanepriatel'ská, vyvolala by zlé neznesitel'né sůnerenie.Papež žije mimo mesta Parlža a to je dobre. Nie ie aniv Madride ani vo Viedni a práve se nám páči jeho duchovna autorita. Vo Viednl, v Madride, majú právo povedat to isté. Či mvslia, že by Viedenčan. že bv Madridčan. keby bol v Parížl. bol s tým usrozumený poslůchat ieho rozhodnutie? Preto sme s tým velmi spokojní.že má svoju rezidenciu v cudzine & predsa nie pri sů—peroch. lež v onom starom leel Toto výtvorlly sto
138
:očia,adobre to urobilyl... Mier sEuropou je uzavretý.Udržme ho, dokiar móžemel kež náboženský mier jenajnaliehavejšíl Ak se ten uzavrrie, je Francúzsko jednotné ako jeden muž, a netreba sa nám mčoho obávat!__ Pri vyiednávaniach s pápežom sa Napoleon nedržalducha týchto zásad. Poznáme jeho násilnicke vystupovanie proti papežovi. Neskoršie, pravda najma na Sv.
Helene, sa vrátil k chápaniu, ktoré vyslovil v r. LSD:...
Výchova pre katolicku akcia.Apoštol pre svoje poslanie musi sa vychovat tak.
ako všetko ostatné v l'udskom konaní tvori sa alebovychováva. A kde začina tá výchova? Pri prvých záchvevoch uvedomovania si vznešenosti božieho života.ku ktorému je človek povolaný. Poznat túto vznešenost & velkost, hra, to je prvý krok zatůžit po nej. Akto potom už má tento život, a má ho v hojnosti a nechcel by ho rozdávat (čo sa tažko dá predpokladat).tennieje apoštolom. No nie je apoštolorn ani ten, hoci si topovedzme namýšra, čo nič nemá, ten, čo ie daleko odBoha a chce ho iným rozdávat. Podl'a svatého Tomášaapoštolom je ten. kto rozdáva zo svojho bohatstva.: plnosti. a čím viacej dáva, tým viacei tůži mať. totižto, túži byť svátejšim, aby pre každého mal dačo.aby každého mohol priviesť k Bohu, aby každého oresvedčil, že slúži! Bohu znamená královat. V apoštolovi.borí dvoiaký plameň: Plameň tužby po dušiach bližných. aby ich priviedol k Bohu. Apoštolát sa rodí vduši, keď duša túži mnoho mať, 'abv mohla rozdávat.Duša dozrieva na apoštolát, ked naučí sa zabůdať naseba a túži spasit všetkých. — No a na to ie potrebnavýchova! Hej, ai apoštolov treba vychovat. K skromnému úsiliu výchovy aooštolov katolíckei akcie patriei smeristické hnutie, ktoré v intencíách Církvi světelukazuie vznešenost božieho synovstva, ako zakladnadprirodzenej činnosti. Dr. Muller.
Životně umenie.Nič nie je také tažké v živote, ako pocit, že človek
' plnej sile svojich rokov je zbytočný, alebo nie plnezamestnaný v službe božej. Nijaké umenie sebaovládania nie je ťažšie, ako to: veme držať pospolu svojesllv a duchovně “dary pre pracu. ktorú Boh ako bylamietal. Dr. J. Holznar.
139
Chlíeb alebo duch —k úpadku moderné/w človeka.
Nachádzame sa v úpadku? — Je duchovost v životetejto generácie odsúdená na úpadok? Musi sa duchnatrvalo stiahnut pred príliš silným útokom hmotourozpútaných vášní násilia? Týmito slovami začina známy španielsky kultúrny filozof p. Felix Garcia v časopise „El Debate" pozoruhodné pojednanie o úpadkuducha.
„V posledných rokoch," pokračuje, „celý svet hovorio klesanl a o hroziacom úpadku našej civilizácie.A ludia prišli na to, že rozmýšlat treba predovšetkýmo týchto otázkach. keďže ony zacitily hospodárskukrlzu na vlastnom tele. Avšak už v tom je nepriamotragický omvl duší nášho pokolenia: 'nie silou duchaprežije l'udstvo tieto hlboké otrasy úpadku, ale útokmi na telo a svojou náruživostou musi byt privedenéna poznanie tejto krizyl To, čo platí pre národy, platiaj pre jednotlivcov: ak upadli do sebectva & mravnejkrizy, zachránit se můžu len utrpením a skúškami,teda návratom k duchu. Musia svrhnút falošuých bóžkov & usmierit božie chrámy odriekanim a askézou.
Zijeme teda v časoch duchovného úpadku? Nie, toje viac, ako úpadok ducha, ktorý prešiel ponad nás;to je kriza celého ludstva; kríza duchovného vztahučloveka k človeku. Iludia sa už nemilujú, lebo nemilujú Boha. Nie sú spravodliví a súcitnl, lebo im chýbaživotná společnost s najvyšším duchom. Nie sú čistého srdca, pretože telesné rozkoše mocne ich strhujúso sebou. 5 úpadkom duchovosti stúpla šialená honbapo, časných statkoch netvora — duševnej krízy. Taktokráčame v ústrety obdobiu ničoty a novopohanskéhoopojenia. Masy l'udi nemajú ani chleba, an'i ducha.Mocní tohto sveta majú nadbytok chleba, ale nemajúdušul Tak musi viest tento úpadok k smrti. 0 obochvšak platia slová: človek nežije len z chleba.
Banky majú dnes viac presvedčených návštevnikov,ako kostoly. Ti. čo sa radi nazývajú dobrými kreslanmi. ústami ešte odriekajú modlitby, ale nemodlia sa zvnútornej pohnútky. Naoko stavajú se za Boha a Cir—kev, ale v skutočnosti nežijú ani podla božích, ani podla cirkevných prikazov. Nepatrný je počet pozorovatel'ov, zachovávatelov a mužov ducha, ktori hladajúnajskór královstvo nebeské a jeho spravodlivost. Roz—lišovanle medzi soravodlivostou a nesnravodlivostou,medzi dobrom a zlom, nedeje se podle duchovnejvýšky životného vedenia, ale podla istých vonkajšlchspósobov. A tak je duch utláčaný, porušovaný aničený.
Kde však nevládne duch, tam bezpochyby vládne
140
ania moci. A tu sa nachádzajů sociologovla & politikovia, ktorí veria, že zničený svetový poriadok budumoct napravit opojnými reformami alebo hospodarskymi vymoženostamil „Odstraňte zo sveta hlad", takvolajú, „a zem se stane rajom." Nie, vy výrečni reformátori, vy musite dat chlieb i ducha zároveň. Chliebbez ducha je suchý a tvrdý. Iba duch je to, ktorý daruje život. _
My potrebujeme menej scelologov. ale tým viacapoštolov, ktorí dávajú oboje: ducha i chliebl"
Kýška.
Úfaf s mlčaním.Casy sú také, že od nás katollkov žiadajú činy a
nie reči. Zivotom máme dokázat časovost Církvi a katolicizmu. No _poniektori nemajú jasnú ideu o tom.ako. V mnohých blči oheň lásky k pravde, ktorý spaIuje ich dušu. Preto radi by všetko poprevracat, zreformovat. odstranit. Zdbůdajú pritom na trpezlivostCirkvi. ktorá nikdy nič nekoná prenanlene. Týmtohorlivcom za vec božiu odporúča Jeremiáš toto: Úlalles mlčanim spasenie božle. Nekričat, neprenáhl'ovat sav ničom. lež v duši prežívat Krista & navonok konatto, čo on konal. Božie spasenie nepríde v hluku uli—ce, lež v tajných záhyboch duše. Preto mlčme s úranim. inými slovami: málo hovorme a všetko konajmepo katolicky; skutky potom prehovoria za nás.
\ Dr. Muller.
Ai starí niečo vedeli.Kolobeh krvi (circulatio sanguinis) v ludskom (a)
zvieracom) tele akosi úradne objavil r. 1668 WillamHarweý, hoci v objave mal už svojich predchodcov:Cacsalpinus, Serve! a i. V Rime, na počiatku našejéry. bola to skupina lekárov, ktori niesli meno „syntetikovia"; aj stari Egyptania podl'a svoiich skúsenosti pri balzamovaní mftvol atd. Harweyova naukabola prijatá od súčasníkov' zváčša s odporom, v polemikách mu vraveli: „cirkulator“; tak vtedy označovali tuláckych svetobežnikov, čo chodili po jarmoOCh, vychvalovali a draho predavali bezcenné „lie—
ky". Patolog Ascholl vydal r. 1938 (teda 270 rokov poHarweyovi) celú knihu o tejto cirkulácii, ale ani on.ani Lucianl, ktorý vo svojej velkej učebnici fyziologie
' Na svetovej výstave v Berline mal akýsi Dr. Jellinek celů výstavu různych prístrojov a aj svojou obŠímou publikáclou popieral krvnů clrkuláciu. fin-dellěelel Sedliaci, mistni a kat! poznali vždy obeb krvi.
141
upozornil najma na—mnohých talianskych predchodcov Harweyových, nevie nič o krestanskom staroveku. stredoveku v tomto odbore. Je hodno prtpomenůt siová svatého Tomáša Aquinského O. P. (Suma teol.,I—II., ot. 18, čl. 9 k 2): „Unde Gregorius Nyssenusdicit (vel Nemesius, lib. De natura hominis. in arg),quod sicut generativum. et nutritivum non oboedit ra—tioni. ita nec pulsativum, quod est vitale. „Pulsativumautem appellat motum cordis, qui manifesta'ur per venas pulsatiles." Dr. J. Babor.
Na adresu mládeže.V papežských encyklikách majú katolíci správnu
diagnózu, aj terapiu spoločnosti, ktorá bola vykonanáuž za Leva XIII. No nestačí pravdu poznat. Je nevyhnutné vydávat pravde svedectvo, pravdu uskutoč—ňovat a nepripustiť. aby iní uskutočňovali myšlienky,ktoré sú právom naše. Tieto slová platia najma o katolickej mládeži. Ona má nielen v rezolúciach žiadatobnovu spoločnosti, držať zástavy a vyvolávat hesla,ale najma veci študovat a pripravovat konkretne návrhy, ako to žiada svatý Otec v závere encykliky.Ked chceme obnovenie spoločnosti, tu nestačí iba dupnút si. Načim vel'a vediet, vel'a konat & mnoho samodlit, je nevyhnutné v sebe vytvárat nositel'a apoločenského poriadku. Každý z nás musi sa stat Christotorom. Vezmime si !: srdcu najma tieto slová encykliky: ,.Nestrpme, ...aby synovia tohto sveta boli šikovnejši. ako my, čo z božej dobroty sme svnarnisvetla." Dr. Pu
Demokrace a encykliky, str. 9.
Úsudok nekatolíka o charita synova dcier svá'tého Vincenta Pauly.
Známy francúzsky spisovatel Pierre Benoit, ktorého dobrodružné romány se mnoho čitajú a často sútilmované, napisal v jednom zo svojich poslednýchcestopisov chváloreč na misijných kňazov svatéhoVincenta z Pauly, lazaristov. a na milosrdné sestry.Jeho úsudok sa nám vidi významný; dnes 60 točnyautor je nekatolik. Píše: — Možno vóbec dost pochválit lazaristov? Bol som ich hostem v Mandžursku.v Damašku, v Libanóne a Tripolist. Teraz som nim zasv Addis-Abebe. Ci ideme v minulosti, či putujeme posvete, vždy prideme k duchovným rodinám svatéhoVincenta : Pauly, ktoré st man. úctu. Odriekajú sasveta. aby uskutočňovali lásku k bližnému :: učeniu
142
svatého. ktorý kráčal po svete ako stelesnená ludskádobrota, jemnost a odcudzenie sa sebe. Hoc je už nie—kolko storočl mrtvy, zo všetkých, krajov sveta, zovšetkých vrstiev spoločnosti prichádzajú k nemu nábožni mužovia, cudné ženy, aby priniesly najváčšiuobetu. samých seba. 21 sviečok, ktoré horia okolo striebornej schránky s jeho smrtelnými pozostatkami, súako by žiarivým symbolom tohto obetovania tisícíchduši pre pokračovanie v jeho diele. Ako jeho žiaci saučia nezasahovat do pósobenia riadenia božiebo; aleučia sa tiež nikdy nepochybovat o riadení. Aká pravdivá je tá zásada krestanského života! Bo ak ProzreteInost podl'a svojich tajemných plánov nám zatvorídvere, tak starostlivost káže otvorit okno, ktoré však,žiar, l'udia často nechcú vidiet, a ku ktorému sa obrátiachrbtom, lebo dávajú prednost noci. Lazaristi a milosrdné sestry hladajú predsa a nájdu okno, ktoré Bohnechal otvorene, a tak unikaiú najtažšiemu trestu, ktorý sa móže uvalit na dušu, ak jej odoberie každů možnost konat dobrol 'Spojenie činnosti s trpezlivostou.ducha podnikania & podrobenia je dedičstvom, ktorénechal svátý Vincent z Pauly svojím synem a dcéram,ktorých duchovný postoj sa dá sbrnút do troch slov:pracuj, trp,usmievajsal— A.L.
Politická legítímácía a charakter.V časopise „Ohňom a perom", roč. Il. č. 1., na str.
9. Milan Pokorný píše: A táto skúsenost by námmala byt poučením a najma v tom, aby sme nehl'adeli na „politickú" prislusnost dotyčnej osoby k tejktorej strane, ale hlavne na jej mravně. národné& odborné kvality, s ktorými chce pomáhat vzkriesenie nášho dokaličeného hospodarskeho duchovnéhoživota. V l'ude sa zakoreňuje, že tá-ktorá osoba je ibadotial' kolaborantom, fašistom, dokial' nevstúpi do niektorej politickej strany. Len čo je tam, už ju má ktohájit, zakrývat a tisnút: tisnůt i cez mřtvoly inýcha nedbá na to, že tým poválame stovky statočných,ktori boli na osoh národu i celku. Treba by sa námbolo spamátat a vyberat Iudí nie podl'a polltickej legitimácie, ale podl'a mravnej hodnoty; umovej súcosti,ručnej zručnosti a l'udskej statočnosti, ktorú nemožnokůpit, ani politickou legitimáciou nahradit! Ak to urobime, nebudeme mat Iudl „s pokrivenou chrbtovoukostou, ktori idú kam vietor, tam plášt". Jedna prav—da ostane a tá je: Politická legitimácra dá sa zmenit,ale charakter nie." '
143
LITERATÚRA.
ANDREJ PATKA: Svátý Ján Vianney. Vydal SSVv Trnave 1945. Str. 213; broš. 45 Kčs; polpl. 72 Kčs.Jedna z vedúcich postáv katolickej Církvi poslednýchčias. Arský iarár upútal na seba pozornost celéhosveta, a to duchovenstvo aj laikov. A keď hladámeposlednú pričinu jeho akejsi ..populárnosti", pridemena to, že to bol jeho osobný svatý život. Boh ho po—slal. aby bol súčasným pokoleniam prorokom, kazatel'om a vzorom. A bol najma vzorom. Patka l'ahkýmštýlom načrtáva život arského iarára v tomto rámci,vyzdvihujúc pritom podstatné črty jeho apoštolskejčinnosti. Knihu všetkým smeristom odporúčam. -er.
E. NEUBERT: Mói ideál Ježiš, Syn Máriin. Pretožil T. Zúbek, OFM. Vydalo Nakl. seraiinskeho svetav Kremnici 19315.Str. 223; viaz. 40 Kčs. V našej quasiIudovej náboženskej spisbe táto knižočka patri k najvzácnejšim. Panna Mária má také vznešené poslaniev božom pláne vykůpenia, že ju nemožno oddeli! odKrista. A toto musi pochopit každý veriaci. ak chcenaozaj duchovne žit. Neubertova knižočka načrievahlboko do mariánskej bohovedy a prakticky uči, akuúlohu má Mária Matka spolu so svojim Synom v živote krestana. Knižočka patri do knižnice každéhosmeristu.
FLORIAN SABO: Sledmy deň Pánovl. V ,dal SSVv Trnave 1945. Str. 190, broš. 52 Kčs, polpl. 79 Kčs.Aj jednoduchý pracujúci človek potrebuje načriet dovód večných pravd, aby sa v nich občerstvila ubijanáduša. A Evanjelium ostáva navždy žriedlom. ktorésmádná duša nikdy nevyčerpá. Sabove úvahy na nedernajšte a svtatočné evanjelia vedú práve k týmtoprameňom, v ktorých sa skrývajú lieky na sútasnéchoroby. Úvahv časové, dobre premyslenn.é
C. BARTHAS: BOLY RAZ TRI MALE DETI.Vydal SSV v Trnave 1945. Zo španielčiny preložil JánBuday. Ako v španielčine ůspech prvého vydania prevýšil všetky nadeje, lebo kniha bola rozobrana zaniekolko mesiacov, tak by malo byt aj so slovenskýmprekladom. Kniha verne opisuje velké vyznačenie trochdietok, ktoré sa menovaly: Lucia. Ferko a Hvacinta.Zjavila sa lm Panna Maria vo Fatime a povzbudila ichaby sa utiekaly k jej čistému Srdcu, lebo už nemůžezadržat ruku svojho milovaného Syna, aby netrestalsvet. Neskoršle Lucia stala sa mniškou pod menomMária od Sedembolestnei, ktora v polarneí žlare spozorovnej 25. januára 1938 poznala božie znamenie,oznamujúce druhů svetovú vojnu. Každému odporúame. bh.
144
EVUEPRE DUCHOVNÝ *.qu
očNíK VI. ČÍSLO
194-6. 4
REVUE%MHRRedaktor: Prof. Dr. INOC EN T M0 LLER. OP.Redakci. . admInIatrácla: KOSICE.Mini-raka ul.0.
Cosopls vychádza prvého každého mesloco okrem prózdnin.Zóvlerkogčlslo do č.vmeslocl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs; bohoslovci o študenti 40“- Kčs.
Clslo šeku REVUE SMER: 6181.
—OBSAH:
C ESTY. Shona:
1' P. Mag. Eduard Hugon, OP.:Duchovný život podla světel Kotoflny Sienskel __ 145.
Dr. Inocenř Můller, OP.:Duchovnýboj_ --- _ _- ... --- 150.
Villom Horka:
Kristus žílúcl v nás -.- __ _- -.- __ ..- 157.
Jura) Macák:Kríž (: otózko šfosHo — _- __ ..- --- ..- 161.
Štefan Mikuš:O pohonskel viere našich prool'cov ..- --- -.. 171.
Jón Haranta:Krstnému synčekovl __ --- ..- --- _ _- 178.
NAŠE NÁDEJE.
Marcel Homlok:
Clel spravnej lósky -.- --- ..- _ 179.
Do VÝSAV._ _ _ _- 185.
Z | V 0 T. __ ___ ___ _ _ ___ -.- __ 186.
LITERATURA. .-- __ ___ __ _- _ 192.
CESTY.___—'
Duchovný životpodla svá'tej Kalariny Síenskei.
f P. Mag. Eduard Hugon. OP.
III. Múdrost.
Katarína opisuje všeobecnú úlohu prvej zozákladných stností, vraviac, že nemóžeme viestiných, jesUlinevieme viesť seba samých. Predlcladá jemnú, ale prenikavú psychologiu, akosa má spravodlivý viesť: „Svetlom rozumu riadi tri schopnosti svojej duše a týmt-o riadenímspravuje celý svoj živob, spravodlivo v každomčase, na každom mieste a vo všetkých okolnostiach. Riadi svoju paměť, ktorá památána božie dobrodenie a na svoje chyby vočinajvyššiemu dobru. Riadi svoj rozum, aby vi—del lásku, prostredníctvom ktorej Boh mu dsa'lmilosti a aby poznal náuku jeho pravdy. A Pilatdi aj svoju vólu, aby milovala nekonečnú božiu dobrotu, ktorú vidí a poznáwacsvetlom rozumu. A poznáva-júc, že Boh má být od nás aod všebkého stvorenia milovaný z celého srdca,z celých sil, poukazuje na sudcovskú stolicusvoiho svedomia, aby zaplatil spravodlivosťousmýselnosti, ked' sa dvíh—apravi tomuto sladkému & ciel'avedomému riadeniu.“
Potom sváwica prechádza ma skromnost, akodcéru lásky a: spoločnicu múdros—ti.
Skromnosť usmerňuje lásku voči bližnému,usmerňuje a riadi dušu v zachovávaní -a šírenítejto lásky, v usporiadaní pokornej, vemej &stálej modlitby. Usmerňuje a riadi melo; VYSIObodzuje telo zo všetkých rozkoší &celému telu určuje poriadok, aby bolo miemené. Ctnosťskromnosti Ir'i'adiaj pokánie, ktoré sa má užívat ako prostriedok.
145
„Musíme sa ponáhl'at na širokú cestu ctnost-í,aby sme po nej vieďli aj iných, drviac po či—astkach vlastnú vóIu. Ked máme ctnost skromnosti, dokážeme to. Ináč nic!“
IV. Vóla.
Je velmi zaujímavé a uchvacujúce, že svática nám hovorí o slobodnej vóli, ako o silnejzbrani, ktorú ani dianbol, ani stvorenáe neporazí. To je príčinnaslobody, o kltorej Boh povedal: „Stvoril som ťa bez teba, ale nespasím tabez teba.“
Boh chce, aby sme užívali zbraň, ktorú námsám dal a:ktorou by sme sa obránili proti útokom nepri-a-tel'a, hlavne protvi t-rom: proti svetu,telu a dia-blovi.Ak človek neodloží brnenie —čo by znamena-lo vydávat sa dobmvolne dorúk diabla — nikdy nebude premožený, Slobod-a, ktorá koná, čo chce, odrazí útok bezzranenia, lebo hriech sidli vo vóli.
Vóla dosiahne konečného vrcholu vytrvalostou. „Listy" zdórazňujú vytrvalost &jej podm-i-enlky,a to v boji aj v pokušeniach. Je potrebny pancier sprarvodlivej lásky, ktorý bychránil proti mnohonásobnym útokom sveta,proti pokušeniam diabla, proti úvtokom našejsla-hosti v boji proti duchu. Na pancieri má sanosit drótová košeIa s odznakom zbrane fa.rby červenej. čo znamená krv Krismaukrižovaného, spojenú, preniknutú a smiešanú s ohňomlásky.
„V tejto krvi máš byt zahaleny, chcem povedať, že ju máš vyznat pred celým stvorenima nie skrývat; vyznat ju dobrými a svátýmiskutkemi a jestli je treba, 'anjslevami.
K obrane potrebuješ aj rukavice; a jestli sadostaneš medzi dvojaké. ostrie: medzi ostrienenávisti -a- lásky, miluj ctnost a nenávid'hriech. Ost'rím nenávisti premóžeš svet, nenávidiac jeho slávu, nandosti,krásy, prázdnoty ajeho nekonečnu rozkoš.
146
Pred okom rozumu máš držať vždy Kristaukrižovarného, hl'adajúc slávu v pohřdaniach anámahách... Tlaky je spósob na dosiahnutiedokonalej ctnosti, víťazstvo nad sl-abosťou avytrvalosti až do smrti.
VI. Poslušnost.Všimnime si hned' na začiatku protiklad, kto
rý uvádza svática: „V poslušnosti je zlomenýhriech, lebo stvorenie zachováme; rozkazy zákona. Neposlušnost'ou stvorenie uráža Boha-,lebo prestupuje prikazy a koná do, čo ie zakázané; tým rodí v sebe smrt a tiež koná ilo,čomu Kristus vyhýbal a vyhýba tomu, čoKristus konal."
Sú rozne druhy poslušnosti. Je poslušnostvšeobecná, ktorá zavazuje každého. Je poslušnost, tykajúca sa len tých, čo sa viažu sl'u—bom dokonalosti plnit rady evanjelila. tak vnútorne, ako aj v skutkoch. To su rehol'níci.
Poslušný sa nemusí bát nijakého ús-k-al-ia.Poslušný je šťastný, lebo nevesluje vlastnýmsilami, aulesilami rehole. „Preto, synovia moji,končí svática, ked' ste vstúpili do loďky svatejrehole, plávajlte s priaznivým vetrom opravdivej poslušnosti až do smrti, aby ste bezpečnepristáli v prístave večného života."
Poslušnost sa dovřšuje v plnom podriadenibožej vóli. A preto Katarína ži-ada,aby naša vóIa bola ponorená a premenená v Bohu, vždyochotná znášat akékol'vek tresty a námahy.
Ziada si nás vidiet „u—tvrdenýchv správnej asvatej trpezlivosti, lebo poslušnost je neoddelitel'ná od trpezl-ivoshia trpezlivosť pochádza zlásky, lebo človek je trpezlivy a poslušny zlásky, pomazany opravdivou a dokonalou pokorou".
VI Trpezlivosť.Bez trpezlivosti sa nemůžeme páčit Bohu.
Netrpezlivostou strácame ovocie svoiich námah, okradáme dušu o Boha, dáva-me jej oku
147
sovať závdavky pekla a nakoniec ju uvrhnemedo večného zatratenial.
Jestvuje všeobecná netrpezlivosť a to u Iudísvelskych; tá pochádzanz nezriadenej lásky ksebe a k časným veciam. Je iná netrpezlivosťu tych, čo se sice zriekli sveta na chcú slúžitukrižovanému Kristovi, ale podl'a ich spósobu,čiže, podl'a miery ich radosti a potešenia. TÉJÍOzasa pochádza z neumřtvenia vlastnej vóle:žiadajú od Boha potešenie a ut'rpenie, ale lennaukolko to vyhovuje im; a stáv-ajú sa netrpezlivymi, ked' dosbauiú opak toho, čo si ich vólazaži-ad-ala".
Katarína žiada si vidiet svojich žiakovutvrdenych v skutočnej a svatej =tfrpezlivosti,aby v prácach a námahách tohto života za-kúsili zavdanvok živoba večného a nakoniec abyobdržali bohaté ovocie i'ch práce. „Preto, vravi,pribijte sa na kríž so sladkou obetou Baránka"
Trpezlivost nemóže byť bez pokory: leboten, čo je pokorný, je tiež trpezlivy v znášanívšetkých tažkostí z lásky k pravde; a pretožepokora je potravou a živitelkou lásky, pokonaje nevyhnutne spoločnicou lásky.
Máme sa teda usilovat preplávať vodamibúrlivého mora pomocou pokory, bratskej lásky a svatej \trrpezlivosti.
VII. Rehorné povolanie.
Rodičom,ktorých deti odchádzajú do rehole,musíme opakovat slová svatej Kat-aríny, lctorépovedaba: svojej matke: „Chcem, aby ste sa vycvičili v láske Máriinej, tej sladkej Matíky,lolorá pre božiu slávu a naše spasenie dalanám svojho syna, který zomrel nuasnaujsvátejšom dreve kríža. A ked Má-ria zostala sama poodchode Krista na nebesa, byvala spolu sosvátymi učeníkmi. A keď pripustime, že to bolo aj pre ňu, aj pre učenikov velké potešenie,iste ich odchod by bol pre ňu velkym trestom;
148
avšak pre slávu svojho syna & pre dobro celého svel'a ona súhlasí, ona chce, aby odíšli.Jej láska k Bohu a k našej spáse zvítaziLa nadbolesfou odchodu, na radost spolubývajúcich.Týmto príkladom sa poučte, milá matka...Musíte byt pevná a nie omdlievajuaa, prl znašatni všetkých skúšok pre slávu božiu, moju &vašu spásu. Urobili by ste to, viem dobre, kebyišlo o dobrá zemské a keby vaši synov1a vaszanechali, aby získali boh'altstvá tohto svetla; ateraz, keď ide o ziskanie večného života, skúška sa vám zdá taká trpká, že hovoríte, že musíte zomrieť, akonáhle sa toho nezrieknem.A toul'opochádz—a z toho, že milujete na mneviac to, čo som dostala od vás — chcem povedat vaše telo, do ktorého ste ma obliekli —alko \t'ú druhů či-astku, ktorú mi dal Boh. Pózdvihnite, pozdvihnite len trošku oči na tensladký a najsv'átejší kríž, kde sa vyprazdňujek-alich námahy . .
VIII. Manželstvo.
Hl'a, ako povzbudzuje Katarína novomanže—lov k posváteniu ich jednoty: „Zi-adalasom si,mój synu, vidieť vás, vás aj vašu rodinu anajmá vašu manželku, siednotenú a Spojená vctnosti, tak, že ani diabol, ani sttvorenie by nemohlo roztrhnúť toto punto,ani vás odcudziť odtejto jednoty. O, dcéra a syn, nech sa vám nezdá tažkým a :tvrdým urobit niečo pre Krist-aukrižovaného."
S nakouvýrečnosťou radí odlúčenie a rozlišoVanie v užívaní svetskych dobierl „Manžel, deti, získavaj-te si svetské veci, bohatstvá a všetky pramene radosti, ako veci požičané a nievaše. Lebo tieto sa vyprázdnia, ako som vámpovedla; nemóžete ich držať a užívat podlaVašej vóle, ale len podl'a toho, ktorý vám ichpožičal. Nerobte si boha z vašich detrí,allebo ziných vecí; naopak, milujte všetko pre Boha& nem'ilujte nič mimo Boha... Držte sa man
149
želského života so svatým strachem ako svialosti/'
Vdovám radí, aby boly zrkddlom ctností premladé ženy, ktoré ešte žijú vo svete so svojimi manželmi: „Vedzte, dodáva, že Boh sa nenájde v zábavách, v tancoch, hrách, svatbách&:radováníkach. Ich navštevovanie je hotovápríleži'ilosť k strate Boha, k úpadku do hriechov, chýb na:záIub pre nezriadené rozkoše“
Vdovu žiada, aby sa sua-laslužobnicou a nevestou Krista ukrižovaného: „Jemu slúžiť zmalmená královať. A aby som balvidela král'owaťa žit v milosti, žiadam si, aby si bola vemouslužobnicou uanevestou Krista ukri-žovaného."
Ako záver a rozbor týchto „Listov" je pokomá ži-adosť,aby táto náuloa nadchla čitateIbv & ziskala si žiakov aj v radoch jednoduchých verbecich, lebo slová svatej KatarínySienskej sú aj pre nich.
Preložil: R. Záles, OP.
Duchovný boj.Dr. Inocent Miiller. OP.
Povolanie človeka k účasti na živote BohaTrojjediného je také vymačenie, ldtoré aj sostrany človeka niečo vyžaduje. Na vznešenébožie volanie musíme dať primeranú odpoveď,ktorá sta-prejuarvív hlbokom uznaní nez-aslúženého vyvýšenia a v slalom pestovani tohotoživota, aby sme sa pripravil'i na priiatie večnejblaženosti, ktorá bude korunou nášho pozemského úsilím A naozaj, najxkrajšie uznanie apod'akovanie za prija'tý dar je práve dokonalézužinlkovanie tohoto daru pre ciel', pre ktorý
' Dr. M. S. Gillet. OP: La morale et les morales:P. Janvier, OP: Conference de Notre Demel Les pas510118:H. Noble, OP: L' education des passions: Lespassions dans la vie morale: A. Tanquerey: Précls detheologie ascétique et mystique, str. 133.
150
bol darovaný. Na druhej strane masavieme, žePán Boh nás odmeni podl'a zásluh, ktoré smesi s Jehou milostou nadobudh' na tomto svete:„Každý dostane svoju vlastnú odmenu podlasvojej práce."2 A naopak. každého potresce,čo dobrovoIne opovrhoval jeho mílostou, leboako vravi svatý Pavol: „Veď i zem, ktorá nasiavkladaždom, na ňu často padajúcim, a urodila užiltočnúbylinu pre tých, ktori ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha.- aIe keď rodilinie a bodrač, je zavrhnutá a blízka zIorečeniu a jej koniec býva spálem'e."s Pravda, aj toje isté, že Boh váži si našu slobodu a' nespasínás bez n-ašej súčinlnosti, lež — ako naše príslovie vravi: Usiluj sa človeče a Boh ti pomóže. Preto nás apoštol napomina, aby sme nezneužívali milost, ktorou tak štedro boli smeobdarovam': „NapOmíname spolupralcovníkov,aby ste neprijímali milosti božej nadarmo/"
Musíme se teda starat o rozvoj a stálezdokonalowanie života bpžieho v duši, ktorýsme prijali posvácujúcou mil-osťou.Ten životmusí stále rásť, preto musíme odstraňovat pre—kážký, ktoré sú v ceste tomuto rastu. A tu násčeká dlhá a úmorná práca. Je to boj, leto-rýpotrvá cez celý život. Ponajprv musíme prudkobojovat proti trojakej žiadostivosti vlestnéhotel-a, ktorá nás takrečeno tlačí k zlu. Boj stouto žiadosí'ivostou je tým strašnejší, že jejostré ži-hvadlá cítíme priamo v tele &:s žiado—stivosťou prol'Jinám stojí súčasne diabol, ktorýju takrečeno rozduchuje, aj svet, ktorý násvábi k sebe. Dalej, nedprirodzený život bolnám darovaný preto, aby srhe konali aj skuiilkýnadprirodzehé, ktorými by sme si zeslúžili žifvotvečný a tiež aby sme rozmnožovali etieto skutky. No a bez námahy, bez obetí to nejde. A
' ! Kor. 3, 8; Matt. 20, 4, 8.' Zid. 6, 7—8.' 2 Kor. 6, 1.
151
napokon, pre stály rasbnadlprirodzeného životaBoh ustanovil sviatosti, ktoré s naším spoluúči-nkovanim pósobia v nás milost, ktorú potrebujeme v róznych životných okolnostiach.Nuž tieto sviatosl—imusíme prijimat podla mož—nosti tiež s najlepším a s najdokomallejšim rozvrhnutím duše. Tu deda: velmi dóležitú úlohumá naša spolupráce s božou milosťou, povedalby som, naša dobrá vól'a. Je to náš osobnýúdel, naša: l'udská „tehl-a" na stavbu božiehoživota v našej duši. Ide teda o boj proti žiadostivosti, o rozmnožovanie zásluh pre životvečný a napokon o dóstojné prijimanie svialDosti.
Žiadostivosť telat
NepriaJtel'ov nášho duchovného životavari najlepšie vystihol svátý Ján známymislova-mi: Všetko, čo je na svete, ie: žiudosttela a žimdosť očí a pýcha života."5 Ide tu ovášeň, ktorú v psychologii pomenovali žiado—stivostou tela. Je to nezriadené milovanie, lipnutie na smyselných rozkošinach, v ktorýchčlovek nachádza: svoje ukojenie, svoj cieI.aAle musíme dobre vedieť, že smyselná rozkošalebo radost sama v sebe nie je zlá, veď je odBoha. Ale nie je stvorená pre seba samu, mávyšší, vznešenejší ci'el', totiž: čestné dobro. Keď StvoriteI obda-ril poniektoré dobréskutky určitou rozkošou pri ich vykonávaná,tio preto, aby nám tú povinnost ul'ahčil, abynás k nej akosi pritiahol, lebo skutok sám jedost ť-ažký, alebo sú s ním spojené určité po—vinnosti-. Tak napríklad telesný úkon rozmnožowan—iaa udržwania Iudského pokolenia jespojený s velkou telesnou rozkošou preto, lebojeho následky — rodenie a: výchova dietok —
' 1 Ján, 2, 16.' Suma teol. I-II. ot. 6, čl. ?; ot. 73, čl. 6; ot. 77,
čl. 5 a 6; ot. 78, čl. 2 a 4; De Malo, ot. 3, čl. 9, 10, 11.
152
sú spojené s velkými obeťami, ku ktorým bysa človek sotva odhodlal bez predchádzajúcejrozkoše, ktorá je ufrčiJ'Jouodmenou o sůčasneaj povzbudením k tomuto úkonu. Preto vychutnávat a: kochat sa v melesných rozkošiachmierne a vždy vo vztahu k ciel'u, pre ktorý súurčené, teda k mravnému a mdprirodzenémudobru, nie je zle. Je to skutok dobrý, lebo jevykonaný pre dobrý ciel', ktorým — pri poslednom rozbore — je sám Boh. No túžit potelesných rozkošiach nezávisle od ciela prektorý sú dobré, v rozkošiach vidieť ciel', chcieťich ako posledné dobro, je zlo, hriech, lebotakýmtlo činom búname poriadok, ktorý určilSlrvoriteI. Ani bohatstvo, ani sláva, ani rozkoše, ani moc, slovom: nič stvorené nemóžebýt pre nás ciel'om, lebo od Boha je nám určené iba matkaprostrriedo—kna dosiahnutie vyššieho cieIa. A neštastie jednotlivca a celejIudskej spoločnosti spočíva práve v .tom, žezabúdajú ma'ciel', pre ktorý sú stvoreni a zužujů svoje životné požbadavký len na využívanie prostriedkov, v ktorých sa s'lráca smýselich života, lebo nežijú preto, prečo sú stvorení. Tu je koreň l'udskej biedý: Clovek zabúdoa',že je stvorený pre Boha & všeottko,čo nie jeBoh, nie je cíel', nemóže být teda šťastím, ibaak cestou k nemu.7
Tak naprílklad k pokrmom Boh pridall tiežurčitú rozkoš, aby človeku uIahčil povinnostsvanartsa o telesné zdpavie a síly. No sú Iuditaf,ktorí — ako vravi svátý Augustín — nejediapreto, aby žili, ale žijú preto, aby mohli jest.Ich bohom stalo sa bruchu. V jedle, v pití, nevidia prostriedok nuaudržovanie života, zdrawa&sil, ktoré sú nevyhnuté na: vykonávanie st-avovských povinností, ale dokonalé zadostučinenie: v tom s vyžívaíjú, plný žalúdok, va
' Suma teol. I-II, ot. 2; C. Gentes, III, 2743, 48;Comp. theol. II, 9.
153
čok preplnený peniazrmi, to je ich blaženost.V mnohých prípadoch t'ažko s-aprehrašujú pro—ti ctnosti miernosti, ktorá podl'a rozumovéhoporiadku mierni užívanie hmotných a: smyslových prosltriedkov, ktorými sa udržuje priživote jednotlivec (jedlo, nápoj) alebo rudsképokolenie (pohlavně rozkoše). Najmá nemiernost a neusporiadalnosť v pohlavných rozkošiva-chspósobuje úžasné telesné aj duševněškody mnohým jednotlivcom aj rodinám, baaj celým štátom tak, že vážní myslitelia s vel'kou obavou vyjadrujú sa o budúcnosti národova štátov, kde tástlonerest našla: takrečeno teplédomáce hniezdo. HlásateImi tohto neporiadkusú utilitari-sti, hedom'sti, malterřalisti, klibrýchživotným heslom je: Vypiť k-allich všetkýchrozkoší, ktoré nám núka telo a svet, až na dno!Ved' len raz žijeme.... po smrti nastáva koniecvšetkému, preo'Jojedz a pi, váIanj se ma.hnojislkxutelesných vášni, veď na to si na svete.3
Anjelský učitel zdůrazňuje, že smyselnérozkoše preto sú také nebezpečné, lebo vládnubakrečeno nad celým telo-m. Začíma to očami,ktoré sú aikousi bránou smysel-nej lásky: Covidíme, po tom aj túžime. Ušami počúvamevábivé slová, piesne, hudbu, a všetko toto stáva sa blízkou prípnavvouk túžbe po smyselnýchrozkošiach a radostilach. A ".lalkftoje so všetkými vonkajšími smyslami. No a z psychologievieme, že smyselné rozkoše, vášne, dráždenia,vzájomne n-asebaivyplývajú, jedna druhu vybičúvrss,a to je práve nebezpečné. Lebo čo sa námna začiatku zdá nevinné, v smyselných rozkošlach bez stáleho dozoru a pon'adku v krátkomčase—ani si to hádam neuvedomíme — obiavísa ako nepriajtlel, ako vvbičovaná vášeň, ktorázačne mad nami vládnut. A naše zmákčilé telo
' Suma teol. II-II, ot.. 141 a nasl; Dr. E. H. Merkelbach, OP.: Summa theologiae moralls, t. II. str. 878a nasl.
154
naozaj vthadáva smyselny odpočinok,túži posmyselnej radosti. Ved' skúsenost nás poučuje,že o vlastné lt'elo n—akoIkosa vieme stanu, žepritom vel'm'it Iahko zabudneme aj na dušu.Telesnému zdxaviu venujeme zvýšenú pozornost. chrání-me si zdna'vie všetkými prostriedbami & používame na i'Jovšetky vymoženostilekárskej vedy a hygieny. Nuž &všetky tietopožiadavky tela sú iba!konárikmi vášne, ktorúmenujeme žiadost'ifvostou Mela.
Proti vášnivým žiadostivostiam tela v duchovnom žisvate musí mastúpmťumftvovanie,lebo, ako píše světy Parvol, ktori sú Kristovi,ti ukrižovaii svoje teio s hriechami a s náturuživostanú".“ Ol'Jvára sa tu kresůa'novi velmiširoké pole vnútomého aj vonkajšieho umítvovania. Načim sputnat, szkrotit všetky vnútomé' nezriiadene a nečisté túžhy teba.. Podprisnu kontrolu musia prist aj všetky vonkvaj—šie smysly, lebo nimi prichádzame do styku spredmetmi, ktoré nás dráždia & vyvolávajú vnašom tele smyselné hnutLa.
Povinnost umí'tvovra't nezriadené žiadostivyplyva aj zo závězkov svět-eho krstu. Sváuymkrstom odumreli sme hr'iechu. a boli sme priv'belení ku Kristu. Preto musíme umřtvovatsmyselnú žiados-tivosť, lebo, ako poznamenávansvěty Pavol, nie sme už viac dlžni-kmi telca',abysme žili podla tela, ale máme žiť podla ducha.Do krstnej vody bol ponorený starý človek shriechami & vyšiel z nej človek nový, čistý,obmytý od hriechu, privtelený ikživotu vzkrieSeného Kris'iaa. „Keď sme Odumreli hriechu,akože budeme žít v ňom? Či neviete, že ktoripokrsteni sme v Kristu Ježišow', v jeho smrtisme pokrsteni? Ved' skrze krst pochovani smeSpolu s nim ako mr'tvi, aby sme ako Kristusvstal &mítvych skrze slávu Otcovu, tak i mynovy život viedli... To vieme, že náš starý čio
' Gal. 5, 24.
155
vek (t. j. smyselnosť) je spolu ukn'žovaný, abyzahynulo hriešne telo, tak žeby sme viac neslúžili hriechu, lebo ten, kto umrel, oslobodený jeod hn'echu".10 Podla svatého Pavla ponoreniedo vody pri svátom krste znamená smrt hriechu a súčasne závazek bojovat proti žiadostivosti. ktorá vedie k hriechu. Východ z krstnejvody vyjadruje nový život, k-torý nie je ničíminým, ako účasťou na živote vzkriesenéhoSpasitele.. Nuž z krstu vyplýva povinnostumí'tvovat telesnú žiadostivosť, napodobňovaťKrista Pána, ktorý práve tým, že d-alukrižovaťsvoje Melo, zaslúžil nám milost, aby sme bolisúci ulcrižovat, umí-tvi-ťvlastné telo. Klince.ktorými sa má uskutečnit toho uku'ižovanie, súrózne úkony kraťanského umřtvovania,schválené a odporúčané Cirk—vou svatou.11Preto duša, čo uprimne 'lrúžipokresťanskejdokonalosti, nemóže k ním byl Iahosua-jná,lebood nich závisí náš duchovný potkfrok,aj našaspása:„Ked budete žit podla tela, umrete; alekeď duchom umr'ťvite telesné skutky, budetežít."12
Učitelia duchovného života pripomín-ajú,že k dokonalému víť-azstvunad smyslovou žiadostivostou nes'Jačí zriekať sa i-ba zlých, celkom škodlivých nrvozkoší;to je sa-mozrejmé,lebo nemožno milovat Pána Boha aj hriechsúčasne. Načim sanzriect aj takých rozkoší aradosi'í, ktoré vari neomylne privedú človekado záhuby, ktoré sú blízk0u príležitosťou ]:hriechu, veď kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom. A navpokon, nie raz človek musísa zriect |an dovolených radostí, a to čiste pre—to, aby sa duševne positlníl proti zvodnýmlákadlám zakázaných radostí. Lebo psycholo
" Rim. 6, 2—1." Tanquerey: Tamže, str. 136 a nesl." Rim. B, 13.
156
gicky je skoro isté, že kto si nevie odoprieťani jednu dovolenú rozkoš alebo radost, príležitostne nebude sa: bát ochutnat aj tú prísnezakázanú.
Kristus žíjúcí v nás.Viliam Holka
7. Mystický Kristus.Syn Boží prišiel na svet nielen preto, aby
priniesol l'udstvu n0vé učenie & novú mna.vouku, ako ostatní póvodcovia náboženskýchsystémov. Sám vyhlasuje, že prišiel, aby Smeživot malí, a mali ho hoinejšie.l Je to novýživot, který je účastou na vlastnom živote božomf na jeho poznani a láske &jeho vyvrcholením je bezprostredné videnie Boha a lásloa'.úmorná tomuto Videniu.
Ide tu med-ao život nadprirodzený v najvlastnejšom smysle slow-n,presahujúci schopnosti a nároky každej stvorenej pri-rodzenosti,pretože ani najdokonalejši tvor, -ako je lenmislitel'ný, nie je súci poznat Boha bezprostredne, vidieť ho „s tváre na ftfvár“. Takýtosposob poznania a lásky je prirodzený lenvlastnému Božiemu Synovi, a to aj jeho ludskej pri'rodzenosti, ktorá, kedže je hypostatický spojená s druhou Božskou Osobou, máplnú účasť aj na jeho božskom živote.
Podla nevyspytatel'ného božieho plánunositel'om božského života nemal však zosutiafťlen Kristus sám vo svojej fyzickej osobe. Zjeho plnosti máme prijať i my všetci) celé vykúpené Iudsvvo. A preto sme boli do nehoVčlenení, aby sme sa s ním sbalilhomogenní &ako taki, moh-li reprodukovat jeho vlastný ži
' Ján, 10, 10.' 2 Petr. 1, 4.* Ján, l, 16.
157
vot vavyžarovať jeho božské vlastnosti. „Bohtotiž nemóže na jednej l'udskej prirodzenostizjarvit plnost svojho života (všetko totiž, čo jestvorené, je nevyhnutné a-j obmedzené) & preftodáva vznik novým a novým bytosti-am, aby vnich reprodukoval tú alebo onu svoju vlastnost, ktoré spolu dávajú dokonalejší obrazplnosti, ktorá je v ňom."4 Všeilky hrdinskéskutky epoštblov, mučeníkov, Výmawaučov,panien & osrbatných svatých majú svoj póvod& ohnisko v Bohu, neobmedzenom strediskuvšelikého dobra, krásy, lásky, milosrdenstvaatd'. „Obdivuhodný ie Boh vo svojich svůtých."5
Bohu sa teda. zapáčilo všetko, čo je nanebi i na zemi, včlenit do Krista,a ktorého postavil na čelo všetkého stvorenstvafl aby jehoprostredníctvom rozdával z plnosti božstvasvojim tvoroun a: tak zjavil slávu svojej mi—losti.a Preto Krist'us je jediným Prostredníkommedzi Bohom a nami. V ňom sme spojení donajužšie s Bohom, ale i medzi sebou.
Či z Kristovho podobenstva o viniči aratoles'úach? či z Pavlovei analogie hlavya údov,10z jedného aj z druhého je zrejmé, žeKristus a ti, čo sú s ním stmelení, tvoria ibajeden živý organizmus, jednu banjomnúBytost,ktorú mjóžeme nazvat: mystický Kristus, alebobežnejšie: Cirkev.
Cifrkev je vlastne rozšírením Kristovhočlovečenstva a nie iba jeho zástupkýňou. Onaje skutbčným zjafvem'm sanKrista, ktorý sa s
' P. de la Bouuaýe: Jesus vivant dans !“ EglLse.Paris 1937, str. 46.
' Ján. '15.' 1—5.'“ l Kor. 12, 12 & inde.
158
ňou stotožnuje." Padne hovorí Marmion, že„Církev ie behom stáročí žiiúci Kristus.12PodIuamňa Kristus a Církev je to isté“ — odpoved-ala svatá Janka z Arku, ked sa jej neprůmteli-a dopytovali, akú má mienku o Církvi.
"Ako kedysi Eva bola utvorená z boikuspiaceho Adama, tak aj Církev, Nevesta dru—hého Adama, Krista, sal zrodila z jeho Srdoa,keď usnul na kríži spánkom smrti. Preto právom může o sebe twdiť, že je „ z jeho tela, zjeho kostí."la Apoštol ju jednoducho nazývaKristovým telom, ktorého hllafvouje Kristus aúdmi my, jednotlivci.“
Medzi Cirkvou a Kristom je podivuhodnéjednota; ctlajomné spolužitie, obdobné spolužitiu a sjednotem'u troch božských Osób. „Abyvšetci jedno boli, ako si ty, Otče, vo mne a jav tebe.“15 Rozličnosť osobnosti :a.úloh v Církvinijako nen-aštrbuje jej ucelenosť, ako v Bohutrojica Osób nielenže nenazrúšnaujednotnostspoločného božstva, ale je ešte jej nevyhnutným predpoklad—om.Světlý Pavol túto mnohopakosť údov, ich celistvost |a-súčinnosť odvodzuie z l'udského telau, na ktorom sú tiež
mnohé údy a.-predsa telo ostáva jednotné."“*Tak i „VYvšetci ste jedna v Kristu Ježiš0vi."Všetkých vás spája jeden duch "' ako jedna .duše—scel'uje mnohé údy toho istlého tela.
Mystickej jednote Kristovho tela nemóžestát v cest-e ani hranice času alebo nriestoru.Všetci, čo žili .v stáročiualch a tisícročiach- mí—nulogtli,v kultúrach a krajoch, ktorých spo
? " Dr.I Jůrgensmeier: Der mySUSche !.er Christi.d., 38.“"a LetChrist, Vie de l' aule, Paris 1938, str. 109.
" Ef. 5,30." 1 Kor. 12, 27 & inde." Ján. 17,21." ! Kor. 12,12." Gal. 3, 28." ! Kor. 12, 13.
159
mjenkla: už len tíško domieva v dejinách1 súnám blízki, bratia & sestry v Kristu."
Ako sa asi šírilo srdce Apoštola, kedsvojim poslucháčom ohláša'l blahozvest o vospolnosti údov Kristových. Sme si navzáiomúdmi,20scelení a skibení jednym životom, jednou láskou.21 Ani rasové, ani sociálme. ení pohlavné rozdiely medzi nami už nejestvujú,pretože vo všetkých je všetko Kristus." Vňom sme se stali pokrvní, my, ktorí sme sikedysi bOIi tlak ďalekí.23
Ako Spasitel,24 aj svált'ý Pavol považujebratskú lásku za rozlišovaciu znánúcu spojenias Kristom. Odvtedy, čo sa Kristus stotožnil is najmenším z našich b'ratov,25 láska k b.ližnému se nedá oddelit od lásky ku Kristovi, &naopak. „Hrešiac proti bratom, hrešite protiKn'st0vi,“26 napomína Korintvarnov. Vše-k to ajsám skúsil v tej kriitickej chvíli na damašskejceste"
„Co by ti teda osožilo, ak' by si Krista míloval v hlave, a v tele by si ho zneuctil? Keďti dakto chytí hlavu, aby to pobOzkal, afvšakokovanou obuvou by ti stúpil na nohu, či bvsi mu prinaimenšom nepovedal: Co po mnestúpaš? A darmo by ti vysvetloval, že ta chcebozkom poctiť. Blázon! Ako keby uctená hlavanebola srastená s pošliapanou nohou, a nemu,sela trpiet' i za ňu!"'s
" Porov. K. Adam: Podstata katolldzmu, SSVTrnava 1943, str. 123.
" E . 4. 25." Ef. 4, 16." Gal. 3, 28 & Kol. 3, 11." Ef. 2, 13." Ján, 13, 35.a Z53 NS" *o'_' 1 Kor. &, 12." Sk. ap. 9, 4—5." Sv. Aug.: ln 1. Joan. tr. x., n. 7—8, ?. L. t,xxxv.
160
Láska:je teda: poslednym dósledkom nášhospolužitia s Kristom. „Kto zostáva v Bohu,zostáva v láske, pretože Boh je láska."29 „AmOrmeus, pondus meum. Tolko vážim, kolko mi—IuiemJ'W
Kríž a otázka šťastía.Juraj Macák.
Hl'adam'e šťastia vo všetkých dobách zaujalo mysle nejlepších mudrcov a! najváčšichštátnikov. Veď nájsť klúč ku šťashiu, znamená nájsť pokoj, poriadok a zaistit spravodlivosť, blaho spoločnosti. No moderny svet,zachváteny myšlienkami, prúdmi nervóznej,vojnou rozmárnenej doby, nedočkarvo růiui sa.&lipne k novotám, ktoré sl'ubujú plné &dokonalé šťastie už tu na zemi. Ba mnohým sa zdá& vari sú atj presvedčení o rtom, že dočasnéúspechy techniky, vynálezov, vedy, sú už lenna dosah ruky ku konečnému vyriešeniuotázky šťastia. Preto, vnaj, netreba utrpenia,b_olesti,križov, ale len radosti. Vraj netrebaani obeti, ani sebavzaprenia, netreba viery, netreba Boha, lebo aj tak pokrok vedy a rýchleprevedenie sociálnych reforiem zaručí raj nazemi na večné časy. Nuž to sú nábožné priebnía, často len ilúziel Kto však nazre na dnoIudského života a prizrie sa bližšie k skutočnosti, musí konšbaftovať, že prezieraví velitkáši,tvrdo poučení zo svetovej drámy, hIadajúSpósoby, myšlienky, zásady, nové pravidlá,nové smernice, podl'a\ktorých by bolo možnoWanlivejšie zaistit pokoj a poriadok a spokojné spolunažívanie společenských tried,národov a štátov.
" ! Ján., 4, 16." Svatý Augustín: Vymanla, 13, 9.
161
Církev, ako strážkyňa čistého náboženstva a mravnosti; úprimne ponúka svoju pomoc l'udom dobrej vóle pn' riešení tak dóležitých životných otázok najma poukalzom nakríž, ako na symbol katolíckeho svehonáhladua symbol k-resťanskej dokonalostí.
1. KATOLICKE STANOVISKO.
Viera nás učí, že Boh je n-ajvyššia dobrota.- a na-jdokonalejšie štastie. Boh je žriedlom každého dobra, štastia a blaženosti. Bohv svojej dokonalosti a v svojom štastí ako bysa bol chcel podelit s inými. Stvoril duchovébytosti — anjelov, ktorí sa stali akosi účastníjeho šťasvial.Pán Boh stvoril aj prvých l'udí,ktorých obsypal plným šťastím. A človek, hocaj zhrešil, Boh neprestal sa starat o jeho šťa—stie. Síce hriechom si človek a-ko by zacloniloči pred čistým a' sválhým Bohom a ako byhriechom náhle bola nastala velká prekážkasta ohromné more, ktoré delilo človeka odBoha. Aj po páde, po hriechu, ukázal Pán Bohku človeku, hoci si to .ani nezaslúžil, ešte váčšiu lásku, ktorá ho pohla k milosrdenstrvu nnetdhriešnym diet-atom. „Tak Boh miloval svet,že Syna Svojho iednorodeného poslal, abym'k, kto v Neho veri, nezahynul, ale mal životvečný“.l A Pán Ježiš, ktorý prehlásil, že „nepn'šiel svet zahubit, ale spasit," spečatil vel'kosť lásky Boha Otca k l'ud'om. „Ad astra naIUSsum", k velkým veciam sme stvoreni, kušťastiu v detinstve božom.
Svatý Pavol apoštol zrebel'ne pripomina-,že naše štastie bude primerané našim zásluhám „suum cuique", „každému podla jehoskutkov“2, podl-a spravodlivosti sa má meraď
' Ján, 3, 6.' Rím., 2, 6, 11.
162
„u na zemi i v nebi. „Kto s Kristem trpí, s Kristom zvíťazí, s Kri'stom bude i oslávený."„Kristus nás vykúpil — bez nás, ale nespasínás bez nás". Teda podla toho pri hledaníštastia nespoliehajme len na: iných, ale saminacpnime síly a robme, ako by len od nás záviselo naše šť-astie.Počitajme so skutočnostoulUvedomme si, že tu na zemi nemóže a nebudenarj.No to neznamená, že by istý stupeň štasifia.nemohol byť tu na zemi. Len úplné nasýteniesmyslových aj duchovných mohutnosti (rozumu a vóle) v pozemskom živote je nemožné,lebo Iudská duša je nesmrtelná a můžu junasýtiť len večné pravdy a večné dobrá vovečnosti. A toto odstupňované šťastie, prispósobené do istej miery našim schopnostiam,s pomocou božej milosti móžeme a máme sisami z-aistiť.Tedavdo istej miery na nás záleží,či chceme byt šťastní alebo nie. Od nás závisí, či budeme mať takú silnú vól'u, aby smedostarhočnespolupracovali s milostou, aby smesa vedeli nadostač premáhať, obetovať, zdokonalovat, tvrdo pracovat, zachovávat prikázania, lebo, ak chceš voist' do života večného(J!. j. dik chceš dosiahnůt trvalého šť-astilaf),za'chovávaj prikázam'a. . Inými slov-ami:šf-astie nehladajme mimo seba, ale n-ajprv v sebe samých. Príčinu neštvastia, nespokojnosti nehIad-ajme mimo seba, ale najprvV sebe samých. My sme si st-rojcami šťastial.„Krárovstvo božie je vo vás“, vravel sám PánJežiš.a
Kde sú teda opravdivé príčiny nešťastiiefďIludia hladajú šta'stie zváčša tam, kde ho nemožno nájsť a nehl'ad'azjú ho tam. kde ho určite možno nájsť. Príčina neštastia je totižv samom človeíkm,v jeho vnútri, v jeho prirodzenosti, v jeho smýšl'arní a v jeho povahe.
= Luk. 17, 21.
163
v smýšlení, ktoré je náklonné ku bludua omylu; v povahe, ktorá je náklonná k zlu,k hriechu. Tu hladajme prameň všetkého zla!Skúmajme sa a spytujme si- svedomiel Lebozásada „podla seba súdim teba", hoci azda:nevedome, ale isto sa prenáša ako základ, naktorom budujeme kriu'ku pomerov okolo seba.Teda reforma spoločnosti predpoklada nevyhnut'ne reformu jednotlivca v smýšl'aní a v povahe.
2. REFORMA SOCIALNA.
Aj tá je potrebná a ak je prevádzaná podl'a zásad kanolíckej lásky a 'spravodlivosti,može priniesť užitočné a prekvapujúce výsledky na zaistenie bla-ha spoločnosbi a l'udstva. (Porov. pastiersky list episkOpátu republiky m 14. XI. 19451) Iludia: však myslia, žebude zaručené úplné štastie na zemi Vtedy,ked sa zaistí maximum radosti a minimumbolesti, ale najma vtedy, keď bude nadosuačhmotných sbatkov, ked sa prevedie dóležiliáprestavbai priemyslu, hospodárstva, obchodua pod. Velký sociálny pápež Lev XIII., nasklonku minulého SÍOI'OČÍIGIvytušil vážne nebezpečenstvo, ktoré hrozí, ak sa neprikročírázne a múdro k náprave. Veď na jednej strane bujnel kapitalizmus v rukách nesvedomitých boháčov ai na druhej strane soskupovalsa chudobný proletariát, ktorý nemal z čohožiť. Sice vtedy aj iní šilátnici a národohospodári hl'adali liek na túto nebezpečnú spoločenskú chorobu, aby nenastala katastrofa, revolúcia, ale aby pokojnou cestou sa vyrovnalymajetkové proti—klady& zadstily sa životné potreby pre každého, aj pre maijchudobnejšieho.Vtedy svatby otec Lev XIII. ako najvyššístrážca duchovných hodnót z najpovolanejsieho mie-sta prehlásil, že premnohé majet
164
kové rozdiele sú nespravodli'vé a: že chrebabezodkladne prikročit Lkriešeniu, aby vyrovnanieprotikladov nezapríčinilo krvavé srážky.
A tento velký pápež o sociálnej otázke,od ktorej vážní štátnici čekali rozuzlenie na:záruku na odstránenie nedorozumení Va.zaisteniespolečenského poriadku, jasne povedal:„Niekton' ludia si myslia a šíria ten názormedzi rud, že sociálna otázka je Ien otázkouhospodárskou, kym opak je rýdzou pravdou,že je predovšetkým otázkou mravnOu a nábo—ženskou" (z encykliky „Graves de communí").A pokračoval dalej: „Znič v Iud'och smysel,ktorý tam vštepuie a pestuie krestanská múdrost, znič prezieravost, spokoinost, šetrnost,trpezlivosť a ostatné prirodzené ctnosti a mámesa budeš sháň'at po prosperite v štáte, i kebysi sa o to usiloval čo najviacl" (tamže). A profesor Dr. T. G. Masaryk, bývalý prezidentCSR, utiež zretelne napisal povšimnutila hodnéslová: „Pisa-ná ústava, parlament, byroknacia.policie, vojsko, priem'ysel & obchod .att'd'. nezabezpečujú demokraciu na!nezabezpečuje junijaký štát, ked nieto mravnej opravdivostiobče-nov &súhlasu aspoň v hlavných názorochna svema život. V preceňovani štátnej organizácie, hmotného & hospodarskeho základuštátu a spoločnosti zabúda sa l'a-hko na cho, ževždy a všade spoločnosť spočívala a spočívatiež na ideách .a ideáloch, na mravnosti & náhl'adu na svet".4 Správne povedal vel'okrý filozof svá'vy Tomáš Akvinský: „Dóležiteišie jeusporiadat vášne vo vnútri' ako maietky". Podobnú zásadu vyslovil ešte pred narodenímKrista Pána spisovatel pohan, rimsky Seneca:„Nerozmnožovat majetky, ale zmenšovat žiadostivosť". Inými slovami: hoci hospodarskePOmery jednotlivca aj spoločnosti, nepopie—
' Světová revoluce, str. 555.
165
ratel'ne majú velký význam v živote spoloč—nosti a národa-, ale predsa nemajú hlavnú úlo—hu: „Co ti osoží, i keby si celý svet ziskal, alekeby si trpel škodu na svojej duši?““
3. REFORMA SMÝSEANIA.
Ako prví ludia uverili zvodným slovámdiva-bla,že budú váčši ako sám Boh, že aj bezBoha budú sa mať lepšie, tak -a:jmoderny svetnalčúv-a falošný šepot nevery, nepna'vého pokroku a namýšI-a si, ba slepo veri, že bezviery, bez Boha, bez náboženstva, bez zachovaniua príkazov božích, bez osvedčenýchzásad mravnosti dosiahne plného štastia a blahobytu, a to čisto prirodzenými silami (pelagi-anizmus, naturalizmus), bez vyššej pomocistarajúc sa Výlučne len o telo, hmotu a svojechúťky. Clovek niekedy robí tak, ako tennemúdry záhradník, ktorý opatruje strom,jeho peň, ale o kveUy sa nestará; ako včelár,ktorý porúchané úle napráva, ale zabúdastarat sa o včely, ako rodičia, čo až velmi sasbarajú o jedlo a odev svojich detí, ale máloalebo vóbec nič o ich duševně schopnosti,o výchovu, o nábožnost; a-ko šofér, lotorýstarostlivo preskúmava pneumatiky, ale sinevšímá stroj a zásoby benzínu. Aká jednostrannosť? Aká zas'lepenost? Aká osudná polovičanbosť: starat sa o druhoradé záležitostia nie o podstatné, hl'avné a n-ajdóležitejšiel
Je potrebna zmena smýšlania Iudi bohatých aj chudobných, učených aj neučených. Treba poznat výhody eg tažkosti iných stavov, iných povolaní. Trebavi-ax:milosrdnej lásky aj trpezlivosti, viacobjektivity, vecnosti, zásadovosti, prezieŽravosii a menej osobničkáa'stva, pomsty
* Mat. 16, 26.
166
a nenávisti! Potrebný je návrat ku pravde,ktorá nás oslobodí, návrat- k viere otcov,zdravým zásadám, zakoreneným hlboko dotemer dvartisícročnej katolíckej tradicie. „Toje víťazstvo vaše, ktoré premáha svet, viemvaša".6 „Viemu premohli královslvá, učilispravodljvost, dosiahli zasrúbených vecí,. ..posilnili sa v slabosti, stali se hrdinmi v bojí".'lViera je alko ďallekohl'ad, ktorý sbýstrujeprirodzený zrak nášho slabého rozumu,aby dalej videl, dalej až za hrob, aždo večnosti, aby sme pod zorným uhlom večnosti zavr'i-adilisi živob a zaujali stanoviskok otázkam súkromného i verejného ži—vota.
Zlo povahy duchovnej, skazené názoryasú prameňom mnohých sociálnych bludov. Badokonca aj „pohanstvo v dušiach, pohanstvov rodine &vo všetkých odvetviach verejnéhoživota se prejavuje stále viac", takto žalujepastiersky list- episkopátu republiky. Nuž potom nie div, že so vzrastom pohanstva, 5 odklonom od kresťanstva miesto dualizmu duchaa tela šíri sa rnaterí-alistický monizmus, miestonadprirodzenej vierý v Boha amorálný determinizmus.
Zanechajme preto pelagianske smýšl'anie.spoliehajúce sa len na slabé Iudské sily. V tmepohemsuva, pochýbmých systémov a v teóriíhledejme oporu len v žiarivom svetle Kristovho učenia a v nadprirodzených prostriedkoch, ku ktorým „ludslvo alebo bude mafodvahu sa vrátit alebo zahym'e prv či neskórna svoju slabost" (z past. listu čsl. hiskupov).A bl. pamati Dr. Kordáč, pražský arcibiskupnapisal: „Bud sa Iudstvo vráti ku kresůanstvu,alebo zahym'e. .
' Ján, 5, 4.7 Zid. 11, 33—35.' Enc. Pia XI. „Divini Redemptoris't
167
4. REFORMA CHARAKTERU.
Apoštolovia rózných sociálných sysuémov,teórií, plných spasitel'ných hesiel, sIubovaJi,že stůahnu nebo na zem a ludia konečne sivydýchnu v objetí štaslina'a životných radostí.Tot-ovšak len sIubovali, ale previat tonemohli. Na uskutočnenie zázračných zásadbolo treba zázračných l'udí, ludi čistých, ideálných, dokonalých, svatých. Aké bolo ich sklamanie, keď zbadali u svojich príslušníkoch aobdivovalteloch velké protiklady, klamstvá,nespnavvodl-ivosti,podvody, hrubé mravně pok-leský, hriechý, slabosti? Mysleli tito samozvaní' mesiáši l'udstva, že kresůafns'cvo prichodom ich nového učenia zanikne ako zmiznetma pred príchodom jasného slnka. Ajké všakbolo ich sklamanie? Kresůamstvo v dlhých sto—ročiach prežilo už velké prevravtý, velké poblúdem'ra a bolo svedkom rýchleho vzrasliu,ale aj rýchleho pádu velikášov sveta a chvíl'kových teórií, ktoré mambilý mnoho zla. A ka.::olícůcekrestanstvo má aspoň taký krásny filozofický a sociálný program (ako napríkladi'deálne učenie o rovnosti, slobode a bratstval)ako iné systémy a teorie. A predsa kolko chýbje u kraťanov, kol'ko nedokonalostí, slabostí,hriechov, ktoré sú daleko od pravých ideálovklai-olíckehokresťanstva? Ale tie chyby a nedostatky sú nie preto, že katolícke učenie jeslabě, málo účinné, že je hadam nedokonalé,chýbné. Ved jeho zakladatel'om je sám SynBoží Ježiš Kristus a večne plamé—učenie bo—žieho zjavenia je základom katolicizmu, o loto—rom Božský UčicleI prehlásil, že „nebo a zempominú, ale moje slová nepominú"'. Nuž kdeje chyba? Církev tu.nezúfa, lebo z dva-tisícročejSkúsenosti dobre pozná človeka, jeho náchyl
' Mat. 5, 18.
168
nost k zlu ako následok dedičného hriechu.Církev buduje svoju pedagogiu na tomto sícesmutnom, ale skutočnom poznani. Neuznvávalen ideály, ale uznáva aj tažkosti človeka,ťažkosti jeho povahy. Ale okrem toho ešteuznáva a-j druhů dóležiwú škúsenost, lotoráovlada dejiny. Vykúpenie skrze Ježiša Krista.A na týchlt'o dvoch skutočnostiach ako na pev—ných základoch usiluje sa upevňovat charak—ter človeka.
Keby tie všelijaké sociálne náuký a systémy popri— svojich niektorých peknýchmyšliennkach vedelý prevychovať l'udí, kebyvychovaní Iudí čistých, startočných & svatých,potom bý zaslúžilý obdiv sveta. Dočasné &chvilkové úspechý na tomto poli sú len tóňouk úspechom, ktorých dosiahla Církev. Ona sastará o výchovu chanalkll'eru_jednatk plánovitým poučovaním, presvedčovaním o potrebectnosti a škode hriechu, jednrak poukazom navzory krestanskej dokonalosti svátých a svátíc, maljm'ávzor Panny Márie a samotnéhožifvota Pána Ježiša. Cirkev zdůrazňuje, že prekrestana nestačí len vzdelanie, poučenie, aleže treba prakticky priskročit k sebazáporom,presnému konva'n'iumalých aj vel'kých povin—nosti. Cirkev kráča v šl'uapajáchsvojho Zakladatel'tau,ktorý vyhlásil, že „kto chce ísť zamnou, nech sa zapre, vezme kríž a nasledujemal.lo A 1050podla múdrej rady Církvi svatejpoužíva vhodné prostried-ky milosti, kto savážne cvičí v sta-točnosti, v čistoťe, striedmosti,skromnosti, trpezlivosti ai odovzdanostri dobožej vóle, ten Iiathšie premáha aj životnětažkost'i, ba pre tai-kého aj kríže & trápenlia súazda aj prameňom duševných radostí podlaslov Spasitele; „Moie bremeno je rahké a larmo moje sladké."11
"' Luk. 9, 23.
169
5. KRÍŽ A ŠTASTIE.
Co robí človek, keď buduje nový dom?Hl'xadá,sbiera a sváža materiál, teda kamene,tehly, železo, drevo 'a.až potom piesok, vápno,cement atd'., teda zváčša samé silné, pevnépredmety. A prečo do tak robí? Preto, abyzáklady boly pevnéa aby celý dom bol pevný.A čo robí človek, ked hluadá štastie? Ci dozákladov, na ktorých chce vybudovat svoještastie, dáva vždy len pevné, silné zásady?Ci neuspokojí sa často pochybnými domnien—kami, teóriami, systémami, bludmi, na ktorých ako na piesku sbawia slabý dom pochyb.ného štastia? Kolko ráz človek buduje štastielen na sláve, rozkošiach, bohatstve, :telesnejkráse, kariére, osobnom prospechu? Či div, žetakýto sa tak často doživa tolkých sklamaní?Preto treba viac si hodno'ait pravdu alko pochybnost, ctnost ako slabost, viac duševnúkrásu ako telesnú, viac ctnost ako Zdravie,viac chcelost do práce a-ko zamestnanie, sta—t'očnost ako osobné výhody, viac zásady akozbabelé kompromisy, viac prenasledovanieako pokoj, vykupovaný zradou svedomia. Noak si chceme zamilovat ctnosti, prácu, trpezl'i—vost, k tomu sa treba; dopracovat drobnýmiskutkami sebazaprenia, sebazdokonal'ovania,častými malými aj velkými obetmi. Kto tedabuduje svoje štasbie na pevných zásadách, načistej viere, na kríži av obetiach, na sebazaprení a sebazdokonal'ovaní, na božom požehn-aní, ten buduje dobre, lebo si zaistíopravdivé & trvanlivé št—asrtie.Takýto v krížinájde „Spásu, život aj vzkn'esem'e'í"
" Mat. 11, 30." Gol. 6, 14.
170
O pohanskej víere našíchpraotcov.
Stefan Mihai.
Naši světí vierozvestoviá blahoslaveníbra'tia Konšt-antín-Cýril a Metod doniesli námpravu krestanskú vieru & vzdelanosť, bez ktorej boli by sme zmizli v prepadlisku dejin akomnohé iné národy, ako napríklad Longobar—di, Heruli, Jazygovia, Huni. Avari a iní.
Pričinením naších svátých otcov naši
diaci národ v tmách pohanstva může dostatna spasenie nesmrtelných duší. Účinkovaniesv. Cyrila a Metoda u nás prejavilo sat blahodarne nielen na poli náboženskom, ale ajna poli národnom, lebo bez ich práce a neskór bez cyrilometodejskej tradicie nebol bysa náš národ udržal cez tisícročné nevolnic—tvo v mori cudzotý, která ho obklopovala.Cez celú tú dobu čerpal silu z čistého prameňa cyrilometodejského, ktorá ho zachovalanielen ako národ, ale aj vo vemosti k Bohu ak jeho Církvi.
Všetkých nás zaujímá, že keď naši predkovia boli pohani. aké bolo ich pohanské nábožensvto? Pokusím se odhrnúť závoj dávných vekov, ked' nad ríšou, ktorej srdcom bo—la posvátná Nitra—NitrvaVa mali moc pohanskí bohovia a ich prisluhovači—žreci.
Úvodom zdórazňujem okolnost, že našipredkovi'a vo svojej pohanskej viere verili vnesmrtelnost duše &ich pohanská Viera nieslaistý — pomerne vysoký stupeň nazerania naživot jednotlivca.
Naši predkovia verili v bohov dvojakéhodruhu: A to v bohov vyššieho stupňa a: vbohov nižšieho stupňa. Dalej verili v bytosti
171
rozprávikove. Tito bohovia aj bytosti pohádkové boly rodu mužského aj ženského.
Hlavným bohom našich odlcovbol Perúnalebo Parom. Bol to stelesnený hromoblesk,boh vládnucí hromom a bleskom, ktOrý robilna nich najváčší dojem a bol aj najviac uctie—vaný a obávaný. Bol spoločne uctievanýmbohom všetkých slovanských kmeňov. Na jeho poctu vysádzaly sa posvátné háje, kde samu stavali oltáre aj sochy. Napriklad v Kyjeve na Ukrajine boh Perún mal vysokú so—chu z dreva. Hlava bola zo striebra, fúzy zozlata. Pri jeho oltári robili smluvy, skladaliprísahy a dóležité úmluvy. Už aj z toho vidiet, aká 'dóležitosť sa p—ripisovala tomuto bo—hovi vo verejnom živote našich predkov. Jeho pamiatlka medzi našim l'ud'om zachovalasa podnes. Hovoríme: Bohdaj fa Parom vzal,choď do Paroma, kýho Paroma robíš atd. Navýchode Slovenska dodnes hrom stotožňujúsPerúnom. Nepovedia udrel hrom, ale udrelPerún.
Druhým hlavným bohom bol Veles. Bohdobytka, stáda a pastierov. Aj tento boh bolu našich predkov vel'mi uctievaný už aj preto, že pri vtedajšom spósobe života dob.ytok,stádo malo velký význam. Lebo veď chov dobytka tvoril podstatnú potrebu pre z-achovanieživota. A na poctu tohto boha stavali sa oltáre, prinášali sa obete a stavali sa mu sochy. Všetky žiadosti a prosby, týíkajúce sachovu dobytka & pastierstva, boly prednášané k nemu. Dnes však už jeho sláva aj pa-miatka u nášho l'udu upadla do zabudnutia.Jeho pamiatku zachovala nám slkJalanedalekoKremnice pod menom Velestúr, na ktorej jeaj staroslavenské rúnové písmo.
Tretím bohom bol boh ženského pohlaviaVesna. Táto bola, bohyňou jara &úrody. Tedatiež boh velkého významu. Ze ju naši otcoviactili, dokazuje aj starý rúnový nález pri Ve172
lestúre. Je to kus kameňa, asi z oltára tohtobožstva. lebo je na ňom nápis „Viesne bogži'art“ t. j. bohyni Vesne žertvište.
Štvrtým hlavným bohom bol boh tiežženského pohlavia Moreno. Bola to bohyňasmrti. Bola uctievaná, obávaná aj nenávidená.Mala aj svoj sviatok. Dnešné nosenie morenyv niektorých krajoch Slovenska je starobylou pamiatkou na tohto boha. Kult Moreny ažpo dnešné časy nevymizol aj u iných Slovanov. Pamiaka na ňu v Iudových zvyklosti-achzachovala sua:u mnohých slovanských národov, a to v Polsku, Sliezsku. v Čechách, naMorave, Lužických Srbov, ald'. Nosenie a to—penie Moreny odbavuje sa na Smrtnú nedel'u.Tento zvyk, pohansko—bájoslovný obrad, bolnajmá preto príznačný, lebo hned po zime, nazačiatku jari, vyjde dedinská procesia, mládenci a dievčatá, so slameným alebo dreveným strašiakom za dedinu a tam v nejakejvode, močiari, alebo v rieke za spevu a tanoaitopia symbol zlej zimy a svi-ilia návrat omladzujúcej jari. Teda bol to boh dóležitý, aleboaspoň vel'ká dóležitosť sa pripisovala jehoobetiam ma: usmierenie. Topenie Morenyvzniklo asi v bojoch krestanstva proti pohan'skej povere, lebo v potupení tak mocného aobávaného božslva videla sa bezmocnost jemu pripisovaných temných sil.
To boli bohovi-a vyššieho významu. Týmto bohom sadili sa háje. lesy, stavali sa chrámy a oltáre a prinášali sa im aj krvné obete.
Bohov nižšieho významu mali naši _predkovia u_žomnoho viacej. Týmto, hoci boliuctievaní, nestavali sa oltáre, ani obete sa imneprinášali. Videli v nich duchov váčšej mocia síly ako sami mali, avšak zvláštnym vyšším spósobom ich neuctievali. Volali ich divmi a besmi.
Divov považovali za dobrých duchov, besov za zlých duchov.
173
Z týchto sú nám známi:
Vily. Sú to duchovia ženského rodu. Spo—mínajú sa u nášho l'udu dodnes. Predstavujeme si ich v podobe prekrásných dievčat obýv'a-júcich lesy a opustené miesta. Zpravidla súto dobri duchovia. Zijú pokojným a veselýmpohádkovým životom, ktorý je výplnený bezstarostným spevom a hrami. Niektoré z nichmóžu sa zvrhnút “&potom sú zlomvsel'né anebezpečné, móžu nás zviest na zlé cesty ado záhubý.
Rusalký. Bytosti podobné vilám. ale vonkoncom dobromýsel'né. Zijú tak, ako vily, vlesoch & opustených miestach a tiež aj podobným životom. Sú nápomocné pocestným,opusteným a vóbec potrebu žiadajúcim. Považovali ich aj za duše našich príbuzných &predkov ženského rodu. Preto menej sa ichbáli ako Víl.
Dedko. Dedko-via boli duše zomrelýchpredkov mužského rodu, tešiaci sa vel'kejúcte. Dedkovina prinášali len šťastie a vedelilen dobre robiť. Na ich poctu v každom domebol ozdobený kútik volaný „božište". Tu saprinášalli malé a drobné obote, akoby spomienkové na dávných predkov. Teda aj našipohanskí otcovia uctievali milých zomrelýcha keďže božište mali v dome, často si na nichspomínali. Niečo podobné, ako aj v kratan—stve: úcta k mřtvym. Dedkovia boli strážcoviadomu.
Zmok. Je to prežitok pohanskej doby.?ov-ažoval sa za ducha a prinášal istým Iuďompeniaze, ktorí sa mu zapredazli.
Škriatok. Predstavuje sa ako duch v podobe čierneho kuraťa. Má vraj rozum a možno sa s nim aj rozprávať. Pamiatka tohto boha nižšieho významu je dost živá a_idnes najednotlivých krajoch nášho Slovenska. Výliahne sa. z vajíčka: noseného pod pazuchou po174
dobu troch týždňov. Stravu užíva tú, čo človek. Má podobnú úlohu ako zmok: prinášapeniaze.
Svetlonos. Je to duch. v podobe malého svetielka, ktoré lieta. Beda, kto sa nechá po nociach viesť svetlonosom. Iste ho zavedie dozáhubý. Vo svetlonosoch ešte dnes na mnohých krajoCh pospoliti l'udia veria. Zachovalsi svoju pamiatku z pohanských čias až ponaše časy. Je to zpravidla zlý bes, ktorý ohrozuje život l'udí, lebo kto sa odovzdá jeho vedeniu, zahýnie.
Rarášek. Dnes sa považuje za najmenšiehočertíka v pekle. Bol to zosobnený vrtiaci savietor, alebo duch zapríčiňujúci vrtenie.
Ježibaba. Predstavuje sa ponajviac akoošklivá stará baba. Rozprávajú o nej ešte ajdnes rózne povesti. Bolo to nižšie božstvo l'udu nepria-znivé. Svoje obvdlie malo na osamelých miestach v hlbokých lesoch. Naimá škodilo zablúdilým neposlušným deťom, ktoré—akim nepomohla nejaká dobrá vyšší-a hývtosť — zmámilav. Bola božstvom opovrhovaným a nenávideným.
Hoja Dunďa. Bola to nejaká pochabá Vila,lebo aj dnes na istých krajoch Slovenska pochabé dievča-tá prezývajú Hoja Dunda.
Pohádkové bytosti, ktoré sa a-j dnes spomínajú, boli: Čiernokňažník, Meluzína, Vodnýmuž, Vodná panna, Pikulík, Bubo, Lada, Živena, Vlkodlak, Dažbog, Polesún, Rod, Rodzem'ce, atd.
V božstvá verili starí Slováci ralebo akov bohov alebo ako v ojedinelých duchov. PríbuzenstVo, rodokmneň, alebo pokrvenstvomedzi bohmi pohanských Slovákov nebolo, “
Zvláštne postavenie u našich starýchotcov madla“bytost „Tur". Že to bola nejakáVýznamná bytost, ukazuje to dodnes množsvona Slovensku po jeho mene zachovaných mie
175
stopisnych názvov, ako Turiec, Turany, Tú—rovce, Stará Turá, Turie-Dvory, Turá Lúka atd.Ci to bolo božstvo plodnosti, pomenované pobýkovi Turovi, nie je isté; no pravdepodobnejšia je domnieniklawže to bol nejaky zbožňovzalnýa zosobnecny sta-roslovensky národný hrdina, lebo velestúrsky rúnový nápis spomína.akéhosi Tura & od neho počíta aj roky udalosti, ktoré foamna skale aj zvečňuje. Ten nápis znie: „Priechach silian ot morane zrumichkremnitiu te turu i vsia grada i bě goda poturu dvestě osmdst". t. j.: Prišiel Silian odmora, zrumil Kremnicu i Turov a všetky hrady a bolo po Turovi dvesto osemdesi'at rokov.Táto skutočnosť ako aj mnoho iných zo “živo—ba našich predkov potrebuje ešte důkladnéhistorické overenie, lebo ide o mimoriadne dóležité nálezy ojedinelé v celom Slovanskomsvete.
Bohužial nemáme doteraz odborného historika na dobu Slovanov, ktorý by totoa tomu podobné historicky overil & zhodnotil. Lebo aj z Traktátu mnicha Chrabra oPísmenách vieme, že starí Slováci—Slovam'apred príchodom svatého Cyrila, ktorý námdal písmo zvané Hlaholika, písali t. j. robiliznaky rezom a črtami, teda spomína s-a aj turúnové písmo. No dúfajme, že slobodny životnám vychová aj takého, už aj zo s-amej láskykveciaknašej vel'kej minulosti, akou sa máloktory národ v Europe móže pochválit. Čoešte a aké taje skrývajú naše hory, skaly &osa-mele miesta, to čaká na svoje objavenieskúsenym historikom.
Sviatky našich otcov boly:Okolo 21. decembra sviatok menovaný
„Kračún". Teda najkratší deň v roku. Odtial'aj maďarské karácsony. I tu na vychode Slovenska Vianoce Kračúnom dodnes volajú.Teda tento názov sa nám zachoval z pohanských čias našich otcov.
176
Okolo 21. marca „Kúpadlá" spojené 3 odnášaním Moreny a vítaním jara.
Okolo 21. júna „Lelm'ce", sviatok zasvětený letu.
Okolo 23. septembra „Obžínky", sviatokna paměť ukončenia polných prác a zas'vátenia úrody.
Okrem týchto bolo aj viacero sviatkov,lebo aj do krosťanského pomenovania sviat—kov sme si preniesli Hromnice, Turice akostarobylú pamiatku po našich dávnych predkoch. ,
Toto bolo shruba náboženstvo našichdávných pohanských otcov.
A takto to bolo s menšou-váčšou obmenou ai u ostatných slovanských kmeňov a národov.
To bol-a náplň ich duchovného života,ktorý sa prejavoval neistotou, strachom; boloto rbápanie v tme. Svojou prirodzenosťou všakusilovali sa dosiahnuť vyšší stupeň náboženskej kultúry. Prozretel'nosť Božia pomohlauskutočniť túto snahu našich predkov v osobena svoju dobu vynikajúceho panovník-a Rastislava, ktorý povolal svojmu národu smádiacemu po pravde hlásatelov slova božieho blahoslavených bratov sv. Konstantina—Cyrila&Metoda.
S akou nevýslovnou láskou prijali týchtodvoch svatých bratov a ich učenie naši otcoVia, o tom hovoria legendy a ich životopisyo ich působení u nás. Slovo božie voviedlonáš národ medzi kultúme národy sveta, dalonám kresťanskú vzdelanosť, dóstojnosť. SmePWí, tak by som povedal, vyvolení od Bohamedzi všetkými Slovanstkými národami. Odtialto, z nášho svátého mesta Nitry, ťiekolpreštedrý průd svetla božieho ku ostatnýmbratom Slovanom. Učeníci prebl-ažených bratov — aby som použil slová množstva legiend0 nich a n-ašom národe — niesli kresťanskú
177
kultúru a vzdelanosť n-a juh, na sever i na východ Europy. Uvedomme si, že dnes, hoci po—člom malí, boli sme predurčeni Bohom navelké posl-anie, ktoré učeníci svatých bratovaj splnili. Nešťastná udalost vyhnala žiakovsv. Cyrila a Metoda Svátoplukom na návodnepriatel'ských Frankských biskupov, podob—ne aj pád prvej našej ríše Velkomoravskejzhatil další rozvoj; no nemohol zahatif semeno, zasiate do našich sřdc a to vieru v do—brotivého Boha a jeho svátú Církev. Buďmeteda hodní nasledovníci našich svatých vierozvestov a apoštolov, aj ich ži-akov Gorazda,Klimenta, Nauma, Chrabra, Evangelára Savuatd., ktorí všetci zomreli v chýre svátosti.
Krstnému synčekovi.Ján Harania.
Drahý náš synáčlk, anjellk, spiružovým sničkom, le ku Botel ctlcelý, ach, celý, a strážl náš dom,aby sa neprlatel' nezaryl v ňom.
Mamička koliskou posvátne hneako kňaz rukami na paléne,bo varl tak je tu ako v chráme,pred Božím ialomstvom pokl'akáme.
Buvlnkal, mallčký... nežný tvoj dychIe ako prvý kvel do lamých Iichtak ako pred hriechom voňal by raj,ly nám doň cestičku pootváral.
Ale už tak je to . . . vidim ho la,nevldi otec nl matka, len la:kritiček po krste, či je on syn. —tým nám ho olvára... Jak Boží Syn.
178
NAŠE NÁDEJE.
Cíel' správnei lásky.Marcel Homiak.
Drahý pn'atel'l
V každej láske sú dv'a-základné prvky: túžba po spojení s milovanou osobou a snaha ptospiet jej. Podl'a druhu lásky móže mat prevahujeden (alebo druhý prvok. V láske k Bohu máprevahu túžba po spojení; v láske k blížnemutúžbasprospiet mu. V materskej láske prevážitúžba prospiet, kým v láske manželskej zastúžba po spojení. Nijaký úkon nemóže byťláskou, elk nezahrnuje v sebe nejako oba tietoprvky. Vášnivá žiadosť, ktorej cielom je zmocnit sa druhého, nesmie sa označovat ako láska.V nej chýba túžba po spojení, matkol'kociel'omSpojenie:nie je srdce druhého človeka, ale ibajeho použitie pre svoje vášne. Takýto človekstáva sa iba vecou bez cti a bez hodnoty.
Aby mohlo prist k Iudskej láske, prirodavložila do Iudského srdca dva sklony .a:pudy:ženský a mužský. Vtelením pohlavného puduJe žen-at,muž je len zapalovač anpredmetom jedieta. Sila lásky ženie k spojeniu s milovanouosobou, čo sa uskutočňuje v pohlavnom živote_ Podla: zákona lásky dvaja san spojujů čonajužšie v ut'retiubytost — v dieta. Iné, hrani—c1am zákonov zodpoved'ajúce spojenie, je nemyslitelné.,Pohllavný pud a v ňom koreniacu pohlavnú
l_asku stvoril sám Pán Boh, večná Lásloau.Nieje teda sama o sebe hriechom a luže kto tvrdi.Ze Církev také niečo učila. Lenže dielo, ktorémóže a má byt človeku prameňom 'krásnehoIudského šťastiau,býva často zneužívané a takSa stáva priležitosfou Iudského nešťastda naj—
179
nižších pokleskov a zvrhlosti. A to preto, žesi ludia zamieňajú lásku s pohlavným pudom.Ako by láska nemohla být bez neho. Najměimoderná literalh'masje založená no tomto blude.Tieto dve veci sú alko telo a duša, jedna oddruhej závislá & vzájom-ne na seba pósobiace.Telo smyselnejšie, povrchnejšie, bezprostred—šie; duša hlbšia, prezierayvejšia, určená viesť.Beda, ak v prudko 'rozbehnutom aute šoférstrartí vedenie.
V pohlavnej vášni pozorujeme, ako rozuma ušl'achtilé smýšlanie človekla us'lupuje pudu,nakol'ko sú dóvody vlastného rozumu nedostatočné, ktorý je vášňou lahko prinútený vyhlásiť za dobré, čo bolo dosial' zlé. Žiadost'ivostdáva prifarbenie a pestrost manželskému životu, je ako prostriedok, ktorý možu použit, alelen ak mienia dosiahnuť aj Stvoritelom ustálený ciel', leda nie s iným úmyslom. a na inýcieI. Veď boží plán nie je na spestrenie manželského života. a na využívanie sexuálnychpožit-kov, lež službou k novému životu (dieta). Za charakter prechodnosti manželstva voforme rozvodu horlia najviac ta-kí ludia, čohl'ad-ajú v manželstve iba rozkoš, dobré za:opatrenie, hmotný bl'člhObYl& Príjernné pobavenie na účet iných. Slovom tí, čo chcú zmanželstva iba ta-žiť, len nie plodením dávat.Rozdiel medzi pohlavnou láskou a pohl'afvnýmpudom by sme mohl-i označit asi tak-bo: Láskaje najvýšší kvet duše; pohlavný pud nawjnižšiehnutie telat. Láska je jasná ako slnko, silnáako zákon, rozumná ako priroda, ctnostná alkodobro, sveblá ako šťastie. Pohlavný pud jeslepá sila, nedóstojná ako tóňaJ,nevyčerpatelná ako "blesk, nevystihnutel'ná ako nálad—a.Spojenie oboch je láska pohlavná. To, čo jev nej výbušné a nepredvídatné, háda-m naokamih strhne, ale nemožno na ňom poshaviťživot. K pravej láske prídu len duše vyšších180
signatúr, čo vedia, že láska. nie je v tele, alev duši & podla toho sa aj zachovajů. Najvůčšia čiastka se: však nechá unášet vášňou pohlavného, ctelesného pudu a tá zakrpa-tie vhnusnom 'strhnutí nizkeho egoizmu.
Sexuálna láska je teda organické spoieniedvojakého prvku: telesného a duševného. Čotelo má krásne, zvodné, podm-aňujúce aúchvatné, tu sa uplatňuje, aby vábilo, láklanlo& sl'ubujúc sa ponúkalo. Na všetko sa hladílen pod zorným uhlom tellaz.Badat to najmáu tých, čo neve'ria v Boha, čo sa odklonili scesky jeho príkazov a nevšímejúc si nesmrtelnosti duše & záhrobných slkutočností, prípadneaj tie si smyselne predstavujú tak, ako Mohamedáni. Zijú len l'udským, pudovým, vlastneskór zvieracím životom. Komu hmota je všetkým, pre toho telo býva jediným &výlučnýmčinitel'om pohlavnej lásky.
Kde sa však otvorily všetky stavidlá sexuálnej láske, tam duše, akoby ubíhá, pomaly vypustí z rúk opraty, ktorými mala riadiť telaPost'upne nvadobúda všetky príwl—astkyvášne,ba bývra: medzi vášňaum' najprudkejšia & najnebezpečnejšia. Prelo zo všetkých boiísk bojisko lásky ie najstrašnejšie a to počtem svoiich obeti, žalostnými a tragickými spósobami ich pádu.
Telo je slepá hmota., podlliehajúoa každejnáhode. A čo je telesne priamejšie, bližšie póSObí na smysly, vrúcnejšie & účinnejšie nacity, ale pritom je povrchnejšie, ako duševnězážitky. Všetko, čo je telesné, je Obmedzené,miestom, časom, rozsahom, intenzitou ta: počtom. Obmedzené je teda aj to, čo poskytujetelo. Ako v prirode nie je vždy máj, ako telome je vždy na vrcholku kvelfúcej mladosti,tak ani pohlavie nie je vždy kvetom, nie jeYZdYj-a—rou.To, čo ho ženie do kvetu na udržu]e v ňom náladu jaari, je krása a póvab. Ale
181
ten je obmedzeny, krátky a problematidkéhotrvanma. Vychádzajúc od 'belal má pohlamáláska auj zákon presýtenia. Rychlo mizne, prt.Lsýlbisa. No jej oheň však pohltí všetko, čímhol rozduchovaný a ostanú po ňom len spálené miesta; vychladnuté král“.rery, bezcennéškvary. Hnus je meno, ktorým sa vyjadrujevšetko, čo sa v duši nahromadilo. Hnus a nenávist“ sú opačné póly smyselnei lásky. „Zistilsom, že trpkeišia ako smrt, je žena", hovoriŠalamún nie o žene, ale o nezn'adenei láske,ktorú symbolizuje žena. A Šalamún poznal zvlastnej smutnej skusenosti účinky smyselnejlásky. Všetko, čo počujeme o kanasrofámych„účinkoch lásky, o jej šialení", o tej hanobhej žiarl'ivvosti, nestálosti a klamnosti, ktoréju nasledujú ako tieň, dá sa vysvetlit iba toutočislle telesnou stránkou lásky.
Treba sa teda pri láske opierať ai na inéhodnoty, ktoré budú mať svoju cenu aj vtedy,keď krása pominie -aJktoré možno použít nakrotem'e vášne a regulovanie pudu. Je inásložka pohlavnej lásky, 'dorú však mnohínechcu uznat, a ktorá jednako rozhoduje a. panuje tak, že bez nej o pravej láske nemóžebyť ani reči. Složka lásky, ktorá všetko ovlá—da, je vyššia duševná stránka:: je dušo sama.Jej podstatou je obeta a zákon; neklamnouznačkou jej pravos'Ji sú božie prikázania. Jejkrása je ctnost a to ctnost hlboká -ako studňa,bohat'á ako život, kriesiaca ako prameň čerstvých vód. Jej trvanie nestárnie, sila neocha—buje a krása večne mladí. Duša všetko preniká; jej tichý krok nepozná záhubu. ide poceste zákona a jej vyšší oprasvdivy život vtedy nepozná prekážok. Vzrast duše je mierny,ale neodolatelný, najma ked' sa napája z nevyčerpatel'nych prameňov večne živých vód,vyvierajúcich zo srdca Spasitelovho.
V tejto duševnej stránke je poistenie proti182
nástrahám & nebezpečensvám pohlavia. V nejje záruka silného camúdreho ovládanie pohlavia a vyvrcholenia všetkých krásných a požehnaných vlasů-ností,ktoré skrýva v sebe prečloveklan.Iba ňou stáva sa pohlavná lástka skutočnou láskou v celom štastnom, budujúcom.,živiacom a životnom význame (tohto velkéhoslova. U muža je vc'ičšie nebeZpečenstvo, želáska premem' sa na smyselnosť; žena citi amyslí ideálneišie. Ona pravidelne podriad'ujehmotnú vášeň m'ravnému cilbu,chvíl'kovú rozkoš wtrvalémuživotnému šťastiu. Pre ženu aj vláske duša je najvyššr'a hodnota, lebo si uvedomuje, že vytrvá i tam a aj vtedy. ked teloochabne a nebude súce takrečeno na m'č.
Pohlavný pud bol d-anýjednotlivcovi na rozmnoženie a zachovanie l'udstva. Je to sice pudfyzický, ale spadá mi do mravnei oblasti. Telomá :!:uprvé'slovo, ale beda, ak by malo ai posledné slovo. Beda, ak sa: poh'lavie oddelí odlásky a láska od zodpovednosti. Začne sa hlásat právo na materstve aj tam, kde nie je možná výchov-a dieiok, lebo nie je možná rodina.Skončí sa to obýčajne odovzdam'm zákon-apohlavi-a od úkonov čisto telesných, aby pritom človek bol snížený na stupeň zvierart.
Medzi človekom a zvienafom ouirvorenú prie—past tvori nesmntelná duša, obdarená rozumom a slobodnou vól'ou, pre kutorú nejestvuje telesný, teda \alnipohlavný úkon, v ktorom bý duša nemela podiel. Účast na nich vyvolá smútok, ošklivost a ltajnú hambu. Pretoeij ten najsprostejší smilnílk hovorí o láske itam, kde je od nej míle vzdiarlený, aby krásným slovom zakryl „hanbu svojho hnusnéhoskut-ku“. — Človek koná proti rozumu, keďsa oddáva slepému pudu, ktorý ho ženie ksexuálnemu požitku. Ludské .konanie i tu samá vyznlsčov-at rozumnosťou. Vždy koná protiprirode, keď s plným vedomim ničí poriadokhodnónl',určených prírodou, keď podradné veci
183
vynáša n'ad _hlavné, ha dokonca hlavný cielpodriaduje podna'dnej hodnote.
Clovek koná proti pri'rodzenosti rozumnéhotvora, ked oddel'uje sexuálnu rozkoš od plodnosti, aby sa mohol oddat slepej rozkoši,Každý umelý spósob sexuálneho spojenia (.ajv rámci zákonného manželstvan), z ktorého nemóže povstat nový život, je pro'a'pri-rodzený,ako aj porušenie plodiaceho Pochodu. Zivočícha chrání pred podobnými zásahmi príroda a pud; človeka: rozum a kultůra. Kultúrnytvor silou myšlienky a ducha má vediet usporiadať vonkajšie veci a: vtlačiť aj do hmoty,aj do smyslového erosu pomocou erosu duchovného známky vyššie & mnoho vznešenejšieho, ušlachtilejšieho života.
Vyznavačom teórie volnej lásky by smemohli odpovede-ť,ak sú prístupm' vážným úvahám, že Indie móžu byť vol'ní len vo vášní, alev láske nikdy. Lebo kto miluje, je nemožné,aby duševne ost-al volný. Láska ho vítatžek milovanej osobe. A čím je váčšia láska, tým sútuhšie jej okovy. Smysel lásky sa odhaluje ažve vernosti, v ktorej sa prejavuje hodnoteru'emilovanej osoby nad všetky ostatné. Kto tedanemá úctu, nemóže mať ani lásku, lebo uzna
nie a úcta osobšr klesá stratou príťažlivosti avemos'ei k nej. Iachetné & duševným bohatstvom oplývajúce duše cítia potrebu, aby ichláska vzhledem na vemosť & zodpovednostbola viazaná prísahou manželskej vemosi. Jeto sv'ázok, klt'orým majú sputnat vášne, abyvšetk-a, ich sil-a bola sústredená, upevnená,odvádzaná a využitá len v prospech rodinného svázku & nebol-a oslabovaná výhl-admi &nádejami n'anprípadné uvol'nenie, sústredenána nový predmet, na inú osobu.
Ak by teória pohlavného vyžitia & vol'nejlásky bola potrebnou a prirodzenou poziadavkou tela & zárukou jeho zdravia, nuž musela184
by mu prinášat zdokonalenie, rozvoj a zdravývývin. No v praktickom živote pozorujemepravý opak. Oslabuje nielen telo, ale aj duševné a mravně sily. Nemierne hoveniesexuálnym vášniam predóasne zmeni aj najsilnejší organizmus na zlom-01k.Bude z nehouž iba zvyšok predmetu kedysi umeleckejhodnomy, no nikdy nie súhrou dokonalostiumeleckého dielat
DO VÝŠAV.
Prečo bol človek stvorený.Svú'lý Ján Zlaloúsl'y.
Nie aby sme jedli, pili a se obliekali; nie pretosme stvoreni, ale aby sme utekali pred hniechom —!: múdrosti, oblečení v cnosd, dcsiahnúc božskejlásky. Teda nie preto sme se narodili, aby sme jedli& pidi, ale : iných, omnoho větších príčín Boh stvori'lčloveka. Pri jeho stvoreni takto prehovoril: Stvoríme človeka pOdIa nášho obrazu a podoby. Stali smesa podobnými Bohu — nie vtedy, keď jeme, pijeme.alebo sa obliekame (Boh neje, nepije ani sa neoblfieka), ale ked sa vvznačujeme v spravodl-ivosti, v láske ]: bližnému, v dobrotivost-t, v skromnosti a v zachovávaní všetkých ctnosti. Ved jedenie a pitie máme spoločné so zvieratmi a len v tom druhom smevyšší.
Znamenia križa oddeluje veríacichod neveriacích.
Svůlý Ján Damaxcenský.Toto znamente nám bolo dané na spůsob židovskej
obriezky. Skrz križ sa my, veriaci, odlišujeme od ne—veriacich a tak sa poznáme navzájom. Kríž je štítom,Zbraňou & ochranou proti diablovi. Je znamením, abysa nás nedotkol trestajúci prst — ako je napíše.-név Pisme. Je povzbudenim pre zůfajúcich, podporoutých, čo stoja. oporou nemocných, palicou pasuerov,Fierom pokroku. vodcom váhajúcich, spásou duše1 tela. Je porážkou všetkých zlób, pričjna všetkýchdObier, zatratenim hriechu, vzkriesenim života, stromom života večného.
Z gréckebo oroginálu preložil: J. P.
185
Boh me je povodcom zla.Svá'i'ý Bazíl.
Boh stvoriíl telo, ale nie chorobu; je póvodcom duše, ale nie hriechu. Duša sa stala zlou, keď sa od—klonila od toho, čo má podla svojej prirodzenostiAdam bol kedysi hore, nie čo sa týka miesta, alepozdvihnutim duše. Prečo nemal hned odev? Preto,lebo mu nepatril ani z dóv0d0v fyzických ani z estetických. Fizicky je vlastny zviera'tam. ako je perie.srst, alebo hrúbka koze, tleto móžu chránit pred zimoualebo mierniit horúčost; čiovekovi podobne paln'lopre lásku k Bohu prispiet primeraným darom k odmene.
ŽIVOT.
Dva tábory.Priepast, čo rozdeluje svet na dva tábory, je den
ne širšia a hlbšioa. Na jednej strane oheň a láska. nadruhej nenávist, ktorá denne rastie a prudko ničívlažnosť tych1 čo by chceli stát akosi uprostred. Najednej strane vidime tych, čo popierajú Boha, ohlášajúboj medzi národmi, tí, čo sa nikdy nevedia nasytitslávou a nadvládou a chcú rozžat na všeuky stranypochodeň nenávisti a níčenia. A na strane druhej súti, čo si vážia svatý boží zákon, čo túžia po živote zlásky, ti, v ktorých Srdci majú miesta všetky národy,tí, čo chcú priniest národom celého sveta Evanjeliumlásky. Tí prvi myslia iba na boj, lebo túžia iba podobrách tejto zeme. Ti druhi nemóžu sa nimi nasý'u'ť.lebo pozemské dobra vyhladavaju iba ako rebrík.ktorým by vystúpila“ do neba. Plus XII.
Prekážky medzinárodného pokoja.Slavnostně prehlásenia, smluvy a listiny spoloč
nosti národov nebudú mat ninjaký vplyv na pokoj, aknebudú postavené na dobrej voli všetkých. No dobrejvóli stoja v ceste niektoré prekéžkyJednaznajváčšíchprekážok je užívanie tych istych vyrazov v SpoločnosLi, novcelkom inom smysle. Zdá sa to trocha čudnézdůrazňovat, aby medzinárodná spoločnosť hovorilatou istou rečou. Nuž, hladtel Ked napriklad vravíme odemokracii, tomuto slovu musime všetci rovnako rozurmet a ho vysvetlovat. Keď je reč o bezpečnosti.rovnako musíme sa starat o bezpečnost všetkých ná
186
rodov, najma' malych Ked hovorime o slobode, načimmysliet na slobodu všetkých a nielen na slobodu jednej strany, ktorá chce vládnul. A keď je reč o dóvere,je nevyhnutné, aby toto slovo neznamenalo iba dóveruinych k nám, lež aj našu dóveru k inym.
Duch dobrej vóle nebude tam, kde národy majúzáujem i'ba o zváčšenie vlastného územia, alebo vedu.politiku sebeokú, ktorej ciel je: bit sa o osobné záujmy. Duch dobrej vóle zavládne iba vtedy, ak všetkynárody sa rozhodnú zaujímat sa o vospolné dobrovšetkých. Tak, ako štá-t jestvuje pre vospolné dobroobčanov. talk aj medzinárodná spoločnosť národov mása starat o vospolné dobro všetkých národov. Videlisme smutné následky útočného vlastenectva. Keďnaozaj tůžime po lepšom medzinárodnom poriadku,potrebujeme ducha spravodlivosti, pravdy a lásky.
Kardinál Grllitn, Westminster.
Per-centá.V teóriri uznávame, že akosi, hodnota, viac zaváži
ako množstvo. Preto zdůrazňujeme — napríklad v spolkoch — že lepšie je mat menej ale dobrých a súcichIudí, charaktery, a'ko vela zlých. O tejto pravde dnesčasto piše a-j denná tlač. No jednako, ked ide o duchovnú alebo akúkol'vek prevahu, vyrukujeme s percentami. Nás je tolko a vás iba tolko. My sme dostalitol'ko perciemt hlasov, vy len nepatrnú menšinu. Nás jeviacej, alko vás atd'. Prakticky teda vidíme, že percentá majú prevahu a teda aj vplyv na společenský životSů to akési percentové preteky. A je to aj správne &demokratické, lebo váčšina má rozhodovat, ark chcemebyť demokraticky dósledni. No aj pri percentovej váčši-ne akosť nie je vecou druhodarou, ba naopak! Právemravná súcost a duchovná velkosť dáva aj fyzickejváčšine legitimáciunaprvenst'vo a mravnú oprávnenostrozhodovat. A toto musí si dobre uvedomiť každy katolík. My dnes vieme, že tvorlme váčšinu, teda „percentá" sú na našej strane. Ale aj to vieme, že katolickydynamizmus je hodnota, ktorú doposial' nič nevedelana svete nahradit. Teda v našich rukách je zdroj prirodzeného aj nadprirodzeného štastia pre jednotlivcaaj pre spoločnosť Co sa teda od nás žiada? Ziada sa.aby hodnoty rydzeho katolicizmu boly v nás takrečenovtelené, aby každý z nás reprezentoval nielen p_ercen—tuálne. lež vnútorne a životom vždy sviežu, živu aomladzujúcu silu svetoveho krestanstva,n na čele ktorého stojí rimsky pápež. Toto katolícke kresťanstvov našej duši bude silou, ktorú na kinlometre budú obchádzať aj mocnosti pekla: Dr. Muller.
187
Církevný prikaz póstu.V protikatolickych kruhoch považuju cirkevné na
riadenia ako výraz disciplinárnej lubovóle, ako pravidlá priameho popierania života, ako podnet k neprirodzeným alebo celkom protiprirodzeným praktikám:Myslíme tu predovšetkým na prikaz póstu. Celkomodhliadnuc od biblického odóvodnenia postu trebapovedat: „Občasná zdr-žanlivost od jedenia a pitia pokladala sa a pokladů sa skoro vo všetkých náboženstvách ako duševně cvičenie, ako prostriedok duchovného sebauzdenia. ako postup v ctnosti, ako uplatnenie ducha nad telom." Ale takto záporne posudzovaný póst má aj kladne zdravotný ciel'. Zdržanlivost jematka zdravia, povedal už svatý Hieronym; ba aj vsamom svátom Plsme sa podobne hovori: „Kto jestriedmy, prida si života."l Sú to staré pravdy. ktorémoderné lekárstvo znova potrvrdzuje, ba hovorí priamo o póstnom liečeni. Učí, že cirkevný príkaz póstunie je týraním ludi alebo stredoveký krutý prostriedok, ako seba urobit chybným. Začina chá at hlbokývýznam póstnej prefácie: „Qui corporali ie unio vitiacomprimis, mentem elevas, virtutem largiris et praemla..." (Tý telesným póstom hriech potláčaš, duchapovznášaš, sily a odmený dávaš.“) Len ten človek.ktorý vie premóct svoje náruživosti, prevládze napr.určité neurózy.
Eichstadtský cirkevný list zo dňa 19. II. 1936 posbieral úsudký slavných lekárov o hodnote zdravia,nuž vystihuje smýsel póstu v jeho kladnom vztahuživotu. Predovšetkým poukazuje na knihu univerzitného prof. Gůnthera: „Die wissenschaíilichen Grundlagen der Hunger- und Durstkurzen." Gunther poznamenáva, že napr. lámka je jeden z následkov presvcovania. Počas lámkových záchvatov možno viacdňovým póstom docielit rýchle zlepšenie pravidelnej výmený látok. Pri lámke je velmi užitočné periodickézamieňanie póstneho dňa s ovocým (denne 1 kg.ovocia).
Pri cukrovke tiež osoži póst. Najznámejší odbornikvon Noclden varuje od presycovania sa cukrovinka—mi. Odporúča liečenie, ktore začina 30—40 hodinovýmiperiodami hladu pri ležani v posteli. Podla jeho odhadu čas klinického ošetrovania touto metódou sapríemerne skráti s 25 na 18 dní. V neskoršom štádiupriebeh liečenia treba zamenit hladové dni 5 dňamiso slabým jedlom. (Zelenina, ovocie atd.) Pri ťažšíchpripadech cukrovky nechal von Noorden svojich pacientov často 2—4 dni celkom hladných a odporúčal
' Sirach, 37, 34.
188
len hojne vody a niečo alkoholu. O obličkových chorobách hovori vyššle spomenutý prof. Gunther: „Odčias 'írankfurtského .špecialistu obličkových choróbVolharda, pre úplnú karenciu v prvých dňoch tejtoakútnej glomerulofritidy nastůpi s vedeckým odóvodnenim, že !takto nasleduje ddvodnenie a uvolnenieobličkovej tkaniny. podarilo sa v mnohých klinikáchzistlt účinnost tohto liečenia. Tiež pri chronickom zapálení obličiek možno docielit priaznivého výsledkusuchou dietou. Podobne platí o žalúdočných a črevných chorobách. Pri všetkých nebezpečných onemocneniach črevného traktu, zdá sa nám samozrejmým vprvých dňoch úplná zdržanlivost od jedlá."
Pri žalúdočnorn vrede podla tažkosti pripadu je všeobecne prisne nariadenie 1—3 póstnych dni. Pri žlčových kamienkoch pri záchvate viacdňový hlad je najlepším prostriedkom. Pri dispozícii žlčových kamienkov je bezpochyby najlepšie chránit sa nadvýživy &mohla by byt užitočná už od Neumanna odporúčanástrava bohatá na ovocie. pripadne zavedenie ovocných dni. Bazedová choroba stojí v úzkom spojeni sotázkou výživy. Skúsenosti počas podvýživy a za svetovej vojny nás naučily. že skromná strava. najmaslabá na bielkoviny a tuky, zmenší velkost tejto choroby. (Všetky citáty z vyššie uvedenej knihy prof.Giinthera.)
Srdečné vady, epilepsia, nervové choroby sú tiežliečené póstom. Co sa týka horúčky, Dr. Kutnou-Ulmhovori: „Chorý sa nechá niekolko dní hladovat, súčasne sa telo oslobodí od starej hliene výdatnýmičrevnými kristírmi, potom chorý dostane len ovocnéšfavy, surové alebo rozvarené ovocie a iba od 5. alebo 6. dňa zemiaky a zeleninu.
Ci je to zázrak voči (od prirodzenej liečbý. konečneuž od desatročí hlásaných) lekárskym poznatkom askúsenostiam, keď azda úplne bez mása žijúci a silnosa póstiaci trapisti skoro všetci dosahujú 90 rokov,zváčša ušetrenl od určitých chorób (porážka, vodňačka, karnienky a rakovina" Stari pustovníci častoprekročili vek 100 rokov. Antický praded lekárov,známy Hippokrates, dožil sa 140 rokov. Prečo? Pretože.ako sám povedal, nikdy sa dosýta nenajedol.
Dr. Haveman.
Henrich Lecordaíre.V jesennom obdobi spominalo obnovené Francúz
sko na velkého Lacordaira. Opustil vlast, — ktorútak miloval a za kitorú takým zápalem pracoval —21. novembra. Aspoň v krátkosti spomenierne aj myjeho životně cesty.
189
Mladý Henrich stratil vieru na štúdiách v Dijone.Ako právnik začína svoju kariéru na parížskom súdnom dvore. Ked však lepšie spoznal život západnéhozdegenerovaného vel'mesta, zhnusil sa .mu. Slachetnésrdce hl'adá vyššie hodnoty. Lady sa prelomily. Milostpósobi-la. Mlady právnirk tvrdošíjne skúma dóvod zadóvodom až na udivenie pria-tel'ov — kl'atká na kolenaa píše matice, že vstupuje do seminár'a. Nezadliho pojeho vysv-iacke sa uprázdnilo miesto v najvyššom súdnom tribunáli: v Ríme a predstavení jeho vyhliodli.On však toto vyznamenanie skromne odmieta: Kebysom túžil po cti & sláve, zastal by som vo svete. Prosim vás, nemyslite už na mňa.
Nezadlho sa dostáva do reakdcle časopysu L'Avenue, kde sa grupovali obrancovia katolickychzáujmov & ostro bil'agovali každú krivdu so stranyvládnych činiteIov. Po ůtokoch na revue & po jej zastaveni stáva sa špirirtuálom rehol'nych sestier. Odmieta katedru na katolickej univerzi'te v Louvaine,neprijima ani redaktorstvo tvoňnceho sa Univerzu.No vyhoval však, keď ho riadiwtel Staníslavovho ústavu v Paríži požiada o konferencie. Modemy Cicerovzbudil na seba pozornost & údiv — až mu vládakonferencie zakázala. Duch vša-k veje slobodne. AbbéLacordaire vystupuje na slávnu kazatelnicu v NotreDame. Posluháčstvo je postré & kritické. Pozorne hopočúvajú veriaci, liberáli, absolutisti, ateisti, racionalisti, materialisti i autonomní. A jeho zunivy' hlas savznáša ku klenbám nádhernej katedrály a vpíja sado smádných duší: Ste Francúzi? I ja som. Filozofi?Ja tiež. Ste slobodnl a hrdi? Ja viacej, ako vy. A 'tovšetko vás nespasí. Nie ste súci vyliečit, zachránit aobštast-nit spoločtriost. Je však. kto to koná už 1700rokov. Hra, opovrhovaná a predsa slávna Církev katolícka.
Hvezda sa zaskveje, ale potom ustupuje do rimskej samoty. Dozrieva myšlienka vstúpit do rehole.Volba: dominikáni či lezultl. Dáva prednost demokratickejšej ústave dominikánov pred vojenskou jezuitskou. A Lacordaire oblieka v historickom kláštore S.Maria sopra Minerva biely habit. Nik ešte vtedy netušil, že o pár rokov se stane z neho velký reformátor dominikánskej rehole vo Francúzsku. Jeho činnost však presa—hovala i dalej — obrúbeny kazatel'stáva sa poslancom revolučného parlamentu. Jeho pricmenim sa objavuje na žu-rnalistickom obzore L' Erenouvelle. Tu sa rodilí katolícki žurnalisti. A následek— pri volbách sa bije o Lacordaira osem volebnýchokresov. V samorn Paríži dostáva 60.000 hlasov. Vstupuje do parlamentu v bielom habite a za jasotu davu.Sadá sr na posledné miesto... Katolik, kňaz, rehol—
190
nn; .— prlznáva sa otvorene za republikánsku ústavu.Aký prelom to znamenalo vtedy, težko nám pochopit. Nato bol súci Lacordairov univerzálny duch.
Bystrý jeho um však spozoroval politické zákulisie a podlý spůsob boja sa mu znechutil. Vzdal saposlanectva a nik ho nemohol prehovorit. Ešte raz všakzasiahne do verejnosti — a francúzska akadémia hoprijima medzi štyridsiatich nesmrtelných...
Lacordaire slabne a opúšta zarmútených mladýchkatolických nadšencov so slovami: Otvor mi, Pane,or...
Dobre padne dnes, pri vitaznom postupe katolíckeho Francúzska nazriet do jeho bohaytej minulostia čerpat posilu a poučenie. Križan.
Gabriela d'Annunzíov katolíckom posúdení.
Prof. Agostino Stocchetti v Miláne pokusil sa posúdit s katolickeho stanoviska tvorbu nedávno zomre—lého básnika Gabriele d'Amunzio. Napis-al toto:.,D' Annunzio bol a zostáva básnikom, ktorý nemohola nechcel nič inšie líčit, ako svoje vlastné ja. To robil dokonale majsurovsky v slovách a obrazoch, ktoréprinášaly s neprekonatelným a nenapodobitelným spósobom vždy znova a znova jednu a tú istů tému v ličení, totiž vnútomé zmeny a búrky jednorázového ajedinečného života, ktorý, pravda, hoc boly vonkajšie otrasy, v podstate zostal tým istým.. V tom neprekona/telnom majs—tmvstve pretvoriť všetky svoje diela vo velkolepý denník svojho osobného života spočiva jeho velkosť, ale i jeho ohraničenost. K zákonomvesmíru, do ríše večných idei jeho kolísajůci duchnemohol postůpiť, Talk ostalo jeho životně dielo zajaté v úzkej študovni. Bol majstrom alchymie slov. nevyčerpatelný vo vytvareni vždy nových obrazov, ktoré však, ako všetko tu na zemi, nosily už v sebe vždyzárodky smrti. K samému životu, ]: jeho bohatstváma najhlbším tajom nemohol nikdy preniknút. Bolestnemohla vykúpit jeho dušu, láska sa uňho nejaviv svojej čirei nebeskej čistote. Celá jeho básnickátvorba je' takrečeno divadlem, ktorého jediným herCom, hoc sa úlohy často menily, bol vždy jediný aten ist': Gabriele d' Annunzio. ldey vlery, náboženstva, stoty, vykůpenla Opovrhoval jeho duch. A takostáva v ňom aj technicky naidokonaiejšie umenieVždy zas a zas v nížinách zemského-ludského". — Po:tom pisatel sa zmieňuie o ohromnom vplyve,.ktorymal básnik na prebudenie národa a pretvoreme TaIianska po vojne a zakončuje svoj ůsudok slovami: —„Nie bez úprimného žialu musime priznat, že Gabri
191
ele d'Annunzlo ako básnik istý čas svojho života vázol v protiikrestanskom duchu a preto ho nemůžemezačlenit do odboru nášho katolickeho pisomnictva.Niekedý može zazníevat v jeho dielach aj náboženskánóta; k nadprirrodzenému krestanskému náboženstvunenašel cesta". — Všetky nešpráv'ne nádeje, toréniekto v tom smysle mohol prechovávat, sa zničtajasným priznam'm samého básnika, ktorý raz piše:Můj můdrý syn a moje vlastné pery sa nenaučily vyslovovat meno — Otec — v modli=tbe. A. [.
LITERATÚRA.J. E. Dr. KAROL KMETKO 25 ROKOV BlSKUPOM
V NITRE. Str. 129 a 16 obrázkových priloh. Cena30 Kčs. Objednávky prijíma Dr. Vojtech Bucko, Brn.Lislava, Gajova 9. — Stvrtstoročná apoštolská činnostJ. E. arcibiskupa Dr. Kmetku v nitrianskom biskupstveje duchovnou drahocennou perlou v dejinách tohotobiskupstva. Nejbližší spolupracovníci pána arci-biskupa podávajú v tomto Sborniku prehIad jeho bohatejarcúpastierskej činnosti, lntorá bola naozaj všestranná. Keď všetko sledujeme krok za krokom, nakoniecpovieme iba toto: Ruka Panova bola s nim. Knihuvrele odporúčam všetkým smerlstom. Na dnešné po—mery je až veImi lacná, preto objednajte sl ju, kýmzásoba stačí.
PIERO BARCELLINI: Svatý Bernardín Sienský. Zialiančlny preložizl M. Lucký, OFM. Nákladom Serafínskeho sveta v Kremnici.Str.263; broš. 50KčsVelké svetlo z rodiny svatého Františka, ktoréaj v súčasných temnotách praktický odkrýva všeludské hodnoty. Tento životopis vás povzbudí k vrůcnejláske k nebeskému Otcovi. A táto láska horkýmchýba. -er.
VLADIMÍR PLICKA—JAN DOMASTA: Slovembe'historicképovesti. Sv. 3: Zbojníci. Str. 182; via66 Kčs Sv. 4: Na úsvite. Str. 179; viaz 66 Kčs.Vydal SSV v Trnave 1945. Naši známi autorihistorických povestl načreli do slávnej slovenskejminulosti a vyníeslt na božie svetlo v týchto dvochknihách velké národně aj náboženské činy našichpredkov. V povestiach je zastúpené celé Slovensko.Kniha pre mládež, ktorá musí být hrdá na svoju slovenskú minulost. -er.
JAN ALDA—JAN HENRIK: Sůl nad zlato, BrOŠ.111.— Kčs. CENEK SOVAK—VOJ'I'ECH KUBASTA:Zvířat/aa a sedm loupeži-lihu. Broš. 87 Kčs. Vydalo Nakil-andaxtel'stvoVyšehrad v Prahe 1945. Veršovanépohádky pro deti s krásnymt viacfarebnými vyobrazeniami. Vonkajšia úprava knih vzorná. -or.
192
REVUEŠMÉPRedaktor: Prof. Dr. moc ENT MOLLER. OP.Redakci. . .dmlnl-trůcla: KOŠICE.Mini-ruk- ul.0.
Casopis vychódzo prvého kotdého mesioco okrem prázdnin.Zóvierko čislo-d06.vmeslocl.PŘEDPLATNÉna rok 00'- Kčs; bohoslovci a studenti 40“- Kčs.
6181.Číslo šeku REVvUEŠMER:
_0 B 5 A H :
C_E 5 T Y. '
Svčtó Terézia Ježiškova:Caritas Christi urget me _- _ -... _
Dr. Inocent Můller, OP.:Žiodoshvostoči _- _ _ _ _
Viliam Horko:
Kristusžilúci v nós __ _- _- _ _ _
Anton Begin:Sviotostné účinky Eucharistie _- _- _
Dr. Henrich Romer:Kardinál Pocelli o krestanstve o kultůra _
Vladimir S. Solovjov:Duchovnézólrlodyživota _ _ _ _
Marcel Horniok:
Rozumórstvo- prekóžko duchovného života
N A S E N A D E ) E.
]UC. ]ón Kovolik:Svóló mlódež _ -.- _- _- _ --
Jón Zobko:Niečo o poslani dnešného studenta .. _ \
DO VÝSAV.-- __ _ _ _ _ _ _ŽIVOT._ _ _ _ _ _ _LITERATURA. _ _ _- _ _
Strona :
CESTY.
Caritas Christi urget me.Svá'hí Terézia Ježiškova.
Ako dieťa svetla som pochopila, že mojatúžba stať sa všetkým, mat všetky povolania,je tiež bohatstvom, ktoré by ma však mohlourobit aj nespravodlivou. Preto som ho použila na zíslkanie priateIov. Spomenula som si naprosbu proroka Elizea, v ktorej žiadal Eliášao dvojnásobného jeho ducha; i predstavilasom sa sborom anjelov a svatých týmito s—lo—vami: Som najmenšou zpomedzi všetkýchstvoreni, poznám svoju biedu. No viem tiež,ako vďačne šIachetné a velké srdcia konajúdobro. Prosím vás teda vrúcne, blažení obyvatelia nebeskí, aby ste ma prijali za svojedieťa. Vám bude patrit všetka čest a sláva,.thorú dosiahnem s vašou pomocou. Vypočujtuedobrotivo moju modlitbu a vyproste milásku v miere dvojnásobnej.
Pane, neodvažujem sa odóvodňovat tietosvoje prosby. Bojím sa, že ma váha mojichsmelých žiadostí rozdrví. Avšak som tvojimdietaťom a to je moje ospravedlnenie. Veďdeti neuvažujú o moci svojich slov. Keď dosi-ahne ich otec, matka, trón, nemeškajú vyplnit žiadost malých stvoreni, ktoré mivlujúviacako seba. A aby im spósobili radost, dopú—šťajú sa aj pošetilostí, ba nechajú sa zviest ajk slabostlia-m.
Nože, teda, som dieůaťom Církvi svatej.Tá je král'ovstvom, lebo je tvojou nevestou,ó božský Král'u král'ovl Moje srdce netúži poveIJnej cti a sláve nebeskej. Tá patrí právommOjim bratom (kňazom), anjelom a svatým.Moja sláva nech je odleskom velebnosti, kto—rá žiari s čela mojej matky. Len o jedno pro
193
sim, o lásku. Nežiadam nič iného len teba,Ježiš, milovat. Nemóžem konat velké činy;nemóžem kázat Evanjelium ani preliat svoj_'u krv, ale to nevadí. Moji- braiiria pracujúnamiesto mňa. J-a:,malé dieťa, ostávam blízko královského trónu a milujem za všet—kých, lot-cri bojujú.
Ale ako dokážem svoju lásku, keď predsa dók-azom lásky sú skutky? Už viem! Dieta bude sypat kvety. Ich vóňa bude naplňovať :král'ovskú sieň, a jasným hláskom budespievať pieseň lásky.
Áno, mój Miláčik, tak nech sa stravujemój život pred ltebou. Nemám nič iného, čímby som ti dokázala svoju lásku, ako že tisypem kvety, t. j., chcem použit každú príležitosť k obeliam. I najnepatrnejšie skutkychcem využit & konat ich z lásky. Z láskychcem trpieť a sa radovat. Tak ti budem sypať kvety. Ani jeden kvietok neopominiem,každý pre teba utrhnem. A budem spievať,stále spievať, aj vtedy, keď budem svoje ruže trhat v třni. Čím dlhšie a ostrejšie budetí'nie, tým l'úbeznejšie bude znieť mój spev.
Ale na čo ti budún, Ježiš, moje kvety &piesne? O, viem dobre, že ten vonný dážd',atie n-ežné, bezcenné lístky ta potešia. Áno,tieto maličkosti ti spósobia radost, vynútiaúsmev Církvi víťaznej. Bude si chcief zahrats tvojim dieťaťom' a posbiera rt-ieružové lístky. Potom ich položí do tvojich božsJkýchrúk a tak dostanú nesmiernu cenu. A budeich svoať na Církev trpiacu, aby udusilaočistcové plamene, a na Církev bojujúcu,aby vitazne bojovala.
O, mój Ježiš, milujem ťa, milujem svoju matku — Cirkevl Viem iste, že najmenšíúkon čistej lásk'y jej viac osoží, ako všetkyostatné skutky dohromady. Ale žije táto láska v mojom srdci? Nie sú moje nesmiemeZladosti snom, bláznovstvom? Ach, keby to194
mu tak bolo, nuž osviet ma, ved vieš, žehladám pravdu. Jestli sú moje túžby opovážlivé, nech zmiznú, lebo mi pósobia mučenícket'rýznenie. A predsa vyznávam, že keby somraz dosiahla tie vznešené končiny, po kto—rých vzdychám, nemohla by som v samomlone blaženej večnosti požívat toto šťastie,ktoré okusujem uprosbred svojich múk, svojho šialenstva, iba že by si mi nejakym divom vzal spomienku na moje pozemské nádeje. O, Ježiš, ked je už taká rozkoš múžiťpoláske, čo teda znamená mať ju, ju požívuafť?
Ako je to možné, že také nedokonalá duša, ako je moja, túži po takej plnosti lásky?Aké to tajom-stvol Prečo neurobíš, ó mój jediný Priatel, túto rvznešenú snahu výsadouvelkých duší, orlov, čo krúžia vysoko v oblakoch? Ja som len vtáčik, sotva perím pokryt'. Nie som orol, mám len orlie srdce a oko.
_o, aj proti svojej slabosti odvažujem saneodvratne upierat zrak na Slnko božskejlásky a umieram túžbou vzlietnut k nemu.Chcela by som sa vzniesť ako orol. Avšakvšetko, čo móžem, je, že dvíham kridla. Vzletiet nemůžem.
Čo sa so mnou stane? Zomriem bolest'oupre svoju ubohost? O nie, ani rmú=titsa preto nechcem. Vytrvám so smelou oddanostoua budem až do smrti upierať zrak na svojebožské Slnko. Nič m-a neodstraší, ani dážď,ani búrka. A jestli husté mraky zasbrú mojeSlnko lásky a zdá sa mi, že nezostáva premňa nič iné iba noc života, práve vtedy miprichádza okamih, ked' můžem ukázat, žemoja dóvera je bezhraničná. A budem sa bátOpustit svoje miesto; veď viem, že aj za čiernymi mrakmi svieti moje sladké Slnko.
O, mój Bože, až dotial' poznávam tvojulásku ku mne. A predsa, ty vieš, nechávamSa často odvracat od jediného svojho zamestnania, vzdalujem sa od teba, omáčam malé,
195
sotva operené kridla v jarčekoch, popri kmorých vedie moja cesta. Potom vzdychám akolastovička. Tieto vzdychy ti hovoria všetko,ó, Bože, nekonečne milosrdny a pripomínajú“mi,že si neprišiel volat spravodlivých, alehriešnikov.
Aj vtedy, íkeby si žalostnému piskotusvojho úbožiatka sluch uzavrel, keby si skrylpred nim svoju mvár, ostala by som ochotnezarosená a zkrehlá. Ba radovala by som sa ztohto utrpenia, hoci bolo zaslúžené. O, milované Slnko, som šťastná, že sa pred tebouvidím malá a slabá a srdce moje je spokojné.Viem, že všetki orly tvojho nebeského dvoramajú so mnou sústrast, že ma chránia a brá—nia a zaháňajú supov, symboly diablov, čoma chceli zničit. O, nebojím sa ich, nestanemsa ich korisťou, ale božského Orla.
Slovo, mój Spasitel, ty si ten Orol,ktorého milujem, ktorý ma vábi. Ty si sasniesol na toto miesto vyhnanstva, chcel sitrpiet a umrieť, aby si sa zmoan všetkýchduší a pozdvihol ich až k Najsvátejšej Trojici, ohnisku večnej lásky. Ty si ten, čo sídlív nepristupnom svetle, a predsa zostávaš vtomto sIzavom údoli, skryty pod spósobomhostie, aby si ma živil svojou vlastnou byt-ostou. O Ježiš, dovol', aby som poveda-la:„Tvoja láska zašla až k bláznovstvul"
0 by nemalo moje srdce pre takébláznovstvo ísť ti v ústrety, ako by sommohla mat inú dóveru alko neobmedzenú?
Ach, viem dobre, že SVáltCisa pre tebatiež dopúšťali bláznovstva. Oni konali velkéveci, lebo boli orly. Ja. však som príliš malá,aby som také niečo vykonala. Moje bláznovstvo je v tom, že dúfam, že ma tvoja láskaprijme za obeLu; mojim šialenstvom je spoliehať sa na pomoc anjelov a svatých, abysom na tvojich kridlach mohla vyletieť k tebe, božsky Orol. Chcem čaloarťtak dlho, ako
196
chceš, oči upierajúc pevne na teba; chcem,byť okúzlená lUvojím božským pohIadom,chcem sa stať korisťou tvojej lásky. A dúfa-m,že pride deň, kedy ma uchvátiš a odnesiešk ohnisku lásky & konečne ma pohrúžiš dotejto planúcej priepasti, aby som bola naveky šťastnou obeťou.
C) Ježiš, kiež by som mohla všetkým jednoduchým dušiam zvestovat' tvoju nesmiernudobrotu! Cítím, že keby si — hoci je to nemožné — našiel ešbe slabšiu dušu, ako somja, že by sa ti zal'úbilo ju zasypat ešte váčšimi milosťami. len keby sa s úplnou doverouodovzdala tvojmu milosrdenstvu.
Ale prečo chciet, ó mój miláčik, ohlášaťiným tvoje tajomstvá? Ci si mi sám ich neoznámil a či nemůžeš ich zjaviť aj iným?Áno, viem to a zaprisahám ťa, aby si to uro—bil. Prosim ťa vrůcne, shliadni na mnohéjednoduché duše a pritiahni ich k sebe. Zaprisahám ťa, ó Bože, vyvol' si na zemi légiujednoduchých duší, ktoré by boly hodné lbvojej lásky!
Žíadostívosť očí.Dr. Inocen! Míiller, OP.
Vraví sa:, že oči sú bránou do l'udskej duše: čo oči vidia, po tom duša zatúži. Nuž &očiam ponúka sa všetko, preto aalknedávamepozor na oči, duša zatúži po veciach, ktorýmis-a neobohantí, ale ktoré ju ožobračia. Pretožiadostivost oči, 0 ktorej piše svatý Ján, musibyt podrobená prísnej kontrole zdravého rozumu & najmá zjaveného učenia.
Ziadostivosť očí obsahuje dve veci: Zvedavosť a nezriadené lipnutie ]: veciam hmotným, k bohatstvu, teda lakomstvo.
Zvedarvost vo všeobecnosti pripominaZbytočnú starostlivost napriklad o šatstva, o
197
bývanie a vóbec o vonkajšie veci, ktorými sačlovek rád chvasce. Vo vlastnom slova smysleznamená zbytočnú snahu alebo žiadosť poznattaké veci, ktoré sa nás vóbec netýkajú aleboktorých poznam'e ptevyšuie našu rozum0vúschopnost.l Teda poznávanie nejakej prarvdynie je ešte zlé, ako poznamenáva svátý To—máš, ale stáva sa zlé pre sposob, akým chcemepravdu poznat alebo pre ciel, pre ktorý túžime pravdu poznat. Niekto napríklad študujepreto, aby poznal, ako móže bližnému škodit.Iný zasa stáva: sa pyšným, lebo „znalost nadýma“.2 No duchovnému životu škodí najmataká zvedavost v poznáv—a-ní,ktorá človekaodvádzat od poznávania vecí potrebných preduchovný život. Sú l'udia, ktorí prečíltajú všetky romány, všetky noviny, športové zprávypoznajú dopodrobna; poznajú mená všetkýchsvetových boxerov a zápasníkov, divadelnýchaj kinových hercov. Vedia priniesť aj takéobete, že v noci ráčia vstávat, aby vypočulinajnovšie zprávy rozhlasu atd'. Majú krásnefilatelistické sbierky a. zaujímajú sa aj o inéhlúpostfi. No štvrthodinová nedel'ňajšia tkázeňje pre nich dlhá. Katolícke časopisy — ak siich už predplácajú, ležia i-m na poljciach neprerezané, nemajú času čítat náboženské„sladkosti"l Katolícke náboženské knihy —ach, im stačí modlitehná knižočka, ktorú imdaroval na birmovku birmovný otec. Náboženské prednášky, na tie zásadne nechodiaa keď už pridu zo slušnosti alebo ich tamdotiahla nejaká horlivá duša, nuž dokonalesa nudia a očakávajú koniec ako vyslobodenie z očistcal. Teda nezaujímajú sa o vecivonkoncom zlé, lež venujú sa im tak, žepritom zabúdajú na vlastnú dušu, lebo neznalost a nezáujem o duchovný život je nlauoz'aj
' Suma teol. 11—11,ot. 166-167.* 1 Kor. a, 1.
198
príčinou náboženskej l'ahostajnosti, povrchnosti a to je veru hriešne. Preto svatý Hieronym napisal o kňa-zoch (a vztahuje sa to aj naostatných), čo boli zvedaví na zbytočné vecitoto: „Vidíme kňazov, ktorí opustili Evanjaliá& prorokov, & čí-tajú komedie a spievajú milostné slová bukolických veršov".
Zvedavosť po poznani stáva sa hriešnou,ak sa chceme niečo naučit od toho, od kohonie je to dovolené, napríklad od diabla, odveštcov, od špiri-t-istov.Kolkí ludia aj v dnešných časoch verinazpoverám, chcú akosi vysliedit veci neznáme alebo budúce, čo móže ibaBoh, preto idú poučit sa k veštcom, ktori zapeniaze všetko vedia. Poznávanie nej-akejpravdy je hriešne aj vtedy, ak nemá nijakývztah (priamy alebo nepriamy) k správnemuciel'u,t. j. k poznaniu Boha, lebo každá poznaná pravda má byt iba stupiemkom k poznaniunajvyššej Pravdy, v ktorej spočiva najvyššiešťastie. Napokon snaha: po poznani pravdymóže byť hriešna, vak človek chce poznatpravdu, ktorá prevyšuje jeho rozumovúschopnost, ak sa púšťa povedzme do rieše—nia takých otázok, ktorým nerozumie. Potomsa stáva, že sám si vec nevysvetlí a začne opravde pochybovat a do rozpakov móže priviesť aj tých, ktorým chce vec vysvetlit aktorej nerozumie. Dobre je hlbať o veciachvznešených, božích; no kto chce zájst dalejako smie s obmedzeným rozumom, lahko ačasto poblúdi. Preto už Písmo sváulénapomína:„Vyšších vecí nad seba nehtadai a silneišíchnad seba neskúmai: ale čo ti prikazuie Boh, nato vždy mysli, a pri mnohých jeho skutkochnebývai všetečným... Mnohým už podrazilanohy ich domýšlavost, a v márnosti zadržalaich rozum".'
Podobne aj šmyslove pozananie móže byť' Slrach, 3, 22, 26; Prísl. 25, 27.
199
niekedy hriešne, a to vtedy, ked napríkladčloveka odvracia od užiločného uvažovaní—a.Alebo móže byť aj pričinou pohoršenia a duševnej škody: Nemravné obrazy, reči, piesne.nie raz strhujú človeku k hriechu v myšlienkach, v reči alebo aj v skutkoch. A kde je tohopričina? Neskrobený pohIadl '
Túto neusporiadanú zved-avost alebo túžbu po poznani treba správne usmerňoviat.Clovek musí si uvedomit, že všeko, čo je nasvete, pominie, preto si nezaslúži ,aby sme semu oddali úplne. Iba to, čo je večné, nepominutel'né — a to je Pán Boh — može byť predmetom, na ktorý sústredíme všetky svoje duševné aj telesné sily. Všetko, čo je na svete ačo sa v ňom- odohráva, móže nás zaujímat D'BFtol'lkno,nakoIko nás bližšie privedie k Bohu.Móže byť pre nás iba prostriedkom rýchlejšieho kráčania k cieIu života, no nikdy nieciel'om samým.
Druhý spósob, két-orýmsa prejavuje žiadostivosť oči je lakomstvo. Je to nezriadené miIova-nie bohatstvo, teda niečoho, čo človekpotrebuje k životu a čo sa dá peniazmi shodnotiť. Peniaze alebo vóbec bohatstvo potrebuje človek na dosiahnutie nej-akeho inéhomajetku, radovánok, slávy alebo poct-; alebopeniaze potrebuje pre peniaze, kochá sa vpohIade na nich, v nich vidi zaistenú budúcnosť života. Lakomstvo prejavuje sa potom vdvojakej forme: Buď niekto chce zbohatnúťtak, že nespravodlivo pri-jima: alebo zadržujesi majetok, peniaze, a to je proti ctnosti spravodlivosti. Alebo, ako som už povedal, lipnena majeku, miluje majetok pre majetok, a keďv peniazoch Lakomec vidí svoj životný ciel',potom ťažko hreši. V jednom aj v druhom prípade lakomec je vo vetkom nebezpečenstvedopúštať sa priestupkov proti mnohým inýmctnosti-am.
200
Milovníci peniazi a vůbec bohatst-va musia si uvedomit, že pánom toho všetkého jeBoh, človek je iba správcem majetku, ktorýmu uštedrila: Božia ProzreteInost, aby moholako človek žit a napokon dosiahnuť poslednýcieI, Bohal Vtšeko opustíme, nič si nevezmeme na druhý svet, no zo všetkého budemevydávat prísný počet.4 A práve preto, že niesme majiteImi, ale správcami bpžieho majetku, je celkom prirodzené, že ti, čo súsprávcami váčšieho majetku, majú z nehorozdávat podl-a božích úmyslov všetkým, čosú na to odkázaní. Teda, majú štedro udelovat almužnu a podporovat dobročinné ciele.Ak teda bohatý podpori chudobného, nie je tood neho nijaká vel'kodušnosť vo vlastnomslova smysle, ale prísna povinnost, lebo on jeiba od Boha určeným správcom majetku, zktorého majú žiť aj im' ludia a nielen on. Pre:t-oprepých, hromadenie bohatstva na jednejstraneana strane druhej úžasná bieda,je vonkoncom proti božiemu poriadku, podla ktoréhobohatstvá zeme sú pre všetkých l'udí. PodI-aslov Pána Ježiša, kto taikto vie hospodáriť sosvereným majetkem, „shromažďuje si pokladyv nebi kde ani hrdza ani mol' nekazí, a kde sazlodeji nepodk0pávajú a nekradnú".“ A almužna je tiež jedným z účinných prostriedkov, ako odtrhnúť srdce o pozemských dobiera pestovrat v ňom túžbu po Bohu, lebo Pán Je—žiš vravi: „Kde je tvoj poklad, tam je aj tvojesrdce".' '
Nuž aj boháč, správca božieho majetku,nech hI—andáponajprv královstvo božie a jehospravodlivosť, nech sa usiluje poznávat a mi.lovať Boha celým srdcom, & potom všetkoostatné sanmu pridá.
* Luk. 16, 2.“ Mat. 6, 20.' Mat. s, 21._
201
Lež k pravej dokonalosti vyžaduje sa a-jevanieliova chudoba, lebo Kristus vravi:„Blahoslavení chudobm' duch0m".' A naukablahoslavenstiev platí pre všetkých ludi. Nužchudobu, ktorú Pán Ježiš odporúóaxlv hórskejreči, možno uskutočniť t-rojako: Rozpredatvšetok majetok a rozdat ho chudobným, akoto sám Kristus Pán povedal: „Ptedajte to, čímvládnete, () dávaite almužnu“.a Dat majtok prespoločné uživanie ako to býva aj teraz v niektorých reholných spoločnostiach. Alebo ponechat si z majetku iba tol'ko, kolko človeknevyhnutne potrebuje a užívat aj .tento majetok iba v dohode a podl-a rady duchovnéhovodcu. No každý človek musí mať aSpoň ducha chudoby, to znamená nesmie k majetkulipnút, nesmie v peniazoch vidieť ciel', radosta také ukojenie, že mu ani nenapadne itúžiťpo veciach vyšších, božích, nebeských.
Majetky sú teda iba prostriedk0m k cieru,preto načim ich užívat tak, ako to vyžaduježivotný stav človeka, čiže jeho stavovské pOstavenie, ale vždy v spojení s posledným ciel'om. Kto prekročí túto mieru, hreší.' Hriechlakomstva patrí k siedmym hlavným hrie—chom, lebo je koreňom mnohých iných nerest'í. Lakomec má tvrdé srdce, k chudobnýmnevie byť milosrdný. Čím viacej má, tým viacej chce mať. Je to človek nespokojný, vodne v noci myslí iba na to, ako zbohatnúť,ako niečo n'adobudnút. A pri n-adobúdaní majetku stáva sa krutým, násilným, klame, kdelen móže, za peniaze vie aj krivo prísah'auť.Jeto človek zvyčajne Istivý, rád podvádza 'akeď ide o peniaze, je súci znadiťaj najváčšieho priatel'a a dobrodincu, ako to vidieť na
" Mat. 5, 3.a Luk. 12, 33.' Suma teol. II-II, ot. 118; De malo, ot. 13.
202
Judášovi, ktorý pre lakomstvo zradil KristaPána.
Oči sú naozaj bránou, ktorou vchádzado duše vel'a dobra aj zla. Preto prosme Pánas žalmistom: „Odvrát mi Oči, aby nevidelymámost"'.lo
Kristus žijúci v nás.Viliam Holka.
8. Budovanie tela Kristovho.PodIa všeobecne platného zákona prí
rody, každý živý organizmus má v sebe vitáilnu silu, ktorá ho nielen udržuje pri živote,ale ho i pudí, aby tento život rozmnožov-al adával dalším jednotlivcom. A práve v tom sazračí nekonečná múdrosť Stvoritel'ova, žestfvorené bytosti používa za nástroje na Výtvorenie nových individuí, čím dáva tvoromúčast na vlastnej stvoriltiel'skej moci.
Tento všeobecný zákon platí aj v n-adprírode. I tu Boh účinkuje pomocou druhotnýchpríčin. Pratvda, tu ide o nekonečne hodnotnejšie skutečnosti, božsiké. Nadprirodzený organizmus — Církev — je totiž vklenený dosamého božstva, z ktorého vymstá a má naňom účasť. Aká to potom musí být úžasnátvorivá sila, — ktorá za súčinnostti božej —dáva vznik novému, božskému žifvotul Akokedýsi v lone Matky Božej Duch sv. utvor'ilfyzické telo Kristovo, tak ten istý Duch stvárňuje Kristovo mystické telo prostredníctvommaterswa Církvi sv. Tento neprestajný zrod& vzrast Krista v jeho údoch, toto tajomnématerstvo Církvi, je najpodivnejšie tajomstvozo všetkých tajomstiev, nie menej obdivu—hodné ako samo vtelenie Syna Božieho, z ktorého vyrastá a ho dopIňa.
" Zalm 113, 37.
203
Chápeme, aky nesmierny vyznam majúpre Církev a jej jedlotlivé údy sv. sviamosti, pomocou ktorých, ako nástrojovýchpríčin, Církev svoje nadprirodzené materstvouskutečňuje? Cez ne vylieva Kristus svojvlastný život do duší, v nich je utajená nekonečná plodivá sil-a Ducha svatého, vyvierajúca z Iona Otcovho, Póvodcu každého otcovstva na nebi i na zemi.1
Boh pozná Iudskú prirodzenosť, však jejej Zakladatelem On vie, že naše poznanieje viazané na smysly, ktoré vnímajú iba javyhmotné. Preto ustanovil, aby nositelmi nev'i—ditelnej milost-iboly viditelné znaky, symbolizujúce tú milost, ktorú sprostredkujú. Církevpotom behom stáročí opr'iadla svíalt'ostnú formu nádhernou liturgiou, ktorá svojou mnohovravnou symbolikou má prijímatela čímlepšiedisponovat na prijatde milosti, lktorú mu sviatosti udel'ujú silou im vlastnou (ex opereoperato).
Aky h-l-bokydojem asi vyvolalo u katechumenov krestanského stlaroveku prijímaniesviatosti krstu za vel'konočnéhoaleboturíčneho rána (čo je už samo v sebe symbolické)l V noci boli svedkami svátenxia krstnejvody — (liltfurgie,ktorá ešte i dnes patrí medzinajdojímavejšie qeláho cirlkevného roku) -—po čom, celí vzrušení velkostou chvíle, boliponáraní pod vodu, oplodnenú milosťou Du—cha svátého. Stary, hriešny človek zmizol,ako by umrel, a z vody sa vynoril, zrodil""OVÝ tvor"2 - krestan. Ako dobre vtedy pochopili, že kresťan je človek, ktory bol prikrste pochovaný s Kristom, umrel hriechu,?PY zas s Kristom vstal z mřtvych k novémuživotu dieťaťa božieho.a „Keď ste vstali sKUSiom, hfadaite, čo je tam hore, kde Kristus
* Porov. Ef. 3, 15.' 2 Kor. 5, 17.' Rim. 6, 4—11.
204
sedí na pravici božej! Maite na mysli, čo jetam hore, a nie čo je na zemi. Veď ste umreIia váš život je srkytý s Kristom v Bohu/"
Kristom sa vztah človeka k Bohu mení odzákladu, prerože aj jeho osobnost, aj prirodzenos! sa pretvárajú v bytostne iné. Celý človek' sa zbožštuje. Charakterom (nezmazatelnýznak), ktorýr nám do duše vtláča svialt'osť sv.krstu, sa stávame účastnými osobného (hypostatického) spojenia božskej prirodzenosti Kristovej s jeho prirodzenostou Iudskou, čím sanaša osobnost (hypostasis) dostáva do velmiinitvimného„pomeru k osobnosti Kristovej, s ktorou tvorí podivnú mystickú jednotu, je s ňouavko by srastená. lnými slovami: stávamesa mystickými údmi Kristovými, ratolesťamn'na Viniči, kterým je Kristus. Takto včlenem'do Krista, máme podiel na jeho osobnej vel'kosti, na jeho božom synovstve.
Naše prijatie za synov božích nielen žeje zobrazením Kristovho vlastného synovstvabožieho, ale je vlastne jeho rozšírením, kedžez neho vyrastá a! bytostne je s nim spojené,ako ratolesti vyrastajú z kmeňa a Lvoria s nímlen jeden organizmus, alebo údy z hlavy a sús ňou iba jedno telo.
Pri krste sa v každom z nás Slovo znovuvtefuie, znovu stáva človekom, keďže si privlastňuje našu Iudskú prirodzenosť, lotorú podivne spája so svojou. A tak sa s Kristom stávame jedno a právom móžeme povedať, žepatríme !: Osobe Kri310vei, áno, že smev istom smysle samým Kristom." „Kristom smesa stali", tvrdi smele i velký Augustín!
Krstným charakterom bola naša osobnostpozdvihnwtá do nadprirodzena. Je' pre nástým, čím je pre Krista jeho osobné spojenie
' Kol. 3, 1—3.' Scheeben: Mysterlen 1941, str. 399.' Tract. ln Joan. XXI. 8—9.
205
prirodzenosti božskej s Iudskou. Ako totižtoto je u Krista zdrojom zbožštenha jeho Iud—skej prirodzenosti a z nej vyvierajúcej činnosti,7 tak isto zas charakter, ktorým sme bolipri krste poznačení, je póvodom zbožštenianašej prirodzenosti a činnosti. Všetky Kristove skutky, aj 'ttie, ktoré pramenivlv z jehol'udskej prirodzenosti, maly hodnotu neko—nečnú, božstkú, lebo aj ony, auj prirodzenosť,z kytorej pochádzaly, patrily Osobe božskej.To isté móžeme do istej miery tvrdit i 0 našich skutkoch, vykonaných v stave milost-iposvácujúcej. Aj ony sú v určilmm smysle„bohol'udské“, pretože patria človekovi, ktorýsa pri krste stal „bohočlovekom", zbožšt-enýmčlovekom. Keď Kristus je a žije v nás, či nemóžeme potom s práve takou dogmatickouistotou tvrdit, že naše skutky sú Kritstoveskutky v nás? V Písme sv., najma u sv. Pavla,je táto pravda mnoho ráz zdórazňovaná!
„Velké a obdivuhodné je tajomstvo nášhoprivtelenia ku Kristovi, Práve tak velké akosamo Vtelenie Syna Božieho, na ktorom spočiva a z ktorého vyviera."9 A tento zázrak,ktorý je omnoho váčší, než bolo stvoreniesvetov (sv. Tomáš), učinil Boh s nami prikrste svátom.
Ako krst je sviatostou zrodu, začiatkuKristovho života v nás, tak druhá svia-tost,birmovanie, je, svimtostou dospelostiKristovei v nás.“ Nielen v tom smysle, žeňou sa nám dostáva vi-ac života Kristovho(mi-losti posv.), ale najma preto, lebo birmo—vanie nám vtláča charakter, nezmazatel'nýznak, lotorým sa zdokonaluje náš osobný po
7 Pod „zbožštením" rozumej milost posvácujúcu,ktorú mal i Kristus, pravda, v plnej miere.
' Luk. 10, 16; 2 Kor. 13, 3—5; Kol. !, 24 atd. Porov. aj Scheeben, c. d., str. 329
' Scheeben, c. d. str. 304." Porov. Ef. 4, 13.
206
mer ku Kristovi. Ním sa dotvára v našej dušipri krste načrtnulty' obraz Kristov. Olej bož—stva, korým Duch sv. pomažall l'udskú prirodzenost Krisovu, steká s nej i na nás a presakuje nás svojou vóňou. „Stali sme sa prijemnou vóňou Kristovou/'11
Všade, kde sa zjaví obirmovaný, tedadokonalý kresťan, má to zaváňať Kristom,jeho ctnostmi, najma však láskou. Láskou,ktorá je mocnejšia než smrt.12 To, čo hrdoprehlásil Apoštol, má byť samozrejmým každému, koho Duch Svatý, Duch sily posilnil svia—tostou birmovania: „Som si istý, že ani smrťnás nemóže odtrhnút od lásky božej, lotorá jev Kristu Ježíšovi, Pánovi našomf' — Chápeme, prečo v prvých storočiach prenasledovania túlto sviatosť udelovali hned po krstesvátom? Birmovanie je sviatosťou krestanských hrdinov, mučení'kov.
Syn Boží sa stal človekom, aby sa človekshalsynom božím. Jeho životným poslanim bolo: sprostredkovať nám, Iud'om, odpustenie astratenú milost božiu. Kristus, Boh a Clovekv jednej Osobe, je SprostredkovateI'Om v najvl-aslnejšom smysle slorve. Ako Boh je neko—nečnej dóstojnosti a preto nám až nad mierumohol milost zaslúžiť a: ako Človek, moholsa stať Hlavou celého l'udstva & tak v menenás všetkých priniesť Otcovi smiernu obetuna kríži. Kristus je naším Velkňazom, keďžeje Bohočlovekom. Kňazská hodnost mu nebola dodatočne daná. Ona patrí k podstatejeho Bytosti. Byt Bohočlovek0m je totiž toisté ako byt Kňazom, Sprostredkovaterommedzi Bohom a Iud'rm'.
Z toho plynie, že keď sme krstným a birmovným charakterom boli včlenení do Krista
" 2 Kor. 2, 15." Porov. Verpieseň 8,6." Rim. 8, 38—39.
207
Bohočloveka, stali sme sa účastní aj jehokňazswa. Pravda, tieto dve sviatosti ešte nevtláčajú kň-azsky charakter do duše a pretoani nedávajú nikomu kňazskú moc — (to saudeIuje len sviatostou kňazst'va) — avšak zPísma i učenia Církvi je jasné, že charakterkrstny, & omnoho dokonalejšie charakter birmovny, či-nia krestana účastným kňazstvaKristovho.“ Slová kniežaťa apoštolov: „Vyvšak ste vyvolené pokolenie, královskékňastvo, národ světy, l'ud vykúpený..."15— boly adresované pospolitym veriacim, laikom. I tífto boli včlenení do Kristovho kňazstva, ktoré, alko bolo vyššie povedané, sanedá oddel-it od jeho Bytosti.
La noblesse oblige. Nesmierny dar boží,účast na Kristovom synovstve božom a najeho kňautve, kit-orejsa nám pri krste a birmovke' dostalo, nás nielen uschopňuje, ale izavázuje spolupracovat s kňazmi na apošto—láte Církvi. Vtedy, ked' nám biskup pomazatčelá sv. chrizmou a keď Duch Svatý vpálil donašej duše birmovný charakter, účast na Kristovom královskom kňazstve, vtedy nás Bohpoveril najvznešeneiším paslam'm, aké móžeby! na nebi a na zemi: pracovat v katolíckeiakcií na výstavbe mystického tela Kristovho.
Sviatostné účinky Eucharistie.Anton Bagin.
Eucharistia je zároveň obe'ta aj sviatost.Tieto dva prvky nemožno odlučovat od seba,lebo aj ked' prijímanie tela a krvi nášhoPána Ježiša Krista nie je podstatnou častousvatej omše,1 predsa je íntegrálnou častoutejto novozákonnej obety, pretože práve
“ Suma teol. III., ot. 63, čl. 2.“ 1 Peter. 2, 9.
208
svatým prijímaním zúčastňujeme sa ovociamilostí eucharistickej obetý Ježiša Krista.=
Eucharistie ako obeta priamo prispieva nazváčšenie vonkajšej slávy božej; ako sviatost, pokrm a nápoj našich duší, je určenásamým Spasitelom na- naše posvácovanie,zbožst'vovaniu. V tom je podstatný rozdielmedzi eucharistickou obetou a svatým prijímanim.s
Eucharistia ako sviatost vlieva ex opereoperato do našej duše posvácujúcu milost.Pri svátom krste dostavame prvú milost, základ duševného nadprirodzeného života. Prijím-anie Sviatosti Oltámej prináša druhů milost, rozhojňuje náš nadprirodzený život azároveň prináša milosti pomáhajúce. Akostoutýchto milostí liši sa Eucharistia od ostatnýchsviatostí a dostáva svoje zvláštne poslanie!
Sviatosf. Olltáma je pokrmom našich duší. Moie telo opravdive ie pokrmom a mojakrv ie opravdive nápojem.“ Účinky svatéhoprijimania, požívania duševného pokrmu, nevihnutne sú analogické s účinkami prijímaniatelesného pokrmu. Eucharistia udržuje naše
* Svatá omša bola bý obetou i kebý kňaz neprijimal prepodstatnené spósobý. Dr. A. Sanda: Synopststheologiae dogm. specialls sv. II. str. 255 an.
* A. Tanquerey: Preci: de theologie ascétique etmysthue. str. 184. O vnútornom súvise eucharistickejobety & svatého prijimania pekne hovori francúzskýbenediktin P. J. Simon. Uvádzam jeho slová: „Obetaa prijímanie nie sú dva oddelené úkony, ba ani lennie vedl'a seba položené, tak tiež nie sú rózne, materiálne spojené, ale jediný, ten istý akt, & prijímanie másvoj úplný účinok & úplný význam len tým, že jezavřšenim obety. Pritomnost na sv'a'tej omši musi tedaviest k prijímaním" Dom. J. Simón: Le pretre etl'apostolat moderna. str. 53.
' A. Tanquereý, c. d. str. 184.' A. Šanda, c. d. II. sv. str. 143-144' Ján. 6, 56.
209
duševné sily, obnovuje, romnožuje ich a pósobí v nás duševnú rozkoš, k-torá je v nás, ajkeď ju necítíme.a .
Pokrmom & nápojom pri svatom prijímaní je sám Ježíš Kristus, jeho človečenstvoaj božstvo. Spája sa s nami, aby nás v sebapretváral. Toto spojenie s Kristom je fyzické amorálne, pretvárajúce a sotrvávajúce. Už nieje to len spojenie s Kristom vierou, alebozaštepenia sa v Krista krstom. Ide o novéspojenie, „účastenstvo krestana na životesamého Krista", ako poznamenáva P. Lebreton."
Pri sv'a'itom prijímaní spájame sa teda sKristom fyzicky. Spájame sa s jeho telom,dušou aj božstvom. Stávame sa živy'mi svátostánkami, ba živými cibóriami. Kristus akopokrm nás preniká a my vždy viac a viacpripodobňujeme sa jemu. Kým telesný pokrmpremieňame v seba, Kristus, náš duševnypokrm, pretvára nás v seba.s
Fyzické spojenie s Kristom umožňujenám ešte užšie spojenie s ním. Je to velmivnútorné a posvácujúce spojenie. Naša dušaspája sa s Kristovou dušou. Stávame sa sKristom „jednym srdcom a jednou dušou."Jeho predstavivost sjednocuje sa s našou ajeho paměť 5 našou památou. Riadi ich kBohu, k božím záujmom, ítakže jasnejšie chápeme pri svetle jeho nekonečnej dobroty &krásy mámosť svetských radostí. Kristovavnímavost tiež spája sa s našou a dáva námvychutnat pravdy evanjelia. A konečne ajvól'a Kristova, taká vznešená a stála, posilňuje našu slabost, takže móžeme zvolať sosvatým Pavlom: „Všetko móžem skrze toho,
a A. Tanquerey, c. d. str. 190." P. Lebreton: Les origlnes du dogme de la Tri
nlté, 1910. str. 403. — Cit. A. Tanquerey str. 190—191.' A. Tanquerey, c. d. str. 191.
210
ktorý ma posilňuje."' Kristovo srdce, „horiace ohnisko lásky", rozpanIuje naše studenésrdce ako kedysi emauzsky'm učeníkom..Vplyv tohito spojenie je taký mocný, že dávanám sily trpieť pre Boha.10
Takéto spojenie s Kristom je zrejme pretvárajúce. Pomaly odvracia naše myšlienkya túžby od sveiba. Smerujeme ku Kristovi asledujeme vóIu božiu, takže stáva sa našímdennym pokrmom, žiadame si len slávu božiu a spásu vlastnú a spásu svojich bližných.Naše srdce zbavuje sa postupne svojho ego—izmu a prirodzenych pocitov, jeho láska, nadprirodzená, horúca, vznešená láslka, paltrí lenBohu a dušiam pre Boha. Nemilujeme Bohapre vnútorné útechy, ale preto. že je našímKrálom a naším Bohom a pre neho dobrerobíme ty'm, ktorých milujeme. Je to úplnápremena v našom živote podl'a slov Apoštola:„Nuž, žijem, už nie ja, ale žije vo mneKristus/'“
Duchovně sjedfnotenie s Kristom je sotrvajúce. „Kto je moje telo a pije moju krv,prebýva vo mne a ja v ňom/'" Kristus je snami fyzicky spojený, kým zostávajú v nássvaté s-pósoby. No spojenie trvá aj potom,ked pominú javy chleba a vína. Akym sposobom? Skrze božstvo 'vteleného Slova. DuchSvatý, Duch Ježišov, ktorý ho viedol na púšťa stále sprevádzal v jeho verejnom účinkovaní, bytostnela zost-áva v nás. Neprestáva'prosiť za nás,“ ziskuavať nám milost pomá
' Filip. 4, 13." A. Tanquerey, c. d. str. 192—193." Galat., 2, 20." Ján. 6, 57." A. Šanda, c. d. I. sv. str. 192—193.“ A na tento spůsob i Duch napomáha našu sla
bost, lebo za čo sa máme modlit akď treba, nevieme,ale sám Duch oroduje za nás nevysloviternými vzdychami. Rim. 8, 26.
211
hajúce, s'tiarostlivo nás chránit od pokušení,riadiť našu dušu, posilňovať našu vól'u, rozohrievat našu lásku, a tak pokračovat v účinkoch sviatostného prijímania.15 Takej výsady,pravda, dostáva sa len tym, čo žijú v sobramosti, počúvajú vnúibomy hlas boží a verneplnia aj najmenšie božie prianie.
Eucharistie vovádza nás aj do života Najsvátejšej Trojice. Večně Slovo neprichádzasamotné do našej duše, ale pe: circuminces—sionem „prebyvam'm osób jednej v druhej/'“je vnás Otec i Duch Svatý. „Ježiš vtahuje násdo svojej detinskej lásky k Otcovi... Otecuzaviera nás kvóli Synovi do svojho milovania.17 Duch Svatý dáva duši podobný pohyb,ktory ju približuje Otcovi a Synovi, a umožňuje jej účasť na ich vztahochJ'" „Keď makto miluje, zachová moje tečí, a mój Otec bude ho milovat, a prídeme !: nemu a spravímesi príbytok u neho." Už krstnou milosťou je vnás Najsvátejšia Trojica. Ale tu je zvláštnydóvod jej pritomnosti. Sváté prijím-anie fyzicky spája nás s Vteleným Slovom. V ňoma skrze neho sjednocujeme sa s Otcom i Duchom Svatým, ktorý je dychom lásky Otca iSyna a zúčastňujeme sa ich najvnútomejšiehoživot-a. Je to predchut neba, večného sjednotenia s trojjedinym Bohom a večného účastenstva na jeho blaženom živo't'e. Esse cumJesu dulcis patadisusř“
" A. Tanquerey, c. d. str. 194.“ Tamže, str. 195.17M. Vincent Bernadot OP: Eucharistlou ]: Nal
svatelšej Trojici, str. 26.“ M. V. Bernadot, c. d. str. 48." Ján, 14, 23." Nasledovanle Krista I., II. 8.
212
Kardinál Pacellí o kresťanstvea kultúref)Dr. Henrich Rómcr.
Známy nemecký teolog raz povedal: Kultúra duše je dušou kultúry! Kto vychádza ztejto základnej pravdy, tomu bude spósob,ktorým krestanstfvo formovalo, oplodňowalo aobohacovalo \kultúru, celkom jasný a samozrejný. Pozná, že je mylné pripisovat kresťanstvu úlohu jediného prameňa kultúry, ale zároveň sa predsvedčí, že ani tí nemajú pravdu,čo sa usilujú vysvetlit úlohu krestanstrva vpozemskom odbore pósobnoti ako niečo viacmenej ozdobné a okrašIujúce. Boží rozkaz:„Podmaňte si zem", bol d-aný človeku už predprvým hriechom; preto je sám v sebe nezávislý od duchovného vykúpenia a posvátenia,k-toré spája kresťanstvo s padlým Iudstvom.
Stkutočnosť, že už v predkresť'anských dobách bola kultúra na ta-kom stupni, že zanechala v dejinách nezmazatelné stopý, divorídejinný dókaz o tom, že kultůra nie je sprie—vodným zjavom iba kresťanstva. Preto jestvvuje medzi kulturami, ktoré nachádzame vdejinnom vývoji Iudstva, do hlbký idúce hodnotenie, ktoré spočíva Práve v tom, že lcalždýkultúrný odbor vynastá z Iudskej duše akoplod jednotwlivca alebo spoločnosti. Čím starostlivejšia, čím nadanejšia a čím thavejšiaje Iudská duša, tým cennejšia je kultůra, ktorú vytváml.
Iba cez Iudskú dušu vedie cesta ku kultúre! A tak je vysvetlený kultúrný významkresťanstva. Človek, ktorý žije kresťanskýmživotom, životom s milosťou v duši a tak —podla učenia Církvi o milostiach—zúčast—ňuje
* Staršia časová úvaha terajšleho pápeža bude istesvetlom v debatách o pojme kultúry u nás.
213
sa na nadprírodzenosti a. na podstate Boha,nevyhnutne vytvára kulitrúrucelkom inú, akočlovek, čo Boha nepozná, ktorý samostatnepodla pozemských vzorov a l'udskými silamivytvára kulaUúrne hodnoty na tomto svete.Krestan považuje tento svet z-a obraz nadprirodzeného sveta, pridržilarva sa augustiniánskej rtézy: „Boha poživame nie používame,pozemské statky používame a nie požívame".Táto zásada, ktorá je podstatne podmienenáskutočnosťou skutečného a nie vymyslenéhospojenia krestana s Bohom, nepokladá sal z-ajediné meradlo hodnoty, ktorú ako pravidlostavia pred oči kultúru tvoriaci Kristus, aleňou je tiež obsahovo určiibýmkultúrnym programom práve kresťanský kultúrny program.ktorý chce tento hmotný svet, priviest k vždydokonalejšiemu obrazu madprirodzeného sveta. Ze sa tento kultúmy program uskutočňujelen čiastočne, učia nás dejiny práve tak, akonás učia, že objektívne kresťanské kultúrystoja na neporovnatelne vyššom stupni aíkokultúry nekresťanského póvodu.
Nemožno pochybpvať: Kultúrny úpadok,ktorého sme teraz svedkarmi, velmi úzko súvisí s oddialením sa človeka od nadprírody as upustením od predsvedčenia, že tento svet,ktorý má človek používat, nie je ciel'om, alecestou, nie je koncom, ale začiatkom. Týmitospojiztosť-a-misa vypočítavajú a: vyhladávajúnajposlednejšie príčiny, z ktorých vyplývajúkultúrne prot-íklady; a to bol ciel' „Sociálnehotýždňa" francúzskych katolíkov, ktorý bol 20.júla 1936 vo Versailles. Jeho témou bolo:„Kultúrne SpOry". Státny sekretár kardinálPacelli (terajší Pius XII.) zaslal 2 rozkazu Svátého otca p. Eugenovi Du=tuhoit,prezidentoviprípravného výboru list, ktorý takmer odňalvedúce myšlienky v znamení ktorých má stát„Sociálny týždeň“. Vývody kardinála Pacelliho móžeme považovat za program katolíckej214
filozofie. Dávajú odpoveď na otázky: Co jekoreň kultúry? Z čoho móžeme vyvodzovatprotiklady kultyúr? Akú úlohu zastáva kresťanstvo pri sbližovaní a vyrovnávamí kultúr?Jestvuje nejaký zvláštny kult spoločnej „duše"? Je jednobvámost a vyrovnanost kultúrcieIom Církvi? Móže krestanstvo zachránitohroženú Vzdelcanost?Aký je vztah Evanjeliaku kultúre?
„Ked sa hovorí o kultúre", píše kardinálPacelli, „je treba predovšetkým na to mysliet,že tento pojem neznačí len súhrn hmotných aduchovných statkov a prvkov, ale označuje,a to v prvom rade, súhrn r0zum0vých, morálnych, právnych a duchovných hodnót. Nemožno pochybovat, že prednost náleží posledne menovanej skupine hodnót, ktoré si celkom móžu nárokovat hrdý titul kultúry...Každá kultúra stavia posledný ciel' na otázkuduchovného rázu t. i., je určená z predstavy,ktorú si vytvára človek o svojom živote, póvode a osude". Kardinál štátny sekretár prechadza v svojom liste dalej na rozdielnosťkultúr a; hovorí: „Jedna taká róznost muselaby bezpochyby predstavovat neobyčajný ziavkrásy, keby všetky kultúry boly spojené navzájom sva'zkami bratského porozumenia avzáiomnou spoluprácou. Žiar, nie je tomu tak.Bludnými zásadami sprevádzané, ctižiadostlvostou a bezuzdnou túžbou po póžitkoch zaslepené, do víru nečistého súperenia uvrhnuté',postavené na vzájomné pretekanie, poskytuiurózne kultúry často smutnú hru protikladov,nenávisti, boja a nepriaterstva“. A tu právetak, ako aj inde, pripadá kresťanstvu úlohaosloboditel'a a záchrancu. Ono tvori novy'Chl'udí, ktorých zdokonaluje ako jednotlichvalebo ako členov spoločnosti, a pritom Jezvyklé považovat zemské statky, najm'a l'udský život, za prostriedok na dosiahnutie vyš—šieho večného života. A tak pracuje kresťan
215
stvo v duchovnom odbore na pokojnom a dobrovolnom dorozumení, v ktrom sa so svojimiznámkami všeobecnosti & jednoty na to obra—cia, čo je stále a spoločné všetkým Iudom.Sbližuje Iudi .a;spája spoločenské svazky, aleb.o lepšie povedané, privádza Iudstvo vždybližšie a bližšie do lona velkej spoločnej ro—diny dietok božích a bratov Ježiša Krist-a“.
Aj pri všetkých kultúrnych rozmanitosL-iach& protikladech — tak sa pokračuje vliste — jestvuje predsa jednota, lkl'JOI'úmóžemenájsť vo všetkých kultúrach. „Clovek zostavačlovekom, nech by žil v ktoromkolvelk časea v ktorejkoIvek krajine. .. Ludská prirodzenosť, ktorá je obdarená rozumom a slobodnouvól'ou, vychádza z jednotného základnéhoprincipu. Týmto princípom je Boh. Preto musínachádzan!vo všetkých vývojových stupňochmateriálne—duchovného pokroku spoločné potreby, ktorými sa móže riadit jedine krestanstvo". Cirkev, ktorá bola Kristom ustanovenaza správkyňu krestalnstva, osvojila si programApoštolov: „Kristus je všetko vo všetkOm"(Kol. 3, 11). A preto Církev vytvára všetkykultúry, kedže ím dáva spoločnú dušu. Tovšak neznamená, že Církev chce vytvoriť medzi národami dielo vyrovn'afnia, splynutia &jednotvárnosti. Dejiny na mnohých miestachdosvedčujů, ako si Cirkev vždy ctila rózneprínosy a to najma kult-úrne prínosy národov“_Túto svoju úctu dokazovala im preto, aby saznášaly bez akéhokol'vek náboženského triedeniau,ktoré sa vari zakladá na mylnej predst—ave,že „zjavenie a spása stvárňovaly byviac túto ako niektorú inú kultúru". Církevvie, že podle slov svatého Pavla všetci Iudia móžu byť spasem' a móžu dojst k poznaniu Pravdy, a tak isto vie, že všetky l'udskékultúry sú obmedzené, neúplné a nedokonalé.„Preto berie ludi takých, add sú a kde sú.aby ich potom priviedla ku Kristovi po naj216
rozličnejších cestách. Z toho vyplýva, žekrestanstvo, podla vóle Bohočloveka, ktorýprišiel spasit svet, má být vyššou pohnútkovua silnejším spojivom všetkých kultúr na:civi1izácií?"
Práve pri dnešnom úpadku náboženskéhocítenia, ktoré často ide až k zarpieraniu Boha,je podl'a slov kardinála Pacelliho nevyhnutnépoukázat na,- stálu životrnú silu krestans-kéhoučenia, ktoré je svetlom v temnote našichdní. „Budia sa musia presvedčiť o vnútornejsíle slov Ježiša Krista, aby sa zachránilo ludstvo pred úpadkom ;: priviest' ho tak ai nacestu časného štastia".
Duchovně základy života.Vladimír S. Solovjov.
Rozumom aj svedomím sa presvedčujeme,že náš pozemský živob je zlý, zvrhlý; pretožiadame jeho nápravu. Človek, pohrúžený dotohto hriešneho života, musí ho napravit, musí nájsť oporu mimo neho. Veriaci nachádzajútakej opory v náboženstve. Úlohou náboženstva je obrodit a posvětit náš život, spojit hoso životom božským. Je :to predovšetkým božie dielo, no bez nás sa nemóže uskutočniť:náš život nemóže být obrodený bez nášhovla-stného konania. Náboženstvo je dielo Bohočlovekva, dielo aj nás samých. No v každomdiele treba si na začiaet-kuosvojit určité základý a spósobý, bez ktorých dalej sa ísť nedá.Náboženstvo potrebuje bezpodmienečne taképočiatočné činy. Ich výber však nepodliehanám, n-ašej vóli alebo náhode, ale oný definovaly sa samý povahou náboženského diela.
Úlohou náboženstva je n-arpravitnáš rozvrátený život, lebo váčšinou žijeme bezbožne,_neIudský, v otroctve nižšej prirodzenosti.. Bú'
217
time se proti Bohu, odvraciame sa od bližnycha poddávame sa telu. Ale uspori-adaný ži.vot,taký, aky má byť, vyžaduje pri-amy opak: dobrovolné poriadenie sa Bohu, vospolná svornosť a ovládanie prirodzenosti. Počiatok tohtousporiad-aného žitia je nám blizky a Iahky.poči-atkom dobrovolného podrobenia sa Bohu,alebo súhlasu s ním, je modlitba; počiaibkomsvornosti medzi. Iuďmi je konanie dobna, začiatkom ovládania prirodzenosti je oslobode—nie sa z jej moci prekonaním nízkych žiadostía vášni. A preto, aby sme obrodili svoj život-,musíme sa modlit k Bohu, pomáhat jeden druhému a ututlávat svoje smyselné pudy. Modlitba, almužna, póst — v tych rtroch úkonochspočíva každé náboženstvo osobné, Súkromné.
No človek nežije len životom osobným,ale aj společenským, žije vo svete a ži-júc vosvete musí žít v pokoji. Lež ako žít v pokoji.keď svetom vládne rozvrat, keď „celý svetleží v zlu“. (Svatý Jan.) Predovšetkym nesmiega verit, žeby toto zlo bolo niečim nevyhnutným. Naopak, ono je lživé a vráit-ke. Nie vňom spočíva smysel sveta, ktorý je: mier,svornosť, shoda všetkých. Najvyššie dobro jeto, keď sú všetci solidámi v jednom spoločnom cieli. To je najvyššie dobro a v ňom jeaj celá pnarvda sveta. V nesvároch, nesvomosti — nieto pravdy. Svet stojí, drží sa & trválen dobrovolnou alebo nedobrovoInou jednotou všetkých. Veď, kde je tá bytost, kde távec na svete, ktorá móže obstát sama o sebe?A kde ni-č nemóže obstát vo svojej oddelenosti, to značí, že tá oddelenosť neobstojí, toznamená, že nie je pravdivá, že pravda spo—číva v priamom opaku: v celosvetovej a celomierovej jednote. Toto sjednotenie, tak čionak, uznávajú všetci, čo hIadajú pravdu.Spýtajte sa prírodovedoa — a on povie, žepravda sveta je v jednote celosvetového me218
chanizmu; spýtajte sa ahstraktného filozofa —i on povie, že pravda sveta je v jednote logickej súvislosti, ktorá obopina celý vesmír.Plná pravda svet—aje v jeho živej jednote, akozduchovnelého aj bohonosného tela. V tom jepravda sveta .a;v tom je aj jeho krása. Ak sarozmanitost smyslových pocitov spojí v pocitjedinný, tento zretel'ný lad sa nám javi akokrása. (kosmos = svet, lad, krása.) Teda, vovyššom smysle sveta slučuje sa všetko o čousilujeme: dobro, pravda aj krása,
Nie je možné, aby všetkoobsahujúci smysel sveta bol len v našej mysli. Tá jednota,ktorá drží a spája: celý vesmír, nemóže byťlen abst-raktná idea. Je to živá, vlastná božiasíla, a jednotiaoa podstata tej sily odkrýva sanám v bohol'udskej osobe Krista, „v ktoromprebýva všet'ka plnost božstva telesne".1 Pomimo Krista Boh n'emá pre nás živú skutočnosť. Ku Kristovi smeruje aj celé n-ašeosobné náboženstvo, na ňom je osnované ajnáboženstvo všeobecné.
Boh nemá pre nás skutočnosť mimo Bohočloveka Krista, no ani Kritus nemóže' byť námskutočnostou, ak on ostáva len dejinnou spomienkou: On sa musí javiť nielen v minulosti,ale aj v pritomnosti a toto súčasné zjavenienesmie byť závislé od našej osobnej ohraničenosti. Také, od našej ohraničenosti nezávislé jestvovanie Boha a jeho bylia je nám danév Církvi. Tí, čo sa nazdávajú, že osobne abezprostredne ovládajú zjavenie Krista, naistoešte nie sú zrelí pre také zjavenie a prijímajúza Kristal fantazmy vlastnej obrazivosti. PlnosťKrista nemáme hl'adať vo svojej osobnej sfére,ale v jeho vlastnej vesmírovej sfére, ktorouje Církev.
Církev sama o sebe v svojej pravej pod
1 Kol. 2, 9.
219
state predstavuje božské být-ie Krista na zemi.No v osobe Krista spojila so sebou aj čistol'udský a prirodný prvok. Tento súhrn itrochprvok, ktorý sa zafvřšil v osobe duchovnéhočloveka Krista Ježiša ojedinele, musí sa uskutočniť v človečenstve skrz neho zduchovnelomvšeobecne. Cisto Iudský, neviazaný živel spo—ločenského život-a, predstavovaný štátom aprirodný živel toho istého života, zastúpenýl'udom alebo krajinou, musia na seba vnútornenadvázovaf. alebo harmonizovat s božskýmživlom predsbarvovaným samou Cirkvou. Cirkev má posvácovat a prostredníctvom kresťanského štátu pretvoriť celý prirodzený,svetský (alebo pozemský) život národa aspoločnosti.
V tomto uskutočňovami spoločenskéhonároda nachádza svoju plnost aj naše osobnénáboženstvo. Osobná modlitba musí sa riadiťa doplňovat cirkevným bohopósobením, vlastné konanie dobra musí n-achádzať oporu vnariadeniach kresůanského štátu a skrze tietonadvázovať na všeobecné konanie dobra; -akonečne len kresťanská organizácia: materiálneho (ekonomického) života móže nám daťprostriedok, aby sme od zákl-adov naprarvilisvoj vztah k pozemskej prirode, aby sme dosiahli blahod-arného vplývu na celé tvorstvo,ktoré podnes z našej viný sionie &trápí sa.
Nakol'ko sa zúčastňujeme hriechom na hriechu nás obklopujúcej skutočnosti, natoIko ajnaše vlastné polepšenie zlepšuje tú skutočnost. No v každom pripade je len na nás samých, aby sme, opierajúc sa o božiu pomoc,splnili závazky svojho svedomia, pri všetkýchsvojich vnútorných aj vonkajších, osobnýchaj verejných záležitost-ich.
A tak osobné i verejné náboženstvo vnajtesnejšom vzájomnom spojení, obracajú sana Lkaždého človeka: s takými prikázaniami:220
Modli sa k Bohu, pomáhaj bližným, buď pánom svojich náruživosti, približ s-a vnútornečo najbližšie k živému Bohočloveku Kristu,priznávaj jeho činnú pritomnost v Církvi avezmi si za cieI uviesť jeho duch-a do každejoblasti l'udského a prirodného život-an,aby saskrze nás spojila reťaz celého tvorstva, abysa nebo spojilo so zemoul
z originálu preložil 1. D.
Rozumárstvo preka'žka duchovně/10 života.
Marcel Homiak.
Boh v rokoch mužskej zrelostí.
Definitivne platnou predstavou o Bohunie je a nemóže byt ani táto, lebo zakrátkopride k zmene názorov. Pocit nekonečnostirebúdzajúceho sa života pomaly ochabne.lovek vekom presvedči sa o svojej viaza
nosti a závislosti od iných a tak zbadá aj tiemedze a hranice, ktorých si predtým nechcelvšimnúť a „tým menej ich prijať. Pride na to,že svet so všetkými svojimi prirodzenýmiskutočnosťami, nezbytnosťami, nie je v sebe uzavretý, ale postavený pod ist-ú moc,ktorá je vyšší-& ako on, pod moc božiu.Obrysy vecí, ponad kíboré prešiel povýše—neckým gestom vševediaceho, začina si viacvšímat a tak jasnejšie prenikajú a tvrdšievystupujú do popredia. Zbadá aj iluzómostpredošlých pohybov, ktorými sa cítil unášanýdo nekonečna. Kladú medze ini l'udia, keď samu temer na každom kroku post'avia do cesty.Týmto sa bytie človek-a a životný priestorjednotlivca dostáva k jasnejšim obrysom. Vyjasňuje sa mu, čo vlastne je človek. No nie
221
len vo všeobecnosti vzatý, ale osobitne, tentoalebo onen človek.
„Je o mnoho více než všetka nekonečnostživota", vraveli niektorí o človeku. Len dávame pozor, aby sa nepreháňalo, lebo z takého preceňovania hodnot móžu vzniknút anomálie, ba aj kacírstva a bludy, alko už neraz vdejinách Církvi. Niektorí napriklad vravia:
Ked človek pride k druhému a .rozumejú si, vznikne z toho společenstvo osoby acti. Zdá sa im to dačo neporovnaitelne vyššieho než prírodný zálkon alebo mravné predpisy vo svojej bezcitnej platnosti. Sú to mylné záverv, hoci uvedené zo skúsenosbí, ktoré nám poskytujú vzácne poučenia. Spoznáme totiž, že charakter je viac ako nadaniea že osoba je hlbšia ako čira priroda. Viacako vybájená a prežitá konečnost, vzneše—nejši-a, ako zdanlivá a chimerická nekoneč—nost mladístvého ciíllenia.
Zvrátenost pojmov, 'ktoré si rt'akto utvorili, nás presvedčujú, že nie je možné, abytoto bol posledný obraz o Bohu. Vyjasní saaj to, že predstieraná úzkostlivé starostlivosto rýdzosti myšlienky o Bohu učinil-a z nehočosi strnulého, neurčiihého a unikajúceho.Skutočnú určitost & tým pravú živost nadobúda o nás Boh životnostou osoby, plnej rozhodovania, ako nám ho predstavuje Písmosvaté. Tie všedné slová Písma, z ktorýchpredlým trčala prízemnost antropomorfizmu, ako „Boh sa diva na človeka“ — „sklá—ňa s-a k nemu" — „vedie ho" — „dáva samu" — nadobudnú nový smysel. Človek cíti, že by Iahšim srdcom vymenil tú „duchovost" a nepremenlivost za vrúcnu thku a mohutnú silu božej posbavv, ktorá k nemu znovu pristupuje.
Už teraz si človek trúfa v „l'udskost“Boha, ktorá znamená súčasne aj jeho dejin222
nosť, tak, ako ju najdeme vo svátom Písmea nad kiborou sa pohoršujú múdri tohto sveta. No oni sa domnievali, že tým sú podlžnídóstojnosti duch-a a vedy. Prijíma mů l'udskost, lebo si uvedomuje, že tým preníkák niečomu ovela podstatnejšiemu a hlbšiemu, k Bohu, s Iktorým móže hovorif. a s laborým sa móže dohodnut. — Veď konečne nejde o to, že by tým človek stratil niečo, čouž predtým mal, nepremenlivosť, nekonečnost a ostatné božie vlastnosti ostávajú, ibasa vynoruje z nich čosi nového.
Výzerá to„ ako by človek bol mal predsebou najprv len hviezdy so studenou prísnosťou ich vzájomného pomeru, alebo mores prúdením jeho nezachytitelných vln a teraz by sa z nich vynoril živý a jasný božíohličaj. Všetko, čo bolo prv, ostáva, ale jeto určované tým, že Boh je osoba. Už nie je„Bohom filozofov, ani Bohom básnikov, ležBohom živým, o ktorom nám hovorí aj Písmo svaté. S týmto obrazom Boh-a nadobudneváčší význam & viac uznania a obdivu ajPísmo světlé.
Tento n-ajvznešenejší zo všetkých duševných procesov pokračuje ešte aj d'taňej.Nateraz nech stačí iba tol'ko. Ved na konci štú—die sa ešte k nemu vrátíme. Je to proces,v tk—toromsa myšlienk-a o ži-vom Bo_hu a) spósob, ako pred ním stojíme, buduje z látoknášho života. Detské myšliemky, duchovosta pojmy nekonečnosti, skúsenosť hlbký aopravdivosť osobných vztahov je však lenčírou prípravou a predtuchou. Do toho pravého poznania Boha nás uvedie len zjavenie božie, uložené v Písme svéilt'oma Církevs jej neomylným úradom a sborom učitel'ským. Nechajme sa tými poučit a tým dóverujme. Bola by nesrnyselnosť znepokojovatsa preto, že si nemóžeme vytvoriť dokonalýpOjem o Bohu. Veď pojem, loborý bý Boha
223
úplne vystihol, nemóže mat m'k z l'udí, ibasám Boh.
Kritické uvažovanie predvídavého rozumu, ktoré sa zdalo všeusporiadajúcim, ukázalo sa trieštivým & rozkladným. Škodí ponajprv viere, lebo schladí šlachevny zápas ducha, ale budí aj nedóveru voči všetkému atak rozlupuje & vysušuje bratské city láskyporozumenia a zhovievavosui. Studené mozgárstvo viaže tie duchovné sily, pomocouktorých by bol mohol opanovat všetko & vypáť svoje schopnosti k dalším výškam. Nie:v ňom prebohatého duševného sveta tvor—cov; netvorí, ale iba vymýšl'a. Tvorba vyžaduje duševnú námahu, no mozgárst'vo sa jejbojí & preto sa jej chrání.
Ešte vo zvýšenej miere je platná táto metamorfóza o vnúilornom duševnom živote člo—veka. Veď aj zaisten-ie duševného, spasenia Vy—žaduje opravdivú námahu. Aspoň takú, akása predpoklada u človeka, ktory chce vytvoriť krásnu sochu. Kto sa však nevie spriamelit s ohyčajnym poznaním vlastnej malostí,ktorú by odhalily prípadné neúspechy pritvorení, ten sa nikdy nedostane vozvýš. Rozumárov pýcha zdřža od námahy podnikania,najma vo \mútomej duševnej oblasti. Človek, aby sa zodvihol, musí si klaknút, leboBoh nastupuje, ked' človek ustupuje. No l'udia pyšní a namyslení takéto životné pravidloby sotva prijali.
Všetko to duševně vychýlenie pOChádzaz nedostatku povedomia, prípadne z jehopodceňsovania, že zapojením sa do oblastiducha vštepili by sa do najšlachetnejšiehoduchovného rodoshromu a tým aj do nadpri—rodzeného dedičstva. Stačilo by hlbšie uvážit& pochopili by, že by im bola daná možnostk najširšiemu duchovnému rozpátiu, k ne—smiernemu hohatstvu tvorby a vyššieho chápania, ktoré by ich viedly k duševny'm šír—224
kam a k vzrastu nadl'udských nekonečnýchrozmerov. No oni sa domnievajú, že majúdostatočnej duševnej náplne, lebo, vraj, vykonali občas aj niečo dobrého. Zabúdajú, ževtedy ešte čerpali zo starých rezervných síl,ale keďže sa im sbále ubiera a novšej náplnenedostávajú, pomaly aj tie vysýchajú. Udržiavajú sa pri duševnej činnosti iba sotrvačnosťou a na spósob príživníkov. Ale ináč jeto len predstieranie dokonalosti, akých užvóbec nemajú a tak v nich skládané nádejea prísIuby postupne zrádzajú.
V jalovom kudlení a bezmocnom kvualsení osobnost sa nemóže vyvíjať & ty'm menejprebit sa k plnším hodnotám a prepracovať sak duševným výškam. Clovek svoje doyřšeniedosiahne len v ltranscendentných polohách, alen tam sa inšpirujú dušu zošl'achťujúce citya podnecujů vznešené podujatia.
Postoj k Církvi.
A predsa aký paradox! Aj vážne smýšlajúce, takmer vylučne len o súd rozumu saopierajúce osoby nielen že podl'ahnú chvílkovému rozvlneniu citov, ale dajú sa nimi ajunášať, najmá pri svojich úsudkoch. Najviacpreto, lebo, ako sme boli spomenuli, ťažkoprijímajú mienku iných a ešte ť—ažšiesa po—drobujú ich pokynem a nariadeniam. A verutuším nikde nie je človek tak odkázaný n-acudziu pomoc a nútený všímat si aj cudzíchstáročnými skúseuiosťami. overených zásad,ako vo veciach náboženských. Ludia, opierajúci sa len o vlastné názory, vidia v nich ibaznaky uponížujúceho túlborstva na obmedzovanie osobnej slobody a znemožňovanie každej podnikavosti & činorodej priebojnosti.Obmedzovanie, ktoré neničí slobodu, ale jupredpokladá. Chce jej dať iba správny smer,Viest jej činnost a tým umožnit všeťkým si
225
lám najvyšší výkon. Vlastne vyvolával tvorivé n-apátie, ktorým sa umožní, aby kontrastom vyvolaná energia dosiahla potrebného rozpěiibia a rozmachu.
Podráždene odmietajú akékol'vek vonakajšie prejavy náboženského cítenia, nanútené,vraj, samozv-anou inštitúciou (rozumej Cirkevl), ktorá sa natíska medzi Boha a dušu veriaceho. Lebo, vraj, aj krásna šaíta liturgickáaj vonkajšia krása chrámov a ich ozdób jeklamným a smyselným príznakom, ktorý savtiera medzi ducha a predmet jeho duševného uctievania. Odmietajú ich vraj aj preto,lebo tí, čo si nárokujú únald sprostredkovate—Tov, nie vždy majú potrebnú svátost a chýba im aj patričná bezúhonnost. Majú to býtvýhovorky na vlastné ospravedlnenie, ktorými však súčasne iných obviňujú (duchovenstvo) a do sřdc slabých a l'ahkoverných vnášajú zmátotk, aby ich tak priviedli k duchovnej revnivosti a náboženskej ml'andravosUi.Vla-stná skutočná príčina tejto ich zatatoslti,.poťažne odmietavého postoja k Církvi je všakinde.
Pramene.
Chcú si totiž aj vo veciach náboženskýchpočínat spósobmi zodpovedajúcimi ich povahe a sklonom. Zachovat si totiž neodvislosť,dokázat svoju samostatnost aj vo veciachduševných a predstierať vedeckosť aj v tejto oblasti. Všeobecne uznaných autorov z odboru náboženského, duchovného a asketického málo poznajú, a ti by ani neposlúžili ichzamerom. Nuž odvolávajú sa na iných autor0v_,' tiež vr-aj svetového mena, ku ktorýmmaju váčšiu dóveru & mienku tých si osvojav19132?Z nich, vo veciach duchovného života.am J!?giennemóže být smerodajný, nakoIkonemaju odbornú kvalifikáciu a známky spo—Iahhvosti. I ked' sú to spisovatelia svetového226
mena & bystrí pozorovatelia duševných .bojov, ktorí psychologickou pohotovosťou načřt-ajú vnútorný konflikt svojich hrdinov, toim ešte nedáva kvalifikáciu duševných vodcov.
Naši takzvaní rozumári často sa prezra'di-apri náboženských debatách, z akých prameňovčerpajú. Rlanzje to napr. Bjórnsonove dielo:Po cestách božích. V ňom autor, opisujúc duševný _sa'uavdvoch bratov, chce nakreslit dogmatickú bigotnost a s tou spojenú plachostjedného, ktorého obraznost' je príliš slabá, abychápal, že každý človek móže mravne klesnúť.V druhom zasa stelesňuje dogmu osvietenského rozumárstrva, ktoré vie ospravedlnitkaždý, aj úmyselný priestupok a priviesť hodo súladu so svedomím, aj keď je v protiklade s mpavnými zásadami. Kladie na obdiv odvážnosť hrdinu, aby ňou zakryl jeho duchovnú a mravnú plochost. Len bystrý pozorovatel, majúci pevné mravné a náboženské presvedčeníe príde na omyly t-ak jedného akodruhého. Z povrchnejších, z Iahostajnejších az vychýlených nejeden sa dá strhnút na velkú škodu svojich duševných záujmov.
Inokedy zas Sthérov „Svdtý Dvor" servíroval dók-azy. Hoci v ňom už Iahšie spozoro—vat nezastierané oslavovanie odboje proti cirkevnej autori-le 'a postoj odmietavý k sviatostiam. Podla. Sthéra aj také osoby požívajúmimoriadnej božej priazne, ba privlastňuje sa.im ešte aj moc kon-aťzázraky, ktoré sa verejne stavajú proti božím prík-azom a z cirkevných predpisov aj verejne robia posmechy.Sotva sa však nájdu medzi triezvo smyšIajúcimi takí, čo by to brali vážne a podl'a tohoupravovali svoj duchovný život. Iba jednopripomíname na adresu chovania sa hrdinky,že niet úplne čistého žloveika. Doki-al však nieje úplne bez škvrny, nemóže byt sám sebezákonem. Zákon chce oslobodiť človeka, ale
227
to oslobodenie samo volá po zákone. Cimozajstnejšie sa stáva niekto slobodným, tým jeponíženejší, tým trpezlivejší, tým menej nasebe si zakladá, tým vďačnejšie prijima poskytnutrú mu oporu. Najslobodnejší človekznáša' najnadšej žezlo zákona a podrobuje saautorite. Móžeme to tvrdit raj o hrdinike románu Svc'itý dvor, k'Uorúnám autor predstavujeako vzor ideálnej dokonalosti, za ktorú sa jejdostáva od Boha tolko mimoriadnych vyznačení? (Poknačovanie.)
NAŠE NÁDEJE.
Svó'tá mládež.JUC. Ján Koválik.
Zabudli sme na Kristov rozkaz a preto sahryzieme na smetí-sku modemého živo'ila. Zabudli sme na dokonalost, ktorou sa máme podobať svojmu Otcovi v nebesách. Zabudlisme, že nás móže spasit iba svátost a že lentá vyvedie l'udstvo z priepasli neistoty a lži!
Potrebujeme pokrokových svátcov, ktorísa nebudú bičovať, ani odlučovať do samót,ale čo zaplnia llovárne, úrady i ministerstva.Ako Pl-aton chcel mať na čele štátu filozofov,tak my voláme svátcov, aby viedli spoločnosť!Ale doteraz ich niebo. Preto ich musíme vytvoriť z nás mladých! Preto vykrešeme zo seba a zo svojich priatelov modemů a svátúmládež: budeme mať svátcov na plavámi,svátcov v chatách, na výletoch, v kine, v tanečnei sále, v škole, na univerzite! Ako? Tak,že v sebe sharmonizujeme všetko božské sludským, dušu aj telo, rozum aj vól'u! V oblasti poznania nás povedie Pravda a v oblasticmu Dobro. Nebudeme polovičatí ani jednostranní; čo nám rozum ukáže lankosprávne, to228
budeme ďósledne chciet. Uvedieme do súladuteóriu & prax! Ale to predpoklada, že poznáme dokonale svoj ciel a máme ik.-dispozíciivypestovanú vóIu.
Naším dnešným cieIom je: pokrok, tedazdokonalovanie, cesta k ideálu, k najvyššejméte kresťanského života, k Bohul Boh sa stalčlovekom, aby ludia vystúpili k Božstvul Bohnás prijal za svojich synov a dcéry, sme prin—covia a princezny božie & preto máme pgdielna jeho vševedúcnosti a všemohúcnosti; našaveda a technika to dokazuje. Vieme teda, čoje pravda a máme dosť vóle, aby sme chcelivýlučne dobro. Nepomóže odvolávat sa nadeterminizmus a na predestináciul Sme slobodní a to je najváčšia prirodzená velkosťčloveka! Ináč je právo komédiou, lebo niesme zodpovední za svoje konanie & pedagogiaje smiešna, pretože sa nedá nič zmenit načloveku. Vyjdeme z prirodzených poznatkov&predpokladov; keď teda móžeme volit medzidobrom a zlom & móžeme sa vychovávat, všetho je rozriešené. Statočná práca je nevy—hnutné dobro, to vravi hospodarska veda ajsociologial Čistota aspoň predmanželská jedobro, o tom svedčí náulka o dedičnosti a lekárstvo. Náboženslrvo je nevyhnutnost, ktorúpotvrdí filozofia a skúsenostl Stachanovci do—kazujú, že sa výkon dá stupňovat; lekárskekapacity, že zdržanlivosť je možná; myslitelia,že len náboženstrvo prakticky prežívané obrodí spoločnostl
Na týchto pozitivnych a vedeckých základoch vybudujeme svoju svatost! Začnimepracovat presne, sústavne a svedomite! Budeme siatoční v otánke mravnej, zachovávajúcpredpisy spravodlivosti a práva. Pousilujemesa vyplnit všetky závazky voči Bohu a Iud'om, s radosťou a láskou! To posledné je podstatné. Treba milovat Boha celým srdcom &pre neho študovat, pracovat a budovat svoj
229
charakter, cvičit svoju vóIu, kon-ať skutkymilosrdenslrva a apoštolov-ať v okolí! Potomsa stane páthodinové štúdium modlitbou zanašu inteligenciu, rozhovor s prilatelom modlitbou za rozširenie Kristovho královstva,tanec s dievčaťom modlitbou za čistú radostzo život-al Budeme sa z lásky k Bohu špecializovat vo svojom povolaní, nezabúdajúc navšeobecné vzdelanie filozofické, rečové a liberárnel Pre lásku k Bohu uvidíme v ženesvátů studňu života, z ktorej vyviera l'udstvoa v manželstve budeme hIadiet na súlož „akona modlibu, ktorou prosíme Boha o stvorenienovej dušel"
To je podstatný prvok, ktorý vytvori moderných svátcov: Prirodzené hodnoty povyšovat lásko'u na nadprirodzené. Treba posvátit' prácu, mravnost, zdravie a urobit za všetkého modlitbu!
Nezáleží na tom, či si dievčatá budú farbiť ústa, vlasy a nechty. Kým je to estetické& prikrášli ich to, nevytýkajme ničl Nezáleží,či chlapci fajčia, alebo nie; ak to neškodí zdraviu, morállloe to neškodil Hlavné je, aby smevšetci boli aristokratmi v ctnosti-ach a šlachticmi v charaktere! Aby sme mali zdravý rozum, zdravú vól'u a zdravé telol Vtedy uvidíme v bazéne opálených a krásných ludí,plných čistej radosti z vody a slnka. Na plesoch budú eleg-amt'ní tanečníci rozosmievaťpóvabné partnerky a ráno pristúpia spolu nepoškvrnení k svatému prijímaniu. V horách,pri lyžovani, alebo pri výstupe na končiar,stretne'te mladých turistov, ktorí sa cítia závratne šťastní na najvyšších š—t-ítocha spoluvšetci uvažujú o vystupovaní k božskej dokonalosti po prílkrych stráňach skúšok a obetíl
' Toto nie je nábožný výmysel; sám poznam takých, čo světle žijú a vytrvalo kráčajúk dokonalosti v každodenných maličkostiach,230
dóslednou & uvedomelou prácou, praktickyprežívanym náboženstvom! S božou pomocouje naše vól'a všemohúca a ked' máme grandiózny ciel: vystúpiť k Božslvu, nemóžeme zakrpatieť a vzdať sa! Pójdemel Ked stvorímedvadsať charakterov, len dvadsat katolíckychosobností, atak premenime & strhneme svet. Apreto hodno drhnúť &bojovat so sebou! Aspoňdvaja z tejto generácie nech povzbudzujún-aše deti žiarou svojich ctnostfí s výšky oltára!To prízvukujeme ctibažným, že oltár je vyššíako pomník a prosebná modlitba viac akoslávnostná reč!
Len neosteť iba pri slovách a nadšení.Preštudovať si ešte dnes základy duchovnéhoživota, zušl'achtovať vólu, živit sa Božím te—lom, byť dósledným a vytrvalým! Byť stopercenivným & neodchyliť zraky od ideálu! Vyplnit deň až budú praskat obruče dvadsiatichštyroch hodín pod tlakom'našej vášnivej vóle!Šest hodín, telocvik, meditácia, svátá omša,sváté prijímanie a pokračujeme modliillboupráce a zábavy až po večemú únavu! Celýnáš život bude tichou svatou omšou, v ktorejsa ako boží synovia obetujeme O'Jcovi so všetkým, čo prináša čas a roky, aby sme ho razpožívali v ustavičnom Prijímaní večného na—zerani-a!
Hned teraz začneme krížové taženie zasvátostou! Všetci sme moderní vojaci JežišaKrista a teraz nastúpime do šíkov: s knihou,s lopatou, s footbalom a s raketou; v občian—skych šatách, v lyžiarskom úbore, v bálovejróbe, v plavkách! Povelom budú slová EvanjEIÍBJ,zbraňamí činy a pušným prachom láska!
231
Niečoo poslaní dnešného študenta.
Ján Žabka.
Dnešný študent bol svedkom nevšednýchzjavov. V tóni strašnej ka-taklizmy zažil sa-Uanskú zvrhlosť človeka — beštie, človeka bezmorálky -a' mravnej zodpovednosti. Naše dnividely masové hroby počnúc Katynou, videlyDachau v róznych vyd-aniach až po patentnezariadené plynové komory, videly stíhanienevinných a osobnú bezpečnost v nemožnomstave. Boli sme svedkami oddávnej tragikyčloveka — vynálezcu, ktorého objavy podchytí & zneužije podlejšia čilastka Iudskejosobnosti. Jednostmnný vývoj techniky, bezohl'adu na zásady etiky nás priviedol do závozu. Co malo slúžit na rozvoj kultúry a dobro spoločnosti, vraždilo. Kto vie, či v budúcnosti nebude atomová bomba čislom 1. v dlhejsérii zneužitých nepredstavitelných vynálezovpostavených na zásade rozbi—tiaatomu a uvol'neni-a obrovskej energie.
Slovenský študent bolestne prežívajúcichorobnú jednostrannosť dneška, hl'adá orien—táciu 'a východisko z tohto zmatku. Skúmadiagnózu. Konštatuje rýchlym ;tempom vzrastajúcu diferencovanost vedy. Plody Iudskéhoducha sa množina-.Technifk'a napreduje. Všetkasnaživosť sa uberá jedným smerom, bez ohladu na celok. Stráca sa súvis s celkom, ktorýtak krásne charakterizoval dávnejšieho človeka.
Svet nástojčivo cíti potrebu silných, syntetických osobností, charakterov, ktorí budúdom-a vo svojom odbore, ale pre iných majúviac ako len cynický úšikl'abok. Žiada sa klad_nYPostoj intelektuála ku všetkým oblastúamduchsa. Či ide o politiku, techniku, vedu, kulturu a náboženstvo. Na jednostrannú negáciu232
vecnej skutočnosti l'udstvo v dejinách drahoplatilo. _
Záchranu, podl'a zdlania, načim čakat odmladých. Sú nadšení a priebojného rigorizmu.Rozumovosť a rozvaha sa dostavia samy. Idealizmus mladých rodi márnotratmikov. A svetžije z mámotratných altruistov, hoci si to anineuvedomuje. Vypočí-tavi oportunisti, leňochodovia ducha, chudokrvni egoistí, svetonáhl'adoví darebáci a ideove beziiairebm' zapadnúprachom nevšímavosti. V dejinách budú nanajvýš alko bezforemná masa 1 tí, ktorýchraison d' étre je v zápornom postoji ku objektivnej skutočnosti, zaniknú. Tu už vonkon—com neplati darwinistický princip o životnom boji. Lebo prlarvd-aostane pravdou aj bezcenzorov. Svetonáhl'adový relativizmus jezvodný, ale umiera na krátkozrakost.
Ide “teda o vytvápanie syntetickej osobnosti. Tot náš prvoradý ciel. Osobnost tátomusi byt na výške doby, ba musi ju predstihovať, aby sa zmohla na udávanie tónu. Uberať sa smerom ku Pnalvde, Dobru a Krásnu.Mladí musia vniesť do sveta súlad. A konkrétne, keď ide o slovenského študeneta, vyrasbaijúceho z osvedčených tradicií katolicizmu, musívniesť súbandpríkladom života medzi vieru avedu, medzi Církev a štát, medzi spoločenskévrstvy. Vlastne len odstranit fiktivny nesú—l-ad, lebo o opravdovom nesúlade nemóže bytreči. Zdamlivé protirečenie pochádza z falošného výkladu javov, alebo z filozofických apsychologicky Iahko pochopitelných zaujatosti. Treba tediai odstranit neblahú determináciu na silueslené pochopovanie reality.
O opravdivej osobnoti móžeme hovoritlen vtedy, keď vyrastá zo svetonáhl'adu. Slovenský študent sa nemusi obzerat na cudziepolia, nesmie stratiť a zapriet seba. Ideove vpodstatných črtách je už dávno zakorenený,
233
ale musí sa dotvárať. Neúnavným štúdiom.Dnešný študent, ktorý je predmetom mnohéhoexperimentovania, musí tým Váčšou usilovnosťou študovať pramene, dóvody & ciele vlastn-ého jestvovani'at. Pozerat po cudzom len prevlastné obohotenie, ale nie pre z-apredaniesvojej slovenskosti, ktorá je eminente ka-tolíckeho razenia. A musí sa vzdelávat v celistvosti. Osobnost sa nevyt-vára len intelektuálnou zručnostou a pohotovostou. I vól'ovýprvok' načim konštruktívne zapojit do rozvitia osobnosti. Ide o etické zformovanie jedno:t'livcaa dósledne o intenzívnu kristianizáciuverejného poriadku. Je pravda, že to Všetkou človeka súvisí a vzájomne sa ovplyvňuje,ale treba dnes obrátit prvonadý záujem naetické stvárňovanie seba. Ved ide o krištálovo jausnú radost! z činu a nie o vyžitú zmalátnenosť a precitlivelú znechutenosť. A tátopožiadavk-a je možná iba v-tedy, keď jasnezrieme dóvod & cieI konanilas. Nechcime žitnáhodilo, so dňua.na deň.
Presvedčenie teda musí predchádzať našečiny a nesmie vznikat ovplyvnené nimi. Výstvižneto vvjadril Paul Bourget: Kto nerobi to,čo verí, ten 0 krátky čas bude verit to, čorobí. Teda čin, t. j. život bude potom usmerňovať jeho svetonáhl'ad. Vtedy už duch pa
. dol zotročený hmotou. Dóstojnosť človekapadá na zvieraciu úroveň; A nám ide o víťazstvo ducha, ktorý udáva smer nášmu žitiu,čím sa človek podstatne liší od ostatných biologických bytostí. V tomto smysle slávi slovenský študent aj dni povel'konočnej radosti.Lebo dnes triumfuje duch nad hmotou a tovečným, neodškriepiteInÝm víťazstvom.
234
DO VÝŠAV.
Svá'ta' Mária - Božía Matka.Bernardín Sienský: Nie je v Iudskejmoci,
drahí bratia, kým človek žije v tomto smrtelnom tele,nadostač a úplne vychválit slávnu Pannu, Matku Božlu, pretože ona vyniká nad Iudskú reč a prevyšujeaj rozum. Ktorý smrtelník bez božieho osvletenia býchcel vyslovit o jedinečnej Rodičke Boha a človekaniečo skromného, alebo velkého a nebál by sa poškvrnenými ústaml pomenovať tú, ktorú Otec milosrdenstva a večný Boh naveký predurčil za najčistejšiuPannu, ktorú si Syn vyvolil za Matku a Duch Svatýpripravil za stredisko novej milosti? Akými chváiamimóže otrok-človek vynášat Královnú anjelov? Akezvelebovanie móže ukázat úzkostlivý smrtelník a čímposlůži tej, ktorú poslůchajú a.ochotne jej slúžia nebesa? Aký Iudský potlesk oslávi Ctihodnú, ktorú nanebi bez prestania uctievajú šiky blažených duchov?
(De ss. Nomlne Mariae.)Peter Damiánský: Co je vel'kolepejšieako
Panna Mária, ktorá mala v svojom tajomnom životenajvyššie Božstvo. Pozri na serafa, povznes sa k hodnosti jeho vyššej prirodzenosti a uvidíš, že hoci jevelký, jednako je menší ako Panna, lebo toto Vel'dieloprevyšuje len sám Tvorca.
Svatý Tomáš: Nijakému stvoreniu, ani človekovi, ani anjelovi sa nedostalo toho, aby bol otcoma matkou Boha; stať sa matkOu Boha — nielen človeka — to bola výsada zvláštnej milosti. Preto sa hovorí v Apokalypse (12, l): Zena odlata slnkom... —totiž ako bý bola celá preplnená božskostou.
(In cap. !. Matth)Bernardín Sienský: Bolo a je zázrakom
zázrakov, že žena počala a porodila Boha. Lebo bolotreba pozdvihnůt mnohými dokonalostami a milostamiženu na akúsi božskú rovnost, ku ktorej sa tvor nikdynedostal.
Svatý Tomáš: Kristovo človečenstvo pre spojenie s Bohom, stvorená blaženost preto, že je požíVaním Boha & Blahoslavená Panna preto, že je MatkaBožla, čerpajúca svoju nekonečnú dobrotu : nekonečného dobra, ktorým je Boh. A s tohto hradiska nemóže být nič lepšieho, tak ako nemůže být nič lepšieho ako je Boh.
Svatý Bonaventura: PanovaMatka jematkou i Pannou, teda najvhodnejšou Matkou. Je
235
Matkou, ktorá takému Synovi najviac prislúchala. JeMatkou, akej slušal taký Syn. Boh nemohol urobit váč—šiu, ako bola ona. Váčší svet Boh m0_hol stvorit, mohol vytvorit i VáČŠie DGbeSá. no vácšiu Matku akoMatku Boha nemohOI stvorit. Preto hovorí Bernard:Bohu nemohla byt vhodnejšou iná matka ako Panna,ani Panne iný Syn ako Boh. lebo nemohol sa naroditani Váčší medzi synmi, ani medzi matkami váčšia
tk .m “ (Speculum B. v.)
ŽIVOT.Problém mladosti.
Ten roblém vo filozofii mal by sa zúžit na otázkutzv. biologického alebo fyziologického času. Je to nášvnútorný čas, v ktorom organizmus prežíva svoje procesy. Je velmi odlišný od fyzického času, ktorý sameria hodinami a pohybom nebeských telies. Fyzickýčas je vždy ten istý. Nemení sa. Můžeme povedat, žeje to obiektívný čas.
Biologický čas je čas subjektivny a skoro nikdysa neshoduje s časom fyzickým. V mladom veku biologický čas je velmi dlhý. To preto, lebo organizmusvtedy vo svojom vnútornom vzraste prežíva úžasnevera dejov. Náš život je vtedy preplnený bohatýmiudalostami. Tieto momenty zachycuje biologický čas amáme potom vedomie, že sme žili príliš dlho. V dospelom veku tento búrlivý život sa vyrovnáva. Organizmus sa pozvol'na utišuje a prežíva menej zmien. V starobe už je len velmi málo dejov. Preto dospelému človekovi rok už rýchlejšie ubehne ako dietatu. A starýčlovek je na tom najhoršie. Jemu jeden rok zdá sa užbyt aj desetkrát kratší ako malému dietatu.
Mladost spočíva vlastne v tom, že prežívame životnabitý udalostami a činnostou. Staroba už nemá tejvýsady, Preto by bolo treba aj starého človeka zame—stnat a zapojit ho do tvorivej práce. Lebo nečinnostčloveka zabíja a urýchl'uje jeho smrt. Preto penzistiskoro umierajú, lebo z činného života náhle prejdú donečinnosti. Organizmus navyknutý na prácu pri trvalom odpočinku zastaví svoju biologickú činnost a človek potom umiera. Práve preto každý starý človek bysa mal niečím zaoberat. Vonkajšia práca by potom vyrovnávala aj duševný život a taký človek by sa cítilovela lepšie, ako ten, čo od rána do večera si vysedáva v lenoške.
Keď pre starobu je potrebna činnost, tým viac to
236
plati o mladoti. Mladost prežitá v nečinnosti je zabitámladost. Clovek, ktorý by si takto predstavoval mladost, bol by skoro mladým starcom. Už táto pohnutkaby nás mala hnat do predu. Treba sa nám prebijat životom. Náš organizmus Boh tak vystrojil, že on tuhnea tvrdne, ked zápasí. V zime sa príspósobuje a tiežaj v horúčostí. Stratu energie v jednom smere nahradísi inde. Poranený pomáha si sám svojou regeneračnousilou. A preto je isté, že mladost je vtedy najkrajšoumladostou, ked' je činná. Cinnosť nás nezodiera, aleudržuje v sviežosti. Ona rozhoduje o našej mladosti &nie matričné zágnamy.
Nesnívajme preto o elixíru života, ani o predlženíl'udského veku do nekonečna. Starobu predlžovat nemásmyslu, ved starý človek je na tarchu seba aj tým, skterými žije. Ide len o to: udržať si čím dlhšie mladývek. Ten si udržíme len heslom starých: ora et labora.
Dr. E. Stach.
Matka Božia v slovenskej katolickej poézii.V Novej práci vychádzaly na pokračovanie články
M. Hájkovej: Marianske motývy v slovenskej literatúre. Pozorne sme sledovali túto prácu. A doista nie smenšou pozornoston čítali ju Slovenski spisovatelíabez ohladu na to, či ich tvorba zasahuje bezprostrednedo náboženských_oblastí alebo lúšti problémy celkomprofánne. Bolí sme prekvapeni pri čitaní tejto študie.ktorá nám po prvý raz priniesla v súbornom srpaco—vani dávno čakaný námet, no najma preto, lebo námprezrádza otvorene nezakrývanú úctu k Rod-ičke Božejtorkých spisovatelov u nás, ktori sú iného vyznaniaako katolíckeho. Je to len potešitel'né pre nás, ktorýmpreblahoslavená Panna, jej zákroky a spoluúčast navykupítel'skom diele („spoluvykupltel'ka“), jej zásahya zástoj v posv'a'cujúcom diele duší („Prostrednlca všetkých mllostí"), jej sláva a neporovnaterná krása[„Nepoškvmená"). ako aj podiel v spravovani sveta adejin („Král'ovná vesmíru") — je predmetom neprestajnej chvály, vďaky a dóverného prosenia. Už sa pomýšlalo na vydanie celej mariánskej poézie u nás vjednom svazku a zaiste aj k tomu pride. Iné národyuž dávno niečo takého majú. No musíme so žial'omkonštatovať, že aj pri mnohých prednostiach, ktorépráca M. Hájkovej má, velmi skúpo sa tam hodnotíeminentne katolícka poézia u nás, a jej prebohaté motivy mariánske vyzdvihujú sa tam velmi skromne, ajto ešte s chybami. Z katolických básnikov takého zvuku. ako napr. Hlbina a Haranta, cituje sa tam pát naj
237
menej výstižných slóh. Cakalo by sa, že všetko katolícke budú v prvom rade u nás vynášat a zhodnocovat katolíci samí a že to budú robit s úctou, aká sak tomu žiada. Nám velmi na tom záleží. Máme predsebou pole práce v tomto odbore._ O tom, či jestvujezvláštna krestanská literatúra u nás aj na poli beletrie,debatovat netreba. V samom Francúzsku vyriešil problém slavný H. Bremond, keď vydal rukovat: La litté—rature catholique en France. Kedže je bezo sporu, že unás máme niekolko knih z krásnej spisby celkom katolíckeho vnuknutia, čakali sme v práci M. Hájkovejbohatší výber z nich. Keď sa mohla pozastavit nadmenami, ktoré k Matke Božej vo svojich dielach vyjadrili svoj vztah len : priležttostnej nevyhnutnostl,ístotne mala venovat pozornost aj tým spisovatelem.ktorí sa obracali k Nej z vlastných potrleb svojej duše.Zo starších je to Dlhomír Pol'ský a Kovallk Ustlansky,zmladších ovel'a viac. Zo spominaných už básnikov vóbec nie je zjavné, že by sa boli dajak vrůcnejšie zapodievali Pannou Mariou vo svojom diele, kým napr.u Hlbinu najdeme celú marologiu básnicky prežitů &v poézii zvečnelú & u Harantu zas zachytený je čas,volajůci úpenliye k Nej o pomoc. Nech si len povšimnú cteni naší čitatelia u Hlbínu v jeho „Belasých výškach" basne k Sedembolestnej, k Panne Marii Višňovskej & Lurdskej (str. 29, 30, 31, 32, 80, 81) v „Ceste doraja“ verš: Rosa mystica (22), inde zmienky, ktoréautorka u iných spisovaterov tak horlive vyzdvihuje,(str. 27, 37, 56), v „Harmonlke" (10, 19, 21, 57, 62, 64),v Harantovej „Zemí požehnanel" basne: Mariatál (44)aVšemohúcnost prosiaca (47), inde zmienky (9, 12).v ,.Kllentoch" basne na str. 13, 14, 15, zmienky na str.26,42, 57, 59, 62 a najma báseň Matka nad zemou (77)— a vtedy usúdía, že tito dvaja píšu dóstojne akokňazi pravú poéziu mariánsku. - R
Strhuiúc: Čin.„Priznám sa. nič ma tak nevzpruží, do takej miery
neprenikne, nič ma tak nevie uchvátiť a do úžasu priviest, ako svatá omša, tak, ako sa u nás slúžieva. Coby som aj večne bol prítomný na svatej omši, nijakoby ma to neunavilo.
Svátá obeta je daleko od púheho soskupenla slov— naopak. javí sa nám ako významný čin, ba najvznešenejší úkon, aký kedy videl svet. Nie je iba vzývaním. ba — ak smíem použit vyrazu — viacej privolamm Večného. Ten, pred ktorým anjeli sa klaňajú &diablí trasu, objaví sa v skutečnosti na oltari — Telo& Krv. Teda tento úžasný skutok je cieIom a tak lsto
238
aj vysvetlenim každej jednotlivej čiastky tejto slavnosti. Slova sa upotrebúvajú len ako prostriedok. m'eako ciel'; nie sú bezduché prednesy k trónu milosti,pokladajú sa za nastroje toho, čo je daleko vyššie —totiž premenenia a obety. V náhlosli sa nesú d'alej.sta by netrpezlivo čakaly na splnenie svojho poslania.Chytro sa poberajú mimo nás, celok sa vysloví rychlo,lebo všetky prednesy sú iba čiastkou jedného celostného úkonu. Chytro sa prednášajú, ved sú úžasnéslová'obety, dielo privznešené, aby sa spomalilo. Pripomina nám slová, vyrieknuté pri jej ustanoveni: „Corobiš, rob chytro." Chytro kmitajú vo vzduchu, leboPán Ježiš ich sprevádza tak, keď ako Vtelené Slovo saprechádzal pozdlž jazera, rychlo povolávajúc tu jedného, tu druhého učenika. Rychly je ich prednes, leboako blesk mihne cez oblohu, tak sa uskutočni prichodSyna Cloveka. Náhlo sa vyslovujú, pripomínajůc námslová Mojžiša, ked sa mu Boh približil v mraku, dovolávajúceho sa „Pána, Boha Vladara, milosrdného a milostivého, až velmi trpezlivého, oplývajúceho v dobrote & pravde." Napodobňujúc Mojžiša na hore, takisto sa „ponáhl'ame sklonit hlavy k zemi a kláňať samu." Všetci teda, roztrúseni po celom svete, každý nasvojom mieste, starostlivo sa pripravujeme na okamihohromujúceho_ Prichodu, „čakajúc na pohyb vody“.Každý podia svojich schopnosti, podia rytmu svojhosrdca, podl'a svojich potrieb, so svojimi vnuknutiami,s vlastným úmyslom, uživajúc nám milé modlitby.Rózni ale sjednoteni, bedlivo pozorujeme dej a jehopostup, spojujeme sa pri jeho doví-šení. Nepriklincovani bolestne & beznádejne iba !: forme modlitby, odsamého začiatku až do kcnca, účastnici sa pripodobňujú koncertu, kde každý nástroj, hoc rózny,jednako prispieva k Iúbeznej harmonii celku. V tomduchu 'spoluúčinkujeme s božím sluhom, podporujemeho, ale pritom sme vedeni jeho rukou. Najdeš tam milučké deti, starcov, obycajnych robotnikOV. bohoslovcov, kňazov, pripravujúcich sa na obetu a za služobníkov oltára. dakujucich za božiu laskavost. Nechýbajúani panenske devy ako aj skrúšeni kajúcnici. Z dušetorkych účastnikov sa vznáša jedna eucharistickáhymna a tento velký Cin je jej dovršením a cieIom.
Pýtaš sa ma, či toto všetko nie je púhou forma—litou, nerozumnou službou? — Vznešená, naozaj obdivuhodná drámal O Sapientia, fortiter suaviterquedisponens omnia, O Adonal, O Clavis David' et Exspe—ctatio gentium, veni ad salvandum nos, Domine Deusnoster. ' Kard. Newman (Loss and Gaia.)
(Pokračovanie.)
239
LITERATURA.»
RIMSKY lMISAL. Preložil a poznámkami opatrilDr. Antonin Střiž. Vydalo nakladatelstvo Vyšehradv Prahe 1945. Niet pochybnosti o tom, že tento preklad v českej náboženskej spisbe je najvzácnejšou anajdóležilejšou novinkou. Vonkajšia úprava na dnešné pomery je vyhovujúca. Prekladater vynechal poníekboré latinské texty a obmedzuje sa iba na českýpredklad. Úsudky o tom sú všelijaké. Ak hladímena vec prakticky, nuž preklad potrebuju vo váčšineiba ti, čo nevedia po latinsky, preto mohly vypadnútvšetky latinské texty. Kým budeme mat slovenskýpreklad rimskeho misálu, velké služby nám vykonápreklad český. '"
MARIA GAVORNIKOVA: Zápisky 1936. Vydalo Nakladatelstvo Teodor Meslk, Modrá 1945. Str. 131; broš.66 Kčs, viaz. 99 Kčs. Zivá reakcia na mnohé udalostislovenského života, ktoré spisovatelka hodnotí duchovne a posudzuje s hradiska dobra celoslovenského. ' -er.
Dr. BEDŘICH AUGUSTIN. Mravouka pre III. friedustredných škál Vydalo Nakladatelstvo Vyšehradv Prahe 1945. Str. 120; broš. 26 Kčs. Učebnica naozajpraktická, mohla by vari slúžit.ako vzor pri sostavovani slovenských učebnic mravouky, na ktoré netrpezlivo čakáme. -er.
JUDr. FRANTIŠEK KOP: Založení university Karlovy v Praze. Vydalo Nakladatelstvo Atlas v Prahe II,Příkopy 12. Str. 60. cena 65 Kčs. Historická štúdiao vzniku prvej stredoeuropskej univerzity v Prahe.
V nakladatelstve Václav Peter v Prahe vyšlo:VACLAV JIRU: Sesté jaro. Str. 237; broš. 99 Kčs.Úžasné chvíle z českého života v posledných šiestichrokoch. — FRANTIŠEK KOVARNA: Listy mřtvemupříteli. Str. 147; broš. 52 Kčs. Psychologická štúdiao probléme češstva a nemectva, slovanstva a germánstva. — JOZEF KADLEC: Zdi nářku. Elegie. Str. 36;broš. 25 Kčs. — JOZEF HIRSAL: Matky. Báseň. Str. 36;broš. 33 Kčs — ZIKMUND SKYBA: Země. Básně. Str.65; broš. 30 sz. — ZPĚVY nové Francie. Str. 65;broš. 40 Kčs. — V edicii „Svázky" vyšlo: EMIL SOBOTA: Bodrý byrokat o svých zkušenostech. Str. 35;broš. ? sz. — FRANTIŠEK PRAZAK: Výzkum českéhodítěte. Str. 32; broš. ? Kčs._— Ku knihám tohoto nakladatelstva poznamenávame, že nie je vo všetkýchrespektovaný mravný cit, najma ked ide o kresby.
240
UE PREDucuovuý ŽIVONÍK vn. ČÍSLO
46. 6
REVUE% MHR.Redaktor: Prof. Dr. INOCENT MOLLER. OP.Rod-kol. . admlnlstrůoln: KOSICE.Mloianka ul.0.
Casopis vychádza prvého každého mesiaca okrem prazdnin.Zavlerka člsla do 5.v meslaci.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs; bohoslovci a studenti 40“- Kčs.Cislošelru REVUESMER:6181.
0 B 5 A H :C E S T Y. Strana:
Dr. lnocent Můller, OP.:Pýcha života --- -.- .-- --- -.. .-- 241.
Viliam Horka:
Kristus, žljúci v nás --. --- -.. .-- --- --- 245.
Jan Haranta:Myšllenlcy pri odchódzojůcom Pónovi --- --- -.- 249.
Dr. Andrej Poš:S]ednotenie všetkých kresl'anov bolo by nesmiernym požehnanim pro celé Íudstvo -.- -.- 252.
Dr. Marcel Barat:Za slobodu slova božieho --- — 262.
Lothar Schreyer:Prečo milulem prlrodu? -_ 268.
Dr. Jozef Eberle:Eucharistia — humanitatis vita .-. ..- -.- 275.
N A > E N A D E ] E.
Dr. Milan Chladný Hanoš:O zatal'ých póstiach cisarových a o jasote chudóčika božieho .. --- - - -.- 281.
D O V Ý S A V. --- -.- .. --- --- --- 284.
Z | V 0 T. _- --- -.- --- __ -.- 286.
LITERATURA. ..- _- --- _- 287.
CESTY.
Pýcha života. 1)Dr. Inocenl Miller, OP.
V dennom živote zvykli sme hovorit, žepýcha je príčinou všetkých hriechov, že jekoreňom všetkých hriechov. Co je vlastnepýcha? Svá-tý Tomáš vravi, že je to nezriadenážiadost po vlastnom vynikam'. Pyšný človekhledí na seba ako nejakeho boh-a a ako takýchce vyniknúť bud' ako osoba, alebo vo svojich činoch. No najma ako osoba; okolo seba-a ma:seba sústreďuje všetko, chce byť strediskom pozornosti a takto úcty. Pyšný človekteda zabúda, že Boh je náš začiatok |ankoniec.že k nemu má smerovat' každá naša; myšlien—ka, každý naš čin. Uvolňuje sa od tejto po—vinnosti, stáva sa sebestačným, autonomným,-a to nielen voči Bohu, lež aj voči tým, čo tuna svete Boha zastupujú. Preto pyšní l'udiasú zvyóa=jne neposlušní.
Pyšný sa vynáša nad seba, nad svoje sílya schopnosti, ktoré dostal od Pana Bohr—r,pretosúčasne pohřda aj Bohom, lebo človek mása vo všetkom podrobit Bohu, jeho zákonom.Nuž na:kto lbakto pohrda Bohom, prehrešuje saproti láske voči Bohu, ktorého máme milovat,čiže podrobovat sa mu vo všetkom. Ak byniekto výslovne pohrdal Bohom, teda odoprelpodrobit sa mu len preto, aby vari jeho pýchuanneutrpela, tažko by zhrešil.
Mravonredci naznačujú spósob, akým saprejervuje pýcha. Ponajprv, ak si niekto myslí,že všetko, čo má, má od seba a nie od Pána
' Suma teol. I-II. ot. 84, čl. 2 a 4; 11-11,ot. 162, 130,131, 132; De malo, q. 8 a 9
241
Boha, alebo aspoň ta-k Ikona, ako by malvšetko od seba. Dalej, hoci uznáva, že todostal od Pána Boha, ale pre vlastné zásluhy.Alebo ak si privlastňuje nejaké vlast-nosti,výsady, ktoré vóbec nemá. A napokon, lak užniečim vyniká nad ostatných, začne nimi pohřdat, ponižuje iných, aby sám vynikol.
Z takejto pýchy pochádzva'jú pot-om mnohéiné neresti. Stredovekí učenci vraveli, že sú tojej „dcéry". Aj svatý Tomáš vravi, že neresti,uk'torésamy od seba sú zariadené k cieIu nej-a—kej hlcavvnej neresti, menujú sa jej dcerami.Nuž aj pýcha móže sa pochválit svojimi dcérami: Je to Opovážlivost, ctížiadost a mámasláva. Opovážlivý človek podniká také veci,ktoré prevyšujú jeho ilelesné alebo duševněschopnosti, podniká niečo neprimerané svojimsilám. A to z-asa len preto, aby vynikol madostatných. Clovek ctižiadostiwý nezriadenýmspósobom áúži po cti. Hlboko to vystihuje Anjelsky Učivtel': „Čest prináša úctu, ktorá sa niekomu vzdáva preto, že vyniká. Nuž a tu načimhIadiet na dve veci. A to ponajprv, že to.v čom vyniká, nemá od seba', ale je v ňomako čosi božské. A preto z toho nepatri čestpomagprv jemu, lež Bohu. Po druhé treba uvážit, že to, v čom človek vyniká, Boh dávačloveku, aby bol iným užitočný. Nuž potiaImá sla Iúbit človeku svedectvo o svojom vynikani, poki'al' sa mu tým pripravuje cestak tomu, aby iným bol užitočny. A trojako n-a—stáva nezri-adenost v žiadani cti. Ponajprv, talkniekto žiada svedectvo o vynikaní, ktorénemá. Davlej, ak žiada čest, a nevztahuje iuna Boha. A napokon, tak lipne na samej ctia nevztahuje čest na prospech iných"
Máma sláva je nezriadená *túžbapo oslavovaní, po vyvyšovaní. Ak napríklad niektohl'adá slávu vo veci-ach pomijajúcich &vrtlkavých, pracuje a potí sa, aby bol povedzme242
poslancom. Alebo a-k chce, aby ho pochválilčlovek, ktorého úsudok je neis-tý, neodborný.Stáwai sa dost často, že ludia z márnej sláfvydáv—ajúsa osl'afvovaf. l'udmi mravne aj duševnenižšími, pochvalné slovíčko z ich strany íchúžasne teší. Alebo ak túži po sláve a nevzta—huje ju k primena'nému ciel'u, povedzme načest božiu alebo na spasenie bližného.
Teda ciel márnej slávy je odkrytie osob—ných hodně!-, aby boly pochválené. A to sestáva podl'a svá-itéhoTomášal dvojako: „Slavami, a to je chvastúnstvo, alebo skutkami. Aksú skusl-kypravdivé & zaujímavé, potom je tonovotárska Opovúžlivosr, čo l'udia vel'mi radiobdivujú. Ak si; to skutky nepravdivé, tak jeto pokrytectvo. Alebo stáva 931to aj nepriamO.ak niekto ukazuje, že nie je menší, nižší, akoten druhý. A tak vtha-dom k rozumu je tozalwdilost, ak niekto se| pridržíava svojejmienky za každú cenu a nepripustí mienlklulepšiu. A vzhl'adom k vóli je to nesvomost,keď zasa niekto nechce ustúpiť od svojej vóle.Ak sa: to Prejavuje v reči, bývajú z tohohádky, pri ktorých jeden na druhého vykrikuje. Ak sa to prejavuje v činoch, je to nepo—slušnost, keď poddaný odoprie vykonat rozkazpredstaveného.“
Z toho je jasné, že pýchnauje velkou pre—kážkou božieho života v duši, lebo pýcha prá—ve chce uniknúť božiemu vplyvu. Preto „Bohsa pyšným proliví" a len pokorným dávamilosť.
Pyšný človek v hlbinách duše musí poznat, že všetko dostal od Pána: Boha a všetkomu musí raz vrátit. Teraz“je iba hospodáromma božom majetku. Nech s-a dókladne zamyslínad výrokom svatého Pavla: „CO MAS, COBY SI NEBOL DOSTAL? A KEDŽE SI DOSTAL, CO SA CHVASTAŠ, AKO BY SI NEBOL
243
DOSTAL?"=Preto apoštol národov dodava, ževšetky naše skutky majú smerovať na: česta slávu božiu: „Či teda jete 0 či pijete, a čičokoivek iného činíte, všetko na slávu božiučiňte."“ A aby naše skutky m-alynadprirodzenú hodnotu, vykonávajme ich vždy v spojenís Pánom Ježišom: „Všetko, čo činíte siovomalebo skutkom, všetko čiňte v mene PánaJežiša Krista s podakovanim Bohu a Otcoviskrze neho."'
Co je človek, nan túto otázku najlepšiuodpoved dá iba ticho cintorína. Je isté, žečlovek od prirodzenosti rád sa sám akosi Vyhl'adáva, a práve preto často si musí pripo—minat, že prach je a na prach sa premem'. Smenič, lebo nie sme od seba, sme nieč, lebo niesme svoji; či chceme, či nechceme, sme božímimaním ustavične. Preto nemáme byt na čopyšní. Naše prirodzené aj nadprirodzené vlohya dary patria Královi vekov, preto buďmejeho vemými služobníkmi.
A napokon pyšný človek musí si tiež uvedomit, že žiadostivost, ktorá v nás blčí, nást-alkrečeno ženie do hriechu. Ked sa nedopúštame hriechov je to len z božej milosti, vravisvatý Augustín. Nuž v prirodzenom aj nadprirodzenom živote pohybujeme sa na VÝSIIIÍbožích darov, preto budme za ne Pánu Bohupovdacční a stávajme s-a ich hodní.
“3 1 Kor. 4, 7.
“ 1 Kor. 10, 31.' Kolos. 3, 17.
244
Kristus, žíiúci v nás.Viliam Holka.
9. Budovam'e tela KristOVho.
Kristus ustanovil svi-atosti, aby pomocounich udel'owail jednol-livcom milost, ktorú prevšetkých nadobudol smrtou na križi. Sviatosťami teda Kristus pokračuje vo svojom vykupitel'skom diele, nimi buduje svoje mystickételo, aby rástlo a vzmáhlalosa v celku aj v násjednotlivcoch, kým nedospejeme v muža dokonalého & nedovřšime mieru veku plnostiKristovej.1
Štrukturálne sme pre tú-to dospelosť v Kris—tu uspósobeni vlastne už po prijatí sviatostibirmovracnia. No štruikltúr-a, kostra, nie je eštetelo, & telo nie je človek. Dat náplň tajomnému Kristovmu telu, oživit ho vlasným životom Kristovým, je povolená ďalšia svi-atosť:Sviatost Oltáma. Ako krst- je sviatostou zrodua birmovanie sviatosťou dospelosti- v Kristu.tak Eucharistie je sviatost, ktorou sanvlieva,udržuje a rozhojňuje Kristov život v nás. Nousa krstom začaté spojenie medzi nami a Kristom dokonáva. Nielen duša, ale aj telo našepri-svalom prijímaní dostáva sa do najužšiehostyku s Kristom, aký je tu na zemi len možný.Sme s ním „jedného tela &jednej krvi." Celí,telom i dušou patríme Kristovi, súc s nim spo—jení svázklom tela & krvi, života na Ducha.Áno, Duch Kristov vanie aj naším telom a našimzi údami. Ako u Kristva, aj u nás je tentosladký Host doma. „Neviete, že ste chrámembožím a Duch Boží prebýva vo vás?"2 Prisvátom prijimaní s krvou Kristovou pijemez jeho Srdca i Ducha jeho.
' Porov. Ef. 4, 13.' 1 Kor. 3, 16.
245
Communio, sjednotenie s Kristom mávšak za- konečný ciel' prvú božskú Osobu,Otca. Na neho bol zacielený celý život Kristov, k nemu chce priviesť aj nás. „Pn'tiahnemvás k sebe aby ste boli tam, kde som ja. .. Jasom v Otcovi svojom"3 Stať sa Hlavou Iud.=lva,pričlenit ho k sebe a 50 sebou ho voviesťdo náručia Otcovho — Ua'ký je smysel vtele—mia Božieho Slov-a a jeho prebývania medzinámi." Ked však všetko bude v jeho područí,potom : sám Syn bude podrobený tama, ktorýsi všetko podmanil, aby Boh bol všetko vovšetkých/'4 Sviatoslri, najma však Eucharistia,majú tento velkolepý boží plán behom stáročíuskutečňovat.
Dalšie dve svitavl'osti,pokánie a poslednépom-azanie, sú rázu medicinálneho. Majú totižvyliečiť a napraví to, čo bol v človekovi, krstom pre Krista zrodenom .a; birmovaní-m zdo—konalenom, poklazil »a zničil hriecht Prvá,pokánie, je doplnkom krstu; druhá zas, posledné pomazanie, doplňa birmov-aníe a dakedyaj pokánie. Móžeme teda o pokání povedat,že je ako by druhý krst, kedže obmývua.dušučloveka od hriechov a vlieva do nej stnatenýži-vot Kristov. Pravda, nový chartakter už doduše nevl-láča,ako sa to stáva pri krste. Všakto ani nie je potrebné. Hriechom síce vysychá miazga božského života v mystickej ratolestí-duši, no pri krst'e utvorené organické.bytostné spojenie s božským Viničom—Kristomtrvá dalej a čaká len na:odstránenie prekážky,hriechu. Preto účinok tejto sviatostí je viaza—ný na osobné rozvrstvenie kajúcnilda, na jehozrieknutie sa diabla, jeho skutkov a jehopýchý a na primknutie sa ku Kristovi vierou,oživenou láskou, ktorá sa zas prejavuje v pl
“ Ján 14, 3 a 20.' ] Kor. 15, 28.
246
neni božej vóle, stelesnenej v prikázaniaoh.Od tohoto rozvrhnuti-a závisí ca'j účinnost po—mocných milosti, ktoré sprostredkuje sviatostipokánia v miere nemalej.
Pokánie je jediná cesta, ktorou sa móžeme dostat ak:prameňu milosrdnej lásky božej.odpúšťajúcej nám hriechy a poklesky po krstespáchané. Dokonalá Iútosť je tiež len súčiastka sviatosti pokánia a u katolíka by nemalanijakého účinku, ak by vylučovala vól'u privhodnej príležitosti sa z hriechov vyspovedat.Alk: je tá vóla, vtedy dokonalá l'utosť antici—puje účinky sviatosti pokánia. Dakedy sa móže stat jedinou záchrannou doskou, na ktorejduša dopláva k brehom šťastnej večnosti.
O sviatosti svatého pomazania bolo povedané, že je doplnenim birmovania a niekdyi pokánia. Ako totiž birmovaním sme posilnení do životného hoja, ktorý nás čaká, tailcpri poslednom pomazaní nám Kristus dávasilu pre posledný predsmrtný zápas, od ktorého závisí naša večnosť. Prv však, než bysme sa mohli pustit do boja, musíme byt vyho—jem' *zo zastaralých rán, z oných „zbytkovhriechu", ktoré by nám mohly být prekážkouv urputnom boji na život a na smrt. —S akou nádejou móže potom čaikuaťkresť-an,posilnený touto stvia'tosfou, veniec vitiavzstvapo úspešnom dokončení behu život-al A kýmsa jeho nižšia prirodzenost vzpiera rozpadnutiu a křčovite sa pridí'ža zemského života, zai-ial' duša sa chveje šťastím pri myšlienke navečné stretnutie sa s Kris-tom, ktorému už-užkráča v ústrel'y.
Posledné dve sviatosti, o ktorých námešte zostávtax rokovvat, majú charaildher výlučne spoloče'ns-ký,keďže ich cieIom je rozmnoženie l'udí (manželstvo) a ich včlenenie doKrisvt'a(kňazstvo). Slúžia teda výhradne nabudov-anie mystického iela Kristovho; man
247
želstvo jeho materiálnej, kň-azstvo duchovnejstránke. V oboch sa materstvo Církvi javinajmarkantnejšie.
Manželstvo5 je podla Apoštola velkým tajomst'vom vzhltadom na Krista a Cinkev. Zobrazuje totiž spojenie Krista a Církvi. Akožena má svoj původ v mužovi, z ktorého bo—.ku bola utvorená a s ktorým v zákonitommanželstve splýva v jedno telo, tak i Církevsa zrodila zo Srdca svojho božského Ženicha,jeho telom je krmena a krvou napájemá, tak—že móže plným právom o sebe povedat, žeje „z jeho tel-aaz jeho kostí." Je plnost Krista,jeho telom, jeho Nevestou. Preto ju Kristusmiluje ako vlastné telo, .ako seba samého. Zaňu sa obetoval, vlastnou krvou ju obmyl, abybola. čistá, svatá, mepoškvrnená. OdJ Kristasa majú i manželia učit milovat svoje man—želky. Majú v nich vidiet seba, svoje teloa tak ich aj milovat. Lebo nik svoje telo ne—návidí, lež naopak, křrni na-s láskou ho opatruje. Ako Kristus Církev.
Už preto je manželst'vo vel'alcým tajomstvom, lebo symbolizuje na—jváčšiea najsvátejšie na zemi i na: nebi: Krista a jeho Církev.No, sviatost nie je len symbolom. Sviatosť ajsproslredkuje tú milost, ktorú zobrazuje.I manželstvo. Velkost krestanského manželstvta- spočíva predovšetkým v tam, že plodídietky, z ktorých sa pri krste stanú mystickéúdy Kristove. Teda manželstvu móže Církevďakovať za svoju existenciu. Ono jej poskytuje prirrodzený podklad, l'udské telá a duše,ktoré si Kristus privlastňuje, pret'vára v seba.Telo, splodené rodičmi, stáva sa telom Kristo
Á tak i pohlavné sily, ktoré sa: bezhrieš—ne smú uplatnit iba v zákonitom manželstve,
' K celému: Ef. 5, 21—33.
248
sú sviatostou manželstva posvátené, vtíahnu—té do mystického tela Krisovho; áno, stárv—ajúsa orgánmi Krista, ktorých používa pri budovlatní svojho tela. Materstvo Církvi, poťažnejeho materiálna stránka, uskutočňuje sa tedaprostredníctvom manželstva. Preto od neho nieje nič váčšieho okrem — kiňdZStVla'.
Kristus žije v svojej Církvi aj ako Kňaz.Kňazstvo katolíckej Církvi je vlastne rozšíreným kňazstvom Kristovým, jeho plnosťou. Vovšetkých tých tisícoch, charakterom Kristovho kňazstva poznačených mužoch, žije a da—lej účinkuje jeden a ten ísL'ýVeIkňaz Kristus.Práve tak ako BÚobety, ktoré tí kňazi Bohuprinášajú, sú vlastne len jednou obetou Kristovou. Ústami svojich kňazov Kristus ohlášaradostnú zvesť, odrpúšta hriechy, Skrze“ nichvysluhuje sviatosti, křmi duše svojím telom,vlieVa do nich vlastný život, skrátka: budujesvoje mystické telo, Cirkev.
Preto sa opovážil jeden z velkých moderných kazatel'ov a .teologov povedať: „Kňsarzjeváčší ako Matka Božía ! Hej, je váčšíl- Pralvda,nie svátostou, ale mocou, ktorú dostal.“a
Myšlienkypri odchádzajúcom Pánovi.
Ján Haranta.
Vrannom zachvem' poberá sa naša mysel',sviatočne rozjarená, do dalekých končin Be!tánie, kde podla Písma z blizkeho vrchuGethsemani 'vzm'esol sa do svojej slávy Pán.Bah-kosa rodí v nás myšlienka za myšljenkou.Udalost tú sprítomňuje si v nás každáv akomsi idylickom zátiší, naplnenom speva
' P. de la Boullaý S J.: Mária, Božie veldjelo,Posol, Trnava 1943, str. 70.
249
vou vóňou olivovníkov a nesmiernym bohatstvom kvelov uasilou slnka, ktorého lúče pozdvihovaly krála svetla z tej-to zeme do rišejasna. pokoja a radosti.
Hodinu-nprišla, aby Pán odišiel. Bol to ví—ťazný odchod, koruna jeho neúnavných práca obeti, definitívný postup do slávneho odpočinku, o ktorý sa tak spravodlive zaslúžil alkomilovaný Syn, v ktorom mal Otec neprestaj—ne zavl'úbenie. Ale Pán nie kvóli sebe odišiel,nie pre sebe. nás tu zanechal. Veď sám miloval :túto zem &Iudí na nej; naučil nás milovata vážil si život; naučil nás zaplesart nad ne—patrným zrniečkom šťastia a nezůíať mad piesíkom utrpenia, ktoré zanechávajú stopý niašich krokov. Odkedý pozrel sa na nás utrápenými očami Syna človeka, precítil v hlbklalchsvojej božskej osobnosti celú našu bíedu,túžby a sny, a nechcel nás nechat opustenýcha osamotených.
Hodina prišla, aby odišiel, ale prišla tiežhodina, aby všelku mašu pozornost obrátil masvoju taiOmnú, nevyslovitelne blažiacu prítomnosť v našich srdciach, v srdciach miliónov, v onom duchovnom a sociálnom Tele,ktoré založil. On žije dalej v nás &medzi nami, a i keď n-aberá táto zem v každom sloročíinú a inú tvárnosť, i ked sa meníme my as nami všetko, čo nám slúži, jednako Pán jevždy' s nami. Rozumie nám lepšie ako matkadietaťu, ca-kebý nás už nikto nevedel pochopit, takže by sme sa spovedali nemým skalám, zvučným horám a hrdým rovinám, v kútiku izbý, rv hukote dielm' & fabrik, pri“ neúprosnom rytme práce, pri strtašnom rýku bojiska, stojí blízko nás a vravi nám: NebOjtesa, ja som s vami.
Aňebo, ked nás blaží porozumenie z Iudského spoločenstva, napriklad v královstverodinnom, ktoré strhuje do svojho žezla moc
250
nebies, kde je tak dobre a sladko a kde úsmevna tvárach bývua;najkrajšou ozdobou príby-tku,kde sa rozhostí večerný pokoj. po každodennom zápase o chlieb, kde skanie míchá slzavdačnosti ma kl'akadlo pri modlitbe & v nocipríde sladký sen o krajšom zajtrajšku, tam jenaisto Pán, lebo kde sú dvajlal v jeho menespojení, tam je uprostred nich On.
Pán odišiel, ale shora sostúpila na Zemdo duší divotvomá sila, sila: Ducha Božieho,ktorú keby boli ludia úprimne prijali, neboliby nikdy viacej volali za strateným rajom.“A vskwilku, nový svet začal sa rozrastat avzmáh-at s prvými krestanmi. Královstvo duší, spojených naihlbším bratstvcm, do úžasupriviedlo svet. Pán však predvídal premeny,ktoré nastanú v nás a na svete. Vedel, kol'kosa ludstvo navzdychá a napracuje pred pórodom, z ktorého sa zrodí nové stvorem'e. Vedel, aký zmátok lLunastane, ked mnohí chladne budú opakovat tragédiu jeho umučenia nabratoch a sestrách, no jednako královstvusvojmu nedal za-hynúť.Vždy boly doby, kedyprekvitalo až k slnku a meolo sa vítazne nadhladinami búrok. Lebo královstvo toto patrímladičkým, poníženým, trpezlivým a pracujú—cim, thorí vzdychajú po pokoji, kde prekypujenevyhášajúca radost, a túžia po pravej vlastinlad touto zemou, kde je ich Pán.
Radujme sa, priatelia, že Pán odišiel, pre,tože Pán vítazný odnáša si od nás našu l'udskosf do neba, na;preto sme to tiež tak trochumy, ktorí triumfujeme s ním. A nezabudnitesa rozpamatat na jeho posledné slová: Aihra,ia som s vami . . . A nezabudnite tiež v pokojiduše prežit ozvenu slov, ktoré anjel potompovedal utrápenym učenikom: Pán odišiel, alenie navždy, vráti sa.. . My by sme povedali:Nedal nám smutné Sbohom, ale nádeiné, radostné Dow'denia!
251
Sjednotenie všetkých kresťanovbolo by nesmíemym požehnaním
pre celé l'udstvo.Dr. Andrej Poš.
Heslom dneška stalo sa volam'e po jednote. Potrebou dňa- stalo se zavedenie syntézydo vedy, začlenenie drobnejších úsekov vedydo celku .a shodnotenie všetkého pre život.Liberalizmus na sociálnom & politickom polisvoju úlohu už dohral, preto v domácej politike ozývajú sa hlasy po celistvosti, po jednote. Najmá pre náš slovenský národ boj o jednotu je hybným prvkom pritomnosti. Na. shromaždenisach ozýva sa omrzelosť rozbroja-a preto je jasné, že sjednotenie je možno previestlen pod pevným vedením prísnej autority. Toto časové hnutie nezastavilo sa ani pred otázkou náboženstva, ba práve tu ie vidieť, alkosi tento nový prúd žiada zosilnenie a váženiesi cirkevnej organizácie a jej vonkajšej inštitúcie oproti holému náboženskému subjektivizmu, ktorý dnes rozorvan.ému & po čomsitúžiacemu Iudstvu nestačí už za duchovnúoporu. Preto predmetom diskusií stal se: výlučne problém sjednotenia krestanských cirkví. Z tohto móžeme už s radostou vyvodzo—vat alkúsi pravdepodobnost, že napríklad budúdds'trá-nené staré predpokladý, ktoré zmiznúzároveň s odstránením karikatury, aká sa do“teraz robila' z katolicizmu .a ktorá ešte aj dnesuteká pred spravodlivou kritikou. Prehnanénádeje sú prirodzene nie ešte na mieste, aleje zrejme, že velkým krokom dopredu budenapríklad to, že sa všeobecne uzná, že rozštiepenie je pre dnešok niečo ešte horšie akonešťastie & preto že je velmi potrebné vše—možne sa usilovat odstrám'ť ho.
Najváčší osoh zo sjednotetnia' mali bý pri252
rodzene len odtrhnuti bratia, ktorí by na—miesto čiastky z celku, namiesto kúskovejpráce našli plnú pravdu. Nemóže nám bytIahostajnou ani otázka, aký osoh by mala Cir—kev a katolícizmus zo sjednotenia všetkýchvyznání. Nešlo by pri tom o prírastok v počte,ale o tie hodnoty, ktoré by plynuly z tohtoCírkvi ako inštitúcii a o to obohatenie, ktoréby katolicizmus pozdvihlo pred očami sveta anapomohlo ho v jeho činnosti. Prirodzene, žetento prinos nevztahoval by sa na podstatukatolickej Církve ako ustanovizne Kristovej,ale na- Církev ako na tajemné telo Kristovo.Podstata Církvi je božská a nijaký rozkol sajej nedotkne, alni ju nesníží. Každý však vie,že Církev, nakol'ko jej nositel'mi sú l'udia, mala v róznych obdobiach rózne dejínné postavenie čo do velkosti a podl'a-tejto sa riadil ajjej vplyv, aký mala. a. vážnost, ktorej do—siahla. Práve tak aj v praktickom živote blížisa Církev k svojmu ideálu viac alebo menej,je jeho viac alebo menej dokonalým zvýraznem'm. Zaiste velkou vecou je získat dieta,ktoré op'áť nájde svoj otcovský dom; ale ajtohto dosiahne navrátením sa tých, čo až dodnes ostali od nej daleko. Velký křdel' kvítnúcich detí je zaiste najkrajšou ozdobou rodiny.
„Aby všetci jedno bolí!“ Tieto slová povedal Ježiš vo svojej veIkňazskej modlitbe.Až keď by sa ra-zvšetci, čo nosia meno Kristovo a myslia, že sú jeho učeníikmi, opat stretli v jednej Církvi, až potom by sa splnilamodlitba nášho Pána. Porovn-aj: Kresťanstvo aCírkev, krestansko-katolícka Církev by saopat obnovila, ktorá až do XI. storočia jestvovala pre všetkých kresťanov a aspoň pre západ až do reformácie. Dnes krestanské vyznatnia spotrebúvajú najviac síly a oduševneniaV službe nesvomosti. vzdoru a vospolnémuOdporovaniu si. Aj v katolicizme, pri úplnom
253
sjednoteni boly by úžasné energie uvoInené,ale na. rozširovanie božieho král'ovslva na zemi. Len nevera, ateizmus a náboženská Iahostajnost bola by potom už jediným frontom,do ktorého by mohly byť nasadené všetky sily. Nevera a za'tupelá IahostajnostžilvaVII.storočí práve z výsa'd mnohých kresfanskýchvyznání, z ktorých každé si nárokovalo titulpravdy. Je dost pochopitelné, že týmto bojomnáboženských vyznání duch už úplne zapo—chyboval v objektívnu pravdu &.pridal sa kpochybovaniu. Sjednotenim ikresťanských vyznani by sa. náboženská Iahostajnost roztrepal-a a náboženské presvedčem'e bolo by takrečeno samozrejmou korunou duchovnéhočloveka.
Církev by mohla z nepriatel'ského a bojo—vého postoj-a, v ktorom sa ešte aj dnes stálenevyhnutne nachádza, povslať v samej vel'kosti a mohútnosti. Či tie ruky, ktoré doteraznarábaly mečom, nemóžu chytit Íkelňu a pracovat na vonkajšom rozširovani. na vnútornej výstavbe & dokonalejšom vzhl'ade božie.ho král'ovstva? Katolicizmus by takto získalna otvorenosti voči novému duchovnému vývinu a na nezaujatosti voči pokroku v myslení. Veď nijaká iná pohroma nevyužije zámernejšie „azlomysel'nejšie náhodilých alebo hIadaných zádrapiek voči cirkevnej náuke, vočizj-aveniu a nábožnosti. A napokon, boj konfesií je temer úplne bezvýznamným bojom.Stredovek mad v určitom smysle “túto katolícku nezaujatosť a otvorenosť váčšiu ako my.V čase rozhorčených náboženských bojovmusela sa Církev vyhýbat každej výslovnejnedóvere a preto savXVII. storočí stre'távamečasom s veImi konzervativnym postojom cirkevných kruhov voči objavom a omylom prirodných vied. Postoj, aký Cirkev zaujala vočinedorozumenjam a omylom, ako napríklad Vznámom prípade Galileovom, vytvoril takú254
mienku o Církvi, akoby onia úplne popieraladuchovný pokrok.
Mý, katolíci, sme sa vždy ohradzovaliproti tomu, že si protestanti prísvojujú meno„evanjelici". S radostou ale pozorujeme, žednes zasa naopak, protestanti nechcú menokatolíci prenechat len rímskej Církvi, ale žeaj oni chcú být katolíkmi, tak, ako aj gréckoVýchodná církev sa už dávno nazýva „velkácirkev“, alebo „oekonomická" (všeobecná). Av tomto je vidiet, že aj oni odopierajú Církvinacionálno-náboženský, dokonca pohanskýcharakter; v tomto vidiet ich uznanie, že ustanovizeň Kristova je nevyhnutne univerzálna,katolickou tedanbýt musí & z toho vyplýva, žepriznávajú Církvi charakter božskej ust-anovizne. Preto dnes „katolícka" je čestný titul,ktorý všetci závídia rímskej Církvi, ktorá siododávna svojím misionárským poslanim avšeobecnou činnostou podržel-a nárok na ka—tolíckosť. Čo sa; týka tejto jej ka-tolíckosti avšeobecnosti, Církev už dávno prehlásila: onavo svojej podsate nezávisí od počtu členov,ani od velkosti podla pósobenia. Jej katolíckost sa prejavuje úplne prakticky v Ikonkrét—nom živote veriacich. Tu katolíckost dosiahnesvoje reálne zvýraznenie vo váčšej alebomenšej “miere, podla toho, či sa dokonalejšiealebo menej dokonale uskutoční jej zásada: býtvšetkým pre všetkých. Keby katolícka Církevprijala do svojho Iona nielen Talianov, ale ajGermánov, Anglosasov, Grékov a Slov-anov,bola bý jednotou veriacich v mnohých dóle—žitých veciaich viacstrannejšou (mal-a'bý viactvámostíj', bolia vemým odleskom makrokozmu (velkého sveta), ktorý uzatvára v sebevšetky náboženské hodnoty. Jednota a rozmanitost, dva protiklady, tak charakterizujúcepodstatu katolicizmu; kebw sa dnes spojilý,aký osoh by to prinieslo Církvi! Grécko-výChodná církev bý priniesla svoju grécku tvár,
255
rimska církev l-ati-nskúa nemecká církev významnú nemeckú tvár stredoveku. Lahko je pochopitelné aj to, že katolicizmus po tridentskom sneme, na ktorom bol podstatne rozdelenýna románske národy,v níekol'kých oblastiachzachoval si silný rímsko-latínský ráz. Zaisteani to nie je náhoda, že Hadrián Vl. bol odvelkého odpadu posledný netalíansky pápež.Nevrátením sa odpadnutých národov ku Církvi, nadobudly by tieto v cirkevných kruhochváčši vplyv v každom smere, jak v disciplíne, tak v obsadzovaní vodcovských miest, abytakto Církev dostala ráz vel'kej katolicity &intemácionalitty — lepšie bude, ak povieme:nadnacionality — & nechýbala by jej ani užitočná agilita, ktorá by ako prítažlivá sila mohla pósobit na národy stoj'ace ešte mimo kaptolíckej svetovej Církvi.
Celý národ stvárni nie podstata náboženstva. ako tva-kého,tá sa tolkokrát prízvukuje,ale jeho subjektivne uskutočňovaníe, zožívotnenie, reprezentovanie & náboženské cíteníejednotlivcov "alebo celku. Sta-ré pravidlo:omne quod recipitur, recípí'tur in modum re—cipientis (všetko, čo kto prijima, prijima tosvojským spósobom), v určitom stupni plati aju náboženstva. Najprv by mala:všellkyštátyanárody spolu zobnazift! & priviesť k rozkrvetucelý katolícízmus, plný náboženský makrokozmos, stále trvajúce velkolepé Turíce, kdekaždý národ chválí &.velebí Pána duší svojou rečou a svojským spósobom. Kedysi bolv nemeckom časopise „Schónere Zukunft"uverejnený článok známeho pastora Lortzinga, adresovaný profesorovi Eibloví, v ktorompastor Lortzing medzi iným hovorí: „Viem, žeCirkev nestratila svoj charakter ani po odtrhnuti sa velkých a dóležr'tých časti a predsaie fyziologickou skuločnosfou, že po tatžkeiamputácii obeh krví nie je už ten istý, akopred zásahom. Ked tento obraz teda Prenesie—
256
me do praxe: katolicka Církev svojou podstuptou je všeobecná, nemóže ňou být dokonalev konkrétnei skutočností, kým iei chýbaiúdóležíté (: vznešené údy. Po odstránenl rozštíepenía stane sa)skutočne všeobecnou a zdása mi, že Boh dnešným protestantským národom prídelíi pre Církev v budúcnosti tú istúúlohu, akú dai Nemecku pre Církev v stredoveku." V posledných slovách dotýk-a sa velmí dóleži'tej skutočnosti, že každý štát, vzhl'aidom na náboženstvo, nesie si prirodzenú výzbroj, ktorá zvlášť ide v ústrety niektorémuzákladnému článku Církvi a katolicizmu. Tento prvok javí sa v tomto národe potom akozvlášť vynikajúci. Románske národy vyznačujú sa smyslom pre formu, pre objektivnost,do ktorej sa katolicizmus lahko zasadí a svojím prirodzeným smyslom pre spolčovanie aporiadok. Preto zvlášť románský národ vytvoril a pomáhal sformovať hierarchickýštrukturálny prvok klatolicizmu. Je to takreče—no ich štátny prvok a preto aj katolicizmus,nie však veriraci, ale mužovía typu KarolaMaura úzko spojili s latinou, čo sa vóbec neshoduje s jeho Všeobecnosťou. Zvláštnou náboženskou vlohou Germánov je íntuitívna poznávacím schopnost, túžba a duševná dynami—ka po hl'adaní Boha. Románskym národom náboženstvo je slnečným, priestr-anným chrámom, v ktorom ich nadšené oko aj srdce odpočíva; Germánom je ono zas nepreniknu'telným tajomstvom, v ktorého sviatočnom prítmi veriaci tajuplne preziera až do blízkostibožej. Východně národy sú obdarené alko ná—boženskou vlohou Iahkým cítom a vrúcnosťou odovzdaností sa Božstvu, ktoré vy'tvárajúmystikov, pred ktorých zrakom, upretým dovnútra., celý zjav vonkajšieho sveta rozplýva;sa v ničotu. Východná církev je podobná božiemu chrámu, v tichu ktorého panuje modlitba. I západná církev je takým chrámom,
257
ba táto chce být ešte viac, chce byť Kristovým viditelným královstvom na zemi, ktorésa čím dalej, tým viac šíri a roztratené ovceshromažďuje na Svátom vrchu. Církev musívynachádzať vždy nové a nové životné formy, priberať nové uživotňujúce sily a totovšetko eminentne uskutoční vtedy, keď vjednotnom spojení cirkvi grécko-slovanskénárody východu a germánsko-anglosaské národy západu splynú s jej náboženskými zásaidami .a-životnými mohutnostami v jeden veIký prúd tkatolicizmu. Samozrejme, že V Církvipanuje táto velkolepost aj bez toho, žeby knej patrily germánské a grécko-slovanské národy. V nej panuje nielen hierarchia &právo,ale aj vrúcnosť, intui'tívne nazeranie na Bohaa duchovná mystika ponorenia sa v Božstve.Hej, toto všetko patri k podstate katolicizmu.Aby sme pochopili hodnotu, akú by dostalcirkevno—nábožensůcý život a smýšlanie opátovného sjednotenia— sa a súdružnosti dnesroztrieštených náboženských energií, potrebujeme rozpomenút sa napríklad, čo znamenápre hlbku náboženského ponímania taký majster Eckhart, alebo Mikuláš Cusanus, alebopre syntézu kdtolicizmu alebo novopl'atonizmu taký Dionýz Areopagita.
Veď i bludy samy, ako to už aj ich menonaznačuje, ponechaly si prvky pravdy. A práve preto, že si podržaly len čiastiku velkéhopokladu Kristovho zjavenia, táto čiastka jeim vel'mi drahá a je prirodzené, že si ju hájajednostranné a až prepjate. Po opátovnomsjednotení sa kresťanských vyznání iste bysa tieto náboženské momenty v spoločnej Cirkvi tešily rovnakej úcte a vyhlo by sa taktojednostrannému zdórazňovaniu a prepinaniu.Tým, že tento nepomerne velký prinos pripíšeme vyznaniam od Církvi odtrhnutým, móž_emeaj u k-atolíkov vzbudit túžbu po opatovnom zažití a dosiahnuti v krásnom súlade a
258
peknom usporiadam' toho, čo odtrhnutí bratiadoposial' jednostranne a výlučne pestovali.Protestanti by potrebovali pri sjednoteni neupustiť od Lutherovej dogmy o Bohu ako odpustitel'ovi, ktorý ako láska jarví sa- vo Vykupitel'skej smrti svojho Syna. Ba súladne zapojení do celku naučili by sa aj protestantilepšie sa na ňu dívat a všímat si jej. Aj katolíci, vidiac priklad, mohli by si lepšie a životnejšie uvedomiť túto myšlienku. Potom zasamyšlienka božieho :král'ovstva, ktorú s takouskru'tkovanou výlučnosťou hlásal Katlvín a'ktorá má aj v k-atolicizrne odvtedy svoje miesto,pripojenim reformovanej cirkvi dostala by samovu, zvlášť silná a výrazná na cirkevný obzor. Spojením východnej cirkve s Rimom obohatila by sa tak dogma'tika a asketika, alko ajčarovná záhradkai duchovnej mystiky a ponorenia sa v Boha, už oddávna pestovaná vkatolíckej Církvi.
Duchovně a kultúrne stanovisko národov, ktoré patria. k Církvi, odzrkadl'uje sa ajvo vonkajšej forme cirkevného života Tietonárody v úzkej spojitosti vykonávajú pre cirkevnú spoločnosť vel'mi užitočnú výmennúprácu a vzájomné oplodňowanie sa a taikltopósobia aj na samotný život Církvi, pretožeaj tento sa dvíha, keď stúpa kultúra a oboha—cuje sa duchovný život veriacej krajiny. Jenapríklad známe, že u primitivnych 'a. neikultúrnych národov prejavuje sa) rado náboženstvo ako povera, alebo aspoň vo vel'mi nízkej forme, čo sa- potom velmi často, hoci ajneprávom, vytýka Církvi. Nuž, keby sa život'vysokokultúrnych národov vyvijail v Církvia živený bol Cirkvou, aj Církvi by toto slúžilo na slávu a- jej blahoda-mé pósobenie nasjednotenej Církvi vyhlo by sa mnohým omylom. Keby sa napríklad grécko-klasický kultúmy prinos stále v rovnakej sile spojoval scirkevným životom západu, nebola by nastala
259
rozluka Církvi v IX. a; XI. storočí. Cirkevnékruhy západu boly by iste čerpaly ešte mocnejšíe a ustavičně impulzy z tejto kultúrnejtradicie a napriklad pri otázke ordálíi, magiea pri dišputách s inovercamj boli by si podržali stanovisko velkých Cirkevných otcov,ktoré stanovisko voči týmto otázkam západnácírkev neskor úplne opustila.
Ak to Boh, hoc aj vo velmi vzdialenej hudúcnosti skutečne dopustí, že sa velké kultúrne národy naspoň Europy a Ameriky spojav jednotnú Církev, a 50 všehkýmí svojimi kultúrnymi tradiciami a vynikajúcimi vlastnosta—mi zapoja do služieb katolíckej Cirkví, akýnádejeplný obraz si tu móžeme predstavit!Aké obohatenie duchovných sil a aké zápalisténadšenie k novým dobrým skutkom .a k prácina Kristovom královstve by sme nemali dufať. Tak rozdielny a bohatý duchovný životnárodov v Církvi! bol by aj pre samotnú Cirkev padajúcou zúrodňujúcou rosou.
Slávou Církvi už oddávna boli aj jej velki génovia. Treba nám pripomenút si: len meno takého Bazila, Augustina, Tomáša, aleboFrantiška z Assisi, aby sme videli, čím vd-ačíkatolicizmus týmto velkým mužom, ktori nadruhej strane prirodzene zasa len v k-atolickejCírkvi-, len v katolicízme mohli dospieť k tejto duchovnej výške. Všetky národy, ktorénašly svoj duchovný domov v Církvi, darovaly jej z vďaky veliké mená, ktoré ako hvie—zdy po všetky veky budú svietiť na slávuCírkvi. Cim početnejšie ca rozmanitejšie ječlenstvo Církvi, tým sebestačnejšía a uz-atvorenejšía je cirkevná rodina a prirodzene týmviac bude m-aťaj velikášov. Boly aj také ča—sy, kedy, bohužíal', tito velikáší Církvi ibaškodíli a Cirlkev ich práve tak potrebovala načasté vitazné dišputy s duchovnými. prúdmjčasu. Spomeňme si v súvise s týmto len na260
XVII. & XVIII. storočie & sprítomnime si lenjeden okamih, čo by bola znamenala pre Ci-rkev osobnost takého Leibnitza a čo by boloznamenalo, keby boli synmi .a okrasou Církvivšetci- velikáši, ktorých po reformácii dostalnárod nemecky & anglický. Sjednotem'm konfessií zvýšil by sa počtom veriacich aj početver—kýchduchov v Církvi. Zatial' na druhejstrane aj títo mužovia boli by sa vyšvihli kplnému sceleniu, k sůladu svojej osobnosti. ak poslednej konečnej výške len v katolíckejCírkvi.
Jeden ducha-plny výrok menuje Církev:I' éterneiIe rec0mmenceuse (večne začínajú—ca). V nej vedl'a statického principu, neústup—nosti zo svojho božského póvodu, žije dynamicky princip ustavičně-ho napredovvania & pokroku; uzatvorenosť &úsilie po rozpětí sú rovnocenné jej Bohom od jej založenia vtlačenéznámky. Jedine ona má právo naúlohu absolútnej náboženskej totality; jej sjednocovaciasnaha musí se rozvinúť vo vel'kú svetovúmyšlienku sjednotenia sa s ostatnými ciurkvami západu aj východu, Katolicízmus je strom,ktorého korene musia sa čím viac „aviac rozvetvovaf v pozemskom královstve. Čím lepšiesa mu podari toto dosiahnuť, tým viac výživ—ností vycícig zo zeme, tým kraišíe sa budezelena! a kvímút a tým dokonalejšíe budemóct dat všetkým národom zeme miesto vosvojich vetvách a konároch. Velké dielo slednotenia Církvi -— cíer našich túžob a predmet na—šíchmodíítieb, — je zaiste a výhradnedielom bože) milostí. O, kíež by tento naivc'ičšidar milosti božej sosíaía božia laskavostnielen na tých, čo sú od Církvi odtrhnutí, alenajma na Církev samotnu,
261
Za slobodu slova božíeho.(Svá'tý Ján Zlatoústy- bojovník za ňu.)
Dr. Marcel Barál.
Treba si živo sprítomnit všetky tie roky úzkosti& mučenia prvých troch storočí, aby sme mohli plnezhodnotit význam reškriptov Konštantína Velkého.ktorými zaručil krestanstvu slobodu jestvovania, kultu& rovnoprávnost s pohanstvom. Tak se zdá, že aninejmenší tieň nezakalil radost krestanov nad týmtoepochálnym činom Konštantlnovým, verejne po prvéprejavujúcim priazeň, predtým ukrivdovaným & osočovaným krestanom. A predsa bedlivému oku neujde, žeprevzatie ochrany nad krestanstvom skrýva v sebe ajurčité nebezpečenstvo, ktoré sa časom stane akůtnym:cezaropapizmus. Už Konstantin vykonal niektoré zásahy do čisto cirkevných záležitosti. V spore katolíkovs donatistami v severnej Afrike násilnými, samovolnými opatreniami proti donatistom viac poškodil Cirkev. ako jej poslúžil. Podobne po koncile nicejskomžiadal od všetkých v záujme pokoja a jednoty náboženskej v ríši podpísat nicejské vyznanie viery. Vzpierajúcich sa vyhlásil za nepriatel'ov štátu & poslal dovyhnanstva. Ze to nebolo Církvi celkom na osoh, ukázaly vzápětí nasledujúce boje s ariánmi. Tažiskoariánskej otázky sa presunulo na cisársky dvor a tástrana nadobúda vrchu, ktorej sa podari ziskat cisára.Hádam ani v najtažších dobách nebola situácia Církvitaká bezútešná a zúfalá ako práve za Konštancia.(SSI—361). Citujem sv. Hieronyma: „Celá zem zaslenala, zisHac s prekvapením, že je celá ariánska. Lodičkaapoštolov, zmietaná besnýml vetraml a šlahaná 80 všetkých strán prudkým! vlnami, išla stroskota! a nebolonádeie na záchranu. Ale v tej chvili povstane Pán, rozkáže vichrlcl, potvora skape a pride pokoj." Církevnaozaj nepotrebuje uchádzať sa o podporu svetskejmoci proti svojim vnútorným nepriatel'om. Má samadosť sily zúčtovat s nim. Zásah svetskej moci je lenna škodu, lebo táto si potom osvojí nároky diktovat
262
aj v čisto cirkevných zaležitostiach. Okrem ideálnejspolupráce za šlachetného Graciána a Theodózia Vel'kého Cirkev stále musela pociťovat tiaž svetskej mocia svrchovanosti. Spomeňme len tie najmarkantnejšiepripady. Liberlus je poslaný od cisára Konštancia dovyhnanstva, ked' nechce podpisat bludnú fořmulu vieryo bohopodobnosti Syna. Vigih'us, keď nechce podplsatodsudok Troch kapitol, sostavený a nariadený cisáromJustiniánom v protive s usneseniami chalcedonskéhosnemu, je nasilu odvlečený do Carihradu a v Carihradeho nasilu vyvlečú : kostola, v ktorom hladal azyl.Keď zakázal cisár Konstans v Typose hovorit či o jednej alebo dvoch činnostiach a vól'ach v Kristovi, odsůdil Martin I. monoteletizmus a protestoval proti brutálnemu zaobchodeniu cisára s pápežskýmj emisarmiv Carihrade r. 649. Nato prišly represálie r. 653. Marlin !. bol nasilu odvlečený do Carihradu, po ceste hanobený a posmeškovaný, napokon zbavený hodnosti,výsvlečený z rúcha a takmer nahý ponechaný státa čakat za krutej zimy vonku.
Takýto bol vo všeobecnosti pomer byzantskýchcisarov k Cirkvi. Beda biskupovi, ktorý by bol pomýšIal na odpor, a svedomie mu ho muselo predsa diktovat. Potreboval apoštolskú smelost. A už najváčšiupotreboval biskup carihradský, ktorý prakticky bolnajviac postihnutý ingerenciou cisárov.
Z takejto perspektivy treba hladiet na neochvejného zastancu cirkevnej neodvislosti v druhej poloviciIV. storočia na sv. Jána Zlatoústeho, biskupa carihradského.
Noradil sa i vyrástol v Antiochii. Myslelo sa všeobecne, že urobí velkú kariéru vo svete. Ale on sapríliš skoro rozhodol žit asketicky. Utiahol sa na dlhšiudobu do horskej samoty poblíž Antiochie. A keď sadal do služieb Cirkvi, vyhýbal sa cirkevným hodnostiam, nakol'ko len mohol. S apoštolskou smelosťou rozpoznával l'udl, ich slabosti, záluby a plané zamienky.Iludia ho počúvali s dóverou, lebo vedeli, že má prikázniach tie najčistejšie úmysly. Jeho ctnostný životzaručoval čistotu jeho úmyslov. Pre jeho skvelú vy'reč
263
nost sa mu dostalo primenie Zlatoústy, ktoré koncomVIII. storočia je mu už dávané všeobecne.
Hoci neúčinkovai v Carihrade, nebol tam neznamouosobou. Akobý nevedeli o jeho výrečnosti, ktorá utišila v Antiochii povstanie a ktorá aj ináč robila divylPreto si Eutropius, spravujúci rišu za mladého cisára,vybralpráve jeho za biskupa do Carihradu. Po vybaveni formalit bol vysvátený za biskupa a intronizovanýpravdepodobne 26. februára 398. V tejto dobe bol navrchole svojej rečnickej činnosti a zérveň aj svátosti.Nebál sa odsudzovať neresti krestanského l'udu, alenezhačil sa ani pred hriechami a slabostami bohatýcha mocných tohto sveta. Ci nebolo jeho svatou povinnostou pozdvihnút hlas, kdekoIvek a kedýkoIvek sašliapala pravda!
Najprv reformoval svoj vlastný dvor. Odstranilvšetok prepých. Jeho predchodca rád prijimal notabilitý dvora a mesta. Ján neprijimal nikoho. Nerobilhostiny. Nepotrebovai spoločnosť. Stačil si sám. Vtedýsa bol zahniezdil spoločný život „braiov" a sestier:robili sl'ub čistoty a bývali pod jednou strechou a dokonca v jednej izbe. Prirodzene bol z toho škandál.Ján žiadai, aby bolý tieto „duchovné sestry" (subintroductae) odstránené. Od klerikov každého stupňaa od kanonických vdóv (diakonis) žiadal, aby nevyhradávali pohostenie bohatých. Od mnichov žiadal, aby sanepotulovali zbytočne po meste, ale aby sa utiahli dosvojich ciel a kláštorov. Nestrpel, aby sa poprednédámy miešaly do spravovania cirkevného majetku a dosúkromného života kléru. Tiež vypočítal niektorýmdámam ich farizejskú zbožnost, keďže mnohé z nichdávaly svojimi l'ahkými mravmi verejné pohoršenie.A boly medzi nimi aj také, ktoré sa tešily priaznicisarovnej: Marsa, vdova po generálovi, Castricia, vdova po konzulovi.anajmá istá Eugrafia. Konečne dovolilsi Ján upozomiť niektorých okolitých biskupov, žepodla kénonov majú sediet vo svojich diecézach a nieustavične vysedávat v Carihrade. Všetci tito napomenuti lahko sa stali nepriatel'mi Jánovými: jedni verejnými iní Skrytými, ale tým nebezpečnejšimi. Cakali
264
len na vodcu a sjednotitela. Dočkali sa ho. Stal saním shodou okolnosti Teofil, patriarcha z Alexandrie.Biskupi tohto mesta kedysi mávali vplyv pri obsadzovan! stolca carihradského. Tak aj Teofil chcel dosaditna uprázdnený carihradský stolec svojho kňaza lzidora.Nepodarilo sa mu to. Už preto bol zaujatý proti Janoviuž od samého jeho nastúpenia. Neskór zasa prijal Jánasi paťdesiat mnfchov z Nitrie. ktorých Teofil vyhnalpre podozrenie z origenizmu. Ján ich chcel smierits Teofilom, ale ten ani počutl Teofil pride do Carihradu so zrejmým úmyslom sosadit Jána. So dvadsategyptských biskupov si doviedol na pomoc. Nepriate—lia Janovi sa s nimi hned spoja. Vplyvné osoby v paláci sa zakúpia peniazmi. Cisarovnů predsvedčia, že Jánv kázni o Jezabele mal ju na mysli. V dome Eugrafiesa sbiehajú všetky nitky intrig. Teofil neprijme odJána ponúknuté pohostinstvo. Odmietne zúčastnit sas ním na liturgii. Darmo Ján priatel'sky naňho nalieha.Dokonca soženie niekolko biskupov na koncil nedaleko Chalcedonu. Ján je príliš čestného smyšlaniaa ctnostného života, než by sa uchýlil k podobnýmspósobom. Teofil so svojimi biskupmi sosadí Jána. Lentreba previest rozsudok. Carihradský l'ud stoji pevneza svojím biskupom, i keď ho niektorf kňazi opustia.Lud hrozí vzbúrou. Ale Ján sa sám dobrovolne podrobínespravodlivému rozkazu cisárovmu: odvedú ho doPrenktosu na hranici Bytýnle.
Ale Ján tam nezostane dlho. llud nechce mat zakňazov tých, ktorých Ján prepustil : cirkevnej služby.Búri sa. Cosi tajomného sa prichodi v izbe cisárovnejEudoxie. Pretože je aspoň tak póverčivá, ako namyslená, hned' dá zavolat Jána zpět z vyhnanstva, uistujúc ho o svojej oddanosti. Návrat Janov do Carihraduje triumfálny. Nadšenie nemá konca. „Moji veriacl mlzastali vemf," povedal v kázni. Ako kedysl vzal Sárufaraón Abrahámovi, ai mne chceli vzíaf mojich veriacích. Ako zostala Sára vemou, zastal! a) moji veriacl.Cudzoložnlci sú zahanbení.
Pospolitosť miluje Jána pre jeho lásku, s ktorouim slúži, ale vplyvné kruhy nemenia vzdal sa činnosti
265
proti nemu. Stačí ostrejšie slovo z jeho úst a povstanú proti nemu znovu. Ján nepozná ciest opatrnosti astratégiu taktickej vypočítavosti. Niekol'ko mesiacov pojeho návrate z vyhnanstva odovzdávali verejnostisochu cisárovnej. Ján vystúpil ani nie tak proti soche,ako skór proti hrám, divadlům a zábavám, konaným: tejto príležitosti. Jej veličenstvo zanevrelo nabiskupa. Neskór sa znovu urazí, ked je kázeň o He—rodiade. Navravia jej, že bola namierená proti nej.Nepriatelia Jánovi nahliadajú, že prišla ich hodina.Ovplyvnia cisára Arkádia. Nahovoria mu, že sa nesmiezúčastnit na ceremoniách, ked je na nich pritomný ajJán. Ján vraj bol sosadený právoplatnou synodou. Ci—sár zakáže Jánovi vstup do všetkých carihradskýchchrámov Ján mu odpovie, že na to nemá práva, lebochrámy dostal od samého Boha na používanie pre spásul'udu. Cisár mu nemóže zabránit vstup do chrámov ibanásilím. Cisár sa rozhodne k násiliu. Vyženie byskupaz chrámu a zakáže mu vychádzat z biskupského paláca.Približila sa Velká noc r. 404. Duchovenstvo, oddanéJánovi a l'ud sú povyháňani z chrámov. Pokúsia sainde shromáždit, ale vojaci ich všade násilím rozháňajú. Krv tečie. l:.ud verne bráni & strežie život svojhobiskupa. Neodchádza od jeho domu, aby ho nezavraždili, alebo neodvliekli. Eudoxia sa neodváži poslat hodo vyhnanstva, lebo je póverčivá a má strach. Iba keďju biskupi uspokoja, že pripadný trest boží berú naseba, vydá cisár rozkaz deportovat ho. Ján vie, že trestje nespravedlivý, ale nechce dat svojou pritomnostoupopud ani k najmenšiemu nepokoju. Miluje poriadoka pokoj. Keď sa „rozlúči od vemých diakonis a biskupov & keď sa naposledy pomodlí v chráme Múdrosti,sám sa vydá vojakom. Ked ho odvádzali, vypuknez neznámých príčin požiar v chráme Múdrosti. Za párhodin je chrám obeťou plameňov. Požiar zachvátí ajpalác senátu. Neocenitelná pamiatky umelecké sa pritom zničia. Nepratelia Jánovi obviňujú zo všetkéhoJána: vraj sa chcel ešte naposledy vypomstiť. Dajů saprenasledovať všetkých, ktori zostali verni Janovi.Biskupi, kňazi,klerici,diakonisy,ůradníci, vojaci, všetci
266
musia trpiet za svoju vernosť. Listy, ktoré 'un Jan po—sielal z vyhnanstva, zostanú navždy dojímavými sve—dectvami jeho nadprirodzeného smýšl'ania. Ján bol deportovaný do Kukusu v Malej Arménii. Smutna krajina! Malé pohraničné mestečko, kde nebolo ani trhova ktorému len posádka dodávala trochu života. Jan tamtrpel nepredstavitel'ne mnoho. Jeho zdravie bolo vždychatrné. Nevlúdne podnebie a útrapy vyhnanstva hoešte viac podkopaly. Vpády Izaurov robily život ešteťažšlm. A konečne samota, odlúčenosť od l'udi boly presrdce tak nežné, ako mal Ján, temer neznesitel'nyml.Iba že sa mu dostalo priatel'ského prijatia od biskupav Kukuse a Arabissose. Pritom všetkom Jan neklesalna mysli. Obdivuhodna duševná sila mu nemohla do—volit klesnút. Utešuje a posiluje všetkých, ktori trpeliza neho. Dáva rady pre vnútornú činnost a apoštolskúpracu. Nadviaže styky s kňazmi a veriacimi v Antiochii. Zaujhna sa o dlela, ktoré kedysi sám začal, najmao misie medzi Gótmi.
Podnikať se nedalo nič v prospech Janov. Všetclboli zastrašení. Len papež Inocent sa nedal. Prerušilstyky s nepriatermi Jánovými. Pisal Jánovi viackratdo vyhnanstva. Jan se mu vrelo pod'akoval. Hoci bolJán daleko od Carihradu a hoci jeho utrpenie bolo takstrašné, predsa jeho nepriatelia nemali ešte pokoja. Najar 407. vyšiel cisarsky rozkaz, ktorym sa Ján posielado Pityontu na pobreži Cierneho mora, na úpatí Kaukazu. To znamenalo vydanie na smrt. Cesta tam bolastrašná. Vojaci nemali ohledu na Janov vek a zdravie.lšlo sa namáhavymi chodnikmi po horách. Po trochmesiacoch došli do Koman v Ponte. Za mestečkom bolakaplnka, zasvátená miestnemu mučeníkovi Baziliskovl.Tarn prežil velký biskup poslednú noc. Vo sne sa muzjavil sv. Baziliskus. „Len smelos! brat mój. Zaitra bu—deme spolu," povedal mu. Rano chceli pokračovatv ceste, ale svatému vypovedaly sily. Doviedli hozpět do kaplnóčky. Ziadal si biele šaty a prijal Eucharlstiu. So slovami - „Sláva Bohu vo všelkoml" vypustilsvoju šl'achetnú dušu 14. septembra 407.Jan nemal inej zbrane na zveladenie a upevnenie krá
267
Iovstva božieho ako kazatelnicu. Nemal iný ciel'ako hlásat pravdu. Neslúžil nikomu iba svojmu úradua svojej Církvi. Ale tomuto a tejto slúžil s apoštolskouodhodlanostou a nebojácnostou. Tejto službe a tomutosvatému záujmu musely ustůpit všetky ohrady. Podl'ahol v nerovnom boji proti Isti a intrigam. Avšakstal sahrdinom boja za slobodu slova božieho a jehoneodvislosti od svetskej moci. Keby viaceri jeho predchodcovia a nástupcovia boli bojovali tak hůževnato,azda by sa východně cirkev nebola stala otrokyňoubyzantských cisárov. ale ich respektovanou sestrou.(Z chystanej knihy: Svedectvo cirkevnych dejin).
Preco milujem przrodu ?Lothar Schrcycr.
Milujeme prírodu, lebo ona je božím dielom. Kto miluje Boha, miluje i jeho diela. Niknemóže milovat Boha bez toho, aby nemilovaljeho diela. Klaždé stvorenie je napodobenímbožej myšlienky. V loaždom stvoreni sa skrýva úmysel boží, v zrnječku piesku ako i vohviezde, v hUlkJOÍGvetra ako i v tichu noci —nemožno vypočítat myšlienky božie, ktoryminás obklopuje vo svojich stvoreniach. Bohnám daroval živú obrázkovú knihu, v ktorejpomocou obrazov sa dočítame o jeho kráse,velkosti, o jeho živote. Boh hovorí k námprostredníctvom prírody, ktorú sám stvoril audržuje.
Keď skúmame prírodu, spoznáme jednotnost života, spoznáme & pocítime že to, čonás obklopuje, je neprestajné plodem'e a zaspočati-e, neprestlajné rodenie — priroda. Láskaje tá, čo plodí. Láska je aj tá, čo počne. Celápriroda je rodením z lásky. Co si božia mú—drosť zaumienila, preto sa božia láska rozhodla. Božia láska to udržuje v poriadku podl'a božej múdrosti. Z diel prírody vam'e &;nám božia láska.
Milujeme prírodu, lebo každé jedno stvo268
renie nesie stopu Boha. Nie je to len stopajeho vlastnosti, čo nam skýtá stvorenie, alestopa jeho býtia. To je stopa NajsvátejšejTrojice, čo nám prináša stvorenie. Boh chcesa nám dať poznat prostredníctvom svojhostvorenia a necháva sa nam vždý poznat. Milujeme prírodu, lebo po stopách božích sa móžeme dostat k Bohu. To sú jeho šlapaje a my.ked' prírodou domova kráčame, zaraz vstúpime do jeho šlapají. Každé stvorenie v našejvlasti, každý potok, každý vrch, každá kvetina, každý les, nebo a more sú volaním Bohak nám. A každé strvoreníe samo nás pobáda, jeakobý poslom, čo nás má sprefvádzať pri ukrá—čam' po božej ceste zo stopý na stopu, k Bohu.Naša cesta prírodou je už začínajúca cesta- kBohu. Musí-me ísť touto cestou lásky. Kto opovrhuje talebo týra prírodu, nemóže dojsť k Bohu; ved odv-nacia sa od stopy k Bohu. Kto saodvrátil už od stopy k Bohu, ako má poznata milovat Boha?
Milujeme prírodu, lebo Boh je v nej všadeprítomný. Boh naplňuje a preniká všetko, čostvoril. „Pán Boh preniká les". Ale nie je lesom. Inexis'tencia Boha v jeho dielach zakladá sa na povznesenosti jeho moci a na úplnejjednoduchosti jeho býtia. Nielen pomocou,ale i prosrednictvom svojho jasu preniká božia múdrost všetko. Ako nemóže být jas svet—la bez svetla, tak stvorenie nemóže být bezBoha. M. Eckehardt hovorí: „Býtie je vo všetkých veciach. Keďže však Boh je opnavdivébýtie, je teda nutné, aby Boh bol vo všetkýchveciach“. M. Eokehardt ale tiež hovorí: „Bohsa dotýka všetkých veci — a sám predsa ostáva nedotknutý. Boh je nad vecamil a zostavav sebe samom a práve toto jeho v sebe ostávanie je oporou všetkých stvorení.“ Tak jeBoh najvnútornejšie vo všetkých veciach apredsa ponad všetky veci. Práve pre SVOju
269
všadeprítomnosť je nekonečne blizko & zároveň nekonečne d'aleko. Z toho pochopíme, ženaše poznávanie Boha .ako všadepritomnéhov prirode &ponad prirodu cestou božích stópje možné iba láskou. Človek, ktorý milujúckráča po božej slope, ten sa najviac priblížik tomu, ktorý je nad všetkým tvorstvom.Naša láska k prirode je teda láskou toho, ktorý je jej najvnútornejší, Všadeprítomného.
Milujeme prirodu, lebo Boh nás stvorilako korunu viditelného tvorstva. Ako korunakorunovaného zároveň spája a pozdvihuje, tlakaj v človeku je spojená a pozdvihnutá celápriroda. Človek je prirodzeno nadprirodzenébýtie. Svojim účastenstvom na prirode saspájame s prírodou čo najužšie a priroda zass nami. Ako seba samých máme milovat usporiadanou sebalás-kou, tak nám prichodí miulovat aj prirodu, ku ktorej patrime. Ked'že človeku dáva Boh aj osobitnú vlasť, tak tútovlasť musi milovat osobitne, ako časť stvorenia, na ktorom má osobitný podiel a ktoré sas človekom osobitne spája. Preto ak milujemesvoju'vlast, približujeme sa k Bohu.
Milujeme prírodu, lebo nám ju sverinlBohked ustanovil človeka za pána stvorenia. Aksi uvážíme, takou oddanostou, samozrejmosťounám priroda slúži, tak táto neprestávajúcaobeta a jej velkosť musi otriasť naším srdcom.A nemalo by sa to dopriať nikomu, kto tútoobetu nespláca vrelou láskou. Z nej sýtimesvoje hladné telo, ukájame smád, zaodievamesvoje nahé údý; čo je na nás smrtelné, beriedo svojho Iona. „Vlasť" nie je prázdne slovo.Otčina tiež nie je prazdne slovo. Aj prirodavlastne je otcom a. matkou, ktorých musimectit. Takto vynikne správný mysel toho, žesme pánmi prírody. Keď nás Boh postavi-l nadprirodu, dal nám aj istú úlohu. M. Eckehardthorvorí: „Každé stvorem'e sa usiluje dostat se
270
k človeku & jeho roz-umu, aby tak dospelok Bohu.“ Preto naše pósobenie v prirode jebohoslužbou. Bohoslužba se však nemóže odbavovať bez svetla.
Milujeme prírodu, lebo ona v pláne bo—žom ohladom spasenia je spojená s Iudskýmosudom. Keď prvý človek padol, strhol prisvojom páde aj prirodzené stvorem'a. „Pretoako skrze jedného človeka. hriech prišiel natento svet, a skrze hriech smrt, a tak na všetkých l'udí prešl-a smrt, v ktorom všetci zhre—šili" (Rim, 5, 12.) Ked zastihla smrt korunustvorenila, zastihl-a celé stvorenie. Ak si uvážíme, že pre človeka prišlo na všetky pozemské stvorenia božie utrpenie, choroba a smrt,tak je nám zrejmá nu-lnosť pomáhat pozemskému tvorstvu prin znášvaní utrpenia. To 93.ale móže prevádzať iba láskou.
Milujeme prírodu, lebo s nami i prirodeprisIúbil Výkupistei Výkúpem'e. Koruna stvorenia, človek, ktorý zastupuje každé zemskéstvorenie, nemóže být vykúpený bez toho,aby i priroda nemala účast na vykúpeni. Pánstvorenia nemóže být oslobodený bez toho,aby sa s nim neoslobodilla aj riša jeho panstva.
Mý milujeme prírodu, lebo Syn Boží prij-al Iudské telo, stal sa korunou tvorstva a taksa spojil s prirodzeným stvorenim. Keď milujeme Božieho Syna, Boha. a človeka, potommilujeme ivpozemskú prirodu, tak milujemei živitel'ku Boha, svalů prírodu, ktorá“sýtila,napájala telo Spasitele neba i zeme. V nej sisložil svoju ustatú hlavu ten, ktorý nemalmiesta, kde by si sklonil hlavu. Nemóžeme sipredstavi-f.prirodzené telo SpasiteIa ináč, akotelo najdokonalejšej pozemskej krásy a čistoty. Láskou k prirode nás maplňa to, že v prirode bola nielen takáto možnost ale i skutočnost.
Milujeme prirodu, lebo vo svojej čistote
271
a kráse privádza nás k Božiemu Synovi-, Bohpovedal: Staň sal — ca stalo sa. Syn Boží jeSlovo Boha. On je súhrnom celého tvorstva.„Lebo skzre neho stvorené je všetko, v nebe—sách i na zemi, viditelné i neviditelné, či užTróny alebo P-ans-lvá,či už Kniežatstvá aleboMocnosti., všetko je skrze neho a pre nehostvorené, a on je predovšetkým a všetko pozostáva skrze neho.“ (Kolos. 1, 16-17). Pretovtelenie Boha je obnovením celého tvorstva,ktoré milujeme, znovuzrodenou prírodou, prírodou: nádobou milosti. . .
Milujeme prírodu, lebo cm je určená,aby prinášala milost. Bol to práve človek —Panna — ktorá poj-ala samého Bohla. PannaMária bola plná milosti. Práivom sa tvrdí, žeona. navrátila, čo Eva stratila. Vzhl'adom nazásluhy Krist-ove nemalá nijakú škvrnu dedičného hriechu od prvého okamihu svojho bytia. Preto je ona bránou vylkúpenia, a spoluciti s každou bolestou prírody ako nejaká ináIudská bytost. U stvorených bytostí nevyskytuje sa tajomnejší vztah, ako vztah medzisvátou Pannou a prírodou. Keď milujeme svátú Pannu, milujeme i prírodu tako nositelkumiulosti.A keď milujeme milost prinášajúcuprírodu, tak sa obraciame na svátú Pannu.ktorá je plná milosti-.
Milujeme prírodu, lebo je milostpu pozddvihnutá. Milost doplňa prírodu. Boh milujesvoje diela ia boží plán spásy nikdy nesmeruje proti jeho dielam. Milost nezrušuje prírodu. Gratia non destruit, sed perficit naturam. Život milosti je život nadprírody, Účastou človeka na nadprírode pozdvihuje sa ajpriroda. k nadprírode. Boh nestvoril prírodulen kvóli nej samej, ale aby aj ona se zúčastn—illana jeho božom živote prostredníctvom jeho verného obrlazu — človeka. Ani tá najčistejšia priroda, ako sa ona javí v l'udskom272
tele vteleného Krista, ešte nie je poslednýmciel'om prírody. Ludské telo Kristovo bolo privzkriesení oslávené a také vstúpilo aj na nebesá. Tu sa prvý raz vyplní telesné a predobrazné poslanie prirodzeného tvorstva, abyt-otiž bolo vzkriresené a zúčastnilo sa na nebeskom oslávem', vzhl'adom ma. to, že v Kris—tovi bol človek pánom svojho a jeho poslania.Ak milujeme prírodu, tak z toho nám budezrejmé aj toto konečné posltanie tvorstva.
„Lebo očakávanie tvorstva čaká na zjaveni-e svnov božích. Nakol'ko pOminutel'nostipoddané je ut'vorstvo, nie Samo chcejúc, alepre toho, ktorý ho poddal v nadeji, že i samotvorstvo vyslobodí sa od služby porušenia naslávnu slobodu synov božích. Veď vieme, ževšetko stvorenie vzdychá a k pórodu pracujeaž dosia1'“. (Rim. 8, 19—22)
Pretože milujeme prírodu pre Boha, konáme s-kutok lásky voči prirode, nasledujúchlas Vykupirtel'a.
Pretože milujeme prírodu, prijímame milosti-. Ved len milosťou božou móže bjyt človek milujúcim pánom prírody.
Pretože milujeme prírodu pre BohJa,milujeme svoje prirodzené telo, prirodzený obraz Boha. Len takto móžeme neporušene za—chovat prirodzený obraz Boha a postavit telodo služby božského poriadku lásky.
Pretože milujeme prírodu pre Boha, mámebyt milujúcimi pánmi prírody. I keď sme nazvaní pánmi, prírody, predSa. však sme lenmiestodržiteli-a a zástupcovia Boha. On sámje pánom. Ved' ani jediný vrabec bez jehovóle nespadne so strechy. On odieva pol'nél'alije a dáva i nám náš každodenný chlieb.Milujúcimi pánmí sme ak napomáhame prirodu, aby dosiahla svojho poslania. Ona móžeplesať v Kristovi len skrze l'udí.
Keď milujeme prírodu pre Boha, bojuje
273
me proti démonom aj za prírodu, Lucifer, ktorý chcel byť rovný Bohu, bol svrhnutý, šmarený na zem. On je „K.miežasveta". Kedže sapostavil proti Bohu, postavil sa aj proti božímstvoreniam, Je teda. aj protivníkom človekaa prírody. Kedže koruna tvorstva, prvý človek, padol, zmocnil sa zl' duch človeka. Biedou vnikol do človeka. lovek, ktorý sa odvrátil od Boha, je vtíahnutý do povsrtaniazlých duchov proti Bohu a do zajatíla. zlého.Výtkúvpenzieje nielen oslobodením človeka, aleaj obnovením spojenia človeka s Bohom ta zároveň vítazslvo nad démonmi, ktori prenikajúa obklučujú náš pozemslkrý svet. „Lebo nemá—me boja proti. telu ta-krvi, ale proti kniaóatáma mocnostiam, proti svetovládcom tejto temnosti, proti zlým duchom v povetrí." (Efez. 6.12.). Nanebestúpenie Božieho Sýna otvorilonebo a zároveň rozlámalo vázem'e, do ktorého zatvoril zlý pozem-skú prírodu, zničilo bandu a otvorilo cestu nepremožitel'ného prúdumilosti, ktorý nás oslobodzuje a udržuje slo—bodnými. Mý ludia máme bojovat proti „svetovládcom temnosti" a „zlým duchom z povetrí“. Veď až nakoniec óasov potom bude bažit pokušitel', abý zahubil človeka a s nímprírodu. Boj o záchranu pozemskej prírody sarozhodne v človeku.
Keď milujeme prírodu pre Boha, mámemožnost vidiet zvelebovanie Boha, ktoré prináša priroda bez prestanila. so všetkými svojimi silami smerujúcimi k Bohu. Ked milujemeprírodu, móžeme s-a-zapojit do zvelebovanita,ktoré wdáva priroda svojmu tvorcovi. Keďmilujeme prírodu, zapája sa. i: stvorenie donášho zvelebovania Boha.
Chválíme Boha, k—t-orýje láskou. V ňomje začiatok a koniec jeho tvorstva. Láska všaknemá konca. Teda oslobodené tvorstvo je koniec bez konca v Bohu. Prel. Fr. Valach.
274
Eucharistia - humanitatis vita.Dr. Jozef Eberle.
Rozprava o Eucharistie nemá ani s politikou ani s hospodárstvom nič do činenia; &predsa. vyzýva dušu človeka, aby sa pozdvihla k nadprírode, ako výzva k zvnútorneniu,oduševneniu a k očisteniu v božej myšh'emke,vo vtelenom Synovi—Božom — móže osožiťi politike &hospodárstvu. Bo vier'a v Boha zavázuje laj k láske k bližnému, k ustáleniuspravodlivosti a pokoja medzi národami; zavázuje tiež k správnemu spravovaniu a rozdelenju hospodárskych dobier & k správnemuzačleneniu žirvotného priestoru zeme pre jednotlivé národy.
Eucharistie hovori kresťanovi o zviditel'neni Boha medzi Iud'mi, o ustavičnom obnovovuaum'Večere lásky a obetnej smrti Kristovejna vykúpenie —Hosti|ny lásky — & pozdvihnutie človeka. Nie ako _byhiet—orickýčin, ktorý sa raz stal, nestačil uapotreboval doplneni-anasledujúcim. Eucharistia hovorí skór len oustavičnom novom spritomňovta-ni, ostávaníSyna Božieho medzi l'ud'mi-vo formách, ktorésú symbolmi plodnosti &výživy. Pretože vieruv Eucharistiu jednotliví kresťam'a dost častoponímajú nezodpovedne, a mimostojaci napospol ju vóbec nechápu, ponúka sa vonkon—com základné rozvedenie tohto základnéhotajomstva krestanskej viery.
Podl'a panteistov je Boh všeuko & každé;je všetko, čo tu ži-je, čo beží & leti, je kvetina, ktorá kvitne, je snaživý človek, je 'kamenná púšť a more, je každá slza &každý radostný vzdvch, ale aj každá vášeň a každéprev'menie je Bohom. Vesmír &jeho djanie sapovažuje riba za pósobenie božieho try-tie.Podl'ta deistov je svet slobodným stvorením
275
božím; pravda tiež, — keď bol raz stvorený,je mimo jeho starost-livej činnosti. Podl'a teizmu je Boh stvoritel'om sveta, tróniaci v povýšenosti & dokonlalos-li ponad ním, ale zároveňje aj udržiavateIOm sveta, ustavične pósobiacim v ňom. Takto, že jeho trvanie predlženeje viaza—néna jeho vól'u, že je on vždy prvouprapríčihou za všetkými zemskými prapríčinami ca.zretazenim prapríčin, takže Pavol hovorí: V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Ležnielen takýmto spósobom ostáva Boh so svetom spojený, ale ešte jedným vyšším. Zembola stvorená ako cvičisko pre tých, ktorýchBoh povolal -k spoločenstvu lásky, na obrazboží stvorených. Podkl-adom všetkého dozrie—vania človeka pre Boha je reč božia k človekovi. skrz prírodu, vyvolených prorokov, jepredovšetkým dokonalý-m zjavením božím vKristovi. V Kristovi sostúpil k Iuďom sámBoh, k l'uďom v Iuds-kej podobe uzavierajúcvelkost jeho múdrosti, všemocnost jeho lá'sky. A odvtedy ost-ale najvyššie spojenie Bohas človekom. Kristus ako bytost z bytosti božejžije dalej medzi l'uďmi, len v inej podobezjavu, v druhom spósobe jestvovania; už nietako človek, lež pod spósobom chleba a vína,podl-a pravidla učenikom a ich nástupcomudelenej sviatostnej plnomoci konzekrovat.V Eucharistii zasahuje večné, absolú-tno bezprostredne do l'udského — pominutel'ného.V Eucharistii žije Boh v smyslovo-duchovnej podobe pre l'udí, poký'm putujú po zemiv smyslovo-duchovnej podobe.
Tajomstvá, záZraky, nepochopitelnosti?Ale konečne čo nie je tu na zemi-tajomstvom,cak ideme vždy len na jadrol Či nie je všetkotajomstvom? Naše jestvovanie, náš organiz—mus, kvet, svet hviezd a s'vet v kvapke vody?Či nie je viera v Boha Stvoritel'naa udržiavateIa jediným riešením záhady? A ak veríme276
v SlvoriteTa & udržiavateIa: prečo nie tiežv obzvlášlnu blízkost a pritomnost Boha pretých, ktorých si povolal k večnej blízkosti apritomnosti pri Bohu? Boh sa stal človekom,aby dal základ zbožstveniu človeka. Ci nemátoto vtelenie sa, nemá toto bytie — pod človekom — trvat, pokým trvá zem? Malo trvatlen pre bezprostredných súčavstnikov Kristových, pre jeho učenikov a apoštolov, či nemátrvat tiež pre l'udí pri'tomného a budúcehostoročia? Či nehovori Frlantišek v. Baader právom: — Tým, čo popierajú Eucharisliu, musime povedať, že, ak raz uznajú hodnost člo—veka, posta-vi sa otázka vlastne obrátene, prečo to, čo sa stalo človekom, a to, čo ostávačlovekom, sa už nám nezjavuje všade skutočne pri-tomné, prečo sa len diva rovnako jednotlivými miestami tmavej záclony a dotýkasa nás — ako nespočetnými svetlami žilariacistrom nádielký vianočnej, ktorý, i ked skrýtý ešte za záclonou, je nám predsa už pritomný? —
Ale veda? Veda nemóže hovorit protiEucharistii nič. Tu niet čo vyvraciat, bovšetko leží na druhej strane pokusov aretort — vo výšinách a hlbkach, kam onýnesiahajú. Veda-, obzvlášť prírodná veda, dosahuje iba zemské, teLesné a prirodzené; mó—že vždy hlbšie vnikat do bytosti látky, dojeho složenia, jej výstavby a rozvoja, — alemožnosti spolupósobeniua božského so stvoreným, možnost prežarenia božských sil za hrouzemských sil a ich vvuživtia — to nepatri dooboru exaktných bádani, dosiahne to iba Viera.
Veda retort a pokusov nemóže hovoriťproti Eucharistii nič, bo tá sa jej vymyká.Teologia, zjavené náboženstvo je nad experimentálnou vedou, tej jej pokrok sa nedotkýň-a. To prizvukorval pred niekol'kými desilanbkami rokov už taký Macaulaý. V svojom nád
277
hernom essaýe o Rankeho Dejinách pápežovprichádza aj k reči-o viere v Sviatost Oltárnua myslí v súvise, že prírodná teologia právetak ako zjvavené náboženstvo nemajú char-akvter postupujúcej vedy; ich hodnota je nadhmatatelným a uchopiteIným, ako to móžerobit pokusne Iudský duch. Kresť'an pi'atehostoročia s bibliou v ruke nie je ani v lepšomani v horšom položení ako krestan devátnásteho storočia s bibliou v ruke. Ani najme—nej na tom nezáleží, že kompas, kníhtlačiarske umenie, pušný prach, parná sila, plyn,štiepenie proti sypaniciam kráv a tisíc inýchobjavov uavynálezov, o ktorých 5. storočienevedelo nič, 19. storočiu sú bežné veci. —Ak uvážíme, že Tomáš Morus bol ochotný ísťpre nauku o premene Krista v Sviatosti Oltárnej na smrt, tak musíme vyhlásit za možné,že tá dogma premóže nakoniec všetkých odporcov. — Morus bol muž vynikajúceho nadania. Mal ohl'adne tej veci to isté poučenie,aké máme mý, alebo aké bude vóbec porukevtedy, pok'ým stojí svet: — text Písma. Neurobil sa. a nie je vmýsli-tel'nýnijaký pokrokvo vede, ktorý bý mohol rozmnožit to, čonám sa vidí ako prevládajúca sila dóvodov,hovoriacich proti skutočnej pritomnosti. Pretovyhlasujeme sa za- neschopných pochopit,prečo bý nemali mužovia, ktorí sú čo do výrečnosti a schopnosti rovni jemu, vybranémuvzoru l'udskej múdrosti a ctnosti, súhlasiť aždo konca sveta s vierou Tomáša Morusa".
Experimen-tálna veda nemóže hovoritproti Eucharistii nič. Výššia veda mus-í hovoriť všetko v prospech vierý v Sviatosť Oltárnu.Ci nemrusi potvrdit text biblie? Ci neuznávajedinečná výšku zjavu ristovho, o ktorej byhola treba pochybovat, keby sa bol vyjadrilnesrozumiterne chladne otázky Sviatosti Oltámej? Nemusí veda uzatvárat z působení na278
prapríčiny? Aj pover-a móže vytvárat sily.Lež manajvýš priechodný fanalizmus, horúčkovitlé sily. Všetko nepravé odumiera vždyznova, bo stojí v rozpore s n-ajhlbšími zákonm—iskutočnosti. Viera v Sviatost Oltárnu žijeskoro tisícdevátslo rokov v hlavách duchovne n-ajvyššie stojacích; kult Eucharistie rozviňuje neprestajne obrovské sily oduševnem'la,obety, odovzdani-a. Z velkosti účinku musí veda uzatvárať na velkosť a pravostpóvodu.
Ja som chlieb života! Kolko prijatí Kri—sta, kolko triumíov nad smrtou a)diablom. Akévíťazstvá nad všetkým pominutel'ným pri postafvách ako Pavol, Bernard, František z Assisi, Vincent z Paulyl Aké ďalšie p'ósobenie nazemi cez storočia tiež aj po odtrhnu-lí sa odzeme! A kol'ko smrti hovorí z celkových výsledkov snažení takého Augusta, Diokleciána,Napoleona! Mysleli si, že armády, zákony,ohsadzovanie krajin, cisárske preukazovaniepriazne zaisťujú velkosť ia trvanie — koniecvšak sú sut-iny a pleseňl
Boh si 'volí pre pritomnost medzi l'ud'minajjednoduchšie formy. Vykúpitel' sveta sanenarodi-l v svetovovmmeste, lež v krajinskomhniezde Betleheme; narodil sa nie ako královský syn s mocou nad vojakmi, akadémiami, zástupmi- úradnikov, lež v stajni alko dieťachudobných rodičov. Ešte jednoduchší je spósob bytia jestvovania Boha, medzi ludmi vEucharistii. Tie podoby majú nanajvýš výchovný význam pre Iudstvo: Na-jváčšie póso—benia pochádzajú nie z vonkajšej nádhery,lež z jednoduchosti a zapretia seba, z ticha asamoty. Velké volí si podoby obety, taby povzbudilo k obete. Velké si volí betlehemsképodoby, aby malí našli f-ažkú a predsa znovaaj l'ahkú cestu betlehemskú k velkosti.
Nij'a-ký pekný štátny život nie je možný
279
bez l'udi zvláštnej obetavosti. Tisícero dieluprostred slzavého toho údoli-a sú práve takpotrebné ako z druhej strany sú uskutočnitel'né len obetavými hrdinamj. Ani plnenie tuctupovinnosti nemóže postrádat natrvalo i-nšpirá—cie hrdinských príkl-adov. Aj Goethe hovori:Najvyššie tu na zemi je obetovanie; je onosúhrnom všetkých ctnosti, Kde je však viacpovzbudzov-ania -k obeti, ako pri n-ajváčšomobetujúcom svetových dejin, ako pri rtom,ktorého cesta !&zdržovanie sa medzi nami hovorí, že najváčším dielom lásky je obeta, žeobetou nevinní móžu pykat za vinných, móžunevinní svolávat požehnam'e na Iudstvo. Vše-kkdeže má korene idealizmus tých mnišok, čoako anjeli charity spalujú svoj život v nemocnicisacha azyloch uprostred n'a-jhnusnejšich nemoci & najhroznejších netvorov? Kde má korene idealizmus nespočetných kňazov & músionárov, k-tori žijú v prvom rade nie pre seba,lež pre iných? Co dalo sily miliónom vydržartuprostred kla bitúnkov, nasadit životy a krvza vast? o prekáža teraz mibiónom ťažký život preklinať ako bez smyslu, stat sa antarchistami, revolucionármi — čo iné ako kázeňo obete toho v bezhraničnej obebavej láskeprebývajúceho Boha s nami?
Je známy obraz Rafaelov —'Disputa —.Vyzerá to, ako b.y strhli záclony, ako by odsunuli pestré kulisy smyslového sveta, a sta—ne sa viditelným stred sveta, — Boh s namiv monštranci-i na oltári, — o ktorej rozjímajú,ktorú velebia a ktorej sa klaňajú múdri askromní sveta, predmet obdivu aj pre nebol
Vpravde Iudstvo má všetky pričiny velebit Bohsamedzi nami večne novými chválospevrm'. Najsilnejšie & najlepšie v súkromnom a verejnom živote Iudstva pochádza odtých, čo nachádzajú srvoje ma-jnádhernejšie inšpirácie, svoje 'na'jmocnejšie sily.
280
NAŠE NÁDEJE.
O zafatých pó'stíach císárovýcha o jasote chudáčíka božíeho.Borba 0 pokoj v Stoí o v katolícizme.
Dr. Milan Chladný Hanoi.
Aj stoici SBJborili 0 pokoj. 0 pokoj vovlastnej duši aj 0 pokoj na celom svete. Alezvlášť o ten náš vlastný-n-ajvlastnejší pokoj,0 pokoj vo vnútri, v duši.
A nie ani čudo, že sa oň stoici borili. Anito ne čudo, že sa oň borili tak húževmate, takmimoriadne dósledne, t-ak ozaj až fanatický,lebo ved' ich celé filozofovanie bolo skorovýlučne usmernené len k praxi, k etike: no-a v životnej praxi, v živote sa každý rozum—nejší pozorovatel hned' po niekolkých iktrokoch stretne s bezvynímočne verným sprievodcom človek-a, s túžbou, s nepokojom, Nieto okamihu, kedy by sme po niečom netúžili:ked nie po inom tak aspoň po tom, aby smev tomto stave spokojnosti mohli zotrvať marveky. (Ziadost iste .tiež nie malá, ked vieme,že časom sa všetko tu na svete mení, nevyhnutne iste). A konečne, keď sme kritickejší,ani len zotrvlanie v jednom stave si neviemeúprimne priať, lebo ved vel'mi dobre vieme,že časom nás všetko unudí, všetko-všetko, itie najvyberanejšie umele-cké póžitky, o nižších slastiach ani nehovorilac.
Nie teda čudo, hovorím, že sa praktickí filozofi-stoici až fanarticky kičovite držali tohoživotného frontového úseku, na ktorom savybojúva boj o l'udskýr vnú-tomý pokoj, 0uspokojenie vnútomé, teda vlastne o blažen—stvo, o šňastde.Je to túžba taká stará ako lud
281
stvo samo. Človek má vo svojej vlastnej podstate strašnú vzpružinu, hrozné pero, ktorému nedá nikdy pokoja, nikdy, kým len žije.Ak starí hovorili o „nespokojnosti srdca Iudského, kým len nespočim'e v Bohu" (Augustín), ak zas novší hIadvajú „okamih", kulorémuby bolo hodno zavolat: „Zotrvajže! Si takýkrásnyl“ (Goethe), _ak ešte novší zisťujú v človeku „vlnu cnemia" alebo sa zúfalo žalujú, žesú „odsúdeni k večitej žízní“ (Smrek) a skladajú strašne drásajúce „symfonické basne ovečnej túhe" (V. Novák) _—vždy vtedy ničiného nekonajú tazkopočúvat pozorne utajenévlnobitie najhlbšej l'udskej podstaty a dávatmu vyraz nemohúcnymi prost'riedkami l'udského umenia.
Je to naozaj niečo hlbokého, nesmiemehlbokého v nás, tá naša túžba po vnútomomvyrovnaní, po pokoji a tak vlastne až pošňastnom stane života, po štastí. (Nie divv, žejedna z najmocnejších moderných filozofiípráve tu priložila sochor a na tomto miestedúf-a, že nájde zahrabaný kameň múdrostfi.Blondel). Keďže je to však v nás niečo mimoriadne hlbokého, tak teda, prirodzene, iprostriedok na ukojenie tejto hlbočiznej tfúžby musí mat svoj póvod v hl'bpčinách, musíísť až k základom Iudského a všesfvetovéhobytia. Preto si aj stoici mimo etiky vel'mi marširotko všímajú najprv „fyziku", naším názvoslovím vyjadrené: filozofiu „prírody“ v širšom slova smysle, to jest filozofiu neživej prírody, filozofiu zvierat, filozofiu človeksan,filozofiu o osude celého sveta, teda usilujú saodpovedať najprv na všetky širšie (teda „metafyzické") otázky o všetkých veciach na svete a vyústujú až do špekulácii o smysle celého sveta, celého kozmu, počítajúc do tohoi človeka i bohov i najvyššieho Boha i neznámy Osud282
Ich postup — ako sivvysvetlit všetky veci na tomto svete a ako na základe toho nájstvnútorné uspakojenie, zastavit náš večný nepokoj — je velmi striezlivý, usiluje sa byťvelmi objektívny, „vedecký" bez akýchkolvek predsudkov, takže se im aj naozaj podarilo sestavit .t—akúpresvedčivú nauku, že najschopnejši vodcovský národ staroveku Rima—nia stali—se alko by až úradnými zásbanoaminá—ukystoickej. Ba |an cisári, zvlášť cisári druhého storočisa, riadili sa tou naukou.
Cisár Marcus Armius Aurelius AntoninusPius (predovšetkým na jeho diele„Myšlienkyk sebe samému" stavilame túto štúdiu), stoikna -t-róne,sa tlacktobori o svoj vnútomý pokoj,0 šťastný stav svojho l'udského života:
Co je to tá hmota, ktorú všade vidíš avšade na svete na ňu narážaš? Nemóžeme sapýtat až do samého posledku, čo je to hmot-a.Je to čosi večného čo spolu s najrvyšším „vedúcim rozumom" od nekonečna jestvowula ajestvuje. Ako ju teraz poznáme, vyhazuje šty—ri rozdielne prvky: zem a vodu, vzduch aoheň. Všetko, čo je hmotné, nám predstavujekombináciu niektorých z týchto prvkov. Tieto lkombinácie však nijako nie sú stále. „Vše—tko sa časom mení", všetko ozaj plyznie: novéa nové veci vznikajú — z prvkov, na ktorésa rozpadly veci predošlé.
Co je človek? Človek je kus masa, kostí,krvi plus ešte priedušnice, potom dych, nestály-to prúd vzduchu a: konečne rozum. Telosa rozpadne na hmotné prvky, z ktorých boloslepené, dych sa rozplynie a rozum sa vrati
' Marcus Aurelius, Myšlenky k sebe samému. Preložil Dr. Miloslav Okál, vydala Matica slovenska 1943.M. Aurelius žil od r. 121 po 180, panoval 161—180.„Myšlienky“ (lepšie azda „Hovory so sebou samým")pisal v posledných dvoch-troch rokoch pred smrtou. Súrozdelené na dvanást „kníh". Prvá bola plsaná na Slovensku, niekde v údolí Hrona.
283
do „plodivej sily celku", do najvyššieho rozumu ktorého je len malým výronom, CloveklaikOtaký, ako sebavedomá, povedomím obda—rená bytost prestane jestvovať. Z jeho telesných prvkov vzni'knú zas iné nové bytosti,vzduch bude prúdiť zas v iných pl'úcach &plodivá sila celku bude vysielat zas nové anové svoje výrony do nových Iuds-kých organizmov.
Tak sa zdá, že jestvvujú aj „bohovia" (.imperátor nie si je toho, aspoň v teórii, celkomistý). Aj oni sú výronom všesvetového večného rozumu, ale majú tú vel'kú výhodu. že súnesmrtelní, Oni ri'adia svet — alebo ak onimejestvujú, riadi svet Príroda sama, teda.plnost večnej hmoty, korunovaná večnýrnRozumom. Príroda so všetkými svojimi zákonitosťami- tvori Osud.
Pokračovanie.
D0 VÝŠAV.
„ Večnou láskou som to miloval.“Svatý Alfonz z Ligouri.
Kiež by nám bolo dopriane obsiahnuť lásku, ktorou hori voči nám Srdce Ježíšovo. Tak nás miloval,že hoci by všetci l'udia, anjeli i svatí spojili svoje cityk spoločnej láske, nedosiahli by ani tisicu čast : tejlásky, ktorou nás on zahrnuje. Láska Ježíšova k námnekonečne predstihuje našu sebalásku, on miloval bezprikladne: „Hovorili o jeho smrti, ktorú hodlal podstúpit v Jeruzaleme". Kedže je Boh, miloval nás večnouláskou tak, že od večnosti nebolo okamihu, v ktoromby nebol na nás myslel, alebo každého z nás by nebolmiloval: „Večnou láskou som !a miloval". Z láskyk nám stal sa človekom, vyvolil si život plný utrpenia& smrt križa; našu blaženost kládol pred vlastnouslávou, pohodlím, pred vlastným životom, _všetkýmzvestujúc, aby ukázal svoju lásku k nám. Ci toto neznamená lásku rútiacu sa k smrti, ktorá zahanbuje nacelú večnost všetkých anjelov & nebeštanov?
284
Výklad svc'itéhoJána Zlatoústeho.Vidíš, aká mocná je pravda? Usilim židov vyplňujú
sa proroctvá. Vyplnilo sa aj proroctvo: prišli vojaci
& polámali kosti ostatngm, avšak Kristovi nie. Predsavšak, aby sa zavdačili idom. prebodli jeho bok kopijou & tak pohanili už mřtve telo. O zločinný a svátokrádežný skutokl Avšak nerozčul'uj sa a nezavrhujlLebo bolo predpovedané: Uvidia, koho prebodli. Nonielen to. Neveriacim bol tento skutok dókazom, akonapr. Tomášovi & jemu podobným. Preto pramene netiekly nadarmo, lebo z oboch bola založená Církev.
Toto vedia začiatočnici, ktori sa znovu zrodili skrzevodu, hoci sa narodili skrze telo a krv. Tu sa začinajůtajomstyá, aby si — ak pristúpiš k milostivej čiaši —tak pristupoval, ako keby si mal pit z onoho boku.Kto to videl, podal svedectvo a jeho svedectvo jepravdivé. . .
Splnilo sa proroctvo: Kosti mu nedolámu; hocitoto bolo povedanéožidovskom baránkovi, predsa stalosa náznakom pre pravdu a v tomto sa viac splnilo...Lebo čo sa zdalo najváčšou potupou, stalo sa ctoupre naše dobro. Prel. J. P.
Mária druhá ale cenneišía ako Eva.Svá'lý Bernard.
Stala sa všetkým všetko, učinila sa dlžnicou, láskou najhojnejšou múdrym i nemúdrym. Všetkým otvára lono milosrdenstva, aby z plnosti jej prijali všetci,zajatec vykúpenie, chorý uzdravenie, smutný potešenže, hriešnik odpustenie, spravedlivý milost. anjel radost, konečne Svátá Trojica slávu, Boží Syn Iudskételo, aby nik nebol, ktorý by sa neskryl pred jej teplotou.
0, Adam, nepovedz viac „Žena, ktorú si mi dal,dala mi zo zakázaného stromu“. povedz skorej: „Žena,ktorú si mi dal, nakřmila ma pokrmom požehnaným".
Mária naša Matka. . .O, podivné dielo Tvorcu, ó nesmierne potesenie
hriešnika. O, Panna, ak Syn tvoj skrze teba sa stalnašim bratom. či ty skrze neho nestala si sa našoumatkou? (Anonymus: Tract. de conceptIOne BMV.)
Prel. Marián.
285
ŽIVOT.Dvorenie muža zloby.
Zaiste aj teraz spojenci tmy soskupujú svojichprivn'encov, rozlrúsených po celom svete, organizujúich, aby podl'a svojich zámerov zachytili Církev Krist0vu do sieti, pripravujúc takto pódu pre všeobecnéodpadlíctvo... Nech si vo svojej namyslenosti nepredstavujú, že pre svoju naivnost sa lahko dáme zlákat do pasce. Ani len zdaleka nás nezvedie oslepujúcďdúha sl'ubov, do ktorých satan zaiste vstrekuje svojjed. Neboj sa., až priveImi je pa'efikaný, aby otvorenea bez okolkov požiadal o tvoju pomoc v boji protiPravde. Pokúša — ako obycajne — starými vnadidlami. Prisl'úbi ti slobodu, potom rovnost. Potom sa ti zališka bohatstvom a obchodom. Ba bude sIubovat ajzrušenie daní & všeobecnú obnovu v doterajšom spósobe života. Takto Iahšie zastrie plášť skutočnosti,ktorú ti v budúcnosti pripravuje. Vzbúr sa proti vladárom a predstavenýml — a nám ti dáva priklad. Zališka sa ti aj osvietenstvom, núka ti poznanie, vedu.filozofiu — rozširenie tvojho duchovného obzoru.Posmieva sa minulosti a opov'rhuje každou ustanovizňou, ktorá sa opiera o tradiciu. Našuškáva ti známefrázy, potom (a počúva, chváli a povzbudzuje. Načimpostůpit vyššie, priaterul Budeš ako Boh! Napok0n sas tebou pobaví, Iba sa aj zasmeje. Stava sa tvojim dóvernym priatel'om. Chytí ta za ruku, pevne ti sovrieprsty — potom (a už viac nepustí.
Ci sa my, krestamla, tak lahko prihlásime do jehoslužby?... Ci móže byť priatel'stvo medzi spravodlivo—stou a krivdou? Ci bolo dakedy svetlo spiate s temnostou? Teda odíďte zpomedzi nich, odlúčte sa, abyvás nezarátali medzi pomáhačov bezbožnikov, aby stenepripravili cestu mužovi hriechu — synovi zatratenia.
Kard. Newman — (Discussions and Arguments)
Kristus — medítácia kresfana.Prečo tak málo chápete evanjelium spásy? Ako je
možno prižmúriť oči a zapcha! uši pri počutí slov spásy? Kam sa podela vaša Viera? A v srdci ani len slabátuzba po nebeskej slave! Keby som mal odpovedaťjedným slovom, opovážil by som se vam vyčítat nedbalast v rozjímaníl Nemůže vás zachytit učenie, o ktorom ste predtým nerozmýšlali.
Rozmýšrat o Kristovi — ako? Jednoducho nepre
286
stajne mysliet na neho, mat pred duševnými očamijeho skutky a trápenia. Načim si to zaštepit hlboko doduše — on je ten 0 ktorom je dóstojno rozjlmat, ktorému sa móžeme klaňat, s ktorým sa smieme shováratlen čo sa prebudime a sotrvat pri ňom neskoro do noci.Ci jeme alebo pijeme. či sme doma alebo v cudzine,či pracujeme, prechádzame sa alebo odpočívame, ajkeď sme sami alebo v spoločnosti — to sa nazývarozmýšlanie. Len v tejto škole naše srdcia sa naladiado žiaducého tónu. Chvastáme sa kamenným srdcom,tvrdým, sta betónové autostrády, preto Kristov život nanás vóbec nepůsobí. Bez jemného, citlivého, ba zvučnebijůceho srdca sotva sa dožijeme spásy. Načim ho prerobit, ba preorat, ako pole, prekopat, zavodnit a obrobiť. zošl'achtit, vkým : neho napravíme záhradu. Hej.podobne zahradám Raja, prijatelne nášmu Bohu, záhrady, v ktorých náš Bob a Pán sa móže prechádzat.ba v ktorých smelo móže prebývat. Teda naše srdciabudú preplnené vonnými & užitočnými bylinami, nebeskými kvetin'ami — bez ostňov a třni. Pole neorané,suché a neužitočné sa pomaly závodní potóčkami živejvody. Podobná premena sa má odohrat v našich srdciach , ak chceme dójst záchrany. Slovom, treba námzískat, čo nám od prírody chýba: vieru & lásku.
Ci sa to dá uskutočnit (odhliadnuc od pomoci milosti) bez úprimného a praktického meditovania cezcelý deň?
Svatý Peter dobre vystihuje moju myšlienku, kedvravi o Kristovi: „Ktorého, hoci nevidíte, milujete; vktorého i teraz, hoci ho nevidíte. verite, a ako veriacibudete plesat radostou nevyslovytelnou a oslávenou."(l Peter !, 8).
Kard. Newman.
LITERATÚRA.
OTO KARRER: Duša ženy Ideály a problémy ženského sveta. Preložil P. Vojtech Bo'sanský, SVD. Vyšlo nákladom Misijného domu v Nitre 1946. Str. 261;broš. 45 Kčs. Karrer nie je u nás neznámý. V našejedicii vydali sme preklad jeho knihy: 0 slobodekrestana v katolickej C'irkvi. Aj toutoknihou katolícke Slovensko, najma naše ženy, dostávajúvzácny dari Co je duša ženy? Nemalým tajomstvom.ktoré načim poznat. Táto knižočka dá vám uspokojujúcu odpoveď. -er.
VÁCLAV CERNY: Zpěv duše. Kritická studie.Nakl. Václav Peter, Praha 1946. Str. 52, broš. 24 Kčs.
287
ELISABETH BARRE'I'I' BROWNINGOVA: Portugalské senetý. Nakl. Václav Peter, Praha 1946. Str. 48,broš. 33 Kčs.
Dr. R. W. HYNEK: „Muž bolestí. Mysterium Golgothae tremendum. I. svazok. Revoluční ráz dob Kristových". Praha 1946. Naklad. Francl, str. 230, cena 240Kčs.
S úžasnou dókladnosťou a s celkom mimoriadnouosobmou originálnou invenciou pósobivo liči autor justičný pripad Kristov práve v dobe, ktorá bičala odbojnou náladou a málo chýbalo že nevypukla revolúciaproti Rimanom; Barabáš fnebol typický kriminálnýzbojník & vrah, nebol franc—tireur v pejorativnom slovasmysle, ale akýsi partizán bono sensu. Jednu vecnúpoznámku však referent nemóže zamlčat. Autor opisujepomoc Simona Cýrenského tak, ako bý nebol bývalKristus vlastne ani svoj kríž niesol. Ale hoci by bolototo nesenie aké krátke alebo tá úl'ava až privelká,to stačilo, aby pravé rameno Pána bolo v mákkýchčastiach tela rozdrvené až na kost. Táto strašlivá ranaje doložená nielen mnohými mystickými zjavmi vizionárský'ml, ale aj materiálne, najma rúchom Pána naspůsob dalmatiky, ktoré je uschované v meste Argenteuil vo Francúzsku & ktoré na tom mieste ukazujepriamo strašné parenchymatózne krvacanie. Pripomienka na prislušné videnie sv. Bernarda, ktorá bola vMníchove v kostole theatinov, je s celým týmto kostolom bombou ú-plrne zničená.
Prof. Dr. J. P. Babor.Th. Dr. JOZEF BÚDA: Pán s nami. Vydal kláštor
dominikánov v Trenčíne 1946. Str. 134, broš. 90 Kčs.Vysokoškólská mládež bratislavská má štasLie počúvatkázne p. prof. Búdu, v ktorých načiera do studníc Zjavenia. aby dnešnému človeku jeho rečou vyjadril stálučasovost náuký Kristovej. Tieto káz'ne v knižnej formedostáva dnes širšia katolícka pospolitost. Zjavenépravdy svatého Plsma — to sú tie zlaté zrnka, žulovézáklady, na ktorých autor rozbíja falošné predsudkyproti Kristu a Cirkvi a stavia skutočné štastie dnešného človeka. Každá stránka tejto knihy vyjadrujekus prežité'ho života univerzitného profesora a starostlivého pastiera duší. Našim čitateiom ju Odporúčamena rozjímanie. —er.
SPISKY svatého Františka z Assisi. Vydal samovzdel. krúžok frant. *bohoslovcov v Zi-line 1946. Str.101. Nový prinos zo stredovekej františkánskej duchovosti do našej náboženskej spisby. Prostá jednoduchost, ktorú prezrádrza každý riadok, svedčt iba o tom,že Boh má všelijaké prostriedký, ktorými vedie dušek sebe. —er.
288
DČ.Vl
kk) 7“
1946.
SMER, mesačnlk' pre záuimy duchovného života.
Vydávaiů slovenski dominikáni. Rediguie fr. P. AquinasM. Gabura. OP.
Reda/eda a administra'cia: Trenčín, Nám. svitei Anny 15.
Návrh na obálku vypracoval prof. Ladislav Z ab o r s k ý.
Predplatné na rok 80 Kčs. pre študentov 40 Kč..Šekové čislo Smeru 6181.
OBSAH:Cesty duchovnosti:
Kristus. žiiúci v nás 289. — Moia svštá omša 293.— Nebeský Otec 300. — Moderný hlboký krestan310.
Duchovnos! vo svů'tých:
Črty osobnosti 1' P. Chryzostoma Bardysa 317. —Anielskost na zemi 322.
Duchovnosl v študentstve:
Student. hrdina lásky 323. — Výchova vole &charakteru dneskaišei mládeže 325. — Exercičnáposila 329.
Duc/rovnost v živote:
Ako si dneska predstavuieme svitého? 333. —Nad smrtou filmovei hviezdy 334. — Z evanieliovei pedagogiky 335. — Pretvorenie predpokladpretvorovania 335.
Poznámky 0 knihách:
Pecka: Neviditelný prsten 335. — Storm: Dobrýrytíř 336. — Ricciotti: San Paolo 336.
Cesty óuchounosli:„Ja som cesta, pravda a život."Vhlbil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnej aj svetovej záchrany?
Kristus, žiiu'ci (: nás.Viliam H 0 ! k a.
10. Spoluobetovaní s Kristem.
Tajomstvo vtelenia Syna Božieho nie je obmedzené iba na druhů božskú Osobu. ale rozširuje sa i na tých, ktorí vierou & láskou sús Kristom spojení, alebo lepšie povedané. srastení. Títo všetci sú totižto súčiastkou jeho bytosti, tvoria jeho mystické telo. Církev. V nichKristus žije dalej svojím bohol'udským životom.v nich sa modlí. pracuje, trpí. obetuje a umiera.Veď preto prišiel na svet, aby vo svojej Osobesdružil všetkých vykúpených v jeden celok,1v jedného Krista a potom oddal sa Otcovi skrzeDucha svatého v bezmedznej synovskej láske.Naša jednota s Kristom, jednota tela. krvi, života a Ducha vústuje do náručia společnéhoOtca.
A v tom tkvie podstata Kristovho i nášhoživota: v úplnom odovzdani, obetovaní sa Otcovi. Kristus to jasne naznačil viac ráz,2 no najvýraznejšie na kríži. vtedy. keď sa aj pri spierajúcej l'udskej prirodzenosti zriekol všetkého.keď vycedil všetku svoju krv a do Otcových rúkodovzdal svojho ducha.a Dokonal život, ktoréhojediným smyslom a ciel'om bol Otec.
Kristus sl'úbil. že ostane s nami po všetkydni až po koniec sveta,“ lebo je mu rozkošou
' Porov. Ján 17, 21.: Luk. 22. 42; Ján 4. 34; 6. 38 atd.' Luk. 23, 46.' Mat. 28. 20.
19 289
být so synmi l'udskými.5 Ako mocne asi búšilopri týchto slovách jeho srdce! Už vtedy malvypracovaný plán o Sviatosti oltámei & sváteiomši, „Toto je moje telo. .. Toto ie moja krv. . .Toto čiňte na moiu pamiatkul" Na pamiatkujeho smrti na kríži. Kristus chce medzi namineprestaine visieť na kríži s prebodnutými údmia srdcom. blčiacim tou istou láskou k Otcovia k nám ako onehdy na Vel'ký piatok.
Odteraz však už nebude sám zomierať. Prisvátei omši, ked kňaz mečom konsekruiúcichslov taiomne obetuie Božieho Baránka, ked ieho telo & krv symbolicky oddelené ležia na oltári, vtedy mystický umierame s Kristom ai my.ieho údy. „S Krístom som pribitý na kríz'."'Nielen v smysle alegorickom, ale doslovnom.i keď tainom. Či nie sme s Kristom jedno??Či vari ten Kristus. ktorý sa práve obetuie. nesmieša ochvíl'u, pri svátom priiímaní, svoje teloa krv s naším telom &krvou? Premenenie &priiímanie predsa patria spolu. ako chlieb & iehopožívanie sú zatvorené do iedného pochopu.Ved práve to bol smýsel Kristovei smrti na križi, aby obmytí v ieho krvi od hriechov. stali smesa ieho pokrvnými. súc s ním stmelení v jednotelo. „Jedno telo sme všetci. čo jeden chlíebpožívame.“ A keď iedno telo, tak ieden Kristus. jeden Ukrižovaný.
Kristova obeta kríža. mystický reprodukovaná pri svátei omši, ie teda obeta Hlavy aúdov. Krista mystického.
Ked kňaz po premenení dvíha zlatý kalich.odzrkadl'uie sa na ňom celý chrám & všetci.čo sú prítomní na naisvěiteišei obete. Nie ie tosymbolické?
" Prísl. 8. 31.' Gal. 2. 19.7 ! Kor. 12. 12." 1 Kor. 10. 17.
290
Naše spoločenstvo na Kristovom tele a krvizatvára teda v sebe i našu spoluúčast na iehoobete. Láska Kristova, ktorá sa skrze Duchasvatého z Kristovho srdca prelieva do našichside.“ pudi i nás dať všetko i seba Otcovi. Spoluobetovat sa mu s Kristom. To isté chciet anechciet. čo Otec, splňať ieho vól'u ako Kristus.ktorý iu splňal až po úplné zmarenie sa na krtži.Hei. to má byť ovocim našei účasti na eucharistickei obete: „Umrieť hriechu a žil Bohuv Kristu Ježišovi.""
Ak by nám chýbala táto vól'a zrieknuť savšetkého, čo ie v rozpore s vól'ou božou a bytmu poslušný čo ai až na smrt kríža. bez tohtomystického spoluobetovania sa s Kristom Bohu.obeta omše svatej by bola len Kristova obeta.&nie ai naša. Neúplná. Ai naše sváté priiimanieby bolo len materiálne, bez žiadúceho účinku.bo „medzi Bohom a človekom nie je nič rovnorodé. nič. čo by mohlo splynůt v iedno. iba dobrovol'né odovzdanie sa. pri ktorom sa iedendruhému celkom daruie". (Lucia Christina.)
Ai potom. keď už sviatostná pritomnostKristova v nás prestala. Duch Kristov. ktoréhosme nasali z ieho eucharistického srdca." ostáva v nás ďalei a skrze neho žiie v nás ďalei aiKristus mysticky. Vierou, zakorenenou v láska"A keď žiie. ai trpí a umiera. — Aká to vznešená pohnútka pre sebamí'tvenie a trpezlivé znášanie trpkosti života! S Kristem spolutrpim.som spoluukrižovaný a spoluumieraml Nielenmorálne. napodobňuiúc ho v ieho trpezlivosti aodovzdanosti do vóle božei, ale i bytostne, ontologicky. keďže pri světem priiimaní sa so mnoufyzicky spoiil v iedno telo a krv a mysticky žiie
' Rim. 5. 5.
" El. 3. 17.
19' 291
vo mne ďalei.“ Kristov Duch preniká i moiuúbohú bytost a pretvára iu v orgán Kristovhobožstva tak, ako ieho vlastná l'udská prirodzenost — s ktorou som srastený — bola orgánomSlova, ktorý ho vol'ne používalo na plnenie vóleOtcovei až po sebažertvu na kríži. S Kristomspoluvykupujem svet. keďže „na svojom teledoplňam tie Kristove utrpenía, čo ešte chýbaiújeho telu. ktorým ie Cirkev"."
To všetko logicky vyplývat z našej účasti nasvátei omši. Svátá omša nie ie teda iednaz mnohých pobožnosti. ako sú napr. litánie. ruženec, krížová cesta a pod., ale ie strediskom,slnkom všetkých pobožnosti (svátý FrantišekSal.), pobožnosť v naivlastneišom smysle, lebopri nei účasťou na tele Pánovom a krvi Pánovei sme \! pravom smysle slova zbožštení, pretvorení v Krista. A nezabúdaime: v Krista trpiaceho, ukrižovaného.
Preto kresťan nerozmýšl'a, či urobiť aleboneurobiť to, čo Boh od neho žiada svoiimi prikázaniami, ústami predstavených. stavovskýmipovinnosťami alebo hlasom svedomia. Ani sanezháči a nepohorší, ak sa ho bolestne dotkneruka Pánova. Vie totiž. že „vonkoncom neslušíchúlostivému údu pod tr'ním korunovanou Hlavou". [Svátý Bernard.) Len natolko Boh budev nás žiť, nakolko zomrieme sebe. Goetheovské:„Stirb und werdel" platí ai tu.
Áno, „kresfanstvo ie taiomstuo smrti a života".1“Tak sa nám iaví už pri krste, ale naimápri eucharistickej obete, kedy „s Kristom spoluumierame, aby sme s nim ai spolužili".“
" Gal. 2. 20." Kol. !. 24."' Marmion: Le Christ. vie de l'Ame. str. 244." 2 Tím. 2, 11.
292
„ 771'oia“svatá omša.CharlesGrimaud.
ÚVOD.Mnohé krestanské duše sa znepokoiuiú. že
tak málo robia pre božiu slávu. Cítia, že čassúri. a boia sa, že takmer s prázdnými rukamináidu sa na prahu večnosti.
Jednako chcely by dokonale dosiahnuť ciel',pre ktorý boly stvorené. totižto chválit Boha.No zatial' práce ich hatia. choroba zadržuje,rodina zaberá pre seba; a ony nariekaiú, žebadaiú, ako ich dni plynů bez toho. aby Bohadostatočne oslávily.
Ked tieto duše vyidu zo seba a zaprizeraiúsa na svet. horšia sa. keď vidia. ako l'udia Bohatol'me urážaiú, tol'me na nebo zabúdaiú; pýtaiúsa seba. ako Naivyšší móže strpieť také velkékrivdy od svoiich stvoreni. A tieto myšlienkynarúšaiú ích vieru. Mocne pobádané túžbou pobudovaní božieho král'ovstva hl'adaiú prostriedok. ktorý by mohly výhodne použiť, aby napatričné miesto postavily svet. obrátený na ruby, a aby pre Póvodcu všetkých vecí vytažilyz nich slávu. na ktorú má právo.
Nechže tieto duše nezúfaiú. Ich nepokoiskrsá naiměi z nedostatočného poznania; nešípia prekypuiúcu hoinosť chvál. ktorá sa iednostai vznáša z teito zeme. naoko takei nevdačnei, k božskei Velebnosti; a vari ešte menei šípia. že ai ony móžu Bohu vzdávat „dokonalú a úplnú poctu". ktorú mu tak baživo želaiú, len ked spolupracuiú s Kristom na nekonečnom holde. ktorý vzdáva naisváteišeiTroiici.
Veru. stačí im, ked obnovuiú kalvársku obetu; s Kristom. v ňom & skrze nebo maiú možnost'. aby dokonale dosiahly ciel', ktorý im Bobustálil. totižto oslavovat ho dokonale. bez tieňa
293
a neoslabene. Ci nie je to náuka potešuiůca &plná upokoienia. bo dáva kl'úč od velkého taiomstva božei trpezlivosti voči hriešnemu svetu?
Táto rozprava pokúša sa otvorit krestanským mysliam. čo baživo túžia slúžit Bohu. šíritjeho královstvo a pripravit sa na večnost, hádam netušené pohlady na obetu našicholtárov.
Chcela by ich poučit, že Kristus nie ie sámpri obetovani svátei omše. ale že priberá si veriacich alebo skorei, že on a ieho veriaci tvoriajediného Krista, ktorý Bohu podáva svoie nekonečné chvály, takže každý z nás opustiactúto viacei zaužívanú ako presnú iormulu:„ldem na svátú omšu". nahradí iu celkomoprávnenou: „ldem s Kristom obetovat svojusvatú omšu." .
Z tohto iasneišieho poznania našei účastív kňazskom úkone nášho Pána vyplynú pre náškrestanský život nesmieme výhody:
Budeme sa zauiímat o svatú omšu. ako torobíme vo veciach ktoré sú naše; potom pousiluieme sa lepšie iu poznávat. aby sme sa nanei viacej zúčastnili; zakúsime šťastné chvílepri nei.
Budeme potešeni. Naozai pocítime. že užnie sme „neosožné bytosti" odvtedy, čo si uvedomuieme, že splňame naivznešeneišiu úlohu.keď spoluúčinkuieme pri vzdávaní dokonaleichvály Bohu. ktorá ie predohrou tei, čo mubudeme vzdávat po celú večnost prostredníctvom Ježiša Krista.
Naša duchovna dokonalost vzrastie. Abysme boli dóverneišie spoiení s Kristem vo vzácnom úkone obetovania, nebudeme váhat vovšetkom prispósobit sa ieho vóli. zakázat sivšetko, čo sa mu nepáčí, hladat všetko, čo iemu milé. a to preto. aby sme v sebe uskutočnilidokonalá shodu myšlienok a citov medzi več
294
ny'm Kňazom & jeho poníženými spolupracovníkmi.
Budeme kresťanmi bez obavy & bez hany;veď čoho sa móžu bát od l'udí alebo udalostití. ktorí s Kristom vnáraiú sa do vnútornýchhlbočín samého Boha, Vládcu sřdc & svrchovaného Pána všetkých vecí?.
Rozpravu „Moja svá'tá omša" rozdeluiemena tri častí:
I. Moja účast na Kristovom kňazstve.II. Dielo. ktoré konám slúžením svojej
svátei omše.III. Prostriedky dobrého slúženia moiei
svitei omše.
Moja účasť na Tristovom Eňazslve.!.
JEZIŠ KRISTUS. KNAZ.
Tu uvidíme, že jediná byfosf, súca obetovaťBohu nekonečná a dokonale smieruiúcu poctu, ieKristus, človek ako hriešnici. ale Boh ako jeho
lec, a preto Bohočlovek, úradný kňaz Božstva.
Boží plán.Človek sa hriechom znivočil. Urazený Boh
mohol l'udstvo nechat ieho žalostnému zatracuiúcemu osudu. To by bolo iba spravodlivé. Aletoto riešenie nevidelo by sa ani dosť milosrdné,no naimži nie dosť oslavuiúce Boha. keby stvorenie človeka, ktorý ie mistrovské dielo božích rúk, malo naostatok skončit pohromou.
Preto Boh rozhodol. že človeka zachrání.Ale ako?
Naivyšší, nekonečne dobrý, mohol obroditl'udstvo tým, že by mu iednoducho odpustilhríech. Ale toto odpustenie by bolo naozai vel'
tBniÍahké pre nás a primálo by zvelebovalooha.
295
Boh mohol žiadať. abý l'udia dali zadostučinenie. pre ktoré bý im odpustil. No keďžeskutky tohto „odboiného mikrobu" samy osebenemajú niiakú hodnotu, Boh bol by sa slovominak rozhodol. že bez podmienky odpustí.
Nekonečná Velebnost vo svoiei podivneimúdrosti ustálila ozaj vznešenú mieru štedrotýa dobroty. ktorá iei umožnila naraz spasit človeka. zachovat práva spravodlivosti a mimotoho dosiahnuť dokonalé oslavovanie od stvorenia. ktoré bý celkom dočiahlo ciel'. pre ktorýbolo stvorené.
Boh určil. že Syn. druhá osoba naisváteišeiTrojice, stane sa kňazom. To znamená. že Slovo, Boží Syn. sníži sa do I'udského postavenia.aby ako človek, zastupuiúci celé svoje pokolenie. vykonal kňazský úkon na poctu naisváteišei Troiice. ktorým by s iedného stanoviskaBoha nanaivýš chválil, oslavoval a mu ďakoval,a s druhého stanoviska ním bý l'udstvo splácalosvoi dlh a bolo Výkúpené.
Tento plán uskutočnil sa na rozkaz Otcovs vplývom Ducha svátého, „ex voluntate Patris.cooperante Spiritu Sancto; z Otcovei vóle spolupósobením Ducha svátého“,1 ako to liturgiapotvrdzuie.
Tak Boh už může podl'a svoiich večnýchzámerov vytažiť zo stvorenstva naiváčšiu slávu,aká ie možná, a to pre ustálenie, ktorým rozhodol ustanovenie Ježiša Krista, Bohočloveka.za svoiho úradného kňaza.
Pochop kňazstva.Ale čože znamená být kňazom?Být poverený od Všemohúceho spoiovaním
stvorenia so Stvoritel'om, upravit medzi človekom a Bohom potrebné vztahy.
Být kňazom znamená být prostredníkom.Kňaz je most, postavený medzi zemou a ne
' Modlitba svátei omše pred prijímaním.
296
bom; preto kňaz Ježiš zaslúži si meno Vel'kňaz.„Za l'udí ie postavený v ich veciach u Boha."
az má obetovaf. Naivyššiemu verejné aslávnostné pocty, ktoré má mu úradne vzdávatl'udská spoločnosť; Boh iu zriadil a preto nemůžeme si iu mysliet bez kňaza.
Ježíš Kristus, naivyšší Kňaz.Boh vyvolil jediného človeka, aby medzi
sebe podobnými a božskou Velebnosťou dokonaleobnovil styky, čo hriech pretrhol, & to tým. ževzdá naisváteišei Trojici všetku poctu, ktoráiei patrí. Tento neporovnatelný kňaz je nášPán Ježíš Kristus.
Boh ho mohol vyvoliť a zrobiť kňazom aivtedy, keby Adamovo pokolenie bolo ostalo nevinné, žeby tento Vodca l'udstva mohol muvzdat ako svoimu Stvoritel'ovi dokonalú poctua aby medzi nebesami a zemou upravil dóvernévztahy. Vtedy by bol .Kristov kňazský úkonspočíval v tom, že by l'udia velebili Boha bezzadosťučinenia; & tak jeho obeta by bola lenoslavuiúca a dakovacia. ale nie smieruiúca.
No keďže človek zhrešil, Kristus, Kňaz. ktorého poslaním bolo oslávit Boha. mal zahladithriechy a zadost urobiť za. spáchané zlo, abysplnil svoie poslanie; preto Boh vo svoiei múdrosti rozhodol, že podstatný úkon Kristovhokňazstva bude krvavá obeta. Žiadal od Bohočloveka. ktorý ochotne počúvnul, ukrutnú smrtna kríži.
A tak ked Boh iediného človeka vyvolil, abyobetoval túto obetu, ie tiež iba ieden hlavný anaivyšší kňaz Ježiš Kristus, ktorý može akoBohočlovek napravit viny. oslavit božskú Velebnost. vzdat poctu, ktorá má nekonečnúhodnotu.
Priam preto Ježiš Kristus. naivyšší Kňaz.ie ai kňaz l'udí, náš kňaz. bo je náš nevyhnutný
'-'_Zid. s. 1.
297
prostredník medzi nami & naisváteišou Troiicou; nemáme a ani nemóžeme mať iných.
Preto vravievame mu v Gloria in excelsis:„Len ty si Svátý, len ty si Pán, len ty si Naivyšší."a „Niet v nikom inom spasenía."'
Prečo Ježíš Kristus je náš Kňaz?Aby Ježiš bol náš Kňaz. mal splnit víaceré
podmienky:1. Patrilo sa, aby bol členom l'udského po
kolenia. jeden z nás; inak by nás nebol zastupoval. Keďže briech poškvrnil I'udstvo. Boh ——aby l'udstvo očistil — žiadal za hriech zadostučinenie, ktoré by bolo naozai l'udské & pritomdostačuiúce & preboiné. to jest nekonečné.Preto bolo nevyhnutné na uskutočnenie božíehorozhodnutia o obnove božei slávy. aby Slovo sastalo telom. „Keďže dietky vóbec maly podielna tele a krvi, ai on podobne zúčastnil sa nanich...; musel sa vo všetkom pripodobniťbra.tom."5
2. Patrilo sa. aby, bol z božíeho „pokolenia“;inak nemohol by dať náhradu &klaňanie, ktoréak maly byť dostatečné, musely byť nekonečné.
Preto božská Velebnosť neurčila na splnenierozhodnutia o obnove svoiei slávy ani naivynikaiúceišieho človeka ani čo ai naikraišieboaníela. ale Bohočloveka, ktorý pritom. že malpravú ludskú prirodzenosť. bol súčasne sámSyn. druhá osoba naisváteišei Troiice. rovnýOtcovi a Duchu svátému.
Iba tento kňaz móže Bohu obetovať náležitůpoctu, bo je človek ai Boh.
3. Treba bolo, aby od Boha priial ai kňazské poslanie, aby mal kňazské povolanie; veďpovolanie podstatne spočíva vo výzve. ktorú dádakomu oprávnená autorita.
' Chvúloslovie světci omče: Sláva Bohu na výsosh'ac .
' Skut. 4. 12. “ Žid. 2. 14, 17.
298
No Boh „povolal“ nášho Pána k naivyššiemu kňazstvu. Svatý Pavol vravi: „Kristus neoslávil sám seba, aby bol vel'kňazom. ale ten.ktorý mu hovoril: Syn mój si ty. ja som ťa dnessplodil."o Hoci Syn ie od večnosti Syn, iednakopodl'a žalmistu tieto slová vztahuiú sa na nebolen od tej chvíle. v ktorei priiíma l'udskú prirodzenost. Už priam tým, že stal sa človekom.posvátený ie za kňaza. totižto za ustanovenéhoprostredníka l'udského pokolenia pred Bohom.Jeho Otec prisahou potvrdzuie mu túto hodnost: „Pán prisahal, neoželie to: Ty si kňazna veky.""
4. Treba bolo, aby vyvolený dobrovo'l'ne priial toto kňazské poslaníe; veď nikto nie jekňazom, ked to nechce.
No Ježíš Kristus oduševnene súhlasil s večným rozhodnutím. čo ho posvátilo za kňaza.Toto podrobenie vteleného Slova začína, len čopriiíma svoie telo. Odkrývaiú nám ho slová.ktoré povedalo svoimu Otcovi. keď vstupovalona tento svet: „Obety &daru neehcel si. ale telospósobil si mi" (pravda, aby stalo sa látkouobety & obetovania . . .) „Vtedy som povedal:Hl'a. prichádzam, aby som splňal, Bože, tvoiuvól'u.“'
Kedy bola Kristova kňazská vysviacka?„Vysviacka“ Ježiša Krista. ak móžeme pre
neho použiť tento výraz. bola práve vo chvílivtelenia. Vtedy jeho l'udská prirodzenosť priiala všetku kňazskú moc od svoiho spoíenias božskou prirodzenostou skrze osobu Slova.Toto spoienie s božskou prirodzenostou dalomu určené poslanie. totižto v mene celého fudského pokolenia minulého. súčasného a budúceho obetovať Bohu nekonečne dokonalú poctu
. Žid. 5. 57 Žalm 109, 5.. Žid. 10. 5. 7.
299
klaňania. chvály. ďakovania. zadostučinenia &prosby.
Teda Ježiš Kristus bol v tej chvíli „vysv'a'tený za kňaza", lebo stal sa Bohočlovekom,A keďže nikdy neprestane ním byt. jeho posvátenie ostáva večné; on je „kňaz na veky".
(Pokračovanie.)
Weóesěý Otec.Prof. Dr. Peter K 9 l ! e r.
I.
Božiu myšlienku Nového zákona můžemeshmút do dvoch krátkych viet: Boh je nášOtec. — Skrze jeho Syna Ježiša Krista stalisme sa v Duchu svátom dietkami božími. Rozo—berieme postupne jednotlivé myšlienky prvejvety. Pritom nie je treba zdóraznit. že v úzkomrámci oboch viet móžeme poukázat len na hlavné body. A pre jeden. čo i len na približné vylíčenie, je biblická látka príliš obsiahla a bohatána pramene. No jej vody neshromaždily sav pokojne tečúci prúd. stavajúci silné hrádzepravidelnej, metodicky & sústavne vybudovanejbohovede. V Biblii ako knihe inšpirovanej postavení sme pred celkom iny. vznešenejší prameň. Ako zurčiace horské potóčiky, stekajúzo všetkých strán vody s večnych l'adovcovýchvýšok, a kto k nim vystúpi. dojde k nesmiernym a nevyspytatel'ným oblastiam inšpirujúceho Ducha božieho. Pretože všetky knihyNového zákona nie sú nijaké teologické rozpravy. ale len príležitostné spisy, vtedy tiežv nich obsiahnuté výroky neobsahujú konečnérozpravy o Bohu, ale len príležitostné závery.najmá z neomylnej istoty plynúce závery. Alekeďže sú podané v podobe hovorovej reči &náboženského smýšlania svojej doby a keďžejasné a čisté svetlo božskej pravdy láme sa
300
v hranoloch l'udského ducha autorov biblickýchknih na sedmoro farieb, preto často ťažko zistiťpóvodný smysel roztrúsených výpovedj. Aleokol'ko je póvabnejšia táto námaha pre blbavého l'udského ducha. otol'ko je zo všetkýchtajomstiev odmeny najhodnejšie pre jeho predvídavý rozum. to vyslovíme, keď hovoríme: Boh.
V jednej vete klasického spósobu hovoreniaa plnej hlbokých myšlienok autor Listu k židomnačřta hned na počiatku niekolkými slovamivelkolepý obraz celej zjavenej pravdy: „Mnohonásobne a rozličným spósobom hovorieval kedysi Boh otcom skrze prorokov; najnovšie však zatýchto dní hovoril nám skrze'Syna."1 S podobnými slovami vystúpil. no ovela dóraznejšie,štvrtý evanjelista. ktorý dostal čestné meno„teolog", na konci neporovnatelného úvoduk svojmu Evanjeliu: „Zákon bol daný skrzeMojžiša, milost a pravda nastala skrze Ježíše.Krista. Boha nikto nikdy nevidel; jednorodenýSyn, ktorý je v lone Otcovom. on to porozprával."2 Ked staručký apoštol už sotva dýchal.keď nevládal už trasúcou rukou písat, vtedynás povzbudzovaly unikajúce slová jeho svedectva. Ako úvodné verše Listu k židom. priamtak aj tieto posledné verše Jánovho úvodupredovšetkým vyzdvihujú velký význam Starého zákona ako skutočného zjavenia božieho.Boh dal zákon. Mojžíš bol len sprostredkovatel'om. Boh sám v minulosti hovoril k otcom.ked neustále najrozličnejšími spósobmi hovorilk prorokom. ktorých si vyvolil a ktorým dalpoznat svoje bytie a svoju vól'u. aby ju potomoznámili l'udu. Hovoril k nim vnútorným hlasom, vo sne alebo vo vytržení. Proroci videliBoha. To Ján nechce zapierať. ale oni videli honajviac ak v symbolických obrazoch alebo rýchle sa striedajúcich videniach. Bolo to. ako keď
' Žid. 1. 1—2.' Ján 1, 17—18.
301
blesk alebo meteor ožian' na krátky okamihv temnote ležiacu a potom hned do temnoty zasa sa uložiacu krajinu.
Ale niiakému smrtelníkovi nebolo dožičené-— alebo tiež len nepravdepodobne — vidietdlhšie Boha. On prebýva vo svetle nášmu okuneprístupnom. Ked raz strhne svoi závoi, vtedyzlakne sa človek v povedomi svoiei hriešnosti.ako to čítame u Izaiáša, proroka: „Beda milSom stratenýl Lebo som človek s nečisty'mi perami a byvam medzi l'udom s nečistými perami.A teraz uvidel som na vlastné oči Král'a. Pánapánovi"s Vol'ačo podobného rozpráva námevanielista Lukáš. Kristus zázrakom bohatéhorybolovu ziavil pred učeníkmi svoiu božskú moc.lnáč taký drsný a sebavedomy Peter. premoženy týmto zážitkom priameho zasiahnutia božieho do svoiho odboru. vrhá sa pred Maistromna kolená a volá: „Pane, odíd' odo mňa. lebosom človek hriešnyl" Zachvátil ho strach z blízkosti božei. Iba iednému iedinému bolo dožičené nielen vidiet naozai Boha a prijimat nielen priležitostné ziavenia. ale omnoho viac,trvalo žít v bezprostrednom videni Naivyššieho.prvorodenérnu Synovi Božiemu. Jedine iemu ieznáma tvár Boha. „Nikto nezná Syna. iba Oteca nikto nezná Otca, iba Syn a komu Svn budechciet ziavitf“ Tento príslušný svedok iedinýnám priniesol zprávu. ako to slávnostne vyhlásil štvrtý evanielista o tom, čo ie Bob.S Kristom a v Kristovi dosiahlo teda ziaveniebožie svoi vrchol. Čo Kristus učil o Bohu, nieie hociaké učenie. ale je to učenie o Bohu. Onneučil len pravde. lebo on sám ie Pravda. Neukazoval len cestu k Bohu, ale on sám ie jedinácesta k nemu. „Nikto nepríde k Otcovi iba skrzemňa."“ Odvtedy. čo zomrel posledný úradný
'165z. , .' Mat. 11. 21.“ Jůn 14. 6.
302
svedok Kristov. posledný apoštol. skončilo navždy všeobecné ziavenie. Vecou Duchom božímosvecovaného & spravovaného cirkevného učitelského úradu ie strážit sverené mu ziavenédobrá a. priviest l'udstvo k ich hlbokému porozumemu.
II.
Ak chceme teda poznat božskú myšlienkuna vrchole iei čistoty a dokonalosti. musíme ísťku Kristovi, Jedine on má slová života večnéhof V čom spočiva podstata a charakterJežišovho učenia o Bohu? Ježíšovo hlásanievoláme evanielium. blahozvesť. Nairadostneišiea naiblaženeišie v tom ie to, že nás naučil Bohaako Otca poznat. cti! a milovat. Preto nászbavil vel'kého strachu pred večnostou a dalnám uistenie. že nad nami prebýva nekonečnédobro a osohná láska, ktorei nie je Íahostainé.akí sme. Ked hovoríme o Bohu. stoiíme predúžasným taiomstvom. Ak však použivame slovoOtec, vtedy pre nepochopitelného a nekonečného Boha máme meno. ktoré z denného pozorovania ie nám bežným. Čo otec ie a chce. topresne vieme zo Skúsenosti od ludi & s luďmi.Ten, ktorému leží dobro dieťaťa na srdci. ktorýsa oň stará, starostlivo ho prevedie cez dobréai zlé časy; ten, na koho ie dieťa ponechané.ai keď ono nechápe celkom ieho konanie, kedže on dalei vidí ako dieta & lepšie vie. čo iepreň dobré. ako dieťa vo svoiei neskúsenosti adetskei krátkozrakosti. Všetko. čo ai naiver—neiší otec l'udský zamýšla & robí so svoiím milovaným dieťaťom, vztahuie sa ai na Boha; nomedzi l'udskei slabosti a omylnosti máme 'amusíme zbavit toho, ktorý ie poslednou príčinou všetkého života. keď ho nazývame Boh Otec.
Kristus učil vidieť v Bohu Otca. Nie ie totak, ako to tvrdil Marcion už v druhom storoči.
' Tamtiež 6, 68.
303
že Kristus odstránil starozákonného Boha ahlásal neiakého nového Boha, že starozákonnýBoh je národný Boh židovský, bytost plná zloby, hnevu a ukrutností. Kto takto hovorí. tensám musi byt preplnený podobnou slepou nenávistou voči Starému zákonu ako Marcionalebo podobne musí zavrhnút Starý zákon ako„velké cigánstvo" l'udstva. Ale potom tiež musívyčiarknuť podstatnú čast Nového zákona. PretoCírkev už v naistaršom vyznaní viery vyhlásila:„Ten, kto hovorí a veri, že Boh starozákonnýie iný, ako Boh Nového zákona, nech je danýdo kliatby.“
Sváti Starého zákona tiež poznali naisváteišieho a všemohúceho Boha pod menom Otec.Ba ai pohania hovorili „otec Zeus". DobrotaBoha, ieho otcovská starostlivost a vernostk vyvolenému národu ako ai voči jednotlivýmveriacim. našly v spisoch Starého zákona, naimá však v žalmoch, mocné vyjadrenie. „Takako sa zl'utúva otec nad svojimi deťmi, tak sazl'utúva ai Pán nad tými, ktorí sa ho boja. Onvie vel'mi dobreJLaké sme my biedne stvorenia.On památá na to, že sme len prach."T Žalostnýnárek proroka Izaiáša umožňuie nám nahliadnut do otcovských vykupitelských plánov božích. ktoré mal so svoiím národom, a poúča náso tom. že nevemost & vzdorovitost Izraelitovzavinily, že Boh sa už v Starom zákone nemohol ziavovat ako dobrotivý Otec. A tak to bolopredovšetkým v jeho úmysle. Boh so smutnýmpohl'adom diva sa zpiatky do minulosti a hovorí: „Ja som síce riekol: Akože chcem ťa počítat za svoiho syna a dat ti žiadostivú zem.slávne to vlastníctvo pohanských národov. Adalei som riekol; »Otče mói<<mi budeš hovoriťa nikdy sa odo _mňanevzdiališl Ale ako žena.ktorá pohrdla mužom svoiím, tak pohrdol mnoudom izraelský! Tak znel výrok Pánov."' No
7 Žalm 103. 13—14. ' Jer. 3. 19—20.
304
v Starom zákone len zriedka počuť takýto hlas,plný detinskej dóvery k milovanému Otcovi nanebesách, a opačné zasa. plný nežnej láskyk svojim detom na zemi. Vedúca pohnútka jevšak iná. Tu prevláda myšlienka o svrchovanejmoci a zastrašujúcej důstojnosti božej. Tak sito vyžadovala vychovávatel'ská múdrosť božiavoči tvrdohlavému národu.
Naproti tomu v Novom zákone Kristus spojilBoha s človekom s omnoho nežnejším svázkom.Dvestošesťdesiatšest ráz je Boh v Novom zákone nazvaný Otcom. Kristus používal menoOtec pre Boha častejšie ako hociktoré iné oslovenie. Túto milú oddanost v Boha a túto vieruv nekonečnú božiu dobrotu & milosrdenstvo božie spravil prevládajúcim prvkom svojho náboženstva. A jedine z tohto stanoviska. z tohtokresťanského svetonáhladu vychádzajúc, moholnapísať bývalý farizej Pavol Korintanom: „Požehnaný je Boh a Otec Pána nášho JežišaKrista. Otec milosrdenstva a Boh všetkej potechý, ktorý nás potešuje vo všetkom našomsúžení. aby sme aj sami mohli tešit tých, ktorísú v nejakom útlaku. povzbudzovaním, ktorýmaj mý bývame povzbudzovaní od Boha."“ Tietoslová tvoria Capitulum v nedel'ňajšom nešporea je to ozaj škoda, že pritom poukaz na ciel'božskej potreby ako poukaz (V. 4b) na násbýva vynechaný. Kristus v predvečer svojejsmrti obracia sa pri zpátnom pohlade na svojedielo v takzvanej najvyššej kňazskej modlitbena Otca a hovorí: .,Otče. už sa priblížila hodina:osláv svojho Syna. aby Syn tvoj oslávil teba.Súčasne dal si mu moc nad každým telom. abyvšetkým. ktorých si mu dal. udelil život večný.Avšak život večný majú tí, ktorí poznajú teba,jediného pravého Boha a toho, ktorého si typoslal, Ježiša Krista." Už aj samé toto svedectvo je velmi závažným pre učenie Kristovo__72 Kor. 1. 3—4.
20 305
o Bohu. Aby Syn Boží sprostredkoval celémul'udstvu život, večný, božský život. stal sa človekom. „Ja som prišiel. aby ste život malí abojnejšie ho ma.li."lo Ale v čom spočíva tentoživot? V správnom poznani Boha Otca a jehoSyna. Potom pokračuje Kristus vo svojej modlitbe: „Ja som ta oslavil na zemi. Dokonal somdielo. ktoré si mi dal, aby som dokonal." V čomspočíva toto dielo? „Oznámil som tvoje menol'uďom."“ Teda Mesiášovým životnym poslanimbolo l'uďom zvestovat meno božie. „Prečoženepoznali meno božie?", pýta sa svatý Augustín. A Odpovedá: „Nie každé meno, v ktoromsa Bohom nazývaš. ale iba to. podla ktorého simojim Otcom. meno. ktoré by sme neboli poznali bez Synovho zvestovania."
Podl'a učenia Ježišovho stretávame sa všadev prirode so stopami otcovskej dobroty božej.Boh ako otec vel'kej rodiny stará sa o všetkých.Polné kvety odieva utešenejšie. ako bol odiatyŠalamún bez toho. žeby pracovaly a priadly.On živi vtáctvo nebeské. ktoré neseje. nežneani sýpky nenaplňa. Vrabec na strecbe & trávana lúke sú predmetom jeho otcovskej starostlivosti.
Mnohí súčasníci zastreli božskú myšlienkunatol'ko. že by sa bol z neho stal nejaky despotický orientálny vládca. ktorý so svojim panovnickym dvorom len o to sa stará. ako by náspotrestal alebo odmenil. No Kristus učil. že ainajnepatrnejšie veci sú predmetom otcovskejstarostlivosti božej. Všetky vlasy na našej hlavemáme Spočítané &_ani jeden nespadne na zembez jeho vóle. On nám už vymeral dni života.a všetkému nášmu úsiliu nepodari sa pridať animinútu k určenej dlžke nášho života. On poznánašu biedu skór. ako mu o nej my povieme.A predsa chce. aby sme mu s úplnou dóverou
"' Ján 10. 10." Tamtiež 17, 1—6.
306
prednášali všetky svoje prosby. malé i velké.tak ako to robí dobrý otec, aby vychoval svojedieta. Ale zaiste musely ho urážat všetky zúíalé a úzkostlivé starosti s našej strany.
Nie je iné také náboženstvo na zemi, v ktorom by detská dóvera v Boha tak patrila k podstate pravého duševného života, ako je to v náboženstve Ježišovom. Výčitka, ktorú najčastejšieuvádza svojim učenikom. je ich nedostatočnádóvera (slabá viera). „Vy maloverníl" To, čo sanám zdá celkom prirodzeným, najma starosto jedlo, pitie a odev, Ježiš tu označuje za podstatnú črtu pohanov. ktorí predsa neveria v Otcanebeského. Výzva k detinskej dóvere patrik najznámejším miestam v kázňach. Ale. že tiežtieto slová patria k slovám Kristovým. ktoréTudia najmenej prijímajú a nasledujú. je isté,lebo sa ešte čosi z pohanstva vždy v nás skrýva.„Keď Boh trávu pol'nú, ktorá dnes stojí a zajtrasa hodí do ohňa, tak utešene šatí, o čo viac vás.maloverní. Nebuďte teda ustarosteni, hovoriac:Čo budeme jest, čo budeme pit a čím sa zaodejeme? Lebo toto všetko pohania výhradávajú.Vie totižto váš nebeský Otec. že všetko totopotrebujete. Hl'adajte najskór král'ovstvo božiea jeho spravodlivost. a toto všetko sa vám pridá. Nebuďte teda ustarosteni o zajtrajšok; lebozajtrajší deň bude sa starat sám o seba. Dostmá deň svojho trápenial“12 Ako dietký božiemáme, ba musíme mat bezhraničnú dóveruk svojmu Otcovi nebeskému a so svojimi prosbami. ktoré skoro opovážlivostou majú zaznievat, máme sa k nemu obracať. Sám Kristus poukazuje na prosbu tohto druhu a označuje ju.keď ju prednášame s pravým úmyslem, za meradlo pravej vierý v mocnú a ochotnú pomocOtcovu. A najma. keď jeho učeníci spozorovali.ako sa splnila Majstrova kliatba na neplodnomfigovníku. a keď ho plní úžasu na to upozornili.
" Mat. 6. 30—34.
20' 307
odpovedal im: „Maite vieru v Boha! Veru, povedám vám: Kto tejto hore povie: zdvihni _saa bod sa do mora, &nebude pochybovat vo svojom srdci. ale verit. že sa stane všetko. čo lenpovie. stane sa mu. Preto povedám vám: Všetko.čo si len v modlitbe zažiadate. verte. že dostanete a stane sa vám."la
Idea Boha je vari len nejakým romantickýmrojčením, potrebným pre tých. ktorí iných vyzývajú k dóvere v Boha a sami nie sú tlačenitarchou a biedami života? Kto by to tvrdil; zabúdal by pritom na to, že Ježiš ako chudobnýrobotník poznal l'udský život so všetkými jehostarostami a s celou jeho tvrdosťou. On právetak vedel o strašných prírodných pohromáchako aj o ťažkých úderoch osudu a o najhlbšomžiali. Aj on plakal pri hrobe priatel'ovom. Nonaučil l'udstvo. aby v utrpení a nešťastí nevidelonejaký zlý osud, ale dopustenie, vychádzajúcez' otcovskej dobrotivosti božej. Choroby a nešťastia nie sú len následky vlastných alebo cudzích vín. Toto bol ten hrózy plný názor židovštva až po časy Ježiša Krista: Kto sa má zle,ten je pred Bohom vinný. Kto zase sa má dobrea má úspechy, ten je u Boha v milosti. Až dosial vázia široké masy v tomto skrz-naskrzžidovskom. ale nie biblickom názore. Aj učeníciJežíšovi boli ako pravé dietky svojej doby a náboženstva tohto názoru. A preto tiež. vidiac pridverách chrámových slepého od narodenia. spýtali sa Majstra: „Kto zhrešil, tento alebo jehorodičia, že sa narodil slepý7" Ježíšova odpoveďvšak znela: „Ani tento nezhrešil ani jeho rodičia. ale aby zjavily sa na ňom skutky božie."“A tak nešťastie úbohého slepého od narodeniastáva sa týmto riadením Prozretel'nosti Božejpozitivnym výkonom. Ten. ktorého ludia pokladali za hriešneho alebo aspoň za pol'utovania
" Mar. 11. 22—24." Ján 9. 2—3.
308
hodného mrzáka. splnil ozaj vel'kú úlohu: onstáva sa príčinou zázraku, ktorý Sa na ňomuskutočnil a ktorý Boh už od večnosti zamýšrals ním urobit. stáva sa dobrodincom ai iných.keďže ukazuje im cestu k viere. Mnohí chorínestali sa síce ziavne nástroimi otcovskei dobrotivosti božei; ale my vieme teraz z úst saméhoJežiša. že ani my nebudeme- daromne dúfaťv lásku nebeského Otca, čo ai nám ieho úmyslyostávaiú skryté. Podobne znela odpoveď Ježišova. keď mu Marta a Mária oznamovaly vážneochorenie svoiho brata: „Táto choroba nie jesmrt. ale na slávu božiu; aby Syn Boží bol skrzeňu oslávený."“ Utrpením &biedami. ktoré znášame krestanský trpezlivo, splňame v mimoriadnei miere svoiu hlavnú životnú úlohu a spolu tak prispievame na zvelebovanie Boha. A lenpreto orezáva Otec nebeský s ostrým nožíkompozemských skúšok nezriadené pudy našei. dedičným hriechom poškvrnenei prirodzenosti. abysme „priniesli bohaté ovocie"." Ako tiež naiušl'achtileišie víno len v horúcom slnečnom úpale sa rodí, tak isto naidrahocenneišie ovocienadprirodzena len v ohni utrpenia dozrieva.A čím viacei splňame tento úmysel boží, čím sastávame poslušneišími dietkami Otca nebeského. tým sa stávame verneišími nasledovníkmiieho Syna: „Tým sa preslávi mói Otec. keď prinesiete prehoiný úžitok a stanete sa moiimi učeníkmi."" Tu nie ie miesto na to. abv sme bližšiepoukazovali na tieto také dóležité myšlienkypre kresťanské utváranie života. Toto krátkenačrtnutie móže dostatočne dokázat. že už mýšlienka Boha Nového zákona ie súca rozriešiťprastarú otázku nezavineného utrpenia. Mámesa namáhali Jób & ieho priatelia a tak tiež bolomárne to, kde sa až v tomto riešení dostal ieden
Íš—Jan u. 4." Tamtiež 15, 2." Ján 15. 8.
309
zo žalmov, lebo predsa len ešte nevedeli daťposlednú odpoveď, keďže až Syn Boží. ktorý stalsa človekom. oboznámil nás úplne s vykupitel'skými plánmi Otcovými, ked skúša svoje deti,najmá svojím vykupitel'ským utrpením za iných.
(Pokračovanie.)
Woóemy' díóoéý érest'a n.P. Aqulnas H. G a b a r a, OP.
Rýdze kresťanstvo je životný kvas. ktorýchce nadl'udskou silou prenikať & prepracúvaťcelé l'udstvo, všetky jeho vekové aj spoločenské stupne, všetky životné složky & odbory, ato až po dovřšenie svetových dejín.
Zpomedzi bohatých plodov pretvorujúcejkrestanskej životnosti nášho veku je Vít deLarigaudie, vodca francúzskych skautov, ktorýnarodil sa v Paríži 18. januára 1908 a padolako hrdinský obranca milovanej vlasti na lucemburských hraniciach ll. mája 1940.
Tento velký krestan, ozaj hodný tohto mena. svojím životom tak zrejme a podmanivoukazuje, že celkom dobre móžeme spojit formy. rámce a prúdenia dvadsiateho storočias dósledným Kristovým svetonázorom. radostnýúsmev šťastného skauta. cestovatel'a, športovcas rozjímavou hlbkou katolíckej mystiky. čistýtanec, pritomnost krásných žien & vnímaniezemských póvabov s úzučkým spojením s Bohom v baživej láske. Vel'ký krestan, vravíme;bo vedel odkryt v sebe nesmiernu velkost, ktorúBoh vložil do každého človeka, večné povolanie.teocentrickú os čiže zamierenie človeka naBoha. Ono tvori pravú důstojnost človeka & pojeho znásilnení človek růti sa vo svojich najhlbších základoch.
Larigaudie odkryl v sebe toto večné povolanie &vášnivo zamiloval sa_doň. Keďže sa roz
310
umne zmeral. poznal, že všetko obmedzené.nech ie neviem aké vábivé & žiarivé. nevpadnedo hlbin človeka tak, aby zaplnilo ieho nesmierný obsah a uspokoiivo utíšilo ieho náročnú bažnost. „Iba Boh ie plná hodnota. Len ieho svetloa ieho láska móžu uspokoiiť & nasýtit našeúbohé fudské srdce, príliš široké pre svet, ktorýho obklopuje." To napisal Vít de Larigaudie.skaut. ktorý úzkostlivo a netrpezlivo čakal pritelefone na odpoveď. či bude medzi dvadsiatimi. čo póidu do Austrálie na svetový skautskýsiazd a ktorý chutne v kýpiacei radosti skríkolpri kladnei odpovedi: „Hurá, póideml" To napisal Larígaudie. legendárny rover. ktorý prvýautomobilom spoiil Francúzsko s lndočínou.ktorý maistrovský ovládal iazdu na koni az lietadla obdivoval nebesá ai zem; on. ktorýbol taký úžasne citlivý a vnímavý na krásysveta, ktorý „z Tahiti až po Hollywood. na koralových pobrežiach alebo palubách plachetnicdržal pri rytmickom tanci v náručí naikraišíeženv sveta". ako sám píše; on. ktorý tol'ko videl. tol'ko počul, tol'ko pochodil po všetkýchpiatich kontinentoch!
Nenásytne smždil po Bohu. Týmto smádompodložené sú ieho dobrodružstvá po svete, iehotúžba všetko vidieť. všetko obdivovat a všetkomilovat. Preto z dokorán otvorenei duše napisal: „Treba všetko obdivovat: orchideu. náhlevykvitnutú v barinách. krásneho koňa. pohybdieťaťa. črtu duše. úsmev ženy, Treba obdivovat všetku krásu okolo nás, treba si iu náisť,ai keby bola v blate. a pozdvihnút iu k Bohu.Ale neslobodno na ňu prilipnúť. Ona ie ibatrblietaním, a my sme stvoreni pre slnko a niepre temný močiar. na ktorého hladine ligocůsa ieho odrazý." Teda vo všetkom zachytávalBoba, odblesky ieho krásy; toto zachytávanie.hl'adanie. odhalovanie ie preiavom ieho mocneitúžbý po Bohu a živelnei potreby milovat ho.
311
Larigaudie dósledne uskutočňoval úsilie katolíckeho skautingu, ako ho vyiadril parížsky dominikán a duchovný vodca francúzskych skautov P. Forestier: „Skauti chceli spoji! všetkoludské s božským, zmocnit sa stvorenia 8 povďačnou mysl'ou, uctievať Boha statným telom.svoiou radostnou prácou. Ich duchovný životchce! do svojho vystupovam'a k Bohu strhmiťvonkoncom celý ich fudský život." Hei, Larigaudie chcel sovrieť všetko stvorenstvo. byť ieho tlmočníkom a kňazom. vyniesť ho nežne nakridlach svoiei miluiúcei čistei duše k nebesám. ako kňaz podáva nebesám obetné dary apozdvihuie posvátenymi rukami Hostin; zo všetkého chcel zrobiť oslavnú pieseň na Stvoritel'a.
V tomto mocnom rozumovom & teplom vól'ovom zakotvení v Bohu ie taiomstvo ieho krásneho širokého úsmevu, kryštalovei radosti. podmaňuiúcei iednoduchosti. otvorenosti & blbky,teplého priatel'stva a vyhl'adávaného spoločníctva. Cítili to naim'á. ieho milovaní malí skauti. ktorí na ieho ceste do Chartres označili muchodníček. čo mu predižil púť o tri kilometre,len aby mohli byť s usmievavým rozsievačomkrásnei radosti.
Pre spomenuté zamierenie života na Boha,pre důsledný životný teocentrizmus Larigaudiedival sa na všetky veci, póvaby & vztahy s božei perspektivy. ktorá iediná ie vecná, díval sabožími očami. ktoré neklamú. A preto všetkomu bolo také krásne, „všetko videl preduchovnené v ozaistnom realizme, všetko iagalo samu zábleskmi vyššieho sveta. ktoré unikaiúmnohým. čo maiú oči & nevidia. Tak si vysvetlíme. že keď on — muž v plnei svaloyei a duševnei síle, s vel'kou schopnosťou vnímavosti &milovania — pozoruie pohyby pri obsluhovanía tanec inak dráždivo oblečenei naičisteišeikrásavice ostrova Bali. ie vysoko povznesenýnad smyselnosť a ide po lúčoch krásy, ktoré
312
póvabnou ženou prebleskúvaiú. až k ich prameňu, k Bohu. absolůtnei Kráse. Píše o tom:„Každý iei pohyb ie radosťou pre oči, takžečlovek l'utuie. že nie je malíarom. aby moholtlmočit ich súlad a póvab... Polok, stáleusmiata, s úsmevom. ktorý podobá sa stonuvtáka. s bronzovým poprsím a s královskýmigestami ie žiarivým obrazom krásy a tým aichválospevom na Stvoritel'a. Držali sme si srdcepozdvihnuté dos! vysoko, aby sme v tom nevideli nič iného. A preto tých niekolko dní, čosme strávili na tomto opustenom pobreží naiužnom hrote Azie, ostane nám spomienkou bezpoškvrný, spomienkou svetla, hudby a krásy."Zážitok mladého muža. hodný obdivu. vysvetlitel'ný iba náramnou láskou k Bohu, ktorá robíčloveka nezranitel'nýml Ai ženu videl teocentrický, vo vztahu na Boha. bola mu rebríkomk Bohu; preto videl iu kraišiu. ako iu vidísmýselník a zneužívatel' žien. Nezatváral oči.Nie. Ba skorei díval sa s celkom otvorenýmiočima. lebo bol čistý vo svoiich hlbinách. naplnených Bohom. ktoré prelievalý čistotu doočú. Klasická velkorysost! Až sem rháme prist,ak chceme osobne používat zneužívané heslo:Čistému ie všetko čisté!
Stopercentne móžeme mu verit. že z osobného prežívania napisal o dievčatách: „Pomýlená výchova nás pričasto učila vidiet v ženeiba príležitosť k hriechu. miesto toho, aby námv nich odhalila žriedlo pokladov . . . Je tiež istoustratou zanedbávat ten boží dar, ktorým súpra-vé dievčatá“ A končí: „A aby sme si bolichlapci ai dievčatá navzáiom prameňom obohacovanía a nie hriechov."
No k teito velkosti a maistrovskei vládenad sebou prebíial sa cez boie. tvrdé úsilia, horúce vášne. kýpiaci temperament. Veď bol muž.z m'ása a kostí, v ktorom sa neraz pohne nižšíe;no nesmie sa tak pohnúť, abý zrútilo výššie. Po
313
cit ozývaiúcich sa prudkých nižších sil neznamená. že treba im vyhoviet na úkor naihlbšiehov človeku, čo ho robí človekom. Je skorei signálom na odraz k výškam, v ktorých sa utešenerozrastá & kryštalizuie pravý človek, neožobráčený. nezotročený, ale obohatený, slobodnýv zaiatí splňaných božích požiadaviek a smerníc. Larigaudie. mocne vzrušovaný láskou k Bohu. díval sa na sebazápor a celú askézu ako naprostriedok, ktorý má Výkúpiť človeka & nie houkrátit. obrať o radost zo života. To ie vecnápsychologia kresťanskei askézy: nedívat sa nazápor, ktorý ma bolí, ale na klad. ktorý saz odriekania zrodí.
Pripomeňme Larigaudieho priznanie. ktorévela vravi: „Musela to byt mulatka. Mala utešené plecia & na velkých perách aj v nesmierných očiach telesnú krásu miešancov. Bola krásna, divo krásna. Iba iedno bolo naozai trebazrobit. Ja som to neurobil. Vyskočil som na koňa a odišiel som cvalom, bez obzerania. plačúcod zúfania a vášne. Myslím. že keď nebudemmať na súdný deň nič iné. aby som to darovalBohu. budem mu mód obetovať ako snop všetkytie obiatia, ktoré som nechce! pozna! z láskyk nemu.“ Horúce skypenie vášne stlmuie zo živého presvedčenia útekom od nedobrei príležitosti &naimá láskou k Bohu, pre ktorého hodnoai zutekať a všetko obetovať vo smysle naivěičšiehomravného pravidla: Milovat budeš Boha nado všetko! Larigaudie ie naraz taký l'udský, s ozvenami zdedenei porušenosti, a zasataký nadludský, s ozvenami anielského sveta.s mystickým zanietením. Čistý muž. hrdinskýčistý uprostred všetkého. čo by chcelo odplaviťčistotu. Mravný vel'duch! Pridřžaním sa teocen:trickei osi. účinnou láskou k Bohu víťazí a)v naitvrdších boioch. Napísal: „Čistota ie nesmýselnou a smiešnou stávkou, ak staviame 1ulen na záporných príkazoch. Ale ie možná.
314
krásna a obohacuiúca, keď opiera sa o spofahlivý základ: o živá a dokonalá lásku k Bohu;iba ona móže uspokojí! nesmiernu potrebu lásky,čo naplňa naše fudské srdce."
Táto vvstupňovaná potreba lásky. priamočiaro a radostne raziaca si cestu ai cez všetkoiei nežičlivé, u Larigaudieho — ako vóbec u povedomých nositel'ov Krista — našla úrodnú pódu pre svoi vývin v hlbokei sobranosti a vo Sviatosti lásky, v Eucharistii.
Vnútorná sobranosť ie potrebná podmienkapravidelne rozrastaiúceho sa nadprirodzenéhoživota v nás. Umožňuje nám pozriet sa do seba.v sebe náist Boha a v tichu začut jeho hlas.Pripravuje nás pre hlboký život. čo plodí radost.bo híbka z Boha teší. Larigaudie. ktorý sa soskautskými veselými skupinami tol'ko túlal posvete a dostával medzi tisíceré rozptyluiúceokolnosti. uchovával sa v božei pritomnosti aipri veselom táborení. na filmovom predstavení.vo velkomestskom huku, na palube lodí, prihukote vrtule, bo vyhradzoval si v dennom poriadku čas na roziímavé vnáranie sa do seba &tým ai do Boha a do hlbokého smyslu vecí. Nečuduíme sa, ked' tento moderne prítažlivý vodcaskautov píše: „Boží hlas je taký jemný, že homožno počúva! iba v tichu. . . Musíme si zvyknúť by! v srdečnom pomere s Bohom v samotea tichu jeho stvoritelského dielo... Zo svojhoživota máme urobit rozhovor s Bohom... Musíme se naučil džavotaf s Bohem . . . Vždy m6žeme mať Boha pri sebe ako druha, ktorému sazdóveruieme.“ Ide peškv do Chartres. No nie jeto len cesta turistu, ale ai putovanie mystika:„Les, ktorý ma obklopuje. ie taký krásny, žestáva sa modlitbou. Súc celkom sám, robim sivo vlastnom vnútri zatvorené duchovně cvičenia:moja duša ie celou a kláštorom ie les . . . Terazúnava ie moiou ozaistnou modlitbou. Tento kilo
315
meter za priatefa, ktorý je mi drahý. Tento zasa v spojeni s Kristom na Kalvárii. Další a nasleduiúce za staré brice/ty..." Inokedy zase.„v tichu brestovei aleje. . .. v leňoške na palubeparníkov, v pomalom a tichom kolísaní rozvlneného mora, daleko od denných starostí možnonechat dušu ponorit sa až do roziímania. docelkom iednoduchého a skoro neuvedomenéhorozhovoru s Bohom. Keď si človek osvojil tentozvyk, všade nájde ticho a samotu brestovýchalejí pohrúžený do komórky svoiei duše. Naulici alebo v podzemnei dráhe. na plavárni alebopri rieke všetky prázdne hodiny sa obohatia &stanů hodinami modlitby'ť
Larigaudie nachádzal Boha ai tam, kde nanebo ludia naimenei památaiú. v tanečnom víre.„Tie krásne cudzinky nemohly pochopit, že zanaistrhuiúceišei hudby tanca moje srdce šepkalo v základech moiei bytosti modlitbu a žetáto modlitba bola silneišia ako ich póvab aleboich prítažlivost.“ Prekrásny výlev jeho kryštalovo čistei duše. svedčiaci o úzunkom. mystickom spoiení s Bohoml
Keď Larigaudie pri dennei svátei omši dotol'me sobranei a na Boha pozornei duše priialsvíatostného Krista. doista pocítil večnou sviežosťou oblažuiúce účinky božskei návštevy; prítomnosť Boha bola pre neho ozai naiživšiav týchto vrcholných chvíl'ach zemského života,bola všestranným vypětím životných síl. „Denněsvaté prijímanie mi bolo každého rána kúpel'omv živei vode, ktorý posilňuie a uvol'ňuie všetkysvaly, podstatným pokrmom pred zápasom, nežným pohfadom, ktorý dodáva odvahy a dóvery."Svatá Hostia bola mu naibohatším žriedlomradosti. ktorú do neho vlievala a ktorá zasa roztekala sa z neho do mladých duší v krásných.širokých úsmevoch a utešenei milote. Larigaudie. napáianý Radosťou, stal sa rozsievačomRadosť 11.1
316
Larigaudie. krestansky velkodušný. je mohutnou výzvou: prežit krestanstvo neobkrojené.falošne nezindividualizované. krestanstvo z hlbky, v rýdzom poňatí katolíckeho duchovnéhoživota a jeho božských sviatostných síl. Takékrestanstvo plodí radost; možno ho uplatnit vovšetkých zdravých formách moderného života,ba nevyhnutne treba nim prekvasiť celý spoločenský aj súkromný život. Tí. čo budú prežívattakéto krestanstvo, budú životom najlepšímiobrancami všesvetovej platnosti katolíckeho svetonázoru a jeho božskej sviežosti. mladosti.pružnosti.
Duchounosf uo sučltých.„Zliem, už nic la, ale žíle vo mne Kristus" (svatý Pavol).Prepracůvam na k tejto najutešeneičej velkosti?
črty osoónosri?. Cdryzostoma Farag/sa.(' 17. sept. 1900 — 1“17. aug. 1946)
P. Teodorik Zúbek, OFM.
U ludi priemerných je zjavom celkom zvyčajným. že žijú dvojakým životom. Úzkostlivodbajú na vonkajšok. pred svetom ozdobujú sarozmanitými pozlátkami. aby zdali sa čo najkrajšími a najlepšími; kým v súkromí. kde simyslia. že ich nik nepozoruje. alebo kde súmedzi svojimi najdóvernejšími, dávajú prepuknút svojim slabostiam, povahovým chybám. čas—to mrzkostiam. S takýmto pokrytectvom stretávame sa v živote občianskom i náboženskom.v živote l'udí jednoduchých aj vysoko postavených. svetských i duchovných. A ani sa nad nímnepozastavujeme, lebo sme naň už príliš zvykli.
' Zaiste priam preto. že je to čosi také zriedkavé, tak hlboko na nás zapůsobí. keď sa stret
317
neme s človekom vnútorným, duchovným, u ktorého vonkajšia úhl'adnost, dobrota a krása jelen slabým odbleskom vnútorných bohatstiev.
Takýmto bohato duchovným človekom bolverný služobník boží P. Chrýzostom Bardýs.
Človek čo len trocha vnímavý pre vyššieveci, pre nadprirodzené hodnoty. pre božskýobraz v človekovi musel být uchvátený vrúcnostou a opravdivosťou, ktorá sálala z osobnostiP. Chryzostoma. Svetlo božie prežarovalo hocelkom & prelievalo sa tol'kým dušiam. Nadprirodzená síla a krása viala z jeho výzoru. správania i slova a podmaňovala všetko Kristovi.
To jeho apostrofovanie Boha, Pána Ježiša.Matičky Božej & svatých, čo robilo jeho káznea exhorty takými teplými a krásnými. to bolpriamý dósledok jeho najintímnejšieho, stáleprežívaného spojenia s Bohom a celým dvoromnebeským.
Tak isto i ona svátá prostota a dóvera. s akousa blížil k dušiam. najma k najjednoduchejšim.zanedbávaným, aj to bol výsledok hlbokého prežitia prvého a najhlavnejšieho príkazu Kristovho: Milovat Boha nado všetko a v Bohu a preBoha bližného ako seba samého.
Eucharistia a modlitba. najma rozjímavá.najsobranejšie odbavovanie breviára a ruženca.to bola duchovná strava, ktorá mu dodávala stálej sily k vítazným výbojom za Krista a jehokrálovstvo.
Duchovnost P. Chrýzostoma bola rýdza katolícka duchovnost, kultivované duchom svatého Františka. sústavným čítaním svatého Jánaz Kríža, svatej Terézie Ježiškovej a hodnotnejmodernej katolíckej spisbý. a nie nezodpovednáextravagantnosť. ktorú treba okresávat aleboaspoň zosmiešňovat. ako sa podajedni domnievali.
P. Chrýzostom javil sa l'udom dobrej vóle.ktorí s ním boli v užšom kontakte. ako duša
318
kryštalovo čistá. pokorné, šlachetná, plná ohňaDucha svátého. lásky k Bohu a nesmrtelnýmdušiam, františkánský prostá a. iasavá. Takto saiav'í ai podla svoiích pozostalých písemností,naimá naiintímneiších záznamov svojich denníkov.
Mám v rukách trstenský denník P. Chryzostoma, do ktorého večierkami ukladal svoje intímne rozhovory s Bohom v rokoch 1933 a 1934.Vyberám viac-menei náhodilo niekolko záznamov na obiasnenie povedaného a na povzbudenie duší. hladaiúcich a hladuiúcich po duchovnom pokrme.
Denník1 začína 9. aug. 1933 heslom: „SrdceJežíšovo. verím v Tvoiu lásku ku mnel"
9. aug. 1933: .,Milovaný Pane. už som tu.kde Tv chceš ma mať. Tu budem tak, ako Tysám chceš. dotial'. kým Ty chceš! Som predsaTvoiíml — Ježišu. včera vystala moia návštevau Teba. Nemohol som. Len úkradomkv somz okna pozeral do okna Tvoiei Svátyne. kde sarozlievalo svetlo večnei lampy. Závidel somiei . .. Tak rád by som bol šiel blíž k Tebe . . .Musel som sa uspokoiiť. že vidím večne adoruiúce svetlo lampy.
Drahý Pane. som ukrivdený . .. O. kolkohodin za večera a noci som smel bezprostrednetak blízko. ale tak blízko, odpočinúť si pri Tebe.Viež, u Teba som zabudol na všetko. & teraz.teraz. Pane, som len susedom . .. Predtým podiednou strechou. pod iedným krovom s Tebou.a teraz už nie!z Nauč ma, čo robit. aby som Tínekrivdil a moiei duši dal náhradu za tie večerné návštevy. O drahé hody pri Svátostánku.ktoré už nerušil ruch sveta . .. Tiché. tiché adorovanie. Ježišu. teraz idem — k Tebe. nadýchať
' Výpisky z denníka pravopisna úmvselne neupraovuieme podla nainovších Pravidiel. Je to naostatokniekol'ko drobností. — Red.
: V Trstenei kláštor ie oddelený od kostola.
319
sa toho povetria eucharistického. aby mi vystačilo do rána. ked sa s Tebou sídem, spoiímna celý deň, keď moie srdce premeníš v živétabernákulum. Dnes Ti viac neviem povedatl"
11. aug. 1933: „Mói milovaný Pane. všetkyvýčitky rád strpím od Teba, všetko: že somhriešnik, že som nečistý, že som ťarbavý v službe Tvoiei, že som nehodným Tvoiím sluhom.Všetko. všetko toto mi povedz. len iedno. Pane,nechcem. aby si mi povedal: »Tý ma nemiluieš.aO drahý Pane, všetko. len to nesmie být. Radšeiumriet, 6 Ty mój dobrý. láskýhodný Pane. Teivýčitky nesmiem počuť v duši moiei, iakživllP. Chautard hovorí: »Huk činí málo dobra adobro činí málo buku.“ Ziednodušenie úctý kultu. ktorým som Bohu, ako svoimu Naivyššiemupodlžný, ie láska. Prečo? Svatý Ján hovorí:»Boh je láska.: Láska len láskou může býtctená. Amen. Láska" Toto je královstvo božiena zemi, v nás. v duši."
13. aug. 1933: „Kto žije z lásky k BožskémuSrdcu, ten už nehovorí len: Chcem spasit svoiudušu za každú cenu; ale hovorí: Chcem spasitcelý svet. Spasiť, zachránit aspoň tie duše, ktoré mi v živote posielaš, mne ako kňazovi, čiv spovedelnici, či pri kazatelnici, či pri sváteiomši a inei príležitosti! Čuiem, čo si hovorilsvatej Kataríne: Keby si vedela. ako vel'mi milujem duše. umrela by si láskou. — Teda láskaa trpezlivosť, obetavost do nekonečna musiabýt penazmi, ktorými mám kúpiť duše preJežiša; duše, ktoré tak velmi miluješ. viacako ten naihorliveiší. naisváteiší kňaz-apoštol.V prácach svoiich len Teba hladat, Ježišu;duše len pre Teba; pre seba nič, ani uznanie.ani chválu. ani všímanie; mne nech stačí. žeTeba viac miluiú. Teba viac si všímaiú. ku Tebečasteišie idú; nech mi stačí. keď móžem ich presvedčiť, že Tý. milovaný Pane, si dobrý a že ichmiluieš neprestaine. Toto nech ie iediné ul'ave
320
nie v prácach mojich — vidieť. Ježišu. vidieta skúsiť to, že moiím príčinením si viac milovaný. To iediné nech mi stačí! Svatý Pavol.doprai, dai tei tvoiei nezištnei lásky ku Krístaví."
29. aug. 1933: „Budia menšei svátosti móžubýt vhodneiší pre predstavenstva; pretože nenachádzaiú dokonalého pokoia vo vnútornomtúžení, budú si vbodneíšie počínat v riadenívonkaiších vecí. (Rich. Rolle. Oheň lásky, str.62.)
Dobrý Pane, mňa si predstaveným urobilzaiste, že si videl, že sa ta nesnažím milovatúplne. Zaslúžil som si to. Volneiší som bolpredtým & neprehlboval som svoi život láskya teraz. keď by som sa Ti chcel celý oddat.teraz tol'ko, tolko ie vecí. čo ma rozptyluiú.volaiú. Snáď tu v Trstenei budem vediet spojitčinný život s velkou láskou k Tebe a tak budempredsa ai ako predstavený venovat sa celý svoimu posváteniu. S láskou konat, s Ježišom, a takai to naiváčšie zamestnanie neuhasí. lež zvel'adílásky moiei oheň. O svátý oheň, ustavične šl'ahai plamene svoie na srdce moie, aby láskaneochladla. Ježišul"
19. okt. 1933: „Mnoho trpiet ie privilégiomsvátých dušíl Bolest spósobená, zapríčinenázvonku alebo zvnútra. spósobom akýmkol'vek,od iných rozdávaná, či nevšímavosťou, či potupovaním. či nevďačnostou, či vedome z malícieiných. alebo všetko, čo bez nášho vedoméhozavinenia nás bolí — to všetko znamená Bolest.Ty umelkyňa svatých! Aki zamilovaní sú do teba tí, čo poznajú cenu tvoiul Čo učený teolognenaučí, to naučíš ty tak dókladnell Aki neštastní ale sú tí, čo ta nenávidia. tebe vyhýbaiú— za každú cenu chcú ta od seba zaplašiť. Siich nenávidenou nepriatel'koul Kto ale si tazamiluje. stávaš sa mu vzácnou družkou života.
21 321
zvláštnou ochrankyňou proti nepriatel'om: diablovi, telu a svetu . ..
Milovaný Pane. učiň ma milostive šialenýmmilencom bolesti všetkei. čo mi Tvoia milosrdnáláska pošle — od kohokol'vek a skrz kohokolvek . . .
17. febr. 1934: „Tiahni ma za tebou po vónimastí tvoiich. (Pieseň Šalam. 1. 3.)
Ježišu dobrý. tiahni ma za Tebou. tak akoten silne tiahnuci magnét. Popriťahui ku Sebevšetko. čo ie vo mne: srdce. dušu so všetkýmiich túžbami. citami;' paměť. rozum, vól'u celú.aby všetko smerovalo ku Tebe. Tíahni ma, TyJežišu, lebo vieš. že diabol svoie magnety poschovával do sveta a tie veru tiež pritahuiú !( sebe. Pritiahly ai mňa kedysi. Ale. Ježišu. smiloval si sa a pritiahol si ma Tv ku Sebe. Tiahnima mocne, neodolatel'ne. aby žiadne iné magnety sveta nemaly účinok na mňa.
Ježišu, tiahni ma. pobehneme na kridlachlásky za Tebou, kým sa nespoiime na vekys Tebou."
Zniefséost' na zemi.Světů T e r é z i a Ježiškova.
Nepoznávam dobre, o čo viacei budem maťpo smrti. ako teraz mám. Budem hl'adiet naBoha. to ie pravda. No nakol'ko ide o sjednotenie s ním. v tom žijem už tu na zemi..
Aká som šťastná, že už čoskoro póidemdo neba! Ale keď myslím na božie slová: „Prídem skoro. a moja odplata ie so mnou. aby somodplatil každému podl'a ieho skut.kov“.l vravímsi. že čo sa mňa týka, Pán bude doista v pomykove; veď nemám skutky. Teda nebude mi móctodplatiť podia nich... No nech! Dóveruiem.
' Ziav. 22. 12.
322
že mi odplatí podla svojich vlastných skutkov..Ai keby Pán Boh nevidel moie skutky. —
čo ie nemožné — nebolelo by ma to. Tol'me homiluiem, že by som ho chcela potešovat svojouláskou a svojimi malými obetami, ai keby nevedel, že odo mňa pochádzaiú. Keď to vie &vidí, akosi mi musí odplatiť. .. Radšei by sommu nepůsobila túto námahu.
Duchounosf u študentstue.„Prislupuiem k Bohu. ktorý obvesefuie moiu mladosť'
amZamieruiem sa důsledne kresťanský na Boha. žriedlovelkolepého rozpitia všetkých životných sil?
Štubent, aroma lásky.Roger Péronneau, narodený 9. novembra 1920.
Student. Odsúdený na smrt 23. marca 1942. Zaslrelený :: Mont-Valérien 29. iúIa 1942 po ledenásfmesačnei včzbe.
Budem zastrelený čochvíl'a. na obed; terazie štvrť na desať. Je to radost smiešaná s rozčúlením. Odpusťte mi všetku bolest. ktorú somVám spósobil; bolest, ktorú Vám teraz posobím, ai tú. čo Vám ešte spósobím.
Nech mi odpustia všetci zlo, čo som spáchal.& dobro. ktoré som nevykonal. Moia závet budekrátka. Zapris'ahám Vás, aby ste si zachovalivieru. Naimá niiakú nenávist k tým, ktorí mňazastrelia. „Milujte sa vospolok", povedal Ježiš;& náboženstvo, ku ktorému som sa vrátil a odktorého sa. Vy nesmiete vzdialit. ie náboženstvolásky.
Obiímam Vás všetkých všetkými vláknamisvoiho srdca. Nevyslovuiem mená, bo ie ichv moiom srdci vyrytých velmi mnoho.
Váš syn. vnuk & brat, ktorý Vás všetkýchmiluie, Roger.21' 323
Tento list rodičom na rozlucku čítali sme v hodnotnom Vyšehrade. Student Roger Péronneau prezradzana v ňom ako ozaistný čtudent. studena. to ieot usiluiúcisa dosiahnuť vol'ačo velké. naivlččie. A či je dačo vičlieako Pravda v láske. životom milovaná Pravda. Péronneauiu mohutne zachytil. veru dóstoine krestana. Uvedommesi, v akom psychologickom rozpoložení piše vyššie uvedený list. Je pred popravou. Už len necelé tri hodiny máby! tu na zemi. Je mladý. silný. a naramnou vol'ou achutou žít. volačo velkého dokázat. A tu celkom blízkasmrt. násilná smrt. vall sa na nebo. V podobnom položení neieden zúril by a preklinal krivditel'ov alebo vpadol do slabodušnei skleslosti a zúfalstva. A on? Energicky. kresťansky presvedčivo zaprisaha: „Na/m6 niíakúnenávisf voči tým, ktori mňa zastrelia.“ Stoil nevykol'aiene vzpriamený Kristovým pohladom na l'udi. Ježíšo—vým svetonázorom. ktorý volá náboženstvom lásky. Ukaznie sa ozai vel'ký v odpúštaiúcei láske. ktorá niiakonie je slabosťou, ale preiavom sily. nevšednei sily. božiada vel'ké vypitie naihlbšieho vnútra v človeku a tov nainežičliveišlch okolnostiach. Zachytil evanieliovúpodstatu. zákon lásky. črty Ježišovei síly a vel'kostiv zdanlivei nemohúcnosti na križi: ..Otče, odpusť im... "
Tým vykonal ai pre milovanú vlast ovel'a viaceiako mnohi. čo sa na frontoch mocne prebiiali na naitvrdšlch úsekoch. „Mnoho robi. kto mnoho miluie". vraviNasledovanie Krista. Krestanská láska ie ohromná moc.nie ialovost. Péronneau vel'a zrobil pre Francúzsko, bosvoiou hrdinskou láskou : vnútra ho pozdvihol. A vnútorné bohatstvo zaisťuie ai vonkaišie požehnanie.
Či neukazuiú sa tu vel'ké možnosti študentoví láskoudvlhat seba. okolie, národ. celé l'udstvo? Naimi v odpůltani. Spolužiakovi, ktorý ma urazil. nepriatel'sky sasprava voči mne, nemohol by som pomóct pri preklade.nemohol by som mu vysvetlit nepochopenú matematickápoučku. nepožičal by som mu knižku. nemohol by sommu ukázat. že nepamatam na krivdu? Chcem lírit kral'ovstvo Kristovei lásky. Brat Roger Péronnean. hrdinalásky, perla moderného čtudentského sveta. žiar námláskou. čo iagá sa v tvoiom umieranll
324
'Uýcdova vůle & cdma/éterubneslžaišej mfáóeže.
J. Em. Micha! F a u 1h a b e r, kardinál, arcibiskup.
Velkolepý privet mnichovského cirkevnéhohodnostára. ktorý prehovoril k mnichovskeí katolickei mládeži. obsahuie tak vel'a povzbudenlnielen pre mládež a iei organizácie. ale ai predospelých. že odtlačok hlavných myšlienok iedobre uvedený v Schónere Zukunlt. Opět prinášame tieto hlavně myšlienký podla rukopisu,ktorý nám láskavo prenechal na prosbu vznešený cirkevný hodnostár.
Dnešná katolícka mládež vzala si pred sebavznešený ciel: tvorit nový životný poriadok.utvorit život s jeho potrebami. ist v ústretýKristovi-Král'ovi so svátou adventnou túžboua borif. sa za jeho ríšu na zemi. Aby dosiahlatento ciel', musia účinkovat dve sily: milostbožia, naimocneišia sila neba. & vól'a človeka,naimocneišia sila zeme. Vól'a človeka uvádzanohý do pohybu & núti človeka. aby ako oborbežal svojou cestou. Milost božia nám dáva. akohovorí prorok, orlie kridla. povznáša k výšinám.ktoré pešo nemožno nikdý dosiahnuť. Každé výkúpenie je z iednei časti ako nebeská rosashora. dar milosti. z druhei časti zdola vzrast.dielo l'udskei vóle.
Obidve základné sily našei duše nútia rozum a vólu. Mládež podla božského Srdca iemládež s iasným rozumom a silnou vófou.Slabomýsel'ná mládež, bezcharakterná mládežnie je podla božského Srdca. Pri birmovke bolpridaný rozumu zvláštný dar múdrosti, vólizvláštný dar sily. Šťastlivý ie mladík. ktorý máiasný rozum. ktorý si neprivlastňuie len abecedu. len poznatky a zručnosti vzdelania. ktorýiasne rozoznáva pravdu od lži. pravdivé býtieod klamného zdania, pravého priatel'a od lichotníka, vodcu od zvodcu a ktorý sa nedá na
325
chytat na každé heslo ulice. Šťastlivý ie mladík,ktorý hlavne vo vol'nom čase pokračuie v sebaovládaní vo vzdelávaiúcich kurzoch. Štastlivýie mladík, ktorý má pevnú vól'u, ktorý sa zásadne zastavil na dobre a nedá sa odvrátit oddobra niiakým odporom. Nie nadarmo modlil sažalmista o múdrosť ducha. prosil prv o dobrá& disciplínu vóle, postavil teda vyššiu výchovuvůle a charakteru ako výchovu rozumu. Můžebýt totižto velký v ríši vedy a spolu móže byťbezcharakterným človekom. V sbierke zločineckých nástroiov istého velkomestského súdupre mládež shromaždené sú nástroie mladýchzločincov. Mnohé z nich utvoril vel'ký duch. bamohli by sme povedat vel'duch. A predsa ichvynálezcami boli títo 16.-roční zločinci.
Výchova vóle ie evanieliový prikaz: „Ktochce být moiím učeníkom. nech ma nasleduiel"Kristus chce dobrovolné nasledovanie. Nechceslabochov. ktorí podl'a slov Písma svatého pokulhávaiú na dve strany: medzi slabou & pevnou vól'ou. Sviitý Pavol v 2. Liste Korinťanomvylíčil Syna človeka ako dokonalý charakter:„Ježíš Kristus nebol hneď »áno<<,hneď »niex.U neho bolo len »áno<<." Slaboch ie podobnýtrstine. ktorá sa dá ohnúť každým nárazomvetra, hneď napravo, hneď nal'avo. Človek pevnei vůle je podobný skale. ktorá stoií neochveine a nesie nesmazatelný nápis: Som katolík,ostanem katolíkom. Slaboch je podobný morskei tráve, ktorá unášaná ie vlnami oceána.od vlny k vlne ďalei pohodená. Človek pevneivóle podobá sa stavbe. postavenei na skale,podla ziavenia božieho, a stojí pri prameňochživota.
Slaboch a človek bez vóle ie otrokom svoihorozmaru a nálady, hračkou svoiich vášní. Človek silnei vůle je maistrom, ktorý ovláda svoiechútky a vášne.
326
Dedičným hriechom zatemní! sa rozum avól'a oslabla. Odtial' velký hlad po zakázanomovoci. Odtial' strašné pudy, ktoré začínajú prikaždom dráždení : vonkajšieho ohňa. Po dedičnom hriechu začal tragický rozpor v človekovi medzi dobrom a zlom, ktoré „bojujú navzájom". To núti vychovávat vólu a byt pripravený každý deň & každú hodinu, aby predložil zlu rozhodné » nie “ a dobru rozhodné: á n o “.
Zlu rozhodné »niea. Božie slovo z knihy Jóbžiada zatvoriť smluvu so svojimi očima a strážiťsi ústa, aby bol strážený každý pohlad očú akaždé slovo úst. Hrubosť a mravná špína nanúkajú sa dneska mládeži z výkladov a knižníc;—- povedat zlu rozhodné »nieal Návaly krvidráždia zneuctiť chrám boží vlastného tela apošliapať čest dievčata do prachu; — zlu odporovat rozhodným »nie<<l
Dobru rozhodné »áno<<.Kto raz spoznal: Toje moja cesta, to je moja úloha, to je mojepovolanie. musí povedat rozhodné »áno<<. Tennech kráča po tejto ceste. Nech splňa túto úlohua toto povolanie. Pevná vól'a prízvukuje vážnost. Vól'a božia javí sa zjavne v jeho prikázaniach, v nariadeniach rodičov a predstavených,v stavovských povinnostiach. vo volani času.Katolícka mládež pripúšťa rodičovskú vážnosta páve tak štátnu a cirkevnú autoritu. V po—slušnosti voči zákonitej vrchnosti je viacejmravnej sily ako v revolučnom huku. Silná volaprízvukuje mravný poriadok a viaže sa na pevný denný a životný poriadok.
Výchova vůle a charakteru je na druhommiesb aj úlohou spolkov mládeže. Naše spolkymládeže nie sú čisto zábavné spolky, nijakéčisto zábavné spolky. nijaké výlučne športovéspolky pre pestovanie tela. Naše spolky mládeže chcú podporovat sebavýchovu jednotlivýchčlenov a dosiahnuť vysoký stupeň vůle a cha
327
rakteru. Spolky mládeže sú preto na to takvelmi povolané, že mnohé chyby charakteruziavia sa až v spoločnosti a mnohé ctnosti charakteru móžu sa nacvičit len v spolunaživanís vrstovnikmi. Jeremiáš bol mladý muž. ktorýsa mal stať &ostat ocelovým stlpom. ako oporapre svoiu zrúcanú otčinu. Práve nad tohto proroka Pán vystrel svoiu ruku: „Pozri sa. ia somta povolal & ustanovil. aby si očisťoval a vysádzal." Ai na spolky mládeže dolieha tátoúloha: vytrhať divé výhonky v charaktere svoiich členov a nasadit nové, šlachetné.
Divé výhonky vytrhatl Eubovól'a ie celkomdačo iné ako vól'a. Pevná vól'a ie usmernenána vól'u božiu a tým na dobro. Eubovól'a ieusmernená na vlastnú, často zmýlenú vól'u.Eubovól'a ie znetvoruiúci obraz charakta'neivóle, ako je opica posmešným obrazom človeka.Samovol'nosť ie divým výhonkom, odrodilostou.rozvíianím chýb. A keď vzdomý ešte tak velmiduná nohami. vzdorovitosť ostáva výrastkom.ktorý sa musí vytrhnúť. Nechávame mládežiisté povedomie síly a sebavedomie. Má životešte pred sebou a aby preto ako rytierstvo budúcich čias s celkom novým velkým plánomv hlave znova obnovilo národ a celý svet. Lentáto vól'a nesmie sa stat po reformovani pýchou.ktorá všetko lepšie vie a všetko lepšie robí akopredstavitelia minulého pokolenia. Prostorekáa predčasne múdra povaha, ktorá nadovšetkoo všetkom usudzuie. predčasná dospelost. ktoráhniie. sú divým výhonkom. ktorý musí býtvytrhnutv.
Nasadit šlachetné výhonky! Chceme vzrast,ale len vzrast ctností. nie ako divý výhonok.Vela mladíkov je v takom prostredí, v ktoromrúhaiú sa Bohu &kňazom. kde vysmievaiů mladíka a devu. ked chodia ešte do kostola. Iní súv prostredí. kde trúsia ošklivé reči a icdendruhého chce predstihnút v surovosti. l v ta
328
komto prostredí. ba práve v takomto prostredímusi sa charakter zdokonalovat.
No vždy musí výchova vůle a charakteruzapustit korene v náboženstve. Je to Boh, ktorýdá ai vól'u ai splnenie. Syn človeka mal ai ludskú vól'u a túto vófu podrobil vóli Otcovei ažna smrt kríža. „Prišiel som s neba. nie aby somplnil svoju vól'u. ale vólu toho. ktorý ma poslal." Pred smrtou vyslovil to nekonečne obetavé a charakteru plné slovo: „Hore sal Nechainás isťl" Chceme sa stat Kristovými l'ud'mi.musime pripodobnit svoiu vól'u ieho charakteru.Potom „plný zmilovania" vystrie svoiu ruku &povie nám: ..Chcem. buď čistýl" Chcem, buďstatočnýl Chcem. buď pevnei vůle & vernýlChce, aby sme mali vedl'a pobožnosti k božskému Srdcu vo svoiei modlitebnei knižke pobožnosť k Ježišovei vóli. Stane sa ai, že človekznova upadne; maime vól'u bez toho. že by smeiu splnili. potom nás poteší myšlienka. že Bohpokladá našu dobrú vól'u za čin.
05čierczc á posila.
JUC. Ján Koválik.
Vyčítali mi sebectvo. ked som išiel na duševně cvičenia, lebo som sa prestal starato všetkých a o všetko a venoval som sa výlučnesebe. Ja sám som bol stredom všetkei činnostisvoiho ducha: všetka koncentrácia sa sústredilana mňa: hlbanie prenikalo do mňa; kritika posudzovala mňa; teda. podl'a nich. egocentrizmusv naivyššom smysle. A predsa som sa z tohoabsolutného troidňového „s e b e c t v a" dostal
naiplnšiemu altruizmu. naičisteišiemu socializmu. naikrestanskeišiemu chápaniu kozmického bratstva. A hlavne dostal som sa priamok Bohu a odvtedy gravituie moie srdce k nemu.
329
Izolovaný samotou exercičnei cely. ustálilsom na sebe infekciu choroby tohto storočia:plytkosť, povrchnost, perifernosť; odvrat od seba, strata seba. končiaca v nesmyselnom rozptyl'ovaníl Náboženstvo nahradil telocvik. mravnú dokonalost športová disciplína. hudbu šláger,lásku flirt. Na miesto poznania, výchovy & zdokonalovania seba' dosadili pozorovanie ekonomických závislostí, politickú výchovu masy azdokonalovanie tainých zbraní. O sebazapieranísa neodvážim hovorit.
Pre nedostatok sobranosti neprenikáme nakorene vecí a nechápeme účel bytia; pre náhlivost. mechanickosť a rozbehanosť svoiho životastrácame poňatie o jeho cieli. Technici & politici preto volaiú po novei organizácii sveta. Myvoláme po novei organizácii človeka.
Všetko záleží na správnom zorganizovanínášho pomeru k Bohu, lebo z neho vyplývaiúvšetky ostatné vztahy. Preto treba potlačit zbabelost. sostavit dobrovolnú brigádu svedomia &sostúpit s kahancom úprimnosti do naihlbšeišachty svoiho vnútra; a treba tam kopat takdlho, kým nenarazíme na potrubie, ktoré spoiuie našu dušu s Bohom, naše srdce s iehosrdcom, náš život s božím životom. A iadro,ohnisko a smysel l'udského údelu je v ustavičnom rozširovaní tohto kanála. v neprestainomprehlbovaní kontaktu medzi Ním a mnou, abymoje žily zaplavovala ieho krv. moie telo sapremieňalo na ieho telo. moie myšlienky naieho myšlienky, moia vól'a na božiu vól'u. Pretože sme vel'mi smysloví a hmotní, Boh nám mnsel ukázat viditelné studne, hmatatelné pramene. odkíal' máme pit ieho duchovný život.Pretože sme telesní, naše oči musia vidieť anáš iazyk cítiť. Svátá omša a sváté príiímaniesú dva zázračné geizíry milostí; svátá spovedie kúpel'ným miestom, kde lieči sa reumatizmus
330
našei skostnatelosti a kde posilňuiú sa našesrdcia. príliš úzke pre šírku všeobecnei lásky.
Svátá omša ie úžasné mystérium, ie to taiomstvo. kde chlieb a víno. nailepšie dary zeme,so všetkou prácou, ktorá ich utvorila, sa obetuiú. posvácuiú a premeňuiú na Božstvo. ktorésa potom rovnako rozdáva všetkým nesmrtelným dušiam priiímaiúcich. Celá priroda, človek& ieho činnost sa prepodstatňuie. dary dvíhaiúsa k nebu, menia sa na božské a slúžia večnostinašich duší. Všetko má nesmiernu cenu, kvapkapotu, únava, slza, keď iu transformuieme svátou omšou, každý vzdych a úkon. keď ho pozdvihuieme na paténe obety k nemu & keď hopremeníme láskou na. ieho vzdych &úkon. stávasa nám mystickým pokrmom na ceste k svátosti.A preto ie svatá omša nevyhnutnostou každéhodňa, aby sa z nei rozvíialy všetky naše chvílea všetka naša práca; aby sme ich vopred obetovali a vopred premenili milosťou posvžicuiúcou na chvíle a práce nekonečnei ceny; aby saludské stávalo božským.
Napokon sváté praiímanie, kde On viaževšetkých svoiou prítomnosťou v každom do nesmierneho spoločenstva bratov, ie naisilneišou& iedinou pohnútkou lásky k bližnému. Tu savšetci telesne zúčastňuiú na Božstve, každý jepriamo zapoiený na ústrednú nádržku milostí.A pretože Boh ie náš Otec a Ježišom nás spáiaso sebou v taiomstve mystického tela, pre toiediné všetci sme rovní nesmrtelnostou svoiichduší, nepredstavitel'nou hodnotou vykúpeneiosobnosti. Iba tak viem odpúšťat. milovat a pochopit hriešnika, keď vidím na ieho dne Boha.Naučme sa ctít v sebe navzáiom to, čo ie božské. rozvíiat to a rást v tom.
A tak nás svátá omša & svaté prijímanieSpáiaíú s nebom, vesmírom a l'udstvom. A keďže máme toho istého Stvoritel'a ako slnko, príroda a hviezdy, milujeme ich ako sestry, ako
331
súrodencov, lebo ai ony boly pri stvorení v myšlienke božei tak ako my. & tiež sa svoiím dielom zúčastňuiú v taiomstve premenenia. ktorému pripravily múku. hrozno &vodu. Všetci smejeho velká rodina a on ie Pater familias.
Otec v rodine naháňa deti k večernei modlitbe na sklonku dňa; k nemu sa modlí súmrak,obloha i my. Je to zakončenie obety, ktorú smezačali ráno. Deo gratias po celodennei službea zároveň kontrola výkonu. spytovanie svedomia: či všetko išlo tak. ako som si to umienil &ako to on chcel. Nakolko som splnil svoie sl'uby& nezradil. Pýtal som sa ho pred každým rozhodnutím. ako by ho riešil on?
Toto ie naizákladneišia otázka. Lebo iedinou mierou nášho života musi byt boží postoiku všetkým ieho udalostiam &problémem. Kedto budeme dósledne uplatňovat. premenímevšetky svoie úvahy &skutky na meditácie. leboz každých okolností vyletí naša mysel' Hore.A tým si upradieme tkanivo svoiich činovv Nadprirodzene.
Odteraz ranné prebudenie bude prvým dóvodom štartu moiei bytosti k Bohu: vdaka zaodpočinok a prosba o podporu. Pri únavnomštúdiu a práci stretnem sa časteišie s tým.„ktorý ma posilňuie". Uprostred naiplnšei zábavy sa ho v okamihu ticha opýtam: „Si ešteso mnou? Páčim sa ti?"
Nitami týchto bleskových meditácií si dókladne poprešívam plášt svoiho správania. žebude jednotný ako Kristova tunika; že sa nikdyneroztrhne ani nerozpára.
Toto ie všetko v zásade: hlbka a jednotaživota v Bohu, s Bohom a pre Boha; to ie liekproti plytkosti a povrchnosti dneška; to ienaša úloha.
332
Duchounosf u žíuote.„Oblečte si Pána Ježíše Krista. Kristus, váš život.“Ako blízko alebo daleko som od tobto pavlovskéboprogramu?
71/50si Ones/$apreóstavuieme armáda?“Vo Francúzsku usporiadall tohto roku na iar
anketu o dneskaiších názoroch na svatost, o tom,ako sa v našich okolnoaliach. uprostred dnešnóhoživota můžeme predsa sta! avďtými. Na anketezúčastnilo na šlyrisfo osób: doktore ich názoryhádam ai nás budú zaujímal.Ako by ste definovali svátost?
Svátým byt znamená poslúchat minútu zaminútou vól'u. ktorú Otec má vzhl'adom na nás;je to rad súhlasných „áno“ na nespočetné vábenia milosti. .,Otče, hl'a, prichádzam. aby somsplňal tvoiu vól'u."
Ak mám to otvorene vyiadrit, poviem. že ieto stúpanie. no stúpanie, sretazené s Kristom& moiimi bratmi, s prvými. ktorí sú vyššie a.ktorí nás pritahuiú, s druhými. ktorí sú nižšiea ktorých treba pritahovat. Myslím. že táto odpoveď nevyhnutne musí predchádzat. ak mámodpovedat na predchádzaiúcu otázku:
Prečo cítíte, že vám veta chýba k tomu, aby steboli svótým a v akých oholnostiach?
Kedykolvek vravím „nie“ miesto toho, abysom povedal „áno". Je to neuveritelný početmalých zbabelostí, čo nahromadia se. za iedinýdeň. ai ked to nie sú hriechy vo vlastnom smysle. Jednostai dolieha k nášmu sluchu ono slávne „miluješ mňa?": Miluieš mňa viacei ako tútoalebo onu zbytočnú lahůdku. na ktorei si pochutnávaš; viacei ako svoie miesto v električke,na ktoré sa bezohladne tlačíš; viacei ako malédovolenie. ktoré si dávaš, aby si vviavil svoieisestre zlú povahu svojho brata; viacei ako tento
' Katolík IX. 15.
. ' „'t—\— ————. 333Hummin knížní;
KO ' í;
alebo onen póžitok. ktorý by si si nemal dožičievat? Všetky naše záporné odpovede na výzvu k váčšei láske umožňuiú nám zmerat. kol'ko nás toho oddel'uie od svátosti, takže naostatok by sme vari mohli svátost takto definovat:Prednost. ktorú dávame Bohu pred všetkýmostatným, slovom otázka lásky.
Iná poznámka : ankety o modernei svů'tosti:Nečítať noviny může být v časoch demo
kracie škodliveišie pre náboženstvo ako nepomodliť sa svatý ruženec. Všetky také „nábožnáosoby", celkom zatvorené do svojich pobožnostia vonkoncom nič nevediace o otázkach našichčias, sú vereiným nebezpečenstvom.
Web smrfou ň/movej aviezóy.Zomrela Joan Harlow. Poznal som iu v Hollywoode
za nedávnei cesty. Bola naozai takou krásavicou. akousa zdala na plátne. s velmi mladistvým úsmevom a s vlasami, ktoré slávožiarou ožarovaly iei tvár ako svetlo.
Po návrate ukázal som priatel'ovi iei fotografiu...Povedz. čo za žena ie skrytá za týmto". povedal mi.
ukazuiúc prstom na výstredné nallčenie.Bola tam naozai žena „za tým", žena ktorei život
bol búrlivý & ktorei duše istotne nebola taká iasná akoaureola ici platinových vlasov.
Kol'kí zo stotisícov divákov. čo iu obdivovali na plátne. pomyslia na to. aby sa za ňu pomodlili. žeby iei Bohneodmietol tam na druhom svete svoie utešené krásy. iei.
torá vynikala telesnou krásou a spanilostou?Hollywood čo ai má vela preludov. ie zemou bez
hviezd. kde l'udské pokolenie. telesne obdivu hodné, za—búda. že má dušu.
V tichu vidieckeho kostolika dlho som sa modlilza Joan Harlow. ktorú videl som pred niekolkými mesiacmi v stroienei veselosti v atelieroch.
Vidí sa mi. že dobrý Boh musi být velmi milosrdnývoči dušiam týchto tvrdohlavých detí.
Kvet & krásne zviera spievaiú Pánovi chvály už tým.že sú utešené stvorenin.
334
Ai Joan Harlow bola chválospevom Tvorcu. lebokaždá krása ie vzdialený odraz Boha, ktorý iu stvoril.
Doista bol by iednoduchý preiav kresťanskei lásky.keby tí. čo sa zabávaiú na filmovom predstavení. mysleličasteišie pred Bohom na tie úbohé hviezdy, ktoré nepoznaiú pravé svetlo. Vít de Larigaudie.
Z evaniefiovei peóagogiéy.Dvanásťročný Ježiš v chráme. Stratil sa a rodičorn
spóaobil zármutok. Po troch dňoch našli ho v chráme.Čo mu vravi matka Panova. Vraví: „Synu, prečo si námto urobil7" Pre ňu neprestáva byť synom. ai keď iuzarmútil. Ostrosťou a hrubostou strácame dóveru deti.A lepšími ich můžeme urobiť. len ked si uchováme ichdóveru a nestrácame kontakt s ich srdcom. Vel'ká múdrosť: ukazovat deťom. že neveríme, že by boly také,aké ie ich správanie. Dominik Pecka. Zápisník.
Z'retvorenie prebpolěfab pretvorovania.Zo zásady nesúhlasím s tými. čo nariekaiů nad
dnešnou mládežou. Kto narieka nad luďmi. ie pravidelnečlovek. ktorý sa nikdy ozaistne nepokúsil ich pretvoriť.Pravda. pretvoríť Íudí vie iba ten. čo naisamprv pretvorilsám seba. Pecka, Tamtiež.
Poznámky 0 knihách.Dominik Pecka: NEVIDITELNY PRSTEN. Román.
Vydalo v r. 1946 nakladatelstvo Vyšehrad. Praha Il.Karlovo nám. 5. Po 102.— Kčs.
Dominik Pecka. póvodca úspešných knižiek: Ze zápisníku starého profesora a Umění stárnouti za školou.vydáva román. v ktorom sa zahladel do deiin. Nevidí:telný prsten ie básnicky spracovaný životopis světel
atariny Sienskei. svitice. ktorá — hoci bola iednoducha a neučená — stala sa zástupkyňou vel'a miest& radkyňou dvoch pápežov. Je starý blud. že životysvátcov predstavuieme si ako nečinně, od sveta odvrátené roziímanie. Rázne to vyvracia práve dei tohto románu. nevymyslený, ale napisaný samým životom vrúcnei ženy. dei svrchovane pútavý. Světa Katarína. ktoreimeno znamená čistá. bola dvadsiata tretia dcéra sienskeho tarbiara Jacoma Benincasu a ako celkom mladástala sa členkdu radu kaiúcich sestier svitého Dominika.Spalovaná láskou k Bohu upadala do extáz ai v spo—
ia 335
ločnosti a pri rozhovoroch. Naplnené Kristovou milostouobracala nevercov a s úctou vyhladévali ju mntsi. básníci. iilozofi aj člachtici. Včetci ju volali .,dolcisima".
ápež Gregor XI. na jej nabádanie opustil Avignona ona bola jeho posilou. ked sa jeho mierové snahyvo vtedajšom zmltenom Taliansku nestretly s úspechom.A priam tak bola radkýňou jeho nástupcu Urbana VI.a pomáhala mu v mierovej politike. Tak jednoduché.spravodlivá a čisté deva zasahovala do behu dejin.Pecka s básnickým umenlm vyvoláva celý tento podivnýa rýdzi život a celú zvláštnu nepokojnú dobu. v mnohomtolme podobnú našej. Dávne deje majú v jeho podanívztah na našu pritomnost, a postavy. oživené jeho perom.vravia k nám žihavým a nástojčivým hlasom.
Břetislav Storm: DOBRY RYTIR. Poviedky. Obálkaa úprava autorova. Vydal Vyšehrad v r. 1946. Bros'.po 63 Kčs, viaz. po 88 Kčs
Storm je známý skorej ako kresliar a grafik V tejtoknižke predstavuje sa nam aj ako póvodca slovesnéhodiela a musíme povedat dobrého. Bo Storm — to tuvidime — je tiež básnik. Ovzdučie. z ktorého vyrasiájeho slovesné umenie. je to isté ako ono. : ktorého vyviera jeho kresliarska sila: je to stredovek. Pravda.velký gotický stredovek, doba vrcholného duchovnéhovýpitia k Absolútnu; nie stredovek tmérsky. ako eštedneska často laločne posudzujú tie zašlé storočia. S dobrým svedomím můžeme povedat. že Storm vyrasté zostredoveku. Celé vnútorné ústrojenstvo týchto poviedoknám svedčl. Storm je naplnený mravoukou, myslenimtoho veku. On tú dobu nevyvoláva. on ju prežíva. Sámje taký nenalomený & priamy, ako bola tá doba. Nov alegorických a symbolických poviedkach sa Stormovrýtier stretáva s celkom inou dobou. dneskaišou. ovelamenej nezlomenou a čistou. a odtial pochadza sarkazmus. šlahý. ktoré tu vidime.
Giuseppe Ricciotti, VITA DI GESU CRISTO, Roma1941; SAN PAOLO, Roma 1946. Azienda Libreria Italiana. Velmi známy taliansky biblik, profesor východneihistórie na Rímskei univerzite a autor Storia d'Israele.vydal v posledných rokoch niekolko ráz svoj ŽivotJežiša Krista a na tohoročnú Velků noc vydal druhédielo: Svátý Pavol.
Obe diela sú rázu viacej dejinného ako vieroučného.Ricciotti má štastná ruku najma pri vykreslení svojichosób, udalosti. okolia a mravov. Umožňuje mu to dokladna znalost Východu. Pritom je tu čosi viac akovo Willamovom Zivote Ježiča Krista. Základy sú prisnedejinné a vedecké. preto kniha poslúži najma inteligencii V Taliansku priviedla niekolkých ludi ku konverziia mnohých pochybovačov k živej viere. J. T.
336
Roč. Vl.
Čís. 899.1946.
BMER, mesačník pre záuimy duchovného živote.
Vydáuiů alovenskt dominikůnl. Rediguie tr. P. Aquilluu nburn. OP.Relakcia a administrácia: Trenčín. Nám. avitei Anny 15.Predplatne na rok 80 Kčs. pre itudentov 40 Kč..Bekove čislo Smeru 6181.
OBSAH:Ceny duchopnogi:_„_
Moi.. světa omša 331. — Borba o pokoi v Stoi .katolicizme 340. — Nebeský Otec 353. — SvatýPavol. vzor pracomikov katolickei akcie 365. —Božský a l'udský prvok v Cirkvi 371. — Kresťanská duchovnost v deiinnom prúdent 375.
Duchovno“ _vojvů'fýt'h: __ „___
K duchovnei fyziognomii P. Jozefa Schriiverse378. — Rozhovory . Chryzostoma Bardysa s Bohom 384. -— O pristúpeni k Svatému ovátýcb 389.— Prosba o záchranu 392.
Duchovno“ v študenntoei'Jécistická modlitby 334. — Jécilticke prikazy 395.— Dominik na štúdiácb 396.
Duchovnost _Vživote:_____Zasviitené manželstvo 399. ——Vekovitá katolíckecesta 401. Adorácia na parketách & asialte 402.——Pósty svátcov s lekárskeho stanoviska 403. —Newman, samotár & pustovnik 405.
Poznámkvalgnihrách; _ __Papini: Zivot Krista 412. —'Piua XII.: Orientaleoomnes 413. — Ruysbroeck: Zrcadlo věčné blaženosti 413, — Urban: Zivot Pána našeho JežíšeKrista 413. — Zatko: Priprava & poďakovanie minišlranta 413. ——Čala: Duchovní hudba 414. —Perlaky: Zii. ale ako? 414. —- Zvonár: Zmietanýv žiti. Blavan: Hiadanie lásky 414. — Šanc: Deiiny filozofie 415. —- Undsetová: Madame Dorothea415. — Hořká: Řeka 415. — Olgiati: Pošta Kocúra416. Deyl: Do čtyř úhlů světa 416. — Bibus: Jdeza nami včrolomník 416. Dopisy 416. — Dónčová:Vo vícbre 416. —- Zenner: Zaiačik : Ušiečik 416.
Cesty duchovnosti.„Ja som cesta, pravda a život. Ja som svetlo sveta."Vhibil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnej al svetovei záchrany?
„ WTO/'a“svatá omša.CharlesGrimaud.
Obeta Kňaza J ežíša.
Ježíš Kristus bol vysvátený za kňaza lenna to, aby v mene l'udstva podal Božstvu obetu.lebo kňazstvo má svoje odóvodnenie v podávaní obety.
Ježíš Kristus. naivyšší Kňaz, prináša iedinú obetu, kalvársku obetu. Na kríži obetuiesa svoimu Otcovi, aby absolutne uznané bolysvrchované panstvo a nekonečná moc Boha.
Veru. keď naidokonaleišie stvorenie, akébožská Múdrost móže stvorit, má sa ponížiťpred svojím Tvorcom, to je zreimý důkaz, žeiba Boh ie Vládca a Pán & že všetko ie mupoddané na nebesách ai na zemi.
Teda toto poniženie Bohočloveka ie účinné,viditel'né a úradné uznanie božskei svrchovanosti. Tvorí dokonalé klaňanie sa Bohu. nekonečné ďakovanie, úplné zadosťučinenie.
Taký je význam obety na kríži, že ona samaa naraz stačí, aby dokonale a neobmedzene dosiahla naivyšši ciel' oslavovania Boha od stvorema.
No čo ai sama osebe stačí na to, aby nakopila hromadne a jediným razom všetky pokladypocty a zadostučinenia. ešte ostáva prisvoiovaťtieto bohatstvá milosti & vykúpenia v priestorea čase.
Akože každá Íudská bytost. každá rodina,každé spoločenstvo bude mať svoj podiel na tei
22 337
to nekonečnei pocte? Slovom, akože rozleiú savo svete dobrodenia Kalvárie?
Denným obnovovanímie din ei obety. svitou omšou.
Eucharistická Kristova oben dáva nám možnost a právo zúčastnit se na vykupuiúcei obetegolgotskei tým, že nám umožňuie -— ako touvidime — mat osobnú úlohu. ako keby smeboli žili priam v deň. v ktorý bola dokonaná.ako keby sme boli stáli medzi Máriou a svitýmJánom pri kríži.
Pomer: Kňaz a kňazi.
Teda Ježiš Kristus ie Kňaz, hlavný kňaz.iediný kňaz sám v sebe dokonalý & ozaistný.ktorý kedy bol, ktorý kedy bude & ktorý obetuie iedinú obetu. čo Boh kedy žiadal ako ibaiu súcu ho uspokojit. keďže všetky ostatnéobety prijímal len ako praobrazy teito.
Ktože sú teda kňazi. mužovia. čo v krestanskom spoločenstve slúžia světů omšu & vykonávajú posvátné úkony?
Sú u nás predstavitelmi Ježiša Krista. Zastupuiú ho. Sú Ježišom Kristom. pósobiacim &viditelným medzi nami.
Ked'že náš Pán nechcel predlžovat cez storočia svoie pozemské & hmatatelné iestvovanie,aby v ludskei spoločnosti vykonával svoje kňazské úkony viditelným spósobom. vyvolil istý počet mužov. ktorý poznačíl zvláštnym a nezmazatel'ným znamením, ktorým dáva im moc viditel'ne uplatňovat medzi nami svoiu nadprirodzenú činnost.
Naozai, Ježíš Kristus a jeho služobník mravne tvoria. iba iedno: vykonávajú ten istý úkon.ktorému Kristova moc dáva účinnost, prítomnosť kňaza zase viditelnost.
Kedže kňazi sú nástroje. ktoré naivyššiKňaz používa na uskutočňovanie svoiei kňazskei činnosti medzi l'ud'mi. ich dóstoinost ievznešená, ich výsady úžasné, ich postavenie
338
zvlášť výhodné. bo sú v priamom styku s prameňom všetkých nadprirodzených dobier. : ktorého móžu načierat vybrané milosti.
Pomer: Kňaz, kňazi.veriaci a sviitá omša.
Je iba jeden kňaz Ježíš Kristus. ustanovenýod Boha. aby znova spojil zem s nebom tým,že podá večnej Velebnosti na Kalvárii nekonečnů obetu chvály. klaňania a zadostučinenia.
No Kňaz Ježiš nechcel. aby jeho velké obetovanie stalo sa pre kresťanov „dejinnou skutočnostou". ktorá by pomalý mizla z pamatiludí, vyblednutá v hmlách ďalekej minulosti.Veď vrúcne si želal obnovovat svoju obetu cezstoročia tolko ráz. kolko ráz to bude treba.
Preto aby Ježiš Kristus mohol sa znova obetovat v spojení s určitou čiastkou verného ludua zvlášť prisvojovat mu čast zásluh svojhoumuč'enia. božskou pečatou označuje istých muvžov. ktorí bo budú vo zvolených chvílach privádzať na oltár: to sú kňazi, ozajstní účastnícina jeho večnom kňazstve. A obnovovanie kňazského úkonu Kristovho je svatá omša.
Teda je len jediný kňaz sám v sebe. len jediná obeta. ktorú prinášajú kňazi, mužovia dóverne spojení s hlavným Kňazom a obdareníjeho mocou.
Najvyšší Kňaz obnovuje sprostredkovanímsvojich kňazov tú istú obetu pri každej svatejomši. aby každý veriaci na zemi mohol sa v nejzúčastnit & prijimat z nej ovocie.
Účast veriacich vo svátei omší.
Práve túto „účasť'. vyhradenú obyčajnýmveriacim v prinášaní obetý Kňaza Ježiša. mámeteraz študovat.
Uvidíme. že veriaci čo aj úradne neobetujúsvětů obetu ako kňazi, jednako obetujú ju skutočne rukami slúžiaceho kňaza, a že práve preto
23' 339
majú vel'mí dóležitú úlohu v obetovaní. ktorénedeje sa bez ich prispenia. Táto bohoslužebnáúloha, táto účast obýčajných pokrstených nakňazskej činnosti Kristovej, získala krestanskému l'udu názov „královského kňazstva". ktorýmu dáva svatý Peter, „svatého kňazstva. ktorémá obetovat duchovně obety. l'úbezné Bohu".ako to ukáže rozvíňanie tejto práce.
Nečudujme sa, ak podivná úloha kňazov aich vznešená dóstojnosť vidia sa v tejto knižketrocha zatisnuté do pozadia. To nie je z nepozornosti ani zo zábudlivosti.
No keďže ciel' tejto knížky je ukázat veriacim pre ich útechu a pobožnost nesmierný avela ráz nepoznaný podiel, ktorý majú so slúžiacim kňazom na obete. preto treba bolo zaoberat sa predovšetkým týmto predmetom.
[Pokračovanie.)
Barča 0 pokoj :: Stoí& a kalo/icizme.Dr.M. Chladný Hanoi.
:.Aké je toto riadenie vesmíru? „Všetko je
plné prozretel'nosti." To je velká útecha stoikov. to je ich elixír duševného pokojného života.Dobrotivý osud (alebo bohovia) všetko peknea múdro riadi. Do každej veci vložil jej vlastnúvnútornú zákonitost. Keď sa vec bude podla nejvo svojom počínaní riadiť, bude celkom spokojná. Nič zlého sa jej nemůže stat. Ba veci súzariadené až tak dómyselne, že ak vec žije. dejstvuje „podla prírody" (svojej vlastnej). žijeuž tým samým spolu i podla „Prírody“ vóbec.podla všesvetového poriadku. Ak nežije podl'aprírody, ničí aj seba samu. sama je nespokojnáa spolu je ničivým. rušivým prvkom v celosve
340
tovom súlade. lebo všetky bytosti sú vzájornneúzko posplietané. Všetko si vzájomne osožíalebo škodí.
Imperator sa teda týmito a podobnými slovami uspokojuje: Bud pokojný! Veď čože tamůže na tomto svete obrat o tvoj pokoj? Je toazda telesná bolest? (U Rimanov silne zastúpený filozofický smer epikurský bolest pokladal za jediné zlo.) Znes len pokorne a odovzdane svoju bolest. ked si už inak nevieš pomoct.veď predsa vieš, že všetko riadi dobrotivý Osud.múdra Príroda. Ona iste dobre vie, prečo na teba poslala ból'. Odovzdaj sa jej múdremu riadeniu a buď pokojný! Podobne hl'ad i na duševně bolesti, na nepríjemnosti s l'ud'mi, namrzutosti pri vladárení. ba podobne hl'aď i navlastnú svoju smrt. ktorá na teba bezpodmie'nečne čaká! Príroda ta urobila smrtelníkom —teda darmo je, tvoje vlastné jestvovanie musípredsa raz prestat. Ba ešte viacej! Aj keby sisi musel sám žily prerezat alebo jedu namiešatdo vína. urob to celkom pokojne. lebo dobrotivá Príroda tak dala sbehnúť sa okolnostiam,že ti nič iného neostáva: Čo robíš. robíš v shodes prírodou. teda podla múdreho a dobrotivéhoriadenia Osudu. (Pardonz Až človeka zamrzí.ked' tieto a podobné slová číta v stoických spisoch. V „Myšlienkach“ je viac ráz o tom reč.)
Teda: Buď len vždy pokojný! Ničím sa nedaj vykývať z rovnováhy! Všetko pokorne. vel'kodušne. s vnútorným pochopením znášaj! (SustineI) Na svete máš jedinú povinnost. a to je:Konat vždy podla prírody. U teba, človeka. jeto požiadavka vysoká, vznešená, lebo veď tvojuprírodu nepredstavuje to biedne telo so všetkými jeho úbohými žiadosťami. ale predstavuje jurozum. Keby si žil podl'a tela. žil by si tak.ako majú právo žiť zvieratá. lebo taká je ichpriroda. Keď však žiješ podl'a rozumu. žiiešpodobne bohom, a to je tvoj životný ideál: Nazemi. v hmotnom. smrtelnom tele žit predsa
341
ako nesmrtelní bohovia! Prežiieš tak pekný ašlechetný život (kalokagathía), osožný celémukosmu. l'udstvu i tebe samému (lebo budeš spokoiný so sebou) a budeš móct odovzdane vyhasnúť. Jediná vec. ktorá ta má právo znepokoiovať. je: snaha konat svoju povinnost. to jestžiť podl'a prírody. Keď tak konáš. konáš čnostne. Všetko ostatné ti musi byt úplne lahostainé,lebo ti nemóže niiako uškodit. Ty, v akýchkolvek okolnostiach. sa musíš riadiť svoiim rozumom. a to i za cenu tohto krátkeho l'udskéhoživota.
(Je to v deiinách filozofie uchvacuiúci obiav, táto stoická morálka! Uprostred skazenéhopohanského sveta ——tak sa vedieť nadchnúť za„povinnost pre povinnosť". za „čnost pre čnosť'.za absolutne víťazstvo čistých duchovných radostí nad smyslovými, to ie niečo ozai hodnéhoúcty. zvlášť u europského ducha. Kantovi sanedivíme — ved bol vychovaný až prehnanýmkresťanským idealizmom; ani yogistom & konfuciánom sa tak nedivíme. veď to ie Orient,duševný typ ovel'a duchovneiší — ale ZenoSeneca-Aurelius !)
Imperátor sa teda preboioval k hradu pokoia: k myšlienke o dobrotivom &múdrom spravovaní sveta. Sila toho presvedčenia ho vedie
pokore a odovzdanosti. Imperátor se už neviehnevať. nevie sa húriť. lebo vie, že je neustálev rukách ešte váčšieho. ale dobrého a múdrehoimperátora. Prirody.
* * |.
Je to čudný pokoj, tento stoickýl Clovektak jasno citi. že tu nemožno nahradit slovo"pokoj" ochopom „štastie“. Tak to človek iasne cítil gtastie ie predsa niečo celkom iného!Stastie. to ie radost. to je iasot &výskot. štastieto nie ie len jednoduchý pokoi. vyrovnanost.spokoinost. Šťastie to je zelekrizovaný pokoj,
342
šťastie. to je bohato pocukrovaný koláč — niesuchý chlieb žobrákov, šťastie. keď chcete, to jenie mútna voda na Sahare, ale tuhé, omamnévína z pivníc burgundských!
K takémuto životnému. zmocnenému pokojuprišla Stoa? K šťastiu prišla Stoa?
Je to veru čudný pokoj, tento stoický pokoj!Má to být pokoj —- & nevie človeka nechatna pokoji. Má to být pokoj — a nevie človekauspokojit. Imperator mal už od svojej mladostiv najváčšej láske Stou. bojoval jej prostriedkami o to. aby si nadobudol vnútorný pokoj —a predsa ešte pár mesiacov pred smrťou ako58—59-ročný ako sa musí stále len ešte povzbudzovaf, aby bol pokojný, aby sa nedalstrhnúť nijakým nepokojom! Ako sa usilovnepovzbudzujel V ..Mýšlienkach" len pri letmompočítaní možno nájsť aspoň dvadsaťpžiť stránok(z necelých dvesto), na ktorých sa znovu aznovu povz'budzuje, aby sa len uspokojil s tým,ako mu životný problém rozriešila Stoa.
Prečo tento nepokoj? Ako je to možné. žeby stoik cítil ešte i na staré kolená nejaký nepokoj? Prečo ho jeho názor na svet a na životneučičíkal dokonale v pokoji?
Darmo je. na takých základoch, aké si položili stoici, nemožno vystavit pravý, nerozkývatel'ný hrad pokoja. Darmo je. čo je nemožné,je nemožné! Preinačiť človeka až po jeho podstatu, to nie je možné! A predsa kto bý chcel,aby sa človek uspokojil len s jednoduchým pokojom. s řadovým. studeným pokojom bez vatryšťastia, kto bý chcel, aby sa človek uspokojils jednoduchou myšlienkou, že po smrti tak istocelkom prestane jestvovat, ako prestane zviera.kto by to chcel. ten by chcel, aby človek nebolčlovekom. ba viac, aby nebol ani zvieraťom.lebo veď i zviera sa zubami-nechtami brániproti zaniku.
Pokoj stoický je len zdanlivý pokoj. je lennasugerovaný. nalomený pokoj, je to len pokoj
343
oblakov pre výškového letca. je to len pokojpomaly dvmacieho vulkána, v ktorého vnůtrivaria sa výpary. čo ničením hrozia i hore samejaj šíremu okoliu. Stoický pokoj je pokoj pohanského Japonca, ktorý už v Europe stratilvieru v posmrtný život a teraz zavalený kdesiv kryte v Hirošime so zatatými pastami a škrípajúc zubami čaká. kedy ho už opustí vedomie.Ako rád by žil dalej! Celá jeho bytost túžipo životel Ako rád by cítil radost. ako rád byvýskal a jasall Všetko darmo! Nič si zúfalstvom nepomóžešl Pokojne čakaj neodvratnýzánik. To je jedine vhodný sposob čakania navyhasnutie . . .
Veru. tak je to u stoikov. Akými všetkýmimožnými spósobmi si pomáha pán cisár. aby salen čo najhlbšie presvedčil o pravdivosti svojhosvetonáhl'adu a životonáhl'adul Zachádza takdaleko — vo svojom zúfalom strachu. že byazda. nedaj. Bože, mohol nejako nájsť trhlinu.nelogickost vo svojom presvedčení —. že nedbáani na logiku ani na pozorovanie skutočna (aždo smiešností sa dá strhnúť. ako budeme hneďvidiet) — len si zachránit svoje presvedčeniepevným. nedat si ho rozkývat! Lebo ide 0 pokoj. o životně „štastie“, teda ide o všetko.
ed' už sám čas je pre človeka zdrojomvelkého utrpenia. Tak strašne sa vie vliect.zvlášť vtedy. ked nejako trpíme. Tie nekonečnéolovené minúty za bezsenných nocíl Ale čo, potešuje sa zúfalý cisár, na čas musíš hladiettakto: Čas vlastne nejestvuje. To je celkomjasné, že nejestvuje, lebo veď čo bolo z času.to už skutočne nejestvuje; čo bude. o tompredsa tiež nemóžeš povedat. že by to jestvo-'valo. Jestvuje teda len tento mizerný okamih,kratučký bod medzi dvoma nejestvujúcimi nekonečnami času — ba vlastne ani prítomnýokamih nejestvuje. lebo len čo sa zjavil. týmsamým už aj zapadol. Nemůžeš o ňom hovori!ako o prítomnom. lebo sotva si ho začal pozo
344
tovat. už sa pominul a rozplynul v nič . . . Prečosa teda dávaš neiako znepokoiovat časom? Akomóžeš túžiť po dlhšom živote viac ako po krátkom? Ved tri dni sú také isté ako čas, v ktoromvystriedaiů sa tri celé pokolenia. . .
Zúialý útek od skutočnai Preč s tebou, čas.hoci si očividne taký důležitý. že bez teba bynebol možný neiaký pohyb na svete. ba anisvoie ctnostné skutky podla prírody by sombez teba nemohol rozložit, previest — to nič:zavriem oči a nahovorím si, že čas vóbec. niiakým spósobom neiestvuie — a mám o iedenstrastný prameň znepokoiovania menei . . .
Podobne ako čas usilui sa i všetko ostatné.ak ie to možné. rozložit na márne kúsky, v ktorých sa skladá, nehl'ad na vec ako na celok —a uvidíš. ako ti všetky nezdravé bahniská nepokoia vysychaiúl
Keď ti zvestuiú. že ie ti dieťa choré, nemyslina to, že je v neiakom vážnom nebezpečenstve.Bolo ti predsa oznámené len a výlučne len.že je choré tvoie dieťa. ale že ie v nebezpečenstvel (To prirodzené. múdre. prozretel'nézreťazenie predstáv, stvorené samou prírodou,to bagatelizui, odhod ho. konai teda proti prirode — parafrázovali by sme to my dnes, kategóriami imperátorovými. Zúfalý pokus . . .)
Znepokoiuie ťa túžba po sláve? Len si torozlož. zanalyzui. čo je to sláva! Zas prídešna to. že ie to skutočná mámosť. ktorá tak istozapadá ako všetko ostatné. Veď l'udia. čo faoslavuiú, zomrú tiež — ako všetci tí, čo oslavovali Augusta alebo Traiána. A konečne. čomaiú mřtvi z toho, keď ich živí oslavuiú? A potom uváž ešte ai to, aký nesmierne malý je tennepatrný kúsok Zeme. vložený medzi dve velkéneobývané, nehostinné pásma — & predsa lenna tom nepatrnom mieste si za tie neiestvuiúcechvíle l'udského života oslavovaný . ..
So strany bolesti citi „Pokoiný“ cisár stálenové a nové útoky hyén nepokoia. Brání sa
345
oproti nim, ako len može. nahovára si. že sa muboi dari, že už zvítazil — ale skrvavená šelmaznovu a znovu. v nestráženei chvíli dvíha hlavua zahrýza sa mu priam k srdcu. Boiuie protibolesti všetkými možnými zbraňami. Naiprvuznáva. že bolest iestvuie, ale zapiera, že bybola zlou; tol'ko už aspoň zo zásadného odporuproti hedonistom. ktori nielen že bolest mali zazlo. ale až za iediné zlo. Ide ďalei a nahovárasi, že bolest ie len horký liek od Asklépia. (Akodaleko ie to ešte od pokoia.tým viac od štastia!Keď musíme v chorobe hltat horké pilulky. istenie sme pri tom vel'mi spokoiní, o št'astí ani nehovoriac.) Preto imperátor ide ešte ďalei: Jednoducho si musíš nahovorit (v preklade ie doslovne ten výraz. str.161). nech by ti skutočnosťakokol'vek protirečila, že „sa máš vo všetkomdobre". .,Ber, čo chceš, priroda! — Ja mám rádvšetko to. čoho sa mi dostáva od prirody." Takto mám naozai rád. že sa nežaluiem ani vtedy.ked mi niekto pod nosom „zapácha od potu".ani vtedy. ked sa niekto so mnou rozpráva &„zapácha mu z úst". To všetko nič! To sú všetkohorké pilulky, ktoré ti dobrotivý a múdry Osudprichystal.
Ale bolest predsa len znovu a znovu dvihahlavu a hryzie. Strašne, dotieravo hryzie. Co siteda počat? Nepozostáva nič iné ako uist dosveta svoiei mysle. do sveta rozumu. Zapri svet!Zapri ieho skutočné iestvovanie! Všetko vvhlásza číre zdanie. za číry sen. všetko vyhlás zadvm, ba za holé nič! (Všetko vlastne výrazy cisárove!)
Hrozně, do akého iluzórneho krytu hegelovských špekulácii musel sa ísť ukryt cisár.stoiaci bezmocne so zaťatými pisťami predsfingou bolesti . . .
Je to strašný pokoj ten stoický! Všetko nasvete ie len zdanie & sen — ale predsa takéčudné, všemohúce zdanie, že má moc vtlačí! midýku do ruky a spósobif mi smrť!
346
Tá smrť! To je strašná skutočnost i pre takého fanatika l'adového stoického pokoja, ako bolMarcus Aurelius. Celá jeho knížka je vlastneutešovaním seba samého pred neodvratne sablížiacou smrtou. Vie už. že je smrt niečo celkom prirodzeného; ale vie ho to uspokojit?Keby áno. nuž prečo by sa potom neustále vracal znovu a znovu k tomu hroznému strašidlu?A zvlášť: Prečo by potom bojoval proti nemuvždy novými a novými zbraňami? Ved je to uždávno mřtva šelma! A to ešte akými zbraňamibojuje! Ako v boji oproti času, proti sláve &proti bolesti vóbec vedel nechat stranou dialektiku „(inak si ju vysoko cenill)", tak tu. predtvárou smrti už celkom stráca logiku &koná neraz ako nepričetný. ako by bol zaspal pred tvárou Smrti, a myšlíenky mu schytily hysterickékřče. Tu je ozaj na mieste pripomenút si porekadlo, že kto sa topí, aj třňa sa chytá.
Vie on dobre, že život je skvelá vec! Bohovia majú oproti „nesmrtel'níkom“ tú vel'kú výhodu. že sú nesmrtefní. Vie on aj o tom. žev obyčajnom človekovi je až „horúčkovitá túžbapo živote"; ale pre svoje uspokojenie takéhonazve jednoducho bláznom. Bojuje proti nepokoju zo smrti, no priroda sa predsa nedá zahlušiť celkom: V „Myšlienkach“ aspoň dva razymu uklzne jasná clivosť pri pomyslení na neodvratne sa blížiacu smrt. (Mimovol'ne tu prichádzajú na paměť podobné slová stoika — poetu Horáca: Eheu, fugaces, Postume. Postume.labuntur anni. . .)
Teda citi dobre, hoci si to priznať nechce, žeživot je skvelá vec. že to človek miluje viacejako čokol'vek iné na svete. Vie však dobre aj to,že bezpodmienečne isto musi zomrieť. Neuvedomene i vedome vzpiera sa proti smrti. chcel bydalej žit — ale že by také čosi bolo naozajmožné, na to on neprišiel. to on neprijíma. Telosa rozpadne, duša sa rozplynie a duch čosi neosobného. nevediaceho o sebe. sa vrátí do večnej
347
plodivei sily celku. To ie všetko. Preto ie mámevšetko tvoje priečenie sa. duša moial Opakuieneraz takéto a podobné výrazy: Darmo ie! Inakto nemůže byť. To ie zákon prírody. „Dai si povedať", že to inak byt nemóžel Kolko nepokoia,kolko neustálei vnútomei škriepky je v tomslove: „Dai si povedaťl"
Ze tá vnútorná škriepka medzi túžbou po živote a vyhrážkami nirvány ie naozaj stále živá.ba až krvavá. to vidieť jasne z toho, k akým úbohým sofizmám sa pán cisár musí utiecť, abydal vyhrať zúfalei nirváne nad márnivým volaním života bez konca. Naiprv sa znovu utiekak starei sofizme v čase: Čoho ma móže zbavitsmrť? Minulosti nie. tá ie už premenená v nič.ani budúcnosti nie, lebo stratit můžem len to, čomám — budúcnosť však nemám. Mám len prítomnosť; ale tú stratiť. to predsa nič nie je, leboved tá sa každú chvíl'u stráca — a konečne, ieu všetkých l'udí rovnaká. (Tak!)
Ale ani to nezachraňuie ieho pokoj, lebo.darmo ie. život predsa len žiieme. cítíme; nie ieto iednoduché utekanie prázdných okamihov.Preto berie pán cisár iné zbrane — všetko halapartne Quiiotove oproti vetemému mlýnu. Prečo sa znepokoiuieš myšlienkou na smrt? Pozrisa: Smrt, to ie predsa len akási premena. takako tisíce iných premien, ktoré si prežil v živote. A bolo to hrozné s tými premenami? No takvidíš! — Alebo (čui. svete, a čudui sa!): Prvkya ich složenie nepodliehaiú zmenám? Istežel
o. a repcú oproti tomu svoimu osudu? Tiežnie! No tak teda? — Alebo: Co sa tei smrti takboiíšl Veď po smrti ti prestane všetok cit. ničnebudeš cítit — bude to teda niečo hrozného?—Ešte: Veď tu na Zemi sme vždy niekomu na(archu. vždy sme niekomu nepriiemní. Ustúpmeteda radi s cesty. veď tým urobime niekomu radost a sami sa zbavíme ťažkého pocitu. že nieko'mu prekážame. . . A konečne: máš právo iedno—ducho smrťou pohrdat. Veď ak život nielen že
348
nie je nič velkého. ale je až čírym zdaním. čirym snom. ba ničím, ničotou. tým viac len zdaním a ničotou je smrť! A ničotou pohrdat — ajto je ešte nejaký hrdinský čin?
Ale tůžba po živote & po šťastí sa i tu, vovrcholnom pesimistickom pátose predsa znovujasne uplatní: Keď aj ty sám nebudeš žit, to nič.bude žit dalej aspoň Zeus. najvyšší vedúci rozumu, a ten bude šťastný, že pri tebe sa jehoriadenie stretlo s plným úspechom. . .
Je to hrozná náuka! Vyznieva tak strašnepesimisticky. Rád by žil ešte dalej pán cisár.Tak spontánne sa mu vracajú otázky: „Čo čakáš ešte7" „Chceš dalej žít?" A v zúfalstvechytá sa hesla: ..Abstinel" Odriekaj sa! Uč saty zriekať, uč sa zabúdat! Nepovoluj svojimtúžbam! Presvedč sa, že všetky tvoje (prirodzéné) nepokojné túžby sú proti prírode(!). i samatúžba po neskončitel'nom živote! Zabi v sebetúžby! Túžiš po pracovani! Zabi tú túžbu! Roblen to, čo práve je potrebné, čo je tvoja povinnost! Ani myšlienkam nedaj volný let! Dolámkridla nemilosrdne, lebo inak pokoja nedosiahneš! Aj paměti podtm' nohy! Mysli nanajvýšlen na pritomnost. minulost je predsa číre nič;tak čo sa s tým trápiš! A vůbec: Najlepšie bude,ked zabudneš na všetko, i na seba! Ajhl'a, strašná shoda! Syn Západu. imperátor v zúfalstveneuvedomene sa klania Mníchovi z rodu Šokyov,sediacemu na kvete lotosovom a meditujúcemuo ničom. . .
. . .
Je to hrozný pokoj, ten stoický! Nie je tovlastne skutočný pokoj. Sú to len oiedineléutíšené chvíle v živote filozofa. kedy sila autosugescie o nepodstatnenosti všetkých l'udskýchtúžob po štastí dosiahla svoju Himaláju. V takých okamihoch sa móže človek ozaj zdat ažsympatickým vo svojom vznešenom pokoji,v skalopevnej vyrovnanosti. takže nie bez príči
349
ny volala velká svatá Terézia svoiho duchovněho radcu Jána z Kríža „našim malým Senekom".
Lenže to všetko ie v skutočnosti len pokoiso zaťatými pňsťami a nehlasno škrípaiúcimjzubami. Ako ie to daleko od nášho pokoia!Ako ie to daleko od nášho šťastial Ako ie todaleko od iasotu Chudáčka božieho z Assisi —alebo od duševných slasti žobráka Jozefa Labra. ponoreného do extázy kdesi v zaprášenomkútku Kolosea. hoci sa medzitým blšky usilovnekřmia ieho ušlachtilou irancúzskou krvou! Akýie nesmiemy rozdiel medzi týmito dvoma formami životného štastia!
Nie div, že ie tu taký nesúmemý rozdiel.Ved na celkom iných základoch sa, prirodzene.i celkom iná stavba musí vystavit. Na mocneišich základoch sa vystaví i mocneišia stavba.A na základoch. v ktorých ie síla a múdrosť samého nekonečného Boha, sa — zreime —-musidať vystavit až budova radosti. šl'ahaiúca svoiimi vrcholkami až do nekonečna, katedrála ne'konečnei radosti v Bohu.
Dóvody pre kresťansko - katolicky životný avečný iasot sú všeobecne známe. Tu len preporovnanie so Stoou aspoň hlavně črty.
Hmota neživá. i živá. je pre nás prameňomčistých radostí. Nielen pokoia, ale priam radosti. My hmotu radostne berieme do rúk a robíme si z nei poddainý nástroj, ktorý nám výdatne pomáha stavaf královstvo božie v nássamých i v spoločenstve. S nami všetko spolupracuje, my nič neodmietneme. My vieme spievať hymnu radosti na brata Slnko. my viemevyzývat ešte ai niekedy nevidené ryby v mori.aby spolu s nami chválily Boha.
A to všetko nie preto, že vieme o múdrom.súladnom spravovaní celého kosmu Bohom. alepreto. že na všetko čaká čosi úžasného: čakáhodina oslávenia. Príroda priam čaká na ziave
350
nie sa slávy synov božích, lebo aj ona zúčastnísa v určitom stupni na oslavení.
A tento udusený smiech.jasot prírody. totovlastné očakávanie má svoje korene ešte vo vel'korysejšej myšlienke: Od Boha všetko vzišlo.všetko sa teraz usiluje vyvíjat smerom k Bohu.pripodobnit sa Bohu; Boh zas túži [ludsky povedané) všetko pritiahnuť k sebe. utišit sebousamým nepokojné kolotanie vesmíra a ako byvlastne premenit všetko na seba samého. doseba samého všetko pojat. stat sa „všetkýmvo všetkom" a tak všetko naplnit najvyššimmožným stupňom štastia. ba človeka a anjelovaž nekonečným. božským stupňorn štastia. Deňoslávenia bude teda spolu dňom dokonalého utišenia (ludsky povedané) vekovítých túžob božích. On stvoril všetko z lásky, aby mal ako bynádoby. do ktorých by vlieval svoje nekonečnébožské štastie. Teraz prišiel deň, kedy túto nesmierne láskavú vól'u božiu všetky rozumné tvory pochopia a ocenia, nerozumové tvory aspoňhlboko akosi precitia — a celý vesmír sa premení — na „svadobnú hostinu Baránkovu". na jedinú sálu radosti a jasotu. Čas a smrt. najzákernejší nepriatel' každého šťastia, zmiznú bezstopy a jediný okamih božsky slastného zavýsknutia rozleje sa do nekonečna. stane sa večnýma šťastíu všehomira nebude konca. . .
To je náš názor na svet a na jeho osudy.Všetko naozaj samy jas a velkolepost. My sipred životom a svetom nezatvárame oči. my hov zúfalstve nechceme premeniť na zdanie a sen.Solipsizmus je u nás takou zrejmou hérezou, žeiu ani nebolo treba vyslovne odsudzovat. Anibolest nie je pre nás zdaním, autosugesciou. Jetu ozaj tá naša tajomne strašná sestra Bolest.my ju v sebe cítíme a chceme ju cítiť, hoci násmučí a páli. Ba už natolko ju vieme milovat,že — keď sme ozai katolíci — nechceme radšejani žit ako žít bez nej (svatá Terézia Velká).Bolest je pre nás velkou záchrankyňou. Večný
351
iasot vesmira vykvitne vlastne a jedine len načervených lupeňoch. sfarbených drahocennoukrvou Syna Božieho a ostatných synov božích.My bolest máme priam radi, lebo bolest ie vel'ká vykupitel'ka. velká roditel'ka večnei radosti.
A smrtl Ako sa pán cisár zúfalo zmietalpred jei hadím pohladoml My nielen že sasmrti nebojíme. nielen že nás smrt nevie vážneznepokoiit, my podobne ako po bolesti — baešte viac! — vieme po smrti ai lúžil. Nie že bysme necítili trpkost umierania. Smrt beriemeako poslednú, povinnú, nevyhnutnú dávku výkupitel'skei bolesti, ako poslednú iniekciu. ktorá má dovřšiť náš vlastný ai celosvetový vnútorný rast pre oslávenie. Vieme, že tá iniekciavel'mi bolí. že človek sa proti nei prirodzenebráni zubami — nechtami; ale predsa vieme radostne túžit po smrti. lebo veď nás smrť nevediedo rozkladu a do akeisi bezvedomei nirvánýale do Boha samého. „Tvoiim verným. Pane. saživot len meni, neodníma sa" (zádušná prefácia). A ako sa menil Pred chvíl'ou sme to aspoňtak trocha naznačili, keď bola reč o osude celého vesmíra. Akékol'vek ludské slová &obrazy.ktorými by sme chceli človeku priblížit velkolepý zážitok „hl'adiet Bohu s tváre na tvár".sú bezmocné. „Oko nevidelo. ucho nepočulo.srdce neprecítilo..." Mystici. chudáci, akí súbezmocníl Chceli by povedať. napisat — a nevedia si rady. Ked sa brat Arnold už velanamáhal, takže z diktovania Angelinho napisaluž celú knihu, tu dostal nakoniec pochvalu:„Nič si nenapísall" Nie teda div, že každýozaistný katolík vie opakovat s Pavlom: „Cupiodissolvi. . . Túžím už po tom, aby som sa rozpadol.“ Prečo to? Lebo budem s Kristem . ..
. . .To boly korene a kvety pokoia v Stoi a toto
zas korene a kvety pokoia v evanieliu. To bolaslast odpočívania v tóni pestrého stlporadia
352
na aténskom námestí -—a toto zas slast odpočívania na srdci Ježišovom. To bolý zatatépaste pokoiného imperátora. toto zas iasot Chudáčka božieho. „Jak b som nemiloval, jak bysom nechválí! vždy Te a. Jezu Kriste, že si mazachránil! Že si sa obetoval, mói Kriste nevin»“ný, a že si za mňa zomrel, mój poklad jediny.
. . .Echo ex tempore: Stoici boli vysoko duchovne zalo
ženi ludia. Usilovali sa živit naozai len naivyššímiduchovnými slastami. Predsa však pokoia. uspokoienia.tým menej radosti & Mantia nenachádzali. Co myslíte.ako dlho ešte vydržin modern! zbláznenl Nabuchodonozorovia, žerúci trávu, vzdorovat večnému smidu ludskei duše po naivylšeí. po božskei strave?
Naturam si expellaa lurca.. . Keď prírodu i automatom vyženiei. vrátí na ti určite predsa. ked nie dvermi.tak oknom. pivnicou alebo dierou v streche. čo ai ulúlana :: dotrhaná...
Weóeséý Otec.Prof. Dr. Peter K e t t e r.
III.
Naima vo dvoch bodoch Kristus dostal saso svojím učením o Bohu Otcovi do ostrei protivy s teologiou židovstva svojich čias. Daimedobrý ozor! Nie do protikladu s božím ziavením tarého zákona. ale s prekrúteným obrazom. ktorý z toho vyvodzovali v školách farizejských vykladačov a učitelov zákona. V zmátkoch súčasných čias nemůžeme dost prísnepožadovat presné rozlišovanie medzi učenímžidovstva po vyhnaní a medzi ziavením Staréhozákona. 0 toto ide predovšetkým v našej otázke: myšlienok o odplate. Ai v Ježišovom učeníje Boh naivyšší sudca. spravodlivý odmeňovatel'dobra a trestaiúci zlo. Pravda, on často dlho
23 353
čaká; ale jeho rozsudok potom se. už nikdy nezmení. O tom nás názorne učí podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Nám sa zdá. že Boh nerobirozdiel medzi dobrými a zlými. „Dáva svojmuslnku vychádzat ponad dobrých aj zlých & dávapršet na spravodlivých aj nespravodlivých."1Ano. on má dost času čekat. a chce tak dathriešnikovi čas na spamšitanie & návrat. TentoOtec na nebesách nedá sa ovplyvnit vo svojomrozsudku l'udskýmí ohladmi. „U neho niet ohladu na osobu."2 Ale tiež sa nedá. oklamat pobožným správaním a vonkaišou pretvárkou. Vidído srdce. do duše: ..Tvoj Otec, ktorý v skrytosti vidí. odplatí ti." Ale Kristus nechcenáboženstvo zatvorit do komórok srdce. Ono senemá zatvárat do sakristie. Ale žiada smelévyznanie viery: „Kto mňa vyzná pred l'uďmi.toho i ja vyznám pred Otcom svojím. ktorý jena nebesách. Ale kto mňa zapríe pred l'uďmi.toho aj ja zapriem pred Otcom svojím. ktorý jena nebesách."4 A tento Otec má „moc, telo idušu uvrhnut do pekla".“ Po rozsudku nad nemilosrdným sluhom. Kristus slávnostne vyhlásil: „Tak aj Otec mój nebeský vykoná vám.keď si zo srdca. neodpustíte."' Čo spravila židovská bohoveda z tejto vedúcej myšlienky?Prostriedok zbohatnutia, obchod. Človek zachovával písmeno zákona a potom očakával od Boha protiodmenu v tom alebo onom, & to presnemerajůc podl'a ludských skutkov. Ježiš vel'midobre poznal l'udské srdce. než aby úplne vylúčil zo svojho náboženstva myšlienku na od—menu. Budia nikdy nebudú súhlasit s chladným.kategorickým imperatívom dobrotivosti & dobrodenia, vyplývajúcim z číreho pocitu povinnosti.lie _v podobenstve o robotníkoch vo vinici vy
' Mat. 5. 45.' Rim. 2. 11; ! Peter 1, 17.: Mat. 6. 4; 6. 18.' Tamt. 10. 32—33."“Tami. 10. 28.“ Tami. 18. 35.
354
hlásil. že Boh je celkom volný vo vymeriavaniodmeny. Dáva teda Otec nebeský len podlal'ubovóle jednému viacej & druhému menej?Toto bola mylná mienka škarnravých robotníkov. No domáci pán mu odpovedal: „Nemóžemazda so svojím majetkom robiť. čo chcem?Ci tvoje oko je ničomné preto. že ja somdobrý?"7 A tak teda dobrota je pohnútkou& nie I'ubovól'ou.
Ešte zjavenejšie ukazuje sa otcovské. božiadobrotivost, zhovievavost a milosrdenstvo božiev odpúštaní. Sluhovi. ktorý mu nemóže zaplatit.pán odpúšta velkodušne celú dlžobu. A strateného syna — ktorý s l'ahkomysel'nými spoloč—nikmi prehýril si čiastku z otcovského majetkua potom opustený a vyhladovaný. ale skrúšenýa pokorný vrátil sa domov -— otec láskavo objal. ba vystrojil aj hostinu na jeho privítanie.Keby sa nám bolo zachovalo len toto jedno podobenstvo z rečí Ježíšových, už by stačilo. abysa nám predstava o Bohu Nového zákona ukázala v celej svojej priťažlivej a utešenej krásea tiež aby sme ju pochopili v jej protikladek predstave o Bohu. ktorú malo židovstvo začias Ježíšových. Starší brat mámotratného synaje typ farizejského smýšlania. Navonok vzornýmladý muž. no vo svojom vnútri plný sebeckosti a závisti. Malicherný. nesmieritel'ný, robiotcovi výčitky za jeho počinam'e. V odsúdeníneláskavého smýšlania & zmeravenei. prevrátenej idey Boha farizejov. je práve taká istá snaha tohto vznešeného podobenstva. ako vo vyličeni odpúšťajúcej otcovskei lásky božej oprotiskrúšenému hriešm'kovi. To nebude nikdy dostatočne povšimnuté, že Kristus vyhlásil, žesplnem'e našich, na Otca obrátených prosieb.závisí nielen od akosti našej dóvery v jeho dobrotivosť. ale aj od napodobnenia jeho božskéhomilosrdenstva. Základné správanie našej vlast
7 Tamt. 20, 15.
23' 355
ne' duše voči našim bližným musí odzrkadl'ovaťvolačo z odpůšťajúcej lásky nebeského Otca,ktorú má k svojim deťom na zemi. kedykol'vekpredstupujú pred neho so svojimi prosbami.Lebo inak neprijme našu obetu.' neodpustí námhriechy.o a nevšimne si naše prosby: „Keď sistanete modlit sa. odpustíte. ak máte čo protikomu. aby aj Otec váš. ktorý je na nebesách,odpustil vám vaše hriechy.“10 Toto pripomenutie stojí bezprostredne za učením Ježiša o viere.čo hory prenáša. Týchto pit prosieb Otčenášavyžaduje rovnakú ochotu vzájomne si odpůštať." A tak Kristus očistil myšlienku na odmenu od fatalizmu a sebectva. Aj v modlitbe ostáva. človek údom spoločnosti a dietaťom velkejrodiny božej. Cokol'vek prosí pre seba od spoločného Otca. to nemůže odoprieť ani bratovi& sestre.
Aj iný moment ostro odráža ideu Boha Nového zákona od židovského ponímania Boha.A tým je univerzálne rozšírenie oproti národnostnému privilegovaniu. Je isté. že Ježiš a jeho apoštoli nehlásali iného Boha, ako bol BohAbrahámov, Izákov & Jakubov, Boha. ktorýspravil židov svojim vyvoleným národom. Nouž aj predchodca na Jordáne vystupoval protifarizejom & učitel'om zákona, spoliehajúcim sana svoje rasové výsady: „Netrúfajte si hovori!sami u seba: Abrahám je naším otcom; lebo povedám vám, že Boh může z týchto kameňovvzbudit synovAbrahámovi.""Ešte ostrejšie Kristus srazil sa s týmito sebavedomými protivníkmi. Svoju vieru v jeho poslanie od Boha robilizávislou od znamení a zázrakov. Pohanský stotník zasa pokorne uveril jeho slovám &pokladalsa za nehodného. aby Pán prišiel pod jeho
' Mat. 5, 23—24." Tami. 6. 14—15."' Mar. 11. 25." Mat. 6. 12." Tamt. 3. 9.
356
strechu. „Ked to Ježiš počul. zadivil sa a povedal tým. ktorí išli za ním: Veru. povedámvám. nenašiel som tol'kei viery u Izraelcov. Alepovedám vám. že mnohi pridu od východu a odzápadu a stolovat budú s Abrahámom. Izákoma Jakubem v královstve nebeskom; kým synovia královstva budú hodení do zovnútorneitmy; tam bude plač a grípanie zubov."“ A taknamiesto jediného národa, židovského. nastúpilo celé l'udstvo. Narniesto lzraelitov podlatela". ako to vyiadril sv'átý Pavol. nastúpi Izrael Nového zákona. Kristus zboril priehradu národnostných výsad a otvoril prístup všetkýml'udom k Bohu. k vlastnému Otcovi.“
IV.
V učení Nového zákona o Bohu. nebeskomOtcovi. boli by sme zabudli na naikraišiu a naivznešeneišiu kapitolu. keby sme nepripomenulipredovšetkým modlitbu. ktorú nás naučil sámKristus a ktorú nám prikázal modlit sa. Dennemilióny ludi na zemi modlia sa naikraišiu modlitbu. akú sa len človek modlit móže — Otčenáš. V teito modlitbe našla idea Boha Novéhozákona -— ako šťastlivé posolstvo nebeskéhoOtca — svoie naihlbšie vyjadrenie. V teitomodlitbe matka učí svoie dieta pozna! nebeského Otca. A táto modlitba sprevádza ho potomcez celý život. Tak dlho človek modlí sa Otčenáš, dokial' má vieru. Tu platí zásada: „Lexorandi. lex credendi: O čo prosím. tomu verim"
A iednako prave teraz vznikaiú u mnohých.premnohých ťažkosti v kresťanskei viere. ktorénepodceňuieme. a preto ich nemůžeme nechatnepovšimnuté. Liberalizmus minulého storočiaznetvoril ponímanie Boha v Novom zákone.Boha-Otca, v bezmocná. vyblednutů a preto nievážne pontmanú ideu. Boží obraz bol porušený
" Mat. 8. 10—12." Ef. 2, 12—18.
387
a zošklivený. Dnes myslia len na írivolné žartýs Bohom-Otcom, ktorého Ibsenov „Oheň“ ličiako bezmocného starca. Jednostranné reči o„dobrom & milom Bohu" popudzovaly k tomutovýsmechu. Za takéhoto Boha. pravda. nemóžusa oduševňovat l'udia, ktorí sa boria so životom.Nikto sa nemóže k nemu vážne modlit. PretožeBoh musi byt taký, aby k nám hovoril: „Ja salen mocným dávam. Preto najprv ta nechávamrást a zosilňovať. ako sa ti sverím." Lebo hrdýčlovek. ked už slúži, chce sa klaňat len najmocnejšiemu a najsilnejšiemu. Jeho viera v Bohamusí mu být ochranou i zbraňou. ako nábožnému rytierovi velkolepého Díirerovho obrazu,ktorý sa nebojí ani smrti ani diabla.
Už patriarcha Jakub poznal Boha ako mocného a posilňujúceho, ked' plný úzkosti očakával stretnutie s Ezauom, ale v očakávaní tajomného nastávajúceho boja bol o tom poučený, žepravá dóvera v Boha dodá mu nadl'udskú silu:„Vtedý zápasil s ním až po ráno. A keď videl.že ho nemóže prevládat. dotkol sa žily jehostehna. a hned bolo po jej sile, zatial' čo s nímzápasil. Potom riekol: Pust ma. lebo už svitálJakub odpovedal: Nepustím ťa, kým ma lennepožehnáš."“ Boh je taký mocný, že to nie jejeho zoslabenie alebo porážka. keď nechá sapremóct zápasiacim človekom. priam tak. akonedá sa premócť ani otec od svojho slabéhodieťaťa. keď si s ním v zápolení meria sily,kým sa z neho nestane dospelý muž. Každédieta božie musí si zaslúžiť čestné meno Izrael,t. j. bojovník boží. keďže najskór zápasí s Bohom. aby potom zápasilo za Boha: „V budúcnosti volat sa budeš Izrael. lebo ked si bol protiBohu silný, o čo viacej budeš vítazit nad luďmi."“ „Ty si mojou silou. na teba sa chcemspoliehať". hovorí žalm. Svatý Augustín !: tomupoznamenáva: „Lebo kedykol'vek vzdialim sa
" ! Mojž. 32. 25—27." Tamt. 32. 29.
od teba. vždy padnem. Ale keď sa blížim k tebe. rastie moía sila." Starý text žalmu dáva eštekraiší výrok. plný síly a nežnosti spolu: „Ty siposila moia, dovol', aby som ti spieval, lebo ty.Bože, si moiou pevnosťou; ty, Bože, si nekonečne dobrý voči mne.
Skalopevná dóvera v mocného Boha. v „ElSchadaia". preráža ako prevládaiúca pohnútkacelým Písmom svatým. Naimá Žalmy a knihaJób musely by sa rozviesť, ak by dakto chcelsostaviť len silneišiu výzvu k dóvere a k utešenému oslavovaniu Všemohúceho. Nie ie preháňaním počítat 29. Žalm k naivel'kolepeišímhymnám, ktoré kedy spievali. Jahveho hlas ieako burácaiúci hrom; & ako sú velkí rečnícina zemi, tak stávaiú sa nesmelými. keď zazneiehlas Boha. čo „láme cédry" & „vrhá plamennúžiaru", keď zazneie tento hlas, ktorý „dokážeotriasť pustatinami & roztancovať duby". A tohoto Pána žalmista prosí slovami: on „možeudeliť svoimu l'udu silu a obdariť svoi národpokoiom".
Je potrebné. aby sa opat dórazne prizvukovala práve táto stránka kresťanského ponímania Boha a aby sa tak odstránily zlé účinkybezmocného učenia liberalizmu a racionalizmuo Bohu na vieru v Krista. Kristov obraz v poslednom storočí natolko sa zatiahol, že zdalosa. že už nikdy nebude z neho sálať sila, amnohým sa to zdalo novotou. keď konečne námestník Kristov znova očistil vznešený majestát Krista-Král'a. prvokresťanského „KyriosaChristosa"; a tak ide tiež o to, aby oslobodil saobraz nebeského Otca, premal'ovaný slabošskýmpokolením. ide o to. aby sme znova iasne videliBoha ziavenia nielen v ieho dobrote, ale tiežv ieho všemohúcnosti a spravodlivosti, a abysme sa znova naučili statočne v nebo dóverovať.
V hrózach voiny & pri strašných katastrofách sa stáva. že mnohým sa vodí tak. ako daiakému bojovníkovi vo svetovei voine. a potom
359
to s nimi tak ai skončilo. A veru nestali sanaiboršími. ai ked sa im ťažko žilo. Až dosial'zachovali si .vieru z mladosti bez vážneiších pochybností vo viere. Ai keď len zo starého zvykumodlili sa obl'úbenú modlitbu z detstva, predovšetkým Otčenáš. nemóže byt pochyby o tom.že tieto svžité slová zrelý muž zaiste muselomnoho hlbšie a ozaistneišie pochopit ako dieta.Ich viera a modlitby podobaly sa slnečným hodinám. ktoré idú samy od seba, dokial' len slnkosvieti. Ale keď sa teraz rozpútala hrozná búrka.slnečné hodiny zastaly. a v dnešnom „svetonáhlade" sa zdalo. že sa všetko stalo cennýmZáhada a pochybnosti sa rozvírily ako vražednéstrely v bubnovei pal'be. A ti. ktorí ako—takaž dosial' boli istí, rýchle stratili svoiu vieru.Naimá jedna z mnohých otázok stále im nedalapokoia: Ako možno porovnávat všetky tietoohavnosti a nespravodlivosti. túto nel'udskost &hrózu s „prozretel'nosťou dobrotivého Boha"...Otca nebeského, bez ktorého vóle nespadneani vlas s hlavy"? Okrem toho sa mohlo stať.že k vnútorným pochybnostiam pristúpil eštenepriatel' zvonka. v podobe neveriacebo priatel'a.
Býtaiúceho sa posmešne: „Kde je teda ten tvoioh? Ubi est Deus tuus?“" Pri takomto druhukrízy vo viere. nemohlo sa udržat iednostranné.slabošské, liberalistické ponímanie Boha bezsvoiei vlastnei podstaty. O „Pánovi panstiev".o Bohu. ktorý „necháva národy k súdu predstupovat pred svoiu tvár"". o tomto Bohu nechcelo pokolenie minulého storočia nič počuť.aby nebolo rušené vo svoiei iednostrannei blaženosti & vo viere v nekonečný pokrok l'udstva.Ale zafažkávacia skúška svetovej voiny bolapríliš silná pre domček z karát tohto bezmocného učenia o Bohu. No toto učenie nemalosvoje korene v Biblii alebo tradicii. ale ibav ludskei ctibažnosti. To nebolo nijaké ziavenč.
17 , 10." Zalm 79. 10.
360
ale „samo od seba vzniklé citové náboženstvo".pred ktorým musel vystríhat už svatý Pavolmladých kresťanov v kultúrne prekvitajúcichKolosách." A preto so správným ponlmanímBoha zmizlo aj správne ponímanie hriechu aspolu zmizla aj bázeň pred ním.
0 by však znamenalo upadnút z jednejvýstrednosti do druhej, keby niekto chcel zabudnúť alebo len málo si všímat najkrajši výmer božskej podstaty: „Boh je láska."" Nikdynesmú prevládat v obraze. ktorý si my l'udiapredstavujeme o nebeskom Otcovi, farby hrůzya prísnosti bez srdca. Musíme sa chránit, abyvyššie zhodnotené starozákonné ponímam'e Boha nestalo sa novozákonným. Ale to je zaistedokonalé & pravé božie zjavenie Krista a jehoapoštolov, ktoré mý hlásame. V tomto zjavenidórazne budeme učit: Láska nie je sentimentálnost. dobrota nie je slabost, milosrdenstvonie je starecká bezmocnost. ..laissez faire.laissez passer". K láske otcovej rovnako patríprísnost ako aj vl'údnost. „Misericordia et veritas obviaverunt sibi; justitia et pax oscultaesunt"21 Otec nebeský vždy ostane nepochopitelným nielen vo svojej podstate. ale aj v dopusteniach a spravovaní v živote svojich pozemských dietok. Jeho cesty sa často rozchádzajús našimi a jeho myšlienky nie sú našimi. Človekna kolenách musí prosit. a ako svatý Pavol hovorit. keď sa usiloval sám pochopit a aj Rimanom srozumitelne vyložit vyvolenie a zavrhnutie židovského národa: „O. hlbokost bohatstva.múdrosti a vedomosti božej. Aké nepochopitelné sú jeho súdy a nevyskúmatel'né jeho cestylVed ktože poznal smysel Pánov alebo ktože mubol radcom? Alebo ktože mu dal prvšie, aby samu navrátilo? Pretože z nebo a v ňom a skrzenebo je všetko. jemu sláva na veky. AmenV'"
" Zahn 9, 20—21.:" Kol. 2. 23.“ ! Ján 4. 8." Žalm 85. 11.
361
Ide o to. aby sme sami v sebe a vo všetkýchveriacich všetkými možnými prostriedkami vzbudili a Výpestovali opět duševný názor na Bohaa božské veci. čo sa samovol'ne prejavuje v tejtoutešenej pavlovskej chvále Najvyššieho. Už odčias Homérových a Hesiodových označovaliGréci tento duševný stav slovom thaumazein.Toto slovo sa často vyskytuje v Písme svátoma znamená úctu vzbudzujúci údiv, úplnú dojatost o vel'koleposti a nepochopitel'nosti, ktorépreniknú človeka, keď je náhle zoči-voči postavený pred božské veci, či je to vo vízii. či akosvedok nejakého zázraku alebo je to výsledkomnábožnej úvahy. Tento náboženský thaumazeinbol pre starovek technikou a najneslýchanejšímobjavom. bohužial' právom cudzím. lebo Bohčasto pre nich neznamenal nijakú skutečnost.ale len číru myšlienku. Vo svojej otupelostipotom toto pokolenie neberie vážne „láskavéhoOtca“, lebo už ho nevie do údivu priviest anivšemohúcnosť. ani dobrotivosť, ani spravodlivosť a milosrdenstvo nebeského Otca. Sotva vieešte niečo o ,.Magnalia Dei", lebo zabudlo,že ..všemohúci, večný a sv'a'tý Boh nemóže savmestit do našej nepatrnej, úbohej a rozharanej bytosti, do našej nádejnosti a žiadúcnosti,do našej starostlivosti a nášho plánovania. Keďnás naplňa naozaj detská dóvera voči Bohu.ktorú ako kresťania máme možnost spoznať.prejaví sa ona zaiste v úctivom thaumazeinepred zjavením sa všemohúcnosti a dobroty božej, ako ju poznávame v prirode i nadprirodzenosti. vo vel'kých svetových udalostiach ako ajv živote jednotlivca.
práve táto všemohúcnosť a najvyššia dobrotivosť. spravodlivosť a milosrdenstvo spolu jeBoh, ktorého nám hlásal Kristus a ku ktorémunás naučil modlit sa: „Otče náš. ktorý si nanebesáchl“ Tento Boh naozaj nie je stareckoupostavou liberalístickej teologie. Kristus zjavnehovorí: Otče, ktorý si na nebesách, aby tak'
362
poukázal na nekonečný rozdiel. na nadsveto—vost a absolútnu nezávislost Bytosti božej. Onje nie naším rovesníkom. „Nebo je jeho trónoma zem podnožkou jeho nohám . . .“ On je velkýkrál'f'“ „Výchval'ujem ťa. Otče. Pane neba &zeme", modlí sa Kristus.“ Akým krásným stal sapochop .,Otče". tak isto aj dodatok ,.nebeský".Vedla Anjelov a Archanjelov, Síl, Mocnosti aKniežatstiev, Trónov a Panstiev. Cherubínov& Serafínov. ktorí obklopujú boží majestát akrálovskú postavu božiu. sú už podla najstaršieho kresťanského umenia velmi častí aj malianjelici. ktorí sú omnoho milší ako vznešenénebeské kniežatá. A z toho bol potom už lenkrátký krok k tomu. aby sa zo všemohúcehonebeského Otca, najma vo vianočnom čase a todokonca aj vo výklath „dobrých katolickýchobchodov". stal nevinný, bezmocný ..Ježiško"so sprievodom. skladajúcim sa zo spanilousmievajúcich sa a veselo ihrajúcich „anjelikov". takže všetko viacej pripomina Krakonoša.ako večného Boha, ktorý nám predsa poslalnajvyšší, nezaslúžený vianočný dar. svojho jednorodeného Syna ako Výkupitel'a z hriecbova vín. Je isté. že si máme robiť l'udské pochopy& smýslami vnímatelné obrazy. aby sme si vedeli predstavit nebesá & aby sme to potomvedeli predstavit aj mládeži. No móžeme sa divit. keď nebeská kvetnatá lúka alebo rozprávková sála neurobia už nijaký dojem na dospelého človeka. takže sotva spozorovat 11 nebodačo z túžbý po nebi. keď už pominul čas,v ktorý matka rozprávala detom rozprávký?Zjavenie nič nedokáže s takýmito odrodenými
Eredstavou o večnom živote. tým menej Apoalypsa, v ktorej bola záclona najd'alej zatiabnutá, takže nám zakrýva pohfad do najsvátejšieho božstva a do blaženosti svatých. Nikto
" Rim. 11. 33—36.“ Mat. 5. 34; 23. 22." Tamt. 5. 35.
363“
nemůže povedat. že by Apokalypsa bola chudobná na obrazy. Ale jej obrazy sú velkolepé.uchvacujúce a otriasajúce. Sú to pravé obrazyzjavenia.
„Posvšt sa meno Tvojel" Toto je prvá anajvyššia prosba. Božie meno značí samu bytost božiu. Ako v Desatore, tak aj v Otčenášižiada sa predovšetkým a nad všetky potreby& úpravy l'udských spoločenských povinnostívzdávat čest Bohu. „Bob tu nie je pre nás, alemy sme pre nebo" (Eger). Na toto zabudol liberalizmus. keď človeka zrobil stredobodom všetkého a Boha ponechal len preto. že bude dobre,keď bude oblažovat človeka. Nie, Boh veru nepotrebuje sa pred nami preukazovat. On nie jepovinný skladat účty ako dajaký obžalovanýnám. svojim stvoreniam. „Príď královstvo tvojel'm V skutočnosti sa hovorí: „Príd' královstvotvojel" Otec nebeský musí byt král'om. neobmedzeným pánom. Tak ho opisuje tajemné zjavenie. Tak sa modlí svatý Pavol vo svojomprvom Liste k Timotejovi: „Královi vekov. nesmrtelnému. neviditelnému, jedinému Bohubuď čest a sláva na velryl“27 Vychovávatel'skámúdrost Církvi prejavuje sa v tom, že denne.mimo feriálnych dní a vigilií. prikazuje sa námmodlit túto dóležitů vetu v raňajšej modlitbe.ktorá sa volá Príma. Denná práca má byt prejavom oslavy Boba. Ale královstvo božie neprichádza s vonkajšou velkolepostou. Jeho král'ovstvo je. ako sa to spieva v prefácii na sviatok Krista-Krála. „král'ovstvo pravdy a života,královstvo svátosti a milosti. královstvo spravodlivosti. lásky a pokoja". „Buď vól'a tvojaako v nebi tak aj na zemi!" Móže byt bezmocnému liberalistickému bohu alebo slabému výsledku racionalistickébo smýšlania o Bohu vó—bec prednášaná takáto prosba? Tu ide 0 posledné. najvyššie rozhodnutia. Boh Ježiša Krista. Otec nebeský. žiada od nás poslušnost.
" Mat. u. 25. " 1 Tím. 1. 11.
364
a to takú bezvýhradnú poslušnost. akú mu preukazuiú v jeho nebeskom královstve jeho anielia světí. Len tam je královstvo božie. kde jedinesmerodainou ie vól'a božia. Božie právo lámeakékol'vek právo l'udské. Nebeský Otec má nanás jediný bezvýhradné právo. On chce našuspásu naozaj, ale musíme ho poslúchať. Kto bychcel od myšlienky Otca u Ježiša odlúčiť obvyklý maiestát. dostal by len karikatúru Ježišovei vierý v Boha". Počuli sme už, že v otcovskei ruke božei nie sú pre nás len samé sladkosti, ale často ai trpké lieky a tvrdý prút, noai to len z lásky. On je večný Otec. Co lenspravili zo vznešenei ideý nebeského Otcal Ažkeď sme predniesli túto božskú prosbu. ako násto učí Kristus v Otčenáši, obracaime sa so svojimi l'udskými prosbami na nebeského Otca.Prosíme o denný chlieb, o odpustenie hriechov,o ochranu pred pokušením a o vyslobodeniezo zlého. Pocit viný pred Naisváteiším patríteda priam tak k učeniu Nového zákona, ako aipokorné priznanie sa k vlastnej bezmocnosti.
(Pokračovanie.)
Svatý ?avol,vzor pracovníka:) Řato/ícěei akcie.
Spohančený svet, ktorý ie v nebezpečenstve, že sa zrúti, ktorý ie pred záhubou svoieikultúry. dnešný svet. ktorý hladá cestu & možnosť záchrany, ktorý ie sýtý. ale spolu lačný.celkom už presýtený svoiím kultom. lačný, baaž zomieraiúci túžbou po znovuzrodení — dnešný svet so živým záuimom obracia sa k dobe.v ktorej pósobil svžitý Pavol. apoštol.
A aby sa dnešný svet mohol pozdvihnůtz tohto kritického postavenia, aby sa odvrátilod svoiho sebectva a vrhol do otvoreného náručia Kristovho. na to ie potrebný apoštolát,uskutočňovaný vo smysle velkého, láskou roz
365
nieteného ducha svatého Pavla. Pavol a metódyieho apoštolátu ostávaiú prikladom a vzorompre všetky doby. maiú však zvláštnu časovostpre súčasné pomery. Preto v nasleduiúcomaspoň vol'ačo o Pavlovei osobnosti. duchu ametódach. ktoré používal tento vel'ký apoštolnárodov vo svoiom účinkovaní.
Kto číta Listy svatého Pavla, toho doiimapredovšetkým ieho oddaná. hlboká. bystrá aspolu pevná. temer vulkanický výbušná povahaa duša. Už ai čisto literárna forma Pavlovýchlistov očarúva akousi priam úžas vzbudzuiúcouživostou a pestrostou. Raz krátke. nesúvisléuisťovania. oslovenia; inokedv dlhé. zdanlivonekonečné periódy. Raz výklad. temer preplnený protikladmi. myšlienkami a ideami; inokedv zas, ako napr. v prvom Liste Korintanom.velkolepý. srdce uchvacuiúci folklor. Raz sastate podobaiú ako by divému stádu, mladostou a životnou buiarostou cválaiůcemu tátošovi a skoro o chvilu zbadáme. že tieto state,vyvolané návalom povahy. sa súladne usporiadaiú iemnou logikou do akéhosi spolu patriaceho celku. Raz celý vedecký aparát Písmasvátého a logické dokazovanie, po čom hnedspoznáme bývalého rabína & žiaka Gamalielovho; inokedy zasa ukáže sa tak jasno duševné rozpoloženie, že reč stáva sa výrazom.pravda. naiprudkeišei, ale predsa naičisteišeivýboinosti.
Svatý Pavol ozai úchvatným spósobom hlásaevanielium vo svoiich Listoch. Apoštol sa niiako neuspokoií s tým, že veriaci sa dozvediaz náboženských katechéz len niektoré jednotlivosti zo života Kristovho a spoznaiú obsahevanielia. Spoiuie zásady a svetlo evanielias praktickými životnými otázkami. raz s tými.čo sa týkaiú iednotlivca, inokedý s otázkamispoločného života v rodine, v spoločnosti aCírkvi. chhádza zo skutečností. otázok a sta
366
rostí všedného dňa. aby ich postavil do evanieliového svetla. Opat používa toto svetlo, abyním posvietil ai na naivzdialeneišie. nainepatrneišie, ale predsa iestvuiúce otázky. Prežaruiekaždú životnú otázku a každý životný problém.čo mu predkladaiú iednotlivé cirkvi. ktoréspravuie, evanieliovým svetlom. ktorým on sámie celkom prežiarený a preniknutý.
V tomto svetle ie svatý Pavol vzorom aobrazom pre každý spůsob katolíckei akcie.Apoštol musí být vecný a názorný. Nesmieostat pri abstraktných pochopoch; musi sa vždydopracovat k správným vztahom medzi poriadkom prirodzeným a nadprirodzeným. musí ukazovat na to, ako sa móže každá čiastka prirodzeného poriadku a všedného dňa obiasnit &pozdvibnúť pomocou nadprirodzeného poriadku.
my nevysvetlíme a zavše znova neobjasnime túto úzku súvislost. ktorá má být medzirozličnými otázkami dnešného takého zamotaného spoločenského a politického života amedzi evanieliovými zásadami, ktorei súvislostimy máme být apoštolmi, vtedy ie celá katolícka akcia daromná.
Duchovia, ktori uvažuiú o hlbokých filozofických a teologických ideách. utiekaiú sa obyčaine pod kridla ticha a samoty. Vnůtorná sobranost ie im ochranným štitom proti všetkýmstrelám. ktoré so strany sveta a rozvírenéhoživota bolý namierené proti útlým myšlienko—vým pletivám. Všetko. čo pobáda k vonkaišeipráci a k vonkaišei činnosti, ruší dalšie trvaniemyšlienkového postupu. prerušuie ho a vyhášaoheň sobranosti. Antický filozof a matematik iedokonca zauiatý výlučne svojou duchovnou prácou pri obliehaní mesta, že sa obracia na vrahov.ktorí vnikli do jeho príbytku. slovami: „Noliteturbare circulos meosl"
U svatého Pavla predsa stretá sa naivyššiaabstraktná špekulácia s naičuleiším a velmi
367
činorodým životem. takže prebývaiú v jeho dušiv krásnom súlade. Pavol vyznačuie sa temer
rekážok neznaiúcou a neúnavnou činnosťou.ripravuie práce pre prvé snemy. buduie a za
kladá nové cirkvi. káže evanielium a vychovávaučeníkov pre službu Kristovu; natol'ko vyvíiasvoiu činnost, že v celom vtedaišom svete iaviasa stopy jeho apoštolských ciest. Dielo svatéhoPavla rozprestiera sa medzi Europou a Áziou.medzi Rímom a Efezom. medzi Palestinou aŠpanielskom. Tažkost a velkost práce ohla honatolko, že sám priznáva. aká ohromne vyčerpávaiúca námaha ho tlačí pri ustavičnei starosti o všetkv cirkvi; temer treskom na nebodopadá starost, ktorú nazýya „Sollicitudo omnium ecclesiarum". Ai keď ho vysiluiů tolkéstarosti a práce vo dne v noci, predsa mu eštemusi ostat času. aby tkaním (stanov. kobercov)zaopatril si denné živobytie. lebo nechce byt odnikoho závislý. Apoštolská cesta svatého Pavlaie popritom porastená tf'ním &bodl'ačim. k tomuešte tým naineznesitel'neišíml Jeho zážitky sútaké tragické a otriasaiúce. nebezpečenstvá takévelké. že už iediná kataklyzma — a takýchtoie v jeho živote celá légia — dostačila by na to.aby ho srazila k zemi & rozmliaždila. Kol'kotraáiky je už v samom číselnom vypočítaní nehód. ako nám ich Pavol predkladá. Ozai mohloby sa myslieť. že ie to ani nie hodnoverná udalost. ako skór rozprávka z „Tisíc a iedna noc".
Smrt sa neuspokojila len s tým. že Pavloviustavične pozerala do očú. ale priamo pásla sapo dlhé roky na ieho bolestiach; ako dravec.ktorý svoje drapy zapustil do svoiei obeti, zavše iu vypustí a znovu sa na ňu vrhne a takspósobuie iei pomalú, trápnu smrt. Zivotnádráha svatého Pavla. počnúc Damaskom až pomamertínske vázenie. plná ie krvavými strašidlami smrti. ktoré neprestaine dorážaiú naieho telo a dušu.
368
Damask, prvá stanica jeho obrátenia. jesúčasne prvá stanica jeho utrpenia, lebo smrtelná nenávist židov prenasledovala ho už odprvého okamihu: „Židia sa radili", — píše jehoživotopisec Lukáš — „ako by ho mohli zabít!"Sotvaže Pavol unikol nástrahe a utiekol do Jeruzalema, už sú tam aj jeho sprisahaní nepriatelia, aby ho striehli. Opat“ zaznamenáva Lukáš:„Hl'adali ho. aby ho zabili." V Antiochii vyhnala ho z mesta rozzúrená sberba, v Ikoniu hochce kameňovať.
Až sem siahaiú len pokusy, aby Pavla úkladne zavraždili. Ale už v Lystre bol Pavol kameňovaný a jeho drábi prerušia svoje smutnédielo. nazdávajú sa totižto, že ich obeta je užmřtva. Vo Filippi bol bičovaný a potom hodenýdo vázenia. V Efeze pobúria zlatníci l'ud protiPavlovi, tušia totižto. že jeho kázaním umenšiasa ich príjmy za sošky Diany. Nato Pavol opáťbol šlahaný od židov v Jeruzaleme. A židia začínajú nedokončenú žeň smrti nanovo. zaprisahali sa totiž, že nebudú ani jest ani pit, kýmnezabijú Pavla. Teraz nasleduje krvavá stona.ktorá sa predlží dvojročným uváznením v Cézarei. Cestovanie v okovách do Ríma, stroskotanie lode na mori, až konečne dosiahne poslednú etapu svojho mučeníckeho života — mamer—tínske vázenie a smrt popravnou sekerou. Akáobdivu hodná mučenícka cesta!
Celý život apoštola Pavla stojí vždy odhod—lane na rozhraní života a smrti, takže moholo sebe povedať: „Quotidie morior. — Dermezomieram." Smrt vedie s ním stále svoju hru.Uprostred tejto strašnej hry smrti Pavol vystiera ruky smrti v ústrety & privoláva jei:„Mne zomrieť je ziskom." (Mihi enim morilucrum est.)
Nech nám prednesie sám svatý Pavol vosvojom ozaj smutnom rozprávaní svoje strašnézážitky, ktoré nám on sám zachoval vo svojom
24 369
Liste: „A to v premnohých prácach. v mnohýchžalároch. v trýzneniach nad mieru. v smrtiachčasto. Od židov som dostal pit ráz po štýridsiatich bez jednej, tri razý som bol palicovaný. razkameňovaný. tri razy som zažil stroskotanielode. deň a noc bol som na hlbine morskei.Casto na cestách. v nebezpečenstvách; v nebezpečenstvách na riekach. v nebezpečenstváchpred zboiníkmi, v nebezpečenstvách pred národom. v nebezpečenstvách pred pohanmi. v nebezpečenstvách v meste. v nebezpečenstvách napúšti. v nebezpečenstvách na mori. v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi. V práci atrude, v mnohom bedlení o hlade a smšde.v mnohých póstoch. v zime a nahote."
Dobre ie. zapámatat si teraz. že Pavol nevyhýbal niiakému nebezpečenstvu a niiakeiútrape. Naopak sám ich vyhl'adával. pričomodovzdal sa boiu s rozžeraveným a spolucitiacim srdcom. Priviedol to k onei duchovneizručnosti a dokonalosti, v ktorej protivenstvá. autrpenia nezváčšuiú zármutok a bolest. ale naopak poskytuiú nádei a radost. Pavlova vnútorná radost ie taká prekýpuiúca, že rozdáva ešteiným: „Ak musím vyliať i svoju krv pri obetepovolania pre vašu vieru. i vtedý chcem sa radovat a to s vami všetkými sa radovat. Právetak i vy sa máte radovat navzáiom a so mnoutešit sa." Skutočne, kto sa čítaním vhlbuie doListov Pavlových, tomu veiú z týchto Listov prekýpuiúca radost a veselosť, ktoré sa často sdružuiú s poriadnou dávkou dobromýsel'ného humoru a prirodzeného žartu. Ozai. to sú už naivýššie úkony neoblomnosti a statočnosti. To súctnosti. čo nepoznaiú nič zo strachu a duševneislabosti, čo naopak rozohňuíú dušu, hotovútrpieť, a umožňuiú náist v kríži šťastie a radost.
Hl'a, akým vznešeným obrazom pre každéhopracovníka v katolíckei akcii ie Pavol akomyslitel'. pracovník & prinášatel' obiet.
(Pokračovanie ]370
Ziožxšy' & fuósŘý prvok o Církvi.Dr. František Sturm.
() neskúsených tahanskych sedhačkach rozprávaiú anekdotu, ktorá stavia do iasnéhosvetla otázku správneho náhradu na božskúpodstatu v cirkevnom ústroienstve. Sedliačky,o ktorých ie tu reč. boly trocha poverčivé.Myslely, že pápež Pius X. máva zlý pohl'ad ——mal'occhio, ako tomu hovoria Taliani. Predsavšak maly podivne iasnú predstavu o svátosti,o božskei vznešenosti papežského učitelskéhoa pastierskeho úradu. Preto sa rozhodly ísť prepápežské požehnanie. Keď už išly na pápežskúaudenciu. vzaly so sebou medailónky, ktoré ichmaly chránit proti moci zlého pohladu. Takvstúpily pred námestníka Kristovho. aby počulyod neho slová života a dostaly svaté. vel'kňazské požehnanie. No úzkost pred tým. čo tietosedliačky pokladaly za trápnu neistotu, ani naokamih im nespósobila pochybnost o božskomcharaktere úradu. ktorého nosňelkou ie pápežako zákonitý nástupca svatého Petra.
Móže sa azda zdat podivným. keď uvádzame takýto priklad, ktorý — nech ie to bez vysvetlovania priznané — by mohol vzniknút uprostých duši ako dókaz nesmyselného rovnocenenia viery a povery. aby sme tým zdóraznilipodstatný rozdiel božského & l'udského prvkuv Církvi. A tak práve detinská naivnosť, ktorátakmer pudove rozpoznáva podstatné od vedl'aišieho, ked ide o skutočné bytie božei Církvi.móže byť poučením pre tých. ktorí hoci podlasvoiei úrovne vzdelania by mali mat omnohobystreišiu rozoznávaciu schopnost, v skutečnostismiešaiú nairozličneišie náhlady a úvahy & taksi utváraiú o Církvi celkom nesprávný pochop.Vedia hádam celkom iste o tom. že Církev ienielen bezprostredne božská ustanovizeň. ale vosvojom živote a působení závisí od ludí, ktorí iu
2“ 371
viditel'ne predstavuiú; no ich chyba ie v tom, ževidia v Církvi l'udský prvok. kde sa iaví božský,a tam vyžaduiú božský, kde sám Zakladatefponechal vol'né miesto l'udskému. Odtíal' pochádza to. že naičasteišie práve tí I'udia. ktoriposmešne mykaiú plecami, keď počuiú o neomylných, Duchom svatým inšpirovaných rozhodnutiach viery učitel'ského úradu Církvi. vyžaduiú od kňazov, rehol'níkov, biskupov a naimáod pápcžov Bohu podobnú svátost. ktorú Kristus svoiim apoštolom a ich nástupcom, ako aivšetkým svojím učeníkom síce dórazne odporúčal. ale nevyhnutne nezaručil. A keď sa takítol'udia dozvedia o chybách a l'udských nedostatkoch církevných predstavených, hned sa dostaneich „ideálny“ náhl'ad o Církvi, stanovený nesprávnym predpokladom. do výkyvu. takže užvóbec nechcú verit vo vnútornú svátost Církvi.
Dneska tým viacei zdá sa byť zvlášť potrebným uiasniť to, čo ie na Církvi trvalo a nezmazatefne světě a božské & čo je na nei celkoml'udské a tak istým spósobom ai nie svaté.K božskému prvku v Církvi patria ňou stráženévieroučné pravdy, mravné smernice a sviatosti,prostriedkyr milosti. ktorými Církev robí vykupitelské dielo svojho božského Zakladatel'a azaisťuie ho všetkým tým. ktorí na to preiavuíúochotu. K I'udskému prvku v Církvi treba pripočítat všetko to. čo je mimo okruhu hláseniaprávd víery a mravov a svíatostného udel'ovaníamilostí. Tak vel'ké miesto v církevnom ústroienstve ie dané l'udskému prvku. že neraz sila milosti, ktorú sviatosť dáva priiímaiúcemu, jev určitei závislosti od osobnei hodnosti kňazarozdávatefa. Spovedaiúci sa & príiímaiúci krestan napr. nemusí sa vóbec strachovať o to. čispovedník, ktorému vyznáva svoie hriechy, akňaz, z ktorého rúk príiíma eucharistický chlieb,ie v stave čistoty a milosti alebo nie. svíatostipósobía, ako sa to teologicky nazýva. ex opereoperato a nie ex opere operantis. Kol'ké herézy
372
—-spomeňme aspoň katarov -—maly svoj původv tom, že svátost Cirkvi bola zamenená so svátosfou jej predstavených alebo aj všetkých veriacíchl
Ak sa rozhliadneme na časy prvotnej Cirkvi, tak nájdeme niektoré, v Evanjeliách opísanépriklady pre to. že l'udské slabosti jednotlivýchúdov Církvi alebo aj cirkevných autorit majúbyt' trpené vždy len ako bolavé. ako škvrny naodeve mystického Krista. nikdy sa však nesmústať dókazom proti svátostí Církvi. Ktosí k tomunapisal vel'mi vhodne : „A či Církev už od začiatku. keď jej Zakladatel žil ešte na tejto zemí.nemala na svojom svadobnom rúchu poruchy?Ved nebol hodným aj jeden z dvanástich, ktorých si Kristus vyvolil z miliónového počtu l'udíza svojich apoštolov. Druhý z týchto prvýchspolupracovníkov- na novom královstve božom— a to práve ten, ktorému bola odovzdaná mockl'účmí — zhrešil v najvážnejšej chvíli zradou.zutekal od zástavy. No Kristus ho nezavrhol, basa ho neskór ešte spýtal, čí ho miluje viac. akoho iní milovali. Kedže Syn Boží tieto l'udskostí,ktoré sa už v čase založenía Církvi ukázaly,radikálne nevylúčil a ích opakovaníe nezamedzíl. či preto si l'udia dneška móžu tvorít vo farizejskom sebavypínaní úsudok o Církvi podle.toho. či kňaz raz v hodine slabosti podlaholTudskej prirodzenosti, čí tento alebo onen rehol'ník prestúpil zákon?
Chronique scandaleuse o kňazoch, mníchocha mníškach nielen že nič nehovorí proti svátostiCírkvi, ba ju ešte utvrdzuje. keď sa na to pozeráme triezvym a predovšetkým nie zlomysel'ným pohladom. Bolo by teda myslitelné, že byCírkev mohla prestáť obdobia mravného úpadku v klére a v kláštoroch ——asi v časoch renesancie a pred Tridentom —. keby v nej nevládol Duch Boží, ktorý uskutečňuje prisl'úbenieVykupitel'a. že brány pekelné — aj tie. ktoréniekedy vznikajú na vlastnom cirkevnom poli,
373
nepremóžu Kristovu ustanovizeň? A práve to,že nehodné l'udské ruky nemóžu božské dieloCirkev ani z vnútra rozbit, ba ani len vážnepoškodit. tým viac svedčí o božskej velebnostiCírkvi, ako to dokazuiú světí. ktorí v každeidobe vyrastali v lone Církvi. Porovnaime napr.Církev so štátmi svetových deiín. Kým naiváčšie & naimocneišie štáty, napr. stará ríša rimska. zanikly v mravnei spustlosti a korupcii.Církev práve zo seba vzala obrodné sily. abyvystúpila z chvíl'kového úpadku k novému &tým vznešeneišíemu rozkvetu. Reformné hnutiesvatého Františka. ktoré bolo namierené protizosvetáreniu mravov a zvyklostiam života, protilibertínizmu a mamonizmu v Cirkvi, dokázalosa také mocné. že mohla byt ním privedená obnova v l'udskom výseku Církvi. Reiormné hnutie svatého Ignáca prekonalo bludné náuky.ktoré v storočí reformácie velmi hlboko preniklydo cirkevného života. Keď sa rehol'ný životdostal do nebezpečenstva. prišli velkí svi-ití rehol'ní reformátori — Bernard z Clairvaux, Jánz Boha, Terézia z Avily a mnohí iní — na túmyšlienku a zachraňovali rehol'níctvo pred zánikom. nie cestou revolúcie. ale čerpaním silz Ducha Cirkvi. Níiaký štát v deiinách nemóžeukázat podobné dókazy pre obrodu : vlastneipodstaty ako Církev.
A ešte niečo ie dóležité pri posudzovaníChronique scandaleuse o Církvi. Vo všetkýchprípadoch ide o mravně pochybenia. ktoré savyskytuiú v deiinách Církvi len práve ako výnímky. na ktoré ie pozornost len preto viacupretá než na pravidelnost. ktorú potvrdzuiúnespočítatel'né priklady hrdinského cvičeniav ctnostiach. že chcú robiť Církvi výčitky. nechsa neviem čo robí. Predložil si už niektorý 2 odporcov Církvi aspoň raz otázku. či kňaz aleborehol'ník. ktorého pád sa šíri vo vereinosti.predtym desať. dvadsať. ba varí sto ráz hrdinsky neboioval proti pokušeníu & mu neodporo374
val, kým iný z moderných pohanov v podobnompoložení určíte už pri prvom bý padol za obetupokušítel'ovi?
Prestaňme teda so všeobecným upodozrievaním kléru. ktorý vo svoiei prevážnei váčšinežije práve dnes mravne. Musíme si ujasnit, kdemáme hl'adat božský prvok v Církvi a ako zasavymedzovať l'udský. Musíme si uvedomiť jedínečnú obrodnú sílu, ktorú Církev za skoro dvetisícročia práve vo vážných prípadoch malazo seba, & skoro musíme sa predovšetkým matna pozore, aby sme opatrneišie hl'adeli naChronique scandaleuse o Cirkvi ako na iei ActaMartyrum a životopisy sv'átých.
Křesťanská bucáovnost'(: čejinnom prúbení.
P. Aquinas M. Gabura. OP.
Rozprával som sa s istým vysokoškolákomo tom, ako móžeme uplatňovat krestanstvo vovšetkých iednotlívostiach života a pritom ostaťmodernými. Na to mi povedal: „Prečo Církevaž teraz začína takto krásne chápat život?"
Nemyslíme si. že ie to zlomýsefná otázka.Veru. niel Je to skorei otázka neiedného dneskaišieho človeka dobrej vóle. ktorý bý chcel maťkresťanskú vec iasnú; ved túži po kresťanskomobiatí života. lebo cíti nadl'udskú moc a nadzemský póvod kresťanstva. Len chcel by vidieťodkrytý základ. na ktorom ono stojí. A ten bývatol'me zastretý, že kresťanstvo neraz posudzuieme iba zvonka a preto nevecne.
Podstatne chápané kresfanstvo nie je ničiné ako Ježíš Kristus s bohofudským životom.Kristus vstúpil do svetových deiín. aby l'udstvozachytil pri rútení sa do záhubý a postavil hotam. kde patrí podl'a póvodného plánu a kdeiedine dosiahne všestranné rozpátie, kde sa
375
nájde celé, šťastné. rozvité, totižto v Bohu.Preto Kristov zásah do deiín ie naivýznamneišia, naipodstatneišia skutočnosť vekov, rozhoduiúci medzník pre kladný, tvorivý vývin l'udstva. Z toho celkom zrejme vyplýva. že JežišKristus ako záchranca, obroditel' a stály obožovatel" l'udstva — svojím učením, ktoré ie totožnés čirou pravdou. svojím životom, ktorý žiaripodmaňuiúco krásne. svoiím krížom, ktorý ienaiváčšia zásobáreň sil I'udstva — má neodškriepitel'né právo a nevyhnutný nárok na celél'udstvo, na celé deiiny, na všetky veky až poposledné vlákno ich bytia. Keď mu I'udstvoďakuie za svoje zdarné iestvovanie, musi mu aipodliehať. Preto Kristus právom stavia sa naživotnú cestu iednotlivca ai celei l'udskei spoločnosti ako nedišpenzovatel'ný živý zákon. naivyššia smernica života, božský kvas, ktorý musísa všade dostať, všetko prepracovať. Kristus iepre všetkých l'udí, všetky storočia, všetky spoločenské stupne. všetky zamestnania a formyživota.
Kristus svoiím božským životom chce prepracovať ai naše storočie s ieho kultúrou. technickým pokrokom, spoločenským rozvrstvením.výdobytkami. zdravými výrazmi života. slovomvšestranne. Nič mu nemá uniknúť. Všetko trebaobnovit v Kristovi. Tu má základ obrodné hnutie katolíckei akcie, ktorá napríklad vo Francúzsku & Belgicku dosiahla dóstoinú výšku. Jocizmus. iécizmus. iacizmus, Ad Lucem a inéživé ústroienstvá výbojného katolicizmu vnášaiú Ježiša Krista do dielni. tovární, kasární, úradovní, školských siení. na polia, do športu. tanečných miestností, slovom všade. kde sú l'udia.
Keď dokorán pootvárame svoie životy Ježišovi Kristovi, vidíme, že život ie kraiší. že to.čo sme milovali. viacei miluieme, že všetko prirodz_ené— bez toho, aby bolo daiako narušené.—_ le pozdvihnuté do vyššei oblasti. v ktoreima netušené možnosti rozviiania. No neiednému
376
pri pozorovaní pružných tvárností duchovnéhoživota v moderných formách prichodí na umspomenutá otázka vysokoškoláka: „Prečo Cirkev až teraz začína takto krásne chápat život?"
Na vysvetlenie stačí povedat, že Církevvždy rovnako krásne chápe život. keď pod pochopom Církev myslíme na Krista, ktorý d'aleižiíe v Církvi a s ňou kráča deiínamí. A „JežíšKristus je ten istý včera i dnes i na veky". Taksvatý Pavol upozorňoval kresťanov zo židovstvana ustavičnú časovosť Krista, lebo Ježíš Kristus,keďže ie Boh. ie večný. nadčasový a preto takýblizky každému veku. Veď každé storočie, každýrok, každá sekunda prediera sa k večnosti av nei má. iediný smysel a hlboké odóvodnenie'.teda má za ciel' priblížiť sa ku Kristovi, v ňomspočinúť. Kristus pre svoiu večnú sviežosť bolpriam taký časový pre ludi prvých kresťanských storočí. ako pre l'udí všetkých nasleduiúcích storočí. Keďže ako Boh udržuie a vediel'udstvo v deiinnom vývoii. pokroku. rozumiementalite každého storočía. psychologickému,kultúrnemu. spoločenskému & hocakému inémusvoirázu každého veku. a ieho božský život iedosť mocný na to. aby všetko v l'udstve zvládol.povzniesol a umocnil nad l'udské možnosti. PretoKristus vo svoiei Církvi vždy bude mať porozumenie pre všetky životné odbory a svoiráznerámce každého storočia a dosť sily na preduchovnenie všetkého. Ako l'udstvo pokračuie, takten istý nemeniací sa Kristus zmocňúva sa všetkého kladného v ňom. Kresfanstvo priblížilo sav prvých storočiach k všetkému. čo vtedy boloprirodzene zdravé a moderné, a pozdvihlo ho;a vtedaiší kresťan si povedal, že Církev ho chápe. Krestanstvo zmocnilo sa žívotných preiavovstredovekého človeka a bolo moderné pre vtedaišíeho človeka. S tým istým porozumením prepožiadavky moderného života stojí ai pred človekom dvadsiateho storočía. lebo ie svetonázo—rom Ježiša Krista, ktorý ie ten istý včera, dnesi na veky.
377
No keďže Kristovu Cirkev utvára mimo nadčasového a preto vždy časového prvku ai I'udskýprvok. ktorý občas klesá, narúša a ničí. stáva sav deiinnom prúdení. že časovosť Církvi a ieiporozumenie pre otázky súčasného človeka súakosi zatienené. A to je vtedy. keď l'udia nechápu vecne Krista, zastrú si ho predsudkami alebonenávisťou a to až tak, že opovážia sa za moderné vyhlasovať. čo je protiprirodzené. Tu iepríčina úpadkových vln vo svetových deiinách.Nepochopenie Krista l'udstvo tahá dolu. k záporom.
Církev nerobi nijaké mimoriadne novoty,keď do modernych, nášmu storočiu vlastnýchtvarov života vlieva božskú silu, platnú prevšetky veky. To vyplyva z iei nadčasovei podstaty. ktorou ie Ježíš Kristus.
A tak našou kresťanskou povinnosťou je. abysme usilovne hladali túto nadčasovú podstatu.iei približovali &celkom otvárali svoje životy avždy vyššie privádzali obrodnú krestanskú vlnu.ktorá začína sa dvíhať z úpadkovei krivky.
Toto podporiť pousiluieme sa rozvíňanímkristocentrického plánu od ianuárového číslaSmeru.
Duchounosf uo sučtých.„Zi/'em. už nie ia. ale žiíe vo mníKĚsfus“ (svčtý Pavol).Prepracúvam na k teito naiutešeneišei velkosti?
7C bucdoanej fyziognomii?. ]ozefa Scůrijaersa, C5573.
Dr. Ján Mastylak, CSsR.
Vlani 4. marca zomrel v Ríme po štrnástdňovom utrpení znamy duchovný spisovatel.redemptorista P. Jozef Schriivers (narodenýr. 1876). Keďže P. Schriivers bol osobnosťou
378
a duchovným spisovatelom nevšedných kvalitla bol už tiež uvedený do slovenskej duchovnejverejnosti,2 nebude bezvýznamným & nemiestnym zaznamenat tu niekolko slovných čí't, zachycujúcich aspoň skicovite jeho duchovnú fyziognomiuf
I.
Cez bohoslovné štúdiá klerik Schrijvers bolchatrného zdravia. „Fráter Schrijvers nebudedlho žit" — vyslovil sa raz pred ostatnými jehovtedajší predstavený — P. prefekt. Táto predpoved sa neuskutočnila. P. Schrijvers sa dožilpomerne vysokého veku. 69 rokov. veku sv'átéhoKlementa Hofbauera. svojho spolubrata. Ale žilvždy v ovzduší blízkej smrti. Azda aj pretoza svojho života tolko vykonal, lebo chcel využit vždy dobre drahocenný čas života. Nie nadarmo dal svojim synom v reholi priklad svět-ýAlfonz Liguorský. ktorý po pátdesiat rokov zachovával sl'ub, že použije dobre každú chvilkučasu. Neviem, že by si P. Schrijvers za ten čas.čo som ho poznal. vyšiel čo len raz na pre
' To uznávajú kritici jeho spisov. ale aj jeho osobníznámi. Napr. bývalý rektor Duchovnej gréckokatolíckej Akadémie vo Evove a terajší l'vovskýgréckokatolícky metropolita ho vo svojej knihe..Podorož do Anhliji" (1935) charakterizuje ako„človeka vysoko inteligentného a asketicky vyrobeného". Tiež si ho osobne vážil aj predošlý metro
olita, gról Andrej Šeptickyj (1865—1944),orovnaj SMĚR 1944. str. 331. -— Slovenský pre
klad „Božského Priatel'a" má na sklade kláštorredemptoristov v Podolínci. Ako dvanásty svšzokdominikánskej edície „Veritas“ vyšiel tohto rokuv Košiciach preklad „Ježiš medzi nami".Takmer sedemročná možnosť blízkeho osobnéhostyku podala pisatelovi týchto riadkov nejednuoriginalnu príležitosť nazriet hlbšie zblízka i z odstupu do jeho duše. príležitosť to. akej sa v posledných rokoch pre vojnovú izoláciu dostalo ne
mnohzm pozorovatelom. Za takš dlhý čas aíchara teristická rezervovanoat P. chrijversa malaviaceré krátke a regulované chvíle ,.sebazjavenia".
379
chádzku. keď nemal neiaké vecné poslanie.A v minulosti sotva to bolo inakšie... Jehozdravý vidiecky koreň a rozumná a pokoinásebavláda &usporiadanost to tak dlho vydržalil
Duchovny život P. Schriiversa sa vyvíialnielen v ovzduší blízkei smrti. ustavičnei spomienky na „posledné veci". ale ai v ovzdušítúžby po smrti. ked človek túži so svatýmPavlom „rozpadnúť sa a byt' s Kristom".Duchovní spisovatelia to pokladaiú za jedenz vrcholných znakov dokonalej lásky k Bohu.
Roku 1943 prečitúval si P. Schriivers svoieosobné poznámky z duchovného života zpreddvadsiatich rokov. ked bol ešte predstavenýmredemptoristov vychodného ohradu v Haliči.Takmer na svoi podiv zistil to isté rozpoloženieducha. tú istú túžbu po nebi.
Za vlastné specifikum duchovného života P.Schriiversa možno označit dóvernosť ustavičného životného styku s Pánom Ježišom a Pannou Máriou, rozšírenú ai na svatého Jozefa.„L'intimitá divina — božskú intímnost" nazvalP. Gabriel od svěitei Magdalény v iednei vereinei prednáške na Gregoriáne charakteristickýmznakom duchovnei školy karmelitskei rehole.Ai 11P. Schriiversa vystupoval do popredia záujem a nadšenie pre intímny styk s Bohom.iedinym v božskei Trojici. Ešte v poslednýchrokoch sám so záuimom čítaval Lenzovo dielo„Nebesá vyprávaiú". Vo svoiich mladších rokoch dókladne poznal Spomienky a spisy ctihodnei sestry Alžbety od naisv. Trojice. šestadvadsat'ročnei karmelitánky diionskei (zomrela 1906). ktorá našla svoje „nebo na zemi"v mystickom živote s troma božskými Osobami,prítomnymi v iei duši. Jednako 11P. Schriiversastredobodom života bol Boh vtelený. Bohočlovek. A P. Schriivers skutečnost života vtele—ného Boha prenikol s osobitným svoirázom svoiei & rodinnei nežnosti, v ktorei niekedy nemožno nebadať ai odraz francúzskei psycholo
380
gickei jemnosti. Ai keď u P. Schriiversa hlavnéteologické predmety a motivy duchovného života sú tie isté ako u svatého Alfonza. predsaich chápanie a uskutočňovanie ie patrne odlišné.takže duchovný smer P. Schriiversa můžemedosť vhodne naivat neoalionzianizmom.
Ab',r duša žila ozai dóverne s Pánom. to jestaby medzi dušou a Pánom bol vzáiomný a obapolný životný pomer bezvýhradný — duša samusí celkom zriecť seba a odovzdať sa úplnePánovi, aby ai Pán sa iei odovzdal bez výhrady.Treba opustit všetko. aby sme všetko získali.podia známych slov Nasledovania Krista.* Semsmeruje ai slávne „Todo v nada — všetko i nič"svatého Jána od Križa. Potom Pán ai niekedyroznráva s dušou. hovorí iei „podstatné slová“.ako ich nazývaiú teoretickí mystici. Zo svoihoživota ich mnoho uvádza svatá Terézia Vei'kávo svoiei Autobiografii. Ai P. Schriiversovi saich dostalo.
Cez vojnu P. Schriivers vydal váčšiu knihu„Otče náš, ktorý si na nebesách". Vyslovil sa,že túto knihu napisal na rozkaz. Keďže bol asipred poldruha rokom predtým na súkromneiaudiencii u svatého Otca. naporúdzi bola domnienka. že sa to stalo na rozkaz svatého Otca.Ale niel Myšlienku napísať takúto knihy malP. Schriivers už dávneišie predtým. ale vol'aiako sa k iei uskutočneniu nedostával pre inéveci. Až raz pri poklone naisváteišei Sviatostiočul nepochybné slová: „Teraz napíš mojuknihul"
Pri blahoželaniach & pri príležitosti osobných udalosti v živote P. Schriiversa, keď sasfubuie ai modlitba. P. Schriivers prosieval preseba modlitbu na úmvsel. aby stále žil v čímvšičšei dóvernosti s Pánom Ježišom a PannouMáriou.
Nevei'ká knížka „Ježiš medzi nami" móže
' Kniha III. 32. 4.
381
být naozaj pokladaná aj za osobný výlev duše. Schrijversa.
Nie je možné ani vhodné preberat všetkypolomerý života P. Schrijversa, vychádzajúce: jeho stredobodu. Spomeniem len jeden príklad obdivu hodnej odovzdanosti.
Za svojho účinkovania v Haliči (1913—1933)bol častejšie navštevovaný trápnou migrénou abolesťami hlavy. Výnorila sa aj obava. že bymohol stratit používanie rozumu. „Fiat — nechsa stane. ak je to vól'a božial" Mimoriadnahrdinskosťl
II.
„Akú povahu mal P. Schrijvers?", pýtali sama poslucháči pri výklade povahových charakteristik podl'a Schrijversových Základov duchovného života. Záujem odóvodnený.
V Taliansku si niektorí z prekladov Schrijversových knih namýsleli, že ich autor hlásaakýsi druh kvietizmu. A bolý vraj preto ajškriepký, ked ako učebnú príručku zavádzalipráve zmienené Základy duchovného života.
Mám podat niekolko čřt, týkajúcich sa jehoprirodzených vlastností. daných do služieb nadprirodzena alebo ním vypestovaných?
Nejdem sa púšťať do rozličných rozborovpovahových typov. Aj tu sú stále nové vedecképokusy. Kretschmer, Jaensch. Pende nestojavari na konci radu systematikov. A stará sústava nedá sa dóvodne celkom odstavit.
P. Schrijvers bol podl'a mojej mienký recvážne týpom cholerickým. Cyklotýmným. lovek silnej energie a vóle, ktorou ovládal každýsvoj čin. každý svoj pohl'ad, každý svoj pohyb.Jeho disciplinovanosť vonkajšia bola až trochunápadná, ale nestrácala svoju prirodzenosf, ktorú niektorí ťažko niesli napr. u velkého askétuz Tovaryšstva Ježišovho P. Ghinhaca. Ani naP. Schrijversovi sa všetkým všetko nepozdávalo.Ale to ani nie je možné. Každý človek má prá
382
vo na niekolko zvláštností. — hovori volakdeP. von Hertling vo svojej knižke PriesterlicheUmgangsformen. Týmito zvláštnostami azdabolv chránené iné cenné vlastnosti. ktoré by savari inakšie neudržaly.
S málo luďmi v živote som sa stretol, čo byukazovali takú silnú a takmer celú osobnostovládajúcu vólu. Aj myšlienky a predstavy regulovala. nielen vonkajšie úkony — čo je l'ahšie.Nie je to neuskutočnitel'ná rada. ked vo svojichZákladoch duchovného života žiada zriect sakaždej nebezpečnej a zbytočnej predstavy amyšlienky. On ju uskutočňoval.
Istý český profesor teologie dobre postrehol.že požiadavky, ktoré stavia P. Schrijvers preduchovný život, vyžadujú velkú rozhodnost asílu. a že je to klam krátkozrakých, ktori v nichchcú azda vidieť len sladkasté vodičky a pašupre cit.
Postavy bol P. Schrijvers prostrednej aleboaj trochu nižšej. ale zato v mužných rokocha v starobe zavalitej a objemnej. Bol to hádamDr. Garofalo, profesor na Propagande a ctitel'P. Schrijversa. ktorý po prvom stretnutí s nímutvrdil sa v presvedčení, že mystici bývajú tlstí,ako svatá Terézia Velká a sv. Tomáš Akvinský.
. Schrijversa popri jeho vnútornom vybavení a v súvise s jeho silou vóle treba zvláštevyzdvihnút jeho dar riadenia. donum regiminis.Vedel vládnut a byt predstaveným. Viest navonok i vnútri, v spoločnosti i v duchovnom živote.Nielen sanctitas, ale aj prudentia. nielen osobnásvátost, ale aj rozumnost a opatrnost boly jehovynikajúcimi vlastnosfami. To. čo ma saméhoaž prekvapovalo, bola skutočnosf. že tento učitel' duchovného. celkom nadprirodzeného života,vedel tak oceňovat a používat prirodzené složky života a osób.
O spisovatelskej drahe P. Schrijversa smesa zmienili už pred dvoma rokmi. So stanoviskatechniky spisovatelskej nie je bez zaujimavosti
383
všimnúť si niektorých iednotlivostí. Svoie spisypísal ručne do sošitov na obidve strany listov.Sošity nechával otvorené na pracovnom stolíku,čo mu bolo ustavičnou výzvou, aby pokračovalv práci. Do ovzdušia rozrobenei práce utekalpred starosfami a mrzutosfami vonkaišieho riadenia spoločnosti. Svoie spisy starostlivo prepracúval. kým ich dal do tlače. Tak rukopisjedného spisu prepísal až dvanásť ráz. Ale vedel pracovat ai rýchle. Knížku Dobrá vófa,ktorej obsah mal dobre premeditovaný, keďžeho prednášal ai pri duchovných cvičeniach, napisal za tri dní.
V zime roku 1938 sa P. Schriivers podrobilvážnei operácii. _Boldóvod domnievat' sa, že jeho životná'dráha sa blíži ku koncu. Duša nevdoiak retrospektivne merala uplynulý život. P.Schriivcrs spokoiný konštatoval: „Ja už somsvoie poslanie splnill" Zneie to ako hlas pavlovského: „Beh som dokonal."
Ai nám, drahý Otče. pomáhaite splňať našeživotné poslanie svojím príkladom. svoiimi spismi & svojím orodovaníml
Rozůovory?. Cliryzosfoma Barbysa .: Bodom: príležitosti desafročného kňazského jubilea.
(Z trstenského denníka.)
30. IV. Sám : Ježišom v dňoch 30. apríla — 3. mája.
Pane. utiahol si sa pred zrakom l'udí. aby simohol byt sám s Otcom. I ia tie tri dni chcempri boku Tvoiom byt sám s Tebou. Vidím. žeTvoi zrak mňa hladá. ako by si chcel, aby smeboli len sami dvaia. Čuiem, čo hovoríš: „Mámti čosi povedat" Dobre, Pane. venuiem všetkupozornost len tomu, aby si mi všetko povedaťmohol. všetko, čo máš mi povedať.
384
Odbehol som od astierok a ovečiek. tienechávam len Tebe. a teraz sám, úplne sámchcem byť s Tebou.
Pane. každú chvil'u a minútu chcem Tebezasvatiť. leot srdca. um. vól'u & myšlienky —telo a dušu len u Teba nechám. Veni SancteSpiritus!
!. V. „Simon, mám “ čosi povedat“
Ano. hovor. Pane. Pane, hovor všetko bezokolkov. Nestaraj sa o moju citlivosť. namyslenosť. Len hovor. poslúcha Tvoj nehodný desaťročný služobník oltára.
To ..čosi" mi povedz. Viem. chceš mi vyjaviťvšetky hriechy, nedbalosti. nevemosti. mojepriestu ky. ktorých som sa dopustil cez desaťrokov ňazstva.
Ano, čujem. ako žaluje na mňa oltár, protiktorému som sa previnil; žaluje na mňa spovedelnica, v ktorej som cez desať rokov vysluhoval Tvoje milosrdenstvo; žaluje na mňa kazatel'nica. v ktorej som vysluhoval a hlásal slováTvoje. Zaluje na mňa kfdel' tých dietok. ktorýmsom Teba. Priatel' dietok. zvestoval. Žaluješ namňa aj ty breviár. ktorý som cez desať rokovako kňaz odbavoval. Zaluje aj mój rehol'ný šatna mňa biedneho. Všetko žaluje. Panel Milosrdenstvol Ale keď začnú žalovat Tvoje oči.čo na mne videly. Keď Tvoja vševedúcnost začne vypočítavať všetky moje hriechy. Pane, ktoobstojí?
Keď zpať pozriem na tých desať rokov kňazstva, kol'ko hodín. dní a týždňov by povstalona žalobu proti mne?
Pane. tak sa citim, ako tá cudzoložná žena,ktorú so všetkých strán kameňmi prihnali k Tebe. Mňa tiež všetky tieto hriechy. priestupky.ktorých som sa dopustil ako kňaz cez desaťrokov. tie všetky mňa kameňujú a ja utekámpred nimi a ony za mnou idú až k Tebe. abytam na mňa žalovaly & vyžiadaly od Teba pri
25 385
volenie mňa zatratit. Ale ony nevedia. že Ty siMilosrdenstvo, ktoré nechce smrť hricšnika. ležchce, aby sa obrátil a živ—,'rbol. Ježišu, hanbírnsa. trasiem sa pri ich obžalobe. ia Tvoi kňaz.Tvoi priatel', Tvoi zástupca. cez desať rokovako špatne som Ta zastupoval. Často ťažko veritmohli ai tí naisilneišei viery. že Teba Ježišuzastupujeml Ei tažko: Hanbím sa Ti pozrietdo očú, Ty nekonečná čistota. ktorú som malzastupovat. Moja prchkost. netrpezlivost. ktorousom tol'ko pokazil. ani neviem. kým Teba, pokoru a zhovievavost, som mal zastupovat. Zabudol som často, že veď ia ako kňaz som namiestoTeba daný l'uďom. dušiam. aby som pokračovalv Tvoiei Láske, Dobrote. Milosrdenstve. zhovievavostj Tvoiei a ja som to tak strašne zlezastával.
Viem, to si mi chcel povedat, toto je to strašné „čosi“, to „aliquid“, ktoré stačí ma uvrhnútdo priepasti pekelnei. Moje hriechy držia ka'mene v ruke a chcú mňa kameňovať. zabit. A iačakám, kedy dáš povel. aby začaly pafbu kameňov na moiu hriešnu dušu, a čakaiú. aby siTy vzal kameň a prvý ho hodil na mňa. Povedz.mój zlatý Pane. čo by som si iné zaslúžil odTeba za hriechy móiho desaťročného kňazstva?Pravda. hoden som. aby si ma ai Ty zavrhol.odkopnul od seba. Kameňom svoiho spravodlivého hnevu, aby si ma mohol zatlct na veky.Ty však nechceš smrt hriešnika. Ty chceš. abysom sa obrátil a bol živý.
Ty však čo robíš? Píšeš všetky moje hriechydo prachu na zem. tak ako žalovalí na mňasv'átý oltár, kazatel'nica, spovedelnica. dietky arúcho. Tým chceš mi dat na vedomie. že zničitchceš z duše moiei hriechy všetky. „ako sachytro stráca nápis na ceste napísaný v piesku".Pravda, pride víchor Tvoiho milosrdenstva avšetko odtial' odfúkne, ked budem u noh Tvoiich kl'ačaf, aby si zabil vo mne starého človeka. Uhoď. uhoď, Ježišu. kameň do mňa, aby
386
si navždy zabil & nielen ohlušil vo mne staréhočloveka. so všetkými jeho skutkami. A stvorvo mne nového človeka. nového kňaza. podlaSrdca svoiho. A po svatej spovedí počuiemTvoje slová: „Odpúšťaiú sa ti hriechy, iď v pokoii, ale viac nehrešl" a vtedy uzriem okoloduše, že žalobcovia moji všetci sa potratili &ostanem len ia sám s Tebou. Ježišu. S Tebousamým. Prosim ťa dai, aby sme v duši len mydvaia sami vždy ostali. Len my dvaia. Ja užlen v Tebe & len Ty vo mne. ako list v obálkepriezračnei. v ktorei by bolo Teba vidieť. Vidieťz očú. zo slov. zo skutkov. z celého móiho budúceho života, že Ty si vo mne.
Pane. v duchu bozkávam všetky tie oltáreTvoje, na ktorých som desať rokov slúžil svátúomšu. a prosím za odpustenie. Večný Otče. prenaidrahšiu krv Pána Ježiša Ta prosím. odpusťa zabudm' mi všetko. čo som sa cez desať rokovprevinil proti Sviatosti oltárnei, či proti bohostánku, či proti svátei omši alebo pri vysluhovaní teito Sviatosti. Už akýmkol'vek spósobom.či nečistotou srdca, neúctou, roztržitosťou. nedbalosťou. Svatý oltár boží, čo som slúžil kedypri tebe. odpusť mi, odpusť!
Pane, v duchu bozkávam spovedelnice. v ktorých som desať rokov vysluhoval Tvoie Milo.srdenstvo. Odpusť. čo som sa pri vysluhovanísvatej spovedi previnil, zanedbal. pokazil. zhrešil. to všetko mi odpusť, Otče nebies! Pre naisvž-iteišiu krv Ježišovu Ta prosím. odpusť. naprav, vynahrad'. doplň a požehnai, čím som sapo desať rokov v spovedelnici akýmkolvek spósobom previnil.
Pane, v duchu bozkávam kazatelnice, na ktorých som cez desať rokov kázal, ohlasovať malTvoiu slávu. Čo som zanedbal z lenivosti, l'ahostainosti, nesvedomitosti. čo som zabudnúc naTvoiu slávu, svoiu vlastnú hl'adal. Ježišul Milosrdenstvol
Pane. v duchu bozkávam brevíár, čo som mal
25— 387
konať ako kňaz. Ježišul Milosrdenstvol Kofkáneúcta. náhlenie. roztržitosť vedomá, nevedomá.nedbalost v modlitbách pri liturgii alebo recitovaní breviára. Nebeský Otče. ako náhradu Tiobetuiem všetky modlitby naisváteišieho SrdcaJežišovho, čo tebe prednášal, prednáša a prednášať bude.
Pane. v duchu bozkávam tie nevinné dietky.ktoré som cez desať rokov učil. prosiac 'l'a zaodpustenie, čo som sa previnil. zanedbal, pokazil pri ich vyučovaní.
Pane. bozkávam svoie rehol'né rúcho. prosiac odpustenie, čo som sa previnil proti nemuza desať rokov ako kaňz.
Srdce móiho zlatého Pána!Naprav: čo som pokazil!Doplň: čo som zameškallOdpusť: čo som zhrešillŽehnai: čo som dobre urobil!za mojich desať rokov od 3. V. 1925 do 3.
V. 1935.Ježišu, milosrdenstvol
2. V. .,Chryzosťom, mám fi čosi povodni."
Viem, Pane, pred oči mi predostrieš všetkytie milosti, ktoré som dostal od Teba. ale somich nevyužil. Ten vel'ký zástup milostí nevyužitých. zanedbaných, tie hl'a. tiež len žaluiú namňa! Kde by som bol už býval. keby som bolbýval verný Tvoimu vnuknutiu, Tvoimu voaniu7!
Premárnil som mnoho milostí Tvoiich. Ježíšu. Pane mói, odpusť a pre lásku Otcovu Taprosím. nepozbav ma milostí. mnou cez desaťrokov kňazstva zanedbaných. Pane. vráť mi ich.dai mi ich! Odteraz chcem byť a budem vernýTvoiim milostiam, len iednu milosť vždy vopred
pošllš,aby ma pripravila na prijatie tých ostatnýc .Pane, trasiem sal Pane. tie premnohé milosti,
čo si mi cez desať rokov dával — a tie moie
388
hriechy. ktorými som Ta cez desať rokov obrážal. to všetko žaluie na mňa, obviňuje mňa predTebou.
Pane. budem s Tebou už teraz takým vdačným prijímatel'om Tvoiich milostí. Ani iednunesmiem stratiť.
Pozri na mňa okom milosrdným. pozri domoiei duše. Hl'ad na všetky moie hriechv. abytak zmizly pod lúčom milosrdného pohl'aduTvoibo ako máiový sneh pod lúčom tepléhoslnka. Takým čistým. takým verným. dobrýmkňazom chcem byť.
Pane. nechcem už nikdy viac Teba zarmůtit— tak chcem žit. aby som sa Ta spokoine moholso svatým Jánom. Tvoiím miláčikom. opýtat:Ci som to ja, Maister?; aby mi vždy svedomiemoie Tvoiu odpoved tlmočilo: niel, aby sana mňa niiaká zrada. ani tá naimenšia nevernost nemohla povedať.
Tvoiím verným Jánom byt!3. V. „Suffícll disclpulo, at si! sicut magister eiusl' '
Áno, m6) zlatý Pane, „milic-it".
0 prístúpenl Ř Svatému svatúcd]ežíšovl Tristovi, Irdfovl unie/ov.
TomašHemerken-Kempenský: Rozhovoryduu.Ty sám si moi Král a moi BohlVstaň. duša moia. pod a vstúp na miesto obdivu
hodného svitostánku. ]: domu božiemulSluší sa. aby si sa teraz. nechaiúc ostatné. pobral:
prosebne úctivo pozdravit nášho Pána Ježila Krista.avoiho Spasitel'a a Vykupitel'a, ktorý ie hlava včetkéhopanstva a moci. radostí a Koruna všetkých svitých.pevná nadei a isté očakůvanie všetkých veriacich.
On ta stvoril a vykúpil. on sám pre teba pracoval.boioval a zvttazil. On sám io tvoi zaatanca a smierenleza tvoie hriechy. On sám ie tvoi potelitel'. tvoi opatrovatel a tvoi správca.
389
On jediný je tvoiím obzvláštnym miláčikom. ktorýpasie sa medzi lalijami a želá si spočinút na tvoieihrudi. Kto ti kedy preukázal také dobrá? Ktože ťamiloval takou láskou? K tomu pristup. tomu sa ponúkni.iemu otvor svoie srdce a pred ním vypočttai, čokofveksi ieho taiené nosila.
Nik ti nenaznačt a nevyjavt lepšie. ako treba dúfať& usilovat sa v l'udských veciach. ktoré sa tak meniaudalostami.
U neho nech ostávaiú tvoie snahy & túžby a v ňomtvoje úmysly. Daromná ie l'udska nádei. on sám ie všakoporou pokoía. Skrze neho budeš mat pristup k Otcovia on ti dáva každú milost a vlieva hoineíšiu ctnost.Či budeš smútit či veselit sa, vždy sa vracai k nemulOn ie zrkadlo života. on ie miera spravodlivosti. On sámie neochabuiúce svetlo duše. láska k cudnosti a radostsvedomia. Pre neho lahko opovrhneš všetky milé veci.pre neho všetky trpké a protivné veci budú znesitel'né;a pretrpené z lásky k nemu budú se ti páčit.
Napokon : neho a skrze neho a v ňom ie všetko.K nemu má hlavne smerovat každý úmysel. každý počin.čttanie. modlitba a roziimanie ai uvažovanie. Skrze nehodáva sa ti spása a chystá sa život večný. Pre neho sanebudeš bát zomriet a nebudeš sa zdráhal žit. ba mašverit v jeho vernost a nedávat ničomu prednost predieho úctou a láskou.
Nuž pristúpže & vzdávaí vďaky svoimu Vykupitel'ovi.O naisladšt a nad všetko milovaný Ježišu, buď nai
vrůcneišie pozdravený. naivščšmi pochválený a blahoslavený teraz i na veky od každého stvorenia. 0 naihodneiší Ježišu. kedy naidem trošku úcty alebo akévďaky vzdám tebe. ktorý si mi preukúzal nekonečnémilosrdenstvo? A keby som našiel. čo by som ti moholdat. či by to nebolo tvoie prv, ako by som ti to dal?Co ti teda udeltm? Málo mám alebo nič!
Či můžem obetovat : ničoho?Predsa však priimi obetu pontženosti. chudoby a
moíei ničotnosti — a nech ti ie všetko priptsané. čokolvek ai chcel. aby na mne udelilo. Nech i za mňa vzdavaiú nesmierne chvály všetky sbory anielov. ktorl rů
390
vždy pri tebel Nech ich vzdávaiú ai všetci duchoviaspravodlivt. opakuiúc so vznešeným plesaním to isté.Lež čo mám ečte robit na pamiatku a chválu tvoibonaisviteičieho mena? Mnoho by mi bolo treba robit,som zaviazaný & povinný mnohým a sotva stačím nanaimenšie.
Budem teda čítat o tebe, naisladší moi Ježišu.budem písať o tebe. budem spieva! o tebe. Budem uvažovat o tebe, hovoriť; budem pracovat pre teba, pre tebai trpieť. Budem v tebe plesať. teba budem chválit. budem ťa zvelebovat, oslavovat. Dóstoine sa ti budem klaňať, bo ty si mói Boh. v ktorého sorn uveril, ktoréhosom miloval. ktorého som hladal. ktorého som sivždycky prial.
Zrob na mne znak svoiei dobroty (žalm 85. 17).aby videly moie oči tvoiu vznešená tvár v nebi.
V duchu sa ponížene vrhám na zem pred teba.so slzami horlivo prosiac tvoiu láskavost. dokíal' neráčišbyt ini milosrdným. Zaptš moíe meno do knihy života —.a aby sa odtial nikdy nevymazalo, čo napisala tvoinsvítá ruka. Ja nešťastný. velmi nepodobný záslužnýmsvitým; dóveruiúc v tvoie prehoiné prvenstvo zásluhprosim úctivo. aby som si zaslúžil byt započttaný aspoňmedzi naislabčie & posledné údy vyvolených.
Viem. viem & naozai viem. že moi život & obcovanienie sú také. aby som sa opovúžil d6verovat sebe samému.lež vietka moía nádei & potecha záležia v cene predrahei tvoíei krvi. do ktorei sa ukladám. citim. že sa mitreba uložit na všetkým. čo som urobil. v čom som saprevinil. zaslúžil si. omeškal. Vidže, o nailáskaveiůiJežišu. moiu malučkost : nehodnost. všimni si tužbymoiho srdca, ktoré mám & ponechávam si po tebe. Niepreto. že som hodný. lež preto. že ty si láskavý. ktorýnepokladáš za nehodné. aby za ta nehodu! dotýkali : tnmilovali.
Moia nečistota ma laků. ale znova ma tahá & vábili tebe tvoia naivňčšia dobrota & pontženosť. Ty. ktorý siozai s láskou sůhlasil stat sa nielen človekom. lež itrpiet za hriečnebo človeka. zomriet a byt pochovaný.A preto k tebe sa utiekam, bo v sebe nenachádzam nič
391
dobrého. Ty doplň mieeto mňa. čo moia olla nemůževykonat. Ty si mi dal túžbu. aby som ta pozdravil.chválil a blahoslavil; bo ty si moia nádel a moi podielv zemi živých. Túžbou moiei duše ie byt s tebou v krtl'ovstve nebeskom; no keďže moi čas nie ie ešte pripravený, budem ta čakat až do večera. Zatiaf to mi ie útecbou na mieste móibo putovania. že pamltam na tvoiemeno a na tvoiu naivičžiu lásku a že (a mám - pritomného vo viere a vo sviatostiach Církvi.
Bolo by mi vonkoncom nezneoitel'né žit na tomtoevete. keby som nemal nádej v teba. Pane. Nesúblaslmtotiž radovat na so avetom. A aby som nebol bez potechya radosti. rozhodol som sa vložit svoíu radost do teba.Časteišie by som na velmi mýlil a zmietal aa vo svoiicbmyčlienkach. keby som nemal v pamiti & obrazotvornosti teba. A keďže nemůžem chápat vznešenost tvoibobožstva a ani nestačím pochopit nehmotná pravdu, obratirn sa bezpečneišie k tvoiim svitým pontženým akutkoma slovám; bo ak o nich uvažuiem. nevzdal'uiem aa celkom od tvoiho božstva.
Vzdávam ti. &dobrý. milý a milovaný Ježižn. vďaky.lebo si sa ráčil stať moilm bratom : kosti a tela.
Vďaky vzdávam tiež svitei matke tvoiei Marii.: panenského tela ktorei si si vzal preevité údy svoihotela — a prostredníctvom rozumoveí duše si dokonalenpoiil : božstvem. aby sa ona nazývala dóstoine : dbverne nielen matkou človeka. ale ai Boha.
Preložil Andrei Lipka.
frosóa o zácňranu.Svlta GemmaGalgani.
Bol asi štvrlok a světla: úzkostlivo čakala hodinu,v ktore) sa ie/ Ježiš dal zúčastní! na svojich frápeniach.
Tvoi syn to. moi brat; zachraň bo. Ježišul Prečo midneska nedožičil vypočutia. Ježilu?
Tol'ko ti toho narobil. ale viacei aom ti upravila ia.Zachraň ho. Ježilu. zachraň bo. Za iednu dulu si tolkovykonal. Ježišu, a hle túto by si nechcel spasit?
Teda mi nepovid, Ježiiu?
392
Ak ma nevypočuieš. ku komu sa mám utiekať?Vylial si krv za nebo tak ako za mňa... Nevatanemztadeto; zachraň bo. Povedz mi. povedz mi. že ho spasil.Ponúkam sa ako obeta za všetkých, ale naimi za nebo;ll'ubuiem ti. že ti nič neodopriem... Du mi iu? Je todulal... Pomysli si. Ježišu: ie to dula. ktora ťa tolkoatůlal Polepll aa; viacei to nebude robiť. uvidii.
Je zachrúnený. Ježišu. ie zachránený?Si spravodlivý. Ježiiu. ale si ai milosrdný. Nehta
dám natofko tvoiu spravodlivosť; hradům milosrdenstvo.Už li mi ho ospravedlnin... Nuž nie ie už moilm
bratom: on na polepšil. a ia som ešte zla. Ai ia chcembyť dobrá. Zvíťazil si, Ježišu: triumfui vždy. Triumfni.triumfui. prosím (& úpenlivo o to.
Nepozerai na mňa. Ježíšu: horiei ako ia nenaidel.Pre svoiu slávu ei mi ho vrátil ako ospravedlneného;nom taká apokoina. Ak mi dá! každý deň jedného. predatav si. Pane (kol'kl : nich budú spasení). O Ježišu.neopúšťai ich, hriešníkov. S bedarmi vždy lepšie zaobcbádzaiú. . . Prosím ťa za nich i za seba. Veď aký vel'kýbriech som ai ia neapáchala?
Ako ie to možné. že stále breiim?Si so mnou spokoiný. Ježilu? Ak teba uspokoiím.
napokoiím všetkých. Keby si vedel. ako ma hriechyťažia...
Postačuiem ti? — Ale ako sa ti můžem stať postačuiůcou? Poď. Ježišu. král'ui v moiom srdci. 0 nebesklsviti. nech ie vala námaha vies! ma do nebies blaha.... tebou. Ježišul Ach. aké trápenie na svete! Ach. aká tnnuda! No, pomysllm si na hriešnikov: všetkých ich chcemzachránit. všetkých.
Dnes večer očakávam svoie udalosti. tvoie udalosti.Ježilu.
.Na úpenlivú prosbu doslo/me od Ježiša obráfenlc
hriešníka. Zvelebu/e Ježíšovo milosrdensfvo. cm sa nahodnon jeho Mahamotti, bažl po rail (r. 1899—1900).
Světů Gemma Galganl zomrela ZS.-ročná r. 1903a už 2. mála 1940 bolu kanonizovaná. To Me Prozra
393
telnost Božia tak zariadila, aby dnešnému zmc'ikčilémaa sebeckému človeku dala priklad ako milovat križea ako z nich !ažit' lásku. Ten priklad dáva krehká deva.svčitica ukrižovanei Lásky.
Všetci dneska máme živelný strach pred tažkostami.Jej život je dókazom. že práve cesta križa je najbezpečnejšia, ba aj najsladšia. Nám sa vidi paradoxnýma protiprirodzeným, že by v utrpení mohla být nebeskáslast. To preto, že nemáme odvahy hodit sa do víralásky božej, ktorá túto cestu tak nesmierne osladzuje.Táto neštastná plytkost je aj v našej národnej povahe.A taký život lásky je v základe predsa len jednoduchý.Ježiš žiada len nekonečná vernos! a oddanost. Je skoropravidelným zjavom, že takých svojich oddaných odmieňa už tu na zemi aj zvláštnymi milostami modlitbymystickej a podobne. Gemme Ježiš dal pocttit svojebolesti a obdaril ju stigmami. Zo 141 extáz. ktoré narozkaz P. Germána sptsala, prinášame tu ósmu.
Svů'tica žila posledné roky v kláštore pasiontstiek.Táto zaujímavá reholu založil svá'tý Pavol z Križa nauctievanie utrpenia Krista Pána a jeho svá'tej Matky.Má kláštory mužské aj ženské. Povolante božie do nehobýva často mimortadne, ako v pripade sva'tej Gemmya svá'te'ho Gabriela od Sedembolestnej aj mnohých inýchčlenov. Rehofa je mladá, ale má už niekolkých sva'tcova celý rad kandidátov na světorec'enie.
Aatobiografia světel Gemmý, napisaná na rozkazP. Germána, jej dennik, extázý a me spisky sú ozajstným kvetom hlbokej mystiky. Jozef Tomko
Duchounosf u študentstue.
..Pristujřujem k Boha, ktorý obveselaje moju mladosf 'a mZamieruiem sa dósledne kresťanaky na Boha. žriedlovelkolepého rozpitia všetkých životných sil?
]écistická mobiitóa.Generálny sekretariát študentskej odbočky tran
cázskej katolickej akcie JEC (Jeanesse EtadiantoChrétienne) utiahol sa v jáli 1930 na okolie Besan
394
conu na duchovně cvičenie, Tarn složili zasviílem'e.ktoré potom po dlhe“ mesiace : láskou roziímall:až naostatok ono vyústilo v decembri 1931 v ie'cistichá modlitbu. Je ozai taká krásna. myšlíenkovebohatá a svů'le zanielená, že hodno iu prerozíímal.Postupne budeme iu v budúcich čislach rozobera!ako ai iécisticke' prikazy.
Otče náš. ktorý si na nebesách.Chceme ti zasvětit svoiu mladost'. aby sme
už odteraz pripravili neochabuiúco verný celýsvoi život.
Dai nám milost, žeby sme si statočne uchovávali čistotu svoiich duší.
Posilňui v našich srdciach vól'u žiť podlatvoiei vóle. byt' všade a vždy svedkami Pravdy,ktorú si nám sveril, aby sme iei dávali vyžaro—vat vo svete.
ai nám pochopit obetu nášho Krista. žebysme boli hotoví na všetky obety, ktoré budešod nás žiadať.
Urob nás hodnými toho. žeby sme boli presvojich kamarátov, ktorí ta nepoznajú. misionármi tvoiho svetla., tvoiei pravdy. tvoiei lásky.
Zrob nás dušou bratskou pre všetkých l'udí,čo vo všetkých spoločenských triedach &vo všetkých národoch sveta hl'adaiú král'ovstvo spravodlivosti.
Dai nám výboinú vieru svoiich apoštolov,aby sme boli hodní byť bratmi nášho Vykupitel'a. Amen.
Jécisricfžé prikazy.Louis Chaudron. prvý prednosta generálneho
sekretariátu JECu, a arc Sche'rer, ieden : prvýchlavných spolupracovníkov, složili roku 1930 krátkeduchovne' heslá. ktore' staly sa iéclatlckýml príkazml.Sóla : nlch svieža kreslanshá mladosf a zdravárevolučná výboinosf. Uvádzame ich : iéclstlckoumodlitbou, bo : ňou slaná sa nám základml, na hlor'ch chceme postupne rozvíňa! našu čladenlská
uchovnosf.
J écista nepatrí sebe:Patri Kristovi.
395
Žije v stave milosti.
Veri v pravé priatel'stvo.
Bojuje za čistotu.
Má výbojného ducha.
Má smysel pre svoje zodpovednosti.
Rozumie radosti z práce.
Má ducha chudoby.Cítí s Cirkvou.
Tommi/ě na štúbiácó.P i :: | X I I.
Veru, keďže milost neničí prirodzenost. aleju oživuje & posilňuje. poddávajúc ju nevystihnutel'ným zámerom, ktoré nebesá majú. keďženebo určuje a riadi všetko. čo sa deje &prichádza vo vel'kom aj malom svete, ktorým je človek.keďže na tom istom konáriku prvý kvet je krajší ako druhý, či budeme sa čudovat, že Dominik,jeden z troch synov otca Felixa Guzmana &matky Janky z Azy. ktorého Boh určil pre vel'kéveci, dostal takú privilegovaná povahu. abymohol vykonat zázračné práce. do ktorých hoBoh volal?
Do tejto l'alie. zrodenej v španielskej Calavroge roku 1170 a rastůcej v ovzduší hór StaréhoKastílska & pri šumivých čistých vodách Duera,vliaty bol s hrdinskou odvahou & statočnosťou.akú mali kresťanskí obrancovia proti vpáduMaurov. spolu žiarny duch, ktorý obdivovatbudú budúce pokolenia vo svátom Ignácoví: Loyoly & vo svátej Terézii Ježišovej. . .
Mój pohl'ad sústredí sa na malé dieta.vel'kých zámerov božích. v ktorom s rokmi rástbude nielen telesná & duševná sila. ale aj nežnosť, milost & duch múdrosti & opatrnosti. napl
396
nené prostotou. čo Boh dáva maličkým. V tomtoduchu premóže vrenie svoiei mladosti a nástrahy klíčivých vášni hned v prvých vítazstvách.ktoré dušu robia súcou ziskat naislávneišie &naiťažšie budúce triumfy.
Mladíci, ktorí ma počúvate. hrdí na žiarsvoiei krvi. čo vám dodáva odvahy a ženie vásna všetky cesty. do zábavných hier ai do štůdiaposvátnei alebo svetskei vedy. ktorí v sebe cítite_horúcu mladost Dominika Guzmana, poďte.uvažuite o tomto anielskom mladíkovi!
Má meno Pánovo (Dominus : Dominicus).odchádza z otcovského domu a v Gumiel d' lzane. daleko od bedlivého matkinho oka. v školesvojho strýca, kňaza, dostáva spolu s cvičenímv nábožných ůkonoch prvé základy učenia. ktorému otvorí brány biskupského ústavu v Palencii.povestného aténea, kde učia všetky umenia &posvátné vedy. Vzdialený od rodičov vie, že nieje vzdialený od Boha a že božia bázeň ie počiatok múdrosti. Vie, že sa za neho vznášaiú k nebuvzdychy ieho svátei &starostlivei matky. dobrevie. že sústavné a usilovné štúdium ie islá zbraňa pancier čistého srdca, v ktorom si múdrosf sozáfubou stavia príbytok.
Záviďte krásu mladému mužovi, ktorý medzinepokoinými povahami svoiich spolužiakov navysokých školách písomníctva. filozofie a ostatných vied a slobodných umeni nestráca svoiiasný živý pohl'ad a zachováva si milotu dušeai mravov. ktorá sa cez celý život iaví v íehoiasnei, usmievavei tvári a pritahuie k nemukaždého. kto sa s ním stretáva.
Dominik od pátnásteho roku po páťadvadsiaty rok — stoiac na prahu života a v kvitnúcom čase nežnosti, cez ktorý upevňuiú sa nielentelesné síly a schopnosti. ale aj duch sa vyvíiaa bažneišie a dravšie preniká do rozličných.príiemných odborov vedenia a vniká do štúdiasveta, človeka a Boha — utvrdzuie v sebe ná
397
dejný junácky zápal mužnými rozhodnutiamia rieši otázku života, usmerňuje ho na vznešený ciel'. pre ktorý sme zrodení: „Horlíteo lepšie daryl"
No všetci nečujú toto slovo. všetci necítiavo svojej mladosti krídla orla, ktorý vznáša sak vrcholcom a vo výši príkrych alpských skálčíhá na korist a nasýti sa ňou v hlbinách údolí.
Nábožný mladík videl. že srdce sa neupokojuje štúdiom slobodných umeni a že sa nadl'udským umením. ktoré študuje & napodobňujeprírodu. dvíha a strmí nadl'udské umenie. čo napodobňuje Boha & nás robí dokonalými a svátými. ako je nebeský Otec. ako je dokonalý jehojednorodený Syn, ktorý sa pripodobnil nám,žeby srne sa my stali podobní jemu.
To je umenie svatých a svátosti.Dominik dozrel vo svojom rozhodnutí: stane
sa božím sluhom. Ovládaním tela ziska novésily. aby sa viacej mohol venovat svojej duši:nič nebude prekážať jeho štúdiu. Jeho rozum& vól'a zdokonalovaním vždy viacej budú sapovznášat & sjednocovat v Bohu a v Kristovi.Radost z vedenia neochromí jeho duchovný život. Povinnost a úspechy v štúdiu tak premení& využije. že ho budú privádzať k vlastnémuposváteniu a výdatne mu pomóžu v prípravena kňazstvo.
Nenašiel som, kto bol vodcom jeho dušena univerzite v Palencii; jeho vodca a učitel bolsám Duch svatý, ktorý mu hovorieval z Písmasvatého a s vedou zjavenej Pravdy učil ho tiežmúdrosti duchovného života. Uspokojil sa čírymšpekulovaním o viere? Či skorej neštudoval,aby si zrobil z viery dušu svojej duše, životsvojho života, pochodeň svojej lásky k Bohua svojim bratom. znak a formu svojho diela,hviezdu svojej cesty? Veru nebol z tých súčasných študentov, ktorí odlučovali rozum od srdca& naklonení nad svátými knihami. ostávali necitní k žiaru. čo z nich sálal.
398
Dominik na štúdiách v Palencii, prvom období svoiho života. ie Dominikem: muž zrelý.pevného smýšlania a nezdolnei vole. ozbrojenýako hrdina. milý ako dieťa. Stavia základypre vlastnú budovu. pripravuje sa na kňazstvoa zasvácuie sa do činnosti. do boiov & budúcichvíťazstiev. V čase biedy a hladu. čo vypukliv tomto meste a chudobných a úbohých vhnalido krainei núdze &nešťastia. v tomto žalostnompoložení laskavý študent z Calarogy cítil. že musrdce puká. Čože mohol urobiť proti všeobecnému hladu? Památaiúc podl'a prikladu svátých na naivznešeneiší prostriedok, na Kristovulásku. prevyšuiúcu všetko poznanie a ktorá sarmúti s trpiacimi. na údiv svoiich spolužiakov& profesorov predal drahocenné školské knihy.ktoré si tažko zaopatril a ešte sám obohatildómyselnými poznámkami. Predal ich. aby zazískané peniaze kúpil chlieb chudobným a úbo
ym.A bol by predal ai sám seba, aby zo zaiatia
Maurov vykúpil brata istei chudobnei ženy,keby božia ruka nebola inak vyslobodila zaiatého úbožiaka.
Duchovnosf u živote.„Oblečte si Pána Ježiša Krista. Kristus, váš život."Ako blízko alebo daleko som od tohto pavlovskéhoprogramu?
Zasvátené aranže/stvo.Ked pozorne čitame nižšie uvedené zasvčtem'e dvoch
mladých fudí v deň ích svadby, vidí sa nám, ako by smesostupovali do prvých krestanských storoči alebo do gotického, thoke'ho stredoveku, kedy kreslam'a chápaltkreslanstvo od koreňa, od dna, Kristovým duchom pre—m'kaIi vonkoncom ceIe' rozpčitie života vo všetkých složkách, ai manželstvo.
A predsa René a Renée Beum'er sú mladi ludianášho veku, u ktorom stroskotáva tolko manželstiev,
399
postavených na piesku a pokrivenýeh vdšňaeh. Toto zasva'tem'e ie plod velmi povedeme preživaného krestanského života: vešti ozaj krásny, radostný manželskýživot, bo založený je na uholnom kameni Ježíšovi Kristovi. V ňom sa dva/'a našli, v ňom sa zamilovali. v ňomspojili sa na životnei púti, aby láskou, čo preteká naleamprv cez Kristovo miluiúce srdce. posviicovali seba.spoločné radosti ai bóle a svoj rodinný kozub a takdodávali talomnému Kristovmu tela nove“zdravě bunky.Ježišovei Cirkvi živě kamene pre stavba božieho královstva. Z prožívaného Krista vyteká al obetavý apoštolát tohto mladého manžela, dominikánskeho terciára. atejto mlade/' manželky, irantiškánskei tereiárky.
Kristus všetko v ludskom živote dviha k nevtdanýmvýškam a ludi stahuje do hlbočin božieho života nielenkňazským, reholným alebo vo svete preživaným celibátom, ale aj manželstvom.
Blahoslavené životy, ktoré sa v ňom spo/al A dva/abudú jedno.
Prichádzame ti, Pane, zasvětit celý svojživot na tento deň Zvestovania, v ktorý sviato
istou manželstva vstupujeme do nového povo81113..
Krstom dostali sme božský život a birmovaním dal si nám poslanie & silu, žeby smevyžarovali tento život. Verní svojim závazkem& súc pod vplývom Ducha svatého. chcemeodíst do misijného územia, aby sme tam prežívali toto povolanie božích synov.
Preto. Pane, Obetujeme ti celý svoj životminulý. prítomný & budúci. Svoj minulý živots jeho radosťami. s jeho temnotami, s jeho slabosfami. Svoj prítomný život a najma svoju lásku. svoj rodiaci sa kozub. svoju túžbu vernýmibýt milosti sviatosti manželstva. Obetujeme tibóle blízkeho rozlúčenia s našou rodinou a našimi. Obetujeme ti radosti, ťažkosti. práce, čo násčakajú v Afrike. Obetujeme ti. Pane, svoj budúci život. napred prijímaiúc všetko. čo tvojaProzretel'nosť ráči doň vložit. priam tak križe,ako radosti. Túto obetu podávame ti prostred
400
níctvom nepoškvrnenej Márie. ktorá na tentodeň Zvestovam'a dala nám priklad poslušnostivoči tvojej svitej vóli. Prosíme ju. aby zaposobila, žeby slúžila na plné vvkúpenie sveta.
A preto v duchu všeobecnej Cirkvi & v podrobovaní sa. jej hierarchii zavazujeme sa. žebudeme zo všetkých svojich síl pracovat na svojom osobnom posvácovaní a na posvácovanísvojho rodinného kozuba pravidelnými prostriedkami Církvi, prostriedkami. ktoré námpodáva Ad Luceml, a napokon podporovanínašou regulou ako terciári svátého Dominika &svátého Františka. Sl'ubujeme najma. že budeme uskutočňovať chudobu. úplnú dóveru v Prozretel'nosť & celkom mimoriadnu oddanost našej Matke „Súhlasu".2 Naostatok zavazujeme sa.že svoj život dáme do služieb misijného územia,teraz Kamerunu, a hocikde na zemi, keď nástam Pán zavolá.
Nech svatá Rodina. sv'a'tý Dominik & svátýFrantišek, nech náš svatý ochranca René námžehnajú & dávajú milost. žeby sme boli vernitomuto zasváteniu celého nášho života.
Na deň Zvestovania & našej svadby 25. III.46. Amen. ' René :: Renée Beunier.
Uekovitd katar/ckd cesta.
Katolíci, ostaňme to, čo sme. jednoduchokatolíkmi. Robme na zemi dielo Církvi, to znamená dielo božie. pokračujme vo svojej dobev jej civilizačnom poslaní tou istou metódou.ktorá prvým krestanom umožnila, že preniklia uplatnili sa; dokazujme jednoducho. že smekresťanmi, žijúc prakticky v láske, pridávajúc
' Je to zvláštne ústrojenstvo katolíckei akcie. o ktorom nabudůce dačo napíšeme.
' T. j. Panne Márii. stopercentne podrobujúcej sekaždému prejavu svitei vóle. celým životem vraviacei: Staň cal
26 401
sa na stranu každej spravodlivej veci. pokračujúc vo svojej práci s čistými úmyslami, statočným srdcom. neohrožene a vytrvalo.
Kardinál Liénart, Lille.
Zóordcia na paréetdcd & asfalte.Na tanečnej zábave zúčastnil sa člen katolickej
robotnickej organizácie mládeže. jocista. Tešil sa. usmieval sa. A ako bý aj nie7l Veď bol krestanom. človekom.ktorý nosí v sebe Boha. žriedlo radosti. Tancoval s devou. Zrazu otvorily sa dvere. Kňaz vošiel s najsvitejšouSviatosťou. prechádzal cez tanečnú miestnosť do susednej izbý. v ktorej ležal v povážlivom stave istý účastníkzábavy. Keď jocista zočil kňaza. odpojil sa od devy.kfakol na parkety a klaňal sa Bohu, skrýtému podsviatostným závojom. Hned bolo možno vidieť úškl'abkýna niektorých tvárach a počut posmešné poznámky.Jocista, výsmechom nezlomený. kl'ačal krestanský pokorne a spolu sebavedome. Keď kňaz vstúpil do susednej izbý. mladík vstal a dalej tancoval; pritom zvýšenáradost žiarila z neho.
Po zábave niekolkí tanečníci obkl'účili veseléhojocistu, medzi nimi boli aj daktorí z tých, čo ho vysrniali,a pýtali sa ho. čo mu dodávalo tol'kej sily. že takpriamočiaro vyznal svoje náboženské presvedčenie. Poukázal na obrovskú náplň. ktorú skrýva nepatrná Hostiaa ktorá je vlastným smyslom a strediskom plného l'udského života. Od tejto zábavy niekolko odvrátenýchmladých životov začalo sa obracat a zamierovat k Životu.
A druhý pripad z nášho slovenského prostredia,ktorý má spoločnú základňu: Niesol som živý Chliebumierajúcemu. Ako som prechádzal okolo hlavnéhovchodu významnej verejnej budovy, do ktorej vchádzalovela l'udi, stretla ma staršia vzdelaná dáma. Zazrelaliturgické rúcho pod tu i tam roztvárajúcou sa kapou,t j. čierným dominikánským plášťorn. Ako na povelklakla na obe kolená na asfaltový chodník, zvlaženýjemným dážd'om. a vo vzpriamenom, presvedčivom klačaní schýlila hlavu na poklonu Eucharistii. Nijako nepriaznivo nevplývalý na ňu okolnosti a prostredie: ná
402
mestie s čulým ruchom, viacei ludi pred vereinou budovou. vlhký asfalt a hodvábne pančuchy.
Keby sme mohli zrobit prierez životmi týchto klaňaiúcich sa, zbadali by sme. že usilovne sú budovanéokolo iednei, kresťanskei osi, okolo vecného pontmaniaKristovho učenia a života. Živá. skutková viera složilaich na kolena nielen v tanečnei sále & na rušnom námestí. ale tomu istému Kristovi podrobovala ostatnéúseky a iednotlivosti života. Kto mal možnost nazrieťdo súkromného života spomenutei vzdelanei dámy. zazrelskryté hrdinstva v oblasti lásky k bližnému: trpezlivoopatruíe ludsky nesnesitelnú osobu; pripravila cestukňazovi k smrtelne chorei, opustenei žene, ktorú kresťansky láskavo obsluhovala v ťažko odtrhnutých chvílach; a zasa na druhom konci mesta pri zaopatrovanlkňaz zistil tú istú presvedčivo uplatňovanú nadprirodzevnů lásku. Adorácia na asfalte vrhá svetlo na skutkylásky k bližnému a tieto zase na adoráciu. Tou istoumiluiúc0u vierou poklonila sa Kristovi na ulici ako prilůžku chorých. Veru. kto si zamiloval Krista. dáva sarnu všade a celý.
Táto krestanská povedomá celistvost a plnost zmocnila sa ai iocistu nielen pri poklone sviatostnému Kristovi na parketách. ale aj pri tanci; doista musel byť čistý.ušlachtilý & prameňom radosti. ako to Vít de Larigaudienapisal a prežil v sebe: „Tanec ie velká radost slobodnei hry všetkých svalov, podporovaných rytmom orchestra. so všetkým. čo k tomu : půvabu & čara pridavaženská pritomnost. Pre zdravých a čistých druhov iekrálovskou hrou."
Znova opakuieme: Kto si zamiloval Krista. dáva samu všade & celý. A ie obohatený.
Aká krasna ie Ježíšova duchovnost v lud'ochl Akákrásne sú životy, preduchovnené Kristom!
ŽPósty svátcov : feéárskeůo stanovísýa.Prof. Dr. J. F. Babor.
V životopisoch svátcov nie zriedka čitame zprávyo tom. že pomerne velmi dlho nejedli, niekedy ai nepili,a to bez naimenšieho poškodenia na tele. Prirodzenou
26' 403
cestou to nie je možné. Vieme. že indickt iakiri niekedydost dlho nepriiimaiú potravu. ale pritom ležia bapohnutia a v akomsi blbokom spánku (aopor), s životom.(fyziologicky) redukovaným na minimum. ale mimo tohotiež velmi schudnú. ba niekedy to ai zaplatia životom.My ieme a piieme všetci zpravidla nad fyziologická apotrebu; a preto človek priemerne aneaie istý nedostatokpotravy bez vážnei nehody. Istý moi mladší kolega kedyainiekolko nediel vydržal temer bez iedla, — pravda. pilvodu — a nebol pritom ani celkom nečinný; schudol. aledalšie následky to nemalo. V niektorých chorobách iepodobné, relativne hladovanie liečebnou metódou. Slávni„umelci“ póstu (Succi a inl) tiež vydržali niekolko týž—dňov temer bez potravy. ale pili a vičšinou ai spali;no ai schudli. ako sa patri. Nie tak u svitých bez iedenia (a niekedy ai pitia). Ti nepriiimaiú potraviny. sú —čo ai mierne -— činni. nespia abnormalne dlho, & predsasa nemenia vo svoiei telesnei vahe a nepocituiů anihlad ani iné tažkosti; naopak. okreiú takýmto póstom.Úplné nepitie po dlhši čas je ai medzi svitcami velmivzácne. Čo sa robi s takýmito světcami so stanoviskalekárakei vedy? Predne nehladuiú; ich zažlvacie ústroienstvo ie iednoducho v pokoji. pravda, za čas. ktorýby obyčainý človek nič takého nezniesol. Po druhé aa imhmotná potrava nahradzuie niečim iným. a to duchovným; a v tom práve vizi zázračnost podobných pripadov. Bolo neraz ziatené. v nainovšom čase zvlášť dbkladne v Konnersreuthe. že pri dychu a krvnom kolobehupodobná osoba ai pri naipokoineišom spósobe životavydychuie : plúc prinaimenei 1/2 l vody každý deň. hocipiie denne nanaivýš niekolko kvapiek vody alebo aidlhý čas vobec nič. Tu sú všetky pokusy a prirodzenývýklad márne a podvod alebo omyl v pozorovani sa dalahko s absolůtnou istotou vylůčit. Takéto pripady súopštovne dokázané a to s kontrolou vynikajúcich lekarov, svetských, často ai nekatolikov a nevercov. O tomvšetkom má by! lekár poučený. lebo sa práve lekáromčasto prihodí. že musí v podobných pripadech podávatsvoje dobrozdanie. Podobné pozorovania musia byt velmiopatrne a svedomite i lege artis prevádzané i nestrannea obiektivne posúdené. A to ai dosial stalo sa viac ráz.
404
Wewman, samotár & pustovnlf.V októbrl končin inblleiné slávnoafl stého
výročia Newmanovei konverzie. Možno tentopríspevok trocha osvetlí záhadná postavu korodinála-samotára a oboznáml naších čitatdov: deiišťom jeho konverzie, akýmai rehofnýmdomom v Lmlcmorc, nedaleko Oxfordu. Prls :vok poslal nám slovenský brat, ktorý čtu nicv Anglicka.
„Ano. asi tri mile, ale vamite si autobus. ie topohodlneišie..." Angličania neradi idú pešky. Tedapohodlne. ale pešo poberal som sa : ruiného životav Oxiorde. v takei protive ku gotickým vežiam a staroodávným .,Colleges". Ved ai Newman kráčel tou istoucestou na ceste do svoiei pustovne v Littlemore. Zašiellom si ní do svštyne ieho slávy — univerzitného kostolaPanny Marie. kde skoro pitnúst rokov hlásal mladýmsmernice pre život. zakotvený v Kristu. V tom veiebnomprostredí starodávnei gotickei slávy dychtivo počúvalihlas volaiúceho po obnove života v Kristu. hoci mnohýmposlucháčom to vlemožne bránili. Teraz huk uličnikov.ktori sa naháňali po iaviciach, ma hnal von do iehopustovne. Vol'ne som prešiel pomedzi ponůhfaiůce sawtupy mladých v různych ..gownoch" (tradičně univerzitné kabáty) a za chvil'očku com bol na ceste. Všetkomoderné. polonahi fudkovia sa ponúhl'ali na výlety; bolsom zvedavý. či ieho pustovňa bude vůbec v zátiší. keďžeokolie bolo moderné a sotva daiaký domček bol svedkom putovania toho čudného samotúra. poberaiúceho aarýchlym krokom k svoiim iarníkom.
Po dvadsiatich minútach ani otopy po dedinke, kdezačala sa revolúcia. ozaistný preporod. duchovně zmrtvychvstanie výkvetu anglickei inteligencie. Zanedlho nomuzrcl kopec — Ružový vřšok — (ba dneo ie to užmoderni dedínkal. odkiaf sa Newman kochal pri pohradena svoi Oxford. Potom co ziavil ai kostolik na rázcesti,typicky anglický . cintorinom okolo. Zaliei som ani 150metrov; a hra, olarpanú. budova : či viacei budov. Naprvý pohfad mi pripominala nale malt-le po maieroch,late nemala avoirúzne mreže. Kedyoi bola hadam aiohielenů. ale teraz dost špinavá. Nič zvláštneho. Ale
405
predsa! On tu žil plnším životom. Samotár načieral silydo nového boia. otužoval sa na deň rozlúčký so starýmiznamymi. ba ai s Oxiordom. pre ktorý žil & mrel potolké roky a kde zažil tol'lrú slávu. Dva razy som obilieldom, postavený na rohu tzv. „College Lane". Veď aina pohladniciach ie nápis ..Newman's College — Littlemore". Čudaci. vobec asi nevedia. čo tam robil. Miestnosti sú prenaiaté (obývaiú ich chudobnl dedinčania).Bývalá kaplnka hneď pri vchode vpravo ie teraz obecnou knižnicou a sklad všeliiakých nepotrebných debien.Jeho ,.cela". tmavá a vlhké, obývaná starou ženuěkou.ktora mi ochotne poukazovala, kol'ko sa dalo. lebo celýieho ..monastier" ie teraz premenený na sůkromné byty.V spoločnei iedálni, dost priestrannei. ie kríž ai obrazkardinála. Nedávno iu používali ako detskú opatrovůu.Keby nie pamětnei tabule na domku, veru nik by saneopovážil povedat, že tu kedysi býval výkvet oxfordskei inteligencie.
Za Newmanovho pobytu zvedavci chceli vela vidieta vediet o tei pustovni. Veď sám sa sťažoval svoimupriatefovi Puseyovi: ,.Jai,... nemůžem ani len vyisťalebo voisť do svojho bytu bez zvedavých očí cudzincov... Istého dňa pri vchode do domku, našiel somvnútri hrstku univerzitných poslucháčov. Vážení občania.sta policaina hliadka, pri vychádzkach vedú si koneokolo chatrných domčekov. Doktori bohoslovia sa baočivo vrútili do zatišia toho súkromného bytu a hneďvyvodzovali všeobecné závery zo všetkého. čo tam zočili.Bol som presvedčený. že pre Angličana jeho dom ieieho kaštiel'. predsa novinúri si to inakšie predstavovali."Takto odpovedá svoimu biskupovi. ktorý sa dal ovplyvniť čudnými zvesťami a pátral po príčine ieho utiahnutia:„Cez mnohé roky — aspoň trinást — som zamýšlal žiťintenzívneišt duchovný život..." Zpočiatku žil tu sámso slubom. ale pomaly pribral podobne smýšlaiúcicbinteligentov; a veru žili prísnym životom. Priberal inteligentov a anglických pastorov v snahe odvrátit ichmyšlienky od obávanei ..secesie" k Rímu. Takto. nakolkolen mohol. odďaloval ich konverzie. No predsa pomalyzačali ieho ..mnlsi" konvertovat. hoci sa mu to velminepúčilo. Jeden : ieho chránencov Lockhart, ktorý mal
406
silné sklony k Rimu a len na Newmanovo naliehaniesl'úbil. že za tri roky na to nebude mysliel. znenazdaniaodiiiel z pustovne a prestúpil. ba dokonca stal sa ozajstným reholnlkom. Newman piše priatel'ovi: „... nevietesi ani len predstavil. aký som pobalamútený z tohov!etkého."
Sám P. Dominic. OP. ktorý ho zrodil pre Krista.opisuje v katolickom týždenniku Tablet. (zo dňa 6. dec.1845. 269——70)život v Littlemore. Po úvode, v ktoromskladá vel'kú nádej v L. pustovnlkoch. pokračuje: „V celách okrem chudoby a jednoduchosti sotva nájdete dačoiného: hole' steny. izby vydláždené hrubými tehlami. podlaha bez rohožiek. postel so slamnikom. jedna alebo dvestoličky a niekolko knih — to je celé zariadenie! Z tohtoopisu lahko uhádnu! akoat stravy. Nijaké lahůdky. anivina. pivo a tobóž likéry, ba dokonca zriedkakedy sidovolili misa. Ovzduěie bolo presýtené najprisnejšouchudobou. akú som ani len raz nezbadal v nijakom rehol'nom dome či už v Taliansku alebo Francúzsku, ba aniv iných krajoch, cez ktoré som precestoval. Kapucinskykláštor by sa zdal obrovským palácom v porovnani: littlemorským útulkom..." Toto vysvetlenie bolo potrebné. lebo po jeho konverzii niektori katolíci. nedbverujúc jeho asketickým sklonom. pokladali jeho utiahnutie za skrytú pýchu a cpovrhovanim obyčainýmismrtelnikmi.
Z denného poriadku hodno zaznamenat, že vstávalo piatei, potom bola hodina spoločnej meditacie. Tichozachovávali až po druhů hodinu popoludni. Používalirlmsky breviár. ale vynechavali antilóny k prebl. Panne.Na odpočinok išli o štvrt na jedenást. Sám si spravilprehl'ad dňa: Pobožnosti 4% hod.. študium 9 hod., jedenie 1 hod., rekreácia 2% hod.. spánok 6% hod. — spolu24 hod. Rozumie sa. že cez advent a póst okrem prianejiieho života si vykonali týždenné exercicie podl'a návodusvátého Ignáca. Presne sa pridržiaval pokynov pre exercitantov. zaznačujúc si duchovně zážitky. ba aj ..svetla".Úplne aa odovzdal do vole božej. Medziiným vypočítalityri velké obety. ktoré by Boh mohol žiadat. Jednaz nich bola: .....prestúpiť do rímskokatolickej Cirkvi".Newman uznal trápnosť a neiatotu ich postavenia. kde
407
slepý vodil slepého. keďže im chýbsls autorita. sruby.atmosféra skutočného rehol'ného domu. Túto situáciu vysvetloval nádeiným ksndidátom tohto zátilis. Neboli viskviazaní k trvalému pobytu a občas si zašli do Oxfordualebo na návštevu rodiny. známych s pristelov.
Newman vždycky mal sklony k samotárstvu; už skochlapec bol vážny :: zriedkakedy sa ihrsl s ostatnými.Ako It.-ročný začina zvyk súkromnei modlitby & čimeditácie. V Oxlorde zpočiatku ho samota tol'ko tsžils.že se o tom zmieňuie v listoch svoiim. Jeho myšlienkyss sústreďovsly okolo duchovných hodnot. „Bob & Js'holy ai za ieho štúdit hlavným strediskom ieho myšlienok. Ktokol'vek ho stretol. hned si uvedomil, že má predsebou človeka. žiiúceho intenzivnym duchovným životom;a ani ieden : jeho odporcov nezapiersl ieho intlmne spoienie s Bohom. Velkodusne obetuie si svoje panenstvoStvoritel'ovi. Po bakalaureáte (ZO.-ročný) ss tell, že,....má viac volného času pre duchovně cvičenia & itudium svitého Písma ako v čase tažkei driny".
Krtzy, ktoré sú etapou na ceste duchovného vývois.zanechaly svoiu pečat si na oxfordskom profesorovi .pripravovaly ieho cestu do samoty. Neúspech pri skůikeho ponižil & zocelil pre budůce neúspechy. Smrt mladei& veselei sestry r. 1828 sa zdi byt živým mementomod samého Pána s Stvoritel'a o pominutel'nosti všetkýchveci. Samotár sa dáva na cestovanie. aby trochu okriols nabral nové sily pre chystanú obnovu náboženskéhoživota v domovine. V Tslisnsku zanechá ai svojho intimneho priatel's Froudea (ktorý mu—vstepil detinskú láskuk Márii) s na Sicílii smrtelne ochorie. Možno. že to bolútek od Boha. od iasnei cesty k pravde. Je však presvedčený. že nezomrie. lebo ,.nezhrelil proti Svetlu". .má vykonat kus práce. „Prozretel'nost chcela. aby dlhožil & dlho sa trápil o konečné víťazstvo. Rozumove mubolo všetko iasné: Rim mal úplnú pravdu. Priatelia aspomienky na úplný obrst. nový život v štyridsistke.spósobily mu mnohé bezsenné noci. A mimo toho slávačaká na neho v snglikúnskei cirkvi. veď bol ici popredným bohovedcom a kazatelom. Na ieho slovo ludia boliochotní skočit si do ohňa.
Listy : obdobia utishnutosti sú zvičša plné neistoty.
408
Jednak sa neopovaži razom pretrhnůť nit dlhotrvaiúcichpriatel'akých svizkov. jednak skúma. spočitava svoi duchovný kapitál. aby mal dost sil vystavit započatý dom.Rok 1840 pominie bez očakávaného obratu. Občas sazastavil v Littlemore. Tak isto ai nasleduiůci rok 18.apríla 1842 sa natrvalo usalačil v ..monastieri“. Časomdostava listy od priateiov a žičlivcov. plných strachu aboiazlivosti. čo sa týka ieho chystaného ůteku do lonarlmskokatollckei Církvi. Uspokoii ich, že nateraz na tonepomýčla. Svedomie mu však neda pokoia. V septembri 1843 sa zrieka postavenia v Oxforde ako vikár univ.koatola a dňa 25. septemhra naposledy zaznel jeho prorocký hlas v kostoltku v Littlemore. ktorý bol liliálkouoxfordského kostola. Kázal o „rozlúčke priatel'ov“ a pretých. ktori chceli rozumiet. bolo jasné. že v lone angliktnskei cirkvi nenašiel pokoi duše. S pohnutim prosíavoiich farntkov: „... O milovant priatelia. modlite saza mňa. aby som vo všetkom poznal valu božiu a bolvždycky ochotný iu ai splnit." Potom pomaly sičiels kazatel'nice a složil rúcho anglikánskei cirkvi za silného pohnutía svoiich vel-ných.l
Oxfordské kruhy. zvlášť ieho dlhoroční priatelia akolegovia. sa domnievali. že konečne nastal obávanýobrat — secesia k Rtmu. Priatel'om na dopyty odpoveda.že .....tak velmi je prilákaný k Církvi rtmskei.... pokladá to za bezpečneišie a statočneičie vzdať sa svoihovereiného pósobenia". Zato ešte vždy oddaloval poslednýkrok. Pravda. už nepisal knihy a vzdal sa ai pripravovaného vydávania životopisov anglických svatých, „abynedal podnet k novému sbliženiu sa s Rtmom". Vysokopostavenému arcidiakonovi Manningovi (neskoršie konvertitovi a kardinálovi) piše: ..Zriekol som sa.... lebo
' Kostoltk ie ešte maietkom anglikánskei HighChurch — vysokei cirkvi. Preplnený ie obrázkami.ba ie tam ai socha Panny Márie s čerstvými kvetrni. sviečkami atd. — zo života Panny. ktorei ie aizasvltený. Nad hl. ..oltárom“ ie prekrásne okno. —P Mária pod krtžom. Na ..oltúri" ie krlž s Ultrižovaným. sviečky. ba ai večné svetlo na boku. čo ievelmi _vsoký stupeň ortodoxnosti ai v anglikan—
skeit cir vi. lebo obyčaine naidete len krtž bezna a.
"l" 409
myslím. že rimska Církev je skutočne katolícka Církev.a naša nie je čiastkou Církvi katolíckej, lebo jej chýbaspojenie s Rimom. a som presvedčený, že so spokojnýmsvedomím nemůžem sa nadalej pokladat za jedného : jejučitelov." Ten problém ho trápil už štyri roky. ale ažteraz sa konečne odhodlal pretrhnúť ten důležitý svšzok.Ovocie samoty a hlbšieho duchovného života predsa pomaly dozrievalo.
Nasledujůceho roku sa ešte viacej utiahol. dokladnejšie skúmal svoje vztahy k Rímu. V dlhotrvajúcejvýmene listov s Kebleom (ktorý vlastne bol póvodcomnáboženskej obnovy svojou kázňou o národnej apostšzer. 1833) nepopusti ani trocha zo svojho stanoviska. baaa priznáva: „...občas mávam znepokojujúce myšlienky.že by som nechcel zomrieť v anglikánskej církvi." Je sivedomý bolesti. pósobenej priatelom. a častejšie varovnélisty sú pre neho ozajstným očistcom. Tol'kým dodávalviery a odvahy kráčat po cestach božích a teraz to razomchce zničit? Co bude s jeho ovečkami? Náboženská obnova v Anglicko. dielo dlhých rokov. sa pre jeho prenáhlenost zrúti7. priatelia ostanú na úskalí? Nie. „Newman, preboha, ostaň s nami; čo si počneme bez teba"lTento výkrik charakterizuje všetky listy od priatel'ova žiakov.
Prichádza na záver, „že nieto spásy pre človekav církvi. o ktorej je presvedčený, že zotrváva v blude".Ale aj nadalej sa usiluje zachovat „status quo" a „indiíerenciu". ako ju sám nazýva. Velmi sa ho dotkne myšlienka. že katolíci sa stále za neho modlia. hoci ; nimivóbec neprichádza do styku; ale do konca r. 1844 nenastal prechod. Rozum musel mlčať, kým srdce stále váhalo. Medzitým zdanlivo spokojným životom žil v postovnispolu s ostatnými ..míchmi". Ale so dňa na deň bolojasneišie — nemůže nad'alej odolávat volaniu milosti.Pripravuje sa na světů spoveď, hoci ešte nik nevedelo jeho konečnom rozhodnutí.
Tichučký. ale rozhodný hlas Newmanov pošepol jednernu zo spolupustovníkov — konvertitovi. ktorý práveišiel v ústrety Fr. Dominikovi: „Keď budete ao svojímpriatel'om, poprosili by ste ho. aby ma prijal do CírkviKristovej7"
410
Ponížený a poslušný samotár sa pred polnocou (8.októbra 1845) hodil k nohám služobníka božiebo. Celkom zmoknutý kňaz zabúda na svoie útrapy. ochotnemu dáva požehnanie a o chvilku vypočuie iebo všeobecnú svitú spoved'. Takto zrodil sa nový apoštol Anglicka.Teda iebo pokánie & prisny život v Littlemore — pravda.pribodilý sa ai svaté nerozumnosti — trnie v očiach torkých známých. predsa priniesli žiadúce ovocie. Čas, strávený v pustovni. nebol márný. Čoskoro nastala .,secesia"naiučeneiších vrstiev do lona rimskei Církvi.
Po prijatí opúšta svoiu skrýšu, aby nabral novéhoducha u svoiich spoluveriacich. & asi o šest mesiacovzase sám v pustovni. Prvý prišiel -„- posledný odcbádza.„Som tu dnes sám. všetci priatelia sa už odobrali do nálbo nového sídla. tak isto ai knihy. Zaitra odchádzam...Prežival som trápne chvíle pri rozlúčke. Prišiel somdo tei skrýie sám,... posledný iu zanechávam. Zažilsom tu prekrásne chvíle (čo ai zmietaný tol'kýrni pochybnostamil; tak tažko sa odoberám odtial'to. Možno užnikdy v živote nebudem mat pokoj . . Inde piše svoimunásledníkovi v Littlemore: „Násilím som sa odtrhol, pobozkal som postel. stenovú policu a iné čiastky bytu.Bol som velmi šťastný tu. hoci stále v neistote o budúcnosť. Tu som sa naučil kráča! vlastnou cestou. tu somsa dočkal vyslyšania svoiich modlitieb; ...nemóžernnemyslieť. že sa dakedý znovu vrátím do L.. aby somzazrel milých obyvatelov, započítaiúc ai Vás (Copeland.ieho ..kaplán") znovu siednotených so mnou v lone praveí Církvi Kristovei."
Posledný raz sa zadíva s Ružového vršku na miléveže Oxfordu a isteže prosí Boha. aby vrátila sa starodávna sláva Oxfordu, oživovaná póvodným náboženskýmduchom. Pri kostole Márie Panny sa ostatný pozrie naPannu & okyptené rúčký Dietata mu ukazuiú cestu —iebo cestu, krvavú a třním posiatu — do Večného Mesta,do Cirkvi. ktorá si ho vyvýšila na naivyššiu hodnost.Skromný pustovník sa stáva zůkladným pilierom. voivodcom Cirkvi boiuiúcei.
V littlemorskom kostoltku, bodne navltevovanonrv iubileinom roku. našiel som čudnú vetu v knibe prenávštevníkov. ..19. 9. 1945. J. D. : Edinburghu (asi pri
411
statočný Škótl okrem svoiho podpisu zaznamenán:„Navždy siednotený s blahoslaveným J. H. Newmanom."Možno trochu prismelý a predčasný titul. No náš Škótvýstižne vyjadril túžbu mnohých sfdc. prianie všetkýchieho priatel'ov a nasledovnlkov. Ten hrdý titul by bolkonečným plodom littlemorskei samoty. korunou pestréhoa svitého života. Na ieho ceste „ex umbris et imaginibunad veritatem" Littlemore bol iba tieň pravdy; pravdasama sa zaskvela až v Ríme u noh nástupcu Rybara?
Poznámky 0 knihách.Giovanni Papini: ŽIVOT KRISTA. Preložil Dr. Mi
kuláš Pažitka. Vydal SSV v Trnave r. 1946. Broš. po 140Kčs. polpl. 176 Kčs, plát. 186 Kčs.
Na záložke obálky ie vecne vystihnutý svoiráz tohtoPapiniho diela: Zivot Kristov má byt len malou splátkoutomu. ktorého sa Papini. ako sám priznáva, tolko naurá—žal. Je to kniha hladania a to hl'adania. ktoré sa stávavierou. Ako kniha histórie spoiuie Evanieliá. sjednocujetradicie. porovnáva rozdiely a protiklady, ktoré by samohly vyskytnút v literature o tomto dvatisicročnom zázračnom pohybe. Tým Papini utvoril stranky. ktoré súv_pravom slova smysle plné, konštruktivne a na ktorýchťažko najst prazdne miesto. Ježiš na Papiniho stránkachie Ježiš sladký. tichý. ale tvrdý; smeiúci sa. ale prisny;Ježiš. ktorý robi len dobre všetkým. Ježiš ponižený, aleenergický. Náideme ho tam ako prísneho vykonavatelespravodlivosti. pomstitel'a ubohých, ktorým vládcovia tohoto sveta nepovedia sladkého slova. Niektoré kapitolypriamo biiú krivdu a vyzdvihují: do vznešenei výškyKrista, ktorého Papini vidí a interpretuie viacei ako radikálneho prevracatel'a hodnót a ničitefa toho sveta.ktorý urniera s ieho prichodom. a zakladatela novéhosveta. než ako prostredníka medzi dvoma obdobiamil'udstva.
' Neudšval som citáty, ab zbytočne nerušily chodčitania. Z literatúry 0 J. ll. Newmanovi som použilnainovšie prispevky. vyšlé v Londýne. Mimo toho:Correspondence of J. H. Newman with Keble andothers 1839—1845; Letters and Cortes ndence otJ. H. Newman Vol l—II — Mozley; . l'l. Cardinal Newman-W. Ward. 2 Vol.; Apologia l. vydanie;Tablet 1845: Sermons a rozličné iné paberky: časopisov.
412
Pins X".: ORIENTALES DUNES. Vydala RužsSušilova ako prílohu revue Museum. Brno. Petrov 8.Po 15.-— Kčs.
Je to okružný list. vydaný : príležitosti 350. výročiapripojenia ukraiinskei cirkvi k apoštolskei Stolicí. SvitýOtec načrts deiinný obraz siednotenia a požehnané nasledky. ktoré ono malo pre ukrajinská církev. Potomprechadza na súčasné pomery tei istei cirkvi a poukaauie na božské smernice. ktorých sa má pridržiavat. bomaiú nadčasovů platnost. Dodáva posilu a útechu akostarostlivý otec. ktorý citi s ubolenými detmi. Všetkýchkrestanov nabáda, aby sa modlili za ukrajinských bratov.žeby v každých okolnostiach zachovali si nsidrahšiuhodnotu — živú. neohroženů vier-u. Táto encyklika má
re nás tým vščší význam. že sme s ukrajinskými kato
ikmi stoient nielen putom krestanskei bratskosti. ale aislovans ei pribuznosti.
Ján Van Ruysbroeck: ZRCADLO VĚCNĚ BLAZENOSTI. Z Námskei póvodiny preložil P. Emilián Soukup,OP. Vydala dominikánska edtcia Krystal v Olomouci.Po 40.— Kčs.
Táto iagava perla mystickei spisby pochadza za 14.storočia. Ruysbroeck napisal toto dielko pre začiatočnikov v duchovnom živote. ktoré ich má vies! po celýživot až po vrcholce siednotenia s Bohom. Naznačuie tosi odnázov: ..Stúpanie duše k Bohu s Kristom. v ňoma s ne nebe." Preto venuie naivičšiu čast životnémuupravovaniu pomeru duše k sviatostnému Kristovi. Odporúčame ako látku na roziimanie.
Dr. J. Ev. Urban, OFM, sostavil ŽIVOT PÁNANAŠEHO JEŽÍŠE KRISTA vlastními slovy Evangelií.Vydalo nakladatelstvo Vyšehrad v Prahe. Po 15.— Kčs.
Bohdan Chudoba: JINDY A NYNÍ. Děiin českéhonároda. Vydalo naklad. Vyšehrad v Prahe. trán 462.28 obrazových riloh na kriedovom papieri. Obalka odBret. Štorma. o 165.— Kčs.
Mladý historik a znamy publicista napisal živo apristupne deiiny českého národa. v ktorých venuiezvlášť velkú pozornost duchovným & kultúrnym silám.čo utváraly beh českých deiín. Základna osnova dielaspočiva v tomto: Nielen čo bolo inokedy. ale ai čo robitteraz, aby si Česi udržali postavenie národa fyzicky aiduchovne zdravého a prispeli k uchovaniu a úcte naivyšších hodnót.
M. Zalko: PRIPRAVA A PODAKOVANIE MINISTRANTA. Tabulka. podlepené kartónom a obtiahnutácelofánom. po 65.— Kčs. bez kartónu 26.— Kčs. VydaloKrižanovo nakladatelstvo. Bratislava. Považská 29.
Na tabulke ie výstižný viacfarebný obraz. predsta
413
vujúci klačiaceho miništranta pred oltárom v nábožnejskrúšenosti. Dookola sostavené sú modlitby. ktoré sa máminištrant modlievat v sakristii pred svatou omšou. abysa na tento najvyššt úkon krestanského života duševneuspósobil. ako _aj modlitby po svatej omši. aby duševne
lnší odchádzal do rušného chlapčenského života. Celom dolu urniestené je Desatoro predsavzati v anielskej
službe oltára. Tu sú uvedené všetky chyby. čo porušujúsvětů službu oltára. & súčasne predsavzatia, že sa ichpobožný miništrant chce vystrihat. Tabulka je vzácnymprlnosom pre našu miništrujúcu mlad'. aby sa z nej utvárala ozaj prikladná anjelská légia, o ktorej tolko tůžime a ktorá by si oltárnou službou liesnila cestu k povedomému kresťanstvu. Nemalo by byl katolickehochrámu bez tejto tabulky.
P. Dr. Antonin Čala, OP: DUCHOVNÍ HUDBA.Vydala dominikánska edicia Krystal v Olomouci. Po85.— Kčs.
Póvodca shrnul poznatky o chrámovej hudbe do 11kapitol: Základné zásady liturgické. Druhy liturgickeihudby. Liturgický text. Vonkajšia forma posvátných skladieb. S eváci. Riaditel' chóru a organista. Organ & nástroje. lžka liturgickej hudby. Hlavné prostriedky napovznesenie posvátnej hudby. Duchovné koncerty v kostole. Závšznosť predpisov o posvštnej hudbe. — S praktického stanoviska je to velmi cenná a dost ucelenápráca. Mal by si preštudovat každý organista a milovníkchrámovej hudby.
Perlaky Lajos: ZIT, ALE AKO? Preložil ValérVnuk, obálka od ak. maliara E. Slobodu. Vydal SSVv Trnave r. 1946. Po 70.——Kčs.
Známy maďarský vychovávatel rozvádza v tejtoknihe hlavně poučky najťažšieho umenia: umenia správneho a spokojného života. Netreba na to vela: vnútornúvyrovnanost. optimizmus a sebadóveru. obetavost, drobnéhrdinstvá všedných dni. útulný domov. rodinu. knihu.súcit. porozumenie &vela, vel'mi vela prekypujúcej láskyk všetkým, ktori čakajú na našu podporu. priatel'stvo.úsmev. radu. Všetka múdrost blaženého života sa takto
dá vyjadrit: Buďte menej sebeckí. myslite viac na ÉmJ .hých. staňte sa ozaj krestanmi. .Jožo Zvonár-Tieň: ZMIETANÝ V ZITI; Stevo Bla
van: HEADANIE LÁSKY, barokové mystériá. VydaloKrižanovo naklad. v Bratislave r. 1945. Po 30.— Kčs.
Obe scénky riešia otázku základného ustrojenia človeka k Štastiu a Láske. Budstvo je večne zmietané túžbou po najvyššom blahu. ktoré darmo hl'adá v bohatstve.v sláve. v rozkoší; všetkých ženie baživost za láskou.ale tú uspokojivo nemůžeme nájsť v ponímajúcich veciach. Človek, doráňaný smútkom. sklamaním a bolestou.
414
poznáva svoje najpresneišie zamierenie na Boha a chápe.že smysel života je: Milovat Krista a trpiet s nim. Totonás chcú naučit obe starostlivo upravené knižočky. J. K.
František Sant, SJ: DĚJINY FILOZOFIE I. PreložilFridrich Osuský, SJ. Vydal Posol B. Srdca Ježičovhov Trnave r. 1946. Po 100.— Kčs. pre študentov a bohoslovcov po 80.— Kčs
. anc vo svojich Deiinách filozofie neus okojil sas úlohou historika. Nestačilo mu. že verne po al učeniejednotlivých filozofov a filozofických škol, ale mimo tohopodujal sa na oceňovanie filozofického snaženia. Každýsmer. každú cestu k pravde podrobuje kritike. rád oceni,čo je hodnotné, ale aj nemilosrdne poukazuje na omyly.Toto oceňovanie a hodnotenie deje sa vo svetle tomistickej filozofie. Týmto tieto Dejiny filozofie prekračujúrámec presných dejin a stávajú sa spolu vzácným dielom,z ktorého můžeme poznat tomisticků filozofiu a jej pomerk iným filozofickým smerom a školám. Každý katolickyvzdelanec mal by preštudovat toto vel'mi hodnotné dielo.
Sigrid Undseiová: MADAME DORTHEA. Román.V preklade Jiřiny Vrtišovej vydal Vyšehrad v r. 1946.Broš. po 105 Kčs, viaz. po 130 Kčs
Sigrid Undsetová. nositelka Nobelovei ceny, cezvojnu žila v emigracii a len po oslobodeni Nórska mohlasa vrátit do vlasti. Madame Dorthea. román s deiomz konca 18. storočia v hornatom kraji stredonórskebovnútrozemia. ma hrdinku statočnú ženu. akú vedelautvoriť práve Undsetová. Dorthea, žena správcu sklárne.ocitne sa v ťažkých okolnostiach po zahadnom zmiznutisvojho muža. ktorý išiel v noci hladat deti. Deti sa vrátia. ale muž neprichádza a po čase vyhlásia ho za mttveho. Skláreň dostane nového správcu a Dorthea musísi aj s detmi hladat nový domov. Okolo tohto jadranakopený je celý rad epizód a postáv; no jednako z rozkonáreného dejstva románu najvýrazneišie vystupuje postava Dorthey samej, hrdinskej ženskej bytosti. ktoránesie celú váhu starosti o rodinu, výchovu deti a pritomvie pomáhal aj druhým. „Statočnú ženu ktože nájdeT'pýta sa Pismo svšté. Undsetová ju našla. vedela iuutvorit. bo sama je takou ženou. O tom svedči jej doterajšia práca a jej správanie cez túto vojnu nám toskvele potvrdilo. Undsetová svojou mravnou váhou patrik tým. ktori nás móžu viesť v neistote.
Ludmila Hořka': ŘEKA. Roman. V7ydalo nakladatef—stvo Vyšehrad v Prahe v r. 1946. Po — KčsHof-ká. pravá dcéra svojho rodného hlučínského
kraja, s ozaistným epickým umom podáva obraz kraja.života a zvykov tých. čo sú s nim spojení na život a nasmrt. Rozpráva tak živo. že obraz kraja a l'udu okolo
415
rieky oživa vo svoiei póvodnosti a hlbke. Jei dielo pridružuie sa důstoine k českým klasickým knihám o vidieckom živote.
Msgr. Fr. Olgiati: POŠTA KOCÚRA v 2. vydani.Preložil Kamil Mečiar. Po 60.-— Kčs.
Msgr. Olgiati dostal sa k srdcu mládeže svoiim neobyčaine veselým a žartovným svoirazom. Mládež posielala mu namietky proti náboženským pravdám. čo počula v továrňach, dielňach. kanceláriách, škol. triedach.On ich vecne. prakticky spracoval a podal cez žartovnéiormy. O uspechu knížky svedči šest talianskych vydanipo r. 1938 a druhé slovenské vydanie.
Václav Deyl: DO ČTYŘ UHLÚ SVĚTA. Cestopisnéčrty. Vydal Vyšehrad v r. 1946. Broš. po 95 Kčsčs. via.po 113 Kčs
Toto sti pozorovania : ciest po Grécku. Turecku,Španielsku a inde. postrehy cestovatela. podané vtipne.zabavne. Videl skutočný život nefalšovaný a neprikrášlený. bo cestoval s otvorenými očima. slobodne; niiakanapred podávaná sláva nestála medzi nim a skutočnostou. Díval sa len svojim bystrým okom a vážil zdravýmvkusom. Kniha da zabavu ai poučenie.
František Bíbus: IDE ZA NÁMI VĚROLOMNÍK.Román. Vydalo naklad. Vyšehrad v Prahe. Po 72.— Kčs.
Je to iemné dielo. Čitatel'a upúta Bibusov hlbokýduševný pohlad. odkrývaiůci nové oblasti ludského života v manželstve.
DOPISY. časopis mladých. Vydava spolok Akademický týden, Praha II.. Voršilská 5. Po prvom teoretickeišom čísle vyšlo druhé. už viacei dotýkaiúce saiednotlivých životných otůzok. Tento časopis určený ienajma pre vysokoškolskú mládež. Kresťanským svetonázorom usiluje sa mladému vzdelancovi osvetl'ovať pohlady na život. Časopis Odporúčame zvlášť našei akademickei mládeži.
Dónčová: VO VICHRE. Chutné básničky pre detiso zdravými výchovnými zrnkami. Vydal SSV v Trnaver. 1946. Po 50.— Kčč.s
Zenner-Vronč: ZAJAČIK A UŠIAČIK. Rozprávkypre deti. Vydal SSV v Trnave r. 1946. Po 60.— Kčs.Davaime deťom túto dobrú, čistú zabavu.
Blíží sa koniec roka. Splnil som povinnos! odberatefa zaplatením predplatného?
416
SMER, mesačnlk pre zůuimy duchovneho ikon.
Vydlveibú elovegeki dominikáni. Rediaule h. P. AquilluM. .. un.Redakcía a adminletrácla: Trenčín, Nám. evltel Anny 15.Predpletne ne rok 80 Kčs. pre ltudentov 40 Kč..Sekove čhlo Smeru 6181. — Číslo telefonu 2416.
0 8 S A H:Ceny duchovnoul:
Speeoby ntboíenskei aobnnoeti myele 411. —Moi. sviti omla 428. — Nebeeký Otec 434.
Duchovno“ vo malých:
Svin Margita. dominikůnln, | dary Ducha lvl“ho 437. — Zuviteníe u boiekčmu Srdcu 443. —O poteche naillaknveiiei Matky P. Mirie 445.
Duchovno“ :: študenfefve:
Studentka. vyznuvnčkaviefy 449. — $“!deheat-nek! rodina 451.
Duc/lovnou! v llvote:
Očakůvnme Dieta 452. — Z denníka elovenakdhomalina 453. — Úprimnosť k vedeckoi pravde455. — Ako francúzaki vzdelani pneuiů preKrista 456.
Poznámky a knihách 459.
NA VIANOCE želáme Vám kredansky úprimnenaihodnotneiší dar: božiu mílod. ktorá leozaislnou účaslou na presvá'tom živote samého Boha a ktorú nám plným priehrštímponúka betlehemske' Dida. O ňu denne proVás prosí pri presvá'tei ollárnei obete VámSmerom slúžiací brat.
Cesty óuchounosti.„Ja som cesta. pravda a život. Ja som svetlo sveta."Vhlbil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnei ai svetovej záchrany
Spósoóynáóoženskei soóranosti mys/e.
Dr. Ján Mastyfak, CSsR.
Sobranost' mysle ie sústredenie duševneičinnosti na určitý predmet alebo súbor predmetov. V tomto naiširšom ponímaní je každápozornost aspoň čiastočnou sobranostou.
Usobranosť i pozornost predpokladá sústredenie poznávacei schopnosti, ktoré, pravda, nedosahuieme bez spolučinnosti snahového napátia — bez vóle. Preto sa u malých detí. u osóbduševne nevyvinutých, u abulikov. totižto osóbs nezdravo slabou vólou. nestretávame so sobranosťou a pozornostou. Ich duševná činnost bývavedená a určovaná vonkaišími alebo vnútornými neregulovanými popudmi a podnetmi
Sobranost a pozornost mysle móže byt' venovaná akémukol'vek predmetu alebo súborupredmetov. Sú známe rozličné typy predmetneisobranosti. napr. sobranost eskamotérov. rybárov, operatérov, poslucháčov atď.
Zvláštneho rázu a povesti nadobudla si usobranost & sústredenost vedcov a filozofov.Archimédes, sklonený nad svoiimi geometrickými obrazmi. načrtnutými v piesku. nedal savyrušiť ani dobývaním a plienením Syrakúz —a bol nad nimi zabitý. Svatý Tomáš Akvinskýpri štastnom obiave dókazu proti materialistomudrel víťazne v zadumaní pastou na stůl prikrálovskei hostine svatého Eudovíta IX. Ampere dal sa s kriedou v ruke do behu za fiakrom.na ktorého zadnú stenu, ktorú pokladal za ta
27 417
bulu. písal svoje náhodné výpočty. Spanielskyfilozof Jaime Balmes (1810—1848) si pri filozofovaní zahal'oval hlavu do temného súkna.Redemptorista svátý Klement Hofbauer [17511820) si na štvrťhodinu taktiež zahal'oval hlavusúknom a sadal do kútika svojej izbietkyvo Viedni. aby sa v usobraní mohol pripraviťna zajtrajšiu kázeň. kým veselá spoločnosť jehouniverzitných študentov pokračovala živo privečerných schódzkach v debatách.l Nietschevyhlásil, že najváčšími udalosťami nie sú našenajhrmotnejšie. ale naše najtichšie hodiny. a ževelké myšlienky prichádzajú k nám na holubíchnohách.
Pravda. nie každá usobranosť je užitečná ahodná chvály. Predmet, na ktorý sa duševnáčinnost sústred'uje, musi byt náležitý. vhodný,dobrý. a to sám osebe aj so svojimi podstatnýmiokolnosťami. Nesmie sa pritom zaznávať inýpredmet. ktorý je aspoň v daných okolnostiachdóležitejší. potrebnejší, lepší. Inakšie práveusobranosť stane sa roztržitostou. Obvyklouroztržitosťou sa rozumie obyčajne nepozornostk obvyklým okolnostiam denného života. aj keďtáto roztržitosť býva zaviňovaná najhlbšou usobranostou na hodnoty, ktoré sú samy osebevyššie. V tomto súvise sa hovorí o roztržitostiprofesorov a vedcov.
Pozoruhodná je sobranosť mystikou aashélov.
Askéti — v najširšom slova smysle, teda ajpohanskí stoici alebo indickí yogini. cvičia saplánovite v usobraností mysle zvláštnymi vypracovanými metódami. aby dosiahli dokonalésebaovládanie a disciplínu a aby mohli usmerňovat zámerne svoje myšlienky aj svoju vól'u.
ú známe v tejto veci iixačné metódy svetléhobodu, hrotu nosu alebo umbiliku u yoginov.byzantských hezychastov-palamitov ako aj moderných okultistov a antropozolov.
Mystická sústredenost' — v najširšom slova
418
smysle — sa zahlbi nad predmetmi a medituječo aj „celé hodiny", aby prenikla tajomné hlbiny súcna. Aj moderný prírodný človek. podlaznámeho výkladu univ. docenta Obenbergera.2vie celé hodiny meditovat nad kvetmi.
No ani usobranosť askétov a mystikov v tomto najširšom slova smysle nie je dobrom nepochybným. bez námietky, dobrom žiadúcimv každej okolnosti. Áno, móže byt aj priamohodná zavrhnutia. Jej cena závisí práve odpredmetu, na aký sa duševná činnost sústreďuje, od účelu — finality a od podstatnýchokolností — modality.
Jedine dobrou v každých okolnostiach jeusobranos! náboženská.
Náboženská sobranost mysle je sústredenieduševnej činnosti na Boha, na Bytost absolútnu.prvú príčinu aj posledný ciel" človeka prirodzeného i nadprirodzeného. Náboženská sobranostmysle je psychickou prítomnostou človeka predBohom a Boha v človeku. Je to pravý svázok.religio-religatio, človeka s Bohom, znovunadviazanie a udržovanie styku s Bohom. ktorý jejediným predmetom. hodným celej našej bytosti...Počuj. Izrael. Hospodin. Boh náš, je jedinýHospodin. Preto miluj Hospodina Boha svojhocelým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou siloul"" „Milovat budeš Pána Bohasvojho z celého svojho srdca, z celej svojejduše, z celej svojej mysle a z celej svojej silyl"'
Hned odmietam námietku, ako by pravánáboženská sobranosť mysle mohla byť nežiadúcou. hodnou zavrhnutia alebo výčitky z roztržitosti.
Je pravda, že predmet náboženskej sobranosti mysle je taký vznešený. že nesnesie vedla
' Viď Adolf Innerkoller, CSSR. Der hl. Klemens
Maria Hofbauer. Refensburg-Rtm 1913. 436."' Viď repliku Dr. Mi oslava Skácela, Poměry populární vědy. Filosofická revue 1946. č. 3, str. 80-87
3 Deut. 6. 4.' Porov. Mat. 22, 37 a synoptikov.
27' 419
seba nijaký koordinovaný, priradený predmet,tobóž nadradený. Ale na druhej strane náboženská sobranosť. vynímajúc pripady extatickéa extatoidné. nevylučuje nijaký predmet subordinovaný. podradený. Ba podradené pred—mety stávajú sa stupňami, vedúcimi k najvyššiemu Predmetu — k Bohu. Sú ako kryštal.ktorý nijako nebráni cez seba prenikať k Bohu;alebo sú aspoň odrazovou plochou pre lúč nášho ducha. smerujúceho aj uprostred zla k najvyššiemu Dobru. A je tu zaujímavé poznamenat, že dokonali náboženskí mystici na vrcholepozemského spojenia s Bohom stáli tak blízok ich obkolesujúcemu svetu, mali taký vecnýsmysel pre pochopenie života. ako svátá Terézia Avilská. autorka Zakládání.
Ak Boh je cielom nášho života. ak smyselnášho žitia záleží na vzájomnom vztahu a dvojpolárnom pohybe medzi nami a Bohom, ak výkonná hodnota našej činnosti záleží na ustavičnej slobodnej spolupráci s Bohom, v synergizme; ak potrebujeme na to ustavičnú božiu pomoc, vyprosovanú ustavičnou modlitbou. vtedynáboženská sobranosť je predpokladom všetkého toho i prostredím aj vrcholným prejavoma dósledkom. „Kráčaj predo mnou a buď dokonalým!", hovoril Hospodin Abrahámovi.ls Pravda, stavebnou základňou dokonalosti ostávapritom pokora a dynamickým ťažiskom láska!
Kto chce byt velkým v splneni životnéhociel'a, musi byt velkým aj v náboženskej sobranosti. v pritomnosti božej. Preto rozličné reholetol'me nástoja u svojich členov na cvičení sav pritomnosti božej.
ké sú spósoby náboženskej sobranostimysle?
Zmienime sa o piatich spósoboch náboženskej sobranosti vo smysle stavu i cvičby, & to
1. o troch spósoboch obsahových — pred_ metných;
"' Gen. 17. l.
420
2. o jednom spósobe čisto metodickom, formálnom;
3. o jednom spósobe smiešanom.I. NAJDOLEŽITEJŠIE SPOSOBY
OBSAHOVĚ — PREDMETNÉ.
]. Sústredenie na transcedentnú prirodzenúpritomnost božiu vo všelkom dianí aj v celomvesmíre okolo nás.
Boh je všadeprítomný per essentiam, perpraesentiam, per potentiam. Boh udržuje jestvovanie každej bytosti, všetko vidí a vo všetkomje činný. „V ňom žijeme, hýbame sa a sme."'Oceán, obkl'učujúci a prenikajúci morskú hubu.je hmotným obrazom tejto božej všadeprítomnosti. Tak si ju tiež predstavoval aj svátýAugustín. dokial' sa nepovzniesol k duchovnejšiemu chápaniu Boha (Vyznaniaj. Sváti sú námžiarivým príkladom tohto spósobu ustavičneisobranosti mysle. Aj moderný krestan. vodcafrancúzskych skautov, Vít de Larigaudie. s ktorým soznamuje Smer. Na svojich pochódzkachprírodou. na svojich cestách po všetkých piatichdieloch sveta, na lodi. pri vrtuli lietadiel. ánoaj uprostred zvodnej spoločnosti v tanečnýchmiestnostiach vedel udržaf svoju mysel' i svojesrdce vysoko u Boha.
2. Sústredenie na vnútornú — imanentnúnadprirodzenú pritomnost božiu vo vlastnej duši— aj v dušiach bližných. Na pritomnost božiuskrze milost. Človek v milosti božej je chrámombožím. „Ak ma niekto miluje. Otec mój budeho milovat. a k nemu prídeme & príbýtok u neho urobíme", uistil nás sám Syn Boží.7 LáskaOtcova a Synova je Duch svátý. V spravodlivejduši prebýva celá najsvžitejšia Trojicaf Sestre
' Skutky 17. 28.7 Ján 14. 23. .,Neviete. že ste chrámom Božim?",
! Kor. 3. 16." Teologicko-poiemicky študuie otázku P. Galtíer,
J, L'habifalion en nous de trois Personnes.Le fait-le mode. Paríž 1928.
421
Alžbete od najsv. Trojice. ktorá zomrela v 26rokoch na Karmele v Dijone (1906), dostalo saakiste prozretel'né poslanie obcovat dóvernes božskými Osobami. prítomnými vo vlastnejduši. a učit to bližných. Tak našla „svoje nebona zemi" i pri svojom najváčšom utrpení.“
3. Sústredeníe na Bohočloveka Ježiša Krista.„v ktorom prebýva všetka plnost božstva telesne". ako hovorí svatý Pavol.“' On je naozajskutočne a podstatne prítomný s nami v našichbohostánkoch. v prevelebnej Sviatosti oltárnej.
Bol &neoliciálne bezpochyby ešte aj doterazjestvuje v duchovnom živote smer. ktorý svátosvaté človečenstvo Kristovo pokladá za nižšiuoblast duchovnosti. Vnútorné zaujatie ňou pokladá takrečeno za prekážku povznesenia domystických výšav čistej duchovnosti Trojjediného. Svatá Terézia Avilská sama sa vo svojejautobiografii ponosuje, že aj ju tento nesprávny postoj k človečenstvu Kristovmu svádzalkedysi s pravej cesty, pokial totiž bola ovplyvňovaná istými duchovnými učitel'mi tohto smeru a dokial' sa sama nepresvedčila o lepšom.
Bolo by veru pochabostou. ak nie priamrůhaním, domnievat sa, že by sa niekto zo smrtel'níkov & stvorenstva vóbec mohol približiťk božstvu a spojit sa s ním viacej, ako bolosvátosváté človečenstvo Kristovo, skladajúce saz duše i tela. človečenstvo. hypostaticky spojenés druhou božskou Osobou & v nej vnútorne —božskou perichorézou spojené s ostatnými božskými Osobami.
Ak teda spojenie Kristovho človečenstvas božstvom predstavuje vrchol spojenia s božstvom vóbec. vyplýva z toho nevyhnutne. že približovat sa Bohu. znamená len „rást v mieru
' Zomrela na rakovinu žalúdka. Knižne vyšiel spis:Soeur Elisabeth de la Trinilé, 1880-1906. Souvenirs.3. vydanie. Dijon 1911. — Jestvuie aj nemeckévydanie.
"' Kol. 2. 9.
422
plnosti veku Kristovho"." No tento „rast k Bohu" nedeie sa len podla Krista, exemplatívne.ani nielen pre Krista. meritórne. lež ai skrzeKrista a v Kristu (kauzálne. mediálne. inštrumentálne, aby som nepovedal ai quasi — form.álne) Kristus Ježíš je jediný náš Prostredníku Boha, ie naša cesta k Otcovi. Mimo nebo abez nebo nieto stúpania k Bohu.
Je pozoruhodné, že ai sestra Alžbeta od naisváteišei Trojice, táto vari naiváčšia dóvernicabožskei Trojice. náleží k bytostiam najviac kristocentrickym. Túžila stať sa „predlženým človečenstvom" božského Slova, aby sa v nei mohloobnovovat celé taiomstvo jeho života.12
V Ježíšovi Kristovi prebyva všetka plnostbožstva telesne — sómatikós. No telo a krvKristova prebýva s nami v prevelebnei Sviatosti: vere, realiter. substantialiter — pravdivo.skutočne. podstatne, spolu s dušou a celým božstvom. Ak ie teda Ježíš Kristus náš Prostrednl'k k Bohu, ie nim ai Ježíš Kristus sviatostný.ie ním ai prevelebná Sviatosť oltárna. Francúzsky dominikán P. Bernadot napisal celú knížkuo presvátei Eucharistii ako o ceste k naisvňteišei Trojici.“
Nebolo by veru vždy l'ahkým spojovat sanám s naším Prostredníkom u Boha, s JežišomKristom, keby Pán Ježiš bol pre nás len historickou spomienkou alebo ai skutočnosťou lennadpozemskou, nebeskou. No Ježiš Kristuschcel vo svoiei láske. ktorou nás miloval až dokonca.“ chcel pre nás byť ai skutočnosťou pozemskou. nám súčasnou: spósobom sviatostným.
" Ef. 4. 11." Souvenirs, str. 305-306. — O duchovnei náuke
sestry Alžbety od naisv. Troiice napisal výbornémonograliu francúzsky dominikán P. P. Philipon:vyšla aj v talianskom preklade: La dotln'na spirituale di suor Elisabeth della Trinltů, 2. vyd.Brescia. 1943.
" Vyšla ai slovensky v dominikánskei edícii Veritas." Ján 13. 1
423
Presvátou Eucharistiou chcel byť aj v našomhmotnom. časovom svete existenciálnom, v našom konkretne.
Prevelebná Sviatost ai ako konkrétna skutočnosf ie naozaj stredobodom našich konkrétnych bytostí. Psychickú sústredenosť na ňu bysme nazvali sobranosťou eucharistickou.
S praktického stanoviska si uvedomme aspoňtoto:
Takmer v každom našom kostole. azda aiv kaplnke v našom dome. pod jednou strechous nami, ie bohostánok, a to nie prázdny, ležs cibóriom, ktoré obsahuje prevelebnú Sviatosť.eucharistického Krista. nášho Prostredníka. nášho Priatela. určovatel'a nášho osudu pri smrti.nášho Boha. Tu ie živý stredobod nášho duchovného života. Veriaci. ktorému eucharistickýKristus ie pokladom a ktorý do neho vložil aisvoie srdce a urobil si z neho ťažisko svoihoživota a svoiei činnosti. nadobudne neomylneeucharistickú sobranosť mysle. A čím viaceibude eucharistický Kristus ohniskom ieho života. tým vo v'a'čšei a nepretržiteišei sobranostibude žiť. Bohostánok. prevelebná Sviatosť nie iepre neho len iednou z posvátných vecí. vari akoalebo ai trochu viac. ako napr. sváté ostatky.relikvie. Presvžitá Eucharistia bude pre nehoozaistnou prítomnosťou živého Bohočloveka.Ježiša Krista. A to veru nie je malý ani nedostoiný predmet. aby sa na neho upútala a sústredila celá bytost a všetky duševné schopnostia činy!
Je známe, že svátý Klement Hofbauer radilai svetským l'udom. ktorí sa chceli náboženskyusobrat na mysli. aby sa aspoň v duchu prenicsli do niektorého známeho kostola & v duchusi poklakli pred bohostánok...“
'“ Vonkaiši pomer & správanie sa voči eucharistickému Spasitel'ovi ie normovam': liturgickými predpismi a zvykmi svátei Církvi. Všeobecne povedané.neradi sa od nich odbočovať. No sviti predsa ob
424
II. ČISTO METODICKÝ. VŠEOBECNY'A FORMALNY SPOSOB NABOZENSKEJ
SOBRANOSTI MYSLE
ie prax častých strelných modlitieb. Ich obsah, predmet móže byť vel'mi pestrý a rozmanitý. V nich sa preiavuie duševná i duchovnásvoirázna fyziognomia jednotlivých veriacichalebo jednotlivých duchovných smerov. Každý.kto vedie duchovny život. by mal mat — a bezpochybne ai má — svoje strelné modlitby. Istýrehol'ný predstavený napr. odporúča časté úctivé vzývanie naisváteišich mien.
Svatý Augustín prirovnáva krátke, strelnémodlitby k šípom. Terlium comparatiom's nie jepre sv'a'tého Augustina smer, že totižto mieriado božieho Srdca. lež rychlost. s akou letia z našich sřdc a s našich perí. „Orationes ...raptimquodammodo iaculatae."lo Svátý Ján Zlatoústyodporúčal časté strelné modlitby obecenstvusvojich veriacich, lebo takéto modlitby sú velmivhodné na to, aby sme svoje srdce lahko a sladko pozdvihli k Bohu." Otcovia púšte velmi siobl'úbili strelné modlitby. Slávnou sa stala taknazývaná „Modlitba Ježišova": „Pane JežišuKriste, Syn Boží, zmilui sa nado mnou hriešnyml" Boly o nej vypracované mystické teóriea napísané celé spisy." Svatý Jozafat (T 1623).mučeník iednoty Církvi. denne sa iu modlievaltristo ráz za siednotenie rozkolníkov a každúmodlitbičku sprevádzal poklonami — proskinézou. Geniální (podla charakteristiky Sven
čas od nich odbočovali z vel'kei viery a lásky,ako napr. sv. Klement. ktorý klopkanim na dvierkabohostánku dovolával sa pomoci eucharistickéhoSpasitela.
" E . 130 ad Probam. n. 20. Migne. PL 33. 502." igne, PG 54, 646. 666."' Pre nepristupnosť nemůžem. bohužiaf, poukázat
bližšie na knihu Villu-H. Rahner, Asketika &mystika v dobách svatých Otcov (v nemeckomspracovani).
425
Hedina) trancúzski lazaristi-misionári Huc &Gabet v štyridsiatich rokoch minulého storočianaučili podobnú modlitbu čínskeho lekára-konvertitu v tibetskei Lhasse (ktorý iu používal ainamiesto kresťanského pozdravu pri stretnutí).
O strelných modlitbách krásne píše anglickýoratorián William Faber: „Strelné modlitby súako by nebeskou stránkou roztržitosti. Robia toisté pre Boha. čo roztržitost robí proti Bohu.Maiú zvláštnu silu zaháňat roztržitost & sú ieinailepšími kontrolormi."" Církev ich velmi odporúča a preto obdarúva ich ai odpustkamif“
III. SMIEŠANÝMMETODICKO-PREDMETNÝM SPOSOBOM
náboženskei sobranosti ie nábožný zvyk pozdrauova! preblahoslavenú Pannu Máriu Zdravasom,keď biiú hodiny. Nazvali by sme to sobranosťoumariánskou.
Tento spósob ie metodicko-formálnym. nakolko pridržiava sa určitého vonkaišieho znamenia a určitei modlitby. Je pritom predmetným. nakolko vztahuie sa na určitý predmet.preblahoslavenú Pannu Mariu. Tento spósob mározličné odtienky, pokial totižto v ňom vystupuje do popredia viacej alebo menej prvý alebodruhý moment. každý ešte stupňovite rozróznený. Áno, predmetný moment sám. totižtovztah na Matku Božiu, móže byt kolorovanýinými predmetnými spósobmi náboženskei sobranosti, ako sme uviedli vyššie.
Velkým šíritelom tohto spósobu bol svatýAlfonz Liguorský (T 1787), ktorý taktiež odporúčal obdobný dobrý zvyk zatvárat do dvochZdravasov každé dóležité dielo. Vol'akde vo svo
“' V nemeckom preklade: Fortschritt der Scale,c. 24. — Citované podla L. Miller. SJ, Ashettka.Trnava, Posol BS 1944. str. 99—100. Ai textyk poznámkam 16. a 17. sú vzaté odtial'.
"" Redemptoristi v Podolínci chcú vydat malú príručku odpustkových modlitieb.
426
iich Mariánských chválach uvádza priklad svá.tého Bernarda. ako ho raz preblahoslavená Panna na dókaz svoiho zal'úbem'a v anielskom pozdravení pozdravila slovami „Ave Bernardel".keď iu on oslovil Zdravasom: Ave Maria!
Podnes stoia na chodbe kláštora v Paganipri Neapoli památné hodiny, ktoré svojimi údermi dávaly svatému Alfonzovi znamenie na modlitbu anielského pozdravenia.
Obvykle sa proti teito mariánskei pobožnosti stavia námietka. že časté (štvrťhodinovélprerušovanie zamestnania Zdravasom prekážavážnei práci & takmer iu znemožňuie.
Na to móžeme odpovedat. že túto metódumusíme brať ako celok, totižto ako rozumnúsnahu pozdravovat naisváteišiu Pannu pri každom bití hodín. prakticky obyčaine každú štvrťhodinu. Pravda, zamestnanie býva niekedy takévážne, že bitie hodín nepočuieme. Alebo ak aipočuieme, niekedy nie je možné, naimá keďsme aktuálne zaneprázdnení svoiimi bližnými.prerušit' zamestnanie na takú dlhú chvilu, čo bysme sa pomodlili celý Zdravas. No v takýchprípadoch stačí vyslovit v duchu aspoň prvéslová anielského pozdravenia alebo aspoň nazlomok sekundy zaletiet v duchu k nebeskeiMatke & Královnei. Myslíme však, že k podstate tejto metódy náleží v každom prípadeusilovat sa aspoň 0 hodinový úplný Zdravas.
Pravda, naisvateišia Panna nestojí v stredobode nášho duchovného života natolko. žebybola naším hlavným ťažiskom. ktorým ie Boha Bohočlovek Ježiš Kristus. Ale iei význam nieie niiako iba periferný. Každú smemicu nášhokonania, ktorá sa týka naisvžiteišei Panny akoobvod kruhu, periferiu božského života. presvňtá Panna vie premeniť na dostredivý polomer. vedúci ku Kristovi, k Bohu.
Nechceme tu hovorit o prostredníctve PannyMarie. Uvedieme len takmer výstražné slová
427
istého duchovného spisovatela o vyzname úctya lásky k Matke Božei:
Bez úcty & oddanosti k naisv'áteišei Pannenás móžu sklamať všetky známky svátosti. Niekto móže ai cez dlhé roky žiť horlivým. svátymživotom. No ak nedostal dar, aby sa ustavičneutiekal k naisváteišei Panne ako dieťa k matke,nie som isty, hovorí ten spisovatel, že taký vytrvá. Tainá pýcha sa móže vlúdit' do jeho duše.Zivot ustavičného zapierania sa mu sprotiví &nastane pád. Svátý Alfonz, učitel' Církvi, ktorého tol'me zauial problém zotrvania v dobroma otázka spasenia, vidí poslednú a naiisteišiuzáruku v ustavičnei modlitbe, v modlitbe a úctek naisváteišei Panne.21
Je bezpochyby ešte viacej rozličných & účinných spósobov náboženskei sobranosti myslemimo tých, ktoré sme uviedli. napr.: sledovatpo celý deň „hodiny umučenia Pánovho", častéobnovovanie dobrého úmyslu & podobne. Alemyslíme, že všetky ostatné možné spósoby sadajú vol'aiako uviesť do súvislosti so základnými spósobmi. ktoré sme uviedli.
“ P. Jozef Schriivers, CSSR. Ma Měre. 3. vydanie.Louvain 1929, str. 82-84, 85.
„Wa/'a“ svatá omša.Charles G rim a 11d.
II.
Trestbn, út) Tristan.Kde uvidime, že keď Kristus ie hlavný Kňaz.kresfan tvori čas! Krista a preto spoluúčinkuiena Kristových kňazských úkonoch.
Taiomný (mystický) Kristus.Jediný kňaz obetuie svátú omšu. Ježiš
ristus.Ale čože tu máme rozumiet Ježišom Kristem?
428
Odpoveď na túto otázku pootvára nám nezmeratel'né obzory.
Kristus, ktorý obetuje svatú omšu, nie je —ako si to veriaci velmi l'ahko predstavujú —taký Kristus, aký bol na Kalvárii vo svojomponíženom vonkajšku. Ježiš Kristus nie je viacej v tejto podobe; tá už pre neho pominula.
Kristus, ktorý obetuje svátú omšu a je pritomný na oltári, je Kristus terajší, oslávený.král'ujúci na nebi. sediaci na pravici svojhoOtca a zamestnávajúci sa úplným dokončovaním vykupitelského diela.
No tento súčasný Kristus nie je sám.K Ježíšovi Kristovi, Hlave a Vodcovi, pridružené je jeho tajomné telo, ktorým je Církev,shromaždenie veriacich. Ježíš Kristus a jehotajomne' telo tvoria „celého Krista“, —- ako hosvatý Augustín volá — ktorý odteraz obetujeBohu na oltari poctu nekonečnej obetý: „CelýKristus je hlava a telo: jeho hlava je jediný
ýn Boží. jeho telo zasa Cirkev."1Co je taiomný Kristus?
Tajomný Kristus, vel'kňaz Najvyššieho, jeteda Ježiš spojený so svojimi veriacimi, — akonaša hlava spojená je s našimi údmi — abyrtvoril jeden dokonalý celok, ustavične pracujúcipre ten istý ciel'.
Svatá Církev, ktorá je spoločnosť veriacichv Kristovi, je Kristovo tajomné telo. On je jehohlava. Veriaci sú jeho údmi. Teda Cirkev jeKristova „plnosť."2
Označenie „tajomného" nemá v nás vzbuditdojem, že toto telo je výmýsel. „Tajomný Kristus" nemá nič neskutočného. To je Kristustaký, aký teraz je, ako Hlava, neoddelitel'ná od svojich vykúpených údov, vzdávajúcav spojení s nimi najsvatejšej Trojici dokonalúchválu.
' De unitate Ecclesiae contra Donatistas, n. 7.' Ef. 1,
429
Ako je budované taiomné telo Kristovo?Teda tajomné telo čiže Kristova Cirkev je
vospolnosť veriacich, spojených s Kristom.Ale akože sa tvori Spojenie údov s hlavou
v tejto vospolnosti veriacich? Zvláštnym & neporovnatelným spósobom, ktorý pousilujeme sajasne vyložit.
Každá spoločnosť spája svoje údy vospolok& s hlavou dajakým putom. Napriklad: vojacispojení sú s generálem v jedno vojenské teloshodnou vól'ou a prijatím prísnej disciplínyv službách vlasti. Puto, ktorým Církev sdružujesvojeúdy.je celkom odchodného rázu& ovel'a vznešenejšieho nad všetkyputá. ktoré členov l'udských spoločenstiev spájajú s ich vzájomnými hlavami.
Krestana v tajomnom tele drží s Hlavoufyzické puto, neobyčajne mocné, mil o s t. zdrojnadprirodzeného života.
Táto milost. čo spája, oživuje & pretvoru j e všetky údy. vyteká z Hlavy. Veru.Kristus-Hlava je naplnený Duchom svatým.ktorý je naraz oživovatel'om Hlavy a celéhotajomného tela. S tohto ducha sostupuje cezHlavu a až do údov vyron živy a oživujúci:„vrvrflcantem.
Táto milosť má zázračnú úlohu vzhl'adomna budovanie tajomného Krista. Ona pretvoruje„starého človeka".4 ako ho svatý Pavol volá.to jest človeka padlého. nesúceho teraz prispósobit sa tajomnému telu. v človeka nového čiženadprirodzeného. ktorý priam svojím pretvorením je .,zaštepený"“ na Krista-Hlavu.
Premena „starého človeka".Starý človek vplyvom milosti pretvoruje sa;
toto pretvorenie tým. že ho prenáša do nadpri
roldzeného stavu, prispósobuje ho tajomnémute u.
“ Nicejské vierovyznanie.' Ef. 4, 22. 5 Rim. 6, 5.
430
Túto činnost móžeme objasnit len prirovnaním. Kristus ie utešený diamant, ktorý vrhálúče ako slnko. bo vyžaruie okolo seba svetlo.ktoré mu dáva Duch svatý; toto výžarovanie iem i l o s t.
Teda tento diamant má podivnú vlastnost,že dáva diamantový lesk všetkým pieskovýmzrnkám. čo sú v ieho žiarení. totižto všetkýmhriešnym l'ud'om, ktorí poddávaiú sa Kristoveimilosti. A keďže ai oni vyžaruiú svetlo. čo odKrista priiali. stávaiú sa iskrivými.
Ak daktorý z týchto briliantov vybočí zo žiarenia, naskutku stáva sa pieskovým zrnkom;nový človek znova sa stáva .,prirodzeným", človekom hriešným, už nie ie Kristov.
Súhrn diamantov, soskupených okolo ústredného diamantu a v ieho žiare. tvorí taiomné telo.ktorého iaganie ie viditelné pre čast tohto tela,ktorá ie teraz v nebi. Jeho lesk ie pre tú časť.ktorá je na zemi, skrytý pod zemitou vrstvou,takže oko nerozozná prirodzeného človeka, odlúčeného od Kristovho tela. a znadprirodzeneného človeka. ktorý „ziaví sa sebe samému"u lenpo 5 adnutí smrtelného povrchu.
ast taiomného tela, ktorá ie v nebi, jednostai pribúda na nových vyvolených. Toto taiomné telo rýchle rastie, soskupené v žiarení okolosvoiho strediska Ježiša Krista. Slnka spravodlivosti; od iedných Všechsvžitých po druhých„Kristus rastie", až dospeie „na vekovú plnostsvoiho tela" taiomného, „na muža dokonalého".in plenitudinem aetatis corporisChristi,... in virum perfectum." Vtedý veký sa skončia; počet vyvolených budeúplný.
Spojenie údu s jeho Hlavou.Ak toto prirovnanie pomáha pochopit“ pre
menu údu pod vplývom milosti. nenaznačuieešte dosť životné spoienie, ktoré ie medzi
“ Rim. 8. 18. 7 El. 4. 13.
431
Kristom a znadprirodzeneným veriacim. Abýsme ukázali, až kde ide dóverné spojenie, ktoréspája údý s hlavou v tajomnom tele, musíme saobrátit na taký výrazný obraz, ktorým sámnáš Pán ráčil nás zasvětit do tohto velkéhotajomstva.
Ježíš Kristus povedal svojim apoštolom: „Jasom pravý vinič a mój Otec je rolník... Ostaňtevo mne a ja vo vás. Ako ratolest nemóže donášat ovocie sama od seba, ak len neostane naviniči, tak ani vy. ak len neostanete vo mne.Ja som vinič. vy ste ratolesti; ktoostáva vo mne a ja v ňom. ten donesie mnohoovocia; lebo bezo mňa nič nemóžete činit...Ostaňte v mojom milovaní . .. Toto hovoril somvám. aby moja radost bola vo vás a aby sa vašaradosť vyplnila,"a
„Ja som vinič, vý ste ratolesti." Náš Pán nemohol vybrať význačnejší obraz na to. aby námobjasnil, na akom stupni dóvernosti, j e d n o t y.je veriaci spojený s ním v tomto celku. ktorýmje tajomný Kristus. Ratolesť a vinič, ktorý judrží. tvoria jedno živé: veriaci a Kristus tvoriajedinú mravnú bytost. ktorá má božský život.
Čo drží strapec hrozna? Doista konárik; nonie bez pomoci kmeňa: veriaci prináša plodýklaňania. chvály. zadosťučinenia, ale nikdy niebez N e h o. „Bezo mňa nič nemóžete robit"
Kmeň vydáva svoje ovocie prostredníctvomkonárov. Ježíš Kristus uskutočňuje v Církvi prýštievanie divov svátosti skrze svojich verných.ktorí sú s ním spojení. No hoci potrebujekonáre. jednako móže sa obísťbez tohto.jednotlivého konára. A veru hriech usmrcujetúto. je d n o t 1i v ú ratolest. Od tej chvíletento konárik nemá života z kmeňa; predsaostáva ešte s ním spojený vierou a krestanskýmznamením. Může být znova oživený odpúšfajúcou milosťou.
" Ján 15.
432
Nebolo možné jasnejšie vyjadrit túto skutočnost spojenia veriaceho s Kristom, spojeniaživotného. nevyhnutného. Aby kresfan žil, musibyt je dno s Kristom vo velkom nadprirodzenom ústrojenstve. ktorým je tajomné telo.
Teraz už móžeme pochopit. z čoho sa skladá„celý Kristus". z kmeňa. ratolestí, konárov. lístiaa plodov. Kristus má. vo svojom človečenstvev plnosti miazgu, ktorou ho božstvo obohatiloa rozprudzuje ju až do svojich najodl'ahlejšíchústrojov. to jest až do najmenšej z malých duší.s ním spojených.
Akáže je táto miazga, ktorú Kristus, božskýkmeň. čerpá v najsvátejšej Trojici? To je posvácujúca milost. Náš Pán pripodobňuje ju síle.ktorú tvori. udržuje a rozprudzuje Duch svatý.ten Duch, ktorý naplňal Krista. našu hlavu, odsamej chvile jeho počatia. podla anjelových slovMárii: „Duch svatý sostůpi na teba a síla Najvyššieho zatieni fa."' Tento Boží Duch, ktoréhosvatý Pavol bez rozdielu volá Duch svatý aleboDuch Ježišov, rozlieva život Hlavy do všetkýchúdov tajemného tela. „Skrze Ducha svátého vyliala sa láska do našich sřdc", totižto milovanie.ktoré spája a sjednocuje: „Ja som vinič. vy steratolesti . .. Ostaňte v mojom milovani."
Praktické důsledky iestvovam'atajemného lela.
Teda náš Pán nám svojou výpoveďou: „Jasom vinič. v ste ratolesti", odhalil jestvovanietajomného rista.
Keďže toto tajomné telo jestvuje. musí uplatňovat svoju činnost. musime ho vidiet činné.A to práve aj tak je. Písmo svaté viac ráz námnaznačuje důsledky spojenia Hlavy s údmi.
Keď Pán Ježiš vravi o poslednom súde,uvádza tieto slová: „Bol som hladný, a dali stemi jest... Bol som nahý, a priodeli ste ma;chorý. & navštívili ste ma; . .. chudobný. a pod
“ Luk. !. 35.
28 433
porili ste ma. Veru. povedám vám. nakol'ko steto urobili jednému z týchto mojich najmenšíchbratov. mne ste to urobili.“lo
Nebolo možné jasnejšie potvrdit životnú výkonnost tajomného tela. Kristus, to je jeho chudobný, chorý. hladný úd, ako moja ruka som ia;ako ten, kto ošetruje moje oko, moju nohu alebomoju ruku. mňa ošetruje, priam tak ten, čozaoberá sa Kristovým údom. Kristovi pomáha.
A zasa ten, kto spósobuje utrpenie jednémuz Kristových údov, samému Kristovi ho sposobuje. Práve náš Pán to jasne potvrdzuje. ked'svatému Pavlovi. na zem srazenému na cestedo Damasku a pýtajúcemu sa: „Pane, čo chceš.aby som konal?“, odpovedá: „Ja som Ježiš,ktorého ty prenasleduješ.““ Svatý Pavol chápena poli hlboký smýsel týchto slov: škodí Kristo'vi. bo doráža na jeho údy.
To by sme veru málo chápali myšlienku vel'kého apoštola, keby sme v týchto slovách videliskorej prostý slovný obraz ako presné vyjadrenie skutečnosti. Svatý Augustín poznamenáva,že „keby sme neboli jeho údmi, Ježiš Kristusbý nebol vravel Šavlovi: Prečo mňa prenasleduješ? Lebo Šavol neprenasledoval jeho. alejeho údy. Ježíš Kristus nechcel povedat: mojichsvatých. mojich služobníkov alebo ešte čestnejšie mojich bratov. ale mňa, totižto moje údy,ktorých hlavou ja som,“
Takto pod touto Hlavou mý. údy, „sme všetcijedno telo v Kristovi".'“ (Pokračovanie.)
Weůeséy' Otec.Prof. Dr. Peter Kalter.
V.
Je vari Boh len' pre deti a vekom sošlýchstarcov? Rozhodne nie! Je to Boh, ktorého samusíme len obávat? Tiež nie. Ale je to Otec,
"' Mat. 25. 35. '" Tract. in Joan. 28." Skut. 9. 4. “' Rim. 12, 5.
434
ktorý nás miluje a ktorého aj my máme milovat.Ako však ho móžeme milovat. ked ho sotvapoznáme? Toto sme počuli: Jednorodený, ktorýsám je Boh. Kristus. ten nám ho zvestoval. A tonielen slovom. učením & svojimi zázrakmi. Aleovel'a viacej svojou viditelnou prítomnostoumedzi l'uďmi. — Kristus je stelesnené zjaveniesa nebeského Otca. — Velmi málo myslímena to. že Kristus nám nezvestoval len vól'ubožiu, ale že v ňom sa v l'udskej podobe viditel'ne prejavila podstata božia. V Kristovi chodil Boh ako človek po zemi. Preto List k Židompokračuje, keď bol už prv hovoril, že Boh prehovoril k nám skrze Syna: „On (Syn) je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty."1 Apoštol Pavol nemóže prestat poukazovat na tútopreštastnú skutočnosť mladým kresťanom. Tátoskutočnosť. že v Kristovi sa nám zjavil sám Boh.znamenala pre neho nové východisko: „Boh“.tak hovorí.2 „ktorý povedal. aby sa zo tmysvetlo zaskvelo. ten aj v našich srdciach rozsvietil svetlo. aby svietilo poznanie slávy božejv tvári Ježiša Krista." Pavol počíta k zatratencom každého, kto neveri v Krista. Týmto diabol.boh tohto sveta. zaslepil mysle, aby im nezasvietilo svetlo evanjelia Kristovho, ktorý jeobrazom Boha. V Ježíšovi Kristovi prebývaplnost božstva zosobnená, skutočne „stelesnená“.
Kto bý azda ešte pochyboval o tejto pravdeaj po takých závažných výpovediach apoštolových. ten by už musel umlknuť pred presvedčivými dókazmi samého Krista. Svojich nepriatel'ov. ktorí sa chvastali. že Boh je ich otec.takto zavrátil: „Vy nepoznáte ani mňa. ani mójho Otca. Keby ste mňa poznali, poznali by steaj mójho Otca? Ja a Otec sme jedno.“ Jedno.hovorí Ježiš, & nie jeden. Jedno v božskej bytosti. nie v osobe. Nič potechý plnšieho nemoholPán povedat zarmúteným apoštolom vo veče
'1. . “ Ján 8, 19."' 2 Kor. 4. 6. ' Tamtiež 10. 30.
23' 435
radle v hodine lúčenia. Svatý Ján celkom dramaticky vylíčil toto sebaobetovanie Syna Božieho.“ Ježiš o tom hovoril, že teraz sa vraciazpiatky k Otcovi. ktorý je na nebesách. od ktorého odišiel, aby priniesol l'uďom zjavenie božie.„Kde ja idem, viete — i cestu poznáte. Tu riekol mu Tomáš: Pane. my nevieme. kde ideš,a ako móžeme poznat tú cestu?“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta. pravda a život. Niktonepride k Otcovi, iba skrze mňa. Keby ste mapoznali. vtedy by ste poznali aj mójho Otca;ale odteraz poznáte ho. ba videli ste ho." Turiekol mu Filip: „Pane. ukáž nám Otca. a dostačí nám!" Celkom otvorene, ba skoro naivne,predniesol túto prosbu ináč taký tichý a zamyslený Filip. Bola dobre myslená, ale málo uvážená. On pevne veri, že tu pred ním, v l'udskejpodobe Kristovej, stoji večný Syn nebeskéhoOtca. Ale on by chcel viacej vidieť. Majster malby im nejakým zázrakom ukázat samého Otcatak. aby ho videli vlastnými očami. ako preddvoma alebo troma dňami na vlastné uši počulijeho hlas na chrámovom nádvorí. Pán. trochazarmútený. ale predsa plný dobroty, obracia sak Filipovi a hovorí: „Tol'ký čas som s vami a tunepoznal si ma? Filip, kto mňa videl. ten videlOtca. Ci neveríš, že ja som v Otcovi a Otecje vo mne?“
Kto prijíma tieto svedectvá samého Ježiša.ten ťažko móže pochopit. ako Harnack moholtak jednostranne preháňať myšlienku Otcovstva:„Nie Syn, ale jedine Otec patrí do evanjelia.ako to hlásal Ježíš." Pretože Kristus vyhlásil saza rovného v podstate s Otcom, zachoval námspolu najhlbší pohl'ad do podstaty Otca. Lenvtedy, keď poznáme Syna. poznáme aj Otca.'Vrátme sa však znova k začiatku nášho výkladuo božej myšlienke Nového zákona. „Nikto nevidel Boha. Jediný. Jednorodený, ktorý je Boh,ktorý je v lone Otcovom a ktorý nám priniesol
“ 14, l. ' Ján 14, 6—7.
436
o ňom zprávu." Denne si to budeme pripomínaťv liturgii svátei omše. Toto sa. hovorí na koncikánonu o Synovi Božom: „Skrze nebo a s níma v ňom. nech ie tebe, Bože, všemohúci Otče.v iednote Ducha svátého všetka čest a slávana veky vekov." Potom kňaz vyzýva všetkých:„Modlime sa: Spasitel'nými príkazmi napomínaní & božím návodom poučení opovažuieme sapovedať: Otče náš. ktorý si na nebesáchl" Mysa „opovažuieme“ tak povedať. hovori liturgia,lebo nám to prikázal Syn a sám nás to tak naučil. Sami od seba by sme to nemohli. Omnohodókladneišie mali by sme byt o všetkom poučení, ked sa tak často modlíme Otčenáš. Leboinak táto naikraišia zo všetkých modlitieb stanesa bezmyšlienkovitou formulou a naivznešeneišie z mien sa znesvátí. Boh je naším Otcom.ale tento Otec ie ai náš Boh & Pán. Nie otrockým strachom. ale detinskou úctou má byt naladená naša duša. „Preto zohýbam svoje kolenápred Otcom". píše sv'a'tý Pavol v Liste Efezanom. „Od ktorého pochádza všetko otcovstvona nebi i na zemi.“7 To ie naisprávnešie smýšfanie a konanie, čím časteišie vravievame:„Otče náš, ktorý si na nebesáchl"
Preložil: Ladislav Kýška.
Duchounosf uo svatých.„Zi/'em, už nie ia. ale žiie vo mne Kristus" (svčtý Pavol).Prepracúvam sa k teito naiutešeneišei velkosti?
Svá/á Wargíta, óomínilěánlža,& bary Ducóa svátéóo.
' P. Bertrand H ú ' k a, OP.
1
Pred dvoma rokmi dominikánska rehol'a kánonicky dostala novú světů, ktorá z diafavy
7 Ef. 3. 14—15.
437
sedemsto rokov žiari ako sedemiarebná krásnadúha. Po svátom Albertovi Velkom, cirkevnomučitelovi, ktorého Pius XI: r. 1931 vyhlásil zasvátého. ona je mimo viacej ako 270 blahoslavených z dominikánskej rehole šestnástou svátou, ktorú pápež Pius XII. roku 1944 kanonizoval. Sotva mala 29 rokov (1241—1270), keďzomrela, & už sa vyšvihla na vysoký stupeňdokonalosti. Bolo to za búrlivých čias, keď Tatári vtrhli do Polska, Maďarska. na pustatineMobi zničili vojsko uhorského král'a VojtechaIV.. ktorý utekal so svojou manželkou MáriouLascaris cez Zniev, Trenčín, Hainburg do Dalmácie na ostrov Klisa. Tu sl'úbili. že Pánu Bohuzasvětia dieta. čo král'ovná nosila pod srdcom.
Keď Margita vyrástla, rodičia dali ju akochovanku k dominikánkam II. radu vo Vesprime. Potom vstúpila do rehole &v Pešti na ostrove Zajacov, čo neskoršie pomenovali Ostrovomsvatej Margity, venovala v kláštore. ktorý jejotec vystavil. Pánu Bohu svoj nevinný život.
Ako na Turíce Duch svatý sostúpil na apoštolov a obdaril ich siedmymi darmi, tak ajsvatá Margita v hojnej miere dostala z týchtodarov. Uvažujme nakrátko o nich podla Sumysvatého Tomáša, ktorého tiež Duch svatý obohatil nebeskou múdrostou. Bázeň, rozumnost,rada. múdrosť, vedenie. pobožnost &sila sú akosedemfarebná dúha, čo okrášlila život světice &pomohla jej vždy hlbšie vniknúť do tajomostievmystického života. Sváti Otcovia a stredovekíteologovia na čele so svatým Tomášom Akvinským1 vypracovali celú sústavu v učení o darochDucha svatého. Rudolf Graber2 píše: „S darmiDucha svatého stojí a padá kresťanská mystika,"Dobré pochopenie náuky o daroch je úzko spojené s náukou o význame posvácujúcej milostipre duchovný život. Táto milost. vliata do našejduše pri svátom krste. prináša nám aj dary
' Suma teologická I—II, ot. 68. ——III. ot. 39.' Die Geben des hl. Geistes 64.
438
Ducha svatého; iei naivyšší rozvoj v duši krestana ie podkladom krestanskei mystiky. Teologická náuka o daroch Ducha svatého zakladá sana slovách proroka lzaiáša: „Prút vzíde z koreňa Jese, výhonok z koreňa jeho vykvitne. & spo—činie na ňom Duch Pánov: duch múdrosti a rozumu. duch dary a sily. duch vedenia a pobožnosti a naplní ho duch bázne Hospodina."a Tietoslová sa vztahuiú sice na prvom mieste na Mesiáša, ale spolu ai na veriacich a naimži svatých.ktorí tak úzko spoluúčinkovali s milostou božou.Ved svátý Pavol, apoštol, tak často prízvukuie.že celý Kristus je Ježiš spolu s veriacimi; tedahneď nám je jasný teologický záver: Duch svatýrozdáva svoie dary všetkým veriacim, ktorí súspojení s Kristom a tvoria s ním jednotu. Darynie sú samé vnuknutia Ducha svatého, ale akésidispozicie. ktoré nás činia ochotnými počúvatieho volanie, jeho vnuknutie a takto splňat iehovól'u.'
Načrtnime jednotlivé dary a prispósobmeich životu svatej Margitý. Prvý ie dar múdrosli.Je to príiemné poznanie duchovných vecí. nadprirodzený dar. ktorým oceňuieme božské vecipomocou duchovného ochutnávania. čo nám vnuká Duch svátý. Tento dar nás robí schopnými,aby sme dali prednost radostiam v službe božeipred márnými. smyselnými radostami tohto sveta. Touto nebeskou múdrostou osvietený králDávid zvolal: „Pane. aký milý ie tvoi príbytok;jeden deň v tvoiom dome znamená viac, akovel'a rokov, prežitých mimo tebaf “ Sva'tá Margita cenila si Boha nadovšetko & nezakladala sina pominutel'ných veciach. Často vravievala sožalmistom k sestrám: „Ochutnaite a vid'te. akýsladký je Pan.“ Velkú radost mala z duchovných vecí, rada sa modlievala a roziímala. častocelé hodiny strávila red svátostánkom. akov iei životopise píšu: 80 lumbarium.
“ lz. ll.
' Sulma teologická l—ll. ot. 68, čl. 2m 83.“Za!439
Svatý Tomáš Akvinský porovnáva dary Ducha sv'a'tého s vlastnosťami holubice: „Duch svátý sostúpil na pokrsteného Krista v podobe holubice, lebo vlastnosti holubice znázorňuiú sedemdarov Ducha svatého. Holubica totižto často másvoje hniezdo na brehoch vody, aby vidiac sokolamohla sa ponorif do vody a utiecf.. To znamenádar múdrosti, ktorým svatí boží, roziímaiúc nabrehoch živých vód Písma svatého, odporuiúzlosynom."“ Ai svátá Margita bývala na brehochvód. Na dunaiskom ostrove bolo to malé hniezdo, kde ona ako Bohu zasvátená holubica s rehol'nými sestrami žila pre nebeského Ženícha.No to bol len symbol toho hniezda na brehochživei vody, kde ona pred Sviatosfou oltárnouvsala do seba nebeskú múdrosť. Všetko chápalaso stanoviska večnosti. Keď bola malá. spýtalasa, čo znamená kríž? Sestry iei vysvetlily, žena ňom vykrvácal za nás milý Spasitel. Začalausedavo plakat a odvtedy ukrižovaný Spasitelbol strediskom iei života. Nebeská múdrosť iunabádala odmietnuť sobáš s českým král'om.s polským a sicilským kniežatom. lebo bolaBohu zasv'átená. Keď ici rodičia vyhrožovali.povedala: „Vás, drahý otče & král, &vás, milovaná matka a královná, uznávam vo všetkýchveciach za rodičov, čo sú podla vóle božei. alečo sa protiví vóli božei, v tom neuznávam vásza božích nástupcov." Len nebeská múdrosť ieitieto slová vnukla, pre ktoré tolko musela trpiet,od sestier.
Dar rozumnosti nás učí, ako máme prehlbiťpravdy viery. Svátý Pavol tvrdí, že Duch svatýspytuie všetko, ai hlbokosti božské. Nie že bysme celkom mohli pochopit taiomstvá božie;to bude len v nebi. Ale učí nás vniknút do týchto taiomstiev. ako je to len možné tu na zemi.Tohto daru dostalo sa najma svatým cirkevnýmučitelom. ktorí mali iných poučovat o pravdáchviery. ale pritom ai iní ho mali v hoinei miere.
"suma 111. ot. 39. čl. 6. k 4.
440
ako ukazuje priklad teito světice. Rada čítavala Písmo světě a vhlbila sa do roziímaní nebeských právd. Bola zbehlá vo vede svatých,„scientia sanctorum"T a darom rozumu vždyhlbšie prenikla do ziavenei pravdy.
Svatý Tomáš vraví: „Holub vyberie nailepšie zrnká, a to znamená dar rozumnosti. Svátipomocou tohto daru vyhladaiú zdravé učenie& tým sa nasycuiú."a Svatá Margita bola takouholubicou, čo zdravé učenie mystických a asketických učitel'ov vyhladávala & ich výpovede sihlboko do srdca vštepila. Vel'mi sa iei páčilavýpoveď : Nikoho neopovrhnút, sám seba opovrhnút a tešit sa, ked' nás opovrhnú. Od týchčias ešte viacej sa tešila, keď iei sestry dalypríležitosť k pokore. ba priamo vyhladávalataké príležitosti. Také práce konala v kláštore.ktorými iné opovrhovaly. Pomáhala v kuchyni.v záhrade. Ako dcéra královská zametala chodby. opatrovala choré sestry. Keď sestru Alžbetunikto nechcel ošetrovat pre odpor vzbudzuiúcuchorobu, ona si vyprosila od priorky dovolenie,aby iu mohla ošetrovat. Bola taká tažká. že anidve sestry iu nemohly zdvihnút s postele. abyustlaly; ale Pán Boh dal svatej Margite pre ieivelkodušnost tolko sily, že iu sama mohlazdvihnúť. Radovala sa. ked iei ošúchané šatydaly, a lepšie rada dala sestrám. Bol ozaistnouučeníčkou Kristovou, lebo vedu svatých prispó—sobila ku všetkým okolnostiam života. .a ieisrdce neliplo na pozemské veci.
Z Lomnického štítu alebo z iných vrcholovTatier ie krásny výhl'ad na celé okolie. Tamvo vysokých výšinách mizne všetko malicherné& človek bližšie sa citi k nebu. Ai preduchovnená Margita vedou svatých povzniesla svoizrak k nebu & pozemské veci pokladala za rebrík. po ktorom vystupovala k nebeským skutočnostiam. Jei výpovede ukazuiú. na akom vyso
7 Můdr. 19. 19." Suma 111. ot. 39, čl. 6, k 4.
441
kom stupni vedy svatých bola. Ked raz v jedálnisestry čítaly o mučenictve svatého Jakuba. apoštola. so žiariacou tvárou spýtala sa sestry Alinky Ajkay: Ci sa vám páči, čo sme pri obedečítaly? — Ano, páči sa mi; ale čo osoží. keď janemóžem pre Krista tol'ko trpieť. ako tentoapoštol? — Na to svatá Margita oduševnenepovedala: „O keby som ja bola vtedy žila, akoby som sa bola tešila, keby ma boli po kúskurozsekali a napokon hlavu stali pre Krista."Keď sa ju sestra Katarina Várady pýtala, čo márobit. aby sa vrúcne modlievala? Ona jej odpovedala: „Milá sestra, obetuj svoje telo a dušuPánu Ježíšovi. bud vždy s ním spojená. aby taod neho ani smrt ani hriech neodlúčil." Veru,len dar rozumu mohol jej takéto výpovedena jazyk dať.
Dar rady chrání nás pred nerozvážnym konaním. l'ahkovážnosťou a prenáhlením. najmávšak pred nadutostou a pýchou. Darom radyodpovie nám Duch svatý na prosbu. ktorú k nemu vysiela pobožná duša so svatým Pavlom:„Pane. čo chceš, aby som robil?" Božský Spasitel' vždy to konal, čo sa nebeskému Otcovipáčilo. A to preto. že bol vedený duchom radya v každom prípade konal podle. vůle Otcovej.Ako rád by bol chcel ustanovit najsvátejšiuSviatost oltárnu hned' na začiatku svojho účinkovania; ale nebeský Otec _chcel. aby ju ustanovil len re svojim utrpením. Preto jeho výpoved : „ iadostive žiadal som si jest tohtovel'konočného Baránka."“ Rád by bol hlásalevanjelium nielen v Palestine, ale po celej zemi.Ale nebeský Otec chcel, aby len vo Svátei zemia aby apoštolovia pokračovali v iných krajináchv jeho diele. Duch svatý dáva nám svoje radyalebo priamo vnuknutím pri rozličných okolnostiach alebo skrze kňazov, spovedníkov. Tento dar pósobi v duši najváčší pokoj. lebo vo všetkom riadime sa vól'ou božou. Dar rady pomóže.
" Luk. 22. 15.
442
aby sme aj iným poslúžili v pochybnostiacha ich k Bohu viedli, ako svátého Antonina z F10rencie. arcibiskupa z rehole dominikánskej. menovali: Antoninus consiliorum, lebo Duchorn
svštým osvietený každému vedel dat náležitéra y.Svatá Margita vo velkej miere dostala od
Ducha svatého tento dar. najma vtedy, ked jurodičia chceli nútit. aby sa vydala. Otec ju prosil. že to žiada dobro vlasti. obstará jej dišpenzáciu od svatého Otca. Sestry otvorene búrily saproti nej. Teraz veru cenná bola rada. Ale Duchsvatý ju neopustil & osvietil. aby ostala vemousvojmu slubu & sl'ubu rodičov. čo urobili v hrade Klisa. Svátý Tomáš piše: „Holub aj cudzíevtáčatá vychová; to znamená dar rady, pomocouktorej synov temnoty. t. j. nasledovatel'ov satana. vychovajú poučením a príkladom."10 Naozaisvatá Margita poučila rodičov a v tejto ťažkejotázke, že má ostat vernou tomu. čo sl'úbila.„Dar rady vodí človeka, ako keby bol od samého Boha dostal osvietenie."" Štastná bolasvatá Margita, že toto vnuknutie poslúchala.& tak našla východisko.
Zasaůtenze .sa Uozsféěmu Srócu.P. ChryzoatomBendy., OFM.
O mój Trojjediný Bože. moja Láska, dnesv prachu zeme sa korím pred Tebou a obetusvoju obnovujem. Ráč prijať celý mój život.so všetkými modlitbami, prácami. bolesťami akrížmi ako obetu za moje drahé. milované duchovné dietky. Chcem vyprosit milost viery pretie dietky moje. ktoré sa odtrhly od svatej Cirkvi Tvojej. pre tie. ktoré sú zatvrdnuté. l'ahostajné a studené voči Láske Tvojej. Za mojeváhavě a nestále dietky, aby si ím ráčil poskytnúť sily svojej. Za drahú matku Církev světůa úmysel svatého Otca. za premilú moju pro—'6 Suma m. 39, 6. k 4. " Suma 11—11.52. 1. k 1.
443
vinciu. Za celé Tvoje kňazstvo, aby si im dalhorlivost apoštolov. silu mučenikov. vieru vyznavačov, čistotu panien, kleslým pravého po—kánia a všetkým zomieraiúcim úprimnei l'útosti.Za sváté misie. aby si mnoho mladých sřdc povzbudil k štedrosti na světě misie.
Ale nielen celý svoj život Ti obetuiem, ležai svoju smrť. akúkol'vek mi Tvoia Prozretelnost určila — áno. moju smrť i s iei smutnýminásledkami. Pane, ked budem už mřtvy ležat.priimi to už vopred. mói dobrý Pane, ako pokorné vyznanie moje v mene všetkých dietok.že si Ty jedine Pán a Boh náš. Ked sa už budetelo moje rozkládat a nepríiemný zápach budešíriť okolo seba a preto sa nikto nebude mnohozdržovat pri mřtvom moiom tele — Ježišu. aitoto opovrhnutie od l'udí Ti obetuiem za všetky hriechy moje i dietok. lebo hriechom opovrhuieme Tebou, ó nekonečná Dobrota. Áno, aimoje pochovanie Ti obetuiem. Ked telo moieuložia do chladného hrobu, kde zhniie a v prachsa obrátí, ó priimi ai to za mňa a za dietkymoie ako naihlbšiu pokoru a uponíženie predTvoiou nekonečnou Velebnost'ou. za všetky naše povyšovania. Všetko toto Ti obetuiem. abyvšetky dietky prišly do neba, k Tebe.
Lenže. Pane a Bože mói. čo je můj života moja smrť pred Tebou? Co je smrt. nech ieneviem aká strašná? Nič! Celá táto moia obetaie v očiach Tvoiich ako tá naimenšia kvapóčkaz rozstreknutei kvapky rosy. Čo teda urobím.aby obeta taká nepatrná predsa nadobudla ceny& prosba moia bola vyslyšaná?
Moja milovaná a drahá Matka nebeská.k Tebe sa s dóverou obraciam v tomto tažkompoduiatí; ráč celú túto obetu vziat do svojichrúk & spoi iu so svoiimi zásluhami a zásluhamivšetkých svátých duší v nebi i na zemi a k nimpripoi túto nepatrnú moiu obetu a vlož do predrahého Srdca Ježišovho a tak obetui nebeskému Otcovi a povedz mu, že ho prosim. o čo ai
444
Ježiš bol kedysi ho prosil, „aby som nestratilani iedného z tých. ktorých si mi dal".
Ale teraz. keď si ráčil prijať moju dnešnúskromnú obetu, ráč Duch svatý. dušu moiu posvátiť dokonale, aby bola svátá, keď príde (. . ......... posledná hodina?)1moial Čas je krátkya drahý! Ani minúta mi nesmie uist, aby somnepracoval pre svoie posvátenie. „Anima Christi sanctífica me" (Duša Kristova posvžiť_mňa)skrze kríže. lebo nám treba. skrze mnohé súženia vchádzať do král'ovstva božieho.)2
moia nebeská Matka. stráž nado mnou,a Vy všetci moji svátí & sváté božie prispeitena pomoc svoimu úbohému dieťaťu. aby somobetu svoiu. dnes Bohu obnovenú, verne podVašou opaterou dokonal & zhorel na obetnomoltári sťa obeta lásky božei. Nech pri smrti moiei už nezostane vo mne nič, čo by ma nehodným učinilo Vašei spoločnosti. kde ai ia Vámbudem moct pomáhat & večne pomáhat Boha.milovat & moie drahé dietky všetky uzrieť, akona veky budú milovat Teba. Pane & Bože můj.
Kol'ko ráz mi ešte srdce uderí. tol'ko rázopakuiem. toto obetovanie móiho života i smrti.
men.Na deň naisváteišieho Srdca Ježišovho. 3.
iúna 1932.
0 potecóenajláskavejšei Watky ?. Wlárie.
(Z knížky ctihodného Tomáša H e m e r 1:e n &Kempenského: Rozhovorduše.)
Rozliata ie milos! na tvoiich perách.Hl'a, prosím ťa, Pani moia, hovor teraz troška
so mnou. sviti Mária!
* Riadok ie nečitatelný. keďže papier so zacvicuiúcou modlitbou bol natol'ko používany, že naní lne predral.
“ Si. ap. 14, 21.
445
Otvor svoje ústa v mene Syna tvojho. ktorý tapožehnal všetkou duchovnou milostou.
Ja som. hovorí. matka milosrdenstva. plná lásky &miloty. Ja som útočište hriešnikov. nádej a odpuctenicvinných. Ja som potecha skormůtených & obzvláštnaradost svitých.
Priďte ku mne všetci. čo ma milujete. & naplňte samojimi hojnými potechami, bo som milá & milosrdnévoči všetkým tým. čo ma vzývajú. Priďte všetci spravodlivl & hriešnici. budem za vás prosit Otca; budemprosit i Syna. aby sa dal uprosit Duchom svštým. Pozývam všetkých. všetkých čakám; žiadam si. aby všetciprišli; nepohřdam nijakým hriešnikom, lež radujem sav nebi spolu :: anjelmi božími s velkou láskou nadhriešnikom. čo sa kaja: bo nevychádza nazmar predrahékrv mojho Syna. vyliata za svet.
Pristúpte teda ku mne. synovia l'udski. všimnite sia viďte moju horlivost o vás pri Bohu, Synovi mojomJežíšovi Kristovi. Hla, ja vezmem na seba jeho hnev.vytrvalýnii prosbami smierim toho, ktorého ste vy urazili. ako uznávate.
Obrútte sa & poďte! Kajajte sa — a vyprosim prevás zhovievavost. Hra. ja stojim medzi nebom a zemou.medzi Bohom & hriešnikom. & svojimi prosbami obsiahnem. aby nezhýnul tento svet. Nezneuživaite teda božiemilosrdenstvo & moju láskavost. ale vyhýbajte každémuurážaniu. aby neprišla na vás náhle rozhorčenost a pomsta. čo neznesietel
Vopred obraňujem svojich synov. vyzývam svojichmilých: budte napodobňovatelia mojho Syna a vašejmatky!
Pamštajte na mňa. ktorá nemůžem na vás zabudnúť!Ja som zfutovnica nad všetkými biednými, ja som
najoddanejšia zástupkýňa všetkých veriacich. —0 najmilšie slovo. plné vsetkej nebeskej sladkosti.
O vznešený hlas. s neba ako rosa padajúci, čo hriešnikovpotešuje & spravodlivých naplňa radostou. O nebeskápíšťalu, ako jemne zaznievaš v zúlalom svedomi. Zkadesa mi dostáva toho. že ma oslovuje Matka mojho Pána?Ty blahoslavená. najsvštejšia Matka & blahoslavená reč
446
tvoiich úst; bo pod tvoiim iazykom med a mlieko. a vóňatvoiich slov ie nad všetky voňavky.
Moia duša sa rozplynula. ked' si ty hovorila. Mária.Aihl'a. len čo zaznel v moiich ušiach tvoi potešuiúcihlas. zaplesala radostou duše moia.
Ožil totiž vo mne mói duch — a celé moie vnútroprenikaiú nové radosti. bo dnes sú mi oznámené skrzeteba dobré a priiemné veci. Bol som smutný a skormútený. lež teraz som sa pozdvihol a poailnil.
Vystrela si totiž : výsosti svoiu ruku a dotkla si sama —- a ia som sa vyzdravel : choroby. Sotva som mohol hovorit: a teraz je mi milé i zaspievat si a velkodušne sa ti podakovat. Zi! sa mi hnusilo. a teraz sa anismrti nelakám. bo viem to a pokladám ta za svoiuzástankyňu pri Synovi v moiei veci; a tvoimu milosrdenstvu sa odporúčam od tei hodiny a potom v každéchvll'u. Odvtedy, čo si hovorila do srdca svoiei skormútenei siroty. náhle som sa zmenil v lepšie a vnútrisom bol značne posilnený. Akosi skormútený som lQal.lež prišla tvoja potecha a postavila ma na nohy. milohovoriac: Co ti ie. syn moi? Ktože ti chce ubližovat?Neboiže sal Ja sa o teba postarám, syn móil Ziiem iaa žiie ai moi Syn Ježiš. tvoj brat. ktorý je na praviciOtcovei. isteže verný velkňaz a prthovorca za tvojehriechy. V neho smieš naiviac dúfať, bo On dáva života ničí smrt.
Zo mňa sa v čase narodil. Otcom od večnosti splodený ie daný celému svetu na spasenie. Hla. kde jenádei a potecha a skrze ktorého ie dóvera a víťazstvo.Nech ti ie vždy na paměti Ježiš a Mária. — a nebudešsa bát striel nepriatelových.
O štastná hodina. kedy ráčiš ty. 6 naimilšia Matka.byt pri utrápenom srdci.
O kiežby bola chvil'a na počúvanie tvoiich útešnýchslov dlhšial Lebo silne ma rozplameňuiú a pósobia namňa. kedy sa ma dóverne dotýkaiú a poučuiú.
Blahoslavené tvoie vznešené prsia. Mária. z ktorýchnikdy neprestane vytekat naisladšie mlieko potechy. Bopre hoinost milosti tvoiho milovaného Syna Ježíše. ktorého si kedysi nadáiala, nemůžeš odopriet tomu. čo taprosí. tebe vlastné milosrdenstvo, lež často preukazuieš
447
laskavost i tomu, čo v mnohom sa previňuie. O matkanaivyššei laskavosti. naivičšieho zlutovania a lásky.O neporovnatelná Panna. voči všetkým laskavá a všetkými uctievanál
0 obzvláštna Rodička Syna Božieho. ktorý sa narodil : teba, ale i vospolná matka celého kresťanstva.a každému milá a osobitna podl'a stavu ieho pobožnosti.O Panna panien. Královna sveta a Pani aniclov. pritahui ma k sebe. aby som neostal ležať pod tarchouhriechov. Vylei milost. spasnů rosu : neba sošli. aby somsi naozai zaslúžil citit, bo ty si Matka milosti &otvorenýprameň milosrdenstva.
Ja som Matka krásneho milovania, čistei a avšteibázne: laskavého prihovorenia a naisladšei potechyl
Keď teda počuieš moie meno. zaplesai celým svojimsrdcem, pokloň sa úctivo a pozdrav ma milol Bo akuctievaš Matku. uctiš si i Syna, ktorý má Otca Boba.
Ja som totiž Maria. Matka Ježíšova. a toto menomi.,ostane na vekyl Čo ie Ježíš? Kristus — Syn Bohaživého. — To ie Spasitel sveta. Král neba & zeme, pánanielov a Vykupitel' veriacich, Sudca živých a mrtvých.
On sám ie nadei nábožných. potecha oddaných.pokoj tichých. bobatatvo chudobných, sláva ponížených.sila slabých. cesta blúdiacich. svetlo slepých. opora chorých, osveženie vyschnutých. ul'ahčenie utisnutých, podpora sužovaných a obzvláštne útočište všetkých dobrých.
Blahoslav Syna . Matkou a budeš milý OtcovilVzdai Mu čest a slávu. kedykol'vek mi preukažeš daiakúúctul Jeho slava ie moiou radostou a moia chvála ieieho uctenim. Polož si ma & Ježila ako pečať na srdce.ako pečať na svoie rameno!
Či teda stoiiš alebo sedíš, modlil sa alebo čítal.píšeš alebo dačo roblš. často mai v ústach. vždy všakv srdci meno Ježiš a Mária!
Aihl'a, tak nech bude! Nech ti slúžia všetky národy.pokolenia a jazyky. a nech aa pred tebou zobnů vletkystvorenial Nech nebo povie: Radui sa Mária: nech zemodpovie: Buď pozdravená na veky vekovl Nech zvelebuiúspolu všetci sviti tvoie velké meno. A nech všetci pobožnt plesaiú pred tebou a Baránkom Ježišom Kristom.tvoiim Synom a naším Pánoml Amen. Prel. A. Lipka
448
Duchounosf u štuóentstue.„Pristupuiem k Bohu. ktorý obvesefuie moju mladosť'
Zamieruiem sa dósledne kresťansky na Boha. žriedlovelkolepého rozpňtia všetkých životných sil?
Štuóentéa, vyznavač/ža viery.Vlani istá naša studentka dokončievala gym
naziálne štúdiá v neslovenskom prostredí, ktorébolo bez náboženskei náplne. Do triedy prišielinšpektor a medziiným spýtal sa: „Studenti,kto z vás má náboženské presvedčenie7" Spomenutá študentka v napátom tichu triedy smelovstala. Nato hlásil sa iei spolužiak a vravel:„Pán inšpektor. nevidí sa vám, že taký človekie duševne menej cenný7" Inšpektor, vychovávatel'sky opatrný & spoločensky taktný, upozornil ho na nezdvorilé počínaníe. Student dokazoval oprávnenosť svoiei výpovede: „No keď ieto pravda.. tak si to predsa musíme primát."
Všimnime si okolností teito vyznavačky viery. Je v nábožensky Tahostainom, ba zaostrenom prostredí. Tol'ko očí sa nežičlivo na ňuupíera. Priznanie sa ku Kristovmu svetonázoruvari nebude bez časných nepriaznivých následkov. No ona. čo ai ie bytost s iemnou a citliveišou stavbou, iednako necúva.
Kdeže nabrala silu pre toto tiché hrdinstvo?V živom. prehlbenom chápaní krestanského svetonázoru, vo vznešenom poňatí osobnosti JežišaKrista. ktorý ie vrcholná skutočnost svetovýchdeiín & celého vesmíru & ku ktorému hlásit saznamená byt vyznamenaný, ktorému slúžit iekrál'ovať. „Kto mňa vyzná pred l'uďmi, toho aiia vyznám pred svoiím Otcom, ktorý je na nebesách". povedal Ježiš. Krestanstvo ie život,a vypnút sa z neho čo len na chvil'u. čo len cez
29 449
návštevu inšpektora v triede alebo pri l'udskýchúškl'abkoch a pri l'udskom výsmechu, znamenávypnúť sa : pravdy a zo života. odskočit zosvetla do tóne smrti.
Z preživaného. dósledne uplatňovaného krestanstva rodí sa mocné. zdravé sebavedomie.podopreté myšlienkou, že ako kresťania smev službách naiváčšei velmoci ——Boha, slúžimeKristovi, nesmrtelnému Královi vekov. Ako statočný vojak ie hrdý. že je v službách vynikaiúceho. nadpriemerného veliteI'a, tak kresťan ieešte ovel'a hrdší, že může sa priznať ako stúpenec k tomu. ktorý nekonečne presahuie všetkypriemerý a hodnoty. A potom l'ahšie. ba radostneišie znesie ai prívlastok „duševne menei cenného“. keď má povedome v sebe nekonečne cennú Hodnotu. Ziarivý ie priklad apoštolov. Židia„predvolali apoštolov. vyšlahali ich a prikázaliim, aby už vůbec nehovorili v mene Ježišovom.& prepustili ich. A oni išli z toho shromaždeniaraduiúci sa, že boli hodní trpief pohanenie premeno Ježišovo".1 '
Toto ie pre ponižovaného iednotlivca. Nakol'ko ide o ponižuiúcich, nebudeme im ani natol'ko pripomínat, že niiako neboli duševne menej cenní vedci, umelci. géniovia, pre ktorýchKristus bol smýsel života, vedy, umenia. Odvážil by sa spomenutý spolužiak použit hanlivýprívlastok napríklad na človeka vynikaiúcichmravných, vedeckých, diplomatických vlastností. o ktorom duchovný vodca českých miništrantov nedávno napisal: „Na prvý piatok v iúliprosil ma v bazilike Srdca Pánovho na Montmartre elegantný pán v sakristii, aby som mudovolil miništrovat, ak nemám miništranta. Rádsom privolil. Po návrate od oltára predstavil sami v sakristii: Georges Bidault; bol to sám ministerský predseda a hlava Francúzskei republiky"; vravím, odvážil by sa .ai tu to použiť?
' Skut. 5, 40—41.
450
No my ani nebudeme tol'me trvat na obraneviacej vonkajšieho rázu. ako skorej na obrane: vnútra, : hlbky samého kresťanského života,ktorý keď je v nás dósledne preživaný, má velkú sílu a prv-neskór zapósobí aj na tých. čo násneopodstatnene zaradili do skupiny menej cenných. Budú vždy viacej cítiť. že stojíme mravnevysoko. že sme duševne bohatí na Hodnotu,ktorá im chýba a ktorej chýbanie tvori ich nepokoj a vnútorné rozvřtavanie. Tak pomaličkypomůžeme im dostať sa na cestu. na ktorej sanad očakávanie plne rozvijú.
Aky kus prepotrebnej práce v živej obraneviery vykonala by naše študentstvo. keby dósledne usilovalo sa uplatňovat krestanstvo v pomere k profesorom, spolužiakom. k štúdiu.zábave, športu. keby Kristom popresvecovalosvoje mladé roky, ktoré na evanjeliovej cestedozrievajú pre životnú vyrovnanost, vybrúsenýcharakter, časné aj večné šťastie. Bral dominikán
Šruóenlslěá [žresťanséá rabína.Aby vždy viacej upevňovalo sa vo Vás. milé štu
dentky a milí studenti, puto krestanskei spolupatričnosti.posielajte do študentskei rubriky Smeru príspevky. poznámky o svojom pomere ku krestanskému svetonazoru.ku aviatostnému Kristovi, k svitej omši, o sborovej svatejomši. o svojej práci v katolickej akcii. o snahe vliatkresťanského ducha do zábav. do usmerňovania erosu.do literárnych prác & vóbec do všetkých úsekov mladéhoživota. Tieto príspevky budú ma! na Vás požehnanývplyv už s toho stanoviska, že dajú Vám citelné presvedčenie. že nie ste sami pri vnášani Krista do rozličných tvárnosti studentského života. ale že za túto svitúmyčlienku pracuje v bratskej & sesterskej kresťanskeijednote vela mladych rúk & sfdc. To bude jeden : prostriedkov na vživanie sa do všesvetovei a nadčasoveirodinnosti krestanskei.
29' 451
Duchounosf u živote.„Oblečte si Pána Ježiša Krista. Kristus, váš život.“Ako blízko alebo daleko som od tohto pavlovskéhoprogramu?
Očekáváme Dieta.
Celý advent očakávame Dieta pokoia.Adventy posledných rokov sú čo raz intenzivneišie.
No nie so strany Dietatapktoré má prist. Ono ie stáleochotné celé sa dat očakávaiúcemu ho človeka. nezávisleod dneěných alebo včeraišlch časových okolností. Našaduia ie to. čo chce mat intenzivneiší advent. ovel'aintenzivneiší. ako bývaly adventy za nedávnych pohodlných rokov. Vtedy ame čakávali viacei zemskú pozlátkupravých Vianoc. Vychutnávali sme vianočným čaromrozochvené city deti a zastavili sme sa pri pohl'ade naiedličku v spomienlcach na vlastné detske Vianoce. Dietasamo. so svoiím večným poslanim bolo nám hlasom.mirne volaiúcim : púěte. Neradi akosi sme sa započúvalido podstaty pokoia a novej epochy. ktorú prišlo Dietazačat, do podstaty nového života. ktorý mame po iehoprlchode v sebe uakutočnit.
Dnes žiada sa nám podstaty Vianoc. prlchodu samého Dietata. Chceme priiat Dieta. celé s ieho poslanim.Dieta pokoia. ako ho ono pontma. Veď bez neho nikdenieto pokoia. len každý bezhlavo kričt: pokoi. pokoilChceme priiat Dieta v plnei ieho pokore. Boh sa tupokoril v drobušké Dieta a v tomto pokorení prinieaolvanu pokoia. Toto vianočné poučenie pokory chceme dnespriiat my. večnt vzbúrenci oproti božiemu Majestatu.Prlchodom Dietata totiž porazent sme vo svoiei pýche: vo svoiom krutom sebectve. ktorým ničlme seba i druhých. Nauka o silnei pokore. o pokore pre silných. to iehlavna náuka Vianoc. K teito pokore pohla Boha laska,čo sostupuie po prvom pade človeka do našich smútkov.zaodiata do strhuiúcei pokory. Pochopit Lásku a Pokoru,značí pochopit Dieta. Ano. toto úplné a bezpodmienečnépriiatie Lásky a Pokory značí priiat do svojho životasvrchovaný pokoi. pokoi bez slov. E. Macák, salezián.
452
2 benntéa síovenskédo mafiara.Kristus všetko chce preduchovntt svojim bož
ským životom. Umelecký odbor ako jeden : velaúsekov ludske/ činnosti tiež patri pod záujmovýKristov vplyv. Kristus chce sa zmocnit celého človeka, aj jeho umeleckých sklonov a tvorivej geniálnosti. Čím je umelec viacej naplnený Krtstom. týmje viacej umelcom. je akostne tvortvejši.
ožiadali sme nášho zna'meho slovenského maltara, ktor' sa vykryštallzúva v ozaistného katolickeho ume ca, aby nám volačo napisal o tom, akoprežíva maliarske umenie v Boha a s Kristom, akozachycuje spájanie prirodzeného umeleckého génias nadprtrodzeným životom.
.Tieto zápisky vznikly víičšinou vo chvílach.
v ktorých náhle božie svetlo mi dala jasne zachytit niektoré veci z mójho odboru.
Je to moje osobné prežitie umenia a pretolen na výslovná žiadost pátra redaktora dávamich do tlače a nijako nechcem vnucovat niekomusvoj názor.
Vlastne ani nie sú celkom moje, lebo vzniklyinšpiráciou Ducha svá'te'ho a ja som pritom bollen nástrojom, ktorý pósobenie milosti podlasvojich schopností pocho il a zachytil. Sú hodneútržkové a nesystematic e', lebo nemal som eštepríležitosti ucelene spracovať tieto poznatky.
Preto sú len v akejsi surovej formě\rovno: denníka vypisané. _
Koreň súčasnej krlzv v človečenstve spočivav povrchnosti. Preto našou povinnosťou ie náisthlbku každého problému a viesť l'udí k tomutohlbokému chápaniu. Každý to máme robiť naimivo svojom odbore. Napriklad v umeni táto povrchnost preiavuie sa fo r m al iz m o m. To jepovrchové. materialistické chápanie krásy. Domnievame sa totiž, že to magické žiarenie. ktorénazývame krásou. ie spósobené len usporiadaním hmotných prvkov: farby. proporcií, plastikylinii, kompozicie. . .
453
Krásna žena nás vie očarovať, ale len dovtedy, kým nezistíme, že to bola len ilúzia povrchu, plastiky, pokožky, vlasov a že jej vnútorná krása nezodpovedá jej vonkajšku, že jehlúpa, náruživá, sebecká, prázdna. Tu strácavonkajšia krása svoje čaro, & taká žena sa námčoskoro znepáči. Teda krása nespočíva v materii, ale v duchovnej kráse, ktorú usporiadanietej materie vyžaruje. A s moderným umenimje to podobne.
*
Boh je všetko: anatom, astronom, biolog.politik (veď riadi dejiny l'udstva), matematik,inžinier (veď on všetko v prirode vypočítal.vystaval), maliar, sochár. hudobník, &vóbec mohol by som menovat všetky odbory l'udskej činnosti, lebo on všetko stvoril a určil všetkémuzákony, a my ako pravé deti božie, stvorené naobraz svojho Otca. vieme ho napodobniť & pokračovat v jeho diele. Kvóli nám nechal všeličonedokončené (napríklad sami sme si mohli utvoriť na základe ním daných princípov rádio,stroje, využiť elektrickú energiu . . .)
My ho máme napodobniť, každý “vo svojomodbore. S jeho pomocou (tým, že nám dal rozum, génia, hmotu a prostriedky) vieme tvori!v hmote neživej. Pravda, aj v živej, ale tam smeuž viac závislí od neho (splodenie nového človeka, jeho výchova, anatomický zásah do organizmu), a z teologie vieme, že Slovo je pravzorvšetkej činnosti & každej veci. Pane, bud mivzorom aj v umeni a utvor zo mňa, ak je toTvoja vól'a, umelca takého, ako si si ho predstavoval, keď si nám dal tvorivú schopnost. Veďmoje srdce. moje oko a moju ruku!
.
Tento svet, to je dielňa božia. kde 20 surového materiálu, z hlíny a skaly. Boh tvori svojediela v našich dušiach, ale len natol'ko, nakolkosa poddáme jeho tvorivej činnosti a s ňou
454
spolupracujeme. Ako v dielni. je tu na sveteplno špíny, prachu, blata & nehotových sóch(zdá sa. že sú to váčšinou len karikatury. lebosú ešte len zhruba spracované alebo ešte lenv stave zrodu). Ked je dielo viac-menej hotové.ide do očistca. tam sa dokončí, vycizeluje, vyleští a hotové ide do večnosti _a je začlenené nasvoje. od večnosti určené miesto v katedrálevečného Jeruzalema, Bude iste velmi prekvapujúce vidieť potom tieto diela,_z ktorých každémá svoju zvláštnu ideu a každé je originálom.Tak isto i ja mám napodobniť svojho Otca amám tvoriť diela. krásne svojou formou i vnútornou náplňou. Ba dokonca móžem stvoriť naobrazoch nových l'udí & nový, ešte nikde nejestvujúci svet. A najzaujímavejšíe je, že Boh náspripustil ako svoje deti, ktoré majú právo navšetko, čo je Otcovo. aj do svojej dielne. kde samóžeme dívat na jeho prácu a spolupracovats ním; a to je tvorenie nových l'udi telesne (našeotcovstvo) i duševne (výchova. apoštolát. modlitba). L. Z.
'Úpn'mnost' £ veóeclei pravbe.Rev. James W. O'Brien and George Speri Sperti:
„Supreme Intelligence and Sciense". Studies of the Instituturn divi Thomae. Vol. II. No !. November 1938.Cincinnati, Ohio. USA.
Autori pripomínajú výrok pápeža Pia XI. : jehoencykliky „Ad Catholici Sacerdotii" z 20. XII. 1935, žeCírkev posvicuie a podporuje každú zdravú iniciativuna ozajstný pokrok pravej vedy. Ako je všeobecne známe. je to skutočne tak; medzi pravou vierou & pravouvedou nie je a nemůže byť rozpor. Len zástupcovia nepravej vedy. slúžiac nerozumu, upierajů realitu všetkému. čoho poznanie presahuje l'udské smysly. Prof. Dr.F. Kordáč, neskoršie knieža arcibiskup pražský. povedal: „Život : neživota a rozum : nerozumu vzniknútnemůže." To je rozumová zrejmosť. Preberajú potomznámych pit dókazov svatého Tomáše Akvinského pre
455
iestvovanie Boha. Pri ďalších dedukciách naši autorirozoznávaiú: !. spomenutý důkaz priamo a 2. východiskotohto dokazu. Upozorňujú: pozitivne vedy. napr. chemia.zistuiú iakty, nevedia však podat ich raison d'étre; to jevec metafyziky. Zo všetkých vied vyplýva však zreimost.že vo svete plati poriadok. zákonitost. To všetko všakmůže byt dielo len naivičšei inteligencie, samého Boha.Na priklade vitaminov potom ukazuiú úžasnú účelnostvo svete, zvlášť v organickom. Nemecký slávny iyziolog". Rein vo svoiei znamenitei učebnici fyziologie. prisnevedecky a objektivne, reálne pisanei. na viac miestachpoznamenáva. ako úžasne spolahlivým spósobom je v živom organizme všetko regulované len účelne.' Je to pštrosia politika, ak niekto zatvara pred tým schválne oči;ak povedie slepý slepého. padnú oba do iamy. ako ieznáme. Prof. Dr. J. F. Babor.
nfo francúzséi azbe/anci pracuiú pre Xn'sta.Bolo krásne septembrové nedeiné ráno. Pariž sa
kúpal v ranných slnečných lúčoch. Bolo po 7. hodine.ked' sme tri Slovenky nasadly na metro smer „Lugarede Montparnasse". Odtial' nás mal vlak odviezt do Versailles. Sotva sme si kúpili listok. hneď sme muselynasadnúť do vlaku. ktorý nie za celú minútu mal užodchádzat. — lšly sme na schódzku organizácie „Ad lucem per caritatem". na ktorú sme boly členmi organizáciesrdečne pozvané. Boly sme zvedavé, čo to vlastne ie;preto sme pozvanie priíali. Vo vlaku stretly sme sas taiomničkou ústrednei organizácie v Pariži. ktorú smeuž prv_poznaly. a s iei staršou vydatou sestrou. Stretnutiu sme sa velmi potešily. nakol'ko sme sa obávaly.že sa nam nepodari náisť prislušnů adresu.
Schódzka bola na súkromnom byte Auioulata. ktorýbol v neveikei uličke nedaleko stanice. ——Bol to jednoduchý domček. Potiahneme zvoniec a čoskoro nám prideotvorit staršia dáma. Popredstavovaly sme sa pritomným.ktorých tu bol už pekný počet.
Ako som hovorila. boly sme vlasu—.cna súkromnombyte Dr. Auíoulata, ktorý bol primárom nemocnice v Ka—merune, ako ai poslancom za Kamerun vo irancúzskom
456
parlamente. Spolu bol predsedom organizácie: „Ad lucem". t. i. spolku civilnýcb misionárov. — Výzorom ie točlovek velmi jednoduchý. skromný a nikto by mu naprvý pohlad nepripisoval niiakú zvláštnost. — Čakalisme ešte stále na dalšich návštevníkov. Sišli sme sn ludiarozličných národov; no prevahu mali Francůzi. ktoripósobia ako laickl misionári vo francúzskych kolóniácb.— Pri pohlade na mapu. ktorá visela na iednei steneizby, videli sme. ako daleko jeden od druhého máme svoidomov. Boli medzi nami Arabi, lrovia, Indočlňania.: Tunisu. Alžlru atd'. Tu nás však táto kilometrovádialka vobec nerozdelovala. Ba naopak. boli sme siblizki a zdalo sa nám. že sa už velmi dávno poznáme.Ved nesišli sa tu diplomaticki zástupcovia týchto národov, ktori už s určitou dávkou nenávisti a sebectva sadaiú za stoly. ale krestania katolíci. Ano. krestuniakatolíci. ktori sú ti isti v Člne, lráne. v Turecku a nacelom svete, lebo ich spáia duch Kristov.
Asi o 10. hod. zazvoní malý zvonček. ktorý nássvoláva do rodinnei kaplnky. Kaplnka malá, útulná aidealne upravená pre svoi ciel. Všetky miesta sa zaplnily.Mne sa ušlo miesto nedaleko oltára. Za krátko chviluziavl sa mladý indočtnsky kňaz. Pohlad na nebo a nacelé prostredie vyvolal vo mne ueobyčainů radost a spoluvdačnosť voči Pánu Bohu. že mi dožičil vidiet, ako kňazz iného diela sveta. národa a rasy prináša naičisteišiuobetu. Zdalo sa mi. že nie človek z misa a krvi pohybuje sa pri oltari, ale anjel. Tu som sa utvrdila v presvedčent. že rasizmus ie celkom bezpodstatný; pretomusel by! odsúdený na zánik. -—Pri svitei omši. na ktorei mimo dOSpelých boly ai deti. všetci pristúpili ku svitému priiimaniu. Každému z nás vstúpil do srdca tenistý Kristus a neprekážalo mu. že ieden bol biely. inýžltý. iný zas šikmooký alebo čierny. On tieto rozdielynepozná!
Po svatej omši sišli sme sa zas v miestnosti. ktorúbola upravená ako iedáleň. Čoskoro bolo poludnie. Každýz nás rozbalil si batóžtek & po krátkei modlitbe začalisme iest. — Občerstvenie trvalo skoro dve hodiny. lebopri iedeni vyvinulo sa velmi priatelske ovzdušie a vypytovali sme sa navzáiom. čo koho zaujimalo. Ai nám.
457
Slovenkám. venovali neobyčainú pozornost. Inlormovalisa o našom náboženskom. kultúrnom ai eociálnom živote.Prekvapenie vyvolalo naše vyhlásenie. že Slováci sú vičšinou katolíci. Týmto získali sme si celkom dóveru &hneď nám prislúbili poskytnúť svoiu pomoc na poli náboženskom. kedykolvek by sme iu potrebovali. — Pojedle a krátkej modlitbe opustili sme všetci miestnost.O chvilu upravená bola na prednáškovú sieň.
Popoludnl vlastne začal pravý program dňa. Dr.Auioulat nás znova privítal a hneď povedal svoi referátz inšpekčnei cesty. ktorú konal po celei francúzakeiAlrike. kde sú členovia organizácie „Ad lucem". Referátbol vel'mi zaujímavý a velmi ma udivoval. Teraz vlastnesom si len uvedomila, aký cenný človek sedl medzi nami.Napnute som ho počúvala. Tento človek lekár, politik.otec štyroch detl ie vzorným a otvoreným hlasatelomučenia Kristovho. ba čo viac hl'adá a organizuje všetkýchludi dobrei vole. ktorú by sa chceli akýmkol'vek spóaobom zapojit do diela šírenia vieryl Tomuto obetuie celýsvoi drahocenný volný čas. ktorého iste nemá vela prisvoiom zodpovednom povolaní. Nie ie to hodně obdivua úcty? Cítila som ten velký rozdiel. ktorý ie medzinašou inteligenciou a týmito Francúzmi. (Podotýkam. žemedzi prltomnýtni boli vičšinou akademicky vzdelanL)Našiel by sa niekto. ktorý by se tak odhodlane oddalslužbe Bohu. ako členovia teito organizácie?
Podla referátu organizácia „Ad lucem" má už velkýpočet členov. Strediská sú v samom Francúzsku ako aiv kolóniách pri misiiných staniciach. V kolóniách sú členovia organizácie pravou rukou misionára. —- Svoi relerát zakončuie krátkym prehladom o teraišom stave misii.Oznamuie tiež mená tých, ktori sú ochotní vstúpit začlenov organizácie a tým ukončuie.
Po ňom podáva referát o kongrese Pax romana voŠvaičiarsku mladá Arabka. ktorú organizácia vyslalana kongres. Nato podávali návrhy. čo budú v budúcnostimusiet urobit. Vyvinula sa ešte krátka debata. do ktoreisme ai my mohly zasiahnut. Čoskoro sa program vyčerpal a modlitbou ukončili sme popoludňaišl program.
Bltžila sa 4. hodina. keď sme na začali rozchádzat.Rozlučily sme sa s prltomnými. Po ceste ai vo vlaku
458
boly sme všetky tri ticho. lste každá z nás rozmýllalao tom, čo videla a počula. Každá bola duchovnými akúsenosťamí velmí obohatená.
A ako by súhlasne vyhrklo z nás: „Aj u nás doma -—na Slovensku — musíme volačo podobného “tvor-it".Aj bez kolónít můžeme byt mísíonármi!
Poznámky 0 knihách.
Ján Brlšák: NEZNÁMÁ OBETA, výklad svitej omšea návod k vnútornej účasti na nej. Vydalo Verbumv Košiciach r. 1946.
Stále postupujúca duchovnost nevyhnutne potrebujebohaté a zdravé žríedla pre svoj požehnaný vývin. K nim
musime prichádza! a z nich načíerať. Najbohatšíe žriedlokrestans ého života denne otvára sa na oltari v obetesvitej omše. Zial'bohu. nezúčaatňujeme sa na nej tak,ako by si zaalúžíla. Prvá prtčína toho je. že nepoznámedobre jej podstatu a nesmíernu hodnotu. Brišakovaknížka pomaha odstránít tento vážný nedostatok jasným
učením o presvitej oltárnej obete s vieroučného, dejínného a liturgického stanoviska. Preto je nanajvýšpotrebné. aby sme pri snahe o hlboký duchovný životdobre poznali prameň duchovného života. Brišákovaknížka je prvá modernejšia slovenska štúdía o svitejomši. Nemusíme zdůrazňovat, že najma každý smeriatamá ju preštudovat prv. ako hocktorú inú knížku. rokujúcu o duchovnom živote.
Svá'tý František Salezsk ': FILOTEA. 2. opravenévydanie. V preklade Dr. M. říéaka vydal SSV v Trnaver. 1946. V plátne po SS.—. v koži po 200.— Kčs.
Slávny ženevský biskup. výborný znatel' ludskeipsychologie. pritom světec a vášnivý milovník duší. vložildo Filotey celú svoju vychovatelskú můdrosť v duchovnom vedení. Snížil sa k chápaníu aj neučených. aby ichpriviedol na poznávanie najvičšej žívotnei múdroatí.totižto bohumílého života. Dava srozumitelný návod preň.osvedčené praktické pokyny. Dielko výdatne poslúži dušíam dobrej vóle na ceste dósledného duchovného života.Můžeme ho použít na duchovné čttanie a na rozjímanie.
Stefan Hatala: O ZIVEHO KRISTA V NÁS. Vydaloerbum v Košiciach r. 1946. Kristova Církev íde deií
namí s vedomim, že nezanikne. Má záruku všemohúcehoZakladatela. No ten nechce trpné včleneníe sa do nej.Kedže chce žít v nás. chce sa v nás aj borít o vykúpeniea oboženie ludstva každého veku. Štefan Hatala ukazujeúlohy. ktoré má splnit dneskajšt krestan. bojujúci V pra
459
vej Kristovej Cirkvi za najavátejšie myšlienky. Knížkaobsahuje vel'a podnetov pre pracovnlkov katoltckej akcie.
Dr. Jan Ev. Urban, OFM: DUCHOVNÍ ŽIVOT. Vydalo nakl. Atlas v Prahe r. 1946, Str. 1940. P05 5.7—.
viaz. ]:,po 77.— KčsUrban podáva náčrt duchovného života. Teda nerozoberá podrobne jednotlivé úseky cesty, stúpajúcejk Bohu. ale dáva celkovy. velmi jasný chlad na ňu.Najsamprv preberá prostriedky duchovné o života, potom naznačuje božiu cestu k človeku & na okon cestučloveka k Bohu. Všetko toto osvetluje 3 ve ým porozumentm pre potreby súčasného človeka & jeho psychologie. Knížku Odporúčame najmá duchovným vodcom.ktorí najdu v nej stručne. jasne & aktuálne načrtnutézákladné smernice pre vedenie svereny'ch duši.
P. Dr. Reginald M. Dacík: DUŠE SVĚTCÚ. Vydaladominikánska edicia Krystal v Olomouci v roku 1946.str. 210. Po 35.— Kčs.
Sů to psychologické rozbory duše svštcov. v ktorých spisovatel usiluje sa nájsť ich charakteristickůznámku. Je to kniha velmi důležitá pre poznanie pravého pochopu kresťanskej svitosti a priam tak pre správne chápanie krestanských svitcov. ktorým mnohi tak zlerozumeiú. predstavujúc si ich ako exotické postavy. celkom vyradené z bežného života. Zvlášť odporúčame načim terciárom.
P. Ondřej M. Petrů: MATÉJ Z JANOVA o častémsvatém přijímání. Vydala dominikánskaediciaKrystal v Olomouci 1946. Po 60.— Kčs
Toto dielo soznamuje nás s dobou Karola IV.. kedysa v Čechách tůžba po Eucharistii povzniesla k najvyčšiemu vrcholu. Autor nás uvádza do celého ovzdučiaeucharistickej otázky. No to je len úvod k vlastnémupredmetu práce, totižto pochopu častého svitého prijimania u Mateja z Janova. V mnohom smere je toto dieloozaj objavitel'ské. takže právom poctené bolo cenouDuchovnej českej Akadémie.
Jan Cep: ROZPTÝLENÉ PAPRSKY. Vydala dominikánska edicia Krystal v Olomouci r. 1946. StrPo 53:— Kčs
Sů to essaye & !túdie o umeni & živote. Zrelé slavijemného básnika. hlbokého myslitela & vášnivého milovnlka božej krásy. Knížka je radkyňou mladých. najmištudentov. otvára rozličné záhady umeleckej tvorby & žiovotnej problematiky. Z hlbln duše, plnej Boha a jehostretnuti, sú meditácie. ktoré knížku končia.
Dr. Marco Welrlch: KARDINAL NEWMAN. Vydala
gaminikánska edicia Krystal v Olomouci r. 1946. Str. 80.o čs.
460
Dobrý znalec Newmanov podáva túto naivščšiu myslitel'skú postavu posledných čias. Načfta jeho osobnost,ieho hl'adanie pravdy a konečné pristátie v lone katolic—kei Cirkvi. Nadto ukazuje. ako sa Newman usiloval ukázat poklady katolictva, ako boioval proti povrchnosti aprostrednosti a z hlbín katolictva vyberal poklady. ktoretam mnohl ani netušili,
M. IlamM. Madačov: PAN JEZIS NA NÁVSTEVE. vydal Misiiný dom v Nitre r. 1946. Po 40.—Kčs viaz.
Ak chceme mat deti hlboko nábožensky založené.musime ich vies! k láske ku sviatostnému Panu Ježíšovi.Willamova knížka v Madačovom spracovani vel'mi milýma půtavým spósobom uči deti tomuto naiváčšiemu životnému umeniu milovat Ježiša. Túto zlatu knižku odporúčame ako vianočný darček.
Ernest Hello: VĚDA. Vydalo Verbum v Košiciach.Preložil Valentin Kalinay.
Je to pokus o postihnutie základných ontologickýcha kritických zásad, teda pokus o metafyziku. Hello prenika k tomu. čo ie pevné. Priam preto je toto dielo až
Bodívne časové. hoci vzniklo na začiatku 19. storočia.resvedčivo ukazuie. že eur0psk6 kultůra, ak má byťozaistne tvoriva a l'udská, nevyhnutne musi spočívat nakreaťanskom svetonáhl'ade. na pravde. zaistenei ziaveníma zdravým rozumom i čistým srdcom.
Hiinermann: NA OSTROV SMRTI. Vydal Misiinýdom v Nitre. Po 60.— Kčs.
Táto knížka ukazuie život. hrdinskú krestanskú láskua smrt velkého apoštola ubohých malomocných na ďalekom ostrove Tichého oceána. Mocné miaiiné hnutie u násnaide nové čl'achetné vzpruženie v tomto konkrétnomvzore po krajnosť obetavého misionára. posla lásky.
Dr. Bohdan Chudoba: UVOD DO STUDIA BOHOSLOVIzredigoval. Vydalo nakladatelstvo Vyšehradv Prahe r. 1946. Str. 130. Po 54.——Kčs
Je to akýsi sborník. v ktorom iednotlivt odbornicipreberaiú disciplinu svoiho vedeckého odboru a uvádzaiúzákladné diela, ktoré treba preštudovať pre solidne pochopenie svoiho odboru. Tato knižka určená ie predovšetkým našim bohoslovcom.
ÚVOD DO STUDIA PSYCHOLOGIE A VYCHOVÁTELSTVI tiež zredigoval Dr. Chudoba. Vyšiel tamtiež.Str. 80. Po 45.— Kčs
Niekol'ko znamenitých odbornikov zaoberá sa tutémami. ako: Moderna psychologia a výchova. Studiumpsychologie. Psychologia sociálna a vychovatela. Výchovadeti úchylných, dospievaiúcich. Výchova charakteru. Telesat výchova. Tento svizok nielen vyaokolkolákom. ale
461
ai učitelem. profesorom a všetkým vychovatelem ufahčiich dóležitú cestu a odstraní prekážky, čo sa na ňu stavaiú. Sirka literatúry, na ktorú sa tu poukazuje a ktoráie tu kriticky akúmaná. otvori obzory &) tým. ktorí chcú
prenkanúť hlbšie na korene výchovy človeka.J..O Marlinovský: ZÁKLADY NAUKY O HMOTĚ ArZIVOTĚ. Vydalo nakl. Vyšehrad v Prahe r. 1940.Str. 230. Po 192.— Kčs
Za vrchnei redakcie prot. Martinovského a 5 Oh—práce početných odborntkov chystaiú encyklopediu, toraby obsiahla okruh prírodných vied s naimoderneištmivýsledkami. Úspešne začína Martinovského dielom. ktorérozobera radioaktivitu. žiarenie, vnútornú stavbu hmoty.hviezdny vesmír, v druhe) časti póvod života & čo ieživot. Dielo ie jasné. živo písané. s názornými prikladmi,prehl'adné. Populárnost nie ie na úkor vedeckosti. Odporúčame naimži učitelom a prolesorom prtrodných vied.
F..Z SkuherSIlšÍiANYČTYRIADVACET LEHKYCH PREDEHER PROV NKVydalo nakladatelstvo Vyšehrad v Prahe r. 1946. Po 96.— Kčs5.
Do rúk organistov a adeptov královského nástroiadostáva sa iedinečné inštrukttvne dielo, ktoré ie uholným kameňom pre technická erudtciu. Prof. Blatný označil prstoklad. aplikatúru & irázovanie. Úprava diela ai
rytieP nót je vzorné.L. J. Mattoška, OFM: KATOLICKE DIEVČAVO SVETE. Vydal Serafínsky svet v Prešove roku 1946.Str. 219. Po 50.—- Kčs
Ako je mládež bohatá na oheň nadšenia. tak ie chudobná na skúsenosti. Preto tak velmi potrebuje dobréhoradcu. ktorý upozorňuje na nebezpečné ůskalia a spolumlad' život usmerňuie pre vyrovnanost & súlad. To )eciel nižky P. Mattošku, venovaná dievčenskei mládeži.
P. Ján Králíček, SJ: EALIA MOHAWKOV. VydalPosol BSJ v Trnave. Po 18.— Kčs. Životopis Indiánkv.lrokézky, dcery vo voine naikruteišieho indiánskehokmeňa. Tento kmeň naiviacei vzdoroval evanieliovémuučeniu. A jednako Kristova pretvoruiúca sila tak mimoriadne ukazuie sa na hrdinke viery, ktorej l'ud dal zaslůžený názov Lalia Mohawkov a Ochrankyňa Kanadv.Pius XII. slávnostne vyhlásil iei hrdinské ctnosti & takmá titul ctihodnei.
Dr. Jozef Šátek: NÁBOŽENSKE POMERY V SKALICI OD REFORMÁCIE DO JOZEFINIZMU. VydalSSV v Trnave. Str. 214. Po 120.——Kčs
Skalica ako mesto. ktoré svoiou katolickou pevnostou mocne vzdorovalo protestantskému tlaku. bývala odnekatolických deiepiscov dosť obchádzaná. Dr. Šátek
462
poduial sa na obiekttvne podanie náboženských pomerovvo vyššie naznačenorn deiinnom úseku. Je to oni dókladná. vel'mí svedmitá štúdia.
L. J. Maltoška: OFM: MYSLIENKY O TLAČ!Vydal Serafínsky svet v Prešove. Po 12.-—Kčs
Praktická knižočka. rozoberaiúca naidóležiteišie ovtázky. týkaiúce sa tlače. Vdodatku ie prehl'ad knih ::časopiaov. ktoré vydávaiú katolícke nakladatelstvá naSlovensku.
Libor J. Mattoška. OFM: PRESADENY KVET.Vydal Seraítnsky svet v Prešove. 2. vydaníe. Po 17.—Kčs. Víanočná divadelní hra v 4 deistvách so spevmi.
D. Sfubňa-Zámoshk ': V KLEPCI NA LISKY. —J. Grabowskí: PUC, TA KO A HOSTIA. Vyšly v Knižnicí Priatela díetok v Prešove. Starostlivý Otecko pri
Bravíl pre naše deti na Vianoce dve knížky rozprávok.oista mílo ich pobavia.MUDr. Jozef Dosedla. TEHOTENSTVO. POROD A
SESTONEDELIE. Vlastným nákladom v Trnave. Štátnanemocnica. Po 50.— Kčs.
Původce rozoberá stručne. no zato dostatočne. ucelene a výstižne naivňžneišie úseky v živote ženy-„matkyKu všetkým otázkam priatupuie s vedomim zodpovednosti, s úctou k prírodzeným zakonem. týkaiúcím sa teitooblastí. Vecí podůva iednoducho. aby ím mohla každážena rozumieť. Knížku Odporúčame naimš mladým mat
kám a devám. ktoré pripravuji: sa na manželstvo. a totým dórazneišie, že to ko ťažko hriešnei nezodpovednostíbýva v týchto veciach. Knížka má ai církevně schválenie.
Čeněk Chyský: TISÍC LET STAVITELSKEHO UMĚNÍ V ČESKÝCH ZEMICH. Vydal nakladatel VáclavPetr v Prahe. Po 95.— Kčs. So 48 kriedovými prilohami.
Prof. Chyský vo svoiei štúdii rozoberá deiiny stavitelského umenia v Čechhhác. ktoré čo ai nie ie původné.predsa vo vrcholnei gotike. vrcholnom baroku & v 19storoči v českei moderne dosiahlo vlastný. svoibytný anezávislý preiav. Odůvodňuie & rozoberá myšlíenkovéprúdy & svetove názory. ktoré prispely na utvorenie ied—notlivých slohov ako výslednic duchovného proíilu vtedaišieho človeka. Rad mien. predstavuiúcích mladé a na)mladšíe pokoleníe achitektov, doplňa túto štúdíu.
Dr. Helena Koželuhová: SNĚZNÁ ROMANCE. Vydalo nakl. Atlas. Praha, 11. Příkopy 12. Str. 163. Po GO.—.
Je to detektívný román známej novinarky. Pre
zradzuie autorkino právnické školenie ako ai zaujatiepre l'udskosť. Napisa a ho pre chvile oddychu. ako samavravi.
463
E. M. Vojen: BYLA JSEM SAMA... Vydalo nakl.Atlas v Prahe. Farebnými litograliami vyzdobil Vlad.Kovařík. Str. 64. Po 96.—- Kčč.s
V pribehu dievčatka zhustený ie život mnohých českých dett cez poslednú svetovú voinu. Ukazuie biedu autrpenie ich útlych duší. úzkosti a nádeie ich čistýchsfdc, hrdinstvá a obety. ktoré tak statočne priniesly.
Sigrid Undsetová: JARO. Vydal Vyšehrad v Prahe.Broš. po 1.02—. viaz.127.— Kčs. Román o modernommanželstve. no nie sentimentálny. bez lalošnei romantikya predsa so všetkou krehkou krásou a nežnosťou. Mnohostrán tejto knížky ie naplnené tvrdými skúsenostamiz vlastného prisneho a svoirázneho života. Psychologickáhlbka a časovost tohto románu stále pritahuiú čitatel'ov.
Walter Scott: TALIZMAN. Vydal SSV v Trnave.Str. 387. P011.0— Kčs.
útavý román. zaoberaiúci sa deiinami tretej križiackei výpravy. Román deia a vačšina postáv význačných ie historicky verná. Druhé vydanie svedčí o oblube
tohtoDrománu.Birnbaumová: CHRÁM SVATEJ BARBORY“V KUrTNÉ HOŘE. Vydal Vyšehrad. Po 20.— Kčs. Známahistorička umenia podava tu prtsne vedecký výklad umeleckého bohatstva, uloženého v chráme svitei Barborykutnohorskei.
efis: PÚLHODINKA SOUKROMNÉ ADORACE
U PRAZŠKEHO lžčEZULÁTKA. Vydal Vyšehrad v Praher. 1945 0 9—
V nakladatelstve ATLAS v Prahe vyšly ešte tietoknížky: Václav Kaplický: DABLEM POSEDLI. Str. 412.Po 1.29— Kčs. 444 kapitol románovei kroniky. ktoré
zachytávaiú utr enie posledných rokov. — MárieHHollerová: KAMENENAN ACH Po 105.— Kčs. Zolovskýromán z pražskei pórodnice, kúsavo naturalistické kritikačeských spoločenských poriadkov.
Knižky. ktoré uvádzame v rubrike Poznámky 0 knihách. neráčte obiednávat u nás. ale priamo v označenýchnakladatelstvách. lebo ich nemáme na sklade. U násmůžete dostat len knížky. ktoré sú uvedené na tretvistrane obálky tohto čísla Smeru..
Vo vydavatelskom pláne pre bližší čas máme ustálené tieto práce: Pútnikom večnosli od Dr. Ligoša.Výklad sva'tei omše od Parscha. Duša každého apoštolátu od Chautarda. Morálka advokáta od Pasquariella.Zivot : Bohom od P. Plusa. V“ do Larigaudie od Vaulona. Dejiny duše od svitei Terézie Ježiškovei.