1 Základné pojmy a ich charakteristiky

Hospodárstvo - súhrn všetkých činností hospodárskeho charakteru

zameraných na uspokojovanie potrieb (www.referaty.sk)

Hospodárstvo – rozumie sa ním tá oblasť cieľavedomej činnosti ľudí, , ktorej

cieľom je výroba statkov a služieb (podniková ekonomika str.8).

Výroba – môžeme ju charakterizovať ako proces, ktorého výsledkom sú

hmotné výstupy (outputy) v podobe tovarov a služieb, ktoré sú určené na

uspokojovanie osobných potrieb ľudí alebo pre ďalšiu výrobu. K tomu, aby sa

proces výroby mohol začať, sú potrebné aj rozličné vstupy (inputy). K takýmto

vstupom patria pôda, práca, budovy, stroje, suroviny, materiály a pod. (národné

hospodárstvo str. 27,28)

VSTUPY VÝSTUPY

práca kapitálové

statky

kapitál ...VÝROBA...

spotrebné

pôda statky

Schéma vstupov a výstupov výroby (Podniková ekonomika, str. 9)

Zdroje, ktoré sú potrebné na zabezpečenie procesu výroby sa nazývajú

výrobné faktory.

1

výrobné faktory

práca kapitál pôda

Práca – je účelná a cieľavedomá, skladá sa z času, ktorý ľudia vynakladajú vo

výrobnom procese. Je teda ľudskou činnosťou a jej nositeľom je človek – človek

ju ovplyvňuje svojimi fyzickými i duševnými vlastnosťami (národné

hospodárstvo str. 28).

Pôda – rozumie sa ňou : a) všetka poľnohospodárska pôda

b) pôda na výstavbu ciest, budov, tovární, priehrad

a pod.

c) všetky ostatné prírodné zdroje (suroviny, voda,

slnko, vzduch)

Hlavnou úlohou výrobného faktora pôda je pre iné výrobné odvetvia poskytovať

priestor pre iné výrobné odvetvia na realizáciu výroby. (národné hospodárstvo

str. 28).

Kapitál – označujú sa ním statky dlhodobej spotreby, ktoré boli vyrobené preto,

aby slúžili na výrobu iných statkov. Je teda výsledkom predchádzajúcej výroby.

Rozoznávame: a) fyzický kapitál – stroje, cesty, budovy, dopravné prostriedky

a pod.

b) finančný kapitál – peniaze, rôzne druhy cenných papierov

(národné hospodárstvo str. 28, 29)

Hospodárske jednotky

Základné hospodárske jednotky, ktoré sa zúčastňujú výrobného procesu sú:

1. podniky – vyrábajú statky a služby

2. domácnosti – obyvateľstvo, ktoré tieto statky spotrebúva

Podnik

Podnik ako taký má veľa rôznych definícií. Najčastejšie sa používajú tieto:

- podnikom označujeme takú podnikateľskú jednotku, ktorej základným cieľom

a funkciou je podnikanie (podnikateľská činnosť) (podniková ekonomika str. 9)

- podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných (budovy,

pozemky, zásoby), ako aj osobných (kvalifikácia pracovnej sily, vedomosti

2

manažérov) a nehmotných zložiek podnikania (obchodné meno, postavenie na

trhu). K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria

podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju

povahu majú tomuto účelu slúžiť. (obchodný zákonník § 5)

– základná podnikateľská jednotka v trhovom hospodárstve.

(http://golem.corinex.com/gregi/fmk/rocnik2004-2005/EaM/manazment_komu.d

oc.)

- sociálny útvar, ktorý je naplnený ľudským konaním zameraným na určitý účel.

(http://sk.wikipedia.org/wiki/Podnik)

- Podľa E. Gutenberga je podnik ako zariadenie (Betrieb) charakterizovaný

faktormi: kombinovanie výrobných faktorov, ekonomický princíp (princíp

hospodárnosti), princíp finančnej rovnováhy, forma vlastníctva výrobných

prostriedkov (kolektívne/súkromné), podnikové ciele (maximalizácia

zisku/splnenie plánu) a určovanie ekonomického plánu (autonómne/cez

centrálny plán). Inokedy sa podnik chápe ako subjekt (len) trhového

hospodárstva charakterizovaný súkromnou formou vlastníctva výrobných

prostriedkov, autonómnym určovaním ekonomického plánu a snahou o

maximalizáciu zisku. (http://sk.wikipedia.org/wiki/Podnik)

- Charakteristika podniku:

1. Kombinácia výrobných faktorov - umožňuje uskutočňovať podnikateľskú

činnosť, na základe ktorej sa vyrábajú výrobky a služby, ktoré slúžia na

dosiahnutie podnikového zisku

2. hospodárnosť – snaží sa uskutočňovať 3 spôsobmi:

- maximalizuje výstupy pri daných vstupoch

- minimalizuje vstupy pri daných výstupoch

- optimalizuje vzťah medzi vstupmi a výstupmi

3. finančná rovnováha - vyjadruje schopnosť podniku uhrádzať svoje finančné

záväzky veriteľom

4. princíp rentability - je vyjadrený čoraz väčším zhodnocovaním výrobných

faktorov prostredníctvom rastu podnikového zisku v porovnaní s vloženým

3

kapitálom do podnikania

5. právna samostatnosť( relatívna ) -umožňuje podniku vstupovať do právnych

vzťahov s ostatnými podnikateľskými subjektami.

(http://referaty.atlas.sk/odbornehumanitne/ekonomia/16593/?page=2)

Domácnosti – ako hospodárske jednotky sa podieľajú najmä na spotrebe

statkov a služieb, ktoré nadobudli v procese rozdeľovania a výmeny.

Zamestnaný človek si za prácu kúpi tovary a služby, ale môže sa rozhodnúť aj

zakúpiť akcie, alebo ak domácnosť vlastní pozemky, môže ich prenajať alebo

predať, a tak získať prostriedky, ktoré uspokoja ich potreby. (podniková

ekonomika, str. 9)

Kolobeh výrobných faktorov ( Podniková ekonomika, str.10)

podniky platia domácnostiam za prácu (mzdu),

za pôdu (rentu), za kapitál (dividendy)

domácnosti ponúkajú firmám prácu,

pôdu a kapitál

podniky ponúkajú domácnostiam spotrebné

a kapitálové statky a služby

domácnosti platia firmám za kúpené

spotrebné a kapitálové statky a služby

4

PODNIKY DOMÁCNOSTI

Vysvetlivky:

fyzický tok výrobných činiteľov (pôda, práca, kapitál) a kapitálových

a spotrebných statkov

peňažný tok, v ktorom si podniky i domácnosti vzájomne platia za

poskytnuté výrobné faktory a statky i služby

5

2 Podstata, znaky, vlastnosti a funkcie podniku

2.1 Znaky podnikov

1. všeobecné – sú nezávislé od uplatňovaného hospodárskeho systému –

3 princípy:

a) kombinácia výrobných faktorov – len taká jednotka je podnikom,

v ktorej sa účelne kombinujú 3 výrobné faktory

b) racionálny princíp – snaha o maximalizáciu výstupu (čo najviac

predať) alebo minimalizáciu vstupu (šetrenie), ide o ich optimalizáciu

c) princíp finančnej rovnováhy - podnik si musí plniť svoje platobné

povinnosti, musí si zachovať svoju platobnú schopnosť

2. špecifické – vyplývajú z konkrétneho hospodárskeho systému

a) princíp súkromného vlastníctva – prevažujúci v trhovom hospodárstve

b) princíp autonómie (sloboda podnikania, v čom bude podnikať, ako

bude podnikať, v akom množstve – riziko podniku)

c) princíp ziskovosti (snaha dosahovať zisk)

2.2 Základné vlastnosti podniku

Podľa učebnice podnikovej ekonomiky, aby podnik mohol efektívne fungovať

musí mať:

1. ekonomickú samostatnosť – znamená, že štát nezasahuje do činnosti

podniku, úlohou štátu je len určiť všeobecné pravidlá, v rámci ktorých sa môže

uskutočňovať podnikanie. O ďalších skutočnostiach, ktoré sa týkajú

bezprostredne podniku, rozhoduje podnik sám (forma podnikania, sídlo, čo,

ako, pre koho vyrábať a pod.)

2. kapitál – ďalšou nevyhnutnou podmienkou podnikania je vlastníctvo

dostatočne veľkého kapitálu. Každý podnik totiž musí mať k dispozícii potrebný

kapitál, pomocou ktorého uskutočňuje svoju činnosť

3. právnu subjektivitu – podniky sú právnymi subjektami, majú právnu

subjektivitu. To znamená, že majú právo vo vlastnom mene uzatvárať zmluvy

6

s inými subjektami a súčasne zodpovedajú za záväzky, ktoré vyplývajú

z uzatvorených zmlúv a z ostatných právnych noriem.

2.3 Základné funkcie podniku

Výrobná produkčná funkcia

-výkon množiny aktivít, ktorých výsledkom je tvorba materiálnych statkov alebo

služieb, schopných uspokojovať v reálnom čase aktuálnych výrobných alebo

konečných (sociálnych) potrieb spoločnosti.

-podnik materiálne statky respektíve služby produkuje s cieľom maximalizovať

svoje výnosy pri optimálnej viazanosti uplatňovaných zdrojov

Nákupná funkcia podniku

- súbor aktivít súvisiacich zo získavaním výrobných činiteľov na trhu

(príslušných trhoch) s cieľom vyrobiť výrobok alebo poskytnúť službu

Predajná funkcia

-modelovanie a uskutočňovanie odbytu a realizácie výrobkov alebo služieb na

zodpovedajúcich trhoch

Rozvojová (reprodukčná) funkcia

Ak chce podnik dlhodobo dosahovať potrebnú úroveň ekonomickej účinnosti

(teda chce byť dlhodobo konkurencie schopným) musí sledovať, analyzovať

i tvoriť komplex informácií o všetkých prínosoch – ich včasné využívanie

umožňuje podniku získavať konkurenčné výhody a tým aj schopnosť

konkurovať na príslušných trhoch (trh komodít alebo služieb)

Integračno-kooperačná funkcia

Podnik prispôsobuje proces výroby statkov a služieb tak, aby ich mohol

realizovať na medzinárodných, prípadne rodiacich sa globálnych trhoch. Na

dosiahnutie tohoto cieľa musí podnik vytvárať mnohé vzťahy kooperačného

alebo integračného charakteru s množstvom ekonomických subjektov

v priestore mimo štátu. Práve tieto aktivity tvoria obsah kooperačno-integračnej

funkcie.

7

Sociálna funkcia

Podnik, ktorý chce byť dlhodobo úspešný, musí prihliadať na potreby a záujmy

svojho najcennejšieho výrobného činiteľa – výrobnej sily. Podcenenie tejto

skutočnosti vedie k nestabilite pracovného kolektívu a následne k poklesu

výkonnosti, čo v konečnom dôsledku môže znamenať i neúspech podniku na

trhu. Všetky aktivity smerujúce k maximalizácii tvorivosti a výkonnosti ľudí

formujúcich aktívnu zložku podnikovej substancie, chápeme ako súčasť jeho

sociálnej funkcie.

8

3 Členenie podnikov

3.1 Hlavné členenie podnikov

Pri členení podnikov budeme vychádzať z učebníc podnikovej ekonomiky

a úvodu do podnikového hospodárstva.

Hlavné členenie podnikov:

1. podľa predmetu činnosti

2. podľa veľkosti

3. podľa formy vlastníctva

4. podľa zaradenia do odvetvia (odborovej klasifikácie)

5. podľa právnej formy

6. podľa sektorov

1. Podľa predmetu činnosti členíme podniky:

a.) výrobné podniky - vyrábajú výrobky a patria tu:

- priemyselné podniky

- ťažobné podniky

- spracovateľské podniky

- stavebné podniky

- poľnohospodárske podniky

- lesnícke podniky

b.) nevýrobné podniky - poskytujú služby a patria tu:

- dopravné podniky

- obchodné podniky

- podniky spoločného stravovania

- podniky cestovného ruchu

- kultúrno-vzdelávacie podniky

- finančné podniky

- ostatné (nemocnice, liečebne, podniky sociálnej starostlivosti a pod.)

9

2. Podľa veľkosti:

a.) malé podniky – do 50 zamestnancov

b.) stredné podniky – od 50 – 500 zamestnancov

c.) veľké podniky – nad 500 zamestnancov

Veľké podniky prevládajú tam, kde technicky je výroba tovarov možná iba na

veľkých zariadeniach a tam, kde je konkurencia taká veľká, že za konkurencie

schopné ceny možno ponúkať iba tovar, vyrobený najracionálnejšími výrobnými

postupmi a v hromadnej výrobe. Veľké spoločnosti sú najčastejšie akciovými

spoločnosťami a sú úspešné predovšetkým v hutníctve, strojárstve, chemickom

a textilnom priemysle.

Malé a stredné podniky pôsobia predovšetkým vo sfére obchodu, v službách

a remeslách, v priemysle najmä v odvetviach spracovateľského priemyslu

(textilný, odevný, kožiarsky), alebo sú dodávateľmi veľkých podnikov

náročnejších odvetviach (automobilový, letecký, elektrotechnický). Najväčší

počet malých a stredných podnikov je najmä v ľahkom priemysle, kde je pre ne

výhodou schopnosť rýchlo sa prispôsobiť požiadavkám trhu, s čím majú veľké

podniky určité problémy.

Malé a stredné podniky plnia vo vysoko rozvinutých ekonomikách tri dôležité

úlohy:

1. produkujú vysokohodnotné špeciálne tovary pre uspokojovanie rastúcich

nárokov (špeciálne stroje, náročné tovary pre súkromnú spotrebu)

2. sú to dodávateľské podniky pre veľké podniky – pracujú pre veľké

podniky, t.j. pracujú na objednávku veľkých podnikov (napr.

špecializovaný malý podnik vyrába spínače pre elektrické zariadenia,

ktoré vyrába veľký podnik)

3. ako podnik služieb – ako opravárenské a servisné podniky alebo

špecializované obchody pre rastúcu spotrebu, majú aj v budúcnosti

dobré vyhliadky

3. Podľa formy vlastníctva

a.) štátne – 1. manažérske podniky– štátne podniky manažérskeho typu, ktoré

10

sú zamerané na dosiahnutie zisku

2. verejnoprospešné podniky – štátne verejnoprospešné podniky

majú za úlohu uspokojovať

verejnoprospešné záujmy (napr.

starostlivosť o životné prostredie), nie

dosahovať zisk

b.) súkromné – 1. podniky jednotlivcov – je najjednoduchšou právnou formou

podniku, keď je vlastníkom podniku

jednotlivec

2. osobné a   kapitálové spoločnosti

3. družstvo – ide o osobitnú formu súkromného podniku

vznikajú na základe dobrovoľného združovania

majetku súkromných vlastníkov s cieľom

spoločného využívania

c.) zmiešané – vznikajú spravidla kombináciou dvoch foriem vlastníctva.

Najčastejšie ide o spojenie štátneho a súkromného vlastníctva

v tých oblastiach podnikania, ktoré potrebuje mať štát pod

kontrolou (napr. výroba zbraní)

4. Podľa zaradenia do odvetvia (odborovej klasifikácie)

a.) poľnohospodárstvo, chov rýb

b.) ťažba nerastných surovín

c.) priemyselná výroba

d.) výroba vody, plynu, elektriny

e.) stavebníctvo

f.) obchod

g.) hotely a reštaurácie

h.) doprava a skladovanie

i.) pošty a telekomunikácie

j.) finančné a sprostredkovateľské služby

k.) nehnuteľnosti a prenájom

l.) verejná správa a obrana

m.) zdravotníctvo a sociálna pomoc

n.) ostatné spoločenské a osobné služby

11

5. Podľa právnej formy

a.) živnosti – 1. remeselné

2. ohlasovacie

3. viazané

4. voľné

5. koncesované

b.) obchodné spoločnosti – 1. personálne spoločnosti –verejná obchodná

spoločnosť, komanditná spoločnosť

2. kapitálové spoločnosti – akciová spoločnosť,

spoločnosť s ručením obmedzeným

c.) družstvá

6. Podľa sektorov

a.) podniky primárneho sektoru – podniky prvovýroby (suroviny, energia,

poľnohospodárske tovary)

b.) podniky sekundárneho sektoru – podniky druhovýroby (priemyselné podniky,

podniky, stavebné podniky, remeslá a pod.)

c.) podniky terciálneho sektoru – podniky služieb ( banky, poisťovne,

poradenstvo, obchod, pohostinstvo, doprava,

školstvo, zdravotníctvo a pod.)

Rozoberme si trošku podrobnejšie jednotlivé právne formy podnikov, pričom

vychádzať budem z obchodného zákonníka, zo živnostenského zákona,

internetového portálu http://www.exekutor.sk/poradna/obchodny.htm, z knihy

Úvod do podnikového hospodárstva od Rolfa Dubsa a učebnice podnikovej

ekonomiky.

3.2 Živnosti

Podmienky živnostenského podnikania upravuje živnostenský zákon, ktorý

charakterizuje živnosť ako „sústavnú činnosť, uskutočňovanú samostatne,

12

vlastným menom, na vlastnú zodpovednosť a s cieľom dosiahnuť zisk.“

(učebnica podnikovej ekonomiky, str. 133)

Živnosti sa rozlišujú z   troch hľadísk:

1. podľa spôsobu získavania živnostenského oprávnenia sa živnosti delia

na:

a.) ohlasovacie

b.) koncesované

2. podľa požiadaviek na odbornú spôsobilosť sa rozlišujú živnosti :

a.) remeselné

b.) viazané

c.) voľné

3. podľa obsahu a rozsahu živnostenského oprávnenia sa živnosti delia na:

a.) obchodné

b.) výrobné

c.) poskytujúce služby

Ohlasovacie živnosti

Po splnení všeobecných podmienok (vek 18 rokov, bezúhonnosť, spôsobilosť

na právne úkony) stačí túto živnosť ohlásiť živnostenskému úradu v mieste

bydliska alebo v mieste podnikania.

V ohlásení sa musia uviesť tieto náležitosti:

meno a priezvisko, bydlisko, rodné číslo (osobné údaje) a údaj, či jej súd

alebo správny orgán uložil zákaz činnosti týkajúci sa prevádzkovania

živnosti,

obchodné meno,

predmet podnikania,

identifikačné číslo, ak bolo pridelené,

miesto podnikania,

prevádzkarne, ak sú zriadené,

dobu ukončenia podnikania, ak zamýšľa prevádzkovať živnosť len po

dobu určitú,

deň začatia živnosti, ak zamýšľa prevádzkovať živnosť neskorším dňom

ako dňom ohlásenia.

13

Ak má ohlasovacia živnosť všetky potrebné náležitosti a podnikateľ spĺňa

podmienky požadované zákonom, vydá mu živnostenský úrad živnostenský list

ako doklad o oprávnení uskutočňovať príslušnú živnosť.

Ohlasovacie živnosti sa členia na:

a.) remeselné – ide o také činnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť

(schopnosť vykonávať ich) získava vyučením a praxou v danom odbore.

K remeselným živnostiam patria napr. zámočníctvo, oprava áut,

kaderníctvo a pod.

b.) viazané – sú náročnejšie činnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť

získava inak, ako pri remeselných živnostiach. Vyžadujú si napríklad

vykonanie odborných skúšok (nestačí byť iba vyučený)

c.) voľné – sú činnosti, ktoré si nevyžaduje žiadnu odbornú spôsobilosť,

stačí, ak podnikateľ spĺňa všeobecné podmienky

Koncesované živnosti

Medzi koncesované živnosti sa zaraďujú náročné činnosti, ktorých povoľovanie

si vyžaduje splnenie určitých dostatočných podmienok. Zvláštnou podmienkou

je spoľahlivosť, ktorá sa posudzuje vo vzťahu k predmetu podnikania, so

zreteľom na ochranu života, zdravia, majetku a verejných záujmov. Ide napr.

o činnosti súvisiace s výrobou a predajom zbraní, streliva, lekárskych

a zdravotníckych potrieb, geologické práce a pod.

Kto hodlá prevádzkovať koncesovanú živnosť, je povinný požiadať o vydanie

koncesie miestne príslušný živnostenský úrad.

Pre náležitosti žiadosti o koncesiu platia obdobne ustanovenia ako u

ohlasovacích živností.

Ak sú na prevádzkovanie živnosti ustanovené podmienky odbornej spôsobilosti,

preukáže fyzická osoba svoju odbornú spôsobilosť alebo odbornú spôsobilosť

zodpovedného zástupcu.

Podnikateľ môže začať svoju podnikateľskú činnosť uskutočňovať po vydaní

koncesnej listiny.

Obchodné živnosti

Živnostenský zákon obsahuje presný zoznam činností, ktoré sú obchodnými

živnosťami. V zákone sa okrem toho presne opisujú aj niektoré doplnkové

14

činnosti, ktoré smie podnikateľ v rámci jednotlivých živností vykonáva,

prevažovať však musí obchodná činnosť.

Výrobné živnosti

Výrobné živnosti nie sú presne vymedzené v živnostenskom zákone. Ide o tie

živnosti, ktoré sa neuvádzajú medzi živnosťami obchodnými a poskytujúcimi

služby Podnikateľ, ktorý vykonáva výrobnú živnosť môže zároveň nakupovať

a predávať výrobky od iných výrobcov, rozhodujúcou činnosťou však musí byť

výroba a predaj jeho vlastných výrobkov.

Živnosti poskytujúce služby

V živnostenskom zákone sa pod službami rozumie poskytovanie opráv

a údržba vecí, preprava osôb a tovaru a iné práce a výkony na uspokojovanie

ďalších potrieb.

Živnosti poskytujúce služby sa presnejšie vymedzujú v rámci rozsahu

živnostenského oprávnenia, čím sa umožní podnikateľovi vykonávať aj niektoré

činnosti, ktoré nemajú charakter služieb (napr. podávanie občerstvenia

v dopravných prostriedkoch).

3.3 Obchodné spoločnosti

3.3.1 Verejná obchodná spoločnosť

Charakteristika: Verejná obchodná spoločnosť (v. o. s.) sa v obchodnom

zákonníku charakterizuje ako „spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú

pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne

a nerozdielne všetkým svojím majetkom.“ (§ 77)

Založenie: Verejnú obchodnú spoločnosť môžu založiť fyzické aj právnické

osoby (minimálne 2), pričom založením sa rozumie podpísanie spoločenskej

zmluvy, ktorá obsahuje všetky práva a povinnosti spoločníkov.

Spoločenská zmluva okrem toho musí obsahovať:

a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,

15

b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej

osoby alebo mena a bydliska fyzickej osoby,

c) predmet podnikania spoločnosti.

Práva a povinnosti: Práva a povinnosti spoločníkov vo vzťahu k spoločnosti

a k ostatným spoločníkom upravuje spoločenská zmluva, ktorú podpisujú

spoločníci pri zakladaní spoločnosti. Spoločenskú zmluvu možno zmeniť len so

súhlasom všetkých spoločníkov. Riadiť a zastupovať spoločnosť môže každý zo

spoločníkov alebo sa dohodnú, koho zo spoločníkov poveria vedením

spoločnosti. Ostatní spoločníci potom ovplyvňujú chod spoločnosti hlasovaním,

pričom obyčajne každý spoločník má jeden hlas. Každý spoločník má právo

nahliadať do všetkých dokladov spoločnosti.

Základné imanie: V prípade osobných spoločností nie je podmienkou.

Spoločníci sa však v spoločenskej zmluve môžu dohodnúť, že vytvoria

základné imanie. Kapitálom spoločnosti sp v takom prípade peňažné

i nepeňažné vklady jednotlivých spoločníkov, podľa veľkosti ktorých sa delí aj

dosiahnutý zisk, ináč sa zisk delí medzi spoločníkov rovnakým dielom.

Ručenie: Verejná obchodná spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým

svojím majetkom. Spoločníci ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene,

spoločne a nerozdielne. Spoločník, ktorý do spoločnosti pristúpil, ručí aj za

záväzky vzniknuté pred jeho pristúpením.

Zánik: Verejná obchodná spoločnosť zaniká vymazaním z obchodného registra.

Zánik spoločnosti predchádza jej zrušenie likvidáciou alebo bez likvidácie.

Výhody: možnosť plnej kontroly všetkých podnikateľov, možná deľba práce,

väčšie možnosti financovanie rozvoja spoločnosti.

Nevýhody: úzka väzba podnikateľa na spoločnosť, neobmedzené ručenie

16

3.3.2 Komanditná spoločnosť

Charakteristika: Komanditná spoločnosť je osobnou spoločnosťou. Zakladá sa

na účely podnikania a združuje dva druhy spoločníkov s rozdielnym právnym

postavením: komplementárov a komanditistov. Spoločníkmi môžu byť fyzické aj

právnické osoby (minimálne 2).

„Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov

ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného

v obchodnom registri (komanditisti) a jeden alebo viac spoločníkov celým

svojím majetkom (komplementári).“(oz § 93)

Založenie: Pre založenie komanditnej spoločnosti platia tie isté podmienky ako

pre verejnú obchodnú spoločnosť. Spoločenská zmluva, na ktorej základe sa

spoločnosť zakladá, musí obsahovať

a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,

b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej

osoby alebo mena a bydliska fyzickej osoby,

c) predmet podnikania,

d) určenie, ktorí zo spoločníkov sú komplementári a ktorí komanditisti,

e) výšku vkladu každého komanditistu.

Návrh na zápis do obchodného registra podpisujú všetci spoločníci a prikladá

sa k nemu aj spoločenská zmluva.

Práva a povinnosti: Základom na určenie práv a povinností spoločníkov je

spoločenská zmluva. Riadiť a zastupovať spoločnosť môžu iba komplementári,

o ostatných záležitostiach rozhodujú komplementári aj komanditisti väčšinou

hlasov. Pri hlasovaní má každý spoločník jeden hlas, ak sa v spoločenskej

17

zmluve neuvádza inak. Na zmenu spoločenskej zmluvy je potrebný súhlas

všetkých členov. Komanditisti sa nezúčastňujú na riadení spoločnosti,

spoločnosť však podniká aj s ich vkladmi, preto majú právo kontrolovať

hospodárenie spoločnosti a činnosť komplementárov, ktorí riadia spoločnosť.

Dosiahnutý zisk spoločnosti sa na základe spoločenskej zmluvy delí na dve

časti. Komplementári si delia svoju časť zisku rovným dielom, komanditisti

podľa výšky splatených podielov vkladov. Štatutárnym orgánom spoločnosti sú

komplementári.

Základné imanie: Základné imanie je tvorené vkladmi komanditistov. Zákon

výšku vkladu neurčuje, je predmetom dohody spoločníkov.

Ručenie: Komplementári ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene, t.j. celým

svojím majetkom. Komanditisti ručia za záväzky spoločnosti obmedzene, len do

výšky svojho nesplateného kapitálového vkladu zapísaného v obchodnom

registri.

Zánik: O zrušení a zániku komanditnej spoločnosti platia rovnaké podmienky

ako o zrušení a zániku verejnej obchodnej spoločnosti. Pri zrušení spoločnosti

likvidáciou majú všetci spoločníci nárok na podiel na likvidačnom zostatku.

Každý zo spoločníkov má nárok na vrátenie hodnoty splateného vkladu. Ak

likvidačný zostatok nestačí na vrátenie všetkých vkladov, prednostné právo

majú komanditisti. Zvyšok likvidačného zostatku po splatení vkladov sa rozdelí

medzi spoločníkov podľa rovnakých zásad ako zisk.

Ak v komanditnej spoločnosti zaniknú komanditisti, môžu sa komplementári

dohodnúť, že zmenia komanditnú spoločnosť na verejnú obchodnú spoločnosť.

Výhody: Pre komplementárov rozšírenie vlastného kapitálového imania bez

toho, aby sa vedenie obchodu muselo deliť na ďalších spoločníkov; pre

komandistov spoluúčasť bez povinnosti k spolupráci, obmedzenie ručenia.

Týmto umožňuje komanditná spoločnosť spojenie kvalifikovaných podnikateľov,

ktorí pôsobia ako komplementári, s finančne silnými spoločníkmi, ktorí hľadajú

iba účasť s obmedzeným ručením a z rôznych dôvodov sa nechcú podieľať na

vedení podniku.

18

Nevýhody: Pre komplementára tesné spojenie so spoločnosťou, obmedzené

osobné ručenie; pre komandistov obmedzená možnosť kontroly.

3.3.3 Spoločnosť s ručením obmedzeným (s. r. o.)

Charakteristika: Spoločnosť s ručením obmedzeným patrí medzi kapitálové

spoločnosti, preto povinnosťou spoločníkov nie je osobná účasť na podnikaní

spoločnosti, ale musia do spoločnosti vložiť určitý kapitálový vklad. Môže ju

založiť jeden alebo niekoľko spoločníkov.

Založenie: Spoločnosť sa zakladá podpísaním spoločenskej zmluvy alebo

spísaním zakladateľskej listiny, ak spoločnosť zakladá jeden zakladateľ.

Spoločenská zmluva (zakladateľská listina) musí obsahovať:

a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,

b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej osoby alebo

mena a bydliska fyzickej osoby,

c) predmet podnikania (činnosti),

d) výšku základného imania a výšku vkladu každého spoločníka pri

založení spoločnosti včítane spôsobu a lehoty splácania vkladu, a pokiaľ

ide o nepeňažné vklady, aj ich predmet,

e) mená a bydliská prvých konateľov spoločnosti a spôsob, akým konajú

v mene spoločnosti,

f) mená a bydliská členov prvej dozornej rady, pokiaľ sa zriaďuje.

Spoločnosť môže založiť jedna osoba a spoločnosť môže mať maximálne 50

spoločníkov.

Vznik: Spoločnosť s ručením obmedzeným je právnickou osobou, preto vzniká

až zápisom do obchodného registra. Ak zakladá spoločnosť jeden zakladateľ, je

povinný pred zápisom do obchodného registra splatiť celý vklad. Návrh na zápis

19

do obchodného registra podpisujú všetci konatelia a je potrebné k nemu priložiť

spoločenskú zmluvu (zakladateľskú listinu), doklad o splnení vkladovej

povinnosti spoločníkov, prípadne stanovy.

Základné imanie: Základné imanie spoločnosti tvorí súhrn kapitálových vkladov

jednotlivých spoločníkov. Minimálna hodnota základného imania je 200 000

korún a minimálny vklad jedného spoločníka je 30 000 korún. Každý zo

spoločníkov sa môže podieľať na spoločnosti len jedným kapitálovým vkladom.

Výška vkladov môže byť rozdielna. Môže ísť o peňažné i nepeňažné vklady.

Hodnota imania spoločnosti aj vklady jednotlivých spoločníkov sa zapisujú do

obchodného registra a sú uvedené v spoločenskej zmluve. Keďže spoločníci

ručia za záväzky spoločnosti do výšky nesplateného kapitálového vkladu,

zapisuje sa do obchodného registra nielen výška vkladu každého spoločníka,

ale aj suma, ktorú už splatil. O zvýšení, resp. znížení základného imania

rozhoduje valné zhromaždenie.

Práva a povinnosti: Práva a povinnosti spoločníkov upravuje spoločenská

zmluva. Základnou povinnosťou každého spoločníka je splatiť vklad v lehote

a výške určenej spoločenskou zmluvou. Každý zo spoločníkov má právo

zúčastňovať sa na riadení spoločnosti a kontroly jej činnosti na valnom

zhromaždení. Spoločníci majú nárok na podiel zo zisku, ktorý určí valné

zhromaždenie na rozdelenie medzi spoločníkov. Zisk sa delí medzi

spoločníkov v pomere zodpovedajúcom ich splateným vkladom. V priebehu

existencie spoločnosti nemôžu spoločníci žiadať o vrátenie vkladu.

Orgány spoločnosti: Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac

konateľov. Ak ich je viacej, je každý z nich oprávnený konať v mene spoločnosti

samostatne, ak spoločenská zmluva nestanovuje inak. Konateľov menuje valné

zhromaždenie zo spoločníkov alebo z iných fyzických osôb. Nemôže ním byť

člen dozornej rady spoločnosti.

Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie spoločníkov, ktoré

rozhoduje o najdôležitejších otázkach týkajúcich sa spoločnosti.

Spoločníci sa zúčastňujú valného zhromaždenia osobne alebo v zastúpení (na

základe písomnej plnej moci). Zástupcom môže byť aj iný spoločník. Na valnom

20

zhromaždení sa rozhoduje hlasovaním, pričom každý zo spoločníkov má za

každých 1000,- korún svojho vkladu jeden hlas. Valné zhromaždenie sa musí

zvolať minimálne jedenkrát do roka.

Kontrolným orgánom spoločnosti je dozorná rada , ktorá vykonáva kontrolnú

činnosť vo vzťahu ku konateľom spoločnosti a na úseku účtovníctva. Zriaďuje

sa len v prípade, že tak určila spoločenská zmluva. Jej zriadenie je dôležité

najmä vo väčších spoločnostiach, kde je problematické zabezpečiť osobnú

kontrolu zo strany všetkých spoločníkov. Členov dozornej rady volí valné

zhromaždenie. Dozorná rada musí mať aspoň troch členov, členom nemôže byť

konateľ spoločnosti.

Zánik: Podmienky zrušenia a zániku spoločnosti s ručením obmedzeným sú

rovnaké ako v prípade verejnej obchodnej spoločnosti. Pri zrušení spoločnosti

likvidáciou, ak skončí likvidácia spoločnosti likvidačným prebytkom, majú

spoločníci nárok na likvidačný zostatok, ktorý sa delí podľa splatených vkladov.

Spoločnosť s ručením obmedzeným zaniká výmazom z obchodného registra.

Výhody: Obmedzenie ručenia, pružnosť veľkosti spoločnosti podľa konkrétnej

situácie

Nevýhody: Obmedzený počet členov (50), obmedzené možnosti zvyšovania

kapitálu.

3.3.4 Akciová spoločnosť

Charakteristika: Akciová spoločnosť je spoločnosť, ktorá získava kapitál

vydaním a predajom akcií veľkému množstvu ľudí – akcionárom, ktorí sa tak

stanú vlastníkmi spoločnosti. Akciová spoločnosť je kapitálová spoločnosť, jej

spoločníci – akcionári preto nie sú povinní osobne sa podieľať na

zabezpečovaní podnikateľskej činnosti spoločnosti.

„Akciovou spoločnosťou je spoločnosť, ktorej základné imanie je rozvrhnuté na

určitý počet akcií s určitou menovitou hodnotou. Spoločnosť zodpovedá za

porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za

záväzky spoločnosti.“ (OZ § 154)

21

Ručenie: Spoločnosť ručí celým svojím majetkom, akcionári neručí za záväzky

spoločnosti, má len uhradzovaciu povinnosť, t.j. splatiť upísané akcie.

Práva akcionárov a akcia:Akcia je cenný papier, ktorý je dokladom o kapitálovej

účasti v spoločnosti. Podľa obchodného zákonníka § 155 je „akcia cenným

papierom, s ktorým sú spojené práva akcionára ako spoločníka podieľať sa

podľa tohto zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na

likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti.“

Akcia musí obsahovať:

a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,

b) číselné označenie akcie a jej menovitú hodnotu,

c) označenie, či akcia je na doručiteľa alebo na meno, pri akcii na meno,

meno akcionára,

d) výšku základného imania a počet akcií v čase vydania akcie,

e) dátum vydania a podpisy dvoch členov predstavenstva oprávnených

podpisovať za spoločnosť.

Z vlastníctva akcií vyplývajú aj práva akcionárov. Akcionári majú právo podieľať

sa na riadení spoločnosti (hlasovať na valnom zhromaždení, voliť a byť volení

do orgánov spoločnosti), podieľať sa na zisku a na likvidačnom zostatku

v prípade zániku spoločnosti. Podiel na zisku, ktorý pripadá na jednu akciu, sa

nazýva dividenda. Jej výška závisí od dosiahnutého zisku spoločnosti a od

výšky vloženého kapitálu.

Kurz akcií: Každá akcia má nominálnu hodnotu, ktorá je na nej vytlačená

a trhovú cenu, za ktorú sa kupuje a predáva na burze – kurz akcie. Kurz akcie

môže byť vyšší alebo nižší, ako je jej nominálna hodnota. Závisí od výšky

dividendy (čím je dividenda vyššia, tým je aj kurz vyšší) a od výšky úrokovej

miery (čím je úroková miera vyššia, tým je menší záujem o akcie, lebo je

22

výhodnejšie vložiť peniaze do banky a poberať úrok). Potom kurz akcie

vypočítame podľa vzorca:

dividenda x 100

Kurz akcie =

úroková miera

Druhy akcií: Akcie môžu znieť na meno a na majiteľa. Akcie na meno obsahujú

meno majiteľa a ich prevod sa uskutočňuje písomným záznamom na rube

akcie. Akciová spoločnosť vedie zoznam majiteľov akcií na meno, preto jej

treba zmenu vlastníka oznámiť.

Akcie na majiteľa neobsahujú údaj o tom, kto je vlastníkom a sú prevoditeľné na

inú osobu jednoduchým odovzdaním novému majiteľovi. Tieto akcie nie sú

chránené proti odcudzeniu, pretože za majiteľa sa považuje ten, kto je ich

držiteľom.

Kmeňové akcie sú akcie, z ktorých vlastníctva vyplývajú základné práva

akcionárov.

Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť aj vydanie bezplatných alebo cenovo

zvýhodnených zamestnaneckých akcií. Zamestnanecké akcie znejú na meno

a sú prevoditeľné iba medzi zamestnancami a dôchodcami spoločnosti. Ich

úlohou je pripútať pracovníkov k podniku a podnietiť ich osobný záujem na

prosperite podniku.

Stanovy môžu určiť aj vydanie prioritných akcií. Majitelia týchto akcií majú

pevne stanovenú a prednostne vyplácanú dividendu bez ohľadu na výšku zisku

spoločnosti, ale obyčajne nemajú hlasovacie právo.

Založenie: Akciovú spoločnosť môže založiť aj jeden zakladateľ, musí ísť

o právnickú osobu, inak sa vyžadujú minimálne dvaja zakladatelia. Ak zakladajú

spoločnosť viacerí zakladatelia, uzatvárajú medzi sebou zakladateľskú zmluvu.

Jeden zakladateľ podpíše zakladateľskú listinu. Ich súčasťou musí byť návrh

stanov spoločnosti.

Zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina musí obsahovať:

a) obchodné meno, sídlo a predmet podnikania (činnosti),

23

b) navrhované základné imanie,

c) počet akcií a ich menovitú hodnotu; ak sa majú vydať akcie rôznych druhov,

ich názov a opis práv s nimi spojených,

d) upisované vklady jednotlivých zakladateľov,

e) ak sa má na vytvorenie základného imania spoločnosti použiť nepeňažný

vklad, aj určenie predmetu nepeňažného vkladu a jeho ocenenie doložené

odborným odhadom.

Ak sa má spoločnosť založiť na základe výzvy na upisovanie akcií, musí

zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina ďalej obsahovať:

a) čas a miesto upisovania akcií,

b) postup pri upísaní akcií prevyšujúcich navrhované základné imanie,

c) miesto a čas na splatenie časti upísaných akcií a jej výšky,

d) spôsob zvolania ustanovujúceho valného zhromaždenia upisovateľov.

1. Založenie akciovej spoločnosti na základe výzvy na upisovanie akcií

Upisovaním získavajú zakladatelia základné imanie spoločnosti, ak na jeho

vytvorenie nestačia ich vlastné vklady. Upisovanie akcií predstavuje záväzok

upisovateľa splatiť hodnotu upísaných akcií v peniazoch alebo priniesť v tejto

hodnote nepeňažný vklad.. Upisovanie sa uskutočňuje na základe zápisu do

listiny upisovateľov. Zápis musí obsahovať:

a.) počet a druh upisovaných akcií

b.) hodnotu vkladu s uvedením, či ide o peňažný alebo nepeňažný vklad

c.) lehoty na splácanie upísaných akcií

d.) názov a sídlo právnickej osoby alebo meno a bydlisko fyzickej osoby, ktorá

je upisovateľom a jej podpis

24

Minimálne 10% hodnoty akcií treba splatiť hneď pri upisovaní, ďalších 30%

najneskôr do konania ustanovujúceho valného zhromaždenia a zvyšok

najneskôr do jedného roka od vzniku spoločnosti.

Do 60 dní od upísania akcií sú zakladatelia povinní zvolať ustanovujúce valné

zhromaždenie akcionárov, na ktorom sa rozhoduje o:

a.) či bude spoločnosť založená alebo nie

b.) schvaľujú sa stanovy spoločnosti

c.) volia sa orgány spoločnosti

2. Založenie akciovej spoločnosti vez výzvy na upisovanie akcií

Ak sa zakladatelia v zakladateľskej zmluve dohodnú, že v určitom pomere

splatia celé základné imanie spoločnosti, nevyžaduje sa pri zakladaní

spoločnosti výzva na upisovanie akcií ani konanie ustanovujúceho valného

zhromaždenia.

K návrhu na zápis je potrebné priložiť zakladateľskú zmluvu (zakladateľskú

listinu), schválené stanovy a notársku zápisnicu z ustanovujúceho valného

zhromaždenia akcionárov.

Vznik: Akciová spoločnosť vzniká zápisom do obchodného registra. Návrh na

zápis akciovej spoločnosti do obchodného registra musia podpísať všetci

členovia predstavenstva a ich podpisy sa musia úradne overiť. Návrh treba

podať do 90 dní od založenia. Akciová spoločnosť môže vzniknúť len vtedy, ak

sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie, schválili sa stanovy a zvolili sa jej

orgány a ak sa upísalo celé základné imanie a z neho sa 30% splatilo.

Stanovy: Každá akciová spoločnosť musí povinne vypracovať stanovy, ktoré

podrobne upravujú práva a povinnosti akcionárov, ako aj právomoci orgánov

spoločnosti. Minimálny obsah stanov určuje zákon.

Orgány akciovej spoločnosti: Najvyšším orgánom akciovej spoločnosti je valné

zhromaždenia akcionárov, ktoré sa koná najmenej jedenkrát ročne a zvoláva ho

predstavenstvo. Valné zhromaždenie rozhoduje o všetkých dôležitých

skutočnostiach, ktoré sa týkajú činnosti akciovej spoločnosti. Na valnom

25

zhromaždení sa rozhoduje hlasovaním, pričom počet hlasov jednotlivého

akcionára závisí od hodnoty akcií, ktoré vlastní.

Keďže sa v akciovej spoločnosti rozhoduje hlasovaním, rozhoduje v nej

väčšinou ten, kto vlastní kontrolný balík akcií. Teoreticky to je 51% akcií, ale

väčšinou stačí oveľa menší podiel, keďže akcie sú rozptýlené medzi množstvo

malých akcionárov.

Štatutárnym orgánom spoločnosti je predstavenstvo, ktoré riadi činnosť

spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo zabezpečuje vedenie

účtovníctva a predkladá valnému zhromaždeniu na schválenie ročnú účtovnú

závierku spolu s návrhom na rozdelenie zisku, ako aj správu o podnikateľskej

činnosti spoločnosti a o stave jej majetku.

Členov predstavenstva volí a odvoláva valné zhromaždenie. Členovia

predstavenstva, ktoré musí mať minimálne 3 členov, volia predsedu

predstavenstva a o všetkých otázkach rozhodujú väčšinou hlasov.

Kontrolným orgánom spoločnosti je dozorná rada, ktorá dohliada na výkon

pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie podnikateľskej činnosti

spoločnosti. Členovia dozornej rady sú oprávnení nahliadať do všetkých

dokladov spoločnosti a kontrolovať účtovné záznamy. O vykonaných kontrolách

informujú valné zhromaždenia. Dozorná rada musí mať minimálne 3 členova,

ktorí sa volia na maximálne 5 rokov.

Základné imanie a kapitál: Minimálne základné imanie v akciovej spoločnosti je

1 000 000 slovenských korún. Valné rozhodnutie môže rozhodnúť o zvýšení

alebo znížení základného imania. Zvýšenie základného imania možno

uskutočniť dvoma spôsobmi:

a.) upísaním nových akcií

b.) z majetku spoločnosti, ktorý prevyšuje základné imanie a to buď vydaním

nových akcií a ich bezplatným rozdelením medzi akcionárov, alebo

zvýšením nominálnej hodnoty doterajších akcií.

Zníženie základného imania sa môže uskutočniť tiež dvoma spôsobmi:

a.) znížením nominálnej hodnoty akcií

b.) tým, že sa vezme z obehu (vykúpi) určitý počet akcií

Uvedené zmeny základného imania sa zapisujú do obchodného registra.

26

Zrušenie a zánik spoločnosti: O zrušení spoločnosti rozhoduje valné

zhromaždenie dvojtretinovou väčšinou prítomných hlasov. Menuje aj likvidátora

spoločnosti. Po uspokojení všetkých veriteľov sa likvidačný zostatok rozdelí

medzi akcionárov v pomere, ktorý zodpovedá hodnote ich akcií.

Akciová spoločnosť zaniká vymazaním z obchodného registra.

Výhody: Účasťou viacerých akcionárov je možné zhromaždiť veľký kapitál,

ručenie je pre akcionárov obmedzené na veľkosť účasti, akcia môže byť

predmetom obchodu.

Nevýhody: Neexistuje spojenie medzi spoločníkmi, záujmy akcionárov (najmä o

výplatu vysokých dividend) a vedenia akciovej spoločnosti (má záujem na

zvýšení kapitálového imania akciovej spoločnosti) sú často protichodné.

3.3.5 Družstvo

Charakteristika: V obchodnom zákonníku sa družstvo charakterizuje ako

„ spoločenstvo neohraničeného počtu osôb, založené na účel podnikania alebo

zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov.“

( oz §221)

Členstvo: Členom družstva môžu byť fyzické i právnické osoby. Členovia môžu

do družstva voľne vstupovať, resp. z neho vystupovať, ak splnia podmienky,

ktoré určujú stanovy. Členstvo v družstve zaniká písomnou dohodou,

vystúpením, vylúčením alebo zánikom družstva, u fyzickej osoby aj smrťou.

Podmienkou vzniku členstva v družstve je splatenie členského vkladu alebo

jeho časti (do 15 dní od konania ustanovujúcej schôdze).

Ručenie: Družstvo je právnickou osobou. Za porušenie svojich záväzkov

zodpovedá celým svojim majetkom. Členovia za záväzky družstva neručia

a nezodpovedajú.

Základné imanie a kapitál: Základné imanie družstva tvorí súhrn členských

vkladov, na ktorých splatenia sa zaviazali členovia družstva. Minimálna výška

27

základného imania je 50 000 slovenských korún a zapisuje sa do obchodného

registra.

Založenie: Družstvo môže založiť minimálne 5 fyzických osôb alebo aspoň dve

právnické osoby. Založenie družstva si vyžaduje konanie ustanovujúcej

schôdze družstva, ktorá:

a.) určuje zapisované základné imanie

b.) schvaľuje stanovy

c.) volí predstavenstvo a kontrolnú komisiu

Vznik: Družstvo vzniká zápisom do obchodného registra. Pred podaním návrhu

na zápis, ktoré podáva predstavenstvo, musí byť splatená aspoň polovica

zapisovaného základného imania. Súčasťou návrhu sú stanovy družstva.

Družstvo je pri svojom vzniku zriadiť nedeliteľný fond družstva minimálne vo

výške 10% základného kapitálu a pravidelne ho dopĺňať najmenej o 10%

ročného čistého zisku, až kým nedosiahne výšku polovice základného imania.

Orgány: Najvyšším orgánom družstva je členská schôdza, ktorá sa schádza

najmenej jedenkrát ročne a rozhoduje o všetkých dôležitých otázkach,

týkajúcich sa činnosti družstva. V družstvách s veľkým počtom členov nahrádza

členskú schôdzu zhromaždenia delegátov. Pri hlasovaní má každý člen jeden

hlas. O priebehu schôdze sa robí zápis, ktorý musí obsahovať prijaté uznesenia

a výsledky hlasovania.

Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo, ktoré riadi činnosť družstva

a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ktoré nie sú zákonom alebo

stanovami vyhradené inému orgánu. Predstavenstvo plní uznesenie členskej

schôdze a zodpovedá jej za svoju činnosť. Predstavenstvo volí zo svojich

členov predsedu družstva, ktorý organizuje a riadi činnosť predstavenstva

i bežnú činnosť družstva.

Kontrolným orgánom družstva je kontrolná komisia, ktorá je oprávnená

kontrolovať všetku činnosť družstva a prejednáva sťažnosti členov družstva. Za

svoju činnosť sa zodpovedá členskej schôdzi a od ostatných orgánov družstva

je nezávislá. Schádza sa najmenej raz za 3 mesiace. Funkčné obdobie členov

orgánov družstva je maximálne 5 rokov.

28

Zrušenie a zánik: Družstvo sa zrušuje:

a) uznesením členskej schôdze,

b) vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie

konkurzu pre nedostatok majetku,

c) rozhodnutím súdu,

d) uplynutím doby, na ktorú bolo družstvo zriadené,

e) dosiahnutím účelu, na ktorý bolo družstvo zriadené.

Zrušené družstvo vstupuje do likvidácie. Likvidátori, ktorých menuje členská

schôdza, navrhuje rozdelenie likvidačného zostatku. Členom sa najskôr vyplatí

splatená časť vkladov, zvyšok sa rozdelí medzi členov podľa podielu na

základnom imaní družstva.

Družstvo zaniká vymazaním z obchodného registra.

29

4 Podnikateľské prostredie

4.1 Vývoj myslenia v podniku

Kedysi bolo riadenia podniku pomerne jednoduchou záležitosťou, pretože

podnik sledoval len tri nepopierateľné ciele:

1. Hlavným cieľom bola maximalizácia zisku, tzn. že podnikové vedenie

prijímalo všetky rozhodnutia len s ohľadom na zisk. Dobré a správne bolo iba

to, čo zvyšovalo zisk.

2. Dôsledok takéhoto pohľadu bol, že vedenie sa zaoberalo len hospodárskou

stránkou svojho konania a jeho rozhodnutia boli orientované na zisk. Ostatné

aspekty (ochrana životného prostredia, výber pracovníkov a pod.) ich zaujímali

iba potiaľ, pokiaľ to bolo užitočné z hľadiska zisku.

3. Nakoniec dlhodobým cieľom bolo trvalé zachovanie podniku.

Takýto prístup viedol k tomu, že sa vedenie podniku pri riadení zameriavalo len

smerom do vnútra podniku, rozhodovalo na základe úvah orientovaných na zisk

a rozvoj mimo podniku nebralo do úvahy. Takáto predstava o cieľoch

nespôsobovala žiadne ťažkosti, kým hospodárstvo bolo málo vyvinuté. Ľudia

mali veľmi veľa potrieb a boli radi, že sa produkuje stále viac tovarov

a poskytuje stále viac služieb. V tom čase neboli ešte známe ani blížiace sa

ekologické problémy alebo ich ľudia zatiaľ nechceli brať na vedomie, pretože

zdanlivo sa všetci mali stále lepšie a lepšie. Takýto postoj sa naraz zmenil, keď

veľká časť obyvateľstva začala spoznávať a pociťovať problémy tohto

tradičného cieľového zamerania podnikového riadenia. Začali sa prejavovať

problémy v životnom prostredí a bolo zrejmé, že ľudia napriek vynikajúcemu

zásobovaniu tovarmi sú nespokojní. Preto sa muselo zmeniť aj podnikové

riadenie, keďže podnik je pevnou súčasťou okolitého sveta a rozhodujúco

ovplyvňuje jednotlivé sféry prostredia, smie sa rozhodovať len s prihliadnutím

na vplyv, ktorým pôsobí na rôzne sféry prostredia. Tento spôsob uvažovania

vedie k celkom inému generálnemu cieľovému zameraniu podniku:

30

1. Hlavným cieľom už nie je maximalizácia zisku, ale snaha dosiahnuť zisk pri

rešpektovaní vedľajších podmienok – podniky obmedzujú zisk v záujme vyšších

cieľov napr. ochrana životného prostredia, blaho svojich pracovníkov a pod.

2. Podniky môžu takto uvažovať, pretože sa nepotýkajú už len s ekonomickou

stránkou hospodárenia, ale môžu sledovať celkové dianie v hospodárstve

a spoločnosti, a týmto spôsobom významne prispievajú k ich vyváženému

rozvoju.

3. Podnetom k takýmto zmenám pri určovaní a k zodpovedajúcemu

prispôsobeniu správania sa je opäť snaha o trvalé zachovanie podniku, ale

teraz už na základe iných pohnútok. Ak by totiž dnes podnik sledoval ciele,

ktoré škodlivo pôsobia na jednu alebo viaceré sféry prostredia, vznikne

nebezpečie ohrozenia ďalšej existencie podniku, pretože sa proti podniku môže

postaviť verejná mienka alebo jeho možnosť znemožnia rôzne zákonné

predpisy.

4.2 Podnik a podnikateľské prostredie

„Podnikateľské prostredie zahŕňa všetky subjekty (orgány a organizácie),

ktoré na podnik určitým spôsobom pôsobia a ovplyvňujú.“(Podniková

ekonomika, str. 39.)

Patria k nim iné podniky, štátne a zákonodarne orgány, ktoré vydávajú právne

normy a určujú pravidlá a podmienky podnikania a pod.

Vzťahy medzi podnikom a podnikateľským prostredím sú dvojaké:

a.) horizontálne vzťahy – majú podobu obchodno-

záväzkových a konkurenčných vzťahov, ide o konkurenčnú funkciu ,

preto tieto vzťahy majú podobu súťaživosti, tieto vzťahy majú vždy

podobu zmlúv, na podporu týchto konkurenčných vzťahov vzniklo

protimonopolné zákonodarstvo, ktorého výkon zabezpečuje

protimonopolný úrad a taktiež zákon o ochrane spotrebiteľa

b.) vertikálne vzťahy – ide o vzťahy podniku k riadiacim

orgánom, a vznikajú pôsobením štátu ako ekonomického centra

a samosprávnych orgánov na podniky

31

Vo všeobecnosti sa okolie podniku delí na

a.) vonkajšie – na podnik pôsobí:

1. liberalizácia – odbúravanie obmedzení v hospodárskom styku

2. vývoj nových technológií

3. sekuritizácia – oddeľovanie pohybu peňazí od pohybu kapitálu

4. proces intelektualizácie

5. proces ekologizácie

6. proces intenzifikácie - zväčšovanie, zväčšenie intenzity,

zosilňovanie, zosilnenie, zvyšovanie využitia výrobných faktorov a

tak dosahovanie vyššej produkcie pri ich rovnakom množstve

b.) vnútorné – patrí tu napr.:

1. daňová a fiškálna (rozpočtová) politika

2. protiinflačná politika – štát ju robí prostredníctvom NBS –

zabezpečuje sa zamedzenie znehodnotenia meny

3. štruktúrna politika – znamená podporu alebo aj brzdenie

podnikania v niektorých odvetviach

4. vedecko-tehnická politika – podpora vedy a techniky

5. politika zamestnanosti a sociálna politika

6. zahranično-obchodná politika

Podnikateľské riziko

Neoddeliteľnou časťou podnikania je podnikateľské riziko – ide o neúspech

v podnikaní, najčastejšie v podobe straty.

Podnikateľské riziko má dve stránky z motivačného hľadiska:

1. pozitívne – motivačné

2. negatívne – obavy zo straty, zániku podniku

Podnikateľské riziko sa chápe ako nebezpečenstvo, že skutočné hospodárske

výsledky podniku sa budú odchyľovať od predpokladaných

Príčiny podnikateľského rizika:

a) externé (makroekonomický vývoj, colná a a daňová politika, hospodárske

a iné krízy, zmeny v legislatíve)

32

b) interné (vyplývajú z vlastností podnikateľa – podcenenie konkurencie,

prílišný optimizmus, nezodpovednosť

Riziká môžu byť:

a) finančné – úvery sú nedostupné, zvýšená úroková miera

b) technologické a technické – nesleduje sa vývoj a výskum nových

technológii, postupov a zaostáva sa za konkurenciou

c) výrobné – nedostatok výrobných kapacít pre zabezpečenie zvýšeného

dopytu

d) ekonomické – nákladové, zmeny cien surovín

e) trhové – zmeny preferencií spotrebiteľa, zmeny cien u konkurencie

f) politické a sociálno-politické – vychádzajú z politických a sociálnych

podmienok, z rozpočtovej a daňovej politiky

Spôsoby eliminácie rizika:

a) ofenzívne (snaha predísť riziku: poistenie, delenie rizika...)

b) defenzívne (eliminácia následkov)

diverzifikácia – snaha o realizáciu viacerých menších podnikateľských

projektov, namiesto jedného zložitého

flexibilita – neustále prispôsobovanie sa zmeneným podmienkam

delenie rizika – medzi viacero podnikových subjektov

transfer rizika – snaha preniesť ho na iný subjekt, napr. uzatváraním

dlhodobých zmlúv na dodávky za pevne stanovené sumy a pod.

poistenie – prenesenie podnikového rizika na poisťovňu

V súčasnej dobe, aby bol podnik úspešný, aby sa snažili minimalizovať riziko,

je potrebné predovšetkým začať skúmať prostredie vo vnútri podniku, rozobrať

si vnútorné faktory, ktoré vedú k úspechu firmy. Tieto hlavné faktory sú

rozobraté v knihe Rízení rizík, ktorá vychádza z prístupu T.J. Petersa a R.H.

Watermana, ktorí sú predstavitelia koncepcie „dokonalých podnikov“.

33

4.3 Hlavné vnútorné faktory úspechu firmy známe ako 7S

faktorov firmy McKinsey

Podľa tohto modelu medzi hlavné faktory úspešnosti patrí stratégia a štruktúra

firmy, spolupracovníci vo firme, ich schopnosti, štýl riadenia firmy, systémy

a postupy vo firme a zdieľané hodnoty (kultúra) firmy.

34

ŠTRUKTÚRA

STRATÉGIA SYSTÉMY

SPOLUPRA-COVNÍCI

SCHOPNOSTI ŠTÝL

SDÍLENÉHODNOTY

Stratégia firmy

Stratégia firmy obvykle vychádza z vízie firmy (z predstáv majiteľov firmy)

a z konkrétneho poslania firmy (výroba, poskytovanie služby).

„Stratégia firmy je charakterizovaná dlhodobou orientáciou firmy, dlhodobým

zamýšľaným smerovaním firmy k jednému cieľu alebo k množine cieľov

a konkrétnymi možnosťami firmy v danom prostredí, ktoré umožňujú tieto ciele

uskutočňovať.“(riadenie rizík, str.29)

Stratégia firmy má obvykle formu dostatočne voľných pokynov, ktoré by mali

byť vo firme dodržované a popisom aktivít, ktoré musí firma učiniť pre

dosiahnutie určitých cieľov.

Ak chceme vo firme nájsť jej stratégiu, tak zistíme, že firemná stratégia je často

buď „ukrytá“ v písomných (často dôverných) materiáloch firmy alebo ide iba

o myšlienku, smer, podľa ktorého sa majiteľ alebo skupina vlastníkov firmy

snaží firmu riadiť.

V reálnom živote firmy nejde len o písomnú alebo ústnu prezentáciu vlastnej

stratégie, ide hlavne o realizáciu, o uskutočnenie stratégie vo firme a tiež o jej

vyhodnotenie. Jednotlivé postupné kroky implementácie stratégie firmy potom

ovplyvní aj firemné okolie. Presadenie stratégie firmy v jej praktickom živote je

spojené s prevádzaním rady drobných alebo zásadných zmien.

Základné typy stratégie vo firme

Vo firme existuje celá hierarchická sústava stratégií, ktoré na seba nadväzujú.

Podľa knihy Řízení rizík na vrchole pyramídy stojí tzv. corporate (firemná,

podnikateľská) stratégia, ktorá určuje základnú orientáciu firmy ( v čom

podnikať, ako podnikať a pod.) Na túto stratégiu nadväzujú tzv. business

(obchodné) stratégie, na najnižšej úrovni sú tzv. funkčné stratégie (stratégie

rozvoja jednotlivých funkcií vo firme – napr. marketingová, výrobná , finančná

stratégia a pod.)

35

„corporate“stratégia

(podnikateľská)

„business“ stratégia(obchodná)

funkčná stratégia-marketingová stratégia-stratégia riadenia výroby-stratégia IT/IS-finančná stratégia-stratégia riadenia ľudských zdrojov-stratégia vedecko-technického rozvoja atd.

Pri ďalšom type stratégie budem vychádzať z knihy Řízení rizík, ktorá vychádza

z tradičného Porterovho prístupu. Základom tohto prístupu k členeniu firemných

stratégií je myšlienka, že podstatou každej stratégie je určitá konkurenčná

výhoda. Každá (úspešná) firma si musí vybrať typ konkurenčnej výhody,

o ktorú sa bude snažiť, a z ktorou sa bude existovať na trhu.

Podľa Portera existujú obecne dve základné konkurenčné výhody, pomocou

ktorých môže firma súťažiť s ostatnými, a to:

a.) nízke náklady

b.) diferenciácia (odlišnosť)

Tieto dve konkurenčné výhody vedú k niekoľkým možným stratégiám, s ktorými

môže firma v danom odvetví získať nadpriemernú výkonnosť, a to k:

a.) stratégia vodcovstva v nízkych nákladoch (cost leadership strategy) – ide

o snahu dosiahnuť minimálne náklady v celom odvetví

b.) stratégia diferenciácie, stratégia odlišností (differentiation strategy) – ide

o dosiahnutie odlišnosti poskytovaných služieb alebo výrobkov firmy

v celom odvetví

c.) fokus stratégia, stratégia cielenej diferenciácie (focus strategy) – ide

o stratégiu zacielenia, zamerania pozornosti a má dve varianty:

1. stratégia sústredenia pozornosti na náklady

2. stratégia sústredenia pozornosti na diferenciáciu

36

Pre obidve tieto varianty fokus stratégie je typické, že sa firma sústreďuje na

získanie výhody nízkych nákladov (cost focus) alebo na odlíšenie

(differentiation focus) v niektorom úzkom segmente daného odvetvia.

široký rozsah

(celé odvetvie)

zameranie sa

na cieľ

úzky rozsah

minimalizácia konkurenčná diferenciácia

nákladov výhoda firmy (odlíšenie výrobkov)

Organizačná štruktúra firmy

Základným poslaním organizačnej štruktúry je optimálne rozdelenie úloh,

kompetencií a právomocí medzi pracovníkov organizácie. Tieto štruktúry sa

postupne vyvinuli do niekoľko základných typov, pre ktoré je charakteristické, že

sa postupne vyvíjali od jednoduchých k zložitejším. Tieto štruktúry sa podľa

knihy Řízení rizík delia na:

1. Líniová štruktúra – jeden útvar je nadriadený nad ostatnými, existuje priama

nadriadenosť a podriadenosť. Pre líniovú štruktúru je typické rýchle

rozhodovanie, medzi útvarmi existujú najpevnejšie organizačné vzťahy, je

jednoznačne vymedzený vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Určitou

nevýhodou tohto klasického usporiadania je, že na jednotlivých vedúcich

oddelení sú kladené vysoké nároky – nemôžu byť špecialisti, ale musia mať

odborné znalosti zo všetkých oblastí činností firmy.

2. Funkcionálna štruktúra – je reakciou na snahu odstrániť nedostatok líniovej

štruktúry špecializáciou riadiacich funkcií. Jeden vedúci je nahradený

niekoľkými špecializovanými vedúcimi. Vedúci rozhoduje iba o otázkach, ktoré

spadajú do jeho právomocí a kompetencií. Výhodou tejto štruktúry je jasná

definícia zodpovednosti. Nevýhodou tejto štruktúry je, že na jednej horizontálnej

37

stratégia nákladového vodcovstva

stratégia diferenciácie(stratégia odlišnosti)

stratégia pozornostina minimalizáciu

nákladov

stratégia cielenejdiferenciácie

úrovní je veľký počet útvarov, preto je ťažké všetky dobre koordinovať. Medzi

ďalšie nevýhody patria vyššie náklady na jej realizáciu, spôsob koordinácie

jednotlivých činností závisí na miere priorít vykonávateľa úloh, každému

podriadenému je nadriadených súčasne viacero vedúcich (možnosť

protichodných príkazov), vyšší manažéri sú preťažení rutinnými záležitosťami

a môžu podceniť riešenie strategických problémov.

3. Líniovo-štábna štruktúra – spojuje prednosti dvoch predchádzajúcich štruktúr.

Rešpektuje potrebu jednotného vedenia (líniová štruktúra) a potrebu

špecializácie a odbornosti riadenia (funkcionálna štruktúra).

Výkon odborných činností je zaisťovaný samostatnými útvarmi (štáby), ktoré sú

obvykle podriadené útvaru na vyššej úrovni riadenia. Úlohou štábu je

poskytovať rady a služby, ktoré potrebujú vedúci útvarov. Líniovo-štábna

štruktúra je veľmi často používaná a spojuje výhody líniovej a funkcionálnej

štruktúry.

4. Divízna štruktúra – vznikla vytvorením relatívne samostatných divízií.. Tie sú

rozdelené podľa druhu výrobku alebo služby, podľa geografického umiestnenia

alebo podľa typu zákazníka. Každá divízia má svoj vlastný finančný,, obchodný,

prípadne technický úsek. Odborné činnosti sú rozdelené medzi jednotlivé

divízie, čo umožňuje pružné a operatívne jednanie divízií. Určité slabé miesta

možno nájsť v nízkej koordinácie jednotlivých výrobných liniek divízie, v hlboko

technickej špecializácii a v relatívne obtiažnej štandardizácii a integrácii

jednotlivých výrobných liniek.

5. maticová organizačná štruktúra – v posledných rokoch sa uplatňuje

predovšetkým vo výrobnej oblasti. Tieto maticové štruktúry umožňujú dosiahnuť

v čo najkratšom čase najlepšie výsledky pri riešení daného (zvyčajne časovo

a vecne obmedzeného) problému. Táto štruktúra spojuje prvky funkcionálnej

a divizionálnej štruktúry.

Medzi základné výhody maticových štruktúr patria:

a.) priamy kontakt s vedúcim nahradzuje byrokraciu vo firme

b.) zvýšená motivácia manažérov (sú viac zapojení do stratégie)

c.) zdôraznenie skupinovej práce a tým zníženie rizika

38

d.) pružnosť celej štruktúry (schopnosť reagovať na podnety z vonku)

Medzi hlavné nevýhody maticových štruktúr patria:

a.) riziko zoslabenia priorít v komunikácii (ktorej informácii je potrebné

venovať maximálnu prioritu a o ktorej nie je treba viac diskutovať)

b.) konflikty medzi vedúcimi v horizontálnej a vertikálnej línii (podriadený má

dvoch vedúcich)

c.) nejasná zodpovednosť za náklady a za zisky

V praxi je však veľmi málo organizácií, ktoré sú štruktúrované presne podľa

niektorej z týchto štruktúr. Je veľa hybridných (zmiešaných) štruktúr, ktoré sa

menia podľa požiadaviek a meniacich sa podmienok.

Informačné systémy

Pod týmto pojmom rozumieme „všetky informačné procedúry (formálne

i neformálne), ktoré v organizácii prebiehajú.“ (Řízení rizik str.37)

V organizáciách sa dnes používa kombinácia ručných a automatizovaných

spôsobov spracovania informácií, pričom miera automatizácie sa smerom

k vyšším úrovniam riadenia znižuje.

Štýl riadenia

Za klasickú typológiu sa považuje členenie na štýl:

1. autoritatívny

2. demokratický

3. liberálny

Autoritatívny štýl – vylučuje participáciu ostatných pracovníkov na riadení firmy.

Vedúci získava potrebné informácie od podriadených, ktoré potvrdia alebo

doplnia jeho informácie, potrebné pre kvalifikované rozhodnutie. Jeho

podriadení nemajú možnosť ovplyvniť jeho rozhodovanie – vedúci rozhoduje

sám.

Demokratický štýl – tento štýl riadenia je spojený s vyššou mierou participácie

podriadených na riadení firmy. Vedúci dáva podriadenosť možnosť vyjadriť sa,

deleguje značnú časť svojich právomocí, ale ponecháva si však zodpovednosť

v konečných rozhodnutiach. Komunikácia je obojsmerná. Vedúci informuje

svojich podriadených objasňuje svoje zámery, súčasne dáva možnosť

39

podriadeným sa vyjadriť. Preferuje vzájomnú komunikáciu pri riešení

problémov. Výhodou takéhoto štýlu riadenia je, že aj podriadení sú osobne

zainteresovaní do rozhodovania, je tam tvorivá atmosféra a pocit

spolupatričnosti. Nevýhodou je časová strata pri demokratickom rozhodovaní.

Liberálny štýl – ponecháva pracovníkom značnú voľnosť. Skupina si sama rieši

delenie a postup práce, vedúci do ich činnosti zasahuje minimálne.

Komunikácia je prevažne horizontálna. Výhodou je, že si pracovníci môžu robiť

podľa seba a nevýhodou môže byť bezcieľne tápanie vo chvíli, keď je potrebné

nejaké vedenie.

Spolupracovníci

Ľudia sú hlavným zdrojom zvyšovania výkonnosti firmy a jej produktivity

a v poslednej dobe aj veľmi dôležitou konkurenčnou výhodou. Jednou zo

základných manažérskych schopností každého úspešného manažéra je

ovládať umenie vhodne jednať so spolupracovníkmi. Nejde len o priamu

komunikáciu, ale jedná sa aj o aktívnu spoluúčasť zamestnancov na živote

firmy. Spolupracovníci a sú však aj hlavným rizikom chodu firmy. Veľká

pozornosť musí byť preto venovaná motivácii spolupracovníkov, a to ako

manažérov, tak aj výkonných pracovníkov. Pre vedúcich pracovníkov je

podstatné poznať motivačné zázemie, preferencie a sklony svojich

zamestnancov nielen pre priame riadiace pôsobenia, ale i pre vytváranie

vhodného firemného prostredia, ktoré pomáha k osobnej zainteresovanosti

a dobrej práci. Dlhodobo a predovšetkým u dobrých zamestnancov sa vypláca,

aby cítili svoju osobnú spolupatričnosť s podnikovými kolektívmi, a aby sa

považovali za súčasť „podnikovej rodiny“. Personálna politika by mala

predovšetkým preferovať dobrých pracovníkov, ktorí s firmou spojili svoj život

i kariéru.

Zdieľané hodnoty (kultúra) firmy

Pod pojmom „kultúra firmy“ sa obvykle rozumie sústava zdieľaných hodnôt

a názorov, ktoré vytvárajú pozitívne pôsobiace neformálne normy chovania vo

firme. (Řízení rizík, str. 40).

Kultúra charakterizuje vnútornú atmosféru firmy, je to určitý nehmotný produkt,

ktorý je výsledkom myslenia ľudí vo firme a činností, ktoré sa vo firme realizujú.

40

Kultúra firmy a spolupracovníci spolu úzko súvisia.

Schopnosti

Vo firme by mal existovať tlak na rozvoj nielen v technickej a výrobnej

kvalifikácii zamestnancov, ale aj zo strany manažérov by mal byť vyvíjaný tlak,

ktorý povedie k zvýšeniu ekonomickej, právnej a informačnej gramotnosti

personálu celej firmy. Obecne je jedným z kľúčov k úspechu manažéra

schopnosť rýchlo sa adaptovať.

41

42

43

44

45

46

47

48

49

50

51

52

53

54

55

56

57

58

59