Michal Hvorecky Lovci Zberaci

7/25/2019 Michal Hvorecky Lovci Zberaci

http://slidepdf.com/reader/full/michal-hvorecky-lovci-zberaci 1/264



Prvé vydanie echno.sk, 2001Editor Pavol Minár

© Michal Hvorecký, 2001, 2006© Albert Marenčin – Vydavateľstvo P, 2006Jelenia 6, 811 05 [email protected] www.marencin.sk 2. upravené vydanieEditor Ingrid HrubaničováCover © Mikina Dimunova, Low Budget, 2006

Design © Blcha dizajn, 2006Mapa Wilsonova a skeny obrázkov ibor Holoda120. publikácia

ISBN 80-89218-21-0



Michal Hvorecký

Lovci & zberači



prvé víťazstvo hypermarketov



5

Záverečný signál som oddeleniam rozoslal v noci o jedenás-tej. Hovoriť o nejakom konci práce sa však dalo len v prípade,že by som chcel skončiť nadobro.

„Skontroluj ešte, prosím ťa, Hračky,“ povedala mi EileenAisen s hlavou naklonenou k plecu, kde držala vysielačku. Prá-ve v tej chvíli som si spočítal, že toto je môj ôsmy dokončenýhypermarket. Dvadsiaty prvý, ak zarátam aj realizácie cudzíchnávrhov. Eileen si ľavou rukou podopierala striebristý obal

s papiermi a do tabuliek číslo regálu, počet kusov a poloha za-pisovala údaje o ovocných produktoch. Na perách úsmev, akýmajú postavy z gaučových komédií, keď práve nehovoria. Nahébiele plece, lýtka v čiernych elastických pančuchách.

Zaostril som do diaľky na rady arebných zeleninovýchkonzerv a ovocných kompótov, ktoré sme naukladali nižšiek zemi. am pôsobia dojmom dobrej uskladnenosti, poriadkua trvanlivosti, čo predstavuje psychologicky nevyhnutný úvoddo dobrej nákupnej nálady. Pod ne sme naukladali obrovskékartónové škatule s džemom a kandizovaným ovocím. Vovlastných malloch presadzujem tretinový pomer veľkoobchod-

ných balení, zväčšených ilúzií výhodnej kúpy.„Volali ti. Nevedia, ako rozložiť hračky. Prišlo ich neuveriteľ-

ne veľa. Ako napokon všetkého. Chcú hovoriť priamo s tebou,ich šéfa to už nezvláda,“ hovorila Eileen, vystrela hlavu a zlo-žila vysielačku.

akéto Američanky mi posielajú pravidelne a v zmluvách,zaslaných axom, ich nazývajú asistentky. Väčšinou ich nedo-kážem rozlišovať. Držia diétu, ktorá dovoľuje toľko burgerova coly, koľko nezjem a nevypijem za rok. Sú ochotné obliecť sičokoľvek, ak to navrhol Gucci. Čítajú časopis Nové bikiny, v kto-rom sa však píše skôr o tom, ako si vyzliecť tie, ktoré už máte.

Hovoria, že im neprekáža, keď ajčím, ale povedia to s takýmvýrazom na tvári, že prestanem sám od seba.Aj takáto je moja práca, keď skončíme s priestormi. Ak kom-

plex odovzdávam na kľúč, to jest kompletný priestor plus tovar,beriem dvojnásobok. Vedela, že sa mi páči jej čierna priliehavá



6

blúzka, odhaľovala plecia a visela len na úzkom pásiku látky.Ale netušila, že rovnakú kúpila centrála firmy aj jej predchod-kyni, a aj jej predchodkyni. Pozerali sme sa na seba. Hustéblond vlasy, zostrihnuté zarovno pod krk, mala nad pravýmuchom rozdelené cestičkou. Keď som kedysi vymyslel slogan,že zaarbené vlasy sú prirodzenejšie ako pôvodné, neveril som,že ho Schwartzkop prijme a už vôbec nie, že mu niekto uverí.

„Idem tam,“ povedal som a pri predstave dlhej cesty v elek-

trickom vozíku mi pod pazuchami a na krku vystúpil pot. Zívlosa mi. Cítil som, že na hranici čela a vlasov mám vlhké kvapky.Eileen nie. Napudrovala sa. Dobiela, aby tenké pery namaľo-vané tmavočerveným rúžom väčšmi vynikli a modrosivé očivystúpili dopredu. Na úrovni jej čela som videl prvé boxy kójeExotic Fruits a v dlhých úhľadných radoch ružové mango.

V umiestňovaní Ovocia a zeleniny patrím ku konzervatívcom.Vyskúšal som všetko a vchod považujem naozaj za najvhodnej-ší. Neviem, kde vzniká tá senzorická ascinácia žiarou umytých jabĺk, hrušiek, marhúľ, broskýň, melónov... Neodpustím si anikoše čerstvých kvetín. Stačí, aby som navrhol akciu na dvojki-

lové balenie graperuitov, umiestnil ich do výšky očí priemernejstredoeurópskej ženy (167,5 cm), okrúhle ceduľky s deviatkovoucenou úmerne zväčšil a zákazníci si ich nedokážu nekúpiť.

Neviem, prečo pôsobí pohľad na orosený hlávkový šalát„osviežujúco a zároveň upokojujúco“. Ešte menej rozumiemkonzumnej posadnutosti produktmi s orientálne znejúcimi ná-zvami. Pritom čínske čerešne z óliovníka neprešli jedinou col-nicou a s Áziou majú spoločné len to, že ich do parumovanýchvrecúšok balia mladistvé gastarbeiterky z Vietnamu! Dokoncasom uvažoval, že najmem kreatívnych autorov na vymýšľanieslov ako tamarinda a pomenujeme čudesné bobule, ktoré nám

vozia z Ruska – rozpočet ma však odradil. ajomného tovarumáme tak či tak dosť a platí, že čo zákazníci vôbec nepoznajú,raz práve preto určite okúsia.

V tvorbe takzvaných inšpirovaných nákupov patrím k abso-lútnej európskej špičke. Vyše dve tretiny tovarov, ktoré zákazník



7

v hypermarkete kúpi, si totiž vopred nenaplánuje a rozhodnesa na základe náhlej spotrebnej nálady – podobnými pojmamisom zaplnil celú diplomovku a netušil som, že sa ujmú. Avo-kádo? Nehovorila o tom včera Sophie, tá, ktorá sa nedávnoprisťahovala z Grazu? K otke stačí pripísať, že jeden plod radi-kálne znižuje hodnoty cholesterolu LDL a akýchsi triglyceridov– a nespomenúť akt, že obsahuje až 350 kalórií.

„Keď sa vrátim, chcem počuť, čo sa tu zatiaľ udialo,“ oznámil

som Eileen, keď som vykročil k vozíku, „a želám ti, aby to boliiba pozitívne správy.“

Pohľad sa mi zastavil na bilborde s veľkým obrázkom kuku-ričných vločiek. Zmyslové symboly hojnosti sme zvládli dobre.Mall sme doslova obsypali plagátmi s otkami rodín; už niechudé, a ešte nie plnoštíhle krásne mladé ženy v šatách pas-telových arieb, sympatickí otcovia v károvaných flanelovýchkošeliach s vyhrnutými rukávmi, všadeprítomné blonďavé detis hračkami v rukách. Dotyk. Úsmev. Dôvera. Zákazníkov toho,kto mi platí, dojmem už pri vchode.

V sloganoch používam zásadne tradičnejšie slová, ktoré

podľa prieskumov trhu patria k najobľúbenejším vôbec: zdravé,čerstvé, mladé, krásne, príjemné (a najnovšie už aj chrumkavé).V každom oddelení presadzujem nonstop rozprašovanie priesto-rových parumov s vôňami prispôsobenými dominujúcimarbám interiérov, tvaru miestnosti, rýchlosti pohybu zákazníkas vozíkom a typu tovaru. Li Sau-Chin podľa mňa nemá vo svojejbrandži konkurenciu. Prvýkrát som ho zacítil na hongkonskomletisku Chek Lap Kok. Zrušil som ďalší let a hodinu kričal nariaditeľa ľudských zdrojov. Našiel ho ešte v tú noc. Odvtedy tvoríSau-Chin čuchové pozadia nakupovacích hál výlučne pre mňa.Platím ho v astronomických čiastkach. Zo svojho.

Nasadol som na elektrický posuvný vozík a premáhajúcospalosť, zapol som na riadidlách tlačidlo On. Na rýchlosti dvasom sa pohol v smere k Hračkám. Vtom som si spomenul.

„A keď budeš hotová s tými lajstrami, pozri sa mi na pozí-cie,“ zavolal som dozadu za Eileen, „v celom vstupnom bloku!“



8

Bez hodnôt mnohočlenov regálovej domény som bezradný.Priemerná vzdialenosť nákupného vozíka od steny s tovarom je120 centimetrov. Vizuálny rozptyl z toho miesta je rozhodujúci,pretože od neho závisí aj rozmiestnenie bočníc. Na koniec Ovo-cia som nariadil uložiť chemizované sračky ako jablková škori-ca či medové orechy. Do úst by som to nedal, ale ušetrím vámpriestor na regáloch a o dva dni môžete priviezť ďalší tovar.

Riadenie som ovládal jednou rukou. Míňal som skupiny

skladníkov, ktorí nosili škatule so sušenými hríbmi, darčekovébalenia búrskych orieškov a debničky s brokolicou. Vyhýbalsom sa zdvižným vozíkom, ktoré ukladali zásobný tovar dodrevených poličiek siahajúcich až po strop. Na zvýšených reb-ríkoch pri stenách robili aranžéri posledné úpravy priestorovnad pultmi, kde sa reklamou nadchne až 67 percent kupujú-cich. Celú plochu hypermarketu som komerčne vyhodnotilpred piatimi mesiacmi a nájomné ceny sa mi podarilo vyhnaťdo vysokánskych čiastok. Nespomínam si presne, ale tuším, žeKanaďanom nakoniec patrí pozemok, Nemci ho majú prenaja-tý, Francúzi dodávajú materiál, Ukrajinci montujú a Číňania to

za percentá zo zisku celé platia.eraz nám už len zostávalo spolu urobiť posledné úpravy

dekorácií obchodného mesta s plochou tisíc hektárov a so stov-kami kombinácií nákupných trás.

Vošiel som do oddelenia mrazeného tovaru a horúci pot nahrudi sa mi v okamihu schladil. Chvíľu som si myslel, že sa mazmocňuje závrat. Namiesto skriňových boxov s hlboko zmraze-nou zeleninou a porciovaným mäsom som videl hnedočierneškvrny a vlnité čiary. Chodba sa nahla doprava. Strop poklesol.Podlomili sa mi nohy, no zrazu som sa znova nadýchol.

Zanadával som. Zastavil som vozík. Keď som mal tridsať,

v podobných stresoch som ešte stíhal sledovať výcvik budú-cich predavačiek. eraz som mal v hrdle sucho. Prehltol soma z pachuti na jazyku ma striaslo. Opäť som sa zhlboka nadý-chol. Z mraziacich pultov v strede haly stúpala chladivá para.Cítil som, ako mi červenie tvár. Neviem, ktorý z proesionál-



9

nych stratégov nakupovania odhalil, že mrazené džúsy trebaumiestňovať do špeciálnych horizontálnych zásobníkov nadne mraziarenských pultov, 62 centimetrov nad úroveň dlážky.Zákazník musí na ne dočiahnuť, a nie len ich vyberať z regálov.Mal pravdu. Vtedy prudko stúpa emocionálne presvedčenieo trvanlivosti a nezávadnosti. Moji skladníci behali pri pultochs pravítkami.

Oddýchol by som si! Aspoň na chvíľu by som si ľahol spať,

lenže zajtra o ôsmej otvárame. Musel som vyraziť ďalej. Stometrov dlhá hala trvanlivých potravín. Múka. Obilniny. Ku-kuričné vločky. Šišky v prášku. ridsaťšesť druhov pizzovéhocesta. Konzervy s kukuricou, ochutená sója, zlacnená azuľa.Šampiňóny v nálevoch. O kus ďalej prvé kóje s polotovarmi.Šiel som po najkratšej možnej trase, nazývanej aj vonkajšiapriama. Po okružnej by mi to na vozíku trvalo štyridsať minút.

Využitie regálových priestorov v týchto miestach som po-znal naspamäť. Z vrecka na košeli som vytiahol škatuľku ci-gariet a zapálil som si. Dnes ešte môžem, hoci tým porušujempráva najmenej devätnástich ľudí.

Po desiatich minútach jazdy na trojke som dorazil k Polievkam.Na tie som si pri poslednom obchoďáku v Štokholme nechal uro-biť sériu marketingových výskumov. Naozaj sa nesmú vystavovaťv abecednom poradí. Predaj vtedy poklesol o 6 percent. Pestroa-rebné obaly s obrázkami cestovín, kúskov mäsa a zeleniny ležaliv regáloch rozdelené podľa typov chutí a výrobcov.

Zrak mi na chvíľu utkvel na vzdialenom pulte s ochutenýmišpagetami. Pri talianskych potravinách si pozadie z čistéhopurpuru aj vyhádam. vrdšie odtiene znamenajú 9,4-percentnývzostup predaja. O kus ďalej som sám na sebe vyskúšal eektakcie na rancúzske polievkové konzervy počas prvých troch

dní po otvorení. Využil som takzvanú silnú stranu regálovejzákruty. Šípky ma viedli doprava, ale ja som naozaj otočil hlavupresne opačným smerom. am som umiestnil akciu na mexicképolievkové chrumky, tovar, ktorý sa tvári ako výhodná kúpa,ale v skutočnosti ňou nie je.



10

Pohol som sa ďalej popri haldách rybacích polievkových zme-sí a obdivoval ascinujúco rovné rady. Zrazu sa v hale zaplo kom-pletné stropné a regálové osvetlenie. Posledná technická skúška.Práve som dokončil obrat v zákrute a chcel som preskúmať, či je výška bočnice presne vymeraná aj na výšku očí priemernýchstredoeurópskych mužov (179 cm), keď ma oslepilo jedno zosenzoricky nastaviteľných laserových svetelných diel. Nedoká-žem pomenovať ani opísať všetky tie arby, ale... zrazu som...

presne... akoby... bolo to úžasné! lmené arby. Únava ustupujú-ca do úzadia. Kontrastné vzory dlaždíc. Upokojujúce tieňovanépastely. Nadobudol som pocit, že takúto lacnú, zdravú a mimo-riadne chutnú rancúzsku polievku si musím dopriať čo najskôr,natiahol som sa za plechovkou – a vtom svetlo opäť vypli.

Zostal som stáť, omámený obrazmi na sietnici. yrkysovéodtiene. Dobrá nálada. Riešenie priestorového osvetlenia podľapočtu slnečných dní v roku. eplo a blízkosť človeka. Smiech.Keď som si opäť uvedomil, že stojím na elektrickom vozíkua pohybujem sa rýchlo dopredu, zacítil som tupý tlak v hla-ve. Na celom tele som mal vrstvu potu. Ťažko sa mi dýchalo.

Priamo pred sebou som uvidel gigantickú plastovú figurínuznetvoreného nosorožca. Zdalo sa mi, že je ešte ďaleko, keď sazrazu...

Zabrzdil som. esne pred vystrčenou sivou labou. Priamonad hlavou mi trčali kly. Neviem, kto vedecky zistil, že tentorok to bude z psychologického hľadiska najvhodnejšia príšera,a nevidel som ani film o tajomnom ázijskom zmutovanomdruhu, hoci podľa štatistík ho videl naozaj skoro každý môjrovesník. Neobliekal som si tričko z kampane. Nedaroval somdieťaťu sivočierny peračník. Nehral som rovnomennú hru. Napočítači som v tom čase dvadsať hodín denne animoval spletitú

pásovú sieť, ktorou som preklenul dve poschodia najväčšiehorankurtského hypermarketu. Neskôr mi priniesol prvé uzna-nie. A nápad so sklenenými membránami na stromovitýchštruktúrach, umiestnených v ťažiskových bodoch, mi údajnekaždý mesiac ukradnú priemerne dvaja architekti.



11

Vycúval som a viezol som sa popri komplexe darčekovýchpredmetov, rozdelenom podľa veku a kúpyschopnosti zákazní-ka. Viedlo z neho dvanásť východov do paralelných nákupnýchchodieb. Nevedel som si spomenúť, cez ktorý vedie najkratšiacesta k Hračkám. Šípky – aj keby sme ich rozmiestnili ešte viac– by mi nepomohli. Na čo najkomplikovanejšiu púť po ob-choďáku som na začiatku svojej kariéry vymyslel algoritmusrozmiestnenia smerových tabúľ, ktorý zohľadňoval sociálny

status zákazníka, jeho yzické predpoklady, vzdelanie, ale naprí-klad aj ročné obdobie nákupu a čas zostávajúci do výplatnéhotýždňa – v protiklade ku všetkým komerčným potrebám pre-dajcu.

eraz som preto blúdil, neľutoval som však. Keď sa dneschcete vybrať do obchoďáku, mali by ste o ňom mať aspoňtoľko inormácií, koľko má on o vás. Hypermarket napríkladvie, že zákazníci sú pravdepodobne ženy, ale čoraz častejšie ajmuži. Nakupujú priemerne 2,7-krát za týždeň s jednoznačnouprevahou víkendových dní. Pravdepodobne nakúpia v ponde-lok doobeda, v piatok po štvrtej a v sobotu. S 31-percentnou

pravdepodobnosťou majú pri sebe zoznam s hľadaným tova-rom. Veľmi ich poteší akákoľvek ochutnávková akcia, pre ktorú58 percent kupujúcich poruší vegetariánstvo alebo zákaz pitiakávy. Radosť im urobí aj predvádzanie výrobkov alebo služieb,až 89 percent by však uprednostnilo, keby sa demonštrovanýprodukt rozdával a služba poskytovala bez poplatku.

Pomaly som sa pohol o kus ďalej, ale nepamätal som sipresne, kam sa obrátiť. Premáhal ma spánok. Zľava sa na mňausmievali plastikové prasiatka v modrých šatách. Nad nimivytŕčali krepové balóny s postavičkami z cartoonov. Za veľkoumaketou lietadla Concord s logom mallu na boku sa začínal

samostatný hangár Darčekov – zmenšeniny. Údajne má pohľadna šesťmetrové Big Beny, Chrámy Vasilija Blaženého, Eiffeloveveže, Opery v Sydney a Malajské dvojmrakodrapy pôsobiť rela-xačne. Ja som sa medzi nimi síce motal iba chvíľu, ale úplne mato vyčerpalo. Chcel som niekde nájsť nápis Hračky, ale stovky



12

orientačných tabúľ slúžia hádam na všetko, počnúc celoplošnoureklamou, inzerciou vybraných častí mallu a končiac interak-tívnymi hrami pre deti – určite sa však podľa nich nepokúšajteniekam dostať.

Aby som odtiaľto konečne vypadol, zapol som na displeji nariadení mapu nákupných smerov. Zadal som do vyhľadávačapojem Hračky. Rádiové spojenie lokalizovalo vozík a na dis-pleji sa objavila mapa s blikajúcim kurzorom. Vyrazil som. Na

nástennej obrazovke som priamo pred sebou krátko sledovalpredvádzanie nočného krému, ktorý vrásky znútra vypĺňa no-vými bunkami a reaguje hypoalergénne. Nedokázal som si čositaké predstaviť. Číslo bloku drogistickej haly, kde krém za špe-ciálnu, mimoriadne výhodnú cenu nájdete, som už nezachytil.

Pred sebou som začul zasyčanie. Ďalšie, trochu dlhšie. Za-cítil som pach arby. Spoza rohu, ku ktorému som sa blížil, savynorila ruka s tryskou. Zmizla a zostala po nej neónovooran-žová šmuha v tvare písmena B. Prepol som na rýchlosť jedena za jazdy som sledoval prudké pohyby najatého sprejera nareklamnej ploche.

Visel na lane pripevnenom o stropné nosníky a pohybovalsa odrážaním nôh od steny. Bol to jeho nápad, dokončiť graffi tiaž ako posledné, keď už bude celý blok Beauty and the Beatz , tee-nage móda s nonstop mixovanou hudbou, hotový. Chcel využiťeekt opalizujúceho lesku, ktorý je najsilnejší prvých pár dní podostriekaní. Keď som ho z odstupu pozoroval, ako sa trhanepresúva nad bielymi siluetami pozakrývaných figurín, cítil somzadosťučinenie. Do teleónu mi nakričal, že podporujem bez-ohľadné nadnárodné koncerny, vykorisťujem pracujúcich tre-tieho sveta, som symbol konzumu, ktorý raz skonzumuje sámseba, a ešte niečo o dažďových pralesoch, keď som prerušil

spojenie. List som mu napísal rukou. Na schôdzku sa dostavils polhodinovým meškaním a s úškrnom na tvári. rvalo mipresne štyritisíc dolárov, kým som ho presvedčil, že tento ob-choďák je vlastne súčasťou undergroundu. Sprejuje jednoduchonajlepšie a ja chcem zas najlepšie zariadiť hypermarket.



13

Opäť som pridal na trojku, aby som sa k Hračkám dostal čonajskôr. Na tvári som pocítil príjemný chlad, preto som riskol jazdu na štvorke, aby sa nehybný vzduch okolo mňa ešte väč-šmi rozprúdil. Rovné regály sa zmenili na súvislé čiary arieb.Zhlboka som sa nadýchol, no celé telo bolo malátne. Nútil somsa neprivierať viečka.

Veľmi často bývam v posledných mesiacoch unavený. Ak ajmám možnosť ísť nakrátko spať, zobúdzam sa s pocitom, že si

potrebujem čím skôr ľahnúť. Dve predchádzajúce noci somnespal vôbec a dnes v spánok radšej ani nedúam. Zabočil somdoprava. Na hranici vnímania som zaregistroval pohyblivýstojan s teniskami. Alebo som sa hýbal iba ja? Všimol som sibasketbalového robota, ktorý bez pomoci dribloval už tretí deň.Krikľavooranžovú loptu som videl rozmazane. Závesný soundsystem sa mi strácal za radom červených lampiónov. Vynorilsom sa zo zákruty a takmer som vrazil do hŕby plyšových žirá,hrochov, krokodílov, antilop...

Konečne hangár Hračky. Na zemi kľačali skladníci v montér-kach a spratúvali rozsypané zvieratká. Inštalatéri na rebríkoch

zakrývali rozvody elektrickej siete. Z plastového vrecka som sivybral papierové vreckovky a poutieral som si čelo a spotenýkrk.

„Zdravím vás, pán Morawski!“ oslovila ma šéfa oddelenia.Osoby ako Martha Rozanne Wood-McKenzie zrejme musianosiť štítky s menom aj vo vlastnom byte. „Sme radi, že ste pri-šli. Nezostáva nám už veľa času. Ako ste zatiaľ spokojný?“

Za jej chrbtom práve nehlučne prešiel elektrický vlak, ktorýod zajtra už nebude jazdiť po obvode hračkárstva prázdny.

„Ďakujem, veľmi. Ale verte mi, že keby ste ma sem nezavolali,bolo by to ešte oveľa lepšie.“

„Nebude nám prekážať, keď si zapálite.“ Nič som sa nepýtal,tak som teda ani neodpovedal.Ktosi mi podal dymiacu kávu a do druhej ruky vzor súťaž-

ných letákov na otvárací deň. Netrúol som si riskovať. Presvoje hypermarkety som pripravil vzorkovník bilbordov s naj-



14

vyššou garanciou úspešnosti. Nie, neprestanem tvrdiť, že stačívymyslieť náplň základného psychického motívu moci a ľudiavám skonzumujú hocičo. Nemusíte súhlasiť, ale pozrite sa, tu súštatistiky – a teraz si moje vzorce psychických percepcií preštu-dujte ešte raz. Fotku polonahého dieťaťa aj tieňovaný náznakženskej hrude som poznal z katalógu. Mne naozaj nevravte, žetypické modely správania sú záležitosťou minulosti! Vyškrtolsom iba kvízovú otázku o počte loptičiek v detskom oddelení

pri vstupe. Je ich vyše dvetisíc. Uchlipol som si z kávy.„akéto Hračky ešte nikto z nás nevidel,“ hovorila Martha

Rozanne. „Myslíme to úprimne. Naozaj. Celé to vyzerá skvele,ale… máme tu jeden problém. Predmetov a hier je také množ-stvo, že sa nám do boxov nezmestia. Skoro všetky sú však roz-ličné a bolo by škoda, keby zostali na sklade.“

Ani ja som doteraz nevidel plyšové zemiaky. A gigantickéslzy z plyšu – vyznie to hlúpo, ale mal som pocit, že ma čosipresahuje.

„Rozumiem. Pozrieme sa však na celé oddelenie. Chcem vi-dieť vaše výsledky a všetky, aj tie zdanlivo najbezvýznamnejšie

detaily.“Dvadsať minút som počúval podrobný opis distribúcie

produktov do jednotlivých oddelení. Pozoroval som lietajúcemodely predhistorických vtákov. Vyskúšal som si trojúrovňo-vú autodráhu so štrnástimi súperiacimi ormulami. Rozprávalsom sa s robotickými figurínami hrdinov z počítačových hier.Chvíľu som stál na simulátore horského lyžovania. Robil somsi poznámky o prvých dojmoch z projektovaných postavičiekkreslených seriálov. Kládol som otázky. Rýchlo som kráčal. Prá-ve, keď mi Martha Rozanne Wood-McKenzie na hranici zúal-stva hovorila: „... konzumné povzbudzovanie sme robili presne

podľa –“, som ju prerušil.„Urobili ste svoju prácu dostatočne. Viac vám zatiaľ povedaťneviem. Keď sa to spustí, už v prvú noc budeme múdrejší. Po-tom si povieme viac.“



15

Bol som spokojný. Nadšený, priznám sa. Podľa môjho návrhuvznikla ascinujúca pasca na detské zmysly, čiže na peňaženkyrodičov. akýto projekt oddelenia sa údajne najnovšie nazývainteraktívna architektúra. Celý monumentálny priestor Hračiek sa stal hrou, v rámci ktorej prebiehalo nespočetne veľa ďalšíchhier. Prvýkrát som veril, že obrovská investícia do promotro-niky, nákupných vozíkov vybavených elektronickou propagá-ciou, sa môže vrátiť. Pôvabný hlas individuálneho sprievodcu

nám za neskutočné peniaze nahovoril známy televízny kazateľ.Prikázal som mu, aby sa usmieval ako na besede s ateistickýmistredoškolákmi a hovoril hlasom podľa archetypu Múdrehostarca. Skvelé, že dokáže odpovedať na otázky. U dvoch tretínkupujúcich by to malo upokojiť psychickú energiu, vydráždenúprácou, rodinou, spoločenskými pomermi a vôbec všetkým, čosa deje vo svete.

V oddelení umelých miláčikov som sa chystal okrádať mladémamičky, komerčne ideálnu časť spotrebiteľov. Ideový základpre cieľovú skupinu som postavil na stratégii nekúpiť znamená pripraviť dieťa o detstvo. Nemorálne, ako som sa dozvedel z no-

vín, a obchodne výnimočne úspešné. Mňa však súčasná krízaidentity úprimne teší. Kampaň za takzvaný „Vek dieťaťa“ somsponzoroval. Biologické motívy spotreby sú totiž najsilnejšie.Vy píšete, že som novátor, a pritom o archetypoch konzumuexistujú najmenej tri monografie. Ani jednu som nedočítal.

„Poďme späť,“ prikázal som. Zatínal som zuby, aby som ne-zíval.

„Vysvetliť to vlastne nie je zložité… teda… ako by som…prosto nevieme, kam to všetko...“ ospravedlňovala sa MarthaRozanne.

„Ja vám rozumiem,“ prehovoril som tónom, ktorý by možno

upokojil aj mňa. „Urobiť posledný krok nie je vôbec ľahké. Na-budúce, skôr než niekoho zavoláte, uvažujte. Máte pred sebouproblém a treba ho riešiť. Zakaždým začnite tým, že vytvoríteaktuálny projekt oddelenia. Sú tu hračky. Je ich viac, ako by ich



16

malo byť, a v regáloch nemáte miesto. reba ich umiestniť a vy-tvoriť čo najviac inšpiratívnych nákupov. Nesmiete zabúdať, žehypermarket nie je nejaké skladisko, ktoré treba založiť až postrop. Nebudem vám hovoriť, že ste v uzavretej štruktúre – tomáte vedieť zo školy. Nám nejde o povrchné účinky, ale o kom-plexné ovládnutie zákazníkovej percepcie. Priestor sa zapĺňapodľa zákonitostí pohybu kupujúcich. Konzumenti predsa nie súlen zberateľmi vecí, ale v prvom rade zberateľmi pocitov. Ich túž-

ba nakúpiť netúži po uspokojení. Naopak, túži po ďalšej túžbe.“O veľkom rodinnom nákupe ako symbole uspokojenia širo-

kej škály neuróz našej generácie dokážem rozprávať celé hodi-ny. ieto kydy nazývajú špičkoví čínski marketingoví teoreticinová mechanika obchodného klamu. Mne je to jedno. Somprojektant. Špička na unkčné zóny. Hovoria, že zbožňujempreabrikáty, ale ja chcem byť iba rýchly.

Zaplaťte pôdu a jednosmernú letenku. Za business class somvďačný, ale nie je podmienkou. Vyberte si halový systém a nadruhý deň pri raňajkách si spoločne pozrieme konštrukčnýmodel. Áno, to sú naozaj unkčné jadrá. Nie, klimatizácia to

vykúri aj v najchladnejšej zime. Oveľa, oveľa výhodnejšie. Roz-miestnenie si beriem na starosť sám. Áno. Vy ste to povedali.Áno, ručím za to. Ľudia budú šalieť, aby u vás mohli nakúpiť.

rvalo nám to ešte päťdesiat minút. Rozlúčil som sa, keď nazemi neležala ani jedna plyšová koala. Posledného škorpiónasom umiestnil už na odchode. Bolo po druhej hodine ráno.

Práve som opäť nasadal na vozík, keď som za sebou začulvolanie: „Pán Morawski, počkajte, prosím vás! Je tu ešte jednavec... totiž... ospravedlňujeme sa...“

„Ja vám nie. A mal by som na to, myslím, viac dôvodov nežvy. O čo ide?“

„Máme problém v susednom oddelení, v MADVENURE.Je to zvláštne miesto. Zákutie, kde dostanete milé hlúposti.Perá, ktoré pri písaní robia iba machule, šaty, z ktorých vámpo prvom praní zlezie arba, alebo cukríky, z ktorých vám podocmúľaní príde zle.“



17

„Poďme tam!“ dostal som zo seba. „Aj tak som chcel vedieť,čo ste dokázali spraviť s kójami.“

Uvedomil som si, ako ma štve, že mi všetci hovoria o svojichproblémoch. Ja im tie svoje nerozprávam. o, čo robím, nazýva- jú nová dekonštrukcia v architektúre. Pre mňa sú však umenímuž len časopisy. Veľké arebné magazíny, ktoré si človek môžeprelistovať. Pozrieť si otky. Prečítať reportáže. Rozhovory. Predmesiacom ma opustila osoba, o ktorej som si myslel, že s ňou

strávim život. Staršia odo mňa. Oveľa. Neviem, asi som... enpohľad. Pohyb, akým si vlasy posúvala za ucho. Prsty, priehl-bina brucha. Ohyb pleca. Pery, obočie. Ale na táranie našťastienemám čas ani peniaze.

Počkal som, kým sa Martha Rozanne pohne. Na MADVEN-URE mám v strednej Európe výhradné práva a umiestňujemho na typizované predajné miesta. Odtiaľto by som k nemuvšak netrafil. Na menších kójach so špecializovaným tovaromsom si tentoraz dal záležať oveľa viac ako kedykoľvek predtým.Už som nechcel iba ušetriť drahocenný komerčný priestor naregáloch, ale čo najväčšmi skomplikovať úsilie zákazníkov po-

rovnať si ceny rovnakých produktov u rôznych výrobcov.Pristavili sme sa pri jednom z predvádzacích pultov. Zapálil

som si cigaretu. Napriek nezvyčajnému oblečeniu a natáčkamna hlave som spoznal tvár bývalej hviezdnej modelky, ktorápred rokom prišla o zmluvu. Krátko nato som ju kúpil. Spo-menul som si, že keď som prvýkrát hovoril o honorároch,plakala. eraz jej obliekli kvetovanú sukňu a tričko Hawaii.Opásala sa zásterou a z tváre jej ani na okamih nemizol úsmev.Pred seba položila dva lavóry a rozprávala o čisto skvejúcej sabielizni, neiónových tenzidoch a zmäkčovačoch. Ľavou rukouvyťahovala z lavóra bielu záclonu a pravou z druhého lavóra

sivú. Za jej chrbtom sa na veľkej projekčnej obrazovke otáčalitrojrozmerné modely špiny a rozpúšťali sa pod trojnásobnoučistiacou silou animovaných enzýmov. Pousmial som sa. Kebysom nebol taký ospanlivý a keby som mal chuť hovoriť, po-chválil by som ju.



18

Prebral som sa pod mohutným pútačom MADVENURE.Šokovaný som zistil, že šesť hodín pred otvorením ešte nemáhotový výklad. Za sklom stáli akurát čierne figuríny príšer zoscience-fiction seriálov. Na dlážke ležali papiere s nákresmi,nožnice a parochňa.

Okamžite som bol čerstvý. Kričal som. Nespomínam si pres-ne, ale myslím, že som niekomu dal výpoveď a kohosi som chcelprijať. Zvolal som všetkých zamestnancov z okolitých oddelení

a spravil im štyridsaťminútovú prednášku – čo okrem prvéhodňa prác nerobievam takmer vôbec. Uvedomil som si totiž, žezamestnanci nepochopili, o čo mi naozaj ide. Mysleli si, že hy-permarket predstavuje len ďalší kše, ktorý dostanú zaplatenýna ruku. Rozhovoril som sa dokonca o minulosti, o tom, akýmidôležitými pre môj autorský dizajn obchodných domov bolikedysi registračné pokladnice a laserové kódy, ktoré umožňujúautomatické zaznamenanie druhu a ceny kupovaného tovaru.Vysvetlil som im presun moci v rámci hierarchie prevádzkova-teľ – dodávateľ – majiteľ.

Význam výkladov som demonštroval na MADVENURE.

Sám som ho začal upravovať. Prvý vizuálny dojem z obchodutotiž rozhodne o vstupe dovnútra až u 57 percent potenciálnychzákazníkov! a kto sa raz ocitne dnu, toho oberieme hravo. Stačíoslobodiť potláčané pudy a transormovať ich na konzumnútúžbu. Celkové usporiadanie výkladu sa tvorí na základe ne-spočetných ergonomických experimentov, z ktorých mnohésom sám inicioval. A nešlo o záležitosti niekoľkých týždňov!Hit kóje MADVENURE, hodinky, ktoré chvíľu idú správnea potom náhodne meškajú, som vlastnoručne poukladal dovýšky 130 až 135 centimetrov nad dlážku. am sa umiestňujenajvyberanejšia ponuka, ktorá, ak je prvý pohľad príjemný, za-

bezpečí prudký vzostup nákupnej nálady.eraz z odstupu času sa nedokážem rozpamätať, kedy somdorozprával. Spomínam si na potľapkávanie po pleciach. Gra-tulácie. Potom sme spoločne dokončovali výklad. Nosil somškatule s klaunskými nosmi a rozvešiaval závesy z modrého



19

hodvábu. Klipkali mi viečka. Bez prestania som zíval. Dlhosom rozmýšľal, kam umiestniť tenisky, ktoré sa vám po obutípricucnú na nohu a nejdú vyzuť. Myslím, že som im nakoniecvydobyl miesto na hlavnom regáli, ale neviem to presne, pre-tože v tej chvíli som po prvýkrát postojačky zadriemal. Ktosima chytil okolo pliec a viedol k vozíku. Zrak som mal zastretý.váre som videl ako sivé pásy. Nedokázal som čítať nápisy. Led-va som kráčal.

Ešte si pamätám, že som si na veľkých nástenných obrazov-kách nechal pustiť komické demofilmy so šimpanzmi v šiltov-kách. Niekto mi predviedol aj naukovací balón, ktorý pri istejveľkosti praskne tak, že vám oblepí celú hlavu. Videl som leskna opasku pre extrémne tučných, osorové hviezdy na vyso-kom strope. Zvonil teleón. Drevené atrapy rúk. Píšťala, ktorávyvrhuje sliz. Smrtka v ružovom kožuchu. Falošné neóny, ktorézačnú smrdieť hnilobou. A konečne prítmie.

V spánku som začul svoje meno. Opäť. A ešte raz. Zdvihlimi ruku, potiahli ma za ňu. Snívalo sa mi o Eileen. Mala tie istéčierne šaty. Znova som kohosi počul volať moje meno. Vtom

som sa prebral.„Dobré ráno, pán Morawski! Ako ste sa vyspali?“ Eileen sa za

tú chvíľu nejako podarilo dostať pred MADVENURE!Sedel som v širokom kresle a bolel ma otlačený krk. V pol-

kruhu okolo otelky stáli kolegovia, ktorým sa pri pohľade namňa evidentne uľavilo. Všimol som si ich bledé tváre, kruhypod očami, vrásky v kútikoch úst.

„Čo to melieš, Eileen? Ako to vyzerá s výkladom? Robte ďa-lej! Čo tu tak stojíte? Vyhlásil som hádam pauzu?“ Vstal soma oprašoval si pokrčené šaty. Už som vedel, že sa musím pozrieťna hodinky.

„Len pokojne, všetko je v poriadku,“ hovorila Eileen. „Zaspalsi, preto ma zavolali. Nechcela som ťa budiť. Potreboval si si tro-chu oddýchnuť. Samozrejme, kým si spal, všetko sme dorobilipodľa tvojich príkazov. Práve sa u mňa ohlásili novinári. Chcúti položiť pár otázok a urobiť otky do večerných vydaní.“



20

Pol ôsmej ráno! Nič také sa mi doteraz nestalo. Asi starnem.Hanba. V najväčšej špičke, vo finiši som zlyhal! Cítil som sastrašne. Pretrel som si rozospaté oči a rozhliadol som sa.

V kóji medzitým zapli základné statické osvetlenie. Až dovýšky 215 centimetrov, čo je horná hranica sústredeného po-hľadu zákazníka na tovar, bol priestor osvetlený rovnakouintenzitou. Bodové reflektory opticky zvýrazňovali produktyv cenovej akcii, na menej lákavé tovary však nevrhali tieň.

Fascinujúco pôsobil predovšetkým oslepujúci ligot. Musel somuznať, že osvetľovači odviedli kus poctivej práce. Na prvý po-hľad ma uchvátilo aj zaranžovanie vstupu do MADVENURE.Konečne zohľadnili stav okamžitej spotreby, ktorý som takčasto zdôrazňoval. Jednotlivé časti kóje rovnocenne prijímalizákazníkov s rozličným sociálnym statusom a kultúrnym kon-textom, ale predovšetkým prihliadali aj na momentálnu náladua akt, či kupujúci práve drží diétu, šetrí, alebo si chce naopakdopriať, večer spraviť dojem na hostí a tak ďalej – jednoduchoklasické komerčné využitie archaického symbolizmu.

Zrazu som si uvedomil, že sa yzicky cítim výborne.

„Kedy zapli klimatizáciu?“ spýtal som sa Eileen, pretožev celom hangári konečne nepáchol nehybný dusný vzduch. Dý-chanie ma úžasne osviežovalo. Vzduch evidentne cirkuloval, alebez hluku a bez najmenšieho náznaku prievanu. Mal som pocit,že nastavili najsprávnejšiu teplotu, akurátnu na túto chvíľu.

„Asi pred tri štvrte hodinou. Čo na to hovoríš?“ odvetilaEileen a podávala mi správu s výsledkami pozícií zo vstupnéhobloku. Usmievala sa.

„Neoklamali ma.“ Nič viac som nepovedal, ale v duchusom sa rozhodol, že mladej belgickej firme vybavím daňovéprázdniny. Dokázala vytvoriť najpríjemnejší priestor. Vlhkosť

sa nastavovala automaticky, podľa aktuálneho počasia v meste.Jednotlivé teploty v oddeleniach sa prispôsobovali typu ponú-kaného tovaru a požiadavkám najpravdepodobnejších zákazní-kov. V miestnosti vládla najvyššia úroveň pohody.



21

Vystrel som sa. Zapraskalo mi v kĺboch. Potľapkal som sa polícach, aby som sa naozaj prebral.

„Eileen!“ zavolal som. „Môžeš zavolať novinárov. A potomsom pripravený na poslednú obhliadku. Sú už vonku ľudia?“

„Asi si zabudol, v ktorej časti Európy sa nachádzame. Prvístáli pred vchodom už o piatej. Klasici, presvedčení, že v prvýdeň sa všetko ponúka zadarmo. Od siedmej tam vládne hystéria.V zábavnom šiatri rozdávame osladenú vodu, preto na diaľnici

vznikla hodinová zápcha. Uvádza to mladý spíker z miestnehorádia. Už hrala aj prvá kapela.“

Vtom som si spomenul. V čase, keď som iba predbežne roko-val o prevzatí projektu nového hypermarketu, som si na repre-zentatívnej vzorke respondentov zadal vypracovať prieskummiestnych kultúrnych záujmov ormou anketových rozhovorov.Potom som vopred najal skupiny, ktoré hrávajú syntezátorovéverzie ľudových piesní s novými (dosť perverznými) textami,a akéhosi rozprávača-humoristu s rurálnym imidžom. Keď somuvidel jeho otku, radšej som za ním poslal svojho agenta. Bálsom sa, že by som sa na ňom naozaj smial. Ale unguje to!

Dvadsať minút som potom pre rozličné médiá rozprávalnenáročné fikcie o krásnej krajine, do ktorej som prišiel, a oprívetivých ľuďoch, ktorých som tu stretol. A hlavne by somchcel všetkých pozvať na príjemné nákupy do obchodnéhodomu, kde nájdu všetko potrebné pod jednou strechou! Ne-berte to ako stresové nákupy v hypermarkete, ale ako príjemnýrodinný výlet, počas ktorého nakúpite, zabavíte sa a môžete saaj najesť vo vynikajúcej reštaurácii alebo si dať kávu v niektorejz kaviarní. Viac než nenároční primitívi z médií ma štvala Ei-leen, ktorá bola presvedčená, že to nemyslím vážne. Pre mňa tovšak znamenalo ďalší dôležitý krok ku komplexnej príprave na

prijatie zákazníka.Nezostávalo veľa času. Doviedli ku mne maskérku, ktorá miprepudrovala tvár. Prezliekol som sa do nového saka. Pripojilisa k nám firemné modelky, budú mi robiť pozadie. Šé skladní-



22

kov pristavil veľký elektrický posuvný vozík a začali sme pre-sun ku vchodu. Jednotlivé oddelenia už brigádnici vyumývali.Na mnou odporučených miestach stáli predavačky v typizova-ných firemných kostýmoch. Pre túto časť Európy to musela byťminisukňa a blúzka s hlbším výstrihom. Na šesť dievčat jedenchlapec, blonďák.

Čosi sa ma pýtali asi piati ľudia naraz, ale ja som sa sústredilna poslednú prehliadku čo najväčšej plochy hypermarketu.

Žiarilo a blýskalo sa asi všetko. Fascinovala ma predovšetkýmúhľadnosť riešení, presné rady tovarov, rovné hrany, uhly zá-krut, vymerané aj podľa temperamentu miestnych zákazníkov.Posun v ústrety sofistikovaným a flexibilným technológiám miumožnil ponúknuť kupujúcim na výber až 150 000 výrobkovv rôznych typoch, veľkostiach, modeloch a arbách.

Priznám sa, bol som zvedavý. Ale hlavne nervózny. Uvedomilsom si, že neviem, čo s rukami, a radšej mlčím, lebo by sa mitriasol hlas. Keď sme zastali pri Ovocí a zelenine, bol som rád, žemôžem spraviť pár krokov a upokojiť sa.

V tej chvíli ma osvetlil prvý blesk. Niekto do mňa drgol, ale

potom už šlo všetko podľa plánu. Usmieval som sa. Nonšalant-ne som diskutoval so zamestnancami a podával som si s nimiruky. Do mikroónu som prostredníctvom tlmočníčky hovorils veľkým čínskym zvieraťom, ktoré to celé platilo. Žartovalisme. Netuším, aký humor platí na miestnych ľudí, s údivomsom totiž zistil, že sa smiali úprimne. Podpísal som sa do akejsiobjemnej knihy. Buchlo šampanské. rochu som si odpil. Ktosirečnil, našťastie dlho, takže som mal možnosť ešte raz si prezrieťvchod.

Za dvojitými samootváracími presklenými dverami sa vámnaskytol pohľad na všetky atribúty hojnosti. Pomocníci si na-

šťastie spomenuli na môj príkaz a zeleninu aj ovocie hodinupred otvorením ešte raz jemne orosili rozprašovačmi. Vtedysom si však uvedomil, že smiech na mojich vtipoch a úsmevyna tvárach majiteľov možno naozaj nie sú silené, spôsobili tovône, ktoré viali vo vzduchu. Niečo také nevtieravé a zároveň



23

maximálne intenzívne som až dodnes nepoznal. Chcel by somto vedieť opísať, ale... stav pokoja, dokonale príjemné... túžba potajomstve... oddych... práca, ktorá je hrou... V hľadaní pravýchslov ma prerušila modelka, ktorá mi dala do rúk veľké nožnice.Cítil som... Viem, pojmu dojatie už dnes verí málokto, ale inakto nazvať neviem. Páska bola biela. Keď som ju prestrihol, vlni-vo padala na dlaždice.

Spomínam si, že zaznel aplauz. Výkriky. Hlasné poďakova-

nia. váre z toho rána si pamätám len hmlisto, a tak vlastne anineviem, kto navrhol, aby som si v sprievode zástupcu majiteľasám vyskúšal nákup s vozíkom. Odmietal som, ale všetkým topripadalo ako skvelý nápad. Neviem, najprv som nesúhlasil,pretože precíznosť mi nedovoľuje konať bez prípravy. Vtedysom si však uvedomil, ako dlho už všetko robím iba strojene. Ajtak mám vlastne po práci, dnes už nezmením nič, aj keby somchcel!

Z dlhého radu striebristých nákupných vozíkov som si je-den vytiahol a rúčka s jemným polstrovaním vo mne vyvolalazvláštny pocit niečoho dôverne známeho. Pre tento hypermar-

ket som si dizajn vozíkov prvýkrát navrhoval sám. Po analýzedlhodobých štatistík a sérii hĺbkových individuálnych rozho-vorov so zákazníkmi som sa rozhodol pre hlbšie dno a pridalsom tri centimetre na dĺžku aj na šírku úložného priestoru.Vtedy stúpa zákazníkovo presvedčenie o ideálnej príležitosti nakompletný víkendový nákup a nevzniká ešte psychicky veľminegatívny dojem z predajcovho úsilia zbaviť sa tovaru za každúcenu.

Za veľkého potlesku som vyrazil medzi regály ako úplneprvý zákazník. Zapli sa senzorické svetlá a priestor predomnou sa rozžiaril. S druhým vozíkom ma nasledoval zástupca,

po ňom ostatní úradníci z vedenia a už aj prví ozajstní zákaz-níci. Pri vchode ich púšťali po skupinách, no aj tak sa dovnútravalili davy. Napäto som sledoval, ako zareagujú. Práve som sapozeral na hŕbu pohyblivo osvetľovaných granátových jabĺk,keď sa zrazu zapla hudba.



24

Meravo som zostal stáť. Na zvukovú kulisu som úplne zabu-dol. Spoznal som azda zvukové praobrazy v našom nevedomí.Symboly, ktoré pretrvávajú vo všetkých generáciách bez rozdie-lu, žijú kontinuálne a vypĺňajú prvotné vrstvy psychiky. V myslisa mi na chvíľu spustil prúd iracionálnej imaginácie. Vybavilasa mi smrť brata. Predstavil som si zastrihnutie do nechta. Opäťsom cítil bolesť, ako keď som si v detstve zlomil nohu. Na oka-mih som dostal erekciu. Vybavila sa mi jej tvár, tvár, na ktorú

som si zakázal myslieť. Videl som tieňové postavy, synestezickéobrazy. Školu, do ktorej som chodil. Otáčavé kruhové štruk-túry. Myslel som na zrodenie smrti. Predstavoval som si, akoasi vyzeral môj otec. Potom ma však zaplavil úžasný, doteraznepoznaný pokoj.

Dokázal som sa rozpamätať, že návrh na zvukovú kulisu somzadal ako kreatívnu úlohu skupine psychoanalytikov z MI,predtým známych prácou na takzvanej mozgovej opere. Keďmi vysvetľovali svoju stratégiu, rozumel som len tomu, že sav tvorbe pokúsia využiť najnovšie technológie na rekonštruk-ciu rytmiky hypotetického prajazyka, a to ormou úplne novej

harmónie, napodobňujúcej vzory v ľudskom podvedomí. Vtedysom im neveril, pretože poznám túžbu vedcov po peniazoch,ale teraz som chápal, že dokázali viac než len využiť rytmushudby na zvýšenie predaja. Podarilo sa im čosi neporovnateľnevýznamnejšie než iba nahrať ideálne adagio so 60 taktmi zaminútu, ktoré oproti allegru (108 taktov) znamená nárast tržbyo 38,2 percenta.

Pocítil som neodolateľné nutkanie kúpiť si kilo granátových jabĺk. Vzal som ich do vozíka a vyrazil medzi regálmi ďalej.Dunivý, ale nie hlučný repetitívny rytmus som cítil priamo vosvojom tele. Niečo ako novodobé psychoaktívne zvuky. Zázrač-

ný pocit!Spomínam si, že som sa hlasno smial. Zobral som si veľkébalenie tamarínd. V Ovocí som nevedel, po čom siahnuť skôr.Schmatol som dvaapolkilové balenie pomarančov a trojkilové



25

vrecko so zlacnenými mandarínkami. Cítil som sa šťastný. Pred-behli ma prví zákazníci. Vo vozíkoch už mali aj vrecúška z kójes koreninami. Hneď som tam zamieril aj ja. Ligotavé svetlo sahýbalo spolu so mnou. Fascinujúce kombinácie vôní, preplne-né regály. Oleje a octy s bylinnými príchuťami. Do vozíka somhodil tri omáčky s čínsky znejúcim názvom a dva balíky z ko-lekcie Svetové korenia, pretože patria k najlepším dovezenýmproduktom. Usporiadanie obchodu ma hnalo ďalej.

V chladiarenských boxoch som sa pristavil hneď na začiatku,kde sú Syry s druhmi z úplne všetkých krajín, ktoré ho produ-kujú. Prekvapilo ma, koľko zákazníkov tam už dorazilo predomnou. Rýchlo si nakladali do vozíkov veľké, cenovo oveľa vý-hodnejšie rodinné balenia. avené, tvrdé, krémové syry. Mozza-rella. Gouda. Päťdesiatdva druhov ementálu. Syrové maslá, ná-tierky. Zobral som si z každého druhu aspoň po jednom.

Vtedy som sa dostal na silnú stranu regálovej zákruty. Ob-rátil som hlavu. Uvidel som ínske hranolčeky. Na okamih somzaváhal. Nezdali sa mi nijako výnimočne príťažlivé, ale vtedysom si všimol cenu. Okamžite som po nich siahol. Oplatia sa!

Pri hlboko zmrazenom tovare som neváhal. Najkvalitnejšiemäso. Americká pizza. Mrazené miešané šaláty. Nemusím saponáhľať. Dobre si treba rozmyslieť, čo ešte kúpiť. Kurča. Mor-ku. Do zásoby aj karé. Vtom som zmeravel. Uvedomil som si,že pri sebe nemám dosť peňazí. Dokonca aj doklady so zlatoukreditkou som nechal v hoteli!

Preľakol som sa. Prídem o niektorú z výhodných vecí! Na-padlo mi, že ich prepašujem do skladiska a odtiaľ neskôr vy-nesiem. Na tom koniec koncov nezáležalo. Vnútri v sebe somcítil hlboké osobné uspokojenie a nič iné sa nezdalo dôležité.Sledoval som reklamné tabule a hľadal podľa nich ďalší tovar.

Po dlhom tichu som začul prvé výkriky. Ľudia boli evidentneuchvátení. Kričali. Možno pochopili, že za povrchným dizaj-nom tohto hypermarketu sa skrýva hlbší symbolický obsah, doktorého som sa pokúšal zakódovať novú komunikáciu v jazy-



26

ku, ktorému sa dá rozumieť iba pri špecifickom naladení mysle,a ktorá zohľadňuje aj to, odkiaľ sme prišli, kde sa nachádzamea kam mierime.

Videl som kupujúcich, ktorí plakali od šťastia. Uvedomili si,že v tomto malle naozaj zoženú všetko, a neboli schopní vysta-vený tovar nekúpiť. V ich mysliach pravdepodobne rovnakoako v mojej vznikali antastické obrazy, adolescentné predstavy.Cyklus mesiaca. More. Groteskné tváre. Modré svetlo. Vzdiale-

nie protikladov. Otázky, na ktoré nie sú odpovede.Šesťdesiat taktov. Áno, presne šesťdesiat. Rytmus. Zrýchlenie

a opäť spomalenie. Ešte mleté mäso. Vrátiť sa. Zabudol somhlávkový šalát! Mám čas. Pokojne som sa vracal k Ovociu a ze-lenine a videl som, že obchoďák sa už úplne zaplnil kupujúcimi.Uvedomil som si, že tovar, umiestnený ďalej od vchodu, môžumedzitým vypredať! Zhodil som sako, k šalátu som sa rozbeholbez vozíka, schmatol do každej ruky dve hlávky a hodil ich me-dzi ostatné potraviny. Vyrazil som dopredu.

Kolieska na dlaždiciach škrípali. Narazil som, lebo uličku za-blokoval prekrížený vozík. Odtlačil som ho a ponáhľal sa ďalej.

Na zemi som uvidel ležať predavačku. Nehýbala sa. Z nosa jejvytekal pramienok krvi. Zmeravel som. Vo vedľajšej chodbeniekto vrieskal. Oddelenia ovládla hystéria.

Spomínam si, že v mysli som sa pokúšal sormulovať svojpostoj, chcel som urobiť niečo zásadné. Dovtedy som si myslel,že známy výrok „nie my kupujeme nákup, ale nákup si kupujenás“ je chorým výplodom nejakého marketingového štruktu-ralistu, akých vám agentúry ponúkajú desiatky a ktorých sanezbavíte, kým im nedáte peniaze na darčeky pre deti. erazsom mu začínal veriť. Utešovalo ma akurát vedomie, že akoautor všetkých nákupných ciest poznám aj všetky varianty, aký-

mi si ich zákazník môže interpretovať, a komerčný kód tohtomallu som sám vymyslel, takže nehrozí… Začul som prenikavýškripot. Spamätal som sa. Preskočil som predavačkino telo, vo-zíkom som sa mu vyhol a bežal som ďalej.



27

Zrýchlili zrejme už všetci zákazníci. Rozplývali sa mi na dú-hovom pozadí. Asi ma mnohí stihli v nákupoch predbehnúť!Naštval som sa. Rozzúril. Pridal som. Okolo mňa sa mihaliregály s neuveriteľne kvalitným a lacným tovarom, preto somzrazu nevedel, čo robiť skôr. Ísť dopredu, alebo rýchlo nakúpiťtu a pokračovať až potom? Bol som bezradný.

Na chvíľu som zastavil, aby som sa lepšie pozrel na cenovky,ale začali ma predbiehať zákazníci, ktorí sa rozbehli za mnou.

S tým som nerátal. úžba dostať tovar skôr, než ho vykúpia iní,ma prinútila konať okamžite. Rozbehol som sa, dostal som sa zanajbližší regál a strhol som ho. Na dlážku sa s rachotom zrútilidesiatky druhov európskych majonéz. Niekto spadol a nadával.Kašľal som na to a bežal som ďalej. Rytmus hudby sa prispô-sobil mojim skokom. Dostal som sa k hangáru s tínedžerskoumódou, a hoci sa mi krikľavé bundy a tričká veľmi nepáčili, zatakú cenu by ich bola škoda nekúpiť. Mal som už plný vozík.

Vtom som si všimol, že niektorí zákazníci začínajú strhávaťšatstvo z figurín. Predavačky nevedeli, čo robiť, ich dohováranienikto nepočúval. Dokonca som zbadal mnohé, ktoré opustili

svoje stanovištia a k pokladniam si brali tovar zo skladu. Roz-hodol som sa, že napriek poplašnému systému prejdem cezvýchod aj s vozíkom. V behu som dorazil k Hudobninám. amľudia úplne šaleli. Z pultov strhávali výberovky najnovších rá-diohitov naspievaných postavičkami z rozprávok. V prvý deňsme na ne určili špeciálne nízku cenu. Predavač volal vysielač-kou políciu. Ktosi ho udrel do tváre. Vysielačka spadla na zem.Šumela.

Odtiaľto som poznal skratku k pokladniam. Hnal som sazistiť, ako to pri nich vyzerá. Okrem toho sa pri kasách nachá-dza box s najlacnejším značkovým artiklom, ideálne miesto

na dobrý víkendový nákup. Behom som sa tam dostal za párminút.Produkty na zabezpečenie dobrého chodu domácnosti,

o ktorých som donedávna ani len netušil, mi teraz pripadali



28

životne dôležité. Marilo sa mi, že mnohé tovary, ktoré sommal v košíku, som ešte včera považoval za bezcennú šmelinu,no dnes som už poznal ich skutočnú hodnotu a prahol som popocite, že ich vlastním. Pochopil som, že známy americký eko-nóm s holandským menom, ktorého som považoval za šarlatá-na, mal pravdu, keď tvrdil: podľa správania ľudí v obchodnýchpalácoch je zrejmé, že sme v jadre zostali lovcami a zberačmi.

Obchoďák sa už doslova napratal kupujúcimi. Uvedomil som

si, že treba urobiť ďalšie objednávky. Pri pokladniciach somuvidel policajtov. Zaisťovali ľudí, ktorí chceli kradnúť tovar, naktorý im nezostali peniaze. Keď to ostatní videli, vracali sa späťdo ozrutných útrob hypermarketu, lebo naloženého tovaru bysa nedokázali vzdať. Policajti prešli popri pokladniach a vniklidnu. Pozoroval som ich. rvalo iba chvíľku, kým im zmyslovéreceptory ovládol rytmus, svetlá, vône a všetky ostatné detailydizajnu. Vydýchol som si. Od polície nič nehrozí. Môžem naku-povať ďalej.

Prešiel som popod mamutiu figurínu nosorožca a pochopilsom, že až doteraz som robil chybu. Film som si mal určite po-

zrieť, je jednoducho dokonalý. ak som na vrch vozíka hodil ajdévedečko so špeciálnymi zábermi z nakrúcania (bez príplat-ku) a zdarma k tomu dokonca dostanem demo rovnomennejpočítačovej hry. Určite si na ňu po práci nájdem čas, pretožekreatívny relax tvorí prirodzenú súčasť života dnešných mu-žov.

Všimol som si umelohmotné figúrky nosorožca a dobrýchamerických vedcov, ktorí proti nemu bojovali. Vedel som, že bysom nemal, ale nedokázal som odolať a rozbalil som škatuľu,v ktorej boli zabalené. Úžasné! Dokonca dokážu hýbať rukamiaj nohami a vystreľovať malé umelohmotné šípky! Strčil som si

figúrky do vrecka. Rozhliadol som sa a uvidel, že tovar si berúvšetci.Zbadal som neónový pútač obchodu MADVENURE, ob-

liehali ho ľudia. Zadychčaný som k nemu dobehol. Cez dveresom sa musel prebiť. Nejaká žena v kostýme liezla pri mojich



29

nohách štvornožky. í, ktorí prišli prví, mali na nohách pricuc-nuté tenisky a nemohli si ich vyzuť. Na šatách mali mnohí tma-vé machule. Ja som schmatol posledné cukríky, z ktorých vámpo docmúľaní príde zle. Ktosi mi ich však vytrhol z ruky!

Neviem, odkiaľ sa vo mne vzala taká sila, ale jedným úderomlakťom do spánku som zlodeja zvalil. Cukríky sa rozsypali pokoberci s bláznivými vzormi – optickými hrami ukradnutýmiz Eschera. Zhrnul som ich na hŕbu, naraz som si ich dal do úst

päť a rýchlo som cmúľal. Ostatné som ešte dokázal napchať dovreciek na nohaviciach.

Zatmelo sa mi pred očami. Stratil som rovnováhu. Naplo ma.Spomínam si, že vo chvíli, keď som zo seba vyvrhol obsah ža-lúdka a keď sa mi v očiach zjavili slzy, na pozadí vnímania somsi uvedomoval, že v malle sa dejú veci, ktoré ma presahujú.

Hypermarket sa podaril. Naozaj podaril! Ale to ani zďale-ka nebolo to hlavné. Už som vedel viac. entoraz neplatilo, žev obchodnom dome strávim približne 38 až 43 minút. ušilsom, že za každú minútu, o ktorú sa zdržím dlhšie, zaplatímomnoho viac ako len priemerné 2 eurá navyše.

Chcel som sa čo najskôr pozviechať, pretože inak môžemzabudnúť, čo všetko potrebujem na dnešný večer. Určite zorga-nizujem báječný narodeninový večierok pre susedov, pozvemk sebe priateľku, ktorej mienim vyznať lásku, chystám sa urobiťnečakanú radosť milovanej manželke, prekvapiť roztomilé deti,zdravo a zároveň chutne nakŕmiť svojho psa a nezabudnem anina multivitamínovú tyčinku pre spevavého miláčika v klietke.

Napriek kŕčom v bruchu som sa v uličkách medzi regálmipredieral pomedzi davy kupujúcich a vhadzoval do preplnené-ho vozíka ďalší tovar. Aktívny denný krém s kakaovým masloma k nemu zdarma sprej proti poteniu nôh. Kartón výpredajo-

vých parumov. Rýchlo. Spomínať si. Čo ešte? Motorový olej.Stavebnicu helikoptéry. Dáždnik so samozatváracím obalom.Zlacnené brikety.

Nesmiem zabudnúť, čo ešte musím zohnať, aby som sa oddalodvahe, splnil svoje detské sny, našiel ozajstné šťastie, spoznal



30

chvíle pravej rodinnej pohody, vychutnal si život plnými dúš-kami, opájal sa neviazanou slobodou, odhalil najmužnejšiu časťsvojho Ja a mal na čo spomínať.

Medzi regálmi som sa potácal nahnutý nad vozík, pretoževiacerí sa pokúšali ukradnúť mi z neho tovar. Zúrivo som ichodháňal a pátral po ďalších veciach. Slipy, pretože sebavedomiemoderného muža sa začína od spodnej bielizne. Pracovnákombinéza, aby som partnerke dokázal, že ani mestský muž

nestratil šikovnosť našich otcov. Športový padák, lebo som ne-spútaný a neskrotný.

Rúčka vozíka mi pri nárazoch udierala do brucha. Opäť manaplo na vracanie, ale už som mal prázdny žalúdok. Schmatolsom poslednú penu na holenie, lebo zmysly si zaslúžia zmysel-nosť. Regály s drogériou sa už úplne vyprázdnili! A majiteliatohto obchodného reťazca mi nechceli veriť, že dokážem kom-pletne predať aj pätnásťkilové balenia detského púdru!

Vtedy sa začal bleskurýchly presun masy kupujúcich k odde-leniam, kde ešte čosi zostalo. Ja som skratkou okolo reštaurácievyrazil k Odevom. Cestou som získal príklepovú vŕtačku a sadu

súčiastok na dámsky bicykel.O chvíľu som už prebehol popri figurínach a vzal som dvojo

šiat s potlačenými tvárami známych hercov. Zostali ešte aj ute-ráky s menami členov rodiny a fialové teplákové termosúpravy.isícky vystavených modelov už zmizli. Na dlážke ležali poroz-hadzované dotrhané kusy látok. Sklamané zákazníčky vrieskalia prebíjali sa do oddelenia doplnkov. Ktosi rozbil vysoký sklenýpult s opaskami, trakmi, šatkami a vreckovkami. Prelomenátabuľa skla prerazila nižšie poličky a popadaný tovar obsypaličrepiny. Strhla sa bitka. Ktosi zareval, aby deti vyviedli von, tievšak odmietali odísť.

Kupujúci už brali aj zariadenie hypermarketu. Niekto zrolo-val malý koberec pri skúšobných kabínkach. Zmizli dve zrka-dlá. Rýchlo som sa rozhliadal, čo by som si ešte vzal.

Odrazu som medzi tlačiacimi sa zákazníkmi uvidel Eileen.Stála v pravom rohu pri pulte s galantériou. Práve si na chrbte



31

pozapínala zips pastelových šiat. Pod jej nohami ležal čiernykostým. Uvedomil som si, aká je mladá a krásna. Vyzeralanádherne, nie príliš chudá, a ani nie plnoštíhla. Jej blond vlasyvyzerali krajšie ako pôvodné! Na perách mala úsmev, ktorý vomne vyvolal spomienky na najkrajšie okamihy života. Očamisom rýchlo pátral po regáloch. V okamihu som našiel, čo somhľadal.

Načiahol som sa k najvyššej poličke. Neprekážalo mi, že

už zostala len veľkosť XXL. Roztrhol som obal z priesvitnéhoigelitu. Zhodil som zo seba prepotenú bielu košeľu a navliekolsom si hrubšiu z károvaného flanelu. Vyhrnul som si rukávy.Eileen ku mne pristúpila, na perách mala úsmev. A ja somsa na ňu usmial, objal som ju okolo pása a šepkal som jej doucha. Odniekiaľ sa k nám zatúlal zablúdený chlapec s hnedýmmedvedíkom v ruke. Pri pohľade na nás sa upokojil, nesmelo sarozosmial. Chytili sme ho s Eileen každý za jednu ruku. Uhladilsom mu rozstrapatené blond vlasy a do oddelenia Hračiek smesa rozbehli spolu.



nové médium



33

„Svet je možno tvorený prvkami vedomia.“Erwin Schrödinger, My View of the World (Cambridge 1964)

V jej očiach som videl gauč. Sýtomodrý poťah sa leskol v zre-ničkách. Helis vôbec nežmurkala, takže som detailne pozoroval,ako si zmenšená manželka v kuchynskej zástere sadá na matrac.Ružové nylonky na zelenej dúhovke takmer svietili. Preložila sinohu a hovorila o najdlhšom sexe vo svojom živote. Bol som

ako v omámení a nezachytil som jej slová presne. Šlo o sekun-dy. Zaburácal štúdiový smiech.

Helis spustila žalúzie, dlhé tenké tiene porozdeľovali pred-mety.

Na širokom gauči na obrazovke už sedeli tri postavy a roz-právali sa o veľkosti podprseniek. Počul som tučného policajtahovoriť čísla mínus jeden a nula. Zaznel hurónsky rehot. Vtedysa program vypol.

Prepadol som dopredu. Zvlhli mi dlane. Na čele mi vyrazilimrazivé kvapky. Ležal som lícom na koberci a tlačil som sa niž-šie. Pichľavý tlak sa na okamih stal niečím, na čo som sa dokázal

sústrediť. Dostal som triašku. Na obrazovke chvíľu pestroareb-ne svietil monoskop a potom sa spustil šum.

„Vstaň, ty bastard!“ zarevala na mňa Helis. Z jej tváre si pa-mätám len očné tiene. Pravdu povediac, vymýšľam si. Mal somtaký silný absťák, že si nespomínam na nič. Okrem jej výkriku:„Vypadni! Okamžite! a vráť sa, iba ak niečo zoženieš!“

Možno to povedala inak, ale zmysel bol približne taký. Odťažko závislej mladej ženy nemôžete chcieť, aby to isté zakaž-dým ormulovala úplne inak.

Úvodná áza je najťažšia. Jej prvý vrchol som rozpoznal popár sekundách. upý tlak ma zovrel presne uprostred brucha.

Zmietali mnou kŕče. Šlo mi roztrhnúť črevá. Napínalo ma. Nut-kalo ma škrabať sa po celom tele. Chvel som sa od strašnej zimy,no lial sa zo mňa pot.

Na druhej strane som sa však v tých minútach dokázal chví-ľami mimoriadne intenzívne sústrediť. Rozpomínam sa, ako



34

televízna obrazovka prežarovala Helisinu nízku postavu. Bielesvetlo zvýraznilo siluetu vychudnutého tela.

Vtedy som sa ešte na Helis dokázal aspoň pozerať. Krátko,uprene. Vo vlnách do mňa prenikala bolesť. Vnímal som črty jej tváre. Drobný nos zakončený mierne dohora. Oblá čiaravystúpených lícnych kostí. Hrdzavé pehy. Rubínové plné pery.Výrazná vystúpená brada. Vlasy pred troma mesiacmi zaarbe-né nahnedo.

No už po pár sekundách sa mi ostré tvary v mysli zaoblilia zliali do neurčitého celku. Rozmanité arby sa zmiešali doškvrny. V ústach som mal sucho. Pokúšal som sa prehĺtať. Om-dlel som.

„Preber sa, ty sviňa! Nenechávaj ma v tom samu! Zobuď sa!“kričala.

Keď som konečne otvoril oči, Helisine napudrované lícaa čelo pokrývali ľakaté tiene. Vrieskala na mňa a posielala mapreč. Stačil mi jediný pohľad a vedel som, že už je na tom rov-nako ako ja.

Prevrátil som sa na bok. Jedným okom som zbadal úžasne

zväčšený arabský nápis a deormovaný šesťuholník zo vzorukoberca. Zvlhlo mi druhé líce. Z nosa mi tiekli hlieny. V mdlo-bách som vracal. Kyselinu.

Nechcel som sa pozerať na Helisinu vystrašenú tvár. Pohľadmi prebehol po tmavom interiéri. V rozľahlej izbe v blikajúcomsivobielom lúči sa víril prach a dym z cigariet. V kanvici nanízkom stole sa lúhoval čaj. retí deň. Displej veže žiadal, abysme nastavili presný čas. Blikanie hranatých digitálnych číslicsa zmenilo na rytmické údery do spánkov. Stlačil som si hlavuprstami a zosilňoval tlak. ričko sa mi lepilo na chrbát. Uprenesom civel na televízor a dúal som, že sa spustí program. Hoca-

kým spôsobom. Omylom, zázrakom, náhodou. V tisíckach siv-kastých bodov som sa pokúšal vypátrať zákonitosť, podľa ktorejsa vyormuje tvar postavy. Kontúry sa však nezjavili. Z tlmené-ho šumu nevystúpila titulná melódia ani hlas hlavného hrdinu.Dostal som záchvat.



35

Zmietal som sa na koberci a Helis som strhol so sebou. Spo-mínam si na presvedčenie, že jej nesmiem rozstrapatiť účes.Nosila retrobingle s chlapčenskou ofinou, zadné vlasy zostrih-nuté dostratena. Objala ma. Čerň okolo jej očí rozmazali slzy.Po lícach jej putovali krivé čiary maskary.

„Buď so mnou, prosím! Choď von, ale vráť sa. Rýchlo sa vráť!A prines aj mne,“ opakovala stále dookola, keď sme sa prevaľo-vali každý so svojou bolesťou. Narazili sme o radiátor a zastali

sme. Chytil som Helisinu ruku, ktorá sa v neuveriteľne rých-lych tikoch triasla. Jej drobnú dlaň som videl asi na desiatichmiestach naraz.

Nad našimi hlavami sa ligotal štvorec okna. Bol svetlý a mra-zivý spln. Vedel som, že prichádza najhoršia časť absťáku. Para-doxne práve počas nej už dokážem vyjsť von po zásoby.

Fyzicky mi bolo príšerne. Išlo o život. Doslova. Frekvenčnýrozsah môjho mozgového vnímania by ste v tej chvíli nameralidosť ťažko. Počet ungujúcich okruhov neuroprenášačov je sak-ramentsky nízky, ale stačia na to, aby som sa cítil presne tak zleako predtým dobre. A predtým mi bolo naozaj veľmi dobre.

Spotený a v mrákotách som sa postavil. Hľadal som bundu.Ako v polosne som sa otáčal dookola. Na sekundu mi na siet-nici explodovali arby. Zastal som. Bol som presvedčený, že sazapol monoskop, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že sa onedlhopredsa len začne program. Nedokázal som určiť, kde sa nachá-dza televízor. V okamihu som zabúdal. Udalosti spred sekundymi pripadali veľmi vzdialené, ani pri najväčšej vôli som ichz úlomkov pamäti nedokázal poskladať. Potom som zbadal sivýobdĺžnik. Zízal som naň. Vôbec sa nemenil. Nič. Vnímanie sommal opäť jasné. Dúha arieb sa začala v sklenom ťažidle na stolea končila sa v halucináciách mojich abstinenčných príznakov.

Využil som vhodnú chvíľu, strhol som z vešiaka bundu a vy-razil som von. Na nákup.Keď ste ťažko závislý, rýchlo si nájdite svojho dílera. Stane sa

pre vás najdôležitejším človekom. Ja som si našiel Hirataniho. Popolroku som sa zorientoval na trhu a nenechal som sa odrbávať.



36

Dlho som kráčal v treskúcej zime a dymovomodrej tme.Popri rieke. Olejové škvrny sa arebne leskli, kde-tu plávala nahladine ľadová kryha. Na ľavej strane sa mihla nočná električka.Výhľad rámcovali dva poloprázdne hypermarkety. Pod nohamivŕzgal sneh.

Po polhodine som sa dotrmácal na miesto, odkiaľ už vidieťlaminátové strechy hangárov obchodníckej štvrte. Mesiac pre-žiaril hviezdy a rozbelel sa. Šiel som ďalej popri stromoch, ktoré

vrhali tiene na záveje, lesknúce sa kovovými iskričkami. Konárelemovalo striebro.

Hiratani zrejme nepotrebuje spať. Zbadal som ho už z diaľky.S rukami vo vreckách páperovej vetrovky sa prechádzal predmodrastým výkladom rozžiarenej požičovne dévedečok, otvo-renej nonstop. Na úrovni jeho dlhého krku stál na plagáte radázijských svalovcov s nunčakmi a katanami. Svetlo z elektrickejlampy sa odrážalo od alumíniových stien. Hiratani má na via-cerých miestach tváre stvrdnutú kožu. Hlboké jazvy neskryli anioperácie. Okolo malých uší sa mu trblietali sinavé chĺpky. Po-zdravil som ho a priložil som si skrehnuté prsty na mokrú tvár.

Hiratani kšeuje so snami. Má úzke a bystré sivomodré oči.A veľmi veľa programov. Predáva prístupy. Ak kúpim, predávamňa. Je šikovný. Z môjho obstarožného dvadsaťštyriročnéhotela dokázal vytĺcť dosť. Vypýtal som si.

„Už nemám. Fakt,“ precedil. Zakaždým ma zaskočilo, akoskvele hovorí po nemecky. Pokračoval: „en sitkom sa skončil.Šlus. Ďalšie diely jednoducho nie sú.“

Ledva som sa držal na nohách, no vytočil ma riadne. V po-slednom čase sa Hiratani správal érovo, nechápal som, prečozrazu robí problémy. „Žartuješ. Ale ja sa nesmejem,“ vyjachtalsom. „Ak ti ide o cenu...“

Usmial sa.„Už som ti povedal, že ten sitkom prestali vysielať. Nemajúďalšie pokračovania,“ vysvetľoval Hiratani. „o ti ich mám ísťnakrútiť? Sračku, ktorú si si obľúbil, zakázali. Bol to iba experi-ment. Musíš si vybrať inú sériu.“



37

Vedel som, čo má na mysli. Dostalo sa mi do uší, že seriálstiahli z vysielania pre skrytú reklamu. V správach to nazvalipokusom o psychologickú manipuláciu. Nezmyselné do-kumenty o zákernosti médií sa dnes nájdu na každom Vprograme. Sitkomy ako psychozbrane. Metalogika. Biootónyv televíznom žiarení. Mimozmyslová špionáž. Nemal som všaknajmenšiu chuť rozprávať sa. Potreboval som akurát nakúpiťa okamžite sa vrátiť domov.

„Nežartuj,“ oponoval som. „Skúšal som prestať. Nejde to.Sám dobre vieš, aké to je...“

„Sklapni!“ prerušil ma Hiratani. „Neviem. Nikdy som nebolvidaholic. Ja iba pančujem káble.“

Hovoril pravdu. Nechcel som ho uraziť. Díler si to neza-slúži. Cítil som sa pod psa. Predstavil som si osamotenú Helisv miestnosti plnej sivého svetla. Náhle som jasne videl obrov-ský mihotavý tieň, ktorý jej trasúce sa telo vrhá na steny. Počulsom praskanie parkiet pod kobercom. Začalo snežiť. Vločkypohlcovali posledné stopy nočných chodcov. Dlho som mlčal.

„Som závislý,“ povedal som. „Helis tiež.“

Pokračovania si vyše roka zháňam na čiernom trhu. Nedo-kážem to ovládnuť.

„Pokúšal si sa vyliečiť?“Pozeral som dohora. Spoza strechy sa ukázal sivý mrak.

Z diaľky k nám doľahlo zabuchnutie okeníc. Pokrútil som hla-vou.

„A chceš sa vôbec liečiť?“Ostrý chlad ma opájal. Mal som pocit, že som na konci.

Dochádzalo mi, že sitkom od Hirataniho nezískam. Modrastýospanlivý vzduch k nám privial vôňu cigaretového dymu. Ne-dokázal som sa skoncentrovať.

„Vieš...“ začal som, ale dlho som nevedel nájsť správne slová.„Nám... mne a Helis, nikto nepovedal, čo sa stane. Celé sa toposralo... my... My nie sme skurvení eťáci! Akurát sme spoluradi pozerávali televíziu. Najmä sitkomy. Chceli sme, aby... Nie,nechcem sa ísť liečiť. Chcem iba... Prosím ťa... Pomôž mi!“



38

Hiratani neodpovedal. Pohol sa za roh. Vo vzduchu po ňomzostali dve biele pierka. Vnikal do zamatových hlbín bezmen-ných ulíc. Päťkrát v chvate teleonoval. Nasledoval som ho.Spoza továrenských hál, postavených narýchlo z preabrikátov,presvitala žiara neónových reklám.

Prechádzali sme pozdĺž dlhej asády, ktorá sa zvažovala dotemnoty. Na chvíľu som zastal, aby som si oddýchol, ale Hirata-ni nezvoľnil krok. Počul som ozveny našľapujúcich opätkov.

Spomínam si, že sa odsunula závora na bráne z cédrovéhodreva. Zaplavilo ma teplo. Nad stálezelenou záhradou, ohrani-čenou vyrezávanými hrebeňovými hradami, znel ženský chi-chot. Prešiel som popri rade tmavomodrých limuzín. Zblízkana mňa hľadela jedna ázijská a dve černošské tváre. Natlačili mak baru pod vysokým gingkom. Vypil som nápoj, z ktorého sami dvojnásobne zrýchlil pulz. Ťažko sa mi dýchalo. Správal somsa nemožne. Chcel som si opláchnuť ústa v hlbokom jazierkus červenými kaprami. Rozosmial som spoločnosť a rozosmutnilvyhadzovačov. Odviedli ma do rohu a opreli o parapet arkiero-vých okien. Biele ventilátory rozochvievali listy bambusových

kríkov. Nepamätám si presne, čo sa odohralo neskôr.V mysli sa mi odkrýva obraz starej práchnivejúcej verandy

a Hirataniho vyhrnuté rukávy. Vybavujú sa mi aj spotené mäk-ké nechty. Obnažené bedrá mi preukoval vietor. Zrejme sa dia-lo niečo ohavné. Okolo oranžových štvorcov lámp sa trepotalisnehové vločky. Rozhorúčenou mysľou mi prebleskovalo svetlošialenstva. reštiacu hlavu som si oprel o mriežkované okno.Vzduch napĺňala vôňa vlhkého dreva. Odkedy lietam v závis-losti, vôbec nemám sex. Hiratani mi robil, čo má tak nesmiernerád, no ja som ani nepostrehol, keď prišiel koniec. Možno tesnepred tým, ako sme vyšli z tepla do ujavice, ktorá sa medzitým

rozzúrila na mrazivej ulici. Oslepili ma čelné svetlá kamióna.Chvíľu som kľačal v záveji mŕtveho snehu.A potom som dlhé hodiny ležal so zavretými očami. Do žily mi

prúdilo teplo inúzie, keď som sa zoznámil s edom Seriosom.



39

„Mali ste pravdu, kolega. S podobným prípadom som sa do-teraz nestretol. Objaviť médium, schopné vnímať na diaľku, sarovná objavu geniálneho umelca či vedca,“ hovoril Serios. Niemne.

„ento muž pravdepodobne patrí k výnimočne nadanýmosobnostiam, akých sa v dejinách vyskytlo veľmi málo. Zavšetkých spomeniem Inga Swanna, Uriho Gellera, otografuHellu Hammidovú alebo spisovateľa Richarda Bacha. Ďakujem

ti, Hiratani.“ Nemecký Japonec sa mierne uklonil. Na ľahkomdomácom kimone mal prehodený župan so zlatými drakmi.

„Kam som sa, kurva, dostal? Kto ste? Policajti?“ ozval somsa zo svojho bieleho styropenového ležadla. Prekvapilo ma, žeuž necítim abstinenčné príznaky. V nemocničnej miestnostibez okien sa prevaľoval horúci vydýchaný vzduch. Hiratanimlčal a jeho tvári chýbal výraz. Presne nad hlavou sa mu otá-čali ramená strieborného ventilátora. Neznámy po jeho bokuprehovoril:

„Ahoj! Ja som doktor ed Serios. Si v rádioyzikálnom od-delení podzemného laboratória. Mojím hlavným odborom sú

lasery, plazma, kvantová mechanika, optika a vákuová technika.Najnovšie sa na zákazku venujem skúmaniu mediálnych ma-nipulácií. Hneď na úvod ti poviem, že máš na výber: zostať tua podrobiť sa ESP testom, alebo vyjsť von a zomrieť na absťák.Ďakujem, rozhodol si sa správne,“ mlel. Okamžite mi bolo jas-né, že som hotový. O halucinačných absťákoch som dosiaľ ibapočul. Sú silnejšie, než som si dokázal predstaviť.

„eraz si myslíš, že prežívaš halucinácie, ale to, čo sa odo-hráva medzi nami, nemožno zamieňať za drogové opojenie čipatologický stav,“ rozprával Serios a ja som pochopil, že je toešte horšie. Ja absťák nemám, ale hovorím s niekým, kto ho má.

Najskôr heroínový.„Preskúmal som bioplazmovú zložku tvojho vedomia. Siťažko závislý od špecifického druhu zábavného televíznehoprogramu. Ak sa z toho chceš dostať, potom sa vzájomne po-



40

trebujeme. Ak nie, maj sa na ulici ajn. V prípade, že súhlasíšs mojím návrhom, musím si ťa najprv preveriť, aby...“

„Nesúhlasím!“ prerušil som ho. Jeho dlhá pretiahnutá tvárzakončená briadkou sa ani nepohla. Modré oči, umiestnenéblízko seba, nežmurkli. Všimol som si, že nosí kontaktné šo-šovky a má mrkvovitú pleť. „Čo sa tu, doboha, deje? Nech somkdekoľvek, určite tu nie som dobrovoľne. Šiel som s Hiratanima...“

„... zlyhalo ti srdce. Slabý inarkt,“ skočil mi do reči Serios.„Hiratani ťa mal zrejme nechať. Ako každého iného. Závislé-ho.“

Prenikla ma príšerná, mučivá úzkosť. Pohľadom som prechá-dzal po bledomodrých stenách. Pokúšal som sa v duchu zrátaťmonitory počítačov. Úplne som sa rozklepal. Mal som pocit, žesa pomočím. Snažil som sa ovládať, ale vyhŕkli mi slzy.

„Pane!“ vzlykal som. „Ak ma chcete akýmkoľvek spôsobomzneužiť, nech sa páči. Je mi tak strašne zle, že mi to vôbec ne-bude prekážať. Nebudem to cítiť. Som zvyknutý. Robte si, čochcete, len ma potom nechajte odísť! Prosím!“

Prekvapilo ma, že som ešte schopný ormulovať súvislé vety.Niekde vzadu v hlave som si však jasne uvedomoval, že yzickysa cítim omnoho lepšie.

„Pochybujem, že mi uveríš, ale úplne ťa chápem,“ odvetilSerios. „Si výnimočne senzitívny mladý človek. Inak by sa u te-ba závislosť nemohla postupne rozšíriť na schopnosť prenosuzáporných emocionálnych impulzov.“

Kecal. Nechápal som o čom. Nevnímal som ho, pretože somsi spomenul na Helis. Zatmelo sa mi pred očami. Nasucho somprehltol. Neskutočne som zatúžil pozrieť si svoj obľúbený sit-kom.

„Prosím vás, pane. Na začiatku, keď ste hovorili, že som malinarkt... Spomínali ste, že absťák by som neprežil. Áno?“„Presne tak. Šanca yzicky prežiť viac ako dva dni je pri

podobných príznakoch veľmi nízka,“ vysvetľoval bez emóciíSerios.



41

„Pýtam sa, pretože ma v byte čaká priateľka...“Hiratani prvýkrát prehovoril. V japončine. Zosypal som sa.

Premohol ma smútok. Serios mlčky prikyvoval. Drkotal somzubami. Ventilátor zastal. Vôbec som nechápal, čo sa deje. Se-rios ku mne natiahol veľkú dlaň. Nehybná miestnosť ma desila.Počul som sa prenikavo kričať. Zrútil som sa z ležadla. Prepadolsom sa do tmy.

Neviem, po akom čase som sa prebral. Myseľ som mal úplne

čistú. Hľadel som na kríž, hviezdu, pruh, štvorec a vlnovku.„Zenerove karty slúžia na testovanie mimozmyslového vní-

mania,“ vysvetľoval mi Serios a s priateľským úsmevom mapotľapkával po pleciach. Niekto mi obliekol žlto-zelenú teplá-kovú bundu s obojstranným zipsom. Sedel som na čalúnenomotáčacom kresle. Nekrútil som sa.

„Prenos na krátku vzdialenosť sú najlepšie jednoduché kó-dové kombinácie. áto sada obsahuje 5 krát 5 symbolov, ktorémusíš správne určiť. Pozorne si ich prezri a zapamätaj. Budemsedieť pri tamtej stene a karty rozložím pred seba. Sústreď sa,“poúčal ma Serios.

Priznám sa, väčšmi než čudnú seansu a tajomné karty somvnímal mužov v tmavých oblekoch, ktorí stáli za Seriosom.Marketingoví experti a veľké zvieratá reklamného biznisu.Nachádzali sme sa v rozľahlej štvorhrannej sále. Polovicu ľavejsteny zaberala projekčná obrazovka. Na stene viseli obrázkyštvorstupňového jogínskeho cvičenia zakončeného stavomsamadhí. Do tváre mi mierila digitálna kamera. Zablikala čer-vená kontrolka. Serios poprosil Hirataniho, aby ukázal na jednuz piatich kariet. Keď priložil ruku, v mysli sa mi prepojili čiary.Bleskové abstraktné asociácie sa zjednotili. Mimovoľne zo mňavyšlo: „Hviezda.“

Hiratani zdvihol kartu. Strašne ma rozbolela hlava. Sálou sarozľahli výkriky. Nemohol som sa nadýchnuť. Nepohnuto somcivel na strop. Padali na mňa geometrické vzory. Omdlel som.

Keď som precitol, ihneď som si trocha odsunul respirátor,pretože poistná gumička mi tvrdo rezala do spoteného krku.



42

Seriosovi medzičasom narástla brada. Miestnosť sa zmenšilaasi o polovicu. Usmievali sa na mňa mladé tváre astronomickybohatých predajcov mediálneho času. Čerstvý kyslík ma úžas-ne osviežoval. Serios žiaril. Displej tlakomera na chrómovanompracovnom stole sa vynuloval, skôr než som stihol prečítaťhodnoty. Černošská sestrička mi rozviazala gumový uzol naramene. Cítil som, ako sa mi znova poriadne rozprúdila krv.Keď som si spomenul na Helis, bolo mi nanič. Nechcel som

si pripustiť, že zostala nedosiahnuteľne ďaleko a ja nedokážemovplyvniť, čo sa s ňou stane.

„Môže mi niekto z vás vysvetliť, o čo tu teraz ide? A neho-vorte mi o cieľovej skupine ani o korporátnej identite, prosím!“rozkričal som sa. Netušil som, kde som pochytil také slovíčka.Ukecaný Serios ma nenechal premýšľať a okamžite vysvetľoval:

„Veľmi rýchlo sa učíš, preto by som chcel začať trochu z inejstrany. V princípe ide o to, že paranoické myslenie sa skončilos dvadsiatym storočím. K nijakej katastroe na prelome milé-nií nedošlo. Mediálne manipulácie sa v minulosti zameriavalipredovšetkým na vyvolávanie všeobecnej paranoje. ajné spri-

sahania. Komploty. Sekty. Neviditeľní agenti. ieňoví vládcoviasveta a podobné nezmysly. Cieľom psychologickej propagandybol ideologický rozklad a zlomenie akéhokoľvek odporu más.Možno ti niečo povedia mená: vo yzike Bohr, v literatúre Pyn-chon a tak ďalej.“

Pozoroval som Seriosove lesklé oči. Všimol si to a usmial sa.Prekvapilo ma, že približne rozumiem, čo sa mi snaží vysvetliť.Vtedy som si uvedomil, že na seba hľadím jeho očami. Mal somplnú hlavu Helis. rávili sme spolu pri obrazovke nádherné,nezabudnuteľné chvíle. o sa nenávratne stratilo. Zdalo sa mi,že už chápem zmysel televízneho vysielania. Aj sitkomov. Zo-

brazujú obyčajné veci tak, ako sa budú odrážať v láskavých zr-kadlách budúcich čias. Napadlo mi, že hoci sa všetko rozpadlo,zostala ešte jedna vec, ktorú môžem urobiť.

Serios pokračoval: „Pomocou výnimočných ľudských jed-notlivcov, akým si aj ty, sa riadili prieniky do centier výkonnej





44

V najbližších dňoch ma dopovali guaranou a dookola roz-právali, čo som už poznal. Novodobé techniky marketingovejpsychológie pracujú oveľa jemnejšími metódami než kedysitajné služby. Počúval som prednášky, ale netuším o čom. Po-kúšal som sa zapamätať si čo najviac detailov z priestorov, doktorých ma vodili. Chcel som zistiť, kde sa vlastne nachádzam.Ale nič. Nijaké šípky, inormačné tabule ani iné znaky. V celomkomplexe som bol jediným hosťom.

V prázdnej jedálni ma štyri razy denne kŕmili oddelenoustravou. Napchávali ma kvasinkami, ktoré podporujú uvoľ-ňovanie slabého mitogénneho žiarenia zo svalov a z očnýchrohoviek. Pribral som sedem kilogramov. Väčšinu času somtrávil výučbou meditačných techník v modernej telocvični.O televízii mi v rámci krutej abstinenčnej terapie zakázalihovoriť. Chodil som do sauny aj na masáže akupunktúrnychmeridiánov. Prikyvoval som a pri psychologických testoch somrobil správny počet chýb.

Serios ku mne zašiel, keď som si v žltej vykachličkovanejprezliekarni uvoľňoval stuhnuté údy a svaly. Práve som ukončil

krátky kataleptický stav vedomia. rénoval som akt drsne. PreHelis.

„eraz sa rozhodne,“ vyhlásil Serios. „Vyskúšame, či dokážešmentálne posilniť rytmizované svetelné blikanie s rekvenciou10 hertzov. U pokusnej osoby by to malo vyvolať synchrónnemozgové vlny.“

„Ako to bude prebiehať?“ opýtal som sa, hoci som z jehomozgu poznal odpoveď.

„Vystavíme dospievajúceho človeka zábleskom trvajúcimokolo jednej dvadsaťmilióntiny sekundy. Mali by sa dostaviťkváziepileptické záchvaty. A chvenie očí, podobné tikom. Zá-

visí to od teba.“Neodpovedal som. Ukladal som prepotenú roté súpravu došportového batoha. Zapol som suchý zips.

O hodinu som už osprchovaný stál v rohu vysvieteného la-báku. V susednej miestnosti sa tlačil dav v drahých oblekoch



45

so slnečnými okuliarmi na očiach. Oproti mne posadili k pí-saciemu stolu asi šestnásťročného chalana s vyrážkami na celejtvári. Viečka mu prilepili o čelo krikľavou izolačnou páskou.Na spánky mu prísavkami pripli drobné senzory. Rovnaké akomne. Na sebe mal tričko kanadského hokejového klubu, okolokrku slúchadlá discmana. Ofinu mu mama zostrihla nakrivo.Mierne pokyvoval hlavou. Pôsobil pokojne. Serios mávol dlho-čiznou rukou. Zhaslo svetlo.

Spustilo sa závratné biele mihotanie ako na šialene zrýchle-nej house party. Bolo mi to ľahostajné. Dal som si na čas. Ne-chcel som mládencovi odpáliť hypoýzu. Išlo mi iba o premenubioenergie na bunkových tkanivách mozgovej kôry na elektric-ký prúd a otóny. Zatiaľ mi, našťastie, neprikázali tlačiť mu dohlavy logo nejakého úžasného produktu.

Dlho sa vôbec nič nedialo. Jasne som vnímal nepokoj zadymovým sklom. Značkové oblečenie divákov šušťalo až kumne. Chlapec na mňa nechápavo pozeral. Usmial sa. Vtompoložil hlavu na stôl. Prudko a hlučne sa roztriasol. Kŕčovitosa chytil krajných rohov stola, ktorý sa krištáľovo leskol. Ne-

ovládateľne sa mu rozochvela tvár. Zo všetkých síl sa peramipritisol k chladnému kovu. Na striebristej ploche sa rozprsklabordová krv.

Dostal som triašku. Práve keď som chcel skončiť, odniekiaľzozadu ku mne priskočil robustný černoch a asi za dve sekundymi nasadil zvieraciu kazajku. Krútil mnou tak, až to vyzeralo,že som sa bránil. akmer mi zlomil predlaktie. Chlapec rumáz-gal a ja som mu nemohol pomôcť. Serios mi dával prednáškuo pracovnej disciplíne. Ešte som vedel málo, preto som radšejpokorne mlčal.

Nenechali ma ani prezliecť si tielko a košeľu. Do miestnosti

sa nahrnuli otcovia rodín vo veku od 35 do 40 rokov s vysoký-mi mesačnými príjmami. akto som si vývoj nepredstavoval.Prinútil som sa dotknúť Seriosovho pleca. Súhlasne prikývola odviedol ma na chodbu. Gratulovali mi neznámi ľudia. Naokamih som mal oči vo výške vlhkého fialového obočia akejsi



46

mladej ženy. Vôňa potu a mandarínkového dezodorantu matrýznila.

„Môžem niečo povedať?“ spýtal som sa.„Samozrejme,“ odpovedalo asi desať hlasov naraz.„Najprv mi rozprávate, že sa vek paranoje skončil a že je

všetko inak. eraz sa ma zasa pokúšate presvedčiť, že ja sámdokážem ovplyvniť viac ako armáda. Obľubujem síce akčnýchhrdinov, ale toto je aj na mňa priveľa.“ Naivne tárať mi nerobilo

problém.Zabralo to. Serios sa s pochopením usmial. „Neboj sa. Doč-

káš sa odmeny, ktorá ti vynahradí vynaloženú námahu. erazuž takmer s istotou môžem povedať, že si mimoriadne silnépsychokinetické médium na úrovni slávnych predchodcov akoWillie G. alebo Masuaki Kijota. Lenže ani jeden z nich netrpelvzácnym nedostatkom serotonínu v čelových lalokoch, neho-voriac o závislosti od televízneho žiarenia. o znamená, že ty–“

„Ale ako to celé súvisí so sitkomom, pre ktorý som sa semdostal?“ Skočil som mu do reči. Stále som v tom nemal jasno.

Rozpoznal som náznaky, ale chýbali mi presné údaje. Evident-ne som svojim hostiteľom robil radosť. Pokyvovali hlavami. Ichna kratučko zostrihnuté vlasy pokrýval neznesiteľne precíznenanesený gél.

„Vieš, veľká väčšina divákov upadá po istom čase pri ob-razovke do hypnagogického stavu. Od nudných programova reklám sa dostávajú na hranicu spánku. Psychologické pôso-benie na ľudskú myseľ umožňujú v takej chvíli hneď tri zložkynaraz. Úspešnosť závisí od presnosti mentálnych asociácií, čižeod schopnosti divákov porovnať obrazové a slovné inormácieuložené v podvedomí s tými, ktoré dostali vedome vo orme te-

levízneho žiarenia. Ešte donedávna sa takéto úvahy považovaliza špekulácie, no dnes existujú presvedčivé dôkazy. Napríkladslávny yzik Wolgang Pauli už vo svojej dobe presadzoval jed-notný spôsob sledovania kvality a kvantity yzikálnych a psy-chických dejov. Chápal ich ako dopĺňajúce sa aspekty tej istej



47

reality. No neviem, či ťa v škole bavila kvantová yzika,“ zasmialsa Serios a zástup za ním sa tlmene pridal.

„Nedoštudoval som, lebo ma viac bavilo sledovať telku.“ Ko-nečne som im pripadal smiešny. Zato ja som sa na nich práveprestal zabávať.

„Experiment, ktorý teraz urobíme, raz vstúpi do histórie akoprelomová udalosť v dejinách komerčných televízií,“ patetickyprednášal Serios. Spozornel som.

„Spustíme televízne vysielanie na nízkej nosnej rekvenciia zároveň tvoje modulované mentálne signály. Obrazy vysie-lané cez satelit sa v mysliach skupiny mužov zmenia na otóny,viditeľné častice svetla. voj riadený zásah do ich vedomiaspôsobí, že signál sa na očnej sietnici oddelí od elektromagne-tického nosiča.“

Nedopovedal. Zvyšok som si prečítal v jeho hlave. V centrál-nej nervovej sústave nastane chaos. Pri dlhšom účinku spôso-buje nízkorekvenčná infiltrácia v mozgu úplné peklo.

„Pane, ja vám nerozumiem,“ odvetil som. „Je toho na mňapriveľa. O yzike neviem vôbec nič. Vyznám sa iba v sitkomoch.

Jednoducho mi povedzte, čo mám spraviť, a ja to urobím.“Na tvár som nasadil zlomený výraz. Nebol to až taký prob-

lém. Stačilo, aby som si v mysli vybavil Helis.„Prepáč, chlapče,“ ospravedlňoval sa Serios a strojene úctivý

dav mu dával za pravdu. Serios mi dokonca dlhými paprčamipohladil vlasy. Odtiahol som sa. Z tej divnej skupinky ma napí-nalo na vracanie.

„Nebolí ťa hlava? Nie si unavený? Môžeme pokus odložiť,“líškal sa.

Ešte to tak! Pokrútil som hlavou a roztiahol pery do úsmevu.Prvý raz som uvidel Seriosa žmurknúť.

„Prosím, prejdime spolu do vedľajšej sály,“ hovoril Seriosa pohol sa. Strop chodby tvorili modré kruhy. Naľavo stál radprepojených pevných diskov.

„V laboratóriu, ktoré teraz uvidíte, sa intenzívne venujemeutajovaným vedným odborom. Elektromagnetizmu, retrokog-



48

nícii, ortorotácii, radiestézii a telehypnóze. Práve tu sa zrodilaznáma teória superstruny, ktorá sa opiera o existenciu hyper-priestoru s jedenástimi rozmermi.“ Seriosove široké gestá zapratali chodbu. Hlas sa mu chvel od dojatia. Reklamkári nechá-pali. Istý som si bol už iba v jednom: Serios je buď génius, alebošarlatán a poloblázon.

Vošli sme do rozľahlej vysvietenej naukovacej haly. Z toho,čo som uvidel, som sa dlho nevedel spamätať. Kroky po betó-

novej podlahe sa doširoka rozliehali a po odraze o rozblikanézariadenia sa vracali v ozvenách. Z rohov znelo bzučanie ob-rovských ventilátorov. Neznámi experimentátori mali k dispo-zícii antastickú techniku.

Prechádzali sme popri robotizovaných automatoch a s otvo-renými ústami počúvali Seriosov obsiahly výklad. Spoznali smechronálnu pušku – zbraň na vyžarovanie času, zloženú z jehonajmenších jednotiek, chronónov. Synchronizátor mozgovýchvĺn, ktorý slúži na hypnotizovanie skupín aj na autohypnózu.Psychointererometer, vojenské zariadenie hromadného niče-nia, rozkladajúce normálnu elektrickú vlnu na dve skalárne

s rôznymi rýchlosťami. Elektromagnetické nádoby – pulznéštruktúry na zneviditeľňovanie hmoty a posuny v čase. ran-skomunikátor, zariadenie na kontakt s vedomím mŕtvych,ktoré sa po telesnej smrti osamostatnilo. Pletyzmogra, prístrojna meranie objemových zmien na končatinách, ktorým sadokazujú telepatické kontakty. Fotozosilňovač na objavovanieultraslabého mitogénneho žiarenia.

Čakal som všeličo, ale to, čo som videl, mi vyrazilo dych. Zaatómovým mikroskopom, približne v polovici, sa hala rozdeľo-vala. Za jednosmerným plexisklom sedelo v kreslách osem mu-žov v strednom veku, ktorých som už poznal. Civeli na štvorco-

vú obrazovku televízora s uhlopriečkou niekoľko metrov. Zašielsom sa zboku pozrieť, čo im púšťajú. Sledovali program, ktorýpripomínal prezentačné dévedečko sekty jehovistov. Odtiaholsom sa, pretože som sa zľakol recidívy. Vedľa kresiel sa rozpre-stieral široký zelený trávnik. Neďaleko stála záhradná chatka na



49

náradie spojená s garážou. Oranžový rozstrekovač v ležatýchosmičkách prskal vodu. Nechápavo som krútil hlavou.

„Upokojujú sa,“ pošepol mi Serios. „Už o chvíľu to budú maťdosť ťažké...“ Slizký úškrn, ktorý vylúdil, mal byť zrejme sprisa-haneckým prejavom. Zúril som.

Posadil som sa na nízku drevenú stoličku, ako mi prikázali.Vysoký Ind v modrej kombinéze položil predo mňa na stôlbielu parabolu. Displej na malom monitore zatiaľ zapĺňali nuly.

Ind namieril tanier s metrovým priemerom na skupinu predveľkým televízorom.

„íto ôsmi muži sú otcovia stabilných rodín. Patria k spo-ločenskej elite s najvyšším sociálnym statusom,“ čítal Seriosz papierov, ktoré mu podali. „Žijú v súkromných domoch sozáhradami. ento akt je pre nás mimoriadne dôležitý. Marke-tingový prieskum ukázal, že vlastnia nemecké elektrické kosač-ky Landers. voria však ideálnu cieľovú skupinu pre americkémotorové kosačky novej generácie McCoy, ktoré symbolizujúhodnoty ako rodina, tradícia, bohatstvo, sexuálny a spoločen-ský úspech. Naším cieľom bude vsugerovať im pozitívne vní-

manie loga McCoy. Presvedčiť ich, aby nespoľahlivé nemeckékosačky prestali používať a namiesto nich si kúpili kvalitnémoderné americké McCoy s desaťročnou zárukou na motora ročným bezplatným servisom.“

Pred očami sa mi ocitlo logo McCoy, ktoré bolo inšpirova-né kovbojskou ikonografiou, a krátky zoznam kľúčových slov.Samé šialenosti ako „navždy zbohom, burina!“, „nekompromis-ný kontakt s divokou prírodou“, „kosenie sa stáva vzrušujúcimdobrodružstvom“ a podobne. Masa luxusných pracháčov zamojím chrbtom sa chvela od vzrušenía.

Začal som s brušným dýchaním, aby som sa skoncentroval.

Cítil som však, že pulz sa mi od nervozity neustále zrýchľuje.Na čele mi vystúpil pot. Serios prepol televízny program.„eraz im pustíme reportáž o rancúzskych súkromných

parkoch,“ vysvetľoval. Podľa reakcií som odhadoval, že to mu-žov evidentne zaujalo. Serios na mňa kývol. váril som sa, že



50

ho nevidím. Spozornel a spravil netrpezlivé gesto. Privrel somoči. Vedel som, že to bude ťažké, lebo záhradkári vyzerali eštesvieži. Serios sa nahol nad notebook a vyťukával čísla, na ktorésom tak dlho čakal.

Sústredene som sledoval displej na parabole. Serios prepolsystém na nízkorekvenčné pole. Myseľ som intenzívne zameralna tvar loga McCoy. Serios vyťukal prvé číslo rekvencie. Druhé.retie. Pri náraze celého spektra sa mi rozšírili zreničky.

6,36 hertzov! Dočkal som sa. Od tejto chvíle to bude hračka.Vyslal som prvú mentálnu inormáciu, modulovanú na nosnejrekvencii. Dvaja muži si skryli hlavy do dlaní. Ostatní zívalia popíjali belgické pivo z pestroarebných plechoviek. Rozho-dol som sa individuálne namodulovať jednotlivé otóny elek-tromagnetických vĺn. Jednému otcovi stabilnej rodiny okamžitesčervenela pokožka. Ďalší zízali na obrazovku, pôsobili rozru-šene a žmurkali očnými viečkami.

Už som nevnímal, čo sa okolo mňa deje. Zaprel som sa dostoličky. Zovrel som päste. Zaťal zuby. Cítil som, ako sa zvoľnaprepadám do kataleptického stavu. Rozširovalo sa mi vedomie.

Zosynchronizoval som myseľ s rekvenciou televízneho vy-sielania. Spustil som psychoaktívny neuronálny útok. Šialenénásledky som ledva stíhal vnímať.

Pred mojimi očami sa strhla surová bitka. Nesprávny rozptylsvetla spôsobil prudké zvýšenie maskulínnej agresivity. akéčosi som ešte nevidel. Muži vyskočili z pohodlných kresiel a zú-rivo sa na seba vrhli. Kopali sa. Škriabali sa nechtami. Skákalipo sebe. Hrýzli sa do krkov.

Rýchlo som usmernil ich emočné správanie, ale zrejme v dô-sledku chybnej intenzity rekvencie nastala u nich dezorientá-cia. Rozbehli sa, zastali. Vrážali do seba. Padali na kolená. Plazili

sa po štyroch a šmátrali rukami.Hlavu mi išlo roztrhnúť. Serios sa postavil predo mňa a po-búrene gestikuloval. Nasratý som ho odstrčil. Premýšľal som,ako usmerniť popletených divákov.



51

Mozgové vlny cicavcov vedie magnetické pole zeme kukmitaniu v rovnakom rytme. Práve vďaka nemu sa vedia orien-tovať sťahovavé zvieratá. Predĺžil som reakčný čas a zosúladilsom vysielaciu rekvenciu s biologickými hladinami mužov a sbiorytmom. Od námahy ma naplo na vracanie. Pozrel som sapred seba a myslel som, že snívam.

Nevidel som ani jedného z testovaných mužov. o je koniec!Zúalo som sa obzeral. Moju pozornosť strhol rachot motorov.

Z chatky na trávniku a z garáže sa naraz vyrútilo osem kosa-čiek McCoy. Veľkosťou pripomínali menšie snežné ratraky. Zá-hradkári sa hnali za nimi. Kosačky však nevedeli ovládať, čo savzápätí osudne prejavilo.

aké čosi som na diaľku nedokázal riadiť. Urobil som maxi-mum. Muži žiarili konzumným uspokojením. Lenže americkégardenmašiny si robili, čo chceli. Stačilo, aby prešli malý hrboľ,uvoľnený posilňovač pohol volantom a zmenil smer. ri sa rú-tili priamo na nás. V plnej rýchlosti vrazili do plexiskla, ktorépuklo, ale odolalo. Muži sa od strojov nedokázali odtrhnúť.riasli sa v tranze, osudovo fixovaní na logo McCoy.

S tým nerátali ani šéovia marketingových oddelení. Seriosmi zvrieskol do ucha, aby som okamžite prestal. Nevšímalsom si ho. Za mnou zavládol čulý ruch. Spustila sa hádka o to,ktorá spoločnosť na mňa získa výhradné práva. Serios kričalna černošského ochrankára. Očami som pozorne premeriavalpriestor. Pri opačne otočenej obrazovkeu som bol bezmocný.Skončil som.

Černoch ku mne pokojne kráčal, pred sebou rozprestrelzvieraciu kazajku. Už som nemal čo stratiť. Strhol som zo stolaparabolu a rozbehol som sa k plexisklu. Vydesila ma váha pre-nosného satelitu. ackal som sa. Búšilo mi srdce. Otočil som

sa.Černoch sa pustil do behu. Smial sa. Bolo mi na umretie. Do-stal som závrat. Už som sa neobzeral, počul som ho priamo zachrbtom. Oči som uprel na jednu z kosačiek McCoy a sledoval



52

jej zmätenú dráhu po trávniku. Nechcel som myslieť na to, čo sastalo Helis. Na ničom mi nezáležalo. Plece mi zovrela robustnádlaň. Neobrátil som sa. Fascinovane som civel na kosačku, ktorása rútila na obrazovku. Z celej sily som sa rozohnal parabolou.rafil som černocha. Žiaľ, iba do pleca. Vydráždilo ho to a ne-príčetne sa rozzúril. Oboma labami ma schmatol za krk. Ozvalsa ohlušujúci náraz.

V bolestivom kŕči som zovrel satelit. Jasne som si uvedo-

moval, že nemôžem dýchať. Na chrbte som pocítil mihotanietelevízneho žiarenia. Kosačka otočila obrazovku k nám. Roztra-senými prstami som nahol satelit na ochrankárove nohy. Prie-nik do tupého mozgu je hračka. Neviem, čo mužovi zvláštnenízkorekvenčné vlnové vzorce urobili s hypoýzou. V zlomkusekundy sa mu podlomili nohy. Asi som mu prepálil synapsie.Stuhlo mu svalstvo.

Bol som na konci so silami. Nepamätám si presne, čo sa odo-hralo neskôr. Vyrútil sa na mňa Serios. Položil som parabolu nazem a kľakol som si vedľa nej. Zamieril som naňho s maximál-nym sústredením a rozdelil som mu corpus callosum, zväzok

nervových vláken, ktorý spája mozgové hemiséry. Odišielmu imunitný systém. Skolaboval a došliapala ho masa rozzú-rených reklamkárov.

Lúčmi paraboly som prečesal celý priestor haly. Ľudia padali jeden cez druhého. V telách sa im tvorilo abnormálne vysokémnožstvo triglyceridov. Zápasili s koronárnymi problémami,s inarktmi a s devastujúcou mentálnou regresiou.

Vydýchaval som sa v chladivom prúde ventilátora. Kosač-kám sa minul benzín. Osem doráňaných pomätencov blúdilov troskách konzumného karnevalu.

Myslel som na Helis. Kedysi sme vydržali nepozerať sitko-

my aj tri dni. Potom dva. Jeden. Pol dňa. Nakoniec pol minúty.Okamih, keď som si uvedomil, že sa od obrazovky vôbec nedo-kážem odtrhnúť, si pamätám do najmenších detailov.

V tom čase som už vôbec nepracoval. Keď som zistil, že y-zicky nie som schopný odísť od obľúbeného sitkomu, z úst sa



53

mi vydral prúd nezrozumiteľných slov. Podišiel som k Helis.Dokonca som k nej natiahol ruku, čo som už veľmi dlho neuro-bil. Zatúžil som prejsť prstom po jej hlbokých tmavých kruhochpod očami. Cítil som sa ako v polosne. Sedel som už takmervedľa nej. Vystrčil som ukazovák a pomaly som ho približovalk jej pehám. Myslím, že som sa usmieval. Keď nastalo spojenie,celým telom mi trhlo. Dotýkal som sa obrazovky televízora. Odmodrej žiary sa mi rozochveli brušká prstov. Mal som dojem, že

zrnenie prestúpilo izbu aj byt. Rozhranie sa stratilo.Studený prúd vzduchu mi rozstrapatil vlasy. Z vreciek ležia-

cich tiel som vybral zopár peňaženiek. Nájsť východ z komple-xu mi zabralo hodinu. Potom som sa dlho flákal vonku. Zašielsom aj za Helis. Zakázal som si myslieť na to, čo z nej zostalo.

Neviem, koľko času som strávil na zliatinových schodochpred domom. Práve sa brieždilo. Na rušnej rannej ulici som sarozhodol, že sa vrátim do podzemia. Naučím sa ovládať čudesnétechnické zariadenia. Kúpim si internetovú kameru a postupnezačnem vysielať. Vo vlastnom médiu, špecializovanom na sit-komy. Vedľa háld snehu sa tvorili lesklé kaluže. Hromozvody

a strechy sa kúpali v okrovej žlti. Oči som si zacláňal dlaňoua vykročil som. Obloha oslepovala presilou jasu.



berlin



55

Nur Demo si presne nepamätal, kedy modelku spoznal.Spomínal si na jej zúženú ázijskú bradu, výrez oblohy nad ViaNazionale, splašené holuby, pot na čele, tri krátke teleonátya strach, že otky nevyjdú.

Prvý raz ju dostal odzadu. Po hodine strávenej v byte bezomietky sa dočkal. V hľadáčiku zbadal najprv neoholené lýt-ka s bielymi chĺpkami. Uvoľnil sval na ruke a znova ho napol.Nadýchol sa. Prižmúril ľavé oko. Zamieril. Krúžok v strede hľa-

dáčika zaplnilo zväčšené koleno. V zoome si všimol, že napriekhorúčave rímskeho leta jej práve naskočila husia koža. Prepolspínač na automatiku. Zaťal zuby. Posúval ruky, aby mu neu-nikli premeny uhlov medzi chodidlami a lýtkami ani detailypráce svalov. Zvykol si na rytmus jej pohybov a už ich vedelpredvídať. Začal počítať. Do troch. Vydýchol a pevne stlačilspúšť. Pozrel sa na hodinky. 13:38. Obloha nad domami bolamodrá, bez oblakov.

Objavil ju Rinaldi. Dnes ho kvôli nej vyburcoval z postele.

O štvrť na jednu na obed. Nur Demo sa s ním nestihol pozdra-viť. Ani rozlúčiť. A už vôbec mu nestihol povedať, že dnes nemáčas, lebo v Miláne ho čaká snúbenica Mariangela a tentoraz užzmeškať nemôže. Nadával akurát pípavému signálu.

eraz sa mu jej chôdza po dlažbe na Via Nazionale zdalaneskutočne nádherná. Na Miláno nemyslel. Na okamih uvidel jej nakrátko zostrihnuté vlasy. Vynorila sa spoza červenýchslnečníkov Budweiser, pod ktorými sa zdĺhavo servírovaliobedy preplnenej tajwanskej reštaurácie. Nehybný ázijský ma- jiteľ v tmavých okuliaroch mlčky vyťukával ceny a cudzinci sas ním márne hádali pre zderské účty. Nepočula volanie upo-

náhľaných talianskych čašníkov, nervózne anglické objednáv-ky ani rap z rádia. V ušiach mala drobné strieborné slúchadlá.Demo si ju bral znova a znova. Podľa chôdze rozpoznal, ženemá viac než šestnásť. Jej bledú a pretiahnutú tvár uvidelnajprv cez zelenú vodu v akváriu s rybami, ktoré vám juho-



56

slovanský kuchár za váš mesačný plat ochotne vyloví a upečie.V hľadáčiku sa mihol šupinatý chrbát, malý chvost a potom samu konečne ukázala celá. Vtom splašene vzlietol kŕdeľ sivo-bielych holubov.

Keď si ju Demo omnoho neskôr pokúšal vybaviť v pamäti,pred očami sa mu najprv ukázali kútiky úst preliačené nahor.Usmiate plné pery. Belostné, široké a rovné zuby. Úzka ázijskábrada. Na vystúpených lícnych kostiach sa zalesklo žlté svetlo

z otváraného obloka. Hlboko posadené oči s pohľadom bezvýrazu. Nezvyčajne dlhé riasy. Vzpriamený krk. Vysoká postavas pevnými drobnými prsiami a úzkymi bokmi. Spomenul si, žev niektorom z veľmi lesklých módnych plátkov nedávno čítalo láske na prvý pohľad. Dobre sa vtedy zabavil. Vypol zoom. Naobjektív nasadil krytku a prehodil si nikon cez plece. Vyrazil zaňou. Vlasy mala rímsky čierne.

Hoci sa pokúšal sústrediť, jeho pozornosť na okamih zaujaliprázdne gumové prstence na dáždniky a potom kamelot, ktorývykrikoval palcové titulky novín Corriere della sera. Kráčalsmerom k nej, uprene na ňu hľadel, vnímanie mal zvláštne

zastreté.„Ahoj! Dúam, že neruším,“ zavolal, keď k nej dorazil. Rýchlo

si pretrel spotené čelo vreckovkou a natiahol ruku na pozdrav.Vo vzduchu sa miešal zvírený prach a pach z kuchyne. „Sommódny otogra. Hoci je to moja práca, vôbec sa neviem zo-znamovať,“ povedal. Nebola to práve najlepšia „bezprostredná“úvodná veta. Ani pred ôsmimi rokmi, keď ju začal používať.Rozmýšľal, aký dojem môže na ňu urobiť so svojím bruchom,preajčeným hlasom, neohrabanými pohybmi a otrieskanýmoťákom. Hlasitosť na discmane mala na maximum. Demopočul rýchly rytmus bicích a rozmazané výšky. Rinaldimu ju

našiel Stich a jemu tunajší kastingový agent Pavio. Demovaa Rinaldiho modelingová agentúra Condé Nast ich vyplácalazhúžvanými lírovými bankovkami. Nie, aktúru nechceme.

„Čože?“ spýtala sa, perami vytvorila prekvapené O a vyťa-hovala si z uší mušľové slúchadlá. Oblečené mala jednodielne



57

belasé roté šaty Adidas a cez plece sieťovanú kabelku v tvarekocky. Ako joggingová súprava by to vyzeralo vkusne. „Čo stehovorili?“

„Že sa neviem zoznamovať, ale napriek tomu sa s teboumusím zoznámiť. Chcem ťa otiť. Ako modelku.“ Nemala na-lakované nechty. Na tvári nenosila make-up. Nearbila si vlasy.Rinaldi hovoril, že sa v nej skrýva talent. Rinaldi toho naroz-práva naozaj veľa.

„Prečo? oto je akože osudové stretnutie?“ spýtala sa a na-miesto pier mala náhle červenú priesvitnú bublinu, ktorá sazväčšovala. Nur Demo jej ukázal preukaz agentúry Condé Nast.Väčšinou ho ukazoval lakomým klientom, ktorí potrebovali na-otiť katalóg neznačkovej bielej techniky. Na tej otke však eštenemal guľaté líca a evidentne sa pred pár dňami oholil.

„Vy... hmm... akože objavujete? ieto... jak sa to... nové tvá-re? eraz nemôžem. Mám školu. A písomku. Ale keby ste maospravedlnili…“ Zaznelo tiché prasknutie a zvyšky rozpľasnu-tej bubliny jej zakryli ľavé líce aj konček úzkeho nosa. Lepkavúfialovú hmotu prstami zhúžvala a znova vložila do úst.

aký tvrdý prízvuk Demo nepočul ani nadránom na Archi-medovej ulici. Určite pochádza z periérie kdesi v La Storta.Z latexového vnútra kabelky sa jej nedarilo vybrať discman.Káblik sa zachytil o zips a slnečné okuliare o káblik. Predkloni-la sa, potiahla silnejšie a vtom sa vysypal celý obsah. Pančuchy,pštrosie pero, útržok z notesa, tyčinky na pery, komiks DylanDog, zrkadlo. Dema pichlo v pleciach a spotil sa na chrbte.Neveril, že oči môžu byť až také číro modré. Zohol sa a po-máhal zbierať. Jej vôňa sa volala Nouva Roma a bola to jednaz tých náhradiek, ktoré voňajú takmer ako originál, akurát pleťvás po nich svrbí neporovnateľne väčšmi.

„Jasné, že mohol. Ak by si ty na odplatu mohla otiť... Mimo-chodom, voláš sa?“„Berlin,“ odvetila. „Ako to obrovské mesto.“ Chcel jej pove-

dať, že to je skvelé, ale nedokázal. Zato pozvania na obed sa užpreňho stali rutinou.



58

S rozosmiatym juhoslovanským kuchárom by sa dohovoril,iba ak by ovládal nárečia chorvátčiny, a tak radšej rybu ukázalprstom. Kuchár vybral inú, a úsmev sa mu ešte väčšmi rozšíril.Nur Demo si vzal karau vody bez bubliniek a Berlin namierilaukazovák na šejkr Blueboy le Bas.

„Ja som Nur. Nur Demo. Čo si dáš?“„Chcela by som rybu, ktorá sa volá ako tie žlté kvety, ktoré

sa otáčajú za slnkom,“ povedala. V tej chvíli už Demo vôbec

nechápal. Nemohol uveriť, že dnes ešte existujú takéto dievčatá.Ľutoval, že nevie, ako sa po chorvátsky povie slnečnica.

Najprv sa bál, či nadviažu rozhovor, ale Berlin neprestajnerozprávala. Soulovú pesničku, ktorá sa miešala do štrngotupríborov a kamelotovho hlasu, už dnes dvakrát videla na MVa veľmi sa jej páči. So spolužiakmi je na nevydržanie a v školevládne príšerná nuda. Gaučová komédia, ktorú včera videla, jejpripadá super.

Demo ju vôbec nepočúval. Nedokázal od nej odtrhnúť oči.Popíjal vodu s ľadom. Z čela si stieral pot. Uvažoval, ktoráz otrepaných výhovoriek zapôsobí najvhodnejšie.

„Vieš, ich otec, ten, jak tam sedia na pohovke a on urt chcemať sex! Vieš, ten, ktorý sedí úplne naľavo, vieš ktorý?“ položilamu otázku o včerajšom sitkome. Demo rozmýšľal, pred koľkýmirokmi musel pre dlhy predať televízor. Radšej začal rozprávaťsám. Len sa smiala, s nádhernou tvárou spola zakrytou elipso-vito zmiešaným modrým drinkom. Rýchlo upíjala. Špúlila pery.Na priesvitnej slamke zostával slabý odtlačok úst. Cigarety aj-čila s násadkou. Pozoroval jej nechty. Všimla si to, zovrela päste,opäť ich otvorila. „ak čo, kde sa budeme otiť?“

„Ešte neviem,“ povedal. podarilo Zahnutým nožom sa mukonečne podarilo stiahnuť mäso z chrbtovej kosti. Berlin jedla

pažravo a Demo si hovoril, že lepšie jej mľaskanie než otrasnásoulová čokoláda z rádia. „Zatiaľ som o tom nerozmýšľal.“„ak to urobme tu, priamo v meste. Ukážem ti ulice, ktoré

mám v Ríme rada. Počula som, že tak sa to má robiť. Modelka



59

povie svoju predstavu, a keď ju otogra najprv odmietne a po-tom prijme, vyjde to najlepšie.“

Demo naberal lyžicou zvyšky polevy z pomarančov. Berlinpôsobila tak hlúpo, že z toho začínal hlúpnuť sám. V duchubohoval na Rinaldiho, ktorý mu dookola tvrdil, že s touto krá-savicou konečne prerazia. Niežeby to nepotrebovali!

Ešte aj dnes, keď sa mu udalosti prežité s Berlin v pamäti po-miešali, sa dokázal jasne rozpamätať, že v čase ich zoznámenia

si agentúra Condé Nast viedla tak, že si už skoro neviedla nija-ko. Skrachovala jedna z najväčších firiem v brandži, Metropo-litan, ktorá sa takisto nevyhla dlhodobej kríze ikon v médiách.Časopis Harper´s Bazaar prešiel pod správu koncernu Micro-so-Warner Bros a transormoval sa na obrázkový časopis predeti. Koncern Revlon dávno skončil s legendárnymi mnoho-miliónovými kozmetickými kampaňami, ktorými sa v osem-desiatych rokoch dvadsiateho storočia začala éra imidžovýchsuperhviezd. opmodelku Karen Mulder v popularite už preddekádou ďaleko predbehol jej menovec, pochybný televíznyagent. Fialové topánky s tridsaťpäťcentimetrovými opätkami,

v ktorých Naomi Campbell spadla na móle pri predvádzaníkolekcie Vivian Westwood, toho roku stiahli z expozície v lon-dýnskom múzeu Victoria & Albert a vrátili modelkinej dcére.

Pamätal si, že keď v ten deň o jedenástej večer nastupovaludychčaný na letisku Fiumicino na posledný večerný let do Mi-lána, nechápal, prečo jej odpovedal: „Dobre. Prečo nie?“ Väčšiusprostosť zo seba dostať nemohol. Ďalšie vyhodené filmy! Ke-dysi si Demo zaratúval materiál do nákladov a odpisoval z da-ní. Kedysi ešte mal čo zdaňovať.

Keď platil za jedlo, tváril sa, že nič nie je samozrejmejšie nežtakýto hrozitánsky účet. V majiteľových tmavých sklách sa vi-

del zdvojený a neuveriteľne malý. Dodnes si jasne pamätal, žepo obede sa po polroku opäť viezol taxíkom. Niečím to zaplatiťmusel, lebo Berlin zrazu mávala tenisovou taškou plnou han-dier na prezliekanie a tvrdila, že ich má z domu.



60

Pamätal sa ešte na prvé otky pred kvetinárstvom na MontiParioli. Berlinin bláznivý smiech na Euklidovom námestí a po-hyby, ktoré prezrádzali, že talent možno má, ale iba na činnostitypu sedenie za stolom, usmievanie sa a dvíhanie teleónov.Neskoršie Demove spomienky sú ako rozmazané pohyblivéobrazy, ako rozličné filmy zostrihané do jedného a vysielanézrýchlene.

Pozadie s Villou Borghese. Päťdesiatmilimetrový objektív

na detaily. Portréty v pražiarni kávy na ulici Marsala neďalekohlavnej stanice. Netrpezlivé mesto, prenasledované horúčavoua svetlom. Prechod cez Via del Corso, kde Berlin pri pózova-ní takmer zrazil moped, ktorý sa vyrútil z ulice Condotti. Jejobnažené plecia pred trafikou na Panisperne. Opretá o ťažkúbránu zdobenú antastickými rezbami. Lenivé slnko pálilo odchrbta. Pobúrené nadávky, keď sa rozhodla prezliecť priamopred záhradníctvom na Via Appia Antica. uctovejšie miesta sihádam ani vybrať nemohla! o ešte Demo netušil, že ho čakáNámestie svätého Petra. Dokázal sa rozpamätať, že tam striktneodmietal ísť, vyhováral sa, že už nevládze chodiť. Nespomínal

si však, kde vzala pečatenú ľašu so starým vínom. Napil sa. Sa-mozrejme, že nakoniec šiel. Zastala pred katedrálou na mieste,z ktorého vám dvojité stĺporadie opticky splynie do jedného.Kamennú dlažbu pod nohami pokrývali pásy modročiernychtieňov. Demo nechcel, ale minul tam celý film.

Šli za Bránu svätého Pavla a Demo cvakal, keď hľadela na i-ber a staré domy na náprotivnom brehu. S námahou si v pamätivybavoval, že keď kráčali po nábreží až na Cavourovo námestie,zavesila sa mu na rameno. Prosíkala, aby ju otil v akomsi byte.Ďalší taxík. Demo účet opäť čímsi vyrovnal. Povedala iba: „Naulicu Caroncini, rýchlo, prosím!“ Kútiky úst preliačené nahor.

Moderný dom s travertínovým priečelím a odkrytým scho-diskom. Drevený výťah, tretie poschodie. Kyslý pach spotenýchspální a plesnivých manzardiek. Potom stál v izbe, kde sa od-lupovali arebné tapety so vzorom vinnej révy. Za oknom prí-



61

zračné tvary rímskych striech, ktorých vzory v jase slnka splý-vali. emné výčnelky kostolov sa zlievali do jednoliatej zlatejžiary. Ešte jedna otka. Ústa zaliate slinami. Diván s operadlamiošúchanými dlhým používaním. Vyzutá pravá topánka. Berlinprivierala viečka.

Na letisko sa hnal taxíkom. Hlavu si oprel o okno a hľadel na

svetlá Ríma. Ešte dnes videl v útržkoch spomienok pred očami jej tvár, ako na diváne v spánku žula žuvačku. Vystúpil priamopred obrazovkou Aeroporti di Roma: Fiumicino – Partenze.

Škrabal si miesto, kde mal ešte pred chvíľou strieborné ho-dinky. Na palube si vypýtal veľkú obálku a na svoje počudova-nie ju dostal. Dal do nej všetkých päť filmov, zalepil a požiča-ným perom napísal D. Rinaldi a adresu Condé Nast , Via Cassia24, Roma. Pri stúpaní dostal hrozný strach, že otky nevyjdú.Prišlo mu zle. Požiadal o ľašu vína a dostal plechovku. Značkunenašiel. Kričal, keď mu zakázali ajčiť. Na druhú výzvu sa upo-kojil. Zapálil si až po štyridsiatich dvoch minútach.

V zlatej žiare reflektorov na letisku Malpensa v Miláne savlnil vzduch. Nonstop pošta pred halou. Paušálne akturovanázásielka, obsah: päť otofilmov. Široké zreničky v odraze sklana teleónnej búdke. Krátko po polnoci sa z odkazovača dozve-del, že už nie je zasnúbený. Mariangela odcestovala a nechce hovidieť. Zamieril rovno k jej bytu, pretože ju už poznal. Zvonildlho. Po pätnástich minútach zistil, že zrejme ju nepoznal dosťdobre. Suseda mu vynadala tvrdou severskou taliančinou. Vy-šiel z domu na ulicu Via Gloria a pozoroval špinavú omietku.

Chcel nájsť nočnú banku, aby z konta firmy ihneď vybral pe-niaze na spiatočnú letenku. Hľadal ju desať dní, na ktoré dodnes

odmietal myslieť.Keď na jedenásty deň vystupoval opitý na rímskom letiskuLeonardo da Vinci, zdalo sa mu, že cez prúdy letného dažďavidí vstupnú halu posiatu bilbordmi so svojimi otkami Berlin.



62

Stála na Námestí svätého Petra a za chrbtom mala jednoradovéstĺporadie.

Hovoril si, že musí vyhľadať lekára, lebo sa stal alkoholikoma trpí vidinami. Na tvár mu dopadali prudké kvapky. Po letisko-vej ploche sa rozťahovali kaluže, akoby ju chceli ovládnuť. Dodnesnevedel, ako sa Rinaldi dozvedel o prílete. Objímali sa a mokli.Na tvárach im prebleskovalo oranžové svetlo signalizačnej veže.V tej chvíli Nur Dema prvýkrát oslepil otografický blesk. A hneď

ďalší. Kým ho Rinaldi vtlačil na zadné sedadlo, Demo rozpoznalkolegov z čias, keď ešte bral kšey ako paparazzo.

„Chýbal si mi,“ počul vedľa seba. Úzka ázijská brada sa mupritlačila na líce. Zadržiaval dych, aby potlačil čkanie, a už ve-del, že s hlúpučkou Berlin majú konečne šancu preraziť.

Nasledujúci deň chcel prespať, no už o deviatej zíval na tla-čovke. V tom týždni stihol ešte ďalšie tri. Berlin sedela vedľaneho. Mlčala. Aj tak nevedela ani ceknúť po anglicky. Na všetko

len krčila plecami. Žmurkala dlhými riasami. Na perách úsmev,kútiky úst obrátené nahor. Médiá to zhltli a Demo potrebovaldvanásť energy drinkov denne. Spával dve-tri hodiny. Na Berlinsa vrhol obrovský netvor s menom spoločenská pozornosť. Vý-hodné ponuky Demovi dennodenne beznádejne zapĺňali mail-box. Media buyeri ho neznášali a šeky vypisovali s vrcholnounechuťou. Platné šeky.

Berlin sa nevedela správať pred kamerou, ale diváci to doslo-va žrali. Nedokázala si urobiť make-up a v prieskumoch vychá-dzalo, že práve to sa ľuďom páči. Neoholila si nohy ani podpa-zušie. Na móle by sa prizabila, ale haute couture mal našťastie

od čias hypermartu štýlov každý plné zuby. Na švédskychstoloch za sebou nechávala ohorky s odtlačkami pier. Kamkoľ-vek s Demom prišli, ihneď sa zašpinila. Keď na ňu kričal, ibasi hrýzla palec a smiala sa. Demo sa usmieval nad bankovýmivýpismi s dlhými radmi núl a bozkal jej vlasy.



63

Dnes si vo zvyškoch pamäti márne pokúšal pripomenúť ne- jaké znamenie, ktoré by aspoň v náznaku napovedalo, čo sa ne-skôr stane. Nerozumel, prečo až do poslednej chvíle netušil vô-bec nič. Nur Demo a Rinaldi dodnes zhodne tvrdili, že pri Berlinna to šli celkom inak ako dovtedy. Ale ako vlastne, to už za nichv oslavnej recenzii vo Vogue vysvetlil vychýrený harvardský es-tetik, špecialista na Wittgensteina a rané počítačové hry:

Agentúra Condé Nast počas krízových rokov ako prvá pocho-

pila, že modelky sú organizované vizuálne dáta so skrytým libi-dóznym obsahom. Na rozdiel od diktovaného imidžu klasickýchsupermodeliek bola pri Berlin uprednostnená predstavivosť kaž-dého jednotlivého diváka. Berlin nepredstavuje iba jednu osobuv médiu, ale v každej chvíli presne toľko figúr imaginácie, koľkodivákov ju práve vidí. Ide o prejav tendencie, ktorú sociológovianazývajú individualizácia spoločnosti, čo je nevôľa ľudí vzdávaťsa časti svojho ja v prospech akéhokoľvek kolektívu.

Berlin módnym teoretickým kydom rôznych príživníkovsvojím šestnásťročným mozgom nerozumela. Na rok odišlazo školy. Podpísali s ňou smiešnu zmluvu, ani ju nečítala, len

potvrdila škrabopisným podpisom.Stala sa prvou modelkou, na ktorú mala prednostné práva

jediná agentúra a jediný otogra. Celé dni presedela na firem-nom gauči. Listovala v obrázkových časopisoch, ale nezdalosa, že by čosi čítala. Pero držala v ruke len vtedy, keď si robilapsychotesty alebo keď sa pokúšala spočítať kalórie, ktoré spot-rebovala za týždeň. Nur Demo ju vídal, ako upiera modré očina jeho stôl, ale vyzeralo to skôr, že sa pozerá kamsi zaň.

„Nechýba ti niečo, Berlin?“ pýtal sa. Len sa zasmiala a po-žiadala, aby kúpili televízor. V kancelárii si celé dni púšťalasitkomy a Demovi znel za chrbtom štúdiový smiech. Kúpil jej

prenosnú konzolu s hrami a Berlin sa zamilovala do CandyCosmos, kde sa na jej lietajúci tanier zo všetkých strán rútilazáplava cukríkových raketiek.

Keď práve neotili, dokázala na monitor hľadieť celé hodiny.Vtedy Demovi prvýkrát napadlo, či nedroguje. Uvedomil si



64

však, že pri svojej neschopnosti by si nedokázala nič zohnať –a nehodilo by sa to ani k jej veselosti vo svete televíznych snov.

Vplyvné médiá sa predbiehali v analyzovaní Berlininho úspe-chu po dlhej kríze modelingovej brandže:

Vďaka Berlin obvinenia zo sexizmu po rokoch konečne utíchli.Modeling dnes pracuje ako obrovská fabrika ikon životného štý-lu doby, produkuje organizáciu kolektívnej skúsenosti a vytváranovodobú metaforu strachu zo škaredého. Berlin sa stala ikonou

médií, reprezentujúcou súčasný životný štýl s nezáujmom o poli-tiku, všeobecným konzumom, vzývaním populárnej kultúry a ra-dostným pocitom zo života.

Kreatívne oddelenie agentúry Condé Nast založilo časopis,ktorý niesol jej meno. Prvé periodikum zamerané na jedinú iko-nu. Okrem reklám sa v ňom dalo nájsť aj zopár krátkych článkov.

Nasledujúci rok sa v Demovej pamäti zmenil na ragmentyepizód, pri ktorých mal zostrené vnemy. Pod agentúrnou znač-kou vyšla Berlinina autorská voňavka s flakónom v tvare jejtela. Demo jej zaplatil kurzy angličtiny a rancúzštiny, ale bol byrád, keby zvládla aspoň spisovnú taliančinu. Berlin zbožňovala

hudbu – týmto slovom nazývala zvuky, ktoré produkovali jejobľúbené skupiny. Hodiny čakania na správne svetlo trávilaso slúchadlami na ušiach. Počúvala najnovší boyband, ajčilamentolové cigarety a Demo s Rinaldim na nej zatiaľ zarábalineuveriteľné peniaze. Počet zamestnancov Condé Nast prekro-čil stopäťdesiat.

Lenže z toho obdobia sa už Demo rozpomínal aj na zrýchle-ný tlkot srdca. Hukot v ušiach. upé mrákoty. o, čo ho s Ber-lin hnalo dopredu, sa začínalo vytrácať. Pred časom sa zdalo,že vizuálne variácie jej osobnosti sú v rámci jedného životanevyčerpateľné. Berlin sa stala symbolom navonok a zároveň

svojím vlastným symbolom. V každom človeku, v mužovi ajv žene, dokázala na základe ich individuálnej kultúrnej skúse-nosti zaplniť prázdne miesta tej časti identity, ktorá konštituujesnovú sexualitu. Ľudská imaginácia pracuje duálne a Demovisa darilo Berlinin mediálny obraz neustále variovať, zrkadliť



65

a vytvoriť pre divákov celé série symbolických svetov, ktoré sapri percepcii nezrážali dohromady.

o všetko však nedokázalo zakryť akty v prieskumoch, ktoré jasne ukazovali, že Berlin aj s celým svojím súčasným životnýmpocitom začínala pôsobiť veľmi nudne. Demo a Rinaldi zme-nili marketingovú stratégiu. Presťahovali sa spolu s Berlin doletiskových hotelov a každý týždeň otili a nakrúcali na inommieste sveta. Vídali sa dennodenne a absolútne si nemali čo

povedať. Berlin vystupovala na akciách, poskytovala rozhovory,mala dve vlastné televízne šou, snímali ju na jej oficiálne inter-netové stránky. Lenže to všetko prestávalo stačiť.

Príjmy agentúry narástli do obrovských čiastok, Demo savšak mračil. Nechcel sa zmieriť s vrcholom, nad ktorý sa ísťnedá. Ratingy už za daného stavu jednoducho nemali kamstúpať. A keď sa vo dverách rímskej kancelárie prvýkrát zjavilidaňováci, celé sa to začalo sypať.

Demo si dodnes myslel, že v čase hĺbkovej inšpekcie zby-točne prepadol panike. Prestal si všímať dôležitejšie veci. Štátnikontrolóri sa prehŕňali spleťou dokladov v účtovných súboroch

Condé Nast Holding a Demovi prestalo chutiť jesť. Viac ajčil,ale nik neveril, že sa to ešte dá.

Kšey Condé Nast s Berlin smrdeli nezdanenými miliónmi,ale Berlin voňala svojou vôňou, hrala hru so svojou postavič-kou a len sa smiala. Dema to štvalo tak, až si myslel, že zošalie.Keby nebola taká tupá, všetko by vyzeralo inak. Mohla sa učiťa potom ľubovoľne inovovať, stať sa – ako sa niekde dočítal– osobnosťou s aktualizovateľnou ormou štruktúry identít.

Nevedel sa zmieriť s tým, že Berlin na to nemá. Dokázal sarozpamätať, že približne vtedy mu prvý raz napadlo, že existuje jedna možnosť, ako na nej predsa len zarobiť ešte viac.

Z teleónu sa ozývalo bublanie. Nur Demo sa zatiaľ nenaučilvypínať náhodný systém nastavovania zvonenia, preto sa mu



66

mobil stále hlásil jedným z 202 špeciálnych zvukových eektovako vesmírny šum, bozk postavičiek z cartoonu či vzdych vzru-šenej ženy.

Nahou rukou šmátral po slúchadle. Žltý prístroj našiel, ažkeď sa vystrčil do pol pása. Stlačil piktogram slúchadla a mo-nitor sa rozsvietil. Zaznelo čľupnutie. Demo otvoril oči a predprudkými lúčmi rímskeho slnka si ich zakryl dlaňou. Na krkucítil pot. V žltobielom svetle sa leskol satén. Na hodinkách videl

12:13.„Máme ju. Pôjde po ulici Nazionale. Okolo pol druhej.

Dostaneš ju na prvý raz.“ Zasa nestihol Rinaldiho pozdraviť.Prvýkrát sa však stalo, že nezvládol ani rozlúčku. V malom re-produktore cvaklo. Ozval sa signál presmerúvania siete. Demovynadal už len mobilu.

Prvýkrát sa zobudil o ôsmej. Unavený. Vyajčil cigaretu ma-rihuany a prelistoval si zopár arebných časopisov. Na trochobálkach videl Berlin. Spravil si ponúkaný test pre dievčatádo 18 rokov o tom, ako sebe orgazmus urýchliť a partneroviho oddialiť. Prečítal si reportáž o histórii slávnych superkader-

níkov, o Julianovi d´Yse, Oribeovi aj krátke dejiny retro štýlutupírovania. Dozvedel sa, aké sú trendy geometrických úpravúčesov a objasnil si spojenie explózia oín. Potom zaspal.

Keď vstal druhýkrát, cítil sa čerstvejší. Rýchlo sa obliekol.Zbalil si tašku s objektívmi a vložil do nej aj strelecký ďale-kohľad. Krátku pušku mal poskladanú vedľa nikonu. Snímateľ-ná hlaveň mala kaliber 22 milimetrov. lmič sa zakrúcal opač-ným závitom. O 12:29 opustil byt. Nechal spustené žalúzie, abysa po návrate neuvaril. Dole ho už čakal taxík Fiat.

„Na Via Nazionale, čo najrýchlejšie!“V pamäťovej retrospektíve sa videl, ako o 12:40 sedí v byte

nad hlučným vyvýšeným priestranstvom štyridsaťtri metrovod tajwanskej reštaurácie. Netušil, koľko mohlo Rinaldiho stáťvyčistenie tohto otlčeného bytu. Vojenským ďalekohľadom pre-meriaval priestor so slnečníkmi Budweiser.



67

Vedel, že kuchár je gastarbeiter odniekiaľ z Bosny a mádosť problémov sám so sebou, než aby sa zaujímal o čokoľvekiné. Čínsky pokladník by políciu nezavolal, aby mu náhodouktosi nepoložil zopár otázok o pracovných povoleniach. StaréRimanky kŕmili sivobiele holuby. Demo si pamätal, že vtedypocítil hlad. Zakázal si naň myslieť. Smädilo ho. Čakal. Kalužena chodníkoch sa v teple rýchlo scvrkávali a dymilo sa z nich.Vzal pušku.

V hľadáčiku sa mihali uponáhľaní chodci, kráčajúci do zatie-nených bytov na siestu. Keď sa ukázala, nezapochyboval, že jeto ona. Rinaldi mal cit pre nohy. Neholila si lýtka. Posúval hla-veň v rytme jej pohybov. V pamäti si presne uchoval, ako začalpočítať. Do troch. Už sa však nedokázal rozpamätať, kto skočildo výstrelu prvý.

Dnes už mu bolo jasné, že zaplatila hádam všetkých. Ktosimal v ruke handycam. Vo ragmentoch pamäti sa Demovi po-plietli spomienky so zábermi, ktoré videl neskôr na vyšetrova-ní. V slučke mu zatknutie púšťali stále dookola a na rozdiel odneho neboli z toho unavení.

Sledoval juhoslovanského kuchára, ako čosi kričí BBC ang-ličtinou a ukazuje na Demovo okno. Číňan pri pokladni rýchlohovoril do vysielačky. Zákazníci vstávali zo sedadiel. Obkolesili ju. Klesla na kolená. Vzlykala. Vtedy ešte stále mieril. V hľadáči-ku uvidel, koľkí mieria naňho.

Sklopil hlaveň. Sivobiele holuby splašene vzlietli. Rímskyvzduch bol ako balón naplnený na prasknutie, čakajúci na ihlusúmraku. Policajná siréna sa rozozvučala. Demo dostal triašku.Nepamätal si, ako ho vzali z bytu, ani kedy sa dostal do cely.V pamäti sa mu zotreli aj prvé otázky vyšetrovateľov. Spomínalsi, že keď ho vtláčali do antona, obloha nad domami bola mod-

rá, bez oblakov. Potom videl dlhú pochmúrnu budovu ReginaCoeli s množstvom malých mrežovaných okien. Naplo ho, aležalúdok mal prázdny. Sledoval Berlininu legendárnu tlačovkuspolu s mužmi v rovnakých modrých oblekoch a netušil, že šlo



68

o míľnik v dejinách korporatívneho kapitalizmu. Berlin vyzera-la nádherne. Jej skvelá angličtina mala londýnsky prízvuk.

„Volám sa Berlin a pracujem ako modelka. Chcem podať ža-lobu na majiteľov firmy Condé Nast, ktorí sa volajú Nur Demoa Rinaldi, ako aj na ďalších zamestnancov ich modelingovejagentúry. Vlastním dôkazy, ktoré v ich produkčnej činnosti po-tvrdzujú závažnú hospodársku kriminalitu. Ale predovšetkýmviem a dokážem, že ma chceli zavraždiť, a hoci to znie neuveri-

teľne, predali absolútne všetko, čo by súviselo s mojou smrťou.elevízne práva na priamy prenos z pohrebu. Prednostné co-pyrighty na reprízy aj námety na dokumentárne a hrané filmy.Môj príbeh na knižné publikovanie. Posledné otky na pohľad-nice a kalendáre. Smútočnú pieseň na moju počesť, ktorá samala stať hitom.“

Rozprávala, v modrých očiach mala slzy. Demo počul pr-výkrát z jej úst dlhšie súvetie. Rozmýšľal, kedy to Rinaldimuhovoril, lebo citovala úplne presne. Zrútil sa na stoličke a stratilvedomie.

Keď sa prebral, Berlin novinárom plynulo odpovedala

v piatich jazykoch. Prázdne miesta v pamäti dodnes nedokázalzaplniť spomienkami. Nevedel, o koľko dní neskôr mu advokátpomaly a zreteľne vysvetľoval, že na konzole mala prednatoče-né eekty z počítačových hier a medzitým si sťahovala účtovnétextové súbory. Sitkomy púšťala na videu cez autoreverz a čítalanakradnuté výpisy z bankových depozitov. Poznala čísla, názvy,heslá. Zistila, že ju okrádate. Pozastavila platnosť vašich konta svoje navyšovala. Niekto za obrovské peniaze mlčal, kýmniekto iný za percentá zaistil prevody. Po preukázaní povinnejvýšky minimálnych kapitálových rezerv pripravila účtovnúosnovu aj refinančný program. Založila šesť dcérskych akcio-

vých spoločností, medzi ktoré prerozdelila 51 % všetkých svojich financií. Centrálu Berlin NuForms Ltd. zaregistrovala naKajmanských ostrovoch a personálne prepojila s Coopers Bankso sídlom vo Vaduze. o je jedna z tých bánk, do ktorých vôbecnevidíte vchádzať ľudí, a keď tam skúsite vojsť, neuveriteľne



69

zdvorilo vás okamžite vyhodia. Demo dal výpoveď svojmuadvokátovi.

Dlhé horúce dni čakania na proces trávil pozorovaním rím-skych striech pod bezoblačnou oblohou. Pahorky tohto mestaakoby sa dvíhali v ústrety svojim útočníkom. Snažil sa nemys-lieť na Berlin. V predstavách však stále znova videl jej tvár. Lensa smiala, kútiky úst preliačené nahor.



najhorší zločinvo Wilsonove





72

I

Noc z 2. na 3. ebruára 1923 sa vo Wilsonove začala hustýmsnežením. uho mrzlo. ma zosinavela. Dvadsaťosemročný po-licajný poručík Joze Eisner sa o pol tretej ráno pokúšal bežaťvyprázdneným mestom, no cez čerstvé záveje popri rohochdomov sa dalo ledva brodiť. Hoci mal novú zelenú zimnú uni-ormu, oziabalo ho, štípali ho líca aj pery.

Z času na čas sa popri ňom prehnala drožka alebo malý se-dan ordka. Husté vločky pohlcovali posledné stopy nočnýchchodcov. Eisner nadával na ohlasované oteplenie a tlačil sa čonajbližšie k vysokému múru, nažlto osvetlenému plápolajúcouplynovou lampou. Cesta zo zborového veliteľstva na Vámbé-ryho ulici mu už zabrala vyše dvadsať minút. Prešiel popriromantickej budove synagógy na Rybnom námestí a zamierilk Schlossbergu, štvrti lodníkov, mlynárov a remeselníkov. Zamútnosivými kontúrami krivých striech sa rozprestierala za-hmlená imaginárna krajina oblohy. Svetlá v nízkych domoch uždávno pozhasínali. Nikde nikoho.

Chodník vedúci hore od Judengasse bol strmý ako schodiš-te, rútil sa vpred v stúpajúcej krivke a v perspektíve sa zmen-šoval do tmavej škáry. Prázdnymi uličkami nad Vödriczou sahnal vietor, ktorý pred sebou miesil, prevracal a trápil snehzamierajúci od blaženosti. Eisnera boleli oči. Okuliare mu bolinanič, no bez nich zasa takmer nič nevidel. Šliapal po úpätíhradného kopca cez úzke uličky, tmavé zákutia a malé námes-tia. mavé kulisy zaplnili stony víchra, svišťanie a zavýjanie.Pri stúpaní po klzkých mačacích hlavách sa celý spotil. Striasloho chladom a horúčavou zároveň. Zakrútila sa mu hlava. Nachvíľu zastal.

Ďalej už neboli nijaké domy. am hore na úbočí, na nápad-nom rovnom mieste, stála Leopoldova brána, ktorá toto miestopreslávila. Netušil, prečo niekto zavolal políciu práve sem.V prísvite lámp, zavesených nad tehlovými klenbami opornýchstien, vyzerala snová ulica popolavo.



73

Namáhavo dýchal a kráčal ľadovou triešťou ďalej. Dokoncakúsok pobehol. Obočie mu posiali ľadové iskričky. Metelica hooslepovala a všetko pred očami sa mu roztancovalo. Rozkašľalsa. Nad sebou uvidel špirálovité schodisko. Z takejto blízkostisa hrad so štyrmi vežami zdal obrovský. V pekle nevyspytateľ-ného chladu pôsobil ako prízrak.

Len stále ísť! Čo najrýchlejšie! Strieľne po jeho ľavici mali vovýklenkoch krížové mreže. Pod nohami zavŕzgal sneh. Zdalo

sa mu, že v diaľke pred sebou začul kroky. Zastal a započúvalsa. Bol to iba poryv premenlivého vetra. Naokolo sa rozpre-stierala modrosivá temnota. Aké desivé ticho! Človek si moholmyslieť, že zostal sám s trblietavým snehom. Koruny stromovsa s praskaním kývali.

Keď sa týmto priestranným a zanedbaným miestom rozľaholženský výkrik, Eisnera chytil des. Nik iný ho nemohol počuť.Široko-ďaleko žiadna ľudská a možno ani nijaká iná živá by-tosť. Premkol ho meravý pocit samoty. Chvíľu vôbec nedokázalreagovať. aké čosi ešte v službe nezažil. Uprel oči na hrad, gro-teskný a neskutočný. Niekde odtiaľ to prišlo.

Spomínal si na výcvik. Čo treba v takejto chvíli robiť? Rozo-chvel sa od nepokoja a úzkosti. o určite nie! Od nervozity samu roztriasli prsty. Konať! Nemyslieť, ale konať, rozpamätal sa.Vtedy už zo všetkých síl bežal vpred.

V temnej hĺbke nič podozrivé nevidel. Neďaleko však zreteľ-ne začul kroky. Bleskovo tam zamieril. Z beztvarej hmoty nao-zaj vystúpili nejasné kontúry človeka. ajomná temná postavasa rútila smerom k hradnej skale. Chorobná antázia by mohlazapochybovať, či išlo o ľudskú bytosť.

„Stoj! Zastav sa!“ kričal Eisner. Odpovede sa nedočkal, pretosa hnal, ako len vládal. Bol to statný mladý policajt. Oproti uni-

kajúcemu mužovi – pretože to zjavne nemohla byť žena – všakmusel pôsobiť ako celkom drobný a pomalý.Neznámy pred ním mu pripadal ako obor. Plášť za ním divo-

ko vial. O chvíľu už chlap liezol dolu, priamo ku kúriám a Was-serthurmu v štvrti Zuckermandel. Klesal veľmi rýchlo.



74

Zadychčaný Eisner konečne dobehol na okraj skaly. Nasadilsi okuliare, ale pozrieť do tváre muža, ktorý sa stratil v chume-lici, už nestihol. Nadával si za váhanie a pomalosť, keď sa opäťozval príšerný výkrik. Bol síce tichší ako prvý, no ešte zlovest-nejší. Eisnera prinútil opäť k behu, tentoraz priamo tam, kamho z nočnej služby odvolali. K Leopoldovej bráne, pretože prá-ve spod klenby vychádzali tie strašné, zúalé zvuky.

Očami premeriaval tmavomodrú temravu a múr, no nič

nezvyčajné si nevšimol. Obrovskú žalostnú oblohu zakrýva-lo mravenisko vločiek. Medzery medzi skalami vyzerali akobezodné čierne jaskyne. Potom mu zrak zletel na rozmazanúpotemnenú architektonickú panorámu mesta a schátranéhoSchlossgrundu. Akási iná arba tmy už bola predzvesťou blížia-ceho sa úsvitu. Vietor syčavo pískal. Snežilo hustejšie. Z tekutejhmly sa nechcel vynoriť nijaký obraz.

Mal také rozdrásané nervy, že sa mu v hlave z útržkov skla-dali morbídne antázie. Chodil hore-dolu. Rozbehol sa. Kúsoksa vrátil a pátral ďalej. Čo ak sa mu to len zdalo? ie zvukymožno spôsobil víchor.

Ale čo tá postava? Nebolo sa to náhodou naopak – že on nasmrť vystrašil neznámeho muža? Čo by však tu slušný človekuprostred noci v takom nečase robil?

Eisner zostal stáť. Podupával premrznutými nohami. Ľadovývzduch mu upokojoval horúce čelo. Možno to bol iba zlý žart.Nejaký trik, na ktorý vo vystrašenosti naletel. Pripadal si smieš-ny. Vydal sa dolu zrázom popri kamenných rozvalinách. Opäťsa mu zahmlili okrúhle sklá. V hlbokom vrecku kabáta nahma-tal mokrú vreckovku, aby si utrel okuliare. Na hranici vnímaniapostrehol nepatrný biely pohyb niekde pod sebou. Sklopil zraka vtedy ho nečakane ovalil strach takej intenzity, až sa mu z hr-

dla vydral krik, húkavé zavytie hrôzy.Neopísateľné, nemysliteľné zdesenie spôsobilo, že keď juzbadal, zrak sa mu rozjasnil. Nedokázal od nej odtrhnúť oči.Bola vysoká a dlhé hrdzavé vlasy mala rozpustené. Nad jemnerezanou tvárou sa klenulo široké biele čelo. Drobná ostrá brada



75

tvorila presnú líniu s mierne vystúpenými lícnymi kosťami. Nakrátkom štíhlom nose sa lámal mihotavý tieň. Na hladkej pleti jej pehavých líc sa topil sneh.

Zovretá belostná dlaň dievčaťa sa odrazu otvorila, odhalilaštyri štíhle dlhé prsty a znehybnela. Eisner zmeravel. Nezmoholsa na slovo. Sneh po chvíli vytvoril na tvári neznámej tenkú,takmer priesvitnú bielu vrstvu. Pozoroval jej krásu. Potomprekonal strach, stiahol si kožené rukavice a konečne sa poho-

deného tela dotkol.

II

Nepodarilo sa mu nahmatať jej tep. Nadvihol viečka a uvidellen beľmo. A potom sa bezhlavo hnal späť na komisariát, abyzavolal pomoc.

Pri strmhlavom behu dolu cez vinohrad spozoroval čosiešte strašnejšie ako smrť, ktorú možno aspoň pochopiť. Obrysynadľudskej postavy. Mihla sa popri domčekoch, pritisnutých

až k skalnému bralu, kde sa v jednej izbe tisli aj tri rodiny naj-chudobnejších obyvateľov Wilsonova. Eisner zapochyboval, či je pri zmysloch. Muž v čiernom kabáte nezmizol. Medzičasomsa presunul až na breh Dunaja. Práve sa prehupol ponad nízkezábradlie.

Eisner sa napriek hrôze vyrútil za ním. Bol na hranici úpl-ného vyčerpania, ale na tom nezáležalo. Aspoň pre ňu terazmusí vládať, prikazoval si. Preskočil vysoký násyp električkya uháňal.

Keď dorazil na nábrežie, nikoho nevidel. Nad bahnistýmbrehom rieky viseli dlhé mihotavé tiene. ma puchla, nadúvala

sa. Vzduch bol presýtený hnilobou. Krátko zapišťali zo spánkuvyrušené potkany. Z kalnej vody stúpala vlhkosť. A práve tamho znova zbadal.

Nech to na začiatku 20. storočia znie akokoľvek neskutočne,tajomný muž, otočený chrbtom k nemu, chodil po vode, asi šty-



76

ridsať metrov od brehu. Vzpriamený chvíľami bláznivo poska-koval, potom prešliapaval na mieste. Zasa sa rozbehol. Zodviholruky a ukazoval dohora.

Eisner zastal ako prikovaný. Najprv mu napadlo, že jeho zdi-vočené zmysly vyvolávajú v hlave démonické preludy. Pretrelsi zrak. Okolie však vnímal zreteľne. eraz snežilo redšie a on jasne videl, ako sa postava bez problémov držala na drobnýchvlnách prúdu naprotiveň všetkým zákonitostiam modernej

yziky.Nebol slaboch. Vo wilsonovskom policajnom zbore síce

slúžil iba druhý rok, no všetci ho poznali ako odvážneho, vzde-laného a inteligentného muža. Do sveta sa zatiaľ nedostal, nopočas štúdia na Alžbetínskej univerzite bol svedomitý a vyznalsa v matematike, národopise aj v kriminalistike. O takomto javevšak dosiaľ nepočul. Pripadal si ako vo sne, akoby to bola nočnámora, ktorá trvá už príliš dlho a ťaží ešte aj ráno.

Zarazene pozoroval, ako sa vysokánsky muž pomaly otáčak nemu. Zdalo sa mu, že zadul prudší vietor. Nevedel, či tentoúkaz je skôr mentálny, alebo optický. Biele vločky sa bezhlavo

hnali všetkými smermi. Po hladine sa preháňali tieňohry.Už ho videl z profilu. Vysoké čelo, úplne biely pretiahnutý

nos, rozdvojená široká brada. V chvate skákal raz sem, raz tam.Obloha sa na okamih rozjasnila. Mesiacom postriebrené ob-

laky v šialenom chvate zašli a opäť sa zjavili. Eisnera prepadolobludný pocit bezmocnosti. Zrazu sa prestal báť.

Automaticky siahol po revolveri Smith & Wesson. Najnovšieopakovacie pištole darovali wilsonovským policajtom americ-kí kolegovia. Vysunul zbraň z puzdra. Natiahol ruku. Nervysa razom upokojili. Uprel pohľad pred seba. V hľadáčiku sao zlomok sekundy objavila mŕtvolne bledá tvár s výrazom opi-

čieho úškľabku. Ibaže oveľa bližšie! Eisner viac neváhal. Odistila bleskurýchlo trikrát po sebe vypálil.rafil. Všetkými troma výstrelmi. Zásahy nábojmi s kalibrom

tridsaťosem odhodili muža najmenej o dva metre. Zostal všakležať na hladine! Eisner tomu nemohol uveriť. Katastrofické po-



77

city však ani nestihol vnímať naplno, pretože chlap sa vzápätívzpriamil. Vstal a nemal na sebe ani škrabanec, akoby sa muvôbec nič nestalo. Kráčal po vode bezočivo suverénne. Rozha-dzoval rukami. Chytal sa za brucho. A potom sa začal smiať.Rehotal sa. Chichotal. Hurónsky burácal. Kvílenie mu skriviločrty tváre do odpornej grimasy.

Eisnera zachvátil najstarší a najsilnejší strach. Mal pocit, žesa dostal na temnú, horšiu stranu kozmického mystéria. Stra-

til kontrolu nad svojím hlasom. Z hrdla sa mu vydrali ťahavépazvuky. Drgľovala ho triaška. Hrýzol si do pier. Vyhŕkli muslzy. Bol pripravený na koniec.

Nevedel, aký dlhý čas prešiel, kým sa spamätal. Nič sa všaknestalo. Nik sa ho nedotkol, nik ho neoslovil. Keď sa po časetrochu utíšil, na okolí bolo pusto. Neznámy zmizol rovnakorýchlo, ako sa zjavil. Už nevzlykal, no trúchlivých myšlienoksa nie a nie zbaviť. Pod železným mostom sa pomaly sunulDunaj.

Zamieril po Justiho nábreží popri železnici späť na komi-sariát. Medzičasom prestalo snežiť. Z vykričaného zábavného

podniku Bellevue na Dugonitsovej ulici sa ozýval prenikavýženský smiech a mužský spev. Čím ďalej sa Eisner dostával odmiesta nepochopiteľných udalostí, tým väčšmi zrýchľoval krok.Pri budove Živnobanky a pri plavárni Grössling už ozlomkrkybežal.

III

Nasledujúci deň nesnežilo. Vyšlo slnko a vrhalo na modrúoblohu zlaté záblesky. Strechy sa červenavo ligotali. Mrznúť

neprestalo.Na policajnom komisariáte na Vámbéryho ulici vládol v od-delení vrážd nezvyčajný pokoj. Náhodný pozorovateľ by totorožné pracovisko na druhom poschodí vnímal ako sterilnúmiestnosť s dlhými hnedými pultmi a zelenými skrinkami po



78

strop. Plápolajúci deň sa chvel v mosadzi na rámoch erárnychobrazov a na kľučkách. Ďalekopisný prístroj vyťukával správuo smrti mladej dievčiny a rozposielal ju do troch hlavnýchmestských denníkov Wilsonstadter Zeitung, WestungarischeGrenzbote a Hírlap. Uprostred dlhého pultu sa práve ocitolpodnos s obrovskou kanvicou a desiatich rozospatých žandá-rov pošteklila vôňa kávy. Zazvonil teleón. Zodvihol ho poručíkDohnányi a odpovedal po nemecky:

„Vrchný komisariát Wilsonov, prosím. Áno. Je v poriadku.Volá sa Joze Eisner. Sedí tu vedľa mňa. Zatiaľ s nikým. Dobre.Budeme vás čakať. Určite s nikým, ubezpečujem vás. akžeo dve hodiny tu. Zatiaľ dovidenia.“ Zložil.

Unavený a vystrašený Eisner sedel ďalej od ostatných a ča-kanie si krátil pozeraním z okna. Nemal náladu na rozhovorys kolegami. Keď im ráno, ešte rozospatým, rozprával, čo navlastné oči videl, šklbalo im kútikmi úst. Nie o mŕtvej tam nakopci. omu verili. Rutina! Ale o tom, čo neskôr zažil s tajom-ným mužom na rieke.

Policajný komisariát na Vámbéryho ulici



79

Pri pohľade na uponáhľané, no inak príjemné a bezpečnémesto s ligotavou atmosérou sa mu ani nechcelo veriť, že noč-né udalosti mohli byť skutočnosťou.

Naľavo stál rozsiahly komplex rafinérie Apollo, ktorý na juhu hraničil s prístavom a výstaviskom Dunajských veľtrhov.Západne odtiaľ dovidel na vozovňu wilsonovských električiek,tlačiareň Concordia na Segnerovej ulici, elektráreň a ďalšietovárne. Rušnú ulicu Henricha Justiho nanovo dláždili kerami-

tom. Nad Dunajom sa klenuli kovové siluety dvoch wilsonov-ských mostov – kovového a pontónového. Záblesky rýchlycháut kreslili na múroch trepotavé čiary.

„Volali z Viedne,“ reeroval Dohnányi po maďarsky. „Pravdupovediac, je to čudné. Naďalej máme prísny zákaz čokoľvekpodnikať.“

„Nehoráznosť!“ ozval sa dôstojník Martin Heele, ktorý malvždy na tvári skormútený výraz, aký by sa skôr hodil majiteľovipohrebného ústavu než policajnému detektívovi. „oto nie jeLondýn, Rím ani žiadne iné sídlo neresti. Máme tu ročne me-nej vrážd než prstov na ruke, aj to väčšinou medzi tou zberbou

z prístavných nevestincov a oficierskych bordelov. Ale teraz ideo nevinné mladé dievča! Už dávno sme mali konať, aby stál vrahčo najskôr pred súdom a aby sa spravodlivosti učinilo zadosť!“

„Pokiaľ ide o mňa, môžem s tebou len súhlasiť,“ hovoril Do-hnányi. „Ale vieš, ako to je. Odkedy sedí Šrobár vo väzení, všetcisú nervózni a mňa zhora pucujú za každú nevyriešenú krádež.Hovoria, že na nich zasa tlačí zahraničie. ak si vieš predsta-viť, ako ich vyburcovala vražda. Vysvetľoval som im, že aj mypolicajti sme predsa ako celé mesto v štádiu reoriem a veci sahýbu ako u nás odjakživa – pomaly. Vo Viedni však tvrdia, žezlyhávame na celej čiare, nemáme dosť kapacít, preto nám sem

jednu posielajú. Priznajme si, že majú trochu aj pravdu. Ale abyste chápali, čo sa deje, tak počúvajte. Nie je to nikto z Budína,ani z Viedne, ale priamo z Ameriky! Z New Yorku!“

Správa vzbudila v skupine slúžiacich policajtov živý rozruch.Zaznelo pochvalné zahmkanie a dokonca aj hvizdnutie. Dušev-



80

ne otrasený Eisner pozoroval letiace mračná. Jeho prečudesnémyšlienky sa v istom bode prerušovali, rozvievali a rozplývaliv ničotu. Mysľou blúdil po ďalekých priestoroch nad Petržal-kou. Obloha sa na horizonte zarojila akýmsi čiernym výsypom,ktorý rástol a približoval sa, až sa zmenil na krúživý kŕdeľ letia-cich vrán. Ich krákanie rozstrihalo nebesá.

„Má pravdu,“ odpovedal pochôdzkar Ján Arnošt. „Nedávnovo Vestníku písali, že v priebehu desiatich rokov má sem prísť

až dvadsaťtisíc odborníkov z Rakúska, Maďarska, ale najmäz Ameriky. Wilsonov potrebuje nových úradníkov aj učiteľovako soľ, tak prečo by sme nemohli prijať jedného americkéhopolicajta?“

„Navyše to nie je hocijaký policajt. Celý ten prípad pôsobíveľmi záhadne. O tom prste už viete. A sú tu aj ďalšie veci,pričom podobné sa vraj už stali aj inde v Európe. Príde k námachman zo zvláštneho vyšetrovacieho oddelenia. Údajne jedenz najlepších v odbore. V poslednom čase sa zdržoval najmäv Európe, lebo v tomto regióne sa to vraj hemží tajomnýmiúmrtiami.“

Eisner počúval len na pol ucha, no teraz zbystril pozornosť.Presne takého človeka by potreboval! Možno mu konečneniekto uverí. Z nejakého dôvodu bol presvedčený, že toto de-tektívne pátranie bude možno väčšmi vecou viery ako logic-kých schopností.

Ďalej už rozprave kolegov nevenoval pozornosť. Skúmalštvoruholník roliet, biele škvrny slnka. Vyzivoval zvyšky noci.Prikázali mu, aby nikam nechodil, a to mu vyhovovalo. A tak sastalo, že ani nevedel ako, a zaspal.

Keď ho zobudili, hľadel do tváre neznámeho muža. V duchusa preklínal, že ho premohol spánok v službe a navyše práve vo

chvíli, keď prišla zahraničná návšteva. Od hanby zo seba nedo-kázal vydať ani hláska a mlčky si cudzinca premeriaval.Človek, ktorý pred ním stál, bol vysoký, ale jeho proporcie

pôsobili znamenito vyvážené. Vyzeral veľmi seriózne, bol priampredchnutý vážnosťou svojej práce. Zo spôsobu, akým sa pohy-



81

boval, sa dalo uhádnuť, že prešiel vojenským výcvikom. Bezpo-chyby už oslávil päťdesiatku, ale prekypoval železným zdravíma silou. Určite si na nebezpečenstvá dávno zvykol.

Na sebe mal trochu ormálny hnedý spoločenský odevdokonalého strihu a švihu. Výraz na jeho kultivovanej tváribudil dojem energickosti až panovačnosti, no nie arogantnosti.Príťažlivosť mu dodávala krátka, oceľovosivá brada. Veľké jas-nomodré oči, ktoré už museli vidieť mnoho utrpenia, clonili

elegantné okuliare s úzkym strieborným rámom. Riedke, aledobre udržiavané vlasy svedčili, že v kaderníctvach býva pra-videlným hosťom. Orlí nos dodával jeho črtám nádych keltskejyziognómie. Celkovo pôsobil dojmom vynikajúcej inteligen-cie, vznešenej krvi a prvotriedneho správania.

Vedľa neho stál dôstojník Heele a mrmlal ospravedlnenia:„Prosím, pochopte to. V noci zažil duševný otras. Nikdy dote-raz sa čosi také –“

„Nikdy nehovor nikdy,“ odsekol muž vynikajúcou nemči-nou, „prejdime k veci!“ Ako sa mal Eisner neskôr dozvedieť,skvele hovoril piatimi jazykmi vrátane latinčiny.

„Zoznámte sa. Náš mladý kolega Joze Eisner. A toto je pánFood, zvláštny agent z amerického Federálneho úradu pre vy-šetrovanie, známeho ako FBI.“

Američan rázne natiahol ruku na pozdrav. „Ja som Food.Aaron Food. Presnejšie, americký generál Aaron Food. A meno je na mne jediná smiešna vec. Ľuďom je zo mňa väčšinou doplaču,“ predstavil sa detektív sucho. V ruke držal hnedý koženýkurík.

„Úprimne dúam, že počas vašej návštevy Wilsonova to budeinak. Hádam sa vám u nás bude páčiť,“ odpovedal Eisner a ešteraz si neznámeho premeral. Bol mu na prvý pohľad sympatic-

ký.„O tom pochybujem. Už sa mi nepáčilo aj na oveľa krajšíchmiestach,“ odvetil Food. Vtedy si Eisner uvedomil, že Foodstelesňuje to, čo vychýrený rancúzsky románopisec Rabelaisnazýval agelast. Človek, ktorý sa nesmeje, nevie sa smiať a ne-



82

má zmysel pre humor. Premýšľal, čo asi spôsobilo, že šarmantnýmuž v najlepších rokoch zanevrel na smiech. Preľakol sa, či povčerajšej noci nedopadne rovnako.

„Dnes som síce pricestoval z Linzu, ale moju cestu schválila bude prísne sledovať úrad priamo v New Yorku. Mám vámodovzdať srdečný pozdrav od nášho nového mladého riadi-teľa J. Edgara Hoovera, absolventa práva na Washingtonovejuniverzite a hrdinského veliteľa bojov svetovej vojny, aj od ge-

nerálneho obhajcu Mitchella Palmera, známeho vyšetrovateľaanarchistov a komunistov. Som poverený vrelo vás pozdraviťaj od prezidenta svojej krajiny Woodrowa Wilsona, ktorý pre-chováva voči vášmu mestu už od jeho vzniku vrelé sympatie.Ako isto viete, náš prezident sa momentálne zotavuje po dlhoma namáhavom turné po amerických štátoch, kde propagovalVersaillskú dohodu. Naďalej však presadzuje svoje presved-čenie o politickej rovnoprávnosti veľkých aj malých štátova podporuje územnú nezávislosť vášho mesta v strede Európy.Ubezpečuje vás, že v prípade potreby nasadíme do Wilsonovavšetkých 441 zvláštnych agentov FBI.“

o je viac ako všetci členovia wilsonovského policajnéhozboru dohromady, pomyslel si Eisner. Vtedy sa Food k nemuobrátil.

„akže ty si ten, kto videl v noci, ako neznámy chlap, prav-depodobne po spáchaní ohavnej vraždy, chodil po vode. Bol siv šoku, ale napriek tomu si po ňom vystrelil a potom si zašielspäť na veliteľstvo po pomoc. elo mŕtvej teraz leží... kde?“

„V pitevni. Priamo tu v podzemí budovy,“ vysvetľoval Heele.„ak ajn. Vyšetrovanie začneme tam. Ešte predtým – aby

bolo medzi nami jasno – od tejto chvíle preberám vedenieoddelenia vrážd. Budem potrebovať vlastnú kanceláriu s tele-

ónom. Nemusíte ma volať generál. Hovorte mi Food,“ oznámildetektív s takou presvedčivosťou, že si o tom nikto z wilsonov-ských vyšetrovateľov netrúol pochybovať.

„Samozrejme, pán Food. Urobíme všetko preto, aby sme vámpomohli pri pátraní.“



83

„Bez urážky, páni, ale to by ste nezvládli. Som platený zato, že viem, čo ostatní nevedia. A moja práca zavše nadobúdamorbídne kolosálne rozmery,“ sucho skonštatoval Food. „Alepodrobnosti neskôr. Najprv zájdeme do laboratória. Chcemsúdnolekársky nález. Potom musím s Jozeom hovoriť osamo-te. Nezabúdajte na to najhlavnejšie: páchateľ sem pred činomteleonoval. o je v kriminalistickej praxi zriedkavý, no o tonebezpečnejší úkaz. Chce, aby sme o ňom vedeli my aj ľudia

v meste. ak na čo sa pozeráte? Je pracovný deň. Nemáte čorobiť? Napríklad naliať mi túto skvele rozvoniavajúcu kávu.A šišky. Prosím vás, nemáte tu čerstvé lekvárové šišky?“

„Čo? Šišky?“ spýtal sa Heele.

IV

Pulty policajného laboratória v podzemí budovy zalievaložiarivkové svetlo. Elektrinu sem, podobne ako do ostatných

hlavných inštitúcií, zaviedli v roku 1919, necelé dva mesiace pooslobodení Wilsonova.

Food a Eisner si prezerali biele skrinky zapratané novinový-mi výstrižkami, nábojmi, pištoľami, vzorkami šiat, tabuľkami,úlomkami skla, trsmi tráv, prameňmi vlasov, kúskami blata,súkromnými listami, firemnou evidenciou a všetkým možným,čo sa dalo preskúmať ako podozrivý predmet. Po celý deň semz najrôznejších častí mesta prichádzali stopy, ktoré by mohliznamenať dôkaz.

Šéom labáku bol poručík a policajný patológ Eduard Mitt,známy mimoriadne silným žalúdkom. Keď tlačil nemocničný

vozík, na ktorom ležalo nezakryté nahé ženské telo, ani nepo-hol brvou. Vzhľadom na svoje povolanie prichádzal bežne dostyku s rozštvrtenými údmi, tupými vražednými nástrojmis chumáčmi vlasov zlepenými krvou či s nábojmi sploštenýmipo náraze na kosť.





85

Sakra! Vaším jediným šťastím je, že tým zločincom nie som ja.Večer sa u mňa hláste!“

Keď Mitt bez slova odišiel z miestnosti, Food si pozorneprezrel mŕtvolu. Otvoril kurík. Spomedzi rozmanitých kovo-vých nástrojov čudných tvarov a popísaných papierov vytiaholbiele chirurgické rukavice a nasadil si ich. Vybral aj drobnúbielu tyčinku a jeho ruka smerovala k stehnám dievčiny. Urobilvýter pošvy. Eisnerovi to vyrazilo dych. Ťažko prehĺtal a snažil

sa nedýchať nosom. Pokúšal sa nehľadieť dievčine do lona, nopohľad mu tam stále zabiehal.

Dievčaťu chýbal palec. Eisner netušil, či bol odtrhnutý, aleboodrezaný, no z dlane trčalo len ružové mäso a dolámané kostič-ky. Zbadal aj časť okrúhleho kĺbu.

Food si po chvíli spratal svoje veci a pri pohľade na rozru-šeného kolegu dodal: „Chlapče, zvykaj si. Podľa toho, čo tu leží,mám dojem, že to nebude ľahký prípad. Všetky indície nasved-čujú tomu, že na pokrok pri pátraní potrebujeme ďalšiu obeť.“

„Ako to myslíte? Udalosti zo včerajšej noci sa môžu zopako-vať?“ spýtal sa vystrašene Eisner.

„S istotou to povedať nemôžem, no musíme s tým počítať.Vzhľadom na to, že páchateľ nám pred činom poslal správu,pravdepodobne nám chce niečo oznámiť. Čo, to sme zatiaľ ne-zistili. Budem potrebovať asistenta a ty si jediný, kto mi v tomtomeste uverí,“ hovoril Food.

„Bude to pre mňa česť,“ odvetil Eisner, no keď sa zahľadel naneskutočne biele telo dievčiny, zapochyboval o tom.

„Je to priam učebnicový príklad. Vrah z nej vysal všetku krv.Zatiaľ je isté iba to, že ide o mysticizmus krvi. Odrezaný palecpredstavuje zrejme miestnu zvláštnosť na vyčlenenie skupinyposadnutých. Zasvätenec sa tým zbaví všetkého spoločenského,

uvedomí si sám seba a pripravený skúsenosťami vôle sa stávasnúbencom tradície. Uzavrie sa nový kruh nepretržitého reťaz-ca myšlienky,“ mrmlal Food.

„O čom to hovoríte, pane?“



86

„o ti poviem až potom, keď nechám hovoriť teba,“ odvetilFood. „u sme aj tak skončili. Ani neviem spočítať, koľko ta-kýchto tiel som už za života videl. Poznám ich naspamäť. Poď-me hore! Po skúsenosti s tunajším patológom chcem tvojimkolegom povedať zopár prívetivých slov. A navyše som zvedavý,akú miestnosť pre mňa vybrali.“

V

Food bral železné schody po troch a na druhom poschodíprudko rozrazil dvere na oddelení vrážd. Ak čosi neznášal, taklajdácku policajnú prácu. Eisner, ktorý by mohol byť jeho sy-nom, mu pri behu ledva stačil.

Jeho kolegovia sedeli v miestnosti za písacími stolmi, popíjalikávu a vymieňali si spomienky z čias, keď ešte chodievali naobchôdzky. Keď zbadali Fooda, ihneď sa pohrúžili do závažnejadministratívnej práce. Zisťovali všetky obete násilných trest-ných činov a znásilnení za posledného pol roka. Preverovali

prepustených väzňov, ktorí sú v podmienke. Revidovali hláse-nia o prípadných útekoch z nemocníc alebo z psychiatrickéhoústavu.

„Neplánoval som sa teraz za vami zastaviť, páni, ale som nú-tený to urobiť,“ oznámil Food rázne na prahu.

„Potrebujete v niečom poradiť?“ spýtal sa pohotovo dôstoj-ník Heele.

„Ja nie, ale vy áno! Všetci mi venujte pozornosť! Okamžite!“rozkázal detektív a postavil sa chrbtom k čiernej tabuli. Zrakywilsonovských policajtov sa naňho upreli. Stene za ním domi-novala veľká mapa Wilsonova.

„Vyrušujem vás pri písaní memoárov iba preto,“ začal Food,„že pre vás mám niečo trochu dôležitejšie. Vy asi nechápete, žestojíme pred veľmi závažným prípadom. V pitevni som bol prá-ve svedkom hanebného prístupu vášho kolegu, ktorý nesplnilrozkaz o založení daktyloskopického archívu! aké voľačo sa – “



87

„o je nám veľmi ľúto!“ ospravedlňoval ihneď zlyhanieslužbukonajúceho kolegu poručík Dohnányi, pretože si živopredstavil teleonáty z Viedne, ktoré budú nasledovať. „Ubez-pečujem vás, že sa to...“

„Neprerušujte ma! Nestojím o vaše výhovorky,“ zvolal Fooda sústredene pokračoval: „Mne ide o to, aby ste si konečne uve-domili, v akej situácii sa nachádzame. Nezabúdajte, že úmernes rozvojom civilizácie rastie aj zločinnosť. My v FBI sme preto

v posledných rokoch výrazne zvýšili počet špecializovanýchsekcií. Jestvuje napríklad oddelenie proti drogám, oddelenieproti lúpežiam, proti obchodu s dievčatami, alšovateľom pe-ňazí, hazardným hráčom a tak ďalej. Nechýba ani oddeleniepre zvláštne prípady, ktoré som pomáhal zriaďovať ja a dnesho vediem. ento trend súvisí s masívnou novou vlnou zlo-činnosti. Kriminalita sa dnes organizuje na špičkovej úrovnia dosahuje medzinárodné parametre. Pre políciu je to celkomnový enomén, s ktorým – ako iste uznáte – si rajónové komi-sariáty neporadia. Preto vás žiadam, aby ste k novým krimina-listickým organizáciám, ako je Interpol, pristupovali so všetkou

vážnosťou a vyšli im pri kooperácii v ústrety. Celosvetovýdaktyloskopický archív znamená len prvý, ale o to dôležitejšíkrok. V FBI sme na túto úlohu prijali početné mladé posily doÚradu kriminálnej identifikácie a v blízkej budúcnosti z nichchceme vytvoriť špičkových laboratórnych technikov. Vyšetro-vacie metódy sa menia a my sa musíme dynamicky meniť spolus nimi. Iba vedeckými, rozumnými, neúprosnými a neúnavný-mi záťahmi, ktoré treba robiť na celom svete, dokážeme udržaťpod kontrolou koeficient delikvencie.“ Vzápätí Food veľkýmitlačenými písmenami napísal na tabuľu skratku Q. D.

Odrazu sa v služobnej miestnosti s trhnutím otvorili dvere.

Dovnútra vbehol zadychčaný mladík v uniorme, ktorého Eis-ner poznal iba z videnia.Food si rušiteľa vôbec nevšímal a horlivo pokračoval: „Po-

chopte, že dnes už polícia nemôže hľadať iba jedného zločinca,skúmať iba jediný prípad! reba sa roz –“



88

„Inšpektor Food! Prepáčte, že vám skáčem do reči,“ ozval sanečakane rázny mladík. „Vyrušujem vás však iba preto, že už asinepôjde o jediný prípad. Práve sme teleonicky dostali hlásenieo nájdení ďalšej mŕtvoly! entoraz je to muž! Na Franziskaner-gasse!“

„V istom zmysle môžete byť radi, kolegovia, že svoj príhovornedokončím! Viac sa o tejto téme dočítate v aktuálnej Ročenkenewyorského departementu,“ sucho konštatoval Food. Policajti

sedeli bez pohnutia a neveriacky zízali pred seba. Akoby sachvíľu nevedeli rozhodnúť, kto ich šokoval viac – či detektívFood, alebo mládenec, ktorý priniesol desivú správu.

„ak čo je? Na čo zasa čakáte? Okamžite vyrážame na miestočinu! Vezmite technikov aj toho nešťastníka Mitta. Odkážte mu,nech si vezme pitevné nástroje, lebo má šancu zachrániť si krk.Chcem na mieste činu prehľadať úplne všetko!“ zareval Food.

Ruch, aký sa v dôsledku toho na policajnej stanici strhol,Eisner ešte nezažil. Food mu pokynul, aby sa bleskovo obliekol,a sám si cez plecia prehodil objemný tvídový zvrchník. Okolokrku si obviazal hnedý hodvábny šál. Na ruky si natiahol ko-

žené šoérske rukavice. Dal sa do behu a pod pazuchou pevnezvieral svoj kurík. Eisner utekal za ním.

Američanova tvrdá kritika vyburcovala wilsonovský policaj-ný zbor k horlivej činnosti. O päť minút sa už skupina pätnás-tich vyšetrovateľov a detektívov druhého stupňa rozdeľovala nanábreží Dunaja do áut a drožiek.

Food a jeho pomocník nasadli do fiakra. Počas rýchlej jazdyna miesto činu Eisner meravo pozeral cez kruhové bočnéokienko. Vedel, že by sa mal sústrediť výhradne na vyšetrovanie,ale myslel na nesčíselné množstvo vecí. Videlo sa mu, že nadmestom sa dnes vznáša čosi melancholické a neúprosná zima

to ešte zvýrazňuje. Pohonič hnal kone divoko pomedzi prúdvozov. Drožka na dlaždiciach nadskakovala a hrkotala.O desať minút Eisner na Hummelgasse mihom zostúpil po

schodíkoch, ktoré sa objavili po spustení padacích dvierok.Ďalej sa koňmo ísť nedalo. Spolu s Foodom sa rozbehli, aby do-



89

hnali policajtov, ktorí už trielili popri verejnej studni, pálenicia majeri uršulínok. Cesta bola vydláždená mačacími hlavami.Prešli popri známom hostinci ri pomaranče.

Eisner sa pri behu rozhliadal. Navôkol sa zhora i zdola naklá-ňali domy nakopené ako lastovičie hniezda. Drobné, dopukanéa ošarpané chatrče. Staré budovy s čudesnými lomenicamia s prečnievajúcimi poschodiami podopretými mocnýmikonzolami. Pochmúrne múry. Zahrotené bridlicové strechy.

Nepravidelné okná. Úzke bafajúce komíny. Prekrížené trámy,na ktorých viseli šnúry s rozvešanými handrami. V studenýchslnečných lúčoch hýrili tie čudné, porozhadzované tvary hr-dzavými, zelenými, modrastými, tmavohnedými a sivastýmiarbami.

Na Franziskanergasse stáli po oboch stranách ponuré pekár-ne a obchody bez výkladov. Skromné dielne, kde sa za hrmotutočovky vyrábali klince a stoličky a kde lampári drevenýmkladivom vyklepávali plechy. Biedne výčapné krámiky, v kto-rých vincúri nalievali priamo do prinesených džbánov. Medzistálych hostí patrili najmä bohatší radcovia, vicenotári alebo

tunajší vychýrení kožušníci a klobučníci, ktorí svoj tovar vyvá-žali až do Rumunska.

Zhromaždený dav Eisnerovi ukázal, kde sa nachádza dvo-rana smrti a skazy. Obchôdzkari už stihli rozostaviť policajnézátarasy. Na druhej strane ulice naťahovali krky diváci.

Na maličký tmavý dvor sa vchádzalo cez bránu s klenutouchodbou. Na jednom boku stál dlhý dom so zamrežovanýmioblokmi, na druhom kratší s končistou strechou.

„Dobrý deň! oto je súdne nariadená prehliadka!“ klamalFood pred zhromaždenou rodinou, zdrvenou náhlou a neod-vratnou pohromou. Početná amília úplne zablokovala bránu.

„Kolegovia vás budú inormovať o vašich právach i povinnos-tiach. Máte právo na zákonného zástupcu,“ rapotal úvodné rá-zy, oháňal sa legitimáciou FBI a rýchlo sa predieral dovnútra.Eisner tesne za ním. Pred nízkym trámom dvier zohli hlavy.Vkročili dnu.



90

Domec bol kedysi vydláždený kameňmi, no na dobrej po-lovici už zostala len udupaná zem. Vzápätí Eisner zmeravel.Počul, ako Food chladným hlasom povedal: „Zavolajte do már-nice!“ V ľavom rohu miestnosti zočil zohavenú mŕtvolu.

Ležala na zemi tvárou dolu. Nahý muž mal hlavu vytoče-nú nabok v strašnom uhle. Z rozbitej lebky sa šírila bordovámláka. Plecia schúlené. Nohy zohnuté, ale opačným smerom.Roztrieštené kolená a lýtka vytrčené dopredu pôsobili zároveň

hrozivo i groteskne. Namiesto palca na ľavej ruke mal len hrčudolámaných kostí a krvnej zrazeniny.

Páchateľ sa vyznačoval nešpecificky motivovanou brutali-tou. Krv vsakovala do pôdy. Pohľad na pokrivené údy Eisneravydesil. Hoci bolo iba deväť, v to ráno sa už druhý raz ocitolzoči-voči vražde. Mal pocit, že v priebehu niekoľkých hodínzažil viac hrôzy ako za celý svoj život. Odvrátil zrak. Naplo hoa musel vybehnúť von. Vracal.

Keď sa po chvíli vrátil do miestnosti, videl, že Fooda mužovasmrť nijako zvlášť nerozrušila. Dával rozkazy policajtom, ktoríprehľadávali dom kúsok po kúsku. Dôkazy násilného vniknu-

tia však nenašli. Urobili odtlačky prstov. Odotograovali telo.Potom Food mŕtvolu konečne pohol. Opatrne ju obrátil nachrbát.

Prekvapený Eisner zbadal orla, býka, leva a sfingu. Muž podsvojím obnaženým telom skrýval akúsi striebristú korunu.Food zakrvavený predmet opatrne chytil do rúk, utrel ho bie-lou vreckovkou a povedal iba: „o som si mohol myslieť!“

Eisner sa nahol a zbadal, že tajomný šperk vyrobili po do-mácky z drôtov, vosku a vlny. „Čo ste si mohli myslieť? Čo to je?Hovorte, prosím!“ naliehal Eisner.

„Je to známy talizman s podobou štvorca a hexagramu,“ vy-

svetľoval Food a viacerí policajti podišli bližšie, aby ho počuli.„Nazýva sa Magiho koruna a bol zostrojený podľa knihy Rituálvyššej mágie od parížskeho templára Eliphasa Leviho. Jeho pô-vod je však oveľa starší, židovský, a súvisel s rituálmi pri osla-vách sviatku Bar Mitzva. oto je ľudová verzia. V origináli sú



91

obrázky zvierat nahradené štyrmi znakmi etragrammatonu.Magiho koruna symbolizovala štyroch Evanjelistov, ako aj štyriprísne zákazy sfingy: vedieť, trúať si, chcieť a mlčať. Kladie sana hlavu, svojho nositeľa chráni pred pokušením a aj v najťaž-šej chvíli mu zabezpečí milosrdenstvo. Číslo 21 v prostriedkuoznačuje povznesenie viery.“

Policajti pri počúvaní pochybovačne krútili hlavami a odišli

prehľadávať priestory na dvore. Eisner nevedel, čo si má o Foo-dovi myslieť. S takýmto vysvetľovaním dôkazného materiálu saešte nestretol. Nedokázal si predstaviť mágiu, ktorá by človekazachránila pred takýmto neobyčajne surovým vrahom. Skôrmu pripadalo, že v tomto prípade má polícia do činenia so za-bijačským maniakom, ktorý je síce možno nezvyčajne silnýa šikovný, no v jadre predsa len obyčajný človek z mäsa a kostí.

„eraz nech sa realizuje obhliadač mŕtvol. Urýchlene urobtepitvu!“ prikázal Food. Pokynul Eisnerovi, aby sa držal pri ňom.S maximálnou proesionalitou a minimálnym zanietením po-kračoval v práci. Lupou sústredene prezeral krvavé škvrny na

podobločnici a ostrím noža z nich trocha odobral. Jeho mohut-né hnedé obrvy sa mračili v hlbokom zamyslení. Na kuchyn-skom stole si rozložil nástroje, ktoré vybral z kuríka, a skúmalzvyšky mokrých substancií. Vzorky ponoril do 0,9-percentné-ho yziologického roztoku a dal ich na mikroskopické sklíčka.

Magiho koruna



92

Dlho ich pozoroval v stonásobnom zväčšení. Výsledky meranínechal zaevidovať Mittovi. Eisner sa len prizeral, no vzhľadomna nočné udalosti mu nečinnosť nik nevyčítal.

„Počkajme vonku!“ navrhol Eisner svojmu nadriadenému,keď Food zdvihol zrak od mikroskopu. Bol prekvapený, žeAmeričan neodmietol. „Nechcete mi o tom talizmane a o jehomoci ešte niečo povedať? Pred čím sa muž vlastne bránil? Vieteuž niečo?“ pýtal sa.

„Privčas by si chcel poznať odpovede,“ odpovedal mera-vo Food. „Si ako Péladan, ktorý tvrdil, že pýcha je najväčšoucnosťou a dynamizmus znamená dokonalosť. Zabúdaš, že smrťpredstavuje tajomstvo všetkých tajomstiev. Vzkriesenie, ktorédáva vystúpiť tomu, čo pochádza zo zeme, a zostúpiť tomu,ktorý má pôvod na nebesách. Nič, ktoré obsahuje všetko, neprí-tomnosť, v ktorej vládne úplná prítomnosť.“

Eisner mu nerozumel, a tak radšej mlčal. Bezcieľne sa pre-chádzal po dvore. Všimol si, že podaktoré chatrče v tejto štvrtisi obyvatelia pozliepali len z hliny a spevnili drevenými kostra-mi. Iné zasa stratili rovnováhu a ako opité sa opierali o najbližší

dom alebo o veľké barly oporných stĺpov. Myslel na to, že iden-tifikáciu vraha skomplikuje aj akt, že mŕtvole chýbalo obleče-nie. Šaty pomáhajú určiť, kto môže byť páchateľom. Zachytia sana nich vlasy, ostanú na nich škvrny, prilipnú na nich kovovépiliny, drevené ostružliny, púder na tvár, pušný prach a vôbecvšetky druhy inormácií, ktoré uľahčujú život laboratórnymtechnikom.

Uvažoval, či je vrahom ten mohutný muž, ktorého videlv noci. Netušil, či by ho zbrane, ktoré nosil pri sebe, v prípadeútoku ochránili. Mal pištoľ Smith & Wesson, tridsaťosmičku,náboje, dvanásť v zásobníku a dvanásť na opasku, šesťdesiatcen-

timetrový drevený obušok a vyskakovačku v koženom puzdre.Podľa vzoru amerických kolegov si každý policajt vo Wilsonovemusel sám kúpiť všetok výstroj, ktorý nosil. Okrem policajnéhoodznaku, ktorý získal pri nástupe do zamestnania, no zatváracíšpendlík, ktorým sa odznak pripínal na odev, už musel zaplatiť.



93

Zamyslený Food kývol na Eisnera. Vrátili sa do domu. Už naprahu sa Američan opýtal: „Zistili ste už niečo?“

Predstúpil patológ Mitt a vystrašene čítal z papiera: „Všetkyštyri končatiny dolámané. Lebečné a aciálne kosti rozdrvené.Mozog mimo lebky. Páchateľ musí byť neobyčajne silný. Obeťpravdepodobne dvakrát vyhodil do veľkej výšky. Na tele sú zre-teľné stopy po páde, a zhodiť ho v týchto miestach nemal kam.Keď muž prvý raz dopadol na zem, ešte určite žil. en, kto mu

to urobil, zjavne chcel, aby precítil ukrutnú bolesť. S obeťou sapred usmrtením pohrával ako mačka s myšou. Druhýkrát mužnarazil na zem pravou stranou tela, kde sú najťažšie zlomeninyrebier a panvy. Utrpel zlomeninu chrbtice a puklo mu srdce.ukový metabolizmus, krv v pľúcach a krvácanie okolo rán, čosú intravitálne príznaky poranení,“ vysvetľoval Mitt.

Food si ho vypočul, a neodpovedal, nedal na sebe znať nija-kú reakciu. Eisnerovi to však stačilo, aby vytušil, že s vývojomprípadu vôbec nie je spokojný. Cítil sa vyčerpaný, no chápal, žeich ešte čaká veľká skúška a enormné úsilie. Chvíľu naliehal, abymu Food prezradil svoje úvahy, no tajnostkársky detektív mu

už nič nepovedal. Eisner sa chvel predtuchami, no mohol sa ibadohadovať, akým smerom sa uberajú Američanove myšlienky.Čoskoro sa však mal dozvedieť oveľa viac.

Viacerí kolegovia ešte zostali na mieste činu, no Food svojepátranie ukončil a požiadal o urýchlený návrat na komisariát.

VI

Hosťovi z FBI uvoľnili wilsonovskí policajti honosnú kance-láriu na druhom poschodí budovy na Vámbéryho ulici, presne

oproti oddeleniu vrážd. mavý a ťažký nábytok pozostávalz veľkého hranatého pracovného stola, z dvoch ušiakov a dvochdlhých pohoviek s ozdobne vyrezávanými drevenými rámamii nohami. Steny boli obložené viedenskými čalúnmi a voňali le-vanduľou. Hluk z chodby tlmili masívne dubové dvere. V kúte



94

stálo umývadlo s mramorovou doskou a dvoma krčahmi. Z vy-sokej povaly visel krištáľový luster. Na stolíku uprostred oteliekžiarili poháre a ľaše so škótskou, brandy, sherry, a nechýbalaani domáca slivovica a nádoba na sódu.

Výhľad z jediného veľkého okna mieril na König AndreasPlatz s okrúhlou budovou burzy, na kačaciu ontánu od socháraKühmayera a na nové secesné domy. Na ulici sa premávali autámodelu Ford s plátennou strechou, ktoré patrili k najobľúbe-

nejším dovozovým artiklom z Ameriky.Ako veľmi sa Wilsonov za posledné roky zmenil! hovoril

si Eisner. Unáhlenosť sa ešte v čase, keď vyrastal, pokladalaza mrzkú. Stroje, autá, teleóny a od minulého roku aj rádiopriniesli do mesta nový rytmus. Práca aj zábava nabrali horúč-kovité tempo.

Lenže koľko horkosti a zákerností sa skrýva pod povrchomtohto dynamizmu, premýšľal Eisner. Sedel vedľa Fooda pri du-bovom stole, kde na chrómovanom podnose ležal tanier plnýšišiek, ktoré ešte čerstvo rozvoniavali. Eisner na pokyn koneč-ne dopodrobna rozpovedal príbeh včerajšej noci. Food sa od

vzrušenia naklonil dopredu a v očiach mu blysol ostrý, suchýsvit. Pozorne počúval a náhlivo odhryzoval. Potom si vzdychola povedal:

„Žiaľ, ani zďaleka nie sú také dobré ako naše! Ale k veci.Stručne a jasne. Bol si statočný, ale strieľal si zbytočne, chlapče.en muž na vode bol nekromant. A pravdepodobne ním bol ajten, kto zohavil muža na Franziskanergasse.“

„Viem, že by som vám mal rozumieť, ale nerozumiem,“ od-vetil sklamane Eisner.

„Skôr by som sa čudoval, keby si hovoril opak. Nekromanciusa totiž v súčasnosti niektorí ľudia v mene pokroku lekárskych

a príbuzných vied pokúšajú popierať. Keď sa s týmto zvláštnym javom stretnú, pripisujú ho výlučne špecifickým chorobnýmstavom, predovšetkým nervovým chorobám. Pritom je nekro-mancia podrobne preskúmaná už od neskorého stredoveku.Podľa Izidora Sevillského šlo o vyvolávanie tieňov mŕtvych



95

s cieľom získať od nich inormácie. Vieš po latinsky, Joze? Čoznamená niger?“

„Čierny,“ odpovedal pohotovo Eisner.„ak vidíš. Z toho slova vzniklo označenie pre nekromanciu

aj pre čiernu mágiu. Podľa Tabita ibn Qurryho však od začiat-ku nešlo o vyvolávanie tieňov, ale skutočných mŕtvych. Ľudiaich využívajú na štyri hlavné účely: vraždy s rozmanitými mo-tívmi, vzbudenie lásky, priazne, nenávisti alebo spôsobenie šia-

lenstva, vyvolávanie klamných predstáv a zodpovedanie otázoko budúcnosti a osude. Po dlhoročných skúsenostiach sa jedno-značne prikláňam k Tabitovmu vysvetleniu. Znovuzrodeniemŕtveho neznamená únik, ale oslobodenie. Je to druhá genéza,ktorú učinil náš prvý otec podľa krásneho a náležitého obrazuboha. Preto sa ju mnohí s mŕtvymi pokúšajú urobiť znova.“

Eisner ho počúval a uprene mu hľadel do očí. Ešte včeraby mu takého nadprirodzené teórie pripadali ako strašidelnérozprávky pre deti. eraz mal dojem, že vzdelanec Food pred-stavuje jeho poslednú nádej pri hľadaní stôp zločinov. Všimolsi, že nadriadený upadol do stavu hlbokého zamyslenia a akoby

v polosne prednášal:„Stredovekí alchymisti sa pokúšali privolať nekromantov, lebo

ich považovali za jediné ľudské bytosti, ktoré nedokážu klamať.V ich hlbokom kráľovstve snov nechýbala múdrosť ani zdravýrozum. Vieš, dnešní ľudia privolajú démona, no nevedia, že bohmu udelil povolenie zmocniť sa ich telesných orgánov a dušev-ných schopností z trestu za ťažké hriechy, predovšetkým za smil-stvo. Výter pošvy jednoznačne ukázal, že žena mala krátko predsmrťou pohlavný styk s incubusom. Hoci stredovekí teológoviaCardanus aj Campanella tvrdia opak, podľa mojich výskumovincubus dokáže vytvoriť semeno a succuba môže otehotnieť.

akýto zvrátený rituál spojenia s diablom je náhradou čiernejomše. Vyjadruje prastarý sen o odbúraní morálnych zábrana pohlavnej voľnosti, ktorý v kútiku duše sníva každý z nás.“

„Nepoznám všetky slová, ktoré hovoríte, pretože som nikdynebol usilovný študent. Ale pochopil som, o čo ide,“ vyhlásil



96

Eisner. „Ste presvedčený, že páchateľom v tomto prípade nie ječlovek, ale diabol. Lenže v tom prípade proti nám asi nebudestáť sám. Môže ovládnuť všetkých ľudí v meste vrátane polície.“

„Presne tak,“ odvetil Food. „V tomto provinčnom mestečku,kde vládnu povery, by ma to vôbec neprekvapilo. Pokúsime sadémona nájsť a zničiť. Našou úlohou bude porovnať pravde-podobnosti a vybrať z nich tú najpravdepodobnejšiu. Bude tonesmierne ťažké, pretože cirkev proti novej vlne tmárstva bez

väčšieho úspechu bojuje už od druhej polovice 19. storočia.Prenasledovala čarodejnice pre spojenie s diablom, no mystikua mágiu pretavila na mystériá. Nadprirodzené sa v súčasnostivracia na javisko dejín. Nie je to ani tak znamenie myšlienkovejochabnutosti, ako skôr príznak zániku kolektívnej psychickejrovnováhy, v ktorej ľudstvo žilo dlhé storočia. ým, prirodzene,nemám na mysli dnes také populárne horoskopy a iné šarla-tánstva, ktoré sú bezpochyby trhovou realitou, ale z vedeckéhohľadiska čírou ilúziou. o všetko sú však len slová a nás čakáveľa práce,“ vytrhol sa Food z uvažovania nahlas. „Odovzdášveliteľstvu moje rozkazy. Chcem zoznam obyvateľov, ktorým

chýba palec na ľavej ruke. Bez rozdielu veku. Veľmi rýchlo.Ďalej budem mať na stole všetky dostupné mapy Wilsonova,ako aj podrobný bedeker so zoznamom ulíc. A kuchárkam od-kazujem, nech robia lepšie šišky! Potom znova vyrazíme von.Potrebujem vidieť miesto nočného zločinu.“

„Naši ľudia ho hneď ráno viac ráz prezreli,“ odvetil Eisner.„Nijaké stopy nenašli. V tomto im dôverujem.“

„Ja nie. Vieš, Joze, na svete existuje množstvo očividnýchvecí, ktoré si nikto nikdy nevšimne. Kriminalistika nie je ničíminým len vedeckým používaním imaginácie. Na každom miestečinu sa dá nájsť stopa,“ povedal rozhodne Food. „Ak ju nevid-

no, znamená to len jedno – je neviditeľná.“



97

VII

Za bieleho dňa vyzerala Leopoldova brána ako príjemná ku-lisa na nedeľné prechádzky, vo Wilsonove veľmi obľúbené. Foodprikázal Eisnerovi, aby ho istý čas nechal osamote. Američanhľadel do lupy a skúmal zem, kamene aj múry. Eisner pozorovalmesto. Na hlave mal policajnú čiapku so zelenkavo ligotavýmchocholom.

Dunaj mal pod rozdriapaným povlakom mrakov modrúarbu. Vlnenie hladiny bolo takmer nepostrehnuteľné. Naoboch stranách brehu lovili rybári. Vlny sa zdvihli len vtedy,keď z času na čas preplával rieku propeler, ktorý pristával predbývalým korunovačným pahorkom. Občas prešla loď patriacaWilsonovskej paroplavebnej spoločnosti na pravidelnej trasez Viedne do Budína a späť. Novému obchodnému prístavu sazatiaľ veľmi nedarilo, stáli v ňom iba dva železné remorkéry.

Na petržalskej strane vládol čulý ruch, hoci kaviareň Au-caé bola zatvorená. Obchodníci z trhovísk sa zhromaždili pribudove colnice na konci pontónového mosta. Naľavo sa dalo

dovidieť až k ľudoprázdnemu lunaparku a Irrgartenu, bludiskuz kríkov. Strechy sedačiek nehybného ruského kola pokrývalsneh. Kúsok ďalej stáli vychýrené wilsonovské reštaurácie Au-gasthaus, Leberfinger a obľúbená Myslivňa, známa každoroč-nou posviackou kríža napoleonských vojen. Do prístavu právedorazila parná železnica, ktorá vozila z Viedne čerstvú zeleninua ovocie.

Na hradný kopec doliehal hluk zo staveniska pred južnýmpásom hradieb, z ulíc, ktoré vznikli po zasypaní dunajskýchramien. Prudký nárast počtu obyvateľov Wilsonova zapríčinilveľký rozmach stavebnej činnosti. Podľa posledného komisár-

skeho sčítania ľudu tu žilo približne 124 000 ľudí v 35 500 by-toch. Navyše emigrantov z Československa stále pribúdalo.„Je to tak!“ vyrušil Eisnera z úvah Foodov nadšený výkrik.

„Presne, ako som očakával. Poď sem, Joze!“



98

Eisner stál za okamih pri Foodovi, ktorý držal v ruke zvlášt-ne zariadenie. Keď prišiel bližšie, uvidel prvý raz v živote ultra-mikroskop, prístroj pracujúci na princípe tmavého poľa, ktorývymysleli začiatkom storočia Siedentop a Zsigmondy.

„Ako vidíš, na mieste činu sme predsa len našli dôkaz,“ po-vedal Food.

„Je mi ľúto. Nič nevidím.“„Ale vidíš. Akurát nevieš čo. y sa totiž iba pozeráš, a nevy-

šetruješ. Ak sa chceš vypracovať na prvotriedneho detektíva,musíš si uvedomiť, že zo všetkých kriminalistických metódnajváženejšou je práve odhaľovanie stôp na mieste činu. Širokýpohľad patrí medzi základné požiadavky nášho povolania. Opíšmi presne, na čo práve hľadíš,“ prikázal Food.

„Sú tu svetlé a tmavé kamene a medzi nimi výplň,“ odvetilnechápavo Eisner. „Nezbadal som niečo? Myslím, že tam už nie je nič závažné, čo by som si nebol všimol.“

„ak predsa si to zbadal!“ povedal potešene Food. „Vidíš dô-kaz, ale nevieš o tom. Všimol si si rozdiel medzi tmavou a svet-lou časťou múru. o je presne ono. Už niet pochýb o tom, s kým

máme do činenia. Bol tu diabol. Má robustnú, vysokú postavu.A na tejto stene zostal jeho tieň!“

Eisner sa nezmohol na slovo a Food vysvetľoval: „ento úkazako prví zaznamenali anglickí inkvizítori začiatkom 14. storo-čia. V roku 1324 obvinili v írskom Kilkenny šľachtičnú AliceKytelerovú z toho, že si vydržuje milenca, ktorý sa pre ňuspriahol s diablom. Amantovi sa v deň sabatu podarilo vyvolaťnekromanta a s jeho pomocou postupne zniesol zo sveta trochKytelerovej manželov a štvrtého zmrzačil. Vyrábal voskovéfigúrky s ich podobou, a keď ich prebodával ihlicami, zo sku-točných tiel striekala krv. Nič netušiacich zranených potom na-

vštevoval a podsúval im kliatby, ukryté v pecni chleba. Pápež-ský inkvizítor mu činy dokázal práve vďaka zreteľnému tieňu,ktorý po ňom zostal v dome jednej z obetí. Vina sa potvrdila ajpri skúške na váhe, kde sa ukázala jeho schopnosť lietať. Démon



99

zjavne chce, aby sme o ňom vedeli. o mi poskytuje východiskok niekoľkým dedukciám.“

Eisner sa zdržal poznámok, hoci nevychádzal z úžasu, a roz-hodol sa, že si bude všetko, čo Food hovorí, čo najpozornejšieukladať do pamäti. Až teraz si uvedomil, že bez neho by bolbezmocný.

Food si výsledky meraní starostlivo zapísal do zošita a vyhlá-sil obhliadku miesta činu za skončenú. Dvojica vyšetrovateľov

rýchlymi krokmi schádzala dolu hradným kopcom.„Bolo to otravné, no pre úspech vyšetrovania nevyhnutné,“

povedal Food. „reba konať rýchlo. Zapamätaj si, že ak sa diab-love činy nezastavia včas, rýchlo nadobúdajú masový charakter.Lebo ak sú jeho nepriatelia spravodliví, démon zdvojnásobujesvoju nespravodlivosť, karhá trestom nebytia a sviatosťou pek-la. Všetky náboženstvá satanizujú pohlavný život, ale keď saraz zmyslovosť uvoľní, dostať ju späť pod kontrolu býva veľmiťažké.“

Náhlivo zamierili západným smerom do židovského getav mestskej štvrti Teresienstadt-erézváros, akých sa už v civi-

lizovanom svete nájde málo. Obloha bez slnka vytvorila areb-né pásma, vrstvy kobaltu, medenky, svetlej zelene a na samomokraj pruh bieloby.

Food pozoroval patriarchálne typy starozákonných židov,ktorí postávali na priečeliach úzkych ulíc v dlhých čiernychkabátoch, na hlavách klobúky, takmer zakrývajúce smutnéa dychtivé oči. Ich bledé tváre s dlhými bradami obrubovalikučery čiernych a hrdzavých vlasov. V malých obchodíkoch,starinárstvach a záložniach trávili celé dni. Ponúkali všelijakéharaburdie, napoly spráchnivené rárohy aj vzácne starožitnosti.Od pokazených hodiniek cez predvojnové uniormy, plechové

trúbky bez klapiek až po historické bankovky a cenné látky. Zoštvrte dýchalo zabudnuté čaro východu.„Podľa vás sú diabolské rituály vo Wilsonove masovou zále-

žitosťou?“



100

„Nielen tu,“ odvetil Food. „Po všetkých tých rokoch už novémesto nemusím poznať detailne, aby som ho odhadol. Nezabú-daj, že mýty nie sú pre malé mestské spoločenstvá vymyslenýmipríbehmi, ale prežitou skutočnosťou. Nik sa totiž nechce uspo-kojiť s učením cirkvi, že súhlas s trpkým pozemským životompovznáša a očisťuje dušu. Wilsonov je výnimočný tým, že tuspoločne nažívajú štyri národy: Maďari a Nemci tvoria dvetretiny obyvateľstva, ďalej sú tu Židia a ešte aj osem percent

Slovákov. Rozdielne kultúry riešia každodenné problémy rov-nako – uchyľujú sa k svojim démonom. Vzhľadom na dnešnúkomplikovanú dobu sa javí, že sa ich tu ukrýva priveľa. Zvlášt-ne, ako sa extrémne protiklady priťahujú. Duchovný svet sačoraz väčšmi podobá zvieraciemu a najprízemnejší jednotlivcitúžobne vzhliadajú k anjelom.“

Food sa pristavil pri rokokovom dome U modrej gule naPetöfiho ulici a obdivoval rokajové ornamenty v kameni, štukei železe. Zaujal ho aj dom U dobrého pastiera na Judengasses nezvyčajne členenou asádou. Uznanlivo pokýval hlavou nadomamnou krásou starých sídel a poprosil kolegu o čo najviac

inormácií.Eisner mu vysvetlil, že podhradie sa rozrástlo začiatkom

18. storočia, keď kráľ udelil židovským občanom privilégiumvlastnej samosprávy. Na Schlossgasse postavili modlitebňu, nadunajskom nábreží cintorín. Geto sa postupne rozrastaloa mohutnelo. Na stiesnenom priestore však chýbalo miesto prehonosné veľké stavby, preto sa bežné obytné domy vyznačujúarchitektonickou precíznosťou a malebnosťou. Food pozornepočúval a zo zamyslenia ho vytrhlo až hlahol zvonov.

„akže to prišlo skôr, než som čakal. Pozoruhodne načaso-vané,“ povedal neurčito Food pri pohľade na hodinky, ktoré

ukazovali tri štvrte na šesť, a vzdychol si.Eisner mu nerozumel, no vtom sa nad nízkymi strechamipodhradia rozľahol ženský výkrik. „Kliatba u Lajzera! Ľudia,strachujte sa! Meclet! Meclet!“



101

Food sa rozbehol v smere, odkiaľ pravdepodobne vyšiel hlas.Bezradný Eisner za ním zakričal: „Čo hovorí?“

„Pýtaj sa radšej, s kým hovorí. S diablom! A bež!“ vykrikovalFood, ktorý sa napriek ťažkému vlnenému kabátu pohybovalveľmi rýchlo.

Dovtedy tiché mesto razom ožilo. „Kliatba! Kliatba u Laj-zera! Kliatba!“ nieslo sa krikom aj pošepky od domu k domu.Obchody sa zatvárali a ich majitelia bežali spolu s davom.

Z chlapčenskej školy sa vyrútil kŕdeľ mládencov, ktorí uháňalina miesto nešťastia. Matky odnášali deti a stareny spínali ruky.Kdesi začali škrípať husle, ako keď vrieskajú mačky. Pod oceľo-vou strechou oblohy znelo bubnovanie na poplach. Masa zhro-zených a zvedavých tiel mierila k tomu istému cieľu.

Eisner bežal Foodovi v pätách. Prerážali si cestu lakťami, abysa na miesto činu, o ktorého motívoch už Eisner nepochyboval,dostali čo najskôr. Prebehli popri dlhočiznej stene vojenskejpekárne s vysokým tehlovým komínom a vedľa továrne na ľad.Dorazili takmer na samotný okraj geta, ktoré sa končilo na uliciPewtha, kde sa Židia usídlili po roku 1838.

Sanatizovaný dav sa zastavil na vydláždenej Kisaludyhoulici, neďaleko prepoštského majera. Udalosť sa stala v domekníhtlačiara Lajzera, ktorý bol postavený koncom tridsiatychrokov minulého storočia z hnedého dekoratívneho pieskovca.

Robustný Food sa bez váhania predieral cez tlačenicu pribráne. Eisner, ktorý šiel tesne za ním a podchvíľou sa ho pri-dŕžal, si uvedomil, že počuje tlmený rev. Najprv ho pripisovalnedočkavému davu, ale potom si uvedomil, že vychádza z útrobpochmúrnej stavby. Z chodby vanul na ulicu ľadový prievan.

„Aaron Food, FBI, špeciálne oddelenie. Vyšetrujem vražduMárie Prokopovej. Dostali sme hlásenie, že sa tu deje niečo neka-

lé,“ vyhlásil meravým hlasom Food a uvoľnil si vstup do budovy.„Šajndel je posadnutá,“ povedala akási starena.Eisner váhavo vošiel dnu hneď po Foodovi. Z domu razila

zatuchlina. Horší však bol chlad, ktorý zvyšoval Eisnerovu tie-



102

seň. Po chrbte mu ustavične behali zimomriavky. Vrstvami kožeprenikali čoraz hlbšie a hlbšie do tela. Odrazu sa ozval šialenýženský krik a vzlykot, pridusené, priškrtené lapanie vzduchu,vynútené neovládnuteľným žiaľom a utrpením.

Food sa pozrel na bledého Eisnera a ticho povedal: „Opakujsi v duchu slovo Ihsuh. Zapamätaj si ho. Je to pôvodné menoJežiša, tak ako ho zaznamenal nemecký kabalista Johann Reu-chlin. Ochráni ťa pred najväčšími hrôzami.“

Eisner prikývol a v duchu si slovo hovoril stále znova. Širokétemné schodisko ústilo do vysokej a honosnej predsiene. Lesk, jasne odrážajúci zámožnosť, sa však vyznačoval akousi neurči-tou skazenosťou. Obývačku doslova zapratalo bohaté a vcelkuvkusné zariadenie. Mahagónový nábytok a regály plné starýchkníh prezrádzali zamestnanie pána domu. Cez vysoké stĺpiko-vité obloky prenikalo tlmené žlté svetlo a vrhalo priezračnéškvrny na rodinný erb. Zamatové vínovočervené závesy siahaliaž po dlážku. Eisner si na stene všimol starý obraz s motívomŠalamúnovho pohára, z ktorého vylietavali ohnivé kobylky,purpuroví auni a strieborné netopiere.

V izbe sa okrem najbližšej rodiny nachádzal aj rabbi AkibarSchreiber, vysoký, morózny a teraz navyše aj nervózny človek,ktorý pochádzal zo slávneho wilsonovského rodu. Gestom k se-be zavolal detektíva.

„Už som sa dopočul, že ste k nám pracovne zavítali,“ pove-dal Schreiber. „Neprekvapuje ma, že vás tu stretávam. Ale prisvetle pravdy Mojžišovho zákona vám hovorím jedno: saméhovás k Lajzerovej dcére nepustím.“

„Pravda sa tu síce utápa v tmách, ale dobre, súhlasím,“ od-vetil Food. „Mimochodom, nezarábate náhodou macesy krvouz obriezky? Otvorte mi, prosím!“

Eisner už pochopil, že sa návšteve izby nevyhne. Pozeral sana starú olejotlač, rozožratú plesňou a oslepnutú od staroby.Výkriky spoza dverí zneli ako agónia, ženskosť zbavená bŕzda chorobne rozbujnená.



103

„Nie, ale usušenú ju sypeme na vajíčka natvrdo,“ odsekolSchreiber a vošiel do spálne. Zastavil sa však hneď na prahu.

„Šajndel, Lajzerova dcéra, odleť hneď do Admy a zostaň tamdo smrti!“ prednášal rozrušene rabbi. Food pošepol Eisnero-vi, že slovo Adma označuje mesto zničené spolu so Sodomoua Gomorou. Od dverí sa tiahla úzka lepkavá červená stopa. Izbav prítmí páchla vlhkosťou. Okrem dievčiny v nej nik nezostal.

Eisnera zachvacovala čoraz väčšia hrôza. V izbe klesla chro-

nická sivosť vzduchu ešte o niekoľko odtieňov nižšie. Pod jehoplochými krokmi pomaly ubiehali štvorce dlažby. Nábožnéobrazy si za chrbtom dávali sprisahanecké znamenia. Šachov-nicovo uložené dlaždice sa pri každom jeho pohybe zhováralihlasným praskotom. Zdvihol zrak k posteli a skoro zamdlel.Nutkalo ho na vracanie. Približne dvadsaťročná dievčina ležalanehybne. Z úst jej namáhavo vychádzalo sykavé chrčanie. Malabezkrvnú spotenú tvár, vráskavú, popolavú, s drsnou pleťoua dlhými uhladenými vlasmi. Bola oblečená v dotrhaných ša-tách z hrubého tmavého súkna, prastarého, čudného strihu. Nabruchu silno krvácala.

Eisner sa utiahol do náprotivného kúta, čo najďalej od poste-le, na ktorej ležala Šajndel. riasol sa mučivou zimnicou a stra-chom. Krv postriekala pohovku i prepychové závesy. Bordovámastnota pokrývala aj hrubý hnedý koberec.

Vtom však s omračujúcou prudkosťou prišla hrôza všetkýchhrôz. Dievčina sa na posteli nečakane posadila a z jej doširokaroztvorených úst sa vydral šialený, nekontrolovaný rev. Z bru-cha jej vystrekol pás krvi. A potom ešte raz. Akoby ju pretínalneviditeľný meč.

Najdiabolskejším zo všetkých šokov je úľak z niečoho neča-kaného a úplne nepochopiteľného. Dievčina odrazu roztiahla

nohy a obnažila belostné lono. Jej omámený prízračný výrazvyjadroval strašnú bolesť aj zvrátenú rozkoš. Prehla sa vo vr-cholnom vzrušení, horúcu hlavu zaklonila, blúznivo bľabotalaa začala sa prudko rytmicky pohybovať. Bez zábran si rukami



104

hladila prsia, brucho aj ohanbie a hlasno vzdychala slasťou.Katalepticky rozochvená putovala po ďalekých temných kraji-nách, ktoré nepotrebujú potešenie arieb.

„Je s ňou incubus!“ zakričal zdesený Food. „Padlý anjel sovzdušným a subtílnym telom! Smilník, ktorý si vynucuje obco-vanie a dokáže žene privodiť nekonečný orgazmus!“

Food si ako jediný zachoval chladnú hlavu. Priskočil k Šajn-del. esne pri posteli sa nečakane otočil a hlbokým basom rýchlo

hovoril: „Vzývam sily zjednotenia s Duchom činným i trpným,s Eheiom aj s Aglou. Ol Sonu Vaorsag Goho Iad Balt, LonshCalz Vonpho, Sobra, Z.ol Ror I a Nazps, od Graa a Malprg. DsHol-q Qaa Nothoa Zimz, Od Commah a Nopbloh Zien.“

Potom zmĺkol a Šajndel srdcervúco zakričala. Jej telo sanaplo. Obrovská tajomná sila prerazila priamo pred očamimužov jej hrudný kôš a vyrvala jej z tela srdce. Zvuky, ktorédievčina vydala v okamihu smrteľnej rany, sa vzpierajú opisu.

V izbe zavládol zmätok. Rabbi sa hlasno rozplakal. Eisnersa pošepky úpenlivo modlil. Jeho imaginácia vytvárala hrôzo-strašné možnosti. Od nadľudského úsilia pochopiť zmysel toho,

čo v tento deň už videl, mu po tvári stekali potoky znoja. Šajn-del nesmie umrieť! Nesmie! hovoril si v duchu.

Lenže dievča už opäť ležalo. Neznáma energia z nej vysávalazvyšky krvi. Jej telo takmer stratilo tvar ľudského. Väčšmi vyze-ralo ako zlovestný patvar s hrozivo obnaženými bielymi kos-ťami. Jej doráňaný zjav mal v sebe čosi, čo Eisnera zdrvilo. Dosklovitých očí sa vôbec nedokázal pozrieť.

„Vstaň, ty zbabelec!“ zareval Food na Eisnera, keď začal skú-mať mŕtve telo. V ľavej ruke našiel na štyri časti zložený lístok,na ktorý niekto červenou arbou napísal vetu: Sator arepo tenetopera rotas.

„o sa dalo čakať,“ komentoval Food. „Zariekadlo so sta-rodávnou magickou ormulkou, ktorá vzbudzuje priazeňu všetkých ľudí, ktorých osoba stretne. Píše sa na čistý perga-men krvou bielej holubice. Aj takto zákerne získavajú novýchprívržencov.“



105

Eisner vstal. Otupene sa zahľadel na oblok, pred ktorým saznova rozpútal urputný boj snehových vločiek. Do sklenýchtabulí sa v neopísateľnom víre rútili biele hviezdičky. Eisnerovisa chvíľu zdalo, že od čudných udalostí uplynulo už mnohomesiacov, no hneď sa podozrieval, že sa stal obeťou duševnejochabnutosti.

„Nehodím sa na túto prácu. Nebudem ju robiť. Je mi ľúto,ale...“ prehovoril roztrasene Eisner.

„Nauč svoj mozog vládnuť srdcu! Nezabúdaj, že emocionálnekvality stoja v protiklade k racionálnemu uvažovaniu. Na dielosmrti treba vyliať žiaru ducha svätého a pozbierať rozosiate slo-vá ničoty,“ hovoril Food. Jeho pohľad Eisnera takmer prikoval.

„Ospravedlňujem sa. Je mi to ľúto, som slaboch,“ vysvetľovalEisner. „Skúsim to. Je mi to vlastne už jedno. Ničomu nerozu-miem. Čo ste to hovorili krátko predtým, než...?“

„Pokúsil som sa zastaviť incubusa zaklínadlom proti nevidi-teľnosti,“ odvetil detektív. „Mnoho ráz mi pomohlo, no tentorazsme prišli neskoro. Urobil som chybu a nezabránil som smrti.Beriem to osobne. Joze, práve hľadíš na najhlúpejšieho človeka

v celom Wilsonove. Detektív sa však naozaj učí po celý život,pričom najťažšou lekciou je tá úplne posledná. Dozrel čas, abysi pochopil, že na svete existuje nespočetne veľa zločinov zla,ale iba jeden z nich je najhorší. Dôjde k nemu, až keď diabolpochopí, aký desivý hriech spáchal a aký hlboký pád ho za topostihne. Pevne verme, že sa to nestane. Prosím ťa, bež po po-sily. Doveďte aj rodinu Prokopovej. Nikoho okrem teba odtiaľtonepustím. ento dom hriechu treba očistiť!“

VIII

O pol hodiny neskôr, o pol siedmej večer, ovládli Schlossbergprivolané jednotky polície.

Hluk v priestore, ohraničenom na jednej strane vyše sto-metrovým hradným vrchom a Dunajom a na opačnej strane



106

končiaci na ulici Pewtha, utíchol. No iba zdanlivo. Mestskýorganizmus sa s tromi nevysvetliteľnými udalosťami nedoká-zal vyrovnať. V takejto chvíli sa spoločenské rozdiely zotrelia obyvateľstvo štvrte sa zomklo. O ničom inom sa nehovorilo.Na desiatkach ulíc pod hradom, na rokanovej, Petzlovej, Brau-neckerovej, Floriánskej a na ďalších sa viaceré rodiny spoločneutiahli do domov a modlili sa. Záhadný prípad uvádzal obyva-teľov Wilsonova aj policajný zbor do rozpakov a spôsobil, že

medzi ľuďmi sa šírila panika.Začali sa domové prehliadky. Čaty desiatich mužov preče-

sávali zaradom všetky príbytky. Strážili brány aj rieku. Klopalina domy, a keď im neotvorili, vlámali sa násilím. Otvárali skri-ne, pozerali za závesy aj pod postele, čítali názvy kníh a menáautorov. Pátrali po ľuďoch bez ľavého palca a hľadali diabolskéznamenia. Podarilo sa im jediné – vyvolali hrôzu. Viacerí obča-nia nahlásili prípady drancovania.

Štvorčlenná posila dorazila aj do domu kníhtlačiara Lajzera.Food sa ihneď po jej príchode pustil do výsluchu. Eisner stál po jeho boku, aby mu v prípade potreby asistoval. Polícia predvie-

dla Lajzerovcov aj Prokopovcov.Detektív si na vypočúvanie vybral salón, kde mohol používať

masívny dubový stôl. Izba bola vyzdobená nemožnými tapeta-mi a otrasnými štukovými rímsami. Stenu sarboval dočervenaodblesk ďalekej iluminácie. Okolo kozubu pokrývalo stenudrevené obloženie. Požiadal, aby každý okrem Eisnera opustilmiestnosť. Mladému kolegovi dal do ruky mohutný otoaparát.Prikázal, aby mu po jednom posielali obvinených – príslušní-kov rodiny. „Lebo tých, ktorých spája spoločná krv, si diabolpodmaní ľahšie ako cudzích. A toto je pravdepodobne pokole-nie hriešnych,“ vysvetlil Food.

Prvý sa dostavil Lajzer. Posadil sa na stoličku. Food vytiaholz koženej tašky strašidelne pôsobiaci nástroj vyrobený z ocele.Meral asi dvadsaťpäť centimetrov. Ornamentálne tepaná kovo-vá rúčka s monogramom AF bola vysádzaná drahými kameň-mi. Opačná strana vyúsťovala do neobyčajne ostrej ihly. Otočil



107

sa chrbtom k Lajzerovi a pošepkal Eisnerovi do ucha: „o, čoteraz uvidíš, nebudú práve štandardné policajné metódy. Cieľvšak niekedy musí ospravedlňovať prostriedky. Ver mi, je to po-sledná možnosť, ako odhaliť, koľko a akých nekromantov bolovyvolaných a kde sa ukrývajú. Použijem bodce na vyhľadávaniediabolských znamienok, s ktorými úspešne vyšetrovali už mojipredchodcovia v Škótsku koncom 17. storočia. Vyslúžili si týmoznačenie prickers. Podrobne zapisuj každú vetu, ktorú budeš

počuť! Všetky výpovede chcem mať zaprotokolované.“ Eisnerrázne prikývol, hoci to počas nasledujúcich dvoch hodín neraztrpko oľutoval.

No jednou z jeho veľkých predností vo wilsonovskom po-licajnom zbore bola schopnosť rýchlo zvládnuť papierovúrobotu. Kým mnohí jeho kolegovia rezignovane vzdychali, lenčo vzali do rúk pero, a potom sa pomaly, s nechuťou prehrýzlispismi, Eisner dokázal písačky raz-dva vybaviť. Preto mu ostá-valo viac voľného času ako ostatným a mohol si preštudovaťmnoho odborných kníh, ktoré jeho menej akademickí kolego-via pokladali za rovnakú nudu ako písanie hlásení. Zaujímal sa

o každú novú vyšetrovaciu metódu.„Čo sa dá zistiť ihlicami?“ spýtal sa pošepky.„Skúma sa nimi telo podozrivého,“ odvetil potichu detektív

Food. „V prípade, že dotyčný pri použití bodca necíti bolesťalebo nekrváca, môžeme s pravdepodobnosťou hraničiacous istotou povedať, že sa spolčil s diablom. Preskúmam postupnevšetkých. Pri detektívnom pátraní výnimky nerobievam. Vý-nimky ničia pravidlá.“

A potom sa to začalo. Slová, neraz vynútené mučením, ktoréEisner zaznamenal, by najradšej navždy vymazal z pamäti. Čoby dal za to, keby zvuky, ktoré sa obžalovaným drali z úst, ne-

musel nikdy počuť! Bol presvedčený, že tieto zážitky mu viacnedovolia pokojne spávať.V postupujúcom šere sa pred Foodom striedali príslušníci

dvoch rodín a miestnosť sa prepadala do čoraz hustejšej miaz-my tmy, hrozivých podozrení a šialenej úzkosti. Viacerých



108

počas výsluchu opustila všetka sila aj schopnosť nervovej ko-ordinácie. Iní dlho zaryto mlčali a iba škripot zubov prezrádzalich temný osud na dne priepasti. Nakoniec však kričali všetci.Eisner najprv nemohol pochopiť, ako dokáže taký malý pred-met spôsobiť bolesť až nemerateľných rozmerov. V salóne saozýval strašidelný rev a nárek, občas prerušovaný tlkotom nôho podlahu.

Úzkostné vytie a kvílivý nárek by zlomili aj najchladnejšie

povahy, s Foodom však ani nepohli. Postupoval pomaly a pre-cízne. Neušlo mu ani jedno slovo, ostré oči mu behali napravoa naľavo a čelo sa mu krčilo od rozmýšľania. Každému kládolotázky podľa Rukoväte spovedníkov, základnej inkvizičnej kni-hy, ktorá pochádza z polovice 16. storočia a rozoberá magicképraktiky, sedem smrteľných hriechov, prehrešky proti prvémuprikázaniu, povery, odpadlíctvo, kacírstvo aj dôkazy čarodej-níctva. Z jej viacerých známych verzií považoval Food dodnesza najspoľahlivejšiu tú, ktorú napísal skúsený inkvizítor Martínde Azpilcuet Navarro.

Z tajomných náznakov a dokázaných klamstiev sa pred vy-

šetrovateľmi postupne vynárali hrozné tušenia temných vzťa-hov medzi wilsonovskými občanmi a odvrátenou stranou ná-boženského mystéria. Za ochranným valom ilúzií o bezpečnommeste sa skrývala krutá skutočnosť ľudských slabostí a zrady.

Predstúpili Lajzer a jeho manželka. Prítmie sa ospalo plazilopo sadrovom snení ich prázdnych pohľadov. Po dvadsiatich mi-nútach nevýslovného utrpenia priznali, že pili vlastnú krv naobrnenie proti čarom. Často navštevovali liečiteľov, šarlatánov,mastičkárov, veštkyne a magnetizérov. Raz sa zúčastnili sabatu,kde rituálne prijali krv iných na utvrdenie večného priateľstvaa zmluvy s diablom. S prvými slzami im z tvárí spadla ľudská

maska a obnažila beztvarú hmotu plačúceho mäsa. Eisnerovi sazdalo, že miestnosť napĺňa bludné osoreskovanie a prežarujemramorovo pomaľovanú tmu.

Ďalší členovia rodín dokázali svoju nevinu, ktorú potvrdilihrozivé výkriky bolesti pri každom pritlačení ihly, aj úpenlivé



109

prosby o ukončenie mučenia. Labyrinty ich vnútra boli akotáto zima, nevýslovne smutné a ťažké poznaním.

Posledný v poradí, brat Márie Prokopovej, mladý gavalierv obleku a s monoklom na oku, sa volal Adam. Chýbal mu palecna ľavej ruke, ale veľmi dlho akékoľvek spojenie s nekromantmiodmietal. vrdil, že nemá ani dunst o tom, na čo sa ho detektívpýta. Food však na jeho chrbte objavil krvavé znamenie – na-evus flammeus, oheň poznamenaného. Adam nakoniec pod

nátlakom prezradil, že praktikoval zariekadlá, ktoré spôsobujúurieknutie, a že jeho telo viac ráz patrilo diablovi.

„Prejavil si dobrú vôľu a za to ti patrí chvála,“ povedal muFood. „Lenže ja potrebujem poznať podrobnosti. Aké je menotvojho diabla?“ spýtal sa.

Adam sa vyľakal. Mliečnobelasými sklenými očami preme-riaval rohy miestnosti a potom ich nehybne uprel na strop.Neodpovedal a z tváre mu neschádzal nebadaný úškrn. Odrazuním trhlo a zvrieskol: „Môžete nás ukrižovať, týrať aj odsúdiť.Neveríme v pokrok ani v spásu. Vám umierajúcim pripravuje-me poslednú žiaru, aby sme oslepili a obmäkčili prichádzajú-

cich barbarov! Čím viac nás je pokosených, tým viac nás opäťpovstane. Krv kresťanov je jeho semeno!“ A vtedy si prehryzol jazyk. Od šoku omdlel.

Keď sa do miestnosti s rachotom vrútili wilsonovskí policajti,vedení poručíkom Dohnányim, Eisner pevne zvieral spúšť o-toaparátu. Scénou ostro prebleslo modravé magnéziové svetlo.

IX

Joze Eisner sa v Primaciálnom paláci ocitol prvý raz. Podesivých zážitkoch v Lajzerovom dome ho prítomnosť v do-move kráľov a uhorských primasov, v sídle rokovaní snemu,upokojovala. V Zrkadlovej sieni očarene pozoroval gobelínys motívmi antických milencov Hery a Leandra a na bordúre



110

vytkaný červený kríž v bielom poli. Príbeh lásky, rozdelenýna šesť pokračovaní, mu pripadal ako z iného sveta.

Vôbec mu neprekážalo, za akých nepríjemných okolností sado paláca dostal. Pozvanie do tohto domu sa nedalo odmietnuťa za daných okolností už vôbec nie – hoci to Foodovi nabúra-lo časový plán vyšetrovania. Eisner prudkú výmenu názorovmedzi detektívom a wilsonovským primátorom omášomDanglom nepočúval. V tej chvíli nemyslel na smrť Adama Pro-

kopa, ktorý sa už z bezvedomia neprebral a o deviatej skonal.Zlo mu zovšednelo. Jeho bledá pokožka akoby v sebe malarozpustenú prísadu vyhasnutého popola. Práve stál pri kozubea hľadel do plápolajúceho ohňa, keď začul Danglov zvýšenýhlas:

„Pán Food, ja rešpektujem vašu prácu a vážim si záujemamerickej strany o vyriešenie tohto komplikovaného prípadu,“hovoril Dangl. „No mám dojem, že ste zašli priďaleko. Nepo-pieram vaše vyšetrovacie metódy. Verím, že v ľudskom konaní je mnoho iracionálneho, ale čo keď dávate istým znakom vý-znamy, ktoré jednoducho nemajú? Vychádzam hlavne z aktu,

že hoci tu máme pouličné šarvátky so sociáldemokratmi, kri-minalita je u nás vcelku nízka. Ak nerátam pauperov, ale týchtu žije čoraz menej. Čosi také, ako tvrdíte vy, sa u nás nikdynevyskytlo.“ Chcel pokračovať, ale detektív ho prerušil:

„o by som netvrdil. Nezabúdajte, že aj u vás vo Wilsonoveistý čas pôsobil Paracelsus z Hohenheimu, prvý veľký iatroche-mik, ktorý udával metódy, akými vyrábať homonukulov. Ľudiaho považovali za spojenca diabla. V jednom z jeho receptovdokonca hrala významnú úlohu krv, zrejme kľúčová látkadnešných udalostí. Bolo ju treba vpraviť do konského žalúdka,uchovať tam v teple štyridsať dní a dodávať živiny. V žalúdku sa

potom mal nachádzať zárodok človeka.“„o je urbánna legenda, aká sa nájde v každom meste,“ odve-til Dangl, ovešaný medailami a radmi. Mal ružové líca a žiarivéazúrové oči. Už pri vyslovení jeho slávneho mena sa občanomčervenali tváre od závisti.



111

Jeden z policajtov Eisnerovi podal vyvolanú otografiu z Laj-zerovho domu. Ani sa na ňu nepozrel. Upieral zrak na gobelíns rozbúreným morom, v ktorom Leandros zablúdil na cestek chrámu Sestos a utopil sa. Vysoké zrkadlá si vymieňali tajom-né pohľady. Vo vlysoch pozdĺž stien sa tiahli mihotavé arabeskya strácali sa v štukatúre bielej povaly. Chodba, vystlatá bordo-vým kobercom, vírila arbami.

„Pre vás legenda, ale pre človeka, ktorého Paracelsus preklial,

skutočnosť,“ argumentoval Food. „A v roku 1583 sa neďalekoodtiaľto, vo Viedni, odohral prípad šestnásťročnej Anny Schut-tenbauerovej, v ktorej tele sa našlo až 12 562 démonov. Neza-búdajte ani na vampírsku aéru roku 1751 na Morave, za ktorejpotlačenie sa osobne postavila Mária erézia. Aj tu sa ľudia priverejných popravách usilovali ukoristiť aspoň malé množstvokrvi a pili ju pokiaľ možno ešte teplú, prípadne do nej namá-čali chlieb na neskoršie použitie. Ale aby som nezachádzal takďaleko do histórie – presne pred troma rokmi opäť krvácalaviedenská maľba Krista.“

„Vážený pane!“ ohradil sa primátor, „tak prečo nezakročíte

štandardnými postupmi? Načo máme antropometriu? Fotogra-fickú identifikáciu? A nový odbor, ktorý tak propagujú Angliča-nia – daktyloskopiu? Vy neveríte, že kriminalistika je veda?“

„Nie som o tom celkom presvedčený,“ odpovedal Food. „Apritom odbory, ktoré ste spomínali, dlhé roky prednášam. Ve-diem kurzy pre členov novej medzinárodnej organizácie Inter-pol. Mimochodom, vy ste presvedčený, že hagiológia je veda?“

„Čo je to?“ spýtal sa ostro primátor.„Nie je to nič zlé a nijako to nesúvisí s upaľovaním boso-

riek,“ povedal Food. „Ide v nej o štúdium posvätných vecí,svätých mužov, ich ostatkov a podobne. Vidíte, stredovek sa

pokúšal vytvoriť vedu o dobrých ľuďoch. Náš humanistickýmoderný vek zaujíma iba veda o zlých ľuďoch. Myslím si, žepodľa našej všeobecnej skúsenosti každý človek, nech si pred-stavíte ktoréhokoľvek, bol svätec. A myslím, že zistíte, že každýčlovek je svojím spôsobom aj vrah.“



112

„Podľa mňa možno vrahov veľmi ľahko a spoľahlivo roztrie-diť,“ poznamenal Dangl. Je to dosť dlhý a nudný zoznam, nomyslím, že úplný. Všetky zabitia sa dajú rozdeliť na racionálnea iracionálne. ých druhých je oveľa menej, takže si ich všim-nime najprv. Existuje čosi ako vražedná mánia, čiže abstraktnázáľuba vo vraždení. Aj voľačo, čo sa nazýva iracionálna anti-patia, hoci tá býva málokedy vražedná. Čo sa týka vlastnýchmotívov, podaktoré nie sú celkom racionálne, no len preto, že

sú romantické a retrospektívne. Pomsta. Vražda soka. Úkladnézabitie tyrana. Racionálne jadro týchto činov tvorí nádej. akžečiastočne patria medzi takzvané rozumné zločiny. o sú vraždypre niečo, čo vlastnil zavraždený, alebo pre znemožnenie ko-nania ľudí, ako sú vydierači alebo politickí nepriatelia. akistovraždy medzi manželmi a podobne. Ale asi to znie trochuotupne. Isto vás nudím.“

„Presne tak,“ odvetil Food.„Vaša drzé správanie ma poburuje. Čo konkrétne ste vlastne

vypátrali?“ osopil sa na Fooda primátor.„Je toho viac,“ povedal detektív, no zmĺkol a zostal v rozpa-

koch. Policajný sprievod okolo neho sa zmohol iba na krčenieplecami.

„Vy si zrejme neuvedomujete, v akej situácii sa Wilsonov na-chádza! oto nie je Amerika! Nezávislým a otvoreným mestomsme necelé štyri roky. Náš prípad predstavuje dejinný prece-dens, ale my chceme a budeme patriť k Európe! Až teraz sa námpodarilo uväzniť Vavra Šrobára. Zradcovia Juriga a ten rusofilJanoušek nám stále behajú po uliciach, poburujú proti Západua vzývajú Prahu a Moskvu! Viete, koľko tu máme špekulantov,špicľov, proletárov? Stačilo málo, a Pressburg by pripojili k Slo-vensku! Máte aspoň tušenie, aká to je dodnes zaostalá a malo-

meštiacka krajina? V devätnástom nás zachránilo iba to, že nanás poslali slabú Československú armádu. Ja som bol pri tom,keď sme bránili demarkačnú čiaru v Petržalke. Vy nie!“ kričalDangl.



113

„Všetky tieto skutočnosti si uvedomujem a podriaďujemim aj postup vyšetrovania. Isté výsledky už máme,“ odpovedalFood, lebo primátora chápal. Navyše vedel, že výsluch v Laj-zerovom dome nijaký pokrok nepriniesol. Pátranie uviazlov slepej uličke, skončilo sa pred stenou ničoty a zahanbujúcejblamáže. Chmúrna wilsonovská tragédia sa odohrávala v do-konalom tichu, zamaskovaná a starostlivo utajená, takže juuprostred nevinných ilúzií zimy nikto nemohol vysliediť.

Primátor sa zamračil a povedal: „Budem musieť čo najskôrzavolať do Washingtonu a vysvetliť im svoje stanovisko. Nedo-pustím, aby vo Wilsonove zomrel ďalší nevinný človek!“

Detektív mlčal. Znechutene si primátora premeriaval. ráp-ne ticho prerušil Eisner: „Food, prečo nechcete povedať, čo smeobjavili v Lajzerovom byte? O tom obrazci? Už mám vyvolanúotku. Je ho zreteľne vidieť. Pán Food vám to zaiste vysvetlí,“hovoril rýchlo Eisner a podal Foodovi čiernobiely obrázok. enho iba preletel pohľadom a posunul ďalej. Nedal na sebe znaťvrcholné rozrušenie. Na stene sa nepochopiteľným spôsobomvyormoval čudný tmavý útvar. Možno tam bol už predtým, no

až diabol ho nechal vystúpiť na povrch.ri a tri kruhy boli vpísané v obdĺžniku a v jeho strede sa na-

chádzal ďalší, menší kruh. Na okraji sa dali rozoznať hebrejskéznaky, arménske písmo, časti hviezd, sĺnk a mesiacov. Všetkyzraky v miestnosti sa upreli na Fooda.

„Páni, musím vás upozorniť, že situácia je vážna,“ prehovorilpo chvíli ticha Food. „Nekromant si želá, aby sme uvideli jehostopy a nasledovali ho po nich na ceste zla, ktorú vytýčil. Nechalnám po sebe tieňové znamenie v podobe siedmich pečatí sväté-ho Jána. Pre tých z vás, ktorí to nevedia – je to kľúč k apokalyp-se, magický hierogram. Ide o alegóriu, matku všetkých dogiem,

ktorá znamená, že skutočnosť bola nahradená odrazom, svetlotieňom a pravda lžou. ak ma, prosím vás, nechajte v pokojipracovať! Prineste mi všetky mapy Wilsonova, ktoré sa vámpodarí zohnať! Možno budem potrebovať mučiareň. A komu



114

by sa to nepozdávalo,“ povedal varovne a prísne sa zahľadel naprimátora Dangla, „tomu pripomínam, že spravodlivého bohneopustí, lebo vie o jeho nevine.“

Sedem pečatí svätého Jána



115

X

O desiatej večer Eisner a Food rýchlo kráčali po námestíMarktplatz, ktorého ľavú stranu zjasňoval prísvit mesiaca. Bolatreskúca studená noc a mrazivú čiernu oblohu vybodkovalihviezdy.

Muži sa ozbrojili dvojhlavňovými guľovnicami. Prešli poprichlebovom trhu, Zelenom rínku a nemocnici U milosrdných

bratov s obeliskovou ontánou, postavenou ako pamätníkkorunovácie Karolíny Augusty roku 1825. Oproti mníšskemukláštoru stála novobaroková tržnica. Pri ontáne mali službupohotovostné požiarne zbory s nádržami vody pre prípadpožiaru. Neďaleko sa nachádzal Szapáryho palác, kde sa usíd-lila wilsonovská pošta. Z obľúbenej lacikonyhy voňala údenáklobása, cigánska pečienka a smažené dunajské ryby. Dychovákapela hrala staré uhorské šlágre. Na prahu postávali kúzelníci,šašovia, maliari, vystrihovači siluet a akrobati. Food prehodilniečo v tom duchu, že neskorý biedermeier je ten najodpudi-vejší štýl, a nasmeroval mladšieho kolegu do drahej reštaurácie

Čierny orol. Eisner si pred vchodom odskočil na záchod zaplachtovú španielsku stenu, kde sa ukrýval veľký sud. Až semdoliehal hluk z usilovných stavebných prác na Manderlovommrakodrape. Čosi akoby chcelo vykvasiť zo zhustnutého šumutohto pochmúrneho dňa, čosi nepredstaviteľne obrovské.

V útulnom interiéri Čierneho orla mali rýchlu obsluhu. Kun-čami boli najmä tunajší trhovníci. V opačnom rohu miestnos-ti horel oheň vo vysokom, hlbokom vstavanom otvorenom ko-zube. Food na dúšok vypil horúci bujón s vajcom a objednal siviedenský rezeň. Eisner si vypýtal zbojnícku živánsku. Na úvodpriniesol hostinský na stôl misu s bryndzou, oštiepkami, pap-

rikovou slaninou a cesnakovými hriankami. Vyprázdnil ťažkýcínový popolník plný ajkového tabaku.„Dáte si Ivanusch, Soupel, zlabath, Zschauku, Starilan, Ron-

goty...?“ spýtal sa čašník.„Čo chce?“ nerozumel Food.



116

„Ponúka nám biele víno podľa názvov viníc,“ vysvetľovalEisner. „Vo Wilsonove sa pestuje okolo 140 druhov, takže ten-toraz nechajte rozhodnúť mňa.“ Eisner vybral svoje najobľúbe-nejšie. Čašník položil na stôl čašu malokarpatského zo známejdaxovskej viechy v Ratzersdore.

Food po chvíli odsunul predjedlo i pitie a rozložil na stôlnové aj historické mapy a rytiny Wilsonova. Sústredene sa pustildo štúdia. Od primátora dostal nákresy ulíc a hradného areálus hradbami a palisádami z roku 1685 a 1765. Medirytiny nezná-mych autorov zo 16. storočia aj podrobný záznam zoraďovaniakorunovačného sprievodu pred prvou korunováciou roku 1563.Plány mesta od Franza Koffl era z roku 1787 a od Júliusa Rakssá-nyiho z polovice 19. storočia. Najnovšie mapy, ktoré vznikli v ro-ku 1919 na propagáciu nového pomenovania Wilsonov spolu

s hŕbou pohľadníc, známok a pečiatok. Na komisariáte muzohnali aj aktuálne vydanie úradnej publikácie WilsonstadterWegweiser. Nové akty porovnával s inormáciami obsiahnutý-mi v Ortvayovom diele Pozsony város utcái és terei a s topogra-fickými výskumami Johanna Mathiasa Korabinského.

Námestie Marktplatz



117

„Ak budete pri orientácii v meste potrebovať pomoc, rád vásbudem sprevádzať,“ pripomenul Eisner.

„Viem. Mne však ide o čosi viac. Som presvedčený, že zna-losť topografie a toponymie regiónu je prvým predpokladomúspešného detektívneho pátrania. Mapy sú oddávna mojouzáľubou a verím, že ich znalosť bude v budúcnosti patriť k naje-lementárnejším povinnostiam kriminalistov. Uvažuj sám! Privyšetrovaní prípadu vytvárame z jedného alebo z viacerých

prekvapujúcich a zvláštnych aktov hypotézu, o ktorej predpo-kladáme, že odhaľuje ich príčinu. Pri vysvetľovaní svetov sa čas-to obraciame k zákonom, ktoré bez toho, aby boli ad hoc, platiaiba vo zvláštnej časti nášho sveta. So svetmi preto zaobchádzamako s mapami a s mapami tak, akoby to boli svety. Často, keďuž všetky ostatné prostriedky zlyhali, mi to pomohlo odhadnúť,kde sa zločinec ukrýva,“ vysvetľoval Food a prikladal na starérytiny nákres siedmich pečatí svätého Jána.

„Nevstupujeme tým však na pôdu dohadov?“ zapochybovalo neznámej pátracej metóde Eisner.

„Vôbec nie,“ zareagoval Food. „Mapa nám ponúka topo-

grafické možnosti zločinov, my ich zvažujeme a vyberáme tienajpravdepodobnejšie. y to nazývaš dohadmi, ja priznávam, žesíce antazírujem, ale na materiálnej základni.“

Food neprestal študovať materiály ani vtedy keď mu na stôlpriniesli na veľkej tácke bohatý hlavný chod. Hltavo jedol, nozrak neupieral do taniera, ale na mapy a nákresy. Všimol si, žev západnej časti Wilsonova, kde sa odohrali všetky zločiny, sanachádzajú najmä cirkevné stavby. Sídlia tam aj tri pobočkyslobodomurárskych lóží – Fides, Voľná myšlienka a Mlčanlivosť,ktoré združujú rakúskych, nemeckých a maďarských bratov. Navýchode stoja dôležité svetské budovy: radnica, eskontná banka

a trhovisko, tam sa sústreďuje všetok politický, spoločenský,obchodný a hospodársky život. V minulom storočí sa mestorozširovalo hlavne smerom na severovýchod. am sa začalaintenzívna výstavba krátko po zmene pôdorysu dunajskéhokoryta po prvej regulácii v 18. storočí. Dunaj sa rozdeľoval na



118

dve približne rovnaké ramená, z ktorých jedno smerovalo naseverovýchod, druhé na juhovýchod a spájali sa na ostrove Pöt-schen. Dokončenie železného mosta Františka Jozea roku 1890umožnilo čoraz väčšiemu počtu ľudí rekreovanie v nádhernýchlesoch a parkoch Petržalky. amojšie polia, záhrady a parkykonkurovali obľúbenému víkendovému dunajskému ostrovuGriechenau, kde mali mnohí mešťania ovocné sady.

Stopy však Fooda nasmerovali k domnienke, že riešenie

prípadu sa ukrýva v uličkách starého mesta a podhradia. V Alt-stadte sa neuvážene splanírovali a zdemolovali početné miesta,ktoré udržiavali rovnováhu interpolárnych a interoptikálnychcyklických prúdov, ktoré do svojich plánov zakomponovalcisársky architekt a rytier slobodomurárskej lóže Franz A. Hil-lebrandt počas panovania miestodržiteľa Alberta.

Food na chvíľu zdvihol zrak od máp. Zavolal na čašníka, kto-rý vzápätí úslužne pribehol.

„Prosím vás, pre mňa ešte kávu. Viedenskú,“ objednal siFood. „A šišky, prosím vás, nemáte tu čerstvé lekvárové šišky?“

„Čo? Šišky?“ nechápal čašník.

„Opakovanie vám ide vynikajúco. Nie, nič som nechcel. Pri-neste iba kávu!“ odvrkol Food.

„Inšpektor, takže čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa Eisner,aby odpútal Foodovu pozornosť. „Pripravili ste ďalší postupvyšetrovania?“

„Žiaľ, zatiaľ som dospel akurát k značne neurčitým výsled-kom. Pátranie pomocou mapy veľmi sťažuje akt, že vo Wil-sonove sa prvé úradné pomenovanie ulíc, námestí, okresova štvrtí uskutočnilo až v roku 1879. Dovtedy dostávali novédomy čísla chronologicky bez ohľadu na umiestnenie, čo bolachyba, za ktorú teraz pri orientácii pykáme aj my dvaja. Mesto

sa s každým politickým režimom členilo nanovo a k zmätkuprispievali aj rozdielne jazyky obyvateľstva. Ešte som sa ne-stretol s tým, aby sa jeden okres volal zároveň Blumenthal,Virágvölgy aj Nové mesto. Napriek protirečivým inormáciámv rôznych písomných prameňoch mám dojem, že miesta, na



119

ktorých vo Wilsonove došlo k úmrtiam, nie sú náhodné. Lenženekromantových sedem pečatí do môjho systému nezapadá.Možno to súvisí s posunom toku rieky. Alebo s premiestnenímkorunovačného pahorku, ktorý, ako som sa dočítal, navŕšili zozeme všetkých uhorských stolíc a obložili kameňom. Vtedyúdajne došlo k apotropeickým rituálom – k vraždeniu potom-kov a kropeniu zeme krvou, aby sa rozhnevaní predkovia sozmenou zmierili. Podľa najnovšej mapy Wilsonova je zjavné, že

sa zničili aj uličné čiary v Schlossbergu, naprojektované podľakabalistických princípov počas éry Mosesa Lvova, a to je trepje- je čin. Nečudoval by som sa, keby tu nekromantov nevyvolávaliľudia, ale samo mesto!“ mrmlal si Food. Perom si presne označiltrasy, ktoré pri vyšetrovaní s Jozeom prešli. Kde je tajomstvo lí-nií wilsonovskej architektúry? Zradná šira? Rafinovaná pravi-delnosť? Šteklivá mystifikácia? Výsmešný komplot? Rafinovanýhlavolam štýlov?

Eisner sa nahol nad mapu. Foodove chaotické bludisko opí-sané červenou atramentovou linkou navonok nedávalo nijakúlogiku. Čiara sa hadila a krútila, a nedala sa v nej vysledovať

nijaká pravidelnosť. Miesta činu tvorili tri cípy. ri. Vtom za-šepkal: „Rovnoramenný trojuholník!“

„Čože?“ spýtal sa Food, a vtedy si to všimol. „Leopoldovabrána, Franziskanergasse, Kisaludyho ulica!“ uvedomil si. „Alepotom... Asi áno! Je to možné!“ zvolal.

„Čo je možné? Na čo ste prišli?“ opýtal sa vzrušene Eisner.„Platí tu princíp siedmich pečatí?“

„Vôbec nie! Že som na to neprišiel skôr! Čo sa to len stalos mozgom, ktorým ma obdaril boh? Ja hlupák! Uznávam, bolsom slepý ako krt!“ preklínal sa Food.

„Aspoň sme sa ty aj znova poučili, Joze,“ pokračoval Ame-

ričan. „Najväčšou chybou detektíva je totiž uvažovanie bez do-kázaných aktov, ktoré zmätie aj najprenikavejší úsudok. Vtedyaj mnohí skúsení pátrači prekrúcajú skutočnosť, aby potvrdiliteóriu, namiesto toho, aby teóriou vysvetlili akty. Detektívnapráca je, presnejšie, mala by byť rovnako exaktná ako bársaká



120

iná veda. A hoci sa často venuje posledným veciam človeka, tí,ktorí jej zasvätili svoj život, by ju mali vykonávať chladne a bezemócií, presne ako vedci,“ hovoril Food.

„Prepáčte mi, prosím, moju netrpezlivosť! Som už z tohtovšetkého asi príliš vyčerpaný. Moja doterajšia policajná prácanebola ani len zo stotiny taká náročná ako táto. Mám čorazväčšie pochybnosti, či som na ňu vôbec súci.“

„Neospravedlňuj sa. Úplne ti rozumiem a pochybnosti, kto-

ré máš, iba potvrdzujú správnosť tvojho rozhodnutia venovaťsa tejto drine. Ja som dosť zvláštna povaha. Nespomínam si,že by ma niekedy práca vyčerpávala, ale aj chvíľkové nične-robenie ma dokáže v okamihu na smrť unaviť. Moja myseľ sapri stagnácii ihneď búri. Ak to napriek momentálnej yzickejúnave cítiš podobne, potom sa nemáš čoho obávať. Začni pri-znaním svojich nedokonalostí, aby ti potom slúžili ako stupnepomerov, ktoré označujú výšku svätých ideálov. Zakáž svojimzmyslom panovačnosť a srdcu závrat. Hlavne neustále rozvíjajsvoje myšlienkové schopnosti, ako aj silu viery. Ale vráťme sak wilsonovským zločinom,“ odvetil Food a chvatom vytiahol

z tašky priesvitný papier. Bol na ňom nakreslený deväťuholníks vpísaným kruhom, rozdeleným na deväť rovnakých dielov.Food ho priložil na mapu.

„Opäť sa mi potvrdilo, že kríženie myšlienok a nepriamy ziskz vedomostí druhého prinášajú často veľmi zaujímavé výsledky.Za to ti patrí vďaka. Pri tomto zamotanom prípade nám terazazda pomôže enneagram, najdôležitejší diagram Gurdjieffovhosystému,“ povedal Food, keď ukladal papier na podrobný om-kov plán mesta z roku 1804. Za stred určil Hradný vrch.

Foodove stiahnuté obrvy a ostrá tvár prezrádzali, že myseľmu beží na plné obrátky. Usiloval sa vytvoriť nejakú schému, do

ktorej by zapadli všetky tie čudné epizódy, ktorých presný súvissa mu doposiaľ s istotou nepodarilo odhaliť. Pri práci postu-poval až s akousi zúrivou posadnusťou. Veľmi opatrne posúvalnákres podhradia, pridŕžal zložitý diagram a ticho hovoril:



121

„Ak vrcholy enneagramu označíme číslami od jedna podeväť a najvyššie číslo 9 bude stáť navrchu hľadaného obrazca,zbadáme uprostred kruhu medzi číslami 3 – 6 – 9 trojuholník,ktorý predstavuje základnú trojjedinosť a je znamením jej vše-platného zákona.“

„Prosím vás, môžete mi povedať, čo práve robíte? Som z váspopletený. Ako vám mám pomáhať, keď ničomu nerozumiem?“sťažoval sa Eisner.

„eraz mlč a v budúcnosti opatrnejšie váž slová,“ odsekolFood. „Pochop, že na vypovedanie obsahu vyššieho vedomiaľudská reč nestačí. en, kto vie používať enneagram, nepotre-buje hovoriť ani čítať knihy. Dokáže totiž rozlúštiť hieroglyuniverzálneho jazyka, ktorý vytvorilo v 14. storočí sarmanskébratstvo.“

„Myslíte, že ešte dnes sa môže...?“ Nedopovedal.„Prešiel iba jeden deň, je to nepravdepodobné, ale všetky

ostatné hypotézy sú ešte nepravdepodobnejšie, takže táto bymala byť správna. Pamätaj si, že pri pátraní nie je nič horšie akozamerať sa na celok a zabudnúť na detaily. ak ako ženu naj-

lepšie odhadneš podľa rukávu blúzky a muža podľa kolien nanohaviciach, aj o vražde ti viac prezradí odtlačok vrahovej to-pánky ako pohodený smrtiaci nástroj,“ rozprával Food. „Obá-vam sa, že vo Wilsonove diabol dosiahol potrebnú rovnováhu

Enneagram



122

času a miesta. o by mohlo znamenať len jediné,“ povedal Fooda zmĺkol. Jeho tvár nadobudla zvláštny upätý výraz.

„Čo to značí? Hovorte, prosím!“ úpenlivo žiadal Eisner.„Možno by bolo lepšie, keby si to nevedel. Ale ak chceš,

poviem ti, čo tvrdil Origenes, najslávnejší exegéta ranej kres-ťanskej cirkvi, ktorý ako jeden z prvých opisoval démonov. Bolpresvedčený, že diabol pochopil svoj hriech a pád, a preto chcečím skôr privodiť zatratenie, lebo pri konci sveta bude spase-

ný. Hrôzostrašná téza, pretože ukazuje márnosť akéhokoľvekboja proti satanovi a zároveň dokazuje možnosť smrti Slova.Preto ju cirkev zavrhla a odsúdila ako kacírsku. á myšlienkama dňom i nocou desí podobne ako predstava Ježišových či-nov, ktoré sa svätý Ján nakoniec radšej rozhodol nezaradiť dosvojho Evanjelia. Opakujem, čo som už povedal a čo sa píše ajv almude: ten, kto uvažuje o štyroch veciach – čo je hore, čo je dole, čo je predtým a čo je potom – by lepšie urobil, keby sanenarodil,“ povedal Food.

Keď sa pozrel do Eisnerovej vydesenej tváre, doplnil: „Nezú-aj! Radšej mi povedz, čo sa nachádza na tomto mieste,“ pove-

dal a zabodol prst do mapy na okraji Kossuthovho námestia,vedľa ontány Ganymedes. Presne tam ukazoval náprotivnývrchol deväťuholníka.

„Ale veď to je jednoduché!“ odvetil Eisner. „Vy ste ešte nevi-deli wilsonovské divadlo?“

XI

„Vaše divadlo nepoznám, ale chýr o tunajších opernýchspevákoch dorazil až do Metropolitnej opery v New Yorku,“

hovoril Food, keď spolu s Eisnerom bežali popri Volksbankepo Goetheho ulici. Na múroch vedľa obchodného grémia viseliarebné reklamné plagáty s nápisom: Čarodejnice neuznávam.Veštecké nadanie mám. Tisíce ďakovných listov .



123

„Musíme dúať, že predstavenie sa ešte neskončilo,“ povedalFood, keď minuli colný úrad a palác Motešických. „Ak je mojahypotéza správna, je možné, že nekromanti sa ukrývajú právetam. Keď budú diváci vychádzať, bezpodmienečne sa im musíšpozorne pozerať na nohy. Diabol väčšinou chodí tesne nad ze-mou, aby nebol v spojení s naším svetom.“

Food sa zahľadel na vysvietenú budovu divadla, postavenúv štýle barokizovanej renesancie s alegóriou dramatických

umení v atike, a od prekvapenia zvolal: „Presne takto vyzeráopera v Záhrebe! Navštívil som ju pred dvoma rokmi pri vyšet-rovaní prípadu srbského vlkolaka.“

„Pane, musím uznať, že váš pozorovací talent je vskutku ob-divuhodný,“ odvetil Eisner. „Naša prvá scéna je neslávne známatým, že sa pri jej stavbe z úsporných dôvodov použil ten istýarchitektonický návrh ako v metropole Balkánu.“

„Ale inak sa Wilsonov zaručene vyrovná Viedni,“ povedaltrpko Food. Vošli dnu a ocitli sa v barokovom interiéri vesti-bulu. V ten večer uvádzali Gounodovu operu s austovskýmnámetom. Vyšli po širokom schodisku na poschodie a opatrne

otvorili dvere, ktoré viedli do spodného hľadiska. Postavili sadozadu. Eisner si dýchal na ruky. Oči mal ešte vždy zaslzené odzimy vonku a vlasy rozstrapatené.

Impozantné javisko osvetľoval Siemensov regeneračný ho-rák so silou osemsto sviečok. Na zábradliach lóží čneli plyno-vé lampy. Krištáľové sklo veľkých a ťažkých lustrov plápolalonad lesklými zátylkami uhladených mužov a žien, patriacichk mestskej aristokracii. Z nádherných rób sa rinuli kvetinovévône. Atlasovo lesklá pleť dámskych pliec sa na okrajoch živô-tikov jemne chvela. Ich biele krky sa v ligote sviečok a šperkovpremenlivo trblietali.

Predstavenie práve vrcholilo. Eisner si všimol, že Mefistoe-les, démon vyvolaný doktorom Faustom, vyzerá ako elegantnýčlovek vyberaných spôsobov. esne pred Eisnerom sedelastaršia dáma v šatách z pretkávaného, matne čierneho hodvá-



124

bu, zdobeného jemne rozsiatymi gagátmi. V ruke držala bul-letin. Eisner si ponad jej plece prečítal, že v hlavných úloháchsa predstavili wilsonovské operné hviezdy madam Destinnováa slávny basista Arnold Flögl. Obecenstvo im na záver pripra-vilo búrlivé ovácie.

Hneď ako padla opona, Food zavelil: „Okamžite do vestibu-lu! y budeš sledovať ľavú stranu a ja pravú. Ak uvidíš čokoľvekpodozrivé, ihneď zakrič!“

Prebehli cez oyer, popri šatniach a v prísvite sviečok užstretávali prvých odchádzajúcich divákov. Neďaleko východusa rozdelili.

Eisner pozorne sledoval divákov. Diplomati. Radcovia veľ-vyslanectiev. Bankári a ich manželky s úhľadnými geometric-kými účesmi. Smotánka z pánskych salónov. Svetácki nemeckía maďarskí literáti z umeleckých kaviarní. Študentky v plisova-ných sukniach s napudrovanými tvárami a vlnitými kaderamivlasov, ktoré držali v rukách elegantné kabelky s korálikmi.Americký generál v uniorme s výložkami zo zeleného moaré.Územčistý biskup v svietivej purpurovej kamži so štvorhran-

nou koženou čiapočkou na hlave a so zlatým krížom na krku.Eisner im úchytkom pozeral na nohy, obuté zväčša do drahýchkožených topánok tmavých odtieňov. Všetci ladne našliapavalina mramorovú dlážku.

Potom zdvihol zrak a uchvátene sa zahľadel pred seba. Šlasama, vysoká a štíhla. Mala mušelínové šaty s vlečkou a nadlhých prstoch biele rukavičky. Očareným okoloidúcim nevra-cala pohľady. Robila krátke, opatrné kroky. Na perách si držalavejár. Eisner si v duchu hovoril, že musí dávať pozor na odchá-dzajúcich hostí, no nemohol z nej odtrhnúť oči.

Čarokrásnu hlavu mala celkom malú. Nad neopísateľne jem-

ným oválom tváre sa klenul čistý oblúk obočia. Černidlom ole-mované čierne oči zakrývali dlhé riasy, ktoré pri sklopení vrhalitieň na belostnú pleť líc. Jej jemný nos bol zakončený trochurozšírenými nozdrami. Mala plné rubínové pery. Jej až anemic-ká, zamatová pokožka pripomínala sneh. Vlasy čierne ako uhoľ,



125

miestami prirodzene zvlnené, miestami hladké, sa nad čelomrozdeľovali do dvoch širokých pruhov a strácali sa na tyle, od-krývajúc končeky uší. rochu sa podobala na americké herečkyPolu Negri a Tedu Baru, ale vyžarovala z nej väčšia nádhera,vážnosť a duchaplnosť. akú prekrásnu ženu ešte nevidel. Právezvažoval, odkiaľ asi je, koľko sa vo Wilsonove zdrží a ako by sas ňou mohol zoznámiť, keď tlmenú vravu vo vestibule prehlušilFoodov hlboký hlas:

„Volám sedem posvätných: Chamaela, Jofiela, Cadkiela, Ba-ruchiela, Jeduhiela, Simaela, Cafiela a Aniela! Vzývam Looisosa,archseraa Sevohtartra a najväčšieho archanjela Sakakiho!“

Masa ľudí vo vestibule stíchla a zostala stáť. Ženy sa spýtavopozerali na manželov. Pot preľaknutia spôsobil blúznenie vôní.Muži nechápavo krútili hlavami a krčili plecami. Biskup saprežehnal. Nikto nevedel, čo dotyčný chce. Eisner takisto nie.Pozrel sa na Fooda, ktorý vystúpil na mramorový podstaveca sústredeným pohľadom si prezeral návštevníkov. Pološerovibrovalo prepychom. Zo zapadnutých, premlčaných príbehovsa v pamäti tvorili predtuchy. Eisner sa opäť zahľadel na diev-

činu. Zarazil sa. Jej výraz unudenej nezúčastnenosti sa zmenilna vystrašený a úzkostný. Oči jej kmitali na všetky strany. Roz-triasli sa jej ruky. Vydala zo seba skučanie, akoby obťažkanévinou. Potom nekontrolovateľne zvrieskla.

Food zareval: „á žena je démon! Démon a vrah!“Ukázal na dievča a prerážal si cestu cez dav. Nejaká dáma

zakričala od ľaku a hneď sa k nej pridali ďalšie. Zavládla panika.Pri východe nastala tlačenica. Ktosi spadol. „Uzavrite bránu! o je policajný rozkaz!“ volal Food.

Nikto však na výzvu nereagoval. Rozbila sa sklená tabuľa nadverách. Eisner bol zmätený. Nechápal Foodovo správanie.

„Pomôžte mi, prosím!“ vyjachtala zrazu zlomene nádher-ná dievčina. Jej tvár dostala mŕtvolne bielu arbu. Zdalo sa, žev každom okamihu omdlie. Eisner k nej priskočil, aby ju podržal.„Američan ma preklial!“ zakričala tenkým hlasom a vtedy juopustili všetky sily. Eisner ju ledva zachytil pred tvrdým pádom.



126

Napätie v divadle sa vystupňovalo do krajnosti. Z obochschodísk sa do vestibulu valili ďalší diváci a situácia pri dveráchsa stávala kritickou. Food sa hnal dopredu a už bol takmer priEisnerovi.

„Bol to ten z FBI! Prilákal démona!“ zvolal ktosi. „Bol to on!Je to diabol!“ pridal sa niekto. Ľudia strácali rozvahu. Za každúcenu sa usilovali dostať k východu, no ten bol príliš úzky. Psy-chóza sa rozširovala a za okamih už v divadle vládol chaos.

„Chyťte Američana! Chyťte ho!“ zakričali dvaja starci.Food ich nepočúval. Ďalším skokom sa konečne dostal k Eis-

nerovi. Vytrhol mu dievčinu z rúk. Eisner sa ostro spýtal: „Čoto robíte? Čo ste to vykrikovali?“

„Volal som na pomoc anjelov. Oni sú zákon, ktorým sanedá otriasť, lebo konajú v sérach stvorenia!“ zvrieskol Fooda nadvihol dievčine lem dlhej sukne. „Vidíte to, ľudia?“ kričalFood. „Drží sa nad zemou! Diablica, succuba!“

Eisner neveril vlastným očiam. Jej chodidlá sa naozaj vzná-šali tesne nad dlážkou. Kým stihol zareagovať, zúrivý Food sazoširoka rozohnal a udrel ženu päsťou do tváre. Hneď nato jej

zasadil tvrdý úder hranou dlane do krku. Napokon ju zrazil nadlážku. Okamžite sa chcela vztýčiť, no Food jej na hruď položilnohu, pritlačil ňou a povedal akúsi vetu v hebrejčine. Dievčinadostala triašku. Veľmi rýchlo dýchala. Krvácala z úst. Stonalaa zvierala si rukami telo rozochvené kŕčmi.

Dav neveriacky sledoval, čo sa deje. Časť ľudí sa hysterickysnažila utiecť, iní chceli vidieť, čo bude nasledovať. Mladý a-rár v čiernom ornáte recitoval v nemčine Otčenáš. Vzápätí sarozozneli modlitby v štyroch wilsonovských jazykoch. Foodaobkolesila skupina mužov. Jeden cez druhého sa hlasno pýtali:„Kto ste? Čo to s ňou robíte? Máte dôkazy, že je vrahyňa?“

Dievča sa rozklepalo ako mechanická bábka. Eisner nevy-chádzal z úžasu. Do krvi si dohrýzla pery. Jej pleť zvráskavela.Ústami jej mykalo. Jačala. Vyzerala vycivená.

Sebavedomý Food sa stručne predstavil. Z otázok si nerobilťažkú hlavu a pôsobil nekompromisne tvrdo. Na celý vestibul



127

zareval: „Budem túto padlú ženu mučiť a zistím, v akom vzťahu je s démonom. ak získam dôkaz. Lebo dodnes platí, že spoľah-livé je iba vynútené priznanie, ktoré nemôže ovplyvniť diabol.Chcete to vidieť? úžite po ďalšom divadle?“ pýtal sa Food.

Nik v natlačenom vestibule nepovedal áno, no nik ani neod-išiel. Food veľmi dobre vedel, že aj vo Wilsonove patrili kedysipopravy a mučenia k obľúbeným ľudovým slávnostiam, ktorélákali verejnosť.

„Prezraď, kto je tvoj diabol a kde sa ukrýva!“ obrátil sa Foodk dievčaťu. Otočila hlavu. Neodpovedala. Ani brvou nepohla.

Hostia si vyzliekali kabáty, lebo v žiare lustrov sa začínali po-tiť. Šľachy na krkoch im pulzovali, preto si uvoľňovali umastenéúzke nákrčníky. Eisnerovi sa zdalo, že všetci tí lekári, politici,advokáti, proesori, veľvyslanci a kňazi majú tváre arby media oči podliate žlčou a krvou. Vystrašené ženy stáli pri nicha odvracali zrak.

XII

Detektív Food, obklopený desiatimi členmi wilsonovskéhopolicajného zboru, si na schodisku divadla rozkladal vyšetro-vacie náradie. Podali mu aj masti a obväzy na rany. Dievčinastála vedľa Fooda, spútaná kovovými reťazami, aby nestratilaspojenie so zemou. Zaťato mlčala. Food sústredene a trochuskľúčene povedal:

„Vyzývam ťa, aby si hovorila. Si obvinená zo zmluvy s diab-lom a vyvolávania mŕtvych! Ak nevypovieš dobrovoľne, podro-bíš sa mučeniu.“ Odpovede sa však nedočkal.

„Použijem hrušku úzkosti. Keď sa rozhodneš prehovoriť, daj

mi znamenie kývnutím hlavy. Nech ti boh pomáha,“ povedaldetektív. Zobral do rúk približne pätnásťcentimetrový kovovýnástroj hruškovitého tvaru, zakončený závitom. Násilím hodievčaťu zasunul do úst. Urputne ich privierala, tak jej muselvybiť predné zuby. Potom ho vtlačil dnu. Začal otáčať závitom



128

a šraub pomaly roztváral štvrtiny hrušky. Kovový škripot hro-zivo pískal.

Prvá minúta mučenia pripadala Eisnerovi ako hodina. Ústadievčiny sa pod tlakom kovu roztiahli do neľudskej veľkosti.Čakal, že sa v sekunde podtne a zlomí. Vzdychala. Stonala. Kri-čala. Krehké telo zareagovalo na neľudskú bolesť šokom. Dievčarozpaľovala horúčka a zalieval ju pot. Malé líca sa naduli naprasknutie. Noc pretínalo jej tlmené démonické vytie. Ale hla-

vou nekývla.Dav stuhol od hrôzy. Plamene sviečok sa rozvlnili od nezná-

mych veterných prúdov a vrhali premenlivé tiene. Ľudia nepo-hnuto upierali pohľad na výjav, ktorý v tomto meste zakázalzákon Jozea II. už roku 1778. eraz sa však odohrával znovaa čoskoro sa ukázalo, že je to zrejme posledná možnosť, akovypátrať vraha. Pretože nakoniec predsa len prehovorila!

Najprv od desu na okamih stuhla. Prevrátili sa jej oči a od-kryli krvavé beľmo. Potom sa telo roztriaslo v šialenom rytme.Zvíjala sa. Ľadová tvár jej na spánkoch zmodrala. Nakoniecvypúlenými očami pozrela na Fooda a kývla hlavou. en jej

hrušku úzkosti okamžite vybral z úst.Ochabnuté ústa dievčaťa zašepkali: „Už nemôžem... pri-

znám... všetko... maleficium... hriešna... veľmi hriešna... je dobrézomrieť... dnes v noci... meclet... konečne... meclet... je pomsta...mesta... nagyszombati... všetci, spasenie... marteins.“ Viac ne-vládala. V očiach sa jej zračila pomätenosť. Hlava jej klesla naplece a nohy sa podlomili. Bezduché telo zostalo voľne visieťv putách.

V posunkoch prizerajúcich sa a na ich tvárach sa zračilo holézdesenie. Detektív skonštatoval smrť. Priložil dievčaťu pred tvárroztvorenú Razielovu knihu, ktorú boh v raji zoslal Adamovi,

aby sa v ťažkej chvíli uvidel ako osvietený obraz boží. Otrasenéženy spínali ruky a napäto hľadeli na detektíva.„Jej smrť znamená, že konečne nastal koniec vraždenia, pán

Food? Bola to ona? Je po všetkom?“ pýtal sa vyľakaný poručíkDohnányi.



129

„Nie. Žiaľ, až teraz sa to naozaj začína,“ odvetil Food a po-kračoval: „Inkvizítor Fromenteau v roku 1581 dokázal existen-ciu 72 vládcov démonov a 7 405 920 podriadených démonov.Podľa iného stredovekého autora pôsobí na zemi 6 légií démo-nov, pričom každá má 66 rôt zložených zo 666 skupín a v kaž-dej skupine 6 666 démonov, čiže spolu 1 758 064 176 démonov.Zatiaľ sme zahubili jediného – ju,“ povedal Food a ukázal namŕtvolu.

„Čia je to vina, myslím, všetky tie hrôzy?“ spýtal sa ktosiz davu.

„o ešte neviem presne. Vinných je však určite viac, pravde-podobne veľmi veľa. Ani v najťažších chvíľach, prosím, nezabú-dajte, že hocako krutá pravda je lepšia než neurčitá pochybnosť.Do tohto neobrodeného mesta sa so všetkou silou a hrôzovlá-dou, akej je schopný iba Satan, vkráda ríša triumujúceho kráľa,zrodeného z krvi Sionu, aby splodila pokolenie zla a spôsobilarozšírenie tmy. K trónu všeobecnej moci sa prikráda antikrist.Lebo boh je iba jeden, ale diabol nie. Konajte pokánie a vedzte,že zem zdedia pokorní.“

Keď Food dohovoril, dav sa začal mlčky rozchádzať do noci.V svietnikoch zhasli sviece. Lustre sčerneli, nevraživo viselia ticho cinkali kryštálikmi sklíčok, keď pod nimi niekto pre-šiel. Ľudia mierili rôznymi smermi do zasnežených a spletitýchlabyrintov ulíc, k novej budove Reduty, k hotelu Savoy, poRadetzkého námestí, k Pálffyho palácu, k ulici Mohameda V.a spájali ich rovnaké obavy a úzkosti. Znova sa uzavreli do sebaa ponorili sa do monotónnosti trpkých rozhovorov. Odnášali siblednúce spomienky na nízke uspokojenie, hanebnú satisakciubez zodpovednosti. Zachránená tabuľa sklených dverí drnčala.

V hĺbke prítmia vestibulu doznievali ozveny náhlivých

krokov. Eisner div nezamdlel od hrôzy. Zbavený všetkej oporyusiloval sa pochopiť zmysel výpovede, ale namiesto logickýchúvah mu myseľ zapĺňali temné zážitky, ktoré už z hlavy nevy-maže. Budú čakať v úzadí mozgu, aby mohli opäť nadobudnúťbolestnú sviežosť a jasnosť. Plecia mal nahrbené a ruky mu



130

bezvládne ovísali pri bokoch. Pozoroval detektíva Fooda, ktorýnestrácal činorodosť. Dával pokyny policajtom a spolu s poru-číkom Dohnányim študoval modernú mapu Wilsonova. Pre-svedčenie, s akým pristupoval k detektívnej práci, mu dodávaloostentatívnu elegantnosť. Eisner k nemu podišiel a opýtal sa:„Porozumeli ste jej, Food?“

Detektív prikývol a ukázal Eisnerovi ľavú bielu rukavičkus vypchávkou na palci. „Vyzerá to tak, že mi dnes ešte stihnete

ukázať svojich predkov, Joze. Váš poručík mi práve povedal, žeMartinský je meno najnovšieho wilsonovského cintorína.“

„Chcete odísť z ohrozeného stredu mesta a hľadať vrahav okrajovej štvrti Ober Urar? Medzi mŕtvymi?“ spýtal sa Eisner.

„Ešte stále neveríš na nekromantov?“ odpovedal Food otáz-kou a hrabal sa v taške. „Enneagram moju hypotézu potvrdil,“pokračoval, „chceš ísť so mnou?“

XIII

Povrch vozovky pod južným pásom hradieb bol zľadovatenýa na mnohých úsekoch pokrytý vrstvou snehu. Detektív Foodvšak šoéroval vynikajúco. Eisner sedel v aute druhý raz v živo-te a chvíľu mu trvalo, kým si zvykol na Američanovu vysokúrýchlosť. V divadle stratil aj posledné ilúzie o meste, v ktoromžije. Príšerná smrť nádhernej dievčiny ním otriasla. K nepre-tržitému radu záhad, ktoré nasledovali tak rýchlo za sebou, sapripojila ešte jedna položka. Eisner si zaumienil, že nedopustí,aby Američanova namáhavá a obetavá práca naďalej smerovalak žalostnému koncu.

Za zamrznutým oknom preblesklo trhovisko a kostol tri-

nitárov. Preleteli popri dvoch charitatívnych ústavoch na Spi-talstrasse a obišli chudobinec i Kostol svätého Ladislava. Food jazdil bezpečne. Eisner sa pri prvých wilsonovských činžiakochna Weinerstrasse trochu upokojil a ďalej už detektíva navigovalpo novej colnej línii, vymedzenej priekopou a hlineným valom.



131

u všade vyrastali nové štvorkrídlové nájomné domy, ktoréprevzali členenie z viedenských vzorníkov.

Eisner sa opýtal: „Food, ak nekromantov nájdeme a bude ichveľa, mám strieľať?“

„Viem, na čo myslíš,“ odvetil Food. „Pokúsim sa zariadiť,aby boli zbrane v prípade potreby účinné. Nemaj obavy, v ta-kejto akcii nie som zďaleka prvýkrát. Ak sa tam nekromantiukrývajú, tak vo veľkom počte. V almude sa predsa píše: keby

oko mohlo zazrieť všetkých démonov, koľko ich vo vesmíre je,nedalo by sa žiť.“

Eisnera zamrazilo. Food ostro rezal zákruty. Keď dorazil doštvrte Ober Urar, prešiel popri evanjelickom kostole, hostinciHercegovina a zanedlho zastal pred Martinským cintorínom.

Obaja vystúpili s puškami v rukách. Mráz im vyštípal tváre.Obloha sa vymodelovala do rozľahlých mútnosivých kontúr.Food mal oblečený tmavý kabát, čierny plstený klobúk a narukách perlovosivé rukavice, no oziabalo ho. Eisner zapolbaterku. Zamierili k bráne, pohli masívnou železnou kľučkoua vošli dnu.

„Hľadaj kosti, Joze. Povedú nás k mŕtvym. Sú to nekrvavéznaky, ktoré nikdy neklamú,“ hovoril Food. „V minulosti sanimi určovala totožnosť páchateľa. Keď sa vrah priblížil k teluzavraždeného, smrteľné rany opäť krvácali.“

Na posvätnej pôde hrobov bolo pusto. Hviezd ešte svietilomálo. V rozkymácaných konároch sa slabo mihotala žiara ply-nových lámp. Obaja sa pozorne započúvali, no kvílili iba poryvynočného vetra. Šuchotalo popadané lístie. Nad náhrobkami sačneli tiene tují. Veľké holé stromy drásali čiernu oblohu. Kde-tužiaril v kahanci chabý plameň sviečky. Na cintoríne, založenomv roku 1919, pochovávali civilov aj vojakov. V diaľke sa rozo-

zvučali polnočné zvony. Eisner zamieril k malej zvonici. Foodmu kráčal v pätách a rozčarovane sa obzeral po ľudoprázdnompriestore.

„Musel som sa zmýliť!“ prudko a zúrivo zakričal detektív.„Nikto tu nie je. Vôbec nikto! Sakra! Moja hypotéza bola ne-



132

správna!“ Eisner sa nechápavo k nemu otočil a od preľaknutiazvrieskol.

Nekromant sa zjavil zozadu sťa prízrak. Ako rozzúrená divámačka dopadol na Foodov chrbát, zaškriekal a zaťal doňhonechty. ĺkol ho. Búšil. Kmásal za vlasy. Stisk jeho rúk bol čorazsilnejší. Omráčený Food sa vystrel. Pod ťarchou protivníkovhotela bol ako priklincovaný.

Eisner nevedel, čo robiť. Vydesene sa obzeral na všetky stra-

ny, ale nikoho ďalšieho nevidel. Zbadal prelomený náhrobokzo sivého mramoru a odokrytú čiernu jamu, z ktorej netvorvyletel.

Food sa zvrtol. Pokúšal sa robustného nekromanta zo sebazhodiť. Krk mu však pevne zvierali klepetá. Ostne sa mu za-bárali do mäsa. Zúrivo siahol za chrbát a chytil ho za zápästia.Centimeter za centimetrom mu tlačil údy dozadu. Podarilosa mu zmierniť neznesiteľný tlak. Nekromanta od seba prud-ko odtrhol a odsotil na dva metre dozadu. Eisner po príšereokamžite dva razy po sebe vypálil. Spätné nárazy mu takmervyrazili pušku z rúk. Výstrely z urezaných hlavní prederavili

príšere brucho. Neskoro.Vzduchom preletel dlhý obnažený nôž, zablysol sa v me-

sačnom svite a potom padol na cestu ďaleko vpredu. Hnedárukoväť sa zaborila do snehu. Na čepeli žiarili červené kropaje,o ktorých sa nedalo pochybovať. Foodovi sa zem zakrútila podnohami. Z boku mu vystrekol tenký cícerok krvi. Mal dojem, žepadá veľmi dlho a rúti sa nocou kamsi hlboko.

Eisner odhodil bezcennú zbraň a v ruke sa mu mihla vyska-kovačka. Skočil za nekromantom. Podarilo sa mu oblapiť hookolo hlavy. rieskal mu čelo o mramor s mlčanlivou chladnoubezcitnosťou. Krv mu pulzovala v ušiach, ako keď dakto búcha

na ťažké dvere. Lenže vtedy dostal zospodu taký úder päsťou dobrucha, že takmer stratil vedomie. Prepadol sa dozadu. rešťalomu v hlave. Ako zmyslov zbavený sa však vztýčil a s nožomv ruke opäť zaútočil. Vysoký nekromant ušiel a Eisnerovahľadajúca čepeľ sekala naprázdno. Šuštivý zvuk mieril dohora.



133

Nekromant letel na sabat, strašne chrčal a stonal. Naokolo zo-stala len mŕtva hmota tmy.

„Food! Nie vy ste urobili chybu!“ kričal Eisner. Pery nadzaťatými zubami mal rozškľabené. Oči zúalo prižmúrené.V bezmocnej bezhraničnej zúrivosti sa naklonil nad zranenéhoFooda.

„Ja som sa pomýlil!“ reval Eisner. „Až teraz som si na niečospomenul. Vo Wilsonove máme zvláštny zvyk. Ak sa zruší starý

cintorín a založí sa nový, prejde naň staré meno. Preto sa voWilsonove vyskytovali pomenovania cintorínov dvojmo. akžekeď v roku 1919 vznikol tento cintorín, dostal meno Martinskýpodľa najstaršieho wilsonovského cintorína. en je už síce zru-šený, no vedľa neho stojí korunovačný Kostol svätého Martina!Nekromanti budú asi tam!“

„Máš pravdu!“ jachtal detektív. Jeho intuícia a hmlisté po-dozrenia nadobúdali ormu. var tušenia akéhosi príšernéhoriešenia, polovidený, polocítený, sa vznášal v temnote a zväzo-val ho.

„Prečo mi to nenapadlo skôr?“ šemotil Food. „Ďalší krok

pátrania som presne nepoznal, iba odhadoval, a to sa detek-tívovi zakaždým vypomstí. Ničia sa tým logické schopnosti.akže predsa je to pomsta mesta za minulosť. Som hlupák! No,ty, Joze, nesmúť! Nijaký prípad nie je vzrušujúcejší ako ten,v ktorom je všetko proti tebe.“

Hovoril s veľkou námahou. Lapal po dychu. Z kútikov ústmu tiekla krv. Eisner mu pomohol posadiť sa. Obviazal muranu vreckovkou. Dlhú mučivú minútu si myslel, že Foodovisa už nepodarí vstať. Mesačný svit zmenil všetky arby. Detektí-vova tvár vyzerala bledozelená. Rana bola hlboká, od bolesti samu zatmievalo pred očami.

Eisnerovi drkotali zuby. Pozbieral posledné zvyšky energiea vliekol Fooda k autu. Potkýnali sa. Zo snehu sálala bieloba.Šli pomaly a strácali drahocenný čas. Food sa preklínal. Zostá-vala za nimi krvavá stopa. Pri aute detektív odmietol nastúpiťna miesto spolujazdca. Eisner nevedel šoérovať, ale pripadalo



134

mu bezpečnejšie skúsiť to, než nechať viesť auto polomŕtvehodetektíva.

Food videl zimnú cestu dvojito aj trojito a potom sa spojilado jediného roztraseného tvaru. Naštartoval a prudko zrýchlil.V boku cítil pálenie a rútil sa ulicami čo najväčšou rýchlosťou,aby pálčivú bolesť zatlačil do úzadia. Kolesá vŕzgali, plechlomozil. Pred Eisnerom prebleskovali myriady nehybných ajpohyblivých svetiel noci. Reflektory protiidúcich áut sa v jeho

mysli menili na mihotavé žlté kruhy. Do tváre mu padali znáso-bené obdĺžniky okenných tabúľ.

Na Mortzelgasse už detektív nevládal udržať volant. Eisnerho prevzal a hrkotavo sa sunuli po čiernej ľudoprázdnej ceste.Foodove svaly chceli kapitulovať, ale ahasverovská vôľa ichhnala ďalej. Pisztoryho sídlo. Hotel Dax. Karácsonyiho palács troma vstupnými portálmi. akmer vybehli na koľajnicemestskej električky. Nájomný dom rukavičkára Svetlíka. Mráz.Food opäť pridal, bezvýchodiskovo zamotaný do kľučiek svojej jazdy. Okraje vozovky na Kapitelgasse videl ako krivo načrtnutéčiary a husté šray.

Potom konečne zastali pod drevenou ochodzou hradnéhoopevnenia. Vystúpili neďaleko širokého barbakanu. Hluk nocisa niesol do nesmiernej diaľky, narastal aj zanikal, akoby mestodýchalo. Eisner bol na hranici úplného vyčerpania. Prenasledo-vali ho strašidelné vízie. Zľakol sa mohutnej trojloďovej siluetydómu. Ešte dlhá aleja, ktorá viedla v strmej perspektíve kukostolu. Food stratil priveľa krvi. Posledných pár antazmago-rických krokov k majestátnemu vchodu.

Zvnútra sa valil čudný zápach. Masívna brána bola otvorená.Prekĺzli dnu a utiahli sa do rohu k obvodovému múru. V pres-bytériu s hviezdicovou klenbou žiarila záplava sviečok. V strede

haly, preklenutej zakrivenými rebrami, boli umiestnené akésimonolity s veľkým tesaným oltárom na šesťstupňovej základni.Na ňom stáli monštrancie. Steny zostali holé, bez zvyčajnýchsvätých obrazov. Eisner zmeravel, keď si všimol, že ostenzóriumnetvoril kruh, ale deväťuholník. Pri oltári visel zo stropu hrubý



135

špagát. Pre obesenca, pochopil Eisner. V celom priestore medzipiliermi, v černi, mlčky čakali wilsonovskí občania – pospolitýľud, zberba bez tváre a individuálnosti – natlačení hlava na hlave.Robili tajné gestá a dorozumievali sa nesúvislými posunkami.

Food sa dusil, sucho kašľal, no predsa zašepkal: „Je to tak...židovský obraz nebies, pripútaných siedmimi hákmi k siedmimsvetom... Non nobis, non nobis Domine, sed nominis tui gloriaesoli. Chatam Soer... jeden je tu...“ Nedokončil. Mal úplne mok-

rú tvár, hoci vo vysokom sieňovom priestore bol strašný chlad.Uprene hľadel na bronzovú krstiteľnicu a Eisner si nebol istý, či je príčetný. Už za okamih by sa však nezaručil ani za seba.

Po lane sa spúšťal kocúr obdivuhodných rozmerov. Keď hoľudia zbadali, okamžite zahasili sviečky. Chúlili sa ako klbkopokrútených hadov. Začali nezreteľne spievať chválospevy,mrmlali ich so zaťatými zubami a približovali sa k miestu, kdezbadali svojho majstra. Prestali sa ostýchať a snažili sa ho do-tknúť. Keď sa priblížili na dosah, bozkali ho.

V dave sa strhla tlačenica. Ozývalo sa pridusené bzučanie,bedákanie i hromženie vulgárnymi slovami. Všetci sa ako

zmyslov zbavení sácali, tlačili, stúpali si po nohách a častovalilakťami aj päsťami rebrá i líca susedov. Na oči si mazali kollý-rium, aby videli aj to, čo zostáva skryté. Každý sa chcel dostať čonajbližšie k bezbožnému oltáru. Zmátaní muži si ako v tranzesúkali rukávy, sťahovali nohavice a bez hanby sa chytali za po-hlavie. Oči mali sklovité, kalné. Hlasno stenali a z otvorenýchúst im tiekli sliny. Rozhorúčené ženy si roztvárali živôtiky,vykasávali sukne, odopínali podväzky a necudne vystrkovalistehná i zdurené prsníky. Vzadu v kútoch pri sčernetých pilie-roch sa tmolili mrzáci a nevládne kaliky. Do masy sa v strachupred udusením neopovážili zamiešať. V diaľke však nehanebne

odhaľovali ohyzdné neduhy – skrivené chrbtice, nahnité nohy,zosušené ramená, hnisajúce nádory, chrastavé, rozjatrené ranya neopísateľne sa rúhali.

Eisner bol zdrvený. Nemohol tomu uveriť. Opanovala hosmrteľná úzkosť. Lenže opísať to, čo sa dialo neskôr, by nedo-



136

kázal, ani keby mal sto hláv a v každej hlave sto jazykov. Vypo-vedať ako dlho, aké veľké a aké nevýslovné muky sa v svätyniodohrávali, je nemožné.

Mačku-smilnicu zahalili tiene a z nich vystúpil samotnýdiabol, ktorý, pokiaľ ide o veľkosť, prekonal akékoľvek zviera,známe na zemi. Šelma bola čierna ako havran a jej telo malo odnôh až po hlavu ľudskú podobu, až na to, že malo mnoho hláva chvostov. Príšerný netvor mal najmenej tisíc rúk, pričom kaž-

dá merala tisíc lakťov na dĺžku a desať na šírku. Z každej rukyvyrastalo dvadsať prstov a z tých zasa trčali dlhočizné pazúryso stovkami ostrých hrotov. Presne toľko paznechtov mal aj nanohách. Šíril sa z neho strašný smrad.

Ľudia prijímali znamenie šelmy, vyplašene jačali ako veľkýhučiaci roj plný zúrivého kriku, zábleskov a mihotania. Food po-zbieral zvyšky síl a schmatol Eisnera za lakeť. Ťahal ho do najvzdia-lenejšieho výklenku v rohu kostola. „Už veríš článkom viery?“šepkal detektív, aby prehlušil pekelný rachot. „Démoni sú zvrhnutížalobníci, spôsobujú vietor, búrku, dážď. Ale aj oheň z nebies!“

Eisner s otvorenými ústami a so zovretým hrdlom pozoro-

val dianie v strede miestnosti. Obluda mala velikánsky zobáka s drásajúcim škrekotom vtrhla do davu. Švihala dlhými, hro-tom zakončenými chvostami a začala nimi zasadzovať ranyľudským dušiam. V plesnivom prachu a stuchline chrámu sarozhostil odporný zápach.

Vtedy sa otvorila mramorová podlaha a z hlbín vystúpilakovaná železná mreža. Pod ňou plápolalo horúce uhlie, kto-rého plamene rozdúchavalo skučanie nespočetných démonov.Čoskoro krúžilo nad netvorom také množstvo duší, že sa tomuani nedalo veriť. Eisner vedel, že okrem tunajších sú tam aj všet-ky, ktoré sa zrodili od počiatku sveta. Drkotali mu zuby. Zástup

zatratencov bol pospájaný širokými žeravými železnými puta-mi. Vydával drásajúci rev.„Kto alebo čo to je?“ pýtal sa Eisner ako uhranutý. Kamenné

múry spustošeného chrámu pokrývali antastické rozmetanézdochliny.



137

„en životvor je nepomenovateľný,“ sipel Food. „Kedysi bolkniežaťom božích bytostí a mal podiel na rajských rozkošiach.Je dokonalý. Dokáže vrhnúť nebesá, zem, a dokonca aj peklo doúplného chaosu.“

Onedlho sa šelma striedavo premieňala na uhlie a horela.Rozzúrená sa obracala z boka na bok, hnusne vyla a skučala– vydávala zvuky vysokej rekvencie, ktoré boli krutou urážkouprírody. Natiahla ruky po mase modloslužobníkov a pevne ju

zovrela. Zovretie trhalo údy, odsekávalo hlavy, nohy i ruky.V ďalšom návale zúrivosti vdychovala duše do seba a zasa

ich vydychovala do rohov chrámovej miestnosti. Jej nárek sazmenil na čudný, chrčiaci štekot. Masakra pokračovala. Prie-svitné nehmotné telá vybuchovali. Kamenné múry ošľahovalisírou páchnuce ohne. Všetky predmety vyzerali ako obrúbenépurpurom. Nastala explózia arieb, anarchia odtieňov. Vzduchsa presýtil dymom. Pri ďalšom nádychu šelma do seba späť na-sala popol aj zvyšky duší a prehltla ich.

„Athel, Bathel, Nothe,“ tvrdošijne kričal Food pomedzipopraskané pery staré zaklínadlo. „Jhoram, Asey, Cleyungit,

Gabellin, Semeney, Mencheno, Bal, Labenenten, Nero, Meclap,Helateroy, Palcin, imgimiel, Plegas, Peneme, Fruora, Hean, Ha,Ararna, Avira, Ayla, Seye, Peremies, Seney, Levesso, Huay, Baru-chalú, Acuth, ural, Buchard, Caratim, per misericordiam abibitego mortale perficiat qua hoc opus invisibiliter ire possim.“

Od námahy stratil hlas. Nemohol sa nadýchnuť. Na slucháchmu navrela pulzujúca žila. Červenkastá sieťovina žiliek sa mupod kožou rýchlo rozširovala. Cez bránu sa prihnal búrlivý vie-tor od severu, veľké mračná a šľahajúci oheň. Na podlahe blčal jasný deväťuholník. Okolo plameňov sa belela žiara a lesk aké-hosi vzácneho kovu. Na dlaždiciach zostali aj zablatené šľapaje,

kadere vlasov, poodtŕhané gombičky, konopné motúzy a útržkypodväzkov. Food spadol z nôh. Jeho tvár bola voskovožltá.Eisner od nevládneho detektívovho tela nemohol dlho od-

trhnúť oči. Stál ako prikovaný zvedavosťou, búšilo mu srdce.Nakoniec sa ho dotkol. Zaplavilo ho fluidum nejasného vzruše-



138

nia. Na chrbte mu prebehli zimomriavky nepokoja, vlna náhle-ho pochopenia. Gotická povala sa zrútila a otvorila sa bezodnákupola temnoty, ktorá puchla a pritláčala zem. Dovnútra savovalila bezhraničná mŕtvota sivého vzduchu. Priestor sa ro-zochvel arebným ermentom, rozpadol sa na biele vločky, namihotavý trepot. Potom Eisner uvidel búrku krídel – seraov,cherubínov, trónov, anjelské mocnosti, sily, kniežatstvá, archan- jelov aj anjelov. Odvrátil zrak a rozbehol sa k bráne. Nechcel byť

svedkom apokrynej vojny, ktorá sa nestala.Pred kostolom ho ovanul dych šíreho priestranstva. Bežal

a sneh mu pri skokoch vŕzgal pod nohami. Jeho telo dýchalovypätím. Fosoreskovanie oblých závejov pomaly matneloa haslo. Nastávala čierna a hustá tma pred svitaním. Vzduchľahko vstupoval do pľúc.

Náhle sa obloha rozjasnila, vyliečila choré chrasty tmy a po-striebrila Eisnerovi tvár. Súhvezdia mu stáli kolmo nad hlavou.Spiace zvetrané múry a sutiny oslepila žiara, akoby chcelaprečítať ich pravdivé tajomstvo, ukryté v hieroglyoch puklína rýh. Zhluky domov oblepila monštruózna štukatúra z popu-

kanej sadry, rozmrvenej rokmi, rozleptanej dažďom, slnkoma zimnými mrazmi.

Čas plynul nerovnomerne, zväzoval uzly hodín, ktoréuplynuli, a inokedy zasa hltal celé prázdne intervaly trvania.Zdivené okamihy sa vyslobodili zo zakliateho kolesa udalostía nekontrolovateľná jalová zima sa v divom nápore rozrastalana všetky strany. Zdesaťnásobovala, zostonásobovala sa do aké-hosi iného, pokriveného priestoru, podriadeného škále novejmorológie, ktorej sa podrobuje hmota.

Z oblohy sa rojili hviezdy. Mesačné svetlo sa rozptýlilo dostriebristých šupín. Ulice už nedokázali udržať dekórum mesta

a podriaďovali sa novým urbánnym plánom.Bezradnosť starej architektonickej krásy sa nakoniec zvrhlado intrigánskej mágie nebies, antasticky zaranžovaného astro-lábia, chorobnej atamorgány máp. Eisner meravo stál s horiaci-mi očami v zimnom pseudomeste, zamurovaný do prízračného



139

labyrintu halucinácií a marív, v prázdnom rade ulíc, ktoré ne- jestvovali. Z perspektívy harmageddonu privolaného mágiouiluzórneho letopočtu si v mysli vybavoval Foodovo mŕtve telo.

Detektívova nehybná tvár s pergamenovou pokožkou vyze-rala ako vytesaná z porýru. V slepom bielku oka mu zostal lúčhviezdy a ligotavo sa rozlieval. Ruky pôsobili na dotyk trúchlia-cich mäkko a ohybne, až sa zdalo, že znovu nadobudli jemnosť,akú mali v detstve, a že ich zdobia jasné znamenia nevinnosti.

Na ich žiarivej pokožke sa objavili čierne klince. Rana v jehoboku bola červená ako mladé víno.



brand party



141

1

Zo štartu si vždy zapamätám každý zlomok sekundy. Aj tenvečer si sa mi v pamäti vybavuje úplne presne.

Zabuchol sa zadný kuor. V spätnom zrkadle sa mihli chrb-ty bezpečnostných technikov. Zväzok oranžových káblov odmeracích prístrojov sa zaleskol. Pod výbojkami sa prevaľovalikúdoly dymu.

Halu najprv zaplavilo ostré svetlo. Zaznela varovná siréna.Vzápätí dvojica mechanikov v žltých montérkach odistilaštvortonové závažie. Padalo na oceľovom lane zo špeciálnejveže 10 metrov nad zemou. S hrmotom sa zrútilo na betónovúplochu a moje auto strhlo so sebou.

Pri akcelerácii som si takmer prehryzla jazyk. Náraz ma vtla-čil do vytvarovaného sedadla. Nerada sa vtedy pozerám predseba. Nepotrebujem znova vidieť, ako mi predné sklo závratnourýchlosťou zapĺňa mohutný hliníkový blok. Pohľad som uprelana červené digitálne číslice na tachometri. Menili sa tak rýchlo,že som vnímala len prvú dvojku. Plynový pedál som stláčať

nemusela, pretože auto riadili na diaľku. Už v štvrtej sekundemal Dulcet plnú rýchlosť. Nemala som dôvod držať volant, leboriadenie zablokovali, no zvierala som ho z celej sily.

Väčšinou narážam čelnou plochou. entoraz ma však namieri-li na ľavý bok. Presne taký charakter majú najčastejšie automobi-lové nehody. Pre posádku je to nebezpečnejšie ako čelný náraz.

Stodvadsať metrov. Po tých rokoch si už viem okamih zrážkyvyrátať úplne presne. V poslednej chvíli som otvorila oči. Spät-ne si z toho okamihu pamätám tisícky drobných rýh na strieb-ristej hliníkovej ploche. So sykotom sa bleskovo naúkol bielyairbag. V ohlušujúcom rachote som stratila vedomie.

Napriek tomu poznám ďalší priebeh havárie najnovšiehomodelu luxusného japonca do najmenších detailov. O hodinuneskôr som sa na seba pozerala na projekčnej obrazovke. Púš-ťali mi zostrih záberov vysokorýchlostnej kamery. Sekvenciezrážky snímajú s hustotou záznamu tisíc obrázkov za sekundu.



142

Na monitore som pozorovala, ako hliníkový blok prenikoltri štvrte metra do motorovej časti. Namáhavo som dýchala cezkyslíkovú bombu. Z celej sily som hrýzla gumové zubadlo, lebovtedy ostatná bolesť ustupuje. Záznam som vnímala ako cezmatnú blanu. isícky úlomkov a črepov z reflektorov a čelnéhoskla sa rozprskli na všetky strany. Okamih som letela vpred, ažpokiaľ mi to dovolil červený bezpečnostný pás. Vtedy nastalspätný odraz.

Za tie dve desatiny sekundy dostávam slušný balík papierov.A na revanš nemusím podpísať ani jeden.

Nazývajú to skúšobňa pasívnej bezpečnosti. Hala stojí ne-ďaleko polygónu nemeckej automobilky. Na získanie povinnejhomologácie sú ochotní urobiť čokoľvek. Bez potvrdenia o bez-pečnosti na úrovni európskych štandardov sériovú výrobunovej značky jednoducho nespustia. Potrebujú ma. A ja potre-bujem ich prachy.

Pri bariérových skúškach totiž najviac stojí posádka. Somlacnejšia než testovacie figuríny, z ktorých jedna vyjde na dvamilióny. Ja presne toľko, ale v tisíckach. Náhradky sa prestali vy-

plácať. Projektujú sa síce tak, aby sa počas crashtestu nezničili,ale po každom náraze sa musia dôkladne skontrolovať a upra-viť. Ja sa dávam dokopy sama. Za vlastné.

Ak ste na tom podobne ako ja a študovali ste to, čo vás bavi-lo, hoci ste vedeli, že sa s tým u nás neuplatníte, musíte v tomtomeste robiť niečo životu nebezpečné. Inak môžete zabudnúť naknihy, cédečká a víkendy v kluboch.

Vyhovujem aj typovo. Používajú sa síce predovšetkým fi-guríny mužov, takzvané priemerové modely, vytvárané podľatabuliek váhy a výšky v jednotlivých európskych krajinách, ale70 kilogramov a 180 centimetrov mám aj ja. Iba na testovanie

bezpečnosti sedačiek pre deti sa naďalej používajú makety.Lacné decká sa doposiaľ nepodarilo zohnať. Vhodných sa nájdemálo a stoja majetok.

Predtým sa museli vyrábať oceľovo-hliníkové kosti v pres-ných pomeroch k ľudskému telu. Moja živá hlava takisto váži



143

4 kilá a noha 12,5. akto sa ušetrí aj na špeciálnej gume, ktoráslúži na výrobu pokožky a mäkkých tkanív. Navyše svaly mámpo jedenástich rokoch tréningu vypracované prinajmenšomako figuríny.

Keď som na obrazovke sledovala, ako mi technici strhávajúsnímače, ostro ma rozbolela hlava.

Potom som sa ako ubitý tieň potácala po chodbách a scho-diskách matne osvetlených halogénkami. Už dávno viem, že

takýto bodavý typ bolesti trochu utíši dvadsať minút pod ho-rúcou sprchou.

2

„Nie, nechcem, aby si ma odprevadil. Ani celú cestu, anipolovicu! Je mi zle! Veľmi zle! Neviem, čo viac ti k tomu mámpovedať. Možno som ti to všetko nemala povedať až tak nesko-ro,“ hovorila som.

Nechápala som, prečo ma opäť prišiel čakať. X-krát som mu

opakovala, aby to už nerobil. Zbadala som ho hneď, keď somprešla kontrolou a zabuchla som za sebou bránu s pletivom.Striaslo ma. Stál rovno predo mnou v úzkych tmavomodrýchnohaviciach s veľkými vreckami a v pletenom sivom roláku, napleciach batoh. Jednou nohou sa opieral o betónovú podmu-rovku zábradlia.

Nechcela som, aby ma zasa prehováral, preto som rozprávala ja: „Viem, ako ti je, ale jednoducho sa ma snaž pochopiť. Skússi najbližších pár dní spraviť čo najväčšiu pohodu, zájdi za pria-teľmi...“

„Nemusíš sa ospravedlňovať, China,“ povedal.

Budovy za ním, výstavný komplex, obchodný dvojdom, most– to všetko sa mi v zmátanej mysli premieňalo do nových tva-rov, disproporcií.

Prvé hodiny po zrážke sú najťažšie. Čelo mi horelo, v spán-koch mi búšilo, v ušiach hučalo. Plecia som mala opuchnuté



144

a boleli ma. Potila som sa tak, že mi celé telo pokryla vrstva vlh-kosti. Horúci vzduch letného večera ma rozpaľoval. Namáhavosom dýchala, omámená a slabá. Raz sa mi už dokonca stalo, žemi po zrážke na celý deň zmeravela ruka.

„ak trochu som to už čakal, ale... eraz, keď to hovoríš takto,ako samozrejmosť, nemyslím, že by... Vieš, pre mňa to nie jetaké ľahké ako pre teba.“

o ma dorazilo! Lenže on ešte neskončil: „Veril som, že aj dnes

sa to ešte dá. Že existujú aj vzťahy, v ktorých všetko nemusí byťiba o... Ja som aspoň...“ Úsmev na tvári mu stuhol v úškľabok.

Prerušila som ho skôr, než stihol dopovedať vetu. „akže tyto máš ťažšie ako ja? Čože?“ rozkričala som sa. „o hádam ne-myslíš vážne! Lámeš mi srdce. Fakt! Dojímaš ma.“

V tej chvíli sa mi hnusil tak, že som sa naňho nedokázala anipozrieť. Chcela som odísť preč. Okamžite. Zrak som obrátiladohora. Na oblohe, najprv červenej, potom žltej, najprv tmavej,potom jasnej sa začala hra svetiel a tieňov. Každá z arieb sašírila z jedného bodu, rozpínala sa, až kým nenadobudla určitýtvar a potom sa znovu strácala. Pred očami som mala stenu

vymaľovanú prchavými, čudesnými odtieňmi.Chcela som naňho zakričať, že má predsa rodinu aj hŕbu zná-

mych! Akoby nevedel, že väčšina mojich priateľov zomrela! Ale-bo niekam zmizli. Nepovedala som však nič. Nechcela som o tomhovoriť, a to nielen preto, že šlo poväčšine o drogy. Sebaľútosť mipripadá odporná. Pred očami som znova videla tie prázdne bytyso spustenými roletami a rozľahlé izby, v ktorých ma pri vstupeprivítal iba rozvírený prach. eraz v nich bývajú cudzinci.

Mlčala som a pevne zvierala prsty vo vrecku. Odrazu sa mapokúsil objať. Sykla som a cúvla.

„ak to berme ako rozlúčku. Môžem ťa ešte posledný raz

odprevadiť?“ zaprosil.aké slová hádam nie! Mlčala som. Dookola niečo rozprá-val. V podobnom trúchlivom štýle. Jeho ďalšie slová som všakvnímala len spolovice. Nedokázala by som ich zopakovať anizreprodukovať ich obsah.



145

Očami som premeriavala čudné, odpudzujúce ulice a zad-né steny veľkých skladov nákupných centier. Nehľadela somnaňho, ale pred zrakom sa mi aj tak mihal v obrazoch: napnutápokožka na vysokom čele, pravidelná okrúhla tvár, energickábrada, priesvitné chĺpky nad perami, vystúpené lícne kosti, mä-sité spotené pery, hlboké tmavé oči. Čierne materské znamien-ko zvýrazňovalo pravú stranu brady. Hnedé vlasy mu rástliv dokonalom, ako nožom vyznačenom oblúku. Bieloba pleti na

slnku ešte viac vynikla.Na odpoveď som sa nezmohla. Žmúrila som oči pred páľa-

vou. Myslela som na to, že konečne viem, aký je to pocit. Zrejmeto množstvo autonehôd spôsobilo, že som otupela. Necítila somk nemu prosto vôbec nič. Bez slova som sa rozbehla k stanicimetra Nestlé. Nepozdravila som ho. Ani som sa neobzrela.

Mám zvyk, že keď sa necítim najlepšie, nakupujem. eda,presnejšie, ak mám peniaze, chodievam do obchodov často.Keď mi je zle, mám o zámienku na nákup navyše.

V podzemnom obchode s časopismi som si vybrala ma-gazín, ktorý vážil vyše kilo a obdaroval ma hŕbou osobných

darčekov. Dostala som svoju prvú vákuovú pumpu. esterrúžu, ktorý sa stal kozmetickým bestsellerom. A dve multi-aktívne penové kapsuly s antimikrobiálnym účinkom, hyd-roaktívnym zásobníkom a keratínovými proteínmi, ktoréprenikajú hlboko do poréznych častí vlasu a vytvárajú obje-mový, antistatický a spevňujúci eekt. Pocit, že tento produkt je založený na neustálom výskume a inovácii a vedci ho vyvi-nuli špeciálne pre ženy ako som ja, ma zvláštnym spôsobomupokojil.

3

Domov som sa vrátila celkom nevládna. Pri chôdzi po scho-doch som sa musela pridŕžať zábradlia. Z ničoho nič sa mazmocňovali závraty.



146

V teleónnom záznamníku som našla dva jeho odkazy. Vy-mazala som ich bez vypočutia.

Od začiatku tohto roku bývam v činžiaku na ulici echnics1210. eda, žijem tam už vyše desať rokov, ale predtým sa cestavolala inak. Moja chudobná krajina sa snaží draho predať všet-ko, čo chce niekto lacno kúpiť.

Premenovanie ulíc sa nestretlo s veľkým nadšením, aleobyvateľom ho vysvetlili tak, že dodá metropole žiadanú mul-

tikultúrnu pestrosť. Momentálne to vyzerá tak, že sa v tomtomeste nájdu azda všetky kultúry, len naša vlastná nie. Prestížneznačky sa pre vysoké ceny u ľudí uchytili slabo, preto obsadiliaspoň ulice.

V jedinej izbe svojho bytu som nemala takmer nijaké za-riadenie, no nazývala som ju obývačka. ak jej hovorili mojirodičia. Predtým ako odišli. elevízor stál na kartónovej škatuli,v ktorej ho sem priviezli. Na protiľahlej stene visel plagát vy-trhnutý zo stredu manga magazínu. Ešte sa na ňom dali vidieťzárezy, ako bol poskladaný. Pod ním stála odostlaná posteľ.Knihy, komiksy a časopisy ležali poukladané na jedinej poličke

umiestnenej pozdĺžne s pravou stenou.Mala som chuť len ležať a pozerať televíziu, lenže ešte trval

prime time, keď púšťajú iba reklamy. Normálne programy súsúčasťou plateného rozšíreného výberu, ktorý som si nekúpila.Zasa až taký veľký rozdiel medzi reklamnými spotmi a publicrelations programom plným skrytých sponzorských odkazovnevidím.

Preto som si radšej čítala anglický paperback, ktorý somkúpila z druhej ruky v antikvariáte. Väzba už bola značne pre-hnutá, ale stále dosť pevná na to, aby uniesla román ElmoraLeonarda. oho som mala rada, pretože v ňom ako v jednom

z mála zostalo niečo z mojich najmilších – z Chandlera, Ham-metta, MacDonalda a iných autorov drsnej školy.Lenže ani Leonard ma nebavil. Rozvalila som sa pohodlnej-

šie a masírovala som si spánky. Po zrážke dokážem vylihovaťa nič nerobiť celé hodiny.



147

Skrútila som sa do klbka. Keď som sa nahla, videla som li-chobežník okna s modrým výrezom oblohy. Privierala som oči,ale iba som driemala.

V ten večer leto zmobilizovalo hádam všetky sily, aby miznemožnilo spánok. O ôsmej sa rozožali vysoké pouličné lam-py. Moja silueta v izbe narástla a siahala až po strop. Šialenourýchlosťou sa mi v hlave premietal sled obrazov, ktoré slovánemohli dobehnúť.

Potom sa opakoval stav, ktorý zažívam každú noc po zrážke.Šklbalo mi údmi. Steny dusili. Rozohriate čelo som si oprelao vlažný tvrdý múr. vár som si namáčala do studenej trblie-tavej vody.

Rozhodla som sa, že namiesto úskokov pred bolesťou radšejvyjdem von. Musím to zo seba dostať! Poháňaná nedočkavos-ťou som sa kúsok za domom rozbehla po vysokých schodochsmerom do kopca. Obzrela som sa. Zo zadnej strany viseli namúre domu káble – desiatky čiernych pripojení na telegranýstĺp.

lak v hlave zakrátko ustúpil splývajúcemu zábradliu a mi-

hotavým žltým stĺpom osvetlenia. Zrýchlený dych i únava,nával rozporných vnemov – také čosi som potrebovala! Aj nocuháňala klusom. Večer prudko mizol.

úlala som sa štvrťou echnics Hi-Fi. Prechádzala som sapo uliciach popri trati metra C, ktoré v týchto miestach jazdilonad zemou. Nad ostrou zákrutou za najbližším mostom som sisadla. o sparno! Mala by som si kdesi ochladiť hlavu, potom bysom azda znovu myslela triezvo.

Otupene som pri spomalenej jazde pozorovala graffi ti.Zvláštne, že hoci dopravný podnik krachuje, naďalej má dosťpeňazí na arby, ktorými neprestajne prestriekava väčšinu ma-

lieb. Môj obľúbený vagón však zatiaľ pretrieť nestihli. Dočkalasom sa ho.Ktosi naň skvele nasprejoval nočné mesto. V oranžovom

svetle lámp sa tmavé arby snovej metropoly leskli. Striebornéokno s radom mrakodrapov žiarilo, ale už ho kazili škrabance



148

žiletkou. Ako väčšinou, aj tentoraz som sa však veľmi rýchlozačala nudiť a zanietenie ma prešlo.

4

Dlho som kráčala tmou, ktorá padla na ľudoprázdne ulice.Rozhodla som sa presunúť do štvrte Hypermart, k najdlhšiemu

mestskému tunelu Nescaé Classic pod hradný kopec. Dostalasom opäť chuť na rýchlosť. Vedomie som mala iba v ubolenomtele. Potrebovala som napätie. Zabudnúť na seba i naňho. Vy-pnúť rozum, ale zároveň maximálne intenzívne vnímať.

Celú hodinu som čakala, kým z depa vyrazia nočné vlaky.Nasadila som si rukavice bez prstov. Džínsy som si vyhrnulapo kolená.

Najprv som začula rezonanciu v koľajniciach. Kovové dune-nie znelo čoraz hlasnejšie. Pri náskoku na súpravu ide o správnyokamih, o optimálnu rýchlosť a polohu. Snažila som sa chvíľunemyslieť na veci, ktorých som mala plnú hlavu. Sústredila som

sa na skok.Potom som uvidela trojuholníkový pás svetla z reflektorov,

ktorý vychádzal spoza rohu. Pozdĺžny tieň rýchlo rástol. Hukotbol ohlušujúci.

Potom to už šlo bleskovo. Vynoril sa vozeň, žltá vysvietenákabína. Na chvíľu som vo veľkých štvorcoch okien zbadalasivasté tváre nočných cestujúcich. Z celej sily som sa rozbeh-la popri červeno-bielom zábradlí. V okamihu, keď voz muselv ostrej zákrute pred tunelom pribrzdiť, stála som pri ňomvzadu na ľavej strane. Moje ruky i nohy už poslúchali volanierytmu kolies. Prvým švihom nôh som sa dostala na nárazník.

Uchopila som kovový výstupok nad sebou a vyskočila, aby somzachytila obrubu z oceľového drôtu na streche. Bola som rých-la. Nik ma nepočul.

Pravou rukou som sa vytiahla a hneď som si pomohla ajdruhou. Zhyb. Nohu prehodiť cez drôtenú ochranu. Náprah.



149

Dostala som sa hore! Vodič práve v tej chvíli pritlačil pedálzrýchlenia.

Ležala som na chrbte. Rukami som pevne zvierala drôty postranách a na celom tele som cítila protitlak vzduchu. Doširokasom otvorila oči. Hľadela som kolmo nad seba. Vlak rachotila naberal rýchlosť, ktorá až sršala silou. Na navlhnutom stropesa v rovných radoch mihali jemne orosené obdĺžnikové tehly.V priehlbinách sa striebristo leskli kvapky vlhkosti. Hutný ryt-

mus kolies zrýchľoval, cítila som, ako do mňa vniká. Poddalasom sa mu. V oblúkovej klenbe zneli duté ozveny. Dlhé neóno-vé lampy sa zmenili na pásy oranžového a žltého svetla a rútilisa šikmo dozadu ako podťaté. Prúdy tvarov a arieb sa lepili jeden na druhý ako v pohýbanom obraze. Zrýchlenie. Čiarytieňov, káble, červené signalizačné svetlá. Pásmo antaziem.

Preniklo ma opojenie. Vietor mi šľahal do tváre. Po tele miprebehla vlna tepla a hneď zasa chladu. Zimomriavky, poku-šenie zriecť sa všetkého. Mozog už nepatril k hlave. Začínal sav pätách a končil sa v končekoch prstov. Omámenie. Fantastic-ké tvary na stenách. Na jazyku slaný pot.

Zvláštne chvenie neprestávalo, ani keď už vlak pribrzďovalna zástavke za tunelom. Na široko roztvorené ústa mi vystúpilapena. Celú ma pohltilo čosi chaotické, beztvaré. Po chrbte miprešiel kŕč a takmer som neovládla svoje telo.

V tomto bode sa body bolesti a rozkoše pretínajú. Zrejmesom prekročila rozhranie. Nesmiem ísť zaň! Pre to, čo mám oddetstva s hlavou. ak to aspoň hovoria doktori.

Zoskočila som, skôr než sa so zasyčaním otvorili dvere a stro- jový hlas oznámil, že sme na stanici Sony Handycam. Ihneďsom sa stratila v tme.

5

Bežala som domov a triasla som sa. Mimoriadne intenzívnesom vnímala aj tie najbezvýznamnejšie podnety. Akoby som



150

mala halucináciou vyostrené videnie. Noc stierala vzdialenosti.mavá diaľava horizontu sa rozširovala.

Utekala som komerčne bezvýznamnými ulicami, ktoré sapredo mnou nakláňali zo strany na stranu. Z tmy sa v diaľkevynárali osvetlené veže rafinérie. Na vrchole komínov blikalioranžové signalizačné svetlá.

Nepostrehla som, kedy ma prestala bolieť hlava, no predvchodom do činžiaku som sa už cítila trocha lepšie. V celom

dome nik nesvietil. Potichučky som vyšla k svojmu bytu.Sadla som si do kresla od švédskeho dizajnéra, a aby som

uvoľnila nervozitu, zapla som televízor. Osvetlilo ma čierno-biele zrnenie skončeného vysielania. Prepla som na nemeckýsatelit, kde bežala neskorá nočná šou. Miestnosťou sa rozoznelprednatočený smiech. Jasné arby z obrazovky sa vo veľkejtmavej kocke izby matne mihali na stene i na mojom tele. Ani jednu z piatich svetoznámych celebrít exkluzívneho programusom nespoznala. Pokúšala som sa na vysielanie sústrediť, aleporozumela som iba toľko, že témou dnešnej noci sú koženépomôcky.

Cítila som, že v menlivom svetle žmurkám nebezpečne rých-lo. Vzala som si zrkadlo, aby som si prezrela zreničky. ak mito lekári radili odjakživa, aby som rýchlo vedela zistiť, na čomsom.

Na svojich rohovkách som videla zmenšený odraz mode-rátorkinho mikroónu a potom náhle modrý pulzujúci nápisWerbung. Všimla som si, akú mám nezdravo bielu pleť. Jazvana nízkom čele sa mi od napätia zvýraznila. Natiahla som rukua zamierila zrkadlo z výšky na svoju vysokú a chudú postavu.Rezali ma oči.

Zotrvala som v kresle pred televízorom dlho, ale nesledo-

vala som program. Ľavou rukou som zvierala diaľkový ovlá-dač a surovala. Kým ma začal obchádzať spánok, skončili saaj reprízy večerných filmov. Klipkali mi viečka. Na jednomprograme plápolal oheň. Na ďalšom plávali v akváriu skaláre.



151

Sú chvíle, a trvajú veľmi krátko, keď sa človek ocitne presne nahranici medzi bdelosťou a spánkom, keď sa rodia sny. Presnev takej chvíli mi zazvonil teleón.

„y hajzeľ!“ zakričala som, lebo som vedela, že po rozhovores ním ďalšiu hodinu nezažmúrim oči. Prečo neprestal s nočný-mi teleonátmi?

„Prečo mi to robíš?“ volala som, ale zvonenie neprestávalo.„Prečo ma nenecháš na pokoji a nenájdeš si nejakú inú? Jej to

možno prekážať nebude! Sakra! Možno bude aj rada!“ nadávalasom, keď som v polotme šmátrala po slúchadle.

„Kurva, prečo? Prečo práve teraz?“Našla som ho a zdvihla. Lenže presne vtedy mi rupli nervy.

Už toho bolo priveľa!„Čo odo mňa ešte chceš?“ zakričala som do slúchadla.„Chceli by sme, aby ste zajtra o štvrtej poobede prišli do cen-

tra Boulevard Breton,“ povedala mi neznáma žena hlasom, akýmávajú bohatí a zaneprázdnení ľudia v pondelok okolo deviatejráno. „Máme pre vás ponuku na prácu. Nejde o diétu, podomo-vý predaj ani...“

„Kto volá? o bude omyl...“ sykla som.„Ani o crashtesty,“ prerušila ma.„O čo, prosím? Nerozumiem vám!“Ale zo slúchadla sa už ozýval iba prerušovaný signál.Nemohla som tomu uveriť. Nepriznala by som si to, ale za-

chvela som sa. Začalo sa to v končekoch prstov, ale postupnesom sa rozklepala celá. Prišlo to ako vlna, cítila som, že sa namňa valí, ale nedokázala som triašku zastaviť. A to v mojomprípade naozaj niečo znamená.

V tomto meste totiž žijem od narodenia a odvtedy to mámv hlave inak. Myslím, že za to môže práve mesto, ale údajne to

spôsobili tabletky, ktoré brávala mama. Antidepresíva tretej ge-nerácie. Dnes zabudnuté lieky, odsunuté na index. Pestroareb-né ampulky. Alprazolam. Oxazepam. Citalopram. Pilulky – keďsi ich dáte, tak si najprv veľmi dlho pamätáte veľmi veľa, a po-



152

tom si oveľa dlhšie nepamätáte vôbec nič. Keď si ich vezmem,vidím obrovské blankytné štruktúry, pozadia, pred ktorými ničnie je.

Z čias, keď som ich brala, si spomínam na veľké zreničky.Pásikavý župan. Prsty na mojom čele. Prearbené vlasy. Rýchleobedy z polotovarov. Výpredaj. Izba, rozdelená preglejkou.

Svoju diagnózu viem naspamäť už celé roky. Nič sa na nejtotiž nemení. Nervové vzruchy sa mi síce dostanú do synaptic-

kej štrbiny, lenže tri hlavné neurotransmitery strachu a úzkosti– gama-aminimaslová kyselina, serotonín a cholecystokynín– svoju správu ďalej do mojich nervov jednoducho nedostanú.Molekuly prenášačov vzruchov sa síce vylúčia do synaptickejštrbiny, ale inormácie na receptory neprenesú. Mám zabloko-vané spätné vychytávanie v štrbine, a tak sa serotonín koncen-truje na receptoroch na postsynaptickom zakončení.

Jednoducho, je mi dobre, aj keď mi má byť zle. Nespavosť,panika, úzkosť, psychické napätie, depresia, obsesia... Približneviem, čo tieto slová znamenajú, ale len podľa toho, čo vidímdennodenne okolo seba. Predovšetkým však nedokážem mať

strach.O chémii psychiky som si musela načítať celé romány. Dnes

sú problémy so strachom bežná vec. Spoznala som sa so ženou,ktorá sa stále musela škrabať, pretože sa bála, že ak raz vynechá,telo jej pokryje rôsol. Počula som o mužovi, ktorý nemoholzaspať, kým svojej manželke nenarovnal nohy tak, aby zostaliúplne rovno pri sebe. Mladý pacient na našom oddelení zasaneustále pil vodu, lebo inak sa bál, že vyschne piesok, ktorý mu– podľa jeho chorej mysle – prúdil v žilách.

Zaťala som prsty do mäkkého čalúnenia kresla a usilovalasom sa sústrediť na dianie na obrazovke. Lenže Bill Cosby do-

káže hádam všetko, len upokojiť nie.Zaspala som, až keď už svitalo. Po dvoch hodinách sa televí-zor automaticky vypol.



153

6

Ani neviem, čo som na druhý deň robila, kým som neodišlaz domu. Radšej na to zabíjanie času nechcem myslieť.

Od rána bolo zamračené. Schladilo sa. Opar rozmazávalčiaru obzoru. Nočný teleonát mi neprestajne vŕtal v hlave.Nerozumela som, čo znamenal. Hlas v slúchadle znel ako ge-nerovaný počítačom, ale to už dnes dokáže každé malé decko.

Radšej som hlbšie neuvažovala, odkiaľ ktosi vie, čím sa živím.Inak by som okamžite prepadla dnes takej módnej paranoji.ajné veci by človek ani zďaleka nemal počúvať od neznámychľudí v teleóne.

Samozrejme, že som na konkurz nakoniec šla. Neodolalasom. Pracovnú ponuku som naposledy dostala pred piatimirokmi. Aj to som si skúšobné jazdy na autách predstavovalaznačne inak.

Premýšľala som, čo si mám vziať so sebou, ale nič mi nena-padlo. Po proesionálnej stránke sa v živote nemám práve čímchváliť. K dokončeniu vysokej školy mi už chýbal iba rok, ale

nedotiahla som ju do konca. Jednoducho som už nevládaladoštudovať ani vysvetliť prečo. Na univerzite som sa toho sícenaučila dosť, ale práve z odboru, ktorý u nás z dôvodu nedo-statku financií medzičasom prakticky prestal existovať.

Nakoniec som si so sebou vzala iba preukaz totožnosti.Zviezla som sa metrom. V poloprázdnom vagóne som sa po-

sadila a v duchu som smolila zopár úvodných viet. Keby sommala auto, mohla by som sa odviezť, ale načo by mi poslúžiloauto v protivnom veľkomeste, kde sa podzemnou dráhou ces-tuje zakaždým rýchlejšie, hoci nebezpečnejšie?!

Rozpršalo sa, kvapky bubnovali na okná vozňa, len čo sa vlak

vynoril z podzemia a vyšiel na estakádu v štvrti Microso. Predočami sa mi mihali ulice MS Offi ce, Winamp, MSN Messenger,MS Exchange. Onedlho sa spustil poriadny lejak.



154

Po pätnástich minútach jazdy sme dorazili k bulváru AppleMacintosh. Sledovala som cesty iBook, AppleWorks, Mac OSa Power Mac. Neviem, ktorý zákon určil pravidlo, že konku-renčné značky musia byť v meste rozmiestnené neďaleko odseba. Ale viem, že pochybné taktiky urbánnych marketingovýchstratégií pretriasa protimonopolný úrad v médiách deň čo deň.Ulicu konkurencie treba zrazu rozkopať alebo do nej umiestniťzákaz vjazdu, hlavný dopravný ťah zasa okamžite preniesť na

tamten bezvýznamný bulvár. vrdo sa lobuje za premiestnenievýznamných zastávok metra. A takto neustále dookola.

Cez zarosené okno som po čase spozorovala, že sme užopustili centrum a vošli do ulíc šmeliny. Kedysi táto záplavabizarných výškových budov drasticky odľahčovala peňaženkyturistov. Hovorili tomu neongotika. Centrické logo, excentrickýštýl. Multiarebné gesto. Éra nového gnosticizmu.

ým kydom síce nerozumiem, ale ovládam ich spamäti. Ne- jaký strelený marketingový stratég si zmyslel, že budovy nestačívidieť alebo v nich žiť – treba im rozumieť! o sa ešte celkomdalo, horšie sa už dalo pochopiť vysokánske nájomné. Centrum

štvrte sa schválne deormovalo a hromadili sa podjazdy, prieni-ky, pasáže a nadchody, čo malo za cieľ dodať všetkým priesto-rom tajomnosť. Pouličné osvetlenie zostávalo v noci nejasné,rozplývavo-zahmlievajúce, magické. V móde vládol úpadok. Zapäťmiestne sumy ste si mohli objednať firmu, ktorá vám znač-kovo rozmlátila výklad.

Pred unavenými očami sa mi mihali skrachované banky.Lacné hotely, kde nepotrebujete ukázať doklady. Aerhour noč-né bary. Kancelárske priestory obsadené kšeármi. Úrady, ktorésú na samom konci burzového zoznamu.

u vládli look-alike značky: Puman, Adida, Rebok, Mike,

Celvin Klain, Gab, Maschino, Cristian Doir, Sonja Rykeil, PoccaRabann, Sanyon, oshibar, NFC, Akay, Samsun, Grudic.Pomaly som sa dostala až na západný okraj mesta.am sa začínala luxusná priemyselná zóna. Momentálne sa

nazýva Yahoo!, ale iba dočasne. Ešte pred mesiacom sa volala



155

Calvin Klein, tridsať dní predtým zasa Gatorade. Jedine IKEA si ju udržala pol roka, ale stálo ju to pokles akcií, výmenu predsta-venstva, ako aj globálnej reklamnej a mediálnej agentúry.

Vytrvalo pršalo.Zo zmáčaných chodníkov, svetlom lámp sarbených do oran-

žova, stúpala para. Vzduch razil vlhkosťou a prachom. Logamiposiata dlažba obkolesovala podstavce lámp ako svetlý kotúč.molili sa chodci. Dala som si na hlavu kapucňu, ale voda hna-

ná vetrom ma šľahala do tváre. Rýchlo som kráčala, aby somcelkom nezmokla, ale nepomohlo.

Chcela som sa rozbehnúť, no príliš by som sa spotila. PredBoulevard Breton som prišla päť minút po štvrtej do nitky pre-moknutá. Zastala som pod neónovou oblohou reklám. Na pro- jekčnej obrazovke nad hlavou sa mi vo veľkom detaile objavilprestretý stôl s večerou, ktorá čakala, pokým ju zjedia usmiateikony zo strednej vrstvy.

u by ste šmelinu nenašli. Budova stála na rohu malého ná-mestia Evian, na severnom okraji štvrte. V bočných uličkách pooboch stranách ulice parkovali neoznačené hliadkovacie autá.

Pred bránou prešľapovali ochrankári, ktorí mali na sebe čiernepončá a klobúky. Lialo ako z krhly.

Pri pohľade na firemné parkovisko som sa cítila ako v Ba-vorsku, akurát tu sa ešte neblížil estival piva. Cez čierne sklá sanedalo vidieť dovnútra. Niektorí šoéri postávali vonku a po-maly ajčili.

Boulevard Breton je dvadsaťjedenposchodový stavebnýkomplex, daň módnym prepisom morológie mesta do podobynového urbanizmu. Nemá štýl, ale zato záplavu ormy. ak toaspoň písali v katalógoch, ktoré mi v kilových baleniach vha-dzovali do poštovej schránky.

Otvorili sa predo mnou priesvitné posuvné dvere. Krivé pásyprudkého dažďa som nechala za sebou a vošla som medzi pur-purový zamat a sklom pokrytý chróm.

Pred recepčným pultom sa rozprestieral svetlomodrý koberec.Katalógová recepčná sa usmievala tak milo, až ma zamrazilo.



156

„Dobrý deň. Volám sa Chibaka. Nina Chibaka. Prišla somna konkurz,“ povedala som a pokračovala: „Ale hneď na úvodchcem vedieť – určite nejde o podomový predaj? Ani o prí-pravky na chudnutie? Už som totiž zopárkrát takto prišlaa viete, ako je to dnes. Nepovedia vám dopredu, aká je to práca,nalákajú ľudí a...“

„Nie, nejde o podomový predaj,“ odvetila bez toho, abypohla brvou, „ani o crashtesty.“

Nepovedala som nič, ale vnútri v bruchu ma naplo. Do vče-rajška som si myslela, že o mojom džobe nik netuší už meterza bezpečnostnou bránou skúšobnej haly, ale teraz to vyzeralo,akoby som mala svoj kše napísaný na čele. Usúdila som, ženajrozumnejšie bude mlčať. Pokúsila som sa usmiať rovnakomilo, ale zrejme som desila oveľa menej.

„Áno, tu vás mám, naozaj ste na zozname uchádzačov. Je tov poriadku. Nech sa páči ďalej a vitajte u nás! Prejdite si tadeto,“ukázala pozdĺž účkovitého barového pultu. „A potom na koncichodby doprava. Kolega sa vás ujme.“

„Ďakujem, ste veľmi milá,“ odvetila som tej beštii. Nemôžem

povedať, že by som sa cítila istejšie. Zamierila som popri barehlbšie do vnútra budovy a obdivovala nádherné interiéry. Prie-svitná sklená kupola prepúšťala do rozľahlej miestnosti svetloa zľahka menila prirodzenú arebnosť predmetov. Akoby navšetkom ležal jemný dúhovitý prach.

Personálne oddelenie strážili pancierové dvere. Práve keďsom prichádzala, odsunuli sa. Naskytol sa mi pohľad do kan-celárie, ktorá veľkosťou pripomínala letiskový hangár. Nemohlasom zadržať obdivné zhíknutie. o nebola pracovňa, ale regu-lárny štadión! Netvrdím, že som zbehlá v osobných pohovo-roch so zamestnávateľmi, ale predsa len som si prijímacie byro

predstavovala trochu inak.Rovno predo mnou stál dlhý úzky stôl, za ktorým sedel radasi dvadsiatich hláv, zjavne hodných milióny. Okolo celej halyviedol tartanový bežecký okruh s ôsmimi dráhami. Naľavo sarozprestieralo najväčšie fitnescentrum, aké som kedy videla. Za



157

ním pokračoval stojaci pelotón stacionárnych bicyklov. Pozdĺžnich sa až k stropu tiahla horolezecká stena. Vpravo sa nachá-dzali neďaleko od seba dva ringy na kick-box. Uprostred haly savynímali bradlá a gymnastické žinenky. V diaľke za kladinou sazačínal bazén s dĺžkou sto metrov. Hladina bola rozbúrená ume-lými vlnami. Na opačnom konci sály stála cvičná centriúga.

Nech to vyzerá akokoľvek neuveriteľne, ani zďaleka mi to ne-vyrazilo dych tak ako dav, ktorý som zbadala za sebou. Skôr než

som stihla prehovoriť, meravé pohľady skúšajúcich ma prinú-tili obzrieť sa. V samostatnej miestnosti veľkosti kina sedeli nabordovo čalúnených sedadlách muži i ženy približne v mojomveku. Vypĺňali ormuláre. Ich počet som odhadovala na štyristo.Okamžite mi došlo, že ide o mojich konkurentov, a rovno somto chcela zabaliť.

„Dobrý deň, slečna Chibaka,“ pozdravil ma jeden z mužov.„China. Môžete mi hovoriť China. Všetci ma tak volajú,“

povedala som automaticky.„V poriadku, China. Vitajte v Boulevarde Breton! Sme radi,

že ste medzi nás prišli. Môžete nám, prosím, na úvod prezradiť

svoju presnú váhu a výšku?“Na okamih som zaváhala. Pôvodne som sa chcela ihneď

opýtať, o akú prácu ide, lebo ak o dílerstvo, tak odchádzam.Netušila som, načo odo mňa chcú miery! Skôr automaticky akozámerne som vyhŕkla: „Ja... meriam 182 centimetrov a vážimšesťdesiatdeväť kíl.“

Zdvorilo sa poďakoval. Pribehla ku mne mladučká hosteska.Priniesla mi papierovú tašku s džogingovou súpravou a s tenis-kami up-scale značky. Pri pohľade na legendárne okrúhle logosa mi zahmlilo pred očami.

Dostala som test a hneď aj trému. Stačilo, aby som zrakom

preletela prvých desať otázok z geometrie, a pochopila som, žesi ma s niekým pomýlili. Netušila som, čo si počnem. Koledo-vala som si o trápnosť.

Bez ďalšieho vysvetľovania ma usadili medzi ostatných uchá-dzačov. Rozhliadla som sa po sústredených tvárach. Mala som



158

dojem, že všetci usilovne vypisujú odpovede na otázky, ktorémi pripadali šialené.

Z dvesto kolónok som vyplnila asi polovicu. Výpočet objemuihlanov a šachové úlohy som preskočila bez toho, aby som si čolen škrtla. Sedem kureniec a dve mačky majú dohromady 22nôh – je to pravda? Ak sa pozeráte do zrkadla a držíte si ľavéucho, vidíte sa, ako držíte svoje pravé ucho – áno alebo nie? Aksi šesť ľudí v skupine vzájomne povie „ahoj“, zaznie toto slovo

36-krát? Číslo 6-4-9-3-0-2 čítame odzadu ako 2-0-3-6-4-9?A podobné nezmysly. Nasledovali matematické slovné úlohy,chemické vzorce a psychologické otázky o zážitkoch z detstvaa partnerských vzťahoch.

Zakrátko mi to riadne liezlo na nervy. Poviem to rovno – testsom odflákla. Aj to, čo by som možno pri troche úsilia zvládla,som vyplnila len bleskovo a mechanicky. Prestalo mi na tomčudnom zamestnaní záležať.

Po polhodine čas na vyriešenie vypršal. Okolosediaci zner-vózneli, no ja som sa rezignovane chystala na odchod. Spraco-vať, vyhodnotiť a vytlačiť všetky výsledky trvalo striebornému

notebooku asi pol minúty. Z laserovej tlačiarne vzápätí vyšieldlhý zoznam mien.

Mladá černoška v korporátnom dámskom kostýme zelenejarby prečítala tristo priezvísk. Mňa, ako som správne predpo-kladala, nie. akže som okamžite vedela, že ešte, žiaľ, stihnemznova zmoknúť.

Nám menej šťastným prikázala zostať sedieť. Ostatní dostaliakési ormuláre, ktoré čítali. Práve som chcela vstať a rozlúčiť sa,keď sa černoška opäť obrátila k nám. Čakala som, že nám ukážedvere, ale ona namiesto toho kývla smerom k šatniam.

„Sto vás postupuje do druhého kola,“ oznámila a ja som

na ňu neveriacky zízala. „Výsledky svojho testu sa dozvietena osobnom pohovore. í, ktorí neuspeli, idú domov, ale eštepredtým musia zložiť sľub mlčanlivosti. eraz budete pokra-čovať skúškou yzickej kondície. Varujem vás, bude to veľmináročný test! a opäť upozorňujem, že účasť je dobrovoľná. Kto



159

sa rozhodne podstúpiť druhú ázu, musí to potvrdiť podpisom.Naša spoločnosť hľadá naozaj špičkových ľudí, a to nás niekedynúti ísť až do extrémov. Je vám to jasné?“

Asi desiatim nebolo, preto vzápätí odišli. Ale mne aby akásižena spoza kancelárskeho stola rozprávala o extrémoch? Aj taksom si chcela aspoň vyskúšať to skvelé oblečenie, keď už homám v ruke!

„Ešte pripomínam, aby ste si naspodok dali plavky. Onedlho

ich budete potrebovať.“ Vtedy som zistila, že v taške sú aj bi-kiny od lukratívneho výrobcu, ktorý platí i našich národnýcholympionikov.

Na prezliekanie mi poskytli miestnosť veľkú ako celý môjbyt. Polopriesvitné modré plavky zo série takzvaných individu-álnych modelov sa mi hodili. Na vrch som si obliekla mikinu,ktorá mi takisto perektne sadla. epláky a goratexové teniskyrovnako.

Prezlečená som sa prezerala v zrkadle. ieto handry nestojaťažké tisíce omylom. Vyzerali dobre a ja v nich takisto.

Kvalitný materiál človeku naozaj dodá niečo navyše! No

pokojná som ani zďaleka nebola. V hlave som bleskovo zvažo-vala, aké zamestnanie to môže byť. O školských vedomostiachto zrejme nebude, pretože môj test určite nestál za reč. Možnozháňajú športovo zdatné hostesky pre rôzne súťaže alebo re-klamy, a nechcú úplne vygumované hlavy. o je jedno z málaodvetví, v ktorom sa dnes v tejto chudobnej krajine točia veľképrachy. Dospela som však k názoru, že keby nám to chceli po-vedať hneď, tak to už vieme. Zrejme to chce čas. Povedala somsi, že tento problém teraz aj tak nevyriešim, a vyšla som von.

Zostala nás zhruba štvrtina z pôvodného počtu. Plánovalasom si pozornejšie prezrieť konkurentov, ale nezvýšil mi čas.

Obkolesili nás tréneri a rozhodcovia so stopkami v rukách.Rozdelili nás do osemčlenných skupín. Pomer mužov a žien bolpribližne rovnaký. Ktosi diaľkovým ovládaním zapol obrovskúobrazovku, ktorá snímala dianie v hale. Rozsvietili sa aj veľkédigitálne časometre.



160

Prvý prehovoril obor so šiltovkou na hlave. V ruke držal piš-toľ. Našťastie štartovaciu.

„eraz si otestujeme vašu yzickú výkonnosť. Zjavne smemu nestáli za to, aby sa predstavil. „Dal som si dosť roboty,kým som sa rozhodol, čím začneme. Nakoniec som vybraldisciplínu, ktorá preverí celkovú kondíciu. Rozcvičte sa! Čakávás triatlon.“

Zmeravela som. 3,8 kilometra vo vode, 180 kilákov na bicykli

a na záver maratón? o hádam nie! Ale chlap mi zrejme čítalmyšlienky.

„Samozrejme, z časových dôvodov pôjde o upravenú verziu.Aj tak sa však presvedčíme, čo je vo vás. Preplávate päťsto metrov,na bicykli prejdete 15 kilometrov a na záver pobežíte osemstov-ku. Rozumeli ste všetci?“ Ani nepočkal na odpoveď a pokračoval:„Ešte upozorňujem, že kto preteky nedokončí, môže si zbaliť vecia odísť. Ešte pred skokom do vody sa mi sem podpíšete.“

Dopekla! Keby som tušila, čo ma čaká, aspoň mesiac by somdennodenne trénovala. akto som si nedávala veľkú šancu. Ne-trúala som si odhadnúť, ako sú na tom ostatní, no rozhodne

okolo mňa nestáli nijaké padavky.Zaradili ma do druhého družstva. Vyasovala som číslo 71.

Na ruku mi kúskom samolepiacej pásky pripli drobný senzorsnímajúci tep a krvný tlak. Okamžite som sa presunula k nára-diu a rozcvičovala som sa.

Predklony, špagáty, kotrmelce. Potom tucet zhybov a klikov,rýchle drepy, krátke šprinty. Dychové cvičenia a koncentrácia.Nech ma už čaká čokoľvek, určite to musí byť lepšie ako vletieťs autom v plnej rýchlosti do stĺpa.

7

Po prvom štarte dovtedy mŕtva hala ožila. V bazéne savyrážalo na etapy. Prví pretekári skočili do rozbúrenej vody.O chvíľu som sa dostala na rad aj ja. Hlavička sa mi vydarila



161

a od štartu som šla do čela. Voda bola síce studenšia, než somčakala, ale aspoň ma to dokonale prebralo. Divoké vlny sa valiliv nárazoch, raz celkom malé, inokedy brutálne. Na prvej otočkesom viedla. Zaberala som naplno ďalej. Snažila som sa držať čonajviac pod vodou, aby som tlmila nárazy vĺn. O to ťažšie sa mivšak dýchalo. Na tretej otočke som už skončila druhá a nado-budla som presvedčenie, že mi veľmi chýba kondičný tréning.

Potom som sa nechtiac napila a vôbec nie málo. Ako na-

schvál sa na mňa práve v tej chvíli zrútila obrovská vlna a jasom pridlho zostala bez dychu. Razom som šla ku dnu. Prudkéspodné prúdy, ktoré hnali rozvírenú vodu, ma strhli dozadu.Chtiac-nechtiac som sa im musela poddať a naplno som zabe-rala smerom nahor, aby som sa dostala nad hladinu. Podarilosa, ale väčšinu súperov som medzičasom pustila pred seba.

V bazéne som nakoniec skončila vo svojej skupine piata.Keď som bez prestávky nasadala na strieborný stacionárny bi-cykel, zúrila som sama na seba. Dostala som nápoj s extraktomz citróna a vlhkú špongiu, ktorú som si vyžmýkala na rozho-rúčenom temene hlavy. Zabrala som do pedálov, no šlo mi to

ťažšie, než som predpokladala. Nechcela som však prehodiť namenší odpor a postupne som sa dostávala do správneho tempa.Nevýhodou bolo, že nás všetkých umiestnili do jedného radu.Celkom som stratila prehľad o súperoch. Pri nasadaní na bicy-kel sa mi však zdalo, že nás už zostalo menej.

Našťastie bol v bicykli nastavený program pre jazdu na ro-vine, takže som nemusela zdolávať nijaké prevýšenia. Kútikomoka som občas zahliadla svojich susedov. Zakrátko som maladojem, že v porovnaní s nimi mám prinajmenšom rovnakú, aknie vyššiu rýchlosť otáčok.

Čoskoro som všetko okrem digitálneho tachometra pred

sebou a pravidelného rytmu šliapania do pedálov prestala vní-mať. Lial sa zo mňa pot. Jazyk sa mi sucho lepil na podnebie.Okolie dráhy sa zmenilo na súvislý pás arebných čiar a neza-ostrených plôch. Možno by som nakoniec dopadla inak, nebyťtoho idiota napravo, ktorý sa jednoducho precenil.



162

Prvý raz som sa preľakla, keď celý očervenel. Zjavne už vôbecnevládal, a namiesto toho, aby v pravý čas odstúpil z pretekov,vztýčil sa zo sedadla, aby sa mu ľahšie šliapalo. Silou-mocouchcel pokračovať. Zúalo dupal do pedálov a dychčal mi rovnopri uchu. Odporne z neho prskal horúci pot. Odrazu ho opustilisily. V tej chvíli mi do cieľa zostávalo 560 metrov. Bezvládnedupol a chcel stočiť riadidlá doľava, ale skrútil akurát sám seba.Určite sa strašne preľakol, pretože zhíkol a z celej sily sa zaprel

do riadidiel. Docielil len to, že spadol, a spolu s ním takmer ajbicykel. A to rovno na predok môjho stroja. Bol to nepríjemnýpád, pretože chodidlá nestihol vytiahnuť z úchytiek. Hnala somsa nie práve malou rýchlosťou a namiesto toho, aby som sanaňho vykašľala, inštinktívne som sa strhla a prestala som za-berať. akmer som zastala. Úplne ma vyviedol z miery. Stratilasom rytmus. Nadávala som mu, ale už ho beztak odnášali preč.

Až o pár drahocenných sekúnd neskôr som si uvedomila,ako ťažko sa znova dostanem do tempa. Zmätene som sa obze-rala. Mala som pocit, že hádam všetci šliapu rýchlejšie než ja.

Rozhodla som sa, že to tak nenechám, a z celej sily som sa

usilovala dohnať stratené sekundy. No zadychčala som sa a eštema aj ostro pichlo v boku. Moja ďalšia jazda dopadla mizerne.Záver znamenal vyslobodenie. Netrúala som si odhadnúť, kamsom prepadla v celkovom poradí. Rozbehla som sa k svojej be-žeckej dráhe a hneď som vyrazila na trať.

Už na začiatku záverečnej osemstovky som sa cítila úplne vy-čerpaná. Ani som riadne nedýchala, iba sipela. Cítila som sa akona úteku. Pri našľapovaní na špičky som v plochých teniskáchvnímala každý pohyb. Podľa reklamy mali tlačiť až po nachode-ní dvetisíc kilometrov.

Po dvojstovke ma v boku opäť pichlo. entoraz neporov-

nateľne silnejšie. Navyše sa to zopakovalo a potom to už ne-prestávalo, ale šírilo sa v kŕči až kamsi k pľúcam. Šla som nakyslíkový dlh. V ústach som mala horkú chuť. Lýtka a stehnámi od námahy znehybneli a už som nevládala ani poriadnedvíhať nohy. Navyše som sa na čomsi pošmykla. Našťastie som



163

sa stihla zachytiť rukami, pretože neviem, či by som po pádedokázala znova vstať.

Za zákrutou znamenajúcou métu štyristo metrov som sidovolila trochu zvoľniť tempo. Naďalej som však našľapovalarytmicky. Na chrbát mi však v okamihu učala skupinka bež-cov, a tak som sa zo všetkých síl prinútila zrýchliť. Skrátila somskoky, aby som dokázala urobiť aspoň jeden nádych zhlboka.Posledné kolo som pokračovala len zo zotrvačnosti. Opustili

ma sily. Do cieľovej rovinky som dobehla na hranici kolapsu. Začiarou som už neovládala svoje telo a zrútila som sa na tartan.

8

Na nejaké veľké oddychovanie mi však nezostal čas. Strečin-gom som sa trochu dala dohromady. Sadla som si do tureckéhosedu, zhlboka som dýchala a naťahovala som si stehenné svaly.Na plecia som si prehodila mikinu. ŕpla som, či sa pre mňapreteky už neskončili.

Nakoniec som v triatlone skončila v celkovom poradí dva-násta. Štvalo ma, že nebyť drobných chýb, mohlo to byť oveľalepšie. Bohvie, koľkých ľudí chcú prijať? Čo ak iba desať? Lebo– to musím otvorene priznať – niečo ma na tomto nezvyčaj-nom, zjavne dobrodružnom džobe začínalo lákať.

„akže, vážení. Prvú časť máte za sebou,“ oznámil hlavnýrozhodca. Nezdalo sa, že by nám chcel dopriať prestávku. „ri-dsať z vás bude pokračovať v ďalších disciplínach. S ostatnýmisa rozlúčime,“ konštatoval sucho a začal čítať zoznam mien.

Okamžite som pochopila, že keď nás už teraz zostalo takmálo, víťazov na konci spočítajú maximálne na prstoch jednej

ruky. Hoci by som si v tej chvíli priala niekoľkodňový relax, ve-dela som, že ma čaká ešte sakramentsky veľa námahy.„Prosím všetkých, aby vstali a presunuli sa k horolezeckej

stene,“ oznámil hlavný rozhodca a nám nezostávalo iné, nežposlúchnuť.



164

V hlave sa mi závratnou rýchlosťou premieľali temné úvahy.S lezením som na tom totiž biedne.

Pri pohľade zblízka vyzerala stena hrozivo. Kľukatili sa ponej arebné prerušované čiary, namaľované podľa stupňovnáročnosti. Postavila som sa priamo k múru a pozrela dohora.Nielenže viedol takmer kolmo, ale viaceré menšie i väčšie vý-stupky presahovali aj kolmicu môjho tela.

Výklad rozhodcu pesimistické výhľady iba potvrdil: „Stena

má rozlohu 150 metrov štvorcových. Jej výška je 19 metrova hlavný previs má 9 metrov. Pôjdete najdlhšou červenou tra-sou, na ktorej sú náročné previsy na bouldrovanie. Štartuje sapo dvojiciach. A ešte vám dlžím dobrú správu – môžete použí-vať laná aj skoby. Ale nemusíte.“

Akýsi muž oznámil, že má od detstva strach z výšok, a pýtalsa, či existuje možnosť, že by túto disciplínu vynechal. Neexis-tovala. Ostalo nás o jedného menej.

„Prosím vás, aká obtiažnosť to je?“ opýtala som sa.„Šesť plus.“o sa ešte dá, keď je maximum desať, napadlo mi. Keďže som

v tomto smere laik, nedalo mi to: „A koľko môže byť najviac?“„Sedem.“o ma uzemnilo. Mojou výhodou oproti ostatným bolo, že

som sa ani trochu nebála. Rozhodla som sa vyraziť hneď v pr-vej dvojici a umožnili mi to. Postavili ma na pravý koniec stenya v okamihu, keď som sa ocitla oboma nohami nad zemou, zaplisa stopky. Vedela som len jediné – musím ísť neustále hore.

Spočiatku sa mi liezlo ľahko. Záchytné body na ruky i nohysom nachádzala rýchlo a ľahko, takže som postupovala bez ťaž-kostí. Pohľad som zafixovala na červenú čiaru a sústredila somsa iba na ňu.

Prvú skobu som upevnila asi vo výške tri a pol metra, kde tozačínalo byť drsnejšie. Všemožne som sa snažila nemyslieť nasúpera, ktorý sa šplhal asi o desať metrov naľavo, ale nedalo sa.Úkosom som videla, že sa dostal nado mňa.



165

Úchytky som nachádzala čoraz ťažšie, až sa mi zdalo, že ich prisvojej výške nemám šancu dosiahnuť. Potom som metódou poku-sov a omylov zistila, že musím dôverovať stabilite nôh a chvíľamisa zapierať iba do nich. Zopár centimetrov vpred mi trvalo dlhšienež predtým meter. Celá som sa snažila pritláčať k múru, lebosom už liezla po úplne kolmom úseku. Ale to ešte neznamenalonič oproti okamihu, keď som sa ocitla pod prvým previsom.

Začala som poriadnym uchytením pozície. Na lane som uro-

bila malé oko. Odspodu som cezeň prevliekla koniec a otočilasom ho okolo hlavného lana. Potom som ho prevliekla späť cezslučku. Obidva konce som pevne uchopila a utiahla dračí uzol.

Previs pretŕčal asi meter a pol nad kolmicu steny. Na se-kundu som sa pozrela pod seba, ale videla som iba rozmazanúplochu. Zakrútila sa mi hlava. Privrela som oči a zhlboka somdýchala. Vedela som, že tým strácam dôležité sekundy, ale inakby som vôbec nemohla pokračovať. Nič takéto som predtýmnerobila. Nemala som potuchy, akú techniku použiť. Skúsilasom ísť vpred naraz rukou i nohou, no zaváhala som. Pohybbol príliš pomalý. Stratila som rovnováhu a len tak-tak, že som

nespadla dolu hlavou. o by ma okamžite vyradilo z boja.Druhého lezca som medzičasom stratila z dohľadu. Povedala

som si: buď túto časť dokážem prešplhať rukami, alebo to mô-žem rovno vzdať, pretože iný spôsob nepoznám. Prehla somprsty, zaťala som päste a znova ich uvoľnila. Premeriavala somsi celú plochu tohto úseku steny a odhadovala, či dočiahnem navšetky potrebné príchytky, ktoré boli v tejto výške oveľa men-šie. Očami som ohmatávala miesta, ktorých sa dotknem. Potomsom sa nadýchla a vyrazila dopredu.

Netuším, ako som sa cez previs dostala. Keď som bola ko-nečne za ním a na okamih som sa dokonca oprela, šialene ma

rozboleli ruky. Prsty sa mi triasli tak, že som nedokázala zovrieťpäsť. Zalomcovala mnou triaška. Nohy stratili pružnosť. Myš-lienky mi vírili v hlave takou rýchlosťou, že som sa nevedelaskoncentrovať.



166

Vtedy som zbadala rivala. Nebol oveľa vyššie ako ja. o mavyburcovalo. Zaprela som sa do nôh. Rozhodla som sa, že dru-hý a posledný previs zdolám rovnako rýchlo.

Pozorovala som tajomné priehlbiny na stene nad sebou. Vý-stupky, zlomy a nepravidelné diery ma tiesnili.

Nasledujúci meter som však zvládla rýchlo. Z čela sa mi doočí lial pot. Zvlhnuté vlasy som si prehodila dozadu. Mala somešte vcelku dosť síl, lenže za okamih som zastala.

Uvedomila som si, že stojím na mieste, z ktorého neviemurobiť ani krok smerom hore ani dole. Stena v tých miestachvyzerala príšerne. V rozpakoch som sa rozhliadala. Vedomieunikajúcich sekúnd ma ničilo.

Rozhodla som sa urobiť niečo neskutočné. Odrazila som saa vymrštila ruky dohora. Myslím, že vtedy sa už vo mne čosizlomilo. Prstami som sa síce ešte na okamih zachytila a dokon-ca som sa úmorne ťahala hore, ale telo, červené od horúčavy,už opustili aj posledné zvyšky síl. Mysľou som ešte mierilak vrcholu, ale okolo mňa už prudko vírilo povetrie. Rozhadzo-vala som rukami a zatínala päste, akoby som dúala, že sa mi

podarí uchopiť zradný vzduch. Lano sa vlnivo trepotalo. Na pársekúnd sa ma zmocnil závrat. Ocitla som sa akoby v ťažkýchdriemotách, prerušovaných zábleskmi vedomia.

Potom som sa niekoľko minút spotená hojdala tesne nad ze-mou. Napoly pri zmysloch som pozorovala umelý úšust vedľaseba. Nevládala som sa ani odopnúť.

9

Ležala som bez pohnutia na zemi a odovzdane pozorovalasnaženie ostatných. V odhodlaní ďalších lezcov bolo čosi zlo-vestné. Zľahostajnela som. Keď sme o hodinu neskôr – zvyš-ných dvadsaťpäť kandidátov – obstúpili centriúgu s prieme-rom osemnásť metrov, nezúčastnene som počúvala pokyny.



167

Vôbec som nepocítila radosť, že napriek predčasnému pádupredsa len postupujem v konkurze ďalej.

Nijako zvlášť ma nevzrušilo, keď rozhodca zapol zariadenie,ktoré vzdialene pripomínalo detskú preliezačku, chránenú predzimou kovovým krytom. Nedbanlivo som sledovala, ako saveľká kruhová železná konštrukcia otáča okolo svojej osi a po-stupne zrýchľuje. Prekvapilo ma akurát, že zostávala aj pri veľmivysokých otáčkach takmer nehlučná.

„Práca, o ktorú sa uchádzate, si vyžaduje okrem iného ajčasté presuny, najmä letecké,“ vysvetľoval rozhodca. „Na ces-tovanie používame lietadlá i helikoptéry, takže potrebujemevedieť, ako váš organizmus reaguje vo vzduchu. A to nehovo-rím o možnosti, že budete musieť pri poplachu nasadnúť donadzvukovej stíhačky. akže si vás vyskúšame aj pri preťažení!Pojem gravitačný stres asi nepoznáte. Buďte radi! Každý z vásstrávi v centriúge sedem minút, čo je zvyčajný čas aj pri pr-vých testoch skúšobných pilotov. A prosím vás, bez urážky, akniekoho z vás napne na vracanie, stačí to oznámiť do vysielačky.Razom vás vypneme a pustíme von. Kto to nestihne, umýva si

po sebe sám. Vezmite si prilby!“„Prepáčte, že sa pýtam, ale zrejme som vám celkom nerozu-

mela,“ ozvala som sa. „Čo vlastne budete hodnotiť? o predsamôže vydržať každý?!“

Prekvapivo ma nezahriakol, ale naopak, uznanlivo poký-val hlavou: „Dobrá otázka a moja chyba. Nepovedal som tonajhlavnejšie. V kokpite budete mať priamo pred očami veľkýdisplej, ktorý vo vysokom rozlíšení simuluje vojenskú akciu.Patríte k počítačovej generácii, určite by ste na to prišli, ale preistotu vám to vysvetlím. Musíte čo najlepšie splniť strategickynenáročnú bojovú úlohu, ktorá vám bude zadaná. Všetky vaše

reakcie sa budú vyhodnocovať a bodovať. Nebojte sa, tentosofistikovaný stroj bude po celý čas kontrolovať váš zdravotnýstav.“

Zdalo sa mi to ľahké. Nevedela som si predstaviť, že byniekto mohol pri tomto teste zlyhať. Zmýlila som sa. Prví dvaja



168

to v polovici vzdali. Keď som videla, ako mlčky vychádzajú sosklonenými hlavami a rukami kŕčovito zopnutými na bruchu,trochu som ich ľutovala. Naozaj len trochu.

Dohromady sa nakoniec vzdali siedmi. Pre mňa to bolahračka. Hneď keď som si sadla do obrovského špongiovéhokresla, cítila som sa ako v aute pripravenom na štart. A tam mauž len tak ľahko niečo nerozhádže! Počas tých siedmich minútsom neustále čakala, kedy to začne byť hrozné, a zrazu bol ko-

niec. V závere ma to síce krútilo hore-dolu úžasnou rýchlosťoua z antastického 3D-enginu sa mi riadne zakrútila hlava, alev porovnaní s búračkami je to nič! Akurát som namiesto volan-tu zvierala joystick a pálila do renderovaných postavičiek, ktorémali biele šaty s veľkým červeným krížom na hrudi.

Pozabíjala som ich všetky. Zdalo sa mi, že som nahrala re-kord. Dokonca musím povedať, že som sa skvele odreagovala.o som ešte netušila, ako veľmi sa mi krátky oddych zíde.

10

Po teste v centriúge nás zvýšilo šestnásť, lebo ďalších dvochvylúčili pre nízke skóre. Zostali sme iba tri ženy. Intuitívne smezamierili k dvom ringom. Každý z nás vedel, že máme pred se-bou už len rozhodujúcu záverečnú bitku.

Všetko sa dialo v rýchlom tempe. Chápala som prečo. aksa najlepšie ukáže, kto má výdrž. Žrebovali sme a rozhodcazostavil herného pavúka. V ideálnom prípade ma ešte čakalištyri zápasy. Nemala som potuchy, koľko výher stačí na úspechv konkurze. Nik totiž ešte stále neprezradil, koľkých vlastnezoberú. Rozhodcovia skutočne neplytvali slovami.

Obstúpili sme štvorcový ring. elo na tele, dvojica pri dvojici.Masívne zoskupenie. Vyzývavé gestá. Súťaž mužskej sily, ktorása pohybovala, aby sa ukázala. Blýskavé oči, bezočivé pohľady,sácanie. Koncentrovaný náboj agresívnej mužskosti, ktorá bynepoznala nijaké ohľady, ak by o nej voľakto zapochyboval.



169

O kick-boxe som vedela len toľko, že ide o ullkontaktovýzápas, v ktorom sa spájajú údery rúk z klasického anglickéhoboxu s kopmi z japonského karate. Vychádza z ázijského bojo-vého umenia, ktoré je staršie ako tisíc rokov. Vznikol počas ne-ustálych bojov Tajčanov so susednými kmeňmi Brahmáncov,Kmérov a Vietnamcov. Využíva päste, lakte, kolená aj nohy. Jehotechniku som nepoznala, ale kick-box, našťastie, nie je o čistoteštýlu a považuje sa za najslobodnejší osobný súboj.

V oboch ringoch sa začínalo naraz. Súťažila som v prvejštvorici. Dlane som si pevne obviazala žltou gázou. Naslinilasom si kĺby prstov. Do úst som si vložila gumové zubadlo a za-ťala sánku.

Oproti mne sa postavil svalnatý chlap o niečo vyšší ako ja.Zvláštne, ale až v tej chvíli mi to všetko prvý raz pripadaloneskutočné. Cítila som sa ako vo filme, v ktorom hrám a ktorýzároveň sledujem.

Včera som sa definitívne rozišla s človekom, ktorý bol roksúčasťou môjho života a pol roka neznesiteľnou otravou. Cho-dievala som do práce, ktorá ma živila, a preto istým spôsobom

uspokojovala – hoci to bola čiernota. A teraz tu stojím, vôbecneviem prečo, a idem sa mlátiť s cudzím človekom!

Niečo sa muselo stať. Voľačo sa zmenilo a nič už zrejme ne-bude tak ako predtým. Premýšľala som, čo sa so mnou vlastnedeje, ale bola som akurát ešte zmätenejšia. Všetko mi pripadalonezmyselné. Z ničoho nič. V mojom živote sa niečo pokazi-lo, prestalo ungovať. Robím hlúposti, zabíjam čas takýmitonezmyslami, namiesto toho, aby som konečne urobila niečoporiadne!

Opierala som sa o biele voľné laná a rozhliadla som sa po ob-rovskej hale. Mala som pocit, že ma všetko presahuje a že som

bezmocná. Nechcela som sa ľutovať, ale uvedomila som si, ževôbec, ani trochu, nerozumiem veciam okolo seba. Pripadalo mito zdrvujúce, zúalé. Na okrajoch štadióna sedeli muži v oble-koch a na monitoroch pozorne sledovali dianie v ringu. Detailmojej tváre sa objavil aj na veľkej projekčnej obrazovke, preto



170

som sa nasilu usmiala. Podarila sa mi však iba odporná grimasa.„Zápas je rozložený do piatich trojminútových kôl s pre-

stávkami, ktoré trvajú minútu,“ ohlásil jeden z trénerov. „Roz-hodcovia vám na konci každého kola spočítajú body. Na záver je, prirodzene, víťazom ten, kto celkovo získa najviac bodov.Samozrejme, iba v prípade, ak obaja zápasníci vydržia v hre aždo konca. Kto spadne a do desiatich sekúnd nevstane, okamžiteprehráva,“ vysvetľoval, hoci každý určite vedel, ako to je.

Potom nám konečne podal ruky. Zaznel hvizd píšťalky. Na-sledoval rituál vai kru, vyháňanie strachu zo srdca. o sa manetýkalo, a tak som sa mlčky presunula do svojho rohu ringu.Pokúšala som sa plne sústrediť myseľ na nasledujúci súboj.Z koncentrácie však nič nebolo. Hlavu som mala všade inde,akurát v ringu nie. Protivník vyzeral nemilosrdne. Vtom prišielštart. Začalo sa odpočítavanie sekúnd.

Súper sa na mňa po údere gongu vyrútil s prekvapivou su-rovosťou. Podnikol priamy kop na moju hlavu a kryl si tvár.Uhla som. Pokračoval bleskurýchlym oblúkovým úderom lak-ťom, opäť na hlavu. Vrhla som sa na stranu, no podarilo sa mu

zasiahnuť ma do spánku. Našťastie nie plnou silou. Nasledovalpriamy zásah rukou do brucha, ktorý ma takmer sklátil.

Stratila som dych. Ring sa mi v mysli otočil o deväťdesiatstupňov doľava. Zachytili ma popruhy, no ihneď ma zasa vrhlispäť. Pred tvárou som si spojenými lakťami urobila kryt. Potre-bovala som sa nadýchnuť. Vtom mi spredu vrazil päsťou rovnodo nosa a skoro ma vyradil z boja. Omráčená som tvrdo do-padla na vlhkú podlahu. Za biele popruhy som sa po siedmichsekundách vytiahla späť do hry.

Opäť sme stáli oproti sebe rozdelení iba rozhodcom. Ne-dokázala som si predstaviť, ako by som takéhoto rivala mohla

zdolať. Uskakovala som pred jeho sústavnými kopmi s pocitom,že toto musí byť dno. Hovorila som si, že je len otázkou času,kedy ma premôže.

Ďalej, hlbšie sa už klesnúť nedá. Musím so sebou niečo uro-biť! Vôbec som však nevedela čo.



171

Chcela som v tej chvíli mať strach. Báť sa. riasť sa hrôzou.Nešlo to!

Hovorila som si, že ak mám ešte niekedy vôbec niečo pod-niknúť, tak najlepšie bude začať práve teraz. Lebo ak sa okamži-te nevzchopím, tento šialenec ma zabije!

Pozbierala som zvyšky vôle, ktoré vo mne zostali. Rozhodlasom sa pre ťah, ktorý by odo mňa asi nik nečakal a ja sama eštepre chvíľou takisto nie. V jednom okamihu som skočila oboma

nohami dozadu a potom bleskovo vyrazila vpred. Natiahla sompravú nohu, vyskočila a švihom v obrate spravila kop kolenomdo hlavy. Dala som do toho hádam všetku silu. vár som si nachvíľu prestala kryť rukami.

Zasiahla som ho do ľavého líca tesne pod oko tak, že som hozrazila na podlahu.

Podarilo sa! Neviem, čo by sa stalo, keby to nevyšlo. Asi byma celkom zmasakroval. Lial sa zo mňa pot. Ruky sa mi odvzrušenia triasli. Dokázala som prvú vec! Urobila som skutoč-ný čin. oto bol môj začiatok.

Po prvom údere sa vo mne adrenalín doslova vzbúril. Ne-

viem, čo to do mňa vošlo. Zaskočený súper vstal, keď rozhodcaodpočítaval siedmu sekundu. Pomaly sa spamätával. Potácal sa,ale už sa znova pripravoval na výpad.

Vo mne za ten krátky čas vzbĺkla energia, prudké napätie,ktoré dychtilo po uvoľnení v nepretržitom slede úkonov. úžilasom po narastajúcej rozkoši z vyčerpania. Nezastavovala somsa.

Muž sa na mňa zúrivo zahnal pravým hákom, ktorý soms námahou, ale predsa vykryla. Otriasla som sa a vzápätí somho oblúkovým kopnutím do hrude opäť zvalila na zem.

o naozaj nečakal. Besnel. Niečo zareval. Už po dvoch se-

kundách sa mu podarilo vstať. ackal sa smerom ku mne. Lenčo rozhodca dovolil pokračovať v hre, opäť som ho zasypalaspŕškou zúrivých úderov.

Páčilo sa mi to. Ponárala som sa do chaosu yzických poci-tov. Prudko som dýchala. Pichalo ma v hrudi. Štipľavý pot mi



172

dráždil pokožku. A potom to prišlo. Odrazu som mala pocit, ževôbec nie som unavená. Akoby som dostala dávku dráždivých,podnecujúcich, elektrizujúcich síl. Cítila som sa nabitá energioua chcela som ju zo seba v okamihu dostať von. Nejako sa začaťmusí a mám možno naozaj poslednú príležitosť!

Zariskovala som. Spojila som prsty rúk a z celej sily som sarozohnala do protivníkovho brucha. Správne som predpokla-dala, že sa stihne brániť, preto som v poslednej chvíli zmenila

smer. Surový úder som mu namierila zospodu do brady.Bol to šialený zásah. Na chvíľku akoby sa všetko zastavilo.

Potom zaznelo tupé prasknutie sánky. Hlava mu prudko po-klesla a oči sa vyvrátili dohora. Súper sa ešte chvíľu držal na no-hách, ale už nie vedome. Podťali sa mu kolená. Knokautovanýsa bezvládne zvalil na zem.

Od tohto okamihu si na ďalší priebeh zápasov spomínam lenmatne. Neuvedomovala som si, kedy rozhodca narátal do desať.Necítila som si ruky.

Ďalšie duely sa mi pred očami zjavujú iba ako abstraktnébody. Z dlhých bojov som si zapamätala len časti. Vyhrávala

som. Pálili ma dlane a naskakovali mi na nich pľuzgiere. Žilyna nohách boly akoby naplnené vriacou krvou. Pre ostrú bolesťv chrbte som sa nemohla vystrieť.

Celé moje telo sa triaslo horúčkovitou túžbou zabiť myšlienky.Opojenie. Orgie z únavy. Nepríčetnosť náhlenia. Rozkoš z násilia.

Spätne som sa vôbec nedokázala rozpamätať, ako vlastnevyzerali moji traja ďalší súperi. Únava ma omámila. Pred očamisa mi mihali výjavy. Možno spomienky, ale aj niečo iné, pretoževäčšine som nerozumela. Modrý prach. Škatuľa od sladkostí.Koniec detstva. Nahý lakeť. Biele svetlo. Panoráma mesta. Polo-prázdny vlak. Zmoknuté vlasy na otografii. Zimomriavky.

Očarovala ma plynulosť zápasov. Mechanicky, prudko a tvr-do som udierala na všetky strany, až pokým ma nezastavili.Museli ma pevne držať traja. S námahou ma dostali na kole-

ná. Na vlhkú podlahu som sa už zložila sama. Ležala som čelomv rozprsknutej krvi. Vlastnej krvi. V ústach som cítila ostré



173

úlomky zubov. Dychčala som. Bolo toho na mňa priveľa. Nikdypredtým som nič podobné nezažila. Všetko sa vo mne prevrá-tilo. Rozplakala som sa.

Roky som neplakala.

11

Zrejme som v ringu omdlela. Od istého okamihu mám okno.Keď som znova otvorila oči, ležala som na posteli v rozľahlej

a pohodlne zariadenej štvorcovej miestnosti. Najprv som uvi-dela logo akejsi firmy v záhlaví postele a skratku registrovanejochrannej známky.

Opatrne som sa obrátila na druhý bok. Cez okno, ktorénemalo kľučku, pripekalo horúce dopoludňajšie slnko. Výhľadmieril do opačnej strany štvrte, na dizajnérsku ulicu Bang &Olusen. Za ňou sa tiahol pás lesa na úpätí zalesnených kopcov.Na rozparcelovaných pozemkoch Kenwood stáli veľkolepé sí-dla mediálnych gatekeeperov. Okolie mesta má nízku prívetivú

panorámu, mierne zvlnenú pahorkatinu, ktorá postupne miznena hranici obzoru.

Izba niesla stopy pompézneho štýlu – stropy vysoké najme-nej tri a pol metra a štukové ozdoby. Kamennú dlážku pokrý-vala kruhová mozaika z benátskych kachličiek.

Oproti mne sedela na otelke zdravotná sestra a pri uchumala strieborný teleón, ktorý bol taký malinký, že som hotakmer nevidela. Bola to tmavovláska nižšej postavy s okuliar-mi v titanovom ráme a s nepoddajnou hrivou. Mala široké čelo,výrazný nos s veľkými nozdrami a podlhovasté oči.

„Dobré ráno,“ hovorila práve. „Nie, samozrejme, že je už deň.

o nepatrilo vám, ale Chine. Práve sa prebudila. Áno, vyzerá totak. Prepáčte, už musím končiť!“Zjavne čakala, kedy vstanem. Neviem prečo, ale z výrazu na

jej tvári som mala dojem, že sa stalo čosi neskutočné. Uspelasom! Vyhrala som konkurz!



174

en pocit ešte zosilnel, keď som zbadala, že mám na sebe ob-lečenú tenkú bielu teplákovú súpravu kultovej značky. Presnetú, ktorú by som si mohla dovoliť kúpiť, iba ak by mala o jedenpásik viac alebo menej. Pri posteli stáli pripravené sivé teniskyod toho istého výrobcu, navyše najnovší model so šialene dra-hým trampolínovým eektom.

Zmohla som sa iba na vetu: „Prosím vás, je to, čo si myslím,pravda?“

„Ak myslíte na to isté, čo ja, tak áno, China. Je to pravda! Asi užtušíte, že by sme vás radi prijali do zamestnania v našej spoloč-nosti. Samozrejme, ak budete chcieť. Vaši traja kolegovia z kon-kurzu, ktorí takisto dostali našu ponuku, predbežne súhlasili.“

„Myslím, že sa k nim pripojím. Vaša správa ma naozaj po-tešila,“ povedala som možno prehnane šťastne, ale radosť somv tej chvíli jednoducho nedokázala skryť.

„Najskôr však iná vec. Mala by som sa vám predstaviť. SomLara Stern, vaša zdravotná sestra a asistentka. Ako sa cítite?Myslím po yzickej stránke...“

Ubezpečila som ju, že sa nemám až tak zle, ako možno vy-

zerám. Predstava, že mám podriadenú, mi pripadala úplne ne-skutočná. akmer som sa rozosmiala. Natiahla som ruku na po-zdrav a hneď mi bolo o dosť horšie. Pri prvom prudšom pohybema rozbolelo celé telo. Cítila som sa ochabnutá a celá stŕpnutá.Pozrela som sa na svoje ruky a množstvo jaziev a opuchlín mavydesilo. V zrkadle sa radšej nechcem ani vidieť!

„Určite premýšľate, čo s vami teraz bude, takže začnem týmnajaktuálnejším,“ povedala Lara a pokračovala: „O chvíľu vásberiem na operačku, kde vás čaká viacero ľahkých, ale nutnýchzákrokov. Nemusíte však mať ani najmenšie obavy. Na chirurgiimáme tých najlepších odborníkov.“

„O tom nepochybujem,“ odvetila som. „Čo-to som už malamožnosť vidieť v telocvični. Isté veci si viem v prípade veľkýchfiriem domyslieť,“ povedala som a chápavo som sa usmiala.

Lara vôbec nezareagovala. Zrejme platí, že všetky sekretárkyna svete sú úplne mimo. O chvíľu ma naložila na posuvné lôž-



175

ko. Do ľavej ruky mi pichla vitamínovú inúziu a opatrne maodviezla do ambulancie. Potom som dostala sedatívum.

Nasledujúci poldeň som prežila v úplnom bezvedomí premenšie zošívacie práce, ktoré prebiehali v hornej polovici môj-ho tela. Keď som sa na druhý deň dopoludnia prebrala z nar-kózy, ocitla som sa uprostred množstva hadičiek, prístrojova aparatúr, ktoré sa tak hojne vyskytujú v seriáloch z lekárske-ho prostredia, až človeku pripadajú celkom neskutočné. Lekári

však vyzerali ozajstne a spokojne. Dokonca sa ani nevyjadrovaliako ich hereckí protagonisti, ktorí sú zvyčajne priveľmi opatrní.vrdili, že o štyri dni budem fit.

Počas rekonvalescencie mi robili skúšky na hladinu endorí-nov aj niekoľko odberov krvi a moču. Do dlaní oboch rúk mikládli sondy Tought Stream na meranie vodivosti pokožky,ktoré využívajú princíp GSR-bioeedback. V kine s jediným se-dadlom mi pustili pätnásťminútový certifikovaný film na testo-vanie agresivity, zložený z polsekundových záberov najrôznej-ších predmetov a osôb. Pripomenulo mi to niektoré videoklipyz MV a rovnako ma to aj nudilo.

Potom ma opäť uložili na lôžko. Najatý psychosomatickýexpert mi dal na uši slúchadlá Synetic Systems Int. a na očiširokú čiernu pásku MindGear s LED diódami. Na spánky mipripol snímače elektroencealograu. Zapol mi program s ná-zvom Nával dynamickej energie, čiže rekvenciu 25 Hz, ktorása používa na zvýšenie výkonnosti pred extrémne záťažovýmisituáciami. Červené svetielka mi pred zrakom rytmicky blikali.V psychowalkmane sa rozozneli binaurálne rytmy. Priznám sa,že vlastne neviem, ako svetelno-zvuková stimulácia pôsobila.Okamžite som zaspala.

Zo starostlivosti ošetrovateľov som sa zakrátko vrátila do

izby, ktorá zjavne patrila iba mne. eda, nešlo iba o izbu, aleskôr o malý byt. Malý v tom zmysle, že v porovnaní s ním bymôj vlastný byt na ulici echnics 1210 bol mikroskopický.

Ešte jeden deň som prežila v polohe ležmo alebo posediačkyopretá o vankúše. Pri pokusoch o chôdzu sa totiž zakaždým



176

ozvali nepoľavujúce bolesti. Mnoho hodín z dňa som prespala.Namiesto ozajstného jedla som chlipkala zeleninové polievkya cez slamku pila ovocné kaše. Keď som bdela, väčšinu časusom sledovala program s celovečernými filmami.

Predplácali mi aj luxusnú káblovku s najnovšími sitkomami.Zistila som však, že seriálom vôbec nerozumiem. Najhlasnejšíprednatočený smiech totiž znel práve v pasážach, ktoré mi pri-padali zo všetkých najsmutnejšie. Aspoň ja nevidím nič humor-

né na tom, že je niekto sprostý, opitý, nezamestnaný a navyšeneverný. A to hovorím o jednej z najpozitívnejších postáv.

Na druhý deň ráno som konečne dokázala vstať z postele.Keď som sa vzpriamila, zistila som, že ma šialene bolí hlava.Rozhodla som sa, že sa dám definitívne dohromady. Vyzlieklasom sa, pretože najskôr som zatúžila po kúpeli.

Kúpeľňa s hnedými kachličkami pripomínala travertíno-vú jaskyňu. Priamo od jacuzzi sa vchádzalo do ínskej saunyobloženej drevom. Naľavo stálo solárium so žltým krytoma strieborné dvere do bytových tureckých kúpeľov. Bosé nohymi chránila pred chladom huňatá biela rohožka.

Zrkadlo veľké ako ja odrážalo môj žalostný obraz. Pri po-zornejšom pohľade som zistila, že tvár mám opuchnutú a lícavpadnuté. Oči, podliate krvou a červené, mi slzili. Driek miochabol. Pokožka nezdravo pobledla. Jedna modrina sa tiahlaod brucha takmer až k ľavému prsníku. Vlasy som mala vy-sušené a neposlušné. Pery mi popukali a zdrsneli. Mala somdojem, že najviac sa na mne vynímajú pekne modelované nohy.Zužovali sa spod dvoch rovných oblín bedier. Pozdávali sa miaj svaly na rukách a na bruchu.

Dopriala som si polhodinu v horúcej vírivej vode a dostalasom sa do stavu akejsi ľahostajnej otupenosti. V kúpeľoch som

si naprogramovala masáž záhlavia i chrbta. Potom som sa našesť minút zavrela do solária. Po blahodarnej kúre som si narozhorúčené telo prehodila hodvábny župan. Bolesť hlavy tro-cha ustúpila.



177

Na tvár som si naniesla jemný peeling z marhuľových ja-dier a nechala som ho štyridsaťpäť sekúnd pôsobiť. elo somsi natrela hydratačným krémom s extraktom zo zeleného čaju.Končekom namočeného uteráka som si pretrela vysušené perya naniesla som si na ne regeneračný rumančekový gél. Vyšlasom z kúpeľne.

Až potom som konečne mala možnosť dôkladnejšie si pre-zrieť svoj byt. Zariadenie obývacej izby isto navrhol interiérový

dekoratér so slabosťou pre ornamenty. Ozdobné stoličky pri-krývali voálové šatky. Staromódne kreslo v rohu bolo potiah-nuté arebným kretónom. Na mahagónovom stole stála vázas chlpatou tmavou púštnou rastlinou. Posteľ s uloženými peri-nami zakrývala béžová látka. Nočný stolík tvorili pochrómova-né stĺpy a tabuľa z dymového skla. Napravo, v malom priľahlomkumbáli, stál servírovací stolík s pijatikou, so strieborným ve-dierkom na ľad, s bruchatými pohármi na whisky a s vysokýmina šampanské. Prezrela som si kaleidoskop alkoholov takýchznačiek, o akých sú tie podrobné články v lesklých magazínochpre šéov. O kúsok ďalej na stole – a isto aj v časopise – ležali

znamenité hrubé cigary s honosnými pásikmi.Obliekla som sa a rozvalená v kresle som premýšľala, čo so

mnou v najbližšom čase bude. Nevedela som si ani len v názna-ku predstaviť, čo ma asi čaká. Zatiaľ sa o mňa starali vzorovo,ale okrem Lary mi nikto nič nepovedal. A rozhovory so sestrič-kou nedosahovali ani úroveň bulváru. Predpokladala som, žema v tejto budove ešte čakajú x-násobne podstatnejšie debaty.

Pokiaľ som si pamätala správne, v tento deň – keby všetkozostalo postarom – som mala ísť zasa do práce. Bolo mi to jedno. Búračky mi ani najmenej nechýbali. Keďže crashtestypredstavovali to naozaj posledné, čo ma ešte spájalo s pred-

chádzajúcim životom, mohla som ho považovať za definitívneskončený. Všetko staré sa skončilo. Mala som z toho celkomradosť. Isto, cítila som trochu neistotu, ale nad tou prevládalaopatrná zvedavosť.



178

Potrebujem zmenu a tušila som, že prišla šanca, hoci somzatiaľ nič podrobnejšie nevedela. Uvedomovala som si, že eštevždy sa môže stať, že z toho vôbec nič nebude. Nadobudla somvšak dojem, že naozaj hocičo bude lepšie než život, ktorý somžila predtým.

Poobede som dostala chuť zájsť von. Lenže Lara iba priniesla jedlo a o nijakej vychádzke sa nezmienila. Sama som sa pýtaťnechcela, aby to hneď od začiatku nevyzeralo tak, že sa mi máli.

ak som si aspoň konečne dopriala porciu riadneho olovrantu.Po jedle som si zdriemla a potom som dve hodiny zľahka

cvičila, hlavne posilňovala ruky, brucho a nohy. Večer som pre-zívala. Zabíjala som čas čítaním tučných ženských magazínov.Na stole ich síce ležalo menej ako časopisov zo sveta podnika-nia, ale zasa som v nich nachádzala cennejšie darčeky. Kubánskecigary a golové loptičky sú mi nanič. Sledovala som aj televízneprogramy o talianskej móde a akýsi diskusný program o nosenísprávnych podprseniek. Musím sa priznať, že ozajstné zabíjaniečasu mi už chýbalo!

12

Ráno konečne nadišiel deň stretnutia so zamestnávateľmi.Od nervozity som sa zobudila veľmi skoro. Unavená. Miest-nosť ešte bola ponorená do tmy. Zapálila som nočnú lampu,sedela som v skromnom svetle podopretá vankúšom a zúalosom sa pozerala do prázdna. Bezsennú noc som potrebova-la zo všetkého najmenej! Po chvíli som zhasla. Dlho som saprehadzovala na posteli a nakoniec sa mi predsa len podariloznova zaspať. Keď som sa ráno prebrala druhý raz, v izbe už

bolo jasné svetlo.Na stoličke ma čakalo elegantné vychádzkové oblečenie odšportového výrobcu, ktorý ma kompletne obliekal. Potešilo ma,že má naša firma (už som si ju tak sama pre seba označovala)práve takého sponzora.



179

Fyzicky som sa cítila výborne. Ustavičná ospanlivosť sa po-minula.

Nemusela som sa náhliť, preto som sa obliekala pomaly, nochveli sa mi ruky. Chodila som po izbe, premýšľala a usporadú-vala som si v hlave všetko, čo by som pri pohovore mala o sebepovedať. Nič som v živote nedokázala ani nedosiahla. Pracujemsíce už dosť dlho, ale legálne ešte ani deň.

Podľa dohody som počkala na Laru a spoločne sme vyšli

z bytu. Priestranná chodba poskytovala možnosť vydať satroma smermi. Na bielych stenách viseli v rovnomerných roz-stupoch rámy s otografiami tvárí: zrejme vzorní zamestnanci,ktorých úspech mal motivovať ostatných. Zamierili sme rovnopo modrom koberci, na ktorom som si všimla nejaký slogana logo copyrightu. Pri chôdzi nás sprevádzali upreté pohľadysivých bezpečnostných kamier.

Vo výške očí som zbadala veľký plagát s piktogramami, ktorézobrazovali pravidlá obliekania v tejto firme. Všetko nasvedčo-valo tomu, že si na seba prvý raz v živote budem musieť daťnočnú moru menom zelený nohavicový kostým a ohyzdnú

bielu blúzku so špicatým golierom. Vydesila ma aj povinnádĺžka vlasov.

Prešli sme už asi dvesto metrov. Radšej som kráčala opatrne,s presne vyrátanými pohybmi, hoci som si pritom pripadala akopostava z pantomímy. Uvedomovala som si, že v tomto strikt-nom prostredí musím pôsobiť celkom nepatrične. V duchu somsi však hovorila, že ak tu naozaj mienim pracovať, niečo budemmusieť obetovať. Pretože o tom, že ide o astronomicky bohatúspoločnosť, som pri pohľade okolo seba nepochybovala.

Dorazili sme do priestrannej miestnosti koloniálneho štýlurozdelenej na menšie časti bielymi múrmi a umelohmotnými

prehriadkami. Lara ma nechala osamote. Hoci vnútri vládolchlad, bola som celá spotená.Privítala ma mladá černošská asistentka s modrou plasto-

vou menovkou na hrudi, na ktorú zlatou arbou vyryli menoa identifikačné číslo. Mala oblečený zelený nohavicový kostým



180

a bielu blúzku s ostrým golierom. Vyjachtala som čosi, čo samalo podobať na pozdrav, ale vyznelo ako nadávka. Dievčinama usadila do koženého posuvného kresla a poprosila, aby somchvíľočku počkala. Ochotne som prikývla, lebo nervozita mazmohla a potrebovala som sa pred pohovorom skoncentrovať.

Srdce mi prudko búchalo. Obávala som sa, aby som teraz,v rozhodujúcej chvíli, niečo nepokazila. Ruky som si položilana kovové operadlá a prstami som z celej sily stískala rohy, aby

som sa upokojila. Pomohlo mi to akurát ešte viac znervóznieť.Sedela som nehybne, ale naokolo vládol ruch. Drnčali teleó-

ny, elektronicky klepotali tlačiarne, s tichým bzukotom odchá-dzali axy. Sekretárky sa rezko zvŕtali. Ak sedeli, rýchlo hovorilido teleónov a štrngotali kávovými lyžičkami. Všetky tie zvukyani trochu nelahodili mojim ušiam.

Dívala som sa pred seba, do obrovského obloka. Znechutenesom si prezerala aj laminátové kvádre, ktoré asi mali predsta-vovať hypermoderné stoly. Na každom z nich stál priesvitnýpočítač. Na korkovej nástenke dominoval nápis, že počas pra-covného času je surovanie po webstránkach zakázané.

Prvý raz som vážne zapochybovala, ako to celé dopadne. Se-badôveru mi dodával iba osviežujúci prúd vzduchu z nehluč-nej klimatizácie. Hľadela som na odchýlené dvere do vedľajšejmiestnosti. Napokon odtiaľ po dlhých minútach zaznelo mojemeno. Vykročila som.

13

Miestnosť, v ktorej som sa ocitla, bola oveľa väčšia ako pred-chádzajúca, ale pracovalo v nej omnoho menej ľudí. Priestor

napriek rozľahlosti a všetkým vymoženostiam elektronikyvyzeral bezarebne, ubíjajúco a stiesnene. Za dlhým stolompodkovovitého tvaru sedeli v odstupoch vedľa seba asi dvanástimuži a štyri ženy. Podobali sa na tých z konkurzu na štadióne.Možno som mala znova do činenia s tými istými, ale to som



181

nedokázala rozpoznať. Ich rozstupy kopírovali stolné lampys liatinovými stojanmi.

Muži nosili jednotné oblečenie: tmavomodré dvojradovéobleky s tenkým pásikom a nápadné tmavomodré košele, kto-rých goliere mali predĺžené cípy. Manžety priveľmi vyčnievaliz rukávov saka, zrejme aby vynikli okrúhle gombíky z tyrkyso-vej perlete. Uzol kravaty bol viazaný anglickým štýlom napoly.Mali aj podobne vkusne zastrihnuté i nagélované vlasy so zre-

teľnými stopami hrebeňa. Bokombrady ledva naznačené, ales dokonale udržiavanou dĺžkou.

Vyzerali ako typickí predstavitelia rás z turistických dovo-lenkových katalógov, akých síce vo vytúženej krajine stretnete,ale zistíte, že sú oveľa škaredší. Plavovlasý Európan zo severu,čiernovlasý Španiel s počernou pleťou, úzatý a chudý Arab,nízky čiernovlasý Japonec, vysoký, robustný a kučeravý čer-noch, šarmantný nízky Juhoameričan s havraními vlasmi.

Na bielych menovkách mali pod priesvitnou óliou priez-viská, také tuctové, že vyzerali skoro ako pravé: Johansson, Ca-labrese, Randers, al-Ámirí, Sato, Suwajlam, de Arnau a ďalší.

„Dobrý deň!“ ozvala som sa.Odzdravili. Jeden z nich hneď rozprával: „Vitajte u nás, sleč-

na Chibaka!“ a podal mi ruku. „Alebo jednoducho China?“spýtal sa. Bez toho, že by odo mňa dostal akúkoľvek odozvu,mi začal tykať.

„V prvom rade mi dovoľ, aby som ti v mene nás všetkýchzablahoželal k úspechu v konkurze. Podobný výsledok dosiahliiba traja ďalší uchádzači. Určite to nebolo ľahké, ale zvládla si toskvele.“ Pokynul mi smerom k širokej štýlovej stoličke z čiernejkože.

rochu obradne som si ju prisunula a usadila som sa. Na-

ďalej sa mi však nedarilo pôsobiť pokojne. Podali mi zalievanúkávu Douwe Egberts, pohár s japonskou nesýtenou minerálkouHuashan, dva drobné čokoládové keksíky Bahlsen a tri bielevrecúška s diétnym cukrom Atkins. Mám rada, keď sa naozajpodstatné veci robia precízne.



182

„Ďakujem vám. Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách.Celé mi to ešte stále pripadá úplne neskutočné!“ odvetila som.Neverila som, že z mojich úst vychádzajú takéto trápnosti!

„Chápem tvoju radosť. Dúam, že ťa nesklamem, keď poviem,že nás hneď teraz čaká veľmi veľa spoločnej práce,“ pokračovalv tykaní aj muž, ktorý mal na menovke napísané Oscar Ran-ders. ak sa tuším volá jeden britský výrobca pneumatík pretiráky.

„Presne na to som tu,“ odpovedala som. Krivý úškrn, ktorýsa mi zjavil na tvári, predstavoval pokus o úsmev. „Ale dúam,že sa nenahneváte, keď vás preruším a na úvod položím jednuotázku ja vám?“

„Vôbec nie. Sem s ňou, China! Už na záznamoch z konkurzusme si všimli, že sa rada pýtaš,“ odvetil a usmial sa.

Zato ja som si ešte nevšimla ani to, ako sa táto firma vlastnevolá, chcela som mu povedať. Spýtala som sa však niečo iné:„Smiem vedieť, na akú pozíciu som bola prijatá? Bývam tu užtretí deň, no zatiaľ mi to nik nepovedal. Asi uznáte, že konkurzbol trochu netradičný, preto by som hneď na začiatku spoloč-

nej...“„Veľmi dobre ti rozumieme,“ prerušil ma ktosi druhý. Pre-

čítala som si, že sa volá Alexander Muster. o meno asi zobralzo vzoru správne vyplnených šekov v banke. „Ale ver nám, žekeby sme mohli, rovno ti to povieme. Ale nedá sa, pretože pres-né pomenovanie pre prácu, ktorú ti ponúkame, ani neexistuje.Zatiaľ...“

ak to mi akt pomohlo! Už som vôbec ničomu nerozumela.Moji zamestnávatelia nevedia, na akú pozíciu ma prijímajú!?

„Celý problém je zložitejší a netýka sa iba džobu, o ktorý sauchádzaš. Preto dovoľ, aby som začal trochu obšírnejšie. Určite

vieš, že najväčšie problémy dnešného sveta priniesla globalizá-cia,“ pokračoval zasa Randers. „Počula si niekedy pojmy akolimity rastu, vek plytvania, hranice demokracie alebo tretiavlna?“



183

„Niečo sa mi marí,“ ale veľmi hmlisto, pomyslela som si.Dúam, že ma z toho nechcú skúšať, lebo si opäť koledujemo strápnenie. „Znie mi to ako blúdenie ekonomiky alebo čínskyvariant. akéto a podobné titulky občas vidím, keď pri surova-ní po programoch narazím na správy,“ odvetila som a váhavosom kývla hlavou.

„Je to približne tak. Základné akty zrejme poznáš. akže tihneď môžem povedať, že ak sa rozhodneš našu ponuku pri-

jať, tvoja práca bude mať globálny charakter. A veríme, že ajvýznam. V prvom rade však potrebujeme vedieť zásadnú vec.Bola by si ochotná pracovať v špeciálnej vojenskej jednotke?“

„Asi áno. Áno,“ vyjachtala som. Pred očami sa mi mihliobrazy z večerných správ: bombové teroristické útoky, únosylietadiel, politické atentáty, vydieranie, demonštrácie radikálov.Vraj sa to v televízii vysiela preto, aby sa v spoločnosti udrža-la pasívna demokracia. Lenže, uvedomila som si, ak to človekzažíva na vlastnej koži, ani náhodou nejde o ilúziu spoluúčasti,ktorá sociálne umŕtvuje. Vtedy ide o život.

„Neprekážalo by ti riešiť extrémne situácie, pri ktorých nie je

vylúčené ani ohrozenie života?“Mala som sto chutí povedať Randersovi, že takú prácu som

už mala. Ale domyslela som si, že to isto vie. „Nie, neprekáža-lo.“

„Dobre, China,“ odvetil Randers. „Veľmi dobre.“Potom mi na striedačku rozprávali o výsledkoch úvodného

vedomostného testu. Samozrejme, vyhýbavo. Konkrétne som sadozvedela iba to, že som nezískala ani tretinu z maximálnehomožného počtu bodov. Vraj mám určité slabiny v abstraktnommyslení. Pokojne mi mohli otvorene povedať, že som v geomet-rii a v slovných úlohách tupá – neurazila by som sa.

Zjavne to pre nich bola proesionálna rutina. Hovorili ideál-nym tempom, na úplnej hranici prietokového množstva znakov,ale práve tak, aby sa u príjemcu neprekročila kapacita vníma-nia. Vyjadrovali sa strojene, ale tón vždy zodpovedal presnému



184

zmyslu viet. Už mi bolo jasné, kto chodí na šialene drahé kurzysprávneho prednášania na firemných prezentáciách. Evidentnevšak na túto pozíciu nechceli prijať hocikoho.

Ešte predtým, ako ma nechali odpovedať, ponúkli mi ma-kadamové oriešky. Odmietla som. Zapísali si to. Presnejšie, dosvojho strieborného notebooku si to zaznačila jedna z asisten-tiek, ktorá by pokojne mohla kráčať po milánskom móle v časehaute couture, no pochybujem, že by zarobila také peniaze ako

tu.Počas nasledujúcej hodiny som sa dozvedela hŕbu detailov

o svojom IQ, laxnom prístupe k problémom a nesvedomitosti.Akoby som to nevedela!

Pokračovalo sa sériou rýchlych otázok a mojich pomalýchodpovedí.

Ktorá televízna reklama ťa naposledy zaujala? Aký parumpráve používaš a podľa čoho si si ho vybrala? Akú čiastkupriemerne mesačne míňaš na nákup potravín, nápojov, oble-čenia a krmiva pre domáce zvieratá? Koľko peňazí obetuješpočas rovnakého obdobia na kozmetiku? Vlastníš auto, ak áno,

akej arby a triedy? Používaš vlasový kondicionér? Máš domapočítač, ak áno, stolový alebo laptop? Kopíruješ si hudobnécédečká? Fajčíš, ak áno, aké cigarety a prečo? Ako zvyčajne trá-viš sobotňajší večer? Zaujímaš sa o dianie v šoubiznise? Ktoréčasopisy pravidelne čítaš? Používaš internet, ak áno, po akýchwebstránkach najradšej suruješ? Kedy si naposledy čítala kni-hu? Sleduješ sezónne zľavy v hypermarketoch a inšpirujú ťa prinákupoch? Farbíš si vlasy?

Potom vytiahli akýsi dotazník a opäť ma nútili promptne od-povedať. Vymenuj tri kritériá, ktoré považuješ za najdôležitejšiepri rozhodovaní o kúpe pečiva a jogurtov! Ktorú banku z tých,

ktorých služby využívaš, považuješ za svoju hlavnú banku?Odporučila by si túto banku svojím rodinným príslušníkoma známym? Vyber len jednu možnosť: A) určite áno, B) skôráno, C) skôr nie, D) určite nie. Ktorú z nasledujúcich značiek



185

bezvaječných cestovín poznáš aspoň z počutia? Nasledoval ne-konečný zoznam. Mechanicky som odpovedala „áno, poznám“,„nie, nepoznám“. Jedna značka ma však upútala. Nevedela som,že aster Jimmie’s Choice je aj značkou bezvaječných cestovín!

Do akej miery je pre teba v tvojom osobnom živote dôležité1) sledovanie burzových správ, 2) každodenné nosenie dáždni-ka, respektíve plášťa do dažďa, 3) priateľstvo a spolupatričnosťs inými, 4) odpovedanie na prijatú SMS? Vyber len jednu mož-

nosť: A) nevyhnutné pre môj život, B) veľmi dôležité pre môjživot, C) skôr dôležité, D) menej dôležité, E) nedôležité, F) bez-významné pre môj život. Nakupuješ vôbec niekedy bylinkovéčaje porciované vo vrecúškach okrúhleho tvaru? A) áno, B) nie.Ak áno, koľko balení kupuješ v priemere za mesiac? A) menejnež 1 balenie, B) 1 balenie, C) 2 – 3 balenia, D) 4 – 6 balení, E)viac ako 6 balení.

Práve, keď som prestala byť nervózna a začala som sa nudiť,Randers mi nečakane položil ďalšiu otázku: „Bola si niekedy nastreet party?“

„A vy nie?“ opáčila som.

„Ja nie,“ odsekol Randers sucho. Vtedy som pochopila, že ne-šlo len o jedno z x kontrolných opýtaní. Prvý raz som si všimla jeho trochu nervózne a prudké spôsoby. V tvári sa mu zračilustavičný chvat.

„Áno, bola som na street party. Veľakrát. Je to predsa normál-ka, dnes celkom bežná vec. Patrím k party generácii, chodímena každú tanečnú akciu. Musíte o tom vedieť, píšu o tom všetkynoviny. Aj v televízii vysielajú samostatný program s reportá-žami z akcií. Je to prosto náš spôsob zábavy. Príde víkend, takideme von. A kam sa dá v tomto meste ísť? Jedine na tanečnéparties! Sú ajn.“

Rozrozprávala som sa, hoci ma o to nik nežiadal. Asi je nao-zaj pravda, že s takým oduševnením ako o parties dokáže mojagenerácia hovoriť iba o drogách a počítačových hrách. Zneiste-la som a nervózne som sa pohrávala s kávovou lyžičkou.



186

„Organizovala si niekedy takéto podujatie?“Okamžite som to chcela poprieť, no zaváhala som. Uvedo-

mila som si, že sa na to určite pýta iba preto, lebo odpoveď uždávno vie.

„Áno,“ priznala som.„Pýtal som sa preto, lebo jednou z činností, ktoré robíme, je

organizovanie práve takýchto podujatí.“„akže vy ste promotéri? Nejaká veľká bookingová agentú-

ra?“ potešila som sa.„V istom zmysle áno. Ale to všetko ti vysvetlíme neskôr.

Zatiaľ ti prezradím len toľko, že ťa v najbližších týždňoch čakáintenzívny doškoľovací kurz. Si yzicky mimoriadne zdatná a,prečo to tajiť, podľa výsledkov aj všestranne športovo talento-vaná. Rovnako úprimne poviem, že tvoje vedomosti sú vzhľa-dom na vek značne plytké. Máš sklon preceňovať svoje znalostii schopnosti, China. Istý potrebný základ sme však v tebe objavili a musíme ho rozvinúť. Predovšetkým je tu tvoj zvláštnypsychický stav a naozaj nezvyčajná odvaha. Lebo ten, kto sabojí, túto prácu vykonávať nemôže. Preto ti na mesiac pridelím

osobného trénera a učiteľa. Ak všetko pôjde podľa plánu a japredpokladám, že áno, potom sa o štyri-päť týždňov naplnopustíš do práce.“

o ma dorazilo. Rozhnevaná som nechtiac hlasno cinkla ly-žičkou o pohár. Náhle sa rozhostilo ticho. Všetci svorne sklopilizraky a ja som mala z ich sklonených čiel vyčítať, čo si o mnevlastne myslia.

Pred sebou som videla čelá, nosy, oči, pery. Vnímala som ichako tovar vo výklade cez plexisklo. Zmocnila sa ma stiesnenosť.Nachádzala som sa tam, a predsa som tam nebola, otupená,a predsa sústredená. Zmätenie ma ochromilo, bolo to ako spá-

nok s otvorenými očami.Aké doškoľovanie? Ja, ktorá som z univerzity zdrhla sa mámvrátiť do lavice? Prečo? Čo sa mám naučiť? A hlavne, čo budempotom robiť?



187

Na všetko som sa chcela opýtať, ale v hrdle som mala guču.Aj môj pohľad musel byť rozpačitý.

„A aký vlastne budem mať plat?“ vyhŕklo zo mňa nakoniec,hoci som si chcela otázku dôkladne premyslieť. Namiesto is-krivej a duchaplnej reči som sa opýtala na peniaze! Mojimzamestnávateľom však predsa musí byť jasné, že aj keby mi dalivýplatu tunajšej sekretárky, bol by to pre mňa hotový majetok.

Otázkou som však zjavne preklenula vzniknuté napätie, pre-

tože oproti mne sa rozozvučal smiech. Znel prirodzene, ale ktoto už dnes vie posúdiť?

„Dobrá otázka,“ odvetil Randers, „odpoviem na ňu ja. Akotvoj učiteľ to mám dokonca napísané na výplatnej páske.“

o, čo povedal, bol zrejme manažérsky humor, pretože jehokolegovia sa opäť zasmiali. Zato ja som sa cítila trápne aj zaňho.Už som však vedela, že keď som prešla týmto všetkým, prijmemaj navrhnuté doškoľovanie. Čo iné mi v tejto chvíli zostáva?Pozornejšie som si prezrela svojho školiteľa.

Bol to síce územčistý mladý muž, ale mal ostré, prenika-vé oči, zduchovnenú tvár a suverénne správanie. Prekypoval

ironickou bezočivosťou človeka, ktorý skoro a ľahko dosiaholkariérny úspech. Očné bielka mu pretínali krvavé žilky. Prav-du povediac, keby si pri svojich príjmoch nevedel zaplatiť istýnepopierateľný šarm, bolo by jeho zotrvanie vo unkcii na po-váženie.

Potom sa Randers rýchlo naklonil ponad stôl ku mne, zašep-kal mi sumu a opäť sa decentne usadil. Zmeravela som. Zízalasom naňho s otvorenými ústami. V horúčkovitom chvate somzvažovala, čo to má znamenať. Neveriacky som stiahla obrvy.o číslo som naposledy počula v jednej reklame na novú švéd-sku limuzínu, s ktorou si vraj zároveň kupujete prestíž doma i v

zahraničí. Nevyzerala zle, ale tá cena sa mi zdala premrštená ajza kamión.Pribrzdi, hovorila som si. Nevedela som, či nesnívam a neza-

motávam sa do nejakého šialeného sebaklamu. Najprv mi na-



188

padlo, že sa mi Randers vysmieva. Od samej netrpezlivosti somvšak nevládala ani odporovať. Asi príliš ostýchavo a rozpačitosom sa spýtala: „o už za prvý rok?“

„Nie,“ odvetil. „Asi sme sa nerozumeli. Mal som na mys-li mesačnú mzdu. Ale sú v tom už aj výdavky na obliekaniea produkciu. Podrobnosti ti vysvetlím neskôr. Samozrejme, platza prvý mesiac máš istý, aj keby sme zmluvu nakoniec nepod-písali. Rekvalifikačný kurz ti hradíme v plnej výške.“

Zakrútila sa mi hlava. oto nemôže byť pravda! Jeho slováma opájali. akýto vývoj som neočakávala ani v najsmelšíchsnoch. Slabo som si uvedomovala, že takýto príjem so sebouurčite prinesie špeciálne pracovné podmienky, ale spontánnaradosť, ktorú som cítila, prebila všetky podobné myšlienky.

„Rozumiem,“ vyjachtala som. Na otázku, či som s platomspokojná, som neodpovedala, iba mechanicky kývla hlavou.Isto mi iskrili zreničky. Ústa sa mi samy rozosmiali.

Moje tiché nadšenie uzemnili proesionálne pohľady, ktorésa na mňa upierali spoza stola. Zároveň mi však potvrdili, ženešlo o súcitnú lož, ale o ozajstnú pracovnú výzvu, ktorú mám

naplniť. Natoľko som sa poznala, aby som vedela, že urobímvšetko preto, aby som nasledujúcich tridsať dní nezlyhala.

„Ešte zopár praktických otázok,“ povedal Randers. „Najbližšímesiac budeš bývať tu. Asi najskôr potrebuješ zájsť domov poveci. Prídeš naspäť zajtra, alebo tu môžeš rovno zostať?“

„Radšej zostanem tu,“ povedala som nástojčivo. úto šancusi už za nijakých okolností nenechám ujsť!

„Si si istá? Určite si nemusíš vziať nič z domu, ani nechcešnikomu nechať odkaz?“ spýtal sa.

„o už vôbec nie!“ odvetila som dôrazne, hoci som sa cíti-la veľmi vyčerpaná. Nohy mi oťaželi, v hlave mi čosi bzučalo

a srdce mi prudko tĺklo.



189

14

Po silných vzrušeniach mávam tvrdý a hlboký spánok. Zo-budila som sa na hlasné pípanie. Otočila som sa za zvukoma zbadala som digitálne číslice, ktoré ukazovali 06:00. V bytepribudol budík, už nastavený. Čo najrýchlejšie som vstala. Pr-výkrát ma na novom pôsobisku čakal pracovný režim. A bolešte tvrdší, než som predpokladala.

O siedmej som už vybiehala na prvé kolo ranného rozbehu.Nebola som vo veľkej telocvični sama, no to neznamenalo, žesom sa v nej necítila celkom maličká a stratená. Bol so mnoutréner, čierny Američan Nigel Lensen, ktorý bol pred desiatimirokmi majstrom sveta v behu na štyristo metrov cez prekážky.

Ani jeho prítomnosť ma už neprekvapovala. akéto veci tuzjavne boli bežné. Mala som z toho všetkého v mysli chaos, alepomaly som si zvykala. Čo zo mňa vlastne chcú urobiť? Nemalasom tušenie. Povedala som si však, že budem trénovať a študo-vať stopercentne, aj keby som tomu mala obetovať všetko. Prekaždý prípad som sa mala na pozore.

Lensen ma od prvého dňa neuveriteľne driloval. Ráno anitak nie, vtedy som zakaždým absolvovala skôr dlhšiu rozcvičkupred náročnou výučbou. Poobede a večer som však zažívalapeklo.

rénera zrejme platili zlatom, pretože sa najprv správal zby-točne servilne, čo ma roztrpčovalo. Keď bol so mnou nespokoj-ný, skrýval to za hlúpe čistenie okuliarov a dýchanie na displejhodiniek. Kritizoval váhavo. ak som naňho po pol hodinenakričala, že nad sebou potrebujem silnú ruku, inak okamžitezleniviem.

o zapôsobilo. Hneď na mňa zareval, že som drevená a úpl-

ne neschopná. Konečne vyhlásil niečo, čo si naozaj myslí!A o chvíľu toho povedal oveľa viac, než som si pôvodne želalapočuť.



190

Vytiahol stopky a až do konca premiérového tréningu mirobil výkonnostné testy. Plávala som, šprintovala, posilňovala,lozila a boxovala, až zo mňa cícerkom tieklo.

Výsledky mi Lensen čítal, keď som už osprchovaná ležala naležadle. V oranžovom prísvite svetelných tienidiel som podstu-povala thajskú regeneračnú masáž. Čísla z výsledkových listínsom nedokázala posúdiť, no jemu pripadali hrozivé.

Potom som šla na vodoliečbovú terapiu. Ako kulisa bublania

horúcej vody vo vírivej vani znel opäť Lensenov hlas. Hovoril,že limity, ktoré mám po mesiaci podľa vedenia spoločnosti spl-niť, sú podľa neho nereálne. Na rozdiel od jeho slov pôsobil per-ličkový kúpeľ blahodarne. Ponárala som sa do tekutej páľavy.Dno bolo vystlaté rôznoarebnou mozaikou so vzormi mušlí.

Keď som stála pod sušičom na vlasy, zozadu na mňa sálalivlny tepla. Spredu mi Lensen opakoval, aby som na sebe maka-la. Inak bude zle!

15

Vyučoval ma Randers. Opäť mi tykal a ja som mu vykala – aždo úplného konca. Jeho úloha učiteľa spočívala v tom, že predomňa položil stoh kníh a sadol si o dve lavice ďalej oproti mne.Ukázal mi, ktorou publikáciou mám začať. Prikázal, aby somvšetky učebnice prečítala počas nasledujúcich siedmich dnía pochopila ich natoľko, aby som dokázala zodpovedať akúkoľ-vek otázku týkajúcu sa obsahu.

Boli to hardcovery, skriptá a každé malo najmenej dvestostrán. Márne som sa usilovala pôsobiť bezstarostne. Nemožné,hovorila som si. o sa jednoducho nedá stihnúť! V živote som

toho síce prečítala vcelku dosť, ale ani zďaleka nie takým tem-pom.Zreteľne som cítila, ako mi búši v hlave. Hrdlo mi zovrelo

sucho, akoby mi v ústach tlel pridusený oheň. Pozorovala somRandersa a nevydala som zo seba ani hláska.



191

Odvrátila som zrak a očami som premeriavala neveľkúmiestnosť s vysokým stropom. Zjasňovalo ju súvislé a rozptý-lené svetlo z početných lámp. Do trámov v strope bola vsadenáklimatizácia. Prednú stenu tvorila projekčná obrazovka. Stolya stoličky boli obtiahnuté jasnočerveným vinylom. V pozdĺž-nych poličkách naľavo i napravo ležali hrubizné knihy. Podľaprebalov som rozpoznala niektoré značkové slovníky a encyk-lopédie.

Už som vedela, že v učebni strávim veľa času a určite tam ne-budem chodievať rada. Netrúfla som si však protestovať. KeďRanders dohovoril, mlčky som prikývla na súhlas. Zhurta somsa pustila do štúdia, hoci som vôbec nevedela, čoho vlastne.

16

Prvá kniha mi osvetlila aspoň to, o aký odbor zhruba pôjde.Priznám sa rovno, že autorov pohľad na činnosť organizáciíako Svetová banka alebo Medzinárodný menový ond mi bol

ukradnutý. o, že bol zákulisný a odhaľoval veci, ktoré sa nedo-stanú do televíznych správ, ma zrejme malo dojať. Srdce mi síceišlo puknúť, ale akurát tak od nudy.

Za naklonenou obdĺžnikovou pracovnou doskou som sav prvej kapitole dozvedela, že lídrom bruselských lobistov jeEurópsky okrúhly stôl priemyselníkov, v skratke ER. Založiliho v roku 1983 a tvorí ho 45 majiteľov najväčších nadnárod-ných korporácií v Európe. Medzi zastúpenými spoločnosťamisú Nestlé, Philips, Siemens, otal, Danone, Nokia, Renault, Sony,Volvo a ďalší giganti. Akoby som čítala názvy ulíc v centremesta!

ER lobbuje v inštitúciách v Bruseli a presadzuje obrovskéinvestičné zámery, ktoré otvárajú cestu podnikaniu vo všetkýchkrajinách sveta. Spolu s Medzinárodným menovým ondoma Svetovou bankou tvrdo určujú pravidlá pri poskytovaní pôži-čiek rozvojovým krajinám.



192

akéto a podobné vety som sa biľovala ustavične. ri dni mitrvalo, kým som sa naučila, akými drastickými podmienkamisa pôžičky chudobným štátom podmieňujú. Práve úvermi saposilňuje pozícia nadnárodného kapitálu, ale zhoršuje sa po-stavenie väčšiny obyvateľov chudobnej strednej a východnejEurópy i tretieho sveta. Sociálne a ekologické zákony investo-rom prekážajú. Preto sa škrtá vo verejných výdavkoch, čo má zanásledok nedostupnosť zdravotníctva i vzdelania, prudké zvy-

šovanie cien základných potrieb, prepúšťanie, nezamestnanosťa obmedzovanie ľudských práv.

Nečítala som ľahké, oddychové texty. Spočiatku ma vyslo-vene otravovali, no čoskoro som si zvykla. Postupne som užinormácie ani nespracúvala, ale doslova hltala. Vtedy som užchápala aj to, že medzi zdevastované krajiny – hoci sa to naprvý pohľad možno nezdá – patrí aj moja.

Dovtedy som vôbec netušila, že iba sedemnásť konglome-rátov pokrýva polovicu svetového obratu z audiovizuálnychmédií. V hudobnom priemysle dokonca šesťdesiat percent trhuvlastní len päť spoločností. Rozdielne názvy značiek predstavu-

jú len širované mená jedného a toho istého podniku, ktorý márôznych správcov. Osemdesiat percent svetového obchodu kon-troluje skupina asi 40 tisíc ľudí, ktorí sa nazývajú aj Súkromnéministerstvo hospodárstva. Premýšľala som, koľko percent z tejštyridsiatky asi tvorí táto firma?

Už pri tretej knihe som si všimla, že viac-menej všetky témysa točia okolo jednej hlavnej: globalizácia. Uvedomila som si,že práve týmto slovom sa vyjadruje nový a všeobecný pocit, žesa verejné veci ľuďom vymykli z rúk. V mojom prípade to eštedonedávna platilo stopercentne. A ani teraz som k tomu nema-la ďaleko. Pretože čo by som asi odpovedala, keby sa ma niekto

spýtal: prečo vo firme, s ktorou nemám ani podpísanú zmluvu,už niekoľko dní bývam, celé dni čítam knihy a trénujem samana štadióne, ktorý by mohol hostiť olympijské hry?

Paradoxne, isté odpovede na svoju situáciu som nachádzalapráve v knižkách, ktoré som čítala. Dozvedela som sa, že v naj-



193

hlbšom význame slova globalizácia sa odráža práve neurčitosťa neusporiadanosť sveta, ktorý sa ženie dopredu už len vlast-nou zotrvačnosťou. Chýba centrum, ovládací panel, riadiaciúrad. Na prvý pohľad zložité slovo znamená vlastne to, čo samaveľmi dobre poznám – nový svetový neporiadok.

ermín globalizácia sa vzťahuje na globálne účinky, neza-mýšľané a nepredvídané, nie na naše iniciatívy a predsavzatia.Jednoducho, globalizácia nepredstavuje to, čo chceme, odmie-

tame alebo v čo dúame, ale to, čo sa nám všetkým deje, čo sanás všetkých týka, bez ohľadu na to, či si to želáme, alebo nie.

V kapitalizme existuje len jedna univerzálna vec – trh. Štátysa zmenili na burzy a investičné spoločnosti. Najidiotskejšietelevízne programy majú taký úspech preto, lebo primeranevyjadrujú situáciu v našich firmách.

V tej chvíli bolo už poučiek a cudzích slov priveľa. Prestávalasom rozlišovať, čo je naozaj dôležité. Uvedomovala som si, žečítam asi dosť podstatné záležitosti, ale nemala som dosť času naštúdium podrobností. lačil ma termín. Musela som sa ponáhľať.

17

Z hľadiska zážitkov tvorilo prvých sedem dní štúdia asi naj-nudnejší týždeň v mojom živote. Pokiaľ však ide o vzdelávanie,toľko vecí naraz som sa za taký krátky čas nikdy predtým ne-dozvedela.

Aj po yzickej stránke som sa rýchlo dala dohromady. Jazvya modriny sa zahojili. Bolesť v kostiach ustúpila. Boky mi spev-neli. Šťúple plecia sa vyplnili a zosilneli. Vpadnuté a akoby lačnélíca sa rozšírili. Aj porcelánová a priesvitná pokožka konečne

dostala živší odtieň. A základná rada z článkov v kozmetickýchrubrikách mienkotvorných ženských magazínov predsa znie:záblesk zdravia ihneď rozjasní tvár.

Asi naozaj platí, že človeku nič nezvyšuje sebavedomie tak,ako keď sa znenazdania ocitne pred úlohou, ktorú musí zvlád-



194

nuť z vlastnej iniciatívy a vôle. Najprv sa hrozí najmä toho, čo je nezmerateľné, neuchopiteľné, zato všetko ohraničené, všetkourčité ho vyzýva na skúšku a stáva sa mierou jeho sily.

Vedomie, že ma čakajú ešte tri týždne výučby, mi paradoxnedodávalo istotu. Musím to zvládnuť!, hovorila som si. Dostalasom ďalšiu hŕbu kníh.

Veľmi mi pomáhalo pravidelné cvičenie, ktoré som absolvo-vala trikrát denne. réningový program sa stával náročnejším.

Intenzívne som trénovala kung-u a oveľa dôslednejšie aj posil-ňovala. Hodinu denne som trávila v bazéne a večer ma zakaž-dým čakali štyri kilometre na bežeckej trati. Zlepšovala som satakisto v šprintoch i v plávaní.

V prestávkach som jedla veľa ovocia a denne som vypila litera pol stopercentných džúsov a nesýtených minerálnych vôd.Prázdne poháre a podnosy po mne upratovala Lara.

V štúdiu som neustále napredovala.Doobeda som sa zväčša držala dobre. Ale po obedňajšej

prestávke a tréningu bol nástup naspäť do učebne drsný. Pís-mená mi pred očami skákali a tancovali. Nedokázala som sa

sústrediť.Najhoršie mi bolo, keď som občas v študovni osamela. Pripa-

dala som si ako na rozľahlom, hmlou obostretom, nepriechod-nom a neskrotnom území nikoho, ktoré sa rozpína kdesi ďalekoza dosahom mojich možností.

Usilovala som sa nepopliesť v pojmoch a v množstve cu-dzích slov. Obrovskú hŕbu novej látky som sa v pamäti snažilaroztriediť. Pokúšala som sa postupovať systematicky a učivunaozaj rozumieť. Zatiaľ som mala dojem, že materiál prevažnechápem, hoci som ešte prednedávnom o väčšine týchto vecínemala ani šajn.

Už som vedela, prečo má zahraničný kapitál, ktorý prichádzado chudobných krajín, zväčša špekulatívny pôvod. Ide totižo firmy, ktoré akurát využívajú chýbajúce sociálne a ekologickézákony. Ovládnu trhy a likvidujú celé priemyselné odvetvia.



195

Politika vynucovaná Svetovou bankou vraj k sľubovanémuekonomickému rastu nevedie. Naopak, väčšinou po nej zostáva- jú dlhy. Ak jednotlivé krajiny nechcú, aby podlžnosti ďalej rástli,musia platiť značné čiastky za úroky. Nedokázala som to posúdiť,ale podobné vyhlásenia sa mi zdali trochu pritiahnuté za vlasy.

Vôbec som nechápala, čo mám so všetkými takýmito správa-mi spoločné?! Hádam sa len nemám stať poradkyňou pre utaje-né inormácie o globalizácii? Navyše, ako môžu byť tieto akty

utajené, keď o nich autori napísali desiatky kníh? Ako samizda-ty tieto učebnice vytlačené na kriedovom papieri a s arebnýmiobrazovými prílohami nevyzerali ani náhodou.

Na čej strane stojím ja – kritikov, alebo kritizovaných? Niečomi tu nehralo. A to som ešte netušila, že ma čaká sedem drsnýchkapitol venovaných oblasti, o ktorej som nevedela vôbec nič.

Čoskoro som však pochopila, že poľnohospodárstvo sa jed-noducho nedalo vynechať. Najužšie totiž súvisí so životnýmprostredím, kde sa páchajú najväčšie škody. Namiesto miestnejsebestačnosti uprednostňujú nadnárodné korporácie dovoz úz-keho počtu predražených zahraničných produktov. V dôsledku

toho vzniká monopolná nadvláda superznačiek. Nastáva nedo-statok lacných a dostupných potravín a v niektorých štátochdokonca hladomor. Milióny ľudí sa preto ustavične sťahujú.

Príliš rýchlym tempom sa rozširuje skupina takzvaných pod-zamestnaných, ľudí, ktorí z rôznych dôvodov pracujú podstatnemenej, než by si priali. Navyše dostávajú také nízke platy, ktoréim nevystačia ani na uspokojenie základných potrieb. akžeopäť niečo, čo sa týkalo aj mňa!

Ilúziou sa ukázala aj moja predstava, že nadnárodné spo-ločnosti pomáhajú znižovať nezamestnanosť. Ony nevytvárajúnové pracovné príležitosti, skôr ich šikovne rozmiestňujú po

celom svete, aby mohli znížiť platy a náklady na zdravotné po-istenie a na ochranu životného prostredia.Dosť ma zarazili kauzy, ku ktorým došlo výhradne vinou

transnacionálnych spoločností: rozšírenie a prehĺbenie ran-



196

cúzskeho prístavu Le Havre a následné poškodenie národnéhoprírodného parku pri ústí rieky Seiny. Výstavba umelých nádržína chov rýb uprostred chránenej rezervácie Valdi di Comac-chio v aliansku. Financovanie bane firmy Bolinden na juhuŠpanielska, kde sa pretrhla nádrž s toxickými látkami, čo spô-sobilo katastrou v prírodnom parku Doana.

Watergate na entú! A pritom som sa dostala iba na začiatokdesaťstranového zoznamu.

18

Do veci mi nevniesol jasno ani Randers, ktorý na ôsmydeň znova prehovoril. Našťastie, nie trápnymi manažérskymižartíkmi, ale k veci. Konečne sa na mňa nepozeral nervózneskúmavým, kontrolujúcim pohľadom, ktorý na mňa inak spodprivretých viečok upieral vždy, keď som sedela nad knihami.

„China, určite ťa zaujíma, prečo sa učíš práve toto, a nie voľa-čo celkom iné.“ Začal skutočne objavne.

„Máte absolútnu pravdu, pán Randers,“ odvetila som.„Zatiaľ ti prezradím len toľko, že spomínaných tridsať dní

predstavuje iba tvoj prvý deadline. Záverečný termín prídeo desať mesiacov. K tomuto dátumu smeruje všetko tvoje snaže-nie vo firme. Preto ťa naň upozorňujem dostatočne vopred. Akzlyháš, nedostaneš ani len šancu ukázať svoj ozajstný talent.“

„Čo sa o tých desať mesiacov stane?“ spýtala som sa, lebo jeho náznakom som nerozumela.

„Do mesta príde tridsaťtisíc svetových bankárov, ekonómova finančníkov. Zídu sa na zasadanie Skupiny Svetovej bankya Rady guvernérov Medzinárodného menového ondu. Čo sú

to za organizácie, ti už – dúam – v tejto áze nemusím vysvet-ľovať. Je to najprestížnejšia akcia ekonomickej elity a prvá svoj-ho druhu v tejto časti sveta.“

„Ak môžem hádať – hlavnou témou bude globalizácia?“opýtala som sa.



197

„Presne tak, China. Delegáti plánujú prerokovať plán úplnejliberalizácie svetovej ekonomiky. úto problematiku si ešte ne-študovala, ale zrejme ti je jasné, že ide o spôsob, ktorý považujúza prostriedok na vyriešenie problémov kdekoľvek na svete.“

Zachraňovanie celého ľudstva? Nemohla som uveriť vlast-ným ušiam. o si už dnes netrúnu hovoriť ani v céčkovýchakčných filmoch a v počítačových hrách.

„A prosím vás, čo na tej akcii budem robiť ja? Hostesku?

Čašníčku?“„Žarty teraz nechajme bokom, China. Je to pre nás omnoho

vážnejšia vec, než si myslíš. y to celé budeš organizovať. Pres-nejšie, budeš organizovať všetko, čo sa bude diať pred budovoua po celom meste.“

„Myslíte sprievodné podujatia?“„Aj tak sa to dá nazvať,“ odvetil. „O všetkom budeš inormo-

vaná v pravý čas.“Neviem, prečo si väčšina ľudí pracujúcich v reklame a mar-

ketingu myslí, že robia niečo dôležitejšie ako ostatní. Prečonemôžu rozprávať menej strojene? Uvedomila som si totiž,

že som sa opäť nedozvedela takmer nič. Nepríjemný pocit mineklamne našepkával, že za týmto rozpačitým okolkovaním saskrýva určitý úmysel.

19

Dni a noci nasledujúcich troch týždňov som strávila mo-notónne. Prvotné očarenie sa rýchlo rozplynulo. Dostala somsíce na požiadanie do bytu najnovšiu hernú konzolu aj ďalšieprodukty, ale nestačilo mi to.

Čím väčšmi sa približoval termín skúšky, tým podráždenej-šie a stiesnenejšie som sa cítila. Nedokázala by som vysvetliť, nazáklade čoho, ale začínala som mať dojem, že moje postavenievo firme sa mení a že pomaly už chápem, čo sa okolo mňavlastne deje.



198

Chcela som v sebe to abstraktné tušenie otupiť. Jasne som vní-mala povážlivú a nebezpečnú situáciu, ktorej som kráčala v ústre-ty. Nevedela som si predstaviť, ako by som ju mohla zmeniť.

Zdalo sa mi, že práve toto predstavuje základ celého problé-mu. Akokoľvek môžeme byť nespokojní so stavom, ktorý dnesna svete vládne, veľmi dobre vieme, že sa nezmení. Neexistujealternatíva ani možnosť rozhodnutia, v ničom – už iba pri na-kupovaní, keď si v hypermarkete vyberáme, ktorý z konkurenč-ných produktov si kúpime.

Uvedomila som si však, že presne takýto stav mi vyhovuje.Zatiaľ na mňa z celého štúdia najviac zapôsobil výrok, že

dnes už v spoločnosti úplne chýbajú estetické kritériá, preto je hodnotu diel možné a užitočné merať výhradne podľa zis-ku, ktorý prinesú. Rozhodla som sa, že moja práca bude patriťk najhodnotnejším.

Len čo som si to uvedomila, podpísala som pracovnú zmlu-vu. Bez vyžiadania akýchkoľvek úprav. Kontrakt mal 121 strán,ktoré by som aj tak jednoducho nestihla prečítať. Výrazný po-diel na mojej právnickej ľahostajnosti mal aj počet núl na prvejstrane zmluvy aj na výplatnej páske.

Zaumienila som si vypnúť mozog. Prinútim sa uveriť v po-slanie, ktoré v čudnej firme mám. Makala som na sebe v maxi-málnom tempe.

V istom zmysle som sa cítila naozaj odhodlaná na všetko.V niektorých chvíľach sa mi návrat do predchádzajúceho stavuzdal strašnejší ako všetky hrôzy, ktoré som si vedela predstaviť.Kam by som sa aj mohla vrátiť? Za kým alebo za čím? Kto byma potreboval? Kto by ma zháňal? A to hovorím napriek tomu,že pátos neznášam.

20

Záverečné skúšky mi pripadali mimoriadne ťažké, ale už mito neprekážalo. Do učebne, z ktorej som ešte včera odchádzalazúalá, som v deň testov zamierila priam netrpezlivo. Odrazu



199

som v nohách pocítila istotu. Nesadla som si rezignovane sosklonenou hlavou a zovretými perami, nepremeriavala somstôl prázdnym pohľadom. Ovládol ma pokoj. Verila som si. Užsom vedela, čo chcem, a túžila som zvládnuť dôležitý krok, kto-rý mi to mal umožniť.

Vedomostný test som napokon zvládla bravúrne. Dalo mito riadne zabrať. Samotná teória trvala neuveriteľných desaťhodín. Pýtali sa ma hádam na každú knihu, na každého autora,na každú tému.

A ja som to zo seba sypala. Vek plytvania. Kapitalizmus akouniverzálny svetový systém. Nová satelizácia. Storočie drakov.Homogenizácia sveta. Špirála mlčania. Zlyhanie koncepcierozvoja. Interakcia medzi globálnym a lokálnym. otálna in-štitúcia. Neviditeľné hospodárstvo. Civilizácia po dymiacichkomínoch. Paradox kolonizácie. Postmoderný rasizmus. Prváa druhá globálna revolúcia. Populačný otras. Super-symbolickáekonomika.

Na všetky otázky si už ani presne nespomínam. Zaručenevšak nezabudnem na to, že som dostala takmer plný početbodov.

Aj Randers pôsobil spokojne. Na záver toho už mal tieževidentne dosť. Nepokojne sa hniezdil, napätý a podráždený.Nervózne sa pohrával s asciklami na stole. Vzdal sa aj svojhoprísne nacvičeného postoja. Široké plecia mu poklesli. Dokoncasi rozopol golier. Kravata s uzlom sa mu posunula aspoň o päťcentimetrov. Gratuloval mi a po ňom aj ostatní ľudia z vedeniafirmy.

No mala som za sebou iba prvú časť. Na druhý deň ma čakalivýkonnostné preteky v športovej hale.

réner Nigel Lensen vyzeral nervóznejší než ja. Chýbala mumotivácia. Mňa hnalo vpred vzrušujúce opojenie z rýchlosti.Občas som si síce pripadala smiešna, sama pred očami toľkýchrozhodcov. Chvíľami sa mi zasa zdalo, že krúžim na jednommieste v čudnom antastickom tanci. Meravé tváre šéov mipripadali ako nejasné preludy, ktoré žijú svojím záhadnýmživotom.



200

Bežala som, plávala, bicyklovala, skákala, bojovala. Hlava-ne-hlava som šla neustále dopredu. Zadúšala ma spara a nevysvet-liteľné opojenie. Každý pohyb nôh a rúk bol útokom. vár sa minaplnila napätým vytržením. Strnulé oči sa mi leskli. Prekvapilama vlastná energia, jej príval. Vzpierala som sa únave. Bez roz-myslu som plnila limit jednej disciplíny za druhou.

Ťažko opísať, čo som cítila, keď som večer podpisovala dekréto korporátnom občianstve. Bolo to ako vlna, ktorá mi na tvári

vyvolala tichý úsmev. Konečne som vedela, kam patrím.Opulentný firemný raut som prezívala. Uvoľnila som sa, až

keď som sa hlboko v noci prepadla do snov, v ktorých nevystu-povali ľudia.

21

Na druhý deň ma už o ôsmej ráno obklopovali ostré arbya prenikavé zvuky. Desať metrov nad mojou hlavou svetielko-vali obrovské čierne registračné tabule s bankovými kurzami

a burzovými krivkami. Prebleskovali na nich oranžové, červe-né, zelené a žlté odtiene. Pri pohľade dohora to vyzeralo, akobysa internet zrazu zviditeľnil a čiary arieb zobrazovali miliónypoprepájaných liniek.

Na displeji bežali aktuálne správy tlačových agentúr a onlinevýsledky predaja produktov firmy. Na inormačnej križovatkeBoulevardu Breton sa zbiehali nitky obrovského množstva bez-odkladných obchodných záujmov.

„Musí to byť najväčšia party v dejinách európskej tanečnejscény, China,“ hovoril Randers pri stole v centrále našej spoloč-nosti a odpil si zo stopercentného paradajkového džúsu Simply.

Obliekol si hnedý oblek Holland & Holland. Podšívku malz alpaky, juhoamerickej lamy. Jemne kockovaná košeľa RalphLauren a kravata Canali boli o niečo svetlejšie, ale jednotlivéčasti spolu skvele ladili.



201

„Ale aj najkrvavejšia. Obaja vieme, že dnešný trh s hudobný-mi akciami je presýtený,“ vysvetľoval, „no my nielenže musímena hlavné podujatie prilákať rekordný počet návštevníkov, ale ajpripraviť masovú kontraakciu pre celkom inú cieľovú skupinu.“

Rozhodla som sa obliecť si zelený nohavicový kostým. Golierna blúzke sa mi zdal príliš špicatý, ale neprekážalo mi to. Poprvý raz som urobila niečo, čo sa mi ešte nedávno hnusilo. Skú-mala som svoje myšlienky a prekvapovalo ma, ako to šlo ľahko.

Vedela som však, prečo som sa na to odhodlala.Po mojom boku utiahnuto sedela Lara. Robila si do notebo-

oku poznámky a nahrávala audio i videozáznam rokovania. Jasom len počúvala a neustále som si pripomínala, že musím maťzatvorené ústa.

„Ak mám byť krutý, tak poviem, že mottom tvojej práce mábyť: najväčším verejným nepriateľom ľudstva je človek. A jasom krutý,“ povedal Randers.

Hore-dolu popri nás sa so sústredenou cieľavedomosťoupresúvali sprostredkovatelia, obchodní zástupcovia, úradníci,stratégovia a ich asistentky. Vládol tu krik a tlačenica. Od-

všadiaľ prúdili inormácie a rozosielali sa ďalej do všetkýchmožných smerov. Zapisovatelia stáli na čiernych oceľovýchstupienkoch. Dlane mali zatvorené a roztvorené na znak nesú-hlasu alebo pritakania.

Randers mi postupne vysvetlil všetky podrobnosti o pracov-nej úlohe. O tri štvrte roka by som mala v tomto meste riadiť trimasy: mladých účastníkov tanečnej party, ich odporcov a polí-ciu zjednotenú s armádou.

Nevychádzala som z úžasu. Keď som skončila s crashtestmi,nepredstavovala som si, že sa stanem nájomnou vrahyňou.Lebo slušnejšie slovo pre tento typ promotérstva podľa mňa

neexistuje.Neviem, prečo som ponuku neodmietla. Nič ďalšie som sauž neopýtala. Mlčky som zvažovala všetky možnosti. Čo inéako najhrubšiu a najsurovejšiu prácu som čakala? Nenamýšľala



202

som si náhodou, že ma – hoci vlastne nemám nijaké vzdelanie– vezmú rovno do vedenia firmy? Zúrila som na seba. Utešovalma iba pocit, že konečne viem, na čom som. Na dne.

„Dnes je módne pranierovať hrôzy revolúcie a tvrdiť, že vosvojej budúcnosti plodia netvorov. Ustavične sa však pletú dveveci – budúcnosť revolúcií a revolučné správanie ľudí,“ rozprá-val Randers, no ja som sa prichytila, že ho nevnímam pozorne.„V reklamnej kampani preto musíme komunikovať to, že prá-

ve naša party predstavuje pre ľudí na veľmi dlhú dobu jedinúozajstnú historickú šancu na zmenu. Iba tak možno zažehnaťhanbu a odpovedať na neznesiteľné.“

Výstižne to povedal. Je to šanca. Minimálne pre mňa.V ruke som zvierala hrubizný marketingový projekt. Navr-

hovaný rozpočet prekonával ročný zisk oboch výrobcov najpo-pulárnejších nealkoholických nápojov.

„Urobili sme presnú kalkuláciu, a ak sa nedostaneme k tejtosume, ideme do značného rizika,“ zareagoval pohotovo Ran-ders. „Potrebujeme ešte výrazne navýšiť budget. o už budetvoja úloha. Za akými sponzormi pôjdeš, keďže potrebuješ zor-

ganizovať takéto podujatie? Kde budeš zháňať vplyvných ľudí?Kto sú v tomto prípade opinion lídri?“ opýtal sa ma Randersa uprene sa na mňa zahľadel.

Napadlo mi, či nežartuje. „Akých sponzorov myslíte? Kto by,preboha, investoval do niečoho, čo je protizákonné?“ opýtalasom sa.

„Že akých? oto sa ma opýtaš? eraz? Načo si tu potom me-siac študovala?“ rozkričal sa rozčúlene. Zreničky mal meravéako čierne sklo.

Okolo nás sa v jednom chumli bez prerušenia uzatváralitransakcie, no ja som stŕpla. Zjavne som zašla priďaleko.

„u nie si na sprostej vysokej škole, kde sa učí pre zdrappapiera!“ reval Randers. „Investujeme do teba, aby si sa stalaozajstnou proesionálkou! A ty namiesto toho začneš rozprávaťniečo o zákonnosti! Pamätáš si vôbec, ktoré firmy sú najväč-šími investormi do zbrojného priemyslu na svete? Coca Cola



203

a McDonald´s! A vyčíta im to niekto? Akurát im občas nejakínímandi rozbijú výklad, ktorý poisťovňa vzápätí preplatí. e-raz dávaj dobrý pozor a dobre si rozmysli, čo odpovieš. Koho,akých sponzorov, by si skúsila osloviť s naším projektom? Kto jena starom kontinente ekonomicky najvplyvnejší?“

„Európsky okrúhly stôl priemyselníkov,“ odvetila som spa-mäti. A vtedy mi to došlo: „Myslíte spoločnosti ako Nestlé?Alebo Philips, Unilever, Siemens, Procter & Gamble, otal či

Danone?“„No, že som sa dočkal!“ povedal Randers a vydýchol si. „Už

som o tebe začínal pochybovať.“ Od vzrušenia zvlhnuté perysa mu znova pohli, ale neposkytla som mu ani chvíľu času, abyspustil príval výčitiek.

„A zašla by som za globálnymi osobnosťami,“ odpovedalasom ako učebnica. Moje prvé vety nepôsobili vycibrene. Alekonečne som sa do toho dostala! „Za elitou tvorenou kultúrnehybridnými ľuďmi, ktorí sú si veľmi podobní, hoci majú odliš-nú skúsenosť so svetom. Spája ich však medzinárodná politika,akademická kariéra, masmédiá a umenie.“

„o ti trvalo!“ odsekol Randers.„Ospravedlňujem sa za nedorozumenie. eraz už chápem

vašu otázku,“ povedala som rozhodne, hoci som vôbec ne-rozumela, čo to má celé znamenať. „Všetko potrebné vybavím.Zajtra ráno rozpošleme kuriérmi projekty na marketingové od-delenia všetkých potenciálnych klientov. Môžete sa spoľahnúť,“ubezpečila som ho.

Vymámil odo mňa sľub na niečo, čo by som si ešte pred párdňami nedokázala ani len predstaviť. Čím dlhšie som o tompremýšľala, tým väčšmi vo mne rástlo podráždenie. Hnevalasom sa sama na seba za všetky pochybnosti. Keď som si neskôr

usporadúvala myšlienky, pochopila som, že až toto môže zna-menať konečne ozajstný útok na mechanizmy kontroly.Randers sa krátko zmienil aj o dôvodoch. Spomínal preľud-

nenosť, potrebu zvýšiť hrubý národný produkt. vrdil, že našafirma už ďalej nemôže znášať byrokraciu svetových inštitúcií.



204

Potrebujeme otestovať nové modely trhového rozhodovania.Opakoval spojenie omyl ľavicového neoliberalizmu, ktorémusom nerozumela. Obsiahlo vysvetľoval riziká, ktoré so sebounesie nová ekonomika. vrdil, že človek by dnes mal byť buďradikálny, alebo radšej vôbec nebyť.

Nepočúvala som ho. Obdivovala som bezohľadný spôsob,akým zakaždým dospel k tomu, že som s ním súhlasila.

Presne si spomínam, ako mi na záver hovoril: „Vieš, China,

ak všetko dobre dopadne, všetky zraky sa v ten večer budúupierať na teba. Promotéri sú dnes hviezdy a noví hrdinoviatejto generácie.“

22

Keď dnes chcete patriť k undergroundu, choďte na to cezmainstream. Ak sa chcete zaradiť do mainstreamu, musíte byťpevne spätí s undergroundom. Ja som teraz už veľmi mainstrea-mové dievča, preto som sa rozhodla vyzerať tak undergroundo-

vo, ako sa len dá.Na druhý deň ráno som konečne vyrazila von.Prvý raz v živote som vyšla z vlastnej kancelárie. Pridelili mi

ju len pred hodinou. Veľké prípravy na akciu sa rozbehli naplno.Na prvej pracovnej vychádzke ma sprevádzala Lara. Aby smepotvrdili výsledky kvantitatívnych výskumov, že drvivá väčšinaľudí počas pracovného času myslí na večerné nákupy, zamierilisme rovno do obchodov v centre.

Po nekonvenčný, nezávislý či škandalózny look treba zájsťna najdrahšiu ulicu v meste. U Gucciho som si zohnala čier-nu kuklu na tvár. Otrhané street style oblečenie som nakúpila

v najdrahšom značkovom butiku, aký som našla. Z prepychu uDolce & Gabanna sa mi ani nechcelo odísť.Pokiaľ ide o peniaze, vlastne musím povedať, že som po celý

čas nijaké nevidela. O to väčší pozor som si však dávala na



205

novú zlatú kreditku. Neviem, či som vôbec mala nejaký dennýlimit. Ak áno, tak potom sedemcierný.

Za jeden deň som si stihla kúpiť auto, digitálnu kameru,notebook, mobil a zaplniť celý šatník. Až teraz som uverila, žemarketing naozaj ormuje nehanebnú rasu našich pánov.

Povedala som si, že keď už som tak poctivo študovala, nechz toho aspoň niečo mám. Dali mi poučky, a tak ich dovediemdo dôsledkov!

Hovorí sa, že ku každej spoločnosti sa dá priradiť nejaký typstroja. K tej svojej by som priradila point o sale terminál, čižečítacie zariadenie na kreditné karty.

Nemám potuchy, koľko čo stálo. Pokladničné bloky som sisíce z kasy zakaždým brala, no bez prečítania som ich zloženévkladala do striebornej kabelky Chanel. Odovzdávala som ichLare, ktorá ich prepierala vo firemnom účtovníctve.

Ak by som mohla byť ešte komerčnejšia, určite by som sao to pokúsila. Väčšmi prepadnúť do osídel spoločnosti kontrolysa však už asi nedá.

Zmena, ktorá sa so mnou udiala, ma neprekvapovala. Vyjad-

rovala všeobecný trend znovuzrodenia konzumnej zmyselnostia luxusu. Po dvoch dekádach strohosti a minimalizmu nastaloobdobie rozdielnych chutí. Luxus predstavuje súbor našich kaž-dodenných spotrebných radostí a osobných úspechov.

Ani mňa už ekonomická moc symbolizovaná výlučne pe-niazmi a sociálnym statusom neuspokojovala. Za jediný deňsa stalo, že som oboch vecí mala až priveľa. Starý systém minevyhovoval. Čo mi môže ponúknuť? Ešte viac televíznychprogramov, ďalšie stovky internetových stránok? o má byťbudúcnosť? Potrebujem niečo, čo dokáže uskutočniť moje snya urobiť ma šťastnou.

Hlavu som mala doslova na prasknutie naplnenú myšlien-kami ekonómov, uturológov a marketingových i mediálnychexpertov. Nepamätám si, ktorý z nich napísal, že súčasnosťnajvýstižnejšie charakterizujú tri náhrady: namiesto štrajkov



206

máme počítačové vírusy, dídžejské vinyly sú imidžovejšie akocédečká a nenávisť ku kapitalizmu vystriedalo pochopenie jehonevyhnutnosti.

Aj na toto som myslela, keď som vo rancúzskej reštaurá-cii pre brandistov jedla ustrice s nálevom z olivového olejaa bazalky. Stoličku, na ktorej som sedela, navrhol ChristianAstuguevieille, osobnosť, ktorú generácia bourgeois bohemians– skrátene bobos – zbožňuje. Nedokázala by som vysvetliť pre-

čo, ale páčila sa aj mne. Požiadala som o provensalské koreniea nabitie notebooku.

Medzičasom som si v hlave pripravovala konkurzné zadaniekampane pre reklamné agentúry. Najprv som vybrala názov ak-cie. Bude sa volať podľa toho, čo mám v živote najradšej: značky.

Sú to bohovia novej éry. Nie sú to len znaky, ale novodobéikony, posolstvá slasti a moji najbližší priatelia. Sú predĺženímduše i tela, sú na mňa adaptované. Sama seba už spoznávam ibavďaka nim, inak o sebe neviem vôbec nič. Dnes už nie sú pro-duktom masového marketingu, ale spĺňajú moje osobné pria-nia. Presne sa hodia k môjmu životnému štýlu a uvažovaniu.

A ja vyžadujem, aby mi poskytovali intenzívny pocit bezpečiaa výnimočnosti.

akže akcia sa bude volať Brand Party.Uvedomovala som si, že pri propagácii ma čaká mimoriadne

náročná úloha. reba vytvoriť oficiálnu reklamnú kampaň, nozároveň spustiť aj antikampaň. Inraportom som sa cez mobilpripojila na internet. Priamo od obedového stola som zaregis-trovala doménu Brandparty.com a hneď vzápätí aj kontrado-mény Brandpartysucks a Fuckbrandparty so všetkými možný-mi koncovkami. Aj národnými.

Pokúšala som sa rozmýšľať, čo sa so mnou vlastne deje. Stalo

sa čosi, čo som vôbec neočakávala. Prvý raz ma tešilo, že nemô-žem mať strach.Dokonca som oceňovala aj to, že som si podrobne naštudo-

vala siahodlhé a nudné elaboráty, ktoré napísali Noam Chom-sky, Hakim Bey a Felix Guatarri. Vďaka nim som vedela, že



207

takzvaný kapitalizmus bez trecích plôch potrebuje kontrolnúruku. Bola som ochotná sa ňou stať alebo jej pomôcť. Ešte rad-šej by som zareagovala na to, že nám už dlhšie chýba modernáteória peňazí. Samozrejme, iba ak by mi zaplatili.

akýchto bludov som mala plnú hlavu. Pohľad do stoviekluxusných výkladov vo mne vyvolával akési zmyslové pohnutiea ešte stupňoval môj zmätok. Aby som sa trocha uvoľnila, nakú-pila som si hrubé trendy magazíny Cheap Content, Postmodern

alking, Imagenation a kopu ďalších. Už som vedela, že budemneustále meniť pôsobisko, a tak som sa chcela inšpirovať prenutné časté a rýchle zmeny imidžu. Ak bude treba, dokážempredstierať nedbalú veľkomestskú tínežderskú nonšalantnosť,snobskú dekoltovanú eleganciu, slušivú korporátnu strohosť ajsmiešny zlovestný výzor subkultúr.

Pobyt mimo Boulevardu Breton som si užívala naplno. Aksom práve nemíňala ťažké tisíce v obchodoch, míňala somťažké stovky pri vysedávaní v drahých podnikoch. Vonku somzostala až do súmraku.

Dlho sme s Larou kráčali prázdnym nočným mestom na-

späť. Chcela som si vynahradiť únavný pobyt medzi múrmifiremného geta.

Fantastické kontúry hypermarketov blikotali. Pohľad sami zastavil na plexisklovom výklade obchodu s elektronikou.V desiatich radoch tam na sebe stáli naukladané televízory,všetky zapnuté na tom istom programe. V okamihu, keď som siich všimla, sa na všetkých obrazovkách objavil veľký detail oka,ktoré rýchlo žmurklo. Sklopila som zrak a šla som ďalej.

V diaľke sa ozývalo rýchle klepotanie podpätkov, slová part-nerskej hádky. Zvuky posledných nočných chodcov. Na ostrýchhranách budov zneli duté ozveny. Lampy Osram vrhali na dlaž-

bu sýtožlté svetlo. V dymových sklách po stranách ulice som savidela rozmazane.Do centra Boulevard Breton som sa vrátila až neskoro v noci.Pod dlhom čase som sa opäť cítila zvláštne vyrovnaná. Moju

reč konečne skazili peniaze.



208

23

Nastalo polročné najhektickejšie obdobie môjho života.Neprestajne som cestovala z miesta na miesto. Ak vám za-

mestnávateľ platí business class letenky, vôbec vám neprekáža,keď sa kapitál v mene preniknutia na nové trhy zrieka demokra-cie, aby nestratil voľný prístup k obchodným partnerom.

Navyšovala som rozpočet. Presviedčala opinion lídrov. Roko-

vala s desiatkami potenciálnych sponzorov. Schvaľovala jedno-tlivé zložky reklamnej kampane. Vyberala najvhodnejšie loká-cie. Bookovala špičkových hudobných interpretov. Vybavovalabarter s leteckými spoločnosťami na prevoz hostí a účastníkov.Zabezpečovala distribúciu propagačných materiálov. Dohado-vala produkčné otázky. Koordinovala plán s mestskými úrad-mi, políciou i armádou, presnejšie povedané – podplácala somvšetkých možných byrokratov.

Možno to vyzerá hrozivo, ale ja som iba zadávala príkazy,ktoré som dostávala zhora. Všetci pre nás pracovali svedomito,pretože sme ich nanajvýš svedomito platili. Randers si ma v no-

vej unkcii nevedel vynachváliť.Napriek tomu zostávali v našom pláne zádrhy, ktoré som

musela vyriešiť čím skôr. Najlepšie osobne a ihneď. Neváhalasom a rovno som si dohodla termíny rokovaní s najväčšímikonkurentmi.

V slnkom prežiarenom Berlíne som sa na ulici Pod lipamistretla s organizátormi Dance Parade.

Predtým som nevedela, že toto mesto stojí na piesku. Páčilosa mi tam viac, než som čakala. Akurát pre reklamné slnečníkysom slávne lipy po celý čas takmer nevidela.

Prezliekla som sa za bohatú raverku. Natiahla som si tyrky-

sové tričko s bordovými flitrami a obtiahnuté zvonové noha-vice z hrubého lesklého latexu. Moje nové tenisky vyzerali akobežecké tretry zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, alev akýchkoľvek iných by som pôsobila nedôveryhodne. Okolo



209

krku som si pripla strieborný náhrdelník s trojcentimetrovýmiostňami. Mobil som vložila do strieborného obalu, aby nepôso-bil nudne. Melódiu zvonenia som si stiahla z prvého miesta ak-tuálneho britského rebríčka tanečných singlov. á hitová odr-hovačka znela, akoby ju tvorca na mobile aj produkoval. V rukesom držala čínsky vejár s bambusmi a pandou a ovievala somsa. Celé telo som mala doslova posiate špičkovými logami.

Sedela som vonku na drevenej stoličke so slamenou výplňou

v kaviarni pre bohatých turistov z takzvaného ekonomické-ho severu. Vnútri to bol starý lokál s pultom a podstavcomz lesklého mahagónu, celý obložený kachličkami z majoliky. Vovýkladných skriniach ležali naukladané škatule so zákuskamia perníkové čierne berlínske medvede.

Iba po polhodinovom meškaní dorazil zlý DJ, mizerný pro-ducent a mimoriadne úspešný promotér Mr. Blaster.

Zložil si slnečné okuliare so žltými sklami, aby si ma preme-ral. Hľadel na mňa nechápavo a pochybovačne. Váhala som, čineodhalil príčinu, ktorá sa skrýva za mojím imidžom. Zakrátkosa však nezúčastnene usmial, takže som naňho zjavne zapôso-

bila dôveryhodne. Zúalo oblečeného človeka, ako je on, isto ničnepoteší viac, ako keď uvidí jednotlivca s podobným vkusom.

Z jeho očí som videla iba zreničky. Podľa mierne zapálenýchokrajov viečok som ihneď vedela, že spáva málo a zle. Všimlasom si, že ružovo presvitajúce nozdry má znútra obložené sil-nou vrstvou zlata, aby si ešte vôbec dokázal šnupnúť.

Prišiel spolu s dievčinou menom Uta. Označil ju za svoju asistentku, čo bol očividne len slušnejší názov pre dílerku.Obaja ma pozdravili úsečne a odmietli si so mnou podať ruky.Objednali si šampanské v lavóre ľadu, dve cappuccina a ľašuminerálky.

Povedala som si, že pôjdem priamo na vec. V coolovomoblečení som sa nechutne rýchlo potila. Rovno som Blasterovinavrhla, aby tohto roku zrušil Dance Parade. Požiadala som ho,aby mediálne silnou váhou svojej pochybnej osobnosti podpo-



210

ril Brand Party. Ako náhradu som mu ponúkla bližšie nešpe-cifikovaný astronomický balík peňazí. Schválne som hovorilastručne, aby som si reakciu mohla vychutnať o to dlhšie.

Vedela som, že Mr. Blaster brával toľko chytrých drog, ažcelkom osprostel. Uta na to ani nepotrebovala party chémiu.Obaja zosobňovali takzvaný progresívny životný štýl más glo-bálnej klubovej generácie, čo je pomerne zložité označenie preintenzívne požívanie drog, nudu, životné sklamania a rustrač-

né nákupy hodnotných vecí.Najprv sa Blaster nadýchol a zvraštil obočie. vár mal zne-

chutenú a ľadovo stiahnutú. Už-už sa chystal niečo vyhlásiť, novzápätí zabudol čo. Odrazu povedal rázne nie, a potom sa maopýtal, aká bola otázka.

Zopakovala som mu svoju ponuku dôraznejšie. O presnejsume som zatiaľ nehovorila. Usmievala som sa.

Dlho mlčal a ajčil. Bol meravo vysmiaty a vysmädnutý. Ktoby pri takom množstve tetrahydrocanabinololu nebol? Vypilliter minerálnej vody. Počula som iba dych z jeho predklonenejhrude. Potom konečne zdvihol čelo sperlené potom. Oči mu

hlboko žiarili. Suché pery odhaľovali žlté zuby.„Nie, to nikdy neurobím. V mojej republike lásky nerozho-

dujú peniaze.“ Hovoril namáhavo ako každý, kto trápne klame.Medzi dvoma rozochvenými prstami držal cigaretu, ktorá pre-zrádzala jeho zmätok.

Viečka s predĺženými riasami mu klesali pod vrstvou mejka-pu. Naniesol si na ne plátkové kozmetické striebro od Christia-na Diora. V žiare slnka ma ich odlesky oslepovali. Spakruky sizotrel pot zo zvlhnutých, strapatých vlasov.

Už ma nebavilo dlhšie čakať. Na strieborný kaviarenský stôlsom vyložila svoj notebook. Oproti inraportu som nastavila

mobil. Blaster na mňa vyvaľoval od halucinácií zádumčivé oči.Milujem elektronické bankovníctvo. Urobilo úplatkárstvooveľa slušnejším. Autorizovanie platobného príkazu na ulicipovažujem za ohromnú vec. Keď v takýchto chvíľach zadávam



211

heslo a robím pravým ukazovákom click, mám pocit, že našaspoločnosť unguje správne. Keď už dnes dokážeme vymyslieťnajbezpečnejší a najdiskrétnejší spôsob prístupu k peniazom,znamená to, že sme dosiahli niečo neprekonateľné.

Aj takéto myšlienky mi vírili hlavou, pretože som sa vôbecneponáhľala. Začala som sa na Blasterovi dobre zabávať. Opý-tala som sa ho, či vie, že o Dance Parade písal Günter Grass.Myslel si, že hovorím o nejakej odrode marihuany. Bol zvedavý,

či mu ju môžem zohnať. Mňa zasa zaujímalo, koľko miliónovstojí exkluzívny sponzoring jeho nekomerčnej akcie.

No Blaster bol taký zhulený, že sa smial, aj keď som ho uráža-la. Nervóznou rukou štuchal do vecí porozkladaných na stole.Natiahol sa po kávu. Namiesto šálky a lyžičky však mimovoľnechytil klieštiky na cukor. Malátne nimi po stole kreslil čudnékruhovité znaky.

Pozornosť zbystril, až keď som mu na monitore ukázalasumu 4 000 000 eur. Aby ho LCD lesk náhodou nepomýlil, vy-tlačila som mu ponuku na digitálny otopapier. Schválne somnajprv urobila multiobrazový výtlačok, na ktorom bolo číslo

v desiatich samostatných rámčekoch. Z tej záplavy núl sa za-krútila hlava aj mne. Netrúam si odhadnúť, aké kruhové vidinyto spôsobilo jemu. Ospravedlnila som sa a vytlačila papier voorme nálepky.

Ale Blaster by mi nerozumel, ani keby som mu obrovskéčíslo prilepila na čelo.

Zmýlený sa zamračil a potom odrazu bľabotal o potrebe jed-noty tanečnej scény i mladých ľudí na celom svete a o všeobjí-majúcej láske. Vyjadril sa, že je nutné, aby sa všetci príslušnícinašej generácie spojili, pretože sme jedna klubová mládež, je-den národ s jedným srdcom na jednej party a na jednej zemi.

Vážne som rozmýšľala, že mu jednu strelím.Z výrazu mojej tváre zmeravel. váril sa, že ho napĺňa ne-smierna horkosť. Chcel toho určite povedať ešte oveľa viac. Užmi bolo jasné, prečo svoje tanečné akcie zakončuje hodinovými



212

príhovormi a na písomné vyjadrenie svojich inantilných myš-lienok potrebuje vlastnú doménu. Zjavne sa však zľakol, že munezaplatím.

Dlho uprene hľadel na sedmičku a nuly. O takej sume sa munesnívalo ani pri najlepších tripoch pred dekádou. Samozrejme,že som vedela, koľko stojí exkluzívne sponzorstvo jeho party.Desatinu. A on, prirodzene, vedel, že to viem.

Bledá tvár, vyčerpaná a bezkrvná, mu očervenela. Modré

žilky na sluchách sa zvýraznili. Okolo perí mu zlovestne po-šklbávalo. Vráska medzi očami sa prehĺbila. Uprene hľadel naimaginárne obrazce, ktoré jeho ruka vykreslila klieštikmi v roz-sypanom cukre.

Ute medzičasom prestala účinkovať dávka. Chvíľkové chtivéa blažené uspokojenie jej mysle vystriedal chvat a stres. Očimala plné akéhosi neurčitého a podozrivého lesku. Myseľ sa jej zakalila. Pod sivou a namosúrenou tvárou sa črtala vyziab-nutosť. Pod kožou na líci sa jej po celý čas chvel a mihal sval.Abstinenčné príznaky zapíjala ľadovým šampanským. Zaberaloto. Na stupňovanie nervozity.

Už som toho mala akurát tak dosť. Prikázala som Blasterovi,aby mi ukázal údaje o bankovom spojení svojej firmy. Z po-čítačového kuríka som vytiahla dve kópie zmluvy o zrušeníbudúcoročnej Dance Parade. Kontrakt mal štyridsaťpäť strána stačilo ho podpísať na dvanástich miestach.

Do riadku s bankovým príkazom som pozorne vyťukávalačíslo švajčiarskeho konta, ktoré mi spomalený Blaster koktavodiktoval. Opantala som ho. Ako každý, kto v peniazoch vidí lenrôzne typy práškov a tabletiek, očakával, že mu zaplatím v ho-tovosti. Vysmiala som ho.

Podpísal sa s pohŕdavým výrazom na tvári mojím korporát-

nym perom. Na požiadanie som mu dovolila sledovať na mo-nitore letmý okamih, keď transakcia prebehne úspešne a zaznietiché pípnutie.

Vydýchla som si. Rokovanie nadobudlo príchuť márnivostia uspokojenia.



213

Už som si myslela, že sa budem porúčať, keď odrazu Uta vy-skočila zo stoličky. Oborila sa na Blastera. Nečakane mu ume-lým nechtom do krvi rozrezala líce. Potupne tvrdo ho udrela dobrady. Vrieskala, že sa stal zapredancom a že ho scéna odvrhne.Búšila mu do pŕs päsťami. Vyhrážala sa, že zverejní, čo urobil.

Najprv mi napadlo, že to majú pripravené vopred, aby ula-hodili svojmu svedomiu a aj tento týždeň do sýtosti nakŕmililačných novinárov z tínedžerského bulváru.

Práve som sa im chystala povedať, že predo mnou sa za to,že kráľovsky zarábajú na súčasnom životnom štýle mladých,vôbec nemusia hanbiť. Chcela som im vysvetliť, že každý, ktoich kritizuje, by na ich mieste robil to isté, ak by na to mal príle-žitosť. Je predsa všeobecne známe, že na generáciách X, Y a Netzarába ten, kto s niektorým trendom prišiel ako prvý.

Lenže situácia sa vyostrila.Uta schmatla roh stola a prudko ním mykla smerom k Blas-

terovi. en sa nezmohol na slovo. Chvíľu mu trvalo, kým v spo-malenom mozgu spracoval, čo sa deje.

Celý servis sa s rachotom zosypal na dlažbu. Zarinčali črepy.

Hrkotali lyžičky. Rozbíjali sa tanieriky a poháre.Odrazu sa Blaster vztýčil. Chytil si hlavu do dlaní. S neuveriteľ-

nou nástojčivosťou zakričal, že všetko odvoláva. Osopil sa na mňa.akúto nevraživosť som po obojstranne výhodnej transakcii

neočakávala. Rozzúrila som sa. Pozornosť návštevníkov i per-sonálu sa ihneď obrátila na nás. Dokonca k nám zamierilaskupinka zvedavých holandských turistov. Vo vzduchu som sivšimla krepový oranžový tulipán, ktorý ich držal pohromade.akýto vývoj som potrebovala zo všetkého najmenej.

Bleskovo som sa postavila. Blaster mi rovno do ucha vrieskal,že som zradkyňa.

Nie som stvorená pre rozčarujúce a vznetlivé úlohy. Dnesvšak prchkosť poznačila viaceré moje činy. Švihom som chytilaBlasterovi aj Ute ruky. V zlomku sekundy som im dlane zovrelaako vo zveráku. Vzápätí som im skrútila prsty takou silou, ažzapraskali kostičky.



214

Nestihli ani len zakričať, a už znova sedeli na stoličkách, kaž-dý so svojou prenikavou bolesťou. Uta omdlela, ale výraz na jejtvári sa tým veľmi nezmenil.

Zanechala som ich medzi prevráteným stolom, porozbíjaný-mi šálkami a porozhadzovanými vecami, ktoré ležali na dlažbev chaotickom zmätku. S pokynutím ruky a so sileným úsme-vom som sa rýchlo vzdialila z ulice Pod lipami i z Berlína.

24

Už v preplnenej prázdninovej letiskovej hale som sa pripra-vovala na ďalšiu služobnú cestu. Okolie mojej mäkučkej bielejsoy Gainsborough obklopovala iba ambientná hudba. Eštešťastie, že my, ekonomicky úspešnejší sa v čakárňach nemusímetlačiť so zberbou pokútnych dovolenkárov-escapistov. Mámevlastné pohodlné business lounge miestnosti, kde môžemesnovať plány, ako splniť nasledujúce pracovné výzvy.

Doma som si radšej ani poriadne nevybalila veci. Čakalo ma

druhé, ešte náročnejšie rokovanie.Pražské stretnutie s vedením organizácie INPEG mi totiž

robilo oveľa väčšie starosti. Lenže nemohla som sa mu vyhnúť,pretože táto Iniciatíva proti ekonomickej globalizácii manipu-luje obrovskou masou ľudí v Čechách, ale aj v Európe i v zá-morí.

Na cestu do Prahy som sa musela špeciálne pripraviť. Abysom pôsobila dôveryhodnejšie, za noc som metódou cut &paste dala dohromady vlastnú tenkú ideologickú brožúru.Odpísala som ju z Baumana, Kinga & Schneidera, Naisbittaa Medowsa.

Vysvetlila som v nej svoju víziu sveta blízkej budúcnosti, zalo-ženého nie na zisku niekoľkých jednotlivcov, ale na skutočnýchpotrebách spoločnosti. Vyzývala som na hnutie zdola, na kto-rom by sa spoločne podieľali odbory, nezamestnaní, malí roľníci,ekologické iniciatívy a radikálne demokratické organizácie.



215

S potrebnou dávkou banality som objasnila, prečo sa súčasnýmodel našej spoločnosti ukázal ako nevyhovujúci. Proti globa-lizácii sa nedá postaviť ochranná politika štátu, ktorý už x-krátukázal svoju skorumpovanosť a ktorý navyše ochotne podliehanadnárodným korporáciám. Hlavnou myšlienkou bolo: postav-me proti globalizácii kapitálu globalizáciu solidarity.

Doplnila som aj pasáž o potrebe vzájomnej ľudskej pomoci,trvalo udržateľnom rozvoji a podobné nezmysly. akéto huma-

nistické kydy mi ako striktnej brandistke pripadali odporné, alevedela som, že cieľová skupina si jednoducho žiada svoje.

Potom som na rôzne miesta textu pridala zopár ráz z Bon-dyho a Sorosa, aby celok pôsobil čitateľsky príťažlivejšie. Nazáver som do knihy podopĺňala čo najväčší počet rôznychprestížnych značiek a produktov, aby sme publikáciu mohli po-núknuť aj bohatým sponzorom a ešte na nej zarobiť. Hotovo!

Päťsto kópií som vytlačila na arebnej laserovej tlačiarni tak,že som vo Photoshope dorobila sivé pásy a čiary, aby zväzokvyzeral ako lacný cyklostyl.

Na druhý deň o siedmej ráno priletel z Ríma brazílsky su-

perkaderník s americkým menom Sam McKnight. O ôsmejmi už dokončoval príčesok s dlhými čiernymi dredmi. Abyzvýraznil etnický vzhľad, pridal mi do vlasov sponky a stužkys jamajskými motívmi, ktoré uviedol v limitovanom náklade natrh Benetton.

Dotrhanú čiernu mikinu s veľkou kapucňou a široké hnedénohavice s desiatimi hlbokými vreckami mi na objednávku na-vrhla Lolita Lempicka. Zažiadala si síce o desaťtisíc viac, než midovoľoval budget, ale zaručila sa, že ide o jediný exemplár.

Dlho som sa trápila s topánkami. Nijaké, s ktorými by somaspoň čiastočne zapadla medzi tú zberbu lenivcov nahneva-

ných na celý svet, som nemohla zohnať. Už som sa bála, žebudem musieť zájsť do second handu a pobudnúť medzi prí-slušníkmi spoločenskej triedy zrelej na vyhynutie.

Ale našťastie som na internetovej stránke dražieb statusové-ho tovaru našla jedny brutálne drahé, vysoké hnedé bagandže,



216

ktoré do svojej minuloročnej avantgardnej dámskej kolekciezaradil Ermenegildo Zegna. Našťastie som ako jediná prebilavyvolávaciu cenu. Žeby ostatným pripadala sedemmiestnasuma privysoká?

Modrosivé batikované tričko som ešte zniesla, ale iba preto,že šlo o značku Gap. Navyše špičkové tibetské látky zošívanév Číne sa nezaprú.

Najviac som zúrila, keď som si okolo krku musela zavesiť

hŕbu drevených korálikov. A priznám sa, že keď mi vizážistkaNatacha Lopiano podala do rúk kruhovitý znak mieru a ukáza-la na moju hruď, nechutne som sa na ňu oborila.

Ale bola neústupná, takže o chvíľu sa mi kovová ohyzdnosťsymbolizujúca krutý krach generácie šesťdesiatych rokov hom-páľala medzi prsiami.

Aj po yzickej stránke nastala drsnejšia áza, pretože som sipre nový imidž musela ostrihať riasy. Pri bolestivej procedúresom používala nožničky z manikúry a pinzetu. Voľnou ľavourukou som si prichytávala viečka, aby som si chránila oči.

Vzápätí sa predo mňa postavil Jérôme Dreyuss a rozložil

si pred veľkým kruhovým zrkadlom rovnomenné šminky.Pricestoval pred pätnástimi minútami a odlet mal o tri štvrtehodinu. Vopred ma upozornili, že má sklony k táraniu, a naozajmi pripadal na uzúanie nudný. Z jeho náhlivých viet som sizapamätala len to, že ekonomika je estetikou budúcnosti.

ušila som, že na šéov INPEG-u zapôsobí, keď budem pôso-biť neumyto. Aby som v tvári vyzerala akurátne špinavá, zvolilDreyuss medeno-bronzový odtieň, ktorý zvýrazňoval arbuočí. Hovoril tomu tón v tóne. Oči pôsobili výrazne, nie všakako nalíčené. Poklesnuté viečka zvýraznil pretiahnutím tmavšejhnedej k spánkom a opticky ich otvoril. Jemný fluid z púdru

naniesol namiesto na lícne kosti na obe strany tváre, aby očivyzerali hlbšie. Pery vyplnil rúžom arby terakoty. Korektorompotom naschvál urobil zopár chýb, aby celok pôsobil trochuroztečeným dojmom.



217

Keď som sa pozrela do zrkadla, vyzerala som akt dosť zúalo.Podľa prieskumov by sa práve to malo antiglobalistom páčiť.

Poobede o štvrtej som už v tieni gotickej Prašnej brány ča-kala na šéa INPEG-u. V mobilnom teleóne sa predstavil akoZdeněk Možný.

Okolo krku som najnovšie mala aj retiazku s kovovýmlistom konopy indickej. Pod pazuchou som zvierala arickýbubon, ktorý som narýchlo kúpila od Vietnamca na Staromest-

skom námestí. Pre väčšiu autentickosť som ešte aj nechutnepáchla. Vizážistka Natacha mi tesne pred odletom dala brutálnuparumovanú zmes, ktorá pripomínala vzduch na techno partyv uzavretej továrni ráno o siedmej.

Pražák Zdeněk vyzeral zúalejšie, než som predpokladala.V prvom rade, smrdel horšie než ja. vár mal chorobne bielu.Čelo tvrdé a klenuté, oči malé, belasé, nos tupý a ústa podobnézárezu. Dolnú časť tváre mal širokú, s akýmisi hrubými čeľusťa-mi. Zastal predo mnou s hlavou sklonenou ako pod neviditeľ-ným bremenom. Kostnatá lebka s riedkymi, pútcom rozdelený-mi a hnusne dlhými vlasmi sa mu leskla.

Predstavila som sa po anglicky. Priznala som skutočné menoa vyhlásila som sa za americkú antiglobalizačnú aktivistku. Ne-mala som najmenšiu chuť stráviť s ním ani minútu dlhšie, akobude nevyhnutné, a tak som mu rovno povedala, že mienimfinančne podporiť jeho mimoriadne potrebné hnutie.

No zrejme som nemala ihneď hovoriť o peniazoch, leboZdeněk ma okamžite považoval za najmilšiu osobu na svete.Dokonca ma objal okolo pliec, z čoho ma takmer naplo. Spýtalsa, či by som mu nemohla kúpiť buetovú polievku a niekoľkonových cédečiek. Ako som len mohla zabudnúť na Randersovopoučenie, že lakomým aktivistom nemám na úvod spomínať

financie, lebo razom prestanú byť angažovaní?Zdeněk sa rozhodol, že ma ihneď zavedie do konšpiračnéhocentra. rochu ma tým zaskočil, lebo to som mala naplánovanéaž po hodine urputného prehovárania.



218

Zamierili sme popri Obecnom dome k akémusi súkromné-mu podzemnému klubu. Na Celetnej ulici som pustila Zdeňkana chvíľu pri chôdzi pred seba. Pozorne som si prezrela chrbát jeho komortnej polartecovej bundy posiaty nášivkami najrôz-nejších hnutí a organizácií, o ktorých som pred pár týždňamičítala v knihách. Všimla som si, že na svojich mimoriadne dra-hých, ale lacno vyzerajúcich šatách nemá nijakú časť vyrobenúz kože. Premýšľala som, koľko asi stoja takéto exkluzívne ekolo-

gické výrobky. Vzhľadom na to, že ide o limitované produkcie,určite to nebude málo.

Keď Zdeněk zastal pri klube, otočil sa a rýchlo vyťukal bez-pečnostný kód. Len čo otvoril bordovú drevenú bránu, pocho-pila som, že sa musím pripraviť na najhoršie.

Rozľahlý klenbový interiér bol vymaľovaný na oranžovoa prizdobený početnými kresbami mandaly. Podlahy pokrývalinapodobeniny kobercov z Bali s psychedelickými motívmi.V rohoch ležali arabské červené vyšívané vankúše. Ľavej stenedominoval veľký modrý plastový Budha. Na pravej visela po-litická mapa Indie a Nepálu. Jednotlivé miestnosti oddeľovali

pestroarebné pásy drevených korálikov. Bohvie, koľko stojímesačné nájomné za takéto priestory v centre Prahy?

Vo vzduchu sa vznášala ťažká vôňa sviečok z pomarančo-vého oleja. Zo starých reproduktorov znel akýsi alternatívnyrock spojený s inantilným technom, doplneným o šamanskévýkriky a privolávanie yahmana.

Striaslo ma. Vnútri sa nachádzala skupinka asi desiatichČechov. Sedeli v tureckom sede a opierali sa o svoje prenosnébubny. Vlasy mali zväčša zviazané do dredov a obviazané spon-kami a stužkami s jamajskými motívmi. váre niekoľkých sompoznala zo správ CNN.

Očakávala som, že tu bude vládnuť akčná a tvorivá politickáatmoséra. Namiesto toho sa testovala nová zásielka agánskehohašiša. Nakoľko som rozumela, úplne všetkým pripadal vyni-kajúci.



219

Namiesto siahodlhého predstavovania som na privítanievytiahla z vrecka vonné tyčinky s imitáciou vône marihuanya rozdala som ich. Vzbudili značný ohlas. O chvíľu už tieto niepráve lacné produkty pichľavo chemicky rozvoniavali po celomklube.

Jeden zo sezónnych radikálov spustil mongoloidné bubnova-nie. Všetci ostatní sa ako na povel pridali a vyzvali k spoločnejhre aj mňa, aby sme na úvod stretnutia zažili duchovné sply-

nutie. o už bolo naozaj priveľa. Rozhodla som sa, že situáciuvyriešim bleskovo, inak sa prestanem ovládať.

Ráznym vodcovským gestom som ich skutočne originálnuhudobnú produkciu prerušila. Stručne som im vysvetlila plánantiakcie k Brand Party. Obvinila som organizátorov oficiálnejčasti podujatia zo zapredanosti zločineckej kapitalistickej firmea navrhla tvrdý protiúder. Zaujalo ich to. Omamné látky v teleim to síce veľmi neumožňovali, no pokúšali sa pozorne počúvaťmoju prednášku.

„Brand Party má byť najväčšou akciou v dejinách európskejtanečnej scény,“ hovorila som. „Musíme ju za každú cenu pre-

kaziť! Lenže na permanentnú vojnu zatiaľ nemáme, Zdeněk.Preto som za nové heslo a za nový cieľ. Za daných okolnostínemá význam zostávať na svete pridlho. Všetko alebo nič!reba skončiť s protirečeniami terajšieho režimu. otálnukorupciu, v ktorej žijeme, nemožno meniť, treba ju rozbiť.Odstrániť inštitúcie. Zapáliť supermarkety. Vytvoriť militantné jadro subkultúry. Nekupovať – kradnúť! Musíme rozšíriť akčnýpriestor, ale iba v ilegalite. Legálnosť dnes automaticky zname-ná korupciu.“

„Ale myslíš si, že dnešní ľudia, totálne zmanipulovaní televí-ziou, sa na niečo také podujmú? Sú apatickejší, než si myslíš!“

zapochyboval Zdeněk. Ostatní jeho poznámke horlivo priky-vovali.„Nijaké zázraky nečakám. Preto hovorím, že v prvom rade

treba ľudí spolitizovať. Nebude to ľahké, pretože oni síce sú ne-



220

spokojní, no nevedia o tom, lebo sa neprestajne radujú z kon-zumu. Ale ak to raz pochopia, potom začnú bojovať sami.“

Vtedy som si uvedomila, že poučka z učebnice platí: práveznovuobjavenie politického priestoru predstavuje v obdobíglobalizácie najťažšu úlohu.

„Uvedomuješ si, že pri takomto útoku môže dôjsť k vážnymstretom s políciou a s armádou? Je to riskantné. Čo ak zahynúnevinní ľudia?“ spýtal sa Zděňkov kamarát Jirka.

„Nevinní neexistujú. My, ktorým naozaj záleží na zmene, samusíme stať novými veľkomestskými Indiánmi. Som za kon-cepciu zakladania geríl. V meste utvoríme počas Brand Partydruhú demarkačnú líniu. Spojíme boje na periérii systémus bojmi v centre a rozvinieme ich politicky, vojensky a eko-nomicky až na úroveň rontu. Naša gerila musí byť základomnovej avantgardy. Budeme radikálnejší než všetci doposiaľ.“

„Čo je to gerila?“ spýtal sa Zdeněk.„Gerila je odbojová skupina, ktorá sa plne infiltruje do

prostredia, v ktorom žije,“ vysvetľovala som. „ým sa stávaprakticky neviditeľnou. Vzniká z ničoho, každý môže začať.

Vítaní sú všetci, ktorí chcú rozbiť systém. Je to bojová orma,ktorá podľa mňa ako jediná dnes ešte môže mať úspech. Gerilapatrí k súčasnému mestu podobne ako multikiná, podzemnéparkoviská, hypermarkety alebo houseové kluby. Nejde o gang-sterstvo s politickým nádychom. Je to alternatíva. Úspešnýútok urobí za niekoľko dní viac než tisíce pamfletov. Začnemenovú dobu oslobodzovacích vojen. Práve akcie ako Brand Par-ty predstavujú naozaj poslednú šancu, ako ešte mladých ľudínájsť na jednom mieste pohromade. Sú totiž ekonomicky ajtechnologicky nezávislí, ale práve preto v nich rastie túžba pokolektívnom spojení.“

Členov INPEG-u som evidentne nadchla. Dokonca mi za-tlieskali a zdvíhli päste na znak súhlasu. Jeden z nich ubalil dl-hočizný joint špeciálne pre mňa. S vďakou som odmietla s vy-svetlením, že konflikt ideológií si žiada čistú myseľ i svedomie.Vzbudila som rešpekt.



221

Zato oni u mňa stratili aj posledné body, keď zrazu vytiahlizmluvu o pracovnej činnosti. Bol to naozaj do detailov pre-pracovaný hrubizný právnický dokument. Prečítali mi dlhýzoznam podmienok, za akých sú ochotní pricestovať na poulič-ný boj proti Brand Party.

í protivní snobi mi rovno povedali, že prídu iba v prípade,ak im všetkým zaplatím letenky prvou triedou! A ubytovaniesi nárokovali v Hiltone alebo v inom hoteli podobnej úrovne!

Zoznam požadovaných potravín, jedál a služieb mal štyri hustopopísané strany. A to sme sa ešte nedostali k paragrau s výškouhonoráru!

Priznám sa, v pôvodnom projekte som počítala s tým, že IN-PEG dorazí na Brand Party dobrovoľne, maximálne za príspe-vok na dopravu. eraz mi bolo jasné, že rozpočet budem musieťzásadne zrevidovať. Vodcovia si zapýtali honorár šesťtisíc libierna osobu. o znamená viac, než platíme niektorým špičkovýmdídžejom, ktorí prilákajú davy na obrovské námestie!

Kontrakt ma naplnil úžasom. Premeriavala som si ich ža-lostné, zarastené tváre a musela som uznať, že sú proesionáli.

Zmluvné podmienky sa mi videli akt tvrdé, ale zoznam násil-níckych činností, ktoré sú ochotní vykonávať, prekonal mojeočakávania. Nečudujem sa, že sa za také peniaze nebránia anivraždeniu. Inak by sa ich zabookovať neoplatilo.

Na odporúčania predchádzajúcich spokojných klientov malicelý ascikel. Svoje schopnosti v minulosti úspešne predviedliv Sydney, Seattli, Prahe, Moskve, Buenos Aires, Miláne i v Parí-ži. Na menšie akcie vyrážali minimálne raz mesačne a demon-štrovali už na štyroch kontinentoch.

Rozhodovanie mi pripomenulo kritický článok o hlasovanív Medzinárodnom menovom onde, kde vraj platí heslo: koľko

dolárov, toľko hlasov.Uvažovala som, že sa s INPEG-om pokúsim dohodnúť nazľave, ale zhrozila som sa, že by to mohlo byť zdĺhavé. Navyše,Zdeněk mi oznámil, že na ten istý týždeň si ich predbežne ob- jednávali aj bohatí producenti z Greenpeace a kto skôr príde,



222

ten skôr... Neváhala som a rýchlo som pražské zmluvy podpí-sala a opečiatkovala.

25

O dva dni som sa v Miláne v noci zoznámila s Lombar-ďanom Sonzognom, lídrom talianskej organizácie Ya Basta.

História tohto špičkového proesionálneho antiglobalizačnéhozoskupenia siaha až k hnutiu mexických Zapatovcov.

entoraz som už nič nenechala na náhodu. Vopred som si vofirme vyžiadala povolenie zaplatiť toľko, koľko si demonštrantizažiadajú. Stále som však ešte čakala na odpoveď.

íto tute bianche, pomenovaní podľa typických bielychkombinéz, zaručujú úspech každého ozbrojeného útoku za-meraného proti renesancii neoliberalizmu. ak to aspoň majúnapísané vo svojom vynikajúcom prezentačnom dévedečku.

Navrhla som Sonzognovi, aby sme rokovali v upravenomfiremnom byte na Via unisia 17. Na to sa však správal príliš

obozretne. Odmietol aj oveľa bezpečnejšie miesto – dňom i no-cou rušné Námestie republiky. Nakoniec som ho prehovorila,aby sme si urobili prechádzku. Dokonca som privolila, keď sivynucoval, že ma na úvod prehľadá. Urobil to naozaj dôklad-ne a potom sa dlho ospravedlňoval. Kráčali sme prázdnymiulicami od Via Fatebeneratelli až po Námestie Leonarda daVinci. Prechádzali sme popri nádherných, starých a dôstojnýchdomoch, akých postavili v 19. storočí v Miláne veľa, a ktoré mukedysi dodávali bohémsky charakter.

„Našu bojovú taktiku možno len ťažko označiť za pasívnu.Pracujeme s veľkými masami neviditeľných ľudí, sme organi-

zovaní horizontálne a robíme jednoznačné rozhodnutia. Našarepresívna sila nebráni ľuďom vyjadrovať sa, naopak, núti ichdo toho. Je to podmienka pre vznik čohosi vzácneho a zried-kavého, čo si zaslúži byť povedané,“ citoval mi pri rokovaní27-ročný vodca Sonzogno od slova do slova vlastný public



223

relations materiál. Len zriedkavo ma kreativita copywriteranadchne natoľko, že prestanem rozmýšľať o peniazoch.

Alebo to spôsoboval jeho výzor? Bol vysoký, s hustýmia brčkavými čiernymi vlasmi, s vypúlenými očami a s ľahkýmičeľusťami. Priliehavé čierne tričko mu zdôrazňovalo široké ple-cia. V jeho gestách sa prejavovalo čosi, čo ma provokovalo. Šijumal takú mocnú, až sa zdalo, akoby ani nemal krk. Chvíľu somuvažovala, či sa mi pozdáva, alebo nie.

Vtom mi zapípala prichádzajúca esemeska. Zastala som predneoremnou bránou z pätnásteho storočia so štvorhrannýmistĺpmi a vyrezávanými ornamentmi. Predstavenstvo schválilozvýšenie rozpočtu. Uvedomila som si, že Sonzogno sa mi nepá-či. Bol to ten typ, ktorému stačí iba pohľad, aby mu navreli žilyna spánkoch a sfialovela tvár.

Podpísal mi dohodu o účasti na Brand Party, prevzal šeka podal vlhkú ruku. Do honosného hotela som sa odobralasama. Potrebovala som každú minútu oddychu, ktorú som simohla dopriať. Do neskorej noci som ešte na obrovskej vodnejposteli študovala najnovšiu knihu o budúcnosti internetovej

ekonomiky.

26

Dlhé mesiace príprav som prežila v neustálom kolotoči. Sovšetkou marketingovou ľstivosťou, akej som bola schopná, somvytvárala najvhodnejšie podmienky na akciu.

Príjemne ma prekvapilo, že nás sponzorskými ponukamidoslova bombardovali predovšetkým výrobcovia tabakovýcha alkoholických výrobkov aj smart drugs. Isto poznajú známy

výrok, že dnešná mladá generácia sa dá rozdeliť na dve hlavnéskupiny: na tých, ktorí už od niečoho závislí sú, a na tých, ktoríonedlho budú.

Záujem klientov nám umožnil vyšplhať sumu za generálnysponzoring do závratnej výšky.



224

Únavné rokovania s konkurentmi pokračovali bez prestávky.V Barcelone som sa v najdrahšej kaviarni na bulvári La Ram-blas stretla s organizátormi júnového estivalu hudby a multi-médií Sónar. Keď som spamäti opakovala svoju marketingovúdemagógiu, zrak som upierala cez ulicu na nápisy Banc de Sa-badell a na priečelie novinového stánku La Vanguarda. Muselasom hovoriť hlasno, lebo ma prekrikovala vykladačka tarotu.Nakoniec snobskí promotéri za obrovskú sumu privolili, že

posunú termín svojho podujatia o mesiac neskôr.Potom som ešte dlho sedela v slamenom kresle pri kaviaren-

skom stole sama. Až do súmraku som si listovala agentúrnymrosterom najdrahších svetových antiglobalistov. Aby som sa ne-zdržiavala, bookovala som ich priamo odtiaľ. Vďaka elektronic-kému podpisu som im rovno odosielala potvrdené a overenézmluvy. Kým som čakala na odpovede, pozorovala som ontánuCanaletas. Na jej vrchu sa medzičasom zapli štyri ornamentál-ne lampy. Keď som konečne odchádzala, nenapila som sa z jejvody, aby som sa tam nemusela vrátiť.

V Istanbule som sa pri stĺpe Yilanli Sütun narýchlo dohado-

vala o výrobe webstránky Brand Party, ako aj o realizácii doda-ných vizuálov celej internetovej kampane. Moji traja partnerimali štyridsaťštyri rokov. Dohromady. Prednedávnom získali zasvoje flashové animácie druhú cenu na výstave Ars Electronicav Linzi.

O rok si ich už nebudem môcť dovoliť. Momentálne ešterobia nádenníkov pre miestnu pobočku európskeho transna-cionálneho gigantu cez inormačné technológie. Radšej sa ne-pýtam, čo na to UNICEF. Ja viem iba to, že na východ, na sym-bolickú globálnu periériu, sa v ére kapitalizmu nadprodukciesťahuje čoraz viac západných firiem. Nesústredia sa na výrobu

ani na nákup surovín alebo na predaj hotových výrobkov. Chcúiba predávať služby a nakupovať akcie.Ešte šťastie, že som sa nemusela trepať do sovérových rajov,

do Kórey alebo Malajzie, a mohla som obdivovať tri vzájomneprepojené telá hadov. Svoju púť začali už v Delách.



225

V tom období som sa stravovala výlučne v lietadlách. S ob-ľubou som striedala aerolinky, aby som si neustále dopriavalanové menu. Po čase ma už však vo vzduchu otravovala aj oká-zalosť a hojnosť VIP salónikov. Vyskúšala som všetky podobynovej ormy pôžitkárstva, založenej na vsugerúvaní pocitovozajstného šťastia. Vychutnávala som si zmyselnosť značkovýchmateriálov, dizajnu, jedla aj interiérov. Padala však na mňa úna-va. Vedela som, že v prvom rade sa musím naučiť trpezlivosti,

až potom si môžem dovoliť byť konzumne neuspokojená.Desaťhodinové lety som si krátila čítaním drahých kníh au-

torov z generácie takzvaných gýčových filozoov, ako sú AndréCompte Sponville alebo Paulo Coelho. Katastroálne ma nudili.Potrebovala som ich však spoznať, aby som porozumela expan-zii nového životného štýlu charakterizovaného outdoorovýmtrávením voľného času a túžbou opustiť veľkomesto po stratedôvery v novú ekonomiku.

S mediálnou agentúrou som cez mobil konzultovala presnézacielenie kampane. Orientovala som sa aj podľa národnýchkritérií. Na to sa pri dnešnom zdanlivo dokonale globalizova-

nom trhu často zabúda. Rozdiely sú však podstatné. Napríkladvo Švédsku je na internet pripojených až deväťdesiat percentdomácností, zatiaľ čo vo Francúzsku iba tridsaťdeväť percent. Javšak na akcii potrebujem čo najviac Švédov i Francúzov.

Podobne si napríklad osemdesiat percent všetkých športo-vých produktov kupujú ženy. Na každého Európana, ktorý hráutbal, pripadajú dve ženy, ktoré sa aktívne venujú fitnesu.

Okolnosti sú v každej krajine iné, no jedno dnes majú všetkyspoločné. Nikdy v dejinách nebolo toľko ľudí na svete kolektív-ne vyzbrojených takým obrovským rozsahom vzdelania.

Podujatia typu Brand Party si vzhľadom na rozličné cieľové

skupiny vyžadujú špecifickú marketingovú stratégiu, založenúna originálnej globálnej a integrovanej komunikácii i charakte-ristickej reklamnej kampani.

Prípravné portólio malo štyristo strán. Detailnú znalosťtrhu sme podložili desiatkami podrobných spotrebiteľských



226

prieskumov. Na ich základe nám nesmierne drahá newyorskáagentúra vypracovala súhrnnú typológiu potenciálnych náv-števníkov, ktorá spájala demografické údaje o veku, pohlaví,vzdelaní, finančnom zázemí, mieste bydliska so psychografic-kými charakteristikami životného štýlu, hodnôt a preerencií.Keď mi projektoví manažéri prezentovali svoje certifikovanémetódy, cítila som sa ako v krajine bielych golierov.

Postupne sa nám s pomocou moderátorov jednotlivých ocus

groups podarilo rozdeliť priaznivcov Brand Party na viacerohomogénnych typov. Vytvorili sme vylučujúce sa, štatistickyvýznamné skupiny. Kvalitatívna metóda zahŕňala skupinovérozhovory na troch kontinentoch, kvantitatívna reprezentatívnyzber dát a ich analýzu.

Celé nás to stálo milión dolárov a dva mesiace času. Na-koniec nám nejaký naspeedovaný account manažér prezra-dil zhruba to, že dnešných mladých ľudí najviac zaujíma sexa drogy. Keby sa firma spýtala mňa, povedala by som to hneď.A zadarmo.

No tu sme na všetko mali svojich ľudí. Našťastie. Pre mňa

to znamenalo vstup do pracovných oblastí, o ktorých som do-nedávna ani len netušila, že existujú. Platili sme si najlepšíchodborníkov, pretože sme chceli špičkové výsledky.

Učila som sa veľmi rýchlo. Mnohí proesionáli, s ktorýmisom sa stretla, nadobudli na základe mojich otázok a pripomie-nok presvedčenie, že v odbore pôsobím dlhé roky. Ale ja som si jednu vec myslela a druhú hovorila. Mala som svoje dôvody.

V prvej áze sme reklamu zamerali najmä na krajiny tretejvlny a na spotrebiteľov, ktorí pracujú v oblasti predaja inormá-cií, inovácií, manažmentu, popkultúry a sovéru.

Kampaň sa neskôr rozvinie zachytením a využitím trendov

nového globálneho životného štýlu mladých ľudí, ktorí sú veľmisofistikovanými spotrebiteľmi. Kreatívne sa spracuje ich vníma-nie nových hudobných žánrov, módy, spôsobu zábavy, ormykomunikácie a životného postoja. Musíme skrátka nájsť lákavésynonymá pre všeobecnú dezilúziu, hnev a zatrpknutosť.



227

Na zeektívnenie sme do mediálneho mixu zahrnuli médiá,ktoré ráznejšie a účinnejšie oslovujú mladých. Dôraz sme polo-žili na podlinkové aktivity a komunikačné cesty sme vyberalinaozaj prezieravo. Šlo jednoducho o to, aby cieľová skupinaClubbers vnímala značku Brand Party pozitívne so všetkýmisúvisiacimi aktormi a cieľová skupina Antiglobalists zasa zá-sadne negatívne.

Okrem toho je nevyhnutné, aby kampaň ungovala interak-

tívne a korešpondovala so štruktúrou ekonomík jednotlivýchštátov, inormačných systémov a ďalších stránok modernejcivilizácie. Keď mi niekto na trojhodinovej prezentácii odrazupovie takúto vetu a navyše mi k nej na slide ukáže pestroareb-ný kruhový gra, okamžite mám tendenciu uveriť mu.

Lenže kdesi v nedohľadne nado mnou sedeli v horných po-schodiach Boulevardu Breton v mohutných kožených kresláchľudia, ktorí tomu všetkému naozaj rozumeli. A oni sa nemienilispoliehať na náhodu. Aby nadobudli istotu, spätne si nechalioveriť až polovicu všetkých spotrebiteľských dotazníkov.

Celý proces schvaľovania prebiehal veľmi zdĺhavo. Dozvedela

som sa, že v tejto brandži je to bežné. Situácia sa trocha zlepšila,až keď sa nachystaná reklamná kampaň konečne realizovala.

Grafické návrhy loga som si prezerala vo svojom otografic-kom editore na monitore notebooku na Münsterovom námestív Bazileji, kde kedysi táborili Rimania. Unaveným očiam somuľavovala pohľadom na steny velechrámu z červeného pies-kovca a na pestroarebnú strechu so štíhlymi vežami. Skom-primovaný storyboard televízneho spotu a jednotné vizuályletákov i bilbordov mi režisér a kreatívny riaditeľ práve poslaliemailom.

Po ich prezretí som si k značke Brand Party vytvorila silné

emocionálne puto. Zrejme preto, že mi poslali návrhy, určenépre segment s priamymi adresnými záujmami, ktoré sa presnezhodovali s mojimi.

Randers moje proesionálne výkony neustále kontrolovala jeho dvestočlenný prípravný tím koordinoval jednotlivé



228

činnosti. Našťastie, lebo inak by som to už dávno nezvládala.Pre to, čo mám s hlavou, som dosť ľahkomyseľná a flegmatická.Nepokoj vyvolaný pracovnou záťažou však u mňa práve vďakatomu neprešiel do zúalej bezútešnosti, takej častej u menej vy-rovnaných ľudí.

Ak som práve nocovala v Boulevarde Breton, čo sa stávaloveľmi zriedkavo, Randers ma o deviatej večer brával do typi-zovanej firemnej reštaurácie, pohotovo zriadenej materskou

korporáciou na výhodnom mieste. Patril medzi skutočnýchgurmánskych znalcov. V prestávkach medzi jednotlivýmichodmi večere mi rozprával o novej superdiaľnici dobrýchchutí a o konflikte medzi inováciou a výživou na tanieri súčas-ného prieberčivého stravníka. Napriek tomu, že ma väčšinouunavoval, vždy som pri ňom dostávala chuť do jedla. Doprialasom si vrchovato.

Deň pred vyhodnotením skúšobných testov kampane miRanders daroval nový parum od Helmuta Langa. Názov ne-viem. Ani som nemala čo vedieť. Šlo totiž o produkt z novejlimitovanej série bez typového označenia, ktoré zostáva exklu-

zívnym tajomstvom, aby sa o ňom nemohlo dozvedieť viac akotristo ľudí. o jeho cenu zvyšovalo až päťdesiatnásobne.

Vôňa splnila svoj účel. Naplnila moju osobnú banku túžobbez toho, aby si povrchne vypomáhala reklamou. V kniháchsa to nazýva kontrakultúra výnimočnosti, ale mne sa to prostopáči. Darovať luxusný darček, o ktorom nikto nič určité nevie,predstavuje ozajstný hold mojej individualite. Uvedomila somsi, že iba extrémne drahý obchod, bez výkladu a zastrčený kdesiv rohu, ešte dokáže vystupňovať moju konzumnú žiadostivosť.

Podobne sa zákazníci rozhodujú aj pri nákupe oblečenia.Nik už nechce také isté nohavice, aké vlastní ktosi druhý, pre-

tože by strácal mohutný zdroj zákazníckej moci. V budúcnostibude mať každý obyvateľ zemegule k dispozícii vlastný obchodGap, celkom prispôsobený svojim potrebám.

Za vôňu som sa poďakovala. A hneď na druhý deň ráno somsa Randersovi odvďačila.



229

Výsledky predtestov reklamnej kampane totiž dopadli dobre.Dokonca vynikajúco. Nečudovala som sa. Logo pôsobilo akopastva pre oči prieberčivej vizuálnej generácie. Belgické duografičiek PopCorner mi vo vysvetlení napísalo: keď vytvárameotku alebo grafiku, chceme ľudí zmeniť, a nie im gratulovaťk tomu, akí už sú.

Zagratulovala som im. Mňa si zmeniť netrúfli.Pohľad na letáky ma emocionálne vyžmýkal, hoci vôbec

neboli určené pre mňa. Nerozumela som tomu. Našťastie somo tom nemala čas premýšľať.

Stačila mi istota, že kampane s generickým positioningomdodržiavali zvolené kľúčové estetické a emocionálne hodnoty.Lichotili inteligencii aj tých najväčších hlupákov a vždy súviselis ich záujmami, alebo s obsahom príslušného média, v ktoromsa objavili.

Odsúhlasený rozpočet štvornásobne prekročil rekordnúinvestíciu do propagácie podujatia tohto typu. Mne sa všakvzhľadom na to, že uvádzame na trh celkom novú značku, sumazdala naďalej nízka.

27

ri mesiace pred dátumom Brand Party sme reklamnú kam-paň konečne spustili. Načasovanie nám vyšlo. Podľa intenzitykomunikácie to vyzeralo, že do cieľovej skupiny patrí hádamkaždý mladý človek na Zemi.

Bilbordy zaplavili svetové veľkomestá na oboch stranáchAtlantiku. Inzeráty som nachádzala v každom medzinárodnomi lokálnom magazíne alebo denníku, ktorý som chytila do ruky.

Letáky mi ponúkali doslova na každom rohu. Pritom pešo cho-dievam mimoriadne zriedkavo.Aby sa Brand Party neznechutila ľuďom pre obrovskú propa-

gáciu už vopred, vsadili sme na úplne posledný aktor, ktorémuspotrebitelia pri sledovaní reklamy ešte veria – produktová



230

pravda. Netvárili sme sa, že pripravujeme dokonalé podujatie.Schválne sme v médiách pripomínali možné drobné chybya zlyhania ľudského aktora. Vedeli sme, že mladá generácia trpíhladom po akýchkoľvek inormáciách, preto sme ju dennoden-ne kŕmili záplavou zbytočných, ale veľmi zaujímavých materiá-lov od špičkových copywriterov a známych spisovateľov.

Zistili sme, že potenciálni návštevníci túžia počuť historkya zážitky, ktoré sa na akcii môžu udiať. ak sme všetkým zá-

ujemcom zadarmo poskytli tenkú a graficky príťažlivú knihufiktívnych príbehov obyčajných ľudí na akcii. Namiesto zu-novaných tvárí populárnych osobností sme v kampani pou-žili naratívne útvary, ktoré vyzerali ako rozprávania bežnýchclubberov z Brand Party. Do textov sme v rôznych variáciáchzakomponovali štyri najkľúčovejšie slová mladej generácie: zá-bava, drogy, peniaze a party.

Súbežne sa začala aj masívna, omnoho konvenčnejšia anti-kampaň, ktorá pôsobila na myslenie inej cieľovej skupiny, ktoré je obmedzenejšie. Jej príslušníci sa síce orientujú na budúcnosť,ale vykreslenú v zidealizovaných arbách. Cítia sa outsidermi,

ktorí nie sú nikomu potrební. Svoju angažovanosť vnímajúako projekciu masovej nespokojnosti, no v skutočnosti to vyjadruje ich vlastné rustrácie zo sveta, ktorému nerozumejú.Sú ambiciózni, vnútorne veľmi motivovaní a s veľkou vôľouprekonávať prekážky. Na realizáciu vysnených cieľov im všakchýbajú potrebné schopnosti, preto sa utiekajú k pomoci ma-smédií a ideológií.

Rozhodli sme sa zneužiť predovšetkým ich dôverčivosť. Pro-tiakciu k Brand Party sme im vysvetlili ako príležitosť na ziskveľkého počtu politických, ekonomických i sociálnych benefi-tov za veľmi krátky čas.

Logo pôsobili bystro a zároveň inormatívne. Iba tak sa dalodocieliť, aby kampaň nezavrhli, pretože k reklame a masmédi-ám zastávajú striktne odmietavý postoj. Ich prístup k nakupo-vaniu je však menej prísny, čo znamenalo našu výhodu. Pritvorbe vizuálov sme sa inšpirovali ikonografiou nezávislých



231

vydavateľstiev obskúrnych hudobných žánrov, americkýchundergroundových komiksov a zúalých čiernobielych propa-gačných materiálov ekologických hnutí. Letáky a plagáty smevytlačili na recyklovanom papieri.

Antiglobalisti si s obľubou a úctyhodným nasadením vytvá-rajú vlastné nízkorozpočtové elektronické i printové médiá, naktorých prezentujú svoje názory. Zväčša nie sú veľmi úspešné,ale vzniká ich veľmi veľa a spolu vytvárajú nezanedbateľnú ko-

munikačnú silu. Nenápadne sme sa ich snažili ovládnuť, alebohvieako sa nám nedarilo. Navyše drobné úspechy vyšli oveľadrahšie, než sme plánovali.

Napriek všemožnému úsiliu korporácií predstavuje naďalejnajvhodnejšu platormu na propagáciu produktov a služieb ur-čených subkultúram internet. Preto sme sofistikovanými publicrelations materiálmi nekomerčné webstránky doslova zapratali.Pod rôznymi pseudonymami sme v diskusných órach upo-zorňovali na svoju akciu. Vyslali sme agentov, aby sústavnepodplácali majiteľov webov, ktorí na svoj náročný životný štýlmíňajú značné sumy. Ak sa chcú na protestné demonštrácie po

celom svete naďalej prepravovať lietadlami, peniaze jednodu-cho potrebujú, a je im jedno, od koho ich dostanú. Akurát sao tom nesmú dozvedieť ich priatelia. My sme im garantovaliabsolútnu diskrétnosť.

Najviac ma pri prípravách vytáčala početná medzinárodnáskupina presvedčených aktivistov, ktorí sa za nijakých okol-ností nedajú kúpiť. íto ad avoiders sú ideologicky neobyčajnepodkutí. Vedia o korupcii v radoch antiglobalistov a dištancujúsa od nich. Demonštrujú zásadne zadarmo, ale o to radikálnej-šie. Patria k ultraalternatívnej scéne. Našou výhodou bolo, žetáto škodná trpí paranojou z moderných telekomunikačných

prostriedkov, pretože ich považuje za nástroje spoločnosti kon-troly. V dôsledku toho však veľmi ťažko kooperuje, preto prenás nepredstavovala až také nebezpečenstvo.

V tom čase som sa neustále pripájala na sieť, aby som mohlav reálnom čase sledovať úspešnosť našich webových inzerátov



232

a bannerov. Počet navštívených stránok a unikátnych IP adriessa mi videl ohromujúci. Firmu to však neuspokojovalo.

Rozvíjali sme reklamné aktivity ďalšími komunikačnýmicestami, aby sme zlepšili znalosť značky nielen v cieľovej sku-pine, ale aj vo všeobecnej populácii. S návštevníkmi oficiálnychwebstránok sme intenzívne pracovali. Posilňovali sme ichlojalitu a budovali silnejúcu komunitu budúcich spokojnýchnávštevníkov Brand Party. A keďže najpodstatnejšia vec pri ak-

cii – vstupné – nebolo žiadne, dúala som, že účastníkov prídedosť. O účasť demonštrantov som obavy nemala.

Prípravy už naozaj vrcholili, keď sa za mnou znova osobnezastavil Randers. Rozprával dlho. entoraz pri tom nejedol.

Pridelil mi najťažšiu zo všetkých doterajších úloh. Na druhýdeň o deviatej večer – tri týždne pred termínom Brand Party– som sa nachádzala uprostred rozľahlého námestia Baumax.

28

Antiglobalista A. krátko škrtol mechanickým kovovým za-paľovačom. Keď som mu ho podávala, cítila som vlhkosť jehodlane. Vyleštený kov sa mi pri preskočení iskry zablysol predzrakom. Mladík priložil biely plameň pod handru prevlhnutúbenzínom. Aj cez dunivé rytmy, ktoré sa v ozvenách odrážaliod stien námestia Baumax, som v jeho prstoch začula tichézaklapnutie.

Handra sa rozhorela a A. sa rozbehol smerom k antonom.rúol si na poriadnu diaľku. Rozohnal sa a osemhrannú skle-nú ľašu z celej sily vrhol dopredu. Na mieste sa otočil a vyrazilspäť.

Molotov najprv dopadol na jeden z nastavených štítov. Vzá-pätí skĺzol do prostriedku kordónu policajtov. Z tej diaľky a cezinraokuliare sa mi ľaša zdala bordová. Črepiny biele. Výbucha oheň ostro červené.



233

V tom okamihu mi od tlakovej vlny zaľahlo v ušiach. A. sarozbehol k rohu vežiaka. Nad hlavou si kŕčovito držal okrajebundy. o som už vybiehala za ním. Celkom vľavo som totižv zmätku čiernych a oranžových pásov rozoznala strelca. A. mineskôr rozprával, že zásah projektilom považoval za prudšie po-klepanie po pleci. Až o sekundu neskôr, keď mu stromová čiarabolesti vystrelila sponad pravej lopatky, pochopil, že to dostal.

Na zem sa zrútil hlavou napred. Kým som k nemu dorazila,

pred očami sa mi neustále zjavovala čiara dymu z granátovejkapsuly, štruktúra dlažby a vojenské topánky. elá v unior-mách som nevnímala. Inra kombinovaná s kontaktmi sícevytvárala jasný obraz, no videný v negatíve.

Uvedomila som si, že policajtov nezastavil ani tento kokteil.Všetci už prestali tancovať. Kukly so psami sa rozbehli k opus-tenému A.-ovmu telu. Za nimi sa v roztiahnutom poloblúkupomalšie sunul rad priesvitných plexiskiel. Ktosi reval do me-gaónu, aby rozohnal zhromaždený dav.

V rýchlom oblúku preletel vzduchom slzný granát. A hneďďalší. So svišťaním oba dopadli. Zaznelo hlasné prasknutie a ce-

lý obsah vysyčal.V bielom opare sme bleskovo ustupovali. Prestal hrať aj po-

sledný dídžej. Na sekundu som sa otočila, pretože náhle tichopo toľkých hodinách hudby ma takmer omámilo. Zbadala sommatné zadné svetlá posledného kamiónu, ktorý odvážal soundsystém.

Zo všetkých síl som sa rozbehla k A.-ovmu telu. Ležalo opus-tené v strede námestia. Valila sa k nemu vlna čiernych tiel.

Sústredila som sa na každý pohyb. Pri skokoch som sa krčila.Keď som k nemu dobiehala, nastala spúšť. Dopadali dlažbovékocky. rieštilo sa sklo. Vzbĺkli ohne. Cez inra sa mi betón

okolo A.-ovho tela zdal až neuveriteľne biely.„o som ja, China! eraz ťa zdvihnem. Bude to bolieť,“ revalasom na bielu ázijskú tvár. Nemohol ma počuť. Všimla som sibrušká prstov na jeho nehybnej ruke. Sčerneli.



234

Nezdvihla som ho šetrne. Surovo som si ho prehodila cezplece. Hoci bol chudý a vysoký, cítila som, že v svaloch má ne-zvyčajnú silu. eraz som však oceňovala najmä jeho váhu.

Zdvihla som zrak. Psovodi s brechajúcimi vlčiakmi sa mapokúšali obkľúčiť. Zo všetkých síl som sa rozbehla späť.

Vzduchový filter obviazaný šatkou sa mi pritlačil na vysu-šené pery. Pred očami sa mi mihali chrbty vo vypasovanýchvetrovkách. Pod teniskami škrípalo rozbité sklo. Preskočila som

biely obal od vinylu. Vzduch sa presýtil pachom chemickéhoohňa a asaltom. Pri zemi sa držal dym.

Päta mi skĺzla do diery v dlažbe. Pošmykla som sa. Našťastiesom sa stihla zachytiť voľnou rukou. Udržala som rovnováhua bežala ďalej.

Kovová bandaska. Deka v kaki arbách. Váhu presunúť našpičky. Vyššie dvíhať kolená. Synchronizovať pohyby končatín.Nádych. Výdych. Stupňovať rytmus. Modrá šatka. Roztrhnutýčierny transparent.

Pri behu som neustále kľučkovala. Spomaľuje to. A zároveňmätie. Asi preto som očakávala, že ma jedna z kukiel dobehne.

„Stoj! Prikazujem ti – stoj! Inak ťa zastavím ja!“ kričal poliš.Výzvy, aby som okamžite zastala, neprestávali. Jasne som po-

čula tvrdé našľapovanie vojenských bagančí. A potom aj švihobuška.

V okamihu, keď zaznel, neskočila som dopredu, ale prudkodoľava. Pri dopade na nohu som bleskovo urobila otočku. Ne-hybné telo som našťastie udržala.

Vtom poliš zbadal uprostred mojej kapucne inry a vystúpe-né okuláre. Vydesil sa. Kým sa po mne stihol opäť zahnať, okolozápästia som mu omotala nunčaky.

Mykla som prstami, aby dostal spätný úder. Nestihla som za-

registrovať, ako reagoval. V skoku som urobila obrat a nakoľkoto so záťažou šlo, hnala som sa preč.lačili ma päty. Dostala som kŕč do stehna. Priestor, pono-

rený do červenej tmy, sa mi pred očami nakláňal a mihotal. Užsom však cítila, že to môžem stihnúť.



235

Robila som dlhé skoky a neprestávala kľučkovať.Zreteľne som opäť začula, že ma ktosi prenasleduje. Na konci

námestia ma naozaj dobehla druhá kukla.„Stoj! Inak strelím!“ reval mi poliš priamo za uchom. Roz-

hodla som sa prudko spomaliť. V prstoch som zovrela nunčak.Práve som sa chystala otočiť na výpad, keď mi náhle úder paž-bou revolvera takmer odtrhol sánku.

Nechápala som prečo, ale zaplavilo ma teplo. Úplne som sa

spotila. Klesla som na koleno a A. sa mi takmer zosunul z pleca.Pred zrakom mi preblesla náprotivná budova. Strieborné le-

šenie. Zrkadlové posledné poschodie. Výrez oblohy. Rozmazanýtext reklamy.

Keď som sa bezvládna rozohnala na prvý úder, myslela somna to, koľko námahy som už pre úspech Brand Party obetovala.Patetické a sebaľútostivé, ale pomohlo mi to k bleskovému po-hybu rukou. Šlo o zlomok sekundy.

Na líci som ešte cítila studenú pažbu. Zovrela som zápästies pištoľou a hranou dlane som policajta kolmo udrela do ra-menného kĺbu.

Bol to dobrý výpad. Vystrelená guľka mi pri prelete spálilakožu na ľavom spánku a výstrel z tej blízkosti ma len zázrakomnepripravil o sluch.

Do ďalšieho úderu som dala hádam všetku silu. V tom hlukusom to nedokázala rozoznať presne, ale v krku kukly som začu-la prasknutie. Rozbehla som sa. entoraz rovno k autu. V oka-mihu, keď som dobiehala, otvorili sa dvere. Najskôr som dnuvsunula zraneného. Dalo sa ním hýbať ako s bábkou. Ani somnestihla zabuchnúť dvere a akcelerácia ma vtlačila do sedadla.Viezla som sa späť do Boulevardu Breton.

29

Simulovanú akciu na námestí Baumax sme vyhodnocovalinasledujúcich sedem dní do najmenších detailov. Ťahali smešestnásťhodinové služby.



236

Netuším, kde Randers zohnal dvetisíc proesionálnych kom-parzistov. Zrejme si zabezpečil ďalšie veľmi schopné produkč-né.

Postavil ma pred hotovú vec a ja som nemohla zlyhať. Premaximálnu utajenosť cvičenia bol priestor okolo námestia Bau-max v okruhu dvoch kilometrov uzavretý. Bezpečný priebehsledovali z výšky firemné helikoptéry.

Prezlečení demonštranti vyzerali celkom ako skutoční. Aj

policajti a vojaci pôsobili úžasne hodnoverne. Rovnako akomoje zranenie na ľavej časti hlavy. Lara mi ho pravidelne po-strekovala dezinekčným sprejom a preväzovala gázou.

Zo všetkých účastníkov na mňa najviac zapôsobil antiglo-balista A., vlastným menom Joi Ito. Bol to bývalý čínsky super-model a dnes uznávaný hongkonský kaskadér. V umastenomoblečení antiglobalizátora od Yves Saint Laurenta vyzeral ne-uveriteľne autenticky. Ľutovala som, čo si počas testu BrandParty musel vytrpieť. Kožu na tvári mal od ohňa hnedočervenúa vpadnuté tmavé oči sa mu strácali v jamkách. Pri páde si roz-rezal široké čelo. Zlomený nos sa mu sploštil a veľké beztvaré

ústa s kľukatými fialovými perami zaliala krv.Zdalo sa mi, že to organizátori trochu prehnali. Súcitila som

s Itom. Najmä preto, že si pri páde roztrhol nádhernú bunduhigh-end značky. Netrúala by som si určiť, či zbrane bezpeč-nostných zložiek nabili pravými alebo slepými nábojmi. Odha-dujem však, že pravými.

O svojich subjektívnych dojmoch z akciie som nikomu ne-hovorila. Ak som nemusela, radšej som pri hodnotení testunerozprávala vôbec. oto už nepatrilo do náplne mojej práce.

Na stovku videozáznamov zo skúšobnej Brand Party savrhol dvojnásobný počet marketierov, ktorí vytvorili dotazník

pre kvantitatívnu časť nového prieskumu. Potom skupina cer-tifikovaných moderátorov realizovala ďalšiu sériu skupinovýchrozhovorov s cieľom zistiť spontánne reakcie potenciálnychnávštevníkov. Mne takýto perekcionizmus pripadal v danejsituácii pridrahý, ale dokázala som jeho závery oceniť. Rovna-



237

ko naši klienti, ktorí za overené personálne údaje konzumentovochotne platili nehorázne peniaze.

Hlavným zámerom nových marketingových prieskumovbolo udržať naďalej štandard značky Brand Party, podporiť jejdynamiku a maximálne stupňovať teasing až do dátumu kona-nia. O návštevníkoch Brand Party sme toho už vedeli toľko, ževiac by sme o nich nezistili, ani keby sme sa so všetkými stretliosobne.

Opustila som biele goliere. Neskôr mi aj tak budú prezento-vať svoje výsledky. ešilo ma, že im môžem rozkazovať. Koneč-ne som pochopila, prečo sa hovorí, že v spoločnosti kontroly je disciplína neohraničená a nekonečná. entoraz mi zavedenienového režimu ovládania neprekážalo.

Presunula som sa k druhej rokujúcej skupine. Randers a jehokolegovia sa skláňali nad vojenskou mapou nášho mesta i nadpodrobným plánom námestia, kde sa akcia o štrnásť dní usku-toční.

Návrhov na lokáciu Brand Party sa ponúkalo viac. Zvažovalisme mnohé varianty: mliečna štvrť Danone, park na sídlisku

bielej techniky Moulinex, nadúrovňový objazd PanasonicDVD, námestie Hewlett-Packard aj bulvár Intel.

Nakoniec to dopadlo inak. Randers presadil, aby sme vybra-né priestranstvo pri rieke Samsung River Cellular premenovalina Námestie Brand Party. Netuším, koľko to stálo. Budget, ktorýsom spravovala ja, by na to ani zďaleka nestačil.

Potom mi ukázali rozľahlý trojrozmerný model, ktorý vernezobrazoval námestie i priľahlé ulice. Detailnú maketu sme po-zorovali s malými žltými špendlíkovými zástavkami v rukácha zapichovali sme ich na sporné miesta plánu.

Riešili sme posledné detaily produkcie.

Zabezpečenie plynulého spojenia so šoérmi luxusných auto-busov, ktoré budú privážať hudobných hostí i proesionálnychantiglobalistov. Hlasovalo sa, kde bude hlavný stan organizáto-rov a kolosálny VIP backstage pre sponzorov. Dohodli sme trasuriadenia prívozu a odvozu štábu na pridelené miesta. Vytýčili



238

sme príjazdové cesty k obrovskému parkovisku pre návštevní-kov. Rozmiestňovali sme bezpečnostné zátarasy. Zostávalo eštedobudovať na múroch fiktívne sklené výklady značkových ob-chodov, aby mali antiglobalisti neprestajne čo rozbíjať.

Špeciálnu pozornosť sme venovali presnému určeniu pozícií,kde dôjde k najvážnejším stretom demonštrantov s polícioua armádou. Prihliadali sme najmä na to, aby šlo o vizuálnezaujímavé miesta, ktoré nám zabezpečia spontánne PR v mé-

diách. Rovnako sme nesmeli zabudnúť na product placementa dobre viditeľné logá sponzorov. Je bezpodmienečne nutné,aby protestujúci mali oblečené alebo držali v rukách výhradneprodukty našich klientov, ktorí požadujú exkluzivitu.

Neprekvapovalo ma, že najatí experti na masovú komuniká-ciu kládli taký dôraz na optimálne podmienky pre reportérov.Pri inormovaní o Brand Party nám totiž nešlo o odovzdaniesprávy a ucelených aktov, ale o alošnú divácku ilúziu partici-pácie a zážitku. akisto musíme preukázať zmluvne dohodnutýpočet sponzorských odkazov. rend zrežírovanej aktuálnostipri inormovaní verejnosti sme prijali za svoj. Len čo INPEG

vyprovokuje prvú ozbrojenú potýčku, začne sa priamy V i in-ternetový prenos.

Práve som sa chystala teleonovať do ďalších televízií, ktoréby mohli mať záujem o autorské práva na zábery prvej mŕtvolypolicajta, keď si ma zavolal Randers. Oznámil mi, že sa so mnousúrne potrebuje rozprávať.

Strieborný výťah Mitsubishi nás vyviezol na dvadsiate po-schodie, kde sídlia tí, ktorí najmenej pracujú, no majú najväč-šie právomoci. Usmieval sa. Zašli sme do jeho chrómovanejkancelárie. Zavrel za mnou dvere a náhle nepríjemne zvážnel.Ukradomky som sa pozrela okolo seba. Nik ďalší v miestnosti

nebol. Uvedomila som si, že ma zmiatlo veľké lomené zrkadlo,ktoré nás strojnásobilo.V Randersových žlčových očiach sedel hnev. Vážne si

ma premeriaval. Mechanicky mu mykalo čeľusťou. Bol netrpez-livý a v tvári červený.



239

Okamžite mi napadlo, že som urobila nejakú chybu. Voľačosom pokazila! Dostanem výpoveď. eraz, krátko pred BrandParty!

Randers mlčal. o ma deptalo viac než akákoľvek odpoveď.Usúdila som, že zrejme stratil dôveru v moju inteligenciu i pra-covné schopnosti. Ani táto myšlienka ma však nevystrašila.Nemohla som sa báť.

Spýtala som sa ho, či mi nechce niečo povedať.

Iba sa nebadane usmial. Mlčal a trocha sa škeril. Prepichovalma pohľadmi. Mala som dojem, že byť v mojej spoločnosti pre-ňho znamená siliť sa do nepríjemnej veci.

Cítila som k nemu v tej chvíli zvrátené puto submisívnosti.Fascinoval ma a podmaňoval. Pociťovala som rozpaky a súčas-ne akýsi temný údiv.

Odrazu som na hranici vnímania zaregistrovala bleskurých-ly pohyb. Nedokázala som rozpoznať, odkiaľ prišiel.

Bol to posledný vnem, ktorý si z toho dňa pamätám.

30

Dodnes presne neviem, čo sa stalo. Sporadicky sa mi zjavujúflashbacky.

Ležala som horeznak. Kamsi ma viezli. Nedokázala somurobiť ani najmenší pohyb. Klinika bola veľmi biela. Pred zmä-teným a zahmleným zrakom sa mi striebristo trblietali lekárskenástroje. Odsávací aparát. Príkaz, ktorý sa týkal desiatich mi-ligramov morfia. Sterilné rukavice. ep 140 za minútu a stúpa!

Nemohli mi namerať krvný tlak. Dávka digatilisu do žily.Striekačka. Biely záblesk okrúhlej lampy a tma.

Potom som mala 72 hodín halucinácie.Dostala som sa mimo svojej osobnosti.Kryštalický lesk v očiach. Užasnuté oči a vedomá potreba.

Hra, ktorá zdolá svojho hráča. Protiprúdy horúcich telesnýchtekutín. ok proti toku. riaška.



240

iene sa objavovali bez príčiny a neprestávali narastať. K ži-votu sa prihlásil každý bod tela. Čiary sa znásobovali. Hranatétvary s vrcholmi sa nedali spočítať. Zvinutá kobra. Mokrá rukazvierala žltý molitan. Zmätené špirály lietali zhora nadol. Zlo-vestné znamenia. Vlhká prikrývka. Steny sa hýbali, vydúvali,preliačovali. Jazyk sa zmenil na beztvarý chumáč. Karta, ktoráotvorí každú zámku. Náhle, nepredvídané, totálne prerušenie.Udalosť pre každého. Hadie prstence sú zložitejšie ako krtie

diery. Biela záclona za lôžkom. Roztrasené zápästie.A zrazu prebudenie.Mokrý odtlačok hlavy obkreslený horúcim potom na vankúši.Vzápätí znova spánok. A dlhé, opakujúce sa sny.

31

Prebudila som sa s vytreštenými očami. Okamžite som bolačulá. Ležala som vo svojej izbe v centrále firmy v BoulevardeBreton. Laru som nevidela. Netušila som, aký je deň, ani koľko

je hodín. Spoza okien presvitalo tlmené biele svetlo.Na posteľnej plachte som cítila vlastný zaschnutý pot. Za-

klonila som hlavu. Uvidela som pás voskovo vyleštenej dlážkya ďalej vzadu spodnú časť dvoch krídel dverí. Ale to ma ne-zaujímalo. Uvedomila som si oveľa desivejšiu vec. Vôbec somnemala vlasy!

Dlho som si roztrasenými prstami ohmatávala oholenú leb-ku. V zadnej časti hlavy som objavila zreteľné chirurgické stehy.Pálilo ma čelo a svrbel krk.

Nevedela som prečo, ale v bdelom stave som ihneď pocítilanetrpezlivosť zvláštneho druhu, neskrotnú a temnú. Prenasle-

dovali ma predtuchy. Snažila som sa chladnokrvne uvažovaťo tom, čo sa stalo. Nešlo to.Preľakla som sa.Moja ohlušená a otupená myseľ tento dlho nepoznaný pocit

nedokázala spracovať.



241

Ale strach silnel. Začínala som si ho uvedomovať. Spočiatkuto bolo skôr tušenie. Zakrátko som však všetko pochopila.

Otriasla mnou vlna úzkosti. Naskočili mi zimomriavky.Akákoľvek myšlienka, ktorá mi napadla, pocit strachu ešte

zintenzívňovala. Po hodine vo mne už aj tie najbezvýznam-nejšie podnety vzbudzovali hrôzu. Každý nápad ma strašil.Zatvárala som oči, aby som vôbec nič nevidela. Ale vtedy somzasa vnímala, ako sa z môjho vnútra priamo valí zúalstvo. Ne-

znesiteľný pocit.Rýchlo som rozlepila viečka a moje oči uzreli skutočnosť,

ktorú nenávideli. Znova som sa bála!Zakaždým, keď sa mi zdalo, že to ustupuje a prestáva, pocí-

tila som v hrudi prudké trhnutie. Vtedy toho už na mňa bolopriveľa. Rozplakala som sa.

Nekričala som, aby som neprivolala zbytočnú pozornosť.Nedokázala som sa skoncentrovať. Cítila som sa strašne. ú-

žila som privinúť sa k niekomu. Ale vôbec nikoho som nemala.Zakázala som si sebaľútosť a pokúšala som sa porozumieť

tomu, čo sa vlastne deje. Zatínala som prsty do okrajov postele,

až som si dolámala nechty. Náramná bolesť aspoň na chvíľuprehlušila strach.

Presnú anamnézu dodnes nepoznám. Pravdepodobne micez nervový systém prehnali konskú dávku mykotoxínu, abymi odbúrali senzorové receptorové bunky, ktoré podporujúzmyslovú skúsenosť. Zrejme mi zdevastovali aj spinotalamickýsystém, ktorý reaguje na bolesť, teplotu a na niektoré druhydotykov.

Nedokázala som pochopiť, ako som mohla byť taká naivná!Nenapadlo mi, že keď mi prezradili toľko inormácií, tak sa pre-do mnou aj poistia! Odkedy som pracovala vo firme, myseľ som

mala preplnenú plánmi do budúcnosti. Zabudla som, že somiba nahraditeľný poskok. Svoju prácu som odviedla a prestalasom byť komerčne zaujímavá.

Potom som si v hlave zasa vykonštruovala predstavu, že ideo súčasť celkovej marketingovej stratégie. Aj moja bolesť zrejme



242

musí byť autentická podobne ako Itova pri teste Brand Party nanámestí Baumax. Bez pocitov strachu by som podujatie nedo-kázala prežiť tak ako ostatní.

Z neistej diagnózy sa príčiny dedukujú ťažko. Nerozumiem,prečo sa Randers bál, že niečo prezradím. Čoho sa vlastne obá-val?! O niektorých častiach projektu som toho síce vedela dosťveľa, ale celku som nerozumela ani zamak! Až teraz som po-rozumela, čo znamená byť pod tlakom korporátnej disciplíny.

Ak chcel Randers docieliť, aby som po zákroku nechápalauž vôbec nič, tak sa mu to naozaj podarilo. Keď za mnou poôsmich dňoch od operácie znova prišiel, bola som celkom nadne. Neobťažoval sa s vysvetľovaním. Prikázal mi, aby som sačo najrýchlejšie dala znova dokopy, lebo ma na Brand Partypotrebuje zdravú a silnú.

Špičkovým lekárom trvalo iba sedem dní, kým ma po yzic-kej stránke dali do poriadku. Nerozumela som, prečo to robia.Práve tu som sa však medzičasom naučila, že kontrolné mecha-nizmy nezvyknú nič vysvetľovať.

V čase rekonvalescencie som si naozaj trochu oddýchla. Lara

mi dávkovala lieky a pichala injekcie. Predlaktie som mala úpl-ne doráňané od vitamínových inúzií.

Nechcela som, ale dostávala som sa znova do ormy. Neprialasom si to, ale moje telo žilo ďalej. Krv mi prúdila v žilách. Žalú-dok a črevá trávili. Nechty rástli. Chlpy vyrážali. Do mysle sa mivšak vkradla temnota. A už tam zostala.

ušila som, že bola postihnutá aj moja usudzovacia schop-nosť. Pri najmalichernejších drobnostiach sa ma zmocňovalapopudlivá nervozita.

Odjakživa som na podnety reagovala veľmi aktívne a ener-gicky, ale teraz som cítila odpor k hocijakému zamestnaniu

či rozptýleniu. Odovzdala som sa nedbanlivosti. Neumývalasom sa. Prestala som sa starať o svoj zovňajšok.Keď ma Lara nechala samu, vyajčila som všetky cigary

s honosnými pásikmi, ktoré ležali na servírovacom stolíku.Po chvíli ma obkľučovali mračná dymu. Neprekážalo mi to.



243

Vylihovala som na gauči a listovala v hrubom lesklom maga-zíne. Nepozrela som si názov. Najprv som si myslela, že ideo tínedžerský časopis o nahých ženách a drahých autách, noneskôr som z podtitulu zistila, že v skutočnosti sa venuje dyna-mickému životnému štýlu topmanažérov. Pri prezeraní otieklesklých stehien a karosérií som rýchlo upíjala z ginu. Prepiatosom gestikulovala a rozprávala som sa neviem s kým.

Myslela som si, že alkohol nepokoj ubije, ale opitá som sa

bála ešte viac. Každý pohľad a zvuk ma zbavoval odvahy. V ta-komto stave som prežila nasledujúce otupné dni.

Noc pred Brand Party som nemohla oka zažmúriť. Prevra-cala som sa na posteli v úplnej tme s vyjavenými očami. Bdelasom až do vysilenia.

32

Ráno v deň, na ktorý som donedávna tak úpenlivo čakalaa ktorý mi bol teraz celkom ľahostajný, ma Lara nadopovala

energetickými pilulami. Prvú várku som vydávila. Druhá za-brala.

Musím sa priznať, že v tele som v dôsledku toho opäť pocítilanezvyčajnú silu. V hlave som však prežívala posledný stupeňzúalstva.

Lara ma vyviedla z bytu a pri východe si ma vyzdvihol Ran-ders osobne. Mal na sebe hodvábnu košeľu Lanvin s červenýmipruhmi na tmavomodrom podklade. Na korporátnom oblekusa mu lahodne vynímala čierna krepová kravata Kenzo. Akásiblonďavá tínedžerka okolo neho šermovala cestovnou žehlič-kou Braun.

Spoločne sme vyšli pred Boulevard Breton. Bolo krátkopo siedmej. Opojné ráno mi dýchalo do tváre vlahou hmlou.Vzduch pôsobil sviežo ako z klimatizácie Bauknecht.

Nastúpila som do Randersovho offroadu oyota Land CruiserFX. Vyrazili sme a za nami sa pohla kolóna firemných limuzín.



244

Uvedomovala som si, že mierime na námestie Brand Par-ty na akúsi akciu, ale na nič podrobnejšie som si nedokázalaspomenúť. Moja zmátaná hlava sa ustavične rozptyľovalav malicherných pozorovaniach: vreckovky Kleenex na prístro- jovej doske. Nákres automatickej prevodovky. Stojan na nápoje.Zeleno-modré blikanie ergonomického ovládacieho paneluautorádia na minidisky Sony Mobile. Červený kurzor globálne-ho satelitného navigačného systému GPS, ktorý ukazoval našu

presnú polohu v meste a po zväčšení aj v Európe a vo svete.Implementovaný bezpečnostný ovládač s jediným multiunkč-ným tlačidlom prispôsobeným veľkosti a tvaru ukazováka.

Sedela som so skríženými nohami. Žiadostivo som vdýchlastudený vzduch, ktorý mi zaúkal do tváre, keď Randers zapolklimatizáciu. Potrpel si na špičkové vybavenie, a preto si kúpilsport utility vehicle, ktorý zvláda každý terén od veľkomestskýchbulvárov až po hlboké horské brody. Auto uháňalo, hoci na ces-tách bola hustá, živá premávka. Randers odvážne predbiehal,trúbil a pchal sa do každej voľnej medzery. Keď sa dostal k neja-kému vozidlu príliš blízko, detektory prekážok zúrivo zapípali.

Po čase som prekonala bojazlivosť. Priškrteným hlasom somsa spýtala: „Čo mám dnes na Brand Party urobiť? Potrebujeteešte moju pomoc? Aká je moja úloha?“

„Chcem, aby si sa zabávala, China. Nič viac. oto je tvoj veľkýdeň, uži si ho. Dobre sa bav!“ odvetil meravo a nespomalil svojudivokú jazdu.

Po celý čas zostal veľmi vážny. Keď musel prvý raz zapnúťstierače, mala som dojem, že zúri.

Reklamy na Brand Party nás sprevádzali počas celej polkru-hovej cesty mestom. Keď sme zastavili na semaoroch na kri-žovatke ulíc Coca-Cola Light a Diet Pepsi, obsypali nás letáky.

Videla som aj pútače upozorňujúce na sprísnené bezpečnostnéopatrenia pri rokovaniach Medzinárodného menového ondua Svetovej banky, ktoré sa začínali takisto práve dnes.

Zakrátko sme dorazili na miesto. Randers zaparkoval párkrokov od VIP stanu. Keď som vystúpila, spočiatku som ne-



245

mohla uveriť vlastným očiam. Uprene som hľadela na opar,ktorý zahaľoval nesmierne rozľahlé námestie Brand Party. Nabrehu sivomodrej rieky Samsung River Cellular vedľa náklad-ného prístavu sa rozprestieralo gigantické estivalové mesto.

„Choď sa prejsť, China,“ prikázal mi Randers. „Ale zapamätajsi, ako sa sem dostaneš. o je jediná cesta, ktorá zostane počascelej akcie priechodná. Ak ťa dav strhne priďaleko, už sa semnaspäť nedostaneš.“

Prikývla som. Nechala som Randersa venovať sa produkč-ným povinnostiam a zamierila do centra rušného diania. Ne-ponáhľala som sa. Pozorne som sa rozhliadala.

Na betónových pilótach zapustených do štrkovitých brehovvyrástol nad mohutným tanečným parketom najväčší mega-bord, aký som kedy videla. Neúnavné ruky robotníkov a tech-nikov usilovne vykladali posledné časti aparatúry. Pracovníciprodukcie neprestajne hovorili do vysielačiek. Klienti dohlia-dali na rozmiestňovanie reklamných plachiet. Dokončovalo sazariaďovanie siedmich pódií.

Na ploche bývalých prekladísk ležali dva úzke pásy koľajníc,

na ktorých v oboch smeroch nepretržite jazdili rýchle vozíkys technikou a hosťami. Projekčné obrazovky tvorili kolosálnekosodlžníky z ligotavého skla.

Okraje námestia pokrývali veľké výstražné tabule s bezpeč-nostnými oznamami pre návštevníkov. Randers dúal, že ichbude dodržiavať čo najmenej ľudí.

Veže s reproduktormi pripomínali menšie mrakodrapy.Hlavný stage stál vyvýšený na obrovskej konštrukcii z oceľo-vých nosníkov a mal tvar diskogule. Vtedy som ešte netušila, žesa aj rovnako otáča a trblietavo blýska. Svetelné rampy zaplnilidymostroje, reflektory, lasery a skenery.

Medzičasom sa na tanečnej ploche v rozostupoch rozmiest-nili aj kamióny so sound systémami. Skúšali si orientáciu nadráhach, po ktorých sa budú pohybovať.

Dorazila som na západný koniec námestia, ktorý bol vy-hradený doplnkovým službám pre návštevníkov. Jeden na



246

druhom sa tlačili stovky ast oodov, barov a pultov so smartdrugs. Nechýbali ani tetovacie a piercingové štúdiá, kozmetickésalóny, kyslíkové stany či stánky s testovaním kvality drog. Prá-ve tam sa nachádzali aj chill-outy, internetové kaviarne, šiatres hernými konzolami, pódiá pre žonglérov, žeriavy na bungee jumping, nonstop kiná i stanovisko zdravotníkov so sanitkamia službou prvej pomoci. Celkom na konci sa v samostatnej bu-dove nachádzalo presscentrum, kde sa pripravovali priame V

a internetové prenosy. Novinári mali k dispozícii aj kompletnýinormačný servis svetových tlačových agentúr.

Velikánske námestie sme na Brand Party nevybrali náhodou.Pri pohľade do rohov to vyzeralo, že z neho vedie mnoho úni-kových uličiek, ale zdanie klamalo. V skutočnosti sa priechodyuzavreli a teraz ich navyše strážili vojaci.

Vzduch rozochvievali nárazy akustických vĺn prvých zvu-kových skúšok. Videla som, že Brand Party je do najmenšíchdetailov precízne pripravená. Pri organizovaní akcií sa všakvyskytujú aj aktory, ktoré sa ovplyvniť nedajú.

V prvom rade, v tomto meste sa na vydarený open air

nemožno spoľahnúť ani v tomto najhorúcejšom období – za-čiatkom leta. Od rána sa prudko pokazilo počasie. Biele mrakyhneď na svitaní zahalili celú oblohu. Prvý raz spŕchlo už v noci.Doobeda bol vzduch síce lahodný, ale presiaknutý drsnotoublížiaceho sa chladu. Fúkal čoraz prudší vietor.

Natiahla som si mikinu, začínalo mi byť zima. Neviem, koľ-ko hodín som strávila prechádzkou po námestí Brand Party.Kúpila som si čínske rezance Osem zázrakov a pomaly som ichzjedla.

Zabíjala som čas, ktorý zostával do začiatku akcie. Opieralasom sa chrbtom o múr a zvažovala, ako naplánovali presný sce-

nár podujatia. Definitívna verzia programu sa totiž pripravova-la v čase, keď som už do diania nemohla zasiahnuť.Potom sa konečne rozdunela hudba. Repetitívne rytmy tem-

ne burácali.



247

Farba popoludňajšej oblohy pripomínala chrómový lesk li-mitovanej série chladničiek AEG od tokijských dizajnérskychminimalistov De:Sein. Vlhký vzduch sa otriasal trhavými ná-razmi vetra.

Predo mnou sa rozprestieral rozľahlý, vypuklý povrch ná-mestia. Všimla som si, že security už do areálu vpúšťala ľudí.Postavila som sa do vstupného koridoru a pozorovala návštev-níkov.

Siluety sa od začiatku vynárali bez prestania, jednotlivo alebov skupinách. S postupujúcim časom sa na námestie Brand Partyvalili čoraz väčšie davy. K pódiám museli všetci kráčať peši.

Pred zrakom mi defilovali príslušníci generácie, ktorej užteraz patrí budúcnosť, akurát že ešte nik nevie aká. Počas prvejhodiny som zachytila útržky rozhovorov hádam v dvadsiatich jazykoch. Pozorovala som, ako sa aktuálne trendy sezóny preja-vujú na módnych doplnkoch.

Biele tenisové potítka. Nohavice kovbojského strihu s imi-táciou bahna naspodku. Kovové náhrdelníky so strieborný-mi ostňami. Kožené opasky so šeriskými prackami. Sandále

z priehľadného plastiku. Lakované minisukne. Miniatúrneumelé kožuchy. Štucne na členky. Predprané riľové kraťasy.Biele overaly. Fialové a žlté slnečné okuliare. Fosoreskujúce žu-vačky v ústach. Svetielkujúce palice. Vo vzduchu sa miešali vôneparumov. Od rozmanitých pachov sa mi zastavoval dych.

Videla som toľko log, že som ich ani nestíhala vnímať: Cater-pillar, Moschino, Pepe Jeans, Base, Airwalk, Stride, Emporio Ar-mani, Mango, DKNY, Adidas, Reebok, Callaghan, Versus, MiuMiu, Louis Vuitton, Esprit, Levis, Gucci, Ralph Lauren, Simple,Prada, Nike, Carhartt, Diesel, Gap, Galliano, Vaude, Lacoste,Kenneth Cole, Blaack, Converse, Puma, Guess, Acupuncture,

H&M, Southpole, Costume National, Royal Elastics a desiatkyďalších.Oblečenie must-have-brand značiek mali na sebe najmä

návštevníci zo západnej Európy, z Japonska, Číny, zo Spojených



248

štátov a z Austrálie. Stredoeurópania nosili prevažne look-aliketenisky a no-name módu. Ukrajinci a Rusi uprednostňovališmelinu, ktorej pôvod ani nepoznali.

Potom som zbadala aj prvých antiglobalistov. Na protiakciuk Brand Party pricestovali z najrôznejších krajín sveta. Ichpôvod a postoj prezrádzali transparenty s nápismi ako Brazill,Bankcock, Germoney, U$A,ySingapoor... Vedela som, že desať-tisíc objednaných demonštrantov so sebou priviedlo deväťde-

siattisíc dobrovoľníkov.Ponáhľala som sa do stredu námestia, ktoré sa medzičasom

z väčšej časti zaplnilo. Nechcela som, aby mi ušiel okamih, keďdôjde k prvej potýčke.

No keď som sa ocitla uprostred dunivej hudby a tancujúcehodavu, uvedomila som si, že tam nechcem zostať. V priebehu polhodiny sa totiž väčšina tanečníkov setovala úplne na šrot. Pre-mýšľala som, či sa dá moc drog zachytiť bez toho, aby som ichbrala, bez toho, aby som sa nimi dala zničiť?

V obrovskej mase nastala riadna tlačenica. Počet návštev-níkov odhadovali médiá na milión a pol. Rekord prekonaný

nebol, ale na tom už nezáležalo. eraz som chápala, prečo heslonávštevníkov parties znie: svet sa aj tak nedá zmeniť, tak si as-poň urobme party! Uprostred davu som si pripadala celkombezmocná.

Demonštranti obsadili východný koniec námestia. Ihneď ichobkolesili investigatívni reportéri a príslušníci bezpečnostnýchzložiek. Zamierila som tam, no pre istotu som si udržiavalaodstup.

Zvečerilo sa. O hodinu už na mesto padla tma.Neprívetivé počasie sa naďalej zhoršovalo. Husté mraky sa

s hukotom prevaľovali ponad námestie. Mreže na priečeliach fik-

tívnych obchodov rachotili. Kdesi prudko buchla kovová brána.Zhromaždené zástupy tanečníkov vírili. Počasie im zatiaľ zá-bavu nekazilo. o, čo zažívali, nebola iba akási vnútorná extáza,ale úplná emocionálna rozjarenosť. Rozhorúčení a omráčenítancovali do úplného vyčerpania, až sa z nich prúdom lial pot.



249

Všimla som si, že niektorí návštevníci s obľubou postávajúpred vysokánskym múrom burácajúcich reproduktorov, kdesi vytiahnu mobil, vyťukajú číslo a s vážnou tvárou niečo dlhoa sústredene vysvetľujú.

Vtom ožil aj dav antiglobalistov. Rozozvučala sa ich vlastnádovezená aparatúra so samostatným generátorom elektriny.V úžase som zmeravela, keď ktosi do megaónu začal čítaťz mojej tenkej brožúry o globalizácii!

Rečník s oduševnením citoval celé pasáže z môjho paškvilua argumentoval nimi v prospech svojich pochybných, politic-ky naivných názorov. Správne som predpokladala, že najväčšíúspech budú mať pasáže ukradnuté od Sorosa a Bondyho.

Po prejave plnom nezmyslov a poloprávd zaznel mohutnýaplauz. Dav žiadal znárodnenie transnacionálnych monopolova ich prevzatie do rúk ľudu.

Policajti a vojaci s ochrannými plexisklovými štítmi sa vzá-pätí pokúsili porozdeľovať demonštrantov do menších skupi-niek. Obkľúčili ich a každého chceli individuálne prehľadať, abyeliminovali najväčších a najznámejších radikálov. Nepodarilo

sa im to, lebo obete agresívne protestovali. Viacerí antiglobalistisa na protest naraz prudko vrhali proti radu nastavených štítova martenskami s kovovou špičkou tvrdo kopali na všetky stra-ny. Ostatní sa dali na útek, no vzápätí sa vrátili z opačnej stranya napádali policajtov z boku. Ozbrojenci podľahli panike.

Niektorí demonštranti búchali ručnými boxermi a bejzbalo-vými palicami do pristavených áut. Netušili, že ide o reklamnémakety bez motorov, ktoré nám ochotne venoval klient – pre-stížny rancúzsky výrobca. Potom sa rozbilo čelné sklo a hneďaj ďalšie. Strhla sa prvá bitka. Do stupňujúceho sa chaosu saihneď zaplietli novinári a kameramani.

Nevedela som, čo z toho sa naplánovalo vopred, a čo sa or-ganizátorom vymklo z rúk. Matne som si spomínala, že presnetakýto úvod protestov mal INPEG dohodnutý v pracovnejzmluve. Napriek tomu mi tu niečo nehralo. V prvom projektesme počítali s účasťou 15 000 policajtov a s rovnakým počtom



250

vojakov. eraz sa mi však zdalo, že ich vidím oveľa menej. Žebyrozpočet nakoniec nestačil?

Masa protestujúcich sa dala do pohybu smerom k hlavnémupódiu.

Presuny z miesta na miesto však už v tejto áze večera trvalineuveriteľne dlho. Miliónový natlačený dav síce neustále pulzo-val energiou, ale celý čas bol vlastne statický. Prejsť krížom ceznámestie mohlo trvať hodiny. Preto som mala o celom dianí

odvtedy už len neúplný obraz.Prudko sa rozpršalo. Stroboskopické svetlo bleskov ma núti-

lo privierať oči.Atmoséra na parkete smerovala k prvému vrcholu noci.

anečný hit sezóny, ktorý som poznala z vyzváňania svojhomobilu, dostal všetky ruky nad hlavy. Roztvorené dlane preťalimodré lúče reflektorov a zelené pásy laserov. Z hrdiel sa vydralnadšený jasot. Pódiová diskoguľa sa plynulo otáčala a vrhala navšetky smery pestroarebné kruhovité odlesky. Hotová zmyslo-vá pastva pre moju vybičovanú obrazotvornosť.

Zamierila som tam, kde som v dave cítila najlepšiu náladu.

Chcela som, aby niečo z nej prešlo aj na mňa. úžila som dať sastrhnúť rytmom a už vôbec na nič nemyslieť. Do klubov somv minulosti pravidelne chodievala najmä preto.

Pri pohľade na tanečníkov zblízka som však pocítila rozča-rovanie.

Spotená bieloba pokožky zvýrazňovala v ich telách čosipokrivené a nemotorné. Prudko dýchali a nozdry sa im chveli.Ústa mali pootvorené. Vlasy neupravené. Oči im od chémietemne iskrili. Rúže na našpúlených perách sa rozotreli. Púdre sazmyli. váre nadobudli kŕčovitý výraz. Šaty od prudkého dažďaa silenej namáhy zvlhli a stratili tvar.

Myslela som si, že prietrž mračien tanečníkov rozoženie, alemýlila som sa. Neprekážali by im zrejme nijaké extrémy. Neve-dela som, či sa sem prišli smiať, alebo plakať, umierať, alebo sarodiť.



251

Vtedy som uvidela, že v diaľke lietajú vzduchom dlažbovékocky, ktoré sme na tony nakúpili pred mesiacom počas ceno-vej akcie v Baumaxe. Zaregistrovala som aj oranžové plamene.Bez váhania som vyrazila tým smerom. V prudkom daždi somneustále sliedila ponad okolité hlavy, aby som nestrácala pre-hľad o dianí. Antiglobalisti zapaľovali sponzorské autá, ktoré naploche rozostavili organizátori. Rozbíjali aj narýchlo zbudovanévýklady, za ktorými neboli nenávidené obchody pre bohatých,

len vybrakované sklady. Zhadzovali bilbordy s vizuálmi vymys-lených kampaní, ktoré propagovali neexistujúce výrobky.

Hudba mi hučala do uší zo všetkých strán, preto som uda-losti pred sebou vnímala ako zábery na televíznej obrazovkes vypnutým zvukom.

Násilie demonštrantov vyprovokovalo štart pripravenýchhelikoptér. Do pohybu sa dali aj požiarne vozidlá a sanitky. Vr-tuľníky polície a médií prelietavali nízko nad davom. anečníciich zjavne považovali za súčasť zábavného programu, lebo nane kývali a jačali.

Chcela som sa čo najskôr dostať k epicentru konfliktu. Za-

krátko som však narazila na vysoké pletivo s pásmi ostnatéhodrôtu, ktoré pohotovo natiahli policajti. Na viacerých miestachvšak už v oplotení vznikli trhliny. O kus ďalej sa mi podarilopreliezť na druhú stranu. Rozbehla som sa zo všetkých síl a led-va som stíhala vnímať, čo sa deje.

Jediný východ na druhú stranu ulice zablokovala kolónaopancierovaných transportérov. Vpredu kráčalo v šíku asi päť-sto policajtov s vojakmi a za nimi stáli v rade obrnené antony.Vodné delá polievali rozvášnený dav antiglobalistov, ktorí há-dzali Molotovove kokteily a dlažbové kocky.

Demonštranti i strážcovia pochybných zákonov mali na

hlavách čierne kukly a na nich plynové masky. Skupinky naj-odvážnejších protestujúcich na rôznych miestach súčasne pre-rážali policajné kordóny. V úzkych únikových uličkách horelinavŕšené barikády.



252

Príslušníkom talianskej jednotky Ya Basta sa podarilo ukrad-núť policajtom kovové zátarasy. Bránili sa nimi pri spoločnýchnájazdoch. elá v bielych kombinézach mali obtočené molita-novými chráničmi. Jeden z nich do megaónu vyzýval po ang-licky na obranu chudobných občanov z krajín tretieho sveta.

Polícia na jeho apel odpovedala dávkou slzotvorných graná-tov. Mohutný sivý oblak zasiahol aj mňa. aké pálenie v očiachsom ešte nezažila! Zakrývala som si tvár. Dusilo ma tak, že som

sa nemohla nadýchnuť.Vtedy jeden antiglobalista vytiahol automatickú pištoľ a od-

bachol policajta, ktorý bol k nemu najbližšie. Musel to byť pro-esionál. Bez zaváhania trafil presne do krku, ktorý si poliš naokamih odkryl.

Zavládla hystéria. Ktorýsi vojak vypálil do húu antiglobalis-tov dávku zo škorpióna. Zarinčalo sklo. Niekto úpenlivo vykrí-kol. Štyri mladé telá padli na dlažbu ako podťaté. Nemohla somtomu uveriť.

Niekoľkotisícový dav antiglobalistov sa s palicami v rukáchbezhlavo vrhol do útoku. Začala sa surová bitka muža proti

mužovi. Besnenie znepriatelených strán vybičovala propagačnádemagógia do anatického šialenstva. Videla som horiace telá.Na dlažbe sa rozprskla krv. Mŕtvoly nik neodnášal. Z jednejhelikoptéry sa spustila krátka guľometná streľba, ale v okamihuprestala, pretože sa už nedalo rozlíšiť, kto je za a kto proti.

Z diaľky to zrejme vyzeralo ako bojová počítačová hra. Zachrbtom mi totiž naďalej bez prestávky hrala muzika a spoluso svetelnou šou burcovala nespútaný tancujúci dav. Možno tocelé bolo zinscenované podľa princípu zrežírovanej aktuálnosti.Nemala som potuchy. Ničomu som už nerozumela. Ledva somdýchala. Odmietla som ďalej sledovať túto vojnu kultúr.

Nahnutá dopredu som sa celá bez seba hnala späť. Až terazsom oceňovala tvrdý tréning, ktorému ma podroboval Lensen.Rozrážala som si cestu lakťami. Bezhlavým behom som križo-vala námestie.



253

Keď som sa konečne prebila zástupom, zastala som pri pr-vom sound systéme. Na korbe kamiónu hral dídžej psychede-lický trance. Do uší mi dunelo melodické čvirikanie a drama-tické nástupy drumrollov.

Zmoknutí tanečníci sa hustejšie zhlukli okolo sound systé-mov. Dostať sa ku dverám mi trvalo desať minút. Za ten časmi štyrikrát ponúkli extázu, dva razy GHB a raz rajský plyna ketamín.

rhla som dvermi na strane spolujazdca a vyskočila hore. Šo-ér nedržal volant. Jednou rukou si pri nose zvieral úzku strie-bornú trubičku a roztrasenou druhou pridŕžal zrkadielko s pá-sikom bieleho prášku. Schmatla som ho za modré vlasy a surovomu tresla hlavu o prístrojovú dosku. Stratil vedomie. Otvorilasom dvere a nohami napred som ho vysunula z kabíny.

Priamo nad námestím sa zablyslo.Pohľad z výšky na náhle osvetlený dav návštevníkov Brand

Party vo mne oživil všetko, čo dovtedy zostalo strnulé. Zuno-valo ma premýšľať o dôsledkoch nerozvážnosti. Moja antáziasa konečne rozohriala, uvoľnila. Už som sa dokázala sústrediť.

V živote som tak rýchlo neuvažovala. Mala som vlastný plán.Konečne som vedela, čo chcem. Lebo ja za to stojím.

No to nebolo všetko. Už išlo o oveľa viac.Posadila som sa na miesto šoéra. Zapla som si bezpečnostný

pás. akmer som necítila vlastné telo, ktoré sa chvelo od vzru-šenia a strašného strachu.

Naštartovala som a pomaly som sa s kamiónom otáčala. Donepríčetnosti ma znervózňovalo, ako zdĺhavo, takmer krokom,som si musela raziť cestu masou. rvalo to neznesiteľnýchdvadsaťpäť minút.

Len čo som sa vyteperila zo zástupov, plynový pedál som

zatlačila nadoraz. Pri zrýchlení som v spätnom zrkadielkuzbadala, že ľudia vystrašene zoskakujú z korby. Zachytával ichhustý dav, ktorý to považoval za naplánovaný stage diving a vy-nikajúco sa zabával.



254

S prudkou akceleráciou som vyštartovala v ústrety katakliz-matickej zmene vynútenej zdola. Moje myšlienky smerovalik definitívnemu zvratu. riasli sa mi ruky, preto som volant zo-vrela zo všetkých síl, ktoré mi ešte zostali. Všetko sa vymaniloz nehybnosti a spolu so mnou sa prudko dalo do pohybu.

Múry a bilbordy sa predo mnou rozostupovali. V plnej rých-losti som mierila na jediné miesto, ktoré azda spôsobí potrebnúkolíziu na viacerých úrovniach. Zúalo som potrebovala nájsť

prienik so skutočnosťou, aj keby som tým mala spôsobiť bolesť.Našťastie som si zapamätala, ktorá cesta na námestí Brand Par-ty zostala jediná po celý čas priechodná. V diaľke pred sebousom už videla širokú bránu VIP stanu. Nasmerovala som sapresne na jej stred.

Možno práve toto bude konrontácia s rozkladom hraníc.Zrod ohniska konfliktov. Výbuch v gete. Súbor síl a unkcií,ktoré vzdorujú. Odhalenie účelu. Nový záhyb ekonómie. Útokna veselicu marketingu.

No odrazu všade prestala hrať hudba. Náhle ticho po toľkýchhodinách hudby ma takmer omámilo. V šoérskej kabíne sa au-

tomaticky zaplo interiérové osvetlenie. Netušila som, čo sa deje!Kamión sa rútil vpred.

Najprv mi napadlo, že búrka spôsobila skrat elektriny, ale vtomsom na prístrojovej doske zbadala drobný objektív. Mieril priamona moju tvár. Zmätene som sa obzerala okolo seba a na opačnejstrane som pri okienku uvidela ďalšiu malú kameru a mikroón!

Pritlačila som líce k oknu, aby som videla, čo sa von stalo.Obrovská masa tiel znehybnela. Nik už netancoval. ech-

nici vypli aj pódiové svetlá a lasery. Všetci návštevníci mlčkyupierali zrak v tme rovnakým smerom. Na projekčné obra-zovky. Aj môj pohľad sa vzápätí zafixoval na ne.

Vo veľkom detaile som uvidela svoje červené oči a vlhké líca.Potom ktosi na diaľku zaostril na moju vyholenú hlavu, po kto-rej cícerkom stekal pot. Videla som aj roztrasené ruky, ktorýmisom zvierala volant. Odpudivú grimasu na svojej tvári.



255

Zhíkla som od hrôzy. Môj výkrik, mnohonásobne zosilnenýšpičkovou aparatúrou, sa rozliehal po celom námestí. Roztriaslasom sa. Vyhŕkli mi slzy. Prenikavé vzlyky sa ku mne v ozvenáchvracali zo všetkých strán.

Nepustila som plynový pedál, hoci som už pochopila, že VIPstan je dávno vyprataný. Cez predné sklo som videla, že mojucestu lemujú natlačení novinári. Na pravej strane letela tesnevedľa mňa helikoptéra a odvážny štáb nakrúcal moju jazdu.

Predpokladala som, že nejaký bulvárny web vďaka ich live pre-nosu práve láme rekordy v návštevnosti.

Zaťala som zuby. Už nevydám ani hlások! akú radosť im ne-urobím! Mikroón snímal iba rachot motora bežiaceho na plnéobrátky a hrmot veľkých kolies, ktoré zneli cez reproduktoryohlušujúco.

Už som vedela, prečo som sa musela znova začať báť. Inakby moja tvár na projekčných obrazovkách nevyzerala tak str-hujúco. Dopadlo to presne tak, ako som sa naučila. Nový estab-lišment obľubuje hybridnú kultúru bez špeciálnych eektov. Užnič zinscenované – zaujíma nás autentická realita!

Nákladiak sa valil dopredu a mne prebleskovali v mysli spo-mienky. Každá akcia potrebuje okamih, na ktorý sa nezabudne!Kulminačný bod, ktorý znudených novinárov zaujme natoľko,že nakrútia dokument, naotia reportáž alebo napíšu článok.Party musí mať jedno ozajstné vyvrcholenie, inak zapadne dosivého priemeru. Chce to niečo celkom nové, originálne, lebokonkurencia je obrovská! Už som vedela, že na Brand Party sato organizátorom podarilo.

V spätných zrkadielkach som videla, že kamión sa vysvietilaj zvonka, no velikánske logá na bočných plachtách som z tohtouhla nedokázala prečítať. Randers mal pravdu – všetky zraky sa

v tú noc upierali na mňa. Prežívala som naozaj svoj veľký deň.Pri posledných prípravách ma už nepotrebovali. Stačilo, abysom vedela, ktorá cesta zostane na akcii ako jediná celý časpriechodná.



256

Zrak som uprela pred seba. Závratnou rýchlosťou som sapribližovala k masívnej kovovej konštrukcii.

Ešteže viem, ktoré automobilové nehody sú najnebezpečnej-šie. Odopla som si bezpečnostný pás.

Po tých rokoch si už viem okamih zrážky vyrátať úplnepresne.

V poslednej chvíli som otvorila oči.Spätne si z toho okamihu pamätám blikajúce modré húkačky

a hustú oranžovú sieť, natiahnutú po celej šírke VIP stanu. Navojenských lodiach sa ňou zachytávajú pristávajúce stíhačky.

Hoci som dupala na pedál plynu, kamión prudko brzdil.O štyri sekundy neskôr bol už celý ponorený do sivej záchran-nej peny a s trhnutím zastal. So sykotom sa bleskovo naúklibiele airbagy. Okamžite som rozpoznala, že šlo o smart bagyMorton tretej generácie, ktoré som testovala začiatkom minulé-ho roka. Pri aktivovaní v krízovej situácii zohľadňovali váhu ajvýšku šoéra, rýchlosť auta, smer a silu zrážky i ďalšie aktuálnevyhodnotené dáta. Obalili mi celé telo tak, že ma ani neseklov krku.

Uvoľnila som nohu z pedála. Uvoľnila som sa zo zovretiabezpečnostných vankúšov a vypla som motor.

Ako som mohla zabudnúť, že smrť v priamom prenose bysíce zaručila vysokú znalosť sponzorovej značky, ale negatívneby ovplyvnila postoj k nej! V dôsledku toho by mohli prudkoklesnúť spotrebiteľské preerencie. Naopak, zázračná záchra-na ľudského života v havarovanom sound systéme zabezpečíklientovi spontánne PR v médiách a výrazne zvýši eektívnosťkampaní na jeho produkty.

Pustila som volant. Čakala som, kým sa otvoria dvere.Vonku znova začala hrať hudba.

Brand Party sa ešte zďaleka nekončila.



257



258

Kniha a jej reklamná kampaň Autorská poznámka k druhému vydaniu

Keď som pred zhruba desiatimi rokmi začínal publikovaťprvé poviedky v obskúrnych anzinoch science fiction, zovšetkých strán som počúval, že knihy sa medzi mladými ľuďmi

čítajú čoraz menej, preto zrejme čoskoro definitívne zaniknú.V médiách sa o mojej generácii rozprávalo najmä ako o bezná-dejne povrchnej a ignorantskej, ktorá nečíta beletriu, víkendytrávi na parties, pozeráva MV a hráva počítačové hry.

Priznám sa otvorene – totálne ma to štvalo. Knižky ma ba-vili asi od trinástich rokov najviac zo všetkého, kupoval somich, zbieral a čítal, pričom väčšina z mojich priateľov sa správa-la podobne. Samozrejme, popritom som trávil víkendy na par-ties, pozerával MV a hrával počítačové hry, no bez kníh, bezčítania a neskôr bez písania som si nevedel predstaviť život.

Keď som v roku 2001 dokončil rukopis knihy Lovci & zbe-

rači, prirodzene, chcel som, aby si ju prečítalo čo najviac mla-dých ľudí. Ale ako ju k nim dostať? Alebo, ak chcete, ako im jupredať?

V tom období som intenzívne spolupracoval s dídžejoma grafickým dizajnérom iborom Holodom, ktorý sa stal ajautorom obálky a sadzby prvého vydania knihy Lovci & zbe-rači. Spolu sme roku 2000 založili hudobný estival Wilsonica pripravovali sme aj iné projekty, ale predovšetkým sme ne-ustále diskutovali a hádali sa o nových nahrávkach, knihách čidizajne – a o reklame. Spájalo nás presvedčenie, že hoci reklamarozhodne nie je umením, medzi ňou a literatúrou je odjakživa

blízky vzťah. Keďže sme s ňou už mali pracovné skúsenosti,zároveň sme verili, že reklama nemusí byť nudná, otravnáa prehliadaná, a na druhej strane ani drahá, hlavne vďaka náš-mu vtedy najobľúbenejšiemu médiu – internetu. V tom časestrednú Európu zaplavila vlna štadiónových tanečných parties,



259

ktoré navštevovali tisíce ľudí. ieto akcie sme ibor aj ja dôver-ne poznali, on spoza dídžejského pultu, ja z parketu.

Na začiatku kampane pre knihu Lovci & zberači bolo našepresvedčenie, že reklamu na tanečnú party si mladí ľudia určitevšimnú a zapamätajú ľahšie ako oznam o novej knižke. Navyšenovela Brand Party si svojím obsahom priam žiadala propa-gáciu ormou hudobnej akcie. Keďže skutočná podoba BrandParty je v našich podmienkach nerealizovateľná – „knižná“ B.

P. sa veľkosťou podobala berlínskej Love Parade – zostala námposledná možnosť: fiktívna party...

Stali sme sa takpovediac svojím vlastným klientom a úplneslobodne sme pripravovali stratégiu pre jednotlivé časti pro-pagácie. Všetky vizuály Brand Party realizoval ibor Holodana základe vlastného návrhu obálky Lovcov & zberačov . Do-hodli sme sa, že charakteristiky chystanej Brand Party, ktorésa vyskytnú v tlačových správach, sa musia presne zhodovaťs knižnou predlohou, aby sa nijaký príslušník cieľovej skupinynemohol cítiť podvedený. Za „promotéra“ sme určili OscaraRandersa, ktorý v texte naozaj vedie tím agentúry Randers

Promotion. akýto „organizačný“ postup si však vyžadovaldokonalé utajenie, pretože priskoré prezradenie by celý žartpokazilo.



260

Do plánu sme zasvätili iba šesť ľudí z nášho pracovného oko-lia a z médií. O skutočnej podobe Brand Party nič nevedeli aninaši najbližší priatelia a príbuzní. Zato inormácie o samotnejakcii sa v médiách množili. Počas prvej časti kampane sme uve-rejňovali tlačové správy na troch najúspešnejších webstránkachpre mladú generáciu. Zaregistrovali sme doménu www.bran-dparty.com a kde sa len dalo, tam sme na banneroch verejnostiprezentovali slogan celej akcie: Sleduj web!

O Brand Party bolo čoskoro známe takmer všetko okremmiesta, kde sa uskutoční. o malo byť oznámené až v deň kona-nia. Lokácia a konkrétny zoznam účinkujúcich museli zostať doposlednej chvíle tajomstvom, no globálne známy organizátorOscar Randers garantoval, že uspokojení budú všetci.

Inormácie o „akcii úplne nového typu“ okamžite vzbudilina Slovensku, ale aj v Čechách a na Morave neporovnateľneväčší ohlas, než sme očakávali. Všetci populárni promotéri sanám sťažovali, že im nonstop vyzváňajú mobily – netrpezlivízáujemcovia konečne chceli poznať presný line-up aj utajenémiesto konania záhadnej akcie! Zakrátko sme publikovali ďal-

šie, ešte podrobnejšie novinky o akcii.Kampaň sme realizovali s najnižším možným rozpočtom,

skoro zadarmo, pretože priestor v internetových médiách sanám podarilo získať bezplatne. Zaplatili sme iba okolo päť tisíckorún za niekoľko tisíc malých letákov, ktoré sme dali rozdistri-buovať do klubov a kaviarní v Bratislave a okolí.

Za vrchol kampane s iborom dodnes zhodne považujemerozhovor s Andym, „slovenským zástupcom agentúry RandersPromotion“ v relácii ClubLab na známom rádiu. O tom, ktoním bude, sme sa rozhodli okamžite. Keďže naše hlasy sa v éteriozvať nemohli, oslovili sme slovenského herca Richarda Stan-

keho, známeho svojou záľubou v mystifikačných teleonátoch.V interview nič netušiaci moderátor kládol Stankemu otázkya „promotér“ pohotovo odpovedal podľa nášho vopred pripra-veného scenára.



261

Potom už zostával do dňa D len posledný týždeň a my smedúali, že čoraz intenzívnejšia medializácia tajomstvo neprezra-dí. Počas záverečných siedmich dní sa na zúčastnených webochobjavovali titulné celostranové reklamy na Brand Party. akéveci dnes stoja majetok, ale vtedy to naozaj šlo dohodnúť jedi-ným teleonátom so spriazneným prevádzkovateľom.

Niekoľkí ľudia, samozrejme, vďaka internetovým vyhľadá-vačom zistili, že „nie je všetko s promotérskym poriadkom“.

Wikipedia síce ešte nejestvovala a Google nebol zďaleka takýznámy ako dnes, ale aj tak sa dalo odhaliť, že sme doménu za-registrovali na meno našej spoločnej firmy. Znalci však prijalinašu hru a mlčali, za čo im spätne patrí úprimné poďakovanie,ako aj všetkým ostatným, ktorí tento projekt podporili.

Ráno 6. októbra 2001, v deň, keď sa kniha začala predávaťv kníhkupectvách, sa vo všetkých zapojených médiách objavilcelostranový oznam: „Brand Party sa koná... v knihe MichalaHvoreckého Lovci & zberači“.

Odozva bola obrovská, reakcie veľmi rozdielne a kontro-verzné, od nadšených až po zdrvujúce. Hlavne ľudia zo vzdia-lenejších miest, z Košíc, z Banskej Bystrice či z Olomouca zúrili,pretože si už kúpili lístky na vlak do Bratislavy a požadovali



odo mňa vrátenie peňazí! Dodnes mám na harddisku uloženéreakcie z diskusného óra z jednej webstránky – je to desať hus-to popísaných strán, na ktorých sa brutálne miešajú pochvalys vyhrážkami.

Najlepšie meradlo kvality každej reklamnej kampane odjak-živa predstavuje jej eektívnosť. Na konerencii časopisu rendoznačil komunikačný stratég Pavol Minár projekt Brand Partyza jednu z najeektnejších kampaní roka, pretože pomohla

rýchlo predať kompletný náklad knihy pri de acto nulovýchnákladoch. Na medzinárodnom stretnutí pedagógov Kinderzum Olymp v nemeckom Hamburgu predstavili kampaň akoúčinný príklad podpory čítania netradičnými ormami. O ta-kom niečom sme ani nesnívali, keď sme s iborom v jeho pre-najatej izbe projekt pripravovali, sklonení nad starým Macom,aké dnes už vidno iba v múzeách dizajnu.

Vtedy ešte neexistoval film Český sen, kampaň na Volkswa-gen s Miss Helgou ani reklamné priestory na blogosére a časo-pis Adbusters nepredával vlastné korporátne topánky. Možnopreto ja, a obávam sa, že aj ibor, cítime za touto érou čoraz

silnejšiu nostalgiu.

M. H.leto 2006



obsah

Prvé víťazstvo hypermarketov . . . . . . . . . . . . . . . . 4

Nové médium . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32

Berlin . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54

Najhorší zločin vo Wilsonove . . . . . . . . . . . . . . . . 70

Brand party . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140

Kniha a jej reklamná kampaň . . . . . . . . . . . . . . . 258



Documents

Michal Hvorecky Lovci Zberaci