V zime v snehu vystrája,

smútok vôbec nemáva.

Keď zafúka jarný vánok,

Raduje sa z radovánok.

Slzy ako hrachy roní, slané perly naháňa. Vzlyká, plače, kdekto tuší, že má veľký smútok v duši.

Hromy, blesky, čierne nebo,

prudké živly sršia z neho.

Líca blčia, päste zviera,

Zobúdza sa divé zviera.

Žaluje, na druhých donáša, to je vec, čo každý neznáša.

Chodí a šepká: „ To boli oni“, chlapcov vtedy svrbí palica v dlani.

Mudruje, o svete uvažuje, čo nového, stále sa vypytuje.

Dovtedy pátra „ako a prečo“, kým nemá v hlave hotové lečo.

Čelo búrkou sa mu mračí, tmavé ako domov dračí. V živote je krásy dosť, zamračencovi robí iba zlosť.

„Som najlepší, najmúdrejší, najkrajší a najrýchlejší .“ Deti sa mu vyhnú za roh, kamaráti skryjú za stoh.

Nahnevá sa: „Kto ma budí “, nič nerobí, len sa nudí. Kto by sa aj s tebou hral, keď si taký pecivál.

Ako oslík zatne sa,

Z miesta vôbec nehne sa.

Protestuje „nie a nie“,

tvrdohlavý baran je.

Zatvoríš oči, snívaš hneď, škriatkom, či vílou stať sa chceš. Smer cesty je ríša snenia. Zobuď sa a s chuťou do učenia.