Štefan SchwartzRobert Urbásek Marcel Mališ

Milan Paštéka

Mesiac fotografie

Marian Meško

Lenka Cisárová

Alexandra FazekašováVlado KorčekChristmas

Polixeni PapapetrouĽuba Lauffová

Výročný katalóg 2009 – 2010

vydala © GALÉRIA 19 n.o., Bratislava 2011www.galeria19.sk

Realizované s finančnou podporouMinisterstva kultúry Slovenskej republiky.

translation © Francisco Meijafoto © Peter Piovarcsyfoto © Peter Procházka

Obsah

Marian Mudroch - Galéria je, aby bola 8

08.11. - 29.11. 2009 Dokumentárne rozpomínanie 10

04.12. - 15.12. 2009 Christmas 14

18.12. - 31.01. 2010 Marian Meško 18

05.02. - 14.03. 2010 Vlado Korček - Profil hypersomniaka 22

19.03. - 25.04. 2010 Alexandra Fazekašová - Podľa mňa 26

30.04. - 30.05. 2010 Štefan Schwartz 30

04.06. - 04.07. 2010 Milan Paštéka - Kresby zo 60. rokov 34

09.07. - 08.08. 2010 Robert Urbásek - Monos chroma 38

13.08. - 12.09. 2010 Marcel Mališ - Jackpot 42

17.09. - 24.10. 2010 Lenka Cisárová - Shinig 46

07.11. - 30.11. 2010 Polixeni Papapetrou - Príbehy odinakiaľ 50

12.12. - 31.12. 2010 Ľuba Lauffová 54

6

Summary

Marian Mudroch - And a Gallery there will be 9 08.11. - 29.11. 2009 The Documetary Evocation 12

04.12. - 15.12. 2009 Christmas 16

18.12. - 31.01. 2010 Marian Meško 20

05.02. - 14.03. 2010 Vlado Korček - Profile of a Hypersomniac 24

19.03. - 25.04. 2010 Alexandra Fazekašová - According to me 28

30.04. - 30.05. 2010 Štefan Schwartz 32

04.06. - 04.07. 2010 Milan Paštéka - Drawings from the 60s 36

09.07. - 08.08. 2010 Robert Urbásek - Monos Chroma 40

13.08. - 12.09. 2010 Marcel Mališ - Jackpot 44 17.09. - 24.10. 2010 Lenka Cisárová - Shinig 48

07.11. - 30.11. 2010 Polixeni Papapetrou - Tales from elsewhere 52

12.12. - 31.12. 2010 Ľuba Lauffová 56

7

Galéria je, aby bola

Na počiatku bola túžba sprístupniť toto miesto všetkým, ktorí prejavia záujem o výtvarné umenie, vlastne nielen o výtvarné, a ktorí chcú porozumieť vzťahu medzi človekom a miestom, ktoré sa môže stať geniom loci pre stretnutia a porozumenia, vyhľadávania zmyslu a významu umenia, ktoré nás môže stimulovať, kultivovať a robiť lepšími bytosťami.

V rozmanitosti nástrah civilizovaného sveta to nie je málo. Dôverná znalosť prostredia, teda nielen mies-ta, môže pomôcť pri pochopení významu spoznávania energií, ktoré sa tu otvárajú. V rozmanitosti po-núk je to pre nás možnosť na rozlíšenie toho, čo je, a toho, čo nie je zmysluplné. Nie je to jednoduché a vyžaduje si to značné úsilie nielen od nás. Pochopenie je tu na mieste. Tak aby tu a teraz sme mohli skúsiť vyčítať stopy prirodzenej bytosti, teda jej duchovnú a mravnú osobnosť, alebo aby sme nestratili prirodzenú schopnosť vidieť a myslieť. Citlivosť je predsa definíciou života (Chesterton) a len rozumnosť nám nemôže stačiť; len s rozumnos-ťou nevystačíme. Začínať je hrozne ťažké, ale to nás neospravedlňuje z pokračovania, a navyše, pokra-čovaním potvrdíme správnosť úmyslu.To všetko predpokladá kvalitnú dramaturgiu pri rôznosti umeleckých názorov. Dosiahnuť takúto úroveň je vlastne vždy určitým autorským a autentickým dramaturgickým konceptom. Galéria 19 môže na tejto ceste hľadania svojej identity miesta, ktoré je bytostne spojené s našou identi-tou, potvrdiť toto naše snaženie (tento náš úmysel).Verím, že sa to podarí a že toto hľadanie má svoju cenu.

Marian Mudroch

8

And a Gallery there will be

At first there was the desire to make the gallery a place accessible to all those with an interest in the fine arts. In addition, it was set up for those who yearn to comprehend the relationship between humanity and an environment that would be a haven for meetings, understanding, and the discovering of the meaning of an art capable of stimulation, cultivation and the betterment of ourselves. With a variety of pitfalls in the civilized world, this is no small matter. An intimate knowledge of this place and its environs might also help to understand the importance of the vitality to be found here. In the diversity of the works presented there is the opportunity for us to distinguish what is and what is not meaningful. But this is not a facile labor and it requires considerable effort not only from us. The gallery was tailor-made for such endeavors, so that here and now we can attempt to decipher the echo of a natural being, and thus its spiritual and moral character. We can also come here in order not to lose the innate ability to see and think. Sensitivity is always the meaning of life (Chesterton) and rationale alone is insufficient, merely surviving through prudence. Beginnings are terribly difficult, but that doesn’t excuse us from moving forward; and, moreover, by moving forward we affirm the perpetual rightness of our intentions. What is required is a high-level of preparation in order to penetrate the manifold media at hand. Achieving such a level involves a definite authorial and dramaturgical conceptualization. Gallery 19 may confirm, in its quest for its identity as a site inherently linked to our identity, our intentions. I believe that it will succeed and that such pursuits have their reward.

Marian Mudroch

9

Mesiac fotografie

Dokumentárne rozpomínanie

08.11. - 29.11. 2009

Cieľom výstavy Dokumentárne rozpomínanie je prezentovať iné prístupy ku kreatívnej dokumentárnej fotografii prostredníctvom prác piatich fotografov rozličného veku a rôzneho pôvodu. Týmto výberom chce výstava ilustrovať dokumentárnu fotografiu, ale nenárokuje si na úplnosť. Funkciou fotografického dokumentu je „poskytnúť informáciu o každodennej skutočnosti“. V podstate má toto vizuálne rozpomí-nanie konfrontovať divákov pochádzajúcich z rôzneho prostredia s umeleckou subjektivitou a estetikou. Výstava, či už umelecká, alebo len informatívna, chce pôsobiť vizuálne a vyvolať inú realitu ako samotné fotografické médium.

Julien Guinand vo svojej sérii Strelci predstavuje autorské fotografické postupy cez významných športo-vých strelcov. Jeho „spôsob práce“ nespočíva v tom, že chce „streliť fotku“, ale uprednostňuje koncen-tráciu, než stlačí spúšť. Triezvosťou kompozície sa dostane do istej meditatívnej formy.

Klavdij Sluban sa opiera o celú svoju rodinu a hľadá nedávno zosnulého otca. Spolu so synom Marcom si zopakuje cestu, ktorú prešiel z Ľubľany do Paríža začiatkom päťdesiatych rokov, aby mohol pracovať vo Francúzsku. Je to citlivé a spontánne rodinné road movie, nadväzujúce na tradíciu Roberta Franka alebo Bernarda Plossu.

Laurent Mulot preskúma päť svetadielov a porovnáva obyvateľov a kultúry. Pritom zaiskria spontán-ne stretnutia, vďaka ktorým vytvára imaginárne múzeá súčasného výtvarného umenia na opustených miestach.

Jesus Alberto Benitez vyzdvihuje poslanie fotografie ako masmédia a jej miesto v nepredpokladanom prekrývaní faktov. Jeho obrazy rušia našu spoločnú víziu mestských lokalít a vracajú im žiaru tajomstva stvorenia.

Gilles Verneret evokuje témou Kafkova Praha miesta a prostredie rodiska slávneho českého spisovateľa. Centrum Prahy, kde žil a stretával sa so súčasníkmi, mu umožňovalo nočné prechádzky a poskytovalo námety na majstrovské dielo svetovej literatúry. Niektoré zábery zachytávajú poeticky oživené trasy medzi vrstvami modernej reality, niektoré dokumentujú zánik.

Gilles Verneret

10

Month of Photography

The Documetary Evocation

08.11. - 29.11. 2009

The purpose of the exhibition „The Documentary Evocation“ is to present different approaches of creative documentary photography through the work of five photographers with different ages and various backgrounds. Deriving from this choice, the exhibition raises the ambition of being an illustration of this documentary photography, without carrying out a thorough approach. The function of the photographic document being that of „providing information about a commonplace reality“. The final concern of this visual evocation is to confront spectators coming from different backgrounds to artistic subjectivities and distinct aesthetics. In any case, them being artistic or purely informative, the exhibition looks to appeal, visually calling in a different reality than that of the photographic medium in itself.

Julien Guinand and his series „Les Tireurs (The Shooters)“ stages his own practice of photography coming across high level sport shooters. His „operational mode“ takes away the „shooting“ function usually associated with the art of shooting a photograph, preferring the concentration that comes before triggering the shutter. He emerges through the sobriety of the composition to a kind of meditative form.

Klavdj Sluban leans over his collective origins through his recently deceased father‘s search. Accompanied by his son Marco, he redoes the voyage that the later used to travel between Lubjina and Paris in the beginning of the fifties, to come and work in France. A sensible and spontaneous family road movie in the tradition of Robert Frank or Bernard Plossu.

Laurent Mulot explores the five continents confronting people and cultures, sparking off spontaneous encounters that allow him to subsequently create phantom contemporary art museums, in the heart of abandoned territories.

Jesus Alberto Benitez raises the issue of photography as a media and its place in the unanticipated superposition with facts. His images unsettle our shared vision of urban spaces, giving them back the blazon of the mystery of creation.

Gilles Verneret‘s „Kafka Praha“, evokes places and ambiances from the birthplace of this great Czech writer. The inner-city of Prague where he lived, met his contemporaries, gave himself to nighttime wandering and overall composed masterworks of world literature. Revived trails, sometimes by the means of poetry, in the layers of modern reality, the same that are sometimes confronted to disappearance.

Gilles Verneret

12

Christmas

04.12. - 15.12. 2009

Výročnú cenu Združenia A – R Christmas založila v roku 1993 skupina výtvarníkov: Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marian Mudroch a Dezider Tóth. Cena svojím obsahom a charakterom nepriamo nadväzuje na tradíciu výmenných výtvarných albumov, ktoré sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyrábali a rozširovali ako samizdat. Vznikol tak ojedinelý príbeh súboru prác, ktorý bol zvláštnosťou nielen v československom, ale aj európ-skom umení. Do týchto schránok sa vkladali nezávislé, nikým necenzurované výtvarné práce so silnou výpovednou hodnotou, ktoré prinášali správy o inom pohľade na svet a putovali ako slobodné duchovné odkazy nielen medzi výtvarníkmi a spisovateľmi. Albumy sa stali jedným zo symbolov vzdoru a preja-vov nesúhlasu voči totalitnému režimu. Prispievali do nich desiatky českých a slovenských výtvarníkov. Na túto tradíciu sme mysleli, keď sme výročnú cenu zakladali. Odovzdávame ju tradične pred vianočnými sviatkami a je výnimočná tým, že každoročne vzniká nový album, súbor prác všetkých súčasných členov Združenia A – R a postupne k nim pribúdajú práce tých, ktorí toto ocenenie od nás dostali. Naša cena nie je o spomínaní, ale o pripomínaní a nezabúdaní na tých, ktorí si svojou nezávislou tvorbou a občianskymi postojmi toto ocenenie právom zaslúžia. Výročná cena Christmas má byť aspoň čiastočným splatením nášho dlhu týmto skvelým ľuďom. Od jej založenia v roku 1993 ju postupne dostali: Alojz Klimo, Štefan Schwartz, Rudolf Fila, Jiří Valoch, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Da-libor Chatrný, Václav Cigler, František Mikloško, Jozef Jankovič, Viera Kraicová, Ludvík Vaculík a Eduard Ovčáček.

V roku 2009 bola cena udelená francúzskemu filozofovi a kunsthistorikovi Etiennovi Cornevinovi. Etienne Cornevin prišiel koncom sedemdesiatych rokov na Slovensko, kde vyše desať rokov pôsobil ako pedagóg na univerzitách v Prešove a Bratislave. Prišiel vtedy do krajiny ponurej a nevábnej, prikrytej plášťom nor-malizačného totalitného režimu, prišiel do iného sveta. V tej dobe sa začal zoznamovať s predstaviteľmi nezávislého umenia, kultúry a disentu, spoznávať ich tvorbu a názory. Nezištne nás podporoval, pomáhal nám, ako sa dalo. Priniesol medzi nás to, čo sme najviac potrebovali, ducha slobodného a kritického mys-lenia. Stal sa skvelým vyslancom a obhajcom českej a slovenskej kultúry a umenia hlavne vo Francúzsku, kde po roku 1989 zorganizoval a uviedol výstavy mnohých českých a slovenských výtvarníkov. Je autorom monografie o Igorovi Minárikovi a do francúzštiny preložil knihu Orbis pictus Josefa Váchala. Naša výroč-ná cena Christmas 2009 mu preto právom patrí.

Etienne Cornevin si cenu prevzal 11. decembra 2009 v Galérii 19.

Marian Meško

14

Christmas

04.12. - 15.12. 2009

The annual Christmas Prize of the A-R Association was founded in 1993 by a group of artists - Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marian Mudroch, and Dezider Tóth. The prize, in its content and nature indirectly follows the tradition of fine exchange albums, which in the seventies and eighties were produced and disseminated as samizdat. That is how the unique story of a set of works emerged, peculiar not only in Czechoslovak but also European art. Into these boxes were put independent, uncensored art works with a strong testimonial value, which brought news about a different view of the world and traveled as free spiritual links not just between artists and writers. The albums became one of the symbols of defiance and signs of dissent against the totalitarian regime. Dozens of Czech and Slovak painters contributed to them. We were thinking of this tradition when we founded the annual award. We bestow it traditionally before the Christmas holidays and it is unique in that way that each year a new album, a set of works from all the current members of the A-R Association, is released and has gradually added the works of those given this award. It is not about remembering, but about remembrance and not forgetting those who, thanks to their independent creation and civil attitude, deserve this award. The annual Christmas Prize should be at least a partial repayment of our debt to these great people. Since its founding in 1993, it was received by Alojz Klimo, Štefan Schwartz, Rudolf Fila, Jiří Valoch, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Dalibor Chatrný, Václav Cigler, František Mikloško, Jozef Jankovič, Viera Kraicová, Ludvík Vaculík and Eduard Ovčáček.

In 2009, the prize was awarded to the French philosopher and historian Etienne Cornevin. In the late seventies, Etienne Cornevin came to Slovakia, where he, for more than ten years, worked as a teacher at the universities in Prešov and Bratislava. He came to the gloomy and uninviting nation, obscured under a mantle of the normalization of the totalitarian regime. He arrived in another world. At the time, he began to consort with the representatives of independent arts, culture and dissent, learning about their works and opinions. He selflessly supported us, helping as much as he could. He brought among us what we needed most, the spirit of freedom and critical thinking. He became a great advocate and ambassador of Czech and Slovak culture and art, especially in France, where after 1989 he organized and held many exhibitions of Czech and Slovak artists. He is the author of monographs on Igor Minárik and translated into French the book Orbis Pictus by Josef Váchal. The Christmas Prize of 2009 rightly belongs to him.

Etienne Cornevin received the award on 11 December 2009 at the Gallery 19.

Marian Meško

16

Marian Meško

18.12. 2009 - 31.01. 2010

Meškov maliarsky svet, ako sme ho doteraz poznali, bol vyžíhaný a spálený, strhaný, rozdriapaný a roz-kmásaný, rozjatrený, zranený a obviazaný. Jeho série sa pohybovali na pomedzí ničoho a exaltácie, rýchlej gestiky a disciplinovanosti. Na jednej strane váh boli zvyšky a torzá, Transfery, Rezervy, Falošné emisie, Fragmenty, Paketáže, Krabice, na druhej zárodky a klíčky, Zmäkčeniny, Dvojhry, Siesty, Art today. Ma-liarsky svet Mariana Meška tvoria premeny v posunoch. Meško až obsesívne skúma rozdiely v podob-nostiach a podobnosti v rozdieloch. Takto, zdanlivo márnivo a rozhadzovačne vznikajú jeho série lako-nických obrazov. Spája ich strasť sveta a slasť tvorby. V neslobodnom svete mali obrazy Mariana Meška symbolický význam. Výrezy v kolážach boli aj slepými miestami na našej tvári, vypálené rezy mokvajúcimi ranami na našom tele. Strhávanie maľby bolo aj odieraním z kože, potrhané zvyšky hmoty zdrapmi duší, závory zväzovali jazyky aj nám a chromý svet sme si vystužovali drievkami rovnako ako Marian Meško. V slobodnom svete sa ukázalo, že nejde len o vonkajšie podmienky, ale prvotne o vnútro našej existencie. Vyrezávaním povrchu krabíc, v ktorých si so sebou nosíme všetko, čo nám patrí, prichádzame o tajom-stvo. Čím menej rezerv si ponechávame, tým sme obnaženejší. Fragmenty zvyškov preliepame lepiacou páskou provizórnosti. Pod zoškrabanými vrstvami ostáva monochromatický podklad našej jednofareb-nosti. Otvorené balíky k nám prichádzajú prázdne. Narážame na dno. Slepé zámky ostávajú bez kľúčov. Nevstúpili sme do trinástej ani prvej komnaty. Naša emisia ostala falošná a zámky na dverách vybledli ako spomienka. Zatierame pamäť čiernou farbou, cícerky farby stekajú ako pot po okrových zámkoch. Odchádzame do zabudnutia. Boli dvere, boli zámky, boli aj kľúče, ale nie pre nás. Kobaltovo modrá niť, ktorou to všetko preväzujeme, nás odkladá ad acta. Je to zvláštny pohyb. Tam, kde Marian Meško odlepuje a strháva vrchné vrstvy, aby sa dostal pod povrch, obnažuje prázdne vnútro a pochováva jeho pamäť. Tam, kde vrstvy na seba ukladá, siestne sa prelínajú a splývajú v inverznej vzdušnej mysli. Na rube Meškovej mince sú dná, závory, slepé zámky, zaklincované okná, zadebnené dvere, na líci radosť, oblosť, mäkkosť, tvárnosť. Strasť a slasť sa mieša v závrati.

Priestor galérie je voči maliarovi zriedkavo taký žičlivý ako pri výstave Meškových obrazov v Galérii 19. Najzreteľnejšie to vidno pri obrazoch zo série Art today. Ich základné gesto vzniká zo slobody ducha a z uvoľneného zápästia. Ako vraví mních Kchu-kua, bez toho nemôže existovať ozajstná maľba. Zák-ladné, pevné gesto kruhu sleduje ruka vláčnym pohybom, z ktorého rašia jemné vlákna a pradivá, vzná-šajúce sa a povievajúce v čírom vzduchu. Z Meškových obrazov posledného obdobia dýcha podobná chvejivosť poézie ako zo vzdušných básní Paula Celana a Ivana Laučíka. Až v čírom priestore Galérie 19 intenzívne vnímame, ako obrazy Mariána Meška posledného desaťročia presvetlievajú a vyznačujú ďalšiu fázu jeho tvorby - obdobie jemnosti.

Peter Zajac

18

Marian Meško

18.12. 2009 - 31.01. 2010

Meško’s artistic world, as we have known, was calcined, burned, flayed, damaged and bandaged. His series were shunted to the edge of nothingness and exaltation, rapid gestures and discipline. On the one side of the scale, there were remains and torsos, Transfers, Reserves, False Emissions, Fragments, Packets, Boxes; and on the other side, there were Seeds and Sprouts, Softened Objects, Doubles, Siestas, and Art Today. The artistic world of Marian Meško consists of changes in shifts. Meško obsessively examines differences in similarities and similarities in differences. Thus, seemingly vainly he creates his series of laconic images. They are united by their haunting of the world and the delight of creation. In the enslaved world the paintings of Marian Meško bore a symoblic meaning. The cutouts in the collages were also blind spots in our face, lacerations on our body. The pulling of a painting was also a peeling of the skin, torn ones shreds of soul, our tongue blocked by barriers. And like Marian Meško, we also held up the crippled world with planks of wood. The free world has shown that not only external conditions, but primarily the inwards of our existence is at stake. By carving the surface of the boxes in which we carry everything that belongs to us, we lose mystery. The less reserves we keep, the more naked we are. We cover fragments with the cellotape of provisionary mending. Under the scraped layers remains the monochromatic base of our uniform color. Open packages come to us empty. And we hit bottom. Deadlocks remain without keys. We don’t enter either into the thirteenth or the first chamber. Our emission remains false and the locks on the doors fade like memories. We blacken memory, streams of color leaking like sweat down the other locks. We depart for oblivion. There were the doors, locks and also the keys, but not for us. The cobalt blue thread with which we tie everything, puts us off for later. It is a strange move. Where Marian Meško peels off the top layers to get below the surface, he exposes the empty interior and buries his memory. Where he places layers, they overlap, merging in the inverse aerated mind. On the other side of Meško’s coin are bottoms, bolts, deadlocks, boarded-up doors and windows. On the coin’s face is joy, rotundity, softness, malleability. Terror and delight are spun till dizzy. A gallery’s space is rarely so generous with a painter as with Meško’s paintings at Gallery 19. It can be seen most clearly in the paintings belonging to the Art Today series. Their basic gesture arises from the spirit of freedom and a relaxed wrist. As the monk Kchu-kua says, Without that there can’t exist a real painting. A basic, solid gesture of a circle is followed by a hand making flexible movements, from which come out gentle fibers and yarn, floating in the clear air. The images from Meško’s last period breathe a similar poetry as that of Paul Celan and Ivan Laučík.Only in the clear space of Gallery 19 can we intensively perceive how Marian Meško’s work from the last decade became lighter, determining the next phase of his work – a period of softness.

Peter Zajac

20

Vlado Korček

Profil hypersomniaka

05.02. - 14.03. 2010

Všeumelec Vlado Korček je čiastočne samouk, pre ktorého je tvorba rovnako prirodzená ako pre iného komunikácia slovom.

Počas štúdia na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach (1988 - 1992) ho najväčmi ovplyvnil jeho učiteľ Otto Korkoš. Pod jeho vedením študoval odbor keramika, ktorej zostal verný. V súčasnosti sa pod hlavič-kou ateliéru Sometile špecializuje (spolu so Sylviou Ciulisovou) na keramickú mozaiku.

V roku 1992 začal na Technickej univerzite v Košiciach študovať dizajn. Veľmi skoro však zistil, že grafický dizajn mu sedí viac ako priemyselný. Grafické techniky (skeny, montáže, koláže, retuše) a technické pos-tupy pri príprave ofsetovej tlače rád „zneužíva“ pre vlastnú tvorbu. Charakteristická je pre neho rôzno-rodosť výtvarného prejavu (maľba, keramická mozaika, grafika). Napriek tomu si však autora nemožno pomýliť a práve hrubá kresba, fazetovanie farebných plôch a precízna práca spája jednotlivé diela.

Výstava v Galérii 19 je prvou profilovou výstavou Vlada Korčeka. Výber prác pochádza z uplynulých šty-roch rokov. Predtým sa venoval väčšinou keramickým reliéfom, pričom vzdával hold veľkoplošným moza-ikám a monumentálym reliéfom zo zašlých čias socialistiského realizmu. Pôvodné keramické megalomán-stvo má v Korčekovom ponímaní charakter autorského interiérového dizajnu, ktorý naviac vlastnoručne realizuje (Crossword, 2009, Neighbourhoods, 2008, Penguins, 2008). Osobnou špecialitou v autorovom portfóliu je „keramický obraz“ (The Holy Family, 2008). Mozaika je tu ohraničená klasickým obrazovým rámom, nekonečné pozadie má zrazu určený pevný formát! Ďalšiu skupinu prác tvorí akrylová maľba na dreve, plátne a kove. Nedá sa povedať, že by v dielach do-minovala konkrétna téma, skôr ide o skratky nápadov a inšpirácií, pre ktoré výtvarník hľadá ideálne ob-razové vyjadrenie. Pastelové plochy oddelené hrubou linkou (The Tree Graces, 2008), práca s textovými odkazmi a formami (The Ripper Walking, 2009, ENDE, 2009) sú výstupom zrelého grafika, ktorý si svoje umelecké túžby ventiluje „v koži“ maliara.

Katarína Trnovská

22

Vlado Korček

Profile of a Hypersomniac

05.02. - 14.03. 2010

Vlado Korček is an all-rounder, partly self-taught, for whom production is just as natural as communication is for another person.

While studying at the School of Applied Arts in Košice (1988-1992), the greatest influence on him was his teacher Otto Korkoš. Under his tutelage, he studied ceramics, to which he has remained faithful. Currently, he is specializing (with Sylvia Ciulisová) in ceramic mosaics, under the name of the Sometile art studio.

In 1992 he began to study design at the Technical University in Košice. Very soon however, he found that graphic design was more suitable for him than industrial. In his own work he makes use of graphic art, scans, montage, collage, retouching, and technical procedures for the preparation of offset printing. Paintings, ceramic mosaics and graphic art are charateristic of his artistic expression. Nevertheless, it’s impossible for the author to be confused for someone else and it’s the rough drawing, color-faceted surfaces and precise work that forge a bond between individual works.

The exhibition in Gallery 19 is the first profile exhibition of Vlado Korček’s work. The compilation of work is from the past four years. Beforehand, he focused mostly on ceramic relief, while the large mosaics he created in tribute to the bygone era of Socialist Realism. The original ceramic megalomania has, according to Korček, the nature of authorial interior design, which he also creates (Crossword 2009, Neighborhoods 2008, Penguins 2008). The artist’s specialty is “ceramic painting” (The Holy Family, 2008). The mosaics are here set within the traditional frame for paintings, an endless background suddenly having a fixed format! Another group of works are made up of acrylic painting on wood, canvas and metal. It can’t be said that a particular theme dominates these creations, but they are rather brief ideas and inspiration for an artist searching for perfect pictorial expression. Pastel areas separated by thick line: The Tree Graces, 2008; work with text links and forms: The Ripper Walking, 2009, and ENDE, 2009. These mature creations are the output that give release to his artistic desires.

Katarína Trnovská

24

Alexandra Fazekašová

Podľa mňa

19.03. - 25.04. 2010

„Podľa mňa je obraz ilúziou priestoru“ – to znamená najmä dve veci. Predovšetkým to, že fenomén priestoru je fenomén nadaný hĺbkou, ktorá sa vynára len postupne. Teda hĺbka je príbehom, ktorý je nesený napätím, ktoré je však ukryté. Napriek tomu pôsobí na naše videnie konfliktne. Dá sa to povedať aj tak, že s prihliadnutím na ľudského ducha a fyzický priestor toto stretnutie klasického a romantického nevylučuje, ale naopak rozširuje možnosti interpretácie priestoru. Toto vyhľadávanie šifier transcendent-na maliarskymi prostriedkami je svojím spôsobom podmienené práve príbehom maliarstva a sústredenou snahou o pochopenie možností využitých médií. I keď ani rozum, ani intuícia nemusia byť nevyhnutne na prvý pohľad zreteľné, respektíve len v stave vrodenej potencie, vtedy môže nastať „zázrak počatia“ (Miroslav Petříček).Predpokladom bude snáď aj skutočnosť, že na obraz sa dá nielen pozerať, ale ho aj čítať. Prežívame si-tuáciu, keď ľahkosť formy a farebnosti nielenže nie je nepríjemná, ale pôsobí elementárnou silou výrazu cez protiklad, tak aj v prípade Alexandry, teda tvorením zvnútra von, podobne ako to bolo u Vincenta van Gogha. Vedie ma to ku konštatovaniu, že duchovnosť umenia je primárnejším fenoménom než pragma-tická verzia, dnes tak veľmi preferovaná. Možno to pôsobí konzervatívne, ale nie nepravdepodobne. Aj Matisse, v čom je paralela s van Goghom, ktorý bol skôr priemerným impresionistom, sa zrazu stal silným, s výdobytkami impresionizmu sa vlastne vrátil naspäť do detských štádií umenia a dospel k výnimočným výsledkom. Jednoducho, miera osobnosti je hodná obdivu. Je zreteľné, že táto podvojnosť umožňuje odhaliť nadanie prostriedkov a médií s vedomím, že nemusia byť len ortodoxne maliarske. Tajomstvá týchto procesov spočívajú práve v ich nedostupnosti, čo zna-mená, že nie vždy dochádza k ich odhaleniu a pochopeniu. Pravda, musíme o to intenzívne stáť. Niečo podobné sa deje aj s farbou.

Každá farbou determinovaná forma je nositeľkou určitej priestorovej energie. Maliar už nie je nutne viazaný len na plátno, na plochu obrazu. Môže prenášať svoje maľovanie z plátna do priestoru, mimo plátna, a teda do skutočného, reálneho priestoru. Pôjde o to, že farba nebola vždy len kvalitou samou osebe, ale aj významom. A tak sa príbeh priestoru, ktorý vystupuje ako určujúci (dominantný), stáva zmysluplným. To, čo sa odohráva v tomto priestore, teda naše presvedčenie o jeho zmysle, sa neponúka nutne len ako divácka skúsenosť. Tým, kto to prežíva, je napokon maliar sám. Pokiaľ sme obdarení vhod-nými schopnosťami, aj my sa budeme o to usilovať, ostatné by sa malo poddať.

Buďme spolu s autorkou Alexandrou trpezliví.

Marian Mudroch

26

Alexandra Fazekašová

According to me

19.03. - 25.04. 2010

“I think a picture is an illusion of space.“ This means mainly two things. In particular, the phenomenon is that of gifted space depth, which emerges only gradually. Thus, depth is the narrative, supported by a hidden tension, although it affects our vision in conflict. It can anyway be said that with regard to the human spirit and physical space, this meeting does not preclude the classical and romantic, but rather expands the interpretation of space. This search for ciphers of transcedence through means of painting somehow hinges on the narrative of painting and a concentrated effort to understand the possible use of the medium. Although neither reason nor intuition is necessarily obvious at first sight, just in a state of inherent potency, and only then may it become a “miracle of conception“ (Miroslav Petříček). A prerequisite is perhaps the fact that the image can be not only looked at, but also read. We are living in a situation where the lightness of form and color is not only unpleasant, but operates through the elementary force of contradiction as in the case of Alexandra, made up from the inside out, as it with Vincent van Gogh. This leads me to the suggestion that art is primarily more of a spiritual phenomenon than a pragmatic one, which today is highly preferred. Perhaps it is conservative, but not unlikely. Also Matisse, in parallel with van Gogh, who was rather an average Impressionist, suddenly strengthened, the achievements of Impressionism actually being a return to the juvenile stage of art, leading to excellent results. Simply, the level of personality is admirable. It is clear that this duality allows the revelation of the attributes and resources of the medium, knowing that it does not only have to be orthodox painting. The secrets of these processes lie precisely in their inaccessibility, which means that we do not always happen to discover and understand them. It’s true that we must be strong about it. Something similar happens with color.

Each form determined by color is the bearer of some spatial energy. The painter is no longer necessarily shackled to the canvas. The painting may be transferred from canvas to the area beyond it, and thus into actual, real space. It will be vital that the color is not always the quality itself, but also the meaning. And so the narrative of space, which acts as a determinant (dominant), becomes meaningful. What is happening in this area, that is, our belief in its meaning, is not necessarily offered only as the viewer’s experience. The one who perceives it, is ultimately the painter himself. If endowed with the appropriate skills, and if we go about it diligently, the rest should yield to our understanding. Let us, along with Alexandra, be patient.

Marian Mudroch

28

Štefan Schwartz

30.04. – 30.05. 2010

Štefan Schwartz (1927 – 1998) už nie je medzi nami, avšak svojím dielom na Slovensku je. Stalo sa to hlavne zásluhou jeho manželky, pani Viery Schwartzovej, ktorá splnila želanie umelca a pred niekoľký-mi rokmi darovala rozsiahly súbor jeho diela Slovenskej národnej galérii. Hoci sa umelec na Slovensku nenarodil a túto krajinu v obavách o ďalší osud spoločnosti a umenia roku 1968 opustil a svoje ďalšie životné a umelecké osudy spojil so Švajčiarskom, chcel sa sem vracať. Čosi ho k tejto krajine, kde prežil detstvo, bolestnú mladosť, ale i umelecké začiatky, odštartoval profesionálnu kariéru a dosiahol zrelosť, stále ťahalo. Boli to pravdepodobne konkrétni ľudia – okruh spriaznených umelcov, bývalých kolegov, žiakov, obdivovateľov, ktorí si napriek obmedzeniam, múrom a hraniciam našli cestu k jeho dielu. Hoci po emigrácii navštívil osobne Slovensko viackrát, prichádzal, aby sa s nami podelil o svoju tvorbu: na jar roku 1992 sa v Galérii Palisády uskutočnila výstava Stretnutie po rokoch, na prelome rokov 1992 – 1993 spolupracoval na prvej výstave zo svojho diela v Slovenskej národnej galérii, roku 1994 sa stal laureátom Ceny Christmas, ktorú udeľuje združenie A-R. K nedožitým osemdesiatinám umelca pripravila Slovenská národná galéria v roku 2007 prezentáciu veľkorysého daru – diela Štefana Schwartza prostredníctvom výstavy a reprezentačnej publikácie, ktorú zostavila a napísala Eva Šefčáková.

Podľa svedectiev pamätníkov a súputníkov bol Štefan Schwartz človekom mimoriadne skromným, skôr sa držal v ústraní, vedený tichou pokorou pred nevyčerpateľným a neobjateľným univerzom umenia. Navzdory tomu sa jeho komplexné umelecké gesto vyznačuje sebaistotou a sústredenosťou, posadnutos-ťou hľadača a objaviteľa, meditatívnym prienikom k najvnútornejším zákonitostiam obrazného myslenia. Spojila sa v ňom spontánnosť podvedomia s potrebou záznamu reality, výskum s predstavivosťou, lyriz-mus s expresívnosťou, poézia so skutočnosťou. Hoci sa od skutočnosti v početných lyricko-abstraktných záznamoch programovo odkláňal, predsa do jeho tvorby viackrát vstúpila, aby v nej nadobudla nový výt-varný a myšlienkový zmysel. Rád objavoval čaro všedných a nepovšimnutých prvkov každodennej reality, ktoré nachádzal v prostredí rôznych miest Európy. A neraz veľmi briskne, ironicky komentoval nájdené objekty a prvky súdobej skutočnosti. Vznikali tak diela – ako to ostatne ukazuje aj prítomný komorný výber z tvorby Štefana Schwartza – ktoré dokázal naplniť svojprávnym umeleckým životom plným nad-časovej obraznosti a neohraničenej imaginácie.

Katarína Bajcurová

30

Štefan Schwartz

30.04. – 30.05. 2010

Štefan Schwartz (1927 - 1998) is no longer with us, but he remains with us through his work in Slovakia. It happened mainly due to his wife, Viera Schwartz, who complied with the artist’s wish several years ago and donated his extensive body of work to the Slovak National Gallery. Although the artist wasn’t born in Slovakia and left the country in fear for the fate of society and art in 1968 and continued with his life and art in Switzerland, he wanted to return. Something kept drawing him to this country, where he had spent his childhood, a painful youth, and also where he began in art, initiating a professional career and maturing. They were probably real people - the range of related artists, former colleagues, students, and admirers, who, despite limitations, walls and borders, found their way to his work. But he visited Slovakia several times, coming to share his work: in the spring of 1992, there was the Reunion exhibition in the Palisády Gallery; and at the turn of the year 1992 he cooperated on the fi rst show of his work in the Slovak National Gallery. In 1994 he became the winner of the Christmas Prize, awarded by the A-R Association. In 2007, the Slovak National Galley prepared a generous gift for the artist who died when he was nearly 80: an art exhibition by Štefan Schwartz and a representative publication, compiled and written by Eva Šefčáková.

According to the testimonies of witnesses and contemporaries Schwartz was an extremely modest man, rather staying on the sidelines, preserving a quiet humility before the daunting and inexhaustible world of art. In spite of this, his complex artistic gesture indicates the confi dence, concentration, and obsession of a hunter and explorer, a meditative penetration into the innermost patterns of metaphorical thinking, and in this gesture there is an alliance between the spontaneity of the subconscious and the need to record reality, between research and imagination, lyricism and expressiveness, poetry and reality. Although the facts in a number of lyrical abstract records diverge from reality, it appeared in his work several times, just to acquire a new sense of art and thought. Schwartz enjoyed exploring the magic of the ordinary and unnoticed elements of everyday reality found across Europe. And very often he briskly and ironically commented on the found objects and elements of contemporary reality. He created the work - as, moreover, is shown in the present selection of works by Štefan Schwartz, which he was able to fi ll with his artistic life full of timeless imagery and unrestricted imagination.

Katarína Bajcurová

32

Štefan Schwartz s manželkou Vierou – Antverpy 1974 Záznam z akcie otláčania

schwartz.qxp:Sestava 1 27.4.2010 10:53 Stránka 1

Milan Paštéka

Kresby zo 60. rokov

04.06. - 04.07. 2010

Vždy iný, vždy svoj. Pri pohľade na stopy jednotlivých etáp vývinu Paštékovho maliarskeho rukopisu nás najskôr upúta premenlivosť jeho foriem. Okamžite si všimneme posuny, transformácie a v konečnom dôsledku aj skoky, ktoré ho od veľkých figúr, objavujúcich sa na jeho obrazoch v dominantnom posta-vení ešte na začiatku deväťdesiatych rokov, v priebehu toho istého desaťročia priviedli k hrubým čiaram a rozľahlým plošným útvarom, čo pokusom o sémantický výklad ponúkajú iba akési ironické chiméry významov. Všetko, čo zo sveta figúr a ich príbehov zostalo, sa pred nami týči ako veľké písmeno, tvar, v ktorom sa priestorová veľkosť spája s krajným zredukovaním významu na jeho poslednú, už iba tieňo-vú pripomienku. Kedysi tu boli príbehy, kedysi v nich vystupovali postavy, kedysi boli mená označujúce jednotlivcov, kedysi sa písmená skladali do slov… Z toho všetkého tu ostal len prízrak označenia, nulový stupeň významov, písmeno bez verbálneho okolia a sémantického pozadia. Zároveň s tým sa na Paštéko-vých obrazoch odohráva redukcia farebnej škály. Kto by v striedmych, priam asketických prostriedkoch, akými sú zobrazené jeho veľké písmená, špirály a plochy, ešte rozpoznal niekdajšieho hýrivého koloris-tu! Paštéka bol aj v tejto redukcii dôsledný, a to až po hranicu, kde ho nevyhnutne obchádzala hrozba prázdna. Necúvol pred ňou, aj na tomto krajnom bode ostal verný svojmu hľadačstvu a začal overovať možnosti bielej.

Bolo by však nepochopením, keby sme v tomto napredovaní videli iba dôsledný redukcionizmus. Pravda-že, vývin jeho maliarskeho rukopisu ukazuje obmedzovanie, vylučovanie, možno aj asketické odriekanie sa, v tomto postupe sú však aj nesporné zisky. Bod, ku ktorému Paštéka tak neoblomne napredoval, uvedomujúc si, aké riziká to pre jeho maľbu prináša, bol bielym bodom. Ak v tomto limitnom bode nachádzame iba mnohonásobné a čoraz dôslednejšie popretia, bude pre nás jeho dosiahnutie vyprázd-nením všetkých možností maľby. Možno však práve toto miesto prináša prísľub hojnosti. V knihe, ktorú Milan Paštéka nielenže poznal, ale aj pripravoval na vydanie v slovenskom jazyku, v Lyotardovej práci Čo maľovať? je pripomienka niekdajšej hymny na bielosť a k tomu tieto slová: „Človek je očarený, že biely bod robí textúru, odstup, čas a priestor, a vzdáva česť tejto hojnosti bielosti. Z bieleho bodu, ktorý sa nám javil ako zavŕšenie všetkých redukcií a obmedzení, sa takto stáva východisko, zdroj, generatívne ohnisko textúry sveta. Ako je slepá škvrna podmienkou videnia, ako je nulová fonéma skrytým, nemým, nevyslo-viteľným, no nevyhnutným predpokladom jazykových diferenciácií, tak je biely bod v tejto perspektíve obdarený schopnosťou vytvárať odstupy medzi vecami a spriadať tkanivo sveta.“ Nevieme, kam by oča-renie možnosťami bielej priviedlo Milana Paštéku, keby mu bolo dopriate dlhšie sa im vo svojej maľbe venovať. Môžeme však potencie, čo sa v tomto bode skrývajú, využiť pri spätnom pohľade na jeho dielo, ktoré nám svojimi ustavične sa meniacimi podobami poskytuje toľké príležitosti pre očarenie.

Miroslav Marcelli

34

Milan Paštéka

Drawings from the 60s

04.06. - 04.07. 2010

Always different, and always himself. Scrutinizing his various stages of development, Paštéka’s painting style initially attracts us with the variation of his forms. Immediately we notice shifts, transformation and ultimately leaps from large figures, which even in the early 90s had a dominant position in his paintings. During the same decade he developed a thick line and spacious flat formation, that when put through semantic interpretation only offer some sort of ironic, chimerical meanings. Everything that remains from world figures and their stories, rises before us as a capital letter, a form in which the spatial size is associated with the extreme reduction of meaning concerning his last, only shadowy reminder. Once there were stories, once they were performed characters, once there were names of identifiable individuals, once the letters were put into words ... it seems that there remained a phantasmal sign, a zero degree of meaning, the letter lacking semantic and verbal ambience. At the same time, Paštéka’s images diminish the chromatic scale. Who would, in sober, almost ascetic means through which his capital letters, spirals and plains are pictured, recognize the former luxurious colorist! Paštéka was consistent even in this reduction, up to the edges, where he was necessarily circumvented by a threat of emptiness. He never retreated before it even at this extreme point, remaining loyal to his quest and starting to verify the possibility of whiteness.

But it would be a misinterpretation if we only saw a consistent reductionism in this progress. Of course, in the development of his painting style there is perhaps present restriction, exclusion, and ascetic renunciation, though there are undeniable benefits. The point towards which Paštéka so relentlessly progressed, aware of what the risks were to his painting, was the white point. If at this point we find only a multiple and increasingly rigorous denial, to achieve it means for us the emptying of all the possibilities of painting. But maybe this place holds a promise of abundance. In the book which Milan Paštéka not only knew but also prepared for release in Slovak, Lyotard’s What is Painting?, is a reminder of the former ode to whiteness with the following words: “One is captivated by the white point that creates texture, distance, time and space, and pays tribute to the abundance of whiteness. The white point, which we see as the end of all reductions and limitations, thus becomes the starting point, the source of an outbreak of the generative textures of the world. As a blind spot is a condition for eyesight, such as a negative phoneme concealed, mute, nameless, with no language as a prerequisite for differentiation, so the white point in this context is endowed with the ability to create distances between things and weave the fabric of the world.“ We do not know where the fascination with the possibilities of whiteness might have led Milan Paštéka if there had been more time. We can however, with the potency of what is secreted in this point, use it to look back on his works, which are constantly changing their forms and providing endless opportunities for fascination.

Miroslav Marcelli

36

Robert Urbásek

Monos chroma

09.07. - 08.08. 2010

Vstúpil do slovenského výtvarného umenia s celkom vyzretou hermetickosťou, dovtedy v našom umení málokedy vídanou. Otcove šlapaje síce zreteľne vidí, avšak pochoduje vlastným krokom na území, kde sa cíti doma. Kunsthistorické a kritické identifikácie pracujú raz s pripodobňovaním a inokedy naopak s odlišovaním. V oboch prípadoch tým zľahčujú hodnotenie, ako keby išlo o školské známkovanie. Ro-bertovi Urbáskovi musíme dať v takom prípade známku 1 za oboje, lebo stavia ústrojenstvo svojich prác na kritériach, postavených na prísnom výbere prostriedkov, ktorými maľba môže disponovať.

A dá sa povedať, že od praveku podnes. Redukované uvážlivým výberom totižto v znakovosti, ale i v sym-bolike ich používal už praveký človek v jaskynných maľbách. Už rodinne príznačná konzekventná urbás-kovská jasnosť koncepcie nadobúda v Robertovom prípade čistotu až šperkárskej opracovanosti, ktorá však nie je iba záverečným zmrazením. Necítime ju ako skrotenie prílišnej živosti farby, rukopisu, maliar-skeho opracovania. Človek býva náchylný zamieňať jasnosť vyjadrenia za ľahkosť bytia.

A často sa preto stáva, že posunie vážne veci do oblasti zábavy, čo je dnes osudné pre mnohých ľah-kovážnych, ktorí sa stanú namiesto umelcami iba zabávačmi, miesto sústredenia iba rozptyľujú. Robert Urbásek je so svojou dôslednosťou a náročnosťou protikladom tohto rozptylu.

Vystavuje novými prostriedkami pravdy o svete. Oslovuje nás zhusteným, a preto stručným výrazom. V oblasti vizuálna, v ktorej sa suverénne pohybuje, dáva za pravdu základným ľudským predstavám o rovnovážnych súvislostiach pomocou jednoduchých geometrických útvarov. Máme ich tu pred sebou a pozornému divákovi sa tak ponúkajú nielen zamyslenia nad zmyslom umenia, ale aj nad jeho najosob-nejšími skúsenosťami, a to nielen estetickými. Dá sa povedať, že ponúka na zamyslenie aj na sebakritické skúmanie osobnej úrovne, a to nielen estetické, slovným zostručnením – až etické!

Rudolf Fila

38

Robert Urbásek

Monos chroma

09.07. - 08.08. 2010

He came to Slovak art fully formed, till then rarely seen. While he clearly acknowledges his father‘s footprints, he marches in his own territory where he feels at home. Art history and critical identifications work with at once likening and sometimes separations. In both cases thus downplaying assessment, similar to school grades. In this case we give Róbert Urbásek an A for both, because his work stands on criteria and a stringent selection of resources which may be inherent in a painting.

And we can say that it has been like this from prehistoric times till today. There were reductions by judicious choice not only in the semiotics, but also in the symbolism prehistoric man employed in cave paintings. Robert’s work, typical of conceptual clarity, achieves in this case, the purity of a jeweller’s work, but it doesn’t stop here. We do not perceive this as a taming of an excessive liveliness of color and style. People are prone to confuse clarity of expression with lightness of being. And as so often happens things shift into the field of entertainment, which today is fatal for the carefree, who become entertainers instead of artists, providing only distraction. Robert Urbásek, with his rigor and demands, is the opposite of this.

He exposes new sources of truth about the world. He appeals to us with his condensed, and therefore brief expression. In the visual area in which he feels at home, he goes along with the basic human notion concerning an equal connection using simple geometric shapes. We have them here before us and the attentive viewer is not just offered thoughts on art, but also the most personal experience. We can say that he offers for reflection a self-critical examination, not just aesthetic, but also ethical!

Rudolf Fila

40

Marcel Mališ

Jackpot

13.08. - 12.09. 2010

„Nikdy nepodceňujte neistotu, ktorá sprevádza váš vzťah k súčasnému umeniu. Ten pocit neistoty nezna-mená, že snáď nie ste schopní rozpoznať to, čo práve vnímate v súvislosti so súčasným umením. Väčšinou to spôsobuje čas, ktorého sa vám nedostáva na to, aby ste sa začali vzdelávať a získali schopnosť dôvery vo vlastný úsudok. Takže nakoniec o tom rozhodne skôr úsilie potlačiť svoju neistotu. Tento nedostatok sebadôvery je úplne pochopiteľný.“ Hovorím to preto, že v prípade Marcela Mališa (ale nielen jeho) sa ocitnete vo svete, kde v ironickom prístupe k médiu maľby s jej presahmi do inštalácie či objektu ako určujúcich súvislostí zreteľne vystupuje otázka, ako charakterizovať súčasné umenie. Respektíve, čo je súčasné a čo je umenie? Prvá otázka sa zdá jednoduchšia, ale nie jednoznačná a už vôbec nie všeobecne akceptovaná. Jednoducho aj preto, že nemôžeme vnímať rýchlo a zároveň hlboko. Je nutné rozlišovať medzi vnútorným a vonkajším vnímaním.

V živote môže byť maliar silákom alebo slabochom, ale v prežívaní sveta nesporne suverénny, nemajúc inú „techniku“ než tú, ktorú si vytvárajú jeho oči silou pohľadu a ruky usilovným maľovaním..., teda vi-denie ako myšlienková operácia. Nepôjde teda o otázku položenú tým, ktorí nevedia, tými, ktorí vedia.

Nie som to ja, kto pozoruje les, renesančná perspektíva nie je neomylná, ale je zvláštnym prípadom infor-mácie o svete, ktorý naďalej existuje aj nezávisle od nej. Neexistuje žiadne videnie bez myslenia. Nestačí však len myslieť, aby sme videli...Dôkazom (potvrdením) mi je aj Mališova snaha v portrétoch tajomných hláv (autoportréty?) s navleče-nými igelitovými vreckami od rôznych značkových obchodov alebo firiem. Pre toto fyzické obmedzenie s jasným a zrozumiteľným podtextom maľby nie sú nikdy definitívne, neznamená to však, že sú pominu-teľné ako všetky veci, ale ani to, že skoro celý život majú pred sebou. Nietzsche oprávnene hovorí ústami svojho Zarathustru: Toto je moja cesta. A teraz mi ukáž tú svoju.

Ak by sme krásu nahradili efektnosťou, akoby sme privilegovali techniku pred inšpiráciou, efekt pred pravdou. Ruší sa tu naša ešte vždy silno romantická predstava. Efektívnosť predsa nie je hodnotou, skôr vyprázdnenosťou zmyslu.

„Urobil som sa volantom, klobúkom, ohňom, knihou, perom, mincou, vodou, aby som sa priblížil, aby som bol aspoň tichým spoločníkom vecí okolo mňa.“ Akcentovaným momentom Mališovho prístupu k maľbe je posadnutosť možnosťou hraníc, ktoré sú akoby hranicami výtvarného prejavu. A keď podne-ty vyprahnú, zostane nám ešte vôľa. Teda „nech je zmysel viery akýkoľvek, musí vždy znamenať istotu o niečom, čo nemôžeme dokázať.“

Marian Mudroch

42

Marcel Mališ

Jackpot

13.08. - 12.09. 2010

“Never underestimate the uncertainty that accompanies your relationship to contemporary art. A feeling of insecurity does not mean that perhaps you are not able to recognize what you see within the context of contemporary art. Usually it is a matter of time, of which there isn’t enough, concerning the initiation of your education and the gaining of the ability to trust in your own discretion. In the end, earlier efforts are employed to suppress your uncertainty. This dearth of confidence is completely understandable.“ I state this because in the case of Marcel Mališ (and not just his) you find yourselves in a world where an ironic approach to the medium of painting overlaps with the installation as determinants of the background against which stands out clearly the question of how to characterize contemporary art. Conceivably, what is a fad and what is art? The first question seems simpler, but not clear and certainly not universally accepted. And simply also because we can not both perceive something rapidly and at the same time deeply. It is necessary to distinguish between internal and external perceptions. In life the painter may be a strongman or weakling, but in the experiencing of the world indisputably masterful, having no other „technique“ than the one created by the power of his eye and his hand ...vision as a cognitive operation. It will not therefore be a question for those who do not know, by those who do know.

It is not me who observes the forest, a Renaissance perspective not infallible, but a specific piece of information about the world still existing independently of it. There is no vision without thought. But it is not enough just to think that we are able to see...

The evidence is also in Mališ’s mysterious head portraits (self-portraits?) wearing a plastic bag from various brand shops and companies. Due to this physical restraint with clear and comprehensible undertones the paintings are never final, though that does not mean that they are as ephemeral as all things, or even that almost their entire existences lies ahead of them. Nietzsche rightly claims through his Zarathustra: This is my way. And now show me yours. If we replaced beauty with pretentiousness, it would be as though we preferred technique to inspiration, artifices before truth. Our highly romantic idea comes to an end here. Yet artifice is not a virtue, but rather a vacuity of sense.

„I turned myself into steering wheel, hat, fire, book, pen, coin, and water, in order to at least play a silent companion of the things around me.“The impetus behind Mališ’s approach to painting is an obsession with the possibility of borders, boundaries to creative expression. And when stimuli dry, the will yet remains. Thus, „a sense of faith may be anything, but it always has to mean a certainty about something we can not prove.“

Marian Mudroch

44

Lenka Cisárová

Shinig

17.09. - 24.10. 2010

Okraje vedomia môžu byť viditeľné, vedomie samo nie je žiadna viditeľná vec. Nevideli sme sa narodiť a nevidíme sa umrieť. Vedomie je videnie seba samého, teda bytie nemá protiklad...

Ak máme uvidieť priamku ako priamku, musíme byť niekde mimo v nejakej rovine. Vedomé „ja“ je ako or-ganizmus a nie ako fikcia. Rozhodne nemôžeme hrať úlohu druhého diváka. Zorné pole nie je predmet, je to naša prítomnosť, existencia. Existuje tu a teraz, teda prítomnosť vedomia neznamená, že by sa vedomie niekomu „ukazovalo“ a hovorilo mu, že je prítomné. Snahu vsugerovať nám obraz nemôžeme chápať ako urážku inteligencie. V konečnom dôsledku by to totiž znamenalo, že pred nami nie je žiadne dielo. Čím hlbšia je naša osobná skúsenosť, čím presnejšie sa uzatvárajú súvislosti pochopeného zmyslu vecí a teda sveta okolo nás, tým menej sme ochotní uznať, že v súvislosti s porozumením môže byť hierarchia hodnôt úplne iná než tá, ktorú v našom prípade Lenka Cisárová vybudovala pri pozeraní na jej „obrazy“, alebo presnejšie, usiluje sa svojím videním dosiahnuť vnútorné napätie svojich na prvý pohľad statických obrazov.

V tme je obsiahnutý obrys, podstata vesmíru, svoju úroveň si stanovujeme vlastnými kritériami alebo sú kritéria článkami utvárania našej úrovne až po okraj seba samého, až k nikdy sa nekončiacemu budova-niu sebavedomia.Spolu s „obrazmi“ Lenky Cisárovej utkanými zo svetla a vzduchu a premietaním obrazov stelesňuje to pre mňa dosiaľ neprekonanú esenciu krásy elektronických médií.Pritom „každá farbou determinovaná forma je nositeľkou určitej priestorovej energie“, to znamená, že pravdi-vé je to, čo je zamlčané. To, čo je energiou tvorivosti, a to, čo nám prikazuje a dovoľuje povaha nášho talentu.

Voľba pohľadu na svet je vecou osobného rozhodnutia, osobnej interpretácie skutočnosti. Až všetko stíchne a nastane tma, zostaneme sami, len preto, aby sme sa utvrdili v našom presvedčení.

Jedno z naliehavých (možných) posolstiev Lenky Cisárovej je výzva, aby si sebe a tiež nám dokázala ucho-vať priestor na nadýchnutie, bez ktorého sme odsúdení na záhubu. Kúzlo jej pohľadu na svet je spôsob, ako nás „oklamať“, teda priviesť pomocou ilúzie k zážitku.

Všetko, čo nesie črty usporiadanosti a systémovosti, sa stáva zámienkou na to, aby sme uvideli a pocho-pili. Nemôžeme totiž spoznávať svet, aký skutočne je, nemáme na to schopnosti. Hranice nášho poznania nemôžeme nikdy prekročiť. Viera má rituál a pochybovanie metódu. Neznamená to, že našu snahu o vy-jadrenie musíme dokázať. Trvajme na tom, že v pravom slova zmysle dôkaz o tom neexistuje. Môžeme len veriť a objavovať pomocou vlastných skúseností. V skutočnosti si len môžeme klásť otázku, či naše počínania môžeme považovať za prijateľné pre nás a prípadne pre iných.

Marian Mudroch

46

Lenka Cisárová

Shinig

17.09. - 24.10. 2010

The edge of consciousness may be visible, though consciousness itself is no visible thing. We never witnessed our births and neither will we witness our deaths. Consciousness is the perspective of self, and thus there’s no antithesis...If we’re supposed to see a line as a line, it signifies that we’re out somewhere on a plain. We perceive the self as an entity and not as a fiction, and we definitely can’t act out the role of another spectator.

A field is not a subject, it is our presence, our existence. It exists here and now, and that’s why the presence of consciousness does not signify a demonstrative manifestation that would inform one that it is the present. The efforts to suggest a picture to us can not be seen as an insult to intelligence. Ultimately, this would mean that before us there exists no work. The deeper our personal experience is, the more accurate the respect awarded when understanding the meaning of things and thus the world around us, the less we are willing to accept that in relation to the comprehension of a hierarchy of values, ours may be quite different than that which Lenka Cisárová constructed for the viewing of “images“. More precisely she seeks, through her vision, to achieve internal tensions with her still images, at first sight.

In the dark silhouette is contained the nature of the universe, and we establish our level by our own criteria.Along with the “paintings“ by Lenka Cisárová woven of light and air and the projection of images, what is embodied for me is the essence of the still-unsurpassed beauty of the electronic media. In doing so, “any form determined by color is the wielder of a certain spatial energy“, meaning that truth is concealed, which is the energy behind creativity, and what commands and allows us the nature of our talent. A choice of world view is a matter of personal decision, a personal interpretation of reality. Once everything goes quiet and there is darkness, we remain as ourselves, just so we can confirm our beliefs. One of the (possible) urgent messages from Lenka Cisárová is the challenge for both her and us, to retain the space to breathe, without which we are doomed to ruin. The magic of her world view is how she “tricks” us, thus leading us to an experience though an illusion. Everything that bears the attributes of an arrangement and a system provides an excuse for us to see and understand. We can not know the world as it really is, since we do not have that ability. The boundaries of our knowledge can never be exceeded. Faith has a ritual and doubt a method. This does not mean that we must prove our efforts to express something. Let us abide the fact that there is no evidence of it. We can only believe and discover matters through our own experiences. Indeed, we can just wonder whether our actions may be considered acceptable for us and possibly for others.

Marian Mudroch

48

Polixeni Papapetrou

Príbehy odinakiaľ

07.11. - 30.11. 2010

Polixeni Papapetrou už veľa rokov vytvára fotografické tablá, na ktorých zachytáva svoje deti. V posled-nej dobe na nich vystupujú aj jej priatelia. Rôzne kostýmy a „predstieranie“, že sú centrálnou témou jej fotografií a proces fotografovania je postavený na spolupráci medzi autorkou a jej mladými hercami. Jej práca je dôsledná a precízna. Každý subjekt nadobúda osobitnú formu a príbeh. Napriek tomu si jej fo-tografie zachovávajú ľahkosť a komplexnú vnútornú logiku, ktorá je podstatou hry. A hoci dieťa zámerne hru predstiera, Polixeni Papapetrou chápe, že skutočnou zábavou je brať hru vážne. Diela predstavované na Mesiaci fotografie v Bratislave sú výberom z troch novších cyklov autorky. Prvý poukazuje na inšpiráciu literatúrou: v Ríši divov oživuje Polixeni Papapetrou scény z Alenky v ríši divov Lewisa Carrolla (1865). Fo-tografie sú inscenované bez ďalšej úpravy počítačom. Živá postava Alenky (stvárnená dcérou umelkyne, Olympiou), je situovaná pred maľovaným pozadím. Carrollove komické a absurdné príbehy, zosmiešňu-júce autority boli v ostrom kontraste s fádnym didaktickým moralizovaním väčšiny kníh určených deťom v Anglicku 19. storočia. Ešte prekvapujúcejšia bola jeho myšlienka zobraziť dieťa ako racionálneho sved-ka bláznivého a disfunkčného sveta dospelých, ktorý sa odmietol k Alenke skloniť. Papapetrouovej foto-grafie ďalej rozvíjajú túto myšlienku, pričom spochybňujú pojem dieťaťa ako nevinného, pasívneho sved-ka, myšlienku nazerania na dieťa ako na niečo „iné“. Druhá séria vychádza z orálnej histórie Austrálie a zobrazuje príbehy detí stratených vo vnútrozemí kontinentu, takom hrozivom v povedomí európskych prisťahovalcov. Na týchto fotografiách je krajina skutočná, ale spôsob, akým k nim autorka pristupova-la, je filmový. V Strašidelnej krajine aranžuje Polixeni Papapetrou scény z príbehov o deťoch stratených v austrálskom buši. Niektoré pravdivé, niektoré fiktívne, tieto príbehy konštituujú bohatú osadnícku my-tológiu, ktorá odráža ich neľahký vzťah k nehostinnej a vyprahnutej púšti. Deti, ktoré takýto zážitok prežili, sa stali miestnymi hrdinami, tie čo takéto šťastie nemali, sa stali miestnymi legendami; vymyslené príbehy sa stali súčasťou miestnych mýtov. Povýšenie stratených detí do nového, symbolického statusu bol spôsob, akým sa prisťahovalci vyrovnávali so svojimi pocitmi. Posledná séria fotografií predstavuje čis-to fantazijný vizuálny príbeh, ktorý je postavený na absurdných a vybájených aspektoch nachádzajúcich sa v predchádzajúcich prácach, ale vystihuje prácu autorky a „detí-umelcov“ priamejšie a bezprostred-nejšie ako predchádzajúce súbory. Výsledky sú nám dôverne blízke a zároveň zvláštne. Papapetrou vidí detstvo ako prechodné miesto medzi nedospelosťou a svetom dospelých. Deti žijú medzi dvomi svetmi rovnako, ako hybridy zvierat a ľudí zapĺňajú priestor predstavivosti medzi ľudským a neľudským. Oni sú „iné“ a nachádzajú sa v kontraste ku svetu dospelých, definovaným samým sebou. A hoci tento cyklus pokračuje v skúmaní myšlienok nachádzajúcich sa v predchádzajúcom diele, nie je inšpirovaný žiadnym literárnym alebo spoločenským vzorom. Vyviera priamo z autorkinej fantázie a procesu práce s deťmi. Pre mnohé kultúry zvieratá symbolizujú určité ľudské vlastnosti. Predstavujeme si sami seba ako určité zvieratá a antropomorfizujeme ich správanie. V dôsledku toho sú autorkine obrazy zároveň nezmyselné a interpretovateľné, neprirodzené a všetkým dôverne známe.

Alasdair Foster

50

Polixeni Papapetrou

Tales from Elsewhere

07.11. - 30.11. 2010

Polixeni Papapetrou has for many years been making photographic tableaux with her children as actors. More recently their friends have joined in. Dressing up and ‘let’s pretend’ are at the heart of these images and the performances are collaboration between the artist and her youthful actors. That said, her work remains rigorous and precise. Each body of work has a distinct form and narrative. Yet these images retain the lightness and complex inner logic that is the nature of play. Like a child intent on a game of pretend, Polixeni Papapetrou seems to understand that the fun lies in taking it seriously. The works selected for The Month of Photography in Bratislava are selected from three series and take us on a journey through the artist’s more recent oeuvre. This begins with a work of literature: in Wonderland Polixeni Papapetrou recreates scenes from Lewis Carroll’s Alice’s Adventures in Wonderland (1865). The photographs are staged and do not involve computer manipulation. The live figure of Alice (played by the artist’s daughter, Olympia) is situated against a painted background that sweeps from wall to floor. In stark contrast to the humourless didactic moralising of the majority of books written for children in 19th Century England, Carroll’s stories were comic, absurdist and mocked authority. Most surprisingly, they positioned the child as the rational witness to a crazy dysfunctional adult world, one by which Alice refused to be bowed. Papapetrou´s images continue this idea, challenging the notion of the child as an innocent, passive ‘other’. The second series moves to the oral histories of Australia and the tales of children lost in the vast outback that remains so threatening to European immigrants to this continent. Here the landscapes are real, but the treatment is cinematic. In Haunted Country Polixeni Papapetrou stages scenes from stories of children lost in the Australian bush. Some true, some fictional, these stories constitute a rich settler mythology that reflects upon their uneasy relationship to the harsh, dry wilderness. The children who survived their ordeal became local heroes; those that were not so lucky became local legends; those who were invented came to life as local myths. The elevation of these lost children to a new and symbolic status became a way for the immigrants to come to terms with the untameable and intractable enormity of the interior. The final series presents a purely visual fantasy narrative which employs absurdist and fabulist aspects found in the earlier work, but which expresses more directly the artist’s and the child-performers’ ideas. The results are at once familiar and strange. Papapetrou sees childhood as a transitional space between infancy and the adult world. Children are between states, just as these animal–person hybrids exist in a fantastical space of the imagination between human and non-human. They are the ‘other’ in contrast to which the adult human world defines itself. While this series continues the exploration of ideas addressed in earlier work, these images have no literary prototype or community provenance. They spring directly from the artist’s imagination and from the process of working with the children. For many cultures, animals come to symbolise specific human qualities. We project ourselves onto other creatures and we anthropomorphise their behaviour as though it were humanly self-conscious. Consequently, her images are simultaneously impossible and interpretable; unnatural and familiar.

Alasdair Foster

52

Ľuba Lauffová

12.12 - 31.12. 2010

Pred niekoľkými rokmi bol na pražskej FAMU medzi poslucháčmi i pedagógmi populárny životopis študentky odboru fotografie Ľuby Lauffovej, ktorý zmenil požadovanú konvenčnú formu byrokratického literárneho útvaru na svoj protiklad. Namiesto toho, aby v chronologickom slede dokumentoval životné osudy svojej pisateľky, sa spontánne, ale i sebaironicky, venoval jej záľubám, túžbam i spomienkam. Kdesi tu, v zdanlivo iba veselej situácii, možno nájsť kľúč k životnému pocitu Ľuby Lauffovej, ktorého výrazom sú aj jej práce, fotografie a koláže. Za ne-konvenčným spôsobom podania intímnych, no predsa každému dôverne známych motívov, ktorým Ľuba Lauffová narúša vžité stereotypy videnia, stojí vysoká miera jej profesionálnej poctivosti, technickej pripravenosti a nároč-ného, až maliarsky invenčného cítenia. Všetky kompozičné zložky, ktorými narába, svetlo, tvar i pohyb, podria-ďuje v mene strhujúceho estetického zážitku hľadaniu vlastného výtvarného slohu. Okrem fotografií, ktoré voľne nadväzujú na tradíciu českej ateliérovej fotografie tridsiatych rokov a spolu s jej vedúcou osobnosťou Františkom Drtikolom presviedčajú, že „pozerať sa je už samo osebe umením“, dokresľujú šírku osobnosti Ľuby Lauffovej jej koláže. Realizovaním okamžitého nápadu vizuálnej asociácie v nich odhaľuje mieru svojej výtvarnej spontánnosti, v ktorej jedinečným spôsobom spája humor s poéziou svojho videnia. A tak, ako keď písala o sebe, uprednostňuje pred konvenciou invenciu a hravosťť. S nimi hľadá odvahu byť v svojich kolážach i fotografiách sama sebou.

Týmto textom som uviedla v skromnom bulletine prvú výstavu Ľuby Lauffovej v Galérii Cypriána Majerníka vo februári 1978. Podpísala som ho svojím vtedajším menom: Zuzana Pinterová. Aj s odstupom času ho považu-jem za relevantný, rovnako ako ďalší, ktorý som potom napísala do Výtvarného života. Jeho segment dopĺňa text bulletinu: „Nemenej dôležité je pre Ľubu Lauffovú odhaľovanie výpovede o vnútornom pocitovom svete ženy v rovine, ktorá je v súvislostiach slovenskej fotografie ojedinelá. Model nepoužíva – ako je bežné – na to, aby na ňom len objektivizovala svoju vizuálnu invenciu, ale svojím komunikatívnym prístupom k nemu ho pred fotoaparátom oslobodzuje, čo sa prejavuje i absenciou stereotypných pohybových kompozícií. V konečnom výsledku vnímame fotografie ako dokumenty vzácneho porozumenia medzi autorkou a modelom, v ktorých sa obe uplatňujú ako individuality. Vizuálne uchopenie tvorivej atmosféry sa deje čistým ženským videním v tom najlepšom zmysle slova, ktoré svojou poctivou plnosťou bez akejkoľvek prímesi frivolnosti odmieta meštiacky moralizátorský pohľad na ženu,“ komentuje fenomén jedinečnosti Ľubiných prác. S odstupom času chcem upresniť, že inšpiratívnym vzorom pre ne boli Drtikolove práce nielen z tridsiatych rokov – ako som uviedla vo Výtvarnom živote – ale najmä zo záveru dvadsiatych rokov. Výstava spôsobila škandál ešte pred vernisážou.

Dnes si fotografie a koláže Ľuby Lauffovej pripomíname ako jedinečný vklad – a nebojím sa to povedať – nežnej ženskej, dokonca nevinnej – senzibility do nášho výtvarného umenia. Napriek všetkým premenám, ktoré slovo „ženská/é/ý“ zaznamenalo od jej vstupu na výtvarnú scénu podnes, si myslím, že vďaka tejto nevinnosti obja-vila nové územia. Ak do nich chceme vojsť, musíme stíšiť hlas a možno pocítime bázeň v dotyku so zázračnom okamihu.

Zuzana Bartošová

54

Ľuba Lauffová

12.12. - 31.12. 2010

A few years ago the biography of Ľuba Lauffová, a student of photography, was popular among the students and teachers at Prague’s FAMU. It transformed the required conventional form into its opposite. Instead of chronologically documenting the events of the artist’s life, it energetically, and ironically, described her hobbies, desires, and memories. Somewhere in her biography, we may find the key to Lauffová’s verve of life, also present in her photographs and collages. Beyond an unconventional way of delivering intimate but still familiar motifs, which Ľuba uses to undermine the entrenched stereotypes of perception, there’s a high degree of professional integrity, technical preparedness and artistically demanding emotions. All the compositional components which she handles -- light, shape, and motion -- she subordinates on behalf of an immersive experience in order to seek her own style. In addition to pictures which loosely follow the tradition of the Czech studio photography of the 30s along with its leading figure František Drtikol, confirming that “watching itself is already an art,” her collages also complete the depths of her personality. By realizing an immediate idea of visual association, she, in these collages, reveals the extent of her artistic spontaneity, uniquely combining humor with the poetry of her vision. And so, as when she wrote about herself, she prefers creativity and playfulness to convention. Like this she quests for the courage to be, in her collages and pictures, herself.

With this text, I introduced Ľuba Lauffová’s first exhibition in the Cyprián Majerník Gallery in February 1978. Then I signed it with my maiden name, Zuzana Pinterová. Even now after some time has passed, I consider it to be relevant, the same as the other article which I wrote for Výtvarný život: “For Ľuba Lauffová, it’s equally important to reveal a confession of the inner emotional world of a woman on a level which is within the context of Slovak photography: unique. She doesn’t use a model in the usual way, to only objectify her visual invention through it. She, by a communicative approach, liberates it before the camera, shown in the absence of a monotonous motive. As a consequence we perceive the photographs as documents of precious understanding between the artist and the model, both of them acting as individuals. The visual performance of the creative atmosphere, via clear female perception in the best sense, with its fairness and lacking all frivolity, rejects the bourgeois sententious view of a woman,” states the article about the phenomenon of the uniqueness of Ľuba’s works. In hindsight I would like to clarify that the source of inspiration for the photographs was Drtikol’s works not only from the 30s -- as I said in Výtvarný život -- but mostly from the end of the 20s. The exhibition caused a scandal even before the opening.

Today, we recall the photographs and collages of Ľuba Lauffová as a singular contribution to our art, along with, I’m not afraid to say, a tender, female, even innocent, sensibility. Despite all the transformations that the word “female” has undergone since her entry into the visual art scene, I think that thanks to this innocence, she has discovered new territories. If you want to enter them we have to lower our voice so that we might be awed by an enchanting instance.

Zuzana Bartošová

56

Etienne Cornevin a Marian Meško

Alojz KlimoBez názvu1999

Etienne Cornevin s manželkou

Vlado KorčekPenguins2008

Vlado KorčekCrossword

2009

Marian MeškoMaľba na papieri2002

Marian MeškoVeľká nočná krabica

2004

Štefan SchwartzBez názvuNedatované

Štefan SchwartzMilano

Nedatované

Alexandra FazekašováČakanka poľná I.2007

Alexandra FazekašováBlázon

2009

Robert UrbásekII.2009

Robert UrbásekIX.

2006

Milan PaštékaKresba tušomNedatované

Milan PaštékaMatka UBU prichádza

1967

Lenka CisárováSestra2010

Lenka CisárováAttacus atlas, Lilium aurum, Filip

2009, 2009, 2007

Marcel MališWhat now2010

Marcel MališLine

2010

Ľuba LauffováKoláž1976

Ľuba LauffováZ cyklu Akty

1976

Polixeni PapapetrouThe Caretaker2009

Polixeni PapapetrouThe Ambassadors

2009