PROLÓG• Predmet záujmu sociológa je pred ním, okolo neho, je jeho

súčasťou...

• Ako definovať činnosť (pôsobnosť) sociológa, ako ho odlíšiť od bežného človeka (napr. od krčmového sociológa a politika) ?

• Predmet záujmu sociológa je veľmi blízky každému premýšľajúcemu človeku, je to svet okolo nás, je to život spoločnosti, v ktorej žijeme..., preto sa často stretávame s názorom, že každý človek je tak trochu laický sociológ.

ČO TO ZNAMENÁ, ŽE KAŽDÝ JE TAK TROCHU SOCIOLÓG?• Každý z nás sa orientuje na základe praktických poznatkov (vie ako

sa chovať pri semaforoch, ako sa orientovať na základe piktogramov, čo má robiť v styku s úradmi a pod...), tieto poznatky nám umožňujú orientovať sa, žiť v spoločnosti, aby sme sa orientovali v „bežnom živote“.

• Laickým sociológom je teda každý človek, ktorý sa dokáže za pomoci praktických poznatkov (M. Petrusek v zhode s Alfrédom Schutzom hovorí o „balíku príručného poznania“, balíku poznatkov, ktoré sú naporúdzi...) orientovať v spoločnosti, riešiť problémy, ktoré sú podmienené tým, kde žijeme a ako žijeme (orientujeme sa podľa zdravého rozumu...)

• „Zdravý rozum“ („príručné poznanie“)...má však svoje obmedzenia:- Je ovplyvnený našou „socializáciou“ – výchovou, školou, ktorú sme

absolvovali, sociálnym prostredím, v ktorom sme tieto poznatky naberali, médiami, ktoré sledujeme a pod.

- Je obmedzený našimi predsudkami, ktoré sme nadobudli...- Zdravý rozum nás orientuje v bežnom živote, ale nedokáže dať

odpovede na otázky širšieho charakteru (nedokáže dať odpovede na otázky: Prečo vznikajú sociálne nerovnosti? Ako sa vyvíja spoločnosť? Ako funguje spoločnosť...)

• Zdravý rozum je značne individuálny, nedokáže sa pozrieť na veci z nadhľadu vlastnej skúsenosti; nevieme sa zbaviť vlastných predsudkov.

• „Sociológ sa pohybuje v oblastiach, ktoré pozná on i väčšina ľudí jeho spoločnosti...; sociológia umožňuje vidieť v novom svetle ten istý svet, v ktorom sme žili celý náš život“ (Peter L. Berger).

• „Sociológ je človek, ktorý je schopný sa oprostiť od bezprostredného vplyvu svojej osobnej situácie“ (A. Giddens).

• Sociológ musí mať schopnosť sociologickej imaginácie (Mills)

• Vedieť sa odmyslieť od bežnej rutiny• Vedieť čerpať pri posudzovaní spoločenskej reality aj z iných,

najmä antropologických a historických poznatkov• Imaginácia umožňuje nielen poznať, ale aj predvídať vývoj

spoločnosti

• Preto zdravý rozum v sociologickom poznaní nahrádza vedecké odborné a nie predsudkami a nedokonalosťou vlastnej skúsenosti ovplyvnené systematické, empiricko-teoretické poznanie.

• Kým si ešte bližšie vyšpecifikujeme predmet sociológie vráťme sa ešte k otázke,

čo je to veda a kam patrí sociológia ako veda.

VEDA, VEDECKÝ VÝSKUM ...• Veda je vysoko odborná špecifická činnosť človeka, ktorá je

zameraná na získanie systematických poznatkov o určitej vymedzenej oblasti; je to analyticko-syntetická poznávacia činnosť, prostredníctvom ktorej je uskutočňované štúdium objektov reálnej skutočnosti s presne vymedzenými metodologickými postupmi a prostriedkami.

• Veda je teda systematický spôsob poznania skutočnosti (reality), pričom objektom tohto poznávania môžu byť predmety, udalosti alebo ľudia.

• Veda obsahuje sumu poznatkov, ale je zároveň i proces generovania týchtopoznatkov pomocou určitých pravidiel, metód.

• Veda je komplexný mnohostranný (spoločenský) jav• Veda je:

– činnosť (systematická...)– súhrn poznatkov, metód a faktov– sú to inštitúcie, ktoré sú späté s vedeckou činnosťou

• Veda je jedna z foriem spoločenského vedomia (vedecké a nevedecké poznanie, svet poznáva a vysvetľuje čo najobjektívnejšie, systematicky..., na rozdiel od náboženstva, umenia a pod. )

Veda má svoju štruktúru:prírodne vedy, technické vedy, humanitné vedy, spoločenské vedy....

• Veda má svoju inštitucionálnu stránku (pracoviská, vedci,...) a aj preto je veda aj objektom záujmu sociológie – sociológie vedy.

ČO JE TO TEDA SOCIOLÓGIA AKO VEDA?• Sociológia je taká veda (taká systematická poznávacia činnosť),

ktorá skúma život človeka v spoločenských súvislostiach, skúma spoločenské inštitúcie (a nielen tie...)

• Predmet záujmu sociológa je pred ním, okolo neho, nie je to však príroda, je to časť reality, ktorej je sám súčasťou, je to spoločenská realita...

• Sociológia sa „zaoberá štúdiom sociálneho života, skupín a spoločnosti“...(A. Giddens).

Prejdime k definovaniu predmetu sociológie, k otázke čo skúma sociológia...

• I. Spôsob definície predmetu sociológie • Sociológia (latinské slovo „societas“ a grécke slovo „logos“) je veda,

ktorej objektom záujmu je „spoločnosť“ alebo inak: je to veda o spoločnosti.

» Čo je to spoločnosť?» Čo skúma sociológia z entity

„spoločnosti“? Je všetko, čo sa v spoločnosti udeje, čo sa týka spoločnosti , jej predmetom?

» Sociológia skúma skôr konkrétnu spoločnosť

národnásúčasnásociálne -ekonomicky

vymedzená» Sociológia skúma spoločnosť zo

špecifického hľadiska

• Podľa J. Sopóciho a B. Búzika sociológia skúma spoločnosť inak ako ostatné vedy, skúma ju z viacerých hľadísk a vydeľujú 6 takýchto hľadísk sociologického skúmania:

– Demografické (sociológia vychádza z konkrétnej populácie, objektom sociologického empirického výskumu je nejaká časť populácie...)

– Psychologické (akceptuje sa individuálne konanie, záujmy - napr. v empirických výskumoch voličského správania sa

obraz vytvára na základe poznania individuálneho správania voličov...)

– Kolektívne (združovacie) (človek je tvor kolektívny, existujú vzťahy, ktoré vytvárajú špecifikum kolektívu...)

– Štruktúrne (skúma sa spoločnosť ako zložitý systém, so svojou štruktúrou a vzťahmi...)

– Kultúrne (spoločnosť má svoju kultúru, hodnoty, normy, vzory správania, ...)

– Dynamické (vývojové) (spoločnosť je stále meniaci sa systém)

• Ostatné spoločenské vedy skúmajú spoločnosť zo svojho - z iného, často krát užšieho hľadiska

• V mnohom sa tieto hľadiská prekrývajú (napr. politická sociológia alebo sociológia politiky....)

• Sociológia nie je však zovšeobecňujúcou vedou o spoločnosti, akousi „metaspoločenskou vedou“, neašpiruje na najvyššiu úroveň všeobecnosti, nie je sociálnou filozofiou (filozofia spoločnosti alebo sociálna filozofia bola pred vznikom sociológie, do 19. storočia)

Ústredné pojmy definície sociológie sú pojmy spoločenský a sociálny• Rozdielnosť týchto pojmov je problém najmä slovanských jazykov

(najmä slovenčiny a češtiny...)• Pojem spoločenský je širší pojem (všetko čo sa vťahuje k

spoločnosti)• Pojem sociálny je užší pojem, úzko špecifikovaný, tam kde sa

vyjadruje vzťah indivídua a spoločnosti, sociálne dávky, sociálna politika...

Existuje ešte pojem societálny (anglosaská sociológia...) - používa sa na vyjadrenie procesov a javov, ktoré sa týkajú spoločnosti ako celku a majú „transverzálnu“ povahu, majú prierezový charakter, prechádzajú (týkajú sa) naprieč viacerými sociálnymi javmi

• II. Spôsob definície predmetu sociológie • Sociológia je veda skúmajúca sociálny život, sociálny svet...

spôsoby spolužitia ľudívzťahy medzi ľuďmi

Sociológia je veda, ktorej predmetom sú javy a procesy tvoriace sociálnu

skutočnosť• III. Spôsob vymedzenia predmetu sociológie • Sociológia sa zaoberá len určitým výsekom, oblasťou sociálnej

reality sociálne javy ako oblasť záujmu sociológie sociálnym javom môže byť sociálna skupina,

sociálna inštitúcia a pod.Sociológia sa potom vymedzuje pomerne úzko(napr. ako veda o

sociálnych javoch, sociálnych vzťahoch a sociálnej štruktúre)

10 ŠPECIFICKÝCH CHÁPANÍ PREDMETU SOCIOLÓGIE1. Sociológia ako veda o sociálnych faktoch (Emilé Durkheim) - ide

o nadindividuálne fakty, sú nad individuálnym, fakty kolektívneho vedomia, ktoré tvoria sústavu hodnôt, myšlienok a viery ..., sú nezávislé na individuálnych pocitoch, ... robia nátlak na indivíduum; ak nie je táto skutočnosť rešpektovaná, znemožňuje to zmysluplnú komunikáciu, znemožňuje integráciu do spoločnosti (metodologicky tento smer v sociológii uprednostňuje objektívne analytické metódy pri sociologickom poznávaní)

2. Sociológia ako veda o formách sociálnych vzťahov. G. Simmel - sociológia musí abstrahovať od obsahu, obsah skúmajú iné spoločenské vedy, sociológia skúma len ustálené, „čisté formy“ Simmel uvádzal ako sociálne formy: sociálne skupiny, sociálne normy, sociálne typy (prostý človek, chudák...) sociálne situácie (otroctvo, výmena...), prvky a vlastnosti skupinovej štruktúry (hierarchia, stálosť...), medziľudské vzťahy (panstvo, podriadenosť, konflikt...) Všetky tieto formy sa reprodukujú v sociálnom živote, majú nový obsah... (Simmel rozlišoval: sociálne procesy, sociálne typy a modely)

3. Sociológia ako veda o sociálnom jednaní Max Weber, alebo chápajúca sociológia, sociológia ma za úlohu pochopiť zmysel, ktorý ľudia vkladajú do svojho jednania prostredníctvom porozumenia

4.Sociológia ako veda o chovaní (správaní), je založená na princípoch behaviorizmu, sociológia skúma to ako sa ľudia

správajú - chovajú (ide o popis ľudského správania) (americkí sociológovia - Lundberg , Skinner... )

5. Sociológia ako veda o sociálnej činnosti - T. Parsons - sociálna činnosť ako také správanie, ktoré je orientované na dosiahnutie cieľa, prebieha v špecifickej sociálnej situácii a obsahuje výraznú motiváciu – postupne toto chápanie sociológie prešlo do polohy skúmania štruktúry a systému, v ktorom činnosť prebieha

6. Sociológia ako veda o sociálnej interakcii – vychádza sa z metodológie individualizmu alebo z predpokladu (tvrdenia), že spoločnosť tvoria indivíduá, alebo spoločnosť je súhrn ľudí, ktorí majú k sebe určitý postoj a vzájomne na seba pôsobia...

7. Sociológia ako veda o spoločenských skupinách - ide o zúžené chápanie predmetu sociológie; pojem sociálna skupina je jedným z najviac používaných, najšpecifickej-ších pojmov sociológie, ide skôr o predmet aplikovaných sociológií ako sociológia rodiny a pod. Vychádzal z bumu empirickej sociológie v polovici minulého storočia.

8. Sociológia ako veda o sociokultúrnych javoch (P. Sorokin) sociológia skúma normy, hodnoty, kultúrne artefakty, spôsob ako sa ľudia socializujú, začleňujú do spoločnosti na základe týchto hodnôt a noriem...

9. Sociológia ako veda o sociálnej štruktúre – spoločnosť, jej charakter nezávisí len od počtu a povahe prvkov, z ktorých sa skladá, ale predovšetkým závisí od vzťahov, ktoré v nej dominujú a to vzťahom medzi rozhodujúcimi prvkami spoločnosti – v marxizme sú takýmito prvkami triedy - koncepcia spoločenko-ekonomickej formácie

10. Sociológia ako veda o každodennosti, interpretatívna sociológia - sociálna skutočnosť nie je človeku objektívne daná, ale je predmetom neustálej interpretácie (proti kvantitatívnym metódam, a jednoznačne sú za kvalita-tívne metódy poznávania sociálnych javov)

• Tieto prístupy nehovoria ani tak o hĺbke vedeckého poznania, ale o optike pohľadu na spoločnosť , spoločenské, sociálne, to čo je prejavom človeka ako tvora spoločenského

• Sú to skôr návody ako poznávať, konštruovať teórie poznávania a vysvetľovania sociálnych javov (nie jednoznačné a nevyvrátiteľné teórie)

• Sú to návody ako organizovať poznávanie, zber poznatkov (údajov) o sociálnej skutočnosti

• Sú spôsobmi interpretácie poznatkov o sociálnych javoch, spôsobom komunikácie s inými spoločensko-vednými vedcami...

• Podľa J. Kellera je sociológia od začiatku pomerne konzervatívna disciplína; predurčuje ju k tomu jej teoretické zameranie: v prvom rade sa totiž zaujíma o to, ako je vôbec možné, že spoločnosť dokáže zachovať pevný poriadok, ku ktorého rešpektovaniu sú s väčším alebo menším úspechom vedení všetci jej členovia. Rozpad poriadku, chaos a anómia predstavujú pre sociológiu najväčšiu katastrofu. Sociológia je veda o spoločnosti a rozpad poriadku znamená, že spoločnosť prestáva existovať.

• Základná otázka sociológie podľa neho znie: Ako je vôbec možný poriadok v spoločnosti? (alebo aj : Čo dáva a udržuje spoločnosť pohromade a aký je vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou?)Pri hľadaní odpovedí na túto otázku sa vykryštalizovali tri vetvy sociologického myslenia: – teória konsensuálna– teória konfliktu – interpretatívna sociológia

• Sociologický prístup k sociálnej skutočnosti, spoločenským javom... je najkomplexnejší, najvariabilnejší

To však neznamená, že sociológia zovšeobecňuje, syntetizuje poznatky o sociálnej skutočnosti, nie je zovšeobecňujúcou vedou.

• Sociológia poznáva spoločnosť (sociálny svet) z mnohých pohľadov, je to multiparadigmatická veda, nevysvetľuje sociálny svet, spôsob jeho fungovania podľa jedného pohľadu (názoru, vzoru...), ale pripúšťa viacero (rozličné ) prístupov pri vysvetľovaní a poznávaní sociálnej skutočnosti...

NIEKTORÉ SÚHRNNÉ DEFINÍCIE SOCIOLÓGIE:• „Je to veda o spoločnosti, spoločenských javoch, štruktúrach a

procesoch a ich vzájomných vzťahoch“ Veľký sociologický slovník Praha, Karolinum 1996• Sociológia ako veda, ktorej predmetom záujmu sú súbory javov a

procesov tvoriacich sociálnu skutočnosť J.Riechel.

• „Samostatná vedecká disciplína, ktorá pomocou analytických metód a empirických techník skúma štruktúry, funkcie a súvislosti vývoja spoločnosti...“

J.Jandourek Sociologický slovník, Praha 2001

• Sociológia je veda o moderných spoločnostiach, o ich vzniku, vývojovej dynamike a premenách, o ich vnútornej štruktúre (sociálnej a triednej) a o povahe a premenách vzťahov medzi ich jednotlivými podstatnými sociálnymi subsystémami (ekonomickým, politickým, kultúrnym, náboženským atď.).

• Sociológia ako veda je špecifická svojím prístupom k poznaniu, špecifikáciou sociologického výskumu.

• Od filozofie, s ktorom má spoločné to, že sa snaží pochopiť podstatu fungovania spoločnosti, sa líši svojim teoreticko- empirickým prístupom, tým, že sociologický výskum začína tam, kde je nejaký sociálny problém.

• Funkcia sociológie– Čo znamená slovo funkcia?

• Postavenie, hodnosť• Závislosť veličín (matematika, kvadratická,

aritmetická...)• Chod, činnosť (dobrá funkcia obličiek, ak niečo

funguje alebo nie...)• Poslanie, platnosť, význam (funkcia sociológie =

význam sociológie, spoločenský význam sociológie ako vedy)

• Existujú viaceré prístupy ku klasifikácii funkcií sociológie, napr. M. Petrusek vymedzuje nasledovné funkcie sociológie:

• Deskriptívna funkcia, sociológia ako popisná veda, popisuje stav vecí, .. . (už tým upozorňuje na sociálne problémy, ktoré však sama nevie riešiť...)

• Teoretická (explanačná) funkcia, sociológia sa snaží veci nielen popísať, ale aj vysvetliť (vedou sa stáva až keď v sebe dokáže skĺbiť obe tieto funkcie)

• Vzdelávacia (edukačná) funkcia, sociológia ponúka spoločenským útvarom, skupinám, spoločnosti... nástroje na sebapoznanie

• Inštrumentálna funkcia sociológie, sociológia pracuje na objednávku klienta

• Klinická funkcia (podobná ako inštrumentálna funkcia, ale pri klinickej sa sociológia snaží aj o spresnenie zadania na rozdiel od inštrumentálnej, keď sa nezaoberá zadaním...)

• Kritická funkcia, sociológia ako kritická veda (upozorňuje na negatívne javy v spoločnosti...)

• Všeobecne platí, že sociológia je polyfunkčná veda,, znamená to, že plní niekoľko základných funkcií:– Poznávaciu (je to jej základná funkcia)– Sociotechnickú (praktická funkcia)– Humanizačnú (edukačnú)-––-– Ideologická (je vedome, či nevedome programovo

podmienená, viac alebo nemej angažovaná, je to veda o spoločnosti, vysvetľuje to, čo sa v nej deje...)• Apologetická funkcia (napr. marxistická v druhej

polovici 20. stor.), pozitívna k spoločenskému systému...

• Kritická funkcia, negatívne k spoločenskému systému

• Poznávacia (kognitívna) funkcia je základnou funkciou sociológie. Sociológia svojou teoretickou základňou a procedúrami (metódami a technikami) výskumu umožňuje spoznávať a orientovať sa v súčasnom svete

Sociológia pomáha orientovať sa v sociálnom svete, jej poznatky často plnia sociotechnickú funkciu (pomáhajú vytvárať návod ako odstrániť či zmeniť určitý jav, ako nastaviť konkrétnu politiku, aby boli uspokojené naplnené ciele jej realizátora, v politike, v obchode, sociálnych vzťahoch...)o Sociotechnická funkcia (vyjadruje aj komplementárne,

doplňujúce poznanie pre riadiacu prax) Ako súčasť kvalifikácie riadiacich pracovníkov Ako podklady pre riadiacu prax získané na základe výsledkov

sociologických výskumov

• Humanizačná (edukačná) funkcia, sociológia pomáha orientovať sa v spoločnosti, hľadať primerané životné alternatívy, vlastný životný štýl. A. Giddens (angl.) vyčlenil štyri základne oblasti, v ktorých sociológia prehlbuje sebapoznanie:– Každodenné životné situácie, v ktorých sa možno lepšie

orientovať– Odstraňovanie predsudkov voči iným, poznanie kultúrnych

rozdielov vedie k rešpektovaniu plurality kultúr ...– Dôsledky politických rozhodnutí, sociologické poznatky

umožňujú účinnejšie reagovať na politiku...

– V sociologických poznatkoch je zosumarizovaná intelektuálna kapacita, ktorá umožňuje ľuďom ovplyvňovať svoj každodenný život

ČLENENIE SOCIOLÓGIE• Makrosociológia (všeobecná sociológia, teoretická, čistá...)• Mikrosociológia (odvetvové sociológie, ...)---------• Sociologické teórie

– Všeobecné teórie, teórie vývinu spoločnosti (ide o teórie veľkého dosahu)

– Teórie stredného dosahu – R. Merton - “teória stredného dosahu sa využíva najmä na to, aby dala smer empirickému skúmaniu“ Pomáha vysvetľovať empirické zistenia...pomáhajú vysvetľovať javy každodennosti....

-------• Všeobecná sociológia• Odvetvové sociológie (sociológia práce, sociológia politiky,

sociológia rodiny...)• Sociografia´.............• Konkrétny sociologický výskum (sociologický empirický

výskum...)---------

ODVETVOVÉ SOCIOLÓGIE• Jednotlivé špeciálne (odvetvové) sociologické disciplíny vyjadrujú

monografický spôsob zameriavania sa na poznanie jednotlivých sociálnych javov

• Ich počet nie je presný, jednoznačne určený, vychádza z mnohopočetnosti (variantnosti) sociálnych javov

• Sú rozličnej úrovne čo do teoretického zázemia a rozpracovanosti. Líšia sa aj svojou metodickou výbavou

Najviac rozvinuté odvetvové sociológie alebo špeciálne sociologické disciplíny sú:

• sociológia práce (práca ako sociálny proces...)• sociológia priemyslu, podniku, povolania...

• sociológia organizácie• sociológia rodiny

• sociológia výchovy• sociológia mládeže• sociológia staroby (gerontosociológia)• sociológia mesta (urbanizmu)• sociológia práva• sociológia politiky (skúma sociálne predpoklady a následky

politického konania, zameriava sa na výskum moci, voličské správanie...)

• sociológia armády (vojenská sociológia, sociológia bezpečnosti...)• Sociografia: ide len o popis a poznávania sociálných javov

získavanie informácií o počte javov, „preskúmava sociálnu skutočnosť“

• Je to skôr určitý metodologický smer skúmania a nie samostatná vedecká disciplína

• Metasociológia – je orientovaná na hľadanie vzťahov a inšpirácií v samotnej sociológii, je to veda o vede „sociológii“(analyzuje sociologické teórie, pojmy a výroky)

• Pojem aplikovaná sociológia, každá odvetvová sociológia má svoju aplikačnú rovinu, ide teda o rovinu uplatnenia sociologických poznatkov v praxi

•• V sociológií rozoznávame dve roviny (výskumu):

– Teoretická rovina – Empirická rovina

Sociológia je teoreticko–empirická veda

SOCIOLOGICKÁ PARADIGMA• Výsledkom najvšeobecnejšieho vnútorného členenia sociológie sú

sociologické paradigmy, ako spoločný vzor tohto vedného odboru v určitom období, o ktorý sa opiera tradícia vedeckého výskumu, štruktúra predstáv, hodnôt a postupov sociológie

• M. Petrusek definuje sociologickú paradigmu ako určitý pohľad na spoločnosť, v ktorom je zahrnutá podstatná časť teórie, špecifický pojmový aparát, určité metodologické hľadisko.

• Paradigma je teda optika, teória, jazyk, metóda, problematika, autorita...

• Tento pojem zaviedol do sociológie R. Merton

• V literatúre sa stretneme z rozličnými klasifikáciami (typológiami) sociologických paradigiem

V zmysle Petruskovej definície pradadigmy môžeme k najvýznamnejším zaradiť:• pozitivistickú paradigmu, v rámci ktorej sa sociológia budovala ako

veda so záväznými, všeobecne platnými pravidlami, s  prísne určeným  vzťahom medzi teóriou a empíriou a jednotným pojmovým aparátom, t.j. ako veda exaktná;

• štrukturalistickú paradigmu - bola a je výrazom utvárania takej všeobecnej teórie o spoločnosti, ktorá by bola platná pre všetky spoločnosti minulé, prítomné i budúce;

• funkcionalistickú paradigmu - vychádza z predstavy existencie jednotného univerzálneho prístupu skúmania sociálnych javov, ktorým je funkcionálna metóda;

• marxistickú paradigmu - pôvodne spájala vedecké - scientistické ambície s humanistickou ideológiou ľudskej emancipácie, sociálnej spravodlivosti a rovnosti;

• interpretatívnu paradigmu ako opozícia pozitivizmu a scientizmu zdôrazňuje špecifickosť predmetu sociologického skúmania a z toho vyplývajúcej osobitosti metodologického prístupu k sociálnej realite.

• G. Ritzer navrhol nasledujúce členenie sociologických paradigiem:– Faktualistická paradigma: Sú javy, ktoré sú nezávislé na

jednotlivcovi, ktoré môžeme skúmať– Behaviorálna paradigma: Skúmateľné je len chovanie,

spávanie sa jednotlivcov v sociálnom kontexte– Definičná paradigma: dôležitejšie ako stav veci je to ako si

ich ľudia definujú• Žiadna z uvedených paradigiem sa v sociologickej vedeckej

komunite nepresadila ako univerzálna. V sociologickej teórii i naďalej pretrváva multiparadigmatičnosť, ktorú je potrebné akceptovať.

HISTÓRIA A OSOBNOSTI SOCIOLÓGIE• Počiatky sociológie ako vedy sú spojené s menom a dielom

francúzskeho mysliteľa A. Comta• Sociálna filozofia, skúmanie a hlavne prognózovanie vývoja

spoločnosti bolo už pred A. Comtom • Pred vznikom sociológie v názoroch na vývoj spoločnosti existovalo

protosociologické myslenie

• Protosociologické myslenie - všetky formy filozofického, etického a teologického myslenia o spoločenskom živote, ktoré predchádzali vzniku sociológie ako vedy

• K protosociologickým mysliteľom patrili: – Antickí myslitelia (Platón, Aristoteles...) – Sv. Augustín (Augustínius Aurelius 4. stor.) – Tomáš Akvinský (13.st.) N. Machiavelli (15. – 16. stor.)– Utopickí socialisti – T. Morus, Campanela– Thomas Hobbes (17. stor.)– Francúzski myslitelia pred revolúciou v 18. stor.

(Ch. de Montesquieu ...)– Veľkí utopisti prvej polovice 19. stor.: Saint–Simon, Owen,

Fourier

• Auguste Comte (1798- 1857)• francúzsky mysliteľ, žiak utopického socialistu Henri de Saint–

Simona (ovplyvnil najmä jeho pohľad na vývoj spoločnosti)• Náuku o spoločnosti nazval pojmom Sociológia• Vedecký základ poznávania spoločnosti – na pozitívnych

faktoch, budoval sociológiu ako pozitívnu vedu (odmietol teologické a filozofické špekulácie)

• Učenie o sociálnej statike a sociálnej dynamike• Zákon o troch štádiách• Zákon troch štádií A. Comta• Ľudská spoločnosť a ľudský duch, resp. ľudské poznanie prechádza

tromi štádiami - teologickým, metafyzickým a pozitívnym.• V teologickom stave pri výklade javov, ktoré človeka obkolesujú,

ľudia siahajú po predstave mocných nadprirodzených postáv. Tento spôsob výkladu predpokladá stále zázraky (pretože sa opiera o ľubovôľu bohov) a taktiež prechádza troma etapami: – fázou fetišizmu, polyteizmu a monoteizmu. ( Historicky je

to obdobie staroveku a ranného novoveku)• V metafyzickom štádiu človek vysvetľuje javy predstavou pôsobenia

abstraktných síl, ktorými sa vyznačuje príroda , alebo slovnými konštruktmi, ako „uspávajúca sila ópia“. Metafyzické štádium zaznamenáva oproti predchádzajúcemu štádiu zjavný pokrok, pretože vysvetlenie sa už neopiera o predstavu ľubovoľného zásahu, ale ráta s istou pravidelnosťou javov. (Historicky je obdobie 14 . až 18. stor.)

• Posledným štádiom je pozitívny stav ducha, kedy sa človek zbavuje tak zázrakov, ako aj verbalizmu. Otázku „Prečo?“, ktorá nútila hľadať „prvé“ a „posledné“ (cieľové) príčiny, nahradila otázka „Ako?“, ktorá dovoľuje konštatovať vzťahy a stanovovať tak zákony. To je obrovský pokrok, pokúšame sa dosiahnuť objektívnu pravdu prostredníctvom dôkazov, opierajúcich sa o pozorovanie a experiment. Tieto tri etapy zodpovedajú detstvu, mladosti a dospelosti ľudstva. (od r. 1800...)

• Keďže pozitívny vek je konečným stupňom intelektuálneho vývinu, zákon troch štádií hovorí aj to, že vedu ako spôsob chápania už nemožno prekročiť.

SOCIOLOGICKÉ MYSLENIE DRUHEJ POLOVICE 19. STOROČIA

• Lewis Henry Morgan (1818 - 1881) bol americký etnograf a sociológ. Štúdiom života Indiánov nazhromaždil rozsiahly faktografický materiál o dejinách pravekej spoločnosti. Ako jeden z prvých stanovil, že rodina je historický jav, meniaci sa spolu s vývojom spoločnosti.

• Morgan je autor evolucionistickej teórie vývoja spoločnosti: divošstvo - barbarstvo - civilizácia.

• F. Engels (1820- 1895) nemecký, fabrikant, mysliteľ, politik, revolucionár (seba nikdy nepovažoval za sociológa). Hlavné sociologické dielo: Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (1884). Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, vychádza z Morgana , skúma hlavné črty prvotnopospolnej spoločnosti, rodovej spoločnosti, skúma vývoj rodiny a manželstva ako inštitúcie. Toto dielo obsahuje komplexný historický pohľad na rodinu vo vzťahu k otázkam triedy a triednej spoločnosti, z pohľadu ženskej poroby a vývinu súkromného vlastníctva.

• K. Marx (1918- 1883)• Nebol typickým sociológom, nepoužíval pojem sociológia• Tvorca vedeckého socializmu, bol hlavne filozof a ekonóm• Svojou koncepciou spoločensko-ekonomických formácií veľmi

výrazne ovplyvnil chápanie spoločenského vývoja od polovice 19. stor. až dodnes.

• Spoločne s F. Engelsom rozpracoval koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej

spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva a spoločenských tried.

• Jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov v ľavicovej časti politického spektra

• Herbert Spencer (1820- 1903) - anglický sociológ, evolucionista a organicista - evolúcia ako všeobecný princíp zmeny v prírode a spoločnosti

• Wilhelm Wundt (1832 – 1920) - nemecký psychológ, sociológ a zakladateľ vedeckej psychológie. Rovnako ako Spencer sa venoval problému príčinnosti dejov. Wundt sa tiež venoval skúmaniu väzieb medzi psychologickými a sociálnymi javmi. Konštatoval, že medzi nimi neexistuje vzťah jednosmernej príčinnosti. To znamená, že jeden psychologický jav nemôže spôsobiť jav sociálny a naopak.

• Vilfredo Pareto (1848 – 1923), taliansky sociológ pozitivista, zaoberal sa teóriou cirkulácie elít ako určujúceho princípu politického diania , problematikou sociálnej rovnováhy

• G. Simmel (1858- 1918) , nemecký sociológ, zakladateľ formálnej sociológie)

• Emile Durkheim (1858 – 1917) - francúzsky sociológ, tvorca vlastnej sociologickej školy. Sociológia má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty (právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda, obyčaje ). Sú to fakty kolektívneho vedomia. Vnútornú súdržnosť zabezpečuje sociálna solidarita. V nerozvinutých archaických spoločnostiach to bola mechanická solidarita.V rozvinutých spoločnostiach existuje organická solidarita.Pri budovaní metodológie sociologického skúmania mu slúžili ako vzor prírodné vedy a ich induktívna metóda (formulovanie všeobecných téz na základe zovšeobecnenia a princíp pozorovateľnosti). Teória anómie a anomickej spoločnosti : - obsah približuje každú spoločnosť, ktorá prejde určitými (veľkými) spoločenskými zmenami, keď staré normy nahrádzajú nové, keď staré normy už neplatia a nové ešte neplatia. - Vytvára sa tzv. vákuum (anómia ) - Táto situácia vytvára priestor, živnú pôdu pre deviantné správanie sa

• F. Tonnies (1885 – 1936) - nemecký sociológ, priekopník výskumov verejnej mienky

• Max Weber ( 1864 – 1920)– Nemecký sociológ a ekonóm– Jeden z nestorov sociológie– Jeho sociologické úvahy sa venujú najmä náboženstvu, moci ,

byrokracii...

Max Weber – človek na rozdiel od prírody je vedome konajúca bytosť. Sociológiu pokladal za vedu o sociálnom konaní. Sociálne konanie obsahuje dva momenty: 1. subjektívna motivácia 2. orientácia na iného človeka

Keďže sociálne konanie je orientované na iných ľudí a vždy má istý subjektívny zmysel, možno ho pochopiť a teda aj vysvetliť. Preto nazývame Weberovu sociológiu chápajúcou sociológiou. Ideálny typ * je myšlienkový obraz, ktorý vzniká jednostranným zdôrazňovaním jedného alebo viacerých hľadísk či stránok javov, ktoré sú v skutočnosti rozptýlené. Weberovská teória Byrokracie : - účelný, efektívny spôsob rozdelenia a usporiadania organizácií, ktorý by mal priniesť efektívnosť (odmeny, prac. Čas, ...)

SÚČASNÁ SOCIOLÓGIA• Po bume empiricizmu začína oživovať v druhej polovici 20. stor.

snaha o teoretické poznanie– V literatúre sa vyčleňujú tri základné smery súčasnej

sociológie:• Teória sociálneho konsenzu• Teória sociálneho konfliktu• Alternatívna sociológia (interpretatívna sociológia)

TEÓRIA SOCIÁLNEHO KONSENZU:• Nadväzuje na Comta a Durkheima• Štrukturálny funkcionalizmus (50. – 60. roky 20. stor.), ktorý sa

zaoberá najmä podmienkami umožňujúcimi udržiavať rovnováhu, jednotu a stabilitu skúmaného spoločenského systému. K ústredným pojmom sociologického funkcionalizmu patrí pojem štruktúry, systému a funkcie.

– T. Parsons (1902 – 1979) - americký sociológ, hlavný predstaviteľ

funkcionalistickej školy. Východiskom Parsonsovho učenia je konštatovanie, že každý sociálny systém má určité systémové potreby, ktoré musia byť uspokojené, ak má systém v prostredí pretrvať. Sociológia skúma sociálne štruktúry, ktoré tieto potreby uspokojujú.

– R. K. Merton (1910- 2003) - systematizátor základných téz sociologického funkcionalizmu. Zaviedol rozdiel medzi funkciami (správanie ľudí a jeho objektívne dôsledky priaznivé pre sociálny celok) a dysfunkciami (rozličné úchylky od všeobecne prijatých noriem, štandardov správania, konflikty a pod., ktoré narúšajú jednotu a celostnosť systému). Za dôležitú úlohu sociologickej analýzy pokladá Merton zisťovanie neúmyselných dôsledkov činností ľudí (latentné funkcie). Ignorovanie deviantného správania alebo jeho hodnotenie len ako nežiaduceho vedie k tomu, že zo zorného uhla sociológa vypadávajú zmeny, dynamika spoločenského života

TEÓRIE SOCIÁLNEHO KONFLIKTU• Lewis Cosner (1913-• Ch. Wright-Mils ( 1919 - 1962)• R. Darendorf ( 1929-• Neomarxisti • Neomarxisti• Do tejto skupiny patria nekonformní marxisti zo soc. krajín –

Lukács, Schaff, Bloch; frankfurtská škola – Horkheimer, Adorno, Fromm, Marcuse, Habermas...

• Neomarxizmus sa začal v Európe rozvíjať už pred druhou svetovou vojnou. Frankfurtská škola, ktorá vznikla ešte v 20. rokoch v súčasnosti usiluje o celkovú analýzu európskej kultúry, v rámci ktorej môžu vznikať spoločensky a ekonomicky odlišné systémy. Frankfurtská škola mala veľmi silný vplyv na študentské hnutie 60. rokov. Títo myslitelia aj naďalej pokračujú v kritike buržoáznej

spoločnosti, no Marxovo hodnotenie považujú už za v mnohom  zastarané, pričom kritike podrobili aj negatívne javy reálne budovaného socializmu. Neomarxistické názory sú často spojením Marxových myšlienok (pričom sa vychádza najmä z jeho diel z mladosti) s modernými teóriami filozofickými (existencialistickými a anarchistickými) a psychologickými (predovšetkým psychoanalytickými).

• Alternatívna alebo interpretatívna sociológia– Symbolický interakcionalizmus– Fenomenologická sociológia– Etnometodológia– Existencionalistická sociológia– Symbolický interakcionalizmus(pri skúmaní jednotlivcov vyzdvihujú významy, ktoré ľudia pripisujú rôznym činnostiam)– Fenomenologická sociológia (skúma svet každodennosti...)– Etnometodológia (rozbor metód, ktoré ľudia používaj na to,

aby porozumeli svetu)– Existencionalistická sociológia (ústredný pojem

existencia...)

Z HISTÓRIE SLOVENSKEJ SOCIOLÓGIE• Počiatky sú spojené s činnosťou časopisu Hlas roky (1898 – 1904)

(Hodža, Šrobár, Štefánek,..), vychádzali z Masarykovej sociológie• Za prvej republiky prednášali sociológiu na UK v Bratislave českí

sociológovia (Král, Machotka...)• Prvý prof. sociológie bol A. Štefánek (1937) (hlavne problematika

vidieka a národná tematika...)• Po vojne sa formovala sociológia v Bratislave (Štefánek a v Martine

v Matici slovenskej A. Hirner a P. Gula)• V polovici 50. rokov bola sociológia vyhlásená za buržoáznu pavedu

(A. Sirácky )• Nový rozvoj sociológie v polovici 60. rokov (SAV, katedra na UK a

sociologické odvetvové pracoviská - výskum verejnej mienky a pod.)

• V 70. až 80. rokoch najviac sa podpísali pod vývin sociológie na Slovensku: M. Katriak, J. Pašiak, R. Roško, J. Karásek, V. Wágner, J. Pichňa, D. Alijeva, J. Schenk

• K mladšej generácii sociológov patria:

– V. Krivý, I. Radičová, Z. Kusá, J. Sopóci, B. Búzik, B. Bednárik, J. Matulník, F. Škvrnda, O. Gyarfasová, Ľ. Šrámek, M. Bútora, S. Szomolanyová

– P. Ondrejkovič– L. Macháček

Časopis Sociológia, SÚ pri SAV, SSS pri SAV, katedry sociológie (Bratislava, Nitra...)

ZÁKLADNÉ SOCIOLOGICKÉ POJMY• Sociológia ako veda má právo na existenciu aj preto, že má svoju

vlastnú metodológiu (sociológia ako teoreticko- empirická veda), má vlastnú pojmológiu, vlastné špecifické pojmy.

• Príklady sociologických pojmov:– Sociálna vrstva: najvšeobecnejšia kategória na vyjadrenie

vnútorného rozčlenenia akejkoľvek spoločnosti, skupiny– Biele goliere: ľudia vykonávajúci duševnú prácu / vo vyšších

kruhoch,– Modré goliere: ľudia zamestnaní v priemysle, manuálne

práce,

ČO JE TO POJEM? Pojem je forma myslenia odrážajúca podstatné vlastnosti predmetov a

javov, objektívnej skutočnosti. Pojmy nie sú stabilné, menia sa so samotným poznaním. Fixujú sa v určitých jazykových formách (slovách, v jednom, vo viacerých...), pojmy tvoria význam a zmyslel týchto jazykových výrazov.

Základná funkcia pojmu spočíva v myšlienkovom vyčlenení určitých znakov, predmetov, ktoré nás v praxi i v poznaní zaujímajú... Vďaka tejto funkcii pojmy spájajú slová s určitými predmetmi, čo umožňuje presné určenie významu slov a narábanie s nimi pri myslení.

Každý pojem je abstrakciou, čo zdanlivo pôsobí ako odklon pojmu od skutočnosti.

• V sociologickej literatúre (na stránkach internetu...) sa stretnete s mnohými článkami (referátmi) vysvetľujúcimi sociologické pojmy; je to preto, že sociológia má veľké spektrum pojmov (vyplýva to z jej predmetu, z jej vedeckého záujmu...).

• Každý z týchto prístupov (článkov) je svojím spôsobom pravdivý

I. A. Bláha vo svojej obsiahlej práci SOCIOLÓGIE z roku 1968 vydeľuje na úvod tieto základné sociologické pojmy:• Sociálna skupina• Sociálne procesy• Sociálne zriadenie (sociálne inštitúcie)------Používa aj iné pojmy ako:• Kultúra• Sociálne javy• Sociálny konsenzus• Bláha chápe spoločnosť ako konšteláciu menších celkov – sociálnych

skupín• Pojem sociálna skupina definuje za pomoci iných pojmov ako je:

spoločenská (sociálna) potreba, sociálna funkcia, štruktúra...• Podľa Bláhu je sociálny proces - postupujúci sled zmien v sociálnom

celku alebo následkom sociálnych aktérov• Sociálny proces prebieha medzi sociálnymi skupinami alebo medzi

skupinou a jednotlivcom• Rozlišuje sociálne procesy:

– asimilačné a disimilačné (oddialenie, konkurencia, zápolenie...)

– socializačné a individualizačné– kooperačné

• Bláha nakoniec používa aj pojem sociálneho zriadenia (usporiadania) alebo sociálnej inštitúcie

• J. Szczepaňski medzi základné sociologické pojmy zahrnul:• Spoločenský život• Kultúra• Osobnosť• Spoločenská väzba• Pospolitosť• Spoločenský proces• Spoločenský vývoj

SPOLOČENSKÁ VÄZBA PODĽA SZCZEPAŇSKÉHO• Spoločenská väzba: je súhrn vzťahov a závislostí medzi ľuďmi v

spoločenských súboroch • Podmienkou spoločenskej väzby je styk v čase a priestore; sociológiu

nezaujíma každý styk, ale spoločenský styk, ktorý možno

charakterizovať ako vzájomné pôsobenie dvoch alebo viacerých jedincov sprostredkovaný spoločenskou hodnotou

• Styk môže byť bezprostredný alebo sprostredkovaný, trvalý alebo krátkodobý

• Systematický styk s cieľom vyvolať nejakú reakciu nazývame vzájomné pôsobenie

• Ďalší pojem podľa Szczepaňského je spoločenská činnosť - je to také chovanie jednotlivca, skupiny, ktoré je realizované zámerne, pre dosiahnutie určitého cieľa , skladá sa zo samej činnosti, prostriedkov a metód...

• Spoločenské vzťahy sú určité trvalé systémy zahrňujúce dvoch partnerov (jednotlivcov alebo skupiny), väzbu, predmet, spoločný záujem..., ktorý predstavuje „platformu vzťahu, ako aj určitú sústavu záväzkov a povinností, ktoré ich viažu...

• Spoločenské vzťahy sú základom spoločenskej väzby; aby boli tieto väzby trvalé vytvára pospolitosť systém zariadení, ktoré kontrolujú a regulujú chovanie jej členov (sociálna kontrola a sociálne inštitúcie)

Nie je jednotný výpočet sociologických pojmov, každý autor má vlastný výber.A. Giddens vo svojej Sociológii uvádza na záver základné pojmy a základné termíny.Pojmy sú napr.: autorita, byrokracia, deľba práce, demokracia a pod.Termíny: anómia, cirkev, experiment... • V našej literatúre (českej a slovenskej) je najznámejší výpočet

sociologických pojmov v práci Jana Kellera Úvod do sociológie• Keller definuje viac ako 30 základných pojmov, z ktorých nie všetky

možno považovať za čisto sociologické (vyskytujú sa tam pojmy, ktoré sa požívajú aj v iných vedách, resp. sú spoločné pre mnohé vedy ako napr.: autorita, ideológia, komunikácia, moc, panstvo, profesia, štát...

• Definuje však najmä také pojmy, ktoré by sme mohli označiť za čisto sociologické ako: status, rola, sociálna stratifikácia, socializácia, sociálna kontrola, skupina, komunita, byrokracia a pod.

• Výklad sociologickej teórie je vlastne výklad, definícia (konštrukcia) pojmov. Samotná sociologická teória je svojím spôsobom systém pojmov a zákonov vysvetľujúcich predmet sociológie.

• Najlepší spôsob poznania (pochopenia) sociologických pojmov je poznanie a pochopenie sociologickej teórie.

• Rozsiahly pojmový aparát sociológie možno rozdeliť (zatriediť) do dvoch skupín:

– Pojmový aparát (pojmy), ktorý je platný (používa sa) v sociológii, ale v každom smere (paradigme) sa obsahovo odlišuje

– Všeobecné pojmy sociológie, ktoré sú pri sociologickom výskume stabilné, ich význam nemožno meniť (platí to najmä pre empirický sociologický výskum...)

Sociologické pojmy majú viac vrstiev a zdrojov:• Pojmy pochádzajúce z bežného jazyka, ktoré v sociológii získavajú

špecifický význam (voľný čas...)• Pojmy prebraté z iných vied (stratifikácia, spätná väzba...)• Čisto sociologické pojmy majúce oporu len v sociológii a jej teóriách

(anómia...)• V súčasnosti podľa Miloslava Petruska je badateľná snaha o

zjednotenie sociologických pojmov, ale k tomu asi z dôvodu multiparadigmálnosti sociológie nedôjde.

• Pojmológia každej vedy je úzko späta s jej teóriou, s problémami, ktoré daná veda rieši

• Miroslav Petrusek vyčleňuje 5 pojmov (skupín pojmov), ktoré vyjadrujú problémovú (koncepčnú) rovinu sociológie, teda ide o určité koncepčné ústredné pojmy sociológie:– Sociálny čas a sociálny priestor– Spoločnosť a indivíduum– Sociálne rozvrstvenie, sociálna stratifikácia a sociálno-triedna

štruktúra– Sociálna zmena– Každodennosť

POKUS O VYMEDZENIE HLAVNÝCH SOCIOLOGICKÝCH POJMOV

( V ROVINE PROBLEMATIKY SPOLOČNOSŤ A INDIVÍDUUM)• Ťažisko záujmu (predmetu skúmania) sociológie je spoločnosť

(spoločnosť je súhrn ľudí žijúcich združene (spolu) na určitom mieste alebo najvšeobecnejší systém (spôsob) ľudského spolužitia)

Spoločnosť tvoria ľudia, ktorí sú medzi sebou v určitých interakciách, vzťahoch (tieto

interakcie, vzťahy vypovedajú o tom ako spoločnosť funguje)

• Je mnoho rozličných spôsobov ako sa pristupuje k výkladu samotného procesu fungovania spoločnosti

Jedným z prístupov je taký, že sa poznáva spôsob spolužitia ľudí

Spolužitie - patrí medzi základné prístupy, ktorými možno spoznať fungovanie spoločnosti

• Spolužitie je akýkoľvek krátkodobý alebo dlhodobý styk, pri ktorom dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu ľudí

• Spolužitie ľudí môže mať určité pravidlá, ktoré významnou mierou ovplyvňujú výsledok spolužitia, výsledne sa tieto pravidlá prejavia v podobe sociálnej usporiadanosti

• Môže byť aj neusporiadané spolužitie, v ktorom vládne neusporiadanosť, chaos a chýbajú akékoľvek pravidlá

• Sociológia primárne skúma usporiadané spolužitie, založené na dobrovoľnom alebo vynútenom súhlase ľudí o tom, aký bude mať ich spolužitie priebeh, t. j. o pravidlách spolužitia

• Usporiadané spolužitie sa vytvára na základe dlhodobejších vzájomných stykov ľudí

• Na definovanie toho, čo je to spolužitie v sociológii, používame ďalšie pojmy ako je napr. pojem spoluprítomnosť

• Spoluprítomnosť vyjadruje fakt, že sa istý počet ľudí nachádza v rovnakom čase na rovnakom mieste, čo si vynucuje, aby ľudia na túto situáciu reagovali.

• Ďalším pojmom vysvetľujúcim ako spoločnosť funguje je pojem interakcia

Sociálna interakcia Ak konanie jednej osoby alebo skupiny vyvolá konanie inej osobyalebo skupiny, ide o  sociálnu interakciu (social interaction). Kľúčovým aspektom sociálnej interakcie je sociálna percepcia. Sociálna percepcia

• je spravidla definovaná ako sociálne vnímanie, vnímanie človeka na pozadí sociálnych vzťahov a jeho sociálneho správania

• je predpokladom správania človeka v sociálnych celkoch alebo vzťahoch

• v užšom význame znamená vnímanie človeka ako jednotlivca, predstavuje proces vzájomného pozorovania, skúmania a vnímania človeka človekom zmyslovými orgánmi

• v širšom význame znamená vnímanie nadindividuálnych sociálnych celkov a vytváranie si predstavy o nich

Samotný pojem sociálna interakcia vyjadruje

proces, ktorým sa uskutočňujú vzájomné vzťahy a kontaktymedzi ľuďmi a ktorým sa vytvárajú sociálne celky, preto sa chápe aj ako výmena činností medzi subjektmi interakčného vzťahu.

Interakčný vzťah sa uskutočňuje:• komunikáciou, t. j. odovzdávaním informácií verbálnou

i neverbálnou cestou (pomocou symbolov); • ovplyvňovaním (zámerné alebo nevedomé pôsobenie, ktorým je

korigované alebo menené správanie iných sociálnych subjektov); • kooperáciou (spoluprácou), kedy sa činnosti jednajúcich osôb

uvádzajú do súladu; • uplatňovaním moci a riadenia, kedy sú ľudia, voči ktorým sa

moc uplatňuje, donútení k určitému jednaniu aj napriek ich prípadnému odporu;

• konfliktami (roztržkou), kedy sa jednotlivé strany interakčného vzťahu snažia presadiť svoje záujmy proti mienke ostatných.

• Interpersonálny vzťah:• ak je priebeh interakčného vzťahu spontánny, výrazne poznačený

len osobnosťou konkrétnych ľudí v bezprostrednej interakcii.• Pozičný, statusový vzťah: • ak v interakčnom vzťahu vystupujú tie kvality osôb, ktoré sú dané

ich zaradením do sociálnej štruktúry (sociálnou pozíciou a sociálnymi rolami), nevyžaduje bezprostredné vzájomné poznanie zúčastnených osôb.

• Pozičný, statusový vzťah je jednoznačne určený normami spojenými s jednotlivými sociálnymi pozíciami a sociálnymi rolami, ktoré konkrétne osoby naplňujú.

• SOCIÁLNY STATUS• hodnota postavenia, ktoré človek zaujíma v sociálnom útvare• súhrnne vyjadrená pozícia človeka v určitej spoločnosti (skupine)

spojená s určitou mierou ocenenia zo strany druhých

• postihuje práva a povinnosti jednotlivca alebo skupiny vo vnútri určitého spoločenského systému

• je relatívne stabilný, ale nie je statický, mení sa podľa situácie • skúma sa objektívny základ statusových charakteristík – ukazovatele

statusu: vek, pohlavie, vzdelanie, povolanie, príjem, zložitosť vykonávanej práce, prestíž vykonávaného povolania, podiel na riadení/moci, etnická príslušnosť, celkový životný štýl

• kombináciou ukazovateľov je určený súhrnný sociálny status

Rozlišujeme:• Status pripísaný, askriptívny (R. Linton) - ide o status vrodený

(pohlavie, farba pleti, sociálny pôvod, št. príslušnosť)• Status získaný: vzdelanie, zamestnanie, zásluhy, stran. prísl.––• Vnútený (pobyt v nemocnici, vo väzení)

Objektívny status:- vyjadruje merateľnú, preukázateľnú a overiteľnú pozíciu

človeka v sociálnom priestoreSubjektívny status:- vyjadruje subjektívny pocit jednotlivca, ako cení sám seba a ako hodnotí svoju pozíciu v sociálnom priestoreStatusové symboly:priamočiaro ukazujú na pozíciu človeka v štruktúre spoločnosti, napr. Dávidova hviezda na oblečení v období tzv. Tretej ríšena Slovensku pred r. 1990 – dovolenka v zahraničína Slovensku v súčasnosti – značka auta, hodiniek, veľkosť a lokalizácia rodinného domu, prejavy správania (slang, golf)

SOCIÁLNA ROLA Súhrn očakávaného správania sa jednotlivca, ktorý zastáva určitú

sociálnu pozíciu Očakávaný spôsob správania človeka, vyplývajúci z jeho

spoločenskej pozície v sociálnej štruktúre Sociálna rola je aktívnym uvedením práv a povinností

vyplývajúcich zo statusu v živote s. rola môže byť: krátkodobá/dlhodobá; vnútená/dobrovoľná Rolové chovanie – je chovanie nositeľa role (je to, čo od nás iní –

publikum - očakávajú)

• Konflikt rolí :ak sa ocitneme v rolách, ktoré sú vo vzájomnekonfliktnom postavení, napr. manažér, manžel,otec

• Konflikt vo vnútri roly: ak sú s jej výkonom spojené rozdielne

požiadavky, napr. odlišnosť očakávaní na policajta zo strany zákona, pravidiel slušnosti, nadriadených, občana-obete, samotného policajta

• Sociálna rola má podobu normy, t. j. je pre všetkých rovnaká, ale súbežne necháva jednotlivcom priestor na individuálne prejavy

• Mieru tolerovanej improvizácie pri modifikácii roly predurčuje proces socializácie a sociálna kontrola.

Vráťme sa k miestu, kde sme hovorili o tom, že interakčný vzťah sa uskutočňuje: komunikáciou, t. j. odovzdávaním informácií verbálnou i neverbálnou cestou (pomocou symbolov).

Komunikácia ako základ sociálnej interakcie Komunikácia je jednou z aktivít interakčných procesov.

V najširšom význame sa komunikáciou chápe akákoľvek rozlíšiteľná reakcia na podnet.

Sociálna komunikácia = odovzdávanie informácií jedným sociálnym subjektom inému sociálnemu subjektu.

Sociálnou komunikáciou sa označuje proces odovzdávania informácií v sociálnom styku.

• Komunikátor - jeho zámer (intencia) sa v komunikácii presadzuje. Zhodnotením jednotlivých stránok komunikátora sa vytvára celkové vyznenie, ktoré je možné označiť ako dôveryhodnosť.

• Odovzdávanie informácií sa týka obsahu (čo má byť komunikované) a spôsobu, akým je prenos obsahu kódovaný a dekódovaný do sústavy znakov a symbolov. Kódovanie a dekódovanie sa uskutočňuje pomocou spoločného základu, ktorému účastníci rozumejú.

• Prostriedky na prenos obsahov komunikácie môžu komunikáciu obmedzovať, rozšíriť alebo aj inak zmeniť.

• Komunikant, resp. príjemca komunikácie ,nie je pasívnou stranou komunikačného vzťahu; aby komunikačný vzťah splnil zámer, musia byť rešpektované vlastnosti príjemcu.

• Spätná väzba: poskytuje ju komunikant komunikátorovi vyslaním nového obsahu naspäť alebo formou správania, ktoré nemusí byť orientované na pôvodného komunikátora.

• Spätná väzba o komunikačných efektoch je v masovej komunikácii výrazne oslabená a prúd informácií má iba jeden smer.

Historické typy komunikačných modelov Bez komunikácie nemôže existovať žiadny sociálny útvar. V rôznych vývojových štádiách spoločnosti existuje úzky vzťah medzi typom spoločnosti (archaická, tradičná, moderná) a charakterom v nej prevažujúcej komunikácie.

• Systém kapilárnej komunikácie fungoval  bol kľúčový v primitívnej spoločnosti. Všetka komunikácia sa odohrávala v osobnom kontakte. Rozhodujúca bola pamäť človeka a pozícia jednotlivca v hospodárskom a politickom živote.

• Systém organickej komunikácie začal fungovať so vznikom písma. Znalosť uschovávať písomné dokumenty a schopnosť čítať sa stali strategickou výsadou jednotlivcov, ktorí vytvorili elitu.

• Systém masovej komunikácie sa rozvíja s prienikom technológií do komunikačných procesov. Prehĺbil vnútornú štruktúru obyvateľstva: najnižšie vrstvy ostali odkázané na predchádzajúce podoby komunikácie; kultúrne najvyspelejšie vrstvy začali využívať výdobytky informovanosti z masmédií. V modernej spoločnosti sa pod vplyv masmédií dostali všetky sociálne vrstvy.

• Zložky komunikácie– intencia (t. j. zámer, cieľ, smerovanie, zmysel) - zahŕňa

motívy, ktoré vedú subjekty k vlastnej komunikačnej aktivite. – zložkami komunikačného aktu sú:

• komunikátor (vysiela obsah)• komunikačný zámer

• obsah, smer, forma komunikačného prenosu• komunikačný kód• efekt komunikácie• komunikačný kanál (prostriedok)• komunikant (príjemca obsahu)

Súčasné poznatky o podobe komunikácie prostredníctvom masmédií ukazujú, že ide o tzv. nadbytočnú komunikáciu, zapríčinenú jej kvantitatívnym rozsahom, ktorý nie je jednotlivec schopný prijať a integrovať do svojho systému poznatkov, pamäti.

• J. Keller: prostriedky masovej komunikácie triumfujú technologicky a ekonomicky, ale po stránke psychologickej sú porazené, pretože každý odkomunikovaný obsah sa stráca v šedi nevýznamnosti, zvyšuje dezorientáciu masy prijímateľov.

• Masmédiá dodávajú ľuďom informácie, ale len interpersonálne vzťahy menia ich postoje a správanie.

Ako som už vyššie uviedol , konanie jednej osoby alebo skupiny, ktoré vyvolá konanie inej osoby alebo skupiny je sociálna interakcia, indivídua sa dostávajú do vzájomných väzieb, do sociálnych väzieb. V realite sociálnych celkov teda môžu mať interakčné a komunikačné vzťahy podobu interpersonálnych alebo sociálnych väzieb alebo vzťahov. Interpersonálne vzťahy ide o vzťahy, v ktorých sú v interakčných a komunikačných väzbách osobnosti, tzn. jednotlivci vo svojich špecifických kvalitách, ktorí sú nositeľmi konkrétnej kultúry. Vo vzájomných interpersonálnych vzťahoch môže byť len malý počet osôb, aby zúčastnení mohli vnímať ostatných ako konkrétne osobnosti s ich špecifickými vlastnosťami a schopnosťami.

• Interpersonálne vzťahy sú výsledkom buď dlhodobejšieho kontaktu alebo intenzívneho krátkodobejšieho kontaktu.

• V interpersonálnych vzťahoch funguje rýchlejšia komunikácia, existujú presnejšie očakávania a vzhľadom na snahu udržiavať tieto vzťahy v nich existuje aj výraznejšie smerovanie k všestranne prospešnej dohode.

Sociálna interakcia ako pojem má veľmi blízko pojmu sociálny vzťah.Sociálny vzťah je pojem trochu odlišný od pojmu sociálna interakcia. Oba tieto pojmy vyjadrujú - vzťahujú sa - k tej istej

skutočnosti - vzájomné pôsobenie jednotlivcov či skupín medzi sebou.

Soc. interakcia však vyjadruje skôr aktuálny proces vzájomného pôsobenia, zatiaľ čo sociálny vzťah sa vzťahuje (vypovedá) o stabilizujúcich reprodukujúcich sa štruktúrach a prvkoch a vzťahoch medzi nimi.

Sociálne vzťahy – to sú vzťahy, v ktorých ide o väzby medzi sociálnymi subjektmi, tzn. jednotlivcami, ktorí sú nositeľmi špecifickej sociálnej kvality alebo medzi nadindividuálnymi sociálnymi celkami.

Sú to vzťahy medzi jednotlivcami, z ktorých vznikajú sociálne útvary.

• Sociálne vzťahy nesú jednotlivci a sú obsiahnuté v ich správaní, ale pre vzťah nerozhoduje, ktorí konkrétni jednotlivci ho uskutočňujú, pretože ide o vzťahy formované sociálnymi inštitúciami a kultúrou, t.j.:– môžu byť výrazne odosobnené; – nemusia sa v nich prejavovať osobné zámery; – ich štruktúra i charakter sú určené okolnosťami

a podmienkami fungovania sociálneho celku.

• Sociálne vzťahy vždy obsahujú „vonkajšiu“ motiváciu. Vzory a pravidlá, ktoré sa v sociálnych vzťahoch prejavujú, sú spojené s pochopením úlohy sociálnych inštitúcií a kultúry.

FORMY ZDRUŽOVANIAĽudské združovanie existuje v rôznych formách a podobách. Počas vývinu spoločnosti tieto podoby zoskupení (kolektivít, útvarov) determinovali vzťahy medzi prvkami tvoriacimi tieto spoločnosti. Menili sa obsahy a spôsoby života, zákonitosti vzniku, trvania, premien a zániku týchto foriem spoločenstiev ľudí. Aké sú základné historické formy spoločenstva ľudí?V sociológii rozlišujeme:

primitívne (horda, rod, kmeň) rozvinuté (národnosť, národ, ľudstvo)

• Horda je typ primitívneho spoločenstva na báze pokrvných zväzkov s cieľom zabezpečiť ochranu pre dané zoskupenie ľudí. V horde neexistovala organizovanosť ani výraznejšie mocenské vzťahy.

• Rod sa vytváral na báze hôrd a tvoril základnú jednotku etnického spoločenstva. Rodové zriadenie bolo charakteristické pre prvotnopospolnú spoločnosť. Rod fungoval na kolektívnej deľbe práce a spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov.

• Kmeň - predstavuje vyšší stupeň spoločenstva ľudí na etnickej báze, vnútorne spojeného geograficky, mocensky, pevnými zvykmi, tradíciami a spoločným jazykom. Kmene zakladali kmeňové zväzy a kmeňové konfederácie.

• Národnosť - spája sa s upevnením a rozvíjaním jazyka, územia, hospodárskeho života, psychológie ľudí, vzniká v procese rozkladu rodového kmeňového zriadenia a so začiatkom utvárania triednej spoločnosti a štátu.

• Národ je historicky vzniknutá forma spoločenstva ľudí, ktorá je charakterizovaná spoločným územím, jazykom, ekonomickým životom, kultúrou, tradíciou, dejinami a vymedzuje sa oproti ľuďom považovaným za cudzincov. Rozvoj národov datujeme v Európe od XIV. a XV. storočí a vyvíja sa dodnes.

Národy sa spravidla formujú na základe presvedčenia, že ich životný údel je odlišný od osudu ostatných; spoločný osud založený na minulosti, realizovaný v prítomnosti je chápaný ako projekt pre budúcnosť, preto národ nie je len danosť, ale aj ideál, spájajúci príslušníkov v úsilí spoločne pokračovať ďalej.

Moderný národ sa vyvinul ako nástroj emancipačných snáh meštianstva, teda v priemyselných spoločnostiach, s nástupom kapitalizmu, ktorý priniesol nielen hospodárske zmeny, centralizáciu výroby a výrobných prostriedkov, ale aj politickej moci.

Kultúrno-etnický aspekt národa sa posilnil v 19. storočí. Formovanie národa vyžadovalo rozvinutie spoločného jazyka a vytvorenie spoločnej kultúrnej a historickej identity založenej na literatúre, mýtoch, symboloch, umení.

• Národ býva charakteristický aj tendenciou k vytvoreniu vlastného štátu (právo národov na sebaurčenie...)

• Tento rozmer národa má svoju politickú dimenziu– Právo na samourčenie/sebaurčenie národov alebo

samourčovacie/sebaurčovacie právo národov alebo skrátene samourčenie/sebaurčenie národov je právo národa

na rozhodovanie o vlastnom osude, v krajnej podobe aj ako právo na samostatný štát, samostatnosť a nezávislosť.

– Po prvej svetovej vojne bol tento princíp ako právo na vlastný štát pre malé stredoeurópske a východoeurópske národy. Po roku 1945 je interpretovaný troma spôsobmi ako:

– Právo koloniálnych národov na vlastnú štátnosť – Právo obyvateľstva konkrétnej krajiny na demokratickú

voľbu svojej vlády (t.j. predovšetkým ako právo politickej participácie)

– Právo existujúcej etnickej skupiny na rozhodovanie o vlastnom politickom statuse (vrátane práva na autonómiu alebo založenie vlastného štátu)

Národná identita - do značnej miery je vytvorená zhora štátom, pomocou masového vzdelávania. Medzi obyvateľstvom mimo elitných vrstiev sa v niektorých európskych štátoch vedomie národnej identity zakorenilo až na začiatku 20. storočia. V 19. storočí bol pojem národ vnímaný skôr etnicky, v súčasnosti je vnímaný skôr politicky. Niekedy je národ chybne zamieňaný za štát. Podľa Sorensena je moderný štát charakterizovaný vysokým stupňom súdržnosti. Národ a štát sú prepojení komplexom práv a povinností. Nemateriálnym aspektom tohto vzťahu sú vnútorné zoskupenia, legitimita a solidarita. Významným materiálnym aspektom sú zdroje a služby, k výmene ktorých dochádza medzi štátom a jeho občanmi. Staroveké národy (vyhynuté) = zoskupenie etnických skupín. Prírodné národy = etnické skupiny, ktoré zostali na kmeňovej štruktúre alebo sa zmenili na malé národnostné skupiny.

• Ľudstvo - je najvyššou formu sociálneho spoločenstva národov, národných celkov a ostatných pospolitostí. Do spolužitia intervenujú faktory ekonomické, politické, kultúrne, právne, sociálne, ekologické.

Populácia = pojem z latinského „populus“ – ľud, obyvateľstvo, verejnosť. Označuje súhrn (súbor) osôb obývajúcich určité územie. V širšom chápaní ide o súbor jednotlivcov určitého druhu žijúcich a reprodukujúcich sa na vymedzenom území. B. Geist : populácia je vždy definovaná vo vzťahu ku skúmanej jednotke, t. j. k osobám, určitému územiu, lokalite obyvateľstva, prípadne iným kriteriálnym charakteristikám ako pohlavie, rodinný stav,

socioprofesijné znaky, právne, ekonomické a podobné. Každá populácia je určená veľkosťou a špecifickými znakmi.

Súčasné ľudské populácie spravidla vznikli v dôsledku migrácie a miešania pôvodných populácií.

Pospolitosť, spoločenstvo (Gemeinschaft) =označenie sociálneho útvaru, ktorý je založený na pozitívnych a spontánnych citových väzbách, pôvod v rodinnom spolužití. Základom pospolitosti sú intímne osobné väzby, malá vnútorná štruktúrovanosť do skupín, spoločné záujmy všetkých jej členov, snaha o kooperáciu v rámci celku. Pospolitosť sa rozvíja na základe rodiny, príbuzenských väzieb, priateľstva, zvykov a viery, ktorá zakladá morálku spolužitia. Moderná spoločnosť (Gesellschaft) =

• vzniká premenou pospolitosti s nástupom urbanizmu Spoločnosť tvorí zložitý konglomerát neosobných väzieb, účasť jednotlivca na kooperácii je motivovaná racionálnou kalkuláciou, každý má svoje záujmy a každý chápe toho druhého len ako nástroj na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. V modernej spoločnosti žijú ľudia vo vzťahoch sociálnej aj ekonomickej konkurencie.

• V posledných rokoch sa stretávame v sociologickej literatúre s tým, že zoskupenia ako je ľud, národ, triedy, kasty, rasy sa označujú ako makroštrukturálne systémy vyššieho radu.

• Základom fungovania týchto kolektivít (zoskupení) spravidla nebýva konkrétny kontakt.

• Existujú a sú predmetom skúmania sociológie aj iné kolektivity, zoskupenia – v literatúre označované ako plurality nižšieho radu (J. Reichel).

• Tieto kolektivity sú považované za akýsi predstupeň vyššej formy kolektivít – sociálnych skupín.

Ľudské plurály, plurality, zoskupenia = sociálne útvary, ktoré si konkrétni jednotlivci vytvárajú v sociálnom kontakte. Podoby týchto zoskupení sa utvárajú:

(1) na báze podobnosti spoločného znaku; (2) na báze priestorovej alebo geografickej blízkosti; (3) na báze spoločne prežitých zážitkov; (4) na báze spoločných hierarchií problémov.

Spoločenské súbory = zoskupenia, ktoré nie sú spojené žiadnou vnútornou väzbou. Spoločenským súborom je väčší počet ľudí, vyznačujúcich sa určitou vlastnosťou, ktorá je poznateľná vonkajším pozorovateľom bez ohľadu na to, či si ju príslušníci súboru uvedomujú.

SPOLOČENSKÝ SÚBOR SA VNÚTORNE MÔŽE ĎALEJ ČLENIŤ

• Sociálne agregáty: súhrn osôb (alebo skúmaných jednotiek), ktoré majú spoločné niektoré sociálne znaky (náhodné agregáty - cestujúci v jednom dopr. prostriedku, aktívne – davy, receptívne, prijímajúce podnety - publiká...)

• Komunity: sociálne útvary, ktorých príslušníci sú spojení určitou spriaznenosťou (profesijné, záujmové, lokálne...)

• Sociálne kategórie: označenie množiny osôb, ktoré sú charakteristické jedným alebo viacerými spoločnými (predovšetkým demografickými) znakmi ako napr.: pohlavie, vek a pod. – to sú prirodzené kategórie, sú však aj umelé kategórie napr. výberový súbor pri výskumoch...)

• Podoby sociálnych (spoločenských) zoskupení, kolektivít (J. Reichel)

Kolektivitymakroštrukturálne (národ, triedy, kasty...)sociálne skupinyplurality nižšieho radu

SOCIÁLNE SKUPINYSociálna skupina (social group):Ide o je najčastejšie používaný sociologický pojem.

Sociálnu skupinu možno definovať ako množstvo jedincov(dvaja, traja a viac), ktorých vzťahy (interakcia) sú pravidelné atrvalejšie

Sociálna skupina nie je náhodné zoskupenie ľudí alebo štatistické zoskupenie alebo logické zoskupenie (vtedy ide napr. o súbor ľudí s rovnakým príjmom...)

Skupina vytvára sprostredkujúci článok medzi človekom ako izolovaným jednotlivcom a spoločnosťou ako globálnym sociálnym útvarom

Pre človeka má zásadný význam, do akých skupín sa v živote začlení, pre spoločnosť je veľmi významné, z akých skupín pozostáva

DEFINÍCIE Sociálnou skupinou sa chápe určitý počet ľudí (skupina), ktorí sa

zo sociálneho celku vyčleňujú na základe určitého spoločného znaku a jej členovia cítia vzájomnú spolupatričnosť

Definície sociálnej skupiny vyjadrujú skutočnosť, že určitý človek má niečo spoločné s inými ľuďmi, čo ovplyvňuje jeho správanie, a tým sa potom on sám, aj títo ľudia, odlišujú od ostatných ľudí.

Sociálna skupina môže mať svoje skupinové vedomie „MY“..., spoločné normy, spoločný cieľ...

• Výskum sociálnych skupín sa aktivizoval v americkej sociológii od začiatku 20. stor. (sociálne skupiny - ich výskum sa stal predmetom sociológie)

• Sociológiu zaujímajú vnútorne integrované skupiny a nie len vonkajškové agregované skupiny.

• Zdrojom integrácie sociálnych skupín sú záujmy (v skupine sa lepšie realizujú záujmy...)

• V procese naplňovania skupinových záujmov členovia skupiny získavajú skupinovú identitu (my)

• Na posilňovanie skupinovej identity slúžia skupinové symboly a rituály... (pravidelné schôdze, oslavy a pod.)

• Súborom všetkého, čo členovia pri skupinovej interakcii vytvárajú, je skupinová kultúra, o ktorej svedčí jedinečná neopakovateľná skupinová atmosféra

• S rozvojom spoločnosti vzniká mnoho skupín, vytvárajú sa nové medziskupinové vzťahy (pozitívne, negatívne, indiferentné)

• Jednotlivec sa môže stať členom viacerých skupín, vzniká pluralita skupinové členstvá...

• Spravidla sa rozlišuje skupina na základe:– existujúcich vzťahov (sociálna skupina v úzkom vymedzení)

– nejakých podobností (skupina v širokom vymedzení)

ZNAKY SOCIÁLNEJ SKUPINY:• Interakcia• Komunikácia• Spoločné aktivity• Sociálne vzťahy• Spoločný cieľ• Vlastná štruktúra• Spoločné hodnoty a normy• Kontrola a sankcie• Vedomie skupinovej príslušnosti• Vedomie odlišnosti od iných skupínKlasifikácie skupín – najčastejšie znaky:

1. veľkosť skupiny2. spôsob vzniku3. druh prevažujúcich vzťahov

–––Ďalšie triediace znaky:

• Typ členstva• Prístupnosť skupiny• Trvanie skupiny• Zameranie • Priestorové rozptýlenie• Členská príslušnosť• Identifikácia so skupinou

• J. Wiatr rozlišuje kritériá ako:• Typ väzby (neformálna, formálna...)• Stupeň stálosti tejto väzby (krátkodobé, trvalé...)• Veľkosť skupiny (malé, veľké..)• Charakter členstva v skupine (členstvo dobrovoľné, členstvo

automatické...)• Typ solidarity v skupine (vnútorná a vonkajšia, náš klub, váš klub...)• Význam skupinovej väzby pre vysvetlenie chovania jednotlivcov

tvoriacich skupinu (vzťahová, referenčná skupina...)

PODĽA DOBY TRVANIA SKUPINY

• Dočasné, krátkodobé skupiny : obyčajne po dosiahnutí svojich stanovených cieľov končia svoju činnosť (vzdelávací kurz, čata vojakov na základnej vojenskej službe...). Pritom vzťahy v nich obvykle v nejakej podobe pretrvávajú (spoločenstvo vlastníkov bytov, priateľské skupiny).

• Členstvo v skupinách trvalejších: sprevádza jednotlivca určitú časť jeho života (školská trieda, pracovná skupina).

• V stálych skupinách členstvo trvá možno i po celý život alebo jeho podstatnú časť (rodina, príslušnosť k cirkvi).

TYP ČLENSTVA Skupina s členstvom dobrovoľným: jednotlivec sa môže rozhodovať, či

bude ich členom alebo nie (napr. o zamestnanecké skupiny, skupiny študentov na VŠ...).

Skupina s členstvom automatickým (prirodzené alebo faktické skupiny): napr. rodina, do ktorej sa človek narodí, skupina obyvateľov mesta, štát, ktorého sa stane občanom.

Skupina s členstvom vynúteným: členom sa jednotlivec musí stať z rôznych dôvodov (napr. kvôli povinnej školskej dochádzke, rozsudku...).

PODĽA PRÍSTUPNOSTI SKUPINY• Inkluzívne (stačí záujem o členstvo v skupine, záujem spolčovať

sa...)• Ohraničené skupiny (sú kladené určité podmienky, napr. členské

príspevky...)• Exkluzívne (podmienky sú náročné, prípadne sú členovia vyberaní,

politické strany, lóže, kluby...)

PODĽA SPÔSOBU VZNIKU (PODĽA ŠTRUKTÚRY)• Neformálne sociálne skupiny • utvárajú sa spontánne, bez vedomej organizácie; spravidla je ich

vznik odpoveďou na spoločné potreby, snahy, túžby istého množstva ľudí. Vyznačujú sa bezprostrednými kontaktmi, členov spájajú výraznejšie emocionálne väzby. Voči skupine pociťujú aj silnú lojalitu.

• Neformálne skupiny obyčajne nezahrňujú príliš veľký počet osôb. Neformálna skupina je jadrom komunít rôzneho typu (záujmové, priateľské, parta).

•

Formálne sociálne skupiny:

• Vznikajú oficiálnym ustanovením. Formulovaná je cieľová/úlohová štruktúra skupiny, s emocionálnou sa a priori nepočíta. Do formálnej skupiny sa jednotlivec zaraďuje spravidla na základe splnenia určitých požiadaviek (napr. kvalifikačných)

• Často sa nazývajú organizácie, vznikajú najčastejšie oficiálnym ustanovením...

• Niekedy formálne skupiny môžu vzniknúť z neformálnych (skupina OLD BOYS...)

• Vzťahy vo formálnej skupine sú modelované ako neosobné, vecné, orientované na efektívne plnenie úloh, cieľov príslušnej organizácie. V organizáciách vznikajú paralelne s formálnymi štruktúrami siete osobných, neformálnych vzťahov, vytvárajú sa tu alternatívne neformálne skupiny.

PODĽA VEĽKOSTI SKUPINY• Malé skupiny : sú to skupiny s minimálne s 3 a niekedy až so 40

členmi (M. Petrusek uvádza hornú hranicu 20 členov). Presný počet nie je rozhodujúci.

• Nutná podmienka je, aby sa členovia navzájom poznali. Aby existovala medzi členmi bezprostredná interakcia (aby každý vedel, kto konkrétne do skupiny patrí).

• Rozvinutá komunikácia a relatívne pevné vzťahy (autentické, prirodzené ale aj sociálne vzťahy – rozdielne pozície (vzťahy) z pohľadu príjmu, vzdelania a pod.)

• V malej skupine vzniká tým pocit osobnej blízkosti, vzájomnosti; štruktúra vzájomných sociálnych vzťahov má emocionálny rozmer, istú mieru sympatií, príp. antipatií (rodina, rôzne skupinky priateľov, malá firma)

• Veľké skupiny sa vyznačujú nepriamou, sprostredkovanou interakciou. Vzájomná komunikácia nie je intenzívna, často je neosobná (telefonáty, obežníky, emaily), neprináša informácie o ostatných, ani nepodnecuje vznik vzájomných sociálnych vzťahov s emočným nábojom. U členov veľkej skupiny prevažuje skôr vedomie skupinovej príslušnosti ako prežívanie členskej vzájomnosti. Maximálny počet členov nie je možné stanoviť.

PODĽA CHARAKTERU VNÚTORNÝCH VZŤAHOV (PODĽA VÝZNAMU)

Primárne sociálne skupiny - sú skupiny s malým počtom členov, spojených bezprostrednými

kontaktmi (face to face), blízkym poznaním a intímnymi väzbami (rodina, skupina kamarátov, susedské skupiny)

- sú vysoko súdržné, člen sa celkom angažuje, byť členom nemá účelovú povahu, má zmysel samo o sebe ako uspokojenie z pozitívnych emocionálnych vzťahov medzi členmi.

- Fungujú dlhšie ako skupiny funkčné (vznikajúce pre nejaký účel – pracovná skupina a pod.)

V klasickom poňatí išlo o typ prvej životnej kolektivity (rodina). V súčasnosti sa v literatúre označuje za primárnu každá skupina, ktorá uspokojuje podstatné psychické a sociálne potreby jednotlivca

V týchto skupinách prebieha veľká časť socializácie jedinca (rodina, skupina kamarátov, ...)

• Sekundárne sociálne skupiny: sú založené na funkčných a inštrumentálnych vzťahoch, sledujú určitý cieľ, fungujú bez vzájomného bližšieho spoznania sa členov. Trvanie sekundárnych skupín súvisí s účelom, kvôli ktorému vznikli. Jednotlivec v nich plní určité vymedzené roly vyplývajúce z deľby aktivít. S tým súvisí charakter jeho komunikácie s ostatnými členmi. Príklady: pracovné skupiny, firmy, politické strany, záujmové skupiny.

PRIESTOROVÉ ROZPTÝLENIE SKUPÍN• Niekedy sa tiež hovorí o ekologickej štruktúre skupín. Skupina môže

meniť podobu priestorového rozptýlenia priebežne a opakovane.Rozlišujú sa:

– skupiny úplne rozptýlené (tzv. spojené na vzdialenosť) - majú iba sprostredkované styky, zabezpečované rôznymi médiami, napr. expertné tímy, hráči korešpondenčných turnajov

– skupiny trvale zhromaždené, napr. školská trieda– schádzajúce sa (externí študenti...)

SOCIÁLNE SKUPINY PODĽA ZAMERANIA, PODĽA CIEĽOV, HODNÔT

Môže ísť o skupiny zárobkové (členstvo kvôli obžive), záujmové, príbuzenské, priateľské, uspokojujúce určité duchovné potreby (cirkev), umožňujúce prejaviť sociálnu solidaritu, altruizmus (charitatívne organizácie).

Tiež skupiny svojpomocné, spájajúce indivíduá pri riešení spoločného problému, lokálne, spojené životom na konkrétnom mieste, nátlakové skupiny, presadzujúce legálnymi až pololegálnymi cestami svoje záujmy a ciele, a iné.

PODĽA ČLENSKEJ PRÍSLUŠNOSTI KU SKUPINE- skupiny vlastné, vnútorné - každý človek je obyčajne členom viacerých

skupín súčasne (hovorí sa o tzv. pluralite skupinového členstva, pričom miera dôležitosti členstva v jednotlivých skupinách pre neho nemusí byť rovnaká)

- ostatné skupiny sú cudzie, vonkajšieVzťah k vnútornej skupine sa vyjadruje slovami „my, naši“, vzťah k vonkajšej skupine slovami „oni, ich“. Kontakt medzi vnútornými a vonkajšími skupinami slúži na vymedzenie

skupinových hraníc. V súčasnosti sú vzťahy medzi vlastnými a cudzími skupinami vymedzované

ako nepriateľské, indiferentné alebo kooperatívne.

IDENTIFIKÁCIA SO SKUPINOU- ak sa jednotlivec so skupinou identifikuje, t. j. prijíma a stotožňuje sa s 

hodnotami a normami, cieľmi, predpísanými spôsobmi správania, jazykom, spôsobom obliekania a pod., táto skupina mu slúži ako vzťahový rámec. Táto skupina je preňho referenčná na rozdiel od iných, nereferenčných skupín.

- ak je referenčná skupina inkluzívna alebo otvorená, jednotlivec má možnosť pripraviť sa na členstvo v nej, napr. splnením prípadných podmienok vstupu.

V prípade skupiny exkluzívnej, kde má jednotlivec malú alebo nulovú šancu, aby sa stal jej členom, môže nastať stav, ktorý sa označuje ako sociálne vykorenenie, lebo členská skupina, ktorú sa snaží opustiť, ho negatívne sankcionuje alebo aj vylúči.

Referenčné skupiny sa ďalej delia na:– Normatívne referenčné skupiny, ktoré pomáhajú určiť

jednotlivcovi primerané formy správania.

– Komparatívne referenčné skupiny slúžia ako meradlo, model správania na porovnanie svojho správania.

Sociálne skupiny plnia viacero funkcií. Najčastejšie sa vydeľujú dve kategórie funkcií sociálnych skupín:• Inštrumentálne funkcie (nástrojové..,

na dosahovanie cieľov - školská skupina, vedecké tímy, vojenské jednotky...)

• Afektívne funkcie (citové, uspokojenie rôznych citových a sociálnych potrieb - kluby dôchodcov, rodina, priateľské skupiny...)

• Sociálne skupiny často plnia obe funkcie (rodina...)

Skupinové procesy (štruktúra a dynamika sociálnej skupiny): Skupinová štruktúra: určuje jej vnútornú skladbu. Dynamika skupiny vyjadruje procesy vzniku, fungovania a zániku

sociálnych skupín. Priebeh vzniku skupiny zahŕňa tri procesy:

• vytvorenie skupinových noriem; • vytvorenie skupinovej štruktúry; • vytvorenie skupinovej ideológie.

• UTVÁRANIE SKUPINOVÝCH NORIEM:• Je to dôležitý prvok vytvárania sociálnych skupín.• Skupinové normy tvoria systém požiadaviek, ktoré sa v skupine

kladú na jednotlivých členov. Odrážajú sa v nich ciele, názory a postoje skupiny a povinnosti a práva ich členov. Skupinové normy stanovujú žiaduce a nežiaduce správanie členov skupiny, obsahujú aj kritériá hodnotenia správania členov a tiež určujú aj odmeny alebo sankcie za odchýlenie sa od požadovaných noriem.

• Sociálna norma sa obyčajne vzťahuje na typické najrozšírenejšie sociálne situácie.

• V neformálnych skupinách vznikajú normy spontánne, často v neštruktúrovaných situáciách.

• Vo formálnych skupinách normy spravidla vznikajú príkazom; prebratím od iných skupín; môže ich skupine vnútiť jej vodca.

• VYTVORENIE SKUPINOVEJ ŠTRUKTÚRY:

• Vytvorenie skupinovej štruktúry zahŕňa vznik a vykryštalizovanie sociálnych vzťahov medzi členmi skupiny, deľbu, resp. distribúciu sociálnych rolí v skupine, stotožnenie sa s pozíciami v skupine, vytvorenie hierarchie a pod..

Vytvorenie skupinovej ideológie: Je to proces, ktorý skupine trvá pri jej konštelácii (formovaní, vzniku...)

najdlhšie. Skupinová ideológia je súhrn predstáv, názorov, pojmov ( zvykov a

postojov) v skupinách alebo lepšie ideológia je myšlienkové vyjadrenie podmienok existencie, záujmov a cieľov určitej sociálnej skupiny.

Ak má skupina vytvorenú skupinovú ideológiu, výrazne sa stabilizuje jej činnosť.

Skupinu to chráni pred atakmi z vonkajšieho prostredia, ale aj zvnútra, pred jej náhodnými, niekedy i zámernými zmenami.

• Skupinový konformizmus = dodržiavanie skupinových noriem členmi skupín nezávisle od individuálneho prospechu. Konformita jednotlivca sa pokladá za funkciu jeho uspokojenia, saturácie skupinou, t.j. súvisí s jeho pozitívnym vzťahom, väzbou k skupine.

• Skupinový konformizmus sa vyskytuje najmä v malých skupinách. Výnimočne sa hovorí aj o konformite vo veľkých skupinách – o konformite v spoločnosti.

• Nekonformné správanie jednotlivcov skupina odmieta. • Názory na  vplyv nekonformného správania na súdržnosť skupiny nie

sú jednotné.Proces vedenia sociálnych skupín Z hľadiska vedenia sociálnych skupín sa rozlišujú tri základné typy:

(1) autoritatívna - rozhoduje o všetkom sám jej vedúci (vodca) bez ohľadu na názory ostatných členov;

(2) demokraticky vedená skupina - vedúci sa radí pred každým rozhodnutím so skupinou, jej názor potom primerane rešpektuje;

(3) liberálne vedená skupina - vedúci ponecháva členom úplnú voľnosť a málo sa podieľa na rozhodovaní. Voči členom skupiny je málo rozhodný, členovia sú málo aktívni, pretože nemajú jasne definované svoje úlohy, sankcie za ich naplnenie, atď.

Organizácia:Je pojem široko používaný v sociológii.

Organizácia znamená usporiadanie a preto pod organizáciou môžeme rozumieť:

• Organizované chovanie aktérov v nejakom celku (organizované chovanie vojakov v bojovej činnosti...)

• Zámernú činnosť vedúcu k usporiadanosti• Výsledok takejto zámernej činnosti, t.j. nejaký stav

usporiadanosti celku – nejakú spoločenskú organizáciuTeda pod organizáciou môžeme chápať aj v istom zmysle aj sekundárnu sociálnu skupinu, zámerne vytvorenú na dosahovanie špecifických cieľov. Ide o účelovú sociálnu skupinu; členovia majú racionálne, účelové správanie. Sú dva základné typy: neformálna a formálna organizácia.

• NEFORMÁLNA ORGANIZÁCIA • svojim členom určuje obyčajne len to, čo sa má dosiahnuť.

Neformálna organizácia nemá jasne vykryštalizovanú štruktúru a činnosť jej členov je spontánna, dobrovoľná (napr. svojpomocná skupina). Neformálna organizácia môže prerásť vo formálnu organizáciu (premena politických hnutí na politické strany).

• FORMÁLNA ORGANIZÁCIA • svojim členom určuje nielen ciele, ale aj spôsoby, ako tieto ciele

dosiahnuť. Každá formálna organizácia má vypracovaný systém pravidiel, prostredníctvom ktorých sa oficiálne predpisujú a rozdeľujú úlohy, privilégiá a zodpovednosť, pričom sa špecifikuje, ako sa má činnosť vykonať.

Vývoj formálnej organizácie prechádza štyrmi štádiami vývoja:- etapa formovania = členovia pociťujú najväčšiu neistotu. Začínajú

sa v organizácii orientovať, chápať povahu situácie, svoje úlohy a sociálnu rolu (aké správanie je prijateľné);

- etapa „kvasenia“ = členovia si tvoria obraz o skupine, o jej vedúcom a tým sa zakladá latentný konflikt, emocionálny odpor proti požiadavkám, odpor k riadeniu, kontrole, proti vedúcemu;

- etapa vytvárania noriem = normy posilňujú súdržnosť skupiny, nastáva otvorená výmena názorov, vzrastá vzájomná podpora a spolupráca a skupina získava vedomie identity;

- etapa efektívneho fungovania skupiny = nastáva, keď sú interpersonálne problémy vyriešené, sociálne roly členov sú

funkčné, vedia si ich prispôsobiť podľa svojich predstáv tak, aby nasmerovali aktivity na splnenie úloh.

Klasifikácia formálnych organizácií - Donucovacia organizácia = pri zabezpečovaní skupinovej

konformity spolieha na silu, donútenie. Jej členmi sa obyčajne ľudia nestávajú dobrovoľne. Pokladá sa za veľmi neefektívnu, pretože sa v nej obyčajne musí vynakladať značné úsilie na neustále sledovanie, kontrolovanie a trestanie členov.

- Utilitárna organizácia alebo tiež prospechárska zabezpečuje skupinovú konformitu prostredníctvom materiálnej alebo nemateriálnej odmeny členom. Lojalita členov je teda podmienená – s organizáciou kooperujú len v prípade, ak im z toho plynú určité osobné výhody. Takýmito sú najmä pracovné organizácie.

- Normatívna organizácia = pri zabezpečovaní skupinovej konformity spolieha na morálnu participáciu svojich členov. Konformita sa v nej dosahuje prostredníctvom dobrovoľného súhlasu členov. Príkladom sú politické strany.

• Organizácie sú zväčša usporiadané byrokraticky, to znamená tak, aby spôsoby vykonávania činnosti, deľba práce a koordinácia napomáhali plniť úlohy organizácií a dosahovať ciele, pre ktoré vznikli

• Sociologické používanie pojmu byrokracie je odlišné od laického (hanlivého...)

• Byrokracia je taká štruktúra organizácie, ktorú charakterizuje špecializácia a deľba práce, hierarchické usporiadanie statusov a rolí, presne stanovené pravidlá a predpisy, formalizovaná komunikácia...

• Byrokracia je spôsob usporiadania činnosti, spôsob fungovania organizácie a zároveň spôsob fungovania moci v organizácii odlišný od usporiadania moci podľa majetku, prestíže a pod..

• Byrokratické usporiadanie organizácie vzniklo podľa M. Webera ako produkt procesu racionalizácie sociálneho konania

• Ideálna byrokratická organizácia podľa Webera má tieto znaky:– Deľba práce členov organizácie, daná presným vymedzením

práv a povinností, vedie k špecializácii..; člen organizácie musí mať určitú kvalifikáciu, aby mohol zastávať vymedzenú funkciu...)

– Vytvorenie systému vzťahov nadriadenosti a podriadenosti – Kompetencie, vzťahy medzi pozíciami je vymedzené

predpismi

– Kompetentnosť potrebná na zastávanie konkrétnych pozícií v organizácii, vyžaduje si príslušnú kvalifikáciu

– Neosobnosť pravidiel nad osobnými pocitmi– Kariéra a odmeňovanie je založené na princípe

kvalifikovanosti a zásluhovosti– Formalizovaná komunikácia v organizácii , pravidlá

komunikácie sú vymedzené v oficiálnych dokumentoch

SOCIÁLNA SIEŤ Pojem sociálna sieť má v sociológii význam spojený

s vyjadrením spleti sociálnych vzťahov, resp. označenia nejakého množstva sociálnych jednotiek spolu so sociálnymi vzťahmi v rámci sociálnej štruktúry. Ako sociálna jednotka môžu vystupovať osoby, sociálne pozície, sociálne role, sociálne skupiny, organizácie či dokonca aj celá spoločnosť.

Sociológovia F. Tönnies a Max Weber považovali sociálny svet za sieť vzťahov a vzájomne prepletených kontaktov sociálnych indivíduí, ktoré siete nielen tkajú, ale sú aj do nich chytené.

Pojem sociálna sieť nadobúda na význame najmä v súčasnosti s rastom úlohy komunikačných sietí (internet, facebook...)

Pojem Sociálna sieť , resp. sociálna záchytná (záchranná) sieť sa používa aj v sociálnej politike, znamená dostať sa do sociálnej odkázanosti

• Výskum sociálnych sietí sa orientuje na skúmanie ich otvorenosti (napr. voči národnostnej menšine), k ich priestorovej ohraničenosti alebo uzavretosti (napr. koncentrovaním na rodinu), na rozdiely v sociálnych sieťach mužov a žien, skúmanie tendencií k sociálnym kontaktom v širokých sociálnych sieťach príslušníkov rôznych vrstiev (mladí ľudia), ľudí v rôznych sociálnych situáciách (nezamestnaní).

SPOLOČNOSŤ Z POHĽADU SOCIOLÓGIESpoločnosť

Pojmom spoločnosť sa označuje najrozsiahlejší systém ľudského spolunažívania, ktorý tvorí veľký počet ľudí žijúcich na jednom území, relatívne nezávislých na ľuďoch z iného teritória. Sociologické vymedzenie pojmu spoločnosť ukazuje, že ide o sebestačné a organizované zoskupenie ľudí, ktoré žije na

osobitnom teritóriu, uvedomuje si osobitnú identitu a rešpektuje jedinú politickú moc.

Úplná sebestačnosť znamená, že ide o také zoskupenie ľudí, ktoré úplne, kompletne zabezpečuje biologické i kultúrne prežitie svojich členov. Tým sa zo sociologického hľadiska spoločnosť odlišuje od ostatných zoskupení spolužitia ľudí (napr. skupín), ktoré nie sú sebestačné.

Rešpektovanie jedinej politickej moci znamená, že členovia spoločnosti uznávajú jeden systém zákonov, t.j. sociálnych noriem s prísnymi a presne definovanými sankciami.

• Spoločnosť je osobitý sociálny útvar, ktorý sa zaraďuje medzi skupiny a ľudstvo

JednotlivecSkupiny

SpoločnosťĽudstvo

• Čím sa vyznačuje spoločnosť ako objekt sociologického záujmu:• V zásade ju tvoria nie jednotlivci, ale skupiny (Bláha – spoločnosť je

konštelácia menších zjednotených celkov (kmeňov národov...))• Vyznačuje sa relatívnou sebestačnosťou

– Plní všetky funkcie (na rozdiel od skupín)• Biologické (reprodukčné)• Výrobné• Sociálne v úzkom slova zmysle• Politické• Duchovno-kultúrne

• Je tvorcom, nositeľom a užívateľom kultúrneho bohatstva• Je to relatívne integrovaný celok • Je to totálny sociálny jav (nadradený ostatným ...)

SPOLOČNOSŤ Z POHĽADU SOCIOLÓGIEDefinícia spoločnostiZákladný znak = spoločnosť nemôže existovať bez jednotlivcov. Pre vzťah spoločnosti a jednotlivca platí nutnosť, aby spoločnosť poskytovala dostatočný repertoár rolových príležitostí, aby ľudia mohli vo všetkých stupňoch životného cyklu uspokojovať svoje základné potreby bez

toho, aby boli nútení spoločnosť opustiť a aby spoločnosť sama mohla uspokojovať svoje vlastné potreby.Širšie chápanie pojmu spoločnosť = špecifický sociálny útvar, ktorý sa vyznačujúce osobitnými tradíciami, hodnotami, normami, prostredníctvom ktorých sa uskutočňujú ciele jednotlivcov, ktorí do nej nerozlučne patria a na základe týchto znakov ju môžeme rozlíšiť od inej spoločnosti.

Od pojmu ľudstvo sa odlišuje tým, že ľudstvo je agregát, je to súbor všetkých jedincov na planéte... alebo súbor mnohých spoločností.Spoločnosti sa v historickom vývoji menia a striedajú, je však možná časová koexistencia niektorých typov spoločnosti v jednom čase.

PODOBY SPOLOČNOSTI Z HĽADISKA VÝVOJOVÝCH ETÁP• Vývojové etapy spoločnosti podľa K. Marxa:

– Spoločensko-ekonomická formácia: Je to jeden z ústredných pojmov marxistického chápania dejín, ktorý vyjadruje historický typ spoločnosti charakterizovaný určitým spôsobom výroby so špecifickou ekonomickou štruktúrou, sociálnym zložením obyvateľstva, so špecifickou ekonomickou základňou, zodpovedajúcou politickou, kultúrnou nadstavbou...

– Prvotnopospolná spoločnosť– Otrokárska spoločnosť– Feudálna spoločnosť– Kapitalistická spoločnosť– Komunistická spoločnosť (dve fázy: socializmus a

komunizmus)• Auguste Comte:• Vývoj spoločnosti prebieha cez:

– Teologické štádium (starovek a ranný stredovek)• Viera, vláda nadprirodzených síl

– Metafyzické štádium (od roku 1300 do cca 1800)• Rozklad systému viery v nadprirodzené sily, morálky,

viera v abstraktné podstaty - príroda a pod.– Pozitívne štádium (od roku 1800...) je to štádium vedy,

priemyslu...

SPOLOČNOSŤ A JEJ VÝVOJOVÉ ETAPY Z POHĽADU SÚČASNEJ SOCIOLÓGIE

Archaická spoločnosť (predliterálna)• Predstavuje prvú spoločnosť, najstaršiu fázu ľudskej kultúry. V jej

rámci sú základné sociálne vzťahy odvodené od príbuzenských, aktivity sú orientované na lovectvo, pastierstvo, poľnohospodárske činnosti.

• Obvykle nemala táto forma spoločnosti štátne organizácie, niekedy sa označuje aj ako prvotnopospolná, tiež predtriedna spoločnosť.

• V kultúrnej oblasti je charakterizovaná tým, že nemá písmo, preto aj býva označovaná ako predliterárna.

• Niekedy sa tento typ spoločnosti definuje aj ako spoločnosť prírodných národov.

Tradičná spoločnosť =- typ usporiadania spoločnosti, ktorý existoval až do obdobia

priemyselnej revolúcie a spoločenských zmien, ktoré s tým nastali. Ide o formu organizácie spoločnosti, s nasledujúcimi znakmi:

- existujúca deľba práce využívala prírodné formy energie (sila zvierat, vetra, vody), výroba a spotreba sa realizovali v hospodárskej jednotke, ktorou je domácnosť, väčšina populácie pracuje v poľnohospodárstve, výroba nie je rozhodujúcim spôsobom organizovaná na trhovom princípe;

- mocenské, autokratické systémy fungovali v podobe vládcov tradičnej ríše, mestského štátu, feudálneho útvaru (k udržaniu mocenskej pozície sa využívala lojalita vojenského a správneho aparátu);

- dominovali komplexné filozofické a náboženské systémy, základným vysvetľujúcim princípom v duchovnej sfére je náboženstvo;

sociálne rozvrstvenie existovalo vo forme kást alebo stavov, sociálny status jednotlivcov sa určoval na základe ich stavovskej príslušnosti. Myšlienka o rovnosti ľudí bola považovaná za absurdnú.

Moderná spoločnosť (niekedy aj industriálna spoločnosť)• Je produktom priemyselnej revolúcie. Formuje sa na prelome 18.

a 19. storočia v dôsledku pádu tradičnej spoločnosti a jej sociálnej štruktúry, procesmi industrializácie a urbanizácie, presunom značnej časti populácie z poľnohospodárskej do priemyselnej výroby a z vidieka do miest.

• Kľúčovú úlohu zohrala generalizácia trhu, ktorá sa stala regulátorom chodu nielen celej ekonomiky, ale postupne celej spoločnosti.

• Ďalšími charakteristickými črtami modernej spoločnosti sú sekularizácia, t. j. zosvetštenie, vniknutie svetských hodnôt do náboženskej spoločnosti.

• Zrovnoprávnenie všetkých ľudí a vznik nového triedneho rozdelenia.

Vývoj modernej spoločnosti – kľúčové prvky • V spoločnosti dochádza k radikálnym zmenám v oblasti

ekonomiky, mocenských vzťahov, sociálneho usporiadania, štýlu života i výkladu sveta. V procese centralizácie sa obmedzuje dovtedajšia autonómnosť miest, klientely, cirkevných asociácií, štátna moc začína kontrolovať každodenný život svojich občanov, intervencie štátu sú schopné zasiahnuť až do úrovne domácností.

• Funkcie domácnosti preberajú nové formálne organizácie, ktoré stmeľujú spoločenský život podľa spoločných pravidiel (napr. v oblasti vzdelávania). Trh sa stáva regulátorom nielen v ekonomickej sfére, ale aj v osobnom živote človeka. Prehlbuje sa deľba práce, zvyšuje sa špecializácia pracovných činností.

• Spoločnosť charakterizuje ochromovanie mravných záväzkov, racionálne správanie, bez morálnej zodpovednosti k niektorým kategóriám ľudí, ospravedlňované dôležitosťou produktivity práce a zvýznamňovaním tých skupín, ktoré majú také vlastnosti, ktoré pomáhajú splniť celospoločenský cieľ – prosperitu, blahobyt aj za cenu potláčania ľudských práv a potrieb konkrétnych jednotlivcov.

• Moderná spoločnosť nadobúda kontrolu aj nad prírodou, ktorá sa stáva jej „zajatcom“ v mene budovania blahobytu.

Postmoderná spoločnosť Vzniká ako nezamýšľaný dôsledok procesu modernizácie. Jej vznik

je historicky podmienený – v záp. Európe a severnej Amerike od konca 60-tych rokov, na Slovensku až v 90-tych rokoch. V deľbe práce presun značnej časti populácie z priemyslu do služieb; nastupuje fenomén globalizácie, prinášajúci nové ekonomické rozdelenie sveta na bohaté krajiny, začlenené do globalizačných procesov, značne ekonomicky zvýhodnené a chudobné krajiny, stojace mimo „globálnej sféry sveta“.

Postmodernú spoločnosť charakterizuje kultúrna relativizácia; trh v podmienkach nerovnosti príjmov, ktorý prehlbuje nerovnosti a sociálnu

diferenciáciu, pretože príležitosti a teda aj možnosti získania príjmu sú distribuované nerovnomerne.

Nástup postmodernity – kľúčové prístupy a znakyInformačný vek, tretia civilizačná vlna, zásadne posilňuje jednotlivcov tým, že im poskytuje prístup k informáciám. Tento zlom odštartoval o. i. aj proces komplexných premien v spoločenskom poriadku (nárast nepokojov, zločinnosti), výrazné oslabenie tradičných príbuzenských vzťahov, uvoľnenie rodinných a manželských zväzkov, pokles pôrodnosti a celkové zníženie úlohy reprodukcie a rodiny v ľudskom živote, rozpad medziľudských vzťahov, pokles dôvery vo vládne inštitúcie a k spoluobčanom. Súčasne sa zmenilo napr. aj postavenie ženy vo svete práce, kvalita a dostupnosť zdravotnej starostlivosti, prejavujúca sa predĺžením ľudského života; mnoho zmien sa prejavilo v oblasti spoločenských hodnôt a morálnom živote atď. F. Fukuyama použil na pomenovanie zmien, ktoré nastali vo svete sociálnych vzťahov, Schumpeterov pojem „tvorivá deštrukcia“.

Pojem riziková spoločnosť - autor Ulrich Beck takto vymedzil novú fázu industriálnej

spoločnosti, v ktorej inštitúcie na jednej strane garantujú bezpečnosť, na druhej strane však legalizujú praktiky, ktoré naplňujú a šíria katastrofálnu situáciu.

- V kontinuite modernizačných procesov sa začali prelínať sociálne situácie a konflikty spoločnosti „rozdeľujúcej bohatstvo“ a spoločnosti „rozdeľujúcej riziká“.

- V súčasnosti sa riziká na rozdiel od predchádzajúcich etáp (takisto plných rizík a ohrození) ako produkt industriálnej mašinérie pokroku systematicky vyhrocujú a nadobúdajú globálny rozmer.

• V spoločnosti sú riziká a nebezpečenstvá externalizované a bagatelizované. Idú na účet indivíduí budúcich generácií a samotnej prírody.

• Ide o potenciálne civilizačné sebaohrozenie, pretože tieto riziká vyvolávajú situácie sociálneho ohrozenia a obsahujú bumerangový efekt, zasiahnu skôr alebo neskôr aj tých, ktorí ich vytvárajú alebo z nich profitujú.

• Modernizácia a pokrok technológií tak vedie k rozchodu sveta indivíduí s prirodzeným svetom ľudí. Nebezpečenstvo je aj v tzv.

ekologickej kríze, ktorá je stroskotaním racionality a emancipácie človeka k prírode. Odvrátenie rizík a ich zvládnutie môže len reorganizácia moci a kompetencií.

Predstava svetovej spoločnosti Začiatok 21. storočia je významne poznačený procesmi globalizácie, ktoré znamenajú súbežnú zmenu svetovej politiky so zmenou kvality a hodnoty geopolitických priestorov. Ide o zmenu vyúsťujúcu do novej kvality celosvetového priestoru, ktorý nadobúda nové, civilizačné, kultúrne a sociálne charakteristiky a črty, t. j. ide o začiatok „novej svetovej spoločnosti“. Globalizácia sa stáva reflexívnou a získava historicky novú kvalitu, postavenú na skúsenosti spoločného osudu, vytvárania si „spoločných znakov“.Vysvetľovanie dôsledkov tejto celosvetovej dynamiky nemá spravidla jednu dimenziu. Dynamika má za následok aj decentralizáciu - translokálne spoločenstvá nadobúdajú stále silnejší vplyv aj v lokálnych, národných kontextoch.

Koncepcia „glokalizácie“- slúži na objasňovanie dopadov a dôsledkov transkultúrnych

premien v lokálnych kontextoch, v obnovených „relokalizovaných“ kontextoch života sociálnych skupín i jednotlivcov. Globalizácia vedie väčšinou k zintenzívneniu vzájomných závislostí ponad národné hranice. Vznik nadnárodných a transkontinentálnych spoločenstiev ruší, fragmentuje miestne spoločenstvá.

- Vnímanie toho, čo doteraz platilo ako nerozdeliteľný celok, sa odôvodňuje ako geografické a sociálne spolužitie a spolupráca, aj sociálna súvislosť.

Súčasný model spolužitia dostal novú logiku: „spoločne žiť a pracovať na geograficky vzdialených miestach“ a praktizuje sa v nadnárodných podnikoch, ako aj v etnických subkultú-rach, lokálnych spoločenstvách, v konkrétnych rodinách.

• Ďalším dôsledkom glokalizácie je vznik novej polarizácie a stratifikácie svetového obyvateľstva na „globalizovaných bohatých a lokalizovaných chudobných“.

• Glokalizácia = proces „celosvetovej novostratifikácie“, v rámci ktorého sa vytvára nová, celosvetová sociokultúrna, samu seba produkujúca, hierarchia.

Giddens pri analýze zmien obdobia „postmodernity“ posunul do centra podstatnú zmenu individualizmu.

Sila, ktorá pozitívne ovplyvňovala spolužitie a pôsobila na emancipáciu, sebauvedomenie, silnú motiváciu k výkonu, atď., má silne patologické dôsledky - prináša do života spoločnosti a ľudí vedomú izoláciu od druhých ľudí, sústredenosť na seba samého a svoje najbližšie okolie, neochotu spolupracovať, absenciu solidarity a koniec „kolektivizmu“ ako nechceného dieťaťa modernity.

Koncept individualizačného posunu =U. Beck: zmenilo sa len to, že jednotlivec sa síce vymaňuje z tradičných

väzieb a spôsobov existenčného zabezpečenia, ale vzápätí sa podriaďuje tlakom trhu práce a konzumnej existencie. Namiesto tradičných väzieb a sociálnych foriem (sociálna trieda, nukleárna rodina) nastupujú sekundárne inštancie a inštitúcie, ktoré utvárajú životnú dráhu jednotlivca a v rozpore s individuálnou dispozíciou, ktorá sa realizuje ako forma vedomia, z neho robia hračku módy, okolností, konjunktúr a trhov. Individualizačný posun zasiahol do všetkých oblastí ľudskej aktivity. O čo tu ide?

Individualizačný posun poznačil tieto oblasti života:- autoreflexívna biografia: zmena sociálne vyznačenej biografie na

biografiu, ktorá je a musí byť vytváraná samotným jednotlivcom (princíp „plánovacia kancelária“ vo vzťahu k vlastnej biografii, k vlastným schopnostiam, partnerským vzťahom, atď.);

- individualizácia pracovných biografií: vzniká ako dôsledok diferencovanej spojitosti vzdelávania, nezamestnanosti, ďalšieho vzdelávania a kariér, namiesto tradičnej orientácie na prácu sa dôraz kladie na životnú orientáciu v práci, v popredí stojí individuálna sebarealizácia;

- inštrumentalizácia procesu získavania kvalifikácie: nutnosť disponovať kvalitami, ktoré určujú šance na pracovnom trhu, prináša predĺženie vzdelávacej kariéry, resp. zmenu na sústavné celoživotné vzdelávanie; rekvalifikácia je nutnou podmienku úspešnosti na trhu práce;

- odchýlenie od spoločensky platnej „normality“ v privátnych životných situáciách: rast počtu samostatne žijúcich ľudí, trend partnerského spolužitia vrátane narodenia detí mimo manželstva, zmena manželstva na partnerstvo, opakované manželstvá, uvoľnenie noriem vo výchove detí;

- životný štýl štandardizovanej, kolektívnej existencie izolovanej masy pustovníkov, podvojná priestorová a sociálna existencia bez ohľadu na hranice kultúr a národov;

- vyviazanie sa z tradičných skupinových štruktúr: oslabenie pút a väzieb so životom v náboženskej, športovej, politickej či inej spoločenskej skupine;

- predĺžená doba „sociálnej staroby“: seniorizmus s obmedzenými možnosťami a tlakmi na slobodnú voľbu v individuálnom živote (zdravie, chudoba, osamelosť) a starnutie populácie ako celospoločenský fenomén;

- expanzia rizík v každodennom živote: nezamestnanosť, chudoba, kriminalita, ekologické hrozby, terorizmus;

- životné správanie v rámci všeobecne prijatého liberálneho západného racionalizmu, založeného na utváraní konsenzu pri riešení konfliktov, reflektujúce najmä skutočnosť, že vo „veku migrácie“ a vznikajúcej multikultúrnej spoločnosti dochádza k presunutiu konfliktu z etnicko-kultúrneho na ideologicko-náboženské pole; spolužitie si potom vyžaduje vymedzenie aspoň minimálneho záväzného rámca spoločenskej súdržnosti, ak sa má život v európskom i celosvetovom priestore vyhnúť ostrým konfliktom s jeho násilnými „vojnami viery“.

J. Keller - individualizmus prostredníctvom vlastného úsilia, slobodných individuálnych aktivít, prináša vedomé, plánované a cieľovo zamerané výsledky, spoluvytvára „spoločné blaho“ a základy sociálnych inštitúcií, poriadku a tradícií, ale aj degeneráciu na „chladný egoizmus, absenciu spoločenskej zodpovednosti, neochotu k solidarite“.

M. Petrusek = súčasná spoločnosť je „náhradnou spoločnosťou“, vyzdvihuje spotrebu indivídua do kľúčového ukazovateľa sociálneho statusu, profesijná pozícia je na „druhej koľaji“.

F. Fukuyama = v súčasných liberálnych demokraciách je tendencia podliehať prehnanému individualizmu, čo ich robí zraniteľnými. Technický a ekonomický pokrok rozvracajú spoločenské normy, ktoré fungujú pre jedno historické obdobie; spoločnosť sa potom musí prispôsobiť, aby si ustanovila nové normy za zmenených podmienok. Od 60. rokov minulého storočia sa západné krajiny snažili zbaviť jednotlivcov obmedzení daných množstvom tradičných spoločenských noriem a morálnych pravidiel.

Život v postmodernej spoločnosti býva prirovnávaný k princípu „hypermarketu“.

Kým v optike ekonóma je jednoducho prostredím na utrácanie (výdaj) peňazí, z pohľadu sociológa ide o zmenu celkového životného štýlu človeka, ktorého hypermarkety a tovary v nich vedú k novým vzorcom správania a míňania peňazí na plno (ne)potrebných vecí.

Takto sa vytvára nový životný štýl ekonomickej a mravnej nezodpovednosti riadený heslom „dnes si treba užívať, platiť sa bude až zajtra“.

V analýzach, zameraných na dôsledky životného štýlu založeného na kreditných kartách, sa možno stretnúť aj s pojmom globálna spoločnosť kreditných kariet, ktorá napomáha to, aby pomocou spotreby človek prekonával nudu, frustráciu či strach z rizík, ktoré prináša život v pokročilej moderne.

• V globálnom dialógu ideí súčasného sveta sú argumentácie spojené s tézou o rôznosti hodnôt svetových civilizácií. Za základ pre rozličné civilizačné okruhy sa používajú veľké svetové náboženstvá. Rozdiely v ich hodnotovom a mravnom videní sveta a človeka sa chápu ako fundament pre rozdiely v hodnotách, na ktorých stoja tieto civilizačné okruhy. Na tejto téze sa zakladajú úvahy o nevyhnutnosti konfliktu týchto hodnotových systémov v podobe „zrážky, resp. stretu civilizácií“. S. Huntington: súbežná existencia rozdielnych hodnotových systémov smeruje k nutnému konfliktu.

• U súčasných teoretikov prevažuje sebavedomé nadhodnocovanie významu a možností západnej civilizácie spojené s presvedčením, že kresťanská, euro-americká civilizácia je zatiaľ technicky, vojensky a zo všetkých stránok natoľko vyspelá, že ju ešte na dlhé desaťročia nie je schopný nikto reálne ohroziť.

Záver – vízia o budúcnostiTézu o konfliktnosti civilizácií možno prijať, ale nespoliehať sa pritom na jednoduché víťazstvá západnej (euro-americkej) civilizácie. Treba hľadať možné riešenia. Je len v rukách človeka, ako bude vidieť a vnímať život okolo seba, či dokáže usporiadanie sveta posúdiť očami iných.

• Hlavnou zodpovednosťou nie je pokúsiť sa pretvoriť ostatné civilizácie podľa obrazu Západu, ale uchovať, chrániť a obnovovať jedinečné kvality západnej civilizácie.

• Tento staro(nový) svetový étos môže ľudstvu slúžiť ako oporný bod v záujme celku. Globalizáciu a individualizáciu na prelome tisícročí treba vidieť ako vzájomne späté a podmienené profilujúce trendy v sfére kvality života.

• Z ich napätia budú vznikať nové podnety a impulzy na zdokonalenie životných foriem, a tým aj na dynamiku pohybu svetovej spoločnosti.

KOLEKTÍVNE SPRÁVANIE• Je také správanie sa skupiny osôb, ktorého predmetom je nejaká

situácia, ide o chovanie sa osôb, ktoré nemajú silné väzby a nachádzajú sa na jednom mieste

• Publiká (auditórium, divácke publikum....)• Davy• Verejnosť (nemusí byť na jednom mieste) • Davy sociálne štruktúrované (vedome sústredené na jedno miesto..)• Náhodné davy (náhodne sústredené – panické davy, divácke davy...)• Nezákonné davy (aktívne, amorálne...)• Vplyv davov je významný aj v súčasnosti - davy prejavujúce sa na

štadiónoch, ale aj v uliciach (Londýn 2011)• Vzniká nový sprievodný fenomén: morálna panika (je tu rozdiel od

davovej paniky) napr. epidémia AIDS a reakcia na túto hrozbu; významnú úlohu na šírení paniky ( a teda aj morálnej) majú médiá...

KULTÚRAKultúra je veľmi všeobecný a rozšírený pojem, o kultúre najčastejšie

hovoríme v súvislosti s materiálnou kultúrou a umenímSlovo kultúra vychádza z latinského „colo“ - pestovať, ale aj vážiť si, mať v

úcte, ozdobovať, vzdelávať, ...

• Pojem kultúra je jedným z najčastejšie (ale aj najťažšie) definovaných pojmov v literatúre

• Stretneme sa v literatúre s názorom, že kultúra ako pojem sa používa v dvoch rovinách:– ako hodnotiaci pojem (adjektív) (niečo je kultúrne alebo

nekultúrne)– ako popisný pojem – označuje určitý jav(y) proces(y)...; v

tomto zmysle sa s pojmom kultúry operuje v sociológii

• Súhrn životných foriem, hodnotových predstáv a životných podmienok obyvateľov na časovo a priestorovo obmedzenom úseku (Jandourek)

• Súhrn výdobytkov, výsledkov všeľudskej vzdelanosti (civilizácia), súhrn materiálnych a duchovných hodnôt, ktoré vytvoril človek v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti. Spôsob ich osvojovania, odovzdávania, vytvárania, uchovania a rozvíjania (Slovník cudzích slov)

• Je to súhrn všetkého, čím sa človek odlišuje od zvieraťa, je to špecifický ľudský spôsob organizácie, uskutočňovania a rozvoja činnosti, ktorý je spredmetnený v materiálnych i nemateriálnych výsledkoch ľudskej činnosti – najmä práce. (Sopóci)

• V užšom slova zmysle - kultúra nie sú všetky ľudské produkty, ale len produkty vyžadujúce rozumové úsilie, snahy o dosahovanie vyšších cieľov (Szczepaňski)

ZLOŽKY KULTÚRY:• Normatívna kultúra – súhrn hodnôt a z nich vyplývajúcich

sociálnych noriem, ktorých dodržovanie je podporené sankciami• Symbolická kultúra – spoločné myšlienky (idey, názory a teórie).

Zahrňuje filozofiu, vedu, umenie, morálku, etiku... • Materiálna kultúra – produkty materiálnych činností človeka (také,

ktoré slúžia ľuďom, alebo tvoria rámec a podmienky ich činnosti...)• Sociológia preferuje pohľad na kultúru v súvislosti so životom

(činnosťou, prejavmi) určitých spoločností , sociológia predpokladá rozličné sociokultúrne systémy, rozličné kultúry (helénska kultúra, anglosaská kultúra, slovenská kultúra...)

• Kultúra sa týka toho, čo je spoločné, spoločne zdieľanéAko sa prejavuje kultúra

(ako ju môžeme postihovať, poznávať...)• Cez artefakty (materiálne výtvory človeka)• Cez spoločenské normy, hodnoty, kultúrne vzory, pravidlá správania• Cez idey (vierovyznania, idéológie...)• Cez sociálne inštitúcie (manželstvo, náboženstvo, vzdelávanie,

výroba...)• Delenie kultúry:

– Materiálna – Nemateriálna (duchovná)–––– Umelecká kultúra (kultúra elity)

– Ľudová kultúra (záujmová umelecká činnosť, miestna kultúra...)

– Masová kultúra (šírená cez a za pomoci médií, filmu - produktu modernej priemyselnej výroby...)

• Etnocentrizmus (agresívny je negatívne presadzovanie svoje kultúry)• Kultúrny relativizmus (radikálny relativizmus, pripúšťa len

jedinečnosť a neopakovateľnosť kultúr a ospravedlňuje ich existenciu a prejavy). Existujú normy, ktoré platia vo všetkých kultúrach (zákaz zabíjania príslušníka vlastného kmeňa, kultúry.. A zákaz incestu, krvismilstva...) (Petrusek)

• Dominantná kultúra v spoločnosti a subkultúry (kontrakultúra proti dominantnej kultúre)

• V rámci dominantnej kultúry si často vytvárajú vlastnú kultúru určité sociálne skupiny, etnické skupiny, náboženské skupiny... vytvárajú si subkultúru, ktorá môže a nemusí byť v konflikte s dominantnou kultúrou (čínska subkultúra v USA, arabské, pakistanské a iné subkultúry v VB, židovská subkultúra...)

• Ak ide o subkultúry, ktoré sú v rozpore s hodnotami a normami dominantnej kultúry, môže dôjsť až k formovaniu kontrakultury...

• Kultúrna zmena (Kultúrny vývoj)• Čiastková, zásadná, evolučná, revolučná...• Základné typy kultúrnych zmien:

– Endogénne zmeny– Exogénne zmeny (akulturácia – proces zmien, ktoré vznikajú

v dôsledku kontaktu dvoch alebo viacerých rozličných kultúr)• Kultúrna difúzia (patrí medzi základné formy

akulturácie)– Pozitívna (obohacovanie kultúr)– Negatívna (kultúrna asimilácia)

• Pojem umenie – je súčasť kultúry; najčastejšie je vymedzované ako tvorivá činnosť s výraznou emotívnou zložkou alebo ako výsledok tejto činnosti

• Je to sociálny jav – historicky premenlivý, prejav určitej kultúry

PROCES SOCIALIZÁCIE• Človek sa stáva ľudskou (spoločenskou) bytosťou - najmä cez

socializáciu, biologické narodenie nestačí, ...

• „Proces vývoja od štádia bezmocného novorodenca až po osobu, ktorá si dobre uvedomuje seba samú a orientuje sa vo svojej vlastnej kultúre označujeme ako socializácia“

(A. Giddens)Socializácia:

• Je to aktívny proces (aj zo strany dieťaťa)• Proces socializácie (osvojovania si kultúry) trvá celý

život• Život alebo životný cyklus nie je len biologický

proces, ale aj sociálny (v tomto cykle rozlišujeme: detstvo, dospievanie, dospelosť, starnutie...)

• Sociálizácia je:• prispôsobenie indivídua spoločnosti a jeho začlenenie do nej • začlenenie sa do spoločnosti• proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru

vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť i ako osobnosť (J. Sopóci) -----Pojem socializácia - vyjadrovala aj zospoločenštenie výrobných

prostriedkov (fabrík, ...)

• Niekedy je potrebné, aby jedinec prešiel aj resocializáciou - prijatie (akceptácia) radikálne nových hodnôt typov chovania, ....

FUNKCIE SOCIALIZÁCIE:– Jednotlivcom umožňuje stať sa spoločenskou bytosťou– Utváranie osobnosti človeka– Zabezpečuje prežitie spoločnosti, odovzdávanie

nahromadenej kultúry novým generáciám• Interiorizácia je osvojenie (človekom) si sociálnych noriem a iných

prvkov kultúry • Socializácia je proces učenia sa sociálnym rolám; sociálna rola je

štandardné správanie (očakávané správanie), aké od nositeľa určitej spoločenskej pozície (určitého statusu) očakávajú ostaní členovia spoločnosti

FÁZY SOCIALIZÁCIE:• Primárna fáza socializácie – detstvo a dospievanie (realizuje sa

prostredníctvom vzdelávania a výchovy; hlavnými socializačnými činiteľmi sú rodina, škola, priatelia, médiá...)

• Sekundárna fáza socializácie – dospelosť (socializačnými činiteľmi v tejto fáze je vlastná rodina, pracovná, susedská skupiny, masmédiá, politické a iné organizácie)

SOCIÁLNA ŠTRUKTÚRA A SOCIÁLNA STRATIFIKÁCIA• Spoločnosť nie je monolit, je rozmanitá, má svoju štruktúru...• Pojem štruktúra vyjadruje spôsob usporiadania prvkov• Sústava vnútorných vzťahov, ktoré organizujú zložky určitého celku

do hierarchicky podeleného (usporiadaného) celku• Sociálna štruktúra je usporiadanie prvkov v spoločnosti• Sociálna štruktúra vyjadruje usporiadanie spolužitia ľudí; možno ju

vymedziť ako relatívne stabilné pretrvávajúce usporiadanie sociálnych vzťahov medzi prvkami v sociálnom zoskupení

• Podľa T. Parsonsa sociálnu štruktúru možno definovať ako systém usporiadaných vzťahov konajúcich ľudí, ktorí voči sebe navzájom hrajú rolu (ľudia tvoria sociálnu štruktúru ako nositelia sociálnych rolí)

• Sociálna štruktúra, usporiadanie relatívne stálych sociálnych prvkov sociálneho systému, ktoré (to usporiadanie) charakterizuje povahu celého systému, prípadne vytvára podmienky pre kontrolu sociálnej zmeny (V.s.s . zv.2)

• Tento pojem je jeden z kľúčových pri poznávaní spoločnosti - umožňuje identifikovať stabilné prvky v premenách sociálnej reality

Pojem sociálna štruktúra:– dovoľuje vymedziť miesto jednotlivca v spoločnosti

(lokalizovať jeho miesto v spoločnosti, určiť vzťahy, ktoré toto jeho miesto v spoločnosti determinujú)

– umožňuje porovnať danú spoločnosť s inými spoločnosťami– umožňuje sledovať vývoj spoločnosti v čase, s. s. indikuje

povahu sociálnej zmeny (napr. štruktúra otrokárskej spoločnosti, a štruktúra feudálnej spol.)

– V sociológii sa za najvšeobecnejší typ sociálnej štruktúry považuje stratifikačná štruktúra.

• Pri vymedzení sociálnej štruktúry sa treba oprieť najmä o pojmy (prvky) sociálny status a sociálna rola

• Sú rozličné hľadiská, podľa ktorých možno sociálnu štruktúru analyzovať: demografické, podiel na moci, vlastníctvo, profesijné, vzdelanie, príjem...

• Podstatnou stránkou sociálnej štruktúry je diferencovať spoločnosť na rozličné sociálne zoskupenia, prípadne skupiny, ktoré vznikajú na základe objektívnej rozdielnosti životných podmienok a zodpovedajúcej im deľby činnosti.

• Sociálna štruktúra spoločnosti neobsahuje jeden pohľad, nevyjadruje ju jeden dominantný vzťah. Môžeme vyšpecifikovať rôzne štrukturálne rezy v spoločnosti (dimenzie), ktoré sa odlišujú špecifickými vzťahmi a špecifickými prvkami, môžeme hovoriť o rôznych subštruktúrach spoločnosti:– Sociodemografická– Národnostno-etnická– Regionálna– Profesijná, odvetvová...– Štruktúra podľa spôsobu života– Mocenská štruktúra– Socioekonomická štruktúra (vlastníctvo, príjem...)

• Pri vymedzení sociálnej štruktúry sa treba oprieť najmä o pojmy (prvky) sociálny status a sociálna rola

• Sú rozličné hľadiská, podľa ktorých možno sociálnu štruktúru analyzovať: demografické, podiel na moci, vlastníctvo, profesijné, vzdelanie, príjem...

• Podľa Marxa to bolo dominantné vlastníctvo výrobných prostriedkov (sociálno-triedna štruktúra)

• Pojem sociálno-triedna štruktúra je blízky pojmu stratifikačná štruktúra spoločnosti - sociálna stratifikácia

• Keď nazeráme na spoločnosť ako na diferencovanú používame najčastejšie pojem stratifikovaná (alebo triedne rozdelená spoločnosť)

• Sociálna diferenciácia spoločnosti je odrazom sociálnych nerovností, ktoré sú v spoločnosti.

SOCIÁLNA NEROVNOSŤ.– Je to nerovnosť v prístupe k dôležitým spoločenským

zdrojom a v disponovaní s nimi. Je prítomná v spoločnosti a jej charakter (úroveň) spoluvytvára štruktúru spoločnosti, je prejavom sociálnej nehomogénnosti spoločnosti, prejavuje sa v stratifikácii spoločnosti, alebo inak: sociálna stratifikácia je výsledkom sociálnej nerovnosti.

• Sociálna stratifikácia (sociálne rozvrstvenie, sociálna štruktúra) znamená hierarchickú difereciáciu spoločnosti do vrstiev, ktoré sa od seba navzájom líšia podľa sústavy kritérií materiálnej povahy (vlastníctvo, príjem, povolanie...) čiastočne kultúrno-ideovej povahy (vzdelanie, životný štýl, prestíž...) politickej(podiel na moci...) a statusom

• Sociálna stratifikácia vyjadruje hierarchické usporiadanie spoločnosti podľa troch kľúčových dimenzií:– Materiálne zdroje– Moc– Prestíž

TEÓRIE PRÍČIN SOCIÁLNYCH NEROVNOSTÍ:• Funkcionalistické

– K. Davis, W. Moore: sociálna stratifikácia je nevyhnutná, pretože je pre spoločnosť funkčná

• Konfliktualistické teórie– Marx: príčina stratifikácie je rozdielnosť vo vlastníctve

(triedne rozdelenie spoločnosti)• Uzavreté spoločnosti - stratifikácia stabilná, malá možnosť sociálnej

mobility (P. Sorokin)• Otvorené spoločnosti - väčšia možnosť mobility..• Sociálna mobilita:

– Horizontálna– Vertikálna– Intergeneračná– Intrageneračná– Štrukturálna

STRATIFIKAČNÉ SYSTÉMY• Otrokársky• Kastovnícky• Stavovský–––• Triedny

– Marx (Kritériá na zaradenie do tried: socialno-ekonomické postavenie, vlastníctvo...)

– Weber (triedy tvoria súbor osôb, ktoré sú v rovnakej situácii, okrem vzťahu k výrobným prostriedkom je to aj profesia, prestíž v spoločnosti a moc...)

• Rozdielnosť prístupu Marxa a Webera k sociálne štruktúre spoločnosti je najmä v tom, že triedny pohľad Marxa démonizuje antagonizmus tried v spoločnosti

• Weberov pohľad na stratifikovanú spoločnosť ju vidí oveľa viac členitejšiu, modifikovateľnejšiu, viac sklonnú k zmene, zvýrazňuje možnosť sociálnej mobility teda aj menej antagonistickú (dvojpólovú)

RODINA AKO SOCIÁLNA KATEGÓRIA• Rodinu chápe moderná sociológia ako spoločenskú (sociálnu)

inštitúciu (E. Durkheim)• Ako sociálna inštitúcia má určité znaky:

– Je to spoločensky schválená forma partnerského spolužitia– Členovia rodiny sú spojení príbuzenskými väzbami– Spravidla tvoria jednu domácnosť– Členovia rodiny spolupracujú pri plnení rodinných úloh– Vznik rodiny aj jej zánik má spoločensky definovanú podobu

• Rodina je považovaná za primárnu sociálnu skupinu, čo znamená:– Obvykle ju tvoria partneri a ich deti– Je to primárna skupina s prevahou neformálnych väzieb– Je to primárna skupina na uspokojovanie potrieb

ľudských ale aj spoločenských (výchova, reprodukcia obyvateľstva)

– Zabezpečuje rovnováhu medzi emocionálnymi potrebami a prostriedkami na ich uspokojovanie

• Rodina je definovaná ako pôvodná a najdôležitejšia sociálna skupina a sociálna inštitúcia, je to základný článok sociálnej štruktúry spoločnosti; je základnou ekonomickou jednotkou, ktorej základnou funkciou je reprodukcia ľudského biologického druhu, socializácia potomstva ako aj zachovanie kultúrnej kontinuity...

FUNKCIE RODINY:• Biologická – reprodukčná• Ekonomická (hospodárska)• Výchovná (socializačná)• Ochranná a psychohygienická

TYPOLÓGIA RODÍN– Nukleárna rodina (základná, synkretická...)– Širšia rodina (rozšírená) , viac nukleárnych rodín...

– Orientačná (v ktorej človek vyrastal...)– Prokreačná (reprodukčná...)....úplná, neúplná, párová (bezdetná), náhradná....

• Historické typy rodín (odlišujú sa napr. podľa rolí partnerov)– Tradičná– Moderná– Postmoderná

• Rodiny podľa štruktúry a typu manželstva:– Monogamné– PolygamnéPodľa výberu partnera:– Endogamické– ExogamickéPodľa prestíže a moci:– Patriarchálne– Matriarchálne– Egaliatrné (rovnocennosť patrnerov...)..............patrilineárne (meno sa dedí od otca ), matrilineárne (od matky) manželstvá: patrilokálne (bývajú u ženícha) matrilokálne (bývajú u nevesty)

SOCIÁLNA ZMENA• Sociálna zmena v sociológii označuje podstatné zmeny sociálneho

usporiadania spoločnosti (nevypovedá o tom, aká je kvalita týchto zmien)

• DRUHY SOCIÁLNYCH ZMIEN:– Malého významu– Významnejšia zmena....– Krátkodobá (zväčša v malých skupinách)– Dlhodobá (vo veľkých štruktúrach)....– Ekonomické– Politické– Kultúrne

...– Spontánna– Zámerná

• PODĽA KVALITY A ROZSAHU:– Sociálna evolúcia (postupná kvantitatívna zmena)

(K.Kautský)– Sociálna revolúcia (náhla zásadná kvalitatívna zmena - angl.

buržoázna revolúcia...)

• FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE SOCIÁLNE ZMENY:– Prírodné prostredie– Politická organizácia– Kultúrne vplyvy

(J. Jandourek)––– Prírodné prostredie– Vývoj populácie– Technický pokrok– Kultúra– Súťaženie (konkurencia)– Konflikty v spoločnosti– Kolektívne správanie– Sociálne hnutia

(Sopóci, Búzik)

TEÓRIE SOCIÁLNEJ ZMENY:• Evolucionistické teórie• Cyklické teórie• Funkcionalistické teórie• Konfliktualistické teórie

– Teórie modernizácie– Teórie svetových systémov– Teórie závislostí– Teórie súvisiace s procesom globalizácie vo svete

KONFORMITA, DEVIÁCIA A ANÓMIAV záujme spoločnosti a jej rozvoja je, aby sa jednotlivci, ktorí ju tvoria,

správali v súlade so spoločenskými očakávaniami.Nie všetci členovia spoločnosti sa však správajú v súlade so spoločenskými

očakávaniami.

Správanie, ktoré spoločnosť považuje za také, ktoré porušuje spoločenské normy a preto vyvoláva reakcie iných jednotlivcov či skupín zamerané na izoláciu, liečenie, prevýchovu, nápravu alebo potrestanie porušovateľov noriem, označujeme za deviantné správanie, deviáciu.(podľa J. Sopóciho)

• Pojem deviácia v sociologickom zmysle neznamená (neoznačuje) len kriminálne spávanie, ale každé správanie neakceptujúce, porušujúce spoločenské normy

• Protipólom deviácie je konformita (prispôsobenie sa normám...)• Nonkoformita – správanie sa nie je v súlade s normami, ktoré ale nie

je sankcionované spoločnosťou, je to tolerované správanie.KONFORMITA

» Nonkonformita» Deviácia

• To, či niečo je alebo nie je deviáciou, závisí od rôznych okolností (od času, miesta, sociálnych, historických, kultúrnych, náboženských podmienok...)

• Deviácia môže byť dysfunkčná, ale aj funkčná pre spoločnosť (teória pozitívnej deviácie V. Krivého pred Novembrom1989)

TEÓRIE PRÍČIN DEVIÁCIE• Biologické• Psychologické • Sociologické teórie deviácie

– Teória anómie (Durkheim) – Teória sociálneho napätia (R. K. Merton)– Kultúrne teórie deviácie– Teórie nálepkovania

(podľa Sopóciho)• Anómia - je nezákonnosť, ľubovôľa - vzniká z náhlej krízy z

narušenia starých pravidiel...• Sociálne napätie ako protiklad cieľov a prostriedkov, ktorými sa

dosahujú• Rozdielnosť kultúr spôsobuje deviantné správanie (kultúra Rómov a

majoritného obyvateľstva...)• Spoločnosť označí niekoho za devianta –

dá mu nálepku...– Diferenciálna asociácia (E. H. Sutherland)

(Niektoré prostredie povzbudzuje sklon k deviantnej činnosti)

– Teórie anómie (Durkheim a Merton)– Teórie labellingu – etiketovanie– Teórie racionálnej voľby

(J. Jandourek)

SOCIÁLNA KONTROLA• To, že sa jednotlivec alebo skupina môžu správať nonkoformne alebo

deviantne si vynucuje v spoločnosti existenciu mechanizmov, ktorých úlohou je zabezpečiť poriadok a stabilitu spoločnosti. Takéto mechanizmy súhrnne nazývame „ sociálna kontrola“.

• Sociálna kontrola je proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosť vynucujú konformitu, sú to praktiky, ktoré uskutočňujú všetky spoločnosti na vynútenie a presadenie konformity- prispôsobenie sa členov skupinovým či spoločenským očakávaniam a požiadavkám, resp. uznávanie a dodržovanie spoločenských noriem.

• Sociálna kontrola zahŕňa aj sankcie.• Sociálna kontrola je:

– Neformálna– Formálna

• Polícia• Škola• Pracovisko• Iné kontrolné inštitúcie spoločnosti

SOCIOLÓGIA POLITIKY• Predmet sociológie politiky• SP je vedecká disciplína na rozhraní politológie a sociológie

• Historicky majú politológia aj sociológia spoločných predkov• Sociológia sa odlišuje svojimi metódami skúmania od politiky

(teoreticko-empirická rovina sociológie)

• Sociológia má obsiahlejší širší predmet skúmania– Sociológia - veda o spoločnosti...– Politológia - veda o politických aspektoch fungovania

spoločnostiSociológia politiky skúma tie aspekty života spoločnosti , ktoré

súvisia s jej politickým životom...(moc, štát, , politické strany, politické správanie ľudí...)

• Pojem moci v sociológii a v politológii– Politológia skúma moc ako takú– Sociológia skúma moc v spoločenskom kontexte, používanie

moci v rôznych sociálnych situáciách...• Teoreticko-konceptuálne prístupy v sociológii politiky:

– Koncepciu zdôrazňujúcu závislosť politiky od iných sfér spoločenského života (od ekonomiky – marxisti...)

– Koncepciu nezávislosť politiky od ostaných sfér spoločenského života (teórie elít...)

– Funkcionalistické teórie – Konfliktualistické teórie

T. Bottmore