Starec a more Ernest Hemingway

Ernest Miller Hemingway

Bol majstrom krátkych próz, úsporného, jadrného rozprávačského štýlu a vzorom pre mladšiu literárnu generáciu.

(* 21. júl 1899, Oak Park štát Illinois, USA – † 2. júl 1961, Ketchum štát Idoho, USA)

Bol americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny (1954) a Pulitzerovej ceny (1953). Je považovaný za vedúcu osobnosť Stratenej generácie.

Narodil sa v Oak Parku štát Illinois ako syn lekára Clarenca Edmondsa Hemingwaya a speváčky Grace rod. Hallovej. Bol prvým synom a druhým dieťaťom v rodine. Mal staršiu sestru Marcelline a ešte štyroch ďalších súrodencov. Rodina žila pokojným životom vyšších vrstiev. Lásku k prírode a lovu vzbudil v chlapcovi otec a podporovali ju časté pobyty v chate na brehu Medvedieho jazera v Michigane. Jeho vzťah k matke bol problematický; neskoršie sa o nej vyjadroval veľmi zle.

V škole bol priemerným žiakom, dobrým z angličtiny, ale veľmi slabým z matematiky. V športe veľmi nevynikal, handicapovala ho telesná neobratnosť i vrodená zraková chyba v ľavom oku.Od januára 1916 prispieval reportážami do školského časopisu a v školskom almanachu sa objavujú jeho prvé poviedky.Po ukončení štúdia v roku 1917 a prvých žurnalistických príspevkoch v Kansas City Star odišiel v roku 1918 na palube lode Chicago do Európy. Pripojil sa k ambulantnej jednotke na fronte vo Francúzsku, neskôr až do konca 1. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na talianskom fronte. 8. júla 1918 ho zranil rakúsky šrapnel a stal sa prvým Američanom, ktorého zranili na talianskom fronte. V nemocnici sa zoznámil s ošetrovateľkou Agnes Hannah von Kurowsky, s ktorou prežil krátky románik. Aký neskôr opisuje v autobiografickom románe Zbohom zbraniam. V polovici októbra sestru preložili do Florencie, ale naďalej si písali. 21.januára 1919 sa Hemingway vracia do USA. Doma sa zotavuje a pokúša sa písať. V marci dostáva od Agnes list, ktorým ho definitívne odmietla. Po vojne odchádza v januári 1920 do Toronta a začína spolupracovať s Toronto Star Weekly, kde má jeho práca úspech.Počas pobytu v Paríži sa stal členom skupiny intelektuálov, ktorú americká spisovateľka Gertrude Steinová nazvala stratenou generáciou.

Pôvodným povolaním novinár, bol účastníkom občianskej vojny v Španielsku kde bojoval na strane republikánov, za 2. svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ.Počas svojho života mal štyri svadby. Niektoré boli romantické a niektoré z rozumu.Za dielo Starec a more dostal v roku 1954 Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice 20. storočia. Na tomto vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba končí.Posledné roky svojho života prežil na Kube, strach, že nenapíše už nič dobré, a začínajúca staroba naňho pôsobili deštruktívne, viackrát sa pokúsil o samovraždu, depresia ho v 2. júla 1961 dohnala až k trinástej, ktorú neprežil. Zastrelil sa, mnohí sa domnievajú, že išlo o nehodu pri čistení hlavne. Proti tomu hrá fakt, že Hemingway bol skúsený poľovník.

POVIEDKY:Tri poviedky a desať básníV našich časochMuži bez žienPiata kolónaVíťaž nič nezíska49 poviedok

NOVELA:

Starec a more

ROMÁNY:Slnko aj vychádzaJarné riavyKomu zvonia do hrobuZbohom zbraniamMať a nemaťSmrť popoludníZelené kopce Afriky

Literárny druh : epikaLiterárny žáner : novela

Téma : Autor opisuje príbeh starca, ktorý celý život chytá

ryby, počas 84 dní nechytí a nakoniec sa mu podarí na

85 deň uloviť veľkú rybu, ktorú mu však cestou späť

zožerú žraloky. Prichádza len s kostrou, ktorú aj tak

všetci ľudia obdivujú.

Idea : Autor vyzdvihuje človeka, jeho silu a vytrvalosť,

cieľavedomosť, lásku k prírode a odhodlanosť

bojovať a nevzdávať sa.

Hlavná myšlienka : " Človeka možno poraziť, nie však zničiť. "

Charakteristika postávSantiago -je starý kubánsky rybár s hlbokými vráskami a rakovinovými škvrnami na tvári. Ruky má zjazvené od lán. Všetko na ňom je staré okrem očí, ktoré sú veselé a nepokorené a jeho mocných ramien. Je biedne oblečený a jeho chatrč je tiež samá bieda o jednej izbe. Tam má jednu posteľ, stoličku a ohnisko na drevené uhlie. Zmysel života nevidí vo vlastníctve, on rybárči len aby vyžil. Je stelesnená pokora, ale má svoju mužskú hrdosť, ktorá ho zakaždým vedie na more za veľkou rybou. Je vdovec, no fotku manželky kvôli clivote nemá na očiach, ale schováva si ju pod jedinou čistou košeľou. Chlapcovi, ktorý lovil s ním rodičia zakázali chodiť so starcom na more, lebo nemá lovecké šťastie. Chlapca má úprimné rád, naučil ho o love všetko, čo sám rokmi získal. Správa sa k nemu dôstojne ako k dospelému. Santiago je dojímavo láskavý a nežný k rybám, vtáčikom, precítene hovorí aj o iných zvieratách, ale na druhej strane zápasí s rybou na život a na smrť, zabíja žraloky, lebo ho pripravujú o úlovok. Santiago- starec je symbolom človeka, ktorý žije s inými ľuďmi v priateľstve a bratstve, ktorému na mori nechýba najviac voda či varené mäso ale práve obyčajný ľudský hlas- hlas jeho malého kamaráta.

Manolin - je chlapec, ktorý od svojich piatich rokov chodí so Santiagom na more. Naučil sa pri ňom rybárčiť a stali sa dobrými priateľmi. Majú spoločné spomienky na časy loveckého zdaru i smoly. Svojho starého priateľa má rád, snaží sa ho chrániť, nosieva mu niečo pod zub a tiež sardinky potrebné na lov. Skôr starec je dieťaťom a Manolin dospelým. Keď mu zakážu rodičia loviť so starcom, chlapec sa bojí o jeho život, no až do poslednej chvíle ho považuje za najlepšieho rybára v osade. Po poslednej starcovej rybačke s ním chlapec trávi veľa času a pohľad na jeho zranené ruky ho doháňa k slzám. Stará sa o neho a opäť aj napriek zákazu je rozhodnutý s ním ísť loviť. Okrem rýb sa rozprávali aj o baseballe, o dostihoch klusákov.

Obsah diela

Starý Santiago na Golfskom prúde už 84 dní nič neulovil, prvých 44 dní chodil s chlapcom, ale potom mu rodičia zakázali loviť s mužom, ktorý je salao, teda muž, ktorý nemá šťastie. Všetci si z neho uťahovali, len chlapec ho stále presviedčal o tom, že je tým najlepším rybárom v okolí. Trávili spolu veľa času, chlapec mu vždy doniesol niečo zajesť z blízkej Terasy a večne rozoberali novinky v baseballe.

Starec ako aj chlapec mali ísť ráno opäť rybárčiť, preto sa navečerali, starec rýchlo zaspal, kým ho skoro ráno neprebudil chlapec s kávou. Ešte večer mu Manolin nalovil čerstvé sardinky na dnešný lov. Tak Santiago nastúpil na bárku a odplával od chlapca na brehu do šíreho mora. Ešte pred úsvitom rozhodil návnady a čakal. Na mori sa nič nedialo, z člnov, ktoré spolu s ním vyšli na more, videl na svitaní už len tri a potom žiaden. Ryba, fregatka, ho svojím krúžením upozornila na príchod väčších rýb, cítil, že kdesi tam musí byť aj tá jeho veľká ryba. Podarilo sa mu uloviť tuniaka. Ten bol vynikajúcou návnadou, ale aj potravou pre neho. Jedol pásy surového mäsa, lebo nič iné nemal. Zatiaľ jeho tuniak zabral. Po chvíli pocítil na lane trhnutie. Ryba sa prefíkane snažila oboplávať návnadu. Starec tak dokonale poznal more, že predvídal pohyb ryby do posledného detailu. Vie, ako ryba reaguje, aký bude jej ďalší krok. Ryba ho začína ťahať. Ťahá ho neustále vpred, postupne mu celá ľavá ruka zmeravela od držania lana. Starec si uvedomuje, že má na háčiku najväčšiu rybu akú, kedy videl. Neskôr sa aj začína modliť k Pannej Márii, aby sa mu tento kus podarilo uloviť. Starec bol čoraz vyčerpanejší, no ryba akoby únavu nepociťovala.

Znovu prichádza noc a Santiagovi je clivo za chlapcom a tiež bol nedočkavý na výsledky baseballu, o ktorom nič nevedel, keďže už dva dni bol na mori. Podarilo sa mu uloviť delfína a tak mal čo jesť. Vtedy sa prihováral aj svojej silnej rybe otázkami či nie je hladná a či ešte vládze. Ani veľa nespal a tým mal ešte menej síl. No konečne prišla chvíľa kedy ryba bola v jeho tesnej blízkosti a on sa mohol pokúsiť ju usmrtiť. Niekoľkokrát krúžila okolo jeho bárky, no Santiago čakal na správny moment, kedy ju pritiahol a na niekoľko ráz skúšal zasiahnuť harpúnou. Každá snaha bola ale márna. Už to vyzeralo na starcov ďalší neúspech, keď sa zobral zo všetkých síl a s posledným dychom zabodol harpúnu do jej boku. To bol jej koniec, starec si mŕtvu rybu priviazal k loďke a spokojne si konečne mohol oddýchnuť. Jeho hrdosť je konečne oprávnená vďaka takémuto úlovku, no až do chvíle, kým nedošli za pachom krvi žraloky. Najskôr iba jeden, s ktorým si starec hravo poradil, no prišli ďalší a starec už vedel, že seba možno, ale rybu určite nezachráni. Zo všetkých síl si ju chránil, mlátil do žralokov okolo seba harpúnou či dýkou. O chvíľu je opäť ticho. Z ryby je len úbohá kostra a starec sa plaví domov naprázdno. Žraloky zmizli, na rybe už nebolo čo žrať. Večerom sa Santiago dotrmácal so svojou bárkou konečne na pevninu, ledva sa dostal domov, zvalil sa na posteľ a usnul. Ráno ho v chatrči nájde chlapec, vidí, že dýcha, ale pohľad na jeho ruky ho dotlačil k slzám. Išiel mu teda po raňajky. Pri vstávaní starec opäť uvidel tak očakávanú a prosenú tvár chlapca, ktorý mu sľubuje, že sa budú opäť spolu plaviť. Zatiaľ zhluk rybárov premeriaval s obdivom kostru ryby a turisti tak získali novú atrakciu. A Santiago len spal a sníval o Afrike a jej prírode, tento krát o levoch.

Ako vznikla novela " Starec a more " Hemigway sa dozvedel o príbehu, ktorý sa odohral v rybárskej osade Cajemara neďaleko Havany. Najprv napísal iba črtu " Na modrej vodnej hladine " a uverejnil ju ešte pred II. svetovou vojnou. Koniec tejto črty sa líši od konca novely. V črte je starý rybár zničený žiaľom: " Keď ho ostaný našli, starec plakal, pološialený od straty, čo ho postihla a žraloky ešte stále plávali okolo jeho člna. "Novela " Starec a more " je umeleckým spracovaním istej príhody, lenže je zovšeobecnená do nadčasového symbolu odvekého ľudského zápasu, v ktorom sa prejavuje nezdolateľnosť a rýdzi charakter človeka.Hemigway písal príhodu veľmi rýchlo, za krátky čas bola hotová. Pôvodne ju chcel napísať vtedy, keď sa stala, no nevedel nič o rybárskej osade. O trinásť rokov neskôr, keď začal písať, o obyvateľoch vedel všetko. Všetko ich živote, o tom, čo milujú a čo nenávidia, čo pre nich má a čo nemá zmysel.

„...že starec je raz navždy salao, teda že šťastie od neho bočí.““ (strana 4) „Hja, ja som ti taký čudný starec.“ (strana 8) „Qué va,“ povedal chlapec. „Je veľa dobrých rybárov a zopár výborných. Ale nad vás niet.“ (strana 14) „V duchu oslovoval vždy more v ženskom rode, teda ako la mar, tak to totiž robia Španieli, veď ho milujú.“ (strana 19) „Ale starec vždy o ňom uvažoval ako o žene, ktorá alebo pociťuje k človeku veľkú náklonnosť, alebo mu ju odopiera, a ak aj hýri a zahadzuje sa, tak len preto, že raz už je taká. Aj mesiac naň pôsobí ako na ženu, pomyslel si.“ (strana 19) „Niekde predsa moja veľká ryba musí byť.“ (strana 22) „Niet tu času premýšľať o bejzbale, pomyslel si. Je čas premýšľať iba o jednom. O tom, prečo som sa narodil.“ (strana 26) „Ak človek vysloví dobrú myšlienku nahlas, nemusí sa stať skutkom.“ (strana 29) „Nič s ňou nezmôžem, ale ani ona so mnou nič nezmôže, pomyslel si. Prinajmenšom dovtedy, kým bude takto ťahať.“ (strana 31) „A čo má asi za lubom, alebo je hádam rovnako zúfalá ako ja?“ (strana 33) „Vytrval pri družke až do jej konca.“ (strana 33) „Môžbyť som sa nemal stať rybárom, pomyslel si. Lenže – veď preto som sa narodil.“ (strana 34) „Počuj, rybka,“ oslovil ju nežne, „vydržím to s tebou do smrti.“ (strana 35)

„Počuj, rybka,“ povedal, „veľmi sa mi páčiš a veľmi ťa obdivujem. Ale skôr než prejde dnešok, zabijem ťa.“ (strana 37) „Ale čo je na svete ľahké?“ (strana 51) „Veď človeka nestvorili na prehry,“ povedal. „Možno ho zahubiť, ale nie poraziť.“ (strana 72) „Skolil si ju z hrdosti a preto, že si rybárom. Ty si ju miloval živú, ale aj teraz ju miluješ. A keď niekoho milujeme, nie je hriech siahať mu na život. A čo ak to je ešte niečo horšie?“ (strana 74) „A napokon, pomyslel si, aj tak všetko na svete sa vzájomne zabíja. Rybárčina ma práve tak zabíja, ako mi dáva živobytie.“ (strana 74)

Koniééc !!!