05/17 21

CESTOVANIE

Štvrtý najväčší stredomorský ostrov je ako surový diamant. Vysoké vrchy so snehovou pokrývkou, do údolí stekajúce rieky a vodopády, rumelkové útesy, zálivy a tiché pláže. Krv tu bola odjakživa horúca – na Korzike majú mŕtvi vlastné ulice, námestia i celé domy. Súčasťou vzrušujúcich debát nie je ani tak slávny Napoleon ako večne živá korzická vendeta. Gigi Fouguet (text) a Michael Fouquet (fotografie)Korziky

Drsná duša

20 05/17

05/17 2322 05/17

Nepriateľské zNačkyNiektorí Korzičania prejavujú túžbu po nezávislosti streľbou po dopravných značkách, iní vyvesením vlajky s maur-skou hlavou v  oknách domu. Väčšina však nakoniec akceptovala nielen súčas-né usporiadanie Európy, ale prijala na milosť aj cisára považovaného za zradcu.

„To sa len chlapci hrajú s  puškou. A  zíde sa to aj na pohľadnice,“ reaguje Alex na náš začudovaný výraz... Ach, ešteže tak! Sympatickému 45-ročnému

mužovi, ktorý prešiel kus sveta a  desať rokov žil na karibskom Guadeloupe, sa zaiskrilo v očiach spôsobom, ktorý člo-veka nenechal na pochybách, že k stlače-niu spúšte by v  istých prípadoch nemal ďaleko.

S Alexom sme sa stretli na juhu v ma-lebnom meste Bonifacio, no pýtali sme

sa ho skôr na typicky severný fenomén. Úsilie o  silný mocenský vplyv z  pev-ninského Francúzska citeľne poľavuje, Korzika má dnes vlastný parlament aj oblastného prezidenta. Tak ako dvojja-zyčné názvy na začiatku i konci každej dediny či mesta.

Provokatívne vyššie umiestnený francúzsky názov je však aj tu na juhu ostrova často rezolútne prestriekaný čier-nym sprejom, takže čitateľné je len meno obce v  korzickom jazyku. Hore vyššie

KorzicKá KrV je Stále horúca.

STREDOZEMNÉ MORE

STREDOZEMNÉ MORE

TYRRHENSKÉ MORE

Golfe de Saint-Florent

Golfe de la Galeria

Golfe de Porto

mys Stintino

mys Revellata

mys Cagrese

ostrovy Sanguinaires

mys Parata

mys Senetosa

mys Feno

mys de al Chiappa

Cap Corse

L'Île Rousse

mys Pertusato

Golfe de Sagone

Golfe d’Ajaccio

Bouches de Bonifacio

mys Rosso

jazero Urbino

Dianino jazero

jazero Biguglio

ostrov Santa Maria

ostrov Capraia

ostrovy Lavezzi

ostrov Cavallo

N

Túžba po nezávislosti.

05/17 2524 05/17

Boj za nezávislosťSmerom do Corte vedie cesta po novom moste cez rieku Golo miestom Ponte Novu, kde sa skončili korzické nádeje na nezávislosť a kde dnes stojí pamätník krvavej bitky z roku 1769 medzi Korzičanmi a Francúzmi.

Na čele bol Pascal Paoli, vojakom velil pobočník Carlo Salicetti. Napriek tomu korzickí vlastenci podľahli – čiastočne aj pre najatých pruských žoldnierov, ktorí začali strieľať do vlastných. Zúfalí Korzičania sa snažili zo všetkých síl situáciu zachrániť. Napoleon neskôr vyhlásil, že vystavali hradbu zo svojich mŕtvych a ranených, aby sa tak pokúsili o poslednú obranu.

V Paoliho vojsku pôsobil aj oddiel zložený z korzických žien, ktorému velila statočná Serpentini. Moderný cestný most vedie okolo historického kamenné-ho z obdobia janovskej nadvlády. Na pilieri starého mosta, ktorý osamotene vyčnieva z vôd rieky Golo, sa vo vetre trepoce korzická vlajka. Most však nebol zničený počas slávnej bitky, ale až v druhej svetovej vojne.

na sever, kde smerom k Francúzsku trčí do vôd Stredozemného mora ako vztý-čená vyhrážka mys Cap Corse, sa klíma pritvrdzuje. Namiesto ostrých čiar spre-jerov zívajú na tabuliach skutočné diery po guľkách či brokoch.

Dostať sa Korzičanom pod kožu je ťažké – ak sa to vôbec dá. Počas našej cesty sme sa niekoľkokrát stretli so symbolom korzickej omerty. Tri hlavy s očami, uša-mi a ústami zaviazanými šatkou výrečne

hlásajú: Nič som nevidel, nepočul a ani nepoviem! Taká je odpoveď húževnaté-ho národa žijúceho v drsnom prostredí, ktorý musel s výnimkou krátkeho trva-nia Korzickej republiky a dnešných de-mokratických čias po celé veky bojovať o svoju existenciu a svojbytnosť.

zNačka NapoleoNStretnúť sa s  ňou možno ešte skôr, ako dorazíte do hlavného mesta Korziky Ajaccia. Meno slávneho francúzskeho cisára a  najznámejšieho rodáka z  Kor-ziky Napoleona I. Bonaparta nesie aj letisko za mestom, kde pristáva väčšina letov mieriacich na ostrov. V  Ajacciu majú Napoleonovu triedu, Napoleonov rodný dom, Napoleonovo múzeum a ce-lú zbierku sôch na rôznych námestiach

Nič Som Nepočul, NeVidel a aNi

NepoViem!

S najslávnejším rodákom sa možno stretnúť všade – na letisku i v hlavnom meste. K Napoleonovi nie sú Korzičania zhovievaví. Koniec nádejí na nezávislosť.

05/17 2726 05/17

Na mieste citadely stála od polovice pätnásteho storočia strážna veža. Kasárne postavili až o štyri storočia neskôr za vlády Ľudovíta Filipa.

vrátane place d’Austerlitz. Tunajšie im-perátorovo spodobnenie v  typickom trojrohom klobúku na vrchole kamennej pyramídy pripomína bitku pri Slavkove, kde Napoleon zdrvujúco porazil rakúske a  ruské vojská. Môžete sa naobedovať v reštaurácii U Napoleona a v obchodíku za rohom si kúpiť množstvo suvenírov na túto tému.

V  Ajacciu ľahko podľahnete dojmu, že Napoleon je korzickým hrdinom číslo jeden. To by však bol možno taký odhad situácie – ako pri Waterloo... Prebudiť u Korzičanov zhovievavosť k panovníko-vi, ktorý v ich očiach zradil rodný ostrov a pridal sa k Francúzom, stálo veľa pre-sviedčania. Symbolicky bol pri tom Na-poleonov vzdialený príbuzný a  dnešný francúzsky politik Charles Napoléon – prinajmenšom si uvedomoval dôležitosť cisárovho mena, ktoré doširoka otvára peňaženky turistov.

Vlastenecké city Korzičanov však patria inému mužovi, ktorý má v Ajacciu pred miestnou citadelou zo šestnásteho storočia trochu nenápadnú bustu. Všade inde na ostrove sa meno zakladateľa Kor-zickej republiky Pascala Paoliho skloňuje len vo vrúcnych superlatívoch.

Bašta vzdoru„Webové stránky? Non, non, je n’ai pas – nemám,“ krúti hlavou výrazná dáma s rukami od hrnčiarskej hliny, snažiac sa pritom odpratať za kôpku nevypálených misiek popolník plný cigaretových ohor-kov. Jeho obsah prezrádza, že práci s hli-nou sa v ateliéri venovala celý deň. „Keď však budete chcieť niečo vedieť, môžete mi zavolať. Volám sa Nicole Leonelli,“ ochotne sa ponúka a ukazuje na telefón.

A  sme v  čase pevných liniek a  tele-fónnych búdok, len slúchadlo, ktoré je k  tej starožitnosti pripojenej klasickou krútenou šnúrou, je rovnako ako nástroje a predmety okolo špinavé od hliny. His-torický telefónny prístroj korešponduje s  celkovou atmosférou v  Corte, vetrom ošľahanej bašte korzických tradícií.

Keď k  vnútrozemskému mestečku učupenému pod horami prichádzate od

Citadela v CorteTróni na skalnatom výbežku nad historickým centrom mesta a stráži ho už takmer šesť storočí.

V minulosti slúžila na rôzne účely, ktoré mali k mieru ďaleko. Dnes je baštou kultúry.

Do konca sedem-desiatych rokov minulého storočia tu sídlila Cudzinecká légia, ktorá po sporoch s miestnymi bola presídlená do Calvi.

Počas druhej svetovej vojny nemeckí vojaci prestavali citadelu na baštu, kde väznili predstaviteľov korzického odboja.

Dnes je v citadele Museu di a Corsica s exponátmi bohatej minulosti ostrova. Z múzea sú jedinečné panoramatické výhľady na okolie, v minulosti mali mimoriadny obranný význam, pretože umožňovali vždy včas zbadať útočné vojská.

Nefalšovaná atmosféra mimo hlavnej triedy.

05/17 2928 05/17

mora, dýchne na vás zvláštny druh tvr-dosti. Práve tu v  polovici osemnásteho storočia založil svoje sídlo – a  aj prvú korzickú univerzitu – bojovník za nezá-vislosť ostrova Pascal Paoli. Univerzita po dvestoročnej nútenej prestávke fun-guje dodnes a dokonca sa na nej opäť ofi-ciálne vyučuje korzický jazyk, za ktorého používanie pred dvesto rokmi Napoleon prikázal uložiť rovno trest smrti. Dnes

môžete pokojne povedať náhodnému okoloidúcemu Bonghjornu, cumu site?, teda Dobrý deň, ako sa máte?, bez strachu z najvyššieho trestu.

sloBodNá BudúcNosť Práve tu vznikla prvá demokratická

ústava v  novovekej Európe, ktorú spí-sal Paoli, a historicky tak predznamenal zmeny na ceste k slobode na celom kon-tinente. Dnešné Corte, bývalé centrum odporu, je drsno-malebne nahlodané zubom času. Nielen z múrov a opevne-ní, odvšadiaľ je cítiť, že život na Korzike nebýval jednoduchý. Na fasáde domu na námestí place Gaffory sú dodnes uhniezdené guľky po obliehaní mesta

KorzicKá uNiVerzita

po 200 roKoch zaSa fuNguje.

Janovčanmi v  polovici osemnásteho storočia. Generál Jean-Pierre Gaffory, ktorý tu býval a ktorého socha stojí pred domom, bol vodcom korzického hnu-tia za nezávislosť. Práve on mesto dobyl a získal ho späť z janovských rúk. Janov-ská republika pritom Korziku okupova-la niekoľko storočí a samotný korzický jazyk je oveľa viac podobný taliančine ako francúzštine.

Turistický ruch dorazil už aj sem do Corte. Za rohom len kúsok od domu s fa-sádou prevŕtanou guľkami je ďalší, oveľa optimistickejší. Na oranžovo omietnutej fasáde sa skvie nápis Alimentation a  na zelenej sťahovacej streche sa dočítate, že ponúka produits corses. Pôvodne tu dom nestál kvôli turistom. Potraviny sa v ňom predávajú už od roku 1800, patrí teda k  najstarším stále fungujúcim obchodí-

kom s potravinami v Európe. No a v ulič-kách mesta, ktoré svojimi sotva siedmimi tisícmi obyvateľov pripomína skôr väčšiu dedinu, nepanuje atmosféra korešpondu-júca s múrmi poznačenými drsnou minu-losťou. Takmer tretinu tunajších obyvate-ľov tvoria študenti Korzickej univerzity a na nálade v reštauračných záhradkách je to vidieť. To je tá druhá, mladá, usmievavá a nezaťažená tvár Corte...

Produits corses, jeden z najstarších obchodíkov v Európe.

Nicole Leonelli vyrába z hliny takéto kúsky.

Suveníry okorenené témou ženskej krásy.

Corte – bašta korzického odboja, múzeum a nová architektúra.

05/17 3130 05/17

Tisíc kilometrov oKolo raja

Korzika pripomína pestrú mozaiku vznešenej katedrály, ktorej každá časť má iný tvar i farbu a výsledkom je jedinečný celok. Bola by

neodpustiteľná škoda zostať na jednom mieste a spoznať len jej časť. po pobrežných aj horských cestách a chodníkoch prúdia obidvoma

smermi motorky, trojkolky, štvorkolky, karavany i kabriolety a pomedzi ne sa prepletajú cyklisti, ktorí sa do korzického hornatého

terénu vydávajú s húževnatým odhodlaním.

05/17 3332 05/17

korzický Mars Krajinu podľa legendy stvoril diabol, kto-rý sa neopätovane zahľadel do krásnej pastierky. V  návale hnevu premenil na kameň všetky zvieratá i bájne tvory. Me-dzi útvarmi skalnatých zátok calanques v Piane stretnete psiu hlavu, korytnačku či hlavu indiána a v neďalekej prírodnej rezervácii Scandola zase bozkávajúcich sa obrov, slony alebo profil Pascala Pa-oliho, bez ktorého sa nezaobíde hádam žiadna korzická pamätihodnosť.

Vydávame sa z dediny Piana, kde žije menej ako päťsto ľudí, pozdĺž pobrežia k malému prístavu Porto a po niekoľkých zákrutách máme pocit, že sa auto preme-nilo na kozmickú loď a  pristálo niekde uprostred Červenej planéty. Iba nadšenci s fotoaparátmi pozdĺž neuveriteľne úzkej cesty, sem-tam zelený strom a výhľady na modré more o  pár sto výškových met-rov nižšie človeka presvedčia, že nie je na Marse. Bizarná krajina z ružovej žuly vznikla sopečnou činnosťou asi pred štvrť miliardou ro-kov. Vulkanický kužeľ je dávno preč, odolné pokrútené žulové útvary však pretrvali dodnes – a spolu s rezerváciou Scandola sa dočkali zápisu v  Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Ak chceme vidieť bozkávajúcich sa obrov, nezostane nám iné, ako v  Por-te nastúpiť na loď. Dovnútra rezervácie Scandola nevedú žiadne cesty, červené hory vystupujú rovno z mora do výšky vyše tisíc metrov a hore sa pešo vydáva len pár najzdatnejších. Je to dobrá sprá-

va pre okrídlené operence, ktoré tu ma-jú svoj domov. „Pred niekoľkými rokmi sme mali v rezervácii posledné dva alebo tri páry orlovca riečneho. Teraz ich tu hniezdi okolo tridsať a  odtiaľto dokon-ca pomaly osídľujú aj ďalšie oblasti, kde ich ubúda.“ Riaditeľ rezervácie Jean-Ma-rie Dominici je na takýto stav patrične hrdý. Vzácne dravce sem ochranári lá-kali okrem iného aj pomocou umelých

hniezd, ktoré inšta-lovali na vhodných miestach. V  ne-prístupných ska-lách hniezdi aj orol morský a  z  bohat-

stva tunajších vôd si ochotne vyberajú potravu stovky kormoránov a  niekoľko druhov čajok.

Spojenie červených skál s  morom je dôležité. „Sme široko-ďaleko prvou rezerváciou, ktorá kombinuje ochranu suchozemského aj podmorského pro-stredia,“ zdôrazňuje Dominici. „Nece-lých desať štvorcových kilometrov leží pod hladinou a ďalších desať nad ňou. „Morská zložka chráneného územia

k

K oBlohe Sa týči i KameNNý

paScal paoli.

Iskrivý mokPrvý vinič, z ktorého sa dorábalo

víno, rástol na Korzike už pred dva a pol tisíc rokmi v období antického

Grécka. Dnes je na ostrove hneď deväť vinárskych oblastí

s certifikáciou pôvodu vín.

Prím hrá oblasť okolo mestečka Patrimonio. ako prvá na ostrove získala označenie aoC, kontrolované označenie pôvodu.

Červené a ružové vína sa v oblasti Patrimonio vyrábajú najmä z miestnej odrody Nielluccio a biele z odrody Vermentino. Preslávené sú aj tunajšie muškátové vína s vyšším obsahom alkoholu.

Korzičania vedia s hrdosťou a gráciou ponúkať i svoje stolové vína. Pomenovali ich pays de l’Île de Beauté, stolové vína z ostrova krásy. a aby sme nezabudli – z vinárskej rodiny pochádzal aj Napoleon I. Bonaparte.

Vína z oblasti okolo mestečka Patrimonio s označením AOC sú najkvalitnejšie.

05/17 3534 05/17

pritom zohráva v  počte druhov orga-nizmov prím. Žije tu vyše stopäťdesiat druhov rýb a rastie viac ako 450 druhov morských rias. Podľa niektorých štúdií tu loví až päťdesiat veľkých garúp na štvor-cový kilometer. To je veľmi dobrá správa, pretože tieto veľké dravce stredomorské-ho sveta sú na mnohých iných miestach veľmi ohrozené.

kyslé privítaNie„Len to ochutnajte a  nerobte grimasy,“ odporúča nám tmavovlasý muž s veľkým nožom v  ruke. V  rozpore s  tradíciami korzickej vendety si ho Olivier Antoni-ni nevzal na nás, keby sme ho náhodou nechceli poslúchnuť, ale na hromadu citrónov, ktoré sa tesne pred naším prí-

chodom chystal spracovať v starožitnom lise na šťavu.

Ochutnávam prvú rundu domáce-ho vyhláseného jus de citron, ktorým návštevníkov vítala už Olivierova matka Monique. Je to vynikajúci nápoj, ktorý sa svojou jemnou chuťou ani nedá porovnať so žltými plodmi, ktoré sme zvyknutí na-kupovať v supermarketoch. Po celom dni objavovania horských dedín riskantne zavesených na skalnatých útesoch je na-vyše citrónová šťava taká osviežujúca, že bez ďalšieho veľkého ponúkania prijímam druhý pohár a pri treťom si s Olivierom sadáme k stolu na kus reči. Až na druhý deň človek zistí, čo je to poctivý džús, pre-tože si ešte zopár dní uvedomuje, že má v hornej polovici tela čosi ako pažerák.

„Každý rok vypestujeme na našom sedemhektárovom pozemku asi tridsať ton citrónov,“ hrdí sa Olivier. „A máme aj vlastnú vinicu.“ Svah Aghja Ventosa po-rastený viničom sa rozkladá priamo pri úpätí horskej dedinky Sant’Antonio, ktorá bola pred niekoľkými rokmi vyhlásená za najkrajšiu dedinu Francúzska. Kamenné domčeky vyrastajúce priamo z mohutnej skaly, v ktorých dnes žije o niečo viac ako sto stálych obyvateľov, zakrývajú samot-ný vrchol hory ako sivá vlnená čiapka. Nečudo, že Sant’Antonio nazývajú aj Or-lie hniezdo. Do úzkych uličiek najkrajšej z  horských dedín alebo villages perches sa autom nedostanete. Musíte ho nechať na parkovisku pred Olivierovým domom, a ak nechcete zdolávať vrch pešo, poslúžia vám tunajšie oslíky.

„Okolo citrónov sa krúti celý náš život. Keď som sa naučil techniku šte-penia, zamiloval som si kombinovanie rôznych odrôd. Veľmi rád sledujem, ako moje stromy rastú. Niektoré poznám od detstva.“ Pre farmára je pestovanie žltých plodov viac ako každodennou prácou. „Z citrónov robíme všetko možné – šťa-vy, džemy a dokonca aj citrónové víno. Jedávam ich k všetkému alebo len tak ako desiatu. Je to zdravie v každej kvapke.“

plody drsNej krajiNy„Nie, nepredávam to. Je to také moje malé múzeum. Pokojne si ho odfoťte, ak chcete,“ súhlasí postarší muž sediaci pred zvláštnou výstavou lastúr, krabích

pancierov, sietí na ryby a najrôznejšieho rybárskeho náčinia v  jednom z  domov lemujúcich starý rybársky prístav v  se-verokorzickej Bastii. Ak sme spočiatku mali pocit, že sa snaží privyrobiť si pre-dajom svojich nálezov (nezamestnanosť je tu okolo dvadsať percent), rýchlo nás vyviedol z omylu: celý život bol rybárom a na staré kolená chce byť čo najbližšie k svojmu milovanému živlu.

V prístave Vieux Port žili odnepamä-ti chudobní Korzičania odchovaní sla-nou vodou. Po stáročia sa museli pozerať hore na citadelu, kde bývali v prepycho-vých domoch aristokratickí vládcovia z Janova, ktorí mali okrem bohatstva aj katedrálu, kde sa schádzali na nedeľnej omši. Keď Korzičanom konečne došla trpezlivosť, postavili si vlastný svätostá-nok. Vysoký, majestátny, hneď s dvoma vežami a čelom priamo k nenávideným

cudzincom. Kostol Jána Krstiteľa patrí dodnes k  najvýznamnejším pamiatkam Bastie.

„Ak chcete ochutnať to, čo skutoč-ne vyrástlo na Korzike, nakupujte na západnej strane námestia. V  stánkoch

bližšie k moru je lacnejšia zelenina po-chádzajúca z marockých či z alžírskych skleníkov,“ radí nám domáca trhovkyňa na place du Marché za kostolom. Prisťa-hovalci prevažne z Alžírska tvoria mož-no až pätinu štvrťmiliónovej korzickej populácie, takže svojimi stánkami ľahko zaplnia celú stranu trhoviska.

Francúzske trhy sú jedinečným miestom, kde sa pod holým nebom spá-ja srdečnosť, dobrá nálada a  vášeň pre výborné jedlo. Skvelá atmosféra ovláda aj trhy na Korzike, ktorá je v mnohých iných veciach podobná skôr tej v Talian-sku než vo Francúzsku. Vo všadeprítom-nom ruchu a vrave by bolo hriechom ne-vyskúšať niektoré z ostrovných špecialít.

Pri ochutnávaní klobásy frigatellu z mäsa a pečene korzických polodivožijú-cich prasiat dúfajte, že sa dovnútra nedo-stali aj slezina, pľúca či ďalšie vnútornosti, ktoré v  nich podľa niektorých receptov nesmú chýbať. Delikatesou je tunajšia su-šená šunka lonzu celá len z mäsa, nehovo-riac o kozích a ovčích syroch. Korzika je z veľkých stredomorských ostrovov naj-menej zaľudnená, hornatá krajina je síce drsná, ale jej dary sú sladké a dobré ako med a mlieko...

Korzický KaribikRozmanitá Korzika nezostane nič dlžná ani milovníkom piesočných pláží. Ponúka belostné pruhy

pobrežia na juhovýchode i odľahlé piesočné skvosty na skalnatom západnom pobreží.

Najznámejšou plážou je Palombaggia na juhovýchode ostrova. S dĺžkou 2 km ponúka dostatok priestoru aj najlepšiu výbavu na skúšanie vodných športov od stand up paddlingu po jazdu na vodných skútroch. Ešte južnejšie ležiaca piesočnatá Santa Giulia vás vďaka dlhej piesočnej kose vybiehajúcej do akvamarínového mora virtuálne prenesie niekam na Martinik alebo Guadeloupe.

ak sa chcete vyhnúť davom, nájdite si svoj kúsok raja medzi menej známymi plážami na západnom pobreží od Piany po Calvi. Na začiatku mysu Cap Corse na severe ostrova sa pod vežou v dedine Nonza rozprestiera pláž s čiernym pieskom. Hoci sa zdá neprístupná a často je ľudoprázdna, vzory vytvorené z kameňov dokazujú, že tí, čo ju objavili, sa sem radi vracajú.

dary SladKé a doBré aKo med

a mlieKo.

Sant’Antonio Kúsok raja možno nájsť aj medzi menej známymi plážami na západnom pobreží od Piany po Calvi.

05/17 3736 05/17

Dve perly oSTroVa

calvi a bonifacio a kolumbus

Korzika je rozdelená na dva departementy, každý z nich sa hrdí skvostom domáceho

staviteľstva. Na juhu sa môžete na vlastné oči presvedčiť, že na Korzike niekedy lepšie bývajú mŕtvi ako živí, zatiaľ čo na severe si užijete ruch

medzi ľuďmi z mäsa a kostí.

05/17 3938 05/17

Mesto pre Mŕtvycha voda pre živých „U  nás v  Bonifaciu sa rýchlo naučíte chodiť po schodoch ako po rebríku,“ de-monštruje Alex a  ukazuje na poriadne príkre a úzke schodíky prilepené zvonku k starému domu. „Rebríky tu totiž kedysi skutočne stávali. Najstaršie domy nema-jú vchody na prízemí, ale na poschodí. V prípade ohrozenia ich domáci za se-bou vytiahli a obydlie sa zmenilo na malú pevnosť.“ Obdivujeme obrannú stratégiu a  pýtame sa na úzke oblúkové klenby, ktoré spájajú múry protiľahlých domov v  sotva pätnástich malebných uličkách starého mesta. „Vynález nechránil domy pred zemetrasením a neslúžil ani na taj-né nočné návštevy. Klenby v skutočnosti zvádzajú dažďovú vodu zo striech do re-zervoárov. Jeden je aj pod Kostolom svä-tej Márie a práve vďaka nemu obyvatelia mesta prežili niekoľkomesačné oblieha-nie a nezahynuli od smädu.“

V mierových časoch je z vodnej nádr-že výstavná miestnosť a na stenách domov pribudli schodiská. To však neznamená, že Bonifacio každoročne nečelí masové-mu útoku. Okolo šesťdesiattisíc turistov v  lete prekoná viac ako dvadsaťnásobne počet sotva troch tisíc miestnych oby-vateľov. Kto im chce na chvíľku uniknúť, môže sa uchýliť napríklad na námorníc-ky cintorín cimetière marin. Nech to znie akokoľvek paradoxne, ale je na dobrej adrese. Cintorín pripomína miniatúr-ne mestečko s malými domami, ulicami

Výhľady na BonifacioMesto prilepené na strmom sedemdesiatmetrovom útese je unikátom nielen v rámci Korziky,

ale aj celej Európy. Výhľady z niektorých miest doslova vyrážajú dych.

Peší chodník k majáku na myse Pertusato vedie len pár metrov od hrany útesu. Najlepšie výhľady sú odtiaľ predpoludním, keď mesto osvetľuje vychádzajúce slnko.

Netreba si dať ujsť šancu zostúpiť po úzkom schodisku na malú pláž pri úpätí útesov na okraji Bonifacia. Vďaka erozívnej sile vĺn sú domce na okraji zrázu skutočne

zavesené nad priepasťou. Miesto patrí k najvyhľadávanejším adresám v meste, určite však nie ľuďmi trpiacimi strachom z výšok...

NedoBytNý kleNot„Sem hore za hradby citadely sa nepria-teľ nikdy nedostal. Vlastne len raz, ale to musel podplatiť strážcu pri bráne a kú-piť si od neho kľúč.“ Alex Rolet eviduje úžas, ktorý vyvoláva pohľad z útesu dolu do prístavu v Bonifaciu. Úzky, sotva sto metrov široký a o čosi viac ako kilometer dlhý prst modrej vody zarezávajúci sa do vápencového masívu vyhĺbila kedysi rie-ka a dnes je ideálnym záveterným miestom na kotvenie aj za zlého počasia. Asi aj preto ľudia žili v oko-lí najjužnejšieho cípu Korziky už v  kamennej dobe a  pazúri-ky pôvodom zo Sardínie dokazujú, že námorné spojenie dnes s  talianskym ostrovom vzdialeným len jedenásť kilo-metrov fungovalo už odnepamäti. Nie, neboli to idylické časy a v skutočnosti sa

všelijakí útočníci pokúšali dostať sa oby-vateľom Bonifacia na kobylku. Všetci si však vylámali zuby na geniálnej strate-gickej polohe aj desať metrov hrubých mestských hradieb. Aragónsky kráľ Al-fonz V. obliehal Bonifacio celých päť mesiacov, nakoniec však musel s hanbou i  s vojskom odtiahnuť... A  to aj napriek heroickej ukážke staviteľstva, ktorú tu po sebe údajne zanechal. Schodisko Escalier

du roi d’Aragon tvorí dokopy 187  schodov s  prevýšením šesť-desiat metrov. Kráľ podľa legendy donú-til svojich zajatcov,

aby stavebné dielo vrastené do skaly vy-tesali za jedinú noc. Aj tak mu to však nepomohlo. Schody sú také úzke, že sa sem sotva zmestia vedľa seba dvaja ľudia. Hŕstka obrancov stačila s prehľadom od-raziť každý pokus o útok.

Naj aragóNSKy

Kráľ muSel odtiahNuť S haNBou.

05/17 4140 05/17

a celými námestiami. Praví Korzičania sa zo všetkých síl snažia zabezpečiť svojim zosnulým dôstojné miesto odpočinku a niektoré z hrobiek majú dokonca skle-né dvere, takže vidno až do „obývačky“ s úhľadne uloženými rakvami.

svetozNáMy doByvateľCalvi semper fidelis, Calvi stále verné – stojí na vstupnej bráne do tunajšej janov-skej citadely a nápis súvisí práve s Janov-čanmi. Mesto Calvi na severe Korziky si s Talianmi vždy dobre rozumelo a svoju trochu „nekorzickú“ atmosféru podob-nú skôr mestečku v  Neapolskom zálive si uchováva dodnes. Vlastne to bolo pri prechádzaní malebne drsného západ-ného pobrežia prvé miesto, kde na nás dýchla prívetivá dovolenková atmosféra vrátane obchodíkov s delikatesami a  so suvenírmi lemujúcich tunajšiu obchod-nú uličku rue Clemenceau v starom mes-te veľkom ako dlaň.

Pri výstupe do citadely, kde v soľnej veži tour de sel kedysi Janovčania sklado-vali biele zlato, však možno na múroch okrem latinského nápisu nájsť ďalšiu za-ujímavosť: bustu muža a provu staroby-lej plachetnice. Obyvatelia Calvi zaryto veria, že práve tu sa narodil najslávnejší moreplavec Krištof Kolumbus. Keďže za jeho života bola Korzika pod janovskou nadvládou, pokojne mohol o sebe vyhla-sovať, že je Janovčan. Svoje pravé rodisko vraj tajil pre nelichotivú povesť Korziky a Janovčania neskôr zapálili mestský ar-chív, aby si mohli slávneho rodáka uzur-povať pre seba.

Veľa dôkazov o  korzickom pôvode objaviteľa Ameriky teda neexistuje – vrá-tane domu v ulici rue du Fil, kde údaj-ne býval. Pri dvojmesačnom obliehaní mesta ho zničil britský admirál Horatio Nelson. Dobýjanie Calvi bol tvrdý orie-šok, a tak vyhlásil, že ho nechce v živote vidieť – čo sa mu vlastne splnilo, pretože práve pri tejto bitke prišiel o pravé oko.

Napriek chatrným dôkazom obyvate-lia Calvi na svojho Kolumba nedajú do-pustiť a dvanásty október, keď po prvý-krát doplával do Nového sveta, je pre nich mimoriadne vzácnym sviatkom.

05/17 4342 05/17

GuaDElouPEMalebné karibské súostrovie

dnes patrí – podobne ako Korzika – Francúzsku, pri svojej druhej

výprave ho však pre západný svet objavil a meno mu dal Kolumbus. Celé súostrovie nesie názov podľa

kláštora Santa María de Guadalupe v španielskej provincii

Extremadura. Súčasťou sú aj malebné ostrovčeky les Saintes s jednými z najkrajších pláží na

svete. Kolumbus ich objavil 4. novembra, teda dva dni po

Sviatku všetkých svätých, podľa ktorého im dal meno los Santos.

ChíoSGrécky ostrov blízko tureckého

pobrežia sa preslávil predovšetkým zberom mastixu. Dediny v oblasti

Mastichochoria pestujúce pistáciové stromy, z ktorých sa táto živica

získava, sa pre časté nájazdy pirátov premenili na obývané pevnosti. Patrí medzi ne aj dedinka Pirgi, ktorej celé centrum je nádherne

vyzdobené čiernobielymi sgrafitami. je tu dom, kde sa údajne tiež

narodil Kolumbus – Chíos v tých časoch patril k janovskej republike

podobne ako Calvi. Na ostrove dodnes žijú ľudia s priezviskom

Kolumbus a z tunajších zdatných námorníkov si údajne objaviteľ

vybral časť posádky na svoje lode.

PoR To S aNToMalý ostrov v atlantiku patrí Portu-

galsku rovnako ako susedná Madeira. Má však niečo, čo na Madeire chýba – deväťkilometrovú piesočnú pláž. Práve na nej vraj našiel Kolumbus

inšpiráciu na cestu za oceán v podobe vyplavených záhadných rastlín.

Ukázalo sa, že sú to semená karibskej liany, ktoré sem doplavil Golfský prúd. Kolumbus na Porte Santo síce našiel rastlinu morské srdce, svoje vlastné

venoval dcére miestneho guvernéra Filipe Moniz, s ktorou sa oženil. Na

ostrove Vila Baleira je v dome, kde žili, múzeum.

huElVaVďaka polohe na juhozápade Španielska za Gibraltárom sa

provincia stala ideálnym miestom, odkiaľ Kolumbus mohol vyplávať

na svoju prvú objaviteľskú výpravu. V kláštore la rábida sa s pomocou tunajších vzdelaných mníchov dva roky pripravoval na cestu do „Ázie“

– a pri prepočtoch podcenil veľkosť Zeme. V neďalekom múzeu Muelle de las Carabelas stoja verné repliky

Kolumbových troch lodí Niña, Pinta a Santa María, ktoré pri príležitosti päťstého výročia Kolumbovej cesty skutočne doplávali do Nového sveta.

Kam vstúpil Kolumbus?

Keby človek pozbieral po svete všetky relikvie patriace jednému svätcovi, poskladal by z nich aspoň dvoch ľudí... podobne húževnato sa rôzne miesta a mestá sporia o svoj podiel na existencii slávnych osobností. Krištof Kolumbus nie je výnimkou a calvi nie je zďaleka jediným miestom,

ktoré si na slávneho moreplavca robí nárok: