Časopis Gymnázia Alejová 1 v Košiciach 2010/2011

č. 1

cena: 1€

OBSAH

ţiacka školská rada

z redakcie Zmena je ţivot 3

Informácie 3 Redakčná rada 4

rozhovor PhDr. Ľubomír Sobek 5

Ţiaci I. OA a I. OB 6

Ţiaci I. A a I. B 6

kultúra Exit Tour 8

Úţasné party 10

exkurzie Zdolali sme kopce!? 11

Poľsko 12

Spojili sme príjemné s uţitočným 13

zo školy Naše akcie 14

Naše úspechy 15

Kto je na našej škole úspešný? 16

zaujímavosti Chanuka 17

Hot dog 17

Harry Potter a Dary smrti: časť I. 18

vlastná tvorba Sny nepoznajú prekáţky I. 20

Sny nepoznajú prekáţky II. 23

To som ja I. 24

To som ja II. 25

Prefíkaný jeţko 25

na pobavenie Sudoku 26

Šplechy 26

Poviedka na pokračovanie 27

výzva, neodpovedám (kupón)

Žiacka školská rada

Tohto roku ste sa uţ so ţiackou

radou, resp. jej aktivitami mohli

stretnúť. Zorganizovali sme pre vás

turnaj v stolnom futbale a aj Mikuláša.

Turnaj v stolnom futbale bol nezvyčajný

záţitok v priestoroch školy. Mladým

nováčikom, prvákom, sa podarilo poraziť

v zápase aj pomaly odchádzajúcich

ôsmakov. Na Mikuláša ste si mohli

navzájom posielať darčeky, i keď niektoré

boli veľmi nezvyčajné.

Jana, V. OA

Turnaj vo futbale sme síce

neorganizovali my, no stal sa nešťastný

incident, ktorý nás obmedzuje

v organizovaní ďalších podujatí. Rozbili

sa ďalšie dvere, čo malo za následok

zrušenie všetkých turnajov v tomto

školskom roku.

Mrzí nás to, keďţe to mohli byť

ďalšie zaujímavé akcie. Preto dúfame, ţe

sa nič podobné na nasledujúcich akciách

nestane, aby sme ich pre vás mohli aj

naďalej pripravovať.

A načo sa môţete ešte tešiť? Na

valentínsku poštu, výlet do aquacity

a mnoho ďalších. No nechajte sa

prekvapiť.

z redakcie 3

Zmena je život

Milí čitatelia,

začínam takouto obyčajnou a suchou vetou,

akou sa začína kaţdý jeden úvodník

k časopisu. Aj napriek tomu dúfam, ţe sa vám

náš časopis nebude zdať ako kaţdý iný.

Som na tejto škole uţ siedmy rok

a sama som zaţila vzostupy a pády nášho

školského časopisu, ktorý síce v tlačenej

podobe vychádzal, ale nie veľmi pravidelne.

Problém nepravidelného vychádzania

spočíval najviac v nedostatku článkov.

Avšak do vedenia krúţku

vydávajúceho časopis sa dostala nová pani

profesorka a tým nastáva niekoľko

prijateľných, moţno aj neprijateľných zmien.

Prvá zmena spočíva v samotnom

názve časopisu. Ako ste si uţ iste všimli,

Galeják sa nám zmenil na Gymael. Padlo

viacero návrhov, no tento nás zaujal najviac.

Druhá zmena spočíva v obsahu. Po

minulé roky ste sa mohli stretávať prevaţne

s článkami o hudbe, dozvedieť sa rôzne

zaujímavosti a podobne. Keďţe Gymael je

školský časopis, redakcia sa rozhodla, ţe sa

zameria skôr na podujatia z prostredia školy

(exkurzie, súťaţe, atď.). Samozrejme, nájdete

tu aj iné zaujímavé veci (vlastnú tvorbu,

recenziu a pod.).

Informácie

Gymael

Časopis študentov Gymnázia Alejová 1

v Košiciach

Číslo 1, 2010/2011, občasník, 1. február

2011

hdgymael3@gmail.com

http://gymalke.edupage.org/kruzky/

Nakoniec tretia zmena spočíva

v kupóne: Neodpovedám. Aj uňho prebehli

nejaké dôleţité zmeny. Neplatí na druhý

polrok, ale len na 3. štvrťrok školského roka

2010/2011 (trvá od 1. 2. 2011 do 14. 4. 2011),

čo je aj motivácia, aby vyšlo ďalšie číslo

časopisu.

Avšak je tu aj iná zmena, a to je, ţe

niektorí profesori neakceptujú tento kupón. Sú

nimi: p. p. Královičová, a tí, ktorí ústne

neskúšajú, a to p. p. Macko, Raschmannová. Z

toho vyplýva, ţe ak ich nechcete nazlostiť,

radšej ho pred nimi nevyťahujte :P.

To by bolo k úvodu všetko, teraz

choďte a listujte, čítajte a bavte sa :).

A ešte jedna malá prosbička na vás.

Keďţe na našom časopise je stále niečo, čo by

bolo treba vylepšiť, budeme radi, ak sa s nami

podelíte o vaše názory, čo je zlé a čo dobré,

a tieţ o nejaké nápady či články.

Kontaktovať nás môţete na adrese:

hdgymael3@gmail.com

Takţe ešte raz, pekné čítanie, hádam sa

vidíme čo najskôr :)).

S pozdravom, Katka.

Šéfredaktor: Diana Kovalčinová (III. OB)

Predseda redakčnej rady: Radka Bušovská

(III. OA)

Redakcia: Vanda Kozáková (I. OA), Diana

Hlaváčová (III. OA), Barbara Móreová (III.

OB), Zuzana Stracenská (III. OB), Ivana

Šándorová (III. OB), Katarína Duffeková (VII.

OA), Alena Fülöpová (I. B), Katarína

Lörincová (II. A), Silvia Brezovská (II. A),

Michaela Mihaliková (III. A).

Vydáva: Gymnázium Alejová 1 v Košiciach

pod vedením PaedDr. Heleny Duffekovej.

z redakcie 4

Diana: Jedna z málo

blondínok, má hlavu plno

myšlienok. Tanec, to je

jej, a ako správna

tanečníčka, kričí pri ňom

HEJ!!!

Michaela: Väčšina ľudí

mi hovorí Michalka.

Som redaktorkou

školských novín

a prispievam do nich

hlavne rôznymi

recenziami na knihy a vzdelávacími článkami

o rôznych zaujímavostiach. Z toho vyplýva, ţe

ma baví čítanie kníh a dozvedanie sa nových

vecí. Mám aj veľa iných záujmov, ale tie vám

neprezradím. Rada si totiţ nechávam veci pre

seba.

Katka: Som študentkou

II.A triedy. Uvítala som

moţnosť pôsobiť

v novinárskom krúţku

a pripravovať školský

časopis. Rada píšem

a tvorím a bola by som

veľmi rada, keby si

tento časopis našiel medzi študentmi gymnázia

svojich pravidelných čitateľov.

Alenka: Do tohto

školského časopisu,

prispievam prvýkrát,

pretoţe som prváčka.

V budúcnosti by som

chcela byť

novinárkou, no to sa

ešte môţe zmeniť. V tomto čísle sa mi veľmi

páči kupón neodpovedám.

Silvia: Na gymnáziu

študujem uţ druhý rok.

Vţdy som túţila dostať

sa na túto školu. Sú tu

fajn učitelia a štúdium

ma baví. Môţem

povedať, ţe som spokojná. Takţe: Som rada,

ţe som rada.

Vanda: Kaţdý je

strojcom vlastného

šťastia – je to môj

obľúbený výrok,

ktorým sa riadim.

Dúfam, ţe na tejto

škole budem šťastná

a bude sa mi dariť.

Ivanka: Rada píšem

príbehy, ale i kreslím.

Milujem ţivot, ktorý

som dostala do daru.

Diana: Venujem sa spevu,

mám z neho veľkú radosť.

Moje ţivotné motto: To,

čo ti osud prihodí, zober.

A to, čo nie... Počkaj si!

Radka: Rada tancujem hip-hop. Vymýšľam

rôzne choreografie a veľmi ma to baví.

Zuzka – Suzi: Rada píšem songy v angličtine.

Hudba je môj ţivot. Zo všetkého, z čoho sa dá,

si robím srandu, ale niekedy sa tá sranda robí

zo mňa.

Barbara – Boba: Zboţňujem jazdu na koni

a plávanie. A ešte rada píšem a dúfam, ţe sa

vám moje články budú páčiť.

rozhovor 5

PhDr. Ľubomír Sobek

V kaţdom časopise bývajú rozhovory

s rôznymi osobnosťami, a preto sme sa

rozhodli, ţe vám priblíţime našich

profesorov.

Začíname tým naj, a to pánom

riaditeľom.

1. Prečo ste sa rozhodli byť

pedagógom?

Pôvodne som chcel študovať

archeológiu, ale brali len málo

študentov, a tak som sa rozhodol pre

filozofickú fakultu, konkrétne pre

dejepis.

2. Prečo ste sa rozhodli vyučovať práve ten

predmet, ktorý učíte?

Keďţe pôvodným cieľom štúdia bola

archeológia, vybral som si dejepis, ku ktorému

som mal vţdy veľmi blízko.

3. Ak by ste neboli pedagógom, čím by ste

chceli byť?

Archeológom.

4. Ako si spomínate na

svoje študentské časy?

Veľmi veselé, boli sme

skvelý kolektív a dodnes

sa stretávame.

5. Mali ste v škole

obľúbený predmet

alebo naopak,

predmet, ktorý ste neznášali?

Obľúbený bol dejepis. Predmet, ktorý by som

vyslovene neznášal, som

nemal, ale vţdy som

inklinoval

k spoločenskovedným

predmetom.

6. Pamätáte sa na

prvú triedu, ktorú

ste učili?

Začínal som

v osobitnej škole, kde

nebolo cieľom vštepiť

ţiakom vedomosti, ale skôr zručnosti.

7. Máte na škole obľúbenú alebo

neobľúbenú triedu?

Nemám, všetky beriem rovnako.

8. Čo vás dokáţe u ţiakov najviac

nahnevať?

Ignorancia.

9. Aké vlastnosti na ľuďoch neznášate?

Neúprimnosť a faloš.

10. Akú literatúru obľubujete?

Literatúru faktu a romány, ktoré sa

zaoberajú históriou ( Da Vinciho kód).

11. Aká je vaša vysnívaná

dovolenková destinácia?

Egypt.

12. Aký to bol pocit, keď ste sa stali

riaditeľom?

V prvom momente, čo som to

vyviedol, no zároveň pocit obrovskej

zodpovednosti. Rozhodol som sa udrţať

samostatné gymnázium, pretoţe sa ozývali

hlasy, ţe nedokáţeme existovať nezávisle od

SPŠH.

13. Čo by ste na tejto škole chceli zmeniť?

Pokiaľ ide o vzhľad, chcel by som dokončiť

rekonštrukciu a urobiť niečo

s átriom.

Rád by som zmenil aj postoj

ţiakov k školskému majetku.

14. Ste spokojný so svojím

doterajším pôsobením

na tejto škole?

Nie celkom, pretoţe ešte

stále mám čo robiť

a spokojný budem, aţ keď to

dokončím.

15. Čo by ste urobili, keby ste boli ministrom

školstva?

Zvýšil by som

platy učiteľom

(nech ma majú

radi) a napravil

chyby v školskej

reforme.

16. Čo by ste na

záver odkázali

ţiakom našej školy?

V prvom rade, aby si váţili pedagógov a to,

čo majú, aby ich vţdy viedla snaha zlepšovať

sa, aby pomáhali učiteľom a nestavali im do

cesty prekáţky.

Katka, II. A

rozhovor 6

Žiaci I. OA a I. OB Okrem pána riaditeľa sme poloţili

niekoľko otázok aj tým, ktorí prvýkrát

prekročili prah našej školy:

1. Ako sa ti páči v škole?

2. Ako sa ti páčia spoluţiaci?

3. Ktorá učiteľka urobila na teba najväčší

dojem?

4. Za ako dlho si sa naučil orientovať

v škole?

5. Najobľúbenejší predmet?

Odpovede niektorých prinášame

v skrátenej podobe:

1. Škola je úţasná. Je tu výborne.

Perfektne. Je tu zatiaľ super. Zatiaľ je

to naj škola, na akej som bola. Je tu

pekne a som šťastná. ţe som urobila

prijímačky.

2. Škola je úţasná. Sú tu funny ľudia. Sú

super. Sú celkom OK. Celkom OK. Je

tu s nimi sranda.

3. Vodičková. Ţiadna, všetky sú

rovnaké. Mamčaková. Kováčová.

Mamčaková. Kandráčová.

4. Dva dni. Týţdeň. No, dosť dlho. Za

malú chvíľu. Tri dni. Za pár dní.

5. Matematika. Matematika. Technika.

Angličtina a matematika. Výtvarná.

Matematika .

Vanda, I. OA

Žiaci I. A a I. B

Prvé dojmy …

1. A

Je to super škola so super ľuďmi, ale dosť veľa

sa tu treba učiť, ale to asi na kaţdej škole. Som

spokojná. Hoci zo začiatku som sa bála,

pretoţe som nevedela, čo ma čaká.

4 roky tu preţijem.

1. B

Najprv som mala zmiešané pocity, keďţe som

nikoho nepoznala.

Veľmi dobre, so spoluţiakmi vychádzam,

takţe som si tu rýchlo zvykla.

Je to fajn škola.

Je to veľká škola.

Keď som prišiel do tejto školy, zhrozil som sa,

ţe je tu veľa chodieb a schodov a ešte k tomu

aj druhá škola. Myslel som si, ţe sa tu nikdy

nebudem vedieť orientovať, ale uţ to celkom

dobre poznám.

Učitelia ...

1. A

S väčšinou si celkom rozumiem, samozrejme,

sú aj výnimky.

Prístup učiteľov je dobrý a mám naozaj

ústretového triedneho, ktorý mi stále pomáha.

Učitelia, ktorí ma učia, sú podľa mňa skvelí.

rozhovor

Ja som si ich za ten krátky čas obľúbila.

1. B

Celkom dobrí.

Niektorí majú vysoké nároky.

Sú v pohode, ale aj prísni, ako na kaţdej škole.

Niektorí sú dobrí, niektorí by mohli zase

preberať učivo pomalšie, ešte som si nezvykla.

Predmety ...

1. A

Nie som spokojná s informatikou, biológiou a

fyzikou.

Najviac sa mi páči francúzština a nepáči sa mi

biológia.

Predmety sú dobré, aţ na niektoré výnimky.

1. B

Nemám rada biológiu.

Náboţenstvo je zbytočne známkované.

Páči sa mi informatika a náboţenstvo a nepáči

biológia a fyzika.

Čo sa páči a čo nie ...

1. A

Páčia sa mi ţiaci VIII. OA, nepáčia sa mi

šatne.

Páčia sa mi prestávky a nepáčia hodiny.

Páči sa mi, ţe niektoré hodiny nám

odpadávajú, a nepáči sa mi prechod cez hlavnú

chodbu, stále je preplnená.

1. B

Páči sa mi, ţe ţiakov neobmedzujú.

Nepáčia sa mi šatne a tlačenice na chodbách.

Nepáči sa mi dochádzkový systém, páči sa mi

pomer dievčat a chlapcov.

Páči sa mi škola, ale nepáči sa mi

učenie.

7

Dojmy z imatrikulácie ...

1. A

Lepšie uţ ani nemohlo byť.

Bola super,

som rada, ţe nás aţ tak veľmi nestrápnili, ale

mohlo byť viac fotiek, nás prvákov.

Veľmi sa mi páčila, bol dobrý program, aj

tombola. Takéto akcie by sme mohli mať

častejšie.

1. B

Imatrikulácia bola úţasná, určite by som si ju

ešte raz zopakovala.

Bola nad moje očakávania a uţ sa teším na

ďalšiu.

Bolo fajn, no mohlo byť aj občerstvenie.

Čo by zmenili na škole ...

1. A

Chcel by som zmeniť to, aby sme sa nemuseli

prezúvať, pretoţe sa prezúvajú iba prváci a

starší nie.

Aby sme nemuseli nosiť ospravedlnenky, ak

meškáme 5-10 minút.

1. B

Zmenila by som šatne.

Zápisy za neskoré príchody.

Niektoré predmety by sa mohli zrušiť.

Zaviedol by som výber predmetov

v jednotlivých ročníkoch podľa záujmu.

Kolektív ...

1. A

Kolektív je fajn .

Lepší uţ nemôţe byť.

Je úplne perfektný.

1. B

Kolektív je super, vychádzame spolu dobre.

Sme dobrý kolektív, vieme spolupracovať, a

zvykli sme si na seba.

Alena, I. B

kultúra 8

Exit Tour Bol to veľmi obyčajný deň, keď sa na

našej slávnej nástenke Suplovania objavil

oznam o akcii Exit Tour. Študenti pribehli

k nástenke a bolo počuť len natešené výkriky

typu: „Zajtra sa neučíme. Yes!“ Väčšina sa ani

nezaujímala prečo alebo čo je to vlastne ten

Exit Tour. Hlavné bolo, ţe odpadla chémia,

fyzika, matika alebo čokoľvek iné, z čoho

majú študenti nočné mory. A tak sme sa všetci

rozbehli domov s myšlienkou jedine na to, ţe

sa nemusíme trápiť úlohami a hodinami

strávenými nad nepochopiteľným učivom.

Ráno 21. októbra sa celá naša škola

stretla v telocvični, kde nás s nadšením

privítali moderátori akcie, Peťo a Miro.

Dozvedeli sme sa, ţe kaţdá trieda absolvuje

dve prednášky, ale ešte predtým nám zahrala

úţasná rocková skupina Dizmas.

Vo chvíli,

keď sa rozozvučali

bicie, gitary a hlas

sympatického

speváka, dav

študentov začal

šalieť. Niektorí

zdvihli ruky

a tlieskali, iní zas

kričali

a poskakovali na

mieste. Po chvíľke

sa uprostred davu

vytvorila skupinka, ktorá s rockovým

nasadením tancovala. Pri pohľade na učiteľský

zbor mohol mať človek veľmi zmiešané

pocity. Jedni si zapchávali uši a iní to preţívali

rovnako

ako

študenti.

Veď si

povedzme

na rovinu,

sú to

predsa len

dospelí

ľudia, pre

ktorých to

mohol byť

len zhluk

treskotu

a buchotu.

Keď „Dizmasáci“ dohrali sériu

úţasných pesničiek z vlastného repertoára,

ţiaci sa rozprchli do tried a učební, kde sa mali

realizovať prednášky. Naša prvá prednáška

niesla názov Závislosti. Prvý dojem bol veľmi

príjemný, nakoľko sa pred nás postavil mladý

chalan s priateľským prístupom a začal hovoriť

o tzv. závislostiach. Človek by povedal, ţe

o tom vie veľa a nikdy do toho nemôţe

spadnúť. Avšak po absolvovaní prednášky

a vypočutí si osobného príbehu Nora, názor

mnohých z nás sa asi radikálne zmenil. Nikdy,

a toto slovo si dovolím prízvukovať,

nemôţeme vedieť, kedy to

začne a rýchlosťou blesku

nám to zničí ţivot. V ţivote

máme síce závislosti, bez

ktorých sa ţiť nedá, ale ako

sa vraví: „Všetkého veľa

škodí.“

Druhá prednáška

niesla názov Sex, AIDS

a vzťahy. Rozprávali sme

sa o tom, čo všetko sa spája

s chorobou AIDS a v druhej

časti sme si hovorili

o vzťahoch nielen medzi muţom a ţenou, ale

i napríklad medzi otcom a synom. V spojitosti

s tým nám pustili video o otcovi a jeho synovi,

ktorý bol postihnutý. Bol na

kultúra

vozíčku a chcel behať. Jeho otec, ináč športový

antitalent, mu tento sen splnil a zabehol s ním

najnáročnejšiu súťaţ. Toto video vo mne

zanechalo veľmi silné emócie. Bolo a je to pre

mňa priam obdivuhodné. Jednoducho láska

otca a syna.

Ďalšia prednáška sa týkala témy

Sebahodnota, ktorá, ako napovedá názov, bola

zameraná na hodnotu

človeka. Triedy VIII.

OA a 4. A uvaţovali

nad skutočnou cenou

ľudí, nad kritériami,

podľa ktorých sa

určuje ľudská

hodnota, či je niekto

hodnotnejší ako

druhý. Ocitli sa na

palube potápajúcej sa

lode, kde mali

spomedzi seba vybrať

troch, ktorí by sa

zachránili v člne a odôvodniť svoje

rozhodnutie. Po toľkých fiktívnych úmrtiach

ešte chvíľu počúvali zaujímavé príklady zo

ţivota prednášajúceho pána a po toľkých

hlbokých úvahách o ľudskom ţivote snáď

stúpli (alebo ani nie) na hodnote vo svojich

očiach a naučili sa vnímať ostatných s čo

najmenším počtom predsudkov. Štvrtá prednáška mala názov Dvakrát

zachránené dieťa. Bol to dojímavý príbeh

Thomasa Neumanna, ktorého počas druhej

svetovej vojny pred nacistami zachránil

Nicholas Winton. Bol jedno zo 669

zachránených detí. Raz bol zachránený

Nicholasom Wintonom a druhýkrát, keď uveril

v Jeţiša. Práve viera mu pomohla premôcť

ťaţké obdobia jeho ţivota. Ţiaci od začiatku

aţ po koniec s napätím počúvali celý jeho

9

ţivotný príbeh. Počas rozprávania sme si boli

vedomí toho, ţe počas vojny boli naozaj ťaţké

časy, aké si ani nevieme predstaviť. Thomas

Neumann však chcel upozorniť na jednu

dôleţitú myšlienku , ktorá nám pomôţe v

ťaţkých situáciách: Nikdy sa nevzdávajte. To

majte na pamäti vţdy a všade. A tak, ako on,

sa nikdy nemáme vzdávať. Dojmy po tejto

prednáške mali ţiaci rôzne a verili tomu, ţe by

určite nikomu nepriali takýto osud.

Prednášky boli síce veľmi zaujímavé

a pútavé, ale všetci sme sa tešili na opätovné

vypočutie si „Dizmasákov“. Stretli sme sa teda

v telocvični a prišlo Deja vu. Dav znova šalel a

Dizmas opäť vyvolal úţasnú rockovú

atmosféru. Po pár pesničkách nám moderátori

oznámili, ţe spevák skupiny má narodeniny.

Keďţe skupina po slovensky nevie, pokojne

sme sa mohli dohodnúť na zborovom „Happy

birthday“. Spevák nám bol vďačný, a tak nám

ešte zahrali niekoľko pesničiek

Deň sa skončil a my

sme mali za sebou veľmi

pekný záţitok, v ktorom

bolo mnoho aj poučného.

Vďaka nášmu skvelému

pánovi riaditeľovi a jeho

úţasnému prístupu

k študentom, sme si mohli

odpočinúť a uţiť si krásny

deň. A niečo sa aj naučiť.

A tak, keď nám uţ oddnes

niekto povie slová Exit

Tour, nezatvárime sa

nechápavo a nadšene len

kvôli dňu bez učenia, ale vţdy si spomenieme

na skvelý záţitok spojený s úţasnou rockovou

skupinou Dizmas.

Silvia, II.A, Anna, VIII. OA

kultúra 10

Úžasné party Alejácka party sa konala 28. októbra v

priestoroch Ges klub-u. Táto akcia bola veľmi

zaujímavá, pretoţe sa konali rôzne súťaţe a

vystúpenia starších ţiakov. Ţiaci prvých

ročníkov sa

na túto

udalosť uţ

dlho tešili.

Boli

rozdelení na

dve strany

podľa tried. Na ľavej strane pri

dverách sa nachádzala I. OB s pani

profesorkou Vodičkovou, na pravej strane

I. OA a pani profesorka Mamčaková. Ako

príbeh pri moderovaní bola rozprávka

o Popoluške, ktorý zahrali starší ţiaci.

Súťaţe boli rôzne. Napríklad: šaty pre

Popolušku. Vystúpenia na Alejáckej party

sa zúčastnili hlavne ţiaci tretieho ročníka.

Napríklad Ferko Kochjar nám predviedol

hru na klavíri. Dve ţiačky III. OA - Soňa

Feciskaninová a Radka Bušovská spolu so

ţiačkami III. OB - Veronikou Molnárovou a

Danielou

Solčániovou

nám ukázali

ako dobre

dokáţu

tancovať.

Ohúrili nás

hip-hopom a

breakdancom. Počas Alejáckej party boli ţiaci

I. OA a I. OB rytierovaní za

členov našej školy. Potom sa

konala parádna diskotéka, na

ktorej sa kaţdý zabavil. Neskôr

prišla tombola, ţrebovalo sa 14

cien a 15. bola cena útechy. No a

nakoniec bola diskotéka v plnom

prúde, aţ kým po nás nezačali

chodiť rodičia. Podľa nás bola táto

Alejácka party úţasná :D

Radka a Diana, III. OA

11. novembra sa uţ tradične uskutočnila

imatrikulácia ţiakov prvého ročníka taktieţ

v priestoroch

GES klubu.

Tento

rok sa niesla

v znamení

talentovej

súťaţe, do

ktorej sa

prihlásilo aţ

54 uchádzačov. Tí boli po splnení náročných

úloh prijatí do cechu študentského.

Kultúrne vyţitie nám poskytlo tanečné

divadlo Baldo a svojím

perfektným vystúpením nám

vyrazila dych tanečná skupina

Ellegance. Vzápätí nám krv

v ţilách rozprúdila hudobná

skupina Richarda Rohaľa.

Nemoţno vynechať ani

príjemné piesne v podaní J.

Podrackého.

Potom uţ prišla na rad skvelá zábava

na tanečnom parkete, o ktorú sa postaral

výborný DJ Ges klubu, ktorý pre nás namiešal

tie najlepšie hity nielen zo súčasnosti, ale aj

z rokov minulých.

Okolo

22.00 hod. bola

zábava

prerušená

prvým kolom

tomboly, ktorá

pokračovala aj

o 23.00 hod.

kolom druhým. Väčšinu cien si odniesli

študenti VII. OA a I. A triedy, v ktorých

nezostal bez ceny snáď nikto.

V zábave sme pokračovali aţ

do polnoci a na parkete sa nedali

zahanbiť ani naši učitelia.

O polnoci sa však

imatrikulácia skončila a aj tí

najvytrvalejší tanečníci sa museli

pobrať domov. Avšak všetci sa uţ

tešíme na tú ďalšiu.

Katka, II. A

exkurzie 11

Zdolali sme kopce Naša geografická exkurzia do Tatier sa

začala v piatok ráno 1.októbra o 7.45

stretávkou vo vestibule ţelezničnej stanice.

Keď sme sa všetci, teda ţiaci III. A, IV. OA

a pani profesorky Onoferová, Mamčaková

a Hreţová dostavili na miesto určenia, vyrazili

sme. Najprv nás čakala zhruba dvojhodinová

cesta vlakom do Popradu, ktorá sa začala tým,

ţe sme sa roztrúsili do všetkých vozňov

(okrem prvej triedy,

odkiaľ nás vykázali).

V Poprade sme mali 5

minút na prestup na

vlak do Starého

Smokovca.

Prirodzene, nestihli

sme to. Tí rýchlejší

z nás stihli ešte zahliadnuť zadnú časť

odchádzajúceho vlaku. A tak naša cesta

pokračovala polhodinovým čakaním na ďalší

spoj. Keď sme sa konečne dostali do

Smokovca, začala sa naša turistická časť

výletu. Ako prvé bol výstup na Bilíkovu chatu

(1255 m.n.m),

ktorý nám mal

trvať 45 minút.

No vedúca

skupina

nadšencov ju

vyšliapala

pribliţne za 25

minút.Nám

ostatným to trvalo trošku dlhšie a po výstupe

sme dúfali, ţe výlet sa končí. Našťastie nestalo

sa tak. Po krátkej prestávke, počas ktorej sme

si povedali, kde sa nachádzame a neprezreli

sme si

panorámu

Tatier,

keďţe nám

ju zakrývala

hmla, sme

pokračovali

ďalej. Smer

Rainerova

chata. Zvoľnili sme tempo, a keďţe tentokrát

trasa viedla po rovinke, mohli sme si dokonale

vychutnať krásy prírody. Do Tatier uţ prišiel

mráz a my sme mohli vidieť mnoho holých

vetvičiek stromov pokrytých námrazou. Po

krátkej prestávke na Rainerovej chate

sme vyrazili na Zamkovského chatu

(1475 m.n.m). Tam nás čakalo

prekvapenie. Sneţilo. Na Chate sme si

urobili poslednú a najdlhšiu prestávku,

počas ktorej sme si mohli zajesť aj niečo

teplého. Rozdelili sme sa na dve skupinky.

Tých, čo uprednostnili teplo chaty a tých,

čo dobrovoľne zostali sedieť vonku.

Počkali sme, kým aj ten posledný z nás dojedol

a dali sme

sa na

zostup.

Cesta späť

nám

ubehla

prekvapivo rýchlo a o štvrtej hodine sme uţ

sedeli vo vlaku domov.

Michaela, III. A

exkurzie 12

Poľsko

Na našej škole nie je ţiadnou

novinkou, ţe sa kaţdý rok konajú rôzne

exkurzie. A tieţ ako kaţdý rok, aj tento sa

konala dvojdňová exkurzia do Poľska. Pod

dozorom pani profesorky Onoferovej,

Ihnatkovej a Matisovej sme preţili dva krásne

a poučné dni.

Vyrazili sme v nedeľu ráno 3. októbra priamo

do koncentračného tábora Oswiecim. Cesta

bola síce

dlhá, avšak

spríjemnená

rozhovormi,

hudbou alebo

u niektorých,

ktorým

vadilo skoré

ranné

vstávanie, aj

spánkom.

Keď sme

konečne

dorazili na

parkovisko,

museli sme ešte čakať na pána sprievodcu,

ktorý po dlhšej dobe dorazil, a tak nám nič

nebránilo pobrať sa na prehliadku tohto miesta.

Celá trvala zhruba štyri hodiny

a síce nás na jej konci boleli

nohy, musím povedať, ţe v nás

zanechala silný záţitok. Celé

to miesto ešte aj v tejto dobe

pripomína a ukazuje strašné

tragédie, ktoré sa tam stali.

Po príchode na

ubytovňu sme si len zloţili

veci, lepšie sa obliekli a išli sa

pozrieť na nočný Krakow. Na

druhý deň ráno po raňajkách sme nasadli do

autobusu a naše potulky Krakowom mohli

pokračovať. Šli sme na hrad Wawel, opäť sme

sa podozvedali nové informácie o histórii

Poľska a Krakowa. Vo zvonici Wawelskej

katedrály sa nám naskytol nádherný pohľad na

panorámu mesta a taktieţ sme v nej videli

hroby mnohých panovníkov a aj hrob bývalého

prezidenta Lecha Kaczynského a jeho

manţelky.

Posledná zastávka v centre a celkovo

v Krakowe bola najstaršia budova univerzity,

ktorá bola síce v rekonštrukcii, ale stihli sme si

vypočuť orloj hrajúci študentskú hymnu –

Gaudeamus Igitur.

Krakow sme opustili a nasledovala naša

posledná zastávka – soľná baňa vo Wieliczke.

Aby sme sa do nej dostali, museli sme zostúpiť

okolo 60 poschodí . Viac ako 100 metrov pod

zemou sme počúvali zaujímavosti o tejto bani,

kochali sa sochami vytvorenými umelcami, ale

aj obyčajnými ľuďmi. Najkrajšia však bola

Kingina kaplnka, o ktorej by nikto nepovedal,

ţe je celá vytesaná do soli.

Po dvoch dňoch cestovania

a poznávania sme sa vrátili domov s novými

vedomosťami a

skúsenosťami. Na koniec

treba len poďakovať pani

profesorkám za trpezlivosť

a peknú organizáciu,

pánom sprievodcom za

poučné informácie

a spoluţiakom za príjemnú

spoločnosť.

Katka, VII. OA

exkurzie 13

Spojili sme príjemné s užitočným

Do Martina sme cestovali 3. novembra

vlakom s prestupom vo Vrútkach. Cesta ubehla

relatívne rýchlo.

Najprv sme sa zastavili v múzeu Martina

Benku, kde sme prezreli jeho apartmán a

nádherné diela. Jedno z jeho diel KRAJINA Z

TERCHOVEJ získalo prestíţnu cenu,

striebornú medailu na svetovej výstave v

Paríţi.

Potom sme navštívili Gymnázium

Viliama Paulínyho Tótha, presnejšie

fyzikálne laboratórium, kde sme uskutočnili

viacero pokusov. Tam nás „potriasla

elektrina“. Na obed sme boli v jedálni, kde

nám

naservírovali chutné jedlo.

Popoludní sme šli na martinský

cintorín, kde sme videli hroby rôznych

známych spisovateľov, napr. J. Kráľa. V. P.

Tótha, M. Haľamovej. Videli sme najstaršiu

budovu Martina, ktorou je rímsko-katolícky

kostol. Pri ňom bol v minulosti cintorín.

Po návšteve cintorína sme sa pobrali do

budovy Matice slovenskej, kde sme si vypočuli

celú jej históriu. Dozvedeli sme sa veľa

zaujímavých vecí.

Po celodennom programe sme mali

voľno, na ktoré sme sa všetci tešili. Kaţdý bol

tam, kde ho oči ťahali, napr. v cukrárni, v

obchodoch s oblečením

alebo aj v reštaurácii...

Pristavili sa pri nás aj

policajti, ktorí sa

pýtali, čo pijeme.

Potom sme šli na vlak

do Košíc. Mne sa

zdalo, ako-keby to bola

kratšia cesta. V

Košiciach nás čakali

rodičia, a to bol koniec

nášho pekného

celodenného výletu.

Ivanka,

III. OB

zo školy 14

Naše akcie

Olympiáda v anglickom

jazyku

(6. 12. 2010)

Olympiáda v nemeckom

jazyku

(6. 12. 2010)

Matematický viacboj

(12. 11. 2010)

Účelové cvičenie

(6. 9. 2010)

Štátna vedecká kniţnica

(11. a 14. 10. 2010)

1. košická Debatiáda

(12. 11. 2010)

zo školy 15

Naše úspechy

Regionálne kolo

First Lego League

(12. 11. 2010)

Medzinárodné Semi

Finále Visegrád 4

First Lego League

(10. 12. 2010)

iBobor

(11. 11. 2010)

Anglická debatná liga,

Košice

(21. 11. 2010)

Obvodné kolo

OSJL

(1. 12. 2010)

zo školy 16

Kto je na našej škole úspešný?

No predsa Vodička! V akej si triede?

Chodím do VI.

OA .

Máš v triede

dobrý kolektív ?

V triede sa to dá

zvládnuť, ale na

sústredeniach je

kolektív lepší.

Ktorý predmet

máš najradšej ?

Matematiku

viem, aj jej rozumiem, takţe asi matematika.

Ktorý predmet veľmi nemusíš ?

Preţijem všetky predmety bez ujmy na zdraví,

ani nemám nejaký, ktorý neznášam.

Ktoré z ocenení je pre teba najvýznamnejšie ?

Najvýznamnejšia je pre mňa zlatá medaila

z Ríma.

Aké boli tvoje pocity v Kazachstane ?

Bol to pekný výlet a boli sme dobrá partia.

Vadilo mi iba to, ţe sme dlho cestovali

a napríklad pozeranie si pamiatok bolo

kratšie ako cesta späť.

Čo robíš vo voľnom čase ?

Vo voľnom čase, samozrejme, ako ostatní

tínedţeri, som na počítači alebo hrám

kartové hry a hrám na keyboarde. .

Máš

súrodencov, ak

áno, majú tieţ

také dobré

výsledky ako ty ?

Áno, mám troch

súrodencov,

z čoho najstarší

má štyri roky, čo

znamená, ţe do

školy nechodia.

Aké jazyky sa učíš ? Idú ti ?

Učím sa, samozrejme, slovenčinu, anglinu

a vybral som si neminu. Dá sa to zvládnuť, ale

ja na jazyky nie som.

Barbara, Zuzka, III. OB

zaujímavosti 17

Chanuka Niektorí z vás toto slovo moţno uţ

počuli. Niektorí moţno vedia aj čo znamená.

A tí ostatní o ňom nemajú ani tušenia.

Chanuka je sviatok, ktorý sa oslavuje

v mnohých krajinách sveta, a preto by sme

o ňom mali aspoň niečo vedieť.

Je to spomienka na víťazstvo Makabejcov a na

znovuzasvätenie ţidovského chrámu v

Jeruzaleme pred vyše 2000 rokmi. Spolu

s touto udalosťou sa spája aj zázrak. Hovorí

sa, ţe keď ľudia prišli do chrámu, vyčistili a

zapálili večné svetlo, zistili, ţe majú olej len na

jeden deň, pričom najkratší čas na vyrobenie

nového oleja bol osem dní. Legenda hovorí, ţe

sa

stal zázrak a malé mnoţstvo oleja vydrţalo

celých osem dní. Ako spomienka na tieto

udalosti v ţidovských domácnostiach

i synagógach sa počas ôsmich dní kaţdý večer

zapáli jedna sviečka na chanukiji. K tradíciám

chanuky patria aj tradičné jedlá ako zemiakové

placky a šišky.

Dátumy oslavy Chanuky v najbliţších

rokoch :

Chanuka sa začína 25. dňa v ţidovskom

mesiaci kislev a trvá osem dní. Tento kalendár

je však lunárno-solárny, preto oslava chanuky

pripadá kaţdý rok na iné dni. A aj keď dátum

sviatku niekedy pripadá na kresťanské

Vianoce, nie je medzi nimi ţiadna náboţenská

súvislosť. Sviatok sa začína v prvý deň pred

západom Slnka. Končí sa v posledný deň po

západe Slnka.

5771: 1. – 9. december 2010

5772: 20. – 28. december 2011

5773: 8. – 16. december 2012

5774: 27. – 5. december 2013

5775: 16. – 24. december 2014

5776: 6. – 14. december 2015

Zdroje informácií : wikipedia.sk

Spracovala: Michaela, III. A

Hot dog Známy americký výraz, ktorým

zvykneme označovať párok v roţku. Koľkí

z vás sa ale niekedy zamysleli, prečo má toto

obľúbené rýchle jedlo

taký zvláštny názov?

(HOT DOG – horúci pes).

K vzniku tohto názvu aj

jedla samotného sa viaţe

viacero legiend. Jedna

z nich hovorí, ţe Hot

dogy, pôvodne nazývané

viener frankfurer,

dachshund, red hot a podobne, boli s

najväčšou pravdepodobnosťou privezené do

Ameriky skupinou nemeckých imigrantov z

Frankfurtu okolo roku

1860.

Podľa tejto legendy dlhý,

slabo zahnutý tvar

údeniny pripomínal

jednému frankfurtskému

mäsiarovi podobu jeho

jazvečíka,

zaujímavosti 18

tak vraj vznikol dlho pouţívaný názov pre túto

údeninu „Dachshund“. Tento názov sa mu vraj

zachoval aţ do roku 1901. Vtedy jedného

chladného dňa na baseballovom zápase si Harry

Mozley, muţ, ktorý mal licenciu na predaj

občerstvenia, všimol, ţe jedlo nejde dostatočne na

odbyt. Napadlo mu, ţe by fanúšikovia určite

ocenili niečo teplé. Tak nakúpil niekoľko údenín

zvaných dachshund, ohrial ich a vloţil ich do

podlhovastých ţemieľ. Túto novinku ochutnal aj

známi karikaturista Ted Dorgan, ktrorý na druhý

deň uverejnil v novinách tohto horúceho jazvečíka

v ţemli. Nebol si ale istý ako sa dachshund

správne píše, a preto nazval túto karikatúru

jednoducho „Hot dog" . Táto historická udalosť

však nebola nikdy potvrdená.

Iná moţno menej známa teória hovorí, ţe hot

dogy sa začali podávať prvýkrát uţ na svetovej

výstave v Chicagu roku 1893.

Iná teória tvrdí, ţe to bolo na obchodnej výstave

v St.Luis v Louisiane roku 1904. Horúce údeniny

na výstavách vtedy išli veľmi dobre na odbyt, no

mnoho zákazníkov sa sťaţovalo na to, ţe hot dogy

sú príliš horúce, aby ich mohli drţať v ruke. Pán

Feuchtwanger, ktorý tieto údeniny predával, preto

zákazníkom dával biele rukavice, v ktorých mali

tieto údeniny drţať. Nápad to bol dobrý, no

Feuctwanger prichádzal o mnoho rukavíc, pretoţe

si ich zákazníci nechávali. A tak vymyslel lepšie

riešenie. Začal údeniny predávať v podlhovastých

ţemliach.

Michaela, III. A

Harry Potter a Dary smrti: časť prvá

Hermiona opúšťa rodičov, Ron stojí pred

Brlohom a hľadí na temnú oblohu a Harry

pozoruje, ako jediná rodina, ktorú do svojich

jedenástin poznal – Dursleyovci, odchádzajú a

nechávajú ho samého. Kaţdý z nich je sám, no

napriek tomu majú jeden druhého.

Pre tých, ktorí s Harrym vyrastali, v jedenástich

rokoch s ním prvýkrát vstúpili do magického

sveta, zachránili Kameň mudrcov, porazili

baziliska, oslobodili jeho krstného otca, boli

svedkami znovuzrodenia Lorda Voldemorta,

bojovali proti Smrťoţrútom na Ministerstve

mágie a videli smrť Albusa

Dumbledora, bude tento film od

začiatku pripadať strašný. Nie

však z hľadiska kvality. Uţ vo

chvíli, keď zradca Snape

vstupuje do Malfoyovského

sídla, aby podal svojmu pánovi

hlásenie o situácii, si človek

uvedomí, ţe ten krásny, čarovný,

farebný svet, ktorý ho v prvom filme tak očaril, je

preč. Nahradil ho smútok a strach.

Reţirérovi Davidovi Yatesovi sa tentoraz podaril

husárky kúsok. V predchádzajúcich filmoch

nemal šťastie na scenár – obe knihy boli príliš

dlhé na to, aby sa dali vtesnať do dva a pol

hodinového filmu – päťka bola len akousi

mozaikou scén, ktoré nedávali zmysel a v šestke

chýbala akákoľvek temnota, ktorá po Siriusovej

smrti v Harryho duši nastala.

Tu však Yates dostal do ruky scenár, ktorý je

nielenţe bravúrny (má ho na svedomí Steve

Kloves – autor

všetkých dielov okrem

piateho), no nesie aj

všetky znaky frustrácie

a zla, ktoré sú také

príznačné pre celú

siedmu knihu. Je tak

veľmi podobný

zaujímavosti predlohe, ţe niektorí si ani nevšimnú rozdiely, no

napriek tomu si zachováva svoju vynaliezavosť a

dáva priestor na reţisérovu sebarealizáciu.

Miestami film dokonca pripomína fašistické

Nemecko – Voldemort predstavuje Hitlera,

Smrťoţrúti SSákov a poloviční čarodejníci a

„humusáci“ (v tomto prípade aj Hermiona) Ţidov.

Bezpochyby chcela autorka kniţnej predlohy

poukázať na omyly minulosti a vytýčiť pravé

hodnoty, ako sú statočnosť, priateľstvo aj láska.

Nieţeby ich v predchádzajúcich dieloch

dostatočne nezdôrazňovala, no v tomto diele je to

ešte príznačnejšie. A film si z knihy berie všetko

podstatné a skladá ho do takého prekrásneho

celku, ţe človek má občas pocit, akoby sa pozeral

na dokonalé umelecké dielo. Hudba je magická,

no temná, strih sviţný, výprava nádherná a

atmosféra, no... depresívna =).

Aby sme však neostali len pri smutnej stránke

filmu, je tu aj zopár scén, ktoré človeka nesmierne

pobavia. Osobne vytyčujem Siedmich Potterov,

kde sa tvorcovia špeciálnych efektov nádherne

pohrali s premenou Fleur, Hermiony a ostatných

na Harryho a samotný Daniel Radcliffe tu podáva

najlepší výkon svojej kariéry. Je nesmierne vtipný

a vo svojej nevinnosti krásny. Nezaostáva však

ani vo váţnych scénach. Ťaţobu hereckých

výkonov mu však pomáhajú niesť

19

Rupert Grint (Ron), ktorý sa uţ od malička javil

ako obrovský talent a z hlavnej trojice bol vţdy

ten najlepší; a Emma Watson, ktorá zrejme

potrebovala konečne dostať dostatok priestoru na

to, aby si uvedomila, ţe hranie nespočíva len v

dvíhaní obočia, a podala mrazivý, dychvyráţajúci

výkon, ktorým si na seba upútala všetku

pozornosť. Je veľká škoda, ţe ďalšie postavy, ako

napríklad Draco Malfoy (Tom Felton), Severus

Snape (Alan Rickman), Lucius Malfoy (Jason

Issacs) či Bellatrix Lestrangeová (Helena Bonham

Carter) nedostávajú viac priestoru, pretoţe za tých

pár minút na plátne dokázali vydať zo seba

neskutočné výkony. Scéna mučenia Hermiony

Bellou dokonca patrí k vrcholným scénam filmu.

A čo dodať na záver? Myslím si, ţe nielen ja

povaţujem Harryho Pottera a Dary smrti: časť

prvú za najlepší filmový diel (prvé dva sa

nerátajú, tie boli kinematografický zázrak).

Uchovali si temnú, no nádhernú atmosféru knihy a

pridali vynikajúce herecké výkony a mrazivé

scény plné emócií. Ak si človek zráta, čo všetko s

Harrym zaţil, bude mu pripadať tento diel ako

začiatok konca. A naozaj aj je. A nám neostáva

nič iné, len sa tešiť na posledný diel Harry Potter a

Dary smrti: časť druhá, a zároveň aj smútiť,

pretoţe bude posledný =(. Uţite si film =).

Marika

vlastná tvorba 20

Sny nepoznajú prekážky

„Myslela som si, ţe neviem, čo je

ţivot. Mýlila som sa. To ţivot nevie, kto som

ja.“

Volám sa Silvia, mám šestnásť rokov a uţ

druhý rok navštevujem Gymnázium na

Alejovej 1 v Košiciach. Narodila som sa

s nevyvinutou ľavou končatinou a pred troma

rokmi mi bola diagnostikovaná úzkostná

porucha a porucha spánku.

Prečo som sa rozhodla dať sa na túto

cestu a napísať vám? Moţno preto, ţe ešte

stále mám v sebe iskričku nádeje, ţe sa vo

svete nájdu ľudia, ktorí budú ochotní pomôcť

takým, ako som ja. Ţe nekývnu rukou nad

ťaţkým osudom, ktorý mi bol daný zhora.

Stále dúfam, ţe sú na svete ľudia so srdcom

anjela.

Som obyčajné dievča s beţnými

problémami dospievajúcich dievčat a so

záľubami, ktorým sa naplno venujem. Na prvý

pohľad by nikto nepovedal, ţe moju dušu

a srdce trápi nepriazeň krutého osudu. Avšak je

to oveľa komplikovanejšie. Od narodenia sa

stretávam s bezcitnými pohľadmi ľudí okolo

mňa.

Keď prechádzam po ulici, cítim sa ako

snehová vločka v daţdi. Pohľady ľudí sú

upriamené na mňa a navzájom si šepkajú:

„Pozri, ona nemá ruku.“ Ešte pred rokom by

som zaliezla na najbliţšie verejné záchody

a moje oči by sa zaliali slzami. Dnes je všetko

iné. Za posledný rok som spoznala veľmi veľa

nových ľudí a prekvapilo ma, ţe to môţe byť

také rozdielne. Mnoho ľudí, ktorí ma spoznali

lepšie, mi ukázali, ţe nezáleţí na názore ľudí,

ktorí ma posudzujú na prvý pohľad. Vravia mi:

„Vôbec si neuvedomujem, ţe si iná ako my.

Cítim sa pri tebe príjemne, a to je dôleţitejšie.“

Je jasné, ţe tie ostatné pohľady sa z môjho

ţivota nikdy nevytratia a vţdy sa budem

musieť snaţiť ignorovať to. Vţdy bolo, je

a bude to ťaţké, ale len ten, čo dokáţe ţivot

vziať do vlastných rúk, je naozaj hrdinom.

Moţno by som to zvládala omnoho

jednoduchšie, keby tie rany prichádzali len od

cudzích ľudí. Najväčšou ranou v mojom ţivote

totiţ bolo, keď sa ma môj otec vzdal ako

nejakého poškodeného nábytku, ktorý patrí na

smetisko. Zobral sa a odišiel. Odišiel bez toho,

aby pochopil, ţe ho potrebujem. Neobzrel sa,

aby nevidel, ako upadám do hlbokej tmy.

Nechcel vidieť, ţe mi ublíţil a ja som sa

nemohla ani brániť. Stále mi v hlave

odznievajú slová: „Nikdy nič nedokáţeš.“ Boli

to slová môjho vlastného otca. A to ma ranilo

najviac. To, ţe človek, v ktorom by som mala

mať vzor, mi z hrude vytrhol srdce a hodil ho

na kraj cesty. Vzal mi veľmi veľa a na malú

chvíľku som si myslela, ţe aj dôveru v samu

seba.

Lenţe ďalším veľkým prekvapením

v mojom ţivote bolo, koľko ľudí sa za mňa

postavilo. Nezáleţalo im na tom, či mám,

alebo nemám ruku. Potrebovala som pomoc

a oni stáli vedľa mňa. Drţali ma za ruku

a verili, ţe to zvládnem. Nevzdala som sa

a dnes viem, ţe môj otec je len úbohá nula,

ktorá sa zbavila záťaţe a beţala v ústrety

ľahšiemu ţivotu. Často sa mi z pamäti

vynárajú slová jednej z mojich najlepších

kamarátok, ktorá ma objala a povedala: „Je mi

jedno, ţe nemáš ruku. Vţdy mi budeš, ako

sestra a vţdy ťa budem nadovšetko ľúbiť.“

Takýchto ľudí je v mojom ţivote niekoľko.

Moţno nie som populárna, moţno nie som

stredobodom pozornosti, ale jedno viem: Som

úprimná a nehrám sa na niekoho, kým nie som.

Keď sa zdalo, ţe v mojom ţivote bolo

najväčšie nešťastie to, ako som sa narodila,

prišlo ďalšie. Pred troma rokmi, ako som uţ

vyššie spomínala, mi diagnostikovali úzkostnú

poruchu a poruchu spánku. Mala som „šťastie“

na takú doktorku, ktorá celú moju chorobu

dávala za vinu mne. Nemusím ani

zdôrazňovať, ţe som sa vďaka tomu cítila ešte

horšie. Stále som sa pýtala: „Čo som spravila?

Prečo ja?“ Poslala ma na „liečenie“, ktoré mi

malo pomôcť. Tvrdila, ţe je tam lepšie ako

v tábore, ţe tam budem mať bazén, saunu,

naplnený program a starostlivosť toho

vlastná tvorba

najlepšieho personálu.

Moţno uţ tušíte, ţe opak bol pravdou.

Keď som tam prišla, uţ môj prvý dojem bol

viac ako hrozný. Polovicu vecí, ktoré som si

priniesla, mi vzali a poslali ich späť domov

s mojimi rodičmi. Vzali ma na oddelenie

a posadili ma pred televízor. Bola som

v novom prostredí, cítila som sa sama, mala

som strach, a tak som dostala jeden zo svojich

záchvatov. Zdravotné sestry sa usmievali

a krútili hlavami. Jediné, čo si ešte z toho dňa

pamätám, je, ţe mi dali lieky a nechali ma

samu v izbe. Celý môj pobyt tam bol len

o obviňovaní z toho, ţe si vymýšľam a nič mi

nie je. Keď po troch najhorších týţdňoch

môjho ţivota rodičia prišli a vzali ma domov,

navštívila som súkromnú psychiatričku, ktorá

uznala, ţe som naozaj chorá. Liečim sa u nej

dodnes a dovolím si tvrdiť, ţe je mojím

vzorom.

Keď sa tak spätne pozerám na celý

priebeh môjho ţivota, najsilnejšou osobou je

pre mňa moja mamina. Celý ţivot stojí pri mne

a má obrovskú silu, keď vidí ako sa trápim.

Nepadne a neskloní hlavu, drţí ju vzpriamenú.

Uţ len kvôli mne.

V mojom ţivote bol ešte jeden človek,

ktorý mi ukázal, ţe stojí za to byť silná. Určitú

dobu som hrávala stolný tenis so zdravotne

postihnutými a mala som spoluhráča, ktorý

nemal obidve ruky. Bolo to pre mňa niečo

úţasné, keď som ho videla sadnúť do auta

a odšoférovať hoc i diaľku z Košíc do

Ruţomberka. Mala som tú česť stretnúť sa aj

s jeho snúbenicou. Je to jedno úţasné dievča,

ktoré sa nikdy nepozeralo na to, ako jej

snúbenec vyzerá. Hľadela do jeho vnútra

a ľúbila ho takého, aký je. A to mi dalo silu

bojovať ďalej.

A aj keď bol môj osud taký, aký bol,

som šťastná, ţe som, kto som. Nikdy by som

nechcela prísť o ľudí, ktorých mám pri sebe.

Vţdy som bola typ človeka, ktorý rád

pomôţe, vypočuje, poradí. Mnoho ľudí sa na

mňa dodnes obracia s nádejou, ţe som tu pre

21

nich. Často počujem od ľudí, ţe by som sa

mala viac zaujímať o seba ako o ostatných. Ţe

mi nadovšetko záleţí na tom, aby boli ostatní

šťastní a na svoje šťastie zabúdam. Vravím si

totiţ: „Ak nemôţem pomôcť sebe, tak prečo

nie aspoň ostatným?“ Aj mne veľmi veľa ľudí

pomáha a ja chcem tú pomoc posielať ďalej.

Myslím si, ţe je veľmi dôleţité, aby si ľudia vo

svete navzájom pomáhali. Aj na úkor

vlastného šťastia. Moţno nie som práve

najkomunikatívnejší človek, ale niekedy sa dá

pomôcť i tým, ţe sa za niekoho postavíme

a stojíme pri ňom aţ od konca. Ţe zdvihneme

telefón hoc i o polnoci a sme ochotní vypočuť

niekoho. Nevravím, ţe som dokonalá, nikto

z nás nie je, ale ţivot ma naučil, ţe pomoc

potrebujú aj ľudia, ktorí vyzerajú navonok

šťastne. Kaţdý z nás má v sebe osobné citové

rozbroje, ktoré sám zvládnuť nedokáţe. A mňa

samu robí šťastnou takýmto ľuďom pomáhať.

Na úkor čohokoľvek.

Mám za sebou ešte len šestnásť rokov

ţivota a nestihla som toho veľa dosiahnuť, ale

niečo predsa len. Pre mňa moţno

najdôleţitejším víťazstvom bolo, ţe som bola

schopná dospieť uţ v tomto veku. Za to jediné

sa môţem poďakovať ľuďom, ktorí ma

odvrhli, poníţili alebo mnou opovrhovali. Je

pre mňa veľmi dôleţité, ţe som sa mohla

otočiť, usmiať a kráčať ďalej. Dali mi chuť

v ţivote niečo dosiahnuť a ukázať, ţe nie som

len chudera.

Ďalšie, čo mi ukázalo cestu bolo

víťazstvo v literárnej súťaţi „Európa v škole“.

Vyhrala som prvé miesto, na ktoré som dodnes

veľmi pyšná. Písanie poviedok a básní je pre

mňa vykúpením. Keď sa môţem vyspovedať

papieru, je to očista mojej duše. Vďačím

kaţdému jednému slovu, ktoré zo seba

dostanem. Je to ako liek. Niekoho lieči hudba,

niekoho zvieratá, iných zasa rôzne terapie,

no mňa toto. A zistenie, ţe som v tom moţno

i celkom dobrá, bolo pre mňa veľmi príjemné.

Robiť v ţivote niečo, čo vás ešte aj baví, je

naozaj to najkrajšie.

Ďalšou, pre mňa dôleţitou udalosťou

v ţivote, bolo prijatie na gymnázium. Vţdy

vlastná tvorba

som túţila sa tam dostať a podarilo sa mi to. Je

síce pravda, ţe to nebolo také, ako som

očakávala. Sklamalo ma veľmi veľa vecí. Ani

neviem, kde by som začala. Na základnej škole

boli okolo mňa ľudia, ktorí ma mali radi. Keď

som ráno vstávala do školy, tešila som sa, ţe

zas strávim deň s úţasným kolektívom, do

ktorého som plnohodnotne patrila. Rozumela

som si s nimi a boli pre mňa mojou druhou

rodinou.

Sklamaním pre mňa bolo, keď som

prišla na strednú školu a všetko sa zmenilo.

Ráno cítim obrovský odpor k tomu, ţe sa tam

mám vrátiť. Nie je to tým, ţe sa nerada učím

alebo ţe ma to nebaví. Je to tým, ţe sa tam

cítim veľmi osamelo a zbytočne. Je to ťaţké

sedieť sedem hodín v škole a sem-tam

prehodiť s niekým slovo. Občas mi je veľmi

smutno za starými spoluţiakmi, aj keď som si

na základnej vravela, ţe uţ odtiaľ chcem

vypadnúť. Verím len, ţe sa to za tie ďalšie tri

roky zmení. Rada by som v budúcnosti

o strednej škole vravela ako o najkrajšom

období vo svojom ţivote. Tak ako väčšina.

Na záver by som moţno ešte napísala,

po čom vlastne túţim. V deň, keď môj otec

odišiel, som si povedala, ţe nikdy nedovolím,

aby sa jeho slová naplnili. Povedala som si, ţe

v ţivote toho dosiahnem veľa. V prvom rade

však nikdy nedovolím, aby moje deti trpeli

rovnako ako ja. V druhom rade je mojím snom

vyštudovať medicínu alebo psychológiu a stať

22

sa psychiatričkou alebo psychologičkou. Má to

veľmi jednoduchý dôvod. V ţivote chcem

veľmi pomáhať deťom ako ja. Chcem aby vo

mne videli bútľavú vŕbu, o ktorú sa môţu

oprieť, keď potrebujú pomoc. Tak, ako sa

môţem oprieť ja o svoju psychiatričku.

Deťom, ktoré trpia strachom a beznádejou,

nechápavosťou okolia, opovrhnutiami

a nespravodlivosťou, chcem ukázať novú

cestu. Cestu ku šťastiu. Cestu k lepšiemu

ţivotu. Chcem im ukázať, ţe ak budú bojovať,

vţdy nájdu to, čo hľadali. Nikdy nezabudnem

na slová mojej drahej pani doktorky: „Ak

vnesieš do tmavej miestnosti kúsoček

svetielka, napríklad plameň sviečky, osvetlíš

ním celú miestnosť. Ale nikdy, to si pamätaj,

nikdy nezahltíš osvetlenú miestnosť tmou

kúsočkom tmy, napríklad škatuľou, v ktorej je

tma.“ Podobné rady do ţivota chcem

odovzdávať ďalej. Chcem pomáhať. Chcem

ľuďom ukázať, ţe aj zo ţivota, ako mám ja, sa

dá vyťaţiť maximum. No a v treťom rade je

mojím obrovským snom stať sa spisovateľkou.

Ako som uţ spomínala, je to pre mňa to

najúţasnejšie. Dať na papier všetko, čo cítim.

A ak si to niekto prečíta a vezme si z toho

ponaučenie alebo radu do ţivota, tak ako ja

z kníh, ktoré čítam, to moju radosť ešte

zdvojnásobí.

Tak myslím, ţe to je všetko, čo som

chcela napísať. Moţno by som ešte rada

nakoniec pridala svoje osobné motto, ktorým

sa v ţivote veľmi rada riadim. „Neľutujte ma.

Ľútosť je len druh odvrhnutia.“

Silvia, II. A

Sny nepoznajú prekážky Volám sa Timea a uţ on narodenia

bojujem s ťaţkou diagnózou. Celé sa to začalo

pred šestnástimi rokmi na Valentína. Aj keď

som sa mala narodiť o dva mesiace neskôr, asi

to tak malo byť.

Mám detskú mozgovú obrnu -

spastická triparéza. V deň narodenia som

váţila iba 1,5 kg. Niekoľko mesiacov som

strávila v inkubátore. Tam sa mi postupne

zvýšila hmotnosť a mohla som ísť konečne

domov spoznať moju rodinu. No vtedy ešte

nikto z nás ani len netušil, ţe môj boj sa ešte

vlastná tvorba

len začína. Nasledovalo mnoho lekárskych

vyšetrení a prehliadok. Lekári mi nedávali

veľkú šancu. Tvrdili, ţe budem na invalidnom

vozíku a ţe nikdy nebudem chodiť.

Dnes však chodím pomocou

francúzskych barlí alebo za pomoci druhej

osoby. Hoci tomu predchádzalo veľa námahy,

kriku a sĺz, ale aj odvahy, sily a trpezlivosti.

Dnes som šťastná, ţe som toto všetko

podstúpila. Predchádzali tomu rôzne náročné,

často aj bolestivé cvičenia a operácie, aj vďaka

ktorým dnes chodím. Ako malá som sa tejto

námahe vzpierala, pretoţe som ešte nevedela,

čo je pre mňa dobré. Vtedy mi najviac pomohli

moji rodičia, ktorí mi ukázali, ţe toto moje

trápenie je pre mňa uţitočné. Vďaka nim som

pochopila, ţe ak chcem v ţivote niečo dokázať,

musím tvrdo pracovať. Dnes uţ však viem, ţe

len vďaka tvrdej rehabilitácii môţem ţiť

plnohodnotný ţivot.

No sú aj takí ľudia, ktorí si vybrali tú

ľahšiu cestu. Mám veľa kamarátov s podobnou

diagnózou, no nie kaţdý sa k tomu stavia

rovnako. Niektorí to hneď na úvod vzdajú, no

iní však bojujú dodnes. Nie je to jednoduché,

ale verte mi, ţe to stojí zato. Je to naozaj

neopísateľný pocit, keď vám zdravý človek

povie, ţe ste pre neho motiváciou a ţe vo vás

vidí príklad ako ţiť, a ako sa vyrovnávať so

situáciami, ktoré nám prináša ţivot. Nerobím

to zámerne, nedávam im rady ako ţiť,

nepoučujem ich. Len ich jednoducho

vypočujem a usmejem sa.

Mám naozaj veľa priateľov, ktorí mi

neustále dokazujú, aká som pre nich dôleţitá.

Častokrát mi hovoria, ţe som pre nich naozaj

veľká psychická podpora a ţe im vţdy viem

ukázať aj na tých najpochmúrnejších veciach

niečo pozitívne. Hovoria, ţe keď sú so mnou,

hneď im je lepšie a hneď im vyčarím úsmev na

tvári. Robí mi to naozaj veľkú radosť, pretoţe

sú pre mňa veľkou oporou a kaţdý deň mi

nezištne podávajú pomocnú ruku. Ja som tu

pre nich, oni sú tu pre mňa. Som veľmi rada,

ţe ma berú ako rovnocennú, ţe sa im môţem

aspoň takto odvďačiť. Aj tento prístup je pre

23

mňa odmenou za kaţdú námahu a obetu, ktorú

som musela a ešte budem musieť podstúpiť.

Kaţdý maličký pokrok a úspech je pre mňa

motiváciu, ako sa zlepšovať a posúvať sa po

svojej cestičke ţivotom ďalej. A veľakrát je to

vďaka nim.

Som ţiačkou prvého ročníka

gymnázia a so svojimi výsledkami som zatiaľ

veľmi spokojná. Avšak aj tam mi moja

diagnóza niektoré veci sťaţuje. Základná

škola, ktorú som deväť rokov navštevovala,

bola bezbariérová. Bol tam k dispozícii výťah

a osobní asistenti. Celá škola bola

prispôsobená aj vozičkárom. Preto sa tam

môţu vzdelávať deti s rôznym zdravotným

hendikepom. Ale čo ďalej? Presne túto otázku

som si kládla pred rokom, keď som vyplňovala

prihlášku na strednú školu. Po dlhom hľadaní

sa nám podarilo nájsť školu, ktorá aspoň trošku

vyhovuje mojim poţiadavkám. Na výťah

a osobných asistentov môţem zabudnúť, ale

stretla som sa tu s naozaj vynikajúcim

ľudským prístupom. Hoci musím v škole

kaţdý deň prekonávať veľa prekáţok, vďaka

mojim spoluţiakom, ktorí mi neustále

pomáhajú, a profesorom, ktorí sa mi svojím

prístupom snaţia pomôcť, sa mi to darí. Dnes

môţem povedať, ţe som rada, ţe som si

vybrala práve toto gymnázium. Snaţím sa pre

najlepšie výsledky urobiť čo najviac.

Vzdelanie je pre mňa skutočne

dôleţité, pretoţe chcem v ţivote toho ešte veľa

dokázať a bez adekvátneho vzdelania by sa mi

to určite nepodarilo. Chcem sebe aj spoločnosti

dokázať, ţe aj hendikepovaný človek sa môţe

plnohodnotne začleniť do spoločnosti a ţiť

ţivot na úrovni.

Preto chcem v budúcnosti úspešne

zmaturovať a dostať sa na vysokú školu. No

uvedomujem si, ţe aj tam na mňa budú číhať

ešte väčšie prekáţky. Ale ja viem, ţe ich

prekonám, pretoţe si chcem splniť moje sny.

Jedným z mojich snov je vyštudovať právo

a dostať sa moţno aj do politiky. Asi to znie aţ

neuveriteľne, ţe človek ako ja rúbe aţ takto

vysoko, ale prečo nie? Prečo by mal mať

človek malé sny? Veď snom sa medze

vlastná tvorba

nekladú. Chcem pomáhať ľudom, pretoţe

ľudia celý ţivot pomáhajú mne. Naozaj sa

naplno venujem škole, veď dostať sa na

právnickú fakultu nie je jednoduché. Chcela by

som študovať v zahraničí, pretoţe si myslím,

ţe tam budú pre moje štúdium lepšie

podmienky a menej bariér. Tieţ ma veľmi

bavia jazyky. Deväť rokov sa venujem

angličtine a teraz som sa začala učiť

francúzštinu. Odchod do zahraničia by mi

pomohol rozvíjať sa aj v tomto smere.

Kaţdú voľnú chvíľu venujem knihe.

Čítať by som dokázala od rána do večera. Preto

by som sa v budúcnosti chcela venovať aj

štúdiu literatúry. Keď čítam dobrú knihu, som

akoby v inom svete. Mám pocit, akoby som aj

ja bola jedna z hlavných hrdiniek z mojich

kníh a ţe aj môj ţivot je ako jedna veľká

kniha. Aj v mojej knihe sa nachádzajú

okamihy šťastné, smutné a nečakané ako

v kaţdom inom ţivote. Preto si myslím, ţe môj

ţivot sa od ostaných veľmi nelíši. Teda skoro

vôbec. Nepôjdem si zabehať s kamarátmi, no

môţem ísť s nimi popoludní na kávičku.

24

Nepôjdem s nimi lyţovať, ale budem sa pod

svahom tešiť, ako im to úţasne ide. Nebudem

s nimi zdolávať hory, ale prechádzkou v parku

nepohrdnem. Áno, viac športov robiť nikdy

nebudem. Ale budem sa môcť smiať ako oni,

cítiť ako oni a milovať ako oni. A to mi úplne

stačí. A toto je presne môj sen, ktorý sa

kaţdým dňom viac a viac napĺňa.

Budem kráčať za svojimi snami,

neustále sa zlepšovať a hlavne sa nevzdávať.

Nevzdávať sa, pretoţe vţdy tu budú nové ciele

a výzvy, ktoré treba prekonávať. Chcem aj

naďalej byť pre ľudí príkladom vytrvalosti,

odvahy a chcem im stále dokazovať, ţe ţivot je

krásny, aj keď to mnoho- krát tak nevyzerá.

Nikdy sa nevzdám. Stratené je len to, čoho sa

vzdáme. Preto sa nikdy netreba vzdávať, treba

bojovať za to, čo chceme, pretoţe len tak sa

naše sny stanú skutočnosťou.

Ľudia si častokrát mýlia skutočné

ţivotné hodnoty. Vedia moralizovať

a rozčuľovať sa nad vecami, ktoré v ţivote

naozaj nie sú podstatné. Svoj ţivot premrhajú

riešením problémov, ktoré v skutočnosti ani

nie sú problémami. Ja takúto chybu neurobím.

Pre mňa je dôleţité to, ţe moja rodina je

šťastná a zdravá, to ma dobíja pozitívnou

energiou.

Timea, I. A

To som ja

Volám sa Ivana, kamarátky ma volajú

Ivka. Pochádzam z Košíc, presnejšie zo

sídliska Ťahanovce.

Keď nám pani profesorka zadala úlohu

- autocharakteristika, tak som si povedala :

„No super, aspoň si nemusím nikoho vyberať.“

Ale čo čert nechcel, prichádzam na to, ţe to nie

je taká malina, ako som si myslela.

Na 12 rokov mám vyššiu, plnoštíhlu

postavu. Tvár mám okrúhlu, ruţovkastú a na

nej mám oči farby mora, nos malý a tupý,

pripomína gombičku. Mäkké a plné pery s

ruţovkastým odtieňom. Tvár mi prekrývajú

rovné blond vlasy, hladké ako zamat.

Pri pohľade na niekoho nie som

zamračená, ale tvár mám veselú. S

kamarátkami sa rozprávam potichu, lebo tak sa

cítim príjemne. Vţdy ma kaţdý predbehne,

chodím pomaly.

Snaţím sa čo najviac pomôcť všetkým

okolo, ale niekedy aj oni mne.

Nakupujem rada, hlavne vtedy, keď to

niekomu darujem.

vlastná tvorba

Usilovná, nápomocná, ale niekedy aj lenivá a

tvrdohlavá, to som celá ja.

Rada chodím von, ak so mnou idú moje

kamarátky. Starať sa o deti, to je moje, ale na

gitaru nič nemá. Počúvam hudbu, najradšej

mám Elán.

Vo voľnom čase si maľujem.

Kaţdý má dobré i zlé vlastnosti. Veď

nemôţu byť všetci rovnakí.

Keby boli všetci rovnakí, tak by bol svet

nudný.

Chcela by som sa v budúcnosti zbaviť

lenivosti a tvrdohlavosti.

Ivanka, III.

To som ja Volám sa Veronika a som rodená Košičanka.

Som stredne vysoká osôbka štíhlej

postavy. Mám sladkých 13 rokov. Moja tvár je

svetlohnedej farby. Oči sťa horká čokoláda

lemuje široké obočie takmer čiernej farby. Môj

priamy pohľad svedčí, ţe hovorím, čo si

myslím.

Malý gombičkový nos sa nachádza

tesne nad pekne tvarovanými mäkkými

ruţovými perami. Kontúry tváre dotvárajú

moje dlhé vlnisté vlasy farby gaštanov.

Charakterizuje ma prenikavý hlas, ktorý sa

kombinuje s rýchlosťou mojej reči.

Svojou rýchlou chôdzou presviedčam ľudí

o tom, ţe som akčný človek. Mám sebavedomé

správanie, ostrý jazyk a horúcu krv, aj keď

som citlivý človek.

Najväčším mojím koníčkom je basketbal.

Mojím miláčikom je zajačik Bertik, o ktorého

sa denne starám, hrám sa s ním a trénujem ho.

25

Milujem zvieratá a svojich priateľov. Pre nich

som ochotná obetovať svoj čas i pohodlie.

Napr. keď sa stratil psík môjmu

kamarátovi, vybehla som von z domu

a hľadala som ho, kričala som a obišla som

celé okolie niekoľko ráz. Nakoniec som ho

našla. Veľmi som sa potešila, zavolala som

kamarátovi, aby som mu oznámila radostnú

správu a on si prišiel psíka vyzdvihnúť.

Mám dobré i zlé vlastnosti a som taká, aká

som.

V budúcnosti mám ešte čo zlepšovať,

ale dúfam, ţe ma moje vlastnosti privedú do

vytúţeného cieľa. Mať prácu, ktorá ma baví

a dobrých ľudí okolo seba.

Veronika, III. OB

Prefíkaný ježko

Havran na jabloni býva,

z nej sa dolu pyšne díva.

A hľa! Jeţko vyliezol z chýţi,

uţ sa k nemu pomaličky blíţi.

Hej, havran, ako môţeš bývať

na takej starej jabloni?

Choď si iný dom nájsť,

ja budem na stráţi.

Zatiaľ, čo havran hľadal nový strom,

jeţko mu vykradol celý dom,

aj jabĺčka, čo mal v ňom.

Deň sa pomaličky krátil,

tak sa havran domov vrátil.

No keď domov prišiel späť,

na jabloni nemal jabĺčok ani päť.

A tak havran pochopil,

ţe čo má, s tým má byť spokojný.

Viktória, I. OA

na pobavenie 26

Pripravili sme pre vás niečo na pobavenie. Tí

najšikovnejší (prví traja) po vylúštení sudoku

môţu získať sladkú odmenu.

Stačí, ak vyplnené políčka (so správnymi

číslami) donesiete p.p. Duffekovej.

www.websudoku.com Učiteľ: Aká ste trieda?

Ţiaci: Sexta

Učiteľ: Kvarta?

Ţiaci (hlasnejšie): Sexta

Učiteľ: Kvinta?

Ţiaci (ešte hlasnejšie): SEXTA!

Učiteľ: Kvarta nie ste, tých poznám.

Učiteľ: Hej vy štyria, koľkí tu ste?

Učiteľka : Ľudo, zavolaj mi Paľa .

Paľo: Pani učiteľka, ja som Paľo .

Učiteľka: Dobre Ľudo, zavolaj mi Paľa.

Učiteľ: Písomka bude na 100% v piatok. Alebo

zajtra.

Učiteľka: Človek má štyri nohy, aj tak sa

potkne.

Učiteľ: No ja som skákal z lietadla padákom

uţ trikrát... Z toho dvakrát ma vyhodili.

Ţiak: Pani učiteľka, tým exponenciálnym

rovniciam vôbec nerozumiem.

Učiteľka: Ideme na ďalší príklad.

Učiteľka: Dávid... Vy ste taký hrozný, ţe ma

raz do blázinca dostaneš.

Učiteľ: Potom ďalej, píšte si, baskovia.

Tomáš: Kto?

Učiteľ: Baskovia, no bask je jeden a baskovia

sú dvaja.

Rišo: A traja?

Učiteľ: To keď nezabehnete pod 10 sekúnd,

tak sa mi ani na oči neukazujte.

Ţiačka: Pán profesor, keď ste taký múdry,

prečo to nezabehnete vy?

Učiteľ: Diaaaaaaaana, ja keď behám, reţem

vzduch a trhám betón.

Učiteľ: Zastaralé slová a archaizmy určujeme

podľa jediného človeka. Podľa mojej babky. Ja

ju mám veľmi rád, lebo vţdy keď príde, mi

donesie slivovicu.

Učiteľ: Buba, nesmej sa a vyhoď odpadky z

lavice!

Ţiačka: Lenţe ja sa vôbec nesmejem!

Učiteľ: Ale viem, ţe si chcela!

poviedka na pokračovanie ... 27

Best friends – Najlepší priatelia

SOBOTA: Bol chladný decembrový večer... No komu by sa chcelo ísť von? Mne sa chcelo, a to

výnimočne... Prišla ma totiţ do Marseille navštíviť z Austrálie moja najlepšia kamarátka Madison. Boli tu aj

s rodinou len na pár dní pred zimnými prázdninami... Kaţdý deň sme si mailovali, keď sa nedalo, telefonovali, aj

keď ma mamka za ten účet skoro zabila... :D Vzala som si novú bundu, ktorú mi z Kanady priniesol ocko, a rifle

pre slávnostné príleţitosti... V tme na oblečení aţ tak nezáleţí, no čo uţ. Tak som zamávala mamke a ockovi

som povedala, nech jej odkáţe, ţe prišla Madison... Mamka nemala rada, keď som chodila neskoro von... Na

takéto veci som mala vţdy po ruke ocka... Ten jej to vţdy vysvetlil a potom to bolo v poho...

,,Medison!“

„Chloé!“ Objali sme sa a nechceli sme sa pustiť. :D Hoci sme bývali obidve v odlišných krajinách, aj ja,

aj Madison sme sa narodili v Londýne. Kvôli mamkinej práci sme sa potom presťahovali a Madison odišla

študovať do Sydney. Rodičia by ju ani za svet nepustili samu, tak sa všetci zbalili a do 4 dní odišli. Ani som sa

nestihla spamätať a boli preč... S Madison som sa rozlúčila podobne, ako som sa s ňou teraz zvítala, akurát ţe

s úplne opačnými emóciami. ,,Chloé! Strašne si mi chýbala!“ „Ty mne tieţ!“ „Ako sa máš?“ „Čo ja? Ale čo ty?“

opýtala som sa.

Takto pojašene vyzeral aj zvyšok našej debaty... Asi si domyslíte, ako to pokračovalo... Prešli sme asi

10 kilometrov, kým som sa vôbec dozvedela, ako sa má... Stihli sme si vyrozprávať všetko, čo bolo, aj keď sme

si to uţ písali predtým... :D

Madisonini rodičia išli v ten večer do opery a potom sa mali zastaviť u známych v Lyone. To je od

Marseille dosť ďaleko, takţe sa s mojimi rodičmi dohodli, ţe Madison u nás môţe prespať...

Na tento večer som sa veľmi tešila :p ... Naposledy som mala doma cez noc kamošku, keď som mala 14

:D ... Ten večer sme si objednali pizzu a collu.... Madison je vegetariánka, takţe z nej vybrala šunku, posypala si

to olivami a mala to ako vhodnú náhradu :p Potom sme si zahrali videohry, aj keď bez zvuku to nie je ono :p Po

chvíli sa z Madison dostalo: ,,Vieš, našla som si chalana !“ ,,Tak to je supéér...teším sa a ako vyzerá, máš jeho

fotku??“ ,,Noo, hej, mám, ale je v tom malý problém!“ ,,Aký?“ ,, Noo, o neho sa na škole baby dosť zaujímajú.“

,,A to je problém? Veď chodí s tebou, tak sa snáď vzdajú?!“ ,,No jasné, ţe je do mňa, ale ja sa bojím, ţe keď ho

jedného dňa prestanem baviť a on si nájde inú...“ ,,Tak si ty nájdeš iného! Je v tom nejaká veda? Ja uţ mám

piateho, a to som na tej škole sotva druhý rok... :p“

Tak sme sa obidve zasmiali a pustili sme sa pri SCARY MOWIE 4 do slaných pukancov...

NEDEĽA: Ráno som sa, ako obyčajne, zobudila prvá. Neviem ráno dlho spať, a ani sa mi nechce... Som

v neustálom pohybe, preto mi stačí na energiu do druhého dňa 5 hodín spánku...V kúpeľni som strávila tak

polovicu dopoludňajšieho času a potom som vyšla po schodoch, aby som zobudila Sandru... Sandra je náš pes,

a hoci je nedeľa, veterinár ju objednal na očkovanie... Tak som ju tam odniesla, vykúpanú a učesanú. Keď som

sa vrátila domov, všetci ešte spali... No my sme sa s Madison chystali do kina!

,,Mad! Mad! Maddy! Vstávaj, uţ je 12:18!“

„Čooo?? Niee, nechaj ma spááť!“

,,Madison uţ bude pol jednej! Vstávaj, nestihneme kino! A to sme ešte chceli obedovať v tej reštike oproti!“

Aţ vtedy sa Madison prebrala. Vyskočila z postele a letela ako besná do kúpeľne... Natiahla na seba

prvé dţínsy, ktoré našla a tričko s nápisom green day...

,,Čo? Ty sa ani nenamaľuješ, ani neučešeš??“ ,,Ţartuješ? Ešte aby som ho nestihla!“

,,Čo???“ ,,Ten film“ ,,Dobre, ale nemusíš sa predsa zabiť!“

Z toho filmu, na ktorý sme šli, sme nevideli ani štvrtinu...Pýtate sa prečo? Tak ja vám to teda poviem:

Ešte v byte som sa jej pýtala, či sa nechce namaľovať, tak sa teda pri náhlení sa namaľovať ani nestihla... :D

A potom sa v buse pokúšala o umeleckú linku na očiach a 3x väčší objem rias to znamená, ţe rúţ mala vďaka

divokej jazde autobusom aţ na čele a linka na oči , vraj, chutí dobre... :D To znamená, ţe sme sa pri filme, buď

smiali, alebo sme sa boli na záchodoch krášliť... Nanešťastie mi aţ na konci filmu napadlo, ţe v kine vlastne nič

nevidno, takţe nám to bolo nanič... :p

Vrátili sme sa, napriek tomu, ţe film nebol dlhý, domov aţ okolo 5-tej... Čakali nás Madisonini

rodičia...,,Dočerta!“ pošepkala mi Madison. ,,Ja som úplne zabudla!“ ,,Aj ja!“ Madison mala ísť dnes domov

a my sme ešte nevyskúšali všetko, čo sme mali naplánované... ,,Nastal čas na plán B.!“ ,,Čo?? Aký plán B??“

,,Idem ich presvedčiť, aby si ostala...Taktika psie oči ešte u našich nikdy nesklamala... :D

Tak som teda prišla k pánovi a pani Étutovým a začala som im hovoriť, ako dávno sme sa s Madison

nevideli, ţe chceme byť spolu ešte aspoň jednu noc, aby sme si vynahradili tie 4 roky... Pravdepodobne som ich

obmäkčila, lebo po chvíli odišli a Madison u nás ostala. My sme boli s Mad v izbe, takţe sme nepočuli, o čom

sa neskôr rozprávali naši rodičia... Po chvíli od buchnutia dverami ocko vošiel do izby, ţmurkol na mňa

a povedal: ,,Dobrá práca, Chloé, máte ešte 2 dni! :D“ ,,Oci! Ďakujeme!“ ,,Všetko je to tvoja práca, Chloé...“

,,Ďakujem, pán Dressenien!“ povedala Madison.

GYMAEL 1/10/11

Milí spolužiaci!

Radi by sme vás poprosili o menšiu spoluprácu!

Ako sme už v úvode načrtli, máme v záujme

rozvíjať Gymael do najväčšej miery, ako sa len dá,

no bez vás je to nemožné. Preto by sme vás radi

poprosili, ak máte niečo na srdci (či je to pekný

článok, príbeh, pripomienka na zlepšenie, alebo

naopak, pozitívny ohlas k tomuto číslu), boli by

sme radi, keby ste nás kontaktovali

prostredníctvom e-mailu na:

hdgymael3@gmail.com alebo osobne pani

profesorku Duffekovú.

Za každý váš názor budeme veľmi vďační :))

--------------------------------------------------------------------

NEODPOVEDÁM

Žiak po predložení kupónu nemusí ísť po vyvolaní odpovedať a učiteľ nesmie dať

žiakovi za odpoveď žiadnu známku.

Dá sa použiť len na jednu ústnu odpoveď pri jednom učiteľovi, ktorý ho pri použití

znehodnotí a použitie kupónu žiakom zapíše do klasifikačného hárku do poznámok.

Kupón je platný na tretí štvrťrok školského roka 2010/2011.

Neplatí v maturitných triedach na predmetoch, z ktorých žiaci maturujú.

(Zoznam profesorov, ktorí kupón neakceptujú, nájdete v úvodníku tohto čísla.)