ÍEVUEPRE DUCHOVNÝ ž|vv , ' ' v l

2 0 c N | K v ' . “=“5-'1;;.4;'3.-.;:r'„l_?--“í..“U;-._ Cl s L 0

“» 1-2

przvuršMM/MWRRedaktor: Prof. Dr. INOC ENT M0 LLER. OP.Redakci: : admlnlstrácla: KOSICE. Můslaraka ul.0.

Casopis vychádza prvého každého mesiaco okrem prázdnin.Zóvlerkočlslodo5.vmesiocl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs. Bohoslovci a študenti 40'- Kčs.Clslo šeku REVUE SMERzó181.

_0 B 5 A H :

C E S T Y. Shana:

Redaktor:V mene Póno Ježíše Krista _ .-- __ _ _ 1.

Dr. Inocent Můller, CP:—

Anielia náš duchovný život __ -.. --- _ _ 3.Viliom Horka:

Kristuszži|úclv_r_1ó_s--- _ ..- _ --- --- -.- 9.Dr. Emil Stach:

Prečo nemóžeme prijoř ponteizmus? _ _- --- 18.Marcel Horniok, SS: .

Rozumórslvo - prekóžka duchovného ŽIVOI'G -;. 24.

Dr. Emil Stach:

Význam dogiem pre nóš nóbožensko—mrovný život 47.Dr. Anton Harčór :

Srvorenýna podobu Boha --- .. _- __ _ 59.A. D. Sertillonges, OP:

Verlm v světu Církev všeobecnú _- ..- --- _ 66.

DO VÝŠAV. __ -.- __ --- _ _ _ --- _- 80.ŽIV O T. _. ... --- --- __ --- __ 82.

LITERATURA. _ _- 95.

CESTY.

V mene Pána Ježíša Krista.

Chesterton vari najlepšie vystihol choro­bu dnešných čias, keď napisal: „Eudia obja­vujú nové ideály, lebo sa neopovažujú prijatstaré. Dívaljú sa s nadšením do budúcnosti, le­bo sa boja podivat sa nazad. Kult budúcnostije nielen slabostou, ale aj nizkým strachomnášho veku. Budúcnosť si móžeme urobit takúzku, ako len chceme; minulost musi ostattakou širokou a rušnou, ako je ludstvo samo."

Ved naozaj, dnešný človek nemá časuhladiet do minulosti, lebo pred nim stoji ibabudúcnosť a tú chce akosi vytvorit rýchlo,cez všetky prekážky. No skúsenost nás po­učuje, že jestvujú niektori činitelia, s ktorýmikaždý musí rátat v pritomnosti aj v budúcno­sti. Velduchovia. ked tvorili svoje dlela, hla­deli na minulost a tvorili pre budúcnosť.

Pre náš ludský život jestvuje tiež jednaskutočnost z minulosti, bez ktorej nemožnoani dnes tvorit niečo pre pritomnost aleboplánovat niečo do budúcnosti. Do ludskýchdejin najhlbšie, najúčinnejšie a naipožehna­nejšie sa zapisal Boži Syn, Ježiš Kristus, ktorýukázal ludstvu spravny ciel života auj cestuk nemu. Preto „v mene Ježišovom musi po—klaknút každé koleno tých, ktori sú v nebe­sách, na zemi i pod__zemou"._Kristus je maji­

telom skaro dvatisicročnej'-“ni.?nutosti a je sú­l

časne Králom budúcnosti. Len pochabý člo­vek by tvrdil, že bez Krista vytvorime si kraj­ši zajtrajšok.

Hladime teda na Kristovu minulost, ktorása uskutečnila v rimskokatolickej Cirkvi a vi­dime, že pod vládou Kristovou láska a spra­vodlivost zasnubovaly ludstvo do svazku po­koja; odstraňovalý nedorozumenia: a tvorilýnehynúce duchovně aj hmotné hodnoty. Kris­tus ukázal lua'om společného Otca, ktoréhomajú být dietkami a tak položil nenahraditel­ný základ na skutočné sbratanie národov ce­lej zemegule. Preto niet naozaj iného menat,v ktorom by dnešný svet dosiahol trvaléhopokoja, okrem mena Vykupitela a Spasitela— Ježiša Krista-.

Preto aj my vstupujeme do šiesteho roč­nika v mene Pána Ježiša Krista. Náš ciel vámvšetkým je jasný a známy: Vychovat z kanto­lickej slovenskej inteligencie ludi telom ajdušou oddaných Kristu a svátej Cirkvi rim­skokatolickej. Otvorit vám sváté žriedla| ne­vyčerpatelných pokladov učenia a života ka­tolických vel'duchov z minulosti, aby sloven­ská pritomnost aj budúcnosť vyrůstala na žu—lových základoch svatého života lých, čo dnestvoria hodnoty pre budúcnosť.

Katolicka minulost je velmi bohatá, leboje to minulost Kristova. SMER z tohto bohat­stva bude vám rozdávat pravdy Ducha Kris­tovho, aby tento Duch vytvárai z nás vše­tkých poslušné dietky Otca nebeského.

Redakton

Anjelí a náš duchovný život.Dr. Inoccnl Míiller, OP.

V Kristu Ježíšovi dal nám Boh všetko, čopotrebujeme na dosiahnutie životného ciela.No božia múdrosť určila nám na. ceste k to­muto ciel'u vzory & ochrancov, lebo cesta jenaozaj dlhá, nebezpečná. Výmzmnú úlohu natejto cesie majú aj anjeli. Je zaujímavé, žev duchovnom a. vóbec v náboženskom životemálo sa vravi o anjeloch. Sem-harm niečo onich povieme malým detom alebo pohovorí­me si o nich na. Vianoce; no malo uvažujemeo ich poslaní, o ich úlohe v našom osobnomduchovnom živote. A z Písma vieme, že majúnaozaj velkú úlohu v živote ]eOI'IO'JlÍVCB'ajspoločnosti, preto načim toto ich poslanie po—znat.

Anjeli podl'a učenia katolíckej Církvi súduchové stvorené bytosti, podstaty. O ichjestvovani máme jasné zprávvaísme. VSta­rom zákone napriklad sa vravi, že po hriechuprvých rodičov cherubin bol postavený predbránu raja.' Večer do Sodomý prišli dvaja an­jeli;2 Jakub videl rehrík. po ktorom vvstupov-a­li a soslupoveli anjeli:3 a-njel chránil trochmládencov v horiacej peci;4 anjel Raliael bolposlaný k Tobiášovi, aby ho uzdravil.5

Ešte jasnejšie Vraví o anjeloch Nový zá­kon. Archanjel Gabriel bol poslaný k Zechm­riášovi .a.!: Panne Márii, aby oznámil narode­nie Jána Krstitel'a a vtelenie Krista Pána.“lAn—jel rozkázal Jozefovi, aby vzali Mariu, svoju

' Gen. 3, 24.' Gen. 19. 1.| Gen. 28, 12.' Dan. 3, 49.' Tab. 3, 25.' Luk. ]. 11—38.

manželku," & utiekol do Egypta3 a potom, posmrti Herodesovej, aby sa vrátil! Pri nemode­ní Krista Pána velké množstvo anjelov zjavi­lo sa pastierom & spievanli: Sláva na výso­stiach Bohu)" Otec móže dat Synovi vitae akodvanásť plukov anjelov na ochranu."

Z týchto výrokov svátého Písm—avyplý­va, že anjeli nie sú nejaké posvátné vnuknu­tia nebeské, ako vr-avía daktori protestanti;ani nie sú to obyčejné sily prírody, ako zasatvrdia raciomzňisti. Anjeli, o ktorýcn je reč vPísme, l_conrajúniektoré s_ignj-lgxiLnuko 050_­13y_,_rg_zpr_á1gúWÍcHňŘ/ajú rozkazy, donáša­Niggagtmmřvéh' Boh

' 'ú'řčuje na nejaké úlohy, lebo podl'a: Písma súvyšší, tako ludi-a. „Anjelom svojim prikázalo tebe, aby ta chránili po všetkých tvojichcestách."12 „Dobrorečte Pánovi všetci anjelijeho, vy mocní v site, ktorí vykonávate jehoslova a ste poslušní hlasu jeho reči."13Anjelitiež slúžili Kristovi po pokušení“

Napokon anjeli nie sú duše zomrelýchIudí, ako to tvrdiea špiritisti. lebo mnohí z an­jelov hned po stvoreni zhrešili, kým duše zo­mrelých nemóžu už hrešiť.

Na anjeloch odzrkadl'u'e sa: velkost avznešenost Éz'icií vlastnosti. Kaz'čv amělpřHšEatvule určltx šiuprenoE nekonečného By­tia — o a.. a ]e om vidíme 5111, na ru­mma inýchzasamúdrosť,csttd'.Kaž­dý z anjelov je výtvorom krásy božieho pó­vodu, preto klani-a sa & chválí Boha v takejdokonalosti, v akej bol stvorený. Preto aj v

" Mat. l, 20.' Mat. 2, 13.' Mat. 2, 19."' Luk. 2. 13.Z21 B“) 8" z: 102, 26.“ Mat. 4, u.

anjeloch uctiewame Boha samého, lebo námpredstavujú sta priehl'adne kryštlaly črty adokonalosti najd'okonalejšieho Bytia. A preto­že anjeli holi stvoreni v nadprirodzenej krásea v skúške obstáli, hladia ustavične na Boha:,sú blažení: „Ich anieli v nebesách vždyckyvidia tvár mójho Otca, ktorý je v nebesách."15

Anjeli v nebesách sú spojení s Kristom,od korého prijali každú milost a s ním, akoProstredníkom, kI-ar'mstjúsa a chvália božiu ve­lebnosť a je to ich šťastím, že v tomto spoje­ni aj ich kIaňanie nadobúda váčšiu hodnotu:„Skrze ktorého tvoju velebnost chvália anie­li, klaňajú sa iei panstvá, trasú sa pred ňoumocností." Keď sa teda spojujeme s KristomPánom, aby sme sa vedeli Pánu Bohu klaň'at,pripojujeme sa súčasnle aj k namjeloma tak sú­zvučná chvála a klaňanie sa všetkých iba zi­skava na. svojej dokonalosti, je dokonalejšímosbawov-EtnímBoha všemohúceho.

Anjeli sú teda naši br-atiavporiadku nad­prirodzenom, lebo hak, ako my, zúčastňujú samilosťou na božom živote, preto sa naozaj za­ujímajú o našu spásu, túžia po tom, aby smeprišli k ním do neba, aby sme spolu s nimimohli chválit Boha-naradovat sa z neho v bla­ženom videníJ“ Preto naozaj s radosťou pri­jimajú rozkazy Boha, týkajúce sa našej spá—sy. Anjeli sú totiž vykonávateImli božích _roz:kazóTr','vr\al17íě_me,ze 1305 ičh posiělčÍ-Ebv'nie­čď'TykonáVIali. Napriklad Hospodin povedalMojžíšovi: „Hra, ia pošlem svojho aniela,abyšiel pred tebou a chránil (a na ceste/'" „Po­'slaný bol anjel Gabriel od Boha do mesta ga­lilejského..."13 Na: konci sveta „Syn človeka

" Me!. 18, 10." A. Tanquerey: Pred. do theologie ucéthuo et

mysuque, str. 121. '" E!. 23, 20." Luk. 1, 26.

pošle svojich anjelov..."" Boh totiž pri ria­dení sveta určil taký poriadok, že, hoci sámbezprostredge v l' va na každé stvoreňle, jěíwM &malemhmotnéduchovmí—Watxal—an­jeli sú duchové podstaty a ako také prevy­šujú všetky stvorené bytosti. Preto Boh ichpoužíva pri riadení sveta, posieLa ich na svetako vykonáwaíerov svojich rozkazov. Anjeli,hoci opúštajú nebo, neprestávajú vidieť Boha.Preto kdekol'vek uskutočňujú svoje posla-nie,sú vždy blažení. Ani se: nezmenšuje ich dó­stojnosť, ked opustia nebesá, tak, .ako král ničnestratí z královskiej důstojnosti, keď sos'Júpis královského trónu, opustí palác a odíde doiných miest královstva. Svátý Pavol dodá­va,20 že „služobm' duchovia (anieli), sú posla­m' slúži! tým, čo dosiahnu dedičstvo spase­m'a." Anjeli naozaj túžia iba po tom, aby namiesta padlých anjelov prišlo čo najviac l'udi,ktorí by miesto nich sa kluaň-ali Bohu na.hooslavovali. A nakol'ko sami zvítazili nad zlý­rni duch-umi, tiež si želajú chránit nás protiútokom nepriatel'a n-ašej spásy. Preto ma'máv pokušeniach máme ich vzývat o pomoc.lej, anjeli prednášajú Bohu naše modlit-„byla:1totiž, aby som tak povedal, posilňujú, podpie­rajú ich vlastnými prosb: mi. Našim preto ča­steišie utiek'eť sa k anjelom o pomoc, najma vť—ažkýchchvíl'ach a predovšetkým v hodinkesmrti, aby stáli pri nás a pomáhali nám odrá­žat posledné útoky s-atuanášna;a: tak aby odpre—vadil-i našu dušu do neba.

Svatý Tomáš pripomina,22 že smýšl'anie.názor človeka v konaní často sanmení, pretosa mýli &)odkláňai od dobna-.Je pravda, pokra­čuje anjelský Učitel, že človek slobodnou vó—

" Mat. 1113,41." th.“Tab. 112,112.“Suma M01. !, ot. 113. čl.1.

l'ou može sa chránit zla, ale me dos'Jatočne,lebo od dobra odvr-acajú ho vášne a náíklon­nosti k zm. Podobne aj všeobecné poznanieprírodzeného zákona usmerňuje .ukosi člove­ka k dobru, ale nie dostatočne, lebo ked mápoužit všeobecné zásady práva k jednotlivýmčinom, stáva sa, že mnohonásobne chybí. Pre­to Boh určil anjelov, aby človek-a ríadíli ahýbali k dobru, fčlbYsa- nemýlil, aby Iahšie &íslejšíe konal dobro.

O poslení anjelov rímsky katechizmus za­znamenáva toto: „Božia Prezretel'nosť určilaanje.om úlohu, abý chránili Iudské pokolenie&boli m3-pomoci jednotlin Iuďom, aby ne­utrpeli tažšiu škodu. Lebo ako rodičira, keďdení nastupujú na nebezpečnú a dalekú cestu,určujú im strážcov a pomocníkov proti nebez­pečenstvám, tak aj Otec nebesky na cestu,ktorou ideme do nebeskej vlastí, každému znás určil anjelov, pomocou ktorých móžemesa vyhnúť úkl-adom nepriatel'a... a pod ichvedením kráčať správnou cestou."

PodIa- tradičného učenia Církvi svatejkaždému človeku je určený jeden anjel, ktorýsa o neho osobne slnará: je to anjel strážný.Tu na, svete totiž ochrana anjelov sa považujeako dostatočná milost k spáse, ktorá sa ní­komu neodopier-a, preto ani pomoc anjelovnikomu sa neodoprie. Dalej, sváií Otcovia acírkevní Učitelía vravia, že každý jednotlivýčlovek má svojho amjela strážcu. Svatý To­máš odóvodňuje to takto: „Ochrana anjelovje vykonáv-aním Božej Prozretel'nosti voči Iu­d'om. Pomer Božej Prozretel'nosti je iný k Iu­d'om .a; iný k porušitel'ným s-tvoremam, leboináč sa má k neporušítel'ností. Budia. sú ne­porušitel'ní nielen ako spoločný druh, lež ajčo do vlastných tvarov jednotlivcov, ktorýmísú rozumové duše, čo o iných porušitel'nýchveciach nedá sal povedať. A je jasné, že BožiaProzreteInost vztahuje sa ponajprv ma.tie, čo

7

večne osti'nú . .. A ako je pravdepodobne, žejednotlivým druhom Boh určuje za ochrancovjednotlivých anje'ov, tak je tiež rozumné, abyjednotliví Iudia mislli svojich strážných anje­lo."Sválý Tomáš tiež poznamenava, že straž­neho anjela dostane každý človek hneď prikrste.

Niektorí bohovedci učia, že vysokoposta­vené osoby, ako je pápež, biskup, vladár, atd'.,okrem .ainjela strážneho, ktorého majú od niz;­rodeni-a, majú aj iného, ktorý ich ri-zdi vo vy­konávani úradu. Ba teolog Sylvius tvrdí, žepravdepodobne aj mestá, fary, rehol'né spoloč—nosti, atd'., mia—jůsvojich anjelov, ktorí im po—máhajú dosiahnuť určený ciel.

Anjel strážný nikdy neo-pustí svojho chrá­nenca celkom. On je totiž vykonávatel' BožejPrezretel'nosti, ktorej činnost celkom nikdyneprestáva No opúšťa človeka v tom smys'e,že neprekazí, aby povedzme človek neupadoldo hriechu, alebo aby nebol sužomaný a po­dobne.23

Tedla.poslanim anjelov v duchovnom ži­vote človeloaf je: Chránit ho pred nebezpe­čenstvami te'a i duše; krotit zlých duchov,aby l'ud'om neškodili:24 vzbudzovaf v duši svá­té myšlienky a spasi'tel'né rady; prednášart Bo—hu naše modlitby & vyprosovaf nám od nehopomoc?!5 osvecovat rozum človeka tak, ženám pochopitelne, l'uEíhkopredkladaiú pravdyživota 'a.napok'on, chránia svojich chránencovv hodinke smrti a po smrti odvedú ich do ne­ba alebo navštevujú v očistci.

Prostredníctvom strážneho isniela bývametakto v ustavičnom spojení s nebom a tutoskutočnosť musime veru využívat pre svojeduchovně dobro. A to tak, že ponajprv bude­

" Suma teol. I, ot. 113, či. 6.“ Tab. 6, 8; 8, 3." Tob. 12. 12.

me ho uctievenť neko jedného z tých, čo stálovidia tvár Boha a pred n-arni sú .zástupcamiOtca nebeského. Pousilujeme 531tiež napo­dobnit jeho vernosť v službe Bohu. Dalej, an—jelovi strážnemu musíme dóverovuť, lebo jemocný a s radosťou chce nám pomáhat. Mu­síme 53-k nemu obrátit najma vtedy, ked násdi—abolpokúša, lebo an'el dobre pozná 650­by tohto odvekíhcl neprr-a_te_la__glgvelča.Smev neBezpečnom položÉnTÁEed' nači-mÍÝChlo -aopatrne se rozhodnút; je reč o povolení -avne­vie-me si poradit: v takýchto prípadoch obrát­me 33:na anjela strážcu, ktorý iste pozná bo­žie úmysly a pomóže nám. Alebo sme preddóležitým a ťažkým rokovamím s bližným.Prome jeho strážneho anjel-a, aby pripravilsvojho chránenca na tento úkon. A napokonenjela strážneho musíme aj milovtanť.Ved m3:­ozaj, je to verný priatel', ktorý je vždy na­porúdzi kedykolvek nám pomóct. Na tohtopriatel-a—s láskou památajme najma vo chví­Iach, ked' sua,nám zdá, že sme sami, že celýsvet nás už opustil... Nie, je niekto s na—mi. . . nikdy nie sme sami, s nami je vždy námoddaný a verkodušný priateI: anjel strážca.

Kristus žíjúcí v nás.Viliam Holka.

4. V náruči Otcovom.

Vnútomý život vteleného Syna Božiehobý sa mohol krát-ko definovat: láska ]: Otco­gt. Laska.. prýštinaca z bezprostredného videniaoa

Keďže však milovat je chciet alebo ne­chciet_to isté, čo osoba milovaná, bolo aj Kris­tovr dz pri vstupe na tento svet devizou: pl­mt voru tohto, ktorý ho poslal.l To mu bolo

! z. 39. a. Ján, &, aa,

pokrmom po celý zemský život.z A keď užsplnil všetko, čo mu bol Otec uložil,s ochotneodovzdal do jeho rúk aj to posledné, čo mu ešteostalo: svoj mladistvý život. Celý patril Otco­vi, tazkoz-as Otec celkom patril jemu.4 „Jehosvet, jeho skutečnost, jeho život, to bol —Otec.“"' Toto zameranie Kristovho života kOtcovi bolo vlastne len logickým dósledkomjeho bytostného vztahu k prvej božskej Oso­be. „Operari sequitur esse" Činnost a; býtiesú súvztažné.

Kristus, vankodruhá božská Osoba, je splo—dený Otcom. Otec je teda jeho Póvodom, je­ho raison d'étre. Jemu vdačí za všetko, čomá. Celým svojím bytím je zakotvený v ňom,v Otcovi. „Ja a Otec sme jedno... Filipe,kto mňa vidi, vidí i Otca...Neven'te, že jasom v Otcovi a Otec ie vo mne? To on, Otec,ktorý zostáva vo mne, koná skutky.“

Odtial' to jeho životné lipnutie ma'Otcovi.odti-al' tá jeho nežná a velká láska k nemu.

Do tohto bytostného vztahu Syna k Otco­vi bola vtiahnutá aj jeho l'udská prirodzenost.Kristus aj ako Clovek je vlastným Synom Bo­žím. Synovstvo 'ittebo otcovstvo je totiž po­jem, rktorý sa vitsže na osobu. A tá ie u Kristaiba jedna-: božská. Iludská prirodzenosť Kristo­va, hypostatický spojená s jeho prirodzeno—stou božskou, je práve tak vlastně Slovu, dru­hej božskej Osobe, tako jeho prirodzenosť bož­ská.

Táto skutečnost! má nedoziemv významaj pre nás. Nielen preto. že Kristus, vykrvá—cajůc za: nás, až nad mieru zadostučinil za nao­še hriechý — jeho Iuds-ké činy malý totižhodnotu božskú, nekonečnu, — ale najma

' Ján, 4, 34.' Ján, 17, 4.' Ján, 17, 10.' K. Adam: Jesus Christus. III. waasha 149.

' Ján, 10, 30 a M, 9—10.

preto, že krstom aj my sme boli včlenení dojeho Iudskej prirodzenosti, ktorej sme sa tlakstali údmi, integrálnymi čssťami. „Celý člo­vek, to je hlava a údy. Kristus je tou hlavou,my sme tými údmi. Celý Kristus, to ie on amy . .. Kristem sme sa stali/"7

Sme teda doplnkom, alebo ako píše Apoš­tol, „plnostou Kristovou“.a

Kristus si privb:stnil našu prirodzenostpri svět—itomkrste. Pri svátom prijím: ní, keďmiesi naše telo so svojím & svoju krv miešas m=šou, toto sjednotenie s nami dovršuje. Jea žije v nás a my v ňom.9

Takto stmelení s jeho prirodzenosťou l'ud­skou, prichádzame do neuveritelne tesnéhospojenia aj s jeho prirodzenosťou božskou,ktoré — hádam to nebude opovážlivosť —móžeme nazvat: srastenie.

Kedže sme teda Kristovým človečenstvomsrastení s jeho božstvom &sme s ním „ako byjedna osoba" (svátý Tomáš), nevyhnutne sadostávame aj do velmi úzkeho vztahu s Ot—com, v ktorom Syn spočiva. Najjednoduchšiea majhlbšie tento pomer vyjadril sám Kristus:„Ja som v Otcovi svojom, vy ste vo mne aja vo vás.“10 „Váš život je skrytý s Kristemv Bohu, píše zas svátý Pavol Kolosauiom.“

S Kristom, s ktorým máme jedno telo,jednu krv, jeden život a: s ktorým sme ešte ajjedného Ducha," sme vtiahnutí do náručiajeho Otca. Náš pomer k nemu je obdobnýpomeru vlastnej Iudskej prirodzenosti Kristo­vej. Otec vidí v nás nielen svoje prijeté diet­ky, ale spoznáva v nás údy vlastného svojho

' Svatý Augustín: Tract. tn Joan XXI, 8—9.'Ef. !, 23.' Ján, 14, 20. Gal. 2 20." Ján, 14, 20.11 3, 3." t Kor. 6, 11.

H

Syna, s ktorým tvoríme ta'jomnú, mystickůjednotu, jeden životný celok.

Nevesta, ktorá je 50 svojím ženíchomjedno telo, je bližšie jeho otcovi ako prijatédi-aťa,ktoré je s prijímajúcim otcom spojenélen zovňajším svázkom právnym a mna—v'ným,ale nie krvným.

My sme tou nevestou, keďže sme s Kris­ltom zasnúbeníls -a-s ním krvne & bytostne (&nielen mravnte) spojení, stnsstení.

Nie sme teda synmi božím popu“ Jedno­rodenom, lež sme v ňom a s ním len iednýmSynom Otca nebeského“ A preto nás Otecmiluje tou istou láskou, čo jeho. „Nech láska.ktorou si mňa milovnall,sa rozprestrie i na nich,keďže ja som v nich."15

Však preto poslu Otec na. svet svojhoSyna, .a-byskrze neho rozšíril svoju otcovskúlásku i na tých, ktory'ch predurčil, aby zobra—zili v sebe jeho Syna" — čiže neatých, vklo­rých Syn rozvil svoje božské synovstvo & doktorých vlial svoj všisstný život. „V tom saprej-aviLa:láska boživa k nám, že svoj-ho jedno­rodeného Syna poslal na svet, aby sme žiliskrze neho."" '

Život, ktory prúdi z Krista do nás, vyvie­ra z Otca. Kristus je jeho Sprostredkovate­l'om. Kristus eucharistický. Stal sa. Chlebom,nie tak preto, aby byv-a.!medzi nami, ako skórpreto, aby býval v nás, žeby sme žili z nehotask, ako On žije z Otca. „Kto je moje telo &pije moju krv, zostáva vo mne a na v ňom . . .

" 2 Kor. 11, 2." Porov. Scheeben: Mysterien, vyd. 1941, str. 318

a 319.

" Ján, 17, 26.“ Porov. Rim. 8. 29—30." 1 Ján 4. 9.

12

Ako ja žijem z Otca, tak ten, kto mňal je, bu—de žit zo mňaJ'“

Otec je teda Principem života Kristovho.ale i nášho. Je ako by Koreň, z ktorého vy—rastá Kristus-Kmeň. Do tohto sme zas vštepe—ní my — ratolesti."

A práve pre to!,o orgsmoké spojenie sOtcom cez Krista, pre túto podívnú, ale sku­točnú symbiózu, sa můžeme nielen nazývat,ale skutočne aj by! dietkami božími.20 Ved'kde niet sjednotenia prirodzenosti .a života,tam niet ani otcovstva- &.synovstva. My všakmáme účast na prirodzenosti .a:živote božom,'—'lpretože sme srastení s Kristem, z ktorého prú—di jeho božský život do našich duší. „Kto máSyna, má život; kto Syna nemá, nemá živo­to.""

— Kristus bol celým svojím bytím i žitímzameraný k Otcovi. Otec bol jeho jedinoumyšlienkou, jeho jedinou láskou. Všetko murozprávalo o ňom: vLáci nebeSIk-íi Itsl'ie potné,celá božítsnpriroda i l'udia. Vždy .a-vš—adevidela miloval len jeho. V ňom bol & v ňom žil.Otec bol jeho živlom. Všetko vztahoval nanebo. Sebe nič nepripisoval, ani učenie, ktoréohlášení,23ani skutky, ktoré konal. „J.a- od se­ba nič nekonám"“ — vyhlásil proste.

Láska k Otcovi ho nútilna.,aby robil vždylen to, čo sa páčilo jemu.25 Celý jeho životbolo neprestajné: „Áno, Otčel'“

A táto láska Kristova bola pri krste svá­

“ Ján, 6, 57—58. —­" Porov. Ján 15, 1—8." l Ján 3, l." 2 Peter. 1, 4." ! Ján 5, 12." Ján. 17, 16.“ Ján 8, 28." Tamtiež, v. 29." Mat. 11, 26.

13

tom skrze Ducha sv. vliata- i do našich sřdc."Móžeme m.!ovat' Otca tou istou láskou, čoKristus"

On— božský Prometeus — sniesol náms neba tento posvátný oheň a, nemá iného že­llalnia,než aby blčal a zapálil srdcia všetkých?

šak preto si nás privteltl, aby moholv nás dalej milovat svojho Otoana aby smei my boli tam, kde je On — v náručí Otco­vom.29

5. V jednom Duchu.Vykupitelské dielo božie spočíva nielen

v tom, že Boží Syn svojou krvou zmýl s náshriechý & že už viac nie sme synmi božiehohnevu. To je len negativna stránka vykúpe­nim-.Pozitivnan je v tom, že sme včlenení doKris'a &!tak vovedení do společenstva: s Naj­svátejšou Trojicou.3" Naše božie synovstvonie je teda napodobeninou synovstva Kristov­ho, ale skór jeho rozšírením. Aj naša účastna božom živote nadobúda. svoiu nekonečnuhodnotu najma odti'a'l, že Výviera z vlastnejludskej prirodzenosti Sýna Božieho. s ktorousme srastení. Toto srastenie je najdokon-atlej­ším zobrazením bytostnej jednoty Otca a Sy­na v Duchu Svátom. V Kristu sa dostavamedo zvlášťneho dóverného vztahu k trom Božvským Osobám, ktorý nekonečne presahuje po­ži-ztlavký každej stvorenej bytosti a- je pri­rodzeným len ludskej prirodzenosti Kristovej.Z nekonečnej milosti božej sme teda tým. čímje Kristus svojou prirodzenostou rodom.“

Pri Iogickom postupe sa nám najprv na­črtua.náš vztah k druhej Božskej Osobe, lebo

" Rim. 5. 5." Luk. 12, 49.“ Ján, 17. 24.30 ! Ján. 1, 3.“ Svatý Augustín: Sol-mo 139, l.

14

však sme mystickými údmi jej vlastnej lud­skej prirodzenosti. Potom je nám zrejmý nášpomer k Otcovi, ktorý je Póvodom Syna a- takaj nás, jeho údov. „Ja som v Otcovi svojoma vy vo mne."32Napokon prichádza do úvahynáš postoj k tretej Božskej Osobe, k DuchuSvatému. Časove však nepatríme SikórSynoviako Otcovi alebo Duchu Svatému, pretože ni­kto nemóže byt majprv synom a až potom maťotcan Táto súvzťažnosť platí aj o Duchu Svá—tom. „Duch Boží prebýva vo vás. Kto všaknemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho."33

Byt v Kristu, znamená teda tol'ko, akobyť aj v Duchu Svátom. To preto, že DuchSvátý je Duchom Kristovým, ktorým je po­mazané a presiiaknuté jeho človečenstvo.34 Coje potom zrejmejšie, ako že ten istý Duch pre—niká aj nás, údy Kristove, aby tak dovršil na­šu jednotu s našou Hlavou? „Však práve týmsa stávame prirodzenému Synovi Božiemunai­viac podobnými, že v nás osobne prebýva tenistý Duch, ktorý prebýva i v ňom.“35 A pre­to je naše spojenie s Kristom najvern-ejšímodzrkadlením bvtostnej jednoty Otca &'Syna,lebo máme s Kristom spoločné to, čo je soo­ločné Otcovi a Synovi, totiž Ducha Svatého.Ten istý Plameň, ktorý svánanOboch v jednuBytost, svára- ai nnašu a Kristovu l'udskú pri­rodzenosť ako bv v jednu b_ytosť.v jednéhoKrista. Sme teda nielen „jedného tela“se sKristom, ate i „jedného Ducha",37pretože „ktoje primknutý )( Pánovi, je s nim jedného Du­chu.“aa Náš vzrast v Kristu je aj vznestom vDuchu Svátom. Pri svátom prijímanl pijeme zo

“ Ján, 14, 20." Rim. 8, 9." Porov. Iz. 1—3." Scheeben: Mynetien 1941, str. 145."—"' Ef. 4, 4." ! Kor. 6, 17.

15

Srdca Kristovho nielen jeho krv, ale aj jehoDucha,39 t-akže sme nosi=:el'mi nielen Krista.ale aj Ducha Svatého, ktory v nás, iko vo svo­jom chráme, prebýwa- a ktorému, tak ako Kris—tovi, celkom patrimefo

Duch Svatý je Duchom Kristovým, alerovmzko aj. Otcovým,“ pretože vychádza :oboch ako zo svoj-ho spoločného Póvodu. Onje Dovřšitel'om jednoty Otca. so Synom .a takaj s nami. „V tom sa iavi naše spoienie s 0!­c0m nebeským naiž-iariveišie, že nám poslalsvojho vlastného Ducha.“" Ked' plati apodik—tický výrok Kristov, že nikto neprijde k Ot­covi, ak nie cez neho,'3 nie menej- platí ajzásada, že tento pristup k Otcovi máme skrzeKrista v jednom Duchu“ Len preto, že mámeDucha vlastného Syna Božieho, smieme ajmy, prijaa=tísynovi-a boží, volat ku KristovmuOtcovi: „Abba, Otčel'“

Móžeme teda povede-ť, že Duch Svatý jenám tým, čím je Kristovmu človečens—tvu:Ohnivom, spáj-aljúcim nás so Slovom a_i s Ot­com, aby sme — podl'a slov samého Krista —boli s nimi a medzi sebou jedno tak, akoOni sú jedno medzi sebou.“

Lež Duch Svatý je nielen Póvodom náš­ho bytostného spojenia s Bohom, ale aj Pó­vodom našej nadprirodzenej činnosti, nášhonového života v Kristu. Však ani nemóže byl!život údov stvárňovaný inym duchom, ako ži­vot Hlavy — Krista, ktorý od prvej chvilky

" Ef. 5, 18 a 1 Kor. 12, 13.“ l Kor. 3, 16—17 a 6, 19—20.“ Man. 10, 20.“ Scheeben, tamže.“ Ján, 14, 6.“ Ef. 2, 18.“ Rim. &, 15.“ Jůn. 17, 21.

16

svojho zemského žitia'" až do poslednej" bolneprestajne pod vplyvom Ducha Svatého.Skrze Ducha Svatého sme znovuzrodení prikrste sv'átom“ a prij-Eftízal dieiky božiezf'o Onnás učí každej pravde;51 rozlieva do našichsřdc lásku božiu;52 vzdychá za nás nevyslovi­tel'nými vzdychmi.53 Slovom on je Rozdáv-s—tel'všetkých nadprirodzených d-a-rov.-“Tým sanlí­šia boží synovía od synov tohto sveta, že sadávajú viesť Duchom Božím,55ako sa ním ne­chal viest aj vlastný Boží Sym“

Preto poslanim Ducha: Svatého, žijůcehov nás, je: vliat do nás život Kristov, vytvoriťz nás Krista. „Kristus sa z Ducha Svatého po­četl v svátosti, aby bol prirodzeným SynomBožím; iní sú Duchom Svatým posvátení, abyboli prijatými synmi božími.57

V spoločenstve s Duchom Svatým sa na­še spolužitie s Otcom i Synom scel'uje a utu­žuje a ich láska k nám nadobúdzanperspektivynekonečné, božské, pretože Duch lásky Otco­vej k Synovi .a Synovej k Otcovi vanie aj na—ším bytím a žitím a: strhuje nás do náručiaobidvoch. v \ktorom aj sám spočíva.

" Luk. 1, 35.“ Zid. 9. u“ Ján, 3, 5.“ Rim. 8, 15." Ján. 16, 13.“ Rim. 5, 5." Rim. 8, 26.“ 1 Kor. 12, u.“ Rim. a, 14." Mat. 4, 1." s. th. m., q. xxxn. art. 1.

11

Prečo nemóžeme pri/'a!panteízmus ?

Dr. Emil Stach.

Panteizmus je filozoficko-nábožendký sys­tém, ktorého dogmou je: Credo in naturam­ma-trem omnipotentem. Panteizmus podla to—ho pokledá za póvodcu všetkých vecí nie ne—konečného duch'a, osobu. t. j. Boha, ale príro­du, alko bytost nevyhnutnú, večnú & nejvyš­šiu. no nie ako osobu. Podl'a panteizmu vše­tko je Boh. Medzi Bohom & svetom niet vec—ného rozdielu. Svet nebol stvorený, je iba pre—ja-vom absolútnej & neohraničenej prapodsta­ty. Táto prapodsiata nie je pssívna, ale sa roz­vija. Rozvija sa róznvmi prejarvmi.

Niekorí panteisti tieto prejavy považuji:za čosi skutočné. Iní zase tvrdia, že ie to ibalogický proces. PodI-a toho rozoznáV-zme pan­teizmus realistický a idealistický. Hlásatel'omprvého je Baruch Spinoza. Druhý hlásal He­gel 50 svoiimi žiakmi. Podl'a Hegela svet jesúhrnom všetkých protikladov v .enbsolútneajestvuje iba v myšlienke. Postup pri vývojipnevoodstatý by bol podl'a Hegela: tento: Vmyšlienkovom svete sa najprv vytvoril klad.potom zápor &konečne zápor záporu, čiže to­tožnosť kladu a protikladu. Tieto názory súskór iba- neplodnými abstrakciami suchého fi­lozofického rozumu, ktorý nepozná reálný ži­vot.

Veď takéto záverý celkom odporuiú zdra­vému Iudskému rozumu. Lebo keď všetko jebožstvom. potom ai č'ovek je Boh. Potom čio—vek nemóže urobiť nič zlého. Nemožno ho anitrestat. Ranteistické učenie má pre mravnýživot človeka katastrofálne následky. Načo po­tom br=ť na zodpovednost vojnových zločin­cov? Clovek-Boh predsa je svatý. Co robi.všetko dobre robi.

18

Rozum Iudský celkom jasne rozlišuje me­dzi svetom a inými bytostmi na svete. Ro­bime rozdiel medzi sebou a medzi zviena-tmi.Rozlišujeme medzi rastlinsmi a: nerasimi. Po­dl'a panteizmu medzi vecmi a medzi osobaminiet vecného rozdielu. Podl'.a neho ludia bymuseli byť aj čo do podstaty to isté. A predsazdravý rozum aj denná skúsenosť nám jasnesvedčizt, že veci a. osoby a zase veci medzi se­bou nie sú totožné.

Rozmanitost veci na svete tiež nemohlavzniknúť vývojom jednej a tej istej bytosti.Ideaúistický vývoj je nemožný, lebo prechodz rozumového procesu k reá-lnym veciam jenemožný. Ked' si všimneme rea'lislickú evolú­ciu, zasa len musíme odpovedať záporne. Prirozvoji vec sa-musí stávat čímsi, čím predtýmnebola, alebo aspoň nie v tej miere. Pri vý­voji musí strácat aj svoju nedokonalost. Ab­solútno by takto vždy znovu -a znovu získa—va-lo dokonalosti, ktorých predtym nemalo.Toto však odporuje pojmu božstva.

Pri k-eždom vývoji musi byt rozdiel me­dzi subjektom, ktorý sa rozvija. a formou, kto—rú priberá pri vývoji. Subjekt pri vývoji mu­si byt nevyhnutne ohraničený. Ak by nebolohraničený, musel by b,vť absolúlny a abso­lůtno sa nemóže rozvíjat.

K tomu ešte dodávame, že podstatný rozvojnie je možný, lebo obsahuje v sebe protireče­nia. Jedna vec by musela stratiť svoju pod­statu et dostať druhů. Musela: by sa stat ničíma predsa niečim. Vec móže stratiť svoju pod­statu, ale to už nie je premena. Vec jedno­ducho prestáv-au byt tým, čím bola. Kedže ne—možno pripustiť podstatnú premenu, ani jednavec seba samu nemóže podstatne premenit.Musela. by sa sama urobiť a preto by súčasnejestvovala i nejestvova-la. No tak hovoriť zna­menalo b,v proti sebe postaviť dve pnauvdy.

Pripadkový vývoj pripúšťame, ked pod­

19

stata ostáva nezmenená a meni sa iba forma.Ten vývoj je tiež možný len vtedy, ak veczávisí od kohosi iného. Ten iný musi veci do­dať, čo jej chýba. Sám sebe nikdy nikto nedádokonalost. Platí dodnes pravda, že všetko, čosa meni, meni sa pod vplyvom druhého.

Preto, ak podl'a panteizmu jestvuje ibajedna podstata, tej nesmie nič chýbať, preto seani nemóže rozvijat. Preto celá psmteistickánauka je proti zdravému Iudskému rozumu asám l'udský život so všetkými zja—vmipante­izmus odmieta.

Na svete sú dve základné náuky: teiz­mus a. panteizmus. Prvý sa opiera o osobnéhoBoha Druhý o prírodu. Prvý si volí za prin­cip neviditelné a nekonečné. Druhý viditel­ně a neurčité. Kto nie je teista, nuž potommusi byt psnleista. Netreba si však myslieť,že panteizmus je novinkou moderných roz—umov. Nie. On je tak starý, ako samotnéIudstvo. Ved kto pred storočiemi neuznávalBoha: ako póvod všetkých vecl, obrátil svojzrak na prírodu, aby ona mu dala- odpoveďna všetky záhady l'udského umu aj srdca.

Penťeistický Boh — t. j. priroda, bol byskór prišerou, než dačim takým, čo by se: dalomilovat. My prirodu milujeme, ale iba akostvorenie. Nie ako osobu, ale ako vec. ktorústvoril Boh. My k prirode nemóžeme mať ni­kdy osobný vztah a tým menej takú lásku,na: itkú si robi nárok osobný Boh voči svojmustvoreniu. Ved v prirode samej niet nij-akéhovedomia. Niet tam rozumovej jednoty. Myprirodu skór obdivujeme & máme s ňou nie­kedy sústrasť. Obdivujeme ju pre jej vzneše­nost .a mohutnost síl. Máme s ňou sústrasť prejej otrockú poslušnost nemenitel'ným záko—nom, ktorým všetko podlieha. Niekedy v prí—rode je iba mřtva krása, ktorá sa nám nijzkonevie prihovoriť do duše. Preto ju l'utujeme.A kde je potom svrchovanost, to jest neob­20

medzená moc nad každým prejavom života?Táto je nevyhnutnou vlastnosťou absolútnejbytosti. My však vidíme celkom jasne, že prí­roda je otrok a nie svrchovaný pán.

Podl'a panteizmu aj človek, ináč „bóžik“pre seba—,mal by byť svrchovaným pánomsvojho života. Mal by byt vonkoncom auto—nomným aj v rozumovom svete, v mr-avnomsvete aj v spoločnosti. A je ním naozaj? Jeskór úbohé stvorenie, ako svrchovaný pán.Či sa človek aspoň n-arodí v tú hodinu, ktorúsi sám určí? Či odíde z tohlo sveta, »kedy sámchce? Iba-ak by spáchal samovraždu, ale i tásvedči proti človeku zbožstvenému v panteistic­kom smysle. Veď „boh" nemá násilne ulekafza života. Bytie je dokonalost &zbavit sa by­tia je" velké mínus, ktoré sa nemóže slúčits pojmom božstva.

Pn'roda nemá povahu bytosti bez prlčiny.Boh sám o sebe povedal: „Ja som, ktorý sam."Či priroda, dačo také móže povedať? Nekoneč­nosť je prvá známka bytosti bez príčiny. Mápriroda túlo známku? Vóbec nie. Všetko v prí­rode je obmedzené. Dial'ky i dokonalosti vše—tkých vecí aj ich časové trvanie. Všetko je60 železnou pres-nostou odmerané. Ešte aj timtušíme hra-nice, kde zrak l'udský už nepreni—ká. Lebo Iudský rozum ihned robí uzávery ajv iných prípadoch, ak zbada-l nedokonalostív jednej veci. Nekonečnosť sa nedá ani delit.Keby sme z nej mohli dostat do ruky čo lenjeden atom, už nekonečnost by sa drobila atým by padol celý jej pojem s vmešenej vy'š­ky.

Keby príroda- bola sama od seba, muselaby mať svrchovanú slobodu, to jest, bola bysuverenná. Nik by jej nerozkazoval, ale roz—kazovala. by s-ama. A my vidíme, že zákonyprirody sú také, že si ich mřtva hmota samadať nemohla. Hmota je bez rozumu a bez vó­le. Tá si nikdy nemóže dat sama zákon. Musi

21

byt ktosi iný, čo zákon pripojuje k veci. ktorázačína jesivovať.

Clovek prirodu berie do svojich služiebtak, že jej slepé sily svojím rozumom zapojído podnikov slúžiacich Iudstvu. Teda, človekje v tom ohl'ade svrchovanejší ako priroda;ktorá má byt podl'a panteizmu prabožstvom.Človek má už v sebe určiiú výšku a velkost.ale lie sú niekedy také, že len prezrádza-jútragickú biedu človeka. Lebo človek niekedys tej výšky ps.-dádo prie-pasti, do akej sa ne­móže dostať nerozumná bytost.

Človek prvým pohl'adom poznáva. že ve­smír nemóže byť sám od seba. Každé dieťaciti bez dlhého filozofovacnia, že zemi chýbamnoho veci. Keď mu poviete, že je Bohom,neuveri vám. Stačí, ked' ho len raz rozbolihlava, erby vedelo, že ste k nemu neúprimní.

Každá skutočnosť okolo nás je obmedze—ná. Pravdy sú absolúine. Sú váčšie ako roz­um, ktorý ich vníma. Príroda nám ukazuje lengeometrické figury. Rozum nám ohiavuje ma­tematické zákony. Rozum nám obiavuje ajmetafyzické zákony. Tie sú už odliskom inéhosveta. ako je priroda. Melafyzická skutečnostje vyjadrovaná pojmom „pravda". Ale kdetúto pravdu nájsf? Kde je jej princip? Je onaiba prázdnym pojmom? Ci je to hádam sámvesmír? Prázdnym pojmom nie je, lebo vy­jadruje skutočnosť. Sám vesmír to tiež nie je,lebo ten má hranice. Pravda nemá hranicPó­vodcom pravdy nemóže byt náš duch. On mátiež svoje hranice. Má začiatok a jeho schop­nosti sú obmedzené. Pravda takých obmedze­ní nepozná. Pravda je večná. Nestarne. Jevždy aktuáln-a. Duch sa. zdokonaluje. Priberádačo také, čo predtým nemal. Prelo náš duchnemóže byť princípom pravdy.

A či nevidíme na každom kroku ustavič­né napátie duchov pri hájení pravdy, ked iníduchovia ju poplerajú2Ci pravda može bojo­22

vat proti sebe, ak by sa mala stotožňovat sIudským duchom, alebo aspoň ak bý l'ud-g—„kýduch mal by! jej princípom? Nikdy nie. Ajpreto penteizmus padá. Lebo pravaa nie je ibaprázdne slovo. Nie jle vo vesmíre iba alkovýraz. Je vo vesmíre tak, ako umelec vo svo—jom diele. Náš duch ju vním'a tak, ako očislnko. Ona je dačo mimo nás. Je osobou. Jevečná, nekonečná a sama od seba. Vie o sebe& poznáva seba. Meno lej prarvdý je Boh. Ináčmóžeme povedat, že pravda je abstraktnýmmenom Boha.

Pravda. je predmetom a životom Iudsxkéhoducha. Sprarvodlivost je zasa životom l'udánké­ho svedomia. Naše svedomje uznáva určitépravidlá práv a povinností medzi slobodnýmibytosťami. Tie pravidlá — to je spravodlivosť.Ale kto robi spravodlivosť? Či je ona pone—chená slobodnej vóli človeka? Potom bv bolataká nestála, ako sám človek. Každý deň bysa menila. Keď spravodlivost je skutočnostou,musí být skutočnostou metafyzickou. A tá za­se móže být niečřm skutečným iba. v osobe,ktorá je sama od seba. Má vólu a móže pretovydávat rozkaz, ktorý každého zarvázuje.

Keď pravda je abstraktným menom Boha.spra—vodlivostje jeho druhým menom. Pravda& spravodlivost nie sú iba slovné hračky ři­lozofie. Filozof d'akde v kúte izbý móže pristk nim suchým a neplodný-m abstrahovaním.Ale l'udstvo z nich nevyhnutne žije. Každýčlovek nevyhnutne potrebuje pravdu pre svojrozum & spr-avodlivost, aby sa bránil. A l'udi­stvo sa v tej veci nemóže mýlit. Sú pripady.že človek sklam-aný l'udskou spravodlivostou,odvoláva sa na najvvšší tribunál božej spra­vodlivosli slova-mi: Volám ťa pred boží súd.Panteistické neosobně božstvo n-a.hájenie lud—ských práv je hluché a! bezcitné. Takého Bo­ha l'udstvo nehradá & nepotrebuje.

Proti panteizmu hovorí všetko. Iludský

23

rozum ho zamiet'a ako pomýlený filozofickýsystém. liudské srdce s k nemu nikdy nemó—že sklonit, lebo pantežstického Boh-a.nemóžemilovat. Ludská duša ho odmieta: ako zlý ná—boženský syslém. Proti nemu je aj suma pri­roda, lebo on'a kričí: Boh ma stvorivl. Panteiz­mus zamietsn aj l'udské svedomie a celá l'ud—ská spoločnosť. Lebo prijať panteizmus do spo­ločnosti a podl'va neho žit, by znamenalo Iud—skú spoločnosť rozvrátit. Pre rozumného č'o­veka zosláva na výber iba teizmus, ktorý hlá—sa osobného Boha, Stvoritel'a nebal i zeme.

Rozuma'rstvo —prekážka dachovného života.

Marcel Horních, SS.

Za najspotahlivejšiu zbraň človeka po—IC.—adajúmnohi rozum. No ten sa už nenaz stalnástrojom l'ud-skej vrbkavosti a slepých vášní,ktoré ho premenilý n-a nebezpečnú, dvojsečnúzbraň! A tá móže byť osudná aj pre majitel-asamého, ak nevie s ňou narábať. Nesvprávnvmpouživanim rozumu už toIki nnaslúpili na mýl­né cesty. Unášani tvrdohlavou zať-atosťoubolistrhnuti do nesmvselných a: bezúlešných sy­stémov, z ktorých ani pomocou Ari-adninejni-te nenájdu cestu k návratu.

Rozumárstvo móžeme pripodobnit mohut­nej veži, ktorá pri obdivuhodnej mohutnostimá aj tieň primeraných rozmerov. Je bezpo­chybně, že rozum nám koná velmi cennéslužby. Darom rozumu dal nám Boh možnostorientovat sa po spletitých cestách života &uI-ahčuje nám vybrat si tú správ-nu, aby smese. po nej istejšie dostali k nemu, k najvyš—šiemu ciel'u a večnej pravde.

V rozume dosbal človek spolahlivý kom­pas, ktorý velmi citlivo reaguje na každů

'24

pravdu. Móžu naň síce pósobit a-j iné magne­tické sily, ale ked je náležite izolovaný, šká­la citlivosti ostane vždy presná, reaguje hneďaj na tie najmenšie výkyvy. — K rychlomerupripodobňujú daktorí rozum človek-a, ale k ta­kému, čo nemá len hrubé kilometrové rozde—lenie, lež aj metrové stúpannie zaznačuje. Mátú výhodu, že prinúti pomalšie a tým istejšieuberat sa- po cestách života. Aspoň sa včaszba—dnjúostré zatáčky, zradné zavozy, tajnéprepadliská a vóbec také nebezpezné úseky,ktoré by znemožnily, aby sme sa bez pohro­my dostali k svojmu ciel'u.

Kto používa tohto meradLa rychlosti, po­kojnejšie sa rothadí po širokej oblasti živo­t-a, l'tlhšie merá cestu & zhodnotí pripadnemožnosti vyhnúť sa prekážkam. Neprikláňa sak bezcennym predmetom, aby nestr-avtilpre­hl'ad. S výšky zmapuje všetko, ako dobrý in­žinier. Preto býva jeho cesta rovná, nie kl'u­kiltá a v jeho živote prekvupenie a nepredví­dané obraty sú zriedk—avé.

]. Stanovisko katolíckei Církvi.Katolícka Církev si uvedomuje, že l'ud­

sky rozum je dost silný a súci nájst! pravdu,preto nekledie prekážky vedeckému badaniua všemožne podporuje zdravé intelektualistic­ké pohyby. Lež nie také r-acionalistické silác­tva, ktoré veria, že by rozum mohol obsiahaťcelů skutečnost. Ved nik z nás nemóže bytstudnicou, z ktorej samej voda vyviera. Musípredsa do nej maúiecť shora. Clovek netvoríz ničoho, nie je sebestačný a preto nemóžebyť prvým a posledným zdrojom svojej by­tosti. Ale ani od sveta: nemóže očakávať po­sledné rozlúštenie otázok.1

Bol by hoc aj géniem, vedcom alebo

* P. Peter Ltppert S. 1.: Podstata katoltckeho člo­veka. SSV Trnava, 1932, str. 41 a 53.

25

učencom svetového mena., nemóže všetko ve­dieť. V nijakom odbore niel v skutočnostineohraničeného pokroku, ale každý pokrokprechadza niekde do vyššíeho, vlastne naj—vyššieho a tam prestava. Niet teda. skutečno­sti, ktorá by sama o sebe mohl-a mat úplnedovřšený smysel, lebo vždy ukazuje nad se­ba a vždy a všade nad vlasnými hranicamjmá slúžit inemu. Ani najnadanejší človek ne­obsahuje vo svojej duši všetky pravidlá talvšetky vlastnosti dobra. Cinkev miluje pokrok(no nie. pokrokárstvol), lebo pudí človeka kustavičnej činnosti, aby prekonajúc seba do­stal sa k vyšším métsm. Tieto snahy l'udskejprirodzenosti využíve, keď túžbu po pokrokuzapája do služby najvyššieho.

Láskou a snahou po pokroku nechce všakubíjst to, čo si cení nadovšetko: spásu duše.Zamieta preto ako škodlivé každé prehnanézhodnocovanie rozumových schopností č'o­vektl a ich výlučné zapojenie do oblasti em—piricko-vedeckej na úkor duševných záujmovčloveka. — Zastavíme sa pri niektorych he­slách, ktoré často počuieme od prívržencovrozumárskych a. na-turalisťickych smerov. keďvyzdvihujú všemohúcnost „božskej prírody"& sebestačnosť l'udského rozumu. Zazlievajúpri tom Církvi, že tento ich názor neprijimaa zavrhuje.

2. Námíetky a odpovede.Z toho božského, čo mnohi hl'adaiú v prí­

rode, naozaj ostane len velmi málo. Čo sa imzdsilo na nej božské, nie je podstatou, ale ibapovrchom. Príroda nie je bohom, alni obnztzombožím. Je 'a ostane iba stopou božou. Neprá­vom ju teda zbožňujú. veď im to nič nepri­nesie. Tam je priklad antického človeka. Do—kial' žil v styku s duchmi prírody, dokiar bu­doval svoj život na mytologickom chápaníprírody. nemohol sa nad ňu povzniesť, ani vy­

26

tvorit prirodné a technické vedy. Clovek ne­móže stavat železnice a klást telegrafické ve­denia, ak sa bojí prírodných besov? Až kedsa kresůzmtvom odbožnila priroda, náukouo Bohu ako bytosti transcendentnej umožnilsa rozvoj vied prírodných a tým aj vláda nadprirodou.3 Len krestanstvo umožnilo pozi-tiv­ne bádanie prirodné a pozitivnu techniku. To­to mal pred očami De Broglie, ked' ns-pís'ul:„Nie je pravda, že veda vylučuje nábožen­stvo. Pravda je, že pravá veda nrčí nepravýchbohov a nepravá veda bojuje proti pravémuBohu/"

Clovek stal se vraj mierou vecí, tvrdil ajPytagonas. Hej, ale iba pre veci stvorené, nievšak pre seba'samého, lebo tu je mierou Bo­hočlovek. Pre lých, čo by V nebo neverili, rw­stúpit by musel nadčlovek. I keby bol človekuznávaný a prijatý za všeobecnú mieru veci,prípadne za, predstavitel'a & pana sveta, ne—prestane byt zodpovedným tomu, ktorý ho tapovýšil, keď ho stvoril na svoj obraz: PánuBohu. Clovek je teda akousi živou hranicou;jeho cesta- v prirode je zatažena tým, že pod­lieha a je zodpovedný Bohu. Cesta k Bohuzas je tým zatažena, že aj on je len tvorom& preto aj on musí prichádzať \k Bohu s týmúkonom, kto-rý je odlúčenie, ale súčasne ajspojenie (odlúčenie od sveta a od seba a spo­jenie s Bohom): skrze poslušnost & klaňaniesa Bohu.

Jedine človek bol tak povýšený, že sastal syntézou duše a tela, syntézou času avečnosti. Mohol by sa vyhlásit za sebestačné—ho. ak by bol súci uzarvrieť sa úplne do seba

' N. Berdiajew: Der Sinn der Geschichte. OttoReichl. Dormstadt 1925, str. 166.

' Dominik Pecka: “Diář člověka. Akord, Brno 1939.m. 50.

' De Broglie: oRellglon et Gri-.tique V. Lecoffre.Paris. 1906, str.

27

a byt ciel'om pre seba. Ale v tejto uzavreto­stí do seba bol by nedostalok duchovosti az toho vyvierajúca bezobóatžnosťby bola po­pieram'm večna v ňom. CieI a smysel človekaje nadludský. Je to únik z biedy vznikania dovýžky bylia, do vrcholu sůcma, kde ho túžbaženíe. Dynamika jeho ducha- pudí ho d'a-lej.Z konečného do nekonečného, z relativnehodo absolútneho, s času do večnosti,-"

Človek hlad-al všelijaké vytáčky, aby uni­kol večnosti, hl'adanjúc si pomocou rozumunáhnsdu v čomsi inom. Večnosť bude chcieťchápat celkom abstraktne, alebo ju stahovatdo času, prípadne učinit ju len redmetomobraznosti alebo metafyzického hbatnia, lenaby nemusel prijet večno, spojené s nadpri­rodzenom. Ale túžba po plnosti hodnot .a. ži­vota, túžba po nekonečnej kráse. spojená vosvojej navjváčšej hlbke s pocitom mámivoslia s neutešitel'nou trpkosťou a žisďom. strhuieho do hlbavého nespokojného hl'adania več­nosti, ku ktorej sa rozum predsa len vracia.

Večnou snahou človeka bolo a! je bytako Boh, a to najma v pozn-ani vecí, chcení& konaní. Rozumárstvo nastúpilo na miestohierarchického vztahu vedením & viery s ná­rokom porozumrieť všetkému. Fenomenologiazasa vo svojom najodvážnejšom1 Bohu po­dobnom snažení išla dokonca. až k nazeram'u.k schopnosti, ktorá len Bohu patri. Svet a člo­vek chceli byť .ako Boh. Tvorivá moc človekamá sice nekonečne boharté možnosti uplatnitsa, ale nikdy ich nebude mať tol'ko, aby sta­čily na vytvorenie jedného atomu, aby smenepovedadi jedného zrnka piesku — z ničoho.Teda človek bude „ako“ Boh, ked budeůčastný jeho nestvoreného bytia. To všalkne­bude vychádzať z vlastného bytia, ani z vlast­

' Theodor Haecker: Co je člověk, Vyšehrad.Praha 1940, str. 50.

28

nej moci človeka, ani kedy a kde to budechcieť on, siláctvom svojho umu. Bude muto dané iba z milosti božej.“

3. Človek — boží obraz

Isltá skupina obdivovatel'ov rozumovýchschopnosti človeka. odvoláva sa na jeho mi­moriadne povýšenie, kecl' aj podla slov sv'a'­tého Písma- stvorený bol na obraz božíf' Novel'a-sklamania priniesol aj tento výrok Písma.najma tým, čo si chceli na ňom vyslavať snýsvojho velikánstva. Lebo keď poznali dóstoj­nost, ku ktorej sa človek dosta-1, museli siuvedomiť aj nesmierne mravné povinnosti,ktoré z toho vyviena-jú pre život človeka. Aikje človek božím obrazom, s-tal sal ním len pre­to, že má rozum a slobodnú vóIu. Teda svo­jou duchovnou stránkou a osobným životom,ktorý ho statvia nad ostatné bytosti. Výššiespomenutá veta Písma, ak ju doslovne chá­peme, je len statická. Ako i obraz sám. A za!­značuje len býlie a de! človeka v pri'rodze­nosti tohto sveta. A keďže cieIom stvoreni jesice návrat k Bohu a to za stáleho božiehozachovávania svtorenej prírody, mnohým sazdá, že človekovi sa dáva úplná volnost v po­užívaní od Boha prijatých darov prirodze—ných1 teda aj rozumu.

„Všetko nedokonalé ie akousi účasťou nadokonalom."s V tomto smysle potom pralvý &nejhl-bši smýsel človeka móže být daný ibaBohočloveku Ježišu Kristovi, Nakol'ko sa vte­lenim zmenila l'udská prirodzenost, tým žejej bola umožnená účast na božstve, být člo­vekom neznamená už len starostlivost o vý­vin prirodzených schopností, ale se aj zúčast­nit Bohočloveku a patrit svojou podstatouKristovi. Až teraz sa vete: „Clovek ]e stvo­

' Tamže str. 49—50.' G . , 27.' Sv. Tomáš Akv.: Suma teol. I. ot. 93. čl. 4.

29

rený na obraz boží", dostalo patričnej dyna­miky a životnosti. Neza-značuje už len bytie aciel' človeka v prirodzenosti tohto sveta, alesláva sa popudom k statočnému ns-plneniu ne—vyplnítel'nej tajnej túžby být aPkoBoh, nielenpodla Iudského spósobu, lež podl'a božej vó­le. Prirodzeným silám človeka os:.ane aj na­d'alej to zachovávanie božie, ale určil sa imspůsob, ako majú byť využité podl'a vzoruBohočloveka.

Eudská osobnost v najvlastnejšom slov'a.smysle existuje len v Kristu a. skrze Krista.Antologická hlbka človeka je spisma-so sku­točnosťou, že Kristus nie je len Boh, ale i člo—vek. A tak skrze jeho Iudskú prirodzenostmáme účast na nestvorenej prirodzenosti Bo—žej. Predstava o človeku závisí (edn od pred­stavy, akú máme o Kristu.9 Ani Boh-,a ale aniseba samých nemóžme poznat správne ibaskrze Kris-ta. Človek odlúčený od Krista ječlovek odlúčený aj od Boha..10

Teda človek, boží obraz, nemá len cieIprirodzený ako individuum, spojené s hmotouanpodlieh-ajúce silám prírody, ako živočichy,raslliny, mikroby atd'. Ale pretože má vlast­nosti osoby, to jest dušu, súcu prekonat prí—rodu; rozum .a slobodnů vól'u, Iktorým nielenovláda smysel a vášne, ale stáva sa tvorivýmsubjektom, dynamickým a stůpajúcim — jeodliskom vnútorného božieho živo'.a. Pozná­vanie a láska umožnia mu zúčastňovat sa napozm:ní a na láske Božej a tak sa stane,ked'aj nie plne aktualizovaným božím obrazom,aspoň po' enciálnym.

_Božímobrazom móže sa človek start v tro­jakom smysle:11 a) ako tvor, teda všetci Iu­di-a; b) dokonalejším ako je tvor, teda v omi­

' Nikolas Betdlaeff: Esprit et llborté, Edit. „Je sers'

Pulls, 1933, str. 230'Oevres de Pascal. Canter. Tours 1875, p 237." Sv. TomášAkv., Stunt t.eol .ot. 93.1.14.

30

lostnenom slave, ako sú všetci spravodlivi;c) najdokonailejší je obraz tvorov spasenýc'n,& to bližených v roji. Medze prirodzenej po­dobnosli móže človek prekročiť len prispenímbožej milosti, ako tvor omilostený skrze zá—sluhý Ježiša Kristla,.Podobne aj Výššie stupnepripodobnenia sa Bohu nemóžeme dosiahnuťvlastnými silami a schopnostami, lebo „niktonepríde k Otcovi iba skrze Syna".12

Clovek ako boží obraz vyniká nad celúprírodu, živú aj neživú. Preto mu len tá ne­móže sil,;čiť.On jediný zo všetkých lvorov nazemi má vlastnosti osoby, on jediný má darpoznania. a lásky. A keďže celý hmotný vesmírnie je súci vytvoriť ani n-aijmenšiumýšlienkua keďže zo všetkých hviezd na obJohe ne­možno vyraziť najnepatrnejšiu iskru lásky,právom móžme povedať, že v poradí býtifs sto­ji človek na svete na najvyššom mieste a ževskutku je král'om prírody.

A predsa, korene jeho l'udskeho býtia sú\! hmote a bez tej níeio v ňom ani života, anivedomia, ani duchu. iudského, hoci je v ňomaj zásvit života Bohu vlastného. Je hranicoumedzi Bohom a svetom, medzi Bohom a člo­vekom, &medzi človekom a svetom. Toto spó­sobuje v ňom stálý konflikt tela- s duchom aducha so sveiom, ktorý je dnes taký, eko bolodjakživa. Nie je o boj ducha proti „prirodze­nosti“, .atle boj nižšej prirodzenosti proti vyš­šej a naopak. Víťazstvo v tomto neprestaj­nom večnom boji móže dať iba milost, to jestmoc nadpn'rodzená, nestvorená a nie sila stvo­reného l'udského rozumu.

4. Kultúra a pokrok nahradí Boha?

_Pomocoukultúrý dá sa vraj, podl'a mien­ký mej skupiny rozumárov, vytvoriť nadsku—točno, podari sa nájst nazaistiť hodnoty & 1116­

u Jůn 14, 6.

31

žu sa uskutečňovat vznešené ideály. Budemesa móct duševne vzmáhat aj bez akýchkol'veknadprirodzených zásahov — mienia ti istí. _Lenže aj proces kultúrny je v podstate procesduchovný. Kultúra, ako duševne di-anie, aj tunaráža- na odpor nižších činitel'ov hmoty, 'prí­rody, smyselnosti a vášní. A potom, ved sámtvorivý princip kultúry — duch l'udský _ nieje duch dokonalý a neobmedzený.

Obmedzenosť & viazanosť l'udského du­chta prejavuje sa n-ajmá tromssunedostatkamigsa) l'udský duch poznáva seba samého & svojeúkony nie bezprostredne, lež prostredníctvomsvojich predmetov, či sú už povahy hmotnej,duševnej alebo duchovnej. Nie je mu umož­nené syntézou psychických prvkov sostaviťcelok duše s jej životným smyslom, zaobera­júcim celé duchovné okolie. Lebo smysel vnú­tomej súvislosti je prvou vecou e: len v ňomrozoznáv-a analýzou tie ďalšie prvky,

b) I:.udský duch nie je sůci vyjadrit! svojuby'tost vlastnými slovami, ale iba zápome mó­ž-e povedať, čo nie je. Ale čo vskutku je, tonevie vyjadrit. Chabosť jeho reči pochádza zviazsnosti & Zo závislosti Iudstkého ducha nahmotných dianiach. Nedo-kontalosf rud-skel“ re­či je s druhej strany dókazom síly a skutoč­nosti toho, čo je nehnuvtelné & nestlovi­tel'né.

c) človek je sůci mýlit sa — VÝStižnejšieby sme sa hádam vyjadrili- negativne; nie jesúci nemýlit sa. Teda l'udský duch Dodliehabludu, či už ako duch po-znávaiúci, alebo akoduch tvorivý. „Mýlif sa je Iudské, nemým sanadrudské, božské" — je tu polvrdené. —Tie—to tri nedostatky l'udského ducha dokazujú, ženie je sebestačný. Prezrádzajú nám však ajvel'ké 'tajomstvo. Keb,y Iudský duch bol do­

" Theodor Haecker: Der Gelst des Menchen unddie Warhelt. I. Hegner, Leipzig 1937. str. 41 a 52

32

kon-alý, bol by sebestačný & nebol by súcistat sa nádobou milosti. Duchovná chudobačloveka. znamená pripravenost pre božie bo­hatstvo, pre boh;.»ts';vomilosti .a pravdy.

Objavovaníe nových hodnót pre životku'rtúrny a. hospodarsky nemůže být meradlomkul'Zúrnej výšky jednotlivcov, ako tvrdia ne­skrotení horlivci pokroku. Je sice pravda, žeich ob-ljavujú jednotlivci, aJe ich hodnoty po­sudzuje obyčejne dav. Kol'kokrá't prichádtak bojom medzi osobnostemi vynálezcov a da­vom, medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Vboji však nezvítazí hodnota, lež moc, nezví­tazi duch, l_ež násilie. Lebo nie kul'iúrne po­hnútky zavážia a rozhodujú, ale iba finančně,hOSpOdáISke & nvajóastejšie len túžba po pó­žitku." - '

I tento boj, ktorý odhaluje pomer Iudí khodnotám, je dókazom viazsnoslti, obmedze­nosti a nespolehlivosti duchovných hodnótčloveka. Pri “tomsa ešte odhalí aj ďalšia jehoslinbosť, že totiž nijakú hodnotu nevie pre­viest „auskutočnit tak, aby jej dal tvar doko­nalý a urobil ju prijalel'nú všetkými. Lebohodnoty prijať, dat sa nimi preníknút. ovládjsrta unášaf, je člrsftonad sily človeka, ktoré niesú dosť univerzálne a- harmonické. aby mohlydat. prijať a: správne cenit všetky duševnéhodnoty.

5. Zhubné vplyvy a následky rozumárstva.Spomajme teraz aj tieň veže, prehnaného

rožumárstva a približme sa k jej tiienistýmie(trarrklam& z nich vyviera-júcim zlým násled­om.

Široká perspektiva, cez ktorú sa rozurnárPOZera ponad osoby, veci l_a'udalosti, má túnevYhodu, že vzď-al'uje mu vše'ko, Vidí sícevera, ale všetko poznáva len akoby vzdialleu

“ Dom. Pecka, tamže, str. 57.

ne. Sotva, si to uvedomí & už nadobudne ne­bezpečnú vlastnost povýšenectva a všetkys ňou spojené čudné spósoby. Pozná len Šl—roký svet, nevie odhladnúťskutočnost, zmeratvzdlralenosť, objavit súvisy. Nepatrné pohyby,drobné radosti & žiale, z ktorých pozostávaživot obyčejných smrtelnikov, HECháVlJIbezpovšimnutia, alebo mu celkom unikajú. Hl'adína ne bez záujmu laj vtedy, keby bolo jehopovinnosťou postarat sa o nápravu.

Vedel by predložiť návrhy, vypracovatplány, určit spósoby a prostriedky, vaj ces-tyživota ustálit. No boly by to len mozgové vý—p-lody, nevychádzajúce zo živoba; skór lenztrešten-é prehnanosli číro rozumového systé­mu, ktoré by sotva zodpovedsůy životu a pro—slrediu citovo založených malých ludi. Váčši­na Illdií hl'adá radšej malé pozornosti nlš' uspo­kojenie túžob srdca než velkorysé si-lácke zá­sahy, čo a—jrozum ohromujú. Preto rozumárovpomenovali „múdri od knihy", lebo abstra­hujú od praktického života ažijú vo sfére svo­jich náuk, myšlienok a plánov. A keďže čusiovychádzajú z mylných predpokladov, ktoréneove-rili životnými skúsenosťami a na tiestave-jů svoj názor, svoj život, ba aui svetovýporisdok, nečudo potom, že upadajú do jed­nestrannosti.

'6. Na povahu človeka.

Odmietavo sa chovajú ku každému cu—dz'iemu názoru, a. neochotne sa prispósobujúporiadlku, pri ktorom by se museli podrobitmoci iných. Uviaznu v úzkosti vlas-iného sta—noviska, vlastného záujmu, vllsrstného odboruvlastnej zál'uby a vlastného výseku pohradu.Pravdaže, nemajú pochopenie pre iné stano­visko a. náhrady, hoci by im to umožnilo roz­šírenie rozhl'adu. Oddelení vlva'stnouvinou, ži­jú v sslkomsi za'čralrovanom kruhu a celý ichsvet stáva sa nie pra'vdepodoblným & život34

nemožným. V tú chvíl'u, kebý začali prejavo­vat nespokojnosť voči sebe samým, začala byse! u nich nová cesta živel-a. & s ňou a-j dušev­n-á obroda a záchrana.

No oni si neuvedomujú vlastné neúrspe­chý, lebo pokladajú sa za súcich na: všetko, &­povolaných m;. veci mimoriadne. V th'komtopovedomí zoh-avil Rena-n celé evanjelium, kedchcel prirodzeným spósobom vysvetlit životPána Ježiša, aby nemusel prijzuťjeho zázraky,keďže on ich považoval za nemožné. A kol'koiných podobných diel bolo vytvorených z tla.­kýchto niz-kých sebeckých pohnútok! Iiudiamenších schopnosti &nárokov obvčaine skon­čia v duševnej úchylnosti pre daj-aku fixnúideu. Priviesf ich k ústupu a na: spravnu cestuje skoro nemožné.

V každodennom živote rozumári obýčaj­ne žijú a konajú len pod zorným uhlom svo­jich zásad. Nedbajú, či obídu alebo sa dostla­nú do primmeho rozporu -s mr-avnými zásada­mi, so všeobecnými zvyklosťarmi a že vybo­čujú z rámca svojho prostredia-. Zásady (alenie tie všeobecné. lež osobné zásady, v kto­rých sa uplatňuje ich egoizmus, kladů nado—všetko. Majú aj oni osobné pravidlo mnwné­ho kon-aniat, svedomia, ale na- to málo dbaiú.Objektivnvm pravidlám, zákonom, čo od Bo­ha pochádzajú alebo od ludskej zákonitejvrchnosti, predsa sa len nebudú pri-spósobo­vat a podrobovat.

Na, všetko, aj na najsvátejšie veci a: pri—rodzene povinnosti vedia aplikovat nejakuSVOJUzásadu. Nechodicm na světů omšu, lebosa držia zásady, že nie vongkaujšímiformalita­mi, zbytočnými obredami, ale v duši trebauctiev-at Boh-a.Ved len bezprostredným poze-.rovaním rozumu móže vraj bvť Boh velebenýa nie stavbou krásných chrámóv, modlitbou apodobne. Zobrazenie náboženských orávd po­mocou liturgie vraj nepotrebuju. Zdá sa im

35

to školácke. — Zo zásady sa nepostievajú.Poklad-ajú to za nerozumné. „Však keď máchu! na máso práve v piatok, kto mu zakážeukojit sklony nátury? Predsa len nebude ko­nat proti prirodel“ ——Almužnu nedávajú, abynekonali proti zasade, ktorú si osvojili z pre­svedčenina, že medzi žobrákmi je vel'la. dare­bákov a zlodejov. Odmietejú sku-tky lásky anesúhlasia s tymio prikazom, lebo zasadnenechcú podporovat lenivosť. Pravda, diamantrozumu hy predsa -a—junich knajšie zažiAa-rilalepšie by se uplatnil, keby ho vložili do zla­tého rámca lásky.

7. Na společenský život.

Hovoria o chybách bližnych, lebo sa dr­žiaozásady, že tak ich l'a-hšie vyl'iečia zo zlýchvlastnosti a zvykov. Napomenutia a radyiných však neorijímaiú, lebo vr-sj orišli napresvedčenie, že Iudia bývejú prednej-ati amnohí a—jobmedrení. Iba oni si počínajú vždyrozumne, vo 'všetkom sa vyzn'ajú -a.býva-jůobje'k1ívni. Ms-jú teda. právo (k-to vie, či a-jbez marušenia skromnosti“ miešeď sa do vše­tkého. Pred ich súdnu stolicu musia prist živíaj mřt-vi.A veru neraz posadia na lavicu ob­žalovaných aj samého Pána Boha., ak by imbol znemožnil konat podl'a vlas-mých zásad.

Prílišne zneužívanie rozumových dókazov&neústupnosť od vlastných zásad urobí z člo­veka. rozumára bytost n'E-inel'udskejšiu, stvo­renie nsxjnesociálnejšie. Kde býva- hlavnýmčinitel'om rozum, tam os-tatné schopnosti, akocit, vola, fantázia a z nich vyvierajúce odu—ševnenie, oheň života & nvadšenie nedostemúsa k slovu a- teplota: ducha býva nenávide—ná.15 Vyvinie sa na ich úkor ako prirodzenýnásledok povahy mimori-adny (ale nie zázrač­

" Porov. aj Ladislav Hanus. Rozhladenle, SSV.,Trnava 1943. najmi str. 87—98.

36

ný!) šiesty smysel, ako sužovat iných. Najmátých, čo sa neoduševňujú za oslavovanie myš—lien-ky, lebo ich srdce vie odpovedat na viacvecí, ako chladný rozum.

Nuž proti ta-kým si vymáhajú zadc-stuči­nenie a uplatňuje vlast-ných zásad nerez aždrakonickou nástojčivostou. Bezcitnost a bez­ohl'adnosť vyslupňujú do takej miery, že presvoje okolie si::anúsa skutočným bíčom božíma postrachem poddaných. Príroda, tá neskro­tená, sa v nich prejavi v plnej surovosti ahnev v podobe prívalu. Lásku chcú nahraditstudenou logikou, ale v tej sa každý nevyzná..kým usmev, čo zo srdca vyviera, porozumeliby aj tí n-ajjednoduchší.

Bezohl'adnosť rozumára. voči iným pre­výši len prefikanosť pri vyhl'adá-vaní dóvo­dov, pri vyčakáv-anipriaznivých chvíl' aprivy­užívaní konjun-ktúr, ako sa vyhnutí vlastnýmpovinnostžam a vykonávsniu a'kejkol'vexk do­brej veci. Špecializujú sa vo vymýšl'amí príčžn,ktorými by z vecí zakázaných, z póžitkov ne­prístupných, zo zábav & podnikov neslušnýchmohli učinit veci nevyhnutne potrebné. Ne­váhajú tvrdit o čiernom, že je biele a opačne,len aby ma-Li pol'auhčujúcu okolností a výho­vorku na ospravedlnenie svojich hriechov,chýb a priestupkov.

Odkial' len berú tol'ko bysta—ostia pohoto­vej výrečnos—ti,osoby plné okol-kov a neroz­hodnosti! Lebo veď tónistou stránkou rozumá­roy je aj nedostatek iniciativy 'a pružnosti.Kym sa u nich myšlienka zmeni na. skutok.prejde celá večnosť. Z tejto ich váhavostivzniklo porekadlo: „Prilišné mudrovanie zabiiakazgíe POďnÍkanie." Prehnaná prezieravosť azvazovanie každej aj najmenšej okolnosti užv zárodku vylučuje triezvu, ale neraz rozhod­ne Dotrebnú agresivitu. Večným taktizovanimstáva sančlovelk rozumár pravým antitalentomvodcovvaa-. Z dejin vieme, že dobyvatelia

37

královstva božieho & duchovní vodcovia l'udu,ako aj zakladatelia obdivuhodných inštitúciisvetoveho mena boli z iného cesta

Týmťo nechceme tvrdit, že rozumárr ječlovek zlý. Keby sa aj kde-tu bol dostal nazlú cestu, bolo to szkór z vypočí-tlavosti, akozo zlej vóle. Nemožno ho však pojat do-poč­l-u tých, čo pokladáme za l'udí absolútne do­brých. Prípadmé znaky dobroty, s kterými sau nich stretávsme, sú náan-kmi dobroty slcórteoretickej, ako pralklickej. Po istom čase po­zorov5lnia potvrdia názor 0 postoji človekarozumára k dobru a k zlu shmulý v slevách:„Na zlé je zbabelý, na dobré však slabý." Ko­nečné rozhodovenie zapadne u nich temervždy do akejsi jalovej obojetnosli & pasívno­sti. Zo Skúsenosti vieme, že tieto chyby súhoršie, eko úmyselná zlomysel'nosť. Nemožnosa na nich spoliehet, ba treba sanich bát, le­bo záujmom božím bývajú vi-ac na škodu akona osoh. Od l'udí, ktorí sa nevedia povzniesťnad pominutel'ncsti, alebo prejavujú úzkostli­vosť a strach, že by im ubra-lo na vážnosti.keby venovali viac pozornosti náboženskýmzáujmom aj vo verejnom živote, ver-a neča­kajte.

c) Náboženské smýšranie.Doz-aista- a-j rozumári majú určité znalo­

sti náboženské. No to načim poklaldat skór zacznak ambicióznosti a túžby po všeobecnejučenosti intelekuálla, ako za znalk nábožnosti.La-hko sen o tom presvedčiť. Ved' ich duchov­né rozmery sa. týmito znalostemi ani len tro­chu nerozšírily. Ak je v nich túžba po vel'­kosti & prehlbení, je to radšej velkosť prie­storová a nie vn-úlorná & duchovna. Lebo imide viac o množstvo, ako o akosi. Móžu ve­diet nielen základné pravdy náboženstva, aleaj to, v čom pozostáva-jú, ako sa udržujú sty­ky medzi Bohom a človekom, ktoré sú po­38

vinnosti stvorenia k svojmu Sivoritelovi, alepritom sa za'sínarvíla.Dalej sa nedostanú. Na­dobudnuté náboženské vedomosti nevedia &—nechcú hlbšie prežívat, a-j tu im stačí iba teó­ria. K skul-kom sa neodvážía.

Myslia si, že čirým priklonenim se ktranscendentným pralvdám stali sa už pobož­nými & poznanim mravných zásad nadobudlin-ajvyšši stupeň mravnosti. Boha síce rozumomhledáme, ale len pomocou srdca sa-knemu do­staneme. Poznat ho ešíe neznamená bát sa hoa- milovat ho. To dokážeme, ked svoju vól'upodrobime jeho prilínázaniam & skutky k týmprispósobíme. U tých, čo to nemajú pred oča­mi. nastane rozpor medzi vedou (ale len loufalošnou vodou) a medzi vierou, zle Chap..—nou, mý-lne vysvetlovanou a skutkami nepod—ložen-ou.

Stavé stránky povrchnej & nepresnej vie­rouký a iba teoretickej, skór laickej morálky.mávajú silný odraz vo vonkajších prejnavochduchovného života, najma pri stýkoch s Bo­hom a s bližným. Niet v nich obetavej lásky.lebo ju nahradili prospechárský .kupčiacim se­bectvom. Zo všetkého chcú vybíjet kapitál,este aj z úcty k Bohu. Keď ináč nie. hoc ajlen na podklade reciprocity, vyjadrenej v zá­sade: Do ut des. Niečo za niečo. Tej podmie—nuju každý svoj čin. Keď ich Boh nevypoču­je, nuz jednoducho mu vypovediav poslušnosta pretrhnú s nim styky. O sebažerlve, vel'ko­dusnosn, vzájomnej láske, ktorú si obýčajnepletu. s laickým a-ltruizmom, vedia pekne 'pí­sat, uchvatne rečnit, ale praktické dokazy po­nechávajú iným.

Právom sa- móžme pýtat, čo ostane z člo­veka rozumára, ktorý sa na prvý pohl'ad stalpeknoduchým velikášom? Či tu mohutnú vežunepohl'tila. ešte mohutnejšia- tóňa? Na poli du­chovneho života je len na pol'utovanie za—krpatelec. strach budiaci netvor. Tie jeho

39

vznešené myšlienky zamrzly v mrazivých li­terách teórie a chvíl'kové vzplanutia nevyda­jú životodarnej hrejivosii, lebo zzmlknu v pa­hrebe sebeckýc-h sklonov. Sú chladní, akob.'.esky; ked aj na chvilku omráčí-a, ale hnedz-miznú. Kde tu vyrazí z nich iskra ako z kre­meňa, ale ako sám kremeň sa nikdy nezarpáli,tak aj rozumár nezahori láskou k Bohu, túž­bou po dobrých s-kutkoch, ochotou po seba­z-aprení a vóbec po krestans-kých ct-nosiiach.Je na to príliš tvrdý & polárnou mrazivosťoustudený.

6. Príčiny chýb a omylov. - Hmotárske sklony.Via'zanosť na tarbavú, neživotnú hmotu,

ktorá nemá nárok na, trvanie, ta ich priviedlado tohto stavu. Že by sa-neusilov-ali využiť du­ševné schopnosti človeka? Ale hejl Tam, kdemajú vztah k trom racionálnvm rozmerom.aby ich použili na raciona-lizovame života-.Obyčaujne vychádzajú z prirodzeného okruhua bez toho, že by sa z neho dosl'ali von, doňsanaj vracajú. Ustavične sa viažu na konkrét—ne chvíl'ky a pominutel'nosti, ktoré budia vnich -a za-nechajú sl'álu neistotu a nespokoj­nosť. Trvanie života udržuje však len duch,ktorý nepotrebuje nositel'a, l-ebo je svrchova­ný, tvoriuvý &udržujúci princip. No bez pesto­vania, zvel'sd'ovania a stáleho zachovaní-a ná­božen-stva nik sa neudrží v správnej oblastiducha-, pomocou ktorého prekleňuje sa prie­pasf medzi hmotou -a duchom.

Kto sanvše-k nenamáha odokryť vnútomýsúvis medZi časovým a duchovným, kto stat­ky duchovně nepokladá za štrukturálne, ležlen za podpadné, ba s l'udskou dóstořnosfou& slobodou nesrovnatelné, ten sám poškodzu­je vlastnú dóslojnosť. Veď zahlušuje v sebeštvrtú dímenziu, ktorá by mu umožnila prí­stup k vecia-m vyšším. taujomným a nevyspy­tatel'ným. Zahacuje si ústenie do transcendent—

40

ného nekonečna, z ktorého sa napája & kuktorému má bytost vztah. Ostane iba pada—júcim a- balan-sujúcim polotvorom, ktorý sachyl'á najbližších východisk, hesiel & mód­nych náhI-adov, kým tie najšI-achetnejšie sna­hy ostanú na okraj vysoten'é a on pozbavenýduševných prameňovl“

?. Základná chyba: mylné zásady.

Ilahšie hy sa-im podarilo povzniest se nadpominutel'nost a trvácnejšie zekotvrt vo vyš­ších polohách, keby sa nedali un-ášať pred­pojatostou v niektorých bodoch kratanskejnáuky základného významu. Tak napríkladodmiet-ajú. že skutočnosť katolickeho človeka.je čosi objektívneho, nezávislého od jeho mys­lenia a predstavovania, že ona nie je len vý­tvorom citov alebo l'úžieb, ako to počuli v nie­ilctorýchinámietkach. .Tým menej ju možnopokledat za výtvor snov alebo prechodnejideologie, ktorej čas by prv auleboneskor vzi­šiel.

Proti názoru idealistickej filozofie. ktorápriznáva mysleniu prvenstvo a bytie považujeza.vyžarova-nie myslenia, stojí naša nauka. Po­dl'a '.ejto myslenie je len druhotné a- pochádzaz bytia. Je skutočnosťou, ktorá je jestvova­ním určovaná, formované a vedená. Ved Iud­ská duša prirodzene prichádza k povedomiu,že jej duchovně obsahy majú transcendentnývýznam, že siehajú'nad „ja“ a znamenají: nie­čo, „mimo ja". Tolo katolíoke stanovisko vy­žaduje podriadenie sa mysleniu „nie—ja“,kto­ré je nad nás vyvýšené, neprístupné ani myš­lienkem ani túžbam, alebo snahám. Ono násformuje &my sa mu móžeme iba klaňať a musnížit."

Podl'a—katolíckej nauky teda aj nábožen­

" Porov. Hanus, tamze. str. 50451." P. Lippert S. J. U. d. str. 13.

'41

stve ako skutečnost je objektivna a nezávisláod l'udského myslenia a chcenia. Odmietamenázor, že by ona bola len reflexom nábožen­ského cítenia čioveksa alebo ideologiou, kterávznikla z tupej, hlbokej priepssti náboženskejkultúry. Viera je úkon, který vyžaduje čin­nost rozumovú & rozhodnost človeka. v sebesamom. Je duchovna síla, v ktorej sa skrývavel'ká tvorivá činnost človeka. Boh 'ktrest'anovnie je myšlienkevá odvodenina „absolútna“,filozofov „velký duch", obecná „bytost'", pre­niks-júca svet. Pomer medzi nami a Bohem jepom-er osobný, bytosti k Bytosti. Človek pre­kročí hranice svojho bytia a len tak spejek Bežstvu.

8. Smyslový svet a nadprirodzené pravdyviery.

Tažkesti nám robi, že smyslový svet, svetSkúsenosti, zrakem vidíme, rukami ohm—atáva­me a tak sa presvedči—meo jeho skutečnosti.Vnucuje sa- nám sám, temer neodolalel'ne.Kým tá druhá skutečnost, v ktorej katolík tiežžije, skutečnost duchovná, nie je naším smys­lem tak l'a-hke prístupná, preto býva vel'atažkosti s jej dokazov-aním a preto jej mnohivyhýbajú, alebo se jej vzdávajú. A predsa-.[katolík verí v prvenslvo ducha. nad hmotou.Preňho skutečnost smyslová nie je celou sku—točnostou, ale iba venkajším jej okrajem, jejposledným vyžarením alebo zhmotnením. Lenza povrchem smyslového svet-a začína sa prekatolíka eoravdivá skutečnost, ba celá, ohro—mujúca hlbka skutečnosti. Svet Skúsenostipatri k Iudskému telu, a len z-a týmto zjav­ným svetem je duša-. Je nejaká skutečnost.která siatha- do hlbín nes-kúsitel'nosti, nevidi­tel'nosti, ale predsa skutečných, needškriepi­telných.

_ T-am sa nachádza Boh, svrchované sku­tecnost Božstva-:sJežiš Kristus, jednorodený42

Boží Syn -a za viditelnými spósobmi Eucha­ritstie skutečnost, jeho č.ovečenstva, s náplňouBožstVa nasýtená. Za viditelnosťou papeža,biskupov, kňazov, veriacich, kostolov & kláš­torov sa len začína lá pravá skutočnost, Cír-'kev. Kde smysly prestava-jů, tam oni:. začínavo svojej duchovnosti, ktorou je večne spoje­ná s neviditel'nOu hlavou, Ježišom Kristom.Teda smyslový život je len predluchou, pred­sieňou pravého života, ktorý sa začne len'zabránou sveta smyslového a skúsenostného vovečnosti druhého sveta.18

Myslenie vedie človeka !( tajomstvám,ktoré nevieme vysvetlit. Vedie tk štádiu, kdemy-slenie samo seba vytvára, so sebou sa roz—chádza, ostáva v tme neisloty. Viera mu jeakýmsi dotýkaním sa božskej skutečnosti.Nie je ona len číre hl'adsnie a ohmatávsnie,ale sosťúpenie Božstva, ktoré sa bezprostred­ne dotkne človeka. Je to zaži'a-renie Božstva& nielen vzplanutie pozemského svetla. Sku—točnost viery vyjadrujeme pojmemi, obrazmi& vyjadrovacie formuly, božských vecí, sku—točností viery, menujeme dogmami. Sú to ab­straktné formuly, ale za nimi sa nachádzamocná, pulzujúca, nekonečná skutočnost. Veďtakouto objektívnou skuťočnostou je Boh &boží svet, Církev a j-ej organizácie, tisícročnátrsdícia, k'orá nás katolíkov obklopuje, celýporisdok dogiem, noriem etiky. mravnosti. Jeto spoločný majetok duchovného života, kio­rého každý z nás móže a má právo stat samajitel'om.

Boj o poiem Boha.Pokl-adáme za zbytočné pripomenút, že

nemienime odsúdiť zdra-vú kriiiku detskehoantropizmu, len nech prichádza v pravý čas,z pravého miesta a je podávaná spósobmi pri­

" Tmže, str. 19.

43

meranými a dóstojnými. Ešte vela l'udi ostalo& to aj cez celý život ostáva- v zajati tejtochyby, ked si myslia, že je náukou viery, abysme si Boha predstavovali tak, ako keď smeboli malé deti, t. j. ako starca, sediaceho nadobl-akmi &pod. Postavit sa proti tejto detskejpredstavivosti prispóso-beným vskutku vša'knesprávným a naivným predstevám by nebo­lo popierafním Boha, aký je, iba popíeranímBoha, ako ho videli vo svojom detstve.

Obávame sa, že bude tento náš názor zne­užívaný pri vysvetlova-ní tých statí svatéhoPísma-, kde autori, použijúc anfropomorfizmu,Pána Boha nám predstavujú s l'udskými vlast­nost:—mia úkonmi. Povedia, že je to pris-póso­benie naivnej detskej mysli, neza-sluhujú sipre'o pozomosť dospelých a bez vvčitiek sve—domia ich odmietli. Pripomeňme si však, žena prielome jednotlivých l'udskýcn vekov, oddieťaťa k mladému človeku, od tohto zase. kdospelému a neskór k staršžemu. vždy saodohráva via-c menej rozvinutý duševný pro­ces. Len pomaly, vrstva za vrtsvou. pravda zapravdou, preniká človek silou ducha k taiom­stvám a k božej moci. Ešte aj potom. keď sauž vyporiada. s niekťorými náboženskýmipravdami. ktoré si musel priamo vvboíovaf useba samého, nebude si vediet čo počat s nie­ktorými názormi detstva, kým s nimi spoien—énáboženské pravdy vonkoncom ho nepre­niknú."

Let-10myšlienky a poimy, ktoré si každýsubjektivne uivori o skutočnostiach viery.nie sú hotové, nezmocňujeme sa ich už v Dl­nom razeni a s definitívnou platnostou, akonapr. mince. Nemóžu mst preto E-komince prekaždého človeka jedna-kú, všeobecne prijatúhodnotu. Pravdy viery žijú a rastú. A meni

" Porov. Romano Guordinl: O živém Bohu. StaráŘíše 1939. str. 12—20.

44

sa aj ich cena a. hodnota, ešte a-j u jednotli­vých osób podla veku & vývinu rozumových& duševných schopností. Prichádzajú do dušeako sejba, zasievajú se V rodine, v ško'e, vkostole, čítaním knih & časopisov atd. Zivo—tom poslucháča alebo čitatel'a puči a restíesemeno, uložené do jeho duše. Berie si potra­vu ako pracujúci zárodokz látok vnútorného.a vonkajšieho života: z obrazov, čo vidí & zoskusenosti, čo nadobúda.

Z tohto sa utvára vnútomý obraz, živýmyšlienkový tvar a podoba svatých skutoč­ností. Ich základ & podstata ostanú síce vždytie isté, ale priberajú, doplňujú sa pos'upomčasu. Lepšie, vývinom rozumových & dušev­ných schopností osób. Deje sa to prihranímnovších žijúcich láto-k, zdokon-al'ovs-ním výra­zov, prehlbovaním tvarov a nadobúd'sním pln­šieho pochopenia—. Boh je sice večný a jehoskutočnosť jedna a tá istá. ale postup, akočlovek chápe tieto pravdy, ako si myslí, vy­tvori obraz boží, v tom sa odohráva—dej hlh­šieho, vnútorného života, ktorý má daleko—sishlý význam aj pri vytvoreni charakteruosobnosti a jeho duševnýcn základov.

Boh u dospievajúcei mládeže.Prvá fáza duševného otrasu nasžáva', ked“

sa detský svet pomalý rozpadá. Mladý životprichádza do zvýšeného pohybu, vše sa vňom uvoIňujú novšie sily, vzbudzujú a usta­vrčne vystupuju novšie tužby po rozvinutímelen vlastných znalosťí a schopností, “ale ajcelej osobnosti. Pociťuje nekonečnost, aletym si nárokuje aj právo na kritizovanie tva—rov._y ktorých kedysi prebřehal detský život.ZdaJu sa mu už nielen detske. ale nemesitel'­ne tesné. Súvíslosť s detským svetom sa už?92plynula. Veci detskeho veku už nesplýva—WF) vadami nastávaiúceho veku & tým vzni­kaju rozpory a medzerý. Mladý človek stojí

45

so svojimi skúsenostami proti svetu a hl'adá,ako by mohol nadobudnúť istotu u seba sa—mého, lebo cítí, že len tak bude móct vystu—povat vo verejnosti, keď si zaisti priestor, Vktorom sa vol'ne pohybuje.

Chce na seba upozornit, lebo si myslí, žetým nadobudne vážnosti. Začne lo kritikou,ktorá sa tým l'ahšie dá vydráždit, čím neistej­ší a ohrozenejší je ten ml'adý život. Má smý—sel pre veci ducha, pociťuje ich význam, chá­pe aj důstojnost a s ním spojenú osobnú zod­povednost. A práve preto oborí sa na všetko,čo sa zdá odporovat čistote a rýdzosti vecíducha. Začína sa to bojom o pojem Boha. Pred—stavuje si ho takého, v ktorom bý mohol sil­no veriť. Ale zároveň aby v ňom mohol náj-stšírku života a vášní, výšku dospelosti a hlbkuducha. I—Il'sdá látku a vzor pre mýštienkuBoha. Jeho podst'atu tuší v nekonečnosti, vovečnosti, v duchovnosti a v pravdivosti, alepocit tejto nekonečnosti vyrastá len zo života.,z drsnosti a hranatosti mladého ducha. Nužrozplýnie sa v bublinovitú neurčitosť bez pod—staty.

Pomávh'a mu alko vzor aj prirodzený žá—kon, ktorý všade platí bez pripustenia výni­miek a mravný zákon, ktorý, hoci sa. mupredk'adá v rúchu vznešenom, predsa sa mulen zdá prísný, ked neúprosn-e viaže každého.U tých, ktorým sa zdá, že život preteká cezkaždú hrádzu, nestrpi-ac ohraničenia, Boh ta­kýchto prísných zákonov je iba tým, čím jeon pre vesmír: absolútnv vládca, ktorého zá—kon piatí tak v býti a v živote svetla ako ajč'.oveka. Predstava o Bohu bude teda zplošte­ná, podl-a vl'astných citov, zemitá, obmedzenáa tým aj nedokonalá. Pre neho chce, aby pla­tila taká predstava Boha, ktorá zodpovie jehomomentálným citom a záujmom. Nuž, budelen holou náukou,'zvukom bez obsahu a ná­l'adou, ktorá sa pomalý vytrati alko dým.46

Boh sice podl'a- neho presahuje vesmír, aobopina ho, ale tak, ako city jeho m'adéhosrdca prenikajú svet. Mierou n-ím vytvorene—ho nekonečna nie je tá pravá miera boží-a,tale iba hlbka prúdu života, mohutnost jehonadšenia, d'alekost jeho túžob. a „velká" skú­senost jeho lásky. Tvorivou hmotou a látkounekonečna pre tento vek je iba to, čo mápred očami. Veď i ta túžba po nekonečnom,čo sa v ňom objavuje tak často, je len Chime­rická. Ča—stejšiesa prihovára, k prebúdzajúcimsa vášniam ako k Bohu. A precrsa i pritomžiarlivo bedlí, aby predstava o Bohu osialarýdza.

„Rýdzi“ tu znamená, aby v ňom nebolonič takého, čo zahrnuje v sebe premenlivosť,konečnost a hmotnost vecí s Iudskou obme—dzenostou. Boh má stát V nepoškvrnenej ne­menlivosli, v duchovnosti a v neobmedzenejnekonečnosti. Pri tejto predstave o Bohu vše—tky výrazy sváťého Písma, V korych sa pre­javuiú hoc aj len nepatrné znaky antropo­morfizmu, odfmíeta, lebo vraj snižuiú Boha.ubíerajúc jeho velebnosti preto, že ho činial'ud'om podobným.

Význam dogíem pre nášnábožensko-mravný život.

Dr. Emil Stach.

Jedna z častých námietok, ktorou protiv­níci napádajú Církev, je tá, že ju obviňujúzo strnulosli. Život je vraj ustavičný rozvoj,pokrok, výmena a množenie poznatkov. Cir­kev však ostáva vždy na tom istom stanovis­ku a má dogmy, ktoré sú sťa predpotopnéskameneliny. Sú to strašně putá, 'ktoré znásil­ňujú l'udského ducha.

Kolko téz, tolko je v nich omylov. Je

47

pravda, že život je samá činnost, rozvoj a po­krok, ale nie je iba rozvoj a pokrok. Lebo to,čo je v človekovi podslatné, to nepodliehavývoju. Iludia sú vždy tým, čím boli kedysi.Ich prirodzenost sa- nemeni. A ked' pozoruje­me dejiny sveta, zbadám-e, že aj v dejináchsa vracia vždy to isté v róznych formách. Cosa lýka filozofických a svetonázorových otá­zok dneška, stari Gréci, stredoveki Arabi akrestans-ki scholastikovia vedeli už o všetkoma dali si na otázky aj odpovede, hoci modernáfilozofie si ich znova a znova predakladá a vodpovediach dosial' nie je jednotná. A tak jeto aj s umením. Ci dnešné umenie sa móžeporovnat so starým gréckym, a-lebo rímsIky-mumením? S gotickým s'ohom, s renezanciou,alebo barokom? Či dnešný s-poločenský životpozná iné štátne formy, ako ich mal st'arovek?Republiku poznali už'Rimani. Monarchie bolyv qupíe už dávno pred Kristom. Tyranskévládne formy starovek tiež poznal. Či v diva­delnych kusoch sú dnes iné motivy, iné za­uzlenia a riešenia.' ako ich nám predstavili vosvojich klasických výlvoroch starovekí Euri­pídes. Aristoph-anes. alebo z novšich Calderona Schakespeare? Z tých niekolkých postrehovprichádza-me na záver, že vlastne l'udi'a v du­chovne-mravnom jadre sú vždy tí istí. Zápa­sia vždy s tvmi istými otázkami: Boh a druhýsvet, hriech a vykúpenie, človek a b'ižny, člo­vek -a priroda, život a smrť. Odpoveď n'a- tieotázky vždy musi byt tá istá a musí mať trva­lú platnost. Ved či možno človeka křmit lenrelativnymi odpoveďsmi? To by bolo pre ne­ho najváčšie neštastie. Lebo nič človeka ne­vie mravne vi'ac zhumpl'ovať, ako relativnamorálka, ktorá sa mení so dňa na deň. S tým.čo je relativne, človek nedá sa vychovat '&mienka-mi sa- nepostavia velkolepé diela.Goethe hovorí: Mit meinung baut m—ankeine

48

Dome. Stredovek len preto vedel budov-ať,lebo msl dogmy.

V kato'íckej viere máme dogmy t. j. ve­decké formulky o božom bytí a o živote. Má­me pojmove sformulovanú činnost Kristovu acelý jeho božskol'ud-Jký život. Sú to formulkyvytvorené postupom času v d'hých storo­čiach. K ich vzniku vel'a prispela vedeckášpekulácía. Aj námieiky protivníkov da-ly nie­kedy podn-et, aby sa náboženská pravda jasneformulovala. Ale tie dogmy t. j. formu'ovanéčiánky viery, nijako nie sú mechanické askostnatelé. Sú skor organické, lebo umožňu­jú zo zhusťeného jadra organický rozvoj prav­dy. Ts-k, Eko zo žaluda vyrastá košatý dub,tak rozr: stá z dogmy každá pravda, len jutreba vies! spravnym smerom.

A pre' o aj dnešný novy pohyb takzvanákerygmatická teologia nemóže nič namietatproti dogmám. Kerygmatická teologie (Heil­verkiindigungsteo'oqie) hlása prmcín, že teo­log u talk treba učit. aby sa mohla čím depeš­nejšie použit v pre-ktickom ž:vote, najviac vhomiletike. A doqmv jej nerobia nijakýchťažkostí. Lebo ved' dogma sa móže n-Eširokorozviesf meditáciou a inými homile'.ickymiprostriedkami, aby z nej organicky wrástlakázeň, ktorá zachytí celého človek—3.Ide leno to, aby fkňaz venoval dosť č=rsuaj š'údiu privybere látky aj samej homiletike.

Dogmy viery sa nevztahujú na bfologiu,geo'oqiu, a'stronomiu, ani na techniku. Tievedecké odbory sa menia. Dogmy formu'ujúlen večné pravdy a to, čo je nábožensko—mravné u človeka. Preto sa dogmy nemóžumeniť a dostávať po čase iný smysel, tak akosa nemeni postoj človeka k Bohu a sama bo—žia podstata. Božie zjavenie nemůže ani star­nút. Je vždv nové a svíeže. Je mimo časovéhorámca. Je bezprostrednou pritomnosťou. Dog­my sú ako by stálice na nebi. Neobiehajů, ale

'49

stoja. O obehu móže hovorit iba ak veda.lebo lá naozaj robí kroky do predu.

A žeby dogmy boly težké putá pre veria­ceho človeka? Ani mysliet! Skór oslobodzujújednotlivca od neurčitých špekulácií, od hmli­stých predstáv, od subjektivnych omylov apredstavujú nám vel'ký objektivny svet žulo­vých právd. V lých sa potom nemožno str-a­tiť. — Pripúšťame, že pre citové duše takédogmy sú niekedy t-archou. Pre tých, čo vidiav náboženstve len citový zážito-k, dogmy vel'aneznačia. Ale berieme náboženstvo v jehosyntéze, že má uspokojit všetky ašpirácie lud­ského ducha, rozum, srdce aj city, potomdogmy sú zárukou, že '.ie ašpirácie v našomnáboženstve sú uspokojené.

Ináč je ist-á vec, že každá náuka na svetemá svoje dogmy. V matematike sú lo vzorce.V chemii niektoré nemenitel'né zákony. Lennáboženstvo, najsub'ílnejšíu vedu, by smemali nechat bez základu, ktorý práve tvoriadogmy? Budia sa ich chcú vo svojej krátko­zrakosti zbavit, ale len preťo, aby sa dali spu­tnat tisíckrát silnejšími putami všelijakýchbÉudných náuk, ktoré naozaj človeku kladůn-a dušu tyranské jarmo. Veď nikdy l'udi-a ne—boli v minulosti zotročení okatejšími bludmi,ako dnes, ked odhodřli od seba cirkevnú au­torilu s božským základem.

Treba nám ešte spomenúť aj to, že dogmysamé nemajú absolútny charakter. Sú iba ana­logickým formulovaním Zjavenia, lak.“ako ajnaše poznanie o Bohu je len analogické. Apreto teolog Adam vo svojom diele: Podstatakatolicizmu na str. 262. píše: Svet nadprirod—zeného božského zjavenia stojí pred nami nievo svojom póvodnom byli. ani vo svojej nevy­čerpatel'nej sile, ale len v skromnei formel'udských predstáv &pojmov. Dogmv, ktoré súpojmovou formou nadprirodzenej skutočnosti.značia & vyjadrujú absolútno, ale samé nie50

sú ani zdaleka absolútnom. Aj Tanquery ho­vorí, že pravdy, kloré nám zjavil Kristus, súlen malučkým zlomkom nekon'ečnej pravdy,ktorá je v Bohu.

A preto sa vznáša n-ad naším životomviery šero melancholie a bolestnej skrom­nosti. Nekráčsme v j'a-se slnka, ale len v po­lošeru. Viera však nám dáva železnú i-sio'.u—,že ,nadprirodzený svet nie je snom, ale sku­točnosťou. A v tom práve sa ukazuje vzneše­nost viery a jej mravná velkost. Lebo kebysme už tu na zemi videli Božstvo priamo, po­tom by tu nebolo triedenia duchov 'a viera byostala vecou chladného rozumu & vypočíta­vosti.

A teraz pozrime, čo značia- dogmy pre nášnábožensko—mravný život.

Pre náš nábožensko-mravný život Kristusje najvžičšou autoritou. On rozriešil všeikyživotné otázky 5 “absolúlnou platnosfou. Vňom je pravd-a, krása a dobro samého Boha.N's-kol'ko sa Božstvo mohlo prib'rižiť -k l'udstvu,naíolko sa k nám približilo v Kristovei osobe.Pred Kristom Boh sa nedal skoro ani pojmamizachytit. Kristu-s nám Boha prih'ížil tak. žesme ho mali medzi sebou v l'udskej podobe.

Ev-anjeliá nám načřtajú osobnost Kris'o—vu v najkrajšom súlade všetkých ctností. Ne—s'rsnny pozorovatel, korý nevie o tom, žel_(ristus je Božím Synom. musi nakoniec uznat,ze v Kristovei osobe je z jednej stránky čosice'kom l'udského a z druhej stránky je v nejmnoho prvkov transcedentálnych a predsa vns-ikratšej súmemosti. U Krista všetko ide]edným smerom, niet v ňom nijakých proti­kladov, nijaký nesúlad. Všetky ctnosti u nehoako by vyrástly z jedného koreňa bez dušev­ných zlomov & nedostatkov. Clovek musí za­stat pred takou osobnostou ako pred hádan­kou. Len Viera v osobné Spojenie Iudskej pri­

51

rodzenosti Ježišovej s Božstvom vie plne roz­riešit túto zázračnú osobnost.

Podstatu náboženstva tvori túžba, abysme svoju obmedzenú a nedokonalú l'udskúprirodzenosť čím užšie spojili s nekonečnýmBožstvom. V Kristovej osobe sa naša túžbasplňuje, ale len v svetle dogmy o hypostatic­kom spojení l'udskej prirodzenosti Kristovejs Božstvom. Ariánstky Kristus nikoho neuspo­kojí, lebo vtelený éon, alebo stvorená mú­drosf nemóžu tvoriť most medzi Stvoritel'oma stvorem'm a nij'a-ký sluha nám nevymóže uBoha, aby sme mohli byť prijaté dietky božie.Tiež Nestorov obraz Kristov je spolvorený,lebo medzi dvom-a osobami je priepast, ktoránikdy nemóže tvorit jednotu. Človek Kristusosobne oddelený od Boha hol by naiviac akideál dokonalého človeka a nič viac. Tiež mo­nofyziiicky Kristus by nemohol mat poroz­umenie pre l'udské slabosti. Nemohol by námbyt vo vše'kom, aj v pokušení podobným.Pre veriaceho človeka je velkým potešením.že sám Boh pozná nielen náš život so všetký­mi jeho priepestami a bojmi, ale že ho sámprežil, požehnal a posvětil Len osobne spo—jený Bohočlovek utíši našu túžbu po spoienls Bohom, lebo nám predstavuie Boh-a viditel­ného, ktorého móžeme počúvať a vidieť.Pravda, božsvkú ve'ebu u Krista jeho l'udsťvozahalilo v prijemné šero, takže oslňuiúci leskBožstva u Krist-a ludi neoslepil, ale všetci homohli vycítit.

Len pomocou vlastného Syna Božiehomáme všetci možnosť stať sa- synmi božímiprijatými.

Aj Iuds-ký duch Kristov práve pre osobnéspojenie s Božs'vom je nekonečne bohatý avšestranný. Zostane nevyčerpatelným vzo—rom pre všetky miesta &časy. Pre všeťtky cha­raktery, pre všetky individuálne & sociálnevztahy. Od Krista. sa učíme poznávat hodnotu

52

jednotlivce, práve preto, že Kristus zdórazňo—val nesmrteInú dušu, kiorá je v každom člo­veku. Viere v Krista Syna Božieho móže ďa­kovať l'udstvo, že sa vymanilo z otroctv—akslobode božích synov. Tá dogma nám určujeaj správný pomer k prirode. Príroda- je preBoha prosiriedkom, n-a oslobodenie l'udstvaod kliatby hriechu. Ale priam tak ai ostatnáneživá priroda je symbolem neviditelnéhosveta a možno ju vždy úspešne podriadit du­chu a )ksultúre.

Viera- v skutočnosť všeobecného 'a- niz-d­hojného vykúpenia životom á smrťou Kristo­vou má nesmiemy význam pre nábožensko—mravný život veriaceho človeka. Ta viera ve­die hriešník'a k dóvere v Boha, hoci človekcí'i v sebe vnútornú rozorvanosť zavinenú de­dičným hriechom. Viera vo vvkúpenie jezdrojom síly v boji o zdokonalenie duše. Po—najprv ukazuje nám v celej otvorenosti ohav­nosť hriechu, na-kol'ko on porušuje mravnýporiadolk stanovený Bohom a potom dodávanám ai odv-ahu bojovat proti hriechu. V lrpia­com Kristovi vidí oko veriaceho človeka mi­losrdnú lásku Boha Otce-, ktorý robi priamošialený krok, aby l'udstvu pomohol znovunadviazat styk s nebom. Vzkriesený &v nebitróniaci Kristus je zárukou viťazstva pravdya práva, hoci by na- svete zúrila doča-sne bru­tálna fyzická moc & šliapala nohami každéprávo.

Aj článok viery o vykúpeni tých, čo boliv seol (v predpeklí) ukazuje, že láska božianezabudla ani na jeden úsek času, .ani na je­den národ v l'udských dejinách, ale na všetkopamátá a vedie k lepšiemu.

Kristus vzal l'udské telo z Panny Marie.Nebol splodený pestúnom Jozefom, ale sa po—čal z Ducha Sváfého. Povolanie byť MatkouKristovou je velkým vyznačením pre Pannu

53

Mariu. O túto hodnost sa opiera článok vieryo jej Nepoškvrnenom počaií.

Veriaci človek vo viere v panenské ma—tersivo b,'.-ahoslavenej Panny pozn-áv-a najhlb—ši smysel každého materstva na zemi. Tá víeravrhá celkom nové svetlo na manželský života- najma na význam matky. Dogma o omilos­tneníMalký Božej, ktoré sa datuje od okamži—ku počatia v živote jej matky, je len odliskomdomy 0 Božstve Kristovom. Tankvysoko stojíSyn, že je hodný len najčistejšej Matky, abymu dala telo.

Panenslvo Matky Krístovej je prameňoma oživujúcou sílou velkých légií panenskýchduší, kťoré v katolíckej Církvi msiú svojenE-jčestnejšie miesto a sú n'ainežnejším vý­kvetom náboženského života. Nech preto námnik nezazlieva úprimnú úctu a oddanost kPanne Márii ani so strany protestantov. Onipostupujú logický. Ked odstránilli ideál pa­nenstva zo svojho náboženského života, týmzdegradovali aj Pannu Máriu & olúpili iu ovýsostné práva, ktoré dal Matke svojho Synasám Boh.

Čím je Penn'a- Mária pre dnešný svet, tonám názorne predstavil Dr. Krebs, ked v jed­nom čísle časopisu „Schónere Zukunft" uvie­dol lento priklad:

„Raz k večeru prišiel ku mne Svetovýpanteista-. Bol už starší. Vierou a vekom bolisme si d'alekí. V návale reči náhle prehovo­ril: Keby som mohol verit, bol by som katolí­kom. Viete prečo? Pre dogmu o Imakuláte.T'akou rečou bol som prekvapený. Všetko inésom čakal. len to nie. Prečo práve dogma oNepoškvrnenom počatí rozpálila v srdci pan­teistu, severe-nemeckého proťestanta, takúlásku ku k'atolíckej Církvi? Dal som mu znat,že. sa čudujem. On odpovedel: Keď Církev sosvojimi dogm'ami hlása pravdu, tak potom ztej dogmý zisťujeme, že predsa bola v l'udstve'

54

a ešte je aspoň jednna-duša, čo nebola poškvr­nená nijakým hriechom, hoci bola len člove­kom. Videl som už velký kus sveta. Poznámvšetku špínu hriechov medzi l'uďmi. Čo po­trebujeme nadovšeíko, to je práve táto duša,na ktorú nepadol ani tíeň hriechu. To je dušaImakuláty, ku ktorej móžeme pozdvihnút svo­je oči ako k ideálu l'udstva. Som presvedče­ný, že len vtedy sa naučíte verit v l'udstvo,keď budeme verit v Imakulátu, v ktorú verítevy. katolíci." Slová sú krásnym sve-decívom,že u nás mariansky kult má svoje najhlbšíeodóvodnenie.

Skutočnost pádu prvých rodičov & jehosmutné následky pre Iudstvo idú ruka v rukepopri sebe 5 vykúpením skrze Krist-a, ktorýzaložil na zemi král'ovstvo pravdy a milosti.Požehnané účinky toho nového sveta l'udstvusproslredkuje tretia- Božia osoba ——DuchSvatý.

Dogma o skutečnosti & potrebe posvate­nia Duchom Sv'átým, hoci nie v rovna-kýchrozmeroch u každého jednotlivcal, nie je nija­kou prekážkou pre iniciativu a činnost l'ud­ského ducha na sebazdokonalení. S-kór pred­pokladá vl-ssťnú činost človeka ako pri prí­prave. tak aj pri udržaní stavu posvácujúcejmilosti. Ba dokonca l'udská činnost je tu ne­vyhnutnou podmienkou. Človek postupuje privlastnom posvátení len natol'ko, nakol'ko spo­lupracuje s Duchom Svatým, ktorý je hle-v­nou príčinou &vonkajším činitelom nášho po­sv'a'tenia. Milost boži'a ie s lenivostou člove­ka tak málo slučitelná. ako život so s-mrtou.Kaťolícka viera'v zásade uznáva schopnostl'udskej prirodzenosti k dobrému, čo neuzná­vajú reformátori. Preto dogma o posvátem' nieje v nepriatelskom postoji k prirodzenostičloveka-. Práve n'aopa-k. Nsbáda l'udskú priro­dženost k napátiu sil a k plneniu svojich po­vinnosti. Poukaz-uje, že aj Boh si ju vysoko

55

hodnotí, keď jej posiela Ducha Svátého, abyju pozdvihol do nadprirodzeného sveta a tamju udržal.

Dogma o ospravodlivení človeka je pretozákladom krestanského života aj ako nábo­ženstva aj ako morality. Tou dogmou vniká—me do najhlbších tejov našej viery, lebo námhovori o najužšom spojení človek-a s Najsvá­tejšou Trojicou. Ospravedlivený človek je bo­žím synom v nadprirodzenom smysle. Dosia­hol ciel náboženského života tu na zemi. Tádogma tiež dáva vážny smysel nášmu mrav­nému životu, lebo učí, že je najužší vztahmedzi mravným životom & medzi nábožen­sivom. Ospr-avedlivený človek žije mravnedokonale, lebo žije v najužšom spoločenstves Bohom. Koná mravne z náboženských po­hnrútok. Taky život je potom svátým životom.Nij'aká prirodzená etika sa nezmóže na takúsvátost. Že život ospravodlivého človeka jemocným činitel'om pre kultúrny život Iudstva,to by mala ukázat morálna teologie-. Tu lentolko móžeme spomenút, že dogma o ospra­vodliveni má svoju plnú hodnotu pre život akultúru. Ako život Ježišov vo svojom kultúr­nom význame nikdy nebude znehodnotený avyčerpaný. tak aj život krestanslkého svátcamá trvalú cenu pre l'udstvo.

Požehnané plody vykúpenia podl-a našejviery rozdel'uje Cirkev. Ona je Kristom usta­novená ako úrad spásy tu na zemi. Zahrnujev sebe nielen žijúcich v tele. ale aj duše v ne­bi a v očistcovom ohni. A článok viery v"ob­covanie svátých je mocnou vzpruhou pre ná­božensko-mravný život. Je v tom vel'a radosti,že všetci vykúpení sú sjednotení duchovnoupáskou a že medzi tými,_čo nás predišli dovečnosti. niet nepreklenutel'nej priepasu.

Vzývanie a uclievanie svátých nás po­háda k nasledovaniu v nich uskutočnenéhoKrista. Ci si ctíme ich obrazy, sochy ostatky.

56

alebo celú ich osobnost, je to vždv ten „alterChristus", ktorého oni predstavujů v rozlič­nosti pohlavi-a, veku, postavenia času a-národ­nosti. Spomienka za mřlvych je pre nás váž­ným napomenutím, aby sme využili čas na zi—skanie zásluh, bo v okamihu smrti čas pre zá­sluhy končí. Po smrti sme už u ciela.

Podla našej nauky hodnoty vykůpenia amilosti Ducha Svatého sú veriacim rozdáva­né v svialostiach. To sú riadne prostriedkyna rozdel'ovanie milostí. No Duch Svatý vmí­moriadných prípadoch móže udel'ovat milostipriamo, bez toho, aby ich viazal na sviatosti.

Katolík má pre nesmrtelnost duše mnohorozumových dók-azov, ale najviac nám ju za­ručuje zjavenie. Teda náuka o nesmrtelnostiduše je aj dogmou. Clovek z vierý v nesmr—telnosť duše čerpá večné peršpektívy pre svojpozemský život. Ide tu o život, ktorý je v stá­lom kontakte s prirodzeným a zjaveným zá­konom božím. Na to nie je nevyhnutné, abysme vonkoncom opovrhli zemskými ciel'mi,ale ich máme len podriadiť večnému ciel'u.

Viera vo večnú odplatu hned po smrtinám zdórazňuje, že kxesťansvo vo svojej naj­hlbšej podstate je mravným náboženslvom.Vedie človeka k dokonalosti podl'a vzoruKristovho života, ale vždy plne rešpďsiujejeho mravnú slobodu. Ciel' pravého nábožen­stva a spolu n'ajčistejšej morálky je: I—Il'adietna Boha, milovat Boha a být od neho milova­ný. To je práve účast na božom živote. A pre­to v našom náboženstve a morálke máme lendvojskú možnosť: Alebo dosiahnuť v životenajváčšiu dokonalost, alebo poprieť absolut­nu pravdu, krásu a dobro. Nemožno miešaťdobré so zlým. Lebo v Kristovom královstveniet neutrality. Preto naša viera spomína námočistec, kde sa ničia všetkv mravné nedostat­kv a dočasně tresty, aby duša celkom bez­úhonná mohla- pozerať na svátost nekonečné—

51

ho Boha. Viera vo večné trvanie pekelnýchmi'nk tiež nepodlamuje náš nábožensko-mrav—ný život. Práve naopak. Nie-kedy ho silne pod­poruje. Bo sú v živo'.e človeka aj také prud—ké pokušenia, že ich vie zdolat len strach predvečným trestom.

Z dogmy o zmřtvychvstaní tiel, ako aj zdogmy o póvodnom stave Iudstva vyžarujevelký idealizmus v hodnoteni človeka. Dog­ma 0 zmřlvychvste-ni tiel čo hajrozhodnejšiepopiera pesimizmus a dualizmus, že totiž hmo­ta sama v sebe je zlá. Naša viera však zdó­razňuje, že nič nie je zlé, čo neprotirečimravným zákonom svedomia a pozitivnympríiklazom. To priznal aj naiur-alista Rousseau,keď v úvodníku k svojmu Emílovi píše: „Toutest bon ce qui procéde de mains de l' Auteurdes choses“. Teda 'aj materia nie je zlá, na­koIko je dielom božích rúk. Preto a) l'udskételo je cenným výtvorom, hoci n=.=.ňhl'adímelen so stránky hmotnej a to tým viac. lebo jenositel'om nesmrteInej duše. Preto máme vúcte svoje telo aj telo bližného.

Viera v príchod Božieno Syna k súdusveta na konci časov má tiež svoju boha-túnábožensko-mravnú silu. Lebo náboženstvo amorálka toho Krista, ktorý sa znova ukáže fy—zicky na konci sveta, má absolútnv charakter.To náboženstvo je meradlom, podl'a ktoréhosa bude merať l'udstvo. Je míl'nikom na ceste,podl'a ktorého sa má orientovat zemský pút­ni-k. ked sa uberá domov.

ToIko vznešenej velkosti je okolo Kristaa v katolicizme.

58

Stvorený na podobu Boha.Dr. Anton Harčar.

Každý uvažujúci človdk si jasne uvedo—muje podmienečnost svojho byti'a. Logickéuzávery vyplýv-ajúce z tejto skutečnosti 'ne—odvra—tnevedú nás k Bohu Stvoritelovi. zklo­rého pramení všetko bytie. I l'udské.

Ten, kiorý z temna níčoho privolal násna svetlo jestvovenia, určil nám s podstatounášho bytia aj spósob nášho jeslvovania avieme 'aj to, že primer-ane svojej absolútnejdokonalosti dósledne on sám je aj cielom vše­likého, čo bolo, je a bude. Pravda. táto nútirozumne stvorenia na to, aby sa zaujímal omyšlienky Stvoritel'a, najmá o tie, ktoré máon 0 svojich stvoreni-ach.

Vzdi'alenosť medzi stvorením a Stvorite­tom je nezmeralel'ná &človek nemá vlastnýchprostriedlcov na jej preklenutie. No Boh vo.svojej nevypovedat—el'nej dobrote vychádzanám v ústrely svojim zjavením. V ňom súuložené božie myšlienky o nás. Pre naše bla­ho nám ich zjavil Boh, aby sme poznávanímpravdy mocneli v láske k nemu a tak rástli ajv chápaní smyslu svojho života. Nevyhnut­nost života důstojného človeka nás núti, abysme s otvorenou dušou & s ochotným srdcompočúvali pravdu božiu o l'udskom bytí.

Na prvých stranách Písma, v ktorom súuložené božie myšlienky o stvoreniach, je ma­písané: „A stvon'l Boh človeka na svoi obraz,ako obraz Boha ho stvon'l, muža a ženu stvo­n'l ich." Uvedené slová dávajú nám jasnú od­poveď na. životnú otázku: odkial' sme? Nootázllcao našom póvode nesmie odvrátit našupozornost do dávnej minulosti, lebo odpoveďna ňu jasne nám naznačuje aj našu pritom­nost vytvorenú minulostou a naša pritomnostnám súčasne ukazuje a—jbudúcnosť, lebo nášpóvod od Boha určuje nám pritomnost pred

59

Bohom a to, čo z nej vyplyva-, čo z nás mábyť.

Zjavená pravda o našom póvode a posla­ni jasne hovorí, že človek je súčiastkou stvo­rensiva, prírody. No súčasne vyzdvihuje člo­veka ako jednoilivca postaveného proti vše­

tkénžu svorenému. Štvrtý lateránsky snem vy­jadrl toto z'ačlenenie človeka do prírody &jeho vvzdvihnutie z nej slovami, že Boh,kto­rý stvoril duchovný & hmotný svet, stvoril ajč'-.oveka-,ktorý stojí akoby uprosred a spáj'av sebe ducha a hmotu. Áno, podl'a zjaveniasťvorenie človeka je završením a korunova­ním stvoritelského diela. V ňom sa spáj'a. celápriroda v jednotu & stvorením človeka dos'tá­va smysel svojho jesivovania. Iludské bytiepredpokladá mřtvu a živú hmotu, zem a vodu,oheň a vzduch, rastliny a zvieratá. Clovek po­trebuje toto všetko pre telesné a duchovněrozpátie a vypátie svojich sil, pre poznávanieavtvorenie, pre milovanie a usmerňovanie.

Na svoj obraz stvoril nás Boh. A toto de­dičstvo prechadza s pokolenia n'a pokolenie.Je to najcenneišie, čo odkazuje otec synovi,lebo jedine podobnost Bohu dáva človeku pri—meranú dóstoinosť & jej patriacu úctu. Len siuvedomme, ako nezmeratel'ne vysoko vznáša­sa Boh svojou velebnosťou, nekonečnosťou &nevysloviteinou vznešenosťou n'ad svetom. Akto je človek? Prach zeme! No ai vi-ac. Stvo­rcný na podobu Boha! V týchto skutočnostiachje pospolu dósťojnosť a nedóstoinosť, velkosťa obmedzenosť. vznešenost a nízkosť. sta-toč­nosf a podliactvo, vvška a hlbk'a človeka. Vtomto osveťlieni zjavenia chápeme :tajomnyparadox človeka, tla-iomstvnjeho blízkosti Bo­hu & blízkosti zeme.

Pri uvažovaní 'neodbitne sa nám nú-kaotázka: čo je na človeku tak upravené. žemóžme na ňom vidieť akoby obraz Boha? Vra­vím — akoby, lebo neviditelného, nevyslovi­

60

tel'nuého & nepochOpiteIného Boha nemožnoobrazom znázornit a zvýraznit. Ak ie č.ovekstvorený na obraz Boha a má ho znázorňovat,móže sa to stať len v tom smere, že na člo—veku, v jeho schopnostiach sa odzrkadlí bo­žia dokonalost. Zjavená zvesť o sivorení čfo­veka nám nevysvetluje bližšie, že v čom ječlovek podobný Bohu. Z nej vieme istotne lento, že človek je jednota tela a ducha, že jetelo sformovanvé duchom, ktorý je od Boha.Lež zo Zjavenia vieme aj to, že prvý človekmá svoju paralelu v novom človekovi, v Je—žíšovi Kristovi-Bohočlovekovi, na ktorom jas—ne a zrejme zažiarila důstojnost človeka s-tvo­reného na podobu Boha. On je vzorom aj mie­rou. Ním poučeni vieme, že človek je natoIkoobrazom Boha, na-kolko je účastný Božstva &n-skol-ko sa toto na ňom zjavuje a v ňom žia­ri. Zivot Bohoč'oveka nás poučuje, že človekje tým zrejmejšim obrazom Boha., čím moc­nejšie sa v ňom presadzuje duch boží. Všetkypokolenia budú obdivovat žiariace znaky osob­nosti Kristovej: vznešenú rozvahu a můdrosť.svojmocnú vól'u, formujúcu jeho konanie.

V knihe J. Sirach čítame ako doplnokk prvotnej zvesti o stvoreni človeka: „....apodl-a seba vyzbrojil ho mocou & na svoj ob­raz ho stvoril... a dal mu moc nad tým. čoje na zemi. Strach pred ním uložil do každéhotel-a, aby vládol nad zvieratmi a vtáctvom.Dal mu rozvážnosť a úsudok, j'azyfk, oči, a ušia srdce na vymýšl'anie. Stvoril mu múdrosťumu a ukázal mu zlo a dobro.'" V spomenu—tých vlastnosti—achčloveka sa odzrkedl'uje po­doba Boh-a. V dóstojnej n::dvláde l'udskejosobnosti. A nakolko svojím duchom dviha sanad mřtve aj živé stvorenia, nad prirodu, na—tol'ko sa ukazuie na ňom podoba Bohu. Na­koFko však uživaním svojich schopnosti sa

' Volne podla J. Sir. 17, l.

_ 61

odvracia od božieho majestátu a prikláňa sak telu, hmote, n-atolko sa na ňom z-atemňujea zasiiera podoba Boha. V tomto osvetlenichápeme, prečo hriech — odklon od Boha —zastiera v nás obraz Boha -a zvýrazňuje v náspodobu zvieratť-a.

Takto chápali zjavenú pravdu o človekuaj Cirkevní otcovia. Svátý Gregor nysenskýpíše: „Skrze vynikajúce vlastnosti duše, hadokonca a-j držani tela, ukazuje s-a človek akozrodený na vládnutie. Lebo duša to ukazujesvoju vyvýšenú vznešenost a královskú d'ó­stojnosť nad kvaždú podlú nízkosť zrejme tým,že je nezávislá a slobodnou vól'ou svojmocnevládne. Namiesto purpuru odiata je ctnosťami,namiesto žezla opiera sa o blaženú nesmrtel­nost a namiesto královského diadému zdobe­ná je korunou spr-avodliVOsti. Takto zjavujese nám celkom v královskej dóstojnosti, alkodokonalý obraz prakrásy."

Mohli by sme uvažovat aj o dalších vlast­nostiach človeka, v ktorých sa odzrk-adl'ujeve­leba Boha, ako je napriklad duchovná a teles­ná činnost človeka a práca vóbec, svrchovaoná moc nášho svedomia. No 11prvého človekapodoba Boha navjj'asnejšie zažiarila v jeho nad­prirodzenom byli. Učiaca Církev na trident­skom sneme vyhlásila: „Adam, prvý človek,v raji prestúpiac prikaz Boha, hneď stratilsvátost a spravodlivosf, v ktorejbolustanovený . .

Aby sme porozumeli výrazu „svátost aspravodlivost", ktorú stratil Adam, musíme sananovo vrátit k dokonalému obrazu Boha, je­ho sválos-ti a dokonalosti, ku Kristu Vykupi­tel'ovi, ktorý podl—aučenia Písma prinavrátilnám to, čo Adam m-al & stratil. Z paralely me­dzi Kristom Vylkupitel'om a prvým človekompreniká objasňujúce svetlo na póvodné po­stavenie l'udského by1tia, ako vyzeralo podlabožieho plánu po stvoreni až do osudného62

okamihu prvého hriechu. V Kristu sa námzjavila mak-aterná láska božia, alby poblúdílél'udstvo priviedla zpět k Stvoriiel'ovi. Kristomzačina nový začiatok a nový sveto-Vý poria­dok. Kristus znovuposiavil póvodný stav člo­veka stvoreného v milosti na podobu Boha. Zprvej zvesti o stvoreni človeka citelne vyža­ruje svátost aj spravodlivosť, pokoj, čistá ra­dost a prítulnosť človeka k Bohu. Toto všetkosa nám prinavrátilo skrze Krista, ako hovorisvatý Pavol: „Aby, ako hriech nnnnval nasmrt, tak i milos! panovala skrze spravedli­vost na život večný skrze Ježiša Krista-..."

Z jestvovani-a oživotvoreného človekaNového zákona padá nové svetlo na jestvo—vanie prvého človeka, stvoreného na obrazBoha a my chápeme, že ani nie natoPko svo­jimi prirodzenými schopnosť'ami a vlastnoste­mi bol podobný Bohu, lež milosťou bola jehoprirodzenosť povýšená a pretvorená naopravdivý obraz Boha ožiarený svetlom troj­jediného hožžeho života. Človek telom prebý­val na- jedinečne krásnom & príjemnom mie­ste; no dušou zdržiaval sa na neporovnatel­ne vznešenejšom mieste. Boha mal za chrám.milost jeho za odev a poznávanie Stvoritelabolo mu prameňom života, nad ktorým smrťnem-ala moci.s

Nepochopitelné je pre rozum t-ajomnéSpojenie omilostenej duše s Bohom.vktoromspojeni spočíva nadprirodzené vyvýšenie pri­rody l'udskej. Viera nás však učí, že Boh znepochopiternej láskavosti skláňa sa k námtak daleko, že nás, stvorenia, priberá do svoj­ho tajuplného života. Zivot stvorený prenikáživot večný. Posvácujúca- milost, v ktorej bolstvorený prvý človek a ktorú nám Vvkupitel'pririavrátil, je putom spájajúcim l'udský život

= Rim. 5, 21.' Podla svatého Jána : Damasku.

63

s božím životom vydvihujúc takto nemohúc­nost sivoreného do závratných výšok nadprí­rodzenosi & ponárajúc ho do nevyspytatel'­ných hlbok života Boh-a trojjedíného.

Ako zvlášiny následok tejto nadprirodze—nej skutečnosti, podla zvesi Písmaoprvotnomstave človeka, boly podstatne zmenené aj pri­rodzené dokonalosi a schopnosti človeka. Dar,po ktorom dnes prirodzenost človeka vzdychá,bol jej vlastným v prvých hodinách deiín Iud­ského pokolenia. Milosiivé spojenie človekas Bohom stvárnilo jeho prirodzenosť — dušua telo — tak, že človek bol zjavenim Boha.A keďže aj telo sa lígofalo v božej sláve, nz:­hota nebola popudom k hanbe, bola akobyzastretá jasnostou božou. Telo, poviíé do slá­vy a veleby božej. nepoznalo únavu, nemoc,smrt a rozklad. '

Medzi d-armi, lkÍOI'é doprevádzaly milostbožiu v prvotnom stave človek-a, nad všetkyvyniká dar oslobodenie od žiadostivosti.(Concupiscentis). Slovo žiadostivost zn'ačí lusmyselno—duševné úsilie, ktoré vzniká na po­pud vóle, ale s-amo od seba a vlastným spóso­bom vplýva na rozvahu a ro7hodovanie. Žia­dostivosť patrí k našej prirodzenosti, teda jedobrá, lenže n'akol'ko móže hatit slobodné roz­hodovaníe & ho aj ovplyvňovať, pósobí člo­veku prí'koria, ba, ak hatí človeka vo vylkoná­vaní mravného dobra, vedie “aj k zlému. Prvýpár l'udí hol z milosti božej oslobodený odtakejto žiadostivosti a preto bol slobodný ajod vnútomých rozporov. Pravda, aj prvý Iu­dia mali žiadostivost, lenže tá nebola neuspo­

'riadaná. Vól'a absolútne vládla nad pudovýmisklonmi žiadostivosti. Preto aj obcovanie sBohom bolo plné slasti & radosti, bez príchutibázne a strachu. Dnes n'aša slabost si to anipoímove nevie dobre sprístupniť, iba z popisuraja získavame si určitú predstavu o prvot­nom stave, vidiac, že pokoj s Bohom prináša!

64'

sa aj na pokoj s prirodou. U prv—éhočlovekabol dokonalý súlad v spojeni nahor k Bohua n'adol k prirode. Láska k Bohu a láska k ze­mi nebply v proíik'ade. Clovek bol obdivu­hodným, ba tajomným súl'adom tela a ducha,ponorený do osobnej radosti a lásky.

V tomto siave bola prvým l'udom pod­mienečne daná aj nesmrtelnost tela. Zivot sí­ce aj u nich mal prebiehať v rámci prirodze­ných danosti, teda uberal sa aj vtedy k smrti,podla zákona, že každý život viazzný nahmotu sa vyčerpáva; lenže zvláštnvm božímriadenim nemalo dójsť k prirodzenému vyčer­paniu. Bol to zvláštny stav, že mohli nezo­mn'et no nie, že nemohli zomn'et. Tolo mimo­prirodzené postavenie človeka bolo zaiste zo­vnúiorným znamením blízkosti Boha, prame­ňa to všetkého života. Hriechom potom bolospojenie s Bohem prerušené a v jeho stopáchprišla smrt, „lebo odplata za hriech ie smrt,kým milos! božía je život večný".'

Dar nesmrtelnosti doprevá—dza a_i oslobo­denie od znamenla smrti. Clovek nepoznalutrpenia & bolesti. Keďže smrť nemala mocinad telesným životom, ani sprievodné úkazyvyčerpávania a rozkladu nemohly sa v teleusalašit. Ani nemoc zvnútra ani úder zvonkunemohol ohrožiť život. Človek sa tešíl doko­nalému zdraviu tel-a a dokonalému duševné—mu pokoju a vyrovnaniu. Preto nepoznal anizármutok & žial', lež “čisté srdce 'a čisté sve­domie bolo preňho prameňom čisťei radosti,ktorá čistou láskou bola usmžernená k Bohu.

No zaiste tento stav nebol v znameni pó­žitkárskeho leňošenia, lebo práve dokonalévlastnosti človeka — telesné aj duševně — nú­tily ho k tvorivej práci. Človek z božieho prí­kazu mal tvorivou prácou usmerňovať svoieživotně prostredie. svet. Aj to bol dar, lebočlovek bol pribratý za spolutvorcu božieho

' Rim. 5, 21.

65

diela. Človek mal tvorivou prácou zdokonalo­vat seba a svet. Clovek teda nebol oslobode—ný od práce, lež od neúspechu v práci, boloslobodený od bezvýslednej, neplodnei práce,od úmornej a unavujúcej práce. Práca bol'apožehn—sníma len prekliatím v hriechu sa sta­la pre nás bremenom.

Prirodzené, nadprirodzené aj mimopriro­dzené dary dostali prví Iudiva ako dedičnýdar pre celé rudslvo, pre všetky pokolenia,ktoré predstavovali. Podl'a božieho plánu, ro­denie bolo by bývalo tajomným prameňomnielen prirodzeného, lež aj nadprirodzenéhoživota a všetkého, čo s ním z božej vóle sú­viselo. No nestalo sa tak, lebo človek, ktorýmal previesf, boží plán, zlýhal. Svojmocne vy­stúpil z n-adprirodzeného životného prostrediaa pokúsil sa tvoriť si svoj život bez Boha tak,ako to vystihol básnik: „Na svoi obraz člo­veka Boh sivoril. -—V č'oveku však prefíka­nost mnohá. — Obraz boží odparatil kamsi &na vlastný vytvoril si Boha."

Tragika človeka. Jej poznanle ie všaksvetlom na ceste způ! k Bohu.

Verim v svó'tú Církev všeobecná.A. D. Serlillanges. OP.

Prej-av viery je vlastne neopisatel'ný anedefinovatel'ný, ako každý prejav života,najma nadprirodzeného. Jeho pramene súskryté; vyviera z hlbin, ktoré nijaký rozborcelkom neodhalí. Je však známe, že tri prvkysa sdružujú, ked sa tvori: prvok rozumový.prvdk mravný &prvok božský. Viera je myš­lienka; viera je dobrá vól'a; viera je milost.Keby sme ju chceli definovat jednou vetou,mohli by sme povedať: viera je skutok roz­umu prevedený v určitých mravných náklon­nostiach a za súčinnosti Boha.

66

Jej predmet je nám známy: to,.čo je bož­ské a čo s ním udržuje nevyhnulnú spojitostvthadom na náš ciel'. O tej pohnútke smepoučení: je to sám Boh, Boh neomylná prav—da a najvyššia dobrota, neschopná klamu aomylu.

Táto schéma by stačila, aby sme zhruban'ačrtlí ústrojenstVO našej viery, keby sprost—redkujúca úloha, čo lu zaujíma naša Církev,nenastolila dóležitú otázku.

Hovoríme, že viera smeruje priamo k Bo­hu; veríme jemu jedinému a jeho neomylně­mu svedectvu; jemu jedinému naprosto dóve­rujeme, lebo v ňom niel rozporu. No musímepripustžť,že tento úkon prilipnuti-a, uskutočne­ný v srdci predpoklada cudzie prípravy, pod­mienky platnosti a vyžaduje dozor. Církev jetá, čo nám predkladá predmet viery. To je jejprvé poslanie. Tomu, kto sa v nej zrodí krs­tom, odovzdáva vieru sta dedičstvo a tomuzasa, čo je mimo nej, či je to už nevedomýalebo neveri—aci,ponúka mu ju, aby si ju vv­volil. Bez nej niet pravej viery, vierv ist-ej,viery záslužnej, lebo taký je boží poriadokodovzdávanie; bez Církvi viera teda nemóžesa vznášet k Bohu, ako zasa mimo nej od Bo­ha nesostupuje.

Zaiste možno mať bezprostredný pristupk učeniu a poznat jeho povahu. Veď toto uče­nie sa v určitom smysle samo odůvodňujesvojou vlastnou hutnostou, svojou zázračnousúdržnosťou a svojou prilíehavosťou pre život.Treba však poznamenat, že aj Církev tvoričiastlku tohto zázračného celku a to nie bárs­akú, lež čiastku celkom obklopujúcu na spó­sob dajakého rámu, dajakej siete alebo„mríež“.

Nič v dogme nemóže sa rozlúštit aleboúplne definovat bez Cirkvi; nič bez nej nie jevlastne schválené, stofožnené. tcbóž zaruče—né. Záruka Církvi je podstatná podmienka vie—

67

ry a aj sama Cirkev je článkom vierv. Takžeformula: verim v Církev, má dvojaký smýsel:1. verím, že Církev je to, čo hovori, totiž bož­s'ká, vychádzajúca z Boha Krista, aby predlžo­vala jeho poslanie na zemi; 2. verim všetko,čo hovori Církev, ako vykladateikal ziaveniaBoha Krista.

Vieme dobre, že nad týmto sa mnohi po­horšujú. „Kol'ko l'udí medzi Bohom a mnoul“zvolal Jean-Jacques-Rousseau. Ale čože zna­mená táto sťežnost? Vari chceli bý mať osob­né zjavenie? Ved si _ho ani dobre nepredsta—vujú! Veď tí istí, čo odporujú (každému zja­venžu, chcú dajaké pre každého! Veru máloúprimná dvojsmyselnosť a nel'udská požia­davka.

Individualislické náboženstvo nedá sepochopit ani vzhtadom na póvod jeho vierý.ani vzhl'adom na jeho rozvinutie alebo na je­ho koniec. Sme plemenom, Boh prichádza knám takým, aki sme. Mý zas'a máme k nemuísť pre vieru alebo pre náboženskú činosť tiežtaki, akí sme, jedni (spoločne), tak ako on jejeden podstatne. „Jeden Boh iedna Viera, je­den krst" hovorí rozumne sválý Pavol.

Individualizmus je dnes odsúdený navšetkých poliach: v politike, v sociologii, vhospodárstve & v určitom ohl'ade aj vo vedea v umeni; nuž nepójdeme ho znova nastolo—vat v náboženstve, lebo tam by bol najmenejvhodný, keďže náboženský cit je zo všetkýchnajspoločnejší, najviac cudzí tomu — pravdanie vo svojich prechodných a prípadkovýchprejavoch — čo nás rozdel'uje n'a plemena, ci­vilizácie a národy.

Keď sa toto uváži, musi sa pripustiť, žeprilipnuiie na dajakú náboženská vieru — činto prvorodý, podstatný našej l'udskej skupi­ny voči božskému — nemóže vychádzat 2 in­dividuálneho podnetu; musí být činom soci­álnym, &keďže ide o nadprirodzeno, musi byt

68

činom sociálnym póvodu božského, totiž slo—vo Boha k l'udslvu.

Vynoruje sa otázka, ako Iudská spoloč­nost bude dotknutá, v akych podobách na—stanú odnože jednak na začiatku, ked l'ud­stvo ziskava slovo Boha, jednak potom, keďho chrání.

Vieme, ako sa to stalo. Keď máme na mys­li poradie, dejinny postup, povieme so svá­tým Pavlom: Mnohonásobne a rozličným spó­sobom hovorieval kedysi Boh otcom skrzeprorokov, na'inovšie však, za týchto dní ho­yoril k nám skrze Syna“. Treba tu pripome­nút, že takto hovoriac, sleduje sa pori-adokčasu (kedysi, dnes), nie poriadoak závislosti.Ide o obdobia, ktoré sa poskytly na uskuťoč­nenie plánu; neide o plán. Ked sa hovori osamom pláne, o stupňoch Bohom stanove­ných, v ktorých l'udstvu rozdával svoj život,či už na poli pravdy, alebo na ktoromkolvekinom poli, vtedy nepatri sa uvádzaf najprvprorokov, lež Krista.

Kristus je prvok l'udstva, ktory Božstvopoužíva, aby k sebe nábožensky pripojilo ce­lé Iudstvo; je spojivom, miesto prechodu prevymeny. Mostom, ako hovorí svátá KatarínaSienská. Svatý Tomáš, hovori-ac naimá o vie—re. prirovnáva l'udstvo moru, ktoré činnostnebies pozdvihuje a ženie zo stredu pritažli­vosti. v ktorom sa sjednocuje a v k'orom mázačiatok nábožná činnost neba, je Kristus; aod Krista počina sa rozplývat stupňovitýmrozdávaním božská činnost vo svete a v deji­nách. '

Náboženská činnost Krista tak na poli vie—ry eko aj na keždom inom poli nezačala saKristem historickým; vystupuje až k počiat­kom, ako zasa nezastavuie sa na jednom prie—stranstve, lež žiari v každom plemene a v ce­lom vesmire. Keďže v ňom večnosť stáva sačasom, aby obnovila čas, celý čas, ai do mi­

69

nutosti ai do budúcnosti, je jeho poplatnikom.Všelky cesty dejin, ako aj všetky cesty tud­stve, prechádzajú cez jasle a cez kríž; tam sa„križ.a". Najprv je proroctvo, oznámenie; po­tom je použitie; všade je milost, ktorej podo­by svetla a podoby sily, jedným slovom spá­sy, sa nerozpojujú.

To je v poriadku; sme nábožensky jedno:zachádza sa s nami ako s jednolkou. Kedžepredmet náboženstva — Boh, nie je v čase,lež vidí vyžiarovať svoju jednu a nedelitel'núvečnost ku všetkým bodom času, niet dóvo­du. aby jeho Prosirednik žijúci pre spásu čes­ného plemena mal vztah iba k jednej častitrvania; musí ho celé ob_jať.Ak sú dóvody,aby jeho objavenie sa bolo oddialen—é,ak súnevyhnutné prípravy, z toho ešte nemožnouzaívár-ať, že minulost sa vymanila zpod čin-.nosti Krista. „Kristus včera, dnes a cez všetkyveky". Nemeni nič na tom, či jeho kolíska mácelé dejiny pred sebou alebo čast z nich zasebou. Podstatný plán ostáva. Ježiš je bodpripevnenia, bod závislosti celej masy. Božskáintímnosť sa v ňom natrvalo zariadila pre do—bro všetkých. Prináša nám pravdy, zákony.síly, z ktorých boly pred ním a vlastne skrzeneho iba úlomky. On zakladá božie král'ov­stvo, ktorého učenie o viere je zátkonom prerozum. Nuž &božie král'ovstvo je Cirkev, to­tiž Iudstvo sdružené okolo Krista, ktoré dostá­va všetko od neho, predovšetkým však vieru.

Vidí sa už teraz dósledok? Církev vyža­duje tú istú vieru ako Kristus, keďže Kristusrozlieva sa v nej a vyjadruje sa cez ňu. Kris­tus vyžaduje tú istú vieru, čo Boh, keďže Bohv ňom prítomný sa cez neho vyjadruje. Apretože všetky tieto prvky sú spojené; preto­že Cirkev — to je každý z nás ako jeden zjej členov; pretože Církev —-to je Kristus akojej hlava a Duch Kristov ako jej životný pó­vod; a pretože takto Boh je všetko vo vše—

70

tkých, nie je samostatného roztrúseni'a, niesme ponechaní sami na seba, lež súladne sdru­ženi cez všetky časy, cez všetky hranice oko­lo toho, ktorý má za úlohu nás sdružit, keď­že má kl'účove postavenie v celom pláne, jeVodca par excellence.

Výkrik Jean-Jacques-a: „Kolko l'udi me­dzi Bohom a mnoul" nie je teda nadalej odó—vodnený. Iludia, čo tuná prichádzajú, nie súmedzi Bohom a nami, lebo ich úloha je umie­stiť nás v mene Krista, ako Kristus oznámilmedzi nás a Boha, privíesť nás do samého SÍY­ku s Bohom. A viera je až po tomto vnútor­nom styku.

Veriaci mýslí v Církvi tak, ako jeho teložije v rýtme všehomíra. Telo je samostatné;má svoj vlastný zákon diania; predsa vši-kcelá priroda ho obklopuje a ho preniká a vurčitých ohl'adoch je iba sústredenim jej sil.Tak aj krestan je prvok súčasne samostatnýa podrobený v duchovnom tele Kristovom, vjednej a všeobecnej Církvi. Co si pomyslieťo tom, ktorý zbadajúc závislost našich tiel odsil sveta poved-al bý: kol'ko vecí medzi príro—dou a mnoul Príroda. je jedna- vo svojom zá­kladnom zákone, ktorý je božský; naša teles­ná nezávislost sa tam ponoruje a nehýnietam; závisieť na všeobecných silách podlaporiadku Prozretelnosti znamená pre nás zá­visiet na Bohu. Tak aj závisiet na Církvi voveci vierý znamená závisieť r.a Bohu a Bohusamom; lebo všetky prvky Cirkvi,preds*'aveníako aj ostatní, majú za zákon jediného DuchaBožieho daného Kristom, on hlava, mý údý,so spoločnou dušou.

Ziada sa poznamenat, že neveríme v Kri­sta pre jeho Iudstvo. V prísnom dósledkumohla by sa pripustiť trochu absurdná do­mnienka, že Kristus bol nútený mať vieru,bárs pri tom mal za úlohu ju dať. Taký je prí­Půd pápeža. Veci sa tak nemajú u Krista: dó­

71

vody toho, prečo to tak nie je, sú mimo náš­ho terajšieho problému. Kristus nemá vieru,lebo má víziu, & má víziu z tohto sveta, prehodnost a mravně právo, nie z prísnej ne­vyhnutnosťi. Ked' teda na chvilu pripustímeabsurdnú domnienku, dobre pochopíme, ževykonat čin viery znamená prilipnút k niko­mu inému iba k Bohu a že neprilipne k niko­mu, kto sa stavia medzi, lebo sam Kristus vosvojom l'udstve nie je pohnútkou našej viery.

Povie sa, že je nevyhnutnou podmienkou?Zaiste, a povieme to aj o Církvi, ktorá hopredlžuje k nám. Ale vonkajšia podmienkanikdy nebola vnútomou príčinou; povaha dó­verného činu sa tým nezmenila a v tomtonemožno vidiet ani najmenší dóvod, aby ten­to čin nezostal samostatný.

Ako by na odplatu uvidíme nádhernépsychologické “&sociálne rozvinutie v pripa­de tej Církvi, čo nás spojuje s Bohom cez vše—tky priestorové a časové vzdialenosti, čo náschráni pred odc'hýlením se od podstatnéhoa pred rozptýlením na velké pohoršenie Au­gustina Comta, ktorá takto spósobuje jedno­tu dejínajednotu svetavnadprirodzenom pó­vode: časné důsledky toho maly by sa pomn­ly ukazovat. Tu hl'a, Spoločnosť národov prisvojom koreni. Hovorím pri koreni, nie v nejsamej; ale ak máme koreň veci, móžeme oča­kávaf s dóverou. Cítili to aj vynikajúci ino­verci: toto dnes velmi vynášajú. často privel'apokrokové skupiny katolíckeho svet-a.. . .

Prekročujeme v týchto posledných slo­vách stanovisko viery: nech sa nám to pre­páči; všetko tak súvisí, že nie je lahko zasta—viť sa. na svahu aj vtedy, ked by to človekchcel. A móže sa slať, že to nechce.

Vráťme sa k otázke ta, kde iu položil pro­tivník a zdóraznime: Autorita Církvi vo veciviery je dósledok našej náboženskej sociahili­72

ty, totiž usmemenej lásky, ktorá nás súledneshromažďuje v Bohu a v jeho jedinom Syno­vi. Keby každý hl'adal pre seba svoju nábo­ženslícú pravdu, v predpoklade, že by to bolomožné, neboli by sme viac v náboženskejspoločnosti. I keby sme boli, nezostali by sme,lebo duchovné rozdíely nsst-aly by ihned aboly by ustavičně. Ale ked ideme hladat prav­du do stredu, držíme sa pospolu a vospolokdržíme sa Boha, ktorý je pravda a láska-.

V každom prípade úplne popiersme, ževídítel'ná Církev, Církev vo svojich učiacichpredstavených, je príčinou našej viery. Kedževšak prípúšt'ame. že je podmienkou našej vie­ry, nemóžeme odmžetnuť odpoved-at, keď sanás pýtajú: Aiko je to, že uznávate Církev zanevyhnu'nú podmíenku svojej viery? Akoospravedlnite jej poslvanie? Lebo napokon akprípustíme, že Církev vedie ku Kristovi, žeKristus vedie k Bohu, čí treba ešte, aby saCírkev uznávala preto, aby sa Kristus poznal,aby sa Boh spoznal a aby viera takto bolaúplne odóvodnená a zaručená? Ako dospeie­me k tomuto uzn'aniu a vo všeobecnosti, akosa duch poučuje v náboženských veciach aako pride k uváženému presvedčeniu, ktoréjedine vyhlasujeme za prijatel'né?

Každý zbadá, že otázku stavíeme na vše­obecný základ, lebo jej prvé vyjadrenía. mo­hlo by prakticky zapríčiniť nesprávne rozrie­šenie problému. Od vtedy, ako z Boha, zKris—ta a z Církvi robi sa ieden úzko súdržný ce­lok, móže sa stať, že pridáme sa ku Kristovipre také pohnutky, v ktorých ešte Církev ničnezaváží; a naopak, může sa stať, že pridámesa k jednému alebo k druhému zo zvláštnychdovodov, ktoré pomáhajú naše poznanie. Tak­to možno vystúpiť na strom tým alebo inýmkonárom a takto možno spoznať konár podl'ajediného lista alebo podl'a jediného kvetu.Hlavné je, že človek sl pri najváčšej rozvahe

73

može povedať: „Boží prst je v tom". Ako jeto možné? „

Predchádzajúce poznámky stačia, aby smepochopili, že je tol'ko spósobov poznat plat­nost viery, kol'ko je duchov, kultúr a svedo­mi. Nemožno nám skúmať všetky pripady; alemožno ich akosi usporiadať, čim sa poslúžiodstrániť mnohé predsudky pochádzajúce buďso stanoviska a priori, buď z racion-alistickejpýchy, bud' z duchovného kastovníctva.

Teoreticky najpriaznivejši pripad je ten,ked' človek si sám pre seba vybuduje „evan­jeliumový dókaz" v smysle starokresťanskýchOlcov. Dókaz treba tu chápat nie v smyslematematickom alebo metafyzickom, lež mrav­nom. T—Eto to žied-a látka našej otázky, ktoránie je predmetom vedy vo vlastnom smysle,lež života. Ale aj tuná venujú sa vedeckémubádaniu; robia to pre uvažujúce kruhy tí, kto­rých nazýv-ame apologétemi.

Ci sa často takto prichádza k vlere? Ne—zdá sa. Váčšina póvodcov apologií, keď se užobrátili, museli priznat, že ich apologie prišlyaž potom, pre iných, &že oni sami inými ces­tami dospeli. Je to ako s bankou, do ktorejs dóverou ukládáme svoj majetok prv, ako bysme podrobne preštudovali jej stanovy a jejhospodarske prostredie, v ktorom pracuje. Jeto ako s priaťel'om, ktorému veríme bez toho,žeby sme budovali túto vieru na psychologic­kom rozhore jeho skutku a jeho správania savoči nám.

Sú, pravda, velké rozdiely medzi týmitopríoadmi a naším; podobnost je v tom. že aniv jednom nepredchádza sůstavné a úplne štú­dium: konáme životný čin opatrne síce, alebez vedeckého nároku vo vlastnom smysle.

Ak sa takto stáva s Iud'mi vysokej kultú—ry, čo povieme o jednoduchých, pre ktorýchnáboženstvo je ustanovené tak. ako pre vše—tkých. Predsa treba, aby tieto duše našly pri­74

stup k tomu, čo prináša spásu, aby Ježišoveslovo zosla'o pravdivé vo svojej dojímavejnežnosti: „Evanielium sa zvestuie malým/'Veru, tito nes-pologetizujú; neskúmsjú prame­ne; priiulujú sa k Cirkvi ako dieta &&svojejmatke; poznávajú ju, ako poznáme tvár beztoho, aby sme lipli na daktorej čřte. A akéšťastné sú duše popri tých našich úbohýchvzdelancoch, našich úbohých poblúdencoch,všetkých vykol'ajencoch našej biednej zemel

Rozumov-anie nie je jediné, čo nás móžepoučit! „Dal by Boh, hovorí Pascal, keby smeho — práve naopak — nikdy nemali zapotre­by a keby sme poznali všetky veci pudovo &citovo. Príroda však nám odoprela to'.o do­bro... A preto tí, ktorým Boh dal nábožen­stvo citom srdca, sú vel'mi šťavs'tlivía celkomoprávnene presvedčeni“

Apologetika rozdrobuje dóvody viery a.rozdrobujúc ich, činí ich pristupnými rozumu­júcemu rozumu; takto však ich odcudzuje in­štink'u, vnuknutiu, smys'u života, ktoré po—stupujú iným spósobom. Keby včela zrazu do­stala filozofický rozum a vedeckú skúsenosť,stratila by súčasne svoj pud, vel'mi by somsa obával o íkllát i o med.

Pridajme k inšťinktu, ktorý sa uplatňujev obtasti náboženskej, akýsi duch sociálnehopudu, ktorý privádza ponižených, aby sa cel­kom rozurnne sverili na svoje náležité vyskú—šané prostredie, na svoje náboženské vrchno­sti, na duchov, o ktorých vedia, že sú úprimm'&príslušni a ktorí im poskytuiú pomoc, ak samožno tak vyslovit, “v tom, čo sami by ne­vládali dosiahnuť.

Bolo by to prípustné? Je to tak časté, žeaj vo vede každý myslitel má dókaz na to, čopripúšťa a z čoho vychádza? Sme společenskétvory: „Človek je bytost poučovaná", hovorilLacordaire. Podávame si pravdu jedni druhým

75

tak, ako v strapci zrnká hrozna sa delia omiazgu. Ak verim preto, že druhi veria, tonijako neprekáža, že verím, lebo je to pravda;táto pravda sa mi dostala prostredníctvom, tofvšetko.

Povie sa azda, že to značí znevažov'atčloveka a jeho vlastné myslenie? To by bolprehrairý uzáver. Osobná myšlienka zachovási vždy svoje práva; ba možno v celkom pó­vodnom smysle povedať, že“napokon ani jedenčlovek sa neriadi ináč, iba podla svojej vlast—nej míenky. Ale prečo, že by rozmýšl'anie vv­ústilo skorej v inielekiuálnom osihoteni, akov uváženom prilipnuti k tej myšlienke, čo násobklopuje, najmá ked' ide o mienku společen­skú, širokú a vznešenú, akou je tá, ktorá na­plňuje kresfanské prostredie?

Zásluha myslenia _nie je v jeho origina—lite, ale v jeho pravde. Rád sa skloním predtým, čo mi podáva záruky a s úprimným srd­com, bratsky alebo synovsky, prijímam jehopravdu za svoju. Či sa tak nesprava l'udsképokolenie všade a vo všetkom? Ak by sa žia­dalo, aby sa murár dostavil do chrámu iba. pozdóvodnení svojej viery, musel by dlho ča­kať na svoju vel'kcmočnú spoved. Ale celkomtolko by čakal, aby zakl'účil dz:jakú záležitost,alebo zobral si sporitelný lisiok. Zdóvodnenievo všetkom je ozaj špecialiia; i ked' ide ol'ahšie veci, máloktori s'a sami k nim dopra­cujú. Nuž čo si počnú potom, ked' majú tolkémnožstvo mvšlienok a sku'lkov, čo predpokla­dá náboženská otázka! Vložit volebný lístokdo urny je vždy hrozná vec; l'utuiem “tých,čo to nechápu. Ale hlasovat za. náboženstvo,ak to má byť cez vedu, je ovela ťažšie. Nežia­daite to od zástupov. Inštinki a autorita.: to sújediné žriedla, koré móžu mat po ruke, abynahradily nemožnú kompetenciu. A ak sa roz­hodnú, bude lo celkom odóvodrnene, lebo ta­ký je život. A náboženstvo je životný prejav.76

tak, ako iné' rozhodnutie na ktoromkol'vekpoli. . . .

No napokon treba ešte poslednú pripo­mienku, aby sa toto všetko doplnilo, v určitejmiere opravilo a povýšilo na tú úroveň, kto­rá je vlastna iba- viere.

Povedali sme to, opakovali už, ale trebasa k tomu vrátit pri každej jednot-livej otáz—lce, ktorá by sa bez toho neriešila: viera nie ječin iba Iudský. Ná-bo-žensvo — toť Boh s na­mi, ako zasa my s Bohom; a tá črta nábožen­stva sa prejavuje hneď pri počiatku, korý sauskutečňuje vierou. Ked skúmame dóvodyviery, neslobodno teda zabudnúť ten dóvod, žeBoh prebýva v nás svojou milostou.

Má to znamenat, že táto účasť Boha jenám cudzia? Vóbec nie; je naša, lebo všaknám je prislúbená; je naša, lebo však smeboli vyzvaní zaslúžit si ju, ju žiad-ať: „Pýlalitesi, a dá sa vám." Jedným z tajomstiev dušeje, že táto žiadosť, ktorá zdanlivo predpokla­da vieru, platí za takú, ktorou sa viera ži-ad-a.Tieto tajomstvá zastrašujú rozumkárov, prenás však sú celkom prosté, ked ich raz sku­točnost odhalí. Zivot lvorí život, predchádza­júca viera tvori formálnu vieru; Boh v násprichádza v ústrety Bohu v sebe. „NehIadalby si ma, keby si ma už nebo) našiel".

„Nečudujie sa, hovori Pascal, že jedno—duchí ludia veria bez dóvodov. Boh dáva imlásku voči sebe a opovrhnutie voči nim s—a­mým. Nakloňuje ich srdce verit. Nikdy ne­budú verit užitečnou dóverou a vierou, akBoh nenaklom' ich srdce ?. veria hned, len čo

77

ho naklonil." Poznamenajú azda, že Pascalnáklonnost verit necháva prechádzat inou ná­klonnostou povahy viac mravnej? Verit tiežje vecou mravnosti; je to'ctnost, ktorú všakmóžu iné ctnosti pripravit. Tu prichodi pove­dat s Hugom:

Rozumová činnost milosti, ktorá takto oži­vuje dobrú vóIu, móže sa chápat ako určitýdruh vnútorného volania, volania bez slov.Boh nám neviditeIne podáva ruku, ako JežišPetrovi na rozbúrených vodách a hovorínám: Pod'! Toto volanie nijaký hl'as nemóževyjadrit, ba ani nijaká mienka., lebo je iajom­ným vábením. na ktoré sa odvoláva Ježiš,keď hovori: „Nik neprichádza ku mne, alko hoOtec nepriíahuie".

Krestan má byt „splodený_z Ducha Svá­tého" ako sám Kristus. „Ten Boh, ktorý roz­kázal, aby sa za tmy svetlo zaskvelo, je tenistý, ktorý žiari svojou jasnostou v našichsrdciach, aby Evanielium nebolo zakalené prenás tak, ako je pre tých, čo hynú“.1

Dóvody viery iba upevňujú intelektuálnyobraz veriaceho; Boh ho však oživuje a ak sajemu páči, móže predíst výstavbe alebo si junevšimnút, lebo však on je pánom. Je koneč­ne celkom prirodzené, ked nás Boh umie-stňu—je na cestu nášho ciel'a, ku ktorému mámepotom kráčat s jeho pomocou. Týmto umies­tením na cestu je viera. A ak je čistým' da—rom, koho sa to móže neprijemne dotknút?

Načim však dar “prijat; treba, aby du­

' 2 Kor. 4, 6.

78

chovné dieta, postavené na nohy a ť-ahanénapovrázku, dalo súhl-as chodit, a preto aj vtomto pripade prej-av viery je eminentne slo­bodný. Zvlášine je však, že ním duša prilipnek svojmu Bohu akosi rodinným citom, priro­dzenou podobnosťou, príbuzenstvom. synov­ským priateIstvom, prialeIským synovstvom;všetko odlienky, ktoré vystihuje to prosté slo­vo: láska. „K0 je z Boha, počúva slová bo­žie", hovorí sv. Ján. Ked sa krestan stal z Bo­ha, nuž nepotrebuje dóvody. Dobre je, ak ichmá; najrpv pre druhých, lebo to, čo jemu do­vol'uje obíst sa bez nich, nemóže inému dá­vat, je tiež dobre, ak sa móže opriet 0 ne vte­dy, ked veje' Vietor zvonka. Ale hlavnú opo­ru už má: Boh je tam a Boh si dostačuje, abysi v srdci vyda-l svedectvo o sebe.

Toto poňalie o viere Bohom žiadanej aBohom prevedenej má čosi zaráž—ajúcehoprečloveka svetského. Tomu však, ktorýr z vieryžije, pripadá to sice podivné, nenachádzavhodné slovo, aby to vyjadril, ale predsavznešene. Cítiť tam nadl'udské poznanie člo—veka a jeho vztahov k božskému. Prečo sačudovat, že je čosi tajemného v spósobe, kto­rým sa prístupuje k tajomstvu? Mat neko­nečnú istotu je nad naše zraky a ešte viacnad naše sily. „Je však nemožné, aby Bohdakedy bol ciel', ak nie je póvod. Oči pozdvi­hujeme hore, ale opierame sa o piesok, &zemsa rozplynie & padneme s pohl'adom k neb_u".(Pascal).

Preložil Dr. Beňuška.

79

D0 VÝŠAV.

80

Chválospev na Boha.Svatý GREGOR NAZIANSKY.

Ta Naivyššieho Mocnáradaj ohiasovat, ospevoval,Teba Pána a viadára,pre ktorého spev a chvála,

pre ktorého sbor anleiov,pre ktorého večné veky,pre ktorého slnko svieti,pre ktorého beh mesiaca,pre ktorého hviezdy skvostné,

pre ktorého zna! sa snaží,vznešený človek čo je Boh,duchovný, skutočný život.Veď Tys' stvoril všetky veci,každému dai postavenie,

podla svoje) rozumnosti.Riekois' slovo a stalo sa.Tvoje Slovo ie Syn Boží.lebo rovnei podstaty ie,rovný slávou Piodiacemu,

ktorý usporiadai všetko,aby rozkazovai všetkým.A hra, starosiivos! Boha,presválého Ducha chránivšetky tvory, ktoré objal.

Ospevuiem Ta Trojica,jediná živá Vládkyňa,bez zmeny, večná priroda.tajného súcna priroda,múdrosti um nedostižný,

sila bez vady nebeská,bez počiatku, zakončenta,svetlo bez všetkého tieňa,tvorstva všetkého Strážkyňa,ktorá pozná všetku hlbku,

zemou počnúc až po morta.Otče, dobrotivý buď mt.Daiže, by som skrze všetkotúto svátost samu si cttt.Sotrl všetky moje hrtechy,

očtst cetú molu mysef,od zlomyselnostt každe/.by som oslavovat božstvo,dvthat zbožne ruky svoje;by som dobrorečtl Kristu,

s prosbou sklonit st koleno,prtbraný raz bol za sluhu,keď On pride krárulúct.Otče, dobrotivý buď mt,mtlost, srutovante hradům,

nech Ie chvála vďaka Tebeaž po vekov večné veky.

2 gr. pret. AB.

O naríekani Panny Márie.Světy JAN DAMASCENSKÝ.

Beda ml, nejsladší Synu, beda mt cudzinke matke.cudzinče jediný Synu. ako Vyhnenec medzi cudzincamtzabitý: Prečo som nezomrela pred tvojim utrpením?Prečo nejdeš okolo mňa ako mrtvej mlčiac & nepo­vediac slova tej, ktorá ta porodila. Moje srdce pukákeď (a vidím bez pričiny ako zločince sviazaného &ukrižovaného. Prečo tak rýchle končtš putovanle & ne­prehovortš k tej, ktoré te bez ból'u porodila? Ale. ódieta mójho strádaniu & težko znesttetnej núdzel Strá—cam potešenie vo svojom vyhnanstve, a zostávam sama& núdzna medzi cudzincamt. Ale, ó Synu & Bože můj.neopúštaj mal ' preloill: S.

81

ŽIVOT.

Božia láska.Nebo aj zem móžu sa stretnůt iba v blbinách lásky

— lásky. ktorá napraví minulost zataženou zodpoved­nostou a biedou; lásky, ktorá zapaluje, ktorá bude po­máhat a vitazit v budúcnosti. Táto láska mala byt vidi­telná na večné časy. Na veky mala byt postavená akoNezapiera'tel'nál Nikto nemá v'a'čšiu lásku, ako keď dásvol zivot za priateia... V umučení Pána Ježiša Boh ačlovek podali si vzá,omný dókaz lásky: Clovek zomrelpre Boha a Bob pre človeka. Nápis na kríži je úpisomtohto spečatenia obojakej smluvy. Je napisaný po židov­sky, jazykom náboženskej minulosti;po grécky.jazyk0mvládnucej civilázácie & po latinsky, jazykom južneja dobyvačnej sily rimskej. V tychto troch rečiach m6­žerne čítat o Odpustení a o nebeskej štedrosti. o šra—chetných návratoch a o snahe tvora, ktorý bol taktoprekvapený láskou. P. Sertillanges, OP.

Znameníe kríža.Znamenie križa je znamením krestana. Prežehná­

vame sa, ked začíname sa modlit, čokolvek konat aleboked sme pokůšaní, aby sme neurazili Boha. Boh chce.aby sme nikdy nezabudli na križ. Preto križ je posta­vený na rohoch ulic, na námestiach. na poliach, abysme pri zazreli kri_žazvolali: Hra, ako ma miloval BoblHl'a. cena mojei duše.

Znamenie križa drví diabla, lebo skrze kríž može­me mu uniknút. Lež musime sa nábožne prežehnat zna­mením svatého križa. Kríž začiname na čele, čo zna­mená hlavu, stvorenie, Otca. Pokračujeme na prsia cezsrdce: lasky, Syn. Končime na prsiach: sila, Duch svatý.

Všetko pripomina kríž. My sami sme stvoreni napodobu križa. Choroby, pokušenia, bolesti, to všetko súkriže, ktorými ideme k nebu. Križom sa približujemek Bohu. ktorý nám všetko stonásobne odplatí. Krasnaje smrt pre toho. čo dobre žil.

2 Katechizmu sv. farára : Anu.

Za koho sa modlil?Pan Ježiš nás naučil, ako se máme modlit. V ňom

sme presiaknuti jedným životom dietok božích; pretotiež jednou modlitbou obracíme na k společnému

82

Otcovi. Svatý Cyprián vravi, že Kristus ako učiteljednoty, k.orý prosil Otca, aby nás učil jedno, akoon s ním je jedno, uči nás, že modlitba nie je Súkromnévec jednotlivých krestanov. Práve preto nevravime aniOtec mój, ani daj mi, ani odpust mi, ale Otče náš.priď k nám, daj nam atd. Kristus Pán, ktorý vše'kýchIudi zahrnul do svojho vykúpenia, súčasne všetkýchzahrnul aj do svojich modlitieb. A tak aj my sa mámemodlit: nie každý len za seba, za svoje záu'my. aleza všetkých, za zaujmy všetkých. Dr. Muller.

Boj s neuznaním.Cakáme na krajšle dni. Co bolo bolestné, uzdravilo

sa v plači srdca. o ktorom vie iba Ten, čo mu dávanebeské lieky. Začneme nový život, poví-ne sil V do­bro'e ku druhým neupustíme nikdy, & ked na jednommieste nemáme uznania. Boh nás vždy pokojne prijímaa v láske nikdy nepotlačuie. Len hladme mat vždymyšlienky čisté a spravedlivé. Žijeme \! ustavičnomboji s l'udským neuznanim. Ale nie preto nás ten bojznepokojuje. že bv nás azda odrádzal od dalšejpráce. lež preto, lebo je jednostaine ten istý. To už jetak na tomto svetel Budia sú dobri ai zlí, a nemámenikde prisiúbené. že sa nám vždy všetko podari. Evan­jelium nás vystriha nadostačl J. Haranta.

Znášaite ieden druhého !arčhy...Toto piše svátý Pavol Galatanom, ked ich nano­

mina k troezlivostl. A hned označuje ai pričinu tohtonapomenutia: Lebo tak spini'e zákon Kris'ov. Je tonaozai zaujimave, naima u takzvaných ludi nábožných.ako radi naoominaiú druhých. ako im vedia radit, chcúich čo naiskór vidiet dokonalých. os'obodených od vše­tkých chýb a nedostatkov. Táto sváta horlivost preja­vuje sa u osób duchovných aj u svetských.

Keď ideme na koreň tejto svatei horlivosti, pre­svedčíme sa, že dost často naoomíname bližných niepreto, aby sa napravili, lež preto, že nám osobne, našejpovahe — poved7me svojim správanim — sú nepriiemni.Pudi nás k tomu nie laska, lež sebaláska. U druhýchodsudzuieme určitú volnost v správani, ale sami v inf—mmravnom odbore sme eš'e voine=ší;oravda, to nevid'me,a'ebo vieme to farizeisky, teda sebecky, osoravedlnit.Nuž keď sami nevleme sa vymotat : určtých nedoko­nalostí, ako můžeme žiadat. aby ini boli podia našejchuti? Hei, chceme, aby boli povedzme dokonali podianašej vóle, ale len proto, aby sme nemali trampoty

83

s ich chybami, slovom, aby sa nám s nimi pohodlnežilo. Ale ked nevieme chyby a nedokonalosti inýchznášat, nesplnili sme zákon Kristov, čiže nemilujemebližných. Treba vedieť & uznat, že nikto : nás nie jebez chýb, nikto z nás si nestačí, lebo uiisnuti sme jednina druhých. Preťomusime sa vediet znášat, pomáhatsi, napomínat jeden druhého, poučovat sa navzájem. Tobude znamenie lůsy; a ked to bude ozajstná láska.potom veru ináč budeme hladieť na chyby bližných.lebo poznáme, že sami máme ich ovela viacej. Potomza bližného budeme sa modlit a svoje chyby odstra­ňovat, aby sme mu neboli na iarchu. Dr. Muller.

Zdvojnásobovat' úfnosť.Exercicie nie sú len dni tichých modlitieb, zatvo­

renia sa pred svetom & nebeského pokoja. Hej, to satak lahko poviei Ale neprežil ich nikto dobre, kto ne­sostúpil do hlbky svojej biedy. Exercicie učia tů naj—asketickejšiu teologiu: že sme naozaj zli, skoro nepo­lepšitelni, že život náš je tým najčemejšim na zemi.Plný nevdaku voči takému dobrému Pánovi. ktorý nástak nesmierne miluje. Plný neopatrnosti, márnivosti.pýchy.nelásky.zaslepenosti, pohodlia vo všedných chy­bách, nerozhýbavosti k lepšiemu. Slovom — že smetvrdi ako kameň. Hovorte proti tomu, čo chcete, pravéexercicie musia toto odokrytl Ale odist len s týmtopocitom z Nitry. : Ladiec, zo Slatin alebo : inéhoexercičného domu. to by znamenalo: odisť so zúlal­stvom. Nájsť nerest nie je dost. Ani chorý sa nepoteši.ked vidi len lekára a čuje všetko zlé o sebe. Treba'iieka zdravie. Treba zdvo—"násobitů-fnost, že Spasitel násmiluje a nechce náš večný pád za nič. Poklad svoihomilosrdenstva ešte nevyčerpal. Preto vrhnút sa do jehonáručia a pritúlit k ieho srdcu — a důškom naberaťodtial síly do ďalšieho života, to je velký dar za nádeja druhý pridavok dobrých exercicii. J. Haranta.

_PresýtenosůPostretával som sa v posledných mesiacoch s lud­

mi, ktori mi dokorán otvorili srdce ai dušu. A záverrozhovorov bol u mnohých ten istý: Všetkého už mámdosti Nechce sa mi ani čitat ani študovat. nebavi maani spolkárnenie, už ani do toho kostoia akosi nerádchodievam; ešte na omšu ako tak, ale na tú kázeň nie.Práca ma unůva, najradšej by som odišiel niekde doneznáma, kde by som žil sám pre seba.

"Hej, dnešný človek všetkého má dost. To je pocho­

84

pitelné. Lebo všetko, čo mu dnešok dava s americkourychlostou. s tou istou rýchlostou ho aj opůšta. a Po­tom chudačisko pýta sa, čo teraz. Keď hradáme pričinutejto únavy, neSpokojnos.i, po dlhom uvažovaní pri­deme na starú pravdu, že človek ani nemůže byt tu nasvete spokojný, lebo nie je pre tento svet stvorený.Keby vše.ko našiel na svete, po čom túži, nuž veru ne­zatúžil by po nebi, po lepšom zahrobnom živote. Aletato skutočnost svedči tiež o niečom inom. Zem je bo­hata, hmotných bohatsliev mame nadostač, len ich spra­vodlivo rozdelit; nuž po tejto stránke človek mohol bybyt spoko,ný; no jednako je nespokojný. To preto, žehmota je pre neho primálo, aby ho uspokojila; človekje bytost vznešenejšia, vyššia ako tuzemské hodnoty,preto nenachádza v nich ukojenia. Pri všetkom pre­pychu, keby bol až po hlavu ponorený do hodnot po­zemských — hmotných alebo duchovných — jeho dušebude kvilit, stenat, bude tůžit po štasti, nikdy ne­prestane túžit po Bohul Prečo? Lebo stvorená je preBoha.

Aj dnešný človek je nespokojný, unavený, lebo ne­spokojná je jeho dušal Tá stratila Boha, alebo nemá hodokonale; preto blůdi slzavim údolím a hlada štastie.Preto l'uďom musime ponajprv dat Boha, lebo tak irnvrátíme štastie, spokojnost a živolnú radost. Boh námdá všetko, a nikdy ho nezunujeme, nikdy sa nim ..ne—presýlime"; okrem neho nič nás dokonale ..nenasýti",neuspokoji. Dr. Muller.

O umeni.Umenie ako každá iná činnost l'udska vyznačuje sa

tvorením. Je prejav dokonalosti ducha, ktorého činnostvyznačuje sa tým.. že hmotu formu'e a zdokonaluje.lepšie povedané, hmote vtláča pečat svojej myšlienky.Na hmote zvýrazňuje svoje najvnúlornejšie pohybyduše, to šest všetku náplň myšlíenkovú a citovú. Právetým sa liší umenie ako prejav a činnost ducha od ostat­ných iných prejavov l'udského života, že činnost jezamierená smerom nahor ku kráse a do hlbky smeromk pravde, odkiar vychádza svetlo myšlienky a kde sanalieva citová oblast tajomným balzamom blaženosti,aby v pravej chvíli, ked dozreje oplodnena myšlienka.lntuiciou krásy vnuknutá, bola schopná nielen vnimata poznávat, ale z poznaného materialu pretvárat & zdo­konalovat podla požiadavky tvorivého ducha, smysel.ktorého spočiva v bázi ku kráse & velebenim tohovšetkého, čo nesie po sebe stopu dokonalej blaženosti.

Umenie je úsilie ducha zmocnit sa hmoty a pre­

85

tvori! ju duchom krásy myšlienky v-dokonalé dielo.Dielo také, ktoré zo seba vyžaruje náplň krásy ako žiatsvetla a formy, vyvierajúcej zo žriedla bytia a neko­nečnej náplne cilovej oblasti. Umelec tým, že tvori.pretvára & zdokonaluje hmotu. Ako by napodobňovalvo svojom tvoreni samého Boha Stvoritela; no nie to­tožne, ale len obrazne a symbolicky, nakolko nie jev jeho moci z ničoho dačo stvorit, ale— už Bohomzo stvorených veci hmotných pretvorit ich v dielo takejhodnoty a formy, ktoré už nemá na sebe pečať hmotnejneživej veci, ale životnost diela života ducha, ktorý jepóvodu božského a smeruje všelkými Prostriedkamik plnému božstvu, v ktorom snočíva vše'ka nánlň svet­la lásky a krásy, jediný to zdroj smyslu života a vprenesenom význame diela, utvoreného úsihm dokona­lého umelca.

Umelecké dielo je vnútorný prejav duše umelcovej.Je prejav celého človeka v plnej dokonalosti človeka.ktorý má z čeho dávat a nevyčerpatelný zdroj silyducha z poznaného pretvárat a z prežitého dobra tešilsa a obštastňovat iných, práve tou krásou a tým svet­iom lásky, ktoré je náplňou všetkých hodnót bytia asmyslu života. Len dielo, ktoré zvýrazňuje dokonalúnáplň hodnot má charakter umelecký. Preto každýumelec. ktorý _ie povolaný pre zvýrazňovanie týchnajhlbšich vnútorných hodnot: musí sa životom pre­tvorit a zdokonalit po najvyššiu oblast citovej blaže­nosti a rozumového poznania.. aby takto 2 poznanýcha p'režitých právd vedel ovládat hmo u a slormoval jupodle zákona ducha lásky a krásy v dielo, ktoré nesiestopu a pečat božstva v zrkadle důstojnosti a plnei bla­ženosti. 11,050“

0 kritike.Nemyslím na vedeckú alebo na llterárnu kritiku.

Dneska sa kritizuje vše ko, aj ohováranie, osočovaniepomenovali kritikou. A ludia naozaj velmi radi kri—tizuiú. No práve pre rozličné názory a úsudky v takej­to kritike velmi často vznikajů nedorozumenia medzipriatelmi. a zvyčajne bývaiú znamením. že taká'o kri—tika nevychádza z lásky, ale skor z nenávisti. Keď nie­kto nesůhlasí s ich nazorom, rozčuluiú se a zarmucujů.Pravda koreň toho všetkého ie sebaláska, lebo aj vkritizovanl hladajú seba samých a nevedia. že právepreto ich ůsudok je vonkoncom nesprávný. Pre tých, čotakto radi kritizu=ú iných, odporúča sa. aby úsudok.ktorý chcú uplatnit na iných, doslovne uplatnili na sebesamých. Iste v srdci pocitia, či je to prijemne alebo nie.

86

No 'nech už bude pocit zo sebakritiky akýkolvek. trebaaa pousilovat uplatnit ho vo vlastnom živote, a potomtakato kritika nauči nás správne posudzovat život bliž­ných. lebo správne budeme bIadíet na svoj život.

Dr. Muller.

Čo je šťastíe?Je letné svieže ráno. Vláčik unáša nás smerom

k Gennazzano, k milostnému obrazu Matky dobrej rady,kam nezanedbávame putovat každé prázdniny. Zasta­vujeme v Palestrine. v starorimskom Praeneste. Moiupozornost upú'al na nástupišti asi dvanástročný chla­pec — kolportér, predavač novin: hrbatý, srazený v ple­ciach, s nepomerne velkou a nesúmernou hlavou, 5 krát­ko ostrihanými čiernymi vlasmi. Pritom zvláštny a do­jímavý výraz spokojnosti a šťastia zrkadlil sa muv oduševnenej tvari. S úprimnou opravdivosťou a ži­vosťou, vlas'nou Talianom. vyvolával názvy svojichčasopisov. ktoré držai jednou rukou pod pazuchou adruhou horlive podával kupujůcim ve vlaku... Vy­konával svoie poslanie.

no, plnil s ozaistnou vierou a láskou svoje po­slanie tu na zemi, plnil vófu božiu, to je dost, v tomje šťastiel

Posudzovam'e.Z mravouky vieme, že nikoho nesmieme pokladat

za zlého, kým sa mu to jasne nedokáže. No vieme, akomnohl katolíci posudzuiů svoiich bližných, na'má kedide o ich náboženský živoll Orlím okom vyhladavaiúich chyby, vyňuchávaiú slová, ktoré by sa mohly zlevysvetlit, vytrhuíú ich s'ová zo súvislej reči, aby samohli nad ním pohoršiť. Prečo to robia? Lebo bližnémunedóveruiů a sebe až velmi. Lež aj Evanielium vravi.že boli kedysi farizeji, čo v sebe dóverovaii ako v spra­vodlivých, ale spravodlivosti v nich nebolo. Základdóvery k bližnému je pokorné smýšlane o sebe. Nikdysa nesmieme preceňovať: Len ia to můžem. len ia todokážem. Kto seba dobre pozná, vie. že ako často chy­bi, ako často potrebuie zhovievavý úsudok, lebo to!­ko ráz mal ten naičisteiši úmysel a tolko ráz to dopa­dlo celkom ináč. kriticky. Preto usiluime sa mať dó­veru ai v dobrý ůmysel spolubratov, nevykladaimehneď zle, keď u nich niečo potom mohli vyčítat ako ne—dostatok alebo hriech.Takáto nedóvera le znamením ne­dostatku lásky a nadbytku pýchy. O tých rud'och vy­slovil Kristus Pán svoje strašné beda. Dr. Moller.

87

Kde je vlasť ——domov človeka?Všade sme cudzincaml a pútnikmi. Tu v Ríme

v cele č. 106, i v S., i v M., 1 v 0., i v Bratislave...Nikde nemáme stáleho miesta... Peregrinamur. Anlhrob nie je našim trvalým bydliskom, našim domo—vom... Ani rodisko. Ani rodičia nie sú našim bezpeč­ným útočištom a trvalým miestom odpočinku. N lčotaje naším východiskom — Boh je naším Stvorilelom.Boh je naším ciel'om. Zivot a čas je putovaním... Pere­grinamur a Domino — peregrinamur ad Dominum...Večnost je naším domovem, naším stálým prlbýt­kom. Večnost s Bohom — šťastná, alebo večnost bezBoha... '

Zmilovanie, Panel

Obcovanie človeka.Streda 22. júla 1942. Cakám vo voze vicinálnej

elektrickej dráhy pri hlavnej rímskei stanici Termini.Pozorujem. Od stanice prúdla chvatne zástupy ludi.hnaných svojimi myšltenkaml a ůmyslami... Bože, načo myslíme. čim sa dávame celkom zaujat? Hmotnýmlmalichernostami, okolím na dosah ruky alebo krátko­zrakého pohladu. Ty si nám nablízku, Bože, ale našeočl sú držané, aby (a nevidely. Ty si ako za neprenik—nutel'ným múrom, za čierným, nepriesvi'ným sklom. —a my bezstarostne kráčame pozdlž neho. nehla­dajúc ani aspoň občasných priehl'adných oblóčlkov. Aty si nám nablízku, tý živý, ty si náš život, ty si smys­lom nášho života. s ktorým sa stretneme, len čo do­speieme na koniec tejto chodby, ohradenej so všetkýchstrán nepriehradným múrom, a len čo prejdeme cezbránu smrti...

Ty si nás vyslal na životnú pút, tý bedlíš nadnami — a my sme daleko od teba najvznešeneišou čin­nostou svojei bytosti... Ako nerozumné deti upůta­vame oči svojho rozumu a záujem svoiei vóle, svojhosrdca & svojho citu na hmotné, prchavé bubliny...

O Pane, otvor nám oči! 0 Pane, prenes tažlskonášho ducha a nášho srdca za můr viery, k sebe...!

Ivan Mariánov.

Kresťanstvo a práca.Ktorésl zahraničné církevně noviny. napisal,

!: !. maju, ako sviatku národnei práce toto: Povinnostpracovat neprišla na l'udi ako kllatba pri vyhnaní z rainpodla krestanskej viery, ako je to, ital, ešte vždy roz­širené vo vlere na vidíeku; lež kilatba, ktorú prinleaol

88

odvrat človeka od priatelstva : Bohem, urobila prámnámahavejsou, taZSOu a menej výnosnou. Ako by ajmal clovek, boží obraz. žit bez sny tvorivej činnosti.bez SCLlOpDOSllmoct tvorit vlastne, ked sám Boh do­dokončil stvorenim prvé a najdokonalejsie zo všetkýchdiet, a ak sa vecne pósobenie & tvorenie uznáva zajeno večný zákon bytla? Preto ostala práca, ku ktorejje človek už od prirody povolaný, aj po vyhnaní :rajského žitia, vysokým dobrom, premenila sa na pro­striedok & nástroj na oslobodenie z pút viny, ostalana,úcinne,šou zbraňou, keď vyšiel bozi rozkaz človeko—vi, aby bol pánom zeme a aby postavil sily prirody dosvo,e, služby. Národy pred Kristom preto v protikla—de s Bohem považovali prácu za najv'a'čšie zlo a prevá­dzaZi vládnuu'e ako potlačovanie pracujúceho stavuotrokov. Pretopostoj krestanstva k práci musel ziska­vat vo vykoristovaných vrstvách pre krestanske uče­nie, ktorého majster sa nehanbil ručnej roboty, akozlé chápaný súcit s na„biednejšimi. liahkovážna reč okrestanstve ako zo sveta utekajúcom akiste vyšlaz duchovného postoje, práci nepriatelského. Ešteaj v mníšstve ostala zachovaná práca ako najvyššiaprirodzená hodnost človeka. A dejiny benediktinovv prvých storočiach svedčla o obdivuhodných pred­návrhoch idey práce do najd'alších krajin. — Anglickýopát a cirkevný učitel Beda, rozpráva o istom vysokomúradníkovi zeme, ktorý prišiel so sekerou a toporomdo kláštora, aby tu nerušene mohol slúžit Bohu ručnouprácou.

Díelo tvojích rúk.Pravdy, ktoré sa nás najbližšie dotýkajú, najmenej

sl uvedomujeme. Obchádzame ich bez toho, žeby smeich spozorovali & daleko v hlblnách hladáme to, čoBoh postavil k bránam našich príbytkov a co neba­dáme v každodennom blúdenl.

Viem, že ma Boh stvorll &nazdávam sa, že chápemtaje tejto pravdy. Táto zrejmá skutočnost vyznievami tak všedne, že nepokladám za potrebné uvažovato nej. ­

Viem, že ma Boh stvoril, tak ako viem, ako mavolajú. Preto sa usllujem zaoberat sa zdanllvo časo­vejšími tažkostami; že ma Boh stvoril, to je pre mňastará vec, starodávna udalost, ktorá bola svojho časuzaznamenaná a od ktorej má dell dlhá retaz dni. Ke­dysi som vznikal z nlčoty a teraz som: to je všetko.No, aké vznešené důsledky plynů : tejto základnejpravdy? _

Skutočne základnejl Ze som bol stvorený, to nie je

89

iba všedna udalost, ktorá sa raz prihodila', ale stálaskutecnost. Boi som s.vorený: No, ucinky tohto stvo­rema s.anaju aj oo pritomnosti, Cize leCÍDOU mojhojestvovanra je Boh. Clovek nedostáva bytie ako al­mužnu, totiž aby ju prijal a z nej žil; ten, který dosta­ne a.muznu, ten už je a žije. Podobným sposooom ne—mozno ziskat dar bytia, lebo Boh z nicoty vytvára toho.koho obdaruva životom.

Ako si sám nemozem dat život, tak isto nemůžemsa udrzat pri zivote. Boh je tá stáia sila, ktora ma za­cnovava v byti. Veď nestačí, aby som bol Stvorený.Aby som jednoducho bol, mus.m být stále v dosanubeach rúk. Cas tu nehrá hlavnú ú.onu. A keby somžil stáročia, moje „ja“ bude aj vtedy závislé na Bonutak, ako v predvečer mojho vzniku. Ani vtedy nebu­dem súci samostatného jestvovam'a, lebo jestvovanienikdy sa nestane mojtm imaním.

To je len hra fantazie, ked' si namýšlame, že smeobdrzali dar jestvovama raz navzdy, ze k Dobrodin­covi nás nič neviaže, iba povďačnost. Mýlime sa, ak sichceme nahovorit, že týmto darom stali sme se zo žo­brakov neobmedzenými pánmi. Niel Stvorenie nie jejednorázový dar, ale ustavičná závislost, pretože smevždy odkázaní na tvorivú silu. Mo,e jestvovanie takzávisí od Boha, ako ozvena od zvuku, ako odraženésvetelné lúče od zdroja svetla.

Auznat túto závislostvjej úplnom rozsahu mamenápoklonit sa pred tým, ktorý je prameňom mojho životaa byt mu poslušný. Som ustavične v jeho rukách.Z nich vyleká prúd mojho žitia.

Můj život je ako hlína, ktorú stvárajú hrnčlaroveruky; mój život je nit v rukách tkáča, ktorý jej udavasmer; mój život je rastlina, strom, ktoré zahradníkstrihá a orezuje, aby rástly podle jeho vkusu.

Na dne mojej duše čosi, čo ma privádza do sů­zvuku s božím dielom. Do hlbín mojej duše je vpisané.že som dostal svoje bytie. Moje vedomie vie to, pre­tože móžem poznat svoju prirodzenost a stála závislost.Niet teda váčšieho zla ako neuznal to. A toto jehriech. Popierat túto zavislost znamena uvrhnut sa doduševnej smrti.

Aká škoda, že pokora a poslušnost nie sú druhoumojou prirodzenoslou. Odvtedy, čo katastrofa hriechuporušila moju póvodnú nevinnost, mojou zásadou je.,neslúžim". Můj život je presiaknutý nezriadenými tůž­bami. Pokladal som božiu ruku za neobyčejne tvrdúa prtsnu, utekal som od nej ako nerozumný divoch.

Prečo?

90

Aby som znova našiel slobodulAke—byprvou podmienkou slobody nebolo podrla— ,

denie sa zůkonom. 'Akoby som bol ekutočne slobodný preto. lebo

som prestal byť, čim som: tvorom úplne závislým odBoha.

Nazdávam sa, že ak sa od neho odpůtam, budemsvojim pánom. A v skutečnosti dovolim, aby maovládla bezhlavost, neporiadok, nesúlad.

Dlelo tvojich růklHoc by mojim životným programom bolo milovat

božiu ruku, ktorá ma stvoriia & aj teraz udržuje. Musimmilovat tú ruku, z ktorei nemůžem ůisťr lebo nikto sanemůže vymknůt : dosahu tvoiich rúk (Job, 10, W.) Aked ma navštivia prijemni, alebo neprijemni hostia ne­viditernej Prozretel'nosťi, ak ma bude život hádzat: miesta na miesto, ak ma postaví do tmavej noci vše­lijakých nebezpečenstiev— aj vtedy ůfam (2.26.3). Anivtedy neklesám. Nesmiem opus'it božiu ruku, ale silnesa jei pridržiavat. Musim zostať tým, čim mám byt.bytost závislá od Boha-Stvoritela. Tak budú moje po­klady, statky a jediné pravé imanie zabezpečené.

Boh musi byt mojim šťastim a pýchou, lebo somjeho s'vorenim a nim zostávam. Ak niečo je vo mneobdivuhodné. tak je to ieho stvorenie. V jeho rukáchje moja istota a uspokojenie. Ani smrt ma nemůže od—lůčit od neho, ak ma chrání a stráži jeho ruka.

Bože můj. daj mi všetko, čo mi chýba a čo je mipotrebné. Dai, aby sa mi zal'úbila pokora. Daj, aby somuznal, že úplne závisim od teba. Veď táto závislost _iečosi vznešené a silné. čosi nevšedné & velké. Je pred­pokladom každej tvorivej sily. Podobá sa závislostikoreňov od zeme, listov od konárov. V okamihu, keďodpadne list : konára, stáva sa hračkou vetra. V oka­mihu. ked“ sa osamostatnil, stal sa mřtvým bezduchýmlistom.

V okamihu. ked som sa odpůtal od teba, Pane stalsom sa hračkou vetra, obet'ou hriešnej namyslenostl.Vypovedal som službu tvojim zákonom a zanevrel somna volajůci hlas milosti.

Preto oddial odo mňa, Pane, každú zaslepenů tvr­dohlavost, nespokojnost a nerozhodnosti Rozžeň tmymoiei namyslenosti. Nech ich prerazia lúče tvoiej mi­los'l. Daj, aby som poznal a uznal pravú. verků sku­točnosť, že nič nie je krajšie, mohutnejšie, nič svl­tejšie. ako že som dielom tvojich ruk.

Charles, S. J.

91

Najstaršia biotyponomia človeka.Terminom biotypologia človeka alebo pod. sa oma—

čujú pokusy o akusi sustavu konstitutivnych typovludských, teda nie systematika v smysle fyzrckejantropologie. Teraz sa teši zviláštnej oblube znamamoderna sústava Kretschmerova. Karol Slavoj Amer—ling, lekár, prirodospytec a filozof v Prahe, priatelSlováka Hroboňa, s ktorým bol duchovne pribuzný.stanovil už r. 1862 prvý systém ludských typov v uve­denom slova smysle. Zo svojej neobyčajnej velkej psy­cholc-gickej a inej skusenosti vypracoval prehlad, kto—rý bol nielen dušeslovný, ale podložený tiež anatomic­ky (ba, aj histologicky). R. 1862. vydal v Prahe pracuo tom pod názvom „Uber die menschlichen Trlebeund ihre Type". R. 1865. o tom rozprával v Prahe vofyziokratickej spoločnosti a prednášal v KarlovýchVaroch na sjazde nemeckých prirodospylcov a lekárov.Táto prednáška sa tam stretla s živým záu'mom: Amer­ling jedno popoludnie v zvláštnej uzavretei schódzivyšetroval — na vyzvanie — rad osób tohto sjazdua oznamoval im potom svoju klasifikáciu a vytkol kaž­dému niektoré jeho osobné zvláštnosti; shodovalo sato vraj velmi dobre. Aby jeho výsledky neupadly doúplného zabudnutia, uvádzam tu stručne jeho prehlad.Svoju sústavu rozdelil na štyri váčšie skupiny a kaž­dú : nich na niekolko užších, dovedna 13. Je to asinasledovné. (Svoje skupiny označil vhodnými gréc­kymi názvami.)

Prvá skupina sa skladá z troch typov: 1. prvésa volá henronomi & je vyznačena nutkaním (pudom)po novote; 2. dloikéti, totiž ti, čo majú velký smyselrodinný, a 3. patridonoml sú obetavi vlastenci.

Druhá skupina má štyri typy: 4. mlmeti čižephlyarovia, znami konzervativní napodobitelia iných;5 homilétl, vynikajú spoločenským pudom; 6. bllasto—vla. nadaní velkou smierlivosťou a ?. synagórovia,prototypi praobyčajných taravých ludi.

Tretia skupina má najviac typov, totiž pát;rozoznávafů sa v nej 8. psychozoterovia, čo sa neustá­le strachuiú o život; 9. tlmonoml, majú zvlášť vyvinutýsmysel pre čest; 10. arthonomi sú panovačni; 11. chré­mau radi zarábajú a nakoniec 12. prostau. rodeni vod­covia iných.

Napokon š—tvrt'a skupina obsahuje jedinýty'p, totiž 13. hOslonoml; u týchto patri totiž k priro—dzenému charakteru riadny život konfesionálny.

Kto má živšle styky : luďmi a podobný taxono­

92

mický záujem., může po pripade _kontroiovat zo svojejskusenosti, či a ako je táto sůstava odóvodnená. Ne—smieme ovšem zabudnúť, že existujú tiež menej určitétypy, rózne prechody atd., a že celé počínanie prílišhlboké vedecké podklady ani nemůže mat, teda ne­smie být niýak preceňované. No, bolo, je bude v módaa prakticky v styku : bližným može mat svoiu neiakúro“.u Dr. Fr. Babor.

Duševna' plytkost'.Pri rozhovore s priemerným veriacim katolikom

máme vela možnosti uazriet mu do srdca a poznat jehoduševnú alebo náboženskú zrelosť. Mnohým našim ka­tolíkem chýba duševná blbka, lebo prevláda u nichduševná plytkost. Nenazreli do hlbok duchovného ná­boženského života, preto ani do nich hlboko nevnikali.A človek chce poznat pričinu tohto zjavu, ktorý, akovravím, ie dos! častý. Napohl'ad je to vari čudné kon­štatovanie. ved' Slovák je človek od koreňa veriaci,a naša inteligencia tiež nie je neviem aka, ale v zá—kladoch veriaca. To je teda pravda. Nuž ale duševněpiytkost tu je, to je fakt; načlm iba poznat príčinýtohto ziavu. No a tých pričin je neúrekom vel'a. Od­krýiem aspoň jednu: Nezáulem o blbšie poznanle kato—licizmuaduchovného života vůbec. Kolko času venuiúnaše panie popoludňaišim rozhovorom o ,.ničom"? Nodesafminútová kázeň pri svátei omši je dlhái Co savšetko čita v našich rodinách? A keď sa spýtate navážnu duchovnú knihu, dostanete takrečeno bigotnůodpoveď: Je to prisváté. velmi tažké, vela sa tamfilozofuie, mňa to akosi nezauiima a pod. Kolko hodínnaši l'udia presedia v kaviarňach, v biografoch, povše'iíakých zábavných miestnostiach, kde okrem aké­hosi rozptýlenia duševne nezískaiú nič. No. nemaíúchvil'očku v nedeiu popoludni na litanie. alebo na krá­tučkú adoráciu v kostole. Tak to ide rad radnm. a náškatolík ostava až do smrti pri katechizmových zna.lostiach svoiho nábožentsva. Nečuduime sa preto, žesa nevie rozohniť, nadchnút pre svaté veci Církvi ka­tolickei, že h'boký náboženský život je pre neho (ar­chou. že všetko kona iba preto, že ai „naši stari to takrobieva'i". Ostávame napovrchu, preto ai náš nábo­zenský život je povrchný, teda plytký. Náš človek malby sa už raz snamátať a uvedomiť si, že v katolicimeje rozširené všetko. čo dnes je a v budúctnosti budeotázkou. preto náidem si čas na to. abv som nazrel doh'bin svojho náboženstva a vedel : nebo a podla nehož"— Dr. Muller.

93

Spomienka na detstvo.Detstvo nás blaží a hreje. Závldime detom, ako si

bezstarostne žijú svoj malý život. Chceli by sme bytvečne detmi, lebo chceme být naveky šťastní. Pomalývšak v živote opůštame, čo je detské, hoci neúprosnýzákon rastu a večneho napredovania nezráňa vnás roz­pomienku- na časy detstva. Kedykol'vek nás v životeniečo zaboli, & je toho zaiste dost, skryjeme sa nena—padne pod hre'úci plášt tejto rozpomienky. Kedykol'­vek nas premóže túžba utiect zo sveta a od Iudí, za­stavíme sa v mysli a stůlime sa do svetlei sváťýnenášho detstva. J. Haranta.

Fable convenue.V ,.osvietenom" XVIII. a v pomýlenom XIX. sto­

roči bolo v móde obviňovat katol;cku Církev 1 ne­priatelstva k vede a medziiným se tu tiež poukazovalona to, že pápež Bonifác VIII. zakázal pod kliatboupitvat Iudské mrtvoly, aj keby to bolo k vedeckýmúčelem. Ze slavný taliansky anatom Pallopla (tubaFallopiae = ovidukt v l'udskej anatomii) bol kanoni—kom, to každý nev-ie. Najslávnejši dosiaI anatom vše­tkých vekov Jozef Hy'rll vo Viedni venoval tejto veclzvláštny dókladný spis, v ktorom tůto báchorku padnevyvrátil. V stredoveku bolo v obyčaji pochovávatvel'možov, čo za vojnových tažení padli daleko odvlasti, týmto nepekným spósobom: Cela mřtvola sa vy—varila, měkké čiastky sa odstránlly a očistené kostisa potom zahalily a poslaly do vlasti dotyčných zo­mrelých, kde potem boly pochované na cintrínoch. Zesa pri tomto nechutnom postupe nepekne žartovalo, jepravdepodobne a lahké. A preto Bonuac VIII. zakázaltento nepekný úkon a nič iného. Tak bol pochovanýaj svatý Eudovit, francúzsky kral, Eudovlt manžel sva­tej Alžbety a i. Bonuác V111.sám tiež bol prírodospýt—com a mal aj o anatomiu vedecký záujem. Hyrtlovzáslužný čin vykonal svoju úlohu, no, to nevadi. abysa v lstých kruhoch donosiar udržovalo tvrdenie, žeBonifác VIII. zakázal anatomlu. Lož mů krátke nohy.ale velmi dlhý chvost. Mundus vult declpi.

Dr. J. P. Babor.

94

LITERATÚRA.

Msgr. prof. Dr. JOZEF HOLZNER: Svatý Pavol. Z nem­člny prelozil Valentin Kalinay. Vydal SSV v Trnave1945. 524 stran, 6 kresieb, !? obrazov a 1 mapa, broš.160 Kčs, viaz. 220 Kčs. O nemeckom vydani Holzne—rovej štúdie o svátom Pav10vi v Smere sme už refero—vali (I. 186). Pavlove idey a vóbec Pavlov duch sa núkaaj dnešným časom. Hlboké pretvorenie národov vKrista — povedali by sme — návrat ku Kristu, to jeistotne jediné východisko zo súčasného myšlienkovéhoai hospodarskeho zmatku. A apoštol národov opísalKrista a jeho význam pre rudstvo naidokonalejšie. AjH. svatý Pavol nie je obyčajným životo isom, lež psy­chologicko-dejinnou štúdiOu obratenia avia, v osobektorého je zvýraznena duševná problematika nás vše­tkých. Pravda, Pavol bol vyvolenou nádobou; no pravepreto v ieho osobnosti máme načrtnutý dokonalý obrazmiluiúceho učeníka a horiivého apoštola. Smelo móžemepovedat. že tento preklad patrí k najlepšlm bohoved­ným prlnosom posledných čias u nás. Kalinayho pre­klad nle ie násilný, mnohé pavlovské idey sú mai­strovky oblečené do rúcha Slovenčiny, preto knihačita sa lahko. Je to naozal hostina pre tých. čo súzvykli hihat o nevyspytaterných plánoch božích. er.

G. K. CHESTFRTON: Vybrané essave. Vvdal SŠVv Trnave 1945, 182. stran. Chesterton patri k tým mys­litelem, ktori v l'udskom diani vládu zdravého rozumuvedeli prakticky stotožnlt sučením katoliclzmu. Je isté.že katolicky dvnamlzmus vie sa vvrovnaf so vše'kýrničasovými sme'mi. no zvyčajne ticho. nedava to na bu­bon. Preto niektorl odsudzuiú katolicizmus ako preži—tok minulosti. Chesterton prenika do vztahov !udskéhodlania a konania a rukolapne ukazuie, že každý takýtopreiav vykonaný v duchu vvskúšaných katolickvch zá­sad je najkrajšim ovoclm života podla zdravého roz­umu, oer.

MAROS MADACOV: STUDENTI NA SLOVICKO.Vydal SSV v Trnave 1944.Poprl knlžkách: Čisté 3ve­domie, Balla medzi třňaml. Charaker­ný mla dik, Pamůtai na Stvorltel'a atd., velmidobrá knížka pre študujúcu mládež. Chce byt rozsie­vačorn dobrého semena v ich srdclach a aby zrnka do­brých poučeni nepadly vedra cesty, ani do skalnatejpůdy. ani do třnia, ale do dobrei zeme a prlnlesly boj—nej úrody. Vidlet, že autor pozna mladé duše a vie! nim hovoril od srdca k srdcu, aby poznaly duchovný

95

život, aby svedomlte konaly svoje povinnosti v škole,aby sa naučily lielať na vlastných krldlach a na roz­cestí hradelý na božiu vól'u. —bh

GRAZIA DELEDDA: Eliáš Portolu. Román. PreložilBohuslav Hečko. Vydal SSV v Trnave 1945. 180 strán,broš. 60 Kčs, polpl. 87 Kčs. Deledda v Taliansku patrik popredným katolickým spisovatelkám. Témou jej ro—manov je najzákladnefšia a naiiednoduchšia l'úbostnádialektika: prechod od nenávisti k láske. Nábožensképohnútký hiboko sa vrývařú do všetkých dejov, pretoich výchovný význam je velký.

JAN KRESANEK ——LADČAN: Ohnivé zlato. (Lů­če „Y"). Vydal SSV v Trnave 1945. 205 stran, broš.62 Kčs, polpl. 89 Kčs. Pútavý román — dejove z na­ŠlCh čias — pre mládež.

MÁRIA SCHLUMPF: Néboženstvo pre matku adieta. Preložil Dr. Jozef Leščák. Il. Vydanle. Vydal SSVv Trnave 1945. Prvé vydanle tejto knižočky rýchlo saminulo. Dielko vyniká konkrétným a jasným vysve'lo—vanlm známých, ale do hlbký dost často nepremysle­ných pojmov. ako je napr. hrlech; porov. str. 69. Na­zorne rieši otázky, o ktorých školské katechlzmy mlčla.Odporúčame.

FRANC SVOBODA: Dievča a zvon. Legendy arozprávký o Matkej Božej. ll. vydanle. Vydal SSVv Trnave 1945. 52. stran. po 48 Kčs. Pre naších naimen­ších velmi milé rozprávky, ktoré ich naučla milovalMatku najnežnejšlu s Ježiškom.

MIRKO MATYAS: Jsem číslo 17.100. Vydal VáclavPetr v Prahe 1945. 81. stran po 24 Kčs. Koncentračnétábory majú dnes povest hrubého, neludského barbar­stva. ktoré ludský tažko pochopit. Kde chýbala vierav Naivyššleho, tam ludský rozum so svoiou technikouvyhlásil sa za boha a podmaňoval si kde koho. Ako tovyzeralo. kde vládli ludia bez ludského citu, bez úctyk Bohu, o tom najlepšie svedčl táto knlžočka. Plsalju človek, ktorý v koncetračnom tabore bol iba čl—slom... To nám všetko vravi. Prečítajte sl ju. —er.

MARIE PRUŠAKOVA: Stráň. Roman. Vydalo Nakl.Václav Peter, Praha 1945. 237 stran po 60 Kčs. Román: posledných deslatlch rokov. Liči napínavý zapas me­dzl mravnýml hodnotami a zavázkaml a rahtikarskymžlvotom velkého mesta. Naoza), kus Ceskeho venco­mestského života. Kladné etické hodnoty v takýchto\mu-nach maly by být výraznejšle zdóraznené, najmana vedůclch postavách deja. -at.

96

EVUEPRE DUCHOVNÝ ŽIV

očNíK vu. čÍSLO

REVUE MĚŘ.Redaktor: Prof. Dr. INoc EN T MULL! R.OP.Redakci. . adminlotrůcla: KOSICE, Mini—rakauLG.

Casopis vychádza prvého každého mesiaca okrem prazdnin.Zóvierka čisla do 6.v mesiacl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs. Bohaslavci a šiudenti 40'- Kčs.

Cislo šeku REVUE SMER:6181.

_0 B 5 A H :

C E S T Y. Strana:

1 P. Mag. Eduard Hugon, OP.:Duchovný život podla sv. Kaiaríny Slenslzel.-- 97.

Dr. Inocenl' Můller, OP.:VOspolnasf svňtých ... ..- --- ..- ..- __- --- 103.

Viliam Holka:

Kristus, žljúci v nás --- ..- --- --- --- 109.

Dr. Emil Stach:

Prečo poziHvizmusnevyhovuje dnešnémuČ|0vekoviř .-. -.- --. .. -.- --- 114.

Dr. Jozef Leščólz:

Pón, obeia a my .-- -.- 122.

N A 5 E N Á D E ] E.

Marcel .Homiak. SS.:Uvaha o spróvnel Ióske -.- --- --. 127.

DO VÝSAV._- __ _- 135.

ŽIVOT. __ .-- _- .-. ___ --- 137.

LITERATURA. --- „. -.. --- __ 144.

CESTY.

Duchovný životpodla svá'tei Kataríny Sienskej.l

)* P. Mag. Eduard Hagan. OP.

Čitatelia Smeru vel'a získajú pre svoj du­chovný život čítaním Listov sválej KatarínySienskej.2

Je pravda, že táto velká dominikánkanezdá sa byť vhodným vzorom pre duchovnýživot každého jednotlivca, ale je to lenzdenie; v skutočnosti podstata náuky o du­chovnom živote sv'áiej Kataríny Sienskej jevel'mi jednoduchá, a vyjadrila ju sama sváticav dvoch vetách tak'o: „Aby sme Boha milo­vali, musime ho poznat,- aby sme ho poznali,musime ho m.)omť'. Všetko ostatné z tohovyvierá, alebo sa k tomu vracia.

Alebo si všžmnime slov P. Mag. M. S.Gillet, OP: „Móže sa povedat, že celý jejživot pozostáva v rozhovore s Kristom v tejvnútornej komórke, kde často zotrvávalaa odkial' nevychádzala, iba ked hovorila du­šiam o Bohu &pomáhala im odpovedať nalásku láskou, ako to ona robila".

Náuka. Listov je usporiadaná v týchtohlavách: I. Od hriechu k milosti. — II. Viera,nádej o láska. — III. Múdrosť. — IV. Vól'a. —V. Poslušnost. — VI. Trpezlivosť. — VII. Re—hol'né povol-anie. — VIII. Manželstvo.

' Podávnme čitaterom Smeru preklad článku odzomrelého P. Mag. Eduarda Hugona, univ. prot. v Rims,ako jeden z jeho posledných rukoptsov. (Pozn. prekl.)

' Niektoré listy vyšly v českom preklade odK. Vrátného v edícii Krystal, Olomouc, Slovenská 14.(Pozn. prsu.)

91

Všetky tieto body podávajú všeobecnúnáuku a móže sa povedať, že štýl svatej Kaftaríny Sienskej je už 'leologiou ducha. a srdca:v nLekoIkých slovách póvabne označujedogmy našej spásy, s jemnosťou a vybra­nosťou zvratov. čo charakterizuje len teologa.

Pozríme sa, ako vyjadruje tacjomstvoNajsv. Trojice: „Pride s mocou Otoa, s mú­drosťou Syna, so qutovaním a dobrotivosťouDucha Svatého; ta'kým spósobom sa. splnilapravda, ktorú povedal Kristus svojím uče­nikom:„Odídem, ale zasa sa !( vám vrátím."Teda vráti sa, lebo Duch Svatý nemóže pristbez Syna a Otc—a,ved tvori s nimi jednotu.Pride, .ako som povedala, s mocou, ktorá saprivlastňuje Olcovi; s láskavosfou a láskou.ktorá je odznakom Ducha Svátého".

Tajomstvo Vtelenia je vyjadrené v tejtodojímavej forme: „V sladkom Ježíšovi a vsladkej Márii; nech je pochválený ukrižovanýJežiš, Syn slávnej Panny Márie".

Vykúpenie je potvrdené skoro na každejstránke. Svática píše „v drahej krvi“; „chyba,z ktorej sa nem'óže zrodiť život". C-asto sa;vracia k tejto pravde: „Lebo sme znovuzro­dení v krvi k milosti, ktorú človek stratilvlastnou vinou. A tak Boh nás stvoril v láskena svoj obraz a na svoju podobu, a skrze tútolásku nám dal svojho Syn-a.,aby sme boli oči­stení, znovuzrodiac nás k milosti vo svojejkrvi." _

Bez prestania menuje sladkého Ježišaa sladkú Máriu — Pannu, a stále sa k tomuvrecia: „Zoslávajte vo svátom a sladkom mi­lovam' Boha. Ježiš Sladkost, Ježiš Láska“. —„Nech je pochválený ukrižovaný Ježiš a tiežjeho najsladšia Matka, slávna Panna Mária".

V tejto zázračnej sladkosti sa vždy uka­zuje vól'a bpžia: ,.Boh, ktorý hl'adá & chce

98

iba naše posváitenie, chcel nám ukázat svojupravdu a svoju sladkú vól'u skrze svojhoSyna."

Sámstrach je naplnený touto božskousladkosťou: „Ktori prijímajú krv? Ktorí žijúvo svátom a sladkom strachu božom".

Rozjímajme jednotlivé odseky zvlášť, lebopodávajú krátky výtah dokonalého kresťan—ského života.

I. Od hriechu k milosti.

Svática užíva na povzbudenie na. zdolanie'telesných chyb reč ohromujůcej sily. Taktopíše i-sL-ejnešťastnej hriešnici z Perugie: „Ne­vieš, že si ženou, vydanou na pospas Iudom,ktorí mučia, poškvrňujú a zneuctievajú tvojetelo? Nevieš. že si milovaná a že miluješhriešnou láskou, ktorá ti prináša smrť? Zetáto láska je meraná pre teba a pre tých, čoťa milujú, mierou rozkoše a' zisku? Pont-lačrozkoš. odvrhni mzdu a tak potlačíš aj svojulásku; lebo nie je zakorenená v Bohu, alev džus—blovi... Taká je odmena za tvoju službua námahu, ktorú si obetovala svetu, diablovi& telu, za kus peklo tohto života."

Aké živé a zdrcujúce obrazy, povzbudzu­júce na odstránenie smrtelného hriechul „Po­vedám vám, že sekera sa prikladá ku koreňustromu. Chyťte st—avidlobožieho strachu, nechje vedený rukou lásky. Odstráňte špínu: vašej duše a z vášho tela. Prestaňte byť krvi­lačni a kati odstraňovaním vášho pána —Krista, sladkého a dobrého Ježiša."

Naša svática ukazuje s presnostou teolo­ga, že všetci krestania sú viazaní nielen pri­kázaniami, ale tiež radami evanjelia: rehol'­nici v skutečnosti a. skutlkami, osoby svetskév duchu a z tužby: „A s príkazmi zákona sú

99

zachovávané i rady, lebo sú navzájom spo­jené. a jedny sa nemóžu zachovávat bez dru—hých. V skutočnosti li, čo žijú vo svete,musia zachovávat rady evanjelia v srdci a vosvátej túžbe, a ti čo sa zriekli tohto sveta,majú ich zachovávat v srdci a v skutočnosti."

Účinky ospravedlnenia posvácujúcou mi­losťou sú opisané s takým kúzlom s akou pre­snosťou: „Clovek činom znovuzrodený &v krviKristovej je nuLený milovat a to dokonale;srdce, duša, vóla so všetkými duševnými mo­hutnostsmi; lebo mohutnosti duše, ktorá ječ.sto duchovna, sú priť-ahované láskou. Paměťje pritahovaná mocou večného Otca; je donú­tená podržať od neho prijaté dobrá, ichchránit náklonosťou lásky, pamiatky, vd'ač­nosti a poznania.. Rozum sa pozdvihuje k mú­drosti nepoškvrneného Baránka, aby v ňomvidel oheň lásky, v ktorej pozná celý rozsudokboží pre spravodlivých. Teda nák10nnosl sazv'ačšuje; smeruje k láske, aby rozum videlv Boh-a-a tak ziskava a zaskusuje milost a do­brotivost Ducha Svátého."

Podmienky vyžadované na světě prijí­manie sa l'ahko osvoj'a, lebo sú malebne pred­stavované. Načim jest Baránka „upečenéhov ohni božskej lásky. Musíme sa opásaťopaskem svedomia, lebo by to bola hanbaprisiúpit s nečistou dušou a s nečistým du­chom. Musíme byt na stráži; to znamená, žesrdce a duša veriaceho majú byt vnútorne pri­chystané na príchod Boha; s palicou svatéhokriža, z ktorého sa opájame náukou Kristaukrižovaného. Musíme jest vnútorne a nierozdelene; myslieť pomocou svetla viery, žetelo a duša Kristova sú spojené & preníknuténavzájom božstvom; celý je Boh a- celý je člo­vek. Konečne musíme prijimat krv Baránka

100

a položit si ju na čelo, čiže vyzn-ať ho predcelým rozumným stvorením a nikdy ho neza­priet zo strachu pred utrpením alebo smrtou."

II. Viera. Nádej. Láska.

Nsčim čo na'jpresnejšie chránit od úrazuoko rozumu, v ktorom je skrytý chovanecsválej viery. Preto, aby duša bola verná, musibyt presvedčená o tejto jasnosti. Viera jesvetlo, ktoré osvetl'ujúc oko rozumu, dáva muvidieť a poznat pravdu, ukazuje nám ces-lu,ciel'; pomóže nájst v Kristovi studnicu života.„,N-apokon ako studnica obsahuje vodu a ne­chá sa naberať len cez múr, ktorý ju obklo­puje, tak :oto sladké a milova'nia hodné Sloýo,odeté rúchom l'udskej prirodzenosti. Jehol'udská prirodzenost je múr, ktorý uzavieravečnú božskosť, sjednotenú s l'udskou priro­dzenostou; a plameň božskej lásky vyšl'ahujecez múr, prevrt—alný Krislom na kríži; naj­sladšie raný vydávajů krv smiešanú s ohňom,lebo skrze oheň lásky sa vylial."

Katarína, obdivujúc ctnost viery, volá:„O slávna a najvznešenejšía ctnost, ty osved­čuješ oheň božskej lásky, keď horí v duši;lebo človek bez lásky nemá ani vieru, aninádej. U týchto ctnosti jedna nasleduje druhů,lebo nejestvuje láska bez viery & viera beznadeje. To sú traja osadníci, ktorí živia mestonašej duše, v tom smysle, že nijaká búrka- po­kušeniav, nijaké vábenie stvorenia, nijaká po­zemská láska, či už manželky alebo detí, ne­móže zničit túto vieru." — „Ten, čo nemásvetlo viery, nemá ani ctnost lásky a bezlásky nemóže mat ani dobro, a-ni účinokctnosti, ktorá by ho zrodila pre večný život."— „O, drahý brat a syn, otvor oko rozumuv svetle najsvátejšej viery, e-by si konečne

10'1

poznal aspoň trošku pevnost a stálost svetaa- velkosť božskej dobroty, ktorá — pevnáa stála — nikdy nevádne; ktorá křmi a nvasy­cuje dušu v láske a ju obliekaa'do nádeie."

Kto by našiel lkma'jšievýrazy na ospevo­vanie božskej lásky? Je to sladké puto, ktoré„spojuje Boha v človekovi a človeka v Bohu.A toto spojenie je tak dokonalé, že ani smrtani nijaká iná vec ich nemóže oddeliť odseba". Svática privlastňuje toto naše spojenies Kristom na naše duše. „Tento vás spojí sil­ným putom lásky, ktorá ho držela pribitéhona -'kríži.A tak pripútaní k Bohu aj v bu­dúcnosti týmto sladkým putom zůčastňujetesa na tejto síle; a ani dila-bol,ani stvorenie ne­bude súci vás premóct v tejto síle a vytrval­losti až do smrti.“

Pravidlá lásky k blížnemu sú obsaženév tejto podivuhodnej myšlienke: „Nech tvojaláska je nádobou, ktorú naplňuješ u prameňa,aby si pil u ptameňa; lebo keď túto nádobu,naplnenú u prameň-a živ-ej vody božskej láskyvezmeš pít &nežostaneš ustavične u prameňa,hneď ju vyprázdniš."

Záver je sjednotenie s Bohom skrzelásku.

Rozjím'a-jmeešte nad totou krásnou myš­lienkou: „Láska (Kristova) boha daná v takejsíle a jednote, že ani klince, ani kríž neboliby udrželi Slovo, keby nebol pribitý láskou."

(Pokračovanie.)Preložil R. Záles, OP.

102

Vospolnosf svc'itých."Dr. Inocent Muller, OP.

V Kristu, ktorý je Hlavou tajomného tela,sme všetci jedno, ako to často zdórazňujesvátý Pavol. Všetci žijeme z toho istého životamilost-i, pod vplyv0m toho istého Ducha, hocisko údy máme v sílajomnom tele rozličnéúlohy. No jednako sme životne spojeni s du­šiami svatých, ktoré sú už v nebesách, čižes oslávenými údmi |'wajomniéhotela Krístovho& s údmi hrpiacimi v očistci, ktoré tiež tvoxíaspolu s nami jedno telo. Tu je základ článkuViery o obcovaní sva'tých, čiže o vospolnostisvatých.

V Pavlovej reči „sváti" sú tí, čo už prijaliodmenu za živoivný boj, alebo aj tí, čo eštebojuju tu na zemi. No všetci patria k jednémutelu, lebo Cirkev je len jedn-a. Medzi nimi jevelmi úzky vzůath a životná výmena, vše: -koje u nich spoločné. „Keď trpí jeden úd, Spolutrpia všetky údy, alebo keď sa oslavuje jedenúd, spolu sa raduiú všetky údy".2 Svatý To­máš vrarvis, že tak, ako v prirodzenom telečinnost jedného údu je osožná celémutelu, podobne aj v duchovnom tele,čiže v Církvi, dobro jedného veriaceho je naosoh druhému, lebo aj veriaci sú jedno telo.Podla myšlien-ky svatého Pavla každý úd másvoje osobitné poslanie: „Ako v jednom tetemáme mnoho údov, ale údy nemajú všetkyto isté zamestnanie, tak sme všetci jedno telov Kristu a každý sme jeden druhému údmi.

' Svátý Tomáš Akv.: Suma teot. III, ot. 8: KarolAdam: Podstata katolictzmu; D. C. Marmlon, OSB: LeChrist vte de ! ame, str. 103 an; A. Tanquerey: Précisde théologie ascétique et mysttque.

' ! Kor. 12, 26.' Opusculum VII., Expositio Symbolt, c. 13.

103

A máme rozdielne dary podla milosti, ktoráje nám d'a:ná".4No úlony tychto údov nesme­rujú pre dobro údu, lež pre dobro celku, je tovospolné iman'ie celého tela: „Keby povedalanoha: Kedže nie som rukou nie som z lela, čipreto nie je z tela? Keby bolo celé telo okom,kdeže by bol sluch? A keby bolo celé slu­chom, kdeže by bol čuch?. . . A nemóže okopovedat ruke: Nepolrebujem tvoje služby:alebo zas hlava nohám: Nie ste mi po—trebné."5 Na tejto úzkej spolupatričnosti údovulela v životnom spojení s Hlavou -— Kristom,je založený článok viery o obcovaní svatých.

„Vaspolnostou svatých rozumie Cirkevpredovšetkým spoločenswo ducha a iman'iasvatých na zemi, .t. j. tých, ktorí sú vierou& láskou pričlenení k jednej Hlave, Kristovi;okrem toho však aj životné Spojenie týchtokresťanov so všetkými tými dušemi, k-.orév láske Kristovej opustily tento svet, a ktoréako blahoslavení už smú vidiet Boha v staveoslávenia, alebo v stave očisťovania vyčká­vajú -:oto videníe. Je to ted-a svet všetkýchvykúpených v Kristovi, ktorých na rozmani­tých siupňoch rozvoja ako Církev bojujúcu,trpiacu a vítaznú spája Ježíš Kristus, jedináHlava, v jedinú rodinnú pospolitost, ha v je­diné sváté -'.elo".“

Ide teda o mdprirodzenú výmenu dobiermedzi údmi Církvi oslávenej, trpiacej avboju­júcej. Světí v nebesách sa zaujímajú o nás,o naše posvácovanie, preto nám pomáhajúsvojím prihováraním a svojím príkl-adom.V nich sa ponenjprv odzrkadluje dobrota bo—žia, lebo všetko, čo majú, majú od JežišaKrista, sú vzorné mpodobneniny jeho života,

' Rim. 12. 4—6.' ! Kor. 12, 15 an.' Karol Adam: Podstata katollclzmu, str. 88.

104

preto ich máme uctievať. Ich prirodzenédobrá sú iba odleskom nekonečných dokona—los.-í božích. Ich nadprirodzená krása je dielommilostí, ktorú im zaslúžil Ježíš Kristus. Pravda,do toho sú zahrnuté aj ich zásluhy, naikol'kodobrovolne spoluúčinkovali s božou milostou;no jednako v koreni aj tieto zásluhy sú daromToho, ktorý je prvou a účinnou príčinou k-ež­dej milosti. Svatcov teda uctievame, lebo súživé chrámy Najsvá-.ejšej Trojice, ktorá vyz­dobil-anich duše toIkými ctnost-ami a darmi,takže boli súci konat skutky nadprirodženezáslužne & napokon udelila im ct-ú najváčšiumilost, milost konEČného vytrvania v dobru.Světci sú prijati synovia boží, boli predmetemmimorivadnej lásky a slarostlivosti nebeskéhoOtce & vedeli sa mu za túto starostlivost od­vďačiť denným napodobňovanim jeho svá-losti& dokonalosti. Sú hratrni Ježiša Krisba, najver­nejší údovia jeho tela, z ktorého dostali nad­prirodzený život a starali sa o jeho vznests velkou láskou. Napokon svá-i'cov uctievameako poslušné nástroje Ducha Svatého, lebodali sa viest jeho vnuknutiami a: nie nálklon­nosťami prirodzenosii. Užasne sa teda mýliaprotestanti, korí v katolíckom uci-ievaní sva­tých vidia- polyteizmus alebo číry mechanickýsystém ospravedlňovania bez osobitnej sú­činnosti jednotlivca. „Katolík vidí v svá-lýchnielen vznešené vzory života, ale živé údy,ba stavebné sily tela Kristovho. Sváti majúteda význam nielen etický, ale i náboženský.Sú podstatne a navždy podobní apoštolom& prorokom, na ich základe sú zbudovam'," sú8P01upracovnici Kristovi,“ jeho služobnicř

' Ef. 2, 20.

' 2 Kor. 6, l.' Mat. 10, 24.

105

a svadobm'ci,lo jeho pria-telia11a jeho sláva."Všetci majú trvalý vnútorný vztah, reálný ži—votný súvis s celým Kris.om, a to tak, že zod­povedne svojmu osobitnému údovstvu v or­ganizme tela Kristovho majú Význam pre do—h.oby1t celého tel-a“.

Na. tomto základe vospolnosti duchov­ných dobier, 'k svatým obraciame sa s pro­sbou, aby svojím pm-hováraním vyprosili námpotrebné milosti. „Svátí" „zakročujú“ predo­všetkým svojím orodovam'm uBoh-a,-l—.j. osobit—ným milujúcim postojom, ktorý ich vedie k to­mu, že naše osudy, k'Jorévidia bezprostredne ivBohu, s-ledujúaodporúč. Bohu...Upenlivo prosívelká spoločnosť svatých za údy Kristovev úzkosti na zemi. V illejto prosebnej modlitbesa prejavuje ich žeravá túžba, aby Meno Bo­žie bolo posvátené .a-jeho vóIa splnená takv nebi ako i na zemi".13Je isté, že prostredeníctvo Pána Ježiša' celkom postačí. Nuž alepráve preto, že světci sú údami Ježiša Krista,pripojujú naše modlitby k svojím, a takto sepotom modlí celé tajomné telo Kristovo a robíakési sladké nási'lie na srdce Pána.“ Modlit sateda spolu so svátými, znamená modlit sas celým tajomným telom Kristovým a zabez­pečovat takto modlitbám účinnost. A světcinaozaj radi zakročujú za-nás u Pána Boha.Veď vidia v nás bratov jedného nebeskéhoOtca, majú s nami súcit, poznajú n-aše trá­pení-a, preto sa nadujú, keď nám móžu pomá­h-ať, aby sme boli oslavou Ježiša- Krist—a. Nužvzývame ich najma vtedy, keď sa oslavujú ichsvleíky, lebo takto sa zapojíme do úmyslov

" Mat. 9, 15.“ Ján, 15, 14." K. Adam: Temže, str. 98.“ K. Adam: Temže, str. 105—106.“ T. Tanquerey: Tamže, str. 124.

106

Církvi svatej, ktalrá nám predkladá ichctnostný život.

Každý světec a svática je svojskou napo­dobneninou života Ježiša Krista, tak že móžeo sebe povedat to, čo světy Pavol: „Budtemoiimi nasledovm'kmí, ako i ja som nasledov­m'k0m Kristovým".15 Váčšina z nich vynikáurčitou ch-ara-kteristickou ctnostou: u jednéhoto bola pevná viera, u druhého velká láskak Bohu a b.lížnemu. Jeden světec vynikal po­korou, druhý hrdinskými obetvatmia pod. Odkaždého si prosme — povedal by som — tújeho charakteristickú omosť, ved určíte máváčšiu možnost nám ju vyprosiť.

Preto celkom prirodzene váčšmi uctie­vame a prihovárame sa k sváii'ým, ktorí žili\! tých istých žívotných okolnosti-ach, ako my,alebo čo mali to isté zamestnanie alebo povo­lanie, ako my, lebo na tých vidime svoje st-a­vovské ctností. Napokon je isté, že k našimsvatým patrónom máme mat celkom zvláš'Jnuúctu a dóveru, veď ProzreteInosťou boli námurčení za ochnalncov, preto načím využiť totobožie rozhodnutie. Móže && stat aj to, ženiekto lipne zvláširnou úctou k určitémusvátcovi, lebo jeho život je mu akosi bližší,napodobnitel'nejší. Aj to je dobré, pravda,v (akomto pripade je užitečné poradiť sa:s duchovným vodcom.

Ucha:svatých v duchovnom živote je na­ozaj velmi užitočná. Sioj'a pred nami vzory& priklady litých,v ktorých blčaly tie isté plai­mene vášní a pokušení. No s božou milosťouzvitazili, preto nás povzbudzujú a v polovi—čatom boji zahanbujú! Povzbudzujú, aby smese. nebáli predsavzatí, rozhodnutí, ktoré vytr­valým úsilím našim uskutočňovať. Zahanbujú,

" ! Kor. 4, 16.

107

lebo žili v tých istých pomeroch, nuž prečoby sme ich nevederi nasledovat?

„Vospolnost svatých! Aká radostná, bla­žená žiara spočiva nad ňou! Ona je skrytýmpokladom, tajnou radostou katolíka. Ked ka­tolík myslí na vospolnost svatých, jeho srdcesa širi. Vtedy vystupuje z osamelosti, ktorása volá tu alebo tam, včera alebo zajtra, jaalebo ty, a objima ho nevyslovitelne vrúcnavospolnos! ducha a života, nesmierne prevy­šujúca všetky jeho potreby a z'elan.a, so vše­tkými tými velikánmi, ktorých milost božiastvárnila a povzniesla z krehkej látkyčlovečenstva až na božiu výšku, až kúčasti na božej prirodzenosti, Tu nie­to už hranic času ani priestoru. Zo stá­roči a tisícroči minulosti, z kultúr a kra­jov, ktorých Spomienka už len tiško odzn.evav dejinách, vstupuiú do jeho pritomnosti, me­nujú ho bratom a sestrou a obopínajú hosvojou láskou. Katolik nikdy nie je sám. Kri­stus, Hlava, ustav,čne je s nim a s tou Hlavouvšetky jeho údy v nebi i na zemi. Prúdy ne­viditelného, tajomného života val.“a sa odtiaipo celej katolíckej spoločnosti, sily oplodňu­júcej, žehnajúcej lásky, sily obnovy, usta­vične rozkvitajúcej mladosti. Daplňujúc azavršujúc sa pridržujú k viditelným silámkatolického společenského života, najma“k papežovi a b.skupom. Kto ich nevidí a neo­ceňuje, nemóže bez zvyšku pochopil a pred­stavit katol.cizmus, jeho podstatu a účinkom­nie. Pravda, zbadá ich iba prostá detska viera.A preto iba ona nechádza cestu, ktorá vediedo Svátyne. Lebo takto sa modlil Ježiš: „Ve­lebr'm ta, Otče, Pane neba j zeme, že si skryltoto pred múdrymi a opatrnými, a zjavil si tomalučkým. Ano, Otče, lebo tak sa tt lúbilo"(Luk. 10, 20.10Tx.—“Adám Temže, str. 123—124.

108

Kristus, žiiúcí v nás.Viliam Holka.

6. Matka Kristova i naša.„ROZpoznávaiúcou známkou svatých ie

zvláštna náklonnost k Panne Mám. Tátoznámka je všeobecná; je to zákon bez vý­m'mky." Komu by sa tieto slová E. I—Iellulzdaly prismelé, nech si len prečíta životopisysv'átych rad-radom, a poíom mu iste dá zapravdu. Kolko sřdc kedy milovalo Krista, tol'­ko sa láskou vinulo aj k jeho panenskejMaike. Mariánska úcta katolíkov nie je lenvecou vkusu, prípadne nejakého poetickéholyrizmu, bez hlbšieho dogmatického odóvod­neni-a. Náš vztah k Matke Kristovej má právetaké ontologické korene, ako náš pomer kuKristu samému. Z Krista má svoju vrúcnosťa subjektivnost. Preto sa nečudujeme tým, čomajú ku Kristovi len vonkajší, morálny vztah,čo nič nevedia o našem organickom včlenenído neho a preči-arkli vo svojich dogmatikáchnáuku o milosti, chápan-ej ako najvlastnejšíživot Kristov, nám daný, že potom aj MatkaKristova zos-Iáva v ich očiach iba Matkou Kri­stovou, a nie aj ich Matkou. Napokon súv tom logickí. Komu je Kristus cudzi, tomumusi byt cudzou e-j jeho Matka.

Náš synovsky vztah k Panne Márii spo­číva na tom istom byliostnom podkl-ade, akonaše božie synovsl'vo. Kristus je tým podkla­dom. On je vlastný Syn Otca nebeského a tak­isto aj vlastný Syn Máriin. Krstným charak—terom sa stávame účastni synovstv-a Kri­stovho, tvoríme s ním „ako by jednu osobu"(_Sv.Tomáš AMV.) a tak sa dostáv-eme do toholslého osobného vztahu ku Kristovmu Otcovi

' Podoblmy lvltých, str. 235, Praha 1936.

109

a k jeho Make, ako Kris'Jus sám. Slová svá­tého Jána, že sa synmi božími smieme nielennazývat, .a-leskutočne nimi aj sme,2 platias celou váhou svojho obsahu aj o našom sy­novstve Máriinom. Nielen Kristovi, ale i námje Mária práve ltak Matkou, ako Boh Otcom.Toto naše synovstvo nie je odlišné od synov—stva Kristovho, ale je skór jeho rozšíre—ním, takže sme synmi Panny Marie nie popn'jej vlastnom Synovi, ale v ňom sme jej jed­ným Synom. Syn Máriin, to je Kristus a my,pretože On a my tvoríme celého Krista.Ked ju n-azývarme Ma-ínkou,to je vlastne hlasDucha jej Syna, ktorý ju v nás tak oslovuje.a

Aj ona, Matka Kristova, takto chápe svojem-aií'erstvo.„Hra, syn tvojl",' to neboly pre ňulen Kristove posledné slová úllechy, ale v nichMária Videla poslednú vól'u svojho Syna, akoby najhlbši smysel celého jeho životnéhodiela, jeho modlitieb, náme'h i krvi.

VeIkost božieho materstva P. Márie ne­spočíva teda iba v tom, že je Matkou Kristahistorického, ale tiež v tom, že je nie menejskutočne i Matkou Krista mystického, žijú­ceho v milliónoch a mi-liónoch duši, čo patriado jeho Církvi. V nich všetkých vidí svojhoSyna, v nich všetkých miluje svojho Ježiša.Tou istou láskou materskou.

Pri úvarhe o našom synovskom pomerek Matke Božej, nesmieme zabudnúť na: velmidóležitý momentu,bez ktorého by sme fažkovedeli chápat jej materstvo voči nám. Je tootázka života, ktorý“ sprostredkúva matkaa bez čoho by každé materstvo bolo vlastnelen vymyslene.

Dala nám Panna Mária skutočne život?

' 1 Ján 3, i.' Porov. Gal. 4, 6.' Ján 19, 26.

110

Právom ju nazyvame, alebo lepšie: právom ienašou Matkou?

I na túto otázku móžeme odpovedať plňo—obsažné: áno. Ba čo viac, ona sprostriedko­vala život v najvlastnejšom smysle slova, ži—vot božský (milost posvácujúcu) a preto mó­žeme smele tvrdit, že o to skutočnejšie, o tovo vzn'ešenejšom smysle je ona. níšou Maclnkouako naša matka prirodzená, o čo skutočnejšia vznešenejší je náš božský život od nášhoživota prirodzeného. To nie je sofizma, to ječíra pravda, logicky vyplyvajúca z danýchskutočnosii.

Je sice pravda, že jediným Sprostnedk-OFvatel'om božského života je Kristus, no niemenej je tiež pravdou, že Krista máme skrzeMáriu. A tak platí ontologická zásada: Causacausae est causa causati. Príčina pričiny, jepríčinou zapríčineného, (z príčž-ny pochádzat­júceho účinku). Tým, že nám Mar.-kaBožia dalaKrista, dala nám i život, z neho vyvierajúci.Ten náš život, to je vlastne — podIa slovApoštolových5 — Kris'us sám, čo konečneprehl-asuje aj On o sebe: „Ak kt'o smůdi, nechpride ku mne a nech sa napije... Ja samživot“! a

Co je teda na základe týchto slov samejPravdy oči'vidomejšie, ako Ita skutočnost, žeprebl-ahoslavená Panna, dávajúc nám Krista.dáva nám Zivot — a že je preto našou Matkouv najplnšom smysle slova?

Túto materinskú úlohu Máriinu nesmiemevšak chápat tak, ako by nám dala Krista —náš Zivot iba vtedy, keď ho počala, alebo po­

. rodila. Inými slevami: Materstvo Panny Márie— ako bolo už vyššie spomenuté — nie je lenhistorické. Ona: je Maukou aj mystického

' Kol. 3, 4.' Ján, ?, 37 a 14, 6.

111

Krista, Krista, žijúceho v nás. Aj vtedy, keďsa Kristov život stáva naším životom (prvýraz pri krste), aj keď sa v nás tento život roz­hojňuje (sviaoťosťamia dobrými skuíkami),vždy je pri tom P. Mária v úlohe Matky, Spro—stredkov'atel'ký Kristovho života. A pre ".otovlastne je Matka Kristova našou Matkou. Akby sa totiž Kristov život nestal i našim ( nai­vlastneišim) životem, ak by ani jeho Matkanemohla být našou Matkou, iba je Prostred­nicou milosti,7 alebo ako ju Cirkev sva'tá tiežnazýva, Matkou božej milosti, je aj Matkouvšetkých tých, čo žijú životom milosti. „Mývšetci, čo sme včlenení do Ježiša Krista, smesa zrodili z Iona Máriinho, keďže sme s Hla­vou (Krstom) srastené telo. A tak sa v du­chovnom, mystickom, no v pravdivom smyslenazývame dietkami Máriinými. Ona je Mat­kou nás vše!kých."a

Márii-no mystické materstvo sa uskutoč­ňuje na nás pri krste svátom a dovřšuie sapri požíverní Eucharistie. Vtedý sme totiž nad­užšie spojení s Kristom a tak skrze neho ajs jeho Matkou. Kristus je Plod života Má­riinho. Aj Kristus eucharistický. To telo, čopožívame, je utvorené z tela jeho psnenskejMatky. Krv, ktorú pijeme, vyvrela- z jej pre­čistého Srdca. „Caro Christi — caro est Ma­riae". TeIo Kristovo je teIOmMáriiným — vra­via sv'ati Oicovia. „Tu — len si to uvážte,

" Zmlenký si zasluhuje pekný výrok velkéhoPia X., ktorý nazýva Matku Božiu: ,.Prtnceps gratiarumlargiendarum ministra". Prvoradá vysluhovatel'ka mt­lostt, ktoré Boh uštedruje !uďom — ako aj klasickávýpoved svatého Bernarda, iedného : najvačštch ma­rtologov: ,.Sic est voluntas Del, qui lotum nos haberovolult per Mariam". To je voru božla, ktorý nás celýchchcel mat — skrze Márlu. — Obširnejšte o veci článokD:. I. Mullen, SMER, V. 268—271.

' Pius X., na ten deň, 2. íebr. 1904.

112

prosím — nakolko sme spojení s presvátouMatkou Pána a ako sme po Bohu jej zaviazanivdakou za- ten-lo prevel'nký Dar (Eucharistiu)lTelo Kristovo, ktoré Mária počala, ktoré vi—nuta do plienok, ktoré s takou maLerskou ne­hou křmiLat,je to isté telo, čo my prijimamepri oltári. Je to jej krv, čo pijeme v tejto spá­sonosnej Sviatosti. Niet Iudského slova-,korýmby sme ju oslávili, ako si to zasluhuje ona,z ktorej si vzal cielo Prostredník medzi Bohoma l'ud'mi. Nech už ju chválíme akokoivek,vždy je to menej, ako si zaslúži." (Svatý PeterDamianiV

Ten istý Kristus, ktorého ona nosila vosvojom lone, s ktorým bola srastená v jednotelo a v jednu krv. pri svátom prijímaní miesitoto svoje telo s naším telom, svoju krv miešas našoul Ako Mária, i my sa stávame s Kri­stom" concorporei, consanguinei", jednéhotela, jednej krvi! (Svatý Lev Velký). Či niesme potom jedného tela a jednej krvi i s ňou,jeho Matkou? — Ake to tajnostné a predsatak sku'očné pokrvenstvo! Aká to úžasnásymbióza!

S Kri-stom sme aj my vtiahnutí do mater­ského Iona Máriinho,10 s ním i nás nosí vosvojom Srdci ako jediný predmet svojej vel'­kej a nežnej lásky materskej!

A ako preblahoslavená Panna miluje v nássvojho Ježiša, tak zas On jej vracia svojulásku, ktorú vylia-l skrze Ducha svatého donašich sřdc.11

Ano, to Kristus v nás dalej miluje svoju

' Citované u Bemardot: „Mana und ich" str. 54.Baset 1938.

"' Porov. Pius XII.: „O tajemnou: tele Kristovom'ťstr. 74. (V slov. prekl. u Dominikánskej edici! Veritas,Trenčín).

" Porov. Rim. 5, 5.

113

Matku.12 Ake úchvatné tajomstvol Celé ple—jady sřdc sa nadšene dávajú Božiemu Synovi,aby skrze ne a v nich reprodukoval &zmnoho­násobňoval lásku k svojej panenskej Matke. . .A to činí nevýslovne šťastným inJeho i Ju i tiemilióny, medzi ktoré — z milosti božej a zpri-azne našej nebeskej Malky — sme boli­vradení aj my, nehodní.

Prečo pozítívizmus nevyhovujednešnému človekovi ?

Dr. Emil Stach.

Otcom pozitivizmu je A. Compte (1798—1857). Svoj systém vysvetlil v šestsvázkovomdiele: Cours de la phiJOSOphiepositive. Na zá­klade svojho filozofického systému vytvorila-j náboženskú spoločnosť, ktorá v kulle aj vovonkajšom zriadení napodoboval katolíckucírkev.

Pozitivizmus sa opiera o zásadu: Iba toa len tofko vieme, kolko sme skúsili sami,alebo im'. To znamená, že čo sme neskúsih', aninemóže jestvovať. Preío niet poznania okremSkúsenosti. Podla pozitivizmu poznávame ibasmyslami. Rozumové poznanie nemá skutočnúhodnotu. Fa-kt pre pozi'ltivistov je všetko. Jepriamo bohom, pred ktorým padajú na kolená.Taine to naozaj aj tak poved-al: Dajte mi fakta ja pred ním padnem n kalená.l Preto poziti­vistickí učenci s-a vrhli zůrivo na zisťovanie

“ Porov. Neubert: „Můj ideál Ježiš, Syn Márlln".str. 27 & nasl., Kremnica 1943. Prel. Dr. T. Zúbek OFM.(Pozn. Jedno : najlepších diel o Panna Márii, akév slovenčina máme).

1945 ' Dr. Herčík: Zivot n ruby, tu. 103, Mazáč. Praha

114

fakťov. Jedni skúmali vzrast rastlín. Ini pozo­rovali, ako žabe bije srdce. Matematikoviaa fyzikovia vypočítavali konstanty. A robilito až dovtedy, kým ich nezachytil hlad pometafyzike.

Pozitivizmus neuznáva podstatný rozdielmedzi smyslovým a rozumovým poznávanim.Kůlpe chápe pozitivizmus vo všeobecnosti akopomýlený filozofický systém a zahrňuje doneho všetky smery, ktoré zavrhujú metafy­ziku a za jediný prameň poznania uvádzajúskúsenost. Takto chápaný pozitivizmus hlásali Hume, podl'a ktorého naše pojmy majú lenvtedy svoju platnost, ked sme si ich ziskaliskúsenostou.

Zásada pozitivizmu, akoby skúsenosťbola jediným pra—meňompoznania, má pre ži­vot človeka strašné následky. Ludský duchtýmto je ubitý a okradnutý o najdrahšie dobráa nevyhnutne po'om prepadne agnosticízmu.Pozitivizmus si sám aj protirečí v mnohom.Spominame veci, ktoré nepatria spolu. Taknapríklad učí, že móžeme poznat len jedno­t-livé udalosti, alebo hromadné udalosti.2 Lenžepráve udalost nemóžeme sledovat smyslami.Sledujeme iba deje a tie sú složené z drob—ných udalostí takzvaných aktuálnych entit,ktoré 't'rvajú iba ak biliontinu sekundy.a Takédačo ani jemný smysel nemóže zachytit.

Pre pozitivistov všeobecné pojmy nemajúreálenej hodnoty, lebo ich neziskáv-ame smys­lamí, lež rozumovým abstrahovaním. V tomohl'ade idú spolu s nominalistami, podl'a kto­rých všeobecné idey sú iba mená. Logik pozi—tivizmu Stuart Mill tiež sa nevedel vymotat zosvojich predsudkov. Neuznáva vóbec roz­umovú schopnost tvorit všeobecné pojmy. Po­

' Dr. Sanc: Stvorltel iveta, str. 37, Trnava 1944.' Dr. Herčik: Zivot u tuby, str. 118

135

zn-anie obmedzuje len na smysly. Potom sinevie poradit ani so všeobecnými súdmi,o kJJOI-ÝChhovorí. že sú iba zovšeobecňovanímskúsených f-aktov. Lenže už aj zovšeobecňova­nie, či skór indukcia, je rozumová činnost a niesmyslová. Potom S. Mill sa zamotáva do siete,odkial' nemá východiska. Ved každý indukčnýsúd je súd všeobecný. Tak napr., že dva atomyvodíka slučené s atomom kyslňka dávajú mo­lekulu vody. Nemyslíme Lu_na ojedinelý pri­pad získaný skúsenosťou, ale tvrdíme to bezohl'adu na skúsenost. Pozitivisti, ak chcú byťdóslední, museli by platnost tohto vedeckéhosúdu popriet. Alebo je tu a-j iný priklad. Vofyzike platí zákon: každé teleso vyzdvihnutédo výšky a uvoInené padá na zem. Skúsenosťnám potvrdila iba niekolko prípadov. Nievšetky. Keby sme všetko chceli skůsenosťouzistiť, k tej práci jeden l'udský život by námbol prikrá=1ky.Preto z jednotlivých prípadovneuzaftvárajme na všetky podobné. -A toto jepráve indukcia. Pozitivisti si také pol'ahčenienemóžu dovolit, lebo by ich samotná skúsenostodsúd'ila a zabila. Indukcia totiž sa nerobi n-aJzáklade Skúsenosti, ale za všeobecného prin­cipu, že priroda za rovna—kých okolnostmi vždyúčinkuje rovnako. Preto pozitivisti svojoukrátkozrakostou a úzučkým pohl'adom na svetznemožňujú každú empirickú vedu.

Pozitivizmus je tiež proti každej logike.Idea v logike je výtvor l'udského rozumu a niesmyslov. Pozitivizmus jej nepriznáwa. objek­tivnu platnost. Všeobecné súdy, ktorými súnavzájom spájané dve sku-hočnosti, podl'a po­zitivizmu nie sú možné. Úsudok tiež nie jemožný. Veď pri ňom sa porovnávajú dve ideys tretou, .a-bypotom bolo zrejmejšie, či n-avzá­jom sú v súlade a či v proiúklade. Ale v kaž­dom úsudku musi byt stredný výraz aspoň raz

116

všeobecný. Preto pozitivizmus je proti úsudku& tvrdí, že na tom základe nemožno pristk novým pranvdám.

Complne tvrdí, že každý súd _sal musí za­kladat na Skúsenosti. Potom apriorné súdy byboly tiež nemožné. A predsa ich v logike má—me vel'a. Tak napríklad Boh je slobodný. Pretoslobodne stvori-l svet! K takému súdu neprídevlastnou skúsenostou, lež logickým procesomodvedeným z filozofiokej pravdy, že Boh jeSlobodná bytost.

Tiež indukcia iakzvaná explikatíVna ne­hledí na skúsenost', ale porovnáva samépojmy v sebe a na ich základe vytvára súd.Taky je napríklad súd: celok je váčši akojeho čiastky. Neopierame sa tu priamo o skú­senost, ale ked máme pojmy celku a čiestok,už to nám stačí, aby sme tvrdili, že celok jeváčší ako jeho činaslka.

Pozitivizmu san doteraz tiež nepodarilovybudovat ds-jaíkústálu etiku. Etika totiž nieje myslitelná bez stálych mravnych zákonov.Tieto však nikdy nemůže vytvoriť l'udsxkiáskúsenost.

Pozitivisťri opierajú sa najviac o utilit-a>­rizmus a podl'a neho aj žijú. Clovek, alebospo'očnosť, majú robiť to, čo im osoží. No takéetické pravidlo je velmi nestále a v prak­tickom živote pósobí ničivo na jednotlivca ajna spoločnosť. Len zdanlive móže osožiť jed­notlivcovi alebo spoločnosti. V Nemecku kré­dom národného socializmu bola tiež utilitari­slická etika. To je mra'vne dobre, čo národuosoží. Mysleli si, že národu osoží vojna. A da—lise do nej. Mysleli si, že národu osoží porušo—vanie dohovorov. Preto ich lámali. Kresťanskáláska národ-u vra-j škodila. preto hlásali bezcit—

' Dr. Spesz: Summit:-Inn philosophlae christiana..str. 34.

117

nost k tým, čo si svet ináč predstavovaii akooni. A nakoniec taká elika ich zab-ilan. Leboutilitarizmus je veImi rel'aftívny. Co jednémuosoží, to druhému škodí. Aj štátom, aj jedno­tlivcom. Každý citi — aj sami pozitivisti, žeetika musi mit trvalý základ a musí sa opiervato absolútno. Taká etika potom rovnako zavá­zuje každého. Nezávisí ani od času, ani odpriestoru. To je ten večný zákon v Bohu,o ktorý sa opiera každý prirodzený zákon.Ale trúto etiku, ktorá má absolútny charaker,nikdy nevytvorí skúsenost.

Pozitivizmus ničí aj král'ovnu všetkýchvied — metafyziku. Kant ju volá tviež takýmkrásnym názvom. Zahrnuje v sebe filozofickédisciplíny: ontologiu, psychlogiu, kozmologiu& bheodiceu. Metafyzika dáva nám najhlbšieodpovede na základné otázky božieho a Iud­ského bytia a vóbec každého bytia, aj več­ného. Empirické vedy na tieto otázky námneodpovedajú a tak ponechávajú človekav neistote. Máme vel'a metafyzických sku­točností, o ktorých skúsenosť ničoho nevie.Také metafyzické pojmy sú: bytost a nič, pod­stata a prípadok, príčina a účinok, hmota.a tvar, ciel' a zákon, nevyhnutné -a- slobodné,telo a duch, stvorenie nasirvoritel'. dobro a zlo.

Pre pozitivistov pochOpy duchovej pod­staty, objektívnej príčinnoslli a iné, sú len na­tol'ko odóvodnené, nakoIko vyjadrujú nie—ktoré fakty osobnej Skúsenosti. Ináč o príčinyveci sa nestarajú. Im stačí rozbor zjavov a ichokolnosti. Danlejneposiupujú. Toho sa držínielen Compte, ale aj jeho prívrženci, ako Milla Spencer. Paulsen volá podstatu: ein gánzlichunbekannť'es Irgendetwas. Podstata veci jepre neho úplnou záhadou. Wund tiež pláva:v týchto vodách, lebo tvrdí, že pojmy ducha&hmoty sú iba pomocnými pojmami.

118

?!

Pozitivizmus takto splošťuje človeka —vertikálne aj horizon=l=á1ne— na bytost, ktoráje menej slobodná než vězeň. Veď Iudskétrúžby nemožno zredukovat n-a rozmery smys­lov. Tie zachycujúv iba mal'učký úsek skutoč­nosti, ktorá nás zo všetkých Strán obkluCuje.A kto je iba spokojny, je úbožiak, ktoréhomóžeme len l'ulovať.

Ináč pozitivizmus je dvoj-aký: Iný v teóriia iný v praxi. V teórii je extrémnym sysíné­mom odlúčeným od žiVOta.V praxi je zahlu­šený samým životom a jeho osudovými otáz­kami. Aj pozitivizmus sa odvoláva na l'ud­ského duch-a a tvrdí o ňom, že je vždy ten istýa bude ten istý. Ale odkia-l' to vie? Zo skúse­nosti? To nie. Veď o tom, čo bude, skúsenosťnám ničoho nehovorí. Táto zásad-a nevyplývazo skúsenosi-i, ale z indukcie, z procesu čisterozumového. Indukcia nie je špecialitou pozi­tivizmu. Pozitivizmus oddel'uje nás aj od bu­dúcnosti aj od minulosti a- drží nás ihavv že­lezných okovách pritomnosti. Lebo len bez—prostredná pritomnost sa: dotýka našich smys­lov. Pret-o aj takzvaný aktuallizmus modemejfilozofie — ktorý zastupuje Wund — je ideo­vým dieťatom poziiilivizmu.

Pozitivizmus svojimi zásadami rúca aj zá­klady kresfanského náboženstva. Ved nábo­ženstvo je tiež meťuafyzilka. Mnohé nábožen­ské pravdy pres-ahujú naše poznávacie schop­nosti. Nielen smysly, ale aj rozum.

Compte si prečo vytvoril sám svoje po­zitivistické náboženstvo. Použil v ňom kre­sťanské pojmy, ale dal i'm celkom iný smysel& obsah. Bohom pozilfivistov je Iudstvo. Ichviera nie je kladný vztah ]: zjaveným prav­dám, ale viena v Iudstvo. Pozitivisti takýmiekvivokalivnymi terminmi priviedli do omylu

119

mnohých dobromyselných l'udí a takto pri—pravili cestu aj modernizmu, ktorý odsúdilPius X.

Blud pozitivistov šíri sa ako lavina a- za—chycuje lahko Iudí nepripravených, alebozemský orientovaných. Donat volá poziti—vizmus: Magma nostrae aeinatis haeresis.5 Svia­tok Krista Král'a má byl protiváhou poziti­vizmu.

Zásada pozitivizmu: Aby som mohol býtistý o niečom, musím to skúsiť, zasadzuje smr­tel'nú ránu l'udskej podnikavosti. Ved už osvojom vlastnom duševnom pokroku ťažko sa­presvedčiť. To by potom prakticky podl'a po­zitivizmu znamenalo složit ruky a na vše'lkoiba pozerať. Načo sa namáhať, keď o výsledkusa na začiatku nemožno presvedčiť? A kol'koťažkosti má každý čin prv, než ho uskutoční­mell Pozitivisti musia preto už pred činom ka­pitulovat. To je naozaj defetizmus. Vo vše­tkom vidí iba tiene. Pozitivista preto je aj pe­simista. A keby ním bol len sám! To by smenič nemali proti domu. Ale on svoj pochmúrnýnázor na svet chce preniest aj na iných, abyaj iní boli s ním otrávení.

Pozitivisti zbožňujú fakty alko aj Taine,ktorý sa chce vrhnúť pred faktom na kolenaako pred modlou. Ale úfiežaj samé fakty od­sudzujú pozitivistov ako luhárov. Fakty, čo súpredmetom Skúsenosti hovorian, že to, čo smeskúsi-li, mohlo byt a že je to možné. Avšakz toho, čo sme neskúsili, nenasleduje, že tonemóže byť. Paka-y nehovoria všetko. Neho­voria, čo nemóže být. Celý pozitivizmus stoji

' Donat: Critica, 4. vyd., str. 153.

120

na sofizme, ktorá sa volá v logike fall-aidaconsequentis. To je zlá forma hypotetickéhosyllogizmu. Postupuje podla toho: Ked niečomóžem skúsiť, to jeslvuje. Co nemóžem skúsif,to nejestvuje. Záver nevyplýva z premis. Fa.­lošnosť záveru lepšie zbadáme na podobnompríklade: kto spí, nespieva'. Kto nespí, spieva.Záver nie je správny. Lebo lnlo nespí, móže ajiné robit a nielen spievat.

Preto pozitivistická nauka vie sa. ťažíkosmieriť so skutečným životom. Zivot je prav—divý a pozitivizmus je falošný. I vyznavačipozitivizmu sú ludia polutovania hodní. Niepreto, že sú zlí filozifi, ale že rozumové po­znávacie schopnosti človeka podceňujú & ne—smierny svet stvorenia, ktorého rozmery pre­sahujú našu skúsenost, obmedzujú na ma­l'učký úsek nášho smyslového poznania. Po­zitivizmus robí z človeka takto nirpaslíka. Ožo—bračuje ho na celej čiare. Akoby červík za­rytý do zeme povedal: celý svet, to je hrudahlíny a nič viac. Ci sa mu nevysmeje orod,vznášajúci sa vo výškach? Pravda, červík honevidí, lebo mu v tom bráni hlína a nemá anitakých očú, ale mal by byť aspoň skromnýa uznat svoju malučkost'. A taký skromný mábyt každý človek, aj pozitivista. Lebo sú iné.váčšie a krajšie svety ako ten, v ktorom žir­jeme. '

121.

Pán, obeta a my.Dr. Jozef Leščók.

Otázka jestvovana Boha je vždy časová.Casová nielen vo vztahu k času, v ktorom ži­jeme a k rud'om, s ktorými sa siretávame, aleje časová najmá vo vztahu k nášmu vlastné­mu životu, k nám. Jestvovanie Pána Boha jepre nás večnou časovosfoul Preto z nej vy­chádzame a uvedomujeme si toto:

Clovek je obmedzené súcno s mnohéhohlediska. Jeho obmedzenosť najviac sa javiv závislosti vlastného bylia. Clovek nie je sámnaprostým pánom. Hoci nijako netreba doka­zov-ať, že človek v mnohom je závislý nainýCh, no predsa treba vyzdvihnút, že pod­statne závisí v svojom žití ai byli na PánuBohu. Samo jeho jestvov-anie a. udržovaniepri živote lvorí túto podstatnú závislost natom, v ktorom „žijeme a hýbame sa a sme".l„On dáva život i dýchanie ! všetko".2Preto hovorime a uvedomujeme si, že jestvo—vanie Pána Boha je večnou časovosťou prekaždého. Pravda, druhoradými príčinami, me­dzi ktoré treba počítat aj ludi so životnýmlzáujmami, sklonami a zámerným pósobenímna iných. móže byt táto večná časovosť —­najmá u jednoírlivcov — menej časovou". To,pravda-, nič nemeni na skutočnosti samej. PánBoh neprestáva byť Pánom a to všeobecneznámvm .,z toho, čo ie stvorené't'

Vedomie o večne jeslvujůcom Pánu Bohumusi byt dokázané so stránky človeka zodpo­vedným spósobom: l'udským mravným kona­nim. Táto nevyhnumos! nie je čímsi vonkaj­ším, čo človeka obmedzuje, ale je nevyhnut­nostou pochádzajúcou : vnúlm, priamo z to­

“ Sk. op. 17, 28.' Sk. ap. 17, 25.' Rim. 1. 20. '

122

ho, že jeho bytle je podshatne obmedzené &závislé. Ak to človek predsa nerobi a zneuží­va slobodnej vóle, idúc žívotom za vášňamiproti rozumu, vtedy prepadá zvrhlému smý—šlaniu“ hreší & vylučuje .sa z otcovskéhosvazku s Pánom Bohom. Je hodný smrti-") ato smrti večného odlúčenia, večných útrap.

Z predchádzajúceho vyplývajú tieto prav­dy: l. Clovek podstatne závisí na Pánu Bohu.2. Pána Boha nemóže nepoznával z jeho dlela.3. Musí ho uznával celým svojím životom.

Teraz je otázka, ako uznávat, čím doká­zat svoju závislost na Pánu Bohu a tým ajpoklonu, ktorá je predpokladam nášho smie­renia. zadosťučinenia, poďakovanža a prosby?

Obetou. Slovo obsahove bohaté je námvelmi dobre známe; ale menej si uvedomuje­me krásnu ktutočnost, ktorou je udávaný aupravovaný náš pomer k Pánu Bohu a ktoráje obsahom slovka „obela". Nesmieme tedazabúdsť, že obeia je „strediskom nábožen­stva"“ „Obeta je podstatný úkon nábožen­stva“" Je do v k-restanstve. kde „Kristusumrel za nás“,!; „upom'žil seba samého a bolposlušným až na smrt a to na smrt na križi".'Pán Boh „neušetn'l ani vlastného Syna, alevydal ho za nás".10 Taká velká je skutoč­nosť obety, ktorá nás nielen na zemi l'udskydojima & ohromuje, lež priamo s nebom a sPánom Bohom spojuje svátkem milosti. V de­jinách nábožeuslva móžeme vel'mi dobre po­zorov—ať,ako v rozličných náboženských pre­javoch obeta je zvlášť Výrazne &mnohonásob­ne zdórazňovaná. Obetou človek Boha uznáva

' Rim. !, 32.“ Porov. Rim. !, 32.' Sullerot: La vie Chrétien. Marseille. 1937,str. 188." Tnmtiež.„Le lacrmce est l'acto mu.! de la

mumon ." .

' Filip. i, ta." Rim. a, 32.

123

& podrobuje se mu (cultus latreui'icus) a takusiluje sa dosiahnuť smierenia, zadosťučine­nia, ak prosí a dakuje. Vždy však uznáva svo­ju závislosť n-a Vyššom, ktorý je Pánom živo—ta a smrti & preto sa mu prinášajú ako obetyveci so žívotom Súvisiace, ba aj samé životyzvierat, ba dokonca a_i l'udi. Všetko obalova—né je istým spósobom aj zničené.

Obeta bola vždy vecou vereíného vkultu,preto vždy bola prinášaná predstavenými.Bola zákonne stanovená. Takto bolo aj v Sta­rom zákone.ll No nielen autorita l'udská, alepriamo autorita samého Pána Boha ich upra—vuje“ a tým pripomina človdku jehoprevinenie. hriech, ktory má byť smytý obe­tou Vykupitel'ovou, ktorú starozákonné obetepredobrazovaly.18

Z povedeného móžeme uz'atvárat, že obetaspočiva v úkone zákonne stanovenom, thorýmčlovek Boha uznáva za najvyššieho Pána,podriad'uie se mu prinášaním veci podstatnej,ktorá svanejako ničí.“ Obetou takto prináša­nou prichádza človek k Pánu Bohu, k prame—ňu svojho twtia a k svojmu cielu, aby s nimsa sjednotil a našiel skutečné šťastie.15

My dnes tiež potrebujeme obetou doka­zovat svoju závislost na Pánu Bohu. Bez Pá­na Boha nemóžeme byt -a ani l'ubovolnvmspósobom nemóžeme prist s ním do naiužšie—ho stytku, v ktorom by sme sa mu klaňali, d'a­koveli mu, odprosovali ho, a prosili ho. Sta—rozákonné obete už dávno splnily svoju pri­pravnú úlohu, ktorymi s-a „dialo pripomin-anie

ll Porov. Lev. 1—17." Lev. 1, ! an." „Zákon má len tieň budúcich dobrót..." ho­

vorí Apoštol v liste k Zldom hl. 10, 1. O obetlach vý­slovne hovori, že nimi se deje ..Pripomínanie hrlechov".Zld. 10, 3. :

" Porov. Šanda: Swap. Theol. dogm. spec. II. Frl­burgi Br. 1922. str. 232.

" Porov. Sullerot: La vie chrétiene, n. d. str. 189.

124

hriechov".m Prichádza Kristus Syn Boha ži­vého"." Prichádza „ako moc majúci".18 Zákonnezrušuje, ale naplňuje" Naplňuje starozá­konné predobrazy a predpovede aj o tom, čoje strediskom náboženstva. _

V najvážnejšej chvíli svojho zemskéhoživota, pred najvyšším utrpením a sm—rťou,Kristus prináša a ustanovuje obetu Novéhozákona. Je to obeta chleba a vína, obeta čistá,predpovedaná Mal-achiášom20 a zobrazovanáuž Melchizedechom.21 Mnohí už velmi dobrevedia, že úkon prvej obety a stanovenie obe­ty vóbec uskutočnily sa pri poslednej večeri,ked vzal chlieb, požehnal, lámal a dával hosvojim učenníkom so slovami: „Vezmite a je­dzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva.Nato vzal i kalich, vďaky činil, podával imho so slovami: Pitezneho všetci! Toto je totižmoia krv nového zákona, ktorá sa vvliev-a zavás a za mnohých na odpustenie hriechov“.22

Slová Krista—Bohočloveka, NajvyššiehoVelkňaza, odhal'ujú nám skutocnost obety,aká nebola donesená Pánu Bohu ešte nikdypredtým. Je to obet—aozaj čistá a l'úbezná predtvárou Najvyššieho.Nieteloobetného zvieraťa„bez škvmy"23, ani nie „krv kozl'acia a tel'a­cia",“ lež toto, čo On obetuje, dáva. ie jehotelo, telo Kristovo, je jeho krv, krv Kristova.To je Kristus sám, korý sa mystický obetujelToto je oheta Nového zákon-a. Obeta podáva­ná za nás. .. Telo Kristovo, krv Kristova, z vó—le Kristovej. . .

" Zid. 10, 3.

" Porov. Mat. 5, 17." Mal. !, 11." Gen. 14. 18.“ Mat. 26, 26—28. Porov. Luk. 22, 19—20. Mk. 14.

22—24, podla gréckeho textu. Kor. 11, 23—26." Lev. 22, 19." Zid. 9, 11.

125

Tu, kde sa treba kleňať Bohu za nesmier—ne dobrodenia &uznávat nielen svoiu slabosta hriešnost, ale aj obmedzenost rozumu, kto—rý by chcel odhalit aj mvsterium fidei — ta—jomstvo viery — márne človek bude prinášaťsvoje poznatky a predsudky, aby úslredno—dejinnú skutočnosť snížil iba na udalost l'ud—ský dojímavú. Slová „toto je lelo mo_ie". „To­to je moja krv" sú príliš jasné &všetky okol­nosti, ktoré s nimi súvisia, zas len veimi do­bre dokazujú, že ináč ich chápat nemožno atým teda ani nemožno ich prekrútiť. Tak imrozumel Kristus, tak rozumeli apoštolovia anikdy nie ináč svatá Církev. Tak im rozumiedodnes. Ved nezabúdajme, Kristus novoza—konnú obetu, toto, čo on konal, dal moc ko­nat- aj iným: lo čiňte na moju patmiatku't25A táto obet dodnes sa prináša na oln1:ároch,pri úkone, ktorý v dejinách dost-al názovsvc'itá omša. Kristus novozákonnú obeťu ne—obmedzil na jeden úkon. Slabost Iudská nieje jeho slabostou. „Skrze neho svtorené jevšet=ko".26 A tak leda nielen mohol dať mocpremeňovať chlieb na svoje telo a víno nasvoju krv, ale aj skutočne ju dal slovami „točiňte na moju'pamiatku". Kristus “teda ustano—vil, určil novozákonné kňazstvo, ktoré odKrista skrz apoštolov dodnes v svatej Církvitůto moc má: dodnes sa prináša obeť novozá­konná, dodnes sa slúži svatá omša. Kristus saobetuje rukami kňaza pod spósobom chleba avína, ako pri poslednej večeri, nie krvavýmspósobom.

. Krvavá obela bola prinesená len raz:„Kristus raz sa obeloval, aby sňal hriechymnohých"." Krvevým spósobom bola prine­sená obeta na Kalvárii. Tu „vydal seba sa—

" Luk. 22. 19." Kolos. l. 16." Zid. 9. 28. Porov. v. 11

126

mého ako dar a obetu Bohu"23 Tu videli jehotelo, tu videli jeho krv. Vo večeradle pri po­slednej večeri apoštolovia vedeli, že jeho teloje pod spósobom chleba, vedeli, že je podspósobom vina. .. On to povedal. On to robiťprikázal. .. „Kedykorvek budete jest tentochliebapit tento kalich, budete zvestovať smrtPánovu, kým nepríde"29... Kedykol'vek saprináša obeta chleba a vína, kedykol'vek saslúži svátá omša, zves'uje sa smrť Pánova.Pán sprílomňuje sám seba,/obetuje sa nekrva­vým spósobom, „obetuje sám seba nepoškvrne—ného Bohu, očistí nám svedomie od skutkovmřwych, aby sme slúžili živému Bohu'W. . .

Slúžime mu. . slúžime mu obetou novo­

zákonnou, obetou svatej omše.H1'a,.sPán, obe­ta & my. „My klaniame sa Tebe..NAŠE NADĚJE.

Uvaha o správnei láske.Marcel Homíak, SS.

DRAHÝ PRIATEE!Hovorí sa: — neviem či právom, — že

mladí l'udia neradi siahnu po spisoch a kni­hách, k-loré by mohly odhalit vnútro ich duše&priviesť ich ]: úv-ahom o vlastných skutkocha živote. No verím, že sa nájdu aj výn:'mky:Medzi tie patríš aj -ly, lebo si presvedčeny, žeduša zavše potrebuje chvilku samoty, abyV nej n-ačerpala duchovnej sily, lebo v hlukua!v shone života sa k nej solfva alebo len vel­mi tažko dostane.

Niektorí sa stránia vážnejších úvah2 obavy, že sa pri nich stre'cnú s prázdnotouvlastnej duše. Pomať vlastnú duševnú biedu& počuť výčitky svedomia, ktoré vie byť pri

" Porov, Jedu. kat. upevnil. čis. 245.

121

takýchto príležiltostiach tvrdé, ba až kruté,veru desi. Chcú tomu vyhnút tak, že sa oddá­viajú novším a hrubším rozptýleniam.

Ulbekajú len ti, čo si neuvedomujú, že re­fleksia móže byt zdrojom cenných poznanikova odhalení duševných hodnót. Ona pripravipódu o umožní zrod hlbokých myšlienoko smysle života, hlbšie nazieranie na života na- veci v nás i okolo nás. No najma za­chrání od výstredných pohybov, prejavov,náuk a smerov, ku ktorým sú mladi -anie vždýdosf. rozvážní Iudia náchylní.

Správne chápaná 'a dobre využitá refleksiaje teda vel'mi dóležitá pri vývoji & usporia­d-ani vnútorného života a pri udržaní a za­islení duševnej rovnováhy. Nadovšetko zba­vuje preludov, neskutočných, vysnených vecí.Myslim nebudeš v tom vidieť urážku ani upo­dozrievanie, keď ti pripomeniem, že vy, mhsdíl'udia, zakrývate svoju budúcnosť do tajom­ných závojov fantazie, ktorá doplňuje a inákzafarbuje skutočnosť, ako je. Úvaha. pomalyzbavuje neprirodzeného rázu života a bu­dúcnosti.

Nedočkavost a neskrotená túžba mladýchuchopit živou v celej jeho náplni, stavia ichdo rozporu so zásadami víery. V ich konzer­vativnosti vidia stále prekážký v domienke,že im nepraje a ničí každú radost. — KoIkýchsi videl už aj ty — a my, vekom a hadam ajskúsenosťami starší o mnoho viac — čo ne­poznali, ani nechceli poznat pravý smýsel ži­vo'ia: a jeho skutočnosť. Ostala im zastretápriemerom mladistvej fantazie a utopistickýmiideami. Bolv ntaoobyčajne povahy povrchně,ktoré si nechcely lámat hlavu teoretickýmiúvahami, lebo braly život tak „prakticky".A veru, len tak prakticky vzdali sa vierý a niejeden aj nábožensbva. Vír sveta: umlčail v nich

128

hlas svedomia. Je pravda, že nebol on nikdydost silný a patrične citlivý a že slabý bol anjich charakter, ale to všetko len ich vinou,

nechceli občasným vhlbením do seba priniesťposilu a nápravu. l—ládamvolalktorí aj pred­si'ierali duševnú hlbku, alebo ju iba maskovrsliplytkou vrúcnosťou. Veď aj sám sa památáš,kolkoráz sa pohoršovali nad bezvýzn'aunnýmiepizódkami a m'a-lichernosťami, ktoré nepa­urilý k integrite života a zatial im uchodilyhlbšie a podsba-tnejšie súvýsi.

' S tebou sa to asi nestane, n'ekol'ko viem,že plnost života hladáš v jeho hlb-ke. Alejednako musíme ťa upozornit, aby si bol pri­chystaný na temnosti a tajomstvá, na-záhadnéporadoxy a duchovné azda aj dlhšie trvajúceúzkosti. Vel'a ráz nič nevidíme a nechápeme,sme bezradni, ba priamo zúfali. .. a-le len za­tial, kým sa nám neprispósobí duchovný zrak.

. . .Zastavme sa hoc aj hneď pri jednom ci­

tlivom bode života, ku ktorému sa, vraj, kre­stanská a najmá katolicka mravouka stra'viaodmietavo a ešte aj dnes prid-ržiav-asa zaosta­lých siredovekých zásad. Myslím na neroz­luči-Iel'nosť menželstva a na sexuálnu lásku,okolo ktorých bol a je aj dnes otvorený boj.-—Pripomíname hned na začiatku, že boj sanevypovedal — ako to niek-ho mylne chceldokazovat — ani žene, ani láske, ani rodine& tým menej životnému šťastiu. Ale naopak,Vypovedá sa všetkému, prečo hynie tisíce a­tisíce nešťastných obetí na tele aj na duši,čím pravá láska sa zvrhne na zvieracie chúť­RY. čo rozvracia moderné rodiny, čo siíha akonešťastná klial'ba človeka našich čias. Za­chovat si v ml'ados'tičistotu znamená, zachovatsa žene, rodine, láske & výššžemu živoiru ajštastiu.

129

Láska je miazga, ktorou žije l'udská bunka& všeludský strom. Hoci slúži ponajprv lud­stvu, dotý'ka sa aj jedno'Jlivcov. S láskou spo—jený pohlavny pud je zákon daný síce jed­notlivcovi, ale na prospech trvania a zacho—vania Iudstva. — V tomto sa názory vše­obecne shodujú. ROZpornastáva, ked sa máustálit základňa pohlavnému pudu a s nimSpojeným zákonom. U prívržencov mater.a­listických názorov prevláda sklon pre biolo­gickú základňu I'udského života, lebo oni člo­veka pokladajú len za „štastneiš.eho“ živo­čicha. Tým bolo Iudstvo posbavené na nejpo­chybnejšiu a navrtkavejšiu zvieraciu zá­kladňu. Iludská duša a všetky jej vlasinosti ajschopnosti sú pri tom celkom zatlačené a zaz­návané.

Kto však uznáva, že človek je tvor ro­zumný, musí tiež pripustit, že svojou povahouvyžaduje vyšší poriadok, ako je zvierací, hociby bol pokladlaný za najšt-astnejšie zviera.Človeku zodpovie poriadok mravny a etický,nakoIko je pods-atne spojeny s Iudskou pri­rodzenosťou a clotak, že bez neho nemóže pristk vnútornému súladu. Ved' ak by sa človekproti mravnému a etickému poriadku oddávallen sexuálnosti, poruš0val by v sebe súladmedz. telom a dušou. — Sexuálny problémmusi byt teda riešeny nie len biologicky, aleaj psychologicky a najma eticky. Prevládaeticky poriadok, lebo ten pa-ťln'k mocnejšej t.j. :k duševnej či-astke l'udskej prirodzenosti.

Sotva by 1010pochyboval o tom, že lá—skou, vedome alebo nevedomve, slúži sa avjIudskej spoločnosti, ktorá ňou stojí alebopadá. Spoločnosť ju móže náležžte urnocniť,vzpružiť, aj odmeniť. Úkony lásky sú sícečinmi jednotlivcov, ale nimi stoja a udržujúsa nie len jednotlivci, lež aj národy a celé

130

Iudstvo. Láska sa teda vždy meria na rudstve,na Spoločnostr, ku ktorej gravituje, ktorú hla­dá, ktorej a pre ktorú žije. Ale spoločnosť aIudstvo je pojem predovšetkým mravný a du­ševný. Takou má by! teda aj láska. A na­pokon láska je v prvom rade a podsba'tne vecduše a len druhotne a podmienene vecou telaa hmotnou. Láska: je sice cit a srdce, ale i dcé­rou úccivosti, je královnou konania, matkoua nositelkou všetkých ctností, ktoré presádzaa chrání aj v iných.

Nepopierame, že pohlavie stojí v stredevšetkých prirodzených a mrnevných otázonkkuž­dého jednotlivoa. Pravda, nie a-ko kamienky,ktorými si mladi ludia králiia dlné chvile, aleako žulové kvádry, n-a ktorých stojí osobnýcharakter, čestnosť a zdatnost k velkým ži­votným úlohám. Preto nemožno oddeíiť po­hlavie od mravnosti, od vyšších síl, od po­vinnosti, od premáhamia seba samého, lebo toby znamenalo premenit pohl-avné jaro na po­hlavný mráz. Je to mráz, ktorý ničí (: páli to,čo je v mladej duši najútlejšie aa pre životnajpotrebnešje.

Láska: je nejvernejším zrkadlom životačloveka, lebo v síle lásky javr' sa i sila ducha.Preto čím je váčšia čistá láska, tým váčšía čistejší aj duch. Dnes nadobúda prevvaihu& moc smyselnost, k-'orá nasleduje slepé pu­dové sklony aesmyslově vjemy. Tým aleubúda na s.upnici duchovného erosu, lebovládne alebo duch, alebo smyselnost. Kto sta­via svoj život na základe smyslového erosu,aj keď neztroskotá ihned, bude vo vlekuvášní a nebude spokojny. Jeho život nebudemat dost širokú základňu pre psycholog'cképotreby človeka a sotva dosielhne schovno—Stiam a stavu primer—any stupeň kultúrnosti&duševného výkonu.

131

Keď tu hovorímet a láske, nemyslíme nalásku, čo vznikla iba v predstave m.adýchsnilkov, ktorá sa rozvíja sugesciou, udržujeneuvedomeným roztúžením a stupňuje sovzdialenostou, nedosaži-.el'nostou na.domnelounedobymostou milovaného ideálu. Nie je lá­skou ani tá čiste telesná náruživost a smysel­nost, ktorá pozná a hladí len vášeň a žiadosttela. Ani ju nemožno hledat v ničiacej sílealebo v romantike preduchovnelého spojenia.v blúdení v nadzemských sférach.

Láska je duševný stav na vytvorenie jed­noty v rodinnOm (] spoločenskom živote. Nieludia ju vymysleli, ale od večnosti je vžatá dostvoritelských božích plánov. Je spojenímdvoch celých ludi; teda s dušou aj s telom, alevždy pod vyššou kontrolou duše. K úplnejblaženosti sa vyžaduje šlachetný súzvuk,'vyrovnanie a zotrvanie v úplnej rovnováhetela aj duše obidvoch. — Láska nie je čosi, čoprichádza tak svojím časom, akoby vykúpenánesmiernymi obeťami i'.fých,čo poklad'ajú man­želský stav za akési osmelenie a ponorenie sadoň len tak so zatvorenými očami. Z láskya deda aj z manželstva nemožno vynechat anitelo, ani dušu; lebo by to bol stav neprirodze­ný a nie len nemožný, lež aj protizákonný.Láska- je najváčšie rozpátie duševných a te­lesných sil človeka a preto je najmohunejšíma najplnejším prejavom života; ba samýmživotom duše,

V n-ajhlbšom oa-najduchovnejšom smysleláska je uctievanie, lebo sa zakladá na vedomíIudskej dóstojnosti. Cim živší je pocit osobne,“ceny, hodnoty a cti, tým čistejší, opravdi—vejší a vyšší je tvar lásky. Kto se nebojísnížit osobu milovanú, nemiluje ju. Medziluďmi bez cti móže sa preiavit sexuálna vá­šeň, nepravá súdržnost, společenstvo v ne­132

Vjazanosti, ale nie láska. Ako sa móže láskouvenovat človek niekomu, ktorého duša prenezriadený život sa podobá vypálenému krá­teru, ktorý vo svojej mřtvolnej otupelosti &prežitosti je nesúci z ničoho s-a ešte tešit, poniečom ešte túžť & mať radost.

Kto vážne mieni riešiť problém svojhoštasiú-a,založí budovu svojho života na dvochsebe vel'mi blízkych a vzájomne sa podpiera­júcich soílpoch:na jednom povolaní a na jednejláske. Porekadlo: „Devátoro remesiel a desia­ta žobrota“, platí ltiež aj o mnohých láskach.Nepoznajú teda pravú láskuzl. Ti, čo 'si štastiepredsinavujú čisto smysel'ne, zversky, ako uko­jenie nízkych pudov & telesných chútok, tí,čo o nej snívajú ako o zázračnej kvetine, kdo­rej dotknutím otvoria sa im skryté pokLavdyzemské. _

Co je teda predmetom a jadrom lásky?To sú tie vzájomné všel'udské ctnosti vyššeja vnútornej mravnosti. Najmá duševná do­brot-a a krása, ktoré nenahradí ani peniaz, aniskladištia napchaté bohanstvom, hoc aj povšetkých piatich čiastkach svet-a, ani vedačiže sbatky duchovné a mravně. Mravné ko­nanie živí sa však z obeti, lebo nieto láskya mravnosti bez obeti. Co je spojené s „dáva:­ním seba a konaním pre iných, je vždy spo­iené s obetou. Čím je láska bohatšia na obete,čím je preduchovnelejšia, čím bližšia k Bohutak večným statkom, tým bohatšie a vyššie aišťastie, ktoré človeku prináša.

Azda najviac obetí vyžadujú zákonyupravujúce styky medzi osobami rózneho po­hlavia, b-a aj manželov medzi sebou. Mnohýmboty predstavené v akejsi cudzote a v nevy­rOVnateInom protiklade s tým, čo majú chrá­nit t. j. s láskou. Načím si však uvedomit, žeživot bez zákona: je těžko možný. Kto nevidí.

133

že tam, kde končí zákon, začína bezprávie& n-astáva neviazanost, ba priamo barbarstvoa s ním rozklad rodiny aj spoločnosti? Láskabez zákona bola by naivc'ičším hrdinslvoma preto nie vecou každodennou. Bola by zahlu­šená nízkymi vášňami, ktoré chytro bujnejú&prudko sa zmáhajú, najmá keby našly vol­nú pódu, kde sa móžu nehauene rozvíjet.

V sku'bočnosti tie zákony sú nielen prevonkajšiu ochranu, ale majú »avjkladnú úlohuvnútornú: pesloval a posilňovat lásku:Funkčne by sa daly prirovn-artkóre stromu. Navonok sú to zákony tv-rdé, ako kóra, ktorábýva niekedy až podivne ostrá. Zvnút-na jevšak měkká, aby l'ahšie chránila systémměkkého bunečného života stromu. Ale akonemóže byt bunka bez kóry, tak nemóže anikóra byť bez buniek, lebo žijů dým istym spo­ločným životom — „Dura mater — pia m-ater'fnazvali lekári blanu, čo chrání mozog. — Skórsi možno predstavit mozog bez vnútornejochrany, ako lásku bez zákona — Zvonkasíce .i'vrdého ale zvnútra měkkého. A to jezákon pohlavný aj manželský.

Domnievajú sa podaktorí, že sú to zákonyuž dávno preži-.é a dnes už nie auktuálne. Ak súurčené na ochranu života a trv-ania Iudstva,nemóžu sa prežiť. Hej, chceli ich už odstrániť,zrušit, alebo aspoň si ich vóbec nevšímat. Alezas sa k nim l'udia vrátili, súc poučení samouprírodou. Ak sú len niektoré haluze alebovýhonky choré, pri odvstránení choroby ne­si-aha sa sekerou na korene & na živo: stromu,keď stačí odrezet len chorobou postihnutéhaluze. No všimneme si a oše'aríme ajcelý strom, a-by zosilnel eonahradil utrpenúškodu. Tak aj pri mnavných chorobách l'ud­slfva. Záujmy jednotlivce nemóžu byt chráne­né proti zdraviu a proti dobru spoločnosti.

134

po VÝŠAV._—

Na zvestovaníe Panny Márie.Svatý JAN DAMASCENSKY.

Pačuiže dievka.prečisla' panna.bla Naivyščieho Gabriel,

vólu vyriekolpravdivá, dávnu.

Buď pripravena. by si prijala Boha.On nesmierny jo a skrz tebaon bude obcan,—a!: luďmí.

Proto radaslne volám:Dobroračle . . .

Sia chrámu živého, archy fo bože/'.nechža sa nefýba znesviílená rukulež pery vemých Baharodíčkc nech hlas

d iúkeď anjel ohlasu/'a zves! aprerelkou radosfou volá:ZdravasmilostiplnáPán : tebou.

Z gr prel. M.

Spravodlwy, CO2112: utery, fllZlpo spa/em s Kustom.

Svčlý Cyprián.Písané je, že spravedlivý žije z vlerý. Ak si spra­

vedlivý a žiješ z vierý, ak opravdivo veríš v Krista.prečo by si nebol raz s Kristom a prečo by si nemoholSpolahnúť sa na prislúbenie Pánovo, že raz budeš po­volaný ku Kristovi, že budeš od neho prijatý a budešai blahopriat, že si unikol diablovi? Spravedlivý Si­meon, ktorý bol ozaj spravodlivý. ktorý s hlbokouvierou zachovával prikazy božie, dostal od Bohanistenie, že neumrie, kým neuvidí Krista. A ked Je­žiš prišiel s matkou do chrámu, poznal v duchu. že saKristus narodil. — Ten. o ktorom mu bolo predpove­

135

daně a vedel. že onedlho zomrie. Natešený pre blízkusmrt a istý, že bude povolaný, vzal chlapce na ruka povedal dobrorečiac Pánovi: „Teraz prepustiš, Pane,svojho sluhu podla svojho slova v pokoji; lebo mojeoči videly tvoje spasenie."l Dokazujúc a dosvedčujúc, žesluhovia boží budú žil v pokoji, v slobodnom a pri­jemnom odpočinku, ked“ budú vytrhnuti : hluku tohtosveta. Prelo prosíme o prisxav sídla a večnej blaže­nosti. keď prldeme po smrti k nesmrtelnosti. To jeopravdivý pokoj, pravá blaženost, nezvratné, pevná .večná blaženost, bezstarostnost. Prel. J. Pr.

Netúžíme po nebi,pretože nám chýba viera.

Sníí'ý Cyprián.Stava sa — najmllšl bratia — že chýba viera, ak

niekto neveri, že je pravdou, čo prisl'úbil Boh, ktorýje pravdivý. ktorého slovo je veriacim večné a pev­né. Ked ti vážný a hodný chvály muž prlslúbl nie­čo, tak mu veriš, že ti neluhá a ta neoklame — verlšmu, lebo vieš, že stojí za svojimi slovami a skutkami.Teraz Boh hovorí s tebou a ty nevernou myslou zrad­ne váhaš? Boh ti sl'ůbi, keď odideš s tohto sveta,nesmrtelnost a večnost .a ty pochybuješ? To zname­na. že Boha vóbec nepoznáš. Tým urážaš Krista hrie­chom nevery, toho ktorý je Pánom a učitelem veria­cich a nemáš v Církvi — dome vierý ——nemáš pevnejviery. Prel. J. Pr.

Tajomstvo vtelenía vysvetfuje námmeno Bohorodička.Svátý Ján Damascenský.

Próvom a pravdive nazývame světů Máriu Boho­rodičkou. Veď toto meno spósobilo cele tajomstvovtelenia. Lebo ak ona, čo porodila, je Bohorodičkou.určite Boh z nej narodený je aj skutočným človekom.Akobý zo žený mohol sa narodit Boh, ktorý pred vek­mi jestvoval. ak by sa nebol stal človekom? Synomčloveka je zas len človek. Ak teda On, narodený zo že—ny, je sám Bohom, jedno je isté, že se narodil 2 BohaOtca podlavbožskej prirodzenosti, ktorá nemá počiatkua že z Panny sa narodil v čase, podla prlrodzenostlIudskej, ktorá počiatok má. Toto naznačuje, že Pánnás Ježíš Kristus je jedna osoba, má dve prirodze­nosti a dve zrodenia. 2 gr. prel. -eíté—

' Luk. 2, 29 an.

136

ŽIVOT.

Výchova k ctnosti: nový ciel výchovyvysokej školy v USA.

V katolickom týždenniku — The Commonwcal. ke—dysi uverejnil známy popredný bajovnik za obnovuna amerických školách prof. Robert M. Hutchins, pre­zident Státnej univerzity v Chicagu, cennú rozpravuo novom vzdelani na vysokej škole. — Cier každejvýchovy — tak piše — je podporovanie ctnosti; boctnost robí človeka samého a tiež jeho diela dobrým,robi ho šťastným a vytvára z neho poriadného občana.Styri základné ctnosti, spravodlivost, můdrost, mier­nos! a zmužilost, sú osobnými & zároveň sociálnymictnost'ami. Móžu sa stat ako iné schopnosti človeka.len činom a návykom trvalou duševnou silou. Holýmpočúvanim mravno-lilozolických prednašok sa niktonestane dobrým. Podklady k ctnostiam sú položenéuž v duši dieťaťa. Vysokoškolák dosiahol už pri svojomvstupe na vysokú školu pováčšine istý vnútorný stu­peň vývojový, kde duševné schopnosti, dobré ako ajzlé. pribraly už istú silu a pevný smer. Pravda, ažpotial získané ctnosti možno zas stratiť. Úlohou našichvysokých učilišť musí preto byt — podporovat mravnědobré schopnosti, t. j. ctnosti študenlov a upevňovatich, a premáhat ich zlé návyky. Prednasky samotnébudú mat, pravda, malý ůčinok; študentov treba viest.aby sa sami cvičili v skutkoch mravného rozhodovania.aby zosilňovali svoje ctnosti a aby bojovali proti svo—jim nerestiam. Morálna filozólla má tu splnit významnúúlohu. — Každá výchova spočíva najma na predpo­klade. že človek je bytost, obdarená rozumom. Ak tedamaiú ctnosti, nadobudnuté v mladosti, pretrvat krízumladosti, tak sa musia rozumove podložit. Teraz tuVidíme vnútorný súvis medzi mravnými & duchovnýmictnostami. Predmetom mravných ctností je dobro,predmetem duchovných ctností je pravda. Poznanledqbra je predpokladom'pre dobrý skutok. Naidóleži­teišim prinosom. ktorý može vysoká škola urobit napodporovanie ctnosti. spočiva teda v tom. že sa poskytuje duchovně nazretle a rozumové podloženie premravne vysokostojacl život. Hospodarske a socialnenespravedlivosti našich dni majú svoju hlboků príčlnuv nedostatku mravnei ctnosti a duchovného nazerania.Mágne dost vedomostí, dosť surovin, dost technickýchmoznosti: lež chýba rozumové nazeranje a mravna sila

137

vyhubit účinne — zlo. Cie! vvššieho vzdelávania jeteda jasný: je podporovanle ctností, predovšetkým dn­chovných ctností. ktoré sú predpokladom pre mravněkonanle. A. l..

Napoleon a pápežslvo.Po uzavreti mieru amienskeho s Anglickom !. okt.

1801, ktorý predchádzalý uzavretia mieru s Ruskom,Tureckom a Rakůskom, rozhodol sa Napoleon urobilpokoj aj s katolickou Cirkvou. Francůzska revolúcia sapodujala krvavého prenasledovania. Stovky kňazovpozabíjali, tisíce ich poutiekalo do cudziný. Chceli pri­nútit duchovenstvo, aby od rísahalo na ústavu repu—bliký, nepriatel'skej Církvi. ast sa dala k tomu poh—núť. druhá čast ostala nepoddajnou. Pápežovl vem!kňazi sa pokúšali pokračovat v svojej dušpastierskejčinnosti potajomký i v pripade, že ich odhalili, ich trestsmrti bol istý. Konvent vyhlásil najprv kult rozumu zaštátne nábožentsvo, potom nejasný humanitárnydeizmus. Za vlády direktória ustalo prenasledovanle,lež nemohlo sa docielit úplné smierenie. Napoleon siprial odstranit ten stav, nebezpečný pre jednotu ná—roda. Jeho rozhodnutie, vstúpiť do vyjednávania s pá—pežom za tým účelom sa stretlo. ako o tom píšu Cir­kevné noviny kolínskeho arcibiskupstva z 8. maja1938, s odporom jeho okolia. Medzi inýmí predložlliprvému konzulovi dókaz, že je neudržatelným stavnm,aby cudzinec ako duchovný predstavený veriacichFrancúzov zas zasahoval do osudu národa; Francúzskosa má pridat k protestantizmu a Napoleon bv sa mo­hol urobit duchovným predstaveným Francúzska.V rozhodnom rozhovore o tých problémoch odmletolNapoleon takéto návrhy nasleduiúcimi vetami: Inštl­tůcia. ktorá udržiava jednotu vierý, pápež, ochráncaKatolickej iednotý, ie najobdtvuhodnejšia. Vvčítajú tejhlave, že je cudzozemským vladárom; pravda, je cu—dzozemcom, lež za to treba ďakovať nebesám. Ako sichcú predstavi! v jednei a tei istei krajine takú mocvedra štátnei vlády? Spolená s vládou stala by sa tátomoc desnotizmom sultánov; odlúčená od nej, iei azdanepriatel'ská, vyvolala by zlé neznesitel'né sůnerenie.Papež žije mimo mesta Parlža a to je dobre. Nie ie aniv Madride ani vo Viedni a práve se nám páči jeho du­chovna autorita. Vo Viednl, v Madride, majú právo po­vedat to isté. Či mvslia, že by Viedenčan. že bv Ma­dridčan. keby bol v Parížl. bol s tým usrozumený poslů­chat ieho rozhodnutie? Preto sme s tým velmi spokojní.že má svoju rezidenciu v cudzine & predsa nie pri sů—peroch. lež v onom starom leel Toto výtvorlly sto­

138

:očia,adobre to urobilyl... Mier sEuropou je uzavre­tý.Udržme ho, dokiar móžemel kež náboženský mier jenajnaliehavejšíl Ak se ten uzavrrie, je Francúzsko jed­notné ako jeden muž, a netreba sa nám mčoho obávat!__ Pri vyiednávaniach s pápežom sa Napoleon nedržalducha týchto zásad. Poznáme jeho násilnicke vystupo­vanie proti papežovi. Neskoršie, pravda najma na Sv.

Helene, sa vrátil k chápaniu, ktoré vyslovil v r. LSD:...

Výchova pre katolicku akcia.Apoštol pre svoje poslanie musi sa vychovat tak.

ako všetko ostatné v l'udskom konaní tvori sa alebovychováva. A kde začina tá výchova? Pri prvých zá­chvevoch uvedomovania si vznešenosti božieho života.ku ktorému je človek povolaný. Poznat túto vzneše­nost & velkost, hra, to je prvý krok zatůžit po nej. Akto potom už má tento život, a má ho v hojnosti a ne­chcel by ho rozdávat (čo sa tažko dá predpokladat).tennieje apoštolom. No nie je apoštolorn ani ten, hoci si topovedzme namýšra, čo nič nemá, ten, čo ie daleko odBoha a chce ho iným rozdávat. Podl'a svatého Tomášaapoštolom je ten. kto rozdáva zo svojho bohatstva.: plnosti. a čím viacej dáva, tým viacei tůži mať. to­tižto, túži byť svátejšim, aby pre každého mal dačo.aby každého mohol priviesť k Bohu, aby každého ore­svedčil, že slúži! Bohu znamená královat. V apoštolovi.borí dvoiaký plameň: Plameň tužby po dušiach bliž­ných. aby ich priviedol k Bohu. Apoštolát sa rodí vduši, keď duša túži mnoho mať, 'abv mohla rozdávat.Duša dozrieva na apoštolát, ked naučí sa zabůdať naseba a túži spasit všetkých. — No a na to ie potrebnavýchova! Hej, ai apoštolov treba vychovat. K skrom­nému úsiliu výchovy aooštolov katolíckei akcie patriei smeristické hnutie, ktoré v intencíách Církvi světelukazuie vznešenost božieho synovstva, ako zakladnadprirodzenej činnosti. Dr. Muller.

Životně umenie.Nič nie je také tažké v živote, ako pocit, že človek

' plnej sile svojich rokov je zbytočný, alebo nie plnezamestnaný v službe božej. Nijaké umenie sebaovlá­dania nie je ťažšie, ako to: veme držať pospolu svojesllv a duchovně “dary pre pracu. ktorú Boh ako bylamietal. Dr. J. Holznar.

139

Chlíeb alebo duch —k úpadku moderné/w človeka.

Nachádzame sa v úpadku? — Je duchovost v životetejto generácie odsúdená na úpadok? Musi sa duchnatrvalo stiahnut pred príliš silným útokom hmotourozpútaných vášní násilia? Týmito slovami začina zná­my španielsky kultúrny filozof p. Felix Garcia v ča­sopise „El Debate" pozoruhodné pojednanie o úpadkuducha.

„V posledných rokoch," pokračuje, „celý svet hovorio klesanl a o hroziacom úpadku našej civilizácie.A ludia prišli na to, že rozmýšlat treba predovšetkýmo týchto otázkach. keďže ony zacitily hospodárskukrlzu na vlastnom tele. Avšak už v tom je nepriamotragický omvl duší nášho pokolenia: 'nie silou duchaprežije l'udstvo tieto hlboké otrasy úpadku, ale útok­mi na telo a svojou náruživostou musi byt privedenéna poznanie tejto krizyl To, čo platí pre národy, platiaj pre jednotlivcov: ak upadli do sebectva & mravnejkrizy, zachránit se můžu len utrpením a skúškami,teda návratom k duchu. Musia svrhnút falošuých bóž­kov & usmierit božie chrámy odriekanim a askézou.

Zijeme teda v časoch duchovného úpadku? Nie, toje viac, ako úpadok ducha, ktorý prešiel ponad nás;to je kriza celého ludstva; kríza duchovného vztahučloveka k človeku. Iludia sa už nemilujú, lebo nemilu­jú Boha. Nie sú spravodliví a súcitnl, lebo im chýbaživotná společnost s najvyšším duchom. Nie sú čisté­ho srdca, pretože telesné rozkoše mocne ich strhujúso sebou. 5 úpadkom duchovosti stúpla šialená honbapo, časných statkoch netvora — duševnej krízy. Taktokráčame v ústrety obdobiu ničoty a novopohanskéhoopojenia. Masy l'udi nemajú ani chleba, an'i ducha.Mocní tohto sveta majú nadbytok chleba, ale nemajúdušul Tak musi viest tento úpadok k smrti. 0 obochvšak platia slová: človek nežije len z chleba.

Banky majú dnes viac presvedčených návštevnikov,ako kostoly. Ti. čo sa radi nazývajú dobrými kreslan­mi. ústami ešte odriekajú modlitby, ale nemodlia sa zvnútornej pohnútky. Naoko stavajú se za Boha a Cir—kev, ale v skutočnosti nežijú ani podla božích, ani po­dla cirkevných prikazov. Nepatrný je počet pozorova­tel'ov, zachovávatelov a mužov ducha, ktori hladajúnajskór královstvo nebeské a jeho spravodlivost. Roz—lišovanle medzi soravodlivostou a nesnravodlivostou,medzi dobrom a zlom, nedeje se podle duchovnejvýšky životného vedenia, ale podla istých vonkajšlchspósobov. A tak je duch utláčaný, porušovaný aničený.

Kde však nevládne duch, tam bezpochyby vládne

140

ania moci. A tu sa nachádzajů sociologovla & poli­tikovia, ktorí veria, že zničený svetový poriadok budumoct napravit opojnými reformami alebo hospodar­skymi vymoženostamil „Odstraňte zo sveta hlad", takvolajú, „a zem se stane rajom." Nie, vy výrečni refor­mátori, vy musite dat chlieb i ducha zároveň. Chliebbez ducha je suchý a tvrdý. Iba duch je to, ktorý da­ruje život. _

My potrebujeme menej scelologov. ale tým viacapoštolov, ktorí dávajú oboje: ducha i chliebl"

Kýška.

Úfaf s mlčaním.Casy sú také, že od nás katollkov žiadajú činy a

nie reči. Zivotom máme dokázat časovost Církvi a ka­tolicizmu. No _poniektori nemajú jasnú ideu o tom.ako. V mnohých blči oheň lásky k pravde, ktorý spa­Iuje ich dušu. Preto radi by všetko poprevracat, zre­formovat. odstranit. Zdbůdajú pritom na trpezlivostCirkvi. ktorá nikdy nič nekoná prenanlene. Týmtohorlivcom za vec božiu odporúča Jeremiáš toto: Úlalles mlčanim spasenie božle. Nekričat, neprenáhl'ovat sav ničom. lež v duši prežívat Krista & navonok konatto, čo on konal. Božie spasenie nepríde v hluku uli—ce, lež v tajných záhyboch duše. Preto mlčme s úra­nim. inými slovami: málo hovorme a všetko konajmepo katolicky; skutky potom prehovoria za nás.

\ Dr. Muller.

Ai starí niečo vedeli.Kolobeh krvi (circulatio sanguinis) v ludskom (a)

zvieracom) tele akosi úradne objavil r. 1668 WillamHarweý, hoci v objave mal už svojich predchodcov:Cacsalpinus, Serve! a i. V Rime, na počiatku našejéry. bola to skupina lekárov, ktori niesli meno „syn­tetikovia"; aj stari Egyptania podl'a svoiich skúse­nosti pri balzamovaní mftvol atd. Harweyova naukabola prijatá od súčasníkov' zváčša s odporom, v po­lemikách mu vraveli: „cirkulator“; tak vtedy označo­vali tuláckych svetobežnikov, čo chodili po jarmo­OCh, vychvalovali a draho predavali bezcenné „lie—

ky". Patolog Ascholl vydal r. 1938 (teda 270 rokov poHarweyovi) celú knihu o tejto cirkulácii, ale ani on.ani Lucianl, ktorý vo svojej velkej učebnici fyziologie

' Na svetovej výstave v Berline mal akýsi Dr. Jelli­nek celů výstavu různych prístrojov a aj svojou ob­Šímou publikáclou popieral krvnů clrkuláciu. fin-de­llěelel Sedliaci, mistni a kat! poznali vždy obeb krvi.

141

upozornil najma na—mnohých talianskych predchod­cov Harweyových, nevie nič o krestanskom staroveku. stredoveku v tomto odbore. Je hodno prtpomenůt sio­vá svatého Tomáša Aquinského O. P. (Suma teol.,I—II., ot. 18, čl. 9 k 2): „Unde Gregorius Nyssenusdicit (vel Nemesius, lib. De natura hominis. in arg),quod sicut generativum. et nutritivum non oboedit ra—tioni. ita nec pulsativum, quod est vitale. „Pulsativumautem appellat motum cordis, qui manifesta'ur per ve­nas pulsatiles." Dr. J. Babor.

Na adresu mládeže.V papežských encyklikách majú katolíci správnu

diagnózu, aj terapiu spoločnosti, ktorá bola vykonanáuž za Leva XIII. No nestačí pravdu poznat. Je ne­vyhnutné vydávat pravde svedectvo, pravdu uskutoč—ňovat a nepripustiť. aby iní uskutočňovali myšlienky,ktoré sú právom naše. Tieto slová platia najma o ka­tolickej mládeži. Ona má nielen v rezolúciach žiadatobnovu spoločnosti, držať zástavy a vyvolávat hesla,ale najma veci študovat a pripravovat konkretne ná­vrhy, ako to žiada svatý Otec v závere encykliky.Ked chceme obnovenie spoločnosti, tu nestačí iba dup­nút si. Načim vel'a vediet, vel'a konat & mnoho samodlit, je nevyhnutné v sebe vytvárat nositel'a apo­ločenského poriadku. Každý z nás musi sa stat Christo­torom. Vezmime si !: srdcu najma tieto slová encykli­ky: ,.Nestrpme, ...aby synovia tohto sveta boli ši­kovnejši. ako my, čo z božej dobroty sme svnarnisvetla." Dr. Pu

Demokrace a encykliky, str. 9.

Úsudok nekatolíka o charita synova dcier svá'tého Vincenta Pauly.

Známy francúzsky spisovatel Pierre Benoit, kto­rého dobrodružné romány se mnoho čitajú a často sútilmované, napisal v jednom zo svojich poslednýchcestopisov chváloreč na misijných kňazov svatéhoVincenta z Pauly, lazaristov. a na milosrdné sestry.Jeho úsudok sa nám vidi významný; dnes 60 točnyautor je nekatolik. Píše: — Možno vóbec dost po­chválit lazaristov? Bol som ich hostem v Mandžursku.v Damašku, v Libanóne a Tripolist. Teraz som nim zasv Addis-Abebe. Ci ideme v minulosti, či putujeme posvete, vždy prideme k duchovným rodinám svatéhoVincenta : Pauly, ktoré st man. úctu. Odriekajú sasveta. aby uskutočňovali lásku k bližnému :: učeniu

142

svatého. ktorý kráčal po svete ako stelesnená ludskádobrota, jemnost a odcudzenie sa sebe. Hoc je už nie—kolko storočl mrtvy, zo všetkých, krajov sveta, zovšetkých vrstiev spoločnosti prichádzajú k nemu ná­božni mužovia, cudné ženy, aby priniesly najváčšiuobetu. samých seba. 21 sviečok, ktoré horia okolo strie­bornej schránky s jeho smrtelnými pozostatkami, súako by žiarivým symbolom tohto obetovania tisícíchduši pre pokračovanie v jeho diele. Ako jeho žiaci saučia nezasahovat do pósobenia riadenia božiebo; aleučia sa tiež nikdy nepochybovat o riadení. Aká prav­divá je tá zásada krestanského života! Bo ak Prozre­teInost podl'a svojich tajemných plánov nám zatvorídvere, tak starostlivost káže otvorit okno, ktoré však,žiar, l'udia často nechcú vidiet, a ku ktorému sa obrátiachrbtom, lebo dávajú prednost noci. Lazaristi a milo­srdné sestry hladajú predsa a nájdu okno, ktoré Bohnechal otvorene, a tak unikaiú najtažšiemu trestu, kto­rý sa móže uvalit na dušu, ak jej odoberie každů mož­nost konat dobrol 'Spojenie činnosti s trpezlivostou.ducha podnikania & podrobenia je dedičstvom, ktorénechal svátý Vincent z Pauly svojím synem a dcéram,ktorých duchovný postoj sa dá sbrnút do troch slov:pracuj, trp,usmievajsal— A.L.

Politická legítímácía a charakter.V časopise „Ohňom a perom", roč. Il. č. 1., na str.

9. Milan Pokorný píše: A táto skúsenost by námmala byt poučením a najma v tom, aby sme nehl'a­deli na „politickú" prislusnost dotyčnej osoby k tej­ktorej strane, ale hlavne na jej mravně. národné& odborné kvality, s ktorými chce pomáhat vzkriese­nie nášho dokaličeného hospodarskeho duchovnéhoživota. V l'ude sa zakoreňuje, že tá-ktorá osoba je ibadotial' kolaborantom, fašistom, dokial' nevstúpi do nie­ktorej politickej strany. Len čo je tam, už ju má ktohájit, zakrývat a tisnút: tisnůt i cez mřtvoly inýcha nedbá na to, že tým poválame stovky statočných,ktori boli na osoh národu i celku. Treba by sa námbolo spamátat a vyberat Iudí nie podl'a polltickej le­gitimácie, ale podl'a mravnej hodnoty; umovej súcosti,ručnej zručnosti a l'udskej statočnosti, ktorú nemožnokůpit, ani politickou legitimáciou nahradit! Ak to uro­bime, nebudeme mat Iudl „s pokrivenou chrbtovoukostou, ktori idú kam vietor, tam plášt". Jedna prav—da ostane a tá je: Politická legitimácra dá sa zmenit,ale charakter nie." '

143

LITERATÚRA.

ANDREJ PATKA: Svátý Ján Vianney. Vydal SSVv Trnave 1945. Str. 213; broš. 45 Kčs; polpl. 72 Kčs.Jedna z vedúcich postáv katolickej Církvi poslednýchčias. Arský iarár upútal na seba pozornost celéhosveta, a to duchovenstvo aj laikov. A keď hladámeposlednú pričinu jeho akejsi ..populárnosti", pridemena to, že to bol jeho osobný svatý život. Boh ho po—slal. aby bol súčasným pokoleniam prorokom, kazate­l'om a vzorom. A bol najma vzorom. Patka l'ahkýmštýlom načrtáva život arského iarára v tomto rámci,vyzdvihujúc pritom podstatné črty jeho apoštolskejčinnosti. Knihu všetkým smeristom odporúčam. -er.

E. NEUBERT: Mói ideál Ježiš, Syn Máriin. Preto­žil T. Zúbek, OFM. Vydalo Nakl. seraiinskeho svetav Kremnici 19315.Str. 223; viaz. 40 Kčs. V našej quasiIudovej náboženskej spisbe táto knižočka patri k naj­vzácnejšim. Panna Mária má také vznešené poslaniev božom pláne vykůpenia, že ju nemožno oddeli! odKrista. A toto musi pochopit každý veriaci. ak chcenaozaj duchovne žit. Neubertova knižočka načrievahlboko do mariánskej bohovedy a prakticky uči, akuúlohu má Mária Matka spolu so svojim Synom v ži­vote krestana. Knižočka patri do knižnice každéhosmeristu.

FLORIAN SABO: Sledmy deň Pánovl. V ,dal SSVv Trnave 1945. Str. 190, broš. 52 Kčs, polpl. 79 Kčs.Aj jednoduchý pracujúci človek potrebuje načriet dovód večných pravd, aby sa v nich občerstvila ubijanáduša. A Evanjelium ostáva navždy žriedlom. ktorésmádná duša nikdy nevyčerpá. Sabove úvahy na ne­dernajšte a svtatočné evanjelia vedú práve k týmtoprameňom, v ktorých sa skrývajú lieky na sútasnéchoroby. Úvahv časové, dobre premyslenn.é

C. BARTHAS: BOLY RAZ TRI MALE DETI.Vydal SSV v Trnave 1945. Zo španielčiny preložil JánBuday. Ako v španielčine ůspech prvého vydania pre­výšil všetky nadeje, lebo kniha bola rozobrana zaniekolko mesiacov, tak by malo byt aj so slovenskýmprekladom. Kniha verne opisuje velké vyznačenie trochdietok, ktoré sa menovaly: Lucia. Ferko a Hvacinta.Zjavila sa lm Panna Maria vo Fatime a povzbudila ichaby sa utiekaly k jej čistému Srdcu, lebo už nemůžezadržat ruku svojho milovaného Syna, aby netrestalsvet. Neskoršle Lucia stala sa mniškou pod menomMária od Sedembolestnei, ktora v polarneí žlare spo­zorovnej 25. januára 1938 poznala božie znamenie,oznamujúce druhů svetovú vojnu. Každému odporú­ame. bh.

144

EVUEPRE DUCHOVNÝ *.qu

očNíK VI. ČÍSLO

194-6. 4

REVUE%MHRRedaktor: Prof. Dr. INOC EN T M0 LLER. OP.Redakci. . admInIatrácla: KOSICE.Mini-raka ul.0.

Cosopls vychádza prvého každého mesloco okrem prózdnin.Zóvlerkogčlslo do č.vmeslocl.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs; bohoslovci o študenti 40“- Kčs.

Clslo šeku REVUE SMER: 6181.

—OBSAH:

C ESTY. Shona:

1' P. Mag. Eduard Hugon, OP.:Duchovný život podla světel Kotoflny Sienskel __ 145.

Dr. Inocenř Můller, OP.:Duchovnýboj_ --- _ _- ... --- 150.

Villom Horka:

Kristus žílúcl v nás -.- __ _- -.- __ ..- 157.

Jura) Macák:Kríž (: otózko šfosHo — _- __ ..- --- ..- 161.

Štefan Mikuš:O pohonskel viere našich prool'cov ..- --- -.. 171.

Jón Haranta:Krstnému synčekovl __ --- ..- --- _ _- 178.

NAŠE NÁDEJE.

Marcel Homlok:

Clel spravnej lósky -.- --- ..- _ 179.

Do VÝSAV._ _ _ _- 185.

Z | V 0 T. __ ___ ___ _ _ ___ -.- __ 186.

LITERATURA. .-- __ ___ __ _- _ 192.

CESTY.___—'

Duchovný životpodla svá'tej Kalariny Síenskei.

f P. Mag. Eduard Hugon. OP.

III. Múdrost.

Katarína opisuje všeobecnú úlohu prvej zozákladných stností, vraviac, že nemóžeme viestiných, jesUlinevieme viesť seba samých. Pred­lcladá jemnú, ale prenikavú psychologiu, akosa má spravodlivý viesť: „Svetlom rozumu ria­di tri schopnosti svojej duše a týmt-o riadenímspravuje celý svoj živob, spravodlivo v každomčase, na každom mieste a vo všetkých okol­nostiach. Riadi svoju paměť, ktorá památána božie dobrodenie a na svoje chyby vočinajvyššiemu dobru. Riadi svoj rozum, aby vi—del lásku, prostredníctvom ktorej Boh mu dsa'lmilosti a aby poznal náuku jeho pravdy. A Pilat­di aj svoju vólu, aby milovala nekonečnú bo­žiu dobrotu, ktorú vidí a poznáwacsvetlom roz­umu. A poznáva-júc, že Boh má být od nás aod všebkého stvorenia milovaný z celého srdca,z celých sil, poukazuje na sudcovskú stolicusvoiho svedomia, aby zaplatil spravodlivosťousmýselnosti, ked' sa dvíh—apravi tomuto sladké­mu & ciel'avedomému riadeniu.“

Potom sváwica prechádza ma skromnost, akodcéru lásky a: spoločnicu múdros—ti.

Skromnosť usmerňuje lásku voči bližnému,usmerňuje a riadi dušu v zachovávaní -a šírenítejto lásky, v usporiadaní pokornej, vemej &stálej modlitby. Usmerňuje a riadi melo; VYSIO­bodzuje telo zo všetkých rozkoší &celému te­lu určuje poriadok, aby bolo miemené. Ctnosťskromnosti Ir'i'adiaj pokánie, ktoré sa má uží­vat ako prostriedok.

145

„Musíme sa ponáhl'at na širokú cestu ctnost-í,aby sme po nej vieďli aj iných, drviac po či—ast­kach vlastnú vóIu. Ked máme ctnost skrom­nosti, dokážeme to. Ináč nic!“

IV. Vóla.

Je velmi zaujímavé a uchvacujúce, že svá­tica nám hovorí o slobodnej vóli, ako o silnejzbrani, ktorú ani dianbol, ani stvorenáe nepo­razí. To je príčinnaslobody, o kltorej Boh pove­dal: „Stvoril som ťa bez teba, ale nespasím tabez teba.“

Boh chce, aby sme užívali zbraň, ktorú námsám dal a:ktorou by sme sa obránili proti úto­kom nepri-a-tel'a, hlavne protvi t-rom: proti svetu,telu a dia-blovi.Ak človek neodloží brnenie —čo by znamena-lo vydávat sa dobmvolne dorúk diabla — nikdy nebude premožený, Slo­bod-a, ktorá koná, čo chce, odrazí útok bezzranenia, lebo hriech sidli vo vóli.

Vóla dosiahne konečného vrcholu vytrva­lostou. „Listy" zdórazňujú vytrvalost &jej pod­m-i-enlky,a to v boji aj v pokušeniach. Je po­trebny pancier sprarvodlivej lásky, ktorý bychránil proti mnohonásobnym útokom sveta,proti pokušeniam diabla, proti úvtokom našejsla-hosti v boji proti duchu. Na pancieri má sanosit drótová košeIa s odznakom zbrane fa.r­by červenej. čo znamená krv Krismaukrižova­ného, spojenú, preniknutú a smiešanú s ohňomlásky.

„V tejto krvi máš byt zahaleny, chcem po­vedať, že ju máš vyznat pred celým stvorenima nie skrývat; vyznat ju dobrými a svátýmiskutkemi a jestli je treba, 'anjslevami.

K obrane potrebuješ aj rukavice; a jestli sadostaneš medzi dvojaké. ostrie: medzi ostrienenávisti -a- lásky, miluj ctnost a nenávid'hriech. Ost'rím nenávisti premóžeš svet, nená­vidiac jeho slávu, nandosti,krásy, prázdnoty ajeho nekonečnu rozkoš.

146

Pred okom rozumu máš držať vždy Kristaukrižovarného, hl'adajúc slávu v pohřdaniach anámahách... Tlaky je spósob na dosiahnutiedokonalej ctnosti, víťazstvo nad sl-abosťou avytrvalosti až do smrti.

VI. Poslušnost.Všimnime si hned' na začiatku protiklad, kto­

rý uvádza svática: „V poslušnosti je zlomenýhriech, lebo stvorenie zachováme; rozkazy zá­kona. Neposlušnost'ou stvorenie uráža Boha-,lebo prestupuje prikazy a koná do, čo ie zaká­zané; tým rodí v sebe smrt a tiež koná ilo,čomu Kristus vyhýbal a vyhýba tomu, čoKristus konal."

Sú rozne druhy poslušnosti. Je poslušnostvšeobecná, ktorá zavazuje každého. Je posluš­nost, tykajúca sa len tých, čo sa viažu sl'u—bom dokonalosti plnit rady evanjelila. tak vnú­torne, ako aj v skutkoch. To su rehol'níci.

Poslušný sa nemusí bát nijakého ús-k-al-ia.Poslušný je šťastný, lebo nevesluje vlastnýmsilami, aulesilami rehole. „Preto, synovia moji,končí svática, ked' ste vstúpili do loďky svatejrehole, plávajlte s priaznivým vetrom opravdi­vej poslušnosti až do smrti, aby ste bezpečnepristáli v prístave večného života."

Poslušnost sa dovřšuje v plnom podriadenibožej vóli. A preto Katarína ži-ada,aby naša vó­Ia bola ponorená a premenená v Bohu, vždyochotná znášat akékol'vek tresty a námahy.

Ziada si nás vidiet „u—tvrdenýchv správnej asvatej trpezlivosti, lebo poslušnost je neodde­litel'ná od trpezl-ivoshia trpezlivosť pochádza zlásky, lebo človek je trpezlivy a poslušny zlásky, pomazany opravdivou a dokonalou po­korou".

VI Trpezlivosť.Bez trpezlivosti sa nemůžeme páčit Bohu.

Netrpezlivostou strácame ovocie svoiich ná­mah, okradáme dušu o Boha, dáva-me jej oku­

147

sovať závdavky pekla a nakoniec ju uvrhnemedo večného zatratenial.

Jestvuje všeobecná netrpezlivosť a to u Iudísvelskych; tá pochádzanz nezriadenej lásky ksebe a k časným veciam. Je iná netrpezlivosťu tych, čo se sice zriekli sveta na chcú slúžitukrižovanému Kristovi, ale podl'a ich spósobu,čiže, podl'a miery ich radosti a potešenia. TÉJÍOzasa pochádza z neumřtvenia vlastnej vóle:žiadajú od Boha potešenie a ut'rpenie, ale lennaukolko to vyhovuje im; a stáv-ajú sa netrpez­livymi, ked' dosbauiú opak toho, čo si ich vólazaži-ad-ala".

Katarína žiada si vidiet svojich žiakovutvrdenych v skutočnej a svatej =tfrpezlivosti,aby v prácach a námahách tohto života za-kú­sili zavdanvok živoba večného a nakoniec abyobdržali bohaté ovocie i'ch práce. „Preto, vravi,pribijte sa na kríž so sladkou obetou Baránka"

Trpezlivost nemóže byť bez pokory: leboten, čo je pokorný, je tiež trpezlivy v znášanívšetkých tažkostí z lásky k pravde; a pretožepokora je potravou a živitelkou lásky, pokonaje nevyhnutne spoločnicou lásky.

Máme sa teda usilovat preplávať vodamibúrlivého mora pomocou pokory, bratskej lás­ky a svatej \trrpezlivosti.

VII. Rehorné povolanie.

Rodičom,ktorých deti odchádzajú do rehole,musíme opakovat slová svatej Kat-aríny, lctorépovedaba: svojej matke: „Chcem, aby ste sa vy­cvičili v láske Máriinej, tej sladkej Matíky,lolorá pre božiu slávu a naše spasenie dalanám svojho syna, který zomrel nuasnaujsvátej­šom dreve kríža. A ked Má-ria zostala sama poodchode Krista na nebesa, byvala spolu sosvátymi učeníkmi. A keď pripustime, že to bo­lo aj pre ňu, aj pre učenikov velké potešenie,iste ich odchod by bol pre ňu velkym trestom;

148

avšak pre slávu svojho syna & pre dobro ce­lého svel'a ona súhlasí, ona chce, aby odíšli.Jej láska k Bohu a k našej spáse zvítaziLa nadbolesfou odchodu, na radost spolubývajúcich.Týmto príkladom sa poučte, milá matka...Musíte byt pevná a nie omdlievajuaa, prl zna­šatni všetkých skúšok pre slávu božiu, moju &vašu spásu. Urobili by ste to, viem dobre, kebyišlo o dobrá zemské a keby vaši synov1a vaszanechali, aby získali boh'altstvá tohto svetla; ateraz, keď ide o ziskanie večného života, skúš­ka sa vám zdá taká trpká, že hovoríte, že mu­síte zomrieť, akonáhle sa toho nezrieknem.A toul'opochádz—a z toho, že milujete na mneviac to, čo som dostala od vás — chcem po­vedat vaše telo, do ktorého ste ma obliekli —alko \t'ú druhů či-astku, ktorú mi dal Boh. Pó­zdvihnite, pozdvihnite len trošku oči na tensladký a najsv'átejší kríž, kde sa vyprazdňujek-alich námahy . .

VIII. Manželstvo.

Hl'a, ako povzbudzuje Katarína novomanže—lov k posváteniu ich jednoty: „Zi-adalasom si,mój synu, vidieť vás, vás aj vašu rodinu anajmá vašu manželku, siednotenú a Spojená vctnosti, tak, že ani diabol, ani sttvorenie by ne­mohlo roztrhnúť toto punto,ani vás odcudziť odtejto jednoty. O, dcéra a syn, nech sa vám ne­zdá tažkým a :tvrdým urobit niečo pre Krist-aukrižovaného."

S nakouvýrečnosťou radí odlúčenie a rozlišo­Vanie v užívaní svetskych dobierl „Manžel, de­ti, získavaj-te si svetské veci, bohatstvá a vše­tky pramene radosti, ako veci požičané a nievaše. Lebo tieto sa vyprázdnia, ako som vámpovedla; nemóžete ich držať a užívat podlaVašej vóle, ale len podl'a toho, ktorý vám ichpožičal. Nerobte si boha z vašich detrí,allebo ziných vecí; naopak, milujte všetko pre Boha& nem'ilujte nič mimo Boha... Držte sa man­

149

želského života so svatým strachem ako svia­losti/'

Vdovám radí, aby boly zrkddlom ctností premladé ženy, ktoré ešte žijú vo svete so svoji­mi manželmi: „Vedzte, dodáva, že Boh sa ne­nájde v zábavách, v tancoch, hrách, svatbách&:radováníkach. Ich navštevovanie je hotovápríleži'ilosť k strate Boha, k úpadku do hrie­chov, chýb na:záIub pre nezriadené rozkoše“

Vdovu žiada, aby sa sua-laslužobnicou a ne­vestou Krista ukrižovaného: „Jemu slúžiť zmal­mená královať. A aby som balvidela král'owaťa žit v milosti, žiadam si, aby si bola vemouslužobnicou uanevestou Krista ukri-žovaného."

Ako záver a rozbor týchto „Listov" je po­komá ži-adosť,aby táto náuloa nadchla čitate­Ibv & ziskala si žiakov aj v radoch jednodu­chých verbecich, lebo slová svatej KatarínySienskej sú aj pre nich.

Preložil: R. Záles, OP.

Duchovný boj.Dr. Inocent Miiller. OP.

Povolanie človeka k účasti na živote BohaTrojjediného je také vymačenie, ldtoré aj sostrany človeka niečo vyžaduje. Na vznešenébožie volanie musíme dať primeranú odpoveď,ktorá sta-prejuarvív hlbokom uznaní nez-aslúže­ného vyvýšenia a v slalom pestovani tohotoživota, aby sme sa pripravil'i na priiatie večnejblaženosti, ktorá bude korunou nášho pozem­ského úsilím A naozaj, najxkrajšie uznanie apod'akovanie za prija'tý dar je práve dokonalézužinlkovanie tohoto daru pre ciel', pre ktorý

' Dr. M. S. Gillet. OP: La morale et les morales:P. Janvier, OP: Conference de Notre Demel Les pas­510118:H. Noble, OP: L' education des passions: Lespassions dans la vie morale: A. Tanquerey: Précls detheologie ascétique et mystique, str. 133.

150

bol darovaný. Na druhej strane masavieme, žePán Boh nás odmeni podl'a zásluh, ktoré smesi s Jehou milostou nadobudh' na tomto svete:„Každý dostane svoju vlastnú odmenu podlasvojej práce."2 A naopak. každého potresce,čo dobrovoIne opovrhoval jeho mílostou, leboako vravi svatý Pavol: „Veď i zem, ktorá na­siavkladaždom, na ňu často padajúcim, a uro­dila užiltočnúbylinu pre tých, ktori ju obrába­jú, dostáva požehnanie od Boha.- aIe keď rodilinie a bodrač, je zavrhnutá a blízka zIoreče­niu a jej koniec býva spálem'e."s Pravda, aj toje isté, že Boh váži si našu slobodu a' nespasínás bez n-ašej súčinlnosti, lež — ako naše prí­slovie vravi: Usiluj sa človeče a Boh ti pomó­že. Preto nás apoštol napomina, aby sme ne­zneužívali milost, ktorou tak štedro boli smeobdarovam': „NapOmíname spolupralcovníkov,aby ste neprijímali milosti božej nadarmo/"

Musíme se teda starat o rozvoj a stálezdokonalowanie života bpžieho v duši, ktorýsme prijali posvácujúcou mil-osťou.Ten životmusí stále rásť, preto musíme odstraňovat pre—kážký, ktoré sú v ceste tomuto rastu. A tu násčeká dlhá a úmorná práca. Je to boj, leto-rýpo­trvá cez celý život. Ponajprv musíme prudkobojovat proti trojakej žiadostivosti vlestnéhotel-a, ktorá nás takrečeno tlačí k zlu. Boj stouto žiadosí'ivostou je tým strašnejší, že jejostré ži-hvadlá cítíme priamo v tele &:s žiado—stivosťou prol'Jinám stojí súčasne diabol, ktorýju takrečeno rozduchuje, aj svet, ktorý násvábi k sebe. Dalej, nedprirodzený život bolnám darovaný preto, aby srhe konali aj skuiilkýnadprirodzehé, ktorými by sme si zeslúžili žifvotvečný a tiež aby sme rozmnožovali etieto skut­ky. No a bez námahy, bez obetí to nejde. A

' ! Kor. 3, 8; Matt. 20, 4, 8.' Zid. 6, 7—8.' 2 Kor. 6, 1.

151

napokon, pre stály rasbnadlprirodzeného životaBoh ustanovil sviatosti, ktoré s naším spolu­úči-nkovanim pósobia v nás milost, ktorú po­trebujeme v róznych životných okolnostiach.Nuž tieto sviatosl—imusíme prijimat podla mož—nosti tiež s najlepším a s najdokomallejšim roz­vrhnutím duše. Tu deda: velmi dóležitú úlohumá naša spolupráce s božou milosťou, povedalby som, naša dobrá vól'a. Je to náš osobnýúdel, naša: l'udská „tehl-a" na stavbu božiehoživota v našej duši. Ide teda o boj proti žiado­stivosti, o rozmnožovanie zásluh pre životvečný a napokon o dóstojné prijimanie svial­Dosti.

Žiadostivosť telat

NepriaJtel'ov nášho duchovného životavari najlepšie vystihol svátý Ján známymislova-mi: Všetko, čo je na svete, ie: žiudosttela a žimdosť očí a pýcha života."5 Ide tu ovášeň, ktorú v psychologii pomenovali žiado—stivostou tela. Je to nezriadené milovanie, lip­nutie na smyselných rozkošinach, v ktorýchčlovek nachádza: svoje ukojenie, svoj cieI.aAle musíme dobre vedieť, že smyselná rozkošalebo radost sama v sebe nie je zlá, veď je odBoha. Ale nie je stvorená pre seba samu, mávyšší, vznešenejší ci'el', totiž: čestné do­bro. Keď StvoriteI obda-ril poniektoré dobréskutky určitou rozkošou pri ich vykonávaná,tio preto, aby nám tú povinnost ul'ahčil, abynás k nej akosi pritiahol, lebo skutok sám jedost ť-ažký, alebo sú s ním spojené určité po—vinnosti-. Tak napríklad telesný úkon rozmno­žowan—iaa udržwania Iudského pokolenia jespojený s velkou telesnou rozkošou preto, lebojeho následky — rodenie a: výchova dietok —

' 1 Ján, 2, 16.' Suma teol. I-II. ot. 6, čl. ?; ot. 73, čl. 6; ot. 77,

čl. 5 a 6; ot. 78, čl. 2 a 4; De Malo, ot. 3, čl. 9, 10, 11.

152

sú spojené s velkými obeťami, ku ktorým bysa človek sotva odhodlal bez predchádzajúcejrozkoše, ktorá je ufrčiJ'Jouodmenou o sůčasneaj povzbudením k tomuto úkonu. Preto vy­chutnávat a: kochat sa v melesných rozkošiachmierne a vždy vo vztahu k ciel'u, pre ktorý súurčené, teda k mravnému a mdprirodzenémudobru, nie je zle. Je to skutok dobrý, lebo jevykonaný pre dobrý ciel', ktorým — pri po­slednom rozbore — je sám Boh. No túžit potelesných rozkošiach nezávisle od ciela prektorý sú dobré, v rozkošiach vidieť ciel', chcieťich ako posledné dobro, je zlo, hriech, lebotakýmtlo činom búname poriadok, ktorý určilSlrvoriteI. Ani bohatstvo, ani sláva, ani roz­koše, ani moc, slovom: nič stvorené nemóžebýt pre nás ciel'om, lebo od Boha je nám ur­čené iba matkaprostrriedo—kna dosiahnutie vyš­šieho cieIa. A neštastie jednotlivca a celejIudskej spoločnosti spočíva práve v .tom, žezabúdajú ma'ciel', pre ktorý sú stvoreni a zu­žujů svoje životné požbadavký len na využí­vanie prostriedkov, v ktorých sa s'lráca smýselich života, lebo nežijú preto, prečo sú stvore­ní. Tu je koreň l'udskej biedý: Clovek zabúdoa',že je stvorený pre Boha & všeottko,čo nie jeBoh, nie je cíel', nemóže být teda šťastím, ibaak cestou k nemu.7

Tak naprílklad k pokrmom Boh pridall tiežurčitú rozkoš, aby človeku uIahčil povinnostsvanartsa o telesné zdpavie a síly. No sú Iuditaf,ktorí — ako vravi svátý Augustín — nejediapreto, aby žili, ale žijú preto, aby mohli jest.Ich bohom stalo sa bruchu. V jedle, v pití, ne­vidia prostriedok nuaudržovanie života, zdrawa&sil, ktoré sú nevyhnuté na: vykonávanie st-a­vovských povinností, ale dokonalé zadost­učinenie: v tom s vyžívaíjú, plný žalúdok, va­

' Suma teol. I-II, ot. 2; C. Gentes, III, 2743, 48;Comp. theol. II, 9.

153

čok preplnený peniazrmi, to je ich blaženost.V mnohých prípadoch t'ažko s-aprehrašujú pro—ti ctnosti miernosti, ktorá podl'a rozumovéhoporiadku mierni užívanie hmotných a: smyslo­vých prosltriedkov, ktorými sa udržuje priživote jednotlivec (jedlo, nápoj) alebo rudsképokolenie (pohlavně rozkoše). Najmá nemier­nost a neusporiadalnosť v pohlavných rozko­šiva-chspósobuje úžasné telesné aj duševněškody mnohým jednotlivcom aj rodinám, baaj celým štátom tak, že vážní myslitelia s vel'­kou obavou vyjadrujú sa o budúcnosti národova štátov, kde tástlonerest našla: takrečeno teplédomáce hniezdo. HlásateImi tohto neporiadkusú utilitari-sti, hedom'sti, malterřalisti, klibrýchživotným heslom je: Vypiť k-allich všetkýchrozkoší, ktoré nám núka telo a svet, až na dno!Ved' len raz žijeme.... po smrti nastáva koniecvšetkému, preo'Jojedz a pi, váIanj se ma.hnojislkxutelesných vášni, veď na to si na svete.3

Anjelský učitel zdůrazňuje, že smyselnérozkoše preto sú také nebezpečné, lebo vládnubakrečeno nad celým telo-m. Začíma to očami,ktoré sú aikousi bránou smysel-nej lásky: Covidíme, po tom aj túžime. Ušami počúvamevábivé slová, piesne, hudbu, a všetko toto stá­va sa blízkou prípnavvouk túžbe po smyselnýchrozkošiach a radostilach. A ".lalkftoje so všetký­mi vonkajšími smyslami. No a z psychologievieme, že smyselné rozkoše, vášne, dráždenia,vzájomne n-asebaivyplývajú, jedna druhu vybi­čúvrss,a to je práve nebezpečné. Lebo čo sa námna začiatku zdá nevinné, v smyselných rozko­šlach bez stáleho dozoru a pon'adku v krátkomčase—ani si to hádam neuvedomíme — obiavísa ako nepriajtlel, ako vvbičovaná vášeň, ktorázačne mad nami vládnut. A naše zmákčilé telo

' Suma teol. II-II, ot.. 141 a nasl; Dr. E. H. Mer­kelbach, OP.: Summa theologiae moralls, t. II. str. 878a nasl.

154

naozaj vthadáva smyselny odpočinok,túži posmyselnej radosti. Ved' skúsenost nás poučuje,že o vlastné lt'elo n—akoIkosa vieme stanu, žepritom vel'm'it Iahko zabudneme aj na dušu.Telesnému zdxaviu venujeme zvýšenú pozor­nost. chrání-me si zdna'vie všetkými prostried­bami & používame na i'Jovšetky vymoženostilekárskej vedy a hygieny. Nuž &všetky tietopožiadavky tela sú iba!konárikmi vášne, ktorúmenujeme žiadost'ifvostou Mela.

Proti vášnivým žiadostivostiam tela v du­chovnom žisvate musí mastúpmťumftvovanie,lebo, ako píše světy Parvol, ktori sú Kristovi,ti ukrižovaii svoje teio s hriechami a s nátu­ruživostanú".“ Ol'Jvára sa tu kresůa'novi velmiširoké pole vnútomého aj vonkajšieho umít­vovania. Načim sputnat, szkrotit všetky vnú­tomé' nezriiadene a nečisté túžhy teba.. Podprisnu kontrolu musia prist aj všetky vonkvaj—šie smysly, lebo nimi prichádzame do styku spredmetmi, ktoré nás dráždia & vyvolávajú vnašom tele smyselné hnutLa.

Povinnost umí'tvovra't nezriadené žiadostivyplyva aj zo závězkov svět-eho krstu. Sváuymkrstom odumreli sme hr'iechu. a boli sme pri­v'belení ku Kristu. Preto musíme umřtvovatsmyselnú žiados-tivosť, lebo, ako poznamenávansvěty Pavol, nie sme už viac dlžni-kmi telca',abysme žili podla tela, ale máme žiť podla ducha.Do krstnej vody bol ponorený starý človek shriechami & vyšiel z nej človek nový, čistý,obmytý od hriechu, privtelený ikživotu vzkrie­Seného Kris'iaa. „Keď sme Odumreli hriechu,akože budeme žít v ňom? Či neviete, že ktoripokrsteni sme v Kristu Ježišow', v jeho smrtisme pokrsteni? Ved' skrze krst pochovani smeSpolu s nim ako mr'tvi, aby sme ako Kristusvstal &mítvych skrze slávu Otcovu, tak i mynovy život viedli... To vieme, že náš starý čio­

' Gal. 5, 24.

155

vek (t. j. smyselnosť) je spolu ukn'žovaný, abyzahynulo hriešne telo, tak žeby sme viac neslú­žili hriechu, lebo ten, kto umrel, oslobodený jeod hn'echu".10 Podla svatého Pavla ponoreniedo vody pri svátom krste znamená smrt hrie­chu a súčasne závazek bojovat proti žiadosti­vosti. ktorá vedie k hriechu. Východ z krstnejvody vyjadruje nový život, k-torý nie je ničíminým, ako účasťou na živote vzkriesenéhoSpasitele.. Nuž z krstu vyplýva povinnostumí'tvovat telesnú žiadostivosť, napodobňovaťKrista Pána, ktorý práve tým, že d-alukrižovaťsvoje Melo, zaslúžil nám milost, aby sme bolisúci ulcrižovat, umí-tvi-ťvlastné telo. Klince.ktorými sa má uskutečnit toho uku'ižovanie, súrózne úkony kraťanského umřtvovania,schválené a odporúčané Cirk—vou svatou.11Preto duša, čo uprimne 'lrúžipokresťanskejdokonalosti, nemóže k ním byl Iahosua-jná,lebood nich závisí náš duchovný potkfrok,aj našaspása:„Ked budete žit podla tela, umrete; alekeď duchom umr'ťvite telesné skutky, budetežít."12

Učitelia duchovného života pripomín-ajú,že k dokonalému víť-azstvunad smyslovou žia­dostivostou nes'Jačí zriekať sa i-ba zlých, cel­kom škodlivých nrvozkoší;to je sa-mozrejmé,lebo nemožno milovat Pána Boha aj hriechsúčasne. Načim sanzriect aj takých rozkoší aradosi'í, ktoré vari neomylne privedú človekado záhuby, ktoré sú blízk0u príležitosťou ]:hriechu, veď kto miluje nebezpečenstvo, za­hynie v ňom. A navpokon, nie raz človek musísa zriect |an dovolených radostí, a to čiste pre—to, aby sa duševne positlníl proti zvodnýmlákadlám zakázaných radostí. Lebo psycholo­

" Rim. 6, 2—1." Tanquerey: Tamže, str. 136 a nesl." Rim. B, 13.

156

gicky je skoro isté, že kto si nevie odoprieťani jednu dovolenú rozkoš alebo radost, prí­ležitostne nebude sa: bát ochutnat aj tú prísnezakázanú.

Kristus žíjúcí v nás.Viliam Holka

7. Mystický Kristus.Syn Boží prišiel na svet nielen preto, aby

priniesol l'udstvu n0vé učenie & novú mna.­vouku, ako ostatní póvodcovia náboženskýchsystémov. Sám vyhlasuje, že prišiel, aby Smeživot malí, a mali ho hoinejšie.l Je to novýživot, který je účastou na vlastnom živote bo­žomf na jeho poznani a láske &jeho vyvrcho­lením je bezprostredné videnie Boha a lásloa'.úmorná tomuto Videniu.

Ide tu med-ao život nadprirodzený v naj­vlastnejšom smysle slow-n,presahujúci schop­nosti a nároky každej stvorenej pri-rodzenosti,pretože ani najdokonalejši tvor, -ako je lenmislitel'ný, nie je súci poznat Boha bezpro­stredne, vidieť ho „s tváre na ftfvár“. Takýtosposob poznania a lásky je prirodzený lenvlastnému Božiemu Synovi, a to aj jeho lud­skej pri'rodzenosti, ktorá, kedže je hyposta­tický spojená s druhou Božskou Osobou, máplnú účasť aj na jeho božskom živote.

Podla nevyspytatel'ného božieho plánunositel'om božského života nemal však zosutiafťlen Kristus sám vo svojej fyzickej osobe. Zjeho plnosti máme prijať i my všetci) celé vy­kúpené Iudsvvo. A preto sme boli do nehoVčlenení, aby sme sa s ním sbalilhomogenní &ako taki, moh-li reprodukovat jeho vlastný ži­

' Ján, 10, 10.' 2 Petr. 1, 4.* Ján, l, 16.

157

vot vavyžarovať jeho božské vlastnosti. „Bohtotiž nemóže na jednej l'udskej prirodzenostizjarvit plnost svojho života (všetko totiž, čo jestvorené, je nevyhnutné a-j obmedzené) & preftodáva vznik novým a novým bytosti-am, aby vnich reprodukoval tú alebo onu svoju vlast­nost, ktoré spolu dávajú dokonalejší obrazplnosti, ktorá je v ňom."4 Všeilky hrdinskéskutky epoštblov, mučeníkov, Výmawaučov,panien & osrbatných svatých majú svoj póvod& ohnisko v Bohu, neobmedzenom strediskuvšelikého dobra, krásy, lásky, milosrdenstvaatd'. „Obdivuhodný ie Boh vo svojich svů­tých."5

Bohu sa teda. zapáčilo všetko, čo je nanebi i na zemi, včlenit do Krista,a ktorého po­stavil na čelo všetkého stvorenstvafl aby jehoprostredníctvom rozdával z plnosti božstvasvojim tvoroun a: tak zjavil slávu svojej mi—losti.a Preto Krist'us je jediným Prostredníkommedzi Bohom a nami. V ňom sme spojení donajužšie s Bohom, ale i medzi sebou.

Či z Kristovho podobenstva o viniči aratoles'úach? či z Pavlovei analogie hlavya údov,10z jedného aj z druhého je zrejmé, žeKristus a ti, čo sú s ním stmelení, tvoria ibajeden živý organizmus, jednu banjomnúBytost,ktorú mjóžeme nazvat: mystický Kristus, alebobežnejšie: Cirkev.

Cifrkev je vlastne rozšírením Kristovhočlovečenstva a nie iba jeho zástupkýňou. Onaje skutbčným zjafvem'm sanKrista, ktorý sa s

' P. de la Bouuaýe: Jesus vivant dans !“ EglLse.Paris 1937, str. 46.

' Ján. '15.' 1—5.'“ l Kor. 12, 12 & inde.

158

ňou stotožnuje." Padne hovorí Marmion, že„Církev ie behom stáročí žiiúci Kristus.12Pod­Iuamňa Kristus a Církev je to isté“ — odpove­d-ala svatá Janka z Arku, ked sa jej neprům­teli-a dopytovali, akú má mienku o Církvi.

"Ako kedysi Eva bola utvorená z boikuspiaceho Adama, tak aj Církev, Nevesta dru—hého Adama, Krista, sal zrodila z jeho Srdoa,keď usnul na kríži spánkom smrti. Preto prá­vom může o sebe twdiť, že je „ z jeho tela, zjeho kostí."la Apoštol ju jednoducho nazývaKristovým telom, ktorého hllafvouje Kristus aúdmi my, jednotlivci.“

Medzi Cirkvou a Kristom je podivuhodnéjednota; ctlajomné spolužitie, obdobné spolu­žitiu a sjednotem'u troch božských Osób. „Abyvšetci jedno boli, ako si ty, Otče, vo mne a jav tebe.“15 Rozličnosť osobnosti :a.úloh v Církvinijako nen-aštrbuje jej ucelenosť, ako v Bohutrojica Osób nielenže nenazrúšnaujednotnostspoločného božstva, ale je ešte jej nevyh­nutným predpoklad—om.Světlý Pavol túto mno­hopakosť údov, ich celistvost |a-súčinnosť od­vodzuie z l'udského telau, na ktorom sú tiež

mnohé údy a.-predsa telo ostáva jednotné."“*Tak i „VYvšetci ste jedna v Kristu Ježiš0vi."Všetkých vás spája jeden duch "' ako jedna .duše—scel'uje mnohé údy toho istlého tela.

Mystickej jednote Kristovho tela nemóžestát v cest-e ani hranice času alebo nriestoru.Všetci, čo žili .v stáročiualch a tisícročiach- mí—nulogtli,v kultúrach a krajoch, ktorých spo­

? " Dr.I Jůrgensmeier: Der mySUSche !.er Christi.d., 38.“"a LetChrist, Vie de l' aule, Paris 1938, str. 109.

" Ef. 5,30." 1 Kor. 12, 27 & inde." Ján. 17,21." ! Kor. 12,12." Gal. 3, 28." ! Kor. 12, 13.

159

mjenkla: už len tíško domieva v dejinách1 súnám blízki, bratia & sestry v Kristu."

Ako sa asi šírilo srdce Apoštola, kedsvojim poslucháčom ohláša'l blahozvest o vos­polnosti údov Kristových. Sme si navzáiomúdmi,20scelení a skibení jednym životom, jed­nou láskou.21 Ani rasové, ani sociálme. ení po­hlavné rozdiely medzi nami už nejestvujú,pretože vo všetkých je všetko Kristus." Vňom sme se stali pokrvní, my, ktorí sme sikedysi bOIi tlak ďalekí.23

Ako Spasitel,24 aj svált'ý Pavol považujebratskú lásku za rozlišovaciu znánúcu spojenias Kristom. Odvtedy, čo sa Kristus stotožnil is najmenším z našich b'ratov,25 láska k b.ližné­mu se nedá oddelit od lásky ku Kristovi, &na­opak. „Hrešiac proti bratom, hrešite protiKn'st0vi,“26 napomína Korintvarnov. Vše-k to ajsám skúsil v tej kriitickej chvíli na damašskejceste"

„Co by ti teda osožilo, ak' by si Krista mí­loval v hlave, a v tele by si ho zneuctil? Keďti dakto chytí hlavu, aby to pobOzkal, afvšakokovanou obuvou by ti stúpil na nohu, či bvsi mu prinaimenšom nepovedal: Co po mnestúpaš? A darmo by ti vysvetloval, že ta chcebozkom poctiť. Blázon! Ako keby uctená hlavanebola srastená s pošliapanou nohou, a nemu­,sela trpiet' i za ňu!"'s

" Porov. K. Adam: Podstata katolldzmu, SSVTrnava 1943, str. 123.

" E . 4. 25." Ef. 4, 16." Gal. 3, 28 & Kol. 3, 11." Ef. 2, 13." Ján, 13, 35.a Z53 NS" *o'_' 1 Kor. &, 12." Sk. ap. 9, 4—5." Sv. Aug.: ln 1. Joan. tr. x., n. 7—8, ?. L. t,xxxv.

160

Láska:je teda: poslednym dósledkom nášhospolužitia s Kristom. „Kto zostáva v Bohu,zostáva v láske, pretože Boh je láska."29 „AmOrmeus, pondus meum. Tolko vážim, kolko mi—IuiemJ'W

Kríž a otázka šťastía.Juraj Macák.

Hl'adam'e šťastia vo všetkých dobách zau­jalo mysle nejlepších mudrcov a! najváčšichštátnikov. Veď nájsť klúč ku šťashiu, zna­mená nájsť pokoj, poriadok a zaistit spravo­dlivosť, blaho spoločnosti. No moderny svet,zachváteny myšlienkami, prúdmi nervóznej,vojnou rozmárnenej doby, nedočkarvo růiui sa.&lipne k novotám, ktoré sl'ubujú plné &doko­nalé šťastie už tu na zemi. Ba mnohým sa zdá& vari sú atj presvedčení o rtom, že dočasnéúspechy techniky, vynálezov, vedy, sú už lenna dosah ruky ku konečnému vyriešeniuotázky šťastia. Preto, vnaj, netreba utrpenia,b_olesti,križov, ale len radosti. Vraj netrebaani obeti, ani sebavzaprenia, netreba viery, ne­treba Boha, lebo aj tak pokrok vedy a rýchleprevedenie sociálnych reforiem zaručí raj nazemi na večné časy. Nuž to sú nábožné prieb­nía, často len ilúziel Kto však nazre na dnoIudského života a prizrie sa bližšie k skutoč­nosti, musí konšbaftovať, že prezieraví velitkáši,tvrdo poučení zo svetovej drámy, hIadajúSpósoby, myšlienky, zásady, nové pravidlá,nové smernice, podl'a\ktorých by bolo možnoWanlivejšie zaistit pokoj a poriadok a spo­kojné spolunažívanie společenských tried,národov a štátov.

" ! Ján., 4, 16." Svatý Augustín: Vymanla, 13, 9.

161

Církev, ako strážkyňa čistého nábožen­stva a mravnosti; úprimne ponúka svoju po­moc l'udom dobrej vóle pn' riešení tak dóle­žitých životných otázok najma poukalzom nakríž, ako na symbol katolíckeho svehonáhladua symbol k-resťanskej dokonalostí.

1. KATOLICKE STANOVISKO.

Viera nás učí, že Boh je n-ajvyššia do­brota.- a na-jdokonalejšie štastie. Boh je žrie­dlom každého dobra, štastia a blaženosti. Bohv svojej dokonalosti a v svojom štastí ako bysa bol chcel podelit s inými. Stvoril duchovébytosti — anjelov, ktorí sa stali akosi účastníjeho šťasvial.Pán Boh stvoril aj prvých l'udí,ktorých obsypal plným šťastím. A človek, hocaj zhrešil, Boh neprestal sa starat o jeho šťa—stie. Síce hriechom si človek a-ko by zacloniloči pred čistým a' sválhým Bohom a ako byhriechom náhle bola nastala velká prekážkasta ohromné more, ktoré delilo človeka odBoha. Aj po páde, po hriechu, ukázal Pán Bohku človeku, hoci si to .ani nezaslúžil, ešte váč­šiu lásku, ktorá ho pohla k milosrdenstrvu nnetdhriešnym diet-atom. „Tak Boh miloval svet,že Syna Svojho iednorodeného poslal, abym'k, kto v Neho veri, nezahynul, ale mal životvečný“.l A Pán Ježiš, ktorý prehlásil, že „ne­pn'šiel svet zahubit, ale spasit," spečatil vel'­kosť lásky Boha Otca k l'ud'om. „Ad astra na­IUSsum", k velkým veciam sme stvoreni, kušťastiu v detinstve božom.

Svatý Pavol apoštol zrebel'ne pripomina-,že naše štastie bude primerané našim záslu­hám „suum cuique", „každému podla jehoskutkov“2, podl-a spravodlivosti sa má meraď

' Ján, 3, 6.' Rím., 2, 6, 11.

162

„u na zemi i v nebi. „Kto s Kristem trpí, s Kri­stom zvíťazí, s Kri'stom bude i oslávený."„Kristus nás vykúpil — bez nás, ale nespasínás bez nás". Teda podla toho pri hledaníštastia nespoliehajme len na: iných, ale saminacpnime síly a robme, ako by len od nás zá­viselo naše šť-astie.Počitajme so skutočnostoulUvedomme si, že tu na zemi nemóže a nebudenarj.No to neznamená, že by istý stupeň štasifia.nemohol byť tu na zemi. Len úplné nasýteniesmyslových aj duchovných mohutnosti (roz­umu a vóle) v pozemskom živote je nemožné,lebo Iudská duša je nesmrtelná a můžu junasýtiť len večné pravdy a večné dobrá vovečnosti. A toto odstupňované šťastie, pri­spósobené do istej miery našim schopnostiam,s pomocou božej milosti móžeme a máme sisami z-aistiť.Tedavdo istej miery na nás záleží,či chceme byt šťastní alebo nie. Od nás zá­visí, či budeme mať takú silnú vól'u, aby smedostarhočnespolupracovali s milostou, aby smesa vedeli nadostač premáhať, obetovať, zdo­konalovat, tvrdo pracovat, zachovávat priká­zania, lebo, ak chceš voist' do života večného(J!. j. dik chceš dosiahnůt trvalého šť-astilaf),za'chovávaj prikázam'a. . Inými slov-ami:šf-astie nehladajme mimo seba, ale n-aj­prv v sebe samých. Príčinu neštvastia, nespo­kojnosti nehIad-ajme mimo seba, ale najprvV sebe samých. My sme si st-rojcami šťastial.„Krárovstvo božie je vo vás“, vravel sám PánJežiš.a

Kde sú teda opravdivé príčiny nešťastiiefďIludia hladajú šta'stie zváčša tam, kde ho ne­možno nájsť a nehl'ad'azjú ho tam. kde ho ur­čite možno nájsť. Príčina neštastia je totižv samom človeíkm,v jeho vnútri, v jeho pri­rodzenosti, v jeho smýšl'arní a v jeho povahe.

= Luk. 17, 21.

163

v smýšlení, ktoré je náklonné ku bludua omylu; v povahe, ktorá je náklonná k zlu,k hriechu. Tu hladajme prameň všetkého zla!Skúmajme sa a spytujme si- svedomiel Lebozásada „podla seba súdim teba", hoci azda:nevedome, ale isto sa prenáša ako základ, naktorom budujeme kriu'ku pomerov okolo seba.Teda reforma spoločnosti predpoklada nevy­hnut'ne reformu jednotlivca v smýšl'aní a v po­vahe.

2. REFORMA SOCIALNA.

Aj tá je potrebná a ak je prevádzaná po­dl'a zásad kanolíckej lásky a 'spravodlivosti,može priniesť užitočné a prekvapujúce vý­sledky na zaistenie bla-ha spoločnosbi a l'ud­stva. (Porov. pastiersky list episkOpátu repu­bliky m 14. XI. 19451) Iludia: však myslia, žebude zaručené úplné štastie na zemi Vtedy,ked sa zaistí maximum radosti a minimumbolesti, ale najma vtedy, keď bude nadosuačhmotných sbatkov, ked sa prevedie dóležiliáprestavbai priemyslu, hospodárstva, obchodua pod. Velký sociálny pápež Lev XIII., nasklonku minulého SÍOI'OČÍIGIvytušil vážne ne­bezpečenstvo, ktoré hrozí, ak sa neprikročírázne a múdro k náprave. Veď na jednej stra­ne bujnel kapitalizmus v rukách nesvedo­mitých boháčov ai na druhej strane soskupovalsa chudobný proletariát, ktorý nemal z čohožiť. Sice vtedy aj iní šilátnici a národohospo­dári hl'adali liek na túto nebezpečnú spolo­čenskú chorobu, aby nenastala katastrofa, re­volúcia, ale aby pokojnou cestou sa vyrovnalymajetkové proti—klady& zadstily sa životné po­treby pre každého, aj pre maijchudobnejšieho.Vtedy svatby otec Lev XIII. ako najvyššístrážca duchovných hodnót z najpovolanej­sieho mie-sta prehlásil, že premnohé majet­

164

kové rozdiele sú nespravodli'vé a: že chrebabez­odkladne prikročit Lkriešeniu, aby vyrovnanieprotikladov nezapríčinilo krvavé srážky.

A tento velký pápež o sociálnej otázke,od ktorej vážní štátnici čekali rozuzlenie na:zá­ruku na odstránenie nedorozumení Va.zaisteniespolečenského poriadku, jasne povedal:„Niekton' ludia si myslia a šíria ten názormedzi rud, že sociálna otázka je Ien otázkouhospodárskou, kym opak je rýdzou pravdou,že je predovšetkým otázkou mravnOu a nábo—ženskou" (z encykliky „Graves de communí").A pokračoval dalej: „Znič v Iud'och smysel,ktorý tam vštepuie a pestuie krestanská mú­drost, znič prezieravost, spokoinost, šetrnost,trpezlivosť a ostatné prirodzené ctnosti a mámesa budeš sháň'at po prosperite v štáte, i kebysi sa o to usiloval čo najviacl" (tamže). A pro­fesor Dr. T. G. Masaryk, bývalý prezidentCSR, utiež zretelne napisal povšimnutila hodnéslová: „Pisa-ná ústava, parlament, byroknacia.policie, vojsko, priem'ysel & obchod .att'd'. ne­zabezpečujú demokraciu na!nezabezpečuje junijaký štát, ked nieto mravnej opravdivostiobče-nov &súhlasu aspoň v hlavných názorochna svema život. V preceňovani štátnej organi­zácie, hmotného & hospodarskeho základuštátu a spoločnosti zabúda sa l'a-hko na cho, ževždy a všade spoločnosť spočívala a spočívatiež na ideách .a ideáloch, na mravnosti & ná­hl'adu na svet".4 Správne povedal vel'okrý fi­lozof svá'vy Tomáš Akvinský: „Dóležiteišie jeusporiadat vášne vo vnútri' ako maietky". Po­dobnú zásadu vyslovil ešte pred narodenímKrista Pána spisovatel pohan, rimsky Seneca:„Nerozmnožovat majetky, ale zmenšovat žia­dostivosť". Inými slovami: hoci hospodarskePOmery jednotlivca aj spoločnosti, nepopie—

' Světová revoluce, str. 555.

165

ratel'ne majú velký význam v živote spoloč—nosti a národa-, ale predsa nemajú hlavnú úlo—hu: „Co ti osoží, i keby si celý svet ziskal, alekeby si trpel škodu na svojej duši?““

3. REFORMA SMÝSEANIA.

Ako prví ludia uverili zvodným slovámdiva-bla,že budú váčši ako sám Boh, že aj bezBoha budú sa mať lepšie, tak -a:jmoderny svetnalčúv-a falošný šepot nevery, nepna'vého po­kroku a namýšI-a si, ba slepo veri, že bezviery, bez Boha, bez náboženstva, bez zacho­vaniua príkazov božích, bez osvedčenýchzásad mravnosti dosiahne plného štastia a bla­hobytu, a to čisto prirodzenými silami (pela­gi-anizmus, naturalizmus), bez vyššej pomocistarajúc sa Výlučne len o telo, hmotu a svojechúťky. Clovek niekedy robí tak, ako tennemúdry záhradník, ktorý opatruje strom,jeho peň, ale o kveUy sa nestará; ako včelár,ktorý porúchané úle napráva, ale zabúdastarat sa o včely, ako rodičia, čo až velmi sasbarajú o jedlo a odev svojich detí, ale máloalebo vóbec nič o ich duševně schopnosti,o výchovu, o nábožnost; a-ko šofér, lotorýstarostlivo preskúmava pneumatiky, ale sinevšímá stroj a zásoby benzínu. Aká jedno­strannosť? Aká zas'lepenost? Aká osudná po­lovičanbosť: starat sa o druhoradé záležitostia nie o podstatné, hl'avné a n-ajdóležitejšiel

Je potrebna zmena smýšlania Iudi bo­hatých aj chudobných, učených aj ne­učených. Treba poznat výhody eg taž­kosti iných stavov, iných povolaní. Trebavi-ax:milosrdnej lásky aj trpezlivosti, viacobjektivity, vecnosti, zásadovosti, prezie­Žravosii a menej osobničkáa'stva, pomsty

* Mat. 16, 26.

166

a nenávisti! Potrebný je návrat ku pravde,ktorá nás oslobodí, návrat- k viere otcov,zdravým zásadám, zakoreneným hlboko dotemer dvartisícročnej katolíckej tradicie. „Toje víťazstvo vaše, ktoré premáha svet, viemvaša".6 „Viemu premohli královslvá, učilispravodljvost, dosiahli zasrúbených vecí,. ..posilnili sa v slabosti, stali se hrdinmi v bojí".'lViera je alko ďallekohl'ad, ktorý sbýstrujeprirodzený zrak nášho slabého rozumu,aby dalej videl, dalej až za hrob, aždo večnosti, aby sme pod zorným uhlom več­nosti zavr'i-adilisi živob a zaujali stanoviskok otázkam súkromného i verejného ži—vota.

Zlo povahy duchovnej, skazené názoryasú prameňom mnohých sociálnych bludov. Badokonca aj „pohanstvo v dušiach, pohanstvov rodine &vo všetkých odvetviach verejnéhoživota se prejavuje stále viac", takto žalujepastiersky list- episkopátu republiky. Nuž po­tom nie div, že so vzrastom pohanstva, 5 od­klonom od kresťanstva miesto dualizmu duchaa tela šíri sa rnaterí-alistický monizmus, miestonadprirodzenej vierý v Boha amorálný deter­minizmus.

Zanechajme preto pelagianske smýšl'anie.spoliehajúce sa len na slabé Iudské sily. V tmepohemsuva, pochýbmých systémov a v teóriíhledejme oporu len v žiarivom svetle Kri­stovho učenia a v nadprirodzených prostried­koch, ku ktorým „ludslvo alebo bude mafodvahu sa vrátit alebo zahym'e prv či neskórna svoju slabost" (z past. listu čsl. hiskupov).A bl. pamati Dr. Kordáč, pražský arcibiskupnapisal: „Bud sa Iudstvo vráti ku kresůanstvu,alebo zahym'e. .

' Ján, 5, 4.7 Zid. 11, 33—35.' Enc. Pia XI. „Divini Redemptoris't

167

4. REFORMA CHARAKTERU.

Apoštolovia rózných sociálných sysuémov,teórií, plných spasitel'ných hesiel, sIubovaJi,že stůahnu nebo na zem a ludia konečne sivydýchnu v objetí štaslina'a životných radostí.Tot-ovšak len sIubovali, ale previat tonemohli. Na uskutočnenie zázračných zásadbolo treba zázračných l'udí, ludi čistých, ideál­ných, dokonalých, svatých. Aké bolo ich skla­manie, keď zbadali u svojich príslušníkoch aobdivovalteloch velké protiklady, klamstvá,nespnavvodl-ivosti,podvody, hrubé mravně po­k-leský, hriechý, slabosti? Mysleli tito samo­zvaní' mesiáši l'udstva, že kresůafns'cvo pricho­dom ich nového učenia zanikne ako zmiznetma pred príchodom jasného slnka. Ajké všakbolo ich sklamanie? Kresůamstvo v dlhých sto—ročiach prežilo už velké prevravtý, velké po­blúdem'ra a bolo svedkom rýchleho vzrasliu,ale aj rýchleho pádu velikášov sveta a chvíl'­kových teórií, ktoré mambilý mnoho zla. A ka­.::olícůcekrestanstvo má aspoň taký krásny fi­lozofický a sociálný program (ako napríkladi'deálne učenie o rovnosti, slobode a bratstval)ako iné systémy a teorie. A predsa kolko chýbje u kraťanov, kol'ko nedokonalostí, slabostí,hriechov, ktoré sú daleko od pravých ideálovklai-olíckehokresťanstva? Ale tie chyby a ne­dostatky sú nie preto, že katolícke učenie jeslabě, málo účinné, že je hadam nedokonalé,chýbné. Ved jeho zakladatel'om je sám SynBoží Ježiš Kristus a večne plamé—učenie bo—žieho zjavenia je základom katolicizmu, o loto—rom Božský UčicleI prehlásil, že „nebo a zempominú, ale moje slová nepominú"'. Nuž kdeje chyba? Církev tu.nezúfa, lebo z dva-tisícročejSkúsenosti dobre pozná človeka, jeho náchyl­

' Mat. 5, 18.

168

nost k zlu ako následok dedičného hriechu.Církev buduje svoju pedagogiu na tomto sícesmutnom, ale skutočnom poznani. Neuznvávalen ideály, ale uznáva aj tažkosti človeka,ťažkosti jeho povahy. Ale okrem toho ešteuznáva a-j druhů dóležiwú škúsenost, lotoráovlada dejiny. Vykúpenie skrze Ježiša Krista.A na týchlt'o dvoch skutočnostiach ako na pev—ných základoch usiluje sa upevňovat charak—ter človeka.

Keby tie všelijaké sociálne náuký a sy­stémy popri— svojich niektorých peknýchmyšliennkach vedelý prevychovať l'udí, kebyvychovaní Iudí čistých, startočných & svatých,potom bý zaslúžilý obdiv sveta. Dočasné &chvilkové úspechý na tomto poli sú len tóňouk úspechom, ktorých dosiahla Církev. Ona sastará o výchovu chanalkll'eru_jednatk pláno­vitým poučovaním, presvedčovaním o potrebectnosti a škode hriechu, jednrak poukazom navzory krestanskej dokonalosti svátých a svá­tíc, maljm'ávzor Panny Márie a samotnéhožifvota Pána Ježiša. Cirkev zdůrazňuje, že prekrestana nestačí len vzdelanie, poučenie, aleže treba prakticky priskročit k sebazáporom,presnému konva'n'iumalých aj vel'kých povin—nosti. Cirkev kráča v šl'uapajáchsvojho Zakla­datel'tau,ktorý vyhlásil, že „kto chce ísť zamnou, nech sa zapre, vezme kríž a nasledujemal.lo A 1050podla múdrej rady Církvi svatejpoužíva vhodné prostried-ky milosti, kto savážne cvičí v sta-točnosti, v čistoťe, striedmosti,skromnosti, trpezlivosti ai odovzdanostri dobožej vóle, ten Iiathšie premáha aj životnětažkost'i, ba pre tai-kého aj kríže & trápenlia súazda aj prameňom duševných radostí podlaslov Spasitele; „Moie bremeno je rahké a lar­mo moje sladké."11

"' Luk. 9, 23.

169

5. KRÍŽ A ŠTASTIE.

Co robí človek, keď buduje nový dom?Hl'xadá,sbiera a sváža materiál, teda kamene,tehly, železo, drevo 'a.až potom piesok, vápno,cement atd'., teda zváčša samé silné, pevnépredmety. A prečo do tak robí? Preto, abyzáklady boly pevnéa aby celý dom bol pevný.A čo robí človek, ked hluadá štastie? Ci dozákladov, na ktorých chce vybudovat svoještastie, dáva vždy len pevné, silné zásady?Ci neuspokojí sa často pochybnými domnien—kami, teóriami, systémami, bludmi, na kto­rých ako na piesku sbawia slabý dom pochyb.­ného štastia? Kolko ráz človek buduje štastielen na sláve, rozkošiach, bohatstve, :telesnejkráse, kariére, osobnom prospechu? Či div, žetakýto sa tak často doživa tolkých sklamaní?Preto treba viac si hodno'ait pravdu alko po­chybnost, ctnost ako slabost, viac duševnúkrásu ako telesnú, viac ctnost ako Zdravie,viac chcelost do práce a-ko zamestnanie, sta—t'očnost ako osobné výhody, viac zásady akozbabelé kompromisy, viac prenasledovanieako pokoj, vykupovaný zradou svedomia. Noak si chceme zamilovat ctnosti, prácu, trpezl'i—vost, k tomu sa treba; dopracovat drobnýmiskutkami sebazaprenia, sebazdokonal'ovania,častými malými aj velkými obetmi. Kto tedabuduje svoje štasbie na pevných zásadách, načistej viere, na kríži av obetiach, na sebaza­prení a sebazdokonal'ovaní, na božom po­žehn-aní, ten buduje dobre, lebo si zaistíopravdivé & trvanlivé št—asrtie.Takýto v krížinájde „Spásu, život aj vzkn'esem'e'í"

" Mat. 11, 30." Gol. 6, 14.

170

O pohanskej víere našíchpraotcov.

Stefan Mihai.

Naši světí vierozvestoviá blahoslaveníbra'tia Konšt-antín-Cýril a Metod doniesli námpravu krestanskú vieru & vzdelanosť, bez kto­rej boli by sme zmizli v prepadlisku dejin akomnohé iné národy, ako napríklad Longobar—di, Heruli, Jazygovia, Huni. Avari a iní.

Pričinením naších svátých otcov naši

diaci národ v tmách pohanstva může dostatna spasenie nesmrtelných duší. Účinkovaniesv. Cyrila a Metoda u nás prejavilo sat bla­hodarne nielen na poli náboženskom, ale ajna poli národnom, lebo bez ich práce a ne­skór bez cyrilometodejskej tradicie nebol bysa náš národ udržal cez tisícročné nevolnic—tvo v mori cudzotý, která ho obklopovala.Cez celú tú dobu čerpal silu z čistého prame­ňa cyrilometodejského, ktorá ho zachovalanielen ako národ, ale aj vo vemosti k Bohu ak jeho Církvi.

Všetkých nás zaujímá, že keď naši pred­kovia boli pohani. aké bolo ich pohanské ná­božensvto? Pokusím se odhrnúť závoj dáv­ných vekov, ked' nad ríšou, ktorej srdcom bo—la posvátná Nitra—NitrvaVa mali moc pohan­skí bohovia a ich prisluhovači—žreci.

Úvodom zdórazňujem okolnost, že našipredkovi'a vo svojej pohanskej viere verili vnesmrtelnost duše &ich pohanská Viera nieslaistý — pomerne vysoký stupeň nazerania naživot jednotlivca.

Naši predkovia verili v bohov dvojakéhodruhu: A to v bohov vyššieho stupňa a: vbohov nižšieho stupňa. Dalej verili v bytosti

171

rozprávikove. Tito bohovia aj bytosti pohád­kové boly rodu mužského aj ženského.

Hlavným bohom našich odlcovbol Perúnalebo Parom. Bol to stelesnený hromoblesk,boh vládnucí hromom a bleskom, ktOrý robilna nich najváčší dojem a bol aj najviac uctie—vaný a obávaný. Bol spoločne uctievanýmbohom všetkých slovanských kmeňov. Na je­ho poctu vysádzaly sa posvátné háje, kde samu stavali oltáre aj sochy. Napriklad v Ky­jeve na Ukrajine boh Perún mal vysokú so—chu z dreva. Hlava bola zo striebra, fúzy zozlata. Pri jeho oltári robili smluvy, skladaliprísahy a dóležité úmluvy. Už aj z toho vi­diet, aká 'dóležitosť sa p—ripisovala tomuto bo—hovi vo verejnom živote našich predkov. Je­ho pamiatlka medzi našim l'ud'om zachovalasa podnes. Hovoríme: Bohdaj fa Parom vzal,choď do Paroma, kýho Paroma robíš atd. Navýchode Slovenska dodnes hrom stotožňujúsPerúnom. Nepovedia udrel hrom, ale udrelPerún.

Druhým hlavným bohom bol Veles. Bohdobytka, stáda a pastierov. Aj tento boh bolu našich predkov vel'mi uctievaný už aj pre­to, že pri vtedajšom spósobe života dob.ytok,stádo malo velký význam. Lebo veď chov do­bytka tvoril podstatnú potrebu pre z-achovanieživota. A na poctu tohto boha stavali sa ol­táre, prinášali sa obete a stavali sa mu so­chy. Všetky žiadosti a prosby, týíkajúce sachovu dobytka & pastierstva, boly prednáša­né k nemu. Dnes však už jeho sláva aj pa-­miatka u nášho l'udu upadla do zabudnutia.Jeho pamiatku zachovala nám slkJalanedalekoKremnice pod menom Velestúr, na ktorej jeaj staroslavenské rúnové písmo.

Tretím bohom bol boh ženského pohlaviaVesna. Táto bola, bohyňou jara &úrody. Tedatiež boh velkého významu. Ze ju naši otcoviactili, dokazuje aj starý rúnový nález pri Ve­172

lestúre. Je to kus kameňa, asi z oltára tohtobožstva. lebo je na ňom nápis „Viesne bogži'art“ t. j. bohyni Vesne žertvište.

Štvrtým hlavným bohom bol boh tiežženského pohlavia Moreno. Bola to bohyňasmrti. Bola uctievaná, obávaná aj nenávidená.Mala aj svoj sviatok. Dnešné nosenie morenyv niektorých krajoch Slovenska je staroby­lou pamiatkou na tohto boha. Kult Moreny ažpo dnešné časy nevymizol aj u iných Slova­nov. Pamiaka na ňu v Iudových zvyklosti-achzachovala sua:u mnohých slovanských náro­dov, a to v Polsku, Sliezsku. v Čechách, naMorave, Lužických Srbov, ald'. Nosenie a to—penie Moreny odbavuje sa na Smrtnú nedel'u.Tento zvyk, pohansko—bájoslovný obrad, bolnajmá preto príznačný, lebo hned po zime, nazačiatku jari, vyjde dedinská procesia, mlá­denci a dievčatá, so slameným alebo dreve­ným strašiakom za dedinu a tam v nejakejvode, močiari, alebo v rieke za spevu a tanoaitopia symbol zlej zimy a svi-ilia návrat omla­dzujúcej jari. Teda bol to boh dóležitý, aleboaspoň vel'ká dóležitosť sa pripisovala jehoobetiam ma: usmierenie. Topenie Morenyvzniklo asi v bojoch krestanstva proti pohan'­skej povere, lebo v potupení tak mocného aobávaného božslva videla sa bezmocnost je­mu pripisovaných temných sil.

To boli bohovi-a vyššieho významu. Tým­to bohom sadili sa háje. lesy, stavali sa chrá­my a oltáre a prinášali sa im aj krvné obete.

Bohov nižšieho významu mali naši _pred­kovia u_žomnoho viacej. Týmto, hoci boliuctievaní, nestavali sa oltáre, ani obete sa imneprinášali. Videli v nich duchov váčšej mocia síly ako sami mali, avšak zvláštnym vyš­ším spósobom ich neuctievali. Volali ich div­mi a besmi.

Divov považovali za dobrých duchov, be­sov za zlých duchov.

173

Z týchto sú nám známi:

Vily. Sú to duchovia ženského rodu. Spo—mínajú sa u nášho l'udu dodnes. Predstavuje­me si ich v podobe prekrásných dievčat obý­v'a-júcich lesy a opustené miesta. Zpravidla súto dobri duchovia. Zijú pokojným a veselýmpohádkovým životom, ktorý je výplnený bez­starostným spevom a hrami. Niektoré z nichmóžu sa zvrhnút “&potom sú zlomvsel'né anebezpečné, móžu nás zviest na zlé cesty ado záhubý.

Rusalký. Bytosti podobné vilám. ale von­koncom dobromýsel'né. Zijú tak, ako vily, vlesoch & opustených miestach a tiež aj po­dobným životom. Sú nápomocné pocestným,opusteným a vóbec potrebu žiadajúcim. Pova­žovali ich aj za duše našich príbuzných &predkov ženského rodu. Preto menej sa ichbáli ako Víl.

Dedko. Dedko-via boli duše zomrelýchpredkov mužského rodu, tešiaci sa vel'kejúcte. Dedkovina prinášali len šťastie a vedelilen dobre robiť. Na ich poctu v každom domebol ozdobený kútik volaný „božište". Tu saprinášalli malé a drobné obote, akoby spo­mienkové na dávných predkov. Teda aj našipohanskí otcovia uctievali milých zomrelýcha keďže božište mali v dome, často si na nichspomínali. Niečo podobné, ako aj v kratan—stve: úcta k mřtvym. Dedkovia boli strážcoviadomu.

Zmok. Je to prežitok pohanskej doby.?o­v-ažoval sa za ducha a prinášal istým Iuďompeniaze, ktorí sa mu zapredazli.

Škriatok. Predstavuje sa ako duch v po­dobe čierneho kuraťa. Má vraj rozum a mož­no sa s nim aj rozprávať. Pamiatka tohto bo­ha nižšieho významu je dost živá a_idnes najednotlivých krajoch nášho Slovenska. Vý­liahne sa. z vajíčka: noseného pod pazuchou po174

dobu troch týždňov. Stravu užíva tú, čo člo­vek. Má podobnú úlohu ako zmok: prinášapeniaze.

Svetlonos. Je to duch. v podobe malého sve­tielka, ktoré lieta. Beda, kto sa nechá po no­ciach viesť svetlonosom. Iste ho zavedie dozáhubý. Vo svetlonosoch ešte dnes na mno­hých krajoCh pospoliti l'udia veria. Zachovalsi svoju pamiatku z pohanských čias až ponaše časy. Je to zpravidla zlý bes, ktorý ohro­zuje život l'udí, lebo kto sa odovzdá jeho ve­deniu, zahýnie.

Rarášek. Dnes sa považuje za najmenšiehočertíka v pekle. Bol to zosobnený vrtiaci savietor, alebo duch zapríčiňujúci vrtenie.

Ježibaba. Predstavuje sa ponajviac akoošklivá stará baba. Rozprávajú o nej ešte ajdnes rózne povesti. Bolo to nižšie božstvo l'u­du nepria-znivé. Svoje obvdlie malo na osame­lých miestach v hlbokých lesoch. Naimá ško­dilo zablúdilým neposlušným deťom, ktoré—akim nepomohla nejaká dobrá vyšší-a hý­vtosť — zmámilav. Bola božstvom opovrhova­ným a nenávideným.

Hoja Dunďa. Bola to nejaká pochabá Vila,lebo aj dnes na istých krajoch Slovenska po­chabé dievča-tá prezývajú Hoja Dunda.

Pohádkové bytosti, ktoré sa a-j dnes spomí­najú, boli: Čiernokňažník, Meluzína, Vodnýmuž, Vodná panna, Pikulík, Bubo, Lada, Žive­na, Vlkodlak, Dažbog, Polesún, Rod, Rodzem'­ce, atd.

V božstvá verili starí Slováci ralebo akov bohov alebo ako v ojedinelých duchov. Prí­buzenstVo, rodokmneň, alebo pokrvenstvomedzi bohmi pohanských Slovákov nebolo, “

Zvláštne postavenie u našich starýchotcov madla“bytost „Tur". Že to bola nejakáVýznamná bytost, ukazuje to dodnes množsvona Slovensku po jeho mene zachovaných mie­

175

stopisnych názvov, ako Turiec, Turany, Tú—rovce, Stará Turá, Turie-Dvory, Turá Lúka atd.Ci to bolo božstvo plodnosti, pomenované pobýkovi Turovi, nie je isté; no pravdepodob­nejšia je domnieniklawže to bol nejaky zbožňo­vzalnýa zosobnecny sta-roslovensky národný hr­dina, lebo velestúrsky rúnový nápis spomína.akéhosi Tura & od neho počíta aj roky uda­losti, ktoré foamna skale aj zvečňuje. Ten ná­pis znie: „Priechach silian ot morane zrumichkremnitiu te turu i vsia grada i bě goda poturu dvestě osmdst". t. j.: Prišiel Silian odmora, zrumil Kremnicu i Turov a všetky hra­dy a bolo po Turovi dvesto osemdesi'at rokov.Táto skutočnosť ako aj mnoho iných zo “živo—ba našich predkov potrebuje ešte důkladnéhistorické overenie, lebo ide o mimoriadne dó­ležité nálezy ojedinelé v celom Slovanskomsvete.

Bohužial nemáme doteraz odborného hi­storika na dobu Slovanov, ktorý by totoa tomu podobné historicky overil & zhod­notil. Lebo aj z Traktátu mnicha Chrabra oPísmenách vieme, že starí Slováci—Slovam'apred príchodom svatého Cyrila, ktorý námdal písmo zvané Hlaholika, písali t. j. robiliznaky rezom a črtami, teda spomína s-a aj turúnové písmo. No dúfajme, že slobodny životnám vychová aj takého, už aj zo s-amej láskykveciaknašej vel'kej minulosti, akou sa má­loktory národ v Europe móže pochválit. Čoešte a aké taje skrývajú naše hory, skaly &osa-mele miesta, to čaká na svoje objavenieskúsenym historikom.

Sviatky našich otcov boly:Okolo 21. decembra sviatok menovaný

„Kračún". Teda najkratší deň v roku. Odtial'aj maďarské karácsony. I tu na vychode Slo­venska Vianoce Kračúnom dodnes volajú.Teda tento názov sa nám zachoval z pohan­ských čias našich otcov.

176

Okolo 21. marca „Kúpadlá" spojené 3 od­nášaním Moreny a vítaním jara.

Okolo 21. júna „Lelm'ce", sviatok zasvě­tený letu.

Okolo 23. septembra „Obžínky", sviatokna paměť ukončenia polných prác a zas'váte­nia úrody.

Okrem týchto bolo aj viacero sviatkov,lebo aj do krosťanského pomenovania sviat—kov sme si preniesli Hromnice, Turice akostarobylú pamiatku po našich dávnych pred­koch. ,

Toto bolo shruba náboženstvo našichdávných pohanských otcov.

A takto to bolo s menšou-váčšou obme­nou ai u ostatných slovanských kmeňov a ná­rodov.

To bol-a náplň ich duchovného života,ktorý sa prejavoval neistotou, strachom; boloto rbápanie v tme. Svojou prirodzenosťou všakusilovali sa dosiahnuť vyšší stupeň nábožen­skej kultúry. Prozretel'nosť Božia pomohlauskutočniť túto snahu našich predkov v osobena svoju dobu vynikajúceho panovník-a Ras­tislava, ktorý povolal svojmu národu smádia­cemu po pravde hlásatelov slova božieho bla­hoslavených bratov sv. Konstantina—Cyrila&Metoda.

S akou nevýslovnou láskou prijali týchtodvoch svatých bratov a ich učenie naši otco­Via, o tom hovoria legendy a ich životopisyo ich působení u nás. Slovo božie voviedlonáš národ medzi kultúme národy sveta, dalonám kresťanskú vzdelanosť, dóstojnosť. SmePWí, tak by som povedal, vyvolení od Bohamedzi všetkými Slovanstkými národami. Od­tialto, z nášho svátého mesta Nitry, ťiekolpreštedrý průd svetla božieho ku ostatnýmbratom Slovanom. Učeníci prebl-ažených bra­tov — aby som použil slová množstva legiend0 nich a n-ašom národe — niesli kresťanskú

177

kultúru a vzdelanosť n-a juh, na sever i na vý­chod Europy. Uvedomme si, že dnes, hoci po—člom malí, boli sme predurčeni Bohom navelké posl-anie, ktoré učeníci svatých bratovaj splnili. Nešťastná udalost vyhnala žiakovsv. Cyrila a Metoda Svátoplukom na návodnepriatel'ských Frankských biskupov, podob—ne aj pád prvej našej ríše Velkomoravskejzhatil další rozvoj; no nemohol zahatif se­meno, zasiate do našich sřdc a to vieru v do—brotivého Boha a jeho svátú Církev. Buďmeteda hodní nasledovníci našich svatých viero­zvestov a apoštolov, aj ich ži-akov Gorazda,Klimenta, Nauma, Chrabra, Evangelára Savuatd., ktorí všetci zomreli v chýre svátosti.

Krstnému synčekovi.Ján Harania.

Drahý náš synáčlk, anjellk, spiružovým sničkom, le ku Botel ctlcelý, ach, celý, a strážl náš dom,aby sa neprlatel' nezaryl v ňom.

Mamička koliskou posvátne hneako kňaz rukami na paléne,bo varl tak je tu ako v chráme,pred Božím ialomstvom pokl'akáme.

Buvlnkal, mallčký... nežný tvoj dychIe ako prvý kvel do lamých Iichtak ako pred hriechom voňal by raj,ly nám doň cestičku pootváral.

Ale už tak je to . . . vidim ho la,nevldi otec nl matka, len la:kritiček po krste, či je on syn. —tým nám ho olvára... Jak Boží Syn.

178

NAŠE NÁDEJE.

Cíel' správnei lásky.Marcel Homiak.

Drahý pn'atel'l

V každej láske sú dv'a-základné prvky: túž­ba po spojení s milovanou osobou a snaha pto­spiet jej. Podl'a druhu lásky móže mat prevahujeden (alebo druhý prvok. V láske k Bohu máprevahu túžba po spojení; v láske k blížnemutúžbasprospiet mu. V materskej láske prevážitúžba prospiet, kým v láske manželskej zastúžba po spojení. Nijaký úkon nemóže byťláskou, elk nezahrnuje v sebe nejako oba tietoprvky. Vášnivá žiadosť, ktorej cielom je zmoc­nit sa druhého, nesmie sa označovat ako láska.V nej chýba túžba po spojení, matkol'kociel'omSpojenie:nie je srdce druhého človeka, ale ibajeho použitie pre svoje vášne. Takýto človekstáva sa iba vecou bez cti a bez hodnoty.

Aby mohlo prist k Iudskej láske, prirodavložila do Iudského srdca dva sklony .a:pudy:ženský a mužský. Vtelením pohlavného puduJe žen-at,muž je len zapalovač anpredmetom jedieta. Sila lásky ženie k spojeniu s milovanouosobou, čo sa uskutočňuje v pohlavnom živo­te_ Podla: zákona lásky dvaja san spojujů čonajužšie v ut'retiubytost — v dieta. Iné, hrani—c1am zákonov zodpoved'ajúce spojenie, je ne­myslitelné.,Pohllavný pud a v ňom koreniacu pohlavnú

l_asku stvoril sám Pán Boh, večná Lásloau.Nieje teda sama o sebe hriechom a luže kto tvrdi.Ze Církev také niečo učila. Lenže dielo, ktorémóže a má byt človeku prameňom 'krásnehoIudského šťastiau,býva často zneužívané a takSa stáva priležitosfou Iudského nešťastda naj—

179

nižších pokleskov a zvrhlosti. A to preto, žesi ludia zamieňajú lásku s pohlavným pudom.Ako by láska nemohla být bez neho. Najměimoderná literalh'masje založená no tomto blude.Tieto dve veci sú alko telo a duša, jedna oddruhej závislá & vzájom-ne na seba pósobiace.Telo smyselnejšie, povrchnejšie, bezprostred—šie; duša hlbšia, prezierayvejšia, určená viesť.Beda, ak v prudko 'rozbehnutom aute šoférstrartí vedenie.

V pohlavnej vášni pozorujeme, ako rozuma ušl'achtilé smýšlanie človekla us'lupuje pudu,nakol'ko sú dóvody vlastného rozumu nedosta­točné, ktorý je vášňou lahko prinútený vyhlá­siť za dobré, čo bolo dosial' zlé. Žiadost'ivostdáva prifarbenie a pestrost manželskému živo­tu, je ako prostriedok, ktorý možu použit, alelen ak mienia dosiahnuť aj Stvoritelom ustá­lený ciel', leda nie s iným úmyslom. a na inýcieI. Veď boží plán nie je na spestrenie man­želského života. a na využívanie sexuálnychpožit-kov, lež službou k novému životu (die­ta). Za charakter prechodnosti manželstva voforme rozvodu horlia najviac ta-kí ludia, čohl'ad-ajú v manželstve iba rozkoš, dobré za:­opatrenie, hmotný bl'člhObYl& Príjernné poba­venie na účet iných. Slovom tí, čo chcú zmanželstva iba ta-žiť, len nie plodením dávat.Rozdiel medzi pohlavnou láskou a pohl'afvnýmpudom by sme mohl-i označit asi tak-bo: Láskaje najvýšší kvet duše; pohlavný pud nawjnižšiehnutie telat. Láska je jasná ako slnko, silnáako zákon, rozumná ako priroda, ctnostná alkodobro, sveblá ako šťastie. Pohlavný pud jeslepá sila, nedóstojná ako tóňaJ,nevyčerpatel­ná ako "blesk, nevystihnutel'ná ako nálad—a.Spojenie oboch je láska pohlavná. To, čo jev nej výbušné a nepredvídatné, háda-m naokamih strhne, ale nemožno na ňom poshaviťživot. K pravej láske prídu len duše vyšších180

signatúr, čo vedia, že láska. nie je v tele, alev duši & podla toho sa aj zachovajů. Najvůč­šia čiastka se: však nechá unášet vášňou po­hlavného, ctelesného pudu a tá zakrpa-tie vhnusnom 'strhnutí nizkeho egoizmu.

Sexuálna láska je teda organické spoieniedvojakého prvku: telesného a duševného. Čotelo má krásne, zvodné, podm-aňujúce aúchvatné, tu sa uplatňuje, aby vábilo, láklanlo& sl'ubujúc sa ponúkalo. Na všetko sa hladílen pod zorným uhlom tellaz.Badat to najmáu tých, čo neve'ria v Boha, čo sa odklonili scesky jeho príkazov a nevšímejúc si nesmrtel­nosti duše & záhrobných slkutočností, prípadneaj tie si smyselne predstavujú tak, ako Moha­medáni. Zijú len l'udským, pudovým, vlastneskór zvieracím životom. Komu hmota je vše­tkým, pre toho telo býva jediným &výlučnýmčinitel'om pohlavnej lásky.

Kde sa však otvorily všetky stavidlá sexuál­nej láske, tam duše, akoby ubíhá, pomaly vy­pustí z rúk opraty, ktorými mala riadiť telaPost'upne nvadobúda všetky príwl—astkyvášne,ba bývra: medzi vášňaum' najprudkejšia & naj­nebezpečnejšia. Prelo zo všetkých boiísk bo­jisko lásky ie najstrašnejšie a to počtem svo­iich obeti, žalostnými a tragickými spósoba­mi ich pádu.

Telo je slepá hmota., podlliehajúoa každejnáhode. A čo je telesne priamejšie, bližšie pó­SObí na smysly, vrúcnejšie & účinnejšie nacity, ale pritom je povrchnejšie, ako duševnězážitky. Všetko, čo je telesné, je Obmedzené,miestom, časom, rozsahom, intenzitou ta: poč­tom. Obmedzené je teda aj to, čo poskytujetelo. Ako v prirode nie je vždy máj, ako telome je vždy na vrcholku kvelfúcej mladosti,tak ani pohlavie nie je vždy kvetom, nie jeYZdYj-a—rou.To, čo ho ženie do kvetu na udržu­]e v ňom náladu jaari, je krása a póvab. Ale

181

ten je obmedzeny, krátky a problematidkéhotrvanma. Vychádzajúc od 'belal má pohlamáláska auj zákon presýtenia. Rychlo mizne, prt.Lsýlbisa. No jej oheň však pohltí všetko, čímhol rozduchovaný a ostanú po ňom len spále­né miesta; vychladnuté král“.rery, bezcennéškvary. Hnus je meno, ktorým sa vyjadrujevšetko, čo sa v duši nahromadilo. Hnus a ne­návist“ sú opačné póly smyselnei lásky. „Zistilsom, že trpkeišia ako smrt, je žena", hovoriŠalamún nie o žene, ale o nezn'adenei láske,ktorú symbolizuje žena. A Šalamún poznal zvlastnej smutnej skusenosti účinky smyselnejlásky. Všetko, čo počujeme o kanasrofámych„účinkoch lásky, o jej šialení", o tej hanob­hej žiarl'ivvosti, nestálosti a klamnosti, ktoréju nasledujú ako tieň, dá sa vysvetlit iba toutočislle telesnou stránkou lásky.

Treba sa teda pri láske opierať ai na inéhodnoty, ktoré budú mať svoju cenu aj vtedy,keď krása pominie -aJktoré možno použít nakrotem'e vášne a regulovanie pudu. Je inásložka pohlavnej lásky, 'dorú však mnohínechcu uznat, a ktorá jednako rozhoduje a. pa­nuje tak, že bez nej o pravej láske nemóžebyť ani reči. Složka lásky, ktorá všetko ovlá—da, je vyššia duševná stránka:: je dušo sama.Jej podstatou je obeta a zákon; neklamnouznačkou jej pravos'Ji sú božie prikázania. Jejkrása je ctnost a to ctnost hlboká -ako studňa,bohat'á ako život, kriesiaca ako prameň čer­stvých vód. Jej trvanie nestárnie, sila neocha—buje a krása večne mladí. Duša všetko pre­niká; jej tichý krok nepozná záhubu. ide poceste zákona a jej vyšší oprasvdivy život vte­dy nepozná prekážok. Vzrast duše je mierny,ale neodolatelný, najma ked' sa napája z ne­vyčerpatel'nych prameňov večne živých vód,vyvierajúcich zo srdca Spasitelovho.

V tejto duševnej stránke je poistenie proti182

nástrahám & nebezpečensvám pohlavia. V nejje záruka silného camúdreho ovládanie pohla­via a vyvrcholenia všetkých krásných a po­žehnaných vlasů-ností,ktoré skrýva v sebe prečloveklan.Iba ňou stáva sa pohlavná lástka sku­točnou láskou v celom štastnom, budujúcom.,živiacom a životnom význame (tohto velkéhoslova. U muža je vc'ičšie nebeZpečenstvo, želáska premem' sa na smyselnosť; žena citi amyslí ideálneišie. Ona pravidelne podriad'ujehmotnú vášeň m'ravnému cilbu,chvíl'kovú roz­koš wtrvalémuživotnému šťastiu. Pre ženu aj vláske duša je najvyššr'a hodnota, lebo si uve­domuje, že vytrvá i tam a aj vtedy. ked teloochabne a nebude súce takrečeno na m'č.

Pohlavný pud bol d-anýjednotlivcovi na roz­množenie a zachovanie l'udstva. Je to sice pudfyzický, ale spadá mi do mravnei oblasti. Telomá :!:uprvé'slovo, ale beda, ak by malo ai po­sledné slovo. Beda, ak sa: poh'lavie oddelí odlásky a láska od zodpovednosti. Začne sa hlá­sat právo na materstve aj tam, kde nie je mož­ná výchov-a dieiok, lebo nie je možná rodina.Skončí sa to obýčajne odovzdam'm zákon-apohlavi-a od úkonov čisto telesných, aby pri­tom človek bol snížený na stupeň zvierart.

Medzi človekom a zvienafom ouirvorenú prie—past tvori nesmntelná duša, obdarená roz­umom a slobodnou vól'ou, pre kutorú nejest­vuje telesný, teda \alnipohlavný úkon, v kto­rom bý duša nemela podiel. Účast na nich vy­volá smútok, ošklivost a ltajnú hambu. Pretoeij ten najsprostejší smilnílk hovorí o láske itam, kde je od nej míle vzdiarlený, aby krás­ným slovom zakryl „hanbu svojho hnusnéhoskut-ku“. — Človek koná proti rozumu, keďsa oddáva slepému pudu, ktorý ho ženie ksexuálnemu požitku. Ludské .konanie i tu samá vyznlsčov-at rozumnosťou. Vždy koná protiprirode, keď s plným vedomim ničí poriadokhodnónl',určených prírodou, keď podradné veci

183

vynáša n'ad _hlavné, ha dokonca hlavný cielpodriaduje podna'dnej hodnote.

Clovek koná proti pri'rodzenosti rozumnéhotvora, ked oddel'uje sexuálnu rozkoš od plod­nosti, aby sa mohol oddat slepej rozkoši,Každý umelý spósob sexuálneho spojenia (.ajv rámci zákonného manželstvan), z ktorého ne­móže povstat nový život, je pro'a'pri-rodzený,ako aj porušenie plodiaceho Pochodu. Zivo­čícha chrání pred podobnými zásahmi príro­da a pud; človeka: rozum a kultůra. Kultúrnytvor silou myšlienky a ducha má vediet uspo­riadať vonkajšie veci a: vtlačiť aj do hmoty,aj do smyslového erosu pomocou erosu du­chovného známky vyššie & mnoho vznešenej­šieho, ušlachtilejšieho života.

Vyznavačom teórie volnej lásky by smemohli odpovede-ť,ak sú prístupm' vážným úva­hám, že Indie móžu byť vol'ní len vo vášní, alev láske nikdy. Lebo kto miluje, je nemožné,aby duševne ost-al volný. Láska ho vítatžek mi­lovanej osobe. A čím je váčšia láska, tým sútuhšie jej okovy. Smysel lásky sa odhaluje ažve vernosti, v ktorej sa prejavuje hodnoteru'emilovanej osoby nad všetky ostatné. Kto tedanemá úctu, nemóže mať ani lásku, lebo uzna­

nie a úcta osobšr klesá stratou príťažlivosti avemos'ei k nej. Iachetné & duševným bohat­stvom oplývajúce duše cítia potrebu, aby ichláska vzhledem na vemosť & zodpovednostbola viazaná prísahou manželskej vemosi. Jeto sv'ázok, klt'orým majú sputnat vášne, abyvšetk-a, ich sil-a bola sústredená, upevnená,odvádzaná a využitá len v prospech rodinné­ho svázku & nebol-a oslabovaná výhl-admi &nádejami n'anprípadné uvol'nenie, sústredenána nový predmet, na inú osobu.

Ak by teória pohlavného vyžitia & vol'nejlásky bola potrebnou a prirodzenou poziadav­kou tela & zárukou jeho zdravia, nuž musela184

by mu prinášat zdokonalenie, rozvoj a zdravývývin. No v praktickom živote pozorujemepravý opak. Oslabuje nielen telo, ale aj du­ševné a mravně sily. Nemierne hoveniesexuálnym vášniam predóasne zmeni aj naj­silnejší organizmus na zlom-01k.Bude z nehouž iba zvyšok predmetu kedysi umeleckejhodnomy, no nikdy nie súhrou dokonalostiumeleckého dielat

DO VÝŠAV.

Prečo bol človek stvorený.Svú'lý Ján Zlaloúsl'y.

Nie aby sme jedli, pili a se obliekali; nie pretosme stvoreni, ale aby sme utekali pred hniechom —!: múdrosti, oblečení v cnosd, dcsiahnúc božskejlásky. Teda nie preto sme se narodili, aby sme jedli& pidi, ale : iných, omnoho větších príčín Boh stvori'lčloveka. Pri jeho stvoreni takto prehovoril: Stvorí­me človeka pOdIa nášho obrazu a podoby. Stali smesa podobnými Bohu — nie vtedy, keď jeme, pijeme.alebo sa obliekame (Boh neje, nepije ani sa neoblfie­ka), ale ked sa vvznačujeme v spravodl-ivosti, v lás­ke ]: bližnému, v dobrotivost-t, v skromnosti a v za­chovávaní všetkých ctnosti. Ved jedenie a pitie má­me spoločné so zvieratmi a len v tom druhom smevyšší.

Znamenia križa oddeluje veríacichod neveriacích.

Svůlý Ján Damaxcenský.Toto znamente nám bolo dané na spůsob židovskej

obriezky. Skrz križ sa my, veriaci, odlišujeme od ne—veriacich a tak sa poznáme navzájom. Kríž je štítom,Zbraňou & ochranou proti diablovi. Je znamením, abysa nás nedotkol trestajúci prst — ako je napíše.-név Pisme. Je povzbudenim pre zůfajúcich, podporoutých, čo stoja. oporou nemocných, palicou pasuerov,Fierom pokroku. vodcom váhajúcich, spásou duše1 tela. Je porážkou všetkých zlób, pričjna všetkýchdObier, zatratenim hriechu, vzkriesenim života, stro­mom života večného.

Z gréckebo oroginálu preložil: J. P.

185

Boh me je povodcom zla.Svá'i'ý Bazíl.

Boh stvoriíl telo, ale nie chorobu; je póvodcom du­še, ale nie hriechu. Duša sa stala zlou, keď sa od—klonila od toho, čo má podla svojej prirodzenostiAdam bol kedysi hore, nie čo sa týka miesta, alepozdvihnutim duše. Prečo nemal hned odev? Preto,lebo mu nepatril ani z dóv0d0v fyzických ani z este­tických. Fizicky je vlastny zviera'tam. ako je perie.srst, alebo hrúbka koze, tleto móžu chránit pred zimoualebo mierniit horúčost; čiovekovi podobne paln'lopre lásku k Bohu prispiet primeraným darom k od­mene.

ŽIVOT.

Dva tábory.Priepast, čo rozdeluje svet na dva tábory, je den­

ne širšia a hlbšioa. Na jednej strane oheň a láska. nadruhej nenávist, ktorá denne rastie a prudko ničívlažnosť tych1 čo by chceli stát akosi uprostred. Najednej strane vidime tych, čo popierajú Boha, ohlášajúboj medzi národmi, tí, čo sa nikdy nevedia nasytitslávou a nadvládou a chcú rozžat na všeuky stranypochodeň nenávisti a níčenia. A na strane druhej súti, čo si vážia svatý boží zákon, čo túžia po živote zlásky, ti, v ktorých Srdci majú miesta všetky národy,tí, čo chcú priniest národom celého sveta Evanjeliumlásky. Tí prvi myslia iba na boj, lebo túžia iba podobrách tejto zeme. Ti druhi nemóžu sa nimi nasý'u'ť.lebo pozemské dobra vyhladavaju iba ako rebrík.ktorým by vystúpila“ do neba. Plus XII.

Prekážky medzinárodného pokoja.Slavnostně prehlásenia, smluvy a listiny spoloč­

nosti národov nebudú mat ninjaký vplyv na pokoj, aknebudú postavené na dobrej voli všetkých. No dobrejvóli stoja v ceste niektoré prekéžkyJednaznajváčšíchprekážok je užívanie tych istych vyrazov v Spoloč­nosLi, novcelkom inom smysle. Zdá sa to trocha čudnézdůrazňovat, aby medzinárodná spoločnosť hovorilatou istou rečou. Nuž, hladtel Ked napriklad vravíme odemokracii, tomuto slovu musime všetci rovnako ro­zurmet a ho vysvetlovat. Keď je reč o bezpečnosti.rovnako musíme sa starat o bezpečnost všetkých ná­

186

rodov, najma' malych Ked hovorime o slobode, načimmysliet na slobodu všetkých a nielen na slobodu jed­nej strany, ktorá chce vládnul. A keď je reč o dóvere,je nevyhnutné, aby toto slovo neznamenalo iba dóveruinych k nám, lež aj našu dóveru k inym.

Duch dobrej vóle nebude tam, kde národy majúzáujem i'ba o zváčšenie vlastného územia, alebo vedu.politiku sebeokú, ktorej ciel je: bit sa o osobné zá­ujmy. Duch dobrej vóle zavládne iba vtedy, ak všetkynárody sa rozhodnú zaujímat sa o vospolné dobrovšetkých. Tak, ako štá-t jestvuje pre vospolné dobroobčanov. talk aj medzinárodná spoločnosť národov mása starat o vospolné dobro všetkých národov. Videlisme smutné následky útočného vlastenectva. Keďnaozaj tůžime po lepšom medzinárodnom poriadku,potrebujeme ducha spravodlivosti, pravdy a lásky.

Kardinál Grllitn, Westminster.

Per-centá.V teóriri uznávame, že akosi, hodnota, viac zaváži

ako množstvo. Preto zdůrazňujeme — napríklad v spol­koch — že lepšie je mat menej ale dobrých a súcichIudí, charaktery, a'ko vela zlých. O tejto pravde dnesčasto piše a-j denná tlač. No jednako, ked ide o du­chovnú alebo akúkol'vek prevahu, vyrukujeme s per­centami. Nás je tolko a vás iba tolko. My sme dostalitol'ko perciemt hlasov, vy len nepatrnú menšinu. Nás jeviacej, alko vás atd'. Prakticky teda vidíme, že percen­tá majú prevahu a teda aj vplyv na společenský životSů to akési percentové preteky. A je to aj správne &demokratické, lebo váčšina má rozhodovat, ark chcemebyť demokraticky dósledni. No aj pri percentovej váč­ši-ne akosť nie je vecou druhodarou, ba naopak! Právemravná súcost a duchovná velkosť dáva aj fyzickejváčšine legitimáciunaprvenst'vo a mravnú oprávnenostrozhodovat. A toto musí si dobre uvedomiť každy ka­tolík. My dnes vieme, že tvorlme váčšinu, teda „per­centá" sú na našej strane. Ale aj to vieme, že katolickydynamizmus je hodnota, ktorú doposial' nič nevedelana svete nahradit. Teda v našich rukách je zdroj pri­rodzeného aj nadprirodzeného štastia pre jednotlivcaaj pre spoločnosť Co sa teda od nás žiada? Ziada sa.aby hodnoty rydzeho katolicizmu boly v nás takrečenovtelené, aby každý z nás reprezentoval nielen p_ercen—tuálne. lež vnútorne a životom vždy sviežu, živu aomladzujúcu silu svetoveho krestanstva,n na čele kto­rého stojí rimsky pápež. Toto katolícke kresťanstvov našej duši bude silou, ktorú na kinlometre budú ob­chádzať aj mocnosti pekla: Dr. Muller.

187

Církevný prikaz póstu.V protikatolickych kruhoch považuju cirkevné na­

riadenia ako výraz disciplinárnej lubovóle, ako pra­vidlá priameho popierania života, ako podnet k nepri­rodzeným alebo celkom protiprirodzeným praktikám:Myslíme tu predovšetkým na prikaz póstu. Celkomodhliadnuc od biblického odóvodnenia postu trebapovedat: „Občasná zdr-žanlivost od jedenia a pitia po­kladala sa a pokladů sa skoro vo všetkých nábožen­stvách ako duševně cvičenie, ako prostriedok duchov­ného sebauzdenia. ako postup v ctnosti, ako uplatne­nie ducha nad telom." Ale takto záporne posudzova­ný póst má aj kladne zdravotný ciel'. Zdržanlivost jematka zdravia, povedal už svatý Hieronym; ba aj vsamom svátom Plsme sa podobne hovori: „Kto jestriedmy, prida si života."l Sú to staré pravdy. ktorémoderné lekárstvo znova potrvrdzuje, ba hovorí pria­mo o póstnom liečeni. Učí, že cirkevný príkaz póstunie je týraním ludi alebo stredoveký krutý prostrie­dok, ako seba urobit chybným. Začina chá at hlbokývýznam póstnej prefácie: „Qui corporali ie unio vitiacomprimis, mentem elevas, virtutem largiris et prae­mla..." (Tý telesným póstom hriech potláčaš, duchapovznášaš, sily a odmený dávaš.“) Len ten človek.ktorý vie premóct svoje náruživosti, prevládze napr.určité neurózy.

Eichstadtský cirkevný list zo dňa 19. II. 1936 po­sbieral úsudký slavných lekárov o hodnote zdravia,nuž vystihuje smýsel póstu v jeho kladnom vztahuživotu. Predovšetkým poukazuje na knihu univerzit­ného prof. Gůnthera: „Die wissenschaíilichen Grund­lagen der Hunger- und Durstkurzen." Gunther pozna­menáva, že napr. lámka je jeden z následkov presv­covania. Počas lámkových záchvatov možno viacdňo­vým póstom docielit rýchle zlepšenie pravidelnej vý­mený látok. Pri lámke je velmi užitočné periodickézamieňanie póstneho dňa s ovocým (denne 1 kg.ovocia).

Pri cukrovke tiež osoži póst. Najznámejší odbornikvon Noclden varuje od presycovania sa cukrovinka—mi. Odporúča liečenie, ktore začina 30—40 hodinovýmiperiodami hladu pri ležani v posteli. Podla jeho od­hadu čas klinického ošetrovania touto metódou sapríemerne skráti s 25 na 18 dní. V neskoršom štádiupriebeh liečenia treba zamenit hladové dni 5 dňamiso slabým jedlom. (Zelenina, ovocie atd.) Pri ťažšíchpripadech cukrovky nechal von Noorden svojich pa­cientov často 2—4 dni celkom hladných a odporúčal

' Sirach, 37, 34.

188

len hojne vody a niečo alkoholu. O obličkových cho­robách hovori vyššle spomenutý prof. Gunther: „Odčias 'írankfurtského .špecialistu obličkových choróbVolharda, pre úplnú karenciu v prvých dňoch tejtoakútnej glomerulofritidy nastůpi s vedeckým odóvod­nenim, že !takto nasleduje ddvodnenie a uvolnenieobličkovej tkaniny. podarilo sa v mnohých klinikáchzistlt účinnost tohto liečenia. Tiež pri chronickom za­pálení obličiek možno docielit priaznivého výsledkusuchou dietou. Podobne platí o žalúdočných a črev­ných chorobách. Pri všetkých nebezpečných onemoc­neniach črevného traktu, zdá sa nám samozrejmým vprvých dňoch úplná zdržanlivost od jedlá."

Pri žalúdočnorn vrede podla tažkosti pripadu je vše­obecne prisne nariadenie 1—3 póstnych dni. Pri žlčo­vých kamienkoch pri záchvate viacdňový hlad je naj­lepším prostriedkom. Pri dispozícii žlčových kamien­kov je bezpochyby najlepšie chránit sa nadvýživy &mohla by byt užitočná už od Neumanna odporúčanástrava bohatá na ovocie. pripadne zavedenie ovoc­ných dni. Bazedová choroba stojí v úzkom spojeni sotázkou výživy. Skúsenosti počas podvýživy a za sve­tovej vojny nás naučily. že skromná strava. najmaslabá na bielkoviny a tuky, zmenší velkost tejto cho­roby. (Všetky citáty z vyššie uvedenej knihy prof.Giinthera.)

Srdečné vady, epilepsia, nervové choroby sú tiežliečené póstom. Co sa týka horúčky, Dr. Kutnou-Ulmhovori: „Chorý sa nechá niekolko dní hladovat, sú­časne sa telo oslobodí od starej hliene výdatnýmičrevnými kristírmi, potom chorý dostane len ovocnéšfavy, surové alebo rozvarené ovocie a iba od 5. alebo 6. dňa zemiaky a zeleninu.

Ci je to zázrak voči (od prirodzenej liečbý. konečneuž od desatročí hlásaných) lekárskym poznatkom askúsenostiam, keď azda úplne bez mása žijúci a silnosa póstiaci trapisti skoro všetci dosahujú 90 rokov,zváčša ušetrenl od určitých chorób (porážka, vod­ňačka, karnienky a rakovina" Stari pustovníci častoprekročili vek 100 rokov. Antický praded lekárov,známy Hippokrates, dožil sa 140 rokov. Prečo? Pretože.ako sám povedal, nikdy sa dosýta nenajedol.

Dr. Haveman.

Henrich Lecordaíre.V jesennom obdobi spominalo obnovené Francúz­

sko na velkého Lacordaira. Opustil vlast, — ktorútak miloval a za kitorú takým zápalem pracoval —21. novembra. Aspoň v krátkosti spomenierne aj myjeho životně cesty.

189

Mladý Henrich stratil vieru na štúdiách v Dijone.Ako právnik začína svoju kariéru na parížskom súd­nom dvore. Ked však lepšie spoznal život západnéhozdegenerovaného vel'mesta, zhnusil sa .mu. Slachetnésrdce hl'adá vyššie hodnoty. Lady sa prelomily. Milostpósobi-la. Mlady právnirk tvrdošíjne skúma dóvod zadóvodom až na udivenie pria-tel'ov — kl'atká na kolenaa píše matice, že vstupuje do seminár'a. Nezadliho pojeho vysv-iacke sa uprázdnilo miesto v najvyššom súd­nom tribunáli: v Ríme a predstavení jeho vyhliodli.On však toto vyznamenanie skromne odmieta: Kebysom túžil po cti & sláve, zastal by som vo svete. Pro­sim vás, nemyslite už na mňa.

Nezadlho sa dostáva do reakdcle časopysu L'Avenue, kde sa grupovali obrancovia katolickychzáujmov & ostro bil'agovali každú krivdu so stranyvládnych činiteIov. Po ůtokoch na revue & po jej za­staveni stáva sa špirirtuálom rehol'nych sestier. Od­mieta katedru na katolickej univerzi'te v Louvaine,neprijima ani redaktorstvo tvoňnceho sa Univerzu.No vyhoval však, keď ho riadiwtel Staníslavovho ústa­vu v Paríži požiada o konferencie. Modemy Cicerovzbudil na seba pozornost & údiv — až mu vládakonferencie zakázala. Duch vša-k veje slobodne. AbbéLacordaire vystupuje na slávnu kazatelnicu v Notre­Dame. Posluháčstvo je postré & kritické. Pozorne hopočúvajú veriaci, liberáli, absolutisti, ateisti, raciona­listi, materialisti i autonomní. A jeho zunivy' hlas savznáša ku klenbám nádhernej katedrály a vpíja sado smádných duší: Ste Francúzi? I ja som. Filozofi?Ja tiež. Ste slobodnl a hrdi? Ja viacej, ako vy. A 'tovšetko vás nespasí. Nie ste súci vyliečit, zachránit aobštast-nit spoločtriost. Je však. kto to koná už 1700rokov. Hra, opovrhovaná a predsa slávna Církev ka­tolícka.

Hvezda sa zaskveje, ale potom ustupuje do rim­skej samoty. Dozrieva myšlienka vstúpit do rehole.Volba: dominikáni či lezultl. Dáva prednost demokra­tickejšej ústave dominikánov pred vojenskou jezuit­skou. A Lacordaire oblieka v historickom kláštore S.Maria sopra Minerva biely habit. Nik ešte vtedy ne­tušil, že o pár rokov se stane z neho velký reformá­tor dominikánskej rehole vo Francúzsku. Jeho čin­nost však presa—hovala i dalej — obrúbeny kazatel'stáva sa poslancom revolučného parlamentu. Jeho pri­cmenim sa objavuje na žu-rnalistickom obzore L' Erenouvelle. Tu sa rodilí katolícki žurnalisti. A následek— pri volbách sa bije o Lacordaira osem volebnýchokresov. V samorn Paríži dostáva 60.000 hlasov. Vstu­puje do parlamentu v bielom habite a za jasotu davu.Sadá sr na posledné miesto... Katolik, kňaz, rehol—

190

nn; .— prlznáva sa otvorene za republikánsku ústavu.Aký prelom to znamenalo vtedy, težko nám pocho­pit. Nato bol súci Lacordairov univerzálny duch.

Bystrý jeho um však spozoroval politické zákuli­sie a podlý spůsob boja sa mu znechutil. Vzdal saposlanectva a nik ho nemohol prehovorit. Ešte raz všakzasiahne do verejnosti — a francúzska akadémia hoprijima medzi štyridsiatich nesmrtelných...

Lacordaire slabne a opúšta zarmútených mladýchkatolických nadšencov so slovami: Otvor mi, Pane,or...

Dobre padne dnes, pri vitaznom postupe katolíc­keho Francúzska nazriet do jeho bohaytej minulostia čerpat posilu a poučenie. Križan.

Gabriela d'Annunzíov katolíckom posúdení.

Prof. Agostino Stocchetti v Miláne pokusil sa po­súdit s katolickeho stanoviska tvorbu nedávno zomre—lého básnika Gabriele d'Amunzio. Napis-al toto:.,D' Annunzio bol a zostáva básnikom, ktorý nemohola nechcel nič inšie líčit, ako svoje vlastné ja. To ro­bil dokonale majsurovsky v slovách a obrazoch, ktoréprinášaly s neprekonatelným a nenapodobitelným spó­sobom vždy znova a znova jednu a tú istů tému v li­čení, totiž vnútomé zmeny a búrky jednorázového ajedinečného života, ktorý, pravda, hoc boly vonkaj­šie otrasy, v podstate zostal tým istým.. V tom nepre­kona/telnom majs—tmvstve pretvoriť všetky svoje die­la vo velkolepý denník svojho osobného života spo­čiva jeho velkosť, ale i jeho ohraničenost. K zákonomvesmíru, do ríše večných idei jeho kolísajůci duchnemohol postůpiť, Talk ostalo jeho životně dielo za­jaté v úzkej študovni. Bol majstrom alchymie slov. ne­vyčerpatelný vo vytvareni vždy nových obrazov, kto­ré však, ako všetko tu na zemi, nosily už v sebe vždyzárodky smrti. K samému životu, ]: jeho bohatstváma najhlbším tajom nemohol nikdy preniknút. Bolestnemohla vykúpit jeho dušu, láska sa uňho nejaviv svojej čirei nebeskej čistote. Celá jeho básnickátvorba je' takrečeno divadlem, ktorého jediným her­Com, hoc sa úlohy často menily, bol vždy jediný aten ist': Gabriele d' Annunzio. ldey vlery, nábožen­stva, stoty, vykůpenla Opovrhoval jeho duch. A takostáva v ňom aj technicky naidokonaiejšie umenieVždy zas a zas v nížinách zemského-ludského". — Po:tom pisatel sa zmieňuie o ohromnom vplyve,.ktorymal básnik na prebudenie národa a pretvoreme Ta­Iianska po vojne a zakončuje svoj ůsudok slovami: —„Nie bez úprimného žialu musime priznat, že Gabri­

191

ele d'Annunzlo ako básnik istý čas svojho života vá­zol v protiikrestanskom duchu a preto ho nemůžemezačlenit do odboru nášho katolickeho pisomnictva.Niekedý može zazníevat v jeho dielach aj náboženskánóta; k nadprirrodzenému krestanskému náboženstvunenašel cesta". — Všetky nešpráv'ne nádeje, toréniekto v tom smysle mohol prechovávat, sa zničtajasným priznam'm samého básnika, ktorý raz piše:Můj můdrý syn a moje vlastné pery sa nenaučily vy­slovovat meno — Otec — v modli=tbe. A. [.

LITERATÚRA.J. E. Dr. KAROL KMETKO 25 ROKOV BlSKUPOM

V NITRE. Str. 129 a 16 obrázkových priloh. Cena30 Kčs. Objednávky prijíma Dr. Vojtech Bucko, Brn.Lislava, Gajova 9. — Stvrtstoročná apoštolská činnostJ. E. arcibiskupa Dr. Kmetku v nitrianskom biskupstveje duchovnou drahocennou perlou v dejinách tohotobiskupstva. Nejbližší spolupracovníci pána arci-bisku­pa podávajú v tomto Sborniku prehIad jeho bohatejarcúpastierskej činnosti, lntorá bola naozaj všestran­ná. Keď všetko sledujeme krok za krokom, nakoniecpovieme iba toto: Ruka Panova bola s nim. Knihuvrele odporúčam všetkým smerlstom. Na dnešné po—mery je až veImi lacná, preto objednajte sl ju, kýmzásoba stačí.

PIERO BARCELLINI: Svatý Bernardín Sienský. Zia­liančlny preložizl M. Lucký, OFM. Nákladom Sera­fínskeho sveta v Kremnici.Str.263; broš. 50KčsVelké svetlo z rodiny svatého Františka, ktoréaj v súčasných temnotách praktický odkrýva všelud­ské hodnoty. Tento životopis vás povzbudí k vrůcnejláske k nebeskému Otcovi. A táto láska horkýmchýba. -er.

VLADIMÍR PLICKA—JAN DOMASTA: Slovembe'historicképovesti. Sv. 3: Zbojníci. Str. 182; via66 Kčs Sv. 4: Na úsvite. Str. 179; viaz 66 Kčs.Vydal SSV v Trnave 1945. Naši známi autorihistorických povestl načreli do slávnej slovenskejminulosti a vyníeslt na božie svetlo v týchto dvochknihách velké národně aj náboženské činy našichpredkov. V povestiach je zastúpené celé Slovensko.Kniha pre mládež, ktorá musí být hrdá na svoju slo­venskú minulost. -er.

JAN ALDA—JAN HENRIK: Sůl nad zlato, BrOŠ.111.— Kčs. CENEK SOVAK—VOJ'I'ECH KUBASTA:Zvířat/aa a sedm loupeži-lihu. Broš. 87 Kčs. Vydalo Na­kil-andaxtel'stvoVyšehrad v Prahe 1945. Veršovanépohádky pro deti s krásnymt viacfarebnými vyobra­zeniami. Vonkajšia úprava knih vzorná. -or.

192

REVUEŠMÉPRedaktor: Prof. Dr. moc ENT MOLLER. OP.Redakci. . .dmlnl-trůcla: KOŠICE.Mini-ruk- ul.0.

Casopis vychódzo prvého kotdého mesioco okrem prázdnin.Zóvierko čislo-d06.vmeslocl.PŘEDPLATNÉna rok 00'- Kčs; bohoslovci a studenti 40“- Kčs.

6181.Číslo šeku REVvUEŠMER:

_0 B 5 A H :

C_E 5 T Y. '

Svčtó Terézia Ježiškova:Caritas Christi urget me _- _ -... _

Dr. Inocent Můller, OP.:Žiodoshvostoči _- _ _ _ _

Viliam Horko:

Kristusžilúci v nós __ _- _- _ _ _­

Anton Begin:Sviotostné účinky Eucharistie _- _- _­

Dr. Henrich Romer:Kardinál Pocelli o krestanstve o kultůra _

Vladimir S. Solovjov:Duchovnézólrlodyživota _ _ _ _­

Marcel Horniok:

Rozumórstvo- prekóžko duchovného života

N A S E N A D E ) E.

]UC. ]ón Kovolik:Svóló mlódež _ -.- _- _- _ --­

Jón Zobko:Niečo o poslani dnešného studenta .. _ \

DO VÝSAV.-- __ _ _ _ _ _ _ŽIVOT._ _ _ _ _ _ _LITERATURA. _ _ _- _ _­

Strona :

CESTY.

Caritas Christi urget me.Svá'hí Terézia Ježiškova.

Ako dieťa svetla som pochopila, že mojatúžba stať sa všetkým, mat všetky povolania,je tiež bohatstvom, ktoré by ma však mohlourobit aj nespravodlivou. Preto som ho použi­la na zíslkanie priateIov. Spomenula som si naprosbu proroka Elizea, v ktorej žiadal Eliášao dvojnásobného jeho ducha; i predstavilasom sa sborom anjelov a svatých týmito s—lo—vami: Som najmenšou zpomedzi všetkýchstvoreni, poznám svoju biedu. No viem tiež,ako vďačne šIachetné a velké srdcia konajúdobro. Prosím vás teda vrúcne, blažení oby­vatelia nebeskí, aby ste ma prijali za svojedieťa. Vám bude patrit všetka čest a sláva,.thorú dosiahnem s vašou pomocou. Vypočuj­tuedobrotivo moju modlitbu a vyproste milásku v miere dvojnásobnej.

Pane, neodvažujem sa odóvodňovat tietosvoje prosby. Bojím sa, že ma váha mojichsmelých žiadostí rozdrví. Avšak som tvojimdietaťom a to je moje ospravedlnenie. Veďdeti neuvažujú o moci svojich slov. Keď do­si-ahne ich otec, matka, trón, nemeškajú vypl­nit žiadost malých stvoreni, ktoré mivlujúviacako seba. A aby im spósobili radost, dopú—šťajú sa aj pošetilostí, ba nechajú sa zviest ajk slabostlia-m.

Nože, teda, som dieůaťom Církvi svatej.Tá je král'ovstvom, lebo je tvojou nevestou,ó božský Král'u král'ovl Moje srdce netúži poveIJnej cti a sláve nebeskej. Tá patrí právommOjim bratom (kňazom), anjelom a svatým.Moja sláva nech je odleskom velebnosti, kto—rá žiari s čela mojej matky. Len o jedno pro­

193

sim, o lásku. Nežiadam nič iného len teba,Ježiš, milovat. Nemóžem konat velké činy;nemóžem kázat Evanjelium ani preliat svo­j_'u krv, ale to nevadí. Moji- braiiria pracujúnamiesto mňa. J-a:,malé dieťa, ostávam blíz­ko královského trónu a milujem za všet—kých, lot-cri bojujú.

Ale ako dokážem svoju lásku, keď pred­sa dók-azom lásky sú skutky? Už viem! Die­ta bude sypat kvety. Ich vóňa bude naplňo­vať :král'ovskú sieň, a jasným hláskom budespievať pieseň lásky.

Áno, mój Miláčik, tak nech sa stravujemój život pred ltebou. Nemám nič iného, čímby som ti dokázala svoju lásku, ako že tisypem kvety, t. j., chcem použit každú prí­ležitosť k obeliam. I najnepatrnejšie skutkychcem využit & konat ich z lásky. Z láskychcem trpieť a sa radovat. Tak ti budem sy­pať kvety. Ani jeden kvietok neopominiem,každý pre teba utrhnem. A budem spievať,stále spievať, aj vtedy, keď budem svoje ru­že trhat v třni. Čím dlhšie a ostrejšie budetí'nie, tým l'úbeznejšie bude znieť mój spev.

Ale na čo ti budún, Ježiš, moje kvety &piesne? O, viem dobre, že ten vonný dážd',atie n-ežné, bezcenné lístky ta potešia. Áno,tieto maličkosti ti spósobia radost, vynútiaúsmev Církvi víťaznej. Bude si chcief zahrats tvojim dieťaťom' a posbiera rt-ieružové líst­ky. Potom ich položí do tvojich božsJkýchrúk a tak dostanú nesmiernu cenu. A budeich svoať na Církev trpiacu, aby udusilaočistcové plamene, a na Církev bojujúcu,aby vitazne bojovala.

O, mój Ježiš, milujem ťa, milujem svo­ju matku — Cirkevl Viem iste, že najmenšíúkon čistej lásk'y jej viac osoží, ako všetkyostatné skutky dohromady. Ale žije táto lás­ka v mojom srdci? Nie sú moje nesmiemeZladosti snom, bláznovstvom? Ach, keby to­194

mu tak bolo, nuž osviet ma, ved vieš, žehladám pravdu. Jestli sú moje túžby opováž­livé, nech zmiznú, lebo mi pósobia mučenícket'rýznenie. A predsa vyznávam, že keby somraz dosiahla tie vznešené končiny, po kto—rých vzdychám, nemohla by som v samomlone blaženej večnosti požívat toto šťastie,ktoré okusujem uprosbred svojich múk, svoj­ho šialenstva, iba že by si mi nejakym di­vom vzal spomienku na moje pozemské ná­deje. O, Ježiš, ked je už taká rozkoš múžiťpoláske, čo teda znamená mať ju, ju požívuafť?

Ako je to možné, že také nedokonalá du­ša, ako je moja, túži po takej plnosti lásky?Aké to tajom-stvol Prečo neurobíš, ó mój je­diný Priatel, túto rvznešenú snahu výsadouvelkých duší, orlov, čo krúžia vysoko v obla­koch? Ja som len vtáčik, sotva perím pokry­t'. Nie som orol, mám len orlie srdce a oko.

_o, aj proti svojej slabosti odvažujem saneodvratne upierat zrak na Slnko božskejlásky a umieram túžbou vzlietnut k nemu.Chcela by som sa vzniesť ako orol. Avšakvšetko, čo móžem, je, že dvíham kridla. Vzle­tiet nemůžem.

Čo sa so mnou stane? Zomriem bolest'oupre svoju ubohost? O nie, ani rmú=titsa pre­to nechcem. Vytrvám so smelou oddanostoua budem až do smrti upierať zrak na svojebožské Slnko. Nič m-a neodstraší, ani dážď,ani búrka. A jestli husté mraky zasbrú mojeSlnko lásky a zdá sa mi, že nezostáva premňa nič iné iba noc života, práve vtedy miprichádza okamih, ked' můžem ukázat, žemoja dóvera je bezhraničná. A budem sa bátOpustit svoje miesto; veď viem, že aj za čier­nymi mrakmi svieti moje sladké Slnko.

O, mój Bože, až dotial' poznávam tvojulásku ku mne. A predsa, ty vieš, nechávamSa často odvracat od jediného svojho zamest­nania, vzdalujem sa od teba, omáčam malé,

195

sotva operené kridla v jarčekoch, popri kmo­rých vedie moja cesta. Potom vzdychám akolastovička. Tieto vzdychy ti hovoria všetko,ó, Bože, nekonečne milosrdny a pripomínajú“mi,že si neprišiel volat spravodlivých, alehriešnikov.

Aj vtedy, íkeby si žalostnému piskotusvojho úbožiatka sluch uzavrel, keby si skrylpred nim svoju mvár, ostala by som ochotnezarosená a zkrehlá. Ba radovala by som sa ztohto utrpenia, hoci bolo zaslúžené. O, milo­vané Slnko, som šťastná, že sa pred tebouvidím malá a slabá a srdce moje je spokojné.Viem, že všetki orly tvojho nebeského dvoramajú so mnou sústrast, že ma chránia a brá—nia a zaháňajú supov, symboly diablov, čoma chceli zničit. O, nebojím sa ich, nestanemsa ich korisťou, ale božského Orla.

Slovo, mój Spasitel, ty si ten Orol,ktorého milujem, ktorý ma vábi. Ty si sasniesol na toto miesto vyhnanstva, chcel sitrpiet a umrieť, aby si sa zmoan všetkýchduší a pozdvihol ich až k Najsvátejšej Tro­jici, ohnisku večnej lásky. Ty si ten, čo sídlív nepristupnom svetle, a predsa zostávaš vtomto sIzavom údoli, skryty pod spósobomhostie, aby si ma živil svojou vlastnou by­t-ostou. O Ježiš, dovol', aby som poveda-la:„Tvoja láska zašla až k bláznovstvul"

0 by nemalo moje srdce pre takébláznovstvo ísť ti v ústrety, ako by sommohla mat inú dóveru alko neobmedzenú?

Ach, viem dobre, že SVáltCisa pre tebatiež dopúšťali bláznovstva. Oni konali velkéveci, lebo boli orly. Ja. však som príliš malá,aby som také niečo vykonala. Moje bláznov­stvo je v tom, že dúfam, že ma tvoja láskaprijme za obeLu; mojim šialenstvom je spo­liehať sa na pomoc anjelov a svatých, abysom na tvojich kridlach mohla vyletieť k te­be, božsky Orol. Chcem čaloarťtak dlho, ako

196

chceš, oči upierajúc pevne na teba; chcem,byť okúzlená lUvojím božským pohIadom,chcem sa stať korisťou tvojej lásky. A dúfa-m,že pride deň, kedy ma uchvátiš a odnesiešk ohnisku lásky & konečne ma pohrúžiš dotejto planúcej priepasti, aby som bola naveky šťastnou obeťou.

C) Ježiš, kiež by som mohla všetkým jed­noduchým dušiam zvestovat' tvoju nesmiernudobrotu! Cítím, že keby si — hoci je to ne­možné — našiel ešbe slabšiu dušu, ako somja, že by sa ti zal'úbilo ju zasypat ešte váč­šimi milosťami. len keby sa s úplnou doverouodovzdala tvojmu milosrdenstvu.

Ale prečo chciet, ó mój miláčik, ohlášaťiným tvoje tajomstvá? Ci si mi sám ich ne­oznámil a či nemůžeš ich zjaviť aj iným?Áno, viem to a zaprisahám ťa, aby si to uro—bil. Prosim ťa vrůcne, shliadni na mnohéjednoduché duše a pritiahni ich k sebe. Za­prisahám ťa, ó Bože, vyvol' si na zemi légiujednoduchých duší, ktoré by boly hodné lbvo­jej lásky!

Žíadostívosť očí.Dr. Inocen! Míiller, OP.

Vraví sa:, že oči sú bránou do l'udskej du­še: čo oči vidia, po tom duša zatúži. Nuž &očiam ponúka sa všetko, preto aalknedávamepozor na oči, duša zatúži po veciach, ktorýmis-a neobohantí, ale ktoré ju ožobračia. Pretožiadostivost oči, 0 ktorej piše svatý Ján, musibyt podrobená prísnej kontrole zdravého ro­zumu & najmá zjaveného učenia.

Ziadostivosť očí obsahuje dve veci: Zve­davosť a nezriadené lipnutie ]: veciam hmot­ným, k bohatstvu, teda lakomstvo.

Zvedarvost vo všeobecnosti pripominaZbytočnú starostlivost napriklad o šatstva, o

197

bývanie a vóbec o vonkajšie veci, ktorými sačlovek rád chvasce. Vo vlastnom slova smysleznamená zbytočnú snahu alebo žiadosť poznattaké veci, ktoré sa nás vóbec netýkajú aleboktorých poznam'e ptevyšuie našu rozum0vúschopnost.l Teda poznávanie nejakej prarvdynie je ešte zlé, ako poznamenáva svátý To—máš, ale stáva sa zlé pre sposob, akým chcemepravdu poznat alebo pre ciel, pre ktorý túži­me pravdu poznat. Niekto napríklad študujepreto, aby poznal, ako móže bližnému škodit.Iný zasa stáva: sa pyšným, lebo „znalost na­dýma“.2 No duchovnému životu škodí najmataká zvedavost v poznáv—a-ní,ktorá človekaodvádzat od poznávania vecí potrebných preduchovný život. Sú l'udia, ktorí prečíltajú vše­tky romány, všetky noviny, športové zprávypoznajú dopodrobna; poznajú mená všetkýchsvetových boxerov a zápasníkov, divadelnýchaj kinových hercov. Vedia priniesť aj takéobete, že v noci ráčia vstávat, aby vypočulinajnovšie zprávy rozhlasu atd'. Majú krásnefilatelistické sbierky a. zaujímajú sa aj o inéhlúpostfi. No štvrthodinová nedel'ňajšia tkázeňje pre nich dlhá. Katolícke časopisy — ak siich už predplácajú, ležia i-m na poljciach ne­prerezané, nemajú času čítat náboženské„sladkosti"l Katolícke náboženské knihy —ach, im stačí modlitehná knižočka, ktorú imdaroval na birmovku birmovný otec. Ná­boženské prednášky, na tie zásadne nechodiaa keď už pridu zo slušnosti alebo ich tamdotiahla nejaká horlivá duša, nuž dokonalesa nudia a očakávajú koniec ako vyslobo­denie z očistcal. Teda nezaujímajú sa o vecivonkoncom zlé, lež venujú sa im tak, žepritom zabúdajú na vlastnú dušu, lebo nezna­lost a nezáujem o duchovný život je nlauoz'aj

' Suma teol. 11—11,ot. 166-167.* 1 Kor. a, 1.

198

príčinou náboženskej l'ahostajnosti, povrch­nosti a to je veru hriešne. Preto svatý Hiero­nym napisal o kňa-zoch (a vztahuje sa to aj naostatných), čo boli zvedaví na zbytočné vecitoto: „Vidíme kňazov, ktorí opustili Evanjaliá& prorokov, & čí-tajú komedie a spievajú mi­lostné slová bukolických veršov".

Zvedavosť po poznani stáva sa hriešnou,ak sa chceme niečo naučit od toho, od kohonie je to dovolené, napríklad od diabla, odveštcov, od špiri-t-istov.Kolkí ludia aj v dneš­ných časoch verinazpoverám, chcú akosi vyslie­dit veci neznáme alebo budúce, čo móže ibaBoh, preto idú poučit sa k veštcom, ktori zapeniaze všetko vedia. Poznávanie nej-akejpravdy je hriešne aj vtedy, ak nemá nijakývztah (priamy alebo nepriamy) k správnemuciel'u,t. j. k poznaniu Boha, lebo každá pozna­ná pravda má byt iba stupiemkom k poznaniunajvyššej Pravdy, v ktorej spočiva najvyššiešťastie. Napokon snaha: po poznani pravdymóže byť hriešna, vak človek chce poznatpravdu, ktorá prevyšuje jeho rozumovúschopnost, ak sa púšťa povedzme do rieše—nia takých otázok, ktorým nerozumie. Potomsa stáva, že sám si vec nevysvetlí a začne opravde pochybovat a do rozpakov móže pri­viesť aj tých, ktorým chce vec vysvetlit aktorej nerozumie. Dobre je hlbať o veciachvznešených, božích; no kto chce zájst dalejako smie s obmedzeným rozumom, lahko ačasto poblúdi. Preto už Písmo sváulénapomína:„Vyšších vecí nad seba nehtadai a silneišíchnad seba neskúmai: ale čo ti prikazuie Boh, nato vždy mysli, a pri mnohých jeho skutkochnebývai všetečným... Mnohým už podrazilanohy ich domýšlavost, a v márnosti zadržalaich rozum".'

Podobne aj šmyslove pozananie móže byť' Slrach, 3, 22, 26; Prísl. 25, 27.

199

niekedy hriešne, a to vtedy, ked napríkladčloveka odvracia od užiločného uvažovaní—a.Alebo móže byť aj pričinou pohoršenia a du­ševnej škody: Nemravné obrazy, reči, piesne.nie raz strhujú človeku k hriechu v myšlien­kach, v reči alebo aj v skutkoch. A kde je tohopričina? Neskrobený pohIadl '

Túto neusporiadanú zved-avost alebo túž­bu po poznani treba správne usmerňoviat.Clovek musí si uvedomit, že všeko, čo je nasvete, pominie, preto si nezaslúži ,aby sme semu oddali úplne. Iba to, čo je večné, nepomi­nutel'né — a to je Pán Boh — može byť pred­metom, na ktorý sústredíme všetky svoje du­ševné aj telesné sily. Všetko, čo je na svete ačo sa v ňom- odohráva, móže nás zaujímat D'BFtol'lkno,nakoIko nás bližšie privedie k Bohu.Móže byť pre nás iba prostriedkom rýchlej­šieho kráčania k cieIu života, no nikdy nieciel'om samým.

Druhý spósob, két-orýmsa prejavuje žiado­stivosť oči je lakomstvo. Je to nezriadené mi­Iova-nie bohatstvo, teda niečoho, čo človekpotrebuje k životu a čo sa dá peniazmi sho­dnotiť. Peniaze alebo vóbec bohatstvo potre­buje človek na dosiahnutie nej-akeho inéhomajetku, radovánok, slávy alebo poct-; alebopeniaze potrebuje pre peniaze, kochá sa vpohIade na nich, v nich vidi zaistenú budúc­nosť života. Lakomstvo prejavuje sa potom vdvojakej forme: Buď niekto chce zbohatnúťtak, že nespravodlivo pri-jima: alebo zadržujesi majetok, peniaze, a to je proti ctnosti spra­vodlivosti. Alebo, ako som už povedal, lipnena majeku, miluje majetok pre majetok, a keďv peniazoch Lakomec vidí svoj životný ciel',potom ťažko hreši. V jednom aj v druhom prí­pade lakomec je vo vetkom nebezpečenstvedopúštať sa priestupkov proti mnohým inýmctnosti-am.

200

Milovníci peniazi a vůbec bohatst-va mu­sia si uvedomit, že pánom toho všetkého jeBoh, človek je iba správcem majetku, ktorýmu uštedrila: Božia ProzreteInost, aby moholako človek žit a napokon dosiahnuť poslednýcieI, Bohal Vtšeko opustíme, nič si nevezme­me na druhý svet, no zo všetkého budemevydávat prísný počet.4 A práve preto, že niesme majiteImi, ale správcami bpžieho ma­jetku, je celkom prirodzené, že ti, čo súsprávcami váčšieho majetku, majú z nehorozdávat podl-a božích úmyslov všetkým, čosú na to odkázaní. Teda, majú štedro udelo­vat almužnu a podporovat dobročinné ciele.Ak teda bohatý podpori chudobného, nie je tood neho nijaká vel'kodušnosť vo vlastnomslova smysle, ale prísna povinnost, lebo on jeiba od Boha určeným správcom majetku, zktorého majú žiť aj im' ludia a nielen on. Pre­:t-oprepých, hromadenie bohatstva na jednejstraneana strane druhej úžasná bieda,je von­koncom proti božiemu poriadku, podla ktoréhobohatstvá zeme sú pre všetkých l'udí. PodI-aslov Pána Ježiša, kto taikto vie hospodáriť sosvereným majetkem, „shromažďuje si pokladyv nebi kde ani hrdza ani mol' nekazí, a kde sazlodeji nepodk0pávajú a nekradnú".“ A al­mužna je tiež jedným z účinných prostried­kov, ako odtrhnúť srdce o pozemských dobiera pestovrat v ňom túžbu po Bohu, lebo Pán Je—žiš vravi: „Kde je tvoj poklad, tam je aj tvojesrdce".' '

Nuž aj boháč, správca božieho majetku,nech hI—andáponajprv královstvo božie a jehospravodlivosť, nech sa usiluje poznávat a mi.­lovať Boha celým srdcom, & potom všetkoostatné sanmu pridá.

* Luk. 16, 2.“ Mat. 6, 20.' Mat. s, 21._

201

Lež k pravej dokonalosti vyžaduje sa a-jevanieliova chudoba, lebo Kristus vravi:„Blahoslavení chudobm' duch0m".' A naukablahoslavenstiev platí pre všetkých ludi. Nužchudobu, ktorú Pán Ježiš odporúóaxlv hórskejreči, možno uskutočniť t-rojako: Rozpredatvšetok majetok a rozdat ho chudobným, akoto sám Kristus Pán povedal: „Ptedajte to, čímvládnete, () dávaite almužnu“.a Dat majtok prespoločné uživanie ako to býva aj teraz v nie­ktorých reholných spoločnostiach. Alebo po­nechat si z majetku iba tol'ko, kolko človeknevyhnutne potrebuje a užívat aj .tento maje­tok iba v dohode a podl-a rady duchovnéhovodcu. No každý človek musí mať aSpoň du­cha chudoby, to znamená nesmie k majetkulipnút, nesmie v peniazoch vidieť ciel', radosta také ukojenie, že mu ani nenapadne itúžiťpo veciach vyšších, božích, nebeských.

Majetky sú teda iba prostriedk0m k cieru,preto načim ich užívat tak, ako to vyžaduježivotný stav človeka, čiže jeho stavovské pO­stavenie, ale vždy v spojení s posledným cie­l'om. Kto prekročí túto mieru, hreší.' Hriechlakomstva patrí k siedmym hlavným hrie—chom, lebo je koreňom mnohých iných ne­rest'í. Lakomec má tvrdé srdce, k chudobnýmnevie byť milosrdný. Čím viacej má, tým via­cej chce mať. Je to človek nespokojný, vodne v noci myslí iba na to, ako zbohatnúť,ako niečo n'adobudnút. A pri n-adobúdaní ma­jetku stáva sa krutým, násilným, klame, kdelen móže, za peniaze vie aj krivo prísah'auť.Jeto človek zvyčajne Istivý, rád podvádza 'akeď ide o peniaze, je súci znadiťaj najváčšie­ho priatel'a a dobrodincu, ako to vidieť na

" Mat. 5, 3.a Luk. 12, 33.' Suma teol. II-II, ot. 118; De malo, ot. 13.

202

Judášovi, ktorý pre lakomstvo zradil KristaPána.

Oči sú naozaj bránou, ktorou vchádzado duše vel'a dobra aj zla. Preto prosme Pánas žalmistom: „Odvrát mi Oči, aby nevidelymámost"'.lo

Kristus žijúci v nás.Viliam Holka.

8. Budovanie tela Kristovho.PodIa všeobecne platného zákona prí­

rody, každý živý organizmus má v sebe vitáil­nu silu, ktorá ho nielen udržuje pri živote,ale ho i pudí, aby tento život rozmnožov-al adával dalším jednotlivcom. A práve v tom sazračí nekonečná múdrosť Stvoritel'ova, žestfvorené bytosti používa za nástroje na Vý­tvorenie nových individuí, čím dáva tvoromúčast na vlastnej stvoriltiel'skej moci.

Tento všeobecný zákon platí aj v n-adprí­rode. I tu Boh účinkuje pomocou druhotnýchpríčin. Pratvda, tu ide o nekonečne hodnotnej­šie skutečnosti, božsiké. Nadprirodzený orga­nizmus — Církev — je totiž vklenený dosamého božstva, z ktorého vymstá a má naňom účasť. Aká to potom musí být úžasnátvorivá sila, — ktorá za súčinnostti božej —dáva vznik novému, božskému žifvotul Akokedýsi v lone Matky Božej Duch sv. utvor'ilfyzické telo Kristovo, tak ten istý Duch stvár­ňuje Kristovo mystické telo prostredníctvommaterswa Církvi sv. Tento neprestajný zrod& vzrast Krista v jeho údoch, toto tajomnématerstvo Církvi, je najpodivnejšie tajomstvozo všetkých tajomstiev, nie menej obdivu—hodné ako samo vtelenie Syna Božieho, z kto­rého vyrastá a ho dopIňa.

" Zalm 113, 37.

203

Chápeme, aky nesmierny vyznam majúpre Církev a jej jedlotlivé údy sv. svia­mosti, pomocou ktorých, ako nástrojovýchpríčin, Církev svoje nadprirodzené materstvouskutečňuje? Cez ne vylieva Kristus svojvlastný život do duší, v nich je utajená neko­nečná plodivá sil-a Ducha svatého, vyviera­júca z Iona Otcovho, Póvodcu každého otcov­stva na nebi i na zemi.1

Boh pozná Iudskú prirodzenosť, však jejej Zakladatelem On vie, že naše poznanieje viazané na smysly, ktoré vnímajú iba javyhmotné. Preto ustanovil, aby nositelmi nev'i—ditelnej milost-iboly viditelné znaky, symbo­lizujúce tú milost, ktorú sprostredkujú. Církevpotom behom stáročí opr'iadla svíalt'ostnú for­mu nádhernou liturgiou, ktorá svojou mnoho­vravnou symbolikou má prijímatela čímlepšiedisponovat na prijatde milosti, lktorú mu svia­tosti udel'ujú silou im vlastnou (ex opereoperato).

Aky h-l-bokydojem asi vyvolalo u kate­chumenov krestanského stlaroveku prijímaniesviatosti krstu za vel'konočnéhoaleboturíčneho rána (čo je už samo v sebe symbo­lické)l V noci boli svedkami svátenxia krstnejvody — (liltfurgie,ktorá ešte i dnes patrí medzinajdojímavejšie qeláho cirlkevného roku) -—po čom, celí vzrušení velkostou chvíle, boliponáraní pod vodu, oplodnenú milosťou Du—cha svátého. Stary, hriešny človek zmizol,ako by umrel, a z vody sa vynoril, zrodil""OVÝ tvor"2 - krestan. Ako dobre vtedy po­chopili, že kresťan je človek, ktory bol prikrste pochovaný s Kristom, umrel hriechu,?PY zas s Kristom vstal z mřtvych k novémuživotu dieťaťa božieho.a „Keď ste vstali sKUSiom, hfadaite, čo je tam hore, kde Kristus

* Porov. Ef. 3, 15.' 2 Kor. 5, 17.' Rim. 6, 4—11.

204

sedí na pravici božej! Maite na mysli, čo jetam hore, a nie čo je na zemi. Veď ste umreIia váš život je srkytý s Kristom v Bohu/"

Kristom sa vztah človeka k Bohu mení odzákladu, prerože aj jeho osobnost, aj prirodze­nos! sa pretvárajú v bytostne iné. Celý člo­vek' sa zbožštuje. Charakterom (nezmazatelnýznak), ktorýr nám do duše vtláča svialt'osť sv.krstu, sa stávame účastnými osobného (hypo­statického) spojenia božskej prirodzenosti Kri­stovej s jeho prirodzenostou Iudskou, čím sanaša osobnost (hypostasis) dostáva do velmiinitvimného„pomeru k osobnosti Kristovej, s kto­rou tvorí podivnú mystickú jednotu, je s ňouavko by srastená. lnými slovami: stávamesa mystickými údmi Kristovými, ratolesťamn'na Viniči, kterým je Kristus. Takto včlenem'do Krista, máme podiel na jeho osobnej vel'­kosti, na jeho božom synovstve.

Naše prijatie za synov božích nielen žeje zobrazením Kristovho vlastného synovstvabožieho, ale je vlastne jeho rozšírením, kedžez neho vyrastá a! bytostne je s nim spojené,ako ratolesti vyrastajú z kmeňa a Lvoria s nímlen jeden organizmus, alebo údy z hlavy a sús ňou iba jedno telo.

Pri krste sa v každom z nás Slovo znovuvtefuie, znovu stáva človekom, keďže si pri­vlastňuje našu Iudskú prirodzenosť, lotorú po­divne spája so svojou. A tak sa s Kristom stá­vame jedno a právom móžeme povedať, žepatríme !: Osobe Kri310vei, áno, že smev istom smysle samým Kristom." „Kristom smesa stali", tvrdi smele i velký Augustín!

Krstným charakterom bola naša osobnostpozdvihnwtá do nadprirodzena. Je' pre nástým, čím je pre Krista jeho osobné spojenie

' Kol. 3, 1—3.' Scheeben: Mysterlen 1941, str. 399.' Tract. ln Joan. XXI. 8—9.

205

prirodzenosti božskej s Iudskou. Ako totižtoto je u Krista zdrojom zbožštenha jeho Iud—skej prirodzenosti a z nej vyvierajúcej čin­nosti,7 tak isto zas charakter, ktorým sme boli­pri krste poznačení, je póvodom zbožštenianašej prirodzenosti a činnosti. Všetky Kri­stove skutky, aj 'ttie, ktoré pramenivlv z jehol'udskej prirodzenosti, maly hodnotu neko—nečnú, božstkú, lebo aj ony, auj prirodzenosť,z kytorej pochádzaly, patrily Osobe božskej.To isté móžeme do istej miery tvrdit i 0 na­šich skutkoch, vykonaných v stave milost-iposvácujúcej. Aj ony sú v určilmm smysle„bohol'udské“, pretože patria človekovi, ktorýsa pri krste stal „bohočlovekom", zbožšt-enýmčlovekom. Keď Kristus je a žije v nás, či ne­móžeme potom s práve takou dogmatickouistotou tvrdit, že naše skutky sú Kritstoveskutky v nás? V Písme sv., najma u sv. Pavla,je táto pravda mnoho ráz zdórazňovaná!

„Velké a obdivuhodné je tajomstvo nášhoprivtelenia ku Kristovi, Práve tak velké akosamo Vtelenie Syna Božieho, na ktorom spo­čiva a z ktorého vyviera."9 A tento zázrak,ktorý je omnoho váčší, než bolo stvoreniesvetov (sv. Tomáš), učinil Boh s nami prikrste svátom.

Ako krst je sviatostou zrodu, začiatkuKristovho života v nás, tak druhá svia-tost,birmovanie, je, svimtostou dospelostiKristovei v nás.“ Nielen v tom smysle, žeňou sa nám dostáva vi-ac života Kristovho(mi-losti posv.), ale najma preto, lebo birmo—vanie nám vtláča charakter, nezmazatel'nýznak, lotorým sa zdokonaluje náš osobný po­

7 Pod „zbožštením" rozumej milost posvácujúcu,ktorú mal i Kristus, pravda, v plnej miere.

' Luk. 10, 16; 2 Kor. 13, 3—5; Kol. !, 24 atd. Po­rov. aj Scheeben, c. d., str. 329

' Scheeben, c. d. str. 304." Porov. Ef. 4, 13.

206

mer ku Kristovi. Ním sa dotvára v našej dušipri krste načrtnulty' obraz Kristov. Olej bož—stva, korým Duch sv. pomažall l'udskú priro­dzenost Krisovu, steká s nej i na nás a presa­kuje nás svojou vóňou. „Stali sme sa prijem­nou vóňou Kristovou/'11

Všade, kde sa zjaví obirmovaný, tedadokonalý kresťan, má to zaváňať Kristom,jeho ctnostmi, najma však láskou. Láskou,ktorá je mocnejšia než smrt.12 To, čo hrdoprehlásil Apoštol, má byť samozrejmým každé­mu, koho Duch Svatý, Duch sily posilnil svia—tostou birmovania: „Som si istý, že ani smrťnás nemóže odtrhnút od lásky božej, lotorá jev Kristu Ježíšovi, Pánovi našomf' — Chá­peme, prečo v prvých storočiach prenasledo­vania túlto sviatosť udelovali hned po krstesvátom? Birmovanie je sviatosťou krestan­ských hrdinov, mučení'kov.

Syn Boží sa stal človekom, aby sa človekshalsynom božím. Jeho životným poslanim bo­lo: sprostredkovať nám, Iud'om, odpustenie astratenú milost božiu. Kristus, Boh a Clovekv jednej Osobe, je SprostredkovateI'Om v naj­vl-aslnejšom smysle slorve. Ako Boh je neko—nečnej dóstojnosti a preto nám až nad mierumohol milost zaslúžiť a: ako Človek, moholsa stať Hlavou celého l'udstva & tak v menenás všetkých priniesť Otcovi smiernu obetuna kríži. Kristus je naším Velkňazom, keďžeje Bohočlovekom. Kňazská hodnost mu ne­bola dodatočne daná. Ona patrí k podstatejeho Bytosti. Byt Bohočlovek0m je totiž toisté ako byt Kňazom, Sprostredkovaterommedzi Bohom a Iud'rm'.

Z toho plynie, že keď sme krstným a bir­movným charakterom boli včlenení do Krista­

" 2 Kor. 2, 15." Porov. Verpieseň 8,6." Rim. 8, 38—39.

207

Bohočloveka, stali sme sa účastní aj jehokňazswa. Pravda, tieto dve sviatosti ešte ne­vtláčajú kň-azsky charakter do duše a pretoani nedávajú nikomu kňazskú moc — (to saudeIuje len sviatostou kňazst'va) — avšak zPísma i učenia Církvi je jasné, že charakterkrstny, & omnoho dokonalejšie charakter bir­movny, či-nia krestana účastným kňazstvaKristovho.“ Slová kniežaťa apoštolov: „Vyvšak ste vyvolené pokolenie, královskékňastvo, národ světy, l'ud vykúpený..."15— boly adresované pospolitym veriacim, lai­kom. I tífto boli včlenení do Kristovho kňaz­stva, ktoré, alko bolo vyššie povedané, sanedá oddel-it od jeho Bytosti.

La noblesse oblige. Nesmierny dar boží,účast na Kristovom synovstve božom a najeho kňautve, kit-orejsa nám pri krste a bir­movke' dostalo, nás nielen uschopňuje, ale izavázuje spolupracovat s kňazmi na apošto—láte Církvi. Vtedy, ked' nám biskup pomazatčelá sv. chrizmou a keď Duch Svatý vpálil donašej duše birmovný charakter, účast na Kri­stovom královskom kňazstve, vtedy nás Bohpoveril najvznešeneiším paslam'm, aké móžeby! na nebi a na zemi: pracovat v katolíckeiakcií na výstavbe mystického tela Kristovho.

Sviatostné účinky Eucharistie.Anton Bagin.

Eucharistia je zároveň obe'ta aj sviatost.Tieto dva prvky nemožno odlučovat od seba,lebo aj ked' prijímanie tela a krvi nášhoPána Ježiša Krista nie je podstatnou častousvatej omše,1 predsa je íntegrálnou častoutejto novozákonnej obety, pretože práve

“ Suma teol. III., ot. 63, čl. 2.“ 1 Peter. 2, 9.

208

svatým prijímaním zúčastňujeme sa ovociamilostí eucharistickej obetý Ježiša Krista.=

Eucharistie ako obeta priamo prispieva nazváčšenie vonkajšej slávy božej; ako svia­tost, pokrm a nápoj našich duší, je určenásamým Spasitelom na- naše posvácovanie,zbožst'vovaniu. V tom je podstatný rozdielmedzi eucharistickou obetou a svatým prijí­manim.s

Eucharistia ako sviatost vlieva ex opereoperato do našej duše posvácujúcu milost.Pri svátom krste dostavame prvú milost, zá­klad duševného nadprirodzeného života. Pri­jím-anie Sviatosti Oltámej prináša druhů mi­lost, rozhojňuje náš nadprirodzený život azároveň prináša milosti pomáhajúce. Akostoutýchto milostí liši sa Eucharistia od ostatnýchsviatostí a dostáva svoje zvláštne poslanie!

Sviatosf. Olltáma je pokrmom našich du­ší. Moie telo opravdive ie pokrmom a mojakrv ie opravdive nápojem.“ Účinky svatéhoprijimania, požívania duševného pokrmu, ne­vihnutne sú analogické s účinkami prijímaniatelesného pokrmu. Eucharistia udržuje naše

* Svatá omša bola bý obetou i kebý kňaz nepri­jimal prepodstatnené spósobý. Dr. A. Sanda: Synopststheologiae dogm. specialls sv. II. str. 255 an.

* A. Tanquerey: Preci: de theologie ascétique etmysthue. str. 184. O vnútornom súvise eucharistickejobety & svatého prijimania pekne hovori francúzskýbenediktin P. J. Simon. Uvádzam jeho slová: „Obetaa prijímanie nie sú dva oddelené úkony, ba ani lennie vedl'a seba položené, tak tiež nie sú rózne, mate­riálne spojené, ale jediný, ten istý akt, & prijímanie másvoj úplný účinok & úplný význam len tým, že jezavřšenim obety. Pritomnost na sv'a'tej omši musi tedaviest k prijímaním" Dom. J. Simón: Le pretre etl'apostolat moderna. str. 53.

' A. Tanquereý, c. d. str. 184.' A. Šanda, c. d. II. sv. str. 143-144' Ján. 6, 56.

209

duševné sily, obnovuje, romnožuje ich a pó­sobí v nás duševnú rozkoš, k-torá je v nás, ajkeď ju necítíme.a .

Pokrmom & nápojom pri svatom prijí­maní je sám Ježíš Kristus, jeho človečenstvoaj božstvo. Spája sa s nami, aby nás v sebapretváral. Toto spojenie s Kristom je fyzické amorálne, pretvárajúce a sotrvávajúce. Už nieje to len spojenie s Kristom vierou, alebozaštepenia sa v Krista krstom. Ide o novéspojenie, „účastenstvo krestana na životesamého Krista", ako poznamenáva P. Lebre­ton." ­

Pri sv'a'itom prijímaní spájame sa teda sKristom fyzicky. Spájame sa s jeho telom,dušou aj božstvom. Stávame sa živy'mi sváto­stánkami, ba živými cibóriami. Kristus akopokrm nás preniká a my vždy viac a viacpripodobňujeme sa jemu. Kým telesný pokrmpremieňame v seba, Kristus, náš duševnypokrm, pretvára nás v seba.s

Fyzické spojenie s Kristom umožňujenám ešte užšie spojenie s ním. Je to velmivnútorné a posvácujúce spojenie. Naša dušaspája sa s Kristovou dušou. Stávame sa sKristom „jednym srdcom a jednou dušou."Jeho predstavivost sjednocuje sa s našou ajeho paměť 5 našou památou. Riadi ich kBohu, k božím záujmom, ítakže jasnejšie chá­peme pri svetle jeho nekonečnej dobroty &krásy mámosť svetských radostí. Kristovavnímavost tiež spája sa s našou a dáva námvychutnat pravdy evanjelia. A konečne ajvól'a Kristova, taká vznešená a stála, posil­ňuje našu slabost, takže móžeme zvolať sosvatým Pavlom: „Všetko móžem skrze toho,

a A. Tanquerey, c. d. str. 190." P. Lebreton: Les origlnes du dogme de la Tri­

nlté, 1910. str. 403. — Cit. A. Tanquerey str. 190—191.' A. Tanquerey, c. d. str. 191.

210

ktorý ma posilňuje."' Kristovo srdce, „horia­ce ohnisko lásky", rozpanIuje naše studenésrdce ako kedysi emauzsky'm učeníkom..Vplyv tohito spojenie je taký mocný, že dávanám sily trpieť pre Boha.10

Takéto spojenie s Kristom je zrejme pre­tvárajúce. Pomaly odvracia naše myšlienkya túžby od sveiba. Smerujeme ku Kristovi asledujeme vóIu božiu, takže stáva sa našímdennym pokrmom, žiadame si len slávu bo­žiu a spásu vlastnú a spásu svojich bližných.Naše srdce zbavuje sa postupne svojho ego—izmu a prirodzenych pocitov, jeho láska, nad­prirodzená, horúca, vznešená láslka, paltrí lenBohu a dušiam pre Boha. Nemilujeme Bohapre vnútorné útechy, ale preto. že je našímKrálom a naším Bohom a pre neho dobrerobíme ty'm, ktorých milujeme. Je to úplnápremena v našom živote podl'a slov Apoštola:„Nuž, žijem, už nie ja, ale žije vo mneKristus/'“

Duchovně sjedfnotenie s Kristom je so­trvajúce. „Kto je moje telo a pije moju krv,prebýva vo mne a ja v ňom/'" Kristus je snami fyzicky spojený, kým zostávajú v nássvaté s-pósoby. No spojenie trvá aj potom,ked pominú javy chleba a vína. Akym sposo­bom? Skrze božstvo 'vteleného Slova. DuchSvatý, Duch Ježišov, ktorý ho viedol na púšťa stále sprevádzal v jeho verejnom účinko­vaní, bytostnela zost-áva v nás. Neprestáva'prosiť za nás,“ ziskuavať nám milost pomá­

' Filip. 4, 13." A. Tanquerey, c. d. str. 192—193." Galat., 2, 20." Ján. 6, 57." A. Šanda, c. d. I. sv. str. 192—193.“ A na tento spůsob i Duch napomáha našu sla­

bost, lebo za čo sa máme modlit akď treba, nevieme,ale sám Duch oroduje za nás nevysloviternými vzdy­chami. Rim. 8, 26.

211

hajúce, s'tiarostlivo nás chránit od pokušení,riadiť našu dušu, posilňovať našu vól'u, rozo­hrievat našu lásku, a tak pokračovat v účin­koch sviatostného prijímania.15 Takej výsady,pravda, dostáva sa len tym, čo žijú v sobra­mosti, počúvajú vnúibomy hlas boží a verneplnia aj najmenšie božie prianie.

Eucharistie vovádza nás aj do života Naj­svátejšej Trojice. Večně Slovo neprichádzasamotné do našej duše, ale pe: circuminces—sionem „prebyvam'm osób jednej v druhej/'“je vnás Otec i Duch Svatý. „Ježiš vtahuje násdo svojej detinskej lásky k Otcovi... Otecuzaviera nás kvóli Synovi do svojho milova­nia.17 Duch Svatý dáva duši podobný pohyb,ktory ju približuje Otcovi a Synovi, a umož­ňuje jej účasť na ich vztahochJ'" „Keď makto miluje, zachová moje tečí, a mój Otec bu­de ho milovat, a prídeme !: nemu a spravímesi príbytok u neho." Už krstnou milosťou je vnás Najsvátejšia Trojica. Ale tu je zvláštnydóvod jej pritomnosti. Sváté prijím-anie fy­zicky spája nás s Vteleným Slovom. V ňoma skrze neho sjednocujeme sa s Otcom i Du­chom Svatým, ktorý je dychom lásky Otca iSyna a zúčastňujeme sa ich najvnútomejšiehoživot-a. Je to predchut neba, večného sjedno­tenia s trojjedinym Bohom a večného úča­stenstva na jeho blaženom živo't'e. Esse cumJesu dulcis patadisusř“

" A. Tanquerey, c. d. str. 194.“ Tamže, str. 195.17M. Vincent Bernadot OP: Eucharistlou ]: Nal­

svatelšej Trojici, str. 26.“ M. V. Bernadot, c. d. str. 48." Ján, 14, 23." Nasledovanle Krista I., II. 8.

212

Kardinál Pacellí o kresťanstvea kultúref)Dr. Henrich Rómcr.

Známy nemecký teolog raz povedal: Kul­túra duše je dušou kultúry! Kto vychádza ztejto základnej pravdy, tomu bude spósob,ktorým krestanstfvo formovalo, oplodňowalo aobohacovalo \kultúru, celkom jasný a samo­zrejný. Pozná, že je mylné pripisovat kresťan­stvu úlohu jediného prameňa kultúry, ale zá­roveň sa predsvedčí, že ani tí nemajú pravdu,čo sa usilujú vysvetlit úlohu krestanstrva vpozemskom odbore pósobnoti ako niečo viacmenej ozdobné a okrašIujúce. Boží rozkaz:„Podmaňte si zem", bol d-aný človeku už predprvým hriechom; preto je sám v sebe nezá­vislý od duchovného vykúpenia a posvátenia,k-toré spája kresťanstvo s padlým Iudstvom.

Stkutočnosť, že už v predkresť'anských do­bách bola kultúra na ta-kom stupni, že zane­chala v dejinách nezmazatelné stopý, divorídejinný dókaz o tom, že kultůra nie je sprie—vodným zjavom iba kresťanstva. Preto je­stvvuje medzi kulturami, ktoré nachádzame vdejinnom vývoji Iudstva, do hlbký idúce hod­notenie, ktoré spočíva Práve v tom, že lcalždýkultúrný odbor vynastá z Iudskej duše akoplod jednotwlivca alebo spoločnosti. Čím sta­rostlivejšia, čím nadanejšia a čím thavejšiaje Iudská duša, tým cennejšia je kultůra, kto­rú vytváml.

Iba cez Iudskú dušu vedie cesta ku kul­túre! A tak je vysvetlený kultúrný významkresťanstva. Človek, ktorý žije kresťanskýmživotom, životom s milosťou v duši a tak —podla učenia Církvi o milostiach—zúčast—ňuje

* Staršia časová úvaha terajšleho pápeža bude istesvetlom v debatách o pojme kultúry u nás.

213

sa na nadprírodzenosti a. na podstate Boha,nevyhnutne vytvára kulitrúrucelkom inú, akočlovek, čo Boha nepozná, ktorý samostatnepodla pozemských vzorov a l'udskými silamivytvára kulaUúrne hodnoty na tomto svete.Krestan považuje tento svet z-a obraz nad­prirodzeného sveta, pridržilarva sa augusti­niánskej rtézy: „Boha poživame nie používame,pozemské statky používame a nie požívame".Táto zásada, ktorá je podstatne podmienenáskutočnosťou skutečného a nie vymyslenéhospojenia krestana s Bohom, nepokladá sal z-ajediné meradlo hodnoty, ktorú ako pravidlostavia pred oči kultúru tvoriaci Kristus, aleňou je tiež obsahovo určiibýmkultúrnym pro­gramom práve kresťanský kultúrny program.ktorý chce tento hmotný svet, priviest k vždydokonalejšiemu obrazu madprirodzeného sve­ta. Ze sa tento kultúmy program uskutočňujelen čiastočne, učia nás dejiny práve tak, akonás učia, že objektívne kresťanské kultúrystoja na neporovnatelne vyššom stupni aíkokultúry nekresťanského póvodu.

Nemožno pochybpvať: Kultúrny úpadok,ktorého sme teraz svedkarmi, velmi úzko sú­visí s oddialením sa človeka od nadprírody as upustením od predsvedčenia, že tento svet,ktorý má človek používat, nie je ciel'om, alecestou, nie je koncom, ale začiatkom. Týmitospojiztosť-a-misa vypočítavajú a: vyhladávajúnajposlednejšie príčiny, z ktorých vyplývajúkultúrne prot-íklady; a to bol ciel' „Sociálnehotýždňa" francúzskych katolíkov, ktorý bol 20.júla 1936 vo Versailles. Jeho témou bolo:„Kultúrne SpOry". Státny sekretár kardinálPacelli (terajší Pius XII.) zaslal 2 rozkazu Svá­tého otca p. Eugenovi Du=tuhoit,prezidentoviprípravného výboru list, ktorý takmer odňalvedúce myšlienky v znamení ktorých má stát„Sociálny týždeň“. Vývody kardinála Pacelli­ho móžeme považovat za program katolíckej214

filozofie. Dávajú odpoveď na otázky: Co jekoreň kultúry? Z čoho móžeme vyvodzovatprotiklady kultyúr? Akú úlohu zastáva kre­sťanstvo pri sbližovaní a vyrovnávamí kultúr?Jestvuje nejaký zvláštny kult spoločnej „du­še"? Je jednobvámost a vyrovnanost kultúrcieIom Církvi? Móže krestanstvo zachránitohroženú Vzdelcanost?Aký je vztah Evanjeliaku kultúre?

„Ked sa hovorí o kultúre", píše kardinálPacelli, „je treba predovšetkým na to mysliet,že tento pojem neznačí len súhrn hmotných aduchovných statkov a prvkov, ale označuje,a to v prvom rade, súhrn r0zum0vých, morál­nych, právnych a duchovných hodnót. Ne­možno pochybovat, že prednost náleží posled­ne menovanej skupine hodnót, ktoré si cel­kom móžu nárokovat hrdý titul kultúry...Každá kultúra stavia posledný ciel' na otázkuduchovného rázu t. i., je určená z predstavy,ktorú si vytvára človek o svojom živote, pó­vode a osude". Kardinál štátny sekretár pre­chadza v svojom liste dalej na rozdielnosťkultúr a; hovorí: „Jedna taká róznost muselaby bezpochyby predstavovat neobyčajný ziavkrásy, keby všetky kultúry boly spojené na­vzájom sva'zkami bratského porozumenia avzáiomnou spoluprácou. Žiar, nie je tomu tak.Bludnými zásadami sprevádzané, ctižiadostl­vostou a bezuzdnou túžbou po póžitkoch za­slepené, do víru nečistého súperenia uvrhnuté',postavené na vzájomné pretekanie, poskytuiurózne kultúry často smutnú hru protikladov,nenávisti, boja a nepriaterstva“. A tu právetak, ako aj inde, pripadá kresťanstvu úlohaosloboditel'a a záchrancu. Ono tvori novy'Chl'udí, ktorých zdokonaluje ako jednotlichvalebo ako členov spoločnosti, a pritom Jezvyklé považovat zemské statky, najm'a l'ud­ský život, za prostriedok na dosiahnutie vyš—šieho večného života. A tak pracuje kresťan­

215

stvo v duchovnom odbore na pokojnom a do­brovolnom dorozumení, v ktrom sa so svojimiznámkami všeobecnosti & jednoty na to obra—cia, čo je stále a spoločné všetkým Iudom.Sbližuje Iudi .a;spája spoločenské svazky, ale­b.o lepšie povedané, privádza Iudstvo vždybližšie a bližšie do lona velkej spoločnej ro—diny dietok božích a bratov Ježiša Krist-a“.

Aj pri všetkých kultúrnych rozmanito­sL-iach& protikladech — tak sa pokračuje vliste — jestvuje predsa jednota, lkl'JOI'úmóžemenájsť vo všetkých kultúrach. „Clovek zostavačlovekom, nech by žil v ktoromkolvelk časea v ktorejkoIvek krajine. .. Ludská prirodze­nosť, ktorá je obdarená rozumom a slobodnouvól'ou, vychádza z jednotného základnéhoprincipu. Týmto princípom je Boh. Preto musínachádzan!vo všetkých vývojových stupňochmateriálne—duchovného pokroku spoločné po­treby, ktorými sa móže riadit jedine krestan­stvo". Cirkev, ktorá bola Kristom ustanovenaza správkyňu krestalnstva, osvojila si programApoštolov: „Kristus je všetko vo všetkOm"(Kol. 3, 11). A preto Církev vytvára všetkykultúry, kedže ím dáva spoločnú dušu. Tovšak neznamená, že Církev chce vytvoriť me­dzi národami dielo vyrovn'afnia, splynutia &jednotvárnosti. Dejiny na mnohých miestachdosvedčujů, ako si Cirkev vždy ctila rózneprínosy a to najma kult-úrne prínosy národov“_Túto svoju úctu dokazovala im preto, aby saznášaly bez akéhokol'vek náboženského trie­deniau,ktoré sa vari zakladá na mylnej pred­st—ave,že „zjavenie a spása stvárňovaly byviac túto ako niektorú inú kultúru". Církevvie, že podle slov svatého Pavla všetci Iu­dia móžu byť spasem' a móžu dojst k pozna­niu Pravdy, a tak isto vie, že všetky l'udskékultúry sú obmedzené, neúplné a nedokonalé.„Preto berie ludi takých, add sú a kde sú.aby ich potom priviedla ku Kristovi po naj­216

rozličnejších cestách. Z toho vyplýva, žekrestanstvo, podla vóle Bohočloveka, ktorýprišiel spasit svet, má být vyššou pohnútkovua silnejším spojivom všetkých kultúr na:civi­1izácií?"

Práve pri dnešnom úpadku náboženskéhocítenia, ktoré často ide až k zarpieraniu Boha,je podl'a slov kardinála Pacelliho nevyhnutnépoukázat na,- stálu životrnú silu krestans-kéhoučenia, ktoré je svetlom v temnote našichdní. „Budia sa musia presvedčiť o vnútornejsíle slov Ježiša Krista, aby sa zachránilo lud­stvo pred úpadkom ;: priviest' ho tak ai nacestu časného štastia".

Duchovně základy života.Vladimír S. Solovjov.

Rozumom aj svedomím sa presvedčujeme,že náš pozemský živob je zlý, zvrhlý; pretožiadame jeho nápravu. Človek, pohrúžený dotohto hriešneho života, musí ho napravit, mu­sí nájsť oporu mimo neho. Veriaci nachádzajútakej opory v náboženstve. Úlohou nábožen­stva je obrodit a posvětit náš život, spojit hoso životom božským. Je :to predovšetkým bo­žie dielo, no bez nás sa nemóže uskutočniť:náš život nemóže být obrodený bez nášhovla-stného konania. Náboženstvo je dielo Bo­hočlovekva, dielo aj nás samých. No v každomdiele treba si na začiaet-kuosvojit určité zákla­dý a spósobý, bez ktorých dalej sa ísť nedá.Náboženstvo potrebuje bezpodmienečne taképočiatočné činy. Ich výber však nepodliehanám, n-ašej vóli alebo náhode, ale oný defino­valy sa samý povahou náboženského diela.

Úlohou náboženstva je n-arpravitnáš roz­vrátený život, lebo váčšinou žijeme bezbožne,_neIudský, v otroctve nižšej prirodzenosti.. Bú'­

217

time se proti Bohu, odvraciame sa od bližnycha poddávame sa telu. Ale uspori-adaný ži.vot,taký, aky má byť, vyžaduje pri-amy opak: do­brovolné poriadenie sa Bohu, vospolná svor­nosť a ovládanie prirodzenosti. Počiatok tohtousporiad-aného žitia je nám blizky a Iahky.poči-atkom dobrovolného podrobenia sa Bohu,alebo súhlasu s ním, je modlitba; počiaibkomsvornosti medzi. Iuďmi je konanie dobna, za­čiatkom ovládania prirodzenosti je oslobode—nie sa z jej moci prekonaním nízkych žiadostía vášni. A preto, aby sme obrodili svoj život-,musíme sa modlit k Bohu, pomáhat jeden dru­hému a ututlávat svoje smyselné pudy. Mo­dlitba, almužna, póst — v tych rtroch úkonochspočíva každé náboženstvo osobné, Súkromné.

No človek nežije len životom osobným,ale aj společenským, žije vo svete a ži-júc vosvete musí žít v pokoji. Lež ako žít v pokoji.keď svetom vládne rozvrat, keď „celý svetleží v zlu“. (Svatý Jan.) Predovšetkym nesmiega verit, žeby toto zlo bolo niečim nevyhnut­ným. Naopak, ono je lživé a vráit-ke. Nie vňom spočíva smysel sveta, ktorý je: mier,svornosť, shoda všetkých. Najvyššie dobro jeto, keď sú všetci solidámi v jednom spoloč­nom cieli. To je najvyššie dobro a v ňom jeaj celá pnarvda sveta. V nesvároch, nesvomo­sti — nieto pravdy. Svet stojí, drží sa & trválen dobrovolnou alebo nedobrovoInou jedno­tou všetkých. Veď, kde je tá bytost, kde távec na svete, ktorá móže obstát sama o sebe?A kde ni-č nemóže obstát vo svojej oddeleno­sti, to značí, že tá oddelenosť neobstojí, toznamená, že nie je pravdivá, že pravda spo—číva v priamom opaku: v celosvetovej a celo­mierovej jednote. Toto sjednotenie, tak čionak, uznávajú všetci, čo hIadajú pravdu.Spýtajte sa prírodovedoa — a on povie, žepravda sveta je v jednote celosvetového me­218

chanizmu; spýtajte sa ahstraktného filozofa —i on povie, že pravda sveta je v jednote lo­gickej súvislosti, ktorá obopina celý vesmír.Plná pravda svet—aje v jeho živej jednote, akozduchovnelého aj bohonosného tela. V tom jepravda sveta .a;v tom je aj jeho krása. Ak sarozmanitost smyslových pocitov spojí v pocitjedinný, tento zretel'ný lad sa nám javi akokrása. (kosmos = svet, lad, krása.) Teda, vovyššom smysle sveta slučuje sa všetko o čousilujeme: dobro, pravda aj krása,

Nie je možné, aby všetkoobsahujúci smy­sel sveta bol len v našej mysli. Tá jednota,ktorá drží a spája: celý vesmír, nemóže byťlen abst-raktná idea. Je to živá, vlastná božiasíla, a jednotiaoa podstata tej sily odkrýva sanám v bohol'udskej osobe Krista, „v ktoromprebýva všet'ka plnost božstva telesne".1 Po­mimo Krista Boh n'emá pre nás živú sku­točnosť. Ku Kristovi smeruje aj celé n-ašeosobné náboženstvo, na ňom je osnované ajnáboženstvo všeobecné.

Boh nemá pre nás skutočnosť mimo Boho­človeka Krista, no ani Kritus nemóže' byť námskutočnostou, ak on ostáva len dejinnou spo­mienkou: On sa musí javiť nielen v minulosti,ale aj v pritomnosti a toto súčasné zjavenienesmie byť závislé od našej osobnej ohrani­čenosti. Také, od našej ohraničenosti nezávi­slé jestvovanie Boha a jeho bylia je nám danév Církvi. Tí, čo sa nazdávajú, že osobne abezprostredne ovládajú zjavenie Krista, naistoešte nie sú zrelí pre také zjavenie a prijímajúza Kristal fantazmy vlastnej obrazivosti. PlnosťKrista nemáme hl'adať vo svojej osobnej sfére,ale v jeho vlastnej vesmírovej sfére, ktorouje Církev.

Církev sama o sebe v svojej pravej pod­

1 Kol. 2, 9.

219

state predstavuje božské být-ie Krista na zemi.No v osobe Krista spojila so sebou aj čistol'udský a prirodný prvok. Tento súhrn itrochprvok, ktorý sa zafvřšil v osobe duchovnéhočloveka Krista Ježiša ojedinele, musí sa usku­točniť v človečenstve skrz neho zduchovnelomvšeobecne. Cisto Iudský, neviazaný živel spo—ločenského život-a, predstavovaný štátom aprirodný živel toho istého života, zastúpenýl'udom alebo krajinou, musia na seba vnútornenadvázovaf. alebo harmonizovat s božskýmživlom predsbarvovaným samou Cirkvou. Cir­kev má posvácovat a prostredníctvom kre­sťanského štátu pretvoriť celý prirodzený,svetský (alebo pozemský) život národa aspoločnosti.

V tomto uskutočňovami spoločenskéhonároda nachádza svoju plnost aj naše osobnénáboženstvo. Osobná modlitba musí sa riadiťa doplňovat cirkevným bohopósobením, vla­stné konanie dobra musí n-achádzať oporu vnariadeniach kresůanského štátu a skrze tietonadvázovať na všeobecné konanie dobra; -akonečne len kresťanská organizácia: materiál­neho (ekonomického) života móže nám daťprostriedok, aby sme od zákl-adov naprarvilisvoj vztah k pozemskej prirode, aby sme do­siahli blahod-arného vplývu na celé tvorstvo,ktoré podnes z našej viný sionie &trápí sa.

Nakol'ko sa zúčastňujeme hriechom na hrie­chu nás obklopujúcej skutočnosti, natoIko ajnaše vlastné polepšenie zlepšuje tú skutoč­nost. No v každom pripade je len na nás sa­mých, aby sme, opierajúc sa o božiu pomoc,splnili závazky svojho svedomia, pri všetkýchsvojich vnútorných aj vonkajších, osobnýchaj verejných záležitost-ich.

A tak osobné i verejné náboženstvo vnajtesnejšom vzájomnom spojení, obracajú sana Lkaždého človeka: s takými prikázaniami:220

Modli sa k Bohu, pomáhaj bližným, buď pá­nom svojich náruživosti, približ s-a vnútornečo najbližšie k živému Bohočloveku Kristu,priznávaj jeho činnú pritomnost v Církvi avezmi si za cieI uviesť jeho duch-a do každejoblasti l'udského a prirodného život-an,aby saskrze nás spojila reťaz celého tvorstva, abysa nebo spojilo so zemoul

z originálu preložil 1. D.

Rozumárstvo ­preka'žka duchovně/10 života.

Marcel Homiak.

Boh v rokoch mužskej zrelostí.

Definitivne platnou predstavou o Bohunie je a nemóže byt ani táto, lebo zakrátkopride k zmene názorov. Pocit nekonečnostirebúdzajúceho sa života pomaly ochabne.lovek vekom presvedči sa o svojej viaza­

nosti a závislosti od iných a tak zbadá aj tiemedze a hranice, ktorých si predtým nechcelvšimnúť a „tým menej ich prijať. Pride na to,že svet so všetkými svojimi prirodzenýmiskutočnosťami, nezbytnosťami, nie je v se­be uzavretý, ale postavený pod ist-ú moc,ktorá je vyšší-& ako on, pod moc božiu.Obrysy vecí, ponad kíboré prešiel povýše—neckým gestom vševediaceho, začina si viacvšímat a tak jasnejšie prenikajú a tvrdšievystupujú do popredia. Zbadá aj iluzómostpredošlých pohybov, ktorými sa cítil unášanýdo nekonečna. Kladú medze ini l'udia, keď samu temer na každom kroku post'avia do cesty.Týmto sa bytie človek-a a životný priestorjednotlivca dostáva k jasnejšim obrysom. Vy­jasňuje sa mu, čo vlastne je človek. No nie

221

len vo všeobecnosti vzatý, ale osobitne, tentoalebo onen človek.

„Je o mnoho více než všetka nekonečnostživota", vraveli niektorí o človeku. Len dá­vame pozor, aby sa nepreháňalo, lebo z také­ho preceňovania hodnot móžu vzniknút ano­málie, ba aj kacírstva a bludy, alko už neraz vdejinách Církvi. Niektorí napriklad vravia:

Ked človek pride k druhému a .rozume­jú si, vznikne z toho společenstvo osoby acti. Zdá sa im to dačo neporovnaitelne vyš­šieho než prírodný zálkon alebo mravné pred­pisy vo svojej bezcitnej platnosti. Sú to myl­né záverv, hoci uvedené zo skúsenosbí, kto­ré nám poskytujú vzácne poučenia. Spozná­me totiž, že charakter je viac ako nadaniea že osoba je hlbšia ako čira priroda. Viacako vybájená a prežitá konečnost, vzneše—nejši-a, ako zdanlivá a chimerická nekoneč—nost mladístvého ciíllenia.

Zvrátenost pojmov, 'ktoré si rt'akto utvo­rili, nás presvedčujú, že nie je možné, abytoto bol posledný obraz o Bohu. Vyjasní saaj to, že predstieraná úzkostlivé starostlivosto rýdzosti myšlienky o Bohu učinil-a z nehočosi strnulého, neurčiihého a unikajúceho.Skutočnú určitost & tým pravú živost nado­búda o nás Boh životnostou osoby, plnej roz­hodovania, ako nám ho predstavuje Písmosvaté. Tie všedné slová Písma, z ktorýchpredlým trčala prízemnost antropomorfiz­mu, ako „Boh sa diva na človeka“ — „sklá—ňa s-a k nemu" — „vedie ho" — „dáva samu" — nadobudnú nový smysel. Človek cí­ti, že by Iahšim srdcom vymenil tú „ducho­vost" a nepremenlivost za vrúcnu thku a mo­hutnú silu božej posbavv, ktorá k nemu zno­vu pristupuje.

Už teraz si človek trúfa v „l'udskost“Boha, ktorá znamená súčasne aj jeho dejin­222

nosť, tak, ako ju najdeme vo svátom Písmea nad kiborou sa pohoršujú múdri tohto sve­ta. No oni sa domnievali, že tým sú podlžnídóstojnosti duch-a a vedy. Prijíma mů l'ud­skost, lebo si uvedomuje, že tým preníkák niečomu ovela podstatnejšiemu a hlbšie­mu, k Bohu, s Iktorým móže hovorif. a s labo­rým sa móže dohodnut. — Veď konečne ne­jde o to, že by tým človek stratil niečo, čouž predtým mal, nepremenlivosť, nekoneč­nost a ostatné božie vlastnosti ostávajú, ibasa vynoruje z nich čosi nového.

Výzerá to„ ako by človek bol mal predsebou najprv len hviezdy so studenou prís­nosťou ich vzájomného pomeru, alebo mores prúdením jeho nezachytitelných vln a te­raz by sa z nich vynoril živý a jasný božíohličaj. Všetko, čo bolo prv, ostáva, ale jeto určované tým, že Boh je osoba. Už nie je„Bohom filozofov, ani Bohom básnikov, ležBohom živým, o ktorom nám hovorí aj Pís­mo svaté. S týmto obrazom Boh-a nadobudneváčší význam & viac uznania a obdivu ajPísmo světlé.

Tento n-ajvznešenejší zo všetkých dušev­ných procesov pokračuje ešte aj d'taňej.Nate­raz nech stačí iba tol'ko. Ved na konci štú—die sa ešte k nemu vrátíme. Je to proces,v tk—toromsa myšlienk-a o ži-vom Bo_hu a) spó­sob, ako pred ním stojíme, buduje z látoknášho života. Detské myšliemky, duchovosta pojmy nekonečnosti, skúsenosť hlbký aopravdivosť osobných vztahov je však lenčírou prípravou a predtuchou. Do toho pra­vého poznania Boha nás uvedie len zjave­nie božie, uložené v Písme svéilt'oma Církevs jej neomylným úradom a sborom učitel'­ským. Nechajme sa tými poučit a tým dóve­rujme. Bola by nesrnyselnosť znepokojovatsa preto, že si nemóžeme vytvoriť dokonalýpOjem o Bohu. Veď pojem, loborý bý Boha

223

úplne vystihol, nemóže mat m'k z l'udí, ibasám Boh.

Kritické uvažovanie predvídavého rozu­mu, ktoré sa zdalo všeusporiadajúcim, ukáza­lo sa trieštivým & rozkladným. Škodí ponaj­prv viere, lebo schladí šlachevny zápas du­cha, ale budí aj nedóveru voči všetkému atak rozlupuje & vysušuje bratské city láskyporozumenia a zhovievavosui. Studené moz­gárstvo viaže tie duchovné sily, pomocouktorých by bol mohol opanovat všetko & vy­páť svoje schopnosti k dalším výškam. Nie:v ňom prebohatého duševného sveta tvor—cov; netvorí, ale iba vymýšl'a. Tvorba vyža­duje duševnú námahu, no mozgárst'vo sa jejbojí & preto sa jej chrání.

Ešte vo zvýšenej miere je platná táto me­tamorfóza o vnúilornom duševnom živote člo—veka. Veď aj zaisten-ie duševného, spasenia Vy—žaduje opravdivú námahu. Aspoň takú, akása predpoklada u človeka, ktory chce vytvo­riť krásnu sochu. Kto sa však nevie spriame­lit s ohyčajnym poznaním vlastnej malostí,ktorú by odhalily prípadné neúspechy pritvorení, ten sa nikdy nedostane vozvýš. Ro­zumárov pýcha zdřža od námahy podnikania,najma vo \mútomej duševnej oblasti. Člo­vek, aby sa zodvihol, musí si klaknút, leboBoh nastupuje, ked' človek ustupuje. No l'u­dia pyšní a namyslení takéto životné pravidloby sotva prijali.

Všetko to duševně vychýlenie pOChádzaz nedostatku povedomia, prípadne z jehopodceňsovania, že zapojením sa do oblastiducha vštepili by sa do najšlachetnejšiehoduchovného rodoshromu a tým aj do nadpri—rodzeného dedičstva. Stačilo by hlbšie uvážit& pochopili by, že by im bola daná možnostk najširšiemu duchovnému rozpátiu, k ne—smiernemu hohatstvu tvorby a vyššieho chá­pania, ktoré by ich viedly k duševny'm šír—224

kam a k vzrastu nadl'udských nekonečnýchrozmerov. No oni sa domnievajú, že majúdostatočnej duševnej náplne, lebo, vraj, vy­konali občas aj niečo dobrého. Zabúdajú, ževtedy ešte čerpali zo starých rezervných síl,ale keďže sa im sbále ubiera a novšej náplnenedostávajú, pomaly aj tie vysýchajú. Udr­žiavajú sa pri duševnej činnosti iba sotrvač­nosťou a na spósob príživníkov. Ale ináč jeto len predstieranie dokonalosti, akých užvóbec nemajú a tak v nich skládané nádejea prísIuby postupne zrádzajú.

V jalovom kudlení a bezmocnom kvualse­ní osobnost sa nemóže vyvíjať & ty'm menejprebit sa k plnším hodnotám a prepracovať sak duševným výškam. Clovek svoje doyřšeniedosiahne len v ltranscendentných polohách, alen tam sa inšpirujú dušu zošl'achťujúce citya podnecujů vznešené podujatia.

Postoj k Církvi.

A predsa aký paradox! Aj vážne smýšla­júce, takmer vylučne len o súd rozumu saopierajúce osoby nielen že podl'ahnú chvíl­kovému rozvlneniu citov, ale dajú sa nimi ajunášať, najmá pri svojich úsudkoch. Najviacpreto, lebo, ako sme boli spomenuli, ťažkoprijímajú mienku iných a ešte ť—ažšiesa po—drobujú ich pokynem a nariadeniam. A verutuším nikde nie je človek tak odkázaný n-acudziu pomoc a nútený všímat si aj cudzíchstáročnými skúseuiosťami. overených zásad,ako vo veciach náboženských. Ludia, opiera­júci sa len o vlastné názory, vidia v nich ibaznaky uponížujúceho túlborstva na obmedzo­vanie osobnej slobody a znemožňovanie kaž­dej podnikavosti & činorodej priebojnosti.Ob­medzovanie, ktoré neničí slobodu, ale jupredpokladá. Chce jej dať iba správny smer,Viest jej činnost a tým umožnit všeťkým si­

225

lám najvyšší výkon. Vlastne vyvolával tvo­rivé n-apátie, ktorým sa umožní, aby kon­trastom vyvolaná energia dosiahla potrebné­ho rozpěiibia a rozmachu.

Podráždene odmietajú akékol'vek vonakaj­šie prejavy náboženského cítenia, nanútené,vraj, samozv-anou inštitúciou (rozumej Cir­kevl), ktorá sa natíska medzi Boha a dušu ve­riaceho. Lebo, vraj, aj krásna šaíta liturgickáaj vonkajšia krása chrámov a ich ozdób jeklamným a smyselným príznakom, ktorý savtiera medzi ducha a predmet jeho duševné­ho uctievania. Odmietajú ich vraj aj preto,lebo tí, čo si nárokujú únald sprostredkovate—Tov, nie vždy majú potrebnú svátost a chý­ba im aj patričná bezúhonnost. Majú to býtvýhovorky na vlastné ospravedlnenie, ktorý­mi však súčasne iných obviňujú (duchoven­stvo) a do sřdc slabých a l'ahkoverných vná­šajú zmátotk, aby ich tak priviedli k duchov­nej revnivosti a náboženskej ml'andravosUi.Vla-stná skutočná príčina tejto ich zatatoslti,.poťažne odmietavého postoja k Církvi je všakinde.

Pramene.

Chcú si totiž aj vo veciach náboženskýchpočínat spósobmi zodpovedajúcimi ich pova­he a sklonom. Zachovat si totiž neodvislosť,dokázat svoju samostatnost aj vo veciachduševných a predstierať vedeckosť aj v tej­to oblasti. Všeobecne uznaných autorov z od­boru náboženského, duchovného a asketické­ho málo poznajú, a ti by ani neposlúžili ichzamerom. Nuž odvolávajú sa na iných auto­r0v_,' tiež vr-aj svetového mena, ku ktorýmmaju váčšiu dóveru & mienku tých si osvojav19132?Z nich, vo veciach duchovného života.am J!?giennemóže být smerodajný, nakoIkonemaju odbornú kvalifikáciu a známky spo—Iahhvosti. I ked' sú to spisovatelia svetového226

mena & bystrí pozorovatelia duševných .bo­jov, ktorí psychologickou pohotovosťou na­čřt-ajú vnútorný konflikt svojich hrdinov, toim ešte nedáva kvalifikáciu duševných vod­cov.

Naši takzvaní rozumári často sa prezra'di-apri náboženských debatách, z akých prameňovčerpajú. Rlanzje to napr. Bjórnsonove dielo:Po cestách božích. V ňom autor, opisujúc du­ševný _sa'uavdvoch bratov, chce nakreslit dog­matickú bigotnost a s tou spojenú plachostjedného, ktorého obraznost' je príliš slabá, abychápal, že každý človek móže mravne klesnúť.V druhom zasa stelesňuje dogmu osvieten­ského rozumárstrva, ktoré vie ospravedlnitkaždý, aj úmyselný priestupok a priviesť hodo súladu so svedomím, aj keď je v protikla­de s mpavnými zásadami. Kladie na obdiv od­vážnosť hrdinu, aby ňou zakryl jeho duchov­nú a mravnú plochost. Len bystrý pozorova­tel, majúci pevné mravné a náboženské pre­svedčeníe príde na omyly t-ak jedného akodruhého. Z povrchnejších, z Iahostajnejších az vychýlených nejeden sa dá strhnút na vel­kú škodu svojich duševných záujmov.

Inokedy zas Sthérov „Svdtý Dvor" serví­roval dók-azy. Hoci v ňom už Iahšie spozoro—vat nezastierané oslavovanie odboje proti cir­kevnej autori-le 'a postoj odmietavý k sviato­stiam. Podla. Sthéra aj také osoby požívajúmimoriadnej božej priazne, ba privlastňuje sa.im ešte aj moc kon-aťzázraky, ktoré sa verej­ne stavajú proti božím prík-azom a z cirkev­ných predpisov aj verejne robia posmechy.Sotva sa však nájdu medzi triezvo smyšIajú­cimi takí, čo by to brali vážne a podl'a tohoupravovali svoj duchovný život. Iba jednopripomíname na adresu chovania sa hrdinky,že niet úplne čistého žloveika. Doki-al však nieje úplne bez škvrny, nemóže byt sám sebezákonem. Zákon chce oslobodiť človeka, ale

227

to oslobodenie samo volá po zákone. Cimozajstnejšie sa stáva niekto slobodným, tým jeponíženejší, tým trpezlivejší, tým menej nasebe si zakladá, tým vďačnejšie prijima po­skytnutrú mu oporu. Najslobodnejší človekznáša' najnadšej žezlo zákona a podrobuje saautorite. Móžeme to tvrdit raj o hrdinike romá­nu Svc'itý dvor, k'Uorúnám autor predstavujeako vzor ideálnej dokonalosti, za ktorú sa jejdostáva od Boha tolko mimoriadnych vyzna­čení? (Poknačovanie.)

NAŠE NÁDEJE.

Svó'tá mládež.JUC. Ján Koválik.

Zabudli sme na Kristov rozkaz a preto sahryzieme na smetí-sku modemého živo'ila. Za­budli sme na dokonalost, ktorou sa máme po­dobať svojmu Otcovi v nebesách. Zabudlisme, že nás móže spasit iba svátost a že lentá vyvedie l'udstvo z priepasli neistoty a lži!

Potrebujeme pokrokových svátcov, ktorísa nebudú bičovať, ani odlučovať do samót,ale čo zaplnia llovárne, úrady i ministerstva.Ako Pl-aton chcel mať na čele štátu filozofov,tak my voláme svátcov, aby viedli spoločnosť!Ale doteraz ich niebo. Preto ich musíme vy­tvoriť z nás mladých! Preto vykrešeme zo se­ba a zo svojich priatelov modemů a svátúmládež: budeme mať svátcov na plavámi,svátcov v chatách, na výletoch, v kine, v ta­nečnei sále, v škole, na univerzite! Ako? Tak,že v sebe sharmonizujeme všetko božské sludským, dušu aj telo, rozum aj vól'u! V ob­lasti poznania nás povedie Pravda a v oblasticmu Dobro. Nebudeme polovičatí ani jedno­stranní; čo nám rozum ukáže lankosprávne, to228

budeme ďósledne chciet. Uvedieme do súladuteóriu & prax! Ale to predpoklada, že pozná­me dokonale svoj ciel a máme ik.-dispozíciivypestovanú vóIu.

Naším dnešným cieIom je: pokrok, tedazdokonalovanie, cesta k ideálu, k najvyššejméte kresťanského života, k Bohul Boh sa stalčlovekom, aby ludia vystúpili k Božstvul Bohnás prijal za svojich synov a dcéry, sme prin—covia a princezny božie & preto máme pgdielna jeho vševedúcnosti a všemohúcnosti; našaveda a technika to dokazuje. Vieme teda, čoje pravda a máme dosť vóle, aby sme chcelivýlučne dobro. Nepomóže odvolávat sa nadeterminizmus a na predestináciul Sme slo­bodní a to je najváčšia prirodzená velkosťčloveka! Ináč je právo komédiou, lebo niesme zodpovední za svoje konanie & pedagogiaje smiešna, pretože sa nedá nič zmenit načloveku. Vyjdeme z prirodzených poznatkov&predpokladov; keď teda móžeme volit medzidobrom a zlom & móžeme sa vychovávat, vše­tho je rozriešené. Statočná práca je nevy—hnutné dobro, to vravi hospodarska veda ajsociologial Čistota aspoň predmanželská jedobro, o tom svedčí náulka o dedičnosti a le­kárstvo. Náboženslrvo je nevyhnutnost, ktorúpotvrdí filozofia a skúsenostl Stachanovci do—kazujú, že sa výkon dá stupňovat; lekárskekapacity, že zdržanlivosť je možná; myslitelia,že len náboženstrvo prakticky prežívané obro­dí spoločnostl

Na týchto pozitivnych a vedeckých zá­kladoch vybudujeme svoju svatost! Začnimepracovat presne, sústavne a svedomite! Bude­me siatoční v otánke mravnej, zachovávajúcpredpisy spravodlivosti a práva. Pousilujemesa vyplnit všetky závazky voči Bohu a Iu­d'om, s radosťou a láskou! To posledné je pod­statné. Treba milovat Boha celým srdcom &pre neho študovat, pracovat a budovat svoj

229

charakter, cvičit svoju vóIu, kon-ať skutkymilosrdenslrva a apoštolov-ať v okolí! Potomsa stane páthodinové štúdium modlitbou zanašu inteligenciu, rozhovor s prilatelom mo­dlitbou za rozširenie Kristovho královstva,tanec s dievčaťom modlitbou za čistú radostzo život-al Budeme sa z lásky k Bohu špeciali­zovat vo svojom povolaní, nezabúdajúc navšeobecné vzdelanie filozofické, rečové a li­berárnel Pre lásku k Bohu uvidíme v ženesvátů studňu života, z ktorej vyviera l'udstvoa v manželstve budeme hIadiet na súlož „akona modlibu, ktorou prosíme Boha o stvorenienovej dušel"

To je podstatný prvok, ktorý vytvori mo­derných svátcov: Prirodzené hodnoty povy­šovat lásko'u na nadprirodzené. Treba posvá­tit' prácu, mravnost, zdravie a urobit za vše­tkého modlitbu!

Nezáleží na tom, či si dievčatá budú far­biť ústa, vlasy a nechty. Kým je to estetické& prikrášli ich to, nevytýkajme ničl Nezáleží,či chlapci fajčia, alebo nie; ak to neškodí zdra­viu, morállloe to neškodil Hlavné je, aby smevšetci boli aristokratmi v ctnosti-ach a šlach­ticmi v charaktere! Aby sme mali zdravý ro­zum, zdravú vól'u a zdravé telol Vtedy uvi­díme v bazéne opálených a krásných ludí,plných čistej radosti z vody a slnka. Na ple­soch budú eleg-amt'ní tanečníci rozosmievaťpóvabné partnerky a ráno pristúpia spolu ne­poškvrnení k svatému prijímaniu. V horách,pri lyžovani, alebo pri výstupe na končiar,stretne'te mladých turistov, ktorí sa cítia zá­vratne šťastní na najvyšších š—t-ítocha spoluvšetci uvažujú o vystupovaní k božskej doko­nalosti po prílkrych stráňach skúšok a obetíl

' Toto nie je nábožný výmysel; sám po­znam takých, čo světle žijú a vytrvalo kráčajúk dokonalosti v každodenných maličkostiach,230

dóslednou & uvedomelou prácou, praktickyprežívanym náboženstvom! S božou pomocouje naše vól'a všemohúca a ked' máme grandi­ózny ciel: vystúpiť k Božslvu, nemóžeme za­krpatieť a vzdať sa! Pójdemel Ked stvorímedvadsať charakterov, len dvadsat katolíckychosobností, atak premenime & strhneme svet. Apreto hodno drhnúť &bojovat so sebou! Aspoňdvaja z tejto generácie nech povzbudzujún-aše deti žiarou svojich ctnostfí s výšky oltára!To prízvukujeme ctibažným, že oltár je vyššíako pomník a prosebná modlitba viac akoslávnostná reč!

Len neosteť iba pri slovách a nadšení.Preštudovať si ešte dnes základy duchovnéhoživota, zušl'achtovať vólu, živit sa Božím te—lom, byť dósledným a vytrvalým! Byť stoper­cenivným & neodchyliť zraky od ideálu! Vypl­nit deň až budú praskat obruče dvadsiatich­štyroch hodín pod tlakom'našej vášnivej vóle!Šest hodín, telocvik, meditácia, svátá omša,sváté prijímanie a pokračujeme modliillboupráce a zábavy až po večemú únavu! Celýnáš život bude tichou svatou omšou, v ktorejsa ako boží synovia obetujeme O'Jcovi so vše­tkým, čo prináša čas a roky, aby sme ho razpožívali v ustavičnom Prijímaní večného na—zerani-a!

Hned teraz začneme krížové taženie zasvátostou! Všetci sme moderní vojaci JežišaKrista a teraz nastúpime do šíkov: s knihou,s lopatou, s footbalom a s raketou; v občian—skych šatách, v lyžiarskom úbore, v bálovejróbe, v plavkách! Povelom budú slová Evan­jEIÍBJ,zbraňamí činy a pušným prachom láska!

231

Niečoo poslaní dnešného študenta.

Ján Žabka.

Dnešný študent bol svedkom nevšednýchzjavov. V tóni strašnej ka-taklizmy zažil sa-Uan­skú zvrhlosť človeka — beštie, človeka bezmorálky -a' mravnej zodpovednosti. Naše dnividely masové hroby počnúc Katynou, videlyDachau v róznych vyd-aniach až po patentnezariadené plynové komory, videly stíhanienevinných a osobnú bezpečnost v nemožnomstave. Boli sme svedkami oddávnej tragikyčloveka — vynálezcu, ktorého objavy pod­chytí & zneužije podlejšia čilastka Iudskejosobnosti. Jednostmnný vývoj techniky, bezohl'adu na zásady etiky nás priviedol do zá­vozu. Co malo slúžit na rozvoj kultúry a do­bro spoločnosti, vraždilo. Kto vie, či v budúc­nosti nebude atomová bomba čislom 1. v dlhejsérii zneužitých nepredstavitelných vynálezovpostavených na zásade rozbi—tiaatomu a uvol'­neni-a obrovskej energie.

Slovenský študent bolestne prežívajúcichorobnú jednostrannosť dneška, hl'adá orien—táciu 'a východisko z tohto zmatku. Skúmadiagnózu. Konštatuje rýchlym ;tempom vzra­stajúcu diferencovanost vedy. Plody Iudskéhoducha sa množina-.Technifk'a napreduje. Všetkasnaživosť sa uberá jedným smerom, bez ohla­du na celok. Stráca sa súvis s celkom, ktorýtak krásne charakterizoval dávnejšieho člo­veka.

Svet nástojčivo cíti potrebu silných, syn­tetických osobností, charakterov, ktorí budúdom-a vo svojom odbore, ale pre iných majúviac ako len cynický úšikl'abok. Žiada sa klad­_nYPostoj intelektuála ku všetkým oblastúamduchsa. Či ide o politiku, techniku, vedu, kul­turu a náboženstvo. Na jednostrannú negáciu232

vecnej skutočnosti l'udstvo v dejinách drahoplatilo. _

Záchranu, podl'a zdlania, načim čakat odmladých. Sú nadšení a priebojného rigorizmu.Rozumovosť a rozvaha sa dostavia samy. Ide­alizmus mladých rodi márnotratmikov. A svetžije z mámotratných altruistov, hoci si to anineuvedomuje. Vypočí-tavi oportunisti, leňocho­dovia ducha, chudokrvni egoistí, svetonáhl'a­doví darebáci a ideove beziiairebm' zapadnúprachom nevšímavosti. V dejinách budú na­najvýš alko bezforemná masa 1 tí, ktorýchraison d' étre je v zápornom postoji ku obje­ktivnej skutočnosti, zaniknú. Tu už vonkon—com neplati darwinistický princip o život­nom boji. Lebo prlarvd-aostane pravdou aj bezcenzorov. Svetonáhl'adový relativizmus jezvodný, ale umiera na krátkozrakost.

Ide “teda o vytvápanie syntetickej osob­nosti. Tot náš prvoradý ciel. Osobnost tátomusi byt na výške doby, ba musi ju predsti­hovať, aby sa zmohla na udávanie tónu. Ube­rať sa smerom ku Pnalvde, Dobru a Krásnu.Mladí musia vniesť do sveta súlad. A konkrét­ne, keď ide o slovenského študeneta, vyrasbaijú­ceho z osvedčených tradicií katolicizmu, musívniesť súbandpríkladom života medzi vieru avedu, medzi Církev a štát, medzi spoločenskévrstvy. Vlastne len odstranit fiktivny nesú—l-ad, lebo o opravdovom nesúlade nemóže bytreči. Zdamlivé protirečenie pochádza z faloš­ného výkladu javov, alebo z filozofických apsychologicky Iahko pochopitelných zauja­tosti. Treba tediai odstranit neblahú determi­náciu na silueslené pochopovanie reality.

O opravdivej osobnoti móžeme hovoritlen vtedy, keď vyrastá zo svetonáhl'adu. Slo­venský študent sa nemusi obzerat na cudziepolia, nesmie stratiť a zapriet seba. Ideove vpodstatných črtách je už dávno zakorenený,

233

ale musí sa dotvárať. Neúnavným štúdiom.Dnešný študent, ktorý je predmetom mnohéhoexperimentovania, musí tým Váčšou usilov­nosťou študovať pramene, dóvody & ciele vla­stn-ého jestvovani'at. Pozerat po cudzom len prevlastné obohotenie, ale nie pre z-apredaniesvojej slovenskosti, ktorá je eminente ka-to­líckeho razenia. A musí sa vzdelávat v celi­stvosti. Osobnost sa nevyt-vára len intelektu­álnou zručnostou a pohotovostou. I vól'ovýprvok' načim konštruktívne zapojit do rozvi­tia osobnosti. Ide o etické zformovanie jedno­:t'livcaa dósledne o intenzívnu kristianizáciuverejného poriadku. Je pravda, že to Všetkou človeka súvisí a vzájomne sa ovplyvňuje,ale treba dnes obrátit prvonadý záujem naetické stvárňovanie seba. Ved ide o krištá­lovo jausnú radost! z činu a nie o vyžitú zma­látnenosť a precitlivelú znechutenosť. A tátopožiadavk-a je možná iba v-tedy, keď jasnezrieme dóvod & cieI konanilas. Nechcime žitnáhodilo, so dňua.na deň.

Presvedčenie teda musí predchádzať našečiny a nesmie vznikat ovplyvnené nimi. Vý­stvižneto vvjadril Paul Bourget: Kto nerobi to,čo verí, ten 0 krátky čas bude verit to, čorobí. Teda čin, t. j. život bude potom usmer­ňovať jeho svetonáhl'ad. Vtedy už duch pa­

. dol zotročený hmotou. Dóstojnosť človekapadá na zvieraciu úroveň; A nám ide o víťaz­stvo ducha, ktorý udáva smer nášmu žitiu,čím sa človek podstatne liší od ostatných bio­logických bytostí. V tomto smysle slávi slo­venský študent aj dni povel'konočnej radosti.Lebo dnes triumfuje duch nad hmotou a tovečným, neodškriepiteInÝm víťazstvom.

234

DO VÝŠAV.

Svá'ta' Mária - Božía Matka.Bernardín Sienský: Nie je v Iudskejmoci,

drahí bratia, kým človek žije v tomto smrtelnom tele,nadostač a úplne vychválit slávnu Pannu, Matku Bo­žlu, pretože ona vyniká nad Iudskú reč a prevyšujeaj rozum. Ktorý smrtelník bez božieho osvletenia býchcel vyslovit o jedinečnej Rodičke Boha a človekaniečo skromného, alebo velkého a nebál by sa po­škvrnenými ústaml pomenovať tú, ktorú Otec milo­srdenstva a večný Boh naveký predurčil za najčistejšiuPannu, ktorú si Syn vyvolil za Matku a Duch Svatýpripravil za stredisko novej milosti? Akými chváiamimóže otrok-človek vynášat Královnú anjelov? Akezvelebovanie móže ukázat úzkostlivý smrtelník a čímposlůži tej, ktorú poslůchajú a.ochotne jej slúžia ne­besa? Aký Iudský potlesk oslávi Ctihodnú, ktorú nanebi bez prestania uctievajú šiky blažených duchov?

(De ss. Nomlne Mariae.)Peter Damiánský: Co je vel'kolepejšieako

Panna Mária, ktorá mala v svojom tajomnom životenajvyššie Božstvo. Pozri na serafa, povznes sa k hod­nosti jeho vyššej prirodzenosti a uvidíš, že hoci jevelký, jednako je menší ako Panna, lebo toto Vel'dieloprevyšuje len sám Tvorca.

Svatý Tomáš: Nijakému stvoreniu, ani člove­kovi, ani anjelovi sa nedostalo toho, aby bol otcoma matkou Boha; stať sa matkOu Boha — nielen člove­ka — to bola výsada zvláštnej milosti. Preto sa ho­vorí v Apokalypse (12, l): Zena odlata slnkom... —totiž ako bý bola celá preplnená božskostou.

(In cap. !. Matth)Bernardín Sienský: Bolo a je zázrakom

zázrakov, že žena počala a porodila Boha. Lebo bolotreba pozdvihnůt mnohými dokonalostami a milostamiženu na akúsi božskú rovnost, ku ktorej sa tvor nikdynedostal.

Svatý Tomáš: Kristovo človečenstvo pre spo­jenie s Bohom, stvorená blaženost preto, že je poží­Vaním Boha & Blahoslavená Panna preto, že je MatkaBožla, čerpajúca svoju nekonečnú dobrotu : nekoneč­ného dobra, ktorým je Boh. A s tohto hradiska nemó­že být nič lepšieho, tak ako nemůže být nič lepšie­ho ako je Boh.

Svatý Bonaventura: PanovaMatka jematkou i Pannou, teda najvhodnejšou Matkou. Je

235

Matkou, ktorá takému Synovi najviac prislúchala. JeMatkou, akej slušal taký Syn. Boh nemohol urobit váč—šiu, ako bola ona. Váčší svet Boh m0_hol stvorit, mo­hol vytvorit i VáČŠie DGbeSá. no vácšiu Matku akoMatku Boha nemohOI stvorit. Preto hovorí Bernard:Bohu nemohla byt vhodnejšou iná matka ako Panna,ani Panne iný Syn ako Boh. lebo nemohol sa naroditani Váčší medzi synmi, ani medzi matkami váčšia

tk .m “ (Speculum B. v.)

ŽIVOT.Problém mladosti.

Ten roblém vo filozofii mal by sa zúžit na otázkutzv. biologického alebo fyziologického času. Je to nášvnútorný čas, v ktorom organizmus prežíva svoje pro­cesy. Je velmi odlišný od fyzického času, ktorý sameria hodinami a pohybom nebeských telies. Fyzickýčas je vždy ten istý. Nemení sa. Můžeme povedat, žeje to obiektívný čas.

Biologický čas je čas subjektivny a skoro nikdysa neshoduje s časom fyzickým. V mladom veku bio­logický čas je velmi dlhý. To preto, lebo organizmusvtedy vo svojom vnútornom vzraste prežíva úžasnevera dejov. Náš život je vtedy preplnený bohatýmiudalostami. Tieto momenty zachycuje biologický čas amáme potom vedomie, že sme žili príliš dlho. V dospe­lom veku tento búrlivý život sa vyrovnáva. Organiz­mus sa pozvol'na utišuje a prežíva menej zmien. V sta­robe už je len velmi málo dejov. Preto dospelému člo­vekovi rok už rýchlejšie ubehne ako dietatu. A starýčlovek je na tom najhoršie. Jemu jeden rok zdá sa užbyt aj desetkrát kratší ako malému dietatu.

Mladost spočíva vlastne v tom, že prežívame životnabitý udalostami a činnostou. Staroba už nemá tejvýsady, Preto by bolo treba aj starého človeka zame—stnat a zapojit ho do tvorivej práce. Lebo nečinnostčloveka zabíja a urýchl'uje jeho smrt. Preto penzistiskoro umierajú, lebo z činného života náhle prejdú donečinnosti. Organizmus navyknutý na prácu pri trva­lom odpočinku zastaví svoju biologickú činnost a člo­vek potom umiera. Práve preto každý starý človek bysa mal niečím zaoberat. Vonkajšia práca by potom vy­rovnávala aj duševný život a taký človek by sa cítilovela lepšie, ako ten, čo od rána do večera si vysedáva v lenoške.

Keď pre starobu je potrebna činnost, tým viac to

236

plati o mladoti. Mladost prežitá v nečinnosti je zabitámladost. Clovek, ktorý by si takto predstavoval mla­dost, bol by skoro mladým starcom. Už táto pohnutkaby nás mala hnat do predu. Treba sa nám prebijat živo­tom. Náš organizmus Boh tak vystrojil, že on tuhnea tvrdne, ked zápasí. V zime sa príspósobuje a tiežaj v horúčostí. Stratu energie v jednom smere nahradísi inde. Poranený pomáha si sám svojou regeneračnousilou. A preto je isté, že mladost je vtedy najkrajšoumladostou, ked' je činná. Cinnosť nás nezodiera, aleudržuje v sviežosti. Ona rozhoduje o našej mladosti &nie matričné zágnamy.

Nesnívajme preto o elixíru života, ani o predlženíl'udského veku do nekonečna. Starobu predlžovat nemásmyslu, ved starý človek je na tarchu seba aj tým, skterými žije. Ide len o to: udržať si čím dlhšie mladývek. Ten si udržíme len heslom starých: ora et labora.

Dr. E. Stach.

Matka Božia v slovenskej katolickej poézii.V Novej práci vychádzaly na pokračovanie články

M. Hájkovej: Marianske motývy v slovenskej litera­túre. Pozorne sme sledovali túto prácu. A doista nie smenšou pozornoston čítali ju Slovenski spisovatelíabez ohladu na to, či ich tvorba zasahuje bezprostrednedo náboženských_oblastí alebo lúšti problémy celkomprofánne. Bolí sme prekvapeni pri čitaní tejto študie.ktorá nám po prvý raz priniesla v súbornom srpaco—vani dávno čakaný námet, no najma preto, lebo námprezrádza otvorene nezakrývanú úctu k Rod-ičke Božejtorkých spisovatelov u nás, ktori sú iného vyznaniaako katolíckeho. Je to len potešitel'né pre nás, ktorýmpreblahoslavená Panna, jej zákroky a spoluúčast navykupítel'skom diele („spoluvykupltel'ka“), jej zásahya zástoj v posv'a'cujúcom diele duší („Prostrednlca vše­tkých mllostí"), jej sláva a neporovnaterná krása[„Nepoškvmená"). ako aj podiel v spravovani sveta adejin („Král'ovná vesmíru") — je predmetom neprestaj­nej chvály, vďaky a dóverného prosenia. Už sa po­mýšlalo na vydanie celej mariánskej poézie u nás vjednom svazku a zaiste aj k tomu pride. Iné národyuž dávno niečo takého majú. No musíme so žial'omkonštatovať, že aj pri mnohých prednostiach, ktorépráca M. Hájkovej má, velmi skúpo sa tam hodnotíeminentne katolícka poézia u nás, a jej prebohaté mo­tivy mariánske vyzdvihujú sa tam velmi skromne, ajto ešte s chybami. Z katolických básnikov takého zvu­ku. ako napr. Hlbina a Haranta, cituje sa tam pát naj­

237

menej výstižných slóh. Cakalo by sa, že všetko kato­lícke budú v prvom rade u nás vynášat a zhodnoco­vat katolíci samí a že to budú robit s úctou, aká sak tomu žiada. Nám velmi na tom záleží. Máme predsebou pole práce v tomto odbore._ O tom, či jestvujezvláštna krestanská literatúra u nás aj na poli beletrie,debatovat netreba. V samom Francúzsku vyriešil pro­blém slavný H. Bremond, keď vydal rukovat: La litté—rature catholique en France. Kedže je bezo sporu, že unás máme niekolko knih z krásnej spisby celkom ka­tolíckeho vnuknutia, čakali sme v práci M. Hájkovejbohatší výber z nich. Keď sa mohla pozastavit nadmenami, ktoré k Matke Božej vo svojich dielach vy­jadrili svoj vztah len : priležttostnej nevyhnutnostl,ístotne mala venovat pozornost aj tým spisovatelem.ktorí sa obracali k Nej z vlastných potrleb svojej duše.Zo starších je to Dlhomír Pol'ský a Kovallk Ustlansky,zmladších ovel'a viac. Zo spominaných už básnikov vó­bec nie je zjavné, že by sa boli dajak vrůcnejšie za­podievali Pannou Mariou vo svojom diele, kým napr.u Hlbinu najdeme celú marologiu básnicky prežitů &v poézii zvečnelú & u Harantu zas zachytený je čas,volajůci úpenliye k Nej o pomoc. Nech si len povšim­nú cteni naší čitatelia u Hlbínu v jeho „Belasých výš­kach" basne k Sedembolestnej, k Panne Marii Višňov­skej & Lurdskej (str. 29, 30, 31, 32, 80, 81) v „Ceste doraja“ verš: Rosa mystica (22), inde zmienky, ktoréautorka u iných spisovaterov tak horlive vyzdvihuje,(str. 27, 37, 56), v „Harmonlke" (10, 19, 21, 57, 62, 64),v Harantovej „Zemí požehnanel" basne: Mariatál (44)aVšemohúcnost prosiaca (47), inde zmienky (9, 12).v ,.Kllentoch" basne na str. 13, 14, 15, zmienky na str.26,42, 57, 59, 62 a najma báseň Matka nad zemou (77)— a vtedy usúdía, že tito dvaja píšu dóstojne akokňazi pravú poéziu mariánsku. - R­

Strhuiúc: Čin.„Priznám sa. nič ma tak nevzpruží, do takej miery

neprenikne, nič ma tak nevie uchvátiť a do úžasu pri­viest, ako svatá omša, tak, ako sa u nás slúžieva. Coby som aj večne bol prítomný na svatej omši, nijakoby ma to neunavilo.

Svátá obeta je daleko od púheho soskupenla slov— naopak. javí sa nám ako významný čin, ba naj­vznešenejší úkon, aký kedy videl svet. Nie je iba vzý­vaním. ba — ak smíem použit vyrazu — viacej privo­lamm Večného. Ten, pred ktorým anjeli sa klaňajú &diablí trasu, objaví sa v skutečnosti na oltari — Telo& Krv. Teda tento úžasný skutok je cieIom a tak lsto

238

aj vysvetlenim každej jednotlivej čiastky tejto slav­nosti. Slova sa upotrebúvajú len ako prostriedok. m'eako ciel'; nie sú bezduché prednesy k trónu milosti,pokladajú sa za nastroje toho, čo je daleko vyššie —totiž premenenia a obety. V náhlosli sa nesú d'alej.sta by netrpezlivo čakaly na splnenie svojho poslania.Chytro sa poberajú mimo nás, celok sa vysloví rychlo,lebo všetky prednesy sú iba čiastkou jedného celo­stného úkonu. Chytro sa prednášajú, ved sú úžasnéslová'obety, dielo privznešené, aby sa spomalilo. Pri­pomina nám slová, vyrieknuté pri jej ustanoveni: „Corobiš, rob chytro." Chytro kmitajú vo vzduchu, leboPán Ježiš ich sprevádza tak, keď ako Vtelené Slovo saprechádzal pozdlž jazera, rychlo povolávajúc tu jedné­ho, tu druhého učenika. Rychly je ich prednes, leboako blesk mihne cez oblohu, tak sa uskutočni prichodSyna Cloveka. Náhlo sa vyslovujú, pripomínajůc námslová Mojžiša, ked sa mu Boh približil v mraku, dovo­lávajúceho sa „Pána, Boha Vladara, milosrdného a mi­lostivého, až velmi trpezlivého, oplývajúceho v do­brote & pravde." Napodobňujúc Mojžiša na hore, takisto sa „ponáhl'ame sklonit hlavy k zemi a kláňať samu." Všetci teda, roztrúseni po celom svete, každý nasvojom mieste, starostlivo sa pripravujeme na okamihohromujúceho_ Prichodu, „čakajúc na pohyb vody“.Každý podia svojich schopnosti, podia rytmu svojhosrdca, podl'a svojich potrieb, so svojimi vnuknutiami,s vlastným úmyslom, uživajúc nám milé modlitby.Rózni ale sjednoteni, bedlivo pozorujeme dej a jehopostup, spojujeme sa pri jeho doví-šení. Nepriklinco­vani bolestne & beznádejne iba !: forme modlitby, odsamého začiatku až do kcnca, účastnici sa pripo­dobňujú koncertu, kde každý nástroj, hoc rózny,jednako prispieva k Iúbeznej harmonii celku. V tomduchu 'spoluúčinkujeme s božím sluhom, podporujemeho, ale pritom sme vedeni jeho rukou. Najdeš tam mi­lučké deti, starcov, obycajnych robotnikOV. bohoslov­cov, kňazov, pripravujúcich sa na obetu a za služobní­kov oltára. dakujucich za božiu laskavost. Nechýbajúani panenske devy ako aj skrúšeni kajúcnici. Z dušetorkych účastnikov sa vznáša jedna eucharistickáhymna a tento velký Cin je jej dovršením a cieIom.

Pýtaš sa ma, či toto všetko nie je púhou forma—litou, nerozumnou službou? — Vznešená, naozaj ob­divuhodná drámal O Sapientia, fortiter suaviterquedisponens omnia, O Adonal, O Clavis David' et Exspe—ctatio gentium, veni ad salvandum nos, Domine Deusnoster. ' Kard. Newman (Loss and Gaia.)

(Pokračovanie.)

239

LITERATURA.»­

RIMSKY lMISAL. Preložil a poznámkami opatrilDr. Antonin Střiž. Vydalo nakladatelstvo Vyšehradv Prahe 1945. Niet pochybnosti o tom, že tento pre­klad v českej náboženskej spisbe je najvzácnejšou anajdóležilejšou novinkou. Vonkajšia úprava na dneš­né pomery je vyhovujúca. Prekladater vynechal po­níekboré latinské texty a obmedzuje sa iba na českýpredklad. Úsudky o tom sú všelijaké. Ak hladímena vec prakticky, nuž preklad potrebuju vo váčšineiba ti, čo nevedia po latinsky, preto mohly vypadnútvšetky latinské texty. Kým budeme mat slovenskýpreklad rimskeho misálu, velké služby nám vykonápreklad český. '"­

MARIA GAVORNIKOVA: Zápisky 1936. Vydalo Na­kladatelstvo Teodor Meslk, Modrá 1945. Str. 131; broš.66 Kčs, viaz. 99 Kčs. Zivá reakcia na mnohé udalostislovenského života, ktoré spisovatelka hodnotí du­chovne a posudzuje s hradiska dobra celosloven­ského. ' -er.

Dr. BEDŘICH AUGUSTIN. Mravouka pre III. friedustredných škál Vydalo Nakladatelstvo Vyšehradv Prahe 1945. Str. 120; broš. 26 Kčs. Učebnica naozajpraktická, mohla by vari slúžit.ako vzor pri sostavo­vani slovenských učebnic mravouky, na ktoré netrpez­livo čakáme. -er.

JUDr. FRANTIŠEK KOP: Založení university Kar­lovy v Praze. Vydalo Nakladatelstvo Atlas v Prahe II,Příkopy 12. Str. 60. cena 65 Kčs. Historická štúdiao vzniku prvej stredoeuropskej univerzity v Prahe.

V nakladatelstve Václav Peter v Prahe vyšlo:VACLAV JIRU: Sesté jaro. Str. 237; broš. 99 Kčs.Úžasné chvíle z českého života v posledných šiestichrokoch. — FRANTIŠEK KOVARNA: Listy mřtvemupříteli. Str. 147; broš. 52 Kčs. Psychologická štúdiao probléme češstva a nemectva, slovanstva a germán­stva. — JOZEF KADLEC: Zdi nářku. Elegie. Str. 36;broš. 25 Kčs. — JOZEF HIRSAL: Matky. Báseň. Str. 36;broš. 33 Kčs — ZIKMUND SKYBA: Země. Básně. Str.65; broš. 30 sz. — ZPĚVY nové Francie. Str. 65;broš. 40 Kčs. — V edicii „Svázky" vyšlo: EMIL SO­BOTA: Bodrý byrokat o svých zkušenostech. Str. 35;broš. ? sz. — FRANTIŠEK PRAZAK: Výzkum českéhodítěte. Str. 32; broš. ? Kčs._— Ku knihám tohoto na­kladatelstva poznamenávame, že nie je vo všetkýchrespektovaný mravný cit, najma ked ide o kresby.

240

UE PREDucuovuý ŽIVONÍK vn. ČÍSLO

46. 6

REVUE% MHR.Redaktor: Prof. Dr. INOCENT MOLLER. OP.Rod-kol. . admlnlstrůoln: KOSICE.Mloianka ul.0.

Casopis vychádza prvého každého mesiaca okrem prazdnin.Zavlerka člsla do 5.v meslaci.PŘEDPLATNÉna rok 80'- Kčs; bohoslovci a studenti 40“- Kčs.Cislošelru REVUESMER:6181.

0 B 5 A H :C E S T Y. Strana:

Dr. lnocent Můller, OP.:Pýcha života --- -.- .-- --- -.. .-- 241.

Viliam Horka:

Kristus, žljúci v nás --. --- -.. .-- --- --- 245.

Jan Haranta:Myšllenlcy pri odchódzojůcom Pónovi --- --- -.- 249.

Dr. Andrej Poš:S]ednotenie všetkých kresl'anov bolo by nesmier­nym požehnanim pro celé Íudstvo -.- -.- 252.

Dr. Marcel Barat:Za slobodu slova božieho --- — 262.

Lothar Schreyer:Prečo milulem prlrodu? -_ 268.

Dr. Jozef Eberle:Eucharistia — humanitatis vita .-. ..- -.- 275.

N A > E N A D E ] E.

Dr. Milan Chladný Hanoš:O zatal'ých póstiach cisarových a o jasote chu­dóčika božieho .. --- - - -.- 281.

D O V Ý S A V. --- -.- .. --- --- --- 284.

Z | V 0 T. _- --- -.- --- __ -.- 286.

LITERATURA. ..- _- --- _- 287.

CESTY.

Pýcha života. 1)Dr. Inocenl Miller, OP.

V dennom živote zvykli sme hovorit, žepýcha je príčinou všetkých hriechov, že jekoreňom všetkých hriechov. Co je vlastnepýcha? Svá-tý Tomáš vravi, že je to nezriadenážiadost po vlastnom vynikam'. Pyšný človekhledí na seba ako nejakeho boh-a a ako takýchce vyniknúť bud' ako osoba, alebo vo svo­jich činoch. No najma ako osoba; okolo seba-a ma:seba sústreďuje všetko, chce byť stre­diskom pozornosti a takto úcty. Pyšný človekteda zabúda, že Boh je náš začiatok |ankoniec.že k nemu má smerovat' každá naša; myšlien—ka, každý naš čin. Uvolňuje sa od tejto po—vinnosti, stáva sa sebestačným, autonomným,-a to nielen voči Bohu, lež aj voči tým, čo tuna svete Boha zastupujú. Preto pyšní l'udiasú zvyóa=jne neposlušní.

Pyšný sa vynáša nad seba, nad svoje sílya schopnosti, ktoré dostal od Pana Bohr—r,pretosúčasne pohřda aj Bohom, lebo človek mása vo všetkom podrobit Bohu, jeho zákonom.Nuž na:kto lbakto pohrda Bohom, prehrešuje saproti láske voči Bohu, ktorého máme milovat,čiže podrobovat sa mu vo všetkom. Ak byniekto výslovne pohrdal Bohom, teda odoprelpodrobit sa mu len preto, aby vari jeho pýchuanneutrpela, tažko by zhrešil.

Mravonredci naznačujú spósob, akým saprejervuje pýcha. Ponajprv, ak si niekto myslí,že všetko, čo má, má od seba a nie od Pána

' Suma teol. I-II. ot. 84, čl. 2 a 4; 11-11,ot. 162, 130,131, 132; De malo, q. 8 a 9

241

Boha, alebo aspoň ta-k Ikona, ako by malvšetko od seba. Dalej, hoci uznáva, že todostal od Pána Boha, ale pre vlastné zásluhy.Alebo ak si privlastňuje nejaké vlast-nosti,výsady, ktoré vóbec nemá. A napokon, lak užniečim vyniká nad ostatných, začne nimi po­hřdat, ponižuje iných, aby sám vynikol.

Z takejto pýchy pochádzva'jú pot-om mnohéiné neresti. Stredovekí učenci vraveli, že sú tojej „dcéry". Aj svatý Tomáš vravi, že neresti,uk'torésamy od seba sú zariadené k cieIu nej-a—kej hlcavvnej neresti, menujú sa jej dcerami.Nuž aj pýcha móže sa pochválit svojimi dcé­rami: Je to Opovážlivost, ctížiadost a mámasláva. Opovážlivý človek podniká také veci,ktoré prevyšujú jeho ilelesné alebo duševněschopnosti, podniká niečo neprimerané svojimsilám. A to z-asa len preto, aby vynikol madostatných. Clovek ctižiadostiwý nezriadenýmspósobom áúži po cti. Hlboko to vystihuje An­jelsky Učivtel': „Čest prináša úctu, ktorá sa nie­komu vzdáva preto, že vyniká. Nuž a tu načimhIadiet na dve veci. A to ponajprv, že to.v čom vyniká, nemá od seba', ale je v ňomako čosi božské. A preto z toho nepatri čestpomagprv jemu, lež Bohu. Po druhé treba uvá­žit, že to, v čom človek vyniká, Boh dávačloveku, aby bol iným užitočný. Nuž potiaImá sla Iúbit človeku svedectvo o svojom vy­nikani, poki'al' sa mu tým pripravuje cestak tomu, aby iným bol užitočny. A trojako n-a—stáva nezri-adenost v žiadani cti. Ponajprv, talkniekto žiada svedectvo o vynikaní, ktorénemá. Davlej, ak žiada čest, a nevztahuje iuna Boha. A napokon, tak lipne na samej ctia nevztahuje čest na prospech iných"

Máma sláva je nezriadená *túžbapo osla­vovaní, po vyvyšovaní. Ak napríklad niektohl'adá slávu vo veci-ach pomijajúcich &vrtlka­vých, pracuje a potí sa, aby bol povedzme242

poslancom. Alebo a-k chce, aby ho pochválilčlovek, ktorého úsudok je neis-tý, neodborný.Stáwai sa dost často, že ludia z márnej sláfvydáv—ajúsa osl'afvovaf. l'udmi mravne aj duševnenižšími, pochvalné slovíčko z ich strany íchúžasne teší. Alebo ak túži po sláve a nevzta—huje ju k primena'nému ciel'u, povedzme načest božiu alebo na spasenie bližného.

Teda ciel márnej slávy je odkrytie osob—ných hodně!-, aby boly pochválené. A to sestáva podl'a svá-itéhoTomášal dvojako: „Slava­mi, a to je chvastúnstvo, alebo skutkami. Aksú skusl-kypravdivé & zaujímavé, potom je tonovotárska Opovúžlivosr, čo l'udia vel'mi radiobdivujú. Ak si; to skutky nepravdivé, tak jeto pokrytectvo. Alebo stáva 931to aj nepriamO.ak niekto ukazuje, že nie je menší, nižší, akoten druhý. A tak vtha-dom k rozumu je tozalwdilost, ak niekto se| pridržíava svojejmienky za každú cenu a nepripustí mienlklulepšiu. A vzhl'adom k vóli je to nesvomost,keď zasa niekto nechce ustúpiť od svojej vóle.Ak sa: to Prejavuje v reči, bývajú z tohohádky, pri ktorých jeden na druhého vykri­kuje. Ak sa to prejavuje v činoch, je to nepo—slušnost, keď poddaný odoprie vykonat rozkazpredstaveného.“

Z toho je jasné, že pýchnauje velkou pre—kážkou božieho života v duši, lebo pýcha prá—ve chce uniknúť božiemu vplyvu. Preto „Bohsa pyšným proliví" a len pokorným dávamilosť.

Pyšný človek v hlbinách duše musí poz­nat, že všetko dostal od Pána: Boha a všetkomu musí raz vrátit. Teraz“je iba hospodáromma božom majetku. Nech s-a dókladne zamyslínad výrokom svatého Pavla: „CO MAS, COBY SI NEBOL DOSTAL? A KEDŽE SI DOS­TAL, CO SA CHVASTAŠ, AKO BY SI NEBOL

243

DOSTAL?"=Preto apoštol národov dodava, ževšetky naše skutky majú smerovať na: česta slávu božiu: „Či teda jete 0 či pijete, a čičokoivek iného činíte, všetko na slávu božiučiňte."“ A aby naše skutky m-alynadprirodze­nú hodnotu, vykonávajme ich vždy v spojenís Pánom Ježišom: „Všetko, čo činíte siovomalebo skutkom, všetko čiňte v mene PánaJežiša Krista s podakovanim Bohu a Otcoviskrze neho."'

Co je človek, nan túto otázku najlepšiuodpoved dá iba ticho cintorína. Je isté, žečlovek od prirodzenosti rád sa sám akosi Vy­hl'adáva, a práve preto často si musí pripo—minat, že prach je a na prach sa premem'. Smenič, lebo nie sme od seba, sme nieč, lebo niesme svoji; či chceme, či nechceme, sme božímimaním ustavične. Preto nemáme byt na čopyšní. Naše prirodzené aj nadprirodzené vlohya dary patria Královi vekov, preto buďmejeho vemými služobníkmi.

A napokon pyšný človek musí si tiež uve­domit, že žiadostivost, ktorá v nás blčí, nást-alkrečeno ženie do hriechu. Ked sa nedopú­štame hriechov je to len z božej milosti, vravisvatý Augustín. Nuž v prirodzenom aj nadpri­rodzenom živote pohybujeme sa na VÝSIIIÍbožích darov, preto budme za ne Pánu Bohupovdacční a stávajme s-a ich hodní.

“3 1 Kor. 4, 7.

“ 1 Kor. 10, 31.' Kolos. 3, 17.

244

Kristus, žíiúci v nás.Viliam Holka.

9. Budovam'e tela KristOVho.

Kristus ustanovil svi-atosti, aby pomocounich udel'owail jednol-livcom milost, ktorú prevšetkých nadobudol smrtou na križi. Sviato­sťami teda Kristus pokračuje vo svojom vyku­pitel'skom diele, nimi buduje svoje mystickételo, aby rástlo a vzmáhlalosa v celku aj v násjednotlivcoch, kým nedospejeme v muža do­konalého & nedovřšime mieru veku plnostiKristovej.1

Štrukturálne sme pre tú-to dospelosť v Kris—tu uspósobeni vlastne už po prijatí sviatostibirmovracnia. No štruikltúr-a, kostra, nie je eštetelo, & telo nie je človek. Dat náplň tajom­nému Kristovmu telu, oživit ho vlasným živo­tom Kristovým, je povolená ďalšia svi-atosť:Sviatost Oltáma. Ako krst- je sviatostou zrodua birmovanie sviatosťou dospelosti- v Kristu.tak Eucharistie je sviatost, ktorou sanvlieva,udržuje a rozhojňuje Kristov život v nás. Nousa krstom začaté spojenie medzi nami a Kris­tom dokonáva. Nielen duša, ale aj telo našepri-svalom prijímaní dostáva sa do najužšiehostyku s Kristom, aký je tu na zemi len možný.Sme s ním „jedného tela &jednej krvi." Celí,telom i dušou patríme Kristovi, súc s nim spo—jení svázklom tela & krvi, života na Ducha.Áno, Duch Kristov vanie aj naším telom a na­šimzi údami. Ako u Kristva, aj u nás je tentosladký Host doma. „Neviete, že ste chrámembožím a Duch Boží prebýva vo vás?"2 Prisvátom prijimaní s krvou Kristovou pijemez jeho Srdca i Ducha jeho.

' Porov. Ef. 4, 13.' 1 Kor. 3, 16.

245

Communio, sjednotenie s Kristom mávšak za- konečný ciel' prvú božskú Osobu,Otca. Na neho bol zacielený celý život Kris­tov, k nemu chce priviesť aj nás. „Pn'tiahnemvás k sebe aby ste boli tam, kde som ja. .. Jasom v Otcovi svojom"3 Stať sa Hlavou Iud­.=lva,pričlenit ho k sebe a 50 sebou ho voviesťdo náručia Otcovho — Ua'ký je smysel vtele—mia Božieho Slov-a a jeho prebývania medzinámi." Ked však všetko bude v jeho područí,potom : sám Syn bude podrobený tama, ktorýsi všetko podmanil, aby Boh bol všetko vovšetkých/'4 Sviatoslri, najma však Eucharistia,majú tento velkolepý boží plán behom stáročíuskutečňovat.

Dalšie dve svitavl'osti,pokánie a poslednépom-azanie, sú rázu medicinálneho. Majú totižvyliečiť a napraví to, čo bol v človekovi, krs­tom pre Krista zrodenom .a; birmovaní-m zdo—konalenom, poklazil »a zničil hriecht Prvá,pokánie, je doplnkom krstu; druhá zas, pos­ledné pomazanie, doplňa birmov-aníe a dakedyaj pokánie. Móžeme teda o pokání povedat,že je ako by druhý krst, kedže obmývua.dušučloveka od hriechov a vlieva do nej stnatenýži-vot Kristov. Pravda, nový chartakter už doduše nevl-láča,ako sa to stáva pri krste. Všakto ani nie je potrebné. Hriechom síce vysy­chá miazga božského života v mystickej rato­lestí-duši, no pri krst'e utvorené organické.bytostné spojenie s božským Viničom—Kristomtrvá dalej a čaká len na:odstránenie prekážky,hriechu. Preto účinok tejto sviatostí je viaza—ný na osobné rozvrstvenie kajúcnilda, na jehozrieknutie sa diabla, jeho skutkov a jehopý­chý a na primknutie sa ku Kristovi vierou,oživenou láskou, ktorá sa zas prejavuje v pl­

“ Ján 14, 3 a 20.' ] Kor. 15, 28.

246

neni božej vóle, stelesnenej v prikázaniaoh.Od tohoto rozvrhnuti-a závisí ca'j účinnost po—mocných milosti, ktoré sprostredkuje sviatostipokánia v miere nemalej.

Pokánie je jediná cesta, ktorou sa móže­me dostat ak:prameňu milosrdnej lásky božej.odpúšťajúcej nám hriechy a poklesky po krstespáchané. Dokonalá Iútosť je tiež len súčiast­ka sviatosti pokánia a u katolíka by nemalanijakého účinku, ak by vylučovala vól'u privhodnej príležitosti sa z hriechov vyspovedat.Alk: je tá vóla, vtedy dokonalá l'utosť antici—puje účinky sviatosti pokánia. Dakedy sa mó­že stat jedinou záchrannou doskou, na ktorejduša dopláva k brehom šťastnej večnosti.

O sviatosti svatého pomazania bolo po­vedané, že je doplnenim birmovania a niekdyi pokánia. Ako totiž birmovaním sme posil­není do životného hoja, ktorý nás čaká, tailcpri poslednom pomazaní nám Kristus dávasilu pre posledný predsmrtný zápas, od kto­rého závisí naša večnosť. Prv však, než bysme sa mohli pustit do boja, musíme byt vyho—jem' *zo zastaralých rán, z oných „zbytkovhriechu", ktoré by nám mohly být prekážkouv urputnom boji na život a na smrt. —S akou nádejou móže potom čaikuaťkresť-an,posilnený touto stvia'tosfou, veniec vitiavzstvapo úspešnom dokončení behu život-al A kýmsa jeho nižšia prirodzenost vzpiera rozpadnu­tiu a křčovite sa pridí'ža zemského života, za­i-ial' duša sa chveje šťastím pri myšlienke navečné stretnutie sa s Kris-tom, ktorému už-užkráča v ústrel'y.

Posledné dve sviatosti, o ktorých námešte zostávtax rokovvat, majú charaildher výluč­ne spoloče'ns-ký,keďže ich cieIom je rozmno­ženie l'udí (manželstvo) a ich včlenenie doKrisvt'a(kňazstvo). Slúžia teda výhradne nabudov-anie mystického iela Kristovho; man­

247

želstvo jeho materiálnej, kň-azstvo duchovnejstránke. V oboch sa materstvo Církvi javinajmarkantnejšie.

Manželstvo5 je podla Apoštola velkým ta­jomst'vom vzhltadom na Krista a Cinkev. Zo­brazuje totiž spojenie Krista a Církvi. Akožena má svoj původ v mužovi, z ktorého bo—.ku bola utvorená a s ktorým v zákonitommanželstve splýva v jedno telo, tak i Církevsa zrodila zo Srdca svojho božského Ženicha,jeho telom je krmena a krvou napájemá, tak—že móže plným právom o sebe povedat, žeje „z jeho tel-aaz jeho kostí." Je plnost Krista,jeho telom, jeho Nevestou. Preto ju Kristusmiluje ako vlastné telo, .ako seba samého. Zaňu sa obetoval, vlastnou krvou ju obmyl, abybola. čistá, svatá, mepoškvrnená. OdJ Kristasa majú i manželia učit milovat svoje man—želky. Majú v nich vidiet seba, svoje teloa tak ich aj milovat. Lebo nik svoje telo ne—návidí, lež naopak, křrni na-s láskou ho opa­truje. Ako Kristus Církev.

Už preto je manželst'vo vel'alcým tajom­stvom, lebo symbolizuje na—jváčšiea najsvá­tejšie na zemi i na: nebi: Krista a jeho Církev.No, sviatost nie je len symbolom. Sviatosť ajsproslredkuje tú milost, ktorú zobrazuje.I manželstvo. Velkost krestanského manžel­stvta- spočíva predovšetkým v tam, že plodídietky, z ktorých sa pri krste stanú mystickéúdy Kristove. Teda manželstvu móže Církevďakovať za svoju existenciu. Ono jej poskytu­je prirrodzený podklad, l'udské telá a duše,ktoré si Kristus privlastňuje, pret'vára v seba.Telo, splodené rodičmi, stáva sa telom Kristo­

Á tak i pohlavné sily, ktoré sa: bezhrieš—ne smú uplatnit iba v zákonitom manželstve,

' K celému: Ef. 5, 21—33.

248

sú sviatostou manželstva posvátené, vtíahnu—té do mystického tela Krisovho; áno, stárv—ajúsa orgánmi Krista, ktorých používa pri budo­vlatní svojho tela. Materstvo Církvi, poťažnejeho materiálna stránka, uskutočňuje sa tedaprostredníctvom manželstva. Preto od neho nieje nič váčšieho okrem — kiňdZStVla'.

Kristus žije v svojej Církvi aj ako Kňaz.Kňazstvo katolíckej Církvi je vlastne rozšíre­ným kňazstvom Kristovým, jeho plnosťou. Vovšetkých tých tisícoch, charakterom Kristov­ho kňazstva poznačených mužoch, žije a da—lej účinkuje jeden a ten ísL'ýVeIkňaz Kristus.Práve tak ako BÚobety, ktoré tí kňazi Bohuprinášajú, sú vlastne len jednou obetou Kris­tovou. Ústami svojich kňazov Kristus ohlášaradostnú zvesť, odrpúšta hriechy, Skrze“ nichvysluhuje sviatosti, křmi duše svojím telom,vlieVa do nich vlastný život, skrátka: budujesvoje mystické telo, Cirkev.

Preto sa opovážil jeden z velkých moder­ných kazatel'ov a .teologov povedať: „Kňsarzjeváčší ako Matka Božía ! Hej, je váčšíl- Pralvda,nie svátostou, ale mocou, ktorú dostal.“a

Myšlienkypri odchádzajúcom Pánovi.

Ján Haranta.

Vrannom zachvem' poberá sa naša mysel',sviatočne rozjarená, do dalekých končin Be­!tánie, kde podla Písma z blizkeho vrchuGethsemani 'vzm'esol sa do svojej slávy Pán.Bah-kosa rodí v nás myšlienka za myšljenkou.Udalost tú sprítomňuje si v nás každáv akomsi idylickom zátiší, naplnenom speva­

' P. de la Boullaý S J.: Mária, Božie veldjelo,Posol, Trnava 1943, str. 70.

249

vou vóňou olivovníkov a nesmiernym bohat­stvom kvelov uasilou slnka, ktorého lúče po­zdvihovaly krála svetla z tej-to zeme do rišejasna. pokoja a radosti.

Hodinu-nprišla, aby Pán odišiel. Bol to ví—ťazný odchod, koruna jeho neúnavných práca obeti, definitívný postup do slávneho odpo­činku, o ktorý sa tak spravodlive zaslúžil alkomilovaný Syn, v ktorom mal Otec neprestaj—ne zavl'úbenie. Ale Pán nie kvóli sebe odišiel,nie pre sebe. nás tu zanechal. Veď sám milo­val :túto zem &Iudí na nej; naučil nás milovata vážil si život; naučil nás zaplesart nad ne—patrným zrniečkom šťastia a nezůíať mad pies­íkom utrpenia, ktoré zanechávajú stopý nia­šich krokov. Odkedý pozrel sa na nás utrápe­nými očami Syna človeka, precítil v hlbklalchsvojej božskej osobnosti celú našu bíedu,túžby a sny, a nechcel nás nechat opustenýcha osamotených.

Hodina prišla, aby odišiel, ale prišla tiežhodina, aby všelku mašu pozornost obrátil masvoju taiOmnú, nevyslovitelne blažiacu prí­tomnosť v našich srdciach, v srdciach milió­nov, v onom duchovnom a sociálnom Tele,ktoré založil. On žije dalej v nás &medzi na­mi, a i keď n-aberá táto zem v každom sloročíinú a inú tvárnosť, i ked sa meníme my as nami všetko, čo nám slúži, jednako Pán jevždy' s nami. Rozumie nám lepšie ako matkadietaťu, ca-kebý nás už nikto nevedel pocho­pit, takže by sme sa spovedali nemým ska­lám, zvučným horám a hrdým rovinám, v kú­tiku izbý, rv hukote dielm' & fabrik, pri“ ne­úprosnom rytme práce, pri strtašnom rýku bo­jiska, stojí blízko nás a vravi nám: NebOjtesa, ja som s vami.

Aňebo, ked nás blaží porozumenie z Iud­ského spoločenstva, napriklad v královstverodinnom, ktoré strhuje do svojho žezla moc

250

nebies, kde je tak dobre a sladko a kde úsmevna tvárach bývua;najkrajšou ozdobou príby-tku,kde sa rozhostí večerný pokoj. po každoden­nom zápase o chlieb, kde skanie míchá slzavdačnosti ma kl'akadlo pri modlitbe & v nocipríde sladký sen o krajšom zajtrajšku, tam jenaisto Pán, lebo kde sú dvajlal v jeho menespojení, tam je uprostred nich On.

Pán odišiel, ale shora sostúpila na Zemdo duší divotvomá sila, sila: Ducha Božieho,ktorú keby boli ludia úprimne prijali, neboliby nikdy viacej volali za strateným rajom.“A vskwilku, nový svet začal sa rozrastat avzmáh-at s prvými krestanmi. Královstvo du­ší, spojených naihlbším bratstvcm, do úžasupriviedlo svet. Pán však predvídal premeny,ktoré nastanú v nás a na svete. Vedel, kol'kosa ludstvo navzdychá a napracuje pred póro­dom, z ktorého sa zrodí nové stvorem'e. Ve­del, aký zmátok lLunastane, ked mnohí chlad­ne budú opakovat tragédiu jeho umučenia nabratoch a sestrách, no jednako královstvusvojmu nedal za-hynúť.Vždy boly doby, kedyprekvitalo až k slnku a meolo sa vítazne nadhladinami búrok. Lebo královstvo toto patrímladičkým, poníženým, trpezlivým a pracujú—cim, thorí vzdychajú po pokoji, kde prekypujenevyhášajúca radost, a túžia po pravej vlasti­nlad touto zemou, kde je ich Pán.

Radujme sa, priatelia, že Pán odišiel, pre,­tože Pán vítazný odnáša si od nás našu l'ud­skosf do neba, na;preto sme to tiež tak trochumy, ktorí triumfujeme s ním. A nezabudnitesa rozpamatat na jeho posledné slová: Aihra,ia som s vami . . . A nezabudnite tiež v pokojiduše prežit ozvenu slov, ktoré anjel potompovedal utrápenym učenikom: Pán odišiel, alenie navždy, vráti sa.. . My by sme povedali:Nedal nám smutné Sbohom, ale nádeiné, ra­dostné Dow'denia!

251

Sjednotenie všetkých kresťanovbolo by nesmíemym požehnaním

pre celé l'udstvo.Dr. Andrej Poš.

Heslom dneška stalo sa volam'e po jedno­te. Potrebou dňa- stalo se zavedenie syntézydo vedy, začlenenie drobnejších úsekov vedydo celku .a shodnotenie všetkého pre život.Liberalizmus na sociálnom & politickom polisvoju úlohu už dohral, preto v domácej poli­tike ozývajú sa hlasy po celistvosti, po jedno­te. Najmá pre náš slovenský národ boj o jed­notu je hybným prvkom pritomnosti. Na. shro­maždenisach ozýva sa omrzelosť rozbroja-a pre­to je jasné, že sjednotenie je možno previestlen pod pevným vedením prísnej autority. To­to časové hnutie nezastavilo sa ani pred otáz­kou náboženstva, ba práve tu ie vidieť, alkosi tento nový prúd žiada zosilnenie a váženiesi cirkevnej organizácie a jej vonkajšej inšti­túcie oproti holému náboženskému subjekti­vizmu, ktorý dnes rozorvan.ému & po čomsitúžiacemu Iudstvu nestačí už za duchovnúoporu. Preto predmetom diskusií stal se: vý­lučne problém sjednotenia krestanských cir­kví. Z tohto móžeme už s radostou vyvodzo—vat alkúsi pravdepodobnost, že napríklad budúdds'trá-nené staré predpokladý, ktoré zmiznúzároveň s odstránením karikatury, aká sa do­“teraz robila' z katolicizmu .a ktorá ešte aj dnesuteká pred spravodlivou kritikou. Prehnanénádeje sú prirodzene nie ešte na mieste, aleje zrejme, že velkým krokom dopredu budenapríklad to, že sa všeobecne uzná, že roz­štiepenie je pre dnešok niečo ešte horšie akonešťastie & preto že je velmi potrebné vše—možne sa usilovat odstrám'ť ho.

Najváčší osoh zo sjednotetnia' mali bý pri­252

rodzene len odtrhnuti bratia, ktorí by na—miesto čiastky z celku, namiesto kúskovejpráce našli plnú pravdu. Nemóže nám bytIahostajnou ani otázka, aký osoh by mala Cir—kev a katolícizmus zo sjednotenia všetkýchvyznání. Nešlo by pri tom o prírastok v počte,ale o tie hodnoty, ktoré by plynuly z tohtoCírkvi ako inštitúcii a o to obohatenie, ktoréby katolicizmus pozdvihlo pred očami sveta anapomohlo ho v jeho činnosti. Prirodzene, žetento prinos nevztahoval by sa na podstatukatolickej Církve ako ustanovizne Kristovej,ale na- Církev ako na tajemné telo Kristovo.Podstata Církvi je božská a nijaký rozkol sajej nedotkne, alni ju nesníží. Každý však vie,že Církev, nakol'ko jej nositel'mi sú l'udia, ma­la v róznych obdobiach rózne dejínné posta­venie čo do velkosti a podl'a-tejto sa riadil ajjej vplyv, aký mala. a. vážnost, ktorej do—siahla. Práve tak aj v praktickom živote blížisa Církev k svojmu ideálu viac alebo menej,je jeho viac alebo menej dokonalým zvýraz­nem'm. Zaiste velkou vecou je získat dieta,ktoré op'áť nájde svoj otcovský dom; ale ajtohto dosiahne navrátením sa tých, čo až do­dnes ostali od nej daleko. Velký křdel' kvít­núcich detí je zaiste najkrajšou ozdobou ro­diny.

„Aby všetci jedno bolí!“ Tieto slová po­vedal Ježiš vo svojej veIkňazskej modlitbe.Až keď by sa ra-zvšetci, čo nosia meno Kris­tovo a myslia, že sú jeho učeníikmi, opat stre­tli v jednej Církvi, až potom by sa splnilamodlitba nášho Pána. Porovn-aj: Kresťanstvo aCírkev, krestansko-katolícka Církev by saopat obnovila, ktorá až do XI. storočia jestvo­vala pre všetkých kresťanov a aspoň pre zá­pad až do reformácie. Dnes krestanské vyznat­nia spotrebúvajú najviac síly a oduševneniaV službe nesvomosti. vzdoru a vospolnémuOdporovaniu si. Aj v katolicizme, pri úplnom

253

sjednoteni boly by úžasné energie uvoInené,ale na. rozširovanie božieho král'ovslva na ze­mi. Len nevera, ateizmus a náboženská Iaho­stajnost bola by potom už jediným frontom,do ktorého by mohly byť nasadené všetky si­ly. Nevera a za'tupelá IahostajnostžilvaVII.storočí práve z výsa'd mnohých kresfanskýchvyznání, z ktorých každé si nárokovalo titulpravdy. Je dost pochopitelné, že týmto bojomnáboženských vyznání duch už úplne zapo—chyboval v objektívnu pravdu &.pridal sa kpochybovaniu. Sjednotenim ikresťanských vy­znani by sa. náboženská Iahostajnost roztre­pal-a a náboženské presvedčem'e bolo by tak­rečeno samozrejmou korunou duchovnéhočloveka.

Církev by mohla z nepriatel'ského a bojo—vého postoj-a, v ktorom sa ešte aj dnes stálenevyhnutne nachádza, povslať v samej vel'­kosti a mohútnosti. Či tie ruky, ktoré doteraznarábaly mečom, nemóžu chytit Íkelňu a pra­covat na vonkajšom rozširovani. na vnútor­nej výstavbe & dokonalejšom vzhl'ade božie.­ho král'ovstva? Katolicizmus by takto získalna otvorenosti voči novému duchovnému vý­vinu a na nezaujatosti voči pokroku v mysle­ní. Veď nijaká iná pohroma nevyužije zámer­nejšie „azlomysel'nejšie náhodilých alebo hIa­daných zádrapiek voči cirkevnej náuke, vočizj-aveniu a nábožnosti. A napokon, boj kon­fesií je temer úplne bezvýznamným bojom.Stredovek mad v určitom smysle “túto katolíc­ku nezaujatosť a otvorenosť váčšiu ako my.V čase rozhorčených náboženských bojovmusela sa Církev vyhýbat každej výslovnejnedóvere a preto savXVII. storočí stre'távamečasom s veImi konzervativnym postojom cir­kevných kruhov voči objavom a omylom pri­rodných vied. Postoj, aký Cirkev zaujala vočinedorozumenjam a omylom, ako napríklad Vznámom prípade Galileovom, vytvoril takú254

mienku o Církvi, akoby onia úplne popieraladuchovný pokrok.

Mý, katolíci, sme sa vždy ohradzovaliproti tomu, že si protestanti prísvojujú meno„evanjelici". S radostou ale pozorujeme, žednes zasa naopak, protestanti nechcú menokatolíci prenechat len rímskej Církvi, ale žeaj oni chcú být katolíkmi, tak, ako aj grécko­Východná církev sa už dávno nazýva „velkácirkev“, alebo „oekonomická" (všeobecná). Av tomto je vidiet, že aj oni odopierajú Církvinacionálno-náboženský, dokonca pohanskýcharakter; v tomto vidiet ich uznanie, že usta­novizeň Kristova je nevyhnutne univerzálna,katolickou tedanbýt musí & z toho vyplýva, žepriznávajú Církvi charakter božskej ust-ano­vizne. Preto dnes „katolícka" je čestný titul,ktorý všetci závídia rímskej Církvi, ktorá siododávna svojím misionárským poslanim avšeobecnou činnostou podržel-a nárok na ka—tolíckosť. Čo sa; týka tejto jej ka-tolíckosti avšeobecnosti, Církev už dávno prehlásila: onavo svojej podsate nezávisí od počtu členov,ani od velkosti podla pósobenia. Jej katolíc­kost sa prejavuje úplne prakticky v Ikonkrét—nom živote veriacich. Tu katolíckost dosiahnesvoje reálne zvýraznenie vo váčšej alebomenšej “miere, podla toho, či sa dokonalejšiealebo menej dokonale uskutoční jej zásada: býtvšetkým pre všetkých. Keby katolícka Církevprijala do svojho Iona nielen Talianov, ale ajGermánov, Anglosasov, Grékov a Slov-anov,bola bý jednotou veriacich v mnohých dóle—žitých veciaich viacstrannejšou (mal-a'bý viactvámostíj', bolia vemým odleskom makrokoz­mu (velkého sveta), ktorý uzatvára v sebevšetky náboženské hodnoty. Jednota a rozma­nitost, dva protiklady, tak charakterizujúcepodstatu katolicizmu; kebw sa dnes spojilý,aký osoh by to prinieslo Církvi! Grécko-vý­Chodná církev bý priniesla svoju grécku tvár,

255

rimska církev l-ati-nskúa nemecká církev vý­znamnú nemeckú tvár stredoveku. Lahko je po­chopitelné aj to, že katolicizmus po trident­skom sneme, na ktorom bol podstatne rozdelenýna románske národy,v níekol'kých oblastiachzachoval si silný rímsko-latínský ráz. Zaisteani to nie je náhoda, že Hadrián Vl. bol odvelkého odpadu posledný netalíansky pápež.Nevrátením sa odpadnutých národov ku Cír­kvi, nadobudly by tieto v cirkevných kruhochváčši vplyv v každom smere, jak v disciplí­ne, tak v obsadzovaní vodcovských miest, abytakto Církev dostala ráz vel'kej katolicity &intemácionalitty — lepšie bude, ak povieme:nadnacionality — & nechýbala by jej ani uži­točná agilita, ktorá by ako prítažlivá sila mo­hla pósobit na národy stoj'ace ešte mimo kaptolíckej svetovej Církvi.

Celý národ stvárni nie podstata nábožen­stva. ako tva-kého,tá sa tolkokrát prízvukuje,ale jeho subjektivne uskutočňovaníe, zožívot­nenie, reprezentovanie & náboženské cíteníejednotlivcov "alebo celku. Sta-ré pravidlo:omne quod recipitur, recípí'tur in modum re—cipientis (všetko, čo kto prijima, prijima tosvojským spósobom), v určitom stupni plati aju náboženstva. Najprv by mala:všellkyštátyanárody spolu zobnazift! & priviesť k rozkrvetucelý katolícízmus, plný náboženský makro­kozmos, stále trvajúce velkolepé Turíce, kdekaždý národ chválí &.velebí Pána duší svo­jou rečou a svojským spósobom. Kedysi bolv nemeckom časopise „Schónere Zukunft"uverejnený článok známeho pastora Lortzin­ga, adresovaný profesorovi Eibloví, v ktorompastor Lortzing medzi iným hovorí: „Viem, žeCirkev nestratila svoj charakter ani po odtr­hnuti sa velkých a dóležr'tých časti a predsaie fyziologickou skuločnosfou, že po tatžkeiamputácii obeh krví nie je už ten istý, akopred zásahom. Ked tento obraz teda Prenesie—

256

me do praxe: katolicka Církev svojou podstup­tou je všeobecná, nemóže ňou být dokonalev konkrétnei skutočností, kým iei chýbaiúdóležíté (: vznešené údy. Po odstránenl roz­štíepenía stane sa)skutočne všeobecnou a zdása mi, že Boh dnešným protestantským náro­dom prídelíi pre Církev v budúcnosti tú istúúlohu, akú dai Nemecku pre Církev v stredo­veku." V posledných slovách dotýk-a sa vel­mí dóleži'tej skutočnosti, že každý štát, vzhl'ai­dom na náboženstvo, nesie si prirodzenú vý­zbroj, ktorá zvlášť ide v ústrety niektorémuzákladnému článku Církvi a katolicizmu. Ten­to prvok javí sa v tomto národe potom akozvlášť vynikajúci. Románske národy vyzna­čujú sa smyslom pre formu, pre objektivnost,do ktorej sa katolicizmus lahko zasadí a svo­jím prirodzeným smyslom pre spolčovanie aporiadok. Preto zvlášť románský národ vy­tvoril a pomáhal sformovať hierarchickýštrukturálny prvok klatolicizmu. Je to takreče—no ich štátny prvok a preto aj katolicizmus,nie však veriraci, ale mužovía typu KarolaMaura úzko spojili s latinou, čo sa vóbec ne­shoduje s jeho Všeobecnosťou. Zvláštnou ná­boženskou vlohou Germánov je íntuitívna po­znávacím schopnost, túžba a duševná dynami—ka po hl'adaní Boha. Románskym národom ná­boženstvo je slnečným, priestr-anným chrá­mom, v ktorom ich nadšené oko aj srdce od­počíva; Germánom je ono zas nepreniknu'tel­ným tajomstvom, v ktorého sviatočnom prí­tmi veriaci tajuplne preziera až do blízkostibožej. Východně národy sú obdarené alko ná—boženskou vlohou Iahkým cítom a vrúcno­sťou odovzdaností sa Božstvu, ktoré vy'tvárajúmystikov, pred ktorých zrakom, upretým dovnútra., celý zjav vonkajšieho sveta rozplýva;sa v ničotu. Východná církev je podobná bo­žiemu chrámu, v tichu ktorého panuje mo­dlitba. I západná církev je takým chrámom,

257

ba táto chce být ešte viac, chce byť Kristo­vým viditelným královstvom na zemi, ktorésa čím dalej, tým viac šíri a roztratené ovceshromažďuje na Svátom vrchu. Církev musívynachádzať vždy nové a nové životné for­my, priberať nové uživotňujúce sily a totovšetko eminentne uskutoční vtedy, keď vjednotnom spojení cirkvi grécko-slovanskénárody východu a germánsko-anglosaské ná­rody západu splynú s jej náboženskými zásai­dami .a-životnými mohutnostami v jeden veI­ký prúd tkatolicizmu. Samozrejme, že V Církvipanuje táto velkolepost aj bez toho, žeby knej patrily germánské a grécko-slovanské ná­rody. V nej panuje nielen hierarchia &právo,ale aj vrúcnosť, intui'tívne nazeranie na Bohaa duchovná mystika ponorenia sa v Božstve.Hej, toto všetko patri k podstate katolicizmu.Aby sme pochopili hodnotu, akú by dostalcirkevno—nábožensůcý život a smýšlanie opá­tovného sjednotenia— sa a súdružnosti dnesroztrieštených náboženských energií, potre­bujeme rozpomenút sa napríklad, čo znamenápre hlbku náboženského ponímania taký maj­ster Eckhart, alebo Mikuláš Cusanus, alebopre syntézu kdtolicizmu alebo novopl'atoniz­mu taký Dionýz Areopagita.

Veď i bludy samy, ako to už aj ich menonaznačuje, ponechaly si prvky pravdy. A prá­ve preto, že si podržaly len čiastiku velkéhopokladu Kristovho zjavenia, táto čiastka jeim vel'mi drahá a je prirodzené, že si ju hájajednostranné a až prepjate. Po opátovnomsjednotení sa kresťanských vyznání iste bysa tieto náboženské momenty v spoločnej Cir­kvi tešily rovnakej úcte a vyhlo by sa taktojednostrannému zdórazňovaniu a prepinaniu.Tým, že tento nepomerne velký prinos pripí­šeme vyznaniam od Církvi odtrhnutým, mó­ž_emeaj u k-atolíkov vzbudit túžbu po opatov­nom zažití a dosiahnuti v krásnom súlade a

258

peknom usporiadam' toho, čo odtrhnutí bratiadoposial' jednostranne a výlučne pestovali.Protestanti by potrebovali pri sjednoteni ne­upustiť od Lutherovej dogmy o Bohu ako od­pustitel'ovi, ktorý ako láska jarví sa- vo Vyku­pitel'skej smrti svojho Syna. Ba súladne za­pojení do celku naučili by sa aj protestantilepšie sa na ňu dívat a všímat si jej. Aj kato­líci, vidiac priklad, mohli by si lepšie a život­nejšie uvedomiť túto myšlienku. Potom zasamyšlienka božieho :král'ovstva, ktorú s takouskru'tkovanou výlučnosťou hlásal Katlvín a'kto­rá má aj v k-atolicizrne odvtedy svoje miesto,pripojenim reformovanej cirkvi dostala by samovu, zvlášť silná a výrazná na cirkevný ob­zor. Spojením východnej cirkve s Rimom obo­hatila by sa tak dogma'tika a asketika, alko ajčarovná záhradkai duchovnej mystiky a po­norenia sa v Boha, už oddávna pestovaná vkatolíckej Církvi.

Duchovně a kultúrne stanovisko náro­dov, ktoré patria. k Církvi, odzrkadl'uje sa ajvo vonkajšej forme cirkevného života Tietonárody v úzkej spojitosti vykonávajú pre cir­kevnú spoločnosť vel'mi užitočnú výmennúprácu a vzájomné oplodňowanie sa a taikltopósobia aj na samotný život Církvi, pretožeaj tento sa dvíha, keď stúpa kultúra a oboha—cuje sa duchovný život veriacej krajiny. Jenapríklad známe, že u primitivnych 'a. neikul­túrnych národov prejavuje sa) rado nábožen­stvo ako povera, alebo aspoň vo vel'mi níz­kej forme, čo sa- potom velmi často, hoci ajneprávom, vytýka Církvi. Nuž, keby sa život'vysokokultúrnych národov vyvijail v Církvia živený bol Cirkvou, aj Církvi by toto slú­žilo na slávu a- jej blahoda-mé pósobenie nasjednotenej Církvi vyhlo by sa mnohým omy­lom. Keby sa napríklad grécko-klasický kul­túmy prinos stále v rovnakej sile spojoval scirkevným životom západu, nebola by nastala­

259

rozluka Církvi v IX. a; XI. storočí. Cirkevnékruhy západu boly by iste čerpaly ešte moc­nejšíe a ustavičně impulzy z tejto kultúrnejtradicie a napriklad pri otázke ordálíi, magiea pri dišputách s inovercamj boli by si po­držali stanovisko velkých Cirkevných otcov,ktoré stanovisko voči týmto otázkam západnácírkev neskor úplne opustila.

Ak to Boh, hoc aj vo velmi vzdialenej hu­dúcnosti skutečne dopustí, že sa velké kul­túrne národy naspoň Europy a Ameriky spojav jednotnú Církev, a 50 všehkýmí svojimi kul­túrnymi tradiciami a vynikajúcimi vlastnosta—mi zapoja do služieb katolíckej Cirkví, akýnádejeplný obraz si tu móžeme predstavit!Aké obohatenie duchovných sil a aké zápalisténadšenie k novým dobrým skutkom .a k prácina Kristovom královstve by sme nemali du­fať. Tak rozdielny a bohatý duchovný životnárodov v Církvi! bol by aj pre samotnú Cir­kev padajúcou zúrodňujúcou rosou.

Slávou Církvi už oddávna boli aj jej vel­ki génovia. Treba nám pripomenút si: len me­no takého Bazila, Augustina, Tomáša, aleboFrantiška z Assisi, aby sme videli, čím vd-ačíkatolicizmus týmto velkým mužom, ktori nadruhej strane prirodzene zasa len v k-atolickejCírkvi-, len v katolicízme mohli dospieť k tej­to duchovnej výške. Všetky národy, ktorénašly svoj duchovný domov v Církvi, daro­valy jej z vďaky veliké mená, ktoré ako hvie—zdy po všetky veky budú svietiť na slávuCírkvi. Cim početnejšie ca rozmanitejšie ječlenstvo Církvi, tým sebestačnejšía a uz-atvo­renejšía je cirkevná rodina a prirodzene týmviac bude m-aťaj velikášov. Boly aj také ča—sy, kedy, bohužíal', tito velikáší Církvi ibaškodíli a Cirlkev ich práve tak potrebovala načasté vitazné dišputy s duchovnými. prúdmjčasu. Spomeňme si v súvise s týmto len na260

XVII. & XVIII. storočie & sprítomnime si lenjeden okamih, čo by bola znamenala pre Ci-r­kev osobnost takého Leibnitza a čo by boloznamenalo, keby boli synmi .a okrasou Církvivšetci- velikáši, ktorých po reformácii dostalnárod nemecky & anglický. Sjednotem'm kon­fessií zvýšil by sa počtom veriacich aj početver—kýchduchov v Církvi. Zatial' na druhejstrane aj títo mužovia boli by sa vyšvihli kplnému sceleniu, k sůladu svojej osobnosti. ak poslednej konečnej výške len v katolíckejCírkvi.

Jeden ducha-plny výrok menuje Církev:I' éterneiIe rec0mmenceuse (večne začínajú—ca). V nej vedl'a statického principu, neústup—nosti zo svojho božského póvodu, žije dyna­micky princip ustavičně-ho napredovvania & po­kroku; uzatvorenosť &úsilie po rozpětí sú rov­nocenné jej Bohom od jej založenia vtlačenéznámky. Jedine ona má právo naúlohu abso­lútnej náboženskej totality; jej sjednocovaciasnaha musí se rozvinúť vo vel'kú svetovúmyšlienku sjednotenia sa s ostatnými ciurkva­mi západu aj východu, Katolicízmus je strom,ktorého korene musia sa čím viac „aviac roz­vetvovaf v pozemskom královstve. Čím lepšiesa mu podari toto dosiahnuť, tým viac výživ—ností vycícig zo zeme, tým kraišíe sa budezelena! a kvímút a tým dokonalejšíe budemóct dat všetkým národom zeme miesto vosvojich vetvách a konároch. Velké dielo sled­notenia Církvi -— cíer našich túžob a pred­met na—šíchmodíítieb, — je zaiste a výhradnedielom bože) milostí. O, kíež by tento nai­vc'ičšidar milosti božej sosíaía božia laskavostnielen na tých, čo sú od Církvi odtrhnutí, alenajma na Církev samotnu,

261

Za slobodu slova božíeho.(Svá'tý Ján Zlatoústy- bojovník za ňu.)

Dr. Marcel Barál.

Treba si živo sprítomnit všetky tie roky úzkosti& mučenia prvých troch storočí, aby sme mohli plnezhodnotit význam reškriptov Konštantína Velkého.ktorými zaručil krestanstvu slobodu jestvovania, kultu& rovnoprávnost s pohanstvom. Tak se zdá, že aninejmenší tieň nezakalil radost krestanov nad týmtoepochálnym činom Konštantlnovým, verejne po prvéprejavujúcim priazeň, predtým ukrivdovaným & osočo­vaným krestanom. A predsa bedlivému oku neujde, žeprevzatie ochrany nad krestanstvom skrýva v sebe ajurčité nebezpečenstvo, ktoré sa časom stane akůtnym:cezaropapizmus. Už Konstantin vykonal niektoré zá­sahy do čisto cirkevných záležitosti. V spore katolíkovs donatistami v severnej Afrike násilnými, samovol­nými opatreniami proti donatistom viac poškodil Cir­kev. ako jej poslúžil. Podobne po koncile nicejskomžiadal od všetkých v záujme pokoja a jednoty nábo­ženskej v ríši podpísat nicejské vyznanie viery. Vzpie­rajúcich sa vyhlásil za nepriatel'ov štátu & poslal dovyhnanstva. Ze to nebolo Církvi celkom na osoh, uká­zaly vzápětí nasledujúce boje s ariánmi. Tažiskoariánskej otázky sa presunulo na cisársky dvor a tástrana nadobúda vrchu, ktorej sa podari ziskat cisára.Hádam ani v najtažších dobách nebola situácia Církvitaká bezútešná a zúfalá ako práve za Konštancia.(SSI—361). Citujem sv. Hieronyma: „Celá zem zasle­nala, zisHac s prekvapením, že je celá ariánska. Lodičkaapoštolov, zmietaná besnýml vetraml a šlahaná 80 vše­tkých strán prudkým! vlnami, išla stroskota! a nebolonádeie na záchranu. Ale v tej chvili povstane Pán, roz­káže vichrlcl, potvora skape a pride pokoj." Církevnaozaj nepotrebuje uchádzať sa o podporu svetskejmoci proti svojim vnútorným nepriatel'om. Má samadosť sily zúčtovat s nim. Zásah svetskej moci je lenna škodu, lebo táto si potom osvojí nároky diktovat

262

aj v čisto cirkevných zaležitostiach. Okrem ideálnejspolupráce za šlachetného Graciána a Theodózia Vel'­kého Cirkev stále musela pociťovat tiaž svetskej mocia svrchovanosti. Spomeňme len tie najmarkantnejšiepripady. Liberlus je poslaný od cisára Konštancia dovyhnanstva, ked' nechce podpisat bludnú fořmulu vieryo bohopodobnosti Syna. Vigih'us, keď nechce podplsatodsudok Troch kapitol, sostavený a nariadený cisáromJustiniánom v protive s usneseniami chalcedonskéhosnemu, je nasilu odvlečený do Carihradu a v Carihradeho nasilu vyvlečú : kostola, v ktorom hladal azyl.Keď zakázal cisár Konstans v Typose hovorit či o jed­nej alebo dvoch činnostiach a vól'ach v Kristovi, od­sůdil Martin I. monoteletizmus a protestoval proti bru­tálnemu zaobchodeniu cisára s pápežskýmj emisarmiv Carihrade r. 649. Nato prišly represálie r. 653. Mar­lin !. bol nasilu odvlečený do Carihradu, po ceste ha­nobený a posmeškovaný, napokon zbavený hodnosti,výsvlečený z rúcha a takmer nahý ponechaný státa čakat za krutej zimy vonku.

Takýto bol vo všeobecnosti pomer byzantskýchcisarov k Cirkvi. Beda biskupovi, ktorý by bol pomýš­Ial na odpor, a svedomie mu ho muselo predsa dikto­vat. Potreboval apoštolskú smelost. A už najváčšiupotreboval biskup carihradský, ktorý prakticky bolnajviac postihnutý ingerenciou cisárov.

Z takejto perspektivy treba hladiet na neochvej­ného zastancu cirkevnej neodvislosti v druhej poloviciIV. storočia na sv. Jána Zlatoústeho, biskupa carihrad­ského.

Noradil sa i vyrástol v Antiochii. Myslelo sa vše­obecne, že urobí velkú kariéru vo svete. Ale on sapríliš skoro rozhodol žit asketicky. Utiahol sa na dlhšiudobu do horskej samoty poblíž Antiochie. A keď sadal do služieb Cirkvi, vyhýbal sa cirkevným hodnos­tiam, nakol'ko len mohol. S apoštolskou smelosťou roz­poznával l'udl, ich slabosti, záluby a plané zamienky.Iludia ho počúvali s dóverou, lebo vedeli, že má prikázniach tie najčistejšie úmysly. Jeho ctnostný životzaručoval čistotu jeho úmyslov. Pre jeho skvelú vy'reč­

263

nost sa mu dostalo primenie Zlatoústy, ktoré koncomVIII. storočia je mu už dávané všeobecne.

Hoci neúčinkovai v Carihrade, nebol tam neznamouosobou. Akobý nevedeli o jeho výrečnosti, ktorá uti­šila v Antiochii povstanie a ktorá aj ináč robila divylPreto si Eutropius, spravujúci rišu za mladého cisára,vybralpráve jeho za biskupa do Carihradu. Po vyba­veni formalit bol vysvátený za biskupa a intronizovanýpravdepodobne 26. februára 398. V tejto dobe bol navrchole svojej rečnickej činnosti a zérveň aj svátosti.Nebál sa odsudzovať neresti krestanského l'udu, alenezhačil sa ani pred hriechami a slabostami bohatýcha mocných tohto sveta. Ci nebolo jeho svatou povin­nostou pozdvihnút hlas, kdekoIvek a kedýkoIvek sašliapala pravda!

Najprv reformoval svoj vlastný dvor. Odstranilvšetok prepých. Jeho predchodca rád prijimal notabi­litý dvora a mesta. Ján neprijimal nikoho. Nerobilhostiny. Nepotrebovai spoločnosť. Stačil si sám. Vtedýsa bol zahniezdil spoločný život „braiov" a sestier:robili sl'ub čistoty a bývali pod jednou strechou a do­konca v jednej izbe. Prirodzene bol z toho škandál.Ján žiadai, aby bolý tieto „duchovné sestry" (subin­troductae) odstránené. Od klerikov každého stupňaa od kanonických vdóv (diakonis) žiadal, aby nevyhra­dávali pohostenie bohatých. Od mnichov žiadal, aby sanepotulovali zbytočne po meste, ale aby sa utiahli dosvojich ciel a kláštorov. Nestrpel, aby sa poprednédámy miešaly do spravovania cirkevného majetku a dosúkromného života kléru. Tiež vypočítal niektorýmdámam ich farizejskú zbožnost, keďže mnohé z nichdávaly svojimi l'ahkými mravmi verejné pohoršenie.A boly medzi nimi aj také, ktoré sa tešily priaznicisarovnej: Marsa, vdova po generálovi, Castricia, vdo­va po konzulovi.anajmá istá Eugrafia. Konečne dovolilsi Ján upozomiť niektorých okolitých biskupov, žepodla kénonov majú sediet vo svojich diecézach a nieustavične vysedávat v Carihrade. Všetci tito napome­nuti lahko sa stali nepriatel'mi Jánovými: jedni verej­nými iní Skrytými, ale tým nebezpečnejšimi. Cakali

264

len na vodcu a sjednotitela. Dočkali sa ho. Stal saním shodou okolnosti Teofil, patriarcha z Alexandrie.Biskupi tohto mesta kedysi mávali vplyv pri obsadzo­van! stolca carihradského. Tak aj Teofil chcel dosaditna uprázdnený carihradský stolec svojho kňaza lzidora.Nepodarilo sa mu to. Už preto bol zaujatý proti Janoviuž od samého jeho nastúpenia. Neskór zasa prijal Jánasi paťdesiat mnfchov z Nitrie. ktorých Teofil vyhnalpre podozrenie z origenizmu. Ján ich chcel smierits Teofilom, ale ten ani počutl Teofil pride do Cari­hradu so zrejmým úmyslom sosadit Jána. So dvadsategyptských biskupov si doviedol na pomoc. Nepriate—lia Janovi sa s nimi hned spoja. Vplyvné osoby v pa­láci sa zakúpia peniazmi. Cisarovnů predsvedčia, že Jánv kázni o Jezabele mal ju na mysli. V dome Eugrafiesa sbiehajú všetky nitky intrig. Teofil neprijme odJána ponúknuté pohostinstvo. Odmietne zúčastnit sas ním na liturgii. Darmo Ján priatel'sky naňho nalieha.Dokonca soženie niekolko biskupov na koncil neda­leko Chalcedonu. Ján je príliš čestného smyšlaniaa ctnostného života, než by sa uchýlil k podobnýmspósobom. Teofil so svojimi biskupmi sosadí Jána. Lentreba previest rozsudok. Carihradský l'ud stoji pevneza svojím biskupom, i keď ho niektorf kňazi opustia.Lud hrozí vzbúrou. Ale Ján sa sám dobrovolne podrobínespravodlivému rozkazu cisárovmu: odvedú ho doPrenktosu na hranici Bytýnle.

Ale Ján tam nezostane dlho. llud nechce mat zakňazov tých, ktorých Ján prepustil : cirkevnej služby.Búri sa. Cosi tajomného sa prichodi v izbe cisárovnejEudoxie. Pretože je aspoň tak póverčivá, ako namys­lená, hned' dá zavolat Jána zpět z vyhnanstva, uistu­júc ho o svojej oddanosti. Návrat Janov do Carihraduje triumfálny. Nadšenie nemá konca. „Moji veriacl mlzastali vemf," povedal v kázni. Ako kedysl vzal Sárufaraón Abrahámovi, ai mne chceli vzíaf mojich veria­cích. Ako zostala Sára vemou, zastal! a) moji veriacl.Cudzoložnlci sú zahanbení.

Pospolitosť miluje Jána pre jeho lásku, s ktorouim slúži, ale vplyvné kruhy nemenia vzdal sa činnosti

265

proti nemu. Stačí ostrejšie slovo z jeho úst a povsta­nú proti nemu znovu. Ján nepozná ciest opatrnosti astratégiu taktickej vypočítavosti. Niekol'ko mesiacov pojeho návrate z vyhnanstva odovzdávali verejnostisochu cisárovnej. Ján vystúpil ani nie tak proti soche,ako skór proti hrám, divadlům a zábavám, konaným: tejto príležitosti. Jej veličenstvo zanevrelo nabiskupa. Neskór sa znovu urazí, ked je kázeň o He—rodiade. Navravia jej, že bola namierená proti nej.Nepriatelia Jánovi nahliadajú, že prišla ich hodina.Ovplyvnia cisára Arkádia. Nahovoria mu, že sa nesmiezúčastnit na ceremoniách, ked je na nich pritomný ajJán. Ján vraj bol sosadený právoplatnou synodou. Ci—sár zakáže Jánovi vstup do všetkých carihradskýchchrámov Ján mu odpovie, že na to nemá práva, lebochrámy dostal od samého Boha na používanie pre spásul'udu. Cisár mu nemóže zabránit vstup do chrámov ibanásilím. Cisár sa rozhodne k násiliu. Vyženie byskupaz chrámu a zakáže mu vychádzat z biskupského paláca.Približila sa Velká noc r. 404. Duchovenstvo, oddanéJánovi a l'ud sú povyháňani z chrámov. Pokúsia sainde shromáždit, ale vojaci ich všade násilím rozhá­ňajú. Krv tečie. l:.ud verne bráni & strežie život svojhobiskupa. Neodchádza od jeho domu, aby ho nezavraž­dili, alebo neodvliekli. Eudoxia sa neodváži poslat hodo vyhnanstva, lebo je póverčivá a má strach. Iba keďju biskupi uspokoja, že pripadný trest boží berú naseba, vydá cisár rozkaz deportovat ho. Ján vie, že trestje nespravedlivý, ale nechce dat svojou pritomnostoupopud ani k najmenšiemu nepokoju. Miluje poriadoka pokoj. Keď sa „rozlúči od vemých diakonis a bisku­pov & keď sa naposledy pomodlí v chráme Múdrosti,sám sa vydá vojakom. Ked ho odvádzali, vypuknez neznámých príčin požiar v chráme Múdrosti. Za párhodin je chrám obeťou plameňov. Požiar zachvátí ajpalác senátu. Neocenitelná pamiatky umelecké sa pri­tom zničia. Nepratelia Jánovi obviňujú zo všetkéhoJána: vraj sa chcel ešte naposledy vypomstiť. Dajů saprenasledovať všetkých, ktori zostali verni Janovi.Biskupi, kňazi,klerici,diakonisy,ůradníci, vojaci, všetci

266

musia trpiet za svoju vernosť. Listy, ktoré 'un Jan po—sielal z vyhnanstva, zostanú navždy dojímavými sve—dectvami jeho nadprirodzeného smýšl'ania. Ján bol de­portovaný do Kukusu v Malej Arménii. Smutna kraji­na! Malé pohraničné mestečko, kde nebolo ani trhova ktorému len posádka dodávala trochu života. Jan tamtrpel nepredstavitel'ne mnoho. Jeho zdravie bolo vždychatrné. Nevlúdne podnebie a útrapy vyhnanstva hoešte viac podkopaly. Vpády Izaurov robily život ešteťažšlm. A konečne samota, odlúčenosť od l'udi boly presrdce tak nežné, ako mal Ján, temer neznesitel'nyml.Iba že sa mu dostalo priatel'ského prijatia od biskupav Kukuse a Arabissose. Pritom všetkom Jan neklesalna mysli. Obdivuhodna duševná sila mu nemohla do—volit klesnút. Utešuje a posiluje všetkých, ktori trpeliza neho. Dáva rady pre vnútornú činnost a apoštolskúpracu. Nadviaže styky s kňazmi a veriacimi v Antio­chii. Zaujhna sa o dlela, ktoré kedysi sám začal, najmao misie medzi Gótmi.

Podnikať se nedalo nič v prospech Janov. Všetclboli zastrašení. Len papež Inocent sa nedal. Prerušilstyky s nepriatermi Jánovými. Pisal Jánovi viackratdo vyhnanstva. Jan se mu vrelo pod'akoval. Hoci bolJán daleko od Carihradu a hoci jeho utrpenie bolo takstrašné, predsa jeho nepriatelia nemali ešte pokoja. Najar 407. vyšiel cisarsky rozkaz, ktorym sa Ján posielado Pityontu na pobreži Cierneho mora, na úpatí Kau­kazu. To znamenalo vydanie na smrt. Cesta tam bolastrašná. Vojaci nemali ohledu na Janov vek a zdravie.lšlo sa namáhavymi chodnikmi po horách. Po trochmesiacoch došli do Koman v Ponte. Za mestečkom bolakaplnka, zasvátená miestnemu mučeníkovi Baziliskovl.Tarn prežil velký biskup poslednú noc. Vo sne sa muzjavil sv. Baziliskus. „Len smelos! brat mój. Zaitra bu—deme spolu," povedal mu. Rano chceli pokračovatv ceste, ale svatému vypovedaly sily. Doviedli hozpět do kaplnóčky. Ziadal si biele šaty a prijal Eucha­rlstiu. So slovami - „Sláva Bohu vo všelkoml" vypustilsvoju šl'achetnú dušu 14. septembra 407.Jan nemal inej zbrane na zveladenie a upevnenie krá­

267

Iovstva božieho ako kazatelnicu. Nemal iný ciel'ako hlásat pravdu. Neslúžil nikomu iba svojmu úradua svojej Církvi. Ale tomuto a tejto slúžil s apoštolskouodhodlanostou a nebojácnostou. Tejto službe a tomutosvatému záujmu musely ustůpit všetky ohrady. Pod­l'ahol v nerovnom boji proti Isti a intrigam. Avšakstal sahrdinom boja za slobodu slova božieho a jehoneodvislosti od svetskej moci. Keby viaceri jeho pred­chodcovia a nástupcovia boli bojovali tak hůževnato,azda by sa východně cirkev nebola stala otrokyňoubyzantských cisárov. ale ich respektovanou sestrou.(Z chystanej knihy: Svedectvo cirkevnych dejin).

Preco milujem przrodu ?Lothar Schrcycr.

Milujeme prírodu, lebo ona je božím die­lom. Kto miluje Boha, miluje i jeho diela. Niknemóže milovat Boha bez toho, aby nemilovaljeho diela. Klaždé stvorenie je napodobenímbožej myšlienky. V loaždom stvoreni sa skrý­va úmysel boží, v zrnječku piesku ako i vohviezde, v hUlkJOÍGvetra ako i v tichu noci —nemožno vypočítat myšlienky božie, ktoryminás obklopuje vo svojich stvoreniach. Bohnám daroval živú obrázkovú knihu, v ktorejpomocou obrazov sa dočítame o jeho kráse,velkosti, o jeho živote. Boh hovorí k námprostredníctvom prírody, ktorú sám stvoril audržuje.

Keď skúmame prírodu, spoznáme jedno­tnost života, spoznáme & pocítime že to, čonás obklopuje, je neprestajné plodem'e a zaspočati-e, neprestlajné rodenie — priroda. Láskaje tá, čo plodí. Láska je aj tá, čo počne. Celápriroda je rodením z lásky. Co si božia mú—drosť zaumienila, preto sa božia láska roz­hodla. Božia láska to udržuje v poriadku po­dl'a božej múdrosti. Z diel prírody vam'e &;nám božia láska.

Milujeme prírodu, lebo každé jedno stvo­268

renie nesie stopu Boha. Nie je to len stopajeho vlastnosti, čo nam skýtá stvorenie, alestopa jeho býtia. To je stopa NajsvátejšejTrojice, čo nám prináša stvorenie. Boh chcesa nám dať poznat prostredníctvom svojhostvorenia a necháva sa nam vždý poznat. Mi­lujeme prírodu, lebo po stopách božích sa mó­žeme dostat k Bohu. To sú jeho šlapaje a my.ked' prírodou domova kráčame, zaraz vstúpi­me do jeho šlapají. Každé stvorenie v našejvlasti, každý potok, každý vrch, každá kveti­na, každý les, nebo a more sú volaním Bohak nám. A každé strvoreníe samo nás pobáda, jeakobý poslom, čo nás má sprefvádzať pri ukrá—čam' po božej ceste zo stopý na stopu, k Bohu.Naša cesta prírodou je už začínajúca cesta- kBohu. Musí-me ísť touto cestou lásky. Kto opo­vrhuje talebo týra prírodu, nemóže dojsť k Bo­hu; ved odv-nacia sa od stopy k Bohu. Kto saodvrátil už od stopy k Bohu, ako má poznata milovat Boha?

Milujeme prírodu, lebo Boh je v nej všadeprítomný. Boh naplňuje a preniká všetko, čostvoril. „Pán Boh preniká les". Ale nie je le­som. Inexis'tencia Boha v jeho dielach zakla­dá sa na povznesenosti jeho moci a na úplnejjednoduchosti jeho býtia. Nielen pomocou,ale i prosrednictvom svojho jasu preniká bo­žia múdrost všetko. Ako nemóže být jas svet—la bez svetla, tak stvorenie nemóže být bezBoha. M. Eckehardt hovorí: „Býtie je vo vše­tkých veciach. Keďže však Boh je opnavdivébýtie, je teda nutné, aby Boh bol vo všetkýchveciach“. M. Eokehardt ale tiež hovorí: „Bohsa dotýka všetkých veci — a sám predsa os­táva nedotknutý. Boh je nad vecamil a zostavav sebe samom a práve toto jeho v sebe ostá­vanie je oporou všetkých stvorení.“ Tak jeBoh najvnútornejšie vo všetkých veciach apredsa ponad všetky veci. Práve pre SVOju

269

všadeprítomnosť je nekonečne blizko & záro­veň nekonečne d'aleko. Z toho pochopíme, ženaše poznávanie Boha .ako všadepritomnéhov prirode &ponad prirodu cestou božích stópje možné iba láskou. Človek, ktorý milujúckráča po božej slope, ten sa najviac priblížik tomu, ktorý je nad všetkým tvorstvom.Naša láska k prirode je teda láskou toho, kto­rý je jej najvnútornejší, Všadeprítomného.

Milujeme prirodu, lebo Boh nás stvorilako korunu viditelného tvorstva. Ako korunakorunovaného zároveň spája a pozdvihuje, tlakaj v človeku je spojená a pozdvihnutá celápriroda. Človek je prirodzeno nadprirodzenébýtie. Svojim účastenstvom na prirode saspájame s prírodou čo najužšie a priroda zass nami. Ako seba samých máme milovat uspo­riadanou sebalás-kou, tak nám prichodí miulo­vat aj prirodu, ku ktorej patrime. Ked'že člo­veku dáva Boh aj osobitnú vlasť, tak tútovlasť musi milovat osobitne, ako časť stvore­nia, na ktorom má osobitný podiel a ktoré sas človekom osobitne spája. Preto ak milujemesvoju'vlast, približujeme sa k Bohu.

Milujeme prírodu, lebo nám ju sverinlBohked ustanovil človeka za pána stvorenia. Aksi uvážíme, takou oddanostou, samozrejmosťounám priroda slúži, tak táto neprestávajúcaobeta a jej velkosť musi otriasť naším srdcom.A nemalo by sa to dopriať nikomu, kto tútoobetu nespláca vrelou láskou. Z nej sýtimesvoje hladné telo, ukájame smád, zaodievamesvoje nahé údý; čo je na nás smrtelné, beriedo svojho Iona. „Vlasť" nie je prázdne slovo.Otčina tiež nie je prazdne slovo. Aj prirodavlastne je otcom a. matkou, ktorých musimectit. Takto vynikne správný mysel toho, žesme pánmi prírody. Keď nás Boh postavi-l nadprirodu, dal nám aj istú úlohu. M. Eckehardthorvorí: „Každé stvorem'e sa usiluje dostat se

270

k človeku & jeho roz-umu, aby tak dospelok Bohu.“ Preto naše pósobenie v prirode jebohoslužbou. Bohoslužba se však nemóže od­bavovať bez svetla.

Milujeme prírodu, lebo ona v pláne bo—žom ohladom spasenia je spojená s Iudskýmosudom. Keď prvý človek padol, strhol prisvojom páde aj prirodzené stvorem'a. „Pretoako skrze jedného človeka. hriech prišiel natento svet, a skrze hriech smrt, a tak na vše­tkých l'udí prešl-a smrt, v ktorom všetci zhre—šili" (Rim, 5, 12.) Ked zastihla smrt korunustvorenila, zastihl-a celé stvorenie. Ak si uvá­žíme, že pre človeka prišlo na všetky pozem­ské stvorenia božie utrpenie, choroba a smrt,tak je nám zrejmá nu-lnosť pomáhat pozem­skému tvorstvu prin znášvaní utrpenia. To 93.ale móže prevádzať iba láskou.

Milujeme prírodu, lebo s nami i prirodeprisIúbil Výkupistei Výkúpem'e. Koruna stvo­renia, človek, ktorý zastupuje každé zemskéstvorenie, nemóže být vykúpený bez toho,aby i priroda nemala účast na vykúpeni. Pánstvorenia nemóže být oslobodený bez toho,aby sa s nim neoslobodilla aj riša jeho panstva.

Mý milujeme prírodu, lebo Syn Boží pri­j-al Iudské telo, stal sa korunou tvorstva a taksa spojil s prirodzeným stvorenim. Keď milu­jeme Božieho Syna, Boha. a človeka, potommilujeme ivpozemskú prirodu, tak milujemei živitel'ku Boha, svalů prírodu, ktorá“sýtila,napájala telo Spasitele neba i zeme. V nej sisložil svoju ustatú hlavu ten, ktorý nemalmiesta, kde by si sklonil hlavu. Nemóžeme sipredstavi-f.prirodzené telo SpasiteIa ináč, akotelo najdokonalejšej pozemskej krásy a čisto­ty. Láskou k prirode nás maplňa to, že v pri­rode bola nielen takáto možnost ale i skutoč­nost.

Milujeme prirodu, lebo vo svojej čistote

271

a kráse privádza nás k Božiemu Synovi-, Bohpovedal: Staň sal — ca stalo sa. Syn Boží jeSlovo Boha. On je súhrnom celého tvorstva.„Lebo skzre neho stvorené je všetko, v nebe—sách i na zemi, viditelné i neviditelné, či užTróny alebo P-ans-lvá,či už Kniežatstvá aleboMocnosti., všetko je skrze neho a pre nehostvorené, a on je predovšetkým a všetko po­zostáva skrze neho.“ (Kolos. 1, 16-17). Pretovtelenie Boha je obnovením celého tvorstva,ktoré milujeme, znovuzrodenou prírodou, prí­rodou: nádobou milosti. . .

Milujeme prírodu, lebo cm je určená,aby prinášala milost. Bol to práve človek —Panna — ktorá poj-ala samého Bohla. PannaMária bola plná milosti. Práivom sa tvrdí, žeona. navrátila, čo Eva stratila. Vzhl'adom nazásluhy Krist-ove nemalá nijakú škvrnu dedič­ného hriechu od prvého okamihu svojho by­tia. Preto je ona bránou vylkúpenia, a spoluciti s každou bolestou prírody ako nejaká ináIudská bytost. U stvorených bytostí nevysky­tuje sa tajomnejší vztah, ako vztah medzisvátou Pannou a prírodou. Keď milujeme svá­tú Pannu, milujeme i prírodu tako nositelkumiulosti.A keď milujeme milost prinášajúcuprírodu, tak sa obraciame na svátú Pannu.ktorá je plná milosti-.

Milujeme prírodu, lebo je milostpu pozd­dvihnutá. Milost doplňa prírodu. Boh milujesvoje diela ia boží plán spásy nikdy nesme­ruje proti jeho dielam. Milost nezrušuje prí­rodu. Gratia non destruit, sed perficit natu­ram. Život milosti je život nadprírody, Účas­tou človeka na nadprírode pozdvihuje sa ajpriroda. k nadprírode. Boh nestvoril prírodulen kvóli nej samej, ale aby aj ona se zúčast­n—illana jeho božom živote prostredníctvom je­ho verného obrlazu — človeka. Ani tá naj­čistejšia priroda, ako sa ona javí v l'udskom272

tele vteleného Krista, ešte nie je poslednýmciel'om prírody. Ludské telo Kristovo bolo privzkriesení oslávené a také vstúpilo aj na ne­besá. Tu sa prvý raz vyplní telesné a pred­obrazné poslanie prirodzeného tvorstva, abyt-otiž bolo vzkriresené a zúčastnilo sa na ne­beskom oslávem', vzhl'adom ma. to, že v Kris—tovi bol človek pánom svojho a jeho poslania.Ak milujeme prírodu, tak z toho nám budezrejmé aj toto konečné posltanie tvorstva.

„Lebo očakávanie tvorstva čaká na zja­veni-e svnov božích. Nakol'ko pOminutel'nostipoddané je ut'vorstvo, nie Samo chcejúc, alepre toho, ktorý ho poddal v nadeji, že i samotvorstvo vyslobodí sa od služby porušenia naslávnu slobodu synov božích. Veď vieme, ževšetko stvorenie vzdychá a k pórodu pracujeaž dosia1'“. (Rim. 8, 19—22)

Pretože milujeme prírodu pre Boha, ko­náme s-kutok lásky voči prirode, nasledujúchlas Vykupirtel'a.

Pretože milujeme prírodu, prijímame mi­losti-. Ved len milosťou božou móže bjyt člo­vek milujúcim pánom prírody.

Pretože milujeme prírodu pre BohJa,mi­lujeme svoje prirodzené telo, prirodzený ob­raz Boha. Len takto móžeme neporušene za—chovat prirodzený obraz Boha a postavit telodo služby božského poriadku lásky.

Pretože milujeme prírodu pre Boha, mámebyt milujúcimi pánmi prírody. I keď sme na­zvaní pánmi, prírody, predSa. však sme lenmiestodržiteli-a a zástupcovia Boha. On sámje pánom. Ved' ani jediný vrabec bez jehovóle nespadne so strechy. On odieva pol'nél'alije a dáva i nám náš každodenný chlieb.Milujúcimi pánmí sme ak napomáhame pri­rodu, aby dosiahla svojho poslania. Ona móžeplesať v Kristovi len skrze l'udí.

Keď milujeme prírodu pre Boha, bojuje

273

me proti démonom aj za prírodu, Lucifer, kto­rý chcel byť rovný Bohu, bol svrhnutý, šma­rený na zem. On je „K.miežasveta". Kedže sapostavil proti Bohu, postavil sa aj proti božímstvoreniam, Je teda. aj protivníkom človekaa prírody. Kedže koruna tvorstva, prvý člo­vek, padol, zmocnil sa zl' duch človeka. Biedou vnikol do človeka. lovek, ktorý sa od­vrátil od Boha, je vtíahnutý do povsrtaniazlých duchov proti Bohu a do zajatíla. zlého.Výtkúvpenzieje nielen oslobodením človeka, aleaj obnovením spojenia človeka s Bohom ta zá­roveň vítazslvo nad démonmi, ktori prenikajúa obklučujú náš pozemslkrý svet. „Lebo nemá—me boja proti. telu ta-krvi, ale proti kniaóatáma mocnostiam, proti svetovládcom tejto tem­nosti, proti zlým duchom v povetrí." (Efez. 6.12.). Nanebestúpenie Božieho Sýna otvorilonebo a zároveň rozlámalo vázem'e, do ktoré­ho zatvoril zlý pozem-skú prírodu, zničilo ban­du a otvorilo cestu nepremožitel'ného prúdumilosti, ktorý nás oslobodzuje a udržuje slo—bodnými. Mý ludia máme bojovat proti „sve­tovládcom temnosti" a „zlým duchom z pove­trí“. Veď až nakoniec óasov potom bude ba­žit pokušitel', abý zahubil človeka a s nímprírodu. Boj o záchranu pozemskej prírody sa­rozhodne v človeku.

Keď milujeme prírodu pre Boha, mámemožnost vidiet zvelebovanie Boha, ktoré pri­náša priroda bez prestanila. so všetkými svoji­mi silami smerujúcimi k Bohu. Ked milujemeprírodu, móžeme s-a-zapojit do zvelebovanita,ktoré wdáva priroda svojmu tvorcovi. Keďmilujeme prírodu, zapája sa. i: stvorenie donášho zvelebovania Boha.

Chválíme Boha, k—t-orýje láskou. V ňomje začiatok a koniec jeho tvorstva. Láska všaknemá konca. Teda oslobodené tvorstvo je ko­niec bez konca v Bohu. Prel. Fr. Valach.

274

Eucharistia - humanitatis vita.Dr. Jozef Eberle.

Rozprava o Eucharistie nemá ani s politi­kou ani s hospodárstvom nič do činenia; &predsa. vyzýva dušu človeka, aby sa pozdvih­la k nadprírode, ako výzva k zvnútorneniu,oduševneniu a k očisteniu v božej myšh'emke,vo vtelenom Synovi—Božom — móže osožiťi politike &hospodárstvu. Bo vier'a v Boha za­vázuje laj k láske k bližnému, k ustáleniuspravodlivosti a pokoja medzi národami; za­vázuje tiež k správnemu spravovaniu a roz­delenju hospodárskych dobier & k správnemuzačleneniu žirvotného priestoru zeme pre jed­notlivé národy.

Eucharistie hovori kresťanovi o zviditel'­neni Boha medzi Iud'mi, o ustavičnom obno­vovuaum'Večere lásky a obetnej smrti Kristovejna vykúpenie —Hosti|ny lásky — & pozdvih­nutie človeka. Nie ako _byhiet—orickýčin, kto­rý sa raz stal, nestačil uapotreboval doplneni-anasledujúcim. Eucharistia hovorí skór len oustavičnom novom spritomňovta-ni, ostávaníSyna Božieho medzi l'ud'mi-vo formách, ktorésú symbolmi plodnosti &výživy. Pretože vieruv Eucharistiu jednotliví kresťam'a dost častoponímajú nezodpovedne, a mimostojaci na­pospol ju vóbec nechápu, ponúka sa vonkon—com základné rozvedenie tohto základnéhotajomstva krestanskej viery.

Podl'a panteistov je Boh všeuko & každé;je všetko, čo tu ži-je, čo beží & leti, je kve­tina, ktorá kvitne, je snaživý človek, je 'ka­menná púšť a more, je každá slza &každý ra­dostný vzdvch, ale aj každá vášeň a každéprev'menie je Bohom. Vesmír &jeho djanie sapovažuje riba za pósobenie božieho try-tie.Podl'ta deistov je svet slobodným stvorením

275

božím; pravda tiež, — keď bol raz stvorený,je mimo jeho starost-livej činnosti. Podl'a teiz­mu je Boh stvoritel'om sveta, tróniaci v pový­šenosti & dokonlalos-li ponad ním, ale zároveňje aj udržiavateIOm sveta, ustavične pósobia­cim v ňom. Takto, že jeho trvanie predlženeje viaza—néna jeho vól'u, že je on vždy prvouprapríčihou za všetkými zemskými prapríči­nami ca.zretazenim prapríčin, takže Pavol ho­vorí: V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Ležnielen takýmto spósobom ostáva Boh so sve­tom spojený, ale ešte jedným vyšším. Zembola stvorená ako cvičisko pre tých, ktorýchBoh povolal -k spoločenstvu lásky, na obrazboží stvorených. Podkl-adom všetkého dozrie—vania človeka pre Boha je reč božia k člove­kovi. skrz prírodu, vyvolených prorokov, jepredovšetkým dokonalý-m zjavením božím vKristovi. V Kristovi sostúpil k Iuďom sámBoh, k l'uďom v Iuds-kej podobe uzavierajúcvelkost jeho múdrosti, všemocnost jeho lá's­ky. A odvtedy ost-ale najvyššie spojenie Bohas človekom. Kristus ako bytost z bytosti božejžije dalej medzi l'uďmi, len v inej podobezjavu, v druhom spósobe jestvovania; už nietako človek, lež pod spósobom chleba a vína,podl-a pravidla učenikom a ich nástupcomudelenej sviatostnej plnomoci konzekrovat.V Eucharistii zasahuje večné, absolú-tno bez­prostredne do l'udského — pominutel'ného.V Eucharistii žije Boh v smyslovo-duchov­nej podobe pre l'udí, poký'm putujú po zemiv smyslovo-duchovnej podobe.

Tajomstvá, záZraky, nepochopitelnosti?Ale konečne čo nie je tu na zemi-tajomstvom,cak ideme vždy len na jadrol Či nie je všetkotajomstvom? Naše jestvovanie, náš organiz—mus, kvet, svet hviezd a s'vet v kvapke vody?Či nie je viera v Boha Stvoritel'naa udržiava­teIa jediným riešením záhady? A ak veríme276

v SlvoriteTa & udržiavateIa: prečo nie tiežv obzvlášlnu blízkost a pritomnost Boha pretých, ktorých si povolal k večnej blízkosti apritomnosti pri Bohu? Boh sa stal človekom,aby dal základ zbožstveniu človeka. Ci nemátoto vtelenie sa, nemá toto bytie — pod člo­vekom — trvat, pokým trvá zem? Malo trvatlen pre bezprostredných súčavstnikov Kristo­vých, pre jeho učenikov a apoštolov, či nemátrvat tiež pre l'udí pri'tomného a budúcehostoročia? Či nehovori Frlantišek v. Baader prá­vom: — Tým, čo popierajú Eucharisliu, mu­sime povedať, že, ak raz uznajú hodnost člo—veka, posta-vi sa otázka vlastne obrátene, pre­čo to, čo sa stalo človekom, a to, čo ostávačlovekom, sa už nám nezjavuje všade skutoč­ne pri-tomné, prečo sa len diva rovnako jed­notlivými miestami tmavej záclony a dotýkasa nás — ako nespočetnými svetlami žilariacistrom nádielký vianočnej, ktorý, i ked skrý­tý ešte za záclonou, je nám predsa už pri­tomný? —

Ale veda? Veda nemóže hovorit protiEucharistii nič. Tu niet čo vyvraciat, bovšetko leží na druhej strane pokusov aretort — vo výšinách a hlbkach, kam onýnesiahajú. Veda-, obzvlášť prírodná veda, do­sahuje iba zemské, teLesné a prirodzené; mó—že vždy hlbšie vnikat do bytosti látky, dojeho složenia, jej výstavby a rozvoja, — alemožnosti spolupósobeniua božského so stvore­ným, možnost prežarenia božských sil za hrouzemských sil a ich vvuživtia — to nepatri dooboru exaktných bádani, dosiahne to iba Viera.

Veda retort a pokusov nemóže hovoriťproti Eucharistii nič, bo tá sa jej vymyká.Teologia, zjavené náboženstvo je nad experi­mentálnou vedou, tej jej pokrok sa nedotký­ň-a. To prizvukorval pred niekol'kými desilanb­kami rokov už taký Macaulaý. V svojom nád­

277

hernom essaýe o Rankeho Dejinách pápežovprichádza aj k reči-o viere v Sviatost Oltárnua myslí v súvise, že prírodná teologia právetak ako zjvavené náboženstvo nemajú char-ak­vter postupujúcej vedy; ich hodnota je nadhmatatelným a uchopiteIným, ako to móžerobit pokusne Iudský duch. Kresť'an pi'atehostoročia s bibliou v ruke nie je ani v lepšomani v horšom položení ako krestan devát­násteho storočia s bibliou v ruke. Ani najme—nej na tom nezáleží, že kompas, kníhtlačiar­ske umenie, pušný prach, parná sila, plyn,štiepenie proti sypaniciam kráv a tisíc inýchobjavov uavynálezov, o ktorých 5. storočienevedelo nič, 19. storočiu sú bežné veci. —Ak uvážíme, že Tomáš Morus bol ochotný ísťpre nauku o premene Krista v Sviatosti Oltár­nej na smrt, tak musíme vyhlásit za možné,že tá dogma premóže nakoniec všetkých od­porcov. — Morus bol muž vynikajúceho na­dania. Mal ohl'adne tej veci to isté poučenie,aké máme mý, alebo aké bude vóbec porukevtedy, pok'ým stojí svet: — text Písma. Ne­urobil sa. a nie je vmýsli-tel'nýnijaký pokrokvo vede, ktorý bý mohol rozmnožit to, čonám sa vidí ako prevládajúca sila dóvodov,hovoriacich proti skutočnej pritomnosti. Pretovyhlasujeme sa za- neschopných pochopit,prečo bý nemali mužovia, ktorí sú čo do vý­rečnosti a schopnosti rovni jemu, vybranémuvzoru l'udskej múdrosti a ctnosti, súhlasiť aždo konca sveta s vierou Tomáša Morusa".

Experimen-tálna veda nemóže hovoritproti Eucharistii nič. Výššia veda mus-í hovo­riť všetko v prospech vierý v Sviatosť Oltárnu.Ci nemrusi potvrdit text biblie? Ci neuznávajedinečná výšku zjavu ristovho, o ktorej byhola treba pochybovat, keby sa bol vyjadrilnesrozumiterne chladne otázky Sviatosti Ol­támej? Nemusí veda uzatvárat z působení na278

prapríčiny? Aj pover-a móže vytvárat sily.Lež manajvýš priechodný fanalizmus, horúč­kovitlé sily. Všetko nepravé odumiera vždyznova, bo stojí v rozpore s n-ajhlbšími zákon­m—iskutočnosti. Viera v Sviatost Oltárnu žijeskoro tisícdevátslo rokov v hlavách duchov­ne n-ajvyššie stojacích; kult Eucharistie roz­viňuje neprestajne obrovské sily oduševne­m'la,obety, odovzdani-a. Z velkosti účinku mu­sí veda uzatvárať na velkosť a pravostpóvodu.

Ja som chlieb života! Kolko prijatí Kri—sta, kolko triumíov nad smrtou a)diablom. Akévíťazstvá nad všetkým pominutel'ným pri po­stafvách ako Pavol, Bernard, František z Assi­si, Vincent z Paulyl Aké ďalšie p'ósobenie nazemi cez storočia tiež aj po odtrhnu-lí sa odzeme! A kol'ko smrti hovorí z celkových výs­ledkov snažení takého Augusta, Diokleciána,Napoleona! Mysleli si, že armády, zákony,ohsadzovanie krajin, cisárske preukazovaniepriazne zaisťujú velkosť ia trvanie — koniecvšak sú sut-iny a pleseňl

Boh si 'volí pre pritomnost medzi l'ud'minajjednoduchšie formy. Vykúpitel' sveta sanenarodi-l v svetovovmmeste, lež v krajinskomhniezde Betleheme; narodil sa nie ako krá­lovský syn s mocou nad vojakmi, akadémia­mi, zástupmi- úradnikov, lež v stajni alko dieťachudobných rodičov. Ešte jednoduchší je spó­sob bytia jestvovania Boha, medzi ludmi vEucharistii. Tie podoby majú nanajvýš vý­chovný význam pre Iudstvo: Na-jváčšie póso—benia pochádzajú nie z vonkajšej nádhery,lež z jednoduchosti a zapretia seba, z ticha asamoty. Velké volí si podoby obety, taby pov­zbudilo k obete. Velké si volí betlehemsképodoby, aby malí našli f-ažkú a predsa znova­aj l'ahkú cestu betlehemskú k velkosti.

Nij'a-ký pekný štátny život nie je možný

279

bez l'udi zvláštnej obetavosti. Tisícero dieluprostred slzavého toho údoli-a sú práve takpotrebné ako z druhej strany sú uskutočnitel'­né len obetavými hrdinamj. Ani plnenie tuctupovinnosti nemóže postrádat natrvalo i-nšpirá—cie hrdinských príkl-adov. Aj Goethe hovori:Najvyššie tu na zemi je obetovanie; je onosúhrnom všetkých ctnosti, Kde je však viacpovzbudzov-ania -k obeti, ako pri n-ajváčšomobetujúcom svetových dejin, ako pri rtom,ktorého cesta !&zdržovanie sa medzi nami ho­vorí, že najváčším dielom lásky je obeta, žeobetou nevinní móžu pykat za vinných, móžunevinní svolávat požehnam'e na Iudstvo. Vše-kkdeže má korene idealizmus tých mnišok, čoako anjeli charity spalujú svoj život v nemoc­nicisacha azyloch uprostred n'a-jhnusnejšich ne­moci & najhroznejších netvorov? Kde má ko­rene idealizmus nespočetných kňazov & músi­onárov, k-tori žijú v prvom rade nie pre seba,lež pre iných? Co dalo sily miliónom vydržartuprostred kla bitúnkov, nasadit životy a krvza vast? o prekáža teraz mibiónom ťažký ži­vot preklinať ako bez smyslu, stat sa antar­chistami, revolucionármi — čo iné ako kázeňo obete toho v bezhraničnej obebavej láskeprebývajúceho Boha s nami?

Je známy obraz Rafaelov —'Disputa —.Vyzerá to, ako b.y strhli záclony, ako by od­sunuli pestré kulisy smyslového sveta, a sta—ne sa viditelným stred sveta, — Boh s namiv monštranci-i na oltári, — o ktorej rozjímajú,ktorú velebia a ktorej sa klaňajú múdri askromní sveta, predmet obdivu aj pre nebol

Vpravde Iudstvo má všetky pričiny vele­bit Bohsamedzi nami večne novými chválo­spevrm'. Najsilnejšie & najlepšie v súkrom­nom a verejnom živote Iudstva pochádza odtých, čo nachádzajú srvoje ma-jnádhernejšie in­špirácie, svoje 'na'jmocnejšie sily.

280

NAŠE NÁDEJE.

O zafatých pó'stíach císárovýcha o jasote chudáčíka božíeho.Borba 0 pokoj v Stoí o v katolícizme.

Dr. Milan Chladný Hanoi.

Aj stoici SBJborili 0 pokoj. 0 pokoj vovlastnej duši aj 0 pokoj na celom svete. Alezvlášť o ten náš vlastný-n-ajvlastnejší pokoj,0 pokoj vo vnútri, v duši.

A nie ani čudo, že sa oň stoici borili. Anito ne čudo, že sa oň borili tak húževmate, takmimoriadne dósledne, t-ak ozaj až fanatický,lebo ved' ich celé filozofovanie bolo skorovýlučne usmernené len k praxi, k etike: no-a v životnej praxi, v živote sa každý rozum—nejší pozorovatel hned' po niekolkých iktro­koch stretne s bezvynímočne verným sprie­vodcom človek-a, s túžbou, s nepokojom, Nie­to okamihu, kedy by sme po niečom netúžili:ked nie po inom tak aspoň po tom, aby smev tomto stave spokojnosti mohli zotrvať marveky. (Ziadost iste .tiež nie malá, ked vieme,že časom sa všetko tu na svete mení, nevy­hnutne iste). A konečne, keď sme kritickejší,ani len zotrvlanie v jednom stave si neviemeúprimne priať, lebo ved vel'mi dobre vieme,že časom nás všetko unudí, všetko-všetko, itie najvyberanejšie umele-cké póžitky, o niž­ších slastiach ani nehovorilac.

Nie teda čudo, hovorím, že sa praktickí fi­lozofi-stoici až fanarticky kičovite držali tohoživotného frontového úseku, na ktorom savybojúva boj o l'udskýr vnú-tomý pokoj, 0uspokojenie vnútomé, teda vlastne o blažen—stvo, o šňastde.Je to túžba taká stará ako lud­

281

stvo samo. Človek má vo svojej vlastnej pod­state strašnú vzpružinu, hrozné pero, ktorému nedá nikdy pokoja, nikdy, kým len žije.Ak starí hovorili o „nespokojnosti srdca Iud­ského, kým len nespočim'e v Bohu" (Augus­tín), ak zas novší hIadvajú „okamih", kulorémuby bolo hodno zavolat: „Zotrvajže! Si takýkrásnyl“ (Goethe), _ak ešte novší zisťujú v člo­veku „vlnu cnemia" alebo sa zúfalo žalujú, žesú „odsúdeni k večitej žízní“ (Smrek) a skla­dajú strašne drásajúce „symfonické basne ovečnej túhe" (V. Novák) _—vždy vtedy ničiného nekonajú tazkopočúvat pozorne utajenévlnobitie najhlbšej l'udskej podstaty a dávatmu vyraz nemohúcnymi prost'riedkami l'ud­ského umenia.

Je to naozaj niečo hlbokého, nesmiemehlbokého v nás, tá naša túžba po vnútomomvyrovnaní, po pokoji a tak vlastne až pošňastnom stane života, po štastí. (Nie divv, žejedna z najmocnejších moderných filozofiípráve tu priložila sochor a na tomto miestedúf-a, že nájde zahrabaný kameň múdrostfi.Blondel). Keďže je to však v nás niečo mi­moriadne hlbokého, tak teda, prirodzene, iprostriedok na ukojenie tejto hlbočiznej tfúž­by musí mat svoj póvod v hl'bpčinách, musíísť až k základom Iudského a všesfvetovéhobytia. Preto si aj stoici mimo etiky vel'mi marširotko všímajú najprv „fyziku", naším názvo­slovím vyjadrené: filozofiu „prírody“ v šir­šom slova smysle, to jest filozofiu neživej prí­rody, filozofiu zvierat, filozofiu človeksan,filo­zofiu o osude celého sveta, teda usilujú saodpovedať najprv na všetky širšie (teda „me­tafyzické") otázky o všetkých veciach na sve­te a vyústujú až do špekulácii o smysle celé­ho sveta, celého kozmu, počítajúc do tohoi človeka i bohov i najvyššieho Boha i ne­známy Osud282

Ich postup — ako sivvysvetlit všetky ve­ci na tomto svete a ako na základe toho nájstvnútorné uspakojenie, zastavit náš večný ne­pokoj — je velmi striezlivý, usiluje sa byťvelmi objektívny, „vedecký" bez akýchkol­vek predsudkov, takže se im aj naozaj poda­rilo sestavit .t—akúpresvedčivú nauku, že naj­schopnejši vodcovský národ staroveku Rima—nia stali—se alko by až úradnými zásbanoaminá—ukystoickej. Ba |an cisári, zvlášť cisári dru­hého storočisa, riadili sa tou naukou.

Cisár Marcus Armius Aurelius AntoninusPius (predovšetkým na jeho diele„Myšlienkyk sebe samému" stavilame túto štúdiu), stoikna -t-róne,sa tlacktobori o svoj vnútomý pokoj,0 šťastný stav svojho l'udského života:

Co je to tá hmota, ktorú všade vidíš avšade na svete na ňu narážaš? Nemóžeme sapýtat až do samého posledku, čo je to hmot-a.Je to čosi večného čo spolu s najrvyšším „ve­dúcim rozumom" od nekonečna jestvowula ajestvuje. Ako ju teraz poznáme, vyhazuje šty—ri rozdielne prvky: zem a vodu, vzduch aoheň. Všetko, čo je hmotné, nám predstavujekombináciu niektorých z týchto prvkov. Tie­to lkombinácie však nijako nie sú stále. „Vše—tko sa časom mení", všetko ozaj plyznie: novéa nové veci vznikajú — z prvkov, na ktorésa rozpadly veci predošlé.

Co je človek? Človek je kus masa, kostí,krvi plus ešte priedušnice, potom dych, nestá­ly-to prúd vzduchu a: konečne rozum. Telosa rozpadne na hmotné prvky, z ktorých boloslepené, dych sa rozplynie a rozum sa vrati

' Marcus Aurelius, Myšlenky k sebe samému. Pre­ložil Dr. Miloslav Okál, vydala Matica slovenska 1943.M. Aurelius žil od r. 121 po 180, panoval 161—180.„Myšlienky“ (lepšie azda „Hovory so sebou samým")pisal v posledných dvoch-troch rokoch pred smrtou. Súrozdelené na dvanást „kníh". Prvá bola plsaná na Slo­vensku, niekde v údolí Hrona.

283

do „plodivej sily celku", do najvyššieho roz­umu ktorého je len malým výronom, CloveklaikOtaký, ako sebavedomá, povedomím obda—rená bytost prestane jestvovať. Z jeho teles­ných prvkov vzni'knú zas iné nové bytosti,vzduch bude prúdiť zas v iných pl'úcach &plodivá sila celku bude vysielat zas nové anové svoje výrony do nových Iuds-kých orga­nizmov.

Tak sa zdá, že jestvvujú aj „bohovia" (.im­perátor nie si je toho, aspoň v teórii, celkomistý). Aj oni sú výronom všesvetového večné­ho rozumu, ale majú tú vel'kú výhodu. že súnesmrtelní, Oni ri'adia svet — alebo ak onimejestvujú, riadi svet Príroda sama, teda.plnost večnej hmoty, korunovaná večnýrnRozumom. Príroda so všetkými svojimi záko­nitosťami- tvori Osud.

Pokračovanie.

D0 VÝŠAV.

„ Večnou láskou som to miloval.“Svatý Alfonz z Ligouri.

Kiež by nám bolo dopriane obsiahnuť lásku, kto­rou hori voči nám Srdce Ježíšovo. Tak nás miloval,že hoci by všetci l'udia, anjeli i svatí spojili svoje cityk spoločnej láske, nedosiahli by ani tisicu čast : tejlásky, ktorou nás on zahrnuje. Láska Ježíšova k námnekonečne predstihuje našu sebalásku, on miloval bez­prikladne: „Hovorili o jeho smrti, ktorú hodlal podstú­pit v Jeruzaleme". Kedže je Boh, miloval nás večnouláskou tak, že od večnosti nebolo okamihu, v ktoromby nebol na nás myslel, alebo každého z nás by nebolmiloval: „Večnou láskou som !a miloval". Z láskyk nám stal sa človekom, vyvolil si život plný utrpenia& smrt križa; našu blaženost kládol pred vlastnouslávou, pohodlím, pred vlastným životom, _všetkýmzvestujúc, aby ukázal svoju lásku k nám. Ci toto ne­znamená lásku rútiacu sa k smrti, ktorá zahanbuje nacelú večnost všetkých anjelov & nebeštanov?

284

Výklad svc'itéhoJána Zlatoústeho.Vidíš, aká mocná je pravda? Usilim židov vyplňujú

sa proroctvá. Vyplnilo sa aj proroctvo: prišli vojaci

& polámali kosti ostatngm, avšak Kristovi nie. Predsavšak, aby sa zavdačili idom. prebodli jeho bok kopi­jou & tak pohanili už mřtve telo. O zločinný a sváto­krádežný skutokl Avšak nerozčul'uj sa a nezavrhujlLebo bolo predpovedané: Uvidia, koho prebodli. Nonielen to. Neveriacim bol tento skutok dókazom, akonapr. Tomášovi & jemu podobným. Preto pramene ne­tiekly nadarmo, lebo z oboch bola založená Církev.

Toto vedia začiatočnici, ktori sa znovu zrodili skrzevodu, hoci sa narodili skrze telo a krv. Tu sa začinajůtajomstyá, aby si — ak pristúpiš k milostivej čiaši —tak pristupoval, ako keby si mal pit z onoho boku.Kto to videl, podal svedectvo a jeho svedectvo jepravdivé. . .

Splnilo sa proroctvo: Kosti mu nedolámu; hocitoto bolo povedanéožidovskom baránkovi, predsa stalosa náznakom pre pravdu a v tomto sa viac splnilo...Lebo čo sa zdalo najváčšou potupou, stalo sa ctoupre naše dobro. Prel. J. P.

Mária druhá ale cenneišía ako Eva.Svá'lý Bernard.

Stala sa všetkým všetko, učinila sa dlžnicou, lás­kou najhojnejšou múdrym i nemúdrym. Všetkým otvá­ra lono milosrdenstva, aby z plnosti jej prijali všetci,zajatec vykúpenie, chorý uzdravenie, smutný poteše­nže, hriešnik odpustenie, spravedlivý milost. anjel ra­dost, konečne Svátá Trojica slávu, Boží Syn Iudskételo, aby nik nebol, ktorý by sa neskryl pred jej te­plotou.

0, Adam, nepovedz viac „Žena, ktorú si mi dal,dala mi zo zakázaného stromu“. povedz skorej: „Žena,ktorú si mi dal, nakřmila ma pokrmom požehnaným".

Mária naša Matka. . .O, podivné dielo Tvorcu, ó nesmierne potesenie

hriešnika. O, Panna, ak Syn tvoj skrze teba sa stalnašim bratom. či ty skrze neho nestala si sa našoumatkou? (Anonymus: Tract. de conceptIOne BMV.)

Prel. Marián.

285

ŽIVOT.Dvorenie muža zloby.

Zaiste aj teraz spojenci tmy soskupujú svojichprivn'encov, rozlrúsených po celom svete, organizujúich, aby podl'a svojich zámerov zachytili Církev Kri­st0vu do sieti, pripravujúc takto pódu pre všeobecnéodpadlíctvo... Nech si vo svojej namyslenosti ne­predstavujú, že pre svoju naivnost sa lahko dáme zlá­kat do pasce. Ani len zdaleka nás nezvedie oslepujúcďdúha sl'ubov, do ktorých satan zaiste vstrekuje svojjed. Neboj sa., až priveImi je pa'efikaný, aby otvorenea bez okolkov požiadal o tvoju pomoc v boji protiPravde. Pokúša — ako obycajne — starými vnadidla­mi. Prisl'úbi ti slobodu, potom rovnost. Potom sa ti za­liška bohatstvom a obchodom. Ba bude sIubovat ajzrušenie daní & všeobecnú obnovu v doterajšom spó­sobe života. Takto Iahšie zastrie plášť skutočnosti,ktorú ti v budúcnosti pripravuje. Vzbúr sa proti vla­dárom a predstavenýml — a nám ti dáva priklad. Za­liška sa ti aj osvietenstvom, núka ti poznanie, vedu.filozofiu — rozširenie tvojho duchovného obzoru.Posmieva sa minulosti a opov'rhuje každou ustanovi­zňou, ktorá sa opiera o tradiciu. Našuškáva ti známefrázy, potom (a počúva, chváli a povzbudzuje. Načimpostůpit vyššie, priaterul Budeš ako Boh! Napok0n sas tebou pobaví, Iba sa aj zasmeje. Stava sa tvojim dó­vernym priatel'om. Chytí ta za ruku, pevne ti sovrieprsty — potom (a už viac nepustí.

Ci sa my, krestamla, tak lahko prihlásime do jehoslužby?... Ci móže byť priatel'stvo medzi spravodlivo—stou a krivdou? Ci bolo dakedy svetlo spiate s tem­nostou? Teda odíďte zpomedzi nich, odlúčte sa, abyvás nezarátali medzi pomáhačov bezbožnikov, aby stenepripravili cestu mužovi hriechu — synovi zatratenia.

Kard. Newman — (Discussions and Arguments)

Kristus — medítácia kresfana.Prečo tak málo chápete evanjelium spásy? Ako je

možno prižmúriť oči a zapcha! uši pri počutí slov spá­sy? Kam sa podela vaša Viera? A v srdci ani len slabátuzba po nebeskej slave! Keby som mal odpovedaťjedným slovom, opovážil by som se vam vyčítat ned­balast v rozjímaníl Nemůže vás zachytit učenie, o kto­rom ste predtým nerozmýšlali.

Rozmýšrat o Kristovi — ako? Jednoducho nepre­

286

stajne mysliet na neho, mat pred duševnými očamijeho skutky a trápenia. Načim si to zaštepit hlboko doduše — on je ten 0 ktorom je dóstojno rozjlmat, kto­rému sa móžeme klaňat, s ktorým sa smieme shováratlen čo sa prebudime a sotrvat pri ňom neskoro do noci.Ci jeme alebo pijeme. či sme doma alebo v cudzine,či pracujeme, prechádzame sa alebo odpočívame, ajkeď sme sami alebo v spoločnosti — to sa nazývarozmýšlanie. Len v tejto škole naše srdcia sa naladiado žiaducého tónu. Chvastáme sa kamenným srdcom,tvrdým, sta betónové autostrády, preto Kristov život nanás vóbec nepůsobí. Bez jemného, citlivého, ba zvučnebijůceho srdca sotva sa dožijeme spásy. Načim ho pre­robit, ba preorat, ako pole, prekopat, zavodnit a obro­biť. zošl'achtit, vkým : neho napravíme záhradu. Hej.podobne zahradám Raja, prijatelne nášmu Bohu, zá­hrady, v ktorých náš Bob a Pán sa móže prechádzat.ba v ktorých smelo móže prebývat. Teda naše srdciabudú preplnené vonnými & užitočnými bylinami, ne­beskými kvetin'ami — bez ostňov a třni. Pole neorané,suché a neužitočné sa pomaly závodní potóčkami živejvody. Podobná premena sa má odohrat v našich srd­ciach , ak chceme dójst záchrany. Slovom, treba námzískat, čo nám od prírody chýba: vieru & lásku.

Ci sa to dá uskutočnit (odhliadnuc od pomoci mi­losti) bez úprimného a praktického meditovania cezcelý deň?

Svatý Peter dobre vystihuje moju myšlienku, kedvravi o Kristovi: „Ktorého, hoci nevidíte, milujete; vktorého i teraz, hoci ho nevidíte. verite, a ako veriacibudete plesat radostou nevyslovytelnou a oslávenou."(l Peter !, 8).

Kard. Newman.

LITERATÚRA.

OTO KARRER: Duša ženy Ideály a problémy žen­ského sveta. Preložil P. Vojtech Bo'sanský, SVD. Vy­šlo nákladom Misijného domu v Nitre 1946. Str. 261;broš. 45 Kčs. Karrer nie je u nás neznámý. V našejedicii vydali sme preklad jeho knihy: 0 slobodekrestana v katolickej C'irkvi. Aj toutokni­hou katolícke Slovensko, najma naše ženy, dostávajúvzácny dari Co je duša ženy? Nemalým tajomstvom.ktoré načim poznat. Táto knižočka dá vám uspoko­jujúcu odpoveď. -er.

VÁCLAV CERNY: Zpěv duše. Kritická studie.Nakl. Václav Peter, Praha 1946. Str. 52, broš. 24 Kčs.

287

ELISABETH BARRE'I'I' BROWNINGOVA: Portu­galské senetý. Nakl. Václav Peter, Praha 1946. Str. 48,broš. 33 Kčs.

Dr. R. W. HYNEK: „Muž bolestí. Mysterium Gol­gothae tremendum. I. svazok. Revoluční ráz dob Kristo­vých". Praha 1946. Naklad. Francl, str. 230, cena 240Kčs.

S úžasnou dókladnosťou a s celkom mimoriadnouosobmou originálnou invenciou pósobivo liči autor jus­tičný pripad Kristov práve v dobe, ktorá bičala odboj­nou náladou a málo chýbalo že nevypukla revolúciaproti Rimanom; Barabáš fnebol typický kriminálnýzbojník & vrah, nebol franc—tireur v pejorativnom slovasmysle, ale akýsi partizán bono sensu. Jednu vecnúpoznámku však referent nemóže zamlčat. Autor opisujepomoc Simona Cýrenského tak, ako bý nebol bývalKristus vlastne ani svoj kríž niesol. Ale hoci by bolototo nesenie aké krátke alebo tá úl'ava až privelká,to stačilo, aby pravé rameno Pána bolo v mákkýchčastiach tela rozdrvené až na kost. Táto strašlivá ranaje doložená nielen mnohými mystickými zjavmi vizio­nárský'ml, ale aj materiálne, najma rúchom Pána naspůsob dalmatiky, ktoré je uschované v meste Argen­teuil vo Francúzsku & ktoré na tom mieste ukazujepriamo strašné parenchymatózne krvacanie. Pripomien­ka na prislušné videnie sv. Bernarda, ktorá bola vMníchove v kostole theatinov, je s celým týmto kos­tolom bombou ú-plrne zničená.

Prof. Dr. J. P. Babor.Th. Dr. JOZEF BÚDA: Pán s nami. Vydal kláštor

dominikánov v Trenčíne 1946. Str. 134, broš. 90 Kčs.Vysokoškólská mládež bratislavská má štasLie počúvatkázne p. prof. Búdu, v ktorých načiera do studníc Zja­venia. aby dnešnému človeku jeho rečou vyjadril stálučasovost náuký Kristovej. Tieto káz'ne v knižnej formedostáva dnes širšia katolícka pospolitost. Zjavenépravdy svatého Plsma — to sú tie zlaté zrnka, žulovézáklady, na ktorých autor rozbíja falošné predsudkyproti Kristu a Cirkvi a stavia skutočné štastie dneš­ného človeka. Každá stránka tejto knihy vyjadrujekus prežité'ho života univerzitného profesora a starost­livého pastiera duší. Našim čitateiom ju Odporúčamena rozjímanie. —er.

SPISKY svatého Františka z Assisi. Vydal samo­vzdel. krúžok frant. *bohoslovcov v Zi-line 1946. Str.101. Nový prinos zo stredovekej františkánskej ducho­vosti do našej náboženskej spisby. Prostá jednodu­chost, ktorú prezrádrza každý riadok, svedčt iba o tom,že Boh má všelijaké prostriedký, ktorými vedie dušek sebe. —er.

288

DČ.Vl­

kk) 7“

1946.

SMER, mesačnlk' pre záuimy duchovného života.

Vydávaiů slovenski dominikáni. Rediguie fr. P. AquinasM. Gabura. OP.

Reda/eda a administra'cia: Trenčín, Nám. svitei Anny 15.

Návrh na obálku vypracoval prof. Ladislav Z ab o r s k ý.

Predplatné na rok 80 Kčs. pre študentov 40 Kč..Šekové čislo Smeru 6181.

OBSAH:Cesty duchovnosti:

Kristus. žiiúci v nás 289. — Moia svštá omša 293.— Nebeský Otec 300. — Moderný hlboký krestan310.

Duchovnos! vo svů'tých:

Črty osobnosti 1' P. Chryzostoma Bardysa 317. —Anielskost na zemi 322.

Duchovnosl v študentstve:

Student. hrdina lásky 323. — Výchova vole &charakteru dneskaišei mládeže 325. — Exercičnáposila 329.

Duc/rovnost v živote:

Ako si dneska predstavuieme svitého? 333. —Nad smrtou filmovei hviezdy 334. — Z evanie­liovei pedagogiky 335. — Pretvorenie predpokladpretvorovania 335.

Poznámky 0 knihách:

Pecka: Neviditelný prsten 335. — Storm: Dobrýrytíř 336. — Ricciotti: San Paolo 336.

Cesty óuchounosli:„Ja som cesta, pravda a život."Vhlbil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnej aj svetovej záchrany?

Kristus, žiiu'ci (: nás.Viliam H 0 ! k a.

10. Spoluobetovaní s Kristem.

Tajomstvo vtelenia Syna Božieho nie je ob­medzené iba na druhů božskú Osobu. ale roz­širuje sa i na tých, ktorí vierou & láskou sús Kristom spojení, alebo lepšie povedané. sra­stení. Títo všetci sú totižto súčiastkou jeho by­tosti, tvoria jeho mystické telo. Církev. V nichKristus žije dalej svojím bohol'udským životom.v nich sa modlí. pracuje, trpí. obetuje a umiera.Veď preto prišiel na svet, aby vo svojej Osobesdružil všetkých vykúpených v jeden celok,1v jedného Krista a potom oddal sa Otcovi skrzeDucha svatého v bezmedznej synovskej láske.Naša jednota s Kristom, jednota tela. krvi, ži­vota a Ducha vústuje do náručia společnéhoOtca.

A v tom tkvie podstata Kristovho i nášhoživota: v úplnom odovzdani, obetovaní sa Otco­vi. Kristus to jasne naznačil viac ráz,2 no naj­výraznejšie na kríži. vtedy. keď sa aj pri spie­rajúcej l'udskej prirodzenosti zriekol všetkého.keď vycedil všetku svoju krv a do Otcových rúkodovzdal svojho ducha.a Dokonal život, ktoréhojediným smyslom a ciel'om bol Otec.

Kristus sl'úbil. že ostane s nami po všetkydni až po koniec sveta,“ lebo je mu rozkošou

' Porov. Ján 17, 21.: Luk. 22. 42; Ján 4. 34; 6. 38 atd.' Luk. 23, 46.' Mat. 28. 20.

19 289

být so synmi l'udskými.5 Ako mocne asi búšilopri týchto slovách jeho srdce! Už vtedy malvypracovaný plán o Sviatosti oltámei & sváteiomši, „Toto je moje telo. .. Toto ie moja krv. . .Toto čiňte na moiu pamiatkul" Na pamiatkujeho smrti na kríži. Kristus chce medzi namineprestaine visieť na kríži s prebodnutými údmia srdcom. blčiacim tou istou láskou k Otcovia k nám ako onehdy na Vel'ký piatok.

Odteraz však už nebude sám zomierať. Prisvátei omši, ked kňaz mečom konsekruiúcichslov taiomne obetuie Božieho Baránka, ked ie­ho telo & krv symbolicky oddelené ležia na ol­tári, vtedy mystický umierame s Kristom ai my.ieho údy. „S Krístom som pribitý na kríz'."'Nielen v smysle alegorickom, ale doslovnom.i keď tainom. Či nie sme s Kristom jedno??Či vari ten Kristus. ktorý sa práve obetuie. ne­smieša ochvíl'u, pri svátom priiímaní, svoje teloa krv s naším telom &krvou? Premenenie &pri­iímanie predsa patria spolu. ako chlieb & iehopožívanie sú zatvorené do iedného pochopu.Ved práve to bol smýsel Kristovei smrti na kri­ži, aby obmytí v ieho krvi od hriechov. stali smesa ieho pokrvnými. súc s ním stmelení v jednotelo. „Jedno telo sme všetci. čo jeden chlíebpožívame.“ A keď iedno telo, tak ieden Kri­stus. jeden Ukrižovaný.

Kristova obeta kríža. mystický reproduko­vaná pri svátei omši, ie teda obeta Hlavy aúdov. Krista mystického.

Ked kňaz po premenení dvíha zlatý kalich.odzrkadl'uie sa na ňom celý chrám & všetci.čo sú prítomní na naisvěiteišei obete. Nie ie tosymbolické?

" Prísl. 8. 31.' Gal. 2. 19.7 ! Kor. 12. 12." 1 Kor. 10. 17.

290

Naše spoločenstvo na Kristovom tele a krvizatvára teda v sebe i našu spoluúčast na iehoobete. Láska Kristova, ktorá sa skrze Duchasvatého z Kristovho srdca prelieva do našichside.“ pudi i nás dať všetko i seba Otcovi. Spo­luobetovat sa mu s Kristom. To isté chciet anechciet. čo Otec, splňať ieho vól'u ako Kristus.ktorý iu splňal až po úplné zmarenie sa na krtži.Hei. to má byť ovocim našei účasti na eucha­ristickei obete: „Umrieť hriechu a žil Bohuv Kristu Ježišovi.""

Ak by nám chýbala táto vól'a zrieknuť savšetkého, čo ie v rozpore s vól'ou božou a bytmu poslušný čo ai až na smrt kríža. bez tohtomystického spoluobetovania sa s Kristom Bohu.obeta omše svatej by bola len Kristova obeta.&nie ai naša. Neúplná. Ai naše sváté priiimanieby bolo len materiálne, bez žiadúceho účinku.bo „medzi Bohom a človekom nie je nič rovno­rodé. nič. čo by mohlo splynůt v iedno. iba do­brovol'né odovzdanie sa. pri ktorom sa iedendruhému celkom daruie". (Lucia Christina.)

Ai potom. keď už sviatostná pritomnostKristova v nás prestala. Duch Kristov. ktoréhosme nasali z ieho eucharistického srdca." ostá­va v nás ďalei a skrze neho žiie v nás ďalei aiKristus mysticky. Vierou, zakorenenou v láska"A keď žiie. ai trpí a umiera. — Aká to vzne­šená pohnútka pre sebamí'tvenie a trpezlivé zná­šanie trpkosti života! S Kristem spolutrpim.som spoluukrižovaný a spoluumieraml Nielenmorálne. napodobňuiúc ho v ieho trpezlivosti aodovzdanosti do vóle božei, ale i bytostne, onto­logicky. keďže pri světem priiimaní sa so mnoufyzicky spoiil v iedno telo a krv a mysticky žiie

' Rim. 5. 5.

" El. 3. 17.

19' 291

vo mne ďalei.“ Kristov Duch preniká i moiuúbohú bytost a pretvára iu v orgán Kristovhobožstva tak, ako ieho vlastná l'udská prirodze­nost — s ktorou som srastený — bola orgánomSlova, ktorý ho vol'ne používalo na plnenie vóleOtcovei až po sebažertvu na kríži. S Kristomspoluvykupujem svet. keďže „na svojom teledoplňam tie Kristove utrpenía, čo ešte chýbaiújeho telu. ktorým ie Cirkev"."

To všetko logicky vyplývat z našej účasti nasvátei omši. Svátá omša nie ie teda iednaz mnohých pobožnosti. ako sú napr. litánie. ru­ženec, krížová cesta a pod., ale ie strediskom,slnkom všetkých pobožnosti (svátý FrantišekSal.), pobožnosť v naivlastneišom smysle, lebopri nei účasťou na tele Pánovom a krvi Páno­vei sme \! pravom smysle slova zbožštení, pre­tvorení v Krista. A nezabúdaime: v Krista trpia­ceho, ukrižovaného.

Preto kresťan nerozmýšl'a, či urobiť aleboneurobiť to, čo Boh od neho žiada svoiimi pri­kázaniami, ústami predstavených. stavovskýmipovinnosťami alebo hlasom svedomia. Ani sanezháči a nepohorší, ak sa ho bolestne dotkneruka Pánova. Vie totiž. že „vonkoncom neslušíchúlostivému údu pod tr'ním korunovanou Hla­vou". [Svátý Bernard.) Len natolko Boh budev nás žiť, nakolko zomrieme sebe. Goetheovské:„Stirb und werdel" platí ai tu.

Áno, „kresfanstvo ie taiomstuo smrti a ži­vota".1“Tak sa nám iaví už pri krste, ale naimápri eucharistickej obete, kedy „s Kristom spolu­umierame, aby sme s nim ai spolužili".“

" Gal. 2. 20." Kol. !. 24."' Marmion: Le Christ. vie de l'Ame. str. 244." 2 Tím. 2, 11.

292

„ 771'oia“svatá omša.CharlesGrimaud.

ÚVOD.Mnohé krestanské duše sa znepokoiuiú. že

tak málo robia pre božiu slávu. Cítia, že čassúri. a boia sa, že takmer s prázdnými rukamináidu sa na prahu večnosti.

Jednako chcely by dokonale dosiahnuť ciel',pre ktorý boly stvorené. totižto chválit Boha.No zatial' práce ich hatia. choroba zadržuje,rodina zaberá pre seba; a ony nariekaiú, žebadaiú, ako ich dni plynů bez toho. aby Bohadostatočne oslávily.

Ked tieto duše vyidu zo seba a zaprizeraiúsa na svet. horšia sa. keď vidia. ako l'udia Bohatol'me urážaiú, tol'me na nebo zabúdaiú; pýtaiúsa seba. ako Naivyšší móže strpieť také velkékrivdy od svoiich stvoreni. A tieto myšlienkynarúšaiú ích vieru. Mocne pobádané túžbou pobudovaní božieho král'ovstva hl'adaiú prostrie­dok. ktorý by mohly výhodne použiť, aby napatričné miesto postavily svet. obrátený na ru­by, a aby pre Póvodcu všetkých vecí vytažilyz nich slávu. na ktorú má právo.

Nechže tieto duše nezúfaiú. Ich nepokoiskrsá naiměi z nedostatočného poznania; ne­šípia prekypuiúcu hoinosť chvál. ktorá sa ied­nostai vznáša z teito zeme. naoko takei ne­vdačnei, k božskei Velebnosti; a vari ešte me­nei šípia. že ai ony móžu Bohu vzdávat „doko­nalú a úplnú poctu". ktorú mu tak baživo že­laiú, len ked spolupracuiú s Kristom na neko­nečnom holde. ktorý vzdáva naisváteišeiTroiici.

Veru. stačí im, ked obnovuiú kalvársku obe­tu; s Kristom. v ňom & skrze nebo maiú mož­nost'. aby dokonale dosiahly ciel', ktorý im Bobustálil. totižto oslavovat ho dokonale. bez tieňa

293

a neoslabene. Ci nie je to náuka potešuiůca &plná upokoienia. bo dáva kl'úč od velkého ta­iomstva božei trpezlivosti voči hriešnemu svetu?

Táto rozprava pokúša sa otvorit krestan­ským mysliam. čo baživo túžia slúžit Bohu. šíritjeho královstvo a pripravit sa na večnost, há­dam netušené pohlady na obetu našicholtárov.

Chcela by ich poučit, že Kristus nie ie sámpri obetovani svátei omše. ale že priberá si ve­riacich alebo skorei, že on a ieho veriaci tvoriajediného Krista, ktorý Bohu podáva svoie ne­konečné chvály, takže každý z nás opustiactúto viacei zaužívanú ako presnú iormulu:„ldem na svátú omšu". nahradí iu celkomoprávnenou: „ldem s Kristom obetovat svojusvatú omšu." .

Z tohto iasneišieho poznania našei účastív kňazskom úkone nášho Pána vyplynú pre náškrestanský život nesmieme výhody:

Budeme sa zauiímat o svatú omšu. ako torobíme vo veciach ktoré sú naše; potom pousi­luieme sa lepšie iu poznávat. aby sme sa nanei viacej zúčastnili; zakúsime šťastné chvílepri nei.

Budeme potešeni. Naozai pocítime. že užnie sme „neosožné bytosti" odvtedy, čo si uve­domuieme, že splňame naivznešeneišiu úlohu.keď spoluúčinkuieme pri vzdávaní dokonaleichvály Bohu. ktorá ie predohrou tei, čo mubudeme vzdávat po celú večnost prostred­níctvom Ježiša Krista.

Naša duchovna dokonalost vzrastie. Abysme boli dóverneišie spoiení s Kristem vo vzác­nom úkone obetovania, nebudeme váhat vovšetkom prispósobit sa ieho vóli. zakázat sivšetko, čo sa mu nepáčí, hladat všetko, čo iemu milé. a to preto. aby sme v sebe uskutočnilidokonalá shodu myšlienok a citov medzi več­

294

ny'm Kňazom & jeho poníženými spolupra­covníkmi.

Budeme kresťanmi bez obavy & bez hany;veď čoho sa móžu bát od l'udí alebo udalostití. ktorí s Kristom vnáraiú sa do vnútornýchhlbočín samého Boha, Vládcu sřdc & svrchova­ného Pána všetkých vecí?.

Rozpravu „Moja svá'tá omša" rozdeluiemena tri častí:

I. Moja účast na Kristovom kňazstve.II. Dielo. ktoré konám slúžením svojej

svátei omše.III. Prostriedky dobrého slúženia moiei

svitei omše.

Moja účasť na Tristovom Eňazslve.!.

JEZIŠ KRISTUS. KNAZ.

Tu uvidíme, že jediná byfosf, súca obetovaťBohu nekonečná a dokonale smieruiúcu poctu, ieKristus, človek ako hriešnici. ale Boh ako jeho

lec, a preto Bohočlovek, úradný kňaz Božstva.

Boží plán.Človek sa hriechom znivočil. Urazený Boh

mohol l'udstvo nechat ieho žalostnému zatracu­iúcemu osudu. To by bolo iba spravodlivé. Aletoto riešenie nevidelo by sa ani dosť milosrdné,no naimži nie dosť oslavuiúce Boha. keby stvo­renie človeka, ktorý ie mistrovské dielo bo­žích rúk, malo naostatok skončit pohromou.

Preto Boh rozhodol. že človeka zachrání.Ale ako?

Naivyšší, nekonečne dobrý, mohol obroditl'udstvo tým, že by mu iednoducho odpustilhríech. Ale toto odpustenie by bolo naozai vel'­

tBniÍahké pre nás a primálo by zvelebovalooha.

295

Boh mohol žiadať. abý l'udia dali zadost­učinenie. pre ktoré bý im odpustil. No keďžeskutky tohto „odboiného mikrobu" samy osebenemajú niiakú hodnotu, Boh bol by sa slovominak rozhodol. že bez podmienky odpustí.

Nekonečná Velebnost vo svoiei podivneimúdrosti ustálila ozaj vznešenú mieru štedrotýa dobroty. ktorá iei umožnila naraz spasit člo­veka. zachovat práva spravodlivosti a mimotoho dosiahnuť dokonalé oslavovanie od stvo­renia. ktoré bý celkom dočiahlo ciel'. pre ktorýbolo stvorené. ­

Boh určil. že Syn. druhá osoba naisváteišeiTrojice, stane sa kňazom. To znamená. že Slo­vo, Boží Syn. sníži sa do I'udského postavenia.aby ako človek, zastupuiúci celé svoje poko­lenie. vykonal kňazský úkon na poctu naisvá­teišei Troiice. ktorým by s iedného stanoviskaBoha nanaivýš chválil, oslavoval a mu ďakoval,a s druhého stanoviska ním bý l'udstvo splácalosvoi dlh a bolo Výkúpené.

Tento plán uskutočnil sa na rozkaz Otcovs vplývom Ducha svátého, „ex voluntate Patris.cooperante Spiritu Sancto; z Otcovei vóle spo­lupósobením Ducha svátého“,1 ako to liturgiapotvrdzuie.

Tak Boh už může podl'a svoiich večnýchzámerov vytažiť zo stvorenstva naiváčšiu slávu,aká ie možná, a to pre ustálenie, ktorým roz­hodol ustanovenie Ježiša Krista, Bohočloveka.za svoiho úradného kňaza.

Pochop kňazstva.Ale čože znamená být kňazom?Být poverený od Všemohúceho spoiovaním

stvorenia so Stvoritel'om, upravit medzi člove­kom a Bohom potrebné vztahy.

Být kňazom znamená být prostredníkom.Kňaz je most, postavený medzi zemou a ne­

' Modlitba svátei omše pred prijímaním.

296

bom; preto kňaz Ježiš zaslúži si meno Vel'kňaz.„Za l'udí ie postavený v ich veciach u Boha."

az má obetovaf. Naivyššiemu verejné aslávnostné pocty, ktoré má mu úradne vzdávatl'udská spoločnosť; Boh iu zriadil a preto ne­můžeme si iu mysliet bez kňaza.

Ježíš Kristus, naivyšší Kňaz.Boh vyvolil jediného človeka, aby medzi

sebe podobnými a božskou Velebnosťou dokonaleobnovil styky, čo hriech pretrhol, & to tým. ževzdá naisváteišei Trojici všetku poctu, ktoráiei patrí. Tento neporovnatelný kňaz je nášPán Ježíš Kristus.

Boh ho mohol vyvoliť a zrobiť kňazom aivtedy, keby Adamovo pokolenie bolo ostalo ne­vinné, žeby tento Vodca l'udstva mohol muvzdat ako svoimu Stvoritel'ovi dokonalú poctua aby medzi nebesami a zemou upravil dóvernévztahy. Vtedy by bol .Kristov kňazský úkonspočíval v tom, že by l'udia velebili Boha bezzadosťučinenia; & tak jeho obeta by bola lenoslavuiúca a dakovacia. ale nie smieruiúca.

No keďže človek zhrešil, Kristus, Kňaz. kto­rého poslaním bolo oslávit Boha. mal zahladithriechy a zadost urobiť za. spáchané zlo, abysplnil svoie poslanie; preto Boh vo svoiei mú­drosti rozhodol, že podstatný úkon Kristovhokňazstva bude krvavá obeta. Žiadal od Boho­človeka. ktorý ochotne počúvnul, ukrutnú smrtna kríži.

A tak ked Boh iediného človeka vyvolil, abyobetoval túto obetu, ie tiež iba ieden hlavný anaivyšší kňaz Ježiš Kristus, ktorý može akoBohočlovek napravit viny. oslavit božskú Ve­lebnost. vzdat poctu, ktorá má nekonečnúhodnotu.

Priam preto Ježiš Kristus. naivyšší Kňaz.ie ai kňaz l'udí, náš kňaz. bo je náš nevyhnutný

'-'_Zid. s. 1.

297

prostredník medzi nami & naisváteišou Troii­cou; nemáme a ani nemóžeme mať iných.

Preto vravievame mu v Gloria in excelsis:„Len ty si Svátý, len ty si Pán, len ty si Nai­vyšší."a „Niet v nikom inom spasenía."'

Prečo Ježíš Kristus je náš Kňaz?Aby Ježiš bol náš Kňaz. mal splnit víaceré

podmienky:1. Patrilo sa, aby bol členom l'udského po­

kolenia. jeden z nás; inak by nás nebol zastu­poval. Keďže briech poškvrnil I'udstvo. Boh ——aby l'udstvo očistil — žiadal za hriech zadost­učinenie, ktoré by bolo naozai l'udské & pritomdostačuiúce & preboiné. to jest nekonečné.Preto bolo nevyhnutné na uskutočnenie božíehorozhodnutia o obnove božei slávy. aby Slovo sastalo telom. „Keďže dietky vóbec maly podielna tele a krvi, ai on podobne zúčastnil sa nanich...; musel sa vo všetkom pripodobniťbra.tom."5

2. Patrilo sa. aby, bol z božíeho „pokolenia“;inak nemohol by dať náhradu &klaňanie, ktoréak maly byť dostatečné, musely byť nekonečné.

Preto božská Velebnosť neurčila na splnenierozhodnutia o obnove svoiei slávy ani naivy­nikaiúceišieho človeka ani čo ai naikraišieboaníela. ale Bohočloveka, ktorý pritom. že malpravú ludskú prirodzenosť. bol súčasne sámSyn. druhá osoba naisváteišei Troiice. rovnýOtcovi a Duchu svátému.

Iba tento kňaz móže Bohu obetovať náležitůpoctu, bo je človek ai Boh.

3. Treba bolo, aby od Boha priial ai kňaz­ské poslanie, aby mal kňazské povolanie; veďpovolanie podstatne spočíva vo výzve. ktorú dádakomu oprávnená autorita.

' Chvúloslovie světci omče: Sláva Bohu na výso­sh'ac .

' Skut. 4. 12. “ Žid. 2. 14, 17.

298

No Boh „povolal“ nášho Pána k naivyššie­mu kňazstvu. Svatý Pavol vravi: „Kristus ne­oslávil sám seba, aby bol vel'kňazom. ale ten.ktorý mu hovoril: Syn mój si ty. ja som ťa dnessplodil."o Hoci Syn ie od večnosti Syn, iednakopodl'a žalmistu tieto slová vztahuiú sa na nebolen od tej chvíle. v ktorei priiíma l'udskú pri­rodzenost. Už priam tým, že stal sa človekom.posvátený ie za kňaza. totižto za ustanovenéhoprostredníka l'udského pokolenia pred Bohom.Jeho Otec prisahou potvrdzuie mu túto hod­nost: „Pán prisahal, neoželie to: Ty si kňazna veky.""

4. Treba bolo, aby vyvolený dobrovo'l'ne pri­ial toto kňazské poslaníe; veď nikto nie jekňazom, ked to nechce.

No Ježíš Kristus oduševnene súhlasil s več­ným rozhodnutím. čo ho posvátilo za kňaza.Toto podrobenie vteleného Slova začína, len čopriiíma svoie telo. Odkrývaiú nám ho slová.ktoré povedalo svoimu Otcovi. keď vstupovalona tento svet: „Obety &daru neehcel si. ale telospósobil si mi" (pravda, aby stalo sa látkouobety & obetovania . . .) „Vtedy som povedal:Hl'a. prichádzam, aby som splňal, Bože, tvoiuvól'u.“'

Kedy bola Kristova kňazská vysviacka?„Vysviacka“ Ježiša Krista. ak móžeme pre

neho použiť tento výraz. bola práve vo chvílivtelenia. Vtedy jeho l'udská prirodzenosť pri­iala všetku kňazskú moc od svoiho spoíenias božskou prirodzenostou skrze osobu Slova.Toto spoienie s božskou prirodzenostou dalomu určené poslanie. totižto v mene celého fud­ského pokolenia minulého. súčasného a budú­ceho obetovať Bohu nekonečne dokonalú poctu

. Žid. 5. 57 Žalm 109, 5.. Žid. 10. 5. 7.

299

klaňania. chvály. ďakovania. zadostučinenia &prosby.

Teda Ježiš Kristus bol v tej chvíli „vy­sv'a'tený za kňaza", lebo stal sa Bohočlovekom,A keďže nikdy neprestane ním byt. jeho po­svátenie ostáva večné; on je „kňaz na veky".

(Pokračovanie.)

Weóesěý Otec.Prof. Dr. Peter K 9 l ! e r.

I.

Božiu myšlienku Nového zákona můžemeshmút do dvoch krátkych viet: Boh je nášOtec. — Skrze jeho Syna Ježiša Krista stalisme sa v Duchu svátom dietkami božími. Rozo—berieme postupne jednotlivé myšlienky prvejvety. Pritom nie je treba zdóraznit. že v úzkomrámci oboch viet móžeme poukázat len na hlav­né body. A pre jeden. čo i len na približné vy­líčenie, je biblická látka príliš obsiahla a bohatána pramene. No jej vody neshromaždily sav pokojne tečúci prúd. stavajúci silné hrádzepravidelnej, metodicky & sústavne vybudovanejbohovede. V Biblii ako knihe inšpirovanej po­stavení sme pred celkom iny. vznešenejší pra­meň. Ako zurčiace horské potóčiky, stekajúzo všetkých strán vody s večnych l'adovcovýchvýšok, a kto k nim vystúpi. dojde k nesmier­nym a nevyspytatel'ným oblastiam inšpirujú­ceho Ducha božieho. Pretože všetky knihyNového zákona nie sú nijaké teologické roz­pravy. ale len príležitostné spisy, vtedy tiežv nich obsiahnuté výroky neobsahujú konečnérozpravy o Bohu, ale len príležitostné závery.najmá z neomylnej istoty plynúce závery. Alekeďže sú podané v podobe hovorovej reči &náboženského smýšlania svojej doby a keďžejasné a čisté svetlo božskej pravdy láme sa

300

v hranoloch l'udského ducha autorov biblickýchknih na sedmoro farieb, preto často ťažko zistiťpóvodný smysel roztrúsených výpovedj. Aleokol'ko je póvabnejšia táto námaha pre blba­vého l'udského ducha. otol'ko je zo všetkýchtajomstiev odmeny najhodnejšie pre jeho pred­vídavý rozum. to vyslovíme, keď hovoríme: Boh.

V jednej vete klasického spósobu hovoreniaa plnej hlbokých myšlienok autor Listu k židomnačřta hned na počiatku niekolkými slovamivelkolepý obraz celej zjavenej pravdy: „Mnoho­násobne a rozličným spósobom hovorieval kedy­si Boh otcom skrze prorokov; najnovšie však zatýchto dní hovoril nám skrze'Syna."1 S podob­nými slovami vystúpil. no ovela dóraznejšie,štvrtý evanjelista. ktorý dostal čestné meno„teolog", na konci neporovnatelného úvoduk svojmu Evanjeliu: „Zákon bol daný skrzeMojžiša, milost a pravda nastala skrze Ježíše.Krista. Boha nikto nikdy nevidel; jednorodenýSyn, ktorý je v lone Otcovom. on to porozprá­val."2 Ked staručký apoštol už sotva dýchal.keď nevládal už trasúcou rukou písat, vtedynás povzbudzovaly unikajúce slová jeho sve­dectva. Ako úvodné verše Listu k židom. priamtak aj tieto posledné verše Jánovho úvodupredovšetkým vyzdvihujú velký význam Sta­rého zákona ako skutočného zjavenia božieho.Boh dal zákon. Mojžíš bol len sprostredkova­tel'om. Boh sám v minulosti hovoril k otcom.ked neustále najrozličnejšími spósobmi hovorilk prorokom. ktorých si vyvolil a ktorým dalpoznat svoje bytie a svoju vól'u. aby ju potomoznámili l'udu. Hovoril k nim vnútorným hla­som, vo sne alebo vo vytržení. Proroci videliBoha. To Ján nechce zapierať. ale oni videli honajviac ak v symbolických obrazoch alebo rých­le sa striedajúcich videniach. Bolo to. ako keď

' Žid. 1. 1—2.' Ján 1, 17—18.

301

blesk alebo meteor ožian' na krátky okamihv temnote ležiacu a potom hned do temnoty za­sa sa uložiacu krajinu.

Ale niiakému smrtelníkovi nebolo dožičené-— alebo tiež len nepravdepodobne — vidietdlhšie Boha. On prebýva vo svetle nášmu okuneprístupnom. Ked raz strhne svoi závoi, vtedyzlakne sa človek v povedomi svoiei hriešnosti.ako to čítame u Izaiáša, proroka: „Beda milSom stratenýl Lebo som človek s nečisty'mi pe­rami a byvam medzi l'udom s nečistými perami.A teraz uvidel som na vlastné oči Král'a. Pánapánovi"s Vol'ačo podobného rozpráva námevanielista Lukáš. Kristus zázrakom bohatéhorybolovu ziavil pred učeníkmi svoiu božskú moc.lnáč taký drsný a sebavedomy Peter. premo­ženy týmto zážitkom priameho zasiahnutia bo­žieho do svoiho odboru. vrhá sa pred Maistromna kolená a volá: „Pane, odíd' odo mňa. lebosom človek hriešnyl" Zachvátil ho strach z blíz­kosti božei. Iba iednému iedinému bolo doži­čené nielen vidiet naozai Boha a prijimat nie­len priležitostné ziavenia. ale omnoho viac,trvalo žít v bezprostrednom videni Naivyššieho.prvorodenérnu Synovi Božiemu. Jedine iemu ieznáma tvár Boha. „Nikto nezná Syna. iba Oteca nikto nezná Otca, iba Syn a komu Svn budechciet ziavitf“ Tento príslušný svedok iedinýnám priniesol zprávu. ako to slávnostne vy­hlásil štvrtý evanielista o tom, čo ie Bob.S Kristom a v Kristovi dosiahlo teda ziaveniebožie svoi vrchol. Čo Kristus učil o Bohu, nieie hociaké učenie. ale je to učenie o Bohu. Onneučil len pravde. lebo on sám ie Pravda. Ne­ukazoval len cestu k Bohu, ale on sám ie jedinácesta k nemu. „Nikto nepríde k Otcovi iba skrzemňa."“ Odvtedy. čo zomrel posledný úradný

'165z. , .' Mat. 11. 21.“ Jůn 14. 6.

302

svedok Kristov. posledný apoštol. skončilo na­vždy všeobecné ziavenie. Vecou Duchom božímosvecovaného & spravovaného cirkevného uči­telského úradu ie strážit sverené mu ziavenédobrá a. priviest l'udstvo k ich hlbokému po­rozumemu.

II.

Ak chceme teda poznat božskú myšlienkuna vrchole iei čistoty a dokonalosti. musíme ísťku Kristovi, Jedine on má slová života več­néhof V čom spočiva podstata a charakterJežišovho učenia o Bohu? Ježíšovo hlásanievoláme evanielium. blahozvesť. Nairadostneišiea naiblaženeišie v tom ie to, že nás naučil Bohaako Otca poznat. cti! a milovat. Preto nászbavil vel'kého strachu pred večnostou a dalnám uistenie. že nad nami prebýva nekonečnédobro a osohná láska, ktorei nie je Íahostainé.akí sme. Ked hovoríme o Bohu. stoiíme predúžasným taiomstvom. Ak však použivame slovoOtec, vtedy pre nepochopitelného a nekoneč­ného Boha máme meno. ktoré z denného pozo­rovania ie nám bežným. Čo otec ie a chce. topresne vieme zo Skúsenosti od ludi & s luďmi.Ten, ktorému leží dobro dieťaťa na srdci. ktorýsa oň stará, starostlivo ho prevedie cez dobréai zlé časy; ten, na koho ie dieťa ponechané.ai keď ono nechápe celkom ieho konanie, ked­že on dalei vidí ako dieta & lepšie vie. čo iepreň dobré. ako dieťa vo svoiei neskúsenosti adetskei krátkozrakosti. Všetko. čo ai naiver—neiší otec l'udský zamýšla & robí so svoiím mi­lovaným dieťaťom, vztahuie sa ai na Boha; nomedzi l'udskei slabosti a omylnosti máme 'amusíme zbavit toho, ktorý ie poslednou príči­nou všetkého života. keď ho nazývame Boh Otec.

Kristus učil vidieť v Bohu Otca. Nie ie totak, ako to tvrdil Marcion už v druhom storoči.

' Tamtiež 6, 68.

303

že Kristus odstránil starozákonného Boha ahlásal neiakého nového Boha, že starozákonnýBoh je národný Boh židovský, bytost plná zlo­by, hnevu a ukrutností. Kto takto hovorí. tensám musi byt preplnený podobnou slepou ne­návistou voči Starému zákonu ako Marcionalebo podobne musí zavrhnút Starý zákon ako„velké cigánstvo" l'udstva. Ale potom tiež musívyčiarknuť podstatnú čast Nového zákona. PretoCírkev už v naistaršom vyznaní viery vyhlásila:„Ten, kto hovorí a veri, že Boh starozákonnýie iný, ako Boh Nového zákona, nech je danýdo kliatby.“

Sváti Starého zákona tiež poznali naisvátei­šieho a všemohúceho Boha pod menom Otec.Ba ai pohania hovorili „otec Zeus". DobrotaBoha, ieho otcovská starostlivost a vernostk vyvolenému národu ako ai voči jednotlivýmveriacim. našly v spisoch Starého zákona, nai­má však v žalmoch, mocné vyjadrenie. „Takako sa zl'utúva otec nad svojimi deťmi, tak sazl'utúva ai Pán nad tými, ktorí sa ho boja. Onvie vel'mi dobreJLaké sme my biedne stvorenia.On památá na to, že sme len prach."T Žalostnýnárek proroka Izaiáša umožňuie nám nahliad­nut do otcovských vykupitelských plánov bo­žích. ktoré mal so svoiím národom, a poúča náso tom. že nevemost & vzdorovitost Izraelitovzavinily, že Boh sa už v Starom zákone nemo­hol ziavovat ako dobrotivý Otec. A tak to bolopredovšetkým v jeho úmysle. Boh so smutnýmpohl'adom diva sa zpiatky do minulosti a ho­vorí: „Ja som síce riekol: Akože chcem ťa po­čítat za svoiho syna a dat ti žiadostivú zem.slávne to vlastníctvo pohanských národov. Adalei som riekol; »Otče mói<<mi budeš hovoriťa nikdy sa odo _mňanevzdiališl Ale ako žena.ktorá pohrdla mužom svoiím, tak pohrdol mnoudom izraelský! Tak znel výrok Pánov."' No

7 Žalm 103. 13—14. ' Jer. 3. 19—20.

304

v Starom zákone len zriedka počuť takýto hlas,plný detinskej dóvery k milovanému Otcovi nanebesách, a opačné zasa. plný nežnej láskyk svojim detom na zemi. Vedúca pohnútka jevšak iná. Tu prevláda myšlienka o svrchovanejmoci a zastrašujúcej důstojnosti božej. Tak sito vyžadovala vychovávatel'ská múdrosť božiavoči tvrdohlavému národu.

Naproti tomu v Novom zákone Kristus spojilBoha s človekom s omnoho nežnejším svázkom.Dvestošesťdesiatšest ráz je Boh v Novom zá­kone nazvaný Otcom. Kristus používal menoOtec pre Boha častejšie ako hociktoré iné oslo­venie. Túto milú oddanost v Boha a túto vieruv nekonečnú božiu dobrotu & milosrdenstvo bo­žie spravil prevládajúcim prvkom svojho nábo­ženstva. A jedine z tohto stanoviska. z tohtokresťanského svetonáhladu vychádzajúc, moholnapísať bývalý farizej Pavol Korintanom: „Po­žehnaný je Boh a Otec Pána nášho JežišaKrista. Otec milosrdenstva a Boh všetkej po­techý, ktorý nás potešuje vo všetkom našomsúžení. aby sme aj sami mohli tešit tých, ktorísú v nejakom útlaku. povzbudzovaním, ktorýmaj mý bývame povzbudzovaní od Boha."“ Tietoslová tvoria Capitulum v nedel'ňajšom nešporea je to ozaj škoda, že pritom poukaz na ciel'božskej potreby ako poukaz (V. 4b) na násbýva vynechaný. Kristus v predvečer svojejsmrti obracia sa pri zpátnom pohlade na svojedielo v takzvanej najvyššej kňazskej modlitbena Otca a hovorí: .,Otče. už sa priblížila hodina:osláv svojho Syna. aby Syn tvoj oslávil teba.Súčasne dal si mu moc nad každým telom. abyvšetkým. ktorých si mu dal. udelil život večný.Avšak život večný majú tí, ktorí poznajú teba,jediného pravého Boha a toho, ktorého si typoslal, Ježiša Krista." Už aj samé toto svedec­tvo je velmi závažným pre učenie Kristovo__72 Kor. 1. 3—4.

20 305

o Bohu. Aby Syn Boží sprostredkoval celémul'udstvu život, večný, božský život. stal sa člo­vekom. „Ja som prišiel. aby ste život malí abojnejšie ho ma.li."lo Ale v čom spočíva tentoživot? V správnom poznani Boha Otca a jehoSyna. Potom pokračuje Kristus vo svojej mod­litbe: „Ja som ta oslavil na zemi. Dokonal somdielo. ktoré si mi dal, aby som dokonal." V čomspočíva toto dielo? „Oznámil som tvoje menol'uďom."“ Teda Mesiášovým životnym poslanimbolo l'uďom zvestovat meno božie. „Prečoženepoznali meno božie?", pýta sa svatý Augu­stín. A Odpovedá: „Nie každé meno, v ktoromsa Bohom nazývaš. ale iba to. podla ktorého simojim Otcom. meno. ktoré by sme neboli po­znali bez Synovho zvestovania."

Podl'a učenia Ježišovho stretávame sa všadev prirode so stopami otcovskej dobroty božej.Boh ako otec vel'kej rodiny stará sa o všetkých.Polné kvety odieva utešenejšie. ako bol odiatyŠalamún bez toho. žeby pracovaly a priadly.On živi vtáctvo nebeské. ktoré neseje. nežneani sýpky nenaplňa. Vrabec na strecbe & trávana lúke sú predmetom jeho otcovskej starost­livosti.

Mnohí súčasníci zastreli božskú myšlienkunatol'ko. že by sa bol z neho stal nejaky despo­tický orientálny vládca. ktorý so svojim panov­nickym dvorom len o to sa stará. ako by náspotrestal alebo odmenil. No Kristus učil. že ainajnepatrnejšie veci sú predmetom otcovskejstarostlivosti božej. Všetky vlasy na našej hlavemáme Spočítané &_ani jeden nespadne na zembez jeho vóle. On nám už vymeral dni života.a všetkému nášmu úsiliu nepodari sa pridať animinútu k určenej dlžke nášho života. On poznánašu biedu skór. ako mu o nej my povieme.A predsa chce. aby sme mu s úplnou dóverou

"' Ján 10. 10." Tamtiež 17, 1—6.

306

prednášali všetky svoje prosby. malé i velké.tak ako to robí dobrý otec, aby vychoval svojedieta. Ale zaiste musely ho urážat všetky zú­íalé a úzkostlivé starosti s našej strany.

Nie je iné také náboženstvo na zemi, v kto­rom by detská dóvera v Boha tak patrila k pod­state pravého duševného života, ako je to v ná­boženstve Ježišovom. Výčitka, ktorú najčastejšieuvádza svojim učenikom. je ich nedostatočnádóvera (slabá viera). „Vy maloverníl" To, čo sanám zdá celkom prirodzeným, najma starosto jedlo, pitie a odev, Ježiš tu označuje za pod­statnú črtu pohanov. ktorí predsa neveria v Otcanebeského. Výzva k detinskej dóvere patrik najznámejším miestam v kázňach. Ale. že tiežtieto slová patria k slovám Kristovým. ktoréTudia najmenej prijímajú a nasledujú. je isté,lebo sa ešte čosi z pohanstva vždy v nás skrýva.„Keď Boh trávu pol'nú, ktorá dnes stojí a zajtrasa hodí do ohňa, tak utešene šatí, o čo viac vás.maloverní. Nebuďte teda ustarosteni, hovoriac:Čo budeme jest, čo budeme pit a čím sa zaode­jeme? Lebo toto všetko pohania výhradávajú.Vie totižto váš nebeský Otec. že všetko totopotrebujete. Hl'adajte najskór král'ovstvo božiea jeho spravodlivost. a toto všetko sa vám pri­dá. Nebuďte teda ustarosteni o zajtrajšok; lebozajtrajší deň bude sa starat sám o seba. Dostmá deň svojho trápenial“12 Ako dietký božiemáme, ba musíme mat bezhraničnú dóveruk svojmu Otcovi nebeskému a so svojimi pros­bami. ktoré skoro opovážlivostou majú zaznie­vat, máme sa k nemu obracať. Sám Kristus po­ukazuje na prosbu tohto druhu a označuje ju.keď ju prednášame s pravým úmyslem, za me­radlo pravej vierý v mocnú a ochotnú pomocOtcovu. A najma. keď jeho učeníci spozorovali.ako sa splnila Majstrova kliatba na neplodnomfigovníku. a keď ho plní úžasu na to upozornili.

" Mat. 6. 30—34.

20' 307

odpovedal im: „Maite vieru v Boha! Veru, po­vedám vám: Kto tejto hore povie: zdvihni _saa bod sa do mora, &nebude pochybovat vo svo­jom srdci. ale verit. že sa stane všetko. čo lenpovie. stane sa mu. Preto povedám vám: Všetko.čo si len v modlitbe zažiadate. verte. že dosta­nete a stane sa vám."la

Idea Boha je vari len nejakým romantickýmrojčením, potrebným pre tých. ktorí iných vy­zývajú k dóvere v Boha a sami nie sú tlačenitarchou a biedami života? Kto by to tvrdil; za­búdal by pritom na to, že Ježiš ako chudobnýrobotník poznal l'udský život so všetkými jehostarostami a s celou jeho tvrdosťou. On právetak vedel o strašných prírodných pohromáchako aj o ťažkých úderoch osudu a o najhlbšomžiali. Aj on plakal pri hrobe priatel'ovom. Nonaučil l'udstvo. aby v utrpení a nešťastí nevidelonejaký zlý osud, ale dopustenie, vychádzajúcez' otcovskej dobrotivosti božej. Choroby a ne­šťastia nie sú len následky vlastných alebo cu­dzích vín. Toto bol ten hrózy plný názor židov­štva až po časy Ježiša Krista: Kto sa má zle,ten je pred Bohom vinný. Kto zase sa má dobrea má úspechy, ten je u Boha v milosti. Až do­sial vázia široké masy v tomto skrz-naskrzžidovskom. ale nie biblickom názore. Aj učeníciJežíšovi boli ako pravé dietky svojej doby a ná­boženstva tohto názoru. A preto tiež. vidiac pridverách chrámových slepého od narodenia. spý­tali sa Majstra: „Kto zhrešil, tento alebo jehorodičia, že sa narodil slepý7" Ježíšova odpoveďvšak znela: „Ani tento nezhrešil ani jeho rodi­čia. ale aby zjavily sa na ňom skutky božie."“A tak nešťastie úbohého slepého od narodeniastáva sa týmto riadením Prozretel'nosti Božejpozitivnym výkonom. Ten. ktorého ludia pokla­dali za hriešneho alebo aspoň za pol'utovania

" Mar. 11. 22—24." Ján 9. 2—3.

308

hodného mrzáka. splnil ozaj vel'kú úlohu: onstáva sa príčinou zázraku, ktorý Sa na ňomuskutočnil a ktorý Boh už od večnosti zamýšrals ním urobit. stáva sa dobrodincom ai iných.keďže ukazuje im cestu k viere. Mnohí chorínestali sa síce ziavne nástroimi otcovskei dob­rotivosti božei; ale my vieme teraz z úst saméhoJežiša. že ani my nebudeme- daromne dúfaťv lásku nebeského Otca, čo ai nám ieho úmyslyostávaiú skryté. Podobne znela odpoveď Ježi­šova. keď mu Marta a Mária oznamovaly vážneochorenie svoiho brata: „Táto choroba nie jesmrt. ale na slávu božiu; aby Syn Boží bol skrzeňu oslávený."“ Utrpením &biedami. ktoré zná­šame krestanský trpezlivo, splňame v mimo­riadnei miere svoiu hlavnú životnú úlohu a spo­lu tak prispievame na zvelebovanie Boha. A lenpreto orezáva Otec nebeský s ostrým nožíkompozemských skúšok nezriadené pudy našei. de­dičným hriechom poškvrnenei prirodzenosti. abysme „priniesli bohaté ovocie"." Ako tiež nai­ušl'achtileišie víno len v horúcom slnečnom úpa­le sa rodí, tak isto naidrahocenneišie ovocienadprirodzena len v ohni utrpenia dozrieva.A čím viacei splňame tento úmysel boží, čím sastávame poslušneišími dietkami Otca nebeské­ho. tým sa stávame verneišími nasledovníkmiieho Syna: „Tým sa preslávi mói Otec. keď pri­nesiete prehoiný úžitok a stanete sa moiimi uče­níkmi."" Tu nie ie miesto na to. abv sme bližšiepoukazovali na tieto také dóležité myšlienkypre kresťanské utváranie života. Toto krátkenačrtnutie móže dostatočne dokázat. že už mý­šlienka Boha Nového zákona ie súca rozriešiťprastarú otázku nezavineného utrpenia. Mámesa namáhali Jób & ieho priatelia a tak tiež bolomárne to, kde sa až v tomto riešení dostal ieden

Íš—Jan u. 4." Tamtiež 15, 2." Ján 15. 8.

309

zo žalmov, lebo predsa len ešte nevedeli daťposlednú odpoveď, keďže až Syn Boží. ktorý stalsa človekom. oboznámil nás úplne s vykupitel'­skými plánmi Otcovými, ked skúša svoje deti,najmá svojím vykupitel'ským utrpením za iných.

(Pokračovanie.)

Woóemy' díóoéý érest'a n.P. Aqulnas H. G a b a r a, OP.

Rýdze kresťanstvo je životný kvas. ktorýchce nadl'udskou silou prenikať & prepracúvaťcelé l'udstvo, všetky jeho vekové aj spoločen­ské stupne, všetky životné složky & odbory, ato až po dovřšenie svetových dejín.

Zpomedzi bohatých plodov pretvorujúcejkrestanskej životnosti nášho veku je Vít deLarigaudie, vodca francúzskych skautov, ktorýnarodil sa v Paríži 18. januára 1908 a padolako hrdinský obranca milovanej vlasti na lu­cemburských hraniciach ll. mája 1940.

Tento velký krestan, ozaj hodný tohto me­na. svojím životom tak zrejme a podmanivoukazuje, že celkom dobre móžeme spojit for­my. rámce a prúdenia dvadsiateho storočias dósledným Kristovým svetonázorom. radostnýúsmev šťastného skauta. cestovatel'a, športovcas rozjímavou hlbkou katolíckej mystiky. čistýtanec, pritomnost krásných žien & vnímaniezemských póvabov s úzučkým spojením s Bo­hom v baživej láske. Vel'ký krestan, vravíme;bo vedel odkryt v sebe nesmiernu velkost, ktorúBoh vložil do každého človeka, večné povolanie.teocentrickú os čiže zamierenie človeka naBoha. Ono tvori pravú důstojnost človeka & pojeho znásilnení človek růti sa vo svojich naj­hlbších základoch.

Larigaudie odkryl v sebe toto večné povo­lanie &vášnivo zamiloval sa_doň. Keďže sa roz­

310

umne zmeral. poznal, že všetko obmedzené.nech ie neviem aké vábivé & žiarivé. nevpadnedo hlbin človeka tak, aby zaplnilo ieho nesmier­ný obsah a uspokoiivo utíšilo ieho náročnú baž­nost. „Iba Boh ie plná hodnota. Len ieho svetloa ieho láska móžu uspokoiiť & nasýtit našeúbohé fudské srdce, príliš široké pre svet, ktorýho obklopuje." To napisal Vít de Larigaudie.skaut. ktorý úzkostlivo a netrpezlivo čakal pritelefone na odpoveď. či bude medzi dvadsia­timi. čo póidu do Austrálie na svetový skautskýsiazd a ktorý chutne v kýpiacei radosti skríkolpri kladnei odpovedi: „Hurá, póideml" To na­pisal Larígaudie. legendárny rover. ktorý prvýautomobilom spoiil Francúzsko s lndočínou.ktorý maistrovský ovládal iazdu na koni az lietadla obdivoval nebesá ai zem; on. ktorýbol taký úžasne citlivý a vnímavý na krásysveta, ktorý „z Tahiti až po Hollywood. na ko­ralových pobrežiach alebo palubách plachetnicdržal pri rytmickom tanci v náručí naikraišíeženv sveta". ako sám píše; on. ktorý tol'ko vi­del. tol'ko počul, tol'ko pochodil po všetkýchpiatich kontinentoch!

Nenásytne smždil po Bohu. Týmto smádompodložené sú ieho dobrodružstvá po svete, iehotúžba všetko vidieť. všetko obdivovat a všetkomilovat. Preto z dokorán otvorenei duše na­pisal: „Treba všetko obdivovat: orchideu. náhlevykvitnutú v barinách. krásneho koňa. pohybdieťaťa. črtu duše. úsmev ženy, Treba obdivo­vat všetku krásu okolo nás, treba si iu náisť,ai keby bola v blate. a pozdvihnút iu k Bohu.Ale neslobodno na ňu prilipnúť. Ona ie ibatrblietaním, a my sme stvoreni pre slnko a niepre temný močiar. na ktorého hladine ligocůsa ieho odrazý." Teda vo všetkom zachytávalBoba, odblesky ieho krásy; toto zachytávanie.hl'adanie. odhalovanie ie preiavom ieho mocneitúžbý po Bohu a živelnei potreby milovat ho.

311

Larigaudie dósledne uskutočňoval úsilie kato­líckeho skautingu, ako ho vyiadril parížsky do­minikán a duchovný vodca francúzskych skau­tov P. Forestier: „Skauti chceli spoji! všetkoludské s božským, zmocnit sa stvorenia 8 po­vďačnou mysl'ou, uctievať Boha statným telom.svoiou radostnou prácou. Ich duchovný životchce! do svojho vystupovam'a k Bohu strhmiťvonkoncom celý ich fudský život." Hei, Lari­gaudie chcel sovrieť všetko stvorenstvo. byť ie­ho tlmočníkom a kňazom. vyniesť ho nežne nakridlach svoiei miluiúcei čistei duše k nebe­sám. ako kňaz podáva nebesám obetné dary apozdvihuie posvátenymi rukami Hostin; zo všet­kého chcel zrobiť oslavnú pieseň na Stvoritel'a.

V tomto mocnom rozumovom & teplom vól'o­vom zakotvení v Bohu ie taiomstvo ieho krás­neho širokého úsmevu, kryštalovei radosti. pod­maňuiúcei iednoduchosti. otvorenosti & blbky,teplého priatel'stva a vyhl'adávaného spoloč­níctva. Cítili to naim'á. ieho milovaní malí skau­ti. ktorí na ieho ceste do Chartres označili muchodníček. čo mu predižil púť o tri kilometre,len aby mohli byť s usmievavým rozsievačomkrásnei radosti.

Pre spomenuté zamierenie života na Boha,pre důsledný životný teocentrizmus Larigaudiedival sa na všetky veci, póvaby & vztahy s bo­žei perspektivy. ktorá iediná ie vecná, díval sabožími očami. ktoré neklamú. A preto všetkomu bolo také krásne, „všetko videl preduchov­nené v ozaistnom realizme, všetko iagalo samu zábleskmi vyššieho sveta. ktoré unikaiúmnohým. čo maiú oči & nevidia. Tak si vysvet­líme. že keď on — muž v plnei svaloyei a du­ševnei síle, s vel'kou schopnosťou vnímavosti &milovania — pozoruie pohyby pri obsluhovanía tanec inak dráždivo oblečenei naičisteišeikrásavice ostrova Bali. ie vysoko povznesenýnad smyselnosť a ide po lúčoch krásy, ktoré

312

póvabnou ženou prebleskúvaiú. až k ich pra­meňu, k Bohu. absolůtnei Kráse. Píše o tom:„Každý iei pohyb ie radosťou pre oči, takžečlovek l'utuie. že nie je malíarom. aby moholtlmočit ich súlad a póvab... Polok, stáleusmiata, s úsmevom. ktorý podobá sa stonuvtáka. s bronzovým poprsím a s královskýmigestami ie žiarivým obrazom krásy a tým aichválospevom na Stvoritel'a. Držali sme si srdcepozdvihnuté dos! vysoko, aby sme v tom ne­videli nič iného. A preto tých niekolko dní, čosme strávili na tomto opustenom pobreží naiužnom hrote Azie, ostane nám spomienkou bezpoškvrný, spomienkou svetla, hudby a krásy."Zážitok mladého muža. hodný obdivu. vysvetli­tel'ný iba náramnou láskou k Bohu, ktorá robíčloveka nezranitel'nýml Ai ženu videl teocent­rický, vo vztahu na Boha. bola mu rebríkomk Bohu; preto videl iu kraišiu. ako iu vidísmýselník a zneužívatel' žien. Nezatváral oči.Nie. Ba skorei díval sa s celkom otvorenýmiočima. lebo bol čistý vo svoiich hlbinách. na­plnených Bohom. ktoré prelievalý čistotu doočú. Klasická velkorysost! Až sem rháme prist,ak chceme osobne používat zneužívané heslo:Čistému ie všetko čisté!

Stopercentne móžeme mu verit. že z osob­ného prežívania napisal o dievčatách: „Pomý­lená výchova nás pričasto učila vidiet v ženeiba príležitosť k hriechu. miesto toho, aby námv nich odhalila žriedlo pokladov . . . Je tiež istoustratou zanedbávat ten boží dar, ktorým súpra-vé dievčatá“ A končí: „A aby sme si bolichlapci ai dievčatá navzáiom prameňom oboha­covanía a nie hriechov."

No k teito velkosti a maistrovskei vládenad sebou prebíial sa cez boie. tvrdé úsilia, ho­rúce vášne. kýpiaci temperament. Veď bol muž.z m'ása a kostí, v ktorom sa neraz pohne nižšíe;no nesmie sa tak pohnúť, abý zrútilo výššie. Po­

313

cit ozývaiúcich sa prudkých nižších sil nezna­mená. že treba im vyhoviet na úkor naihlbšiehov človeku, čo ho robí človekom. Je skorei signá­lom na odraz k výškam, v ktorých sa utešenerozrastá & kryštalizuie pravý človek, neožobrá­čený. nezotročený, ale obohatený, slobodnýv zaiatí splňaných božích požiadaviek a smer­níc. Larigaudie. mocne vzrušovaný láskou k Bo­hu. díval sa na sebazápor a celú askézu ako naprostriedok, ktorý má Výkúpiť človeka & nie houkrátit. obrať o radost zo života. To ie vecnápsychologia kresťanskei askézy: nedívat sa nazápor, ktorý ma bolí, ale na klad. ktorý saz odriekania zrodí.

Pripomeňme Larigaudieho priznanie. ktorévela vravi: „Musela to byt mulatka. Mala ute­šené plecia & na velkých perách aj v nesmier­ných očiach telesnú krásu miešancov. Bola krás­na, divo krásna. Iba iedno bolo naozai trebazrobit. Ja som to neurobil. Vyskočil som na ko­ňa a odišiel som cvalom, bez obzerania. plačúcod zúfania a vášne. Myslím. že keď nebudemmať na súdný deň nič iné. aby som to darovalBohu. budem mu mód obetovať ako snop všetkytie obiatia, ktoré som nechce! pozna! z láskyk nemu.“ Horúce skypenie vášne stlmuie zo ži­vého presvedčenia útekom od nedobrei príleži­tosti &naimá láskou k Bohu, pre ktorého hodnoai zutekať a všetko obetovať vo smysle nai­věičšiehomravného pravidla: Milovat budeš Bo­ha nado všetko! Larigaudie ie naraz taký l'ud­ský, s ozvenami zdedenei porušenosti, a zasataký nadludský, s ozvenami anielského sveta.s mystickým zanietením. Čistý muž. hrdinskýčistý uprostred všetkého. čo by chcelo odplaviťčistotu. Mravný vel'duch! Pridřžaním sa teocen:trickei osi. účinnou láskou k Bohu víťazí a)v naitvrdších boioch. Napísal: „Čistota ie ne­smýselnou a smiešnou stávkou, ak staviame 1ulen na záporných príkazoch. Ale ie možná.

314

krásna a obohacuiúca, keď opiera sa o spofah­livý základ: o živá a dokonalá lásku k Bohu;iba ona móže uspokojí! nesmiernu potrebu lásky,čo naplňa naše fudské srdce."

Táto vvstupňovaná potreba lásky. priamo­čiaro a radostne raziaca si cestu ai cez všetkoiei nežičlivé, u Larigaudieho — ako vóbec u po­vedomých nositel'ov Krista — našla úrodnú pó­du pre svoi vývin v hlbokei sobranosti a vo Svia­tosti lásky, v Eucharistii.

Vnútorná sobranosť ie potrebná podmienkapravidelne rozrastaiúceho sa nadprirodzenéhoživota v nás. Umožňuje nám pozriet sa do seba.v sebe náist Boha a v tichu začut jeho hlas.Pripravuje nás pre hlboký život. čo plodí radost.bo híbka z Boha teší. Larigaudie. ktorý sa soskautskými veselými skupinami tol'ko túlal posvete a dostával medzi tisíceré rozptyluiúceokolnosti. uchovával sa v božei pritomnosti aipri veselom táborení. na filmovom predstavení.vo velkomestskom huku, na palube lodí, prihukote vrtule, bo vyhradzoval si v dennom po­riadku čas na roziímavé vnáranie sa do seba &tým ai do Boha a do hlbokého smyslu vecí. Ne­čuduíme sa, ked' tento moderne prítažlivý vodcaskautov píše: „Boží hlas je taký jemný, že homožno počúva! iba v tichu. . . Musíme si zvyk­núť by! v srdečnom pomere s Bohom v samotea tichu jeho stvoritelského dielo... Zo svojhoživota máme urobit rozhovor s Bohom... Mu­síme se naučil džavotaf s Bohem . . . Vždy m6­žeme mať Boha pri sebe ako druha, ktorému sazdóveruieme.“ Ide peškv do Chartres. No nie jeto len cesta turistu, ale ai putovanie mystika:„Les, ktorý ma obklopuje. ie taký krásny, žestáva sa modlitbou. Súc celkom sám, robim sivo vlastnom vnútri zatvorené duchovně cvičenia:moja duša ie celou a kláštorom ie les . . . Terazúnava ie moiou ozaistnou modlitbou. Tento kilo­

315

meter za priatefa, ktorý je mi drahý. Tento za­sa v spojeni s Kristom na Kalvárii. Další a na­sleduiúce za staré brice/ty..." Inokedy zase.„v tichu brestovei aleje. . .. v leňoške na palubeparníkov, v pomalom a tichom kolísaní rozvlne­ného mora, daleko od denných starostí možnonechat dušu ponorit sa až do roziímania. docelkom iednoduchého a skoro neuvedomenéhorozhovoru s Bohom. Keď si človek osvojil tentozvyk, všade nájde ticho a samotu brestovýchalejí pohrúžený do komórky svoiei duše. Naulici alebo v podzemnei dráhe. na plavárni alebopri rieke všetky prázdne hodiny sa obohatia &stanů hodinami modlitby'ť

Larigaudie nachádzal Boha ai tam, kde nanebo ludia naimenei památaiú. v tanečnom víre.„Tie krásne cudzinky nemohly pochopit, že zanaistrhuiúceišei hudby tanca moje srdce šep­kalo v základech moiei bytosti modlitbu a žetáto modlitba bola silneišia ako ich póvab aleboich prítažlivost.“ Prekrásny výlev jeho kryšta­lovo čistei duše. svedčiaci o úzunkom. mystic­kom spoiení s Bohoml

Keď Larigaudie pri dennei svátei omši dotol'me sobranei a na Boha pozornei duše priialsvíatostného Krista. doista pocítil večnou svie­žosťou oblažuiúce účinky božskei návštevy; prí­tomnosť Boha bola pre neho ozai naiživšiav týchto vrcholných chvíl'ach zemského života,bola všestranným vypětím životných síl. „Denněsvaté prijímanie mi bolo každého rána kúpel'omv živei vode, ktorý posilňuie a uvol'ňuie všetkysvaly, podstatným pokrmom pred zápasom, než­ným pohfadom, ktorý dodáva odvahy a dóvery."Svatá Hostia bola mu naibohatším žriedlomradosti. ktorú do neho vlievala a ktorá zasa roz­tekala sa z neho do mladých duší v krásných.širokých úsmevoch a utešenei milote. Larigau­die. napáianý Radosťou, stal sa rozsievačomRadosť 11.1

316

Larigaudie. krestansky velkodušný. je mo­hutnou výzvou: prežit krestanstvo neobkrojené.falošne nezindividualizované. krestanstvo z hlb­ky, v rýdzom poňatí katolíckeho duchovnéhoživota a jeho božských sviatostných síl. Takékrestanstvo plodí radost; možno ho uplatnit vovšetkých zdravých formách moderného života,ba nevyhnutne treba nim prekvasiť celý spolo­čenský aj súkromný život. Tí. čo budú prežívattakéto krestanstvo, budú životom najlepšímiobrancami všesvetovej platnosti katolíckeho sve­tonázoru a jeho božskej sviežosti. mladosti.pružnosti.

Duchounosf uo sučltých.„Zliem, už nic la, ale žíle vo mne Kristus" (svatý Pavol).Prepracůvam na k tejto najutešeneičej velkosti?

črty osoónosri?. Cdryzostoma Farag/sa.(' 17. sept. 1900 — 1“17. aug. 1946)

P. Teodorik Zúbek, OFM.

U ludi priemerných je zjavom celkom zvy­čajným. že žijú dvojakým životom. Úzkostlivodbajú na vonkajšok. pred svetom ozdobujú sarozmanitými pozlátkami. aby zdali sa čo naj­krajšími a najlepšími; kým v súkromí. kde simyslia. že ich nik nepozoruje. alebo kde súmedzi svojimi najdóvernejšími, dávajú prepuk­nút svojim slabostiam, povahovým chybám. čas—to mrzkostiam. S takýmto pokrytectvom stretá­vame sa v živote občianskom i náboženskom.v živote l'udí jednoduchých aj vysoko postave­ných. svetských i duchovných. A ani sa nad nímnepozastavujeme, lebo sme naň už príliš zvykli.

' Zaiste priam preto. že je to čosi také zried­kavé, tak hlboko na nás zapůsobí. keď sa stret­

317

neme s človekom vnútorným, duchovným, u kto­rého vonkajšia úhl'adnost, dobrota a krása jelen slabým odbleskom vnútorných bohatstiev.

Takýmto bohato duchovným človekom bolverný služobník boží P. Chrýzostom Bardýs.

Človek čo len trocha vnímavý pre vyššieveci, pre nadprirodzené hodnoty. pre božskýobraz v človekovi musel být uchvátený vrúcno­stou a opravdivosťou, ktorá sálala z osobnostiP. Chryzostoma. Svetlo božie prežarovalo hocelkom & prelievalo sa tol'kým dušiam. Nadpri­rodzená síla a krása viala z jeho výzoru. sprá­vania i slova a podmaňovala všetko Kristovi.

To jeho apostrofovanie Boha, Pána Ježiša.Matičky Božej & svatých, čo robilo jeho káznea exhorty takými teplými a krásnými. to bolpriamý dósledok jeho najintímnejšieho, stáleprežívaného spojenia s Bohom a celým dvoromnebeským.

Tak isto i ona svátá prostota a dóvera. s akousa blížil k dušiam. najma k najjednoduchejšim.zanedbávaným, aj to bol výsledok hlbokého pre­žitia prvého a najhlavnejšieho príkazu Kristov­ho: Milovat Boha nado všetko a v Bohu a preBoha bližného ako seba samého.

Eucharistia a modlitba. najma rozjímavá.najsobranejšie odbavovanie breviára a ruženca.to bola duchovná strava, ktorá mu dodávala stá­lej sily k vítazným výbojom za Krista a jehokrálovstvo.

Duchovnost P. Chrýzostoma bola rýdza ka­tolícka duchovnost, kultivované duchom svaté­ho Františka. sústavným čítaním svatého Jánaz Kríža, svatej Terézie Ježiškovej a hodnotnejmodernej katolíckej spisbý. a nie nezodpovednáextravagantnosť. ktorú treba okresávat aleboaspoň zosmiešňovat. ako sa podajedni domnie­vali.

P. Chrýzostom javil sa l'udom dobrej vóle.ktorí s ním boli v užšom kontakte. ako duša

318

kryštalovo čistá. pokorné, šlachetná, plná ohňaDucha svátého. lásky k Bohu a nesmrtelnýmdušiam, františkánský prostá a. iasavá. Takto saiav'í ai podla svoiích pozostalých písemností,naimá naiintímneiších záznamov svojich den­níkov.

Mám v rukách trstenský denník P. Chryzo­stoma, do ktorého večierkami ukladal svoje in­tímne rozhovory s Bohom v rokoch 1933 a 1934.Vyberám viac-menei náhodilo niekolko zázna­mov na obiasnenie povedaného a na povzbude­nie duší. hladaiúcich a hladuiúcich po duchov­nom pokrme.

Denník1 začína 9. aug. 1933 heslom: „SrdceJežíšovo. verím v Tvoiu lásku ku mnel"

9. aug. 1933: .,Milovaný Pane. už som tu.kde Tv chceš ma mať. Tu budem tak, ako Tysám chceš. dotial'. kým Ty chceš! Som predsaTvoiíml — Ježišu. včera vystala moia návštevau Teba. Nemohol som. Len úkradomkv somz okna pozeral do okna Tvoiei Svátyne. kde sarozlievalo svetlo večnei lampy. Závidel somiei . .. Tak rád by som bol šiel blíž k Tebe . . .Musel som sa uspokoiiť. že vidím večne ado­ruiúce svetlo lampy.

Drahý Pane. som ukrivdený . .. O. kolkohodin za večera a noci som smel bezprostrednetak blízko. ale tak blízko, odpočinúť si pri Tebe.Viež, u Teba som zabudol na všetko. & teraz.teraz. Pane, som len susedom . .. Predtým podiednou strechou. pod iedným krovom s Tebou.a teraz už nie!z Nauč ma, čo robit. aby som Tínekrivdil a moiei duši dal náhradu za tie ve­černé návštevy. O drahé hody pri Svátostánku.ktoré už nerušil ruch sveta . .. Tiché. tiché ado­rovanie. Ježišu. teraz idem — k Tebe. nadýchať

' Výpisky z denníka pravopisna úmvselne neupraovuieme podla nainovších Pravidiel. Je to naostatokniekol'ko drobností. — Red.

: V Trstenei kláštor ie oddelený od kostola.

319

sa toho povetria eucharistického. aby mi vysta­čilo do rána. ked sa s Tebou sídem, spoiímna celý deň, keď moie srdce premeníš v živétabernákulum. Dnes Ti viac neviem povedatl"

11. aug. 1933: „Mói milovaný Pane. všetkyvýčitky rád strpím od Teba, všetko: že somhriešnik, že som nečistý, že som ťarbavý v služ­be Tvoiei, že som nehodným Tvoiím sluhom.Všetko. všetko toto mi povedz. len iedno. Pane,nechcem. aby si mi povedal: »Tý ma nemiluieš.aO drahý Pane, všetko. len to nesmie být. Radšeiumriet, 6 Ty mój dobrý. láskýhodný Pane. Teivýčitky nesmiem počuť v duši moiei, iakživllP. Chautard hovorí: »Huk činí málo dobra adobro činí málo buku.“ Ziednodušenie úctý kul­tu. ktorým som Bohu, ako svoimu Naivyššiemupodlžný, ie láska. Prečo? Svatý Ján hovorí:»Boh je láska.: Láska len láskou může býtctená. Amen. Láska" Toto je královstvo božiena zemi, v nás. v duši."

13. aug. 1933: „Kto žije z lásky k BožskémuSrdcu, ten už nehovorí len: Chcem spasit svoiudušu za každú cenu; ale hovorí: Chcem spasitcelý svet. Spasiť, zachránit aspoň tie duše, kto­ré mi v živote posielaš, mne ako kňazovi, čiv spovedelnici, či pri kazatelnici, či pri sváteiomši a inei príležitosti! Čuiem, čo si hovorilsvatej Kataríne: Keby si vedela. ako vel'mi mi­lujem duše. umrela by si láskou. — Teda láskaa trpezlivosť, obetavost do nekonečna musiabýt penazmi, ktorými mám kúpiť duše preJežiša; duše, ktoré tak velmi miluješ. viacako ten naihorliveiší. naisváteiší kňaz-apoštol.V prácach svoiich len Teba hladat, Ježišu;duše len pre Teba; pre seba nič, ani uznanie.ani chválu. ani všímanie; mne nech stačí. žeTeba viac miluiú. Teba viac si všímaiú. ku Tebečasteišie idú; nech mi stačí. keď móžem ich pre­svedčiť, že Tý. milovaný Pane, si dobrý a že ichmiluieš neprestaine. Toto nech ie iediné ul'ave­

320

nie v prácach mojich — vidieť. Ježišu. vidieta skúsiť to, že moiím príčinením si viac milo­vaný. To iediné nech mi stačí! Svatý Pavol.doprai, dai tei tvoiei nezištnei lásky ku Krí­staví."

29. aug. 1933: „Budia menšei svátosti móžubýt vhodneiší pre predstavenstva; pretože ne­nachádzaiú dokonalého pokoia vo vnútornomtúžení, budú si vbodneíšie počínat v riadenívonkaiších vecí. (Rich. Rolle. Oheň lásky, str.62.)

Dobrý Pane, mňa si predstaveným urobilzaiste, že si videl, že sa ta nesnažím milovatúplne. Zaslúžil som si to. Volneiší som bolpredtým & neprehlboval som svoi život láskya teraz. keď by som sa Ti chcel celý oddat.teraz tol'ko, tolko ie vecí. čo ma rozptyluiú.volaiú. Snáď tu v Trstenei budem vediet spojitčinný život s velkou láskou k Tebe a tak budempredsa ai ako predstavený venovat sa celý svoi­mu posváteniu. S láskou konat, s Ježišom, a takai to naiváčšie zamestnanie neuhasí. lež zvel'adílásky moiei oheň. O svátý oheň, ustavične šl'a­hai plamene svoie na srdce moie, aby láskaneochladla. Ježišul"

19. okt. 1933: „Mnoho trpiet ie privilégiomsvátých dušíl Bolest spósobená, zapríčinenázvonku alebo zvnútra. spósobom akýmkol'vek,od iných rozdávaná, či nevšímavosťou, či potu­povaním. či nevďačnostou, či vedome z malícieiných. alebo všetko, čo bez nášho vedoméhozavinenia nás bolí — to všetko znamená Bolest.Ty umelkyňa svatých! Aki zamilovaní sú do te­ba tí, čo poznajú cenu tvoiul Čo učený teolognenaučí, to naučíš ty tak dókladnell Aki ne­štastní ale sú tí, čo ta nenávidia. tebe vyhýbaiú— za každú cenu chcú ta od seba zaplašiť. Siich nenávidenou nepriatel'koul Kto ale si tazamiluje. stávaš sa mu vzácnou družkou života.

21 321

zvláštnou ochrankyňou proti nepriatel'om: dia­blovi, telu a svetu . ..

Milovaný Pane. učiň ma milostive šialenýmmilencom bolesti všetkei. čo mi Tvoia milosrdnáláska pošle — od kohokol'vek a skrz kohokol­vek . . .

17. febr. 1934: „Tiahni ma za tebou po vónimastí tvoiich. (Pieseň Šalam. 1. 3.)

Ježišu dobrý. tiahni ma za Tebou. tak akoten silne tiahnuci magnét. Popriťahui ku Sebevšetko. čo ie vo mne: srdce. dušu so všetkýmiich túžbami. citami;' paměť. rozum, vól'u celú.aby všetko smerovalo ku Tebe. Tíahni ma, TyJežišu, lebo vieš. že diabol svoie magnety po­schovával do sveta a tie veru tiež pritahuiú !( se­be. Pritiahly ai mňa kedysi. Ale. Ježišu. smilo­val si sa a pritiahol si ma Tv ku Sebe. Tiahnima mocne, neodolatel'ne. aby žiadne iné mag­nety sveta nemaly účinok na mňa.

Ježišu, tiahni ma. pobehneme na kridlachlásky za Tebou, kým sa nespoiime na vekys Tebou."

Zniefséost' na zemi.Světů T e r é z i a Ježiškova.

Nepoznávam dobre, o čo viacei budem maťpo smrti. ako teraz mám. Budem hl'adiet naBoha. to ie pravda. No nakol'ko ide o sjedno­tenie s ním. v tom žijem už tu na zemi..

Aká som šťastná, že už čoskoro póidemdo neba! Ale keď myslím na božie slová: „Prí­dem skoro. a moja odplata ie so mnou. aby somodplatil každému podl'a ieho skut.kov“.l vravímsi. že čo sa mňa týka, Pán bude doista v pomy­kove; veď nemám skutky. Teda nebude mi móctodplatiť podia nich... No nech! Dóveruiem.

' Ziav. 22. 12.

322

že mi odplatí podla svojich vlastných skutkov..Ai keby Pán Boh nevidel moie skutky. —

čo ie nemožné — nebolelo by ma to. Tol'me homiluiem, že by som ho chcela potešovat svojouláskou a svojimi malými obetami, ai keby ne­vedel, že odo mňa pochádzaiú. Keď to vie &vidí, akosi mi musí odplatiť. .. Radšei by sommu nepůsobila túto námahu.

Duchounosf u študentstue.„Prislupuiem k Bohu. ktorý obvesefuie moiu mladosť'

amZamieruiem sa důsledne kresťanský na Boha. žriedlovelkolepého rozpitia všetkých životných sil?

Štubent, aroma lásky.Roger Péronneau, narodený 9. novembra 1920.

Student. Odsúdený na smrt 23. marca 1942. Za­slrelený :: Mont-Valérien 29. iúIa 1942 po lede­násfmesačnei včzbe.

Budem zastrelený čochvíl'a. na obed; terazie štvrť na desať. Je to radost smiešaná s roz­čúlením. Odpusťte mi všetku bolest. ktorú somVám spósobil; bolest, ktorú Vám teraz poso­bím, ai tú. čo Vám ešte spósobím.

Nech mi odpustia všetci zlo, čo som spáchal.& dobro. ktoré som nevykonal. Moia závet budekrátka. Zapris'ahám Vás, aby ste si zachovalivieru. Naimá niiakú nenávist k tým, ktorí mňazastrelia. „Milujte sa vospolok", povedal Ježiš;& náboženstvo, ku ktorému som sa vrátil a odktorého sa. Vy nesmiete vzdialit. ie náboženstvolásky.

Obiímam Vás všetkých všetkými vláknamisvoiho srdca. Nevyslovuiem mená, bo ie ichv moiom srdci vyrytých velmi mnoho.

Váš syn. vnuk & brat, ktorý Vás všetkýchmiluie, Roger.21' 323

Tento list rodičom na rozlucku čítali sme v hod­notnom Vyšehrade. Student Roger Péronneau prezradzana v ňom ako ozaistný čtudent. studena. to ieot usiluiúcisa dosiahnuť vol'ačo velké. naivlččie. A či je dačo vičlieako Pravda v láske. životom milovaná Pravda. Péronneauiu mohutne zachytil. veru dóstoine krestana. Uvedommesi, v akom psychologickom rozpoložení piše vyššie uve­dený list. Je pred popravou. Už len necelé tri hodiny máby! tu na zemi. Je mladý. silný. a naramnou vol'ou achutou žít. volačo velkého dokázat. A tu celkom blízkasmrt. násilná smrt. vall sa na nebo. V podobnom polo­žení neieden zúril by a preklinal krivditel'ov alebo vpa­dol do slabodušnei skleslosti a zúfalstva. A on? Ener­gicky. kresťansky presvedčivo zaprisaha: „Na/m6 niíakúnenávisf voči tým, ktori mňa zastrelia.“ Stoil nevykol'a­iene vzpriamený Kristovým pohladom na l'udi. Ježíšo—vým svetonázorom. ktorý volá náboženstvom lásky. Uka­znie sa ozai vel'ký v odpúštaiúcei láske. ktorá niiakonie je slabosťou, ale preiavom sily. nevšednei sily. božiada vel'ké vypitie naihlbšieho vnútra v človeku a tov nainežičliveišlch okolnostiach. Zachytil evanieliovúpodstatu. zákon lásky. črty Ježišovei síly a vel'kostiv zdanlivei nemohúcnosti na križi: ..Otče, odpusť im... "

Tým vykonal ai pre milovanú vlast ovel'a viaceiako mnohi. čo sa na frontoch mocne prebiiali na nai­tvrdšlch úsekoch. „Mnoho robi. kto mnoho miluie". vraviNasledovanie Krista. Krestanská láska ie ohromná moc.nie ialovost. Péronneau vel'a zrobil pre Francúzsko, bosvoiou hrdinskou láskou : vnútra ho pozdvihol. A vnú­torné bohatstvo zaisťuie ai vonkaišie požehnanie.

Či neukazuiú sa tu vel'ké možnosti študentoví láskoudvlhat seba. okolie, národ. celé l'udstvo? Naimi v od­půltani. Spolužiakovi, ktorý ma urazil. nepriatel'sky sasprava voči mne, nemohol by som pomóct pri preklade.nemohol by som mu vysvetlit nepochopenú matematickápoučku. nepožičal by som mu knižku. nemohol by sommu ukázat. že nepamatam na krivdu? Chcem lírit kra­l'ovstvo Kristovei lásky. Brat Roger Péronnean. hrdinalásky, perla moderného čtudentského sveta. žiar námláskou. čo iagá sa v tvoiom umieranll

324

'Uýcdova vůle & cdma/éterubneslžaišej mfáóeže.

J. Em. Micha! F a u 1h a b e r, kardinál, arcibiskup.

Velkolepý privet mnichovského cirkevnéhohodnostára. ktorý prehovoril k mnichovskeí ka­tolickei mládeži. obsahuie tak vel'a povzbudenlnielen pre mládež a iei organizácie. ale ai predospelých. že odtlačok hlavných myšlienok iedobre uvedený v Schónere Zukunlt. Opět pri­nášame tieto hlavně myšlienký podla rukopisu,ktorý nám láskavo prenechal na prosbu vzneše­ný cirkevný hodnostár.

Dnešná katolícka mládež vzala si pred sebavznešený ciel: tvorit nový životný poriadok.utvorit život s jeho potrebami. ist v ústretýKristovi-Král'ovi so svátou adventnou túžboua borif. sa za jeho ríšu na zemi. Aby dosiahlatento ciel', musia účinkovat dve sily: milostbožia, naimocneišia sila neba. & vól'a človeka,naimocneišia sila zeme. Vól'a človeka uvádzanohý do pohybu & núti človeka. aby ako oborbežal svojou cestou. Milost božia nám dáva. akohovorí prorok, orlie kridla. povznáša k výšinám.ktoré pešo nemožno nikdý dosiahnuť. Každé vý­kúpenie je z iednei časti ako nebeská rosashora. dar milosti. z druhei časti zdola vzrast.dielo l'udskei vóle.

Obidve základné sily našei duše nútia ro­zum a vólu. Mládež podla božského Srdca iemládež s iasným rozumom a silnou vófou.Slabomýsel'ná mládež, bezcharakterná mládežnie je podla božského Srdca. Pri birmovke bolpridaný rozumu zvláštný dar múdrosti, vólizvláštný dar sily. Šťastlivý ie mladík. ktorý máiasný rozum. ktorý si neprivlastňuie len abe­cedu. len poznatky a zručnosti vzdelania. ktorýiasne rozoznáva pravdu od lži. pravdivé býtieod klamného zdania, pravého priatel'a od li­chotníka, vodcu od zvodcu a ktorý sa nedá na­

325

chytat na každé heslo ulice. Šťastlivý ie mladík,ktorý hlavne vo vol'nom čase pokračuie v seba­ovládaní vo vzdelávaiúcich kurzoch. Štastlivýie mladík, ktorý má pevnú vól'u, ktorý sa zá­sadne zastavil na dobre a nedá sa odvrátit oddobra niiakým odporom. Nie nadarmo modlil sažalmista o múdrosť ducha. prosil prv o dobrá& disciplínu vóle, postavil teda vyššiu výchovuvůle a charakteru ako výchovu rozumu. Můžebýt totižto velký v ríši vedy a spolu móže byťbezcharakterným človekom. V sbierke zloči­neckých nástroiov istého velkomestského súdupre mládež shromaždené sú nástroie mladýchzločincov. Mnohé z nich utvoril vel'ký duch. bamohli by sme povedat vel'duch. A predsa ichvynálezcami boli títo 16.-roční zločinci.

Výchova vóle ie evanieliový prikaz: „Ktochce být moiím učeníkom. nech ma nasleduiel"Kristus chce dobrovolné nasledovanie. Nechceslabochov. ktorí podl'a slov Písma svatého po­kulhávaiú na dve strany: medzi slabou & pev­nou vól'ou. Sviitý Pavol v 2. Liste Korinťanomvylíčil Syna človeka ako dokonalý charakter:„Ježíš Kristus nebol hneď »áno<<,hneď »niex.U neho bolo len »áno<<." Slaboch ie podobnýtrstine. ktorá sa dá ohnúť každým nárazomvetra, hneď napravo, hneď nal'avo. Človek pev­nei vůle je podobný skale. ktorá stoií neoch­veine a nesie nesmazatelný nápis: Som katolík,ostanem katolíkom. Slaboch je podobný mor­skei tráve, ktorá unášaná ie vlnami oceána.od vlny k vlne ďalei pohodená. Človek pevneivóle podobá sa stavbe. postavenei na skale,podla ziavenia božieho, a stojí pri prameňochživota.

Slaboch a človek bez vóle ie otrokom svoihorozmaru a nálady, hračkou svoiich vášní. Člo­vek silnei vůle je maistrom, ktorý ovláda svoiechútky a vášne.

326

Dedičným hriechom zatemní! sa rozum avól'a oslabla. Odtial' velký hlad po zakázanomovoci. Odtial' strašné pudy, ktoré začínajú prikaždom dráždení : vonkajšieho ohňa. Po de­dičnom hriechu začal tragický rozpor v člove­kovi medzi dobrom a zlom, ktoré „bojujú na­vzájom". To núti vychovávat vólu a byt pri­pravený každý deň & každú hodinu, aby pred­ložil zlu rozhodné » nie “ a dobru rozhodné: á n o “.

Zlu rozhodné »niea. Božie slovo z knihy Jóbžiada zatvoriť smluvu so svojimi očima a strážiťsi ústa, aby bol strážený každý pohlad očú akaždé slovo úst. Hrubosť a mravná špína na­núkajú sa dneska mládeži z výkladov a knižníc;—- povedat zlu rozhodné »nieal Návaly krvidráždia zneuctiť chrám boží vlastného tela apošliapať čest dievčata do prachu; — zlu od­porovat rozhodným »nie<<l

Dobru rozhodné »áno<<.Kto raz spoznal: Toje moja cesta, to je moja úloha, to je mojepovolanie. musí povedat rozhodné »áno<<. Tennech kráča po tejto ceste. Nech splňa túto úlohua toto povolanie. Pevná vól'a prízvukuje váž­nost. Vól'a božia javí sa zjavne v jeho prikáza­niach, v nariadeniach rodičov a predstavených,v stavovských povinnostiach. vo volani času.Katolícka mládež pripúšťa rodičovskú vážnosta páve tak štátnu a cirkevnú autoritu. V po—slušnosti voči zákonitej vrchnosti je viacejmravnej sily ako v revolučnom huku. Silná volaprízvukuje mravný poriadok a viaže sa na pev­ný denný a životný poriadok.

Výchova vůle a charakteru je na druhommiesb aj úlohou spolkov mládeže. Naše spolkymládeže nie sú čisto zábavné spolky, nijakéčisto zábavné spolky. nijaké výlučne športovéspolky pre pestovanie tela. Naše spolky mlá­deže chcú podporovat sebavýchovu jednotlivýchčlenov a dosiahnuť vysoký stupeň vůle a cha­

327

rakteru. Spolky mládeže sú preto na to takvelmi povolané, že mnohé chyby charakteruziavia sa až v spoločnosti a mnohé ctnosti cha­rakteru móžu sa nacvičit len v spolunaživanís vrstovnikmi. Jeremiáš bol mladý muž. ktorýsa mal stať &ostat ocelovým stlpom. ako oporapre svoiu zrúcanú otčinu. Práve nad tohto pro­roka Pán vystrel svoiu ruku: „Pozri sa. ia somta povolal & ustanovil. aby si očisťoval a vy­sádzal." Ai na spolky mládeže dolieha tátoúloha: vytrhať divé výhonky v charaktere svo­iich členov a nasadit nové, šlachetné.

Divé výhonky vytrhatl Eubovól'a ie celkomdačo iné ako vól'a. Pevná vól'a ie usmernenána vól'u božiu a tým na dobro. Eubovól'a ieusmernená na vlastnú, často zmýlenú vól'u.Eubovól'a ie znetvoruiúci obraz charakta'neivóle, ako je opica posmešným obrazom človeka.Samovol'nosť ie divým výhonkom, odrodilostou.rozvíianím chýb. A keď vzdomý ešte tak velmiduná nohami. vzdorovitosť ostáva výrastkom.ktorý sa musí vytrhnúť. Nechávame mládežiisté povedomie síly a sebavedomie. Má životešte pred sebou a aby preto ako rytierstvo bu­dúcich čias s celkom novým velkým plánomv hlave znova obnovilo národ a celý svet. Lentáto vól'a nesmie sa stat po reformovani pýchou.ktorá všetko lepšie vie a všetko lepšie robí akopredstavitelia minulého pokolenia. Prostorekáa predčasne múdra povaha, ktorá nadovšetkoo všetkom usudzuie. predčasná dospelost. ktoráhniie. sú divým výhonkom. ktorý musí býtvytrhnutv.

Nasadit šlachetné výhonky! Chceme vzrast,ale len vzrast ctností. nie ako divý výhonok.Vela mladíkov je v takom prostredí, v ktoromrúhaiú sa Bohu &kňazom. kde vysmievaiů mla­díka a devu. ked chodia ešte do kostola. Iní súv prostredí. kde trúsia ošklivé reči a icdendruhého chce predstihnút v surovosti. l v ta­

328

komto prostredí. ba práve v takomto prostredímusi sa charakter zdokonalovat.

No vždy musí výchova vůle a charakteruzapustit korene v náboženstve. Je to Boh, ktorýdá ai vól'u ai splnenie. Syn človeka mal ai lud­skú vól'u a túto vófu podrobil vóli Otcovei ažna smrt kríža. „Prišiel som s neba. nie aby somplnil svoju vól'u. ale vólu toho. ktorý ma po­slal." Pred smrtou vyslovil to nekonečne obe­tavé a charakteru plné slovo: „Hore sal Nechainás isťl" Chceme sa stat Kristovými l'ud'mi.musime pripodobnit svoiu vól'u ieho charakteru.Potom „plný zmilovania" vystrie svoiu ruku &povie nám: ..Chcem. buď čistýl" Chcem, buďstatočnýl Chcem. buď pevnei vůle & vernýlChce, aby sme mali vedl'a pobožnosti k bož­skému Srdcu vo svoiei modlitebnei knižke po­božnosť k Ježišovei vóli. Stane sa ai, že človekznova upadne; maime vól'u bez toho. že by smeiu splnili. potom nás poteší myšlienka. že Bohpokladá našu dobrú vól'u za čin.

05čierczc á posila.

JUC. Ján Koválik.

Vyčítali mi sebectvo. ked som išiel na du­ševně cvičenia, lebo som sa prestal starato všetkých a o všetko a venoval som sa výlučnesebe. Ja sám som bol stredom všetkei činnostisvoiho ducha: všetka koncentrácia sa sústredilana mňa: hlbanie prenikalo do mňa; kritika po­sudzovala mňa; teda. podl'a nich. egocentrizmusv naivyššom smysle. A predsa som sa z tohoabsolutného troidňového „s e b e c t v a" dostal

naiplnšiemu altruizmu. naičisteišiemu socia­lizmu. naikrestanskeišiemu chápaniu kozmické­ho bratstva. A hlavne dostal som sa priamok Bohu a odvtedy gravituie moie srdce k nemu.

329

Izolovaný samotou exercičnei cely. ustálilsom na sebe infekciu choroby tohto storočia:plytkosť, povrchnost, perifernosť; odvrat od se­ba, strata seba. končiaca v nesmyselnom roz­ptyl'ovaníl Náboženstvo nahradil telocvik. mrav­nú dokonalost športová disciplína. hudbu šláger,lásku flirt. Na miesto poznania, výchovy & zdo­konalovania seba' dosadili pozorovanie ekono­mických závislostí, politickú výchovu masy azdokonalovanie tainých zbraní. O sebazapieranísa neodvážim hovorit.

Pre nedostatok sobranosti neprenikáme nakorene vecí a nechápeme účel bytia; pre náhli­vost. mechanickosť a rozbehanosť svoiho životastrácame poňatie o jeho cieli. Technici & poli­tici preto volaiú po novei organizácii sveta. Myvoláme po novei organizácii človeka.

Všetko záleží na správnom zorganizovanínášho pomeru k Bohu, lebo z neho vyplývaiúvšetky ostatné vztahy. Preto treba potlačit zba­belost. sostavit dobrovolnú brigádu svedomia &sostúpit s kahancom úprimnosti do naihlbšeišachty svoiho vnútra; a treba tam kopat takdlho, kým nenarazíme na potrubie, ktoré spo­iuie našu dušu s Bohom, naše srdce s iehosrdcom, náš život s božím životom. A iadro,ohnisko a smysel l'udského údelu je v ustavič­nom rozširovaní tohto kanála. v neprestainomprehlbovaní kontaktu medzi Ním a mnou, abymoje žily zaplavovala ieho krv. moie telo sapremieňalo na ieho telo. moie myšlienky naieho myšlienky, moia vól'a na božiu vól'u. Preto­že sme vel'mi smysloví a hmotní, Boh nám mn­sel ukázat viditelné studne, hmatatelné pra­mene. odkíal' máme pit ieho duchovný život.Pretože sme telesní, naše oči musia vidieť anáš iazyk cítiť. Svátá omša a sváté príiímaniesú dva zázračné geizíry milostí; svátá spovedie kúpel'ným miestom, kde lieči sa reumatizmus

330

našei skostnatelosti a kde posilňuiú sa našesrdcia. príliš úzke pre šírku všeobecnei lásky.

Svátá omša ie úžasné mystérium, ie to ta­iomstvo. kde chlieb a víno. nailepšie dary zeme,­so všetkou prácou, ktorá ich utvorila, sa obe­tuiú. posvácuiú a premeňuiú na Božstvo. ktorésa potom rovnako rozdáva všetkým nesmrtel­ným dušiam priiímaiúcich. Celá priroda, človek& ieho činnost sa prepodstatňuie. dary dvíhaiúsa k nebu, menia sa na božské a slúžia večnostinašich duší. Všetko má nesmiernu cenu, kvapkapotu, únava, slza, keď iu transformuieme svá­tou omšou, každý vzdych a úkon. keď ho po­zdvihuieme na paténe obety k nemu & keď hopremeníme láskou na. ieho vzdych &úkon. stávasa nám mystickým pokrmom na ceste k svátosti.A preto ie svatá omša nevyhnutnostou každéhodňa, aby sa z nei rozvíialy všetky naše chvílea všetka naša práca; aby sme ich vopred obe­tovali a vopred premenili milosťou posvžicuiú­cou na chvíle a práce nekonečnei ceny; aby saludské stávalo božským.

Napokon sváté praiímanie, kde On viaževšetkých svoiou prítomnosťou v každom do ne­smierneho spoločenstva bratov, ie naisilneišou& iedinou pohnútkou lásky k bližnému. Tu savšetci telesne zúčastňuiú na Božstve, každý jepriamo zapoiený na ústrednú nádržku milostí.A pretože Boh ie náš Otec a Ježišom nás spáiaso sebou v taiomstve mystického tela, pre toiediné všetci sme rovní nesmrtelnostou svoiichduší, nepredstavitel'nou hodnotou vykúpeneiosobnosti. Iba tak viem odpúšťat. milovat a po­chopit hriešnika, keď vidím na ieho dne Boha.Naučme sa ctít v sebe navzáiom to, čo ie bož­ské. rozvíiat to a rást v tom.

A tak nás svátá omša & svaté prijímanieSpáiaíú s nebom, vesmírom a l'udstvom. A keď­že máme toho istého Stvoritel'a ako slnko, prí­roda a hviezdy, milujeme ich ako sestry, ako

331

súrodencov, lebo ai ony boly pri stvorení v myš­lienke božei tak ako my. & tiež sa svoiím die­lom zúčastňuiú v taiomstve premenenia. ktoré­mu pripravily múku. hrozno &vodu. Všetci smejeho velká rodina a on ie Pater familias.

Otec v rodine naháňa deti k večernei mod­litbe na sklonku dňa; k nemu sa modlí súmrak,obloha i my. Je to zakončenie obety, ktorú smezačali ráno. Deo gratias po celodennei službea zároveň kontrola výkonu. spytovanie svedo­mia: či všetko išlo tak. ako som si to umienil &ako to on chcel. Nakolko som splnil svoie sl'uby& nezradil. Pýtal som sa ho pred každým roz­hodnutím. ako by ho riešil on?

Toto ie naizákladneišia otázka. Lebo iedi­nou mierou nášho života musi byt boží postoiku všetkým ieho udalostiam &problémem. Kedto budeme dósledne uplatňovat. premenímevšetky svoie úvahy &skutky na meditácie. leboz každých okolností vyletí naša mysel' Hore.A tým si upradieme tkanivo svoiich činovv Nadprirodzene.

Odteraz ranné prebudenie bude prvým dó­vodom štartu moiei bytosti k Bohu: vdaka zaodpočinok a prosba o podporu. Pri únavnomštúdiu a práci stretnem sa časteišie s tým.„ktorý ma posilňuie". Uprostred naiplnšei zá­bavy sa ho v okamihu ticha opýtam: „Si ešteso mnou? Páčim sa ti?"

Nitami týchto bleskových meditácií si dó­kladne poprešívam plášt svoiho správania. žebude jednotný ako Kristova tunika; že sa nikdyneroztrhne ani nerozpára.

Toto ie všetko v zásade: hlbka a jednotaživota v Bohu, s Bohom a pre Boha; to ie liekproti plytkosti a povrchnosti dneška; to ienaša úloha.

332

Duchounosf u žíuote.„Oblečte si Pána Ježíše Krista. Kristus, váš život.“Ako blízko alebo daleko som od tobto pavlovskéboprogramu?

71/50si Ones/$apreóstavuieme armáda?“Vo Francúzsku usporiadall tohto roku na iar

anketu o dneskaiších názoroch na svatost, o tom,ako sa v našich okolnoaliach. uprostred dnešnóhoživota můžeme predsa sta! avďtými. Na anketezúčastnilo na šlyrisfo osób: doktore ich názoryhádam ai nás budú zaujímal.Ako by ste definovali svátost?

Svátým byt znamená poslúchat minútu zaminútou vól'u. ktorú Otec má vzhl'adom na nás;je to rad súhlasných „áno“ na nespočetné vá­benia milosti. .,Otče, hl'a, prichádzam. aby somsplňal tvoiu vól'u."

Ak mám to otvorene vyiadrit, poviem. že ieto stúpanie. no stúpanie, sretazené s Kristom& moiimi bratmi, s prvými. ktorí sú vyššie a.ktorí nás pritahuiú, s druhými. ktorí sú nižšiea ktorých treba pritahovat. Myslím. že táto od­poveď nevyhnutne musí predchádzat. ak mámodpovedat na predchádzaiúcu otázku:

Prečo cítíte, že vám veta chýba k tomu, aby steboli svótým a v akých oholnostiach?

Kedykolvek vravím „nie“ miesto toho, abysom povedal „áno". Je to neuveritelný početmalých zbabelostí, čo nahromadia se. za iedinýdeň. ai ked to nie sú hriechy vo vlastnom smy­sle. Jednostai dolieha k nášmu sluchu ono sláv­ne „miluješ mňa?": Miluieš mňa viacei ako tútoalebo onu zbytočnú lahůdku. na ktorei si po­chutnávaš; viacei ako svoie miesto v električke,na ktoré sa bezohladne tlačíš; viacei ako malédovolenie. ktoré si dávaš, aby si vviavil svoieisestre zlú povahu svojho brata; viacei ako tento

' Katolík IX. 15.

. ' „'t—\— ————. 333Hummin knížní;­

KO ' í;

alebo onen póžitok. ktorý by si si nemal doži­čievat? Všetky naše záporné odpovede na vý­zvu k váčšei láske umožňuiú nám zmerat. kol'­ko nás toho oddel'uie od svátosti, takže naosta­tok by sme vari mohli svátost takto definovat:Prednost. ktorú dávame Bohu pred všetkýmostatným, slovom otázka lásky.

Iná poznámka : ankety o modernei svů'tosti:Nečítať noviny může být v časoch demo­

kracie škodliveišie pre náboženstvo ako nepo­modliť sa svatý ruženec. Všetky také „nábožnáosoby", celkom zatvorené do svojich pobožnostia vonkoncom nič nevediace o otázkach našichčias, sú vereiným nebezpečenstvom.

Web smrfou ň/movej aviezóy.Zomrela Joan Harlow. Poznal som iu v Hollywoode

za nedávnei cesty. Bola naozai takou krásavicou. akousa zdala na plátne. s velmi mladistvým úsmevom a s vla­sami, ktoré slávožiarou ožarovaly iei tvár ako svetlo.

Po návrate ukázal som priatel'ovi iei fotografiu...Povedz. čo za žena ie skrytá za týmto". povedal mi.

ukazuiúc prstom na výstredné nallčenie.Bola tam naozai žena „za tým", žena ktorei život

bol búrlivý & ktorei duše istotne nebola taká iasná akoaureola ici platinových vlasov.

Kol'kí zo stotisícov divákov. čo iu obdivovali na plát­ne. pomyslia na to. aby sa za ňu pomodlili. žeby iei Bohneodmietol tam na druhom svete svoie utešené krásy. iei.

torá vynikala telesnou krásou a spanilostou?Hollywood čo ai má vela preludov. ie zemou bez

hviezd. kde l'udské pokolenie. telesne obdivu hodné, za—búda. že má dušu.

V tichu vidieckeho kostolika dlho som sa modlilza Joan Harlow. ktorú videl som pred niekolkými me­siacmi v stroienei veselosti v atelieroch.

Vidí sa mi. že dobrý Boh musi být velmi milosrdnývoči dušiam týchto tvrdohlavých detí.

Kvet & krásne zviera spievaiú Pánovi chvály už tým.že sú utešené stvorenin.

334

Ai Joan Harlow bola chválospevom Tvorcu. lebokaždá krása ie vzdialený odraz Boha, ktorý iu stvoril.

Doista bol by iednoduchý preiav kresťanskei lásky.keby tí. čo sa zabávaiú na filmovom predstavení. mysleličasteišie pred Bohom na tie úbohé hviezdy, ktoré nepo­znaiú pravé svetlo. Vít de Larigaudie.

Z evaniefiovei peóagogiéy.Dvanásťročný Ježiš v chráme. Stratil sa a rodičorn

spóaobil zármutok. Po troch dňoch našli ho v chráme.Čo mu vravi matka Panova. Vraví: „Synu, prečo si námto urobil7" Pre ňu neprestáva byť synom. ai keď iuzarmútil. Ostrosťou a hrubostou strácame dóveru deti.A lepšími ich můžeme urobiť. len ked si uchováme ichdóveru a nestrácame kontakt s ich srdcom. Vel'ká múd­rosť: ukazovat deťom. že neveríme, že by boly také,aké ie ich správanie. Dominik Pecka. Zápisník.

Z'retvorenie prebpolěfab pretvorovania.Zo zásady nesúhlasím s tými. čo nariekaiů nad

dnešnou mládežou. Kto narieka nad luďmi. ie pravidelnečlovek. ktorý sa nikdy ozaistne nepokúsil ich pretvoriť.Pravda. pretvoríť Íudí vie iba ten. čo naisamprv pretvorilsám seba. Pecka, Tamtiež.

Poznámky 0 knihách.Dominik Pecka: NEVIDITELNY PRSTEN. Román.

Vydalo v r. 1946 nakladatelstvo Vyšehrad. Praha Il.Karlovo nám. 5. Po 102.— Kčs.

Dominik Pecka. póvodca úspešných knižiek: Ze zá­pisníku starého profesora a Umění stárnouti za školou.vydáva román. v ktorom sa zahladel do deiin. Nevidí:telný prsten ie básnicky spracovaný životopis světel

atariny Sienskei. svitice. ktorá — hoci bola iedno­ducha a neučená — stala sa zástupkyňou vel'a miest& radkyňou dvoch pápežov. Je starý blud. že životysvátcov predstavuieme si ako nečinně, od sveta odvrá­tené roziímanie. Rázne to vyvracia práve dei tohto ro­mánu. nevymyslený, ale napisaný samým životom vrúc­nei ženy. dei svrchovane pútavý. Světa Katarína. ktoreimeno znamená čistá. bola dvadsiata tretia dcéra sien­skeho tarbiara Jacoma Benincasu a ako celkom mladástala sa členkdu radu kaiúcich sestier svitého Dominika.Spalovaná láskou k Bohu upadala do extáz ai v spo—

ia 335

ločnosti a pri rozhovoroch. Naplnené Kristovou milostouobracala nevercov a s úctou vyhladévali ju mntsi. bás­níci. iilozofi aj člachtici. Včetci ju volali .,dolcisima".

ápež Gregor XI. na jej nabádanie opustil Avignona ona bola jeho posilou. ked sa jeho mierové snahyvo vtedajšom zmltenom Taliansku nestretly s úspechom.A priam tak bola radkýňou jeho nástupcu Urbana VI.a pomáhala mu v mierovej politike. Tak jednoduché.spravodlivá a čisté deva zasahovala do behu dejin.Pecka s básnickým umenlm vyvoláva celý tento podivnýa rýdzi život a celú zvláštnu nepokojnú dobu. v mnohomtolme podobnú našej. Dávne deje majú v jeho podanívztah na našu pritomnost, a postavy. oživené jeho perom.vravia k nám žihavým a nástojčivým hlasom.

Břetislav Storm: DOBRY RYTIR. Poviedky. Obálkaa úprava autorova. Vydal Vyšehrad v r. 1946. Bros'.po 63 Kčs, viaz. po 88 Kčs

Storm je známý skorej ako kresliar a grafik V tejtoknižke predstavuje sa nam aj ako póvodca slovesnéhodiela a musíme povedat dobrého. Bo Storm — to tuvidime — je tiež básnik. Ovzdučie. z ktorého vyrasiájeho slovesné umenie. je to isté ako ono. : ktorého vy­viera jeho kresliarska sila: je to stredovek. Pravda.velký gotický stredovek, doba vrcholného duchovnéhovýpitia k Absolútnu; nie stredovek tmérsky. ako eštedneska často laločne posudzujú tie zašlé storočia. S dob­rým svedomím můžeme povedat. že Storm vyrasté zostredoveku. Celé vnútorné ústrojenstvo týchto poviedoknám svedčl. Storm je naplnený mravoukou, myslenimtoho veku. On tú dobu nevyvoláva. on ju prežíva. Sámje taký nenalomený & priamy, ako bola tá doba. Nov alegorických a symbolických poviedkach sa Stormovrýtier stretáva s celkom inou dobou. dneskaišou. ovelamenej nezlomenou a čistou. a odtial pochadza sar­kazmus. šlahý. ktoré tu vidime.

Giuseppe Ricciotti, VITA DI GESU CRISTO, Roma1941; SAN PAOLO, Roma 1946. Azienda Libreria Ita­liana. Velmi známy taliansky biblik, profesor východneihistórie na Rímskei univerzite a autor Storia d'Israele.vydal v posledných rokoch niekolko ráz svoj ŽivotJežiša Krista a na tohoročnú Velků noc vydal druhédielo: Svátý Pavol.

Obe diela sú rázu viacej dejinného ako vieroučného.Ricciotti má štastná ruku najma pri vykreslení svojichosób, udalosti. okolia a mravov. Umožňuje mu to do­kladna znalost Východu. Pritom je tu čosi viac akovo Willamovom Zivote Ježiča Krista. Základy sú prisnedejinné a vedecké. preto kniha poslúži najma inteligen­cii V Taliansku priviedla niekolkých ludi ku konverziia mnohých pochybovačov k živej viere. J. T.

336

Roč. Vl.

Čís. 899.1946.

BMER, mesačník pre záuimy duchovného živote.

Vydáuiů alovenskt dominikůnl. Rediguie tr. P. Aquilluu nburn. OP.Relakcia a administrácia: Trenčín. Nám. avitei Anny 15.Predplatne na rok 80 Kčs. pre itudentov 40 Kč..Bekove čislo Smeru 6181.

OBSAH:Ceny duchopnogi:_„_

Moi.. světa omša 331. — Borba o pokoi v Stoi .katolicizme 340. — Nebeský Otec 353. — SvatýPavol. vzor pracomikov katolickei akcie 365. —Božský a l'udský prvok v Cirkvi 371. — Kres­ťanská duchovnost v deiinnom prúdent 375.

Duchovno“ _vojvů'fýt'h: __ „___

K duchovnei fyziognomii P. Jozefa Schriiverse378. — Rozhovory . Chryzostoma Bardysa s Bo­hom 384. -— O pristúpeni k Svatému ovátýcb 389.— Prosba o záchranu 392.

Duchovno“ v študenntoei'Jécistická modlitby 334. — Jécilticke prikazy 395.— Dominik na štúdiácb 396.

Duchovnost _Vživote:_____Zasviitené manželstvo 399. ——Vekovitá katolíckecesta 401. Adorácia na parketách & asialte 402.——Pósty svátcov s lekárskeho stanoviska 403. —Newman, samotár & pustovnik 405.

Poznámkvalgnihrách; _ __Papini: Zivot Krista 412. —'Piua XII.: Orientaleoomnes 413. — Ruysbroeck: Zrcadlo věčné blaže­nosti 413, — Urban: Zivot Pána našeho JežíšeKrista 413. — Zatko: Priprava & poďakovanie mi­nišlranta 413. ——Čala: Duchovní hudba 414. —Perlaky: Zii. ale ako? 414. —- Zvonár: Zmietanýv žiti. Blavan: Hiadanie lásky 414. — Šanc: Deii­ny filozofie 415. —- Undsetová: Madame Dorothea415. — Hořká: Řeka 415. — Olgiati: Pošta Kocúra416. Deyl: Do čtyř úhlů světa 416. — Bibus: Jdeza nami včrolomník 416. Dopisy 416. — Dónčová:Vo vícbre 416. —- Zenner: Zaiačik : Ušiečik 416.

Cesty duchovnosti.„Ja som cesta, pravda a život. Ja som svetlo sveta."Vhibil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnej al svetovei záchrany?

„ WTO/'a“svatá omša.CharlesGrimaud.

Obeta Kňaza J ežíša.

Ježíš Kristus bol vysvátený za kňaza lenna to, aby v mene l'udstva podal Božstvu obetu.lebo kňazstvo má svoje odóvodnenie v podá­vaní obety.

Ježíš Kristus. naivyšší Kňaz, prináša ie­dinú obetu, kalvársku obetu. Na kríži obetuiesa svoimu Otcovi, aby absolutne uznané bolysvrchované panstvo a nekonečná moc Boha.

Veru. keď naidokonaleišie stvorenie, akébožská Múdrost móže stvorit, má sa ponížiťpred svojím Tvorcom, to je zreimý důkaz, žeiba Boh ie Vládca a Pán & že všetko ie mupoddané na nebesách ai na zemi.

Teda toto poniženie Bohočloveka ie účinné,viditel'né a úradné uznanie božskei svrchova­nosti. Tvorí dokonalé klaňanie sa Bohu. neko­nečné ďakovanie, úplné zadosťučinenie.

Taký je význam obety na kríži, že ona samaa naraz stačí, aby dokonale a neobmedzene do­siahla naivyšši ciel' oslavovania Boha od stvo­rema.

No čo ai sama osebe stačí na to, aby nako­pila hromadne a jediným razom všetky pokladypocty a zadostučinenia. ešte ostáva prisvoiovaťtieto bohatstvá milosti & vykúpenia v priestorea čase.

Akože každá Íudská bytost. každá rodina,každé spoločenstvo bude mať svoj podiel na tei­

22 337

to nekonečnei pocte? Slovom, akože rozleiú savo svete dobrodenia Kalvárie?

Denným obnovovanímie din ei obety. svi­tou omšou.

Eucharistická Kristova oben dáva nám mož­nost a právo zúčastnit se na vykupuiúcei obetegolgotskei tým, že nám umožňuie -— ako touvidime — mat osobnú úlohu. ako keby smeboli žili priam v deň. v ktorý bola dokonaná.ako keby sme boli stáli medzi Máriou a svitýmJánom pri kríži.

Pomer: Kňaz a kňazi.

Teda Ježiš Kristus ie Kňaz, hlavný kňaz.iediný kňaz sám v sebe dokonalý & ozaistný.ktorý kedy bol, ktorý kedy bude & ktorý obe­tuie iedinú obetu. čo Boh kedy žiadal ako ibaiu súcu ho uspokojit. keďže všetky ostatnéobety prijímal len ako praobrazy teito.

Ktože sú teda kňazi. mužovia. čo v krestan­skom spoločenstve slúžia světů omšu & vyko­návajú posvátné úkony?

Sú u nás predstavitelmi Ježiša Krista. Za­stupuiú ho. Sú Ježišom Kristom. pósobiacim &viditelným medzi nami.

Ked'že náš Pán nechcel predlžovat cez sto­ročia svoie pozemské & hmatatelné iestvovanie,aby v ludskei spoločnosti vykonával svoje kňaz­ské úkony viditelným spósobom. vyvolil istý po­čet mužov. ktorý poznačíl zvláštnym a nezma­zatel'ným znamením, ktorým dáva im moc vidi­tel'ne uplatňovat medzi nami svoiu nadpri­rodzenú činnost.

Naozai, Ježíš Kristus a jeho služobník mrav­ne tvoria. iba iedno: vykonávajú ten istý úkon.ktorému Kristova moc dáva účinnost, prítom­nosť kňaza zase viditelnost.

Kedže kňazi sú nástroje. ktoré naivyššiKňaz používa na uskutočňovanie svoiei kňaz­skei činnosti medzi l'ud'mi. ich dóstoinost ievznešená, ich výsady úžasné, ich postavenie

338

zvlášť výhodné. bo sú v priamom styku s pra­meňom všetkých nadprirodzených dobier. : kto­rého móžu načierat vybrané milosti.

Pomer: Kňaz, kňazi.veriaci a sviitá omša.

Je iba jeden kňaz Ježíš Kristus. ustanovenýod Boha. aby znova spojil zem s nebom tým,že podá večnej Velebnosti na Kalvárii neko­nečnů obetu chvály. klaňania a zadostučinenia.

No Kňaz Ježiš nechcel. aby jeho velké obe­tovanie stalo sa pre kresťanov „dejinnou sku­točnostou". ktorá by pomalý mizla z pamatiludí, vyblednutá v hmlách ďalekej minulosti.Veď vrúcne si želal obnovovat svoju obetu cezstoročia tolko ráz. kolko ráz to bude treba.

Preto aby Ježiš Kristus mohol sa znova obe­tovat v spojení s určitou čiastkou verného ludua zvlášť prisvojovat mu čast zásluh svojhoumuč'enia. božskou pečatou označuje istých muvžov. ktorí bo budú vo zvolených chvílach pri­vádzať na oltár: to sú kňazi, ozajstní účastnícina jeho večnom kňazstve. A obnovovanie kňaz­ského úkonu Kristovho je svatá omša.

Teda je len jediný kňaz sám v sebe. len je­diná obeta. ktorú prinášajú kňazi, mužovia dó­verne spojení s hlavným Kňazom a obdareníjeho mocou.

Najvyšší Kňaz obnovuje sprostredkovanímsvojich kňazov tú istú obetu pri každej svatejomši. aby každý veriaci na zemi mohol sa v nejzúčastnit & prijimat z nej ovocie.

Účast veriacich vo svátei omší.

Práve túto „účasť'. vyhradenú obyčajnýmveriacim v prinášaní obetý Kňaza Ježiša. mámeteraz študovat.

Uvidíme. že veriaci čo aj úradne neobetujúsvětů obetu ako kňazi, jednako obetujú ju sku­točne rukami slúžiaceho kňaza, a že práve preto

23' 339

majú vel'mí dóležitú úlohu v obetovaní. ktorénedeje sa bez ich prispenia. Táto bohoslužebnáúloha, táto účast obýčajných pokrstených nakňazskej činnosti Kristovej, získala krestanské­mu l'udu názov „královského kňazstva". ktorýmu dáva svatý Peter, „svatého kňazstva. ktorémá obetovat duchovně obety. l'úbezné Bohu".ako to ukáže rozvíňanie tejto práce.

Nečudujme sa, ak podivná úloha kňazov aich vznešená dóstojnosť vidia sa v tejto knižketrocha zatisnuté do pozadia. To nie je z nepo­zornosti ani zo zábudlivosti.

No keďže ciel' tejto knížky je ukázat veria­cim pre ich útechu a pobožnost nesmierný avela ráz nepoznaný podiel, ktorý majú so slú­žiacim kňazom na obete. preto treba bolo zaobe­rat sa predovšetkým týmto predmetom.

[Pokračovanie.)

Barča 0 pokoj :: Stoí& a kalo/icizme.Dr.M. Chladný Hanoi.

:.Aké je toto riadenie vesmíru? „Všetko je

plné prozretel'nosti." To je velká útecha stoi­kov. to je ich elixír duševného pokojného života.Dobrotivý osud (alebo bohovia) všetko peknea múdro riadi. Do každej veci vložil jej vlastnúvnútornú zákonitost. Keď sa vec bude podla nejvo svojom počínaní riadiť, bude celkom spo­kojná. Nič zlého sa jej nemůže stat. Ba veci súzariadené až tak dómyselne, že ak vec žije. dej­stvuje „podla prírody" (svojej vlastnej). žijeuž tým samým spolu i podla „Prírody“ vóbec.podla všesvetového poriadku. Ak nežije podl'aprírody, ničí aj seba samu. sama je nespokojnáa spolu je ničivým. rušivým prvkom v celosve­

340

tovom súlade. lebo všetky bytosti sú vzájornneúzko posplietané. Všetko si vzájomne osožíalebo škodí.

Imperator sa teda týmito a podobnými slo­vami uspokojuje: Bud pokojný! Veď čože tamůže na tomto svete obrat o tvoj pokoj? Je toazda telesná bolest? (U Rimanov silne zastú­pený filozofický smer epikurský bolest pokla­dal za jediné zlo.) Znes len pokorne a odovzda­ne svoju bolest. ked si už inak nevieš pomoct.veď predsa vieš, že všetko riadi dobrotivý Osud.múdra Príroda. Ona iste dobre vie, prečo na te­ba poslala ból'. Odovzdaj sa jej múdremu ria­deniu a buď pokojný! Podobne hl'ad i na du­ševně bolesti, na nepríjemnosti s l'ud'mi, namrzutosti pri vladárení. ba podobne hl'aď i navlastnú svoju smrt. ktorá na teba bezpodmie'nečne čaká! Príroda ta urobila smrtelníkom —teda darmo je, tvoje vlastné jestvovanie musípredsa raz prestat. Ba ešte viacej! Aj keby sisi musel sám žily prerezat alebo jedu namiešatdo vína. urob to celkom pokojne. lebo dobro­tivá Príroda tak dala sbehnúť sa okolnostiam,že ti nič iného neostáva: Čo robíš. robíš v shodes prírodou. teda podla múdreho a dobrotivéhoriadenia Osudu. (Pardonz Až človeka zamrzí.ked' tieto a podobné slová číta v stoických spi­soch. V „Myšlienkach“ je viac ráz o tom reč.)

Teda: Buď len vždy pokojný! Ničím sa ne­daj vykývať z rovnováhy! Všetko pokorne. vel'­kodušne. s vnútorným pochopením znášaj! (Su­stineI) Na svete máš jedinú povinnost. a to je:Konat vždy podla prírody. U teba, človeka. jeto požiadavka vysoká, vznešená, lebo veď tvojuprírodu nepredstavuje to biedne telo so všetký­mi jeho úbohými žiadosťami. ale predstavuje jurozum. Keby si žil podl'a tela. žil by si tak.ako majú právo žiť zvieratá. lebo taká je ichpriroda. Keď však žiješ podl'a rozumu. žiiešpodobne bohom, a to je tvoj životný ideál: Nazemi. v hmotnom. smrtelnom tele žit predsa

341

ako nesmrtelní bohovia! Prežiieš tak pekný ašlechetný život (kalokagathía), osožný celémukosmu. l'udstvu i tebe samému (lebo budeš spo­koiný so sebou) a budeš móct odovzdane vy­hasnúť. Jediná vec. ktorá ta má právo znepo­koiovať. je: snaha konat svoju povinnost. to jestžiť podl'a prírody. Keď tak konáš. konáš čnost­ne. Všetko ostatné ti musi byt úplne lahostainé,lebo ti nemóže niiako uškodit. Ty, v akýchkol­vek okolnostiach. sa musíš riadiť svoiim roz­umom. a to i za cenu tohto krátkeho l'udskéhoživota.

(Je to v deiinách filozofie uchvacuiúci ob­iav, táto stoická morálka! Uprostred skazenéhopohanského sveta ——tak sa vedieť nadchnúť za„povinnost pre povinnosť". za „čnost pre čnosť'.za absolutne víťazstvo čistých duchovných ra­dostí nad smyslovými, to ie niečo ozai hodnéhoúcty. zvlášť u europského ducha. Kantovi sanedivíme — ved bol vychovaný až prehnanýmkresťanským idealizmom; ani yogistom & kon­fuciánom sa tak nedivíme. veď to ie Orient,duševný typ ovel'a duchovneiší — ale Zeno­Seneca-Aurelius !)

Imperátor sa teda preboioval k hradu po­koia: k myšlienke o dobrotivom &múdrom spra­vovaní sveta. Sila toho presvedčenia ho vedie

pokore a odovzdanosti. Imperátor se už neviehnevať. nevie sa húriť. lebo vie, že je neustálev rukách ešte váčšieho. ale dobrého a múdrehoimperátora. Prirody.

* * |.

Je to čudný pokoj, tento stoickýl Clovektak jasno citi. že tu nemožno nahradit slovo"pokoj" ochopom „štastie“. Tak to človek ias­ne cítil gtastie ie predsa niečo celkom iného!Stastie. to ie radost. to je iasot &výskot. štastieto nie ie len jednoduchý pokoi. vyrovnanost.spokoinost. Šťastie to je zelekrizovaný pokoj,

342

šťastie. to je bohato pocukrovaný koláč — niesuchý chlieb žobrákov, šťastie. keď chcete, to jenie mútna voda na Sahare, ale tuhé, omamnévína z pivníc burgundských!

K takémuto životnému. zmocnenému pokojuprišla Stoa? K šťastiu prišla Stoa?

Je to veru čudný pokoj, tento stoický pokoj!Má to být pokoj —- & nevie človeka nechatna pokoji. Má to být pokoj — a nevie človekauspokojit. Imperator mal už od svojej mladostiv najváčšej láske Stou. bojoval jej prostried­kami o to. aby si nadobudol vnútorný pokoj —a predsa ešte pár mesiacov pred smrťou ako58—59-ročný ako sa musí stále len ešte po­vzbudzovaf, aby bol pokojný, aby sa nedalstrhnúť nijakým nepokojom! Ako sa usilovnepovzbudzujel V ..Mýšlienkach" len pri letmompočítaní možno nájsť aspoň dvadsaťpžiť stránok(z necelých dvesto), na ktorých sa znovu aznovu povz'budzuje, aby sa len uspokojil s tým,ako mu životný problém rozriešila Stoa.

Prečo tento nepokoj? Ako je to možné. žeby stoik cítil ešte i na staré kolená nejaký ne­pokoj? Prečo ho jeho názor na svet a na životneučičíkal dokonale v pokoji?

Darmo je. na takých základoch, aké si po­ložili stoici, nemožno vystavit pravý, nerozký­vatel'ný hrad pokoja. Darmo je. čo je nemožné,je nemožné! Preinačiť človeka až po jeho pod­statu, to nie je možné! A predsa kto bý chcel,aby sa človek uspokojil len s jednoduchým po­kojom. s řadovým. studeným pokojom bez vatryšťastia, kto bý chcel, aby sa človek uspokojils jednoduchou myšlienkou, že po smrti tak istocelkom prestane jestvovat, ako prestane zviera.kto by to chcel. ten by chcel, aby človek nebolčlovekom. ba viac, aby nebol ani zvieraťom.lebo veď i zviera sa zubami-nechtami brániproti zaniku.

Pokoj stoický je len zdanlivý pokoj. je lennasugerovaný. nalomený pokoj, je to len pokoj

343

oblakov pre výškového letca. je to len pokojpomaly dvmacieho vulkána, v ktorého vnůtrivaria sa výpary. čo ničením hrozia i hore samejaj šíremu okoliu. Stoický pokoj je pokoj po­hanského Japonca, ktorý už v Europe stratilvieru v posmrtný život a teraz zavalený kdesiv kryte v Hirošime so zatatými pastami a škrí­pajúc zubami čaká. kedy ho už opustí vedomie.Ako rád by žil dalej! Celá jeho bytost túžipo životel Ako rád by cítil radost. ako rád byvýskal a jasall Všetko darmo! Nič si zúfal­stvom nepomóžešl Pokojne čakaj neodvratnýzánik. To je jedine vhodný sposob čakania navyhasnutie . . .

Veru. tak je to u stoikov. Akými všetkýmimožnými spósobmi si pomáha pán cisár. aby salen čo najhlbšie presvedčil o pravdivosti svojhosvetonáhl'adu a životonáhl'adul Zachádza takdaleko — vo svojom zúfalom strachu. že byazda. nedaj. Bože, mohol nejako nájsť trhlinu.nelogickost vo svojom presvedčení —. že nedbáani na logiku ani na pozorovanie skutočna (aždo smiešností sa dá strhnúť. ako budeme hneďvidiet) — len si zachránit svoje presvedčeniepevným. nedat si ho rozkývat! Lebo ide 0 po­koj. o životně „štastie“, teda ide o všetko.

ed' už sám čas je pre človeka zdrojomvelkého utrpenia. Tak strašne sa vie vliect.zvlášť vtedy. ked nejako trpíme. Tie nekonečnéolovené minúty za bezsenných nocíl Ale čo, po­tešuje sa zúfalý cisár, na čas musíš hladiettakto: Čas vlastne nejestvuje. To je celkomjasné, že nejestvuje, lebo veď čo bolo z času.to už skutočne nejestvuje; čo bude. o tompredsa tiež nemóžeš povedat. že by to jestvo-'valo. Jestvuje teda len tento mizerný okamih,kratučký bod medzi dvoma nejestvujúcimi ne­konečnami času — ba vlastne ani prítomnýokamih nejestvuje. lebo len čo sa zjavil. týmsamým už aj zapadol. Nemůžeš o ňom hovori!ako o prítomnom. lebo sotva si ho začal pozo­

344

tovat. už sa pominul a rozplynul v nič . . . Prečosa teda dávaš neiako znepokoiovat časom? Akomóžeš túžiť po dlhšom živote viac ako po krát­kom? Ved tri dni sú také isté ako čas, v ktoromvystriedaiů sa tri celé pokolenia. . .

Zúialý útek od skutočnai Preč s tebou, čas.hoci si očividne taký důležitý. že bez teba bynebol možný neiaký pohyb na svete. ba anisvoie ctnostné skutky podla prírody by sombez teba nemohol rozložit, previest — to nič:zavriem oči a nahovorím si, že čas vóbec. niia­kým spósobom neiestvuie — a mám o iedenstrastný prameň znepokoiovania menei . . .

Podobne ako čas usilui sa i všetko ostatné.ak ie to možné. rozložit na márne kúsky, v kto­rých sa skladá, nehl'ad na vec ako na celok —a uvidíš. ako ti všetky nezdravé bahniská ne­pokoia vysychaiúl

Keď ti zvestuiú. že ie ti dieťa choré, nemyslina to, že je v neiakom vážnom nebezpečenstve.Bolo ti predsa oznámené len a výlučne len.že je choré tvoie dieťa. ale že ie v nebezpe­čenstvel (To prirodzené. múdre. prozretel'nézreťazenie predstáv, stvorené samou prírodou,to bagatelizui, odhod ho. konai teda proti pri­rode — parafrázovali by sme to my dnes, kate­góriami imperátorovými. Zúfalý pokus . . .)

Znepokoiuie ťa túžba po sláve? Len si torozlož. zanalyzui. čo je to sláva! Zas prídešna to. že ie to skutočná mámosť. ktorá tak istozapadá ako všetko ostatné. Veď l'udia. čo faoslavuiú, zomrú tiež — ako všetci tí, čo osla­vovali Augusta alebo Traiána. A konečne. čomaiú mřtvi z toho, keď ich živí oslavuiú? A po­tom uváž ešte ai to, aký nesmierne malý je tennepatrný kúsok Zeme. vložený medzi dve velkéneobývané, nehostinné pásma — & predsa lenna tom nepatrnom mieste si za tie neiestvuiúcechvíle l'udského života oslavovaný . ..

So strany bolesti citi „Pokoiný“ cisár stálenové a nové útoky hyén nepokoia. Brání sa

345

oproti nim, ako len može. nahovára si. že sa muboi dari, že už zvítazil — ale skrvavená šelmaznovu a znovu. v nestráženei chvíli dvíha hlavua zahrýza sa mu priam k srdcu. Boiuie protibolesti všetkými možnými zbraňami. Naiprvuznáva. že bolest iestvuie, ale zapiera, že bybola zlou; tol'ko už aspoň zo zásadného odporuproti hedonistom. ktori nielen že bolest mali zazlo. ale až za iediné zlo. Ide ďalei a nahovárasi, že bolest ie len horký liek od Asklépia. (Akodaleko ie to ešte od pokoia.tým viac od štastia!Keď musíme v chorobe hltat horké pilulky. istenie sme pri tom vel'mi spokoiní, o št'astí ani ne­hovoriac.) Preto imperátor ide ešte ďalei: Jed­noducho si musíš nahovorit (v preklade ie dos­lovne ten výraz. str.161). nech by ti skutočnosťakokol'vek protirečila, že „sa máš vo všetkomdobre". .,Ber, čo chceš, priroda! — Ja mám rádvšetko to. čoho sa mi dostáva od prirody." Takto mám naozai rád. že sa nežaluiem ani vtedy.ked mi niekto pod nosom „zapácha od potu".ani vtedy. ked sa niekto so mnou rozpráva &„zapácha mu z úst". To všetko nič! To sú všetkohorké pilulky, ktoré ti dobrotivý a múdry Osudprichystal.

Ale bolest predsa len znovu a znovu dvihahlavu a hryzie. Strašne, dotieravo hryzie. Co siteda počat? Nepozostáva nič iné ako uist dosveta svoiei mysle. do sveta rozumu. Zapri svet!Zapri ieho skutočné iestvovanie! Všetko vvhlásza číre zdanie. za číry sen. všetko vyhlás zadvm, ba za holé nič! (Všetko vlastne výrazy ci­sárove!)

Hrozně, do akého iluzórneho krytu hege­lovských špekulácii musel sa ísť ukryt cisár.stoiaci bezmocne so zaťatými pisťami predsfingou bolesti . . .

Je to strašný pokoj ten stoický! Všetko nasvete ie len zdanie & sen — ale predsa takéčudné, všemohúce zdanie, že má moc vtlačí! midýku do ruky a spósobif mi smrť!

346

Tá smrť! To je strašná skutočnost i pre také­ho fanatika l'adového stoického pokoja, ako bolMarcus Aurelius. Celá jeho knížka je vlastneutešovaním seba samého pred neodvratne sablížiacou smrtou. Vie už. že je smrt niečo cel­kom prirodzeného; ale vie ho to uspokojit?Keby áno. nuž prečo by sa potom neustále vra­cal znovu a znovu k tomu hroznému strašidlu?A zvlášť: Prečo by potom bojoval proti nemuvždy novými a novými zbraňami? Ved je to uždávno mřtva šelma! A to ešte akými zbraňamibojuje! Ako v boji oproti času, proti sláve &proti bolesti vóbec vedel nechat stranou dia­lektiku „(inak si ju vysoko cenill)", tak tu. predtvárou smrti už celkom stráca logiku &koná ne­raz ako nepričetný. ako by bol zaspal pred tvá­rou Smrti, a myšlíenky mu schytily hysterickékřče. Tu je ozaj na mieste pripomenút si pore­kadlo, že kto sa topí, aj třňa sa chytá.

Vie on dobre, že život je skvelá vec! Boho­via majú oproti „nesmrtel'níkom“ tú vel'kú vý­hodu. že sú nesmrtefní. Vie on aj o tom. žev obyčajnom človekovi je až „horúčkovitá túžbapo živote"; ale pre svoje uspokojenie takého­nazve jednoducho bláznom. Bojuje proti nepo­koju zo smrti, no priroda sa predsa nedá za­hlušiť celkom: V „Myšlienkach“ aspoň dva razymu uklzne jasná clivosť pri pomyslení na neod­vratne sa blížiacu smrt. (Mimovol'ne tu pri­chádzajú na paměť podobné slová stoika — po­etu Horáca: Eheu, fugaces, Postume. Postume.labuntur anni. . .)

Teda citi dobre, hoci si to priznať nechce, žeživot je skvelá vec. že to človek miluje viacejako čokol'vek iné na svete. Vie však dobre aj to,že bezpodmienečne isto musi zomrieť. Neuvedo­mene i vedome vzpiera sa proti smrti. chcel bydalej žit — ale že by také čosi bolo naozajmožné, na to on neprišiel. to on neprijíma. Telosa rozpadne, duša sa rozplynie a duch čosi ne­osobného. nevediaceho o sebe. sa vrátí do večnej

347

plodivei sily celku. To ie všetko. Preto ie mámevšetko tvoje priečenie sa. duša moial Opakuieneraz takéto a podobné výrazy: Darmo ie! Inakto nemůže byť. To ie zákon prírody. „Dai si po­vedať", že to inak byt nemóžel Kolko nepokoia,kolko neustálei vnútomei škriepky je v tomslove: „Dai si povedaťl"

Ze tá vnútorná škriepka medzi túžbou po ži­vote a vyhrážkami nirvány ie naozaj stále živá.ba až krvavá. to vidieť jasne z toho, k akým ú­bohým sofizmám sa pán cisár musí utiecť, abydal vyhrať zúfalei nirváne nad márnivým vola­ním života bez konca. Naiprv sa znovu utiekak starei sofizme v čase: Čoho ma móže zbavitsmrť? Minulosti nie. tá ie už premenená v nič.ani budúcnosti nie, lebo stratit můžem len to, čomám — budúcnosť však nemám. Mám len prí­tomnosť; ale tú stratiť. to predsa nič nie je, leboved tá sa každú chvíl'u stráca — a konečne, ieu všetkých l'udí rovnaká. (Tak!)

Ale ani to nezachraňuie ieho pokoj, lebo.darmo ie. život predsa len žiieme. cítíme; nie ieto iednoduché utekanie prázdných okamihov.Preto berie pán cisár iné zbrane — všetko hala­partne Quiiotove oproti vetemému mlýnu. Pre­čo sa znepokoiuieš myšlienkou na smrt? Pozrisa: Smrt, to ie predsa len akási premena. takako tisíce iných premien, ktoré si prežil v živo­te. A bolo to hrozné s tými premenami? No takvidíš! — Alebo (čui. svete, a čudui sa!): Prvkya ich složenie nepodliehaiú zmenám? Istežel

o. a repcú oproti tomu svoimu osudu? Tiežnie! No tak teda? — Alebo: Co sa tei smrti takboiíšl Veď po smrti ti prestane všetok cit. ničnebudeš cítit — bude to teda niečo hrozného?—Ešte: Veď tu na Zemi sme vždy niekomu na(archu. vždy sme niekomu nepriiemní. Ustúpmeteda radi s cesty. veď tým urobime niekomu ra­dost a sami sa zbavíme ťažkého pocitu. že nieko'mu prekážame. . . A konečne: máš právo iedno—ducho smrťou pohrdat. Veď ak život nielen že

348

nie je nič velkého. ale je až čírym zdaním. či­rym snom. ba ničím, ničotou. tým viac len zda­ním a ničotou je smrť! A ničotou pohrdat — ajto je ešte nejaký hrdinský čin?

Ale tůžba po živote & po šťastí sa i tu, vovrcholnom pesimistickom pátose predsa znovujasne uplatní: Keď aj ty sám nebudeš žit, to nič.bude žit dalej aspoň Zeus. najvyšší vedúci ro­zumu, a ten bude šťastný, že pri tebe sa jehoriadenie stretlo s plným úspechom. . .

Je to hrozná náuka! Vyznieva tak strašnepesimisticky. Rád by žil ešte dalej pán cisár.Tak spontánne sa mu vracajú otázky: „Čo ča­káš ešte7" „Chceš dalej žít?" A v zúfalstvechytá sa hesla: ..Abstinel" Odriekaj sa! Uč saty zriekať, uč sa zabúdat! Nepovoluj svojimtúžbam! Presvedč sa, že všetky tvoje (prirodzé­né) nepokojné túžby sú proti prírode(!). i samatúžba po neskončitel'nom živote! Zabi v sebetúžby! Túžiš po pracovani! Zabi tú túžbu! Roblen to, čo práve je potrebné, čo je tvoja povin­nost! Ani myšlienkam nedaj volný let! Dolámkridla nemilosrdne, lebo inak pokoja nedosiah­neš! Aj paměti podtm' nohy! Mysli nanajvýšlen na pritomnost. minulost je predsa číre nič;tak čo sa s tým trápiš! A vůbec: Najlepšie bude,ked zabudneš na všetko, i na seba! Ajhl'a, straš­ná shoda! Syn Západu. imperátor v zúfalstveneuvedomene sa klania Mníchovi z rodu Šokyov,sediacemu na kvete lotosovom a meditujúcemuo ničom. . .

. . .

Je to hrozný pokoj, ten stoický! Nie je tovlastne skutočný pokoj. Sú to len oiedineléutíšené chvíle v živote filozofa. kedy sila auto­sugescie o nepodstatnenosti všetkých l'udskýchtúžob po štastí dosiahla svoju Himaláju. V ta­kých okamihoch sa móže človek ozaj zdat ažsympatickým vo svojom vznešenom pokoji,v skalopevnej vyrovnanosti. takže nie bez príči­

349

ny volala velká svatá Terézia svoiho duchovně­ho radcu Jána z Kríža „našim malým Sene­kom".

Lenže to všetko ie v skutočnosti len pokoiso zaťatými pňsťami a nehlasno škrípaiúcimjzubami. Ako ie to daleko od nášho pokoia!Ako ie to daleko od nášho šťastial Ako ie todaleko od iasotu Chudáčka božieho z Assisi —alebo od duševných slasti žobráka Jozefa Lab­ra. ponoreného do extázy kdesi v zaprášenomkútku Kolosea. hoci sa medzitým blšky usilovnekřmia ieho ušlachtilou irancúzskou krvou! Akýie nesmiemy rozdiel medzi týmito dvoma for­mami životného štastia!

Nie div, že ie tu taký nesúmemý rozdiel.Ved na celkom iných základoch sa, prirodzene.i celkom iná stavba musí vystavit. Na mocnei­šich základoch sa vystaví i mocneišia stavba.A na základoch. v ktorých ie síla a múdrosť sa­mého nekonečného Boha, sa — zreime —-musidať vystavit až budova radosti. šl'ahaiúca svoii­mi vrcholkami až do nekonečna, katedrála ne­'konečnei radosti v Bohu.

Dóvody pre kresťansko - katolicky životný avečný iasot sú všeobecne známe. Tu len preporovnanie so Stoou aspoň hlavně črty.

Hmota neživá. i živá. je pre nás prameňomčistých radostí. Nielen pokoia, ale priam ra­dosti. My hmotu radostne berieme do rúk a ro­bíme si z nei poddainý nástroj, ktorý nám vý­datne pomáha stavaf královstvo božie v nássamých i v spoločenstve. S nami všetko spolu­pracuje, my nič neodmietneme. My vieme spie­vať hymnu radosti na brata Slnko. my viemevyzývat ešte ai niekedy nevidené ryby v mori.aby spolu s nami chválily Boha.

A to všetko nie preto, že vieme o múdrom.súladnom spravovaní celého kosmu Bohom. alepreto. že na všetko čaká čosi úžasného: čakáhodina oslávenia. Príroda priam čaká na ziave­

350

nie sa slávy synov božích, lebo aj ona zúčastnísa v určitom stupni na oslavení.

A tento udusený smiech.jasot prírody. totovlastné očakávanie má svoje korene ešte vo vel'­korysejšej myšlienke: Od Boha všetko vzišlo.všetko sa teraz usiluje vyvíjat smerom k Bohu.pripodobnit sa Bohu; Boh zas túži [ludsky po­vedané) všetko pritiahnuť k sebe. utišit sebousamým nepokojné kolotanie vesmíra a ako byvlastne premenit všetko na seba samého. doseba samého všetko pojat. stat sa „všetkýmvo všetkom" a tak všetko naplnit najvyššimmožným stupňom štastia. ba človeka a anjelovaž nekonečným. božským stupňorn štastia. Deňoslávenia bude teda spolu dňom dokonalého u­tišenia (ludsky povedané) vekovítých túžob bo­žích. On stvoril všetko z lásky, aby mal ako bynádoby. do ktorých by vlieval svoje nekonečnébožské štastie. Teraz prišiel deň, kedy túto nes­mierne láskavú vól'u božiu všetky rozumné tvo­ry pochopia a ocenia, nerozumové tvory aspoňhlboko akosi precitia — a celý vesmír sa preme­ní — na „svadobnú hostinu Baránkovu". na je­dinú sálu radosti a jasotu. Čas a smrt. najzá­kernejší nepriatel' každého šťastia, zmiznú bezstopy a jediný okamih božsky slastného zavýs­knutia rozleje sa do nekonečna. stane sa večnýma šťastíu všehomira nebude konca. . .

To je náš názor na svet a na jeho osudy.Všetko naozaj samy jas a velkolepost. My sipred životom a svetom nezatvárame oči. my hov zúfalstve nechceme premeniť na zdanie a sen.Solipsizmus je u nás takou zrejmou hérezou, žeiu ani nebolo treba vyslovne odsudzovat. Anibolest nie je pre nás zdaním, autosugesciou. Jetu ozaj tá naša tajomne strašná sestra Bolest.my ju v sebe cítíme a chceme ju cítiť, hoci násmučí a páli. Ba už natolko ju vieme milovat,že — keď sme ozai katolíci — nechceme radšejani žit ako žít bez nej (svatá Terézia Velká).Bolest je pre nás velkou záchrankyňou. Večný

351

iasot vesmira vykvitne vlastne a jedine len načervených lupeňoch. sfarbených drahocennoukrvou Syna Božieho a ostatných synov božích.My bolest máme priam radi, lebo bolest ie vel'­ká vykupitel'ka. velká roditel'ka večnei radosti.

A smrtl Ako sa pán cisár zúfalo zmietalpred jei hadím pohladoml My nielen že sasmrti nebojíme. nielen že nás smrt nevie vážneznepokoiit, my podobne ako po bolesti — baešte viac! — vieme po smrti ai lúžil. Nie že bysme necítili trpkost umierania. Smrt beriemeako poslednú, povinnú, nevyhnutnú dávku vý­kupitel'skei bolesti, ako poslednú iniekciu. kto­rá má dovřšiť náš vlastný ai celosvetový vnú­torný rast pre oslávenie. Vieme, že tá iniekciavel'mi bolí. že človek sa proti nei prirodzenebráni zubami — nechtami; ale predsa vieme ra­dostne túžit po smrti. lebo veď nás smrť nevediedo rozkladu a do akeisi bezvedomei nirvánýale do Boha samého. „Tvoiim verným. Pane. saživot len meni, neodníma sa" (zádušná prefá­cia). A ako sa menil Pred chvíl'ou sme to aspoňtak trocha naznačili, keď bola reč o osude ce­lého vesmíra. Akékol'vek ludské slová &obrazy.ktorými by sme chceli človeku priblížit velko­lepý zážitok „hl'adiet Bohu s tváre na tvár".sú bezmocné. „Oko nevidelo. ucho nepočulo.srdce neprecítilo..." Mystici. chudáci, akí súbezmocníl Chceli by povedať. napisat — a ne­vedia si rady. Ked sa brat Arnold už velanamáhal, takže z diktovania Angelinho napisaluž celú knihu, tu dostal nakoniec pochvalu:„Nič si nenapísall" Nie teda div, že každýozaistný katolík vie opakovat s Pavlom: „Cupiodissolvi. . . Túžím už po tom, aby som sa roz­padol.“ Prečo to? Lebo budem s Kristem . ..

. . .To boly korene a kvety pokoia v Stoi a toto

zas korene a kvety pokoia v evanieliu. To bolaslast odpočívania v tóni pestrého stlporadia

352

na aténskom námestí -—a toto zas slast odpo­čívania na srdci Ježišovom. To bolý zatatépaste pokoiného imperátora. toto zas iasot Chu­dáčka božieho. „Jak b som nemiloval, jak bysom nechválí! vždy Te a. Jezu Kriste, že si mazachránil! Že si sa obetoval, mói Kriste nevin­»“ný, a že si za mňa zomrel, mój poklad jediny.

. . .Echo ex tempore: Stoici boli vysoko duchovne zalo­

ženi ludia. Usilovali sa živit naozai len naivyššímiduchovnými slastami. Predsa však pokoia. uspokoienia.tým menej radosti & Mantia nenachádzali. Co myslíte.ako dlho ešte vydržin modern! zbláznenl Nabuchodo­nozorovia, žerúci trávu, vzdorovat večnému smidu lud­skei duše po naivylšeí. po božskei strave?

Naturam si expellaa lurca.. . Keď prírodu i automa­tom vyženiei. vrátí na ti určite predsa. ked nie dvermi.tak oknom. pivnicou alebo dierou v streche. čo ai ulú­lana :: dotrhaná...

Weóeséý Otec.Prof. Dr. Peter K e t t e r.

III.

Naima vo dvoch bodoch Kristus dostal saso svojím učením o Bohu Otcovi do ostrei pro­tivy s teologiou židovstva svojich čias. Daimedobrý ozor! Nie do protikladu s božím zia­vením tarého zákona. ale s prekrúteným obra­zom. ktorý z toho vyvodzovali v školách fari­zejských vykladačov a učitelov zákona. V zmát­koch súčasných čias nemůžeme dost prísnepožadovat presné rozlišovanie medzi učenímžidovstva po vyhnaní a medzi ziavením Staréhozákona. 0 toto ide predovšetkým v našej otázke: myšlienok o odplate. Ai v Ježišovom učeníje Boh naivyšší sudca. spravodlivý odmeňovatel'dobra a trestaiúci zlo. Pravda, on často dlho

23 353

čaká; ale jeho rozsudok potom se. už nikdy ne­zmení. O tom nás názorne učí podobenstvo o bo­háčovi a Lazárovi. Nám sa zdá. že Boh nerobirozdiel medzi dobrými a zlými. „Dáva svojmuslnku vychádzat ponad dobrých aj zlých & dávapršet na spravodlivých aj nespravodlivých."1Ano. on má dost času čekat. a chce tak dathriešnikovi čas na spamšitanie & návrat. TentoOtec na nebesách nedá sa ovplyvnit vo svojomrozsudku l'udskýmí ohladmi. „U neho niet ohla­du na osobu."2 Ale tiež sa nedá. oklamat pobož­ným správaním a vonkaišou pretvárkou. Vidído srdce. do duše: ..Tvoj Otec, ktorý v skry­tosti vidí. odplatí ti." Ale Kristus nechcenáboženstvo zatvorit do komórok srdce. Ono senemá zatvárat do sakristie. Ale žiada smelévyznanie viery: „Kto mňa vyzná pred l'uďmi.toho i ja vyznám pred Otcom svojím. ktorý jena nebesách. Ale kto mňa zapríe pred l'uďmi.toho aj ja zapriem pred Otcom svojím. ktorý jena nebesách."4 A tento Otec má „moc, telo idušu uvrhnut do pekla".“ Po rozsudku nad ne­milosrdným sluhom. Kristus slávnostne vyhlá­sil: „Tak aj Otec mój nebeský vykoná vám.keď si zo srdca. neodpustíte."' Čo spravila ži­dovská bohoveda z tejto vedúcej myšlienky?Prostriedok zbohatnutia, obchod. Človek zacho­vával písmeno zákona a potom očakával od Bo­ha protiodmenu v tom alebo onom, & to presnemerajůc podl'a ludských skutkov. Ježiš vel'midobre poznal l'udské srdce. než aby úplne vy­lúčil zo svojho náboženstva myšlienku na od—menu. Budia nikdy nebudú súhlasit s chladným.kategorickým imperatívom dobrotivosti & dobro­denia, vyplývajúcim z číreho pocitu povinnosti.lie _v podobenstve o robotníkoch vo vinici vy­

' Mat. 5. 45.' Rim. 2. 11; ! Peter 1, 17.: Mat. 6. 4; 6. 18.' Tamt. 10. 32—33."“Tami. 10. 28.“ Tami. 18. 35.

354

hlásil. že Boh je celkom volný vo vymeriavaniodmeny. Dáva teda Otec nebeský len podlal'ubovóle jednému viacej & druhému menej?Toto bola mylná mienka škarnravých robotní­kov. No domáci pán mu odpovedal: „Nemóžemazda so svojím majetkom robiť. čo chcem?Ci tvoje oko je ničomné preto. že ja somdobrý?"7 A tak teda dobrota je pohnútkou& nie I'ubovól'ou.

Ešte zjavenejšie ukazuje sa otcovské. božiadobrotivost, zhovievavost a milosrdenstvo božiev odpúštaní. Sluhovi. ktorý mu nemóže zaplatit.pán odpúšta velkodušne celú dlžobu. A strate­ného syna — ktorý s l'ahkomysel'nými spoloč—nikmi prehýril si čiastku z otcovského majetkua potom opustený a vyhladovaný. ale skrúšenýa pokorný vrátil sa domov -— otec láskavo ob­jal. ba vystrojil aj hostinu na jeho privítanie.Keby sa nám bolo zachovalo len toto jedno po­dobenstvo z rečí Ježíšových, už by stačilo. abysa nám predstava o Bohu Nového zákona uká­zala v celej svojej priťažlivej a utešenej krásea tiež aby sme ju pochopili v jej protikladek predstave o Bohu. ktorú malo židovstvo začias Ježíšových. Starší brat mámotratného synaje typ farizejského smýšlania. Navonok vzornýmladý muž. no vo svojom vnútri plný sebecko­sti a závisti. Malicherný. nesmieritel'ný, robiotcovi výčitky za jeho počinam'e. V odsúdeníneláskavého smýšlania & zmeravenei. prevráte­nej idey Boha farizejov. je práve taká istá sna­ha tohto vznešeného podobenstva. ako vo vyli­čeni odpúšťajúcej otcovskei lásky božej oprotiskrúšenému hriešm'kovi. To nebude nikdy do­statočne povšimnuté, že Kristus vyhlásil, žesplnem'e našich, na Otca obrátených prosieb.závisí nielen od akosti našej dóvery v jeho dob­rotivosť. ale aj od napodobnenia jeho božskéhomilosrdenstva. Základné správanie našej vlast­

7 Tamt. 20, 15.

23' 355

ne' duše voči našim bližným musí odzrkadl'ovaťvolačo z odpůšťajúcej lásky nebeského Otca,ktorú má k svojim deťom na zemi. kedykol'vekpredstupujú pred neho so svojimi prosbami.Lebo inak neprijme našu obetu.' neodpustí námhriechy.o a nevšimne si naše prosby: „Keď sistanete modlit sa. odpustíte. ak máte čo protikomu. aby aj Otec váš. ktorý je na nebesách,odpustil vám vaše hriechy.“10 Toto pripomenu­tie stojí bezprostredne za učením Ježiša o viere.čo hory prenáša. Týchto pit prosieb Otčenášavyžaduje rovnakú ochotu vzájomne si odpůš­tať." A tak Kristus očistil myšlienku na odme­nu od fatalizmu a sebectva. Aj v modlitbe ostá­va. človek údom spoločnosti a dietaťom velkejrodiny božej. Cokol'vek prosí pre seba od spo­ločného Otca. to nemůže odoprieť ani bratovi& sestre.

Aj iný moment ostro odráža ideu Boha No­vého zákona od židovského ponímania Boha.A tým je univerzálne rozšírenie oproti národ­nostnému privilegovaniu. Je isté. že Ježiš a je­ho apoštoli nehlásali iného Boha, ako bol BohAbrahámov, Izákov & Jakubov, Boha. ktorýspravil židov svojim vyvoleným národom. Nouž aj predchodca na Jordáne vystupoval protifarizejom & učitel'om zákona, spoliehajúcim sana svoje rasové výsady: „Netrúfajte si hovori!sami u seba: Abrahám je naším otcom; lebo po­vedám vám, že Boh může z týchto kameňovvzbudit synovAbrahámovi.""Ešte ostrejšie Kri­stus srazil sa s týmito sebavedomými protivník­mi. Svoju vieru v jeho poslanie od Boha robilizávislou od znamení a zázrakov. Pohanský stot­ník zasa pokorne uveril jeho slovám &pokladalsa za nehodného. aby Pán prišiel pod jeho

' Mat. 5, 23—24." Tami. 6. 14—15."' Mar. 11. 25." Mat. 6. 12." Tamt. 3. 9.

356

strechu. „Ked to Ježiš počul. zadivil sa a po­vedal tým. ktorí išli za ním: Veru. povedámvám. nenašiel som tol'kei viery u Izraelcov. Alepovedám vám. že mnohi pridu od východu a odzápadu a stolovat budú s Abrahámom. Izákoma Jakubem v královstve nebeskom; kým syno­via královstva budú hodení do zovnútorneitmy; tam bude plač a grípanie zubov."“ A taknamiesto jediného národa, židovského. nastú­pilo celé l'udstvo. Narniesto lzraelitov podlatela". ako to vyiadril sv'átý Pavol. nastúpi Izra­el Nového zákona. Kristus zboril priehradu ná­rodnostných výsad a otvoril prístup všetkýml'udom k Bohu. k vlastnému Otcovi.“

IV.

V učení Nového zákona o Bohu. nebeskomOtcovi. boli by sme zabudli na naikraišiu a nai­vznešeneišiu kapitolu. keby sme nepripomenulipredovšetkým modlitbu. ktorú nás naučil sámKristus a ktorú nám prikázal modlit sa. Dennemilióny ludi na zemi modlia sa naikraišiu mod­litbu. akú sa len človek modlit móže — Otčenáš. V teito modlitbe našla idea Boha Novéhozákona -— ako šťastlivé posolstvo nebeskéhoOtca — svoie naihlbšie vyjadrenie. V teitomodlitbe matka učí svoie dieta pozna! nebes­kého Otca. A táto modlitba sprevádza ho potomcez celý život. Tak dlho človek modlí sa Otče­náš, dokial' má vieru. Tu platí zásada: „Lexorandi. lex credendi: O čo prosím. tomu verim"

A iednako prave teraz vznikaiú u mnohých.premnohých ťažkosti v kresťanskei viere. ktorénepodceňuieme. a preto ich nemůžeme nechatnepovšimnuté. Liberalizmus minulého storočiaznetvoril ponímanie Boha v Novom zákone.Boha-Otca, v bezmocná. vyblednutů a preto nievážne pontmanú ideu. Boží obraz bol porušený

" Mat. 8. 10—12." Ef. 2, 12—18.

387

a zošklivený. Dnes myslia len na írivolné žartýs Bohom-Otcom, ktorého Ibsenov „Oheň“ ličiako bezmocného starca. Jednostranné reči o„dobrom & milom Bohu" popudzovaly k tomutovýsmechu. Za takéhoto Boha. pravda. nemóžusa oduševňovat l'udia, ktorí sa boria so životom.Nikto sa nemóže k nemu vážne modlit. PretožeBoh musi byt taký, aby k nám hovoril: „Ja salen mocným dávam. Preto najprv ta nechávamrást a zosilňovať. ako sa ti sverím." Lebo hrdýčlovek. ked už slúži, chce sa klaňat len najmoc­nejšiemu a najsilnejšiemu. Jeho viera v Bohamusí mu být ochranou i zbraňou. ako nábožné­mu rytierovi velkolepého Díirerovho obrazu,ktorý sa nebojí ani smrti ani diabla.

Už patriarcha Jakub poznal Boha ako moc­ného a posilňujúceho, ked' plný úzkosti očaká­val stretnutie s Ezauom, ale v očakávaní tajom­ného nastávajúceho boja bol o tom poučený, žepravá dóvera v Boha dodá mu nadl'udskú silu:„Vtedý zápasil s ním až po ráno. A keď videl.že ho nemóže prevládat. dotkol sa žily jehostehna. a hned bolo po jej sile, zatial' čo s nímzápasil. Potom riekol: Pust ma. lebo už svitálJakub odpovedal: Nepustím ťa, kým ma lennepožehnáš."“ Boh je taký mocný, že to nie jejeho zoslabenie alebo porážka. keď nechá sapremóct zápasiacim človekom. priam tak. akonedá sa premócť ani otec od svojho slabéhodieťaťa. keď si s ním v zápolení meria sily,kým sa z neho nestane dospelý muž. Každédieta božie musí si zaslúžiť čestné meno Izrael,t. j. bojovník boží. keďže najskór zápasí s Bo­hom. aby potom zápasilo za Boha: „V budúcno­sti volat sa budeš Izrael. lebo ked si bol protiBohu silný, o čo viacej budeš vítazit nad luď­mi."“ „Ty si mojou silou. na teba sa chcemspoliehať". hovorí žalm. Svatý Augustín !: tomupoznamenáva: „Lebo kedykol'vek vzdialim sa

" ! Mojž. 32. 25—27." Tamt. 32. 29.

od teba. vždy padnem. Ale keď sa blížim k te­be. rastie moía sila." Starý text žalmu dáva eštekraiší výrok. plný síly a nežnosti spolu: „Ty siposila moia, dovol', aby som ti spieval, lebo ty.Bože, si moiou pevnosťou; ty, Bože, si neko­nečne dobrý voči mne.

Skalopevná dóvera v mocného Boha. v „ElSchadaia". preráža ako prevládaiúca pohnútkacelým Písmom svatým. Naimá Žalmy a knihaJób musely by sa rozviesť, ak by dakto chcelsostaviť len silneišiu výzvu k dóvere a k uteše­nému oslavovaniu Všemohúceho. Nie ie prehá­ňaním počítat 29. Žalm k naivel'kolepeišímhymnám, ktoré kedy spievali. Jahveho hlas ieako burácaiúci hrom; & ako sú velkí rečnícina zemi, tak stávaiú sa nesmelými. keď zazneiehlas Boha. čo „láme cédry" & „vrhá plamennúžiaru", keď zazneie tento hlas, ktorý „dokážeotriasť pustatinami & roztancovať duby". A to­hoto Pána žalmista prosí slovami: on „možeudeliť svoimu l'udu silu a obdariť svoi národpokoiom".

Je potrebné. aby sa opat dórazne prizvu­kovala práve táto stránka kresťanského poní­mania Boha a aby sa tak odstránily zlé účinkybezmocného učenia liberalizmu a racionalizmuo Bohu na vieru v Krista. Kristov obraz v po­slednom storočí natolko sa zatiahol, že zdalosa. že už nikdy nebude z neho sálať sila, amnohým sa to zdalo novotou. keď konečne ná­mestník Kristov znova očistil vznešený maje­stát Krista-Král'a. prvokresťanského „KyriosaChristosa"; a tak ide tiež o to, aby oslobodil saobraz nebeského Otca, premal'ovaný slabošskýmpokolením. ide o to. aby sme znova iasne videliBoha ziavenia nielen v ieho dobrote, ale tiežv ieho všemohúcnosti a spravodlivosti, a abysme sa znova naučili statočne v nebo dóverovať.

V hrózach voiny & pri strašných katastro­fách sa stáva. že mnohým sa vodí tak. ako da­iakému bojovníkovi vo svetovei voine. a potom

359

to s nimi tak ai skončilo. A veru nestali sanaiboršími. ai ked sa im ťažko žilo. Až dosial'zachovali si .vieru z mladosti bez vážneiších po­chybností vo viere. Ai keď len zo starého zvykumodlili sa obl'úbenú modlitbu z detstva, predo­všetkým Otčenáš. nemóže byt pochyby o tom.že tieto svžité slová zrelý muž zaiste muselomnoho hlbšie a ozaistneišie pochopit ako dieta.Ich viera a modlitby podobaly sa slnečným ho­dinám. ktoré idú samy od seba, dokial' len slnkosvieti. Ale keď sa teraz rozpútala hrozná búrka.slnečné hodiny zastaly. a v dnešnom „sveto­náhlade" sa zdalo. že sa všetko stalo cennýmZáhada a pochybnosti sa rozvírily ako vražednéstrely v bubnovei pal'be. A ti. ktorí ako—takaž dosial' boli istí, rýchle stratili svoiu vieru.Naimá jedna z mnohých otázok stále im nedalapokoia: Ako možno porovnávat všetky tietoohavnosti a nespravodlivosti. túto nel'udskost &hrózu s „prozretel'nosťou dobrotivého Boha"...Otca nebeského, bez ktorého vóle nespadneani vlas s hlavy"? Okrem toho sa mohlo stať.že k vnútorným pochybnostiam pristúpil eštenepriatel' zvonka. v podobe neveriacebo priatel'a.

Býtaiúceho sa posmešne: „Kde je teda ten tvoioh? Ubi est Deus tuus?“" Pri takomto druhukrízy vo viere. nemohlo sa udržat iednostranné.slabošské, liberalistické ponímanie Boha bezsvoiei vlastnei podstaty. O „Pánovi panstiev".o Bohu. ktorý „necháva národy k súdu pred­stupovat pred svoiu tvár"". o tomto Bohu ne­chcelo pokolenie minulého storočia nič počuť.aby nebolo rušené vo svoiei iednostrannei bla­ženosti & vo viere v nekonečný pokrok l'udstva.Ale zafažkávacia skúška svetovej voiny bolapríliš silná pre domček z karát tohto bezmoc­ného učenia o Bohu. No toto učenie nemalosvoje korene v Biblii alebo tradicii. ale ibav ludskei ctibažnosti. To nebolo nijaké ziavenč.

17 , 10." Zalm 79. 10.

360

ale „samo od seba vzniklé citové náboženstvo".pred ktorým musel vystríhat už svatý Pavolmladých kresťanov v kultúrne prekvitajúcichKolosách." A preto so správným ponlmanímBoha zmizlo aj správne ponímanie hriechu aspolu zmizla aj bázeň pred ním.

0 by však znamenalo upadnút z jednejvýstrednosti do druhej, keby niekto chcel za­budnúť alebo len málo si všímat najkrajši vý­mer božskej podstaty: „Boh je láska."" Nikdynesmú prevládat v obraze. ktorý si my l'udiapredstavujeme o nebeskom Otcovi, farby hrůzya prísnosti bez srdca. Musíme sa chránit, abyvyššie zhodnotené starozákonné ponímam'e Bo­ha nestalo sa novozákonným. Ale to je zaistedokonalé & pravé božie zjavenie Krista a jehoapoštolov, ktoré mý hlásame. V tomto zjavenidórazne budeme učit: Láska nie je sentimen­tálnost. dobrota nie je slabost, milosrdenstvonie je starecká bezmocnost. ..laissez faire.laissez passer". K láske otcovej rovnako patríprísnost ako aj vl'údnost. „Misericordia et ve­ritas obviaverunt sibi; justitia et pax oscultaesunt"21 Otec nebeský vždy ostane nepochopi­telným nielen vo svojej podstate. ale aj v do­pusteniach a spravovaní v živote svojich pozem­ských dietok. Jeho cesty sa často rozchádzajús našimi a jeho myšlienky nie sú našimi. Človekna kolenách musí prosit. a ako svatý Pavol ho­vorit. keď sa usiloval sám pochopit a aj Rima­nom srozumitelne vyložit vyvolenie a zavrhnu­tie židovského národa: „O. hlbokost bohatstva.múdrosti a vedomosti božej. Aké nepochopitel­né sú jeho súdy a nevyskúmatel'né jeho cestylVed ktože poznal smysel Pánov alebo ktože mubol radcom? Alebo ktože mu dal prvšie, aby samu navrátilo? Pretože z nebo a v ňom a skrzenebo je všetko. jemu sláva na veky. AmenV'"

" Zahn 9, 20—21.:" Kol. 2. 23.“ ! Ján 4. 8." Žalm 85. 11.

361

Ide o to. aby sme sami v sebe a vo všetkýchveriacich všetkými možnými prostriedkami vzbu­dili a Výpestovali opět duševný názor na Bohaa božské veci. čo sa samovol'ne prejavuje v tejtoutešenej pavlovskej chvále Najvyššieho. Už odčias Homérových a Hesiodových označovaliGréci tento duševný stav slovom thaumazein.Toto slovo sa často vyskytuje v Písme svátoma znamená úctu vzbudzujúci údiv, úplnú doja­tost o vel'koleposti a nepochopitel'nosti, ktorépreniknú človeka, keď je náhle zoči-voči posta­vený pred božské veci, či je to vo vízii. či akosvedok nejakého zázraku alebo je to výsledkomnábožnej úvahy. Tento náboženský thaumazeinbol pre starovek technikou a najneslýchanejšímobjavom. bohužial' právom cudzím. lebo Bohčasto pre nich neznamenal nijakú skutečnost.ale len číru myšlienku. Vo svojej otupelostipotom toto pokolenie neberie vážne „láskavéhoOtca“, lebo už ho nevie do údivu priviest anivšemohúcnosť. ani dobrotivosť, ani spravodli­vosť a milosrdenstvo nebeského Otca. Sotva vieešte niečo o ,.Magnalia Dei", lebo zabudlo,že ..všemohúci, večný a sv'a'tý Boh nemóže savmestit do našej nepatrnej, úbohej a rozha­ranej bytosti, do našej nádejnosti a žiadúcnosti,do našej starostlivosti a nášho plánovania. Keďnás naplňa naozaj detská dóvera voči Bohu.ktorú ako kresťania máme možnost spoznať.prejaví sa ona zaiste v úctivom thaumazeinepred zjavením sa všemohúcnosti a dobroty bo­žej, ako ju poznávame v prirode i nadprirodze­nosti. vo vel'kých svetových udalostiach ako ajv živote jednotlivca.

práve táto všemohúcnosť a najvyššia do­brotivosť. spravodlivosť a milosrdenstvo spolu jeBoh, ktorého nám hlásal Kristus a ku ktorémunás naučil modlit sa: „Otče náš. ktorý si nanebesáchl“ Tento Boh naozaj nie je stareckoupostavou liberalístickej teologie. Kristus zjavnehovorí: Otče, ktorý si na nebesách, aby tak'

362

poukázal na nekonečný rozdiel. na nadsveto—vost a absolútnu nezávislost Bytosti božej. Onje nie naším rovesníkom. „Nebo je jeho trónoma zem podnožkou jeho nohám . . .“ On je velkýkrál'f'“ „Výchval'ujem ťa. Otče. Pane neba &zeme", modlí sa Kristus.“ Akým krásným stal sapochop .,Otče". tak isto aj dodatok ,.nebeský".Vedla Anjelov a Archanjelov, Síl, Mocnosti aKniežatstiev, Trónov a Panstiev. Cherubínov& Serafínov. ktorí obklopujú boží majestát akrálovskú postavu božiu. sú už podla najstar­šieho kresťanského umenia velmi častí aj malianjelici. ktorí sú omnoho milší ako vznešenénebeské kniežatá. A z toho bol potom už lenkrátký krok k tomu. aby sa zo všemohúcehonebeského Otca, najma vo vianočnom čase a todokonca aj vo výklath „dobrých katolickýchobchodov". stal nevinný, bezmocný ..Ježiško"so sprievodom. skladajúcim sa zo spanilousmievajúcich sa a veselo ihrajúcich „anjeli­kov". takže všetko viacej pripomina Krakonoša.ako večného Boha, ktorý nám predsa poslalnajvyšší, nezaslúžený vianočný dar. svojho jed­norodeného Syna ako Výkupitel'a z hriecbova vín. Je isté. že si máme robiť l'udské pochopy& smýslami vnímatelné obrazy. aby sme si ve­deli predstavit nebesá & aby sme to potomvedeli predstavit aj mládeži. No móžeme sa di­vit. keď nebeská kvetnatá lúka alebo rozpráv­ková sála neurobia už nijaký dojem na dospe­lého človeka. takže sotva spozorovat 11 nebodačo z túžbý po nebi. keď už pominul čas,v ktorý matka rozprávala detom rozprávký?Zjavenie nič nedokáže s takýmito odrodenými

Eredstavou o večnom živote. tým menej Apo­alypsa, v ktorej bola záclona najd'alej zatia­bnutá, takže nám zakrýva pohfad do najsvátej­šieho božstva a do blaženosti svatých. Nikto

" Rim. 11. 33—36.“ Mat. 5. 34; 23. 22." Tamt. 5. 35.

363“

nemůže povedat. že by Apokalypsa bola chu­dobná na obrazy. Ale jej obrazy sú velkolepé.uchvacujúce a otriasajúce. Sú to pravé obrazyzjavenia.

„Posvšt sa meno Tvojel" Toto je prvá anajvyššia prosba. Božie meno značí samu by­tost božiu. Ako v Desatore, tak aj v Otčenášižiada sa predovšetkým a nad všetky potreby& úpravy l'udských spoločenských povinnostívzdávat čest Bohu. „Bob tu nie je pre nás, alemy sme pre nebo" (Eger). Na toto zabudol libe­ralizmus. keď človeka zrobil stredobodom vše­tkého a Boha ponechal len preto. že bude dobre,keď bude oblažovat človeka. Nie, Boh veru ne­potrebuje sa pred nami preukazovat. On nie jepovinný skladat účty ako dajaký obžalovanýnám. svojim stvoreniam. „Príď královstvo tvo­jel'm V skutočnosti sa hovorí: „Príd' královstvotvojel" Otec nebeský musí byt král'om. neob­medzeným pánom. Tak ho opisuje tajemné zja­venie. Tak sa modlí svatý Pavol vo svojomprvom Liste k Timotejovi: „Královi vekov. ne­smrtelnému. neviditelnému, jedinému Bohubuď čest a sláva na velryl“27 Vychovávatel'skámúdrost Církvi prejavuje sa v tom, že denne.mimo feriálnych dní a vigilií. prikazuje sa námmodlit túto dóležitů vetu v raňajšej modlitbe.ktorá sa volá Príma. Denná práca má byt pre­javom oslavy Boba. Ale královstvo božie nepri­chádza s vonkajšou velkolepostou. Jeho krá­l'ovstvo je. ako sa to spieva v prefácii na svia­tok Krista-Krála. „král'ovstvo pravdy a života,královstvo svátosti a milosti. královstvo spra­vodlivosti. lásky a pokoja". „Buď vól'a tvojaako v nebi tak aj na zemi!" Móže byt bezmoc­nému liberalistickému bohu alebo slabému vý­sledku racionalistickébo smýšlania o Bohu vó—bec prednášaná takáto prosba? Tu ide 0 po­sledné. najvyššie rozhodnutia. Boh Ježiša Kri­sta. Otec nebeský. žiada od nás poslušnost.

" Mat. u. 25. " 1 Tím. 1. 11.

364

a to takú bezvýhradnú poslušnost. akú mu pre­ukazuiú v jeho nebeskom královstve jeho anielia světí. Len tam je královstvo božie. kde jedinesmerodainou ie vól'a božia. Božie právo lámeakékol'vek právo l'udské. Nebeský Otec má nanás jediný bezvýhradné právo. On chce našuspásu naozaj, ale musíme ho poslúchať. Kto bychcel od myšlienky Otca u Ježiša odlúčiť ob­vyklý maiestát. dostal by len karikatúru Ježi­šovei vierý v Boha". Počuli sme už, že v otcov­skei ruke božei nie sú pre nás len samé slad­kosti, ale často ai trpké lieky a tvrdý prút, noai to len z lásky. On je večný Otec. Co lenspravili zo vznešenei ideý nebeského Otcal Ažkeď sme predniesli túto božskú prosbu. ako násto učí Kristus v Otčenáši, obracaime sa so svo­jimi l'udskými prosbami na nebeského Otca.Prosíme o denný chlieb, o odpustenie hriechov,o ochranu pred pokušením a o vyslobodeniezo zlého. Pocit viný pred Naisváteiším patríteda priam tak k učeniu Nového zákona, ako aipokorné priznanie sa k vlastnej bezmocnosti.

(Pokračovanie.)

Svatý ?avol,vzor pracovníka:) Řato/ícěei akcie.

Spohančený svet, ktorý ie v nebezpečen­stve, že sa zrúti, ktorý ie pred záhubou svoieikultúry. dnešný svet. ktorý hladá cestu & mož­nosť záchrany, ktorý ie sýtý. ale spolu lačný.celkom už presýtený svoiím kultom. lačný, baaž zomieraiúci túžbou po znovuzrodení — dneš­ný svet so živým záuimom obracia sa k dobe.v ktorej pósobil svžitý Pavol. apoštol.

A aby sa dnešný svet mohol pozdvihnůtz tohto kritického postavenia, aby sa odvrátilod svoiho sebectva a vrhol do otvoreného ná­ručia Kristovho. na to ie potrebný apoštolát,uskutočňovaný vo smysle velkého, láskou roz­

365

nieteného ducha svatého Pavla. Pavol a metódyieho apoštolátu ostávaiú prikladom a vzorompre všetky doby. maiú však zvláštnu časovostpre súčasné pomery. Preto v nasleduiúcomaspoň vol'ačo o Pavlovei osobnosti. duchu ametódach. ktoré používal tento vel'ký apoštolnárodov vo svoiom účinkovaní.

Kto číta Listy svatého Pavla, toho doiimapredovšetkým ieho oddaná. hlboká. bystrá aspolu pevná. temer vulkanický výbušná povahaa duša. Už ai čisto literárna forma Pavlovýchlistov očarúva akousi priam úžas vzbudzuiúcouživostou a pestrostou. Raz krátke. nesúvisléuisťovania. oslovenia; inokedv dlhé. zdanlivonekonečné periódy. Raz výklad. temer pre­plnený protikladmi. myšlienkami a ideami; ino­kedv zas, ako napr. v prvom Liste Korintanom.velkolepý. srdce uchvacuiúci folklor. Raz sastate podobaiú ako by divému stádu, mlado­stou a životnou buiarostou cválaiůcemu táto­šovi a skoro o chvilu zbadáme. že tieto state,vyvolané návalom povahy. sa súladne uspo­riadaiú iemnou logikou do akéhosi spolu pat­riaceho celku. Raz celý vedecký aparát Písmasvátého a logické dokazovanie, po čom hnedspoznáme bývalého rabína & žiaka Gama­lielovho; inokedy zasa ukáže sa tak jasno du­ševné rozpoloženie, že reč stáva sa výrazom.pravda. naiprudkeišei, ale predsa naičisteišeivýboinosti.

Svatý Pavol ozai úchvatným spósobom hlásaevanielium vo svoiich Listoch. Apoštol sa ni­iako neuspokoií s tým, že veriaci sa dozvediaz náboženských katechéz len niektoré jednotli­vosti zo života Kristovho a spoznaiú obsahevanielia. Spoiuie zásady a svetlo evanielias praktickými životnými otázkami. raz s tými.čo sa týkaiú iednotlivca, inokedý s otázkamispoločného života v rodine, v spoločnosti aCírkvi. chhádza zo skutečností. otázok a sta­

366

rostí všedného dňa. aby ich postavil do evanie­liového svetla. Opat používa toto svetlo, abyním posvietil ai na naivzdialeneišie. nainepatr­neišie, ale predsa iestvuiúce otázky. Prežaruiekaždú životnú otázku a každý životný problém.čo mu predkladaiú iednotlivé cirkvi. ktoréspravuie, evanieliovým svetlom. ktorým on sámie celkom prežiarený a preniknutý.

V tomto svetle ie svatý Pavol vzorom aobrazom pre každý spůsob katolíckei akcie.Apoštol musí být vecný a názorný. Nesmieostat pri abstraktných pochopoch; musi sa vždydopracovat k správným vztahom medzi poriad­kom prirodzeným a nadprirodzeným. musí uka­zovat na to, ako sa móže každá čiastka pri­rodzeného poriadku a všedného dňa obiasnit &pozdvibnúť pomocou nadprirodzeného poriadku.

my nevysvetlíme a zavše znova neobjasni­me túto úzku súvislost. ktorá má být medzirozličnými otázkami dnešného takého zamota­ného spoločenského a politického života amedzi evanieliovými zásadami, ktorei súvislostimy máme být apoštolmi, vtedy ie celá kato­lícka akcia daromná.

Duchovia, ktori uvažuiú o hlbokých filozo­fických a teologických ideách. utiekaiú sa oby­čaine pod kridla ticha a samoty. Vnůtorná so­branost ie im ochranným štitom proti všetkýmstrelám. ktoré so strany sveta a rozvírenéhoživota bolý namierené proti útlým myšlienko—vým pletivám. Všetko. čo pobáda k vonkaišeipráci a k vonkaišei činnosti, ruší dalšie trvaniemyšlienkového postupu. prerušuie ho a vyhášaoheň sobranosti. Antický filozof a matematik iedokonca zauiatý výlučne svojou duchovnou prá­cou pri obliehaní mesta, že sa obracia na vrahov.ktorí vnikli do jeho príbytku. slovami: „Noliteturbare circulos meosl"

U svatého Pavla predsa stretá sa naivyššiaabstraktná špekulácia s naičuleiším a velmi

367

činorodým životem. takže prebývaiú v jeho dušiv krásnom súlade. Pavol vyznačuie sa temer

rekážok neznaiúcou a neúnavnou činnosťou.ripravuie práce pre prvé snemy. buduie a za­

kladá nové cirkvi. káže evanielium a vychovávaučeníkov pre službu Kristovu; natol'ko vyvíiasvoiu činnost, že v celom vtedaišom svete iaviasa stopy jeho apoštolských ciest. Dielo svatéhoPavla rozprestiera sa medzi Europou a Áziou.medzi Rímom a Efezom. medzi Palestinou aŠpanielskom. Tažkost a velkost práce ohla honatolko, že sám priznáva. aká ohromne vy­čerpávaiúca námaha ho tlačí pri ustavičnei sta­rosti o všetkv cirkvi; temer treskom na nebodopadá starost, ktorú nazýya „Sollicitudo om­nium ecclesiarum". Ai keď ho vysiluiů tolkéstarosti a práce vo dne v noci, predsa mu eštemusi ostat času. aby tkaním (stanov. kobercov)zaopatril si denné živobytie. lebo nechce byt odnikoho závislý. Apoštolská cesta svatého Pavlaie popritom porastená tf'ním &bodl'ačim. k tomuešte tým naineznesitel'neišíml Jeho zážitky sútaké tragické a otriasaiúce. nebezpečenstvá takévelké. že už iediná kataklyzma — a takýchtoie v jeho živote celá légia — dostačila by na to.aby ho srazila k zemi & rozmliaždila. Kol'kotraáiky je už v samom číselnom vypočítaní ne­hód. ako nám ich Pavol predkladá. Ozai mohloby sa myslieť. že ie to ani nie hodnoverná uda­lost. ako skór rozprávka z „Tisíc a iedna noc".

Smrt sa neuspokojila len s tým. že Pavloviustavične pozerala do očú. ale priamo pásla sapo dlhé roky na ieho bolestiach; ako dravec.ktorý svoje drapy zapustil do svoiei obeti, za­vše iu vypustí a znovu sa na ňu vrhne a takspósobuie iei pomalú, trápnu smrt. Zivotnádráha svatého Pavla. počnúc Damaskom až pomamertínske vázenie. plná ie krvavými stra­šidlami smrti. ktoré neprestaine dorážaiú naieho telo a dušu.

368

Damask, prvá stanica jeho obrátenia. jesúčasne prvá stanica jeho utrpenia, lebo smrtel­ná nenávist židov prenasledovala ho už odprvého okamihu: „Židia sa radili", — píše jehoživotopisec Lukáš — „ako by ho mohli zabít!"Sotvaže Pavol unikol nástrahe a utiekol do Je­ruzalema, už sú tam aj jeho sprisahaní nepria­telia, aby ho striehli. Opat“ zaznamenáva Lukáš:„Hl'adali ho. aby ho zabili." V Antiochii vy­hnala ho z mesta rozzúrená sberba, v Ikoniu hochce kameňovať.

Až sem siahaiú len pokusy, aby Pavla úklad­ne zavraždili. Ale už v Lystre bol Pavol ka­meňovaný a jeho drábi prerušia svoje smutnédielo. nazdávajú sa totižto, že ich obeta je užmřtva. Vo Filippi bol bičovaný a potom hodenýdo vázenia. V Efeze pobúria zlatníci l'ud protiPavlovi, tušia totižto. že jeho kázaním umenšiasa ich príjmy za sošky Diany. Nato Pavol opáťbol šlahaný od židov v Jeruzaleme. A židia za­čínajú nedokončenú žeň smrti nanovo. zaprisa­hali sa totiž, že nebudú ani jest ani pit, kýmnezabijú Pavla. Teraz nasleduje krvavá stona.ktorá sa predlží dvojročným uváznením v Cé­zarei. Cestovanie v okovách do Ríma, strosko­tanie lode na mori, až konečne dosiahne posled­nú etapu svojho mučeníckeho života — mamer—tínske vázenie a smrt popravnou sekerou. Akáobdivu hodná mučenícka cesta!

Celý život apoštola Pavla stojí vždy odhod—lane na rozhraní života a smrti, takže moholo sebe povedať: „Quotidie morior. — Dermezomieram." Smrt vedie s ním stále svoju hru.Uprostred tejto strašnej hry smrti Pavol vy­stiera ruky smrti v ústrety & privoláva jei:„Mne zomrieť je ziskom." (Mihi enim morilucrum est.)

Nech nám prednesie sám svatý Pavol vosvojom ozaj smutnom rozprávaní svoje strašnézážitky, ktoré nám on sám zachoval vo svojom

24 369

Liste: „A to v premnohých prácach. v mnohýchžalároch. v trýzneniach nad mieru. v smrtiachčasto. Od židov som dostal pit ráz po štýridsia­tich bez jednej, tri razý som bol palicovaný. razkameňovaný. tri razy som zažil stroskotanielode. deň a noc bol som na hlbine morskei.Casto na cestách. v nebezpečenstvách; v nebez­pečenstvách na riekach. v nebezpečenstváchpred zboiníkmi, v nebezpečenstvách pred náro­dom. v nebezpečenstvách pred pohanmi. v ne­bezpečenstvách v meste. v nebezpečenstvách napúšti. v nebezpečenstvách na mori. v nebezpe­čenstvách medzi falošnými bratmi. V práci atrude, v mnohom bedlení o hlade a smšde.v mnohých póstoch. v zime a nahote."

Dobre ie. zapámatat si teraz. že Pavol ne­vyhýbal niiakému nebezpečenstvu a niiakeiútrape. Naopak sám ich vyhl'adával. pričomodovzdal sa boiu s rozžeraveným a spolucitia­cim srdcom. Priviedol to k onei duchovneizručnosti a dokonalosti, v ktorej protivenstvá. autrpenia nezváčšuiú zármutok a bolest. ale na­opak poskytuiú nádei a radost. Pavlova vnútor­ná radost ie taká prekýpuiúca, že rozdáva ešteiným: „Ak musím vyliať i svoju krv pri obetepovolania pre vašu vieru. i vtedý chcem sa ra­dovat a to s vami všetkými sa radovat. Právetak i vy sa máte radovat navzáiom a so mnoutešit sa." Skutočne, kto sa čítaním vhlbuie doListov Pavlových, tomu veiú z týchto Listov pre­kýpuiúca radost a veselosť, ktoré sa často sdru­žuiú s poriadnou dávkou dobromýsel'ného hu­moru a prirodzeného žartu. Ozai. to sú už nai­výššie úkony neoblomnosti a statočnosti. To súctnosti. čo nepoznaiú nič zo strachu a duševneislabosti, čo naopak rozohňuíú dušu, hotovútrpieť, a umožňuiú náist v kríži šťastie a radost.

Hl'a, akým vznešeným obrazom pre každéhopracovníka v katolíckei akcii ie Pavol akomyslitel'. pracovník & prinášatel' obiet.

(Pokračovanie ]370

Ziožxšy' & fuósŘý prvok o Církvi.Dr. František Sturm.

() neskúsených tahanskych sedhačkach roz­právaiú anekdotu, ktorá stavia do iasnéhosvetla otázku správneho náhradu na božskúpodstatu v cirkevnom ústroienstve. Sedliačky,o ktorých ie tu reč. boly trocha poverčivé.Myslely, že pápež Pius X. máva zlý pohl'ad ——mal'occhio, ako tomu hovoria Taliani. Predsavšak maly podivne iasnú predstavu o svátosti,o božskei vznešenosti papežského učitelskéhoa pastierskeho úradu. Preto sa rozhodly ísť prepápežské požehnanie. Keď už išly na pápežskúaudenciu. vzaly so sebou medailónky, ktoré ichmaly chránit proti moci zlého pohladu. Takvstúpily pred námestníka Kristovho. aby počulyod neho slová života a dostaly svaté. vel'kňaz­ské požehnanie. No úzkost pred tým. čo tietosedliačky pokladaly za trápnu neistotu, ani naokamih im nespósobila pochybnost o božskomcharaktere úradu. ktorého nosňelkou ie pápežako zákonitý nástupca svatého Petra.

Móže sa azda zdat podivným. keď uvádza­me takýto priklad, ktorý — nech ie to bez vys­vetlovania priznané — by mohol vzniknút uprostých duši ako dókaz nesmyselného rovno­cenenia viery a povery. aby sme tým zdóraznilipodstatný rozdiel božského & l'udského prvkuv Církvi. A tak práve detinská naivnosť, ktorátakmer pudove rozpoznáva podstatné od vedl'ai­šieho, ked ide o skutočné bytie božei Církvi.móže byť poučením pre tých. ktorí hoci podlasvoiei úrovne vzdelania by mali mat omnohobystreišiu rozoznávaciu schopnost, v skutečnostismiešaiú nairozličneišie náhlady a úvahy & taksi utváraiú o Církvi celkom nesprávný pochop.Vedia hádam celkom iste o tom. že Církev ienielen bezprostredne božská ustanovizeň. ale vosvojom živote a působení závisí od ludí, ktorí iu

2“ 371

viditel'ne predstavuiú; no ich chyba ie v tom, ževidia v Církvi l'udský prvok. kde sa iaví božský,a tam vyžaduiú božský, kde sám Zakladatefponechal vol'né miesto l'udskému. Odtíal' po­chádza to. že naičasteišie práve tí I'udia. ktoriposmešne mykaiú plecami, keď počuiú o neo­mylných, Duchom svatým inšpirovaných roz­hodnutiach viery učitel'ského úradu Církvi. vy­žaduiú od kňazov, rehol'níkov, biskupov a naimáod pápcžov Bohu podobnú svátost. ktorú Kris­tus svoiim apoštolom a ich nástupcom, ako aivšetkým svojím učeníkom síce dórazne odporú­čal. ale nevyhnutne nezaručil. A keď sa takítol'udia dozvedia o chybách a l'udských nedostat­koch církevných predstavených, hned sa dostaneich „ideálny“ náhl'ad o Církvi, stanovený ne­správnym predpokladom. do výkyvu. takže užvóbec nechcú verit vo vnútornú svátost Církvi.

Dneska tým viacei zdá sa byť zvlášť potreb­ným uiasniť to, čo ie na Církvi trvalo a nezma­zatefne světě a božské & čo je na nei celkoml'udské a tak istým spósobom ai nie svaté.K božskému prvku v Církvi patria ňou stráženévieroučné pravdy, mravné smernice a sviatosti,prostriedkyr milosti. ktorými Církev robí vyku­pitelské dielo svojho božského Zakladatel'a azaisťuie ho všetkým tým. ktorí na to preiavuíúochotu. K I'udskému prvku v Církvi treba pri­počítat všetko to. čo je mimo okruhu hláseniaprávd víery a mravov a svíatostného udel'ovaníamilostí. Tak vel'ké miesto v církevnom ústroien­stve ie dané l'udskému prvku. že neraz sila mi­losti, ktorú sviatosť dáva priiímaiúcemu, jev určitei závislosti od osobnei hodnosti kňaza­rozdávatefa. Spovedaiúci sa & príiímaiúci kres­tan napr. nemusí sa vóbec strachovať o to. čispovedník, ktorému vyznáva svoie hriechy, akňaz, z ktorého rúk príiíma eucharistický chlieb,ie v stave čistoty a milosti alebo nie. svíatostipósobía, ako sa to teologicky nazýva. ex opereoperato a nie ex opere operantis. Kol'ké herézy

372

—-spomeňme aspoň katarov -—maly svoj původv tom, že svátost Cirkvi bola zamenená so svá­tosfou jej predstavených alebo aj všetkých ve­riacíchl

Ak sa rozhliadneme na časy prvotnej Cir­kvi, tak nájdeme niektoré, v Evanjeliách opísanépriklady pre to. že l'udské slabosti jednotlivýchúdov Církvi alebo aj cirkevných autorit majúbyt' trpené vždy len ako bolavé. ako škvrny naodeve mystického Krista. nikdy sa však nesmústať dókazom proti svátostí Církvi. Ktosí k tomunapisal vel'mi vhodne : „A či Církev už od za­čiatku. keď jej Zakladatel žil ešte na tejto zemí.nemala na svojom svadobnom rúchu poruchy?Ved nebol hodným aj jeden z dvanástich, kto­rých si Kristus vyvolil z miliónového počtu l'udíza svojich apoštolov. Druhý z týchto prvýchspolupracovníkov- na novom královstve božom— a to práve ten, ktorému bola odovzdaná mockl'účmí — zhrešil v najvážnejšej chvíli zradou.zutekal od zástavy. No Kristus ho nezavrhol, basa ho neskór ešte spýtal, čí ho miluje viac. akoho iní milovali. Kedže Syn Boží tieto l'udskostí,ktoré sa už v čase založenía Církvi ukázaly,radikálne nevylúčil a ích opakovaníe nezame­dzíl. či preto si l'udia dneška móžu tvorít vo fari­zejskom sebavypínaní úsudok o Církvi podle.toho. či kňaz raz v hodine slabosti podlaholTudskej prirodzenosti, čí tento alebo onen re­hol'ník prestúpil zákon?

Chronique scandaleuse o kňazoch, mníchocha mníškach nielen že nič nehovorí proti svátostiCírkvi, ba ju ešte utvrdzuje. keď sa na to poze­ráme triezvym a predovšetkým nie zlomysel'­ným pohladom. Bolo by teda myslitelné, že byCírkev mohla prestáť obdobia mravného úpad­ku v klére a v kláštoroch ——asi v časoch rene­sancie a pred Tridentom —. keby v nej nevlá­dol Duch Boží, ktorý uskutečňuje prisl'úbenieVykupitel'a. že brány pekelné — aj tie. ktoréniekedy vznikajú na vlastnom cirkevnom poli,

373

nepremóžu Kristovu ustanovizeň? A práve to,že nehodné l'udské ruky nemóžu božské dieloCirkev ani z vnútra rozbit, ba ani len vážnepoškodit. tým viac svedčí o božskej velebnostiCírkvi, ako to dokazuiú světí. ktorí v každeidobe vyrastali v lone Církvi. Porovnaime napr.Církev so štátmi svetových deiín. Kým naiváč­šie & naimocneišie štáty, napr. stará ríša rim­ska. zanikly v mravnei spustlosti a korupcii.Církev práve zo seba vzala obrodné sily. abyvystúpila z chvíl'kového úpadku k novému &tým vznešeneišíemu rozkvetu. Reformné hnutiesvatého Františka. ktoré bolo namierené protizosvetáreniu mravov a zvyklostiam života, protilibertínizmu a mamonizmu v Cirkvi, dokázalosa také mocné. že mohla byt ním privedená ob­nova v l'udskom výseku Církvi. Reiormné hnu­tie svatého Ignáca prekonalo bludné náuky.ktoré v storočí reformácie velmi hlboko preniklydo cirkevného života. Keď sa rehol'ný životdostal do nebezpečenstva. prišli velkí svi-ití re­hol'ní reformátori — Bernard z Clairvaux, Jánz Boha, Terézia z Avily a mnohí iní — na túmyšlienku a zachraňovali rehol'níctvo pred zá­nikom. nie cestou revolúcie. ale čerpaním silz Ducha Cirkvi. Níiaký štát v deiinách nemóžeukázat podobné dókazy pre obrodu : vlastneipodstaty ako Církev.

A ešte niečo ie dóležité pri posudzovaníChronique scandaleuse o Církvi. Vo všetkýchprípadoch ide o mravně pochybenia. ktoré savyskytuiú v deiinách Církvi len práve ako vý­nímky. na ktoré ie pozornost len preto viacupretá než na pravidelnost. ktorú potvrdzuiúnespočítatel'né priklady hrdinského cvičeniav ctnostiach. že chcú robiť Církvi výčitky. nechsa neviem čo robí. Predložil si už niektorý 2 od­porcov Církvi aspoň raz otázku. či kňaz aleborehol'ník. ktorého pád sa šíri vo vereinosti.predtym desať. dvadsať. ba varí sto ráz hrdin­sky neboioval proti pokušeníu & mu neodporo­374

val, kým iný z moderných pohanov v podobnompoložení určíte už pri prvom bý padol za obetupokušítel'ovi?

Prestaňme teda so všeobecným upodozrie­vaním kléru. ktorý vo svoiei prevážnei váčšinežije práve dnes mravne. Musíme si ujasnit, kdemáme hl'adat božský prvok v Církvi a ako zasavymedzovať l'udský. Musíme si uvedomiť jedí­nečnú obrodnú sílu, ktorú Církev za skoro dvetisícročia práve vo vážných prípadoch malazo seba, & skoro musíme sa predovšetkým matna pozore, aby sme opatrneišie hl'adeli naChronique scandaleuse o Cirkvi ako na iei ActaMartyrum a životopisy sv'átých.

Křesťanská bucáovnost'(: čejinnom prúbení.

P. Aquinas M. Gabura. OP.

Rozprával som sa s istým vysokoškolákomo tom, ako móžeme uplatňovat krestanstvo vovšetkých iednotlívostiach života a pritom ostaťmodernými. Na to mi povedal: „Prečo Církevaž teraz začína takto krásne chápat život?"

Nemyslíme si. že ie to zlomýsefná otázka.Veru. niel Je to skorei otázka neiedného dnes­kaišieho človeka dobrej vóle. ktorý bý chcel maťkresťanskú vec iasnú; ved túži po kresťanskomobiatí života. lebo cíti nadl'udskú moc a nad­zemský póvod kresťanstva. Len chcel by vidieťodkrytý základ. na ktorom ono stojí. A ten bývatol'me zastretý, že kresťanstvo neraz posudzu­ieme iba zvonka a preto nevecne.

Podstatne chápané kresfanstvo nie je ničiné ako Ježíš Kristus s bohofudským životom.Kristus vstúpil do svetových deiín. aby l'udstvozachytil pri rútení sa do záhubý a postavil hotam. kde patrí podl'a póvodného plánu a kdeiedine dosiahne všestranné rozpátie, kde sa

375

nájde celé, šťastné. rozvité, totižto v Bohu.Preto Kristov zásah do deiín ie naivýznamnei­šia, naipodstatneišia skutočnosť vekov, rozho­duiúci medzník pre kladný, tvorivý vývin l'ud­stva. Z toho celkom zrejme vyplýva. že JežišKristus ako záchranca, obroditel' a stály obožo­vatel" l'udstva — svojím učením, ktoré ie totožnés čirou pravdou. svojím životom, ktorý žiaripodmaňuiúco krásne. svoiím krížom, ktorý ienaiváčšia zásobáreň sil I'udstva — má neod­škriepitel'né právo a nevyhnutný nárok na celél'udstvo, na celé deiiny, na všetky veky až poposledné vlákno ich bytia. Keď mu I'udstvoďakuie za svoje zdarné iestvovanie, musi mu aipodliehať. Preto Kristus právom stavia sa naživotnú cestu iednotlivca ai celei l'udskei spo­ločnosti ako nedišpenzovatel'ný živý zákon. nai­vyššia smernica života, božský kvas, ktorý musísa všade dostať, všetko prepracovať. Kristus iepre všetkých l'udí, všetky storočia, všetky spo­ločenské stupne. všetky zamestnania a formyživota.

Kristus svoiím božským životom chce pre­pracovať ai naše storočie s ieho kultúrou. tech­nickým pokrokom, spoločenským rozvrstvením.výdobytkami. zdravými výrazmi života. slovomvšestranne. Nič mu nemá uniknúť. Všetko trebaobnovit v Kristovi. Tu má základ obrodné hnu­tie katolíckei akcie, ktorá napríklad vo Fran­cúzsku & Belgicku dosiahla dóstoinú výšku. Jo­cizmus. iécizmus. iacizmus, Ad Lucem a inéživé ústroienstvá výbojného katolicizmu vnáša­iú Ježiša Krista do dielni. tovární, kasární, úra­dovní, školských siení. na polia, do športu. ta­nečných miestností, slovom všade. kde sú l'udia.

Keď dokorán pootvárame svoie životy Ježi­šovi Kristovi, vidíme, že život ie kraiší. že to.čo sme milovali. viacei miluieme, že všetko pri­rodz_ené— bez toho, aby bolo daiako narušené.—_ le pozdvihnuté do vyššei oblasti. v ktoreima netušené možnosti rozviiania. No neiednému

376

pri pozorovaní pružných tvárností duchovnéhoživota v moderných formách prichodí na umspomenutá otázka vysokoškoláka: „Prečo Cir­kev až teraz začína takto krásne chápat život?"

Na vysvetlenie stačí povedat, že Církevvždy rovnako krásne chápe život. keď pod po­chopom Církev myslíme na Krista, ktorý d'aleižiíe v Církvi a s ňou kráča deiínamí. A „JežíšKristus je ten istý včera i dnes i na veky". Taksvatý Pavol upozorňoval kresťanov zo židovstvana ustavičnú časovosť Krista, lebo Ježíš Kristus,keďže ie Boh. ie večný. nadčasový a preto takýblizky každému veku. Veď každé storočie, každýrok, každá sekunda prediera sa k večnosti av nei má. iediný smysel a hlboké odóvodnenie'.teda má za ciel' priblížiť sa ku Kristovi, v ňomspočinúť. Kristus pre svoiu večnú sviežosť bolpriam taký časový pre ludi prvých kresťan­ských storočí. ako pre l'udí všetkých nasleduiú­cích storočí. Keďže ako Boh udržuie a vediel'udstvo v deiinnom vývoii. pokroku. rozumiementalite každého storočía. psychologickému,kultúrnemu. spoločenskému & hocakému inémusvoirázu každého veku. a ieho božský život iedosť mocný na to. aby všetko v l'udstve zvládol.povzniesol a umocnil nad l'udské možnosti. PretoKristus vo svoiei Církvi vždy bude mať porozu­menie pre všetky životné odbory a svoiráznerámce každého storočia a dosť sily na predu­chovnenie všetkého. Ako l'udstvo pokračuie, takten istý nemeniací sa Kristus zmocňúva sa všet­kého kladného v ňom. Kresfanstvo priblížilo sav prvých storočiach k všetkému. čo vtedy boloprirodzene zdravé a moderné, a pozdvihlo ho;a vtedaiší kresťan si povedal, že Církev ho chá­pe. Krestanstvo zmocnilo sa žívotných preiavovstredovekého človeka a bolo moderné pre vte­daišíeho človeka. S tým istým porozumením prepožiadavky moderného života stojí ai pred člo­vekom dvadsiateho storočía. lebo ie svetonázo—rom Ježiša Krista, ktorý ie ten istý včera, dnesi na veky.

377

No keďže Kristovu Cirkev utvára mimo nad­časového a preto vždy časového prvku ai I'udskýprvok. ktorý občas klesá, narúša a ničí. stáva sav deiinnom prúdení. že časovosť Církvi a ieiporozumenie pre otázky súčasného človeka súakosi zatienené. A to je vtedy. keď l'udia nechá­pu vecne Krista, zastrú si ho predsudkami alebonenávisťou a to až tak, že opovážia sa za mo­derné vyhlasovať. čo je protiprirodzené. Tu iepríčina úpadkových vln vo svetových deiinách.Nepochopenie Krista l'udstvo tahá dolu. k zá­porom.

Církev nerobi nijaké mimoriadne novoty,keď do modernych, nášmu storočiu vlastnýchtvarov života vlieva božskú silu, platnú prevšetky veky. To vyplyva z iei nadčasovei pod­staty. ktorou ie Ježíš Kristus.

A tak našou kresťanskou povinnosťou je. abysme usilovne hladali túto nadčasovú podstatu.iei približovali &celkom otvárali svoje životy avždy vyššie privádzali obrodnú krestanskú vlnu.ktorá začína sa dvíhať z úpadkovei krivky.

Toto podporiť pousiluieme sa rozvíňanímkristocentrického plánu od ianuárového číslaSmeru.

Duchounosf uo sučtých.„Zi/'em. už nie ia. ale žiíe vo mníKĚsfus“ (svčtý Pavol).Prepracúvam na k teito naiutešeneišei velkosti?

7C bucdoanej fyziognomii?. ]ozefa Scůrijaersa, C5573.

Dr. Ján Mastylak, CSsR.

Vlani 4. marca zomrel v Ríme po štrnást­dňovom utrpení znamy duchovný spisovatel.redemptorista P. Jozef Schriivers (narodenýr. 1876). Keďže P. Schriivers bol osobnosťou

378

a duchovným spisovatelom nevšedných kvalitla bol už tiež uvedený do slovenskej duchovnejverejnosti,2 nebude bezvýznamným & nemiest­nym zaznamenat tu niekolko slovných čí't, za­chycujúcich aspoň skicovite jeho duchovnú fy­ziognomiuf

I.

Cez bohoslovné štúdiá klerik Schrijvers bolchatrného zdravia. „Fráter Schrijvers nebudedlho žit" — vyslovil sa raz pred ostatnými jehovtedajší predstavený — P. prefekt. Táto pred­poved sa neuskutočnila. P. Schrijvers sa dožilpomerne vysokého veku. 69 rokov. veku sv'átéhoKlementa Hofbauera. svojho spolubrata. Ale žilvždy v ovzduší blízkej smrti. Azda aj pretoza svojho života tolko vykonal, lebo chcel vy­užit vždy dobre drahocenný čas života. Nie na­darmo dal svojim synom v reholi priklad svět-ýAlfonz Liguorský. ktorý po pátdesiat rokov za­chovával sl'ub, že použije dobre každú chvilkučasu. Neviem, že by si P. Schrijvers za ten čas.čo som ho poznal. vyšiel čo len raz na pre­

' To uznávajú kritici jeho spisov. ale aj jeho osobníznámi. Napr. bývalý rektor Duchovnej grécko­katolíckej Akadémie vo Evove a terajší l'vovskýgréckokatolícky metropolita ho vo svojej knihe..Podorož do Anhliji" (1935) charakterizuje ako„človeka vysoko inteligentného a asketicky vyro­beného". Tiež si ho osobne vážil aj predošlý metro­

olita, gról Andrej Šeptickyj (1865—1944),orovnaj SMĚR 1944. str. 331. -— Slovenský pre­

klad „Božského Priatel'a" má na sklade kláštorredemptoristov v Podolínci. Ako dvanásty svšzokdominikánskej edície „Veritas“ vyšiel tohto rokuv Košiciach preklad „Ježiš medzi nami".Takmer sedemročná možnosť blízkeho osobnéhostyku podala pisatelovi týchto riadkov nejednuoriginalnu príležitosť nazriet hlbšie zblízka i z od­stupu do jeho duše. príležitosť to. akej sa v po­sledných rokoch pre vojnovú izoláciu dostalo ne­

mnohzm pozorovatelom. Za takš dlhý čas aíchara teristická rezervovanoat P. chrijversa malaviaceré krátke a regulované chvíle ,.sebazjavenia".

379

chádzku. keď nemal neiaké vecné poslanie.A v minulosti sotva to bolo inakšie... Jehozdravý vidiecky koreň a rozumná a pokoinásebavláda &usporiadanost to tak dlho vydržalil

Duchovny život P. Schriiversa sa vyvíialnielen v ovzduší blízkei smrti. ustavičnei spo­mienky na „posledné veci". ale ai v ovzdušítúžby po smrti. ked človek túži so svatýmPavlom „rozpadnúť sa a byt' s Kristom".Duchovní spisovatelia to pokladaiú za jedenz vrcholných znakov dokonalej lásky k Bohu.

Roku 1943 prečitúval si P. Schriivers svoieosobné poznámky z duchovného života zpreddvadsiatich rokov. ked bol ešte predstavenýmredemptoristov vychodného ohradu v Haliči.Takmer na svoi podiv zistil to isté rozpoloženieducha. tú istú túžbu po nebi.

Za vlastné specifikum duchovného života P.Schriiversa možno označit dóvernosť ustavič­ného životného styku s Pánom Ježišom a Pan­nou Máriou, rozšírenú ai na svatého Jozefa.„L'intimitá divina — božskú intímnost" nazvalP. Gabriel od svěitei Magdalény v iednei verei­nei prednáške na Gregoriáne charakteristickýmznakom duchovnei školy karmelitskei rehole.Ai 11P. Schriiversa vystupoval do popredia zá­ujem a nadšenie pre intímny styk s Bohom.iedinym v božskei Trojici. Ešte v poslednýchrokoch sám so záuimom čítaval Lenzovo dielo„Nebesá vyprávaiú". Vo svoiich mladších ro­koch dókladne poznal Spomienky a spisy cti­hodnei sestry Alžbety od naisv. Trojice. šest­advadsat'ročnei karmelitánky diionskei (zomre­la 1906). ktorá našla svoje „nebo na zemi"v mystickom živote s troma božskými Osobami,prítomnymi v iei duši. Jednako 11P. Schriiversastredobodom života bol Boh vtelený. Boho­človek. A P. Schriivers skutečnost života vtele—ného Boha prenikol s osobitným svoirázom svo­iei & rodinnei nežnosti, v ktorei niekedy ne­možno nebadať ai odraz francúzskei psycholo­

380

gickei jemnosti. Ai keď u P. Schriiversa hlavnéteologické predmety a motivy duchovného ži­vota sú tie isté ako u svatého Alfonza. predsaich chápanie a uskutočňovanie ie patrne odlišné.takže duchovný smer P. Schriiversa můžemedosť vhodne naivat neoalionzianizmom.

Ab',r duša žila ozai dóverne s Pánom. to jestaby medzi dušou a Pánom bol vzáiomný a oba­polný životný pomer bezvýhradný — duša samusí celkom zriecť seba a odovzdať sa úplnePánovi, aby ai Pán sa iei odovzdal bez výhrady.Treba opustit všetko. aby sme všetko získali.podia známych slov Nasledovania Krista.* Semsmeruje ai slávne „Todo v nada — všetko i nič"svatého Jána od Križa. Potom Pán ai niekedyroznráva s dušou. hovorí iei „podstatné slová“.ako ich nazývaiú teoretickí mystici. Zo svoihoživota ich mnoho uvádza svatá Terézia Vei'kávo svoiei Autobiografii. Ai P. Schriiversovi saich dostalo.

Cez vojnu P. Schriivers vydal váčšiu knihu„Otče náš, ktorý si na nebesách". Vyslovil sa,že túto knihu napisal na rozkaz. Keďže bol asipred poldruha rokom predtým na súkromneiaudiencii u svatého Otca. naporúdzi bola do­mnienka. že sa to stalo na rozkaz svatého Otca.Ale niel Myšlienku napísať takúto knihy malP. Schriivers už dávneišie predtým. ale vol'a­iako sa k iei uskutočneniu nedostával pre inéveci. Až raz pri poklone naisváteišei Sviatostiočul nepochybné slová: „Teraz napíš mojuknihul"

Pri blahoželaniach & pri príležitosti osob­ných udalosti v živote P. Schriiversa, keď sasfubuie ai modlitba. P. Schriivers prosieval preseba modlitbu na úmvsel. aby stále žil v čímvšičšei dóvernosti s Pánom Ježišom a PannouMáriou.

Nevei'ká knížka „Ježiš medzi nami" móže

' Kniha III. 32. 4.

381

být naozaj pokladaná aj za osobný výlev duše. Schrijversa.

Nie je možné ani vhodné preberat všetkypolomerý života P. Schrijversa, vychádzajúce: jeho stredobodu. Spomeniem len jeden prí­klad obdivu hodnej odovzdanosti.

Za svojho účinkovania v Haliči (1913—1933)bol častejšie navštevovaný trápnou migrénou abolesťami hlavy. Výnorila sa aj obava. že bymohol stratit používanie rozumu. „Fiat — nechsa stane. ak je to vól'a božial" Mimoriadnahrdinskosťl

II.

„Akú povahu mal P. Schrijvers?", pýtali sama poslucháči pri výklade povahových charak­teristik podl'a Schrijversových Základov du­chovného života. Záujem odóvodnený.

V Taliansku si niektorí z prekladov Schrij­versových knih namýsleli, že ich autor hlásaakýsi druh kvietizmu. A bolý vraj preto ajškriepký, ked ako učebnú príručku zavádzalipráve zmienené Základy duchovného života.

Mám podat niekolko čřt, týkajúcich sa jehoprirodzených vlastností. daných do služieb nad­prirodzena alebo ním vypestovaných?

Nejdem sa púšťať do rozličných rozborovpovahových typov. Aj tu sú stále nové vedecképokusy. Kretschmer, Jaensch. Pende nestojavari na konci radu systematikov. A stará sústa­va nedá sa dóvodne celkom odstavit.

P. Schrijvers bol podl'a mojej mienký recvážne týpom cholerickým. Cyklotýmným. lo­vek silnej energie a vóle, ktorou ovládal každýsvoj čin. každý svoj pohl'ad, každý svoj pohyb.Jeho disciplinovanosť vonkajšia bola až trochunápadná, ale nestrácala svoju prirodzenosf, kto­rú niektorí ťažko niesli napr. u velkého askétuz Tovaryšstva Ježišovho P. Ghinhaca. Ani naP. Schrijversovi sa všetkým všetko nepozdávalo.Ale to ani nie je možné. Každý človek má prá­

382

vo na niekolko zvláštností. — hovori volakdeP. von Hertling vo svojej knižke PriesterlicheUmgangsformen. Týmito zvláštnostami azdabolv chránené iné cenné vlastnosti. ktoré by savari inakšie neudržaly.

S málo luďmi v živote som sa stretol, čo byukazovali takú silnú a takmer celú osobnostovládajúcu vólu. Aj myšlienky a predstavy re­gulovala. nielen vonkajšie úkony — čo je l'ahšie.Nie je to neuskutočnitel'ná rada. ked vo svojichZákladoch duchovného života žiada zriect sakaždej nebezpečnej a zbytočnej predstavy amyšlienky. On ju uskutočňoval.

Istý český profesor teologie dobre postrehol.že požiadavky, ktoré stavia P. Schrijvers preduchovný život, vyžadujú velkú rozhodnost asílu. a že je to klam krátkozrakých, ktori v nichchcú azda vidieť len sladkasté vodičky a pašupre cit.

Postavy bol P. Schrijvers prostrednej aleboaj trochu nižšej. ale zato v mužných rokocha v starobe zavalitej a objemnej. Bol to hádamDr. Garofalo, profesor na Propagande a ctitel'P. Schrijversa. ktorý po prvom stretnutí s nímutvrdil sa v presvedčení, že mystici bývajú tlstí,ako svatá Terézia Velká a sv. Tomáš Akvinský.

. Schrijversa popri jeho vnútornom vy­bavení a v súvise s jeho silou vóle treba zvláštevyzdvihnút jeho dar riadenia. donum regiminis.Vedel vládnut a byt predstaveným. Viest navo­nok i vnútri, v spoločnosti i v duchovnom živote.Nielen sanctitas, ale aj prudentia. nielen osobnásvátost, ale aj rozumnost a opatrnost boly jehovynikajúcimi vlastnosfami. To. čo ma saméhoaž prekvapovalo, bola skutočnosf. že tento uči­tel' duchovného. celkom nadprirodzeného života,vedel tak oceňovat a používat prirodzené slož­ky života a osób.

O spisovatelskej drahe P. Schrijversa smesa zmienili už pred dvoma rokmi. So stanoviskatechniky spisovatelskej nie je bez zaujimavosti

383

všimnúť si niektorých iednotlivostí. Svoie spisypísal ručne do sošitov na obidve strany listov.Sošity nechával otvorené na pracovnom stolíku,čo mu bolo ustavičnou výzvou, aby pokračovalv práci. Do ovzdušia rozrobenei práce utekalpred starosfami a mrzutosfami vonkaišieho ria­denia spoločnosti. Svoie spisy starostlivo pre­pracúval. kým ich dal do tlače. Tak rukopisjedného spisu prepísal až dvanásť ráz. Ale ve­del pracovat ai rýchle. Knížku Dobrá vófa,ktorej obsah mal dobre premeditovaný, keďžeho prednášal ai pri duchovných cvičeniach, na­pisal za tri dní.

V zime roku 1938 sa P. Schriivers podrobilvážnei operácii. _Boldóvod domnievat' sa, že je­ho životná'dráha sa blíži ku koncu. Duša nevdo­iak retrospektivne merala uplynulý život. P.Schriivcrs spokoiný konštatoval: „Ja už somsvoie poslanie splnill" Zneie to ako hlas pavlov­ského: „Beh som dokonal."

Ai nám, drahý Otče. pomáhaite splňať našeživotné poslanie svojím príkladom. svoiimi spis­mi & svojím orodovaníml

Rozůovory?. Cliryzosfoma Barbysa .: Bodom: príležitosti desafročného kňazského jubilea.

(Z trstenského denníka.)

30. IV. Sám : Ježišom v dňoch 30. apríla — 3. mája.

Pane. utiahol si sa pred zrakom l'udí. aby simohol byt sám s Otcom. I ia tie tri dni chcempri boku Tvoiom byt sám s Tebou. Vidím. žeTvoi zrak mňa hladá. ako by si chcel, aby smeboli len sami dvaia. Čuiem, čo hovoríš: „Mámti čosi povedat" Dobre, Pane. venuiem všetkupozornost len tomu, aby si mi všetko povedaťmohol. všetko, čo máš mi povedať.

384

Odbehol som od astierok a ovečiek. tienechávam len Tebe. a teraz sám, úplne sámchcem byť s Tebou.

Pane. každú chvil'u a minútu chcem Tebezasvatiť. leot srdca. um. vól'u & myšlienky —telo a dušu len u Teba nechám. Veni SancteSpiritus!

!. V. „Simon, mám “ čosi povedat“

Ano. hovor. Pane. Pane, hovor všetko bezokolkov. Nestaraj sa o moju citlivosť. namysle­nosť. Len hovor. poslúcha Tvoj nehodný desať­ročný služobník oltára.

To ..čosi" mi povedz. Viem. chceš mi vyjaviťvšetky hriechy, nedbalosti. nevemosti. mojepriestu ky. ktorých som sa dopustil cez desaťrokov ňazstva.

Ano, čujem. ako žaluje na mňa oltár, protiktorému som sa previnil; žaluje na mňa spove­delnica, v ktorej som cez desať rokov vysluho­val Tvoje milosrdenstvo; žaluje na mňa kaza­tel'nica. v ktorej som vysluhoval a hlásal slováTvoje. Zaluje na mňa kfdel' tých dietok. ktorýmsom Teba. Priatel' dietok. zvestoval. Žaluješ namňa aj ty breviár. ktorý som cez desať rokovako kňaz odbavoval. Zaluje aj mój rehol'ný šatna mňa biedneho. Všetko žaluje. Panel Milo­srdenstvol Ale keď začnú žalovat Tvoje oči.čo na mne videly. Keď Tvoja vševedúcnost zač­ne vypočítavať všetky moje hriechy. Pane, ktoobstojí?

Keď zpať pozriem na tých desať rokov kňaz­stva, kol'ko hodín. dní a týždňov by povstalona žalobu proti mne?

Pane. tak sa citim, ako tá cudzoložná žena,ktorú so všetkých strán kameňmi prihnali k Te­be. Mňa tiež všetky tieto hriechy. priestupky.ktorých som sa dopustil ako kňaz cez desaťrokov. tie všetky mňa kameňujú a ja utekámpred nimi a ony za mnou idú až k Tebe. abytam na mňa žalovaly & vyžiadaly od Teba pri­

25 385

volenie mňa zatratit. Ale ony nevedia. že Ty siMilosrdenstvo, ktoré nechce smrť hricšnika. ležchce, aby sa obrátil a živ—,'rbol. Ježišu, hanbírnsa. trasiem sa pri ich obžalobe. ia Tvoi kňaz.Tvoi priatel', Tvoi zástupca. cez desať rokovako špatne som Ta zastupoval. Často ťažko veritmohli ai tí naisilneišei viery. že Teba Ježišuzastupujeml Ei tažko: Hanbím sa Ti pozrietdo očú, Ty nekonečná čistota. ktorú som malzastupovat. Moja prchkost. netrpezlivost. ktorousom tol'ko pokazil. ani neviem. kým Teba, po­koru a zhovievavost, som mal zastupovat. Zabu­dol som často, že veď ia ako kňaz som namiestoTeba daný l'uďom. dušiam. aby som pokračovalv Tvoiei Láske, Dobrote. Milosrdenstve. zhovie­vavostj Tvoiei a ja som to tak strašne zlezastával.

Viem, to si mi chcel povedat, toto je to straš­né „čosi“, to „aliquid“, ktoré stačí ma uvrhnútdo priepasti pekelnei. Moje hriechy držia ka'mene v ruke a chcú mňa kameňovať. zabit. A iačakám, kedy dáš povel. aby začaly pafbu ka­meňov na moiu hriešnu dušu, a čakaiú. aby siTy vzal kameň a prvý ho hodil na mňa. Povedz.mój zlatý Pane. čo by som si iné zaslúžil odTeba za hriechy móiho desaťročného kňazstva?Pravda. hoden som. aby si ma ai Ty zavrhol.odkopnul od seba. Kameňom svoiho spravodli­vého hnevu, aby si ma mohol zatlct na veky.Ty však nechceš smrt hriešnika. Ty chceš. abysom sa obrátil a bol živý.

Ty však čo robíš? Píšeš všetky moje hriechydo prachu na zem. tak ako žalovalí na mňasv'átý oltár, kazatel'nica, spovedelnica. dietky arúcho. Tým chceš mi dat na vedomie. že zničitchceš z duše moiei hriechy všetky. „ako sachytro stráca nápis na ceste napísaný v piesku".Pravda, pride víchor Tvoiho milosrdenstva avšetko odtial' odfúkne, ked budem u noh Tvo­iich kl'ačaf, aby si zabil vo mne starého člo­veka. Uhoď. uhoď, Ježišu. kameň do mňa, aby

386

si navždy zabil & nielen ohlušil vo mne staréhočloveka. so všetkými jeho skutkami. A stvorvo mne nového človeka. nového kňaza. podlaSrdca svoiho. A po svatej spovedí počuiemTvoje slová: „Odpúšťaiú sa ti hriechy, iď v po­koii, ale viac nehrešl" a vtedy uzriem okoloduše, že žalobcovia moji všetci sa potratili &ostanem len ia sám s Tebou. Ježišu. S Tebousamým. Prosim ťa dai, aby sme v duši len mydvaia sami vždy ostali. Len my dvaia. Ja užlen v Tebe & len Ty vo mne. ako list v obálkepriezračnei. v ktorei by bolo Teba vidieť. Vidieťz očú. zo slov. zo skutkov. z celého móiho bu­dúceho života, že Ty si vo mne.

Pane. v duchu bozkávam všetky tie oltáreTvoje, na ktorých som desať rokov slúžil svátúomšu. a prosím za odpustenie. Večný Otče. prenaidrahšiu krv Pána Ježiša Ta prosím. odpusťa zabudm' mi všetko. čo som sa cez desať rokovprevinil proti Sviatosti oltárnei, či proti boho­stánku, či proti svátei omši alebo pri vysluho­vaní teito Sviatosti. Už akýmkol'vek spósobom.či nečistotou srdca, neúctou, roztržitosťou. ned­balosťou. Svatý oltár boží, čo som slúžil kedypri tebe. odpusť mi, odpusť!

Pane, v duchu bozkávam spovedelnice. v kto­rých som desať rokov vysluhoval Tvoie Milo.srdenstvo. Odpusť. čo som sa pri vysluhovanísvatej spovedi previnil, zanedbal. pokazil. zhre­šil. to všetko mi odpusť, Otče nebies! Pre nai­svž-iteišiu krv Ježišovu Ta prosím. odpusť. na­prav, vynahrad'. doplň a požehnai, čím som sapo desať rokov v spovedelnici akýmkolvek spó­sobom previnil.

Pane, v duchu bozkávam kazatelnice, na kto­rých som cez desať rokov kázal, ohlasovať malTvoiu slávu. Čo som zanedbal z lenivosti, l'aho­stainosti, nesvedomitosti. čo som zabudnúc naTvoiu slávu, svoiu vlastnú hl'adal. Ježišul Milo­srdenstvol

Pane. v duchu bozkávam brevíár, čo som mal

25— 387

konať ako kňaz. Ježišul Milosrdenstvol Kofkáneúcta. náhlenie. roztržitosť vedomá, nevedomá.nedbalost v modlitbách pri liturgii alebo recito­vaní breviára. Nebeský Otče. ako náhradu Tiobetuiem všetky modlitby naisváteišieho SrdcaJežišovho, čo tebe prednášal, prednáša a pred­nášať bude.

Pane. v duchu bozkávam tie nevinné dietky.ktoré som cez desať rokov učil. prosiac 'l'a zaodpustenie, čo som sa previnil. zanedbal, poka­zil pri ich vyučovaní.

Pane. bozkávam svoie rehol'né rúcho. pro­siac odpustenie, čo som sa previnil proti nemuza desať rokov ako kaňz.

Srdce móiho zlatého Pána!Naprav: čo som pokazil!Doplň: čo som zameškallOdpusť: čo som zhrešillŽehnai: čo som dobre urobil!za mojich desať rokov od 3. V. 1925 do 3.

V. 1935.Ježišu, milosrdenstvol

2. V. .,Chryzosťom, mám fi čosi povodni."

Viem, Pane, pred oči mi predostrieš všetkytie milosti, ktoré som dostal od Teba. ale somich nevyužil. Ten vel'ký zástup milostí nevyuži­tých. zanedbaných, tie hl'a. tiež len žaluiú namňa! Kde by som bol už býval. keby som bolbýval verný Tvoimu vnuknutiu, Tvoimu vo­aniu7!

Premárnil som mnoho milostí Tvoiich. Je­žíšu. Pane mói, odpusť a pre lásku Otcovu Taprosím. nepozbav ma milostí. mnou cez desaťrokov kňazstva zanedbaných. Pane. vráť mi ich.dai mi ich! Odteraz chcem byť a budem vernýTvoiim milostiam, len iednu milosť vždy vopred

pošllš,aby ma pripravila na prijatie tých ostat­nýc .Pane, trasiem sal Pane. tie premnohé milosti,

čo si mi cez desať rokov dával — a tie moie

388

hriechy. ktorými som Ta cez desať rokov obrá­žal. to všetko žaluie na mňa, obviňuje mňa predTebou.

Pane. budem s Tebou už teraz takým vdač­ným prijímatel'om Tvoiich milostí. Ani iednunesmiem stratiť.

Pozri na mňa okom milosrdným. pozri domoiei duše. Hl'ad na všetky moie hriechv. abytak zmizly pod lúčom milosrdného pohl'aduTvoibo ako máiový sneh pod lúčom tepléhoslnka. Takým čistým. takým verným. dobrýmkňazom chcem byť.

Pane. nechcem už nikdy viac Teba zarmůtit— tak chcem žit. aby som sa Ta spokoine moholso svatým Jánom. Tvoiím miláčikom. opýtat:Ci som to ja, Maister?; aby mi vždy svedomiemoie Tvoiu odpoved tlmočilo: niel, aby sana mňa niiaká zrada. ani tá naimenšia never­nost nemohla povedať.

Tvoiím verným Jánom byt!3. V. „Suffícll disclpulo, at si! sicut magister eiusl' '

Áno, m6) zlatý Pane, „milic-it".

0 prístúpenl Ř Svatému svatúcd]ežíšovl Tristovi, Irdfovl unie/ov.

TomašHemerken-Kempenský: Rozhovoryduu.Ty sám si moi Král a moi BohlVstaň. duša moia. pod a vstúp na miesto obdivu

hodného svitostánku. ]: domu božiemulSluší sa. aby si sa teraz. nechaiúc ostatné. pobral:

prosebne úctivo pozdravit nášho Pána Ježila Krista.avoiho Spasitel'a a Vykupitel'a, ktorý ie hlava včetkéhopanstva a moci. radostí a Koruna všetkých svitých.pevná nadei a isté očakůvanie všetkých veriacich.

On ta stvoril a vykúpil. on sám pre teba pracoval.boioval a zvttazil. On sám io tvoi zaatanca a smierenleza tvoie hriechy. On sám ie tvoi potelitel'. tvoi opatro­vatel a tvoi správca.

389

On jediný je tvoiím obzvláštnym miláčikom. ktorýpasie sa medzi lalijami a želá si spočinút na tvoieihrudi. Kto ti kedy preukázal také dobrá? Ktože ťamiloval takou láskou? K tomu pristup. tomu sa ponúkni.iemu otvor svoie srdce a pred ním vypočttai, čokofveksi ieho taiené nosila.

Nik ti nenaznačt a nevyjavt lepšie. ako treba dúfať& usilovat sa v l'udských veciach. ktoré sa tak meniaudalostami.

U neho nech ostávaiú tvoie snahy & túžby a v ňomtvoje úmysly. Daromná ie l'udska nádei. on sám ie všakoporou pokoía. Skrze neho budeš mat pristup k Otcovia on ti dáva každú milost a vlieva hoineíšiu ctnost.Či budeš smútit či veselit sa, vždy sa vracai k nemulOn ie zrkadlo života. on ie miera spravodlivosti. On sámie neochabuiúce svetlo duše. láska k cudnosti a radostsvedomia. Pre neho lahko opovrhneš všetky milé veci.pre neho všetky trpké a protivné veci budú znesitel'né;a pretrpené z lásky k nemu budú se ti páčit.

Napokon : neho a skrze neho a v ňom ie všetko.K nemu má hlavne smerovat každý úmysel. každý počin.čttanie. modlitba a roziimanie ai uvažovanie. Skrze nehodáva sa ti spása a chystá sa život večný. Pre neho sanebudeš bát zomriet a nebudeš sa zdráhal žit. ba mašverit v jeho vernost a nedávat ničomu prednost predieho úctou a láskou.

Nuž pristúpže & vzdávaí vďaky svoimu Vykupitel'ovi.O naisladšt a nad všetko milovaný Ježišu, buď nai­

vrůcneišie pozdravený. naivščšmi pochválený a blaho­slavený teraz i na veky od každého stvorenia. 0 nai­hodneiší Ježišu. kedy naidem trošku úcty alebo akévďaky vzdám tebe. ktorý si mi preukúzal nekonečnémilosrdenstvo? A keby som našiel. čo by som ti moholdat. či by to nebolo tvoie prv, ako by som ti to dal?Co ti teda udeltm? Málo mám alebo nič!

Či můžem obetovat : ničoho?Predsa však priimi obetu pontženosti. chudoby a

moíei ničotnosti — a nech ti ie všetko priptsané. čokol­vek ai chcel. aby na mne udelilo. Nech i za mňa vzda­vaiú nesmierne chvály všetky sbory anielov. ktorl rů

390

vždy pri tebel Nech ich vzdávaiú ai všetci duchoviaspravodlivt. opakuiúc so vznešeným plesaním to isté.Lež čo mám ečte robit na pamiatku a chválu tvoibonaisviteičieho mena? Mnoho by mi bolo treba robit,som zaviazaný & povinný mnohým a sotva stačím nanaimenšie.

Budem teda čítat o tebe, naisladší moi Ježišu.budem písať o tebe. budem spieva! o tebe. Budem uva­žovat o tebe, hovoriť; budem pracovat pre teba, pre tebai trpieť. Budem v tebe plesať. teba budem chválit. bu­dem ťa zvelebovat, oslavovat. Dóstoine sa ti budem kla­ňať, bo ty si mói Boh. v ktorého sorn uveril, ktoréhosom miloval. ktorého som hladal. ktorého som sivždycky prial.

Zrob na mne znak svoiei dobroty (žalm 85. 17).aby videly moie oči tvoiu vznešená tvár v nebi.

V duchu sa ponížene vrhám na zem pred teba.so slzami horlivo prosiac tvoiu láskavost. dokíal' neráčišbyt ini milosrdným. Zaptš moíe meno do knihy života —.a aby sa odtial nikdy nevymazalo, čo napisala tvoinsvítá ruka. Ja nešťastný. velmi nepodobný záslužnýmsvitým; dóveruiúc v tvoie prehoiné prvenstvo zásluhprosim úctivo. aby som si zaslúžil byt započttaný aspoňmedzi naislabčie & posledné údy vyvolených.

Viem. viem & naozai viem. že moi život & obcovanienie sú také. aby som sa opovúžil d6verovat sebe samému.lež vietka moía nádei & potecha záležia v cene predra­hei tvoíei krvi. do ktorei sa ukladám. citim. že sa mitreba uložit na všetkým. čo som urobil. v čom som saprevinil. zaslúžil si. omeškal. Vidže, o nailáskaveiůiJežišu. moiu malučkost : nehodnost. všimni si tužbymoiho srdca, ktoré mám & ponechávam si po tebe. Niepreto. že som hodný. lež preto. že ty si láskavý. ktorýnepokladáš za nehodné. aby za ta nehodu! dotýkali : tnmilovali.

Moia nečistota ma laků. ale znova ma tahá & vábili tebe tvoia naivňčšia dobrota & pontženosť. Ty. ktorý siozai s láskou sůhlasil stat sa nielen človekom. lež itrpiet za hriečnebo človeka. zomriet a byt pochovaný.A preto k tebe sa utiekam, bo v sebe nenachádzam nič

391

dobrého. Ty doplň mieeto mňa. čo moia olla nemůževykonat. Ty si mi dal túžbu. aby som ta pozdravil.chválil a blahoslavil; bo ty si moia nádel a moi podielv zemi živých. Túžbou moiei duše ie byt s tebou v krt­l'ovstve nebeskom; no keďže moi čas nie ie ešte pripra­vený, budem ta čakat až do večera. Zatiaf to mi ie úte­cbou na mieste móibo putovania. že pamltam na tvoiemeno a na tvoiu naivičžiu lásku a že (a mám - pri­tomného vo viere a vo sviatostiach Církvi.

Bolo by mi vonkoncom nezneoitel'né žit na tomtoevete. keby som nemal nádej v teba. Pane. Nesúblaslmtotiž radovat na so avetom. A aby som nebol bez potechya radosti. rozhodol som sa vložit svoíu radost do teba.Časteišie by som na velmi mýlil a zmietal aa vo svoiicbmyčlienkach. keby som nemal v pamiti & obrazotvor­nosti teba. A keďže nemůžem chápat vznešenost tvoibobožstva a ani nestačím pochopit nehmotná pravdu, obra­tirn sa bezpečneišie k tvoiim svitým pontženým akutkoma slovám; bo ak o nich uvažuiem. nevzdal'uiem aa cel­kom od tvoiho božstva.

Vzdávam ti. &dobrý. milý a milovaný Ježižn. vďaky.lebo si sa ráčil stať moilm bratom : kosti a tela.

Vďaky vzdávam tiež svitei matke tvoiei Marii.: panenského tela ktorei si si vzal preevité údy svoihotela — a prostredníctvom rozumoveí duše si dokonalenpoiil : božstvem. aby sa ona nazývala dóstoine : db­verne nielen matkou človeka. ale ai Boha.

Preložil Andrei Lipka.

frosóa o zácňranu.Svlta GemmaGalgani.

Bol asi štvrlok a světla: úzkostlivo čakala hodinu,v ktore) sa ie/ Ježiš dal zúčastní! na svojich frápeniach.

Tvoi syn to. moi brat; zachraň bo. Ježišul Prečo midneska nedožičil vypočutia. Ježilu?

Tol'ko ti toho narobil. ale viacei aom ti upravila ia.Zachraň ho. Ježilu. zachraň bo. Za iednu dulu si tolkovykonal. Ježišu, a hle túto by si nechcel spasit?

Teda mi nepovid, Ježiiu?

392

Ak ma nevypočuieš. ku komu sa mám utiekať?Vylial si krv za nebo tak ako za mňa... Nevatanemztadeto; zachraň bo. Povedz mi. povedz mi. že ho spasil.Ponúkam sa ako obeta za všetkých, ale naimi za nebo;ll'ubuiem ti. že ti nič neodopriem... Du mi iu? Je todulal... Pomysli si. Ježišu: ie to dula. ktora ťa tolkoatůlal Polepll aa; viacei to nebude robiť. uvidii.

Je zachrúnený. Ježišu. ie zachránený?Si spravodlivý. Ježiiu. ale si ai milosrdný. Nehta­

dám natofko tvoiu spravodlivosť; hradům milosrdenstvo.Už li mi ho ospravedlnin... Nuž nie ie už moilm

bratom: on na polepšil. a ia som ešte zla. Ai ia chcembyť dobrá. Zvíťazil si, Ježišu: triumfui vždy. Triumfni.triumfui. prosím (& úpenlivo o to.

Nepozerai na mňa. Ježíšu: horiei ako ia nenaidel.Pre svoiu slávu ei mi ho vrátil ako ospravedlneného;nom taká apokoina. Ak mi dá! každý deň jedného. pred­atav si. Pane (kol'kl : nich budú spasení). O Ježišu.neopúšťai ich, hriešníkov. S bedarmi vždy lepšie zaob­cbádzaiú. . . Prosím ťa za nich i za seba. Veď aký vel'kýbriech som ai ia neapáchala?

Ako ie to možné. že stále breiim?Si so mnou spokoiný. Ježilu? Ak teba uspokoiím.

napokoiím všetkých. Keby si vedel. ako ma hriechyťažia...

Postačuiem ti? — Ale ako sa ti můžem stať posta­čuiůcou? Poď. Ježišu. král'ui v moiom srdci. 0 nebesklsviti. nech ie vala námaha vies! ma do nebies blaha.... tebou. Ježišul Ach. aké trápenie na svete! Ach. aká tnnuda! No, pomysllm si na hriešnikov: všetkých ich chcemzachránit. všetkých.

Dnes večer očakávam svoie udalosti. tvoie udalosti.Ježilu.

.Na úpenlivú prosbu doslo/me od Ježiša obráfenlc

hriešníka. Zvelebu/e Ježíšovo milosrdensfvo. cm sa na­hodnon jeho Mahamotti, bažl po rail (r. 1899—1900).

Světů Gemma Galganl zomrela ZS.-ročná r. 1903a už 2. mála 1940 bolu kanonizovaná. To Me Prozra­

393

telnost Božia tak zariadila, aby dnešnému zmc'ikčilémaa sebeckému človeku dala priklad ako milovat križea ako z nich !ažit' lásku. Ten priklad dáva krehká deva.svčitica ukrižovanei Lásky.

Všetci dneska máme živelný strach pred tažkostami.Jej život je dókazom. že práve cesta križa je najbez­pečnejšia, ba aj najsladšia. Nám sa vidi paradoxnýma protiprirodzeným, že by v utrpení mohla být nebeskáslast. To preto, že nemáme odvahy hodit sa do víralásky božej, ktorá túto cestu tak nesmierne osladzuje.Táto neštastná plytkost je aj v našej národnej povahe.A taký život lásky je v základe predsa len jednoduchý.Ježiš žiada len nekonečná vernos! a oddanost. Je skoropravidelným zjavom, že takých svojich oddaných od­mieňa už tu na zemi aj zvláštnymi milostami modlitbymystickej a podobne. Gemme Ježiš dal pocttit svojebolesti a obdaril ju stigmami. Zo 141 extáz. ktoré narozkaz P. Germána sptsala, prinášame tu ósmu.

Svů'tica žila posledné roky v kláštore pasiontstiek.Táto zaujímavá reholu založil svá'tý Pavol z Križa nauctievanie utrpenia Krista Pána a jeho svá'tej Matky.Má kláštory mužské aj ženské. Povolante božie do nehobýva často mimortadne, ako v pripade sva'tej Gemmya svá'te'ho Gabriela od Sedembolestnej aj mnohých inýchčlenov. Rehofa je mladá, ale má už niekolkých sva'tcova celý rad kandidátov na světorec'enie.

Aatobiografia světel Gemmý, napisaná na rozkazP. Germána, jej dennik, extázý a me spisky sú ozajst­ným kvetom hlbokej mystiky. Jozef Tomko

Duchounosf u študentstue.

..Pristujřujem k Boha, ktorý obveselaje moju mladosf 'a mZamieruiem sa dósledne kresťanaky na Boha. žriedlovelkolepého rozpitia všetkých životných sil?

]écistická mobiitóa.Generálny sekretariát študentskej odbočky tran­

cázskej katolickej akcie JEC (Jeanesse EtadiantoChrétienne) utiahol sa v jáli 1930 na okolie Besan­

394

conu na duchovně cvičenie, Tarn složili zasviílem'e.ktoré potom po dlhe“ mesiace : láskou roziímall:až naostatok ono vyústilo v decembri 1931 v ie'cis­tichá modlitbu. Je ozai taká krásna. myšlíenkovebohatá a svů'le zanielená, že hodno iu prerozíímal.Postupne budeme iu v budúcich čislach rozobera!ako ai iécisticke' prikazy.

Otče náš. ktorý si na nebesách.Chceme ti zasvětit svoiu mladost'. aby sme

už odteraz pripravili neochabuiúco verný celýsvoi život.

Dai nám milost, žeby sme si statočne ucho­vávali čistotu svoiich duší.

Posilňui v našich srdciach vól'u žiť podlatvoiei vóle. byt' všade a vždy svedkami Pravdy,ktorú si nám sveril, aby sme iei dávali vyžaro—vat vo svete.

ai nám pochopit obetu nášho Krista. žebysme boli hotoví na všetky obety, ktoré budešod nás žiadať.

Urob nás hodnými toho. žeby sme boli presvojich kamarátov, ktorí ta nepoznajú. misio­nármi tvoiho svetla., tvoiei pravdy. tvoiei lásky.

Zrob nás dušou bratskou pre všetkých l'udí,čo vo všetkých spoločenských triedach &vo vše­tkých národoch sveta hl'adaiú král'ovstvo spra­vodlivosti.

Dai nám výboinú vieru svoiich apoštolov,aby sme boli hodní byť bratmi nášho Vyku­pitel'a. Amen.

Jécisricfžé prikazy.Louis Chaudron. prvý prednosta generálneho

sekretariátu JECu, a arc Sche'rer, ieden : prvýchlavných spolupracovníkov, složili roku 1930 krátkeduchovne' heslá. ktore' staly sa iéclatlckýml príkazml.Sóla : nlch svieža kreslanshá mladosf a zdravárevolučná výboinosf. Uvádzame ich : iéclstlckoumodlitbou, bo : ňou slaná sa nám základml, na hlo­r'ch chceme postupne rozvíňa! našu čladenlská

uchovnosf.

J écista nepatrí sebe:Patri Kristovi.

395

Žije v stave milosti.

Veri v pravé priatel'stvo.

Bojuje za čistotu.

Má výbojného ducha.

Má smysel pre svoje zodpovednosti.

Rozumie radosti z práce.

Má ducha chudoby.Cítí s Cirkvou.

Tommi/ě na štúbiácó.P i :: | X I I.

Veru, keďže milost neničí prirodzenost. aleju oživuje & posilňuje. poddávajúc ju nevystih­nutel'ným zámerom, ktoré nebesá majú. keďženebo určuje a riadi všetko. čo sa deje &prichá­dza vo vel'kom aj malom svete, ktorým je človek.keďže na tom istom konáriku prvý kvet je kraj­ší ako druhý, či budeme sa čudovat, že Dominik,jeden z troch synov otca Felixa Guzmana &mat­ky Janky z Azy. ktorého Boh určil pre vel'kéveci, dostal takú privilegovaná povahu. abymohol vykonat zázračné práce. do ktorých hoBoh volal?

Do tejto l'alie. zrodenej v španielskej Calavroge roku 1170 a rastůcej v ovzduší hór StaréhoKastílska & pri šumivých čistých vodách Duera,vliaty bol s hrdinskou odvahou & statočnosťou.akú mali kresťanskí obrancovia proti vpáduMaurov. spolu žiarny duch, ktorý obdivovatbudú budúce pokolenia vo svátom Ignácoví: Loyoly & vo svátej Terézii Ježišovej. . .

Mój pohl'ad sústredí sa na malé dieta.vel'kých zámerov božích. v ktorom s rokmi rástbude nielen telesná & duševná sila. ale aj než­nosť, milost & duch múdrosti & opatrnosti. napl­

396

nené prostotou. čo Boh dáva maličkým. V tomtoduchu premóže vrenie svoiei mladosti a nástra­hy klíčivých vášni hned v prvých vítazstvách.ktoré dušu robia súcou ziskat naislávneišie &naiťažšie budúce triumfy.

Mladíci, ktorí ma počúvate. hrdí na žiarsvoiei krvi. čo vám dodáva odvahy a ženie vásna všetky cesty. do zábavných hier ai do štůdiaposvátnei alebo svetskei vedy. ktorí v sebe cíti­te_horúcu mladost Dominika Guzmana, poďte.uvažuite o tomto anielskom mladíkovi!

Má meno Pánovo (Dominus : Dominicus).odchádza z otcovského domu a v Gumiel d' lza­ne. daleko od bedlivého matkinho oka. v školesvojho strýca, kňaza, dostáva spolu s cvičenímv nábožných ůkonoch prvé základy učenia. ktorému otvorí brány biskupského ústavu v Palencii.povestného aténea, kde učia všetky umenia &posvátné vedy. Vzdialený od rodičov vie, že nieje vzdialený od Boha a že božia bázeň ie počia­tok múdrosti. Vie, že sa za neho vznášaiú k nebuvzdychy ieho svátei &starostlivei matky. dobrevie. že sústavné a usilovné štúdium ie islá zbraňa pancier čistého srdca, v ktorom si múdrosf sozáfubou stavia príbytok.

Záviďte krásu mladému mužovi, ktorý medzinepokoinými povahami svoiich spolužiakov navysokých školách písomníctva. filozofie a ostat­ných vied a slobodných umeni nestráca svoiiasný živý pohl'ad a zachováva si milotu dušeai mravov. ktorá sa cez celý život iaví v íehoiasnei, usmievavei tvári a pritahuie k nemukaždého. kto sa s ním stretáva.

Dominik od pátnásteho roku po páťadvad­siaty rok — stoiac na prahu života a v kvitnú­com čase nežnosti, cez ktorý upevňuiú sa nielentelesné síly a schopnosti. ale aj duch sa vyvíiaa bažneišie a dravšie preniká do rozličných.príiemných odborov vedenia a vniká do štúdiasveta, človeka a Boha — utvrdzuie v sebe ná­

397

dejný junácky zápal mužnými rozhodnutiamia rieši otázku života, usmerňuje ho na vzne­šený ciel'. pre ktorý sme zrodení: „Horlíteo lepšie daryl"

No všetci nečujú toto slovo. všetci necítiavo svojej mladosti krídla orla, ktorý vznáša sak vrcholcom a vo výši príkrych alpských skálčíhá na korist a nasýti sa ňou v hlbinách údolí.

Nábožný mladík videl. že srdce sa neupo­kojuje štúdiom slobodných umeni a že sa nadl'udským umením. ktoré študuje & napodobňujeprírodu. dvíha a strmí nadl'udské umenie. čo na­podobňuje Boha & nás robí dokonalými a svá­tými. ako je nebeský Otec. ako je dokonalý jehojednorodený Syn, ktorý sa pripodobnil nám,žeby srne sa my stali podobní jemu.

To je umenie svatých a svátosti.Dominik dozrel vo svojom rozhodnutí: stane

sa božím sluhom. Ovládaním tela ziska novésily. aby sa viacej mohol venovat svojej duši:nič nebude prekážať jeho štúdiu. Jeho rozum& vól'a zdokonalovaním vždy viacej budú sapovznášat & sjednocovat v Bohu a v Kristovi.Radost z vedenia neochromí jeho duchovný ži­vot. Povinnost a úspechy v štúdiu tak premení& využije. že ho budú privádzať k vlastnémuposváteniu a výdatne mu pomóžu v prípravena kňazstvo.

Nenašiel som, kto bol vodcom jeho dušena univerzite v Palencii; jeho vodca a učitel bolsám Duch svatý, ktorý mu hovorieval z Písmasvatého a s vedou zjavenej Pravdy učil ho tiežmúdrosti duchovného života. Uspokojil sa čírymšpekulovaním o viere? Či skorej neštudoval,aby si zrobil z viery dušu svojej duše, životsvojho života, pochodeň svojej lásky k Bohua svojim bratom. znak a formu svojho diela,hviezdu svojej cesty? Veru nebol z tých súčas­ných študentov, ktorí odlučovali rozum od srdca& naklonení nad svátými knihami. ostávali ne­citní k žiaru. čo z nich sálal.

398

Dominik na štúdiách v Palencii, prvom ob­dobí svoiho života. ie Dominikem: muž zrelý.pevného smýšlania a nezdolnei vole. ozbrojenýako hrdina. milý ako dieťa. Stavia základypre vlastnú budovu. pripravuje sa na kňazstvoa zasvácuie sa do činnosti. do boiov & budúcichvíťazstiev. V čase biedy a hladu. čo vypukliv tomto meste a chudobných a úbohých vhnalido krainei núdze &nešťastia. v tomto žalostnompoložení laskavý študent z Calarogy cítil. že musrdce puká. Čože mohol urobiť proti všeobec­nému hladu? Památaiúc podl'a prikladu svá­tých na naivznešeneiší prostriedok, na Kristovulásku. prevyšuiúcu všetko poznanie a ktorá sarmúti s trpiacimi. na údiv svoiich spolužiakov& profesorov predal drahocenné školské knihy.ktoré si tažko zaopatril a ešte sám obohatildómyselnými poznámkami. Predal ich. aby zazískané peniaze kúpil chlieb chudobným a úbo­

ym.A bol by predal ai sám seba, aby zo zaiatia

Maurov vykúpil brata istei chudobnei ženy,keby božia ruka nebola inak vyslobodila zaia­tého úbožiaka.

Duchovnosf u živote.„Oblečte si Pána Ježiša Krista. Kristus, váš život."Ako blízko alebo daleko som od tohto pavlovskéhoprogramu?

Zasvátené aranže/stvo.Ked pozorne čitame nižšie uvedené zasvčtem'e dvoch

mladých fudí v deň ích svadby, vidí sa nám, ako by smesostupovali do prvých krestanských storoči alebo do go­tického, thoke'ho stredoveku, kedy kreslam'a chápaltkreslanstvo od koreňa, od dna, Kristovým duchom pre—m'kaIi vonkoncom ceIe' rozpčitie života vo všetkých slož­kách, ai manželstvo.

A predsa René a Renée Beum'er sú mladi ludianášho veku, u ktorom stroskotáva tolko manželstiev,

399

postavených na piesku a pokrivenýeh vdšňaeh. Toto za­sva'tem'e ie plod velmi povedeme preživaného krestan­ského života: vešti ozaj krásny, radostný manželskýživot, bo založený je na uholnom kameni Ježíšovi Kri­stovi. V ňom sa dva/'a našli, v ňom sa zamilovali. v ňomspojili sa na životnei púti, aby láskou, čo preteká nal­eamprv cez Kristovo miluiúce srdce. posviicovali seba.spoločné radosti ai bóle a svoj rodinný kozub a takdodávali talomnému Kristovmu tela nove“zdravě bunky.Ježišovei Cirkvi živě kamene pre stavba božieho krá­lovstva. Z prožívaného Krista vyteká al obetavý apošto­lát tohto mladého manžela, dominikánskeho terciára. atejto mlade/' manželky, irantiškánskei tereiárky.

Kristus všetko v ludskom živote dviha k nevtdanýmvýškam a ludi stahuje do hlbočin božieho života nielenkňazským, reholným alebo vo svete preživaným celi­bátom, ale aj manželstvom.

Blahoslavené životy, ktoré sa v ňom spo/al A dva/abudú jedno.

Prichádzame ti, Pane, zasvětit celý svojživot na tento deň Zvestovania, v ktorý sviato­

istou manželstva vstupujeme do nového povo­81113..

Krstom dostali sme božský život a birmo­vaním dal si nám poslanie & silu, žeby smevyžarovali tento život. Verní svojim závazkem& súc pod vplývom Ducha svatého. chcemeodíst do misijného územia, aby sme tam pre­žívali toto povolanie božích synov.

Preto. Pane, Obetujeme ti celý svoj životminulý. prítomný & budúci. Svoj minulý živots jeho radosťami. s jeho temnotami, s jeho sla­bosfami. Svoj prítomný život a najma svoju lás­ku. svoj rodiaci sa kozub. svoju túžbu vernýmibýt milosti sviatosti manželstva. Obetujeme tibóle blízkeho rozlúčenia s našou rodinou a naši­mi. Obetujeme ti radosti, ťažkosti. práce, čo násčakajú v Afrike. Obetujeme ti. Pane, svoj bu­dúci život. napred prijímaiúc všetko. čo tvojaProzretel'nosť ráči doň vložit. priam tak križe,ako radosti. Túto obetu podávame ti prostred­

400

níctvom nepoškvrnenej Márie. ktorá na tentodeň Zvestovam'a dala nám priklad poslušnostivoči tvojej svitej vóli. Prosíme ju. aby zapo­sobila, žeby slúžila na plné vvkúpenie sveta.

A preto v duchu všeobecnej Cirkvi & v po­drobovaní sa. jej hierarchii zavazujeme sa. žebudeme zo všetkých svojich síl pracovat na svo­jom osobnom posvácovaní a na posvácovanísvojho rodinného kozuba pravidelnými pro­striedkami Církvi, prostriedkami. ktoré námpodáva Ad Luceml, a napokon podporovanínašou regulou ako terciári svátého Dominika &svátého Františka. Sl'ubujeme najma. že bude­me uskutočňovať chudobu. úplnú dóveru v Pro­zretel'nosť & celkom mimoriadnu oddanost na­šej Matke „Súhlasu".2 Naostatok zavazujeme sa.že svoj život dáme do služieb misijného územia,teraz Kamerunu, a hocikde na zemi, keď nástam Pán zavolá.

Nech svatá Rodina. sv'a'tý Dominik & svátýFrantišek, nech náš svatý ochranca René námžehnajú & dávajú milost. žeby sme boli vernitomuto zasváteniu celého nášho života.

Na deň Zvestovania & našej svadby 25. III.46. Amen. ' René :: Renée Beunier.

Uekovitd katar/ckd cesta.

Katolíci, ostaňme to, čo sme. jednoduchokatolíkmi. Robme na zemi dielo Církvi, to zna­mená dielo božie. pokračujme vo svojej dobev jej civilizačnom poslaní tou istou metódou.ktorá prvým krestanom umožnila, že preniklia uplatnili sa; dokazujme jednoducho. že smekresťanmi, žijúc prakticky v láske, pridávajúc

' Je to zvláštne ústrojenstvo katolíckei akcie. o kto­rom nabudůce dačo napíšeme.

' T. j. Panne Márii. stopercentne podrobujúcej sekaždému prejavu svitei vóle. celým životem vra­viacei: Staň cal

26 401

sa na stranu každej spravodlivej veci. pokra­čujúc vo svojej práci s čistými úmyslami, sta­točným srdcom. neohrožene a vytrvalo.

Kardinál Liénart, Lille.

Zóordcia na paréetdcd & asfalte.Na tanečnej zábave zúčastnil sa člen katolickej

robotnickej organizácie mládeže. jocista. Tešil sa. usmie­val sa. A ako bý aj nie7l Veď bol krestanom. človekom.ktorý nosí v sebe Boha. žriedlo radosti. Tancoval s de­vou. Zrazu otvorily sa dvere. Kňaz vošiel s najsvitejšouSviatosťou. prechádzal cez tanečnú miestnosť do sused­nej izbý. v ktorej ležal v povážlivom stave istý účastníkzábavy. Keď jocista zočil kňaza. odpojil sa od devy.kfakol na parkety a klaňal sa Bohu, skrýtému podsviatostným závojom. Hned bolo možno vidieť úškl'abkýna niektorých tvárach a počut posmešné poznámky.Jocista, výsmechom nezlomený. kl'ačal krestanský po­korne a spolu sebavedome. Keď kňaz vstúpil do sused­nej izbý. mladík vstal a dalej tancoval; pritom zvýšenáradost žiarila z neho.

Po zábave niekolkí tanečníci obkl'účili veseléhojocistu, medzi nimi boli aj daktorí z tých, čo ho vysrniali,a pýtali sa ho. čo mu dodávalo tol'kej sily. že takpriamočiaro vyznal svoje náboženské presvedčenie. Po­ukázal na obrovskú náplň. ktorú skrýva nepatrná Hostiaa ktorá je vlastným smyslom a strediskom plného l'ud­ského života. Od tejto zábavy niekolko odvrátenýchmladých životov začalo sa obracat a zamierovat k Životu.

A druhý pripad z nášho slovenského prostredia,ktorý má spoločnú základňu: Niesol som živý Chliebumierajúcemu. Ako som prechádzal okolo hlavnéhovchodu významnej verejnej budovy, do ktorej vchádzalovela l'udi, stretla ma staršia vzdelaná dáma. Zazrelaliturgické rúcho pod tu i tam roztvárajúcou sa kapou,t j. čierným dominikánským plášťorn. Ako na povelklakla na obe kolená na asfaltový chodník, zvlaženýjemným dážd'om. a vo vzpriamenom, presvedčivom kla­čaní schýlila hlavu na poklonu Eucharistii. Nijako ne­priaznivo nevplývalý na ňu okolnosti a prostredie: ná­

402

mestie s čulým ruchom, viacei ludi pred vereinou bu­dovou. vlhký asfalt a hodvábne pančuchy.

Keby sme mohli zrobit prierez životmi týchto kla­ňaiúcich sa, zbadali by sme. že usilovne sú budovanéokolo iednei, kresťanskei osi, okolo vecného pontmaniaKristovho učenia a života. Živá. skutková viera složilaich na kolena nielen v tanečnei sále & na rušnom ná­mestí. ale tomu istému Kristovi podrobovala ostatnéúseky a iednotlivosti života. Kto mal možnost nazrieťdo súkromného života spomenutei vzdelanei dámy. zazrelskryté hrdinstva v oblasti lásky k bližnému: trpezlivoopatruíe ludsky nesnesitelnú osobu; pripravila cestukňazovi k smrtelne chorei, opustenei žene, ktorú kre­sťansky láskavo obsluhovala v ťažko odtrhnutých chví­lach; a zasa na druhom konci mesta pri zaopatrovanlkňaz zistil tú istú presvedčivo uplatňovanú nadprirodzevnů lásku. Adorácia na asfalte vrhá svetlo na skutkylásky k bližnému a tieto zase na adoráciu. Tou istoumiluiúc0u vierou poklonila sa Kristovi na ulici ako prilůžku chorých. Veru. kto si zamiloval Krista. dáva sarnu všade a celý.

Táto krestanská povedomá celistvost a plnost zmoc­nila sa ai iocistu nielen pri poklone sviatostnému Kristo­vi na parketách. ale aj pri tanci; doista musel byť čistý.ušlachtilý & prameňom radosti. ako to Vít de Larigaudienapisal a prežil v sebe: „Tanec ie velká radost slobod­nei hry všetkých svalov, podporovaných rytmom orches­tra. so všetkým. čo k tomu : půvabu & čara pridavaženská pritomnost. Pre zdravých a čistých druhov iekrálovskou hrou."

Znova opakuieme: Kto si zamiloval Krista. dáva samu všade & celý. A ie obohatený.

Aká krasna ie Ježíšova duchovnost v lud'ochl Akákrásne sú životy, preduchovnené Kristom!

ŽPósty svátcov : feéárskeůo stanovísýa.Prof. Dr. J. F. Babor.

V životopisoch svátcov nie zriedka čitame zprávyo tom. že pomerne velmi dlho nejedli, niekedy ai nepili,a to bez naimenšieho poškodenia na tele. Prirodzenou

26' 403

cestou to nie je možné. Vieme. že indickt iakiri niekedydost dlho nepriiimaiú potravu. ale pritom ležia bapohnutia a v akomsi blbokom spánku (aopor), s životom.(fyziologicky) redukovaným na minimum. ale mimo tohotiež velmi schudnú. ba niekedy to ai zaplatia životom.My ieme a piieme všetci zpravidla nad fyziologická apo­trebu; a preto človek priemerne aneaie istý nedostatokpotravy bez vážnei nehody. Istý moi mladší kolega kedyainiekolko nediel vydržal temer bez iedla, — pravda. pilvodu — a nebol pritom ani celkom nečinný; schudol. aledalšie následky to nemalo. V niektorých chorobách iepodobné, relativne hladovanie liečebnou metódou. Slávni„umelci“ póstu (Succi a inl) tiež vydržali niekolko týž—dňov temer bez potravy. ale pili a vičšinou ai spali;no ai schudli. ako sa patri. Nie tak u svitých bez iede­nia (a niekedy ai pitia). Ti nepriiimaiú potraviny. sú —­čo ai mierne -— činni. nespia abnormalne dlho, & predsasa nemenia vo svoiei telesnei vahe a nepocituiů anihlad ani iné tažkosti; naopak. okreiú takýmto póstom.Úplné nepitie po dlhši čas je ai medzi svitcami velmivzácne. Čo sa robi s takýmito světcami so stanoviskalekárakei vedy? Predne nehladuiú; ich zažlvacie ústro­ienstvo ie iednoducho v pokoji. pravda, za čas. ktorýby obyčainý človek nič takého nezniesol. Po druhé aa imhmotná potrava nahradzuie niečim iným. a to duchov­ným; a v tom práve vizi zázračnost podobných pripa­dov. Bolo neraz ziatené. v nainovšom čase zvlášť db­kladne v Konnersreuthe. že pri dychu a krvnom kolobehupodobná osoba ai pri naipokoineišom spósobe životavydychuie : plúc prinaimenei 1/2 l vody každý deň. hocipiie denne nanaivýš niekolko kvapiek vody alebo aidlhý čas vobec nič. Tu sú všetky pokusy a prirodzenývýklad márne a podvod alebo omyl v pozorovani sa dalahko s absolůtnou istotou vylůčit. Takéto pripady súopštovne dokázané a to s kontrolou vynikajúcich leka­rov, svetských, často ai nekatolikov a nevercov. O tomvšetkom má by! lekár poučený. lebo sa práve lekáromčasto prihodí. že musí v podobných pripadech podávatsvoje dobrozdanie. Podobné pozorovania musia byt velmiopatrne a svedomite i lege artis prevádzané i nestrannea obiektivne posúdené. A to ai dosial stalo sa viac ráz.

404

Wewman, samotár & pustovnlf.V októbrl končin inblleiné slávnoafl stého

výročia Newmanovei konverzie. Možno tentopríspevok trocha osvetlí záhadná postavu korodinála-samotára a oboznáml naších čitatdov: deiišťom jeho konverzie, akýmai rehofnýmdomom v Lmlcmorc, nedaleko Oxfordu. Prls :­vok poslal nám slovenský brat, ktorý čtu nicv Anglicka.

„Ano. asi tri mile, ale vamite si autobus. ie topohodlneišie..." Angličania neradi idú pešky. Tedapohodlne. ale pešo poberal som sa : ruiného životav Oxiorde. v takei protive ku gotickým vežiam a staroodávným .,Colleges". Ved ai Newman kráčel tou istoucestou na ceste do svoiei pustovne v Littlemore. Zašiellom si ní do svštyne ieho slávy — univerzitného kostolaPanny Marie. kde skoro pitnúst rokov hlásal mladýmsmernice pre život. zakotvený v Kristu. V tom veiebnomprostredí starodávnei gotickei slávy dychtivo počúvalihlas volaiúceho po obnove života v Kristu. hoci mnohýmposlucháčom to vlemožne bránili. Teraz huk uličnikov.ktori sa naháňali po iaviciach, ma hnal von do iehopustovne. Vol'ne som prešiel pomedzi ponůhfaiůce sawtupy mladých v různych ..gownoch" (tradičně univer­zitné kabáty) a za chvil'očku com bol na ceste. Všetkomoderné. polonahi fudkovia sa ponúhl'ali na výlety; bolsom zvedavý. či ieho pustovňa bude vůbec v zátiší. keďžeokolie bolo moderné a sotva daiaký domček bol sved­kom putovania toho čudného samotúra. poberaiúceho aarýchlym krokom k svoiim iarníkom.

Po dvadsiatich minútach ani otopy po dedinke, kdezačala sa revolúcia. ozaistný preporod. duchovně zmrt­vychvstanie výkvetu anglickei inteligencie. Zanedlho nomuzrcl kopec — Ružový vřšok — (ba dneo ie to užmoderni dedínkal. odkiaf sa Newman kochal pri pohradena svoi Oxford. Potom co ziavil ai kostolik na rázcesti,typicky anglický . cintorinom okolo. Zaliei som ani 150metrov; a hra, olarpanú. budova : či viacei budov. Naprvý pohfad mi pripominala nale malt-le po maieroch,late nemala avoirúzne mreže. Kedyoi bola hadam aiohielenů. ale teraz dost špinavá. Nič zvláštneho. Ale

405

predsa! On tu žil plnším životom. Samotár načieral silydo nového boia. otužoval sa na deň rozlúčký so starýmiznamymi. ba ai s Oxiordom. pre ktorý žil & mrel potolké roky a kde zažil tol'lrú slávu. Dva razy som obilieldom, postavený na rohu tzv. „College Lane". Veď aina pohladniciach ie nápis ..Newman's College — Little­more". Čudaci. vobec asi nevedia. čo tam robil. Miest­nosti sú prenaiaté (obývaiú ich chudobnl dedinčania).Bývalá kaplnka hneď pri vchode vpravo ie teraz obec­nou knižnicou a sklad všeliiakých nepotrebných debien.Jeho ,.cela". tmavá a vlhké, obývaná starou ženuěkou.ktora mi ochotne poukazovala, kol'ko sa dalo. lebo celýieho ..monastier" ie teraz premenený na sůkromné byty.V spoločnei iedálni, dost priestrannei. ie kríž ai obrazkardinála. Nedávno iu používali ako detskú opatrovůu.Keby nie pamětnei tabule na domku, veru nik by saneopovážil povedat, že tu kedysi býval výkvet oxford­skei inteligencie.

Za Newmanovho pobytu zvedavci chceli vela vidieta vediet o tei pustovni. Veď sám sa sťažoval svoimupriatefovi Puseyovi: ,.Jai,... nemůžem ani len vyisťalebo voisť do svojho bytu bez zvedavých očí cudzin­cov... Istého dňa pri vchode do domku, našiel somvnútri hrstku univerzitných poslucháčov. Vážení občania.sta policaina hliadka, pri vychádzkach vedú si koneokolo chatrných domčekov. Doktori bohoslovia sa bao­čivo vrútili do zatišia toho súkromného bytu a hneďvyvodzovali všeobecné závery zo všetkého. čo tam zočili.Bol som presvedčený. že pre Angličana jeho dom ieieho kaštiel'. predsa novinúri si to inakšie predstavovali."Takto odpovedá svoimu biskupovi. ktorý sa dal ovplyv­niť čudnými zvesťami a pátral po príčine ieho utiahnutia:„Cez mnohé roky — aspoň trinást — som zamýšlal žiťintenzívneišt duchovný život..." Zpočiatku žil tu sámso slubom. ale pomaly pribral podobne smýšlaiúcicbinteligentov; a veru žili prísnym životom. Priberal inte­ligentov a anglických pastorov v snahe odvrátit ichmyšlienky od obávanei ..secesie" k Rímu. Takto. nakolkolen mohol. odďaloval ich konverzie. No predsa pomalyzačali ieho ..mnlsi" konvertovat. hoci sa mu to velminepúčilo. Jeden : ieho chránencov Lockhart, ktorý mal

406

silné sklony k Rimu a len na Newmanovo naliehaniesl'úbil. že za tri roky na to nebude mysliel. znenazdaniaodiiiel z pustovne a prestúpil. ba dokonca stal sa ozajst­ným reholnlkom. Newman piše priatel'ovi: „... nevietesi ani len predstavil. aký som pobalamútený z tohov!etkého."

Sám P. Dominic. OP. ktorý ho zrodil pre Krista.opisuje v katolickom týždenniku Tablet. (zo dňa 6. dec.1845. 269——70)život v Littlemore. Po úvode, v ktoromskladá vel'kú nádej v L. pustovnlkoch. pokračuje: „V ce­lách okrem chudoby a jednoduchosti sotva nájdete dačoiného: hole' steny. izby vydláždené hrubými tehlami. pod­laha bez rohožiek. postel so slamnikom. jedna alebo dvestoličky a niekolko knih — to je celé zariadenie! Z tohtoopisu lahko uhádnu! akoat stravy. Nijaké lahůdky. anivina. pivo a tobóž likéry, ba dokonca zriedkakedy sidovolili misa. Ovzduěie bolo presýtené najprisnejšouchudobou. akú som ani len raz nezbadal v nijakom rehol'­nom dome či už v Taliansku alebo Francúzsku, ba aniv iných krajoch, cez ktoré som precestoval. Kapucinskykláštor by sa zdal obrovským palácom v porovnani: littlemorským útulkom..." Toto vysvetlenie bolo po­trebné. lebo po jeho konverzii niektori katolíci. nedb­verujúc jeho asketickým sklonom. pokladali jeho utiah­nutie za skrytú pýchu a cpovrhovanim obyčainýmismrtelnikmi.

Z denného poriadku hodno zaznamenat, že vstávalo piatei, potom bola hodina spoločnej meditacie. Tichozachovávali až po druhů hodinu popoludni. Používalirlmsky breviár. ale vynechavali antilóny k prebl. Panne.Na odpočinok išli o štvrt na jedenást. Sám si spravilprehl'ad dňa: Pobožnosti 4% hod.. študium 9 hod., jede­nie 1 hod., rekreácia 2% hod.. spánok 6% hod. — spolu24 hod. Rozumie sa. že cez advent a póst okrem prianej­iieho života si vykonali týždenné exercicie podl'a návodusvátého Ignáca. Presne sa pridržiaval pokynov pre exer­citantov. zaznačujúc si duchovně zážitky. ba aj ..svetla".Úplne aa odovzdal do vole božej. Medziiným vypočítalityri velké obety. ktoré by Boh mohol žiadat. Jednaz nich bola: .....prestúpiť do rímskokatolickej Cirkvi".Newman uznal trápnosť a neiatotu ich postavenia. kde

407

slepý vodil slepého. keďže im chýbsls autorita. sruby.atmosféra skutočného rehol'ného domu. Túto situáciu vy­svetloval nádeiným ksndidátom tohto zátilis. Neboli viskviazaní k trvalému pobytu a občas si zašli do Oxfordualebo na návštevu rodiny. známych s pristelov.

Newman vždycky mal sklony k samotárstvu; už skochlapec bol vážny :: zriedkakedy sa ihrsl s ostatnými.Ako It.-ročný začina zvyk súkromnei modlitby & čimeditácie. V Oxlorde zpočiatku ho samota tol'ko tsžils.že se o tom zmieňuie v listoch svoiim. Jeho myšlienkyss sústreďovsly okolo duchovných hodnot. „Bob & Js'holy ai za ieho štúdit hlavným strediskom ieho myšlie­nok. Ktokol'vek ho stretol. hned si uvedomil, že má predsebou človeka. žiiúceho intenzivnym duchovným životom;a ani ieden : jeho odporcov nezapiersl ieho intlmne spo­ienie s Bohom. Velkodusne obetuie si svoje panenstvoStvoritel'ovi. Po bakalaureáte (ZO.-ročný) ss tell, že,....má viac volného času pre duchovně cvičenia & itu­dium svitého Písma ako v čase tažkei driny".

Krtzy, ktoré sú etapou na ceste duchovného vývois.zanechaly svoiu pečat si na oxfordskom profesorovi .pripravovaly ieho cestu do samoty. Neúspech pri skůikeho ponižil & zocelil pre budůce neúspechy. Smrt mladei& veselei sestry r. 1828 sa zdi byt živým mementomod samého Pána s Stvoritel'a o pominutel'nosti všetkýchveci. Samotár sa dáva na cestovanie. aby trochu okriols nabral nové sily pre chystanú obnovu náboženskéhoživota v domovine. V Tslisnsku zanechá ai svojho intim­neho priatel's Froudea (ktorý mu—vstepil detinskú láskuk Márii) s na Sicílii smrtelne ochorie. Možno. že to bolútek od Boha. od iasnei cesty k pravde. Je však pre­svedčený. že nezomrie. lebo ,.nezhrelil proti Svetlu". .má vykonat kus práce. „Prozretel'nost chcela. aby dlhožil & dlho sa trápil o konečné víťazstvo. Rozumove mubolo všetko iasné: Rim mal úplnú pravdu. Priatelia aspomienky na úplný obrst. nový život v štyridsistke.spósobily mu mnohé bezsenné noci. A mimo toho slávačaká na neho v snglikúnskei cirkvi. veď bol ici popred­ným bohovedcom a kazatelom. Na ieho slovo ludia boliochotní skočit si do ohňa.

Listy : obdobia utishnutosti sú zvičša plné neistoty.

408

Jednak sa neopovaži razom pretrhnůť nit dlhotrvaiúcichpriatel'akých svizkov. jednak skúma. spočitava svoi du­chovný kapitál. aby mal dost sil vystavit započatý dom.Rok 1840 pominie bez očakávaného obratu. Občas sazastavil v Littlemore. Tak isto ai nasleduiůci rok 18.apríla 1842 sa natrvalo usalačil v ..monastieri“. Časomdostava listy od priateiov a žičlivcov. plných strachu aboiazlivosti. čo sa týka ieho chystaného ůteku do lonarlmskokatollckei Církvi. Uspokoii ich, že nateraz na tonepomýčla. Svedomie mu však neda pokoia. V septem­bri 1843 sa zrieka postavenia v Oxforde ako vikár univ.koatola a dňa 25. septemhra naposledy zaznel jeho pro­rocký hlas v kostoltku v Littlemore. ktorý bol liliálkouoxfordského kostola. Kázal o „rozlúčke priatel'ov“ a pretých. ktori chceli rozumiet. bolo jasné. že v lone angli­ktnskei cirkvi nenašiel pokoi duše. S pohnutim prosíavoiich farntkov: „... O milovant priatelia. modlite saza mňa. aby som vo všetkom poznal valu božiu a bolvždycky ochotný iu ai splnit." Potom pomaly sičiels kazatel'nice a složil rúcho anglikánskei cirkvi za sil­ného pohnutía svoiich vel-ných.l

Oxfordské kruhy. zvlášť ieho dlhoroční priatelia akolegovia. sa domnievali. že konečne nastal obávanýobrat — secesia k Rtmu. Priatel'om na dopyty odpoveda.že .....tak velmi je prilákaný k Církvi rtmskei.... po­kladá to za bezpečneišie a statočneičie vzdať sa svoihovereiného pósobenia". Zato ešte vždy oddaloval poslednýkrok. Pravda. už nepisal knihy a vzdal sa ai pripravo­vaného vydávania životopisov anglických svatých, „abynedal podnet k novému sbliženiu sa s Rtmom". Vysokopostavenému arcidiakonovi Manningovi (neskoršie kon­vertitovi a kardinálovi) piše: ..Zriekol som sa.... lebo

' Kostoltk ie ešte maietkom anglikánskei HighChurch — vysokei cirkvi. Preplnený ie obrázkami.ba ie tam ai socha Panny Márie s čerstvými kvet­rni. sviečkami atd. — zo života Panny. ktorei ie aizasvltený. Nad hl. ..oltárom“ ie prekrásne okno. —P Mária pod krtžom. Na ..oltúri" ie krlž s Ultri­žovaným. sviečky. ba ai večné svetlo na boku. čo ievelmi _vsoký stupeň ortodoxnosti ai v anglikan—

skeit cir vi. lebo obyčaine naidete len krtž bezna a.

"l" 409

myslím. že rimska Církev je skutočne katolícka Církev.a naša nie je čiastkou Církvi katolíckej, lebo jej chýbaspojenie s Rimom. a som presvedčený, že so spokojnýmsvedomím nemůžem sa nadalej pokladat za jedného : jejučitelov." Ten problém ho trápil už štyri roky. ale ažteraz sa konečne odhodlal pretrhnúť ten důležitý svšzok.Ovocie samoty a hlbšieho duchovného života predsa po­maly dozrievalo.

Nasledujůceho roku sa ešte viacej utiahol. doklad­nejšie skúmal svoje vztahy k Rímu. V dlhotrvajúcejvýmene listov s Kebleom (ktorý vlastne bol póvodcomnáboženskej obnovy svojou kázňou o národnej apostšzer. 1833) nepopusti ani trocha zo svojho stanoviska. baaa priznáva: „...občas mávam znepokojujúce myšlienky.že by som nechcel zomrieť v anglikánskej církvi." Je sivedomý bolesti. pósobenej priatelom. a častejšie varovnélisty sú pre neho ozajstným očistcom. Tol'kým dodávalviery a odvahy kráčat po cestach božích a teraz to razomchce zničit? Co bude s jeho ovečkami? Náboženská ob­nova v Anglicko. dielo dlhých rokov. sa pre jeho pre­náhlenost zrúti7. priatelia ostanú na úskalí? Nie. „New­man, preboha, ostaň s nami; čo si počneme bez teba"lTento výkrik charakterizuje všetky listy od priatel'ova žiakov.

Prichádza na záver, „že nieto spásy pre človekav církvi. o ktorej je presvedčený, že zotrváva v blude".Ale aj nadalej sa usiluje zachovat „status quo" a „indi­íerenciu". ako ju sám nazýva. Velmi sa ho dotkne myš­lienka. že katolíci sa stále za neho modlia. hoci ; nimivóbec neprichádza do styku; ale do konca r. 1844 nena­stal prechod. Rozum musel mlčať, kým srdce stále vá­halo. Medzitým zdanlivo spokojným životom žil v postovnispolu s ostatnými ..míchmi". Ale so dňa na deň bolojasneišie — nemůže nad'alej odolávat volaniu milosti.Pripravuje sa na světů spoveď, hoci ešte nik nevedelo jeho konečnom rozhodnutí.

Tichučký. ale rozhodný hlas Newmanov pošepol jed­nernu zo spolupustovníkov — konvertitovi. ktorý práveišiel v ústrety Fr. Dominikovi: „Keď budete ao svojímpriatel'om, poprosili by ste ho. aby ma prijal do CírkviKristovej7"

410

Ponížený a poslušný samotár sa pred polnocou (8.októbra 1845) hodil k nohám služobníka božiebo. Cel­kom zmoknutý kňaz zabúda na svoie útrapy. ochotnemu dáva požehnanie a o chvilku vypočuie iebo všeobec­nú svitú spoved'. Takto zrodil sa nový apoštol Anglicka.Teda iebo pokánie & prisny život v Littlemore — pravda.pribodilý sa ai svaté nerozumnosti — trnie v očiach tor­kých známých. predsa priniesli žiadúce ovocie. Čas, strá­vený v pustovni. nebol márný. Čoskoro nastala .,secesia"naiučeneiších vrstiev do lona rimskei Církvi.

Po prijatí opúšta svoiu skrýšu, aby nabral novéhoducha u svoiich spoluveriacich. & asi o šest mesiacovzase sám v pustovni. Prvý prišiel -„- posledný odcbádza.„Som tu dnes sám. všetci priatelia sa už odobrali do nál­bo nového sídla. tak isto ai knihy. Zaitra odchádzam...Prežival som trápne chvíle pri rozlúčke. Prišiel somdo tei skrýie sám,... posledný iu zanechávam. Zažilsom tu prekrásne chvíle (čo ai zmietaný tol'kýrni pochyb­nostamil; tak tažko sa odoberám odtial'to. Možno užnikdy v živote nebudem mat pokoj . . Inde piše svoimunásledníkovi v Littlemore: „Násilím som sa odtrhol, po­bozkal som postel. stenovú policu a iné čiastky bytu.Bol som velmi šťastný tu. hoci stále v neistote o budúc­nosť. Tu som sa naučil kráča! vlastnou cestou. tu somsa dočkal vyslyšania svoiich modlitieb; ...nemóžernnemyslieť. že sa dakedý znovu vrátím do L.. aby somzazrel milých obyvatelov, započítaiúc ai Vás (Copeland.ieho ..kaplán") znovu siednotených so mnou v lone pra­veí Církvi Kristovei."

Posledný raz sa zadíva s Ružového vršku na miléveže Oxfordu a isteže prosí Boha. aby vrátila sa staro­dávna sláva Oxfordu, oživovaná póvodným náboženskýmduchom. Pri kostole Márie Panny sa ostatný pozrie naPannu & okyptené rúčký Dietata mu ukazuiú cestu —iebo cestu, krvavú a třním posiatu — do Večného Mesta,do Cirkvi. ktorá si ho vyvýšila na naivyššiu hodnost.Skromný pustovník sa stáva zůkladným pilierom. voi­vodcom Cirkvi boiuiúcei.

V littlemorskom kostoltku, bodne navltevovanonrv iubileinom roku. našiel som čudnú vetu v knibe prenávštevníkov. ..19. 9. 1945. J. D. : Edinburghu (asi pri­

411

statočný Škótl okrem svoiho podpisu zaznamenán:„Navždy siednotený s blahoslaveným J. H. Newmanom."Možno trochu prismelý a predčasný titul. No náš Škótvýstižne vyjadril túžbu mnohých sfdc. prianie všetkýchieho priatel'ov a nasledovnlkov. Ten hrdý titul by bolkonečným plodom littlemorskei samoty. korunou pestréhoa svitého života. Na ieho ceste „ex umbris et imaginibunad veritatem" Littlemore bol iba tieň pravdy; pravdasama sa zaskvela až v Ríme u noh nástupcu Rybara?

Poznámky 0 knihách.Giovanni Papini: ŽIVOT KRISTA. Preložil Dr. Mi­

kuláš Pažitka. Vydal SSV v Trnave r. 1946. Broš. po 140Kčs. polpl. 176 Kčs, plát. 186 Kčs.

Na záložke obálky ie vecne vystihnutý svoiráz tohtoPapiniho diela: Zivot Kristov má byt len malou splátkoutomu. ktorého sa Papini. ako sám priznáva, tolko naurá—žal. Je to kniha hladania a to hl'adania. ktoré sa stávavierou. Ako kniha histórie spoiuie Evanieliá. sjednocujetradicie. porovnáva rozdiely a protiklady, ktoré by samohly vyskytnút v literature o tomto dvatisicročnom zá­zračnom pohybe. Tým Papini utvoril stranky. ktoré súv_pravom slova smysle plné, konštruktivne a na ktorýchťažko najst prazdne miesto. Ježiš na Papiniho stránkachie Ježiš sladký. tichý. ale tvrdý; smeiúci sa. ale prisny;Ježiš. ktorý robi len dobre všetkým. Ježiš ponižený, aleenergický. Náideme ho tam ako prísneho vykonavatelespravodlivosti. pomstitel'a ubohých, ktorým vládcovia to­hoto sveta nepovedia sladkého slova. Niektoré kapitolypriamo biiú krivdu a vyzdvihují: do vznešenei výškyKrista, ktorého Papini vidí a interpretuie viacei ako ra­dikálneho prevracatel'a hodnót a ničitefa toho sveta.ktorý urniera s ieho prichodom. a zakladatela novéhosveta. než ako prostredníka medzi dvoma obdobiamil'udstva.

' Neudšval som citáty, ab zbytočne nerušily chodčitania. Z literatúry 0 J. ll. Newmanovi som použilnainovšie prispevky. vyšlé v Londýne. Mimo toho:Correspondence of J. H. Newman with Keble andothers 1839—1845; Letters and Cortes ndence otJ. H. Newman Vol l—II — Mozley; . l'l. Cardi­nal Newman-W. Ward. 2 Vol.; Apologia l. vydanie;Tablet 1845: Sermons a rozličné iné paberky: časopisov.

412

Pins X".: ORIENTALES DUNES. Vydala RužsSušilova ako prílohu revue Museum. Brno. Petrov 8.Po 15.-— Kčs.

Je to okružný list. vydaný : príležitosti 350. výročiapripojenia ukraiinskei cirkvi k apoštolskei Stolicí. SvitýOtec načrts deiinný obraz siednotenia a požehnané na­sledky. ktoré ono malo pre ukrajinská církev. Potomprechadza na súčasné pomery tei istei cirkvi a pouka­auie na božské smernice. ktorých sa má pridržiavat. bomaiú nadčasovů platnost. Dodáva posilu a útechu akostarostlivý otec. ktorý citi s ubolenými detmi. Všetkýchkrestanov nabáda, aby sa modlili za ukrajinských bratov.žeby v každých okolnostiach zachovali si nsidrahšiuhodnotu — živú. neohroženů vier-u. Táto encyklika má

re nás tým vščší význam. že sme s ukrajinskými kato­

ikmi stoient nielen putom krestanskei bratskosti. ale aislovans ei pribuznosti.

Ján Van Ruysbroeck: ZRCADLO VĚCNĚ BLAZENOSTI. Z Námskei póvodiny preložil P. Emilián Soukup,OP. Vydala dominikánska edtcia Krystal v Olomouci.Po 40.— Kčs.

Táto iagava perla mystickei spisby pochadza za 14.storočia. Ruysbroeck napisal toto dielko pre začiatoč­nikov v duchovnom živote. ktoré ich má vies! po celýživot až po vrcholce siednotenia s Bohom. Naznačuie tosi odnázov: ..Stúpanie duše k Bohu s Kristom. v ňoma s ne nebe." Preto venuie naivičšiu čast životnémuupravovaniu pomeru duše k sviatostnému Kristovi. Od­porúčame ako látku na roziimanie.

Dr. J. Ev. Urban, OFM, sostavil ŽIVOT PÁNANAŠEHO JEŽÍŠE KRISTA vlastními slovy Evangelií.Vydalo nakladatelstvo Vyšehrad v Prahe. Po 15.— Kčs.

Bohdan Chudoba: JINDY A NYNÍ. Děiin českéhonároda. Vydalo naklad. Vyšehrad v Prahe. trán 462.28 obrazových riloh na kriedovom papieri. Obalka odBret. Štorma. o 165.— Kčs.

Mladý historik a znamy publicista napisal živo apristupne deiiny českého národa. v ktorých venuiezvlášť velkú pozornost duchovným & kultúrnym silám.čo utváraly beh českých deiín. Základna osnova dielaspočiva v tomto: Nielen čo bolo inokedy. ale ai čo robitteraz, aby si Česi udržali postavenie národa fyzicky aiduchovne zdravého a prispeli k uchovaniu a úcte nai­vyšších hodnót.

M. Zalko: PRIPRAVA A PODAKOVANIE MINI­STRANTA. Tabulka. podlepené kartónom a obtiahnutácelofánom. po 65.— Kčs. bez kartónu 26.— Kčs. VydaloKrižanovo nakladatelstvo. Bratislava. Považská 29.

Na tabulke ie výstižný viacfarebný obraz. predsta­

413

vujúci klačiaceho miništranta pred oltárom v nábožnejskrúšenosti. Dookola sostavené sú modlitby. ktoré sa máminištrant modlievat v sakristii pred svatou omšou. abysa na tento najvyššt úkon krestanského života duševneuspósobil. ako _aj modlitby po svatej omši. aby duševne

lnší odchádzal do rušného chlapčenského života. Cel­om dolu urniestené je Desatoro predsavzati v anielskej

službe oltára. Tu sú uvedené všetky chyby. čo porušujúsvětů službu oltára. & súčasne predsavzatia, že sa ichpobožný miništrant chce vystrihat. Tabulka je vzácnymprlnosom pre našu miništrujúcu mlad'. aby sa z nej utvá­rala ozaj prikladná anjelská légia, o ktorej tolko tůži­me a ktorá by si oltárnou službou liesnila cestu k po­vedomému kresťanstvu. Nemalo by byl katolickehochrámu bez tejto tabulky.

P. Dr. Antonin Čala, OP: DUCHOVNÍ HUDBA.Vydala dominikánska edicia Krystal v Olomouci. Po85.— Kčs.

Póvodca shrnul poznatky o chrámovej hudbe do 11kapitol: Základné zásady liturgické. Druhy liturgickeihudby. Liturgický text. Vonkajšia forma posvátných skla­dieb. S eváci. Riaditel' chóru a organista. Organ & ná­stroje. lžka liturgickej hudby. Hlavné prostriedky napovznesenie posvátnej hudby. Duchovné koncerty v ko­stole. Závšznosť predpisov o posvštnej hudbe. — S prak­tického stanoviska je to velmi cenná a dost ucelenápráca. Mal by si preštudovat každý organista a milovníkchrámovej hudby.

Perlaky Lajos: ZIT, ALE AKO? Preložil ValérVnuk, obálka od ak. maliara E. Slobodu. Vydal SSVv Trnave r. 1946. Po 70.——Kčs.

Známy maďarský vychovávatel rozvádza v tejtoknihe hlavně poučky najťažšieho umenia: umenia správ­neho a spokojného života. Netreba na to vela: vnútornúvyrovnanost. optimizmus a sebadóveru. obetavost, drobnéhrdinstvá všedných dni. útulný domov. rodinu. knihu.súcit. porozumenie &vela, vel'mi vela prekypujúcej láskyk všetkým, ktori čakajú na našu podporu. priatel'stvo.úsmev. radu. Všetka múdrost blaženého života sa takto

dá vyjadrit: Buďte menej sebeckí. myslite viac na Ém­J .hých. staňte sa ozaj krestanmi. .Jožo Zvonár-Tieň: ZMIETANÝ V ZITI; Stevo Bla­

van: HEADANIE LÁSKY, barokové mystériá. VydaloKrižanovo naklad. v Bratislave r. 1945. Po 30.— Kčs.

Obe scénky riešia otázku základného ustrojenia člo­veka k Štastiu a Láske. Budstvo je večne zmietané túž­bou po najvyššom blahu. ktoré darmo hl'adá v bohatstve.v sláve. v rozkoší; všetkých ženie baživost za láskou.ale tú uspokojivo nemůžeme nájsť v ponímajúcich ve­ciach. Človek, doráňaný smútkom. sklamaním a bolestou.

414

poznáva svoje najpresneišie zamierenie na Boha a chápe.že smysel života je: Milovat Krista a trpiet s nim. Totonás chcú naučit obe starostlivo upravené knižočky. J. K.

František Sant, SJ: DĚJINY FILOZOFIE I. PreložilFridrich Osuský, SJ. Vydal Posol B. Srdca Ježičovhov Trnave r. 1946. Po 100.— Kčs. pre študentov a boho­slovcov po 80.— Kčs

. anc vo svojich Deiinách filozofie neus okojil sas úlohou historika. Nestačilo mu. že verne po al učeniejednotlivých filozofov a filozofických škol, ale mimo tohopodujal sa na oceňovanie filozofického snaženia. Každýsmer. každú cestu k pravde podrobuje kritike. rád oceni,čo je hodnotné, ale aj nemilosrdne poukazuje na omyly.Toto oceňovanie a hodnotenie deje sa vo svetle tomistic­kej filozofie. Týmto tieto Dejiny filozofie prekračujúrámec presných dejin a stávajú sa spolu vzácným dielom,z ktorého můžeme poznat tomisticků filozofiu a jej pomerk iným filozofickým smerom a školám. Každý katolickyvzdelanec mal by preštudovat toto vel'mi hodnotné dielo.

Sigrid Undseiová: MADAME DORTHEA. Román.V preklade Jiřiny Vrtišovej vydal Vyšehrad v r. 1946.Broš. po 105 Kčs, viaz. po 130 Kčs

Sigrid Undsetová. nositelka Nobelovei ceny, cezvojnu žila v emigracii a len po oslobodeni Nórska mohlasa vrátit do vlasti. Madame Dorthea. román s deiomz konca 18. storočia v hornatom kraji stredonórskebovnútrozemia. ma hrdinku statočnú ženu. akú vedelautvoriť práve Undsetová. Dorthea, žena správcu sklárne.ocitne sa v ťažkých okolnostiach po zahadnom zmiznutisvojho muža. ktorý išiel v noci hladat deti. Deti sa vrá­tia. ale muž neprichádza a po čase vyhlásia ho za mtt­veho. Skláreň dostane nového správcu a Dorthea musísi aj s detmi hladat nový domov. Okolo tohto jadranakopený je celý rad epizód a postáv; no jednako z roz­konáreného dejstva románu najvýrazneišie vystupuje po­stava Dorthey samej, hrdinskej ženskej bytosti. ktoránesie celú váhu starosti o rodinu, výchovu deti a pritomvie pomáhal aj druhým. „Statočnú ženu ktože nájdeT'pýta sa Pismo svšté. Undsetová ju našla. vedela iuutvorit. bo sama je takou ženou. O tom svedči jej dote­rajšia práca a jej správanie cez túto vojnu nám toskvele potvrdilo. Undsetová svojou mravnou váhou patrik tým. ktori nás móžu viesť v neistote.

Ludmila Hořka': ŘEKA. Roman. V7ydalo nakladatef—stvo Vyšehrad v Prahe v r. 1946. Po — KčsHof-ká. pravá dcéra svojho rodného hlučínského

kraja, s ozaistným epickým umom podáva obraz kraja.života a zvykov tých. čo sú s nim spojení na život a nasmrt. Rozpráva tak živo. že obraz kraja a l'udu okolo

415

rieky oživa vo svoiei póvodnosti a hlbke. Jei dielo pri­družuie sa důstoine k českým klasickým knihám o vi­dieckom živote.

Msgr. Fr. Olgiati: POŠTA KOCÚRA v 2. vydani.Preložil Kamil Mečiar. Po 60.-— Kčs.

Msgr. Olgiati dostal sa k srdcu mládeže svoiim ne­obyčaine veselým a žartovným svoirazom. Mládež po­sielala mu namietky proti náboženským pravdám. čo po­čula v továrňach, dielňach. kanceláriách, škol. triedach.On ich vecne. prakticky spracoval a podal cez žartovnéiormy. O uspechu knížky svedči šest talianskych vydanipo r. 1938 a druhé slovenské vydanie.

Václav Deyl: DO ČTYŘ UHLÚ SVĚTA. Cestopisnéčrty. Vydal Vyšehrad v r. 1946. Broš. po 95 Kčsčs. via.po 113 Kčs

Toto sti pozorovania : ciest po Grécku. Turecku,Španielsku a inde. postrehy cestovatela. podané vtipne.zabavne. Videl skutočný život nefalšovaný a neprikráš­lený. bo cestoval s otvorenými očima. slobodne; niiakanapred podávaná sláva nestála medzi nim a skutočno­stou. Díval sa len svojim bystrým okom a vážil zdravýmvkusom. Kniha da zabavu ai poučenie.

František Bíbus: IDE ZA NÁMI VĚROLOMNÍK.Román. Vydalo naklad. Vyšehrad v Prahe. Po 72.— Kčs.

Je to iemné dielo. Čitatel'a upúta Bibusov hlbokýduševný pohlad. odkrývaiůci nové oblasti ludského ži­vota v manželstve.

DOPISY. časopis mladých. Vydava spolok Akade­mický týden, Praha II.. Voršilská 5. Po prvom teore­tickeišom čísle vyšlo druhé. už viacei dotýkaiúce saiednotlivých životných otůzok. Tento časopis určený ienajma pre vysokoškolskú mládež. Kresťanským sveto­názorom usiluje sa mladému vzdelancovi osvetl'ovať po­hlady na život. Časopis Odporúčame zvlášť našei akade­mickei mládeži.

Dónčová: VO VICHRE. Chutné básničky pre detiso zdravými výchovnými zrnkami. Vydal SSV v Trnaver. 1946. Po 50.— Kčč.s

Zenner-Vronč: ZAJAČIK A UŠIAČIK. Rozprávkypre deti. Vydal SSV v Trnave r. 1946. Po 60.— Kčs.Da­vaime deťom túto dobrú, čistú zabavu.

Blíží sa koniec roka. Splnil som povin­nos! odberatefa zaplatením predplatného?

416

SMER, mesačnlk pre zůuimy duchovneho ikon.

Vydlveibú elovegeki dominikáni. Rediaule h. P. AquilluM. .. un.Redakcía a adminletrácla: Trenčín, Nám. evltel Anny 15.Predpletne ne rok 80 Kčs. pre ltudentov 40 Kč..Sekove čhlo Smeru 6181. — Číslo telefonu 2416.

0 8 S A H:Ceny duchovnoul:

Speeoby ntboíenskei aobnnoeti myele 411. —Moi. sviti omla 428. — Nebeeký Otec 434.

Duchovno“ vo malých:

Svin Margita. dominikůnln, | dary Ducha lvl­“ho 437. — Zuviteníe u boiekčmu Srdcu 443. —O poteche naillaknveiiei Matky P. Mirie 445.

Duchovno“ :: študenfefve:

Studentka. vyznuvnčkaviefy 449. — $“!deheat-nek! rodina 451.

Duc/lovnou! v llvote:

Očakůvnme Dieta 452. — Z denníka elovenakdhomalina 453. — Úprimnosť k vedeckoi pravde455. — Ako francúzaki vzdelani pneuiů preKrista 456.

Poznámky a knihách 459.

NA VIANOCE želáme Vám kredansky úprimnenaihodnotneiší dar: božiu mílod. ktorá leozaislnou účaslou na presvá'tom živote sa­mého Boha a ktorú nám plným priehrštímponúka betlehemske' Dida. O ňu denne proVás prosí pri presvá'tei ollárnei obete VámSmerom slúžiací brat.

Cesty óuchounosti.„Ja som cesta. pravda a život. Ja som svetlo sveta."Vhlbil som sa do Kristových. večne sviežich slovosobnei ai svetovej záchrany

Spósoóynáóoženskei soóranosti mys/e.

Dr. Ján Mastyfak, CSsR.

Sobranost' mysle ie sústredenie duševneičinnosti na určitý predmet alebo súbor pred­metov. V tomto naiširšom ponímaní je každápozornost aspoň čiastočnou sobranostou.

Usobranosť i pozornost predpokladá sústre­denie poznávacei schopnosti, ktoré, pravda, ne­dosahuieme bez spolučinnosti snahového napá­tia — bez vóle. Preto sa u malých detí. u osóbduševne nevyvinutých, u abulikov. totižto osóbs nezdravo slabou vólou. nestretávame so sobra­nosťou a pozornostou. Ich duševná činnost bývavedená a určovaná vonkaišími alebo vnútorný­mi neregulovanými popudmi a podnetmi

Sobranost a pozornost mysle móže byt' ve­novaná akémukol'vek predmetu alebo súborupredmetov. Sú známe rozličné typy predmetneisobranosti. napr. sobranost eskamotérov. rybá­rov, operatérov, poslucháčov atď.

Zvláštneho rázu a povesti nadobudla si u­sobranost & sústredenost vedcov a filozofov.Archimédes, sklonený nad svoiimi geometric­kými obrazmi. načrtnutými v piesku. nedal savyrušiť ani dobývaním a plienením Syrakúz —a bol nad nimi zabitý. Svatý Tomáš Akvinskýpri štastnom obiave dókazu proti materialistomudrel víťazne v zadumaní pastou na stůl prikrálovskei hostine svatého Eudovíta IX. Ampe­re dal sa s kriedou v ruke do behu za fiakrom.na ktorého zadnú stenu, ktorú pokladal za ta­

27 417

bulu. písal svoje náhodné výpočty. Spanielskyfilozof Jaime Balmes (1810—1848) si pri filo­zofovaní zahal'oval hlavu do temného súkna.Redemptorista svátý Klement Hofbauer [1751­1820) si na štvrťhodinu taktiež zahal'oval hlavusúknom a sadal do kútika svojej izbietkyvo Viedni. aby sa v usobraní mohol pripraviťna zajtrajšiu kázeň. kým veselá spoločnosť jehouniverzitných študentov pokračovala živo privečerných schódzkach v debatách.l Nietschevyhlásil, že najváčšími udalosťami nie sú našenajhrmotnejšie. ale naše najtichšie hodiny. a ževelké myšlienky prichádzajú k nám na holubíchnohách.

Pravda. nie každá usobranosť je užitečná ahodná chvály. Predmet, na ktorý sa duševnáčinnost sústred'uje, musi byt náležitý. vhodný,dobrý. a to sám osebe aj so svojimi podstatnýmiokolnosťami. Nesmie sa pritom zaznávať inýpredmet. ktorý je aspoň v daných okolnostiachdóležitejší. potrebnejší, lepší. Inakšie práveusobranosť stane sa roztržitostou. Obvyklouroztržitosťou sa rozumie obyčajne nepozornostk obvyklým okolnostiam denného života. aj keďtáto roztržitosť býva zaviňovaná najhlbšou u­sobranostou na hodnoty, ktoré sú samy osebevyššie. V tomto súvise sa hovorí o roztržitostiprofesorov a vedcov.

Pozoruhodná je sobranosť mystikou aashélov.

Askéti — v najširšom slova smysle, teda ajpohanskí stoici alebo indickí yogini. cvičia saplánovite v usobraností mysle zvláštnymi vy­pracovanými metódami. aby dosiahli dokonalésebaovládanie a disciplínu a aby mohli usmer­ňovat zámerne svoje myšlienky aj svoju vól'u.

ú známe v tejto veci iixačné metódy svetléhobodu, hrotu nosu alebo umbiliku u yoginov.byzantských hezychastov-palamitov ako aj mo­derných okultistov a antropozolov.

Mystická sústredenost' — v najširšom slova

418

smysle — sa zahlbi nad predmetmi a medituječo aj „celé hodiny", aby prenikla tajomné hlbi­ny súcna. Aj moderný prírodný človek. podlaznámeho výkladu univ. docenta Obenbergera.2vie celé hodiny meditovat nad kvetmi.

No ani usobranosť askétov a mystikov v tom­to najširšom slova smysle nie je dobrom ne­pochybným. bez námietky, dobrom žiadúcimv každej okolnosti. Áno, móže byt aj priamohodná zavrhnutia. Jej cena závisí práve odpredmetu, na aký sa duševná činnost sústre­ďuje, od účelu — finality a od podstatnýchokolností — modality.

Jedine dobrou v každých okolnostiach jeusobranos! náboženská.

Náboženská sobranost mysle je sústredenieduševnej činnosti na Boha, na Bytost absolútnu.prvú príčinu aj posledný ciel" človeka prirodze­ného i nadprirodzeného. Náboženská sobranostmysle je psychickou prítomnostou človeka predBohom a Boha v človeku. Je to pravý svázok.religio-religatio, človeka s Bohom, znovunad­viazanie a udržovanie styku s Bohom. ktorý jejediným predmetom. hodným celej našej bytosti...Počuj. Izrael. Hospodin. Boh náš, je jedinýHospodin. Preto miluj Hospodina Boha svojhocelým svojím srdcom, celou svojou dušou a ce­lou svojou siloul"" „Milovat budeš Pána Bohasvojho z celého svojho srdca, z celej svojejduše, z celej svojej mysle a z celej svojej silyl"'

Hned odmietam námietku, ako by pravánáboženská sobranosť mysle mohla byť nežia­dúcou. hodnou zavrhnutia alebo výčitky z roz­tržitosti.

Je pravda, že predmet náboženskej sobra­nosti mysle je taký vznešený. že nesnesie vedla

' Viď Adolf Innerkoller, CSSR. Der hl. Klemens

Maria Hofbauer. Refensburg-Rtm 1913. 436."' Viď repliku Dr. Mi oslava Skácela, Poměry popu­lární vědy. Filosofická revue 1946. č. 3, str. 80-87

3 Deut. 6. 4.' Porov. Mat. 22, 37 a synoptikov.

27' 419

seba nijaký koordinovaný, priradený predmet,tobóž nadradený. Ale na druhej strane nábo­ženská sobranosť. vynímajúc pripady extatickéa extatoidné. nevylučuje nijaký predmet sub­ordinovaný. podradený. Ba podradené pred—mety stávajú sa stupňami, vedúcimi k najvyš­šiemu Predmetu — k Bohu. Sú ako kryštal.ktorý nijako nebráni cez seba prenikať k Bohu;alebo sú aspoň odrazovou plochou pre lúč náš­ho ducha. smerujúceho aj uprostred zla k naj­vyššiemu Dobru. A je tu zaujímavé pozname­nat, že dokonali náboženskí mystici na vrcholepozemského spojenia s Bohom stáli tak blízok ich obkolesujúcemu svetu, mali taký vecnýsmysel pre pochopenie života. ako svátá Teré­zia Avilská. autorka Zakládání.

Ak Boh je cielom nášho života. ak smyselnášho žitia záleží na vzájomnom vztahu a dvoj­polárnom pohybe medzi nami a Bohom, ak vý­konná hodnota našej činnosti záleží na ustavič­nej slobodnej spolupráci s Bohom, v synergiz­me; ak potrebujeme na to ustavičnú božiu po­moc, vyprosovanú ustavičnou modlitbou. vtedynáboženská sobranosť je predpokladom všetké­ho toho i prostredím aj vrcholným prejavoma dósledkom. „Kráčaj predo mnou a buď doko­nalým!", hovoril Hospodin Abrahámovi.ls Prav­da, stavebnou základňou dokonalosti ostávapritom pokora a dynamickým ťažiskom láska!

Kto chce byt velkým v splneni životnéhociel'a, musi byt velkým aj v náboženskej sobra­nosti. v pritomnosti božej. Preto rozličné reholetol'me nástoja u svojich členov na cvičení sav pritomnosti božej.

ké sú spósoby náboženskej sobranostimysle?

Zmienime sa o piatich spósoboch nábožen­skej sobranosti vo smysle stavu i cvičby, & to

1. o troch spósoboch obsahových — pred­_ metných;

"' Gen. 17. l.

420

2. o jednom spósobe čisto metodickom, for­málnom;

3. o jednom spósobe smiešanom.I. NAJDOLEŽITEJŠIE SPOSOBY

OBSAHOVĚ — PREDMETNÉ.

]. Sústredenie na transcedentnú prirodzenúpritomnost božiu vo všelkom dianí aj v celomvesmíre okolo nás.

Boh je všadeprítomný per essentiam, perpraesentiam, per potentiam. Boh udržuje jest­vovanie každej bytosti, všetko vidí a vo všetkomje činný. „V ňom žijeme, hýbame sa a sme."'Oceán, obkl'učujúci a prenikajúci morskú hubu.je hmotným obrazom tejto božej všadeprítom­nosti. Tak si ju tiež predstavoval aj svátýAugustín. dokial' sa nepovzniesol k duchovnej­šiemu chápaniu Boha (Vyznaniaj. Sváti sú námžiarivým príkladom tohto spósobu ustavičneisobranosti mysle. Aj moderný krestan. vodcafrancúzskych skautov, Vít de Larigaudie. s kto­rým soznamuje Smer. Na svojich pochódzkachprírodou. na svojich cestách po všetkých piatichdieloch sveta, na lodi. pri vrtuli lietadiel. ánoaj uprostred zvodnej spoločnosti v tanečnýchmiestnostiach vedel udržaf svoju mysel' i svojesrdce vysoko u Boha.

2. Sústredenie na vnútornú — imanentnúnadprirodzenú pritomnost božiu vo vlastnej duši— aj v dušiach bližných. Na pritomnost božiuskrze milost. Človek v milosti božej je chrámombožím. „Ak ma niekto miluje. Otec mój budeho milovat. a k nemu prídeme & príbýtok u ne­ho urobíme", uistil nás sám Syn Boží.7 LáskaOtcova a Synova je Duch svátý. V spravodlivejduši prebýva celá najsvžitejšia Trojicaf Sestre

' Skutky 17. 28.7 Ján 14. 23. .,Neviete. že ste chrámom Božim?",

! Kor. 3. 16." Teologicko-poiemicky študuie otázku P. Galtíer,

J, L'habifalion en nous de trois Personnes.Le fait-le mode. Paríž 1928.

421

Alžbete od najsv. Trojice. ktorá zomrela v 26rokoch na Karmele v Dijone (1906), dostalo saakiste prozretel'né poslanie obcovat dóvernes božskými Osobami. prítomnými vo vlastnejduši. a učit to bližných. Tak našla „svoje nebona zemi" i pri svojom najváčšom utrpení.“

3. Sústredeníe na Bohočloveka Ježiša Krista.„v ktorom prebýva všetka plnost božstva teles­ne". ako hovorí svatý Pavol.“' On je naozajskutočne a podstatne prítomný s nami v našichbohostánkoch. v prevelebnej Sviatosti oltárnej.

Bol &neoliciálne bezpochyby ešte aj doterazjestvuje v duchovnom živote smer. ktorý sváto­svaté človečenstvo Kristovo pokladá za nižšiuoblast duchovnosti. Vnútorné zaujatie ňou po­kladá takrečeno za prekážku povznesenia domystických výšav čistej duchovnosti Trojjedi­ného. Svatá Terézia Avilská sama sa vo svojejautobiografii ponosuje, že aj ju tento nespráv­ny postoj k človečenstvu Kristovmu svádzalkedysi s pravej cesty, pokial totiž bola ovplyv­ňovaná istými duchovnými učitel'mi tohto sme­ru a dokial' sa sama nepresvedčila o lepšom.

Bolo by veru pochabostou. ak nie priamrůhaním, domnievat sa, že by sa niekto zo smr­tel'níkov & stvorenstva vóbec mohol približiťk božstvu a spojit sa s ním viacej, ako bolosvátosváté človečenstvo Kristovo, skladajúce saz duše i tela. človečenstvo. hypostaticky spojenés druhou božskou Osobou & v nej vnútorne —božskou perichorézou spojené s ostatnými bož­skými Osobami.

Ak teda spojenie Kristovho človečenstvas božstvom predstavuje vrchol spojenia s bož­stvom vóbec. vyplýva z toho nevyhnutne. že pri­bližovat sa Bohu. znamená len „rást v mieru

' Zomrela na rakovinu žalúdka. Knižne vyšiel spis:Soeur Elisabeth de la Trinilé, 1880-1906. Souvenirs.3. vydanie. Dijon 1911. — Jestvuie aj nemeckévydanie.

"' Kol. 2. 9.

422

plnosti veku Kristovho"." No tento „rast k Bo­hu" nedeie sa len podla Krista, exemplatívne.ani nielen pre Krista. meritórne. lež ai skrzeKrista a v Kristu (kauzálne. mediálne. inštru­mentálne, aby som nepovedal ai quasi — for­m.álne) Kristus Ježíš je jediný náš Prostredníku Boha, ie naša cesta k Otcovi. Mimo nebo abez nebo nieto stúpania k Bohu.

Je pozoruhodné, že ai sestra Alžbeta od nai­sváteišei Trojice, táto vari naiváčšia dóvernicabožskei Trojice. náleží k bytostiam najviac kri­stocentrickym. Túžila stať sa „predlženým člo­večenstvom" božského Slova, aby sa v nei mohloobnovovat celé taiomstvo jeho života.12

V Ježíšovi Kristovi prebyva všetka plnostbožstva telesne — sómatikós. No telo a krvKristova prebýva s nami v prevelebnei Svia­tosti: vere, realiter. substantialiter — pravdivo.skutočne. podstatne, spolu s dušou a celým bož­stvom. Ak ie teda Ježíš Kristus náš Prostred­nl'k k Bohu, ie nim ai Ježíš Kristus sviatostný.ie ním ai prevelebná Sviatosť oltárna. Francúz­sky dominikán P. Bernadot napisal celú knížkuo presvátei Eucharistii ako o ceste k naisvň­teišei Trojici.“

Nebolo by veru vždy l'ahkým spojovat sanám s naším Prostredníkom u Boha, s JežišomKristom, keby Pán Ježiš bol pre nás len histo­rickou spomienkou alebo ai skutočnosťou lennadpozemskou, nebeskou. No Ježiš Kristuschcel vo svoiei láske. ktorou nás miloval až dokonca.“ chcel pre nás byť ai skutočnosťou po­zemskou. nám súčasnou: spósobom sviatostným.

" Ef. 4. 11." Souvenirs, str. 305-306. — O duchovnei náuke

sestry Alžbety od naisv. Troiice napisal výbornémonograliu francúzsky dominikán P. P. Philipon:vyšla aj v talianskom preklade: La dotln'na spi­rituale di suor Elisabeth della Trinltů, 2. vyd.Brescia. 1943.

" Vyšla ai slovensky v dominikánskei edícii Veritas." Ján 13. 1

423

Presvátou Eucharistiou chcel byť aj v našomhmotnom. časovom svete existenciálnom, v na­šom konkretne.

Prevelebná Sviatost ai ako konkrétna sku­točnosf ie naozaj stredobodom našich konkrét­nych bytostí. Psychickú sústredenosť na ňu bysme nazvali sobranosťou eucharistickou.

S praktického stanoviska si uvedomme aspoňtoto:

Takmer v každom našom kostole. azda aiv kaplnke v našom dome. pod jednou strechous nami, ie bohostánok, a to nie prázdny, ležs cibóriom, ktoré obsahuje prevelebnú Sviatosť.eucharistického Krista. nášho Prostredníka. náš­ho Priatela. určovatel'a nášho osudu pri smrti.nášho Boha. Tu ie živý stredobod nášho du­chovného života. Veriaci. ktorému eucharistickýKristus ie pokladom a ktorý do neho vložil aisvoie srdce a urobil si z neho ťažisko svoihoživota a svoiei činnosti. nadobudne neomylneeucharistickú sobranosť mysle. A čím viaceibude eucharistický Kristus ohniskom ieho ži­vota. tým vo v'a'čšei a nepretržiteišei sobranostibude žiť. Bohostánok. prevelebná Sviatosť nie iepre neho len iednou z posvátných vecí. vari akoalebo ai trochu viac. ako napr. sváté ostatky.relikvie. Presvžitá Eucharistia bude pre nehoozaistnou prítomnosťou živého Bohočloveka.Ježiša Krista. A to veru nie je malý ani nedo­stoiný predmet. aby sa na neho upútala a sú­stredila celá bytost a všetky duševné schopnostia činy!

Je známe, že svátý Klement Hofbauer radilai svetským l'udom. ktorí sa chceli náboženskyusobrat na mysli. aby sa aspoň v duchu pre­nicsli do niektorého známeho kostola & v duchusi poklakli pred bohostánok...“

'“ Vonkaiši pomer & správanie sa voči eucharistic­kému Spasitel'ovi ie normovam': liturgickými pred­pismi a zvykmi svátei Církvi. Všeobecne povedané.neradi sa od nich odbočovať. No sviti predsa ob­

424

II. ČISTO METODICKÝ. VŠEOBECNY'A FORMALNY SPOSOB NABOZENSKEJ

SOBRANOSTI MYSLE

ie prax častých strelných modlitieb. Ich ob­sah, predmet móže byť vel'mi pestrý a rozma­nitý. V nich sa preiavuie duševná i duchovnásvoirázna fyziognomia jednotlivých veriacichalebo jednotlivých duchovných smerov. Každý.kto vedie duchovny život. by mal mat — a bez­pochybne ai má — svoje strelné modlitby. Istýrehol'ný predstavený napr. odporúča časté úcti­vé vzývanie naisváteišich mien.

Svatý Augustín prirovnáva krátke, strelnémodlitby k šípom. Terlium comparatiom's nie jepre sv'a'tého Augustina smer, že totižto mieriado božieho Srdca. lež rychlost. s akou letia z na­šich sřdc a s našich perí. „Orationes ...raptimquodammodo iaculatae."lo Svátý Ján Zlatoústyodporúčal časté strelné modlitby obecenstvusvojich veriacich, lebo takéto modlitby sú velmivhodné na to, aby sme svoje srdce lahko a slad­ko pozdvihli k Bohu." Otcovia púšte velmi siobl'úbili strelné modlitby. Slávnou sa stala taknazývaná „Modlitba Ježišova": „Pane JežišuKriste, Syn Boží, zmilui sa nado mnou hrieš­nyml" Boly o nej vypracované mystické teóriea napísané celé spisy." Svatý Jozafat (T 1623).mučeník iednoty Církvi. denne sa iu modlievaltristo ráz za siednotenie rozkolníkov a každúmodlitbičku sprevádzal poklonami — proski­nézou. Geniální (podla charakteristiky Sven

čas od nich odbočovali z vel'kei viery a lásky,ako napr. sv. Klement. ktorý klopkanim na dvierkabohostánku dovolával sa pomoci eucharistickéhoSpasitela.

" E . 130 ad Probam. n. 20. Migne. PL 33. 502." igne, PG 54, 646. 666."' Pre nepristupnosť nemůžem. bohužiaf, poukázat

bližšie na knihu Villu-H. Rahner, Asketika &mystika v dobách svatých Otcov (v nemeckomspracovani).

425

Hedina) trancúzski lazaristi-misionári Huc &Gabet v štyridsiatich rokoch minulého storočianaučili podobnú modlitbu čínskeho lekára-kon­vertitu v tibetskei Lhasse (ktorý iu používal ainamiesto kresťanského pozdravu pri stretnutí).

O strelných modlitbách krásne píše anglickýoratorián William Faber: „Strelné modlitby súako by nebeskou stránkou roztržitosti. Robia toisté pre Boha. čo roztržitost robí proti Bohu.Maiú zvláštnu silu zaháňat roztržitost & sú ieinailepšími kontrolormi."" Církev ich velmi od­porúča a preto obdarúva ich ai odpustkamif“

III. SMIEŠANÝMMETODICKO-PREDMETNÝM SPOSOBOM

náboženskei sobranosti ie nábožný zvyk pozdra­uova! preblahoslavenú Pannu Máriu Zdravasom,keď biiú hodiny. Nazvali by sme to sobranosťoumariánskou.

Tento spósob ie metodicko-formálnym. na­kolko pridržiava sa určitého vonkaišieho zna­menia a určitei modlitby. Je pritom predmet­ným. nakolko vztahuie sa na určitý predmet.preblahoslavenú Pannu Mariu. Tento spósob mározličné odtienky, pokial totižto v ňom vystu­puje do popredia viacej alebo menej prvý alebodruhý moment. každý ešte stupňovite rozróz­nený. Áno, predmetný moment sám. totižtovztah na Matku Božiu, móže byt kolorovanýinými predmetnými spósobmi náboženskei so­branosti, ako sme uviedli vyššie.

Velkým šíritelom tohto spósobu bol svatýAlfonz Liguorský (T 1787), ktorý taktiež odpo­rúčal obdobný dobrý zvyk zatvárat do dvochZdravasov každé dóležité dielo. Vol'akde vo svo­

“' V nemeckom preklade: Fortschritt der Scale,c. 24. — Citované podla L. Miller. SJ, Ashettka.Trnava, Posol BS 1944. str. 99—100. Ai textyk poznámkam 16. a 17. sú vzaté odtial'.

"" Redemptoristi v Podolínci chcú vydat malú prí­ručku odpustkových modlitieb.

426

iich Mariánských chválach uvádza priklad svá.tého Bernarda. ako ho raz preblahoslavená Pan­na na dókaz svoiho zal'úbem'a v anielskom po­zdravení pozdravila slovami „Ave Bernardel".keď iu on oslovil Zdravasom: Ave Maria!

Podnes stoia na chodbe kláštora v Paganipri Neapoli památné hodiny, ktoré svojimi úder­mi dávaly svatému Alfonzovi znamenie na mod­litbu anielského pozdravenia.

Obvykle sa proti teito mariánskei pobožno­sti stavia námietka. že časté (štvrťhodinovélprerušovanie zamestnania Zdravasom prekážavážnei práci & takmer iu znemožňuie.

Na to móžeme odpovedat. že túto metódumusíme brať ako celok, totižto ako rozumnúsnahu pozdravovat naisváteišiu Pannu pri kaž­dom bití hodín. prakticky obyčaine každú štvrť­hodinu. Pravda, zamestnanie býva niekedy takévážne, že bitie hodín nepočuieme. Alebo ak aipočuieme, niekedy nie je možné, naimá keďsme aktuálne zaneprázdnení svoiimi bližnými.prerušit' zamestnanie na takú dlhú chvilu, čo bysme sa pomodlili celý Zdravas. No v takýchprípadoch stačí vyslovit v duchu aspoň prvéslová anielského pozdravenia alebo aspoň nazlomok sekundy zaletiet v duchu k nebeskeiMatke & Královnei. Myslíme však, že k pod­state tejto metódy náleží v každom prípadeusilovat sa aspoň 0 hodinový úplný Zdravas.

Pravda, naisvateišia Panna nestojí v stredo­bode nášho duchovného života natolko. žebybola naším hlavným ťažiskom. ktorým ie Boha Bohočlovek Ježiš Kristus. Ale iei význam nieie niiako iba periferný. Každú smemicu nášhokonania, ktorá sa týka naisvžiteišei Panny akoobvod kruhu, periferiu božského života. pre­svňtá Panna vie premeniť na dostredivý polo­mer. vedúci ku Kristovi, k Bohu.

Nechceme tu hovorit o prostredníctve PannyMarie. Uvedieme len takmer výstražné slová

427

istého duchovného spisovatela o vyzname úctya lásky k Matke Božei:

Bez úcty & oddanosti k naisv'áteišei Pannenás móžu sklamať všetky známky svátosti. Nie­kto móže ai cez dlhé roky žiť horlivým. svátymživotom. No ak nedostal dar, aby sa ustavičneutiekal k naisváteišei Panne ako dieťa k matke,nie som isty, hovorí ten spisovatel, že taký vy­trvá. Tainá pýcha sa móže vlúdit' do jeho duše.Zivot ustavičného zapierania sa mu sprotiví &nastane pád. Svátý Alfonz, učitel' Církvi, kto­rého tol'me zauial problém zotrvania v dobroma otázka spasenia, vidí poslednú a naiisteišiuzáruku v ustavičnei modlitbe, v modlitbe a úctek naisváteišei Panne.21

Je bezpochyby ešte viacej rozličných & účin­ných spósobov náboženskei sobranosti myslemimo tých, ktoré sme uviedli. napr.: sledovatpo celý deň „hodiny umučenia Pánovho", častéobnovovanie dobrého úmyslu & podobne. Alemyslíme, že všetky ostatné možné spósoby sadajú vol'aiako uviesť do súvislosti so základ­nými spósobmi. ktoré sme uviedli.

“ P. Jozef Schriivers, CSSR. Ma Měre. 3. vydanie.Louvain 1929, str. 82-84, 85.

„Wa/'a“ svatá omša.Charles G rim a 11d.

II.

Trestbn, út) Tristan.Kde uvidime, že keď Kristus ie hlavný Kňaz.kresfan tvori čas! Krista a preto spoluúčinkuiena Kristových kňazských úkonoch.

Taiomný (mystický) Kristus.Jediný kňaz obetuie svátú omšu. Ježiš

ristus.Ale čože tu máme rozumiet Ježišom Kristem?

428

Odpoveď na túto otázku pootvára nám ne­zmeratel'né obzory.

Kristus, ktorý obetuje svatú omšu, nie je —ako si to veriaci velmi l'ahko predstavujú —taký Kristus, aký bol na Kalvárii vo svojomponíženom vonkajšku. Ježiš Kristus nie je via­cej v tejto podobe; tá už pre neho pominula.

Kristus, ktorý obetuje svátú omšu a je pri­tomný na oltári, je Kristus terajší, oslávený.král'ujúci na nebi. sediaci na pravici svojhoOtca a zamestnávajúci sa úplným dokončova­ním vykupitelského diela.

No tento súčasný Kristus nie je sám.K Ježíšovi Kristovi, Hlave a Vodcovi, pridru­žené je jeho tajomné telo, ktorým je Církev,shromaždenie veriacich. Ježíš Kristus a jehotajomne' telo tvoria „celého Krista“, —- ako hosvatý Augustín volá — ktorý odteraz obetujeBohu na oltari poctu nekonečnej obetý: „CelýKristus je hlava a telo: jeho hlava je jediný

ýn Boží. jeho telo zasa Cirkev."1Co je taiomný Kristus?

Tajomný Kristus, vel'kňaz Najvyššieho, jeteda Ježiš spojený so svojimi veriacimi, — akonaša hlava spojená je s našimi údmi — abyrtvoril jeden dokonalý celok, ustavične pracujúcipre ten istý ciel'.

Svatá Církev, ktorá je spoločnosť veriacichv Kristovi, je Kristovo tajomné telo. On je jehohlava. Veriaci sú jeho údmi. Teda Cirkev jeKristova „plnosť."2

Označenie „tajomného" nemá v nás vzbuditdojem, že toto telo je výmýsel. „Tajomný Kri­stus" nemá nič neskutočného. To je Kristustaký, aký teraz je, ako Hlava, neoddeli­tel'ná od svojich vykúpených údov, vzdávajúcav spojení s nimi najsvatejšej Trojici dokonalúchválu.

' De unitate Ecclesiae contra Donatistas, n. 7.' Ef. 1,

429

Ako je budované taiomné telo Kristovo?Teda tajomné telo čiže Kristova Cirkev je

vospolnosť veriacich, spojených s Kristom.Ale akože sa tvori Spojenie údov s hlavou

v tejto vospolnosti veriacich? Zvláštnym & ne­porovnatelným spósobom, ktorý pousilujeme sajasne vyložit.

Každá spoločnosť spája svoje údy vospolok& s hlavou dajakým putom. Napriklad: vojacispojení sú s generálem v jedno vojenské teloshodnou vól'ou a prijatím prísnej disciplínyv službách vlasti. Puto, ktorým Církev sdružujesvojeúdy.je celkom odchodného rázu& ovel'a vznešenejšieho nad všetkyputá. ktoré členov l'udských spoločenstiev spá­jajú s ich vzájomnými hlavami.

Krestana v tajomnom tele drží s Hlavoufyzické puto, neobyčajne mocné, mil o s t. zdrojnadprirodzeného života.

Táto milost. čo spája, oživuje & pretvo­ru j e všetky údy. vyteká z Hlavy. Veru.Kristus-Hlava je naplnený Duchom svatým.ktorý je naraz oživovatel'om Hlavy a celéhotajomného tela. S tohto ducha sostupuje cezHlavu a až do údov vyron živy a oživujúci:„vrvrflcantem.

Táto milosť má zázračnú úlohu vzhl'adomna budovanie tajomného Krista. Ona pretvoruje„starého človeka".4 ako ho svatý Pavol volá.to jest človeka padlého. nesúceho teraz prispó­sobit sa tajomnému telu. v človeka nového čiženadprirodzeného. ktorý priam svojím pretvore­ním je .,zaštepený"“ na Krista-Hlavu.

Premena „starého človeka".Starý človek vplyvom milosti pretvoruje sa;

toto pretvorenie tým. že ho prenáša do nadpri­

roldzeného stavu, prispósobuje ho tajomnémute u.

“ Nicejské vierovyznanie.' Ef. 4, 22. 5 Rim. 6, 5.

430

Túto činnost móžeme objasnit len prirov­naním. Kristus ie utešený diamant, ktorý vrhálúče ako slnko. bo vyžaruie okolo seba svetlo.ktoré mu dáva Duch svatý; toto výžarovanie iem i l o s t.

Teda tento diamant má podivnú vlastnost,že dáva diamantový lesk všetkým pieskovýmzrnkám. čo sú v ieho žiarení. totižto všetkýmhriešnym l'ud'om, ktorí poddávaiú sa Kristoveimilosti. A keďže ai oni vyžaruiú svetlo. čo odKrista priiali. stávaiú sa iskrivými.

Ak daktorý z týchto briliantov vybočí zo žia­renia, naskutku stáva sa pieskovým zrnkom;nový človek znova sa stáva .,prirodzeným", člo­vekom hriešným, už nie ie Kristov.

Súhrn diamantov, soskupených okolo ústred­ného diamantu a v ieho žiare. tvorí taiomné telo.ktorého iaganie ie viditelné pre čast tohto tela,ktorá ie teraz v nebi. Jeho lesk ie pre tú časť.ktorá je na zemi, skrytý pod zemitou vrstvou,takže oko nerozozná prirodzeného človeka, od­lúčeného od Kristovho tela. a znadprirodzene­ného človeka. ktorý „ziaví sa sebe samému"u lenpo 5 adnutí smrtelného povrchu.

ast taiomného tela, ktorá ie v nebi, jedno­stai pribúda na nových vyvolených. Toto taiom­né telo rýchle rastie, soskupené v žiarení okolosvoiho strediska Ježiša Krista. Slnka spravodli­vosti; od iedných Všechsvžitých po druhých„Kristus rastie", až dospeie „na vekovú plnostsvoiho tela" taiomného, „na muža dokonalého".in plenitudinem aetatis corporisChristi,... in virum perfectum." Vte­dý veký sa skončia; počet vyvolených budeúplný.

Spojenie údu s jeho Hlavou.Ak toto prirovnanie pomáha pochopit“ pre­

menu údu pod vplývom milosti. nenaznačuieešte dosť životné spoienie, ktoré ie medzi

“ Rim. 8. 18. 7 El. 4. 13.

431

Kristom a znadprirodzeneným veriacim. Abýsme ukázali, až kde ide dóverné spojenie, ktoréspája údý s hlavou v tajomnom tele, musíme saobrátit na taký výrazný obraz, ktorým sámnáš Pán ráčil nás zasvětit do tohto velkéhotajomstva.

Ježíš Kristus povedal svojim apoštolom: „Jasom pravý vinič a mój Otec je rolník... Ostaňtevo mne a ja vo vás. Ako ratolest nemóže doná­šat ovocie sama od seba, ak len neostane naviniči, tak ani vy. ak len neostanete vo mne.Ja som vinič. vy ste ratolesti; ktoostáva vo mne a ja v ňom. ten donesie mnohoovocia; lebo bezo mňa nič nemóžete činit...Ostaňte v mojom milovaní . .. Toto hovoril somvám. aby moja radost bola vo vás a aby sa vašaradosť vyplnila,"a

„Ja som vinič, vý ste ratolesti." Náš Pán ne­mohol vybrať význačnejší obraz na to. aby námobjasnil, na akom stupni dóvernosti, j e d n o t y.je veriaci spojený s ním v tomto celku. ktorýmje tajomný Kristus. Ratolesť a vinič, ktorý judrží. tvoria jedno živé: veriaci a Kristus tvoriajedinú mravnú bytost. ktorá má božský život.

Čo drží strapec hrozna? Doista konárik; nonie bez pomoci kmeňa: veriaci prináša plodýklaňania. chvály. zadosťučinenia, ale nikdy niebez N e h o. „Bezo mňa nič nemóžete robit"

Kmeň vydáva svoje ovocie prostredníctvomkonárov. Ježíš Kristus uskutočňuje v Církvi prý­štievanie divov svátosti skrze svojich verných.ktorí sú s ním spojení. No hoci potrebujekonáre. jednako móže sa obísťbez tohto.jednotlivého konára. A veru hriech usmrcujetúto. je d n o t 1i v ú ratolest. Od tej chvíletento konárik nemá života z kmeňa; predsaostáva ešte s ním spojený vierou a krestanskýmznamením. Může být znova oživený odpúšfa­júcou milosťou.

" Ján 15.

432

Nebolo možné jasnejšie vyjadrit túto sku­točnost spojenia veriaceho s Kristom, spojeniaživotného. nevyhnutného. Aby kresfan žil, musibyt je dno s Kristom vo velkom nadpri­rodzenom ústrojenstve. ktorým je tajomné telo.

Teraz už móžeme pochopit. z čoho sa skladá„celý Kristus". z kmeňa. ratolestí, konárov. lístiaa plodov. Kristus má. vo svojom človečenstvev plnosti miazgu, ktorou ho božstvo obohatiloa rozprudzuje ju až do svojich najodl'ahlejšíchústrojov. to jest až do najmenšej z malých duší.s ním spojených.

Akáže je táto miazga, ktorú Kristus, božskýkmeň. čerpá v najsvátejšej Trojici? To je po­svácujúca milost. Náš Pán pripodobňuje ju síle.ktorú tvori. udržuje a rozprudzuje Duch svatý.ten Duch, ktorý naplňal Krista. našu hlavu, odsamej chvile jeho počatia. podla anjelových slovMárii: „Duch svatý sostůpi na teba a síla Naj­vyššieho zatieni fa."' Tento Boží Duch, ktoréhosvatý Pavol bez rozdielu volá Duch svatý aleboDuch Ježišov, rozlieva život Hlavy do všetkýchúdov tajemného tela. „Skrze Ducha svátého vy­liala sa láska do našich sřdc", totižto milovanie.ktoré spája a sjednocuje: „Ja som vinič. vy steratolesti . .. Ostaňte v mojom milovani."

Praktické důsledky iestvovam'atajemného lela.

Teda náš Pán nám svojou výpoveďou: „Jasom vinič. v ste ratolesti", odhalil jestvovanietajomného rista.

Keďže toto tajomné telo jestvuje. musí u­platňovat svoju činnost. musime ho vidiet činné.A to práve aj tak je. Písmo svaté viac ráz námnaznačuje důsledky spojenia Hlavy s údmi.

Keď Pán Ježiš vravi o poslednom súde,uvádza tieto slová: „Bol som hladný, a dali stemi jest... Bol som nahý, a priodeli ste ma;chorý. & navštívili ste ma; . .. chudobný. a pod­

“ Luk. !. 35.

28 433

porili ste ma. Veru. povedám vám. nakol'ko steto urobili jednému z týchto mojich najmenšíchbratov. mne ste to urobili.“lo

Nebolo možné jasnejšie potvrdit životnú vý­konnost tajomného tela. Kristus, to je jeho chu­dobný, chorý. hladný úd, ako moja ruka som ia;ako ten, kto ošetruje moje oko, moju nohu alebomoju ruku. mňa ošetruje, priam tak ten, čozaoberá sa Kristovým údom. Kristovi pomáha.

A zasa ten, kto spósobuje utrpenie jednémuz Kristových údov, samému Kristovi ho sposo­buje. Práve náš Pán to jasne potvrdzuje. ked'svatému Pavlovi. na zem srazenému na cestedo Damasku a pýtajúcemu sa: „Pane, čo chceš.aby som konal?“, odpovedá: „Ja som Ježiš,ktorého ty prenasleduješ.““ Svatý Pavol chápena poli hlboký smýsel týchto slov: škodí Kristo'vi. bo doráža na jeho údy.

To by sme veru málo chápali myšlienku vel'­kého apoštola, keby sme v týchto slovách videliskorej prostý slovný obraz ako presné vyjadre­nie skutečnosti. Svatý Augustín poznamenáva,že „keby sme neboli jeho údmi, Ježiš Kristusbý nebol vravel Šavlovi: Prečo mňa prenasle­duješ? Lebo Šavol neprenasledoval jeho. alejeho údy. Ježíš Kristus nechcel povedat: mojichsvatých. mojich služobníkov alebo ešte čestnej­šie mojich bratov. ale mňa, totižto moje údy,ktorých hlavou ja som,“

Takto pod touto Hlavou mý. údy, „sme všetcijedno telo v Kristovi".'“ (Pokračovanie.)

Weůeséy' Otec.Prof. Dr. Peter Kalter.

V.

Je vari Boh len' pre deti a vekom sošlýchstarcov? Rozhodne nie! Je to Boh, ktorého samusíme len obávat? Tiež nie. Ale je to Otec,

"' Mat. 25. 35. '" Tract. in Joan. 28." Skut. 9. 4. “' Rim. 12, 5.

434

ktorý nás miluje a ktorého aj my máme milovat.Ako však ho móžeme milovat. ked ho sotvapoznáme? Toto sme počuli: Jednorodený, ktorýsám je Boh. Kristus. ten nám ho zvestoval. A tonielen slovom. učením & svojimi zázrakmi. Aleovel'a viacej svojou viditelnou prítomnostoumedzi l'uďmi. — Kristus je stelesnené zjaveniesa nebeského Otca. — Velmi málo myslímena to. že Kristus nám nezvestoval len vól'ubožiu, ale že v ňom sa v l'udskej podobe vidi­tel'ne prejavila podstata božia. V Kristovi cho­dil Boh ako človek po zemi. Preto List k Židompokračuje, keď bol už prv hovoril, že Boh pre­hovoril k nám skrze Syna: „On (Syn) je od­blesk jeho slávy a obraz jeho podstaty."1 Apo­štol Pavol nemóže prestat poukazovat na tútopreštastnú skutočnosť mladým kresťanom. Tátoskutočnosť. že v Kristovi sa nám zjavil sám Boh.znamenala pre neho nové východisko: „Boh“.tak hovorí.2 „ktorý povedal. aby sa zo tmysvetlo zaskvelo. ten aj v našich srdciach roz­svietil svetlo. aby svietilo poznanie slávy božejv tvári Ježiša Krista." Pavol počíta k zatraten­com každého, kto neveri v Krista. Týmto diabol.boh tohto sveta. zaslepil mysle, aby im neza­svietilo svetlo evanjelia Kristovho, ktorý jeobrazom Boha. V Ježíšovi Kristovi prebývaplnost božstva zosobnená, skutočne „stelesnená“.

Kto bý azda ešte pochyboval o tejto pravdeaj po takých závažných výpovediach apoštolo­vých. ten by už musel umlknuť pred presvedči­vými dókazmi samého Krista. Svojich nepria­tel'ov. ktorí sa chvastali. že Boh je ich otec.takto zavrátil: „Vy nepoznáte ani mňa. ani mój­ho Otca. Keby ste mňa poznali, poznali by steaj mójho Otca? Ja a Otec sme jedno.“ Jedno.hovorí Ježiš, & nie jeden. Jedno v božskej by­tosti. nie v osobe. Nič potechý plnšieho nemoholPán povedat zarmúteným apoštolom vo veče­

'1. . “ Ján 8, 19."' 2 Kor. 4. 6. ' Tamtiež 10. 30.

23' 435

radle v hodine lúčenia. Svatý Ján celkom dra­maticky vylíčil toto sebaobetovanie Syna Božie­ho.“ Ježiš o tom hovoril, že teraz sa vraciazpiatky k Otcovi. ktorý je na nebesách. od kto­rého odišiel, aby priniesol l'uďom zjavenie božie.„Kde ja idem, viete — i cestu poznáte. Tu rie­kol mu Tomáš: Pane. my nevieme. kde ideš,a ako móžeme poznat tú cestu?“ Ježiš mu od­povedal: „Ja som cesta. pravda a život. Niktonepride k Otcovi, iba skrze mňa. Keby ste mapoznali. vtedy by ste poznali aj mójho Otca;ale odteraz poznáte ho. ba videli ste ho." Turiekol mu Filip: „Pane. ukáž nám Otca. a do­stačí nám!" Celkom otvorene, ba skoro naivne,predniesol túto prosbu ináč taký tichý a zamy­slený Filip. Bola dobre myslená, ale málo uvá­žená. On pevne veri, že tu pred ním, v l'udskejpodobe Kristovej, stoji večný Syn nebeskéhoOtca. Ale on by chcel viacej vidieť. Majster malby im nejakým zázrakom ukázat samého Otcatak. aby ho videli vlastnými očami. ako preddvoma alebo troma dňami na vlastné uši počulijeho hlas na chrámovom nádvorí. Pán. trochazarmútený. ale predsa plný dobroty, obracia sak Filipovi a hovorí: „Tol'ký čas som s vami a tunepoznal si ma? Filip, kto mňa videl. ten videlOtca. Ci neveríš, že ja som v Otcovi a Otecje vo mne?“

Kto prijíma tieto svedectvá samého Ježiša.ten ťažko móže pochopit. ako Harnack moholtak jednostranne preháňať myšlienku Otcovstva:„Nie Syn, ale jedine Otec patrí do evanjelia.ako to hlásal Ježíš." Pretože Kristus vyhlásil saza rovného v podstate s Otcom, zachoval námspolu najhlbší pohl'ad do podstaty Otca. Lenvtedy, keď poznáme Syna. poznáme aj Otca.'Vrátme sa však znova k začiatku nášho výkladuo božej myšlienke Nového zákona. „Nikto nevi­del Boha. Jediný. Jednorodený, ktorý je Boh,ktorý je v lone Otcovom a ktorý nám priniesol

“ 14, l. ' Ján 14, 6—7.

436

o ňom zprávu." Denne si to budeme pripomínaťv liturgii svátei omše. Toto sa. hovorí na koncikánonu o Synovi Božom: „Skrze nebo a s níma v ňom. nech ie tebe, Bože, všemohúci Otče.v iednote Ducha svátého všetka čest a slávana veky vekov." Potom kňaz vyzýva všetkých:„Modlime sa: Spasitel'nými príkazmi napomí­naní & božím návodom poučení opovažuieme sapovedať: Otče náš. ktorý si na nebesáchl" Mysa „opovažuieme“ tak povedať. hovori liturgia,lebo nám to prikázal Syn a sám nás to tak na­učil. Sami od seba by sme to nemohli. Omnohodókladneišie mali by sme byt o všetkom po­učení, ked sa tak často modlíme Otčenáš. Leboinak táto naikraišia zo všetkých modlitieb stanesa bezmyšlienkovitou formulou a naivznešenei­šie z mien sa znesvátí. Boh je naším Otcom.ale tento Otec ie ai náš Boh & Pán. Nie otroc­kým strachom. ale detinskou úctou má byt nala­dená naša duša. „Preto zohýbam svoje kolenápred Otcom". píše sv'a'tý Pavol v Liste Efeza­nom. „Od ktorého pochádza všetko otcovstvona nebi i na zemi.“7 To ie naisprávnešie smý­šfanie a konanie, čím časteišie vravievame:„Otče náš, ktorý si na nebesáchl"

Preložil: Ladislav Kýška.

Duchounosf uo svatých.„Zi/'em, už nie ia. ale žiie vo mne Kristus" (svčtý Pavol).Prepracúvam sa k teito naiutešeneišei velkosti?

Svá/á Wargíta, óomínilěánlža,& bary Ducóa svátéóo.

' P. Bertrand H ú ' k a, OP.

1

Pred dvoma rokmi dominikánska rehol'a ká­nonicky dostala novú světů, ktorá z diafavy

7 Ef. 3. 14—15.

437

sedemsto rokov žiari ako sedemiarebná krásnadúha. Po svátom Albertovi Velkom, cirkevnomučitelovi, ktorého Pius XI: r. 1931 vyhlásil zasvátého. ona je mimo viacej ako 270 blahosla­vených z dominikánskej rehole šestnástou svá­tou, ktorú pápež Pius XII. roku 1944 kanonizo­val. Sotva mala 29 rokov (1241—1270), keďzomrela, & už sa vyšvihla na vysoký stupeňdokonalosti. Bolo to za búrlivých čias, keď Ta­tári vtrhli do Polska, Maďarska. na pustatineMobi zničili vojsko uhorského král'a VojtechaIV.. ktorý utekal so svojou manželkou MáriouLascaris cez Zniev, Trenčín, Hainburg do Dal­mácie na ostrov Klisa. Tu sl'úbili. že Pánu Bohuzasvětia dieta. čo král'ovná nosila pod srdcom.

Keď Margita vyrástla, rodičia dali ju akochovanku k dominikánkam II. radu vo Vespri­me. Potom vstúpila do rehole &v Pešti na ostro­ve Zajacov, čo neskoršie pomenovali Ostrovomsvatej Margity, venovala v kláštore. ktorý jejotec vystavil. Pánu Bohu svoj nevinný život.

Ako na Turíce Duch svatý sostúpil na apo­štolov a obdaril ich siedmymi darmi, tak ajsvatá Margita v hojnej miere dostala z týchtodarov. Uvažujme nakrátko o nich podla Sumysvatého Tomáša, ktorého tiež Duch svatý obo­hatil nebeskou múdrostou. Bázeň, rozumnost,rada. múdrosť, vedenie. pobožnost &sila sú akosedemfarebná dúha, čo okrášlila život světice &pomohla jej vždy hlbšie vniknúť do tajomostievmystického života. Sváti Otcovia a stredovekíteologovia na čele so svatým Tomášom Akvin­ským1 vypracovali celú sústavu v učení o darochDucha svatého. Rudolf Graber2 píše: „S darmiDucha svatého stojí a padá kresťanská mystika,"Dobré pochopenie náuky o daroch je úzko spo­jené s náukou o význame posvácujúcej milostipre duchovný život. Táto milost. vliata do našejduše pri svátom krste. prináša nám aj dary

' Suma teologická I—II, ot. 68. ——III. ot. 39.' Die Geben des hl. Geistes 64.

438

Ducha svatého; iei naivyšší rozvoj v duši kre­stana ie podkladom krestanskei mystiky. Teolo­gická náuka o daroch Ducha svatého zakladá sana slovách proroka lzaiáša: „Prút vzíde z kore­ňa Jese, výhonok z koreňa jeho vykvitne. & spo—činie na ňom Duch Pánov: duch múdrosti a roz­umu. duch dary a sily. duch vedenia a pobož­nosti a naplní ho duch bázne Hospodina."a Tietoslová sa vztahuiú sice na prvom mieste na Me­siáša, ale spolu ai na veriacich a naimži svatých.ktorí tak úzko spoluúčinkovali s milostou božou.Ved svátý Pavol, apoštol, tak často prízvukuie.že celý Kristus je Ježiš spolu s veriacimi; tedahneď nám je jasný teologický záver: Duch svatýrozdáva svoie dary všetkým veriacim, ktorí súspojení s Kristom a tvoria s ním jednotu. Darynie sú samé vnuknutia Ducha svatého, ale akésidispozicie. ktoré nás činia ochotnými počúvatieho volanie, jeho vnuknutie a takto splňat iehovól'u.'

Načrtnime jednotlivé dary a prispósobmeich životu svatej Margitý. Prvý ie dar múdrosli.Je to príiemné poznanie duchovných vecí. nad­prirodzený dar. ktorým oceňuieme božské vecipomocou duchovného ochutnávania. čo nám vnu­ká Duch svátý. Tento dar nás robí schopnými,aby sme dali prednost radostiam v službe božeipred márnými. smyselnými radostami tohto sve­ta. Touto nebeskou múdrostou osvietený králDávid zvolal: „Pane. aký milý ie tvoi príbytok;jeden deň v tvoiom dome znamená viac, akovel'a rokov, prežitých mimo tebaf “ Sva'tá Mar­gita cenila si Boha nadovšetko & nezakladala sina pominutel'ných veciach. Často vravievala sožalmistom k sestrám: „Ochutnaite a vid'te. akýsladký je Pan.“ Velkú radost mala z duchov­ných vecí, rada sa modlievala a roziímala. častocelé hodiny strávila red svátostánkom. akov iei životopise píšu: 80 lumbarium.

“ lz. ll.

' Sulma teologická l—ll. ot. 68, čl. 2m 83.“Za!439

Svatý Tomáš Akvinský porovnáva dary Du­cha sv'a'tého s vlastnosťami holubice: „Duch svá­tý sostúpil na pokrsteného Krista v podobe ho­lubice, lebo vlastnosti holubice znázorňuiú sedemdarov Ducha svatého. Holubica totižto často másvoje hniezdo na brehoch vody, aby vidiac sokolamohla sa ponorif do vody a utiecf.. To znamenádar múdrosti, ktorým svatí boží, roziímaiúc nabrehoch živých vód Písma svatého, odporuiúzlosynom."“ Ai svátá Margita bývala na brehochvód. Na dunaiskom ostrove bolo to malé hnie­zdo, kde ona ako Bohu zasvátená holubica s re­hol'nými sestrami žila pre nebeského Ženícha.No to bol len symbol toho hniezda na brehochživei vody, kde ona pred Sviatosfou oltárnouvsala do seba nebeskú múdrosť. Všetko chápalaso stanoviska večnosti. Keď bola malá. spýtalasa, čo znamená kríž? Sestry iei vysvetlily, žena ňom vykrvácal za nás milý Spasitel. Začalausedavo plakat a odvtedy ukrižovaný Spasitelbol strediskom iei života. Nebeská múdrosť iunabádala odmietnuť sobáš s českým král'om.s polským a sicilským kniežatom. lebo bolaBohu zasv'átená. Keď ici rodičia vyhrožovali.povedala: „Vás, drahý otče & král, &vás, milo­vaná matka a královná, uznávam vo všetkýchveciach za rodičov, čo sú podla vóle božei. alečo sa protiví vóli božei, v tom neuznávam vásza božích nástupcov." Len nebeská múdrosť ieitieto slová vnukla, pre ktoré tolko musela trpiet,od sestier.

Dar rozumnosti nás učí, ako máme prehlbiťpravdy viery. Svátý Pavol tvrdí, že Duch svatýspytuie všetko, ai hlbokosti božské. Nie že bysme celkom mohli pochopit taiomstvá božie;to bude len v nebi. Ale učí nás vniknút do tých­to taiomstiev. ako je to len možné tu na zemi.Tohto daru dostalo sa najma svatým cirkevnýmučitelom. ktorí mali iných poučovat o pravdáchviery. ale pritom ai iní ho mali v hoinei miere.

"suma 111. ot. 39. čl. 6. k 4.

440

ako ukazuje priklad teito světice. Rada číta­vala Písmo světě a vhlbila sa do roziímaní ne­beských právd. Bola zbehlá vo vede svatých,„scientia sanctorum"T a darom rozumu vždyhlbšie prenikla do ziavenei pravdy.

Svatý Tomáš vraví: „Holub vyberie nailep­šie zrnká, a to znamená dar rozumnosti. Svátipomocou tohto daru vyhladaiú zdravé učenie& tým sa nasycuiú."a Svatá Margita bola takouholubicou, čo zdravé učenie mystických a aske­tických učitel'ov vyhladávala & ich výpovede sihlboko do srdca vštepila. Vel'mi sa iei páčilavýpoveď : Nikoho neopovrhnút, sám seba opo­vrhnút a tešit sa, ked' nás opovrhnú. Od týchčias ešte viacej sa tešila, keď iei sestry dalypríležitosť k pokore. ba priamo vyhladávalataké príležitosti. Také práce konala v kláštore.ktorými iné opovrhovaly. Pomáhala v kuchyni.v záhrade. Ako dcéra královská zametala chod­by. opatrovala choré sestry. Keď sestru Alžbetunikto nechcel ošetrovat pre odpor vzbudzuiúcuchorobu, ona si vyprosila od priorky dovolenie,aby iu mohla ošetrovat. Bola taká tažká. že anidve sestry iu nemohly zdvihnút s postele. abyustlaly; ale Pán Boh dal svatej Margite pre ieivelkodušnost tolko sily, že iu sama mohlazdvihnúť. Radovala sa. ked iei ošúchané šatydaly, a lepšie rada dala sestrám. Bol ozaistnouučeníčkou Kristovou, lebo vedu svatých prispó—sobila ku všetkým okolnostiam života. .a ieisrdce neliplo na pozemské veci.

Z Lomnického štítu alebo z iných vrcholovTatier ie krásny výhl'ad na celé okolie. Tamvo vysokých výšinách mizne všetko malicherné& človek bližšie sa citi k nebu. Ai preduchov­nená Margita vedou svatých povzniesla svoizrak k nebu & pozemské veci pokladala za reb­rík. po ktorom vystupovala k nebeským skutoč­nostiam. Jei výpovede ukazuiú. na akom vyso­

7 Můdr. 19. 19." Suma 111. ot. 39, čl. 6, k 4.

441

kom stupni vedy svatých bola. Ked raz v jedálnisestry čítaly o mučenictve svatého Jakuba. apo­štola. so žiariacou tvárou spýtala sa sestry Alin­ky Ajkay: Ci sa vám páči, čo sme pri obedečítaly? — Ano, páči sa mi; ale čo osoží. keď janemóžem pre Krista tol'ko trpieť. ako tentoapoštol? — Na to svatá Margita oduševnenepovedala: „O keby som ja bola vtedy žila, akoby som sa bola tešila, keby ma boli po kúskurozsekali a napokon hlavu stali pre Krista."Keď sa ju sestra Katarina Várady pýtala, čo márobit. aby sa vrúcne modlievala? Ona jej odpo­vedala: „Milá sestra, obetuj svoje telo a dušuPánu Ježíšovi. bud vždy s ním spojená. aby taod neho ani smrt ani hriech neodlúčil." Veru,len dar rozumu mohol jej takéto výpovedena jazyk dať.

Dar rady chrání nás pred nerozvážnym ko­naním. l'ahkovážnosťou a prenáhlením. najmávšak pred nadutostou a pýchou. Darom radyodpovie nám Duch svatý na prosbu. ktorú k ne­mu vysiela pobožná duša so svatým Pavlom:„Pane. čo chceš, aby som robil?" Božský Spa­sitel' vždy to konal, čo sa nebeskému Otcovipáčilo. A to preto. že bol vedený duchom radya v každom prípade konal podle. vůle Otcovej.Ako rád by bol chcel ustanovit najsvátejšiuSviatost oltárnu hned' na začiatku svojho účin­kovania; ale nebeský Otec _chcel. aby ju usta­novil len re svojim utrpením. Preto jeho vý­poved : „ iadostive žiadal som si jest tohtovel'konočného Baránka."“ Rád by bol hlásalevanjelium nielen v Palestine, ale po celej zemi.Ale nebeský Otec chcel, aby len vo Svátei zemia aby apoštolovia pokračovali v iných krajináchv jeho diele. Duch svatý dáva nám svoje radyalebo priamo vnuknutím pri rozličných okol­nostiach alebo skrze kňazov, spovedníkov. Ten­to dar pósobi v duši najváčší pokoj. lebo vo vše­tkom riadime sa vól'ou božou. Dar rady pomóže.

" Luk. 22. 15.

442

aby sme aj iným poslúžili v pochybnostiacha ich k Bohu viedli, ako svátého Antonina z F10­rencie. arcibiskupa z rehole dominikánskej. me­novali: Antoninus consiliorum, lebo Duchorn

svštým osvietený každému vedel dat náležitéra y.Svatá Margita vo velkej miere dostala od

Ducha svatého tento dar. najma vtedy, ked jurodičia chceli nútit. aby sa vydala. Otec ju pro­sil. že to žiada dobro vlasti. obstará jej dišpen­záciu od svatého Otca. Sestry otvorene búrily saproti nej. Teraz veru cenná bola rada. Ale Duchsvatý ju neopustil & osvietil. aby ostala vemousvojmu slubu & sl'ubu rodičov. čo urobili v hra­de Klisa. Svátý Tomáš piše: „Holub aj cudzíevtáčatá vychová; to znamená dar rady, pomocouktorej synov temnoty. t. j. nasledovatel'ov sata­na. vychovajú poučením a príkladom."10 Naozaisvatá Margita poučila rodičov a v tejto ťažkejotázke, že má ostat vernou tomu. čo sl'úbila.„Dar rady vodí človeka, ako keby bol od sa­mého Boha dostal osvietenie."" Štastná bolasvatá Margita, že toto vnuknutie poslúchala.& tak našla východisko.

Zasaůtenze .sa Uozsféěmu Srócu.P. ChryzoatomBendy., OFM.

O mój Trojjediný Bože. moja Láska, dnesv prachu zeme sa korím pred Tebou a obetusvoju obnovujem. Ráč prijať celý mój život.so všetkými modlitbami, prácami. bolesťami akrížmi ako obetu za moje drahé. milované du­chovné dietky. Chcem vyprosit milost viery pretie dietky moje. ktoré sa odtrhly od svatej Cir­kvi Tvojej. pre tie. ktoré sú zatvrdnuté. l'aho­stajné a studené voči Láske Tvojej. Za mojeváhavě a nestále dietky, aby si ím ráčil poskyt­núť sily svojej. Za drahú matku Církev světůa úmysel svatého Otca. za premilú moju pro­—'6 Suma m. 39, 6. k 4. " Suma 11—11.52. 1. k 1.

443

vinciu. Za celé Tvoje kňazstvo, aby si im dalhorlivost apoštolov. silu mučenikov. vieru vy­znavačov, čistotu panien, kleslým pravého po—kánia a všetkým zomieraiúcim úprimnei l'útosti.Za sváté misie. aby si mnoho mladých sřdc po­vzbudil k štedrosti na světě misie.

Ale nielen celý svoj život Ti obetuiem, ležai svoju smrť. akúkol'vek mi Tvoia Prozretel­nost určila — áno. moju smrť i s iei smutnýminásledkami. Pane, ked budem už mřtvy ležat.priimi to už vopred. mói dobrý Pane, ako po­korné vyznanie moje v mene všetkých dietok.že si Ty jedine Pán a Boh náš. Ked sa už budetelo moje rozkládat a nepríiemný zápach budešíriť okolo seba a preto sa nikto nebude mnohozdržovat pri mřtvom moiom tele — Ježišu. aitoto opovrhnutie od l'udí Ti obetuiem za vše­tky hriechy moje i dietok. lebo hriechom opo­vrhuieme Tebou, ó nekonečná Dobrota. Áno, aimoje pochovanie Ti obetuiem. Ked telo moieuložia do chladného hrobu, kde zhniie a v prachsa obrátí, ó priimi ai to za mňa a za dietkymoie ako naihlbšiu pokoru a uponíženie predTvoiou nekonečnou Velebnost'ou. za všetky na­še povyšovania. Všetko toto Ti obetuiem. abyvšetky dietky prišly do neba, k Tebe.

Lenže. Pane a Bože mói. čo je můj života moja smrť pred Tebou? Co je smrt. nech ieneviem aká strašná? Nič! Celá táto moia obetaie v očiach Tvoiich ako tá naimenšia kvapóčkaz rozstreknutei kvapky rosy. Čo teda urobím.aby obeta taká nepatrná predsa nadobudla ceny& prosba moia bola vyslyšaná?

Moja milovaná a drahá Matka nebeská.k Tebe sa s dóverou obraciam v tomto tažkompoduiatí; ráč celú túto obetu vziat do svojichrúk & spoi iu so svoiimi zásluhami a zásluhamivšetkých svátých duší v nebi i na zemi a k nimpripoi túto nepatrnú moiu obetu a vlož do pre­drahého Srdca Ježišovho a tak obetui nebeské­mu Otcovi a povedz mu, že ho prosim. o čo ai

444

Ježiš bol kedysi ho prosil, „aby som nestratilani iedného z tých. ktorých si mi dal".

Ale teraz. keď si ráčil prijať moju dnešnúskromnú obetu, ráč Duch svatý. dušu moiu po­svátiť dokonale, aby bola svátá, keď príde (. . ......... posledná hodina?)1moial Čas je krátkya drahý! Ani minúta mi nesmie uist, aby somnepracoval pre svoie posvátenie. „Anima Chri­sti sanctífica me" (Duša Kristova posvžiť_mňa)skrze kríže. lebo nám treba. skrze mnohé súže­nia vchádzať do král'ovstva božieho.)2

moia nebeská Matka. stráž nado mnou,a Vy všetci moji svátí & sváté božie prispeitena pomoc svoimu úbohému dieťaťu. aby somobetu svoiu. dnes Bohu obnovenú, verne podVašou opaterou dokonal & zhorel na obetnomoltári sťa obeta lásky božei. Nech pri smrti mo­iei už nezostane vo mne nič, čo by ma nehod­ným učinilo Vašei spoločnosti. kde ai ia Vámbudem moct pomáhat & večne pomáhat Boha.milovat & moie drahé dietky všetky uzrieť, akona veky budú milovat Teba. Pane & Bože můj.

Kol'ko ráz mi ešte srdce uderí. tol'ko rázopakuiem. toto obetovanie móiho života i smrti.

men.Na deň naisváteišieho Srdca Ježišovho. 3.

iúna 1932.

0 potecóenajláskavejšei Watky ?. Wlárie.

(Z knížky ctihodného Tomáša H e m e r 1:e n &Kempenského: Rozhovorduše.)

Rozliata ie milos! na tvoiich perách.Hl'a, prosím ťa, Pani moia, hovor teraz troška

so mnou. sviti Mária!

* Riadok ie nečitatelný. keďže papier so zacvicu­iúcou modlitbou bol natol'ko používany, že naní lne predral.

“ Si. ap. 14, 21.

445

Otvor svoje ústa v mene Syna tvojho. ktorý tapožehnal všetkou duchovnou milostou.

Ja som. hovorí. matka milosrdenstva. plná lásky &miloty. Ja som útočište hriešnikov. nádej a odpuctenicvinných. Ja som potecha skormůtených & obzvláštnaradost svitých.

Priďte ku mne všetci. čo ma milujete. & naplňte samojimi hojnými potechami, bo som milá & milosrdnévoči všetkým tým. čo ma vzývajú. Priďte všetci spra­vodlivl & hriešnici. budem za vás prosit Otca; budemprosit i Syna. aby sa dal uprosit Duchom svštým. Po­zývam všetkých. všetkých čakám; žiadam si. aby všetciprišli; nepohřdam nijakým hriešnikom, lež radujem sav nebi spolu :: anjelmi božími s velkou láskou nadhriešnikom. čo sa kaja: bo nevychádza nazmar predrahékrv mojho Syna. vyliata za svet.

Pristúpte teda ku mne. synovia l'udski. všimnite sia viďte moju horlivost o vás pri Bohu, Synovi mojomJežíšovi Kristovi. Hla, ja vezmem na seba jeho hnev.vytrvalýnii prosbami smierim toho, ktorého ste vy ura­zili. ako uznávate.

Obrútte sa & poďte! Kajajte sa — a vyprosim prevás zhovievavost. Hra. ja stojim medzi nebom a zemou.medzi Bohom & hriešnikom. & svojimi prosbami obsiah­nem. aby nezhýnul tento svet. Nezneuživaite teda božiemilosrdenstvo & moju láskavost. ale vyhýbajte každémuurážaniu. aby neprišla na vás náhle rozhorčenost a pom­sta. čo neznesietel

Vopred obraňujem svojich synov. vyzývam svojichmilých: budte napodobňovatelia mojho Syna a vašejmatky!

Pamštajte na mňa. ktorá nemůžem na vás zabudnúť!Ja som zfutovnica nad všetkými biednými, ja som

najoddanejšia zástupkýňa všetkých veriacich. —0 najmilšie slovo. plné vsetkej nebeskej sladkosti.

O vznešený hlas. s neba ako rosa padajúci, čo hriešnikovpotešuje & spravodlivých naplňa radostou. O nebeskápíšťalu, ako jemne zaznievaš v zúlalom svedomi. Zkadesa mi dostáva toho. že ma oslovuje Matka mojho Pána?Ty blahoslavená. najsvštejšia Matka & blahoslavená reč

446

tvoiich úst; bo pod tvoiim iazykom med a mlieko. a vóňatvoiich slov ie nad všetky voňavky.

Moia duša sa rozplynula. ked' si ty hovorila. Mária.Aihl'a. len čo zaznel v moiich ušiach tvoi potešuiúcihlas. zaplesala radostou duše moia.

Ožil totiž vo mne mói duch — a celé moie vnútroprenikaiú nové radosti. bo dnes sú mi oznámené skrzeteba dobré a priiemné veci. Bol som smutný a skormú­tený. lež teraz som sa pozdvihol a poailnil.

Vystrela si totiž : výsosti svoiu ruku a dotkla si sama —- a ia som sa vyzdravel : choroby. Sotva som mo­hol hovorit: a teraz je mi milé i zaspievat si a velko­dušne sa ti podakovat. Zi! sa mi hnusilo. a teraz sa anismrti nelakám. bo viem to a pokladám ta za svoiuzástankyňu pri Synovi v moiei veci; a tvoimu milo­srdenstvu sa odporúčam od tei hodiny a potom v každéchvll'u. Odvtedy, čo si hovorila do srdca svoiei skor­mútenei siroty. náhle som sa zmenil v lepšie a vnútrisom bol značne posilnený. Akosi skormútený som lQal.lež prišla tvoja potecha a postavila ma na nohy. milohovoriac: Co ti ie. syn moi? Ktože ti chce ubližovat?Neboiže sal Ja sa o teba postarám, syn móil Ziiem iaa žiie ai moi Syn Ježiš. tvoj brat. ktorý je na praviciOtcovei. isteže verný velkňaz a prthovorca za tvojehriechy. V neho smieš naiviac dúfať, bo On dáva života ničí smrt.

Zo mňa sa v čase narodil. Otcom od večnosti splo­dený ie daný celému svetu na spasenie. Hla. kde jenádei a potecha a skrze ktorého ie dóvera a víťazstvo.Nech ti ie vždy na paměti Ježiš a Mária. — a nebudešsa bát striel nepriatelových.

O štastná hodina. kedy ráčiš ty. 6 naimilšia Matka.byt pri utrápenom srdci.

O kiežby bola chvil'a na počúvanie tvoiich útešnýchslov dlhšial Lebo silne ma rozplameňuiú a pósobia namňa. kedy sa ma dóverne dotýkaiú a poučuiú.

Blahoslavené tvoie vznešené prsia. Mária. z ktorýchnikdy neprestane vytekat naisladšie mlieko potechy. Bopre hoinost milosti tvoiho milovaného Syna Ježíše. kto­rého si kedysi nadáiala, nemůžeš odopriet tomu. čo taprosí. tebe vlastné milosrdenstvo, lež často preukazuieš

447

laskavost i tomu, čo v mnohom sa previňuie. O matkanaivyššei laskavosti. naivičšieho zlutovania a lásky.O neporovnatelná Panna. voči všetkým laskavá a vše­tkými uctievanál

0 obzvláštna Rodička Syna Božieho. ktorý sa na­rodil : teba, ale i vospolná matka celého kresťanstva.a každému milá a osobitna podl'a stavu ieho pobožnosti.O Panna panien. Královna sveta a Pani aniclov. pri­tahui ma k sebe. aby som neostal ležať pod tarchouhriechov. Vylei milost. spasnů rosu : neba sošli. aby somsi naozai zaslúžil citit, bo ty si Matka milosti &otvorenýprameň milosrdenstva.

Ja som Matka krásneho milovania, čistei a avšteibázne: laskavého prihovorenia a naisladšei potechyl

Keď teda počuieš moie meno. zaplesai celým svojimsrdcem, pokloň sa úctivo a pozdrav ma milol Bo akuctievaš Matku. uctiš si i Syna, ktorý má Otca Boba.

Ja som totiž Maria. Matka Ježíšova. a toto menomi.,ostane na vekyl Čo ie Ježíš? Kristus — Syn Bohaživého. — To ie Spasitel sveta. Král neba & zeme, pánanielov a Vykupitel' veriacich, Sudca živých a mrtvých.

On sám ie nadei nábožných. potecha oddaných.pokoj tichých. bobatatvo chudobných, sláva ponížených.sila slabých. cesta blúdiacich. svetlo slepých. opora cho­rých, osveženie vyschnutých. ul'ahčenie utisnutých, pod­pora sužovaných a obzvláštne útočište všetkých dobrých.

Blahoslav Syna . Matkou a budeš milý OtcovilVzdai Mu čest a slávu. kedykol'vek mi preukažeš daiakúúctul Jeho slava ie moiou radostou a moia chvála ieieho uctenim. Polož si ma & Ježila ako pečať na srdce.ako pečať na svoie rameno!

Či teda stoiiš alebo sedíš, modlil sa alebo čítal.píšeš alebo dačo roblš. často mai v ústach. vždy všakv srdci meno Ježiš a Mária!

Aihl'a, tak nech bude! Nech ti slúžia všetky národy.pokolenia a jazyky. a nech aa pred tebou zobnů vletkystvorenial Nech nebo povie: Radui sa Mária: nech zemodpovie: Buď pozdravená na veky vekovl Nech zvelebuiúspolu všetci sviti tvoie velké meno. A nech všetci po­božnt plesaiú pred tebou a Baránkom Ježišom Kristom.tvoiim Synom a naším Pánoml Amen. Prel. A. Lipka

448

Duchounosf u štuóentstue.„Pristupuiem k Bohu. ktorý obvesefuie moju mladosť'

Zamieruiem sa dósledne kresťansky na Boha. žriedlovelkolepého rozpňtia všetkých životných sil?

Štuóentéa, vyznavač/ža viery.Vlani istá naša studentka dokončievala gym­

naziálne štúdiá v neslovenskom prostredí, ktorébolo bez náboženskei náplne. Do triedy prišielinšpektor a medziiným spýtal sa: „Studenti,kto z vás má náboženské presvedčenie7" Spo­menutá študentka v napátom tichu triedy smelovstala. Nato hlásil sa iei spolužiak a vravel:„Pán inšpektor. nevidí sa vám, že taký človekie duševne menej cenný7" Inšpektor, vychová­vatel'sky opatrný & spoločensky taktný, upozor­nil ho na nezdvorilé počínaníe. Student doka­zoval oprávnenosť svoiei výpovede: „No keď ieto pravda.. tak si to predsa musíme primát."

Všimnime si okolností teito vyznavačky vie­ry. Je v nábožensky Tahostainom, ba zaostre­nom prostredí. Tol'ko očí sa nežičlivo na ňuupíera. Priznanie sa ku Kristovmu svetonázoruvari nebude bez časných nepriaznivých násled­kov. No ona. čo ai ie bytost s iemnou a citli­veišou stavbou, iednako necúva.

Kdeže nabrala silu pre toto tiché hrdinstvo?V živom. prehlbenom chápaní krestanského sve­tonázoru, vo vznešenom poňatí osobnosti JežišaKrista. ktorý ie vrcholná skutočnost svetovýchdeiín & celého vesmíru & ku ktorému hlásit saznamená byt vyznamenaný, ktorému slúžit iekrál'ovať. „Kto mňa vyzná pred l'uďmi, toho aiia vyznám pred svoiím Otcom, ktorý je na ne­besách". povedal Ježiš. Krestanstvo ie život,a vypnút sa z neho čo len na chvil'u. čo len cez

29 449

návštevu inšpektora v triede alebo pri l'udskýchúškl'abkoch a pri l'udskom výsmechu, znamenávypnúť sa : pravdy a zo života. odskočit zosvetla do tóne smrti.

Z preživaného. dósledne uplatňovaného kre­stanstva rodí sa mocné. zdravé sebavedomie.podopreté myšlienkou, že ako kresťania smev službách naiváčšei velmoci ——Boha, slúžimeKristovi, nesmrtelnému Královi vekov. Ako sta­točný vojak ie hrdý. že je v službách vynika­iúceho. nadpriemerného veliteI'a, tak kresťan ieešte ovel'a hrdší, že může sa priznať ako stúpe­nec k tomu. ktorý nekonečne presahuie všetkypriemerý a hodnoty. A potom l'ahšie. ba radost­neišie znesie ai prívlastok „duševne menei cen­ného“. keď má povedome v sebe nekonečne cen­nú Hodnotu. Ziarivý ie priklad apoštolov. Židia„predvolali apoštolov. vyšlahali ich a prikázaliim, aby už vůbec nehovorili v mene Ježišovom.& prepustili ich. A oni išli z toho shromaždeniaraduiúci sa, že boli hodní trpief pohanenie premeno Ježišovo".1 '

Toto ie pre ponižovaného iednotlivca. Na­kol'ko ide o ponižuiúcich, nebudeme im ani na­tol'ko pripomínat, že niiako neboli duševne me­nej cenní vedci, umelci. géniovia, pre ktorýchKristus bol smýsel života, vedy, umenia. Odvá­žil by sa spomenutý spolužiak použit hanlivýprívlastok napríklad na človeka vynikaiúcichmravných, vedeckých, diplomatických vlastno­stí. o ktorom duchovný vodca českých miništran­tov nedávno napisal: „Na prvý piatok v iúliprosil ma v bazilike Srdca Pánovho na Mont­martre elegantný pán v sakristii, aby som mudovolil miništrovat, ak nemám miništranta. Rádsom privolil. Po návrate od oltára predstavil sami v sakristii: Georges Bidault; bol to sám mi­nisterský predseda a hlava Francúzskei repub­liky"; vravím, odvážil by sa .ai tu to použiť?

' Skut. 5, 40—41.

450

No my ani nebudeme tol'me trvat na obraneviacej vonkajšieho rázu. ako skorej na obrane: vnútra, : hlbky samého kresťanského života,ktorý keď je v nás dósledne preživaný, má vel­kú sílu a prv-neskór zapósobí aj na tých. čo násneopodstatnene zaradili do skupiny menej cen­ných. Budú vždy viacej cítiť. že stojíme mravnevysoko. že sme duševne bohatí na Hodnotu,ktorá im chýba a ktorej chýbanie tvori ich ne­pokoj a vnútorné rozvřtavanie. Tak pomaličkypomůžeme im dostať sa na cestu. na ktorej sanad očakávanie plne rozvijú.

Aky kus prepotrebnej práce v živej obraneviery vykonala by naše študentstvo. keby dó­sledne usilovalo sa uplatňovat krestanstvo v po­mere k profesorom, spolužiakom. k štúdiu.zábave, športu. keby Kristom popresvecovalosvoje mladé roky, ktoré na evanjeliovej cestedozrievajú pre životnú vyrovnanost, vybrúsenýcharakter, časné aj večné šťastie. Bral dominikán­

Šruóenlslěá [žresťanséá rabína.Aby vždy viacej upevňovalo sa vo Vás. milé štu­

dentky a milí studenti, puto krestanskei spolupatričnosti.posielajte do študentskei rubriky Smeru príspevky. po­známky o svojom pomere ku krestanskému svetonazoru.ku aviatostnému Kristovi, k svitej omši, o sborovej svatejomši. o svojej práci v katolickej akcii. o snahe vliatkresťanského ducha do zábav. do usmerňovania erosu.do literárnych prác & vóbec do všetkých úsekov mladéhoživota. Tieto príspevky budú ma! na Vás požehnanývplyv už s toho stanoviska, že dajú Vám citelné pre­svedčenie. že nie ste sami pri vnášani Krista do rozlič­ných tvárnosti studentského života. ale že za túto svitúmyčlienku pracuje v bratskej & sesterskej kresťanskeijednote vela mladych rúk & sfdc. To bude jeden : pro­striedkov na vživanie sa do všesvetovei a nadčasoveirodinnosti krestanskei.

29' 451

Duchounosf u živote.„Oblečte si Pána Ježiša Krista. Kristus, váš život.“Ako blízko alebo daleko som od tohto pavlovskéhoprogramu?

Očekáváme Dieta.

Celý advent očakávame Dieta pokoia.Adventy posledných rokov sú čo raz intenzivneišie.

No nie so strany Dietatapktoré má prist. Ono ie stáleochotné celé sa dat očakávaiúcemu ho človeka. nezávisleod dneěných alebo včeraišlch časových okolností. Našaduia ie to. čo chce mat intenzivneiší advent. ovel'aintenzivneiší. ako bývaly adventy za nedávnych pohodl­ných rokov. Vtedy ame čakávali viacei zemskú pozlátkupravých Vianoc. Vychutnávali sme vianočným čaromrozochvené city deti a zastavili sme sa pri pohl'ade naiedličku v spomienlcach na vlastné detske Vianoce. Dietasamo. so svoiím večným poslanim bolo nám hlasom.mirne volaiúcim : púěte. Neradi akosi sme sa započúvalido podstaty pokoia a novej epochy. ktorú prišlo Dietazačat, do podstaty nového života. ktorý mame po iehoprlchode v sebe uakutočnit.

Dnes žiada sa nám podstaty Vianoc. prlchodu samé­ho Dietata. Chceme priiat Dieta. celé s ieho poslanim.Dieta pokoia. ako ho ono pontma. Veď bez neho nikdenieto pokoia. len každý bezhlavo kričt: pokoi. pokoilChceme priiat Dieta v plnei ieho pokore. Boh sa tupokoril v drobušké Dieta a v tomto pokorení prinieaolvanu pokoia. Toto vianočné poučenie pokory chceme dnespriiat my. večnt vzbúrenci oproti božiemu Majestatu.Prlchodom Dietata totiž porazent sme vo svoiei pýche: vo svoiom krutom sebectve. ktorým ničlme seba i dru­hých. Nauka o silnei pokore. o pokore pre silných. to iehlavna náuka Vianoc. K teito pokore pohla Boha laska,čo sostupuie po prvom pade človeka do našich smútkov.zaodiata do strhuiúcei pokory. Pochopit Lásku a Pokoru,značí pochopit Dieta. Ano. toto úplné a bezpodmienečnépriiatie Lásky a Pokory značí priiat do svojho životasvrchovaný pokoi. pokoi bez slov. E. Macák, salezián.

452

2 benntéa síovenskédo mafiara.Kristus všetko chce preduchovntt svojim bož­

ským životom. Umelecký odbor ako jeden : velaúsekov ludske/ činnosti tiež patri pod záujmovýKristov vplyv. Kristus chce sa zmocnit celého člo­veka, aj jeho umeleckých sklonov a tvorivej geniál­nosti. Čím je umelec viacej naplnený Krtstom. týmje viacej umelcom. je akostne tvortvejši.

ožiadali sme nášho zna'meho slovenského ma­ltara, ktor' sa vykryštallzúva v ozaistného katolic­keho ume ca, aby nám volačo napisal o tom, akoprežíva maliarske umenie v Boha a s Kristom, akozachycuje spájanie prirodzeného umeleckého génias nadprtrodzeným životom.

.Tieto zápisky vznikly víičšinou vo chvílach.

v ktorých náhle božie svetlo mi dala jasne za­chytit niektoré veci z mójho odboru.

Je to moje osobné prežitie umenia a pretolen na výslovná žiadost pátra redaktora dávamich do tlače a nijako nechcem vnucovat niekomusvoj názor.

Vlastne ani nie sú celkom moje, lebo vzniklyinšpiráciou Ducha svá'te'ho a ja som pritom bollen nástrojom, ktorý pósobenie milosti podlasvojich schopností pocho il a zachytil. Sú hodneútržkové a nesystematic e', lebo nemal som eštepríležitosti ucelene spracovať tieto poznatky.

Preto sú len v akejsi surovej formě\rovno: denníka vypisané. _

Koreň súčasnej krlzv v človečenstve spočivav povrchnosti. Preto našou povinnosťou ie náisthlbku každého problému a viesť l'udí k tomutohlbokému chápaniu. Každý to máme robiť naimivo svojom odbore. Napriklad v umeni táto po­vrchnost preiavuie sa fo r m al iz m o m. To jepovrchové. materialistické chápanie krásy. Do­mnievame sa totiž, že to magické žiarenie. ktorénazývame krásou. ie spósobené len usporiada­ním hmotných prvkov: farby. proporcií, plastikylinii, kompozicie. . .

453

Krásna žena nás vie očarovať, ale len do­vtedy, kým nezistíme, že to bola len ilúzia po­vrchu, plastiky, pokožky, vlasov a že jej vnú­torná krása nezodpovedá jej vonkajšku, že jehlúpa, náruživá, sebecká, prázdna. Tu strácavonkajšia krása svoje čaro, & taká žena sa námčoskoro znepáči. Teda krása nespočíva v mate­rii, ale v duchovnej kráse, ktorú usporiadanietej materie vyžaruje. A s moderným umenimje to podobne.

*

Boh je všetko: anatom, astronom, biolog.politik (veď riadi dejiny l'udstva), matematik,inžinier (veď on všetko v prirode vypočítal.vystaval), maliar, sochár. hudobník, &vóbec mo­hol by som menovat všetky odbory l'udskej čin­nosti, lebo on všetko stvoril a určil všetkémuzákony, a my ako pravé deti božie, stvorené naobraz svojho Otca. vieme ho napodobniť & po­kračovat v jeho diele. Kvóli nám nechal všeličonedokončené (napríklad sami sme si mohli utvo­riť na základe ním daných princípov rádio,stroje, využiť elektrickú energiu . . .)

My ho máme napodobniť, každý “vo svojomodbore. S jeho pomocou (tým, že nám dal roz­um, génia, hmotu a prostriedky) vieme tvori!v hmote neživej. Pravda, aj v živej, ale tam smeuž viac závislí od neho (splodenie nového člo­veka, jeho výchova, anatomický zásah do orga­nizmu), a z teologie vieme, že Slovo je pravzorvšetkej činnosti & každej veci. Pane, bud mivzorom aj v umeni a utvor zo mňa, ak je toTvoja vól'a, umelca takého, ako si si ho pred­stavoval, keď si nám dal tvorivú schopnost. Veďmoje srdce. moje oko a moju ruku!

.

Tento svet, to je dielňa božia. kde 20 suro­vého materiálu, z hlíny a skaly. Boh tvori svojediela v našich dušiach, ale len natol'ko, nakolkosa poddáme jeho tvorivej činnosti a s ňou

454

spolupracujeme. Ako v dielni. je tu na sveteplno špíny, prachu, blata & nehotových sóch(zdá sa. že sú to váčšinou len karikatury. lebosú ešte len zhruba spracované alebo ešte lenv stave zrodu). Ked je dielo viac-menej hotové.ide do očistca. tam sa dokončí, vycizeluje, vy­leští a hotové ide do večnosti _a je začlenené nasvoje. od večnosti určené miesto v katedrálevečného Jeruzalema, Bude iste velmi prekva­pujúce vidieť potom tieto diela,_z ktorých každémá svoju zvláštnu ideu a každé je originálom.Tak isto i ja mám napodobniť svojho Otca amám tvoriť diela. krásne svojou formou i vnú­tornou náplňou. Ba dokonca móžem stvoriť naobrazoch nových l'udí & nový, ešte nikde nejest­vujúci svet. A najzaujímavejšíe je, že Boh náspripustil ako svoje deti, ktoré majú právo navšetko, čo je Otcovo. aj do svojej dielne. kde samóžeme dívat na jeho prácu a spolupracovats ním; a to je tvorenie nových l'udi telesne (našeotcovstvo) i duševne (výchova. apoštolát. mod­litba). L. Z.

'Úpn'mnost' £ veóeclei pravbe.Rev. James W. O'Brien and George Speri Sperti:

„Supreme Intelligence and Sciense". Studies of the In­stituturn divi Thomae. Vol. II. No !. November 1938.Cincinnati, Ohio. USA.

Autori pripomínajú výrok pápeža Pia XI. : jehoencykliky „Ad Catholici Sacerdotii" z 20. XII. 1935, žeCírkev posvicuie a podporuje každú zdravú iniciativuna ozajstný pokrok pravej vedy. Ako je všeobecne zná­me. je to skutočne tak; medzi pravou vierou & pravouvedou nie je a nemůže byť rozpor. Len zástupcovia ne­pravej vedy. slúžiac nerozumu, upierajů realitu všetké­mu. čoho poznanie presahuje l'udské smysly. Prof. Dr.F. Kordáč, neskoršie knieža arcibiskup pražský. pove­dal: „Život : neživota a rozum : nerozumu vzniknútnemůže." To je rozumová zrejmosť. Preberajú potomznámych pit dókazov svatého Tomáše Akvinského pre

455

iestvovanie Boha. Pri ďalších dedukciách naši autorirozoznávaiú: !. spomenutý důkaz priamo a 2. východiskotohto dokazu. Upozorňujú: pozitivne vedy. napr. chemia.zistuiú iakty, nevedia však podat ich raison d'étre; to jevec metafyziky. Zo všetkých vied vyplýva však zreimost.že vo svete plati poriadok. zákonitost. To všetko všakmůže byt dielo len naivičšei inteligencie, samého Boha.Na priklade vitaminov potom ukazuiú úžasnú účelnostvo svete, zvlášť v organickom. Nemecký slávny iyziolog". Rein vo svoiei znamenitei učebnici fyziologie. prisnevedecky a objektivne, reálne pisanei. na viac miestachpoznamenáva. ako úžasne spolahlivým spósobom je v ži­vom organizme všetko regulované len účelne.' Je to pštro­sia politika, ak niekto zatvara pred tým schválne oči;ak povedie slepý slepého. padnú oba do iamy. ako ieznáme. Prof. Dr. J. F. Babor.

nfo francúzséi azbe/anci pracuiú pre Xn'sta.Bolo krásne septembrové nedeiné ráno. Pariž sa

kúpal v ranných slnečných lúčoch. Bolo po 7. hodine.ked' sme tri Slovenky nasadly na metro smer „Lugarede Montparnasse". Odtial' nás mal vlak odviezt do Ver­sailles. Sotva sme si kúpili listok. hneď sme muselynasadnúť do vlaku. ktorý nie za celú minútu mal užodchádzat. — lšly sme na schódzku organizácie „Ad lu­cem per caritatem". na ktorú sme boly členmi organizáciesrdečne pozvané. Boly sme zvedavé, čo to vlastne ie;preto sme pozvanie priíali. Vo vlaku stretly sme sas taiomničkou ústrednei organizácie v Pariži. ktorú smeuž prv_poznaly. a s iei staršou vydatou sestrou. Stret­nutiu sme sa velmi potešily. nakol'ko sme sa obávaly.že sa nam nepodari náisť prislušnů adresu.

Schódzka bola na súkromnom byte Auioulata. ktorýbol v neveikei uličke nedaleko stanice. ——Bol to jedno­duchý domček. Potiahneme zvoniec a čoskoro nám prideotvorit staršia dáma. Popredstavovaly sme sa pritomným.ktorých tu bol už pekný počet.

Ako som hovorila. boly sme vlasu—.cna súkromnombyte Dr. Auíoulata, ktorý bol primárom nemocnice v Ka—merune, ako ai poslancom za Kamerun vo irancúzskom

456

parlamente. Spolu bol predsedom organizácie: „Ad lu­cem". t. i. spolku civilnýcb misionárov. — Výzorom ie točlovek velmi jednoduchý. skromný a nikto by mu naprvý pohlad nepripisoval niiakú zvláštnost. — Čakalisme ešte stále na dalšich návštevníkov. Sišli sme sn ludiarozličných národov; no prevahu mali Francůzi. ktoripósobia ako laickl misionári vo francúzskych kolóniácb.— Pri pohlade na mapu. ktorá visela na iednei steneizby, videli sme. ako daleko jeden od druhého máme svoidomov. Boli medzi nami Arabi, lrovia, Indočlňania.: Tunisu. Alžlru atd'. Tu nás však táto kilometrovádialka vobec nerozdelovala. Ba naopak. boli sme siblizki a zdalo sa nám. že sa už velmi dávno poznáme.Ved nesišli sa tu diplomaticki zástupcovia týchto náro­dov, ktori už s určitou dávkou nenávisti a sebectva sa­daiú za stoly. ale krestania katolíci. Ano. krestuniakatolíci. ktori sú ti isti v Člne, lráne. v Turecku a nacelom svete, lebo ich spáia duch Kristov.

Asi o 10. hod. zazvoní malý zvonček. ktorý nássvoláva do rodinnei kaplnky. Kaplnka malá, útulná aidealne upravená pre svoi ciel. Všetky miesta sa zaplnily.Mne sa ušlo miesto nedaleko oltára. Za krátko chviluziavl sa mladý indočtnsky kňaz. Pohlad na nebo a nacelé prostredie vyvolal vo mne ueobyčainů radost a spoluvdačnosť voči Pánu Bohu. že mi dožičil vidiet, ako kňazz iného diela sveta. národa a rasy prináša naičisteišiuobetu. Zdalo sa mi. že nie človek z misa a krvi pohy­buje sa pri oltari, ale anjel. Tu som sa utvrdila v pre­svedčent. že rasizmus ie celkom bezpodstatný; pretomusel by! odsúdený na zánik. -—Pri svitei omši. na kto­rei mimo dOSpelých boly ai deti. všetci pristúpili ku svi­tému priiimaniu. Každému z nás vstúpil do srdca tenistý Kristus a neprekážalo mu. že ieden bol biely. inýžltý. iný zas šikmooký alebo čierny. On tieto rozdielynepozná!

Po svatej omši sišli sme sa zas v miestnosti. ktorúbola upravená ako iedáleň. Čoskoro bolo poludnie. Každýz nás rozbalil si batóžtek & po krátkei modlitbe začalisme iest. — Občerstvenie trvalo skoro dve hodiny. lebopri iedeni vyvinulo sa velmi priatelske ovzdušie a vypy­tovali sme sa navzáiom. čo koho zaujimalo. Ai nám.

457

Slovenkám. venovali neobyčainú pozornost. Inlormovalisa o našom náboženskom. kultúrnom ai eociálnom živote.Prekvapenie vyvolalo naše vyhlásenie. že Slováci sú vič­šinou katolíci. Týmto získali sme si celkom dóveru &hneď nám prislúbili poskytnúť svoiu pomoc na poli ná­boženskom. kedykolvek by sme iu potrebovali. — Pojedle a krátkej modlitbe opustili sme všetci miestnost.O chvilu upravená bola na prednáškovú sieň.

Popoludnl vlastne začal pravý program dňa. Dr.Auioulat nás znova privítal a hneď povedal svoi referátz inšpekčnei cesty. ktorú konal po celei francúzakeiAlrike. kde sú členovia organizácie „Ad lucem". Referátbol vel'mi zaujímavý a velmi ma udivoval. Teraz vlastnesom si len uvedomila, aký cenný človek sedl medzi nami.Napnute som ho počúvala. Tento človek lekár, politik.otec štyroch detl ie vzorným a otvoreným hlasatelomučenia Kristovho. ba čo viac hl'adá a organizuje všetkýchludi dobrei vole. ktorú by sa chceli akýmkol'vek spóao­bom zapojit do diela šírenia vieryl Tomuto obetuie celýsvoi drahocenný volný čas. ktorého iste nemá vela prisvoiom zodpovednom povolaní. Nie ie to hodně obdivua úcty? Cítila som ten velký rozdiel. ktorý ie medzinašou inteligenciou a týmito Francúzmi. (Podotýkam. žemedzi prltomnýtni boli vičšinou akademicky vzdelanL)Našiel by sa niekto. ktorý by se tak odhodlane oddalslužbe Bohu. ako členovia teito organizácie?

Podla referátu organizácia „Ad lucem" má už velkýpočet členov. Strediská sú v samom Francúzsku ako aiv kolóniách pri misiiných staniciach. V kolóniách sú čle­novia organizácie pravou rukou misionára. —- Svoi rele­rát zakončuie krátkym prehladom o teraišom stave misii.Oznamuie tiež mená tých, ktori sú ochotní vstúpit začlenov organizácie a tým ukončuie.

Po ňom podáva referát o kongrese Pax romana voŠvaičiarsku mladá Arabka. ktorú organizácia vyslalana kongres. Nato podávali návrhy. čo budú v budúcnostimusiet urobit. Vyvinula sa ešte krátka debata. do ktoreisme ai my mohly zasiahnut. Čoskoro sa program vyčer­pal a modlitbou ukončili sme popoludňaišl program.

Bltžila sa 4. hodina. keď sme na začali rozchádzat.Rozlučily sme sa s prltomnými. Po ceste ai vo vlaku

458

boly sme všetky tri ticho. lste každá z nás rozmýllalao tom, čo videla a počula. Každá bola duchovnými akú­senosťamí velmí obohatená.

A ako by súhlasne vyhrklo z nás: „Aj u nás doma -—na Slovensku — musíme volačo podobného “tvor-it".Aj bez kolónít můžeme byt mísíonármi!

Poznámky 0 knihách.

Ján Brlšák: NEZNÁMÁ OBETA, výklad svitej omšea návod k vnútornej účasti na nej. Vydalo Verbumv Košiciach r. 1946.

Stále postupujúca duchovnost nevyhnutne potrebujebohaté a zdravé žríedla pre svoj požehnaný vývin. K nim

musime prichádza! a z nich načíerať. Najbohatšíe žriedlokrestans ého života denne otvára sa na oltari v obetesvitej omše. Zial'bohu. nezúčaatňujeme sa na nej tak,ako by si zaalúžíla. Prvá prtčína toho je. že nepoznámedobre jej podstatu a nesmíernu hodnotu. Brišakovaknížka pomaha odstránít tento vážný nedostatok jasným

učením o presvitej oltárnej obete s vieroučného, de­jínného a liturgického stanoviska. Preto je nanajvýšpotrebné. aby sme pri snahe o hlboký duchovný životdobre poznali prameň duchovného života. Brišákovaknížka je prvá modernejšia slovenska štúdía o svitejomši. Nemusíme zdůrazňovat, že najma každý smeriatamá ju preštudovat prv. ako hocktorú inú knížku. roku­júcu o duchovnom živote.

Svá'tý František Salezsk ': FILOTEA. 2. opravenévydanie. V preklade Dr. M. říéaka vydal SSV v Trnaver. 1946. V plátne po SS.—. v koži po 200.— Kčs.

Slávny ženevský biskup. výborný znatel' ludskeipsychologie. pritom světec a vášnivý milovník duší. vložildo Filotey celú svoju vychovatelskú můdrosť v duchov­nom vedení. Snížil sa k chápaníu aj neučených. aby ichpriviedol na poznávanie najvičšej žívotnei múdroatí.totižto bohumílého života. Dava srozumitelný návod preň.osvedčené praktické pokyny. Dielko výdatne poslúži du­šíam dobrej vóle na ceste dósledného duchovného života.Můžeme ho použít na duchovné čttanie a na rozjímanie.

Stefan Hatala: O ZIVEHO KRISTA V NÁS. Vydaloerbum v Košiciach r. 1946. Kristova Církev íde deií­

namí s vedomim, že nezanikne. Má záruku všemohúcehoZakladatela. No ten nechce trpné včleneníe sa do nej.Kedže chce žít v nás. chce sa v nás aj borít o vykúpeniea oboženie ludstva každého veku. Štefan Hatala ukazujeúlohy. ktoré má splnit dneskajšt krestan. bojujúci V pra­

459

vej Kristovej Cirkvi za najavátejšie myšlienky. Knížkaobsahuje vel'a podnetov pre pracovnlkov katoltckej akcie.

Dr. Jan Ev. Urban, OFM: DUCHOVNÍ ŽIVOT. Vy­dalo nakl. Atlas v Prahe r. 1946, Str. 1940. P05 5.7—.

viaz. ]:,po 77.— KčsUrban podáva náčrt duchovného života. Teda ne­rozoberá podrobne jednotlivé úseky cesty, stúpajúcejk Bohu. ale dáva celkovy. velmi jasný chlad na ňu.Najsamprv preberá prostriedky duchovné o života, po­tom naznačuje božiu cestu k človeku & na okon cestučloveka k Bohu. Všetko toto osvetluje 3 ve ým poroz­umentm pre potreby súčasného človeka & jeho psycho­logie. Knížku Odporúčame najmá duchovným vodcom.ktorí najdu v nej stručne. jasne & aktuálne načrtnutézákladné smernice pre vedenie svereny'ch duši.

P. Dr. Reginald M. Dacík: DUŠE SVĚTCÚ. Vydaladominikánska edicia Krystal v Olomouci v roku 1946.str. 210. Po 35.— Kčs.

Sů to psychologické rozbory duše svštcov. v kto­rých spisovatel usiluje sa nájsť ich charakteristickůznámku. Je to kniha velmi důležitá pre poznanie pra­vého pochopu kresťanskej svitosti a priam tak pre správ­ne chápanie krestanských svitcov. ktorým mnohi tak zlerozumeiú. predstavujúc si ich ako exotické postavy. cel­kom vyradené z bežného života. Zvlášť odporúčame na­čim terciárom.

P. Ondřej M. Petrů: MATÉJ Z JANOVA o častémsvatém přijímání. Vydala dominikánskaediciaKrystal v Olomouci 1946. Po 60.— Kčs

Toto dielo soznamuje nás s dobou Karola IV.. kedysa v Čechách tůžba po Eucharistii povzniesla k najvyč­šiemu vrcholu. Autor nás uvádza do celého ovzdučiaeucharistickej otázky. No to je len úvod k vlastnémupredmetu práce, totižto pochopu častého svitého priji­mania u Mateja z Janova. V mnohom smere je toto dieloozaj objavitel'ské. takže právom poctené bolo cenouDuchovnej českej Akadémie.

Jan Cep: ROZPTÝLENÉ PAPRSKY. Vydala domi­nikánska edicia Krystal v Olomouci r. 1946. StrPo 53:— Kčs

Sů to essaye & !túdie o umeni & živote. Zrelé slavijemného básnika. hlbokého myslitela & vášnivého milov­nlka božej krásy. Knížka je radkyňou mladých. najmištudentov. otvára rozličné záhady umeleckej tvorby & žiovotnej problematiky. Z hlbln duše, plnej Boha a jehostretnuti, sú meditácie. ktoré knížku končia.

Dr. Marco Welrlch: KARDINAL NEWMAN. Vydala

gaminikánska edicia Krystal v Olomouci r. 1946. Str. 80.o čs.

460

Dobrý znalec Newmanov podáva túto naivščšiu my­slitel'skú postavu posledných čias. Načfta jeho osobnost,ieho hl'adanie pravdy a konečné pristátie v lone katolic—kei Cirkvi. Nadto ukazuje. ako sa Newman usiloval uká­zat poklady katolictva, ako boioval proti povrchnosti aprostrednosti a z hlbín katolictva vyberal poklady. ktoretam mnohl ani netušili,

M. IlamM. Madačov: PAN JEZIS NA NÁ­VSTEVE. vydal Misiiný dom v Nitre r. 1946. Po 40.—Kčs viaz.

Ak chceme mat deti hlboko nábožensky založené.musime ich vies! k láske ku sviatostnému Panu Ježíšovi.Willamova knížka v Madačovom spracovani vel'mi milýma půtavým spósobom uči deti tomuto naiváčšiemu život­nému umeniu milovat Ježiša. Túto zlatu knižku odpo­rúčame ako vianočný darček.

Ernest Hello: VĚDA. Vydalo Verbum v Košiciach.Preložil Valentin Kalinay.

Je to pokus o postihnutie základných ontologickýcha kritických zásad, teda pokus o metafyziku. Hello pre­nika k tomu. čo ie pevné. Priam preto je toto dielo až

Bodívne časové. hoci vzniklo na začiatku 19. storočia.resvedčivo ukazuie. že eur0psk6 kultůra, ak má byťozaistne tvoriva a l'udská, nevyhnutne musi spočívat nakreaťanskom svetonáhl'ade. na pravde. zaistenei ziaveníma zdravým rozumom i čistým srdcom.

Hiinermann: NA OSTROV SMRTI. Vydal Misiinýdom v Nitre. Po 60.— Kčs.

Táto knížka ukazuie život. hrdinskú krestanskú láskua smrt velkého apoštola ubohých malomocných na ďale­kom ostrove Tichého oceána. Mocné miaiiné hnutie u násnaide nové čl'achetné vzpruženie v tomto konkrétnomvzore po krajnosť obetavého misionára. posla lásky.

Dr. Bohdan Chudoba: UVOD DO STUDIA BOHO­SLOVIzredigoval. Vydalo nakladatelstvo Vyšehradv Prahe r. 1946. Str. 130. Po 54.——Kčs

Je to akýsi sborník. v ktorom iednotlivt odbornicipreberaiú disciplinu svoiho vedeckého odboru a uvádzaiúzákladné diela, ktoré treba preštudovať pre solidne po­chopenie svoiho odboru. Tato knižka určená ie predo­všetkým našim bohoslovcom.

ÚVOD DO STUDIA PSYCHOLOGIE A VYCHOVÁ­TELSTVI tiež zredigoval Dr. Chudoba. Vyšiel tamtiež.Str. 80. Po 45.— Kčs

Niekol'ko znamenitých odbornikov zaoberá sa tutémami. ako: Moderna psychologia a výchova. Studiumpsychologie. Psychologia sociálna a vychovatela. Výchovadeti úchylných, dospievaiúcich. Výchova charakteru. Te­lesat výchova. Tento svizok nielen vyaokolkolákom. ale

461

ai učitelem. profesorom a všetkým vychovatelem ufahčiich dóležitú cestu a odstraní prekážky, čo sa na ňu sta­vaiú. Sirka literatúry, na ktorú sa tu poukazuje a ktoráie tu kriticky akúmaná. otvori obzory &) tým. ktorí chcú

prenkanúť hlbšie na korene výchovy človeka.J..O Marlinovský: ZÁKLADY NAUKY O HMO­TĚ ArZIVOTĚ. Vydalo nakl. Vyšehrad v Prahe r. 1940.Str. 230. Po 192.— Kčs

Za vrchnei redakcie prot. Martinovského a 5 Oh—práce početných odborntkov chystaiú encyklopediu, toraby obsiahla okruh prírodných vied s naimoderneištmivýsledkami. Úspešne začína Martinovského dielom. ktorérozobera radioaktivitu. žiarenie, vnútornú stavbu hmoty.hviezdny vesmír, v druhe) časti póvod života & čo ieživot. Dielo ie jasné. živo písané. s názornými prikladmi,prehl'adné. Populárnost nie ie na úkor vedeckosti. Odpo­rúčame naimži učitelom a prolesorom prtrodných vied.

F..Z SkuherSIlšÍiANYČTYRIADVACET LEHKYCH PRE­DEHER PROV NKVydalo nakladatelstvo Vyše­hrad v Prahe r. 1946. Po 96.— Kčs5.

Do rúk organistov a adeptov královského nástroiadostáva sa iedinečné inštrukttvne dielo, ktoré ie uhol­ným kameňom pre technická erudtciu. Prof. Blatný ozna­čil prstoklad. aplikatúru & irázovanie. Úprava diela ai

rytieP nót je vzorné.L. J. Mattoška, OFM: KATOLICKE DIEVČAVO SVETE. Vydal Serafínsky svet v Prešove roku 1946.Str. 219. Po 50.—- Kčs

Ako je mládež bohatá na oheň nadšenia. tak ie chu­dobná na skúsenosti. Preto tak velmi potrebuje dobréhoradcu. ktorý upozorňuje na nebezpečné ůskalia a spolumlad' život usmerňuie pre vyrovnanost & súlad. To )eciel nižky P. Mattošku, venovaná dievčenskei mládeži.

P. Ján Králíček, SJ: EALIA MOHAWKOV. VydalPosol BSJ v Trnave. Po 18.— Kčs. Životopis Indiánkv.lrokézky, dcery vo voine naikruteišieho indiánskehokmeňa. Tento kmeň naiviacei vzdoroval evanieliovémuučeniu. A jednako Kristova pretvoruiúca sila tak mimo­riadne ukazuie sa na hrdinke viery, ktorej l'ud dal za­slůžený názov Lalia Mohawkov a Ochrankyňa Kanadv.Pius XII. slávnostne vyhlásil iei hrdinské ctnosti & takmá titul ctihodnei.

Dr. Jozef Šátek: NÁBOŽENSKE POMERY V SKA­LICI OD REFORMÁCIE DO JOZEFINIZMU. VydalSSV v Trnave. Str. 214. Po 120.——Kčs

Skalica ako mesto. ktoré svoiou katolickou pevno­stou mocne vzdorovalo protestantskému tlaku. bývala odnekatolických deiepiscov dosť obchádzaná. Dr. Šátek

462

poduial sa na obiekttvne podanie náboženských pomerovvo vyššie naznačenorn deiinnom úseku. Je to oni dó­kladná. vel'mí svedmitá štúdia.

L. J. Maltoška: OFM: MYSLIENKY O TLAČ!Vydal Serafínsky svet v Prešove. Po 12.-—Kčs

Praktická knižočka. rozoberaiúca naidóležiteišie ovtázky. týkaiúce sa tlače. Vdodatku ie prehl'ad knih ::časopiaov. ktoré vydávaiú katolícke nakladatelstvá naSlovensku.

Libor J. Mattoška. OFM: PRESADENY KVET.Vydal Seraítnsky svet v Prešove. 2. vydaníe. Po 17.—Kčs. Víanočná divadelní hra v 4 deistvách so spevmi.

D. Sfubňa-Zámoshk ': V KLEPCI NA LISKY. —J. Grabowskí: PUC, TA KO A HOSTIA. Vyšly v Kniž­nicí Priatela díetok v Prešove. Starostlivý Otecko pri­

Bravíl pre naše deti na Vianoce dve knížky rozprávok.oista mílo ich pobavia.MUDr. Jozef Dosedla. TEHOTENSTVO. POROD A

SESTONEDELIE. Vlastným nákladom v Trnave. Štátnanemocnica. Po 50.— Kčs.

Původce rozoberá stručne. no zato dostatočne. uce­lene a výstižne naivňžneišie úseky v živote ženy-„matkyKu všetkým otázkam priatupuie s vedomim zodpovedno­sti, s úctou k prírodzeným zakonem. týkaiúcím sa teitooblastí. Vecí podůva iednoducho. aby ím mohla každážena rozumieť. Knížku Odporúčame naimš mladým mat­

kám a devám. ktoré pripravuji: sa na manželstvo. a totým dórazneišie, že to ko ťažko hriešnei nezodpovednostíbýva v týchto veciach. Knížka má ai církevně schválenie.

Čeněk Chyský: TISÍC LET STAVITELSKEHO U­MĚNÍ V ČESKÝCH ZEMICH. Vydal nakladatel VáclavPetr v Prahe. Po 95.— Kčs. So 48 kriedovými prilohami.

Prof. Chyský vo svoiei štúdii rozoberá deiiny stavi­telského umenia v Čechhhác. ktoré čo ai nie ie původné.predsa vo vrcholnei gotike. vrcholnom baroku & v 19storoči v českei moderne dosiahlo vlastný. svoibytný anezávislý preiav. Odůvodňuie & rozoberá myšlíenkovéprúdy & svetove názory. ktoré prispely na utvorenie ied—notlivých slohov ako výslednic duchovného proíilu vte­daišieho človeka. Rad mien. predstavuiúcích mladé a na)­mladšíe pokoleníe achitektov, doplňa túto štúdíu.

Dr. Helena Koželuhová: SNĚZNÁ ROMANCE. Vy­dalo nakl. Atlas. Praha, 11. Příkopy 12. Str. 163. Po GO.—.

Je to detektívný román známej novinarky. Pre­

zradzuie autorkino právnické školenie ako ai zaujatiepre l'udskosť. Napisa a ho pre chvile oddychu. ako samavravi.

463

E. M. Vojen: BYLA JSEM SAMA... Vydalo nakl.Atlas v Prahe. Farebnými litograliami vyzdobil Vlad.Kovařík. Str. 64. Po 96.—- Kčč.s

V pribehu dievčatka zhustený ie život mnohých čes­kých dett cez poslednú svetovú voinu. Ukazuie biedu autrpenie ich útlych duší. úzkosti a nádeie ich čistýchsfdc, hrdinstvá a obety. ktoré tak statočne priniesly.

Sigrid Undsetová: JARO. Vydal Vyšehrad v Prahe.Broš. po 1.02—. viaz.127.— Kčs. Román o modernommanželstve. no nie sentimentálny. bez lalošnei romantikya predsa so všetkou krehkou krásou a nežnosťou. Mnohostrán tejto knížky ie naplnené tvrdými skúsenostamiz vlastného prisneho a svoirázneho života. Psychologickáhlbka a časovost tohto románu stále pritahuiú čitatel'ov.

Walter Scott: TALIZMAN. Vydal SSV v Trnave.Str. 387. P011.0— Kčs.

útavý román. zaoberaiúci sa deiinami tretej kri­žiackei výpravy. Román deia a vačšina postáv význač­ných ie historicky verná. Druhé vydanie svedčí o oblube

tohtoDrománu.Birnbaumová: CHRÁM SVATEJ BARBORY“V KUrTNÉ HOŘE. Vydal Vyšehrad. Po 20.— Kčs. Známahistorička umenia podava tu prtsne vedecký výklad ume­leckého bohatstva, uloženého v chráme svitei Barborykutnohorskei.

efis: PÚLHODINKA SOUKROMNÉ ADORACE

U PRAZŠKEHO lžčEZULÁTKA. Vydal Vyšehrad v Praher. 1945 0 9—

V nakladatelstve ATLAS v Prahe vyšly ešte tietoknížky: Václav Kaplický: DABLEM POSEDLI. Str. 412.Po 1.29— Kčs. 444 kapitol románovei kroniky. ktoré

zachytávaiú utr enie posledných rokov. — MárieHHolle­rová: KAMENENAN ACH Po 105.— Kčs. Zolovskýromán z pražskei pórodnice, kúsavo naturalistické kritikačeských spoločenských poriadkov.

Knižky. ktoré uvádzame v rubrike Poznámky 0 kni­hách. neráčte obiednávat u nás. ale priamo v označenýchnakladatelstvách. lebo ich nemáme na sklade. U násmůžete dostat len knížky. ktoré sú uvedené na tretvistrane obálky tohto čísla Smeru..

Vo vydavatelskom pláne pre bližší čas máme ustá­lené tieto práce: Pútnikom večnosli od Dr. Ligoša.Výklad sva'tei omše od Parscha. Duša každého apošto­látu od Chautarda. Morálka advokáta od Pasquariella.Zivot : Bohom od P. Plusa. V“ do Larigaudie od Vau­lona. Dejiny duše od svitei Terézie Ježiškovei.