7 – 8 / 2 0 1 744

Vladimír Reisel

Slovač v Paríži

Povojnový Paríž sa stal stredobodom svetových udalostí. V júli 1946 sa tam začala mierová konferencia, ktorá trvala až do jesene. Po nej nasledovali valné zhromaždenia OSN a Paríž sa stal aj sídlom UNESCO.

Už v máji 1946 sa konala prvá väčšia výstava českého a slovenského mo-derného maliarstva v galérii na Rue La Boétie. Jej organizátorom bol Adolf Hoffmeister, vtedajší sekčný šéf na našom ministerstve informácií, a pripra- vil ju neúnavný parížsky občan, svetoznámy avantgardný maliar Josef Ší-ma, ktorý v tých rokoch tiež úradníčil na našom veľvyslanectve ako porad-ca pre veci umenia. So Šímom som sa spriatelil a stretávali sme sa takmer denne nielen v úrade, ale aj na mnohých vernisážach, v jeho ateliéri, v na-šej domácnosti či na aperitívoch v malých kaviarničkách Latinskej štvr-te. Pred mojím odchodom z Paríža mi venoval jeden zo svojich diel z roku 1934, obraz Dáma v lóži, ktorý dlhé roky visel v mojom pražskom, neskôr v bratislavskom byte, až sa napokon dostal tam, kam patrí, do zbierok praž-skej Národnej galérie.

Na otvorenie výstavy prišla do Paríža početná skupina českých a sloven-ských výtvarných umelcov a medzi nimi aj viacerí moji priatelia: Ján Mud-roch, Peter Matejka, Jozef Šturdík, Ladislav Guderna, Orest Dubay, výtvarný teoretik Karol Vaculík a ďalší. Prirodzene, niekoľko dní som bol ich hostiteľom a sprievodcom nielen po Paríži, ale aj v Chartres, Rouene a na normandskom pobreží. Hostil som ich najmä chýrečným normandským calvadosom, ktorý som si obstarával u majiteľa malého hotelíka v Deauville, kam som po celý čas svojho pobytu vo Francúzsku často chodieval na víkendy. Jeho calvados bol ten pravý domáci jablkami voňajúci trúnok a moji slovenskí hostia naň nevede-li zabudnúť. Naposledy mi ho pripomenul Karol Vaculík na vernisáži výstavy z celoživotného diela môjho priateľa maliara Frica Hoffstädtera v Slovenskej národnej galérii (máj 1990). Až do svojej smrti naň nezabudli Mudroch a Ma-

45S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

tejka, ktorí sa mi neskôr revanšovali peknými obrázkami. Pri pohľade na ne vždy cítim jablkovú vôňu calvadosu z Normandie.

Mierová konferencia priviedla do Paríža zo spisovateľských radov Iva-na Horvátha a Daniela Okáliho, z Washingtonu Juraja Slávika-Neresnického a Thea H. Florina a z Clementisovho kabinetu Miloša Ruppeldta a Mateja An-dráša.

Keď sme už pri mierovej konferencii, nemôžem nespomenúť niekoľko veče-rov, ktoré sme my mladí „zajaci“, Florin, Ruppeldt, Andráš a ja, strávili v spo-ločnosti nášho vtedajšieho ministra zahraničných vecí Jana Masaryka v jeho apartmáne v hoteli Palace Athénée, kde býval aj vtedajší štátny tajomník mi-nisterstva zahraničných vecí Vladimír Clementis. Dvaja vedúci našej miero-vej delegácie z času na čas pozvali niekoľkých delegátov a spolu s nimi aj nás, mladých poskokov, na večeru do niektorej zo známych gurmánskych reštau-rácií. Masaryk, ako bolo známe, zle spával, a tak nás zavše po večeri pozval k sebe do hotela ešte si trochu posedieť a pohovoriť o niečom inom ako o po-litike. Bol veľmi srdečný, všetkým nám tykal a nazýval nás krstnými mena-mi. Zakaždým dal priniesť fľašu škótskej whisky, sódu a ľad a dlho do noci sme sa bavili o všetkom možnom i nemožnom. Boli to pre mňa nezabudnuteľ-né chvíle, veď som mal možnosť spoznať tohto vynikajúceho diplomata z ľud-skej stránky. Jeho zmysel pre humor, bezprostrednosť, takmer básnivosť jeho reči boli očarujúce. Chvíľami iskril ako ohňostroj, a vzápätí zosmutnel, ako-by sa cez neho prehnali dáke životné chmáry. Myslím, že napriek svojej ro-bustnej postave a niekedy hýrivej letore bol citlivý, ľahko zraniteľný. Mal som dojem, že tento veľký človek bol aj veľkým dieťaťom: hral sa so slovami, sršal mladistvým vtipkovaním, smial sa ako rozšafný mladík, a vzápätí zvážnel ako múdry starec. Cez vojnu som počúval jeho prejavy z československého vysie-lania londýnskeho rozhlasu, a tak som mu sem-tam pripomenul jeho šťavna-té výrazy. Páčila sa mi jeho charakteristika nacistov, ktorých nazval „skopčák-mi“. Nepochybne si nás, mladých Slovákov, pozýval na osobné posiedky aj pre-to, že mal rád Slovensko. A zaiste aj preto mal priateľský vzťah k Vladovi Cle-mentisovi. Ich rozhovory, ktorých som bol vtedy nevdojak svedkom, mali ráz skôr kamarátsky ako úradný. Nepočul som, že by sa boli oslovovali „pán minis-ter“ alebo „pane státní tajemníku“. V tom čase som nemohol tušiť, že zažijem tragický skon týchto dvoch veľkých osobností našej histórie. Začiatkom mar-ca 1948 som odišiel služobne z Paríža do Prahy na akési konzultácie. Keď som 10. marca o ôsmej ráno prišiel do Černínskeho paláca, vstupný vestibul minis-terstva zahraničných vecí šumel zlovestnou vravou. Vrátnik mi vzápätí zvesto-val smutnú správu, že „pan ministr se zabil pádem z okna“. Priznám sa, že mi

7 – 8 / 2 0 1 746

– ako málokedy – vyhŕkli slzy... Spomenul som si, ako nás v Paríži pozýval do svojho apartmánu so slovami: „Mládenci, poďte si ku mne trochu posedieť, je mi samému smutno.“ Tentoraz mu bolo samému smutno naposledy...

Vráťme sa však k veciam všednejším a menej smutným. Napríklad k ma-lému posedeniu s ministrom vnútra londýnskej exilovej vlády a voľakedajším básnikom Jurajom Slávikom-Neresnickým vo vychýrenej parížskej cukrárni Rumpelmayer na Rue de Rivoli. Ako nám Slávik povedal, pán Rumpelmayer pochádzal z Bratislavy. Pozval nás tam na zmrzlinu: mňa, moju ženu, Florina a Ruppeldta. Servírovali nám ju, pravdaže, v parádnych miskách a s parádnym obložením. Slávik nezaprel v sebe slovenského zemana a elegána. Keď si na-bral zmrzlinu na lyžičku a niesol ju pravou rukou k ústam, ľavú ruku chrbtom hore si pod ňu podložil, ako keď farár podkladá pod svätú hostiu zlatú tácku. Nám to naozaj pripadalo ako omšový obrad, a tento obrad zaujal aj pozornosť iných návštevníkov cukrárne. Márna sláva, pán je pán. Zvláštne, ako sa taká-to groteskná maličkosť vryje do pamäti. Keď sme neskôr v Prahe s Ruppeldtom a Florinom zašli do cukrárne, zmrzlinový obrad Juraja Slávika sme napodob-ňovali, pravda, nie s takou neopakovateľnou eleganciou. Sľubujem, že teraz, keď telesné pozostatky slovenského ministra a básnika previezli zo Spojených štátov na Slovensko, prečítam si po mnohých rokoch znovu jeho verše – veď som ich čítal ešte ako gymnazista a celkom mi vypadli z pamäti.

Históriu parížskej mierovej konferencie ponechám historikom. Namiesto histórie vyrozprávam historku „mierového pochodu“, ktorý nám jednej noci pripravil francúzsky bezpečnostný dôstojník pridelený našej delegácii. V tom čase vo francúzskej tlači, v parlamente a vo verejnosti vôbec prebiehala vzru-šujúca pikantná diskusia o zákaze verejných domov, ktorým Francúzi hovo-ria „maisons closes“ – uzavreté domy alebo salóny lásky. Veľkou bojovníčkou proti týmto salónom, ktoré, možno povedať, patria k histórii Francúzska, bo-la poslankyňa kresťanskej strany Madame Richardová. Parlament napokon zrušenie verejných domov odhlasoval, no prostitúcia, samozrejme, nevymiz-la. Centrum Paríža sa naďalej hmýrilo „šľapkami“, ktoré aj cez deň postávali na rohoch ulíc a ponúkali „zakázanú lásku“. Pritom sa pridŕžali akéhosi zákona z minulého či ešte skoršieho storočia a potenciálnych klientov oslovovali na-príklad vetou: „Nenudí vás prechádzať sa sám?“ Taká veta podľa onoho záko-na nepripúšťala možnosť obvinenia z prostitúcie. Ale už veta „Nechcete sa so mnou vyspať?“ znamenala možnosť trestného stíhania.

Jedného dňa nám onen francúzsky dôstojník navrhol celonočnú prechádz-ku po najlepších parížskych domoch lásky. Na výpravu sme sa tešili najmä my mladší a menej dôležití členovia našej mierovej delegácie. Priznám sa, netu-

47S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

šil som, ako luxusne sú vybavené tieto stánky Venušine, priam ako v Balzaco-vých časoch. Koľko tam bolo mladých i zrelších ošperkovaných krásavíc, ako noblesne návštevníkov vítala „Madame“, vedúca či majiteľka verejného domu. Pravdaže, nechýbalo šampanské a pri odchode vizitka, ktorá symbolicky zna-menala: „Príďte zas!“ Tej noci však, hoci naša skupina bola dosť početná, všet-ky tie „mesdames“ obišli naprázdno – okrem šampanského a čiernej kávy sme nedali zarobiť ani im, ani personálu. Hádam neublížim dobrej povesti Daňa Okáliho, Ivana Horvátha a iných našich spisovateľov a novinárov, keď prezra-dím, že boli účastníkmi tejto turistickej výpravy. Sprevádzala nás predsa fran-cúzska ochranka.

Intelektuálna či umelecká Slovač sa po vojne etablovala v Paríži na kratší či na dlhší čas v hojnej miere. Za mojich čias najdlhšie boli dočasnými paríž-skymi občanmi Alexander Matuška, Koloman Sokol, Jozef Šturdík, Juraj Špi-tzer a Herman Klačko. Nebudem opisovať, ako využívali svoj pobyt, obme-dzím sa len na tie veselé či pikantnejšie zážitky a trápenia, ktoré som s niekto-rými z nich prežil.

Začnem Alexandrom Matuškom. V meste, ktoré miloval, ale aj v jeho šir-šom okolí, od kanála La Manche až po slnečnú vínorodú Champagne, pobu-dol za mojich čias dva razy, a zakaždým dlhšie – zásluhou vtedajšieho povere-níka školstva a osvety Laca Novomeského, ktorý mu poskytol pomerne slušné študijné štipendiá. Matušku som poznal už počas vojny, keď tu a tam prišiel do Bratislavy zo svojich vtedajších vidieckych „vyhnanstiev“. Neviem, akým doj-mom pôsobil na svojich žiakov ako profesor a človek, ale mne sa vždy javil ako hundravý dedko, hoci v čase, keď bol v Paríži, ani zďaleka ešte nemal dedkov-ský vek. Mám pocit, že takíto mladí hundraví dedkovia sa v slovenskej literatú-re vždy vyskytovali, aj v minulosti, aj v prítomnosti. Možno to vyplýva z akejsi dedičnej podozrievavosti slovenského sedliaka, čo večne striehne na ploty svo-jej záhrady, na konáre ovocných stromov, ktoré prevísajú k susedovi, na medze svojich rolí a na všetko, čo je moje. Nechcem vyratúvať týchto hundravých, na-mosúrených dedkov, ustavične hľadajúcich kadejakých pravotárov. Naša dob-romyseľná spoločnosť ich často ohľaduplne premenúvala napríklad na baťkov. Nuž, Slovák je duša mäkká.

Pokiaľ ide o Matušku, táto čudná nátura sa ešte výraznejšie prejavovala v parížskom prostredí, zoči-voči akoby večne bezstarostným Francúzom. Na-príklad urážlivosť, u Matušku taká vystupňovaná, je Francúzom, a najmä Pa-rížanom veľmi vzdialená, ak nie celkom neznáma. V spoločnosti našich fran-cúzskych priateľov, pri ich vtipkovaní a uťahovaní, ktoré je im vlastné, sme so ženou vždy tŕpli, či sa pán z Vlkanovej urazene nezdvihne a neodíde. Matuška

7 – 8 / 2 0 1 748

totiž nepoznal hranice medzi urážkou a žartovným ironizovaním. Na čo všet-ko sa len vedel uraziť! Uvediem malý príklad.

Raz mu jeho bratislavská teta, u ktorej sa po vojne na dlhé roky usídlil, po-slala po niekom domáce klobásy. Šaňo zrejme zatúžil po typickom slovenskom jedle, hoci zavše chodieval obedovať alebo večerať aj k nám a žena sa mu sna-žila pripraviť jedlá na náš spôsob. Priniesol teda klobásy a požiadal moju že-nu, aby uvarila fazuľový prívarok so smotanou, ale taký, že na ňom budú plávať červené paprikové oká. V malej ruskej bodege blízko veľvyslanectva, kam sme chodievali nakupovať rôzne ruské špeciality, vrátane kaviáru, sa žene podari-lo zohnať suchú bielu fazuľu aj kyslú smotanu. Na večeru, pripravenú s takými peripetiami, sme pozvali aj našich priateľov, četkárov Wyčaza a Jiřího Drtinu. Keď sa na stole objavili taniere s fazuľovou omáčkou, na ktorej podľa Šaňovho želania plávali červené oká, napodiv bleskurýchle zistil, že moja žena mi nade-lila väčší kus klobásy ako ostatným. To ho tak urazilo, že vstal od stola a od-mietol jesť. Nijaké prehováranie ani revízia klobásovej nádielky nepomohli. Zaťal sa, odsadol si a z kúta počúval naše chvály na vynikajúce jedlo. Sliny pre-gĺgal za pomoci koňaku, ktorého do polnoci skonzumoval neúrekom. Hladný a stále napaprčený odišiel do svojho hotela. Ale na druhý deň okolo obeda pri-kvitol a skromne sa opýtal, či náhodou nezostalo aspoň trocha tej fazule.

Ďalšie kulinárske problémy vznikli, keď sa mu jedného dňa zažiadalo ma-kových slížov. Mojej žene neostávalo nič iné, iba zháňať mak. Ako sa ukáza-lo, nebolo to vôbec jednoduché. Vo štvrti Vaugirard, neďaleko nášho bytu, bo-lo malé trhovisko, kde robila denné nákupy. Ako dobrú zákazníčku ju pozna-li všetci predavači a boli ochotní zohnať všetko, čo potrebovala do kuchyne. Mak sa však zohnať nedal, no poradili jej, že ho dostane v lekárni. Vypravila sa teda do blízkej lekárne, ale keď si pýtala pol kila maku, lekárnik jej povedal, že podľa predpisov mak je opiát a môže dostať iba desať deka. A tak chudera mo-ja žena pochodila všetky okolité lekárne. No a slíže musela urobiť sama. Ma-tuška si na nich pochutnal, zato ja som dostal od ženy hubovú polievku, že ta-kéto chúťky Slovače jej spôsobujú len trable a možno vzbudila podozrenie le-kárnikov, že užíva ópium.

Pri tejto makovej historke som si nevdojak spomenul na výstavu českého a slovenského maliarstva, o ktorej som už hovoril. Vtedy po vernisáži skupi-na slovenských maliarov kráčala po Champs Elysées a jeden z nich odrazu len vytiahol z tašky veľký makovník a uhrýzal si z neho. Keď som sa ho spýtal, na-čo si priniesol z domu makovník, vysvetlil mi, že u nás sa hovorí, vraj v Parí-ži je hlad. Pravda, potraviny boli ešte na lístky, ale všetko bolo dostať aj na voľ-nom trhu. A v reštauráciách ani lístky nežiadali, o čom som svojich priateľov

49S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

výtvarníkov presvedčil, keď som ich pozval do najbližšej reštaurácie na veče-ru. Pravdaže, makovníky tam nepodávali.

Obeťou pri Matuškových nákupných rozmaroch, tak ako pri jeho roz- maroch kulinárskych, bola aj moja žena. Spomedzi jej zážitkov spomeniem na ilustráciu iba dva. Raz mu zišlo na um, že potrebuje nové topánky. A tak sa s ním vybrala na nákup. No nebol by to Matuška, keby si nevzal do hlavy, že chce práve také topánky, aké sa už ani u nás (tobôž v Paríži) nenosili. S hrubými podrážkami a hranatými špicami. Pochodila s ním desiatky obchodov, ale také starosvet-ské topánky nie a nie zohnať. Napokon sa im to predsa len podarilo v akom-si topánkovom bazári na ulici Vaugirard. Bol to vzor ešte spred vojny. Matuš-ka bol uveličený. A uveličený bol aj majiteľ bazára, lebo sa zbavil nepredajnej stariny.

Iný prípad, trochu pikantný, sa týka nákupu pánskych spodkov. V čase, o ktorom je reč, muži už nosili slipy. Matuška však bol aj v tomto klasik-tra-dicionalista. Slipy asi pokladal za mondénnu zvrhlosť a silou-mocou chcel tri-kotínové spodky siahajúce až nad kolená. Kde ich zohnať v „skazenom“ Parí-ži? Pochodili po mnohých obchodoch i obchodných domoch, ale takých gatí nebolo. Napokon, tak ako tie hranaté topánky aj spodky sa našli v akomsi za-strčenom obchodíku. Opäť Šaňo i predavač boli spokojní. Podobná tortúra sa opakovala s kravatami, ponožkami a inými náležitosťami pánskej módy à la Alexander Matuška.

Raz som sa však Šaňovi pomstil za všetky nákupné útrapy, ktoré mne a že-ne spôsobil. Jeden podvečer sme zašli, ako sme mali vo zvyku, na aperitív do malého bistra Bar vert v Latinskej štvrti. Matuška navrhol, že by sme mohli zájsť do niektorého nočného lokálu na Montmartri. Súhlasil som, no povedal som mu, že keď už ideme do takej háklivej štvrte, mali by sme si pre istotu kú-piť ochranné prostriedky: človek nikdy nevie, čo sa môže prihodiť. A tak sme sa pobrali do najbližšej lekárne-drogérie. Pred vchodom ma, pravda, vždy os-týchavý Matuška prehováral, aby som to vybavil sám. No bol som neoblomný a prinútil som ho ísť so mnou. V prázdnej lekárni nás úslužne privítala mladá krásna apatekárka. Rozvinul sa dialóg.

Predavačka: Dobrý večer, páni. Čo si želáte?Obrátil som sa na Šaňa a vyzval som ho, aby povedal, čo si želáme. Po bez-

nádejne dlhej zámlke som musel zaúradovať ja: Prezervatívy.Predavačka: Aké si želáte, francúzske, alebo americké?Opäť som sa obrátil na Šaňa, aby sa k veci vyjadril. Nevyjadril sa.Ja: Prirodzene, americké.Predavačka: Máte pravdu, sú kvalitnejšie. A koľko si želáte?

7 – 8 / 2 0 1 750

Radil som sa so Šaňom, ale márne. Na otázku, či si kúpime tucet, alebo veľ-tucet, neodpovedal. A tak som rozhodol sám: Dajte nám každému pol tucta.

Šaňo si vydýchol s nádejou, že jeho útrapám je už koniec. Ale apatekárku to začalo zabávať a pokračovala: Akú veľkosť?

Ja (k Matuškovi): Mám pýtať najväčšie, či stredné?Hromy-blesky v Šaňových očiach a opäť dlhá hnevlivá zámlka. A tak som

sa na jeho rozpakoch začal zabávať aj ja a sebavedome som odpovedal: Priro-dzene, najväčšie.

Apatekárka s neskrývaným úsmevom odpovedala: Ako si želáte.Matuška sa začervenal až po uši a potichu zavrčal: Prestaň už, ty hovädo!Apatekárka: Mám to zabaliť každému zvlášť, alebo spolu?Ja: Každému zvlášť.A z pomsty som nechal Šaňa, nech si svoj prídel zaplatí, čo s trasúcimi sa

rukami aj urobil. Vonku som si musel vypočuť ďalšie nadávky, zatiaľ čo pekná slečna vnútri sa neodolateľne usmievala.

Nočné hodiny sme strávili v Ève, kde tancovali polonahé tanečnice. Zo Ša-ňa spadla mrzutosť až po druhej fľaši šampanského, ktoré som, ako zvyčaj-ne, platil ja. Prezervatívy sme si pekne-rúče doniesli neporušené domov. Keď som sa po rokoch stretol s Matuškom v klube spisovateľov, hrdo mi ukázal je-den z oných parížskych suvenírov, ktorý nosil pri sebe ako talizman. Čo sa sta-lo s ostatnými, neviem.

Čitateľ si iste všimol, že vo svojom rozprávaní demýtizujem niektoré „ne-smrteľné postavy“ našej literatúry a umenia, s ktorými som sa vo Francúzsku, či lepšie povedané v Paríži (ale aj doma a inde) stretával. Robím to zámerne a rád, lebo sa mi nepozdáva, že bohabojný slovenský národ, vyznávajúci jedno-božstvo, zotrváva ešte vždy vo svojom predkresťanskom, pohanskom období: vyznáva mnohých bohov. Nenazýva ich síce bohmi, ale dáva im najrozličnejšie prívlastky, napríklad „najväčší“. No nezabúda ani na podstatné mená ako ne-stor, hviezda, génius, zjav, baťko a podobne. Pritom Slovač veľmi rada svojich dejateľov najrozličnejšieho zrna nielen uvádza na trón, ale aj detronizuje. Pod-ľa času a okolností. Často si pritom rozličné skupiny nášho národa prihrieva-jú vlastnú polievku. Až sa nám raz podarí urobiť z našich velikánov ľudí, bu-de môcť tento národ vstúpiť do Európy a do sveta. Preto si dovolím aj naďalej demýtizovať všetkých a všetko. Robím to preto, lebo taká je moja letora, a nie preto, že by som bol veriaci človek. Podľahol som aj ja neraz najrozličnejším mýtom, ale v hĺbke duše som sa im bránil a iba zriedka som mával pocit hrie-chu. Nežiadam však rozhrešenie a nemienim ani platiť odpustky. No nikdy sa neuchýlim k takému chrapúnstvu, akého sme svedkami v dnešných časoch –

51S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

že spisovateľ Dominik Tatarka nazve svojho spisovateľského kolegu Petra Ji-lemnického, s prepáčením, kokotom (Slovenské pohľady, 3/1990). Aj to je ná-vrat k dávnym pohanským časom nášho národa. Ibaže vtedy sa tomu hovori-lo nadávky a dnes sa tomu nežne hovorí čosi ako blahodarný vplyv Nežnej re-volúcie.

Veľa-veľa času sme s Matuškom strávili spolu počas jeho dvoch pobytov v Paríži. Takmer denne prichádzal podvečer pred šiestou „vyzdvihnúť“ ma z úradu. Každú sobotu prišiel buď na veľvyslanectvo, alebo k nám do-mov, aby sme s ním strávili víkend. Mnoho stoviek hodín sme s ním vy-sedávali na terasách kaviarní, v ma-lých literárnych baroch v Latinskej štvrti, na Place du Tertre pri Sacré-Cœur, poprechodili sme množstvo galérií, divadielok, navštevovali sme ateliéry mojich španielskych pria-teľov umelcov, ale aj Folies Bergère, Casino de Paris, Moulin Rouge, slo-vom, ukázali sme mu všetko, čo sa v Paríži vtedy dalo vidieť. A nielen v Paríži. Zašli sme si pozrieť aj ka-ted-rály v Rouene, v Chartres a v Re-meši. Niekoľko víkendov sme strávili v Normandii, kde sme si prezreli „ne-dobytné“ pevnosti atlantického valu pánov Hitlera a Rommela a navštívi-li sme aj honosné kasíno v Deauvil-le, kde mal Šaňo dokonca možnosť prehrať niekoľko stoviek starých frankov a ja zopár tisícok. Našťastie Matuška veľa nerozprával, zato tým väčšmi vní-mal. Myslím, že sme mu darovali oveľa viac ako ktokoľvek z jeho priateľov. Ne-viem, či sa v jeho zápiskoch z tých čias uchovala aspoň časť dojmov a zážitkov, ktoré sme mu poskytli. Ktovie, či si spomínal napríklad na jedinečnú oberač-ku v slnečnej Champagni. Mňa so ženou pozvali na ňu vinohradníci z Épernay, s ktorými som sa zoznámil na malej slávnosti pri pomníku Slovákov a Čechov padlých v prvej svetovej vojny. Prizvali sme aj Matušku a redaktora Wyčaza, nášho starého priateľa. Kto mal to šťastie a strávil čo len jeden deň v tomto sl-nečnom kraji, keď v podjeseni vonia hroznom, muštom zo zvláštnych drobných

Vladimír Reisel s manželkou Margitou v Deauville – 1946

7 – 8 / 2 0 1 752

bobúľ viniča, z ktorých sa robí svetoznáme šumivé víno, má zážitok na celý ži-vot. Ochutnávali sme všetky možné druhy šampanského a naši hostitelia nám hrdo ukazovali nielen svoje menšie pivničky, ale aj obrovské podzemné pivni-ce-tunely, kde popri miliónoch ležato poukladaných fliaš premávali malé vláči-ky úzkokoľajnej železničky. Nezabudli nám darovať tucet fliaš skutočne pravé-ho šampanského. Ak chcete, pravého domáceho, teda vynikajúceho. Nech mi nikto nehovorí, že vinári sú lakomci, ako sa možno dočítať v Balzacovej Eugé-nii Grandetovej. Pán Grandet pochádzal z iného kraja, z okolia mesta Tours, ktoré som takisto navštívil v akejsi služobnej záležitosti. Spomeniem malú prí-hodu, ktorá popiera lakomstvo vinohradníkov z tohto kraja. Keď sme sa autom vracali z Tours do Paríža, zastavili sme sa na obed v mestečku Vouvray, kde sa tuším odohráva príbeh Eugénie Grandetovej, v malej reštaurácii pri ceste. Bo-li sme jediní hostia a majiteľ, ako Francúzi hovoria – „patron“, sa dal s nami do reči. Keď sa dozvedel, že sme z Československa, povedal nám, že cez vojnu utie-kol do Anglicka, zoznámil sa tam s mnohými Čechmi a Slovákmi a spriatelil sa s nimi. Hoci našu krajinu nepoznal, prechovával k nej sympatie. Pred odcho-dom nám daroval niekoľko fliaš svojho vína, ktoré pred okupáciou zakopal v pivnici. Musím povedať, že to bolo najlepšie víno, aké som vo Francúzsku, a nielen vo Francúzsku, pil. Bol to ročník 1939.

Matuška, ako je známe každému, kto ho poznal, nevynikal miernosťou. Na-opak, bola mu vlastná zádrapčivosť, hraničiaca niekedy až so zlomyseľnosťou, ba aj s tým, čomu sa hovorí hrubosť. No v Paríži mu chýbali obete – na Fran-cúzov si netrúfol a na mňa a moju ženu chtiac-nechtiac musel brať ohľady, le-bo bez nás by bol býval stratený. Raz si však predsa len obeť našiel. Jedného dňa som dostal list od Andreja Mráza, v ktorom mi písal, že jeho žena, maliar-ka Lea Mrázová, príde na študijný pobyt do Paríža, a prosil ma, aby som sa jej trochu venoval a pomohol jej s ubytovaním, s návštevami galérií, výstav a po-dobne. Matuška, keď som mu oznámil jej príchod, nebol nijako nadšený, len si vzdychol „No zbohom!“, ako to mal vo zvyku. Lei som ubytovanie našiel, bo-li s Matuškom susedia. A tak sa nám stala spoločníčkou na terasách kaviarní a v umeleckých baroch Latinskej štvrte. Jej štebotanie a smiechoty vyvoláva-li u Matušku nielen grimasy, ale aj ustavičné napomínanie. Myslel si, že všet- ci nás pozorujú. Nedal si povedať, že Francúzi sú zarytí individualisti a stara-jú sa predovšetkým o seba. Veru, Lea si od Šaňa vtedy veľa vytrpela. Našťas- tie si veľmi nebrala k srdcu jeho ustavičné karhanie a profesorské napomína-nie.

Raz Matuškova zlomyseľnosť dosiahla vrchol. Priateľ Óscar Domínguez mi poradil, aby sme niekedy zašli do černošského podniku Bal Negro na sobot-

53S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

ňajšiu tancovačku. Bolo to na ulici Blomet, blízko nášho bytu vo štvrti Vaugi-gard. A tak sme sa ta vybrali. Černosi tancovali parádne a s patričným tem-peramentom. Nechýbala ani tanečná erotika. Na Leu, vtedy moletku v najlep-ších rokoch, sa obracali žiadostivé zraky mladých urastených černochov. Moja žena, ktorá mala dákych štyridsaťpäť kíl, vyvolávala v nich skôr súcit. Čosko-ro sa zjavil pred Leou statný černoch a požiadal ju o tanec. Lea nevedela, čo robiť, ale Matuška ju nemilosrdne vyduril do tanca, aby sa tanečník neurazil, a celý šťastný škodoradostne pozoroval, ako zmáha africký tanec. Pravdaže, ďaleko zaostávala za vášnivými čiernymi tanečnicami. Matuškovi až srdce ple-salo od zlomyseľnosti. „Tak jej treba!“ vyrážal chvíľami a zapíjal škodoradosť červeným vínom. Tanečník nám ju vrátil ešte skôr, ako prestala hrať hudba. A mala až do skončenia bálu pokoj.

Prišiel však čas, keď sa Šaňo dočkal podobného škodoradostníka. Do Parí-ža pricestoval na kratší pobyt môj starý priateľ maliar Vilo Chmel aj so svojím bratom lekárom Láďom, s ktorým som pred vojnou býval na Štefánikovej kole-ji v Prahe. Prirodzene, ich príchod sme náležite oslávili v našom byte, kde tiek-lo víno aj koňak Rémy Martin. Bol to jeden z najbúrlivejších večerov u nás, ta-ký, že aj susedia, hoci Francúzi majú zmysel pre zábavu a hurhaj, snažili sa nás búchaním na stenu trocha utíšiť. Lenže komu sa kedy podarilo utíšiť neskrot-ného Vila Chmela?

Vilo bol výmyselník nad výmyselníkov. Ale to, čo vykonal Matuškovi v ten večer, hraničilo s hororom. Keď si Matuška, zničený koňakom, išiel pospať do vedľajšej izby, Vilo sa tam prikradol s tanierom sardiniek a zapchal mu nimi nos a uši. Šaňo, ktorý aj tak mal ťažkosti s dýchaním, sa razom prebudil a o na-dávkach, ktoré nasledovali, nechcem ani hovoriť. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa v kúpeľni obriadil. Potom si, mĺkvy ako ryba, opäť zasadol medzi nás, ale ne-prehovoril už ani slovo. Po tejto priateľskej návšteve sme museli v izbe vyme-niť tapety, lebo Šaňo prskal sardinky na všetky strany. Ešte niekoľko dní sa na Vila pajedil, no napokon sa uzmierili.

Iný náš hosť, Jožko Šturdík, patril zasa k najtichším. Aj s ním sme pochodi-li po známych parížskych útulných i búrlivých zákutiach a aj po širšom oko-lí až po Normandiu, a on väčšinu času strávil kreslením. Kreslil krajinky, ka-tedrály, ale i tanečnice z „kasín“. Doma potom mnohé z nich prekreslil tušom.

Pekné chvíle som zažil s Kolomanom Sokolom. Bolo to v štyridsiatom ôs-mom roku. Jedného dňa som dostal z Bratislavy od Sokola telegram, že priletí do Paríža. Prosil ma, aby som ho čakal na letisku. V stanovený deň som ho te-da očakával na letiskovej colnici. S batožinou neboli nijaké problémy, zato col-níci začali prezerať množstvo grafík, ktoré niesol so sebou. Našťastie francúz-

7 – 8 / 2 0 1 754

ski colníci nepokladali grafiku za umelecké dielo a po krátkom čase Koloma-na veľkoryso prepustili. Ubytoval sa v hoteli, kde býval Matuška a neskôr aj Juraj Špitzer. Hneď po príchode mi oznámil, že by rád usporiadal výstavu svo-jich grafík z obdobia pred vojnou a z čias pobytu v Mexiku. Bol presvedčený, že dobrý výtvarník sa môže stať známym, len keď vystavuje v mekke umenia, v Paríži. Napokon sa výstava uskutočnila a ani v parížskom umeleckom la-byrinte neostala bez povšimnutia. Hoci, treba povedať, francúzski milovníci umenia nikdy veľmi neobľubovali grafiku. Takže aj tých niekoľko priaznivých kritík možno nazvať Sokolovým úspechom.

Sokol sa zdržal v Paríži dosť dlhý čas, napokon pricestovala za ním z Brati-slavy aj manželka so synom a spolu sa na jeseň toho istého roku vrátili natrva-lo do Spojených štátov.

Strávil som s Kolomanom Sokolom veľa pekných chvíľ aj v ateliéroch mojich španielskych priateľov maliarov, aj pri vínku v krčmičkách na Montparnasse a Montmartri. Musím povedať, že bol veľmi zatrpknutý prijatím, akého sa mu dostalo u nás doma. Zachovali sme sa k nemu naozaj macošsky. Zahodili sme šancu mať doma veľkého umelca, ktorý mohol vychovať celú generáciu moder-ných výtvarníkov, najmä grafikov. Je škoda, že mu vedeli umožniť sebarealizá-ciu v Mexiku, no nie na Slovensku. Kto za to nesie zodpovednosť?

Za mojich čias zavítali do Paríža mnohí moji známi i menej známi, kto-rí potrebovali takú či onakú pomoc, ale zväčša sprievodcu po nočnom Paríži. A tak som chtiac-nechtiac pochodil všetky možné nočné lokály, ktoré, mimo-chodom, Francúzi nazývajú „boîtes de nuit“, čo v doslovnom preklade zname-ná „nočné škatule“. Najskromnejšie želanie mal môj dobrý známy ešte z praž-ských študentských čias profesor Jan Mukařovský: aby som mu obstaral žia-rovku stovku, lebo také žiarovky vtedy u nás nebolo dostať; pre istotu som mu kúpil tri. Andrej Bagar, ktorý prechádzal cez Paríž do Londýna, a neskôr po-tom môj dobrý priateľ profesor akademik Igor Hrušovský mali jedinú túžbu: poznať nočný Paríž. Nuž čo, vtedy boli mladí, a musím povedať, že parížske krásavice po nich veru požmurkávali. Nečudo, veď boli fešáci.

Dúfam, že návštevníci od nás mi boli, a podaktorí ešte sú, vďační za sprie-vodcovské služby. No jeden z nich sa mne, Milošovi Ruppeldtovi, ktorý istý čas pracoval tiež na našom veľvyslanectve, a Theovi H. Florinovi, ktorý pri-šiel do Paríža na valné zhromaždenie OSN ako tajomník vtedy už ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, zavďačil osobitým spôsobom. Bol to Kamil Winter, redaktor Rudého práva. Požiadal nás, aby sme ho povodi-li po nočnom Montmartri. Stalo sa – povymetali sme s ním množstvo loká-lov, poplatili sme toho veľa. Keď sa vrátil do Prahy, v služobnej správe, ktorá

55S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

sa dostala aj na ministerstvo zahraničných vecí, napísal, že Slováci, menovite Reisel, Ruppeldt a Florin, žijú v Paríži na veľkej nohe. Keďže som Wintera od-vtedy nevidel, ďakujem mu až teraz. Za seba aj za svojich priateľov Miloša a Thea.

Pravdupovediac, ani od Alexandra Matušku, keď sme sa po rokoch opäť stretávali v Bratislave, som sa nedočkal slovka vďaky. Vracal sa často k svojim parížskym zážitkom, ale ani mňa, ani moju ženu neráčil spomenúť. Za-to nás oboch ráčil príležitostne pou-rážať. Nuž, aj to je asi vlastnosť „gé-niov“. Pokiaľ ide o mňa, nič mu ne-vyčítam. Čo sa stalo, už sa neodsta-ne.

Začiatkom roku 1949 sa moje pô-sobenie v Paríži blížilo ku koncu. Do Prahy som sa mal vrátiť v mar-ci. Približne v tom istom čase sa mal do Prahy vrátiť aj môj priateľ Miloš Ruppeldt, ktorý neskôr šiel praco- vať na naše veľvyslanectvo v Dillí. A tak sme sa rozhodli stráviť posledné dni pobytu vo Francúzsku na Azúro-vom pobreží. Óscar Domínguez nám poradil, aby sme sa ubytovali u je-ho priateľa Marcela v Juan-les-Pins; vlastnil tam malý hotel s reštaurá-ciou a po dlhé roky v ňom prichy-ľoval známych parížskych maliarov, zväčša Španielov, medzi nimi aj Pabla Picassa. S Óscarovým po španielsky nadneseným glejtom pre Marcela vybrali sme sa začiatkom marca, moja žena, ja a Miloš, do Marseille, kam nás pozval náš priateľ z čias vojny Ladislav Hu-ďák, ktorý bol v Marseille naším novopečeným konzulom.

Keď už spomínam Huďáka, nemôžem spolu s ním nespomenúť aj Gejzu Rácza, s ktorým som sa zoznámil, tak ako s Huďákom, cez vojnu na obedoch u pani Königovej na Francisciho ulici. Pani Königová súkromne a po domácky vyvárala obedy a večere pre niekoľkých „vybraných“ koštírantov. Rácz s Huďá-kom pracovali v obchodnej spoločnosti, ktorá mala aj počas vojny spojenie so zahraničnými firmami. Gejzu Rácza, citlivého, vzdelaného človeka, milovní-

Brusel – Veľká noc 1947

7 – 8 / 2 0 1 756

ka literatúry a umenia, menovali tuším v roku 1947 naším konzulom v Paríži. Rodina mu ostala v Bratislave a Gejza viedol v Paríži samotársky život, aspoň sa tak zdalo. Ja a manželka sme sa s ním síce vídali dosť často, zväčša v našom byte alebo na terasách bistier pri aperitíve, ale čo bolo mimo týchto stretnu-tí, sme nevedeli. Preto nás ako blesk z jasného neba zasiahla správa, že Gejza spáchal samovraždu: skočil z terasy Tracadéra a bol namieste mŕtvy. Bulvárne noviny túto tragédiu trocha rozmazávali, písali dokonca o drogách. Malý hlú-čik ľudí, medzi nimi aj ja s manželkou, ho odprevadil na poslednej ceste. Leží na ktoromsi zastrčenom parížskom cintoríne. Hoci sme boli priatelia, do jem-ných a zložitých meandrov jeho života som neprenikol. Trojzväzkové bibliofil-ské vydanie Verlaina, ktoré mi ešte za vojny priniesol zo Švajčiarska, som veno-val Miroslavovi Válkovi na šesťdesiatiny. Aj preto, že jeho preklady tohto bás-nika sú vynikajúce. Válek mi povedal, keď som mu zväzky odovzdával, že sa k Verlainovi ešte vráti. Žiaľ, už to nestihol.

Moje druhé auto, Citroën 11BL, traction avant – predný náhon, bolo iba rok staré a po vtedy ešte poloprázdnych francúzskych cestách sme uháňali na juh stodvadsiatkou. Najkrajšou partiou nášho putovania bolo krásne, malebné Po-vensalsko, pravdaže, aj s chýrnym mistrálom, ktorý pozohýnal platany popri ceste, takže rástli šikmo. Nemohli sme, prirodzene, obísť van Goghovo Arles ani pápežský Avignon, kde bolo cítiť dávnejšiu i veľmi dávnu minulosť s jej ne-slýchaným šarmom a pompéznou nádherou. Ospalé Arles a avignonské stre-doveké uličky či honosný pápežský palác sa nám javili ako najkrajšie klenoty. Nedalo nám nezastaviť sa na známom avignonskom moste; spieva sa o ňom v pesničke, ktorú pozná každý Francúz: Na avignonskom moste sa tancuje, na avignonskom moste sa tancuje dokola... Túto ľudovú pesničku transponoval do češtiny môj obľúbený veľký český básnik Karel Toman v básni Na avignonském mostě (zbierka Stoletý kalendář).

V Avignone sme spomínali aj na Rabelaisov Chinon, ktorý sme nedávno ta-kisto navštívili a ktorý bol v našich predstavách perlou francúzskych miest. A koľko sme videli iných drahokamov! Katedrály v Štrasburgu, v Remeši, v Rou- ene, v Chartres, zámky na Loire.

Provensalsko, ktorým sme prechádzali ako v ošiali, bolo nielen slnečné, ale skutočne sladké. Tam by človek naozaj chcel umrieť. No jedinečné bolo aj Marseille s mraveniskom ľudí na hlavnej triede Canebière i s nenapodobiteľ-nou rybacou polievkou bouillabaisse, na ktorej sme si rozkošnícky pochutna-li. Starý známy prístav začínali vtedy búrať, namiesto neho sa dvíhal do výš-ky nový, honosný. Hmýrilo sa tam množstvo lodí z celého sveta, tak ako davy ľudí na Canebière. Ach, Marseille a jeho okolie, dejiská Pagnolovho Mariusa!

57S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

A tá spevavá, hrmotná reč jeho obyvateľov, tie útulné i hlučné krčmičky s prú-tenými kreslami na chodníkoch! Nezabudnuteľné. Ako to pichľavé slnko a pr-vé mimózy na každom kroku. To všetko som nikdy viac už neuvidel, ale vidím to stále, je to stále vo mne.

Moje prvé a posledné „dolce far niente“ vo Francúzsku na Azúrovom po-breží bolo vskutku nádherné. V marci v štyridsiatom deviatom roku bola francúzska Riviéra takmer prázdna: nijaké turistické mravenisko. Na plá-ži pred hotelom U Marcela sme sa kúpali len my traja: moja žena, ja a Mi-loš Ruppeldt. Zažili sme tam však jednu neturistickú návštevu, ktorú nemô-žem nespomenúť, lebo pôsobila na nás veľmi groteskne. Jedného dňa pristála v tamojšej zátoke f lotila britského kráľovského námorníctva. Z terasy hotela, kde sme práve raňajkovali, sme pozorovali anglických návštevníkov. Pri móle pristáli najprv člny s dôstojníkmi, prirodzene, v parádnych uniformách, ktorí sa porozchodili po baroch, bistrách a krčmičkách. Z ďalších vyloďovacích čl-nov sa vyrojili námorníci oblečení vo futbalových dresoch rozličných farieb a rozbehli sa priamo na miestne ihrisko, kde až do večera prebiehal turnaj medzi družstvami jednotlivých krížnikov. Večer potom, už preoblečení do uniforiem, zaplnili terasy krčmičiek a popíjali – čo iné? – pivo. Ktovie, či im chutilo francúzske, ktoré ani farbou, ani chuťou nepripomínalo zázvorové čierne pivo z anglických pubov, na ktoré boli navyknutí doma. Miestni rybá-ri, s ktorými sme sa spriatelili, popíjali spolu s nami tamojší vynikajúci pas-tis a uškŕňali sa nad vášnivými pivármi, ktorí sa aj z tohto piva boli schop-ní poriadne opiť, čo pre Francúzov, najmä južanov, je niečo nepredstaviteľ-né, ba priam zvrátené. Nečudo, že ani jednému z námorníkov nezišlo na um vylihovať na krásnej pieskovej pláži, tobôž kúpať sa v mori – veď ho mali pl-né zuby.

V hoteli sme mali osobitné privilégium. Patrón Marcel nám vždy večer ne-chával na určenom mieste kľúč od baru, aby sme si po oneskorenom návrate mohli sami naliať pohárik pred spaním. Ráno sme iba povedali, čo sme kon-zumovali. Nám, celkom cudzím ľuďom, absolútne dôveroval. Vtedy ešte českí a slovenskí turisti mali v cudzine dobré meno. Okrem toho, boli sme priateľ-mi parížskych španielskych umelcov, ktorí pri svojich návštevách pomaľova-li steny miestností maľbami alebo kresbami: zaiste aj pobyty platili obrazmi. Prirodzene, že sme raňajkovali, obedovali i večerali spolu s Marcelom a jeho šarmantnou ženou. Mimochodom, Marcel bol vášnivým lovcom vtákov. Ako dobrý nimród poznal naše výborné lovecké zbrane, a tak sme sa pred odcho-dom dohodli, že mu raz od nás prinesiem brokovnicu. Žiaľ, už nikdy som sa do tých končín nedostal.

7 – 8 / 2 0 1 758

Jedného dňa nás Marcel zoznámil s Picassovým synom Paulom, ktorý mal akési staršie americké auto, taký americký koráb ciest, ale nemal dosť benzí-nu (bol ešte na prídel), a tak som mu predal celú kopu kupónov, ktorých som mal ako diplomat nadostač. Ak sa dobre pamätám, ani trochu sa nepodobal na otca. Bol ryšavý. A červená farba vlasov, pokiaľ viem, nie je typická pre Špa-nielov.

Byť na Azúrovom pobreží, a nevidieť jeho perly, letoviskové i neletoviskové, ktoré sú tam jedna vedľa druhej naozaj ako na náhrdelníku, bolo by neodpus-titeľným hriechom. A tak aj my sme si prezreli všetko, čo sa dalo: Saint-Tro-pez, Cannes, Antibes, Nice, Monte Carlo, Menton. V Mentone sme si so ženou od pouličného marockého predavača kúpili (prirodzene, s patričným handr-kovaním o cene) pekný ručne tkaný vlnený koberec, ktorý nám slúžil celé de-saťročia. Podobne ako krásna farebná deka, ktorú utkali šikovné marocké de-dinské tkáčky.

V malebnom Monte Carle sme zašli do kasína skúsiť šťastie v rulete – a ako inak, niekoľko stovák frankov (starých) prehrať. Cez deň tam bolo len zopár náhodných turistov, zato tam vysedávala dozaista stála staršia návštevníčka, ktorá si zapisovala výhry a stavovala len z času na čas, keď podľa jej výpočtov naisto mala vyjsť „tutovka“. No nevideli sme, že by sa jej vložená stovka bo-la rozmnožila na tridsaťšesťnásobok; ešte tak sem-tam na dvojnásobok za vý-hru na pár či nepár. Z kasína som si odniesol na pamiatku stofrankový žetón, v tom čase ešte vybíjaný striebrom či alpakou. Po rokoch sa mi dakde zapatro-šil, no možno ho raz objavím.

V Nice sme sa poprechádzali po chýrnej Promenade des Anglais, ale nestret- li sme tam nijakých typických Angličanov. Zdalo sa mi, že Nice je mestom bo-hatých penzistov. Bolo ich tam veľa, s neodmysliteľnými filigránskymi psíkmi či exotickými mačkami. Až neskôr, ako som sa dozvedel z novín, sa mesto Ni-ce stalo hniezdom najrozličnejších gangov a medzinárodných zločincov.

Antibes nás očarilo nielen malebnými kľukatými uličkami, ale predo-všetkým Múzeom Pabla Picassa v starom hrade týčiacom sa nad mestom. Ho-nosné Cannes, ktoré je vlastne mestom hotelov, sme navštívili jedného veče-ra, nielen aby sme vdychovali zadúšajúcu vôňu mimóz, ale si aj zahrali v ta-mojšom kasíne. Ani tu nám však šťastie nežičilo, a už vôbec sa nám nepoda-rilo rozbiť bank.

Aj naše dni v Juan-les-Pins mali svoj koniec. Čakal nás Paríž a príprava na návrat do vlasti. Zbohom, slnečné pobrežie, zbohom, mimózy, zbohom, opoj-né južné aperitívy, zbohom, rybári, zbohom, Marcel a jeho útulný hotelík, pl-ný slnka a umenia.

59S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

Robert Brun: Horizont, koláž, perforácia, 2008

7 – 8 / 2 0 1 760

Nech mi láskavý čitateľ prepáči, že v tejto rozlúčkovej časti, ktorá má ne-vyhnutne nostalgický tón, mi schádza na um historka trochu čudesná. Tý-ka sa Fedora Balla, môjho starého známeho ešte z čias vysokoškolských štúdií v Bratislave, ktorý mal prevziať môj parížsky post. Jedného dňa sa u mňa na veľvyslanectve ohlásil akýsi indický diplomat, ktorý pred časom pôsobil v Pra-he, kde sa zoznámil s Ballom, vtedy pracovníkom nášho ministerstva zahra-ničných vecí, a s jeho manželkou. Povedal mi, že práve prichádza z Lúrd, a po-žiadal ma, či by som nemohol Fedorovi doručiť fľašu lurdskej vody pre jeho manželku. Ballova manželka svojho času utrpela vážny dopravný úraz a mu-seli jej amputovať nohu. Indický diplomat ma celkom vážne presviedčal, že lurdská voda jej pomôže a noha jej znovu narastie. Neviem, či lurdská svätá Panna Mária je natoľko veľkorysá, že pomáha aj príslušníkom iného nábožen-stva ako katolíckeho, veď Fedor Ballo pochádzal z dobrej slovenskej luterán-skej rodiny a jeho žena dokonca zo židovskej. Tak či onak som po návrate do Prahy Fedorovi fľašu so zázračnou vodou odovzdal. Prijal ju s pochybovačným úsmevom. Aj ja pochybujem, že sa pani Ballová podrobila liečbe svätou vodou. Keď som o pár rokov neskôr celú noc čakal na lietadlo do Buenos Aires na le-tisku Orly, Fedor mi tam poslal fľašu, no nie so svätou vodou, ale s pekelným nápojom – francúzskym koňakom, ktorý mi výdatne pomohol prekonať celo-nočnú nudu v salóniku letiska.

Sťahovať sa, ako sa hovorí, je horšie než vyhorieť. No sťahovanie z Parí-ža do Prahy bolo najjednoduchšie, aké som v živote zažil. Špeditérska firma, na ktorú som sa obrátil, pracovala perfektne už v tých časoch. Najprv sa do nášho bytu dostavil pracovník firmy a poradil nám, aby sme poukladali na hromady osobitne knihy, obrazy, sklo a porcelán, kuchynské náradie, šatstvo a obuv. O niekoľko dní prišiel opäť, poobzeral si nahromadené veci a čosi spi-soval. Na druhý deň dvaja pracovníci firmy priniesli debny rozličných rozme-rov a celé naše imanie za deň pobalili a odviezli na veľvyslanectvo, odkiaľ po-tom putovali na nákladnú stanicu a do Prahy. Súpravu debien som použil eš-te raz, keď sme sa v päťdesiatom druhom roku definitívne sťahovali z Prahy do Bratislavy.

Napokon koncom marca 1949 nadišiel deň nášho odchodu z Paríža. Prizná-vam sa bez ľútosti, že som odchádzal len s niekoľkými tisícami starých fran-kov, potrebnými na cestu. Takpovediac ako kostolná myš. Za tri a pol roka po-bytu v sladkom Francúzsku som získal „iba“ známosti s mnohými veľkými ľuď-mi francúzskej i svetovej kultúry a umenia. Rozdal som, čo som mohol, mno-hým našim návštevníkom, pravdaže, predovšetkým umelcom, ktorým som sa usiloval uľahčiť pobyt v Paríži, keďže ich prostriedky sa zväčša veľmi rých-

61S L O V E N S K É P O H Ľ A D Y

lo vyčerpali. No spolu s manželkou sme sa zhodli na tom, že niet za čím ľu-tovať. Videli sme a zažili toľko, že spomienky nám vystačia na celý život. Pri-niesli sme si domov množstvo kníh našich obľúbených autorov, z ktorých via-cerí boli našimi osobnými priateľmi a ich poéziu som neskôr poprekladal. Pri-niesli sme si obrazy španielskych umelcov parížskej školy, ale aj krásny obraz Josefa Šímu. A domov som si viezol aj debničku francúzskeho koňaku, hostil som ním svojich bratislavských priateľov umelcov, ktorí bývali v našom praž-skom byte častými hosťami.

V Štrasburgu sme opäť spali v hoteli Maison Rouge na hlavnom námestí. Naše hranice sme prekročili vo večerných hodinách a manželka, ako to robie-vala aj predtým pri každoročných cestách domov, zaháňala únavu spievaním našich a francúzskych pesničiek a šansónov.

Návrat domov priniesol, prirodzene, nové problémy, predovšetkým s ubyto-vaním v Prahe. Na istý čas nás prichýlila Ruppeldtova sestra Táňa, ktorá býva-la v Milošovom byte na Nerudovke – Miloš už bol v Dillí. Krátko nato mi pre-pustil byt v Podolí Ing. Jiří Nosek, ktorý práve odchádzal do New Yorku ako náš stály zástupca v OSN. A tak sme sa na tri a pol roka stali Pražanmi. Po čo-si vyše roku sa už v našom byte rozliehal detský krik dcéry Zuzany. Po jej na-rodení moja žena sčista-jasna vylovila poslednú fľašu francúzskeho koňaku, ktorú odkladala asi na túto príležitosť. A tak sa stalo, že som so svojimi pria-teľmi oslávil dcérino narodenie koňakom už dávno zabudnutým, a o to vzác-nejším. Veď bol vlastne bodkou za mojím niekoľkoročným životom v Paríži, v tom meste miest.

(Ukážka z pripravovaných pamätí)