Vysoká škola ekonomická v Praze - vskp.vse.cz

Vysoká škola ekonomická v Praze

Diplomová práce

2006 Zuzana Verčinská

Vysoká škola ekonomická v Praze

Fakulta mezinárodních vztahů

Hlavní specializace: Mezinárodní politika a diplomacie

Název diplomové práce:

Medzinárodná arbitráž a

suverenita štátu

Vypracovala: Zuzana Verčinská

Vedoucí diplomové práce: JUDr. Ing. Zuzana Trávníčková, PhD.

P r o h l á š e n í

Prohlašuji, že diplomovou práci na téma

„Medzinárodná arbitráž a suverenita štátu“

jsem vypracovala samostatně.

Použitou literaturu a podkladové materiály

uvádím v přiloženém seznamu literatury.

V Praze dne 18. srpna 2006 Zuzana Verčinská

MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ A SUVERENITA ŠTÁTU ZUZANA VERČINSKÁ

OBSAHOBSAHOBSAHOBSAH

ÚVOD............................................................................................................................... 6

1 MEDZINÁRODNÁ ARBITRÁŽ.................................................................................. 9

1.1 Vymedzenie pojmu medzinárodnej arbitráže ......................................................... 9

1.2 Arbitráž ako prostriedok urovnávania medzinárodných sporov........................... 10

1.3 Vývoj medzinárodnej obchodnej arbitráže ...........................................................11

1.4 Základné charakteristiky arbitráže........................................................................ 14

1.5 Zhrnutie relevantných medzinárodných zmlúv .................................................... 17

1.6 Špecifiká arbitráže, keď je jednou stranou štát ..................................................... 20

2 SUVERENITA ŠTÁTU .............................................................................................. 23

2.1 Pojem suverenity štátu .......................................................................................... 23

2.2 Teórie absolútnej a obmedzenej imunity štátu ..................................................... 24

2.3 Acta iure imperii a acta iure gestionis .................................................................. 26

2.4 Štát a imunita štátom vlastnených subjektov........................................................ 28

3 PROBLÉM ARBITRÁŽE A SUVERENITY ŠTÁTU ............................................... 31

3.1 Špecifické otázky suverenity štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním ............... 31

3.2 Problém subjektívnej arbitrability štátu................................................................ 32

3.3 Vznik a interpretácia arbitrážnej dohody.............................................................. 36

3.3.1 Právo konajúcej osoby zaviazať štát.............................................................. 37

3.3.2 Účinok arbitrážnej dohody uzavretej štátnym subjektom pre štát ................. 37

3.4 Imunita suverénneho štátu .................................................................................... 45

3.4.1 Imunita z jurisdikcie ...................................................................................... 46


3.4.2 Imunita z exekúcie ......................................................................................... 53

3.4.3 Vzdanie sa imunity ........................................................................................ 53

3.4.4 Vymedzenie komerčných aktivít štátu........................................................... 57

3.5 Komplexnosť problému suverenity štátu.............................................................. 61

4 ZÁVER ........................................................................................................................ 63

LITERATÚRA ............................................................................................................... 65

DOKUMENTY............................................................................................................... 68


6

Motto:

Where the sovereign chooses to doff his robes and descend into the market place he must take the rough with the smooth, and having condescended to engage in mundane commercial activities he must also condescend to submit himself to an adjudication in a foreign court on whether he has in the course of those activities undertaken obligations which he has failed to fulfill1.

ÚVODÚVODÚVODÚVOD

Štáty a štátom vlastnené subjekty sú významnými účastníkmi národných

a medzinárodných obchodných operácií. Zmluvy, do ktorých vstupujú, často obsahujú

arbitrážne doložky, obzvlášť v prípadoch, kedy je jednou zo zmluvných strán

súkromnoprávny subjekt iného štátu.

Medzinárodná arbitráž je zvláštnym mechanizmom pre konečné a záväzné riešenie

sporov. V posledných desaťročiach so vzrastajúcim zapojením štátov do komerčných

aktivít súkromnej povahy dynamicky rastie výskyt prípadov, keď je jednou zo strán

arbitráže štát alebo štátny subjekt a druhou stranou subjekt založený na základe

súkromného práva, ktorý nie je štátom vlastnený ani kontrolovaný. Súkromný charakter

arbitráže sa v týchto prípadoch dostáva do zásadného a komplikovaného stretu

s konceptom suverenity zvrchovaného štátu v tom zmysle, že suverénny štát nemôže

byť bez svojho súhlasu podrobený jurisdikcii a exekúcii pred súdom cudzieho štátu.

V súvislosti s vyššou početnosťou zmieňovaných prípadov sa zintenzívňuje i potreba

1 „Keď panovník odloží kráľovský háb a zostúpi na trhovisko, musí prijať dobré aj zlé a súhlasom s tým, že vstúpi do svetských obchodných aktivít, súhlasí s tým, že sa podriadi rozhodnutiam cudzieho súdu o tom, že v priebehu týchto aktivít prijal záväzky, ktoré nedodržal.“ Lord Mustill, úryvok z vyjadrenia k prípadu Kuwait Airways Corporation v. Iraqi Airways Company and the Republic of Iraq, 1995. Citácia podľa: FOUKONA J. D. State Immunity – A Vanuatu Perspective. In: Journal of Pacific Law, Working Paper 1 of Volume 5. Suva: The University of South Pacific, 2001. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.vanuatu.usp.ac.fj/journal_splaw/Working_Papers/Foukona1.html#_edn16>


7

vytvorenia medzinárodného mechanizmu alebo prinajmenšom jednotného prístupu

k uznávaniu a výkonu rozhodcovských nálezov vo vzťahu k medzinárodným

obchodným ujednaniam.

Táto problematika, teda súvislosť medzi arbitrážnym konaním a princípom imunity

suverénneho štátu, je ústrednou témou tejto práce, kedy sa pokúsime nájsť odpovede na

nasledujúce vybrané otázky: (1) môže štát ako zmluvná strana právoplatne uzavrieť

arbitrážnu dohodu, resp. arbitrážnu doložku, a pokiaľ áno (2) kto sa stáva zmluvnou

stranou arbitrážnej dohody v prípade, že túto dohodu uzatvára za štát právne samostatná

spoločnosť a do akej miery je potom možné činiť štát právne zodpovedným za uzavretie

takej dohody a (3) do akej miery zakladá štátna suverenita nárok na vyňatie z jurisdikcie

a odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu (4) či existujú aj iné argumenty

pre to, aby mohli byť uznanie a výkon rozhodcovského nálezu odmietnuté.

V úvodnej teoretickej časti, týkajúcej sa primárne arbitráže a arbitrážneho konania,

najprv zmienime najvýznamnejšie míľniky historického vývoja inštrumentu

medzinárodnej arbitráže ako prostriedku urovnávania medzinárodných sporov

a uvedieme hlavné charakteristiky arbitráže, ktoré ju odlišujú od iných spôsobov

urovnávania sporov v medzinárodnom kontexte. Pokúsime sa pritom o vymedzenie

najdôležitejších špecifík prípadov, keď je štát jednou zo sporových strán. Súčasťou tejto

kapitoly bude chronologické zhrnutie relevantných dokumentov zmluvne upravujúcich

medzinárodnú arbitráž s dôrazom na ich pozitívne alebo negatívne stránky.

V nasledujúcej časti, taktiež teoretickej, sa sústredíme na koncept suverenity štátu, jeho

pojem, racionálne zdôvodnenie a právne aspekty imunity štátu, ktorá z neho vychádza.

V teórii imunity štátu predstavíme dve doktríny: doktrínu absolútnej a doktrínu

obmedzenej imunity štátu a teoretické prístupy s nimi spojené. Súčasne sa pokúsime

o zhodnotenie toho, čo môže byť určujúce pre rozsah, v akom sa štát môže dovolávať

imunity u cudzieho súdu a aký je právny status štátnych subjektov, ktoré takto činia.

Ďalšie aspekty konceptu suverenity štátu budú pre prehľadnosť prezentované

v príslušných oddieloch praktickej časti práce.

V tretej, nosnej kapitole budú vo vzájomnej interakcii diskutované a na konkrétnych,

v odbornej literatúre často citovaných rozhodcovských nálezoch, rozsudkoch,

zákonných úpravách a medzinárodných zmluvách ilustrované špecifické otázky


8

suverenity (imunity) štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním. Napriek

predpokladanému rozsahu a zložitosti celej problematiky sa pokúsime učiniť zhrnutie

najdôležitejších záverov ohľadom arbitrability, vzniku a interpretácie arbitrážnych

dohôd a spôsobilosti štátu do nich vstupovať, imunity štátu z jurisdikcie, imunity štátu

z exekúcie a spôsobu, akým sa štát tejto imunity vzdáva alebo môže vzdať.

Pokúsime sa teda zjednodušene povedané o analýzu problému, akým spôsobom je

možné spojiť ex definitio súkromný charakter arbitráže a jej medzinárodný rozmer

s pozíciou štátu, ktorú je možné označiť ako rolu „rovnejšieho medzi rovnými“.


9

1 1 1 1 MEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ AMEDZINÁRODNÁ ARRRRBBBBITRÁŽITRÁŽITRÁŽITRÁŽ

1.1 VYMEDZENIE POJMU MEDZINÁRODNEJ ARBITRÁŽE

Medzinárodná arbitráž2 je zvláštnym mechanizmom pre konečné a záväzné riešenie

sporov, ktoré súvisia so zmluvným alebo iným právnym vzťahom s medzinárodným

prvkom, prostredníctvom nezávislých rozhodcov, v súlade s postupmi, štruktúrami

a materiálnymi právnymi alebo inými štandardmi, ktoré si sporové strany zvolili, či už

priamo alebo nepriamo.

Pre účely tejto práce budeme pojem arbitráž užívať v zmysle medzinárodná obchodná

arbitráž (medzinárodná arbitráž je významovo širším termínom), ktorá je obecne

spôsobom riešenia sporov o majetkové nároky vzniknuté z realizovania obchodného

styku medzi fyzickými či právnickými osobami. Zvláštnym prípadom, a to bude

predmetom skúmania tejto práce, je situácia, kedy je jednou zo strán arbitrážnej

dohody štát alebo štátny subjekt a druhou stranou subjekt založený na základe

súkromného práva, ktorý nie je štátom vlastnený ani kontrolovaný. Rovnaké strany

uvažujeme i v prípade možného sporu riešeného prostredníctvom arbitrážneho konania.

Vzhľadom k ústrednej téme tejto práce, ktorým je súvislosť medzi arbitrážnym

konaním a princípom imunity suverénneho štátu, v tejto časti najprv načrtneme

vývoj arbitráže ako prostriedku urovnávania medzinárodných sporov a jej hlavné

charakteristiky, ktorými sa odlišuje od iných spôsobov urovnávania medzinárodných

sporov. Následne sa pokúsime zhodnotiť podstatné aspekty najdôležitejších

medzinárodných zmlúv upravujúcich problematiku medzinárodnej arbitráže, na ktoré sa

budeme v nasledujúcich kapitolách okrem ďalších dokumentov odkazovať.

V záverečnej časti kapitoly uvedieme, čím je špecifické arbitrážne konanie v prípade,

keď je jednou zo sporových strán štát.

2 Pojmy „medzinárodná arbitráž“ a „medzinárodné rozhodcovské konanie“ sú v tejto práci používané ako synonymá, to isté i v prípade adjektív „arbitrážny“ a „rozhodcovský“.


10

1.2 ARBITRÁŽ AKO PROSTRIEDOK UROVNÁVANIA MEDZINÁRODNÝCH

SPOROV

Zásada mierového urovnávania sporov je jednou z ťažiskových tém, ktorou sa

Organizácia spojených národov zaoberala už pri svojom zrode. Čl. 2 ods. 3 Charty

OSN3 hovorí:

Všichni členové řeší své mezinárodní spory pokojnými

prostředky tak, aby ani mezinárodní mír a bezpečnost, ani

spravedlnost nebyly ohrožovány.

Zásada mierového urovnávania sporov je ďalej jednou zo siedmich základných zásad

medzinárodného práva, ktoré zostavilo a vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN

v Deklarácii zásad priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v roku 1970.4

Čo sa týka samotného pojmu spor5, tento bol prvýkrát definovaný výrokom Stáleho

dvora medzinárodnej spravodlivosti6 v roku 1924 vo veci Mavrommatis ako „nezhoda

o právnej alebo faktickej otázke, konflikt právnych názorov alebo záujmov medzi

dvoma stranami“7. Zásada mierového urovnávania sporov, aj keď to jej názov explicitne

nestanovuje, sa vzťahuje iba na spory medzinárodné. Kritériom „medzinárodnosti“

sporu pritom nie je jeho cezhraničná dimenzia a koncept medzinárodných sporov sa

nevzťahuje výhradne na spory medzi štátmi. Dôležitá je právna podstata takého sporu:

právny nárok musí vyplývať z medzinárodného práva a stranou sporu musí byť subjekt

medzinárodného práva. V tejto súvislosti je možné definovať i urovnávanie

3 Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, str. 5 - 69. 4 Ako uvádza Jiří Malenovský, všeobecne uznávaný, konečný katalóg základných zásad neexistuje, ale uvedená Deklarácia zásad priateľských vzťahov medzi štátmi je tým najprestížnejším (Malenovský, s. 160). Okrem zásady mierového urovnávania sporov k Zásadám ďalej patria: zákaz hrozby silou alebo použitia sily, nevmešovanie sa do vnútorných záležitostí štátu, povinná spolupráca medzi štátmi, rovné práva a sebaurčenie národov, zvrchovaná rovnosť štátov a poctivé dodržiavanie medzinárodných záväzkov. 5 PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 3 6 Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti – Permanent Court of International Justice (1921 – 1940) 7 The Mavrommatis Palestine Concessions. PCIJ, Ser. B., No. 3. 1924. In: Publications of the Permanent Court of International Justice Series A – No. 2, Collection of Judgments. Leyden: A. W. Sijthoff’s Publishing Company, 1924. [citácia dňa 7. júla 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.worldcourts.com/pcij/eng/decisions/1924.08.30_mavrommatis>


11

medzinárodného sporu8 ako také urovnávanie, ktoré prebieha v súlade s normami

medzinárodného práva a nielen podľa noriem vnútroštátneho práva. Na tomto mieste je

taktiež vhodné zmieniť, že medzinárodné rozhodcovské tribunály zaoberajúce sa

medzinárodným sporom sa môžu riadiť právom štátu ich sídla, pretože to medzinárodné

právo umožňuje.

Prostriedky urovnávania sporov je možné rozdeliť do dvoch skupín, sú to na jednej

strane prostriedky diplomatické a na druhej prostriedky judiciálne.9 Hlavný rozdiel

medzi nimi spočíva v tom, že rozhodnutia prijaté v judiciálnom konaní sú pre strany

záväzné a z ich porušenia vyplýva pre porušiteľa právna zodpovednosť, zatiaľ čo

odmietnutie výsledkov sprostredkovania alebo zmierovacieho konania má implikácie

„iba“ politické a diplomatické.

1.3 VÝVOJ MEDZINÁRODNEJ OBCHODNEJ ARBITRÁŽE

Arbitráž bola v komerčnej sfére po storočia prijímaná ako uprednostňovaný alebo

prinajmenšom vhodný systém pre riešenie sporov vznikajúcich v súvislosti

s medzinárodným obchodom. Právo však túto skutočnosť dlho neuznávalo a nevenovalo

rozhodnutiam arbitrov primeranú pozornosť. Väčšina arbitráží prebiehala na ad hoc

báze, a to skôr navzdory než s pomocou práva. Dokonca aj v Anglicku, ktoré stálo na

čele rozvoja obchodu, priemyslu a finančníctva, bola arbitráž prísne kontrolovaná

anglickými súdmi. V tomto období národné súdy výrazne zasahovali do arbitrážneho

procesu a skúmali rozhodnutia arbitrov. Neexistovala žiadna medzinárodná úprava

arbitráže a každý štát pristupoval k uznaniu a výkonu arbitrážnych nálezov po svojom –

s ohľadom na vlastné právne normy a s ohľadom na politické faktory, ktoré hrali tiež

svoju úlohu.

8 PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 3 - 4. 9 Čl. 33 ods. 1 Charty OSN hovorí: „Strany v každém sporu, jehož trvání by mohlo ohrozit udržení mezinárodního míru a bezpečnosti, budou nejprve usilovat o jeho řešení vyjednáváním, šetřením, zprostředkováním, řízením smírčím, rozhodčím nebo soudním, použitím oblastních orgánů nebo ujednání nebo jinými pokojnými prostředky podle vlastní volby.“ (Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 – 69)


12

Na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa znovu naštartoval dynamický rozvoj

medzinárodnej arbitrážnej praxe, aj keď ešte stále založenej na dominantnom postavení

národných právnych poriadkov. Národné právo a súdy, ktoré ho aplikovali, akoby

odmietali uznať, že svet obchodu pristupoval na možnosť arbitrážneho riešenia ako na

svoje obchodné rozhodnutie. Arbitráž svojim spôsobom predstavovala konkurenta

klasickým súdom, bola výnimkou z ich jurisdikcie a ich eróziou. A tak, keď aj štáty

súhlasili s uznávaním a výkonom arbitrážnych dohôd a nálezov, chceli mať nad

procesom stále kontrolu. Arbitráž zostávala naďalej podmienená národným právom

a stranám poskytovala len malú autonómiu.

Rozvojom zákonov upravujúcich národnú arbitráž došlo i k postupnému

prehodnocovaniu postavenia medzinárodnej obchodnej arbitráže vo vnútroštátnych

právnych poriadkoch. K najstarším zákonom venovaným arbitráži patrí anglický zákon

z roku 1698, vo Francúzsku sa pojem arbitráže po prvýkrát objavuje v Občianskom

súdnom poriadku v roku 1806 a v Spojených štátoch bola arbitráž upravená v roku 1925

Federálnym zákonom o arbitráži.

S postupnou expanziou svetového obchodu sa zvyšovala potreba vytvorenia

medzinárodného mechanizmu uznania a výkonu arbitrážnych dohôd a nálezov vo

vzťahu k medzinárodným obchodným ujednaniam. Za účelom mierového urovnávania

sporov sa konali v Haagu v rokoch 1899 a 1907 mierové konferencie, výsledkom

ktorých boli tzv. Haagske konvencie. Z nich hneď prvá definovala arbitráž nasledovne:

Mezinárodní rozhodčí výroky mají vyřizovati spory mezi státy

skrze soudce od nich zvolené na základě úcty ku právu.10

Na základe konvencií bol vytvorený Stály rozhodcovský súd11, fungujúci dodnes,

ktorý však nie je stálym orgánom, ako by mohol naznačovať názov, stála je iba súdna

kancelária, ktorá udržuje zoznam rozhodcov, ktorých menujú štáty z rád znalcov

medzinárodného práva a ktorí tvoria národné skupiny. Vďaka vzniku Medzinárodného

10 Convention for the Pacific Settlement of International Disputes. Haag, 1899. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <www.pca-cpa.org/english/bd/bden/1899eng.pdf> 11 Angl. Permanent Court of Arbitration; zrov. ŠTURMA P. Mezinárodní dohody o ochraně investic a řešení sporů. 1. vydání. Praha: Linde Praha a.s., 2001. S. 90 – 91.


13

súdneho dvora12 v roku 1945 (predtým Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti13),

záujem o riešenie sporov pred Stálym rozhodcovským súdom priebežne klesal, aj keď

rozhodcovské riešenie na význame nestrácalo, využívalo sa aj naďalej, ale mimo jeho

rámec. Vzhľadom k vysokým nákladom strany zriedka predkladajú spory zmiešanej

povahy14 tomuto súdu.

V roku 1919 bola založená Medzinárodná obchodná komora15, ktorá lepšie

reflektovala potreby svetového obchodu a dodnes zostáva významným hráčom na tomto

poli. V roku 1923 bol založený Rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej

komory16, ktorý mal poskytnúť základňu pre nezávislý a neutrálny arbitrážny systém na

riešenie obchodných sporov medzi stranami z rôznych štátov. Základnou črtou, ktorá

odlišuje tento arbitrážny systém od iných inštitucionalizovaných systémov

v medzinárodnej obchodnej praxi, je skutočnosť, že Rozhodcovský súd je stálym

dozorným orgánom.

Medzinárodná obchodná komora sa priamo nasadila v úsilí o podporu a prijatie

Ženevského protokolu o rozhodcovských doložkách v roku 1923 a Ženevskej

konvencii o vykonateľnosti cudzích rozhodcovských nálezov v roku 1927. Vo svojej

dobe boli tieto dva inštrumenty považované za úspech, ale rada otázok zostala

neriešená17. Ženevský protokol bol limitovaný vo svojom rozsahu a účinkoch, pretože

neupravoval problematiku vykonateľnosti arbitrážnych nálezov, zmluvné strany boli iba

zaviazané zabezpečiť vykonateľnosť nálezov na svojom území svojimi úradmi a podľa

tuzemských právnych predpisov. Ženevská konvencia sa už dotkla aj týchto otázok,

obsahovala systém uznania a výkonu cudzích arbitrážnych nálezov, podmienky nutné

12 Angl. International Court of Justice. 13 Angl. Permanent Court of International Justice. 14 Tu máme na mysli rozdelenie arbitrážnych konaní na dve podskupiny: arbitráže medzi štátmi (state-state arbitration) a zmiešané arbitráže (mixed arbitration), ktoré sa zaoberajú riešením sporov vznikajúcich medzi štátmi a súkromnými stranami, najčastejšie v súvislosti s komerčnými záležitosťami. V odbornej literatúre sa stretáme s názorom, že masívny kvantitatívny nárast používania druhého typu arbitráže predstavuje „tichú revolúciu“ urovnávania medzinárodných sporov a možno medzinárodného práva obecne. Zrov. PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 7 – 8. 15 Angl. International Chamber of Commerce; zrov. CHOVANCOVÁ K. Medzináodné rozhodcovské konanie v obchodnej praxi. 1. vydanie. Bratislava: VEDA, 2005. S. 66 – 80. 16 Angl. Court of International Arbitration. 17 Zrov. ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 22 – 23.


14

k tomu, aby arbitrážny nález mohol byť uznaný a i podmienky, ktoré uznaniu a výkonu

bránia. Hlavným spoločným problémom ale predsa zostalo uznávanie nálezov,

konkrétne problém tzv. dvojitého exequatur. Výkonu cudzieho arbitrážneho nálezu

muselo predchádzať prehlásenie, že nález sa stal konečným rozhodnutím v štáte, kde

vznikol. Toto prehlásenie muselo mať často formu potvrdenia alebo povolenia súdu

štátu, kde prebehlo arbitrážne konanie. Súd v týchto prípadoch spravidla nálezy skúmal,

čo umožnilo strane, ktorá prehrala, napadnúť stanoviská tribunálu či nález samotný,

prípadne priebeh arbitrážneho konania. Dôkazné bremeno naviac bolo na strane, ktorá

spor vyhrala, a preto keď chcela táto strana dosiahnuť výkon nálezu v inom štáte,

musela súdu daného štátu preukázať, že boli splnené podmienky pre uznanie a výkon,

ako ich zakladala Ženevská konvencia, a že zloženie tribunálu a arbitrážne konanie boli

v súlade s právom štátu, kde sa arbitráž konala.

Hlavným katalyzátorom rozvoja systému medzinárodnej arbitráže bolo prijatie

Newyorskej konvencie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov v roku

1958. S boomom medzinárodného obchodu, ktorý nastal po druhej svetovej vojne,

vyvstala potreba revidovať Ženevské zmluvy v oblastiach, kde nezaručovali dostatočnú

účinnosť arbitráže, čiže predovšetkým v oblasti uznávania a výkonu arbitrážnych

nálezov. Medzinárodná obchodná komora pripravila návrh novej zmluvy

a Hospodársky a sociálny výbor OSN sa ujal skúmania tohoto návrhu a predložil aj

návrh vlastný, myšlienkovo bližší k pôvodným Ženevským zmluvám. Newyorská

konvencia je kompromisom medzi týmito dvomi variantmi. Obsahovo nastúpila na

miesto Ženevských zmlúv a predstavuje základný stavebný kameň právnej úpravy

medzinárodnej komerčnej arbitráže, pretože k nej pristúpil veľký počet štátov a pretože

sa vďaka nej skutočne podarilo dosiahnuť to, že arbitrážne dohody a nálezy sú v iných

zmluvných štátoch Newyorskej konvencie uznávané a vykonateľné.

1.4 ZÁKLADNÉ CHARAKTERISTIKY ARBITRÁŽE

Arbitráž môžeme charakterizovať štyrmi základnými charakteristikami : je

alternatívou k národnému súdu; súkromným mechanizmom urovnávania sporu; voľba

a priebeh konania sú v rukách strán sporu a výsledok konania je konečným a záväzným


15

určením práv a povinností jednotlivých strán18. Pozrieme sa na jednotlivé

charakteristiky podrobnejšie.

(1) Arbitráž ako alternatíva k národnému súdu

Národné súdy19 predstavujú klasické fórum pre riešenie sporov. Štát zastrešuje ich

existenciu a fungovanie, aby stranám sporu poskytol právnu istotu. Štát tak manifestuje

svoju moc a zároveň plní povinnosť voči stranám tým, že zabezpečuje existenciu súdov,

výber kvalifikovaných sudcov a procesné pravidlá upravujúce priebeh konania. Arbitráž

nie je konaním pred národným súdom: keď sa strany sporu rozhodnú pre arbitráž,

prestanú ich vzťahy a spory podliehať jurisdikcii národných súdov.

Existujú záležitosti, ktoré sú však výlučne upravené zákonmi štátu, a keď vzniknú

spory v súvislosti s takýmito záležitosťami, neprichádza do úvahy iné riešenie ako

podriadiť spor príslušnosti národných súdov príslušného štátu. K záležitostiam

spadajúcim výlučne do kompetencie národných súdov radíme napr. pracovné zmluvy

medzi tzv. spoločným podnikom a jeho zamestnancami alebo práva a povinnosti

spoločnosti podľa tuzemského práva.

Výklad a aplikácia zmluvných záväzkov medzi štátmi, resp. štátom vlastnenými alebo

kontrolovanými subjektami, a zahraničnými súkromnými subjektami, sú ale diametrálne

odlišné záležitosti. Čo sa ich zmluvných záväzkov týka, je veľmi dôležité, aby zmluva,

z ktorej vyplývajú, určila rozhodné právo, t.j. stanovila, akým právom sa bude riadiť

zmluvný vzťah a podľa akého práva sa budú urovnávať spory so vzťahom spojené. Dá

sa zovšeobecniť, že zahraničné súkromné subjekty sa zdráhajú podriadiť spory so

štátom alebo štátom vlastneným subjektom súdom dotyčného štátu, z dôvodu obavy, že

by takéto urovnávanie sporu nebolo dostatočne nestranné. A povedomie zahraničných

subjektov o ustanoveniach miestneho práva nemusí byť práve veľké, najmä čo sa práva

procesného týka, a to by ich právnu istotu znižovalo ešte viac. Na druhú stranu, vôľa

štátu alebo štátom vlastnených subjektov podriadiť sa súdom štátu, z ktorého zahraničný

súkromný subjekt pochádza, je ešte limitovanejšia, pretože k pohnútkam, uvedeným

18 Zrov. LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 3 - 12. 19 Pod pojmom národné súdy máme na mysli súdy obecné (štátne).


16

vyššie z pohľadu zahraničného subjektu, sa pridáva ešte otázka prestíže a koncept

štátnej imunity, podmieňujúce negatívny postoj podriadenia sa jurisdikcii cudzieho

štátu.

Treťou cestou by mohlo byť predloženie sporu súdu tretieho štátu, ale tento variant má

niekoľko nevýhod, medzi inými napr. skutočnosť, že pre strany môže byť ťažké

dohodnúť sa, súdom ktorého štátu spor predložia, obtiaže pri zisťovaní cudzieho práva

či nepredvídateľnosť výsledkov súdneho konania. Arbitráž tak, ako sa môže zdať,

predstavuje takmer ideálnu cestu, ale ako to dokladá táto práca, tiež nie cestu úplne bez

komplikácií.

(2) Arbitráž ako súkromný mechanizmus urovnávania sporov

Konania pred národnými súdmi prebiehajú verejne, arbitráž prebieha naopak väčšinou

súkromne. Tak ako zmluva medzi stranami, aj arbitrážna zmluva je súkromnou

záležitosťou zmluvných strán, zakotvujúc, že prípadné spory sa budú riešiť v rámci

súkromného systému urovnávania sporov, na ktorom sa strany dohodli. Konanie

prebieha neverejne a „potichu“, čo je stranami často považované za jednu z hlavných

predností arbitráže20. Spor tak zostáva utajený, aj vďaka obmedzenosti publikovania

arbitrážnych nálezov. Na utajenie môže mať vplyv aj kratšia doba prejednávania sporu

či v niektorých prípadoch aj možnosť voľby iného miesta jednania.21

(3) Voľba a priebeh rozhodcovského konania sú v rukách strán

Nezávisle na tom, ako podrobne je rozpracovaná arbitrážna zmluva, majú strany úplnú

moc nad mechanizmom urovnávania ich sporov. Nezávisle určujú podobu, systém

a ďalšie detaily rozhodcovského konania. Strany tak môžu napríklad priamo menovať

arbitrov , čím sa zvyšuje jednak dôvera v tribunál a jednak aj pravdepodobnosť, že

vybraní rozhodcovia budú znalcami práva, ktoré si strany zvolia pre zmluvu, alebo

20 Zároveň však neverejnosť jednania môže byť chápaná aj presne naopak: navonok sa totiž môže zdať, že sporové strany chcú niečo pred verejnosťou skrývať. 21 ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S.33


17

znalcami problematiky obecne (ako uvádza Rozehnalová, nie je nutné si ako rozhodcov

voliť len právnikov).

Vnútroštátny právny poriadok stranám v ich autonómii pri určovaní podmienok, za

akých budú medzi nimi možné spory riešené, nekladie prekážky a nijako nezasahuje,

naopak sa skôr snaží ich podporovať. Len v prípadoch, kedy strany ohľadom nejakej

otázky rozhodcovského konania mlčia, uplatnia sa ustanovenia vnútroštátneho práva.

(4) Arbitráž ako konečné a záväzné určenie práv a povinností strán

Tým, že strany pristupujú na možnosť urovnávania sporov v rámci arbitrážneho

konania, si nielen vyberajú alternatívu k národnému súdu, ale vyjadrujú tým aj

rozhodnutie prijať a vykonať rozhodcovský nález. Rozhodnutie arbitrov sa pre strany

stáva konečným a záväzným, čo vyplýva zo zmluvného záväzku strán i z príslušných

právnych predpisov.

Záväznosť nálezu sme načrtli už pri vymedzení judiciálnych prostriedkoch urovnávania

sporov. A to, že je arbitrážny nález nálezom konečným, najlepšie dokumentuje

skutočnosť, že konanie je zásadne jednoinstančné, dvojinstančnosť by musela byť

vopred dohodnutá stranami, niektoré arbitrážne súdy ju ale vôbec nepripúšťajú.22 Dá sa

súčasne konštatovať, že vynútenie arbitrážneho nálezu je v porovnaní s vynútením

súdneho rozhodnutia jednoduchšie, pretože veľká časť štátov, z rád rozvinutých tržných

ekonomík i rozvojových ekonomík, zmluvne pristúpila k Newyorskej konvencii

o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov23.

1.5 ZHRNUTIE RELEVANTNÝCH MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV

Úspech inštitúcií zaoberajúcich sa arbitrážou, ako je Medzinárodná obchodná komora

a ďalšie, úzko súvisí s významom Newyorskej konvencie o uznaní a výkone cudzích

22 Tamtiež. 23 United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org>


18

rozhodcovských nálezov. Hlavnými prínosmi Newyorskej konvencie boli: (1)

uznávanie arbitrážnych nálezov; (2) stanovenie kritérií pre uznateľnosť a vykonateľnosť

medzinárodných arbitrážnych nálezov. Nedostatočne riešená bola záverečná, ale napriek

tomu rozhodujúca časť arbitrážneho konania: vo fáze konania o vykonateľnosti vo

vzťahu k cudziemu arbitrážnemu nálezu mal národný súd (v súlade s článkom V)

skúmať otázky objektívnej arbitrability sporu a zlučiteľnosti cudzieho arbitrážneho

nálezu s verejným poriadkom podľa princípov vlastného práva (a nie podľa určitých

medzinárodne uznávaných štandardov a kritérií). Vskutku, i dnes, keď je zvláštnosť

medzinárodnej arbitráže široko uznávaná po celom svete v zmysle, že sa medzinárodný

arbitrážny proces zásadne vzdialil vplyvu ustanovení vnútroštátnych právnych

poriadkov, arbitráž sa naďalej musí podriaďovať národnému právu prinajmenšom

v poslednej a zároveň najzásadnejšej fáze celého procesu, t.j. pri uznaní a výkone

arbitrážneho nálezu.

S ohľadom na vývoj práva medzinárodnej arbitráže je veľký význam pripisovaný

Európskej konvencii o medzinárodnej obchodnej arbitráži24 z roku 1961 (nazývaná

niekedy tiež „Ženevská konvencia z roku 1961“), ktorá bola spísaná pod záštitou

Európskej hospodárskej komisie OSN a ratifikovaná 22 štátmi.

Význam tejto konvencie sa sústredí okolo štyroch tém: (1) podpora a uľahčenie

medzinárodného obchodu medzi západným a východným blokom prostredníctvom

zvýšiť reputáciu medzinárodnej arbitráže; (2) ďalej obmedzila možnosti neuplatňovania

arbitrážnych nálezov; (3) zaistila, že bude možná dohoda strán pri zostavovaní

tribunálu, čo malo pri napätých vzťahoch medzi blokmi zvláštny význam; (4) v čl. 7

obsahovala zásadné ustanovenie v určení práva rozhodného pre konanie, kde (v prípade

absencie takého určenia stranami) bola arbitrom už v tej dobe udelená autonómia pri

interpretácii kolíznych noriem, ktoré odkazujú na rozhodný právny poriadok.

Článek 7

1. Strany mají na vůli určit právo, kterého mají rozhodci použít

pro rozhodování ve věci samé. Neoznačí-li strany použitelné

právo, rozhodci použijí práva určeného podle kolisního

24 Angl. European Convention on International Commercial Arbitration.


19

pravidla, které budou považovat za přiměřené v daném

případě. V obou případech budou rozhodci přihlížet

k ustanovením smlouvy a k obchodním zvyklostem.25

Článok 7 je v dnešnej dobe považovaný za jeden z historicky najdôležitejších míľnikov

vo vývoji modernej medzinárodnej arbitráže, pretože otvoril cestu smerom

k oslobodeniu medzinárodných arbitrážnych tribunálov od obmedzení jednotlivých

právnych poriadkov. Ale aj keď je Konvencia stále v platnosti, nikdy sa jej nedostalo

skutočného medzinárodného uznania.

V neposlednom rade je nutné zmieniť Konvenciu Svetovej banky o riešení sporov

z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov z roku 1965, známu aj ako ICSID

alebo Washingtonská konvencia. Táto konvencia vznikla v situácii, kedy mnoho

bývalých koloniálnych krajín získalo nezávislosť a hľadalo spôsob, akým sa ujať

vlastníctva a kontroly hlavných koncesií, napr. na ťažbu nerastných surovín,

vlastnených zahraničnými spoločnosťami. Konvencia upravuje arbitrážne konanie

v sporoch, ktoré vyvstanú medzi štátom na strane jednej a subjektom cudzieho štátu na

strane druhej. Na základe Konvencie bolo zriadené Medzinárodné stredisko pre riešenie

sporov z investícií, ktoré má podľa čl. 18 plnú medzinárodno-právnu subjektivitu a na

území každého zmluvného štátu požíva výsad a imunít (čl. 19). Zámer bol nasledujúci:

prijatie jurisdikcie ICSID rozvojovými krajinami malo podporiť dôveru investorov

v ďalšie pokračovanie aktivít a investovanie v týchto krajinách. Konvencia ďalej

upravuje súdne právomoci ICSID strediska, pravidlá zmierovacieho konania a pravidlá

arbitrážneho konania (vrátane ustanovenia rozhodcovského senátu v priebehu konania,

zrušenie rozhodcovského nálezu a uznania a výkonu rozhodcovského nálezu).26

Konvencia má dnes hlavný význam pri riešení sporov medzi štátom a súkromnou

osobou – investorom.27

25 Článek 7 Vyhlášky č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74. 26 Bližšie viď ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 39 – 43. 27 Na význam a rozsah týchto sporov má vplyv i prudký nárast dvojstranných dohôd o ochrane investícií, ktorých počet vzrástol z 500 zmlúv v roku 1992 na viac než 2000 v roku 2001. Je odhadované, že v období od roku 2001 boli uzavreté ďalšie stovky podobných zmlúv. Viď LEON, B. – TERRY, J.


20

Spomedzi ďalších zmlúv upravujúcich medzinárodnú obchodnú arbitráž tu spomeňme

iba Moskovskú konvenciu z roku 1972 a Inter-americkú konvenciu

o medzinárodnej obchodnej arbitráži (tzv. Panamskú konvenciu).

1.6 ŠPECIFIKÁ ARBITRÁŽE, KEĎ JE JEDNOU STRANOU ŠTÁT

Arbitráž, v ktorej je jednou zo strán štát, so sebou prináša významné špecifiká, ktoré

také konanie určitým spôsobom odlišujú od arbitrážneho konania, v ktorom sú všetky

sporové strany súkromné.

Fundamentálna rola štátu zahŕňa realizovanie politiky, tvorbu legislatívy

a reguláciu trhu. Z titulu týchto rôl a existencie arbitrážnych ustanovení

v medzinárodných dohodách môže byť štát učinený stranou arbitrážneho konania so

špecifickým zámerom, aj keď je spor z povahy veci samej vopred prehratý (z pohľadu

súkromnej strany). Nárokujúca strana môže zahájiť arbitráž proti štátu na neistom

základe a žiadať o peňažnú náhradu škody, aj keď v skutočnosti táto strana usiluje

najmä o zmenu v politike štátu alebo v právnej úprave. Tento „postranný“ úmysel

strany sa môže prejaviť hneď vo viacerých fázach arbitrážneho konania, o. i. v dôvode

zahájenia konania, v požadovanej náhrade, v predložených dôkazných prostriedkoch,

usilovaní o publicitu a v prístupe k prípadnej dohode strán.

Štáty činia rozhodnutia iným spôsobom než súkromné strany. Rozhodovací proces

býva často obtiažny a byrokratický. Jednotlivé zložky štátu nemusia mať rovnaké

záujmy a postupovať jednotne s inými zložkami. Koniec koncov, vládne a polovládne

subjekty, ktoré sú blízko spojené so štátom, môžu mať v arbitráži iné záujmy než štát

sám. Vládni zamestnanci, ktorí rozhodujú o chovaní štátu v arbitrážnom konaní, môžu

byť vystavení tlaku a obmedzeniam, a to obzvlášť v prípadoch s veľkou publicitou,

ktorá je príznačná pre spory investor – štát.

Vláda štátu a jej politická agenda môžu byť nahradené novou vládou s odlišnými

programovými prioritami. Pokiaľ je pozícia štátu v arbitráži založená na agende

Special Considerations When State Is a Party to International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New York: American Arbitration Association, 2006. S. 70.


21

súčasnej vlády, môže mať zmena vlády v priebehu arbitrážneho konania dramatické

následky.

Ďalej je zrejmé, že sa štát zodpovedá podstatne roztrieštenejšej skupine

„akcionárov“ v prenesenom slova zmysle. Touto skupinou môžu byť pre štát voliči

ako celok, členovia vládnucich politických strán, ich podporovatelia a v neposlednom

rade rôzne nevládne organizácie, zvláštne záujmové skupiny a médiá. Súkromný

charakter arbitráže ako jeden z jej dôležitých znakov je v prípade, kedy je stranou sporu

demokratický štát, prinajmenšom sporný. Nedostatok transparentnosti býva v takých

situáciách predmetom kritiky.28 Aby sa tomu vyhli, podporujú niektoré štáty vysokú

mieru transparentnosti v sporoch investor – štát, a tým menia povahu tohto typu

medzinárodnej arbitráže.

Mnoho štátov zakladá subjekty k uskutočňovaniu obchodných aktivít štátu.

Jednanie štátneho subjektu môže viesť až k vzneseniu nároku a zahájenia arbitrážneho

konania. Štáty v tomto prípade môžu trvať na tom, že za jednanie štátneho subjektu

nenesú zodpovednosť.29

Napriek faktu, že ako súkromná strana, tak i štát očakávajú zo strany arbitrov

rovné zaobchádzanie, sú štáty vystavené podstatne väčšiemu tlaku zo strany

voličov. Medzinárodné zmluvy vychádzajú zo snáh suverénnych štátov o rast

zahraničných investícií na ich území. Avšak koncept, v ktorom si súkromná strana činí

priamy nárok proti suverénnemu štátu, môže byť verejnosťou vnímaný ako zásah do

suverenity štátu30. Štáty ako strany medzinárodných dohôd sú totiž na ich základe

vystavené finančným, politickým a iným tlakom z arbitrážnych mechanizmov v týchto

dohodách ustanovených. Pre štát je preto životne dôležité, aby sa im dostalo rovného

zaobchádzania a aby to isté bolo vnímané aj zo strany voličov. Arbiter na seba potom

28 „Their meetings are secret. Their members are generally unknown. The decisions they reach need not be fully disclosed. Yet the way a group of international tribunals handles disputes between investors and foreign governments can lead to national laws being revoked and environmental regulations changed. And it is all in the name of protecting foreign investors under NAFTA.“ The New York Times, 11.3.2001. 29 Bližšie viď kapitola 3.3.2 30 FOX G. H. – NOLTE G. – ROTH B. R. – STACY H. Sovereignty: Essential, Variegated, or Irrelevant? ASIL - Proceedings of the Annual Meeting, 2005. S. 389.


22

môže prevziať úlohu „ochrancu“ štátnych záujmov v tom zmysle, že nielen zaistí, aby

bol nález spravodlivý, ale aby bol za spravodlivý aj považovaný31.

Problematiku súvislosti medzi medzinárodnou arbitrážou a štátnou suverenitou, na

ktorú sa v tejto práci sústredíme, je pri určitej miere zjednodušenia možné nazvať ako

popis dôležitých aspektov snahy o to, ako spojiť ex definitio súkromnú povahu arbitráže

a jej medzinárodný rozmer s pozíciou štátu, ktorú je možné označiť ako rolu

„rovnejšieho medzi rovnými“. Teoretický koncept suverenity štátu bude nosnou témou

ďalšej kapitoly.

31 LEON, B. – TERRY, J. Special Considerations When State Is a Party to International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New York: American Arbitration Association, 2006. S. 75.


23

2 SUVERENITA2 SUVERENITA2 SUVERENITA2 SUVERENITA ŠTÁTU ŠTÁTU ŠTÁTU ŠTÁTU

2.1 POJEM SUVERENITY ŠTÁTU

Pojem imunity štátu32 sa zakladá na koncepte suverenity zvrchovaného štátu33 v tom

zmysle, že suverénny štát nemôže byť bez svojho súhlasu podrobený jurisdikcii

a výkonu moci súdnej a výkonnej iného suverénneho štátu.

Racionálne zdôvodnenie vychádza z nasledujúceho: (1) národný súd nemá žiadnu moc

požadovať výkon svojich rozhodnutí na cudzom štáte; (2) nezávislosť a rovnosť štátov

je prekážkou uplatnenia jurisdikcie súdov jednej krajiny nad osobami, skutkami alebo

majetkom inej krajiny; (3) štát by mal požívať pred súdom iného štátu takých imunít,

aké požíva pred súdom vo svojom vlastnom štáte. Ďalšie možné zdôvodnenie sa dá

nájsť v (4) územnej pôsobnosti súdov prijímajúceho štátu a (5) v zásade reciprocity

a medzinárodnej zdvorilosti.

Nespôsobilosť tuzemských súdov presadiť svoje rozsudky proti cudziemu štátu zostáva

jedným z najvýznamnejších dôvodov pre zachovanie imunity, čo je demonštrované

faktom, že je štátom zvlášť priznávaná imunita z exekúcie a v prevažujúcej miere

zostáva absolútnou prekážkou vykonateľnosti rozsudku proti štátnemu majetku. Táto

nespôsobilosť je čiastočne právna a čiastočne faktická. Použitie donucovacích opatrení

jedným štátom proti jednaniu alebo majetku iného štátu je nepriateľským aktom, ktoré

medzinárodné právo obecne zakazuje, s výnimkou prípadov, kde štát, proti ktorému je

akt nasmerovaný, sám porušil medzinárodné právo.34

32 Imunita v zmysle „vyňatia z jurisdikcie“. 33 Suverenita zvrchovaného štátu je ústredným pojmom Vestfálskeho systému. Jedná sa o zásadu, že žiadna moc či autorita nie je nad štátnou mocou: (1) suverénny štát je najvyššia, nezávislá, a teda konečná politická a právna autorita na určitom území; (2) je objektom recipročného respektu zo strany ostatných štátov. Štáty môžu byť odlišné z hľadiska moci, ale ako suverénne jednotky sú si právne rovné. Definícia podľa KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing, 1997. 34 Článok 7 Charty Organizace spojených národov, viď Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 - 69.


24

Doktrína absolútnej imunity sa preto právne odvodzuje z pravidla nezasahovania do

vnútorného výkonu verejných funkcií štátu a fakticky z praktickej nemožnosti donútiť

štát urobiť to, čo mu uložil súd.

Nezávislosť a rovnosť štátov je výrazom uznania politickej reality, ktorú vyjadruje

v právnych pojmoch nedostatok kompetencie jedného štátu vykonávať jurisdikciu nad

štátom iným. Toto asi najlepšie vystihuje výrok par in parem non habet imperium,

inými slovami, jeden suverénny štát nemôže byť podriadený jurisdikcii iného štátu.

Pre účely tejto práce sú pre nás kľúčové predovšetkým právne aspekty imunity štátu,

ktorá má z tohto pohľadu tri hlavné funkcie:

(1) Spôsob zaistenia „rovnováhy“ medzi štátmi, keď súkromná strana usiluje

o pomoc súdov jedného štátu a získanie súdneho rozhodnutia o nároku strany

voči štátu inému

(2) Spôsob rozlíšenia medzi právnymi spormi, ktoré sa vzťahujú na verejné

aktivity štátu, a súkromnoprávnymi nárokmi

(3) Spôsob stanovenia súdnej právomoci (jurisdikcie) medzi štátmi

pri urovnávaní sporov a plneniu z nárokov súkromných strán sporu vo vzťahu

k aktivitám štátu pri absencii medzinárodných dohôd, na ktorých základe by

bolo možné vyriešiť protichodné nároky určením rozhodného právneho

poriadku.

2.2 TEÓRIE ABSOLÚTNEJ A OBMEDZENEJ IMUNITY ŠTÁTU

V poslednom storočí došlo k enormným zmenám v teórii a praxi a zmeny v teórii

naďalej pokračujú v odpovedi na meniace sa priority v spoločnosti. V teórii imunity

štátu je možné vysledovať a vymedziť tri rôzne modely, resp. fázy jej vývoja:

(4) Teória absolútnej imunity štátu, podľa ktorej sa vždy jedná o vzťah medzi

dvomi štátmi, cudzím štátom a tuzemským štátom;

(5) Teória obmedzenej imunity štátu, ktorá pripúšťa vstup jednotlivca ako tretej

strany do konania;


25

(6) „Postmoderná“ teória imunity štátu, podľa ktorej nemusí byť imunita štátu

považovaná za nevyhnutnú a štátu nutne prináležiacu.35

Mnohé právne poriadky v súčasnej dobe uznávajú teóriu obmedzenej imunity,

neexistuje ale pritom jedna obecne prijímaná verzia tejto teórie a spôsob, akým je

začlenená do vnútroštátnych právnych poriadkov. Regionálna zmluva Európska

konvencia o imunite štátu (European Convention on State Immunity, ECSI)36 z roku

1972, právne úpravy v americkom Zákone o imunite cudzieho štátu (Foreign Sovereign

Immunities Act, FSIA)37 z roku 1976 a v britskom Zákone o imunite štátu (State

Immunity Act, SIA)38 z roku 1978, poskytujú hneď tri rôzne spôsoby právneho

zakotvenia teórie obmedzenej imunity štátu. Každá z týchto verzií uznáva výnimky

z imunity, odlišujúc sa pritom v konkrétnych ustanoveniach, na základe toho, že

predmet sporu súvisí s obchodnou činnosťou, jednou zo strán sporu je súkromná strana

alebo je predmet úzko viazaný na právny poriadok tuzemského štátu. Ostatné právne

poriadky bez konkrétnej právnej úpravy tejto problematiky uplatňujú podobné kritériá,

priznávajú štátu imunitu v rozsahu jeho verejných aktivít (acta iure imperii) a odnímajú

mu imunitu v prípadoch rozhodnutí o veciach v súvislosti s aktivitami štátu súkromnej

alebo komerčnej povahy (acta iure gestionis).

Prístup spojený s teóriou absolútnej imunity sa v odbornej literatúre označuje aj ako

„štrukturalistický“ (ratione personae), zatiaľ čo prístup spojený s teóriou obmedzenej

imunity sa označuje ako „funkcionalistický“ (ratione materiae). Štrukturalistický

prístup sa v prvom rade zameriava na právny status sporovej strany, dožadujúcej sa

imunity suverénneho štátu, zatiaľ čo funkcionalistický prístup sa zameriava na

skutkovú podstatu, ktorá zakladá nárok na imunitu suverénneho štátu. Nebolo by

zrejme presné tvrdiť, že druhý prístup v právnych poriadkoch úplne nahradil prvý, ale

35 Touto teóriou sa táto práca zaoberať nebude. Predstavuje zatiaľ čisto teoretický koncept, v ktorom je globalizovaný svet natoľko prepojený, že úvahy o imunite štátu strácajú svoju opodstatnenosť. 36 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 37 US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 38 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978). (Kompletná neoficiálna textácia State Immunity Act z roku 1978 je k dispozícii na <http://www.law.berkeley.edu/faculty/ddcaron/Documents/RPID%20Documents/rp04038.html>)


26

pravdou zostáva, že je v posledných desaťročiach kontinuálne na vzostupe na celom

svete a v súčasnej dobe jednoznačne prevažujúcim prístupom.

2.3 ACTA IURE IMPERII A ACTA IURE GESTIONIS

Podľa funkcionalistického prístupu k imunite môže štát alebo štátny subjekt nárokovať

imunitu štátu iba pre acta iure imperii, ale už nie pre acta iure gestionis. Otázkou

zostáva, čo je determinantom určujúcim, do ktorej z kategórií patria aktivity, do

ktorých štát vstupuje. Súdne rozhodnutia v rozličných krajinách v tomto ohľade

nedávajú jasnú odpoveď, obzvlášť potom v hraničných alebo okrajových prípadoch.

Súdy v Európe a v Spojených štátoch sú napríklad stále názorovo rozdelené v tom, či je

prieskum a ťažba zemného plynu či ďalších nerastných surovín štátnou aktivitou

verejnej alebo súkromnej povahy.39

Komisia pre medzinárodné právo vo svojich Návrhoch článkov o jurisdik čnej

imunite štátov a ich majetku z roku 2003 ponúka nasledujúci postup:

Určenie, či je zmluva alebo transakcia „komerčnou

transakciou“ podľa odstavca I(c)40, by malo v prvej rade

vychádzať z povahy zmluvy alebo transakcie, jej účel by ale

mal byť tiež braný v ohľad, pokiaľ sa strany sporu alebo

transakcie takto dohodli, alebo pokiaľ je v bežnej praxi

39 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 79. 40 Odstavec 1(c) definuje pojem komerčnej transakcie takto: „Komerčná transakcia“ je: (i) akákoľvek komerčná zmluva alebo transakcia o predaji tovarov alebo dodávke služieb (ii) akákoľvek zmluva o pôžičke alebo iná transakcia finančnej povahy, vrátane akýchkoľvek záväzkov zo záruk alebo z ručenia v súvislosti s akoukoľvek takou pôžičkou alebo transakciou (iii) akákoľvek iná zmluva alebo transakcia komerčného, priemyslového, obchodného alebo odborného charakteru, nezahŕňajúc v to zmluvu o zamestnávaní osôb. Článok 2(1)(c) Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. Prekl. aut.


27

tuzemského štátu právne relevantné určovať komerčnú či

nekomerčnú podstatu zmluvy alebo transakcie.41

Rozhodnutie, či sa jedná o actus iure imperii alebo actus iure gestionis, bude teda úzko

súvisieť s „povahou“ a „účelom alebo motívom“ dotknutého jednania štátu. Inak

povedané, snažíme sa určiť, či toto jednanie prebiehalo na základe zmluvy uzavretej

podľa verejného alebo naopak súkromného práva. Pokiaľ bude možné charakterizovať

zmluvu ako uzavretú podľa verejného práva, imunita bude štátu alebo štátnemu

subjektu súdom s najväčšou pravdepodobnosťou priznaná. Iným spôsobom, ako túto

skutočnosť vymedziť, je zodpovedať otázku, či je jednanie takej povahy, že môže byť

pričítané komukoľvek alebo iba štátu. Inými slovami, či by jednanie štátu podľa povahy

zmluvy alebo transakcie mohlo byť uskutočnené taktiež súkromnou osobou.

Môžu nastať situácie, v ktorých vymedzenie pomocou povahy a účelu jednania

neprináša požadovaný výsledok. Nedávna správa Komisie pre medzinárodné právo

k tomuto poznamenáva nasledujúce:

Mnoho skúmaných prípadov sa zakladá na stanovisku, že účel

jednania nie je relevantný pri vymedzení povahy zmluvy

alebo transakcie, ale že je to povaha jednania samotného, ktorá

je rozhodujúcim faktorom. Niektoré prípady podľa rôznych

vnútroštátnych právnych poriadkov avšak zdôrazňujú, že nie je

vždy možné určiť, či je štát oprávnený k nároku na imunitu

suverénneho štátu posúdením povahy príslušného jednania. Je

to preto (podľa týchto prípadov, pozn. aut.), že povahu

jednania nie je možné jednoducho oddeliť od jeho účelu. Za

týchto okolností bolo v niektorých sporoch považované za

nevyhnutné preskúmať motív jednania. Niekedy, a to i tam,

kde boli motív a účel posúdené za irelevantné pre určenie

komerčného charakteru jednania, bol učinený odkaz na

kontext, v ktorom sa toto jednanie udialo.42

41 Tamtiež. Článok 2(2). Prekl. aut. 42 Report of the International Law Commission on the work of its fifty-first session, 3 May – 23 July 1999. In: Official Records of the General Assembly, Supplement No. 10. Exctract from the Yearbook of


28

Vymedzenie komerčného charakteru jednania štátu nie je podľa vyššie uvedeného

zďaleka jednoduché a arbitrážne tribunály musia byť tomto ohľade pomerne inovatívne

a citlivé ku všetkým významným prvkom sporu a okolnostiam, za ktorých vznikol, aby

dosiahli uspokojivého a spravodlivého výsledku.

2.4 ŠTÁT A IMUNITA ŠTÁTOM VLASTNENÝCH SUBJEKTOV

Nech sa už štát v právnom spore domáha imunity z jurisdikcie či exekúcie proti štátom

vlastnenému majetku, štát a ním plne vlastnené subjekty samy seba považujú za

de facto totožné, čo znamená, že na aktivity štátom vlastnených subjektov sa nahliada

ako na aktivity vykonávané štátom samotným pri výkone jeho zvrchovanej moci. Tento

pohľad je v súlade s pohľadom Komisie pre medzinárodné právo, ktorá v posledných

dvoch desaťročiach intenzívne usiluje o kodifikáciu všeobecne prijateľných pravidiel o

imunite štátu z jurisdikcie.

V tomto duchu definuje Komisia pre medzinárodné právo pojem „štát“43 vo svojich

Návrhoch článkov o jurisdikčnej imunite štátov a ich majetku takto:

„Štát“ je:

(i) štát a jeho rôzne orgány vlády

(ii) dielčie územné jednotky federálneho štátu

(iii) podriadené politické jednotky štátu, ktoré sú oprávnené

jednať pri výkone zvrchovanej moci štátu

(iv) agentúry alebo účelovo založené subjekty alebo iné

subjekty44, do tej miery, do akej sú oprávnené jednať pri výkone

zvrchovanej moci štátu

the International Law Commission, vol. II (2). New York: United Nations, 1999. [citácia dňa 20. júla 2006] Dostupné na World Wide Web: <http://www.un.org/law/ilc/index.htm> 43 Bližšie k vymedzeniu pojmu štát z hľadiska medzinárodnej politiky viď KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing, 1997. S. 129 – 135. 44 Výklad k návrhu vysvetľuje dôvod, prečo bola doplnená zmienka o „iných subjektoch“. Zámerom bolo postihnúť i situácie, v ktorých štát poverí súkromný subjekt k výkonu veci verejnej povahy.


29

(v) zástupcovia štátu jednajúci v rozsahu svojich právomocí45

Definícia subjektov, uvedených v časti (iv) vyššie citovaného článku Návrhov, ktoré sa

môžu domáhať imunity z dôvodu ich vzťahu k cudziemu štátu (cudzí je tu štát

z pohľadu súdu, kde subjekty imunitu nárokujú), je zásadným sporným bodom teórie

absolútnej i obmedzenej imunity štátu. Miera, v ktorej by mali tieto subjekty požívať

imunitu z titulu blízkeho vzťahu k cudziemu štátu (ktorý ale nie ja tak blízky ako

v prípade centrálnych orgánov štátu), zostáva kľúčovým problémom právnej vedy

zaoberajúcej sa imunitou štátu.

„Štátne agentúry“ (štátu podriadené jednotky obecne) umožňujú štátu participovať na

hospodárskych a obchodných aktivitách. Môžu nadobúdať veľa foriem, ako napr.

dielčia jednotka vládneho rezortu, štátny podnik založený zo zákona alebo súkromná

spoločnosť podľa súkromného práva, v ktorej je štát hlavným podielnikom. Čím viac sa

taká jednotka vychyľuje z politickej organizácie štátu a čím väčšiu mieru oddelenej

právnej subjektivity požíva, tým viac sa teoreticky a právne blíži súkromnej spoločnosti.

Pod doktrínou absolútnej imunity sa snažili súdy o vyňatie obchodných agentúr

z definície štátu, aby bolo možné udržať priznávanie imunity v rozumných medziach.46

Prijatie „funkcionalistickej“ doktríny obmedzenej imunity štátu, zakladajúce sa skôr na

povahe činnosti než charaktere subjektu, viedlo k značnému skomplikovaniu

definičného problému vzhľadom k tomu, že spoločnosti podľa súkromného práva môžu

jednať pri výkone zvrchovanej moci štátu, a štátne agentúry môžu naopak vstupovať do

obchodných aktivít.

Názvoslovie je mätúce a líši sa od jedného právneho systému k druhému, čo do

významu i čo do prípadných dôsledkov pre imunitu. Návrhy článkov Komisie pre

medzinárodné právo a americký Zákon o imunite cudzieho štátu hovoria o „agentúrach

alebo účelovo založených subjektoch“ 47, Európska konvencia o imunite štátu hovorí o

45 Článok 2(1)(b) Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. Prekl. aut. 46 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 337. 47 Oddiel 1603(b) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html>


30

„právnych subjektoch“48 a britský Zákon o imunite štátu hovorí o „oddelených

subjektoch“ 49.

Vzhľadom k definičným problémom nie je právny status vyššie zmienených subjektov

považovaný za určujúci pre mieru, do akej by mali požívať imunitu, povaha činnosti

subjektu je v tomto smere viac určujúca.50

V túto chvíľu nie je zrejmá súbežnosť v jednaní štátov v tomto spornom bode51.

Nielen že právne systémy jednoznačne nestanovujú medzu medzi štátom a subjektami

súkromného práva, naviac zo stanovenia tejto pomyselnej medze vyvodzujú rôzne

implikácie.

Ďalšie aspekty konceptu suverenity štátu budú pre prehľadnosť prezentované

v príslušných oddieloch praktickej časti práce priamo v súvislosti s témami, ktorých sa

týkajú.

48 Oddiel 6(1) European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 49 14(1) až (6) State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978). 50 Na základe pripomienok štátov obsahuje dodatok k Návrhom článkov Komisie pre medzinárodné právo zmenu v článku 2(1)(b): „(iv) agentúry alebo účelovo založené subjekty alebo iné subjekty, do tej miery, do akej sú oprávnené jednať a skutočne jednajú pri výkone zvrchovanej moci štátu“. 51 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 338.


31

3333 PROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE APROBLÉM ARBITRÁŽE A SUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTUSUVERENITY ŠTÁTU

3.1 ŠPECIFICKÉ OTÁZKY SUVERENITY ŠTÁTU V SPOJITOSTI

S ARBITRÁŽNYM KONANÍM

Štáty a štátom vlastnené subjekty sú významnými účastníkmi národných

a medzinárodných obchodných operácií. V rovnakej miere to platí pre socialistické

a bývalé socialistické krajiny, ako Čína alebo Rusko, a tržné ekonomiky, ako Európska

únia. Štát býva často najväčším spotrebiteľom na trhu.

Štáty vstupujú do obchodných operácií, týkajúcich sa nákupov a dodávky tovarov

a služieb, porovnateľným spôsobom, ako tak činia súkromné subjekty. Môžu sa stávať

účastníkmi obchodných transakcií priamo prostredníctvom ministerstiev alebo vládnych

agentúr, alebo tak môžu činiť nepriamo prostredníctvom účelovo zakladaných

spoločností alebo iných právnych subjektov52. Tieto subjekty môžu byť priamo

vlastnené štátom, t.j. že obecne všetok zisk generovaný týmito spoločnosťami pripadá

štátu, ale štát nesie zodpovednosť za krytie prípadných finančných strát týchto

spoločností. Na druhú stranu môžu byť tieto subjekty z právneho hľadiska na štáte

úplne nezávislé, ale vláda drží kontrolu nad menovaním vedenia spoločnosti,

obchodnou politikou, spôsobmi financovania a konkrétnymi aktivitami spoločnosti.

Zmluvy, do ktorých vstupujú štáty alebo štátne subjekty, často obsahujú arbitrážne

doložky, obzvlášť v prípadoch, kedy je jednou zo zmluvných strán súkromný subjekt

iného štátu. Má to svoje opodstatnenie: štáty nie sú ochotné vstupovať do sporov pred

zahraničnými súdmi, zahraničný investor naopak nie je ochotný prijať jurisdikciu

v krajine, v ktorej nemá istotu spravodlivého procesu53.

52 Môže sa jednať i o kvázi právne subjekty so špecificky vymedzenou právnou subjektivitou. 53 V medzinárodných obchodných transakciách nevyhnutne dochádza k sporom. Tieto môžu byť spôsobené rozdielnymi obchodnými a právnymi očakávaniami, kultúrnymi rozdielmi, rozdielnou politickou situáciou či zemepisnými podmienkami. Najmarkantnejšie sú rozdiely, ktoré súvisia so samotnou zmluvou: odlišné chápanie zmluvných podmienok, právnych následkov, ktoré zmluva zakladá, alebo príslušných práv a povinností, ktoré z nej pre strany plynú. Niekedy sú uvedené rozdiely natoľko zásadné, že strany nie sú schopné dodržať zmluvne stanovené podmienky. Svoju rolu pritom môžu zohrať aj exogénne faktory alebo zlyhanie ľudského faktoru, či už z dôvodu zlého hospodárenia alebo nadmerných očakávaní strán. Veľká časť sporov súvisí s neplnením finančných záväzkov z dôvodu


32

Inak povedané, keď dochádza k vyššie uvedeným sporom a keď ich strany nie sú

schopné urovnať spoločným jednaním, vzniká nutnosť súdneho konania, ktoré môže

byť úspešné len za predpokladu, že je pre obe strany dôveryhodným a prijateľným

riešením. Za týchto okolností sa strany často uchyľujú k medzinárodnej arbitráži ako

k systému súkromnému, nezávislému a nestrannému.

Obchodné transakcie zahrňujúce štáty a štátne subjekty vedú k ďalším špecifickým

otázkam, a to otázkam týkajúcim sa fenoménu štátnej imunity. V tejto práci sa

sústredíme na nasledujúce témy:

(1) Môže štát právoplatne vstúpiť ako zmluvná strana do arbitrážnej dohody?

(2) Kto sa stáva zmluvnou stranou arbitrážnej dohody v prípade, že túto dohodu

uzatvára za štát právne samostatná spoločnosť? Je potom účastníkom takej

dohody čisto táto spoločnosť alebo štát ako taký? Majetok akého rozsahu

potom pripadá v úvahu na plnenie z možného rozhodcovského nálezu?

(3) Do akej miery zakladá štátna suverenita nárok na vyňatie z jurisdikcie

a odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu?

(4) Existujú iné argumenty pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodcovského

nálezu?

3.2 PROBLÉM SUBJEKTÍVNEJ ARBITRABILITY ŠTÁTU

Súkromné subjekty majú slobodu v tom, či sa rozhodnú riešiť svoje spory

prostredníctvom národných súdov alebo rozhodcovských tribunálov54. To ale nemusí

platiť pre štáty a štátne subjekty. Nie je výnimkou nájsť vo vnútroštátnom právnom

bplatobnej neschopnosti alebo vyhýbania sa plneniu hľadaním ospravedlnenia alebo odôvodnenia pre toto chovanie. Bližšie pozri LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 2 – 5. 54 Viď kapitola 1.4.


33

poriadku ustanovenia obmedzujúce prípustnosť voľby štátu a štátnych subjektov

vstupovať do arbitrážnych dohôd55.

Zmieňované ustanovenia vnútroštátnych právnych poriadkov sa často upravujú tzv.

spôsobilosť vstupovať do arbitrážnych dohôd. Keďže sa v prípade štátu otázka

spôsobilosti riadi príslušnou právnou normou, je zrejmé, že je to právo príslušného

štátu, ktoré určuje jeho spôsobilosť. Presnejšie vymedzené je potom dôležitejšie

zaoberať sa arbitrabilitou jednotlivých možných sporov a súvisiacich kolíznych noriem

(objektívnou arbitrabilitou), skôr než otázkou spôsobilosti štátov vstupovať do

arbitrážnych dohôd (subjektívnej arbitrability).56

Pojmy objektívnej a subjektívnej arbitrability sú u arbitrážnych sporov často

dôsledne rozlišované57. Objektívna arbitrabilita smeruje k odpovedi na otázku,

u ktorých kategórií sporov pripúšťa daný vnútroštátny právny poriadok riešenie sporu

pred rozhodcovským tribunálom. Subjektívna arbitrabilita dáva odpoveď na otázku, či

rozhodcovská zmluva z pohľadu určitého právneho poriadku či medzinárodne

uznávaných a unifikovaných noriem napĺňa ďalšie požadované náležitosti pre to, aby

mohla byť založená právomoc určitého rozhodcovského súdu či rozhodcu a bol

umožnený prevod súdnej právomoci zo súdov štátnych na súdy rozhodcovské.

Obecne obmedzenia spôsobilosti strany vstupovať do arbitrážnych dohôd smerujú

k ochrane tejto strany. V prípade štátu je ale obmedzenie jeho spôsobilosti vstupovať do

arbitrážnych dohôd výsledkom politického rozhodnutia, ktoré do určitej miery pramení

zo zažitej predstavy, že podriadenie sa inému systému urovnávania sporov, než takému,

ktorý je plne v rukách štátu, znižuje dôstojnosť a zvrchovanosť suverénneho štátu.

Môže tiež vychádzať z historickej nedôvery krajín k arbitráži ako spôsobu rozhodovania

sporov, ktorý favorizuje ekonomicky rozvinuté krajiny.

55 Na konkrétnych príkladoch ustanovení francúzskeho Občianskeho zákonníku a právnych poriadkov štátov Saudskej Arábie, Iránu a Sýrie to ilustruje J. D. M. Lew a ďalší (viď LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. s.734). 56 Pre diskusiu o úprave pojmov subjektívna a objektívna arbitrabilita v právnych poriadkoch rôznych krajín, zrov. RABAN P. Alternativní řešení sporů, arbitráž a rozhodci v České a Slovenské republice a zahraničí. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2004. S. 73 – 87. 57 ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. s. 51 – 58.


34

Nedostatok subjektívnej arbitrability vstúpiť do arbitrážnej dohody činí dohodu

absolútne neplatnou. Toto ale nemusí nutne nastávať v prípade štátov, ktoré sa stali

signatármi Európskej konvencie. Táto konvencia totiž potvrdzuje právo „právnických

osôb verejného práva“ vstupovať do arbitrážnych dohôd, s výnimkami, ktoré si

signatárske štáty mohli vyjednať pri pristupovaní ku Konvencii.

Způsobilost právnických osob veřejného práva podrobit se

arbitráži

1. V případech uvedených v článku I, odstavci 1 této Úmluvy

mohou právnické osoby, které jsou podle právního řádu pro ně

použitelného považovány za „právnické osoby veřejného

práva“ platně uzavírat rozhodčí smlouvy.

2. Při podpisu, ratifikaci nebo přistoupení k této Úmluvě může

každý smluvní stát prohlásit, že omezuje výše uvedenou

možnost za podmínek blíže v jeho prohlášení uvedených. 58

Možnosť obmedzenia spôsobilosti právnických osôb verejného práva využilo iba

Belgicko, ktoré vyhradilo spôsobilosť vstupovať do arbitrážnej dohody len pre štát

samotný. Vo všetkých prípadoch spadajúcich pod Európsku zmluvu tak článok 2

Konvencie nahrádza národné obmedzenia práv štátov alebo štátnych subjektov

vstupovať do arbitrážnych dohôd.

Iné ustanovenie, ale s podobným účinkom, je možné nájsť vo švajčiarskom zákone o

medzinárodnom práve súkromnom. Vzhľadom k tomu, že švajčiarska legislatíva

nemôže priamo regulovať právo zahraničných verejnoprávnych subjektov vstupovať do

arbitrážnych dohôd, čl. 177(2) iba vylučuje spoliehanie sa na obmedzenia, ktoré

uplatňuje vnútroštátny právny poriadok iného štátu voči verejnoprávnym činiteľom:

Pokiaľ je stranou arbitrážnej dohody štát, podnik alebo

organizácia pod jeho kontrolou, nemôže sa spoľahnúť na právo

tohto štátu za účelom napadnutia jeho spôsobilosti byť stranou

58 Článek 2 vyhlášky č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74.


35

arbitráže, alebo napadnutia arbitrability sporu vymedzeného

v arbitrážnej dohode.59

Národná úprava arbitrážneho práva v iných krajinách podobné ustanovenia často

neobsahuje.60 Nie je potom prekvapením, že arbitrážne tribunály a súdy sa musia touto

otázkou pri rôznych príležitostiach zaoberať. Obecne dochádzajú k záveru, že

v medzinárodnom kontexte sa štáty ako zmluvné strany nemôžu spoliehať na svoje

vnútroštátne právo s cieľom spochybniť arbitrážnu dohodu, do ktorej slobodne vstúpili.

Argumentácie sa ale často líšia.

Benteler v. Belgium

Zmieňovaný obecný trend a zhrnutie rôznych prístupov je možné nájsť v arbitrážnemu

náleze v prípade Benteler z roku 1983. V tomto prípade vznikol spor okolo zmluvy

medzi belgickou a nemeckou spoločnosťou ohľadom reštrukturalizácie belgickej

spoločnosti. Benteler inicioval arbitrážny proces proti belgickému štátu spoliehajúc sa

pritom na detailnú arbitrážnu doložku obsiahnutú v zmluve. Belgicko napadlo

jurisdikciu arbitrov s odvolaním na od tej doby zrušený článok 1676(2) Zbierky

súdnych rozhodnutí, podľa ktorého Belgicko nemohlo právoplatne pristúpiť k arbitráži

s výnimkou zvláštneho zmocnenia v zmluve medzi spoločnosťami. Na základe čl.2

Európskej zmluvy sa tribunál uzniesol, že Belgicko sa nemôže spoľahnúť na

obmedzenie o vylúčení zo schopnosti právoplatne pristúpiť k arbitráži, ktoré vychádzalo

z vnútroštátneho práva. Tribunál považoval toto pravidlo za obecný princíp

medzinárodnej arbitráže, ktorý je v praxi dosahovaný viacerými spôsobmi, mimo iné61:

(1) Obmedzením zákazu štátov súhlasiť s pristúpením k arbitráži iba v národných

(vnútroštátnych) prípadoch

(2) Odkazom na to, že spôsobilosť štátov vstupovať do arbitrážnych dohôd je

vymedzená právom zmluvy a nie právom štátu

59 Cit. podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. s. 736. 60 Tamtiež, s.736. 61 Ad Hoc-Award of November 18, 1983 Benteler v. Belgium, Journal of International Arbitration 1984. S. 189 – 190.


36

(3) Priklonením sa k názoru, že ktorýkoľvek štát, ktorý vstúpil do arbitrážnej

dohody, by porušil medzinárodné zásady slušnosti, keby neskôr využil svoje

vnútroštátne právo k neplneniu arbitrážnej zmluvy a

(4) Umožnením arbitrom nebrať do úvahy tento spôsob obmedzení, pretože štát

by pritom jednal v rozpore so svojím predchádzajúcim chovaním, contra

factum proprium.

Prvé tri z týchto prístupov vychádzajú z predpokladu, že vnútroštátne právo štátu ako

účastníka sporu je relevantné, ale jeho účinky musia byť obmedzené. Podľa štvrtého

prístupu podlieha vec inému právu – právu zmluvy.

Piaty prístup, založený na klasifikácii problému ako problému subjektívnej arbitrability,

je pravdepodobne prevažujúcim pohľadom. Podľa tohto názoru sa záležitosť

subjektívnej arbitrability riadi hmotno-právnou normou medzinárodnej arbitráže, a nie

právom štátu. Táto norma vyžaduje, aby štáty ako zmluvné strany ctili arbitrážnu

dohodu, ktorá vylučuje ich spoliehanie sa na národné obmedzenia za účelom

spochybnenia arbitrážnej dohody, ktorú uzatvorili. Norma sa odvodzuje

z medzinárodnej arbitrážnej praxe a ustanovení v rôznych právnych systémoch

a zmluvách; konkrétne povedané: zatiaľ čo Európska konvencia výslovne ustanovuje

subjektívnu arbitrabilitu štátov, Washingtonská konvencia62 sa zakladá na predpoklade,

že štát, ktorý súhlasil s možnou arbitrážou, je svojím súhlasom zaviazaný.

3.3 VZNIK A INTERPRETÁCIA ARBITRÁŽNEJ DOHODY

Účasť štátu ako strany arbitrážnej dohody môže prinášať problémy vo vzťahu

k existencii a interpretácii arbitrážnej dohody. Štáty pre svoje aktivity často využívajú

množstvo samostatných subjektov; tieto môžu byť podriadené organizačnej štruktúre

štátu alebo majú vlastnú právnu subjektivitu. V predchádzajúcom prípade vyvstala

otázka, či osoba, ktorá vyjadrila svoj súhlas s arbitrážou, mala moc a právo týmto

spôsobom štát zaviazať. Pokiaľ má štátny subjekt vlastnú právnu subjektivitu, môže byť

62 Konvencia o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov.


37

obtiažne určiť, či arbitrážna dohoda zaväzuje taktiež štát, ktorý ako taký k dohode

nepristúpil.

Kontrakty, do ktorých vstupujú vládne subjekty, často vyžadujú súhlas vlády. Otázka,

ktorá v tejto súvislosti často vyvstáva, je či zmluva obsahujúca arbitrážnu doložku bude

záväzná tiež pre štát ako zmluvnú stranu, aj keď zmluvu nepodpísal. A naopak, či štát

svojím podpisom arbitrážnej doložky zaviazal právny subjekt uzatvárajúci hlavný

kontrakt.

3.3.1 Právo konajúcej osoby zaviazať štát

Fyzická osoba, ktorá podpísala arbitrážnu dohodu menom štátu, k podpisu tejto dohody

nemusí byť poverená žiadnym zvláštnym predpisom alebo zákonným ustanovením

vnútroštátneho právneho poriadku. Toto riziko existuje predovšetkým v situáciách, kedy

nie sú dohody uzatvárané hlavou štátu alebo vlády, ale osobou na nižšej úrovni

výkonnej moci, ktorá riadi určitý vládny rezort a je poverená aplikáciou zmluvy

s druhou stranou. Jedným z možných názorov je, že v takýchto prípadoch jedná

zmluvná strana bez dostatočného zmocnenia a arbitrážna dohoda preto nemôže byť

chápaná ako explicitné vzdanie sa imunity. Preferovaným pohľadom avšak zostáva

považovať arbitrážnu dohodu za platnú do tej miery, do akej štátny činiteľ požíval

zjavného zmocnenia takto konať.

3.3.2 Účinok arbitrážnej dohody uzavretej štátnym subjektom pre štát

Súkromné strany, uzatvárajúce obchodné dohody so štátnymi subjektami, často usilujú

o zapojenie štátu samotného do arbitrážneho procesu, napriek tomu, že štát neuzatvoril

arbitrážnu dohodu. Dôvodom obvykle býva skutočnosť, že štátny subjekt často

nedisponuje dostatočnými prostriedkami k uhradeniu prípadných nárokov, tieto

prostriedky nemusia byť tak ľahko dosiahnuteľné ako majetok štátu alebo možnosť

kompenzácie vzájomných pohľadávok existuje iba voči štátu samotnému. Snaha

súkromnej strany zapojiť do procesu vládu alebo štát samotný môže mať aj


38

psychologické zdôvodnenie, pretože u týchto je motivácia vyhnúť sa komplikáciám v

procese podstatne vyššia.

Hlavným argumentom pre zapojenie štátu už od samotného počiatku je teda skutočnosť,

že štátne subjekty nemajú oddelenú právnu subjektivitu, sú len podriadenou jednotkou

štátnej správy. V súlade s jasne stanovenými pravidlami zodpovednosti štátu preto

nemajú tieto právne subjekty žiadnu moc štát akýmkoľvek spôsobom právne zaväzovať.

Učinením štátu (a nie štátneho subjektu) zmluvnou stranou arbitrážnej dohody je táto

možnosť efektívne eliminovaná. Často ale dochádza k tomu, že má štátny subjekt

vlastnú právnu subjektivitu a nie štát, ale priamo tento subjekt sa stáva stranou

arbitrážnej dohody. Štát, ktorý v tomto prípade nepodpísal arbitrážnu dohodu, môže byť

jej stranou učinený iba vtedy, pokiaľ je možné preukázať, že sa štát napriek tomu

pripojil k arbitráži a nemôže sa spoliehať na samostatnú právnu subjektivitu ním

vlastneného subjektu.

Táto situácia je porovnateľná so situáciou, ktorá nastáva v súvislosti so skupinami

ekonomicky spätých firiem. Existuje pádny argument rozšíriť pravidlá upravujúce

otázky skupín ekonomicky spätých firiem do arbitrážnych dohôd, ktorých stranou sú

štátom vlastnené subjekty. Firmy ako súkromné subjekty podliehajú jurisdikcii súdov.

Pre ne je výsledný efekt vstupu do arbitrážnej dohody obmedzený na výber fóra, ktoré

bude rozhodovať v danom prípade. Na druhú stranu štáty, ktoré požívajú výhod imunity

suverénneho štátu, sa nemusia podriaďovať jurisdikcii žiadneho súdu, pokiaľ sa takej

jurisdikcii nepodvolia výslovne. V tomto ohľade má súhlas s arbitrážou pre štáty

omnoho širšie dopady: nejde o samotný výber súkromného fóra, súdu alebo tribunálu,

ale taktiež o v určitom zmysle vzdanie sa zvrchovanosti suverénneho štátu.

Nehľadiac nato, ako striktný postoj k tejto tematike zaujmeme, je možné prinajmenšom

konštatovať, že samotný fakt, že je štát vlastníkom subjektu a do určitej miery nad ním

vykonáva kontrolu, nie je dostatočným odôvodnením rozšírenia arbitrážnej dohody na

štát samotný. Vychádzame pritom čisto z princípu oddelenej právnej subjektivity

subjektov, ktorý vyžaduje, aby boli splnené určité ďalšie požiadavky pred tým, než

bude možné považovať štát za právne zaviazaný arbitrážnou dohodou. Pravidlom musí

byť rešpektovanie právneho oddelenia štátu a štátneho subjektu s predpokladom, že

pokiaľ štát nepodpísal arbitrážnu dohodu, subjekt, ktorý tak učinil, by mal byť


39

považovaný za samostatnú a jedinú stranu arbitráže. Predchádzajúci alebo nasledujúci

súhlas predstaviteľov štátu je obecne nedostatočný k tomu, aby učinil štát stranou

arbitrážnej dohody63.

Tieto princípy ležia v základe článku 7 rezolúcie Inštitútu medzinárodného práva z roku

1989, ktorá hovorí:

Súhlas štátneho podniku k arbitráži sám o sebe neimplikuje

súhlas štátu stať sa stranou arbitráže.64

The Arab Republic of Egypt v. Southern Pacific Properties (SPP)

Tieto pravidlá môžu byť vyvodzované z rozhodnutia švajčiarskych a francúzskych

súdov v dvoch prípadoch, zaoberajúcich sa štátnymi kontraktmi. Tzv. arbitráž Pyramídy

vyvstala okolo stavby hotelového komplexu v blízkosti pyramíd, z čoho je tiež

odvodený neformálny názov tohto prípadu. V septembri 1974 uzatvorila spoločnosť

SPP, developerská spoločnosť so sídlom v Hongkongu, rámcovú zmluvu so štátom

Egypt a štátom vlastnenou Egyptskou turistickou organizáciou (Egyptian Tourist

Organization, ďalej ako EGOTH). Na základe tejto dohody vytvorili SPP a EGOTH

spoločný podnik pre stavbu hotelu, zatiaľ čo štát Egypt mal získať a poskytnúť

pozemky nevyhnutné pre stavbu. Dohoda o spoločnom podniku (joint venture

agreement) uzavretá o tri mesiace neskôr medzi SPP a EGOTH umožňovala arbitráž

podľa pravidiel ICC65 a obsahovala na záverečnej strane dokumentu stanovisko

„Schválené, odsúhlasené a ratifikované ministrom cestovného ruchu“, spolu s podpisom

ministra a oficiálnym razítkom. Po zastavení projektu zahájila SPP arbitrážne konanie

proti EGOTH a štátu Egypt. Egypt vzniesol námietku proti jurisdikcii tribunálu

a v prvom rade na základe toho, že neučinil súhlas s arbitrážnou doložkou obsiahnutou

63 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 78 – 79. 64 Článok 7 rezolúcie Arbitration Between States, State Enterprises, or State Entities, and Foreign Enterprises. Santiago de Compostela: Institut de Droit International, 1989. 65 Pravidla rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna 1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce (Mezinárodní obchodní komora), 2004.


40

v dohode o spoločnom podniku.66 Švajčiarski arbitri potvrdili jurisdikciu a vyniesli

nasledujúci nález:

... zmluvne sa zaväzujúc k prijatiu rady záväzkov podľa

Decembrovej zmluvy [dohoda o spoločnom podniku], sa vláda

stala jej zmluvnou stranou a prijala svoju zodpovednosť

s ohľadom na vykonanie vyššie uvedených záväzkov. ...

Týmto konaním vláda nutne rozšírila dohodu (Decembrovú

zmluvu, pozn. aut.) na mechanizmus ustanovený pre riešenie

sporov. ... My týmto prijímame princíp, že prijatie arbitrážnej

doložky by malo byť jasné a jednoznačné: Avšak

v Decembrovej zmluve nenachádzame žiadny prvok

nejednoznačnosti. Vláda tým, že sa stala stranou tejto dohody,

nemohla dôvodne pochybovať o tom, že by mohla byť viazaná

arbitrážnou doložkou, v nej obsiahnutou.67

Súdny tribunál vydal nález v prospech SPP, ukladajúc pritom Egyptu zaplatiť

významnú sumu spoločnosti SPP. Egypt podal žiadosť o zrušenie rozhodcovského

nálezu k francúzskemu súdu. Odvolací súd v Paríži zrušil nález a kasačný súd na

základe odvolania SPP potvrdil zrušenie nálezu súdom nižšej inštancie. Oba francúzske

súdy teda rozhodli, že výrazy „Schválené, odsúhlasené a ratifikované“ musia byť

interpretované v svetle egyptskej legislatívy a prehlásenia spoločností SPP a EGOTH,

z ktorých obe predvídajú súhlas ministra turistiky so záväzkami EGOTH. Súd bol toho

názoru, že ratifikácia nezakladá súhlas ministerstva s tým, že sa stane stranou dohody

o spoločnom podniku. Išlo iba o súhlas daný ministrom v rámci jeho kompetencie

činiteľa dohliadajúceho nad organizáciou EGOTH a zodpovednosti ministra odsúhlasiť

všetky stavby vo vzťahu k cestovnému ruchu.68

66 SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004. S. 4 – 6. 67 Citácia arbitrážneho nálezu podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 740 – 741. Prekl. aut. 68 PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004. S. 288 – 289.


41

Záver z tohto prípadu a nález francúzskych súdov je teda v obecnom slova zmysle

nasledujúci: schválenie vlády je nutné chápať ako súhlas relevantnej vládnej autority

s uskutočnením projektu, ale nie ako pristúpenie k zmluve (v zmysle stať sa zmluvnou

stranou).

Westland Helicopters Ltd. v. Arab Organization for Industrialization and others

Prípad Westland vznikol zo spoločného podniku, a to ako spor medzi britskou

spoločnosťou Westland Helicopters Ltd. (ďalej ako Westland) a Arabskou organizáciou

pre industrializáciu (Arab Organization for Industrialization, ďalej ako AOI) –

nadnárodnou organizáciou založenou v roku 1975 Egyptskou arabskou republikou,

Saudskoarabským kráľovstvom, Spojenými arabskými emirátmi a Katarom k podpore

ich vojenského priemyslu. V období tesne po uzavretí mierovej dohody medzi Egyptom

a Izraelom69 a následného zamýšľaného rozpustenia AOI tromi ďalšími štátmi vznikol

medzi stranami spor. Westland zahájil arbitráž proti AOI a všetkým štyrom štátom na

základe arbitrážnej doložky obsiahnutej v dohode akcionárov uzavretej medzi

spoločnosťou Westland a organizáciou AOI o založení spoločného podniku. Egypt

odmietol, že by bol viazaný arbitrážnou dohodou a tri ostatné štáty sa arbitráže vôbec

nezúčastnili.

Arbitrážny tribunál vydal predbežné rozhodnutie o jurisdikcii, v ktorom sa uzniesol, že

právna subjektivita prisudzovaná AOI nie je sama o sebe jednoznačnou odpoveďou na

otázku, či boli štáty viazané akýmikoľvek záväzkami, do ktorých vstúpila organizácia

AOI, a to vrátane arbitrážnej dohody. Podľa názoru tribunálu musela byť táto otázka

zodpovedaná na základe dôkladného preskúmania zakladajúcich dokumentov

organizácie AOI. Tieto neobsahovali žiadne pravidlá pre vyňatie štátov zo

zodpovednosti za záväzky. Tým skôr neboli vzhľadom k nadnárodnému charakteru

organizácie AOI aplikovateľné ustanovenia obsiahnuté vo vnútroštátnych právnych

poriadkov jednotlivých krajín, ktoré by také vyňatie umožňovali. Tribunál vydal

69 Mierová dohoda medzi Egyptom a Izraelom bola uzavretá v roku 1979 vo Washingtone, ktorá vrátila Egyptu Sinajský poloostrov a viedla k odsúdeniu politiky Egypta zo strany arabských zemí, ktoré následne prerušili diplomatické styky a pozastavili členstvo Egypta v Lige arabských zemí. Srov. WOYKE, W. Handwörterbuch Internationale Politik. Bonn: Lizenzausgabe für die Bundeszentrale für politische Bildung, 2000. s. 307 – 316.


42

rozhodnutie v tom zmysle, že štáty boli viazané arbitrážnou dohodou uzavretou

organizáciou AOI:

... Pri neprítomnosti akýchkoľvek ustanovení výslovne alebo

mlčky vylučujúcich zodpovednosť 4 Štátov táto zodpovednosť

trvá, ako obecné pravidlo tí, ktorí sa zapoja do transakcií

hospodárskej povahy, sú považovaní za zodpovedných za

všetky záväzky, ktoré z týchto transakcií vyplynú. Opomenutie

4 Štátov formálne odmietnuť ich zodpovednosť umožňuje

tretím stranám, ktoré vstúpili do zmluvného vzťahu s AOI,

legitímne počítať s ich zodpovednosťou.70

Arbitri sa naviac odkázali na zásadu ekvity71, ktorá z ich pohľadu ospravedlňuje

zahrnutie štyroch štátov, ktoré umožní zachovanie spravodlivosti vo veľmi osobitých

okolnostiach tohto prípadu72.

Ekvita, v súlade so zásadami medzinárodného práva, umožňuje zdvihnúť závoj obchodu

v záujme ochrany tretích strán proti zlému zaobchádzaniu, ktoré by bolo k ich ujme.

Egypt podal návrh na zrušenie nálezu u švajčiarskych súdov. Tribunal Fédéral zrušil

rozsudok vo vzťahu k Egyptu pre nedostatok jurisdikcie. Tribunal Fédéral najprv

odmietol základný predpoklad, na ktorom spočíval nález, v tom zmysle, že prijatie

zodpovednosti za záväzky zmluvne učinené AOI činia zaviazanými aj štáty (v zmysle

pristúpenia k arbitrážnej doložke). Súd rozhodol, že:

Dodržiavanie arbitrážnej doložky nemôže byť požadované od

strany, ktorá ju nepodpísala, pokiaľ táto strana nie je tak či tak

viazaná podpisom subjektu alebo tretej strany, zmocnených

70 Citácie arbitrážnych nálezov v tomto prípade prevzaté z LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 742 – 744. Prekl. aut. 71 Hodnotenie obsahu platných noriem medzinárodného práva z hradiska toho, či sú spravodlivé, kedy sa súd môže odchýliť od platného medzinárodného práva a rozhodnúť ex aequo et bono, t.j. s použitím obecných pojmov ekvity (spravodlivosti, slušnosti). 72 Pre bližší výklad srov. MALENOVSKÝ, J. Mezinárodní právo veřejné – Obecná část. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 167. Brno: Doplněk, 1997. S. 144 – 145.


43

jednať jej menom na základe aktu udeľujúceho tomuto subjektu

alebo tretej strane právo predložiť spor k arbitráži.

Súd ďalej pokračoval vymedzením samostatnej právnej subjektivity AOI a dospel

k nasledujúcemu záveru:

Autonómia AOI vylučuje možnosť, že jej zmluvy s tretími

stranami, a presnejšie ňou podpísaná arbitrážna doložka, môžu

byť považované za zmluvy uzavreté zástupcami alebo úradom,

t.j. záväzné pre zakladajúce štáty.

Dominantná rola týchto štátov v AOI a skutočnosť, že najvyšší orgán AOI je výbor

zložený z ministrov, nemôže mať vplyv na nezávislosť AOI a jeho právnu subjektivitu,

ani nemôže viesť k záveru, že AOI zaväzovala zakladajúce štáty, keď jednala s tretími

stranami.

Naviac oba súdy, ženevský odvolací súd rovnako ako Tribunal Fédéral, zamietli

argument ekvity, t.j. subjektívnej spravodlivosti, tvrdiac, že

Arbitri sa mylne uchýlili k ekvite v záujme udržania ich stanoviska. Ekvita nemôže byť

v tomto prípade aplikovaná, nedochádza tu k odopreniu spravodlivosti (abnegatio

iustitiae) vzhľadom k slobode Westland zahájiť súdne konanie proti Egyptu pred

egyptským súdom.

Vzhľadom k tomu, že nález bol zrušený iba vo vzťahu k Egyptu, pokračovala arbitráž

proti ostatným trom zakladajúcim štátom. Po vydaní podstatného nálezu v prospech

spoločnosti Westland zahájili štáty konanie smerom k zrušeniu nálezu u švajčiarskych

súdov na základe tvrdenia o nedostatku jurisdikcie. Ich návrh bol ale zamietnutý

vzhľadom k tomu, že podľa švajčiarskeho práva je argumentácia ležiaca v základe tohto

návrhu vopred vylúčená existenciou predbežného rozhodnutia o jurisdikcii (viď vyššie).

Rozhodol, inter alia, že zmluvné záväzky môžu vzniknúť len tam, kde „strana dala


44

jasne najavo postoj, z ktorého môže druhá strana v dobrej viere dôvodne vyvodzovať

existenciu zámeru“73.

Rovnaké pravidlá sa uplatnia, keď problém vyvstane pri uznaní rozhodcovského nálezu.

Národné súdy obecne zamietajú vznesené žiadosti súkromných strán o obstavení

majetku štátom vlastneného subjektu s oddelenou právnou subjektivitou v prípade, že sú

učinené s úmyslom presadiť vykonateľnosť nálezu voči štátu. Výnimkou sú iba prípady,

kedy bol právne oddelený subjekt založený s cieľom vyhnúť sa vykonateľnosti nálezu

alebo štát zasahoval do bežnej obchodnej činnosti tohto subjektu. V týchto prípadoch

súdy nerešpektujú samostatnú právnu subjektivitu štátom vlastnených subjektov.74

Tento prístup je ilustrovaný rozhodnutím v prípade S & Davis International Inc v. The

Republic of Yemen. Prípad vyvstal okolo zmluvy o nákupe pšenice medzi americkou

nárokujúcou stranou a štátom vlastnenou Všeobecnou spoločnosťou pre zahraničný

obchod a obilie štátu Jemen (General Corporation for Foreign Trade and Grains of

Yemen). Na základe pokynov jemenského ministerstva obchodu ukončila Všeobecná

spoločnosť zmluvu a arbitrážnym tribunálom GAFTA jej bolo uložené zaplatiť zmluvné

penále. S & Davis International usilovala o výkon nálezu pred americkým súdom proti

Jemenu.

Súd dospel k záveru, že zásah ministerstva do bežného fungovania spoločnosti, ktorého

výsledkom bolo ukončenie zmluvy, je dostatočným dôvodom k ustaveniu vzťahu

zmocniteľ- zmocnenec75 a štát Jemen môže byť učinený žalovanou stranou v spore.

Obecne platí, že samostatné právne subjekty založené štátom (tu Všeobecná

spoločnosť) by mali byť považované za oddelené a nezávislé. Súd pritom ale

konštatoval, že

... predpoklad samostatného právneho štatútu môže byť

prekonaný dvomi spôsobmi: (1) keď je obchodný subjekt

v takej miere kontrolovaný svojím vlastníkom, že je vytvorený

73 SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004. S. 7 – 8. 74 Zrov. ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2. vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. S. 152 – 163. 75 V zmysle, že Všeobecná spoločnosť jednala ako právny zástupca štátu Jemen a mala právo jeho menom uzatvárať zmluvy.


45

vzťah zmocniteľ – zmocnenec, alebo (2) keď uznanie

zvláštneho účelu subjektu oddeleného od štátu by ‘viedlo

k podvodnému jednaniu a k nespravodlivosti‘.76

3.4 IMUNITA SUVERÉNNEHO ŠTÁTU

Doktrína imunity suverénneho štátu je hlboko zakotveným princípom medzinárodného

práva založená na vzájomnom uznaní a rovnosti štátov. Jej odôvodnením je podpora

fungovania všetkých vlád tým, že sú štáty chránené od obhajovania sa v súdnych

sporoch v zahraničí. Po storočia požívali štáty absolútnu imunitu od jurisdikcie

a súdnych nariadení súdov iných než ich vlastných. Právne konanie proti štátu je možné

zahájiť iba s jeho výslovným súhlasom, ktorý je súčasne nevyhnutný pre vykonateľnosť

akýchkoľvek súdnych nariadení.

Vzrastajúce zapojenie štátov do obchodných aktivít v 20. storočí viedlo k postupnej

erózii doktríny absolútnej imunity. Väčšina krajín sa teraz riadi doktrínou obmedzenej

imunity. Odráža sa to v medzinárodných zmluvách, tak v Európskej konvencii

o imunite štátu77 či v Návrhu článkov Komisie pre medzinárodné právo o jurisdikčnej

imunite štátov a ich majetku78 pripravené Komisiou pre medzinárodné právo, tak

v ustanoveniach národných právnych poriadkov, ako v americkom Foreign Sovereign

Immunities Act79 alebo v britskom State Immunity Act80. Niektoré krajiny sa stále

prikláňajú k doktríne absolútnej imunity. Švajčiarsky federálny najvyšší súd však

považuje teóriu obmedzenej imunity za teóriu uplatňujúcu sa v obchodných vzťahoch,

76 Citácia súdneho stanoviska podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 743 - 744. Prekl. aut. 77 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 78 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005. 79 US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 80 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123, (1978).


46

reflektujúc pritom prebiehajúce zmeny vo vnímaní suverenity. Vychádza z myšlienky,

že v okamihu, kedy štát vstúpi do tržných vzťahov a jedná ako súkromná strana,

neexistuje už ospravedlnenie pre to, aby sa štát mohol vyhnúť ekonomickým následkom

svojich činov.81

Je zrejmé, že v prípade štátov je nutné dôsledne rozlišovať akty súkromnej a komerčnej

povahy (acta iure gestionis) od verejných aktivít štátu (acta iure imperii). Len vo

vzťahu k svojim verejným aktivitám môže štát rozumne predpokladať, že sa mu dostane

imunity pred všetkými právnymi procesmi u zahraničných súdov. Existencia takej

imunity v prípade aktov čisto obchodnej a súkromnej povahy je prinajmenšom sporná.

Na základe doktríny obmedzenej imunity sa naviac ďalej rozširuje koncept vzdania sa

imunity (waiver of immunity). Naďalej nie je nevyhnutné, aby sa štát výslovne vzdal

svojej imunity po tom, ako vyvstal spor; toto vzdanie sa imunity môže byť získané

vopred. Navzdory obecnému prijímaniu týchto základných princípov, v jednotlivých

právnych poriadkoch sa vyskytujú značné rozdiely, čo sa ich uplatňovania týka. To platí

obzvlášť pre otázky imunity pri výkone rozhodnutí, kde bývajú výnimky vymedzené

ešte podstatne užšie.82

3.4.1 Imunita z jurisdikcie

Obhajoba imunity z jurisdikcie bola vznesená v arbitráži rovnako ako u národných

súdov pôsobiacich podporne v arbitrážnom konaní. Súkromná povaha arbitráže,

s ohľadom na jurisdikciu arbitrážneho tribunálu, so sebou prináša predovšetkým otázku,

či je vôbec možné uplatniť doktrínu imunity suverénneho štátu a navádza skôr na

zápornú odpoveď na túto otázku. Súkromná povaha arbitráže je teda v logickom

rozpore uplatňovania suverénnej moci jedného štátu voči inému.

Odhliadnuc od toho je možné konštatovať, že už samotná platná arbitrážna dohoda

úspešne zabraňuje spoliehaniu štátu na svoju imunitu. Arbitrážna dohoda je chápaná

81 MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal, 8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 78 – 79. 82 Bližšie viď DELAUME R. G. State Contracts and Transnational Arbitration. In: American Journal of International Law 75, 1981. S. 784 – 819.


47

minimálne ako implicitné vzdanie sa imunity štátu vo vzťahu k samotnému tribunálu.

Ak štát prejaví súhlas s arbitrážou, nemôže sa v neskoršej fáze dovolávať imunity

suverénneho štátu za účelom odmietnutia jurisdikcie arbitrážneho tribunálu a tým zrušiť

arbitrážnu dohodu, do ktorej vstúpil. Také chovanie by narušilo obecné právne zásady

a dobrú vieru, ktoré sú vyjadrené v zásade vylúčenia námietky nepravdivosti vlastného

tvrdenia, na ktorého pravdivosť sa druhý účastník spoliehal.83 Toto hovoria

medzinárodné dokumenty a nasvedčuje tomu aj medzinárodná právna prax.

Oveľa komplikovanejšie sa javí otázka, či majú súdy právomoc činiť opatrenia

podporné k arbitrážnemu konaniu a ak áno, ktoré súdy to majú byť. Je napríklad otázne,

či sa štát, ktorý podpísal arbitrážnu dohodu určujúcu za miesto rozhodcovského konania

povedzme Londýn, týmto spôsobom podriadil aj právomoci anglických súdov menovať

arbitra či zrušiť nález. Alebo či je potreba zohľadňovať, či má dohoda so štátom

charakter aktu súkromnej a obchodnej povahy alebo ide o verejnú aktivitu štátu, na

ktorú sa vzťahuje jeho imunita, v prípade keď súkromná strana žiada o uznanie a výkon

arbitrážneho nálezu v treťom štáte.

Ak sa na arbitrážnu dohodu hľadí ako na vzdanie sa imunity, odpoveď na vyššie

uvedené otázky závisí na interpretácii dohody. Rozsah vzdania sa imunity bude závisieť

na skutočnej alebo prisudzovanej vôli strán. Iba za veľmi špecifických podmienok sa dá

predpokladať, že vzdanie sa imunity sa obmedzuje len na konanie pred arbitrážnym

tribunálom. Vo všetkých ostatných prípadoch sa vzdanie sa imunity týka i súdnych

líčení, ktoré sú nutné pre správne a účinné vedenie arbitráže. Ak by neexistovala

súčinnosť súdov z dôvodu imunity suverénneho štátu, štát by mohol jednoducho

obchádzať akékoľvek arbitrážne dohody. Neúčasťou pri menovaní arbitrov by mohol

blokovať vytvorenie arbitrážneho tribunálu a tým znemožniť arbitrážne konanie ako

také. Je preto ťažko predstaviteľné, že by nejaká súkromná strana bola ochotná vstúpiť

do takejto dohody. Ak na druhú stranu vezmeme do úvahy význam prikladaný imunite

suverénneho štátu, je sporné, či by vstupom do arbitrážnej dohody štát zamýšľal vzdať

sa svojej imunity v situácii, kedy by sa arbitrážny proces mohol konať na ľubovoľnom

mieste na svete.

83 V angličtine je pre toto zaužívaný termín „estoppel“.


48

Odpovedajúce pravidlá sa líšia vo vzťahu k rozsahu vzdania sa imunity suverénneho

štátu začleneného v arbitrážnej dohode. Výrazne úzky pohľad je obsiahnutý v čl. 12

Európskej konvencie o štátnej imunite z roku 1972, ktorá stanovuje:

Tam, kde zmluvný štát písomne vyjadrí svoj súhlas predložiť

k arbitrážnemu konaniu spor, ktorý vyvstal alebo by mohol

vyvstať v občianskych alebo obchodných záležitostiach,

nemôže tento štát nárokovať imunitu z jurisdikcie súdu iného

zmluvného štátu na území štátu, kde sa koná, alebo podľa práva

štátu, ktorým sa riadi alebo bude riadiť arbitrážne konanie

v konaniach vzťahujúcich sa na:

(a) platnosť alebo interpretáciu arbitrážnej dohody

(b) procedurálne záležitosti arbitráže

(c) zrušenie arbitrážneho nálezu,

pokiaľ arbitrážna dohoda nestanoví inak.84

Tieto ustanovenia v sebe obsahujú dve obmedzenia. Po prvé, uplatňujú sa len

v občianskych a obchodných záležitostiach. Tieto záležitosti sú vo väčšine prípadov už

zahrnuté vo vyňatí z imunity, a to na základe obchodnej povahy štátneho aktu. Toto

vyňatie už značí, že sa štát nemôže dovolávať svojej imunity ani v prípade neexistencie

arbitrážnej doložky. Naopak ak ide o verejné aktivity štátu, nebude možné učiniť žiadne

opatrenia s cieľom učiniť štát stranou arbitráže. Po druhé, vzdanie sa imunity (waiver of

immunity) sa nevzťahuje na všetky druhy konania spojených s arbitrážou. Zahŕňa iba tri

špecifické typy konania, ale netýka sa už aktivít smerujúcich k uznaniu a výkonu

arbitrážneho nálezu.

Podľa britského State Immunity Act z roku 197885 poskytujú arbitrážne dohody

extenzívnejší výklad vyňatia z imunity vo vzťahu k súdnemu konaniu a v prospech

arbitráže. Oddiel 9 stanovuje:

84 Článek 12 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 85 Kompletná neoficiálna textácia State Immunity Act z roku 1978 je k dispozícii na <http://www.law.berkeley.edu/faculty/ddcaron/Documents/RPID%20Documents/rp04038.html>


49

Tam, kde štát písomne vyjadril súhlas s predložením sporu

alebo budúceho sporu k arbitrážnemu konaniu, je štát vyňatý

z imunity, čo sa týka riadenia pred súdmi Spojeného kráľovstva

v priamej súvislosti s arbitrážou.86

Toto znenie zákona vedie k záveru, že predložením sporu k arbitráži, a to kdekoľvek na

svete, sa štát nemôže dovolávať pred anglickými súdmi svojej imunity, a to v žiadnej

záležitosti vo vzťahu k arbitráži, nehľadiac na neexistenciu akéhokoľvek spojenia

arbitráže a Spojeného kráľovstva. Konkludentné vzdanie sa imunity oddiel 9 Zákona

nepredpokladá, a preto niektorí autori uprednostňujú menej reštriktívny pohľad na

oddiel 9 požadujúc pritom aspoň nejaký druh väzby medzi Spojeným kráľovstvom

a arbitrážou, ako napr. miesto arbitráže, zvolené právo alebo nejaký iný aspekt. Vo

väčšine prípadov bude určitá väzba vyžadovaná bežnými pravidlami anglickej

jurisdikcie tak, aby bolo možné ustaviť personálnu jurisdikciu nad štátom ako stranou

sporu vzhľadom k tomu, že State Immunity Act rieši iba otázku imunity. Môžu avšak

nastať prípady, v ktorých neexistuje žiadna z vyššie zmienených väzieb, a štát ktorý

súhlasí s arbitrážou v tretej krajine, by mohol byť na základe širokej interpretácie

oddielu 9 považovaný za vzdávajúceho sa svojej imunity suverénneho štátu pred

anglickými súdmi, a to v obecnom slova zmysle.

Reštriktívnejšia interpretácia oddielu 9 by bola v súlade s odpovedajúcim ustanovením

amerického Foreign Sovereign Immunities Act z roku 1978. Tento vyžaduje určitú

väzbu arbitráže a arbitrážneho konania na Spojené štáty pred tým, než je možné štát

považovať za vzdávajúceho sa imunity suverénneho štátu pred americkými súdmi.

Odstavec (6) pododdielu (a) oddielu 1605 taxatívne stanovuje:

a) Cudzí štát nebude požívať imunity z jurisdikcie súdov

Spojených štátov v ktoromkoľvek z nasledujúcich prípadov,

...

86 Oddiel 9, inter alia, State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978), prekl. aut.


50

6) v ktorých je predložený právny spor k vynúteniu dohody

učinenej cudzím štátom s alebo pre dobro súkromnej strany

o predložení sporu k arbitráži všetkých alebo niektorých

rozporov, ktoré by vyvstali alebo mohli vyvstať medzi stranami

v súvislosti s definíciou právneho vzťahu, či už zmluvného

alebo pre nepovažovanie predmetu sporu za spôsobilý byť

prejednávaný v arbitrážnom konaní podľa práva Spojených

štátov alebo pre potvrdenie nálezu učineného v zhode

s arbitrážnou dohodou, pokiaľ (A) sa arbitráž koná v Spojených

štátoch, (B) dohoda alebo nález sa riadi alebo môže riadiť

zmluvou alebo inou platnou medzinárodnou dohodou,

zaväzujúcou Spojené štáty uznávať a vykonávať arbitrážne

nálezy, (C) predmetný nárok s výnimkou arbitrážnej dohody

mohli byť predložené súdu Spojených štátov podľa tohto

oddielu alebo oddielu 1607 alebo (D) je možné aplikovať

odstavec (1) tohto pododdielu [výslovná požiadavka na vyňatie

z imunity]87

Pri uplatňovaní tohto ustanovenia americké súdy konzistentne odmietajú vyňatie

z imunity, pokiaľ štát predložil spor k arbitráži v inej krajine a neexistuje žiadna ďalšia

významná väzba na Spojené štáty.

Libyan American Oil Co.(LIAMCO) v. Líbyjská arabská ľudová socialistická

džamáhíríja (Líbya)88

Tento prípad sa týkal znárodnenia určitých koncesionárskych práv a zariadení k ťažbe

ropy v držbe spoločnosti LIAMCO. Dohoda o koncesii poskytovala možnosť arbitráže

tam, kde to určia strany alebo arbitri. Žalobná strana vzniesla v súlade s Konvenciou o

87 Oddiel 1605 pododdiel (a) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 88 Prípadom sa ďalej budeme zaoberať v kapitole 3.4.4.


51

uznaní a výkone cudzích rozhodcovkých nálezov89 žiadosť o výkon arbitrážneho nálezu

u amerického okresného súdu (District Court for the District of Columbia).

Súd poskytol výklad k oddielu 1330(b) FSIA v tom zmysle, že zakotvuje požiadavky

minimálneho jurisdikčného vzťahu a uznal, že ustanovenia tohto zákona, týkajúce sa

imunity štátu, vyžadujú „nejaké spojenie medzi súdnym procesom a Spojenými štátmi

alebo výslovné alebo konkludentné vzdanie sa imunity z jurisdikcie“90.

Americký súd sa ujal jurisdikcie i v prípade, kedy strany ponechali na vôli arbitrov

určenie miesta arbitráže a dospel k záveru, že Líbya sa konkludentne vzdala imunity vo

vzťahu k americkým súdom.

Líbya súhlasila s týmto ustanovením: Napriek tomu, že Spojené

štáty neboli výslovne zmienené, súhlas s tým, že bude spor

riešený v arbitrážnom konaní tam, kde to môžu určiť arbitri, je

tiež súhlasom s arbitrážnym konaním v Spojených štátoch.91

V krajinách, ktoré neupravujú otázku imunity suverénneho štátu vo svojom

vnútroštátnom právnom poriadku, sa súdy a vykladatelia zhodujú na tom, že je možné

arbitrážnu dohodu považovať za vzdanie sa imunity pre súdne konania podporné ku

konaniu arbitrážnemu. K týmto krajinám patrí Francúzsko, Švajčiarsko a Švédsko.92

Imunita suverénneho štátu je v praxi využívaná ako argument alebo odpoveď žalovanej

strany pri konaní o uznaní arbitrážneho nálezu a prehlásení o vykonateľnosti

arbitrážneho nálezu. Štáty ako sporové strany argumentujú, že také konanie je už

súčasťou vykonania nálezu, pre ktorý neboli vyňaté z imunity na základe arbitrážnej

dohody. Je to v súlade s Európskou konvenciou o štátnej imunite: navzdory odkazu na

súdne konanie, kde existencia arbitrážnej dohody vylučuje akékoľvek dovolanie sa

89 United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org> (V prípade Českej republiky bola zmluva vyhlásená vyhláškou č.74/1959 Sb. ministra zahraničních věcí o Úmluvě o uznání a výkonu cizích rozhodčích nálezů. Částka 35.) 90 Citácia súdneho výroku podľa McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of 1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School, 1984. S. 409 – 419. 91 Tamtiež. S. 418. Prekl. aut. 92 BLESSING M. Introduction to Arbitration – Swiss and International Perspectives. Swiss Commercial Law Series; Vol. 10. Frankfurt am Main : Helbing und Lichtenhahn, 1999. S. 164 – 176.


52

imunity suverénneho štátu, konanie o uznaní a výkone cudzieho arbitrážneho nálezu nie

sú zahrnuté vo vyňatí z imunity. Niektoré súdy taktiež považujú tieto rozhodnutia za

súčasť konania o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu.

Parížsky odvolací súd v prípade SOABI v. Sénégal napríklad nezohľadnil vyňatie z

imunity obsiahnutej v arbitrážnej dohode v konaní o prehlásení o vykonateľnosti nálezu

ICSID. Kasačný súd dospel k odlišnému záveru tvrdiac pritom, že:

Cudzí štát, ktorý vyjadril súhlas s arbitrážou, týmto tiež vyjadril

súhlas s tým, že nález môže byť považovaný za vykonateľný,

čo ale ako také nezakladá spôsob exekúcie, čo by mohlo viesť

k vzniku sporu, čo sa týka imunity z exekúcie dotknutého

štátu.93

Predpokladáme, že táto pozícia v praxi prevláda. Podporu pre to je možné nájsť

v článkoch 54 a 55 Washingtonskej konvencie, ktoré jasne rozlišujú medzi prehlásením

o vykonateľnosti nálezu a spôsobom jeho exekúcie. Štát sa ako strana sporu môže

dovolávať imunity suverénneho štátu iba pod článkom 55.

Ustanovení článku 54 nebude vykládáno jako vyloučení práva

platného v kterémkoliv smluvním státě vztahujícího se

k imunitě tohoto státu nebo jako vyloučení kteréhokoliv cizího

státu z výkonu rozhodnutí.94

Arbitrážna dohoda je považovaná za vzdanie sa imunity iba v tých právnych konaniach,

v ktorých sa jedná o uznanie arbitrážneho nálezu a prehlásenia o jeho vykonateľností.

To isté sa uplatňuje v americkom Foreign Sovereign Immunities Act z roku 1976, kde je

exekúcia arbitrážneho nálezu a jej spôsob upravený pod oddielom 1610 a je možný iba

za určitých okolností. Na druhú stranu právne konanie smerujúce k potvrdeniu nálezu sa

riadi vyššie citovaným oddielom 1605(a)(6), podľa ktorého je existencia arbitrážnej

93 Rozhodnutie citované podľa LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 749 – 750. 94 Článek 55 sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států. Částka 83.


53

dohody a nevyhnutná väzba na Spojené štáty postačujúcim dôvodom pre vyňatie

z imunity suverénneho štátu95.

3.4.2 Imunita z exekúcie

Fakt, že štát nemôže nárokovať imunitu z jurisdikcie, nutne neimplikuje skutočnosť, že

sa vzdal imunity aj v prípade exekúcie arbitrážneho nálezu. Domnievame sa v tomto, že

vo väčšine právnych systémov bude rozsah, v akom ukladajú vzdanie sa imunity

suverénneho štátu v prípade exekúcie arbitrážneho nálezu, podstatne užší než v prípade

vyňatia z imunity z jurisdikcie. Spôsoby exekúcie budú obecne považované za oveľa

výraznejšie zasahovanie do práv suverénneho štátu a otázka prestíže bude v tomto

kontexte hrať podstatne významnejšiu rolu. Vždy tiež existuje obava, že veľkorysá

exekúcia arbitrážneho nálezu (v zmysle finančnej alebo inej kompenzácie) by mohla

viesť k neochote cudzích štátov uzatvárať obchodné zmluvy vzhľadom k tomu, že ich

majetok môže byť ľahko dosiahnuteľný ako plnenie z prípadného výkonu arbitrážneho

nálezu.

3.4.3 Vzdanie sa imunity

V protiklade k pozíciám zaoberajúcim sa vyňatím z imunity z jurisdikcie nie sú

arbitrážne dohody samy o sebe považované za vzdanie sa imunity z exekúcie.

Považovať pristúpenie strany k arbitrážnej dohode za prijatie záväzku ctiť následný

(možný) nález je vecou teoretického pohľadu na vec.

Článok 54 Washingtonskej konvencie stanovuje, že pristúpením k arbitrážnej dohode na

seba štát preberá zodpovednosť za ctenie arbitrážneho nálezu.

(1) Každý smluvní stát uzná rozhodčí nález vydaný podle této

Úmluvy jako závazný a bude na svém území vymáhat plnění

95 Oddiel 1605 (a)(6) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html>


54

peněžních závazků uložených v rozhodčím nálezu, jako by to

bylo konečné rozhodnutí soudu v tomto státě. Smluvní stát

s federálním uspořádáním může vymáhat takovéto rozhodnutí u

svých federálních soudů nebo jejich prostřednictvím a může

stanovit, že tyto soudy budou nakládat s rozhodčím nálezem,

jako by se jednalo o konečné rozhodnutí soudů vlastního státu.

(2) Strana žádající o uznání nebo výkon rozhodnutí na území

smluvního státu zašle příslušnému soudu nebo jinému orgánu,

který tento stát k tomuto účelu určil, opis rozhodčího nálezu

ověřený generálním tajemníkem. Každý smluvní stát oznámí

generálnímu tajemníkovi určení příslušného soudu nebo jiného

orgánu k tomuto účelu a jakoukoliv následnou změnu v tomto

určení.

(3) Výkon rozhodčího nálezu se bude řídit zákony týkajícími se

výkonu soudních rozhodnutí platných ve státě, na jehož území

se takovýto výkon žádá.96

Princíp pacta sunt servanda by mal zamedziť štátu dovolávať sa svojej imunity

k vyhnutiu sa záväzkom, do ktorých vstúpil slobodne a vedome. Nadto nie je rozumné

predpokladať, že neštátne súkromné strany, ktoré často disponujú rovnakou

vyjednávacou silou ako zúčastnená štátna strana, by vstupovali do zmlúv, ktoré by štátu

umožňovali vyhnúť sa vykonateľnosti nevýhodných nálezov tým, že sa dovolá imunity

suverénneho štátu. Korporátne zmluvné strany obecne neuzatvárajú zmluvy, aby

dosiahli Pyrhovo víťazstvo.

Zmienená teória dvojakého vyňatia z imunity vyplývajúceho z arbitrážnej doložky

nebýva v medzinárodných dohodách priamo zakotvená. Washingtonská konvencia

napriek tomu, že ukladá štátom záväzok ctiť arbitrážny nález, povoľuje imunitu

z exekúcie nálezu.

Britský State Immunity Act z roku 1978 jasne stanovuje, že podvolenie sa jurisdikcii

automaticky nezahŕňa prípadné podvolenie sa pre účely výkonu nálezu. Pododdiel (3)

96 Článek 54 sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států. Částka 83.


55

oddielu 13 presne vymedzuje podmienky, za ktorých je možné uplatniť princíp imunity

z vykonateľnosti, obsiahnutý v predchádzajúcom pododdiele (2)

(2) ... (a) nebude poskytnuté žiadne plnenie v neprospech štátu

na základe súdneho príkazu alebo príkazu k reálnemu

konkrétnemu plneniu zmluvy nariadenej súdom alebo nebude

poskytnutá náhrada vo forme pozemkov alebo iného

(b) majetok štátu nebude predmetom žiadneho konania

o vykonateľnosti rozsudku alebo arbitrážneho nálezu...

(3) Pododdiel (2) nebráni poskytnutiu akéhokoľvek plnenia

alebo zahájenia akéhokoľvek konania so písomným súhlasom

dotyčného štátu; a akýkoľvek taký súhlas (ktorý môže byť

obsiahnutý v predchádzajúcej zmluve) môže byť vyjadrený ako

uplatňujúci sa v obmedzenom rozsahu alebo obecne; ale na

ustanovenie púheho podvolenia sa jurisdikcii súdov sa nedá

dívať ako na súhlas v zmysle pododdielu 2.97

Hoci posledná veta odkazuje iba na podvolenie sa jurisdikcii súdov, je zrejmé, že je

princíp možné aplikovať aj na arbitrážne dohody, ktoré nie sú považované za

dostatočný dôvod pre podvolenie sa jurisdikcii súdov za účelom vykonateľnosti

arbitrážneho nálezu podľa pododdielu (2).

Existujú súdne rozhodnutia, z ktorých sa na prvý pohľad javí, že podporujú nahliadanie

na vyňatie z imunity z jurisdikcie v zmysle, že vždy súčasne zahŕňa vyňatie z imunity

z exekúcie.

Článok 24 pravidiel ICC z roku 1988 (v poslednom platnom znení čl. 28) ukladá strane,

ktorá sa v arbitrážnej dohode alebo arbitrážnej doložke zaviazala k riešeniu sporov na

základe pravidiel ICC, prijať záväzok splniť akýkoľvek arbitrážny nález a vzdať sa

práva na odvolanie.

97 Pododdiel (2) a (3) oddielu 13 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978), prekl. aut.


56

Každý rozhodčí nález je pro strany závazný. Postoupením

svého sporu k rozhodčímu řízení podle těchto Pravidel se strany

zavazují neprodleně splnit jakýkoli rozhodčí nález. Má se za to,

že se strany vzdávají svého práva na jakoukoli formu odvolání,

pokud lze takové vzdání se práva platně uskutečnit.98

Napriek tomu je možné nájsť rozhodnutia, ktoré tomuto obecnému stanovisku odporujú

v tom zmysle, že arbitrážnu dohodu sa stále nedá považovať za vyňatie z imunity

z exekúcie, pokiaľ sa o nich táto dohoda výslovne nezmieňuje.99

Podľa amerického práva by ani výslovne vyjadrené vyňatie z imunity z exekúcie

neznamenalo, že majetok štátu držaný a užívaný výlučne pre verejné aktivity štátu je

dosiahnuteľný ako prípadné plnenie z výkonu arbitrážneho nálezu. Americký Foreign

Sovereign Immunities Act obmedzuje všetku exekúciu na majetok užívaný ku

komerčným účelom. Oddiel 1610(a), ktorý vymedzuje výnimky z obecného pravidla

ustanoveného v oddieli 1609 tohto zákona, ustanovuje, že na majetok cudzieho štátu sa

vzťahuje imunita z exekúcie. Vykonateľnosť nálezu sa môže týkať iba majetku, ktorý je

užívaný ku komerčným aktivitám. Z toho je možné vyvodiť, že na základe tohto zákona

sa môže štát brániť exekúcii arbitrážneho nálezu na majetku užívanom ku komerčným

účelom (obecne) z titulu imunity suverénneho štátu, a to i v prípadoch, kedy sa takej

imunity výslovne vzdal (v arbitrážnej dohode alebo doložke).

Na druhú stranu podľa britského práva o imunite suverénneho štátu100, podľa Európskej

konvencie o imunite štátu101 a podľa Návrhu článkov Komisie pre medzinárodné právo

o jurisdikčnej imunite štátov a ich majetku102 by takto výslovne vyjadrené vyňatie z

imunity učinilo majetok držaný a užívaný v zmysle acta iure imperii dosiahnuteľným

pre prípadné plnenie.

98 Článek 28 Pravidel rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna 1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce (Mezinárodní obchodní komora), 2004. 99 LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International, 2003. S. 752. 100 State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal Materials 1123 (1978). 101 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 102 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005.


57

3.4.4 Vymedzenie komerčných aktivít štátu

Na rozdiel od predchádzajúcej kapitoly, kde sme sa sústredili na možné obmedzenie

imunity štátu na základe vzdania sa imunity z exekúcie103, v tejto časti sa pokúsime

o vymedzenie majetku štátu, ktorý môže byť použitý ako plnenie z prípadného

arbitrážneho nálezu. Teda ako presne vymedziť majetok, s ktorým bolo nakladané

v zmysle acta iure gestionis, pretože je to práve účel, za akým sa majetok používa,

ktorý rozhoduje o tom, či majetok môže byť použiteľný ako plnenie.

Konkrétnu interpretáciu je možné nájsť vo vyššie už niekoľkokrát zmieňovaných

Návrhoch článkov Komisie pre medzinárodné právo o jurisdikčnej imunite štátov a ich

majetku, kde ju dôsledne špecifikuje článok 18 v odstavci (1)(b) a (c)104:

Žiadne obmedzujúce opatrenia v zmysle obstavenia, zadržania

alebo exekúcie na majetku štátu nemôžu byť učinené

v súvislosti s konaním pred súdom iného štátu s výnimkou

nasledujúcich a iba nasledujúcich prípadov:

...

(b) Štát vyčlenil alebo označil majetok ako určený

k uspokojeniu žalobného nároku, ktorý je predmetom tohto

konania; alebo

(c) majetok je vo výslovnom užívaní alebo je zamýšľaný

k užívaniu štátom pre iné než vládne nekomerčné účely

a nachádza sa na území štátu, kde sa uskutočňuje arbitrážne

konanie, a je vo vecnej súvislosti so žalobným nárokom, ktorý

je predmetom konania...105

Citovaná Európska konvencia o imunite štátu z roku 1972 neobsahuje všeobecné

ustanovenie obmedzenia imunity štátu na základe komerčného účelu daného majetku,

ale vyžaduje v tomto zmysle zvláštne prehlásenie zmluvne zaviazaného štátu:

103 Tu v zmysle vstupu do exekučného konania ako takého. 104 Abitrážnu dohodu je ale možné považovať za platné prehlásenie o vzdaní sa imunity z exekúcie podľa článku 18, odstavca (1)(a)(ii). 105 Článok 18 Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991, vol. II, Part Two. United Nations, 2005.


58

Žiadne exekučné opatrenia alebo predbežné opatrenia voči

majetku zmluvného štátu nesmú byť učinené na území iného

zmluvného štátu s výnimkou prípadov, kedy štát s týmto

výslovne vyjadril písomný súhlas v akomkoľvek konkrétnom

prípade a to iba v rozsahu tohto vyjadrenia.106

Podobné obmedzenie s ohľadom na uplatnenie nároku na komerčne používaný majetok

je možné nájsť tiež v kľúčovom rozhodnutí francúzskeho súdu vo veci Eurodif v. Irán.

Eurodif v. Irán

V súvislosti s iránskou revolúciou Irán ukončil svoju účasť na projekte obohacovania

nukleárnych palív Eurodif a odmietol uhradiť záväzky vyplývajúce z kúpnej zmluvy

uzavretej medzi jednotlivými akcionármi projektu. Eurodif a ďalší účastníci projektu

zahájili proti Iránu arbitrážne konanie podľa pravidiel ICC. Naviac sa im podarilo

získať nariadenie ochranného opatrenia o majetku projektu od parížskeho Tribunal de

Commerce oprávňujúce k prevzatiu dlhu voči Iránu od jedného z účastníkov projektu na

základe zmluvy o pôžičke. Odvolací súd potom zrušil oprávnenie k prevzatiu dlhu

a prehlásil imunitu Iránu v tejto záležitosti. Kasačný súd následne zrušil rozhodnutie

súdu nižšej inštancie a deklaroval pritom za obecne platné pravidlo, že neexistuje žiadna

imunita štátu v situácii, kedy je prevzaté aktívum užívané k hospodárskym alebo

obchodným účelom v súlade s právom súkromným.107 Prevažujúcim pohľadom je, že

existujúca príčinná súvislosť medzi majetkom vyčleneným pre exekúciu

a predmetným žalobným nárokom je nevyhnutným predpokladom (conditio sine qua

non) pre vykonateľnosť exekúcie vo Francúzsku.

Finálne rozhodnutie v predchádzajúcom prípade odkazuje na problém príčinnej

súvislosti. Je obtiažne si predstaviť ospravedlnenie pre to, prečo by strana pred

francúzskym súdom si nárokujúca komerčný majetok štátu, ktorý je v príčinnej

106 Článok 23 European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972. In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina, Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: < http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de> 107 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 402 – 404.


59

súvislosti s nárokom, mohla dosiahnuť vykonateľnosti arbitrážneho nálezu na týchto

aktívach, a pritom by existovala iná sporová strana, ktorej by bolo znemožnené

dosiahnuť vykonateľnosti nálezu len preto, že neexistuje príčinná súvislosť jej nároku

s relevantným komerčným majetkom.

Francúzsky Kasačný súd (Cour de cassation) nedávno zvrátil svoju doterajšiu

jurisprudenciu. Teraz je tomu tak, že arbitrážna dohoda v zásade konštituuje

konkludentné vzdanie sa imunity z exekúcie, a to prinajmenšom tam, kde zjednané

arbitrážne pravidlá požadujú (čo je takmer vždy), aby bolo z prípadného arbitrážneho

nálezu plnené zmluvnými stranami. Výkon arbitrážneho nálezu je teraz považovaný za

integrálnu súčasť arbitrážneho procesu a jeho oprávnenosť nie je posudzovaná prípad od

prípadu na základe predmetu sporu.108

Obmedzenie z možného plnenia z arbitrážneho nálezu uvalené na komerčne užívaný

majetok štátu v príčinnej súvislosti s nárokom môže predstavovať vážnu komplikáciu

pri rozhodnutí o tom, či je možné dosiahnuť vykonateľnosť arbitrážneho nálezu proti

štátu. Záväzky štátu plniť proti dodávkam tovarov alebo služieb alebo uhradiť

kapitálový vklad do spoločného podniku často vyvstávajú až v neskoršej fáze

zmluvného vzťahu. Pokiaľ štát nepričlení konkrétne aktívum pre použitie v transakcii,

nemusí existovať žiadny odpovedajúci majetok v príčinnej súvislosti s predmetným

nárokom. Naviac môžu byť aktíva dostupné k exekúcii umiestnené v štáte samotnom,

čo ďalej zhoršuje možnosť exekúcie.

Podľa amerického práva nie je požadovaná žiadna príčinná súvislosť medzi majetkom,

o ktorom sa v spore jedná, a predmetným nárokom. Foreign Sovereign Immunities Act

obsahuje zvláštne ustanovenie o exekúcii nálezov, ktoré nezahŕňa požiadavku na

príčinnú súvislosť. Oddiel 1610 pododdiel (a) odstavec (6) napríklad uvádza:

Majetok cudzieho štátu na území Spojených štátov, tak ako je

definovaný v oddieli 1603(a) tejto kapitoly, používaný pre

komerčné účely v Spojených štátoch, nebude požívať imunitu

z obstavenia pre účely exekúcie alebo z exekúcie samotnej, na

základe súdneho rozhodnutia vydaného súdom Spojených

108 PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004. S. 292.


60

štátov alebo Štátom po dátume, kedy tento zákon vstúpi

v platnosť, pokiaľ

...

(6) sa súdne rozhodnutie zakladá na príkaze potvrdzujúcom

arbitrážny nález vydaný proti cudziemu štátu s výnimkou

situácie, kedy by obstavenie pre účely exekúcie alebo exekúcia

samotná boli v rozpore s akýmkoľvek ustanovením arbitrážnej

dohody.109

Podľa švajčiarskeho práva je pre exekúciu arbitrážneho nálezu požadovaná určitá

príčinná súvislosť so Švajčiarskom nad rámec púhej existencie majetku, voči ktorému je

exekúcia uplatňovaná. Judikáty sa často zakladajú na predpoklade, že arbitrážna dohoda

obsahuje konkludentné vzdanie sa imunity z exekúcie. Musí preto existovať príčinná

súvislosť medzi arbitrážou a Švajčiarskom, a nie medzi predmetným žalobným

nárokom a majetkom, o ktorom sa v spore jedná. Podľa rozhodnutia v prípade LIAMCO

švajčiarskeho Tribunal Fédéral nebola skutočnosť, že miesto uskutočňovania

arbitrážneho konania je vo Švajčiarsku, základom pre dostatočnú opodstatnenosť

exekúcie vo Švajčiarsku. V tomto prípade totiž miesto uskutočňovania arbitrážneho

konania neurčili zmluvné strany, ale arbitrážny tribunál sám.110

Švédsky Odvolací súd (Svea Court of Appeal) uznal oprávnenosť žiadosti LIAMCO

a v súlade s tým prehlásil arbitrážny nález vykonateľným tým istým spôsobom ako

rozhodnutia švédskych súdov. Líbya sa odvolala k Najvyššiemu súdu (Supreme Court),

ale predtým, než Najvyšší súd vydal rozhodnutie vo veci, došlo k mimosúdnemu

urovnaniu sporu. LIAMCO stiahlo svoju žiadosť, resp. odvolanie a rozhodnutie

švajčiarskeho súdu nenadobudlo charakteru veci rozsúdenej (res iudicata). Súdny senát

väčšinovo rozhodol vyhovieť žiadosti o výkone arbitrážneho nálezu a s ohľadom na

otázku imunity štátu konštatoval nasledujúce:

109 Oddiel 1610 (a)(6) US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_20_97.html> 110 FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford University Press, 2004. S. 1140 -1144.


61

Prijatím arbitrážnej doložky obsiahnutej v článku 28

koncesionárskych dohôd Líbya, ktorá inak vo svojej

zvrchovanosti suverénneho štátu požíva rozsiahlych práv

imunity z jurisdikcie u švédskych súdov, musí byť považovaná

za vzdávajúcu sa svojich práv na dovolanie sa imunity.

Skutočnosti, ktoré od tej doby vyšli najavo, nevedú k odlišnému

záveru. Záležitosti, ktoré boli rozhodnuté v arbitrážnom náleze,

sú podľa švédskeho práva arbitrovateľné. Neexistujú

skutočnosti, ktoré by činili výkon arbitrážneho nálezu zjavne

nezlúčiteľným so základnými zásadami švédskeho práva.

Žiadosti o prehlásenie o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu

preto bude vyhovené.111

3.5 KOMPLEXNOSŤ PROBLÉMU SUVERENITY ŠTÁTU

Súdny spor vo veci LIAMCO ilustruje komplexnosť vnútroštátnych právnych noriem

upravujúcich imunitu suverénneho štátu a ťažkosti, s ktorými sa žalujúca strana z tohto

dôvodu potýka, keď usiluje o exekúciu na majetku štátu. V tomto arbitrážnom procese

bola priznaná spoločnosti LIAMCO významná náhrada škody za porušenie koncesie na

ťažbu ropy zo strany Líbye. Na základe arbitrážneho nálezu LIAMCO zahájilo konanie

o výkone arbitrážneho nálezu vo Francúzsku, Švédsku, Švajčiarsku a v Spojených

štátoch. Iba súd vo Švédsku vydal rozhodnutie o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu,

zatiaľ čo v ostatných troch štátoch bolo rozhodnutie o vykonateľnosti nálezu zamietnuté

z rozličných dôvodov. Vo Francúzsku bolo pozastavené konanie o exekúcii na

líbyjských účtoch u parížskej banky podľa teórie absolútnej imunity štátu.112

111 HOBÉR K. Some Comments on the Arbitration Agreement and on State Immunity. Mannheimer Swartling, 2003. S. 9 – 11. 112 McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of 1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School, 1984. S. 409 – 419.


62

V Spojených štátoch odmietol súd nárok spoločnosti na základe štátnej doktríny113. Vo

Švajčiarsku sa Federálny najvyšší súd (Federal Supreme Court) uzniesol, že arbitrážny

nález je vykonateľný, ale obstavenie majetku štátu Líbye bolo zrušené pre nedostatočnú

príčinnú súvislosť právneho vzťahu so Švajčiarskom. A konečne švédsky Odvolací súd

uplatnil jurisdikciu a odoprel Líbye imunitu z exekúcie. Líbya sa proti rozhodnutiu

odvolala k švédskemu Najvyššiemu súdu pre preskúmanie, či môže LIAMCO

uplatňovať nárok na majetok Líbye určený ako ku komerčným, tak k nekomerčným

účelom. Rozhodnutie na tejto úrovni už ale nebolo vydané, vzhľadom k tomu, že došlo

k mimosúdnemu vyrovnaniu.

Vyššie uvedené rozsudky vo veci právnych konaní dokladajú mimoriadnu zložitosť

problematiky, čo sa týka vzťahu medzi vykonateľnosťou arbitrážnych nálezov (súdnych

rozhodnutí o výkone) a ich exekúciou na strane jednej a konceptov imunity

suverénneho štátu na strane druhej, je možné učiniť zhrnutie:

(1) Akonáhle štát vo svojom jednaní so zahraničnou spoločnosťou prijme

medzinárodnú arbitráž, námietka imunity z jurisdikcie pravdepodobne nebude

úspešná.

(2) Vyňatie z imunity z jurisdikcie neznamená ipso facto vyňatie z imunity

z exekúcie.

(3) Imunita z exekúcie je predmetom oveľa väčšej kontroverzie než imunita

z jurisdikcie, vzhľadom k tomu, že doktrína obmedzenej imunity suverénneho

štátu prijímaná väčšinou krajín sa sústredí hlavne na imunitu z jurisdikcie,

pričom jednania štátov vo vzťahu k imunite z exekúcie zďaleka nie sú

jednotné.

(4) Imunita z exekúcie musí byť rešpektovaná vo všetkých prípadoch, kedy je

majetok štátu využívaný k verejným účelom (res publica publicis usibus

destinata).

113 Toto rozhodnutie súdu bolo kritizované vládou Spojených štátov v písomnom stanovisku, ktoré ako amicus curiae (osoba, ktorá má právo činiť procesné úkony v súdnom konaní bez toho, aby bola jeho účastníkom) postúpila k ďalšiemu prejednaniu Odvolaciemu súdu.


63

4 4 4 4 ZÁVEZÁVEZÁVEZÁVERRRR

V tejto práci sme sa na základe rozhodcovských nálezov, rozsudkov, vnútroštátnych

právnych predpisoch i medzinárodných zmluvách pokúsili o zhodnotenie

a zodpovedanie špecifických otázok, ktoré vyvstávajú v situácii, kedy je jednou zo strán

medzinárodného arbitrážneho konania štát, a s tým súvisiaceho konceptu suverenity

štátu. Jednalo sa nám predovšetkým o arbitrabilitu takých sporov a spôsob vzniku

a interpretácie arbitrážnych dohôd, na základe ktorých sa možné spory medzi stranami

predkladajú k riešeniu arbitrážnemu tribunálu, o mieru v akej sa štát vzdáva alebo môže

vzdať imunity z jurisdikcie a imunity z exekúcie.

Prezentované arbitrážne nálezy, príp. rozsudky v súvisiacich súdnych konaniach

ilustrujú mimoriadnu komplexnosť celej problematiky a to, ako rozdielna je právna

úprava imunity štátu vo vnútroštátnych právnych normách jednotlivých krajín. Podobne

sa od seba môžu odlišovať aj stanoviská jednotlivých súdov, ktoré majú rozhodnúť

o vykonateľnosti arbitrážneho nálezu.

V súvislosti s problémom subjektívnej arbitrability sa štáty ako zmluvné strany v

medzinárodnom kontexte nemôžu spoliehať na obmedzenia svojho vnútroštátneho

práva s cieľom spochybniť arbitrážnu dohodu, do ktorej slobodne a vedome vstúpili.

Spôsob úpravy v medzinárodných zmluvách nie je jednotný. To isté platí pre

vymedzenie právneho statusu ostatných právnych subjektov založených štátom.

Čo sa týka účinku arbitrážnej dohody uzavretej subjektom alebo treťou stranou pre štát,

jej dodržiavanie nemôže byť požadované od strany t.j. štátu, ktorá dohodu nepodpísala,

pokiaľ táto strana nie je tak či tak viazaná podpisom subjektu alebo tretej strany,

zmocnených jednať jej menom na základe suverénneho aktu udeľujúceho im právo

predložiť spor k arbitráži.

Ďalej môžeme konštatovať, že akonáhle štát vo svojom jednaní so zahraničnou

spoločnosťou pristúpi na medzinárodnú arbitráž, námietka imunity z jurisdikcie

pravdepodobne nebude úspešná. Vyňatie z imunity z jurisdikcie ale ešte nepredstavuje

ipso facto vyňatie z imunity z exekúcie a nebýva takto v medzinárodných zmluvách


64

priamo zakotvené. Rozsah vzdania sa imunity z exekúcie bude závisieť na skutočnej

alebo prisudzovanej vôli strán.

Podľa očakávaní je imunita z exekúcie predmetom oveľa väčšej kontroverzie než

imunita z jurisdikcie, vzhľadom k tomu, že doktrína obmedzenej imunity suverénneho

štátu prijímaná väčšinou krajín sa sústredí hlavne na imunitu z jurisdikcie, pričom

jednania štátov vo vzťahu k imunite z exekúcie sa od seba výrazne líšia.

Často býva pre exekúciu arbitrážneho nálezu požadovaná určitá príčinná súvislosť s

majetkom, voči ktorému je uplatňovaná, prípadne s krajinou, kde sa o súdnu exekúciu

arbitrážneho nálezu žiada. Vymedzenie komerčného majetku štátu, voči ktorému je

možné uplatniť nárok súkromnej strany podložený arbitrážnym nálezom, je obtiažne

a často súvisí i s problematickou definíciou toho, čo je vlastne verejnou aktivitou štátu

a čo je aktivitou súkromnej alebo komerčnej povahy.

Obecne platí, že imunita z exekúcie musí byť rešpektovaná vo všetkých prípadoch, kedy

je majetok štátu využívaný k verejným účelom v zmysle acta iure imperii.


65

LITERATÚLITERATÚLITERATÚLITERATÚRARARARA

[ 1 ] BLAKESLEY C. L. et al. Cases and Materials on the International Legal

System. 4th Edition. New York: The Foundation Press, 1995.

[ 2 ] BLESSING M. Introduction to Arbitration – Swiss and International

Perspectives. Swiss Commercial Law Series; Vol. 10. Frankfurt am Main :

Helbing und Lichtenhahn, 1999.

[ 3 ] BOUCHEZ J. L. The Prospects for International Arbitration: Disputes

between States and Private Enterprises. In: Journal for International

Abitration 8, 1991. S. 81 – 115.

[ 4 ] DELAUME R. G. State Contracts and Transnational Arbitration. In:

American Journal of International Law 75, 1981. S. 784 – 819.

[ 5 ] DOE J. International Arbitration and State Immunity: How To Miss a Point.

New York: Challenge Bookstores, 2001. 119 s.

[ 6 ] FOUKONA J. D. State Immunity – A Vanuatu Perspective. In: Journal of

Pacific Law, Working Paper 1 of Volume 5. Suva: The University of South

Pacific, 2001. [citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web:

<http://www.vanuatu.usp.ac.fj/journal_splaw/Working_Papers/Foukona1.ht

ml#_edn16>

[ 7 ] FOX G. H. – NOLTE G. – ROTH B. R. – STACY H. Sovereignty:

Essential, Variegated, or Irrelevant? ASIL - Proceedings of the Annual

Meeting, 2005. S. 387 – 400.

[ 8 ] FOX H. The Law of State Immunity. 2. vydanie. New York: Oxford

University Press, 2004. 572 s.

[ 9 ] HOBÉR K. Some Comments on the Arbitration Agreement and on State

Immunity. Mannheimer Swartling, 2003. 11 s.

[ 10 ] CHOVANCOVÁ K. Medzináodné rozhodcovské konanie v obchodnej

praxi. 1. vydanie. Bratislava: VEDA, 2005. 126 s.


66

[ 11 ] KREJČÍ O. Mezinárodní politika. 1. vydání. Praha: Victoria Publishing,

1997. 511 s.

[ 12 ] LEON, B. – TERRY, J. Special Considerations When State Is a Party to

International Arbiration. In: Dispute Resolution Journal, 2-4/2005. New

York: American Arbitration Association, 2006. S. 69-77.

[ 13 ] LEW, J. D. M. – MISTELIS L. A. - KRÖLL S. M. Comparative

International Commercial Arbitration. Hague: Kluwer Law International,

2003. 953 s.

[ 14 ] MALENOVSKÝ, J. Mezinárodní právo veřejné – Obecná část. 2. vydání.

Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně, svazek 167.

Brno: Doplněk, 1997. 216 s.

[ 15 ] MANIRUZZAMAN, A. F. State Enterprise Arbitration and Sovereign

Immunity Issues: A Look at Recent Trends. In: Dispute Resolution Journal,

8-10/2005. New York: American Arbitration Association, 2005. S. 76-84.

[ 16 ] McGOWAN, P. M.. Arbitration Clauses as Waivers of Immunity from

Jurisdiction and Execution under the Foreign Sovereign Immunities Act of

1976. In: New York Law School Journal of International and Comparative

Law, volume 409, number 1, 1984. New York: New York Law School,

1984. S. 409 – 419.

[ 17 ] PETERS A. International Dispute Settlement: A Network of Cooperational

Duties. In: European Journal of International Law, Vol. 14, No. 1, 2003. S. 1

– 34.

[ 18 ] PETROCHILOS G. Procedural Law in International Arbitration. Oxford

Private International Law Series. New York: Oxford University Press, 2004.

436 s.

[ 19 ] RABAN P. Alternativní řešení sporů, arbitráž a rozhodci v České a

Slovenské republice a zahraničí. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck,

2004. 745 s.


67

[ 20 ] ROZEHNALOVÁ, N. Mezinárodní právo obchodní II. díl – Řešení sporů. 2.

vydání. Edice učebnic Právnické fakulty Masarykovy university v Brně,

svazek 214. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 1999. 181 s.

[ 21 ] SCHEU H. Ch. Problematika judiciálních mechanismů v současném

mezinárodním právu. 1. vydání. Praha: EUROLEX Bohemia, 2005. 213 s.

[ 22 ] SÖDERLUND, Ch. The State as a Party in Arbitration and Issues of

Sovereign Immunity. In: Materials from the Conference for Legal

Professionals. Almaty: The Supreme Court, 2004.

[ 23 ] ŠTURMA P. Mezinárodní dohody o ochraně investic a řešení sporů. 1.

vydání. Praha: Linde Praha a.s., 2001. 268 s.

[ 24 ] WOYKE, W. Handwörterbuch Internationale Politik. Bonn: Lizenzausgabe

für die Bundeszentrale für politische Bildung, 2000. 622 s.


68

DOKUMENTYDOKUMENTYDOKUMENTYDOKUMENTY

[ 25 ] Ad Hoc Award of November 18, 1983 Benteler v. Belgium, Journal of

International Arbitration 1984, 184 et seq.

[ 26 ] Arbitration Between States, State Enterprises, or State Entities, and Foreign

Enterprises. Santiago de Compostela: Institut de Droit International, 1989.

[ 27 ] Convention for the Pacific Settlement of International Disputes. Haag, 1899.

[citácia dňa 5. júna 2006] Dostupné na World Wide Web: <www.pca-

cpa.org/english/bd/bden/1899eng.pdf>

[ 28 ] Draft Articles on Jurisdictional Immunities of States and their Property, with

commentaries. In: in Yearbook of the International Law Commission, 1991,

vol. II, Part Two. United Nations, 2005.

[ 29 ] European Convention on State Immunity. Basel: Council of Europe, 1972.

In: Viadrina International Law Project, Europa-Universität Viadrina,

Frankfurt (Oder) [citácia zo dňa 11.júla 2006]. Dostupné na World Wide

Web: <http://voelkerrecht.euv-frankfurt-o.de>

[ 30 ] Charta Organizace spojených národů a Statut Mezinárodního soudního

dvora. Ostrava: Aries, 1993, s. 5 - 69.

[ 31 ] Pravidla rozhodčího řízení Mezinárodní obchodní komory platná od 1. ledna

1998. ICC č. publikace 808. Paříž: International Chamber of Commerce

(Mezinárodní obchodní komora), 2004.

[ 32 ] Report of the International Law Commission on the work of its fifty-first

session, 3 May – 23 July 1999. In: Official Records of the General

Assembly, Supplement No. 10. Exctract from the Yearbook of the

International Law Commission, vol. II (2). New York: United Nations, 1999.

[citácia dňa 20. júla 2006] Dostupné na World Wide Web:

<http://www.un.org/law/ilc/index.htm>


69

[ 33 ] Sdělení č. 420/1992 Sb. federálního ministerstva zahraničních věcí o

sjednání Úmluvy o řešení sporů z investic mezi státy a občany druhých států.

Částka 83.

[ 34 ] State Immunity Act 1978 c. 33/1978, reprinted in 17 International Legal

Materials 1123, (1978).

[ 35 ] The Mavrommatis Palestine Concessions. PCIJ, Ser. B., No. 3. 1924. In:

Publications of the Permanent Court of International Justice Series A – No.

2, Collection of Judgments. Leyden: A. W. Sijthoff’s Publishing Company,

1924. Dostupné na World Wide Web:

<http://www.worldcourts.com/pcij/eng/decisions/

1924.08.30_mavrommatis>

[ 36 ] United Nations Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign

Arbitral Awards. New York: United Nations, 1958. [citácia dňa 11. júla

2006]. Dostupné na World Wide Web: <www.lexmercatoria.org>

[ 37 ] US Foreign Sovereign Immunities Act 1976. US Code Collection of Cornell

Law School, Title 28, Part IV., Chapter 97 – Jurisdictional Immunities of

Foreign States [citácia dňa 11. júla 2006]. Dostupné na World Wide Web:

<http://www.law.cornell.edu/uscode/html/uscode28/usc_sup_01_28_10_IV_

20_97.html>

[ 38 ] Vyhláška č. 176/1964 Sb. ministra zahraničních věcí o Evropské úmluvě

o mezinárodní obchodní arbitráži. Částka 74.

[ 39 ] Vyhláška č. 74/1959 Sb. ministra zahraničních věcí o Úmluvě o uznání a

výkonu cizích rozhodčích nálezů. Částka 35.

DOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAMDOKUMENTAČNÍ ZÁZNAM O O O O DIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCIDIPLOMOVÉ PRÁCI

Centrum informačních a knihovnických služeb

KNIHOVNA VŠE

Autor Zuzana Verčinská

Název práce Medzinárodná arbitráž a suverenita štátu

Fakulta Fakulta mezinárodních vztahů

Specializace vedlejší Komerční jazyky

Rok obhajoby 2006

Počet stran 72

Počet příloh 0

Vedoucí práce JUDr. Ing. Zuzana Trávníčková, PhD.

Anotace

Ústrednou témou práce je súvislosť medzi arbitrážnym konaním a princípom imunity suverénneho štátu. Vo vzájomnej interakcii sú diskutované a na konkrétnych, v odbornej literatúre často citovaných rozhodcovských nálezoch, rozsudkoch, zákonných úpravách a medzinárodných zmluvách ilustrované špecifické otázky suverenity (imunity) štátu v spojitosti s arbitrážnym konaním. Práca si kladie za cieľ zhrnutie záverov ohľadom arbitrability, vzniku a interpretácie arbitrážnych dohôd a spôsobilosti štátu do nich vstupovať, imunity štátu z jurisdikcie, imunity štátu z exekúcie a spôsobu, akým sa štát tejto imunity vzdáva alebo môže vzdať.

Klíčová slova štát, suverenita, imunita, arbitráž, jurisdikcia, exekúcia, vzdanie sa imunity

Místo uložení

Signatura Známka