Život človekaje ako pieseň, ktorú

na nástroji dušehrá osud

SVETLO NA REINKARNÁCIU HABÁNI ŠÍPOVÁ RUŽENKA A SNEHULIENKA

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 13jar 1997

2

K str. 15: A Bohyňa fan-tázie ma pritiahla k sebe svojímmagickým pohľadom, pobozkalama na moje horúce pery a pove-dala:

“Povedz im, že kto netrávisvoje dni v kráľovstve snov, jeotrokom dní.”

3

Z OBSAHU:� KRÁSA A ÚČELNOSŤ

Úvodník - str. 3

� JOHANNES SCOTUS ERIUGENANa prelome starovekého a stredovekého myslenia - str. 6

� ŠÍPOVÁ RUŽENKA, SNEHULIENKA A POPOLUŠKAako obrazy mikro-makrokozmických dejov - str. 8

� BOHYŇA FANTÁZIEImaginácia od Chalíla Džibrána - str. 15

� DĚJINY ČLOVĚKA A SVĚTAv pojetí anthroposofie - str. 16

� HABÁNIPokus o kresťanský komunizmus - str. 20

� CHERUBSKÝ POUTNÍK Dvojveršia Angela Silesia - str. 22

� ROZIKRUCIÁNSKY IMPULZV DUCHOVNOM VÝVOJI ZÁPADU

Prednáška z cyklu “Úvod do antropozofie” - str. 23

� V ALBÁNSKU SA ZRÚTILI PYRAMÍDYDovetok k pyramidálnym hrám - str. 26

� A MUDRC Z VÝCHODU PŘIŠEL A POKLEKL PŘED DĚŤÁTKEM

J. A. Komenský ve světle reinkarnace - str. 27

� SVETLO NA REINKARNÁCIU 2Existuje prevtelovanie do zvierat a rastlín?

Vedú hypnotické regresy skutočne do minulých životov? - str. 31

� AKO DLHO TRVÁ OBDOBIE MEDZI INKARNÁCIAMIReinkarnácia a populačná krivka - str. 38

� CESTY DO “BUDÚCICH ŽIVOTOV”Otázniky nad hypnotickými progresmi - str. 43

� SEDMIKRÁSKADuchovní význam květin - str. 45

� IMAGINÁCIA, INŠPIRÁCIA, INTUÍCIA4. prednáška z cyklu “O duchovnom vývoji človeka” - str. 46

Drahí priatelia!

dovzdávame Vámdo rúk trináste čís-

lo - s nevýslov-nou sladkos- ťou v srdci,

že Sophia, napriekvšetkému, čo pre ňumusíme znášať, existu-

je; a pomaly, ale isto, rastie.Spôsob, akým sa skvalitňuje, jevýrazom toho, ako sa učíme navlastných chybách, ako naše vlast-né duše predsa len pomaly dozrie-vajú, zdokonaľujú sa a krásnejú.

Usilujeme sa o niečo, čo mápráve tú najmenšiu nádej naúspech v dnešnej dobe; a predsavediac, že nič z úsilia, ktoré ktovynaloží v smere k takým hodno-tám, ktoré sú večné, sa nestratí.Je to vklad pre budúcnosť, ktorý sazúročí. Všetko, čo dnes s toľkýmiobeťami zasejeme do duší ľudí, do-zreje v lone času; a o jeden platón-sky mesiac (o 2160 rokov) to vy-vstane pred nami ako katedrály akvetinové záhrady; ako kultúraSlovanov. Tá kultúra, o ktorej bolopovedané, že ľudia budú mať mocpremieňať zlo na dobro; a v časekonca bude medzi nimi taká vzá-jomná láska, že budú chcieť zo-mrieť jeden pre druhého. Čas, oktorom sa v Apokalypse hovorí

4

Čo je krásne, nelíši sa od toho, čo je účelné; nech si o tom nevedomci myslia, čo chcú. A. Rodin

ako o Filadelfii (= bratskej láske),kedy sa Kristov príklad konečnestane smerodajný v praktickom ži-vote.

To všetko môže, pravda, existo-vať zatiaľ len v našich srdciach akokrehký zárodok, utláčaný surovos-ťou doby. O to väčšiu radosť mámez toho, že Sophia je; že je malá, alepekná. Každá, aj tá najmenšia vec,ktorú sa podarí presadiť len z láskyk čistej Pravde a Kráse napriekdnešnej dobe, je dôležitejšia a cen-nejšia ako veľké medzinárodné amedzivládne diskusie a projekty,zaťažené skupinovým egoizmom.

Na strane 5 je prehľad tém, kto-ré máme rozpracované, a ktoré -ak nám to osud dovolí - Vám pri-nesieme v najbližších rokoch. Ne-smierne by nás potešilo, keby stesa na tom aj Vy, ako čitatelia, sčas-ti podielali.

Koľkotisíc krát za deň počuť ve-tu: “Človek v živote prichádza dosituácií, v ktorých musí robiťkompromisy, aby prežil.” Samo-zrejme. Ale ľudia to myslia vždytak, že človek má robiť kom-promisy na úkor svojej du-chovnej podstaty a v prospechsvojej hmotnej existencie. “Ne-mám čas starať sa o »duchovno«,o Pravdu, Krásno, Dobro, Ideál-no, lebo sa musím starať o »zá-kladné« životné potreby. Keby sombol príliš veľký idealista, neprežilby som”, hovoria, “a to by potompredsa nemalo žiaden význam”.Ale o prežitie čoho tu vlastne ide?Prečo nepovedia: “Ej, zdá sa, že bu-dem musieť obetovať svoj fyzickýživot, lebo inak by som neprežil -ako duchovná bytosť - a to by po-tom predsa nemalo žiaden vý-znam”? Koľko počuť: “Nemôžembyť vo všetkom poctivý, veď mu-sím živiť rodinu a deti.” Áno. Alekto povie: “Nemôžem mať rodinua deti, pretože by som ich nedoká-zal uživiť žiadnym poctivým spôso-bom”? Načo potom tie reči o tom,že kresťanstvo má byť základomduchovnej kultúry Európy, keď vpraxi sa argumentuje vždy presneopačným spôsobom? Čo Kristoveslová, že “je lepšie vojsť do života

jednooký a jednoruký, než zachrá-niť svoje telo a zomrieť navždy”?(Mat 18: 8,9) “Čože to osoží člove-ku, aby získal celý svet, a svoju du-šu utratil”? (Mat 16:26)

“Žiaľ, ak chcem mať peniaze,musím robiť niečo, čo ma nebaví,a čo nemá zmysel”. Nemali by ľu-dia radšej uvažovať tak: “Žiaľ, akchcem robiť niečo zmysluplné a odsrdca, tak budem musieť výjsť zmenšieho platu”?

Akým právom sa všade vychá-dza z toho, že fyzické potreby ľudísú tie »základné«? Či neprestáva byťčlovek človekom, keď uprednost-ňuje požiadavky tela pred požia-davkami ducha? Či nie je lepšie po-vedať spolu s dávnovekými rytier-mi: “Radšej žiť krátko, ale čestne,

než dožiť sa staroby bez cti”? Či nieje vznešenejšie a sladšie môcť po-vedať: “Radšej mi vypichnite oči aodseknite ruky, ako by som sa malpodieľať na ubližovaní tým, kto-rých mám rád”?

Dívajme sa na našu architek-túru. Každá forma má svoj obsah.Nie nadarmo starovekí vládcoviastavali nákladné chrámy a paláce,lebo vedeli, že to určitým spôso-bom pôsobí na ľudskú dušu. Pane-lákové sídliská, v ktorých bývame,sú výrazom definitívneho víťazstva»efektivity« nad krásou. Gotická ka-tedrála, len tým, ako je postavená,vychováva ľudí k ušľachtilosti.

Štvorcové panelákové bloky náspriam nabádajú, a naše deti, k otr-losti, k surovosti a výtržníctvu. Jeto v takom nesúlade s tým, čo cíti-me, že by sme to najradšej zničili.Stajne pre zvieratá sa smú stavaťtak, že ich jediným účelom je udr-žať teplo a poskytnúť prístrešokpred dažďom; ale nie pre ľudí.

Kedysi, ľudia mali dosť času nato, aby všetko, čo robia, ozdobilinejakým ornamentom, arabeskou.Aby všetko, čo robia, robili radi, sradosťou. A dnes, keď technická re-volúcia zmohonásobila efektivitupráce, na to nemáme čas nikdy.Na to, aby sme v architektúre eštekalkulovali aj s prvkom krásna,nezostávajú nikdy peniaze. Vraj:“nemôžeme si to dovoliť”. To jejedna z tých veľkých Lží súčasnos-ti. Hranaté prostredie, v ktoromžijeme, sa prenáša do hranatosti,nepružnosti nášho myslenia; dopredsudkov, sporov a vojen. Po-

tom zrovnáme so zemou aj mes-to, ktoré sa stavalo päťdesiatrokov, za niekoľko mesiacov;ako v Čečensku. To si “môžemedovoliť”. Keby sme radšej sta-vali naše príbytky s láskou, smnožstvom oblúkov a zelene,nemuseli by sme ich stavať dva-krát.

Pochopili by sme tak veľa, ke-by sme sa raz do hĺbky zamyslelinad tým, čo ukázal prieskum: že tiestanice metra, ktoré sú krásne, sanajmenej ničia. Lebo to, čo mámeradi, čo sa nám páči, pokladámeza svoje, za súčasť svojho ja.

Dívajte sa, ako sa odcudzeniemedzi nami a naším prostredímstále zväčšuje. Kedysi sa ľudia po-kladali za súčasť svojho národa,mestského štátu, dediny alebo as-poň rodinného klanu. Dnes už aniulica, ani chodba pred dverami vnašom paneláku nám nepatrí; leboby sme museli trpieť, keby sme sas ňou stotožňovali. Prijať väčší kussveta, a iné bytosti do svojho vnút-ra, znamená väčšie utrpenie - aleaj väčšiu radosť, keď tieto bytostipokročia. Blahoslavení tí, čo po-kladajú celý svet za svoj.

S láskou, Sophia

5

Niektoré tematické okruhy budúcich čísel Sophie, na ktoré zbierame materiál

- Genetika a slobodná vôľa- Antropozofia a darwinizmus- Veda: náboženstvo bieleho

plášťa- Prírodné zákony ako myšlien-

ky bohov- Duchovná kultúra Slovanov.

Sofiine mystériá- Kňažky. Žena a duchovnosť.

Slncová panna ako predobraz slo-vanskej ženy

- Sedem archanjelov: duchoviačasu, ktorí inšpirujú kultúry

- Čo je médiumita. O rozdielemedzi slnečnou a mesačnou jas-novidnosťou

- Má každý človek duchovnéhoblíženca?

- Jeden Boh alebo viacerí? Kres-ťanský Boh a pohanskí bohovia

- Náhoda, predurčenie, prozre-teľnosť. V čom je skutočná slobo-da?

- Večná individualita aleborozplynutie v nirváne?

- Kresťanská astrológia- Legendy o páde človeka.

Pád duchovných princípov dohmoty

- Gnóza a kresťanstvo- Pôvod prírody. Stvoril ju Boh

alebo démoni?- Antikozmos. Mocnosti zla a ich

hierarchia. Lucifer, Ahriman a Asu-ras. Cieľavedomá inteligencia zasvetovým zlom a jeho premena

- Mýty o stvorení. Vznik Zeme- Hudba a hudobní skladatelia z

hľadiska duchovnej vedy- Tanec ako výrazový prostrie-

dok ducha. Eurytmia- Sexualita. Hriešna alebo po-

svätná?- Tantra. Adamiti. Môže viesť

pohlavný akt bližšie k Bohu?- Noc a sny- Kráska a zviera- Dáma s jednorožcom. Stredo-

veké gobelíny- Šaty. Význam oblečenia a aura- Pútnictvo. Pútnická cesta do

Santiago de Compostella- Pustovníctvo. Životy svätých- Smrť ako hodina pravdy a vý-

zva k zodpovednému prežitiu živo-ta

- Živelné katastrofy. Vplyv ľud-ského ducha na prírodné sily

- Periodickosť sveta. Cykly ob-novovania a zániku

- Odovzdať sa Bohu či spoliehaťsa na vlastné sily?

- Modlitba. Meditácia. Duchov-né cvičenie

- Obeť. Éterizácia krvi- Je utrpenie posvätné? Muče-

níctvo. Asketizmus. Fakírstvo- Je dobro naivné?- Umenoveda a duchovná veda.

Dejiny umenia ako zrkadlo menia-ceho sa duševného sveta ľudí

- Umenie a hodnoty. Smie byťumenie bezcharakterné?

- Má človek božskú iskru?- Ľudové zvyky a ich význam- Veštectvo včera a dnes: Veštiar-

ne. Orákulá. Delfská Pýtia. I-ťing,tarot a iné mantiky

- Kung-fu. Aikido. Bojové ume-nia Východu a sebadisciplína

- Kabala. Magická veda Židov- Orfeus. Orfizmus- Alchýmia ducha: zázrak pre-

meny človeka- Templári. Rytieri Sofie- Provensálski trubadúri. Večné

hľadanie Ideálu- Tajomstvo Grálu.- Rytierstvo. Úloha rytierstva v

20. storočí- Indická duchovnosť a antro-

pozofia. Bhagavadgíta- Od teozofie k antropozofii

- Novovekí duchovní učitelia:Blavatská. Krišnamurti. Gurdiev...

- Sekty. Sú prospešné alebo ško-dia? Fanatizmus. Ustrnutie myslenia

- Šamanizmus. Novopohanstvo.Transpersonálna psychológia. Po-krok alebo krok späť?

- Psychológia: duševeda, ktorápopiera dušu

- Psychedelické látky: dá sa s ichpomocou získať Poznanie?

- Ľudové liečiteľstvo. Môže je-den prebrať karmu za druhého?

- Vegetariánstvo: pre a proti- Hypnóza: zločin alebo terapia?- Interupcia: v ktorom mesiaci

sa vteluje duša?- Ahrimanské sily a počítačová

revolúcia- Úskalia receptov na rýchle

šťastie. Tvorivá imaginácia. Silvo-va metóda. New Age

- Medzináboženský dialóg:rozhovory s predstaviteľmi ná-boženských smerov

- Dante a jeho Božská ko-média

- Nemecký idealizmus a ro-mantizmus: Novalis. Goethe

- Štúrovci a ich duchovnýodkaz

- Dvanásť znamení. Podstatamyslenia a svetových názorov

- Alternatívna pedagogika. Wal-dorfské školstvo

- Alternatívne poľnohospodár-stvo. Biodynamické modely

- Alternatívna ekonomika. Eti-ka podnikania. Odstránenie úžery

- Organická architektúra. Du-chovný význam tvarov

- Majú politické strany nejakúbudúcnosť? Volebný systém naprahu duše vedomej

- Komunizmus. Sociálne utópie.Sen o bratskej spoločnosti

- Integrácia Európy: na základeakých hodnôt?

- Židia a Árijci. Korene protikla-du. Duchovné pozadie HitlerovejTretej ríše

- Dejiny ako výsledok konfliktuduchovných mocností. Zmysel de-jín

- Posledný súd. Jánova Apoka-lypsa a budúcnosť ľudstva

6

Johannes Scotus EriugenaNa prelome starovekého a stredovekého myslenia.

ko z akýchkoľvek histo-rických štúdií - pri sku-točne pozornom, a nie po-vrchnom prístupe - vyplý-va, hybnou pákou vývojadejín ľudstva je neustályvývoj ľudského vedomia.Vývoj však znamená ne-

prestajnú zákonitú zmenu.Jedným z najvýznamnejších sved-

kov tejto zmeny bola vynikajúca osobnosťv dejinách ľudského myslenia, pôvodom ír-sky (Eria je Írsko), ale latinsky píšuci filozofJohannes Scotus Eriugena (asi 810 - 877),ktorý pôsobil ako hlavný učiteľ na dvore fran-ského kráľa Karola Lysého. Viedol chýrnuschola palatina -inštitúciu, ktorá slúžila navzdelávanie členov kráľovskej rodiny a šľach-ticov. Vynikal rozsiahlou všestrannou vzde-lanosťou (ovládal päť jazykov) a bol pretovyhľadávaným poradcom v najrozličnejšíchvedeckých otázkach, ba - ako laik - i v teolo-gických sporoch (napr. o význame eucharis-tie).

Keď ho Karol Lysý v roku 847 povolal,dostal predovšetkým za úlohu preložiť dielaDionýzia Areopagitu z gréčtiny do latinčiny.Tieto spisy, ktorých autorstvo bolo predme-tom vedeckých sporov, vyvolali platónsky-kresťanský impulz a rozšírili sa do celej zá-padnej Európy. Scotus však preložil aj inéfilozofické spisy (napr. Maxima Vyznávača)a bol aj autorom vlastných filozofických spi-sov.

V tom čase filozofia ešte nebola pokla-daná za slúžku teológie (ancilla theologiae)a najmä Scotus Eriugena prízvukoval, že filo-zofia (doslova láska k múdrosti) predstavujesamostatnú cestu ľudskej duše k bohu. Tvrdí,že štúdium filozofie umožňuje alegorickú me-tódu poznania Písma, a tým sprístupňuje je-ho zmysel. Filozofia je všeobecným kľúčomk odhaleniu symbolického významu sveta.Teda odmieta akýkoľvek doslovný prekladBiblie aj riešenie sporných otázok citovanímakejkoľvek autority.

Eriugena patril zrejme k posledným, ktoríešte mali poznatky duchovného sveta z vlast-ných skúseností (t.j. mal ešte nejaké jasnovid-né schopnosti a poznal prah duchovného sve-ta). Pravda, nie je isté, do akej miery bol alebonebol zasvätený do hibernských mystérií; na

pozadí jeho svetonázorových úvah však badaťvplyv istých keltských mystérijných tradícií.Vlastná povaha Boha - ako učil - nie je našímrozumom poznateľná, Boh stojí nad akou-koľvek ľudskou myšlienkou. Náš rozum môžeurčiť iba to, čím boh nie je. Z tejto krajnejnegácie predstavy Boha však vyplýva, že Bohje vlastne všetkým, že je prameňom, z ktoréhovzniká celý svet. Boh je vždy sám v sebe, nik-dy mimo seba nevychádza a nepôsobí, iba sarozvíja (explicatio). Teda všetko, čo jestvuje,je teofániou, čiže prejavom Boha. Boh nie jestvoriteľom stojacim nad alebo mimo toho,čo stvoril, ale je prapôvodom, prameňom všet-kého, obsahuje v sebe všetko a všetko, čo je,vzniká tým, že sa Boh rozvíja. On je to “jed-iné Jedno”. Ako vidíme, prechádza tu Eriu-gena už na pozíciu panteizmu a podstatne savzďaľuje od učenia autority cirkvi.

Motív rozvíjania sveta v Bohu a Božstvavo svete je známy v starogréckej mystike aobjavuje sa neskôr znovu v učení MikulášaKusánskeho v 15.storočí.

Človek podľa Eriugenu je presnou kópi-ou Boha, svojou podobou a štruktúrou tvorímikrokozmos. Vychádza z Boha a k nemu sazasa vracia. Cesta jeho návratu spočíva právevo filozofii, v poznávaní, ktoré je prostried-kom nadväzovania intímneho styku s Bohom.Vyšším stupňom kontaktu s božstvom je medi-tácia, ktorá umožňuje zjednotenie medzi člo-vekom a bohom, takže sa človek prežíva vbohu a boh v ňom. Tu zasa pripomína Eriu-gena učenie starodávnych mystérií “splynutí”s božstvom.

Asi 350 rokov po jeho smrti ho cirkev vy-hlásila za kacíra a roku 1225 dal pápež spáliťjeho spisy. Jedno z jeho diel sa však zachova-lo a je pre nás významným svedectvom myš-lienkovej kultúry vtedajších čias, ba mimo-riadne zaujímavým medzníkom medzi myš-lienkovým bohatstvom raného kresťanstva as ním spojenou gnózou a mystikou a pred-zvesťou nového stupňa vývoja ľudského ve-domia - postupne sa vytvárajúceho metafy-zického nazerania stredoveku. Ide o mohut-ný päťzväzkový dialóg De divisione naturae,čiže O rozdelení prírody. V tomto diele, ktorépredstavuje všeobecný prehľad všetkých otá-zok života a sveta, opisuje Eriugena predo-všetkým trojčlennú bytosť človeka. Človekpozostáva z tela, duše a ducha. Svojimi kos-

Viktor Thieben

7

ťami súvisíme s minerálnou ríšou,rastom nášho tela patríme do ríše rast-linnej, naše pocity a emócie nás spája-jú so živočíchmi. Človek sa však líšiod zvierat svojou rečou, vzpriamenouchôdzou a schopnosťou myslenia.

Okrem toho však človek súvisí ajs božskými hierarchiami stojaciminad ním. Myslením je v kontakte s rí-šou anjelov, ako príslušník nejakéhonároda má vzťah k archanjelom atým, že žije na Zemi v určitej dobe, jev súvislosti s hierarchiou archai,duchov času. Tieto idey podáva Eri-ugena nie abstraktne, ale pútavýmspôsobom, ako niekto, kto to sámprežíval.

Ľudský duch, ako uvádza, je več-ný, jeho podstatou je samostané “ja”,ktoré je neustále v spojení s duchov-ným svetom. Naše ja je však ešte sla-bé, neinkarnuje sa dokonale v jed-nom živote, ale potrebuje na svoj vý-voj celý rad inkarnácií. Toto - ako učí- je v súlade s božskými zákonmi anaše ja si pripravuje zakaždým medzismrťou a novým životom nové telo snovými úlohami pod vedením vyššíchhierarchií.

Práve pri koncepcii ľudského ja ajeho styku s ríšou anjelov sa výstižneukazuje štádium ľudského vedomia vtomto období. Eriugena totiž tvrdí, žečlovek sám ešte nie je schopný mys-lieť, ale anjel myslí v ňom. Človekraného stredoveku si mohol ľahšiepredstaviť, že sa v jeho duši prejavujeanjel, ako to, že má samostatného du-cha. Možno povedať, že ak z pohľaduna podstatu človeka vypustíme prí-tomnosť anjela, vidíme v človeku ibadušu. Anjel patrí nerozlučne do kon-cepcie ľudskej bytosti. Stupeň uvedo-movania si ľudského ja bol teda eštedosť nízky. Eriugena píše: “Ľudskýduch má poznanie seba, ale aj nemá.Vie, že je, ale nevie, čím je.”

Vo svojom hlavnom diele, ktoré sanajmä v 10. a 11. storočí tešilo veľkejvážnosti v kláštorných školách a bolopovažované za súhrn všetkej múdros-ti, rozdelil Eriugena celé božské stvo-renie na štyri etapy. Každá z nich mô-že byť chápaná osve ako samostatnátrieda bytia (podľa vzoru neoplatonic-kej hypostasis). Na čele všetkého stvo-renia stojí Boh otec, čiže “príroda tvo-riaca a nestvorená” (natura naturansnon naturata). Druhú triedu tvorí

“príroda stvorená a tvoriaca” (naturanaturata naturans), svet ideí, ktoréobsahujú všeobecné pojmy: rody adruhy vecí. Je to sféra božského Logu.Na treťom mieste nasleduje “prírodastvorená a netvoriaca” (natura natu-rata non naturans). Tu už je plne roz-vinuté celé stvorenie, všetko je “hoto-vé”, vrátane všetkých ľudí žijúcich nazemi. Napokon jestvuje “príroda ne-tvoriaca a nestvorená” (natura necnaturans nec naturata), stav, v kto-rom sa opäť všetko stvorenie vraciak jednote, k Bohu. Je pochopiteľné, žetoto panteistické učenie nemohlacirkevná inštitúcia prijať natrvalo.Učenie o úzkom kontakte ľudskéhoducha s anjelskou sférou však do istejmiery obnovil a ďalej rozvinul v časevrcholiacej scholastiky práve TomášAkvinský.

V tých istých rokoch, keď ScotusEriugena vypracoval svoj veľkolepýobraz sveta, bol roku 869 zvolaný doHagia Sophie v Konštantinopole 8.ekumenický koncil, na ktorom sazišiel veľký počet cirkevných hodnos-tárov zo Západu a Východu. Promi-nentným zástupcom východnej cirkvibol patriarcha Photius, ktorého siScotus mimiriadne vážil. Na tomtokoncile najlepších predstaviteľovkresťanstva išlo predovšetkým o to,či človek má alebo nemá samostat-ného ducha. Východ neobhájil svo-ju koncepciu, podľa ktorej je ľudskýduch samostaný. Presadil sa názor,že ľudskej duši treba pripisovať du-chovné vlastnosti; vyznávať všakexistenciu samostatného ducha jekacírstvo. Bol to významný medzníkvo vývoji kresťanskej teológie, ktorýmal postupne veľmi ďalekosiahle ná-sledky. Nastalo tak ďalšie odcudzeniemedzi západným a východným kres-ťanstvom, i keď definitívny rozkol na-stal až o dvesto rokov neskôr. V európ-skom duchovnom vývoji sa však stáleviac a viac vytrácalo vedomie existen-cie ducha človeka ako samostatnéhočlánku jeho bytosti a už v nominaliz-me na sklonku stredoveku nabralomyslenie filozofov jednoznačne smerk abstrakcii a materializmu. Formovalsa prístup človeka k prírode a svetu,ktorý vopred vylúčil zo svojho skú-mania duchovný prvok a ktorý celkomprirodzene viedol k úplnej negácii du-cha vo vede.

Nadácia pre aplikáciuduchovných, etickýcha estetických hodnôt

v praxiCieľ nadácie

Cieľom nadácie Sophia je pomáhať pri:- rozvíjaní zmyslu pre Krásno, Prav-

du a Dobro;- výchove k zodpovednosti za ži-

vot a aktívnemu prístupu k spoločen-skému dianiu;

- vytváraní vedomia ľudskej dôstoj–nosti;

- rozširovaní, prehlbovaní a skvalit-ňovaní myšlienkového obzoru ľudí;

- jasnejšej orientácii v usporiadaníhodnôt, pochopení vyššieho zmysluvecí a zmysluplného zaradenia člove-ka do systému stvorenia;

- rozvoji slobodného, samostatnéhoa tvorivého myslenia jednotlivca, prijeho oslobodení z pút telesno-mate-riálnej závislosti a pri ochrane člove-ka pred manipulovateľnosťou;

- spriehľadnení vzťahov v spoloč-nosti pomocou informovanosti;

- rešpektovaní etických noriem aduchovných princípov v podni-kateľskej a politickej sfére;

- presadení nenásilia, porozumeniaa poriadku v medziľudských vzťahoch;

- výchove k ochrane a tvorbe ži-votného prostredia a uplatňovaní es-tetických hodnôt v každodennomživote;

- medzináboženskom dialógu;- dialógu medzi vedou a nábožen-

stvom;- liečení noogénnych psychóz;- sexuálnej výchove;- prevencii pred kriminalitou a

vznikom drogových závislostí.Svet samotný je v neustálej prestavbe, tým skôr človek. Lao−c´

8

im rozumie, a o to intenzívnejšie ichprežíva. Tieto potom mohutne formu-jú jeho obraznosť, jeho éterické telo.

A to sa u neho v neskor-šom veku, v dospelosti

premení na morál-ne pojmy a zásady,na svedomie.

Keď však študu-jeme novodobé zá-

padoeurópske a americké verzie

zrozumiteľné a nelogické. Ďalší vy-davatelia ich potom celkom vynechá-vajú ako čosi nadbytočné a zvyšok,torzo rozprávky potom pospájajú aký-misi vsuvkami, ktoré majú rozprávkuurobiť “racionálnejšie čitateľnou” zhľadiska pozemskej logiky. Výsled-kom je bezcenný hybrid, ktorý nemápotom už žiaden pravdivý vzťah anik tomuto fyzickému, ani k žiadnemuinému svetu.

Šípová Ruženka, Snehulienka a Popoluška ako obrazy mikro-makrokozmických dejov

(a ešte o tom, ako sa rozprávky v najnovšej dobe falšujú)Voľné pokračovanie “Ezoterických mo-

tívov v rozprávkach H. Ch. Andersena”

Sophii 11 sme uká-zali, že Popoluški-

ne mesiačikové, sl-niečkové a hviezdič-kové šaty sú tri vý-vojové stupne na du-chovnej ceste, na kto-rej človek premení si-

ly svojich smrteľnýchschránok (astrálneho, éteric-

kého a fyzického tela) na tri nesmr-teľné, duchovné “telá”: manas, budhia atman. Popoluškine preberanie šo-šovice od popola je vlastne Veľké die-lo, ktoré sa v alchymickej symbolikeprirovnáva k ryžovaniu kovov a k vý-robe duchovného striebra, zlata a tzv.kameňa mudrcov. V budúcnosti prídečas, kedy ľudstvo ako celok premenícelú astrálnu sféru Zeme na duchov-né striebro, éterickú na zlato a fyzic-kú na duchovné drahokamy.

Popoluška teda zobrazuje stupnezasvätenia, ktorými môže prejsť jed-notlivec, a zároveň dej, ktorý sa vbudúcnosti odohrá s celým kozmom.Šípová Ruženka, Snehulienka a Popo-luška - všetky tieto tri “kráľovné me-dzi rozprávkami” - zobrazujú v sku-točnosti veľké makrokozmické deje,ktoré siahajú z ďalekej minulosti doďalekej budúcnosti, a v malom saopakujú alebo anticipujú v živote jed-notlivého človeka.

Keď sa takéto rozprávky rozprá-vajú deťom, dieťa ich nechápe rozu-movými pojmami, ale v hĺbke duše

Emil Páleštýchto troch klasických rozprávok(ktoré v posledných rokoch vychádza-jú v podobe veľkých obrázkových roz-právkových kníh aj u nás) s ich pôvod-ným znením - ako ho vyrozprávalibratia Grimmovci - zisťujeme v nichzávažné obsahové zmeny.

Kľúčové obrazy sú z rozprávokpovynechávané, a naopak sú do nichúplne neorganicky a rušivo povkla-dané vsuvky a “vylepšenia”, ktoré tamvôbec nepatria. Zdá sa, že vydavate-lia rozprávok na západnej pologuli užnadobro stratili pojem o tom, čo torozprávka je, čo tvorí jej podstatu.Rozprávka - to nie je ľubovoľne vy-myslený príbeh, v ktorom vystupujúvíly. Rozprávka zobrazuje skutočnédeje, avšak nie deje fyzické, ale du-chovné a duševné. Zobrazuje vyššiesvety, a tie majú svoje vlastné zákony,svoju vlastnú prísnu logiku, ktoré súvšak zákonmi a logikou obraznosti,nie logikou fyzického sveta. Rozpráv-ka zobrazuje tieto zákony v ich naj-čistejšej, najpravdivejšej podobe. Lenak sa rozprávka sťahuje do fyzickej,hrubohmotnej roviny, kam nepatrí,stáva sa z nej naivný, nepravdivý prí-beh. Neodolateľný sklon západnéhomaterializmu chápať všetko len bio-logicko-fyzicky teraz vtrhol už aj dorozprávky.

Duchovné a éterické deje sa prepi-sujú tak, akoby išlo o nejaké čisto fy-zické deje, čím sa dostávajú mimo svetsvojej vlastnej zákonitosti a vyznieva-jú ako čosi bezpríčinné, smiešne, ne-

Obrazy z nadzmyslového svetana začiatku rozprávok

Každá z našich troch “kráľovienmedzi rozprávkami” začína mohut-ným obrazom z nadzmyslového sve-ta, ktorý je v novších verziách buďvynechaný, alebo skomolený:

»Žil raz jeden bohatý muž a malchorú ženu. Keď už cítila, že sa blížijej koniec, zavolala si k posteli jedi-nú dcérku a povedala jej: “Milé die-ťa, musím ťa opustiť; zasaď mi nahrob stromček, a keď si niečo zažia-daš, potras ho, a žiadosť sa ti splní.Ak by si bola dakedy v núdzi, prídemti pomôcť”. A navždy zavrela oči.Dievčatko chodilo každý deň na mat-kin hrob a plakalo.«

Tak začína Popoluška: obrazomspojenia medzi živými a mŕtvymi; za-čína Popoluškiným vzťahom k jej zo-snulej matke. Pretože také medziľud-ské vzťahy, ktoré tu na zemi neboličisto pozemsky-utilitárne, ktoré ne-vyplývali len z biologicko-fyzickejalebo hospodárskej základne, ale zhlbšieho priateľstva, príbuznostidvoch duchovných bytostí - pretrvá-vajú aj po smrti. Ozajstné priateľstvoje silnejšie ako smrť. Takí priatelia cí-tia v duchu prítomnosť a podporu je-den druhého aj vtedy, keď jeden z nichpráve nie je vtelený na zemi. Ba mož-no o to užší je ich vzťah, že je očistenýod všetkého fyzického. Modlitby,myšlienky a láska na zemi žijúcichsprevádzajú zosnulých pri ich po-smrtnom putovaní ako lampáše, akokahance, ktoré sú im svetlom na cestu

9

a možno ich aj hrejú uprostred mrazi-vej pustatiny.

A naopak: odtelení môžu pomá-hať vteleným, ktorí sa takto pre nichurobia viditeľnými, keď rozsvecujú vosvojom vnútri duchovné myšlienky.Nie raz, keď podvedomá predtuchačloveka zastaví, aby niekam nešiel, atým sa zachráni - je to pomoc zos-nulého rodiča, ktorý neprestáva bdieťnad svojím dieťaťom, alebo vernéhodruha, ktorý ho tam na druhej stranemá stále ešte rád.

A Popoluška začína práve takou-to vedomou kultiváciou vzťahu k du-chovnému svetu odtelených. O tomvšak v novších vydaniach rozprávkyniet ani zmienky.

Snehulienka začína obrazom rov-nako strhujúcim; a síce nie komuni-káciou so zosnulými, ale s tými, čosa ešte nenarodili:

»Bolo to raz prostred zimy, keďsneh padal z oblohy ako páperie. Jed-na kráľovná sedela pri obloku, kto-rého rám bol z čierneho ebenovéhodreva, a šila. Ako tak šije, zahľadelasa na sneh a pichla sa ihlou do prsta.Do snehu padli tri kvapky krvi. Čer-vená farba na bielom snehu bola veľ-mi pekná a kráľovná si pomyslela:“Kiež by som mala dieťa biele akosneh, červené ako krv a čierneako drevo na obločnom rá-me”.«1

Matky sú so svojimi deťmiv spojení už dávno pred ich na-rodením a počatím. Svet pred-stavivosti nastávajúcej matkyrozhoduje o tom, aká duša saprostredníctvom nej vtelí. Počastehotenstva má potom matka určitézážitky, pomocou ktorých komunikujes dušou prichádzajúceho dieťaťa.2

V novších vydaniach Snehulienkyje tento obraz vynechaný a nahradenýčímsi, čo dáva zdanlivo “väčší zmy-sel”: »Jedného dňa sa kráľovnej na-rodila krásna dcérka, ktorú podľa jejbledej pokožky pomenovali Snehu-lienka.« Príčinnosť je tu teda obráte-

ná: nie čistý duševný svet kráľovnejje príčinou, že sa jej narodilo dievčaako tri kvapky krvi na snehu, ale ná-hodný fyzický znak je príčinou Snehu-lienkinho pomenovania a jej krásy.

Toto druhé vysvetlenie však umŕt-vuje v ľudskej duši každé nadšenie,pretože nedáva matkám inú možnosť,ako bezmocne a pasívne očakávať, čoza dieťa sa im narodí. To prvé všakdoslova okrídľuje a otvára rodičomnedozierne perspektívy: záleží len odnich, či privolajú k sebe nejakého čis-tého, vznešeného ducha z hviezdnychsfér, alebo hodia rebrík nejakej polo-

démonic-kej bytosti zpredpeklia.

Aj narodenie ŠípovejRuženky bolo vytúžené a oznamo-vané vopred:

»Raz, keď kráľovná sedela v kúpe-li, vyliezla z vody žaba a povedala

jej: “Tvoje želanie sa ti splní. Doroka a do dňa sa ti narodí dcéra!”«

Žaba, ako obojživelník, je tu pros-tredníkom medzi týmto a oným sve-tom. Voda je symbolom najbližšejnadzemskej sféry, sféry Mesiaca,sféry archanjela Gabriela. Sem zostu-pujú duše a čakajú pred svojím naro-dením. Pretože do mesačnej sférymôžu vstúpiť len raz za rok, v čase,keď archanjel Gabriel vládne, môžučakať až jeden rok a deň na svojenarodenie. Keď teda “kráľovná vstú-pila do kúpeľa” a “žaba vyšla z vody”,znamená to prelínanie, spojenie so sfé-rou Mesiaca.

A potom Šípová Ruženka pokra-čuje obrazom nie menším ako Snehu-lienka a Popoluška: obrazom dvanás-tich sudičiek, ktoré pririekajú ŠípovejRuženke nad kolískou jej budúci osud.Už pri rozprávke o Pocahontas3 smevysvetlili, že vo sfére Mesiaca sídlitá Múdrosť, ktorá sa v živote člove-ka potom prejavuje ako prozreteľ-nosť osudu. Keď človek po smrti stú-pa nahor k hviezdam, zanecháva v jed-notlivých planetárnych sférach batôž-ky nevyrovnanej karmy. Keď potomzostupuje do nového zrodenia, sudič-ky sú tie bytosti, ktoré mu pred vstu-pom na zem časť tejto karmy votkáva-jú v jednotlivých sférach do duševnéhošatu ako vlohy a osudové danosti.4

Dvanásť sudičiek tu zastupujedvanásť nebeských znamení, plnosťa harmóniu celého makrokozmu. Tátrinásta zastupuje mocnosti zla,

mocnosti odporu, ktoré sa z tej-to harmónie vyčlenili a

ktoré ju narušujú.Trinásta sudička za-sahuje medzi jedenás-

tou a dvanástou, takže dva-násta má ešte možnosť zapôsobiť

ako protiváha trinástej. To znamená,že duchovný svet už aj so zásahomtrinástej, zlej sudičky vopred počítal,že toto narušenie bolo zaplánované.

V nových vydaniach Šípovej Ru-ženky sa dočítame, že trinásta sudič-

1 Ten istý motív sa nachádza v kelt-skej povesti o Deirdre, najkrajšej zo žienv zemi Erin: »Jedného dňa, keď sa blížilčas, kedy sa mala Deirdre vydať za kráľaConora, sa dievča spolu so svojou pes-túnkou dívalo ponad múr pevnosti. Bolazima a celá krajina bola pokrytá silnouvrstvou čerstvo napadnutého snehu. Be-lostná porkývka bola porušená len namieste, kde chlapec pomáhajúci v ku-

chyni zabil teliatko, ktoré práve pripra-voval na večeru. Krv zvieraťa sfarbo-vala bielu plochu. Práve keď sa týmsmerom Deirdre pozrela, z neďalekéhostromu zlietol havran a začal piť vyteka-júcu krv. “Ach, pestúnka moja, nie akoConor, ale taký bude muž, ktorého bu-dem milovať. Jeho vlasy budú čierneako havranie krídla, jeho líca červenéako krv vytekajúca z tohoto teliatka a

jeho pleť biela ako čerstvo napadnutýsneh.”«

2 Dietrich Bauer v knihe “Gesprächemit den Ungeborenen” (Rozhovory snenarodenými) zozbieral celý rad taký-chto príbehov zo súčasnosti.

3 Sophia 10: Pocahontas a jej farbyvetra 2. Prelínanie fyzického a éterick-ého sveta v indiánskej rozprávke.

4 Pozri obraz na str. 2 v Sophii 7.

10

ka sa nedostala na slávnosť omylom,lebo ju kráľ zabudol pozvať. Bola vraj“veľmi stará a nikto ju už roky nevi-del, pretože vôbec nevychádzala zosvojho hradu. Mysleli si, že už neži-je...”. Odhliadnuc od toho, že sudičkynemajú fyzické telo, aby mohli starnúťa nepoznajú smrť, takže je sem takýtoobraz celkom nezmyselne našitý z po-zemského sveta, mýli takáto predstavaešte v ďalšom smere: V pôvodine kráľnepozval trinástu sudičku nie preto, žeby bol zle informovaný:

»V kráľovstve ich (sudičiek) bolotrinásť. Ale kráľ mal iba dvanásť zla-tých tanierov, z ktorých mali jesť, nužjednu z nich nemohli pozvať.« Trinás-ta sudička nemohla a ani nemalabyť pozvaná. Nevyhnutnosť toho jevyjadrená tým, že kráľ mal iba dvanásťtanierov, že jedálenské súpravy sa vy-rábajú len po dvanásť, čo je číslo úpl-nosti. Narušenie úplnosti a rovnováhyvesmíru sa tu deje s tichým vedomímNajvyššieho, ktorý pripravil liek aprostriedky na opätovné uvedeniestvorenia do rovnováhy ešte skôr, akoz nej bolo vyvedené. Keby totiž človeknepoznal zlo, nemohol by nikdy do-spieť ku slobode, a tým ani k láske.

Zobrazovanie duchovných bytostíPretože v angličtine sa už teraz pre

všetky možné duchovné bytosti vráta-ne sudičiek začína používať slovo fairy(víla), poplietli sa nakoniec sudičky slesnými vílami. V preklade z angličtinyčítame, že na hostinu pozvali nie sudič-ky, ale “všetky víly z lesov, vôd a vzdu-chu - okrem jednej.” Lenže bytosti,ktoré bdejú nad ľudskými osudmi,stoja oveľa vyššie, ako bytosti prí-rodných živlov. Napríklad bytosť, kto-rá stojí pri našom príchode na svet, jearchanjel (Gabriel); a tzv. anjel smrti,ktorý prestriháva na konci života člo-veku striebornú niť, tiež. Týmto bytos-tiam nemôže človek len tak rozkazo-vať, ani ich uprosiť, ani s nimi disku-tovať. Leda že by urobil čosi naozajvýnimočné, alebo bol sám na ich úrov-ni a vedome s nimi spolupracoval natvorbe svojho životného plánu.

Príroda a živly však stoja čiastočnepod vplyvom ľudskej vôle; dajú saovplyvňovať magicky. Keby tieto malimať v rukách ľudskú karmu, vniesliby už ľudia do osudového diania nazemi taký zmätok a nerovnováhu, akúvniesli do prírody.

ke je to, pravda, inak: neodjedla, ale na-opak, pustila sa do pečenia, takže keďtrpaslíci prišli domov, bolo už navare-né, a potom všetci hodovali dlho donoci.

Preberanie šošoviceako Veľké dielo alchymistovPovedali sme už, že Popoluškine

zlaté, strieborné a drahokamové šatysú utkané z prečistených síl Slnka, Me-siaca a hviezd a znamenajú tri stupneduchovného vývoja človeka ako aj ce-lého ľudstva. A že preberanie šošovi-ce z popola je Veľké dielo alchymistov.Znázorňuje prečisťovanie duševnýchsíl - prácu, ktorú dennodenne, roky adesaťročia trpezlivo robíme v našomastrálnom tele: oddeľovanie pravéhood nepravého, podstatného od nepod-statného, pominuteľného od trvalého,plodného od neužitočného; triedeniezŕn od pliev, šošovice od popola.6 Zna-mená odpútavanie duševných síl odvšetkého smrteľného, telesného a vy-slobodzovanie duše z hmotných schrá-nok.

Tieto dva obrazy - tri misy šošovi-ce a trojo šiat - patria k sebe! Zdanli-vo nie, ale v logike obraznosti nadvä-zujú bezprostredne jeden na druhý. Po-poluška si tká svoje šaty preberanímšošovice.

A kto jej pri tom pomáha? Bez ko-ho by nikdy nemohla stihnúť prebraťza hodinu tri misy šošovice od popola?Holubice - symbol Svätého ducha!V našom astrálnom tele pôsobia anjeli,v éterickom archanjeli a vo fyzickomarcheovia.7 Tieto tri anjelské chóry tvo-ria spolu tzv. tretiu, najnižšiu hierar-chiu, ktorej pôsobenie súhrnne nazý-vame pôsobením Svätého ducha. Pros-tredníctvom tretej anjelskej hierarchiesa prejavuje tretia božská osoba - Svä-tý duch. Sú to anjeli, ktorí pôsobia pre-mieňajúco v našom astrálnom tele,keď má človek vieru, keď sa modlí,keď má vôľu k dobru - a nazýva sa to“milosťou Svätého ducha”. Tak aj Po-poluške vyzobávali holúbky z duševšetko nepodstatné, keď jej bolo naj-horšie.

Vôbec spôsob, akým sa v novýchrozprávkach zobrazujú duchovné by-tosti, je doslova trestuhodný. Aj z týchnajvznešenejších neraz zostanú lenkomické karikatúry. Každého, kto mák týmto bytostiam nejaký vzťah a poz-ná ich ušľachtilosť, musí až pichnúťpri srdci.

V jednej Šípovej Ruženke sú “su-dičky-víly” zobrazené ako hašterivé,klebetné a zábudlivé staré tetky, ktorénevedia držať jazyk za zubami keď tre-ba, a ktoré sa do krvi poškriepia privarení koláča alebo o to, aké šaty simá Šípová Ruženka obliecť.

Najmä v rozprávkach Walta Dis-neya sa duchovným bytostiam pripisu-jú rôzne ľudské slabosti a neresti, akokeby sa tým rozprávka mala stať “bliž-šou ľuďom”, “ľudskejšou”, “humán-nejšou”. V Disneyovej Snehulienke sútrpaslíci pomenovaní podľa svojichcharakterových slabostí: Sníček, Je-dáčik, Hundroš, Neverko, Smieško...a to má vyvolať akýsi súcit alebo do-jem, akí sú “milučkí”. Uvedené vlast-

nosti sú však u gnómov niečím nezmy-selným, pretože éterické bytosti nema-jú fyzické telo, a teda sa nemôžu pre-jedať; ani u nich nedochádza k strieda-niu spánku a bdenia, ako u ľudí, abymohli ráno dlhšie spať.

Keď sa v éterickom svete hovorío jedení, majú sa tým na mysli určitéprocesy v éterickom tele, ktoré súanalogické procesom trávenia vo fy-zickom tele. Éterický svet (angl. faery)má svoje vlastné pravidlá, a jedným zodjakživa tradovaných pravidiel je, žeak už doň niekto zablúdi, nemal by zničoho, čo vidí, jesť ani piť.5 To zna-mená, že ak sa chce domov vrátiť bezproblémov, a nechce tam uviaznuť, ne-mal by nič do seba prijímať, s ničímsa spájať, pokiaľ nevie, o čo ide, alesa ovládnuť, zostať nezaujatý, aby sineurobil nejaký karmický dlh, ktorý bymusel odčiňovať službou, ako to čas-to v rozprávkach býva, a ako je to aj vSnehulienke. Snehulienka odpila zkaždého pohárika a odjedla z každéhotanierika, takže musela u trpaslíkovzostať slúžiť. V Disneyovej Snehulien-

Beda tej duši, ktorá dá na-miesto svojmu nebeskému man-želovi (duchu) prednosť pozem-skému sobášu so svojím pozem-ským telom.

Kniha kľúčov

5 Iným tradičným pravidlom bolo, žečlovek by mal mať pri sebe nôž alebonejaký iný železný predmet.

6 “Blahoslavení, ktorí perú svoje rú-cha...” (Zj. 22:14)

7 Pozri Sophiu 9: Pocahontas a jejfarby vetra 1. Prelínanie fyzického a éte-rického sveta v indiánskej rozprávke.

11

V niektorých nových vydaniachPopoluškinho príbehu však niet opreberaní šošovice a holúbkoch anizmienky! Namiesto toho jej macochadáva umývať podlahu, upratať domalebo šiť šaty pre svoje nevlastné ses-try. V Disneyovej Popoluške sa obja-vujú namiesto holúbkov myšky, ktoréšijú potajomky Popoluške šaty, aby juprekvapili. Ako keby niekto moholpracovať na duchovnom pokroku dru-hého človeka bez jeho vedomia! Celýstred rozprávky je vynechaný a na-miesto toho sa tu popisujú huncútskekúsky bandy myšiakov-mikimauzov,čo vyparatia domácemu kocúrovi, nie-čo na spôsob Toma a Jerryho. Drahékamene a šperky pre Popoluškine šatymyšiaci ukradnú jej nevlastným ses-trám! Vraj “obratnému myšiakoviGusovi sa podarilo uchmatnúť škra-tám šperky a stužky”. Ako keby člo-vek mohol získať nejakú cnosť tým,že ju ukradne druhému - a to ešte nie-komu, kto ju nemá!?! V ďalšej verziiPopoluška zdedí prekrásne šaty posvojej mamičke a závistlivé sestry “lenčo to videli, začali z nej šaty trhať, ažz nich lietali franforce”. Ako kebyčlovek mohol duchovné bohatstvo ale-bo nebodaj osvietenie zdediť po rodi-čoch!! Ako keby mohol niekto z nie-koho postŕhať jeho charakterové vlast-nosti a múdrosť, až z nich zostanú lenfranforce!!! Toto je také hlboké naru-šenie vnútorného zmyslu rozprávky, žesa táto stáva prakticky bezcennou tá-raninou.

V britskej aj v americkej verzii saPopoluška dostáva k šatom ako slepékura k zrnu: Nečinne sedí doma a tusa objavuje niečo medzi krstnou ma-mou a vílou v podobe dobráckej tučnejtetky s čarovnou paličkou a prikáže

Popoluške doniesť z komo-ry tekvicu. Túto tekvicu

pred ňou premení našaty odrazu - doty-

kom čarovnej pa-ličky. Po-

poluškasa tu

t e -d a

neba zázrak bez vlastnej zásluhy, abyod duchovného sveta niečo očakávalbez ohľadu na stupeň vlastnej kvality.Presne takých je totiž dnes, žiaľ 90%toho tzv. “duchovna” v Spojených štá-toch, o ktorého množstve sa niekedyhovorí, ale na ktorého kvalitu sa má-lokto díva: Američania stále vymýšľa-jú nejaké techniky, automatické metó-dy, ako získať duchovné schopnosti.Najradšej by vynašli nejaký stroj, kto-rý by podľa návodu mohol obsluhovaťaj človek bez schopností, a ktorý byza neho duchovne pracoval. Chceli bystretnúť gurua, ktorý by im osvietenieodovzdal priložením palca do stredučela, alebo si ho kúpiť za doláre v nie-koľkodennom kurze; alebo dostaťvšetku múdrosť darom od nejakýchiných bytostí (channeling!) ako peče-ného holuba; alebo čakať na to, že pri-letia lietajúce taniere, ktoré ich osvietiaa odnesú do neba. Americké “duchov-no” je presne také, ako ich verzia Po-polušky. Najradšej by Popoluškine ša-ty ukradli, zdedlili, kúpili za doláre,alebo vyrobili strojovo. Nechcú po-chopiť, že nejestvujú žiadne “čarovnépaličky”, že treba zasadiť liesku a za-lievať ju roky vlastnými slzami.

Aj z Popolušky je trojstupňová gra-dácia vynechaná: na bál ide iba raz amá iba jedny šaty: tie bývajú spravid-la ružové (!). Ťažko sa potom vysvet-ľuje, ako mohol dať princ natrieť jedenschod smolou hneď na prvom bále,keď ešte ani nevedel, že sa tam Popo-luška objaví. Potom sa píše, že Popo-luška sa utekajúc dolu schodmi potk-la a stratila jednu črievičku, podľa kto-rej ju princ spoznal.

Popoluška ako mystická svadbaduše s duchom

Walt Disney nakoniec stiahol celúPopolušku do čisto biologickej roviny:končí tak, že svadobní hostia hodujúa princov otec sa teší na kŕdeľ vnúče-niec. Sníva sa mu, “že je starým otcoma vozí na chrbte svojho vnúčika”. Na-vyše princ je namaľovaný ako mladývojenský kadet v uniforme.

V originálnej Popoluške sa všaknič nehovorí o konzumácii potravín aplodení detí. Tie isté holúbky, ktoré po-máhajú Popoluške preberať šošovicu,vedú, “inšpirujú” aj princa pri hľadanínevesty. Vždy, keď si niektorá z nev-lastných sestier odrezala z nohy, abysa zmestila do črievičky,9 »princ juvysadil na koňa ako svoju nevestu a

dostáva k šatom bez vlastného pri-činenia, bez vlastnej účasti.

V pôvodine od bratov Grimmov-cov je to úplne inak: Popoluška chodilapravidelne na hrob svojej matky. Slza-mi zalievala lieskový stromček nahrobe, ktorý rástol... A z čohože sazrodil ten lieskový stromček? Z bez-príkladnej pokory a skromnosti! Keďraz Popoluškin otec išiel na jarmok,opýtal sa svojich dcér, čo im má do-niesť. Jej nevlastné sestry si želali pek-né šaty a šperky, ale Popoluška po-prosila len o »prvú vetvičku, otec, oktorú sa vám pri návrate klobúk otrie.

Otec teda kúpil pre nevlastné dcé-ry pekné šaty, perly a drahokamy; akeď sa vracal domov a šiel zelenýmkrovím, šľahla ho liesková vetvička azhodila mu klobúk. Vetvičku odlomila vzal so sebou.

Keď prišiel domov, rozdal nevlast-ným dcéram, čo si boli žiadali, a Po-poluške dal lieskovú vetvičku. Popo-luška poďakovala, potom šla na mat-kin hrob, zasadila tam vetvičku a takplakala, že na vetvičku padali slzy apolievali ju.

Vetvička rástla a bol z nej peknýstrom. Popoluška prichádzala k nemukaždý tretí deň a zakaždým priletel nastrom biely vtáčik...«

To je tretí obraz, ktorý patrí k prebe-raniu šošovice a tkaniu šiat. Holubi-ca, ktorá preberá misu šošovice a zá-roveň sedí na lieske8 na matkinom hro-be, nám toto spojenie naznačuje.Vlastne by sme museli povedať, žePopoluška chodila na matkin hrob(do duchovného sveta) preberať šo-šovicu (modliť sa, pracovať na sebeduchovne) za prítomnosti a s pomo-cou holúbkov (Sv. ducha, milosti),čím si tkala šaty (nesmrteľné rúcha).Pretože však tieto tri obrazy nemožnopozemsky spojiť dohromady, sú zná-zornené samostatne, jeden po druhom.Vnútorne však súvisia. Lieska tu dô-kladne znázorňuje organický rast,príčinnú súvislosť medzi tým, čo Po-poluška robí, a čo nakoniec dostane.Popoluške nepadli tri oriešky do lonaz neba, ale z liesky, ktorú sama zasadi-la a o ktorú sa od začiatku do koncasama starala.

Keď sa oná verzia s tekvicou a sčarovnou paličkou krstnej mamy máu detí v dospelosti premeniť na mo-rálne pojmy, tak iba na také, ktoré na-bádajú človeka, aby pasívne čakal z

8 Planetárnou signatúrou liesky je slnko.

12

cválal preč. Ale museli ísť popri hro-be Popoluškinej matky; na lieskesedeli dva holúbky a volali:

“Pozriže sa dobre,krv v črievičke mokne.Črievička je primalá,nevesta je nie pravá.«To znamená, že princ bol inšpiro-

vaný z duchovného sveta Svätým du-chom. A keď sa nakoniec princ stretás Popoluškou, »šli popri lieske, a dvabiele holúbky volali:

“Pozri na jej nôžku,krvi ani trošku,črievička dobrá je,nevesta pravá je.A ako tak zavolali, prileteli k Po-

poluške, sadli si jej na plecia, jedenna ľavé, druhý na pravé, a sedieť tamaj ostali.«

Týmto - a ničím iným - rozprávkakončí. Pretože celá rozprávka o Popo-luške znázorňuje svadbu, mystickúsvadbu duše s duchom, panny Sofies Kristom. Nie svadbu jedného vydaja-chtivého dievčaťa za mladého a boha-tého vojaka z povolania.

Šípová Ruženka a Snehulienkaako dva stupne inkarnácie duše na

zemiSo snahou sťahovať svadbu Šípo-

vej Ruženky, Snehulienky a Popoluškydo animálnej roviny potom súvisí ajneodolateľný sklon novších vydavate-ľov falšovať ich skutočný vek. V no-vých verziách nachádzame všetkymožné vekové údaje, ašak nie menšieako šestnásť rokov. Autori “zracionali-zovaných” verzií si totiž nevedia pred-staviť, že by sa niektorá z dievčat moh-la vydať a mať deti skôr, ako šestnásť,sedemnásť alebo osemnásťročná.

Šípová Ruženka sa však v skutoč-nosti pichla vretenom na svoje štrnástenarodeniny. A Jakob a Wilhelm Grim-movci píšu, že Snehulienka “keď malasedem rokov, bola krásna ako jasnýdeň.” Vtedy sa o ňu začala zaujímaťzlá kráľovná a vtedy jej zrkadlo po pr-vý raz povedalo: “Pekná si, kráľovná,pekná veru žienka,ale stokrát krajšia

je naša Snežienka.”A vek Popolušky nie je nijako bliž-

šie určený.Tieto číselné údaje sú pre nás na-

najvýš dôležité, lebo nám nepriamopotvrdzujú, že chápeme význam tých-to rozprávok správne. O čo v nichvlastne ide?

Ide o to, že proces inkarnácie člo-veka na zemi je postupný. Tým, žesa človek fyzicky narodí, nie je ešteproces pozemského vtelovania nijak

ukončený. Dieťa je svojím fyzickýmtelom na zemi, ale svojou dušou eštestále v nebi. Trvá sedem rokov, kýmsa éterické telo prispôsobí a plne vtelído tela fyzického; a ďalších sedem ro-kov, kým sa plne prebudí telo astrálne.Každých sedem rokov na zem zostúpia precitne k vedomiu jeden ďalší vyš-ší článok duchovne-duševnej bytostičloveka. Človek je maximálne inkar-novaný, oboma nohami na zemi, vlast-ne až v polovici života. Rudolf Steinerk tomu píše:

»Pred fyzickým narodením je vyví-jajúci sa človek obklopený zo všet-kých strán iným fyzickým telom. Ne-vstupuje do styku s vonkajším fyzic-kým svetom samostatne. Jeho okolímje matkino fyzické telo. Len toto telomôže pôsobiť na dozrievajúceho člo-veka. Fyzické narodenie spočíva prá-ve v tom, že ochranný obal materské-ho tela prepúšťa človeka, na ktoréhotak môže bezprostredne pôsobiť von-kajší fyzický svet. Zmysly sa otvárajúokolitému svetu, ktorý nadobúda ichprostredníctvom na človeka rovnakývplyv, aký predtým mala fyzická ma-terská schránka.

Pre duchovné pojatie sveta, akoho zastáva duchovná veda, sa tým sí-ce zrodilo fyzické telo, nie však ešte

telo éterické alebo životné. Ako je člo-vek obklopený až do okamihu narode-nia fyzickou schránkou matkinou, takaž do výmeny zubov - teda asi do sied-meho roku - ho obklopuje éterická aastrálna schránka. Až počas výmenyzubov prepúšťa éterická schránkaéterické telo. Potom tu zostáva ešteastrálna schránka až do doby po-hlavného dozrievania. V tom čase saz každej strany uvoľňuje astrálne čipocitové telo ako telo fyzické pri fy-

zickom narodení a éterické telo privýmene zubov.

Tak musí hovoriť duchovná vedao troch narodeniach človeka. Až dovýmeny zubov nemôžu dostihnúťurčité dojmy éterické telo, rovnakoako svetlo a vzduch zvonku neprenik-nú k fyzickému telu dieťaťa, pokiaľspočíva v lone matky.«10

Až v štrnástom roku života sa tedaastrálne telo silnejšie spája s fyzickým.Tým sa astrálne telo osamostatňuje azároveň precitá do fyzickej reality, poprvý raz vystavené pokušeniam, ktorétu naňho číhajú. Dovtedy žije dieťasvojím astrálnym telom neuvedomelemedzi anjelmi. Okolo štrnástehoroku nastáva ten vzácny okamih, ke-dy si to po prvý raz uvedomí, ale vzá-pätí stráca so sférou anjelov kontakt.Anjeli vlievajú do astrálneho tela člo-veka ideály; a mladý človek medzi 14-tym a 21-ým rokom života ich tu poprvý, ale zároveň aj po posledný razprežíva v ich čistote.

Tým, že sa myšlienkový životčloveka medzi 14-tym a 21-ým rokomživota osamostatní, tým, že ho anjeliprepustia spod svojich ochrannýchkrídel, stáva sa slobodným, ale záro-

9 V Číne existoval tzv. kult malej no-hy. Z akýchsi dôvodov pokladali maléchodidlá u žien za znak urodzeného pô-vodu. Dokonca niekde kvôli tomu zväzo-vali malým dievčatkám nohy obväzmi,keď chceli svojmu dieťaťu k “urodze-nosti” trochu dopomôcť.

10 Rudolf Steiner: Výchova dítěte a me-todika vyučování. Baltazar, Praha, 1993.

13

veň nechráneným a odkázaným sám naseba vo vzťahu ku všetkým negatív-nym javom zvonku, ktoré ho pokazia.V tom čase stráca svoju nevinnosť,stráca ideály. Jeho duša pre duchov-ný svet zaspí.

To zobrazuje Šípová Ruženka. Nasvoje štrnáste či pätnáste narodeninykráľ a kráľovná odrazu neboli doma adievča zostalo samo. Pochytí ho zve-davosť a rozhodne sa, že si poprezeráaj tie časti paláca, v ktorých nikdypredtým nebolo. Prechádzalo sa “úz-kymi chodbami a obzeralo si svetlicea komory, až prišlo k starej veži. Vy-stúpilo po strmom točitom schodišti,až prišlo k malým dvierkam...”

Veža symbolizuje vždy fyzické te-lo; a Ruženkino túlanie sa chodbamina štrnáste narodeniny zostup as-trálneho tela do tela fyzického. Tusa Ruženka pichne vretenom a zaspína sto rokov. Tak každý človek medzisvojím 14-tym a 21-ým rokom životaopakuje udalosť, ktorá sa odohrala vstarej Lemurii, keď Lucifer nakazilľudskú astralitu vášňou a klamom,ktoré ju uspávajú a zahmľujú.

To isté sa odohráva v siedmich ro-koch s telom éterickým. Éterické telosa vteluje, osamostatňuje, odpútavaspod ochrany archanjelov, ale tým sahneď aj kazí. Preto dieťa do siedmehoroku života je také čisté, že môže vi-dieť ešte bytosti éterickej sféry, no ne-skôr už nie. V siedmom roku životačloveka sa opakuje udalosť, ktorá saodohrala v starej Atlantíde, keď Ahri-man zasiahol do éterického tela člove-ka a vniesol doň smrť. To znázorňujeSnehulienka.

Šípová Ruženka znázorňuje otrá-venie astrálneho tela luciferskýmisilami. Snehulienka otrávenie život-ného tela ahrimanskými silami.

Uspanie astrálneho telaLuciferom a jeho prebudenie

Usmrtenie éterického telaAhrimanom a jeho vzkriesenieSpolu s Ruženkiným astrálnym te-

lom zaspáva v tom istom okamihu celékráľovstvo; a to nie len ľudia a zvie-ratá, ale aj prírodné živly: “oheň naohnisku, ustal aj vietor na stromocha pred zámkom sa ani lístok nepo-hol”. Živly sú závislé od astrálnehotela človeka, a celá príroda čaká,kým sa ľudská duša prebudí, aby

mohla byť vykúpená spolu s ňou.Medzi astrálnym telom človeka a ele-mentami prírody je bezprostredná prí-činná súvislosť. V Disneyovej verziije táto príčinná súvislosť prerušená: SoŠípovou Ruženkou v tej istej chvíli ni-kto nezaspáva. To len tetičky-víly (kto-ré medzitým z dvanástich zostali lentri) sa dohodnú, že to tak bude predsalen pre každého lepšie, keď po jednomvšetkých na zámku uspia dotykom ča-rovnej paličky - aby si nič nepamätali- než skočia po princa, ktorý Ruženkupobozká.

V rozprávke o Snehulienke prikážezlá kráľovná poľovníkovi doniesť Sne-hulienkino srdce, aby ho zjedla. Potomsa ju snaží usmrtiť otráveným jabl-kom. Aj tu je trojstupňová gradáciaopät vynechaná. V pôvodine zlá krá-ľovná prikáže poľovníkovi priniesťaj Snehulienkinu pečeň a pľúca - te-da tie orgány, ktoré najviac súvisias éterickými, životnými funkciamiorganizmu. A potom usmrcuje Snehu-lienku na tri krát: zapichnutím otrá-veného hrebeňa do vlasov (otráveniekrvného obehu); zadusenie šnuro-

vačkou (zastavenie dýchacieho sys-tému) a nakoniec jedovatým jablkom(otrávenie tráviaceho systému).

Keby teda novodobí vydavateliachceli rozprávku skracovať, museli bysi vybrať buď srdce a hrebeň, alebopečeň a jablko; srdce a jablko nedáva-jú žiaden zmysel. Ešte aj v keltskej ver-zii Snehulienky - ktorá existuje podnázvom Strieborná breza a Zlatábreza11 - a ktorá je dvojstupňová, jetento vzťah medzi životnými funkcia-mi a orgánmi zachovaný: Kráľovná sivyžiada srdce a pečeň svojej dcéry apotom sa pokúsi otráviť jej krvný obeha tráviaci systém pichnutím otrávenejihly do prsta a podaním čaše s otráve-ným vínom.

“Dlho, dlho ležala Snehulienka vsklenenej truhle; za ten čas sa nič ne-zmenila a vyzerala, akoby spala. Bolastále biela ako sneh, červená ako krva vlásky mala čierne ako ebenovédrevo.”

Snehulienka je mŕtva a nie je mŕtva.Akonáhle sa šnurovačka uvoľní, hre-

beň vytiahne z vlasov a otrávené jabl-ko vypadne z hrdla, Snehulienka opäťožíva. To znamená: ahrimanský dvoj-ník môže a musí z éterického tela vy-padnúť.12 Akonáhle sa to stane, člove-ku sa vracia život.

Snehulienka a Šípová Ruženkasú obrazy nášho duševného života:Vo svojom astrálnom tele spíme a vosvojom éterickom tele sme ako mŕtvi.

Tu musí prísť princ, ktorý prebudíŠípovú Ruženku bozkom a vzkriesiSnehulienku z mŕtvych. Odkedy Šípo-vá Ruženka zaspala, zarastá celý zá-mok tŕním. Slnečná sila sebauvedome-nia a sebapoznania, ktorá rozpúšťahriechy a vyháňa démonov - Kristus vnás - je to, pred ktorým sa tŕnie samorozostupuje, nemusí sa ním ani prese-kávať:

»A keď sa kráľovský syn priblížilk šípom, rozkvitli na nich veľké krásnekvety, ktoré sa samy od seba rozostú-pili a princa pustili, ani ho len neza-škrabli. Za ním sa krovie zase po-splietalo.«

Niektorým novým rozprávkárom jeto málo, a tak nechajú princa, po tom,čo sa preseká tŕním, ešte bojovať s dra-kom. Dvaja draci sú však nadbytoční:karmické tŕnie, ktoré sa rozrastá týmviac, čím viac doň človek seká, a kaž-dého udusí, plní tú istú úlohu akodrak, ktorému narastá tým viac hláv,čím viac mu ich človek odsekne: úlo-hu strážcu prahu.

Keltský duch ako inšpirátorezoterického kresťanstva

Povedali sme už, že Popoluška vsebe obsahuje tri stupne premenenia,ktoré sa udiali s Ježišom a sú v evanje-liu zachytené v troch obrazoch: chode-ní po mori, premenení na vrchu a vz-kriesení. Šípová Ruženka znázorňujeupadnutie astrálneho tela do spánku ajeho prebudenie; Snehulienka usmrte-nie éterického tela a jeho vzkriesenie;a Popoluška obsahuje v sebe obnovuvšetkých troch, vrátane tela fyzického.

Popoluška je obraz taký veľký ahlboký, že by asi mal visieť v parla-mente ako vzor pre celé Slovensko. Jeto niečo ako malé evanjelium vskratke. Dala by sa zhrnúť aj vetou zMatúša (19:30) “prví budú poslednía poslední budú prví”.

Popoluška nezvíťazila chytrosťousvojho rozumu, ako Alibaba nad šty-

To, čo spôsobuje starnutie,nie je vek, ale strata ideálov.

K. Světlá

11 V keltskej Snehulienke kráľovná nemá čarovné zrkadlo na stene, ale chodí sa dívať do studne na zrkadliacu sa vodnú hladinu.12 O vylúčení ahrimanského dvojníka pozri Sophiu 11: Valentin Tomberg: Meditácia. Jej podstata a pôsobenie.

14

21. dec.

21. jún

31. okt - 2. nov.

ALBAN ARTHUANNarodenie/inkarnácia

ALBAN HERUINMládenectvo/dievčenstvo 20-30 r.

SAMHAINStaroba, smrť/reinkarnácia

BELTANMladosť/milenci 14-21 r.

LUGNASADHDospelosť/svadba 30-50 r.

1. máj1. aug.

2. feb.

IMBOLCRané detstvo do 7r.

21. sep.ALBAN ELUED

Zrelý vek 50-70 r.

21. mar.ALBAN EILER

Neskorédetstvo 7-14 r.

lej strednej a západnej Európe - na úze-miach, ktoré patrili kedysi Keltom. Po-zorujeme tu teda nanajvýš fascinujúcihistorický jav: že Kelti sa vzdali svojejpokrvnej identity, a vymenili ju zaidentitu duchovnú (za príslušnosť kukrvi Kristovej, k sv. Grálu). A že v 5.storočí po Kristovi získali opäť tie úze-mia, ktoré im patrili v 5. storočí predKristom - ale tentokrát nie s mečom,ale s krížom v ruke! A že tu všade inšpi-rovali výstavbu kresťanských kostolovna tých istých miestach, ba často ešteaj z tých istých kameňov, z ktorých bolipredtým postavené druidské svätyne!

Írski mnísi neboli spočiatku veľmivzdelaní; o to hlbšie však prijímali kres-ťanstvo do svojich sŕdc. Vôbec národy,ktoré boli dedičmi keltských území vsevernej polovici Európy, ako Góti ale-bo Slovania, boli v prvých storočiachešte v istom zmysle zaostalé, a síce vtom smere, že nemali takú rozumovú avzdelanostnú úroveň, ako povedzmeRimania alebo Gréci. Zato si však ucho-vali ešte zvyšky dávneho jasnovidnéhoa obrazného vedomia. A práve preto -taká je naša hypotéza - mohol bývalýarchanjel Keltov v strednej a severnejEurópe inšpirovať ešte v prvých sto-ročiach po Kristovi také hlboké ezo-terické kresťanské pravdy priamo doľudovej predstavivosti a bájosloviatak, ako azda nikde inde.

Prečo deti potrebujú rozprávkySedemročné dieťa nezostúpilo ešte

so všetkými článkami svojej bytosti cel-kom na zem; ale je svojím éterickýmtelom ešte v éterickej sfére, astrálnymv astrálnej a duchovným ja vo svete du-cha. Slovom, časť jeho duše je ešte vnebi, medzi anjelmi a prírodnými by-tosťami, alebo ako hovorí Matúš(18:10) “ich anjeli v nebesiach eštehľadia na tvár môjho Otca, ktorý je vnebesiach.” Dieťa potrebuje pravdivéobrazy z éterického a z duchovnéhosveta ako potravu pre svoju dušu. Po-trebuje ich pre svoj morálny vývoj.Keď sa mu namiesto toho podávajúrozumovo vyšpekulované nezmyselnépríbehy, ktoré nemajú žiaden pravdi-vý vzťah ani k pozemskému ani k ne-beskému svetu, detská duša hladuje.

Rozprávky zobrazujú viac ako sku-točnosť; skutočnosť vyššieho rádu.Oproti nej všetko, čo teraz nazývamerealitou, je len realitou podmienečnou.Chráňme si naše rozprávky. Lebo ak ichstratíme, stratíme poslednú Ariadninuniť k domovu našich duší.

ridsiatimi lúpežníkmi, ani silou svojichsvalov ako Samson alebo Herkules - alesvojou pokorou, čistotou a trpezlivos-ťou; zvíťazila kresťanskými cnosťa-mi: vierou, nádejou a láskou. Popoluš-ka je rozprávka skrz-naskrz kresťanská.A to nemožno povedať o rozprávkachvšeobecne. Ťažko by sme napríkladniečo také našli v rozprávkach z tisíc ajednej noci. Kde sa vzal taký hlbokýkresťanský motív v ľudovej rozprávke?

Šípovú Ruženku, Snehulienku a Po-polušku môžeme sledovať až k ich kelt-ským verziám, ktoré sa pravdepodobnerozprávali už v prvých storočiach poKristovi. Kelti boli mocný národ, ktorýobýval v prvom tisícročí pred Kristomrozsiahle územia v celej strednej a zá-padnej Európe. Avšak v prvých storo-čiach po Kristovi akoby Kelti rezigno-vali na svoju národnú identitu a roz-plynuli sa, asimilovali v ostatných náro-doch Európy. Rudolf Steiner túto histo-rickú zvláštnosť dáva do súvislosti stým, že keltský duch národa dobro-voľne prevzal na seba vyššiu, nadná-rodnú úlohu: a to byť inšpirujúcimduchom ezoterického kresťanstva.

V 1. storočí prišli Kelti o všetkyúzemia, s výnimkou odľahlého Írska aseverného Škótska. Keď sa potom doÍrska dostalo kresťanstvo, bolo írskounárodnou dušou prijaté tak dobre, akonikde inde. Írsko zostalo jedinou kraji-nou západnej Európy, kde nezomrelmučeníckou smrťou ani jeden vieroz-

Keltské sviatky. Keltský rok znázorňoval cyklus ľudského života od narode-nia po smrť a nové narodenie. Mnohé z keltských sviatkov prevzalo kresťan-stvo. Napríklad z keltského sviatku narodenia (alban arthuan) sa stali viano-ce, sviatok Ježišovho narodenia; sviatok detstva (imbolc), kedy sa púštali navodu lodičky s plamienkami, sa premenil na hromnice, sviatok vystúpeniadvanásťročného Ježiša v chráme a pod. Sviatok smrti, záhrobia a zosnulých(samhain) sa v kresťanstve zachoval ako “všetkých svätých” a “dušičky”.

vest. Nikde inde nevplynula pohanskátradícia do kresťanstva tak hladko akou írskych keltov; nikde nemohlo kres-ťanstvo nadviazať na predkresťanskúkultúru bez toho, aby ju zničilo. Nao-pak, keďže keltskí druidi neodovzdávalisvoju kultúru z generácie na generáciupísomne, ale ústne, doslova za všetko,čo sa nám z keltskej mytológie zacho-valo, vďačíme kresťanským mníchom,ktorí do opisovania a zachovania pred-kresťanskej literatúry vložili neobyčaj-nú energiu. Vraví sa, že víťazstvo kres-ťanstva pod vedením sv. Patrika v Írskubolo také dokonalé, že staré ságy mohlibyť recitované vznešenému publiku beztoho, aby to znamenalo nebezpečie preich duše. Z božstiev a hrdinov keltskýchlegiend sa stali kresťanskí hrdinovia asvätci (napr. z Brighid sa stala sv. Bri-gita, z Artaiusa Artuš, z Peredura Par-sifal) a keltské sviatky vplynuli do kres-ťanských. Kresťanský kríž si v Írskudodnes ponechal formu keltského rov-noramenného kríža v kruhu; keltskémotívy sú na biskupskej palici írskychbiskupov, v ilumináciách kláštornýchrukopisov... A predsa: na hrobe sv.Kolumbána v Bobbiu čítame: “Medzinami Írmi, nasledovníkmi svätého Pet-ra a Pavla, ktorí žijeme na samom kra-ji sveta, sa nikdy nevyskytol jedinýheretik alebo schizmatik.”

Z írskych ostrovov potom v 5.-7.storočí vychádzali putujúci svätci, ktoríinšpirovali zakladanie kláštorov po ce-

15

Bohyňa Fantázie

jelmi. Opíš im aromatickú vôňuich kvetov a vyhlás, že len Synsnov môže kráčať po ich mäk−kej tráve.

Povedz, že som dala človekukalich plný radosti a on ho vosvojej nevedomosti vylial. Po−tom anjeli Tmy naplnili kalichnápojom strasti, ktorý vypil aomámil sa.

Povedz, že nik nemôže hraťna lýre Života, ak som samanepožehnala jeho prsty svojímdotykom a jeho oči neboli po−svätené pohľadom na môj trón.

Izaiáš zložil slová múdrostiako náhrdelník perál navlečenýna zlatej reťazi mojej lásky.Svätý Ján vyrozprával to, čovidel, v mojom mene. A Danteby nemohol prebádať prístavyduší bez môjho vedenia. Sommetafora objímajúca realitu arealita zjavujúca jedinosťDucha a svedok potvrdzujúciskutky bohov.

Vpravde ti hovorím, že myš−lienky majú vyšší príbytok, akoviditeľný svet, a jeho obloha nieje zamračená zmyselnosťou.Imaginácia nachádza cestu doríše bohov a tam môže človekzazrieť to, čo bude, keď sa du−ša oslobodí zo sveta hmoty.”

A Bohyňa fantázie ma pri−tiahla k sebe svojím magickýmpohľadom, pobozkala ma namoje horúce pery a povedala:“Povedz im, že kto netrávi svojedni v kráľovstve snov, je otro−kom dní.”

Nato hlasy panien opäť za−zneli a zdvihol sa stĺp kadidla.Zem sa opäť zakolísala a oblo−ha začala chvieť; a ja som sanáhle našiel medzi smutnýmizrúcaninami Palmyry.

Rozosmiate zore sa už ohlá−silo a na perách sa mi objavilislová: “Kto netrávi svoje dni vkráľovstve snov, je otrokomdní.”

Po únavnej ceste som došielk zrúcaninám Palmyry. Tamsom vyčerpaný klesol do trávy,ktorá rástla medzi stĺpmi, čo savekmi rozpadli a zrovnali sozemou. Vyzerali ako trosky poútoku armády.

Za súmraku, keď čiernyplášť ticha prikryl všetko tvor−stvo, zacítil som vo vzduchuzvláštnu vôňu. Bola taká vo−ňavá ako kadidlo a opojná akovíno. Môj duch otvoril ústa a pil

díval sa na to, čo nikdy ľudskéoko nevidelo a ľudské ucho ne−počulo.

Kráľovná sa pohla a zavlád−lo ticho. A hlasom takým, žemôj duch sa zachvel ako strunylutny pod dotykom prstov hrá−ča, povedala: “Zavolala som ťa,človek, lebo ja som Bohyňa fan−tázie. Obdarila som ťa cťou stáťpredo mnou, ktorá kraľujemprériám snov. Počúvaj mojeprikázania, lebo som si ťa vy−brala, aby si ich hlásal celémuľudskému rodu: vysvetli člove−ku, že mesto snov je ako sva−dobná hostina, a mocný oborstojí na stráži pri jej dverách.Nik nesmie vstúpiť bez svadob−ného šatu. Oznám im, že totomesto je ako raj, ktorého stráž−com je anjel lásky, a žiaden člo−vek ho nezazrie, okrem toho, nakoho čele je znamenie láskyvpísané. Opíš im tieto nádhernépolia, kde nektár a víno tečú vpotokoch a kde vtáky plachtiana nebi a spievajú spolu s an−

vykladaný drahými kameňmi,žiariaci farbami dúhy. Pannystáli po oboch stranách, spie−vali a dívali sa tam, odkiaľ pri−chádzala vôna myrhy a kadid−la. Stromy boli v plnom kvete apomedzi konáre kráľovná krá−čala majestátne k trónu. Keď saposadila, kŕdeľ holubíc, biely−ch ako sneh, sa zniesol a posa−dali si okolo jej nôh do tvarupolmesiaca, kým panny spie−vali piesne slávy. Stál som a

Chalíl Džibrán

éterický nektár.Potom akoby nevidi−

teľná ruka sa položilana moje zmysly a viečka

mi oťaželi, kým môj duch savyslobodil zo svojich pút.

Potom sa zem podo mnouzakolísala a obloha nado mnousa zachvela, načo som vyskočilakoby zdvihnutý magickou si−lou. Ocitol som sa na lúke, akúsi žiaden človek nepredstavilani vo svojich najživších snoch;uprostred zástupu panien, kto−ré nemali iný odev než krásu,ktorú im dal Boh. Kráčali okolomňa, ale ich nohy sa nedotýka−li trávy. Spievali hymny o snochlásky. Každá panna hrala nalutne vyzdobenej slonovinou aso strunami zo zlata.

Prišiel som na širokú čistin−ku v ktorej strede stál trón Preložila Sylvia Mikolajová

16

3. přednáška z cyklu “ Úvod do anthroposofie”

v pojetí anthroposofieDějiny člověka a světa

Najstaršia písomná pa−miatka v carihradskom mú−zeu začína týmito slovami:“ Beda! Už nie je tak, ako bý−valo!” Cheney

či pensée du XIXem siecle, myšlení19. století, a z mnoha stran sílí protitéto jednostrannosti odpor. Začíná seobjevovat alternativní přístup k pří-rodovědě jako alternativa k darwi-novskému. Základy k tomu položiluž Goethe, ale rozpracoval je nejvý-razněji Rudolf Steiner. Podle Steine-ra existuje 12 základních přístupů keskutečnosti, z nichž materialismus aidealismus představují jen dva zmnohých, které dohromady teprvedávají smysluplný celek.

V dnešní době převažující tzv. vě-decký světový názor vznikal od 18.století a pro myšlenkový svět starších

období by představoval extrémní ab-surditu. To platí i v nazírání na dějinyčlověka a země, pro něž má být tatopřednáška úvodem k anthroposo-fickému přístupu k nim. Mnohé z to-ho, co Steiner přinesl, navazuje nastarší poznatky známé ve starších do-bách - na rosekruciány, na mysterij-ní učení starověku i ještě dřívějšíchdob. To neznamená, že by Steinerod nich opisoval - přesněji lze říci,že vlastní cestou dospěli všichni, kdose dostali dostatečně daleko, k poz-nání téže duchovní skutečnosti.Ovšem v dřívějších dobách nebyloduchovní poznání dostupné všem aracionální filosofický přístup k noeti-ce začal až s řeckou filosofií: předtímexistovaly jiné cesty. O tom všem sipohovoříme v jiné přednášce o mys-tériích, ale zde si aspoň připomeňmevnitřní zkušenost, která vás sem pa-trně přivedla, že totiž svět dostupný

Jan Bouzek

našemu současnému smyslovémuvnímání je jaksi jen fragmentem rea-lity, ve které se ani plně nerealizujenáš život mezi zrozením a smrtí, kte-rý nadto, nazírán jen sám o sobě, bymusel být onou tragickou fraškoubez začátku a konce, jak to nazývalShakespeare či v Nesnesitelné leh-kosti bytí Milan Kundera.

Anthroposofie chápe historii svě-ta a člověka jako jeden celek, alepřesto si i my rozdělíme náš úvodna problémy lidských dějin, o kte-rých hovoří psané nebo aspoň arche-ologické prameny, a na dobu starší,kterou se z materialistického hledis-ka zabývají paleontologie a geologie.Všimněme si však úvodem aspoňjednoho aspektu, který po Steinerovizačíná znovu objevovat moderní ryt-mologie. Základní kosmický a zem-ský rytmus ročních období, dní a do-konce velkého platónského roku jezakódován i v našem těle, mikrokos-mu, v našem dechu, tlukotu srdce.

1/12 platónského roku (t.j. doby,kdy slunce v jarním období vycházíznovu v témže bodě zvířetníku)představuje asi 2200 let; po takovoudobu vychází Slunce na jaře ve stej-ném znamení zvěrokruhu a to je takézákladní jednotkou jedné z nejdůle-žitějších historických periodizací uSteinera, jakkoli existují i jiné ryt-my.

Dnes obvyklá historie se snažípostupovat podle bezprostředníchčasoprostorových vztahů jednotlivcůa skupin a vztahů mezi sférami lid-ské činnosti (ekonomie, politika,právo, duchovní život) v té které do-bě či v chronologické následnosti.Anthroposofie rozvíjí především his-torickou symptomatologii, která vy-bírá z množství historických událostíto nejtypičtější. Vysvětluje i vztahy,které jsou jinak nevysvětlitelné, např.ty, které jsou přenášeny z jedné do-by do doby daleko pozdější reinkar-

Moderní člověk žije jakoby vedvou různých světech. Jedním je ten,který mu předkládá věda ve svédnešní podobě a druhým je touha,ba jakési vnitřní přesvědčení, že ten-to svět není oním opravdovým, úpl-ným. Náš cit, naše vnitřní uzpůso-bení tento obraz světa nepřijímá. Nášrozum se svým myšlením se vzdálilsvětu našeho citu, který žije dosudve víře, v náboženské přesvědčení,v morálním imperativu, v našemsvědomí. Pro většinu z nás jsou tytodva světy nespojitelné a žijeme tedystále v jakémsi rozporu. Sám jsemse pokoušel řešit tento spor hledánímv mnoha směrech a také vlastnímiúvahami, že rozum prostě nemůžeproniknout za určitou hranici, že topodstatnější je vědeckému poznánínedostupné. Teprve setkání s anthro-posofií mi nabídlo možnost spojitkonečně oba světy v jeden: vstoupitdo světa citu a víry s jasným rozu-mem a do světa rozumového bádánípřinést srdce. O syntézu obou směrůse pokoušeli mnozí a někteří z mo-derních filosofů ušli velký kus cesty,jako např. Carl Jung či Teilhard deChardin, ale přesto nikdo z nich ne-došel tak daleko jako Rudolf Steiner.

Anthroposofie nezamítá poznat-ky vědy, pokud jde o skutečné poz-natky, staví se jen proti neodůvodně-ným hypotézám za poznatky vydáva-ným, proti její jednostrannosti. Mar-xismus byl pouze extrémním proje-vem materialistických tendencí vědyv tom smyslu, jak se formovala v 19.století: dnes se tomu říká scientismus

17

nacemi těchže osobností (myšlenkareinkarnací je dnes opět aktuální imimo anthroposofii a indickou tradi-ci, vzpomeňme jen Kunderova užvzpomenutého románu Nesnesitel-ná lehkost bytí, jehož hlavní hrdinase zrodil z věty Einmal ist keinmal)a působením sil nikoli bezprostředněpatrných našimi smysly. Ve starově-ké Eleusině se předvádělo divákůmtrojí jeviště: prostřední představova-lo lidský svět dostupný smyslům,horní svět démonů a dolní svět dé-monů opačného pólu: teprve simul-tánní pozorování všech tří jevišť dá-valo celku smysl. Anthroposofickýpřístup k dějinám otevírá cestu k po-dobnému celkovému poznání.

Hlavní periodizace, jak už jsmesi řekli, počítá s obdobími 1/12 pla-tónského roku. Dnešní období zača-lo v 15. století (přesné datování uvá-dí rok 1413) a odpovídá tomu, cose v běžné historii nazývá novověk.Charakteristický pro toto období jetzv. moderní či vědecký způsob myš-lení (tak to nazýval např. AugusteComte). Myšlení se stává našímvlastním, základem prožitku já(viz Descartes: Cogito, ergosum), vůči světu se dnes cítímejako samostatná individualita(srov. já a Bůh u Luthera jakodvě základní entity). Tento stavvědomí nazývá Steiner duší vě-domou (Bewustseinseele) a as-trologicky je tato doba ve zna-mení Ryb. Předchozí obdo-bí nazývané u Steinera větši-nou řecko-latinským zača-lo od poloviny 8. století př.Kr., tedy zhruba v doběprvních řeckých olympi-ád a založení Říma. Ta-to doba byla ve zname-ní Berana, působil v níKristus - Beránek Boží,a její počátek je obraznězachycen v mýtu o 12Argonautech, kteří přineslido Řecka z Kolchidy zlatéberaní rouno. S počátkem té-to doby přichází opět, i kdyžne tak daleko jdoucí, emancipacejednotlivce z pokrevních a společen-ských svazků, poprvé se objevujísvobodní lidé a filosofický způsobmyšlení, dosahující svého vrcholu vřecké filosofii (tak ho opět nazývalAuguste Comte). Ve Steinerově ter-

minologii se nazývá dobou dušerozvažující a pociťující (Bewust-seins- und Gemütsseele). Slovo Ge-müt je těžko přeložitelné nejen dočeštiny, proto i do angličtiny a fran-couzštiny se tento termín překládázkráceně intelectual soul, l‘áme in-telectuelle. Osvětlíme si je poněkudtím, když si vybavíme polaritu ranéřecké filosofie a lyriky, dvou hlav-ních způsobů reflexe světa v ranéřecké kultuře. Tato doba sestává, jakje obecně známo, ze tří hlavních ob-dobí: řeckého, římského a latinské-ho, a na rozhraní obou prvních ležíinkarnace Kristova a jeho působenína zemi, podle anthroposofie ústřed-ní bod kosmického vývoje země ačlověka, obrat od sestupného vývojeminulosti k vzestupnému vývoji našídoby. Obnovení impulsu Kristovatak, aby mohl plně znovu působit vnaší době, je také ústředním úkolemcelé anthroposofie.

Dobu řecko-latinskou předcháze-la doba egyptsko-chaldejská čiegyptsko-mesopotámská. Začalaokolo r. 2900 př. Kr. Jednotlivec byl

ještě daleko více sou-částí celku - starozá-

konní Židé se cítilivšichni být synové a

dcery Abrahámovi,egyptské pyramidybyly m.j. obrazem py-ramidální strukturylidské společnosti,kde každý byl podda-

ným toho, kdo stál spo-lečensky výše, i sám fa-

raón či král byl otrokembohů. Pro tu dobu byly ta-

kové vztahy přiměřené,zato pokusy o jejich zo-pakování v naší dobějsou pro nás nepřijatel-né. Tenkrát tvořila ispolečnost jeden celek:

správně-soudní a hos-podářská sféra byly jen

drobnými odděleními stát-ně-náboženského organismu.

Teprve v antickém světě se ztohoto původního celku emancipo-val správně-právní systém a až v do-bě moderní systém hospodářský,který si teprve od 15. - 16. stoletízískal rozhodující postavení; v pro-jekci moderního stavu do vzdálenějšíminulosti je jedna z nejvíce evident-

ních chyb marxistické teorie. Dobaegyptsko-mesopotámské kultury (čitéž doba bronzová) byla také, jak ví-me i z mytologií dobou heroů, osob-ností přesahujících lidské dimenze;ti byli pak skutečnými vůdci ostat-ních, a skrze ně mohly působit vyššíbožské bytosti. Mezi takové patřilGilgameš (epos ho charakterizuje ja-ko ze tří čtvrtin boha a jen z jednéčtvrtiny člověka), i zakladatel egypt-ské kultury Toth, řecky Hermés.Způsob reflexe světa této doby nazý-val Comte předfilosofické myšlení,jiní dnes sapietní moudrostí - příkla-dy máme např. v Knize přísloví Sta-rého Zákona. Ve Steinerově termino-logii se tato doba nazývá dobou dušecítivé (Empfindungsseele). Patří semstarozákonní dějiny Židů až po Davi-da a Šalamouna. Příprava novéhověku, ve kterém se Kristus skrze sfé-ru sluneční přibližoval k Zemi, jepatrná zejména z působení Mojží-šova okolo r. 1200 př. Kr. a z o něcostaršího nezdařeného pokusu o re-formu egyptského náboženství Ech-natonem (Amarna).

Ještě starší období známé jen zarcheologických nálezů a říkáme mukeramický neolit, začíná intensivnímobděláváním půdy. V terminologiiSteinerově se nazývá obdobím pra-perským, neboť mytologie Avesty,přestože její nám známá verze bylakodifikována až o mnoho později,nejlépe reflektuje způsob myšlenídoby první zemědělské civilizace,která chtěla pěstováním plodin achovem domácích zvířat nejen najítobživu, ale také zušlechtit svět a tímbojovat na straně dobra proti zlu, vřeči Zarathustrova učení na straněOrmuzdově (Ahura Mazdao) protiAhrimanovi. Na tohoto velkého Za-rathustru vzpomínal ještě Platón anebyl totožný s pozdějším žijícím vBabyloně okolo r. 600 př. Kr., kterýbyl už historickou osobností (i kdyžbyl podle R. Steinera reinkarnacípředchozího). Toto praperské obdo-bí představovalo obrat ke smyslové-mu světu, rozdělení na kněze, bojov-níky a rolníky, jak je zjišťuje u všechindoevropských národů např. Dumé-zil. Mágové, knězo-králové byli při-rozenými vůdci všech.

Tato doba stála ve znamení Blí-ženců: podvojnost chápání světa jepatrná i z perského náboženství a

18

rozvíjela především to, co se v an-throposofii nazývá astrálním tělem,onu část nás, kterou poněkud jinýmzpůsobem mají vedle nás i zvířata.

Ještě starší období, předcházejícípraperskému, se nazývá v anthopo-sofii dobou praindické kultury, ne-boť jeho stopy se nejlépe dochovalyv nejstarších vrstvách indické tradi-ce, i když Praindové v té době ještěžili ve Střední Asii. Lidé byli tehdysvou přirozeností rozděleni na kasty,materiální svět byl vnímán jako ne-podstatný, jako mája, klam, mou-drost se získávala ještě celkem přiro-zeně s pokračujícím věkem. Tato do-ba odpovídá přechodu od mesolituk počátkům neolitu, byla ještě ve svépodstatě nezemědělská, i když užchovala domácí zvířata. Stála ve zna-mení Raka (asi 7200 - 5100 př. Kr.)a předcházela jí atlantská katastrofa,známá z mnoha světových mytologií,ale současnému scientnímu pojetívědy už prakticky nedostupná. Jed-nou ze základních chyb této vědy jetotiž mechanická extrapolace jednévariabilní hodnoty za automatickéhopředpokladu, že všechny ostatní kva-lity zůstanou konstantami. Je to, jakobychom např. vypočítali, jak vypada-lo lidské srdce před tisícem let a jakbude opět vyhlížet za dalších tisíc let.Kdekoli konfrontujeme tuto mecha-nickou extrapolaci se světem do-stupným naší zkušenosti, všude sel-hává a je tedy jen věcí naší neodů-vodněné víry ve vědu, že tyto její ne-podložené hypotézy přijímáme zapravdu: ani v líčení těchto staršíchobdobí není anthroposofie v rozporuse skutečnými vědeckými poznatky,nanejvýš odporuje nepodloženýmhypotézám.

Steinerovo líčení atlantské dobyodpovídá starší esoterní tradici. Te-prve v její mladší části byli lidé po-dobní dnešním. Ty presapientní for-my člověka, které známe ze střední-ho a starého paleolitu, jsou dokladytěch lidských skupin, které příliš brzytvrdly ve své tělesné stavbě a odděli-ly se tak od onoho, v dnešní anthro-pologické hantýrce nazývaného“progresivního vývoje”. Ostatní lid-ské bytosti měly tenkrát ještě tělo i“kosti” měkčí, v polotekutém stavu,formy jejich těl nebyly ještě pevné.Vůbec anthroposofie, i když nepo-pírá žádný z opravdových Darwino-

vých postřehů, interpretuje celý vý-voj odlišně: zvířata se postupně od-dělovala od cesty vývoje, kterou pro-cházel pravěký člověk, přebírala dosebe různé jednostranné vlastnosti,které by zabraňovaly dalšímu vývojilidského těla. Přinesla tak oběti, zakteré jim musíme být vděčni. V at-lantské době nebyla jiná jen těla lidí,jiný byl i svět je obklopující. Vzduchbyl hustší než je dnes a voda řidší,neexistovala duha, svými tehdejšímischopnostmi ovládli Atlantové sílyrostlin, silou klíčení poháněli své do-pravní prostředky, i jejich obydlí bylabudována silami rostlinné říše. Pla-tón ve svém, dialogu Kritias líčí os-trov Poseidonii z poslední fáze At-lantidy. Celý atlantský věk se skládalze sedmi období, podobně jako věkpoatlantský (z předchozího vyplývá,že nyní jsme v pátém poatlantskémobdobí). Teprve na přechodu od at-lantského k poatlantskému období sevíce rozvíjely nástroje, nářadí a užitíohně pro vlastní užitek. Tady jako-by odporovala anthroposofie dnesuznávané chronologii paleolitu, aleta je právě případem oné mechanic-ky extrapolované hypotézy, o jakéjsme už mluvili; podobně je tomu smechanickyextrapolovanými obrov-skýmivzdálenostmi v mimoplanetár-ním prostoru.

Vývoj atlantské doby vedly mys-terijní svatyně. Nejvýše z nich stálasluneční mystéria, ale byla doplně-na ostatními planetárními. Vůdcemslunečních mystérií byl iManu, starozákonní Noe,který vyvedl část nejpo-kročilejších Atlantů zmizejícího světadílu dostřední Asie. I tuto pos-tavu nadlidského formá-tu reflektuje mnoho my-tologií v různých částechsvěta.

Protožev atlantskédobě se ivnější po-doba lidírůznýchobdobí

lišila, R. Steiner hovoří o rasách,které v různých obdobích hrály ve-doucí úlohu. První byli Rmoahalové,do jejich doby patří počátky řeči. Zanásledujících Tlavatlů začala králov-ská hodnost a kult předků, za Pra-toltéků začal státní život a osobnízkušenost se stala důležitou schop-ností. Za čtvrté, praturanské rasy do-šlo k zápasu o moc a sobecká přánízačala rozpoutávat ničivé síly. Za pá-té rasy, Prasemitů, začala schopnostúsudku, logického myšlení a tehdytaké Manu vyvedl nejpokročilejšíAtlanty do střední Asie. Tento vývojse ještě stupňoval za šesté rasy pra-akkadské, kdy došlo k regulaci spo-lečenského života zákony. Postupněale převládaly ničivé síly, vyvolávanésobectvím již od 4. rasy, a tento vý-voj vyvrcholil za sedmé pramongol-ské rasy, kdy byli nejvíce uctíváni tinejstarší a převládla naivní víra vmoc nad životními silami. Ničivépřírodní síly rozpoutané sobeckýmizájmy nakonec většinu atlantsképevniny zničily (to by mělo být me-mentem i pro naše zneužívání silneživé přírody) a zbyly z ní jen maléčásti, mj. dnešní Irsko a část Anglie.

Atlantské době předcházela do-ba lemurská, která zanikla ohňovoukatastrofou a tehdy byly poměry ješ-tě daleko odlišnější od dnešních nežv době atlantské. Teprve od polovinyatlantského světa (v anthroposofii seto nazývá třetím stvořením) existujízvířata a rostliny podobné dnešním.

Druhé patřilo do pozdějšílemurské doby, a tehdyžily velké ještěrky, lezou-cí ve vápnitém bahně. Vnejstarší lemurské doběproběhlo první stvoření srostlinami podobnými

dnešním řasám, které žilyv měkkém voskovém kře-míku. Před lemurským ob-dobím, v době hyperbo-rejské, převládal na Zemikosmický bílek, který svouhustotou byl asi uprostředmezi dnešním vzduchema vodou, ještě předtím za-čaly dějiny země dobou po-

lární, kdy došlo k odděleníSlunce od Země.

V lemurské době došlo koddělení Měsíce od Země,následkem toho k oddělení

19

pohlaví a na čas byl na zemi inkar-nován jen jediný lidský pár, biblickýAdam a Eva. Poslední období předoddělením Měsíce bylo zvlášť obtíž-né, vzpomínka na jeho těžkosti pro-bouzí ještě dnes v mnohém z nás in-stinktivní odpor k plazům, kteří teh-dy na zemi okolo nás žili: i naše teh-dejší těla byla takového charakteru.Do této doby patří i zásah luciferský,obrazně líčeno jako svedení hadem anásledné vyhnání z ráje: svobodazískaná poznáním byla za-placena nemocemi a smrtí.

Anthroposofie učí takéo dřívějších obětechKristových před obětína Golgotě, kterýmiKristus zachraňovalčlověka tehdy, když byljeho další vývoj ohrožen:poprvé v pozdní lemurskédobě a ještě dvakrát v rané apozdní době atlantské.

O předchozích stavech zeměa člověka hovoří už jen indická tradi-ce a anthroposofie. Známy byly eso-ternímu bádání, ale vnější vědě je ta-kové poznání už nedostupné; ta se do-stala nejdále ke stvoření oné jakési za-míchané mlhoviny. Mezi zemskýmvývojem a předchozím bylo obdobínazývané indickou terminologií pra-laya, kdy existovalo jen duchovní anic materializovaného, jakési obdobíklidu. Před tímto mezidobím existovalstarý Měsíc, kdy byly poměry velmiodlišné od zemských. Existovala tuříše zvířecí a rostlinná, ale nikoli ne-rostná, nikoli pevné skupenství, ale jentekuté, život byl podobný existenci vděloze a lidé měli tehdy jen obraznévědomí jako ve snu. Lidské tělo bylozvířecího charakteru. Na předchozíplanetární inkarnaci, starém Slunci,bylo lidské tělo ještě rostlinného cha-rakteru, existoval jen lidský a zvířecísvět, člověk ještě neměl ani ono snovévědomí měsíční, a Slunce samo ivšechno v něm mělo ještě jen plynnéskupenství. Ještě předtím, na starémSaturnu, existovalo jen teplo (tedy ži-vel ohně) a lidské tělo bylo ještě jenminerálního charakteru.

Podobně po skončení zemskéhovývoje dojde k novému planetárnímustavu nazývanému v Apokalypse No-vým Jerusalemem, v jiné tradici Jupi-terem; do něho vstoupí ty z lidskýchbytostí, které se dokáží natolik vyvi-

nout po morální stránce, aby se moh-ly spojit s Kristem. “Nebe a Země po-minou, ale má slova nepominou”,pravil Kristus sám podle svědectvíevangelia.

V Apokalypse je také v oslovenísedmi sborů naznačen budoucí vývoj.K naší době se vztahuje dopis církvisardské: Znám skutky tvé, že máš jmé-no, že jsi živý, ale jsi mrtvý. Buď bdě-lý a utvrzuj jiné umírající, neboť jsemnenalezl skutků tvých plných před Bo-

hem. (Zj 3:1-2)Po naší středoevrop-

ské době nastoupí vedruhé polovině 4. ti-síciletí po Kristu do-ba, ve které budoumít vůdčí postaveníSlované, především

východní (v řeči Apo-kalypsy je to církev fila-

delfská, tedy doba, kdybratrská láska má pře-vládnout nad ne-

návistí) a poté zase 2200 letpozději sedmé poatlantskéobdobí s vedoucí rolí Ame-riky.

Jiným historic-kým fenoménemudávajícím dějinnýrytmus je střídánísedmi archai ve ve-dení lidstva. R. 1879začala opět doba mi-chaelská, podobnějako za helénismu, kdyse připravovala Kristovainkarnace na zemi. Předcho-zí doba gabrielská více přálasilám dědičnosti, spojování do národ-ních skupin. Dnešní michaelská dobaopět má za úkol sjednocování světa askrze nacionalismus se projevují sílyreakce, ty, které se protiví světovémuvývoji. Anthroposofie také učí, že odr. 1909 se Kristus znovu přiblížil kzemi, až ke sféře hraničící s fyzickou(říká se jí éterická nebo životní) a žeje cestu k němu dnes snadnější naléztnež dříve.

To všechno je jen stručný úvod dojedné oblasti anthroposofie; podrob-nější informace jsou obsaženy zejmé-na ve Steinerově knize Tajná věda vobrysech, ale také v mnoha dalšíchjeho přednáškách. Pokusili jsme seukázat, jak v časových obdobích námblízkých lze většinu sdělení anthropo-

sofie úspěšně konfrontovat s poznatkyhistorie a přírodních věd. Dále do mi-nulosti ovšem tyto možnosti nemámea mnohá sdělení zde učiněná mohoubýt nečekaná a překvapivá. Pokud sa-mi nedosáhneme jasnovidnosti, nemá-me možnosti si tato sdělení ověřovatvlastním poznáním, i když odpovídajívětšině pravých esoterních tradic do-chovaných v Orientě i v jiných částechsvěta. Není nutné ani pro anthroposo-fa, aby přejímal automaticky všech-na sdělení, která R. Steiner přinesl.On sám často říkal: Nemusíte souhla-sit, jen naslouchejte těmto sdělenímbez apriorních předsudků, apriornípředpojatosti. Některá sdělení lze ově-řit praxí či vnějším studiem, jiná zpo-čátku aspoň tak, že s nimi skusíme žíta zkoumáme pak, zdali našemu životuprospívají či nikoli. Obraz světa, jakho podává scientismus, působí na vět-šinu nás deprimujícím dojmem, sráží

nás dolů. Anthro-posofický obrazsvěta nás může na-opak povznést tím,že se skrze něho do-stáváme do harmo-nického vztahu sesvětem i s námi sa-mými, že se zvět-šují naše životnísíly, naše schop-nosti, náš životmůže přinášet lep-

ší plody. Zkusme sito i my a podle ovoce

tohoto snažení poznáme,zda je to k dobrému či zlé-mu. Jen takovou míru ne-

předpojatosti očekával R. Steiner odsvých žáků. Tato úvodní přednáškanemohla podat více než struční náčrtzákladních přístupů anthroposofie kdějinám světa a člověka. Snad všakmůže být podnětem k zamyšlení nadmožnostmi alternativního či lépeřečeno doplňujícího přístupu k ono-mu, které nám podává dnes převláda-jící materialistická věda. Její extrémnípodoba, známá z minulého režimu,dnes již ztratila mnoho své síly, ale iumírněnější varianty redukují obrazsvěta jen na některé jeho aspekty a vmechanické extrapolaci těchto jedno-stranných aspektů se stávají brzdou dá-le jdoucímu poznání duchovnímu, ces-tou, kterou způsobem pro naši dobupřiměřeným nastoupila anthroposofie.

20

Habánska rodina na rytine z konca 16. storočia

Habáni(Pokus o kresťanský komunizmus)

abáni, nazývaní inak aj novokrstenci aleboanabaptisti, majú svoj pôvod v Nemec-ku. V roku 1521 tu Mikuláš Štroch, MarekThomae, Marek Stubner, Tomáš Münzer,Martin Cellarius a viacerí ďalší začali tvr-diť, že krst detí je nesprávny, pre vstup do

cirkvi by sa mal človek rozhodnúť na základe vlastnéhovedomia, teda až v dospelosti. Z tohoto názoru bol po-tom odvodený aj názov novokrstenci - anabaptisti. Sa-motná sekta sa sformovala do náboženského prúdu voŠvajčiarsku, no už od počiatku bola prenasledovaná a vpriebehu dvadsiatych rokov 16. storočia jej členovia bolidonútení zo Švajčiarska odísť.

Nemecky hovoriace krajiny boli v tom čase miestom,kde odpor proti svetskej moci cirkvi postupne dospeldo takého štádia, že tu došlo k rozkladu rímsko-kato-líckej cirkevnej organizácie a k nástupu protestantizmu.Tento jav bol výsledkom nespokojnosti ľudových vrstievs feudálnym zriadením i odrazom rozdrobenosti Nemec-ka a jeho slabnúcej štátnej moci. Kritika sa preto obrátilaproti nositeľke štátnej ideológie - cirkvi, ktorá bola vi-nená za stav spoločnosti. Anabaptizmus bol iba jednýmz mnohých reformačných prúdov, ktoré sa usilovali onastolenie spravodlivejšej spoločnosti.

Habáni siahli vo svojich predstavách ku koreňomkresťanstva, k jeho prvotnej forme. Utvorili vlastné obcezaložené na hospodárskej a sociálnej rovnosti. Zrušilisúkromné vlastníctvo a zaviedli nový spoločenský poria-dok, ktorý bol nútený dodržiavať každý člen. Výstižnepopisuje život habánskej obce cestovateľ Hochberg,ktorý v roku 1660 navštívil habánsky dvor vo VeľkýchLevároch. Hochberg obdivuje čistotu, poriadok a hospo-dárstvo habánskeho dvora. “Ich polia, záhrady a štep-nice sú veľmi dobre opatrované a udržiavané, každéremeslo, krajčíri, ševci, hrnčiari, nožiari, súkenníci majú

svoje vlastné dielne a žiadny z nich sa nemusí staraťani o potravu, ani o šaty. Všetko ide zo spoločnej poklad-nice, ktorú ich starešinovia opatrujú. Deti vychovávajúpodľa ich veku k tomu určené ženy, spávajú v oddele-ných izbách, kde sa nachádzajú postele detí umiest-nené vo dvoch - troch radoch, pri najmenších je celúnoc dozor k tomu určených žien a neustále horí svetlo.Matky sem dávajú svoje deti hneď po ukončení šestine-delia a hneď sa vracajú k svojej práci, lebo musia šiť,priasť, tkať, variť, prať a vykonávať iné ženské práce.Nikto nesmie zaháľať. Všetci sa stravujú v spoločnýchjedálňach. Nezúčastňujú sa iných bohoslužieb, akomodlitieb pred a po každom jedle, ktoré vedie vždy jedenzo starešinov. Na jedlo majú vyhradenú štvrťhodinu apotom sa poberajú do práce, pri ktorej vôbec, alebolen veľmi málo rozprávajú. Aj deti v škole sedia takticho, akoby ani nevedeli rozprávať. Chlapcov vyučujúmuži, dievčence zasa ženy.” Hochberg ďalej popisujeideálne vzťahy, aké medzi habánmi panujú v osobnomživote. Habáni si údajne nezávideli, nehádali sa, ale všetciv tichosti a pokore pracovali.

Ani pokora a pracovitosť však habánov neuchrániliod prenasledovania. Habáni neuznávali svetskú ani cir-kevnú moc. Odmietali slúžiť v armáde a pod. To bolohlavnou príčinou ich perzekúcií a úteku zo Švajčiarskanajprv na južnú Moravu. Odtiaľ boli však už v roku1535 na základe rozhodnutia zemského snemu v Znoj-me vypovedaní. Toto rozhodnutie spočiatku spôsobiloiba putovanie habánskych obcí po Morave. Definitívneju začali opúšťať v roku 1546, kedy sa začali usídľovaťna panstve Branč a na holíčsko-šaštínskom panstve. Užv roku 1548 proti pobytu habánov v krajine vystúpil ajuhorský snem, ktorý prijal zákon na obnovu nábožen-ského poriadku v krajine. V dôsledku toho sa časť ha-bánov vrátila naspäť na Moravu. Po bitke na Bielej Hore(1622) habáni v dôsledku nastupujúcej rekatolizácie kra-jiny Moravu definitívne opustili. Od roku 1622 žili vovyše tridsiatich obciach na území západného Slovenska(Sobotište, Veľké Leváre, Malacky, Moravský Sv. Ján,Brodské, Holíč, Gbely, Senica, Borský Sv. Jur. Šaštín,Kátov, Častá, Chtelnica, Dechtice a i.). Ak si odmyslí-me vojenské udalosti častokrát spojené s prepadom avypálením dvorov, tak život habánov na západnom Slo-vensku bol relatívne pokojný. Zemepáni získali novýchpoddaných, ktorí vynikali znalosťou mnohých remesiel,medzi inými najmä výrobou fajansy, ale i spracovanímdreva, stavbou mlynov, domov a mostov, výrobou te-hál, nožov či piva, a preto ich nechali na pokoji. Anicirkev nebola touto sektou zvlášť ohrozená, lebo habá-ni ako cudzí etnický prvok nezískali nasledovníkov vradoch obyvateľstva.

Napriek tomu sa habánske spoločenstvá v osemdesia-tych rokoch sedemnásteho storočia začali rozpadávať.Netreba hľadať príčiny vo vojnových udalostiach aleboiných vplyvoch zvonka. O skutočných príčinách rozpaduhabánskych spoločenstiev nepriamo hovoria akési “vizi-tácie” stavu obcí vykonávané zo strany poprednýchpredstaviteľov habánskej viery. Tí zistili, a to už v prvejpolovici 16. storočia, že poprední funkcionári habán-skych obcí, v rozpore s učením, zneužívali svoje posta-

21

venie, hromadili majetok, vrátane peňazí, svojim manželkáma blízkym príbuzným prideľovali, alebo vymýšľali nepotrebnéfunkcie a pod. Tento stav mal silnejúce tendencie a habánskespoločenstvo nemalo dostatok vlastných síl udržať spoločnosťna pôvodnej ideologickej platforme. Na zachovaní rovnos-társkej spoločnosti však nakoniec nemohli mať záujem anipoprední habánski funkcionári, ktorí nemali pod zorným uh-lom habánskeho spoločenstva možnosť podľa svojej vôle uží-vať nazhromaždený majetok.

Spoločné hospodárenie zaniklo koncom 18. storočia. Jed-notlivé rodiny sa osamostatnili, habánske obce však nezanikli.Fungovali naďalej ako samostatné obce s vlastnou samos-právou i vlastným habánskym náboženstvom.

Štát začal vykonávať nátlak na habánov v 18. storočí. Vroku 1733 panovník nariadil pokrstenie všetkých habánskychdetí. V roku 1761 boli všetci habánski funkcionári interno-vaní v kláštoroch a boli im zhabané náboženské knihy. Záro-veň boli zrušené všetky ich výsady a habánske obce boli deiure zrušené. V priebehu nasledujúcich rokov všetci habánivstúpili aspoň formálne do katolíckej cirkvi. Habánov neto-leroval ani Tolerančný patent (1781). Preto sa časť habánovodsťahovala do Ruska, kde sa ich história opäť zopakovala -od ich privítania ako privilegovaných remeselníkov po snahuo zbavenie výsad a odchod z krajiny do severnej Ameriky, kdesa habánske spoločenstvá udržali až do dnešných dní. (Ani tamich však neobišli problémy so štátnou mocou, napr. v dôsledkupovinnej vojenskej služby počas vojny vo Vietname).

Aj na území západného Slovenska na Záhorí v obciachVeľké Leváre, Sobotište a Moravský Sv. Ján žijú potomkoviahabánov. Ich úradne síce neuznané ale de facto fungujúceobce tu boli ešte v prvej polovici 20. storočia. V tých časochsi volili aj vlastného “forštehera” i spravovali spoločný - obec-ný majetok. Do roku 1918 mali i vlastné nemecké školy. Počas2. svetovej vojny sa časť habánov na základe etnickej prísluš-nosti svojich predkov politicky zaangažovala spôsobom, ktorýohrozil ich zotrvanie v ČSR po skončení vojny. Habáni pretopo r. 1945 rýchlo opustili svoj jazyk a vedome kultúrne sply-nuli s ostatným obyvateľstvom, od ktorého sa v skutočnostiv tom čase už takmer vôbec neodlišovali. Dnes žijúci potom-kovia habánov si udržali iba habánske priezviská, majetoksvojich predkov a povedomie habánskeho pôvodu.

Rudolf Irša

Amišiasť menonitských anabaptistov sapred perzekúciami (od r. 1529 bol zapríslušnosť k anabaptizmu v Ne-mecku trest smrti) neskôr vysťahovalaaj do Severnej Ameriky, kde od 16.storočia až dodnes úspešne vzdorujú

pokroku civilizácie: ešte stále chodia oblečení akopred 400 rokmi v dlhých kaftanoch so širokýmiklobúkmi, nepoužívajú gombíky (len háčiky), ne-používajú autá, ale jazdia v konských bričkách;odmietajú technický pokrok, nemajú v domoch za-vedenú elektrinu, nemajú rozhlas ani televíziu, svie-tia petrolejom. Svetský pokrok je spojený s úpad-kom mravov, pred ktorým sa chcú uchrániť. Ženiasa a vydávajú len medzi sebou. S inovercami neko-munikujú, len to najnutnejšie, buď pracovne aleboobchodne. Živia sa predajom ručne vyrábaného ná-bytku, dorábaním naturálnych potravín, vlastniareštaurácie a organizujú exkurzie, v ktorých svojevlastné spoločenstvo ukazujú ako historickú rari-tu. V Amerike ich nazývajú “Amish”, amiši, a žijeich tam okolo 20.000.

Amiši veria, že biblia je definitívny vodca v ži-vote a jej výroky majú byť prijímané s jednoduchouvierou a doslovne. Ženy nosia vždy pokrývku hlavy(1 Kor 11:5), nestrihajú si vlasy (1 Kor 11:6), ne-zdobia sa a nenosia žiadne šperky (1 Tim 2: 9, 10,1 Pet 3:3,4). Čepce amišských žien sú síce dnes užtaké malé, že zakrývajú iba malú časť vlasov, alesú. Amiši berú “v jednoduchej viere a doslova” ajverše 5:39,40 z Matúša: “tomu, kto ťa uderí popravom líci, nastav i to druhé; a tomu kto sa chces tebou súdiť a vziať tvoju sukňu, nechaj mu iplášť”. Odmietajú násilie, a to i v prípade sebaob-rany. Nejdú na súd, aby sa bránili, a to ani v prípa-de, ak boli obvinení krivo: “Už je tedy celkom ne-dostatok u vás, že máte súdy medzi sebou. Prečoradšej netrpíte krivdy? Prečo sa radšej nedáteoškodiť?” (1 Kor 6:7) V rámci spoločenstva si vovšetkom pomáhajú. (Tim 5:8) Keď napríklad niektostavia dom, všetci mu bezplatne pomáhajú.

Keď sme minulý rok navštívili jednu amišskúobec v Sugarcreek, v štáte Ohio, dostali sme mož-nosť hovoriť s predstaveným obce. Ťažkal si, žemnohí mladí sa posvetšťujú a odchádzajú; ešte stálevšak veril, že jedine oni sú záchranou skazenéhosveta. Zistili sme však, že Amiši vo svojom puritán-stve nie sú naozaj dôslední: lebo v dome síce elek-trický prúd zavedený nemali, ale pretože čisto ručnéopracovávanie dreva by bolo príliš náročné a zdĺha-vé, mali predsa len vonku, bokom postavený prí-strešok, kde mali inštalovanú elektrickú vŕtačku,hoblovačku a pod.

Emil PálešStavba domu, drevoryt, 17. storočie

22

Přeložil Miroslav Matouš

Angelus Silesius: Cherubský Poutník

Každému v jeho původu nejlépeJak růže k záhonu,

tak studni pramen sluší,žár patří k plameni

a Bůh - to věz - k tvé duši.

Duchovní hrdličkaJsem smutná hrdlička, mne pustinou je svět,

můj milý odlétl a není na dohled...

Jak je možno vidět BohaBůh bydlí v záři, k níž jsou zhaslé cesty lidí.

Kdo nezaplane sám, ten Boha neuvidí.

Musíš být křižovánKdyž toužíš v nebesích se těšit růžemi,

dřív trny všemi drán být musíš na zemi.

Pokojná krásaÓ lidé, naučte se od polního kvítí,

jak Bohu líbit se a přitom krásný býti.

Světlo dá rozeznatJdi volat Jitřenku; až jitro nastane,

pak vpravdě zjistíš, co je krásné a co ne.

Boží zahrádkaSvé potěšení Bůh v mém srdci tajně chová:jsemť jeho (slyšte jen!) zahradka květinová.

Rodit a být rozenKdo z Boha narozen zas Boha porodil,

ten vchod i východ zná, zná počátek i cíl.

Pryč s prostřednictvímPryč s prostřednictvím! Chci mít světla rozsvícena

a před mým zrakem nechť už netyčí se stěna!

Pro duše nikdy není tmaProč krátkým, temným dnem tvá vnější mysl strádá?

V mé duši slunce plá a nikdy nezapadá.

Slunce dušíVěř sluncím; nad ně však jest Ježíš sluncem mým,

jež osvěcuje mne a činí blaženým.

Vnitřní nepotřebuje vnějšíKdo smysly prohloubí a zná je nitrem zmoci, ten slyší za ticha a vidí ve tmách noci.

Duchovní měsíc se svým sluncemChci býti měsícem, ty buď mi sluncem, Pane,

tak bude světlo tvé v mé tváři zachované.

Člověk je uhelTys uhel, člověče, a Bůh tvůj žár a svit;

sám, černý, studený, chtěj v něm se roznítit!

Nic si nenaměřujKdyž cosi znamenáš, pak nezůstávej stát;je třeba ze světla se k vyšším světlům brát!

Duchovní křesadloMé srdce - křesadlo a dobrá vůle - troud.

Bůh jiskru vykřeše: což mohu nevzplanout?

Slunce musí osvětlovatVšem slunce světlo dá, kdo chtějí, v jasném ránu;

i ďábel osvícen by byl, chtě nazpět k Pánu.

23

Zdeněk Váňa

10. přednáška z cyklu “Úvod do anthroposofie”Prednesené v Prahe 24.11.1990

Rosikruciánský impuls v duchovním vývoji západu

Po tomto velmi stručném historic-kém přehledu je možno si nyní položitotázku: co bylo podstatou rosikruci-ánského proudu a v čem můžeme pří-padně spatřovat jeho aktuálnost prodnešní dobu?

1. Především je třeba zdůraznit, žejde o esoterní křesťanství - mystérijníproud, který působil ve vývoji lidstvavlastně už před Kristem, připravoval

na jeho příchod ve starých mystériícha po události na Golgotě se stal pros-tředkem k uskutečnění Kristova im-pulsu na základě pravého iniciačníhopoznání. Jde tu o nadkonfesní křes-ťanství, jež v sobě vlastně obsahujevšechna ostatní náboženství.

Tento proud měl své dobové pro-měny, neboť se přizpůsoboval změně-ným poměrům a stavu vědomí člově-ka.

V raném středověku se projevovaljako proud Grálu, později v rámci řá-du Templářů - a po násilném zánikutohoto řádu se teprve objevuje jako

osikruciánské impul-sy však působily dálei v duchovním a kul-turním životě střed-ní Evropy, zejména vosobnostech, jakobyl G. E. Lessing a

J. W. Goethe.Lessing nebyl mysti-

kem, ale přesto dospěl na konci svéhoživota k ideji reinkarnace (Erziehungdes Menschengeschlechtes), ve zra-lém věku a plně vědomě (na rozdíl odJ. V. Andrae). Probleskla mu jako klíčk hlubšímu pochopení dějin a jakoimpuls k obnově sociálního živo-ta.

U Goetha se R.C. impuls pro-jevil v jeho duchovním pojetí pří-rodních věd, zcela protichůdnému kNewtonovi nebo Baconovi. Již vmladém věku, kdy za svého po-sledního pobytu v Lipsku upa-dl do těžké nemoci a byl blíz-ko smrti, se mu dostalo zá-žitku iniciace, jíž si zprvunebyl vědom a která se pakprojevovala v jeho básnickétvorbě.

Odráží se to především v jeho frag-mentu “Geheimnisse”, kde se objevu-je přímo symbol kříže s růžemi a kruh12 s třináctým uprostřed. Důsledkytéto iniciace pak vrcholí v jeho “Po-hádce o zeleném hadu a bílé lilii”,která líčí obrazně budoucnost lidstva.Postavy 3 králů v ní (zlatý, stříbrný aželezný - 3 duševní síly člověka - myš-lení, cítění a chtění) se čtvrtým smíše-ným (disharmonické spolupůsobenítěchto sil), odpovídá obrazu králů vChymické svatbě, kteří byli Goethovivzorem.

V Goethovi se zrcadlil čistý pa-prsek duchovních impulsů (zároveňs jejich zkreslením ve francouzskérevoluci), který byl současně zárod-kem budoucího vývoje, na nějž mohlna konci 19. století navázat R. Stei-ner.

Bratrstvo R.C., připravující další fá-zi vývoje. Není náhodou, že Chr. Ro-senkreutz přichází na zem na koncitéhož století, na jehož začátku bylizlikvidováni Templáři.

Tato inkarnace, jak jsme ji poznaliz Manifestu, měla však svou přede-hru, kterou lze poznat jen duchovnímbádáním. R. Steiner líčí, jak v temnédobě 13. století (vlastní “temný” stře-dověk z hlediska duchovního vývoje),byl v kruhu dvanácti vychovávánchlapec, do něhož bylo vtištěno, přes-něji řečeno: do jeho étherného těla,

které je nositelem života a paměti,všechno tehdy dosažitelné pozná-ní. Tím byl vytvořen předpokladpro mimořádné působení Chr.Rosenkreutze a něco, co se pak

stalo trvalým zdrojem inspiracepro jeho žáky (odtud imaginace

“nezetlelého těla” Chr. Ro-senkreutze při objevení je-ho hrobu, jak to obrazněpopisuje Manifest). Nakonci tohoto proudu eso-terního křesťanství stojí

Anthroposofie.2. Druhým základní impulsem

R.C. je změna pohledu člověka: odvlastního nitra, v němž žil středověkýčlověk, navenek do vnější přírody, kpoznání a ovládnutí smyslového svě-ta. S tím souvisí zrození přírodníchvěd a probouzí se nový duševní článek- duše vědomá.

Cílem R.C. bylo ovšem ovládnoutsmyslový svět a pronikat do něj, anižčlověk ztratil přitom souvislost se svě-tem duchovním.

V tomto smyslu byla právě pěsto-vána alchymie, v níž nešlo o transsub-stanciaci kovů, ale o transsubstanciacičlověka. Pravý alchymista hledal přisvých pokusech ducha, který působítvořivě v přírodě a žije i v člověku.Proto usiloval o harmonii a syntézupoznání přírody a vnitřního duchov-ního života. Hledání ducha v příroděvedlo k rosikruciánské přírodní vědě.

Dokončenie zo Sophie 12

24

Hledání ducha v člověku k úsilí o vy-tvoření sociálních vztahů, jež by odpo-vídaly vědomí nové doby.

Příkladem tohoto dvojího aspektuR.C. úsilí je učení o 3 velkých přírod-ních dějích: sal, merkur, sulfur. Těmitopojmy se nerozumí příslušné substan-ce, ale přírodní procesy, které mají svůjodraz i v trojčlenném organismu člově-ka.

SAL - veškerý proces srážení (tvo-ření soli). Pozorování tohoto děje připokusech bylo pro R.C. zbožnou mod-litbou, neboť mikrokosmicky mu od-povídá přemáhání sil směřujících krozkladu (pudy, vášně) čistými myš-lenkami, jež vedou k duchu. Nešlo tutedy o vnější sledování procesu sráže-ní, ale o vnitřní spojení s ním,jímž si experimentátor uvědo-moval božské myšlenky v němpůsobící a očišťoval jimi svévlastní myšlení.

MERKUR - procesy rozpou-štění, nižší i vyšší, jimž v lidskéduši odpovídají nižší a vyššíformy lásky. Při sledování to-hoto děje si R.C. opět v modlit-bě uvědomoval působení bož-ské lásky v přírodě i v soběsamém.

SULFUR - procesy spalování,jimž duševně odpovídá vřeláoddanost božskému světlu, vůlek oběti. Při procesu spalovánísi R.C. uvědomoval, že všechnoje v makrokosmu založeno naoběti jedněch božských bytostídruhým. Sám se pak při tompronikal smýšlením obětavos-ti, přáním oddat se božskémusvětlu v oběti, aby sám přinášeloběť na oltáři světa.

Takto chápanou alchymiídosahoval člověk hlubšího poz-nání světa, tj. nalézal “kámen mudr-ců”, a proměňoval zároveň sám sebe,což se projevovalo mimo jiné i změnoujeho aury (viz svatozáře u světců) v“měděnou” při procesu sal, a očiště-ném myšlení, v “stříbrnou” při procesumerkur, v zážitku božské lásky, v “zla-tou” při procesu sulfur, při obětní služ-bě světu. To byla pravá transmutacekovů! (Připomeňme si též obrazy 3králů v Goethově “Pohádce” - mědě-ného, stříbrného a zlatého.)

Tímto způsobem pracovali pravíalchymisté ve 14.-19. století. Nebylato práce s mrtvými látkami jako uchemie, ale práce s živými substance-mi a vedoucí k morálnímu zážitku.

Pravému alchymistovi šlo jen o tytovnitřní zážitky. Jestliže při svých expe-rimentech získával i cenné kovy, ne-směl jich použít pro sebe, ale jen roz-dat.

Při svých pokusech, spojených sprací na sobě samém, pronikal za májuhmoty, až na ono pomezí mezi fyzic-kým a étherným světem, které nazý-val “panenským” (odtud symbol Pan-ny v alchymistické symbolice) a kdevnímal, pokud dosáhl plné harmoniemezi myšlením a chtěním, esenci všechfyzických substancí - prima materia(“prach země”, z něhož byl stvořenAdam).

Viditelným projevem těchto nad-smyslových sil prostoru a formy mu

byl krystal, zároveň obraz duchovnostilidské bytosti v jejím vztahu k fyzické-mu tělu. Skutečnost, že černé uhlí se vpřírodě může proměnit v diamant, mubyla obrazem postupného proměňová-ní fyzického těla skrze já v duchovníhočlověka - jako celého lidského vývojena zemi. Toto proměňování bylo vlast-ní “prací s kamenem mudrců” (odtudtéž obraz Grálu - kamene či kamennémisky). To vyjadřovalo např. i čtyř-verší Angela Silesia:

“Dein Stein, Chymist, ist nichts;der Eckstein, den ich mein,

ist meine Goldtinktur, ist allerWeisen Stein.

Betrachte das Tingieren, so siehst

du schön und frei,wie dein Erlösung und wie die Ver-

göttung sei.”3. Toto “tingování” (proměňování)

souvisí s 3. impulsem R.C. a tím jenová stezka nadsmyslového poznání,iniciace, odpovídající věku, který jeobrácen k smyslovému světu. Kdyžchtěl člověk předtím nastoupit tutocestu, musel se odvrátit od světa a odjeho vnějších vlivů - žít jako poustev-ník nebo v klášteře. Rosikruciánskácesta naproti tomu nevytrhává člově-ka z praktického života, ale umožňujevyvíjet duchovní úsilí a plnit přitomvšechny povinnosti, vyplývající z po-zemského života. Nejsou mu překáž-kou, ale naopak příležitostí k osvěd-

čení vlastních sil. To je také ces-ta pro moderního člověka, usilu-jícího o duchovní poznání.

Proto také mohl R. Steiner natento duchovní proud navázat, ato jak ve smyslu esoterního křes-ťanství, tak i v obrácení k příroděa přírodní vědě a ve spojení vnitř-ního úsilí s praktickým životem.

Anthroposofie se spojuje snovodobým přírodovědným poz-náním, neboť to odpovídá vývo-jovým tendencím člověka: proni-káním do fyzického světa se pro-bouzí jeho nový duševní článek- duše vědomá. Tragikou tohotovývoje pouze je, že přírodovědnépoznání nabylo jednostranných,materialistických rysů, s mrtvým,pasivním myšlením, vázaným nasmysly, jež odcizuje člověka du-chu. Proto anthroposofie doplňu-je přírodní vědu vědou duchovní,která člověku zachovává tutosouvislost s duchovním světem.Jestliže se jí člověk důsledně za-bývá, může dosáhnout těchže sil,

o jaké se usilovalo při R.C. alchymis-tických experimentech. Úkolem člově-ka naší epochy je podle R. Steinera do-sáhnout “čistého nazírání smyslovéhosvěta spolu se svobodnou imaginací”.To bylo vlastně také součástí R.C. im-pulsu, který se ve své čisté podobě vminulosti sice plně neprosadil, ale je-muž se nyní otevírají nové možnosti.

V tomto smyslu je tedy anthropo-sofie důsledným pokračováním pravé-ho rosikruciánství, které je také jednímz hlavních duchovních proudů, na něžnavazují i nová mystéria, která R. Stei-ner založil o vánocích r. 1923/24. Na-značuje to i skutečnost, že při jejichzakládání užil v průpovědi “základní-

Neviditeľné kolégium bratstva Ruže a Kríža.Alegorický obraz

25

Člověk si začíná uvědomovat inten-zívněji své fyzické tělo i své hmotnéokolí a učí se je ovládat. Na tom seprobouzí jeho vědomé já - člověk sevymaňuje ze skupinového vědomí své-ho rodu, kmene, národa, stává se plnělidskou individualitou, prožívá svousvobodu.

To však má i svou negativní strán-ku - umocnění egoismu a z toho ply-noucí konflikty.

Jako problémem duše pocitové by-lo zdání, jež bylo třeba proměňovat vkrásu, jako problémem duše rozumovébyla nepravda, jež se měla přemáhatpravdou, tak problémem duše vědoméje zlo, které je možno překonávat jenkonáním dobra.

Proto zážitek vědomí já, vlastní in-dividuality a svobody je sice nezbyt-ným vývojovým stupněm, ale nemůžebýt posledním cílem vývoje člověka.Já je pouze nádobou, do níž se musívlít obsah - a tím je síla lásky, kterámůže proudit pouze ze svobodného já.To je také smyslem vývoje této země,která se má stát planetou lásky, jakojejí předchozí stupeň byl planetoumoudrosti (starý měsíc), jejíž otiskynalézáme všude v přírodě.

SKRYTÉ ZNAMENIA ADEPTA

1. Rozikrucián je trpezlivý.2. Dobrý.3. Nepozná závisť.4. Neunáhľuje sa.5. Nie je márnivý.6. Nie je neporiadny.7. Nie je ambiciózny.8. Nevzrušuje sa hneď.9. Nezmýšľa zle o druhých.10. Miluje spravodlivosť.11. Miluje pravdu.12. Vie, ako byť tichým.13. Verí tomu, čo vie.14. Má pevnú nádej.15. Nenechá sa rozrušiť bolesťou.16. Zostáva vždy členom svojej spo-

ločnosti.To prezradil jednému pútnikovio an-

jel, ktorý mu vzal srdce a položil na jehomiesto žeravý uhlík.

(Madathanus)

ho kamene”, která je trestí těchto mys-térií naší doby, oné rosikruciánskémantry, která se objevuje i v ManifestuBratrstva: EDN - ICM - PSSR. Záro-veň ale při tom naznačil, že “kámenmudrců”, o nějž usilovali rosikrucián-ští alchymisté, se nyní má změnit v“kámen lásky”. Co to znamená?

Souvisí to s duševním vývojem člo-věka i lidstva jako celku, s vývojemjeho 3 duševních článků - duše poci-tové, rozumové a vědomé - v němž seodrážejí i stupně vědomí, jimiž pro-chází jednotlivý člověk ve svém po-zemském životě i lidstvo ve svém his-torickém vývoji.

V době egyptsko-babylónské, kte-rou jednotlivý člověk určitým způso-bem znovu prožívá asi mezi 21.-28. rokem života, v době vlastní-ho mládí, se vyvíjí duše pocitová(Empfindungsseele). Vědomíčlověka se tu plně otevírá prosmyslový svět, v němž se učírozlišovat mezi zdáním a skuteč-ností. Měřítkem je tu předevšímumění - ve starém Egyptě a Ba-bylonu zejména sakrální umění- jež má člověku sprostředková-vat zážitek krásy, krásného zdá-ní. Za tímto vědomě prožívanýmkrásným zdáním, jako za závo-jem Isidiným, si má člověk uvě-domit pravou skutečnost.

V době řecko-latinské, kterádoznívala až do středověkéscholastiky a kterou individuál-ní člověk znova prožívá na jinérovině přibližně mezi 28.-35.rokem svého věku, začal člověkvyvíjet samostatné logické myš-lení, kterým se učí rozlišovatpravdu od nepravdy. K tomuslouží filosofie - od prvních řec-kých filosofů až po středověké scho-lastiky. To je pravá doba duše rozumo-vé (Gemütsseele), pro kterou pravdaje věcí života, jako nepravda zjevenímsmrti. Úsilí o pravdu se pak prožívájako přemáhání smrti životem (odtudobraz Tomáše Akvinského s přemo-ženým Averroem u nohou).

V současné době vyvíjí člověk dušivědomou (Bewußtseinsseele). Symp-tomem jejího probouzení je právě ob-rácení k přírodě a k přírodním vědám.

Na rozoznanie pravého rozikruciána od falošného sa možno dívať na toto: 1. Jednota učenia aslov s konaním; 2. Ich oblečenie je skromné; 3. Sú tichí, pokojní, pokorní a užitoční, cudní; 4. Vediavyliečiť malomocenstvo, dnu, epilepsiu a rakovinu; 5. Poznajú budúcnosť každej osoby a každejkrajiny; 6. A ešte mnoho zázračných vied. Irenaeus Agnostus, 1619

Láska má však své stupně - od čistěsmyslové, kde člověka může ještě ov-ládat duch klamu (Lucifer) až po láskuduchovní, očištěnou od všeho egois-mu - lásku Kristovu (agapé). Po těchtostupních se člověk musí naučit vystu-povat - od Lucifera ke Kristu, jehožčin na Golgotě byl právě vykoupenímlásky.

Láska se stává nejvyšší silou poz-nání. Avšak milovat neznamená pouzevědět, nýbrž konat, tj. konat dobro. Toje impuls vůle, v němž se může duševědomá teprve realizovat. Přemáhánízla konáním dobra, tj. dosažení a prak-tické uskutečňování oné scientia bonirosikruciánů ze 16. a 17. století, o nížjsme tu hovořili v nedávné přednášce

jako o nadřazeném pojmu, jenžv sobě zahrňuje theosofii i athro-posofii, toto přemáhání sil zla,jež jsou v nás i všude kolem nás,vyvíjením vůle k dobru - to neníničím jiným než projevem neso-becké lásky. Chce-li člověk jed-nat s tímto vědomím ve světě,musí k tomu vyvinout sílu mo-rální intuice, a tu je možno čer-pat ze dvou zdrojů: božskéhosvětla moudrosti v hlavě (Gott-liches Licht) a Kristova sluncelásky v srdci (Christus-Sonne)- jak jsou vzývány v “průpově-di základního kamene”.

Řečeno jinými slovy a jinýmobrazem - proměňovat “kámenmudrců”, o nějž usilovali rosi-kruciáni, v “kámen lásky”, za-sazovaný do lidských srdcí v no-vých mystériích.

To je také směr, který nejennavazuje na původní rosikru-ciánský impuls v duchovním ži-votě Evropy, ale vede i do bu-

doucnosti.Z tohoto hlediska můžeme také po-

chopit onen mnohoznačný symbol kří-že s růžemi, jenž byl znamením rosi-kruciánů a může i nyní sloužit v novémvýznamu vnitřní cestě současného člo-věka:

Jen na spáleném dřevě přemože-ného sobectví - zdroje zla - mohou vy-kvést čistě zářící růže lásky, která jepravým smyslem lidského života nazemi.

26

V Sophii 5 a 8 na jar a v zime1995 sme uverejnili články o pyra-midálnych hrách a multi-level mar-ketingu. Povedali sme, že pyrami-dálne finančné schémy sú amorál-ne, a je jedno, či sú spojené ešte ajs predajom výrobkov alebo nie. Sú

dové spoločnosti bankrot. V rukáchšpekulantov zostala viac ako tretinahrubého domáceho produktu celejkrajiny. Len firma Gjallico obohra-la Albáncov o 400 miliónov americ-kých dolárov. Albánsko zdesene pre-citlo zo sna o bezpracnom kapitaliz-

monštrantov vo Vlore zaútočilo nasídlo vládnucej Demokratickej stra-ny a zapálili ho. Ďalšie verejné budo-vy padli za obeť v Patose, Korcei...“V juhoalbánskom mestečku Lush-nje... obyvatelia bránili svojho kra-jana Rrapusha Xhaferiho, šéfa ďal-

Spravodlivosť a mier sú priatelia, ktorí sa pevne objímajú. Sv. Augustín

V Albánsku sa zrútili pyramídyDovetok k Pyramidálnym hrám

snahou získať peniaze (alebočasť peňazí) bez práce, lenna základe pozície v pyra-míde, na úkor tých, čo sú po-do mnou. Tí podo mnou saopäť usilujú presne o to isté, čomusí nevyhnutne viesť ku kata-strofe, akonáhle sa zastaví prí-lev nových účastníkov a pyramí-da narazí na dno. Pre náš jedno-značný postoj k pyramidálnymschémam sa vtedy niektorí čiateliatak urazili, že chceli naspäť pred-platné. Nevidia vraj žiaden dô-vod, prečo by pyramidálne fi-nančné schémy museli viesť kniečomu zlému...

V dvojmiliónovom Albán-sku narazili pyramídy na dnorýchlo. Na prelome januára a feb-ruára tohto roku ohlásili pyramí-

šej firmy podobného druhu, pred po-licajtmi, ktorí ho prišli zatknúť. Tentotiž za peniaze, ktoré od nich vy-

mámil, kúpil pre tamojší futbalo-vý klub jedného argentínskeho ajedného nigérijského hráča, atým sa stal miestnym hrdinom.Výsledkom zrážok bola zdemo-lovaná radnica a ďalšie úradnébudovy, pričom škody sa odha-dujú na 50 miliónov dolárov. Vočiach lushnianských lokálpa-triotov za stratu ich peňazí nieje zodpovedný Xhaferi a jeho

rovnomenná firma, ba ani nie ichvlastná ľahkovernosť, ale predovšet-kým vláda v Tirane...

Krach pyramíd vyvolal najväčšiuceloštátnu krízu od pádu komuniz-mu v roku 1990.”*

Prečo o tom, milí čitatelia, hovo-ríme? Situácia v Albánsku sa od si-tuácie na Slovensku líši len tým, žeje taká primitívne priezračná. Vosvojej podstate je však rovnaká. Ľu-dia trvajú na tom, že morálne je to,čo im práve egoisticky vyhovuje.Tvrdohlavo obraňujú, že život naúkor druhého - v najrozličnejších za-krytých formách - je bezúhonný.Keď im príliš často pripomínate, žeto tak nie je, začnú vás nenávidieť.Nakoniec sa spoja a začnú pracovaťna tom, aby vás spoločnosť odsúdi-la ako “zlého” človeka. Aj u nás ľu-dia bozkávajú ruky tým, čo ich okrá-dajú, ako dobrodincom, keď časťsvojho lupu opäť rozdajú. A za spo-ločné nešťastie je zodpovedná vlá-da. Aj nás čaká katastrofa, ak sa ne-zmeníme. Emil Páleš

me. Ľu-dia prišli o ce-

loživotné úspory, vlastnébyty, domy, pôdu, dobytok, kto-

ré svojho času odpredali s vidi-nou 35 - 100%-ného úroku me-sačne. “Predala som svoj byt, dú-fajúc, že môj vklad sa zdvojná-sobí a nadobudnem si lepšiebývanie. Teraz som na ulici”,hovorí jedna demonštrantkav Tirane. SpoločnostiamVEFA, Gjallico, Xhaferi,Populli a ďalším zverilasvoje peniaze prinajmen-šom tretina Albáncov, tak-že zasiahnutých môže byťaž 90% všetkých rodín. V

rukách im zostali bezcennépapieriky.

Najhoršie zo všetkého je všakto, že Albánci vôbec nepochopilinesprávnosť svojho konania. Zanešťastie je podľa nich zodpovednávláda. Chcú, aby finančné odškod-nenie účastníkom pyramídovýchhier vyplatil “štát”. V albánskychmestách vypukli demonštrácie azrážky s políciou si vyžiadalimŕtvych a ranených. 20 000 de-

* Peter Fridner: Krach pyramíd a planých náde-jí. Sme plus 8/1997.

27

A mudrc z východu přišela poklekl před děťátkem

(J. A. Komenský ve světle reinkarnace)

Jan Dostal

Dokončenie zo Sophie 12Slyšeli jsme líčení, které odkrývá

podivuhodnou souvislost: někdejšíarabský, islámský poměr k světu sedíky opětovným životům svých před-stavitelů stává základním poměremmoderní přírodovědy k světu. V čem?Islám zná jenom vševládného BohaOtce, Boha zákonné nutnosti, nezvrat-ného předurčení. V jeho představěsvěta není myslitelná svoboda. Z těch-to kořenů vyrostl mohutný impuls Ba-conův, na jehož pozadí už můžemetušit - tehdy ještě nevyslovenou - před-stavu světa jako velkého mechanismu,velkého stroje, představu, kterou pří-rodní vědy postupně vypracovaly dodetailů. A můžeme si vzpomenout, žei pro Komenského - a to v souvislostis jeho studiem Bacona - se logickyskloubená vyučovací metoda stávástrojem, který musí žáky nezbytně do-vést k požadovaným znalostem. Zdů-razňování jednotné a všemocné me-tody je hlavním rysem pedagogickéhouvažování, jehož kořeny je třeba nako-nec hledat v islámu.

Právě když si uvědomujeme tuto

“Já tedy, který nehod−lám vyzývat lidi k boji, ný−brž k úvaze a názorovémusblížení (aby v přesvědčení,že je vznešenější sbližovatnež rozptylovat, začali ne−jednotné mysli všude sjed−nocovat), předcházím, jakse sluší, příkladem.”

tvrzuje Rudolf Steiner:“Pro člověka, který se chce zahlou-

bit do tajuplného, a přece tak jasnéhopostupu lidského ducha, je to vždyckyněco velmi zajímavého, když vezmedo ruky některou - jakoukoli - starouknihu a když se nejen zahloubá do tétoknihy tak, jak to dělává mnoho učen-ců, kteří z ní potom vyčtou leda to,co je “panstva vlastní duch” 3a, nýbržkdyž se vcítí, vžije do ducha přísluš-ného autora. Mohli bychom sáhnoutpo čemkoli: ale sáhneme po Komen-ského “Fyzice”, jež vyšla v r. 1633.Je to “Fyzika”, pod níž si dnešní člo-věk už vůbec nic kloudného nepřed-staví, protože se tam sice mluví o vě-cech fyzických, ale tak, že je úplnějasné, že ten, kdo zde mluví, pouka-zuje zároveň s každou fyzickou věcína to, co je duchově za ní, a že vidí vkaždé hmotě, v každé síle nástroj, vý-ron duchovních bytostí a duchovníchsil, stojících za nimi. V této knize, ve“Fyzice”, se popisuje mnohé, co bylotehdy předmětem poznání. Ale Ko-menský, onen velký pedagog a mys-litel 17. století - narodil se v r. 1592 -nejenom přijal a shrnul poznání svédoby, nýbrž měl také velké, hluboceosobité myšlenky o lidech a událo-stech a nacházel hluboké duchovnísouvislosti. Komenský je zvláštníosobnost, jakých od 14. a 15. stoletíbyla celá řada.

Víte z jiných rozprav, že ve 14.století a definitivně v 15. století bylzaložen řád takzvaných rosaekruciá-nů; onen řád, jež novodobou formouzpracovává a uchovává prastará ta-jemství. Tento řád, jenž při svém zalo-žení se skládal jenom ze sedmi členů,působil až do našich dob v úplné taj-nosti. A nikdo nevěděl, kdo je rosae-krucián, než rosaekrucián sám.

“... Teprve dnes nadešel čas, kdyněco z rosaekruciánských tajemstvísmí být sděleno obecnému světu. Aleje a bylo mnoho jiných prostředků acest, jimiž taková tajemství, která

souvislost, může nám připadat těžkopochopitelné, kde se tedy vzal Komen-ského tak žhavý zájem o rosaekrucián-ství? Pochopíme jej, když si připome-neme Steinerův poukaz na to, že v in-karnaci, jež předcházela před onouarabskou, prošel pozdější Hárúnůvrádce zasvěcením v mystériích, zvláš-tě, když vezmeme v úvahu ještě dalšípoukaz, že mezi onou inkarnací se za-svěcením a inkarnací u dvora Hárúno-va došlo u něho ještě k jednomu vtě-lení, kdy horoucně toužil po zasvěcení,ale nemohl ho dosáhnout. 3 Na cestěk zasvěcení musel žák mystérií obě-tovat vyššímu světu všechno úzceosobní, všechny osobní zájmy, ale po-stupně musel vyrůstat i nad všechnaomezení daná příslušností k určitémunárodu i nad omezení daná životem vurčitém dějinném období. Jeho osob-nost vcházela do oblasti bez mezí ačasu a sjednocovala se s ní. Putovalapo téže cestě, po níž jinak putuje dušepo smrti. Touha po tomto zážitku vě-domého odevzdání se univerzu muse-la zůstat uložena v podvědomých hlu-binách bytosti Hárúnova rádce. I kdyžjeho působnost u Hárúnova dvora by-la velkolepá, skrytý obsah jeho indi-viduality ji přesahoval. Choval v soběněco, co jakoby přečnívalo na všech-ny strany přes jeho tehdejší arabskoumoudrost. A jestliže později, jakožtoJan Amos Komenský, vnášel do peda-gogického uvažování baconovské im-pulsy metodického mechanismu, zů-stávalo v něm něco, co nemohlo býtuspokojeno touto jednostranností a cohledalo podněty spřízněné s někdejšímzasvěcením. A nacházelo je právě vrosaekruciánské literatuře. Řečenoještě přesněji: ne tak ve veřejně kolují-cích spisech, jako v rosaekruciánskémimpulsu, který se v nich sice do jistémíry projevoval, ale v podstatě sámzůstával skrytý, esoterní. Že Komen-ský - díky své duchovní zralosti - bylschopen přijmout onu esoterní rosae-kruciánskou inspiraci, to nám opět po-

28

kvetla v okultních školách, vplývajído všeobecného duchovního a kultur-ního života.”

“... K těm, kdo díky vysokému du-chovnímu vývoji měli vyšší poznatky,kdo v důsledku rosaekruciánskémuovlivnění se vyšvihli svou silnou ener-gickou vůlí do vyšších světů, patřil iKomenský, tento velký pedagog. Prodnešní lidi je velice užitečné, aby sezahloubali právě do myšlenek Komen-ského.” 4

Mohli bychom k tomu - jako v zá-vorce - dodat, že v minulých dese-tiletích bylo velmi nesnadné se “za-hloubat do myšlenek Komenské-ho”, protože k nim byl zahrazen ja-kýkoli přístup. Díky jeho výročí seta možnost opět otvírá. Vedle “La-byrintu světa” se tu nabízí zvláštějeho poutavý vlastní životopis, vy-daný - ještě s řadou úryvků z jehokorespondence i knih - ve velmikrásné publikaci “Jan Amos Ko-menský o sobě”. Ale jistě i cokolidalšího.

Ale z toho, o čem jsme doposuduvažovali, se stále nezdá pochopi-telné, jak je - z hlediska osudovýchsouvislostí - možné, že Komenskýse narodil právě do nejpodivuhod-nějšího křesťanského hnutí své do-by, do Jednoty bratrské, a že nejenvstřebal hluboko do sebe její podně-ty, ale nakonec se stal i jejím prv-ním seniorem, čili jak se říkává: je-jím posledním biskupem, a že taknesl nejvyšší odpovědnost za jejíosud?

Zase se obrátíme na RudolfaSteinera. Ale nejprve si budememuset uvědomit, že charakteristic-kým rysem arabské vzdělanosti -nebo Steinerovým termínem: “ara-bismus” - bylo zakotvení v Aristo-telově filozofii. Ta se kdysi rozšíři-la daleko na východ za výbojů Ale-xandra Velikého, který - jako přímýžák Aristotelův - se vědomě snažilji přenést do Orientu:

“Musíme si být vědomi, že arabis-mus nabyl u dvora Hárúnova zvláštnípodoby: podoby, která vzešla postup-ně z rozličných jiných podob, do nichžse umění a poznání vyvinuly tam navýchodě, v Asii, už před dlouhou do-bou. Poslední velká vývojová vlna,která zaplavila Asii, vyšla, jak víte, zpředešlé michaelské epochy. Nesla vsobě to, čím se vyznačoval řecký du-chovní život, řecká spiritualita, řecký

smysl pro umění, a co shrnul Aristote-les ve společenství s Alexadrem Veli-kým jakožto výkvět řeckého duchov-ního života. Výboji Alexandra Veliké-ho to bylo přeneseno neobyčejně ener-gicky do Asie, do Afriky a prostou-peno smýšlením, jež v Přední Asii aAfrice vtisklo aristotelismu charakte-ristickou vědeckou podobu. A tím by-ly vůbec živel arabský i orientální vy-baveny ve svém smýšlení oněmi im-pulsy, které do sebe předtím přijal řec-ký duch Aristotelův a které pak tím,

co Alexandr vydobyl a založil, se doč-kaly tak skvělého rozšíření.

Když se zadíváme nazpět, několikstoletí před mystérium Golgoty, až kvýpravám Alexandrovým, až k rozší-ření oněch statků moudrosti, jež jsemprávě naznačil, můžeme pozorovat vAsii po celá staletí až k Hárúnu ar-Rašídovi, jenž pak žil v 8. století poKristu, ono smýšlení, vyznačující sevnímavou otevřeností pro řecký du-chovní život v aristotelovské podobě.

Ale tento duchovní život tu nabylzvláštních forem. Ačkoli to všechnožilo u dvora Hárúna ar-Rašída, pro-stoupeno arabským živlem, s opravdujiskřivou duchovností, velkolepě a na-léhavě, ačkoli to bylo zahrnuto největ-ší péčí od Hárúna ar-Rašída, od jehorádce, od ostatních, kteří tam byli, ač-koli to bylo dokonce prostoupeno sta-rou orientální iniciační moudrostí,přece jen onen aristotelismus, kterýžil u dvora Hárúna ar-Rašída, nebylonen původní, pravý, jak byl napří-

klad pěstován mezi Aristotelem aAlexandrem. Byly mu nyní vtištěnyformy, které měly malý sklon k to-mu, aby se staraly o křesťanství.

A tak se tam v Přední Asii setká-váme s aristotelismem, sice skvěleopatrovaným a pěstovaným zejmé-na pod záštitou Hárúna ar-Rašídaa jeho rádce, ale i s aristotelismem,který představuje pól odvrácený odkřesťanství. Přijal takovou duchov-ní podobu, zejména jakýsi druhpantheismu, která se nikdy nemíni-la sjednotit s křesťanstvím, ani svouvnitřní esencí se s ním sjednotit ne-mohla.

S takovým smýšlením - a antic-kým duchovním životem, který ne-chtěl vejít do křesťanství - prošliHárún ar-Rašíd a jeho rádce bra-nou smrti. Všechno jejich úsilí,všechna jejich touha, jejich síla,když prošli branou smrti, směřova-ly k tomu, aby z duchovního světamohli zasahovat do postupného ší-ření arabského duchovního života,aby jaksi mohli pokračovat v tom,co se předtím uskutečňovalo smě-rem z Asie do Evropy během váleč-ných výprav a toho, co s nimi sou-viselo. Vysílali po smrti z duchov-ního světa duchovní paprsky, jež ja-ko by chtěly proniknout duchovníživot Evropy arabismem.”

Z toho, co jsme právě vyslechli,pochopíme onu charakteristiku,

kterou jsme uvedli před týdnem: žeBacon i Komenský se narodili do kul-turního prostředí, které bylo celé pro-stoupeno aristotelovským smýšlením.Nepochybně i ze své posmrtné exis-tence podporovali rozvoj aristotelismuv arabském zabarvení, a nyní mohlive své inkarnaci na něj navazovat.

Ale Steiner dále poukazuje na mi-mořádně významnou historickou udá-lost. Na událost, která se neodehráváve viditelném, ale v nadsmyslovém

Kalif Hárún ar-Rašíd později přicházíopět na Zem. Objevuje se znova uprostředkřesťanské kultury, ale s tím, že proneslcelým životem mezi smrtí a novým zrozenímsvůj arabismus. Objevuje se znovu vtělenjako Bacon z Verulamu

29

Alexander Veľký bol žiakom Aristotelovým; Aristoteles žiakom Platónovým; Platón žiakom SokratovýmAlexander Veľký (356-323), Aristoteles (384-322), Platón (427-347), Sokrates (469-399)

světě. To, o čem mluví, není vlastněani možné chápat jako prostou infor-maci. Je to imaginativně-inspiračnípoznatek, jehož význam vyplyne te-prve tehdy, když k němu přistoupímejako k námětu pro meditaci. I zde sepokusíme k němu přistoupit v tomtosmyslu. A můžeme předeslat ještě to,že podle jiných údajů Rudolfa Stein-era 5 Hárún i jeho rádce, protože žilive své arabské inkarnaci v intenzivnímvnitřním spojení s aristotelovskou filo-sofií, sami hluboce toužili po osobnímsetkání s Aristotelem. Takové setkáníse ovšem nemohlo uskutečnit jinde nežv duchovém světě. Skutečně tam k ně-mu došlo.

Oba vysílali po smrti z duchovéhosvěta duchové paprsky, jež jako bychtěly proniknout duchovní život Ev-ropy arabismem. Z duchového bádánímáme právo říci: Hárún ar-Rašíd ajeho rádce žili naznačeným způsobemdále, když prošli branou smrti. Takžili samozřejmě dále i Alexandr aAristoteles... Byli současně v ducho-vém světě v době, kdy Hárún ar-Rašída jeho rádce už před nějakým časemopustili fyzický svět. Ale Aristotelesa Alexandr sledovali jiné cesty. Jejichskutečné individuality putovaly s křes-ťanským vývojem, ubíraly se na zá-pad s křesťanským vývojem.

Sledujeme tedy v posmrtném ži-votě na jedné straně Hárúna a jehorádce, na druhé Alexandra a Aristo-tela. Ale Aristoteles a Alexandr se užmezitím přiklonili ke křesťanskémuproudu a jsou rozhodnuti působit vbudoucnu v tomto smyslu.

“V křesťanském světě se právě v9. století také odehrávaly věci neo-byčejně důležité, opravdu podstatné.Ale to, co bylo nyní z duchového světa

směrodatné pro to, co se v Evropě dáloduchovně, to v nadsmyslových světechspadalo v jedno s jistou historickouudálostí, v níž tento duchovní podněttak snadno nerozpoznáme; ale spadaloto v jedno s touto událostí. Něco ob-rovsky významného se děje právě v r.869 v nadsmyslových světech. Nahořese děje něco mimořádně významného,dole se odehrává onen 8. ekumenickýkoncil v Cařihradě, na němž bylo dog-maticky vyhlášeno: nesmí se říkat,chce-li někdo být křesťanem, že člo-věk se skládá z těla a duše a ducha.Trichotomie, jak se tomu říkalo, bylaprohlášena za kacířství. Často jsemto dříve vyjadřoval tak, že jsem říkal:na tomto koncilu v r. 869 byl odstra-něn duch; v budoucnu bylo třeba říkat,že člověk se skládá z těla a duše, a žeduše má některé duchovní vlastnosti.To, co se tímto způsobem odehrálo ta-dy dole v Cařihradě, to bylo pozemsképromítnutí, pozemská projekce du-chová, ale pro evropské duchovní dě-jiny obrovsky důležité události; ta sesice táhla po mnoho let, ale přece setakříkajíc může datovat podle tohotoletopočtu.”

“Osobnosti, které prošly branousmrti,... se setkaly, zatímco se ode-hrával osmý všeobecný koncil v Caři-hradě; setkaly se, abych tak řekl, nanebeském koncilu, který probíhal sou-časně. Setkali se na něm Aristoteles,Alexandr, Hárůn ar-Rašíd, jeho rád-ce...”

Steiner se v této přednášce dotýkáještě dalších souvislostí, které ale ne-souvisí přímo s naší tématikou. Zmi-ňuje se proto ještě o dalším okruhuosobností, které se zúčastnily tohotostřetnutí. Nejsou však uváděny jménya nezasahují zásadním způsobem do

jeho průběhu. Můžeme si je popřípaděpředstavit jako početný zástup, shro-mážděný kolem hlavních osob.

Aristoteles a Alexandr, kteří chtě-li působit v křesťanském smyslu, tadyvynaložili mnoho úsilí, aby přemohliarabismus, který žil v individualitáchHárúna ar-Rašída a ostatních. Nešloto. Tyto individuality k tomu nebylyzpůsobilé”.

“... A tehdy to bylo - při tomtonadzemském koncilu - že tváří v tvářtomu, k čemu tedy mělo patrně v bu-doucnu dojít a co se už tehdy jevilovidoucímu pohledu, byla za spolu-účasti moci Michaelovy učiněna roz-hodnutí, jakým způsobem by v Evro-pě měl duchovní život získat nové pod-něty ve smyslu aristotelismu pronik-nutého křesťanstvím. Ale Hárún ar-Rašíd a jeho rádce setrvali při starémaristotelismu.

Sledovat nyní dále v evropskýchduchovních dějinách to, co se ode-hrávalo jako důsledek tohoto, smíme-li to tak nazvat, nebeského koncilu, jeněco svrchovaně významného. Neboťhledíme- li na další putování v ducho-vém životě, spatříme, jak Hárún ar-Rašíd, tento podivuhodný organizátor,tento velkolepý duch z doby Karla Ve-likého, později přichází opět na Zem.Objevuje se znova uprostřed křesťan-ské kultury, ale s tím, že pronesl ce-lým životem mezi smrtí a novým zro-zením svůj arabismus. Ovšem to, cotaková osobnost vnáší do života, senemusí podobat v té vnější konfigura-ci, v níž to potom vystupuje ve fyzic-kém světě, onomu původnímu arabské-mu živlu. Halí se do nových forem, alezůstává to přece i v nových formách vpodstatě oním starým živlem: zůstáváto mohamedánstvím, arabismem.

30

A toto staré vystupuje a začíná pů-sobit v evropském duchovním životě,když Hárún ar-Rašíd se opět objevu-je, znovu vtělen v Baconovi - jako Ba-con z Verulamu.

A vystupuje to jiným spůsobem -dokonce podivně prostoupeno křes-ťanstvím - když jeho rádce se objevu-je ve střední Evropě - a působí až dale-ko do jiných evropských končin - jakoJan Amos Komenský. Mnohé v evrop-ském duchovním životě se událo v sou-vislosti s tím, co zde založili tito nověk životu vzkříšení duchové, působícíkdysi u dvora Hárúna ar-Rašída, vtěchto nových lidských podobách.”6

Bacon a Komenský se ovšem na-rodili v době, když už v Evropě nepů-sobil jen aristotelismus toho druhu, jakjej do Evropy přenesli Arabové, ale iaristotelismus Tomáše Akvinského,přetvořený v křesťanskou filosofii.Nebudeme se divit, že Bacon i Ko-menský se právě k tomuto aristo-telismu stavěli odmítavě, s vehe-mentním odporem. Byla to ta filo-sofie, kterou už před narozením od-mítli prijmout.

Steiner popisuje dále, jak také indi-viduality Atistotelova a Alexandrovaa další působí společně s Michaelemna vývoj duchovního života v Evropě,zejména, jak je jimi inspirována křes-ťanská filosofická škola v Chartres.A končí:

“Když nahlížíme do těchto věcí,když vidíme v souvislosti celý evrop-ský duchovní život z někdejší dobyAlexandrovy, v době mystéria Golgo-ty, až do těchto dob, až po školu vChartres - a když toto pak sledujemedále do doby, jež následuje (jak to ještěuvidíme) -, když nahlédneme do hlu-boké souvislosti mezi tím, co se ode-hrává nadsmyslově, a tím, co je dolestínovým obrazem tohoto dění ve fy-zickém světe, pak teprve začneme do-opravdy chápat to, co je třeba dnes na-zývat proudem Michealovým, pak za-čneme chápat, co tento michaelskýproud chce. Pak můžeme také nahléd-nout do toho, co ve smyslu michael-ského proudu chce anthroposofickéhnutí.” 6

Jinými slovy: Obraz nadsmyslo-vých událostí kolem r. 869 je klíčovýmobrazem nejen pro pochopení kultur-ního vývoje v Evropě až do našich dní,ale i klíčem k sebeuvědomění těch, kdose hlásí k “michaelskému proudu”,tedy k anthroposofii. Neboť anthropo-sofie je zcela určitě zduchovnělou me-

Aristotelova, s níž se už předtím toužilsetkat, na něho vůbec nezapůsobila, aže zvěstování Krista ústy Aristotelo-vými přešlo u něho bez povšimnutí.Víme přece, že i v běžném životě čas-to hájíme vůči někomu nějaké stano-visko, ale pak přijdeme domů a náhlenám dochází: neměl ten druhý přece vněčem pravdu? Nezapomeňme, že vHarúnově rádci žijí také impulsy z něk-dejšího zasvěcení. A tak můžeme po-kládat za pravděpodobné, že právě přionom setkání v duchovnu byl do dušeHárúnova rádce zasazen zárodek křes-ťanství, tušení o tom, že duch Slunce,uctívaný v dávných mystériích, sestou-pil v Kristu na Zem. V životě Komen-ského se pak tento zárodek podivuhod-ně rozvíjel do květů stále krásnějších,až v ono pokorné a bezvýhradné vyz-nání v knize “Unum necessarium”.

Tak stojí Komenský před naším du-ševním zrakem jednak jako velkolepáobsáhlá duchovní postava, jednak ja-ko člověk nesoucí celým životem hlu-boký rozpor mezi impulsy vyzařující-mi z arabské minulosti a impulsy křes-ťansko-rosaekruciánskými. A že stojípřed námi jako člověk neúnavně vnitř-ně zápasící o pravé vůdčí světlo ve smys-lu křesťanském. Dnešní člověk nemívárád čítankové hrdiny, protože to jsouskoro vždycky ideály šedivé a bezob-sažné. Ani Komenský, přes všechnuduchovní velikost, nebude pro nás ide-álem hlavně pro své spisy, pro význam-né myšlenky, jež nám zanechal, ale prá-vě pro onen neúnavný, věrný a prav-divý vnitřní zápas s vlastní minulostí.

Už od školních let neseme v soběbaconovské myšlení, čistě intelektuál-ní, chladně neúčastné, někdy i bez-ohledné. Jím jsme přikováni k moder-ní civilizaci. Nejrůznějšími cestami násživot dovedl až k setkání s anthropo-sofií. Otevřeli jsme jí své srdce. Alebylo by naivní se domnívat, že tímjsme už překonali dědictví Baconovov sobě. Není možné je překonat jinak,než stálým zápasem o jeho proměnu,o jeho obrácení k duchu. Každý z násv sobě nese stejný rozpor dvou du-chovních impulsů jako Komenský,každý! Snad především proto “je prodnešní lidi velice užitečné, aby se za-hloubali právě do myšlenek Komen-ského”.

3 R. Steiner, GA 239, 31.3.1924 (V Praze)3a J.W.Goethe, Faust4 R. Steiner, GA 284, 19.10.19075 R. Steiner, GA 240, 14.8.19246 R. Steiner, GA 238, 10.9.1924

tamorfózou křesťanského aristotelis-mu. Co můžeme v tomto smyslu vyčístz oné imaginace?

Kdybychom ji chtěli vykládat tak,jak jsme zvyklí vykládat pozemskéudálosti, museli bychom asi usoudit:“Došlo k jakési výměně názorů, oběstrany se nedohodly a rozešly se”. Aměli bychom za to, že Hárún a jehorádce na jedné straně, Aristoteles aAlexandr na druhé byli nadále nuceniuskutečňovat svoje záměry každý posvém, nezávisle na sobě a protichůdně.Ale ve vyšším světě probíhají věci pře-ce jen trochu odlišně. A stačí se zamys-let nad základním přístupem anthropo-sofie k poznávání světa, abychom vi-děli, že uvedený úsudek neobstojí.Vzpomeňme, jak se Rudolf Steiner odzačátku své působnosti staví k přírod-ním vědám, vzešlým z Baconovýchpodnětů, tedy z toho, co nazývá arabis-mem: naprosto ne nepřátelsky, napros-to ne odmítavě, ani tak, že by vedl přís-nou hraničnou čáru mezi přírodovědou

a anthroposofií. O výsledcích přírodo-vědného vývoje se vyslovuje znova aznova s uznáním a obdivem. A snažíse důsledně navazovat na tento vývoja pouze jej obracet novým směrem, kduchu. Je to, jako by se skláněl k mate-rialistické přírodovědě a láskyplně jipozvedal jako obětní dar k božskémusvětu. Můžeme to dokonce vyčíst i zeslov, jež zněla:

“A tehdy to bylo..., že tváří v tvářtomu, k čemu tedy mělo patrně v bu-doucnu dojít a co se už tehdy jevilovidoucímu pohledu, byla za spoluúčas-ti moci Michaelovy učiněna rozhod-nutí, jakým způsobem by v Evropě mělduchovní život získat nové podněty vesmyslu aristotelismu proniknutéhokřesťanstvím.”

Ale teď zkusme uvážit, s jakýmipodněty opouštěl koncil Hárúnův rád-ce? Jistě: za onoho duchovního zápasuse ukázalo, že není ochoten proměnitsvůj aristotelismus v křesťanský. Takéjej neproměnil. A přece není třebapředpokládat, že zářivá individualita

ISLAMSKÝ POMER K SVETU, KTORÝPOZNÁ LEN BOHA ZÁKONNEJ NUTNOSTI,NEZVRATNÉ PREDURČENIE, ALE NIE SLO-BODU, SA VĎAKA OPÄTOVNÝM ŽIVOTOMSVOJICH PREDSTAVITEĽOV V EURÓPEPREMENIL NA BACONIZMUS - PREDSTA-VU SVETA AKO VEĽKÉHO MECHANIZMU,STROJA, KTORÚ POTOM PRÍRODNÉ VEDYVYPRACOVÁVALI DO DETAILOV.

31

SVETLO NA REINKARNÁCIU 2Existuje prevtelovanie do zvierat a rastlín?

Vedú hypnotické regresy skutočne do minulých životov?

ZHRNUTIE

Zviera nemá individuálnu več-nú podstatu a preto nemá zmyselhovoriť o prevtelovaní jednotli-vých zvierat medzi sebou a týmmenej potom do ľudí. Ako si všakvysvetliť, že toľko starých kultúrhovorilo o prevtelovaní do zvierata rastlín?

Tzv. spontánne spomienky detína “minulé životy” sú skôr výra-zom ich mediálnosti a vplyvu sve-ta zomrelých, než spomienok naich vlastné minulé životy.

Znížené stavy vedomia -ako hypnotické regresy, ho-lotropné dýchanie, psyche-delické sedenia - vedú lendo kolektívneho podvedo-mia Zeme. Možno pomo-cou nich získať aj pravdivéinformácie o udalostiachdávno minulých. Putovanieduchovnej individuality me-dzi smrťou a novým naro-dením však nemožno vysto-povať z podvedomia, alelen z nadvedomia.

Jasnovidka z NovýchZámkov a jej zomrelý man-žel. Grofove zážitky stotož-nenia vedomia. Zámena as-trálnych spojníc za minulé životy.

Rozdiel medzi metempsychó-zou, reinkarnáciou a transmigrá-ciou.

Ak si chceme urobiť ozajstnéjasno v otázke reinkarnácie, mu-síme začať rozlišovať sedem sa-mostatných procesov - štyri hmot-né a tri duchovné - ktoré ľudiazatiaľ nerozlišujú. Reinkarnáciaje zákonom ducha - zákonomhmoty je palingenéza. Špeciál-nym prípadom palingenézy nafyzickej úrovni je dedičnosť.

EMIL PÁLEŠ

Pokračovanie zo Sophie 11

Sophii 12 sme vysvetli-li, že v duši zvieraťa nie

je žiadne trvalé jadro,žiadne večné ja. Človek

sa stáva skutočným člove-kom tou mierou, do akej je-

ho duša nie je len vyhňou subjektív-nych pocitov, vášní a reak-

cií, ale má v nej odleskvečnosti, odlesk ob-jektívneho morálne-ho zákona, ktorý jena nebeskej klenbenad ním. Duševnésily človeka, ktorýich silou svojho jauviedol do pokojnejrovnováhy, sa me-nia na poznávacie

sily; asi tak, ako vod-

ná hladina, ktorá je nepohnutá, zrkadlíhviezdy.

Z týchto zážitkov čohosi objektív-neho, navždy platného, si človek bu-duje svoju večnú individualitu. Indivi-dualita takého človeka sa nedá vyma-zať pod tlakom žiadnych vonkajšíchokolností. Ale zviera nemá ja, nemácharakter, žiadne nepremenné morál-ne zásady, ktorými by samo zvnútraukázňovalo svoje duševné sklony donejakých pevných hraníc; jeho dušev-ný život nemá “chrbticu”. V duši zvie-raťa, ale napokon ani v duši ľudí, ktoríešte nie sú duchovnými individualita-mi, niet už ani za života žiadneho pev-

ného, neprevychovateľného prvku.Pes sa napr. neubráni, aby sme v jehoduši nevychovali agresivitu, ak chce-me; ani kôň sa neubráni, aby ho ne-skrotil človek, ktorý má silnú vôľu.Človek má však v sebe silu, ktoroudokáže ovládať vášne v sebe, aj v zvie-rati, ak chce. Zviera oproti tejto silenemá čo postaviť. Avšak človeka veľ-kého duchom nemožno nijako krotiť,ani nahuckať, aby snáď urobil niečoproti svojmu presvedčeniu.

Zviera má osobnosť, v zmysle oso-bitosti duševného prežívania v porov-naní s inými jednotlivcami toho istéhodruhu; ale nemá ja, v zmysle trvalej,tobôž potom večnej individuality.

Duševný život zvieraťa je ako rie-ka, v ktorej niet pevného prvku; čojej dáva zdanie kontinuity, to sú brehy.Kde sú však brehy odstránené, rozlie-va sa neobmedzene na všetky strany.Čo umožňuje kontinuitu duševného ži-vota zvieraťa počas života je oporafyzického tela, ktoré je indivi-

duálne, a tiež indivi-duálna pamäť éterické-

ho tela. Po smrti však dušev-né sily zvieraťa po kratšom ale-

bo dlhšom čase strácajú for-mu a rozlejú sa v skupinovejduši druhu ako rieka v oceá-

ne. Inteligentné ja zvieracích dru-hov, dévovia, ktorí sú zhromažďova-

teľmi a uchovávateľmi trvalej skúse-nosti druhu, sa vôbec na fyzickej úrov-ni nevtelujú, ale žijú v úrovni astrál-nej.

Malo by nám byť preto jasné, žehovoriť vo všeobecnosti o reinkar-nácii u zvierat, o prevtelení jednéhokonkrétneho zvieraťa do druhého,nemá význam. Tým menej potom oprevtelení zvieraťa do človeka! Uzvieraťa sa nemá čo prevtelovať, le-bo nemá duchovnú individualitu.Zvieracia duša je po smrti absorbo-vaná kolektívnou dušou druhu.*

Ako si však potom vysvetliť, žetoľko starých kultúr a náboženských

32

podle něho “obydlím jeho dávnýchpředků, kteří vše vytvořili a pak ode-šli, ale stále znovu se vtělují do těchtototemových zvířat a ochraňují tak ži-jící členy jejich rodu či kmene”.

Podobné primitivní představy opřírodě a člověku jsou známy již jenu několika málo etnických skupin nasvětě: u afrických Křováků a Pygme-jů a některých zaostalých, izolova-ných skupin v Asii a Americe.« 2

Na Madagaskare sa napríklad ne-smeli loviť lemuri. Lemuri boli predomorodcov tabu, lebo verili, že vnich ďalej žijú duše ich ľudskýchpredkov. V jednom aztéckom kódexesa píše, že duše aztéckych bojovníkovsa po štyroch rokoch, ktoré stráviliako spoločníci Slnka, vracali na zem,“premenené na vzácnych vtákov - ko-libríky, žlny, kriedovobiele motýle. Atu nasávali med z rozmanitých kve-tov.” 3

Loukotka rozvádza, že aj “u kme-nů pacifických indiánů jsou motýlineb ptáci dušemi... Ve stěhování dušívěří Šiwarové v Ecuadoru. Duše sta-tečných se vtělí do dravce, hlavně pu-my, duše zbabělců v hady a pavouky.V podobné převtělování a proměňo-vání duší věří aruačtí Kampové čiMačigangové v Peru... Někteří ara-wačtí kmenové z Guayany, jako Ma-kusiové, si představují, že duše zlýchlidí se vtělují do stromů a tak vykláda-jí si jejich šumění... U Bororů promě-ňují se mrtví v papoušky arara... Ko-rové vidí své mrtvé v sovách a vzdá-vají jim poctu. Houkání sov je voláníduše zemřelého po příbuzných, neboprosba o dar. Proto Korové nikdy ne-zabíjejí sov a často jim ponechávajíčásti z kořisti. Mazatékové na šíji te-huantepecké ctí jeleny, od nichž při-jali i jméno, neboť Mazaték znamená“národ jelení” a věří, že duše se vtě-lují do žab a želv. Každoročně pořá-dají velkou slavnost k poctě těchtozvířat.” 4

“Do posledního (devátého) nebedostali se jen padlí bojovníci a bo-hům obětovaní. Tam žili na věčně ze-

lené louce, doprovázejíce slunce najeho dráze. Sem se též dostaly dušežen, zemřelých v šestinedělí neb obě-tovaných. Ale ani toto nejvyšší nebenebylo věčné! Po čtyřech letech pro-měňují se jeho obyvatelé v květiny aptáky a vracejí se na zemi. Tak končívlastně veškerá posmrtná námahaduše zemřelého Mexičana zase tam,odkud vyšla.” 4

Tento sklon rôznych starých náro-dov vidieť vo zvieratách - najmä vovtákoch - duše zomrelých, som si za-čal všímať odvtedy, čo mi v jednej slo-venskej rodine tvrdili, že keď v priebe-hu niekoľkých uplynulých rokov zo-mreli postupne traja členovia ich rodi-ny, vletel im trikrát cez okno do bytuvták, a to vždy v najbližších dňoch poich smrti. Mohli azda byť takéto, ale-bo podobné zážitky jedným z dôvo-dov, prečo naši predkovia videli dušezomrelých vo vtákoch a zvieratách?A ak áno, ako to vysvetliť? Ako k to-mu vlastne dochádza? Lebo to, čo somsi v spomínanej rodine vypočul, sa ne-zdá byť len ich vlastným výmyslom,ale vierou, ktorá sa aj medzi našimislovanskými predkami tradovala od-pradávna: “Všeobecně se u Slovanůvěří, že duše po smrti vychází z tělabuď v podobě ptačí jako holubice,kachna, slavík, vlaštovice, kukačka,orel, krkavec, nebo jako motýl, mou-cha, had, bílá myš, hranostaj, zají-ček, plamének ap. Proto když člověkumře, otvírá se okno, aby duše vyšlaven; potom se hned okno zavře, abyse už nemohla vrátiti.” 5

RÔZNE NÁZORY NA PREVTE−LOVANIE DO ZVIERAT

V hinduizme, ako je známe, sa ho-vorí nielen o prevtelovaní do zvierat,ale aj do rastlín a dokonca kameňov.V Čandógja upanišade (V.10.7) sto-jí: “Tí, čo tu vykonávali dobré skutky,získajú veľmi rýchlo dobré zrodenie- narodia sa ako brahmíni alebo akokšatriovia alebo ako vajšiovia. Avšaktí, čo tu konali zlé skutky, dosiahnuveľmi rýchlo zlé zrodenie - narodiasa ako pes alebo ako prasa alebo akočandala.” 6

V Kaušitaki upanišade (1,2):“Naproti tomu toho, kto mu (Mesia-cu) nemôže dať odpoveď, nechá stáťna daždi, aby zmokol. Ten nech sa tu

Peruánska keramika

ĽUDIA SA VYSMIEVAJÚ TOMU, ČOMU NEROZUMEJÚ. J. W. GOETHE

* Výnimkou sú domáce zvieratá, ktorých duša si po smrti zachováva integritusilou ľudskej lásky.20 Paul Brunton píše: “Domácí zvířata nekončí svoji existenci skoncem těla. Jejich neviditelná duchovní forma prodlévá v blízkosti pána nebopaní, které opustila. Jsou plně vědomá a jak si myslí, stále ještě ve fyzickém světě.Ale během času toto vědomí postupně mizí...”21 Takto môžeme pochopiť aj to,prečo napríklad indiánske kmene z Gran Chaca tvrdia, že nesmrteľnú dušu majúlen ľudia, kone, psi a papagáji.4

smerov pred Kristom hovorilo - amnožstvo primitívnych prírodnýchkultúr dodnes hovorí - o prevtelovaníľudí do zvierat?

VIERA PRÍRODNÝCH NÁRODOV

Karel Domin, cestovateľ po Aus-trálii z prelomu storočí, píše: “Věří vduši, která může i za spánku opustititělo, a jak jeden kmen sa domnívá,duše je tak maličká, že proklouzne ipranepatrnou skulinou. Mnohé kme-ny veří v převtělení duše, zejména dozvířete.” 1

Antropológ Josef Wolf doplňuje:»Australský domorodec pokládá ur-čitá zvířata, ptáky, ryby, stromy a ka-meny za své vlastní předky - totemy.Každý rod a kmen, představovaný ně-kolika lovecko-sběračskými skupina-mi, má svůj vlastní totem a ztotožňujese s ním. Jestliže například určitýkmen uctívá jako svého společnéhopředka vránu, pak to znamená, žekaždý příslušník tohoto kmene je skaždou vránou v přírodě spřízněn.Australec z rodu nebo kmene Vránypovažuje kromě toho totemové zvířeza jednoho ze svých zemřelých lid-ských předků. Proto nesmí svoje to-temová zvířata lovit a musí je přísněhájit - pro něho jako příslušníka kme-ne Vrány jsou všechny vrány posvát-né. Těla těchto totemových zvířat jsou

33

znovu narodí ako červ alebo ako mu-cha, alebo ako ryba alebo vlčiak, akolev alebo kanec, alebo ako šelma, ti-ger alebo človek. Alebo ako niečo iné,zrodené opäť na tom mieste, podľasvojej práce, podľa svojej múdrosti.”

A v Katha-upanišade (2.5.7): “Ztých ľudí, čo nie sú znalci átmana,jedni vstupujú do lona matky, iní pod-ľa svojich činov a stupňa vedomia dorastlín atď.”

Niekedy sa uvádzajú hrôzostrašnéčíselné údaje o tom, koľko tisíc a de-saťtisíc rokov alebo životov musí takýalebo onaký hriešnik prežiť ako ka-meň pri ceste, steblo trávy, v teláchčervov a hmyzu, potom vyšších zvie-rat, kým znovu dostane možnosť byťčlovekom. V ľudovom hinduizme satradujú vtipné príbehy, ako ten o mä-siarovi, ktorý chce na jatke zabiť kra-vu; a krava mu hovorí: “Nezabíjajma! Lebo v minulom živote som jabola mäsiarom a ty si bol krava. Pre-tože som ťa zabila, musím teraz strá-viť jeden život ako dobytok.”

Aj podľa japonského budsa hrieš-ni ľudia zostupujú do pekiel, odkiaľpo odpykaní trestu sú vrhaní späť nazem, kde sa vtelujú do tiel najprv zvie-racích, a postupne neskôr aj do tielľudských.

V tibetskej knihe mŕtvych nájde-me návody, čo má duša robiť, aby savyhla narodeniu vo zvieracom lone:“Máš-li se narodit jako zvíře, uvidíšjako skrz mlhu skalní jeskyně, mra-venčí díry, slaměné salaše. Ani tamnevstupuj!” 7

O tom, že duša môže v ďal-šom zrodení zmeniť biologic-ký druh, hovorí, ako sa zdá,aj Patandžali vo svojejJoga-sútre (II-13).

Ako poukaz na znovuzrodenie vozvieracej forme sa v Indii vždy chápalaj verš 14:15 Bhagavadgíty; tak hochápal aj Šankara; hoci Bhagavadgí-ta nikde celkom výslovne o zvieratáchnehovorí, ale len o “múdha-jónisudžajaté”, t.j. “zrodí sa v tupom, ne-čistom lone”.

Moderní myslitelia sa dnes už aj vIndii od myšlienky vtelovania do zvie-rat odvracajú. Napr. Šrí Aurobindoje toho názoru, že keď raz duša do-siahne stupeň plnej mentalizácie, ne-môže sa viac vrátiť zo zvieracieho te-la: “Najskôr sa musíme pýtať, či du-ša, ktorá už raz dosiahla ľudské bytie,sa môže vrátiť k životu a telu zviera-

ťa. Je to krok naspäť, ktorý staré ľu-dové teórie považovali za normálnypohyb. Zdá sa však nemožné, že byduša vo svojej celistvosti mohla takpadnúť naspäť. Dôvod je ten, že pre-chod od zvieraťa k ľudskému životuznamená rovnako hlbokú premenuvedomia ako od vedomia rastliny kvedomiu zvieraťa. Je určite nemožné,aby sa taká zmena, ku ktorej prírodadospela, mohla odohrať aj spätne, aaby sa rozhodnutie Ducha v jeho naj-vnútornejšej hĺbke zrušilo.” 8 Ide tuteda o názor, podľa ktorého je možnéprevtelenie zo zvieraťa do človeka, alenie naopak. Ľudská duša bola kedysizvieracou dušou, ale evolúcia je ne-

vratná; do zvieracieho tela sa už ne-môže vrátiť.

V Mahábharáte sa hovorí o krá-ľovi menom Bharata, ktorý bol takýnadšený jeleňmi, že sa vo svojej na-sledujúcej inkarnácii narodil ako je-leň. Iný svätec zasa meditoval v lesocha našiel zranenú laň. Staral sa o ňu anašiel v nej takú záľubu, že sa stal vbudúcom živote laňou.

Aurobindov žiak, Šrí Činmoj,však tieto staré predstavy opravuje:“Nebojte sa, keď pocítite lásku alebosúcit napríklad k psovi; neznamenáto, že sa stanete psom, pretože obdi-vujete niektoré jeho kvality. Dobrévlastnosti psa, ako vernosť a pod.,môžete mať vo svojej ľudskej existen-

cii, bez prevtelenia do zvieraťa. Lenkvôli prejavenej náklonnosti k zvie-raťu sa nestanete zvieraťom. Zviera-cím stupňom vývoja ste už prešli. Čozískate, sú dobré vlastnosti toho zvie-raťa.” 9

Ramakrišnov žiak, Swamí Vive-kánanda, však ešte začiatkom tohtostoročia hovoril o človeku a zvieratáchtak, že nebolo zrejmé, či je medzi nimiz hľadiska znovuvteľovania nejaký ro-zdiel alebo nie. 10

Na ortodoxnej viere v prevtelova-nie do zvierat dodnes trvá zakladateľhnutia Haré Krišna, Swamí Prabhu-páda: “Živá bytosť môže byť v tomtoživote kráľom a v budúcom životepsom - podľa toho, aká je jej karma.”Veď podľa višnuistickej mytológie sasama Najvyššia božská osobnosť, Viš-nu, kedysi vtelil na zemi ako ryba, ko-rytnačka, kanec a ako pololev-polo-človek.

Predstava sťahovania duší do zvie-rat a rastlín v staroveku však nijakonebola len špecifikom Indie. Herodo-tos napríklad píše o Egypťanoch, žepodľa ich názoru “duša po smrti telavstupuje znovu a znovu do tiel žijú-cich bytostí; putuje cez všetky pozem-ské aj morské zvieratá a cez všetkyvtáky až sa nakoniec po tritisíc ro-

koch opäť vráti do ľud-ského tela”.Al-Farábí (872-950),

ktorého Arabi nazývali “dru-hým učiteľom filozofie” (“prvým

učiteľom” bol pre Arabov Aristote-les), vo svojom pojednaní o ideálnomštáte píše, že duše občanov, ktorí v dô-sledku zlej vlády nedôjdu spásy, savracajú späť do prírodných živlov,aby sa znovu spojili s prírodnými by-tosťami - ľuďmi či zvieratami. Lenduše poznajúcich odchádzajú do sve-ta čistého ducha.

Ivan Olbracht vo svojom románe“Golet v údolí” opisuje život chasid-ských Židov na zakarpatskej Ukraji-ne na začiatku tohto storočia. Na jed-nom mieste sa židovské deti medzi se-bou hádajú a rabín ich karhá: necháich za trest nastúpiť do radu a memo-rovať mravné poučenia z písma: “Ktopovie svojmu blížnemu, že je blázon,narodí sa v budúcom živote ako ry-ba.”

Že morálne veľmi nízko stojaci ľu-dia sa môžu výnimočne narodiť aj vozvieracích telách, pripúšťal aj Orige-nes.

34

Z Xenofonta poznáme príhodu,podľa ktorej vraj Pytagoras (570-496), keď išiel okolo psa, ktorého nie-kto bil, povedal: “Prestaň a nebi (zvie-ra)! Je to duša môjho priateľa, ktoré-ho som spoznal, keď som začul jehokňučanie.” Podobný fragment sa za-choval z výrokov Empedokla (435-395): “Bol som kedysi chlapcom,dievčaťom, kerom, vtákom i nemourybou, ktorá sa vynorila z mora.”

O znovuvtelovaní do zvierat sa -na naše prekvapenie - výslovne zmie-ňuje aj Sokrates a Platón: “Pravdažeje to pravdepodobné, Kebes;a je pravdepodobnéaj to, že nie dušedobrých ľudí, alezlých sú nútené blú-diť okolo spomenu-tých vecí... a blúdiatak dlho, kým nie sútúžby po telesnom, ktoréna nich lipne, opäť uzavre-té do tela; uzavreté sú pravde-podobne do zvierat s takými vlast-nosťami, akým v živote holdovali.

- Aké máš na mysli, Sokrates?- Napríklad tí, čo holdovali labuž-

níctvu, chlípnosti a pijanstvu a neve-deli sa toho vystríhať, pravdepodob-ne berú na seba podobu oslov a po-dobných zvierat. Nemyslíš?

- To, čo vravíš, je veľmi pravdepo-dobné.

- Tí však, čo sa nadmieru oddávalinespravodlivosti, tyranstvu a cham-tivosti, berú na seba podobu vlkov,jastrabov a supov. Alebo do akýchiných tvorov by mali prejsť?

- Do takýchto, súhlasím s tebou.- Zrejme teda, pokračoval Sokra-

tes, aj ostatné duše prechádzajú dotakých podôb, ktoré zodpovedajú ichpredchádzajúcemu spôsobu života.

- Pravdepodobne áno, ako by nie?- Z tých ostatných sú pomerne naj-

šťastnejší a na najlepšie miesto idútí, čo sa usilovali o všeobecnú ľudskúa občiansku cnosť, ktorú nazývajú ro-zumnosťou a spravodlivosťou a ktorávznikla z návyku a cvičenia bez filozo-fie a rozumového poznania.

- Prečo tí sú najšťastnejší?- Preto, lebo je pravdepodobné,

že prichádzajú opäť do takých druž-ných a krotkých tvorov, možno dovčiel, ôs a mravcov, alebo opäť dotoho istého rodu ľudí, a v tom prípa-de sa z nich zasa stávajú riadni muži.

- Zrejme je to tak.” (Faidon 81D-82B)

Otázka vtelovania do zvierat všakbola v prvých storočiach po Kristovimedzi gréckymi filozofmi už sporná,a novoplatonici ju, ako sa zdá, už ne-chápali doslova, ale len ako poukazna spojenie ľudskej duše so zviera-ťom: “Vzrušenú výmenu názorovokolo vtelenia do zvierat, ktorú vy-provokovalo platónske učenie, ukon-čil Porfyrios výrokom, že znovuzro-denie človeka ako osla znamená pre-vtelenie človeka do človeka hlúpehoako osol.” 11

Aristoteles, ako vieme, prevtelo-vanie do zvierat odmietol. Predstava,že by každá duša mohla vojsť do ľu-

bovoľného tela, je podľa neho právetaká neprijateľná, ako pred-

stava, že by staviteľskéumenie mohlo pre-

bývaťv píšťale.

Ako sivšak vysvet-liť, že toľkostarých kul-túr po celomsvete bolo

presvedčenýcho sťahovaní du-

ší do zvierat arastlín? Je teraz

múdre myslieť si,že to bolo jednodu-cho bez príčiny? Jejedinou príčinou to-

h o azda duševná nuda abujná fantázia našich pred-kov? Či nie je múdrejšie mys-lieť si, že tieto tradície museli maťnejaký reálny, zážitkový základ, vďa-ka ktorému sa v tom čase všade roz-šírili a udržali?

Aby sme lepšie porozumeli, čo asiprežívali naši predkovia, preskúmaj-me najprv, čo vedie v súčasnosti mi-lióny ľudí k presvedčeniu, že odhaľujúsvoje minulé životy.

ZÁŽITKY

“MINULÝCH ŽIVOTOV”

Od konca minulého storočia saviera v minulé životy lavínovite opäťrozšírila aj v tých krajinách Západu,

kde bola medzičasom už bezmála navymretie. Avšak len pre malú časť ľu-dí je dôvodom k tomu nejaké jasnéfilozofické presvedčenie o nevyhnut-nosti viacnásobných vtelení. Tým pô-sobivým argumentom pre najširšiuvrstvu ľudí bola možnosť dozvedieťsa alebo “zažiť svoje minulé životy”v nejakom zmenenom stave vedomia.*O aké zážitky ide? Sú to

1. zážitky dejá vu u dospelých;2. spontánne spomienky detí na

minulé životy;3. výpovede mediálnych a jasno-

vidných osôb4. zážitky minulých

životov v zmenenýchstavoch vedomia: v hyp-nóze, po požití psychede-lických látok, pri holo-tropnom dýchaní a pod.

Podľa štatistík absolvo-val tzv. hypnotický regres do

“minulého života” v USA už viacako každý desiaty občan. V súvislos-

ti s týmito zážitkami je potrebné pýtaťsa na dve veci:

1. Sú odrazom niečoho objektív-neho, čo sa v minulosti skutočneodohralo, alebo ide len o subjektívnevýtvory mysle jednotlivca?

2.V prípade, že sa tieto zážitky,ktoré som zažil v spánku, v hypnóze,v zmenenom stave vedomia, skutoč-ne odohrali, znamená to, že som ichkedysi prežil ja sám, alebo sú to zá-žitky niekoho iného, ktoré čerpám znejakého univerzálneho informač-ného poľa, kolektívneho nevedomiaa pod.?

Ak chceme zostať k sebe úprimní,musíme na prvú z uvedených otázokodpovedať kladne: Hoci býva v týchtozážitkoch vždy dosť subjektívne

* Podobne ako v otázke posmrtnéhoživota: filozofické dôvody o nevyhnut-nosti pokračovania života po smrti uro-bili na mysle ľudí sotva nejaký rozhodu-júci dojem; veľký rozruch medzi laickouverejnosťou však spôsobili “zážitky pra-hu smrti”, ktoré v nedávnej dobe zozbie-rali a uverejnili Raymond Moody a ďal-ší. Ľudia stále ešte nemajú vyvinuté du-chovné poznávacie orgány do tej miery,aby sa v duchovných otázkach dokázalisami orientovať s istotou; potrebujú za-žiť vždy niečo hmatateľné, telesné, abyzačali brať vec vážne; inak sa potom vtejto oblasti len prispôsobujú tradícii ale-bo názoru okolia.

35

skresleného, je predsa nepopierateľné,že sa pomocou nich dá aspoň niekedyzískať aj dokázateľne objektívna in-formácia. Napr. Wambachová štatis-ticky vyhodnotila zážitky vyše 1000hypnotizovaných.12 Ukázalo sa, ženapr. štatistické rozloženie pohlaví,rás alebo sociálnych vrstiev zodpove-dá skutočnosti. V rozličných dejin-ných obdobiach totiž populačne pre-vládali rozličné rasy. V určitých sto-ročiach to bola rasa biela, ešte pred-tým však národy Blízkeho Východu;za posledných sto rokov nastala popu-lačná explózia v Južnej Amerike a naĎalekom Východe atď. Napr. okoloroku 1000 pr. Kr., za čias kráľa Dávi-da, a potom opäť okolo roku 0, tvoriliŽidia až 2% svetovej populácie. Av-šak v časoch predtým, potom aj me-dzitým sa Židia na svetovej populáciivždy podieľali len niekoľkými desati-nami percenta. Je teda logické, žepravdepodobnosť zážitku minuléhoživota ako Žid v týchto dvoch výni-močných obdobiach bude niekoľko-násobne vyššia než inokedy. Nedá sapredpokladať, že by sa hypnotizovanímedzi sebou vopred dohodli, kto pôjdedo akého života tak, aby etnograficképercentuálne rozloženie v jednotlivýchobdobiach vychádzalo.

To isté sa dá povedať aj o rozloženísociálnych vrstiev. 90% Wambacho-vej subjektov nebolo vo svojom zážit-ku minulého života ničím výnimoč-ným. K takému istému výsledku sadopracoval aj Moody: “Deväť živo-tov, ktoré som v hypnóze prežil, bolopre mňa veľkým prekvapením. V kaž-dom z nich som bol v podstate prie-merným človekom, čo vo mne zboriloteóriu, že každý, kto sa vracia do mi-nulého života, spoznáva v sebe Kleo-patru alebo Cézara, či nejakú inúznámu historickú postavu.” 13

Wambachová štatisticky vyhodno-covala detaily, ako popisy oblečenia,obuvi, stravy, kuchynského riadu ale-bo mincí, akými sa v príslušnom ob-dobí platilo, a výsledky neboli v nesú-lade s historickou skutočnosťou.

Časť psychológov sa pokúša také-to mimozmyslové vnímanie vysvetliťlen ako kryptomnéziu, t.j. náhle vyba-venie si spomienok, ktoré človek nie-kde videl, počul alebo čítal, ale bolimedzitým zasunuté hlboko v podvedo-mí. Také vysvetlenie však vo svetleprísneho uvažovania neobstojí. Ľudiatotiž v zmenenom stave vedomia vní-

Štipka času je kusom drahokamuIstý pán požiadal Takuana - zenového majstra -

aby mu poradil, ako si krátiť čas. Bolo mu veľmidlho, stuhnutý musel sedieť a počúvať lichôtkyiných.

Takuan napísal osem čínskych znakov a dal ichtomuto mužovi:

Len raz je dnes a štipka času je kusom drahokamu Ten dnešný deň sa už viac nevráti a minúta má cenu najdrahšieho drahokamu.

Preložil Juraj Šípoš

*Xenoglosia je jav, pri ktorom osobahovorí jazykom, ktorého znalosť nena-dobudla žiadnou normálnou cestou (t.j.učením).

majú aj to, s čím sa dokazateľne nik-dy v tomto živote nestretli; ba dokoncaniekedy aj to, čo je ľudstvu ako celkuv čase ich výpovede úplne neznáme,a potvrdí sa to dodatočne až neskôr.Wood napr. podrobne zdokumentovalprípad xenoglosie,* pri ktorom jednaanglická dáma dvadsať rokov rozprá-vala a odpovedala na otázky v jazyku,o ktorom sama tvrdila, že je to staro-egyptčina. Wood zaznamenal tisícestrán výpovedí a po dôkladom preskú-maní sa ukázalo, že pravdepodobneskutočne ide o jazyk, ktorého dialek-tom sa naposledy hovorilo okolo r.300 po Kr. V tomto jazyku sa zacho-vali rozsiahle písomné pamiatky; jehozvuková podoba však nebola známa,lebo hieroglyfické písmo naobsahujesamohlásky. Naopak, výpovede paniRosemary pomohli etnolingvistomzvukovú podobu tohto dávno zabud-nutého jazyka zrekonštruovať.14

Zakladateľ Inštitútu aplikovanejintuície, Dr. William Kautz (rozhovors ktorým sme robili v Sophii 2 a 4)pomocou desiatich vybraných a ne-závisle pracujúcich senzibilov úspešnezrekonštruoval život staroegyptskéholekára Imhotepa z čias 3. dynastie(cca 2700 pr. Kr.). Stal sa tak jednýmz priekopníkov intuitívne-historickejmetódy. 15

SPONTÁNNE SPOMIENKY DETÍ

NA “MINULÉ ŽIVOTY”

Asi ťažko by sme mohli vysvetliťako kryptomnéziu výpovede dvoj-troj-ročných detí, ktoré sotva vstali z ko-lísky a naučili sa rozprávať, opisujúšokujúce detaily z rodinného a pracov-ného života nejakého človeka, ktorý

žil a zomrel v nejakom vzdialenommeste.

Ian Stevenson zdokumentoval dve-tisíc prípadov takýchto spontánnychspomienok na “minulé životy” u de-tí.16 Typickým príkladom je prípadmalého Parmoda Šarmu, narodenéhov roku 1944 v rodine jedného profe-sora v štáte Uttarpradéš v Indii. Ste-venson o tomto prípade napísal: “Keďmal asi dva a pol roka, začal hovoriťmatke, aby nevarila, lebo má man-želku v Moradabáde a tá mu navarí.Neskôr vo veku medzi tromi a štyrmirokmi začal spomínať veľký obchodso sódou a zákuskami, ktorý, akovravel, má v Moradabáde. Chcel, abytam zašli. Povedal, že je jedným z“bratov Mohanovcov”. Tvrdil, že jebohatý a že má aj ďalší obchod v Ša-haranpure... Vykladal, že v minulomživote ochorel, keď zjedol priveľatvarohu a povedal, že zomrel vo va-ni.” Po vycestovaní do spomínanéhomesta sa všetko potvrdilo.

Stovky spontánnych výpovedí detízhromaždili aj Peter a Mary Harri-sonovci a ďalší.17 Dvojročná Nicola,ktorá si “spomenie”, že zomrela nakonci minulého storočia pod kolesamivlaku ako dcéra železničného robotní-ka v anglickom Haworthe - a starýpolicajný záznam to potvrdí; malý Fi-lip Harding, ktorý pri svojej prvejnávšteve v Oxforde bezpečne ukazu-je rodičom, kde je čo, ťahá ich na ur-čité miesto a povie: “Ale keď som bolAndrew, a zavraždili tu Tomáša Bec-ketta, boli na tejto veži hodiny!” Dvoj-ročná Angela Mahonyová, ktorá natretí deň po príjazde do Corku cestouz auta ukazuje na veľkú budovu bankya kričí: “Pozri, mami, to je moja ne-mocnica! Tu som bola sestrička!”(nemocnica tam bola na prelome sto-ročí). Malý Carl Edon, ktorý doma“heiluje” a opisuje detaily z vojenské-

36

Pre Američanov je napokon dôležitélen to, že sa na tom dá založiť lekárskaa psychoterapeutická prax, že sa todá “použiť” a speňažiť, a nie to, od-kiaľ tieto javy pochádzajú a ako vzni-kajú. Ale my, čitatelia Sophie, predsanechceme patriť medzi tých, ktorí si“nemyslia nič”, alebo pokladajú všet-ky možné, aj tie najprotichodnejšie ná-zory za rovnocenné. My chceme poz-nať Pravdu, aby sme Ju mohli milo-vať, aby sme jej mohli byť podobní!

Zažívajú teda ľudia v tranze a vhypnóze skutočne svoje vlastné minuléprevtelenia? Najcitovanejšou autori-tou v oblasti spontánnych spomienokdetí na “minulé životy” je Ian Steven-son. Medzi prípadmi, ktoré uvádza,však nájdeme dva, nad ktorými savznáša veľký otáznik: Jeden chlapec,menom Ravi Šankar, si spomína nasvoj “minulý život”; avšak on sám boluž šesť mesiacov na tomto svete, keďjeho “minulé prevtelenie” zomrelo.Ďalší chlapec, menom Jazbir, bol užtri a pol ročný, keď vo svojom “minu-lom živote” ešte žil. Je to možné? Buďnejde o reinkarnáciu, alebo by smemuseli uznať, že duša nie je niečo in-dividuálne, ale niečo, čo môže prebý-vať zároveň v dvoch telách.

Podobné dva otázne prípady na-chádzame aj u Harrisonovcov: Dva-apolročný Richard Williamson si“spomína” na život svojho starého ot-ca, aj na také detaily, ako kedy a kdesa porezal a pod. Starý otec však zom-rel presne deväť mesiacov pred Ri-chardovým narodením. Znamená to,že starý otec v okamihu smrti - bezakéhokoľvek medzipobytu v duchov-nom svete - okamžite prešiel do lonasvojej dcéry? Aj o spomínanej malejKelly Williamsovej rodina verí, že vnej ďalej žije ich zomrelá babička.Lenže: dátum babičkinho úmrtia jeoktóber 1974 a Kelly a narodila už vmáji 1975. Tzn. že duša starej mamyby sa v posledných dvoch mesiacochživota už musela zároveň podielať ajna raste embrya svojej vnučky.

Harrisonovci vo svojej knihe uvá-dzajú výber 26-tich spontánnych spo-mienok detí na ich “minulé životy”.Z toho v 24-och prípadoch ide o spo-mienku na životy predčasne zomre-lých malých detí alebo mladých ľudí(vo zvyšných dvoch prípadoch ide ohoreuvedeného starého otca a starúmamu, ktorí sa “znovuzrodili” vo svo-jej rodine ako vlastní vnuci). V polovi-

ci týchto prípadov ide o spomienkuna život, ktorý skončil násilnou smr-ťou: smrť pod kolesami vlaku, auto-havária, pád lietadla, vojenský nálet,predčasná smrť na chorobu, vražda apod. V druhej polovici prípadov príči-na smrti nie je známa. Ale to predsanie je pravda, že by 90% alebo 50%všetkých ľudí na zemi zomieralo násil-nou smrťou v mladom veku!! Harriso-novci si však túto významnú spoločnúčrtu vo svojich prípadoch nevšímajúa hovoria zakaždým rovno o “reinkar-nácii”.

Tu sa však človeku priam vnucujeoveľa lepšie, výstižnejšie a logickejšievysvetlenie: človek dostáva pri naro-dení určité množstvo éterických (ži-votných) síl, ktoré je rozplánovanépribližne na dĺžku jedného života (t.j.cca 70 rokov). Ak niekto zomrie pred-časne, stratí fyzické telo; ale zostávatu určitá rezerva životných síl, ktoréumožňujú prejavovať sa vo fyzickejsfére zhruba tak dlho, ako dlho by asičlovek žil, keby žil. U takého mladéhočloveka, ktorý má celý život pred se-bou - a náhle zomrie, zostáva tu veľkátúžba žiť ďalej, ktorá ho v pozemskejsfére viaže približne tak dlho, ako ke-by mal svoj život normálne dožiť azomrieť na starobu. Takí zosnulí, ktorípociťujú krutý nesúhlas so svojoupredčasnou, nespravodlivou smrťou,sa budú pokúšať z onoho sveta neja-kým spôsobom ďalej uskutočňovaťto, čo si predsavzali za života. Pretoževšak stratili fyzický organizmus a sním aj možnosť pôsobiť bezpros-tredne na fyzický svet, pokúšajú saakosi “žiť ďalej” vo fyzickej sféreprostredníctvom iných, žijúcich, ktorísú dostatočne citliví na to, aby ich du-ševný vplyv vnímali, alebo prostred-níctvom nejakej spriaznenej duše,ktorá pociťuje a zmýšľa podobne.Preto si také veľké percento detí spo-mína opäť na životy detí, ktoré pred-časne zomreli; hoci prevtelovať by sainak nemali len zomrelé deti, ale hlav-ne zomrelí starí ľudia.

PREČO SI SPOMÍNAJÚ NA

“MINULÉ ŽIVOTY” HLAVNE

DVOJ A TROJROČNÉ DETI?

Napospol všetky deti, ktoré Harri-sonovci uvádzajú, sú dvoj alebo troj-ročné. To je ďalší spoločný znak, kto-rý si treba všimnúť. Prečo? Éterickételo, ako vieme, je nositeľom pamäti.

ho života a technického výcviku pilo-tov nemeckého letectva; malá KellyWilliamsová, ktorá šokuje rodinutým, že si spomína na detaily životavlastnej babičky, ktorá zomrela predjej narodením - aj také, že kedy malaoblečené tie červené šaty s bielymibodkami a pod. Trojročná Justine,ktorá opisuje život v Južnej Afrike ajs príslušnými pomenovaniami v afri-kánštine; dvojročná Mandy, ktorá sadožaduje svojej obľúbenej hračky,ktorú jej mama dala do rakvy, keďzomrela ako svoja vlastná sestra predsvojím narodením atď. atď.

V stovkách a tisíckach prípadovsa rukolapne potvrdilo, že tzv. “zážit-ky minulých životov” vypovedajú oživotoch a udalostiach, ktoré sa v mi-nulosti skutočne odohrali. Muž, ktorýsa v minulom živote ocitne ako sed-liak na francúzskom vidieku v 17. sto-ročí - a pri pátraní na farskej matrikesa potvrdí, že v tej dedine skutočnetaký človek žil, vrátane mena jehomanželky, dátumu ich svadby, miena dátumov narodení ich dvoch dcératď. Preto píše americký psychológčeského pôvodu, jeden zo zakladate-ľov transpersonálnej asociácie psy-chológov, Stanislav Grof: “Dôkazy vprospech vplyvu minulých životov sútaké presvedčivé, že človek môže lendôjsť k záveru, že tí, čo odmietajú pri-pustiť, že táto oblasť stojí za seriózneštúdium, musia byť buď neinformo-vaní alebo nesmierne zaujatí.”18

IDE TU SKUTOČNE O MINULÉ

ŽIVOTY?

Výskumníci v západných kraji-nách, najmä v Spojených štátoch,zhromaždili v uplynulých desaťro-čiach nesmierne rozsiahly materiál otýchto zážitkoch “minulých životov”.Je však pre nich zároveň príznačné,že pri mechanickom hromadení a kla-sifikácii empirických faktov zostávajústáť a nevedia sa dostať ďalej. Nedo-kážu poňať žiadnu vyššiu myšlienku,ktorá by nahromadené fakty usporia-dala do nejakého jednotného, zmyslu-plného a neprotirečivého celku. Väčši-na hypnoterapeutov uverila, že ideskutočne o minulé životy hypnotizo-vaných; zvyšok si o tom “nemyslí nič”alebo pod rúškom vedeckej “skrom-nosti” pripúšťajú, že všetky, aj tie naj-protirečivejšie vysvetlenia by azdamohli byť rovnako dobre pravdivé.

37

Trvá prvých sedem rokov života, kýmsa éterické telo začne silnejšie spájaťs fyzickým. Éterické telo dvojročnéhodieťaťa ešte vôbec nie je vtelené, dieťaho nedokáže vedome používať a pre-žívať. Preto si človek nepamätá životod svojho narodenia, ale až približneod tretieho roku svojho života, a aj tolen veľmi úryvkovite. Až asi od svo-jich siedmich rokov si potom naozajpamätá, čo zažil. Prvé tri roky svojhovlastného života si človek nepamätá;dvojročné dieťa si nepamätá ani to,čo bolo pred rokom - nieto aby sa po-tom rozpomenulo na svoje minulé ži-voty!! Dvojročné dieťa je svojím éte-rickým telom nie tu na zemi, ale v nad-zmyslových sférach, takpovediac stáleešte “jednou nohou v nebi”, v inomsvete, odkiaľ prednedávnom prišlo.Preto je dvoj-trojročné dieťa takýmideálnym prostredníkom pre styk s“oným svetom”. Jednoročné dieťa bytoho mohlo narozprávať - ale v tomčase ešte nevie hovoriť ani myslieť.A v neskoršom veku - 6-7 ročné užtúto schopnosť zase veľmi rýchlostráca.

To, čo dospelí musia dosiah-nuť umelým spôsobom na “hyp-notických seansách” - totižuvoľnenie éterického tela z fy-zického - je u 2-3 ročných detíprirodzeným vývojovým štádi-om. Informácie, ktoré pritomdeti sprostredkujú, nepochá-dzajú od nich samých, ale súsnímané z najbližšej neviditeľ-nej, éterickej sféry, práve takako u dospelých v hypnotickom tran-ze. To je zjavné z toho, že výpovedetakýchto detí ďaleko presahujú to, čosú vo svojom veku schopné chápať.

Pred asi štvormi rokmi sa v tlačiobjavila správa, že jedno šesťmesačnédieťa začalo na okraj kolísky morse-ovkou vyklepávať správu: som kapi-tán ten a ten... ponorky číslo... poto-penej v kvadrante... Novinári toto pri-niesli ako senzačný dôkaz reinkarná-cie: veď predsa také malé dieťa byneklamalo a ani nemalo možnosť sito vymyslieť, nie? Veď práve! Keďsa nad týmto prípadom hlbšie zamys-líte, prídete na to, že je to dôkaz, že tupráve o reinkarnáciu ísť nemôže.Šesťmesačné dieťa si predsa ešte vô-bec nie je vedomé svojho ja (dvojročnédeti stále ešte hovoria o sebe samýchako o niekom treťom); nemá vôbec eš-te vyvinuté príslušné mozgové štruk-

túry, ktoré by mu umožňovali tvoriťvety, tobôž potom vyjadrovať sa vmorseovej abecede a o takých poj-moch ako ponorková vojna, ktoré eštevôbec nemôže chápať.

Tu sa očividne nejaký kapitán, kto-rý sa ani po smrti nemôže zmieriť stým, že ho potopili niekde uprostredAtlantiku, snaží využiť dieťa ako cit-livé médium, prostredníctvom ktoréhoby mohol konečne komunikovať sve-tu, o čo mu ide. Sami Harrisonovcimajú medzi svojimi prípadmi niekoľ-ko takých, z ktorých je očividné, žedieťa nehovorísamo zo seba,

Rose a čoskoro budem sestra Tereza.Ideme na sľub s ostatnými dievčata-mi... Mám na sebe dlhé biele šaty,kladieme kvetiny na oltár...” Jej mat-ka k tomu dodáva: “Když jsem vidělav její tváři ten podivný výraz, přebě-hl mi mráz po zádech. Dětské oči na-jednou zeskelnatěly a hleděli nepří-tomně, jakoby se Elpeth dostala donějakého transu... Malá se vyjadřo-vala bez nejmenších obtíží - jasně aplynule... Znovu se dostala do tohopodivného transu... Jindy se dívá namně, když se mnou mluví... měla zasten skelný pohled jako před chvílí...mluvila jako v hypnóze.” Matka ma-lej Hermione Bakerovej hovorí: “Her-

mionin pohľad na svet nezodpovedájej veku, a to ma mätie”. Ak sateda nejaké ani nie dvojročné die-ťa odrazu začne vyjadrovať o ve-ciach ako dospelý, tvoriť vety vcudzích jazykoch, v šifrovanej

abecede, písať básne a pod., nejdetu o prejav jeho výnimočného na-dania, veľkých schopností, ktoréby si prinášalo z predošlých ži-votov, ako by tomu mnohí rodičiaradi uverili - ale ide o schopnostiniekoho druhého, kto sa prostred-níctvom dieťaťa len prejavuje. Po-čas ďalšieho vývoja tieto “výni-močné schopnosti” dieťa zase stra-

tí, pretože s vekom zákonite stratísvoju mediálnosť. A bude sa musieťučiť čítať a písať ešte raz samo, spolus ostatnými deťmi. V tom prvom prí-

pade totiž písal niekto druhý jehorukou - a ono nevedelo, čo robí.

Všetci si prinášame duchovnúskúsenosť z minulosti. Ale všetci mu-síme čakať, kým sa organické štruk-túry duše a tela nerozvinú vo svojichprirodzených časových rytmoch tak,aby sa náš vlastný duch prostredníc-tvom nich mohol prejavovať. Nikto,ani ten najväčší duch, zato, že bol vminulom živote vzdelancom, sa nemô-že narodiť rovno so schopnosťou čítaťa písať, lebo z jeho éterického a fyzic-kého tela sa ešte nevyvinuli nástroje,ktoré by dokázali ducha vedome od-rážať.* Trvá sedem rokov, kým sa éte-rické telo zabýva vo fyzickom a ďal-

ale je v spojení s niekým alebo niečíminým, a funguje len ako prostredník.Napríkad 18-mesačná Elspeth Lacey-ová, ktorá sa ešte len učí vyslovovaťprvé súvislé vety, odrazu spustí v ply-nulej angličtine o živote rádových ses-tier v nejakom kláštore: “Volám sa

Ak sa nejaké dvojročné dieťa odra-zu začne vyjadrovať o veciach ako do-spelý, hovoriť cudzími jazykmi a pod.,nejde tu o prejav výnimočného nadaniaz predošlých životov - ale o schopnostiniekoho druhého, kto sa prostredníc-tvom dieťaťa len prejavuje.

* Preto sa aj človek musí v každom živote učiť používať svoje duševné a telesnéschopnosti odznova, i keď zrýchlene, lebo duch si musí najprv vytvoriť a osvojiťsebe vhodné psychofyzické nástroje, pomocou ktorých sa bude môcť prejavovať; atie musia byť vždy nové, adekvátne miestu a času, do ktorého sa rodí. Námietkaniektorých odporcov reinkarnácie, že keby existovali minulé životy, nemuseli by sadeti znovu učiť čítať, písať, rozprávať a pod. je naivná. Aj keď niekto pri úrazepríde dajme tomu o pravú ruku a chce sa naučiť písať ľavou, potrebuje tiež určitýčas a námahu, kým sa to znova naučí a nestačí, že to vedel už predtým.

38

Ako dlho trvá obdobie medzi inkarnáciami?nečakane ďalekosiah-lym dôsledkom dôj-deme, keď začnemeuvažovať o vzťahumedzi veľkosťou po-pulácie na zemi a in-tervalom medzi vtele-

niami číselne. Ak exis-tuje reinkarnácia, tak ako dlho tr-vá, než sa človek opäť narodí?

Niektoré náboženské smery, akodžainovia, šivaistická sekta brahmakumaris alebo islamská sekta drú-zov veria v tzv. transmigráciu, čižebezprostredný prechod duše do no-vého tela v okamihu smrti. Trans-migračná teória je však v spojitostis individuálnou ľudskou dušou lenveľmi ťažko mysliteľná. Znamenátotiž, že ľudská populácia na zemiby musela byť konštantná; lebo všet-ky ľudské duše sú podľa toho vlast-ne stále na zemi. Inak potom mu-síme pripustiť, že ľudská dušanie je nič individuálne, nede-liteľné; alebo že existuje pre-vtelovanie do zvierat. Taknapríklad hovorí Swamí Vi-vekánanda na adresu hindu-izmu: “V priebehu času sazvieratá stávajú ľuďmi. Je tovýznamný fakt, že úmerne tomu,ako sa ľudská populácia zvyšuje,zvieracia populácia sa znižuje. Zvie-racie duše sa stávajú ľuďmi. Toľkopríslušníkov zvieracích druhov sa užstalo ľuďmi. Kam inde by sa inakpodeli?” 10

K tomu treba azda už len doplniť,že prechodný úbytok ľudskej popu-lácie na zemi, ako napr. v obdobíčiernej smrti v r. 1345-51, kedy vy-mrela sedmina ľudstva, znamenázrejme všeobecný úpadok morálky,kedy sa ľudia oddávajú vášňam a“prepadajú” naspäť do zvieracíchtiel.

Je však pozoruhodné, že v desať-ročiach po čiernej smrti sa extrémnezvýšila plodnosť a počet narodenýchdvojčiat, a žiadne z vtedy narode-ných detí nemalo plný počet zubov.Ako keby bol v duchovnom sveteodrazu nával duší, ktoré sa chceli za

každú cenu čím skôr vteliť.22

Je ťažké si predstaviť, že by sabilióny a trilióny zvieracích “duší”,ktoré žijú v telách všemožného hmy-zu a morského planktónu, raz staliľuďmi. Taký počet ľudí by zem ne-uniesla.

V transmigračnom zmysle chápereinkarnáciu aj Swamí Prabhupáda.Napríklad verš 2:13 Bhagavadgítyprekladá takto: “Tak ako vtelená du-ša prechádza v tomto tele detstvom,mladosťou a starobou, prechádzatiež duša v okamihu smrti do inéhotela.” Pritom slová “v okamihu smr-ti” sú tam vložené

celkom subjektívne, lebo v originálestojí len “Dehino ‘smin yathá dehekaumáram yauvanam džará tahthádehántara práptir” čiže “Tak, akovtelená duša prechádza jedna a táistá detstvom, mladosťou a staro-bou, tak dokáže aj vymeniť staré te-lo za nové”. Prabhupáda však chápeprevtelovanie tak, že človek môžeprejsť v okamihu smrti aj do tela“polobohov” vo vyšších hmotnýchúrovniach existencie. Takže reinkar-nácia na zemi je pre Prabupádu lenšpeciálnym prípadom transmigrácieľudskej duše po planétach slnečnejsústavy.

Abd-ru-shin vysvetlil prudký ná-rast ľudskej populácie na zemi v po-sledných desaťročiach okrem inéhotým, že vo vesmíre existuje sedem

tzv. svetových častí, kde žijú ľudskíduchovia. Dve z nich (Pergamos aSardés) už podľahli rozkladu hmoty- a ľudskí duchovia, ktorí tam žili,sú teraz - v čase súdu - vtelení tu nazemi. Nárast populácie sa teda vy-svetľuje prílivom z iných oblastí koz-mu.

Osobitným spôsobom chápalitransmigráciu Immanuel Kant a Re-né Guénon. Podľa Guénona existu-je vo vesmíre nekonečný počet sve-tov, ktorými živá bytosť prechádza,avšak nikdy nie jedným a tým istýmdvakrát. Opakovanie je podľa nehozbytočné.

Ak však predpokladáme, že exis-tuje istý počet duší, ktoré sú karmic-ky zviazané s evolúciou Zeme, a ne-môžu len tak poletovať z hviezdy nahviezdu, musíme prevtelovanie duší

vysvetliť v rámci našej planéty,resp. našej slnečnej sústavy.

Podľa Prentica Mulforda“Čím hrubší je duch, tým

dlhšie sú medziobdobia, vktorých prijíma znovuvte-lením nové fyzické telo.Akonáhle sa duch stávabystrejším a nadobúda si-

lu, skracujú sa tieto medzi-obdobia a namiesto storočí

trvajú len niekoľko rokov.” Pod-ľa Šrí Činmoja je to presne naopak:predčasne zomrelí sa môžu výni-močne vteliť rovno z vitálnej sféryuž po niekoľkých mesiacoch; prie-merné duše sa zdržia v duchovnomsvete 6-7, najviac 20 rokov; a len tínajzrelejší duchovia, duchovní maj-stri, sa reinkarnujú až po sto alebodvesto rokoch.

Subjekty, ktoré hypnotizovalWhitton, uvádzali najkratší inkar-načný medzičas 10 mesiacov a naj-dlhší 800 rokov; priemerný intervalmedzi inkarnáciami 40 rokov. V ča-soch starého Grécka sa odhaduje, žežilo na zemi len okolo 200 mil. ľudí.Interval medzi inkarnáciami muselbyť teda zhruba 25x dlhší. To sa pre-kvapivo zhoduje s výrokmi tehdaj-ších orfikov, podľa ktorých sa dušaopäť vracia na zem po 1000 rokoch.

39

Ešte skôr, v časoch starého Egypta,žilo na zemi (podľa dnešných odha-dov) len okolo 70 mil. ľudí. To opäťsúhlasí s údajom, ktorý uvádza He-rodotos, že duša starého Egypťanasa do ľudského tela vracia až po3000 rokoch.*

Pritom všetkom si však musímebyť vedomí, že staré národy ako ajnovodobí hypnoterapeuti hovoriavlastne len o prelievaní kolektívne-ho duševna, nie o prevtelovaní du-chovných individualít. V skutočnos-ti, ľudský život na zemi môže byťešte oveľa vzácnejší. Rudolf Steinerhovorí, že interval vtelovania je cel-kom individuálny. V zásade sa všakčlovek rodí v každom kultúrnomobdobí svetových dejín aspoň razako muž a raz ako žena, aby sa na-učil, čo je v tom období nové. Dáv-noveký lovecko-zberačský spôsobživota však uživil na zemi oveľamenší počet ľudí, ako dnes. Čo sateda dá nakoniec povedať je len toľ-ko, že smerom do minulosti sa inter-valy medzi inkarnáciami ako aj tem-po kultúrneho pokroku museli expo-nenciálne predlžovať. To dobre zod-povedá aj poznatkom archeológie:čím ďalej do minulosti, tým dlhšieobdobia boli potrebné na to, aby saudial nejaký kultúrny pokrok. Na-príklad staršia doba kamenná sa delína tri obdobia: starší paleolit, kedysa používali jednoduché pästné kliny,zabral okolo 650.000 rokov; stred-ný paleolit, kedy sa používali už štie-pané čepele upevnené v drevenýchrukovätiach, už len 165.000 rokov;a mladší paleolit, s pokročilou ino-váciou nástrojov 26.000 rokov. Do-ba medená potom trvala už len4.000 rokov, než sa prešlo na výro-bu železa.

V každom prípade je predstava,že sa človek môže po smrti hneď lentak ľahko vteliť, ilúziou. Ľudský ži-vot je vzácnejší, ako si myslíme.

Emil Páleš

ších sedem to trvá telu astrálnemu.Duch, naše vlastné ja, ktoré je týmpútnikom reťazou životov, sa cez tie-to tri schránky prepracuje a dostávak slovu po prvý raz až na prahu dospe-losti (aj to len v cítení) a v konaní spra-vidla až v polovici života. V detstvečlovek ešte nemá k jadru svojej bytos-ti, ktoré prichádza z minulých inkar-nácií, vedomý kontakt. Najmenšie detidokonca vôbec nemajú žiadne vedo-mie seba samých a v určitej fáze vývo-ja hovoria o sebe ako o tretej osobealebo sa na svoje končatiny prekvape-ne dívajú, ako keby neboli ich. Právevďaka tomu však môžu fungovať akospontánne médiá.*

Keď sa chce dospelý človek staťmédiom, musí dostať svoje duševnéčlánky do podobnej konfigurácie akou dieťaťa. Musí nejakým umelýmspôsobom potlačiť bdelé vedomiesvojho ja - v tranze, hypnóze, auto-sugestívnom polospánku; musí požiťnejaké drogy, robiť holotropné dýcha-nie a pod., aby uvolnil svoj astrálny,resp. éterický organizmus z tela. Po-tom sa ocitne v astrálnej sfére, čiže vkolektívnom podvedomí ľudstva.

Tu, s astrálnym telom rozvoľne-ným do svetovej astrality, môže vní-mať a spoluprežívať myšlienky, pred-stavy, pocity a emócie ľudí, zvierat abytostí inde žijúcich ako aj dávno mi-nulých, ktoré sa tu nazhromaždili zadesaťtisícročia.

DAJÚ SA Z ASTRÁLNEJ SFÉRY

VYČÍTAŤ NAŠE MINULÉ

ŽIVOTY?

Po smrti fyzického tela sa človeks obnaženým astrálnym telom ocitá vastrálnej sfére (v tzv. kámalóke aleboočistci). Tu však nezostáva večne(očistec nie je najvyššie nebo!), ale pokratšom alebo dlhšom čase odchádzado vyššej sféry. Na astrálnej pláni za-nechá svoju prázdnu astrálnu schrán-ku. Táto sa, opustená svojím majite-ľom, zvoľna rozplynie do svetovej as-trality; rozloží sa na zložky a rozídedo sfér; pričom jednotlivé jej zložkysa popričleňujú k myšlienkam a poci-

tom rovnakého druhu. To isté platí omentálnej sfére a tele mentálnom. Člo-vek stúpa sférami stále vyššie, až kýmčisté duchovné jadro jeho bytosti,duch, zbavený astromentálnych oba-lov, nestane na prahu svojho pravéhodomova, ríše Ducha. Pritom v každejsfére zanechal jeden hmotný obal, kto-rý podľahne dezintegrácii. Samozrej-me: žiaden hmotný útvar si - po opus-tení duchom - nemôže udržať svojuformu večne!

Predstavme si, že stojíme v astrál-nej sfére: duchovná individualita hľa-daného človeka už odišla a jednotlivézložky jeho astromentálnych tiel sarozišli do planetárnych sfér a primie-šali k rovnorodým astromentálnymzostatkom ostatných ľudí. Povedzte,ako tu chcete teraz zisťovať, ktorámyšlienka, ktorá emócia kedysi pat-rila ktorej duchovnej individualite?Ako chcete v mori zistiť, ktorá kvapkasa tam dostala z ktorej rieky?

Osvetlime si, čo sme si teraz pove-dali, na konkrétnom príklade zo živo-ta, aby ste ako čitatelia neboli posta-vení len pred hotový teoretický výsle-dok, ale mohli spoluprežiť s autorom,ako môže na takéto veci človek prísťaj sám.

JASNOVIDKA IZABELA A

“VINCO”

V Nových Zámkoch žije - dnes užaj v zahraničí, v Amerike, Austráliiznáma - jasnovidka, pani Izabela Csa-baiová. Pred viac ako pätnástimi rok-mi jej zomrel manžel, Vinco, pri želez-ničnom nešťastí. Nedožitý vzťah pútalVinca k mladej manželke, ktorú mi-loval žiarlivou láskou. Vrodené medi-álne predpoklady pani Izabely sa po-stupom času tak prehĺbili, že dokážemať s “Vincom” skoro nepretržitýkontakt: premietajú sa jej pred dušev-ným zrakom filmy, obrazy, počuje“Vincov” hlas. S “Vincovou” pomo-cou Izabela poskytuje desiatkam,stovkám, tisícom ľudí informácie,ktorých sa dožadujú: od ukradnutýcháut, cez rodinné vzťahy až po politic-ké prognózy. Okrem iného poskytuje“Vinco” ľuďom aj informácie o ich“minulých životoch”. Urobili sme pre-to s “Vincom” a s Izabelou dva po-kusy:

Prvý pokus: chcel som vedieť, kdesa “Vinco”** nachádza. “Vinco” vidínaše myšlienky a pohybuje sa medzi

* Otázku, či také dieťa je pod vply-vom duše zomrelého, alebo iných bytostí,ktoré so zvyškom astrálnych a éterickýchsíl zomrelého disponujú, alebo čerpá z ne-jakej neosobnej informačnej sféry, nechá-me teraz bokom. V každom prípade všaknejde o reinkarnáciu, ale o médiumitu.

* Keď si uvedomíme, že ľudský ži-vot trvá len niekoľko desaťročí, ale ob-dobie medzi inkarnáciami aj niekoľkostoročí, ak nie ešte viac, tak potom pritakých skupinových inkarnačných re-gresoch, keď terapeut pošle skupinudajme tomu do r. 25 n.l., najmenej 90%prítomných by nemalo vidieť vôbec nič,lebo v tom čase neboli vôbec vtelení.

40

nimi. Vytváral som preto pred sebou- jednu za druhou - imaginácie pre-chvené citovou kvalitou jednotlivýchplanetárnych sfér, odzdola až nahor.A “Vinco” mi prostredníctvom Izabe-ly hovoril, na čo práve myslím. Pokiaľišlo o myšlienky a pocity z hmotnýchzmyslov vyplývajúce a s hmotou spo-jené, ako cesta do Ameriky, ukrad-nuté auto, chuť pečeného kurčaťa apod., darilo sa “Vincovi” ledačo z mo-jich myšlienok zachytiť veľmi dobre.Akonáhle som však vytvoril už nejakúmyšlienku z vyššieho mentálu, s čistomorálnym obsahom, začal “Vinco”hádať a triafať vedľa. A keď som vy-tvoril myšlienku zmiešanú, zachytávalz nej len tie spodné, najhrubšiefrekvenčné zložky. Ušľachti-lejšia polovica mojej duše bo-la pre “Vinca” jednoducho ne-viditeľná!***

Vinco sa teda nachádzal vtroch najnižších astromentál-nych sférach: vo sfére Mesia-ca, Merkúra a Venuše, ale snajväčšou pravdepodobnos-ťou hlavne v mesačnom očist-ci. Čo bolo nad tým, o tomnevedel. Sféra Slnka už preň-ho neexistovala. Na otázku,“čo je nad tebou?” odpovedal:“Vyššia sféra, tam sa nedos-tanem, tam môžu len »čistí«”.Pochopiteľne je potom aj“Vinco” najúspešnejší pri zis-ťovaní takých vecí, ako kto čokde ukradol, komu bol kde je-ho partner neverný a pod., aleo vyšších duchovných veciachnemôže povedať nič, resp. ničtaké, čo by malo nejakú hod-notu.

Ako by teda “Vinco”, z po-zície, kde sa nachádza, mohol vysto-povať pre ľudí ich minulé inkarnácie?Ako môže vedieť, kam odchádza du-chovná individualita človeka po (dru-hej) smrti, keď nevidí ani do najbližšejastrálnej sféry nad sebou?!

Moja pracovná hypotéza preto bo-la, že “Vinco”, na základe toho, čovidí, musí “minulé životy” ľudí nevy-hnutne medzi sebou navzájom po-pliesť. A v tom spočíval druhý pokus:

Požiadal som “Vinca”, aby dikto-

val do radu “minulé životy” všetkýchIzabeliných priateľov aj s dátumaminarodenia a smrti. Netrvalo ani tri-štvrte hodiny, a stalo sa, čo som pred-pokladal: Jeden z priateľov, Peter, zo-mrel okolo roku 1710 ako brazílskylodiar; v roku 1705 bol však už ajslúžkou v Anglicku.

“Znamená to, že táto duša sa vte-dy rozliala do dvoch tiel a žila narazv dvoch osobách? “, spýtal som sa“Vinca” a horel som zvedavosťou, čomi na to teraz povie:

“Áno, rozliala sa, žiaden prob-lém”, hovorí Vinco.

“A to že je tá reinkarnácia?”, pý-tam sa.

“Áno, to je reinkarnácia.”Už rozumiete? To, čo okolo seba

“Vinco” vidí, nie je žiadna reinkar-nácia, ale len astrálne spojnice me-dzi astrálnymi telami žijúcich ľudí aastrálnymi myšlienkovými obrazmi,ktoré tu zostali po ľuďoch dávno mi-nulých. Zo svojej pozície “Vinco” aninič iné ako tieto astrálne spojnice vi-dieť nemôže; a aj to len určitú časťtýchto myšlienkových spojníc, ktoráje nižšej kvality. Moje údajné “veľ-

kňazstvo v Atlantíde” (podľa Vinca)teda neznamená nič viac ako to, žesom myšlienkovo spojený s takýmimyšlienkami, ktoré tu kedysi ktosi vy-tvoril, možno skutočne dajaký atlant-ský kňaz, a možno ani to nie.

K tej istej centrále myšlienok všakmajú určite prístup aj tisíce a možnostátisíce ďalších. Tak sa potom stáva,že dvaja, alebo aj viacerí, majú priinkarnačnom regrese rovnaký zážitok“minulého života”, hoci v skutočnostiobaja nemohli byť v minulosti jednoua tou istou osobou. Ak si (len na zá-klade takého zážitku) myslia, že ňouboli, vznikajú z toho potom také ko-mické situácie, ako že v jednej miest-

nosti sa stretnú zo dva-trimanželské páry, ktoré si mys-lia, že boli Achnaton a Nefer-titi; alebo sa na nejakom ezo-terickom festivale stretne ajpol tucta “duchovných učite-ľov”, ktorí všetci boli v minu-lom živote Lao-Tse a HermesTrismegistos. Rudolf Steinerzvykol niekedy s humorompoznamenať, že len on sámosobne pozná 25 žien, ktoréboli v minulom živote MáriaMagdaléna.

To isté sa však odohrávanielen u Izabely, ale aj na sku-pinových seansách Moodyho,Zoliksa a ďalších: “Viackrátsa stalo, že pokusná osoba najednej strane miestnosti zaži-la takmer rovnaký regresnýzážitok ako osoba sediaca nanáprotivnej strane. Napríkladistá študentka opísala sebaako baletku v priliehavommodrom kostýme, ktorá ab-solvovala na osvetlenom ja-

visku svoje vystúpenie a krátko na todruhá študentka, sediaca oproti, opí-sala navlas rovnakú scénu.”13 Moodytento jav komentuje ako “pozoruhod-ný”, ale nie je schopný z neho vyvodiťnijaké zmysluplné poučenie: pokojneďalej hovorí o “minulých životoch”.

Wambachová si zase všimla, žehypnotizované subjekty citlivo reagu-jú aj na jej nevyslovené myšlienky:“Natrafila som na to pri svojej prvejskupinovej hypnóze, keď jeden sub-

“Prieskumy ukazujú, že viera v reinkar-náciu je v súčasnosti rozšírená vo všetkých ná-rodoch, bez ohľadu na náboženské hranice.Podľa štatistiky Galuppovho ústavu z roku1982 verí v reinkarnáciu 23% Američanov.Veľký, reprezentatívny prieskum, ktorý sa v ro-ku 1981 vykonával vo väčšine krajín západnejEurópy, ukázal, že 21% opýtaných uviedlo, žev reinkarnáciu verí, bez ohľadu na to, k akejvekovej skupine patria. V Nemecku verilo v re-inkarnáciu 19% opýtaných. Najvyššie percen-to verilo vo Veľkej Británii (27%) a najnižšie vHoladnsku (10%). V reinkarnáciu verí 24%Francúzov, 20% Talianov, 17% Švédov.

Zopakovanie tohto prieskumu v roku 1990ukázalo, že toto percento sa v Nemecku zvýšilona 26%, v Spojených Štátoch na 27% a vo Veľ-kej Británii na 29%. V Holandsku sa zvýšilo na17%. Najnižší bol tento podiel v Nórsku (15%).”

Sociologický prieskum vo Východnej Euró-pe ukázal, že v najviac veria v sťahovanie dušíPoliaci - 32%, najmenej Česi - 9%.

Gerald L. Eberlein: Kleines Lexikon der Parawissenschaften.Beck, München, 1995.

** Aké iné bytosti sa na vytvo-rení fenoménu “Vinco” z onohosveta podieľajú, tu teraz nemô-žeme rozoberať, ale necháme si todo osobitného článku o médiumite.

***Vinca táto nudná hra s posielaním myšlienok, ktoré boli pre neho neviditeľné, podchvíľouprestávala baviť a preberal iniciatívu tým, že mi začal hovoriť moje vlastné minulé životy: bolsom vraj veľkňazom v Atlantíde (chronicky známa taktika obyvateľov mesačného očistca - za-lichotiť vášmu nižšiemu ja, aby si vás k sebe pripútali). Ja som však premýšľal takto: Ako môže“Vinco” vedieť, kde bolo moje vyššie ja pred pätnásťtisíc rokmi, keď nevie ani to, kde je teraz?

41

jekt vypovedal, že videl obrazy tesnepredtým, ako som vyslovila otázku...Pýtala som sa na to každej skupiny aod 40 do 80 percent účastníkov siuvedomilo, že plnia moje inštrukcieprv, než ich vyslovím... Musím sta-rostlivo ovládať svoje myšlienky, leboináč skreslím výsledky.”12

Ako styk s duchmi chápal takétoinformácie o minulých životoch ajEmanuel Swedenborg a preto reinkar-náciu odmietal.

Začiatkom storočia robil vynika-júci český experimentálny psychológBřetislav Kafka pokusy s uvádzanímcitlivcov do rôznych stupňov hypno-tického spánku. Uvedomil si, že citliv-ci sú osoby, ktoré majú v dôsledkunejakého zásahu narušený mag-netický obal alebo trpia trvalýmnedostatkom magnetickéhofluida; a sú tak vystavenívplyvu myšlienkových vý-ronov druhých ľudí, akoaj myšlienok vytvorenýchv dávnej minulosti, ktorétu stále kdesi zostávajúuchované: “Celý prostorvesmírů... je vyplněn,prostoupen stále činnoufluidovou látkou, kteroujsem nazval »protonace«.Tato velejemná vesmírová,nejdokonalejší fluidová lát-ka... svou povahou, způsobi-lostí, vlastností přijímá, vtiskujea v sobě nepřetržitě chová, jaksizaznamenává všechny naše duševníprojevy, činy, myšlenky se všemi při-druženými okolnostmi... Nic nezůstá-vá ztraceno, vše... zůstává věrně, ne-smazatelně zaznamenáno tak živě, ja-ko když sledujeme současnost... Cit-livci dovedou v tranzu z protonacevyjmout, na sebe vzít a věrně repro-dukovat individualitu osob dávno ze-mřelých...”19 V tom istom čase akoKafka sa k pojmu kolektívneho neve-domia prepracoval aj C. G. Jung.

PREČO SÚ INKARNAČNÉ RE−GRESY TAKÉ PRESVEDČIVÉ?

Vysunutím a obnažením astrálne-ho tela sa teda človek otvára kolektív-nemu podvedomiu ľudstva. Čo tovšak je, čo prispieva u toľkých ľudí ksubjektívnemu presvedčeniu, že vtom, čo prežívajú, ide naozaj o ichvlastné minulé životy? Jedným z hlav-ných dôvodov je to, že tieto zážitky

majú síce kolektívny, ale súčasne ajindividuálny, selektívny charakter.To, čo človek prežíva, vždy akoby satýkalo jeho osobne, vždy to s jeho te-rajším životom nejako súvisí. Niektosa povedzme bojí malých priestorov -a má zážitok, že v druhej svetovej voj-ne zhorel v tanku; alebo žena, ktorámá strach z mužov, a pri inkarnačnomregrese prežíva, že bola v minulom ži-vote znásilnená. Zážitok súvisí vždy snami osobne. Toto sformuloval ajMoody ako siedmy charakteristickýznak, spoločný všetkým inkarnačnýmregresom: “Zážitok často odzrkadľu-je súčasné problémy v živote subjek-

tu. Vo väčšine regresov,ktoré som viedol, odvíjajúcesa udalosti a situácie odzrkadľovalidilemy a konflikty, s ktorými subjektzápasil aj vo svojom súčasnom živote.Zvyčajne ide o veľmi výrazné prepo-jenie.”13 Je to však dôkaz, že hypno-tizovaný sám bol skutočným aktéromvšetkých scén, ktoré prežíva?

Ako sme už povedali - astrálnasféra je zorganizovaná, rozvrstvenádo myšlienkových a pocitových cen-trál rovnakého druhu; a každý rezo-nuje len s tou časťou kolektívnehopodvedomia, s tými kvalitami, ktorésa zachvievajú aj v jeho individuál-nom podvedomí, v jeho osobnej au-re. Keď nejaký človek trpí napr. klau-strofóbiou, je to preto, že je vo svo-jom podvedomí spojený z centrálou,v ktorej sa zhromaždili a odkiaľ naneho doliehajú dojmy a emócie všet-kých ľudí, ktorí trpeli či zahynuli v

malých priestoroch a pod.V tomto spočíva čiastočná opráv-

nenosť tzv. inkarnačných regresov:že skutočne vypovedajú niečo o na-šom podvedomí; že nám umožňujúakýmsi obrazne-divadelným spôso-bom, v ktorom herec a divák splývajú,prežiť niečo, čo má význam pre násosobne - ak to pravda dokážemesprávne pochopiť a vziať si z toho po-učenie. Asi ako v antickom divadle,keď sa divák nechal vtiahnuť dejom,mohlo to mať na neho katarzný úči-nok.

Bolo by však omylom sa domnie-vať, že všetko, čo subjekt v zmene-nom stave vedomia prežíva, v minu-losti skutočne vykonal on sám. Tovedie potom k chybným životným po-stojom. Možno by sa dalo predpokla-dať, že niektoré zážitky, ktoré v as-trálnej sfére prežíva, sú také isté,alebo podobné, ale nie tie isté, akotie, ktoré v minulých životoch pre-žil on sám. Holotropné dýchanieby sa napr. (výnimočne, no niepravidelne!) dalo chápať ako po-mocný prostriedok pre tých, čonedokážu meditovať, a potrebujú

nejaký intenzívnejší, násil-nejší spôsob, ako urobiť prie-lom do svojho podvedomia.Väčšina ľudí totiž nedokážebyť natoľko úprimných k se-be, aby si za bdelého vedo-mia dokázali priznať pred se-bou svoje skutočné vnútornémotívy a sklony, ale môžu“odhaliť sami seba” v zme-nenom stave vedomia, kedyich podvedomie predstúpipred nich nekontrolované anezakryté vo svojej nahote.

INTENZITA EMÓCIÍ

Druhým presvedčivýmfaktorom pri “inkarnač-ných regresoch” je emo-

cionálna intenzita, s akou subjektyprežívajú minulé deje.* V hypnózealebo pri holotropnom dýchaní je sub-jekt totálne vo vleku svojich emócií:kričí a metá sa na stoličke, hádže sana zem, mení výrazy tváre podľa toho,či práve prežíva hrôzu alebo slasť apod. Ako píše Moody, pacient “rozvi-nie celý register ľudských citovýchprejavov, od nežnosti až po zúrivýhnev a jedovatú nenávisť” a prežívaich tak intenzívne, ako nikdy v živote.

42

Pochopiteľne - keďže je jeho emocio-nálne telo celkom obnažené. Aj v spán-ku, keď je astrálne telo vysunuté, do-kážeme prežívať niektoré pocity ešteintenzívnejšie, než za bdelého dennéhovedomia.

Pre mnohých astrálnych vizionárovje emocionálna intenzita ich prežívaniaakýmsi dôkazom objektívnosti alebosprávnosti toho, čo prežívajú. Intenzitaemócií však neveľmi súvisí so správ-nosťou, alebo objektívnou pravdivos-ťou toho, čo je prežívané.**

ZÁŽITKY STOTOŽNENIA S

INÝM VEDOMÍM

Stanislav Grof popisuje prípadystotožnenia vedomia s inými ľuďmi,zvieratami, rastlinami, kameňmi, čidokonca celou biosférou. Napr. prípadženy, čo spoluprežívala posledné chví-le svojho priateľa, ktorý v tom istomokamihu zomieral na nejakom vzdia-lenom mieste. Je zrejmé, že táto ženanebola v minulom živote svojím pria-teľom. Alebo prípad dcéry, ktorá pre-žila, ako bol jej otec zranený v boji:“Inga prožívala sebe samu v holo-tropním sezení jako mladého vojákava druhé světové válce, celých čtrnáctlet před svým početím. Voják, kterýmse stala, byl její otec, a ona se ocitlauprostřed bitvy, kterou prožívala na-plno všemi svými smysly. Zcela se sním ztotožnila a prožívala vzrušeníjeho těla a prudkost emocí, kterými vté chvíli procházel... Když se ukrýva-la za kmenem břízy, prosvištěla kolemkulka a škrábla ji/ho na obličeji a nauchu... Když otci popisovala, co pro-žila, byl naprosto šokován... o tétoudálosti nikdy s nikým nehovořil.”18

Ani Inga zrejme nemohla byť prevte-lením svojho otca. Grof popisuje, akoniektorí ľudia pri návšteve Osvětimuspoluprežívali hrôzu, žiaľ a utrpeniemiliónov zavraždených Židov; aleboprípad človeka, ktorý pri návštevestarobylého Palenque, bol strhnutýprežívaním hrôz tisícov ľudských obe-tí, ktoré tu kedysi vykonali Aztékovia:“Náhle se mi zdálo, že historie oživla- viděl jsem Palenque nikoliv jako rui-ny, ale jako kvetoucí posvátné městona vrcholu jeho slávy. Byl jsem do nej-

menších podrobností svědkem obět-ních rituálů - nebyl jsem však pouhýmpozorovatelem, ale i obětí... moje in-dividuální meze jakoby zcela zmizelya cítil jsem se stále víc spojen se vše-mi, kteří v Palenque za dlouhá staletízemřeli, a to do takové míry, že jsemse s nimi ztotožnil. Prožíval jsem sebesamého jako ohromnou zásobárnuemocí, ktoré pociťovali.”18

“Brazilský jasnovidec Luiz AntonioGasparetto dokáže v mírném transumalovat ve stylu široké škály malířůrůzných historických období a zemí svě-ta... zapůsobila na mne i úžasná rych-lost, s níž pracoval... dokáže pracovati v naprosté tmě...”18 Bol azda Gaspa-retto vo svojich minulých životoch všet-kými týmito maliarmi súčasne?

Grof popisuje aj zážitky stotožne-nia vedomia so zvieratami, rastlinamii minerálmi. Napr. jedna účastníčkaholotropného dýchania mala nasledu-júci zážitok stotožnenia vedomia s veľ-rybou: “V jednu chvíli jsem cítila, jakmi kolem hlavy proudí studený vz-duch a v ústech jsem měla chuť slané

vody. Vědomí mi nepostřehnutelnězaplavilo množství vjemů a pocitů, ježbyly cizí a zcela jistě ne lidské. Z pra-původního spojení s ostatními velký-mi těly kolem mne se začal formovatnový gigantický obraz těla, a já siuvědomila, že jsem se stala jednou znich. V břiše jsem ucítila další životníformu a věděla jsem, že je to mé mlá-dě. V duchu jsem vůbec nezapochy-bovala, že jsem těhotnou velrybí sa-micí... Cítila jsem své genitálie tímnejintimnějším způsobem, se všeminuancemi této porodní činnosti, po-jícími se s hlubokým niterným pocho-pením toho, jak velryby rodí. Nejvícemne překvapilo, že samice používajík vypuzení mláděte vodu, kterou na-sají do genitálií, a pak pracují s hyd-raulickým tlakem. Připadalo mi dů-

ležité, že mládě se rodí ocasem na-před.”18 Profesor oceánológie neskôrpotvrdil, že vhľady mladej Belgičankyboli naprosto presné.

Iný muž zasa popísal fyziológiutzv. tunelového videnia u orlov; a ďalšísa stotožnil s húsenicou a popisovalbiochemické procesy v zámotku pripremene húsenice na motýľa.

Zážitky stotožnenia vedomia sozvieratami nie sú ničím novým. Už vindických puránach nájdeme príbehyako ten o princovi, ktorý na love ší-pom zasiahol gazelu; no vysvitlo, žeto bol akýsi “svätý muž”, čo si takto,v tele gazely užíval, a jeho hnev padolna princovu hlavu.

Alebo stotožnenie vedomia so sek-vojovým stromom: “Mé tělo mělo sku-tečně tvar sekvoje, skutečně bylo sek-vojí. Mohl jsem cítit, jak složitým sys-témem kapilár pod mou kůrou prou-dí míza. Mé vědomí sledovalo její tokaž do nejslabších větévek a jehličeka prožívalo mysterium spojení životase sluncem - fotosyntézu. Vědomí sepak vydalo opačným směrem do sys-tému kořenů. Dokonce ani čerpánívody a živin ze země nebylo mecha-nickým, nýbrž vědomým rozumovýmprocesem... Vědomí sekvoje bylo sta-vem hluboké meditace. Cítil jsemúžasný klid a mír, jako tichý a neru-šený svědek staletí.”18

Znamená to, že títo ľudia boli v mi-nulom živote veľrybou, orlom, húse-nicou a sekvojou? “Hovoříme tu o kar-mických vzpomínkách nebo o vzpo-mínkách na minulé životy”, píše Grof,no vzápätí pokračuje: “Lidé při různýchpříležitostech uváděli své vzpomínky nakonkrétní živočišné předky ve vývojo-vém rodokmenu. Zdá se však, že vědomíse neomezuje jen na lidské dějiny nebona dějiny živých organismů. V zásadělze prožít dějiny Země před příchodemHomo sapiens a dokonce i před za-čátkem života na Zemi.”18

V transpersonálnej psychológii sahovorí o “stotožnení sa človeka s nie-čím”, “stotožnení vedomia” a pod., alečo to znamená? Je snáď človek totož-ný s kameňom alebo je vedomie člove-ka totožné s vedomím dážďovky?

Keď teda hovoríme o “stotožnení”,musíme si najprv ujasniť:

KĽÚČOM K CELEJ DIS−KUSII O REINKARNÁCII JE

OTÁZKA, KTO ALEBO ČO

BY SA VLASTNE MALO RE−INKARNOVAŤ

*Tretím prevedčivým argumentom v prospech“inkarnačných regresov” je pre ľudí ich terapeu-tický účinok. V mnohých prípadoch dokáže inkar-načný regres odstrániť fyzické príznaky choroby.Či je takáto forma terapie doporučeniahodná a tr-valá, si necháme do osobitného článku o hypnóze.

**Karel Weinfurter kdesi vo svojich knižkách opisuje okultistu, ktorý sa sústreďo-val na predstavu noža, a jeho koncentrácia bola taká intenzívna, že sa na imagino-vanom noži nakoniec porezal. To znie, pravda, ako nejaký okultistický humor. Zlekárskej hypnoterapie však vieme, že hypnotizovanému je možné vsugerovať na-príklad predstavu, že drží v ruke rozžeravený kovový predmet - a on to prežije takintenzívne, že na jeho ruke sa skutočne objavia fyziologické príznaky popáleniny.

43

sadne nedá vystopovať v mediálnomtranze, v hypnóze, pri holotropnomdýchaní alebo pod vplyvom drog!!!Vo všetkých týchto prípadoch ide vždylen o to, že sa zvonku, nejakým ume-lým postupom privodí oslabenie fyzic-kého tela alebo jeho magnetickéhofluida, takže sa jemnejšie hmotnéčlánky - astrálne a éterické telo - uvoľ-nia a ocitnú vo sfére kolektívneho pod-vedomia. Čím pasívnejšie je pri tomvlastné ja subjektu, tým lepšie sa dotranzu, do zmeneného stavu vedomiadostane.

Ale tu nemôžeme hľadať seba sa-mých: Astrálna sféra je vždy, už svo-jou povahou kolektívna! Astralita jepresne to, čím väzíme v kolektívnejzvierackosti! Človek svojím podve-domím, minulosťou trčí ešte v bio-logickej kolektívnosti - a svojím nad-vedomím, budúcnosťou smeruje kduchovnej individuácii.

Ak sa teda chceme dopátrať knášmu skutočnému ja, ktoré večneputuje životmi, musíme svoje du-chovné ja naopak aktivizovať; zvy-šovať, zintenzívňovať, zjasňovaťnaše vedomie; a nie upadať naspäťdo rôznych polo-zvieracích, polove-domých a polosnových stavov. Už zosamotného slovného spojenia toho, čosme povedali - že človek sa do hypnó-zy a zmenených stavov vedomia dos-táva potlačením bdelého vedomiasvojho ja - musí byť jasné, že ide ocestu opačným smerom. Je nemožné,aby sa človek dopracoval k uvedome-niu si svojho pravého ja tým, že budebdelé vedomie seba samého potláčať!

Pointou “reinkarnačných zážit-kov” v zníženom stave vedomia súvždy nejaké intenzívne emócie, alenikdy žiaden morálny ideál! Vezmi-me si napr. známych deväť životov Dr.Moodyho. Pointou každého z nich súextrémne emócie, inak v nich o ničnejde: 1. Zážitok prvotného strachupračloveka pred divými zvieratami.2. Bojová vášeň primitívov v Afrike3. Muž, ktorému sa v búrke utopilavnučka 4. Boj pravekej tlupy s mamu-tom 5. Muž, ktorému manželka umie-ra od hladu. 6. Smrť rímskeho zajatcav jame levovej 7. Posledné chvíle rím-skeho senátora pretým, ako rozvášne-né davy vtrhli do jeho domu 8. Muž,ktorému v púšti zavraždili rodinu 9.Orientálna umelkyňa zabitá vo svojomateliéri.

Keby sme však vystúpili do nášho

odozrivé svetlo na tech-niku hypnotických re-gresov vrhá aj to, žerovnako ľahko ako in-

karnačné regresy do mi-nulých životov sa dajú ro-

biť aj tzv. inkarnačné progresy do ži-votov budúcich. Takto získané infor-mácie o budúcnosti sa niekedy plnia,a niekedy nie. Vidno, že tu ide prinaj-lepšom len o čítanie podvedomýchmyšlienkových útvarov, ktoré tiahnuk svojmu naplneniu, ale sa medzitýmmôžu ešte zrušiť alebo skrížiť inými,no nie o skutočnú budúcnosť.

Jeden účastník takého “inkarnač-ného progresu” pomocou channeligubol šokovaný “poznatkom”, že vo svo-jom najbližšom živote bude mimo-zemšťanom typu Zeta Reticulum, tedajedným z tých “šedých”, čo údajneunášajú ľudí a robia na nich pokusy.23

Iným šťastlivcom zasa pri channelin-gu, automatickom písaní a pod. vy-chádza, že boli v minulom živote Afro-ditou, Pallas Aténou, Diom a rozlič-nými inými bohmi a polobohmi. Ďalšísa od svojich kontaktných bytostí do-zvedia, že sú “inkarnovaní” na sied-mich planétach zároveň, pričom naniektorej z iných planét, napr. na Ve-nuši, majú vysoké kráľovské hodnosti.

Všetky tieto techniky - ako hypnó-za, channeling, automatické písanie,Silvova metóda - sú založené na šero-vedomých stavoch a samy osebeumožňujú obyčajne len zostup do pod-vedomia, do subjektívnej sféry, nikdynie vzostup do nadvedomia, do objek-tívnej sféry, do kroniky Akaša a pod.,ako sa často tvrdí. Keďže celý rein-karnačný boom na Západe a v Ameri-ke je práve na týchto metódach zalo-žený, robí sa tým samotnej myšlienkereinkarnácie medvedia služba, ktoráv budúcnosti povedie k jej profanácii.

PROGRESY DO“BUDÚCICH ŽIVOTOV”

ČO SA TU PRI ZÁŽITKOCH

“STOTOŽNENIA” VEDOMIA

VLASTNE STOTOŽŇUJE S ČÍM?

Zo všetkých uvádzaných príkladovby už malo byť jasné, že v nich idelen o stotožnenie emocionálnych, či-že astrálnych tiel. Človek sa svojimipocitmi vžije do pocitov inej bytosti,ich astrálne telá sa navzájom zladia.To však v žiadnom prípade nezname-ná, že jeho vlastné ja je totožné s jatej druhej bytosti! Človek predsa nieje totožný so svojimi emóciami! Na-opak, čím viac dokáže svoje emóciezvládať a pretaviť, tým viac sa stávasebou samým, a čím viac sa svojimiemóciami a sklonmi nechá pohlcovať,tým viac svoje pravé ja stráca. Prav-daže sa môžete emocionálne stotožniťso zvieraťom. Ale či sa môžete sozvieraťom stotožniť aj morálne? Činie je časť našej bytosti taká, že sa vozvierati nemá stotožniť s čím?

Pri hypnotických regresoch, holo-tropnom dýchaní a pod. sa človekotvára kolektívnej astralite. Lenže vastrálnom tele nemôžeme hľadať našeminulé životy! Astrálne telo žiadnyminulý ani budúci život nemá! Všet-ky astromentálne obaly sa po smrtirozpadajú a to, čo pretrvá, je len jadronašej bytosti, ktoré robí človeka člove-kom; čistá morálna substancia.

Keby naše večné ja malo pozostá-vať z efemérnych astrálnych pocitov,vášní a slabostí - tak by to bolo žalost-né! Tie predsa vo večnosti naprostonemôžu obstáť! Od tých sa predsaočišťujeme v očistci! Čo si beriemeso sebou do budúceho života, to je lenurčitá kvintesencia skúseností, čistémorálne sily, ktoré sa ukladajú v kau-zálnom tele. Pri zostupe do novej in-karnácie sa všetky astromentálneobaly vytvárajú nanovo. Ako železnépiliny vytvárajú obrazce v prítomnostiblížiaceho sa magnetu podľa jehomagnetických siločiar, tak sa organi-zujú astromentálne obaly okolo duchazostupujúceho do hmoty.

Ak by sme chceli vystopovať púťnajvlastnejšieho, večného jadra ľud-skej bytosti jednotlivými životmi, mu-seli by sme dokázať sledovať jeho du-chovné ja až do jeho domova, do rý-dzo duchovnej sféry, po odhodení všet-kých hmotných obalov - ale to môžedokázať len jasnovidec, ktorý dokážebyť vedomý v duchu! Spojitosť medzijednotlivými inkarnáciami sa zá-

44

Hviezdne u anjelských kniežat

Slnečné u archanjelov

Mesačné u anjelov

Éterické do rastlín

Fyzické do minerálov

po smrti

Astrálne do zvierat

Kauzálne do človekaMentálne do ľudí

DE

DIČ

NO

SŤR

EIN

KA

RN

ÁC

IAPA

LIN

GE

NÉ

ZA

DUCH(Individualita)

TELO

DUŠA(Osobnosť)

JAEGO

Duc

hH

mot

a

Smrteľné

Nesmrteľné

nadvedomia, potom by sme videli, žeto spoločné, čo sa ako zlatá niť ťahájednotlivými inkarnáciami - ten zmy-sel - je, že naše vyššie ja vo všetkýchsvojich vteleniach sleduje a zápasí onejaký morálny ideál - a nie nejakásexuálna úchylka, závislosť a pod. Lo-gika astrálnych “inkarnačných re-gresov” je taká, že človek sa pohy-buje od jedného zážitku k druhému- a tá červená niť, ktorá sa nimi všet-kými ťahá, je určitý emocionálnyproblém, slabosť atď. Toto si Moodydokonca aj sformuloval ako desiatyznak, spoločný všetkým inkarnačnýmregresom: “Životy sa objavovali v»sériách«, ktoré sa sústreďovali oko-lo emocionálnej alebo vzťahovej témya nie v chronologickom poradí...”

“Raz som pracoval s pacientom,ktorý bol zapletený do stresovéhovzťahu s o niečo staršou ženou, ktorása ho pokúšala ovládať. Cítil sa úplnebezmocný. Keď som ho hypnotizoval,objavil sa minulý život, v ktorom bolotrokyňou v jednom starodávnomstredovýchodnom meste... ukázalo sa,že bol podrobenou ženou. Po ďalšíchterapeutických seansách som skon-štatoval, že všetky ženské vteleniamôjho pacienta jestvovali v určitejforme podrobenosti.”13 Moodyho pa-cient je teda duševne napojený na re-zervoár zážitkov všetkých takýchosôb, ktoré v minulosti mali alebo ma-jú rovnaký problém, aký má momen-tálne on. No aký by to malo zmysel,aby jeho vlastné vtelenia boli všetky

bu ďalších astrálnych tiel zvierat a ľu-dí. Pocity, vášne, emócie pokračujúďalej v astrálnych telách viacerých jed-notlivcov s podobnými sklonmi; naj-hrubšie vášne pokračujú ďalej v astrál-nych telách zvierat.

4. Mentálne telo, smrteľné, posmrti stráca integritu; jednotlivé myš-lienky však žijú ďalej v iných ľuďoch,ktorí sa nimi zaoberajú a dotiahnu ichdo konca.

5. Kauzálne telo (vyšší manas),prvé nesmrteľné duchovné telo, ktoréprechádza inkarnáciami a buduje sa zpremeneného myslenia, čistých morál-nych pojmov, tzv. duchovného strieb-ra.

6. Druhé nesmrteľné duchovné telo(budhi), ktoré sa buduje z čistej duchov-nej lásky, z tzv. duchovného zlata.

7. Tretie nesmrteľné duchovné te-lo (átma) vzniká z premenenej vôle, zduchovných cností. (Hierarchiu duchov-ne-duševných princípov človeka pozri v ta-buľke na str. 35 v Sophii 11)

Len v súvislosti s naším nesmr-teľným, vyšším ja má teda významhovoriť o reinkarnácii, o putovanívečnej individuality jednotlivýmivteleniami. V súvislosti s naším smr-teľným, nižším ja má potom zmyselhovoriť len o palingenéze, t.j. o pre-nášaní, návrate či znovuobjavení sajednotlivých vlastností, ktoréhošpeciálnym prípadom na fyzickejúrovni je tzv. dedičnosť.

Pokračovanie v budúcom čísle

stále o tom istom aby mal večne tenistý problém a v ničom nepokročil? Včom je potom vlastne zmysel týchtoprevtelení? Alebo tvorí “otrocká po-drobenosť” samotnú podstatu jeho by-tosti?

Ak si teda chceme urobiť ozajstnéjasno a rozmotať to spletité klbko otá-zok okolo reinkarnácie, musíme začaťrozlišovať najmenej sedem duchov-ne-duševných dejov, ktoré sú relatív-ne samostatné, a ktoré ľudia zatiaľ ne-rozlišujú, ale ich miešajú do jednéhoneprehľadného klbka:

1. Je to fyzické telo, smrteľné, kto-ré po smrti stráca formu a jeho mole-kuly sa rozptýlia v minerálnej ríši. Ne-skôr sa môžu opäť stať súčasťou fyzic-kého tela nejakého minerálu, rastliny,zvieraťa alebo človeka. Jednotlivé fy-zické znaky, formy, farba očí, vlasovatď. zomrelých jednotlivcov sa opäťobjavujú v iných jednotlivcoch a tentoproces sa volá dedičnosť. Pritom fy-zické telo určitého jednotlivca vznikákombináciou genetického materiálucelého jeho biologického rodu, t.j. veľ-kého množstva jeho biologickýchpredchodcov.

2. Éterické telo, smrteľné, ktoré posmrti stráca formu a rozplýva sa dosvetového éteru. Étery, ktoré v ňompôsobili, sa opäť stávajú materiálompre tvorbu éterických tiel rastlín, zvie-rat a ľudí.

3. Astrálne telo, smrteľné, po smrtisa rozpadá na zložky a rozlieva v sve-tovej astralite; je materiálom pre stav-

Sedemčlenný človek a jeho zákonitosti

45

Duchovnívýznam květin:

SedmikráskaAlma Excelsior

1 Karel Domin: Vzpomínky z Austrá-lie. Praha, 1932.

2 Josef Wolf: Poslední svědkové pra-věku, Svoboda, Praha, 1970.

3 Aztékovia. Ríša krvi a lesku. Ge-mini, Bratislava, 1993

4 Čestmír Loukotka: Nábožen-ství indiánů. Díl II. Vesmír, Pra-ha, 1926.

5 Jan Máchal: Bájesloví slovan-ské. Votobia, Olomouc, 1995.

6 Swamí Gambhírananda:Chandogya Upanisad. Advaita Ash-rama, Calcutta, 1992.

7 Tibetská kniha mrtvých. Odeon,Praha, 1991.

8 Sri Aurobindo: Göttliches Leben.Gladenbach, 1974.

9 Sri Chinmoy: Death and Reincarna-tion: Eternity’s Voyage. Agni, Jamaica,1972.

10 Swami Vivekananda: The Comple-te works of Swami Vivekananda. Advai-ta Ashrama, Calcutta, 1994.

11 Peter Michel: Karma a milosť.Aquamarin, Bratislava, 1995.

12 Helen Wambachová: Návraty dominulých životov. Mladé letá, Bratisla-va, 1992.

13 Raymond A. Moody: Život pred ži-votom. Cesty do minulých životov. Mo-týľ, Bratislava, 1992.

14 F. H. Wood: The Egyptian Miracle.Watkins, London, 1955.

15 William H. Kautz: The IntuitiveHistorian: Reconstruction of the Life ofImhotep. Phoenix: New Directions in theStudy of Man. Vol. IV., No. 1 and 2,1980.

16 Ian Stevenson: Twenty Cases Sug-gestive of Reincarnation. University ofVirginia Press, Charlottesville, 1966.

17 Peter a Mary Harrisonovci: Po-druhé na tomto světě. Vzpomínky dětí,které zemřely a znovu se narodili. IvoŽelezný, Praha, 1992

18 Stanislav Grof, Hal Zine Bennett:Holotropní vědomí. Gemma, Praha,1993.

19 Břetislav Kafka: Nové základy ex-perimentální psychologie. Psyché, Pra-ha, 1991.

20 Abd-ru-shin: Vo svetle pravdy.Posolstvo Grálu. Stiftung Gralsbot-schaft, Stuttgart, 1991.

21 Paul Brunton: Zápisky PaulaBruntona 6. Iris, Frýdek-Místek,1993.

22 F. Schnurrer: Chronik der Seu-chen, 1825.

23 Lyssa Royal, Keith Priest: Pre-paring for Contact. A Metamorphosisof Consciousness. Royal Priest Re-search, Phoenix, 1993.

Tato prostá květinka vyjadřujehlubokou duchovní moudrost avnitřní sílu Orakula Slunce. Jeprvním pozdravem Země sluneč-ním bytostem a ani mráz ji nezničía nespálí. Má vnitřní odolnost pra-vé duchovní moudrosti prosté, Bo-hu odevzdané a v Boha důvěřujícíduše. Je naplněna sedmerou silousedmi ctností.

Sedm ctností je sedm krás, kterénaplňují nitro skupinové duše sed-mikrásky. Nejhlavnější a základníctnost, jež z ní vyzařuje, je pokora.Proto ji prostý lid nazývá chudo-bičkou, prostým kvítkem, který ukaždé cesty pokorně vyrůstá. Ne-potřebuje skleníku, ani péče, rostetak samovolně jako pokora z čistéduše, když se plně oddá Bohu.Chápe jeho velikost a nekonečnostjeho Lásky. Sedmikrásky, toť roz-seté síly hvězd, jejichž světelné pa-prsky se dotkly země a pokornáláska země, jež jimi odpovídá slu-nečním paprskům a hvězdným zá-chvěvům nekonečna.

Chudobka praví: “Nekoneč-nost kosmu dává mi poci-ťovati mou nepatrnost, mou

malost. Jsem jako prachna cestě, každý mne šla-pe, a přesto pociťuji Lás-

ku Boží, i ve mně proudí du-chovní Světlo, i mými žilami

stoupá krev země ke Slunci. Ačprosta, jsem pokorná, přece Tvůr-ce o mně ví a já nekonečně jej mi-luji.”

Tak vyrůstá v duši sedmikrásky,chudobičky, druhá ctnost pravéduchovní Lásky, naplněné pokorouk Bohu i třetí ctnost, důvěra v Bo-ha, pocitu plné odevzdanosti v Je-ho nekonečnou Lásku.

Chudobička praví ve své dů-věře v Boha: “Tvé světlo Lás-ky zahrnuje všechny světy

Tvojí věčnou Milostí. Ty neptášse, zda velkými jsme či malými, nakaždého padá Tvé svaté Světlo aTvé požehnání. Všem stejně měříLáska Tvá i všem stejně měří Mou-drost Tvá dle zákona Tvého odvě-kého. Důvěřuji v Tebe Hospodine,neboť Tys život, Tys věčná radost,Tys věčné štěstí. Tys rovnováha aklid, jenž mi dává sílu nepodleh-nouti mrazu nenávisti a sobectví,jenž dává mi ctnost, rozlišiti Prav-du ode zla a chápati Tvůj zákon.Dává mi schopnost kontroly myš-lení a cítění, a proto kvetu vždyprvně, když se země probouzí. Jižotevírají se moje oči, když prvníjarní vánek dotkne se ňader matkyzemě. Polibkem Lásky mne Bůhprobouzí, abych připomínala vše-mu tvorstvu, že blahoslavení jsouTi, jejichž srdce je pokorné a čisté,neboť lidé srdce čistého, Boha vi-děti budou!”

Tak chová v sobě chudobičkatajemství sedmikrásky, jako pros-tá duše, odevzdáním Bohu, chápehloubku božských Zákonů a rozu-mí i nejvyšší filozofii věčného ži-vota.

Ctnost Láskysplynutí, pokory,rozlišení dobra a zla, časného a

věčného, skromnost a píle, rov-nováha a důvěra v Boha, jesedm ctností, skrytých v hlubi-

nách skupinové duše sedmi-krásky.

Nechť přinese všem požehná-ní a posilu pro duchovní vývoj!

46

Sedem prednášok o vnútornom vývoji človeka:

4. Imaginácia, inšpirácia, intuícia

te takého stupňa, v ktorom získava vi-zionársku zreteľnosť. Nejakej myš-lienke môžete, pravda, rozumieť a na-hliadať ju vo všeobecnosti, no môžeteju mať pred očami i tak zreteľne, ženadobudne ostré kontúry a stane saviditeľnou. Ostrosť vnútornej pozor-nosti môže byť vystupňovaná do takejmiery, že to, čo sa inak odohráva lenvo všeobecných pocitoch a slovách,

nadobudne zreteľnosť, ktorá vedie kvnútornému videniu toho, čím sa zao-beráme. A takéto prežívanie prinášaso sebou pocit šťastia.

Človek sa cíti byť pri prvých ima-gináciách, ktoré smie prežiť, vnútorneposilnený. Pociťuje, že vnútorná sve-telná sila jeho bytosti vzrástla, a žeako človek tým pre všetko v živote zo-silnel. Cíti, že sa v ňom prebudila sila,ktorá mu umožňuje mať prehľad vkaždej situácii. Pod vplyvom plastic-kej vnútornej sily, ktorá sa v ňom pre-budila, všetko nejasné, hmlisté a ná-hodné ustupuje, aby sa vytvoril prie-stor pre určité, charakteristické a zre-teľné. Toto zozreteľnenie vnútornéhoživota vedie k imaginácii.

Imaginácia nie je neurčitý život vsnoch a fantáziách, nie je to pasívne

prijímanie náhodných obrazov a vízií,ale je to také veľké zjasnenie vedo-mia a taká usporiadanosť myslenia,že človek začína v duchovnom pries-tore maľovať. Táto schopnosť maľo-vať v duchovnom priestore je obšťast-ňujúcim zážitkom; človek pritom totižsilnejšie pociťuje svoju osobnosť.

Inak je to vo vzťahu k inšpiratív-nemu vedomiu. Tu je to tak: Keď člo-vek dosiahne zreteľnosť a silu vedo-mia, musí z neho tieto svietiace fareb-né obsahy odstrániť. Musí odstrániťdosiahnuté imaginácie, vzdať sa šťas-tia žiť v týchto obsažných obrazoch,ktoré vznikajú pred jeho vnútornýmzrakom. Namiesto toho má vytvoriťprázdno a temnotu a celou svojou du-šou sa do tejto temnoty a prázdna po-hrúžiť.

Pre inšpiratívny život je podstatnýstav vnútorného vyprázdnenia. Dušasa pociťuje v úplnej, absolútnej vnú-tornej osamelosti. Človek prežíva sámseba, akoby bol opustený všetkýmiľuďmi i bohmi. Prázdno a neprítom-nosť všetkého, čo by dušu mohlo na-pĺňať, rastie a rastie. A hoci by sa člo-veku mohlo zdať, že je už úplne prázd-ny, predsa prežíva, že môže byť ešteprázdnejší, ako si myslel. Toto vnútor-né vyprázdnenie je dokonalým vnútor-ným utíšením sa. Duša môže byť takátichá, že v sebe a okolo seba už ničnepočuje. Dospieva k dokonalémumlčaniu celou svojou bytosťou. A keďsa duša naučí mlčať, naučí sa vlastnenačúvať v duchovnom svete.

Kto sám hovorí, iného nepočuje.Keď človek vnútorne hovorí (a vnú-torne hovorí veľmi často), nepočuje,ako sa svet prihovára jeho duši, pre-tože všetko je prehlušené jej vlastnýmhlukom. Toto mlčanie je bolestnýmzážitkom. Každá inšpirácia je spre-vádzaná bolesťou, kvôli prehĺbenémupocitu prázdna, ktorý ale ohlasuje bu-dúcu plnosť. Znamená to, že sa blížiduch. Pretože duchu musíme vytvoriťpriestor, aby mohol vstúpiť: to je vy-prázdnenie duše. Plné nádoby nemôžu

Vážení a milí priatelia!

Včera večer sme sa zaoberali proti-kladom medzi dvoma úsiliami: Najednej strane tým, ktoré nachádza svojvýraz v indickej joge - no nie len tam,a ktoré spočíva v odpútaní sa od po-zemského bytia, rezignujúc na usku-točnenie vysokého ideálu človečen-stva, ktorý je cieľom bohov. Na druhejstrane sme hovorili o úsilí dosiahnuťcieľ, ktorým je človek budúcnosti, ide-ál, ktorý ako realitu v podobe chrámuuzrie každý človek medzi smrťou anovým narodením. Hovorili sme opodstate tohto chrámu: Duchovný ži-vot budúceho človeka bude namiestotrojjedinosti stáť zoči-voči jedinémuBožstvu. Táto strecha chrámu spočívana siedmych stĺpoch, pričom každý ztýchto siedmych stĺpov zodpovedájednému z pašiových stupňov JežišaKrista a tie zasa zodpovedajú kozmic-kým evolučným stupňom Zeme. Ďalejspočíva tento chrám na štyroch stup-ňoch, ktoré predstavujú štyri stupnevedomia: predmetné vedomie, imagi-natívne vedomie, inšpiratívne vedomiea intuitívne vedomie.

Dnes sa budeme zaoberať týmitoštyrmi stupňami vedomia. A síce bu-deme sa nimi zaoberať tak, že z nichpre nás vyplynie určité morálne prehĺ-benie. Zaoberať sa týmito vecami beztoho, aby to viedlo k zintenzívneniumorálneho života, nemá totiž žiadenzmysel.

Stupne vyššieho poznaniaZačneme prvým stupňom nad-

zmyslového vedomia, ktoré sa nazývaimaginácia. Dosahuje sa tak, že bež-né vedomie človeka dospeje k jedno-značnosti, jasnosti a vnútornej intenzi-

Valentin Tomberg

47

byť naplnené, iba prázdne. Preto predinšpiráciou musí duša prejsť bolest-nou prázdnotou.

Keď človek prežíva intuíciu, po-stupuje vlastne ponorenie sa duše dotemnoty ešte hlbšie. Tu už nejde iba oto, že duša vylúči vonkajšie dojmy,ovládne seba samú a zbaví sa každéhokonkrétneho obsahu vedomia: tu ideo čosi ďalšie, o to, že opustí i samotnévedomie, to znamená, že duša sa po-norí do zdanlivej ničoty. V takomtookamihu sa uskutočňuje istý druh bez-mocnosti vedomia. Duša sa vráti späť,je však prežiarená spomienkami natento stav, akoby bleskom preniknutánovými poznatkami o otázkach, kto-rými sa zaoberala.

Intuícia je charakteristická stavompreblesknutia. Inšpirácia je charakte-ristická mlčanlivým načúvaním, priktorom sa duchovné poznatky vlieva-jú do duše. Základný charakter imagi-nácie je taký, že človek stojí zoči-vočisýtym, mohutným obrazom.

Tri stupne imaginácieAk sa teraz po tomto všeobecnom

prehľade chceme zaoberať jednotlivý-mi stupňami podrobnejšie, musímepriznať, že táto všeobecná charakte-ristika je nedostačujúca. Aby sme sku-točne porozumeli imaginatívnemu ve-domiu, musíme v ňom rozlišovať trirozličné stupne.

Pri prvom stupni imaginatívnehovedomia sa začínajú rozsvecovať far-by a vytvárať formy. Tieto formy vy-tvárajú symboly, a človek má pred se-bou symbolické obrazy, ktoré - podľasvojich schopností - môže a nemusíbyť schopný vysvetliť, takže pred nímstoja ako odpovede alebo ako hádan-ky; možné je oboje.

Môže sa však udiať i niečo ďalšie.Môže sa stať, že človek nemá predsebou iba obrazy, ale že k nemu čosiprehovára slovami, úplne zreteľne ajasne. Nie tak, že by počul fyzickýmiušami, čo by bol patologický jav, aletak, že slová s veľkou jasnosťou po-ciťuje vo svojej duši. Vie, že to nie súfyzické slová, že sú sformované vozvukovom éteri sveta. Teraz, keď kčloveku tieto slová zaznievajú, vie, žeposolstvá sa k nemu nedostávajú lenprostredníctvom obrazov, ktoré simôže vyložiť ako odpovede alebo akohádanky. Vie, že k nemu i prehovára-jú tak, že sa jeho pojmy obohacujú o

nové. Človek sa môže týmto spôso-bom stať učňom, môže absolvovaťduchovný kurz o istých tajomstváchsveta.

Nie je to inšpirácia, ale druhý stu-peň imaginatívneho vedomia, kde saduchovné obrazy stávajú ľudskýmislovami. Duchovné obrazy totiž niesú iba farebné, ale môžu prijať i cha-rakter tónu.

Kontakt na druhom stupni imagi-natívneho vedomia zodpovedá inšpi-rácii v rámci imaginácie.

Ďalej sa potom môže stať, že člo-vek pred sebou nemá len symbolickéobrazy a nevníma len slová, ale že sapred jeho vnútorným zrakom objavínejaká bytosť, a on spozná, kto to je.Spozná ju podľa jej pohľadu. Nejdeo to, akej je formy a farby; dôležité

je, čo znamená jej pohľad. Človekpotom zažije, že jeho vnútorný zraksa stretáva s pohľadom inej bytosti,cíti, že sa dotýkajú pohľadom. Týmtú bytosť spoznáva.

To nie je intuícia, ale tretí stupeňimaginácie, za ktorou už zvoľna pre-svitá jej intuitívny obsah.

Ak teda hovoríme o imaginácii,musíme rozlišovať:

- čistú imagináciu ako takú, ktorása prejavuje v obrazoch;

- reč, ktorá sa inšpirovane formu-je do slov, to je inšpirácia v rámci ima-ginácie;

- a keď spozorujeme nejakú by-tosť, ktorú spoznáme podľa pohľadu,to je intuícia v rámci imaginácie.

Pri takto rozvinutej imaginácii je

možné mnohé. Je možný vedomý styks bytosťami duchovného sveta, so zo-mrelými a s bytosťami duchovnýchhierarchií. Možno povedať, že človekje už na tomto stupni schopný presnerozlíšiť, s akou bytosťou má do čine-nia. Ak človek vnútorne prežíva zo-mrelého človeka, tak sa stretnutie odo-hráva vždy tak, že duša mŕtveho je vneprestajnom pohybe, ktorý je potreb-né sledovať neustálou vnútornou akti-vitou. Pri stretnutí s niektorou hier-archickou bytosťou je človek akobyvnútorne preniknutý nepohnutým stĺ-pom.

Prostredníctvom tohto imagina-tívneho vedomia získava človek mož-nosť dozvedieť sa skutočnosti, ku kto-rým by inak nemal prístup, skutočnos-ti duchovného sveta, skutočnosti, kto-ré môže duchovný svet sprostredkovaťfyzickému prostredníctvom udalostívo fyzickom svete, a tiež poznatky odejinách Zeme a o samotnom človeku.

Tri stupne inšpirácieInak je to pri inšpiratívnom vedo-

mí. Tu sa človek predovšetkým nedo-zvedá žiadne skutočnosti, ale súvis-losti medzi skutočnosťami. V rámciinšpiratívneho vedomia musíme tiežrozlišovať tri stupne.

Pri prvom stupni človek zakúšatajné línie a figúry; nie sú to však sym-boly, ktoré musia byť interpretované,ale rozoznáva v nich zákony bytia.Chápe veci, ktoré sú inak nepochopi-teľné. Keď človek s inšpiratívnym ve-domím pozoruje nejaký duchovný po-hyb, nachádza línie jeho smerovania,cieľa, ku ktorému smeruje. Stanú samu zrozumiteľné všetky skutočnosti,ktoré s ním súvisia. To je imagináciav rámci inšpiratívneho vedomia. For-my a línie sa stávajú figúrami, ktorénemajú nič spoločné s farbami a svet-lom, ale pozostávajú z vnútornej súc-nosti a zjavujú človeku tajomstvo ur-čitej oblasti bytia. Keď človek týmtospôsobom pozoruje napríklad nejakúduchovnú hierarchiu, oddáva sa jejsvojou dušou, svojimi inšpiratívnymischopnosťami, v jeho duši vnútornevzniká porozumenie, ktoré v ňom na-dobúda podobu figúry, a cez ňu môžespoznať, čo táto hierarchia vo svetechce, čo je jej ideálom a cieľom, aako ho uskutočňuje. Odhaľuje týmurčitý zákon. Druhý stupeň inšpirova-ného vedomia zodpovedá čistej inšpi-

48

rácii ako takej. Prejavuje sa tak, žečlovek vnútorne vníma otriasajúcemorálne tóny. Musíme si predstaviť,že duša s určitou otázkou hľadí dotmy. Z tohto ticha a tmy je duša za-siahnutá tým, čo tu počuje. Z prázd-na, temnoty a ticha sa dozvedá niečomorálne otriasajúce, nie len skutoč-nosť o sebe, ale istý morálny tón, zne-júce slovo, posolstvo; nie však posol-stvo, ktoré pozostáva z pojmov a sku-točností, ale bezprostredné duševnéposolstvá, prostredníctvom ktorýchčlovek vníma slovo nejakej bytosti.Svojimi morálnymi schopnosťamiprichádza do styku s vyššou morálnoubytosťou, ktorá mu môže vysvetliťmnohé, čo v živote potrebuje. Jedinéslovo, ktoré človek takto vníma, vydáza dvadsať alebo tridsať prednášok,vyjadrujúcich túto pravdu v reči myš-lienok. Približne taký je vzťah vypra-covaného myslenia narábajúceho sfaktami a skutočnosťami, k inšpirova-nému prežívaniu slova. Človek poro-zumie vo svojej duši niečo veľké narazv jedinom slove, a to potom môže vy-jadriť nespočetnými slovami v ľudskejreči. Toto vnútorné počutie slova ječistá inšpirácia.

Tretí stupeň inšpirovaného vedo-mia zodpovedá intuícii v rámci inšpi-rácie. Predstavte si, že nejaký človeknavonok alebo vnútorne hovorí. Môžehovoriť sám zo seba to, čo si osobnemyslí. Vtedy nie je inšpirovaný. Môžesa pokúsiť vyjadriť to, čo sa z duchov-ného sveta dozvedel inšpiráciou: vte-dy je sprostredkovateľom. Ďalej samôže stať, že človek v tom istom oka-mihu, v ktorom niečo vnútorne vní-ma z duchovného sveta sa i vyjadruje.To je stav, v ktorom človek tvorí sámzo seba a duchovný svet sa súčasnespolupodiela na inšpirácii. Človekprežíva vnútorné spojenie s vyššou by-tosťou a rozpráva spolu s ňou. To zod-povedá intuícii v rámci inšpirácie:Človek stretáva istú bytosť, s ktorouaktívne spolupôsobí, ktorou je inšpi-rovaný vo svojej vôli prostredníctvombezprostredného srdečného vplyvutejto bytosti.

Tri stupne intuícieAj keď prejdeme k tretiemu, naj-

vyššiemu stupňu nadzmyslového ve-domia, k intuícii, môžme rozlíšiť tripodstupne. Keď sa ľudská duša vrátiz onej temnoty, vynára sa spomienka

na to, čo tam prežila ako záblesky,ktoré pozostávajú z tepla a chladu.Vnútorné teplo, vnútorný chlad hovo-ria človeku o bytostnej podstate, doktorej bol ponorený. Nie je to len niečonejasné. Nejasné je fyzické prežívanietepla. Prežívanie však môže nadobud-núť takú zreteľnosť, že teplo je preží-vané ako záblesk, ako bezprostrednépoznanie nejakej bytosti v jej bytost-nej podstate. Tak tu môžeme hovoriťo imaginatívnom stupni v rámci intu-ície. Imaginácia sa prejavuje na tom-to stupni intuitívneho vedomia pros-tredníctvom tepla a chladu.

Inšpirovanému stupňu zodpovedáprežívanie, v ktorom už človek vnú-torne nie je naplnený teplom a chla-dom, ale zábleskami skutkov, kde člo-vek, dalo by sa povedať, prežíva skut-

ky ako také, no sú to duchovné skutkyduchovných bytostí.

Na treťom stupni čistej intuíciezodpovedá vedomie skutočnosti vží-vania sa jednej bytosti do inej tak, ženapríklad anjel môže byť vnútri ľud-ského ja, alebo človek so svojím by-tostným jadrom môže byť v bytost-nom jadre iného človeka, takže sa vnú-torne stávajú jedným a žijú v sebe.Nejde len o prostú výmenu správ me-dzi jedným a druhým, o spoločné skut-ky, ale o to, že jedna bytosť je skutoč-ne vnútri druhej a tvoria jednotu.

Môžeme tomu porozumieť, keďuvážime, že takéto stupne existujú ajvo vzťahu k iným ľuďom: V predmet-nom vedomí je človek iba vecou, sku-točnosťou; ak sa však zaujímame ojeho dušu, stáva sa jeho zovňajšok vý-razom imaginatívneho, ktoré prejavu-

je duševné. Ak sa s ním dôverne roz-právame, je to morálny vzťah a zod-povedá inšpiratívnemu stupňu. Akprežívame priateľstvo, hlbokú vnútor-nú prepojenosť, zodpovedá to intuitív-nemu stupňu.

Táto postupnosť v oblasti nad-zmyslovej skúsenosti však môže do-siahnuť úroveň, ktorá ďaleko presa-huje to, čo je možné prežívať v každo-dennom živote. V duchovnom svetenapríklad môže znamenať priateľstvoniečo, čo so sebou prináša úplne inýživot. Môže sa stať, že v nejakomčloveku, ktorý putuje po Zemi, pôsobíešte iná duša, s ktorou je v intuitívnomspojení.

Kronika AkašaSchopnosť imaginácie, inšpirácie

a intuície tu nie je len preto, aby sačlovek mohol stýkať s duchovnýmsvetom, ale preto, aby prostredníc-tvom tohto styku mohlo do ľudskéhoživota vplývať niečo hodnotné. A me-dzi to, čo je pre ľudský život na Zemihodnotné, patria výsledky čítania vKronike Akaša, to znamená v pamätisveta. Tak, ako majú pamäť jednotli-ví ľudia, má ju i svet. Z pamäte svetamôže človek čerpať za pomoci imagi-nácie, inšpirácie a intuície. KronikuAkasha možno prezerať, počuť aohmatávať.

Dešifrovanie Akašickej kronikyvšak vyžaduje schopnosť vysoko vy-vinutej intuície. Túto spravidla dosa-hujú len najvyšší zasvätenci ľudstva.Dokážu v nej nie len čítať, ale ju idešifrovať. To je niečo veľmi vysoké,oveľa vyššie, ako si môžme myslieťpri prvom zoznámení sa s týmto prob-lémom. Nestačí, že človek rozviniedosť síl, aby sa zjednotil s KronikouAkaša. Aj po návrate z nej musí vedieťvo svojom obyčajnom vedomí opäťzostaviť všetko, čo v nej rozlúštil. Toje obrovský výkon.

Častejšie sa to deje tak, že človeksa prostredníctvom imaginácie, in-špirácie a intuície dozvie o KronikeAkaša a niektorých jej častiach tým,že mu jej obsah len rozprávajú hier-archické bytosti alebo zomrelí ľudia,ktorí sú toho schopní. To je niečo, čosa stáva oveľa častejšie. Prejavuje sato v rozličných dejinných objavoch,keď ľudia získajú nejakú skúsenosťna prahu svojho vedomia. Tak sa na-príklad robia objavy vo vede, keď sa

49

Zenový majster Rjókan žil tým najjednoduch-ším životom v chalúpke na úpätí hory. Raz večernavštívil chalúpku zlodej a zistil, že z nej niet čoukradnúť.

Rjókan sa vrátil a prichytil ho: “Dlhou cestou siku mne musel prísť,” vraví lupičovi, “a nemal by sisa vrátiť s prázdnymi rukami. Zober si prosím moješaty ako dar.”

Zlodej bol v rozpakoch. Zobral šaty a odkradolsa.

Rjókan sedel nahý a pozoroval mesiac. “Chudákchlap,” vzdychol, “škoda, že mu nemôžem dať tenkrásny mesiac.”

Preložil Juraj Šípoš

Mesiac nemožno ukradnúť

“Kiež je moje srdce také nepohnuté akoplaměn lampy v závetrí ”. (Bhagavadgíta 6:19)

prostredníctvom imaginácie, inšpirácie alebo intuície pre-nášajú na ľudí časti Akašickej kroniky. To, že im človekrozumie, pretože mu bola uľahčená námaha spojená sdekódovaním, má pre vedu a poznanie veľký význam.

Nadovšetko významná je však istá celkom konkrétnaskúsenostná oblasť, týkajúca sa všetkých ľudí, ktorá knim môže pristúpiť prostredníctvom imaginácie, inšpiráciea intuície, istá zvláštna časť Kroniky Akaša, ktorá sa nena-chádza hore v devachanskom svete, ale je vpísaná do sa-motnej éterickej aury Zeme: časť, ktorá stojí v blízkostifyzického sveta a môžu ju prežívať všetci ľudia, ak savenujú problémom a obsahom, ktoré súvisia s toutopozoruhodnou časťou Kroniky, nachádzajúcou sa tudole v éterickej časti Zeme. Táto časť sa týka všetkýchľudí. Je to to najdôležitejšie, čo sa človek môže do-zvedieť, a čo sa každý človek dozvedieť musí.

O čo tu ide? Čo to je? Vážení a milí priatelia, pozrite,keď človek umiera, má pred sebou panorámu, tablo svoj-ho uplynulého života. Tá mu zjavuje obraz celého jehoživota, zakrýva však sféru podsvetia, sféru zla. Človek jetak pred strašným pohľadom na podsvetie chránený. Vhodine smrti totiž každý stojí nad priepasťou ahriman-ského a tento obraz je prekrytý tablom, ktoré má zomrelýpred sebou a na ktoré sa díva.

Piate evanjeliumVo svetových dejinách sa však raz, pred 1900 rokmi

stalo, že jedna bytosť umierala inak ako všetci ľudiapredtým i potom. Ježiš Kristus sa vzdal pohľadu na svojetablo a zostúpil vedome do temnoty podsvetia. To bolajeho cesta peklom. Svoje tablo odovzdal ľuďom. Keď sičlovek po smrti prezerá tablo svojej životnej cesty, urči-tým spôsobom ho vychutnáva. Potom ho preberajú anje-li, archanjeli a archeovia. Ježiš Kristus sa toho vzdal aneodovzdal ho anjelom, ale ľuďom, v prvom rade učení-kom, vediacim a zasvätencom, ale v podstate celému ľud-stvu. Toto tablo životnej cesty Ježiša Krista je vpísané véterickej aure Zeme a je “piatym evanjeliom”, výňatky zktorého sprostredkoval Rudolf Steiner vo svojich pred-náškach.

Tým je zaistený prístup ľudstva k evanjeliu, zvlášť, akby sa evanjeliá stratili či boli zničené, pretože tu je nezni-čiteľné evanjelium! Ľudia sa stanú schopnými sami prežiťa zakúsiť všetko, z čoho pozostáva životné dielo a utrpenieJežiša Krista. A to je to najdôležitejšie, pre čo je imaginá-cia, inšpirácia a intuícia potrebná.

V obsahu tohto “piateho evanjelia” je obsiahnuté celétajomstvo svetového Slova v obrazoch, inšpiratívnych slo-vách a intuitívnych možnostiach. To, čo povedal pisateľJánovho evanjelia - “slovo sa stalo telom” - je skutočnosť.Svetové Slovo, základné tajomstvo sveta sa zjavuje v ži-votnej ceste Ježiša Krista. Človek môže byť zasvätený dovšetkých tajomstiev, ak prežije tablo Ježiša Krista. Prežijetu okrem iného isté dve tajomstvá, tajomstvá dvoch Stráž-cov prahu, Malého a Veľkého, v podobe “pokušenia napúšti” a “Getsemanskej záhrady”.

O tajomstvách pokušenia a Getsemanskej záhrady a otom, ako súvisia s oboma Strážcami prahu, budeme ďalejhovoriť zajtra.

50

Nič! To je to, čo somsi celý život tak želal!

Milí čitatelia. Pri spracovávanípredplatného sa často stáva, že mámeod Vás šek s peniazmi a chýba námobjednávací lístok, alebo máme lís-tok a nemáme šek, prípadne máme pe-niaze a nevieme, čo všetko je v sumezaplatené; či len časopisy, alebo lenknihy, alebo časopisy i knihy. To po-tom spôsobuje nejasnosti v predplat-nom a problémy s odosielaním. Pre-to sme sa rozhodli pristúpiť k nasle-dovnému spôsobu objednávania ča-sopisu i kníh:

Časopis Sophia i knihy z vydava-teľstva Sophia sa objednávajú (iba)prostredníctvom poštovej poukážkytypu C. Na prednú stranu poukážkyvypíšte sumu, ktorú posielate a nazadnú stranu, do kolónky správa preprijímateľa napíšte, za čo túto sumuplatíte.

Na Slovensku plaťte poštovoupoukážkou typu C na adresu: Sophia,P. O. Box 206, 810 00 Bratislava 1.

V Čechách poštovou poukážkoutypu C na adresu: Sophia, P. O. Box185, 690 02 Břeclav 2.

Bežné predplatné je 40.- Sk/Kčza číslo, t.j. 160,-Sk/Kč na rok.

Čestné predplatné je 50.- Sk/Kčza číslo, t.j. 200,-Sk/Kč na rok.

Zo starších čísel je možné si ob-jednať ešte čísla 1, 7, 9, 10, 11, 12v cene 40,- Sk/Kč za číslo.

Vypredané sú čísla: 2, 3, 4, 5, 6 a8. O ich dotlači Vás budeme - v prípa-de väčšieho množstva záujemcov - in-formovať. Zatiaľ si ich nepredplácaj-te.

Knihy, ktoré od nás môžete dostať:Ï Emil Páleš:Duchovná úloha

strednej Európy za 75,- Sk/Kč;Ï Rudolf Steiner: Duchovné by-

tosti v nebeských telesách a prírod-ných ríšach za 170,- Sk/Kč;;ÏKarel Funk: Od křiku v sobě

k šepotu v chrámu za 150,- Sk/Kč;(Cena včítane poštovného a bal-

ného).Vo vydavateľstve Sophia pripra-

vujeme vydanie:Ï Rudolf Steiner: O poznávaní

vyšších svetov. Osem meditácií. Šty-ri cnosti;Ï Rudolf Steiner: Z kroniky Aka-

ša;Ï Rudolf Steiner: Rozikrucián-

ska teozofia;Dary môžete poslať na náš účet:

ČSOB, Lehotského 3, Bratislava, č.ú.202113003/7500 a to bankovým pre-vodom, alebo poštovou poukážkou ty-pu A. Prosíme, neposielajte predplat-né na tento účet.

Ďakujeme Vám za pochopenie.Vaša redakcia.

Ako si ob j ednať Sophiu

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1¯Vy-dáva: Vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.Erich Šašinka, Mgr. Peter Marman,Ing. Andrea & Miloš Stúpala, Ing.Zdena Djuračková ¯Redaktorka voFiladelfii: Sylvia Mikolajová¯Re-daktor v Čechách: Ing. Karel Funk ̄Grafická úprava:Emil Páleš & MarcelHason¯Výtvarníčka:Zdislava Sýko-rová ¯Prekladateľka: Dr. PatríciaElexová ¯ Tel: objednávky na pred-platné časopisu (vrátane starších čí-sel): PhDr. Táňa Grigorjanová, CSc.:777 801; ¯ správa nadácie: RNDr.Jitka Tereková: 249 201;¯psycholo-gické poradenstvo: PhDr. Peter Sklár:762 366 ̄ Čestný člen redakcie: jehoexcelencia Karan Singh, maharadžaz Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FI-DAT, tel/fax: 240 84 63 ¯ Vychádza4-krát do roka ¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 40.- Sk(Kč)¯ Ročné predplatné: 160.- Sk(Kč) ¯ Rozširujú súkromné kolpor-térske siete a knihkupectvá ¯ Re-gistračné číslo: MK SR 659/92

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-11300000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:

Duchovná kultúraSlovanov. Jej korene a

budúcnosť.

Kresťania pred Kristom.Zrod nesmrteľnej indivi-duality v duši človeka.

@ Prvá strana obálky: Evelyn deMorgan: Queen Eleanor & the FairRosamund @ Štvrtá strana obálky:Walter Howell Deverell: 12-th Night,Act II, Scene IV @ Perokresby: nastrane 2, 9, 15, 23, 31, 33, 34, 41, 49,50, 51: Zdislava Sýkorová @ 12: H.J. Ford @ 26: Otter G´Zell @ 27:Tomáš Krčméry @ 37: KatherineWhite @ 45: Monika Kabeleová @8, 11: Mária Želibská

51

K str. 13: “Popoluška je obraz taký veľký a hlboký,že by sa dala nazvať aj malým evanjeliom.”

Zenového majstra Hakuina susedia chválili, že žije čistým životom.Neďaleko bývalo krásne japonské dievča, ktorého rodičia vlastnili obchod s

potravinami.Zrazu, bez akéhokoľvek upozornenia rodičia zistili, že ich dcérka je v požehnanom

stave. Veľmi ich to rozčúlilo. Dcéra nechcela prezradiť, kto je otcom, no po mnohom naliehaní menovala Hakuina.

Vo veľkom hneve vtrhli rodičia k majstrovi. „Je to tak?“ - bolo jediné, čo povedal.Keď sa dieťa narodilo, priniesli ho Hakuinovi. Vtedy už stratil akúkoľvek úctu - to

ho však netrápilo - a o dieťa sa začal vzorne starať. Od susedov dostával mlieko a všetko, čo maličké potrebovalo.

Po roku to už mamička dieťaťa nemohla vydržať - a povedala rodičom pravdu. Skutočným otcom dieťaťa je mladík, ktorý pracuje na trhu s rybami.

Matka a otec sa zaraz pobrali k Hakuinovi prosiť o odpustenie, veľmi sa ospravedlniť a vypýtať dieťa späť. Hakuin bol ochotný. Keď odovzdával dieťa, jediné, čo povedal, bolo: „Je to tak?“.