Bez dcéry som neodišla

Šokujúca spoveď o tom, že láska hory neprenáša

Toto nie je kniha, to je terapia....S takou pravdivosťouvyjadriť tie najskrytejšie, hlboko potlačené zážitky a pocity,na to bolestná skúsenosť nestačí. Na to treba talenta disciplínu... Zhltla som knižku na jeden šup. Príbeh mi jetaký blízky, dojíma ma a zároveň ma chytá svojim ironickýmnadhľadom, že mám pocit, že sa mi to tiež stalo, že robím tieisté chyby, že som tiež chodila do školy s názvom: „Ako saslepo zamilovať a robiť trápne veci až do absolútnej stratyposledných zvyškov sebaúcty.“ Želám tejto knižke úspech.Lebo do tej školy sme chodili všetky.

Michaela Čobejová, herečka

O láskach belošiek k černochom, teda o zamilovaných stretochdvoch kultúr bolo už napísaných zopár kníh, no žiadna z nich manedostala tak, ako táto. Timein príbeh nie je klasická lovestory.Okrem toho, že autorka odkrýva najintímnejšie detaily vzťahu,ktorý neskončil happyendom, je tu veľa sklamania, bolesti a sĺz... Nonechýba ani slušná dávka skvelého humoru a dokonca i sebairónie,čo by človek v niektorých dramatických situáciách fakt nečakal.Obdivujem Timeu za to, koľko sily v sebe nazbierala a koľko šancídala svojmu vzťahu. Ale tá dcérka za to určite stála.

Julo Viršík, hudobný dramaturg

Pri čítaní Timeinho príbehu som si viac ako hocikedypredtým uvedomila, že láska je skutočne slepá. V jej mene ječlovek ochotný vzdať sa všetkého. Rodiny, domova, kamará -tov, bezpečnosti, životnej istoty...a aj vlastnej hrdosti. Skveléa sugestívne čítanie, počas ktorého naskakujú zimomriavky.Tento príbeh Vás pohltí a nepustíte ho z rúk. Každý občaszvádza boj medzi vlastným rozumom a srdcom. Aj preto Vámbude Timea pripomínať niekoho, koho dôverne poznáte.

Vera Wisterová, moderátorka

„Po nástupe na post veľvyslan-ca Slovenskej republiky v Keni,v roku 2005, bol jeden z mo -jich cieľov nadviazať kontaktyso slovenskou komunitou žijúcou v Keni. Popri ďalšíchSlovákoch som spoznal Timeua jej životnú etapu v krajine

kultúrou tisíce kilometrov vzidalenej od tej našej.Timea, ako priateľská, priama a otvorená žena

s veľkým srdcom, sa v záujme zachovania svojhopartnerského vzťahu a spoločnej výchovy dcéryLisy, rozhodla podstúpiť neľahkú životnú skúškuvo vzťahu s občanom Sierry Leone. Aj napriek tomu, že jej prirástla Keňa ako krajina hlbokok srdcu, sa po dlhom zvažovaní rozhodla vrátiťspäť na Slovensko a začať po rokoch strávenýchv Afrike nový život. Viem, že dané obdobie bolopre ňu ako pre Slovenku veľkou skúškoua ponaučením pre jej ďalšie životné kroky.

Chcel by som vysoko oceniť odhodlanie autorky podeliť sa so svojím životným príbehoma popriať jej v ďalšom osobnom živote len pozitívne zmeny.“

Igor Líškamimoriadny a splonomocnený veľvyslanecSlovenskej republiky v Keni

Abdul na mňa zazrel.„Ty nevďačný pes, hnusná nevďačná sviňa.“„To hovoríš ty? Čo prášiš čierne štetky, ktoré ti dajú len

preto, že si diplomat?“„Každá by mi ruky bozkávala, keby tu mohla bývať a mať

život, aký máš ty.“„Nepochybne by sa z toho posrali. Tak vieš čo, pokojne si

ich sem priveď, ba dokonca navrhujem, aby si v každejizbe ubytoval inú, a ja konečne odídem na Slovenskoa budem mať pokoj. Budem si žiť svoj život, platiť siv pohode svoje účty ako doteraz a svojej dcére zakúrimbez toho, aby som sa za to musela nejakému idiotoviospravedlňovať. Vráť mi pas.“

„ČO SI POVEDALA?“„Že mi máš vrátiť pas. A že si idiot. Najhorší, najzbabelejší,

najposlednejší idiot, akého som v živote spoznala.“Na stotinu sekundy mu tvár zamrzla v nenávistnom pohľa-

de a ja som miesto spätkovania, podišla o krok bližšie.„Teraz ti ukážem. Ja ťa naučím, kto je v tomto dome pá-

nom.“ Abdul sa zahnal a ja som rýchlo uhla z dosahujeho päste. Lisu som mala na rukách a stála som v ku -chynských dverách.

„Toto nemyslíš vážne, že ma chceš udrieť, keď mám na ru-kách naše dieťa? To si až takýto sviniar?“

Nebála som sa. To bolo najhoršie. Človek, ktorý sa nebojí,nemá pud sebazáchovy. Abdul mi vytrhol z rúk Lisua posadil ju na fotelku. Prekvapene som sledovala spo-malenie času, až sa napokon niť roztrhla na nekonečnedlhé sekundy. Pozerala som sa ako zhypnotizovaná doLisiných očí a počula som, ako kvíli. Hodil ma o zema kopal do mňa, až som sa schúlila do klbka.

Kričal: Zabijem ťa.Zabijem ťa.

Skutočnýpríbeh lásky

čiernehoa Slovenky

bezhappyendu

TIM

EA K

ERES

ZTÉN

YIOV

ÁBE

Z DC

ÉRY

SOM

NEO

DIŠL

A

BEZ DCÉRY SOM

NEODIŠLATIMEAKERESZTÉNYIOVÁ

PRESS

timea_obalka:Layout 1 21.4.2008 12:45 Page 1

E l i s eB

timea_kniha:Sestava 1 24.4.2008 15:08 Page 2

Vždy som si myslela, že láska je zmysel života. Že jedarom, ktorý si treba vážiť. Zažila som lásku ne-naplnenú, pochabú, iracionálnu, ničivú i lásku

prchavú. No vždy som verila v jej čistotu.S údivom pozorujem ľudí, ktorí žijú bez nej, v klam stve,

prázdnote, krásnych domoch, vozia sa v skvelých autách.Ten, kto raz skutočne miloval, to má v očiach. Tú bez-mocnosť, ktorá si nevyberá, nemá víťaza a neberie ohľadyna morálku či okolnosti. Keď láska umrie nedôstojne,umrie aj kus človeka.

Príbeh zradenej lásky je taký každodenný, že sa nadtým prestávame pozastavovať. Keď sa však žena stáva mat-kou, zrada zasiahne aj dieťa a bolí tak strašne, že sa to tak-mer nedá prežiť.

Nevedela som to. A potom som sa zaľúbila do černocha.

Stretnutie prvéPrisahám, že som nikdy nebola na čiernych. Nikdy v ži -vote. To moja spolužiačka z gymnázia Alena odjakživa ve-dela, že chce len a výlučne čierneho chlapa. Aj si ho našlaa dnes spolu žijú v New Yorku. Keď som robila v rádiu re-láciu na tému Priťahujú vás príslušníci inej rasy, napísalami záplava žien, ktoré snívajú o hladkom ebenovom tele,čo ich mocne zovrie v náručí.

„A má vtáka po kolená?“ opýtalo sa ma deväť z de sia -tich kamarátok v čase, keď sa všetko prevalilo.

5

B E Z D C É R Y S O M N E O D I Š L A


„Mici, ty vieš, ako nenávidím všetkých tých skurvenýchnegrov. Je mi jedno, ako ste si šmykli. Len mi povedz, či ťaten chlap rozosmeje,“ povedala Eva.

Nemal ho ani zďaleka po kolená a smiali sme sa spo lulen výnimočne. Neskôr, keď som v ôsmom mesiaci teho-tenstva odchádzala definitívne do Afriky, zanechávajúcúžasnú prácu, svoju rodinu a najlepších priateľov, som saz úcty k nim snažila pomenovať aspoň jediný dôvod, pre-čo to idem urobiť práve kvôli tomuto mužovi. Nedokázalasom to. Kdesi na ceste medzi mozgom a srdcom sa odo-hrávali zákopové vojny a vied li zložité vyjednávania o tom,či sa rútim do neba, alebo do pekla, a či láska skutočne pre-náša hory. A ako vždy v živote, pravda bola napokon nie -kde uprostred.

Je zvláštne, že najzásadnejšie životné stretnutia sa odo-hrajú zväčša celkom nenápadne. Žiadne hromy-blesky,hlboké pohľady, nič. Ale vôbec nič!

„Sylvia, veď ty nie si normálna,“ povedala som svojejnajlepšej kamarátke, s ktorou som precestovala pol svetaa vieme o sebe všetko, čo o sebe vedia len najlepšie kama-rátky. Rútili sme sa nočnými ulicami hlavného mesta KeneNairobi, lebo prijala pozvanie Rusa Bogdana na večeruu nejakého diplomata. Sylvia je kaderníčka a učila sa tu za-pletať famózne afro vrkôčiky. Ja som sa na výprave ocitlaako tlmočníčka angličtiny. A že ona sa veru v hoteli nudiťnebude. Že sme tu síce pracovne a len na týždeň, ale mali bysme pričuchnúť k životu tunajších ľudí. Ja som si, ako zvy-čajne, predstavila najkrvavejší a najúchylnejší scenár, v kto -rom ju znásilňujú a rituálne vraždia minimálne dvanástičernosi, neochotne som sa obliekla a šla som robiť, ako toľ-kokrát predtým, garde. Bol to odskúšaný scenár. Tvárila somsa tak nahnevane a arogantne, že sa nám väčšinou nik ne-

6

T i m e a K e r e s z t é n y i o v á


odvážil prihovoriť. Tak to bolo aj tentoraz. Prišli sme k pek -nému do mu, kde nás privítal malý vysmiaty chlapík v mos -limských hávoch a so škrekľavým hlasom. Zjedli sme, čo domdal, s Bogdanom vypili zo dve fľaše vodky, malý vysmiatychlapík stále dolieval, veľa nehovoril, a keď som sa o jede -nás tej prísne zatvárila a vybafla, že návšteva sa končí, lebosme unavené, úslužne nám pomohol do svetríkov, podržaldvere a zaželal dobrú noc. So Syl viou sme na seba sprisaha-necky pozreli, usúdili sme, že je to jasný gay, a odišli sme.

O Abdulovi som potom nepočula rok.

Stretnutie druhéV januári 2004 som naplánovala dovolenku do JužnejAmeriky. Naše cestovanie so Sylviou bola divočina naj-hrubšieho zrna a vydávali sme sa do sveta s ruksakom nachrbte a so stodolárovkami zašitými v podprsenkách a ošú -chaných rifliach. V tom čase moja kamarátka navyše prá-ve ukončila kurz výkladu tarotových kariet, tak sme sihneď naše plány overili.

„Nahovno. Nie je to dobré. Hrozí nám nebezpečenstvo.Niečo so zdravím. Nehoda, choroba, okradnutie,“ vykla-dala Sylvia o dušu spasenú a ja som v posvätnej úctek mágii kariet cestu do Amazónie zrušila.

„Počúvaj, veď poďme do Afriky. Už to tam poznáme.Porobíme aj dáke kšefty. A zorganizujem Zanzibar. Budesuper,“ navrhla som plán B, netušiac, že Južnú Ameriku,v ktorej by som havarovala, kde by ma pri tom okradlia zlomila by som si obe ruky, by som o nejakých osem me-siacov brala všetkými desiatimi.

Keňa bola nádherná. Páčilo sa nám tam. Nairobi bolorozkvitnuté, dve belošky v meste zastavovali premávku

7



a muži na nás šli oči nechať. Sylvia, nižšie, večne vysmia-te žieňa s hlbokým výstrihom a odvážnymi účesmi, ja, vy-soká štíhla dlhovlasá čiernovláska s večne prísnym výra-zom. Aj čas sme tu začali vnímať tak africky. Nechal násobchodný partner čakať päť hodín pred kanceláriou? Re -hotali sme sa ako šibnuté. Nalakovali sme si nechty, vyče-sávali vlasy, fajčili jednu od druhej, rozprávali sa so zamest-nancami. Keď sme sa poobede vrátili do hotela, mohli smesi byť isté, že nám bude drnčať telefón a dostaví sa pozva-nie na večeru, žúrku, stretnutie, hocičo. Len aby sa s namidotyčný mohol ukázať vonku. Takto zadrnčal aj v ten ve-čer a ozval sa Abdul.

„Ahoj, tak ako sa máte? Počul som, že ste späť. Som do-le na recepcii, nezbehnete na drink?“

Bola som príšerne otrávená, lebo som si nevedela pred-staviť, o čom sa budeme baviť s chlapíkom diplomatom,ktorý je gay. Ale nechceli sme byť neslušné, tak sme zišli narecepciu. Po kŕčovitom rozhovore nás Abdul pozval na dru-hý deň na večeru do najlepšej číny v meste. Sylvia sa pred-vídavo vyhovorila a vydupala si návštevu diskotéky a ja somv zúfalstve pozvala na nudnú večeru , bez Abdu lovho vedo-mia, aj jediného pekného muža v okolí, Liba non čana Ziada,ktorý patril k manažmentu v továrni na vlasy.

Dusno sa dalo krájať peknou vyrezávanou africkou ma-četou, ja som koketovala s fešákom Ziadom a Abdul satváril ako boh pomsty. Po hodine a pol zavelil odchod,spôsobne odviezol Ziada domov, a keď za ním buchli dve-re, zamkol zvnútra všetky zámky v aute a povedal:

„Teraz sa budeme rozprávať.“V tej chvíli sa mi rozsvietila varovná kontrolka v hlave

a v mozgu začala jačať siréna, ako keď sa skúša atómovýpoplach. Bola som sama, uprostred noci, s neznámym čer-nochom, bez mobilu, v jeho aute, v Keni. Na ulici stáli len

8



prostitútky a masoví vrahovia. Zaujímavé je, že v krízo -vom režime si človek uvedomuje tie najidiotskejšie detai-ly, ktoré sú úplne nepodstatné. Fľak na koženom poťahu.Nezastali sme na červenú. Tlačia ma topánky. Znásilneniesa dá vydržať. Len nech ma nezareže.

„Páčiš sa mi.“„Ale ja chcem ísť do hotela. Prosím ťa, zober ma do hotela.“„Nie. Ešte sa budeme voziť.“„Veľmi ťa prosím Abdul, je hrozne neskoro, Sylvia

umrie od strachu. Veď sa môžeme stretnúť zajtra. (Ty je-den zmrd úchylný, veď ťa hneď ráno oznámim diplomatic-kej polícii alebo OSN, alebo na veľvyslanectve, alebo všet-ko naraz.)

„Chcem, aby si mi dala šancu s tebou chodiť, aby si sastala mojou priateľkou. Veľa cestujem po Európe, budemesa často vídať.“

„Ale ja nie som beh na krátku trať, mladý muž. Ja hľa-dám v živote niečo iné.“

„Čo také?“„Lásku.“„Aj ja hľadám lásku. Nič iné si neželám. Modlím sa pre

lásku deň čo deň.“„Jasné. Preto balíš prvú belošku, čo stretneš v meste.“

(Sledujem očkom, či nezbadám policajnú hliadku.)„... Tima, počúvaj...“„Volám sa Timea.“„Timea. Daj mi šancu. Čo mám spraviť, aby som ti do-

kázal, že to myslím vážne? Černošky sú strašné. Dajú kaž-dému, kto má peniaze. Keby som chcel len niekoho pre-tiahnuť, nemusím spraviť vôbec nič. Stačí, že mám diplo-matickú ešpézetku.“

„Jedinú šancu máš, keď ma teraz zavezieš do hotela.(Zvýšeným hlasom, s hysterickým nádychom.)

9



„O. k. Fajn. Zajtra obed v OSN?“„Hej. Dobre.“ Parkujeme pred hotelom. Som na koni.

Livrejovaný strážnik otvára dvere na aute, utekám, akobymi horelo za pätami.

Klopem na naše dvere, Sylvia si vydýchla. Ešte nikdysom neprišla neskôr ako ona. Ležíme odlíčené, nakrémo-vané a ešte predtým ako zaspíme, do ticha hlesnem: „Nieje buzerant.“

Vyspala som sa s černochomKeď muž zavetrí korisť, je podľa mňa veľmi pravdepodob-né, že ju pri dodržaní určitých pravidiel a postup nos ti skôrči neskôr uloví. Bola som 28-ročná slobodná sebestačná že-na, bez akýchkoľvek záväzkov. Navyše s ne smier ne kompli-kovanou históriou vzťahov. Tridsaťpäť ročný pekný slobod-ný sebestačný muž, hoc aj z Aljašky, mal veľké šance. A takrobil všetko, čo sa píše vo veľkej knihe. Pozýval, ukazoval,ohuroval, obdarovával, prisúval stoličku, pomáhal do kabá-ta, počúval, počúval, počúval, a po tom ma pozval k sebe do-mov. V krásnej štvrti, v tesnej blízkosti prezidentského pa-láca, býval Abdul v priestran nom byte, ktorý sa mal stať za-nedlho mojím domovom. Po príchode vyštekol na slúžkuzo päť príkazov, rozkazov a zákazov a náhlil sa so mnou doobývačky. Každý trošku solventnejší Afričan má sluhu. Ajdvoch, troch. Pracujú zväčša 6 dní do týždňa od rána dovečera za mesačný plat asi 1 500 Sk. Abdulova slúžka aninezdvihla oči a okamžite sa odobrala do vonkajšej miest-nosti na pranie. Bola som si umyť ruky a na poličke sa mizrak zastavil na dámskom parfume.

„To je mojej sestry. Zabudla si ho tu, ale nič to, častochodí do Nairobi na služobky a vtedy aj tak spí u mňa.“

10



Abdul ma zaviedol do spálne a ja som sa ho s boho -rovným pokojom spýtala, či má kondóm. Mal. Nasadil siho. Sledovala som príšerné ťažké brokátové závesy,z ktorých viseli zlaté strapce.

Pamätám si tri myšlienky:Aký má normálny penis.Aká je zvláštna tá čierna ruka na mne.Akú má hladkú pokožku.A to bolo všetko. Zaviezol ma do hotela. Veselo štebo-

tal a vravel, že zajtra by sme mali ísť spolu na obed.Bolo mi to jedno.

Láska po kenskyČudne je to vo svete zariadené, že sa väčšinou zaľúbime donajnepravdepodobnejšieho partnera. Nespĺňa očakávanianašich rodičov, susedov, sestier, bratov, kamarátov, kole-gov a nezriedka ani nás samotných. Môže to byť niektopríliš mladý, príliš starý, príliš bláznivý, príliš depresívny,príliš jednoduchý, príliš komplikovaný... príliš čierny.Navyše sa to všetko deje v najne prav depodobnejších mo-mentoch, keď nám to vlastne vôbec nevyhovuje. Fór bolv tom, že som nebola žiadna zúfalka. Nemala som nočnémory, že zostanem na ocot, bezdetná a nikto si ma nikdyneodvedie v bielych šatách s tortovým účesom pred oltár.Ale túžila som po niekom, ku komu sa pritúlim. Kto mabude ľúbiť a presviedčať o tom, že som šikovná, spaniláa že mám dobrý zadok. A toto Abdul vytušil na sto honova vyštartoval ako raketa.

Tlačil mi kaleráby?Áno.Najhoršie z najhorších?

11



Áno.Bol milý, chápavý, citlivý?Áno, áno, áno.Chytila som sa?Úplne.Namotala som sa?Hrozne.Bolo to všetko také veľmi iné. Tak ďaleko od domova,

nasiaknuté exotickou vôňou, neznámymi pocitmi, nevys-pytateľnými vyznaniami. Za mnou skrachované vzťahy,ktoré trvali roky, predo mnou človek, ktorého jediná chy-ba je, že je černoch.

„A ty to so mnou vlastne myslíš vážne?“ spýtal sa ma.„Vždy to myslím vážne.“„Nevyzeráš tak.“„Abdul, si na konci sveta. Ja budem na druhom konci.

Budeš to aj potom myslieť vážne?“„Smrteľne.“Premýšľala som. Modelovala som situácie zľava dopra-

va, sprava doľava a prestávala som sa brániť pocitu, že tonemá budúcnosť. Nikdy ma nepriťahovali zlí chlapci. Noani obyčajní chlapi. Obdivujem ľudí, ktorí vedia chirurgic-kým rezom oddeliť sex od lásky. Nikdy som to nedokáza-la. Musí to byť nekonečne oslobodzujúce. Toto čudnéumenie ovláda úplná väčšina mužov a učí sa mu čorazviac žien.

Nerozumela som tomu. Chcela som žiť inak ako ostatní.Písala som na Slovensko rozorvané e-maily a zrazu sa

mi objavila okamžitá odpoveď od Evy.Timi? A vies si predstavit, že s tym chlapom budes mat

dieta a budes mu zehlit kosele?Zavrela som oči a zamyslela som sa. Potom som napí-

sala do odpovede:

12



Hej.A bolo to.

I love youIšli sme na obed s Abdulom v trojici, aj so Sylviou. Nakenské národné jedlo nyama choma. Vraj jahňacina, dob-rotka, lahoda. Čakali sme, kým sa veľmi staro vyzerajúcejahňa dostatočne upečie na rošte, a keď šla Sylvia na toa-letu, spýtala som sa:

„Čo tak pozeráš?“„Nič. Milujem ťa.“„Nemôžeš niekoho milovať, keď sa s ním raz vyspíš. To

jednoducho nejde.“„Ale áno. Stáva sa to. Milujem ťa.“„Nevieš, čo je to milovať. Netušíš, čo to slovo zname-

ná.“„Viem to. Ale máš pravdu. Slová nie sú dôležité. Činy sú

dôkaz.“Priniesli jahňa a zamreli sme od nebotyčného smradu.

To však nebolo nič. Žuvali sme ako divé, zatínali čeľuste,ale šľachovitú jahňaciu guču nie a nie prehltnúť. Bolo námto strašne ľúto, lebo Abdul sa tak snažil. Poslali sme ho posveter do auta a rýchlo konali. Zabalili sme dve statočnékôpky jahňaciny do servítok a napchali sme ich do mojejručne vyšívanej kabelôčky, kde sa zmestí akurát telefón,kľúče a púder. Maškrtne sme sa oblizovali, keď sa vrátil,a on bol rád, ako nám chutí. Pri odchode som sa diskrét-ne so zapáchajúcou kabelkou odobrala na záchod a nyamachomu som nemilosrdne spláchla.

O dva dni bol Valentín. Sedeli sme so Sylviou v parnejsaune a bolo nám sveta žiť.

13



„Kašlať na chlapov, drahá. Pozri sa, čo máme. Krásnyhotel, ktorý si platíme samy, neuveriteľné priateľstvo, zážit-ky...“

„Jasné. Treba to robiť s nadhľadom a šikovne. Držať siodstup a využiť, čo sa dá. Tak to robia aj oni.“

„Hej, hej. Presne.“„Pôjdeme večer von?“„No, sľúbila som Abdulovi, že...“Sylvia prevrátila oči, vtom do pary nakukla hlava miest-

nej zamestnankyne.„Madam, máte návštevu pri vchode.“Víťazoslávne som sa pozrela na svoju kamarátku a ako

grácia som v osuške odpochodovala k vchodu, kde ma ča-kal Abdul s kyticou ako svet. Vystískal ma poctivo valen-tínsky, a keď som nádherné ruže aranžovala do vázyv hotelovej izbe, zjavil sa ešte jeden balíček. A ešte jedena ešte jeden. Tešila som sa z parfumu, gýčových plyšákov,a keď ma na hollywoodsky spôsob objal, zaklonil a za šep -kal: Šťastného Valentína, láska!, srdce mi tĺklo rýchlejšienež zvyčajne.

„Rezervoval som večer stôl v Serene. Prídem po tebaokolo ôsmej. Zavolám ti predtým, o. k.?“

„O. k.“ Žiarila som poslušne.„Máš nejaké krásne šaty, o ktorých sa v Nairobi bude

ešte dlho rozprávať?“„Iste, pane.“„Tak ahoj.“ Usmial sa od ucha k uchu a zatvoril za se-

bou dvere. Rozbehla som sa k skrini a sústredene somprehodnocovala jej obsah.

Zazvonil izbový telefón.„Haló?“„Utekaj späť do sauny, lebo sa vrátim a tú osušku ti

strhnem.“

14



„Nemáš tú odvahu, zbabelec.“„Máš šťastie, že mám dôležité rokovanie. Tak pá.

Zavolám.“Nezavolal. A telefón mal vypnutý ešte aj o ôsmej. Bola

som znepokojená, nervózna a sklamaná. Nerozumela somtomu. Niekde sa musela stať chyba.

Až omnoho neskôr som sa dozvedela, že chyba sa skutoč-ne stala. Abdul trávil romantický valentínsky večer so svojoumanželkou, s ktorou sa oženil pred dvoma mesiacmi.

Zbohom, KeňaMyslím si, že ženy majú špeciálnu vlastnosť nevidieť doočí bijúce fakty a ospravedlňovať realitu vysvetleniami, kto-ré sú za hranicou podpriemernej inteligencie. Keď k tomunavyše pridáme fakt, že patrím k mimoriadne priamyma až nepríjemne úprimným ľuďom, takže pri konfrontáciiaj s najmenším klamstvom som vyjavená ako Alenkav krajine zázrakov, od začiatku to zaváňalo „prúserom“.V Keni sme boli ešte dva týždne a ja som už nikdy k Ab -dulovi domov nebola pozvaná. Výletíky – áno, obedy –jasné, vášnivé stretnutia – len v hotelovej izbe, večer – vy-pnutý telefón. Po vojne je každý generál. Vtedy som sa sna-žila prísť veci na kĺb a uspokojila som sa aj s najdebilnejšímiargumentmi, aké kedy na tomto svete boli.

„Abdul? Prečo mi nikdy večer nedvihneš telefón?“Úškrn na celú tvár. „Bude to znieť strašne hlúpo...“„Nebude. Potom si myslím, že niečo tajíš.“„Ja som veľký fanúšik futbalu. Timea, ja prídem do-

mov, zapnem akýkoľvek futbalový zápas, lebo u nás je furtdáka africká liga, a som v inom svete. Milujem futbal. Vieš,ako decká sme nerobili nič iné, len hrali futbal.“

15



„Veď dobre, ale prečo mi nedvihneš telefón?“„Jáj, lebo sa mi nabíja v druhej izbe.“V predposledný večer si ho asi tiež nabíjal. Boli sme von-

ku so Sylviou a s naším fanklubom, zloženým z Bog danaa jeho kamarátov z úplne všetkých kenských sociálnychvrstiev. Takže tam bol Ind Jeff, ktorý má kuriérsku službua všetko platil, Andre, ktorý mu robil šoféra a vždy za nie-čo sedel v base, Ian, ktorý mal odhadom šesť detí so šiesti-mi ženami a živil sa poľovníctvom, BeeJay, ktorý sa neži-vil ničím, ale bol za vodou, a okolo neho osem príživníkov,ktorých mená ani tváre som nebola schopná si zapamätať.Sedeli sme v nádhernej nairobskej reštaurácii Carnivore,ktorá patrila kedysi k najlepším reštauráciám sveta. Hostiazaplatia paušál povedzme 25 dolárov, vyložia si na stôlmalú zástavku, a kým zostane vyložená, nosia na stôl čer-stvo opečené mäsá, napichnuté na ihliciach. Bravčové, ho-vädzie, kuracie, krokodílie, antilopie, slonie, žirafie, pštro-sie... Čo len chcete. Keď majú zúčastnení pocit, že sa donich viac nezmestí, zložia zástavku a už len odfukujú.

„To je neskutočné, že ten Abdul zas nedvíha,“ vravímSylvii a podávam mobil späť Jeffovi.

„Nebuď smutná, drahá, užime si dnešný večer.“„Keď ja mám pocit, že niečo nie je v poriadku...“„Nerieš to, aj tak sa to dozvieme, skôr či neskôr.“V tej chvíli sa ku mne naklonil Andre a povedal vetu,

ktorá mala zmeniť môj život:„Tina. Však Abdul je ženatý. Však to všetci vedia. To nie

je muž pre teba.“„Jak ženatý?!!“„Normálne ženatý. Má krásnu manželku. Pokúšajú sa

o bábätko.“„Andre, neverím ti ani slovo. Všetci tu klamete, lebo

nás chcete pretiahnuť.“

16




Vydal EvitaPress, s. r. o., ako svoju 3. publikáciuVydanie prvé.

Copyright © Timea Keresztényiová 2008

Jazyková úprava:Renáta Kováčová

Obálka a grafický dizajn:Roman Piffl

Tlač:Tlačiareň P+M, Turanywww.p-mtlac.sk

ISBN 978−80−969800−2−4

224

BEZ DCÉRY SOM

NEODIŠLA


Documents

Bez dcéry som neodišla