LETNÁŠKOLAPREKLADU 4

Medzikultúrny a medzipriestorovýfaktor v preklade

Zborník prednášok

27. ročníkBudmerice 21. – 23. september 2005

Bratislava 2006

LSP_4.indd 1 4. 8. 2006 17:47:34

LETNÁ ŠKOLA PREKLADU 4

Vedecký redaktor: PhDr. Alojz Keníž, CSc.

Recenzenti: prof. PhDr. Jozef Mlacek, CSc. doc. PhDr. Ján Vilikovský, CSc.

Účelová publikácia Literárneho fondu,Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry,Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry

© Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúryZodpovedná redaktorka: Mgr. Johana Hasonová

Rok vydania: 2006

Vydavateľstvo: AnaPress Bratislava

ISBN 80-89137-

Zborník bol zostavený vďaka

fi nančnej podpore Literárneho fondu

a vyšiel s fi nančnym príspevkom

Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry.

LSP_4.indd 2 4. 8. 2006 17:47:37

OBSAH

5 Slovo na úvod Alojz Keníž

9 Preklad v kultúre a kultúra v preklade Jana Rakšányiová

21 Stredná Európa a umelecký preklad Ladislav Šimon

33 Keď cieľovým jazykom je slovenčina Slavaomír Ondrejovič

47 Medzikultúrny faktor v preklade a jeho refl exia v translatologickom výskume Edita Gromová

57 Stará francúzština z lingvistického a prekladateľského hľadiska Ján Taraba

75 Apostila k talianskym klasikom v slovenských prekladoch Dagmar Princic-Sabolová

85 Tri oriešky pre prekladateľa Otília Dvorecká

89 Exonymá v kartografi i, mediálnej komunikácii a preklade Milan Majtán

95 Cena Jána Hollého a prémie Literárneho fondu za umelecký preklad 2004 Mária Kusá 103 Desať ročníkov tvorivej súťaže – Prekladateľská uviverziáda Alojz Keníž

LSP_4.indd 3 4. 8. 2006 17:47:37

5

SLOVO NA ÚVOD

Tento zborník predkladá odbornej verejnosti súhrn príspevkov, ktoré odzneli na 27. Letnej škole prekladu, konanej už šestnásty raz po sebe v Do-move slovenských spisovateľov v Budmericiach. Človeka, čo sa motá okolo tohto podujatia od samého začiatku, veľmi poteší, keď medzi účastníkmi podujatia spoznáva známe tváre, ktoré znamenajú tradíciu a kontinuitu, a popri nich aj mladšie, nie ešte celkom známe, ba takmer neznáme, ktoré by mohli reprezentovať pokračovanie tejto tradície a perspektívu do bu-dúcnosti. Za toto novodobé „pozamatové“ šestnásťročné obdobie sa na rušnom budmerickom fóre uvažovania o preklade vystriedala v prednáš-kovej činnosti väčšina súčasných popredných slovenských teoretikov pre-kladu, jazykovedcov, literárnych vedcov, redaktorov prekladovej literatúry i teoretikov a praktikov tlmočenia. Do roku 2003 z väčšej časti prednášok vznikali štúdie uverejňované v rôznych odborných časopisoch a v po-sledných rokoch si tieto odborné príspevky našli miesto v troch zväzkoch zborníka Letná škola prekladu, o ktorom predpokladáme, že by jeho vydá-vanie malo pokračovať súbežne s nasledujúcimi letnými školami. Okrem toho bez zveličovania možno na tomto podujatí hľadať aj motiváciu pre vznik najnovších knižných monografi í o preklade (J. Zambor: Preklad ako umenie, 2000; E. Gromová: Teória a didaktika prekladu, 2003; V. Makarová: Tlmočenie – hraničná oblasť medzi vedou, skúsenosťou a umením možného, 2004; J. Rakšányiová: Preklad ako interkultúrna komunikácia, 2005). Už niekoľko rokov mi však pri otváraní Letnej školy prekladu prebehne hlavou odporný chrobák a položí mi otázku, čo sa stane, ak sa niečo stane? Ak už nedajbože nebudú Budmerice, pánboh uchovaj Literárny fond, a či sa Letná škola skutočne tak hlboko zapísala do povedomia prekladateľskej verejnosti ako jedinečný kultúrny fenomén, že by jej likvidáciu pokladala za čosi nemysliteľné a neodpustiteľné? Žijeme v období manifestačného proklamovania potreby prekladateľskej komunikácie vo všetkých jej for-mách, potreby výmeny kultúrnych hodnôt, transkulturácie, interkultúrnej komunikácie, a pritom národná kultúra a v nej pôvodná aj prekladová literatúra prežívajú krušné chvíle. Preto si nerobím veľké ilúzie a len tak pre seba si vravím, že ešte chvíľu potiahneme a potom uvidíme. Tri dni sa prednášatelia vo svojich príspevkoch a účastníci v disku-siách zamýšľali nad medzikultúrnym a medzipriestorovým faktorom

LSP_4.indd 5 4. 8. 2006 17:47:37

6

v preklade, ktorý sa v Interpretačnej terminológii Originál-Preklad defi -nuje ako rozdiel medzi originálom a prekladom vyplývajúci z odlišných kultúrnych systémov, v ktorých originál a preklad vznikli. Napätie medzi nimi vyjadruje lotmanovská semiotická opozícia svoje – cudzie. Intenzita tohto napätia medzi kultúrami sa vyjadruje koefi cientom historických, kultúrno-spoločenských, antropologických a psychologických rozdielov medzi textami. Nešlo však len o preklad, ale cez preklad aj o bežný život, lebo tento činiteľ je kľúčovou zložkou, veľmi dôležitým faktorom pre pre-žitie mnohých malých a chudobnejších národov, ktoré môžu mať vyššiu kultúrnu úroveň ako mnohé veľké a bohaté národy. V tejto súvislosti ide predovšetkým o zachovanie pestrofarebnosti ľudskej pospolitosti, aby sa zabránilo rozširovaniu monokultúry alebo monokultúr, ktoré prírodu už do značnej miery poškodili. Slovenská prekladová tradícia sa vždy vyznačovala tým, že sa usilovala o presah do všetkých prístupných i menej prístupných kultúr, pričom mu-sela a musí dodnes odolávať hegemonistickému tlaku niektorého z veľkých a bohatých národov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že edičná straté-gia sa neorientovala na jednostrannosť, ale mnohostrannosť kultúrnych kontaktov, prirodzene v rámci daných spoločenských podmienok. Vzápätí však treba dodať, že Slováci majú aj inú vlastnosť, mnoho ráz radšej zaprú vlastnú kultúru, za čo sa im obyčajne nedostane všeobecnej pochvaly, ale iba palicou po chrbte. Armando Gnisci v štúdii Európske literatúry a lite-ratúra svetov (Slovak Review, zv. IX/2000, č. 2, s. 121.) píše pri uvažovaní o medziliterárnych vzťahoch, pri ktorých hrá neodmysliteľnú úlohu pre-klad, o európskej a svetovej literatúre okrem iného aj toto: „… súhrnne možno moderné obdobie chápať Chomského termínom „system of 500 years“ ako obdobie, v ktorom si európsky kapitalizmus prostredníctvom svojich koloniálnych národov dobyl svet. Koloniálne národy sa chápu ako najbohatšie, najlepšie ozbrojené, najdôležitejšie, najkresťanskejšie, najsvetovejšie a poverené svetovým poslaním. Imperializmus sa upevnil vo všetkých končinách, vykynožil kultúry, vykoristil zem, mužov a ženy. Tento dosiaľ nevídaný svetovládny systém je novým svetovým poriadkom, „globalizáciou“, o ktorej sa dnes toľko hovorí aj medzi literátmi (a preklada-teľmi – pozn. A. K.). Učencov necháva zabávať sa akademickými hračkami postmoderny, konca dejín a teraz dokonca pojmom globalizácia.“ V našej tradícii medziliterárneho uvažovania, ktoré sa opiera o dielo D. Ďurišina, sa rozpracovala rozsiahla predstava o literatúre a kultúre, ktorá

LSP_4.indd 6 4. 8. 2006 17:47:37

7

nepočíta s vládnucimi ani vplyvnými národmi a vystačí si aj bez forma-lizovaného konštruktu západnej Európy ako vrcholu svetovej literárnej a kultúrnej civilizácie. Tento západoeurópsky mýtus neberie vôbec do úva-hy, čím ho vlastne prekonáva. V tejto súvislosti treba ešte pripomenúť, že máme aj teóriu prekladu, ktorá má vo svete dobré meno a ktorá pracovala s medzikultúrnym a medzipriestorovým faktorom už pred štyridsiatimi rokmi, a dúfajme, že bude mať priestor a možnosti aj v budúcnosti, aby v tom naďalej pokračovala.

Alojz Keníž

LSP_4.indd 7 4. 8. 2006 17:47:37

9

PREKLAD V KULTÚRE A KULTÚRA V PREKLADE

Jana Rakšányiová

Vo vývoji translatológie aj myslenia o preklade vôbec je v posledných dvoch desaťročiach príznačná tendencia k interdisciplinárnosti. Pri ma-povaní heterogénneho javu, akým translácia nesporne je, veda o preklade vychádza aj z netradičných východísk. Zrozumiteľne, ba až odľahčujúco siaha do zásobárne metafor, alúzií, okrídlených spojení a paralel. Modely a koncepcie, ktoré stvárňujú viac virtuálnu realitu než autentické prekla-dateľské situácie, majú vysokú scientistickú hodnotu, ale malú popularitu a aplikáciu. Na úvod si preto pomôžeme exkurzom do kultúrnych dejín Ríma: Jánus, zobrazovaný s dvomi tvárami, umiestnený nad dverami, bol boh začiatku aj konca, díval sa dopredu aj dozadu. Aj my prekladatelia sa identifi kujeme s takouto bipolaritou či bikultúrnosťou; dívame sa späť na východiskový text umiestnený vo východiskovej kultúre a súčasne (alebo len s malým časovým posunom) vpred na cieľový text a cieľovú kultúru. Každý pre-klad totiž funguje ako pohľad „za cudzie dvere“, do cudzích priestorov, a umiestňuje sa v domácom prostredí. Dívanie sa dozadu aj dopredu z nás robí akýchsi Jánusov – v pozitívnom zmysle slova. Ako pasívne aj aktívne ohnivko komunikačnej reťaze zisťujeme hodnoty a posolstvo originálu, ktorý sa z hľadiska interkultúrneho transferu čo do druhu alebo intenzity môže zmeniť. Translácia sa dnes – na rozdiel od starších lingvisticky zameraných škôl – chápe ako osobitný druh kultúrneho transferu a interkultúrnej komu-nikácie. V translatológii sa už prejavuje senzitívnosť pre kultúrny rozmer prekladu: Vermeer (1983) a Holz-Mänttäri (1984) považujú preklad za aktívny kultúrny transfer (kulturelle Transferhandlung) a prekladateľa za sprostredkovateľa medzi kultúrami. Z tohto dôvodu sa ani výskum ani tvorba prekladu neobmedzuje na jazykové zručnosti. Sledovanie prekladu v širšom sociokultúrnom kontexte prináša teórii, ale aj praxi a didaktike nové horizonty. Tento trend sa prejavuje aj u nás, jasne sa pertraktoval aj v prácach slovenských teoretikov (Liba, Vajdová, Kusá, Gromová, Červeňák, 2004) a na nedávnej konferencii v Nitre.

LSP_4.indd 9 4. 8. 2006 17:47:37

10

Za posledné desaťročia nastal – najmä pod vplyvom rastúcej odbornej, mediálnej a kultúrnej komunikácie – významný mentálny posun v hodno-tení toho, čo patrí do potrebnej jazykovej výbavy moderného človeka. Vo výučbe cudzích jazykov a v oblasti prekladania už nie je na prvom mieste jazyk ako gramatický systém a register lexikálnych výrazových prostried-kov, ale jazyk ako istý druh zručnosti fungujúcej spolu s kultúrnou a inter-kultúrnou výbavou jedinca. V rámci štúdia prekladateľstva a tlmočníctva sa dnes odbor nenazýva napr. nemecký jazyk či nemecký jazyk a literatúra, ale nemecký jazyk a kultúra. Tento trend vidieť na mnohých európskych univerzitách a je logickým dôsledkom poznania, že komunikácia funguje len vtedy, ak je jazyk nositeľom kultúrneho posolstva v najširšom zmysle slova. Prekladateľ je skutočne sprostredkovateľom medzi jazykovými a kultúrnymi spoločenstvami, pričom si uvedomuje zhody a rozdiely vo vnímaní informácií v dvoch či viacerých sociokultúrnych prostrediach, ktoré refl ektuje a preklenuje. Na jasné vymedzenie obsahu pojmov kultúra, interkulturalita, interkul-túrna komunikácia si ich treba na úvod vysvetliť a defi novať.

Kultúra ako pojem a termín

Termín kultúra je synonymum vzdelanosti a musíme ho chápať v šir-šom zmysle slova: podľa Veľkého slovníka cudzích slov ako „súhrn vý-dobytkov, výsledkov všeľudskej vzdelanosti, súhrn materiálnych a duchovných hodnôt utvorených tvorivou fyzickou a psychickou prácou v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti, spôsob ich osvojovania, odovzdávania, utvárania, uchovávania a rozvíjania“ (s. 680). Defi nícií pojmu kultúra je však oveľa viac: L. Beheydt (Baalen, Beheydt, Kalsbeek 2003, s. 17) dospel k počtu 169. V našom kontexte dávame kultúru do vzťahu s jazykom ako prostried-kom interkultúrnej, osobitne prekladateľskej komunikácie. K tejto relácii jestvujú dva prístupy. Beheydt (tamže) uvádza:1. idealistické ponímanie kultúry 2. antropologické ponímanie kultúry.

Prvé, staršie, z nemeckej Heglovej a Herderovej fi lozofi e, pokladá kul-túru za vyšší prejav ducha, napríklad v literatúre, hudbe a umení vôbec. Antropologické defi nície sú oveľa širšie: kultúru označujú ako komplex vedomostí, viery, umenia, morálky, zákonov, pracovných a iných návykov a pod. Krátka a výstižná je charakteristika P. J. Boumana (1964, s. 12), ktorý

LSP_4.indd 10 4. 8. 2006 17:47:37

11

kultúru defi nuje ako „životný štýl spoločnosti“, zahrnujúci normy, hodnoty, umenie, religiozitu, ale aj konvencie, rituály, to, ako jej príslušníci jedia, pijú, oslavujú, ako o čom hovoria, aké modely obraznosti preferujú atď. Antropologické vnímanie kultúry (širšie a modernejšie) budeme ďalej uplatňovať aj pre oblasť prekladania. Posun od idealistického k antropologickému ponímaniu kultúry sa najprv prejavil v umení. Západnou kultúrou sklamaní mladí umelci po prvej svetovej vojne si vytvorili antikultúru a úžitkové predmety ako koleso bicykla postavili do múzea vedľa Venuše. Pojem kultúra vstúpil do reál-neho života a ideálny svet kultúry sa rozšíril o normy a hodnoty, o názory a výrazové formy. Súčasné ponímanie kultúry bývalý holandský veľvyslanec pre medziná-rodnú kultúrnu spoluprácu pri UNESCO M. Mourik (1995, s. 5) formu-luje takto: Kultúra je súhrn materiálnych a nemateriálnych prvkov kultúrneho spoločenstva, spôsob, ako sa s nimi zaobchádza, normy a hodnoty, ktoré sa pritom uplatňujú, slovom, celkový životný štýl. Termín kultúra nemá v súvislosti s prekladom len abstraktnú podobu. Objavuje sa v nemeckej norme prekladu DIN 2345, kde sa uvádza, že „prekladateľ musí objednávateľa upozorniť, ak je na základe kultúrnych rozdielov nutné cieľový text v porovnaní s východiskovým zmeniť, aby v cieľovej kultúre splnil zamýšľaný cieľ.“

Spätosť s kultúrou

V každej kultúre je množstvo javov, ktoré sú špecifi cké iba pre ňu a vyjadrujú sa slovami, ktoré sú známymi prekladateľskými problémami. Okrem reálií sa v textoch vyskytujú „sociokultúrne rozdiely“ (van Camp 1988) ako vlastné mená, miery, meny, zvyky, sviatky, tabu a spoločenské konvencie (tykanie/vykanie), kde sa podľa typu textu volí adaptácia, priame prevzatie alebo prevzatie s vysvetlivkou. Názory teoretikov a praktikov sa rôznia, za zmienku však stojí Stolzeovej (Stolze 1998) odporúčanie, aby sa názvy inštitúcií neprekladali paralelnými označeniami v cieľovej kultúre, aby nevznikala nesprávna identita inštitúcií. Aj v slovenčine sa stretávame so spojeniami ruská duma, izraelský kneset, švédsky riksdag a pod. Ponecháva sa s.r.o, nemecké GmbH, holandské B.V., dánske a.a.O., pretože každá z týchto foriem obchodnej spoločnosti vznikla vo svojej krajine podľa iného zákona, s iným základným imaním atď.

LSP_4.indd 11 4. 8. 2006 17:47:37

12

Historický vývoj, vzdelávanie, kontakty, globalizácia sú konvergentné tendencie. Rovnaké obliekanie, jedenie, televízne relácie, legislatívna uni-fi kácia prinášajú spoločného menovateľa, vďaka ktorému sa prekladateľské riešenia nachádzajú ľahšie.

Od kultúry k interkulturalite

Kultúra, ktorá prenikla cez bariéry výnimočnosti do spoločenskej re-ality, profi luje aj komunikáciu. Preklad ako jedna z foriem komunikácie dnes už nefunguje v intenciách zúženého jazykového priestoru, ale v kul-túrnom priestore, kultúrnom transfere aj výmene, čím nadobúda dimenziu interkulturality. Štúdie z oblasti interkultúrnej komunikácie sú pre preklad v mnohom inšpirujúce. Treba však podotknúť, že tento pomerne nový smer (datujúci sa približne od 70. rokov minulého storočia) je terminologicky nejednotný. Pre daný pojem nachádzame aj ďalšie pomenovania ako napr. transracial communication, interracial communication, cross-cutural communica-tion, interethnic communication, transkulturelle, interkulturelle Kommunikation. Táto disciplína vznikla z potreby skúmať proces najrôznejších druhov interakcií medzi ľuďmi a skupinami s rôznym kultúrnym zázemím. Jej intenciou je zvyšovať interkultúrne vedomie, a tým aj efektívnosť komu-nikácie medzi osobami alebo skupinami. V poslednom čase sa hovorí od odbúravaní bariér, stereotypov a pod. Poznanie interkultúrnych rozdielov je dôležité vo všetkých oblastiach – v politickej, hospodárskej i kultúrnej, v odbornej komunikácii, v turistike i v protokole – a dokáže eliminovať negatívne konotácie alebo asociácie. Nemenej dôležité je pri prekladaní, kde doslovný translát je prekonanou formou. Tvorba textu v cieľovom jazyku nie je len jazykovou, ale aj výsost-ne kultúrnou záležitosťou, pričom prekladateľ musí zohľadňovať okrem jazykovo-štylistického aj pragmatický a sémanticko-kultúrny kontext, a to hneď v dvoch perspektívach: v perspektíve východiskového jazyka (VJ) a východiskovej kultúry (VK) s perspektívou cieľového jazyka (CJ) a cieľovej kultúry (CK). Ani didaktika cudzích jazykov sa už neorientuje len na sprostredkovanie cudzieho jazyka, neoddeľuje ho od vedomostí o kultúre daného etnika, tak-že preklad sa ešte väčšmi stáva nedeliteľným komplexom jazyka a kultúry. Preklad, ktorý v sebe integruje jazyk a kultúru, efektívne narába so zhodami (univerzáliami) a rozdielmi medzi východiskovou a cieľovou kultúrou. Koná teda z dvojitej perspektívy. Spätosť s vlastným jazykom a kultúrou

LSP_4.indd 12 4. 8. 2006 17:47:37

13

(vlastná identita) a znalosť cudzieho jazyka a kultúry menia prekladateľa z činiteľa bilingválneho na činiteľa interkultúrneho. Na to, aby prekladateľ takto konal, musí spĺňať dva predpoklady, musí mať:1. interkultúrne vedomie2. metodické zručnosti.

Ide o vnímavosť pre:• intenciu autora, výber výrazových prostriedkov vo východiskovom

jazyku a reakciu príjemcu vo východiskovej kultúre a následne zváženie a modifi káciu pri transfere do cieľového jazyka a cieľovej kultúry,

• pôvodnú verzus novú intenciu, výber z registra cieľového jazyka a re-akciu virtuálneho príjemcu v cieľovej kultúre.

Metodické zručnosti možno získať cieleným a riadeným nácvikom spolu s využitím teoretických propedeutických vedomostí. Tento model dokazuje, že prekladateľský „samorast“ je ilúzia.

Interkultúrna komunikácia

Kombináciou týchto dvoch faktorov, ich zvládnutím, sa prekladateľ stáva aktívnym a tvorivým účastníkom interkultúrnej komunikácie, ko-munikácie príslušníkov rôznych kultúr, ktorí si musia uvedomiť, že každý vstupuje do kontaktu s inými znalosťami, pravidlami, koncepciami, verbál-nymi a non verbálnymi komunikačnými systémami. Aktéri komunikácie sú organizovaní do schém a v každej z nich sa reaguje inak. Pinto tento jav defi nuje (1994, s. 15):Interkultúrna komunikácia je disciplína, ktorá skúma interakcie medzi ľuďmi a/alebo skupinami s rôznym kultúrnym pozadím. Interkultúrna komunikácia sa orientuje na zvyšovanie interkultúrneho vedomia a zdô-razňuje vnímanie v dvojitej perspektíve, čím sa metodicky približuje k prekonávaniu kultúrnych rozdielov. Jej cieľom je zefektívniť komunikáciu medzi osobami a/alebo skupinami.

Potreba interkulturalizácie

Z defi nície vyplýva, že dosiahnutie zámeru interkultúrnej komunikácie vyžaduje niekoľko krokov, ktoré sú zrejmé zo schémy:

LSP_4.indd 13 4. 8. 2006 17:47:38

14

potreba interkulturalizácie↓

interkultúrna komunikáciasúčasti:

1. interkultúrne vedomie 2. dvojitá perspektíva 3. metóda troch krokov

Pinto (1994, s. 15 – 177) sa podrobne venuje potrebe interkulturalizácie zo sociologického hľadiska, z ktorého pre prekladateľstvo môžeme uviesť nasledujúce inšpiratívne podnety. Účastník každej interkultúrnej komu-nikácie musí mať tieto predpoklady:1. Interkultúrne vedomie – čo je diskutovaný pojem – primárne vychádza

z kultúrneho vedomia a kultúrnej identity, ktorú nemožno stotožňovať s termínom „národná povaha“. Existencia kultúrnej identity podľa Beheydta (2003, s. 19) nepramení len z trvalej identifi kácie indivíduí, ale aj z jestvujúcich národných a iných stereotypov. „Kultúrna identita je skupinová identita, ktorú si priznávajú sami členovia spoločnosti na základe spoločných znakov, noriem a hodnôt. Je to výsledok procesu priraďovania: členovia si volia určitú kultúrnu identitu na základe jednotlivých znakov, ako sú jazyk, spoločné tradície, preferované hodnoty a vžité pravidlá.“

Van de Wetering (1993, s. 61) považuje za podstatné tri súčasti kultúrnej identity: • jazyk,• transmisiu vedomostí a ideí,• tradíciu.

V tomto významne potvrdzuje Popovičove zaradenie každého textu ako artefaktu do tradície a situácie.2. Dvojitá perspektíva – v zmysle videnia z dvoch zorných uhlov, vlastnej

a cudzej kultúry – môže byť výhodná, ba až nevyhnutná v interkultúr-nych situáciách, v akých sa uskutočňuje preklad. Pochopenie intencie, funkcie textu, jeho ukotvenie vo východiskovej kultúre (tradícii a situ-ácii), alebo naopak, dešifrovanie odklonov od jej noriem, sú z prekla-dateľského hľadiska relevantné. Vedomie, že norma vo východiskovej kultúre môže byť odklonom od cieľovej kultúry a opačne, sa prejavuje v adekvátnom používaní jazyka na mikroštylickej rovine a uplatňovaní konvencií na makroštylistickej rovine.

LSP_4.indd 14 4. 8. 2006 17:47:38

15

Uvediem príklad z minulého roka: istý operátor ponúka večerné telefo-novanie len za dve koruny. V češtine slangové za dve kačky sa objavuje aj na grafi ke reklamnej kampane, ale v slovenčine nemá lexéma kačka konotáciu „koruna“ a slogan v slovenskom prostredí stráca efekt. Tá istá perspektíva nemusí fungovať v oboch prostrediach. Tento rok sa na bilbordoch objavil nápis Toto nie je a za ním namaľované plávajúce koleso s nafukovacou kač-kou, čo malo byť nonverbálnym signálom slova kačica, zrejme obľúbeným znakom českých kreatívcov.

3. Metóda troch krokov kreuje spôsob, akým možno zvládnuť dvojitú perspektívu a konať v jej intenciách:1. krok: uvedomenie si a spoznanie vlastných (kultúrnych) noriem

a hodnôt, ako aj pravidiel, ktoré riadia vlastné myslenie, konanie a komunikovanie,

2. krok: spoznanie (kultúrnych) noriem, preferencií a konvencií druhého spoločenstva, pričom treba jasne odlíšiť názory, predsudky a stereotypy od skutočnosti.

3. krok: stanovenie spôsobu, ako v danej situácii narábať s dešifrovanými rozdielmi v normách, hodnotách a konvenciách.

Prekladateľ ako odborník na interkultúrnu komunikáciu si musí „na-trénovať“ receptory a zručnosti. Hoci problémy zručností a kompetencií sú predmetom terminologických a obsahových diskusií (Gromová 1996), domnievame sa, že najvyššou kompetenciou prekladateľa je interkultúrna kompetencia ako schopnosť prijímať a interpretovať signály východiskovej kultúry a transferovať ich do signálnej sústavy cieľovej kultúry. To vyžaduje niekoľko druhov zručností, ako je:A. Jazyková kompetencia – triviálny predpoklad prekladateľa, ktorý reci-

puje v jednom a produkuje v druhom jazyku – čo znamená ovládanie jazyka a aký inventár je potrebný na úspešnú komunikáciu, zatiaľ presne nedefi novali ani didaktici ani translatológovia.

B. Pragmatická kompetencia – schopnosť pracovať na osi vnútorných súvis-lostí, udržať vzťah k skutočnosti a k príjemcovi.

C. Diskurzívna kompetencia – schopnosť logického myslenia, ktoré postu-puje od pojmu k pojmu, od úsudku k úsudku.

LSP_4.indd 15 4. 8. 2006 17:47:38

16

D. Strategická kompetencia – vypracovaný systém pravidiel riadiacich prekla-dateľskú činnosť, vedomé uplatňovanie zámerov a činností zameraných na vytvorenie účinného translátu.

Za najdôležitejšiu (popri jazykovej ako základnej) považujeme diskurzívnu kompetenciu, na ktorej sa prejavuje prekladateľov intelekt a empatia k textu. Doplnkový význam majú:

E. Rešeršná kompetencia – schopnosť orientácie a hľadania v prameňoch najrôznejšieho druhu,

F. Verifi kačná kompetencia – zdravá kritickosť a nedôverčivosť pri overovaní výsledku prekladateľskej práce.

V praxi sa stretávame so špecifi ckými pojmami z oblasti kultúry, ktoré sa vyskytujú len v jednej kultúre – či už východiskovej alebo cieľovej. Sociokultúrne rozdiely v spoločenských konvenciách sa pritom podľa Simonaesovej (Simonaes 2002, s. 284) prekonávajú tromi spôsobmi. Sú to:1. preklad/adaptácia, príp. vynechanie Biely dom, sídlo vlády na Downing

Street 10, 2. nezmenené prevzatie do cieľového textu: all inclusive,3. prevzatie do cieľového textu s pripojením vysvetlenia, napr. pod čia-

rou.

Jednotlivé možnosti – hlavne posledná z nich, ktorá je v mnohých žánroch sporná – môžu byť predmetom diskusie.

Kauza MOTÝĽ

Typickým príkladom pokusu o interkultúrny transfer je fi nančne náročná akcia Ministerstva hospodárstva SR na motto Malá Veľká Krajina s obráz-kom pestrého motýľa, ktorým chce zaujať cudzie publikum (potenciálnych turistov). Kampaň mala byť suprajazyková a kultúrna správa preložená do mnohých jazykov. Zdôvodňovali ju takto:

Ako hodnoty zohrávajúce významnú úlohu pri koncipovaní a následnej realizácii marketingovej komunikácie … novej marketingovej komu-nikácii sa symbolom premeny a znovuzrodenia Slovenska stal motýľ v modro-červeno-žltom prevedení. … motýľ je dobrý symbol. Je moderný, predstavuje energiu, život a krehkosť.

/www.economy-gov.sk/

LSP_4.indd 16 4. 8. 2006 17:47:38

17

V zmysle trhovej stratégie si vybrali motýľa ako symbol zmeny a zno-vuzrodenia Slovenska. Logo malo mať v zahraničí úspech:

Novým logom sa stala symbolika motýľa, ktorý má predstavovať voľnosť, krehkosť, srdečnosť. To celé je podporené sloganom „Slovensko – Malá Veľká Krajina“. Motýľ je symbol, ktorý je ľahko identifi kovateľný a rýchlo zapamätateľný.

/www.strategie.sk/

Či a nakoľko non verbálna zložka – motýľ – symbolizuje spomínané konotácie, som skúmala pomocou googlu na stránkach internetu ako najkomunikatívnejšieho média. Na tisíckach nemeckých stránok domino-vala cestovná kancelária Schmetterling (kontraproduktívne k slovenskej kampani), rovnomenné vydavateľstvo, informácie zo zoológie a zemepisu. Motýľ v Nemecku symbolizuje, žiaľ, aj menej radostné správy, a to sieť hospicov pre deti. Spojenie so Slovenskom som však nenašla. České internetové stránky spájajú propagáciu slovenského cestovného ruchu podobne ako nemecké, holandské a belgické stránky skôr s vlajkou, nikde však s motýľom. Lákavá obrázková zložka správy je na holandských stránkach spojená s rôznymi pozitívnymi alúziami (okrem krás Slovenska), napríklad ako radosť pre deti utečencov. Na týchto stránkach sa deťom na úteku, ktoré museli ísť ďaleko ako motýľ, črtá nádej na nový domov a nových kamará-tov.

De naam is zo omdat er veel vrolijke kleuren op een vlinder zitten en de kinderen die gevlucht zijn die komen even op de Vlinder en dan gaan ze soms weer weg net als een vlinder. Dan word er beslist of ze mogen blijven of dat ze weg moeten.

Er komen steeds weer kinderen bij en er gaan ook weer kinderen weg (naar een ander asielzoekerscentrum of iets anders). Het is best moeilijk voor zo‘n kind. Moet je eens voorstellen als er zoiets met jou zou gebeuren. Je raakt je vriendinnen / vrienden kwijt! Op de vlinder gebeurt dat best vaak.

http://mediatheek.thinkquest.nl/~jra519/De%20vlinder.htm

Pozitívny symbol motýľa sa skutočne aj v iných sledovaných kultúrach spája s optimistickými predstavami, voľba stratégov cestovného ruchu by bola správna, keby motýľ evokoval aj Slovensko – dôkaz toho som však nenašla.

LSP_4.indd 17 4. 8. 2006 17:47:38

18

Verbálna zložka cieleného sloganu Malá Veľká Krajina pripomína an-glický pravopis a archischému „malého veľkého muža“. Výhrady nemám len k chybnému pravopisu, ale hľadaním pod týmto heslom som zistila, že dané spojenie je v sledovaných krajinách sémanticky obsadené a zna-mená tam čosi celkom iné. Výnimku tvorí len doklad z nemeckých novín vydávaných v Česku, kde je správa autentická.

Kleines, großes Land Anfang Juni stellten das Wirtschaft sministerium und die Slowakische Agentur für Fremdenverkehr (SACR) eine Image-Offensive vor, die zunächst vor allem auf Tschechien, Polen und die Niederlande zielt und später auch weitere potenzielle Herkunft sländer von Touristen erfassen soll. Diese drei Länder wurden unter anderem deshalb ausgewählt, weil dort die Slowakei schon relativ bekannt sei, erklärten SACR-Vertreter bei der Präsentation der Kampagne gemeinsam mit Wirtschaft sminister Pavol Rusko. Die Neugestaltung der offi ziellen Webseite www.sacr.sk ist zwar noch nicht abgeschlossen. Schon jetzt wird dort aber immerhin das neue künft ige Logo vorgestellt, das die Slowakei weltweit propagie-ren soll: Das Symbol eines bunten Schmetterlings, ergänzt durch den Namen Slovensko / Slowakei und den Slogan „kleines, großes Land“. Der Schmetterling versinnbildlicht laut SACR „die Fähigkeit, sich zu entwickeln und zu voller Schönheit zu wachsen“, und eignet sich deshalb laut Wirtschaft sminister Rusko „als Symbol des Landes nicht nur im Tourismus, sondern auch in anderen Bereichen“.

/www.pragerzeitung.cz/

Na nemeckých stránkach spojenie kleines großes Land fungoval v ak-tuálnej debate o malých a veľkých krajinách EÚ (www.europa-web.de), tento atribút má Švajčiarsko za kvalitu života, na inom mieste Rakúsko za svoje vína, „malú veľkú krajinu“ označovali informačné zdroje www.geo.de – Nikaraguu a www.wissen.swr.de – časť Španielska Galíciu, stránky univer-zity v Münstri holandsko-nemecké negatívne reminiscencie. O Slovensku tu niet zmienky. Holandská societa vzťahuje výraz klein groot land na seba: hrdo dokazuje svoje ekonomické výsledky a víťazstvá na medzinárodnej úrovni (napr. víťazstvo pokrývačov striech). Ako ekonomického giganta sa Holanďania vnímajú pod heslom een groot klein land. Častým mottom je veta „Kde môže byť malá krajina veľká“ – meradlom však býva zásadne ekonómika a hmatateľné úspechy, nič imaginárne.

LSP_4.indd 18 4. 8. 2006 17:47:38

19

Ak sa mi nepodarilo nájsť na českých, nemeckých, holandských a bel-gických webových stránkach doklady o slovenskej imidžovej kampani, odporúčala by som štátnym kreatívcom produkty zrejme súkromníkov /napr. www.sojka.be, www.slovakije.com a mnohé iné/. Tento prieskum, kde som sledovala, aké výsledky má pokus o interkul-túrnu komunikáciu, ukázal, že to bol nákladný výstrel do vzduchoprázdna. Slovensko reprezentujú iní tvorcovia webových stránok oveľa účinnejšie než dozaista drahý slovenský motýľ a neoriginálny slogan. Aj tieto zistenia súvisia s prekladom, lebo preklad je druhom tvorby textu, nosičom inter-kultúrnej komunikácie, a textári a prekladatelia musia mať interkultúrne vedomie. Slovenský originál mal byť v tomto prípade východiskom série prekladov, avšak zlyhal. Výhľad, náhľad a pohľad senzitívneho prekladateľa, rovnako ako tvorcu textu, je obohatený o kultúrnu dimenziu, diagnostikuje kultúrne špecifi ká v texte ako aj kultúrno-špecifi cké znaky a elementy v komunikáte. Je to výzva aj oprávnená požiadavka. Nemecký teoretik Werner Koller (2002) odporúča, aby sa „problém kultúry“ – „Kulturproblem“ ani neabsolutizoval, ani nepodceňoval. Sformuloval dve skúsenosti:1. v oblasti kultúrnych javov jestvujú konkrétne a viditeľné prekladateľské

problémy, ktoré sa viažu na konkrétne, explicitne jazykové alebo v texte prítomné sociokultúrne a intertextové významy – tieto treba vyriešiť jasne, viditeľne a pre daný prípad,

2. jasné, viditeľné a vydarené riešenia prekladateľských problémov z kul-túrnej oblasti vytvárajú „kultúru prekladu“, ktorá prekonáva kultúrne bariéry tým, že umožňuje kultivovaným spôsobom priblížiť sa cudzie-mu.

Jánusova hlava sa díva dopredu aj dozadu a jedným pohľadom obsiahne kus univerza, aj iné, cudzie, fascinujúce. Mať takýto dvojitý pohľad, schop-nosť odkryť dvojité dno výpovede, objaviť pasce a míny v texte a jeho okolí, to všetko je práca prekladateľa. Jeho kultúrna kompetencia by mu mala byť výzbrojou aj pri refl exii a riešení hore uvedeného a mnohých podobných príkladov.

LSP_4.indd 19 4. 8. 2006 17:47:38

20

LITERATÚRA

Baalen, Ch., Beheydt, L., Kalsbeek, A.: Cultuur in taal. Utrecht 2003.Holz-Mänttäri, J.: Translatorisches Handeln. Helsinki 1984.Koller, W.: Linguistik und kulturrelle Dimension der Übersetzung. In: Kultur und Übersetzung. Tübingen 2002, s. 115 – 131.Vermeer, H. J.: Aufsätze zur Translationstheorie. Heidelberg 1983.Simonaes, I.: Interkulturelle Kommunikation und Übersetzungsprobleme. In: Kultur und Übersetzung. Tübingen 2002, s. 283 – 298.

LSP_4.indd 20 4. 8. 2006 17:47:38

21

STREDNÁ EURÓPA A UMELECKÝ PREKLAD

Ladislav Šimon

Ak preklad chápeme ako transfer určitého výrazu („prekladovej jed-notky“) z kontextu jednej kultúry do celku druhej kultúry, teda ako „medzikultúrny“ a „medzipriestorový“ proces, je očividné, že pritom popri rozdielnosti či blízkosti jednotlivých jazykov hrajú úlohu tak zeme-pisné, ako aj časové vzdialenosti, historické pozadie, tradície a zvyklosti. Prekladateľ sa pohybuje ako sprostredkovateľ medzi týmito rozdielnosťa-mi, on – vlastne v prvom štádiu jedine on – je zodpovedný za to, aby sa uskutočnila komunikácia medzi rôznymi kultúrami. Pri svojom výklade vychádzam z nasledujúceho komunikačného mo-delu:

VT (východiskový text) ekvivalencia medzi VT a CT CT (cieľový text)

situácia 1 (čas, priestor) situácia 2 (čas, priestor)

autor translátor očakávanie príjemcu upravovateľ jeho kompetencie individualita príjemcu médium upravovateľ (editor) kultúrne kontexty príjemcu kultúrny kontext) kontext východiskovej (etnická príslušnosť a prijímajúcej kultúry a etnické tradície, vzdelanie, príslušnosť k skupine)

O (objekt)

(konkrétny – abstraktný emocionálnosť – vecnosť tematická oblasť časový faktor priestorový faktor kultúrny faktor blízkosť – exotickosť)

LSP_4.indd 21 4. 8. 2006 17:47:38

22

1. Medzi východiskovým a cieľovým textom „prebiehajú“ pri preklade jazykové operácie, ktorých výsledkom je prekódovanie textu z jedného jazyka do druhého.

2. Východiskový text môžeme dekódovať s použitím hermeneutickej metódy. Zistíme, čo sa v texte vlastne pomenúva; tomu napomáha predstavivosť (invencia) prekladateľa (vzťah VT – O).

3. Zistené a pochopené skutočnosti a súvislosti prekladateľ znova zakódu-je, ale už v cieľovom jazyku a s ohľadom na požiadavky objednávateľa i očakávania recipienta (vzťah O – CT).

Pri všetkých týchto krokoch sa prejavujú kompetencie prekladateľa – jeho schopnosť pochopiť text v inom jazyku vo všetkých konotáciách a súvislostiach, jeho znalosti a schopnosť aktuálne ich využívať, invencia a schopnosť sformulovať adekvátny cieľový text. Z týchto hľadísk sa dnes chcem pozrieť na fenomén „strednej Európy“ vo vzťahu k prekladu. Spomínaný fenomén môžeme potvrdzovať i spochyb-ňovať, podľa toho, ako sa naň pozeráme. No na druhej strane ide o kultúrnu veličinu, ktorá sa nedá nebrať na vedomie. Existuje čosi ako „identita stre-du“ alebo aj „priestor pamäti“, ako nedávno nazvali pódiovú diskusiu na Európskej univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Organizátori tejto diskusie sformulovali nasledujúce „základné otázky“: Aká stabilná je stredná Európa ako kultúrny vzťahový priestor stredoeurópskych štátov? Premieňajú sa identity v zjednotenej Európe? Existujú náznaky nového diskurzu, ktoré môžu stredoeurópskemu mýtu pomôcť novej kultúrnej legitimácii?1

Uvedené otázky by sme mohli doplniť o ďalšie, napríklad: Do akej miery pociťujú obyvatelia strednej Európy svoje „stredoeurópanstvo“ a do akej miery zotrvávajú v etnickom či národnom rámci, resp. do akej miery už rozmýšľajú v európskych a svetových dimenziách? Ako prebieha komu-nikácia medzi jednotlivými stredoeurópskymi jazykovými (kultúrnymi) areálmi? Nemizne dnes, keď i v oblasti kultúry je markantná globalizácia podporovaná novými médiami (nosiče obrazu a zvuku, internet, mobilné telefóny), situáciou v oblasti pop-kultúry, vizualizáciou a virtualizáciou života? Všetky tieto otázky sú dôležité i z hľadiska prekladu, ktorý je ešte vždy najmä verbálnou komunikáciou. V týchto súvislostiach sa treba pýtať najmä na verbálne prejavy, resp. verbálne zložky vizuálnych, resp. akustických (hudobných) prejavov.1 www.uni-protokolle.de/nachrichten/id/3281

LSP_4.indd 22 4. 8. 2006 17:47:38

23

Pritom vychádzam z toho, že zástoj (význam) translácie (prekladu i tlmočenia) dnes neklesá, ale sa zvyšuje, a hoci ide skôr o značne štan-dardizované texty, resp. prejavy, prekladatelia sa musia vyznačovať nielen kreatívnosťou a invenciou, ale musia mať aj schopnosť multiplikovať, to znamená čo najpresnejšie imitovať predlohu v inom jazyku. S vedomím toho, čo sme uviedli, nebudeme ďaleko od pravdy, keď skonštatujeme, že špecifi ckosť menších kultúrnych regiónov, resp. areálov, sa stráca. Týka sa to tak národno-štátnych teritórií, ako aj väčších celkov, napríklad strednej Európy. Všeličo sa stráca, ale predsa len čosi zostáva, a toto „čosi“ treba podľa mojej mienky uchovávať a chrániť. Možno je to len utópia, ale i tak sa oplatí o tom hovoriť. V „lexikónovom“ ohraničení strednej Európy sa ako západná hranica spomína Rýn, na severe Baltské, ale i Severné more, na východe Visla a na juhu alpské a karpatské hrebene. V strednej Európe údajne vládne mierna klíma – z tohto hľadiska sa dá odlíšiť od južnej , severnej, západnej i východnej Európy. A navyše si môžeme vziať na pomoc pojem „stredo-európsky čas“ a situácia sa ešte viac skomplikuje. Je vôbec problematické, či kultúrne hranice presne kopírujú spomínané zemepisné parametre. Ďalším kritériom „stredoeurópskosti“ či „stredoeurópanstva“ je politic-ká situácia, to znamená, ktoré štáty z tohto hľadiska patria a ktoré nepatria do tohto regiónu. Sú to len následnícke štáty rakúsko-uhorskej monarchie – Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko (prinajmenšom jeho časť), Česká republika, Slovenská republika, Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercego-vina, ale aj časť Ukrajiny, ktorá ešte nedávno patrila Poľsku, Podkarpatská Rus, ktorá bola jednou zo „zemí“ prvej Československej republiky, Južné Tirolsko, určite v mnohom aj Nemecko, alebo sem treba pripočítať aj iné krajiny, napríklad vnútrozemské Švajčiarsko? Už z uvedeného výpočtu vyplýva, že viaceré spomínané regióny ležia akoby na hranici – nielen medzi jednotlivými zemepisnými oblasťami, ale aj medzi viacerými kul-túrami (a tiež zaužívanými formami každodenného styku). Medzi i dnes uznávanými etnikami treba spomenúť zástoj Židov, ale napríklad aj Rómov pri vytváraní stredoeurópskej kultúry. Ak vyjdeme z tézy, že stredná Európa vykazuje určité črty kultúrnej jed-noty alebo prinajmenšom blízkosti, o jazykovej situácii sa to nedá povedať – popri skupine slovanských (a najmä západoslovanských) jazykov sa tu vyskytuje nemčina a maďarčina, ktoré v Rakúsko-Uhorsku plnili funkciu štátnych jazykov, hoci ostatné národy a národnosti monarchie patrili do

LSP_4.indd 23 4. 8. 2006 17:47:38

24

celkom odlišných jazykových skupín. Centrálne postavenie nemčiny a ma-ďarčiny v strednej Európe provokovalo emancipačné úsilia iných etnických skupín a nepriamo prispelo k rozvoju ich kultúry a kultúrnosti. Historicky sa dosť objektívne dajú sledovať všetky peripetie stredo-európskeho spolužitia, ktoré „kmitalo“ medzi približovaním a vzďaľova-ním, raz sa do popredia dostávalo to, raz ono. Netreba ani pripomínať, že mnohé nevyplývalo len z vitálnych záujmov jednotlivých etník, ale aj z politicko-mocenskej konštelácie v inkriminovanom regióne i mimo neho. Dôležitým aspektom situácie v stredoeurópskom regióne je aj skutoč-nosť, že v ňom prevláda rímskokatolícke, resp. gréckokatolícke náboženstvo s príslušnými špecifi ckými hodnotami i rituálmi, ktoré sa stali súčasťou každodenného života i kritériom pohľadu na svet. Treba však zdôrazniť, že sa v strednej Európe integrovali (a iste aj in-tegrujú) viaceré dimenzie a až ich súhra či disharmónia je obsahom pojmu stredná Európa. Goetheho inštitút, ktorý má centrálu v Nemecku a fi liálky na celom svete, začal pred časom vydávať „časopis pre strednú Európu“ pod sympto-matickým názvom KAFKA. Meno tohto pražského nemeckého spisovateľa malo byť symbolom novej „strednej Európy“ po zániku dvoch politicky súperiacich táborov, kam časti tohto regiónu predtým patrili. Časopis do-spel do svojho 15. čísla a jeho existencia sa končí. Znamená to, že stredná Európa akosi (v období európskeho zjednocovania a globalizácie) už nie je „aktuálna“ a neoplatí sa o nej vydávať inteligentný časopis? Práve v spomí-nanom 15. čísle nachádzame príspevok mladého slovenského spisovateľa, takpovediac, „dieťaťa globalizácie“ Michala Hvoreckého pod príznačným názvom Stredná Európa zabávaná na smrť. Autor sa usiluje charakterizovať situáciu vo vlastnej krajine (vo vzťahu k rozmnožujúcim sa „reality šou“) a nivelizáciu európskych televíznych programov; z tohto hľadiska si všíma najmä situáciu v strednej Európe a jednu mimoriadne úspešnú sloven-skú televíznu reláciu charakterizuje takto: „Hlas dospelých tu najviac zo všetkého pripomína bľabotanie.“2 V súvislosti s týmto – možno neveľmi hlbokým, ale predsa len pravdivým – článkom dnes vari najznámejšieho slovenského literáta si môžeme položiť otázku, či fenomén strednej Európy už neodvratne patrí minulosti, či sa vôbec oplatí o ňom uvažovať, aj keď 2 Hvorecký, M.: Stredná Európa zabávaná na smrť. In: Kafk a /Časopis pro střední Evropu / 15, 2005, s. 32.

LSP_4.indd 24 4. 8. 2006 17:47:38

25

iba z hľadiska prekladu – najmä toho literárneho či umeleckého. Veď ak sa cieľom ľudského života stáva predovšetkým čo najpovrchnejšia zábava, celá tradičná kultúra sa dostáva do postavenia mimo hry. Infantilizácia života je možno najpríznačnejšou tendenciou dneška, tendenciou, ktorá nepozná hranice. V jednej slovenskej televíznej reality šou sa to prejavilo naprík-lad tak, že sa dospelí účastníci tejto súťaže (dotovanej vysokou výhrou) v určitom okamihu pustili do celkom detského vystrájania. Aj ľudia, čo vykonávajú náročné, komplikované a zodpovedné činnosti, sa vo voľnom čase menia na infantilných zabávajúcich sa. Infantilita je možno ventilom, ktorý aspoň na istý čas bráni efektu „vyhorenej žiarovky“. Verbálne pre-javy v tejto situácii skutočne ustupujú a náročnejšie podoby prekladu asi strácajú význam. Možno naozaj stačí „prekladové bľabotanie“. Ďakujme náboženským spoločnostiam za to, že predsa len udržujú v našej populácii transcendenciu a podstatné rozmýšľanie o zmysle ľudského života. Špecialitou spomínaného časopisu bolo, že vychádzal v rôznych jazy-kových verziách, a tak sa všetky texty prekladali aj do iných jazykov. Ak sa pozrieme na Hvoreckého text vo východiskovej slovenčine a cieľovej nemčine, po prvé zistíme, že prekladateľka Angela Repka nemala s ním veľa starostí – až na vyššie citovanú vetu, ktorú jednoducho vynechala. Môžeme sa iba nazdávať, prečo. Nedá sa preložiť do nemčiny? V tom asi nie je problém – „hlas dospelých“ (Stimme der Erwachsenen) i „bľabotanie“ (Geschwätz) sú v nemčine štandardné lexikálne jednotky. Rozdielne však môžu byť ich konotácie a rôzny stupeň logickej motivácie a expresivity. Hoci sú obe kultúry stredoeurópske, teda aj blízke, pri preklade sa niekedy vyskytujú značné problémy, na riešenie ktorých je potrebná invencia pre-kladateľa. Možno by bolo riešenie takéto: „Auch von Erwachsenen hören wir nur Kindergeschwätz“; ale sú aj iné riešenia. I takéto prípady nás nútia rozmýšľať, čo pri preklade z jedného stredo-európskeho jazyka do druhého predstavuje tertium comparationis, teda čo pokladáme za potrebné identifi kovať, o čom sa hovorí, čo je objektom výpovede. Tak by sme mohli dospieť k zisteniu a pomenovaniu spoloč-ných znakov, ale aj rozdielností vo vnútri stredoeurópskeho kultúrneho priestoru. Prvé, čo podľa môjho názoru treba zdôrazniť, sú spoločné kultúrne tra-dície; popri „všeľudských“ humanistických hodnotách a popri židovskom a kresťanskom podhubí treba pripomenúť Svätú rímsku ríšu nemeckého národa i rakúsko-uhorský štátny organizmus, ktorý zaznamenal rôzne

LSP_4.indd 25 4. 8. 2006 17:47:38

26

podoby. Počas týchto spoločných historických skúseností sa formovalo každodenné správanie jednotlivcov, vzťah k životu i smrti, sexuálne sprá-vanie, pozícia manželstva a rodiny s deťmi, celá „kultúra každodennosti“ podmienená aj mnohostrannou komunikáciou medzi jednotlivcami, ktorí žili v rôznych teritóriách. V tomto zmysle sa dá hovoriť o stredoeurópskej kultúre v širokom zmysle slova – a práve táto kultúra umožňuje porozu-menie. Hoci partneri v dialógu hovoria rôznymi jazykmi, hovoria o tom istom alebo o čomsi podobnom. Spoločné (stredoeurópske, ale aj európ-ske) povedomie je aj nástrojom na vybadanie a identifi káciu odchýlok od zvyčajnosti (konvencie). S tým prekladateľ musí kalkulovať nielen pri interpretácii východiskového textu, ale aj vo vzťahu k adresátovi svojho prekladu. Autor originálu, prekladateľ i recipient hrajú v takomto prípade „na spoločnej strune“ svojich racionálnych i citových skúseností a nez-riedka aj podvedomia. Tento fakt si najlepšie uvedomujeme pri prekladoch zo vzdialenejších kultúr, najmä z mimoeurópskych civilizácií, kde sa ustálili iné kultúrne návyky. Koľko úsilia musia vynakladať prekladatelia, aby sprístupnili diametrálne odlišný spôsob života tak, aby ho vedel prijať napríklad slo-venský recipient! Exotické je vždy nejako príťažlivé, ale podmienkou je, aby sa uskutočnila primárna komunikácia. Spomeňme v tejto súvislosti Strmeňove preklady z čínskej poézie, kde sa markantným spôsobom pou-žila metóda „približovania“ k domácej situácii, hoci tieto preklady vznikli mimo Slovenska. Ale ani všetky európske kultúry nie sú nám rovnako blízke, pričom nejde vždy o ich zemepisnú vzdialenosť. „Stredoeurópskosť“ účinkuje v takýchto prípadoch ako katalyzátor i korektív, určuje, pokiaľ prekladateľ môže ísť a pod čo sa nesmie dostať. To je podľa môjho názoru aj jedna z príčin, prečo sa na Slovensku hojne recipujú české preklady. Na príčine nie je len blízkosť oboch jazykov, ale aj rôzne „mimojazykové“ skutočnosti – napríklad kedy si poplačeme, kedy sa zasmejeme, kedy nám je clivo a podobne. Som presvedčený, že takisto alebo len s malými rozdielmi by sme vnímali nemecké, maďarské i poľské preklady, keby sme tieto jazyky ovládali. Pravda, túto tézu by bolo ešte potrebné podrobnejšie analyzovať a dokázať. Je prinajmenšom zaujímavé, ako nám najbližšie veľkomestá – Praha, Budapešť i Viedeň – nahrádzajú neexistujúce veľkomesto na Slovensku, ako pražské fl uidum ovplyvnilo slovenský kultúrny život, ako hudobná Viedeň poznamenala slovenské hudobné umenie, ako uhorská Budapešť bola – pri

LSP_4.indd 26 4. 8. 2006 17:47:39

27

všetkých animozitách modelom spoločenského správania. Okrem toho si spomeňme, aké časté boli uhorské motívy v rakúskom umení. Fenomén Uhorska účinkoval eo ipso ako kultúrna hodnota. Rakúsky humorista Roda-Roda si pokladal za povinnosť zozbierať anekdoty a iné historky zo všetkých kútov monarchie, ktorá bola preňho najzaujímavejším miestom na svete, ako to vyplýva napríklad z jeho dehonestujúcich výrokov o Švajčiarsku. Uvedené i neuvedené skutočnosti nám dovoľujú chápať strednú Európu ako vnútorne diferencovaný, ale predsa len relatívne celistvý kultúrny areál. To sa týka tak mestskej, ako aj vidieckej kultúry. V tejto súvislosti predsa len zopakujem anekdotu, ktorá je podľa mojej mienky príznačná: Prečo sa vo Varšave obeduje o druhej a v Krakove o dvanástej? Odpoveď je jedno-duchá. Krakov patril do rakúsko-uhorskej monarchie a v celej monarchii sa obedovalo o dvanástej. Varšava patrila do ruského impéria a tam sa obe-dovalo podľa moskovského času, ktorý bol o dve hodiny posunutý. Toľko anekdota. Ak to trošku zveličíme, mohli by sme si predstaviť situáciu, keď Krakovčan povie vo Varšave: „Už je dvanásť“ a myslí pritom, že by bolo treba obedovať. Obyvateľ Varšavy takto jeho vetu vôbec nepochopí, lebo preňho ešte čas obeda nenadišiel. Týmto modelom by sme dobre mohli znázorniť rozdiel medzi strednou a východnou Európou. Druhý príklad je z oblasti hudobnej tvorby. Hovorí sa, že väčšina me-lódií ľudových piesní je totožná v maďarskom i slovenskom kultúrnom priestore – len slová sú iné. Tento fakt zrejme súvisí s tradíciou cigánskej hudby, ktorá nepoznala prísne etnické hranice. Môj tretí príklad sa týka vidieckej kultúry. Keď som prekladal román Sestra spánku od rakúskeho spisovateľa Roberta Schneidera, v ktorom sa uvádza na scénu rakúska horská dedina v 19. storočí, predstavoval som si tradičnú slovenskú dedinu a cítil som, aká bola príbuzná s tou, čo fi gu-rovala v románe. Takto – na základe slovenskej i románovej skutočnosti som vytvoril slovenskú podobu Schneiderovho románového sveta. V tejto súvislosti by som spomenul tiež poľskú literatúru a konkrétne najnovší slovenský preklad prózy Dukla od Andrzeja Stasiuka, ktorý žije v dedine Wolowiec na slovensko-poľskom pomedzí a čerpá i vo svojich dielach z tohto hraničného kultúrneho areálu. Prekladateľ Jozef Marušiak musel i tu vytvoriť „slovenský jazykový svet“ a pritom mu určite pomohlo jeho dôverné poznanie stredoslovenského vidieka. Andrzej Stasiuk predstavuje spolu s Ukrajincom Jurijom Andruchovyčom dnešnú kultúru východnej časti strednej Európy a na prekvapenie sa obaja

LSP_4.indd 27 4. 8. 2006 17:47:39

28

presadzujú i v celoeurópskom kontexte. Pri čítaní ich diel sa utvrdzujeme v presvedčení, že stredná Európa nie je mŕtva, len ju treba zobudiť, aby prinášala plody osožné pre celú európsku komunitu. Zdá sa, že strednú Európu treba rehabilitovať aj v očiach slovenského čitateľa, ktorý radšej siaha po anglosaskej, najmä americkej literatúre; ona určuje jeho hodnotový systém a napokon aj jeho čitateľské návyky. Veľká časť stredoeurópskej literatúry zďaleka nie je taká populárna a ťažko si môžeme predstaviť, že by napríklad pražský nemecký spisovateľ Franz Kafk a dosiahol a zasiahol u nás „široké“ masy čitateľov. Týka sa to však aj veľkých súčasných Rakúšanov Th omasa Bernharda (ktorého až teraz začíname objavovať), Elfriede Jelinekovej, Josefa Haslingera a určite aj iných. Myslím si, že je úlohou prekladateľov napomôcť, aby sa títo autori presadili v našom kultúrnom kontexte – lenže to isté očakávame od stre-doeurópskych partnerov aj vo vzťahu k slovenskej kultúre, inak by bola stredoeurópska vzájomnosť iba jednosmerná. Ak konštatujeme chýbajúcu nielen národnú, ale aj stredoeurópsku sebaidentifi káciu veľkej časti svojich spoluobčanov, je to možno aj preto, lebo sa pohybujeme v extrémoch – na jednej strane sa prejavuje utlmený a či zrejmý nacionalizmus, na druhej strane bezpohlavný kozmopolitizmus. Možno je stredoeurópsky areál práve tým vzťahovým priestorom, ktorý by sme mali pestovať, aby sme sa vyhli jednému i druhému. Väčšina z nás sa pamätá na časy, keď hranica medzi bývalým Rakúskom a Československom bola pre našinca dlhé roky takmer nepriepustná. Ak sme sa predsa len dostali do Viedne, s úžasom sme zistili, že sa tam cítime ako doma, že sa nám všetko nejako prihovára – aj keď sme tam boli prvý raz, pripadalo nám všetko známe a blízke. Tento pocit má možno každý Stredoeurópan, i keď si ho neuvedomuje alebo dokonca proti nemu bojuje. V tejto súvislosti by som rád spomenul jeden potešiteľný fakt. Bilingviz-mus je známy už dávnejšie a prirodzene existoval na maďarsko-slovenskom pomedzí aj maďarsko-slovenský bilingvizmus. V súčasnosti sa znova dostáva na vyššiu kultúrnu úroveň, o čom svedčí viacero tvorcov (a medzi nimi sú to predovšetkým prekladatelia), ktorí sú „doma“ v oboch kultú-rach, ovládajú oba jazyky a v oboch sú schopní vytvárať kultúrne hodnoty. Možno je práve toto cesta k prekonaniu nedorozumení, preceňovania či podceňovania. I taká je tvár dnešnej strednej Európy. Je mnoho dobrých dôvodov, prečo treba podporovať a dvíhať stredo-európsku kultúrnu identitu. Na to však treba viac vzájomného poznania,

LSP_4.indd 28 4. 8. 2006 17:47:39

29

ktoré sa dá dosiahnuť aj (a možno hlavne) s pomocou prekladov. Slovenská kultúra vykonala v tomto zmysle veľa, o čom svedčia mnohé pretlmočenia textov rakúskej, maďarskej i poľskej literatúry, ktoré sa objavili a aj dnes objavujú na našom knižnom trhu; pravda, zostávajú ešte aj mnohé me-dzery. K ich odstraňovaniu rozhodujúcim spôsobom prispieva aj časopis Revue svetovej literatúry, ktorého existenciu – neustále ohrozovanú – treba zachovať a postarať sa o jeho šírenie v kultúrnej verejnosti. Toľko na margo relatívne jednotného stredoeurópskeho kultúrneho priestoru. Časť – i keď prirodzene menšia – tejto prednášky chce byť venovaná rozdielnostiam vo vnútri tohto priestoru, ktorý je na jednej strane jednotný, na druhej strane heterogénny a diferencovaný. Iba keď pochopíme a vezmeme do úvahy tieto dva navzájom súvisiace aspekty, môžeme plodne hovoriť o stredoeurópskych kultúrach. Ak teraz odhliadneme od politických turbulencií, od striedania vlád, ktoré je v demokratickej spoločnosti prirodzené a na druhej strane prebie-ha vo vnútri každého štátneho organizmu špecifi cky, predsa len môžeme identifi kovať určité spoločné črty tohto procesu príznačné pre „postko-munistické“ krajiny, ktorých časť patrí so stredoeurópskeho priestoru. Spoločné črty môžeme vybadať i pri utváraní, resp. deformácii politickej kultúry v týchto krajinách, no popri týchto spoločných znakoch existujú aj individuálne, teda typické pre jednotlivé krajiny. Občan jednej krajiny nechápe automaticky, čo sa vlastne robí v druhej krajine, treba mu to sprís-tupniť – a to je znova jazyková operácia, ktorú nazývame aj prekladom. Jednotlivé – neustále vznikajúce a zanikajúce – pojmy majú špecifi ckú, ak chcete „národnú“ vôňu a záleží od prekladateľa (prekladateľov), ako sa táto vôňa a chuť prenášajú do iného jazyka. Netreba ani zdôrazniť, že jednotlivé formulácie sa často stávajú prostriedkom politickej či inej manipulácie a niekedy aj „vymývania“ mozgov. Zaujímavým indikátorom regionálnych či etnických zvláštností je chápanie a vnímanie humoru. Napríklad by sme mohli zistiť, že rozdiely medzi slovenským a českým humorom sú väčšie ako medzi slovenským a maďarským. Je známe, že v Budapešti vznikala väčšina vtipov a – ak mám dobré informácie – roky tam vychádzal denník, ktorého obsahom boli len humoristické anekdoty. V Budapešti vznikol seriál vtipov o Aristidovi a Tasilovi, ktorý bol rozšírený aj na Slovensku a na tejto dvojici sme sa smiali rovnako ako obyvatelia maďarskej metropoly a celého Uhorska. Ak je moja skúsenosť pravdivá, nikdy som takéto vtipy nepočul v Čechách, ba

LSP_4.indd 29 4. 8. 2006 17:47:39

30

ani na Morave. Na druhej strane sa český humor spája jednak s plebejským výsmechom všetkého, čo sa javí ako inakšie (tak je to v slávnom Haškovom románe), alebo s pražským intelektuálnym humorom. Ďalšou oblasťou, ktorá stojí za zmienku, sú rôzne klišé, ktoré vznikali na teritóriu strednej Európy a týkali sa zakaždým charakteristík „toho druhého“. Tieto klišé majú dlhý život a hoci zväčša ide o predsudky, kto-rých pravdivosť a oprávnenosť je nanajvýš problematická, obsahujú určité zovšeobecnenia, ktoré pri prekladoch môžu fungovať paradigmaticky. Spomínané predsudky nie sú väčšinou ofi ciálne, ale na druhej strane tvoria pozadie každej – i tej „kultúrnej“ – komunikácie. Napríklad uveďme klišé o Slovákoch ako drotároch, o Čechoch ako hudobníkoch, o Cigánoch ako zlodejoch, o Poliakoch ako špekulantoch a pod. Z tohto podhubia pochádza aj najnovší pokus dokázať, že skladateľ Franz Liszt mal údajne slovenské korene. Ako dôkaz slúži názov jeho skladby Totentanz (Tanec smrti), pričom sa argumentuje maďarským pomenovaním Slovákov („tót“). Podobné plody málo vedeckej fantastiky majú zvyčajne dlhý život – najmä v niektorých skupinách obyvateľstva. Etniká a regióny strednej Európy tvoria síce pozoruhodnú symbiózu, ale na druhej strane sú jednotlivé časti tohto regiónu v konkurenčnom vzťahu, sem-tam si závidia, navzájom sa ponižujú a podozrievajú a zriedka sa navzájom pochvália. Ak sa prekladateľ vo všetkých týchto súvislostiach neorientuje (to znamená kvalitne nerešeršuje), musí sa to odraziť na úrovni jeho prekladu. Rozdielnosti v rámci stredoeurópskeho regiónu sa spájajú aj s rôznymi tancami, ktoré boli pre jednotlivé oblasti typické (česká polka, rakúsky valčík, poľská mazúrka, maďarský i slovenský čardáš a pod.). Nemá každý kultúrny subareál svoj zvláštny rytmus, svoje osobité tempo? Ďalšími kritériami rozdielnosti (ale aj príbuznosti) sú napríklad jedlá (hovorí sa o maďarskej kuchyni, českých knedlíkoch, aj v rakúskej nemči-ne sa vyskytuje slovo „buchty“). V priebehu historického vývinu sa jedlá typické pre konkrétne regióny rozšírili po celom stredoeurópskom pries-tore. Tunajšie stravovacie návyky sú aj dnes iné ako v ostatných regiónoch Európy i sveta, hoci badať ustavičné úsilia o ich uniformovanie. To isté platí o konzumovaní nápojov – legendárne české (ale aj rakúske a najmä bavorské) pivo, maďarské i slovenské vína, slovenská slivovica a borovička sa stali emblémovými.

LSP_4.indd 30 4. 8. 2006 17:47:39

31

Medzi blízkymi kultúrami a jazykmi často vznikajú „komunikačné pas-ce“, do ktorých sa môžu chytiť aj prekladatelia. Stačí spomenúť konotácie, aké má celkom „nevinné“ východoslovenské slovo „dzivka“ v poľštine. Podobne niektoré české slová znejú v slovenčine ako vulgárne, nehovoriac už o rôznych stupňoch expresívnosti jednotlivých pomenovaní. Rovnako znejúce, ale významovo odlišné pomenovania v blízkych jazykoch môžu viesť nielen k humorným situáciám, ale aj k vážnejším nedorozumeniam. V slovenčine „milosť“ znamená odpustenie trestu, v poľštine „milość“ znamená láska. Ukrajinské „žinka“ znamená žena, slovenské (viac-menej hovorové) „žinka“ znamená povraz. Podobné rozdiely evidujeme nap-ríklad v používaní častíc (nemecké oh, české pak a pod.). Tieto prípady by sa určite dali rozšíriť. Od prekladateľa sa žiada, ako je známe, intímne poznanie pozadia východiskového i cieľového jazyka – ak má dostatočnú invenciu, môže byť toto pozadie prítomné aj v jeho preklade, čo by bolo optimálne, ale zriedka sa celkom podarí. Napokon sa vráťme k východiskám našich úvah o strednej Európe a preklade. Môžeme ich zosumarizovať prinajmenšom z dvoch hľadísk:

1. Funkcia stredoeurópskeho kultúrneho povedomia pri všetkých pre-kladoch z určitého východiskového do určitého cieľového jazyka. V tomto prípade tvorí stredoeurópsky fenomén tertium comparationis pri interakciách medzi týmito jazykmi. Môžeme byť radi, že tu máme k dispozícii Johannesa Nepomuka Nestroya i Ingeborg Bachmannovú, Franza Kafk u i Jaroslava Haška a Karla Čapka, Sándora Petöfi ho i Sán-dora Máraia, Adama Mickiewicza i Juliana Tuwima, Janka Jesenského i Milana Rúfusa.

2. Pri prekladoch medzi jednotlivými stredoeurópskymi jazykmi tvorí stredoeurópsky kultúrny areál (so všetkým, čo s ním súvisí) pozadie pre prekladateľský výkon. To si žiada prehlbovanie intrapoznania vo všetkých odtieňoch a subtílnych súvislostiach.

LSP_4.indd 31 4. 8. 2006 17:47:39

33

KEĎ CIEĽOVÝM JAZYKOM JE SLOVENČINA

Slavomír Ondrejovič

Jazyk a preklady

Brilantný pražský esejista a prekladateľ i jeden z najlepších znalcov českého jazyka Pavel Eisner v 40. rokov 20. storočia v malebnej knižke Bohyně čeká (1945, znovu vydané1977) upozornil, že preklady predstavujú jeden z najvýznamnejších fenoménov, ktoré stoja ako sudičky pri zrode jednotlivých národných jazykov a podieľajú sa aj na jeho rozvoji a raste. Oprávnene v tejto súvislosti pripomenul najmä nemeckú situáciu, kde Lutherov preklad Biblie zohral skutočne konštitutívnu rolu pre vznik a vý-voj nemeckého literárneho jazyka. Veľmi podobná bola aj česká situácia, kde zásadnú úlohu zohral preklad Kralickej Biblie, príp. aj Jugmannove preklady. K tomu P. Eisner príhodne dodáva „Preklady sú azda najúčinnej-ším prostriedkom, aby národný jazyk neobrástol machom a neustrnul“1 (s. 111). Bezpochyby výstižné a priliehavé. Ale dodajme, že preklady takýto pozitívny (terapeutický) účinok na normy príslušného jazyka môžu mať, pravdaže, len v prípade, ak sú kvalitné, kultivované a nie sú v konfl ikte so smerovaním dynamiky príslušného jazyka. Preklady plytko-povrchné, prvoplánové, doslovistické, otrocké alebo ináč pochybené túto moc určite nemajú. Dalo by sa dokonca povedať, že pôsobia práve opačne: normu nerozvíjajú, ale ju deštruujú. Pritom sa to týka nielen prekladov klasických veľdiel, ale všetkých, veľkých i malých transformácií z jazyka do jazyka, ktoré sa objavia, vrátane prekladov návodov na príbalových letákoch či nápisov na zahraničných výťahoch. M. Považaj, ktorý nedávno recenzoval Anglicko-slovenský veľký slovník Lingea Lexicon na CD-ROM-e, nazval svoju kritiku tohto „diela“, ktorého jazykovú a lexikografi ckú úroveň mož-no ťažko označiť ináč ako katastrofálnu, Úder pod pás jazykovej kultúre (Považaj 2005, s. 42). Jeho odmietavé a nesúhlasné slová sú iste namieste, arogancia „voľného“ trhu si našla cestu aj do „podnikania“ v jazykovej a jazykovednej sfére. Napriek tomu sa však domnievam, že toto žalost-né dielo nebude mať nijaký negatívny vplyv na používateľov slovenčiny (samozrejme, ani pozitívny, o tom sa nedá ani uvažovať). Jeho fušerskosť 1 V origináli má tento výrok znenie „Překlady jsou snad nejúčinnějším prostředkem, aby národní jazyk nezabahněl a neustrnul“.

LSP_4.indd 33 4. 8. 2006 17:47:39

34

príliš bije do očí: slovenčinu tu reprezentujú príklady typu dosť časa, čas od časa, byť v nebezpečie života, merala dvaja dvere, chybí tomu dačo, zmena prostredie ti pomôže, jesť ako bezdný vrabec, bola celá zlá starosťami, či dokonca Sused krava lepšie mlieko dáva, vyrozprávať koho ze země – to má znamenať: vypovedať niekoho z krajiny). Iné je, ak táto nekvalita nie je taká evidentná, ak svoju pravú tvár ukrýva sofi stikovanejšie. Takáto situácia je pre normy príslušného jazyka bezpochyby škodlivejšia. Aspoň dva príklady. Knihu o psoch, obrazovú publikáciu, charakterizujú krásne ilustrácie, ale pri jej čítaní citlivejšiemu čitateľovi neposkytne sľubovaný komfort. Dôvodom je „zlá slovenčina“, slovenčina príliš závislá od anglickej predlohy, a teda „neuzuálna“, ktorou sa normálne nehovorí. Takýchto kníh je viac. Do istej miery podobne treba hodnotiť napr. preklad bývalej rakúskej veľvyslanky-ne na Slovensku G. Matznerovej-Holzerovej Neznáme Slovensko očami Rakúšanky (porov. podrobnú recenziu Ondrejovič 2003). To sú knihy, ktoré môžu mať skutočný negatívny vplyv. Hoci pre slovenskú situáciu biblické preklady nemajú taký bezpro-stredný dosah na živé normy ako vo vyššie uvedených príkladoch, u nás by o „dosahu“ prekladov na vývoj jazyka mohli sprostredkovane svedčiť aj jednotlivé lexikografi cké diela, ktoré na Slovensku v novej dobe vychá-dzali a vychádzajú, počínajúc napr. rozsiahlym šesťdielnym výkladovým Slovníkom slovenského jazyka z rokov 1959 – 1968 (tzv. Peciarov slovník). I pre potreby tohto slovníka sa už aj v 50. rokoch 20. storočia pri jeho vzniku excerpovala okrem pôvodnej literatúry (vtedy hlavným prameňom pre spracovanie bola umelecká literatúra) aspoň v istom zastúpení aj pre-kladová literatúra, i keď aj tu sa trochu jednostranne vyberali zväčša iba preklady, ako sa vtedy hovorilo, krásnej literatúry. A končiac napr. súčasným korpusom slovenského jazyka (Slovenským národným korpusom), ktorý sa buduje v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV od roku 2001 a je dô-ležitým zdrojom práve vznikajúceho veľkého Slovníka súčasného slovenského jazyka. Ten sa spracúva takisto v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV pod vedením A. Jarošovej a K. Buzássyovej. Do korpusových zásobníkov sa dostávajú i prekladové texty, hoci ich podiel zatiaľ nie je dostatočný na to, aby sa mohlo konštatovať, že korpus je ako celok úplne vyvážený (zatiaľ obsahuje neprimerane veľký podiel žurnalistických textov). Nie je to celkom „mimo“, lebo dnes má najvýraznejší vplyv na dynamiku noriem naozaj práve publicistika (elektronická i printová), z čoho vyplývajú isté dôsledky. Žiaľ, ako všetci vieme, jazyková kultúra v tejto oblasti nie je vždy

LSP_4.indd 34 4. 8. 2006 17:47:39

35

dobrá. Hoci žurnalisti majú v tejto veci veľkú zodpovednosť (dnes najviac ovplyvňujú normy), neraz sa pritom nadmieru spoliehajú na svoje vlastné individuálne normy a nezriedka prezrádzajú nedokonalé ovládanie jazyka. Bolo by však dobré, keby aj jazyk prekladov (umeleckých i odborných) bol „pri tom“, keď sa spracúvajú heslá do Slovníka súčasného slovenského jazyka, t. j. do slovníka, ktorý po vyjdení bude porovnateľný s najväčšími titulmi svetovej lexikografi e. Práve tento korpus totiž predstavuje novú éru aj v našej lexikografi i. Kým v „predkorpusovej ére“ sme slovníky (a gra-matiky) spracúvali na základe lístkovej excerpcie, prípadne introspekcie, teraz sa môžeme opierať o celé texty, ktoré majú spracúvatelia slovníkov k dispozícii v úplnosti. Tým sa lexikografi cké práce podstatne skvalitnili. Korpusové texty majú v našom prípade k dispozícii nielen lexikografi , ale aj celá verejnosť. V týchto dňoch „vyšla“ na internete nová verzia korpusu.

Jazyk a prekladatelia

Aj prekladatelia sa spolu s tlmočníkmi výraznou mierou spolupodie-ľajú na kultivovaní či rozvoji normy (noriem) slovenského jazyka, a sú teda za tento rozvoj aj zodpovední. To je nesporné. Túto vec sformuloval už pred 40 rokmi vynikajúci lingvista E. Pauliny v prednáške Stav kultúry súčasného spisovného jazyka, ktorú predniesol v prekladateľskej sekcii Zväzu slovenských spisovateľov v roku 1962, týmito slovami: „Každý prekladateľ si musí byť vedomý, že je dôležitým článkom pri kultivovaní spisovného jazyka. Z toho musí preňho vyplynúť príkaz robiť svoju prácu svedomite“ (knižne Pauliny, 1983, s. 278). Jeho slová znejú trochu pateticky, možno aj moralizujúco, ale sú presné. Ak si uvedomíme, aké všelijaké texty vy-chádzajú aj z prekladovej literatúry, čo všetko sa dá objaviť na knižných pultoch i v prekladovej odbornej spisbe, ostáva nám len konštatovať, že niektorí prekladatelia (azda prekladatelia v úvodzovkách?) sa svojmu pos-laniu spreneverujú. A pritom aj to, zopakujme to ešte raz, akú tvár bude mať náš jazyk (týka sa to najmä spisovného jazyka), závisí do veľkej miery od toho, aké „produkty“ vypúšťajú z rúk i prekladatelia, prípadne koľko zo svojho umu a práce vkladajú či sú ochotní vložiť do svojich prekladov. Aký jazyk uplatňujú v prekladoch, aby obecenstvu priblížili obsah i poetiku cudzojazyčných kníh, aký jazyk používajú na pretlmočenie obsahu medzi-národných dokumentov, a čo je takisto veľmi dôležité, aký jazyk vložia či vkladajú do úst hercom a dablérom napríklad v zahraničných televíznych inscenáciách, či možno aj vo fi lmových a divadelných predstaveniach.

LSP_4.indd 35 4. 8. 2006 17:47:39

36

Slovenčina: pravda a mýty

Nehodlám sa dlhšie zdržať pri vypočítavaní typologických znakov slovenčiny toho druhu, že slovenský jazyk patrí medzi západoslovanské jazyky česko-slovenskej skupiny, že je to v hlavných črtách fl ektívny jazyk, že napr. v porovnaní s češtinou je vo fonológii výrazne konzervatívnejší (zachovádza dz za refl ex dj, dvojhlásky, má tri pôvodné striednice), že v morfológii má za sebou viaceré analogizujúce a zjednodušujúce zmeny (ústup alternácií v skloňovaní substantív, zjednodušovanie systému prí-častí a prechodníkov, vyrovnávanie v časovaní slovies a substantív a pod.). Takto je slovenský jazyk opísaný v príslušných vedeckých kompendiách, napríklad v knihe V. Krupu a J. Genzora Jazyky sveta v priestore a čase (1996). Slovenčine sa však prisudzujú – napokon ako každému inému jazyku na svete – mnohé atribúty, z ktorých niektoré naozaj výstižne vyjadrujú špecifi ku nášho jazyka, iné sú sporné, a nemálo je takých, ktoré musíme odsunúť až tam, kam patria: do ríše bájí a mýtov. Istý typ diskurzu nás napríklad ešte aj dnes presviedča, že slovenčina je medzi slovanskými jazykmi najstarší, ale aj o tom, že je najdokonalejší, najjedinečnejší, najľubozvučnejší a podobne a že predstavuje skutočný stred prinajmenšom medzi slovanskými jazykmi. Na druhej strane sú tu tvrdenia, že slovenčina je zatiaľ jazykom vonkoncom nehotovým, že je jazykom, ktorý nestačí na vyjadrenie mnohého z toho, s čím si iné jazyky ľahko poradia, že má málo komunikačných sfér a registrov, že je vinou častých (násilných) kodifi kačných zásahov umelý a neživý, či že je, a to je takisto veľmi častá fl oskula, akútne ohrozený a v prípade, že sa neurobia rázne obranné opatrenia na zamedzenie tohto vývoja, skoro sa položí. Lebo veď rozkladný proces sa začal už dávno. Začnime s komentárom o starobylosti slovenského jazyka. Ak by mala byť slovenčina najstarobylejšia a najarchaickejšia, muselo by to znamenať, že sa z praslovanského jazyka vyčlenila spomedzi slovanských jazykov najskôr. A naozaj to tvrdí napr. americký autor J. D. Prince vo svojej knihe Slovenčina – kľúč k všetkým slovanským jazykom. Ale je to naozaj tak? Určite nie. Slovenčina sa vydelila z praslovančiny spolu s ostatnými slovanskými jazykmi v 9. až 12. storočí. Čiže, ak nás ešte aj dnes isté noviny presviedčajú, že na varšavskom slavistickom kongrese v roku 1973 sa predkladalo uzne-senie, ktoré boli pripravené podpísať všetky delegácie, že totiž slovenčina je najstarším slovanským jazykom (podľa týchto novín nám to prekazili, ako

LSP_4.indd 36 4. 8. 2006 17:47:39

37

už neraz v dejinách, Česi), sotva im môžeme veriť. Hovorím to s úplnou istotou aj preto, že zhodou okolností som na spomínanom kongresovom podujatí vo Varšave bol prítomný ako jazykovedný elév. No napriek tomu v niečom starobylosť slovenčiny naozaj prebleskuje. Konkrétne v tom, že – ako to potvrdzuje aj významný český jazykovedec Vladimír Kopečný v diele Všeslovanská slovní zásoba z r. 1962 – slovenčina si spolu s mace-dónčinou zachovala najviac pôvodných praslovanských prvkov v základnej slovnej zásobe spomedzi všetkých slovanských jazykov. A ako je to s jedinečnosťou slovenčiny, s jej inventárom, melodikou a konštrukciami? Podľa J. Feketeho (1996) slovenčina má najmenej päť foném (ä, ľ, ĺ, ô, ŕ), aké nemá nijaký iný jazyk sveta. Autor sa dokonca dom-nieva, že slovenčina ako jediná vlastní aj príslušné grafémy s výnimkou písmena ä. Zrejme príležitosť ľahko a rýchlo dokázať výnimočnosť slo-venského jazyka si autora podmanila natoľko, že si svoje zistenie zabudol overiť. Veď stačilo si spomenúť na jazyky, ktoré žijú okolo nás (ruština, rómčina, chorvátčina a ďalšie), a jeho výroky by museli byť formulované omnoho opatrnejšie (podrobnejšie). O slovenčine sa veľmi často hovorí ako o ľubozvučnom jazyku. Hodnotia ho tak sami nositelia slovenčiny, ale aj nositelia iných jazykov. O ľubozvučnosti však zrejme platí, že každý považuje za najľubozvučnejší jazyk ten svoj, t. j. ten jazyk, v ktorom, ako hovorí v jednom interview J. Sabol, sa „dokáže najbezpečnejšie, najjemnejšie a najpôsobivejšie vyjad-rovať“, čiže takmer vždy ide o materinský jazyk. V. Krupa však ukazuje, že na iných kontinentoch sú aj národy, ktoré svoj jazyk nepovažujú ani za ľubozvučný, ani za užitočný. Ako kritérium na zistenie ľubozvučnosti sa najčastejšie spomína voka-lickosť jazyka. To znamená, že čím viac samohlások sa v jazyku vyskytuje, tým sa považuje za ľubozvučnejší (zvučnejší). Známe sú aj „rebríčky“ jazy-kov tohto typu, podľa ktorých najvokalickejšie sú románske jazyky, medzi ktorými hrá prím taliančina, zo slovanských jazykov vedú južnoslovanské jazyky, pričom kedysi na čele stála staroslovienčina. Slovenčina (so 41% vokalickosťou) zaberá spolu s ruštinou a češtinou miesto pred angličtinou i nemčinou. Zrejme však v takomto prípade nejde a nemôže ísť len o voka-lickosť. Dôležitá je podľa všetkého aj „akosť“ hlások, štruktúra a typ slabík a slov a, pravdaže, melodika. Je známe, že napríklad Ján Kollár chcel češtinu „zľubozvučňovať“ pomocou slovenského jazyka a vysokú ľubozvučnosť slovenčiny v porovnaní s češtinou dokazoval aj H. Bartek v prvej slovenskej

LSP_4.indd 37 4. 8. 2006 17:47:40

38

ortoepickej príručke Správna výslovnosť slovenská (1944). Ale už napríklad J. Dobrovský sa naopak domnieval, že čeština dosiahla vo svojom vývoji jemnejší stav než „hrubšia“ slovenčina. Slovenčina patrí spolu s češtinou do česko-slovenskej vetvy západoslo-vanských jazykov, ale má v slovnej zásobe i v ostatných rovinách aj niektoré prvky a vývinové paralely spojené s južnoslovanskými jazykmi a nárečiami a čiastočne aj s poľštinou a východnými slovanskými jazykmi. Takže keď sa hovorí o slovenčine ako o esperante slovanských jazykov, o jej stredovom charaktere, nemusíme sa domnievať, že je to mýtus či legenda. Potvrdili to neraz významní zahraniční slavisti, napr. Jernej Kopitar, František Kopečný, Karel Horálek, Mario Pei a mnohí ďalší, ale, čo je azda ešte dôležitejšie, potvrdzuje to aj doterajšie i novšie čoraz prehĺbenejšie poznávanie a po-znanie slovanských jazykov (pripomínam, že nielen na Slovensku). Ak sa hovorí, že slovenčina nevie vyjadriť to, čo iné jazyky, zvyčajne toto tvrdenie vyplýva z toho, že nepoznáme bohatstvo slovenčiny v do-statočnej miere. Je úlohou a poslaním jazykovedcov zachytiť jazyk v celej jeho bohatosti a rôznorodosti, vypracovať slovníky, gramatiky a ďalšie jazykové príručky, v ktorých sa dá o tom všetkom poučiť. No nie je úlohou jazykovedcov „čistiť“ jazyk od cudzích prvkov, ako sa mnohí ešte aj dnes domnievajú. Veľmi často počuť, že slovenčina nemá vypracovanú urbánnu varietu. To je do značnej miery pravda, čo je okrem iného spôsobené aj tým, že túto vrstvu nemáme náležite zachytenú a opísanú v lexikografi ckých die-lach. Toto všetko sa zásadne zmení po vyjdení niektorých lexikografi ckých diel a najrôznejších opisov slovenčiny, ktoré onedlho uzrú svetlo sveta. Na prvom mieste hovorím o Slovníku súčasného slovenského jazyka, ktorý výrazne zmení situáciu.

Slovníky a kompendiá slovenského jazyka

Na to, aby prekladatelia a tlmočníci mohli dobre vykonávať svoju prácu, je, samozrejme, nevyhnutné, aby im jazykoveda ponúkla dostatok príručiek a slovníkov, prípadne gramatických a iných kompendií, ktoré by čo najpresnejšie a najvýstižnejšie opisovali slovenský jazyk a jeho normy. Keď v roku 1962 odznela spomínaná prednáška E. Paulinyho, prišlo mu konštatovať, že slovakistické príručky a slovníky, ktorými by sa mal prekla-dateľ pri práci obložiť, nie sú k dispozícii. Vtedy pred štyridsiatimi rokmi mu chýbala nielen základná štúdia o problémoch spisovného jazyka, no aj podrobnejšia gramatika, slovník súčasného jazyka, historický slovník,

LSP_4.indd 38 4. 8. 2006 17:47:40

39

synonymický slovník, štylistika. Želal si mať aj slovník profesionálnych slangov či slovník argotu, ba aj slovník vulgarizmov, tabuových slov i det-skej reči. Slovenská jazykoveda v priebehu uplynulých desaťročí nesedela so založenými rukami. V Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, ale aj na iných univerzitných pracoviskách, kde sa pestuje slovakistika (v súčasnosti jestvuje 13 katedier slovenského jazyka, prípadne katedier slovenského jazyka a literatúry), vzniklo množstvo užitočných diel, ktoré z veľkej časti zapĺňajú tento prekladateľský defi cit. Medzitým sa, pravda, ukázali ďalšie lakúny, ktoré si vyžadujú nápravu a doplnenie. Potrebovali by sme napr. väčší frazeologický slovník, možno slovník neologizmov a podobne. Čo všetko majú či nemajú prekladatelia od jazykovedcov k dispozícii? Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV prednedávnom oslávil svoje 60. jubileum (bol založený v roku 1943), čo sa nezaobišlo bez inventarizácie. Zistilo sa pritom, že ústav odbornej i širšej verejnosti odovzdal doteraz za uplynulých 60 rokov viac ako 500 knižných publikácií. Čo je z toho osobitne zaujímavé aj z prekladateľského pohľadu? Prvou dôležitou úlohou, ktorá bola splnená už začiatkom 50. rokov, bolo vydanie Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1953. Posledné vyšli v roku 2000, v súčasnosti sa chystá ďalšie vydanie (vyjde v roku 2006)2. Jednou z hlavných úloh ústavu od začiatku bolo aj vypracovanie a vydanie kolektívnej vedeckej gramatiky dnešnej spisovnej sloven činy. Morfológia slovenského jazyka, ktorá vyšla v rozsahu takmer 900 strán v roku 1966, je reprezentatívnym dielom slovenskej jazykovedy, ktoré vo svojom čase predstavovalo skutočnú špičku európskeho gramatického výskumu. Ďalšou po dobnou prácou mala byť akademická Syntax sloven-ského jazyka. Napriek tomu, že práce na tomto dôležitom diele slovenského 2 Tu sa musím pristaviť pri jednej lapálii. Ako zafúkli prvé jesenné vetry a mali sa otvoriť školské brány, objavila sa z ničoho nič nová Príručka slovenského pravopisu pre školy a prax. Je to dielo, ktoré je cenovo prístupné (stojí okolo 300 Sk), nešetrí sa v ňom miestom a je pre každého dostupné, všetky kníhkupectvá sú ním zaplavené. Jej nedostatkom však je, že autori, ktorí ho pripravili (dvaja v tom čase pracovníci Jazykovedného ústavu a jedna pracovníčka Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity), jednoducho „vybrakovali“ Pravidlá slovenského pravopisu. Ak mám použiť ešte slangovejší výraz z počítačového žargónu, došlo v tomto prípade ku „kolmému pajcu“. Problém nie je len morálny a etický – nie je to len porušenie morálnych a etických princípov –, ale aj odborný. Pripravujú sa nové Pravidlá slovenského pravopisu, lebo jazyk sa vyvíja so svojimi normami a naše poznanie jazyka sa stále prehlbuje. To znamená, že pripravujeme niektoré zmeny. Táto príručka však „betónuje“ viaceré „včerajšie“ veci, ktoré už v dnešnom jazyku neplatia.

LSP_4.indd 39 4. 8. 2006 17:47:40

40

akademického výskumu sa už dvakrát naplno rozbehli, doteraz syntaktické dielo akademického typu v slovenskej jazykovede chýba. Práve sa nanovo začalo pracovať na akademickom gramatickom projekte a azda do tretice všetko vyjde. Závažným výsledkom viacročnej práce v ústave je už spomínaný Slovník slovenského jazyka Š. Peciara. Hoci prípravu tohto slovníka spracúvajú-ceho 125 tisíc slov slovenského národného jazyka sprevádzali aj kritické a polemické, ba i odmietavé hlasy, dnes sotva možno pochybovať, že ide o významné lexikografi cké dielo s vysokou vedeckou a kultúrnou hodno-tou. Samozrejme, dnes je už zastarané a ťažko dostupné. Neskôr sa v od-delení jazykovej kultúry pripravil pod vedením J. Kačalu, M. Pisárčikovej a v ďalších vydaniach aj M. Považaja Krát ky slovník slovenského jazyka, ktorý má prísnejší normatívny ráz. Doteraz vyšli štyri vydania tohto diela, posledné v roku 2003. Každé z vydaní je doplnené o nové slová, prípadne aj významy, ktoré život medzitým do súčasnej komunikácie priniesol. Ale aj najnovšie vydanie tohto slovníka si vyžaduje inovácie, a to sa deje práve v spomínanom Slovníku súčasného slovenského jazyka, ktorého prvý zväzok ktorého vyjde už na budúci rok (2006). Spomeniem aj Atlas slovenské ho jazyka, ktorý vyšiel v štyroch die-loch a ôsmich zväzkoch a poskytuje dobrý prehľad o povestnej nárečovej a regionálnej diferenciácii slovenčiny. Pripravuje sa aj viacdielny Slovník slovenských nárečí, ktorý by takisto mohol zaujať aj prekladateľov. Zatiaľ sa však objavil (1994) len prvý zväzok, onedlho vyjde druhý. Viaceré slovníky z jednotlivých oblastí slovenského nárečového územia vydali profesionálni dialektológovia. Inou cennou kolektívnou prácou Jazykovedného ústavu, takpovediac pre prekladateľov na nezaplatenie, je rozsiahly Synonymický slovník slovenčiny, ktorý pomáha orientovať sa používateľom v bohatstve slovenčiny a štylizovať. Určite mnohí z vás vedia, že ho možno používať aj elektronicky prostredníctvom programu SLEX, ktorý obsahuje aj Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu. Ako ho kto vie používať, je na každom z nás. Všetci asi vieme, že z dobrého lexikogra-fi ckého diela sa dá vytiahnuť (tak ako z prekladových slovníkov) aj to, čo tam nie je. Ekvivalent, ktorý napokon v preklade použijeme, nemusí byť v slovníku, ale nedostali by sme sa k nemu, keby sme nemali k dispozícii ponuky v slovníkoch. V roku 1989 sme vydali aj kolektívnu monografi u Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, v ktorej sa opisujú vývinové tendencie slovenského jazyka na konci 20. storočia. Aj tam môže prekla-

LSP_4.indd 40 4. 8. 2006 17:47:40

41

dateľ nájsť potrebné informácie o modernej slovenčine, o jej normách a procesoch. Oddelenie dejín slovenčiny JÚĽŠ SAV vydáva Historický slovník slo-venského jazyka, z ktorého dodnes vyšlo pod vedením M. Majtána šesť zväzkov.. Kolektív pracovníkov ústavu pod vedením G. Horáka vypracoval Česko-slovenský slovník, vyšiel vo dvoch vydaniach (1979, 1981), pripra-vuje sa nové vydanie. Azda všetci, čo používame tento slovník, vieme, že pri jeho ďalších vydaniach sa už nebudeme môcť uspokojiť s kozmetický-mi úpravami, lebo tento slovník potrebuje dôkladnejšie „prepracovanie“. Vyznačuje sa totiž istou folklorizáciou a chýbajú tam predovšetkým výrazy onej urbánnej vrstvy. V JÚĽŠ SAV sa veľká pozornosť venovala vypracovaniu veľkého rusko-slovenského (päťzväzkového) a slovensko-ruského (šesťzväzkového) slovníka. (1960 – 1970) (1979 – 1995). Sú to doteraz najväčšie prekladové slovníky, aké kedy vyšli na Slovensku a aj vďaka nim vznikla uznávaná „bratislavská lexikografi cká škola“. Žiaľ, viaceré prekladové slovníky, ktoré sú aj dnes na trhu, nie sú kvalitné. Našťastie prekladatelia si môžu vypomôcť inojazyčno-českými slovníkmi (a to nielen v tých prípadoch, keď taký v slovenčine vôbec nejestvuje). Pre prekladateľov môže byť bezpochyby zaujímavý ďalej Valenčný slovník slovenského jazyka J. Nižníkovej a kolektívu, ktorý vyšiel v prešovskom vydavateľstve Náuka v roku 2002. A určite aj starší Retrográdny slovník slovenčiny J. Mistríka (1976). Zo štylistických opisov máme k dispozícii klasické Štylistiky J. Mistríka (posledná 1997), ale poučenie môžeme nájsť aj v najnovších štylistikách D. Slančovej (Prešov 1994) a J. Findru (Banská Bystrica 2004). Čo sa týka slangov, máme niekoľko slovníkov, ale profesionalizmy sú opísané skôr v štúdiách, argot odsúdených a ďalšie argoty opísal P. Odaloš (1997 a iné). A odkiaľ čerpať materiál pre vulgarizmy? Je tu zatiaľ Najkratší slovník slovenského jazyka A. Zeleného z roku 1991. Naše slovníky sa vyznačujú zatiaľ značným puritanizmom, v zahraničí je to ináč a možno práve vznikajúci veľký slovník zaradí v primeranej miere aj z tejto lexiky. Vulgarizmy sú totiž, či chceme alebo nechceme, súčasťou nášho života, aj keď ich zvyčajne nepoužívame. V ústave oddávna pracuje známa telefonická a listová jazyková poradňa, v posledných rokoch sa na jazykové otázky odpovedá aj prostredníctvom elektronickej (e-mailovej) pošty. Potešiteľné je, že otázok pribúda, no nie všetky otázky, ktoré prichádzajú do poradne, sú zaujímavé. Všetky

LSP_4.indd 41 4. 8. 2006 17:47:40

42

možno vlastne rozdeliť do troch skupín: a) otázky banálne, pri ktorých by si pýtajúci mohol sám nájsť odpoveď nazretím do bežných príručiek, b) na otázky zložitejšie a zaujímavejšie, ktoré niekedy predstavujú aj pre nás hlavolamy a c) otázky, pri ktorých nás opytujúci skôr presviedčajú o svojej pravde. Tu sa nezriedka možno stretnúť aj s aroganciou, takže pracovníčky sú školené a trénované aj v umení vedieť pokojne reagovať i na eventuálne netaktnosti. Treba napokon pripomenúť, že kultúru slova už slovenská lingvistika nestotožňuje s čistotou a iba jazykovou korektnosťou, ale preferuje skôr citlivé využívanie všetkých možností jazyka, čo iste korešponduje s pocitom a želaním každého elitného prekladateľa. Ideálom nie je nejaká „hyper-koreknosť“, ale to, čo možno pomenovať heslom „správne slovo na správ-nom mieste“. Je to istá tolerancia a zmysel pre štylistickú diferencovanosť, pričom môže dochádzať aj k prekračovaniu noriem. Pravdaže, nejde o to, aby sa prekladateľ za každú cenu usiloval narúšať normy. Musí mať na to dobré dôvody. Ak dbá na plastickosť a štylistickú diferencovanosť výrazu a v prípade potreby („funkčne“) môže vyjsť za hranice noriem.

Slovník súčasného slovenského jazyka

Dnes sa v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV pracuje na devia-tich grantových projektoch. Z nich treba informovať najmä o prácach na Slovníku súčasného slovenského jazyka. Dokončuje sa prvý zväzok tohto doteraz najväčšieho slovníka slovenského jazyka, ktorý zachytí slovnú zásobu slovenského jazyka v rozsahu 250 000 slov. Prvý zväzok, ktorého príprava trvá vždy najdlhšie, sa dokončí, ako som už hovoril, v tomto roku a objaví sa na budúci rok. Ďalšie zväzky by mali vychádzať každý nasledujúci rok, čiže celý slovník by mal byť k dispozícii v priebehu 8 až 10 rokov. Určite je dôležité vedieť, že sa v ústave intenzívne pracuje aj na Stručnom etymologickom slovníku, ktorý sa takisto dokončí už v tomto alebo budúcom roku. Toto dielo bude jedinečné v tom, že etymologický slovník z okolitých krajín chýba už len Slovensku. Vyšlo nové vydanie akademického Slovníka cudzích slov, stále sa robia výskumy v oblasti slovenského pravopisu a slovenskej výslovnosti. Bokom nenechávame ani otázky identity vo vzťahu k jazyku, ale ani osudy slovenčiny v nových podmienkach zjednocujúcej sa Európy.

LSP_4.indd 42 4. 8. 2006 17:47:40

43

Vplyv iných jazykov (najmä angličtiny) na slovenčinu

Prekladová tvorba iste úzko súvisí aj s problematikou prevzatých slov. Slovenčina však, našťastie či na nešťastie, nikdy nebola extrémne puris-tická. Z podunajských jazykov sa puristické hnutie dotýkalo slovenčiny v najmenšej miere. Počas celých svojich dejín slovenčina (podobne ako iné jazyky) v rôznom stupni absorbovala prostriedky cudzích jazykov, predovšetkým z gréčtiny a latinčiny, ale aj nemčiny, angličtiny, ruštiny a iných jazykov. V poslednom čase isté extralingvistické (politické, kultúrne a ekonomické) faktory spôsobili, že dnes dosiahli najväčší vplyv anglické výrazové prostriedky. Je tento vplyv ochudobnením alebo obohatením jazyka? Máme sa obávať tohto náporu a čeliť mu nejakými opatreniami, jazykovým zákonodarstvom, alebo netreba robiť nijakú paniku? História nás učí, že jazyk preberá to, čo potrebuje, a odmieta alebo ignoruje, resp. vytláča na perifériu prostriedky nadbytočné. A napokon: prostriedky od iných jazykov preberajú najmä silné jazyky. Počas svojej existencie mali na slovenčinu vplyv viaceré jazyky, s kto-rými prišla do kontaktu. Odhaduje sa, že slovenčinu priamo alebo nepria-mo ovplyvnilo viac ako 30 jazykov (J. Mistrík 1978). Je pozoruhodné, že najvýraznejšie boli snahy „očistiť“ slovenčinu od bohemizmov, sčasti od germanizmov (tie, ktoré sa k nám dostali skôr a prešli do ľudovej reči, sa zobrali na milosť, považujú sa dokonca za írečité), občas od hungarizmov. Je zaujímavé, že vplyvy z niektorých jazykov, napr. z francúzštiny alebo taliančiny, ktorých takisto nie je nijako málo, nehovoriac už o latinizmoch, sa takmer nikdy nestali predmetom snahy vytlačiť ich z jazyka. V súčasnosti je nedôveryhodným partnerom predovšetkým angličtina. Je iste pravda, že vplyv angličtiny je dnes taký veľký, že každý jazyk, ktorý príde s ňou do styku, sa ňou nevyhnutne ovplyvní. Tomuto „dotyku“ sa nevyhla, pravdaže, ani slovenčina. Domnievam sa, že v situácii, v ktorej sa nachádzame, treba tento novodobý prienik angličtiny do európskych jazykov prijať ako fakt a naučiť sa jednoducho žiť s angličtinou, s touto „latinčinou súčasnosti“. To na jednej strane znamená pokúšať sa zvládnuť ju čo možno v najširšej miere, aby sme nestratili prístup k informáciám a iným dôležitým zdrojom, ktoré budú v európskom a svetovom rámci zrejme čím ďalej tým „anglickejšie“. Na druhej strane to zároveň znamená, že nebudeme slepo a bezmocne preberať anglo-americké jazykové správa-nie. V tejto súvislosti je stále dôležité, v akej miere máme opísaný systém

LSP_4.indd 43 4. 8. 2006 17:47:40

44

slovenského jazyka, jeho fungovanie, živé normy v celej ich variabilnosti i prostredie, v ktorom náš jazyk žije. Je už starou a dávno preverenou prav-dou, že aj v prípade, ak chceme jazyk chrániť a kultivovať, môže sa nám to podariť len v prípade, že budeme poznať jeho živé normy a tendencie. A v týchto podmienkach je potrebné zabezpečiť napr. i to, aby sa lingvisti a iní odborníci mohli k preberaným slovám a termínom, ktoré prichádzajú do slovenčiny, vyslovovať s väčšou sústavnosťou než doteraz. V súčasnosti totiž prílev slov z angličtiny pripomína v niektorých odvetviach lavínu, keď v nich dochádza k nijako neregulovanému vývinu terminológií. S tým súvisia pokusy založiť terminologické centrum, v ktorom by experti (jazy-kovedci, prekladatelia a odborníci z príslušných profesií) sledovali tento prílev nových slov do jazyka a ako experti ho hodnotili, harmonizovali a štandardizovali. Niekedy sa v slovenčine identifikujú niektoré tzv. deflektivizačné tendencie, v ktorých sa vidí vplyv angličtiny: a) vytláča sa inštrumentál a nahrádza sa nominatívom: XY je spolupracovník redakcie namiesto XY je spolupracovníkom redakcie, b) redundantne sa používa osobné zámeno Ja myslím namiesto Myslím podľa I think, c) prenikajú cudzie atributívne štruktúry typu Slovenská poisťovňa Cup namiesto Pohár Slovenskej poisťovne, d) nominatív sa objavuje v nepriamom páde Navštívte IKEA (Ripka 2005). Niektoré z nich však majú oporu v starších modeloch, napr. RH faktor, ale-bo sa vnímajú ako nenormatívne použitia (posledný príklad). Zdá sa, že napriek množstvu výpožičiek či prevzatí v lexikálnej oblasti na stavbu slo-venčiny nemá ani angličtina výraznejší vplyv. Slovenčina v súčasnosti plní všetky funkcie, ktoré sa od nej očakávajú, je to jazyk rozvinutý a v zásade nie je nikým ohrozovaný. Žije teda, ako hovoria sociolingvisti, normálnu sociolingvistickú situáciu. Som presvedčený, že slovenčina ako jedinečný a originálny stredoeurópsky jazyk si svoje miesto obháji aj v kontexte in-tegračných a globalizačných snáh a procesov a že ju ani v Európskej únii nečaká nič, s čím by sa nevedela vyrovnať.

LSP_4.indd 44 4. 8. 2006 17:47:40

45

LITERATÚRA

Eisner, P.: Bohyně čeká. 1945, nové vyd. Zurich, Konfrontace 1977.Fekete, J.: Ó, ô. – Slovenské pohľady, 112, 1996, s. 19.Krupa, V., Genzor, J.: Jazyky sveta v priestore a čase. Bratislava : Veda 1996.Krupa, V., Ondrejovič, S.: Jazykové mýty a ich poslanie. Človek a spo-ločnosť, internetový časopis, 8, 2005, č. 2, www.saske.sk/cas/2-2005/teftbar.html Mistrík, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. Bratislava : Univerzita Komenského 1976.Mistrík, J.: Štylistika prevzatých a cudzích slov v slovenčine. In: Studia Academica Slovaca, 5, 1978, s. 257 – 270.Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1966.Odaloš, P.: Sociolekty v basketbalovom a peniteciárnom prostredí. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela 1997.Ondrejovič, S.: Slovensko očami Rakúšanky v slovenskom preklade (Matzner–Holzer, G.: Neznáme Slovensko očami Rakúšanky. Bratislava : Vydavateľstvo Petrus 2002). In: Kultúra slova, 26, 2002, č. 3, s. 160 – 168 (rec.).Pauliny, E.: Stav kultúry súčasného spisovného jazyka. In: Pauliny, E.: O jazyku a štýle slovenskej prózy. Bratislava : Slovenský spisovateľ 1983, s. 269 – 276. Považaj, M.: Úder pod pás jazykovej kultúre (Lingea lexicon 2002. Anglicko-slovenský veľký slovník. Bratislava : Lingea 2002). – Kultúra slova, 39, 2005, č. 1, s. 42 – 45.Ripka, I.: Postoje komunikantov k súčasným defl ektivizačným tendenciám. In: Jazyk a komunikácia v súvislostiach. Ed. J. Dolník. Bratislava, Univerzita Komenského 2005, s. 206 – 212.Sabol, J.: Jazyk je prostriedkom na pochopenie sveta. – Slovenská republika, 28. 1. 1999, s. 11.Slovník slovenského jazyka 1. – 6. Red. Š. Peciar. Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968.

LSP_4.indd 45 4. 8. 2006 17:47:40

47

MEDZIKULTÚRNY FAKTOR V PREKLADE A JEHO REFLEXIA V TRANSLATOLOGICKOM VÝSKUME

Edita Gromová

V modernom myslení o preklade sa chápe prekladateľ nielen ako sprostredkovateľ medzi dvomi jazykmi, ale – v širšom ponímaní – hlavne ako sprostredkovateľ medzi dvomi kultúrami, kultúrny mediátor. Či už skúmame preklad ako produkt alebo proces, či sa zameriavame na preklad literárnych textov alebo pragmatických, odborných textov, alebo si všíma-me didaktický aspekt prekladu, narážame na moment kultúry v preklade, na interkultúrny fenomén, na stret dvoch kultúr, teda na medzikultúrny faktor, ktorý má v rozhodovacom procese prekladateľa dôležitú úlohu. O preklade ako strete dvoch jazykov a dvoch kultúr a o pôsobení medzikultúrneho faktora v preklade uvažovali prekladatelia hádam od počiatkov prekladateľstva. Zoberme si len problémy, ktoré riešili už pre-kladatelia v období antiky (Cicero, Horatius pri prekladoch z gréčtiny), alebo v ranom stredoveku (Hieronymus či Konštantín Filozof pri preklade evanjelií). Hoci preklad sakrálnych textov má svoje špecifi ká, dá sa na ňom – či už na preklade Hieronyma (preklad Biblie do latinčiny) alebo neskôr na preklade Konštantína Filozofa (preklad evanjelií do prvého slovanského liturgického jazyka – staroslovienčiny) – dokumentovať úzke prepojenie jazyka s kultúrou. Zaujímavé poznatky v tomto smere priniesli výskumy problému preložiteľnosti a nepreložiteľnosti v raných slovanských koncep-ciách prekladu (S. Mathauserová, 1989). V kulturologickom chápaní v koncepcii Konštantínovho a Metodovho prekladu evanjelií sa objavuje dôležitá téza preložiteľnosti, vyplývajúca zo spoločenskej potreby doby, ktorá prekonáva tézu antickej gréckej kultúry o nepreložiteľnosti (s prekladom do gréčtiny ani z gréčtiny sa nepočítalo – nebola spoločenská potreba). Pri preklade sa síce vyskytli isté – nazvime ich modernou semioticko-komunikačnou prekladateľskou terminológiou – straty (napr. pri preklade slova aster, ktoré je mužského rodu, ako zvezda, ktorá je ženského rodu, sa stráca alegorický význam slova anjel). Tieto straty sa však vyvažujú ziskom – obohatením slovanského jazyka o nové tvorivé postupy (napr. zavedenie princípu sylabického verša).

LSP_4.indd 47 4. 8. 2006 17:47:40

48

Na príklade prekladu evanjelií do staroslovienčiny sa pregnantne od-haľuje poslanie prekladu ako prostriedku, ktorý napomáha rozvoj vlastnej kultúry. Citujme slová S. Mathauserovej z toho istého zdroja (1989, s.151): “Tento prvotný zreteľ k potrebám spoločnosti, pre ktorú sa prekladá, sa zdá byť najväčším vkladom, aký táto činnosť môže priniesť: preložiteľný obsah pretlmočiť a nepreložiteľné previesť v podobe tvorivého princípu, t.j. podnietiť domácu tvorbu k vlastnému rozvoju. Pripraviť tak prostredie, v ktorom sám preklad cudzieho textu ožije a vrastie do domácej pôdy, aby vydával vlastné plody.“ Napokon, preklad Biblie do vzdialených jazykov a kultúr najlepšie od-ráža problémy, ktoré spôsobuje medzikultúrny faktor v preklade aj dnes (pozri V. Krupa, 2004, s. 71 – 92). Obraz o prekladateľských stratégiách v minulosti si možno utvoriť aj na základe výrokov významných fi lozofov. Napríklad Nietzsche (1974, s. 137, pozri M. Baker, ed., 1998, s. 241) sa vyjadril o Horáciovom preklade gréckych textov do latinčiny ako o forme prisvojenia. Latinskí prekladatelia nielenže vynechávali kultúrne špecifi cké prvky a pridávali rímske alúzie, ale sa vydávali aj za autorov textov a preklady šírili ako texty vlastné. Metódami prekladu sa zaoberal aj fi lozof a teológ Friedrich Schleiermacher (Berman, 1992, pozri M. Baker, ed., 1998, s. 242), ktorý sa v prednáške z roku 1813 O rozdielnych metódach prekladania vyjadril, že sú iba dve metódy: buď pre-kladateľ autora rešpektuje a približuje k nemu čitateľa, alebo rešpektuje čitateľa a posúva k nemu autora. Napriek mnohým úvahám o tomto probléme v rôznych obdobiach systematický výskum prekladu ako medzikultúrneho fenoménu nemá v teoretickom bádaní dlhú tradíciu. V 50. – 60. rokoch 20. storočia spora-dicky nachádzame v teoretických prácach o preklade zmienky o dôležitosti, mieste kultúry v preklade, prevládajú však lingvistické alebo literárnovedné prístupy k skúmanej problematike (J. Catford, O. Kade, A. V. Fiodorov), ktoré sa viac sústreďujú na vnútrotextové faktory prekladu. Až v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa kultúrnemu aspektu prekladu začína venovať sys-tematická pozornosť. Preklad, najmä preklad literárnych textov sa vníma nielen ako súčasť medziliterárnej, ale aj medzikultúrnej komunikácie (I. Even-Zohar, G. Toury, M. Snell-Hornbyová, K. Reissová, Ch. Nordová, S. Bassnettová, A. Lefevere, J. Lambert).

LSP_4.indd 48 4. 8. 2006 17:47:40

49

V ďalšej časti sa budeme podrobnejšie venovať práve J. Lambertovi a A. Lefevereovi, predstaviteľom systémovej teórie prekladu alebo tzv. manipulačnej školy. J. Lambert je známy svojím prínosom do translatológie v oblasti pre-kladu pre masmédiá. Sústredil sa hlavne na dabing a titulkovanie pre fi lm a televíziu (Delabastita, 1989). T. Hermans (1999, s. 121) vidí Lambertov prínos najmä v tom, že poukázal na komplexnosť súčasnej medzinárodnej komunikácie a na úlohu, ktorú v nej zohráva preklad. Tradičné metódy výskumu prekladu podľa neho nepostačujú na obsiahnutie tejto kom-plexnosti. Potrebujeme prekonať binárne opozície, predstavu národných kultúr či chápanie kultúr čisto monolingválnych území, ktoré sa zhodujú s územiami národných štátov. Ďalší Lambertov prínos v oblasti translatológie spočíva v tom, že navrhuje obohatiť metodológiu výskumu o sociokultúrnu geografi u spra-covania jazykov v súčasnom svete. Mapy môžu ukázať toky distribúcie preložených a iných textov, fi nančné toky, čo bolo preložené či nepreložené v písomnom a hovorenom prejave, vo verejnej a súkromnej komunikácii, skrátka môžu ukázať ekonomickú a sociokultúrnu geografi u prekladu. Z mapy napr. možno vyčítať, aké možnosti okrem prekladu sú pri komu-nikácii – kde je bilingválnosť, kde multilingválnosť, kde dominuje lingua franca a pod. J. Lambert vo svojich výskumoch upozorňuje, ako sa sústavne do našej komunikácie infi ltrujú medzinárodné mediálne diskurzy. Vidíme to najmä v súkromnom televíznom a rozhlasovom vysielaní a na interne-te. Tento proces prináša so sebou importovanie kultúrnych hodnôt. Keď sledujeme importované fi lmy, videá, reklamu a televízne programy, podľa J. Lamberta (1993, s.102) „… neimportujeme len príbehy, ale aj kultúru, jazyk a hodnoty“. Masmédiá v dnešnom svete majú na človeka obrovský vplyv, až taký, že menia jeho hodnotové systémy. Bežný príjemca mediál-neho diskurzu – čitateľ novín a časopisov či televízny divák a používateľ internetu – si sotva uvedomuje, že texty, ktoré denne vstupujú do jeho života, sú v značnej miere preklady. Často sa stáva, že sa neprekladajú celé texty, ale používa sa kombinácia častí prekladov originálov, takže preklad sa vyskytuje v texte fragmentárne (napr. mnohé publicistické texty v našej tlači). Okrem toho sme svedkami, že terminológia smerníc a nariadení Európskej únie, počítačový či športový žargón sa doslova hemžia prekladmi, kalkami či výpožičkami najmä z angličtiny. Spomeňme si na osvedčené frázy televíznych moderátorov, ktoré sú často doslovnými

LSP_4.indd 49 4. 8. 2006 17:47:40

50

prekladmi z angličtiny (napr. v poslednom čase obľúbená fráza našich televíznych moderátorov na záver spravodajských relácií zostaňte s nami prevzatá v doslovnom preklade z anglického stay with us). Translatológia by mala venovať pozornosť i takýmto „fragmentárnym“ prekladom, nielen prekladom kompletných textov. J. Lambert ďalej upozorňuje, že preklad obsahuje rôzne prechodné stupne a že sa nerobí rozdiel medzi prekladom a operáciami ako adaptácia, redakčná úprava či imitácia. Pri dokumentoch EÚ často nastáva situácia, že po vzá-jomnej konzultácii vzniknú texty v niekoľkých jazykoch odrazu, bez toho, aby existoval východiskový text (Schäff nerová, 1997). Tieto javy spochybňujú tradičné pojmy teórie prekladu a dokonca i predmet jej výskumu. Ideovej a sociokultúrnej podmienenosti prekladu sa venuje aj A. Lefevere. Podobne ako J. Lambert prezentuje svet, v ktorom sa texty z rôz-nych dôvodov sústavne modelujú, prepracúvajú a recyklujú. Referenčný rámec Lefeverea je predovšetkým literárny, ale dajú sa z neho odvodiť aj širšie aplikácie. Lefevere nazerá na preklad ako na „refrakciu“, ktorú ne-skôr nazýva „prepisom“, termínmi, ktoré zhruba zodpovedajú tomu, čo A. Popovič nazval metatextami (Lefevere, 1992a, s. 13; Popovič, 1983, s. 125 – 134). Prepis zahŕňa operácie ako preklad, kritika, recenzia, resumé, adaptácia pre deti, antológia, zmena na komiks, televízny fi lm, skrátka všetky spracovania textu v tom istom alebo inom jazyku či médiu. Lefevere pri prepise, a tým aj pri preklade ako jednej z foriem prepisu, poukazuje na fakt, že nastáva tlak patronátu, ideológie, poetiky a „kultúrneho skriptu“. Pod kultúrnym skriptom Lefevere chápe „súbor prijatého vzoru správania očakávaného ľuďmi, ktorí hrajú určité roly v určitej kultúre“ (Lefevere, 1992, s. 89), resp. „súbor prijateľných spôsobov, ktorými sa veci môžu povedať“ (Bassnettová – Lefevere, 1998, s. 5). Preklad oproti iným for-mám prepisu je najjasnejšou ukážkou pôsobenia všetkých zložiek nátlaku. Pretože preklad je importom spoza hraníc systému, je vždy potenciálne subverzívny, a preto býva značne regulovaný (Lefevere, 1985, s. 237). Lefevere hovorí vo svojich prácach o preklade ako o činnosti odrážajúcej vplyv dominantnej poetiky alebo ideológie, a preto poskytujúcej trochu viac ako „barometer literárnej módy“ (1991, s. 129). V translatologickom výskume sa teda berú do úvahy aj mimotextové faktory (autor, autorský zámer, príjemca, realita, tradícia), ktoré nepo-pierateľne vplývajú na koncepciu prekladateľa i použité prekladateľské metódy a postupy. Translatológia sa začína chápať ako interdisciplinárna

LSP_4.indd 50 4. 8. 2006 17:47:40

51

veda a pohľad na preklad sa rozširuje aj o výskumy v oblasti socioling-vistiky, v ktorej sa prejavuje záujem o štúdium kultúrno-spoločenskej podmienenosti používania jazyka, jeho pragmatickej a sociálnej funkcie i porozumenia a interpretácie významov v sociokultúrnom kontexte. Inšpiratívne sú aj výskumy v oblasti kultúrnej antropológie (E. Sapir, B. L. Whorf) a sociálnej antropológie (B. Malinowski). Dôraz sa kladie na text v jeho makrokontexte – situačnom a kultúrnom. Semioticko-komunikačné chápanie prekladu ako medzikultúrneho javu, demonštrované lotmanovskou opozíciou my – oni, je vlastné aj slovenskej vede o preklade, ktorá sa rozvíjala hlavne v 70. – 80. rokoch minulého storočia (A. Popovič, F. Miko, J. Vilikovský, F. Koli, B. Hochel, A. Keníž). Anton Popovič rozpracoval vo svojej teórii komunikácie veľmi progresívne chápanie prekladu ako medzikultúrnej komunikácie, keď zaviedol pojmy ako medzipriestorový činiteľ v preklade, faktor kultúry v preklade, „kreolizácia“ kultúry v preklade, čas kultúry v texte prekladu, „domáca“ kultúra v preklade (1983, s.184 – 185). Opiera sa pritom o semi-otiku a semiotické pojmy, ktoré zaviedol ruský semiotik J. Lotman. Aplikuje ich na model literárnej komunikácie, keď popri prekódovaní a prekla-dovosti za rozhodujúci činiteľ priebehu literárnej komunikácie považuje vzájomný pomer medzi dvomi kultúrnymi systémami. Popovič ho podľa ruskej semiotickej školy vyjadruje ako „kreolizáciu“ dvoch textov kultúry, pri ktorej ide zároveň o kombináciu dvoch štruktúr na sociálnej rovine (1971, s. 30). A ďalej túto teóriu rozvíja (tamtiež, s. 106) v časti o medzi-kultúrnom faktore v preklade, keď typologicky podľa Lotmana rozlišuje tri pozície vzťahu kultúry originálu a kultúry prekladu nasledovne: a) aktivita vonkajšieho prostredia je silnejšia ako aktivita vnútorného prostredia, b) aktivita vnútorného prostredia je silnejšia ako aktivita vonkajšieho prostre-dia, c) dochádza k vyrovnávaniu napätia medzi vonkajším a vnútorným prostredím. Pod vnútorným prostredím rozumie situáciu príjemcu, jeho kultúrny kód, schopnosť zaradiť fakt prekladu do domáceho kontextu. Pod vonkajším prostredím chápe identifi káciu faktov za hranicou vnútorného prostredia, vzťah komunikátu k cudziemu prostrediu. Úlohou prekladateľa je vyvažovať toto napätie. Ak sú medzipriestorové dimenzie v preklade priveľké, vtedy príjemca pociťuje tento vzťah ako exotizmus, a dodáva, že to nemusí platiť len na kultúry vzájomne odlišné geografi cky, historicky a sociopsychicky (Orient – Európa), ale aj na kultúry nie také vzdialené (napr. slovenská – albánska). Tu zrejme myslel geografi ckú vzdialenosť.

LSP_4.indd 51 4. 8. 2006 17:47:41

52

Dôležitým prvkom v Popovičovom uvažovaní bol aj pojem skúsenost-ného komplexu príjemcu a jeho kultúrnej determinácie, ktorá je faktom kultúrnej antropológie. Kultúrna antropológia sa usiluje rozriešiť antinó-miu preložiteľnosti a nepreložiteľnosti umenia. Opiera sa aj o výskumy F. Miku, ktoré hovoria o tom, ako sa skúsenostný komplex premieta do textu v závislosti od komunikačných okolností, čo inak nazýva komunikačný postoj. Od tohto postoja závisí stratégia prekladu a prekladateľské operácie v preklade (Popovič, 1975, s. 37). Faktor kultúry v preklade vyjadrený v prekladateľských princípoch na-turalizácie a exotizácie hádam najpodrobnejšie rozpracoval Ján Vilikovský vo svojej monografi i Preklad ako tvorba (1984) a Braňo Hochel v monografi i Preklad ako komunikácia (1990). Tieto pojmy sa ukázali ako nosné aj v ďalších rokoch translatologické-ho výskumu na Slovensku a ďalej sa rozvíjali najmä v oblasti štúdia dejín prekladu literárnych textov v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave (M. Sabolová, L. Vajdová, M. Kusá, B. Suwara). Pojmy exotizácia, naturali-zácia, kreolizácia v preklade fungujú dodnes v slovenskej translatológii ako základné pojmy (porovnaj práce J. Vilikovskeho, B. Hochela či F. Koliho). Menšia pozornosť sa venovala kultúrnemu aspektu v preklade odborných a audiovizuálnych textov, čo bolo zrejme dané celkovou orientáciou našej vedy o preklade na literárne texty. V poslednom období sa táto medzera za-čína zapĺňať a čoraz viac autorov sa venuje aj kultúrnemu aspektu prekladu odborných textov a tlmočenia (J. Rakšányiová, V. Makarová, G. Miššíková). Viaceré práce si všímajú aj kulturologické aspekty vo vyučovaní prekladu a tlmočenia (J. Rakšányiová, E. Gromová, D. Müglová, V. Makarová, Z. Gadušová, E. Malá). Je zaujímavé, že výsledky Lotmanovho bádania v oblasti semiotiky kultúry nezúročila ruská teória prekladu, ktorá vychádza väčšinou z lin-gvistických, resp. semioticko-lingvistických princípov a teóriu prekladu chápe ako súčasť aplikovanej lingvistiky. To však neznamená, že kulturo-logický aspekt v nej absentuje. Kulturologický aspekt premieta do vzťahu text a kontext, resp. situačný kontext alebo makrokontext (Komissarov, Barchudarov, Recker). Faktor kultúry v preklade, ktorý sa objavuje v prácach A. Popoviča už začiatkom 70. rokov, viac či menej predznamenal vstup semiotiky a kulturológie do translatologického výskumu v celoeurópskom kontexte, ktorý zaznamenávame v druhej polovici 70. rokov a v 80. rokoch 20. sto-

LSP_4.indd 52 4. 8. 2006 17:47:41

53

ročia. V translatológii nastal obrat od lingvistickej orientácie k orientácii interdisciplinárnej, a teda aj kulturologickej, o čom svedčia najmä práce A. Lefeverea, S. Bassnettovej či M. Snell-Hornbyovej. Na tomto mieste by sme chceli zdôrazniť, že interdisciplinárnosť je v humanitných vedách všeobecnou tendenciou výskumu posledných rokov, výskum prekladu nevynímajúc. M. Snell-Hornbyová (1991, s. 15) pripomína, že aj v trans-latológii sa dostávajú do popredia sociálne a kultúrne aspekty s dôrazom na text v jeho „makrokontexte“, teda ide hlavne o výskum fungovania prekladu v cieľovom jazyku a v cieľovom kultúrnom kontexte. Aplikovaná translatológia sa často zameriava na medzikultúrnu komunikáciu s dôra-zom na analýzu diskurzu a pragmatickú analýzu textu (Delisle, 1988, s. 78 – 79). Všeobecne možno konštatovať, že translatológia sa posunula vo svojom výskume k interdisciplinárnosti, keď prekladateľ i translatológ sa zaujímajú o text v jeho makrokontexte – situačnom i kultúrnom. Interdisciplinárnosť v translatológii a s ňou aj výrazná orientácia na výskum prekladu z kulturologického aspektu sa vo svete naplno presadila v 90. rokoch minulého storočia. Čoraz väčšmi sa začína preklad skúmať ako medzikultúrny fenomén a prekladateľ ako sprostredkovateľ medzi dvoma kultúrami (S. Bassnettová, M. Bakerová, Ch. Nordová, L. Venuti, Ch. Schaff nerová, B. Hatim, D. Katan a ďalší). Pozornosť teoretikov prekladu sa obracia hlavne na politické a sociálne systémy, čo sa odráža najmä v teórii polysystémov I. Even-Zohara alebo v manipulačnej škole A. Lefeverea (Gentzler, 1993). Postupne sa vypra-covali kultúrne systémy, ktoré riadia preklad, a ich vplyv na prekladové normy. Jednou zo základných téz týchto prístupov je, že preklad je vždy riadený cieľovou kultúrou, vierou, hodnotovými systémami, literárnymi a jazykovými konvenciami, morálkou a politikou cieľovej kultúry, čo sa odráža v procese prekladu. Tento relativistický pohľad a smerovanie ku kul-turologickému aspektu v poslednom období vo vede o preklade dominuje. Podľa D. Robinsona (1998, s. 233) to znamená „… prechod od univerzálne zameraných foriem a noriem ku kultúrne zameraným, prechod od pre-skripcie, ktorou sa majú riadiť všetci prekladatelia, k deskripcii spôsobov, akými cieľové kultúry riadia niektorých prekladateľov“. Súčasné smerovanie v translatologickom výskume potvrdzuje výrok známej britskej teoretičky prekladu M. Bakerovej (1998, s. 280), ktorá zdôrazňuje, že „… ak chceme, aby sa vytvorila veda o preklade, ktorú budeme chápať ako samostatnú vedu, je potrebné, aby sa nekúskovala na

LSP_4.indd 53 4. 8. 2006 17:47:41

54

rôzne pohľady, ale aby sa tieto pohľady integrovali a nekládli sa do opozície (napr. lingvistický a kulturologický aspekt). Neexistuje aspekt, ktorý by dal odpoveď na všetky problémy translatológie, a preto integrácia prístupov je pre translatológiu schodnejšia cesta ako ich fragmentácia“. Medzikultúrny faktor v preklade teda rezonuje v translatológii ako jedna z najdôležitejších oblastí výskumu. Na záver by som chcela zdôrazniť, že v dejinách translatologického vý-skumu slovenská, resp. nitrianska škola zostala zapísaná ako smerovanie v teórii prekladu, ktoré skúma preklad a proces prekladu zo semioticko-komunikačného hľadiska, pričom kladie dôraz na zachovanie umeleckej kvality diela v preklade zachovaním výrazových vlastností textu, zavádza pojem funkčného posunu v preklade a uvažovanie o preklade v kontexte širšieho pojmu metatext. V prácach nitrianskej školy sa zo semiotického hľadiska rozpracoval aj časový a priestorový faktor v preklade, ktorý v značnej miere ovplyvňuje rozhodovací proces prekladateľa (Popovič, Miko, Vilikovský, Hochel). V širších súvislostiach možno konštatovať, že v slovenskej translatologickej škole 70. – 80. rokov 20. storočia bolo za-kódované moderné myslenie o preklade, ktoré zdôrazňuje myšlienku, že prekladateľovo rozhodovanie sa síce odohráva na úrovni textu, ale za ním sú aj širšie makrokontextuálne, resp. kulturologické súvislosti.

LITERATÚRA

Baker, M. (ed.): Routledge Encyclopaedia of Translation Studies. London – New York : Routledge, 1998.Barchudarov, L. S.: Jazyk i perevod. Moskva : Izd. Meždunarodnyje otno-šenija, 1975.Bassnett, S.: Translation Studies. London – New York : Routledge, 1992.Bassnett, S., Lefevere, A.: Constructing Cultures. Essays on Literary Translation. Clevedon : Multilingual Matters, 1998.Bassnett, S. – Lefevere, A. (eds.): Translation, History and Culture. London – New York : Pinter, 1990.Delabastita, D.: Translation and Mass Communication: Film and Translation as Evidence of Cultural Dynamics. Babel 35, 4, 1989, s. 193 – 218.Delisle, J.: Translation. An Interpretive Approach. Ottawa : University of Ottawa Press, 1988.

LSP_4.indd 54 4. 8. 2006 17:47:41

55

Fiodorov, A. V.: Vvedenije v teoriju perevoda. Moskva : Izdateľstvo litera-tury na inostrannych jazykach, 1958.Gadušová, Z., Malá, E.: Cross-Cultural Issues in Teaching Foreign Languages. In: The 6th Conference of British, American, and Canadian Studies (Proceedings). Opava : Slezská univerzita v Opavě, 2001, s. 140 – 145.Gentzler, E.: Contemporary Translation Th eories. London – New York : Routledge, 1993.Gromová, E., Müglová, D.: Interkulturologická kompetencia vo vyučova-ní translácie. In: Preklad a tlmočenie, Banská Bystrica : FiF UMB, 2002, s. 101 – 108.Hermans, T.: Translation in Systems. Manchester : St. Jerome Publishing, 1999.Hochel, B.: Preklad ako komunikácia. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1990. Koli, F.: Poznámky k súvzťažnosti naturalizácie a exotizácie ako hodno-tových a textových kvalifi kátorov v preklade. In: 14 x o překladu, Praha : JTP, 1998, s. 43 –51.Komissarov, V. N.: Slovo o perevode. Moskva : Meždunarodnyje otnoše-nija, 1973.Krupa, V.: Preklad Biblie do polynézskych jazykov ako problém interkul-túrnej komunikácie. In: Gromová, E. (ed.), Nitra : UKF, 2004, s.71 – 92.Kusá, M.: Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Ústav svetovej literatúry. Bratislava : SAV, 2005.Lambert, J.: In Quest of Literary World Maps. In: Kittel, H. – Frank, A., ed. Interculturality and the Historical Study of Literary Translations. Berlin : Erich Schmidt, 1993, s. 133 – 44.Lefevere, A.: Translation/History/Culture. London – New York : Routledge, 1992a.Lefevere, A.: Translation, Rewriting and the Manipulation of Literary Fame. London – New York : Routledge, 1992.Makarová, V.: Th e interpreter as an Intercultural Mediator. In: J. Tommola, ed. Topics in Interpreting Research. Turku : University of Turku, 1995, s. 51 – 59.

LSP_4.indd 55 4. 8. 2006 17:47:41

56

Mathauserová, S.: O přeložitelnosti a nepřeložitelnosti v raných slovan-ských koncepcích překladu. In: Acta universitatis carolinae. Translatologica pragensia III, 1. část. Praha : Univerzita Karlova, 1989, s. 147 – 154.Miko, F.: Text a štýl. Bratislava : Smena, 1970.Miššíková, G.: K problémom prekladu kultúrne motivovaných lexém. In: Preklad a tlmočenie, Banská Bystrica : FiF UMB, s. 52 – 59. Popovič, A. a kol.: Originál/Preklad. Interpretačná terminológia. Bratislava : Tatran, 1983.Popovič, A.: Poetika umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran, 1971.Popovič, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava : Tatran:, 1975. Rakšányiová, J.: „Malé jazyky“ verzus lingua franca. In. Preklad z/do málo rozšírených európskych jazykov. Bratislava: Letra, 2002, s. 141 – 144.Robinson, D.: Becoming a Translator. London : Routledge, 1998.Schäff ner, CH.: Where is the Source Text. In: Wojtak-Schmidt, ed. Modelle der Translation / Models of Translation. Festschrift Albrecht Neubert. Frankfurt : Vervuert, 1997, s. 193 – 211.Snell-Hornby, M.: Translation Studies – Art, Science, or Utopia? In: Van Leuven-Zwart and Naaijkens, Amsterdam: Rodopi, 1991, s. 13 – 23.Vajdová, L.: Recepčná tradícia a preklad. In: D. Sabolová, (ed.) Chiméra prekladania. Bratislava : Veda, 1999, s. 67 – 101. Vilikovský, J.: Preklad ako tvorba. Bratislava : Tatran, 1984.

LSP_4.indd 56 4. 8. 2006 17:47:41

57

STARÁ FRANCÚZŠTINA Z LINGVISTICKÉHO A PREKLADATEĽSKÉHO HĽADISKA

Ján Taraba

1.1. Obdobie starej francúzštiny siaha približne od roku 843 (rok vzni-ku Štrasburských prísah) do začiatku 100-ročnej vojny (1300 –1350), keď ancien français kontinuálne prechádza do štádia tzv. strednej francúzštiny (français moyen), ktorú možno rámcovať ako zavŕšenie analytického charakteru deklinačných a konjugačných paradigiem (funkciu pádových a osobných prípon preberajú predložky a zámená). Počiatky týchto typo-logických zmien pozorujeme už v latinských textoch úpadkového obdobia (napr. Peregrinatio Aetheriae zo 4. stor. n. l.). Ak považujeme komunikačnú funkciu za základný atribút jazyka, potom môžeme pristupovať aj k starej francúzštine ako k plnohodnotnému jazyku, a nielen ako k nejakej efe-mérnej forme francúzštiny ako takej. Na toto konštatovanie nás oprávňujú jednak jasne defi novateľné kontúry historického vývinu francúzštiny od latinčiny až dodnes, jednak výrazné znaky postupného utvárania vlastnej systémovosti na rovine fonologickej, morfologickej, slovotvornej, lexikál-no-sémantickej a syntakticko-sémantickej. Nezanedbateľným argumentom je aj bohatá slovesnosť a kultúrno-civilizačná funkcia tohto jazyka.

1.2. Vďaka týmto atribútom sa stará francúzština stala privilegovaným predmetom záujmu diachrónnej, špeciálne románskej jazykovedy. Jej svojbytný ontologický štatút výstižnejšie charakterizuje pojem vývinový zlom (rupture) než kontinuálny vývoj (évolution). Pierre Guiraud tento fakt vyjadril efektnou metaforou: „Francúzsky jazyk nie je plod, ktorý po-stupne dozrieval na konári stromu zvaného latinčina, ale divoký výhonok na pni tohto stromu, ktorý v istom momente zasiahol blesk“ (P. Guiraud, 1963, s. 6). S prihliadnutím na exaktné lingvisticko-historické fakty treba ju poopraviť v tom zmysle, že vo vývine francúzštiny ako národného jazyka treba hovo-riť nie o jednom, ale minimálne dvoch zlomoch: kým prvý, znamenajúci odklon od latinčiny, predstavuje vznik galorománčiny, druhý spadá do obdobia renesancie, keď sa do tohto divokého výhonka z 5. storočia vsadil ušľachtilý vrúbeľ klasickej latinčiny, a to tak na rovine jazykovej (prebe-raním slov a slovotvorných modelov), ako aj kultúrnej (slovesné umenie, právo, fi lozofi a). Najnovšie výskumy historicko-porovnávacej lingvistiky

LSP_4.indd 57 4. 8. 2006 17:47:41

58

potvrdzujú, že galorománčina, ktorou sa ešte v 9. storočí hovorilo na území dnešného Francúzska, predstavovala akúsi štandardnú formu románči-ny (roman commun), v štruktúre ktorej možno jasne rozlíšiť tri vrstvy: latinský fond (sermo vulgaris), keltský substrát (jeho rezíduá nachádzame dnes už len v podobe archaizmov z oblasti rustikálnych reálií), germánsky superstrát. Neustále prehlbovanie priepasti medzi stredovekou latinčinou ako jazykom kléru, ktorý sa aj napriek normatívnym snahám v období karolínskej renesancie stále viac menil na mŕtvy jazyk, a hovorenou ga-lorománčinou vyústil prakticky do bilingvizmu, ktorý sa stal prekážkou efektívnej komunikácie. Dokazuje to aj jeden zo záverov Koncilu v Tours (813), podľa ktorého Slovo božie sa má ohlasovať iba v ľudovom jazyku.

1.3. Spolupôsobenie ekonomických a kultúrno-politických fakto-rov (rozvoj obchodu, remesiel, materiálnej a duchovnej sféry spojený s centralizáciou štátnej správy v regióne Ile de France) malo vplyv aj na konvergentný vývoj jazykovej situácie na území dnešného Francúzska s vytvorením dvoch protojazykových skupín: langue d’oil s výraznými vplyvmi germánskeho superstrátu na severe územia a langue d’oc na romanizova-nejšom južnom území. Výraz ancien français môžeme dnes používať ako synonymum langue d’oil, ktorý považujeme za akýsi ideálny protodialekt (koiné), pozostávajúci z niekoľko typologicky príbuzných dialektov (napr. francien, pikardčina, anglonormandčina, šampančina).

2.1. Chápanie jazykového vývinu ako postupnosti istého počtu vedecky zdôvodniteľných synchrónnych stavov jazykového systému nám umožňuje vymaniť sa z jednostranného historizmu, ktorý má tendenciu vysvetľo-vať dynamiku jazykových zmien len základe mimojazykových faktorov (geografi ckých, ekonomických, politicko-administratívnych, eticko-psy-chologických) a abstrahovať od pojmov jazyková štruktúra a jazyková funkcia, ktoré možno spoľahlivo uchopiť iba v prípade relatívnej „imobi-lizácie“ jazyka v rámci určitého synchrónneho stavu. Inými slovami, proti statickému chápaniu vývinu jazyka ako postupnosti relatívne stabilných stavov jazyka, vymedzených na základe istých dištinktívnych príznakov, ktorým sa vyznačovala tradičná historicko-porovnávacia lingvistika, treba postaviť modernejšiu koncepciu funkčnej lingvistiky, podľa ktorej jazyk v jeho vývine možno uchopiť, vzhľadom na jeho primárnu komunikačnú funkciu, iba v rámci konkrétneho jazykového spoločenstva.

LSP_4.indd 58 4. 8. 2006 17:47:41

59

2.2. Je známe, že živnou pôdou tradičnej historicko-porovnávacej ling-vistiky bola práve románska jazykoveda. Prispel k tomu bohatý pramenný materiál, umožňujúci hlboké štúdium východiskového jazyka – latinčiny v obidvoch jeho sociolingvistických varietach: literárnej (urbanitas) aj hovorovej (rusticitas), pričom neoceniteľnú funkciu nám stále poskytuje písaná latinčina tzv. úpadkového obdobia, vrátane „metajazykových“ vý-kladov a komentárov rímskych gramatikov. V 60. – 80. rokoch minulého storočia vznikol celý rad zaujímavých pokusov o aplikáciu moderných štruktúrnych metód na opis jednotlivých románskych jazykov v diachro-nickej perspektíve (Jean Battany, André Haudricourt, Alphonse Juilland, Kurt Baldinger, Roger Martin, Pierre Guiraud, Eugen Coseriu, Witold Manczak, Jean Dardel, Heinz Happ, u nás Otto Ducháček). Treba povedať, že práce venované historickej fonológii a morfonológii výrazne prevažu-jú nad lexikálno-sémantickými a syntakticko-sémantickými opismi, čo možno zrejme vysvetliť tým, že pojmový aparát štruktúrnej jazykovedy bol najhlbšie rozpracovaný v oblasti hláskoslovia. Na druhej strane práce venované otázkam vzťahu medzi substanciou a formou jazykového význa-mu, konštituovaniu štruktúrnych vzťahov v rámci lexikálno-sémantických mikropolí (Louis Hjlemslev, Eugen Coseriu), závislostnej syntaxe (Heinz Happ), aspektológie (Roger Martin), štruktúrne orientovanej etymológie (Pierre Guiraud, Kurt Baldinger) a jazykovej typológie (Jean Dardel) obsa-hujú veľa metodologicky podnetných myšlienok, ktoré možno s úspechom využiť pri kontrastívnych opisoch súčasnej slovenčiny so staršími, rela-tívne ohraničenými štádiami vývinu jednotlivých neolatinských jazykov. Význam takýchto výskumov pre prekladateľskú a lexikografi ckú prax je nesporný.

2.3. Na rozdiel od latinčiny, opis starej francúzštiny na diachronicko-synchrónnej bilingválnej báze patrí v súčasnosti k menej prebádaným discip-línam tak deskriptívnej, ako aj textovej lingvistiky. Stredoveká francúzština ako sociálna inštitúcia sa vyvíjala v tesnej interakcii so životom, politi-kou, kultúrou a v neposlednom rade fi lozofi ou stredovekej spoločnosti. Samozrejme, tieto mimojazykové faktory nemohli nezanechať hlboké stopy v štruktúre tohto idiómu, najmä v jeho lexike. Ich dôkladná znalosť predstavuje nielen condition sine qua non, ale neraz aj povestný tvrdý oriešok tak pre prekladateľov, ako aj autorov historických lexikografi ckých diel.

LSP_4.indd 59 4. 8. 2006 17:47:41

60

2.4. Za základné inhibítory považujeme jednak značný časový odstup medzi významovou štruktúrou východiskového, referenčného (sprostredkujúce-ho) a cieľového jazyka a s tým súvisiacou kultúrnou a mentálno-recepčnou determinovanosťou adresátov pôvodného diela a ktorejkoľvek jeho mo-dernej prekladovej mutácie, jednak takmer absolútnu absenciu dobových metajazykových dokladov (gramatík, glosárov, fi lologických komentárov a lexikografi ckých diel), na základe ktorých by sme mohli s istotou pracovať s pojmom jazyková norma. K dispozícii máme niekoľko fragmentárnych údajov o pravopise anglonormandčiny pochádzajúcich z 13. storočia, pri-čom najstaršia ucelenejšia príručka o výslovnosti a gramatike francúzštiny Eclaircissements sur la Langue Françoyse vznikla až v 15. storočí. Aj týmto možno vari vysvetliť fakt, prečo pozornosť semiotikov priťahuje skôr historická a literárno-estetická interpretácia stredovekých textov, než ich jazyk a štýl. Ide o oblasť, ktorá nikdy nepatrila k prioritným predmetom záujmu slovenských romanistov. Stredovekú francúzštinu možno priblížiť slovenskému recipientovi buď prostredníctvom komentovaných prekladov s uverejnením paralelného originálneho textu, alebo v podobe prekladové-ho kontextového slovníka s reprezentatívnym heslárom a s logickou výstav-bou každej heslovej state, ktorej jednotlivé zložky (defi nícia, semantizácia, exemplifi kácia, odkazy na širší jazykový a kognitívny kontext) rešpektujú zásady modernej lexikografi e.

2.5. Keďže prvá alternatíva predstavuje v terajších podmienkach sloven-skej kultúry iba príslovečné pium desiderium, zvolil som si pred niekoľkými rokmi druhú, nemenej náročnú cestu, ktorej základnými súradnicami sú analyticko-aplikačné operácie, zahŕňajúce tri aspekty opisu: predmet (korpus starofrancúzskych textov z 11. až prvej polovice 13. storočia), cieľ (predkladanie základných a alternatívnych prekladových riešení na úrovni lexémy a mikrotextu, s prihliadnutím na celostný význam komunikátu), metódu, ktorá zahŕňa:• lingvistickú analýzu východiskových textov na základe porovnáva-

nia východiskového a cieľového jazyka ako statických systémov (stará francúzština verzus slovenčina) a ako dynamických systémov (stará francúzština verzus slovenčina na pozadí modernej francúzštiny), a to tak na rovine semaziologickej, ako aj onomaziologickej, s cieľom nájsť optimálne systémovo-štruktúrne pendanty konštitutívnych prvkov príslušných výpovedných reťazcov;

LSP_4.indd 60 4. 8. 2006 17:47:41

61

• translačno-aplikačnú kazuistiku, vďaka ktorej možno korigovať a roz-širovať predchádzajúce riešenie na širšej textovo-lingvistickej báze, s prihliadnutím na referenčné prekladové texty a pri zachovaní význa-movo-štylistického invariantu originálu.

Schematicky možno tento proces znázorniť takto (LA – lingvistická analýza, VJ – východiskový jazyk, CJ – cieľový jazyk, SJ – referenčný (in-termediálny) jazyk:

3.1. Slovnú zásobu starej francúzštiny možno rozlíšiť aj z hľadiska distribučných a frekvenčných charakteristík jednotlivých lexém, a to do takej miery, že dnes môžeme hovoriť o jazyku a štýle – v užšom zmysle o lexike – epického obdobia (zahŕňa najstaršie texty, tzv. gesta približne do roku 1150) a kurtoázneho obdobia (1150 – 1300).

3.2. Sociálna štruktúra spoločnosti, ktorej oslavou je hrdinská epika, spočíva na individuálnej službe vazala lénnemu pánovi. Rozlišujeme pritom dva druhy služby, z ktorých každá implikuje príslušnú paradigmu kľúčových výrazov: • nedobrovoľná subordinácia (service servil: serf < servus, vilain < vilanus,

culvert < colibertus – nevoľník, poddaný; fi ef – lénny majetok, léno);• dobrovoľná služba, ktorá spočíva na odplate za zmluvné plnenie služob-

ného vzťahu (service libre implikuje tri navzájom zameniteľné synonymá:

lexika (derivatológia, lexikálna sémantika)LA gramatika (morfosyntax, hĺbková syntax) kontext (modely semantizácie, kognitívny kontext)

VJ(korpus textov)

SJ – (translačná kazustika) VJ

LSP_4.indd 61 4. 8. 2006 17:47:41

62

homme – man, lénnik, obyč. v civilnom vzťahu, vassal – man, lénnik z hľadiska vojenských záväzkov voči pánovi, barón – pôvodne rímsky žoldnier, v ranom stredoveku označuje „muža, ktorého základným atribútom je statočnosť“, teda tá cnosť, ktorá charakterizuje aj rytiera (chevaler), čo zapríčinilo ťažko postihnuteľnú odlišnosť medzi týmito dvoma slovami na úrovni denotačnej semémy. Ich spoločným menova-teľom sú prívlastky franc, gentil, ktoré môžu v závislosti od kontextovej situácie nadobudnúť aj význam „udatný“, „chrabrý“, „statočný“, pre ktoré mala stará francúzština adjektíva vaillant, ber, proz.

V pomenúvacej rovine s nimi úzko korešpondujú abstraktné apelatíva, z ktorých niektoré sú polysémy: hommage – slávnostný obrad vazalskej vernosti, ale aj samotná „vazalská oddanosť“ (synonymum vasselage); preu < lat. prodis znamenalo pôvodne „dobrý“ v zmysle „osožný“, „užitočný“, „prospešný“ (lénnemu pánovi), vďaka čomu, v závislosti od situačného kontextu, môže ísť rovnako o dobrého (verného, spoľahli-vého a zároveň obratného a príčinlivého) hospodára, radcu, bojovníka. Odvodené substantívum prouesse potom možno ekvivalentovať do slovenčiny podľa vzoru terminologických slovníkov s použitím kvali-fi kátorov odbornosti takto:

prouesse f 1. ek. vazalská snaživosť, ochota a poslušnosť 2. voj. chrabrosť a odvaha v boji 3. mrav. radcovstvo (schopnosť byť pánovi dobrým a spoľahlivým radcom) 4. náb. dar božej milosti: cnosť, cnostný život, ext. charizmatickosť, rýdzosť charakteru [spočívajúca na symbióze zbožnosti, poctivosti, vedomosti a zručnosti, svedomitosti a výnimočne aj schopnosti robiť zázraky].

Na základe tejto významovej štruktúry treba chápať adjektíva ber a preu ako kontextové synonymá, ktorých spoločným menovateľom je semantéma „statočnosť“. Protipólom týchto pozitívnych vlastností sú v li-teratúre raného stredoveku výrazy traitrise – zrada, vierolomnosť a félonie s významovým diapazónom siahajúcim od ľsti, úskoku až po zákernosť. K najfrekventovanejším výrazom v AF patrí rozhodne slovo serment – prí-saha vernosti, ktorá sa považovala za vrcholnú cnosť stredovekého človeka. V pojmovom poli tohto slova sa vyskytujú synonymá s menej jasnými vý-znamovými odtienkami: raisun – slovo (vo všeobecnosti, alebo slovo ako sľub), araisuner doložené v nám známych textoch iba vo význame „obrátiť sa na niekoho“, „osloviť“, „privravieť sa niekomu“ (neobsahuje semanté-

LSP_4.indd 62 4. 8. 2006 17:47:41

63

mu „sľúbiť“), gage a plege – sľub spojený s poskytnutím zábezpeky, plevir – sľúbiť a poskytnúť istotu/záruku, chalange známe najskôr vo významoch „útok“, „napádanie“, „potýčka“, „šarvátka, „zrážka“, aby napokon vyústilo do semantémy „volanie na zodpovednosť“. 3.3. Radikálna zmena v myslení a chápaní zmyslu života, ktorá nastala v kurtoáznom období starej francúzštiny, súvisí s príklonom k mondénnosti. Táto sa javí ako organizujúci princíp výraziva typického pre texty tohto typu slovesnosti. Najväčšiu frekvenciu v nich vykazujú práve výrazy označujúce fyzické a morálne vlastnosti príslušníka dvora: chevalier courtois (dvoran) je ekvivalentom lexikalizovanej syntagmy honnête homme (17. storočie), sage, gent, gentil, gai. Tu treba hľadať korene vzniku implicitných eticko-sociálnych kvalifi kátorov, na pozadí ktorých sa konštituuje v starofran-cúzskej lexike binomická paradigma lexikálnych dubliet (tieto nemožno stotožňovať s etymologickými dubletnými formami). Ide o dve podskupiny slov (najmä adjektív), ktoré sa nachádzajú vo vzťahu komplementárnej distribúcie:a) paradigma urodzenosti: chevalier courtois (spojenie týchto slov nahradilo

pôvodne označenie baron, gent, gentil – urodzený, franc – slobodný, leal – verný, oddaný, chevalier errant (itinérant) – pocestný rytier, sage < *lat. sapis – umný, cointe < cognitus – znalý niečoho, učený, prix – dobré meno, honneur – česť (mondénnemu človekovi v kurtoáznom období je vzácnejšia než vassauté, fi délité, baronage),

b) paradigma neurodzenosti: vilain, serf, culvert, felon – zbabelý, ľstivý, úskočný, až zákerný (keďže ide o porušenie vazalskej vernosti, tento prívlastok bol inkompatibilný s ktorýmkoľvek výrazom podskupiny „a“, avšak ako etický kvalifi kátor na označenie výnimočných vlastností protivníka nadobúdal kladnú konotáciu a znamenal približne „zaťatý“, „neoblomný“, „neúprosný“, vďaka čomu sa čiastočne prelínal s ad-jektívom fi er evokujúcim výlučne vysoké morálne kvality franského rytiera. Z tohto vyplýva neprípustnosť okurenčnej dvojice *chevaler/ baron culvert.

3.4. Ako som už naznačil vyššie, stará francúzština je z typologického, hláskoslovného, gramatického a sémantického hľadiska do takej miery odlišná od jej dnešnej podoby, že dokonca aj rodený Francúz je odkázaný iba na sprostredkovanú recepciu stredovekých textov (cez preklady a le-xikografi cké príručky). Špecifi kum starofrancúzsko-francúzskych a sta-

LSP_4.indd 63 4. 8. 2006 17:47:41

64

rofrancúzsko-inojazyčných slovníkov je to, že ako sekundárne informačné pramene sú koncipované pre potreby „dvojcestnej“ komunikácie: smerom k východiskovému idiómu majú za úlohu poskytnúť čo najvernejší obraz o jeho štruktúre a fungovaní v texte, smerom k súčasnému recipientovi majú predkladať čo najširšie spektrum významových ekvivalentov. Prekladateľ, ale aj lexikograf sa pritom neustále pohybujú medzi úskalím interferencií (veľa starofrancúzskych slov či gramatických konštrukcií je formálne podobných, ale významovo úplne odlišných v porovnaní s ich moder-nými francúzskymi náprotivkami) a priepasťou zdanlivej korešpondencie referenčných pendantov (historických, etno-sociálnych, náboženských a iných denotátov), pričom jedným z najzávažnejších inhibítorov prekla-dového procesu je existencia lakún na referenčnej alebo designačnej rovine. Podľa toho, či ide o slovník koncipovaný ako jednoduchý súpis kľúčových slov semantizovaných v podobe enumerácie jednotlivých významových typov a podtypov (prípadne doložených pomocou ad hoc zvolených príkladov), alebo ako výkladovo-kontextový slovník, ilustrujú sa jednot-livé významy úryvkami z prekladov rôznych starofrancúzskych textov do moderných jazykov, alebo aspoň odkazmi na takéto referenčné texty (cf. Tobler – Lommatzsch). Hoci prvotnou ambíciou takto koncipovaného lexikografi ckého diela je zmierniť negatívny vplyv časovo-priestorových a medzikultúrnych inhibítorov na recepciu predmetného komunikátu, funguje zároveň ako „komunikačný fi lter“, ktorý môže originálne posolstvo v rôznej miere adaptovať (vzhľadom na možnosti cieľového jazyka), ale aj deformovať. Takto ponímaná aplikácia traduktológie a prekladateľskej praxe v bilingválnej lexikografi i sa javí ako jednoznačný prínos, ak umožňuje lexikografovi zúročiť tvorivosť, genialitu interpretátora a prekladateľa. Na mnohých príkladoch sa však dá dokumentovať aj negatívna stránka tejto metódy, pretože, ak sa používa bez náležitej kritickej analýzy, môže mať za následok kontamináciu, „zavírenie“ výsledného diela chybnými, polovičatými a spornými riešeniami, ktorých multiplikačný efekt sa v plnej miere prejaví v následných výkonoch jednotlivých prekladateľov. Možno to demonštrovať na prekladoch starofrancúzskej epickej literatúry (najmä jej základných diel, napríklad Piesne o Rolandovi) do modernej francúzštiny, kde sa dá jasne vybadať fi liácia prekladateľských prístupov od fi lologicky presného prekódovania originálu cez jeho voľné adaptácie až po interpretačne náročné ekvivalentácie na báze významovo-štylistického invariantu.

LSP_4.indd 64 4. 8. 2006 17:47:42

65

3.5. V komentároch k takmer všetkým mutáciám stredovekých fran-cúzskych textov nachádzame zmienku o „chybách“ (erreur, forme/tran-scription erronnée). Kým skutočné (nezámerné) chyby alebo odchýlky od normy majú pôvod v nepozornosti alebo neznalosti prepisovačov, prípadne pochádzajú priamo od samého autora, zdanlivé chyby (hyperkorekcie, substitúcie, vsuvky) sú obvykle prejavom snahy editorov o francizáciu textov napísaných v inom idióme než dialekt francien (napr. v anglo-nor-manskom, ako je to v prípade oxfordského vydania Piesne o Rolandovi). Škodlivosť takýchto zásahov spočíva jednak v deformácii nášho obrazu o „pravej“ norme starej francúzštiny, jednak v ich perzistencii (prechá-dzajú z jednej edície do druhej). Vďaka pokroku modernej lingvistickej komparatistiky a textovej kritiky sa mnohé takého zásahy podarilo identi-fi kovať ako skutočné chyby, a to aj napriek vysokej frekvencii ich výskytu v jednotlivých edíciách. V niektorých prípadoch by sme ich však mohli považovať za „normu“ iba jedného autora (editora, prekladateľa), pokiaľ k predkladaným riešeniam dospel na základe novších gramatík alebo gra-matických pravidiel, než boli tie, ktoré sa použili pri redakcii prototextu. Nazdávam sa, že dnes treba interpretovať„chybu“ v starofrancúzskom texte po novom, a síce na pozadí chápania normy ako dynamickej entity: norma je to, čo neskorší vývoj potvrdil a ustálil ako funkčné. Vzhľadom na vysoký stupeň entropie, ktorú podporoval nejednotný úzus, treba v prípade starej francúzštiny rozlišovať dve „kvázi-normy“:a) normu konkrétneho textu (najfrekventovanejší úzus v rôznych vyda-

niach toho istého diela),b) kolektívnu normu (úzus spoločný pre istú skupinu textov, napr. lexi-

kálne a gramatické „loci communes“).

3.6. Treba si uvedomiť na pozadí tohto faktu, že napríklad nejednotný morfologický tvar mnohých slov, podobne ako varírovanie slovosledu v syntaktických konštrukciách s rovnakým alebo podobným lexikálnym obsadením, neoprávňuje prekladateľa automaticky na bezbrehú licenciu. Vďaka dvojpádovému deklinačnému systému (podmetový a predmetový pád) mala stará francúzština pri prechodných slovesách slovosled S-V-O, ktorý umožňoval rovnaké slovosledné variácie ako slovenská veta, samoz-rejme s dosahom na funkčnú perspektívu vety. Transparentnú dištinktívnu funkciu si zachovali aj konjugačné prípony, takže osobné zámeno na za-čiatku vety nefungovalo ako gramatická, ale plnohodnotná lexikalizovaná

LSP_4.indd 65 4. 8. 2006 17:47:42

66

monéma. Povýšenie slovesa alebo priameho predmetu (COD) na začiatok vety má za následok inverziu podmetu (zámeno sa pritom väčšinou úplne vypúšťa) bez zmeny funkčnej perspektívy vety (FPV): La pucele (S) aloit menant li chevalers (COD) = la pucele(COD) aloit menant (*il) (S). V modernej francúzštine je explicitná prítomnosť podmetu obligatórna: „Le chevalier conduisat la jeune fi lle = il conduisat la jeune fi lle. Tento fakt nás privádza k logickému záveru, že „il“ v konštrukcii La pucele aloit il menant je re-matický podmet, takže slovenský preklad, rešpektujúci FPV, by mal znieť On odprevadil dievčinu. V dvoch základných syntakticko-sémantických konštrukciách starej francúzštiny (S – V – O; O – V – S) môžu nastať teda tri prípady podľa toho, či je podmet:• nominálny: Li chevaliers menoit la pucele ≠ La pucele menoit li chevaliers. • pronominálny s lexikalizovaným zámenom (podmetové il s rematickou

funkciou): Il menoit la pucele ≠ La pucele menoit il.• pronominálny s tzv. inkorporovaným zámenom (explicitne vyjadreným

v povrchovej štruktúre, ale sémanticky prázdnym, t. j. bez dosahu na FPV): Il menoit la pucele ≠ La pucele menoit + Ø.

Z troch príkladov, vytvárajúcich symetrické opozície, vyplýva, že iba v treťom príklade máme dočinenia so sémanticky prázdnym inkorporova-ným zámenným podmetom (napriek tomu, že je v povrchovej štruktúre vety explicitne vyjadrený).

3.7. Analýza viacerých epických textov nás oprávňuje predpokladať, že funkčná relevantnosť opozície podmetového a predmetového pádu (CSS – cas sujet singulier vs CRS – cas régime singulier) bola už v 11. – 12. storočí podstatne menšia, než sa pôvodne nazdávali historickí gramatici. Aj napriek stereotypnému používaniu morfémy -s v tzv. podmetovom páde (zachovala sa ako prázdny formant v niektorých vlastných menách a apelatívach až do obdobia modernej francúzštiny: Georges, Jules, fi ls, corps) sa pomerne skoro začal uplatňovať pri rozlišovaní agentálno-pa-cientálnej organizácie vety (S – V – O, O/ADV – S – O) slovosled, a to v obidvoch varietach starej francúzštiny (hovorovej aj literárnej). Týmto možno vysvetliť nejednotné používanie foriem substantív mužského rodu v tzv. podmetovom páde (s pádovou morfémou -s aj bez nej). Ako druhý argument na podoprenie našej hypotézy možno uviesť zánik CSS a zafi xo-vanie CSR ako absolútneho pádu. Štatistické výskumy realizované už v 70.

LSP_4.indd 66 4. 8. 2006 17:47:42

67

rokoch dokazujú, že v Piesni o Rolandovi (11. stor.) až 42 % syntaktických konštrukcií zodpovedá vetnému vzorcu COD/CC – V – S, kým v 13. storočí je to iba 11%.

3.8. Do tejto kategórie „chýb“ patrí aj pomerne bohatá skupina ustá-lených prirovnaní, v ktorých sa zdanlivo kontradiktórnym spôsobom uplatňuje formálne rozlíšenie dichotómie aktuálne verzus virtuálne, ktorá predstavuje jednu zo základných typologických vlastností starej francúzšti-ny. Ide v podstate o dve gramaticko-sémantické podoby tej istej lexikálnej jednotky (substantíva). Prívlastok gramaticko-sémantický používame preto, že ide o jav, ktorého obsah (substanciu obsahu) treba hľadať na rovine lexikálno-sémantickej, a formu výrazu zasa na rovine morfologickej. Formálnym exponentom tejto opozície je diskontinuitná morféma člen (il) …+ morféma podmetového pádu (-s). Štruktúrne možno túto textovo-gra-matickú privatívnu opozíciu vyjadriť vzorcom: li N-s : ø N-ø. Porovnajme dva nasledovné verše zo ChdR (157, 980) v preklade štyroch autorov (cf. bibliografi u), z ktorých jasne vyplýva, že táto opozícia funguje v rámci textovo-gramatických súradníc «hic et nunc»:

Bel fut li vespers e li soleilz fut cler. Rol 11, v. 157Bd: La vêprée était belle et le soleil clair.Jon: C’était une belle fi n d’après-midi éclatante de soleil.WH: Schön war der Abend und die Sonne klar.JP: Krásny je den a slunce jasně září.

Soleill n’i luist ne blet n’i poet pas crestre. Rol 78, v. 980Bd: Au pays dont il est, le soleil , dit-on, ne luit pas, le blé ne peut pas croître.Jon: Le pays dont il est, ne voit ni luire le soleil, ni pousser le blé.WH: Man sagt, in jedem Land, das ihn geboren, Da scheint kein Sonnenlicht, wächst kein Getreide. (s. 64)JP: Prý jeho zemi slunce nepotěší, obilné zrno mrtvo v zemi leží. (s. 57)

V slovenčine navrhujeme niektorú z nasledovných kombinácií: Jeho krajina je pochmúrna (súmračná/temravá/bez slnka) // ľudia v nej nežnú (obilie v nej nerastie, zem je v nej neúrodná/planá, zrno v nejnevzíde).

LSP_4.indd 67 4. 8. 2006 17:47:42

68

Rozdiel medzi veršami 157 a 980 možno charakterizovať aj ako proti-klad vidový (momentnosť vs panchronickosť) a valenčný (dynamický stav < slnko jasne svietilo ⇔ podvečer zaliaty slnkom > vs statický stav < v krajine nikdy slnko nesvieti a tráva nerastie). Fakt, že nulový člen je jeden zo základných charakteristických znakov starej francúzštiny, dokazuje aj jeho fungovanie v oxfordskom vydaní Piesne o Rolandovi, ktorý považujeme v tomto smere za normatívny.

3.9. Napriek relevantnosti opozície aktuálne : virtuálne registrujeme tak v prekladoch, ako aj v lexikografi ckých dielach oscilovanie medzi dvoma morfosyntaktickými podobami prirovnaní: cume vassal/vassals i fi ert (Rol, v. 1870) a chevalchet cume fol/fols (ibid. v. 3234), plus est isnels que n’est oisel ki volet (Rol,v. 1616), plus isnels qu’esprever ne arunde (ibid., v. 1535), fi ers cume leuns (ibid., v. 1888) vs plus est isnels que n’en est un faucuns (Rol, v. 1572), plus curt a piet que ne fait un cheval (ibid., v. 890). Tridsať komparatívnych prirovnaní identifi kovaných v Piesni o Rolandovi možno rozdeliť do dvoch skupín podľa toho, či vyjadrujú prirovnanie s prí-znakmi in actu alebo in virtu. V takomto prípade treba považovať spojenie chevalchet come fols –analogicky podľa cume vassal i fi ert – za chybné (vzhľadom na prítomnosť pádovej morfémy -s). Keďže ide o prirovnanie, a nie identifi káciu, slovenský ekvivalent by mal znieť: „bojuje akoby sám/aj on bol vazal“, „bojuje, akoby bol jedným z jeho (Karolových) vazalov“. Naproti tomu náznak zovšeobecneného prirovnania badáme v preklade Jířího Pelána:

Danz Oliver trait ad sa bone espeeQue ses cumpain Rollant li ad tant demandee.E li il ad cum chevaler mustre. Rol 107, 1367 – 1369

Pán Olivier po dobrém meči sáhne, učiní tak, jak poradil mu hrabě, a po rytířsku nad hlavou ním mávne.

P. Guiraud (1968, s. 125 – 126) vysvetľuje zdanlivo anomálne štruktúry ustálených prirovnaní x estre + adj + cume øN–ø : x estre + adj + cume unsN–s ako gramatikalizáciu štylistického variantu (x estre + adj + cume unsN–s), ktorý vlastne nikdy nezískal status sémantickej príznakovosti, a preto odmieta defi novať tieto dva štruktúrne typy ako privatívnu opo-zíciu A : B (analogicky podľa teórie opozitívnych vzťahov vo fonológii

LSP_4.indd 68 4. 8. 2006 17:47:42

69

a morfológii). Dvojicu slovných spojení cume faucun : cume uns faucuns chápe na vývinovej osi od starej k modernej francúzštine ako premenu licencie na normu so súčasným zachovaním pôvodnej funkcie (virtuálnej konotácie). Schematicky možno zobraziť tento typ explanácie vývinu od starej francúzštiny (norma 1) k modernej francúzštine (norma 2) takto:

norma 1 licencia

štylistický variant norma 2

funkcia: virtuálna komparácia

V modernej francúzštine môžeme doložiť konštrukcie s neurčitým členom aj bez neho: frapper en vaillant chevalier, féroces comme des léons, féroce comme un léon. Ak si však vezmeme na pomoc teóriu denotácie a konotácie (vzťah denotačnej a konotačnej semémy v procese historického utvárania významu slova) a štruktúrnej organizácie sémantických mikropolí (napr. synonymických radov) na pozadí vzťahu generickosť vs špecifi ckosť, ustálené prirovnania s komponentom li + morféma ø + uns možno interpretovať ako zmiešaný typ opozície: kontrárny A (li) : B (ø) a participatívny A (li) : (A (li) + B(ø)), vďaka čomu sa núka výklad pomocou ternárnej opozície: identifi kácia (li: bojovať ako vazal = byť verný svojej vazalskej prísahe) – virtuálna komparácia (cume vassal i fi ert – bojuje sťa vazal ⇔ je v boji udatný, ako sa patrí na [pravého] vazala; ) – typizácia (corre cum un cheval [destrier, palfreid] – bežať ako (kôň) tátoš, estre isnel cum uns faucuns letieť ako dospelý sokol (častý dar medzi stredovekými rytiermi). Jednotlivé morfémy pred porovnávacím substantívom hodnotíme nasledovne:

a) nulový člen ako exponent virtuálnosti (cume øN–ø) s prekladovým prototypom „správa sa, akoby bol rytier“

b) neurčitý člen uns ako exponent typizácie (cume uns N–s) s prekla-dovým prototypom „obmedzenie významového rozsahu generického substantíva na pozícii porovnávacieho člena „letieť/hnať sa ako kôň = tátoš“, „letieť ako dospelý krahulec/voľný vták“

c) určitý člen ako li ako exponent aktualizácie/identifi kácie (cume li N–s) s prekladovým prototypom „(bojovať) ako sa patrí na pravého rytiera“

LSP_4.indd 69 4. 8. 2006 17:47:42

70

Komplementárnu distribúciu príslušných moném v rámci diskontinu-itných morfém

cume øN–ø : cume uns N-s : cume li N-smožno považovať za systémovú tendenciu starej francúzštiny, ktorú potvrdil ako funkčnú aj nasledujúci historický vývin. Dokazujú to aj iné gramaticko-sémantické javy:a) v negatívnej asercii (vetný zápor v oznamovacom spôsobe) sa prejavuje

komplementárna distribúcia záporových častíc ja mais … ne, unkes mais… ne, slovesných časov a ontologického štatútu subjektového pádu (na osi virtuálnosť – aktuálnosť):• ja mais … ne + budúci čas/*min čas + øN-ø (eventualita N→ vir-

tualita)• unkes mais… ne + *budúci čas/min čas + li N-s (istota →

aktuálnosť) Z hľadiska autora prehovoru P sa potom javia temporalita (perspektíva – p a retrospektíva – r) a modalita (virtuálnosť – v, aktuálnosť – a) deja ako konkurenčné entity:

P p + v

r + a

3.10. Z hľadiska morfologickej typológie sa stará francúzština viac približuje dnešnej taliančine, španielčine a provensálčine, čo dokazuje dištinktívna funkcia osobných prípon pri ohýbaní slovies (aim, aimes, aime). Vďaka nim osobné zámeno jo nie je iba kompenentom nespojitej gramatickou morfémou prvej osoby. Naopak, jeho prítomnosť v texte sig-nalizuje funkčno-sémanticky relevantnú informáciu (emfázu, vylučovací alebo diskriminačno-zvýrazňujúci vzťah):

Dunez m’en, sire, le bastun et le guant // E jo irai al Sarazin espan, Rol 19, 268 – 269

LSP_4.indd 70 4. 8. 2006 17:47:42

71

Všimnime si v tomto prípade odlišný prístup jednotlivých prekladate-ľov:a) Mais donnez-moi, sire, le bâton et le gant, //et j’irai vers le Sarrasin

d’Espagne //… (J. Bédier, s. 25)b) Donnez-moi, sire, le bâton et le gant. Moi, j’irai auprès du Sarrasin

d’Espagne // … (P. Jonin, s. 73)c) So gebt denn mir, mein König, Stab und Handsachuh! // Und ich will

gehen zum span’schen Sarazenen. (W. Hertz, s. 31)d) Dejte mi, pane, hůl a rukavici, // za Saracénem sám se vydám nyní, /…

(J. Pelán, s. 22)

Rovnaký jav pozorujeme aj vo verši 286, v ktorom Ganelon, navrhnutý za posla k Saracénom, nahnevane odpovedá Rolandovi:

Co set hom ben que jo suis tis parastres. / … Bd: Je suis ton parâtre, chcun le sait, / …Jon: On sait bien que je suis ton ton parâtre, / …WH: Stiefvater bin ich, das wissen alle, / … JP: Že jsem tvúj otčim, každému je známe, / …

V porovnaní s francúzskymi prekladmi chýba v nemeckom aj v čes-kom preklade rematické a jo, čo bolo do určitej miery motivované snahou zachovať prozodickú štruktúru verša (dvojslabičné slovo v asonančnom závere). Ak by sme chceli dosiahnuť zhodu s originálom aj v rovine FPV, český preklad by mal znieť: Že já jsem tvúj otčim, každému je známe, čo však neumožňovala prozodická štruktúra verša (prípustných 11 slabík by sa v tomto prípade zvýšil na 12).

4.1. Aj z týchto drobných dokladov vidno, že časový odstup medzi dvoma porovnávanými jazykmi môže byť priamo úmerný kultúrnym a psychologickým odlišnostiam spoločenstiev, ktoré týmito jazykmi ho-voria. Značný stupeň entropie starofrancúzskej gramatickej normy kladie na každého prekladateľa veľké nároky pri interpretácii a následnej ekviva-lentácii stredovekého textu na rovine mikro-aj makrotextu. Prihliadanie na existujúce preklady do moderných jazykov môže viesť k prehĺbeniu už jestvujúcej priepasti medzi licenciou a normou. Vyhnúť sa jej možno iba v prípade, že prekladateľ pristupuje k svojej práci s trojjedinou kompeten-ciou: fi lologickou, traduktologickou a kultúrno-historickou. Nezastupiteľné

LSP_4.indd 71 4. 8. 2006 17:47:42

72

miesto v tomto procese zohráva kvalitné sekundárne inštrumentárium: komentované texty, paralelné preklady a, samozrejme, prekladové slovníky. Naše skúsenosti ukazujú, že práve absencia relevantných gramatických in-formácií pri ekvivalentácii dubióznych tvarov a konštrukcií v existujúcich starofrancúzsko-inojazyčných slovníkoch môže pôsobiť ako vážny inhibí-tor správnej interpretácie zmyslu východiskového textu. Potvrdzuje sa tým známy fakt, že prekladový bilingválny slovník musí byť koncipovaný ako multifunkčný nástroj, v ktorom sa spracúva na kontrastívnej a kontextovej báze lexika východiskového aj cieľového jazyka, a to tak zo systémového a funkčného, ako aj semaziologického aj onomaziologického hľadiska. Preto – v snahe vyhnúť sa nežiaducej redundancii a nesystémovosti – za-radili sme do základného heslára v pripravovanom Starofrancúzsko-sloven-skom kontextovom slovníku aj neplnovýznamové slová (predeterminanty, zámená, predložky, častice), slovotvorné formanty a state s gramatickými komentármi. Našou ambíciou je predstaviť starú francúzštinu ako znakovú sústavu v pohybe, ale zároveň kompatibilnú s modernými jazykmi.

LITERATÚRA

Gorog, R. de: Lexique français moderne – ancien français. University of GeorgiaPress. Athens 1972.Godefroy, F.: Dictionnaire de l’ancienne langue française et de tous les dialectes du IXe au XVe siècle. Paris: Viewe. 10 vol. 1880 – 1902.Greimas, A. J.: Dictionnaire de l’ancien français. Paris : Larousse, 1994.Hollyman, K. J.: Le développement du vocabulaire féodal en France pendant le haut Moyen Age. Genève-Paris : Droz-Minard, 1957.Moignet, G.: Grammaire de l’ancien français, Klincksieck, 1979.Matoré, G.: Histoire des dictionnaires français. Paris 1968.Matoré, G.: Le vocabulaire et la société médiévale. Paris : PUF, 1985.Meško, M.: Chronique de Villehardouin. Essai de traduction commentée dans la langue slovaque. In : Philologica LIV. Studia romanistica. Bratislava : FFUK, 2002, s. 27 – 41.Picoche, J.: Le vocabulaire psychologique dans les chroniques de Froissart. Paris : Klincsieck; Amiens : Centre d’études picardes de l’Université. 2 vol. 1976 – 1984 (monografi cky poňaté lexikografi cké spracovanie lexiky na

LSP_4.indd 72 4. 8. 2006 17:47:42

73

báze moderných lingvistických metód : aktantovej teórie a komponentovej analýzy) aRouquier, M.: Vocabulaire d’ancien français. Paris : Nathan 1992 (praktická príručka pre stredné školy a širokú verejnosť).Sagan, M.: Ber/baron ou la traduction de quelques qualifi cations lauda-tives de la Chanson de Roland. In: Philologica – Studia romanistica, no 54, Bratislava : FFUK 2002, s. 59 – 63.Sagan, M.: Traduire le mot fi er de l’ancien français vers le français mo-derne. In: Philologica – Studia romanistica, no 59. Bratislava : FFUK 2005, s. 59 – 63.Taraba, J.: 13. K otázke štruktúrno-diachronickej interpretácie prekladového textu. In: Refl exie lingvistických konfrontácií II. Nitra : UKF, 1998.Tobler, A., Lommatzsch, E.: Altfranzosisches Wörterbuch. Adolf Toblers nachgelassene Materialien, bearbeitet und herausgegeben von Erhard Lommatzsch, weitergeführt von Hans Helmut Christmann. Berlin: Weidmann-Wiesbaden, 11 vol. (91 fasc.).

TextyChanson de Rolanda) édition et traduction de J. Dufournet, Flammarion, 1993.b) édition et traduction de G. Moignet, Bordas, 1969.c) édition et traduction de J. Bédier, H. Piazza, 1944.d) édtion et traduction de I. Short, Librairie Générale Française, 1990.e) édition et traduction de P. Jonin, Gallimard, 1979.f) édition de Louis Cortés et traduction de P. Gabaudan, Nizet, 1994. g) édition et traduction de Guillaume Picot. Paris : Larousse, 1965.

Preklady Piesne o Rolandovi do iných moderných jazykov:Píseň o Rolandovi. Preklad Jiři Pelan. Praha : Oden, 1987.La Canzone di Orlando, tradotta in versi italiani a cura di Elio de Domenico. Napoli, 1973.Das Rolandslied. Das älteste französische Epos. Übersetzt von Wilhelm Hertz. Phaidon Verlag, Essen, (sine)

LSP_4.indd 73 4. 8. 2006 17:47:42

74

Referenčné textyLe Charroi de Nîmes. Chanson de geste du XIIe siècle. Editée par J.-L. Perrier. Paris: Librairie Champion, 1968. 1485 veršov.Le Couronnement de Louis. Chanson de geste du XIIe siècle. Édition Ernest Langlois. Paris: Librairie Champion, 1984. 2655 veršov.La Queste de Saint Graal. Roman du XIIIe siècle. Publié par Albert Pauphilet. Paris: Librairie Champion, 1984. 280 s.Troyes, Ch. de: Le Chevalier au lion (Yvain). Édition et traduction de David F. Hult d’après le manuscrit BN fr. 1433. In: Chrétien de Troyes, Romans. La Librairie générale Française 1994, pp. 706 – 936. 6808 veršov.Troyes, Ch. de: Cligès. Édition et traduction de Charles Méla et Olivier Collet d’après le manuscrit BN fr. 12 260. In: Chrétien de Troyes, Romans. La Librairie générale Française 1994, s. 286 – 494. 6702 veršov.Villehardouin, G. de: Conquête de Constantinople. Paris: Éditions Belles Lettres 1972. 100 s.

LSP_4.indd 74 4. 8. 2006 17:47:42

75

APOSTILA K TALIANSKYM KLASIKOM V SLOVENSKÝCH PREKLADOCH

Dagmar Princic – Sabolová

Podobenstvá a symboly

V pravidelných či menej pravidelných intervaloch sa spoločnosť a či-tatelia vracajú ku klasikom, ich čítaniu a prekladaniu. Každé obdobie ich však číta, vykladá a chápe po svojom, vnáša do ich výkladu prvky vlastného estetického kánonu a poznania sveta, ale aj znova nachádza ich časom nenaštrbenú hodnotu. Nie náhodou napísal Italo Calvino známu knihu Prečo čítať klasikov1, v ktorej za klasikov považuje autorov, ktorí sa stanú nezabudnuteľní pre viaceré generácie a majú stále čo povedať. K napísaniu knihy Talianski klasici v slovenských prekladoch ma viedlo poznanie, že ostala celá vrstva religiózneho poznania a estetiky, ktorá nemohla byť v prekladoch druhej polovice 20. storočia na Slovensku odkrytá tak, ako by si to zasluhovala. Najprv bol dôvodom režimom proklamovaný antire-ligiózny postoj a negovanie kresťanskej kultúry a neskôr väčšinou chýbala aj kresťanská recepčná kultúra. Dvadsiate storočie v prekladovej literatúre na Slovensku bolo pozname-nané vyrovnávaním sa s dlhmi voči európskej klasickej literatúre. Medzi takéto dlhy patria aj mnohé diela talianskej literatúry. Talianska literatúra takmer v každom období svojich dejín prinášala pre európsku literatúru nové literárne podnety, prístupy, smery a mená, ktoré otvárali nové cesty a novú literárnu estetiku. Na konci stredoveku a začiatku renesancie to bol Dante Alighieri a jeho Božská komédia, ktorá preklenula stredovek a spojila ho s renesanciou, vniesla nové poňatie etiky a lásky, ako aj použitie ľudovej taliančiny do literatúry. Podobne to bolo s dielom Alessandra Manzoniho Snúbenci o niekoľko storočí neskôr, keď v Európe prekvital romantizmus, ktorý, pravda, nie je talianskym objavom, ale prichádza aj do Talianska, z Nemecka sprostred-kovane cez Francúzsko. Romantická poetika a niektoré jej požiadavky boli cudzie talianskej literárnej tradícii, predovšetkým požiadavka návratu k domácim ľudovým prameňom, ktorá v Taliansku súzvučila s antikou,

1 Italo Calvino: Perché leggere i classici. Miláno : Oscar Mondadori, 2002.

LSP_4.indd 75 4. 8. 2006 17:47:42

76

a tú už proklamoval predchádzajúci klasicizmus. Našla však svoju typicky taliansku podobu v románe Alessandra Manzoniho Snúbenci, a to v jej kresťanskej ideológii, vo vernej láske dvoch romantických postáv Renza a Lucie, ktorá zvíťazí nad úkladmi skazenej morálky. Odlišnú podobu romantizmu predstavuje dielo básnika a mysliteľa Giacoma Leopardiho, ktoré v sebe spája zásady osvietenskej a klasicistickej estetiky s romantickým cítením. Vo všetkých troch prípadoch máme pred sebou klasikov západoeuróp-skej literatúry, ktorá sa inšpirovala a vyrástla na poznaní, estetike a etike Evanjelia, pravidlách rétoriky, textoch mystikov, vykladačov Písma. Celá stredoveká kultúra si zvolila Bibliu ako svoj základný text a patristickú tradíciu ako jediné svedectvo antickej kultúry. Evanjeliá sú legitímnou súčasťou západoeurópskej literatúry, bez rozpakov sa uvádzajú ako sú-časť dejín literatúry v európskych literárnych encyklopédiách. Pre dejiny literatúry sú prameňom a vzorom podobenstvá, ktoré nadobudli literárny význam. Podobenstvo je žáner podobnosti, ktorý vznikol zovšeobec-nením životných udalostí a v ňom sa porovnáva životná realita, ktorú chceme ilustrovať. Hlavným predmetom podobenstiev je „Božie krá-ľovstvo“. Niektoré z podobenstiev Lukáša patria k veľmi známym a často využívaným v rôznych formách, ako napríklad podobenstvo o súcitnom samaritánovi, o márnotratnom synovi, o boháčovi. Ďalšie podobenstvá sa týkajú múdreho spravovania, napríklad podobenstvo o zlých vinohradní-koch, o horčičnom zrnku, o kvase, o kúkole, o rozsievačovi. Keď sa Ježiša učeníci pýtali, prečo hovorí v podobenstvách, odpovedal: „Vám je dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstvá. Ostatným hovorím len v podoben-stvách, aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali.“ Týmito slovami vysvetľuje podstatu podobenstva, a teda aj symbolu inšpirovaného Bibliou: hľadieť, ale nevidieť, počúvať, ale nechápať, vnímať len útržky univerzálnej pravdy, univerzálneho poznania, zmocňovať sa pravdy o vlastnom bytí len po častiach. Téza, ktorú tu predstavujeme prostredníctvom podobenstiev, je také literárne dielo, ktoré poskytuje poznanie o svete a subjekte v ňom prostredníctvom zovšeobecnenia konkrétnych udalostí v podobenstvách, a tie dávajú význam mnohým veciam vo svete, aj našej existencii v ňom. V inšpirácii univerzálnymi biblickými symbolmi, založenými na po-dobenstvách, spočíva teda ich klasickosť, ich neustála obnovovateľnosť v symbolickej hodnote biblického podobenstva. Ako vieme, symbol a jeho historické podoby môžeme skúmať z mnohých hľadísk a za pomoci via-

LSP_4.indd 76 4. 8. 2006 17:47:42

77

cerých metodológií, od štrukturálnej, cez hermeneutickú a semiologickú či psychologickú alebo fenomenologickú. Kľúč, ktorý ponúkame v tejto práci, je kľúč, ktorý otvára význam biblického symbolu cez preklad, a to v momente pripisovania významu špecifi ckému inojazyčnému symbolu za-loženému na biblickom podobenstve. Náboženský symbol nie je pojmový, ale zážitkový, je to druh otvoreného symbolu (podľa Jungovej klasifi kácie), preto mu nemožno pripisovať hodnotu pravdivosti alebo nepravdivosti. Ak teda musíme pripustiť existenciu veľkej časti klasickej západoeurópskej literatúry založenej na náboženskej symbolike, zároveň tým potvrdzujeme existenciu nepojmovej literatúry, ktorá z hľadiska nárokov na jej preklad potvrdzuje právoplatnosť delenia na umelecký (symbolický) a odborný (pojmový) preklad. Nemožno prekladať dielo Danteho bez toho, aby sme nebrali do úvahy jeho mystický významový rozmer. Umberto Eco v diele Umenie a krása v stredovekej estetike2 upozorňuje na príznačný charakter stredovekého mysticizmu a jeho nedôveru k vonkajšej kráse, proti ktorej staval krásu duše a jej prežívanie. Táto diskusia vedie k víťazstvu vnútornej krásy nad vonkajšou, v čom spočíva mystika múdrosti a pokojnej lásky. Ak má byť krása skutočnou hodnotou, musí sa zhodovať s dobrom, pravdou, s tým, čo je bytie a božstvo. V dielach týchto autorov sa prekladateľ stretáva nielen s kresťanskou fi lozofi ou a jej princípmi, ale často aj so symbolmi, motívmi, alúziami, po-stavami, celou kresťanskou európskou vzdelanosťou literárne spracovanou v talianskych klasických literárnych dielach. Špecifi ckou otázkou je sym-bolika a alegória, ktoré boli pre stredovek synonymické. Výklad Svätého Písma dáva význam všetkým veciam na zemi, a tak môžeme obrazné čí-tanie aplikovať nielen na biblický svet, ale aj na svet, v ktorom žijeme (žije stredoveký človek). Danteho dielo, ako je známe, má okrem doslovného významu aj mystický, alegorický význam, ktorý zahŕňa morálny, alegorický a analogický význam. Tento typ čítania je výrazne stredoveký a keby sme ho nerešpektovali, potlačili by sme tri štvrtiny významov, zobrazovanie živené biblickou a teologickou kultúrou. Takisto v pozadí literárnych konfl iktov stojí kresťanská morálka, ako je napríklad trest za hriešnu lásku, ktorej podľahli Piero a Francesca z Rimini v Danteho Pekle, boj s pokušením a večné utrpenie ako trest za hriech. A za tým všetkým je prítomnosť Boha ako najvyššieho milosrdenstva, 2 Umberto Eco: Umění a krása v středoveké estetice. Praha: 1998.

LSP_4.indd 77 4. 8. 2006 17:47:43

78

ukazujúceho východisko, správnu cestu alebo dopúšťajúceho očistný trest trpkého poznania, keď už nič z chybných rozhodnutí nemôžeme zmeniť. Trest za hriech, zdanlivo iracionálna pokuta, fi lozofi a odpúšťania, to všetko sú momenty, ktoré sa pri materialistickom interpretačnom prístupe k umeleckému textu môžu jednoducho zotrieť, potlačiť, lebo takto posta-vené konfl ikty majú zväčša aj svoje materialistické, racionálne vysvetlenie. Tieto prekladateľské problémy stretáva prekladateľ častejšie pri prekladoch z talianskej literatúry, ktorá je zväčša kresťanská a prítomnosť kresťanského historicko-kultúrneho pozadia je v nej nepopierateľná. Striktný imperatív materiálnej objektívnej reality na fi lozofi ckej, resp. ideologickej rovine sa prenášal aj do prekladateľských postupov na výrazo-vej a sémantickej rovine preloženého textu.. Prejavuje sa to aj v objektivi-zujúcom schematickom trvaní na zásade jednotnosti riešení v preloženom texte, hlavne v oblasti práce s reáliami (mená, názvy, ulice, námestia, ustanovizne, pamätníky). V prekladoch sa vyžadovalo, aby boli názvy, pomenovania zjednotené aj tam, kde to nebolo celkom možné a kde bola omnoho funkčnejšia a správnejšia zásada rôznosti naturalizácie: tam, kde ide o známejšie reálie alebo o reálie, ktoré majú významový vzťah k textu, treba prekladať a nahrádzať, inde ponechať vyšší stupeň exotizácie (kniž-nice, historické udalosti, kláštory, opátstva). Oproti alegorickosti a symbolizmu stredoveku, oproti dielu básnika, chápanom ako pokračovanie Svätého Písma, stojí slovenská teória prekla-du, ktorá nám ponúka výrazový plán diela a sémantický invariant. Estetika socialistického umenia nemá ujasnené pojmy a hodnotenie vnútornej a vonkajšej krásy. Vonkajšou krásou pohŕda, preto miesto nej ponúka kult estetickej rigoróznosti, sparťanskej estetiky jednoduchosti. Vnútornú krásu si nemôže defi novať ako stav Božej milosti, lebo splynutie s Božou pravdou a láskou zavrhla. Pôžitok z krásna sa stáva zavrhnutiahodným gýčom a ofi ciálna ideologická estetika ho odmietala.

Danteológia a leopardiológia

Prekladateľsky náročná je skutočnosť, že pri autoroch, ako je Dante a Leopardi, existujú danteovské a leopardiovské štúdiá, ktoré majú stáročnú tradíciu a zameriavajú sa na interpretáciu týchto autorov. Takmer všetky dobové metodológie sa pokúsili o interpretáciu týchto autorov, zaujala k nim svoj postoj aj fi lozofi a a napokon sa vyčlenili ako samostatné dis-ciplíny: danteológia a leopardiológia, z ktorých každá má aj svoju vlastnú

LSP_4.indd 78 4. 8. 2006 17:47:43

79

históriu. Pre prekladateľa to znamená, že už nie je možné prekladať celkom intuitívne, lebo niektoré interpretačné objavy a isté dobové vysvetlenia musí poznať a vziať ich do úvahy. Tento stav oboch disciplín závisí jednak od skutočnosti, že ide o staršie diela európskej literatúry a od doby ich vzniku sa zmenila aj taliančina, v ktorej boli písané, resp. použitie nie-ktorých lexikálnych jednotiek. Zároveň obaja básnici boli aj novátormi, Dante ako posledný stredoveký a prvý novoveký básnik písal v ľudovej taliančine a o päť storočí neskôr Leopardi spájal erudovaný a pojmový jazyk s modernými obsahmi, uvoľňoval viazaný verš. Jazykovým experimentátorom bol aj Manzoni, ktorý písal v prispôso-benom toskánskom dialekte v čase, hoci sám bol Lombarďan. Jednou z takýchto konštánt, o ktorých sa zväčša už nepochybuje, je napríklad skutočnosť, že v Danteho Božskej komédii sú najmenej štyri vý-znamové roviny: literárna, etická, teologická a teleologická. Pri interpretácii diela Giacoma Leopardiho je takouto skutočnosťou fakt, že Leopardiho dielo je poetické, fi lozofi cké a vedecké. Prvou fázou, ktorá viedla v Taliansku ku konštituovaniu leopardiológie, bol tzv. leopardizmus. Pojem „leopardizmus“ sa zaužíval v literárnej vede, venujúcej sa skúma-niu vplyvu Leopardiho diela na súdobú taliansku literatúru a na literatúru nasledujúcich generácií. Pod pojmom leopardizmu sa rozumie utváranie fenoménu intertextuality, ktorý v rozličných formách a podobách poznačil lyriku 19. a 20. storočia.3 Rozumie sa tým zliterárnenie samotnej postavy Leopardiho, ktorý inšpiruje iných autorov, aby o ňom tvorili diela fi kcie. Novella Bellucci4 vybrala príklady dvoch poetiek, takmer Leopardiho sú-časníčok, ako príklady leopardiovského mimetizmu. V poézii neapolskej poetky Giuseppiny Guacci Nobile nachádzame dlhú báseň Leopardi z roku 1838. Profi l Giacoma Leopardiho načrtnutý v deviatich petrarkovských stanciach vyniká morálnymi črtami (veľkorysosť, „mohutný plameň inte-lektu“, teplo srdca) a predstavuje významný podiel na portréte Leopardiho, tak ako vznikol v južnom Taliansku). Druhým príkladom dobového leopardizmu je palermská poetka Giuseppina Turrisi Colonna. Táto autorka zanechala sériu úvah napísaných na čisté stránky vydania Leopardiho básní Canti (Spevy), akýsi druh malej 3 Lonardi, G.: Leopardismo. Firenze : Sansoni,1974.4 Bellucci, N.: Giacomo Leopardi e i suoi contemporanei. Firenze : Ponte Alle Grazie Spa, 1996.

LSP_4.indd 79 4. 8. 2006 17:47:43

80

eseje-vyznania, ktorá bola uverejnená pod názvom Pensieri sopra Giacomo Leopardi (Úvahy o Giacomovi Leopardim)5 . Na Slovensku môžeme zaznamenať prvé stopy intertextového vnímania Leopardiho u básnika Gustáva Hupku v jeho básni Fragmenty, Giacomo Leopardi, Filozof a vlastenec6 a v rozhlasovej férii D. Sabolovej Leopardi, Anjel a Démon. Leopardiovská ikona sa v ďalších dvoch desaťročiach utvára prevažne per negationem, potláčaním, negovaním, zastieraním, prekrúcaním a až potom emfatizovaním niektorých prvkov. Potláčanie sa týka predovšetkým fi lozofi ckého aspektu a jednou z najrozšírenejších praktík je nastolenie problému leopardiovského materializmu a ateizmu alebo ich prekrúca-nie. Osobnosť Giacoma Leopardiho a jeho osud v dejinách naznačuje, že jedným z najužitočnejších momentov na poznanie kultúry je poznanie typológií cenzúry, ktoré kultúra a cez ňu politická moc uplatňovala. Práve z toho hľadiska posudzovanie Leopardiho diela je poznačené politickou manipuláciou. uplatnenou na izolovanie autora a jeho vplyvu na európsku mienku. Dôvodom, prečo pokladáme zvolených troch autorov za klasikov, je predovšetkým to, že ich dielo nie je len dielom jedného izolovaného autora, ale to, že každé z nich bolo vo svojej dobe novátorské nielen v národnom, talianskom, ale aj v európskom kontexte. Bolo takým súborom literárnych, estetických a filozofických kvalít, ktorý inicioval vznik samostatných vedných odborov na ich skúmanie a interpretáciu, čo platí predovšetkým o dvoch z nich, o Dantem a Leopardim.

Koncepcia klasickosti a svetovosti

Azda najjednoduchším ukazovateľom klasickosti aj svetovosti diela a autora je opätovne potvrdzovaná živosť diela. Pod živosťou rozumieme jeho ustavičnú prítomnosť v národných kultúrach, čítanosť, interpreto-vanosť dokázanú spomínaným vznikom osobitných vedných disciplín. Dôvodom pretrvávania diela je jednak živosť estetického ideálu krásy, ktorý umelecké dielo prináša, ale aj živosť a aktuálnosť morálneho plánu diela. Na tejto prítomnosti sa podieľa aj jeho prekladanosť, potreba opä-

5 In: Giuseppina Taormina, Giuseppina e Anna Turisi: Spigolature e scritti vari e sconosciuti. Palermo : Tipografi a F.lli Vena, 1887.6 Leopardi, G.: Bolesť svetla a Svetlo bolesti. Bratislava, 2001, s. 176.

LSP_4.indd 80 4. 8. 2006 17:47:43

81

tovného prekladania a prepracúvania diela, a tým ustavičné obnovovanie a oživovanie jeho prítomnosti v literatúre. Na potvrdenie týchto predpokladov klasickosti spojenej s preklado-vosťou sme mali k dispozícii na analýzu viaceré preklady Danteho Pekla, ktoré vznikli jednak v exilovej slovenskej literatúre, ako aj v domácom slo-venskom prostredí, viaceré preklady a prepracovania románu Snúbenci od Alessandra Manzoniho od 19. storočia až do konca 50. rokov 20. storočia, a napokon pomerne oneskorené preklady diela básnika a fi lozofa Giacoma Leopardiho: Bolesť svetla (1970, preklad G. Hupka), básne Nekonečno a Noc po sviatku v antológii Návštevy (prel. Karol Strmeň, 1972), Bolesť svetla – svetlo bolesti (2001, prel. G. Hupka a D. Sabolová), Z mojich myšlienok (prel. D. Sabolová, 1997). Osobitnou kapitolou úvahy by bolo utváranie novodobej tradície klasic-kosti prekladaním a opakovaným prekladaním novodobých autorov, ako je z talianskej literatúry Umberto Eco alebo Italo Calvino. Nezanedbateľným poľom výskumu pre literárneho teoretika je tu možnosť porovnávať para-lelné české a slovenské preklady, pretože blízkosť týchto kultúr podložená existenciou v jednom štáte vytvorila špecifi ckú situáciu, v ktorej vznikali a vznikajú české a slovenské mutácie toho istého prekladu. V neposlednom rade a z posledných lastovičiek tejto tradície môžeme uviesť preklad zná-meho, teraz už tiež klasického diela Itala Calvina, ktorý prekladateľka M. Jurovská ťažkopádne a nepoeticky nazvala Stromový barón. V taliančine Il barone rampante je preložený do viacerých jazykov peknou symbolickou skratkou Barón na strome: v češtine: Baron na stromě (In. Naši předko-vé, 1969, preložili Z. Digrin a V. Mikeš), v nemčine: Der Baron auf den Baűmen (Berlin, 1962, preložil Oswalt von Noatitz), v ruštine Baron na dereve (1965, preložil I. Veršinikin). Len v slovenčine máme komického a nejapného Stromového baróna, ku ktorému prekladateľku azda inšpiroval František Stromokocúr zo známej humoristickej relácie Televízie Markíza. Takáto situácia nastáva vtedy, keď prekladateľ neprekladá z pôvodného ja-zyka, v tomto prípade z taliančiny, ale z pohodlnosti alebo z nedostatočnej znalosti jazyka si prekladá cez češtinu. Potom sa stane, že neodhalí symbol a preloží ho doslovne. Toto je druhá stránka mince, ktorou je blízkosť kultúr: pre teoretika zaujímavá situácia, pre literatúru, kultúru a preklad je to degradácia.

LSP_4.indd 81 4. 8. 2006 17:47:43

82

Anton Popovič vo svojej teoretickej knihe Preklad a výraz7 uvádza bibliografi u prác z teórie a dejín prekladu jednotlivých literatúr. Zo skú-seností nazhromaždených prekladaním týchto literatúr vychádzal aj pri koncipovaní teoretických doktrín. V uvedenom Bibliografi ckom prehľade nájdeme Preklady z antických literatúr, z anglickej, francúzskej, nemeckej, maďarskej, poľskej literatúry, veľký blok ruskej literatúry, ukrajinskej, ju-hoslovanských literatúr, bulharskej, českej literatúry, ale nenájdeme medzi nimi preklady z talianskej literatúry. Pokiaľ ide o zovšeobecnenia skúseností z prekladu talianskej literatúry, zvláštnou hrou osudu či okolností na ňu slovenskí teoretici prekladu zabúdali. Hoci, ako sme už spomínali, talianska literatúra prispela takmer v každom storočí do európskej literatúry autor-mi, ktorí stvárňovali nový estetický ideál, boli viac ráz preložení a ktorých dielo umožňuje skúmať a zovšeobecniť na preklade dobový výrazový ideál, stupeň poznania jazyka a reálií, ako aj prekladateľských metód. Pre úplnosť považujeme za potrebné spomenúť, že v tejto oblasti máme k dispozícii knižnú publikáciu Blahoslava Hečka Dobrodružstvo prekladu, ktorá zovšeobecňuje skúsenosti z prekladu humornej a vtipnej roviny textov francúzskej a talianskej literatúry. Náš príspevok si kladie za cieľ zovšeobecniť prínos skúseností z prekla-dov talianskej literatúry k špecifi kovaniu klasickosti diel a autorov, a spätne upozorniť na úskalia prekladu klasikov. Ďalšou úlohou, pred ktorú nás stavia táto téma, je upozorniť na odlišnosti fi lozofi ckého pôvodu – idea-listickej ontológie a gnozeológie – ktorými sa vyznačuje talianska klasická literatúra a ktoré kládli a kladú na prekladateľa požiadavku odtabuizovania takých významov aj výrazov, ktoré nemali v slovenskej prekladateľskej praxi, ani v slovenskej teórii prekladu návod na výklad a preklad. Zároveň sa ukazuje, že prístup k prekladu cez diferencovanú a zdôraz-nenú ideologickú ontologickú a gnozeologickú bázu (Evanjelium, jeho symbolika a paraboly) potvrdzuje členenie prekladov podľa žánrov na umeleckú a odbornú literatúru. Preklad klasickej literatúry by sme umiest-nili do vetvy prekladu umeleckej literatúry. Pozitivistický a materialistický prístup k textu umožňuje nivelizovať rozdiely umeleckého a odborného textu. Naopak, zdôraznenie idealistickej ontológie a gnozeológie, dešifro-vanie symbolov a parabol Evanjelia a zákonitostí poznania sveta a bytia človeka v ňom vynáša na svetlo rozdiely vo výraze, ale často modifi kuje aj význam, stvárňuje celkom iný ideál krásy v umeleckej literatúre než 7 Anton Popovič: Preklad a výraz. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.

LSP_4.indd 82 4. 8. 2006 17:47:43

83

v odbornej literatúre. V neposlednom rade medzi tieto rozdiely v metóde a prístupe k textu patrí aj to, že umelecké texty, zvlášť tie, vyznačujúce sa biblickým symbolickým a morálnym plánom ponúkajú veľkú množinu právoplatných interpretácií. Odborné texty už v momente svojho vzniku si kladú za cieľ zužovať a zjednoznačňovať polia viacvýznamovosti. Uplatňovanie interpretácie ako pracovnej metódy pri preklade od-borných textov vedie k mystifi kácii v procese práce s asociáciami a pri preklade je ako metóda úplne neoprávnené, pretože vedie ku skresleniu významu. K istému zblíženiu oboch metód došlo na konci 20. storočia vo vedomom ponúkaní originálneho textu, ktorý nebol originálny, v ponú-kaní fragmentov „akoby“ nájdeného textu. Tieto metódy našli uplatnenie v historickej, literárnovednej a fi lozofi ckej spisbe 20. storočia a preklenuli ju s fi ktívnou literatúrou, ale sú na ústupe v 21. storočí. Čitateľské signály 21. storočia hovoria o návrate čitateľského vkusu ku klasickým autorom a pred literárneho vedca a teoretika kladú úlohu znova defi novať klasiku.

LITERATÚRA

Eco, U.: Umĕní a krása ve středověké estetice. Praha : 1998.Lonardi, G.: Leopardismo. Firenze : Sansoni, 1974.Bellucci, N.: Giacomo Leopardi e i suoi contemporanei. Firenze : Ponte Alle Grazie Spa, 1996.In: Giuseppina Taormina, Giuseppina e Anna Turisi: Spigolature e scritti vari e sconosciuti. Palermo : Tipografi a F.lli Vena, 1887.Leopardi, G.: Bolesť svetla a Svetlo bolesti. Bratislava 2001, s. 176.ICalvino I.: Perché leggere i classici. Miláno : Oscar Mondadori, 2002.Popovič A.: Preklad a výraz. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.

LSP_4.indd 83 4. 8. 2006 17:47:43

85

TRI ORIEŠKY PRE PREKLADATEĽA

Otília Dvorecká

V rámci našej témy Medzikultúrny a medzipriestorový faktor v pre-klade by som sa chcela spolu s vami zamyslieť nad tromi citátmi z Biblie a zároveň nad otázkami či požiadavkami, ktoré prekladateľovi nastoľujú.

Prvý oriešok nám otvára príklad slovensko-francúzskej dvojice fraze-ologizmov obetný baránok – bouc émissaire (uvádzanej v Slovensko-francúz-skom slovníku, SPN, Bratislava, 1992, s. 24, a vo Francúzsko/slovenskom frazeologickom slovníku, SPN, Bratislava, 1992, s.100). Výraz obetný baránok je v slovenčine všeobecne známy a zrozumiteľný. Domnievam sa však, že niektorí jeho aktívni či pasívni používatelia uvede-ný obraz spájajú s realitou z Nového zákona, konkrétne s postavou Krista-Mesiáša, ktorého Ján Krstiteľ nazval „Boží Baránok“ (Jn 1, 36). Vysvetlivka k danému biblickému veršu ale hovorí, že: „Obraz Božieho Baránka je vzatý z Izaiášovho proroctva (53, 3-7) o Božom Služobníkovi, ktorý nesie ‚naše neduhy‘ a obetuje sa ako ‚baránok zmierenia‘ (porov. Lv 14). Je to aj poukaz na veľkonočného baránka (Ex 12,3)“ (SSV, Trnava 1996, s. 2273). Obraz teda nemá pôvod v Novom zákone. Rysuje sa na samom začiatku Starého zákona. Už v Knihe Genezis (1M 4,4) máme prvú zmienku o tom, ako Ábel „obetoval z prvotín svojich oviec“. Mimochodom, je pozoruhodné, že práve to bol dôvod, prečo ho Kain pripravil o život. O prinášaní obiet sa hovorí ďalej v Druhej (Exodus) a najmä v Tretej (Levitikus) knihe Mojžišovej. Pravidlá rituálu sú tu veľmi presne stanovené. Obetné zviera bolo aj obetované, teda zabité. Výnimkou bol Výročný deň zmierenia. Iba v tento deň vstupoval veľkňaz do veľsvätyne a prinášal obetu zmierenia – dva capy a jedného barana: „…bude losovať o oboch capoch, jeden lós pre Jahveho a druhý pre Azazela“ (pozn. meno démona, o ktorom si starí Hebreji mysleli, že býva na púšti). „Áron obetuje capa, na ktorého padol lós ,pre Jahveho‘, obetuje ho za hriech. Capa, na ktorého padol lós ‚pre Azazela‘, postaví živého pred Jahveho, aby sa na ňom vykonal obrad zmie-renia a aby bol vyhnaný k Azazelovi na púšť“ (Lv 16, 8-10). V príslušnej vysvetlivke k veršu 22 sa podčiarkuje: „Všimnime si, že zviera nie je obeto-vané Azazelovi, ale ‘cap vyhnanec‘ vynáša hriechy ľudu na púšť, sídlo tohto démona“ (A. Botek, Pentateuch, pracovné vydanie, 2004, s. 162).

LSP_4.indd 85 4. 8. 2006 17:47:43

86

Francúzsky výraz bouc émissaire uvádzaný ako ekvivalent k obetnému baránkovi je však práve spomínaný cap vypudený na púšť. Potvrdenie nachádzame aj vo francúzskych výkladových slovníkoch Larousse a Ha-chette: „Bouc émissaire – bouc que les Juifs chassaient dans le désert après l’avoir chargé des iniquités d’Israel.., fi g. Personne que l’on charge des fautes commises par les autres.“ Francúzske slovné spojenie je teda postavené na inom fakte než sloven-ské. V istom zmysle si protirečia: obetný baránok je zabitý – vyhnaný cap zostáva nažive! Okrem toho, francúzsky výraz je doslovnou citáciou, kým slovenský pendant je iba obrazom inšpirovaným biblickými textami. V tejto súvislosti je namieste vyzdvihnúť dôslednosť a presnosť Velkého francouzsko-českého slovníka ČAV, ktorý veľmi správne uvádza všetky významové možnosti: „bouc émissaire – kozel smíření; fi g. obětní beránek, hromosvod“. Pozor: kozol v slovenčine znamená – 1. stoh k. slamy; 2. spôsob upev-nenia, uloženia ap. zviazať (ulovenú zver) do k-a končatinami k sebe (Krátky slovník slovenského jazyka, 1997, s. 259). Hoci v 6-dielnom Slovníku slovenského jazyka z rokov 1959 – 1968 sa uvádza aj význam cap. Analyzovaný príklad vhodne ilustruje, ako musí prekladateľ zápasiť o čo najhlbšie pochopenie používaných jazykov a textu, citlivo zohľadňovať súvislosti a štýl, a na základe toho orientovať svoj konečný výber. V prípade, že automaticky nepoužije najzaužívanejší ekvivalent, môže vyvolať dojem, že frazeologizmus nepozná. Kontext originálu však môže vyžadovať za-chytenie hlbších súvislostí, ktoré najbežnejšie riešenie neposkytuje a núti prekladateľa ísť do konfrontácie s prvoplánovým vnímaním. Narušenie čitateľského stereotypu býva dôležitým nástrojom pre zdôraznenie istej výpovede. Napríklad pri slovenskom preklade francúzskej vety Le Messie n’est pas un certain Monsieur Jésus, stojíme pred otázkou, ako odlíšiť nábo-ženský výraz Seigneur Jésus od výrazu Monsieur Jésus, keď slovenčina ponúka iba ekvivalent Pán Ježiš. Ak by sme ho použili, stratila by sa hlavná pointa. Preklad potrebuje narušiť stereotyp, preto vhodným riešením je napr. Mesiáš nie je dajaký pán Kristus. Pritom slovenská verzia by lepšie vystihla hru mien, pretože grécke Kristus je ekvivalentom hebrejského Mesiáš.

LSP_4.indd 86 4. 8. 2006 17:47:43

87

Druhý oriešok sa nám ponúka cez ukážku slovenského prekladu bib-lickej vety z knihy Prísloví, kapitola 11, verš 22.

„Zlatá obrúčka v svinskom rypáku je pekná žena, ale bez jemnocitu.“ (Sväté Písmo, SSV, Trnava 1996, s.1202);resp. „Ako zlatá obrúčka v rypáku svine je pekná žena, ale bez jemnocitu.“ (Biblia, Slovenská evanjelická cirkev A.V.,1979, s. 551).

Inojazyčné verzie však uvádzajú iné hodnotenie.• Francúzske: „Un anneau d’or au groin d’un pourceau : une femme belle, mais dépour-

vue de sens.“ (… bez rozumu…) (La Bible de Jérusaleme, 1973, s. 958) „Un anneau d‘or au nez d‘un cochon: telle est la femme belle mais stu-

pide.“ (… hlúpa…) (Bible Français Courant) „Un anneau d‘or au groin d‘un pourceau, c‘est une femme belle et privée

de bon sens.“ (… bez zdravého rozumu/súdnosti…) (Colombe) „Un anneau d‘or au groin d‘un porc, telle la femme belle mais dissolue.“

(… roztopašná, neviazaná, skazená…) (TOB)

• Latinská: „Circulus aureus in naribus suis mulier pulchra et fatua.“ (… pochabá, hlúpa…)

• Talianska: „Un anello d‘oro al naso d‘un porco, tale è la donna bella ma priva di senno.“ (… bez rozumu…)

• Anglická: „As a jewel of gold in a swine‘s snout, so is a fair woman which is without discretion.“;

• Nemecká: „Ein schönes Weib ohne Zucht (… nevychovaná, neušlachtilá…) ist wie eine Sau mit einem goldenen Haarband.“

• Ruská: „Što zolotoje koľco v nosu u svini, to ženščina krasivaja i bezras-sudnaja.“ (… nerozvážna, nerozumná…).

Na prvý pohľad sa slovenskí prekladatelia značne odklonili od pô-vodného významu a vyjadrili sa so skresľujúcou opatrnosťou. Ak však vychádzali zo starozákonnej predstavy, podľa ktorej sídlom myšlienok je srdce, ich interpretácia má istú logiku, t.j. múdrosť u ženy znamená, že má ušľachtilé, jemnocitné srdce. (Mimochodom, pán Lancelot Lionel Ware, spoluzakladateľ Mensa International – združenia ľudí s IQ nad 130, sa pred

LSP_4.indd 87 4. 8. 2006 17:47:43

88

časom vyjadril v podobnom duchu: „Bez citu múdrosť nie je dar Boží“.) Neprekročili však pritom hranicu požiadavky na presnosť, ktorá je pri takýchto závažných textoch veľmi prísna? Aj keď Biblia svojím obsahom môže pôsobiť ako románová literatúra, jej preklad vyžaduje aspoň takú vedeckú presnosť ako špičkové fi lozofi cké diela. O dôležitosti každej vety hovorí aj ten fakt, že každá má priradené presné číslo. V druhom oriešku na prekladateľa teda čakajú otázky: Do akej mie-ry má a môže text za čitateľov predmyslieť? Kde je hranica subjektívnej interpretácie a vernosti? Ide ešte o preklad, alebo o prerozprávanie? Má v diele prvé miesto autor, alebo prekladateľ? (Inak povedané, požiadavka na prekladateľa – hrať virtuózne, ale iba druhé husle.)

Tretí oriešok uvediem citátom z Predhovoru ku Knihe Sirachovcovej (Ekleziastikus); nebudem ho rozoberať po jazykovej stránke, ide mi skôr o jeho obsah:

„Prosím vás teda, aby ste toto čítanie konali s blahovôľou a pozorne a tiež mi prehliadli, keby sa vám zdalo, že pri niektorých výrazoch je zmysel nedostatočný i pri všetkej vynaloženej námahe pri prekladaní. Lebo ne-vystihneme význam toho, čo bolo povedané v hebrejskej pôvodine, keď to prevádzame do inej reči. A nielen tento (spis), ale aj sám Zákon, aj prorocké spisy a ostatné Písma (v preklade) nie málo sa líšia od toho, čo nám hovorí pôvodina.“

Autor citovaných slov je vnuk Sirachovca, ktorý preklad do gréčtiny dokončil okolo roku 117 pred Kristom. Je z neho zrejmé, že naši kolegovia sa odjakživa borili s rovnakými ťažkosťami.

Posledný oriešok v prekladateľskej práci súvisí teda s vôľou a ochotou prijať pokorne a tvorivo stav trvalého nedouka. Je to veľmi nepríjemné a nepopulárne. No múdroslovie hovorí: Kto sa pýta, vyzerá hlúpo – kto sa však nepýta, hlúpy zostane. Trpezlivo vysedieť prekladané dielo napriek všeobecne uprednostňovanej promptnej a cenovo lákavej amatérčine, usilovne prekladať čo najlepšie s vedomím, že odborná i menej odborná verejnosť nám naše hranice nezabudne pripomenúť, je sizyfovská robota. Myslím si však, že jedinou správnou odpoveďou na tento prekladateľský údel sú 3P: v poctivom prekladaní pokračovať.

LSP_4.indd 88 4. 8. 2006 17:47:43

89

EXONYMÁ V KARTOGRAFII, MEDIÁLNEJ KOMUNIKÁCII A PREKLADE

Milan Majtán

Tradičná defi nícia pojmu hovorí, že exonymum je názov, používaný v urči-tom jazyku pre geografi cký objekt, nachádzajúci sa mimo územia, kde tento jazyk má úradné postavenie, a jeho podoba sa líši od názvu, používaného v úradnom jazyku alebo jazykoch územia, kde sa tento geografi cký objekt nachádza. Podľa tejto defi nície existujú pre názov talianskeho mesta Venezia [čítaj: venecija] exonymá v nemčine Wenedig, v slovenčine a v češtine Benátky, v slovinčine Benetke a v maďarčine Velence. Hlavné mesto Rakúska sa v Rakúsku a v ne-mčine nazýva Wien, ale v ruštine a v taliančine Vienna, v slovenčine Viedeň, v češtine Vídeň, v maďarčine Bécs [čítaj: béč], v chorvátčine a v srbčine Beč a v slovinčine Dunaj. Termín exonymum (ex-onymum) vyplýva zo samotného pojmu. V slovenčine sa pre exonymá používa aj termín vžitý slovenský ná-zov. Paralelne pre názov geografi ckého objektu v úradnom jazyku používa-nom na území, kde sa tento objekt nachádza, sa používa pojem a termín endonymum. Medzi exonymá patria nielen názvy hlavných a významných miest, ale aj názvy tvarov vertikálneho i horizontálneho členenia územia, názvy štátov, krajín a území, názvy krajov a oblastí, názvy útvarov geomorfologického členenia, názvy vrchov a pohorí, dolín, jaskýň, polostrovov a ostrovov, zálivov, morí a oceánov, veľkých riek a pod. Niektoré exonymá vznikali a vznikajú priamo zo starých, novších či súčasných endoným, iné zo starších inojazyčných exoným, niektoré oblasti sveta (Antarktída, svetové moria a oceány) ani vlastné endonymá nemajú. Exonymá vznikali a vznikajú vo všetkých živých jazykoch tak, že sa do cieľového jazyka grafi cky, hláskovo alebo morfologicky adaptujú pôvodné endonymné názvy alebo staršie inojazyčné exonymá, alebo sa celé názvy a či jednotlivé ich časti do cieľového jazyka prekladajú. Aj v staršej slovenčine vznikali a používali sa exonymá. V rukopisnej populárnej učebnici zemepisu s názvom Krátke poznamenaní sveta z roku 1760, ktorá vznikla v študentskom prostredí trnavskej jezuitskej univerzity

LSP_4.indd 89 4. 8. 2006 17:47:43

90

štvrť storočia pred Bernolákovou kodifi káciou spisovnej slovenčiny podľa latinskej učebnice zemepisu sveta (Geographica globi terraquei Synopsis) od J. Hübnera a v latinskej verzii vychádzala v Európe v mnohých vydaniach, niekoľkokrát aj v Trnave a v Košiciach, sa nachádzajú desiatky slovenských exoným. Tak napr. v Astúrii sa spomína Stará Ves (Villa Vitiosa), v Pikar-dii Abavilla, ináč Opatova Ves na Slovensku, v Taliansku Vrch Hojný, latinsky Mons Frantus od užitečnosti tak nazvaný a pod. O meste Luzern sa tam píše: Lucerna, mesto hlavné a síce latinské, lebo na slovensky Lampa prinde, a to preto, že na klášteri veža jest, na kterej svetlo nočné pro plavcuv prichádzajícich na jezeru držávalo se. Pozoruhodné sú slovenské exonymá niektorých českých geografi ckých objektov, lebo vznikli podľa nemeckých podôb názvov predlohy, napr. miesto porážky českých vojsk pri Prahe roku 1620 známe dodnes ako Bílá hora sa nazýva Biely vrch, Hradčany Ratšín, Karlštejn Karolštajn, Karlovy Vary Karla Teplice, Kutná Hora Kutná Baňa, Jáchymov Údol Joachima a pod. Problematika exoným nie je taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V jednotlivých krajinách sa z ich používania robí politikum, súčasť jazykovej politiky a politickej praxe (Horňanský, 1991, s. 144). Preto sa exonymami zaoberajú sústavne od roku 1967 medzinárodné konferen-cie OSN o štandardizácii geografi ckých názvov. Odvtedy sa začal vyvíjať a meniť aj tradičný názor na pojem exonyma a jeho defi níciu, odvtedy sa formuje pohľad na používanie a využívanie exoným v spoločenskej praxi. Uplatňujú sa v zásade dve tendencie. Medzinárodná a globálna komuni-kácia vyžaduje redukciu a rušenie exoným (a to najmä „tých druhých“), no treba pripustiť, že aj exonymá tvoria dôležitú súčasť každého národného jazyka a národnej kultúry a popri endonymách patria aj do kultúrneho dedičstva národa. Globálna komunikácia je založená na latinkovom písme, medzinárodná štandardizácia sa zakladá na latinizácii iných grafi ckých systémov. A tak, hoci rezolúcia odporúčala redukovanie exoným v takom rozsahu a tak rýchlo, ako to je možné, na výsledkoch sa v plnom rozsa-hu ukázal nerovnaký prístup jednotlivých štátov. U nás hneď v rokoch 1974 – 1976 vyšli prvé zoznamy vžitých slovenských názvov štátov a krajín, miest, riek a vodných plôch sveta, útvarov horizontálneho a vertikálneho členenia zemského povrchu a názvov mimozemských objektov. Po dvoch desaťročiach potom vyšli ešte inovované publikácie Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (1996, 2000) a Slovenské vžité názvy geografi ckých ob-jektov ležiacich mimo územia Slovenskej republiky (1997, 1999). Posledný z nich

LSP_4.indd 90 4. 8. 2006 17:47:44

91

obsahuje aj slovenské vžité názvy obcí zo susedných krajín, v ktorých žijú Slováci ako národnostná menšina. V Poľsku sa za exonymá pokladajú aj popoľštené názvy takmer celej severnej časti Slovenska vrátane názvoslovia Tatier, v Maďarsku všetky maďarské a pomaďarčené názvy z celého územia Slovenska, a to aj tie, ktoré vznikli iba na konci 19. a v 20. storočí. Problematiku exoným nerovnaké a niekedy diametrálne odlišné názory komplikujú. Preto sa od roku 2002 utvorila pri Skupine expertov OSN pre geografi cké názvoslovie pracovná skupina pre exonymá, ktorej cieľom je vy-pracovanie návodu na tvorbu zoznamov exoným, vypracovanie všeobecne platnej inštrukcie na ich používanie, sformulovanie jednoznačných defi -nícií pojmov týkajúcich sa exoným a prehodnotenie doterajších rezolúcií OSN o exonymách. Na 8. konferencii sa už zaoberala aj zachovávaním a oživovaním menšinových a domorodých geografi ckých názvov a musela súčasne vziať na vedomie, že napriek spoločnému cieľu obmedzovať po-užívanie exoným v niektorých štátoch sa zaznamenala tendencia nárastu ich počtu. Defi nícia exonyma sa mení a upravuje takmer na každom zasadnutí komisie či pracovnej skupiny. A tak najnovšia navrhovaná verzia defi nuje exonymum ako názov, používaný v určitom jazyku pre geografi cký objekt, na-chádzajúci sa mimo územia, kde sa týmto jazykom hovorí, a jeho podoba sa líši od názvu, používaného v domácom jazyku alebo jazykoch územia, kde sa tento geografi cký objekt nachádza (Woodman, 2004a, s. 13). Na vyhovujúcejšiu defi níciu treba ešte počkať. V mnohých krajinách sveta existuje zmiešaná národnostná a jazyková štruktúra, ktorá niekedy vyvoláva zložité politické a kultúrnopolitické si-tuácie s viacerými sprievodnými jazykovo-politickými problémami, ktoré sa dotýkajú aj problematiky geografi ckých názvov a osobitne exoným. Vo všeobecnosti sa možno v každej krajine stretnúť s takýmito geografi ckými názvami (Orožen Adamič, 2004):1. Názvy geografi ckých objektov vo vnútri štátnych hraníc, používané

v (hlavnom) úradnom (národnom/štátnom) jazyku (endonymá).2. Názvy týchto „domácich“ objektov v jazyku alebo v jazykoch iných ako

hlavný úradný (národný/štátny) jazyk (endonymá).3. Názvy geografi ckých objektov v pohraničnej oblasti alebo jazykových

ostrovoch (enklávach) menšiny v susednej krajine mimo materskej krajiny (pre jazyk materskej krajiny exonymá).

LSP_4.indd 91 4. 8. 2006 17:47:44

92

4. Do domáceho jazyka adaptované názvy z inej, bližšej alebo vzdialenejšej krajiny (exonymá).

5. Cudzie, do domáceho jazyka neadaptované geografi cké názvy z iných krajín (pre domáci jazyk cudzie, pre jazyky tých krajín endonymá).

Pretože ide o živé a pálčivé problémy v dvojstranných medzinárodných vzťahoch, treba ich riešiť veľmi citlivo a uvážlivo, najlepšie na základe reciprocity. V medzinárodnej kartografii, ale aj v turistike treba jednoznačne uprednostňovať používanie endoným, aby nedochádzalo k zámenám a neporozumeniu. Na domácich a školských mapách sa podľa uznesení a odporúčaní OSN môžu popri endonymách používať aj exonymá, avšak iným (menším) typom písma, prípadne v zátvorkách. V mediálnej komunikácii sa exonymá používajú vo väčšom rozsahu, podľa kontextu možno so zreteľom na kultúrnu históriu využívať aj staršie, historické exonymá, ktoré sa v kartografi i už nepoužívajú. V prekladoch sa exonymá používajú v plnom rozsahu. Treba, pravda, povedať i to, že literárna onymia predstavuje pre prekladateľa osobitnú problematiku, aby jazykom prekladu, a teda aj vlastnými menami vystihol celkovú konotáciu diela. Vhodnosť spôsobu uvádzania vlastných mien v umeleckom preklade spočíva takto v grafematicky presnom alebo vo fonematickom prepise mena z jazyka pôvodiny do jazyka prekladu, v je-ho morfologickej a slovotvornej adaptácii, ako aj v doslovnom či voľnom preklade so zreteľom na jeho pôvodnú konotáciu.

LITERATÚRA

Horňanský, I.: Exonymá a kartografi cká prax. In: Kultúra slova, 1991, roč. 25, č. 5, s. 144 – 148. ISSN 0023-5202.Horňanský, I.: Medzinárodná regulácia štandardizácie a používania vžitých názvov – exoným. In: Vlastné mená v jazyku a spoločnosti. 14. slovenská onomastická konferencia. Banská Bystrica 6. – 8. júla 2000. Zborník mate-riálov. Red. J. Krško a M. Majtán. Bratislava – Banská Bystrica: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Fakulta humanitných vied a Pedagogická fakulta UMB 2000, s. 247 – 258. ISBN 80-8055-429-3.Majtán, M.: Literárna onymia a umelecký preklad. In: Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Annus XXVIII. Volumen 3.

LSP_4.indd 92 4. 8. 2006 17:47:44

93

Slavistika. Onomastika a škola. Materiály zo IV. celoštátneho onomas-tického seminára konaného v Prešove 12. – 13. septembra 1990. Ed. M. Blicha. Prešov : Pedagogická fakulta UPJŠ, 1992, s. 160 – 164. ISBN 80-88697-01-8.Majtán, M.: Slovenská učebnica zemepisu sveta z roku 1760. In: Itineraria Posoniensia. Zborník z medzinárodnej konferencie Cestopisy v novoveku, ktorá sa konala v dňoch 3. – 5. novembra 2003 v Bratislave. Ed. E. Frimmová – E. Klecker. Bratislava: Historický ústav SAV Bratislava – Institut für Klassische Philologie, Mittel- und Neulatein, Universität Wien 2005, s. 373 – 378. ISBN 80-88880-62-9.Orožen Adamič, M.: Zaobchádzanie s geografi ckými názvami vo viacja-zyčných oblastiach. In: Názvoslovné informácie. Č. 35. Bratislava : ÚGKK 2004, s. 27 – 29. ISSN 1335-0528.Woodman, P.: Defi nície endonyma a exonyma. In: Názvoslovné informácie. Č. 35. Bratislava: ÚGKK 2004, s. 9 – 14. ISSN 1335-0528.Woodman, P.: Exonymá a UNGEGN: nešťastná história. In: Názvoslovné informácie. Č. 35. Bratislava: ÚGKK 2004, s. 14 – 15. ISSN 1335-0528.

LSP_4.indd 93 4. 8. 2006 17:47:44

95

CENA JÁNA HOLLÉHO ZA PREKLAD ZA ROK 2004

Mária Kusá

Preklad je neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry, kultúry národa. Najmä v priestore „križovatiek kultúr“, v ktorom, ako konštatoval je-den z významných slovenských prekladateľov a tvorcov, sme prekladom „stredoeurópsky posadnutí“. Zrejme nie náhodou sa v tomto priestore tradične venujeme aj refl ektovaniu tejto tvorivej činnosti, ktorá umožňu-je slovenskému, a to nielen elitnému – ten si to môže prečítať v origináli – čitateľovi „zdieľať rozkoš z textu“ tých najvýznamnejších diel európskej i svetovej spisby. Ja sa ako predsedníčka poroty Ceny Jána Hollého za rok 2004 budem logicky venovať tomuto súbehu a pousilujem sa priblížiť prácu poroty a jej výsledky. Procedúra vyhlasovania súbehu Ceny Jána Hollého bola rovnaká ako po predchádzajúce roky – Literárny fond oslovil ešte v auguste 2004 41 slovenských vydavateľstiev, osobitné informatívne listy s výzvou na podanie návrhov boli zaslané aj TASR, SITE, SRo, ako aj redakciám slovenských kultúrnych periodík (RSL, LT, Knižná revue, SP, Domino fórum, RAK), resp. Združeniu vydavateľov a kníhkupcov SR. Porota pracovala v optimálnom zložení (z hľadiska generačnej prísluš-nosti, jazykových kompetencií, pohľadu na preklad a prístupu k nemu) – uvádzam bez hodností a titulov: Ivan Cvrkal, Jana Truhlářová, Adriana Oravcová, Tamara Chovanová, Viera Prokešová a Igor Hochel, za tolerant-ného „dozoru“ člena Sekcie pre umelecký preklad Alojza Keníža, a vďaka neoceniteľnej práci Anny Bédiovej, ktorá s ľahkosťou riešila štandardne náporový prísun textov do tohtoročného súbehu i každý organizačný zádrhel mohla pracovať bez ďalších problémov. Porota sa stretla na 6 zasadnutiach – členovia postupne prečítali a vecne zhodnotili jednotlivé texty zaslané vydavateľstvami. K januáru 2005 prišlo 34 návrhov z 10 vydavateľstiev. Časť sme vzhľadom na štatút museli vyradiť, jeden text – U. Eco: Päť úvah o morálke v preklade M. Vallovej – sme vzhľadom na charakter textu posunuli do súbehu o Cenu Mateja Bela. Na poslednom zasadnutí porota z 10 diel užšieho výberu vyradila dve a následne hlasovala o udelení Ceny Jána Hollého za preklad poézie a prózy. V hlasovaní porota rozhodla v obidvoch kategóriách takto:

LSP_4.indd 95 4. 8. 2006 17:47:44

96

Cenu Jána Hollého za preklad poézie získal Ladislav Šimon za preklad výberu z tvorby H. M. Enzensbergera Naopa – vydavateľstvo Studňa získalo Poctu Literárneho fondu za významný edičný čin. Cenu Jána Holllého za preklad prózy získal Pavel Vilikovský za preklad diela Johna Updika Hľadaj moju tvár – vydavateľstvo Ikar získalo Poctu Literárneho fondu za významný edičný čin. Členovia poroty ma ako predsedníčku poverili formulovať zdôvodne-nie týchto rozhodnutí a zároveň mi láskavo dali právo použiť pri tom ich posudky.

Zdôvodnenie udelenia Cien Jána Hollého za preklad za rok 2004

Hans Magnus Enzensberger: Naopak. Občianske združenie Studňa Bratislava 2004. Z nemeckých originálov preložil Ladislav Šimon. Prezentovaná kniha bola jedným z výrazných textov súbehu – ako preklad, ktorý verne zachytáva autorskú poetiku H. M. Enzensbergera, ako poetický text tohto (nielen) básnika (ale aj prozaika, dramatika, ese-jistu a editora) poučeného a zároveň „zasiahnutého“ všetkým tým, čo sa odohralo vo svete v 20. storočí. Ak budem parafrázovať známu vetu, aj po Osvienčime môže byť poézia, ale je to poézia refl exívna, intelektuálna a zá-roveň až prudko emocionálne zaujatá, v básnických obrazoch agresívna, často nemilosrdná v súdoch voči všetkému, čo je „zhnité v štáte“ – tentoraz nemeckom, ale aj vo svete vôbec. Autor nestráca zo zreteľa človeka v jeho historických súvislostiach, pochybuje o ňom i o sebe, neustále hľadá – aj v tzv. personálnych básňach, ktoré tematizujú osudy viacerých osobností autorom považovaných za dôležité (Leibnitz, Humboldt, Darwin, Bakunin a pod.), aj v básňach, ktoré prezentujú vnímanie zložitého sveta 20. a 21. storočia vyslovene cez prizmu preciťovania lyrického subjektu (napr. Jas očí). Básnik a prekladateľ L. Šimon, napriek tomu, že nejde o v slovenskej poetickej tradícii príliš silnú líniu, prekladom do nej vniesol originálu adekvátny a presvedčivý text, ktorý oslovuje čitateľa naliehavým posols-tvom mravného vnímania sveta ako neoddeliteľného od vnútorného sveta každého indivídua. Enzensbergerovo robustné, ale aj apelatívne a nástoj-čivé básnické gesto transponoval vždy do takej, i tvarovej, podoby, ktorá znásobila jeho estetické i etické vyznenie.

LSP_4.indd 96 4. 8. 2006 17:47:44

97

John Updike: Hľadaj moju tvár. Ikar, Bratislava 2004. Preložil Pavel Vilikovský. Román jedného z významných amerických prozaikov našej doby pri-niesol textom, prezentujúcim v podstate paradoxne „dialogické monológy“ dvoch ústredných postáv, a zároveň textom nabitým informáciami o súdo-bom umeleckom dianí druhej polovice 20. storočia v USA prekladateľsky náročný cieľ. Prozaikovi a skúsenému prekladateľovi Pavlovi Vilikovskému sa podarilo v slovenskej podobe postihnúť doslova spleť celkom intímnych myšlienok postáv v zložitých vzťahoch a zasvätených úvah o súdobom umení, o tvorbe a jej zmysle, podarilo sa mu transponovať do prekladu komplikované prelínanie faktov, udalostí, života skutočných i fi ktívnych postáv, fi kcie a reality, prepletanie osobného a umeleckého. Siahodlhé vetné konštrukcie monológov plynú hladko, osobnú spoveď ústrednej postavy maliarky Hope o zložitých súvislostiach jej osobného i umeleckého živo-ta, autorom časovo situovanú do jediného dňa, prekladateľ v slovenčine „rekonštruuje“ v celej jej i jazykovej šírke a bohatosti –od presnosti ume-novednej terminológie až k tvorivému využitiu hovorových, nárečových vrstiev slovenčiny a bohatstva jej frazeológie. Prekladateľ Vilikovský tak znovu presvedčil, že súčasná svetová literatúra môže mať na výsosť adek-vátnu slovenskú podobu.

Po hlasovaní o určení Cien Jána Hollého porota ďalej hlasovala o ko-nečnom poradí prémií za preklady knižnej tvorby takto: Prémie získali Eva Palkovičová, Katarína Bednárová, Juliana Szolnokiová, Alena Redlingerová, Marián Andričík a Miroslava Vallová.

Zdôvodnenie rozhodnutia o udelení prémií

Gabriel García Márquez: Spoveď stroskotanca. Ikar, Bratislava 2004. Preložila Eva Palkovičová. Spoveď stroskotanca (127 strán) prináša nemnohoslovný a príbehovo nie bohatý výsek zo života kolumbijského námorníka, ktorého loď stroskotá a on prežije a usiluje sa dostať na pevninu. Ide o text publicistického cha-rakteru z pera známeho autora ešte z čias jeho novinárskej práce. Jednotlivé kapitoly predstavujú pôvodne jednotlivé, na pokračovanie uverejňované reportáže ako „spomienky“ hlavnej a vlastne jedinej postavy – námorníka Velasca, a tak v nich dominuje jeho vnútorný monológ, refl ektujúci nalo-denie, plavbu na lodi a stroskotanie, ale i stroskotancovu (aspoň pre neho)

LSP_4.indd 97 4. 8. 2006 17:47:44

98

dlhú anabázu v člne. Eva Palkovičová sa zhostila prekladu Márquezovho raného dielka so sebe vlastnou poctivosťou pri prekladoch odbornej a špe-cifi ckej „morskej“ lexiky, či v bravúrnej rekonštrukcii Velascových úvah tak, ako ich bez exhibovania svojho autorského ja zachytil G. G. Marquez. Rozsahom neveľká knižka zachováva v Palkovičovej preklade všetky spo-menuté charakteristiky originálu a minucióznou prácou s každým slovom predstavuje naozaj zo všetkých strán „vybrúsený“, transparentný a čistý text.

Samuel Beckett: Malone umiera. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2004. Preložila Katarína Bednárová. Preklad próz S. Becketta vyžaduje kultúrnu, jazykovú, ale i psychickú odvahu a prípravu. Bednárovej preklad prejavil tieto potrebné predpoklady v celkovom uchopení textu, v schopnosti preniesť do prekladu plynutie autorovho jasného, presného, priezračného a vecného jazyka vo všetkých autorom rozohraných zložitých a náročných rovinách (vnútorný monológ, prelínanie i juxtapozícia viacerých časových rovín). Prekladom smutné-ho, pesimistického a niekedy až morbídneho rozprávania umierajúceho starca vo fragmentoch, ktoré sa prelínajú často bez chronologického sledu i logickej súvislosti, ale v premyslenej a pevne usporiadanej štruktúre textu Katarína Bednárová výrazne obohatila slovenské poznanie tejto významnej postavy európskej literatúry 20. storočia.

Péter Nádas: Kniha pamäti. Kalligram, Bratislava 2004. Preložila Juliana Szolnokiová. Dielo významného maďarského autora postmoderny sklonku 20. storočia už „dialógom“ s európskou tradíciou memoárovej literatúry, rozsahom a tým štylistickou a lexikálnou náročnosťou práve v jednotli-vých detailoch textu predstavovalo prekladateľskú „úlohu“, s ktorou sa J. Szolnokiová „s chuťou popasovala“: musela pracovať s každou vetou, aby jej zmysel bol jasný a v šírke diela nestratil čitateľ súvislosti. Nádas bez straty čitateľnosti narába s prirodzenou postmodernou košatosťou textu, ktorú prekladateľka transponovala tak, že príbehy jednotlivých postáv vystupujú z textu a zároveň sú jeho súčasťou, rovnako ako aj množstvo zdanlivých odbočení, refl exií a opisov. Využitím niekedy až nečakaných potencií slovenčiny dostal slovenský čitateľ príťažlivý a mnohovrstevnatý ekvivalent maďarského originálu.

LSP_4.indd 98 4. 8. 2006 17:47:44

99

Mark Haddon: Čudná príhoda so psom uprostred noci. Ikar, Bratislava 2004. Preložila Alena Redlingerová. Nie celkom všedná próza predstavuje príbeh nedospelého chlapca, po-znamenaného autistickým syndrómom. Práve tento aspekt jeho osobnosti sa prejavuje aj v spôsobe narácie, vzhľadom na to, že chlapec je i rozprá-vačom textu. Jeho vnímanie sveta je kombináciou veľmi priamočiareho – detského prístupu, pokiaľ ide o veci týkajúce sa jeho rodiny (ktoré vníma čitateľ cez jeho chápanie) a zároveň prezentácie osobitých daností (teoretic-ké, prísne logické, matematické/prírodovedné vnímanie sveta) autistu. Obe polohy sú v texte neustále prítomné a je nevyhnutné ich v preklade trans-ponovať tak, aby sa nestratil ich kontrast a komplementarita. Prekladateľka úlohu, ktorú jej text priniesol, zvládla veľmi profesionálne a zároveň tvorivo – nielen z hľadiska voľby konkrétnych jazykových prostriedkov, ale aj faktu nevyhnutnej substitúcie a riešení v prípadoch slovných/jazykových hier či aj grafi ckého riešenia textu.

Wiliam Blake: Počul som spievať anjela. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2004. Preložil Marián Andričík. Po útlom výbere z básnikovej tvorby (J. Kantorová-Báliková) pripra-vil prekladateľ Andričík úplnejšieho Blakea, v ktorom máme možnosť sa zoznámiť s viacerými aspektmi jeho tvorby: od rafi novanej prostoty Básnických čŕt či Piesne nevinnosti až k profetickej poézii v Svadbe neba s peklom, ktorá má vďaka básnickému vizionárskemu tvaru i myšlienkovej unikátnosti osobité postavenie vo svetovej poézii. Práve tento nezvyčajne široký diapazón predstavoval zvláštne nároky na preklad a prekladateľa, ktorý sa musel vyrovnať jednak s koncepčným riešením rytmickej štruk-túry veršov, jednak s náročnosťou hĺbky a zároveň jasnosti autorovej ob-raznosti. Andričík ako prekladateľ pristúpil k textom tvorivo a oprávnene sebavedomo a sprostredkoval tak slovenskému čitateľovi čistotu a bohatosť anglického originálu.

Alberto Moravia: Konformista. Bratislava, Slovart 2004. Preložila Miroslava Vallová. Slávny román A. Moraviu sa dočkal slovenského prekladu po viac ako 50 rokoch (1951), Obraz vnútorného zápasu jednotlivca, uvedomujúceho si svoju inakosť a zároveň sa usilujúceho zaradiť do spoločnosti, autor mo-deluje v syntakticky i štylisticky pomerne náročných konštrukciách, ktoré prekladateľka Miroslava Vallová dostala do adekvátnej slovenskej podoby.

LSP_4.indd 99 4. 8. 2006 17:47:44

100

Dnes už „klasika“ 20. storočia, známa aj z kongeniálnej fi lmovej podoby, román par excellence, rozohrávajúci dramatickú sujetovú líniu, ale i širokú psychologickú kresbu postáv či farbistý a v maličkostiach pomerne detailný umelecký obraz spoločnosti medzivojnového Talianska pretlmočila prekla-dateľka bez zbytočného štýlového „poslovenčovania“, s hlbokou znalosťou a využitím talianskeho i slovenského jazyka, s prirodzeným pohybom vo vecnej rovine textu a predovšetkým so zachovaním príťažlivej atmosféry moraviovských textov.

Po zhodnotení ocenených diel by som rada formulovala aj niekoľko konštatovaní na základe niekoľkomesačnej práce poroty. V roku 2004 možno formulovať istý ústup „z pozícií“ bývalých tzv. kamenných vydavateľstiev v prospech vydavateľstiev, ktoré vznikli až po roku 1989. Aj v rámci týchto, dnes už etablovaných vydavateľstiev dochádza k prevrstveniu – najmä vzhľadom na fakt, že najprosperujúcejšie vydava-teľstvo IKAR, ktoré malo v počiatkoch takpovediac klasický komerčný charakter, postavilo súčasnú stratégiu na diferenciácii ponuky (krátko povedané – od klasicizujúceho ODEONU k alternatívnemu NEO) a snahe osloviť aj diskurzívnejšieho čitateľa. Svoju „cestu“ si udržujú viaceré neko-merčné vydavateľstvá (asi najstabilnejšie práve Kalligram), i tie, ktoré sa usilujú obe stránky, komerčnú i nekomerčnú, čo najoptimálnejšie prepojiť – pars pro toto – Prístrojová technika. Navyše, neustále sa objavujú malé vydavateľstvá, ktoré „stoja“ na jednom človeku ako editorovi, preklada-teľovi, vydavateľovi – v tomto prípade však isté problémy prináša práve spojenie niekoľkých kompetencií do jednej osoby so všetkými výhodami i nevýhodami daného riešenia. Jedným z dôležitých aspektov tohtoročného súbehu Ceny Jána Hollého je aj pokračovanie v takom vydavateľskom trende, ktorý zreteľne reaguje na pochopiteľnú „presilu“ prekladaných textov anglosaskej proveniencie – a síce zachovávania a rozšírenia škály „geografi ckého“ záberu preklada-ných textov nielen v súbehu ako takom (kvalitný preklad švédskeho autora sme museli vyradiť vzhľadom na absenciu švédskeho originálu, aj medzi ocenenými textami sa tohto roku, popri „veľkých“ jazykoch – angličtine, francúzštine, nemčine a španielčine, resp. taliančine objavila aj „susedská“ maďarčina. Bohužiaľ, hoci v roku 2004 vyšlo vo väčšine slovenských vydavateľstiev pomerne veľké množstvo pomerne veľmi dobrých prekladov veľmi inšpira-

LSP_4.indd 100 4. 8. 2006 17:47:44

101

tívnych textov, mnohé z nich sa, napriek svojej podnetnosti, do konečného najužšieho výberu prosto „nezmestili“ – máme na mysli najmä:a) niektoré texty prekladov zo slovanských literatúr (poľská – Gombrowicz,

Stasiuk, Masłowska, ruská – Krusanov, Iľf-Petrov, Charms, Denežkinová), ale i anglosaskej proveniencie a ďalších, v ktorých sa možno výraznejšie ako v textoch ocenených prejavila absencia dostatočného redakčného spracovania,

b) niektoré texty, ktoré znamenali jednak prekladateľsky knižné debuty (slovinský Alamut V. Bartola v preklade S. Chrobákovej-Repar, albánska Psia koža Fatosa Kongoliho v preklade Ľ. Králika) a zároveň niekedy prvé (albánska literatúra) preklady,

c) niektoré texty, ktoré práve náročnosťou súčasného jazyka predstavovali aj množstvo úskalí a prekladateľských problémov: texty z edície NEO vydavateľstva IKAR – I. Denežkinová Daj mi! (prel. J. Štrasser), Louise Welshová Izba bolesti (prel. K. Varsíková), Dorota Masłowska Sneh a krv (prel. T. Horváth) a pod.

Za nie celkom pozitívny aspekt či tendenciu v rámci udeľovania pre-kladateľskej Ceny Jána Hollého považujem aj istú „módnosť, vychytenosť“ nielen autorov (v tomto roku dva texty W. Trevora – Lucy Gaultová (Ikar – Odeon), ale aj Putá osudu (Slovenský spisovateľ), dva texty G. G. Marqueza v edícii Ikar vydavateľstva Odeon – Spoveď stroskotanca, Román môjho života, dva romány T. Adamsa a pod.), ale aj prekladateľov – či inak povedané, ak sa v súbehu objavia minimálne dva, ale niekedy aj viac prekladov jedného prekladateľa, nevyhnutne vzniká otázka, či ide naozaj iba o súhru vydava-teľských okolností…

Nuž, a celkom na záver mi dovoľte opakovane formulovať názor – robím to podobnými slovami vždy, keď mám tu česť predsedať porote Ceny Jána Hollého, lebo to nepovažujem za zdvorilostnú frázu, ale výraz skutočnej úcty – že totiž každé udeľovanie Cien Jána Hollého za preklad, ale aj preklad a jeho refl ektovanie vôbec je konkrétnym potvrdením prís-lušnosti slovenskej kultúry do širokej a diferencovanej rodiny jednotlivých svetových kultúr ako aj potvrdením slovenského vnímania jej mnohosti a mnohohlasovosti. A práve za možnosť poskytnúť výsledky tohto pro-cesu slovenskému čitateľovi patrí vďaka všetkým tvorcom, vydavateľom a sponzorom, ktorí sa na tejto aktivite tvorivo i materiálne podieľajú.

LSP_4.indd 101 4. 8. 2006 17:47:44

102

Rovnaká vďaka – na záver, ale v neposlednom rade – patrí aj Literárnemu fondu, ktorý umožňuje tieto edičné počiny oceňovať a nám ich – aj dnes – refl ektovať.

LSP_4.indd 102 4. 8. 2006 17:47:44

103

DESAŤ ROČNÍKOV TVORIVEJ SÚŤAŽE PREKLADATEĽSKÁ UNIVERZIÁDA

Alojz Keníž

V roku 2005, konkrétne 17. mája, sa konal už desiaty ročník Prekladateľskej univerziády, čiže tvorivej súťaže pre študentov slovenských vysokých škôl, ktorí prekladateľstvo študujú alebo majú osobný vzťah k dvojjazyčnej komunikácii a chcú sa popasovať s ľubovoľne zvoleným originálnym umeleckým či odborným alebo vedeckým textom a zároveň si medzi sebou vyskúšať sily v tejto čoraz žiadanejšej kultúrno-literárnej činnosti. Z podnetu J. Rakšányiovej sa Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry a Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej litera-túry rozhodli zorganizovať túto súťaž, ktorú zastrešuje Filozofi cká fakulta Univerzity Komenského a jej odbornou garantkou je práve J. Rakšányiová. Finančne i organizačne univerziádu zabezpečujú výbory sekcií Literárneho fondu – pre umelecký preklad a pre vedecký a odborný preklad – spolu so spomínanými spoločnosťami. Prvý ročník Prekladateľskej univerziády sa uskutočnil v roku 1996 a súťažilo sa v troch kategóriách: umeleckej, odbornej a teoreticko-kritic-kej a táto štruktúra sa zachovala dodnes. Pred týmto ofi ciálnym prvým ročníkom Prekladateľskej univerziády prebehol ešte v roku 1995 tzv. nultý ročník. Všetky ceny nesú meno Antona Popoviča (Cena Antona Popoviča za umelecký preklad, Cena Antona Popoviča za odborný preklad a Cena Antona Popoviča za teóriu a kritiku prekladu). V sekciách sa udeľujú fi nan-čné ocenenia. Vždy je to Cena Literárneho fondu ohodnotená sumami: 1. miesto 3000, 2. miesto 2000 Sk, 3. miesto 1000 Sk. V každej sekcii potom ešte Cena príslušnej prekladateľskej spoločnosti s rovnakým fi nančným ocenením. Súťaž prebieha v dvoch kolách a každá sekcia má trojčlennú porotu, ktorá hodnotí práce prihlásené do 10. marca príslušného roka. Do tohto termínu zašle súťažiaci Literárnemu fondu: a) fotokópiu originálneho textu v cudzom jazyku podľa vlastného výberu z ucelených diel, ktoré neboli u nás preložené (platí pre vedecký a odborný preklad a pre teóriu a kritiku prekladu, b) fotokópiu originálneho textu v cudzom jazyku – poviedka alebo báseň – výber podľa vlastnej inklinácie z diel, ktoré neboli u nás preložené, c) preklad do slovenčiny (v normovanej

LSP_4.indd 103 4. 8. 2006 17:47:44

104

úprave – číslovanie strán, medzery medzi riadkami 2, v rozsahu 8 – 15 normostrán umeleckého prekladu, pri poézii 100 – 150 veršov a 5 – 7 normostrán vedeckého alebo odborného textu – 1 normostrana = 1800 znakov), d) vyplnené tlačivo „Prihláška do prekladateľskej univerziády“, všetko v troch exemplároch a primeranej úprave. Prvé kolo je neverejné, v ktorom porota (vymenúva sa každoročne z ra-dov pedagógov, redaktorov a významných praktikov a teoretikov prekladu a má troch členov) vyberá spravidla 12 prác do druhého verejného kola, kde prebieha rozprava o jednotlivých prekladoch a ich autorská obhajoba. Ďalšie podrobnosti technického charakteru si možno prečítať v Štatúte pre-kladateľskej univerziády, ktorý je prístupný v Literárnom fonde aj v podobe internetovej stránky a pravidelne sa rozposiela na príslušné vysoké školy v dostatočnom časovom predstihu pred termínom odovzdania prác. V druhej časti nášho zamyslenia sa budeme venovať zhodnoteniu pred-chádzajúcich desiatich ročníkov najprv v kategórii umelecký preklad. Na začiatku uvedieme niekoľko štatistických údajov. Za desať rokov trvania súťaže sa do tejto sekcie prihlásilo 335 prekladov poviedok, čo robí prie-mer na ročník 33,5 práce. Prekladalo sa zo šestnástich jazykov: angličtina 145, nemčina 81, ruština 35, francúzština 25, španielčina 18, bulharčina 6, taliančina 5, poľština 5, švédčina 4, srbčina 2, slovinčina 2, maďarčina 2, arabčina 2, holandčina 1, ukrajinčina 1 a chorvátčina 1. Na všetkých desiatich ročníkoch sa zúčastnili len tri jazyky: angličtina, nemčina a ruš-tina. Okrem nich v počiatočných rokoch sa pravidelne prihlasovali aj francúzština a španielčina, no v posledných troch rokoch sme preklady z týchto jazykov už nedostali. Pokiaľ ide o sekciu vedeckého a odborného prekladu na doterajších ročníkoch univerziády sa zúčastnilo 237 študentov so svojimi prekladmi, čo robí priemer na ročník 23,7 práce. Prekladalo sa len zo siedmich jazy-kov: angličtina 149, nemčina 40, ruština 30, francúzština 8, španielčina 5, taliančina 3, a poľština 2. Je zaujímavé, že v tejto sekcii sa na všetkých desiatich ročníkoch zúčastnil len jeden jazyk: angličtina. Najmenšie za-stúpenia v súťaži majú práce z teórie a kritiky prekladu, ktorých sa doteraz prihlásilo len šesť. Prirodzene, tieto údaje odrážajú celkový kvantitatívny záujem štu-dentov o jednotlivé jazyky, no napriek tomu si myslíme, že sa by dal počet prihlásených prác aj z tzv. „menších jazykov“ zvýšiť. Zo štatistiky ďalej vyplýva, že väčšina prihlásených študentov je z Bratislavy, z katedier

LSP_4.indd 104 4. 8. 2006 17:47:44

105

Filozofi ckej fakulty Univerzity Komenského, ale prihlasujú sa aj študenti z Filozofi ckej fakulty Prešovskej univerzity, Filologickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ale aj z iných vysokých škôl na Slovensku, čo môže výsledky aj čiastočne skresľovať. Boli by sme veľmi radi, keby si pedagógovia, najmä na školách, kde sa preklad a tlmočenie vyučuje, uvedomili, že Prekladateľská univer-ziáda je nadstavbovým stupňom pri získavaní prekladateľského vzdelania, ktoré má v rámci Literárneho fondu veľkú tradíciu, a je istým spôsobom vstupom študenta do praktického kontaktu s redaktormi a prekladateľmi a tiež predstavuje možnosť účasti na ďalšej forme zlepšovania preklada-teľskej kvality, na Letnej škole prekladu, kde už ide vyslovene o výmenu skúseností z prekladateľskej praxe. Možno zodpovedne povedať, že mnohí účastníci Prekladateľskej univerziády, najmä tí najúspešnejší, mali prechod z akademickej pôdy do prostredia tvrdej praxe zjednodušený a lepšie sa v nej aj uchytili. Dnes, keď zo strany štátnych orgánov, najmä MK SSR, nie je záujem o kvalitatívnu stránku fenoménu preklad nijako badateľný, je suplujúca činnosť Literárneho fondu a prekladateľských spoločností jedinou, a preto by sa zrejme nemala ignorovať.

LSP_4.indd 105 4. 8. 2006 17:47:45