20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ … · Ewa Barczykowska, Marta Grabinska, Beata Haor, Katarzyna Łoś, Robert Ślusarz, Andrzej Kurylak KLINICZNE I PIELĘGNACYJNE ASPEKTY

Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivostiv Slovenskej republike

20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJSTAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU

Zborník odborných a vedeckých prác

Košice, 2014

EditorPhDr. Mária Kožuchová

Recenzenti Doc. PhDr. Lucia Dimunová, PhD. Doc. PaedDr. PhDr. Viera Simočková, PhD.

Rukopisy neprešli jazykovou úpravou. Za jazykovú stránku zodpovedajú autori.

Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike

Kežmarok, 2014

ISBN 978-80-971586-5-1EAN 9788097158651

Konferenciu podporili

Generálny partner

Mediálni partneri

Partneri

Dr. Jozef Žák Ladomírová

OBSAH

PREDHOVOR

Ewa Barczykowska, Marta Grabinska, Beata Haor, Katarzyna Łoś, Robert Ślusarz, Andrzej Kurylak KLINICZNE I PIELĘGNACYJNE ASPEKTY OPIEKI DOMOWEJ NAD PACJENTEM Z ZESPOŁEM CORNELII DE LANGE – STUDIUM PRZYPADKU 10

Monika Biercewicz, Beata Haor, Mariola Głowacka, Marta Sucharska-Szymkowiak, Kornelia Kędziora-KornatowskaNADCIŚNIENIE TĘTNICZE W WIEKU PODESZŁYM – PROFILAKTYKA I NIEFARMAKOLOGICZNE METODY POSTĘPOWANIA 10

Cyril Grus, Ľudmila Elsnerová, Anna KolivoškováERGONÓMIA PRÁCE ZDRAVOTNÍCKEHO PRACOVNÍKA V ADOS 10

Anna Hudáková, Dagmar Magurová, Gabriela KuriplachováMOŽNOSTI HODNOTENIA ZDRAVOTNÉHO STAVU U KLIENTOV V ADOS 10

Renáta Hudáková, Martina BocsikováVÝSKYT HLÁSENÝCH PRENOSNÝCH OCHORENÍ U ĽUDÍ V STARŠOM VEKU NA SLOVENSKU V ROKU 2013 10

Marzena Agnieszka Humańska, Zuzanna Rachuta, Mirosława Felsmann, Agnieszka Pluta, Marta Muszalik JAKOŚĆ ŻYCIA CHORYCH Z REUMATOIDALNYM ZAPALENIEM STAWÓW 10

Monika Jankechová, Gabriela Nagyová, Lívia Kollárová POSTAVENIE ADOS NA SLOVENSKU 10 Katarína KačalováVÝVOJ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU 10

Mária KilíkováPRÁVNE VEDOMIE REGISTROVANÝCH SESTIER AKO NÁSTROJ PODPORY PROFESIONÁLNEJ AUTONÓMIE POVOLANIA SESTRY 10

Ludmila KondelíkováHISTORIE A SOUČASNOST DOMÁCÍ ZDRAVOTNÍ PÉČE V ČESKÉ REPUBLICE 10

Mária Kožuchová, Janka BartkováHISTÓRIA A SÚČASNOSŤ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU 10

Radka Kurucová, Martina Lepiešová, Katarína Žiaková, Mária TabakováEDUKÁCIA PRIMÁRNYCH OPATROVATEĽOV V STAROSTLIVOSTI ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV 10

Dagmar Magurová, Terézia Fertaľová, Iveta Ondriová TEÓRIA A PRAX V KONTEXTE PREPOJENIA TEÓRIE A PRAXE V STAROSTLIVOSTI O CHORÉHO S ALZHEIMEROVOU CHOROBOU 10

Alicja Marzec, Marta Muszalik, Kornelia Kędziora-Kornatowska, Kamila Faleńczyk, Wiesława KujawaOGÓLNE UWARUNKOWANIA ROZWOJU OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W POLSCE: UWARUNKOWANIA DEMOGRAFICZNE I SPOŁECZNE, MEDYCZNE – NA PODSTAWIE LITERATURY 10

Renata Mroczkowska, Bogusława Serzysko, Karina Wawros ROLA I ZADANIA PIELĘGNIARKI OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W MULTIDYSCYPLINARNYM ZESPOLE OPIEKUJĄCYM SIĘ PACJENTEM Z MECHANICZNYM WSPOMAGANIEM SERCA TYPU HEART WARE W WARUNKACH AMBULATORYJNYCH 10

Pavel NovákPÉČE O ZRAKOVĚ POSTIŽENÉ DÍTĚ PŘEDŠKOLNÍHO VĚKU S DŮRAZEM NA RANOU PÉČI 10

Mária Pipíšková, Mária MusilováVZDELANIE A PRAX SESTIER POSKYTUJÚCICH DOMÁCU OŠETROVATEĽSKÚ STAROSTLIVOSŤ 10

Libuša Repiská OŠETROVANIE DIABETICKEJ NOHY Z INÉHO POHĽADU 10

Bogusława Serzysko, Renata Mroczkowska, Karina Wawros ROLA JAKOŚCI W ROZWIĄZYWANIU PROBLEMÓW PACJENTÓW GERIATRYCZNYCH 10

Viera Simočková, Mária Zamboriová IMPLEMENTÁCIA INFORMAČNO-KOMUNIKAČNÝCH TECHNOLÓGII V ADOS 10

Erika Slamková, Patrícia DobríkováVYBRANÉ POTREBY U ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV V DOMÁCOM PROSTREDÍ 10

Jana SlovákováVZDELÁVANIE V ODBORE OŠETROVATEĽSTVO 10

Dana StachurováPSYCHOSOCIÁLNE ASPEKTY PREŽÍVANIA ONKOLOGICKÉHO OCHORENIA V DOMÁCOM PROSTREDÍ 10

Viera ŠebekováZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIA – NEODDELITEĽNÁ SÚČASŤ POSKYTOVANIA

ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI 10

Marek ŠichmanANAFYLAKTICKÁ REAKCIA – NAJOBÁVANEJŠÍ NEŽIADÚCÍ ÚČINOK PRI PODÁVANÍ LIEČIV PARENTERÁLNOU CESTOU A MOŽNOSTI JEJ ZVLÁDNUTIA SESTRAMI V DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI 10

Eva Urbanová, Erika Maskalová POSTAVENIE PÔRODNEJ ASISTENTKY V ADOS 10 Anita VargováŠPECIFIKÁ STAROSTLIVOSTI O PACIENTA S LYMFEDÉMOM 10

Drahomíra Vatehová, Rastislav VatehaHISTÓRIA DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI V KONTEXTE NEPROFESIONÁLNEHO, PROFESIONÁLNEHO A CHARITATÍVNEHO OŠETROVATEĽSTVA 10

Karina Wawros, Renata Mroczkowska, Bogusława SerzyskoALLOPLASTYKA STAWU BIODROWEGO JAKO CZYNNIK UTRUDNIAJĄCY ODZYSKANIE I UTRZYMANIE SPRAWNOŚCI FUNKCJONALNEJ U PACJENTÓW OBJĘTYCH ŚWIADCZENIEM PIELĘGNIARSKIEJ OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ 10

Mária Zamboriová, Viera SimočkováZDRAVIE AKO SÚČASŤ METAPARADIGMY V OŠETROVATEĽSTVE 10

KLINICZNE I PIELĘGNACYJNE ASPEKTY OPIEKI DOMOWEJ NAD

PACJENTEM Z ZESPOŁEM CORNELII DE LANGE – STUDIUM PRZYPADKU

Ewa Barczykowska1, Marta Grabinska2, Beata Haor3, Katarzyna Łoś4, Robert Ślusarz5,

Andrzej Kurylak1

1Zakład Pielęgniarstwa Pediatrycznego, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w

Bydgoszczy, Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu2Oddział Anestezjologii i Intensywnej Terapii Dziecięcej, Wojewódzki Szpital Dziecięcy w

Bydgoszczy3Wydział Nauk o Zdrowiu, Wyższa Szkoła Humanistyczno-Ekonomiczna we Włocławku, 4absolwentka kierunku pielęgniarstwo, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy,

Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu5Zakład Pielęgniarstwa Neurologicznego i Neurochirurgicznego, Collegium Medicum im. L.

Rydygiera w Bydgoszczy, Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu

Streszczenie

Zespół Cornelii de Lange jest bardzo rzadkim poligenowym schorzeniem genetycznym o

szerokim spektrum objawów. Charakteryzuje się między innymi występowaniem zaburzeń

wzrostu wewnątrzmacicznego i poporodowego, różnego stopnia opóźnieniem rozwoju

ruchowego i umysłowego, anomaliami kończyn górnych o różnym nasileniu oraz

charakterystycznym wyglądem twarzy. U chorych spotyka się również typowe zachowania

nazywane fenotypem behawioralnym w postaci agresji, autoagresji i zachowań

autystycznych. Rzadkość występowania 1:10000 – 1:60000 urodzeń oraz brak pewnej

etiologii powoduje trudności diagnostyczne oraz ustalenie strategii leczenia i opieki

pielęgniarskiej.

Słowa kluczowe

Zespół Cornelii de Lange, opieka domowa, studium przypadku

Wstęp

Zespół Cornelii de Lange (Cornelia de Lange syndrom – CdLS) jest rzadkim schorzeniem

uwarunkowanym genetycznie (Allanson, Hennekam, Irleand, 1997, p. 445; Kline et al., 2007,

p. 1287; Mikołajewska, 2008, s. 52; Mikołajewska, 2013, p. 571; Wierzba i wsp., 2010, s.

273). Nazwa tego zespołu pochodzi od nazwiska holenderskiej lekarki Cornelii de Lange,

która jako pierwsza w roku 1933 opisała dwie dziewczyny z tą jednostką chorobową.

Wcześniej, w 1916 roku, chorego z tym zespołem opisał Winfried Brachman, dlatego w

piśmiennictwie stosowana jest także nazwa „zespół Brachmanna-de Lange” (Brachmann-de

Lange Syndrome – BdLS, BDLS) (Mikołajewska 2013, p. 571; Wierzba i wsp., 2010, s. 274).

Według definicji WHO zespół Cornelii de Lange (Brachmann de Lange Syndrom)

charakteryzuje się upośledzeniem umysłowym, wrodzonym niedoborem wzrostu, krzaczastymi

brwiami połączonymi w linii środkowej, nadmiernym owłosieniem, małym nosem

z przodopochylonymi nozdrzami przednimi, cienkimi wargami z małą „przerwą” na górnej

wardze, zakrzywionymi w dół ustami, małogłowiem i wieloma innymi nieprawidłowościami.

Skojarzony jest z zaburzeniami zachowania obejmującymi problemy z karmieniem, brakiem

mowy i zachowaniami samookaleczającymi. Chorzy mają tendencję do unikania kontaktu

fizycznego i interakcji społecznych oraz wykazują charakterystyczne trudne

i nieprzewidywalne zachowania, które są trudne do leczenia. Przyczyna jest nieznana

a większość przypadków występuje sporadycznie (ICD – 10 Guide for …, 1996, p. 22).

Częstość występowania zespołu jest trudna do ustalenia i waha się 1:10000 – 1:60000

żywych urodzeń (Kline et al., 2007, p. 1287; Mikołajewska, 2008 s. 53). W Europie wynosi

1,6-2,2/100 000 żywych urodzeń (Barisic et al., 2008, p. 51).

Etiologia CdLS jest złożona. U około połowy pacjentów z klasyczną postacią tego zespołu

wykrywane są mutacje w obrębie kilku genów NIPBL, SMC1A i SMC3. Opisane są też osoby

z fenotypem CdLS bez mutacji tych genów. W klasycznym badaniu cytogenetycznym

stwierdza się różne aberracje chromosomowe, zwłaszcza dotyczące chromosomów 3, 5 i 12

(Deardorff et al., 2007, p. 486; Manini et al., 2013, p. 2–8; Wierzba i wsp., 2010, s. 275). W

wielu przypadkach diagnostyka cytogenetyczna i molekularna nie daje pozytywnych

wyników (Wierzba i wsp., 2010, s. 275).

Na podstawie fenotypu powstała klasyfikacja zespołu. Podział wyróżnia postać klasyczną

(tzw. typ I), łagodną (tzw. typ II) oraz tzw. CdLS-like cases (typ III), czyli taką, w której

występują typowe cechy zespołu, ale nie stwierdzono mutacji w genach dotychczas

uznawanych za jego przyczynę (Fiala et al., 2009, p. 10; Mikołajewska, 2008 s. 54; Toker et

al., 2009, p. 290).

Metodyka

W niniejszej pracy przedstawiono obraz kliniczny chorej z CdLS oraz sugestie terapeutyczne

i opiekuńcze opracowane w oparciu o przegląd piśmiennictwa.

Opis przypadku

Maria Ł., lat 26., wzrost 130 centymetrów, masa ciała 28 kilogramów.

Cechy zespołu obserwowane u pacjentki w badaniu fizykalnym: nadmierne owłosienie całego

ciała, niska linia włosów, silnie rozwinięte łuki brwiowe, krzaczaste brwi zrośnięte nad

nosem, długie, podwójne rzęsy, spłaszczona nasada nosa, nos zadarty, zakończony „kulką”,

długa rynienka podnosowa, opadające kąciki ust, cienka górna warga, gotyckie podniebienie,

małogłowie, mała żuchwa, uszy osadzone nisko i nieco ku tyłowi, krótki tułów, drobne dłonie

i stopy, rozszczep piątego palca lewej dłoni, skolioza, upośledzenie umysłowe.

Okres prenatalny i noworodkowy

Matka lat 26, ciąża pierwsza, przebieg ciąży prawidłowy, brak badań ultrasonograficznych,

mały przyrost masy ciała matki w czasie ciąży (6 kg). Poród córki nastąpił przez cięcie

cesarskie z powodu ułożenia pośladkowego w 32 t.c. Masa urodzeniowa dziecka 1 800 g,

długość ciała 47 cm, obwód głowy 28 cm, 7 pkt. w skali Apgar. U noworodka

zaobserwowano wzmożone napięcie mięśniowe. W trzeciej dobie życia dziecka wystąpiło

nagłe zatrzymanie krążenia.

Dotychczasowy rozwój fizyczny i umysłowy

Rozpoznanie CdLS zostało postawione w 6. tygodniu życia dziecka na podstawie badań

genetycznych i charakterystycznych cech zespołu w Centrum Zdrowia Dziecka w Warszawie.

W okresie niemowlęcym obserwowano opóźnienie w rozwoju fizycznym i motorycznym. W

12. miesiącu życia dziecko ważyło 5 kg. Nie chciało leżeć na brzuchu, siedziało w wieku 14.

miesięcy; nie raczkowało; w wieku 3. lat przemieszczało się na siedząco odpychając się

nogami od podłoża; w wieku 5. lat chodziło podtrzymywane, a samodzielnie po ukończeniu

5. lat i 2. miesięcy. Od urodzenia występowały trudności w połykaniu pokarmu, dziecko

wypijało małe ilości mleka, cierpiało z powodu zaparć. W wieku 6. lat stwierdzono znaczne

upośledzenie umysłowe; dziewczynka uczęszczała do przedszkola specjalnego, następnie do

klasy życia Zespołu Szkół Specjalnych; uczestniczyła w zajęciach rewalidacyjno-

wychowawczych; chętnie uczestniczyła w tych zajęciach, wykonywała większość poleceń

nauczycieli, lubiła zajęcia w Sali doświadczania świata.

Funkcjonowanie w życiu codziennym

Obecnie pacjentka chodzi dość niestabilnie po mieszkaniu, poza domem jest wożona na

wózku. Je samodzielnie przy pomocy łyżki, pije z kubka, rozbiera się samodzielnie

i współpracuje przy ubieraniu, czasami sygnalizuje potrzeby fizjologiczne. Lubi konie,

kąpiele w basenie i w wannie, spacery, odwiedziny u znajomych i rodziny oraz jazdę

samochodem. Jedzenie sprawia jej przyjemność; lubi nabiał; chętnie zjada całe opakowanie

serka lub twarożku; rozpoznaje opakowania i sama wyjmuje sobie z lodówki. Ma potrzebę

trzymania w ręku np.: chleba, paluszków, suchych ciastek, chociaż nie może ich pogryźć.

Problemy zdrowotne i dotychczasowe leczenie

zaburzenia słuchu i porozumiewanie się – nie wykonano badania słuchu z powodu

nadaktywności; chora rozumie wiele wydawanych poleceń, ale nie zawsze je realizuje;

nie mówi, wymawia jedynie pojedyncze sylaby; komunikuje się za pomocą gestów i

obrazów; lubi oglądać ilustracje w gazetach, książkach oraz zdjęcia: rozpoznaje

członków rodziny i znajomych; jest bardzo wrażliwa na muzykę, ma dobre wyczucie

rytmu, wycisza się podczas słuchania muzyki, dyryguje, rozpoznaje ulubione

piosenki, słuchanie śpiewanych piosenek wyraźnie sprawia jej przyjemność;

zachowanie – pacjentka nie lubi przebywać w domu tylko z jedną osobą, najlepiej

czuje się w większym gronie; jest bardzo silnie związana z rodziną, najbardziej

z matką; jest niespokojna, kiedy matka wychodzi z domu, potrzebuje wtedy bliskiego

kontaktu z inną znaną osobą; nie umie spędzać czasu sama, potrzebuje obecności

innych osób, kiedy nikt się nią nie interesuje zaczyna się denerwować, dąży do stałego

skupiania na sobie uwagi otoczenia; przejawia zachowania agresywne

i autoagresywne: rzuca przedmiotami, bije i ciągnie za włosy siebie i innych, wyrywa

sobie włosy, uderza siebie w nos aż do powstania rany; jest nadruchliwa i nie potrafi

skoncentrować się na dłuższy czas na jednej czynności; wykazuje nieuzasadnione

zmiany nastroju od płaczu do śmiechu; krzyczy bez powodu, nie reaguje na

podejmowane próby uspokojenia; otrzymuje Promazine hydrochloridum; obecnie

codziennie uczestniczy w zajęciach prowadzonych przez specjalistę pedagogiki

rewalidacyjnej; orzeczono upośledzenie w stopniu głębokim;

zaburzenia gastroenterologiczne – u pacjentki stwierdzono przepuklinę rozworu

przełykowego oraz refluks żołądkowo-przełykowy: zabieg antyrefluksowy został

wykonany techniką laparoskopową (2006); ponadto chora przebyła skręt kątnicy z

martwicą ściany jelit: usunięto okrężnicę, po zabiegu operacyjnym wystąpiło

zapaleniem płuc i niewydolność oddechowa, z tego powodu pacjentka była

hospitalizowana w oddziale intensywnej opieki medycznej (2010); otrzymuje

Omeprazolum oraz Famotidinum;

problemy stomatologiczne – występuje próchnica zębów, posiada 9 zdrowych zębów;

zaburzenia snu – zasypia dopiero po podaniu leków nasennych (Phenobarbitalum)

i w obecności drugiej osoby.

Warunki socjalno-bytowe i środowisko rodzinne

Rodzina pełna, 6-osobowa: rodzice i troje młodszych dzieci. Przebieg pozostałych ciąż matki

był prawidłowy. Rodzeństwo nie ma problemów zdrowotnych, studiuje. Oboje rodzice mają

wyższe wykształcenie. Ojciec pracuje zawodowo, matka opiekuje się pacjentką i prowadzi

dom. W opiekę nad chorą angażują się wszyscy członkowie rodziny, jednak główny ciężar

spoczywa na matce, rodzeństwo nie jest przytłoczone koniecznością opieki nad siostrą.

Codziennie do południa przez godzinę chora jest pod opieką opiekunki, a po południu

uczestniczy w zajęciach prowadzonych przez specjalistę pedagogiki rewalidacyjnej. Rodzina

posiada 3-pokojowe własnościowe mieszkanie w bloku, na parterze; mieszkanie jest czyste,

suche, ciepłe. Chora ma do dyspozycji własny pokój z łóżkiem, zabawkami i książkami.

Sytuację finansową oraz kontakty z otoczeniem można uznać za dobre. Opiekunowie nie

zawsze są w stanie wyegzekwować od chorej przestrzegania obowiązujących norm.

Niepoprawne zachowania pacjentki mają na celu zwrócenie na siebie uwagi i można

przypuszczać, że są wykonywana świadomie. Według opinii pedagogów pacjentka nie

wykorzystuje w pełni swoich możliwości komunikacyjnych.

Podejmowane przez rodzinę i opiekunów działania terapeutyczne w większości mają ma celu

wyzbycie się starych błędnych nawyków i wykształcenia nowych. Wszystkie interwencje

powinny być podejmowane we współpracy z psychologiem specjalizującym się w pracy z

dziećmi upośledzonymi umysłowo. Działania muszą być rozłożone w czasie i wymagają

konsekwencji ze strony rodziców i opiekunów chorej.

Dyskusja

Fenotyp kliniczny pacjentki jest zgodny z typem klasycznym CdLS – charakterystyczne rysy

twarzy, opóźnienie wzrostu w okresie prenatalnym, anomalie kończyn, niedostateczny

przyrost masy i długości ciała, upośledzenie umysłowe, brak rozwoju mowy, zaburzenia

zachowania.

Rozpoznanie w większości przypadków CdLS jest stawiane bezpośrednio po urodzeniu.

Charakterystyczne cechy tego zespołu to: hipotrofia, małogłowie, nadmierne ciemne

owłosienie skóry głowy i tułowia, zrośnięte ze sobą brwi, długie, gęste rzęsy, nisko osadzone

uszy, cofnięta i mała żuchwa, wady kończyn, przede wszystkim górnych (Allanson,

Hennekam, Irleand, 1997, p. 646; Wierzba i wsp., 2010, s. 275).

Charakterystyczny wygląd pacjentów stanowi podstawowe kryterium diagnostyczne CdLS.

W zakresie twarzy i głowy, są to:

przerośnięte łuki brwiowe (100 %),

długie, podwójne rzęsy (99 %),

zrośnięte brwi (98 %),

opadnięte kąciki ust (94 %),

wąskie wargi (94 %),

długa rynienka wargowa (94 %),

niska linia włosów z przodu i z tyłu głowy (92 %),

zadarte nozdrza (88 %),

wysoko wysklepione podniebienie tzw. gotyckie (86 %),

szeroko rozstawione i późno wyrastające zęby (86 %),

mała żuchwa (84 %),

szeroki i zapadnięty grzbiet nosa (83 %),

silne owłosienie ciała (78 %),

uszy osadzone nisko i przesunięte ku tyłowi (70 %),

krótka szyja (66 %),

nieprawidłowości oczu (57 %),

sine wargi, okolica nosa, oczu (56 %),

dobrze podkreślone i wygięte brwi,

mała głowa,

marmurkowata skóra (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55; Uzun et

al., 2008).

Twarz osoby z CdLS wydaje się starsza niż wskazuje na to wiek biologiczny (Wierzba i wsp.,

2010, s. 275). Występują również nieprawidłowości w budowie kończyn, takie jak:

małe dłonie i stopy oraz krótkie palce (93 %),

częściowa syndaktylia 2 i 3 palców stóp (86 %),

klinodaktylia 5-tych palców dłoni (74 %),

nisko osadzony kciuk (72 %),

ograniczona ruchomość w stawie łokciowym (64 %),

bruzda poprzeczna dłoni (51 %),

ciężkie wady kończyn (27 %) (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55;

Uzun et al., 2008).

Ponadto u chorych z CdLS występuje szereg nieprawidłowości rozwojowych:

powolny wzrost i mała masa,

opóźnienia w rozwoju ruchowym i umysłowym,

opóźnienie mowy,

zaburzenia zachowania,

niezstąpienie jąder,

hipoplastyczne brodawki piersiowe (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008,

s. 55; Uzun et al., 2008).

Wśród innych problemów zdrowotnych pacjentów z CdLS obserwuje się:

niedosłuch (90 %),

refluks żołądkowo-przełykowy (75 %),

wrodzone wady serca (25 %),

zaburzenie neurologiczne, m.in.: napady padaczkowe (23 %), podwyższony próg bólu,

nieprawidłowy zwrot jelit,

problemy okulistyczne (zarośnięte kanaliki łzowe, wady wzroku, zapalenie spojówek),

problemy stomatologiczne (próchnica, uszkodzenie szkliwa, wady zgryzu),

zwężenie odźwiernika,

przepuklina przeponowa,

wodonercze, refluks, hipoplazja nerek,

wnętrostwo, spodziectwo,

hipoplazja męskich zewnętrznych narządów płciowych (Krajewska-Walasek, 2006, s.

163; Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55; Uzun et al., 2008).

Badania prenatalne nie dają gwarancji wykluczenia CdLS, ponieważ 80 % ciąż przebiega

bez komplikacji, a noworodki wydają się być zdrowe. W badaniach dotyczących przebiegu

okresu okołoporodowego większość dzieci uzyskała 7 – 10 punktów w skali Apgar (Fiala et

al., 2009, p. 10).

Co trzecie dziecko z CdLS rodzi się przedwcześnie, natomiast u większości występuje

zaburzenie rozwoju wewnątrzmacicznego (w 70 % przypadków masa urodzeniowa była ≤

2500 g). Zarówno długość ciała jak i obwód głowy są mniejsze niż u zdrowych noworodków.

Płacz dziecka jest słaby i cichy, ma niską tonację. Od pierwszych dni występują trudności

w karmieniu ze względu na nierozwinięty lub słaby odruch ssania i trudności w oddychaniu.

U większości dzieci obserwuje się wzmożone napięcie mięśniowe. Często dochodzi do

infekcji dróg oddechowych, aspiracji pokarmu i bezdechu, szczególnie u dzieci z refluksem i

wadami serca. Dzieci zaczynają chodzić samodzielnie dopiero pomiędzy 2. a 5. rokiem życia

(postać klasyczna) i 1. – 2. rokiem życia w postaci łagodnej. Chorzy osiągają bardzo dobry

poziom rozwoju umiejętności manipulacyjnych i zręcznościowych, nawet pacjenci ze

szczątkowymi palcami potrafią przekładać drobne przedmioty (Krajewska-Walasek, 2006, s.

164; Mikołajewska, 2008, s. 54; Wierzba i wsp., 2010, s. 277).

Wszyscy pacjenci z CdLS są do siebie bardzo podobni, tak jakby byli rodziną.

Charakterystyczny wygląd twarzy wynika z hirsutyzmu. Występuje małogłowie. Po

ustąpieniu obrzęku okolicy oczu, utrzymującego się ok. 2 tygodni po urodzeniu, można

zauważyć wyraźne łukowate brwi jakby narysowane kredką, zrastające się nad nosem

(synophrys) oraz długie, podwójne i podwinięte rzęsy. Szpara powiekowa jest zazwyczaj

wąska, a opadające powieki zawężają dodatkowo pole widzenia. Włosy są kręcone, gęste i

mocne, często ciemne. Linia włosów zarówno z przodu jak i z tyłu jest niska. Nos jest krótki

i szeroki, a jego nasada jest zapadnięta. Czubek nosa jest zadarty i zakończony kulką. Spód

nosa jest trójkątny z charakterystycznie ukształtowanymi dziurkami. Rynienka pod nosem jest

długa. Usta mają kształt zwróconej w dół podkowy, wargi są cienkie tzw. usta karpia. Zęby

szeroko rozstawione. Żuchwa jest mała i cofnięta (Allanson, Hennekam, Irleand, 1997, p. 54;

Krajewska-Walasek, 2006, s. 164; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 54).

Prawie wszyscy chorzy mają skrócone przedramiona z małymi dłońmi, z powodu krótkich

kości śródręcza oraz krótkimi, zwężającymi się palcami. Często piąty palec u dłoni jest

wygięty w stronę przyśrodkową, kciuki są nisko osadzone, a drugi i trzeci palec częściowo

zrośnięte (syndaktylia) również u stóp. Wad tych się nie leczy, chyba że syndaktylia utrudnia

funkcję chwytną dłoni. Występuje też poprzeczna bruzda dłoni. Ciężkie wady kończyn

występujące w postaci klasycznej mają różny stopień zaawansowania. Większość dzieci

zaczyna chodzić dopiero po ukończeniu 3. roku życia, pomimo to pediatra powinien

przeprowadzić dokładne badania w celu wykluczenia nieprawidłowości rozwojowych

(Krajewska-Walasek, 2006, s. 164; Mikołajewska, 2008, s. 54; Wierzba i wsp., 2010, p. 277).

Tempo wzrostu jest wolniejsze niż u zdrowych dzieci, ale tendencja wzrostowa utrzymuje

się. Typowy jest niedostateczny przyrost masy ciała, doprowadzający do proporcjonalnej

mikrosomii (Wierzba i wsp., 2010, p. 275). Jeśli tendencja ta jest zaburzona, wzrost jest

nieharmonijny świadczy to o wystąpieniu innych zaburzeń opóźniających rozwój. Osoby

dorosłe mierzą ok 122 – 150 cm. U dzieci masa ciała pomimo dobrego apatytu jest najczęściej

niska, natomiast u młodzieży i osób dorosłych pojawia się otyłość (Krajewska-Walasek,

2006, s. 165).

Poziom rozwoju umysłowego jest zależny od postaci CdLS. Iloraz inteligencji waha się

między 30 a 85, średnio IQ = 53. U osób z klasyczną postacią występuje upośledzenie

głębokie. Chorzy mają problemy z wyrażaniem swoich myśli, ekspresją słowną i składnią, ale

bardzo dobrze rozumieją mowę. W obu postaciach dzieci lepiej rozumieją niż mówią, dlatego

nie należy czekać aż dziecko samo zacznie mówić, ale rozpoczynać ćwiczenia mowy tak

szybko jak to będzie możliwe, nawet w wieku 2. miesięcy. Dzięki opiece logopedy dzieci z

łagodną postacią zespołu mówią pełnymi zdaniami (Krajewska-Walasek, 2006, s. 165; Liu,

Krantz, 2009, p. 310).

Kolejnym częstym problemem jest niedosłuch, który dotyczy 90 % pacjentów. Jest to

głównie niedosłuch czuciowo-nerwowy różnego stopnia. Niedosłuch najczęściej dotyczy obu

uszu. Dane te mogą nie być pełne, ponieważ u niektórych pacjentów, szczególnie z klasyczną

postacią zespołu badanie słuchu jest trudne lub wręcz niemożliwe do wykonania (Krajewska-

Walasek, 2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008).

Wiele dzieci szczególnie z postacią klasyczną wypracowało sobie własny sposób

porozumiewania tzw. komunikację alternatywną. Ważne jest, aby nie pozostawić tych

dzieci bez możliwości porozumiewania się z otoczeniem. Jeśli wraz z opiekunami nie

wypracują sobie sposobów komunikacji będą wyrażać swoje emocje i dolegliwości poprzez

zachowania agresywne i autoagresywne. Do porozumiewania się z otoczeniem może służyć

komunikacja niewerbalna, alfabet migowy, system znaków, gestów, symboli zrozumiały dla

obu stron, zdjęcia, przedmioty, dzienniki. Każdy sposób akceptowany przez dziecko i bliskich

jest dobry, jeśli jest skuteczny. Jedynym ograniczeniem są możliwości percepcyjne dziecka

i wyobraźnia rodziców (Grieshaber, Tiek, 2000, s. 16; Prtl-Wulf, 2000, s. 12).

Z CdLS związanych jest wiele fenotypów behawioralnych. Prawdopodobnie za zachowanie

dzieci odpowiada samo obciążenie zespołem lub brak innych sposobów ekspresji bólu ze

względu na niepełnosprawność umysłową. Wiadomo na pewno, że zachowanie tych

pacjentów jest specyficzne, z różnym nasileniem. U wszystkich chorych obserwowana jest

nadpobudliwość i niedojrzałość emocjonalna oraz duża labilność nastrojów. Zachowania

charakterystyczne, takie jak: nadmierna ruchliwość, lęk, zaburzenia uwagi, autoagresja,

depresja, zachowania kompulsywne i autystyczne zależą od wieku, postaci klinicznej i

poziomu poznawczego pacjentów (Wierzba i wsp., 2010, s. 274).

W okresie dojrzewania zmiany nasilają się, dzieci stają się nadpobudliwe, zdekoncentrowane.

Niektóre zachowania dorosłych, takie jak: płaczliwość, niechęć do wychodzenia z domu czy

jakiejkolwiek aktywności przypominają objawy klasycznej depresji. Z wiekiem narasta

skłonność do agresji i autoagresji (Berney, Ireland, Burn, 1999, p. 333; Krajewska-Walasek,

2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Wierzba i wsp., 2010, s. 274).

Bardzo często spotykane są zachowanie kompulsywne, czyli niekontrolowane powtarzanie

pewnych zachowań według określonych reguł, podobnie jak zachowania stereotypowe, takie

jak kołysanie się, kręcenie przedmiotami. Towarzyszą im ssanie kciuka aż do maceracji

naskórka, wkładanie do ust rąk i różnych przedmiotów, szczypanie się, uderzanie głową. Są

one wyrazem niedojrzałości i powinny ustąpić z wiekiem, ale u chorych z głębokim

upośledzeniem intelektualnym mogą utrzymywać się dłużej (Berney, Ireland, Burn, 1999, p.

334; Krajewska-Walasek, 2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 54;

Wierzba i wsp., 2010, s. 274).

Zachowania samookaleczające pojawiają się u 55 % dzieci z głębokim upośledzeniem

umysłowym a u większości występują po 12. roku życia. Autoagresja może wynikać z bólu i

uczucia dyskomfortu (Wierzba i wsp., 2010, p. 277), niepokoju lub strachu (nowa sytuacja,

otoczenie), niezadowolenia i unikania wykonania polecenia, ale również z podwyższonego

progu bólowego (Berney, Ireland, Burn, 1999, p. 334; Krajewska-Walasek, 2006, s. 166; Liu,

Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 55).

Jednym z najczęstszych, dotykających aż 80 % chorych, trudnych do zdiagnozowanie

i leczenia problemów u pacjentów z CdLS jest choroba refluksowa przełyku. Refluks

żołądkowo-przełykowy jest to sytuacja zarzucania treści pokarmowej z żołądka do przełyku.

Stan taki utrzymujący się przez dłuższy czas prowadzi do powstania objawów choroby

refleksowej przełyku. Refluks ma wrodzony charakter. U podstawy refluksu u pacjentów z

zespołem leży upośledzenie centralnego układu nerwowego powodujące brak koordynacji

pracy poszczególnych odcinków górnego odcinka przewodu pokarmowego (Borkowska,

Łuczak, Delińska-Galińska, 2006; Wierzba i wsp., 2010, s. 278).

Choroba refleksowa przełyku często przebiega bezobjawowo. Nawet jeśli objawy występują,

to ze względu na trudności w komunikacji z pacjentami często jest późno diagnozowana. U

pacjentów z zespołem objawy refluksu są mało specyficzne a objawów subiektywnych nie

można ocenić. Niepokoić powinny: niechęć do jedzenia, zachłyśnięcia, ulewanie,

przeżuwanie, zgaga, problemy ze snem i zaburzenie zachowania. Później mogą się pojawić

zaburzenia połykania, uporczywe wymioty, nocne napady kaszlu i duszności, bezdech, utrata

masy ciała, niedokrwistość, niedobór wzrostu. Mogą wystąpić również nieprawidłowości w

pracy dolnego odcinka przewodu pokarmowego, takie jak: zaparcia, wzdęcia, skurcze.

Pojawiają się również powikłania spoza przewodu pokarmowego: uszkodzenia szkliwa,

problemy otolaryngologiczne (zapalenie ucha środkowego, zatok), świst krtaniowy,

spastyczne zapalenia oskrzeli, przechylanie i odginanie głowy podczas połykania

spowodowane skróceniem przełyku (tzw. zespół Sandifera). Jednak najczęstszymi objawami,

które powinny zaalarmować rodzinę i lekarzy są zmiany zachowania w postaci napadów

agresji i autoagresji. Pacjenci wyrażają w ten sposób ból i dyskomfort towarzyszący

zaburzeniom. Brak leczenia może prowadzić do zwężenia, skrócenia i zapalenie przełyku,

zachłystowych zapaleń płuc oraz zmian w błonie śluzowej przełyku tzw. przełyk Barreta.

Metaplazja przełyku (przełyk Barreta) jest stanem przedrakowym i może prowadzić do

rozwoju nowotworu przełyku (Borkowska, Łuczak, Delińska-Galińska, 2006, s. 193;

Krajewska-Walasek, 2006, s. 165; Wierzba i wsp., 2010, s. 278).

Zęby u chorych z CdLS zazwyczaj są małe, szeroko rozstawione i późno się wyrzynają,

żuchwa jest wąska, występuje gotyckie podniebienie czasami z rozszczepem. Częste wady

zgryzu, próchnica i choroby przyzębia-konsekwencja słabego uczestnictwa pacjentów w

toalecie jamy ustnej oraz uszkodzenia szkliwa będące powikłaniami refluksu wymuszają

konieczność interwencji dentystycznych. Kontrole dentystyczne powinny być wykonywane

systematycznie i od najwcześniejszych lat. U pacjentów z upośledzeniem intelektualnym w

przypadku leczenia stomatologicznego często konieczne jest znieczulenie ogólne. Założona

rurka intubacyjna dodatkowo zawęża i tak niewielkie pole operacyjna dla dentysty, dlatego

niewielu stomatologów podejmuje się leczenia chorych z tym zespołem (Mikołajewska, 2008,

s. 54; Toker et al., 2006, p. 290).

Leczenie chorych polegające na eliminacji objawów, powinno być oparte na właściwym

rozpoznaniu, indywidualnej terapii i holistycznym podejściu zespołu terapeutycznego. W

skład zespołu, w zależności od potrzeb, wchodzą lekarze różnych specjalności tj.: kardiolog,

gastroenterolog, endokrynolog, urolog. W najbardziej skomplikowanych przypadkach, w

zależności od indywidualnych potrzeb pacjenta, zespół zostaje poszerzony o kolejnych

specjalistów: pediatrę, genetyka, neurologa, kardiologa, okulistę, chirurga szczękowego,

dietetyka, lekarza rehabilitanta, fizjoterapeutę, psychologa, logopedę i innych (Kline et al.,

2007, p. 1292).

Oprócz leczenia chorób występujących w przebiegu zespołu ważna jest również

rehabilitacja. Powinna być ona wdrażana od pierwszych miesięcy życia. Strategia

rehabilitacji powinna być opracowana wraz z rodziną i zespołem terapeutycznym. Musi ona

uwzględniać ograniczenia strukturalne i umysłowe oraz obecne problemy chorych.

Fizjoterapeuta powinien również znać zespół, przewidywać, jakie problemy mogą pojawić się

w przyszłości i jeśli to możliwe przeciwdziałać ich wystąpieniu lub intensyfikacji

(Mikołajewska, 2008, s. 56).

Każda rodzina opiekująca się chorym niepełnosprawnym, a takimi w większości są chorzy z

zespołem CdLS potrzebuje wsparcia zarówno fizycznego, psychicznego czy społecznego,

oraz materialnego i informacyjnego. Z powodu niedostatku informacji na temat zespołu oraz

potrzeby kontaktu z innymi rodzinami znajdującymi się w podobnej sytuacji, na początku lat

80-tych, bliscy chorych założyli Stowarzyszenie CdLS. Organizacja non-profit powstała w

Stanach Zjednoczonych Ameryki Północnej, ale szybko jej działalność rozszerzyła się

obejmując 13. państw. W 2001 roku odbyła się pierwsza międzynarodowa konferencja, w

której uczestniczyli członkowie Stowarzyszeń z: Australii, Danii, Francji, Hiszpanii,

Holandii, Japonii, Kanady, Niemiec, Polski, Portugalii, USA, Włoch i Zjednoczonego

Królestwa. Powołano wtedy Stowarzyszenie CdLS World, dzięki, któremu udało się

skontaktować z pojedynczymi rodzinami chorych z 45 krajów.

Pomoc rodzinom osób z CdLS dostępna jest także za pośrednictwem

http://www.cdlsworld.org/xwiki/bin/view/Main/WebHome.

Interdyscyplinarne podejście wymaga prowadzenie dalszych badań klinicznych i wskazania

szczegółowych wytycznych. Niektóre badania sugerują, że poziom opieki, rehabilitacji i

jakości życia pacjentów z CdLS wzrósł w ciągu ostatnich 30 lat (Olioso et al., 2009, p. 2536).

W Polsce od 2002 roku wielospecjalistyczną opiekę nad pacjentami sprawuje Uniwersytet

Medyczny w Gdańsku gwarantujący pełną diagnostykę pacjentów z CdLS.

Rodziny znajdują wsparcie w Stowarzyszeniu CdLS Polska z siedzibą w Żninie. Corocznie

organizowane są zjazdy dla rodzin, na których można uzyskać informacje na temat zespołu

niedostępne z innych źródeł, jak również spotkać się, porozmawiać, nawiązać kontakty z

rodzinami innych chorych. Jak większość organizacji non-profit także i ta opiera się na

wolontariackiej pracy jej członków oraz umiejętności zdobycia wsparcia finansowego. Bez

zaangażowania i dobrych chęci personelu medycznego Uniwersytetu Medycznego w Gdańsku

oraz poświęcenia członków rodzin, funkcjonowanie Stowarzyszenia nie byłoby możliwe

(Wierzba i wsp., 2010, s. 275).

Wnioski

Wszechstronny rozwój medycyny oraz opieki domowej nad chorymi z rzadkimi zespołami

genetycznymi powoduje wydłużenie ich życia. Niepowtarzalne zestawienie wad

rozwojowych, zaburzenia układowe, odrębności rozwojowe, zmuszają do wprowadzenia

indywidualnych metod postępowania terapeutycznego wobec chorych z rzadkimi zespołami

http://www.cdlsworld.org/xwiki/bin/view/Main/WebHome

genetycznymi. Istnieje potrzeba pogłębiania wiedzy przez personel medyczny na temat

specyfiki potrzeb zdrowotnych chorych z rzadkimi zespołami genetycznymi w celu

zagwarantowania im jak najlepszej jakości życia.

Spis literatury

ALLANSON, J. E. – HENNEKAM, R. C. – IRLEAND, M. 1997. De Lange syndrome:

subjective and objestive comparison of the classical and mild fhenotypes. In Journal of

Medical Genetics. 1997, vol. 34, no. 8, p. 645-650.

BARISIC, I. et al. 2008. EUROCAT Working Group. Descriptive Epidemiology of Cornelia

de Lange Syndrome in Europe. In American Journal of Medical Genetics Part A. 2008, vol.

146A, no. 1, p. 51-59.

BERNEY, T. P. – IRELAND, M. – BURN, J. 1999. Behavioural phenotype of Cornelia de

Lange syndrome. In Archives of Disease in Childhood. 1999, vol. 81, no. 4, p. 333-336.

BORKOWSKA, A. – ŁUCZAK,G. – DELIŃSKA-GALIŃSKA, A. 2006. Przełyk Barretta u

12-letniej dziewczynki z zespołem Cornelii de Lange. In Pediatr Współ Gastroenterol

Hepatol Żyw Dziecka. 2006, t. 8, nr. 3, s. 192-193.

DEARDORFF, M. A. et al. 2007. Mutations in cohesin complex members SMC3 and

SMC1A cause a mild variant of Cornelia de Lange Syndrome with predominant mental

retardation. In American Journal of Human Genetics. 2007, vol. 80, no. 3, p. 485-494.

FIALA, M. et al. 2009. Cornelia de Lange syndrome: a case study. In Postępy Neonatologii.

2009, vol. 15, no. 2, p. 9-11.

GRIESHABER, I. – TIEK, B. 2000. Gestuetzte Kommunikation als Alternative fuer

kommunikationsbeeitraechtige Menschen. In Rundbrief. 2000, vol. 8, no. 8, s. 14-20.

ICD – 10 Guide for Mental Retardation. 1996. Geneva : World Health Organization, 1996. 74

p.

KLINE, A. D. et al. 2007. Cornelia de Lange Syndrome: Clinical Review, Diagnostic and

Scoring Systems, and Anticipatory Guidance. In American Journal of Medical Genetics Part

A. 2007, vol. 143A, no. 12, p. 1287-1296.

KRAJEWSKA-WALASEK, M. 2006. Zespół Cornelii de Lange w praktyce klinicznej. In

Standardy Medyczne. 2006, t. 3, nr. 2, s. 161-167.

LIU, J. – KRANTZ, I. D. 2009. Cornelia de Lange`s syndrome, cohesin and beyond. In

Clinical Genetics. 2009, vol. 76, no. 4, p. 303-314.

MANNINI, L. et al. 2013. Mutation Spectrum and Genotype–Phenotype Correlation. In

Cornelia de Lange Syndrome. In Human Mutation. 2013, vol. 34, no. 12, p. 1-17.

MIKOŁAJEWSKA, E. 2005. Zespół Cornelii de Lange. In Mag Pielęg Połož. 2005, t. 3, nr.

3, s. 26.

MIKOŁAJEWSKA, E. 2008. Zespół Cornelii de Lange – obraz kliniczny, leczenie

i rehabilitacja. In Valetudinaria. 2008, t. 13, nr. 1, s. 52-56.

MIKOŁAJEWSKA, E. 2013. Interdisciplinary therapy in Cornelia de Lange Syndrom –

review of the literature. In Advances in Clinical and Experimental Medicine. 2013, vol. 22,

no. 4, p. 571-577.

OLIOSO, G. et al. 2009. Clinical Problems and Everyday Abilities of a Group of Italian

Adolescent and Young Adults With Cornelia de Lange Syndrome. In American Journal of

Medical Genetics Part A. 2009, vol. 149A, no. 11, p. 2532-2537.

PRTL-WULF, B. 2000. Unterstuetzte Kommunikation. In Rundbrief. 2000, no. 8, s. 10-13.

TOKER, A. S. et al. 2009. Dental Findings in Cornelia De Lange Syndrome. In Yonsei

Medical Journal. 2009, vol. 50, no. 2, p. 289-292.

UZUN, H. et al. 2008. A newborn with Cornelia de Lange syndrome: a case report. In Cases

Journal. 2008, vol. 1, no. 329.

WIERZBA, J. I wsp. 2010. Dorosły z rzadkim schorzeniem genetycznym – diagnostyka i

terapia zespołu Cornelii de Lange. In Forum Medycyny Rodzinnej. 2010, t. 4, nr. 4, s. 273-

280.

Adres kontaktowy do autora

dr n. med. Ewa Barczykowska

Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy, UMK w Toruniu

ul. Techników 3

85-801 Bydgoszcz

[email protected]

NADCIŚNIENIE TĘTNICZE W WIEKU PODESZŁYM – PROFILAKTYKA I

NIEFARMAKOLOGICZNE METODY POSTĘPOWANIA

Monika Biercewicz1, Beata Haor2, Mariola Głowacka2, Marta Sucharska-Szymkowiak1,

Kornelia Kędziora-Kornatowska1

1Katedra i Klinika Geriatrii Collegium Medicum w Bydgoszczy2Zakład Teorii Pielęgniarstwa Collegium Medicum w Bydgoszczy

Streszczenie

Nadciśnienie tętnicze jest schorzeniem tak często występującym, iż można powiedzieć że

osiągnęło już rozmiary epidemii. Wczesne rozpoczęcie leczenia tej skrytej i podstępnej

choroby jest sprawą bezdyskusyjną. Właściwa i wczesna terapia nadciśnienia tętniczego

istotnie zmniejsza częstość groźnych dla życia powikłań sercowo-naczyniowych. Jednym z

elementów leczenia nadciśnienia jest postępowanie niefarmakologiczne, które powinno być

wdrożone u wszystkich chorych bez względu na wiek. Postępowanie niefarmakologiczne to

odpowiednia zmiana stylu życia – na prozdrowotny, która obejmuje m.in.: normalizację masy

ciała, stosowanie odpowiedniej diety, w tym ograniczenie spożycia alkoholu i soli,

zwiększone spożycie owoców i warzyw, ograniczenie spożycia tłuszczów – zwłaszcza

nasyconych, a ponadto zaprzestanie palenia tytoniu i zwiększoną aktywność fizyczną.

Wdrożenie odpowiednich zmian w stylu życia może czasami zastąpić, a na pewno zawsze

ułatwia i wspomaga terapię farmakologiczną.

Słowa kluczowe

Nadciśnienie, postępowanie niefarmakologiczne, osoby starsze

Wstęp

Od wielu lat schorzenia układu krążenia stanowią zdecydowanie największe zagrożenie dla

życia i wiążą się z przedwczesną umieralnością. Biorąc pod uwagę dane epidemiologiczne

dotyczące populacji osób starszych, w Polsce (podobnie jak i w wielu innych krajach na

świecie) dominującymi schorzeniami w tej grupie wiekowej są choroby układu sercowo-

naczyniowego. W odniesieniu do schorzeń układu krążenia najpowszechniej spotykaną

jednostkę chorobową stanowi nadciśnienie tętnicze. Jest ono bardzo często rozpoznawane i

leczone w wieku podeszłym wraz ze specyficznymi problemami zdrowotnymi osób starszych

(tzw. „wielkimi problemami geriatrycznymi”). Należy zaznaczyć, iż analizując przyczyny z

jakich umieszcza się pacjentów w szpitalu, Polska wyróżnia się spośród innych krajów Unii

Europejskiej wysokim współczynnikiem hospitalizacji z powodu nadciśnienia tętniczego

(Wojtyniak, Goryński, Moskalewicz, 2012).

Epidemiologia nadciśnienia tętniczego u osób starszych

Ukazując problem rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego w wartościach liczbowych, z

najnowszych badań realizowanych w ramach polskiego projektu PolSenior

przeprowadzonego w latach 2007 – 2010 z udziałem osób w wieku 65 lat i powyżej (n =

4979, wiek 65 lat i powyżej) wynika, iż na nadciśnienie tętnicze chorowało aż 76 %

badanych (Zdrojewski i wsp., 2012, s. 155–168). Natomiast w ostatnich badaniach krajowych

dotyczących rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego w odniesieniu do ogółu osób

dorosłych NATPOL 2011 (n = 2404, przedział wiekowy 18 – 79 lat) wynika, że nadciśnienie

tętnicze stwierdzono u 57 % badanych w wieku powyżej 59 lat (Zdrojewski, 2011, s. 4–10).

Jak widać w obu badaniach odsetek osób starszych chorujących na nadciśnienie tętnicze jest

bardzo wysoki. Przeprowadzone badania potwierdzają także – zgodnie z literaturą tematu,

związek wzrostu wartości ciśnienia tętniczego z wiekiem, a tym samym większego

rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego u osób starszych niż w młodszych grupach

wiekowych (Anderson, 1999, p. 286–297; Sever, 2006, p. 61–63).

W podobnych badaniach zagranicznych dotyczących rozpowszechnienia nadciśnienia

tętniczego dane dotyczące tego zjawiska oscylowały między 44 % a 72 %. Każde z badań

potwierdza również znacznie częstsze występowanie nadciśnienia tętniczego w populacji

osób starszych niż w młodszym wieku (Ong et al., 2007, p. 69–75; Sandquist, Winkleby,

Pudaric, 2001, p. 109–116; Skliros, Papaioannou, Sotiropoulos, 2002, s. 285–287; Stergiou et

al., 1999, p. 959–965). Także WHO informuje na swojej stronie, iż problem nadciśnienia

tętniczego stwierdza się aż u 50 % osób powyżej 50 r.ż. (About hypertension, 2014).

Metodyka

Celem pracy jest przedstawienie problemu nadciśnienia tętniczego w wieku starszym w

aspekcie postępowania niefarmakologicznego. Tematykę zagadnienia omówiono na

podstawie przeglądu literatury.

Postępowanie w nadciśnieniu tętniczym

Właściwe postępowanie w przypadku tak ważnego problemu jaki stanowi w wieku starszym

nadciśnienie tętnicze obejmuje zarówno działania prewencyjne jak i odpowiednie

postepowanie: niefarmakologiczne oraz z użyciem leków hipotensyjnych. Niezmiernie

istotnym elementem są działania zapobiegawcze, które mogą być kierowane zarówno do

osób, u których choroba jeszcze się nie pojawiła (tzw. prewencja pierwotna), jak i do tych

którzy już chorują, jednak mogą spowolnić jej postęp oraz zminimalizować ryzyko

wystąpienia dalszych, niebezpiecznych konsekwencji w postaci udaru mózgu, zawału mięśnia

sercowego czy niewydolności nerek (prewencja wtórna). Ze względu na niską wykrywalność

nadciśnienia tętniczego w Polsce (bardzo często niestety przypadkową) zaleca się, aby

przesiewowymi pomiarami ciśnienia tętniczego objąć wszystkie osoby dorosłe, a pomiary te

powinny być wykonywane przynajmniej raz w roku niezależnie od wcześniejszych wartości

ciśnienia (Widecka i wsp., 2011, s. 55–82). Pozwoli to na szybkie rozpoznanie tej skrytej,

podstępnej i niebezpiecznej choroby.

Metody niefarmakologiczne

Odnoszą się do modyfikacji czynników ryzyka nadciśnienia tętniczego, na które człowiek ma

wpływ i które jest w stanie zmienić, mając oczywiście tego świadomość oraz wolę.

Modyfikacja stylu życia (inaczej leczenie niefarmakologiczne) powinna być metodą

rozpoczynającą leczenie nadciśnienia w przypadku gdy jest ono wcześnie rozpoznane

(niezaawansowane), nie poczyniło jeszcze zmian narządowych i pozwala jeszcze na pewien

czas odroczyć farmakologię. W przypadku konieczności postępowania farmakologicznego

stanowi integralną część terapii nadciśnienia i nie powinno się z niej rezygnować lecz

wdrażać u wszystkich chorych. W skład leczenia niefarmakologicznego wchodzą przede

wszystkim: zwiększenie aktywności fizycznej, zmniejszenie (redukcja) masy ciała w

przypadku nadwagi i otyłości, odpowiednie odżywianie, ograniczenie spożycia soli,

ograniczenie spożycia alkoholu oraz zaprzestanie palenia tytoniu.

Zwiększenie aktywności fizycznej

Niestety osoby w starszym wieku bardzo często prowadzą siedzący tryb życia. U części osób

wynika to z ograniczeń wiążących się z gorszym stanem zdrowia (zmiany zwyrodnieniowe

stawów, niedokrwienie mięśnia sercowego czy upośledzenie krążenia), u pozostałych

natomiast wynika to tylko z przyzwyczajenia i wygody. Umiarkowany jednak regularny

wysiłek fizyczny wspomaga naturalne mechanizmy obniżające ciśnienie tętnicze, a

dodatkowo zapobiega także osteoporozie. Należy podkreślić, że duży wysiłek fizyczny u osób

w starszym wieku jest przeciwwskazany i ma niekorzystny wpływ na zachowanie się

ciśnienia tętniczego. W wieku podeszłym zalecaną formą aktywności fizycznej są 30 – 45

minutowe szybkie spacery (4 – 5 razy w tygodniu), coraz bardziej popularny w dzisiejszych

czasach nornic walking, jazda na rowerze (jeśli nie ma ku temu przeciwwskazań oraz wiek

nie jest zbyt zaawansowany) czy pływanie. Niektórzy chorzy mogą preferować ćwiczenia na

rowerze stacjonarnym. U osób prowadzących dotychczas siedzący tryb życia leczenie

zwiększonym wysiłkiem fizycznym powinno być poprzedzone wykonaniem

elektrokardiograficznej próby wysiłkowej. Nie wolno rozpoczynać wysiłku jeśli, skurczowe

ciśnienie przekracza wartość 200 mmHg (Rosławski, 2001). Intensywność wysiłku należy

zwiększać stopniowo, ale celem jest osiągnięcie zasady polecanej obecnie przez kardiologów

– 3 x 30 x 130, która oznacza, że ćwiczymy minimum 3 razy w tygodniu przez co najmniej

30 minut z intensywnością powodującą przyspieszenie tętna do 130 uderzeń na minutę.

Systematyczna aktywność fizyczna doprowadza do obniżenia ciśnienia tętniczego o 4 – 9

mmHg (Widecka i wsp., 2011, s. 55–82).

Zmniejszenie masy ciała

Znaczny odsetek osób w starszym wieku charakteryzuje się dużą nadwagą lub otyłością, co

niewątpliwie sprzyja u nich wystąpieniu nadciśnienia tętniczego. Ryzyko nadciśnienia jest

szczególnie duże u tych osób, u których tkanka tłuszczowa gromadzi się w okolicy brzucha i

klatki piersiowej (tzw. otyłość brzuszna typu jabłko/otyłość męska). Tego rodzaju otyłość

stwierdzamy u mężczyzn, gdy obwód pasa przekracza 102 cm, natomiast u kobiet 88 cm.

Utrata zbędnych kilogramów stanowi najważniejszy element leczenia

przeciwnadciśnieniowego, a nawet umiarkowane zmniejszenie masy ciała może znacząco

obniżyć ciśnienie tętnicze krwi. Redukcja nadwagi może pozwolić zmniejszyć liczbę lub

dawkę leków hipotensyjnych. Zmniejszenie nadmiernej masy ciała ma ścisły związek z

odpowiednim odżywianiem oraz regularną aktywnością fizyczną. W badaniach (Rutz-

Danielczak, Głuszek, 2008, s. 40–50) wskazuje się, że zmniejszenie masy ciała o 5 kg

powoduje średnie obniżenie ciśnienia skurczowego o 4,4 mmHg, a rozkurczowego o 3,6

mmHg. W wieku starszym redukcja nadwagi wiążąca się z koniecznością aktywności

fizycznej i zmianą dotychczasowych nawyków żywieniowych może niestety przysparzać

pewnych trudności, szczególnie wtedy, kiedy była już poprzedzona takimi próbami i niestety

kończyły się one niepowodzeniem.

Prawidłowe odżywianie

Właściwe odżywianie to istotny element postępowania w wielu schorzeniach, także w

nadciśnieniu tętniczym. W ostatnich latach duże zainteresowanie zwraca się na tzw. dietę

DASH (Dietary Approaches to Stop Hypertension) (Appel et al., 1997, p. 1117–1124) – to

jedna z nielicznych diet wpływających korzystnie na nasz stan zdrowia. Została opracowana

przez specjalistów z Narodowego Instytutu Serca, Płuc i Układu Krwiotwórczego (NHLBI) w

Bethesda/USA i wykazuje udowodnione działanie przeciw nadciśnieniu. Odżywianie się

zgodnie z jej zasadami polecane jest także dla osób borykających się z otyłością, miażdżycą

czy cukrzycą, a na jej efekty nie trzeba zbyt długo czekać gdyż są one widoczne już po około

2 tygodniach jej stosowania (średnie obniżenie wartości ciśnienia skurczowego o 8 – 14

mmHg). Główną i najważniejszą zasadą diety DASH jest zmniejszenie poziomu sodu w

pożywieniu gdyż nadmiar tego pierwiastka w diecie uważa się za istotną przyczynę

powstawania nadciśnienia tętniczego. Dieta ta zakłada więc zwiększone spożycie produktów

bogatych w składniki mineralne pomagające obniżyć ciśnienie, a więc antagonistów sodu

m.in. potasu ale także magnezu i wapnia. Podobnie jak dieta śródziemnomorska jest dietą

niskocholesterolową. Dieta DASH opiera się na dużej ilości warzyw, owoców i produktów

zbożowych (aby zwiększyć podaż potasu i błonnika pokarmowego), zawiera także produkty

mleczne (tylko odtłuszczone), ryby (bogate w nienasycone kwasy tłuszczowe omega 3 i 6),

drób i chude mięso. Stosowanie takiej diety - przy utrzymaniu niskiego spożycia soli (DASH-

Sodium) (Sacks et al., 2001, p. 3–10) wpływa korzystnie na obniżenie wartości ciśnienia

tętniczego. Podstawę diety DASH stanowią produkty bogate w węglowodany złożone,

„pełzające” – gruboziarniste kasze, pełnoziarniste makarony, brązowy ryż, pełnoziarniste

pieczywo. Są one bogate w błonnik, witaminy i składniki mineralne. Ograniczeniu powinny

ulec produkty będące źródłem nasyconych kwasów tłuszczowych tj. tłuste mięsa, śmietana,

smalec, boczek a zwiększyć należy spożycie chudego, odtłuszczonego nabiału (mleko i jego

przetwory m.in. jogurty, kefiry, twaróg z ograniczeniem serów żółtych, topionych, typu brie)

do 4 – 5 porcji dziennie, który stanowi bardzo dobre źródło białka oraz wapnia. Należy

wybierać przede wszystkim chude mięso drobiowe (indyk, kurczak) bez skóry, które jest

cennym zasobem białka, magnezu, witamin z grupy B oraz żelaza. Spożycie ryb powinno

ulec zwiększeniu do 1 – 3 porcji w tygodniu. Istotnym elementem tej diety jest podaż warzyw

i owoców (z tzw. niskim i średnim indeksem glikemicznym) ze względu na obfitość witamin,

składników mineralnych (m.in. potasu i magnezu), antyoksydantów oraz błonnika. Zaleca się

aby spożywać około 4 – 5 porcji dziennie tych produktów. Owoce i warzywa najlepiej

przyjmować w formie świeżej, nieprzetworzonej lub nisko przetworzonej gdyż każda obróbka

żywności wpływa redukująco na zawartość potasu. Do listy preferowanych produktów

wprowadzone są różnego rodzaju oleje roślinne tłoczone na zimno np.: z pestek winogron,

słonecznikowy, lniany, arachidowy, sojowy, kukurydziany, sezamowy oraz oliwa z oliwek

serwowane w postaci surowej do sałatek czy surówek (w ilości 2 łyżek na dzień) oraz dobrej

jakości margaryny. Wśród zalecanych produktów nie powinno także zabraknąć migdałów

oraz różnego rodzaju orzechów, które dostarczają cennych minerałów i witamin oraz olejów

zawierających wartościowe kwasy omega. Jeżeli chodzi o słodycze to w diecie DASH ulegają

one znacznym ograniczeniom, zawierają bowiem niezdrowe cukry proste oraz wiele

chemicznych dodatków. Zalecanym sposobem przygotowywania potraw (oprócz

spożywanych w formie świeżej, surowej) jest gotowanie, szczególnie na parze – najmniejsza

utrata witamin i soli mineralnych, duszenie i pieczenie w folii; w szczególności powinno się

unikać potraw smażonych.

Jak już wcześniej wspomniano dieta DASH przewiduje także znaczne ograniczenia w

przyjmowaniu sodu (zawartego w soli kuchennej) gdyż zmniejszenie ilości tego pierwiastka

wiąże się z obniżeniem wartości ciśnienia tętniczego. Średnie obniżenie wartości ciśnienia

skurczowego w przypadku ograniczenia spożycia soli do 6 g/dobę (około ¾ łyżeczki) waha

się w granicach 2 – 8 mmHg (Ciok, 2006). Efekt ten jest szczególnie widoczny u osób z

wysokim ciśnieniem tętniczym, otyłych oraz w wieku starszym (to przeważnie tzw. osoby

„sodowrażliwe”). Natomiast u osób z prawidłowym ciśnieniem tętniczym spadek wartości

ciśnienia po ograniczeniu spożycia sodu może być mniej zauważalny. Standardowy poziom

sodu w diecie DASH to 2,3 g/dobę (1 g sodu to około 2,5 g soli); dla porównania warto

wiedzieć, że przeciętna zawartość sodu w codziennych posiłkach bez przestrzegania zasad

diety DASH przekracza dobowo 3,5 g sodu, a sięga nawet 6 g (15 g soli). Podobną dawkę

sodu (maksymalnie 2 g) proponuje także WHO na swojej stronie dotyczącej dziennego

spożycia soli -5 g i potasu- 3,51 g (WHO issues new ..., 2014). Dla osób z nadciśnieniem

poziom sodu spożywanego w ciągu doby obniża się nawet do 1,5 g (około 4 g soli).

Ograniczenia w spożyciu soli to przede wszystkim rezygnacja/radykalne zmniejszenie

spożycia produktów bogatych w ten składnik – wysokoprzetworzone, puszkowane,

długoterminowe np.: konserwy, zupy w proszku, kostki rosołowe, maggi, sos sojowy, sery

żółte, salami, kabanosy, ketchup, produkty wędzone (ryby, sery, wędliny), chipsy i inne

solone przekąski. Niewłaściwe jest dosalanie potraw przed ich spróbowaniem. Potrawy

zamiast dosalać doprawiać przyprawami – majeranek, tymianek, bazylia, estragon, cytryna,

ocet winny, które ułatwiają przyzwyczajanie się do niższej zawartości soli. Na rynku dostępne

są także substytuty soli o zwiększonej zawartości potasu (tzw. sól potasowa). Pijąc wody

mineralne należy również zwracać uwagę na ilość zawartego w nich sodu. Organizm dosyć

szybko przyzwyczaja się do zmniejszonej podaży sodu i trwa to około 2 – 3 miesięcy.

Niestety redukcja spożycia soli oraz zmiana dotychczasowych zasad odżywiania nie jest tak

prosta w praktyce jak by się to wydawało. Jest to szczególnie trudne w przypadku osób

starszych. Utarte od dawna nawyki/przyzwyczajenia żywieniowe są bardzo silnie utrwalone,

ponadto wiek starszy to niechęć do jakichkolwiek zmian. Dodatkowo u osób w podeszłym

wieku zmniejsza się ilość kubków smakowych, zmniejsza się wrażliwość smaku, a przez to

skłonność do zwiększonego stosowania soli kuchennej. Pewne trudności mogą być związane

także z czynnikiem ekonomicznym – żywność dobrej jakości oraz samodzielne jej

przygotowanie to często wyższe koszty (w wielu przypadkach osoby starsze, samotne ze

względów ekonomicznych wolą odżywiać się w placówkach żywienia zbiorowego lub kupują

produkty wysokoprzetworzone, gotowe do spożycia po podgrzaniu). Jest to z pewnością

wygodne ale nie ma związku ze zdrowym odżywianiem, taka żywność to przede wszystkim

olbrzymia ilość sztucznych barwników, konserwantów i antyutleniaczy – wygląda smacznie,

jest dosyć tania jednak na tym niestety kończą się jej pozytywne walory. Warto więc

zastanowić się co wybrać i czy zmiany możliwe są do zrealizowania; na pewno wskazane jest

propagowanie takiego stylu odżywiania się szczególnie, że przynosi ono udowodnione

naukowo korzystne rezultaty dla zdrowia.

Ograniczenia w spożyciu alkoholu i zaprzestanie palenia tytoniu

Alkohol ze względu na właściwości podnoszenia ciśnienia krwi powinien być ograniczony do

minimum. Wytyczne Polskiego Towarzystwa Nadciśnienia Tętniczego wskazują, że jeśli

wyeliminowanie alkoholu nie jest konieczne, dzienne spożycie u mężczyzn należy ograniczyć

do 20 – 30 g, a u kobiet do 10 – 20 g w przeliczeniu na czysty etanol. Co kryje się pod tymi

liczbami? 10 g etanolu zawarte jest w 250 ml piwa, 100 ml wina i 25 g wódki (Grodzicki i

wsp., 2012, s. 119–147). Zakaz palenia tytoniu powinien być rutynowym zaleceniem dla

każdego palącego pacjenta z nadciśnieniem tętniczym. Już po wypaleniu dwóch papierosów

ciśnienie skurczowe i rozkurczowe wzrasta przeciętnie o 10 mmHg i utrzymuje się na tym

poziomie przez około 30 minut. Następnie stopniowo wraca do stanu wyjściowego. Jednak,

gdy zapali się kolejnego papierosa, ponownie wzrasta. Tak więc jeśli ktoś wypala paczkę

papierosów dziennie, ma podwyższone ciśnienie niemal przez cały dzień. Szkodliwość

palenia tytoniu jest sprawą bezdyskusyjną i propagując prozdrowotny styl życia zawsze

powinno nakłaniać się osoby palące do porzucenia tego zgubnego dla zdrowia nałogu.

Wnioski

Niefarmakologiczne metody postępowania w przypadku nadciśnienia tętniczego stanowią

integralną część terapii, są niewątpliwie istotnym uzupełnieniem leczenia farmakologicznego

i powinny być zalecane dla wszystkich pacjentów. U chorych leczonych farmakologicznie

wszystkie opisane powyżej metody postępowania mogą znacznie poprawić odpowiedź na

stosowaną terapię i poprawić kontrolę leczenia (często pozwalają na redukcję liczby

przyjmowanych leków hipotensyjnych oraz zmniejszenie ich dawki). Ważne jest jednak aby

starać się łączyć wszystkie metody postępowania niefarmakologicznego, a zmiany

wprowadzać konsekwentnie.

Spis literatury

About hypertension. 2014 [online]. World Health Organization, 2014 [cit. 2013-07-17].

Dostępne w internecie: http://www.euro.who.int/en/who-we-are/whd/world-health-day-

2013/about-hypertension.

ANDERSON, G. H. 1999. Effect of age on hypertension: analysis of over 4800 referred

hypertensive patients. In Saudi Journal Kidney Diseases Transplantation. 1999. vol. 10, no.

3, p. 286-297.

APPEL, L. J. et al. 1997. A clinical trial of the effects of diet ary patterns on blond pressure.

DASH Collaborative Research Group. In The New England Journal of Medicine. 1997, vol.

336, no. 16, p. 1117-1124.

CIOK, J. 2006. Sól i potas a kontrola ciśnienia tętniczego krwi [online]. 2006. [cit. 2014-01-

25]. Dostępne w internecie: http://www.izz.waw.pl/poradnia-chorob-metabolicznych-13?

id=74.

GRODZICKI, T. i wsp. 2012. Zasady postępowania w nadciśnieniu tętniczym w wieku

podeszłym. In Gerontologia Polska. 2012, t. 20, nr. 4, s. 119-147.

ONG, K. L. et al. 2007. Prevalence, awareness, treatment and control of hypertension among

United States Adults 1999 – 2004. In Hypertension. 2007, vol. 49, no. 1, p. 69-75.

ROSŁAWSKI, A. 2001. Ruch przedłuża młodość. Warszawa : PZWL, 2001. 55 s. ISBN 83-

200-25-X.

http://www.izz.waw.pl/poradnia-chorob-metabolicznych-13?id=74

http://www.izz.waw.pl/poradnia-chorob-metabolicznych-13?id=74

http://www.euro.who.int/en/who-we-are/whd/world-health-day-2013/about-hypertension

http://www.euro.who.int/en/who-we-are/whd/world-health-day-2013/about-hypertension

RUTZ-DANIELCZAK, A. – GŁUSZEK, J. 2008. Niefarmakologiczne leczenie nadciśnienia

tętniczego. In GŁUSZEK, J. Współczesna terapia nadciśnienia tętniczego. Poznań :

Wydawnictwo Medyczne Termedia, 2008. ISBN 978-83-89825-03-2, s. 40-50.

SACKS, F. M. et al. 2001. Effects on blood pressure of reduced diet ary sodium and the

dietary approaches to stop hypertension (DASH) diet. In The New England Journal of

Medicine. 2001, vol. 344, no. 1, p. 3-10.

SANDQUIST, J. – WINKLEBY, M. A. – PUDARIC, S. 2001. Cardiovascular disease risk

factors among older Black, Mexican-America and white women and men: an analysis of

NHANES III, 1988 – 1994. Third National Health and Nutrition Examination Survey. In

Journal American Geriatrics Society. 2001, vol. 49, no. 2, p. 109-116.

SEVER, P. 2006. New hypertension guidelines from the National Institute for Health &

Clinical Excellence and the British Hypertension Society. In Journal Renin Angiotensin

Aldosterone System. 2006, vol. 7, no. 2, p. 61-63.

SKLIROS, E. A. – PAPAIOANNOU, I. – SOTIROPOULOS, A. 2002. A high level of

awareness but a poor control of hypertension among elderly Greeks. The Nemea primary care

study. In Journal of Human Hypertension. 2002, vol. 16, no. 4, p. 285-287.

STERGIOU, G. S. et al. 1999. Prevalence, awareness, treatment and control of hypertension

in Greece: the Didma study. In American Journal Hypertension, 1999, vol. 12, no. 10, p. 959-

965.

WHO issues new guidance on diet ary salt and potassium. 2014 [online]. World Health

Organization, 2014 [cit. 2014-01-25]. Dostępne w internecie:

http://www.who.int/mediacentre/news/notes/2013/salt_potassium_20130131/en/.

WIDECKA, K. i wsp. 2011. Zasady postępowania w nadciśnieniu tętniczym – 2011 rok.

Wytyczne Polskiego Towarzystwa Nadciśnienia Tętniczego. In Nadciśnienie Tętnicze. 2011,

t. 15, nr. 2, s. 55-82.

WOJTYNIAK, B. – GORYŃSKI, P. – MOSKALEWICZ, B. 2012. Sytuacja zdrowotna

ludności Polski i jej uwarunkowania [online]. 2012 [cit. 2013-07-17]. Dostępne w internecie:

http://www.pzh.gov.pl/page/fileadmin/user_upload/statystyka/Raport_stan_zdrowia_2012.pdf

ZDROJEWSKI, T. 2011. Częstość występowania i świadomość nadciśnienia tętniczego w

Polsce i na świecie. In Postępy Nauk Medycznych. 2011, nr. 3, s. 4-10.

http://www.pzh.gov.pl/page/fileadmin/user_upload/statystyka/Raport_stan_zdrowia_2012.pdf

http://www.who.int/mediacentre/news/notes/2013/salt_potassium_20130131/en/

ZDROJEWSKI, T. i wsp. 2012. Rozpowszechnienie, świadomość i skuteczność leczenia

nadciśnienia tętniczego u osób powyżej 65. roku życia w Polsce. In MOSSAKOWSKA, M. –

WIĘCEK, A. – BŁĘDOWSKI, P. Aspekty medyczne, psychologiczne, społeczne i

ekonomiczne starzenia się ludzi w Polsce. Poznań : Termedia Wydawnictwa Medyczne, 2012.

ISBN 98-83-62138-81-4, s. 155-168.


dr Monika Biercewicz

Katedra i Klinika Geriatrii CM UMK

ul. Skłodowskiej 9

85-094 Bydgoszcz

[email protected]

ERGONÓMIA PRÁCE ZDRAVOTNÍCKEHO PRACOVNÍKA V ADOS

Cyril Grus, Ľudmila Elsnerová, Anna Kolivošková

PR Slovakia spol.s r.o., Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS Schneider),

Prešov

Súhrn

Zdravotnícky pracovník, tak ako v každej inej profesii, je neustále vystavovaný rôznym

záťažovým a stresovým situáciám. Najčastejšou situáciou zaťaženia pohybového ústrojenstva

je záťaž na chrbticu pri manipulácii s bremenom (pacientom). Pri neefektívnej manipulácii sa

skôr, či neskôr objavia problémy s chrbticou, alebo inou časťou pohybového systému. Preto je

vhodné, aby pracovník poznal ergonomické zásady pri manipulácii s bremenami.

V poslednom čase sa zo zdravotníckych pracovníkov stávajú „pisári“. Čoraz náročnejšia

a obsiahlejšia zdravotnícka dokumentácia si vyžaduje dlhodobú prácu v sede, k čomu sa

pridružuje aj sed v automobile počas cesty za pacientom. To je dôvod, prečo je potrebné

využívať vhodné spôsoby dlhodobého sedu. V neposlednom rade sa často aj v práci v ADOS

vyskytuje pracovný stres. Tento je jedným z faktorov vzniku vertebrogénnych ochorení.

A preto vhodnou psycho hygienou, využívaním ergonomických zásad a pravidelným

cvičením je možné predchádzať vzniku týchto ochorení.

Kľúčové slová

Ergonómia práce, choroby z povolania, hygiena práce, stres, cviky

Úvod

Vertebrogénne ochorenia patria k najčastejším ochoreniam pohybového aparátu v dnešnej

dobe. Mnoho ľudí trpí bolesťami chrbtice z preťaženia, neefektívneho zaťažovania,

nesprávnych pohybových stereotypov, alebo nesprávneho držania tela. Tieto faktory

vyplývajú hlavne z pracovných činností, ale aj z voľno časových aktivít a spôsobu

relaxovania. Vertebrogénne ochorenia sa dajú správnou kinezioterapiou a rehabilitáciou

s využitím vhodných prostriedkov fyzikálnej terapie odstrániť, alebo aspoň zmierniť príznaky

spojené s ochoreniami. Fyzioterapeutické prostriedky pri liečení vertebrogénnych porúch sú

často zdĺhavé, náročné a vyžadujúce práceneschopnosť jedinca. Preto aj v tomto prípade platí

pravidlo: prevencia je lepšia ako liečba.

Ergonómia práce v zmysle prevencie vertebrogénnych a pohybových ochorení v sebe poníma

efektívne polohy pri práci, organizáciu pracovného prostredia, správne pohyby a manipulácie

pri práci, vhodné preventívne cvičenia a spôsoby relaxácie. Pri vzniku bolestivosti

pohybového aparátu má v značnej časti svoj podiel stres. Preto ergonómia práce obsahuje vo

svojej činnosti aj nové pojmy ako psychohygiena, psychológia práce, správne reakcie na

stresové situácie a pod.

V mnohých prípadoch dodržiavanie týchto ergonomických zásad pri práci, ako aj vo voľnom

čase jedincom, pomôžu úplne predchádzať vzniku týmto ochoreniam, ktoré nepostihujú len

chrbticu a šiju, ale aj dolné a horné končatiny.

Prieskum medzi zdravotníckymi pracovníkmi (Grus, 2010) preukázal, že len 25 % zo

skúmaných zdravotníckych pracovníkov vôbec netrpí ochoreniami pohybového systému,

alebo dolných končatín. Takže až tri štvrtina zdravotníckych pracovníkov trpí

vertebrogénnymi, alebo inými poruchami pohybovej sústavy. Táto väčšina zdravotníckych

pracovníkov s ochorením chrbtice a končatín uviedla, že napriek tomu, že ergonomické

zásady poznajú, nevyužívajú ich, a rovnaká väčšina, cvičenia pre prevenciu bolestivosti

pohybového systému nevyužíva. Na otázku spôsobu trávenia voľného času uviedlo 60 %

respondentov, že relaxujú pasívnou činnosťou.

Z uvedeného vyplýva, úloha pre zdravotníckych pracovníkov využívať všetky efektívne

zásady pracovnej činnosti a voľného času a hlavne motivovať jeden druhého vo vytrvalosti

pri týchto aktivitách, až do času kým sa stanú prirodzenou súčasťou života každého z nás.

Metodika

Tento príspevok má za úlohu poukázať na čoraz častejší výskyt vertebrogénnych ochorení,

ako aj iných ochorení pohybového aparátu, ktoré vyplývajú z pracovnej činnosti, alebo

vznikajú pri nesprávnej manipulácii, neefektívneho zaťažovania, resp. preťažovania

pohybovej sústavy. Všetky informácie v tomto príspevku sú zozbierané a parafrázované

z publikácii, ktoré sú uvedené v zozname bibliografických odkazov. Teoretická časť tohto

príspevku definuje a charakterizuje základné pojmy problematiky a samotný úvod do nej.

V praktickej časti sa zaoberáme využívaním a aplikovaním konkrétnych ergonomických

zásad do pracovnej činnosti, ako aj do voľno časových aktivít jedinca.

Ergonómia práce zdravotníckeho pracovníka v ADOS

Z každej práce vyplýva na pracujúceho človeka určitá záťaž, či už fyzická, alebo psychická.

Obidva typy zaťaženia nepriaznivo vplývajú na ľudský organizmus. Preto je potrebné, aby v

pracovnom prostredí zamestnanci využívali poznatky, ktoré tieto zaťaženia eliminujú na

minimum, ako aj hľadanie nových spôsobov, ktoré túto elimináciu podporia.

Pri fyzickej záťaži sa často stretávame s vzniknutím ochorení, alebo bolestivosti pohybového

systému. Preto tu hrá dôležitú úlohu prevencia, ktorá taktiež patrí k ergonomickým prvkom.

Patria sem spôsoby prevádzania pohybov pri práci, ako aj držania tela pri nich, ďalej sú to

cviky na priaznivé ovplyvnenie bolestí z fyzického zaťaženia, životný štýl a voľno časové

aktivity.

Podľa Sroku (2009 ergonómia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá vzájomnými vzťahmi medzi

ľuďmi a ostatnými časťami systému, ako aj vykonávanou profesiou. Ergonómia využíva

metódy, teoretické princípy a dáta. Tieto prostriedky používa na navrhovanie spôsobov na

zvýšenie ľudskej pohody, ale aj výkonu celej spoločnosti.

V spojitosti s projektovaním výrobných systémov možno ergonómiu definovať ako:

vedeckú disciplínu, ktorá sa sústreďuje na výkonnosť pracujúceho človeka a

prispôsobovanie pracovných prostriedkov a pracovného prostredia vlastnostiam a

potrebám človeka,

komplexnú vedeckú disciplínu zaoberajúcu sa zákonitosťami interakcií človeka s

technickými systémami a pracovným prostredím (Správna prax v oblasti ..., 2007).

Všetkými psychologickými, ako aj stresovými pracovnými vplyvmi sa zaoberá psycho-

sociálna ergonómia. Aj tieto aspekty vplývajú na ochorenia pohybového systému. Z tohto

dôvodu psycho-sociálna ergonómia úzko súvisí s myoskeletálnou ergonómiou. Myoskeletálna

ergonómia sa zaoberá predchádzaním ochorení, podmienených pracovnou činnosťou. Sú to

predovšetkým ochorenia pohybového aparátu, hlavne ochorenia chrbtice a horných končatín.

Na participačnej ergonómii sa podieľajú aj zamestnanci, ktorí navrhujú zmeny v organizácii

pracovného prostredia.

Rehabilitačná ergonómia sa zaoberá úpravami pracovného prostredia po konštrukčnej

stránke. Prispôsobuje nástroje, stroje, pracovné pomôcky pracovníkovi tak, aby boli

adekvátne ich výkonnosti a celkovému telesnému a psychickému stavu (Gilbertová,

Matoušek, 2002).

Ergonomické riešenie je systém prevencie pracovných úrazov, výskytu chýb pracovníkov a

nepodarkovosti (Správna prax v oblasti ..., 2007). Ergonomické riešenie pozostáva z piatich

fáz. Týmito fázami sledujeme prevenciu pracovných úrazov, elimináciu výskytu chýb

pracovníkov a nepodarkovosti. Konkrétne fázy nadväzujú na seba a pri neúspechu sa opakujú

od počiatočnej fázy.

Fázy ergonomického riešenia:

1. Fáza sa zameriava na identifikáciu problému, ktorý sa objavil v systéme, ktorý je

predmetom riešenia.

2. Fáza zahŕňa analýzu príčin vzniknutého problému, ako aj zadaním riešenia

problému.

3. Fáza poskytuje samotné riešenie problému.

4. Fáza aplikuje riešenie problému do praxe.

5. Fáza predstavuje vyhodnotenie výsledkov a prínosov riešenia. Ak táto fáza ukáže

neúspešnosť celého procesu, zahajuje sa celý postup ergonomického riešenia od prvej

fázy.

Pracovná činnosť nie je len záležitosťou techniky, ale aj psychológie, pretože centrom diania

celej ergonómie nie sú pracovné podmienky, ale človek, ktorý je bio-psycho-sociálno-

spirituálnou bytosťou aj v pracovnom procese.

Psychológia práce je súbor psychologických poznatkov významných na úpravu pracovných

postupov, na organizáciu, výchovu, rozmiestňovanie a vedenie pracovníkov, na úpravu

medziľudských vzťahov na pracovisku a pod. (Rataj, 2009, s. 18). Psychologická ergonómia

sa zaoberá: psychologickými otázkami bezpečnosti práce (spôsoby rozmiestnenia

pracovníkov), prípravou pracovníkov na prácu (pracovný výcvik, odmeňovanie pracovníkov),

inžinierskou psychológiou, vplyvmi práce a pracovného režimu na pracovníka (prestávky,

pracovné tempo, monotónia), sociálnou psychológiou práce (motivácia na prácu, medziľudské

vzťahy).

Hygiena práce je odbor, ktorý sa zaoberá predvídaním, zisťovaním, hodnotením a kontrolou

zdravotných nebezpečenstiev v pracovnom prostredí za účelom ochrany zdravia

zamestnancov a pohody a bezpečnosti širšej komunity v okolí podniku (Šulcová, 2005, s. 1). V

zdravotníckom zamestnaní hrá hygiena vyššiu rolu, ako pri akejkoľvek inej profesii. Nakoľko

v znečistenom prostredí sa nachádza veľké množstvo mikroorganizmov a baktérii, nie je

vhodné takto znečistené predmety používať, alebo v takomto prostredí pracovať s chorým

pacientom.

Každý zdravotnícky pracovník by mal dodržiavať zvýšené hygienické opatrenia pri

vykonávaní svojej práci, pretože už pri kontakte dotykom dochádza ku kontaminácii a k

roznášaniu mikroorganizmov. Obzvlášť zvýšená potreba umývania a dekontaminácie rúk

vyvstáva v prípade, ak sa zdravotnícky pracovník dostáva do kontaktu s osobou so zvýšeným

hygienickým režimom, otvorenou ranou, kožným ochorením, ako aj ochorením, ktoré sa

prenáša vzdušnou cestou.

V súčasnej dobe je stres často používaný pojem. Z väčšiny životných udalosti vyplýva tento

jav, buď z negatívnych (distres), alebo z pozitívnych životných udalostí (eustres). Aj napriek

tomu, že stres je tak častým javom modernej doby, ani jedna z početných definícii stresu

nevystihuje tento jav úplne. Stres môžeme chápať ako integrovaný súbor bunkových,

tkanivových, orgánových a psychických zmien, ktorých cieľom je dosiahnutie rovnováhy

organizmu, ktoré pri pôsobení stresorov, alebo mikrostresorov zabraňujú dezintegráciu

jedinca (Gilbertová, Matoušek, 2002, s. 39).

Rôzne stresory vyvolávajú u každého človeka individuálne rozdielny efekt. Na rovnako

intenzívny podnet reaguje každý človek iným spôsobom, pričom u niektorých jedincov

stresová reakcia ani nenastane, pretože u týchto jedincov je posunutá prahová línia reakcie na

stresor. V okolí človeka existuje mnoho stresorov a prostredí, odkiaľ prichádzajú. Množstvo

stresorov takto vyplývajúcich z prostredia sa nachádzajú aj v pracovnom procese

a pracovnom mieste. Sú to predovšetkým nočná práca, časová tieseň, monotónna práca a pod.

V pracovnom procese môže dôjsť k ochoreniam, ktoré nazývame choroby z povolania.

Zdravotnícky personál je predovšetkým ohrozovaný nakazením prenosných ochorení, na

ktoré trpia pacienti, ako aj ochoreniami pohybového ústrojenstva pri neefektívnej manipulácii

s pacientom. Aj preto je dôležité dbať na zvýšenú pozornosť a opatrnosť pri vykonávaní

zdravotníckeho povolania.

Podľa Gilbertovej a Matouška (2002) sa faktory vzniku vertebrogénnych ochorení v

pracovnom procese vo všeobecnosti rozdeľujú na:

1. Konštitučné faktory: vek, pohlavie (diskopatie u žien častejšie na krčnej chrbtici, u

mužov častejšie na driekovej chrbtici), telesná výška, telesná hmotnosť, telesná

zdatnosť, hypermobilita (rozdiely v statickej záťaži a výdrži v krajných polohách),

genetické faktory.

2. Posturálne, tvarové a štrukturálne faktory: skolióza, asymetria dĺžok končatín,

hyperlordóza driekovej chrbtice, spondylóza, osteochondróza, spondylolýza,

spondylolistéza, stenóza spinálneho kanála, spina bifida, lumbalizácia S1, sakralizácia

L5.

3. Psycho-sociálne faktory.

4. Ostatné faktory: mimopracovné aktivity (šport, stavba, domáce práce, namáhavé

koníčky), mikroklimatické vplyvy, iné ochorenia.

V rámci ergonómie práce platí, že je lepšie ochoreniam predchádzať a dodržiavať zásady

prevencie vertebrogénnych ochorení, ako ich liečiť. Najvhodnejšou metódou edukácie týchto

profylaktických zásad je škola chrbtice. Nováková (2006) uvádza základné pravidlá

uchránenia sa pred vertebrogénnymi ochoreniami:

pri dvíhaní ťažkého predmetu sa nezohýbajte, ale pokrčte kolená a dvíhajte ho pokiaľ

možno s rovným chrbtom s pritisnutím bremena na hrudník,

malé bremená dvíhame tiež buď z pokľaku, čupnutia alebo pomocou tzv. „lastovičky“

so zanožením jednej nohy s vyrovnaným chrbtom,

ak prenášate niečo ťažké, nikdy sa neotáčajte len v drieku, ale vždy celým telom,

seďte s rovným chrbtom a dbajte o to, aby ste mali podopretú oblasť krížov; pri vedení

auta nakloňte sedadlo tak, aby sa zväčšil uhol medzi stehnami a trupom, aby ste si

„nepodsadzovali“ panvu,

noste pohodlné topánky so správnym podpätkom, ktoré umožňuje správne držanie tela

pri chôdzi; ortopedické vložky často dokážu zmierniť napätie v chrbte,

ak sedíte pri počítači dlhé hodiny, či pri inom pracovnom stroji, dodržiavajte pravidlá

správneho sedenia – 4 x 90 – t.j. dolné končatiny sú široko rozkročené na 90 stupňov,

plosky nôh zvierajú s predkoleniami 90 stupňov, predkolenia so stehnami 90 stupňov

a stehno s osou trupu zviera tiež 90 stupňov,

ak nemôžete mať celé chodidlá na dlážke, používajte nízku podložku,

vhodné je zdynamizovanie sedu – sed na fit lopte, nestabilnej plošine, špeciálnej

stoličke,

snažiť sa obmedziť stres a začať prípadne používať techniky na lepšie zvládanie

stresu.

Sed je poloha, ktorá je v zmysle zdravotníckej profesie najvyužívanejšia v ambulantných

zložkách. Z dôvodu administratívnych prác, ktoré sa prevádzajú častejšie v ambulantnej

starostlivosti v tejto polohe, zostávajú pracovníci v tejto zložke väčšinu pracovného času.

Základným predpokladom pre zníženie algických stavov pohybového aparátu osôb so

sedavou pracovnou polohou je používať najmenej únavný sed a striedať ho v mikropauzách,

ale aj vo voľnom čase strávenom v sede, s úľavovými relaxačnými sedmi (jogové sedy, sed s

podopretou hlavou, prekríženými nohami) (Hornáček, Thurzová, 1998).

V súvislosti so sedom ako pracovnou polohou sa odporúča používať Brügerov sed. Hornaček

a Thurzová (1998) opisujú tento sed nasledovne. Pri tejto polohe je sed vzpriamený, temeno

je najvyšším bodom tela, sedí sa takmer na okraji stoličky. Sediaci sa opiera o abdukované

dolné končatiny, pričom bedrové, kolenné a členkové kĺby zvierajú 90° uhol. Brušné a

sedacie svaly sú uvoľnené, udržiava sa drieková lordóza klopením panvy dopredu. Hrudná a

krčná chrbtica sú v statickej rovnováhe, čo pomáha aj správnemu stereotypu dýchania.

Druhým spôsobom prevencie ochorení z preťaženia chrbtice sedom je takzvaný dynamický

sed. Je to významné je zameranie sa na aktiváciu autochtónneho svalstva a súčasne

stimuláciu starých ontogenetických pohybových vzorov (Hornaček, Thurzová, 1998). Pre tento

spôsob sedu sú v súčasnosti vyrábané stoličky, ktoré svojím pružením spôsobujú aktiváciu

autochtónnych svalov, ako aj rôzne vankúše, ktoré svojím tvarom a materiálom nútia

sediaceho neustále reagovať na zmenu ťažiska.

Stoj je v zdravotníctve najvyužívanejšia poloha pri práci. Aj keď pracujúci nie je vždy v

rovnakej polohe a mení postavenia končatín a trupu, resp. mení polohu ťažiska tela vo vzťahu

k podložke. Krišková a kol. (2001) uvádzajú najčastejšie nesprávne mechanizmy pohybov,

ktoré vyplývajú zo situačných faktorov, alebo nesprávnych návykov:

častá rotácia chrbta pri vykonaní ošetrovateľskej starostlivosti, alebo pri

každodenných bežných činnostiach,

časté dvíhanie nadlimitných bremien pri vykonávaní ošetrovateľskej starostlivosti,

alebo pri vykonávaní každodenných bežných činností,

časté hrbenie sa pri rôznych činnostiach,

častý presun predmetov uložených veľmi nízko, alebo vysoko od úrovne drieku

(ťažiska), práca pri stoloch, ktoré nie sú prispôsobené výške tela a pracovné nástroje a

potreby sú umiestnené tak, že sestra sa musí pri práci za nimi naťahovať,

používanie nevhodnej obuvi, ako sú napríklad vysoké, alebo schodené podpätky, ktoré

nakláňajú telo dopredu mimo línie gravitácie.

Práca zdravotníckeho personálu v stoji je spojená s manipuláciou s pacientom, čo si vyžaduje

efektívne postupy a spôsoby prevádzania tejto manipulácie. Pre prácu s bremenami platia

zásady, ktoré by mali byť dodržiavané (Práca s bremenami ..., 2002).

Pred zdvihom:

prezrieť si trasu,

odstrániť každú možnú prekážku,

oboznámiť sa s prenášaným bremenom,

použiť vhodnú obuv a ďalšie osobné ochranné pracovné prostriedky.

Počas zdvihu:

postaviť sa priamo k bremenu čo najbližšie,

nájsť si rovnováhu, nohy sú rozkročené,

čupnúť si, zohnúť nohy v kolenách, držať chrbát maximálne vyrovnaný,

nadýchnuť sa a zadržať dych, stiahnuť brucho,

do polohy stoja sa dostať pomocou nôh so vzpriamenou chrbticou,

dvíhať plynulo a kontrolovať zdvih.

Počas premiestňovania predmetu:

pevne držať bremeno,

držať bremeno čo najbližšie pri tele,

chrbát držať vzpriamene,

stiahnuť brucho,

pri skladaní sa ohnúť v kolenách,

bremená neukladať priamo na podlahu, ale na podložku.

Záver

Pracovník v ADOS je neustále vystavovaný zaťažovaniu pohybového systému. Rozsiahla

administratívna práca si vyžaduje dlhodobú polohy v sede, náročná je manipulácia

s pacientmi a pod. Práve z tohto dôvodu vyvstáva potreba osvojovania a využívania

ergonomických zásad v tejto práci zdravotníckeho pracovníka.

Zoznam bibliografických odkazov

GILBERTOVÁ, S. – MATOUŠEK, O. 2002. Ergonómie. Praha : Grada Publishing, 2002.

239 s. ISBN 80-247-0226-6.

GRUS, C. 2010. Ergonómia práce zdravotníckych pracovníkov: bakalárska práca. Prešov :

Fakulta zdravotníctva Prešovskej Univerzity v Prešove, Katedra fyzioterapie, 2010. 50 s.

HORNÁČEK, K. – THURZOVÁ, E. 1998. Prevencia a liečba bolestí chrbta zo statického

preťaženia sedom [online]. Bratislava : FRO FN, Ústav vied v športe, FTVŠ UK [cit. 2010-

01-19]. Dostupné na internete: http://www.pain.sk/dialogy/1998/data/a27.html.

KRIŠKOVÁ, A. a kol. 2001. Ošetrovateľské techniky. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2001.

804 s. ISBN 80-8063-087-9.

NOVÁKOVÁ, D. 2006. Prevencia bolestí chrbta [online]. 2006 [cit. 2010-02-18]. Dostupné

na internete: http://www.zzz.sk/?clanok=1045.

http://www.zzz.sk/?clanok=1045

http://www.pain.sk/dialogy/1998/data/a27.html

Práca s bremenami (Príručka pre postupy zamestnávateľov a zamestnancov pri práci

s bremenami). 2002. Národný inšpektorát práce, 2002. 20 s. ISBN 80-968834-1-0.

RATAJ, V. 2009. Ergonómia v projektovej práci [online]. 2009. Nitra : Slovenská

poľnohospodárska univerzita v Nitre, Technická fakulta, Katedra strojov a výrobných

systémov. [cit.2014-02-06]. Dostupné na internete:

www.tf.uniag.sk/e_sources/katsvs/pvs/10_Ergonomia.pdf.

Správna prax v oblasti ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci on-line v sektore zdravotnej

starostlivosti (Leták European agentury for Safety and Health at Work) [online]. 2007. [cit.

2010-01-14]. Dostupné na internete: http://osha.europa.eu.

SROKA, M. 2009. Ergonomické zásady [online]. Slovenská Technická Univerzita,

Materialovotechnologická fakulta, 2009 [cit. 2009-12-21]. Dostupné na internete:

http://www.ergonomicka.sk/index.php/ergonomia.html?.

ŠULCOVÁ, M. 2005. Hygiena pracovných podmienok (návrh zmeny v novelizácii NV:

hygiena práce) [online]. 2005 [cit. 2010-02-09]. Dostupné na internete:

http://www.szu.sk/priloha4.../specializacny_hygiena_prac_podmienok.pdf.

Kontaktná adresa autora

Mgr. Cyril Grus

PR Slovakia spol. s. r.o.

Čapajevová 23

080 01 Prešov

[email protected]

http://www.szu.sk/priloha4.../specializacny_hygiena_prac_podmienok.pdf

http://www.ergonomicka.sk/index.php/ergonomia.html?

http://www.tf.uniag.sk/e_sources/katsvs/pvs/10_Ergonomia.pdf

MOŽNOSTI HODNOTENIA ZDRAVOTNÉHO STAVU U KLIENTOV V ADOS

Anna Hudáková, Dagmar Magurová, Gabriela Kuriplachová

Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníckych odborov

Súhrn

Sestra v ADOS rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a riadenia ošetrovateľskej

starostlivosti, preto je nevyhnutné, aby používala posudzovacie škály a stupnice pri hodnotení

symptómov klienta. V príspevku sa zameriavame na implementáciu škál hodnotenia rany

a bolesti, ako často riešených symptómov spomínaných klientov. Vykonávanie štandardných

postupov smerom ku klientovi je prínosom v priamej ošetrovateľskej starostlivosti, sú ľahko

prístupné, zrozumiteľné a nepredstavujú náročnú realizáciu.

Kľúčové slová

Posudzovacie škály, ADOS, starostlivosť, chronické rany, bolesť

Úvod

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) sú dôležitou súčasťou komunitnej

starostlivosti. Americká asociácia sestier (ANA) schválila v roku 1975 domácu

ošetrovateľskú starostlivosť ako nevyhnutnú súčasť meniaceho sa systému zdravotnej

starostlivosti. Termín domáca ošetrovateľská starostlivosť zahŕňa všetky činnosti a služby

poskytované kvalifikovanou sestrou na vysoko odbornej a profesionálnej úrovni klientom

v ich prirodzenom domácom prostredí. Všeobecne najširšie akceptovaná definícia domácej

ošetrovateľskej starostlivosti (DOS) bola vyhlásená v roku 1980 ako domáca ošetrovateľská

starostlivosť, ktorá je súčasťou kontinuálnej zdravotnej starostlivosti, pomocou ktorej sa

poskytujú zdravotné, sociálne a podporné služby jednotlivcom a rodinám v ich mieste

bydliska a v komunite s cieľom podpory, udržiavania alebo prinavrátenia zdravia, alebo aspoň

dosiahnutia maximálne možnej úrovne nezávislosti pri súčasnom minimalizovaní dôsledkov

neschopnosti a choroby vrátane terminálnych stavov (Hanzlíková a kol., 2006, s. 254).

Náplňou ADOS je naplniť cieľ ošetrovateľstva, teda podporovať, udržiavať a prinavrátiť

zdravie a pomáhať zomierajúcemu pacientovi dôstojne umrieť. Poskytujú akútnu, krátkodobú

a dlhodobú starostlivosť a rehabilitačnú starostlivosť. Sestry v ADOS aktívne pôsobia

v teréne a poznajú každého jednotlivého pacienta osobne i veľmi dôverne. Z uvedeného

dôvodu sa práca sestier v ADOS neorientuje iba na plnenie príkazu lekára, ale sestry aktívne

využívajú holistický prístup k pacientovi a poznatky z ošetrovateľstva (Gulášová, 2007).

Činnosť ADOS je upravená Zákonom č. 576/2004 Z. z., v ktorom sa uvádza, že: „domáca

ošetrovateľská starostlivosť je ambulantná forma zdravotnej starostlivosti poskytovaná

v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí fyzickým osobám (ďalej len

„osoby“), ktoré spĺňajú všetky nasledovné kritériá“. Kritériá ADOS dopĺňajú nasledujúce

požiadavky: osoby vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť; osoby sú imobilné, čiastočne

imobilné a nie sú schopné samostatne prísť do ambulantného zdravotníckeho zariadenia a

osoby, ktoré nevyžadujú ústavnú zdravotnú starostlivosť alebo ústavnú zdravotnú

starostlivosť odmietajú.

Sestra v ADOS podľa Vyhlášky MZ SR č. 364 z 2. júna 2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah

ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom:

hodnotí a ošetruje poruchy celistvosti kože a slizníc,

rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a riadenia ošetrovateľskej

starostlivosti,

poskytuje ošetrovateľskú starostlivosť v domácom prostredí a v inom prirodzenom

sociálnom prostredí osoby,

ošetruje drény, periférne a centrálne katétre, epidurálne katétre, permanentné močové

katétre kanyly a stómie,

a vykonáva ďalšie nevyhnutné činnosti podľa uvedenej Vyhlášky.

Vzhľadom na fakt, že sestra v ADOS rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a

riadenia ošetrovateľskej starostlivosti je nevyhnutné, aby používala posudzovacie škály

a stupnice pri hodnotení symptómov klienta, a aby tieto boli štandardne inkorporované do

hodnotenia výkonov v rámci zdravotnej poisťovne (Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov, § 45, b) ods. 1 písm.). O poskytovaní DOS sa

vedie zdravotná dokumentácia podľa osobitného predpisu a zdravotná starostlivosť sa

poskytuje ako:

a) Návrh na poskytovanie DOS,

b) Dohoda o poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti,

c) Ošetrovateľská dokumentácia – ošetrovateľský záznam (vstupné posúdenie

zdravotného stavu osoby), dekurz ošetrovateľskej starostlivosti (rozsah poskytnutej

starostlivosti a služieb, identifikácia pracovníka) (Vestník MZ SR, čiastka 42-48, z 15.

októbra 2009, roč. 57).

Záznamy DOS zahŕňajú: ošetrovateľskú anamnézu, posudzovacie stupnice, plán

ošetrovateľskej starostlivosti, priebežné pozorovanie a hodnotenie DOS (Dekurz),

ošetrovateľskú prepúšťaciu správu, protokol ošetrovania rán a poverenie na vnútrožilovú

aplikáciu.

Metodika

Použili sme detekciu nástrojov prostredníctvom dostupných elektronických databáz, akými sú

EBSCO, ProQuest, Google Scholar. V rámci hodnotiacich nástrojov sú dôležité ich

psychometrické vlastnosti jednotlivých; teda ich validita, ktorá je základným kritériom

vedeckej hodnoty výskumnej metódy a pokladá sa za najlepší ukazovateľ meracieho nástroja

(Gurková, 2011, s. 113); ich reliabilita, ktorá vyjadruje stálosť, alebo akúsi zhodu získaných

výsledkov (Reichel, 2009) a napokon ich štandardizácia. V práci ponúkame selekciu

dotazníkov a škál, ktoré sú vhodné pre použite v domácej starostlivosti z hľadiska svojej

časovej nenáročnosti a flexibilného charakteru. Prostredníctvom dostupných databáz sme

vybrali dotazníky, ktoré by svojím charakterom mohli byť inkorporované do pracovnej náplne

sestier v ADOS, ale rovnako by mali byť súčasťou intervencií hodnotených poisťovňou.

Posudzovacie škály

Cieľom práce sestry v ADOS je dosiahnuť maximálnu možnú mieru sebestačnosti klienta. Po

prekonaní krízového obdobia ochorenia sú ošetrovateľské intervencie postupne nahrádzané

zákrokmi pomocnými, podpornými a stimulačnými. Poslaním sestry by nemalo byť len

ošetrovať chorých, ale aj učiť ľudí, ako byť zdravými, ako konať v prospech upevňovania

svojho zdravia alebo v záujme sekundárnej či terciárnej prevencie. Výchovu nemožno

podceňovať ani v prípade nevyliečiteľného ochorenia, keď môže pomáhať zmierňovať

utrpenie s ním spojené. Popísaný systém práce s pacientom by mal byť integrálnou súčasťou

ošetrovateľskej starostlivosti (Žiaková, Bašková, 2000). Rovnako zdôrazňuje individuálnu

zodpovednosť, presadzovanie prevencie a výchovy k zdraviu nielen pacienta, ale aj jeho

rodiny, opatrovateľa ako hlavného adresáta ošetrovateľského zákroku.

Sestry, ktoré pracujú v ADOS by mali mať okrem odbornej spôsobilosti na výkon odborných

pracovných činností aj špecializáciu v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v

komunite (Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z.).

Medzi faktory ovplyvňujúce rozvoj DOS patria: vzrastajúci ekonomický tlak, starnutie

populácie, zmena štruktúry roly v rodine, vzrastajúci dopyt po poskytovaní služieb v

domácnosti zo strany verejnosti, rozvoj modernej technológie a fakt, že ťažisko starostlivosti

sa presúva z akútnych na chronické ochorenia.

Nariadenie vlády Slovenskej republiky z 15. decembra 2004 č. 776/2004 Z. z. uvádza

intervencie sestry v ADOS, kde sú uvedené výkony sestier a pôrodných asistentiek v ADOS a

sestier a pôrodných asistentiek pracujúcich na základe licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe okrem iného uvádza aj nasledovné intervencie:

príjem pacienta (klienta) do ADOS a odobratie sesterskej anamnézy (ošetrovateľský

assessment),

vypracovanie plánu komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti (KOS),

priebežné hodnotenie KOS a zmena plánu ošetrovateľskej starostlivosti,

vrátane dokumentácie a konzultácie s ošetrujúcim lekárom,

vyhodnotenie KOS a záverečná správa.

Výkony uskutočňované sestrami ADOS (stanovené Nariadením vlády SR č. 776/2004 Z. z.

(bodové zvýhodnenie pacientov) sú v súčasnosti obmedzované zdravotnými poisťovňami.

Vzhľadom na uvedený fakt, môže sestra v ADOS využívať posudzovacie škály a stupnice

u klienta a vnímať ich v budúcnosti ako homogénnu súčasť výkonov, hodnotených

zdravotnou poisťovňou. Posudzovacia škála je merací nástroj, ktorý umožňuje zisťovať

vlastnosti ľudí, frekvenciu alebo intenzitu rôznych stránok osobnosti človeka alebo jeho

činností. Vo výskume sa najčastejšie využívajú tieto škály:

a) poradová škála – je zameraná na usporiadanie javov do poradia z rôznych hľadísk,

napr. podľa významnosti alebo obľúbenosti. Výhodou tohto typu škál je ich

jednoduché zhotovenie, jednoduché vyplnenie a ľahké vyhodnotenie. Aký význam

prikladáte nasledovným formám záverečného hodnotenia študenta? Usporiadajte ich

do poradia podľa významnosti (1 = najdôležitejšie, 8 = najmenej dôležité).

Problematické je to, že rozdiely medzi jednotlivým poradím nie sú vždy rovnaké. Ak

respondent napríklad umiestnil na prvé miesto prezentáciu, esej na druhé a projekt na

tretiu pozíciu, neviete určiť, o koľko významnejšia je preňho prezentácia ako esej

alebo projekt.

b) intervalová škála – pomocou intervalovej škály môžete hodnotiť vlastnosti alebo javy

na stupnici. Intervalová škála má rovnako veľké intervaly (na rozdiel od poradovej),

čo ju zvýhodňuje matematicky, možno s ňou robiť vyššie matematické operácie, čo s

poradovými škálami nemôžete urobiť. Označenie stredných kategórií nie je pri

intervalových škálach vždy nevyhnutné. Vždy je ale potrebné označiť prvú a poslednú

možnosť (napr.: 1 = veľmi zaujímavý; 5 = nudný).

c) bipolárna škála – na krajných póloch protikladné výrazy. Používa sa často na

hodnotenie osobnosti človeka.

d) likertové škály – patria medzi najpoužívanejšie vo výskume. Používajú sa na meranie

názorov a postojov ľudí. Tvorí ich výrok a stupnica. Všetky výroky sa formulujú vždy

v pozitívnom tvare (Gavora a kol., 2010).

Posudzovacie škály s nútenou voľbou: zo 4 alebo 5 vlastností, resp. krátkych opisov správania

posudzovateľ vyberá tie, ktoré zodpovedajú, vystihujú skúmanú osobu. Škála sa používa

najčastejšie v klinickej psychodiagnostickej praxi.

Sestry v ADOS nemajú veľkú časovú dotáciu pre realizáciu hodnotenia prostredníctvom škál

a stupníc. Vo veľkej miere sa hodnotenie klienta uskutočňuje pomocou krátkej anamnézy

a modifikovanej formy fyzikálneho vyšetrenia. Pri poskytovaní KOS v domácom prostredí

patria medzi frekventované intervencie ošetrovanie rán a redukcia, resp. odstránenie

bolesti. Bolesť ako symptóm je všeobecne náročne objektivizovaná, a preto pri jej hodnotení

je zlatým štandardom používanie hodnotiacich škál a stupníc.

Kožuchová (2012) uvádza vo svojej štúdii, že prostredníctvom pôsobnosti sestier v ADOS bol

použitý štandardizovaný dotazník Brief Pain Inventory – BPI (Stručné vyhodnotenie bolesti,

skrátená forma). Vzorku tvorilo 144 zo 160 oslovených respondentov (pacientov) v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti s rôznou etiológiou bolesti (cievne ochorenia, defekty kože,

choroby svalov, kostí a kĺbov, metabolické, nádorové, neurologické ochorenia) s vekovým

priemerom 67,19 (±14,08) roka.

Dotazník BPI pozostáva z deviatich otázok, pričom využíva neštruktúrované (otvorené) a

štruktúrované (zatvorené) otázky. Bol vypracovaný Ch. S. Cleelandom v roku 1989 ako

nástroj pre hodnotenie nádorovej a chronickej bolesti (Cleeland, 2009). BPI je stručný,

jednoduchý a ľahko použiteľný nástroj, ktorý bol overený vo viacerých jazykoch. Umožňuje

posúdiť miesto pacientovej bolesti, najhoršiu, najslabšiu, priemernú bolesť počas posledných

24 hodín a aktuálne pociťovanú bolesť, použitie liekov proti bolesti, či veľkosť úľavy po užití

liekov a vplyv bolesti na denné funkcie. BPI používa jednoduché číselné stupnice od 0 do 10.

Výhodou nástroja je časová nenáročnosť, ľahká administrácia. Reliabilita BPI sa pohybuje v

rozmedzí od 0,77 do 0,91 (The Brief Pain Inventory, 2012). Dotazník umožňuje zber širokého

spektra údajov týkajúcich sa pacientovej bolesti.

Záver dotazníka bol v štúdii autorky Kožuchovej (2012) doplnený položkami, ktoré sa týkajú

pohlavia, veku, najvyššieho ukončeného vzdelania, dĺžky starostlivosti v ADOS, spolužitia v

domácnosti, vplyvu podpornej osoby, subjektívneho údaja o etiológii bolesti, vypĺňania

podobného alebo iného dotazníka a samosprávneho kraja, v ktorom je ADOS lokalizovaná.

Zber informácií bol realizovaný v siedmich samosprávnych krajoch Slovenska v spolupráci s

odbornými zástupcami ôsmich agentúr domácej ošetrovateľskej. Výsledky analyzujú, do akej

miery má bolesť u pacientov v domácom prostredí vplyv na náladu, vzťah k iným ľuďom,

radosť zo života a spánok z hľadiska pohlavia. Tieto dimenzie výrazne ovplyvňujú psychickú

pohodu pacientov trpiacich chronickou bolesťou. Nálada celkovej vzorky respondentov je

ovplyvnená bolesťou v priemere 6,06 (± 2,52), pričom u žien je nálada ovplyvnená bolesťou v

priemere 5,92 (± 2,43) a u mužov je v priemere 6,3 (± 2,67). Medzi premennými neexistuje

signifikantný vzťah (p = 0,387). Radosť zo života v celkovej vzorke respondentov je

ovplyvnená bolesťou v priemere 5,63 (±2,7). Fakt, že bolesť je prekážkou spánku, sa

respondenti vyjadrili v priemere 6,01 (± 3,08) (Kožuchová, 2012).

Pre pacientov v domácom prostredí je veľmi dôležité hodnotenie bolesti, pretože jej prejavy

môžu z dlhodobého hľadiska negatívne ovplyvniť psychickú stabilitu jednotlivca. Je zjavné,

že domáce ošetrenie neimituje nemocničný, resp. inštitucionálny monitoring.

Pre analýzu bolesti a jej intenzity u starších pacientov sa ukazujú ako efektívne kvantifikačné

alebo semikvantifikačné škály bolesti. V inštitucionálnej starostlivosti je najčastejšie

používaná elementárna stupnica bolesti, kde pacient vyjadrí intenzitu bolesti od 0 do 5 podľa

kľúča: 0 = žiadna bolesť, 1 = mierna bolesť, 2 = obťažujúca bolesť, 3 = silná stresujúca

bolesť, 4 = veľmi silná až neznesiteľná bolesť, 5 = zničujúca , šoková bolesť.

U starších pacientov sa osvedčila aj tzv. Funkčná škála bolesti (Functional Pain Scale), ktorá

intenzitu bolesti dopĺňa o zhodnotenie vplyvu bolesti na dennú aktivitu pacienta (Tab. 1)

a bola validizovaná pre pacientov vyššieho veku (Gloth et al., 2001). Cieľom liečby je

dosiahnuť funkčný stupeň 0 – 2, v optimálnom prípade 0 – 1.

Tab. 1 Funkčná škála bolesti

Skóre/stupeň Funkčný dopad bolesti

0 bez bolesti

1 bolesť znesiteľná, nebráni v žiadnych činnostiach a aktivitách

2 bolesť znesiteľná, bráni v niektorých činnostiach a aktivitách

3 neznesiteľná, ale pacient môže telefonovať, čítať alebo sledovať televíziu

4 neznesiteľná, pacient nemôže telefonovať, čítať ani sledovať televíziu

5 neznesiteľná, pre bolesť nie je pacient schopný slovnej komunikácie

Zdroj: Topinková (2003)

Alternatívou pre zhodnotenie bolesti je použitie Vizuálnej analógovej škály (VAS) bolesti,

keď požiadame pacienta, aby na úsečke dlhej 10 cm označil intenzitu prežívanej bolesti. Na

jednej strane úsečky je žiadna/minimálna bolesť, na druhom konci úsečky je

maximálna/neznesiteľná bolesť. Hodnota VAS bolesti do 3 cm je mierna, slabá bolesť, ktorú

pacient často toleruje bez analgetickej liečby. Účinné sú nefarmakologické postupy alebo

slabé analgetiká. Hodnota VAS bolesti nad 3 cm predstavuje strednú až silnú bolesť

vyžadujúcu farmakologickú liečbu (Tab. 2).

Tab. 2. Vizuálna analógová škála bolesti

žiadna bolesť

neznesiteľná bolesť

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––– 0 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Zdroj: Topinková (2003).

U pacientov afatických či dementných, ktorí nie sú schopní svoje pocity popísať, používame

škálu tvárí pre meranie bolesti, pôvodne určenú pre detských pacientov.

Záznamy o ošetrovaní rany pre sestry v ADOS by mali zabezpečovať určitú evidenciu rán, ich

aktuálny stav hojenia, stupeň regenerácie a iné faktory. Ponúkame WCS klasifikáciu rán (Tab.

3), ktorá svojím elementárnym charakterom a časovou nenáročnosťou podmieňuje jej využitie

v domácej starostlivosti. Sestra musí disponovať štandardným formulárom, kde vykonáva

záznam o ošetrovaní rany.

Tab. 3 WCS klasifikácia (Wound Care Consultant Society)

čierna rana = nekrotická rana

žltá rana = povlečená sucha, secernujúca rana

zelená rana = infikovaná rana

zelená rana = zapáchajúca rana

červená rana = granulujúca stredne, mierene secernujúca rana

ružová rana = epitelizujúca rana

prevencia infekcie

Uvedená WCS klasifikácia má viacero modifikácii. Väčšina zahraničných posudzovacích

formulárov pre rýchlosť a prehľadnosť využíva uvedené farebné hodnotenie, kde stanovuje

prevenciu infekcie, prípadne jej infekciu, zápach rany.

Pre možnosť opisu charakteru rany je vhodné použiť Škálu hojenia rany podľa Krasnerovej

(1995) (Tab. 4).

Tab. 4 Škála hojenia rany (Krasner) - Wound Healing Scale (Krasner)

Modifikujúce prvky posúdenia rany /dimenzie: P = v čiastočnej hĺbke ranyF = v celej hĺbke ranyU = nedá sa určiť hĺbka

Vlastnosti rany / znaky:N = prítomné nekrotické tkanivoE = prítomný exsudátI = infekcia (prítomné znaky, symptómy)D = debridement – chirurgická nekrektómia počas posledných 48 hod.G = granuláciaC = zmenšenieR = reepitelizáciaH = zahojenieO = iné (špecifikuj, bližšie urči)

Ukážka záznamu:

4 N = 4. štádium dekubitu s nekrotickým základom;

F G = rana vyplnená granulačným tkanivom, v plnej hrúbke;

stav sa mení z 3 N na 4 D s debridementom – to môže byť normálne očakávanie;

stav sa mení z 3 G na 3 N – signalizuje zhoršovanie stavu rany.

Diane Krasner (1995) vytvorila dvanásť opisných, modifikujúcich prvkov pre posúdenie

hojenia akútnych a chronických rán, ktoré môžu byť použité v spojení s inou hodnotiacou

škálou, napr. posúdenie štádií dekubitu (1 – 4), alebo iné špeciálne nástroje posúdenia.

Dominantnou skupinou klientov ADOS je najmä seniorská populácia, u ktorej vznikajú

involučné zmeny, ale aj patologické zmeny v rámci kognitívnych funkcií (Németh a kol.,

2009). Tabaková (2010) uvádza, že najväčšie percento pacientov v domácom prostredí tvoria

seniori, u ktorých ide prevažne o polymorbiditu a ochorenia mávajú často chronický priebeh.

Mnohokrát u nich môžeme pozorovať narušené zmyslové vnímanie, napr. zrakové, sluchové.

Narušená verbálna komunikácia môže súvisieť s vekom, zdravotným, psychickým stavom,

medikamentóznou liečbou. V uvedenom prípade sa zvyšuje náročnosť komunikácie a je

potrebné vo väčšej miere využívať komunikačné zručnosti. Dôležité je odhadnúť, aké

množstvo podnetov je pacient schopný prijať v danom časovom rozpätí. Na komunikáciu

sestry s pacientom v domácom prostredí pozitívne vplýva skutočnosť, že v porovnaní s

ústavnou starostlivosťou sa nevyskytujú niektoré vonkajšie komunikačné bariéry, ako je

napríklad cudzie prostredie, zvuky, vizuálne podnety (v miestnosti nie sú prítomní iní

pacienti, prípadne zdravotnícki pracovníci). Németh, Derňárová, Hudáková (2011) uvádzajú,

že na hodnotenie duševného stavu a psychických funkcií, okrem klasického psychiatrického

a psychologického vyšetrenia sa môžu použiť rôzne testy. Dôležité je hodnotiť psychický stav

seniora nielen vo vzťahu k jeho psychosociálnemu prostrediu, ale aj vo vzťahu k jeho

somatickému stavu. Rovnako je potrebné sledovať vývoj psychických zmien. Izolovane

môžeme hodnotiť niektoré základné psychické funkcie, ako napr. kognitívnu schopnosť,

emočnú stabilitu a pod. U seniorov sa musíme zamerať na odhaľovanie prvých príznakov

organických mozgových porúch, a to nielen v oblasti kognitívnych funkcií, ale aj vo sfére

funkčných schopností. Tomagová (2010) odporúča testy pre urgentné použitie:

1. Test psychických funkcií, Folstein, Folstein, McHugh (1975). Cieľovou skupinou sú

seniori. Posudzuje orientáciu, pamäť, výbavnosť, pozornosť, reč, zrakovo-priestorovú

funkciu. Psychometrické charakteristiky: hodnotený ako validny a reliabilný;

reliabilita sa pohybuje v rozmedzí od 0,68 – 0,99, senzitivita 0,76 – 0,87 a špecificita

0,82 – 0,89; nástroj je vysoko senzitívny a špecifický, hlavne v prípade vážnejšieho

kognitívneho deficitu, ale nie v skríningu miernej kognitívnej poruchy. Výhodou je

jednoduchá administrácia a časová nenáročnosť. Limitácie výsledného skóre môžu

byť ovplyvnené vekom, vzdelaním, depresiou posudzovaného seniora; nie je vhodný

pre seniorov s chorobami postihujúcimi motoriku dominantnej ruky, s poškodením

zraku a sluchu (Folstein, Folstein, McHugh 1975, p. 189–198; Gallo, Borner et al.,

2005, p. 130; McDowell, 2006, p. 433).

2. Test kreslenia hodín, prvoautorstvo je nejasné. Cieľovou skupinou sú pacienti s

kognitívnym deficitom. Posudzuje zrakovo-priestorové schopnosti, zrakovo-

konštrukčné schopnosti. Psychometrické charakteristiky vo všeobecnosti: je

hodnotený ako nástroj s dobrou validitou a reliabilitou, psychometrické charakteristiky

jednotlivých verzií CDT sú rôzne. Výhodou testu je rýchly skríning kognitívneho

deficitu, jednoduchá administrácia. Nie je vhodný (limitácia) u seniorov s ťažkou

artritídou, parkinsonizmom aj inými ochoreniami postihujúcimi motoriku dominantnej

ruky a poškodením zraku; výsledné skóre môže byť ovplyvnené vekom a vzdelaním

posudzovaného seniora (McDowell, 2006, p. 407–411; Pinto, Peters, 2009, p. 201–

213).

Existuje mnoho nástrojov na hodnotenie sebestačnosti, mobility a telesnej funkčnosti, ktoré je

možné realizovať v klinickej praxi. Hodnotiace škály zohľadňujú nielen fyzický, psychický

stav seniora, jeho sociálny status, úroveň prežívania, ale aj celkovú kvalitu jeho života.

Záver

V zahraničí je využívanie hodnotiacich nástrojov častým štandardom, avšak na Slovensku sú

tieto metódy využívané len sporadicky (Staňková, 2001). Bóriková, Žiaková (2007) uvádzajú

niekoľko benefitov, ktoré vyplývajú z implementácie spomínaných nástrojov v praxi. Podľa

týchto autoriek jednoznačne zvyšujú kvalitu diagnostického procesu, zlepšujú efektivitu

starostlivosti, konzistentné dáta sú porovnateľné a vymeniteľné medzi inštitúciami. Majú

podiel na zvyšovaní autonómie profesie a umožňujú zber pomerne veľkého počtu dát za

relatívne krátky čas. Vykonávanie týchto osvedčených postupov je prínosom v priamej

ošetrovateľskej starostlivosti, sú ľahko prístupné, zrozumiteľné a nepredstavujú náročnú

realizáciu. National Council of State Boards of Nursing (NCSBN) definuje komplexné

ošetrovateľské hodnotenie ako rozsiahly zber dát (úvodné aj priebežné) o jednotlivcoch,

rodine, skupine a komunite, pri riešení rozvíjajúcej sa zmene zdravotného stavu. Pomocou

tejto kompletnej analýzy sa stanovujú ošetrovateľské diagnózy a intervencie (NCSBN, 2011).

Sestry v rámci domácej starostlivosti predstavujú nezastupiteľnú úlohu pre klienta a jeho

príbuzných. Existuje množstvo intervencií, ktoré sestry môžu vo svojom spektre aktivít

klientovi ponúknuť. Demotiváciou v tomto smere je nielen ekonomická podpora poisťovní,

ale aj personálne, organizačné a iné bariéry. V rámci nášho príspevku sme analyzovali

frekventované problémy klientov v domácej starostlivosti. Existuje mnoho ďalších potrieb

a problémov klientov (nutrícia, mikcia, úroveň sebestačnosti a iné), pri ktorých môžeme

uplatniť široké spektrum škál a stupníc. Ich náročnosť a časová dispozícia však musí „byť šitá

na mieru“ domácemu klientovi.


BORIKOVÁ, I. – ŽIAKOVÁ, K. 2007. Problematika posudzovacích nástrojov v

ošetrovateľstve. In BUŽGOVÁ, R. – JAROŠOVÁ, D. Ošetrovatelská diagnostika a praxe

založená na dôkazech. Ostrava : Ostravská univerzita v Ostravě, 2007. ISBN 978-80-7368-

230-9, s. 13-18.

CLEELAND, C. S. 2009. The Brief Pain Inventory. User Guide. Houston : The University of

Texas M. D. Anderson Cancer Center, 2009. 63 s.

FOLSTEIN, M. F. – FOLSTEIN, S. E. – McHUGH, P. R. 1975. Mini-Mental State a

Practical Method for Grading the Cognitive State of Patients for the Clinician. In Journal of

Psychiatric Research. 1975, vol. 12, no. 3, p. 189-198.

GALLO, J. J. – BORNER, H. R. et al. 2005. Handbook of Geriatric Assessment. 4th ed. Jones

& Barlett Publishers : Massachusetts, 2005. 473 p. ISBN 0-7637-30.

GAVORA, P. a kol. 2010. Elektronická učebnica pedagogického výskumu [online].

Bratislava : Univerzita Komenského, 2010 [cit. 2014-02-03]. Dostupné na internete:

http://www.e-metodologia.fedu.uniba.sk/

GLOTH III, F. M. et al. 2001. The Functional Pain Scale: reliability, validity, and

responsiveness in an elderly population. In Journal of the American Medical Directors

Association. 2001. vol. 2, no. 3, p. 110-114.

GULÁŠOVÁ, I. 2007. Význam ADOS v súčasnom systéme poskytovania zdravotnej

a ošetrovateľskej starostlivosti. In Medical Practice. 2007. roč. II, č. 12, s. 39-40.

GURKOVÁ, E. 2011. Hodnocení kvality života. Pro klinickou praxi a ošetřovatelský výzkum.

Praha : Grada Publishing, 2011. 224 s. ISBN 978-80-247-3625-9.

HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. 3. vyd. Martin : Vydavateľstvo

Osveta, 2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.

KRASNER, D. 1995. The chronic wound pain experience: a conceptual model. In Ostomy

Wound Manage. 1995, vol. 41, no. 3, p. 20-25.

http://www.e-metodologia.fedu.uniba.sk/

KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov v

domácom prostredí. In. Ošetřovatelství a porodní asistence. 2012. roč. 3, č. 3, s. 447-453.

McDOWELL, I. 2006. Measuring Health. A Guide to Rating Scales and Questionnaires. 3th

ed. New York : Oxford University Press, 2006. 748 p. ISBN 0-19-516567-5.

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg

zdravotných výkonov.

National Council of State Boards of Nursing (NCSBN). 2011. Model Nursing Practice Act

and Model Nursing Administrative Rules [online]. 2011. [cit. 2013-07-09]. Dostupné na

internete: https://www.ncsbn.org/Model_Nursing_Practice_Act_March2011.pdf.

NÉMETH, F. a kol. 2009. Geriatria a geriatrické ošetrovateľstvo. Martin : Vydavateľstvo

Osveta, 2009. 193 s. ISBN 978-80-8063-314-1.

NÉMETH, F. – DERŇÁROVÁ, Ľ. – HUDÁKOVÁ, A. 2011. Komplexné geriatrické

hodnotenie a ošetrovanie seniorov. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta

zdravotníckych odborov, 2011. 216 s. ISBN 978-80-555-0381-3.

PINTO, E. – PETERS, R. 2009. Literature Review of the Clock Drawing Test as a Tool for

Cognitive Screening. In Dementia and Geriatric Cognitive Disorders. 2009, vol. 27, no. 3, p.

201-213.

REICHEL, J. 2009. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Praha : Grada Publishing,

2009. 192 s. ISBN 978-80-247-3006-6.

STAŇKOVÁ, M. 2001. Hodnocení a měřící techniky v ošetřovatelské praxi. 1. vyd. Brno :

IDV PZ, 2001. 55 s. ISBN 80-7013-323-6.

TABAKOVÁ M. 2010. Rešpektovanie dôstojného prístupu k pacientovi v Agentúrach

domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Ošetřovatelství a porodní asistence. 2010, roč. 1, č.

4, s. 106-112.

The Brief Pain Inventory. 2012 [online.] 2012. [cit. 2013-06-19]. Dostupné na internete:

http://www.mdanderson.org/education-andresearch/departments-programs-and-

abs/departments-and-divisions/symptom-research/symptom-assessmenttools/brief-pain

ventory.html.

TOMAGOVÁ, M. 2010. Benefity meracích nástrojov v ošetrovateľskej starostlivosti o

pacienta s demenciou. In Ošetřovatelství a porodní asistence. 2010, roč. 1, č. 4, s. 132-138.

http://www.mdanderson.org/education-andresearch/departments-programs-and-

https://www.ncsbn.org/Model_Nursing_Practice_Act_March2011.pdf

TOPINKOVÁ, E. 2003. Využiti standardizovanych škal pro hodnoceni stavu vyživy u

staršich nemocnych. In Česká geriatrická revue. 2003. č. 1, s. 10.

Vestník MZ SR, čiastka 42-48, z 15. októbra 2009, roč. 57. Odborné usmernenie MZ SR o

vedení zdravotnej dokumentácie.

Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z. o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie

a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení.

Vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe

poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom.

Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

ŽIAKOVÁ, K. – BAŠKOVÁ, M. 2000. Podpora zdravia a prevencia ako jedna z možností

zlepšenia kvality života. In Moderný medicínsky manažment. 2000. roč. VII, č. 3, s. 2-7.

Kontaktná adresa autorky

PhDr. Anna Hudáková, PhD.

Prešovská univerzita

Fakulta zdravotníckych odborov

Partizánska 1

080 01 Prešov

[email protected]

mailto:[email protected]

VÝSKYT HLÁSENÝCH PRENOSNÝCH OCHORENÍ U ĽUDÍ V STARŠOM VEKU

NA SLOVENSKU V ROKU 2013

Renáta Hudáková, Martina Bocsiková

Regionálny úrad verejného zdravotníctva, Spišská Nová Ves

Súhrn

Predmetom epidemiológie je štúdium zdravia a chorôb u človeka, skupiny osôb (komunity)

populačného celku na určitom mieste a v určitom čase. Prostredníctvom epidemiologického

informačného systému je zabezpečené monitorovanie výskytu povinne hlásených prenosných

ochorení (podľa Zákona č. 355/2007 Z. z.), čo umožňuje následné sledovanie a hodnotenie

epidemiologickej situácie. Na základe vekovošpecifickej analýzy sme poukázali na vybrané

prenosné ochorenia zo skupiny alimentárnych, vzdušných a nozokomiálnych nákaz

charakteristických pre vekovú skupinu ľudí nad 65 rokov hlásené v roku 2013 na Slovensku.

V skupine črevných nákaz išlo najčastejšie o hnačky a gastroenteritídy pravdepodobne

infekčného pôvodu, salmonelózy, vírusové črevné infekcie a kampylobakteriálne enteritídy.

Medzi vzdušnými nákazami sa v danej vekovej skupine najčastejšie vyskytovali herpes zoster,

tuberkulóza respiračná a iných orgánov, pertussis a akútne respiračné choroby, vrátane

chrípky. Nozokomiálne nákazy tvoria špecifickú skupinu nákaz, v ktorej dominovali práve

pacienti prevyšujúci vek 65 rokov.

Kľúčové slová

Prenosné ochorenia, vekovošpecifická chorobnosť, alimentárne, vzdušné a nozokomiálne

nákazy

Úvod

Starnutie nie je choroba, ale fyziologický, zákonitý, nezvratný a postupný proces, teda

prirodzené obdobie života. Je to geneticky zakódovaný multifaktoriálny proces ovplyvňovaný

radom vonkajších a aj vnútorných faktorov. Staroba je spojená s príchodom mnohých

závažných i menej závažných ochorení. Ako podlieha starnutiu celý organizmus, rovnako aj

imunitný systém, oslabujú sa fyziologické funkcie, zhoršuje sa duševná i fyzická kondícia,

objavujú sa mnohé ochorenia a vo veku nad 65 rokov sa aj častejšie vyskytujú niektoré

prenosné infekčné choroby.

V súvislosti s vyšším vekom je zaznamenaný zvýšený výskyt infekcií spôsobených najmä

intracelulárnymi parazitmi (napr. herpes, reaktivácia tuberkulózy), čo je spôsobené zníženou

schopnosťou vnútrobunkového zabíjania. Zmeny sa týkajú tak neadaptabilnej, ako aj

adaptabilnej imunity. V tomto veku je znížená schopnosť odpovedať na podnet zvýšením

počtu neutrofilov v periférnej krvi a ich akumulácie v ložisku zápalu, pričom neutrofily

vykazujú zníženú fagocytárnu schopnosť. Taktiež sa v starobe signifikantne znižuje

cytotoxická aktivita Natural killers (NK) buniek. Vyšší vek charakterizuje zníženú tvorbu

konkrétnych špecifických protilátok. Samotná protilátková odpoveď na bežné vakcíny je

závislá od toho, či sa očkuje antigénmi od týmusu závislými alebo nezávislými. Po očkovaní

antigénmi závislými od týmusu (primárna odpoveď je T-lymfocytová) je odpoveď znížená.

Medzi antigény od týmusu nezávislé patria napr. pneumokokové polysacharidy, avšak

odpoveď seniorov nie je dlhodobá, preto sa odporúča pneumokokovú vakcínu opakovane

podať cca 2 – 3 roky (Butcher et al., 2003; Krejsek, Kopecký, 2004).

Výskyt prenosných ochorení sa viaže na životné podmienky, spôsob života, výživu ľudí

a životný štýl, do ktorého zaraďujeme hlavne zásady osobnej hygieny a starostlivosť

o základné zložky životného prostredia (voda, potraviny, odpady), ktoré sa bezprostredne

zúčastňujú na prenose pôvodcov infekčných chorôb.

Analýza výskytu vybraných prenosných ochorení

Črevné nákazy

Sú to prenosné ochorenia šíriace sa alimentárne (fekálno-orálnou cestou). Klinicky sú

manifestné najmä hnačkou, zvracaním, bolesťami brucha, nechutenstvom, s následnou

dehydratáciou organizmu, čo je zvlášť nebezpečné pre starých ľudí, deti a chorých

s oslabenou imunitou. Atypický priebeh nákazy zvlášť u seniorov je charakteristický náhlou

stratou tekutín, ktorá môže vyústiť až do šokového stavu alebo klinickým priebehom môže

simulovať mozgovú príhodu, či infarkt.

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že v období posledných 10 rokov evidujeme pokles

počtu salmonelóz a šigelóz a nárast počtu kampylobakteriálnych a vírusových enteritíd, najmä

rotavírusových (Graf č. 1, Graf č. 2).

Graf č. 1 Výskyt salmonelóz (EPIS, 2014)

Graf č. 2 Výskyt vírusových eneritíd (EPIS, 2014)

V skupine alimentárnych nákaz v roku 2013 na Slovensku vo vekovej skupine nad 65 rokov

dominovali hnačky a gastroenteritídy pravdepodobne infekčného pôvodu: 465 prípadov –

65,47/100 000 obyvateľov, ďalej nasledovali salmonelózy: 375 prípadov – čo predstavuje

chorobnosť 52,66/100 000 obyvateľov, vírusové črevné infekcie: 327 prípadov – 46,04/100

000 obyvateľov, z nich prevládali najmä gastroenteropatie zapríčinené vírusom Norwalk.

Kampylobakteriálnych enteritíd bolo hlásených 236 prípadov – 33,23/100 000 obyvateľov.

Skupinu črevných nákaz uzatvárali infekcie enteropatogénnymi E. coli: 13 prípadov –

1,83/100 000 obyvateľov a šigelózy: 7 prípadov – 1,13/100 000 obyvateľov (Graf č. 3) (EPIS,

2014).

Graf č. 3 Črevné nákazy u ľudí nad 65 rokov – 2013 SR

Vírusové hepatitídy

Vírusové hepatitídy sú skupinou ochorení vyvolaných primárne hepatotropnými vírusmi,

ktoré spôsobujú v pečeňovom parenchýme zápalové až nekrotické zmeny, čo sa v typických

prípadoch prejaví akútnym ochorením s ikterom (Bálint a kol., 2007).

Vírusová hepatitída typu A

Ochorenie vyskytujúce sa v epidémiách najčastejšie v lokalitách rómskych osád a u ľudí so

znížením hygienického štandardu bývania a osobnej hygieny. Šíri sa u detí, ktoré ešte

očkovaniu nepodliehali, prípadne neboli zaočkované podľa predpisov platných od r. 2010.

Vzhľadom na úzke kontakty s ostatným obyvateľstvom zvlášť v prostriedkoch hromadnej

dopravy, v zdravotníckych zariadeniach, v obchodných a iných zariadeniach, je možné šírenie

prenosných ochorení aj mimo rizikové skupiny obyvateľstva.

Epidemiologická situácia vo výskyte vírusovej hepatitídy typu A je charakterizovaná

striedaním vysokých chorobností v pravidelných 5 – 10 ročných intervaloch (Graf č. 4).

Graf č. 4 Vírusová hepatitída typu A (EPIS, 2014)

Vo vekovej skupine nad 65 rokov bolo v minulom roku hlásených len 8 prípadov –

chorobnosť: 1,13/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).

Vírusová hepatitída typu B

Vírus hepatitídy B spôsobuje vírusový zápal pečene (sérová hepatitída). Infekcia sa

nedostáva do tela cez zažívací trakt, ale najčastejšie podaním kontaminovaných krvných

derivátov v zdravotníckych zariadeniach, prípadne kontaminovanými nástrojmi, injekčnými

ihlami, kontaktom s krvácajúcou kožou alebo sliznicou infikovaného človeka. Riziko prenosu

transfúziou krvi je po zavedení účinných metód kontroly darcov krvi dnes už minimálne.

K infekcii môže dôjsť aj pohlavným stykom, prenosom z matky na dieťa počas pôrodu,

drobnými poraneniami u holičov, pedikérov, pri tetovaní, atď. Infekcia sa môže preniesť aj

inými telovými tekutinami infikovaného človeka. Medzi ohrozené skupiny osôb patria

užívatelia drog podávaných do žily, osoby striedajúce sexuálnych partnerov, dialyzovaní

pacienti a príjemcovia krvi, pacienti s dedičnou krvácavosťou (hemofília), pacienti po

transplantácii, deti matiek s chronickou hepatitídou B, zdravotnícky personál, mentálne

postihnuté osoby a pod. (Bálint a kol., 2007).

Incidencia výskytu vírusovej hepatitídy typu B má klesajúci charakter, keďže ochorenie spadá

do kategórie ochorení preventabilných očkovaním (Graf č. 5).

Graf č. 5: Vírusová hepatitída typu B (EPIS, 2014)

Vekovošpecifická chorobnosť v roku 2013 na Slovensku predstavovala v skupine nad 65

rokov 12 prípadov akútnej vírusovej hepatitídy typu B – chorobnosť: 1,69/100 000

obyvateľov (Graf č. 6) a 5 prípadov chronickej vírusovej hepatitídy typu B – chorobnosť:

0,70/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).

Graf č. 6 Vekovošpecifická chorobnosť akútnej vírusovej hepatitídy typu B (EPIS, 2014)

Vírusová hepatitída typu C

Hepatitída typu C môže byť akútne (trvá menej ako 6 mesiacov), väčšinou však chronické

zápalové ochorenie pečene, pri ktorom vírusová infekcia pretrváva viac ako 6 mesiacov.

Prítomnosť zápalových buniek spôsobuje poškodenie hlavných funkcií pečene a môže vyústiť

až do cirhózy alebo do rakoviny pečene. V Európe a v USA je považovaná za hlavnú príčinu

rakoviny pečene a indikáciu na jej transplantáciu.

Hepatálna vírusová infekcia typu C sa prenáša predovšetkým infikovanou krvou a telesnými

tekutinami, pohlavným stykom s infikovaným partnerom, z matky na dieťa počas

pôrodu (riziko prenosu je 5 – 15 %), používaním spoločných ihiel intravenóznymi užívateľmi

drog, tetovaním, piercingom, používaním spoločných zubných kefiek a žiletiek, poranením

infikovaným ostrým predmetom. Spôsob prenosu je u 30 % prípadov neznámy. K osobám

so zvýšeným rizikom nákazy patria ľudia s vrodenou krvácavosťou (hemofíliou), pacienti po

operáciách a matky po ťažkých pôrodoch s podanou transfúziou (predovšetkým

v minulosti), darcovia a príjemcovia krvi pred rokom 1992, osoby po transplantácii

orgánov alebo tkanív, dialyzovaní pacienti, zdravotnícki pracovníci, sexuálni partneri a

rodinní príslušníci HCV pozitívnych osôb (Klener a kol., 2006).

Vekovošpecifická chorobnosť v roku 2013 na Slovensku predstavovala v skupine nad 65

rokov 22 prípadov chronickej vírusovej hepatitídy typu C – chorobnosť: 3,10/100 000

obyvateľov (Graf č. 7) (EPIS, 2014).

Graf č. 7 Vekovošpecifická chorobnosť chronickej vírusovej hepatitídy typu C (EPIS,

2014)

Skupina vzdušných nákaz

Tuberkulóza

Tuberkulóza je chronicky prebiehajúcou infekčnou chorobou, ktorá je rozšírená na celom

svete, a ktorej význam v súčasnosti opäť rastie aj v priemyselných štátoch kvôli vírusu HIV

a imigrácii. Zlá situácia týkajúca sa výživy, nízke sociálne pomery a oslabený imunitný

systém podmieňujú infekciu a ochorenie. Spúšťačmi ochorenia sú baktérie tuberkulózy

(Mykobakterium tuberkulosis), ktoré sa prenášajú kvapôčkovou infekciou. Podľa Svetovej

zdravotníckej organizácie (SZO) sa plošné očkovanie odporúča zrušiť v tom prípade, ak je

chorobnosť nižšia ako 12 prípadov na 100 000 obyvateľov v danej krajine. Na Slovensku

pozorujeme v posledných rokoch klesajúci trend výskytu tuberkulózy a kritérium SZO sme

dosiahli v posledných dvoch rokoch. Slovensko preto pristúpilo od roku 2012 k ukončeniu

povinného očkovania novorodencov proti tuberkulóze.

Podľa geografického rozloženia v Slovenskej republike najhoršou oblasťou s najvyšším

výskytom tohto ochorenia je oblasť Prešovského a Košického kraja (Graf č. 8) (Národný

register tuberkulózy, 2014)

Graf č. 8 Výskyt tuberkulózy na Slovensku v roku 2012 (Národný register tuberkulózy,

2014)

Vekovošpecifická chorobnosť na tuberkulózu (respiračná tuberkulóza – Graf č. 9, tuberkulóza

nervového systému, tuberkulóza iných orgánov a miliárna tuberkulóza) v roku 2013 na

Slovensku predstavovala v skupine nad 65 rokov: 52 prípadov – chorobnosť: 7,28/100 000

obyvateľov (EPIS, 2014).

Graf č. 9 Vekovošpecifická chorobnosť respiračná tuberkulóza (EPIS, 2014)

Tuberkulóza iných orgánov sa najčastejšie vyskytovala práve u ľudí nad 65 rokov – 12

prípadov (z toho 7 x tuberkulóza kostí a kĺbov, 2x tuberkulóza urogenitálneho traktu a po 1

prípade ako tuberkulózna periférna lymfadenopatia, tuberkulóza čriev a peritonea

a tuberkulóza kože a podkožného tkaniva) (Graf č. 10) (EPIS, 2014).

Graf č. 10 Vekovošpecifická chorobnosť tuberkulóza iných orgánov (EPIS, 2014)

Divý (čierny) kašeľ (pertussis)Divý kašeľ je akútne respiračné ochorenie s protrahovaným priebehom. Lokálne zmeny sú

predovšetkým na slizniciach dýchacieho systému. Po katarálnom štádiu nasleduje

charakteristické paroxyzmálne štádium. Vyvolávateľom ochorenia je G- kokobacil Bordetella

pertussis. Komplikácie zahrňujú časté abscedujúce bronchopneumónie, otitídy a mastoiditídy.

Počas záchvatu môže vzniknúť pneumotorax. Závažnou komplikáciou je encefalopatia

a krvácanie do mozgu (Bálint a kol., 2007).

U ochorení na čierny kašeľ na Slovensku došlo v roku 2008 k výraznému vzostupu

chorobnosti, ktorý v ďalších rokoch pokračoval a udržal sa až do roku 2013 (Graf č. 11).

Graf č. 11 Výskyt pertussis (EPIS, 2014)

V roku 2013 bolo vo vekovej skupine nad 65 rokov hlásených 91 ochorení – chorobnosť:

12,81/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).

Úvahy do budúcnosti smerujú k zavedeniu preočkovania dospelých nielen proti tetanu

a diftérii, ale aj proti pertussis.

Herpes zoster

Pásový opar je akútne vírusové ochorenie, pôvodcom ktorého je vírus varicella-zoster. Vzniká

reaktiváciou latentného vírusu v spinálnych gangliách a postihuje prevažne dospelých

a starších ľudí. Zvyčajne sa pozoruje v priebehu torakálnych nevrov, krčných nervov,

v oblasti trojklanného nervu (herpes opthalmicus), sakrálnych a lumbálnych nervov (Bálint a

kol., 2007).

V roku 2013 bolo hlásených 3333 ochorení, pričom až 1097 ochorení sa vyskytovalo u ľudí

starších ako 65 rokov (Graf č. 12) (EPIS, 2014).

Graf č. 12 Vekovošpecifická chorobnosť na herpes zoster (EPIS, 2014)

Chrípka a akútne respiračné ochorenia

Pre väčšinu ľudí je vírus chrípky iba nepríjemná skúsenosť, ale v niektorých prípadoch môže

mať vážny priebeh. Najčastejšie komplikácie chrípky sú zápal priedušiek, zápal stredného

ucha, prínosových dutín a zápal pľúc. Komplikácie často vyžadujú hospitalizáciu v nemocnici

a u vysoko rizikových osôb (starých ľudí a ľudí trpiacich na chronické ochorenie) môžu

spôsobiť až ohrozenie života.

Graf č. 13 Vekovošpecifická chorobnosť na chrípku (EPIS, 2014)

Očkovanie je najúčinnejšou a najefektívnejšou formou prevencie proti chrípke. Princípom

očkovania je tvorba špecifických ochranných protilátok, ktoré zabraňujú vzniku ochorenia,

prípadne zmierňujú jeho priebeh a znižujú nepriaznivé dôsledky chrípky. Očkovacie látky

proti chrípke sa od ostatných očkovacích látok odlišujú tým, že ich zloženie sa každoročne

mení podľa aktuálnych kmeňov vírusu chrípky cirkulujúcich v predchádzajúcej sezóne, preto

je potrebné očkovanie vykonať každoročne. Očkovanie proti chrípke sa odporúča vykonať

každý rok aj v prípade, keď je zloženie chrípkových vakcín rovnaké, ako v predchádzajúcej

chrípkovej sezóne z toho dôvodu, že protektívna hladina protilátok po očkovaní proti chrípke

pretrváva po dobu 6 – 12 mesiacov.

Zloženie chrípkových vakcín pre chrípkovú sezónu 2013 – 2014 odporučili experti SZO

a Výbor pre humánne lieky. Očkovacie látky proti chrípke obsahujú antigény troch kmeňov

vírusu chrípky:

A/California/7/2009 (H1N1)pdm09-like virus;

A(H3N2) virusantigenicallylikethe A/Victoria/361/2011;

B/Massachusetts/2/2012-like virus (Očkovanie proti chrípke ..., 2014).

Osoby dispenzarizované so závažnými chronickými ochoreniami dýchacích ciest,

srdcovocievneho systému, metabolickými, renálnymi a imunitnými poruchami a dospelí vo

veku 59 rokov a starší by mali byť v prvom rade chráneným pred chrípkou očkovaním.

Simultánne s očkovaním proti chrípke sa odporúča podať očkovaciu látku proti

pneumokokovým invazívnym ochoreniam, ako prevenciu závažných pneumónií, najmä

ľudom s chronickými ochoreniami a seniorom (Očkovanie proti chrípke ..., 2014).

Graf č. 14 Vekovošpecifická chorobnosť na akútne respiračné choroby (EPIS, 2014)

Nozokomiálne nákazy

Nozokomiálna nákaza (NN) je prenosné ochorenie vonkajšieho alebo vnútorného pôvodu,

ktoré vzniklo v súvislosti s pobytom osôb v zdravotníckom zariadení. Za nemocničnú nákazu

sa považuje aj nákaza, ktorá sa s ohľadom na svoj i nkubačný čas prejaví po prepustení

pacienta zo zdravotníckeho zariadenia alebo po jeho preložení do iného zdravotníckeho

zariadenia (Bálint a kol., 2007).

Na vzniku týchto infekcií sa podieľa prítomnosť určitých mikroorganizmov v nemocničnom

prostredí, oslabenie organizmu chorobou a diagnosticko-liečebné zásahy do organizmu (napr.

operácia, cievkovanie).

V roku 2013 bolo na Slovensku hlásených 7792 nozokomiálnych nákaz, z toho až 3774 (48

%) práve vo vekovej skupine nad 65 rokov, čo predstavuje najvyšší počet NN v jednotlivých

vekových skupinách.

Najčastejšími vyvolávateľmi boli:

E. coli – urologické infekcie, sepsy a infekcie chirurgickej rany,

Clostridiumdifficile – črevné infekcie,

Klebsiella – infekcie dolných dýchacích ciest, urologické infekcie a sepsy,

Pseudomonas – infekcie dolných dýchacích ciest, urologické infekcie a sepsy,

Rotavírus – črevné infekcie,

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ochorenie

http://sk.wikipedia.org/wiki/Cievkovanie

http://sk.wikipedia.org/wiki/Mikroorganizmus

http://sk.wikipedia.org/wiki/Inkuba%C4%8Dn%C3%BD_%C4%8Das

http://sk.wikipedia.org/wiki/Inkuba%C4%8Dn%C3%BD_%C4%8Das

Staphyloccocus aureus – sepsy, infekcie chirurgickej rany a infekcie dolných

dýchacích ciest,

Staphylococcus epidermidis – sepsy a infekcie chirurgickej rany,

Streptococcus – urologické infekcie, infekcie chirurgickej rany a dolných dýchacích

ciest,

Streptococcus sk. D (eterokoky) – sepsy.

Vo vekovej skupine nad 65 rokov sa najčastejšie vyskytovali:

Septikémie vyvolané G- organizmami (Escherichia, Pseudomonas, Moraxella,

Campylobacter, spirochéty),

Septikémie vyvolané Staphylococcus aureus,

Septikémie vyvolané inými špecifikovanými stafylokokmi (EPIS, 2014).

Graf č. 15 Vekovošpecifická chorobnosť – Streptokoková septikémia (EPIS, 2014)

Graf č. 16 Vekovošpecifická chorobnosť – Iné septikémie (EPIS, 2014)

Záver

Výskyt prenosných ochorení v staršej populácii má svoje špecifiká, nakoľko riziko vzniku

možných komplikácii sa s vekom zvyšuje. Či už ide starého človeka s infekčným ochorením

v domácom alebo nemocničnom prostredí, liečba a následná starostlivosť je náročnejšia

a nákladnejšia ako účinná prevencia. Mnohým prenosným ochoreniam, zvlášť alimentárnym,

je možné efektívne predchádzať dodržiavaním protiepidemických opatrení – dôkladnou

hygienou rúk a prostredia, uplatňovaním zásad bariérovej ošetrovacej techniky, či dostupným

očkovaním.


BÁLINT, O. a kol. 2007. Infektológia a antiinfekčná terapia. Martin : Vydavateľstvo Osveta,

2007. 587 s. ISBN 80-8063-222-7.

BUTCHER, S. et al. 2003. Effect of age on susceptibility to post-traumatic infection in the

elderly. In Biochemical Society Transactions. 2003, vol. 31, no. 2, p. 449-451.

Epidemiologický informačný systém verejného zdravotníctva (EPIS). 2014 [online]. 2014 [cit.

2014-01-29]. Dostupné na internete: http://www.epis.epis.sk/prenosné choroby/chrípky.

KLENER, P. a kol. 2006. Vnitřní lékařství. Praha : Galén, 2006. 1158 s. ISBN 80-7262-430-

X.

KREJSEK, J. – KOPECKÝ, O. 2004. Klinická imunológie. Hradec Králove : Nucleus HK,

2004. 941 s. ISBN 978-80-8622-550-0.

Očkovanie proti chrípke v chrípkovej sezóne 2013 – 2014. 2014 [online]. 2014 [cit. 2014-01-

29]. Dostupné na internete:

http://www.uvzsr.sk//index.php?option=com_content&view=article&id=2067:okovanie-proti-

chripke-vnchripkovej-sezone-2013-2014&catid=126:chripka&Itemid=112.

Výskyt TBC na Slovensku v roku 2012 podľa krajov – Národný register tuberkulózy –

ÚTPCHaHCH Vyšné Hágy. 2014 [online]. 2014 [cit. 2014-01-29]. Dostupné na internete:

http://www.hagy.sk/storage/TBC/mapka_kraje_incidencia_2012.pdf.

Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.


MUDr. Renáta Hudáková

Regionálny úrad verejného zdravotníctva

A. Mickiewicza 6

052 01 Spišská Nová Ves

[email protected]

http://www.hagy.sk/storage/TBC/mapka_kraje_incidencia_2012.pdf

http://www.uvzsr.sk/

JAKOŚĆ ŻYCIA CHORYCH Z REUMATOIDALNYM ZAPALENIEM STAWÓW

Marzena Agnieszka Humańska1, Zuzanna Rachuta1, Mirosława Felsmann1, Agnieszka

Pluta2, Marta Muszalik3

1Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa, Zakład Teorii Pielęgniarstwa, UMK w Toruniu, CM w

Bydgoszczy2Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego, UMK w Toruniu,

CM w Bydgoszczy3Katedra i Klinika Geriatrii, UMK w Toruniu, CM w Bydgoszczy

Streszczenie

Reumatoidalne zapalenie stawów to choroba przewlekła, postępująca, prowadząca do

pojawienia się destrukcyjnych zmian zapalnych symetrycznych stawów, licznych zmian

pozastawowych oraz powikłań układowych. Zmiany w organizmie człowieka na skutek tej

choroby wpływają na jakość życia. Celem pracy była ocena jakości życia chorych z RZS.

Grupę badawczą stanowiło 50 osób chorych na RZS. Do badań użyto ankiety własnej

konstrukcji dotyczących danych socjodemograficznych oraz standaryzowanego

kwestionariusza- Skala Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań). Do

oceny istotności współczynnika korelacji przyjęto poziom istotności p≤0,05 za statystycznie

istotny. W badaniu wzięli udział kobiety i mężczyźni. Największą liczbę osób badanych

stanowiły kobiety- 41 osób. Średnia wieku badanej populacji to 59 lat. Najliczniejszą grupę

stanowili badani w wieku 51 – 60 lat- 54 %. Średni czas trwania schorzenia wynosił 13 lat.

Ogólna jakość życia badanych wg skali WHOQOL- Bref została oceniona: jako przeciętna –

23 osoby (46 %), u 22 pacjentów (44 %) jako pozytywna, a zaledwie u 5 osób jako

negatywna. Badane osoby z RZS różnią się między sobą względem ogólnej oceny jakości

życia. Chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów różnią się między sobą w zakresie

dziedzin jakości życia kwestionariusza WHOQOL-BREF. Czynniki socjodemograficzne mają

pośredni wpływ na jakość życia respondentów z RZS.

Słowa kluczowe

Jakość życia, reumatoidalne zapalenie stawów, reumatologia

Wstęp

Nazwa reumatoidalne zapalenie stawów (RZS), po raz pierwszy użyta przez Garrod’a A.

(1859 r.), odnosi się do jednej z najbardziej rozpowszechnionych chorób reumatycznych

(Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 35; Taylor,

2008, s. 10). W roku 1983 Amerykańskie Towarzystwo Reumatologiczne zaklasyfikowało ją

do grupy układowych chorób tkanki łącznej (Rosławski, 1991, s. 25; Samborski, Ponikowska,

2005, s. 14–23). W ogólnym zarysie RZS jest przewlekłym, postępującym uogólnionym

schorzeniem zapalnym, o podłożu autoimmunologicznym, prowadzącym do pojawienia się

destrukcyjnych zmian zapalnych (zazwyczaj) symetrycznych stawów, licznych zmian

pozastawowych oraz powikłań układowych. Konsekwencją stopniowo postępującego

upośledzenia funkcji zajętych stawów jest rozwój niepełnosprawności, kalectwa, a nawet

wystąpienie groźby przedwczesnego zgonu, co niewątpliwie pociąga za sobą również

następstwa psychologiczne (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; Chwalińska-

Sadowska, 2006, s. 602–673; Marszałek et al., 2010, p. 229–233; Mucha, Imiela, 2004, s.

523–530; Paprocka-Borowicz, Zawadzki, 2007, s. 77–90).

Według licznych badań epidemiologicznych, choroba ta 3 razy częściej dotyczy płci żeńskiej

niż męskiej i obejmuje od 0,3 – 1,5 % osób populacji ogólnej (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–

79; MacGregor, Spector, 2004, s. 156–165). Wyniki analiz statystycznych, wskazują na

szczyt zachorowań między 4, a 5 dekadą życia człowieka (Herold i wsp., 2004, s. 833–875;

Mucha, Imiela, 2004, s. 523–530).

W Polsce ilość chorych na reumatoidalne zapalenie stawów, szacuje się na ok. 1 % populacji,

czyli aż 400 tysięcy osób (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756). Przyczyna

reumatoidalnego zapalenia stawów, nie została dotychczas poznana, lecz wielce

prawdopodobna jest jej wieloczynnikowość (Taylor, 2008, s. 10).

W rozważaniach nad istotą etiopatogenezy RZS, coraz większą uwagę skupia się na hipotezie,

upatrującej przyczynę rozwoju choroby w czynniku infekcyjnym. W kręgu zainteresowań

badaczy znalazły się infekcje wirusowe (wirus różyczki, parwowirus B-19, wirus Epsteina-

Barr) i bakteryjne (Proteus spp., Mycoplasma spp., Mycobacteria spp.), które mogą wpływać

na błędne działanie układu odpornościowego człowieka (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–79).

Poza niekorzystnym działaniem drobnoustrojów, jednym z czynników etiologicznych może

być także, zmieniony materiał wewnętrzny, wywołujący autoimmunizację, skierowaną

przeciw różnym częściom komórek i tkanek własnych organizmu (Brückle, 2001, s. 90–98;

Bryl, Witkowski, 2008, s. 196–207).

Przypuszcza się również, że istotną rolę w etiologii schorzenia pełnią czynniki środowiskowe

ale również pewne elementy stylu życia, jak np. palenie papierosów. Wyniki badań dobitnie

wskazują, iż u osób z konkretnym genotypem, palenie tytoniu może wpłynąć na

zapoczątkowanie procesu chorobowego (Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 30–43). Uważa się

również, że istotnym czynnikiem inicjującym, ale także zaostrzającym RZS może być reakcja

na wystąpienie stresu psychologicznego (Jędryka-Góral, 2010, s. 83–85).

Ponadto bardzo ważnym elementem związanym z predyspozycją do reumatoidalnego

zapalenia stawów, są hormony płciowe, a także prolaktyna. Wskazuje na to zdecydowanie

częstsze występowanie schorzenia wśród kobiet. Wśród czynników ryzyka wyróżnia się:

bezdzietność, silny wysiłek związany z porodem oraz laktację (MacGregor, Spector, 2004, s.

156–165; Taylor, 2008, s. 10).

Reumatoidalne zapalenie stawów, jako schorzenie o naturze przewlekłej, może trwać nawet

dziesiątki lat. Jednocześnie cechując się stale postępującym procesem zmian chorobowych, z

okresami remisji i zaostrzeń (Radzik, 2009, s. 289–308). Tylko w 10 – 15 % przypadków

RZS, początek choroby rozwija się w sposób ostry, z nagłą manifestacją objawów, w

przeciągu zaledwie kilku dni. Podczas gdy, u aż 55 – 65 %, jest on zdradliwy i podstępny,

rozwija się skrycie, powolnie na przestrzeni kilku tygodni, w skutek czego często bywa

niezauważony (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; Samborski, 2008, 223–

228). Typowa postać RZS, toczy się wielostawowo, początkowo obejmując jedynie kilka –

najczęściej stawów dłoni i nadgarstków, by z czasem wraz ze swym rozwojem zająć wiele

stawów, również dużych. Przebieg RZS przeważnie zachowuje swój symetryczny charakter.

W postaci nietypowej zaś, może wystąpić zapalenie pojedynczego stawu, bądź też

krótkotrwałe napadowe zapalenie stawów, nierzadko wędrujące (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–

79).

Do najbardziej charakterystycznych objawów podmiotowych reumatoidalnego zapalenia

stawów, zalicza się (Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 30–43; Paprocka-Borowicz, Zawadzki,

2007, s. 77–90):

ból uciskowy i opuchliznę, zajętych procesem zapalnym zazwyczaj drobnych stawów

rąk i stóp, sporadycznie dotyczące większych stawów, takich jak np. staw biodrowy,

poranna sztywność stawowa, powodowana nagromadzeniem płynu obrzękowego w

czasie trwania odpoczynku nocnego, biernym przekrwieniem błony maziowej, a także

chorobowym zgrubieniem torebki stawowej, trwająca powyżej 1h (nawet do kilku

godzin).

Niespecyficzne objawy ogólne, będące wynikiem toczącej się reakcji zapalnej, często

zgłaszane przez pacjentów zwłaszcza w początkowym - aktywnym okresie rozwoju, to przede

wszystkim (Samborski, 2008, 223–228; Radzik, 2009, s. 289–308):

stany podgorączkowe,

wzmożona potliwość,

bóle mięśniowe,

uczucie zmęczenia, rozbicia, ogólne złe samopoczucie,

brak apetytu,

spadek masy ciała.

RZS to choroba przewlekła, ograniczająca pacjenta nie tylko w sposób fizyczny, ale także

psychiczny i społeczny, dlatego też leczenie powinno być kompleksowe, wielodysyplinarne,

już od momentu rozpoznania choroby. Terapia ta swym zakresem powinna obejmować:

profesjonalną i sumienną edukację zarówno pacjenta jak i jego rodziny, farmakoterapię

dostosowaną do stopnia agresywności choroby, szeroko pojętą rehabilitację oraz leczenie

ortopedyczne (Szczechiński, 2005, s. 569–572). Kuracja chorych z rozpoznaniem

reumatoidalnego zapalenia stawów, powinna leżeć w gestii profesjonalnych zespołów

interdyscyplinarnych, w których skład wchodzą m.in. lekarze różnych specjalności (np.

reumatolodzy, podiatrzy, ortopedzi), pielęgniarki, fizjoterapeuci, terapeuci zajęciowi,

psycholodzy itd. Wśród podstawowych celów prowadzonego przez nich leczenia wymienia

się: dążenie do opanowania uciążliwych dolegliwości/objawów, opóźnienie destrukcji

stawów, jak najdłuższe zachowanie, a nawet zwiększenie poziomu wydolności

psychofizycznej, uzyskanie remisji choroby. Jednak wynik tego postępowania w dużym

stopniu zależny jest od jak najwcześniejszego rozpoznania, systematycznej kontroli i

wstępnego rokowania przebiegu choroby, gdyż jak dotąd nie odkryto jeszcze leku

hamującego postęp choroby w każdym jej przypadku (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–79;

Taylor, 2008, s. 10). Wielodyscyplinarna opieka chorych z RZS niewątpliwie wpływa na

jakość życia tych osób.

Cel pracy

W pracy podjęto próbę zbadania oceny jakości życia chorych z RZS.

Opis grupy badawczej, metodyka

Grupę badawczą stanowiło 50 osób chorych na RZS. Badania przeprowadzono na terenie

województwa kujawsko- pomorskiego w dwóch ośrodkach. Na przeprowadzenie badań

uzyskano zgodę Komisji Bioetycznej. Do badań użyto ankiety własnej konstrukcji

dotyczących danych socjodemograficznych, takich jak: wiek, płeć, stan cywilny, datę

rozpoznania choroby, itd. Drugim narzędziem badawczym był standaryzowany

kwestionariusz- Skala Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań). Skala

Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań) – wykorzystana do oceny jakości

życia osób zarówno chorych jak i zdrowych. Kwestionariusz w wersji skróconej pozwala na

ocenę jakości życia chorego w zakresie czterech dziedzin: funkcjonowania psychicznego,

społecznego, fizycznego oraz funkcjonowania w środowisku. W skład wymienionych

dziedzin wchodzą następujące pozycje (Jaracz et al., 2006, p. 251–260).

dziedzinie fizyczna: ocenie podlega zależność od leków i leczenia, czynności życia

codziennego, energia i zmęczenie, wypoczynek i sen, mobilność, ból i dyskomfort, zdolność

do pracy, dziedzina psychologiczna: uwzględnia wygląd zewnętrzny, pozytywne uczucia,

negatywne uczucia, samoocena, pamięć, myślenie, koncentracja, uczenie się, relacje

społeczne: zalicza się związki osobiste, aktywność seksualna, wsparcie społeczne,

środowisko: zasoby finansowe, bezpieczeństwo fizyczne i psychiczne, możliwości

zdobywania nowych informacji i umiejętności, zdrowie i opieka zdrowotna; dostępność i

jakość, środowisko domowe, możliwości i uczestnictwo w rekreacji i wypoczynku, transport,

środowisko fizyczne- hałas, zanieczyszczenia, klimat, itp.

Uzyskane wyniki pochodzące z analizy zebranego materiału, scharakteryzowano, stosując

takie miary statystyczne jak (Tatarzycki, 2007, s. 293–378):

średnia arytmetyczna – najpopularniejsza miara położenia, informuje o przeciętnym

poziomie badanej cechy,

dominanta – często liczona miara położenia, wskazuje wartość najczęściej

występującą w badanej zbiorowości,

odchylenie standardowe – klasyczna miara zmienności, bada jak szeroko wartości

badanej cechy rozkładają się wokół średniej. Im mniejsza jest jego wartość tym

grupa jest bardziej jednorodna i badane wartości skupiają się bliżej wyliczonej

średniej,

poziom istotności – określa maksymalne prawdopodobieństwo pojawienia się błędu I

rodzaju. Wartość przyjętego przez badacza poziomu istotności (najczęściej α = 0,05),

porównuje się z wyliczoną p-wartością, jeśli wartość ta jest większa od przyjętego

poziomu, brak jest podstaw do odrzucenia hipotezy zerowej. Zatem z praktycznego

punktu widzenia, tylko wartości p≤0,05, stanowią dane istotne statystyczne.

Wyniki i analiza danych

Największą liczbę osób badanych stanowiły kobiety – 41 osób, a mężczyźni stanowili tylko

18 % badanej populacji. Średnia wieku badanej populacji to 59 lat. Najliczniejszą grupę

stanowili badani w wieku 51 – 60 lat- 54 % respondentów, a najmniejszy odsetek powyżej 80

roku życia- tylko 2 osoby. 43 osoby mieszkały wspólnie z rodziną, co stanowi 86 % ogółu, a

tylko 7 osób mieszkało samotnie (41 %). Wśród badanych dominowało wykształcenie

zawodowe i średnie, obie grupy liczyły po 16 osób (32 %), kolejną co do wielkości była 13-

osobowa grupa z wykształceniem podstawowym (26 %), 4 osoby zdobyły wykształcenie

wyższe (8 %), a tylko 1 osoba miała niepełne podstawowe (2 %). Średni czas trwania

schorzenia wynosiła 13 lat. Największą, 22-osobową grupę (44 %) stanowiły osoby, których

choroba trwała od 0 do 10 lat od ustalenia rozpoznania. Drugą co do wielkości grupą było 16

osób (32 %), u których okres trwania RZS wynosił między 11 a 20 lat. Dwie najmniej

liczebne grupy stanowili pacjenci z przedziałów 21 – 30 lat i powyżej 30 lat, gdzie

znajdowała się taka sama ilość badanych, po 6 osób (12 %).

Tab. 1. Ocena jakości życia badanych na podstawie kwestionariusza WHOQOL- Bref

Ocena skali Ilość osób Wartość w %bardzo niezadowolony/ niezadowolony (negatywna)

5 10 %

ani zadowolony, ani niezadowolony (przeciętna)

23 46 %

zadowolony/bardzo zadowolony (pozytywna)

22 44 %

suma 50 100 %

Tabela I obrazuje ogólną ocenę jakości życia pacjentów. Większość pacjentów oceniła ją jako

przeciętną – 23 osoby (46 %), 22 pacjentów (44 %) jako pozytywną, a zaledwie 5 osób jako

negatywną.

Rycina 1 Średnie jakość życia respondentów w dziedzinach skali WHOQOL- Bref

Rycina 1 obrazuje średnie wartości dziedzin jakości życia pacjentów. Analizując ją można

zauważyć, że największy udział w kształtowaniu obrazu tej jakości miała dziedzina

społeczna, której średnia wyniosła 14,74 pkt., najmniejszy zaś dziedzina fizyczna, której

zdecydowanie niższa wartość wpływa na zaniżenie jej ogólnego obrazu.

Tab. 2. Wykształcenie badanych, a średnia wartość poszczególnych dziedzin jakości życia skali

WHOQOL- Bref

dziedzina fizyczna

dziedzina psychiczna

dziedzina społeczna

dziedzina środowiskowa

N ważnych

niepełne podstawowe

6 8 13 10 1 (2 %)

podstawowe 12,54 13 14,08 13,62 13 (26 %)

zawodowe 13,06 14,44 15,5 13,31 16 (32 %)

średnie 12,94 14,06 15,13 13,75 16 (32 %)

wyższe 13,5 12,75 13,25 14 4 (8 %)

poziom istotności (p)

0,004 0,006 0,887 0,063

Tabela II obrazuje rozkład dziedzin jakości życia respondentów w zależności od poziomu

wykształcenia. Osoby z wykształceniem zawodowym prezentowały najwyższy poziom

dziedziny społecznej i psychicznej, a osoby z wykształceniem wyższym w dziedzinie

fizycznej i środowiskowej.

W badaniach własnych wykazano różnice w ocenie jakości życia. Większość osób – 46 %

jakość swojego życia ocenia jako przeciętną, 44 % jako pozytywną, a tylko 10 % ocenia ją

negatywnie. Badania własne korelują z badaniami Sierakowskiej M. i współ., prowadzonych

wśród 64-osobowej grupy pacjentów, 39,1 % ogółu było zadowolone z tej jakości, 34,3 %

oceniło swoje zadowolenie jako średnie, a 26,6 % było niezadowolone (Sierakowska i wsp.,

2006, s. 298–303).

Ponadto analiza materiału własnego ukazała, iż większość badanych (46 %) zadowolenie z

własnego zdrowia ocenia negatywnie, trochę mniej – 34 % przeciętnie, a 20 % badanych

oceniło je pozytywnie. Potwierdzają to badania również Sierakowskiej i współ., gdzie

najwięcej osób (64,1 %) było niezadowolonych ze stanu zdrowia, 26,6 % chorych

wykazywało średnie zadowolenie, a tylko 9,3 % pacjentów twierdziło że jest zadowolonych

(Sierakowska i wsp., 2006, s. 298–303).

W obserwacji własnej ogólnego rozkładu dziedzin jakości życia, odnotowano najwyższy

poziom w domenie społecznej (średnia wartość – 14,74 pkt.), na co wpływało głównie

zadowolenie z posiadanych związków osobistych i otrzymywanego wsparcia, mniej znaczące

było tu średnie zadowolenie czerpane z życia seksualnego większości respondentów.

Najniższy wynik zaobserwowano w dziedzinie fizycznej (średnia wartość – 12,78 pkt.), co

było odzwierciedleniem wyników plasujących się na poziomie średnim, zwłaszcza w takich

podskalach jak: czynności życia codziennego, bycie zależnym do leczenia, mobilność, które

wpływały na zaniżenie ogólnej wartości dziedziny. Sierakowska i współ., odnotowała

podobne wyniki, najwyżej prezentowała się dziedzina społeczna o wartości 14,7 pkt., a

najniżej fizyczna (11,6 pkt.) oraz środowiskowa (11,3 pkt.), co koreluje z badaniami

własnymi. Obniżenie jakości życia może wynikać w dużej mierze ze stanu fizycznego

badanych osób (dziedzina fizyczna skali WHOQOL- Bref), gdzie stopniowy postęp choroby,

wpływa na ograniczenia w zakresie możliwości wykonywania czynności dnia codziennego,

zdolności do pracy zawodowej, poruszania się, na jakość snu i wypoczynku, na odczuwanie

dolegliwości bólowych, zmęczenie i bycie zależnym od jakiegokolwiek leczenia.

W badaniach własnych dokonano korelacji takich czynników socjodemograficznych jak: płeć,

wiek, stan cywilny, miejsce zamieszkania, wykształcenie, wykonywanie zawodu, źródło

utrzymania, sytuacja mieszkaniowo-rodzinna, oraz klinicznych takich jak: czas trwania RZS,

występowanie chorób współistniejących, ich ilość, z uzyskanymi wynikami kwestionariusza

WHOQOL-BREF. Z czego tylko wykształcenie, wykonywanie zawodu, źródło utrzymania,

występowanie chorób dodatkowych i ich ilość wykazały pewne zależności statystyczne i co

za tym idzie wpływ na kształtowanie jakości życia.

W badaniach Jankowskiej et al. (2010) przeprowadzonych wśród 60-osobowej grupie

pacjentów, pewne zależności statystyczne odnotowano w korelacjach kwestionariusza

WHOQOL-BREF z wiekiem, wykształceniem, czasem trwania RZS oraz warunkami

mieszkaniowymi (Jankowska et al., 2010, p. 1027–1034). Badania te tylko po części korelują

z badaniami własnymi.

W badaniach własnych wykazano istotność statystyczną między poziomem prezentowanego

wykształcenia a dziedziną fizyczną i psychiczną. Z przeprowadzonej analizy wynika, że

osoby z wykształceniem wyższym, najwyżej z pośród ogółu ankietowanych, oceniły

dziedzinę fizyczną (13,5 pkt.) i środowiskową (14 pkt.). Najmniejszy wynik we wszystkich

wymienionych dziedzinach otrzymali ankietowani z wykształceniem niepełnym

podstawowym. Osoby z wyższym wykształceniem mogą prezentować wyższe poziomy w

wymienionych obszarach, ponieważ posiadają większą wiedzę, chęci, umiejętności i zasoby

materialne przydatne sprawowaniu skutecznej samoopieki.

W badaniach Jankowskiej i współ. zależności statystyczne zaobserwowano we wszystkich

czterech dziedzina jakości życia, a wyniki ukazały, że lepszy poziom prezentowanego

wykształcenia pozytywnie wpływa na jakość życia, autorzy sugerują że taki stan rzeczy może

wynikać z właściwych nawyków zdrowotnych i świadomego udziału w leczeniu (Jankowska

et al., 2010, p. 1027-1034).

W badaniach własnych stwierdzona istotność statystyczną w korelacjach dotyczących

wykonywania zawodów i źródła utrzymania z dziedzinami jakości życia, w domenie

społecznej. Jednak oba zestawienia badanych cech ze wspomnianymi dziedzinami z powodu

zbyt małej liczby respondentów w niektórych przewidzianych kategoriach sprowadzają się do

oceny aktywności zawodowej, bądź jej braku na jakość życia tych osób. Zarówno osoby

pracujące (a tym samym utrzymujące się z pracy zawodowej) (14,83 pkt.), jak i nie pracujące

(korzystające z innych form utrzymania – w tym emerytura renta, zasiłek, itp.) (14,76 pkt.),

najwyżej oceniały dziedzinę społeczną. Wynikać to może z faktu, iż zarówno praca

zawodowa jak i jej brak, np. czas spędzony na emeryturze, może wpływać pozytywnie na

rozwijanie kontaktów społecznych. Osoby niepracujące najgorzej oceniły dziedzinę fizyczną

(12,66 pkt.), a osoby pracujące psychiczną (21,92 pkt.). Według Sierakowskiej i wsp. (2006)

praca zawodowa wpływa na motywację do zachowania jak najlepszej sprawności i

podejmowania systematycznej terapii. Zatem logiczne będzie, że pacjenci czynni zawodowo

będą prezentowali wyższe wyniki w dziedzinie fizycznej niż pacjenci niepracujący

(potwierdziły to wyniki badań własnych).

W materiale badań własnych wykazano istotność statystyczną pomiędzy występowaniem

chorób dodatkowych a zadowoleniem ze stanu zdrowia oraz w korelacjach liczby tych

chorób z jakością życia: w zakresie stanu zdrowia, dziedziny fizycznej i psychicznej. Z

analizy badań własnych wynika, że 36 % z przebadanych pacjentów nie posiadało chorób

dodatkowych, podczas gdy aż 64 % potwierdziło ich występowanie, z czego respondenci

najczęściej wskazywali inne schorzenia układu ruchu (16 osób) i układu krążenia (11 osób).

W badaniach Jankowskiej i współ., przeprowadzonych w 60-osobowej grupie pacjentów u

48,3 % było obciążonych nadciśnieniem tętniczym, 28,3 % chorobą niedokrwienną serca, a

63,6 % skarżyło się na inne choroby współistniejące (Jankowska et al., 2010, p. 1027–1034).

Zatem można przyjąć że choroby układu krążenia to jedne z częściej występujących schorzeń

u pacjentów z reumatoidalnym zapaleniem stawów.

W badaniach własnych wykazano, że w zestawieniu oceny jakości życia i stanu zdrowia

osoby bez obciążenia chorobami dodatkowymi, obie badane zmienne oceniają wyżej w

porównaniu z osobami nimi dotkniętymi. W ogólnym zestawieniu dziedzin jakości życia,

najwyższe poziomy w dziedzinie fizycznej (14,22 pkt.), psychicznej (14,72 pkt.) i

środowiskowej (14,28) uzyskały osoby nie podające chorób współistniejących, w dziedzinie

społecznej (15,71 pkt.) zaś osoby podające 2 choroby współtowarzyszące. Najniższe wyniki

we wszystkich wyżej wspomnianych dziedzinach uzyskały osoby podające najwięcej, bo 5

chorób.

Osoby, które nie muszą zmagać się z dodatkowymi schorzeniami współistniejącymi, będą

osiągały wyższe wyniki w dziedzinach: fizycznej, psychicznej i środowiskowej, co może

wynikać np. z mniejszych nakładów finansowych przeznaczonych na leczenie, zwiększonego

poczucia bezpieczeństwa, uczestnictwa w różnych możliwościach wypoczynku,

niedostępnych dla osób bardziej chorych, itp. osoby podające najwięcej chorób najbardziej

odczuwają fizyczne i psychiczne skutki zdrowotne, co jednocześnie wpływa na obniżenie

jakości życia we wszystkich dziedzinach kwestionariusza skali WHOQOL- Bref.

Wnioski

1. Badane osoby z RZS różnią się między sobą względem ogólnej oceny jakości

życia.

2. Chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów różnią się między sobą w zakresie

dziedzin jakości życia kwestionariusza WHOQOL-BREF.

3. Czynniki socjodemograficzne, takie jak: poziom wykształcenia, wykonywanie

zawodu, źródło utrzymania, a także kliniczne, takie jak: występowanie chorób

współistniejących oraz ich ilość, mają pośredni wpływ na jakość życia

respondentów z RZS.

Spis literatury

AKIL, M. – VEERAPEN, K. 2004. Reumatoidalne zapalenie stawów: cechy kliniczne i

diagnostyka. In SNAITH, M. L. Abc reumatologii. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie

PZWL, 2004. ISBN 9788320033977, s. 72-79.

BOLANOWSKI, J. – WRZOSEK, Z. 2007. Choroby reumatyczne. Wrocław : Wydawnictwo

AWF we Wrocławiu, 2007. ISBN 9788389156617, s. 7-119.

BRÜCKLE, W. 2001. Reumatoidalne zapalenie stawów – rozpoznanie, przebieg, leczenie.

Warszawa : Wydawnictwo Interspar, 2001. ISBN 8387777838, s. 5-104.

BRYL, E. – WITKOWSKI, J. M. 2008. Układ odpornościowy a reumatoidalne zapalenie

stawów. In Forum Medycyny Rodzinnej. 2008, t. 2, nr. 3, s. 196-207.

FILIPOWICZ-SADOWSKA, A. i wsp. 2010. Choroby układowe tkanki łącznej. In

SZCZEKLIK, A. Choroby wewnętrzne – stan wiedzy na rok 2010. Kraków: Medycyna

Praktyczna, 2010. ISBN 9788374302562, s. 1694-1756.

HEROLD, G. i wsp. 2004. Medycyna wewnętrzna. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie

PZWL, 2004. ISBN 9788320035797, s. 5-1254.

CHWALIŃSKA-SADOWSKA, H. 2006. Choroby układu ruchu. In KOKOT, F. Choroby

wewnętrzne. Warszawa: Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2006. ISBN 9788320033683, s.

602-673.

JANKOWSKA, B. et al. 2010. Czynniki kliniczne i socjodemograficzne determinujące

jakość życia w reumatoidalnym zapaleniu stawów (RZS). In Family Medicine & Primary

Care Review. 2010, vol. 12, no. 4, p. 1027-1034.

JARACZ, K. et al. 2006. Quality of life in Polish: psychometric properties of the Polish

WHOQoL-Bref. In Scandinavian Journal of Caring Sciences. 2006, vol. 20, no. 3, p. 251-

260.

JĘDRYKA-GÓRAL, A. 2010. Stres psychologiczny i jego predykatory u chorych na

reumatoidalne zapalenie stawów. In Annales AcademiaeMedicae Stetinensis. 2010, t. 56, nr.

1, s. 83-85.

MacGREGOR, A. J. – SPECTOR, T. D. 2004. Epidemiologia chorób reumatycznych. In

SNAITH, M. L. Abc reumatologii. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2004.

ISBN 978832003397, s. 156-165.

MARSZAŁEK, A. et al. 2010. Patent with rheumatoid arthritis and acute renal falicure: a case

raport and review of literature. In Polish Journal of Pathology. 2010, vol. 61, no. 4, p. 229-

233.

MUCHA, K. – IMIELA, J. 2004. Zapalne choroby stawów. In PĄCZEK, L. – MUCHA, K. –

FRONCEWICZ, B. Choroby wewnętrzne. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL,

2004. ISBN 9788320040661, s. 523-530.

PAPROCKA-BOROWICZ, M. – ZAWADZKI, M. 2007. Fizjoterapia w chorobach układu

ruchu. Wrocław : Górnicki Wydawnictwo Medyczne, 2007. ISBN 9788389009555, s. 7-123.

RADZIK, T. 2009. Opieka pielęgniarska nad osobami z chorobami tkanki łącznej. In

TALARSKA, D. – ZOZULIŃSKA-ZIÓŁKIEWICZ, D. Pielęgniarstwo internistyczne.

Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2009. ISBN 9788320036541, s. 289-308.

ROSŁAWSKI, A. 1991. Choroby reumatyczne w codziennej praktyce lekarskiej. Wrocław :

Wydawnictwo Rubikon, 1991. ISBN 8390020706, s. 5-95.

SAMBORSKI, W. – PONIKOWSKA, I. 2005. Choroby reumatyczne – standardy lecznicze w

medycynie uzdrowiskowej. In Balneologia Polska. 2005, t. 47, nr. 1-2, s. 14-23.

SAMBORSKI, W. 2008. Reumatoidalne zapalenie stawów. In WIECZORKOWSKA-

TOBIS, K. – TALARSKA, D. Geriatria i pielęgniarstwo geriatryczne. Warszawa :

Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2008. ISBN 8320035007, s. 223-228.

SIERAKOWSKA, M. i wsp. 2006. Ocena jakości życia pacjentów z reumatoidalnym

zapaleniem stawów. In Reumatologia. 2006, t. 44, nr. 6, s. 298-303.

SZCZECHLIŃSKI, J. 2005. Reumatoidalne zapalenie stawów. In DANILUK, J. –

JURKOWSKA, G. Zarys chorób wewnętrznych dla studentów pielęgniarstwa. Lublin :

Wydawnictwo Czelej, 2005. ISBN 8389309602, s. 569-572.

TATARZYCKI, P. 2007. Statystka po ludzku. Złote Myśli. Gliwice : Złote Myśli & Paweł

Tatarzycki, 2007. ISBN 978375213034, s. 5-394.

TAYLOR, P. C. 2008. Reumatoidalne zapalenie stawów w praktyce lekarskiej. In Medycyna

Po Dylpomie. 2008, t. 4, nr. 7, s. 10-85.


DR N MED. Marzena Humańska

Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa

Zakład Teorii Pielęgniarstwa

Collegium Medicum

ul. Techników 3

85-801 Bydgoszcz

[email protected]

POSTAVENIE ADOS NA SLOVENSKU

Monika Jankechová, Gabriela Nagyová, Lívia Kollárová

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava

Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky

Súhrn

Cieľom predkladaného príspevku je prezentovať výsledky prieskumu, ktorý skúmal

a analyzoval postavenie agentúr ošetrovateľskej starostlivosti (ďalej ADOS) v súčasnosti na

Slovensku, bol zameraný na informovanosť, úroveň vedomostí zdravotníckej verejnosti o

ADOS a identifikoval mieru využitia a spokojnosti so službami ADOS. V prieskume sme

použili dotazníkovú metódu vlastnej konštrukcie a výsledky sme prehľadne spracovali do

tabuliek a grafov, na štatistické spracovanie hypotézy sme použili Chí kvadrát test

nezávislosti. Prieskum sme realizovali v Nitrianskom kraji a cieľovú skupinu tvorili lekári a

sestry zo všeobecných a špecializovaných neštátnych ambulancií, lekári a sestry z ambulancií

NsP Levice. Prieskum preukázal, že sestry majú významnejšie vedomosti o činnosti ADOS

ako lekári. Zistili sme, že nie sú využívané všetky legislatívou vymedzené výkony v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti a zdravotnícki pracovníci ich ani nepoznajú. Tiež sme v

prieskume zistili, že lekári a sestry sú spokojní so spoluprácou s ADOS a dopyt po službách

ADOS bude v budúcnosti narastať. Rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti z

dlhodobého hľadiska je významný vzhľadom na súčasný demografický stav v spoločnosti,

vývoj v zdravotníctve na Slovensku, ako aj prínos ošetrovania v domácom prostredí na

uzdravení pacienta.

Kľúčové slová: Domáca ošetrovateľská starostlivosť. Činnosti. Služby. Agentúra.

Úvod

Domácu ošetrovateľskú starostlivosť poskytujeme, ak zdravotný stav osoby vyžaduje

poskytovanie nepretržitej zdravotnej starostlivosti. Poskytuje ju sestra alebo pôrodná

asistentka s príslušnou odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu

prostredníctvom ADOS. Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o

zmene a doplnení niektorých zákonov radí ADOS medzi zariadenia ambulantnej zdravotnej

starostlivosti. ADOS tvoria samostatnú funkčnú jednotku primárnej zdravotnej starostlivosti.

V súčasnosti sa agentúry boria ešte s mnohými problémami, ktoré neumožňujú starostlivosť o

pacientov v maximálne zákonom stanovenom rozsahu, keď hlavnou príčinou spomínaných

problémov je vzťah medzi poisťovňami, ADOS a v neposlednej miere aj indikáciou lekárov.

Myslíme si, že je potrebné poukázať na uvedené problémy a upriamiť pozornosť na dôležitosť

domácej ošetrovateľskej starostlivosti v zdravotníckom systéme, ako aj z dlhodobého

hľadiska, vzhľadom na úzky vzťah medzi ekonomickou, kultúrnou úrovňou a spoločenskými

požiadavkami.

Ciele práce

Skúmať úroveň vedomostí zdravotníckych pracovníkov o činnosti ADOS.

Analyzovať odborné výkony, ktoré sa realizujú najfrekventovanejšie prostredníctvom

ADOS v komunitnej ošetrovateľskej praxi.

Zistiť spokojnosť zdravotníckych pracovníkov so súčasným stavom poskytovania

domácej ošetrovateľskej starostlivosti prostredníctvom ADOS.

Zistiť úroveň dopytu po službách ADOS za obdobie posledných 3 rokov.

Súbor, metodika

V prieskume sme použili dotazníkovú metódu vlastnej konštrukcie. Dotazník s názvom

„Postavenie ADOS v súčasnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti“ bol určený

zdravotníckym pracovníkom v ambulantnej zdravotnej starostlivosti, bol dobrovoľný,

anonymný a slúžil na vyjadrenie vedomostí, postojov a názorov k danej problematike. Po

zostavení dotazníka sme validitu formulovaných dotazníkových položiek overovali pilotnou

štúdiou u 8 respondentov, dotazník bol pozmenený v dvoch položkách. Zrealizovali sme aj

predvýskum. Dotazník obsahoval 18 položiek, z ktorých bolo 12 zatvorených, 5

polootvorených a 1 otvorená. V jednej položke bola možnosť výberu viacerých odpovedí.

Demografické údaje o respondentoch - pracovné zaradenie, dĺžka praxe v povolaní lekár a

sestra, typ ambulancie a miesto, kde sa ambulancia nachádza, sme zisťovali v závere

dotazníka. Dotazníkový prieskum sme realizovali zámerným výberom v Nitrianskom kraji

(bližšie v okolí Želiezoviec smerom na Levice a Štúrovo), v neštátnych ambulanciách a v

ambulanciách Nemocnice s poliklinikou v Leviciach v mesiacoch december 2012 – február

2013 po získaní povolení na realizáciu prieskumu. Dotazníky sme distribuovali osobne, boli

adresované 104 respondentom a ich návratnosť bola 97,00 % (t. j. 101).

Pre zaistenie anonymity boli dotazníky distribuované v obálkach, po vyplnení ich lekári a

sestry vrátili späť do obálky a zalepili ju. Ku zaraďovacím kritériám zámerného výberu

respondentov patria: povolanie sestry realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre

dospelých alebo špecialistu, ako aj v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast;

povolanie lekára realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre dospelých alebo

špecialistu; povolanie lekára realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast;

súhlas s realizáciou prieskumu. Získané údaje sme spracovali kvantitatívne (relatívna a

absolútna početnosť), pomocou vzťahovej a kauzálnej analýzy sme tiež kvalitatívne

interpretovali výsledky prieskumu, hypotézu 1 sme overovali štatisticky.

Výsledky a interpretácia

Do prieskumu sa zapojilo 101 respondentov, z čoho bolo 49 lekárov a 52 sestier. Z celkového

počtu sestier bolo 23 so stredoškolským vzdelaním, 5 získalo vyššie odborné vzdelanie, 13

sestier špecializačné štúdium, 10 sestier uviedlo vysokoškolské vzdelanie 1. stupňa (Bc.) a 1

sestra vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa (Mgr.). Zo 101 respondentov pracovalo 47

respondentov vo všeobecnej ambulancii, z čoho bolo 22 lekárov. V špecializovanej

ambulancii pracovalo 54 opýtaných a z toho 27 lekárov. Z celkového počtu lekárov

pracujúcich v špecializovaných ambulanciách, 8 lekárov pracovalo súčasne aj na ambulancii a

oddelení NsP Levice. Zaujímalo nás, kde sa nachádza ambulancia opýtaných, 87

respondentov uviedlo mesto a 14 respondentov obec. Všetci oslovení lekári a sestry, ktorí

uviedli, že ich ambulancia sa nachádza v obci, pracovali vo všeobecnej ambulancii.

Zastúpenie respondentov z hľadiska dĺžky ich praxe bolo 5 respondentov do 10 rokov, 9

opýtaných malo odbornú prax do 15 rokov, 15 respondentov do 20 rokov a najviac

dotazovaných - 72 opýtaných uviedlo, že v zdravotníctve pracuje ako lekár a sestra viac ako

20 rokov.

Kľúčovým problémom prezentovaného prieskumu bolo zistiť úroveň vedomostí,

informovanosti lekárov a sestier o činnosti a službách ADOS. Z prieskumu vyplynulo, že až

81,19 % opýtaných si myslí, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS. 18,81 %

respondentov uviedlo nedostatok vedomostí o činnostiach ADOS alebo sa nevedeli k danej

položke vyjadriť. Takmer polovica opýtaných vyjadrila, že informácie ohľadom činností

ADOS majú od sestry pracujúcej v ADOS, len minimum dotazovaných má informácie z

legislatívy a z tlačených informačných materiálov. Možnosť „iné“ využilo 14,85 %

dotazovaných. Respondenti uviedli, že vedomosti získali od kolegu alebo z práce, a tiež 14,85

% respondentov uviedlo možnosť získania informácii o činnostiach ADOS zo „štúdia“.

Ďalej sme v prieskume overovali, či respondenti poznajú činnosti, ktoré poskytuje ADOS.

Položkou 17 dotazníka sme sa zamerali na spokojnosť lekárov a sestier s informáciami, ktoré

majú ohľadom ADOS. Výsledky prieskumu nám poukazujú na fakt, že 77,23 % respondentov

je spokojných s množstvom informácií o činnosti ADOS. Zistili sme, že 21,78 %

respondentov nevie, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti.

Do prieskumu sa zapojilo 49 lekárov a 52 sestier, ktorých odpovede sme porovnali.

Predpokladali sme, že sestry preukážu viac vedomostí o činnosti ADOS ako lekári, čo sa nám

aj potvrdilo. Až 48 sestier uviedlo, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS, čo je 92,31

%. 34 lekárov, t. j. 69,39 % tiež uviedlo, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS.

Konštatujeme, že z 34 lekárov bolo 8 opýtaných, ktorí pracujú na ambulanciách NsP Levice a

zároveň pracujú aj na oddeleniach, kde je ich kompetenciou aj písanie prepúšťacích správ

ošetrovaných pacientov. Predpokladáme, že zistené vedomosti spomínaných lekárov súvisia

aj s faktom, že v súčasnosti sa skracuje doba hospitalizácie pacientov na minimum a je

potrebné, aby bola zabezpečená nadväznosť ústavnej a ambulantnej starostlivosti. Ak by sme

komparovali vedomosti lekárov pracujúcich iba na ambulanciách, tak by sme konštatovali

takmer 40,00 % nedostatok informácií o činnostiach ADOS u lekárov. Tu sa nám preukázala

zhoda výsledkov prieskumu s tvrdením Cibulkovej (2006), že niektorí lekári si ťažko zvykajú

na možnosti starostlivosti o chorých v domácom prostredí. V položke 3 dotazníka sme zistili,

že až 36,73 % lekárov nevedelo uviesť fakt, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti v

porovnaní s 7,69 % sestier, ktoré nevedeli, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti.

Súhlasíme s názorom Kováčovej (2006), že je dôležité dbať na to, aby nikto nespochybňoval

odbornosť sestier v ADOS a nepotláčal ju do sociálnej starostlivosti. Myslíme si, že sestry

preukázali dostatok vedomostí o činnostiach ADOS aj z dôvodu ich ďalšieho štúdia, najmä

bakalárskeho a špecializačného, až 55,77 % celkového počtu opýtaných sestier uviedlo vyššie

vzdelanie ako stredoškolské. Výsledky prieskumu sme overovali aj štatisticky pomocou Chi

kvadrátu kde H0: Medzi vedomosťami lekárov a sestier ohľadom činnosti ADOS nie sú

štatisticky významné rozdiely sa nepotvrdila a H1: Medzi vedomosťami lekárov a sestier

ohľadom činnosti ADOS je signifikantný rozdiel, sa potvrdila.

Predpokladali sme, že v komunitnej ošetrovateľskej praxi sa skôr nevyužívajú všetky

legislatívou definované výkony pre ADOS, ako využívajú. V položke 4 dotazníka sme

zisťovali, kým sú najčastejšie indikované odborné výkony ADOS. Viac ako štvrtina

respondentov sa vyjadrila, že odborné výkony ADOS sú indikované na žiadosť príbuzných

alebo pacienta a 36,63 % opýtaných uviedlo, že odborné výkony pre ADOS indikuje práve

ich pracovisko, ambulancia.

Z odpovedí opýtaných na položku 5 vyplynulo, že služby poskytované ADOS využíva

pravidelne 42,57 % opýtaných a 19,81 % z celkového počtu dotazovaných nevyužíva služby

ADOS vôbec. Položka 6 dotazníka bola viacvariantná, polootvorená a respondentov sme sa

dotazovali, na ktoré odborné výkony najčastejšie využívajú služby ADOS. Až 68,31 %

opýtaných uviedlo možnosti „aplikácia s. c., i. m., i. v. injekcií, a 60,39 % aplikácia infúznej

terapie“. Takmer polovica opýtaných využíva služby ADOS na ošetrovanie rán a

ošetrovateľskú rehabilitáciu a 10,89 % respondentov uviedlo možnosť „ošetrovanie stómie“.

Nikto z opýtaných nevyužil možnosť odpovede „iné“. V položke 7 sme respondentov

požiadali, aby nám uviedli aspoň tri odborné výkony okrem spomínaných v položke 6, ktoré

využívajú prostredníctvom ADOS. Zarážajúce zostáva, že iba 33,66 % opýtaných na

spomínanú položku odpovedalo a aj to nie všetci dotazovaní napísali tri odborné výkony. K

najfrekventovanejším odborným výkonom, ktoré respondenti uviedli patrili odber krvi

(venóznej a kapilárnej) a biologického materiálu, meranie fyziologických funkcií, cievkovanie

a starostlivosť o pacienta s permanentným močovým katétrom.

Z celkového počtu opýtaných bolo 47 respondentov zo všeobecných ambulancií a 54 zo

špecializovaných. Ako sme už vyššie spomenuli, až 19,81 % opýtaných respondentov

nevyužíva služby ADOS vôbec a 37,62 % len zriedkavo, pričom z týchto uvedených viac ako

polovica opýtaných je zo všeobecných ambulancií. Aj pri položke 7 dotazníka, kde mali

uviesť respondenti ďalšie odborné výkony, ktoré poskytuje ADOS, konštatujeme negatívne

výsledky dotazovaných zo všeobecných ambulancií. To znamená, že zo 47 respondentov

všeobecných ambulancií odpovedalo len 11 respondentov, čo predstavuje 23,40 %

zdravotníckych pracovníkov zo všeobecných ambulancií. Už Tabaková (2006) spomenula

neochotu všeobecných lekárov spolupracovať z ADOS, čo sa nám v prieskume potvrdilo. Z

analýzy výsledkov prieskumu vyplýva, že odborné ošetrovateľské výkony, ktoré popísala

Cibulková (2011) sa nevyužívajú všetky. Z prieskumu nám však vyplynulo, že lekári

pracujúci súčasne na ambulancii aj oddelení preukázali najvyššie vedomosti aj v indikovaní

odborných výkonoch ADOS. Uviedli aj odborné výkony ako sú edukácia pacienta a aj rodiny,

starostlivosť o pacienta s PEG sondou alebo podávanie očistnej klyzmy. Nami zistené

výsledky poukazujú na fakt, ktorý uviedla aj Cibulková (2006), že sa ešte nájdu lekári, ktorí

sa bránia spolupráci s ADOS a hoci boli aj takí, ktorí uviedli, že poznajú aj ďalšie odborné

ošetrovateľské výkony, pri položke 6 dotazníka, kde mali možnosť uvedenia ďalších

používaných výkonov neodpovedali. Zo zistených výsledkov môžeme konštatovať, že v

komunitnej ošetrovateľskej praxi sa skôr nevyužívajú všetky legislatívou definované výkony

pre ADOS.

V prieskume sme sa ďalej zamerali na zisťovanie, či sú zdravotnícki pracovníci spokojní so

spoluprácou ADOS. Musíme konštatovať, že až 82,19 % respondentov je spokojných, 14,85

% sa nevedelo k danej problematike vyjadriť a len necelé 3,00 % opýtaných uviedli

nespokojnosť so spoluprácou ADOS. V 9 položke dotazníka sme zisťovali, či majú

respondenti možnosť výberu ADOS. 55,45 % z celkového počtu opýtaných uviedlo, že

možnosť výberu ADOS nemajú, lebo v ich okolí sa nachádza len jedna agentúra DOS. Ďalej

nás zaujímalo, či respondenti majú možnosť výberu sestry z ADOS. Možnosť vybrať si sestru

z agentúry DOS má 58,42 % dotazovaných. V 12 položke sme riešili spokojnosť

respondentov s poskytovanými službami ADOS z hľadiska kvality. 75,24 % respondentov

uviedlo, že sú spokojní a 22,77 % opýtaných sa ku spokojnosti s kvalitou nevedelo vyjadriť,

väčšinu z nevyjadrených tvorili sestry. Na základe uvedených skutočností môžeme

konštatovať, že respondenti sú so spoluprácou s ADOS spokojní a zaujímavé pre nás bolo

zistenie, že všetci respondenti, ktorí uviedli nespokojnosť so spoluprácou s ADOS, boli z

jednej obce. Zároveň identickí opýtaní uviedli, že nemajú možnosť výberu sestry z ADOS. Aj

uvedené zistenie považujeme za prínosné, lebo hľadanie spätnej väzby a snaha o zlepšenie

spolupráce, odstránenie prípadných zistených problémov nás môže posunúť ďalej v kvalite

poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Z analýzy odpovedí respondentov sme zistili, že

nie je významný rozdiel v návrhoch na zlepšenie spolupráce s ADOS medzi sestrami a

lekármi. Tretina respondentov si myslí, že na zlepšenie spolupráce by bolo vhodné zvýšiť

počet sestier pracujúcich v ADOS. Aj podľa Mikuličku (2010) a Cibulkovej (2011) dochádza

z dôvodu problému financovania ADOS k nenaplneniu verejnej minimálnej siete ADOS a

chýba okolo 370 sestier. Prieskum nám preukázal, že zdravotnícki pracovníci sú skôr spokojní

so službami ADOS ako nespokojní.

V prieskume sme sa upriamili aj na zistenie, či sa zvýšil dopyt po službách ADOS za

posledné 3 roky. Z celkového počtu opýtaných odpovedalo 82,18 % respondentov, že dopyt

po službách poskytovaných ADOS za posledné 3 roky vzrástol. Skúmali sme, z akého dôvodu

sa zvýšil dopyt po službách ADOS. Takmer polovica respondentov uviedla, že dôvodom

zvýšeného dopytu je skrátená doba hospitalizácie a 34,94 % opýtaných uviedlo zvýšený

záujem o služby ADOS zo strany pacienta alebo príbuzných. 84,16 % opýtaných si myslí, že

záujem o služby ADOS bude v blízkej budúcnosti ešte narastať. 99,01 % respondentov

uviedlo, že ošetrovanie v domácom prostredí má alebo skôr má ako nemá prínos pre pacienta.

Ani jeden z opýtaných si nemyslí, že ošetrovanie v domácom prostredí nemá prínos pre

pacienta. Zistené výsledky preukazujú narastajúci dopyt po službách ADOS v období

posledných 3 rokov. Cibulková (2008) zdôrazňuje narastajúci trend, presúvať ošetrovanie

chorých čo najskôr z ústavnej starostlivosti do domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo nám

aj potvrdila takmer polovica opýtaných respondentov. Prieskum nám tiež preukázal zvýšený

záujem o služby ADOS zo strany pacienta a príbuzných, tak ako to popísala aj autorka

Hanzlíková (2006). Uvádza, že vzrastajúci dopyt po službách ADOS zo strany laikov

pozitívne vplýva na rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Dobríková a Slamková

(2009) uvádzajú, že ošetrovanie v domácom prostredí je dôležitým faktom v urýchlenom

procese uzdravovania a má význam pre samotného pacienta, aj príbuzných. Napriek tomu, že

respondenti prieskumu preukázali vedomosti o pozitívnom vplyve a prínose ošetrovania v

domácom prostredí pre pacienta, je ešte stále 19,81 % takých, ktorí z ADOS nespolupracujú.

Z výsledkov prieskumu predpokladáme, že dopyt po službách ADOS bude narastať aj v

blízkej budúcnosti, či už z dôvodu starnutia populácie ako uvádza Hanzlíková (2006) alebo z

dôvodu vzrastajúceho ekonomického tlaku ako popisuje Cibulková (2008). Podľa zistených

výsledkov konštatujeme, že v súčasnosti existuje vyšší dopyt po službách poskytovaných

ADOS v porovnaní s minulosťou.

Záver

Výsledky prieskumu poukazujú na skutočnosť, že sestry preukázali viac vedomostí ohľadom

činností a fungovania ADOS ako lekári. Zistili sme, že v komunite nie sú využívané všetky

legislatívou definované odborné ošetrovateľské výkony pre ADOS. V prieskume sa nám

potvrdila spokojnosť lekárov a sestier so spoluprácou ADOS. Zistili sme aj zvýšený dopyt po

službách poskytovaných ADOS a významný prínos ošetrovania v domácom prostredí pre

pacienta. Za najvýznamnejšie dôvody zvýšeného dopytu po službách ADOS respondenti

považujú skrátenie doby hospitalizácie na minimum a zvýšený záujem zo strany pacienta a

príbuzných.

Záverom chceme vyzdvihnúť dôležitosť a opodstatnenosť domácej ošetrovateľskej

starostlivosti v komunitnom ošetrovateľstve. Domáca ošetrovateľská starostlivosť prispieva k

celkovému zlepšeniu zdravotného stavu pacienta, urýchľuje proces uzdravovania a napomáha

zvýšeniu kvality života chorého. „Sestra prináša do domácnosti nielen odbornosť a

profesionalitu, ale aj ľudské pochopenie a spolupatričnosť“ (Hulková, 2005, s. 31).

Myslíme si, že vzhľadom na súčasný demografický vývoj obyvateľstva a stav zdravotníctva

na Slovensku ako aj prirodzený tlak verejnosti, ktorá sa dožaduje ošetrovateľskej starostlivosti

v domácom prostredí, bude dopyt po službách ADOS v budúcnosti narastať. Uvádzame

najvýznamnejšie štyri odporúčania pre ošetrovateľskú prax, ktoré sme navrhli na základe

výsledkov nami realizovaného prieskumu:

zvýšiť informovanosť lekárov a sestier o činnostiach a službách poskytovaných ADOS

prostredníctvom vhodne zvolených tlačených informačných materiálov,

vytvorené informačné materiály distribuovať do ambulancií a ústavných

zdravotníckych zariadení,

poučiť zdravotníckych pracovníkov, aby informovali pacientov a príbuzných o tom, že

domáca ošetrovateľská starostlivosť je plne hradená zdravotnými poisťovňami,

vytvoriť zrozumiteľný, jednoduchý, krátky dotazník pre pacientov a príbuzných

zameraný na zistenie spokojnosti s poskytovanými službami ADOS a distribuovať ho

na ambulanciách, aby po ukončení ošetrovateľskej starostlivosti mohli pacienti

vyjadriť svoju spokojnosť alebo nespokojnosť, z dôvodu fungovania spätnej väzby pre

zlepšenie kvality domácej ošetrovateľskej starostlivosti.


CIBULKOVÁ, M. 2006. Nebojte sa spolupráce s ADOS. In: Revue medicíny v praxi. ISSN

1336-202X, roč. 4, č. 5, s. 19-20.

CIBULKOVÁ, M. 2008. Podpora domácej starostlivosti – prínos pre pacienta a verejnosť.

In: Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183X, roč. 6, č. 6, s. 5-7.

CIBULKOVÁ, M. 2011. Domáca ošetrovateľská starostlivosť - predĺžená ruka lekára v

ambulantnej starostlivosti. In: Revue medicíny v praxi. ISSN 1336-202X, roč. 9, č. 2, s. 31-32.

CIBULKOVÁ, M. 2011. Financovanie – nočná mora DOS. In: Sestra. ISSN 1335-9444, roč.

10, č. 9-10, s. 26-27.

CIBULKOVÁ, M. 2011. Medzinárodná konferencia agentúr domácej ošetrovateľskej

starostlivosti. In: Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183X, roč. 9, č. 4, s. 5.

DOBRÍKOVÁ, P., SLAMKOVÁ, E. 2009. Nároky na sestry sprevádzajúce zomierajúcich v

agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In: Paliatívna medicína a liečba bolesti. ISSN

1337-6896, roč. 2, č. 3, s. 142-144.

HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Vydavateľstvo Osveta,

2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.

HULKOVÁ, V. 2005. Domáca ošetrovateľská starostlivosť v SR. In: Sestra. ISSN 1335-

9444, roč. 4, č. 12, s. 31.

KOVÁČOVÁ, E. 2006. Agentúry majú pevné miesto. In: Medical practice. ISSN 1336-

8109, roč. 1, č. 4, s. 4-5.

MIKULIČKA, Z. 2010. ADOS stále popoluškou. In: Sestra. ISSN 1335-9444, roč. 9, č. 5-6,

s. 30-31.

NAGYOVÁ, G. 2013. Postavenie ADOS v súčasnej sieti poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti. Diplomová práca. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2013. 61 s.

TABAKOVÁ, M. 2006. Princíp spravodlivosti v domácej ošetrovateľskej starostlivosti =

Principle of fairness in providing nursing care in households. In: Kontakt. ISSN 1212-4117,

2006, roč. 8, č. 2, s. 257-264.

ZÁKON NR SR č. 578/2004 Z. z. [online]. [cit. 2012-11-10]. Dostupné na internete:

www.zbierka.sk/sk/predpisy/578-2004-z-z.p-8186.pdf

Kontaktná adresa prvého autora

doc. PhDr. Monika Jankechová, PhD.

Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky

ul. Slovenská 11, 94001 Nové Zámky

[email protected]

VÝVOJ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU

Katarína Kačalová

Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., generálne riaditeľstvo, Bratislava

Súhrn

Rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku je možné sledovať aj v zmenách

právnych predpisov, ktoré sa od čias vzniku agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti

(ADOS) často aktualizujú. Prvá časť príspevku ponúka prehľad vývoja legislatívnych

opatrení so zameraním sa na zmeny v požiadavkách na odbornú spôsobilosť sestier ADOS

a zmeny vo vedení ošetrovateľskej dokumentácie. Zvyšovanie odbornej spôsobilosti sestier,

v súlade so zmenami v systéme vzdelávania, sa odzrkadľuje vo zvyšovaní náročnosti výkonov

realizovaných prostredníctvom ADOS i v následných zmenách vo vedení ošetrovateľskej

dokumentácie. V druhej časti článku nám analýzy Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP)

zobrazujú matematický prehľad rozvoja činnosti ADOS na Slovensku. Minimálna sieť sa

postupne napĺňala do požadovaných noriem a so zvyšovaním počtu prijatých a ošetrených

pacientov sa prehlbovali skúsenosti sestier ADOS a snaha o zvyšovanie kvality

ošetrovateľskej starostlivosti.

Kľúčové slová

ADOS, legislatíva, dokumentácia, personálne obsadenie, analýza

Úvod

Začiatky domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku siahajú do roku 1994.

Zakladanie agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti nebolo regulované, vznikali na

základe aktivít sestier, ktoré mali potrebnú kvalifikáciu a získali licenciu. Hlavnou

myšlienkou pri zrode ADOS ako ambulantnej formy poskytovania zdravotnej starostlivosti

bolo poskytnúť ošetrovateľskú starostlivosť úplne alebo čiastočne imobilným pacientom,

ktorí nevyžadujú 24 hodinovú ústavnú zdravotnú starostlivosť. V súčasnosti, podľa zákona č.

576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, patrí domáca ošetrovateľská

starostlivosť medzi ambulantnú starostlivosť. Článok nám približuje vývoj právnych

predpisov, zmeny vo vedení ošetrovateľskej dokumentácie a v požiadavkách na personálne

obsadenie ADOS, ktoré odzrkadľujú meniace sa potreby praxe. Kvalifikácia sestier sa vďaka

rozvoju systému vzdelávania na Slovensku neustále zvyšuje. S tým súvisa i zmeny vo vedení

ošetrovateľskej dokumentácie. S postupom rokov pribúdali a prehlbovali sa informácie

získavané pri vstupnej anamnéze. Plánovanie starostlivosti a následná realizácia

ošetrovateľskej činnosti si vyžaduje potrebu hlbokých odborných znalostí a skúseností. Sestry

sa pri svojej činnosti opierajú o vypracované štandardy, ktoré im zaručujú, že realizáciu

ošetrovateľskej starostlivosti vykonávajú správne a „lege artis“. Analýzy VšZP poukazujú na

rozvoj činnosti ADOS na Slovensku. Počet ADOS a sesterských miest sa v posledných

rokoch stabilizoval. Z roka na rok však narastajú náklady na ošetrovateľskú starostlivosť, čo

súvisí i so stúpajúcim dopytom po službách ADOS. Počet prijatých a ošetrených pacientov sa

zvyšuje, čím sa potvrdzuje i opodstatnenosť existencie ADOS a ich zaradenia do sústavy

zdravotníckych zariadení.

Metodika

Pri tvorbe článku sme analyzovali vývoj legislatívnych opatrení v jednotlivých obdobiach od

roku 1994. Následne sme realizovali porovnanie obsahu právnych predpisov v jednotlivých

rokoch s cieľom zachytiť napredovanie predovšetkým vo vedení ošetrovateľskej

dokumentácie a požiadavkách na personálne obsadenie ADOS. Z analýz VšZP sme získali

údaje o počte prijatých a ošetrených pacientov od roku 2004, o vývoji nákladov súvisiacich

s príjmom pacientov do ADOS a celkových nákladov vynaložených z verejného zdravotného

poistenia na ošetrovateľskú starostlivosť poskytovanú prostredníctvom ADOS poistencom

VšZP.

Rok 1994 – 1995

Začiatky domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku siahajú do roku 1994, kedy boli

vydané rozhodnutia o rozšírení činnosti polikliník a nemocníc o poskytovanie DOS.

Činnosť prvých agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku sa začínala

rozbiehať v roku 1995. Vestník MZ SR, čiastka 12-13, ročník 43, zo dňa 30.8.1995

charakterizuje ADOS ako súčasť primárnej zdravotnej starostlivosti patriacu do siete

zdravotníckych zariadení. Ich úlohou bolo zabezpečiť dostupnosť ošetrovateľskej

starostlivosti, úsporu lôžok v nemocniciach, liečebniach pre dlhodobo chorých a výchovu

populácie k zodpovednosti za telesné a duševné zdravie svoje a svojich blízkych.

Povinnosťou ADOS bolo uzatvoriť dohodu s klientom i lekárom, ktorý ošetrovateľskú

starostlivosť indikoval. Pracovníkmi ADOS boli podľa uvedených legislatívnych požiadaviek

predovšetkým sestra manažérka, ktorá zodpovedala za prevádzku ADOS a kontrolovala jej

činnosť, ďalej sestra koordinátorka organizujúca poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej

starostlivosti a sestry s rozličnými stupňami vzdelania a špecializáciami. Zdravotná

dokumentácia zahŕňala sesterský chorobopis s anamnézou, ktorý sa ukladal na dispečing

a dekurz uložený v byte klienta. Tiež boli zadefinované požiadavky na vzdelanie sestier.

Odborná spôsobilosť sestier ADOS bola podmienená ukončeným štúdiom na SZŠ,

bakalárskym, či magisterským štúdiom v odbore ošetrovateľstvo, 5 ročnou praxou

v zdravotníckom zariadení a kvalifikácia doplnená osobitnou prípravou pre prácu sestry

v domácej starostlivosti, stážami na oddeleniach nemocníc a kurzami domácej starostlivosti.

Financovanie ADOS sa realizovalo predovšetkým na základe zmluvy s poisťovňou, kde boli

výkony vykazované podľa Zákona o liečebnom poriadku č. 98/1995 Z. z., Prílohy č. 1

Zoznamu výkonov pís. V – Výkony sestier v ADOS. Činnosť ADOS nahradila

predchádzajúcu činnosť geriatrických sestier a postupne zvyšovala i náročnosť svojich

výkonov. Novela Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (Zákon č. 241/1998

Z. z.) zaraďuje ADOS do sústavy zdravotnej starostlivosti (§2) a v §20 definuje

ošetrovateľskú starostlivosť ako súčasť primárnej, sekundárnej a následnej zdravotnej

starostlivosti.

Rok 2000

V roku 2000 MZ SR vydáva Odborné usmernenie pre poskytovanie zdravotnej

starostlivosti v ADOS. DOS sa podľa neho poskytovala na základe indikácie lekára

primárnej starostlivosti prostredníctvom štátnych zdravotníckych zariadení – štátne ADOS,

fyzickej osoby alebo právnickej osoby na základe povolenia. Tlačivo Vyjadrenie ošetrujúceho

lekára nahradil formulár Návrh ošetrujúceho lekára na poskytovanie domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. Bolo tiež zadefinované tlačivo Dohody o poskytovaní

ošetrovateľskej starostlivosti, obsahom ktorého bolo aj stanovenie ošetrovateľského plánu,

výkonov v kódoch a uvedenie identifikačných údajov ošetrujúceho lekára. Požiadavky na

odbornú spôsobilosť sestier a pôrodných asistentiek sa zmenili a diferencovali. Odborná

spôsobilosť sestry manažérky, odborného zástupcu právnickej osoby bola podmienená

ukončením vysokoškolského štúdia v odbore ošetrovateľstvo I alebo II stupňa, špecializáciou

v domácej ošetrovateľskej starostlivosti a 2 rokmi praxe pri lôžku. Pôrodná asistentka mala

mať špecializáciu v domácej ošetrovateľskej starostlivosti a 3 roky praxe. Od sestry

pracujúcej v ADOS bolo požadované ukončenie Strednej zdravotníckej školy, špecializácia

v špecializačnom odbore Domáca ošetrovateľská starostlivosť a minimálne 4 roky praxe pri

lôžku. Zmeny boli zaznamenané i vo vedení dokumentácie. Podľa platného odborného

usmernenia sa anamnestické údaje o pacientovi zaznamenávali v tabuľkovej forme.

Anamnéza sa týkala oblasti dýchania, výživy, vylučovania a fyzikálneho vyšetrenia, pričom

všetky údaje boli získavané zo subjektívneho pohľadu pacienta a z objektívneho zhodnotenia

sestrou. V samostatnom tlačive s názvom Plán komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti

sestry zaznamenávali ošetrovateľský problém, samotný plán a cieľ ošetrovateľskej

starostlivosti. Denná realizácia ošetrovateľskej starostlivosti bola zapisovaná do formuláru

s názvom Ošetrovateľský záznam. Samostatne bolo vypracovaný Protokol ošetrovania rán

a Záverečné hodnotenie domácej ošetrovateľskej starostlivosti.

Rok 2004 – 2005

V roku 2004 nadobudla platnosť šestica reformných zákonov, ktoré sú v znení neskorších

predpisov platné dodnes. Ide o zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, zákon č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o

zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o

zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov a zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Boli vypracované Štandardy pre

ošetrovateľskú starostlivosť uverejnené ako Odborné usmernenie MZ SR pre tvorbu,

implementáciu a hodnotenie štandardov v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii.

Vzhľadom k tomu, že nezahŕňali všetky činnosti, ktoré sestry ADOS v teréne realizovali, boli

neskôr vypracované Rámcové procesuálne štandardy v domácej ošetrovateľskej

starostlivosti.

Rok 2005 priniesol sestrám Vyhlášku MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah

ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah

praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci

s lekárom. Do platnosti vstúpilo i Odborné usmernenie MZ SR o vedení ošetrovateľskej

dokumentácie s ďalšími zmenami odrážajúcimi potreby praxe. Tak ako stúpala odborná

spôsobilosť sestier a zvyšovala sa náročnosť výkonov realizovaných prostredníctvom ADOS,

menila sa i ošetrovateľská anamnéza. V porovnaní s rokom 2000 už obsahovala hodnotenie

stavu vedomia, podrobnejšie informácie o problémoch s dýchaním, otázku týkajúcu sa

oxygenoterapie, umelej pľúcnej ventilácie. Samostatne bola hodnotená koža a sliznice. Pri

zaznamenávaní ošetrovateľskej starostlivosti do tlačiva Priebežné pozorovanie a hodnotenie

ošetrovateľskej starostlivosti sestry zapisovali dátum aj čas realizovania ošetrovateľskej

starostlivosti. Pri stanovovaní sesterskej diagnózy sa riadili Vyhláškou MZ SR č. 306/2005

Z. z., ktorou sa ustanovil zoznam sesterských diagnóz. Financovanie ADOS určilo

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg

zdravotných výkonov.

Rok 2007 – 2008

Následne v roku 2007 sa do platnosti dostáva Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní

domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Definovalo ošetrovateľskú starostlivosť a stanovilo

konkrétne kritériá pre osoby vyžadujúce poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti

prostredníctvom ADOS. Súčasťou dokumentácie ADOS sa stala Posudzovacia stupnica

v ošetrovateľstve hodnotiaca stupeň mobility pacienta.

Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. stanovilo minimálnu sieť poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti – 808,6 sesterského miesta pre Slovenskú republiku. V roku 2008

tiež vstúpil do platnosti Výnos MZ SR o minimálnych požiadavkách na personálne

zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych

zariadení. Podľa neho a podľa Zákona č. 578/2004 Z. z. o zdravotníckych pracovníkoch,

museli ADOS spĺňať minimálne personálne obsadenie, ktorým bol odborný garant ADOS

a sestra. Na odborného garanta sa vzťahovala požiadavka ukončeného magisterského

vzdelania v odbore ošetrovateľstvo, špecializácie v špecializačnom odbore komunitné

ošetrovateľstvo a najmenej 5 rokov odbornej zdravotníckej praxe. Sestra podľa uvedeného

zákona a výnosu, mala ukončenú špecializáciu v špecializačnom odbore komunitné

ošetrovateľstvo alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného predpisu.

Rok 2009

Na základe špecifických potrieb vedenia zdravotnej dokumentácie v jednotlivých odboroch

ošetrovateľskej starostlivosti vydalo Ministerstvo zdravotníctva v roku 2009 Odborné

usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o vedení zdravotnej

dokumentácie, č. 07594/2009-OZS.

Rok 2010 – 2013

Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho

povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave

špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností už v súčasnosti určuje

presne definované požiadavky odbornej spôsobilosti pre činnosť sestry a ďalších

zdravotníckych pracovníkov. Vzhľadom k zabezpečeniu dostupnosti ošetrovateľskej

starostlivosti a udržaní naplnenia minimálnej siete došlo v roku 2012 k úprave požiadaviek na

odbornú spôsobilosť sestry pracujúcej v ADOS, uverejnené vo Výnose Ministerstva MZ SR

o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické

vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Na sestru pracujúcu v ADOS sa

prestala vzťahovať podmienka ukončenej špecializácie v špecializačnom odbore komunitné

ošetrovateľstvo alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného predpisu

v prípade, že spĺňa podmienku 5 ročnej odbornej praxe.

Činnosť agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti sa neustále vyvíja, zvyšuje náročnosť

realizovaných výkonov, sústreďuje pozornosť na zvyšovanie kvality práce a napomáha

znižovaniu dĺžky a počtu hospitalizácií. Nasledujúce údaje analyzujú počet pacientov

prijatých do starostlivosti ADOS, počet ošetrených pacientov a náklady na starostlivosť

z pohľadu VšZP (Tab. 1).

Tab. 1 Počet pacientov ADOS a náklady VšZP na ošetrovateľskú starostlivosť

Rok

Príjem pacienta do ADOS – kód

3390 (počet všetkých výkonov)

Počet pac. prijatých do ADOS – kód 3390 (počet

rod. č.)

Počet ošetrených pacientov (počet

rod. č.)

Náklady na príjem pacienta

do ADOS v € (kód 3390)

Celkové náklady v €

2004 10 174 8 895 19 190 21 638,12 3 244 739,60

2008 12 812 11 951 21 338 35 425,21 6 617 563,21

2010 15 311 14 164 26 265 40 762,05 8 682 160,92

2011 15 783 14 380 28 539 41 374,49 9 376 595,95

2012 15 817 14 517 30 663 44 660,43 10 435 858,87

Analýzy VšZP poukazujú na to, že počet pacientov ošetrovaných prostredníctvom ADOS

neustále stúpa. Predpokladáme súvislosť s väčšou informovanosťou odbornej i laickej

verejnosti o službách ADOS, ale i s nárastom počtu ADOS a zvyšovaním odbornej

spôsobilosti sestier realizovať i náročné výkony v domácom alebo inom sociálnom prostredí

pacienta.

Záver

Počet ADOS a sesterských miest sa v posledných rokoch stabilizuje, minimálna sieť je

naplnená a náklady na ošetrovateľskú starostlivosť plynule stúpajú. V budúcnosti je potrebné

sa zamerať na zvyšovanie kvality činnosti ADOS systematicky podporovanej a kontrolovanej

vnútroorganizačne i zo strany zdravotných poisťovní. Vzniknuté problémy vyplývajúce

z praxe bude potrebné bližšie definovať, analyzovať a riešiť nielen v rámci ADOS, ale

aj medziodborovo a v spolupráci so samosprávnymi krajmi, MZ SR, Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou a zdravotnými poisťovňami.


Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 640/2008 Z. z. o verejnej minimálnej sieti

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon

zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov,

sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti zo dňa 26.

februára 2007, č. 07547/2007-OZSO.

Odborné usmernenie MZ SR o vedení ošetrovateľskej dokumentácie zo dňa 20. júna 2005, č.

41978/2005-OO.

Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie zo dňa 24. septembra 2009, č.

07594/2009-OZS.

Odborné usmernenie MZ SR pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti v Agentúrach domácej

ošetrovateľskej starostlivosti zo dňa 19. júla 2000, č. SZS-1373/2000.

Odborné usmernenie MZ SR pre tvorbu implementáciu a hodnotenie štandardov

v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii z 30. augusta 2004, č. 16138-2/2004-OO.

Rámcové procesuálne štandardy v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Mimoriadna príloha

zdravotníckych novín a časopisu Sestra. 2005, č. 3.

Vestník MZ SR, čiastka 12-13, ročník 43, zo dňa 30. augusta 1995, Oznamovacia časť:

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti.

Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz.


poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej

asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.

Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 10. septembra 2008 o minimálnych

požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých

druhov zdravotníckych zariadení, č. 09812/2008-OL.

Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo 14. decembra 2012, o minimálnych


druhov zdravotníckych zariadení v znení neskorších predpisov, č. 09780-OL-2012.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.



Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov.


Mgr. Katarína Kačalová

VšZP, a.s., generálne riaditeľstvo

Mamateyova 17

850 05 Bratislava

[email protected]

PRÁVNE VEDOMIE REGISTROVANÝCH SESTIER AKO NÁSTROJ PODPORY

PROFESIONÁLNEJ AUTONÓMIE POVOLANIA SESTRY

Mária Kilíková

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, detašované pracovisko

Rožňava

Súhrn

Ošetrovateľská prax poskytovaná registrovanou sestrou je riadená legislatívnymi normami a

ich právnymi úpravami. Právne predpisy regulujú správanie sestry. Predpokladom

poskytovania bezpečnej ošetrovateľskej praxe je mať minimálne právne vedomie.

Vysvetlením tejto potreby je, že sestry za svoje profesionálne rozhodnutia nesú právnu

zodpovednosť. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie boli prijaté právne

predpisy, ktoré boli v neskoršom období doplnené o ďalšie právne predpisy alebo niektoré

boli zrušené. Pre sestry v klinickej praxi je dôležité, aby sa v nich vedeli orientovať a aktuálne

aplikovať pre potreby ochrany vlastnej praxe a autonómie. Našim cieľom bolo identifikovať

rozsah vedomosti sestier o legislatívnych normách, podmieňujúcich autonómny výkon

povolania sestra. Zároveň sme hľadali rozdiely v právnom vedomí sestier s ohľadom na výšku

dosiahnutého vzdelania. Prieskum sme realizovali v zámerne vybratej vzorke registrovaných

sestier. Metódou prieskumu bol vedomostný dotazník. Kvantitatívnu analýzu sme uskutočnili

jednorozmernou deskriptívnou metódou v programe MS WORD 2003 a MS EXCEL 2003.

Kľúčové slová

Právo, právne vedomie, legislatíva, autonómia, sestra

Úvod

Jadrom konceptu regulácie povolania sestry je plnenie štandardných kritérií, medzi ktoré je

možné zaradiť požiadavku mať legislatívne vymedzený rozsah činnosti, mať normy pre

vzdelávanie, mať vymedzené podmienky odbornej spôsobilosti a mechanizmy kontroly

dodržiavania a obnovovania odbornej spôsobilosti (Gurková, 2010). Ošetrovateľská prax

vykonávaná registrovanou sestrou je v súčasnosti riadená viacerými právnymi predpismi

vydanými na úrovni parlamentu a vlády Slovenskej republiky (zákony, nariadenia vlády), ako

aj na úrovni Ministerstva zdravotníctva a Ministerstva školstva Slovenskej republiky

(vyhlášky, odborné usmernenia). Právne normy poskytujú ošetrovateľstvu a sestrám právne

uznanie, chráni ich prax, vymedzuje hranice praxe a pôsobnosť sestry, vrátane jej

zodpovednosti (Pastorová, 2008). Väčšina právnych predpisov vstúpila do platnosti v roku

2005 a výrazne podporili profesionálnu autonómiu povolania sestry v Slovenskej republike

(SR). Je potrebné, aby ich sestry ovládali, a to z dôvodu zodpovednosti za svoje rozhodnutia

pri výkone autonómneho povolania. Pomocou nich sa majú riadiť predovšetkým ich

profesionálne rozhodnutia. Podľa stupňa právnej sily možno právne predpisy hierarchicky

usporiadať takto: právne predpisy primárne t.j. vyššej právnej sily sú zákony; právne predpisy

sekundárne (podzákonné) ev. nižšej právnej sily sú nariadenia vlády (NV), vyhlášky a ostatné

právne predpisy.

Medzi základné právne normy v povolaní sestra, ktoré by mali sestry pri výkone svojho

povolania poznať, patria:


zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, s poslednou zmenou č. 172/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2011,



zákonov, s poslednou zmenou č. 512/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012,

Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov,

Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.

z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

Zákon č. 720/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z.

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene

a doplnení zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na

základe verejného zdravotného postenia a o úhradách za služby súvisiacich

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (Hulková, 2010).

Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Výkon autonómneho povolania sestry regulujú tieto nariadenia vlády Slovenskej republiky

(NV SR) č. 296 z 9. júna 2010 o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,

spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a

sústave certifikovaných pracovných činností.

Ošetrovateľská prax a výkon autonómneho povolania sestry je usmerňovaná nasledovnými

vyhláškami Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR):

Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz,

Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych

povolaniach (platí pre povolanie lekár, zdravotnícky záchranár, sestra),

Vyhláška MZ SR č. 470/2006 Z. z., ktorou sa mení vyhláška MZ SR č. 364/2005, ktorou

sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci

s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou

samostatne a v spolupráci s lekárom,

Vyhláška MZ SR č. 109/2009 Z. z., ktorou sa ustanovuje výber zdravotníckych výkonov

z katalógu zdravotníckych výkonov, ktoré v zariadeniach sociálnych služieb vykonávajú

zamestnanci zariadenia sociálnych služieb.

Z odborných usmernení by sestry mali poznať:

Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie č. 07594/20009-OZS,

schválené dňa 24. septembra 2009 s účinnosťou od 15. októbra 2009 (Gurková, 2010),

Odborné usmernenie MZ SR o riadení a poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti

v ústavnom zdravotníckom zariadení č. 05354/2005-OO.

Odborno-metodické vedenie a vzdelávanie právne vymedzuje Koncepcia odboru

ošetrovateľstva č. 14535/2006-OO.

Cieľ práce

Cieľom našej práce bolo odhaliť stav právneho vedomia sestier a vypracovať manuál právnych

prepisov s cieľom udržať a zvýšiť právne vedomie sestier.

Súbor, metodika

Respondentov do základného súboru sme vybrali zámerne a stratifikovane. Kritériom výberu

boli: výkon povolania registrovanej sestry u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

a pracovné zaradenie sestra u lôžka. Na zber empirických dát sme použili anonymný

vedomostný dotazník vlastnej konštrukcie. Pozostával z 26 uzavretých položiek, ktoré boli

štrukturované do 7 domén. Doménami boli: právne vedomie sestier o ich právnej

zodpovednosti, o povinnej registrácii sestier a dodržiavaní zásad vyplývajúcich z potreby

udržania registrácie, o odbornej spôsobilosti sestier na výkon zdravotníckeho povolania

a rozsahu ošetrovateľskej praxe vykonávanej sestrou samostatne, na základe odporúčanie

lekára a v spolupráci s lekárom, o sústavnom vzdelávaní sestier, o vedení zdravotnej

dokumentácie a jej archivácii, o poskytovaní informácii o ošetrovateľskej starostlivosti

a povinnej mlčanlivosti sestier. Posledná doména bola zameraná na meranie právneho vedomia

sestier o riadení poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti v ústavnom zdravotníckom

zariadení. Obsah jednotlivých domén tvorili otázky (vedomostný test) na meranie právneho

vedomia sestier. Počet otázok v jednotlivých doménach varíroval od 3 do 5 otázok. Prieskumu

predchádzala pilotná štúdia u 17 respondentov. Distribuovali sme 230 dotazníkov, vrátilo sa

nám 196 a hodnotených bolo 180 stratifikovaných dotazníkov. Stratifikované boli do dvoch

skupín. Skupina „A“ bola saturovaná dotazníkmi od sestier s stredoškolským vzdelaním

v počte 90. Skupina „B“ bola tvorená dotazníkmi od sestier s vysokoškolským vzdelaním,

v počte 90. Prieskum sme realizovali u ústavných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti

Prešovského a Košického kraja, ktorých anonymitu sme viazaní zachovať. Odpovede

respondentov sme analyzovali a vyhodnotili (absolútnu a relatívnu početnosť) v každej

vedomostnej zložke domén osobitne v skupine sestier so stredoškolským a osobitne v skupine

sestier s vysokoškolským vzdelaním. Z objemu výsledkov súvisiacich s cieľom prieskumu

interpretujeme relatívnu početnosť správnych odpovedí sestier so stredoškolským

a vysokoškolským vzdelaním vo vybraných vedomostných zložkách domén. Vybrali sme

a v tabuľkách vykazujeme tie zložky jednotlivých domén, v ktorých sestry preukázali

pozitívne právne vedomie. V prehľadových tabuľkách 1 až 7 sú výsledky (percentuálny podiel

správnych odpovedí) akceptovateľného – pozitívneho právneho vedomia = správnej odpovede

na vedomostnú otázku vo vedomostnom teste skupiny „A“ a skupiny „B“.


Tabuľka 1 ilustruje stav právneho vedomia respondentov o definovaní zákonnej potreby

poskytovať ošetrovateľskú prax lege artis a rozsahu právnej zodpovednosti ustanovenej

vyhláškou MZ SR č. 470/2006 Z. z.

Tab. 1 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o ich právnej zodpovednosti v poskytovaní

ošetrovateľskej starostlivosti

Položky v doméne Vzdelanie (%) Doména 1 stredoškolské vysokoškolské

a) prax lege artis je definovaná v zákone 26,3 32,5b) právna zodpovednosť za prax v rozsahu právnej normy 33,8 78,8c) právna zodpovednosť iba za i.v. aplikáciu liekov 16,3 21,3

Iba 32,5 % opýtaných respondentov s vysokoškolským vzdelaním vie, že povinnosť

poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť lege artis je ustanovené zákonom. V skupine sestier

so stredoškolským vzdelaním správne odpovedalo 26,3 % respondentov. 21,3 % z celkového

počtu (90 vysokoškolsky vzdelaných respondentov) zužuje právnu zodpovednosť sestier iba na

podávanie intra venóznej aplikácie liekov na základe poverenia lekárom.

Tab. 2 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o povinnej registrácii v centrálnom registri

Položky v doméne Vzdelanie (%)Doména 2 stredoškolské vysokoškolské

a) výkon povolania je podmienený povinnou registráciou 26,3 35b) register zo zákona vedie SKSaPA 22,5 32,5c) povinnosť oznamovať aktualizovať údaje v registri 27 40

Komparácia počtu správnych odpovedí respondentov so stredoškolským a vysokoškolským

vzdelaním dokazuje rozdiely v právnom vedomí sestier z legislatívy upravujúcej kritériá

a zásady regulácie povolania. Správnu vedomosť o podmienenosti výkonu autonómneho

regulovaného povolania povinnou registráciou má 35 % vysokoškolsky vzdelaných sestier

a 26,3 % sestier so stredoškolským vzdelaním. Právne vedomie o vedení centrálneho registra

Slovenskou komorou sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA) je deformované o vedomosť –

tendenciou povinne sa registrovať – byť členom SKSaPA. O povinnosti oznamovať zmeny –

aktualizovať údaje v centrálnom registri vie iba 40 % vysokoškolsky vzdelaných sestier a 27

% sestier so stredoškolským vzdelaním.

Tab. 3 Stav pozitívneho právneho vedomia o potrebe odbornej spôsobilosti sestry pri vybranej

certifikovanej pracovnej činnosti

Položky v doméne 3 Vzdelanie (%)

Sestra na endoskopickom pracovisku vykonáva: stredoškolské vysokoškolské

a) špecializovanú pracovnú činnosť 26,3 25

b) certifikovanú pracovnú činnosť 15 21,3

c) vysokoškolskú pracovnú činnosť 6,3 1,3

d) neviem 2,5 2,5

Právne vedomie sestier o potrebe plniť nariadenie vlády o odbornej spôsobilosti na výkon

zdravotníckeho povolania ilustruje tabuľka 3. Odpovede na otázku o odbornej spôsobilosti na

vykonávanie certifikovanej pracovnej činnosti dokazujú, že v základnom súbore respondenti

túto činnosť považujú za špecializovanú pracovnú činnosť, čo je v rozpore s NV SR č.

296/2010 Z. z.

Tab. 4 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o rozsahu činnosti sestry


Zavedenie žalúdočnej sondy patrí: stredoškolské vysokoškolské

a) medzi samostatne činnosti sestry 23,75 27,5

b) činnosti na základe indikácie lekára 16,3 22,5

c) činnosti vykonané v spolupráci s lekárom 8,75 0

d) neviem 1,25 0

Tabuľka 4 ilustruje stav právneho vedomia respondentov o vybranej pracovnej činnosti –

zavedenie žalúdočnej sondy, ktorú upravuje vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z. ako činnosť

na základe indikácie lekára. Akceptovateľné právne vedomie preukázalo 16,3 %

stredoškolsky vzdelaných sestier a 22,5 % vysokoškolsky vzdelaných sestier.

Tab. 5 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o sústavnom vzdelávaní


Sústavné vzdelávanie zahŕňa: stredoškolské vysokoškolskéa) špecializačné štúdium 21,25 22,5

b) odborno-vedecké podujatie s prezentáciou farmaceutického výrobku

3,75 0

c) účasť na prezentácii zdravotníckych pomôcok

22,5 25d) neviem 2,5 2,5

Právne vedomie v oblasti povinnosti sústavne sa vzdelávať, bola v súbore respondentov

zúžená najmä na oblasť povinnosti absolvovať špecializačné štúdium. Avšak doplňujúca

otázka o práve preniesť kredity do nasledujúceho päťročného hodnotiaceho cyklu, dokazuje

nízke právne vedomie sestier. Iba 26,2 % stredoškolsky vzdelaných a 25,7 % vysokoškolsky

vzdelaných sestier vie, že má právo si preniesť 10 % z celkového počtu získaných kreditov.

Tab. 6 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o vedení zdravotnej dokumentácie


Súčasťou zdravotnej dokumentácie pacienta je: stredoškolské vysokoškolskéa) dotazník spokojnosti pacienta 36,3 23,8b) fotodokumentácia 11,3 26,3

c) audio dokumentácia 1,25 0

d) neviem 1,25 0

Zisťovali sme vedomosti respondentov o tom, či fotodokumentácia je súčasťou zdravotnej

dokumentácie. Správnu odpoveď, že fotodokumentácia je súčasťou zdravotnej dokumentácie

označilo celkovo 37,5 % respondentov. Alarmujúce je zistenie, že až 60 % respondentov

označilo dotazník spokojnosti pacienta za súčasť zdravotnej dokumentácie. V ostatných

položkách sme mapovali stav právneho vedomia sestier o zákaze škrtať v zdravotnej

dokumentácii. Pozitívne právne vedomie preukázalo 86,3 % respondentov. Vedenie

zdravotnej dokumentácie v písomnej a elektronickej forme so zaručeným elektronickým

podpisom označilo 55 % respondentov. Vedenie zdravotnej dokumentácie len v písomnej

forme za stanovených podmienok označilo iba 40 % respondentov. Vedenie zdravotnej

dokumentácie len v elektronickej forme so zaručeným elektronickým podpisom označilo 5 %

respondentov. Overovali sme vedomosti respondentov o tom, kde sa zakladá formulár

polohovania pacienta. Formulár polohovania pacienta „je súčasťou zdravotnej

dokumentácie“, odpovedalo 61,25 % respondentov. Ako súčasť zdravotnej karty, odpovedalo

37,5 % respondentov a 1,3 % respondentov sa nevedelo k tejto otázke vyjadriť. Vedomosti

respondentov o archivácii zdravotnej dokumentácie sú nasledovné. 80 % respondentov vie, že

archivácia zdravotnej dokumentácie má trvať 20 rokov. 20 % respondentov odpovedalo, že

archivácia zdravotnej dokumentácie má trvať iba 15 rokov. Mapovali sme stav právneho

vedomia sestier v oblasti poskytovania informácii o ošetrovateľskej starostlivosti. Celkovo 50

% respondentov odpovedalo, že sestra môže poskytnúť informácie o ošetrovateľskej

starostlivosti len pacientovi, ak nepožiada inak. Sestra neposkytuje informácie, odpovedalo

27,5 % respondentov a 22,5 % respondentov sa nevedelo vyjadriť.

Tab. 7 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o vybraných častiach odborného usmernenia o riadení

ošetrovateľskej starostlivosti u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti


Výkon funkcie vedúcej sestry je podmienené: stredoškolské vysokoškolské

a) VŠ I stupňa, špecializácia príslušnom odbore a manažmentu

26,3 18,8b) VŠ II stupňa 22,5 28,6c) VŠ II stupňa, špecializácia v príslušnom odbore 1,3 2,5d) neviem 0 0

Vedomosť respondentov o požadovanom vzdelaní v pozícii vedúcej sestry, správne

odpovedalo 45 % respondentov. Odborné usmernenie definuje priamu zodpovednosť

námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť za odbornú úroveň poskytovania

ošetrovateľskej starostlivosti u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, správne

odpovedalo iba 27,5 % respondentov. Ostatní sú toho názoru, že priamu zodpovednosť má

sestra pri lôžku (42,5 % respondentov) a 30 % respondentov za zodpovednú osobu označilo

vedúcu sestru.

Záver

Ošetrovateľstvo a ošetrovateľská prax sú vystavené zmenám spôsobeným zmenami právnych

noriem. Je preto na mieste zdôrazniť potrebu záujmu sestier kontinuálne monitorovať zmeny

v právnych normách a vzdelávať sa v tejto oblasti. Prieskum v malej vzorke respondentov

dokazuje menej uspokojivé vedomosti o legislatívnych normách – nízke právne vedomie

registrovaných sestier. Vedomostné deficity sme odhalili v doméne právnej zodpovednosti

sestry, v oblasti poznania a klasifikácie závislých a nezávislých činností sestry, t.j. rozsahu

ošetrovateľskej praxe vykonávanej sestrou na základe indikácie lekára a na základe

písomného poverenia lekára. Podobne je deficitná oblasť znalosti klasifikácie pracovných

činností vyžadujúce špecializačnú alebo certifikačnú prípravu sestry. Regulačný mechanizmus

– registráciu si sestry mýlia s povinným členstvom v SKSaPA. Za vážny nedostatok je možné

označiť vedomostný deficit v otázke vedenia a archivácie zdravotnej dokumentácie. Nie je

možné súhlasiť so zistením, že za povinnú súčasť zdravotnej dokumentácie je považovaný

dotazník spokojnosti pacienta. Výsledky testovania právneho vedomia sestier o požadovaných

kvalifikačných požiadavkách na výkon funkcie vedúcej sestry signalizujú absenciu

pripravenosti sestier u lôžka na proces riadenia ošetrovateľskej praxe u ústavných

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Sestry si neuvedomujú závažnosť vykonávania

ošetrovateľskej praxe samostatne a v spolupráci s lekárom. Poznanie legislatívnych noriem

tvorí základ presadzovania pozitívnych zmien na pracovisku, vedieť hájiť svoje práva

a vykonávať povolanie sestry lege artis.


GURKOVÁ, E. 2010. Vybrané kapitoly z ošetrovateľskej teórie I. Martin : Univerzita

Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta Martin, 2010. 89 s. ISBN 978-80-

88866-74-9.

HULKOVÁ, V. 2009. Reforma zdravotníctva a jej implementácia do ošetrovateľstva

v Slovenskej republike: dizertačná práca. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej

práce sv. Alžbety, 2009. 190 s.

HULKOVÁ, V. 2010. Reforma zdravotníctva a jej implementácia do ošetrovateľstva

v Slovenskej republike. In Monitor medicíny SLS. 2010, č. 1-2, s. 19-24.

PÁSTOROVÁ, S. – ONDOVÁ, A. – ANTONÍKOVÁ, A. 2008. Práca sestry z pohľadu

legislatívnych noriem [online]. 2008 [cit. 2012-20-11]. Dostupné na internete:

http://www.logman.sk/buxus/docs//content/2008/Pastorova_2008_b.pdf.

RYBKOVÁ, A. 2013. Legislatívne normy v ošetrovateľstve ako kritérium výkonu

autonómneho povolania sestry: diplomová práca. Prešov : Vysoká škola zdravotníctva

a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P.

Gojdiča v Prešove, 2013. 99 s.


Prof. PhDr. Mária Kilíková, PhD.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava

detašované pracovisko Rožňava

Kósu Schoppera 22

048 01 Rožňava

[email protected]

mailto:m.kilikova@gmail

http://www.logman.sk/buxus/docs//content/2008/Pastorova_2008_b.pdf

HISTORIE A SOUČASNOST DOMÁCÍ ZDRAVOTNÍ PÉČE V ČESKÉ REPUBLICE

Ludmila Kondelíková

Asociace domácí péče České republiky, o.s.

Souhrn

Tento příspěvek má stručně a názorně přiblížit složitý vývoj a změny v postojích společnosti

v pohledu na fungování primární péče v České republice po roce 1990. Postupné začleňování

domácí zdravotní péče do systému zdravotních služeb, význam působení profesních

organizací při prosazování důležitých postupů a to nejen ve státní správě, ale i v lůžkových

zdravotnických zařízeních, v zařízeních ambulantních specialistů, praktických lékařů a

vzdělávacích institucí. Příspěvek má upozornit na nutnost stálé součinnosti a působení

profesních organizací, přiblížit v celkových souvislostech a rovinách širokou problematiku

související s poskytováním domácí zdravotní péče. Popisuje nutnost variability s možností

modelace dle aktuálních potřeb klientů, od základní po vysoce specializovanou péči.

Příspěvek popisuje historické aspekty vzniku domácí zdravotní péče v kontextu na probíhající

změny ve společnosti, ve vazbě na individuální vnímání kvality života. Odráží současný stav

poskytování domácí zdravotní péče v návaznosti na koncepční změny zdravotnictví v České

republice.

Klíčová slova

Domácí zdravotní péče, agentura domácí zdravotní péče, Asociace domácí péče ČR, o.s.

Úvod

Vývoj domácí zdravotní péče zaznamenal úspěchy díky svému akcentu na lidskost, kvalitu a

efektivitu péče. Zprvu opatrný postoj klientů a jejich ošetřujících lékařů byl postupem let

vystřídán respektem a začleněním domácí péče mezi plnohodnotné formy zdravotní péče.

Vžil se pojem Komplexní domácí zdravotní péče, jejímž cílem je orientace na podporu a

udržení zdraví, prevenci onemocnění, saturaci bio-psycho-sociálně ekonomických potřeb

člověka. Cílem je kvalitní, humánní péče ve vlastním sociálním prostředí klienta v rozsahu 24

hodin denně, 7 dní v týdnu s akcentací na individuálnost a adresnost péče. Základní jednotkou

je agentura domácí péče, která může být státním, či nestátním zdravotnickým zařízením.

Zřizovateli agentur jsou samostatné právnické či fyzické osoby, státní instituce, organizace či

HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI

NA SLOVENSKU

Mária Kožuchová1, Janka Bartková2

1Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra Ošetrovateľstva 2Nemocnica Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku n.o.

Súhrn

Domáca ošetrovateľská starostlivosť je významným fenoménom komunitného

ošetrovateľstva. Historický vývoj poskytovania starostlivosti v domácom prostredí prešiel

zložitou etapou, bol determinovaný úrovňou medicínskych poznatkov a technologickým

rozvojom v oblasti zdravotníckych vied. Kvalita poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti

v domácom prostredí sa zvyšovala s rastúcimi požiadavkami kladenými na sestry pracujúce

v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Domáca ošetrovateľská starostlivosť, ako

forma poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti pacientom v domácom prostredí, významne

zasahuje do zmien v zdravotníckom systéme, menia sa úlohy a zároveň postavenie sestier v

spoločnosti, mení sa obsah a systém vzdelávania v komunitnom ošetrovateľstve a rozvíja sa

ošetrovateľský výskum vykonávaný v podmienkach domáceho prostredia, ktorý umožňuje

sestrám skúmať a hodnotiť efektivitu zavedených postupov. Príspevok je zameraný na

historické východiská rozvoja domácej ošetrovateľskej starostlivosti a tiež prezentuje

aktuálne poznatky poskytovania tejto formy starostlivosti.

Kľúčové slová

Pacient, domáca ošetrovateľská starostlivosť, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti,

historické východiská

Úvod

Hlavnou ideou vzniku domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je poskytovaná

prostredníctvom agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) bolo poskytnúť

odbornú starostlivosť v domácom prostredí, kde sa pacient cíti bezpečne, rýchlejšie sa

uzdravuje a tiež skrátiť dobu hospitalizácie, a tým ušetriť finančné náklady. K rozvoju

domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku bolo potrebné zaviesť opatrenia systému

poskytovania tejto formy starostlivosti, podporiť systém domácej ošetrovateľskej

starostlivosti ako celku a riešiť jej financovanie (Bušová, 1996, s. 6). Vývoj domácej

ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike zaznamenal úspechy vďaka dôrazu na

ľudskosť, kvalitu a efektivitu starostlivosti, pričom dotvára komplexnú zdravotnú

starostlivosť a zároveň pomáha humanizovať vzťah medzi pacientom a ošetrujúcim

personálom.

Ošetrovateľská starostlivosť poskytovaná v domácom prostredí prešla dlhodobým

historickým vývojom, ktorý ako uvádza Farkašová (2010, s. 9), ovplyvňovali predovšetkým

sociálne, kultúrne, ekonomické a politické faktory. Veľký vplyv mali vedecké objavy, vojny

či epidémie. Pôsobenie týchto faktorov sa odrážalo v jednotlivých vývinových etapách.

Kvalita a úroveň poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti bola vo všetkých

historických obdobiach determinovaná podmienkami v jednotlivých civilizáciách, ich

životnou filozofiou a technologickým rozvojom. Je možné ju považovať za historicky

najstaršiu formu zdravotnej starostlivosti. Do dejín domácej ošetrovateľskej starostlivosti sa

významne zapísali aj osobnosti, ktoré výraznou mierou prispeli k jej rozvoju. Vzdelávanie,

ktoré poskytlo základy pre rozvoj komunitného ošetrovateľstva a taktiež legislatívne opatrenia

nevyhnutné na vytvorenie siete agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti, majú dodnes

výrazný vplyv na formovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je neustále sa

vyvíjajúcou formou starostlivosti o človeka v domácom prostredí.

Historické východiská domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Domáca starostlivosť ako prirodzený spôsob starostlivosti o človeka existuje od najstarších

čias existencie ľudstva. Tento spôsob starostlivosti sa vyvíjal cez starovek až po stredovek.

Človek mal vnútornú potrebu starať sa o seba, o svoje zdravie a zdravie svojej rodiny

a komunity. Skúsenosti s liečbou a ošetrovaním chorých odovzdával svojim blízkym v rodoch

z generácie na generáciu ústnym podaním. Používali sa prostriedky priaznivo pôsobiace pri

rôznych ochoreniach či poraneniach, ako napr. voda na ochladzovanie a umývanie rán,

niektoré rastliny a ich plody, orgány zvieracích tiel a neskôr boli využívané aj niektoré

minerálne látky (Niklíček, Štein, 1985, s. 12). Vo veľkej miere išlo o prírodné liečiteľstvo a o

ženské opatrovateľstvo. Starostlivosť o chorých a odkázaných bola zverená predovšetkým

ženám, ktoré ju vykonávali v domácnostiach chorých. Ženy, ktoré starostlivosť poskytovali

v domácom prostredí boli bylinkárky a babice zároveň, ktoré si osvojovali pôrodnícku prax

od starších babíc, svojich predchodkýň (Bokesová Uherová, 1989, s. 30). V rámci

poskytovania starostlivosti sa vytvorili podmienky predovšetkým pre pôrodné babice, ktoré

v domácom prostredí privádzali na svet jednu generáciu za druhou.

Neskôr ošetrovateľstvo vykonávali v staroveku kňazi a kňažky rôznych náboženstiev,

v stredoveku mnísi a mníšky, členovia mužských i ženských kresťanských rádov (Hanzlíková,

2011, s. 32). Medzi najznámejšie ženské rády, ktoré sa ujímali starostlivosti o chorých aj

v domovoch patrili napr. rád Augustiniánskych sestier, ktorý bol založený v stredoveku, sa

špecializoval na poskytovanie ošetrovateľských služieb v domácnostiach (Kozierová a kol.,

1995, s. 5) a rád Vincentiek – dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Od začiatku

opatrovali starých a chorých po domoch, neskôr v nemocniciach, sirotincoch a v starobincoch.

S príchodom kresťanstva súvisí aj zakladanie nemocníc. Tieto nemocnice boli označované

ako „hospitium“, neskôr ako „hospital“. Z tohto termínu vznikol názov „špitál“ (Bokesová

Uherová, 1989, s. 21). Opatrovateľskú starostlivosť v špitáloch poskytovali okrem žien aj

sluhovia, ktorí pracovali za minimálnu odmenu a spravidla bez oddychu. Naďalej pretrvávalo

ošetrovanie chorých, poskytované ženami v domácnostiach.

Florence Nightingaleová (zakladateľka profesionálneho ošetrovateľstva) spolu s Williamom

Rathboneom (zakladateľ modernej koncepcie poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti

v domácom prostredí) založili v Liverpoole v roku 1859 školu pre sestry návštevnej služby,

ktorej hlavným cieľom bola pomoc chudobným ľuďom a poskytovanie ošetrovateľskej

starostlivosti vo svojich domovoch (Szabóová, 2006, s. 245).

Domáca starostlivosť sa v Spojených štátoch amerických začala poskytovať v roku 1796.

V roku 1885 bola založená organizácia sestier domácej starostlivosti v Buffale, následne

v roku 1887 vo Philadelphii a v roku 1888 v Bostone vznikla okresná asociácia sestier

pracujúcich v domácej starostlivosti. V roku 1893 Lilian Waldová a Mary Brewsterová

založili ošetrovateľskú službu pod záštitou rady najmä pre chorých a tých, ktorí žijú v

nezdravých podmienkach v domácnostiach. Spoločne vytvorili termín „verejná zdravotná

sestra“ (Szabóová, 2006, s. 245).

Koncom 19. storočia nastáva pomerne prudký rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti

v Európe, ktorá bola zameraná najmä na ošetrovanie poskytované zväčša starým ľuďom

s výnimkou Holandska, kde sa starostlivosť poskytovala všetkým chorým bez ohľadu na vek,

a to od narodenia až do konca života. Začiatkom 70. rokov 20. storočia dochádza

k neustálemu zvyšovaniu nákladov na zdravotnú starostlivosť na celom svete. Hľadajú sa

nové spôsoby a riešenia, ako zvýšiť kvalitu a znížiť náklady na starostlivosť. Jednou

z možností riešenia bol aj návrat k myšlienke domácej starostlivosti (Szabóová, 2006, s. 245).

História domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku

Starostlivosť o staršie osoby odkázané na pomoc inej osoby pri bežných denných a

inštrumentálnych činnostiach bola do 40. – 50. rokov 20. storočia poskytovaná v bývalej

Československej republike na charitatívnom a dobrovoľníckom základe vychádzajúc z tradícií

kresťanstva hlásajúceho lásku k blížnemu a povinnosť vzájomne si pomáhať (Bednárik,

Brichtová, Repková, 2011, s. 14). Tento spôsob sa veľmi osvedčil a až do roku 1950 sestry a

opatrovateľky Červeného kríža zabezpečovali ošetrovateľskú a zdravotnú starostlivosť v

rodinách. Prvé poskytovateľky domácej starostlivosti pripravovala v tom čase Masarykova

škola zdravotnej a sociálnej starostlivosti v Prahe (Szabóová, 2006, s. 245). Organizácia

ošetrovateľskej a zdravotnej služby v rodinách bola zabezpečená Ústavom národného zdravia.

Od 19. augusta 1952 preberá podľa Zákona č. 103/1951 Sb. zodpovednosť za poskytovanie

domácej starostlivosti štát. Starostlivosť je začlenená do zdravotnej starostlivosti, ktorú

poskytujú zdravotné obvody formou návštevných služieb, následne starostlivosť poskytujú

geriatrické sestry v rámci obvodných stredísk. Po roku 1989 nastáva zlom v poskytovaní

zdravotnej starostlivosti. O rok neskôr začínajú vznikať prvé agentúry domácej starostlivosti

najprv v Čechách, pri Českej katolíckej charite (Szabóová, 2006, s. 245) a o niekoľko rokov

neskôr aj na Slovensku.

História domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku sa začína písať od roku 1994,

kedy začínajú vznikať prvé ADOS, ktoré boli zriaďované v zdravotníckych zariadeniach

(nemocnice, polikliniky) ako samostatné oddelenia s vlastným nákladovým strediskom, tzv.

oddelenie domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Szabóová, 2006, s. 259). Jedným z prvých

tzv. oddelení domácej ošetrovateľskej starostlivosti s vlastným nákladovým strediskom, bolo

založené v NsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici (Luptáková, 1996, s. 3).

V tomto období bol zaznamenaný rozmach štátnych agentúr aj napriek tomu, že prebiehalo

odštátnenie primárnej sféry. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v roku 1994

vydalo 54 povolení na prevádzkovanie štátnych agentúr. V čase ich vzniku neboli vytvorené

podmienky na prevádzkovanie neštátnych agentúr (Cibulková, 1999, s. 4). Prvé povolenia na

prevádzkovanie neštátnych agentúr boli vydané začiatkom roku 1995 (Cibulková, 2010, s. 6).

V tomto roku bol vydaný Vestník MZ SR, ktorý charakterizoval agentúry a zaradil ich do

siete zdravotníckych zariadení (Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti č. SZS-

7192/92-4/Bl-Pe). Ďalším rozhodujúcim dokumentom bol Národný plán rozvoja

ošetrovateľstva, ktorý sa zaoberal tiež zaradením ADOS do siete zdravotníckych zariadení

(Národný plán rozvoja ošetrovateľstva č. SZS-74/1997/Pe).

Prvé neštátne agentúry vznikali na strednom a východnom Slovensku. Neštátne ADOS boli

zriaďované na základe povolenia okresných úradov do roku 1997. Neskôr prešli kompetencie

na krajské úrady, ktoré vydávali povolenia veľmi krátko, pretože MZ SR pod tlakom

zdravotných poisťovní vydalo moratórium na vydávanie povolení. Tento stav trval do júla

roku 2000. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky prevzalo na seba úlohu

vydávania povolení podľa navrhnutej siete, ktorá sa v skutočnosti začala dopĺňať až od júla

roku 2000. Po tomto termíne dochádzalo k postupnému doplňovaniu siete agentúr

predovšetkým v tých okresoch, kde dovtedy žiadna agentúra nepôsobila. Od roku 2003

prechádzajú kompetencie na vydávanie povolení vyšším územným celkom (Cibulková, 2010,

s. 6–7).

Proces vzniku bol náročný, spojený neraz s mnohými problémami, ktoré v niektorých

prípadoch pretrvávajú dodnes. Ide predovšetkým o finančnú, ale aj o organizačnú štruktúru

fungovania ADOS, kde neustále prebieha mnoho zmien. Prioritou by mal byť spoločný

postup pri riešení problémov v oblasti odbornej, organizačnej, ekonomickej, legislatívnej

a sociálnej (Nemčeková, Tabaková, 2007, s. 34–35).

Súčasnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku

Poskytovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti prostredníctvom ADOS má na Slovensku

už 20 ročnú históriu. Dôležitým predpokladom zabezpečenia a zlepšenia kvality

ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí je rozvoj ADOS, ktorý v podmienkach

Slovenskej republiky ovplyvňujú predovšetkým financie. Činnosť ADOS je v súčasnosti

hradená predovšetkým z verejného zdravotného poistenia, z ktorého sa poskytuje zdravotná

starostlivosť a služby s ňou súvisiace (Zákon č. 580/2004 Z. z., § 2). Financovanie domácej

ošetrovateľskej starostlivosti zohľadňuje náklady na ošetrovateľskú starostlivosť o pacienta

v domácom prostredí, avšak nezahŕňa investičné náklady, ktoré v domácej ošetrovateľskej

starostlivosti vznikajú. Starostlivosť sa vykazuje poisťovniam vo forme jednotlivých

výkonov, podľa ich kódov a úhrada závisí od výšky bodového hodnotenia výkonov a ceny

bodu (Bušová, 2006, s. 17).

Súčasný systém platieb na základe bodového hodnotenia za výkony je náročný na

administratívu a spracovanie. Existencia agentúr na Slovensku je závislá od zmluvného

vzťahu so zdravotnými poisťovňami. Problémy financovania ADOS sú spojené s tým, že

regionálne zdravotné poisťovne nepreplácajú všetky výkony, ktoré sú uvedené vo vyššie

spomenutom nariadení, ale preplácajú výkony, ktoré schváli revízny lekár príslušnej

zdravotnej poisťovne. Financovanie ADOS by sa zlepšilo, keby zdravotné poisťovne

pristúpili aj k úhrade nákladov za dopravu (Cibulková, 2011, s. 26–27), čo znevýhodňuje tie

agentúry, ktoré poskytujú starostlivosť pacientom na väčšom území. Zároveň to môže

znižovať dostupnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti pre pacienta, ako aj ovplyvňovať

kvalitu, pretože sestra by mohla venovať pacientovi čas, ktorý strávi cestovaním alebo

dochádzaním do domácnosti (Tabaková, 2006, s. 261). Ukazuje sa preto potreba zúčastňovať

sa na rokovaniach so zdravotnými poisťovňami o zvýšení ceny výkonu tak, aby pokrývali

reálne náklady agentúr. Zároveň je nevyhnutné presadzovať, aby zdravotné poisťovne

pristúpili aj k úhrade reálnych nákladov za dopravu pre ADOS.

Činnosť ADOS v podmienkach zdravotníctva v Slovenskej republike je v súčasnosti

kontrolovaná vyšším územným celkom, zdravotnou poisťovňou a úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou.

Pre rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti je dôležité, aby bola usmerňovaná

všeobecne platnými legislatívnymi opatreniami. Poskytovateľ domácej starostlivosti je

povinný poznať legislatívne nariadenia platné pre výkon jeho povolania. Širokospektrálnosť

domácej ošetrovateľskej starostlivosti je koncipovaná v platnom znení viacerých právnych

noriem. Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z. (§ 6) uvádza, že agentúra domácej ošetrovateľskej

starostlivosti poskytuje komplexne domácu ošetrovateľskú starostlivosť, pôrodnú asistenciu

osobám, pri ktorých sa predpokladá, že ich zdravotný stav si nebude vyžadovať nepretržitý

pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, a osobám, ktoré

poskytnutie ústavnej zdravotnej starostlivosti odmietli. Zákon č. 576/2004 Z. z. (§ 8) uvádza,

že domáca starostlivosť, ktorú poskytuje sestra alebo pôrodná asistentka s príslušnou

odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu, je domáca ošetrovateľská

starostlivosť. Zákon č. 578/2004 Z. z. v § 7 zaraďuje medzi zariadenia ambulantnej zdravotnej

starostlivosti aj ADOS. Spektrum výkonov s bodovým ohodnotením realizované sestrou

a pôrodnou asistentkou v domácom prostredí pacienta prostredníctvom ADOS stanovuje

Nariadenie vlády SR č. 223/2005 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.

Verejnú minimálnu sieť ADOS ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v súčasnosti

ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. Je prepočítaná na počty sesterských miest

a určená na počet obyvateľov Slovenskej republiky a na počet obyvateľov územia krajov.

Ošetrovateľskú dokumentáciu vedú sestry pracujúce v ADOS jednotne, minimálne v rozsahu

a spôsobom uvedeným v prílohách Odborného usmernenia MZ SR č. 07594/2009-OZS.

Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL vymedzuje v rámci personálneho zabezpečenia odborného

zástupcu ADOS poskytujúceho domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Na výkon činnosti

odborného zástupcu v ADOS sa vyžaduje odborná spôsobilosť na výkon odborných

pracovných činností a odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností v

špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite a najmenej päťročná odborná

prax (Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z., § 13). Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL zároveň

vymedzuje v rámci personálneho zabezpečenia sestru so špecializáciou v špecializačnom

odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore

podľa osobitného predpisu.

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti zaradené do siete poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti zabezpečujú dostupnosť poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti v domácom

prostredí. Potreba vybudovania pevnej siete ADOS je zvýraznená starnutím populácie,

pribúdaním chorých, odkázaných na pomoc, tlakom na znižovanie nákladov v zdravotníctve,

tlakom na rast kvality služieb a riešením dostupnosti zdravotníckych služieb (Hegyi, 2001, s.

69).

Spoločenský dopyt po službách ADOS vyplývajúci z konkrétnych výsledkov práce agentúr

v jednotlivých regiónoch aj v súčasnosti dokazuje opodstatnenie poskytovania starostlivosti

v domácom prostredí pacienta.

Záver

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike prechádzali zložitým

vývojom. Historický vývoj ošetrovateľskej starostlivosti ovplyvňovali spoločenské, sociálne

a ekonomické podmienky. V súčasnom období už majú niekoľkoročnú históriu, počas ktorej

zaznamenali významný postup. Od začiatku svojej existencie sa ADOS vyprofilovali na

samostatné subjekty. Sú to špecializované zdravotnícke zariadenia, ktoré sú zaradené medzi

zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti poskytujúce ošetrovateľskú starostlivosť

v prirodzenom sociálnom prostredí. Zabezpečiť kontinuálne zvyšovanie kvality v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti znamená poskytovať ju komplexne a individuálne, v súlade

s ľudskými právami, etickým prístupom a orientáciou na pacienta.


Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti č. SZS-7192/92-4/Bl-Pe. In Vestník MZ SR.

1995, ročník 43, čiastka 12-13.

BEDNÁRIK, R. – BRICHTOVÁ, L. – REPKOVÁ, K. 2011. Národná správa o riadení

a financovaní dlhodobej starostlivosti. In REPKOVÁ, K. a kol. Dlhodobá starostlivosť o

starších ľudí na Slovensku a v Európe (3) : Správa, riadenie a financovanie. 1. vyd.

Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2011. ISBN 978-80-7138-133-4, s. 9-50.

BOKESOVÁ UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd. Martin :

Vydavateľstvo Osveta, 1989. 376 s. ISBN 80-217-0004-1.

BUŠOVÁ, B. 1996. Naozaj chýbajú predovšetkým peniaze? : Reálne možnosti zefektívnenia

a rozšírenia domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Zdravotnícke noviny. 1996, roč. 4, č. 6,

s. 6.

BUŠOVÁ, B. 2006. Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Medical practice.

2006, roč. 1, č. 4, s. 17-18.

CIBULKOVÁ, M. 1999. Vznik a vývoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Slovenský

zdravotník. 1999, roč. 9, č. 6, s. 4-5.

CIBULKOVÁ, M. 2010. Vlastná história domácej ošetrovateľskej starostlivosti na

Slovensku. In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2010, roč. 8, č. 5, s. 6-8.

CIBULKOVÁ, M. 2011. Financovanie – nočná mora ADOS. In Sestra. 2011, roč. 10, č. 9-10,

s. 26-27.

FARKAŠOVÁ, D. 2010. História ošetrovateľstva. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2010. 170

s. ISBN 978-80-8063-322-5.

HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. Martin :

Vydavateľstvo Osveta, 2011. 155 s. ISBN 978-80-8063-360-8.

HEGYI, L. 2001. Klinické a sociálne aspekty ošetrovania starších ľudí. 1. vyd. Trnava :

Slovak Academic Press, 2001. 128 s. ISBN 80-88908-80-9.

KOZIEROVÁ, B. a kol. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1995.

1474 s. ISBN 80-217-0528-0.

LUPTÁKOVÁ, V. 1996. V home-care sme urobili dosť, ale nie všetko [rozhovor s D.

Dluholuckou]. In Zdravotnícke noviny. 1996, roč. 1, č. 29, s. 3.

Nariadenie vlády SR č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády SR č. 776/2004 Z.z.,

ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.



špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti.

Národný plán rozvoja ošetrovateľstva č. SZS-74/1997/Pe. In Vestník MZ SR. 1997, ročník 45,

čiastka 7-8.

NEMČEKOVÁ, M. – TABAKOVÁ, M. 2007. Etická reflexia problémov domácej

ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike. In Kontakt. 2007, roč. 9, č. 1, s. 32-41.

NIKLÍČEK, L. – ŠTEIN, K. 1985. Dějiny medicíny v datech a faktech. 1. vyd. Praha :

Avicenum, 1985. 376 s.

Odborné usmernenie MZ SR č. 07594/2009-OZS o vedení zdravotnej dokumentácie. In

Vestník MZ SR. 2009, ročník 57, čiastka 42-48.

SZABÓOVÁ, Ž. 2006. Domáca starostlivosť v komunitnom ošetrovateľstve. In

HANZLÍKOVÁ, A. a kol. Komunitné ošetrovateľstvo. 2. nezmen. vyd. Martin :

Vydavateľstvo Osveta, 2006. ISBN 80-8063-213-8, s. 244-261.

TABAKOVÁ, M. 2006. Princíp spravodlivosti v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In

Kontakt. 2006, roč. 8, č. 2, s. 257-264.

Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov

zdravotníckych zariadení.

Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a

materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. In Vestník MZ

SR. 2008, ročník 56, čiastka 32-51.

Zákon č. 103/1951 Sb. o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti.





zákonov.

Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o

poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.


PhDr. Mária Kožuchová

Katolícka univerzita v Ružomberku

Námestie A. Hlinku 60

034 01 Ružomberok

[email protected]

obce. Agentury jsou složeny z multidisciplinárních týmů. Ten by měl být variabilní s

možností modelace dle aktuálních potřeb, od základní po vysoce specializovanou péči.

Se systémem domácí zdravotní péče seznamujeme klienty a jejich blízké nejčastěji v období

prožívání náročné životní situace, která vychází z aktuálních změn zdravotního stavu. Je tudíž

obvyklé, že informace o systému domácí zdravotní péče začínají klienti a jejich blízcí

vyhledávat až ve chvíli, kdy tuto službu bezprostředně potřebují. Jednáme s lidmi, které na

každém kroku provází stres, úzkost a beznaděj. Naším úkolem je zajistit pro klienta a jeho

blízké takové podmínky pro poskytování domácí zdravotní péče, které odpovídají

maximálním možnostem současného systému zdravotnictví a to v rozsahu, který se co nejvíce

přibližuje individuálnímu vnímání kvality života.

Historie domácí péče v České republice

Ačkoliv domácí zdravotní péče má své kořeny již v 19. století, její služby byly postupem času

z větší části nahrazeny péčí nemocniční. Vzhledem k tomu, že náklady na provoz velkých

zdravotnických zařízení rostly, byla v 70. letech minulého století obnovena myšlenka domácí

zdravotní péče. V rámci „Mezinárodní konference o primární zdravotní péči“ byla členy

WHO (Word Health Organization) i Československem, přijata Deklarace Alma Ata (1977) s

jednotným cílem „Zdraví všem“, kde si členové kladou za cíl postupné znovu začlenění

domácí zdravotní péče do systému zdravotnictví.

Po roce 1989 se Československo začalo postupně vracet jednak k demokratickým principům a

zároveň k principům volného trhu. Bylo nutné nastavit současnou legislativu týkající se

domácí zdravotní péče, což se podařilo v roce 1994. Jako základní byla stanovena délka trvání

výkonu, spotřeba zdravotnického materiálu a cenové ohodnocení. Bohužel kromě reflexe

inflačních změn nezaznamenala tato kritéria do dnešní doby výraznějších systémových úprav.

Od roku 1990 se domácí zdravotní péče stává nedílnou součástí moderního systému zdravotní

péče v České republice. V tomto roce zahájilo provoz první středisko s 18-ti klienty a v lednu

roku 1991 Ministerstvo zdravotnictví České republiky tuto činnost legalizovalo a zahájilo

dvouletý experiment, na který Ministerstvo zdravotnictví České republiky vyčlenilo dotaci ve

výši 28 milionů Kč. V závěru roku 1991 bylo v České republice zřízeno 26 agentur domácí

zdravotní péče, které poskytovali péči 1459 klientům a zaměstnávaly 451 pracovníků.

V roce 1992, v návaznosti na Zákon č. 160/92 Sb. o podmínkách poskytování péče v

nestátních zdravotnických zařízeních, vznikaly agentury domácí zdravotní péče zejména v

oblastech ohrožených nezaměstnaností (Severní Morava, Jižní Morava a Východní Čechy). V

září roku 1992 byla založena „Skupina pro podporu a rozvoj domácí péče v České republice“,

ve které byla zastoupena profesionální i laická veřejnost. Orientovala se zejména na přípravu

legislativních opatření, vzdělávání zdravotnických pracovníků v oblasti domácí zdravotní

péče, financování domácí zdravotní péče, komunikací a tokem informací v rámci domácí

zdravotní péče.

V roce 1993 došlo k zásadnímu rozvoji agentur domácí zdravotní péče, k čemuž výrazně

napomohlo pořádání množství akcí, seminářů, workshopů za účasti masmédií. Rozvíjela se

spolupráce s Všeobecnou zdravotní pojišťovnou České republiky, která vytvořila svůj vlastní

„Metodický pokyn pro poskytování domácí zdravotní péče“. To vše za podpory Česko-

Slovensko-Švýcarské společnosti. Koncem tohoto roku bylo v republice zaregistrováno 179

agentur domácí zdravotní péče a zaměstnáno 3011 zaměstnanců. V roce 1993 byla založena

Asociace domácí péče České republiky o.s. paní Blankou Misconiovou. Asociace uspořádala

první mezinárodní kongres k problematice domácí zdravotní péče, který sponzorovala

švýcarská vláda. Výrazně stoupal počet nových agentur. Důvodů bylo několik:

mnohá zdravotnická zařízení lůžkového typu se snažila zekonomizovat a

zefektivňovat svoji činnost,

byla zahájena racionalizace lůžkového fondu nemocnic,

zvyšovala se nezaměstnanost zdravotních sester.

Dařilo se navodit komunikaci zejména s praktickými lékaři, kteří začali chápat domácí

zdravotní péči jako součást komplexní péče o svého klienta.

V roce 1994 nárůst počtu agentur domácí zdravotní péče pokračoval. Byly pořádány odborné

semináře a domácí zdravotní péče se těšila pozornosti masmédií a dařilo se jí zaujmout

odbornou i laickou veřejnost. Byl realizován „ Projekt Hippokrates“, věnovaný problematice

rodinného lékaře, který se následně nepodařilo realizovat. Začala se zdárně rozvíjet i domácí

hospicová péče. V tomto roce zahájila svou činnost „Pracovní skupina pro podporu primární

péče“, která byla složena ze všech iniciativ lékařů, sester a ostatních pracovníků, kteří

působili v rámci domácí zdravotní péče. Jedním z jejích hlavních úkolů bylo řešit aktuální

problematiku potřeb primární péče a její promítnutí do středoškolského a vysokoškolského

vzdělávacího systému. Byla snaha rozšířit informovanost mezi studenty středních a vysokých

škol a nabídnuta spolupráce ve výuce, která se realizuje stážemi studentů v agenturách domácí

zdravotní péče.

Byly prováděny sociologické průzkumy zaměřené na „spokojenost klientů“ s poskytovanou

domácí zdravotní péčí a jejich informovaností. Ministerstvo zdravotnictví České republiky

pověřilo Asociaci domácí péče České republiky o.s. vypracováním a realizací metodiky

dotačního řízení pro podporu a rozvoj domácí péče. Asociace domácí péče České republiky

o.s. spolu s Česko-Slovensko-Švýcarskou společností a Národohospodářským ústavem

Akademie Věd upořádali odborný seminář k problematice transformace českého

zdravotnictví, kterého se účastnili představitelé odborných organizací a institucí z České

republiky i ze zahraničí.

Po roce se konal další Mezinárodní kongres domácí zdravotní péče. Zájem o účast na

kongresu překonal očekávání a byl vydán almanach věnovaný problematice primární péče a

domácí zdravotní péče tak, aby co nejširší profesionální a laická veřejnost byla seznámena s

problematikou transformace zdravotnictví. Kongres byl na vysoké odborné a společenské

úrovni. Byly zahájeny přípravy na další kongres Domácí zdravotní péče v roce 1995.

Problémové okruhy byly rozděleny do tří oblastí: problémy obcí, problémy klientů a

problematika agentur poskytujících domácí zdravotní péči. Byly zahájeny přípravy k

vytvoření Etického kodexu poskytování domácí zdravotní péče.

V roce 1995 došlo k dalšímu nárůstu nově vznikajících agentur, hlavně na Jižní Moravě. Ke

konci roku bylo zaregistrováno 443 agentur domácí zdravotní péče. Spolupráce s okresními

úřady se nadále zlepšovala. V následujících letech došlo k rozvoji domácí zdravotní a

ošetřovatelské péče, kterou poskytovaly ženské sestry, působící v oblasti prevence a edukace.

Věnovaly se těhotným ženám, přípravám k porodu, ženám těsně po porodu, ale i ženám s

onkologickým onemocněním. Zvýšil se výrazně počet sester specialistek a vznikaly

multidisciplinární týmy, ve kterých působily fyzioterapeuté, ergoterapeuté, vznikaly

stacionáře zaměřené na celodenní péči. Zvyšoval se počet lůžkových pracovišť, která

spolupracovala s agenturami domácí zdravotní péče.

Současný stav domácí zdravotní péče v České republice

Nárok na poskytování domácí zdravotní péče hrazené z veřejného zdravotního pojištění má

každý občan České republiky, jehož ošetřující lékař (praktický lékař, ošetřující lékař během

hospitalizace a lékař specialista u pacientů v terminálním stadiu onemocnění) po zhodnocení

celkového zdravotního stavu rozhodne o indikaci poskytování domácí zdravotní péče.

Příslušníci Evropského společenství mají rovněž možnost těchto služeb využívat a zdravotní

péče je poskytována ve stejném rozsahu avšak v odlišném, zvláštním administrativním

režimu. Na základě těchto indikací je poskytována domácí zdravotní péče každoročně

statisícům klientů všech věkových, indikačních i diagnostických skupin.

Mezi silné stránky domácí zdravotní péče lze bezpochyby zařadit i možnost poskytnout

zdravotní péči i klientům se složitějšími diagnózami a klientům žijících ve vzdálenějších

lokalitách. Důležitá je možnost rychlého převzetí klienta do péče okamžitě po ukončení

hospitalizace a následná spolupráce týmu domácí zdravotní péče s ošetřujícím a praktickým

lékařem. Pro agentury domácí zdravotní péče jsou zásadní otázky personální. Pracovníci jsou

vystaveni náročným pracovním podmínkám a to s ohledem na prostředí, ve kterém je péče

prováděna. Jedná se o náročnost fyzickou, psychickou, odbornou, s nutností jisté dávky

improvizace a umění správně a rychle se rozhodovat. Velký důraz je kladen na komunikační

dovednosti nejen s klientem, ale často na mnohem náročnější komunikaci s rodinou.

Agentury poskytující domácí zdravotní péči v České republice jsou sdruženy do tří

nejpočetnějších profesních organizací: Asociace domácí péče České republiky o.s., Česká

asociace sester o.s. – sekce domácí péče, CHARITA České republiky.

Složitost problematiky dohodovacích jednání o hodnotě bodu, o aktualizaci seznamu

zdravotních výkonů a dalších legislativních normách, které zásadně ovlivňují poskytování

domácí zdravotní péče a navazující jednání se zdravotními pojišťovnami vedly profesní

organizace k tomu, že ustoupily od samostatného řešení problematiky s tím spojené a v roce

2009 se sdružily do Segmentu domácí zdravotní péče. Od této doby jsou veškerá jednání

koordinována a jsou vždy společná.

Nejpodstatnější jsou každoroční dohodovací jednání o cenách zdravotní péče hrazené

z veřejného zdravotního pojištění, která se odehrávají v několika etapách. Na společných

jednáních předkládají zdravotní pojišťovny a poskytovatelé domácí zdravotní péče své

návrhy. V případě nedohody jsou ceny poskytované zdravotní péče stanoveny vyhláškou

Ministerstva zdravotnictví České republiky. Další podstatnou částí vyjednávání je v současné

době kultivace seznamu zdravotních výkonů probíhající pod gescí Ministerstva zdravotnictví

České republiky. Záměrem je sjednocení jednotlivých kritérií zdravotních výkonů napříč

odbornostmi, které provádějí stejné zdravotní výkony (časové, materiálové i přístrojové).

Nesmírně důležitá je koordinace postupů před důležitými jednáními s ostatními odbornostmi,

například se Sdružením praktických lékařů.

Zástupce Segmentu domácí zdravotní péče se podílí na činnosti Komise pro metodiku a

Analytické komise, která připravuje materiály potřebné k dohodovacím jednáním o cenách

poskytnuté zdravotní péče. Účast na těchto jednáních dává možnost segmentu domácí

zdravotní péče ovlivňovat výstupy tak, aby odpovídaly měnícím se podmínkám a potřebám

poskytování domácí zdravotní péče. Zástupci Asociace domácí péče České republiky o.s. se

aktivně účastní výběrových řízení na poskytování domácí zdravotní péče vyhlašovaných

krajskými úřady v rámci celé České republiky. Účast na těchto jednáních nám dává kromě

jiného částečnou možnost ovlivnit rozsah sítě i kvalitu poskytovatelů domácí zdravotní péče.

V rámci koncepce zdravotnictví v České republice je dlouholetá snaha o snižování počtu

akutních lůžek. Tato skutečnost se promítá zvýšenými požadavky na zajištění domácí

zdravotní péče, což však nekoresponduje s postoji zdravotních pojišťoven, které s odvoláním

na pojistné plány a omezené finanční zdroje zamítají požadavky poskytovatelů na navyšování

pracovních úvazků a výrazně omezují vznik dalších agentur. V tomto roce je v registru 530

agentur domácí zdravotní péče.

Přes opakované snahy poskytovatelů domácí zdravotní péče a rozhodnutí Ústavního soudu

České republiky jsou do systému úhrad zahrnuty regulační mechanizmy, které poskytovatele

finančně znevýhodňují. Domácí zdravotní péče je v České republice plně indikována a

smluvní zdravotnická zařízení se zavazují ve smlouvách se zdravotními pojišťovnami, že

poskytnou péči v požadovaném rozsahu, lege artis a v odpovídající kvalitě. Systém

financování zdravotními pojišťovnami je však nastaven tak, že po skončení účetního období

jsou zdravotními pojišťovnami uplatňovány regulační mechanizmy, které porovnávají rozsah

již poskytnuté péče s referenčním obdobím před dvěma lety a tím následně snižují hodnotu

bodu. Děje se tak za období, za které byly již proplaceny mzdy zaměstnancům, odvedeny

odvody sociálního a zdravotního pojištění a uhrazen spotřebovaný zdravotnický materiál.

Opakované pokusy o odstranění těchto regulačních mechanizmů jsou neúčinné. Zdravotní

pojišťovny je i v tomto roce promítly do návrhu cenových ujednání. Profesní organizace se

snaží při jednáních se zdravotními pojišťovnami dokladovat skutečnost, že lůžková zařízení

propouštějí do domácího léčení klienty se stále složitějšími diagnózami. Vzrůstá také počet

pacientů v terminálním stádiu onemocnění, kterým je poskytována domácí zdravotní péče.

Před dvěma roky se zástupcům segmentu domácí zdravotní péče podařilo složitými a

dlouhotrvajícími jednáními se zdravotními pojišťovnami prosadit signální kód, kterým jsou

označováni pacienti v terminálním stadiu onemocnění. To umožnilo zvýšit frekvenci návštěv

až na 6x denně a vykazovat veškerý spotřebovaný materiál bez omezení.

Při jednání se zdravotními pojišťovnami bylo dohodnuto, že pacienti v terminálním stádiu

označeni signálním kódem budou vyjmuti s regulačních mechanizmů. Oproti slibovanému,

jsou i tito nákladní pacienti zahrnováni do regulačních mechanizmů pojišťoven. To ve své

podstatě znevýhodňuje poskytovatele, kteří ošetřují tyto pacienty. V současnosti probíhají

intenzivní jednání segmentu domácí zdravotní péče se zdravotními pojišťovnami a

Ministerstvem zdravotnictví České republiky, na kterých se snažíme tento mechanizmus

změnit.

Závěr

Mohlo by se zdát, že informace o systému domácí péče za téměř čtvrt století jejího rozvoje

jsou všeobecně známé. Domácí péče je však živý, stále se vyvíjející organizmus, který se

musí přizpůsobovat poznatkům vědy a výzkumu. Adaptuje se na změny a postoje společnosti

ke kvalitě života jedince i požadavkům dostupnosti, efektivitě a kvalitě péče ze strany

ošetřujících lékařů i zdravotních pojišťoven. Jsou zahájeny činnosti k ustavení komory

nelékařských zdravotnických pracovníků, které nám dávají naději, že mimo jiné dojde

k vyřešení uvedených problémů ve prospěch rozvoje domácí zdravotní péče.

Seznam bibliografických odkazů

Domácí a primární péče včera, dnes a zítra : Adresář agentur domácí péče. 1998. Praha :

Národní centrum domácí péče České republiky ve spolupráci s Všeobecnou zdravotní

pojišťovnou České republiky, Ministerstvem práce a sociálních věcí České republiky a

Ministerstvem zdravotnictví České republiky, 1998. 41 s.

Metodika pro pořizování a předávání dokladů VZP ČR, verze 6.2. Účinná od 1.7.2012

MISCONIOVÁ, B. 1995. Domácí péče : Otázky a odpovědi. Praha : Národní centrum domácí

péče České republiky, 1995. 26 s.

MISCONIOVÁ, B. 1996. Stručný průvodce domácí péče a adresář agentur domácí péče.

Praha : Asociace domácí péče, 1996.

MISCONIOVÁ, B. 1997. Nejčastější otázky spojené s komplexní domácí péčí. Praha :

Asociace domácí péče, 1997. 19 s.

Novela vyhlášky č. 134/1998 Sb., kterou se vydává seznam zdravotních výkonů.

Vyhláška č. 428/2013 Sb. ze dne 13. prosince 2013, o stanovení hodnot bodu, výše úhrad

hrazených služeb a regulačních omezení pro rok 2014.

Zákon č. 48/1997 Sb. ze dne 7. března 1997, o veřejném zdravotním pojištění.

Zákon č. 160/1992 Sb. ze dne 19. března 1992, o podmínkách poskytování péče v nestátních

zdravotnických zařízeních.


Bc. Ludmila Kondelíková r.s.

Asociace domácí péče České republiky, o.s.

U Staré školy 114/4

110 00 Praha 1

[email protected]


EDUKÁCIA PRIMÁRNYCH OPATROVATEĽOV V STAROSTLIVOSTI

ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV

Radka Kurucová1, Martina Lepiešová1, Katarína Žiaková1, Mária Tabaková2

1Univerzita Komenského Bratislava, Jesseniova lekárska fakulta Martin, Ústav

ošetrovateľstva 2Univerzitná nemocnica Martin, Klinika pneumológie a ftizeológie

Súhrn

Cieľom nášho príspevku bolo posúdiť zmeny v jednotlivých oblastiach života opatrovateľa

pred a po absolvovaní edukačného programu. Vzorku intervenčnej štúdie tvorilo 20

opatrovateľov ženského pohlavia. Priemerný vek respondentov bol 50 rokov, v rozpätí od 24

do 84 rokov. Priemerná dĺžka poskytovanej starostlivosti bola 27 mesiacov. Edukačný

program pozostával z dvoch edukačných jednotiek zameraných na rolu opatrovateľa

a starostlivosť o obťažujúce symptómy pacienta. Súčasťou edukačného programu bolo

prostredníctvom validných a reliabilných nástrojov zhodnotiť pripravenosť opatrovateľa na

rolu, životný optimizmus, sociálnu oporu a záťaž opatrovateľa. Z priemerov hodnôt pred a po

realizácii edukačného programu môžeme konštatovať, že predložený edukačný program sa

u neprofesionálnych opatrovateľov z nášho výskumného súboru ukazuje ako efektívny,

nakoľko po realizácii edukačného programu pozorujeme u opatrovateľov lepšiu pripravenosť

na poskytovanie starostlivosti, sklon k životnému optimizmu, vyššiu mieru sociálnej opory,

prevažne v rodinných vzťahoch, ako aj nižšiu mieru záťaže. K podobným výsledkom sa

prikláňajú aj viacerí zahraniční autori (Hudson et al. 2008; Chappel, Dujela, 2003), ktorí

poukazujú na potrebu realizácie špecializačných edukačných programov pre rodinných

opatrovateľov.

Kľúčové slová

Opatrovateľ, edukačný program, pripravenosť na rolu, životný optimizmus, sociálna opora,

záťaž

Úvod

Rodinní opatrovatelia poskytujú značnú časť starostlivosti osobe s chronickým ochorením,

čím znižujú náklady na komunitnú starostlivosť a v mnohých prípadoch poskytujú

starostlivosť na úkor svojho vlastného fyzického a psychického zdravia (Tabaková,

Zeleníková, Kolegárová, 2011, s. 28). V návrhu Európskej charty pre rodinných

opatrovateľov (2007) je rodinný opatrovateľ definovaný ako neprofesionálna osoba, ktorá

poskytuje primárnu pomoc pri činnostiach denného života čiastočne alebo úplne závislej

osobe a jej bezprostrednému okoliu. Rodinní opatrovatelia musia mať možnosť plniť svoju

úlohu poskytovateľa starostlivosti na základe plného alebo čiastočného úväzku, aby boli

schopní túto úlohu zladiť so svojimi vlastnými pracovnými činnosťami. Starostlivosť

zabezpečujú výlučne v domácom prostredí, so zameraním na úkony sebaobsluhy, ako je

stravovanie, pitný režim, vyprázdňovanie, osobná hygiena, obliekanie, vyzliekanie, zmena

polohy, sedenie, státie, pohyb po schodoch a rovine, orientácia v prostredí, dodržiavanie

liečebného režimu, potreba dohľadu. Starostlivosť poskytujú osobám, ktoré sú na ňu

odkázané dlhšiu dobu, musí byť intenzívna, zodpovedajúca minimálne 8 hodinám dennej

pomoci (Repková, 2010, s. 13). Z vyššie uvedeného vyplýva, že opatrovateľ v reťazci

sociálnej a zdravotnej starostlivosti predstavuje dôležité miesto. Bez jeho pomoci by

opatrovaný v mnohých prípadoch nemohol zotrvávať v domácom prostredí. Nesie najväčší

podiel zodpovednosti aj pri pravidelne poskytovanej starostlivosti prostredníctvom sestry z

agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Ak nie sú zdravotníci pripravení na prácu

s rodinami, uprednostňujú potreby a priania pacientov napriek deklarovanému záujmu

o rodinu ako celok. Z uvedeného dôvodu si uvedomujeme potrebu adekvátnej prípravy rodín

pri starostlivosti o zomierajúceho absolvovaním špecializačných edukačných programov.

Cieľ práce

Posúdiť zmeny v jednotlivých oblastiach života opatrovateľa pred a po absolvovaní

edukačného programu.

Súbor, metodika

Vzorku intervenčnej štúdie tvorilo 20 opatrovateľov ženského pohlavia. Priemerný vek

respondentov bol 50 rokov, v rozpätí od 24 do 84 rokov. Priemerná dĺžka poskytovanej

starostlivosti bola 27 mesiacov. Z hľadiska rodinnej príslušnosti opatrovateľa

k zomierajúcemu poskytovali starostlivosť štyria životní partneri, deväť detí a sedem

ostatných príbuzných (susedia, nevesty, vnúčatá, neter). Do výskumu boli zapojení štyria

opatrovatelia so základným vzdelaním, jedenásť so stredoškolským vzdelaním a päť

opatrovateľov s vysokoškolským vzdelaním. Z hľadiska rodinného stavu tvorili vzorku

výskumu tri slobodné opatrovateľky, pätnásť opatrovateliek žujúcich v manželskom zväzku,

jedna rozvedená opatrovateľka a jedna vdova. Do výskumného súboru bolo zapojených päť

opatrovateľov, ktorí sa na starostlivosti o príbuzného podieľajú sami a pätnásť opatrovateľov,

ktorým so starostlivosťou pomáhajú rodinní príslušníci (tri deti, štyria rodičia, dvaja

súrodenci, traja životní partneri, tri nevesty). Pomoc na základe Zákona č. 448/2008 Z. z. o

sociálnych službách, na ktorú majú opatrovatelia nárok využíva sedem primárnych

opatrovateľov, z toho štyria opatrovatelia využívajú príspevok za opatrovanie, jeden služby

ADOS, jeden opatrovateľskú službu, jeden osobnú asistenciu.

Edukačný program pozostával z dvoch edukačných jednotiek zameraných na rolu

opatrovateľa a starostlivosť o obťažujúce symptómy pacienta. Súčasťou edukačného

programu bolo prostredníctvom validných a realiabilných nástrojov zhodnotiť pripravenosť

opatrovateľa na rolu – Preparedness for Caregiving Scale (Archbold et al., 1990), životný

optimizmus – Life Orientation Test (Scheier, Carver, 1985), sociálnu oporu – SELSA a záťaž

opatrovateľa – Modified Caregiver Strain Index (Thornton, Travis, 2003).

Pri výbere nástrojov a tém edukačného programu sme sa po získaní súhlasu inšpirovali

výskumom prof. Hudsona z Centra paliatívnej starostlivosti v Melbourne v Austrálii.

Edukačný program sme upravili podľa špecifík nášho sociokultúrneho kontextu.


V tabuľke 1 uvádzame hodnotenie pripravenosti opatrovateľov pred a po absolvovaní


Tab. 1 Hodnotenie pripravenosti na rolu opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu

Obsah položkypred edukáciou po edukácii priemer

rozdielovpriemer SD priemer SD

1 Starostlivosť o telesné potreby 2,00 1,00 4,00 0,47 1,00

2 Starostlivosť o psychické potreby 2,00 1,07 3,00 0,51 1,00

3 Pripravenosť na nájdenie služieb pre príbuzného 2,00 1,21 3,00 0,58 1,00

4 Pripravenosť na zvládanie stresu 2,00 0,92 3,00 0,55 1,00

5 Pripravenosť na opatrovateľské aktivity 2,00 0,87 3,00 0,60 1,00

6 Pripravenosť na zvládanie krízových situácií 2,00 1,02 3,00 0,58 1,00

7 Pripravenosť na získanie pomoci od zdravotníkov 2,00 0,94 3,00 0,50 1,00

8 Celková pripravenosť na poskytovanie 2,00 0,94 3,00 0,41 1,00

Celkové priemerné skóre 1,50 0,75 3,36 0,28 1,86

Na základe výsledkov možno konštatovať rozdiely v priemernej škálovej hodnote odpovedí

pred realizáciou intervenčnej štúdie a 3 mesiace po jej absolvovaní. Vyššie dosiahnuté

priemerné skóre a teda lepšiu pripravenosť na poskytovanie starostlivosti dosiahli

opatrovatelia po realizácii edukačného programu. Najvýraznejšie rozdiely po absolvovaní

edukačných jednotiek boli v oblasti starostlivosti o telesné potreby príbuzného. Problematike

pripravenosti opatrovateľa na starostlivosť o telesné potreby zomierajúcich sme sa venovali

v druhej edukačnej jednotke zameranej na obťažujúce symptómy (bolesť, únava, dušnosť,

zápcha, nauzea/vracanie). Podľa WHO na kvalitu života pacientov v pokročilom štádiu

nádorového ochorenia najčastejšie vplývajú tieto symptómy: bolesť v 80 – 90 %, únava v 75

– 90 %, zápcha v 70 %, dyspnoe v 60 %, nauzea v 50 – 60 %, vracanie v 30 %, delírium v 30

– 90 % a depresia v 40 – 60 %. Systematické hodnotenie vplyvu bolesti, ako aj ostatných

symptómov na vybrané dimenzie života pacienta v domácom prostredí je dôležitým

predpokladom pre pochopenie ich významu, ktoré do značnej miery obmedzujú spoločenský

život pacienta, ale aj rodiny (Kožuchová, 2012, s. 452). Hudson et al. (2008, p. 278) uvádzajú,

že opatrovatelia, ktorí získajú od zdravotníckych profesionálov väčšie množstvo informácií

majú vyššiu pravdepodobnosť adaptovať sa na rolu opatrovateľa.

V tabuľke 2 uvádzame hodnotenie životného optimizmu opatrovateľov pred a po absolvovaní


Tab. 2 Hodnotenie životného optimizmu opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu

Obsah položkypred edukáciou po edukácii priemer

rozdielovpriemer SD priemer SD

1 V neistých časoch očakávam to najlepšie 1,00 0,80 2,00 0,93 1,00

2 Je pre mňa ľahké uvoľniť sa, relaxovať 1,00 0,68 2,00 1,02 1,00

3 Ak sa mi môže stať niečo zlé, stane sa to 1,00 0,79 2,00 1,18 1,00

4 Vždy mám optimistický pohľad do budúcnosti 1,00 0,79 3,00 1,13 2,00

5 Veľmi sa teším zo svojich priateľov 1,00 0,85 3,00 1,12 2,00

6 Je pre mňa dôležité pracovať 1,00 0,76 2,00 1,10 1,00

7 Očakávam, že sa veci nebudú diať podľa mňa 1,00 0,86 2,00 0,99 1,00

8 Nedokážem sa tak ľahko nahnevať 1,00 0,64 2,00 1,10 1,00

9 Nerátam s tým, že sa mi stane niečo dobré 1,00 0,72 2,00 0,86 1,00

10 Skôr očakávam, že sa mi „prihodí“ niečo dobré 1,00 0,76 2,00 0,87 1,00

Celkové priemerné skóre 7,75 2,97 9,00 2,99 2,25

Vyššie dosiahnuté skóre indikuje sklon k životnému optimizmu. Pred realizáciou edukačného

programu bolo priemerné celkové skóre životného optimizmu 6,25, po realizácii edukačného

programu 9. Z výsledkov vyplýva, že realizovaný edukačný program pozitívne ovplyvňuje aj

túto oblasť života opatrovateľov. V rámci spätnej väzby, po realizácii jednotlivých

edukačných jednotiek, opatrovatelia pozitívne hodnotili príležitosť vyrozprávať sa, vymeniť

si vzájomné informácie a skúsenosti pri starostlivosti, získali vedomosti a nový pohľad na

situáciu. Tieto faktory môžu pozitívne ovplyvniť životný optimizmus opatrovateľov (Hudson

et al., 2008, p. 278). Tošnerová (2001, s. 42) uvádza, že primárny opatrovateľ môže pri

poskytovaní starostlivosti umierajúcemu prežívať popretie diagnózy z ochorenia, pocit zlosti,

izoláciu, strach z budúcnosti, obavy, beznádej a podobne. Opísané príznaky môžu viesť

k životnému pesimizmu opatrovateľa.

V tabuľke 3 uvádzame hodnotenie sociálnej opory u opatrovateľov pred a po absolvovaní


Tab. 3 Hodnotenie sociálnej opory opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu

Domény pred edukáciou po edukácii priemer rozdielov

priateliapriemer 13,9 10,75

3,15SD 4,79 2,15

rodinapriemer 10,70 9,70

1,00SD 5,98 4,72

partnerpriemer 16,55 13,60

2,95SD 7,59 5,26

tSELSApriemer 41,15 34,05

7,10SD 13,88 8,83

V každej zo sledovaných domén nástroja SELSA môžeme pozorovať nižšie priemerné skóre

a teda vyššiu sociálnu oporu v jednotlivých oblastiach po realizácii edukačného programu.

Najvyššiu mieru sociálnej opory získali opatrovatelia pred aj po realizácii edukačného

programu zo strany rodiny. Napriek tomu, že 15 opatrovateliek žije v manželskom zväzku,

vyjadrili sa, že väčšiu oporu dostávajú od rodiny ako od životného partnera. Podobné

výsledky uvádzajú aj Bergman a Haley (2009). Payneová, Seymurová, Ingletonová (2007, s.

36) uvádzajú, že sociálna opora môže zlyhať, pokiaľ nie sú očakávania pacientov v súlade

s predstavami opatrovateľov, nakoľko tí majú vo väčšine prípadov o potrebách zomierajúceho

vlastné predstavy. Na základe systematických prehľadov a hlbšieho skúmania sociálnej opory

vo vzťahu k zomierajúcim ďalej uvádzajú, že sociálne vzťahy majú aj negatívne aspekty,

hlavne vo forme neúčinnej pomoci, nadmernej pomoci, nechcených/neprimeraných interakcií,

prípadne vo forme povzbudzovania nezdravého správania pacienta.

V tabuľke 4 uvádzame hodnotenie životného optimizmu opatrovateľov pred a po absolvovaní

edukačného programu. Na základe výsledkov môžeme konštatovať rozdiely v priemernej

škálovej hodnote odpovedí v dotazníku Modified Caregiver Strain Index pred realizáciou

intervenčnej štúdie a 3 mesiace po jej absolvovaní.

Tab. 4 Hodnotenie záťaže opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu

Obsah položkypred edukáciou po edukácii

priemer SD priemer SD

1 Narušenie spánku 1,00 0,71 1,00 0,44

2 Problémy s poskytovaním starostlivosti 1,00 0,57 0,00 0,50

3 Fyzická náročnosť 1,00 0,67 0,00 0,51

4 Obmedzenie voľného času 1,00 0,67 0,00 0,49

5 Prispôsobenie sa rodiny starostlivosti 1,00 0,64 1,00 0,51

6 Zmena osobných plánov 1,00 0,72 0,00 0,52

7 Zvýšené požiadavky ostatných členov rodiny 1,00 0,68 1,00 0,57

8 Prispôsobenie sa zmeneným podmienkam 1,00 0,75 1,00 0,55

9 Správanie príjemcu starostlivosti 1,00 0,67 1,00 0,68

10 Vzťah opatrovateľ – príjemca starostlivosti 1,00 0,51 1,00 0,53

11 Obmedzenie v práci 1,00 0,71 1,00 0,52

12 Finančná záťaž 1,00 0,63 1,00 0,49

13 Psychická záťaž 1,00 0,52 1,00 0,45

Celkové priemerné skóre 13,65 5,17 7,80 2,62

Z výsledkov deskriptívnej štatistiky vyplýva, že opatrovatelia pred realizáciou edukačného

programu pociťovali záťaž. Po realizácii edukačného programu uvádzali opatrovatelia nižšie

priemerné skóre a najvýraznejšie zmeny pozorujeme v položkách opatrovanie mi nevyhovuje

(napr. zaberá príliš veľa času, vyžaduje dlhé cestovanie), opatrovanie je fyzický náročné

(napr. presun lôžko – kreslo, rôzne činnosti vyžadujúce veľa koncentrácie a úsilia),

opatrovanie ma obmedzuje (napr. vyžaduje si voľný čas a nemožnosť návštev), opatrovanie si

vyžaduje zmenu osobných plánov (napr. nemožnosť ísť na dovolenku).

Z výsledkov brazílskej štúdie autorov Monteiro Da Cruz et al. (2004) vyplýva, že najviac

ovplyvnenými oblasťami v skupine opatrovateľov poskytujúcich starostlivosť svojmu

príbuznému boli po realizácii edukačného programu práca/štúdium, voľný čas, nálada,

sexuálny život, zdravie. Dawson a Kristjanson (2003, p. 36–42) uvádzajú, že záťaž

opatrovateľov pramení z neuspokojených potrieb, ktoré sú spojené so zníženou sociálnou

oporou, finančnou pomocou, emocionálnou oporou a nedostatočnou pomocou pri riadení

opatrovateľskej starostlivosti o zomierajúceho príbuzného.

Uvedené výsledky môžu súvisieť s poskytovaním komplexnej starostlivosti, zahrňujúcej

poskytovanie osobnej starostlivosti, manažmentu symptómov, podávania liekov, ako aj

poskytovania emocionálnej a sociálnej opory zomierajúcemu (Hudson et al., 2008, p. 270–

271).

Záver

Z priemerov hodnôt pred a po realizácii edukačného programu môžeme konštatovať, že

predložený edukačný program sa u neprofesionálnych opatrovateľov z nášho výskumného

súboru ukazuje ako efektívny. Harding a Higginson (2003, p. 63–74) uvádzajú, že edukačné

programy určené pre rodinných opatrovateľov v súvislosti s problémami, s ktorými sa

stretávajú pri starostlivosti, sú najúspešnejšie vtedy, ak netrvajú dlho a neobmedzujú

opatrovateľa vo vykonávaní starostlivosti. Sorensen, Pinguart, Duberstein (2002, p. 366)

poukazujú, že cielená edukácia minimalizuje záťažové faktory, zvyšuje subjektívnu pohodu a

spokojnosť opatrovateľa, zvyšuje vedomosti a zručnosti a ovplyvňuje vykonávanie

starostlivosti. Záleží však aj na povahe a schopnostiach opatrovateľa, ako dokáže tieto faktory

a súvislosti v tejto oblasti sám ovplyvňovať.


ARCHBOLD, P. G. et al. 1990. Mutuality and preparedness as predictors of caregiver role

strain. In Research in Nursing and Health. 1990, vol. 13, no. 6, p. 375-384.

BERGMAN, E. J. – HALEY, E. W. 2009. Depressive symptoms, social network, and

bereavement service utilization and preferences among spouses of former hospice patients. In

Palliative Medicine. 2009, vol. 12, no. 2, p. 170-176.

DAWSON, S. – KRISTJANSON, L. 2003. Mapping the journey: the family carers'

perceptions of issues related to end-stage care of individuals with muscular dystrophy or

motor neurone disease. In Journal of Palliative Care. 2003, vol. 19, no. 1, p. 36-42.

Európska charta pre rodinných opatrovateľov [online]. 2007. [cit. 2012-01-10]. Dostupné na:

www.employment.gov.sk/index.php?id=11228.

http://www.employment.gov.sk/index.php?id=11228

HARDING, R. – HIGGINSON, I. 2003. What is the best way to help caregivers in cancer and

palliative care? A systematic literature review of interventions and their effectiveness. In

Palliative Medicine. 2003, vol. 17, no. 4, p. 63-74.

HUDSON, P. L. et al. 2008. Evaluation of a psycho-educational group programe for family

caregivers in home-based palliative care. In Palliative Medicine. 2008, vol. 22, no. 3, p. 270-

280.

KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov

v domácom prostredí. In Ošetrovatelství a porodní asistence [online]. 2012, roč. 3, č. 3, s.

447-453 [ cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:

http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf.

MONTEIRO Da CRUZ, D. et al. 2004. Caregivers of patients with chronic pain: responses to

care. In International Journal of Nursing Terminologies and Classifications. 2004, vol. 15,

no. 1, p. 5-14.

PAYNEOVÁ, S. – SEYMOUROVÁ, J. – INGLETONOVÁ, CH. 2007. Principy a praxe

paliatívní péče. 1. vyd. Brno : Spoločnosť pre odbornou literaturu, 2007. 808 s. ISBN 978-

8087029-25-1.

REPKOVÁ, K. 2010. Podpora neformálne opatrujúcich osôb – odporúčania pre sociálno-

politickú prax [online]. Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2010. 184 s. [cit.

2012-10-10]. Dostupné na internete:

http://www.sspr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2010/Repkova/VU%202406.pdf.

SHEIER, M. F. – CARVER, CH. S. 1985. Optimism, coping, and health: Assessment

andimplications of generalized outcome expectancies. In Health Psychology. 1985, vol. 4, no.

3, p. 219-247.

SORENSEN, S. – PINGUART, M. – DUBERSTEIN, P. 2002. How effective are intervetions

with caregivers? An updated meta-analysis. In Gerontologist. 2002, vol. 42, no. 3, p. 356 –

372.

TABAKOVÁ, M. – ZELENÍKOVÁ, R. – KOLEGÁROVÁ, V. 2011. Preťaženie

opatrovateľa – obsahová validizácia ošetrovateľskej diagnózy v Slovenskej a Českej

republike. In Profese on-line [online]. 2011, roč. 4, č. 2, s. 27-32 [cit. 2012-01-05]. Dostupné

na internete: http://profeseonline.upol.cz/pretazenie-opatrovateoza-obsahova-validizacia-

osetrovateozskej-diagnozy-v-slovenskej-a-ceskej-republike/.

http://profeseonline.upol.cz/pretazenie-opatrovateoza-obsahova-validizacia-osetrovateozskej-diagnozy-v-slovenskej-a-ceskej-republike/

http://profeseonline.upol.cz/pretazenie-opatrovateoza-obsahova-validizacia-osetrovateozskej-diagnozy-v-slovenskej-a-ceskej-republike/

http://www.sspr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2010/Repkova/VU%202406.pdf

http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf

THORNTON, M. – TRAWIS, S. S. 2003. Analysis of the Reliability of the Modified

Caregiver Strain Index. In Journals of Gerontology. 2003, vol. 58, no. 2, p. 127-132.

TOŠNEROVÁ, T. 2001. Pocity a potřeby pečujících o starší rodinné příslušníky. Průvodce

pro zdravotníky a profesionální pečovatele. Praha: Ambulance pro poruchy paměti, 2001. 68

s. ISBN 80-238-8001-2.

Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Príspevok bol podporený Grantom UK 86/2013 s názvom Intervenčná štúdia – edukačný

program pre opatrovateľov zomierajúcich pacientov a vznikol pod záštitou Centra paliatívnej

starostlivosti Bjørnstjerne Bjørnsona Ústavu ošetrovateľstva JLF UK v Martine.


Mgr. Radka Kurucová, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislave

Jesseniova lekárska fakulta v Martine

Ústav ošetrovateľstva

Malá Hora 5

036 01 Martin

[email protected]

OGÓLNE UWARUNKOWANIA ROZWOJU OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W

POLSCE: UWARUNKOWANIA DEMOGRAFICZNE I SPOŁECZNE, MEDYCZNE –

NA PODSTAWIE LITERATURY

Alicja Marzec1, Marta Muszalik2, Kornelia Kędziora-Kornatowska2, Kamila Faleńczyk1 1Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w

Bydgoszczy, Wydział Nauk o Zdrowiu, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego2Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w

Bydgoszczy, Wydział Nauk o Zdrowiu, Katedra i Klinika Geriatrii

Streszczenie

Proces starzenia się społeczeństwa i wzrost liczby osób niepełnosprawnych stanowi pilny

problem dla opieki zdrowotnej i pomocy społecznej w Polsce. Wzrost liczby osób

wymagających pomocy powoduje rozwój różnych form opieki długoterminowej

instytucjonalnych i w warunkach domowych. Profesjonalne świadczenia w zakresie opieki

długoterminowej obejmują pielęgnację, terapię, rehabilitację, edukację i wsparcie. Głównym

źródłem pomocy osobom przewlekle chorym i niesamodzielnym jest rodzina, ale postępujące

zmiany społeczne powodują, że rodzina nie będzie mogła podołać obciążeniom wynikającym

z przedłużonej opieki. Poziom świadczeń w opiece długoterminowej w Polsce odbiega

niekorzystnie od poziomu proponowanego w krajach Europy Zachodniej.

Słowa kluczowe

Opieka długoterminowa, starość, niepełnosprawność, pielęgniarka, Polska

Wstęp

Opieka długoterminowa to sektor świadczeń zdrowotnych kierowany specjalnie do osób

niesprawnych i przewlekle chorych przebywających w domu. Obecnie obserwuje się rozwój

intensywny opieki długoterminowej w różnych formach, zarówno instytucjonalnej, jak i

domowej.

Świadczenia pielęgnacyjne i opiekuńcze w warunkach pozaszpitalnych realizowane są w

jednostkach stacjonarnych takich jak: oddziały dla przewlekle chorych, zakłady pielęgnacyjno

– opiekuńcze i zakłady pielęgnacyjno – lecznicze (dla dorosłych i dla dzieci, dla osób

wentylowanych mechanicznie, dla pacjentów w stanie apalicznym/wegetatywnym i w formie

świadczeń pozastacjonarnych realizowanych jako zespół opieki długoterminowej domowej

(np. opieka domowa nad pacjentami wentylowanymi mechanicznie) i pielęgniarska opieka

długoterminowa.

Zapotrzebowanie na świadczenia w tym zakresie jest zgłaszane zarówno ze strony osób

potrzebujących pomocy i ich rodzin oraz środowiska medycznego. Wzrost zapotrzebowania

ma wiele uwarunkowań, m.in. demograficznych, społecznych, medycznych i innych.

Metodyka

Praca poglądowa została przygotowana na podstawie literatury.

Uwarunkowania demograficzne

Polska, jak wiele innych krajów rozwiniętych, przekroczyła próg ,,starości demograficznej”

(wg WHO – próg demograficzny starości w populacji to 7 % osób w wieku > 60 r.ż. w

ogólnej populacji). Wg danych GUS – w roku 2010 w Polsce było 5,1 mln osób w wieku > 65

r.ż. co stanowiło 14 % ogółu polskiego społeczeństwa (Rocznik Demograficzny, 2011, s.

298–387). W roku 2030 odsetek osób starszych będzie wynosił około 23,8 % (Rocznik

Demograficzny 2011, s. 298–387).

Ryc. 1. Odsetek Polaków w wieku 65+ na początek okresu według prognoz ONZ (2006)

(Fihel, Okólski, 2007)

Nasz kraj, wśród państw świata, lokuje się na 18 miejscu pod względem starzenia się.

Przeciętne trwanie życia w 2010 r. wynosiło 73,3 lat dla mężczyzn i 80,6 lat dla kobiet.

Przewiduje się, że w roku 2030 średnia długość życia Polaków prawdopodobnie wydłuży się

do 77,6 lat dla mężczyzn i do 83,3 lat dla kobiet.

W większości krajów rozwiniętych najszybsze jest tempo przyrostu odsetka osób po 75 rż..

W Polsce w ciągu ostatnich 25 lat odsetek seniorów w wieku 80 lat i więcej zwiększył się o

70 %, a w przedziale 90 – 94 lata wzrósł o 160 %. Prognozuje się, że w roku 2030 w naszym

społeczeństwie będzie ponad 800 tys. osób w wieku > 85 r.ż. czyli osób w wieku sędziwym

(długowieczność) (Rocznik Demograficzny, 2011, s. 298–387; Wojtczak, 2009, s. 53).

Innym zjawiskiem demograficznym mającym znaczący wpływ na starzenie się społeczeństwa

jest spadek dzietności rodzin poniżej poziomu prostej zastępowalności pokoleń. W Polsce od

lat utrzymuje się niekorzystny lub ujemny przyrost naturalny, w roku 2007 wynosił 1,3 i jest

najniższy wśród krajów europejskich (Rocznik Demograficzny, 2011).

Przedstawione tendencje demograficzne niosą poważne zmiany w strukturze rodziny oraz

zmianę obciążenia demograficznego a tym samym obciążenia ekonomicznego. Do 2020 roku

odwrócą się proporcje obciążenia społeczeństwa dziećmi (z 44 do 33/100 osób w wieku

produkcyjnym) i wzrośnie obciążenie osobami starszymi (z 24 do 35/100 osób w wieku

produkcyjnym). Do 2030 r. proporcja osób po 65 rż, wzrośnie do 43 na 100 kobiet i

mężczyzn w wieku produkcyjnym.

Uwarunkowania medyczne

Wraz z upływem czasu, z przyrostem lat, z postępem procesu starzenia się zmienia się stan

zdrowia osoby starszej, pojawiają się częściej schorzenia o charakterze przewlekłym i

postępującym, które niosą jako skutki ograniczenie samodzielnego funkcjonowania.

Najczęściej seniorzy zapadają na choroby układu krążenia, w tym nadciśnienie tętnicze, ze

swoimi skutkami jak udary, zawały serca i niewydolność krążenia, choroby neurologiczne

niosące zmiany w sferze umysłowej, depresja, choroby dementywne, choroby metaboliczne i

endokrynologiczne: cukrzycę, otyłość, choroby tarczycy i inne. Znaczne ograniczenie

samodzielności funkcjonowania niosą choroby reumatoidalne, osteoporoza i upadki. Częste

są zaburzenia żywienia typu niedożywienie jakościowe i ilościowe.

Ryc. 2. Udział najważniejszych przyczyn zgonów w ogólnej liczbie zgonów w Polsce,

2006 (Wojtyniak, Goryński, 2012)

Wyniki multidyscyplinarnego badania PolSenior (2007 – 2010) badającego aspekty

medyczne, psychologiczne, socjologiczne i ekonomiczne starzenia się ludności w Polsce

potwierdzają niekorzystny, niepokojący obraz stanu zdrowia polskich seniorów. Prawie 30 %

z badanych 5695 osób miało stałe objawy depresji, która nie była zdiagnozowana ani leczona.

Co trzeci respondent > 65 rż miał zaburzenia pamięci i często wymagał opieki. U prawie ½

seniorów stwierdzono źle skorygowane wady wzroku, a niemal 2 % widziała słabo lub wcale.

Co 3 badany miał zaćmę, jaskrę co 14, a co 50 miał zdiagnozowane zwyrodnienie plamki

żółtej. Starcze upośledzenie słuchu jest upośledzeniem specyficznym dla wieku podeszłego.

Co 3 osoba po 65 rż słyszy gorzej niż dotychczas, a 1,3 % respondentów całkowicie utraciło

wzrok. Wśród badanych seniorów stwierdzono zaburzenia poznawcze. Choroby osób w

wieku podeszłym w dużej mierze są także związane z psychiką, pamięć wraz z myśleniem,

procesami postrzegania, funkcjami językowymi i wzrokowo-przestrzennymi wchodzą w

skład funkcji poznawczych, które wraz z wiekiem ulegają pogorszeniu. Problemy z pamięcią

mogą stać się początkiem zespołów otępiennych, które są dominującą przyczyną utraty

samodzielności w podeszłym wieku. Chorzy wymagają pomocy, opieki i pielęgnacji w formie

stałych świadczeń (Raport PolSenior, 2012).

Zakres problemów wynikających ze zmian w stanie zdrowia osób starszych jest szeroki.

Problemy dotyczą funkcjonowania fizycznego/ruchowego, sprawności narządowej,

sprawności funkcjonowania intelektualnego, zachowania kontaktów interpersonalnych,

kontaktów rodzinnych, a także zdolności wypoczynku czy stanu odżywienia itd (Jabłoński,

Kaźmierczak, 2005, s. 48–54; Marcinek 2007, s. 69–75).

Zapotrzebowanie na opiekę długoterminową wzrasta wraz z narastaniem zjawiska starzenia

się populacji i jest zróżnicowane w grupach wiekowych. W Polsce badania nad

rozpowszechnieniem niepełnosprawności prowadziła Bień z zespołem (Bień i wsp., 1999, s.

42–47) i wykazano wysokie rozpowszechnienia niesprawności wśród osób w wieku ponad 75

rż. (55,8 %). Wyniki badań z innych krajów dotyczące zaawansowania niesprawności nie są

tak wysokie jak w Polsce. W badaniach przeprowadzonych w 12 krajach Europy, Ameryki

Płn. i Australii odsetek osób starych niesprawnych wynosił 29,2 %, w Kanadzie 30 %, w

Holandii 31 %, Chinach 14,6 % (Chi et al., 2006, p. 33–39).

Wśród osób wymagających opieki długoterminowej obok osób starych są osoby dorosłe

młodsze, młodzież i dzieci. Rozpowszechnienie niepełnosprawności w społeczeństwie

polskim jest wysokie, w roku 1998 dotyczyło 6,5 %, a w roku 2004 16,3 % ogółu Polaków,.

Częstość występowania niepełnosprawności wzrasta wraz z wiekiem, ale bardzo niepokojący

jest fakt wzrostu liczby niepełnosprawnych wśród osób młodych i dzieci. W grupie dzieci 0-

14 lat dzieci niepełnosprawne stanowią 3,4 %, a wśród młodzieży 15 – 19 lat 2,1 %.

Przyczyną zasadniczą niepełnosprawności dzieci są wady wrodzone (stanowią ponad 60 %

przyczyn), inne to urazy i Choroby (Wdowiak, Budzyńska-Kopczuk, Siwińska, 2005, s. 83–

87).

Częstsze korzystanie ze świadczeń opieki długoterminowej wśród osób wymagających stałej

pomocy w zakresie podstawowych czynności codziennego życia ADL (Activity Daily Living)

wraz z wiekiem opisują również polskie opracowania (Bień i wsp. 2001, s. 7). Natomiast

odsetek osób młodszych, do 65 rż., korzystających z pomocy w warunkach polskich (Mojsa,

Chlabicz, Małyszko, 2013, s. 18–24) wynosił 15,7 % i mieścił się w zakresie opisywanym w

innych krajach (10 – 24 %) (Hirdes et al., 2008, p. 277–288; Onder et al., 2007, p. 439–444).

Wśród osób korzystających z opieki długoterminowej większość stanowiły kobiety (66 %)

(Mojsa, Chlabicz, Małyszko, 2013, s. 18–24). W badaniach w innych krajach także

przeważały kobiety jako odbiorcy opieki długoterminowej (59 – 73 %) (Campen, Woitiez,

2003, p. 229–241). Wiąże się to z dłuższym średnim czasem życia kobiet, we wszystkich

grupach wiekowych kobiety żyją dłużej niż mężczyźni (Rocznik demograficzny, 2011),

jednak w miarę postępu starzenia się następuje wzrost zachorowań na choroby przewlekłe i

wzrost częstości występowania długotrwałych problemów zdrowotnych; stąd kobiety częściej

są odbiorcami opieki pielęgniarskiej długoterminowej.

Badania polskie (Mojsa, Chlabicz, Małyszko, 2013; Szwałkiewicz, Kaussen, 2006, s. 10–13)

wskazują, że prawie połowa (45 %) pacjentów w opiece długoterminowej to osoby

całkowicie niesamodzielne w zakresie ADL. Podobne badania w innych krajach wśród osób

korzystających z opieki długoterminowej wykazały, że tam odsetek osób całkowicie

uzależnionych od pomocy opiekuna był znacznie niższy niż w Polsce, w Kanadzie 1 %

całkowicie uzależnionych, 4,5 % w USA (Hirdes et al., 2004, p. 665–679).

Uwarunkowania społeczne

Potrzeby osób starszych są badane przez lekarzy, pielęgniarki, psychologów, socjologów,

przez pracowników socjalnych. Zmieniający się stale obraz populacji starszej pod względem

zdrowotnym i funkcjonalnym i wzrastające zapotrzebowanie na działania pielęgnacyjne i

usługi opiekuńcze wymaga prowadzenia badań pogłębionych i kompleksowych

(Krzemieniecki 2009, s. 1–6; Narodowy Program Zdrowia, cel 14).

Zjawisko wydłużania się średniej długości życia związane jest z wielochorobowością i

spadkiem sprawności i samodzielności seniorów. Bardzo zaawansowany wiek związany jest

też nieuchronnie z ograniczeniem kontaktów społecznych, singularyzacją, z osamotnieniem.

Zmiany w możliwościach własnych jednostki powodują konieczność szukania wsparcia i

pomocy bezpośredniej w czynnościach codziennych (Kawczyńska-Butrym, 2008, s. 132–

137).

Uwarunkowania społeczne

Rodzina w roli opiekuna osób przewlekle chorych

Pomocy polskim seniorom udziela najczęściej udziela rodzina, wynika to z tradycyjnego

wzorca rodzinnego zapewnienia pomocy najstarszym członkom rodziny. Jednak zmiany, jakie

uwidaczniają się w rodzinach w społecznościach współczesnych nie sprzyjają utrzymywaniu

się tego wzorca. Zmienił się model rodziny: zanikł model wielopokoleniowy, a występuje

model rodziny dwupokoleniowej, rodziny z licznych stają się małe, nieliczne. Często rodziny

współczesne są niepełne, a związki rodzinne częściej mają charakter nieformalny; wynika to

ze narastającego zjawiska rozwodów lub nie zawierania małżeństwa. Należy też wymienić

zjawisko emigracji zarobkowej czasowej lub trwałej, co sprzyja zanikowi więzi rodzinnych.

Te zjawiska powodują, że rodzina współczesna nie jest w stanie podjąć lub należycie

wypełniać roli opiekuńczej i pielęgnacyjnej wobec swoich starszych członków (Kawczyńska-

Butrym, 2008, s. 132–137).

Zmieniły się postawy społeczne wobec starości co ma wyraz w zachowaniach wobec osób w

podeszłym wieku. Obserwowane jest zjawisko ageizmu, nietolerancji wobec starszych,

głoszeniu (publicznym lub jednostkowym, prywatnym) opinii i osądów, przejawianiu

zachowań niekorzystnych dla starszej części społeczeństwa (typu głoszenie opinii, że starsi

blokują możliwości zatrudnienia młodych osób) (Kawczyńska-Butrym, 2008, s. 15–17;

Szatur-Jaworska, 2012. s. 54–60).

Inną zmianą, o której należy mówić to zmiany oceny społecznej osób odmawiających

podjęcia się zadania opieki nad swoimi bliskimi starszymi członkami rodziny. Coraz szerzej

przyjmuje się ze zrozumieniem i aprobatą decyzje dzieci odmawiających świadczenia opieki

wobec rodziców i decydujących powierzyć to zadanie innym osobom lub opiece

instytucjonalnej stacjonarnej o charakterze długoterminowym. Swoje decyzje uzasadniają

tym, że lepiej zapewnić rodzicom/krewnym odpłatną opiekę pełną, profesjonalną niż samemu

narazić się na utratę pracy i tym samym źródła utrzymania (Kawczyńska-Butrym 2008).

Rodzina opiekująca się seniorem (lub osobą przewlekle chorą w młodszym wieku) nie

znajduje wystarczającego wsparcia ze strony państwa. Pomoc społeczna udzielana jest w

formie zasiłków dla osób w bardzo trudnej sytuacji materialnej, natomiast brakuje pełnych

regulacji prawnych uznającą świadczenie opieki na rzecz przewlekle chorego,

niesamodzielnego członka rodziny jako pracy w domu z pełnym zabezpieczeniem świadczeń

społecznych (ubezpieczenie zdrowotne i świadczenia emerytalne) (takie regulacje są

wprowadzone w innych krajach, np. we Włoszech).

Narastająca liczba osób starszych, niesamodzielnych, chorujących na wiele chorób o

przewlekłym charakterze to wyzwanie pilne dla systemu opieki medycznej i społecznej.

Zapewnienie opieki medycznej dla seniorów jest wyzwaniem dla systemu podstawowej

opieki zdrowotnej (POZ), z którego świadczeń seniorzy korzystają w większości. Stanowisko

Polskiego Towarzystwa Geriatrycznego przedstawione (i rekomendowane) przez ekspertów

Zespołu ds. Gerontologii przy Ministrze Zdrowia (Bień i wsp. 2013) jako Standard

postępowania w opiece geriatrycznej wskazuje standard jako drogę do optymalizacji opieki

dla seniorów, a dla NFZ – płatnika świadczeń- obniżenie nakładów.

Przyjęcie standardu w opiece geriatrycznej ma na celu:

poprawę jakości opieki nad pacjentem geriatrycznym,

prezentację standardu oceny i opieki geriatrycznej (kompleksowość i fachowość

świadczeń opieki zdrowotnej z geriatrii),

poprawę dostępności do kwalifikowanych świadczeń geriatrycznych,

uproszczenie procedur diagnostycznych dla pacjentów geriatrycznych poprzez

redukcję liczby wizyt specjalistycznych, a poprzez to zapotrzebowania na transport, a

także obciążenie opiekuna,

redukcję polifarmakoterapii,

optymalizację organizacji i ekonomizacji wydatków nad ludźmi starszymi.

Standard odwołuje się do praw UE, gdzie włączono do priorytetów opiekę zdrowotną nad

starszymi osobami, a w szczególności nad osobami z choroba Alzheimera i innymi chorobami

neurodegeneracyjnymi.

W standardzie przyjęto schemat opieki, jaki jest realizowany w szeregu krajów europejskich,

gdzie zjawisko demograficzne ,,siwienia populacji” ujawniło się wcześniej. W standardzie

rekomendowana jest opieka multidyscyplinarna świadczona przez zespół geriatryczny, zaleca

się całościową ocenę geriatryczną jako podstawę do podejmowania świadczeń w określonym

zakresie. Standard przedstawia formy opieki dla seniora: ambulatoryjną opiekę geriatryczną,

geriatryczną szpitalną opiekę, w tym także dzienny oddział geriatryczny, formy wizyt

specjalistycznych geriatrycznych typu: domowa geriatryczna wizyta domowa i konsultacyjna

geriatryczna wizyta w zakładzie leczniczym. Zgodnie z zaleceniem WHO na 100 – 120 tys.

mieszkańców powinno być dostępnych około 20 – 25 miejsc na oddziałach stacjonarnych, 15-

25 miejsc na oddziałach geriatrycznych oraz 1 poradnia (2 etaty lekarskie).

Nie jest wypełniany standard, ale widoczne są zmiany na lepsze. Takim przejawem zmian jest

wzrost liczby lóżek geriatrycznych i oddziałów geriatrycznych, obecnie w Polsce jest ponad

27000 łóżek opieki długoterminowej i paliatywno-hospicyjnej, ponad 850 łóżek w 40

ośrodkach opieki geriatrycznej, gdzie pracują lekarze i pielęgniarki ze specjalizacją w

geriatrii, specjalizację w geriatrii uzyskało ponad 280 lekarzy, ale w specjalności pracuje

ponad 120 (Derejczyk i wsp., 2008).

Pielęgniarska opieka długoterminowa

Profesjonalne świadczenia pielęgnacyjne i opiekuńcze w ramach sytemu ochrony zdrowia

realizowane są od przełomu lat 1999 – 2000. Podstawę prawną objęcia opieką domową

pielęgniarską stanowi skierowanie lekarza ubezpieczenia zdrowotnego (lekarza poz lub

lekarza specjalisty) (Rozporządzenie Ministra Zdrowia ...). Obecnie pielęgniarska opieka

długoterminowa funkcjonuje w ramach świadczeń gwarantowanych z zakresu świadczeń

opiekuńczych i pielęgnacyjnych jako ,,pielęgniarska opieka długoterminowa domowa”.

Pacjenci w pielęgniarskiej opiece długoterminowej nie wymagają hospitalizacji w oddziałach

lecznictwa stacjonarnego i z różnych względów nie chcą lub nie mogą przebywać w

zakładach opieki długoterminowej. Ze względu na istniejące problemy zdrowotne wymagają

systematycznej i intensywnej opieki pielęgniarskiej udzielanej w warunkach domowych i

realizowanej we współpracy z lekarzem POZ/rodzinnym (Rozporządzenie Ministra Zdrowia).

Celem pielęgniarskiej opieki długoterminowej jest: zapewnienie świadczeń pielęgniarskich w

środowisku domowym pacjentom obłożnie chorym, przygotowanie chorego i jego rodziny do

samoopieki i samopielęgnacji, w tym kształtowanie umiejętności w zakresie radzenia sobie z

niepełnosprawnością.

Do zadań opieki pielęgniarskiej długoterminowej należy: realizacja świadczeń

pielęgnacyjnych zgodnie z procesem pielęgnowania, pomoc w rozwiązywaniu problemów

zdrowotnych związanych z samodzielnym funkcjonowaniem w środowisku domowym,

edukacja zdrowotna osób objętych opieką oraz członków ich rodzin i opiekunów, pomoc w

pozyskiwaniu sprzętu medycznego i rehabilitacyjnego, niezbędnego do właściwej pielęgnacji

i rehabilitacji chorego w domu. Do pielęgniarskiej opieki domowej mogą być

zakwalifikowani pacjenci przewlekle chorzy, niezdolni do samoopieki, którzy w ocenie stanu

samoobsługi pacjenta wg skali Bartel 40 pkt. i którzy wymagają realizacji świadczeń

leczniczych i pielęgnacyjnych w warunkach domowych (np. wlewów kroplowych,

opatrunków specjalistycznych, żywienia specjalnego itd.).

Bezpośrednio w domu chorego świadczenia wykonuje pielęgniarka opieki domowej

długoterminowej. Są to świadczenia z zakresu bezpośredniej opieki pielęgniarskiej oraz

edukacji zdrowotnej i promocji zdrowia w wieku zaawansowanym. Edukacja dotyczy

zagadnień opieki i pielęgnowania w konkretnych przypadkach, stylu życia, umiejętnego

prowadzenia aktywności fizycznej i umysłowej, niwelowania stresu, rezygnacji z nałogów

(nadużywanie alkoholu, tytoniu i leków jest rozpowszechnione wśród starszych osób),

prowadzona jest przy użyciu metod tradycyjnych i nowoczesnych ze środkami

multimedialnymi.

Świadczenia rehabilitacyjne mają pomóc seniorowi w utrzymaniu sprawności fizycznej.

Mogą być prowadzone jako rehabilitacja po chorobie, ale przede wszystkim chodzi o

rehabilitację ciągłą podtrzymującą sprawność, z wykorzystaniem całej gamy zabiegów z

zakresu kinezyterapii i fizykoterapii. Wsparcie społeczne ze strony zespołu lekarsko-

pielęgniarskiego POZ może mieć charakter merytoryczny i obejmować informację jak

korzystać z systemu opieki zdrowotnej – dziś trudnodostępnego dla seniorów wymagających

specjalistycznego leczenia.

Podsumowanie

Narastający problem starzenia się i niepełnosprawności w społeczeństwie stanowi pilne

wyzwanie dla opieki medycznej i resortu pomocy społecznej. W najbliższym czasie powinien

nastąpić rozwój opieki długoterminowej zarówno instytucjonalnej jak i domowej. Rodzina

jest obecnie główną ,,instytucją” udzielającą pomocy potrzebującym członkom rodziny, ale

zmiany społeczne następują tak szybko, że rodzina nie będzie mogła podołać obciążeniom

wynikającym z przedłużonej opieki. Niewystarczające finansowanie usług opiekuńczych z

systemu ubezpieczeń zdrowotnych na nowo wywołuje dyskusje o potrzebie powszechnych

ubezpieczeń pielęgnacyjnych. Poziom świadczeń w opiece długoterminowej w Polsce

odbiega niekorzystnie od poziomu proponowanego w krajach Europy Zachodniej.

W celu sprostania potrzebom zdrowotnym zwiększającej się liczby osób starszych i

niesprawnych, z typowymi dla wieku podeszłego problemami, konieczne jest zwiększenie

liczby specjalistów z geriatrii a także liczby zakładów opieki zdrowotnej o profilu

geriatrycznym, o zakresie świadczeń opiekuńczo- pielęgnacyjnym, leczniczym i

rehabilitacyjnym. W projekcie ,,Założeń polityki ludnościowej w Polsce 2012 roku”

założono, że funkcjonujący system opieki zdrowotnej dla seniorów w Polsce jest

niedostosowany do potrzeb tej populacji, gdyż oferuje zdezintegrowane, rozproszone i

niespójne świadczenia. System nie spełnia standardów podejścia geriatrycznego –

powszechności, jakości, dostępności i kompleksowości zaspokajania złożonych potrzeb

zdrowotnych osób w wieku podeszłym. Brakuje kadry i bazy geriatrycznej, zaś w systemie

ochrony zdrowia występuje dyskryminacja ze względu na wiek w zakresie procedur

diagnostycznych i leczniczych.

Pewnej szansy na poprawę opieki nad osobami niepełnosprawnymi można upatrywać w

rozwoju techniki i komunikacji multimedialnej typu telenursing i monitoring co umożliwia

choremu przebywanie we własnym środowisku domowym i przyczynia się do poprawy

poziomu samodzielności i jakości życia.

Spis literatury

BIEŃ, B. i wsp. 1999. Epidemiologiczna ocena rozpowszechnienia niesprawności

funkcjonalnej osób w późnej starości a świadczenie opieki. In Gerontologia Polska. 1999, t.

7, s. 42-47.

BIEŃ, B. i wsp. 2001. Starość pod ochroną. Opiekunowie rodzinni niesprawnych osób

starych w Polsce. Porównawcze studium środowiska miejskiego i wiejskiego. Kraków :

Oficyna Wydawnicza TEXT, 2001. 330 s. ISBN 83 89190753.

BIEŃ, B. i wsp. 2013. Standard postępowania w opiece geriatrycznej. Stanowisko Polskiego

Towarzystwa Geriatrycznego. In Gerontologia Polska. 2013, t. 21, nr. 2, s. 33-47.

CAMPEN, C. – WOITIEZ, I. B. 2003. Client demands and the allocation of home care in the

Netherlands. A multimnominal logit model of client types, care needs and referrals. In

HEALTH Policy. 2003, vol. 64, no. 2, p. 229-241.

DEREJCZYK, J. i wsp. 2008. Gerontologia i geriatria w Polsce na tle Europy – czy należy

inwestować w ich rozwój w naszym kraju. In Gerontologia Polska. 2008, t. 16, nr. 3, s. 149-

159.

FIHEL, A. – OKÓLSKI, M. 2007. Bilans demograficzny Polski w roku 2033. Warszawa :

Uniwersytetu Warszawskiego, 2007. 290 s.

HIRDES, J. P. et al. 2004. Home care quality indicaters HCQIs based on the MDS – HC. In

Gerontologist. 2004, vol. 44, no. 5, p. 665-679.

HIRDES, J. P. et al. 2008. Reliability of the interRAI suite of assesment instruments: a 12-

country study of an integrated health information system. In BMC Health Services Research.

2008, vol. 8, p. 277-288.

CHI, I. et al. 2006. Use of the Minimum Date Set – Home Care: A luster randomized

controlled trial among the Chinese adult adults. In Agining Mental Health. 2006, vol. 10, p.

33-39.

JABŁOŃSKI, E. – KAŹMIERCZAK, U. 2005. Odżywianie się osób w podeszłym wieku. In

Gerontologia Polska. 2005, t. 13, nr. 1, s. 48-54.

KAWCZYŃSKA-BUTRYM, Z. 2008. Wyzwania rodziny: zdrowie, choroba,

niepełnosprawność, starość. Lublin : Wyd. Makmed, 2008. 206 s. ISBN 978-83-924475-7-3.

KRZEMIENIECKI, K. 2009. Całościowa ocena geriatryczna i jej znaczenie kliniczne w

onkologii – systematyczny przegląd piśmiennictwa. In Gerontologia Polska. 2009, t. 17, nr.

1, s. 1-6.

MARCINEK, P. 2007. Funkcjonowanie intelektualne w starości. In Gerontologia Polska.

2007, t. 15, nr. 3, s. 69-75.

MOJSA, W. – CHLABICZ, S. – MAŁYSZKO, J. 2013. Charakterystyka pacjentów w

pielęgniarskiej opiece długoterminowej w latach 2004-2008 w woj. podlaskim. In

Gerontologia Polska. 2013, t. 21, nr. 1, s. 18-24.

Narodowy Program Zdrowia na lata 2007 – 2015. Cel operacyjny 14, s. 70. Usprawnianie

wczesnej diagnostyki i czynnej opieki nad osobami zagrożonymi chorobami układu krążenia,

udarami mózgowymi, nowotworowymi, powikłaniami cukrzycy, chorobami układu

oddechowego oraz chorobami reumatycznymi, szczególnie przez działania podstawowej

opieki zdrowotnej, s. 104.

ONDER, G. et al. 2007. Case management and risk of nursinghome admission of older adults

in home care: results of the AgedD in Home Care Study. In Journal of the American

Geriatrics Society. 2007, vol. 55, no. 3, p. 439-444.

Raport PolSenior. 2012 [online]. 2012 [citied 2013-12-04]. Dostępne w internecie:

www.zycie,senior.plnajwiększe-w-Polsce-badanie-osób-starych-PolSenior,123431.html

Rocznik Demograficzny 2011 [online]. Warszawa, 2011, 514 s. [citied 2013-12-04]. Dostępne

w internecie: www.zycie,senior.plnajwiększe-w-Polsce-badanie-osób-starych-PolSenior ,

123431. html.

Rozporządzenie Ministra Zdrowia z 22.11.2013 r. w sprawie świadczeń gwarantowanych z

zakresu świadczeń pielęgnacyjnych i opiekuńczych w ramach opieki długoterminowej. Dz. U.

2013 poz. 1445.

SZATUR-JAWORSKA, B. 2012. Strategie działania w starzejącym się społeczeństwie. Tezy

i rekomendacje. Monografia Komisji Ekspertów ds. Osób Starszych przy Rzeczniku Praw

Obywatelskich. Warszawa : Biuletyn Rzecznika Praw Obywatelskich, 2012. 159 s. ISBN

0860-7958.

SZWAŁKIEWICZ, E. – KAUSSEN, J. 2006. Opieka długoterminowa w świadczeniach

pielęgniarek i opiekunek. Toruń : Toruńskie Zakłady Materiałów Opatrunkowych S. A., 2006.

96 s. ISBN 9788392330905.

WDOWIAK, L. – BUDZYŃSKA-KOPCZUK, A. – SIWIŃSKA V. 2005. Rozwój

instytucjonalnej długoterminowej opieki jako element strategii zmian w ochronie zdrowia. In

Zdrowie Publiczne. 2005, t. 115, nr. 1, s. 83-87.

WOJTCZAK, A. 2009. Zdrowie publiczne wyzwaniem dla systemów zdrowia XXI wieku.

Warszawa : PZWL, 2009. 226 s. ISBN 9788320038606.

WOJTYNIAK, B. – GORYŃSKI, B. 2012. Raport: Sytuacja zdrowotna mieszkańców Polski

i jej uwarunkowania. Warszawa : Narodowy Instytut Zdrowia Publicznego – Państwowy

Zakład Higieny, 2012. 208 s. ISBN 83-89379-63-5.


dr n. o zdr., mgr piel. Alicja Marzec

Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu

Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego

ul. Techników 3

85-801 Bydgoszcz

[email protected]

ROLA I ZADANIA PIELĘGNIARKI OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W

MULTIDYSCYPLINARNYM ZESPOLE OPIEKUJĄCYM SIĘ PACJENTEM Z

MECHANICZNYM WSPOMAGANIEM SERCA TYPU HEART WARE W

WARUNKACH AMBULATORYJNYCH

Renata Mroczkowska1, Bogusława Serzysko1, Karina Wawros2 1Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu2Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu

Streszczenie

Urządzenia do mechanicznego wspomagania pracy komór serca (VAD) są w chwili obecnej

powszechnie stosowane w leczeniu schyłkowej, lekoopornej niewydolności serca. W

zależności od rozpoznania klinicznego można je wszczepiać jako pomost do transplantacji

(ang.bridge to transplant), kiedy to narząd jest nieodwracalnie uszkodzony, lub w celu jego

regeneracji przez czasowe odciążenie (ang.bridge to recovery) (Mroczkowska, 2013b, s. 42).

Do niedawna jedynym typem pompy stosowanym na rynku polskim były systemy, które ze

względu na gabaryty i sposób funkcjonowania zmuszały pacjenta do ciągłego pobytu w

szpitalu co skutkowało znacznym obniżeniem jakości życia (BERLIN HEART EXCOR i

polski POLCAS-RELIGA). Niewątpliwym sukcesem jest fakt, że dzięki nowym pompom

wirowym chorzy będą mogli oczekiwać na wyzdrowienie w warunkach domowych (Bunzel et

al., 2007, p. 384–389). Aby pacjent będący z dala od oddziału szpitalnego był bezpieczny,

nieodzownym zdaje się stworzenie profesjonalnego teamu specjalistów w dziedzinie

kardiologii i opieki długoterminowej. Należy pamiętać, że jest to osoba nadal bardzo chora, z

realnym zagrożeniem udarem mózgu, zakażeniem, uszkodzeniem urządzenia czy zgonem.

Koniecznym staje się regularna kontrola jego stanu zdrowia, obserwacja w kierunku

ewentualnych powikłań, badanie fizykalne, monitorowanie parametrów krwi i pompy,

realizacja zleceń lekarskich oraz edukacja zarówno pacjenta jak i jego najbliższych. Tak

zorganizowana opieka długoterminowa pozwoli zoptymalizować prowadzoną terapię oraz

polepszyć komfort życia chorego.

Słowa kluczowe

Cardiac surgery, cardiovascular medicine, heart transplantation, mechanical circulatory

support, long-term nursing care

Wstęp

Niewydolność serca to zespół objawów spowodowanych niedostosowaniem możliwości

narządu do potrzeb organizmu. Najczęściej jest ona efektem ubocznym chorób niezapalnych

serca, wrodzonych lub nabytych wad, leczenia przeciwnowotworowego czy infekcji. Ta

światowa epidemia jest główną przyczyną hospitalizacji osób w wieku 65 lat i starszych.

Źródła podają, że prawie 10 % osiemdziesięciolatków boryka sie z tą patologią i co

niepokojące, wraz ze starzeniem się społeczeństwa procent ten ciągle wzrasta (Kotzé, Howell,

2008, p. 161). Co roku rozpoznaje się kilka tysięcy nowych przypadków niewydolności serca

co sprawia, że jest ona podstawową przyczyną hospitalizacji osób w podeszłym wieku

(Slaughter, Singh, 2012, p. 982). Najkorzystniejszą opcją dla tych pacjentów jawi się

przeszczepienie serca. Niestety podczas systematycznego wydłużania się listy biorców, lista

dawców pozostaje w stagnacji. Dlatego też transplantacja jest metodą leczenia, z której

skorzysta tylko niewielki odsetek potrzebujących.

Chory z niewydolnym sercem. Pojecie, objawy i główne problemy pielęgnacyjne

Niewydolność serca jest to zespół objawów klinicznych pojawiających się jako następstwo

uszkodzenia komór (Kotzé, Howell, 2008, p. 161). Nieleczona niesie za sobą poważne

konsekwencje do zgonu włącznie, stąd ważnym jest posiadanie odpowiedniej wiedzy

dotyczącej kluczowych objawów klinicznych. Wstępne rozpoznanie niewydolności serca u

osób w podeszłym wieku może być utrudnione z powodu stopniowo pojawiających sie

niespecyficznych symptomów. Jedną z przyczyn późnej diagnostyki jest nieswoistość

zmęczenia, którego objawy przypisywane są starzeniu się, a wtórne ograniczenie aktywności

fizycznej maskuje jego źródło.

Trzeba przy tym pamiętać, że w podeszłym wieku wczesne stadium HF może się ujawniać

pod postacią tzw. „masek klinicznych”, należą do nich: bezsenność, częste uczucie kołatania

serca, zaburzenia poznawcze oraz depresja. Wraz z postępem choroby pojawia się duszność

wysiłkowa a potem spoczynkowa (Mroczkowska, 2013a, s. 27).

Orthopnoe i napadowa duszność nocna to objawy bardzo specyficzne dla osób starszych.

Napadowa duszność nocna występuje 2 – 3 godziny po rozpoczęciu snu. Chorych budzi

poczucie braku powietrza, zaczynają kaszleć, ich oddech staje się świszczący. Przyjęcie

pozycji siedzącej daje odczuwalną ulgę, ale pełna poprawa przychodzi dopiero po 5 – 30 min.

Ważnym jest umiejętność prawidłowego różnicowania astmy cardiale z dusznością w

przebiegu obturacyjnej choroby płuc, gdzie atak duszności rozpoczyna się od napadu kaszlu.

Jeżeli choremu uda się skutecznie ewakuować wydzielinę z dróg oddechowych – duszność

ustępuje nawet bez zmiany pozycji ciała.

Orthopnoe to duszność pojawiająca się w pozycji leżącej. Siad lub wstanie przynosi

natychmiastowa ulgę. Pacjenci cierpiący na orthopnoe śpią na wielu poduszkach lub na

siedząco np. w fotelu, co może maskować występowanie astmy sercowej. Pielęgniarka

opiekująca się pacjentem jest świadoma, że są to symptomy uszkodzenia lewej komory serca.

Przy dysfunkcji prawej części, dominującym objawem będzie obrzęk kończyn dolnych,

występujący z reguły obustronnie. W początkowych fazach ograniczać się on będzie tylko do

stóp czy kostek, ale w przypadkach długo nie leczonych może obejmować całą kończynę,

okolice krocza i brzucha. Przewlekle obrzęki prowadzą do zmian skórnych pod postacią

stwardnień i brązowych przebarwień. Bardzo pomocnym dla pielęgniarki opiekującej się

chorym w środowisku domowym jest fizykalne badanie wypełnienia żył szyjnych – znaczne

poszerzenie jest odzwierciedleniem wstecznego przepływu w następstwie podwyższonego

ciśnienia w prawym przedsionku serca, np. w przewodnieniu organizmu. Uczulamy pacjenta

na problem reżimu płynowego, z ograniczeniem podaży do 2 litrów na dzień. Limitujemy

spożycie sodu do 2 g na dobę. Duże ilości płynów prowadzą do wzrostu ciśnienia i wtórnego

obciążenia już i tak osłabionego serca. Pacjentów uczulamy na wszelkie zmiany w masie

ciała. Przybieranie na wadze od 1 do 2 kg/dzień, lub od 2 do 3 kg/tydzień może być

wskaźnikiem postępującej niewydolności.

Mniej swoistymi objawami są: epizody omdleń, bóle stenokardialne, poliuria, skąpomocz

oraz zmiany stanu psychicznego jako następstwo upośledzonego krążenia mózgowego.

Zachowanie równowagi płynowej pozwala z jednej strony na zachowanie komfortu życia a z

drugiej umożliwia włączenie do leczenia niektórych leków w tym enzymów konwertujących

angiotensynę (ACE) czy beta-blokerów. Dla jednoznacznego potwierdzenia diagnozy

wymaganym jest uzupełnienie obrazu klinicznego badaniami diagnostycznymi. Jednym z

najważniejszych narzędzi jest echokardiografia. Zapewnia ona dokładną ocenę funkcji

komory systemowej, poprzez pomiar frakcji wyrzutowej (EF). Prawidłowa frakcja jest

większa niż 55 %, co znaczy, ze w każdym cyklu pracy serca więcej niż połowa

zgromadzonej w komorze krwi jest wyrzucana do krwioobiegu. Wartości poniżej 40 % dają

podstawy do rozpoznania niewydolności skurczowej. Uzupełnieniem są testy laboratoryjne

krwi, w tym oznaczenie poziomu hormonu natriuretycznego typu B (BNP). Stężenia BNP w

granicach 100 – 400 pg/ml nie maja znaczenia diagnostycznego ponieważ takie poziomy

występują również m.in. w niedokrwieniu serca, arytmiach czy niewydolności nerek. Mimo

to, jest on bardzo pomocny w monitorowaniu postępów leczenia. U chorych z HF, każdy

kolejny wzrost stężenia BNP o 100 pg/ml zwiększa względne ryzyko śmierci o prawie 35 %.

Farmakoterapia niewydolności serca składa się z kombinacji leków moczopędnych,

inhibitorów ACE i beta-blokerów. Niestety istnieje duża grupa pacjentów, u których mimo

zastosowanego leczenia szybko dochodzi do pogorszenia stanu zdrowia. Jedynym wyjściem

staje się transplantacja serca.

Pytanie, stawiane przez personel medyczny brzmi: ilu pacjentom uda się doczekać do

przeszczepu, przy tak małej liczbie dawców? Przypomnijmy, co roku z powodu HF umiera w

Polsce ok. 60 tys. chorych i niestety w bardzo krótkim czasie, bo w ciągu czterech lat od

rozpoznania. Dlatego pilnie potrzebujemy nowych rozwiązań, zarówno w promowaniu

zdrowych zachowań, profilaktyce pierwotnej, wtórnej jak i w leczeniu. Najbardziej

optymalną, chociaż drogą, alternatywą przeszczepu dla osób w schyłkowym stadium choroby,

nie mogących już dłużej czekać na dawcę, jest wszczepienie mechanicznego wspomagania

jednej (RVAD, LVAD) lub obu komór (BIVAD).

Mechaniczne wspomaganie pracy serca (Ventricular Assist Device – VAD)

Przed zaprezentowaniem idei mechanicznego wspomagania serca należy podkreślić, że

urządzenie to, nie zastępuje serca. Jego jedynym zadaniem jest odciążenie niewydolnego

narządu a tym samym pomoc krytycznie choremu w odzyskaniu stabilności

hemodynamicznej. W zależności od czasu wspomagania wyróżniamy VAD-y: krótko- i

długoterminowe, jedno- i obu komorowe oraz te, z którymi pacjent musi pozostać w szpitalu

(BERLIN HEART, POLKAS RELIGA) albo iść do domu (HEART WARE, HEART II

MATE).

Jeszcze do niedawna VAD-y napędzane były przez wielkie pneumatyczne jednostki a pacjent

tylko częściowo mobilny, zawsze do czasu przeszczepu przebywał w szpitalu. Nowe pompy

są już niewielkich rozmiarów, można powiedzieć są miniaturowe. Ich masa waha się w

granicach 150 – 300 g, w zależności od modelu. Są zdecydowanie cichsze i umożliwiają

rehabilitację w warunkach domowej opieki długoterminowej, oczywiście przy ścisłej

współpracy z ośrodkiem implantującym. Przygotowanie pacjenta do „nowego życia” w

warunkach domowych rozpoczyna się już w szpitalu. Osobą przygotowującą jest koordynator

VAD. Najczęściej tę funkcje pełni pielęgniarka kardiologiczna. Do jej najważniejszych zadań

należy psychospołeczne przystosowanie chorego i jego opiekunów do podjęcia samoopieki i

zapobiegania powikłaniom mogącym wystąpić w trakcie wspomagania. W tym celu

nawiązuje współpracę z zespołem lekarzy, pielęgniarek, psychologów, rehabilitantów i

dietetyków zarówno lecznictwa stacjonarnego jak i opieki długoterminowej. Koordynator

edukuje pacjenta i jego rodzinę, pomaga zrozumieć zawiłości funkcjonowania urządzenia,

znaczenie alarmów i zasady postępowania w razie ich pojawienia się. Pomaga pielęgniarce

opieki długoterminowej w doborze optymalnego planu pielęgnowania, analizowaniu

parametrów urządzenia sterującego i profilaktyce głównych zagrożeń.

Heatr Ware jest zminiaturyzowanym układem trzeciej generacji z przepływem ciągłym, który

wszczepia się wewnątrz klatki piersiowej tuż pod sercem. Wspomaga on niewydolne serce w

bardzo prostym mechanizmie: odciągania krwi z niepracującej komory i przepompowywania

do dużego naczynia tętniczego. Heart Ware wszczepia się w trakcie zabiegu operacyjnego.

Pracą pompy kieruje urządzenie sterujące. Części te połączone są ze sobą przewodem

wyprowadzanym przez powłoki brzuszne w prawym górnym kwadrancie brzucha. Zasilanie

stanowi bateria oraz źródło prądu stałego (zalecane szczególnie nocą).

Szczególną zaletą tego rodzaju pomp jest mała szkodliwość dla najdelikatniejszych

elementów krwi jakimi są płytki (Carrel et al., 2012, p. 386). Istnieją oczywiście ograniczenia

w dostępie pacjentów do takiej formy leczenia. Do leczenia kwalifikowana jest osoba, która

po pierwsze ma objawy niewydolności wskazujące na IV klasę wg. skali NYHA czyli

niemożność wykonywania jakiejkolwiek aktywności fizycznej bez wystąpienia dyskomfortu.

Wszystkie uznane formy leczenia: katecholaminy, diuretyki, antyarytmiki, ograniczenia

dietetyczne nie przynoszą wymiernych efektów. Frakcja wyrzutowa serca poniżej 25 % czyli

mniej niż jedna czwarta krwi nabranej przez komorę w czasie rozkurczu zostaje wyrzucona

do krwioobiegu. Powierzchnia ciała >1.5m2 (Rizzieri et al., 2008, p. 3–20).

Problemy pielęgnacyjne u pacjenta z mechanicznym wspomaganiem serca

Przez cały okres wsparcia pacjent musi być monitorowany w kierunku powikłań takich jak:

krwawienia, powikłania zatorowo- zakrzepowe obwodowe i mózgowe, niewydolność prawo

komorowa, zaburzenia rytmu serca i zakażenia w miejscu ujścia przewodu sterującego.

Według badań z 2012 r. przeprowadzonych w Department of Cardiothoracic Surgery and

Transplantation, Harefield Hospital w Wielkiej Brytanii, w latach 2007 – 2011 w grupie 34

pacjentów wspomaganych pompą Heart Ware, średnio przez 261 dni, zakażenia układu

sterującego wystąpiły u 15 % pacjentów (Popov et al., 2012, p. 810–815). Inne źródła podają,

ze infekcje z posocznicą włącznie, mogą występować u 18 – 56 % chorych (Gordon,

Quagliarello, Lowy, 2006, p. 426–437) z czego tylko 5 – 10 % dotyczy obecności urządzenia

wspomagającego pracę serca (Stoliński, 2004, p. 169–179). W warunkach szpitalnych pacjent

przebywa w izolatce. Kładzie się duży nacisk na szybkie usunięcie centralnych cewników

żylnych, wprowadzenie osłony antybiotykowej zgodnej z polityką lekową szpitala oraz

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed?term=Quagliarello%20B%5BAuthor%5D&cauthor=true&cauthor_uid=16790383

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed?term=Lowy%20FD%5BAuthor%5D&cauthor=true&cauthor_uid=16790383

edukację chorego a przede wszystkim jego opiekunów w zakresie techniki zmiany

opatrunków, zasad aseptyki i antyseptyki. Po wypisaniu do domu to pacjent i jego rodzina

będzie odpowiedzialna za sprzęt VAD. Zachowanie higieny jest priorytetem. Pacjent musi

unikać kąpieli w wannie, najlepszym rozwiązaniem jest prysznic, ale dopiero po zupełnym

zagojeniu rany. Ponieważ elementy VAD nie są wodoodporne, bardzo ważnym jest

zabezpieczenie urządzenia sterującego przed zamoczeniem. Do mycia używać jednorazowych

myjek i łagodnych środków czystości. Następnie założyć nowy opatrunek. Okolicę ujścia

przewodu dokładnie zdezynfekować środkiem niealkoholowym (alkohol uszkadza osłonkę

przewodu). Jałowymi gazikami odizolować przewód od skóry (zapobieganie odleżynom).

Zabezpieczyć całość plastrem. Poniżej opatrunku głównego założyć opatrunek mocujący. Ma

on na celu zabezpieczenie przewodu przez przypadkowym szarpnięciem i przesunięciem (nie

jest przyszyty chirurgicznie). Procedurę tę wykonuje się co trzy dni. Czynniki ryzyka takie

jak niedożywienie, leki immunosupresyjne, wiek, cukrzyca zwiększają niebezpieczeństwo

zakażeń ogólnoustrojowych i miejscowych. W zapobieganiu tym komplikacjom bezcenna

wydaje się być edukacja i systematyczna kontrola. Jest to priorytetowe zadanie stojące przed

pielęgniarką opiekującą się chorym w ramach opieki długoterminowej. Konsultowanie z

koordynatorem VAD niepokojących objawów takich jak miejscowe zaczerwienienie, wysięk,

ropa, krew wokół ujścia przewodu. Nadzór nad prawidłową zmianą opatrunku przez samego

chorego czy też jego rodzinę. W sytuacjach wskazujących na infekcję, pobranie materiału do

badań bakteriologicznych i biochemicznych. Realizacja zleceń lekarskich.

Podsumowując należy podkreślić, że zakażenia mogą znacznie zwiększać ryzyko zaburzeń

zatorowo – zakrzepowych poprzez aktywację funkcji płytek. Manifestują się one

przejściowymi napadami niedokrwienia OUN bądź pełnoobjawowymi udarami

niedokrwiennymi mózgu, czasami mogą pojawiać się zaburzenia funkcji poznawczych.

Głównymi czynnikami ryzyka powikłań neurologicznych jest (Tsukui et al., 2007, p. 114–

123) podeszły wiek pacjenta, płeć żeńska, obciążający wywiad neurologiczny, cukrzyca,

niewydolność nerek, migotanie przedsionków, przedoperacyjne infekcje oraz długotrwały

czas krążenia pozaustrojowego podczas wszczepiania układu. W profilaktyce stosowana

będzie terapia przeciwzakrzepowa i przeciwpłytkowa (Pacholewicz i wsp., 2009, s. 377–383).

Pacjenci w trakcie leczenia muszą monitorować aktywność układu protrombiny czyli

oznaczać czynnik INR. Wartości terapeutyczne są zależne od rodzaju wszczepionej pompy.

Przy pompach pulsacyjnych zaleca się wartości INR = 2,5 – 3,5, przy pompach o przepływie

ciągłym „okienko terapeutyczne” to przedział INR = 1,7 – 2,3. Lekiem z wyboru jest

warfaryna. Większość producentów zaleca równoczesne włączenie preparatów kwasu

acetylosalicylowego chociaż istnieją doniesienia dotyczące występowania oporności na ten

lek nawet u 40 % leczonych. Zadaniem pielęgniarki opieki długoterminowej będzie z

pewnością czynny udział w planowaniu i kontroli efektów wspomnianej terapii. Edukacja

pacjenta i rodziny w kwestii podstawowych interakcji typu lek-lek, czy lek-pożywienie. Wiele

produktów pokarmowych może modyfikować poziom warfaryny w surowicy. Przykładem są

antybiotyki (amoxycylina, tetracyklina, niektóre cefalosporyny), metronidazol, doustne leki

przeciwcukrzycowe, leki przeciwarytmiczne (amiodaron, propafenon), sterydy, omeprazol,

cimetydyna, wit. A, wit. E, gorączka, miłorząb, szałwia, które wzmacniają działanie

warfaryny. Odwrotne działanie wykazują: leki przeciwdrgawkowe (barbiturany), doustne leki

antykoncepcyjne, witamina K, wit. C, kortykosteroidy, żeń-szeń, dziurawiec (Mroczkowska,

2014, s. 24).

Stosowane leczenie, błędy dietetyczne oraz nabyta choroba Willebranda stanowi kanwę

następnego problemu z jakim może zetknąć się pielęgniarka podczas pracy z pacjentem

wspomaganym. Szczególną uwagę należy skupić na krwawieniach z układu pokarmowego

ponieważ wg. badań ze stycznia 2014 r. opublikowanych na łamach The Journal Heart and

Lung Transplantation problem ten pojawia się u 30 % pacjentów leczonych VAD-em (Stulak

et al., 2014, p. 60–64). Niższe ciśnienie tętna podczas wspomagania VAD-ami

przepływowymi może przyczyniać się do rozwoju angiodysplazji sprzyjających

krwawieniom, dlatego konieczna jest wnikliwa obserwacja pacjenta pod tym kątem a w razie

niepokojących objawów wspólna z ośrodkiem implantującym modyfikacja dawki leków

przeciwkrzepliwych.

Podczas długotrwałego wspomagania może też dojść do rozwoju niewydolności

prawokomorowej spowodowanej w głównej mierze zmianą warunków hemodynamicznych

podczas skurczu serca. Zasysająca rola pompy wyklucza współudział prawej komory.

Pielęgniarka zdaje sobie sprawę, że groźnym następstwem może być wystąpienie arytmii

zwłaszcza komorowych. Należy kontynuować rozpoczęty w szpitalu proces edukacji pacjenta

w kierunku samoopieki. Nadzorować podstawowe parametry: masę ciała, temperaturę, puls

czy ciśnienie krwi. Jeżeli współistnieją inne schorzenia, listę rozszerzamy o badania celowane

np. poziom glukozy u chorych na cukrzycę. Pomiary muszą być wykonywane codziennie i w

razie niepokojących zmian konsultowane z lekarzem pierwszego kontaktu bądź z ośrodkiem

VAD. Bardzo pomocną dla pielęgniarki opieki długoterminowej będzie ocena wydolności

pacjenta wg. skali NYHA oraz wskaźnika Allgowera. Stosunek częstości tętna do ciśnienia

skurczowego równy 0,5 jest normą.

Wartości bliskie 1, świadczą o zagrożeniu dysfunkcją układu krążenia. Uzupełnieniem jest

bilansowanie płynów przyjętych i wydalonych. Pacjenci wspomagani muszą szczególnie dbać

o prawidłowe wypełnienie łożyska naczyniowego – stąd konieczność przyjęcia odpowiedniej

ilości płynów. Dieta jest dostosowana do potrzeb- pacjenci ze zdekompensowaną

niewydolnością serca często są wyniszczeni. Po ustabilizowaniu choroby należy próbować

przywrócić prawidłową wagę zwiększając podaż kalorii z zachowaniem zaostrzeń

dotyczących przyjmowanych tłuszczy czy potraw ciężkostrawnych. Niedożywienie,

zwłaszcza kacheksja lub hipoalbuminemia predysponuje do zburzeń czynności układu

immunologicznego, zaburzeń gojenia się ran i ogólnych zakażeń. Ocenę budowy ciała

pacjenta i prawidłową suplementację opracowuje dietetyk, pielęgniarka sprawdza efekty,

kontrolując wagę i profil lipidowy. Edukuje pacjenta i jego rodzinę, wyjaśnia potrzebę

dostosowania się do wspomnianych zaleceń. Pacjent winien ważyć się codziennie o tej samej

porze zachowując pewne stale zachowania czyli, najlepiej rano, przed posiłkiem, po oddaniu

moczu, mając na sobie odzież o tej samej lub prawie tej samej wadze. Chorych uczulamy na

wszelkie zmiany w masie ciała. Przybieranie na wadze od 1 do 2 kg/dzień, lub od 2 do 3

kg/tydzień może być wskaźnikiem zwiększającej się retencji płynów (Mroczkowska, 2013a,

s. 28).

Po wypisaniu do domu pacjenci i ich rodziny są zobowiązani do czyszczenia i konserwacji

sprzętu VAD. Muszą również dostosować się do pewnych ograniczeń, których zachowanie

daje gwarancje dobrego samopoczucia i optymalnego działania urządzenia. Do takich należy:

unikanie przebywania w skrajnie wysokich temperaturach, odkurzania dotykania ekranu

telewizora, chorych zakaźnie, niehigienicznych warunków otoczenia, forsownych ćwiczeń

fizycznych, prowadzenia samochodu, leżenia na brzuchu.

Zaburzenia w funkcjonowaniu VAD może powodować rezonans magnetyczny, bliskość linii

energetycznych wysokiego napięcia. Awarie urządzenia są stanami zagrożenia życia, dlatego

też służby ratownicze w miejscu zamieszkania pacjenta powinny być zaznajomione z

podstawami budowy i działania VAD. Udzielający pierwszej pomocy muszą wiedzieć jakie

przyjąć standardy postępowania. W sytuacjach wymagających zastosowania defibrylacji

zewnętrznej należy odłączyć sprzęt od źródła prądu w celu uniknięcia zakłóceń

elektronicznych. Zawsze jednak najpierw trzeba sprawdzić czy urządzenie działa prawidłowo.

Czas sztucznego wspomagania VAD-em jest szczególnym wyzwaniem dla chorego i całego

zespołu specjalistów czuwającego nad pacjentem. Uzależnienie życia od sprawnego działania

pompy, strach przed groźnymi powikłaniami takimi jak udar mózgu, posocznica, progresja

chorób wspołistniejących są ogromnymi stresorami dla pacjenta i jego opiekunów. Dlatego

zaleca się równoczesne wdrożenie wsparcia psychologicznego z elementami opieki

paliatywnej. Pacjenci i ich rodziny, oczekujący na przeszczep mogą odczuwać

zniecierpliwienie długim czasem oczekiwania, zależnym od grupy krwi i dostępności

narządów – są to czynniki całkowicie poza ich kontrolą (Mroczkowska, 2013b, s. 45).

Przekładając ten czas na utratę niezależności, obciążenie psychiczne, niejednokrotnie

pogorszenie sytuacji finansowej, zrozumiałym staje się obecność niepokoju do agresji

włącznie. Specjaliści medycyny paliatywnej są ekspertami w ocenie potrzeb psychicznych

swych podopiecznych. Celnie dobiorą zakres i metodykę edukacji. Pomogą zrozumieć cele

terapii łącznie z towarzyszącymi ograniczeniami w sferze fizycznej, emocjonalnej i

psychologicznej.

Dodatkowo zawsze trzeba się liczyć z ewentualnością wycofania wspomagania, szczególnie

po dużych incydentach mózgowych, ciężkiej infekcji czy konieczności drugiej rozległej

operacji. Pacjent musi być przygotowany na taką sytuację. Ważnym ogniwem procesu VAD

jest rodzina. Przeniesienie pacjenta do domu może zwiększać napięcia fizyczne,

psychologiczne i niestety finansowe opiekunów. Badania wykazały, że opiekunowie

niejednokrotnie bardziej niż pacjenci przeżywają proces wspomagania co predysponuje do

ciężkiej depresji uniemożliwiającej normalne codzienne funkcjonowanie. U starszych

opiekunów wykazano, że terapia VAD może zaostrzać istniejące problemy zdrowotne, a u

młodszych ryzyko utraty pracy. Te aspekty powinny również znaleźć się w centrum uwagi

pielęgniarki opieki długoterminowej.

Podsumowanie

Zastionowa niewydolność serca jest stanem bardzo rozpowszechnionym z śmiertelnością

wyższą niż w niektórych chorobach onkologicznych. Leczenie farmakologiczne daje dosyć

ograniczone korzyści a transplantacja serca jest poważnie ograniczona liczbą dawców.

Wspomaganie pracy komór wypełnia lukę i mino wielu ograniczeń jest nadzieją na

doczekanie do przeszczepu. Pierwsze urządzenia były bardzo niedoskonałe, terapia wiązała

się z koniecznością stałego pobytu w oddziale szpitalnym a swoboda poruszania ograniczona

do 1,5 m przewodu pneumatycznego łączącego pompę z jednostką napędową, nota bene

wielkości małej lodówki. Obecnie stosowane VAD-y umożliwiają pacjentowi pełną swobodą

poruszania gdyż mieszczą się w podręcznym plecaku. Oczywiście postęp ma swoja cenę,

która limituje implantację urządzeń na szeroką skalę. Trzeba też wspomnieć, że w warunkach

polskich wszczepia się pompy wspomagające tylko jako pomost do wyzdrowienia, i do

przeszczepu (Sobieszczańska-Małek, Zieliński, Korewicki, 2012, s. 1182–1186).

Wspomaganie jako terapia docelowa nie jest finansowana ze środków Narodowego Funduszu

Zdrowia. W Śląskim Centrum Chorób Serca w Zabrzu wszczepiane są zarówno pompy

pulsacyjne jak i przepływowe. Z całą pewnością pompy typu Heart Ware dają pacjentowi

duży komfort terapii i lepszą jakość życia.

Pobyt w warunkach domowych jest przez pacjentów postrzegany bardzo pozytywnie ale

pamiętajmy o tym, że pacjent może mieszkać daleko od ośrodka implantującego a

telefoniczny kontakt z koordynatorem nie rozwiąże wszystkich problemów i niejasności

szczególnie pod kątem grożnych powikłań. Idąc za tym wyzwaniem logicznym wydaje się

pomysł stworzenia multidyscyplinarnego zespołu opiekującego się pacjentem w miejscu

zamieszkania. Pielęgniarki opieki długoterminowej są doskonale przygotowane do

kontynuacji opieki nad pacjentem wspomaganym w domu. Oczywiście, VAD to nowa

technologia na rynku polskim, dlatego wskazanym jest wprowadzenie dodatkowych szkoleń

dotyczących budowy, funkcjonowania i obsługi pompy. Profesjonalna opieka i wsparcie

rodziny przekłada się na ograniczenie odsetka powikłań a to na obniżenie kosztów terapii

(Mehmet, 2003, p. 577–585), porównywanych często z kosztami samego przeszczepu.

Wnioski

1. Technologia VAD daje szansę na odzyskanie zdrowia osobom oczekującym na

przeszczep serca a zminimalizowanie sprzętu na szybki powrót pacjenta do

środowiska domowego.

2. Terapia niesie za sobą pewne ograniczenia w sferze fizycznej, psychicznej i

emocjonalnej zarówno u chorego jak i u rodziny.

3. Pacjent jest narażony na niebezpieczne powikłania takie jak: incydenty zatorowo-

zakrzepowe, udary mózgu, zakażenia i uszkodzenia sprzętu.

4. W celu zapewnienia pełnego bezpieczeństwa chorego należy objąć profesjonalna

opieką medyczną w domu.

5. Wielodyscyplinarny zespół złożony z specjalistów w dziedzinie kardiologii,

transplantologii, medycyny długoterminowej i paliatywnej jest dla pacjenta gwarancją

kompleksowej opieki a co za tym idzie bezpieczeństwa i komfortu życia.

6. Do programów szkoleń dla pielęgniarek opieki długoterminowej należy włączyć

elementy obsługi pomp do mechanicznego wspomagania pracy serca.

7. Pacjent zaopiekowany zarówno w szpitalu jak i w domu przez wykwalifikowany

personel to gwarancja sukcesu terapeutycznego, mniejszy odsetek powikłań czyli

mniejsze koszty leczenia jednostkowego a tym samym szerszy dostęp do technologii

VAD dla tysięcy chorych ze skrajną niewydolnością serca.

8. Mechaniczne wspomaganie serca często powoduje progresję innych schorzeń.

Pielęgniarki opieki długoterminowej posiadając szerokie przygotowanie merytoryczne

są w stanie podjąć odpowiednie działania pielęgnacyjne eliminujące czynniki

pogarszające funkcjonowanie chorego.

9. Proces edukacji prowadzonej przed i po implantacji przez fachowo przygotowany

personel ma znaczący wpływ na jakość życia pacjenta.

Spis literatury

BUNZEL, B. et al. 2007. Mechanical Circulatory Support as a Bridge to Heart

Transplantation: What Remains? Long-term Emotional Sequelae in Patients and Spouses. In

The Journal of Heart and Lung Transplantation. 2007, vol. 26, no. 4, p. 384-389.

CARREL, T. et al. 2012. Continuous flow left ventricular assist devices: a valid option for

heart failure patients. In Swiss Medical Weekly. 2012, vol. 142, p. 13701-13712.

GORDON, R. J. – QUAGLIARELLO, B. – LOWY, F. D. 2006. Ventricular assist device-

related infections. In The Lancet Infectious Diseases. 2006, vol. 6, no. 7, p. 426-437.

KOTZÉ, A. – HOWELL, S. J. 2008. Heart failure: pathophysiology, risk assessment,

community management and anaesthesia. In Continuing Education in Anaesthesia, Critical

Care & Pain. 2008, vol. 8, no. 5, p. 161-166.

MEHMET, C. 2003. Left Ventricular Assist Devices as Permanent Heart Failure Therapy. In

Annal Surgery. 2003, vol. 238, no. 4, p. 577-585.

MROCZKOWSKA, R. 2013a. Niewydolność serca (CHF) w wieku podeszłym. Co

pielegniarka i pacjent wiedzieć powinni? In Nasze Sprawy. 2013a, t. 7-8, nr. 235, s. 26-28.

MROCZKOWSKA, R. 2013b. Problemy biopsychospołeczne dziecka z długotrwałym

mechanicznym wspomaganiem serca a wskazania do wdrożenia opieki paliatywnej. In

Pielęgniarstwo Specjalistyczne. 2013b, t. 12, nr. 3, s. 42-46.

MROCZKOWSKA, R. 2014. Razem czy osobno, czyli o interakcjach lekowych w edukacji

pacjenta. In Nasze Sprawy. 2014, t. 1, nr. 240, s. 22-24.

PACHOLEWICZ, J. i wsp. 2009. Dobry długoterminowy efekt zastosowania wspomagania

dwukomorowego serca BIVAD za pomocą systemu POLCAS-RELIGA u 16-letniego

http://academic.research.microsoft.com/Journal/16724/continuing-education-in-anaesthesia-critical-care-&-pain

http://academic.research.microsoft.com/Journal/16724/continuing-education-in-anaesthesia-critical-care-&-pain

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed?term=Lowy%20FD%5BAuthor%5D&cauthor=true&cauthor_uid=16790383

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed?term=Quagliarello%20B%5BAuthor%5D&cauthor=true&cauthor_uid=16790383

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed?term=Gordon%20RJ%5BAuthor%5D&cauthor=true&cauthor_uid=16790383

chorego z ciężkim nieodwracalnym uszkodzeniem serca – opis przypadku. In

Kardiochirurgia i Torakochirurgia Polska. 2009, t. 6, nr. 2, s. 377-383.

POPOV, A. et al. 2012. Clinical Experience With HeartWare Left Ventricular Assist Device

in Patients With End-Stage Heart Failure. In The Annals of Thoracic Surger. 2012, vol. 93,

no. 3, p. 810-815.

RIZZIERI, A. et al. 2008. Ethical challenges with the left ventricular assist device as a

destination therapy. In Philosophy, ethics, and humanities in medicine: PEHM. 2008, vol. 3,

p. 3-20.

SLAUGHTER, M. S. – SINGH, R. 2012. The Role of Ventricular Assist Devices in

Advanced Heart Failure. In Sociedad Española de Cardiología. 2012, vol. 66, no. 11, p. 982-

985.

SOBIESZCZAŃSKA-MAŁEK, M. – ZIELIŃSKI, T. – KOREWICKI, J. 2012. Mechaniczne

wspomaganie:czy tylko pomost do przeszczepu serca? In Kardiologia Polska. 2012, t. 70, nr.

11, s. 1182-1186.

STOLIŃSKI, J. 2004. Mechaniczne wspomaganie układu krążenia. In Forum Kardiologów.

2004, t. 9, nr. 4, p. 169-179.

STULAK, J. et al. 2014. Gastrointestinal bleeding and subsequent risk of thromboembolic

events during support with a left ventricular assist device. In The Journal Heart and Lung

Transplantation. 2014, vol. 33, no. 1, p. 60-64.

TSUKUI, H. et al. 2007. Cerebrovascular accidents in patients with a ventricular assist

device. In The Journal of Thoracic and Cardiovascular Surgery. 2007, vol. 134, no. 1, p. 114-

123.


Mgr. Renata Mroczkowska

Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu

Klinika i Katedra Wad Wrodzonych u Dzieci i Dorosłych

ul. M. C. Skłodowskiej 9

[email protected]


http://www.cf.viamedica.pl/index1.phtml

PÉČE O ZRAKOVĚ POSTIŽENÉ DÍTĚ PŘEDŠKOLNÍHO VĚKU S DŮRAZEM NA

RANOU PÉČI

Pavel Novák

Katolícka univerzita v Ružomberku, Katedra sociální práce, Pedagogická fakulta

Souhrn

Příspěvek se zabývá systémem péče o zrakově postižené děti v České republice s důrazem na

ranou péči. V úvodní části je popsán vliv zrakového postižení na osobnost a také to, jak

postižení ovlivňuje jeho společenské uplatnění a pozici ve společnosti. Hlavní část příspěvku

je zaměřena na systém péče o zrakově postižené, který umožňuje zrakově handicapovaným

integraci do společnosti a všímá si výchovy dětí v předškolním věku. Popisuje ranou péči o

zrakově postižené dítě, která probíhá ponejvíce v domácím prostředí postižených dětí,

v rodinách. Tuto činnost provozuje v České republice Společnost pro ranou péči a její

jednotlivá střediska. Autor charakterizuje klienty, cíle a zásady této poskytované služby.

V závěru se autor zamýšlí nad stavem a úrovní pomoci, kterou poskytují střediska rané péče a

nad tím, jakou mírou napomáhají integraci handicapovaného člověka do společnosti.

Klíčová slova

Zrakově postižené dítě, možnosti péče, raná péče, společnost pro ranou péči, integrace,

handicapovaní

Úvod

Osoby se zrakovým postižením představují jednu z nejobtížněji uplatnitelných skupin

zdravotně postižených. Pro děti a nevidomé od narození je samostatnost a schopnost

sebeobsluhy primární při utváření jejich osobnosti a hraje velkou roli při začleňování do

kolektivu. Jejich socializace probíhá v jiné rovině, nejsou vystaveny takovému psychickému

tlaku jako lidé, kteří ztratili zrak v pozdějším věku.

Oslabení či úplná ztráta zraku například v pozdějším věku znamená pro postiženého člověka

ztrátu prakticky většiny aktivit, činností, kontaktů a dovedností, jež ho provázely jeho

dosavadním životem. Postupná či náhlá ztráta zraku znamená zpravidla poškození normální

kvality života, dezintegraci a mnohdy poruchu osobnosti. Začlenění do běžného života je

ztíženo v různé míře v závislosti na povaze a rozsahu poškození zraku a také na schopnostech

daného jedince1. Člověk, který je v důsledku zrakového postižení v pozdějším věku vyřazen z

běžného života, se musí naučit základní dovednosti, a je-li v produktivním věku, je třeba, aby

získal takové schopnosti, které mu umožní vykonávat vybrané povolání, neboť v důsledku

ztráty zraku postižený téměř vždy přichází o své zaměstnání.

Vliv zrakového postižení na osobnost

Zrakový handicap podobně jako každé jiné postižení ovlivňuje celou osobnost člověka.

Podstatný význam pro rozvoj psychiky člověka má doba vzniku slepoty nebo slabozrakosti.

Časový parametr je natolik důležitý, že se podle něho nevidomí diferencují na dvě skupiny:

nevidomí od narození a osleplí. Do první skupiny patří osoby, které ztratily zrak do vytvoření

řeči, tj. přibližně do tří let, a které nemají zrakové představy, do druhé osoby, které osleply v

následujících obdobích života a zachovaly si v té či jiné míře v paměti zrakové obrazy. Je

zcela zřejmé, že čím později se naruší zrakové funkce, tím menší vliv má anomální faktor na

rozvoj a projevy různých stránek psychiky (Novák, 2005).

Vágnerová (1995) uvádí rozlišení na primární postižení, tj. zrakový handicap a změny

sekundárního charakteru, které z něho vyplývají. Zrakové postižení vytváří blokaci

normálního průběhu poznávacích procesů a práce.

Částečná a tím spíše úplná ztráta zraku způsobuje vážné a často ničím nenahraditelné ztráty v

oblasti smyslového poznání. Omezují se či zcela odpadají zrakové počitky a vjemy; tomu

odpovídá zmenšení množství představ, omezení možnosti formování obrazů ve fantazii.

Vzhledem k nedostatku, nebo úplné ztrátě zraku vzniká tak u postiženého senzorická

deprivace, která může narušit vzájemný vztah smyslového a pojmového v myšlenkové

činnosti. Porušení či ztráta zraku se promítá i do fyzické stránky postiženého. Normální

orientace v prostoru je narušena a nevidomí jsou tímto omezeni ve volném pohybu.

Výsledkem toho mohou být svalové atrofie, změněná funkce vnitřních orgánů apod.

Defekt v oblasti senzorického vnímání nemusí nutně ovlivnit vývoj a radikálně měnit

osobnost postiženého, která je ve své podstatě podmíněna společenskými vztahy, jejichž

reflexe se odráží ve vnitřním postoji člověka k sobě samému a k ostatním lidem (Novák,

2005).

Čálek (1985) naznačuje možnou souvislost mezi typologiemi osobností a zvládáním

zrakového handicapu. Ztrátou zraku se lidská osobnost podstatně nemění a její jisté rysy

1 Občané se zdravotním postižením jsou tak od počátku stigmatizováni v důsledku svého handicapu. Erwin Goffman ve své práci "Stigma", jež poprvé vyšla v roce 1963, hovoří o stigmatu, jako o „zvláštním druhu vztahu mezi vlastností a stereotypem” (Goffman, 1986).

usnadňují nebo naopak ztěžují celkové přizpůsobení jedince změněným poměrům. Podobného

názoru je i Souček (1992), který ve svém výzkumu porovnával dva rozdílné typy osobnosti2

v reakci na ztrátu zraku. Na závěr uvádí: „Můžeme tedy říci, že životní odvaha, kterou se naši

zkoumaní po oslepnutí ve značné míře vyznačují, nebyla získána faktem oslepnutí, nýbrž

existovala již před traumatem. Oslepnutím byla vlastně jen posílena a zmocněna” (Souček,

1992, s. 34).

S různými stupni zrakového postižení souvisí také sociální dopady pro handicapované.

Člověk, který vadu zraku kompenzuje korekcí brýlí, nepociťuje takové omezení v osobním

životě, v přístupu k zaměstnání, denním aktivitám apod., jako člověk, který stojí na hranici

mezi slabozrakostí a slepotou. Pro něho jsou běžné aktivity silně redukovány, možnost

přístupu na pracovní trh hraničí se sociálním vyloučením.

Systém péče o zrakově postižené

Systém výchovy a vzdělávání zrakově postižených funguje v ČR obdobně jako ve většině

ostatních zemí. Jeho cílem je umožnit zrakově handicapovaným integraci do společnosti.

Vzdělávací systém pro zrakově postižené obsahuje v zásadě dvě linie, které se mnohdy

doplňují. První reaguje na situaci zrakového postižení od narození a dětství, druhá se

zaměřuje na vady zraku získané v průběhu života. K setkávání obou postupů dochází v

případě pracovní rehabilitace a volby konkrétního pracovního zařazení.

Raná péče

Touto péčí se rozumí výchova dětí v předškolním věku. Interval od narození po třetí rok věku

představuje ve vývoji jedince nejrozsáhlejší vývojové změny. Toto období zahrnuje fázi

kojeneckou (do jednoho roku dítěte) a batolecí (od jednoho roku do tří let dítěte) (Říčan,

Krejčíková a kol., s. 40). Spolupráce rodičů je v této fázi nezastupitelná. „Nikdo nemůže znát

dítě lépe než členové rodiny, v níž vyrůstá. Proto rodiče respektujeme jako odborníky a

vycházíme při práci s dítětem z jejich pozorování“ (Kudelová, Květoňová 1996).

Rodiče by měli v souladu se skutečností věřit, že nevidomé dítě je schopné se s jejich

vhodnou pomocí vyvinout v plnohodnotnou a samostatnou dospělou osobnost a to by také

měli stavět jako svůj cíl (Čálek, 1985).

Raná péče je definována jako „soustava služeb a programů poskytovaných dětem ohroženým

v sociálním, biologickém a psychickém vývoji, dětem se zdravotním postižením a jejich

rodinám s cílem předcházet postižení, eliminovat nebo zmírnit jeho důsledky a poskytnout

2 Jsou myšleny osobnosti typu cyklotymní a schizotymní podle typologie Ernsta Kretschmera (Souček, 1992)

rodině, dítěti i společnosti předpoklady sociální integrace. Tyto služby mají být poskytovány

od zjištění rizika nebo postižení tak, aby zvyšovaly vývojovou úroveň dítěte v oblastech, které

jsou postižením ohrožen“ (Národní plán vyrovnávání příležitostí pro občany se zdravotním

postižením, 1998, s. 9).

Ve spolupráci se zařízeními pro poskytování předškolní péče by měli rodiče porozumět

zvláštnostem a osobitým potřebám nevidomého dítěte a znát také jeho specifické možnosti.

Z tohoto důvodu se doporučuje častá poradenská péče a sami rodiče by se měli naučit

rehabilitační cvičení a tuto znalost poté dítěti předávat. Čím více znalostí si dítě osvojí v

rodině, tím je pro něj snazší integrace do společnosti. Zařazení dítěte do speciálních

mateřských škol se doporučuje v co nejútlejším věku, od třetího roku věku. Dítě je do

mateřské školy přijímáno na základě doporučení oftamologa. Hlavní náplní výuky v těchto

specializovaných mateřských školách je prostorová orientace a sebeobsluha. Zároveň se

kontrolují zrakové možnosti dítěte. Po absolvování předškolní výchovy určí pediatr s

oftamologem, zda je dítě schopno se dále vzdělávat v normální základní škole či musí

navštěvovat speciální školu pro zrakově postižené.

Předškolní zařízení pro zrakově postižené v České republice existují pro všechny stupně

poškození zraku, jsou koncipována internátně a spadají pod Sjednocenou organizaci

nevidomých a slabozrakých. Jako zásadní se z tohoto pohledu jeví kvalitní a komplexní raná

péče, kterou dítěti poskytují ve spolupráci s rodinou i odborníci. V České republice se touto

činností zabývá Společnost pro ranou péči.

Společnost pro ranou péči

Zákon o sociálních službách č. 108/2006 Sb. (§ 54, odst. 1) uvádí toto: „Raná péče je tedy

poskytována dítěti a rodičům dítěte ve věku do 7 let, které je zdravotně postižené, nebo jehož

vývoj je ohrožen v důsledku nepříznivé sociální situace. Služba je zaměřena na podporu

rodiny a podporu vývoje dítěte s ohledem na jeho specifické potřeby“.

S ohledem na specifičnost zrakového postižení a skutečnost, že vidění je získanou dovedností,

při jejímž rozvoji je nezbytná pomoc, je nutné poskytnout dítěti a rodině dítěte podporu a péči

již od narození (Opatřilová, 2006, s. 215).

Právě porucha vnímání pomocí zraku působí jak na psychiku dítěte, tak na psychiku rodičů a

„nastává stav, kdy se obtížně navozuje zrakový kontakt, což je traumatizující zkušenost.

Tímto je narušena tvorba pout mezi rodiči a dítětem a již v tomto období bývá nutná pomoc

raně poradenského odborníka, který by měl nalézt optimální způsob dorozumívání“

(Květoňová-Švecová 2000, s. 37).

Střediska společnosti pro ranou péči nabízejí pomoc při rozvíjení schopností dítěte, při výběru

a úpravách vhodných hraček a pomůcek a při vytváření stimulujícího prostředí, které

podporuje celkový vývoj dítěte. Poskytují psychologické, pedagogické a sociální poradenství,

pomáhají s přípravou dítěte pro vstup do předškolního vzdělávacího zařízení (Raná péče,

2009).

Občanské sdružení Společnost pro ranou péči je nestátní organizací, která poskytuje odborné

služby rané péče, podporu a pomoc rodinám, ve kterých se narodilo dítě se zrakovým nebo i

kombinovaným postižením. Posláním společnosti je také hájit práva rodičů dětí s postižením

a prosazovat zakotvení rané péče jako služby a oboru.

Cílem činnosti sdružení je prosazovat a hájit ranou péči pro děti s postižením a jejich rodiny

jako soustavu služeb a programů poskytovaných ohroženým dětem, dětem se zdravotním

postižením a jejich rodinám s cílem eliminovat nebo zmírnit důsledky postižení a poskytnout

rodině, dítěti i společnosti předpoklady sociální integrace, a to se zřetelem na včasnou

diagnostiku a následnou péči. Diagnostika by pak měla probíhat komplexně, měla by být

průběžná, a probíhat v pravidelných časových intervalech (Pipeková, 2006). Důležité věcí u

této diagnostiky je, aby celkové vyšetření probíhalo v přirozeném prostředí a zachovávalo

individuální přístup k dítěti. Pro vyšetření se často využívají vývojové škály, u nejmladších

dětí se nejlépe osvědčila vývojová škála dle Reynellové (1979). Tento test je určen pro děti od

narození do pěti let a jeho normy jsou rozlišeny s ohledem na závažnost postižení a věk dítěte

(Svoboda, Krejčová, Vágnerová, 2001).

Charakteristika rané péče – klienti, zásady a cíle

Raná péče má preventivní charakter, protože snižuje vliv prvotního postižení a brání

vzniku postižení druhotného. To je projevem porušení vazeb dítěte s jeho okolím nebo

nedostatečným rozvinutím funkcí postiženého orgánu.

Posiluje rodinu, využívá jejich přirozených zdrojů tak, že i dítě s postižením může

vyrůstat a prospívat v jejím prostředí.

Ekonomický přínos postupně činí rodiče nezávislými na institucích, snižuje nutnost

ústavního pobytu a šetří tím státní výdaje.

Je předpokladem úspěšné sociální integrace.

Je poskytována převážně v přirozeném prostředí dítěte. Základním přirozeným

prostředím je rodina. Toto platí zejména pro období od 0 do 3 let. Právě láskyplná a

stimulující interakce mezi rodičem a dítětem s postižením je podstatným faktorem

rozvoje nejen jeho psychických, ale i fyziologických funkcí. Proto je pro ranou péči

typická forma terénní práce (návštěv poradenského pracovníka v domácím prostředí).

Poskytuje rodičům nezávislé informace.

Služby rané péče jsou sestavovány na základě analýz potřeb individuální rodiny (Raná

péče, 2009).

Základními charakteristikami klientů rané péče jsou (Hradilková, 1998):

raný věk dítěte (0 – 3 roky je specifickým vývojovým obdobím z hlediska zrání, učení,

interakce, závislosti a pod.),

ve vývoji dítěte byl diagnostikován rizikový faktor (zdravotní postižení, zdravotní a

sociální znevýhodnění, sociální vlivy a pod.),

dítě je nedílnou součástí rodiny.

Hlavními zásadami je pomoc v rodině, klientem je vlastně celá rodina a rodiče jsou partnery

v týmu3. Pomoc se uskutečňuje převážně v domácím prostředí dítěte a je respektována jeho

individualita a podporována jeho sociální integrace (Hradilková, 1998).

Cílem rané péče je zejména snížení negativních důsledků postižení, podpora dítěte a rodiny,

posílení kompetencí rodiny a v neposlední řadě také snížení její závislosti na sociálním

systému. Nabídnout rodině a dítěti širokou škálu služeb, které zajišťuje tým pracovníků

z různých oborů a tím vytvořit základ pro integraci dítěte a rodiny do společnosti.

Samotné narození dítěte s postižením velmi těžkou životní situací. Fáze smiřování rodičů

s představou odlišnosti dítěte, nedostatek informací. Rodiče neví, jak by se měli správně

chovat, a co přesně postižení obnáší. A právě zde je potřeba poskytnout pomoc neprodleně a

přístupnou formou a poučit rodiče o diagnóze již v nejranějším věku dítěte.

„Pomoc rodičům dětí se takovým postižením v raném věku poskytují v současné době

obvykle odborníci občanského sdružení Středisko rané péče pro zrakově postižené“ (Keblova,

2001, s. 30). Cílem je pak v tomto případě dosažení určité rovnováhy rodiny. ,,Ideální

adaptace rodiny znamená uspořádání rodinného života tak, aby splňoval nejen potřeby dítěte s

postižením, ale i všech ostatních členů rodiny“ (Pipeková 2006, s. 41).

Závěr

3 Zde je třeba připomenout, že rodina spolu s odborníky musí skutečně pracovat na základě týmové spolupráce. Vytváření a udržování lidských vztahů je základním kamenem v sociálních pracích a to platí stejně pro efektivní komunikaci v týmu. Úcta, empatie, orientace na porozumění, ochota naslouchat a přijmutí nerepresivního postoje vytváří zázemí pro dobrou komunikaci (Kadushin, 2002, p. 67–68).

V České republice je celkem sedm Středisek rané péče – Praha, Brno, České Budějovice,

Liberec, Olomouc, Ostrava, Plzeň, jejichž poradci jezdí za rodinami do všech okresů ČR.

Služby rané péče jsou poskytovány zdarma, rodiče přispívají pouze na časopis a na týdenní

kurzy. Jsou poskytovány převážně v domácím prostředí, které je pro malé děti nejpřirozenější.

Zde se cítí nejjistěji, snáze přijímají nové věci i osoby, lépe se učí novým dovednostem a

upevňuje se vazba mezi rodiči a dítětem. Střediska rané péče pracují na multidisciplinárním

principu, tzn., že mezi poradci rané péče jsou vysokoškolsky kvalifikovaní speciální

pedagogové, sociální pracovnice, instruktorky zrakové stimulace, psychologové a další

odborníci. Depistáž i péče je prováděna v úzké spolupráci s lékaři. Raná péče o zrakově

postižené dítě je prvním krokem na obtížné cestě k postupné možné integraci

handicapovaného člověka do většinové společnosti. Zda bude začlenění mladého člověka

úspěšné, je odvislé od mnoha faktorů. Počínajíce úrovní zrakové vady, osobnosti dítěte, jeho

schopnosti sebeobsluhy a samostatnosti a nezanedbatelnou roli sehrává také podpora rodiny,

přátel a učitelů. Vzdělávací systém již umožňuje i těžce zrakově handicapovaným vystudovat

vysokou školu a zapojit se, byť s omezením do běžného života. Jak úspěšní tito lidé budou,

záleží právě na společných prvních krůčcích v procesu rané péče.

Seznam bibliografických odkazů

ČÁLEK, O. 1985. Výchova dospívající zrakově postižené mládeže k samostatnosti. Praha :

Svaz invalidů v ČR, 1985. 95 s.

GOFFMAN, E. 1986. Stigma: Notes on the Management of Spoiled Identity. New York :

Simon and Schuster, Inc, 1986. p. 14.

HRADILKOVÁ, T. 1998. Raná péče pro rodiny s dětmi se zrakovým a kombinovaným

postižením. Praha : Středisko rané péče Praha, 1998. 113 s. ISBN 80-238-3267-0.

KADUSHIN, A. – HARKNESS, D. 2002. Supervision in social work. 4th ed. New York :

Columbia University Press, 2002. 579 p. ISBN 0-2-311-2094-X.

KEBLOVÁ, A. 2001. Zrakově postižené dítě. Praha : Septima, 2001. 67 s. ISBN 80-7216-

191-1.

KUDELOVÁ, I. – KVĚTOŇOVÁ, L. 1996. Malé dítě s těžkým poškozením zraku. Brno :

Paido, 1996. 41 s. ISBN 80-85931-24-9.

KVĚTOŇOVÁ-ŠVECOVÁ, L. 2000. Oftalmopedie. Brno : Paido, 2000. 70 s. ISBN 80-

85931-84-2.

Národní plán vyrovnávání příležitostí pro občany se zdravotním postižením schválený

usnesením vlády ČR č. 256 ze dne 14. dubna 1998 [online]. Praha, 1998 [cit. 2014-01-05].

Dostupné na internete: http://www.vlada.cz/assets/ppov/vvzpo/dokumenty/NPVP-98.pdf.

NOVÁK, P. 2005. Pracovní rekvalifikace zrakově postižených v České republice –

východiska a přístupy: rigorózní práce. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta

zdravotnictva a sociálnej práce, 2005. 116 s.

OPATŘILOVÁ, D. 2006. Pedagogicko-psychologické poradenství a intervence v raném a

předškolním věku u dětí se speciálními vzdělávacími potřebami. Brno : Masarykova

univerzita, 2006. 292 s. ISBN 80-210-3977-9.

PIPEKOVÁ, J. 2006. Kapitoly ze speciální pedagogiky. 2. rozšíř. vyd. Brno : Paido. 2006.

404 s. ISBN 80-7315-120-0.

Raná péče [online] Společnost pro ranou péči, 2009 [cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete:

http://www.ranapece.cz/spolecnost.htm.

ŘÍČAN, P. – KREJČÍKOVÁ, D. a kol. 1997. Dětská klinická psychologie. 3. přeprac. vyd.

Praha : Grada Publishing, 1997. 450 s. ISBN 80-7169-512-2.

SOUČEK, J. 1992. Z rukopisného odkazu – články k problematice ztráty zraku a osobnosti

nevidomého. Praha : Achát, 1992. 82 s.

SVOBODA, M. – KREJČOVÁ, D. – VÁGNEROVÁ, M. 2001. Psychodiagnostika

dětí a dospívajících. Praha : Portál, 2001. 791 s. ISBN 80-7178-545-8.

VÁGNEROVÁ, M. 1995. Oftalmopsychologie dětského věku. Praha : Karolinum, 1995. 182

s. ISBN 80-7184-053-X.

Zákon č. 108/2006 Sb. o sociálních službách.

Kontaktní adresa autora

PhDr. Ing. Pavel Novák

http://www.ranapece.cz/spolecnost.htm

http://www.vlada.cz/assets/ppov/vvzpo/dokumenty/NPVP-98.pdf

Pod Lipou 1495

508 01 Hořice v Podkrkonoší

[email protected]

VZDELANIE A PRAX SESTIER POSKYTUJÚCICH DOMÁCU

OŠETROVATEĽSKÚ STAROSTLIVOSŤ

Mária Pipíšková1, Mária Musilová2

1Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS RIA), Prievidza2Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave, Fakulta ošetrovateľstva a zdravotníckych

odborných štúdií

Súhrn

Rozvoj vzdelávania spoločne s praxou sestier priamo ovplyvňuje poskytovanie domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. Cieľom príspevku je analyzovať súčasný stav vzdelanosti

sestier a na základe prieskumu zistiť, do akej miery ho uplatňujú vo svojej praxi. Súbor

tvorilo 130 sestier pracujúcich v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti na

Slovensku. Prieskum bol realizovaný v období október 2011 – február 2012. Na zber údajov

bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie. Výsledky prieskumu sme spracovali na základe

jednotlivých odpovedí respondentov jednorozmernou deskriptívnou štatistikou. Získané

poznatky z absolvovaného špecializačného štúdia v špecializačnom odbore ošetrovateľská

starostlivosť v komunite využíva pravidelne 61 % sestier. Až u 74 % sestier získané

vedomosti z uvedeného špecializačného štúdia pozitívne ovplyvňujú ich činnosť v ADOS. 78

% sestier so stredoškolským vzdelaním a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním uplatňuje

svoje kompetencie vo svojej práci. 96 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov uplatňuje

dané kompetencie vo svojej práci. Špecializačné štúdium je opodstatnené a vedomosti, ktoré

sestry počas jeho absolvovania získali, priamo ovplyvňujú ich prácu v agentúrach domácej


Kľúčové slová

Sestry, vzdelávanie, ošetrovateľská prax, domáca ošetrovateľská starostlivosť, agentúra

domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Úvod

Domáca ošetrovateľská starostlivosť je jednou z najstarších foriem komplexnej holisticky

ponímanej starostlivosti o pacienta, ktorý vďaka nej ani v chorobe nemusí opustiť svoje

sociálne prostredie. Má strategické postavenie v mimonemocničnej starostlivosti. Systém

poskytovania tejto formy starostlivosti je tradičný a zároveň moderný. Sestry pracujúce v

agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) pracujú pod tlakom neustálych zmien

v zdravotníctve. Neodmysliteľne sa ich dotýka ekonomická a sociálna situácia spoločnosti.

Musia zabezpečiť optimálny komfort služieb pre pacientov, spolupracovať s rodinou, lekármi

a zúčastňovať sa na rokovaniach so zástupcami zdravotných poisťovní, ktorí posudzujú

rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti a rozhodujú o nej. Starostlivosť o pacienta je

náročná. Jej realizácia si vyžaduje individuálny prístup k pacientom, čo si od sestry vyžaduje

schopnosť nezávisle a flexibilne fungovať v rozmanitých pracovných podmienkach, sústavne

sa vzdelávať a dopĺňať si praktické skúsenosti. Tebeľáková (2008, s. III) uvádza, že

spoločenský dopyt po službách odbornej ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí

sa neustále zvyšuje a zároveň sa stáva výrazným článkom v starostlivosti o zdravie

jednotlivca, ale aj spoločnosti.

Domácu starostlivosť v zmysle Zákona č. 576/2004 Z. z. (§ 8), poskytujú sestry s príslušnou

odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu. Táto starostlivosť je poskytovaná

jednotlivcom alebo ich rodinám v prirodzenom sociálnom prostredí ich vlastného domova, a

môžu ju poskytovať výlučne kvalifikované sestry, ktoré sú oprávnenými zdravotníckymi

profesionálmi v postavení slobodného povolania.

Ošetrovateľské vzdelávanie a prax prešli na prelome 20. a 21. storočia zmenami, ktoré sú

výsledkom transformácie zdravotníctva a zvyšujúcej sa profesionálnej prípravy (Kutnohorská,

2010, s. 159).

Cieľ práce

Cieľom práce bolo zistiť úroveň vzdelania a ošetrovateľskej praxe sestier poskytujúcich

domácu ošetrovateľskú starostlivosť a uplatňovanie kompetencií v agentúrach domácej


Súbor, metodika

Súbor respondentov tvorili sestry pracujúce v agentúrach domácej ošetrovateľskej

starostlivosti na Slovensku. Oslovených bolo 150 respondentov (sestier), pričom do

prieskumu sa zapojilo 130 sestier. Najväčšie zastúpenie sestier (20 %) bolo z Prešovského

kraja. Najmenšie zastúpenie sestier (3 %) bolo z Trnavského kraja. Najpočetnejšiu skupinu

tvorili sestry vo veku 36 – 45 rokov. Stredoškolské vzdelanie vrátane vyššieho odborného

vzdelania a niektorého (v dotazníku zisťovaného) druhu špecializačného štúdia dosiahlo 66

sestier, vysokoškolské vzdelanie vrátane špecializačného štúdia dosiahlo 64 sestier. V

pracovnej pozícii sestra pracovalo 88 sestier, manažérsku pozíciu zastupovalo 42 sestier.

Menej ako 6 rokov praxe v ADOS uviedlo 62 sestier.

Pre zber informácií bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie, pričom v odpovediach mali

respondenti možnosť výberu medzi viacerými odpoveďami v rámci jednej položenej otázky.

Dotazník bol dobrovoľný a anonymný. Každé oslovené pracovisko písomne potvrdilo svoju

účasť na prieskume formou informovaného súhlasu. Respondenti mohli vyjadriť svoj názor v

22 zatvorených a polootvorených položkách. Distribuovali sme 150 dotazníkov, návratnosť

bola 130 dotazníkov (87 %). Výsledky prieskumu sme spracovali na základe jednotlivých

odpovedí respondentov jednorozmernou deskriptívnou štatistikou. Na spracovanie a

vyhodnotenie výsledkov sme použili počítačový program MS Excel 2003.


Výsledky analyzujú úroveň vzdelania a ošetrovateľskej praxe sestier poskytujúcich domácu

ošetrovateľskú starostlivosť a uplatňovanie kompetencií v ADOS. Údaje sú spracované

formou grafov.

Graf 1 Využívanie vedomostí z absolvovaného špecializovaného štúdia

Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí vo svojej praxi využívajú získané vedomosti

z absolvovaného špecializačného štúdia (ŠŠ). 61 % sestier, ktoré absolvovali ŠŠ

v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite využíva získané poznatky

61 %

12 %

37 %

16%

27 %

47 %

0,00%

10,00%

20,00%

30,00%

40,00%

50,00%

60,00%

70,00%

absolvované ŠŠ v odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite

absolvované ŠŠ v iných odboroch ošetrovateľstva

pravidelneobčastakmer vôbec

pravidelne a len 37 % respondentov, ktoré absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch

ošetrovateľstva. Výskyt respondentov, ktorí uviedli, že občas využívajú získané vedomosti

bol v rozmedzí od 16 % (ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva) do 27 % (ŠŠ

v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite). Takmer vôbec nevyužíva

vedomosti získané počas špecializačného štúdia v ADOS až 47 % tých respondentov, ktorí

absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva a 12 % respondentov, ktorí

absolvovali ŠŠ v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite.

Graf 2 Vplyv poznatkov získaných v špecializačnom štúdiu na činnosť sestier v ADOS

Graf znázorňuje počet respondentov, ktorých získané poznatky v špecializačnom štúdiu majú

vplyv na činnosť sestier v ADOS. Výskyt respondentov, ktorí uviedli, že získané poznatky

v špecializačnom štúdiu majú vplyv na činnosť sestier v ADOS bol v rozmedzí od 73 % (ŠŠ

v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva) do 74 % (ŠŠ v špecializačnom odbore

ošetrovateľská starostlivosť v komunite). 26 % respondentov, ktorí absolvovali ŠŠ

v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 27 % respondentov, ktorí

absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že získané

poznatky neovplyvnili ich činnosť v ADOS.

27 %

73 % 74 %

26 %

0,00%

10,00%

20,00%

30,00%

40,00%

50,00%

60,00%

70,00%

80,00%

absolvované ŠŠ v odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite

absolvované ŠŠ v iných odboroch ošetrovateľstva

ovplyvniloneovplyvnilo

Graf 3 Uplatňovanie kompetencií pri práci v ADOS závislosti od vzdelania

Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí uplatňujú svoje kompetencie pri práci v ADOS.

Až 78 % sestier so stredoškolským vzdelaním a špecializáciou v odbore ošetrovateľská

starostlivosť v komunite a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním a špecializáciou v iných

odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že uplatňujú svoje kompetencie pri práci v ADOS. 22 % so

stredoškolským vzdelaním, ktorí absolvovali ŠŠ ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 17

% sestier s vysokoškolským vzdelaním, ktorí absolvovali ŠŠ v iných odboroch

ošetrovateľstva uviedlo, že v práci v ADOS neuplatňujú svoje kompetencie.

78 % 83 %

22 % 17 %

0,00%

10,00%

20,00%

30,00%

40,00%

50,00%

60,00%

70,00%

80,00%

90,00%

sestry so stredoškolským vzdelaním

sestry s vysokoškolským vzdelaním

ánonie

Graf 4 Uplatňovanie kompetencií v závislosti od dĺžky praxe v ADOS

Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí uplatňovali svoje kompetencie v závislosti od

dĺžky praxe v ADOS. 74 % sestier s dĺžkou praxe do 5 rokov, až 96 % sestier s dĺžkou praxe

od 6 do 10 rokov a 84 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11 rokov uplatňuje svoje

kompetencie v ADOS. Svoje kompetencie v ADOS neuplatňuje 26 % s dĺžkou praxe do 5

rokov, 4 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov a 16 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11

rokov.

Domáca ošetrovateľská starostlivosť je súčasťou kontinuálnej zdravotnej starostlivosti.

Prispieva k tomu, aby sa trend poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku uberal

smerom k liečbe v domácom prostredí (Tebeľáková, 2008, s. I). Cieľom domácej

ošetrovateľskej starostlivosti je poskytnúť osobe komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť

metódou ošetrovateľského procesu zameranú na udržanie a zlepšenie kvality života,

zmierňovanie utrpenia, predchádzanie zdravotným komplikáciám, doliečovanie po skončení

ústavnej zdravotnej starostlivosti, zdravotnú výchovu a edukáciu osoby, rodiny a komunity v

súvislosti so zdravotným stavom, prevenciu, rehabilitáciu a poradenstvo (Odborné

usmernenie MZ SR č. 07547/2007-OZSO, Čl. III). Poskytovaná je sestrami, ktoré pracujú

v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Na to, aby táto starostlivosť bola

poskytovaná na vysokej kvalitatívnej úrovni, je nevyhnutné, aby sestry v záujme zvyšovania

kvality poskytovanej starostlivosti v domácom prostredí boli dostatočne teoreticky a prakticky

vzdelané.

84 %

4 %

96 %

74 %

16 % 26 %

0,00%

20,00%

40,00%

60,00%

80,00%

100,00%

120,00%

0 – 5 rokov 6 – 10 rokov 11 a viac rokov

uplatňujemneuplatňujem

Zmeny, ktoré nastali v systéme vzdelávania sestier po transformácii v zdravotníctve

významne ovplyvnili činnosť sestier pracujúcich v ADOS. Ošetrovateľské vzdelávanie bolo

nutné koncipovať tak, aby spĺňalo európske normy vzdelávania a zodpovedalo rozvoju

ošetrovateľstva vo svete. Zmeny vo vzdelávaní sestier ovplyvnila aj skutočnosť, že Európska

únia zaradila túto profesiu medzi regulované povolania. Sestry pracujúce v ADOS sa

v zmysle Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z. z. vzdelávajú v sústave špecializačných

odborov. V tomto nariadení sa na výkon činnosti odborného zástupcu v ADOS vyžaduje

odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a odborná spôsobilosť na

výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore ošetrovateľská

starostlivosť v komunite a najmenej päťročná odborná prax (Nariadenie vlády SR č. 296/2010

Z. z., § 13). Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL stanovuje, že sestra v rámci personálneho

zabezpečenia ADOS má mať špecializáciu v špecializačnom odbore ošetrovateľská

starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného

predpisu. Zaujímavým zistením v našom prieskume bolo, že až 61 % sestier, ktoré

absolvovali ŠŠ v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite využíva

získané poznatky pravidelne a negatívnym zistením bolo, že takmer polovica respondentov

(47 %) so ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva takmer vôbec nevyužíva

získané poznatky (Graf 1). Zisťovali sme, nakoľko ovplyvnili poznatky získané

v špecializačnom štúdiu súčasnú prax sestier v ADOS. Viac ako 70 % sestier uviedlo, že

získané poznatky v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo

v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva majú vplyv na činnosť sestier v ADOS

(Graf 2).

Sestry pracujúce v ADOS sa pri poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti riadia aj

Vyhláškou MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe

poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie

poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom. V našom prieskume

78 % sestier so stredoškolským vzdelaním a špecializáciou v špecializačných odbore

ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním a

špecializáciou v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že uplatňujú svoje

kompetencie pri práci v ADOS (Graf 3). Konštatujeme, že stupeň dosiahnutého vzdelania

nemá výrazný vplyv na uplatňovanie kompetencii v ošetrovateľskej praxi pri

poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Rovnako ich uplatňujú sestry so

stredoškolským, ako i vysokoškolským vzdelaním. Sestry pracujúce v ADOS uplatňujú

kompetencie pri svojej práci aj v závislosti na autonómii povolania. 74 % sestier s dĺžkou

praxe do 5 rokov, až 96 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov a 84 % sestier s dĺžkou

praxe viac ako 11 rokov uplatňuje svoje kompetencie v ADOS. Svoje kompetencie v ADOS

neuplatňuje 26 % s dĺžkou praxe do 5 rokov, 4 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov

a 16 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11 rokov (Graf 4).

V domácej ošetrovateľskej starostlivosti dominuje pacient a to zaväzuje sestry, ktoré mu

poskytujú ošetrovateľskú starostlivosť, k neustálemu dopĺňaniu si vedomostí a zručností tak,

aby mohli uspokojiť jeho potreby. Výsledky prieskumu potvrdzujú, že vzdelávanie

a ošetrovateľská prax majú priamy vplyv na činnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti,

ktorú zabezpečujú ADOS.

Záver

Zriadenie agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti si vyžiadali politické, sociálne,

spoločenské a ekonomické zmeny. Domáca ošetrovateľská starostlivosť sa ukázala ako jedna

z vhodných a výhodných foriem poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Zmeny

v spoločenskom systéme nášho štátu však neovplyvnili len samotný systém zdravotnej

starostlivosti, ale aj vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov a teda aj sestier. Z prieskumu

vyplýva, že sústavné dopĺňanie si vedomostí a praktických zručností má opodstatnený

význam pri poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti.


KUTNOHORSKÁ, J. 2010. Historie ošetřovatelství. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2010.

208 s. ISBN 978-80-247-3224-4.



špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Odborné usmernenie MZ SR č. 07547/2007-OZSO o poskytovaní domácej ošetrovateľskej

starostlivosti. In Vestník MZ SR. 2007, ročník 55, čiastka 8-10.

TEBEĽÁKOVÁ, M. 2008. Spokojnosť pacientov a rodiny s poskytovaním domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2008, roč. 6, č. 6, supl.

s. I-IV.



poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.

Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a

materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. In Vestník MZ

SR. 2008, ročník 56, čiastka 32-51.




Mgr. Mária Pipíšková

ADOS RIA

Štúra 5

971 01 Prievidza

[email protected]

ROLA JAKOŚCI W ROZWIĄZYWANIU PROBLEMÓW PACJENTÓW

GERIATRYCZNYCH

Bogusława Serzysko 1, Renata Mroczkowska 1, Karina Wawros 2

1 Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu2 Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu

Streszczenie

Obecnie rządy krajów Unii Europejskiej w tym i Polski, zaczynają dostrzegać problemy osób

starszych. Starzejące się społeczeństwo jest dużym wyzwaniem, jakie stoi przed każdym

państwem, ponieważ starzenie się człowieka jest procesem nie tylko fizjologicznym, ale i

nieodwracalnym w sferze bio-psycho-społecznej. Demograficzne starzenie się społeczeństw

spowodowane zostało między innymi przez wydłużanie przeciętnego trwania życia człowieka

i zmniejszającą się liczbą urodzeń. Dlatego zapotrzebowanie na opiekę długoterminową stale

będzie rosnąć, w raz z oczekiwaniami tej grupy pacjentów, a odzwierciedleniem tego będzie

większe zapotrzebowanie na usługi medyczne i opiekuńcze. Ważna w tym aspekcie powinna

być znajomość przez pracowników medycznych problemów zdrowotnych tych osób, a

systemu ochrony zdrowia lepsze planowanie i realizacja opieki medycznej. Problemy osób

starszych rosną wraz z ich wiekiem, zaczynają się niespodziewanie i dotyczą najczęściej

codziennych czynności, kończąc się niejednokrotnie na niesamodzielności. Konsekwencją

niesamodzielności jest zazwyczaj uzależnienie od pomocy innych osób, co z kolei wiąże się

zapotrzebowaniem na różne formy opieki zdrowotnej, świadczenia opiekuńczo-pielęgnacyjne

czy stałą opiekę osób drugich. Opieka długoterminowa stała się więc wyzwaniem dla polityki

społecznej i zdrowotnej. Celem poniższej pracy jest przedstawienie działań podejmowanych

w kierunku poprawy jakości usług z uwzględnieniem problemów zdrowotnych,

pielęgnacyjnych i opiekuńczych z jakimi borykają się osoby starsze nie tylko w Polsce.

Słowa kluczowe

Opieka długoterminowa, starzenie się, osoby starsze, jakość usług

Wstęp

Dzisiejsze oczekiwania społeczne coraz bardziej odnoszą się do jakości oferowanych usług,

zakresu i charakteru pielęgnowania. Pielęgnowanie natomiast ma odzwierciedlenie w

usługach pielęgniarskich, opartych na profesjonalnej wiedzy i zawodowych umiejętnościach.

Często kojarzy się z pomaganiem i towarzyszeniem człowiekowi nie tylko w chorobie, ale i

zdrowiu, niepełnosprawności, w kształtowaniu umiejętności samoopieki w celu utrzymania

komfortu życia codziennego, w cierpieniu lub życia z chorobą (Górajek-Jóźwik, 2007, s. 40).

Niemniej jednak największy nacisk kładzie się na pomaganie, wspieranie i towarzyszenie

człowiekowi, nauczenie go samoopieki, w celu osiągnięcia przez niego maksymalnego

oczekującego poziomu zdrowia (Zarzycka, Ślusarska, 2008, s. 42–50). Wszystkie powyższe

działania ukierunkowane są na pacjenta, który oczekuje spełnienia rozwiązania problemów

zdrowotnych na najwyższym poziomie, a efektem końcowym jest jego satysfakcja

(Sierpińska, 2008, s. 6–7).

Rozwój sektora usług we współczesnej gospodarce, przyczynił się, iż coraz częściej słyszy się

o zapewnieniu przez podmioty działalności leczniczej i instytucje wysokiego poziomu

jakości. Natomiast ocena poziomu jakości ma wpływ na potrzeby i oczekiwania

konsumentów oraz na coraz większą konkurencję między usługodawcami. Powyższe aspekty

wpływają na zarządzanie przedsiębiorstwami usługowymi, wymuszając konieczność ustalenia

pewnych kryteriów, standardów i mierników jakości świadczonych usług.

Jakość w opiece zdrowotnej jest szczególnie ważna, gdyż zależy nie tylko od zadowolenia,

ale przede wszystkim od jej wpływu na poziom zdrowia i życie pacjenta. Natomiast o

poziomie jakości opieki, decyduje zarówno wartość realizowanych świadczeń medycznych,

opieka pielęgniarska, warunki organizacyjno techniczne oraz sposób zarządzania opieką

zdrowotną (Piątek, 2008, s. 59–64).

Coraz częściej uwidaczniają się różnorodne modele opieki, nie do końca pokrywające się z

głównymi założeniami sytemu modelowego. Dobór odpowiedniego modelu ma bardzo duże

znaczenie, w zapewnieniu pomocy i wsparciu, w osiągnięciu jak najlepszego poziomu jakości

zdrowia i życia. Z jednej strony może podwyższyć stopień zadowolenia pacjenta z opieki, jak

również przyczynić się do obniżenia kosztów opieki zdrowotnej. Z drugiej strony wymusza

pewne działania, w obliczu wymagających i świadomych podmiotów naszej opieki w tym

osób geriatrycznych.

Starzenie się społeczeństw stało się faktem, co wiąże się z koniecznością wychodzenia na

przeciw osobom starszym i dążeniem do rozwoju opieki długoterminowej. Główne przyczyny

tego procesu to spadek liczby urodzeń, spadek umieralności oraz wydłużanie się przeciętnego

trwania życia człowieka (Błędowski, 2009, s. 16). Sam proces starzenia się można

zinterpretować jako „naturalne, nieodwracalne, nasilające się z wiekiem zmiany metabolizmu

i właściwości fizykochemicznych komórek, prowadzące do upośledzenia samoregulacji i

regeneracji organizmu, a także przemian morfologicznych i czynnościowych jego tkanek i

narządów” (Zych, 2010, s. 167).

Według prognoz demograficznych Głównego Urzędu Statystycznego do 2035 roku liczba

osób mających 65 lat i więcej w Polsce wzrośnie o 62 % w porównaniu do 2010 roku, a 80 lat

i więcej o 96 %. Intensywny wzrost liczby osób starszych przyczyni się do wzrostu

zapotrzebowania na świadczenia opiekuńcze i pielęgnacyjne. Starzenie się społeczeństwa w

tym podwójnego, ma początek fazy długofalowej, a jej konsekwencje będą odczuwalne w

przyszłości. W sferze gospodarki dotyczyć będą wpływu na wzrost gospodarczy i wszystkie

najważniejsze procesy ekonomiczne, natomiast w sferze społecznej na strukturę rodziny,

popyt mieszkaniowy, trendy migracyjne czy popyt na usługi zdrowotne.

W Polsce uwydatniają się wyższe zmiany struktur demograficznych w porównaniu z

przeciętnymi zmianami w państwach Unii Europejskiej (Golinowska, 2008, s. 31). Starzenie

się człowieka związane jest z naturalnym jego procesem biologicznym. Wraz z wiekiem

dochodzi do zmniejszenia jego aktywności, pojawiają się problemy zdrowotne, ograniczenia

w funkcjonowaniu życia codziennego. Czynniki genetyczne i środowiskowe również nie są

obojętne w tym procesie (używki, odżywianie). Natomiast na wydłużenie życia ludzkiego

wpływ ma rozwój cywilizacyjny, medycyny, poprawa jakości leczenia i jakości opieki nad

osobami starszymi, poprawa warunków życia, większa świadomość zdrowotna. Również nie

jest obojętny styl życia prowadzony we wcześniejszych latach, ponieważ w wieku podeszłym

w dużej mierze uwarunkowany jest już nabytą wcześniej postawą wobec własnego zdrowia.

W niedalekim czasie, być może starość nie będzie kojarzyła się z tylko chorobą czy

niedołęstwem, ponieważ coraz więcej będzie osób starszych, które zaczną dbać o siebie by

zachować jak najdłużej dobre zdrowie i sprawność. Niemniej jednak stan dobrej sprawności

w późniejszym wieku nie zawsze będzie trwać długo. Jednym może towarzyszyć do ostatnich

dni, a innym zostanie skrócony. Bez względu na czas powinno zawsze starać się, by godnie i

pożytecznie został on przeżyty (Wojszel, 1996, s. 28–32).

Proces starzenia się może przebiegać w trzech rożnych kierunkach:

1. starzenie się zwyczajne – gdy odczuwalne są straty i deficyty jakości życia,

2. starzenie się pomyślne – gdy odczuwalne są proces zwalniania starzenia się,

3. starzenie się patologiczne – gdy dochodzi do szybko postępujących upośledzeń wielu

funkcji życiowych organizmu oraz występowania współistniejących jednostek

chorobowych (Mianowany, Maniecka-Bryla, Drygas, 2004, s. 172–175).

Szacuje się, iż około 10 – 20 % osób starszych ma cechy pomyślnego starzenia, a pozostała

część ma choroby przebyte bądź przewlekłe, które u połowy z nich spowodują trwałe

upośledzenie funkcjonowania w życiu codziennym (Chodorowski, 2007, s. 487–489). Jednak

każdy człowiek będzie przechodził przez ten proces w sposób indywidualny (Porzych i wsp.,

2004, s. 165–168).

Według ekspertów Światowej Organizacji Zdrowia – WHO, wiek starszy dzieli się na:

wiek podeszły, do którego zaliczają się osoby między 60 – 75 rokiem życia,

wiek starczy, to osoby między 75 – 90 rokiem życia,

wiek sędziwy, to osoby powyżej 90 roku życia (Zych, 2001, s. 202).

Według ONZ początkiem starości jest 65 rok życia (Chodorowski, 2007, s. 487–489).

Metodyka

Praca powstała w oparciu o przegląd dostępnej literatury związanej z opieką długoterminową

oraz jakością oferowanych przez nią usług. Wpływ promocji zdrowia, profilaktyki i opieki

nad pacjentem w starszym wieku, to proces długofalowy. Niemniej jednak, problemy z jakimi

borykaj się osoby starsze zasługują na większą uwagę społeczeństwa. Nie wszyscy

dostrzegamy z jakimi problemami mają do czynienia w życiu codziennym. Znając i

minimalizując je, będziemy wstanie przy zapewnieniu wysokiej jakości usług, podnieść

komfort jakości ich życia i funkcjonowania nie tylko w środowisku opieki całodobowej.

Zadowolony pacjent i jego rodzina to w dzisiejszych czasach bezpłatna reklama dla każdego

podmiotu działalności leczniczo-opiekuńczego.

Pacjent geriatryczny

Na stany wpływające na upośledzenie funkcjonowania człowieka mają zespoły geriatryczne,

do których zalicza się: cukrzyca, choroby układu krążenia, nowotwory, zaburzenia

równowagi, upośledzenie lokomocji, upadki, zespoły otępienne, depresję, bezsenność,

nietrzymanie moczu i stolca, upośledzenie wzroku i słuchu, kurcze nocne mięśni kończyn

dolnych czy odleżyny.

Zazwyczaj współistnieją ze sobą i występują przewlekle co wpływa na utrudnienie leczenia.

W późniejszym okresie często prowadzą do inwalidztwa czy niepełnosprawności oraz

powodują, że osoba starsza staje się zależna od innych ludzi (Tomiak, Putz, 2003, s. 9–13). W

okresie starości dochodzi do zmiany ról zawodowych (np. przejście na emeryturę),

rodzinnych i społecznych (np. opieka nad bliskimi, samotność), otwierają się również nowe

możliwości dalszego rozwoju człowieka (np. uniwersytet trzeciego wieku). Preferowane jest

aktualnie dłuższe funkcjonowanie zawodowe, rodzinne i społeczne, nie mniej uzależnione od

stanu zdrowia. Chociaż bieg starzenia się organizmu zachodzi nieuchronnie, to własnym

postępowaniem można wpływać na sprawność psychofizyczną i niezależność od otoczenia,

która jest tak bardzo ważna dla osoby starszej. Jednak z przekroju literatury wynika, iż nie

zawsze osoby starsze prawidłowo wpływają na swoje zachowania zdrowotne. Popełniają

błędy żywieniowe, występuje u nich niska aktywność fizyczna oraz wynikające z nich

implikacje dla zdrowia, potwierdzone w badaniach naukowych.

Okres starości jest ostatnim etapem rozwojowym człowieka, w którym on sam w zależności

od przebytej drogi życiowej (dotychczasowych doświadczeń życiowych) przybiera jedną z

dwu postaci - integralności lub rozpaczy. W podeszłym wieku osoby bardzo często borykają

się z problemami wpływającymi na ich funkcjonowanie, samodzielność czy

samopielęgnowanie. Zaczynają się pojawiać w tym okresie problemy zdrowotne,

psychologiczne, społeczne, ekonomiczne i inne. Wieloaspektowość tych problemów wymaga

całościowego podejścia i organizacji pomocy dla osób starszych. Specyfika opieki

geriatrycznej nie tylko w Polsce, obejmuje podejmowanie działań w kierunku utrzymania

niezależności życiowej tej grupy wiekowej, również wczesne wykrywanie schorzeń, leczenie

i rehabilitację.

Dlatego też, by sprostać takiemu szybko rosnącemu zapotrzebowaniu na opiekę, wszystkie

kraje świata i Unii Europejskiej proponują podjęcie wspólnych działań reformatorskich, które

dotyczą następujących celów długoterminowych:

zapewnienie dobrego dostępu do usług opieki zdrowotnej i socjalnych,

polepszenie jakości opieki długoterminowej,

zapewnienie ciągłości finansowania (Kilańska, 2010, s. 72–78).

Zapotrzebowanie na opiekę długoterminową jest ciągle wzrastające i uzależnione od

zasobów, jakimi dysponuje dany kraj. Jednak najważniejszą cechą opieki długoterminowej

powinna być jej kompleksowość i holistyczność, w ramach zespołu interdyscyplinarnego.

Członkowie takiego zespołu, powinni posiadać wysokie kwalifikacje, wspólnie działać na

rzecz diagnozowania i terapii istniejących problemów klinicznych, proponować wsparcie w

tych dziedzinach, w których chory jest niesamodzielny. Do takiego zespołu zalicza się:

lekarza prowadzącego, pielęgniarki, fizjoterapeutów, dietetyka czy psychologa. Zespół ten

musi współpracować z pracownikiem socjalnym, tak by wspomóc chorego w trudnej jego

sytuacji socjoekonomicznej. Według prof. M. Berthel „prawdziwie profesjonalnym

narzędziem w geriatrii nie jest skaner czy endoskop, ale jakość zespołu

wielodyscyplinarnego” (Berthel, 2010, s. 56–63).

Zgodnie z zaleceniami Światowej Organizacji Zdrowia, dużo uwagi powinno poświęcać się

promowaniu zdrowia, pomyślnego starzenia się, poszukiwaniu skutecznych metod

profilaktyki schorzeń i dolegliwości w wieku podeszłego. Ważnym aspektem w tej materii

jest wyłonienie czynników wpływających na ograniczenie samodzielności oraz objęcie

programami profilaktycznymi i promocją zdrowia, leczeniem przyczynowym schorzeń,

rehabilitacją i jak najszybszym usprawnianiem.

Standardem staje się wprowadzanie Kompleksowej Oceny Geriatrycznej (Comprehensive

Geriatric Assessment) w celu określenia potrzeb oraz nakreślenia planu i opieki całościowej

geriatrycznej. Rola Kompleksowej Oceny Geriatrycznej (KOG) polega na poszukiwaniu

problemów odwracalnych i ich rozwiązywaniu (Wieczorowska-Tobis i wsp., 2006, s. 38–40).

Kompleksowa ocena geriatryczna, poza badaniem podmiotowym i przedmiotowym, obejmuje

również ocenę sprawności funkcjonalnej w zakresie podstawowych i złożonych czynności

życiowych, funkcji psychicznych w kierunku depresji i otępienia, ryzyka upadków oraz

niedożywienia (Wieczorowska-Tobis, Grodecka-Gazdecka, 2010, s. 203–208). Ocenie

powinno podlegać również występowanie i natężenie bólu. Wstępna klasyfikacja pacjentów

geriatrycznych istnieje w wielu krajach, w których opieka nad tą grupą pacjentów jest dobrze

rozwinięta. Przodującym państwem jest Belgia, na 110 istniejących szpitali, aż 96 % ma

odziały geriatryczne (Baeyens, 2010, p. 474–475), a chorzy po 75 roku życia, poddani

hospitalizacji przechodzą wstępną kwalifikację według prostej skali obejmującą np. obecność

zaburzeń funkcji poznawczych.

W Polsce proponuje się użycie skali kwalifikacyjnej VES-13 dla wstępnej oceny chorych

hospitalizowanych w oddziałach geriatrycznych (bądź w szpitalach mających łóżka

geriatryczne), których w Polsce jest nadal bardzo niewiele (Kropińska, Wieczorowska-Tobis,

2009, s. 12–16). Kwestionariusz ten ocenia 13 elementów charakteryzujących pacjenta (Min

et al., 2009, p. 2070–2076). Pacjent, który uzyska 3 i więcej punktów traktowany powinien

być jako osoba wymagają pełnej analizy, a im wyższy wynik w skali, tym ryzyko pogorszenia

stanu zdrowia jest większe (Min et al., 2006, p. 507–511). Prowadzenie KOG ma przekład na

walory ekonomiczne, co potwierdzają uzyskane dane ze Śląskiego Oddziału Wojewódzkiego

NFZ.

Z danych wynika, iż koszty leczenia losowo wybranych dwóch grup (pierwsza

hospitalizowana w 3 oddziałach internistycznych, a druga - w 3 oddziałach geriatrycznych) w

latach 2004-2006 były większe w grupie, u których nie zastosowano KOG o ponad 25 % –

6908 zł/rok w stosunku do 5161 zł/rok (Derejczyk i wsp., 2008, s. 149–159). W krajach

wysoko rozwiniętych mamy do czynienia z różnorodnymi formami organizacyjnymi, które

sprawują opiekę nad osobami starszymi. Jednak szczególną rolę w opiece nad tą grupą

zajmują profesjonalnie przygotowane pielęgniarki. W Polsce zaczynają się rozwijać rożne

formy opieki długoterminowej i społecznej.

Coraz bardziej uwidacznia się tendencja wzrostu liczby osób w starszym wieku, dlatego

powinno być ukierunkowanie polityki zdrowotnej i społecznej na zaspokajanie potrzeb oraz

rozwiązywanie problemów tej grupy wiekowej. Tę populację charakteryzuje większe, niż w

pozostałych grupach wiekowych zapotrzebowanie na opiekę socjomedyczną, nie zawsze

zagwarantowaną przez państwo. Potrzeby osób samotnych, mieszkających w rodzinach i

problemy opieki nad nimi stanowią, jedno z najtrudniejszych zadań społecznych.

Problemy osób starszych wynikają z nakładających się i zachodzących zmian inwolucyjnych,

wielochorobowości, zmniejszeniu się sprawności funkcjonalnej, pojawianiu się trudności w

samoopiece czy pogorszeniu sytuacji materialnej. W Polsce nadal tradycyjną opiekę nad

osobą starszą sprawuje rodzina bądź krewni (Kotowska, Wóycicka, 2008, s. 9–10), choć

według europejskich badań tendencja jej udziału jest malejąca (Golinowska, 2008, s. 35). W

wielu przypadkach sprawowanie opieki nie jest jednak dobrowolną decyzją, ale wynika z

konieczności ekonomicznej i finansowej. W państwach rozwiniętych widać rozbudowany

system opieki społecznej i zdrowotnej nad osobami starszymi, który przyczynia się do

odciążenia rodziny. Ponadto z badań wynika, iż u osób, opiekujących się swoimi bliskimi

dochodzi do niekorzystnych obciążeń psychofizycznych, nie zostawiając również oznak

wpływu takiej opieki na osobie starszej.

Problemy zdrowotne i pielęgnacyjno – opiekuńcze osób starszych i przewlekle chorych

Stopniowe ograniczenie sprawności fizycznej oraz zwiększenie zapadalności na choroby

przewlekłe to typowe objawy starzejącego się organizmu. Wcześniej przybliżono typowe

cechy medycyny geriatrycznej, do których zaliczono: wielochorobowość, polipragmazję, brak

typowej symptomatologii oraz występowanie problemów geriatrycznych. Do występujących

schorzeń po 60 roku życia zaliczyć można: niewydolność układu sercowo-naczyniowego;

niewydolność krążenia mózgowego; schorzenia układu ruchu; choroby metaboliczne.

Choroby przewlekłe, to najczęstsza domena występowania u osób starszych. Mają wpływ na

zaburzenia czynności całego organizmu, dysfunkcje w sferze biologicznej, rzutują na zdrowie

psychiczne i życie społeczne pacjenta. Natomiast długość oraz jakość życia pacjenta w

chorobie przewlekłej uzależniona jest od dostępności i jakości świadczeń leczniczych,

pielęgnacyjnych, rehabilitacyjnych i opiekuńczych.

Do najczęstszych problemów zdrowotnych i społecznych ludzi starszych zalicza się:

samotność, współistnienie wielu schorzeń, inwalidztwo, niepełnosprawność, życie w

ubóstwie, poczucie nieprzydatności, bezradności i zależności od innych osób. Często

towarzyszy im w tych sytuacjach lęk, który nie jest obojętny na stan zdrowia. Zdarza się

czasem, iż choroba wyzwala nieprawidłowe postawy wśród członków rodziny, taka jak

uwidoczniona nadopiekuńczością, która utrudnia stopniowe usamodzielnianie się, radzenie

sobie z trudnościami życia codziennego i niedocenianie potrzeby aktywności

psychospołecznej.

Z drugiej strony jednak bardziej spotykaną formą jest postawa unikania i odrzucenia chorego,

wynikająca z niskiej więzi emocjonalnej czy patologicznej. Pacjenci objęci opieką

długoterminowej potrzebują wsparcia ze strony rodziny i personelu medycznego w

odzyskaniu sprawności funkcjonalnej, w rozwiązywaniu problemów pielęgnacyjno –

opiekuńczych z położeniem dużego nacisku na usprawnianie i rehabilitację. Istniejące

problemy zdrowotne i pielęgnacyjne pacjentów w starszym wieku zazwyczaj dotyczą wielu

aspektów życia jednocześnie. Mogą się nakładać i współistnieć, potęgując ich złożoność oraz

nasilać się powodując stopniowe obniżanie jakości ich życia. Aby wyłonić i określić jakie

deficyty w samodzielności i podejmowanych aktywnościach podstawowych czynności

codziennych występują u osób starszych, należy zastosować skalę ADL (dotyczy: ubierania,

toalety, przyjmowania posiłków, kontroli zwieraczy, korzystania z toalety, spożywanie

posiłków, poruszania się). Natomiast deficyty w samodzielności dotyczące złożonych

czynności codziennych badane są skalą IADL – np.: zrobienie zakupów, przygotowanie

posiłków czy sprzątanie (Graf, 2009, p. 315–316; Lawton, Brody, 1969, p. 179–186).

Ograniczenie mobilności, ograniczenia ruchowe można zbadać skalą Barthel (Mahoney,

Brody, 1965, p. 56–61). Dzięki niej można bardzo dokładnie sprecyzować konkretne

trudności u pacjenta i uwzględnić je przy wprowadzaniu indywidualnego programu

rehabilitacyjnego.

Istnieją i inne problemy utrudniające funkcjonowanie życia codziennego, do których zalicza

się: unieruchomienie z powodu schorzeń – gdy osoba jest obarczona przebywaniem w obrębie

łóżka ze wszystkimi konsekwencjami tego stanu; trudności w przygotowywaniu i

przyjmowaniu posiłków; występowanie różnorodnych dolegliwości bólowych, zaburzenia

funkcji wzroku i słuchu; utrudniony kontakt słowny i komunikacja; zaburzenia snu i

bezsenność.

Równie ważną stroną jest sfera psychiczna osób starszych, która pozwala na określenie

dysfunkcji ich stanu emocjonalnego oraz zaburzeń funkcji poznawczych. W dużej mierze

zaburzenia nastroju, pamięci, koncentracji uwagi, niska samoocena i poczucie niższej

wartości czy występowanie zaburzeń depresyjnych mogą być przyczyną wpływającą na

stopniową utratę ich poczucia bezpieczeństwa fizycznego i psychicznego. Potęgować tę sferę

może ponadto brak wsparcia innych, samotność, wyobcowanie społeczne. Problemy

ekonomiczne z którymi borykają się osoby w podeszłym wieku są ogromne. Lista z tego typu

problemów jest bardzo długa, która cały czas się pogłębia. Nie mniej każdy pacjent czy osoba

w starszym wieku powinna być zawsze traktowana indywidualnie i holistycznie (Tomiak,

Putz, 2003, s. 9–13). Powinna być dokonana całościowa ocena geriatryczna, która wpłynie na

właściwe podjęcie indywidualnej kompleksowej opieki geriatrycznej, gdyż proces starzenia

osobom starszym, ogranicza lub odbiera możliwości samodzielnego funkcjonowania oraz

autonomię nie tylko ze względu na swój stan fizyczny.

Obecnie coraz częściej można spotkać się z zagadnieniami odnoszącymi się do tematu etyki

medycznej i związanych z nią zagadnień. Szczególnie powinna ona odnosić się do osób

starszych, nie zapominając o czterech fundamentalnych zasadach etycznych: uszanowaniu

autonomii, dobroczynności, nieszkodzeniu oraz sprawiedliwości, których przestrzeganie

umożliwi poszanowanie ludzkiej godności i wpłynie na wizerunek osób opiekujących się

podmiotem opieki (Niebrój, 2004, s. 161–163).

Jakość opieki nad osobami starszymi

Zapewnienie odpowiedniej opieki zdrowotnej stało sie dzisiaj jednym z najtrudniejszych

problemów, szczególnie w świetle rosnącej zmienności pracowników ochrony zdrowia jak i

pacjentów (Stievano et al., 2009, p. 391–398).

Wszystko co odnosi się do opieki zdrowotnej wysokiej jakości, nadal jest obiektem bardzo

ostrej krytyki i dyskusji na całym świecie. Pomimo, iż niezbędna jest dla zdrowia i

bezpieczeństwa chorych, to zmiany podnoszące jej atuty postępują wolno. Z analizy literatury

odnoszącej się do tego zagadnienia wynika, że państwa nadal mało wywierają presji na

programy ich doskonalenia (Burhans, Alligood, 2010, p. 1689–1697).

Choć pragnie się poprawy i doskonalenia to opieka pielęgniarska, lekarska czy społeczna nad

osobami w starszym wieku jest trudna ze wzglądu na występowanie złożonych problemów

zdrowotnych, pielęgnacyjnych i społeczno-psychologicznych.

W pielęgniarstwie o wysokiej jakości opieki mówi się od początku jego profesjonalnego

rozwoju (Szczepska, 1996, s. 30–32). Jakość stała się jednym z elementów opieki zdrowotnej,

ale nie ustępuje innym aspektom istotnym do pielęgnacji. Odnosi się do bezpośrednich relacji

między pacjentem a pielęgniarką (Żakowska, Zera, Krupienicz, 2009, s. 39–44).

Profesjonalizm pielęgniarki w procesie opieki nad pacjentem starszym, odzwierciedla się w

posiadanej przez nią szerokiej wiedzy o procesie starzenia się człowieka, implikacjach

zdrowotnych zachodzących zmian inwolucyjnych i chorobowych, wiedzy psychologicznej,

pedagogicznej, medycznej. Pielęgniarka pracująca z osobami starszymi wykorzystuje w

swojej pracy: promowanie zdrowia, działania profilaktyczne, usprawnianie, przywracanie i

utrzymywanie wydolności funkcjonalnej oraz poprawę jakości życia osób starszych.

Przez profesjonalne pielęgnowanie wpływa na poprawę zachowań zdrowotnych osób

starszych, minimalizację strat i powikłań wynikających ze schorzeń i wieku. Bierze udział w

procesie diagnozowania i leczenia oraz zapewnienia godnego umierania. Dokonuje oceny

potrzeb zdrowotnych, diagnozuje problemy pielęgnacyjno-opiekuńcze, ocenia deficyt w

zakresie samoopieki i samopielęgnacji, określa wydolność funkcjonalną, planuje cele opieki i

zadania.

Wiele zadań pielęgniarki wynika również z trudnej do realizacji w tej grupie wiekowej

funkcji edukacyjnej sprawowanej wobec pacjentów i ich opiekunowi. Pielęgniarka, która

pracuje w środowisku naturalnym osób starszych, jest zmuszona do wykonania wiele zadań

samodzielnie, współpracuje z lekarzem, rehabilitantem, pracownikiem socjalnym i niekiedy z

psychologiem. Natomiast inaczej jest w krajach o wysokim standardzie opieki zdrowotnej i

społecznej. Tam pielęgniarki traktowane są jako koordynatorzy geriatrycznej opieki domowej

i instytucjonalnej. Sprawują nadzór merytoryczny nad personelem pomocniczym

zapewniającym usługi opiekuńcze. Personel pomocniczy udziela pomocy w zakresie

podstawowych czynności codziennych, w poruszaniu się, toalecie, ubieraniu się i przy

posiłkach. Pielęgniarka zapewnienia specjalistyczną opiekę, prowadzi naukę pielęgnacji dla

opiekunów, poradnictwo dotyczące zdrowia i choroby. Taki schemat wydaje się być słuszny i

pożądany w warunkach polskich. Można potraktować to, jako nowe wyzwanie i zadania, jakie

stawia przed współczesnym pielęgniarstwem jakość opieki nad pacjentem starszym.

Osoby starsze, przewlekle chore, stają się odbiorcami świadczeń różnych instytucji opieki

zdrowotnej. Zazwyczaj korzystają z opieki długoterminowej, która ma charakter stacjonarny

czyli jest realizowana w ramach zakładu opiekuńczo – leczniczego, zakładu pielęgnacyjno –

opiekuńczego, indywidualnej lub grupowej opieki domowej długoterminowej.

Opieka instytucjonalna zdecydowanie wpływa na obciążenie budżetu państwa i osób

indywidualnych. W Polsce do skorzystania opieki instytucjonalnej nadal budzi wiele

kontrowersji i jest bardzo ograniczony zbyt małą ich liczbą. Z badań wynika również, iż

wstępują psychologiczne konsekwencje pobytu, nawet czasowego, pensjonariuszy w tych

placówkach.

Państwo powinno zapewnić opiekę psychologiczną dla tych osób, ponieważ mają trudności

w zaadaptowaniu się do nowych nieznanych warunków życia, a zwłaszcza w instytucji.

Nowe wyzwania w opiece nad osobami starszymi

W krajach rozwiniętych uwidacznia się dążenie do jak najdłuższego utrzymania osób

starszych w ich naturalnym środowisku domowym, nie tylko z powodu wysokich kosztów

utrzymania instytucji, ale również z powodów wymienionych powyżej. W Polsce coraz

większe wyzwania niosą ze sobą zmiany demograficzne. Powinno dążyć się do

kompleksowego w tym holistycznego systemu opieki długoterminowej, który będzie

odpowiadał za zmniejszenie problemów i potrzeb osób niesamodzielnych, wymagających

pomocy innych. Kompleksowa opieka oraz wzmacnianie pozycji pacjentów i

upodmiotowienie ich, przyczyni się również do tego, i staną się przewodnikami w tworzeniu

wysokiej jakości opieki, gwarantując pozytywne efekty tej pracy zarówno dla pielęgniarek,

jak i pacjentów (Spancer-Laschinger et al., 2010, p. 4–13).

Pogłębiający proces starzenia się demograficznego stanowi poważny problem dla sektora

opieki zdrowotnej w Polsce. Osoby starsze coraz częściej będą zgłaszać na zapotrzebowanie i

korzystanie z usług opiekuńczych, zabiegów pielęgniarskich, porad lekarskich, zabiegów

rehabilitacji (Zarzycka, Czekirda, 2004, s. 8–12). W Polsce należałoby opracować model

Kompleksowej Oceny Geriatrycznej, który w rzeczywisty sposób wpłynąłby nie tylko na

wszechstronne badanie stanu zdrowia osoby starszej, ale równie uwzględniał jej sytuację

rodzinną i bytową. Obecnie to tylko ścisła współpraca lekarza, pielęgniarki i pracownika

socjalnego może zapewnić podstawową opiekę dla osoby w podeszłym wieku (Michalska,

Łukomska, Jachimowicz-Wołoszynek, 2004, s. 169–171; Szczerbińska, Hubalewska-Hoła,

2003, s. 137–143).

Wnioski

Stały rozwój i podnoszenie poziomu jakości opieki nad osobami starszymi powinien

przyczyniać się do minimalizacji występujących obecnie problemów. Większość aktualnych

problemów osób starszych i przewlekle chorych wymaga od całego zespołu leczącego i

opiekującego podejmowania takich działań, które w całości lub częściowo byłyby

kompensacyjne, wspierająco-edukacyjne, wspomagające przy pewnych czynnościach oraz

poradnictwie. Ważnym aspektem staje się nie tylko rozpoznawanie złożonych problemów, ale

również ocena rzeczywista potrzeb indywidualnego pacjenta.

W opiece nad osobami starszymi zawsze powinna być brana po uwagę współpraca

pielęgniarek, lekarzy, rehabilitantów, dietetyka, terapeuty zajęciowego, psychologa, rodziny.

Wsparciem powinny zostać objęte nie tylko osoby starsze czy chore, ale również członkowie

rodziny najbliższej, które biorą udział w sprawowaniu bezpośredniej opieki nad

podopiecznym. Również niezbędne jest stworzenie odpowiednich regulacji finansowych i

prawnych dla opiekunów (obecnie brak takich), którzy sprawują opiekę nad taką osobą.

Ułatwiłoby to w dużym stopniu możliwość pogodzenia opieki nad podopiecznym z pracą

zawodową.

Podmioty, które wypełniają politykę społeczną wobec ludzi chorych czy w podeszłym wieku

powinny kierować się zasadą pełnej kompleksowości oceny potrzeb, to znaczy brać pod

uwagę całościowe diagnozowanie wszystkich aspektów życia jednostki (stanu zdrowia,

sytuacji materialnej, warunków mieszkaniowych, sytuacji rodzinnej). W razie pojawiającej

się konieczności, stworzenie takiego koszyka usług, który odpowiadać będzie konkretnym

potrzebom jednostki.

Dla pielęgniarek istotne powinno być zrozumienie występującego problemu. Muszą być

świadome wyzwań jakie staje przed pielęgniarstwem. Konieczne wydaje się podjęcie działań

nie tylko z zakresu promocji zdrowia, ale i profilaktyki chorób w celu zapewnienia chorym

profesjonalnej opieki. Nie mniej jednak należy zdawać sobie sprawę, iż skala problemu jest

rosnąca, a brak właściwych podjętych kroków może przyczynić sie do pogorszenia jakości

życia tej grupy chorych. Sektor ochrony zdrowia musi zmierzyć się ze wzrastającą liczbą

przewlekle chorych. Stopień zadowolenia pacjenta z opieki może wpłynąć pozytywnie na

wizerunek instytucji sprawującej opiekę nad osobami starszymi. Istotnym elementem

powinno być dążenie do obniżenia kosztów opieki zdrowotnej.

Spis literatury

BAEYENS, J. P. 2010. Belgian care programme for older patients. In The journal of

nutrition, health & aging. 2010, vol. 14, no. 6, p. 474-475.

BERTHEL, M. 2010. Kruchość zobowiązuje. In Rynek Zdrowia. 2010, t. 10, nr. 63, s. 56-63.

BŁĘDOWSKI, P. 2009. Przesłanki demograficzne wprowadzenia nowej formy organizacji i

finansowania opieki długoterminowej w Polsce. In Grupa Robocza ds. przygotowania ustawy

o ubezpieczeniu od ryzyka niesamodzielności przy Klubie Senatorów Platformy

http://link.springer.com/journal/12603

http://link.springer.com/journal/12603

Obywatelskiej. Opieka długoterminowa w Polsce. Opis, diagnoza, rekomendacje. Warszawa,

2009. s. 16-32.

BURHANS, L. M. – ALLIGOOD, M. R. 2010. Quality nursing care in the words of nurses.

In Journal of Advanced Nursing. 2010, vol. 66, no. 8, p. 1689-1697.

DEREJCZYK, J. i wsp. 2008. Gerontologia i geriatria w Polsce na tle Europy – czy należy

inwestować w ich rozwój w naszym kraju? In Gerontologia Polska. 2008, t. 16, nr. 3, s. 149-

159.

GOLINOWSKA, S. 2008. Społeczno-ekonomiczne konsekwencje starzenia się populacji. In

KLEER, J. Konsekwencje ekonomiczne i społeczne starzenia się społeczeństwa. Warszawa:

PAN, 2008. ISBN-97883-61236-20-7, s. 31-35.

GÓRAJEK-JÓŹWIK, J. 2007. Charakterystyka teorii pielęgniarstwa. In GÓRAJEK-

JÓŹWIK, J. Filozofia i teoria pielęgniarstwa. Lublin: Czelej, 2007. ISBN-83-89309-95-5, s.

40-41.

GRAF, C. 2009. The Lawton Instrumental Activities of Daily Living (IADL) Scale. In

Medsurg Nursing. 2009, vol. 18 , no. 5, p. 315-316.

CHODOROWSKI, Z. 2007. Geriatria: postępy w diagnostyce i terapii. 1. wyd. Gdynia :

Grafica, 2007. 502 s. ISBN- 978-83-922961-2-6.

KILAŃSKA, D. 2010. Pielęgniarki liderami opieki długoterminowej. In Problemy

Pielęgniarstwa. 2010, t. 18, nr. 1, s. 72-78.

KOTOWSKA, I. – WÓYCICKA, I. 2008. Sprawowanie opieki oraz inne uwarunkowania

podnoszenia aktywności zawodowej osób w starszym wieku produkcyjnym. Raport z badań.

Warszawa : Departament Analiz Ekonomicznych i Prognoz Ministerstwo Pracy i Polityki

Społecznej, 2008. 178 s. ISBN-978-83-60302-63-7.

KROPIŃSKA, S. – WIECZOROWSKA-TOBIS, K. 2009. Opieka geriatryczna w wybranych

krajach Europy. In Geriatria. 2009, t. 3, nr. 3, s. 12-16.

LAWTON, M. P. – BRODY, E. M. 1969. Assessment of older people: Self - maintaining and

instrumental activities of daily living. In Gerontologist. 1969, vol. 9, no. 3, p. 179-186.

MAHONEY, F. I – BRODY, E. M. 1965. Functional evaluation: the Barthel Index. In

Maryland State Medical Journal. 1965, vol. 14, no. , p. 56-61.

MIANOWANY, M. E. – MANIECKA-BRYLA, I. – DRYGAS, W. K. 2004. Starzenie się

populacji jako ważny problem zdrowotny i społeczno-ekonomiczny. In Gerontologia Polska.

2004, t. 12, nr. 4, s. 172-175.

MICHALSKA, A. – ŁUKOMSKA, A. – JACHIMOWICZ-WOŁOSZYNEK, D. 2004.

Opieka geriatryczna Stanach Zjednoczonych – model PACE. In Gerontologia Polska. 2004, t.

12, nr. 4, s. 169-171.

MIN, L. C. et al. 2006. Higher vulnerable elders survey scores predict death and functional

decline in vulnerable older people. In Journal of the American Geriatrics Society. 2006, vol.

54, no. 3, p. 507-511.

MIN, L. et al. 2009. The vulnerable elders-13 survey predicts 5-year functional decline and

mortality outcomes in older ambulatory care patients. In Journal of the American Geriatrics

Society. 2009, vol. 57, no. 11, p. 2070-2076.

NIEBRÓJ, L. 2004. Osoba ludzka czy społeczna: godność człowieka wobec postępującego

procesu starzenia się. In Gerontologia Polska. 2004, t. 12, nr. 4, s. 161-163.

PIĄTEK, A. 2008. Wybrane aspekty zapewniania jakości opieki pielęgniarskiej. In

ŚLUSARSKA, B. – ZARZYCKA, D. – ZAHRADNICZEK, K. Podstawy pielęgniarstwa.

Podręcznik dla studentów i absolwentów kierunków pielęgniarstwo i położnictwo. Tom I.

Założenia teoretyczne. Lublin : Czelej, 2008. ISBN-9788360608845, s. 59-64.

PORZYCH, K. I wsp. 2004. Psychologiczne aspekty starzenia się i starości. In Gerontologia

Polska. 2004, t. 12, nr. 4, s. 165-168.

SIERPIŃSKA, L. 2008. Badanie poziomu satysfakcji pacjenta. In Magazyn Pielęgniarki i

Położnej. 2008, nr.11, s. 6-7.

SPANCER-LASCHINGER, H. K. et al. 2010. Towards a comprehensive theory of

nurse/patient empowerment: applying Kanter’s empowerment theory to patient care. In

Journal of Nursing Management. 2010, vol. 18, no. 1, p. 4-13.

STIEVANO, A. et al. 2009. New information exchange system for nursing professionals to

enhance patient safety across Europe. In Journal of Nursing Scholarship. 2009, vol. 41, no. 4,

p. 391-398.

SZCZEPSKA, M. 1996. Standaryzacja jakości opieki pielęgniarskiej. In Pielęgniarstwo

2000. 1996, nr. 4, s. 30-32.

SZCZERBIŃSKA, K. – HUBALEWSKA-HOŁA, A. 2003. Korzystanie i zapotrzebowanie

osób starszych na świadczenie opieki zdrowotnej i pomocy społecznej. In Gerontologia

Polska. 2003, t. 2, nr. 3, s. 137-143.

TOMIAK, E. – PUTZ, J. 2003. Najczęstsze problemy zdrowotne populacji pacjentów po 65 r.

ż. z ternu wiejskiego w Praktyce Lekarza Rodzinnego. In Problemy Medycyny Rodzinnej.

2003, t. 5, nr. 1, s. 9-13.

WIECZOROWSKA-TOBIS, K. i wsp. 2006. Kompleksowa ocena geriatryczna jako

narzędzie do analizy stanu funkcjonalnego pacjenta starszego. In Gerontologia Polska. 2006,

t. 14, nr. 2, s. 38-40.

WIECZOROWSKA-TOBIS, K. – GRODECKA-GAZDECKA, S. 2010. Pacjent

onkologiczny-geriatryczny punkt widzenia. In Geriatria. 2010, t. 4, nr. 3, s. 203-208.

WOJSZEL, B. 1996. Uwarunkowania zdrowotne jakości życia oraz ocena stanu zdrowia ludzi

starych. In Gerontologia Polska. 1996, t. 4, nr. 3, s. 28-32.

ZARZYCKA, D. – CZEKIRDA, M. 2004. Dostępność opieki zdrowotnej dla osób starszych

w środowisku wiejskim. In Pielęgniarka i Położna. 2004, t. 46, nr. 10, s. 8-12.

ZARZYCKA, D. – ŚLUSARSKA, B. 2008. Pielęgnowanie-ewolucja pojęć. In ZARZYCKA,

D. – ZAHRADNICZEK, K. – ŚLUSARSKA, B. Podstawy pielęgniarstwa. Tom I.

Podręcznik dla studentów i absolwentów kierunków pielęgniarstwo i położnictwo. Lublin :

Czelej, 2008. ISBN9788360608845, s. 42-50.

ZYCH, A. A. 2001. Słownik gerontologii społecznej. Warszawa : Wydawnictwo

Akademickie Żak, 2001. 326 s. ISBN-83-88149-44-X.

ZYCH, A. A. 2010. Leksykon gerontologii. Kraków : Impuls, 2010. 278 s. ISBN 978-83-

7587-220-0.

ŻAKOWSKA, A. – ZERA, A. – KRUPIENICZ, A. 2009. Jakość opieki pielęgniarskiej w

opinii pacjentów po zabiegach urologicznych i ortopedycznych znieczulanych metodą

podpajęczynówkową. In Przegląd Urologiczny. 2009, t. 3, nr. 55, s. 39-44.


dr Bogusława Serzysko

ul. Ogrodowa 21

41 803 Zabrze

[email protected]

IMPLEMENTÁCIA INFORMAČNO-KOMUNIKAČNÝCH TECHNOLÓGII V ADOS

Viera Simočková1, Mária Zamboriová2

1Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva2Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva 2Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a

zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove

Súhrn

Implementácia informačno-komunikačných technológii má za úlohu zjednodušiť

administratívu a urýchliť prenos informácií medzi jednotlivými zložkami. Počítačová

gramotnosť patrí v dnešnej spoločnosti k základným zručnostiam, ktorými by mal disponovať

každý zdravotnícky pracovník. V príspevku chceme poukázať na význam zavádzania

informačno-komunikačných technológii v zdravotníctve s dôrazom na agentúry domácej

ošetrovateľskej starostlivosti a tiež na postoje sestier k týmto moderným trendom.

Kľúčové slová

Informačno-komunikačné technológie, elektronizácia, počítačová gramotnosť,

ošetrovateľstvo, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Úvod

V súčasnosti prebieha elektronizácia takmer vo všetkých sférach spoločnosti. Efektívne

uplatňovanie nových informačných technológií kladie na používateľa určité nároky v oblasti

vedomostí a zručností, ale hlavne na zmenu spôsobu myslenia. Zavádzanie informačno-

komunikačných technológií (IKT) do zdravotníckej praxe patrí ku kľúčovým nástrojom

zefektívňujúcim poskytovanie zdravotnej starostlivosti. IKT sú veľkým prínosom aj pre

agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), ktoré predstavujú významnú

zdravotnú starostlivosť o občanov všetkých vekových kategórií v domácom prostredí.

Implementácia IKT v ADOS

ADOS sú určené pre klientov, pacientov, ktorí potrebujú komplexnú ošetrovateľskú

starostlivosť v domácom prostredí. Práca v ADOS pozostáva okrem ošetrovateľských činnosti

pacientov v domácom prostredí, z veľkej časti z dokumentovania realizovaných výkonov,

z evidencie identifikačných údajov, monitorovania potrieb a z mnohých iných správ, ktoré

musí každý zdravotnícky pracovník ADOS zodpovedne dokumentovať. V súčasnosti si už len

veľmi ťažko vieme predstaviť situáciu, aby sme v ADOS používali klasické metódy vedenia

dokumentácie a nevyužívali elektronizáciu. Preto je veľmi dôležité zabezpečiť základnú

digitálnu gramotnosť každého zdravotníka, čo patrí k strategickým úlohám aj v rámci

prípravy na zdravotnícke povolanie. Cieľom je zaručiť prístup k informáciám a použiteľnosť

informačných služieb, čo umožní získavať presné, rýchle, kvalitné a adresné informácie.

Stoffová a Pšenáková (2013) odporúčajú v rámci pregraduálnej prípravy študentov venovať

zvýšenú pozornosť digitálnej gramotnosti. Počítačová a informatická gramotnosť by sa mala

rozdeliť na dve časti: všeobecnú a špeciálnu. Všeobecná počítačová gramotnosť by mala

obsahovať základné vedomosti o počítačoch, o ich technických a programových

prostriedkoch, ktoré by mal mať každý vzdelaný človek. V rámci špeciálnej počítačovej

gramotnosti by mali študenti získať schopnosti zamerané na využívanie štandardných

softvérových produktov určených pre študovaný odbor.

Už niekoľko rokov sa u nás hovorí o elektronickom zdravotníctve – eHealth, ktorého úlohou

je podpora starostlivosti o zdravie občanov prostredníctvom výpočtovej techniky

a internetu. eHealth patrí medzi priority akčného plánu informatizácie spoločnosti eEurope

2005. Cieľom eHealth je vytvoriť užívateľsky nenáročné informačné systémy pre pacientov a

zdravotníckych profesionálov v rámci Európy. Definované sú tri prioritné oblasti:

elektronické zdravotné karty, zdravotnícke informačné siete a softvérové systémy a napokon

on-line informácie o zdravom spôsobe života a prevencii pred chorobami (Valášek, 2004).

Využívanie informačných systémov u nás je v súčasnosti veľmi rozdielne. Súvisí to vo veľkej

miere jednak s ekonomickým potenciálom jednotlivých pracovísk, ale aj s ochotou

zdravotníckych pracovníkov rozširovať si svoje vedecké znalosti a odborné zručnosti

potrebné pri práci s IKT. Hudáková (2010) hovorí napr. o ,,technofóbii“ zdravotníkov –

neschopnosti a neochote niektorých zdravotníckych pracovníkov používať informačné

technológie. Pozitívom je, že informatika a zdravotnícke informačné systémy sú už

samozrejmou súčasťou študijných programov pre sestry a pôrodné asistentky, čím získavajú

cenné vedomosti a zručnosti v oblasti využitia IKT pri poskytovaní ošetrovateľskej

starostlivosti, pri riadení a organizácii práce. Elektronizáciu zdravotníctva urýchľuje aj

vytvorenie potrebnej legislatívy. 1. júla 2013 vstúpil do platnosti Zákon č. 153/2013 Z. z. o

národnom zdravotníckom informačnom systéme (NZIS). Účelom zákona je vytvorenie

základného legislatívneho rámca pre informatizáciu zdravotníctva umožňujúceho

vybudovanie a prevádzku Národného zdravotníckeho informačného systému, ako jej

základného piliera.

http://www.inclick.sk/returns/redirect.php?goto=2933&pr=0.1&w_id=2101&tstamp=1373534956&pid=817&cd=a96b66f6864a05d6abcdf5e47a04c518&f=1

Informačné systémy poskytujú zdravotníckym profesionálom, medzi ktorých bezpochyby

ADOS patria, významnú pomoc pri rutinných činnostiach, ako je napr. vedenie zdravotnej

dokumentácie, databáza pacientov a pod. Vďaka IKT sa ponúkajú tiež obrovské možnosti pri

skvalitňovaní ošetrovateľskej starostlivosti. Moderné informačné technológie môže sestra

využívať na edukáciu pacientov, výmenu skúsenosti či sebavzdelávanie. Magerčiaková

(2005) napr. odporúča sestrám využívať elektronickú poštu pri zdravotnej výchove najmä detí

a mladých ľudí. Niektoré informácie môže sestra ponúknuť priamo, prípadne odporučí

vhodné internetové stránky, na ktorých je možné vyhľadať podrobnosti k téme, ktorá ich

zaujíma.

Elektronizácia zdravotníctva prináša nové možnosti ako skvalitniť a urýchliť liečebný a

ošetrovateľský proces a umožniť rýchly a kvalitný prístup k informáciám. V rámci

elektronizácie zdravotníctva (eHealth) prebieha teraz projekt Elektronické služby

zdravotníctva, ktorý je financovaný z európskych peňazí v rámci Operačného programu

informatizácie spoločnosti. Realizuje prioritné oblasti eHealth – národný zdravotný portál,

elektronickú preskripciu, elektronickú zdravotnú knižku (Orban, 2011). Negatívnym faktorom

rozvoja elektronizácie zdravotníctva sú postoje zdravotníkov, ktorí nemajú záujem meniť svoj

zabehnutý systém. Problémom sa nám zdá byť nezáujem, resp. veľmi malý záujem

zamestnávateľov zabezpečovať odbornú prípravu zdravotníkov zameranú na elektronizáciu

zdravotníctva. Vzdelávanie pre eHealth musí byť jednak súčasťou pregraduálneho

vzdelávania, ale aj celoživotného vzdelávania zdravotníckych profesionálov, čím chceme

apelovať na potrebu vzdelávania v oblasti IKT v ošetrovateľstve.

Záver

Informačné a komunikačné technológie umožňujúce elektronickú komunikáciu patria medzi

progresívne prístupy, ktoré sú využiteľné vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Z analýz

týkajúcich sa elektronizácie zdravotníctva vyplýva, že celoplošná elektronizácia zdravotníctva

by určite ušetrila značný ekonomický potenciál, ale hlavne – a to je rozhodujúce – by vďaka

promptnému prístupu k informáciám pomohla zachrániť ľudské životy. Preto považujeme za

dôležité, aby bola dostupná odborná príprava zameraná na využívanie nových technológii,

lebo len digitálne gramotný zdravotnícky profesionál dokáže efektívne, primerane a bezpečne

využívať informačné a komunikačné technológie, ktoré sú zároveň nástrojom na uľahčenie

jeho práce. Prostredníctvom elektronizácie zdravotníctva je možné dosiahnuť kvalitatívny

posun súčasnej úrovne poskytovanej zdravotnej starostlivosti na výrazne vyššiu úroveň aj v

ADOS.


HUDÁKOVÁ, Z. 2010. Nové komunikačné trendy v ošetrovateľstve. In Nové trendy vo

vzdelávaní a praxi ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie. Ružomberok : Vydavateľstvo

VERBUM, 2010. ISBN 978-80-8084-548-3, s. 34-45.

MAGERČIAKOVÁ, M. 2005. Využitie internetu pri edukácií. In Sestra. 2005, roč. IV, č. 7-8,

s. 16.

ORBAN, A. 2011. Elektronizácia zdravotníctva. In Beauty & Woman. 2011, roč. 8, č. 11, s.

22-24.

STOFFOVÁ, V. – PŠENÁKOVÁ, I. 2013. Nové informačné technológie ako predmet výučby

na vysokých školách a univerzitách [online]. 2013 [cit. 2013-06-15]. Dostupné na internete:

http://www.fem.uniag.sk/konferencie_a_seminare/uninfos/1998/zbornik/stofpsen.html.

VALÁŠEK, M. 2004. Dvere k informatizácii zdravotníctva sa otvárajú [online]. 2004 [cit.

2013-06-01]. Dostupné na internete: http://www.etrend.sk/ekonomika/slovensko/dvere-k-

informatizacii-zdravotnictva-sa-otvaraju/36988.html.

Zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.


Doc. PaedDr. PhDr. Viera Simočková, PhD.


Fakulta zdravotníctva

Námestie A. Hlinku 48

034 01 Ružomberok

[email protected]


http://www.facebook.com/Beautywoman.sk

VYBRANÉ POTREBY U ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV V DOMÁCOM

PROSTREDÍ

Erika Slamková1, Patrícia Dobríková2

1Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS sv. Tadeáša), Bánovce nad Bebravou2Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce

Súhrn

Súčasťou ošetrovateľskej starostlivosti sestry v agentúre domácej ošetrovateľskej

starostlivosti je práca formou ošetrovateľského procesu, prostredníctvom ktorého sú

ošetrovateľské intervencie zamerané na uspokojovanie potrieb zomierajúceho. Cieľom

príspevku je analyzovať intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov a poukázať na

problematiku spirituálnych potrieb zomierajúcich pacientov v domácom prostredí. Súbor

tvorilo 214 respondentov v domácom prostredí. Prieskum bol realizovaný v období rokov

2005 – 2011. Na zber údajov sme použili dotazník vlastnej konštrukcie. Na zistenie

výskumných výsledkov bol použitý Wilcoxonov test, Pearson Chi – Square test a Spearmanov

koeficient poradovej korelácie. 146 respondentov udávalo v úvodnom posúdení sestry (na

numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 (neznesiteľná bolesť), avšak pri jednej

z posledných návštev sestry ADOS už iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále

intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 a 57 respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti,

ako pri prvej návšteve, tak aj pri jednej z posledných návštev sestry ADOS. pacienti udávali

signifikantne vyššiu intenzitu bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej

z posledných návštev (Asymp. Sig. = .000 takže p < 0,05). Zistili sme signifikantne negatívnu

koreláciu medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou pacienta (R =

-.400, sig.= 0.000).

Kľúčové slová

Multidisciplinárny prístup, potreby zomierajúceho, ošetrovateľský proces, domáca

ošetrovateľská starostlivosť

Úvod

Problematika vymedzenia, hierarchie a uspokojovania potrieb je skúmaná viacerými

odborníkmi (napr. Derňárová, Rybáková, 2008; Morovicsová, 2010; Tomagová, Bóriková a

kol., 2008). Ich realizácia úzko súvisí s konaním človeka, s jeho snažením a je súčasťou

všetkých oblastí jeho života. Akým spôsobom a do akej miery sa potreby uspokojujú, sa

premieta do psychiky každého jedinca a odráža sa v jeho prežívaní avšak výrazne ovplyvňuje

aj kontakt človeka s jeho okolím. Každý z nás veľmi intenzívne a citlivo vníma

neuspokojovanie alebo nedostatočné uspokojovanie jednotlivých potrieb. Opakované

neuspokojenie potreby môže vyústiť do nerovnováhy, výsledkom ktorej môže byť choroba

(Tomagová, Bóriková a kol., 2008, s. 17). Pochopenie ľudských potrieb v ich zložitosti,

biologickej, psychickej, sociálnej a duchovnej determinovanosti pomáha pri uplatňovaní

celostného prístupu k človeku.

Uspokojovanie potrieb terminálne chorého a umierajúceho pacienta má byť primerané,

efektívne a etické. Z toho dôvodu je potrebné poskytovať paliatívnu ošetrovateľskú

starostlivosť vo všetkých sférach ľudskej existencie. Biologická, psychologická, sociálna

a spirituálna sféra predstavuje u terminálne chorého a umierajúceho pacienta priestor pre

vznik jednotlivých potrieb (Cínová, Kilíková, 2011, s. 14).

Jedným z najčastejšie sa vyskytujúcim symptómom u pacientov v terminálnom štádiu, ktorý

celkovo narušuje komfort pacienta je bolesť. Európska federácia algeziologickej spoločnosti

(European Federation af IASP Chapters – EFIC) delí bolesť na akútnu, chronickú a nádorovú,

ktorá má aspekty bolesti aj akútnej aj chronickej (Dobríková a kol., 2005, s. 132). V čase

diagnózy má bolesť asi 35 – 45 % pacientov, v pokročilom a terminálnom štádiu má bolesť

asi 75 – 90 % pacientov (Hatalová a kol., 2009, s. 47). U ťažko chorých a zomierajúcich

pacientov je potrebné dodržať určité zásady liečby bolesti a to predovšetkým lieky proti

bolesti užívať pravidelne v rovnakom časovom horizonte a nielen podľa potreby. Potrebné je

zvážiť takú formu lieku, ktorá bude pre pacienta najmenej traumatizujúci. Preferujú sa formy

tabletkové, čípky, náplaste, spreje. Bolesť je symptóm, ktorého sa pacienti a ich rodiny na

konci života obávajú najviac. Tíšenie bolesti patrí medzi základné aspekty poskytovania


Od útleho veku zohráva dôležitú úlohu aj spirituálna dimenzia človeka. U ťažko chorých

a zomierajúcich sa dostávajú do popredia okrem biologických, psychických a sociálnych

potrieb práve potreby spirituálne. Duchovné potreby sú tie, ktoré súvisia so zmyslom života

a smrti. Od zomierajúceho nemôžeme očakávať, že bude tak isto ako my duchovne nastavený

a preto musíme rešpektovať zbožnosť, svetonázor či filozofiu. Nemôžeme preto dopustiť

žiadnu náboženskú agitáciu, môžeme poskytnúť len svoju prítomnosť, otvorenosť, načúvanie,

spolucítenie, podporu, útechu.

Formy duchovnosti sa menia v historickom aj socio-kultúrnom kontexte a počas ontogenézy

jednotlivca, kde sú významnými medzníkmi etapy vývoja sebareflexie, sebachápania

a sebahodnotenia, ako aj spôsoby identifikácie s osobne významnými ľuďmi, prijímanie

a zvnútorňovanie hodnôt a utváranie postojov (Tomagová, Bóriková a kol., 2008, s. 169).

Dobríková a kol. (2005, s. 79) uvádza, že niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že spirituálne

potreby majú iba veriaci. Nie je to pravda, pretože spirituálnu stránku osobnosti má každý

človek. Mnohokrát sa musíme vysporiadať s pocitmi viny, potrebou odpustenia a zaoberať sa

otázkami o zmysluplnosti svojho života. Sestry zohrávajú veľmi dôležitú úlohu pri

uspokojovaní spirituálnych potrieb, spočívajúcu v poskytnutí útechy v ťažkom životnom

období.

Tak ako v zdravotníckom zariadení, tak aj v domácom prostredí je starostlivosť

o zomierajúceho náročná a je potrebné k pacientovi pristupovať z pohľadu komplexne, aby

boli uspokojené všetky potreby zomierajúceho a tým sa maximalizovala kvalita jeho života.

Napriek tomu, že ADOS nedisponujú kompletným multidisciplinárnym tímom odborníkov,

ktorý by mali participovať na poskytovaní kvalitnej zdravotnej starostlivosti o zomierajúceho,

snažia sa v rámci svojich možností zabezpečovať čo v najväčšej možnej miere všetky potreby

zomierajúceho pacienta v domácom prostredí.

Cieľ práce

Cieľom príspevku je analyzovať intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov a poukázať na

problematiku spirituálnych potrieb zomierajúcich pacientov v domácom prostredí.

Súbor, metodika

Realizovali sme longitudálny výskum v Agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti sv.

Tadeáša v okrese Bánovce nad Bebravou v období rokov 2005 – 2011. Súbor tvorili pacienti

v terminálnom štádiu za uvedené obdobie. Celkový počet respondentov bol 214 (tab. 1), z

toho bolo 119 žien a 95 mužov. Priemerný vek respondentov bol 74,43 roka, z toho najmladší

respondent mal 36 rokov a najstarší respondent 98 rokov. Respondenti boli prijatí do ADOS

so základnou primárnou diagnózou. Onkologické diagnózy tvorili 45,8 %, pacientov s NCMP

bolo 24,3 %, respondentov s ICHS bolo 14 % a 5,9 % boli respondenti s inými rôznymi

diagnózami ako napr. Diabetes mellitus, Sclerosis multiplex, Parkinsonová choroba.

Vierovyznanie respondentov bolo rôzne. Až 65,4 % respondentov bolo katolíckeho

vierovyznania, 17,3 % tvorili evanjelici, židovského vierovyznania bolo 9 % respondentov,

babtistického vierovyznania bolo taktiež 9 % respondentov a ateistov tvorilo 15,4 %

respondentov.

Tab. 1 Rozdelenie respondentov za obdobie rokov 2005 – 2011

Rok Počet respondentov2005 192006 222007 422008 462009 302010 262011 29

Pre zber informácií bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý bol vložený do

dokumentácie pacienta v ADOS a základné údaje boli do dotazníka zaznamenané počas

príjmu pacienta v prvom kroku ošetrovateľského procesu – posudzovanie. Ostatné údaje boli

do dokumentácie pacienta zaznamenávané priebežne 1 krát týždenne, čím sme využili metódu

obsahovej analýzy. Informácie z dotazníka boli podkladom na naplnenie cieľov výskumu.

Spracovaných bolo 214 ošetrovateľských záznamov zomrelých pacientov v Agentúre

domácej ošetrovateľskej starostlivosti sv. Tadeáša v Bánovciach nad Bebravou.

Pri spracovávaní údajov sme využili počítačový štatistický program SPSS for Windows 11.0.

Použili sme frekvenčné tabuľky a pre vykonanie potrebnej korelácie sme použili Spearmanov

koeficient poradovej korelácie vzhľadom k ordinálnej a kardinálnej premennej. Zo

štatistického programu boli na zistenie výskumných výsledkov použité Wilcoxonov test,

Pearson Chi – Square test.


Výsledky analyzujú intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov, saturáciu duchovných potrieb

pacienta. Údaje sú spracované formou tabuliek a grafov.

Tab. 2 Intenzita bolesti

Intenzita bolesti N priemer štandardná odchýlka

bolesť v úvodnom posúdení

214 3,8364 1,59411

bolesť v záverečnom posúdení

214 2,0701 0,82208

Tabuľka zobrazuje priemerné hodnoty bolesti u respondentov. V úvodnom posúdení (pri prvej

návšteve) bola priemerná hodnota bolesti respondentov 3,8364. V záverečnom posúdení bola

priemerná hodnota bolesti respondentov 2,0701. 146 respondentov udávalo v úvodnom

posúdení sestry (pri prvej návšteve sestry) na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od

9 – 10, čo predstavuje neznesiteľnú bolesť, avšak pri jednej z posledných návštev sestry

ADOS už iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9

– 10 a 57 respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti, ako pri prvej návšteve, tak aj pri

jednej z posledných návštev sestry ADOS.

Tab. 3 Porovnanie intenzity bolesti – Wilcoxon Test

bolesť v úvodnom posúdení

bolesť v záverečnom posúdení

Z -10,388

Asymp. Sig.(2tailed) 0,000

Na základe výsledkov Wilcoxonovho testu vyplýva, že pacienti udávali signifikantne vyššiu

intenzitu bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej z posledných návštev

(Asymp. Sig. = .000 takže p < 0,05).

Tab. 4 Vzťah medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie u zomierajúcich pacientov a

úzkosťou

modlitba

úzkosťSpearman’ s

correlat.- ,400

sig.0.000

CITANABO

76543210

UZ

KO

ST

7

6

5

4

3

2

1

0

Legenda: 1 – najnižšia úzkosť 1 – vôbec nečíta náboženskú literatúru

6 – najvyššia úzkosť 6 – pravidelne číta náboženskú literatúru

Graf 1 Vzťah medzi frekvenciou čítania náboženskej literatúry a úzkosťou

MODLITBA

76543210

UZ

KO

ST

7

6

5

4

3

2

1

0

Legenda: 1 – najnižšia úzkosť 1 – vôbec sa nemodlí

6 – najvyššia úzkosť 6 – modlí sa pravidelne

Graf 2 Vzťah medzi frekvenciou modlitby a úzkosťou

Pri saturácii potrieb v rámci duchovnej dimenzie sme potvrdili, že čím pacient viac saturuje

duchovné potreby vo svojom živote, ako je pravidelná modlitba a čítanie náboženskej

literatúry, tým nižší stupeň úzkosti pacient prežíva. Zistili sme signifikantne negatívnu

koreláciu medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou pacienta (R =

-.400, sig. = 0.000).

Umieranie v širokom význame slova je proces, keď nevyliečiteľne chorý človek v relatívne

dlhom čase žije pod znamením hroziacej a nakoniec realizujúcej sa smrti. Pojem umierania je

v lekárskej terminológii synonymom terminálneho stavu, pri ktorom dochádza k postupnému

a nezvratnému zlyhaniu dôležitých vitálnych funkcií tkanív a orgánov, ktorého dôsledkom je

smrť (Misconiová, 1998). Cieľom starostlivosti o zomierajúcich pacientov v domácom

prostredí je zmierňovanie utrpenia a klinických problémov terminálnej starostlivosti, medzi

ktoré okrem iných patrí aj bolesť.

Bolesť je jeden z najčastejších symptómov u pacientov, s ktorým sa stretávame nielen

v nemocničnom, ale aj domácom prostredí zahrňujúci komplexné fyziologické a psychické

reakcie. V procese posudzovania intenzity bolesti u pacientov v domácej ošetrovateľskej

starostlivosti má nezastupiteľné miesto práve sestra. Správne realizované posúdenie a

zvládnutie bolesti je ukazovateľom efektivity ošetrovateľských intervencií, taktiež

prispieva ku vzájomnej komunikácií medzi pacientom a sestrou. Bolesť zasahuje do

všetkých oblastí života pacientov v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Má nepriaznivý

dopad na fyzickú schopnosť vykonávať každodenné aktivity (Tebeľáková, 2011, s. 148).

Intenzita bolesti je hlavným faktorom, ktorý rozhoduje o celkovom vplyve bolesti na pacienta.

Súčasne intenzita bolesti určuje, s akou naliehavosťou je potrebné začať diagnostiku a liečbu

(Rokyta, Kršiak, Kozák a kol., 2006). Na základe získaných poznatkov z výskumu sme

zistili, že z celkového počtu respondentov 146 respondentov udávalo v úvodnom posúdení

sestry (pri prvej návšteve sestry) na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10,

čo predstavuje neznesiteľnú bolesť, avšak pri jednej z posledných návštev sestry ADOS už

iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 a 57

respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti, ako pri prvej návšteve, tak aj pri jednej

z posledných návštev sestry ADOS (Tab. 2). Pacienti udávali signifikantne vyššiu intenzitu

bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej z posledných návštev (Asymp. Sig. = .

000 takže p < 0,05) (Tab. 3). Sestra poskytujúca domácu ošetrovateľskú starostlivosť už pri

prvej návšteve na základe sesterskej anamnézy okrem iného zisťuje u pacienta informácie

týkajúce sa bolesti. Skrátený assessment bolesti obsahuje otázky, ktoré pomáhajú pacientovi

charakterizovať svoju bolesť. Sestra získava informácie o začiatku bolesti, lokalizácii, či

vyžarovaní bolesti, o trvaní, intenzite a kvalite bolesti, ako aj o faktoroch zhoršujúcich

a znižujúcich bolesť a v neposlednej rade dôležitú informáciu o farmakologickej, či

nefarmakologickej liečebnej metóde jej tíšenia. Odborný zástupca ADOS vypracoval pre

sestry edukačný plán, ktorý je zameraný na informovanie pacienta a jeho rodiny

o možnostiach liečby bolesti, ako aj aktívneho zapojenia sa pacienta a jeho rodiny do procesu

starostlivosti. Je to predovšetkým kontaktovanie lekára algeziologickej ambulancie, kde sestra

telefonicky podrobne informuje lekára o aktuálnom stave pacienta a jeho bolesti. Algeziológ

na základe týchto informácii sestry pracujúcej v ADOS pri osobnej návšteve pacienta, ako

aj preštudovaní zdravotnej dokumentácie indikoval pacientovi terapiu na tíšenie bolesti.

Uvedené skutočnosti prispeli k výraznému zlepšeniu vnímania bolesti u sledovaných

pacientov.

Kulichová, Machlicová (2004) uvádzajú, že hoci málo ľudí zomiera na bolesť, mnohí

zomierajú v bolesti a ešte viac ich žije s bolesťou. Morley – Forster et al. (2003) uskutočnili v

roku 2002 prieskum zameraný na zisťovanie počtu pacientov s chronickou bolesťou v

primárnej starostlivosti. V období jedného mesiaca bol priemerný počet pacientov so stredne

silnou až silnou bolesťou 94,2 % u lekárov v paliatívnej starostlivosti a 44,7 % pacientov

liečených u praktických lekárov. Tebeľáková (2011) uskutočnila prieskum u pacientov

v domácej ošetrovateľskej starostlivosti so zameraním na posúdenie intenzity bolesti a jej

vplyvu na aktivity života pacientov v domácom prostredí. Najväčšiu skupinu tvorili

respondenti (49,5 % žien a 39,6 % mužov), ktorí pociťovali stredne silnú bolesť. Miernu

bolesť pociťovalo 33 % žien a 35,8 % mužov a silnú bolesť pociťovalo 17,6 % žien a 24,5 %

mužov. Avšak medzi intenzitou bolesti a pohlaviami nebol zistený signifikantný rozdiel (P =

0,45).

Informácie o liečbe bolesti sú jednak pre zomierajúcich pacientov v domácom prostredí a ich

rodiny v domácom prostredí veľmi dôležité a nevyhnutá je aj dostatočná edukácia pri prvej

návšteve sestry pracujúcej v ADOS, ako i monitorig počas celej doby starostlivosti. Sestra

musí poznať pacientove odpovede na otázky, aký je jeho pohľad na bolesť, ako pacient

subjektívne prežíva bolesť, aby ho vedelo pochopiť okolie. Tiež má mať dostatok informácii

o užívaných liekoch ako sú napríklad opiáty, či adjuvancia. Potrebné je, aby sestra dala

pacientovi priestor na zapojenie sa do procesu zvládania bolesti. Toplanská, Berešová (2005)

vo svojom prieskume uvádzajú, že 54 % respondentov bolo presvedčených, že analgetika

poškodzujú pečeň, alebo ich celkovo ohrozujú. Negatíva užívania analgetík v myslení

pacientov prevažujú nad ich pozitívnym účinkom – úľavou od bolesti. Pritom 40 %

respondentov uvádzalo, že má dostatok informácii o liečbe bolesti. Venovať sa problematike

manažmentu bolesti v domácom prostredí zomierajúceho pacienta patrí k morálnemu aspektu

sesterskej profesie.

Starostlivosť v procese zomierania a po ňom kladie veľké nároky na psychiku opatrovateľa a

ostatných členov rodiny, odráža sa v ich telesnom stave, zasahuje do ich sociálnych vzťahov a

väčšinou aktualizuje ich duchovnú sféru, otázky osobnej viery a zmyslu života (Šerfelová,

2010, s. 57–60). Pre mnohých pacientov sú to predovšetkým modlitby, alebo náboženská

literatúra, ktorá im pomáha zvládať každodenné úskalia zomierajúceho človeka. V modlitbe

môže pacient Bohu spontánne vyjadriť myšlienky, ktoré prežíva. Modlitbu môžeme chápať aj

ako určitú formu komunikácie. Modlitbou prosí zomierajúci o odpustenie, o ochranu a nádej.

Modlitba podnecuje nádej, upevňuje pokoj, prehlbuje dôveru a zmierňuje úzkosť.

Podľa výsledkov je zrejme, že čím pacient viac saturuje potreby v rámci duchovnej dimenzie

vo svojom živote ako je pravidelná modlitba a čítanie náboženskej literatúry, tým nižší stupeň

úzkosti u neho zaznamenávame. Zistili sme teda signifikantne negatívnu koreláciu medzi

saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou (R = -.400, sig. = 0.000) (Tab. 4,

Graf 1, 2). Úzkosť pochádza z konfrontácie s podstatou existencie – patria sem otázky smrti,

zmyslu života, samoty, zodpovednosti, slobody, voľby a pocitu vlastnej hodnoty (Kisvetrová,

Kutnohorská, 2010).

Yalom (in O Connor, Aranda, 2005) uvádza, že „tí, ktorí mali to šťastie, že prežili dlhý

a naplnený život, sa môžu so smrťou zmieriť – úzkosť zo smrti zodpovedá tomu, ako je

pacient spokojný so životom“. Kisvetrová, Kutnohorská (2011) uvádzajú štyri špecifické

cesty ako terminálne chorí čerpajú silu zo svojej religiozity alebo spirituality. Readresovanie

sekundárnej kontroly za život na Boha ako najvyššiu silu, spirituálny alebo religiózny pohľad

na svet, kde im transcendentálne myslenie pomáha a zjednodušuje hľadať význam ochorenia

a reality smrti, participácia v spirituálnej komunite, kde zomierajúci pociťuje spolupatričnosť,

ktorá mu pomáha zvládať úzkosť v zomieraní a zachádzanie so smrťou a umieraním, kde

náboženstvo môže vytvárať pre zomierajúceho určitú štruktúru, ktorá mu pomáha nájsť

zmysel života.

Každá sestra musí plniť jednotlivé ošetrovateľské intervencie vychádzajúc zo skutočnosti, že

súčasné ošetrovateľstvo kladie dôraz na holistický prístup, kde patria aj formy duchovnej

starostlivosti. Úlohou sestry je riešiť úzkosť zomierajúceho pacienta v domácom prostredí.

Jednou z možností, ako môže sestra účinne pomôcť pacientovi s úzkosťou, je využitie

klasifikačných systémov, ktoré zabezpečujú použitie jednotného jazyka pri identifikácii

problémov pacientov, ktorý sa stáva zrozumiteľný a následnou efektívnou kooperáciou pri

uspokojovaní jednotlivých potrieb zomierajúceho pacienta.

Záver

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku napriek tomu, že nedisponujú

multidisciplinárnym tímom odborníkov, ktorý by mali participovať na poskytovaní kvalitnej

zdravotnej starostlivosti o zomierajúceho, sa snažia poskytovať komplexnú kontinuálnu

paliatívnu starostlivosť, zameranú na uspokojovanie bio-psycho-socio-spirituálnych potrieb

zomierajúceho pacienta v domácom prostredí. Sestry pracujúce v ADOS sa snažia svojim

profesionálnym prístupom maximalizovať kvalitu života zomierajúceho pacienta v domácom

prostredí.


CÍNOVÁ, J. – KILÍKOVÁ, M. 2011. Ošetrovateľský proces a paliatívna starostlivosť. In

Sestra. 2011, roč. 10, č. 11-12, s. 14-15.

DERŇÁROVÁ, Ľ. – RYBÁROVÁ, Ľ. 2008. Potreby človeka a ošetrovateľský proces 1. 1.

vyd. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníctva, 2008. 141 s. ISBN 978-

80- 8068- 845- 5.

DOBRÍKOVÁ, P. a kol. 2005. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Význam paliatívnej

starostlivosti. 1. vyd. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2005. 280 s. ISBN 80-7162-581-7.

HATALOVÁ, M. a kol. 2009. Sprevádzanie chorých a zomierajúcich. 1. vyd. Bratislava :

Don Bosco, 2009. 215 s. ISBN 978-80-8074-095-5.

KISVETROVÁ, H. – KUTNOHORSKÁ, J. 2010. Úzkosť zo smrti ako ošetrovateľský

problém v domácej starostlivosti. In Paliatívna medicína a liečba bolesti: zborník prednášok

z V. ročníka medzinárodnej konferencie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. 2010, roč. 3, s.

23.

KISVETROVÁ, H. – KUTNOHORSKÁ, J. 2011. Filozofické a psychologické aspekty

fenoménu úzkosti zo smrti v paliatívnom ošetrovateľstve. In Paliatívna medicína a liečba

bolesti. 2011, roč. 4, č. 1, s. 28-30.

KULICHOVÁ, M. – MACHLICOVÁ, V. 2004. Moderné trendy v liečbe nádorovej bolesti.

In Sestra. 2004, roč. 3, č. 7-8, s. 14-16.

MISCONIOVÁ, B. 1998. Péče o umírajícich hospicová péče. 1. vyd. Praha : Národní

centrum domáci péče ČR, 1998. 96 s.

MOROVICSOVÁ, E. 2010. Význam a uspokojovanie psychických potrieb v živote človeka.

In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2010, roč. 7, č. 1, s. 10-11.

MORLEY – FORSTER, P. K. et al. 2003. Attitudes toward opioid use for chronic pain: a

Canadian physician survey. In Pain Research Management. 2003, vol. 8, no. 4, p. 189-194.

O CONNOR, M. – ARANDA, S. 2005. Paliatívni péče: pro sestry všech oborů. 1. vyd. Praha

: Grada Publishing, 2005. 324 s. ISBN 80-247-1295-4.

ROKYTA, R. – KRŠIAK, M. – KOZÁK, J. a kol. 2006. Bolest: monografie a algeziologie.

Praha : Tigis, 2006. 684 s. ISBN 80-903750-0-6.

ŠERFELOVÁ, R. 2010. Problematika starostlivosti o zomierajúceho z pohľadu opatrovateľa.

In Ošetřovatelství a porodní asistence, 2010, roč. 1, č. 2, s. 57-60.

TEBEĽÁKOVÁ, M. 2011. Posudzovanie intenzity bolesti u pacientov v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. In Bolest. 2011, roč. 14, č. 3, s. 148-152.

TOMAGOVÁ, M. – BÓRIKOVÁ, I. a kol. 2008. Potreby v ošetrovateľstve. Martin :


TOPLANSKÁ, Z. – BEREŠOVÁ, M. 2005. Aktívny prístup k nádorovej bolesti. In Sestra.

2005, roč. 7, č. 7-8, s. 34-35.


PhDr. Erika Slamková

ADOS sv. Tadeáša

Radlinského 10

957 01 Bánovce nad Bebravou

[email protected]

VZDELÁVANIE V ODBORE OŠETROVATEĽSTVO

Jana Slováková

Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek, Regionálne centrum hodnotenia

sústavného vzdelávania, Žilina

Súhrn

Autorka sa vo svojom príspevku zaoberá reformami, ktorými prešlo vzdelávanie v odbore

ošetrovateľstvo. Popisuje dve úrovne vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo, a to

trojstupňové vzdelávanie – nadobúdanie a zvyšovanie odbornej spôsobilosti a sústavné

vzdelávanie, kde sa zameriava najmä na akreditované študijné programy, špecializačné

a certifikačné štúdium sestier, pričom sa odvoláva na platné legislatívne dokumenty

v Slovenskej republike. V závere príspevku poukazuje na výnimky vo vzdelávaní sestier

vyplývajúce zo zmien vo vzdelávaní po roku 2004.

Kľúčové slová

Vzdelávanie, sestry, ošetrovateľstvo, legislatívne dokumenty

Úvod

Povolanie sestry je regulované povolanie. Zákon NR SR č. 293/2007 Z. z. a Nariadenie vlády

SR č. 296/2010 Z. z., ako aj Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z. patria medzi legislatívne

dokumenty regulujúce povolanie sestry na Slovensku. Cieľom regulácie povolania sestry je

ochrana verejnosti prostredníctvom zabezpečenia kompetentnej a dostupnej ošetrovateľskej

starostlivosti. Regulačný systém vymedzujú nasledovné oblasti, a to rozsah praxe v odbore

ošetrovateľstvo (rozsah činností sestry), normy pre vzdelávanie v odbore (obsah a rozsah

štúdia), podmienky odbornej spôsobilosti a mechanizmus jej kontroly a obnovovania

(Urbanová, Maskálová, 2012, s. 248). Implementáciu regulácie povolania sestry zabezpečuje

vláda prostredníctvom prijatej legislatívy, Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek,

ktorá reguluje povolanie prostredníctvom registrácie, sestry akceptovaním príslušnej

legislatívy, udržiavaním a rozširovaním vlastnej kompetencie a zamestnávatelia (Tomagová,

2012).

Metodika

Cieľom nášho príspevku je metódou analýzy platných legislatívnych dokumentov poukázať

na vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo, ako jednej z oblastí vymedzujúcej regulačný systém,

pričom sa dotkneme aj odbornej spôsobilosti a rozsahu praxe v danom odbore.

Vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo

Z cieľov Bolonskej deklarácie z roku 1999, prijatím Európskej Stratégie pre vzdelávanie

sestier a pôrodných asistentiek v roku 1999, Mníchovskej deklarácie z roku 2000, z

odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z 54. zasadnutia Svetového

zdravotníckeho zhromaždenia v roku 2001 a z následnej tvorby smerníc Európskej únie, ako

aj odporúčaní Medzinárodnej rady sestier (ICN), Európskej federácie sestier (EFN),

vyplývajú a úzko súvisia reformy vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo v Slovenskej

republike (Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie ..., 2003, s. 15)

Legislatíva prijatá vládou Slovenskej republiky vo vzťahu k vzdelávaniu v odbore

ošetrovateľstvo definuje rozsah a minimálne požiadavky kladené na obsah vzdelávania. Jedná

sa o Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych


zákonov, o Vyhlášku MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného

vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, o Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej

spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania

zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných

pracovných činností. Koncepcia odboru ošetrovateľstva z roku 2006 popisuje „náplň

zdravotnej starostlivosti v odbore, rozvoj starostlivosti v odbore a vzdelávanie pracovníkov

ošetrovateľstva“. Obsahuje definíciu a charakteristiku odboru, hlavné úlohy starostlivosti,

úlohy ošetrovateľstva, vzťah odboru k vedným disciplínam, odborno-metodické vedenie

v odbore, povinné hlásenia a spracovania štatistických údajov. Rozvoj starostlivosti v odbore

hovorí o trendoch vývoja v odbore a systéme kontroly kvality. Vzdelávanie pracovníkov

ošetrovateľstva definuje špecializačné a certifikačné štúdiá a sústavné vzdelávanie.

Od roku 2004 prebieha vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo v dvoch úrovniach. Prvá úroveň

popisuje vysokoškolské tzv. trojstupňové vzdelávanie, ktorým sa získava alebo zvyšuje

odborná spôsobilosť na výkon povolania v odbore a druhá úroveň zahŕňa sústavné

vzdelávanie.

V zmysle platnej Smernice Rady Európy č. 36/2005/ES o uznávaní odborných kvalifikácií,

z Európskej stratégie Svetovej zdravotníckej organizácie pre vzdelávanie tzv. regulovaných

nelekárskych profesií a platnej legislatívy v Slovenskej republike sú stanovené dve

podmienky pre štúdium v odbore ošetrovateľstvo, a to ukončené stredoškolské vzdelanie

maturitnou skúškou a vek uchádzača minimálne 18 rokov.

Podobne z platnej legislatívy vyplývajú normy pre vzdelávanie vymedzujúce rozsah a obsah

štúdia v odbore ošetrovateľstvo. V prílohe č. 2 Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z. z. sú

vypracované Štandardy vzdelávania na získanie odbornej spôsobilosti na výkon odborných

pracovných činností v zdravotníckych povolaniach sestra a pôrodná asistentka.

Rozsah a obsah štúdia v odbore ošetrovateľstvo

Vysokoškolské vzdelávanie 1. stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore

ošetrovateľstvo alebo vyššie odborné štúdium v študijnom odbore diplomovaná všeobecná

sestra trvá v dennej forme štúdia tri roky alebo zahŕňa 4600 hodín, z ktorých teoretická

výučba predstavuje najmenej jednu tretinu a praktická výučba najmenej jednu polovicu

výučby (Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z.). Minimálne požiadavky na obsah vzdelávania

sú kladené na teoretickú výučbu vo vzťahu k ošetrovateľstvu, základným vedným

disciplínam, sociálnym vedám a na praktickú výučbu v ošetrovateľstve.

Zvyšovanie odbornej spôsobilosti v odbore ošetrovateľstvo v súčasnej dobe v Slovenskej

republike prebieha v dennej a externej forme štúdia vysokoškolským vzdelávaním 2. stupňa

v magisterskom študijnom programe a 3. stupňa vysokoškolského štúdia v doktorandskom

študijnom programe.

Kvalitu študenta, jeho vedomosti, zručnosti a schopnosti po ukončení štúdia a získaní

právneho dokladu definuje profil absolventa v danom odbore, ktorý je určený kurikulom

v danom študijnom odbore.

Vysokoškolským vzdelaním 1. stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore

ošetrovateľstvo a vyšším odborným vzdelaním v študijnom odbore všeobecná diplomovaná

sestra získava sestra odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností spojených

s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré zodpovedajú rozsahu a získanému

vzdelaniu. Odborné pracovné činnosti sestry sú presne zadefinované vo Vyhláške MZ SR č.

364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou

samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej

pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.

Sústavné vzdelávanie sestier

Sústavné vzdelávanie, ako formu ďalšieho vzdelávania ustanovuje § 68, ods. d) Nariadenia

vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,

spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializovaných

odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Sústavné vzdelávanie je v zmysle Zákona NR SR č. 578/2004 Z. z. definované ako

„priebežné obnovovanie a udržiavanie získanej odbornej spôsobilosti v súlade s rozvojom

príslušných odborov po celý čas výkonu zdravotníckeho povolania“ a je povinné pre každého

zdravotníckeho pracovníka. Uskutočňuje sa prostredníctvom akreditovaných študijných

programov a neakreditovaných vzdelávacích aktivít. Akreditovaný študijný program

sústavného vzdelávania je študijný program akreditovaný Ministerstvom Zdravotníctva

Slovenskej republiky. Neakreditovaná vzdelávacia aktivita je jednorazová vzdelávacia

aktivita organizovaná oprávneným organizátorom, ktorá sa môže konať na miestnej, okresnej,

krajskej, celoslovenskej alebo medzinárodnej úrovni (Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z).

Špecializačným štúdiom v akreditovanom špecializačnom študijnom programe sa rozširujú

vedomosti a zručnosti získané štúdiom a odbornou praxou. Zdravotníckeho pracovníka

zaraďuje do špecializačného štúdia vzdelávacia ustanovizeň, ktorá získala osvedčenie o

akreditácii, v spolupráci so Slovenskou zdravotníckou univerzitou v Bratislave a stavovskými

organizáciami v zdravotníctve, ak osobitný predpis neustanovuje inak (Zákon NR SR č.

578/2004 Z. z). Certifikačnou prípravou v akreditovanom certifikačnom študijnom programe

sa získavajú vedomosti a zručnosti potrebné na výkon certifikovaných pracovných činností.

V Nariadení vlády SR č. 296/2010 Z. z. je zahrnutá Sústava špecializačných odborov

a sústava certifikovaných pracovných činností pre povolanie sestra a pôrodná asistentka.

Špecializačné štúdium trvá minimálne jeden rok a jednotlivé špecializačné odbory sú

rozdelené do dvoch skupín. Prvá skupina je určená sestrám, ktoré ukončili bakalársky študijný

program v odbore ošetrovateľstvo a druhá skupina je určená sestrám s ukončeným

magisterským študijným programom v odbore ošetrovateľstvo. Rovnako sú rozdelené do

dvoch skupín aj certifikované pracovné činnosti, ktorých dĺžka trvania štúdia je rôzna, od

troch mesiacov do jedného roku v závislosti od danej certifikačnej prípravy.

Povinnosť sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov ustanovuje zákon NR SR č.

578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,

stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

ustanovení § 42 a § 80. Tento zákon tiež stanovil povinnosť Komory zhodnotiť sústavné

vzdelávanie zdravotníckym pracovníkom, ktorých registruje, v našom prípade Slovenskej

komory sestier a pôrodných asistentiek. Základný rámec pre hodnotenie sústavného

vzdelávania ustanovuje Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia

sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov.

Na základe spomínaných legislatívnych dokumentov vypracovala Slovenská komora sestier

a pôrodných asistentiek dve smernice, a to Smernicu k systému hodnotenia sústavného

vzdelávania a Smernicu k organizovaniu aktivít sústavného vzdelávania. V týchto dvoch

dokumentoch sú vypracované presné kritériá, ktoré je potrebné dodržiavať pri organizovaní

aktivít sústavného vzdelávania, ktorých cieľovou skupinou sú sestry a pôrodné asistentky.

Kritériá sú kladené jednak na organizátora a Komoru, ale aj na sestry a pôrodné asistentky,

ktoré sa sústavne vzdelávajú.

Vzdelávanie sestier pracujúcich v Agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti

Právne normy zadefinované v platných legislatívnych dokumentoch sa týkajú odboru

ošetrovateľstva ako takého a následne všetkých sestier s odbornou spôsobilosťou na výkon

povolania a tých, ktoré povolanie aktuálne vykonávajú.

Sestry vykonávajúce povolanie v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)

musia mať nadobudnuté vzdelanie v súlade so svojím odborným zameraním. Rozlišujeme dva

typy požiadaviek, ktoré musia byť splnené a ktoré vymedzuje Výnos MZ SR č. 09812/2008-

OL v rámci personálneho zabezpečenia. Prvá je zameraná na sestru ako odborného zástupcu

ADOS poskytujúceho domácu ošetrovateľskú starostlivosť, ktorý podľa Zákona NR SR č.

578/2004 Z. z. osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v

zdravotníckom zariadení. Na výkon činnosti odborného zástupcu v ADOS sa vyžaduje

odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a odborná spôsobilosť na

výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore ošetrovateľská

starostlivosť v komunite a minimálne päť rokov odbornej praxe (Nariadenie vlády SR č.

296/2010 Z. z). Druhá požiadavka, ktorú Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL vymedzuje

v rámci personálneho zabezpečenia je sestra so špecializáciou v špecializačnom odbore

ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa

osobitného predpisu.

Záver

Reformy vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo sa netýkali len nadobúdania odbornej

spôsobilosti, ale mali dopad aj na prax, a tým aj na sestry už s nadobudnutou odbornou

spôsobilosťou pre výkon povolania v rokoch pred reformami. Nariadenie vlády SR č.

296/2010 Z. z. vo svojich prechodných a záverečných ustanoveniach hovorí, že „odborná

spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka na výkon odborných pracovných činností,

špecializovaných pracovných činností alebo certifikovaných pracovných činností získaná

podľa predpisov účinných do 30. júna 2010 zostáva zachovaná“. Spomínané nariadenie

presne popisuje kedy a pri absolvovaní ktorého štúdia nahradeného novým, je sestra odborne

spôsobilá na výkon povolania.

Napriek reformám, ktorými prešlo vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo, sa stále otvára

otázka využitia sestier s nadobudnutím vzdelaním (Bc., Mgr.) v praxi. Kompetencie sestier,

ktoré sú presne zadefinované vo Vyhláške MZ SR č. 364/2005 Z. z nie sú rozdelené podľa

stupňa dosiahnutého vzdelania. Podobne v danej vyhláške nie sú konkrétne zadefinované

špecializačné a certifikačné odborné činnosti. Z toho vyplýva dôležitosť úpravy a novelizácie

platných legislatívnych dokumentov v Slovenskej republike.


HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. 1. vyd. Martin :


Koncepcia odboru ošetrovateľstva č. 14535/2006-OO. 2006 [online]. 2006. [cit. 2014-02-5].

Dostupné na internete:

http://www.vusch.sk/editor/file/Osetrovatelstvo/Koncepcia_odboru_osetrovatelstva.pdf.



špecializovaných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 36/2005/ES o uznávaní odborných

kvalifikácií. 2005. [online]. 2005. [cit. 2014-02-06]. Dostupné na internete: http://eur-

lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2005:255:0022:0142:sk:PDF.

Smernica k organizovaniu aktivít sústavného vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek.

2013 [online]. 2013. 36 s. [cit. 2014-02-5]. Dostupné na internete:

http://www.sksapa.sk/obsah/vzdelavanie/smernica-k-organizovaniu-asv.html.

Smernica systému hodnotenia sústavného vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek. 2010.

[online]. 2010.19 s. [cit. 2014-02-05]. Dostupné na internete:

http://www.sksapa.sk/Hodnotenie-sústavného-vzdelávania/smernica-hodnotenia-sv.html.

http://www.sksapa.sk/Hodnotenie-s%C3%BAstavn%C3%A9ho-vzdel%C3%A1vania/smernica-hodnotenia-sv.html

http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2005:255:0022:0142:sk:PDF

http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2005:255:0022:0142:sk:PDF

http://www.vusch.sk/editor/file/Osetrovatelstvo/Koncepcia_odboru_osetrovatelstva.pdf

Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie pre sestry a pôrodné asistentky 1. 2003.

Bratislava : SKSaPA, 2003. 202 s. ISBN 80-967818-5-5.

Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie pre sestry a pôrodné asistentky 2. 2003.

Bratislava : SKSaPA, 2003. 456 s. ISBN 80-967818-5-5.

TOMAGOVÁ, M. 2012. Vzdelávanie, odborná spôsobilosť a kompetencie sestier

(prednáška). In Zvyšovanie právneho povedomia sestier a pôrodných asistentiek. Žilina.

URBANOVÁ, E. – MASKÁLOVÁ, E. 2012. Pôrodná asistencia a jej nezávislosť. In Quo

vadis zdravotníctvo : zborník príspevkov z vedecko-odbornej konferencie s medzinárodnou

účasťou [online]. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2012. s. 248-255 [cit. 2013-01-21].

Dostupné na internete:

http://www.google.sk/url?

sa=t&rct=j&q=&esrc=s&frm=1&source=web&cd=1&sqi=2&ved=0CDEQFjAA&url=http

%3A%2F%2Fwww.pulib.sk%2Fweb%2Fkniznica%2Felpub%2Fdokument

%2FDernarova6%2Fsubor

%2F31.pdf&ei=WHF_UYzsI8bOswby54H4Dg&usg=AFQjCNG2Q3hWYRGecNyofwtiSXI

aSglxpg&sig2=G9AKXAHqvRC9-Iy6UP-_Jw.



poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.

Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania

zdravotníckych pracovníkov v znení neskorších predpisov.

Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne a materiálno-

technické vybavenie zdravotníckych zariadení.

Zákon č. 293/2007 Z. z. o uznávaní odborných kvalifikácií.



zákonov.


Mgr. Jana Slováková, PhD.

Regionálne centrum hodnotenia SV

M. R. Štefánika 822/11

http://www.google.sk/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&frm=1&source=web&cd=1&sqi=2&ved=0CDEQFjAA&url=http%3A%2F%2Fwww.pulib.sk%2Fweb%2Fkniznica%2Felpub%2Fdokument%2FDernarova6%2Fsubor%2F31.pdf&ei=WHF_UYzsI8bOswby54H4Dg&usg=AFQjCNG2Q3hWYRGecNyofwtiSXIaSglxpg&sig2=G9AKXAHqvRC9-Iy6UP-_Jw



010 01 Žilina

[email protected]

PSYCHOSOCIÁLNE ASPEKTY PREŽÍVANIA ONKOLOGICKÉHO OCHORENIA

V DOMÁCOM PROSTREDÍ

Dana Stachurová

Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica

Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce

Súhrn

Incidencia onkologických ochorení v krajinách rozvinutého sveta predstavuje problematiku,

ktorá je dôležitou súčasťou ústavnej, ale aj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Predĺženie

doby prežívania, nárast remisií ochorenia, striedanie fáz domácej a ústavnej liečby znamená

dlhodobý časový horizont ochorenia, s ktorým je pacient a jeho rodina v konfrontácii

v nemocničnom, ale aj v domácom prostredí. V prežívaní ochorenia v domácom prostredí

pôsobia na pacienta faktory, ktoré majú na neho pozitívny, ale aj negatívny vplyv. Ich

poznanie je dôležité pre pomoc pacientovi zo strany jeho rodiny, ale aj zo strany

zdravotníckych profesionálov, ktorí sa s ním v tejto fáze ochorenia stretávajú.

Kľúčové slová

Onkologické ochorenie, prežívanie ochorenia, domáce prostredie, psychosociálne aspekty,

psychoonkológia

Úvod

Odhady výskytu onkologických ochorení v celosvetovej populácii v budúcnosti sú varovné.

Prognóza pre rok 2020 hovorí 20 miliónoch nových nádorových ochorení (Quinn, 2008, p. 4).

Výskyt zhubných nádorov rastie v celosvetovom meradle rýchlejšie ako starne populácia. V

Slovenskej republike predstavujú onkologické ochorenia druhú najčastejšiu príčinu smrti

hneď za kardiovaskulárnymi ochoreniami (Pleško, 2006, s. 9–10). Každé život ohrozujúce

ochorenie zastihne väčšinu ľudí nepripravených (Adam, Vorlíček, Koptíková, 2003, s. 701).

Onkologickí pacienti sú vystavení takej veľkej psychosociálnej záťaži, ktorú môžu zdraví

ľudia len ťažko pochopiť. Táto záťaž je podmienená závažnosťou ochorenia a liečby a neraz

neistou prognózou s vedomím hrozby smrteľného konca ochorenia (Tschuschke, 2004, s. 36).

Miera schopnosti vzdorovať onkologickému ochoreniu je jedinečnou vlastnosťou každého

pacienta a jej variácie si vyžadujú individuálny prístup, ktorý je založený na rozpoznaní

dominantných dôsledkov traumy spôsobenej diagnózou a liečbou nádorovej choroby

(Bencová, Lehotská, Švec, 2007, s. 319). Po prepustení z ústavnej liečby, prípadne pri jej

dočasnom prerušení sa pacient dostáva do domáceho prostredia, kde na neho pôsobí

množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú prežívanie ochorenia. Z hľadiska vnútorného nastavenia

k prežívaniu ochorenia má výrazný vplyv typ osobnosti pacienta. Pacienti, ktorí psychicky

dostatočne aktívne zvládajú onkologické ochorenie majú lepšie šance na prežitie (Angenendt,

Schütze-Kreilkamp, Tschuschke, 2010, s. 43; Tschuschke, 2004, s. 77). Okrem uvedených

aspektov na pacienta v domácom prostredí pôsobí niekoľko vonkajších faktorov, ktoré priamo

ovplyvňujú zdravotníci alebo rodina.

Psychosociálne aspekty pozitívne pôsobiace na prežívanie onkologického ochorenia

v domácom prostredí

Prepustenie pacienta z ústavnej starostlivosti v priebehu onkologickej liečby pri jej prerušení,

alebo po ukončení ústavnej fázy liečby predstavuje výraznú zmenu pre potenciál prežívania

ochorenia. Pacient sa dostáva do prostredia určitej sociálnej siete, ktorá ak je dostatočná

a efektívna môže byť pre neho veľkou pomocou. Existencia sociálnej siete znižuje riziko

úmrtnosti na onkologické ochorenie, rovnako ako aj u iných ochorení (Tschuschke, 2004, s.

77). Onkologickí pacienti žijúci v manželskom vzťahu vykazujú signifikantne lepšiu šancu na

prežitie ako slobodní pacienti (Tschuschke, 2004, s. 76). Pacientom s dobrým rodinným

zázemím a kvalitnými vzťahmi sa darí lepšie, majú vyššiu kvalitu života, ľahšie zvládajú

ochorenie a liečbu, sú menej úzkostní a depresívni. Dobrá kvalita vzťahov je jedným

z faktorov, ktoré pozitívne ovplyvňujú dĺžku života pacienta (Andrášiová, 2009, s. 53). Tieto

aspekty sú dôležité pre podporu rodiny v pomoci pacientovi, ale aj pre realizáciu domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. Ak je starostlivosť realizovaná s dôrazom nielen na fyzickú, ale

aj psychickú pomoc pacientovi, ide o výrazne napomáhajúci faktor v zvládaní ochorenia. Pre

množstvo telesných a psychických problémov, onkologickí pacienti potrebujú určitý vzťah

dôvery aj so sestrou, ktorá realizuje domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Pre nadobudnutie

tohto vzťahu je dôležitá primerane citlivá komunikácia, počas ktorej pacient cíti, že sestra má

pre neho dostatok času, aby jej mohol povedať o svojich problémoch. Podporiť tento vzťah

možno napr. zabezpečením dôvernej atmosféry pri ošetrovaní, šetrnou technikou

ošetrovateľských výkonov, zabezpečením súkromia pri ošetrovaní a to realizáciou

komunikácie v úrovní očí (sedenie pri pacientovi počas komunikácie). Dôležité je načúvanie

problémom pacienta, povzbudzovanie, aktívne zisťovanie, čo by bolo možné ešte pre neho

urobiť. Záujem sestry o problémy pacienta v ňom zvyšuje pocit nádeje a podporuje jeho

aktívnu spoluúčasť na liečbe a ošetrovaní (Vorlíček, Abrahámová, Vorlíčková, 2006, s. 169).

Realizáciou domácej starostlivosti sa sleduje zmiernenie utrpenia spojené s ochorením.

Zmierňovanie bolesti, ktorá postihuje väčšinu onkologických pacientov je tiež jednou z priorít

starostlivosti. Jej posudzovanie vyžaduje od sestry schopnosť komunikácie a empatie

(Tebeľáková, 2011, s. 149). Okrem jednoduchých škál posudzovania bolesti možno použiť

napr. metódu PQRST, kedy sa pátra po mieste bolesti, jej lokalizácii, vyžarovaní, intenzite

a čase bolesti (Kulichová, 2007, s. 290). U pacientov v domácej starostlivosti je pri

posudzovaní bolesti vhodné použiť nástroje, ktoré posudzujú bolesť, ako napr. dotazník Brief

Pain Inventory, ktorý bol vyvinutý na posúdenie chronickej a nádorovej bolesti (Kožuchová,

2011, s. 448). Ak sa podarí s pacientom nadviazať kontakt so vzťahom dôvery, potom je

možné komunikovať o bolesti pravdivejšie. Eliminuje sa tým možná disimulácia bolesti

v pacientových prejavoch (Hatoková, 2007, s. 113). Dôležité je tiež primerané posúdenie

a zmieňovanie nauzey, ktorá tiež patrí medzi najčastejšie sprievodné symptómy fyzického

utrpenia pri onkologickom ochorení (Majerníková, Jakabovičová, 2008, s. 32).

Pri priamom kontakte s pacientom počas realizácie úkonov domácej ošetrovateľskej

starostlivosti je pozitívny tiež efekt terapeutického dotyku. Pôsobí na zmierňovanie bolesti

a úzkosti. Terapeutický dotyk je považovaný za neinvazívnu ošetrovateľskú intervenciu

a nefarmakologickú metódu napomáhajúcu tlmeniu bolesti (Jackson et al., 2008, p. 113).

Prispieva tiež k pocitu bezpečia. Podporné dotyky sú veľmi citlivo vnímané pacientmi a to aj

preto, lebo niektorí pacienti trpiaci onkologickým ochorením majú neraz pocit, že sa ich

rodina po zistení ochorenia prestala dotýkať (Karešová a kol., 2010; Vorlíček, Abrahámová,

Vorlíčková, 2006, s. 169). Odporúča sa nielen verbálny, ale aj haptický kontakt s pacientom

na bezpečných častiach tela (ruka, zápästie, lakeť, rameno) vzhľadom k tomu, že väčšina

ťažko chorých pacientov potrebuje komunikovať aj dotykom. Na pacienta pozitívne vplýva,

ak cíti, že je prejavovaná úcta k jeho telu a to aj napriek fyzickým zmenám sprevádzajúcim

ochorenie (Hatoková, 2007, s. 113). Použitie terapeutického dotyku v súvislosti s domácim

ošetrovaním, napr. pri preväzoch rany, alebo aplikácii ordinovanej liečby, má pozitívny

vplyv. Dôležité je to u pacientov, ktorí museli počas onkologickej liečby podstúpiť amputáciu

postihnutej časti tela, bola im zavedená stómia, alebo majú na tele prítomnú malígnu ranu pri

pokročilom štádiu onkologického ochorenia.

Profesionálne realizovaná domáca ošetrovateľská starostlivosť pozitívne vplýva na zvládanie

onkologického ochorenia v domácom prostredí, ak sa riadi konkrétnym zameraním na

vyhľadávanie a včasné riešenie problémov špecifických pre onkologických pacientov

v súvislosti s vedľajšími účinkami podávanej liečby. V domácej starostlivosti je dôležité

presné zameranie na zvládanie a sledovanie konkrétnych symptómov, ktoré súvisia

s ochorením alebo liečbou. Ako príklad možno spomenúť Molassiotisovu štúdiu, do ktorej

bolo zahrnutých 164 onkologických pacientov v domácej liečbe počas obdobia 18 týždňov,

kde sa zistilo lepšie zvládanie a zmiernenie symptómov z vedľajších účinkov perorálnej

chemoterapie pri ich včasnom odhalení a riešení v rámci domácej ošetrovateľskej

starostlivosti (a symptom – focused home care program) (Molassiotis et al., 2009, p. 1).

Pacientovi môže pri zvládaní onkologického ochorenia pomôcť aj edukácia zameraná na

manažment bolesti a jej zmieňovanie, spolu s edukáciou zameranou na prevenciu jednotlivých

symptómov sprevádzajúcich ochorenie, tiež edukácia o prevencii sekundárnej recidívy

ochorenia o samoobslužných úkonoch v prípade nutnosti dlhodobého alebo celoživotného

ošetrovania miesta, ktoré je postihnuté onkologickým ochorením a poučenie o možnostiach

inštitucionálnej pomoci (Ferell, Winn, 2006, p. 1). Ošetrovateľská a lekárska starostlivosť by

mali byť aj v etape domácej liečby ochorenia vzájomné prepojené pre zabezpečenie

kontinuity starostlivosti. Z hľadiska lekárskej, ale aj psychosociálnej starostlivosti v domácom

prostredí pozitívne na pacienta pôsobí správne realizovaná sekundárna prevencia pre včasné

zachytenie možného vzniku iného nádoru, nielen nádoru, pre ktorý je alebo bol pacient

onkologicky liečený. Terciárna prevencia je zameraná na prevenciu progresie nádorového

ochorenia a prevenciu ďalšieho utrpenia s cieľom zachytiť prípadný návrat nádorového

ochorenia po primárnej liečbe (Bendová, Kaňuch, 2011, s. 5). Takto zabezpečená

starostlivosť poskytuje pocit určitej odbornej ochrany zdravotníckymi profesionálmi

a pacientovi dáva pocit bezpečia v starostlivosti o jeho zdravotný stav. Pomôcť zvládať

onkologické ochorenie v domácom prostredí môže aj kontinuálne telefonické spojenie

zdravotníckeho personálu a pacienta, čo je realizovateľné predovšetkým u pacientov, ktorí sa

zúčastňujú klinických štúdií nových onkologických liekov, ale je veľmi vhodné aj pri

kontakte so sestrou poskytujúcou domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Poradenská

a informačná služba pre onkologických pacientov a ich rodiny je v podmienkach Slovenskej

republiky poskytovaná tiež prostredníctvom Linky pomoci a poradenskej služby Ligy proti

rakovine (Siracká, 2011, s. 11). Dôležitá je tiež citlivá sociálna intervencia, kedy sociálny

poradca v rámci špecializovaného onkologického poradenstva môže pomôcť pri minimalizácii

emocionálnych a sociálnych stigiem spojených s ochorením (Bencová, Lehotská, Švec, 2007,

s. 320). Pozitívny vplyv na psychický stav pacienta má tiež to, ak dostane od svojho okolia

podporu pri nutnosti zmien v oblasti trávenia voľného času, pomoc v obmedzení alebo

nemožnosti ďalšej činnosti v rôznych spoločenských, kultúrnych, športových alebo iných

aktivitách a pomoc pri realizácii náhradných aktivít (Bartlová, 2005, s. 51). Pozitívny vplyv

na psychosociálne prežívanie onkologického ochorenia v domácom prostredí má tiež

inštitucionálna pomoc pacientovi prostredníctvom niektorého z centier pomoci onkologickým

pacientom, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky lokalizované v Bratislave, Martine

a Košiciach. Možné sú tiež návštevy svojpomocných skupín, ktoré združujú pacientov, ktorí

prekonávajú alebo už prekonali onkologické ochorenie. Pozitívny vplyv má najmä stretávanie

s bývalými onkologickými pacientmi, ktorí ochorenie prekonali a chcú pomôcť tým, ktorí sú

s ochorením konfrontovaní v súčasnosti (Andrášiová, 2009, s. 47). Rekondičné pobyty pre

onkologických pacientov majú pozitívny vplyv pre zvýraznenie tohto vplyvu prostredníctvom

dlhodobejšej interakcie pacientov, zdravotníckych a sociálnych pracovníkov a dobrovoľníkov

snažiacich sa pomôcť pri zvládaní ochorenia.

Ak pacient dostane primeranú pomoc a svoje ochorenie psychicky zvládne, niekedy u neho

možno pozorovať zmeny v hodnotovom rebríčku (Slováček a kol., 2008, s. 5). Dochádza

k spomaleniu rýchleho životného tempa, pacient je nútený intenzívnejšie premýšľať nad

svojimi hodnotami, vzťahom k ľuďom. Bilancuje doteraz prežitý život, dochádza

k sebareflexii (Adam, Vorlíček, Koptíková, 2003, s. 701). Ide o fenomén tzv.

posttraumatického rozvoja. Prežitie závažnej životnej udalosti, akou je choroba a utrpenie, má

dopad na psychiku človeka aj v dlhodobom aspekte. Posttraumatický rozvoj u pacienta

nastáva, ak došlo k pozitívnemu dopadu traumatických zážitkov na psychiku a traumatická

udalosť sa stala odrazovým mostíkom pre osobný rozvoj človeka. Pozitívne zmeny

nasledujúce po traume sa prejavujú vo vnímaní seba a v postoji k medziľudským vzťahom.

Ide o ľahšie pripúšťanie svojej zraniteľnosti, ale aj sily. Celkovo dochádza k zlepšeniu

medziľudských vzťahov cez väčšie ocenenie iných a cez väčší súcit. Zmeny môžu nastať cez

duchovnú oblasť, kedy človek ďakuje za každý nový deň, prehodnocuje svoje hodnoty

a priority (Krtičková, 2005, s. 23; Nemčeková a kol., 2008, s. 98; Preiss, 2009, s. 49).

Z uvedených aspektov vyplýva, že pozitívny vplyv na prežívanie onkologického ochorenia

v domácom prostredí je podmienený zmierňovaním telesných symptómov ochorenia,

dostatočnou psychickou podporou, vplyvom pozitívnych sprievodných okolností

a intervencií. Ich vplyv je individuálny u každého pacienta. V pomoci pacientovi by však mali

byť všetky uvedené faktory realizované čo najvýraznejšie.

Psychosociálne aspekty negatívne pôsobiace na prežívanie onkologického ochorenia

v domácom prostredí

Opustenie nemocnice pri prerušení onkologickej liečby, alebo po jej ukončení je pre mnohých

pacientov ťažkým obdobím. V nemocničnom prostredí majú pocit blízkosti odbornej

starostlivosti a strata tejto opory je niektorými z nich pociťovaná veľmi ťažko. Cítia sa

zraniteľnejší (Křivohlavý, 2002, s. 129). Negatívne na nich vplýva ukončenie kontaktu

s onkologickými pacientmi, ktorí boli s nimi hospitalizovaní v nemocnici, najmä ak si s nimi

vytvorili pozitívny vzťah so vzájomným povzbudzovaním. 20 – 40 % onkologických

pacientov trpí psychickými ťažkosťami (úzkosť, depresia, hnev, agresia, smútok, pocity

bezmocnosti), ktoré často ostávajú nediagnostikované a neliečené, alebo sú ich príznaky

nesprávne interpretované ako sprievodné prejavy liečby, prípadne ako súčasť prežívania

ochorenia. Veľkou záťažou s možným negatívnym dopadom na psychiku pacienta je tiež to,

ak je po prepustení z nemocnice konfrontovaný s realitou bolestivých telesných symptómov a

zmeneného vzhľadu tela po závažnom chirurgickom výkone. Situáciu ešte sťažuje, ak je táto

situácia sprevádzaná neprimerane zvládnutými reakciami príbuzných alebo okolia. Pre

pacienta môže byť náročné prijatie reality odkázanosti na odbornú pomoc v domácom

prostredí. Ak je navyše vzťah s ošetrujúcim lekárom, poznačený paternalistickým prístupom,

výsledné pôsobenie na pacienta je traumatizujúce. Negatívny vplyv má možný lekárom

naznačovaný nedostatok času pri rozhovore s pacientom (Andrášiová, 2009, s. 110).

Rovnaký vplyv možno predpokladať pri takýchto okolnostiach sprevádzajúcich komunikáciu

s ošetrujúcou sestrou. Negatívny je tiež vplyv nedostatočného zmierňovania telesných

symptómov sprevádzajúcich ochorenie. Vplyv bolesti na psychické prežívanie ochorenia je

v jej zasahovaní do všetkých oblastí života, napr. do vykonávania bežných aktivít,

negatívnom ovplyvňovaní emočného ladenia s následnou neschopnosťou sústrediť sa na iné

činnosti. Spôsobuje psychickú nepohodu (Kožuchová, 2012, s. 448). Je tiež príčinou

zvyšovania utrpenia pacienta, lebo nedostatočne riešená bolesť predstavuje vznik a príčinu

ďalšieho utrpenia (Nemčeková a kol., 2008, s. 101). Negatívne pôsobí nedostatočné riešenie

problémov spojených s pociťovaním únavy, nevoľnosti, narušeného obrazu tela, prípadne

iných ťažkostí. Pre pacientov, ktorí boli pred ochorením pracovne aktívni, je veľkým

problémom prijatie faktu odkázanosti na pomoc iného človeka a to aj vo fáze domácej

starostlivosti. Negatívne môže vplývať aj to, ak sa v priebehu ambulantnej fázy liečby svojho

ochorenia, alebo po ukončení liečby pacient nemôže vrátiť do pôvodného zamestnania

(Tschuschke, 2004, s. 80). Môže nastať určitá sociálna izolácia. Potreba pacienta povedať

o svojich problémoch a pocitoch vtedy neraz ostáva neuspokojená (Křivohlavý, 2002, s. 129).

Ak sa pacient v intervaloch medzi fázami onkologickej liečby, alebo po jej ukončení ocitne

mimo prostredia nemocnice, môže mať zrazu pocit, že ostal so svojím ochorením sám

v prostredí zdravých ľudí, ktorí nemôžu mať pochopenie pre jeho pocity. Ak nedostane

dostatočnú citovú podporu u svojich blízkych, príbuzných, priateľov, zdravotníkov, dochádza

k výrazne sťaženému psychickému prežívaniu ochorenia, čo sa môže odraziť aj v telesných

symptómoch. Niektorí pacienti sa po prepustení do domáceho prostredia obávajú, že budú

rodine na záťaž (Andrášiová, 2009, s. 66). Negatívne pôsobí nabádanie okolia k prehnanému

šetreniu telesných síl, ale tiež opačná reakcia okolia, kedy pacient nedostane primeranú

pomoc pri zvládaní každodenných aktivít, v prípade, že to potrebuje. Pacienti, ktorým chýbajú

blízke vzťahy a žijú opustení bez spriazneného človeka, ťažšie v sebe nachádzajú silu

podstúpiť celú záťaž liečby (Andrášiová, 2009, s. 53).

V domácom prostredí na prežívanie ochorenia negatívne vplýva tiež to, ak životný partner

nechce, alebo nevie vybočiť z tradičného spôsobu spolužitia a prispôsobiť vzniknutej situácii

vzniknutej z onkologického ochorenia partnera svoju sociálnu rolu (Bártlová, 2005, s. 50).

Pacient s onkologickým ochorením môže mať vtedy v partnerskom vzťahu pocit, že jeho

partner(ka), alebo manžel(ka) nemá porozumenie pre problémy, ktoré on(ona) musel(a)

zvládnuť. V súvislosti s ochorením musia často partneri riešiť problematiku možnej

dysfunkcie v sexuálnej oblasti. Niektoré manželské alebo partnerské vzťahy navyše pod

vplyvom onkologického ochorenia prejdú takými závažnými zmenami, že dôjde k rozvodu

alebo rozchodu partnerov (Tschuschke, 2004, s. 78). Vnímaním rizika zhoršovania, alebo

návratu ochorenia je poznačený pacient, ale aj jeho rodina. V dlhodobejšom časovom

horizonte sa môže tiež vyskytnúť tzv. klasické podmieňovanie, kedy široké spektrum

podnetov môže fungovať ako spúšťač nepríjemnej reakcie, napr. nevoľnosti a vracania ešte aj

po veľmi dlhom období od ukončenia liečby. U onkologického pacienta sa môže vyskytnúť

posttraumatická stresová porucha (Tschuschke, 2004, s. 62). Podľa Vachona (2006, p. 2) sa

pohybuje v rozmedzí od 4 do 19 %. Tschuschke (2004, s. 62) uvádza 4 – 10 % výskyt tejto

poruchy u onkologických pacientov. Porucha sa prejavuje narušením spánku, nočným desom,

dlho pretrvávajúcim rozrušením, podráždením, strachom, vyhýbaniu sa niektorým miestam,

udalostiam, ľuďom, ktorí sú spojení so zážitkom ochorenia (Andrášiová, 2007, s. 46). Môžu

sa vyskytnúť opakujúce sa spomienky na chirurgický zákrok, snaha vyhnúť sa bolestivým

spomienkam (Tschuschke, 2004, s. 62). Zvýšené riziko posttraumatickej stresovej poruchy

u onkologických pacientov majú ženy, mladí pacienti, nedostatočne edukovaní pacienti

a pacienti s nedostatočnou emocionálnou a sociálnou oporou (Vachon, 2006, p. 2). Všetky

uvedené faktory poukazujú na to, že konfrontácia pacienta s prežívaním onkologického

ochorenia v domácom prostredí môže byť negatívne ovplyvnená množstvom sprievodných

zaťažujúcich symptómov, udalostí a vzájomných interakcií s ľuďmi. Nedostatočné

akceptovanie tejto problematiky môže výrazne sťažiť zvládanie ochorenia.

Záver

Kombinácia individuálnych reakcií na jednotlivé faktory pôsobiace na prežívanie

onkologického ochorenia v domácom prostredí je podmienená osobnosťou každého pacienta.

Ich poznanie môže sestre realizujúcej domácu ošetrovateľskú starostlivosť pomôcť pri

zvládaní tohto pre pacienta nesmierne náročného životného obdobia. Takmer každé

onkologické ochorenie je v súčasnosti sprevádzané fázami striedania ústavnej a domácej

liečby. Preto uvedené faktory predstavujú dôležitú etapu v priebehu choroby a ich poznanie

s následnou pomocou pacientovi jednu z dôležitých úloh domácej starostlivosti.


ADAM, Z. – VORLÍČEK, J. – KOPTÍKOVÁ, J. 2003. Obecná onkologie a podpůrna léčba.

Praha : Grada Publishing, 2003. 787 s. ISBN 80-247-0677-6.

ANDRÁŠIOVÁ, M. 2007. Psychologické minimum o psychickom prežívaní onkologického

pacienta. In Via practica. 2007, roč. 4, č. 2, s. 42-46.

ANDRÁŠIOVÁ, M. 2009. Keď do života vstúpi rakovina. Bratislava : Landy, 2009. 252 s.

ISBN 978-80-970127-0-0.

ANGENENDT, G. – SCHÜTZE-KREILKAMP, U. – TSCHUSCHKE, V. 2010.

Psychoonkologie v praxi. Praha : Portál, 2010. 328 s. ISBN 978-80-7367-781-7.

BARTLOVÁ, S . 2005. Sociologie medicíny a zdravotnictví. Praha : Grada Publishing, 2005.

188 s. ISBN 8024711974.

BENCOVÁ, V. – LEHOTSKÁ, V. – ŠVEC, J. 2007. Behaviorálny rizikový profil pacientok

s karcinómom prsníka: úloha sociálnej intervencie. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 5, s. 317-

320.

BENDOVÁ, J. – KAŇUCH, J. 2011. Všeobecné preventívne a vyhľadávacie postupy pri

nádorových ochoreniach v primárnej starostlivosti [online]. Bratislava : Slovenská lekárska

spoločnosť, Liga proti rakovine, 2011. 24 s. [cit. 2013-11-9]. Dostupné na internete:

http://www.vpl.sk/files/file/conferences_files/Onkoprevencia_s_obalkou_do_tlace.pdf.

DOSTÁLOVÁ, O. 1993. Jak vzdorovat rakovině. Praha : Grada Publishing, 1993. 205 s.

ISBN 80-7164-040-6.

http://www.vpl.sk/files/file/conferences_files/Onkoprevencia_s_obalkou_do_tlace.pdf

FERRELL, B. R. – WINN, R. 2006. Medical and Nursing Education and Training

Opportunities to Improve Survivorship Care. In Journal of Clinical Oncology. 2006, vol. 24,

no. 32, p. 5142-5148.

HATOKOVÁ, M. 2007. Psychologické aspekty starostlivosti o ťažko chorého

a zomierajúceho. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 2, s. 112-115.

JACKSON, E. et al. 2008. Does Therapeutic Touch Hepl Reduce Pain and Anxiety in Patients

With Cancer? In Clinical Journal of Oncology Nursing. 2008, vol. 12, no.1, p. 113-120.

KAREŠOVÁ, J. a kol. 2010. Praktické rady pro onkologické pacienty, aneb jak překonat

nesnáze při léčbě rakoviny. Praha : Maxdorf, 2010. 143 s. ISBN 978-80-7345-217-9.

KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov

v domácom prostredí. In Ošetrovatelství a porodní asistence [online]. 2012, roč. 3, č. 3, s.

447-453 [ cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:

http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf.

KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. Praha : Grada Publishing, 2002. 200 s. ISBN

80-247-0179-0.

KRTIČKOVÁ, K. 2005. Onkologicky nemocný v rodině. In Psychologie dnes. 2005, roč. 1,

č. 2, s. 22-23.

KULICHOVÁ, M. 2007. Bolesť u onkologického pacienta – diferenciálno-diagnotické

spracovanie. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 5, s. 287-291.

MAJERNÍKOVÁ, Ľ. – JAKABOVIČOVÁ, J. 2008. Nauzea a vracanie u onkologického

pacienta. In Sestra. 2008, roč. 7, č. 7-8, s. 32-33.

MOLASSIOTIS, A. et al. 2009. Effectiveness of a Home Care Nursing Program in the

Symptom Managenent of Patient with Colerectal and Breast Cancer Recerving Oral

Chemotherapy: A Randomized, Contolled Trial. In Journal of Clinical Oncology. 2009, vol.

27, no. 36, p. 6191-6198.

NEMČEKOVÁ, M. a kol. 2008. Etika v ošetrovateľstve. Prešov : Filozofická fakulta

Prešovskej univerzity, 2008. 129 s. ISBN 978-80-8068-812-7.

PLEŠKO, I. 2006. Aktuálne globálne a lokálne poznatky a problémy epidemiológie zhubných

nádorov. In Onkológia. 2006, roč. 1, č. 1, s. 8 -13.

http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf

PREISS, M. 2009. Prežili tragedii a začali lepší život. In Psychologie dnes. 2009, roč. č. 2,

s. 47-49.

QUINN, A. 2008. Expanding the role of the oncology nurse. In Biomedical Imaging and

International Journal. 2008, vol. 4, no. 3, p. 1-6.

SIRACKÁ, E. 2011. Výchova onkologického pacienta In La Speranza. 2011, roč. 1, č. 2, s.

11-12.

SLOVÁČEK, L. a kol. 2008. Psychologické a psychosociálne intervence u onkologicky

nemocných – význam v poskytovaní komplexní protinádorové terapie z pohledu onkologa. In

Vojenské zdravotnické listy. 2008, roč. 77, č. 1, s. 2-5.

TEBEĽÁKOVÁ, M. 2011. Posudzovanie intenzity bolesti u pacientov v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. In Bolest. 2011, roč. 14, č. 3, s. 148-152.

TSCHUSCHKE, V. 2004. Psychoonkologie. Praha : Portál, 2004. 215 s. ISBN 80-7178-826-

0.

VACHON, M. 2006. Psychosocial Distress and Coping After Cancer Treatment: How

clinicians can assess distress and which interventions are appropriate-what we know and what

we don´t. In American Journal of Nursing. 2006. vol. 106, no. 3, p. 1-3.

VORLÍČEK, J. – ABRAHÁMOVÁ, H. – VORLÍČKOVÁ, H. 2006. Klinická onkologie pro

sestry. Praha : Grada Publishing, 2012. 356 s. ISBN 978-80-247-3742-3.


PhDr. Dana Stachurová

THK 37

974 09 Banská Bystrica

[email protected]

ZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIA – NEODDELITEĽNÁ SÚČASŤ POSKYTOVANIA

ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI

Viera Šebeková

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica

Súhrn

Autorka v skratke opisuje úlohy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, tiež

uvádza, že výkon dohľadu vychádza zo zdravotnej dokumentácie pacienta. V nej má byť

podľa zákona č. 576/2004 Z. z. zdokumentovaná poskytnutá zdravotná starostlivosť t.j.

objektívne aj subjektívne hodnotenie stavu pacienta, diagnostické postupy, ordinovaná liečba,

poskytnutá ošetrovateľská starostlivosť a všetky informácie o udalostiach, ktoré sa počas

liečby stali a súvisia s pacientom a s jeho ochorením. Je dôležité, aby zdravotná dokumentácia

bola vedená v súlade so zákonnými normami. Najčastejšie chyby, ktoré pri výkone dohľadu

v dokumentácii vedenej sestrou úrad nachádza, autorka uvádza na konkrétnych príkladoch

z dekurzných listov, zo vstupných formulárov aj z prepúšťacích, či prekladacích

ošetrovateľských správ. Ošetrovateľská dokumentácia je často obhajobou pre sestru, pre jej

prácu. Dôsledne vedená zdravotná dokumentácia je základom pre objektívne posúdenie

správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Výkonom dohľadu sa úrad podieľa na

skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je ošetrovateľská

starostlivosť.

Kľúčové slová

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, výkon dohľadu, podnet, zdravotná

dokumentácia, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, pacient, sestra

Úvod

Vedenie dokumentácie sestrami pracujúcimi v agentúrach domácej ošetrovateľskej

starostlivosti (ADOS) je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti

a zároveň povinnosťou poskytovateľa. Zdravotnícke zariadenia, vrátane ADOS sú povinné

údaje zo zdravotnej dokumentácie spracúvať, poskytovať a sprístupňovať podľa Zákona č.

576/2004 Z.z. (§ 18). Dokumentáciu vedú sestry pracujúce v ADOS jednotne, minimálne v

rozsahu a spôsobom uvedeným v prílohách Odborného usmernenia MZ SR č. 07594/2009-

OZS.

Zdravotnú dokumentáciu v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti v ADOS vedie ošetrujúca

sestra alebo pôrodná asistentka. Zdravotnú dokumentáciu tvorí: ošetrovateľský záznam, návrh

na poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti, dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti

v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti, dekurz a ošetrovateľská prepúšťacia správa.

Správne vedená zdravotná dokumentácia napomáha kvalite a kontinuite poskytovania

zdravotnej starostlivosti.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vychádza pri výkone dohľadu zo

zdravotnej dokumentácie

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) je nezávislá inštitúcia, ktorá bola

zriadená zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa

tohto zákona sa v oblasti verejnej správy zveruje ÚDZS vykonávanie dohľadu nad

poskytovaním zdravotnej starostlivosti a nad verejným zdravotným poistením. Do

kompetencie úradu patrí aj zabezpečenie obhliadok mŕtvych tiel a súčasťou ÚDZS sú súdno-

lekárske a patologicko-anatomické pracoviská. Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou je okrem iného aj centrom pre klasifikačný systém diagnosticko-

terapeutických skupín. Tiež vychádza pri dohľade zo zdravotnej dokumentácie, ktorá je

nedeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Pri zistení nedostatkov

v dokumentácii, postupuje prípad na riešenie výšším územným celkom (VÚC).

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dohliada na správnosť poskytnutej

zdravotnej starostlivosti, to znamená nad správnosťou diagnostiky, správnosťou a včasnosťou

liečby a adekvátnosťou poskytnutej ošetrovateľskej starostlivosti.

Problematiku poplatkov v zdravotníctve, správanie sa zdravotníkov – etiku, ordinačné hodiny,

práceneschopnosť, posúdenie invalidity a iné, úrad nemá kompetenciu riešiť, ale postupuje

takéto sťažnosti inštitúciám, ktorým to zo zákona prináleží (VÚC, komory, MZ SR, sociálna

poisťovňa ...)

Úrad vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorej neoddeliteľnou

súčasťou je aj ošetrovateľská starostlivosť. Pri výkone dohľadu úrad vychádza zo zdravotnej

dokumentácie pacienta, v ktorej je alebo má byť podľa zákona č. 576/2004 Z. z.

zdokumentovaná poskytnutá zdravotná starostlivosť t.j. objektívne aj subjektívne hodnotenie

stavu pacienta, diagnostické postupy, ordinovaná liečba, poskytnutá ošetrovateľská

starostlivosť a všetky dôležité informácie, či udalosti, ktoré sa počas liečby stali a súvisia

s pacientom a s jeho ochorením.

Dohľad vykonávajú poverení pracovníci úradu, buď je to dohľad na diaľku alebo na mieste.

K prípadom sú prizývaní konzultanti úradu podľa jednotlivých odborností. Dohľad sa vykoná

na základe podnetu osoby alebo aj z iniciatívy úradu. Podnet musí obsahovať udaje: kto žiada

o prešetrenie poskytnutej zdravotnej starostlivosti, koho a čoho sa konkrétne týka – popis,

obdobie – kedy sa skutočnsoť stala, podpis žiadajúceho. Úrad prešetrí aj anonymné –

nepodpísané podanie, keď jeho obsah je závažný. O výsledku dohľadu je podávateľ podania

informovaný listom. Ak došlo k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, úrad

ukladá sankčné opatrenia podľa zákona.

Zákon č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je kľúčovým zákonom pre

zdravotníkov. Podľa tohto zákona sú zdravotnícki pracovníci povinní poskytovať zdravotnej

starostlivosti správne. Súčasťou zdravotnej starostlivosti je aj ošetrovateľská starostlivosť. V

§ 4 ods. 3 tohto zákona je uvedené, že starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú

všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej

liečby, s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby, so zohľadnením súčasných

poznatkov lekárskej vedy. Podľa § 6 ods. 4 uvedeného zákona na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas a v § 2 ods. 6 je uvedené, že neoddeliteľnou

súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie.

Právne vedomie našich občanov rastie a preto je nevyhnutné, aby sestry vo vlastnom záujme

mali právne vedomosti z oblasti zdravotníctva, minimálne tej oblasti, čo sa týka ich práce.

Sestra by mala vedieť kto smie nahliadať do dokumentácie, či len pacient, a kedy ani pacient

nie, čo je porušením zákona v súvislosti so zdravotnou dokumentáciou, ako dlho sa

dokumentácia po úmrtí pacienta uchováva, kto je zodpovedný za jej vedenie, aj to, že má byť

čitateľná a pravdivá. Je žiaduce pre ošetrovateľskú prax, aby sestra mala zákon č. 576/2004 Z.

z prečítaný spolu s Odborným usmernením MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie z roku

2009.

Podstatná zmena pre vedenie zdravotnej dokuemntácie podľa Odborného usmernenia MZ SR

o vedení zdravotnej dokumentácie z roku 2009, oproti predchádzajúcej právnej norme je

v tom, že zdravotná dokumentácia je vedená v spoločnom dekurze pre sestru aj lekára a

záznamy v nej majú byť vedené chronologicky, t.j. za sebou v čase ako sa skutočnosti udiali.

Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie (2009) obsahuje vzory

formulárov pre vedenie zdravotnej dokumentácie v jednotlivych typoch zdravotníckych

zariadení a podľa jednotlivých odbornosti. Pre ošetrovateľskú starostlivosť je to: vstupný

záznam sesterského posúdenia stavu pacienta, dekurzný list spoločný pre sestru aj lekára a

prepúšťacia ošetrovateľská správa.

Najčastejšie chyby pri vedení zdravotnej dokumentácie zistené výkonom dohľadu:

vo vstupnom formulári:

nie sú vyplnené všetky časti formulára a tak obraz o pacientovi nie je komplexný,

chýba dátum a čas prijatia pacienta do starostlivosti,

hmotnosť pacienta nie je zaznačená,

dekubit nie je zaznačený pri prijatí, alebo chýba rozmer, lokalizácia, stupeň,

chýbajú potencionálne – rizikové diagnózy,

podpis sestry je nečítateľný, alebo žiadny;

v dekurzných listoch:

záznamy nie sú vedené chronologicky,

záznamy sú nečitateľné,

TK, TT, P – uvedené „zmerané“, ale hodnoty sú uvedené v inom formulári, alebo

vôbec nie sú uvedené,

pri dokumentovaní cez počítač sú prepísané formulácie o stave pacienta zo dňa na deň,

bez aktuálneho zhodnotenia stavu pacienta,

nepravdivé údaje – o polohovaní, odbere biologického materiálu, čase vyšetrenia

a iné,

nesprávne uvedená bilancia tekutín, alebo chýba výdaj,

absentujú záznamy o kontakte s príbuznými pacienta;

v prepúšťacej (prekladacej) ošetrovateľskej správe:

neobsahuje údaje týkajúce sa ošetrovateľskej starostlivosti, len informáciu o rtg

snímkoch, preukaze poistenca, alebo len strohý výraz „viď lekárska správa“,

správa je bez podpisu, alebo podpis je nečitateľný,

chýba čas alebo aj dátumu prepustenia či prekladu.

Prídatné formuláre (stupnica bolesti, polohovacie hodiny a iné), nie sú oficiálnou

dokumentáciou, len dopĺňajú zdravotnú dokumentáciu a nemôžu ju nahrádzať. Všetko má byť

zaznačené v dekurze aktuálne, v chronologickom slede. Je dôležité dať podpísať pacientovi,

alebo rodine informovaný súhlas a poučenie.

Všeobecné zásady pri vedení zdravotnej dokumentácie:

v dokumentácií sa neškrtá, neprepisuje,

kto urobí opravu podpíše sa a napíše dátum a čas,

dekurzné listy sa číslujú a každý má v záhlaví meno pacienta, dátum narodenia alebo

rodné číslo,

záznamy musia byť čitateľné a pravdivé.

Prečo správne zdokumentovať ošetrovateľské aktivity?

1. máme povinnosť rešpektovať zákon o vedení zdravotnej dokumentácie,

2. zdravotná dokumentácia je zrkadlom poskytnutej starostlivosti,

3. zdravotná dokumentácia je ochrana zdravotníckych pracovníkov.

Záver

Výkonom dohľadu nad správnosťou poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa úrad podieľa na

skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti a správne vedená zdravotná dokumentácia je základom

pre objektívne posúdenie. Vedenie zdravotnej dokumentácie je neoddeliteľnou a významnou

súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorej význam spočíva v celkovom postupe

kontinuálneho zaznamenávania a uchovávania údajov o ošetrovateľských aktivitách sestry

alebo pôrodnej asistentky.


Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie č. 07594/2009 – OZS zo

dňa 24. septembra 2009 s účinnosťou od 15. októbra 2009.


zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.


PhDr. Viera Šebeková, PhD.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica

Wolkerova č. 34

974 04 Banská Bystrica

[email protected]

ANAFYLAKTICKÁ REAKCIA – NAJOBÁVANEJŠÍ NEŽIADÚCÍ ÚČINOK PRI

PODÁVANÍ LIEČIV PARENTERÁLNOU CESTOU A MOŽNOSTI JEJ

ZVLÁDNUTIA SESTRAMI V DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI

Marek Šichman

Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra Ošetrovateľstva

Súhrn

Príspevok rozoberá problematiku rizika podávania farmakoterapie sestrami v domácej

starostlivosti. Rozoberáme výskyt anafylaktickej reakcie a možnosti sestier ako efektívne

zvládnuť tento život ohrozujúci stav do príchodu záchrannej zdravotnej služby v domácej

starostlivosti. Analyzujeme pojem krajnej núdze definovaný Trestným zákonom Slovenskej

republiky ako jeden z nástrojov právnej ochrany pacienta i sestry.

Kľúčové slová

Sestra, domáca starostlivosť, intervencia, anafylaktická reakcia, krajná núdza

Úvod

Domáca ošetrovateľská starostlivosť predstavuje v 21. storočí novú éru ošetrovateľskej

starostlivosti poskytovanej sestrami o klientov všetkých vekových kategórií v domácej

starostlivosti. Tento typ starostlivosti v súčasnosti výrazne expanduje a skôr či neskôr sa stane

neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti, ktorá bude voľne dostupná pre všetkých

klientov, ktorý by potenciálne mohli využiť všetky jej výhody vo svoj prospech. Tento

špecifický typ starostlivosti vykonávajú registrované sestry špecialistky alebo pôrodné

asistentky na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Súbor výkonov,

ktoré môže sestra alebo pôrodná asistentka vykonávať v rámci domácej starostlivosti je

uvedený v Katalógu zdravotných výkonov od strany 2074 v Nariadení vlády Slovenskej

republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády Slovenskej republiky

č. 776/2004 Z. z. Medzi zdravotné výkony, ktoré sestra môže realizovať v rámci domácej

starostlivosti je okrem iného aj:

podávanie neinjekčnej liečby – 3413,

podávanie liečiva intramuskulárne, subkutánne, intrakutánne – 3416,

podávanie liečiva intravenózne – 3418,

príprava a podávanie infúzie – 3419.

Intravenóznu aplikáciu však sestra môže vykonávať len na základe písomného poverenia

ošetrujúceho lekára na intravenóznu aplikáciu. Toto poverenie je súčasťou Vyhlášky

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah

ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne, v spolupráci s lekárom. Materiálno-

technické vybavenie, ktorým sestra disponuje pri svojej návštevnej službe v rámci domácej

starostlivosti je uvedené vo Výnose Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č.

09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-

technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Pri podrobnej analýze

tohto materiálno-technického vybavenia je však zarážajúce, že sestry nedisponujú vybavením,

potrebným na zvládnutie anafylaktickej reakcie, ako jedného z najobávanejších nežiadúcich

účinkov pri podávaní liečiv parenterálnou cestou.

Anafylaktická reakcia

Definícia anafylaktickej reakcie je dôležitá vzhľadom k špecifickosti zásahov potrebných na

jej zvládnutie. European Academy of Allergy and Clinical Immunology navrhla, aby sa

anafylaktická reakcia definovala ako: ťažká, život ohrozujúca, generalizovaná, systémová

hypersenzitívna reakcia. Vo všeobecnosti možno povedať, že sa jedná o rýchlo sa rozvíjajúci

život ohrozujúci stav, v rámci ktorého môže dôjsť k nepriechodnosti dýchacích ciest a/alebo

k ťažkostiam s dýchaním a/alebo obehovou nestabilitou, pričom je zvyčajne spojený so

zmenami na koži a slizniciach. Anafylaxia môže byť vyvolaná niektorým z veľmi širokej

škály spúšťačov, medzi ktoré najčastejšie patria lieky, cudzorodé bielkoviny či polysacharidy

v podobe hmyzieho a hadieho jedu a rôzne potraviny. Mortalita nesprávne diagnostikovanej či

neliečenej anafylaktickej reakcie je veľmi vysoká. Ak je spúšťačom anafylaxie potravina,

smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do 30 – 35 minút od jej požitia. Ak je

spúšťačom anafylaxie bodnutie hmyzom, smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do

10 – 15 minút od vpravenia jedu do organizmu. Ak je spúšťačom anafylaxie liek podávaný

intravenózne, smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do 5 minút od jeho podania.

Z týchto časových údajov vyplýva, že ak sestra podáva lieky v domácej starostlivosti, je

nevyhnutné, aby mala k dispozícií materiálno-technické vybavenie, ktoré je potrebné na

zvládnutie anafylaxie do príchodu záchrannej služby. Pre diagnostikovanie anafylaktickej

reakcie podľa Resuscitation Council United Kingdom je potrebné, aby boli splnené všetky

nasledovné kritéria:

1. náhly nástup a rýchly priebeh príznakov,

2. problémy v rámci udržania priechodnosti dýchacích ciest a/alebo problémy

s dýchaním a/alebo problémy s obehovou nestabilitou,

3. zmeny postihujúce kožu a sliznice v podobe angioedému, začervenania či žihľavky.

Treba mať však na pamäti, že zmeny prejavujúce sa na koži a slizniciach samy o sebe nie sú

známkou svedčiacou pre anafylaktickú reakciu a zároveň sa nemusia vyskytnúť až v 20 %

anafylaktických reakcií.

Medzi základné liečebné opatrenia u pacienta s anafylaktickou reakciou patrí:

1. polohovanie – protišoková poloha, pri dyspnoe fowlerova poloha,

2. oxygenoterapia – podávanie kyslíka pomocou tvárovej masky s rezervoárom s prietokom

10 – 15 l/min.

3. podanie Adrenalínu pri šokových prejavoch a dyspnoe v nasledovnej dávke:

dospelý – 500 μg Adrenalínu/0,5 ml,

dieťa staršie ako 12 rokov – 500 μg Adrenalínu/0,5 ml,

dieťa 6 – 12 rokov – 300 μg Adrenalínu/0,3 ml,

dieťa mladšie ako 6 rokov – 150 μg Adrenalínu/0,15 ml.

Všeobecne platí pravidlo, že dospelým sa podáva 50 μg/kg Adrenalínu a u detí 1 μg/kg

Adrenalínu. Odporúča sa podávať ho do svalu, pričom miesto aplikácie je anterolaterálna

strana stehna v jeho strednej tretine. Podmienkou úspešnej aplikácie je dostatočne dlhá

injekčná ihla, ktorá zabezpečí, aby bol Adrenalín podaný do svalu. Podanie je možné

opakovať v 5 – 15 minútových intervaloch podľa aktuálneho stavu pacienta.

Intramuskulárna cesta podania je výhodná aj v prípade, ak bol Adrenalín podaný

v neindikovanom prípade, nakoľko sa minimalizuje možný výskyt jeho nežiadúcich

účinkov v porovnaní s intravenóznym spôsobom podania.

4. Objemová terapia pomocou kryštaloidov u dospelých v dávke 30 ml/kg a u detí v dávke

20 ml/kg. Podávanie koloidov nie je indikované, nakoľko v súčasnosti neexistujú žiadne

vedecké dôkazy, ktoré by poukazovali na výhody použitia koloidov pred kryštaloidmi.

5. Podanie antihistaminík aj napriek tomu, že vedecká sila dôkazov pre ich použitie je

slabá, no i napriek tomu existujú logické dôvody pre ich použitie. Aplikujú sa

intramuskulárne alebo pomaly intravenózne. Podať sa môže Dithiaden v úvodnej dávke 1

mg u dospelého človeka a detí starších ako 6 rokov, u detí mladších ako 6 rokov je úvodná

dávka 0,5 mg. Pozornosť treba venovať riedeniu Dithiadenu, nakoľko podľa výrobcu sa

môže riediť len 5 % glukózou.

6. Podávanie kortikoidov intramuskulárnym spôsobom alebo intravenóznym spôsobom,

pričom je potrebné sa vyvarovať rýchlej venóznej aplikácií pre riziko prehĺbenia

hypotenzie. V rámci dávkovania Hydrocortisonu je odporúčané dodržať nasledovnú

schému:

dospelý a deti nad 12 rokov – Hydrocortison v dávke 200mg,

deti 6 – 12 rokov – Hydrocortison v dávke 100 mg,

deti 6 mesiacov – 6 rokov – Hydrocortison v dávke 50 mg,

deti mladšie ako 6 mesiacov – Hydrocortison v dávke 25 mg.

7. Podávanie symptomatickej liečby v podobe bronchodilatačných liekov, podanie

Glukagónu u pacientov, ktorí užívajú betablokátory a v prípade závažnej bradykardie je

možné podanie Atropínu.

Anafylaktická reakcia je život ohrozujúci stav, ktorý vyžaduje akútny medicínsky

i ošetrovateľský zásah, ktorého účelom je jej efektívne zvládnutie a stabilizácia klinického

stavu pacienta. V rámci ošetrovateľských intervencií v domácej starostlivosti musí sestra na

základe svojho vzdelania a kompetencií, v prípade podozrenia na anafylaktickú reakciu

samostatne indikovať a realizovať polohovanie a aplikáciu oxygenoterapie. Podanie

Adrenalínu a objemovej terapie sú intervencie mimo rámec rozsahu kompetencií sestry. V

prípade, ak sa jedná o záchranu života pri stave ohrozujúcom život postihnutého bez

okamžitej liečby, čo anafylaktická reakcia v domácej ošetrovateľskej starostlivosti

predstavuje, môže sestra tieto intervencie samostatne indikovať i realizovať. Tieto intervencie

môžu sestry vykonať podľa právnej analýzy len v prípade, ak sa podľa Trestného zákona

Slovenskej republiky nachádza v stave krajnej núdze. Podanie kortikoidov, antihistaminík či

inej symptomatickej liečby sú intervencie mimo rámec kompetencií sestry, v tomto prípade

nie je možné využiť právny výklad krajnej núdze podľa Trestného zákona, nakoľko ich

realizáciu je možné odložiť o pár desiatok minút a vyčkať tak na indikáciu lekára.

Krajná núdza je definovaná Trestným zákonom č. 300/2005 Z. z. Slovenskej republiky, v §

24 ako: čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu

chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. O krajnú núdzu nejde, ak bolo možné

nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností

odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok bol alebo je zjavne závažnejší ako ten, ktorý

hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa

všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať. Vo všeobecnosti, v prípade

využitia právneho inštitútu krajnej núdze v rámci zdravotníctva je potrebné zabezpečiť, aby

bola skutkovo naplnená podstata zásady subsidiarity a proporcionality. Zásadu subsidiarity je

možné charakterizovať ako potrebu, aby sa najskôr vyčerpali všetky iné možnosti na

zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu, ak to okolnosti dovoľujú. Zásada proporcionality je

možné charakterizovať, aby hroziaci následok a následok spôsobený konaním v krajnej núdzi,

musia byť v určitom vzájomnom pomere. Platí zásada, že spôsobený následok pri dodržaní

ostatných podmienok krajnej núdze môže byť aj rovnako závažný ako ten, ktorý hrozil,

nesmie však byť zjavne závažnejší. To znamená, že spôsobený závažnejší následok nesmie

byť v hrubom nepomere k tomu, ktorý hrozil.

Ak právny výklad krajnej núdze aplikujeme v prípade výskytu anafylaktickej reakcie

v domácej ošetrovateľskej starostlivosti, sestra môže využiť tento právny inštitút a môže

prekročiť svoje kompetencie v rámci kroku 3 a 4, ale za dodržania nasledovných podmienok:

1. Cieľom musí byť odvrátenie nebezpečenstva hroziaceho klientovi, ktoré v tomto

prípade predstavuje zhoršenie klinického stavu až smrť.

2. Nebezpečenstvo by muselo hroziť záujmu chránenému Trestným zákonom, teda

v tomto prípade hrozí klientovi.

3. Nebezpečenstvo by hrozilo klientovi priamo, čo aj hrozí.

4. Nebezpečenstvo za daných okolností by nebolo možné odvrátiť inak, čím je dodržaná

zásada subsidiarity. Keďže sa jedná o domácu ošetrovateľskú starostlivosť, táto

zásada by bola dodržaná.

5. Spôsobený následok konaním sestry by nesmel byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý

pacientovi hrozí, čím je dodržaná zasadá proporcionality. Podanie Adrenalínu i

objemovej terapie a možné komplikácie plynúce z ich podania, by nemali prevýšiť

fatálny následok neliečenej anafylaktickej reakcie.

6. Ten, komu nebezpečenstvo hrozilo, nie je povinný ho znášať. V tomto prípade je

potrebný súhlas klienta, v prípade poruchy vedomia je tento súhlas automaticky

predpokladaný.

Záver

Sestra v domácej starostlivosti musí poznať svoj rozsah kompetencií a nemala by ich

prekračovať. Jedinou legislatívne prípustnou situáciou, kedy sestra v rámci svojej praxe môže

prekročiť svoje kompetencie je inštitút krajnej núdze definovaný v Slovenskej republike

v Trestnom zákone. Ak však sestra realizuje podávanie liekov parenterálnou cestou v domácej

ošetrovateľskej starostlivosti je potrebné, aby dokázala reagovať a mala materiálno-technické

vybavenie potrebné na zvládnutie nežiadúcich účinkov, ktoré môžu nastať. Na základe

súčasných skúsenosti doporučujeme, aby boli sestry pracujúce v domácej starostlivosti

vybavené okrem legislatívne daného materiálno-technického vybavenia naviac:

dýchacím samorozpínacím vakom s ventilom na regulovaný pozitívny tlak na konci

výdychu s tvárovými maskami a vzduchovodmi pre všetky vekové skupiny,

vybavením na inhaláciu kyslíka pre všetky vekové skupiny,

prenosnou tlakovou nádobou s kyslíkom s redukčným ventilom a prietokomerom

o maximálnom prietoku 15/l min,

infúznymi roztokmi v podobe kryštaloidov – F1/1 500 ml – 3x,

adrenalínom 1mg/1ml – 3x alebo adrenalínom v autoinjektore 0,15 mg a 0,30 mg –

1x.

Zároveň doporučujeme, aby každá sestra, pôrodná asistentka prešla špeciálnym školením

zameraným na nácvik postupov a zručností potrebných na zvládnutie akútnych stavov

v domácej starostlivosti. Len tak budú sestry naozaj pripravené aj na nepredvídateľné situácie,

ktoré môžu v domácej starostlivosti nastať a dokážu ich efektívne riešiť v prospech záujmu

a ochrany klienta.


Emergency treatment of anaphylactic reactions. 2013. In Resuscitation Council (UK.)

[online]. 2013, p. 1-50 [cit. 2013-11-04]. Dostupné na internete:

http://www.resus.org.uk/pages/reaction.pdf.

ESTELLE, F. et al. 2012. Update: World Allergy Organization Guidelines for the assessment

and management of anaphylaxis. In Current Opinion in Allergy & Clinical Immunology.

2012, vol. 12, no. 4, p. 389-399.

ESTELLE, F. – SIMONS, R. 2009. Anaphylaxis in infants: Can recognition and management

be improved? In Current Allergy & Clinical Immunology. 2009, vol. 22, no. 2.

Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie

vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z. Katalóg zdravotných výkonov.

NOWAK, R. et al. 2013. Customizing Anaphylaxis Guidelines for Emergency Medicine. In

The Journal of Emergency Medicine. 2013, vol. 45, no. 2, p. 299-306.

http://www.sciencedirect.com/science/journal/07364679/45/2

http://www.sciencedirect.com/science/journal/07364679

POKORNÝ, J. a kol. 2010. Lékařská první pomoc. 2. vyd. Praha : Galén, 2010. 474 s. ISBN

9788072623228.

ROSEN, P. et al. 2010. Rosens emergency medicine: concepts and clinical practice. 7th ed.

Philadelphia : Mosby Elsevier, 2010. 2731 s. ISBN 13-978-0-323-05472-0.

RUSSELL, W. S. et al. 2013. Evaluating the management of anaphylaxis in US emergency

departments: Guidelines vs. Practice. In The World Journal of Emergency Medicine. 2013,

vol. 4, no. 3.

Trestný zákon Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých

zákonov.

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje

rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne, v spolupráci s lekárom

a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a

v spolupráci s lekárom.

Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 09812/2008-OL o minimálnych


druhov zdravotníckych zariadení.

Kontaktná adresa autora

PhDr. et Bc. Marek Šichman


Fakulta zdravotníctva

Námestie Andreja Hlinku 48

034 01 Ružomberok

[email protected]

http://www.sciencedirect.com/science/journal/07364679

ŠPECIFIKÁ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI O PACIENTA S

LYMFEDÉMOM

Anna Vargová

Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS Krištal spol. s. r.o.), Rožňava

Súhrn

Lymfedém (miazgový opuch) je vážne ochorenie, ktoré pri včasnej diagnostike a liečbe je

možné liečiť. Môže byť primárny, alebo sekundárny. Príčinou primárneho lymfedému je

vrodená porucha transportu lymfy. Sekundárny lymfedém vzniká dôsledkom blokády

lymfatických ciev a uzlín, napr. po ablácii prsníka. V praxi sa často stáva, že sa príznaky

nepripisujú tejto chorobe a nie je teda nasadená ani správna liečba. Ide o ochorenie zaťažujúce

chorých, fyzicky i psychicky. Diagnostika, následná liečba a liečba komplikácií lymfedému je

v rukách odborníkov z viacerých medicínskych odborov. Ich vzájomná spolupráca zaručuje

čo najmenší počet komplikácií a lepšiu kvalitu života chorého. Prístup k pacientovi je

individuálny, závisí od stupňa, lokalizácie a klasifikácie základného ochorenia. V rámci

poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti je úlohou sestry správne posúdiť stav lymfedému,

dodržať určité zásady ošetrovania a edukovať pacienta o vzniku, priebehu, liečbe a prognóze

lymfedému, o úprave životosprávy, správnom bandážovaní a cvikoch, ktoré môžu pomôcť pri

redukcii lymfedému, prípadne zabrániť poškodeniu zostávajúcich lymfatických ciest a

ďalšieho tkaniva postihnutého lymfedémom.

Kľúčové slová

Lymfedém, lymfatický systém, lymfoscintigrafia, lymfodrenáž, bandážovanie

Úvod

Lymfedém je celoživotné ochorenie. Štúdiami sa zistilo, že lymfedém postihuje častejšie ženy

ako mužov. Výskyt lymfedému závisí od rozsahu operačnej rany, od fibrotických zmien v

podkoží (zhrubnutie spojivového tkania), od pooperačných komplikácií a taktiež môže

vzniknúť po rádioterapii (Hudáková, 2011, s. 89). Lymfedém končatín (zvyčajne v dôsledku

kombinovanej obštrukcie lymfatického a venózneho systému, hypoproteinémie) obmedzuje

hybnosť, je zdrojom bolestí a recidivujúcich infekcií. Príznaky sa zmiernia dlhodobou

intenzívnou rehabilitáciou (bandáže, kompresívne pančuchy, masáže a cvičenie na zlepšenie

lymfatickej drenáže), ošetrovaním kože. Pri onkologickom ochorení, ak je prognóza

prežívania kratšia ako 2 mesiace, polohujeme postihnuté končatiny vankúšmi, bandážujeme a

dbáme hlavne na účinnú analgézu. Pri dlhšej prognóze možno skúsiť kortikoidy (odstránením

edému zmiernia obštrukciu), vazoaktívne lieky (Detralex), pri venóznej obštrukcii sa podáva

nízkomolekulárny heparín. Diuretiká účinkujú len slabo (zmiernia napätie kože), avšak

oslabia pacienta dehydratáciou a elektrolytovou dysbalanciou. Anasarka je zvyčajne

preterminálna, možnosti jej terapeutického ovplyvnenia sú minimálne (Sadovská, 2007, s.

39). Lymfedém má chronický celoživotný priebeh, ktorý sa pri neliečení v priebehu života

zhoršuje (Husarovičová, 2008, s. 6).

Definícia

Lymfatický systém je súčasťou obehového systému ľudského tela, úlohou ktorého je

vstrebávanie bielkovín a iných veľkomolekulárnych látok a tkanivových tekutín

z medzibunkových priestorov a tkanív a ich odstránenie do krvného obehu. Nedostatočný

vývoj alebo druhotné poškodenie lymfatického systému vedie k zníženiu absorbčnej

a transportnej aktivity lymfatického obehu, v tkanivách sa hromadia látky, ktoré osmoticky

viažu vodu, čím vzniká opuch bohatý na bielkoviny, rozvíja sa sekundárny chronický

zápalový proces, dochádza k poruche látkovej výmeny v tkanivách, nastáva proliferácia

fibrotických vláken, degeneratívne zmeny a porucha obranyschopnosti. Výsledkom je vznik

lymfedému.

Lymfedém je definovaný ako proteínový opuch, ktorého príčinou je zmenšená transportná a

proteolytická kapacita lymfatického systému (Komačeková, 2003, s. 240). Džupina (1999, s.

10) definuje lymfedém ako nahromadenie tekutiny s vysokým obsahom proteínov,

podmienený zmenšenou lymfatickou transportnou a proteolytickou kapacitou.

Etiológia

Postihnutie lymfatického systému môže byť vrodené, spôsobené poruchou v jeho vývoji.

Vytvorí sa menej lymfatických ciev, než je potrebných, alebo sú príliš široké a nefunkčné.

Opuch môže byť zrejmý ihneď po narodení alebo môže byť viditeľný neskôr. Nazýva sa

primárny lymfedém. Sekundárny lymfedém vzniká následkom uzatvorenia lymfatických ciest

alebo lymfatických uzlín. Môže byť vyvolaný viacerými príčinami (infekcia, úraz, nádorové

ochorenie, zápal, žilové ochorenie, zmeny po ožarovaní a pod). Husarovičová (2008, s. 175)

Uvádza, že štatisticky vzniká sekundárny lymfedém u 20 – 40 % pacientov po komplexnej

liečbe nádorového ochorenia s chirurgickým odstránením, alebo aj s rádioterapiou axilárnych,

inquinálnych alebo panvových lymfatických uzlín.

Štádiá lymfedému

Lymfedém sa najčastejšie delí do štyroch štádii (Džupina, 1999, s. 10) (Tab. 1).

Tab. 1. Štádia lymfedému

I. štádium: latentný lymfedém Nedochádza ku klinickej manifestácii, zmeny sú len na bunkovej úrovni. Môže sa objaviť prechodný opuch po banálnych kontúziách. Lymfedém nie je možné objektívne dokázať, subjektívne pacienti pociťujú ťažkosti v zmysle pocitov pálenia, napätia, brnenia v postihnutej končatine.

II. štádium: reverzibilný lymfedém Opuch je na pohmat mäkký, typicky sa zväčšuje k večeru, môžeme ľahko vytlačiť jamku. Cez noc a v kľude ubúda, ústupu môžeme napomôcť eleváciou.

III. štádium: ireverzibilný lymfedém Tuhý opuch, ťažko stlačiteľný, cestovitý. V tkanive sú znaky chronického zápalu a fibrotizácie.

IV. štádium: elefantiáza Konečné štádium rozvoja neliečeného lymfedému. Končatina je obrovská s typickými zmenami: zhrubnutím kože, tvorbou bradavic a lichenifikáciou, praskaním kože a vytekaním lymfy, tvorbou plesní, hlavne medzi prstami, zmenou tvaru prstov (kvadratické prsty).

Klinický obraz

Lymfedém je hmatateľný a viditeľný opuch časti tela, ktorý vzniká poruchou transportu lymfy

miazgovými cievami. Dochádza k hromadeniu tekutiny v tkanivách. Môže postihnúť

ktorékoľvek miesto tela, vrátane genitálií, tváre, krku, ale najčastejšie sa vyskytuje na

končatinách. Pre lymfatický opuch je typické, že je spočiatku mäkký a možno vytvoriť prstom

tlačiacim na kožu jamku. Postupne sa však postihnutá časť stáva tuhšou až tvrdou. Koža je

bledej farby so sklonom k poteniu, v neskorších štádiách dochádza k vymiznutiu ochlpenia,

koža pripomína vzhľad pomarančovej kože a nadobúda modročervenú až špinavohnedú farbu.

Postupným zväčšovaním opuchu dochádza k deformácii končatín, tzv. slonia noha

(elefantiáza). Pre lymfedém je typické, že je spočiatku nebolestivý. Môžu byť však prítomné

pocity tiaže a napätia. V neskorších štádiách môže byť bolestivosť spôsobená útlakom nervov.

Ak ide o opuch končatiny, je vhodné obmedziť fyzickú aktivitu, nezaťažovať končatinu

dlhodobým státím alebo sedením, dať ju do zvýšenej polohy a zabandážovať krátkoťažným

elastickým obväzom.

Diagnostika

K diagnostike primárneho lymfedému je potrebná podrobná anamnéza, pohmat postihnutej

lokality a zmeranie krajčírskym metrom. U sekundárneho lymfedému je nutné určiť príčinu

opuchu. Najdôležitejšou metódou pre správnu diagnostiku a pre zobrazenie funkcie

lymfatického systému je lymfoscintigrafia. Pri lymfoscintigrafickom vyšetrení sa do podkožia

injekčne vpraví malé množstvo molekúl značených rádiofarmakom a potom sa kamerou

sníma ich transport lymfatickým systémom. Vpich je iba mierne bolestivý, ako pri očkovaní.

U malých detí sa niekedy na miesto vpichu aplikuje anestetický krém. Toto vyšetrenie sa

nesmie vykonávať v tehotenstve a pri dojčení. Mimo vyššie uvedených vyšetrení je niekedy

nutné ultrazvukové vyšetrenie brucha, röntgenové vyšetrenie pľúc, vyšetrenie cievneho

systému a veľmi výnimočne i CT vyšetrenie alebo vyšetrenie magnetickou rezonanciou.

Liečba

Lymfedém je chronické postihnutie, ktoré si vyžaduje starostlivosť do konca života. Na

redukciu a odstránenie lymfedému sa používajú konzervatívne alebo chirurgické liečebné

metódy (Hudáková, 2011, s. 92).

Súčasťou liečebných intervencii je:

včasná diagnostika,

včasná liečba,

aplikácia správnej kompresnej liečby,

liečba pod dohľadom lymfológa,

prevencia infekcie,

spolupráca lekár – fyzioterapeut/ lymfoterapeut, sestra – pacient.

Základom v liečbe lymfedému je fyzikálna terapia a farmakoterapia pod dohľadom

lymfológa. Fyzikálna terapia zahŕňa manuálnu lymfodrenáž (ide o jemnú techniku, kedy

vyškolený lymfoterapeut pomocou špecifických nebolestivých hmatov presúva opuch z

postihnutých oblastí do oblastí zdravých a pomáha tým správnemu toku lymfy a jej návratu

do krvného riečiska). Tlak pri manuálnej lymfodrenáži by mal byť jemný, pod 40 – 45

mmHg a smer ošetrenia je z centra do periférie. Nasleduje lymfodrenáž pomocou prístroja,

ktorá dopĺňa prácu lymfoterapeuta. Nasleduje kompresívna liečba – bandážovanie pružnými

krátkoťažnými obväzmi s vhodne vloženými elastickými umelými silikonovými vložkami

(inlaye), alebo nosenie elastických návlekov. V liečbe lymfedému sa používajú zásadne

krátkoťažné obväzy, ktoré sú málo elastické, majú vysoký pracovný ťah a nízky kľudový ťah.

http://www.eko-vuk.cz/pristrojova-presoterapie.html

http://www.lymfodrenaz.tym.sk/index.htm

Môžu na končatine ostať aj v noci, aj niekoľko dní. Dôležité je skontrolovať postavenie

končatiny, zmerať obvod okolo členka. U pacientov s rozmermi 18 – 21 cm, dôsledne

vypodložiť oblasť členka polstrovacím materálom (ovínadlá s výstelkou), u pacientov

s obvodom viac ako 26 cm, zvýšiť tlak pod bandážou. Skontrolovať všetky záhyby

a deformity.

Neoddeliteľnou súčasťou liečby opuchov je individuálne upravené cvičenie a dôkladná

starostlivosť o kožu, najmä prevencia pred infekciami. Farmakoterapia je iba podporná a

užíva sa množstvo preparátov vrátane systémovej enzymoterapie.

Chirurgické metódy výrazne znižujú imobilitu a invaliditu pacienta s lymfedémom,

vykonávajú sa iba u obmedzeného množstva pacientov a majú obmedzené indikácie, ale

veľmi dobré výsledky pre pacienta, aj pre zdravotníkov. Predmetom súčasného výskumu je

génová terapia. Ako doplňujúca terapia sa výnimočne používa masážny vibračný stroj, laser,

ultrazvuk a magnetoterapia v snahe o uvoľnenie tuhých fibrotických tkanív.

Komplikácie

Najčastejšou komplikáciou lymfedému sú infekcie. Typické sú plesňové ochorenia, z

bakteriálnych infekcií najmä ruža (erysipel), z vírusových bradavice (vulgárne veruky) a

pásový opar (herpetické postihnutie). Typickými kožnými zmenami v pokročilejších štádiách

sú lymfostatická verukóza (drobné tuhé bradavičnaté útvary farby kože alebo šedého

nádychu, najčastejšie lokalizované na horných stranách prstov dolných končatín alebo na

predkolení), zhrubnutie kože, rôzne lymfektázie. Útlakom nervových pletencov môže

dochádzať k nepríjemným, bolestivým pocitom až poruchám hybnosti z útlaku a odumretiu

jednotlivých nervových vláken. Tlakom na vlasové cibuľky dochádza k výpadu ochlpenia. Sú

popisované i komplikácie veľmi výnimočné, avšak závažné, a to vznik nádorového bujnenia –

lymfangiosarkóm u dlhotrvajúceho lymfedému. Závažné sú tiež psychické ťažkosti u

pokročilých štádií, ktoré majú za následok vyradenie z pracovného procesu a plnú

invalidizáciu postihnutých.

Prevencia

Cieľom prevencie je zabrániť poškodeniu zostávajúcich lymfatických ciev a udržať tvorbu

lymfatickej tekutiny na čo najnižšej úrovni (Husarovičová, 2003). Potrebné je dodržiavať

nasledujúce odporúčania:

nemali by byť vykonávané krvné odbery a merania tlaku krvi na postihnutej

končatine,

snažiť sa zabrániť poraneniu kože,

pri poranení treba ranu vydenzifikovať,

vhodné natierať kožu hydratačnými krémami, aby nebola suchá a popraskaná,

nosiť rukavice pri upratovaní, umývaní riadu, prácach v záhrade,

potrebné je chrániť sa pred obarením,

nepoužívať žiletky pri holení ochlpenia z dôvodu poranenia sa,

veľmi šetrne vykonávať manikúru a nestrihať voľnú kožu,

používať repelenty k ochrane pred bodnutím hmyzom,

pri opaľovaní používať ochranné krémy s vysokým UV faktorom, najlepšie je sa príliš

neopaľovať,

nosiť pohodlné oblečenie, ktoré nezaškrcuje postihnuté miesto,

chodiť na prechádzky, vhodné je plávanie, rekreačná jazda na bicykli, svalový pohyb

pomáha správnemu pohybu lymfy,

nechodiť do sauny a chrániť sa pred prechladením,

udržiavať si správnu hmotnosť,

nenosiť ťažké bremená v postihnutej končatine,

pri postihnutej dolnej končatinu nie je vhodné dlhé státie.

Hudáková (2011 s. 97) dopĺňa vyššie uvedené odporúčania o tieto:

chrániť končatinu pred chladom a omrznutím,

vyhýbať sa namáhavým športom, napr. tenis, loptové hry, aerobik,

pri výbere dovolenky vyberať si miesta, kde je chladnejšie, vyhýbať sa prudkému

slnku, vyberať miesta s malým výskytom hmyzu,

psychosociálna rehabilitácia – autogénny tréning, interaktívne sedenia,

počas dňa realizovať dychové cvičenia,

pri spánku a počas relaxovania je potrebné mať zvýšenú polohu postihnutej končatiny,

vyhýbať sa neprimerane teplému prostrediu –solária, bahenné kúpele,

dodržiavať diétu – strava má byť vyvážená, má obsahovať dostatočné množstvo

vitamínov, minerálov, stopových prvkov. Strava nemá byť mastná, príliš sladká a

neodporúčajú sa korenisté jedlá.

Záver

Riziko vzniku lymfedému je najmä po chirurgických zákrokoch – mastektómiách a po

ožarovaní. Aj keď v súčasnosti je snaha o operačné zákroky, s čo najmenším rozsahom.

Lymfedém sa vyskytuje u 40 % žien po ablácii prsníka (Džupina, 1999. s. 10). Správnou

edukáciou pacientov môžeme významne ovplyvniť priebeh lymfedému. Potrebné je, aby

pacienti mali vedomosti o možnosti jeho vzniku a dodržiavali určité zásady, o ktorých je

potrebné informovať. Lymfedém je chronické, celoživotné ochorenie, ktoré výrazne mení

kvalitu života, ale pri dodržiavaní vyššie uvedených doporučení sa dá dosiahnuť zlepšenie

zdravotného stavu a zabrániť progresii ochorenia. Vyžaduje od pacienta schopnosť trvalej

adaptácie sa na chorobu a nutnosť zaradiť starostlivosť o postihnutú oblasť do rytmu

každodenného života.


DŽUPINA, A. 1999. Komplexná terapia lymfedému. In Príloha zdravotníckych novín. 1999,

s. 10-11.

HUDÁKOVÁ, Z. 2011. Lymfedém a edukácia pacienta pri lymfedéme. In Sborník VI.

Mezinárodní konference všeobecných sester a pracovníků vzdělávajících nelékařská

zdravotnická povolání [online]. Brno : Katedra ošetřovatelství LF MU, 2011, s. 89-97 [cit.

2013-01-21]. Dostupné na internete:

http://usl.upol.cz/gacr/ikony/webove_stranky/files/Sbornik_k_IV_Mezinarodni_konferenci.pd

f.

HUSAROVIČOVÁ, E. a kol. 2003. Lymfedém – prevencia a liečba. Liga proti rakovine,

Bratislava, 2003. 18 s.

HUSAROVIČOVÁ, E. – POLÁKOVÁ, M. 2008. Lymfedém a liečba metódami fyzioterapie.

In Onkológia. 2008, roč. 3, č. 2, s. 175-177.

KOMAČEKOVÁ, D. a kol. 2003. Fyzikálna terapia. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2003.

363 s. ISBN 80- 8063-133-6.

SADOVSKÁ, O. 2007. Starostlivosť o onkologického pacienta v pokročilom štádiu

ochorenia. In Via practica. 2007, roč. 4, s. 31-40.


Mgr. Anna Vargová

ADOS Krištal spol. s r.o

Komenského 26

048 01 Rožňava

[email protected]

HISTÓRIA DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI V KONTEXTE

NEPROFESIONÁLNEHO, PROFESIONÁLNEHO A CHARITATÍVNEHO

OŠETROVATEĽSTVA

Drahomíra Vatehová1, Rastislav Vateha2

1Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS Eva, s.r.o.), Stropkov1Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, detašované pracovisko

Rožňava2VATCHIR, s.r.o., chirurgická ambulancia, Stropkov

Súhrn

Poznanie histórie nám umožňuje objasniť a porozumieť postaveniu a úrovni ošetrovateľstva

v jednotlivých historických etapách. Na základe znalosti dejín domácej ošetrovateľskej

starostlivosti môžeme analyzovať prítomnosť a riešiť súčasné problémy a prognózovať

budúcnosť ošetrovateľskej teórie a praxe. Z historického hľadiska môžeme odhaliť tri

systémy domácej starostlivosti, ktoré sa vzájomne prelínajú a ktoré ovplyvnili modernú

domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Cieľom príspevku je priblížiť domácu ošetrovateľskú

starostlivosť v jednotlivých historických obdobiach od starovekého, tradičného systému

starostlivosti, cez druhý typ starostlivosti, ktorý sa vyvíjal spolu s kresťanstvom a bol spojený

so starostlivosťou o špecifické skupiny ľudí až po tretí systém starostlivosti, ktorý sa rozvíjal

spolu s pokrokmi v medicíne.

Kľúčové slová

História, ošetrovateľstvo, domáca starostlivosť, ADOS

Úvod

Aj keď je ošetrovateľstvo staré ako ľudstvo samé a patrí medzi najstaršie povolania, stále sa

hľadá a formuje ako veda aj ako umenie, ktoré sa prejavuje v rozvíjaní citov, lásky, ale aj

vlôh, dôvtipu, vôle a schopnosti pomáhať. Niektorí autori pripisujú ošetrovateľstvu také

prívlastky ako múdrosť, láska, pomoc a svetlo lampy. V súčasnosti sa ošetrovateľstvo chápe

ako samostatná vedná disciplína, ktorá sa z hľadiska predmetu jej skúmania pokladá za vedu

reálnu a humanitnú a z hľadiska svojho cieľa za vedu aplikovanú (Žiaková a kol., 2009, s.

114). Dnešné ošetrovateľstvo je veľmi vzdialené ošetrovateľstvu v minulosti. Avšak ak

chceme pochopiť ošetrovateľstvo dneška a súčasne sa pripraviť na ošetrovateľstvo budúcnosti

musíme tiež porozumieť jeho minulosti.

Metodika

Postupovali sme rámcovo v jednotlivých fázach, kde v prvom kroku sme sformulovali

a vymedzili cieľ. Cieľom nášho príspevku bolo prehľadne popísať a porovnať

neprofesionálne, charitatívne a profesionálne ošetrovateľstvo z pohľadu histórie domácej

ošetrovateľskej starostlivosti. Sprehľadnili sme dostupnú literatúru o danom probléme,

vytvorili teoreticky rámec. Pre získanie relevantných zdrojov boli použité voľne prístupné

databázy a knižné publikácie. V druhom kroku sme naplánovali stratégiu pri zbere a analýze

údajov o danej problematike. Potom nasledoval samotný zber, analýza údajov a následne

spracovanie. Vyhľadávanie bolo naplánované a prebiehalo v priebehu decembra 2013

a januára 2014. Pričom pri vyhľadávaní boli použité kľúčové slová: história, ošetrovateľstvo,

domáca starostlivosť, ADOS.

Rámcové rozdelenie ošetrovateľstva do troch historických období

Ak vychádzame z chronologickej periodizácie dejín, môžeme hovoriť o ošetrovateľstve

v staroveku (cca 3000 rokov pred Kristom až 476 po Kristovi), ošetrovateľstve stredoveku

(rok 476 až 1500 po Kristovi), ošetrovateľstve novoveku (rok 1500 až 1918 po Kristovi)

a ošetrovateľstve v najnovších dejinách (po roku 1918). Keďže vývoj sveta a jednotlivých

krajín je nerovnomerný, označenie historických epoch neplatí univerzálne pre všetky územia

a všetky historické obdobia. Každé obdobie však malo svoje špecifiká, ktoré do určitej miery

ovplyvnili rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti.

Domáca ošetrovateľská starostlivosť v staroveku

Historické obdobie staroveku sa začína vznikom prvých staroorientálnych mestských štátov.

Ošetrovateľstvo v tejto epoche označujeme ako neprofesionálne. Predstavuje tradičný systém

ošetrovania, v ktorom človek ošetroval sám seba, svojich blízkych, alebo sa ošetrovanie

uskutočňovalo v spoločenstvách. Ošetrovaniu sa venovali hlavne ženy a kňazi a kňažky

rôznych náboženstiev. Poznatky, skúsenosti a zdedené múdrosti si odovzdávali z pokolenia na

pokolenie ústnou formou. Ľudia spoločne v rodinách prežívali svoje radosti i starosti.

V domácnostiach sa rodilo, liečilo a zomieralo za účasti všetkých členov rodiny. Domáca

starostlivosť bola nevyhnutnou a jedinou formou starostlivosti vzhľadom na úroveň

medicínskych poznatkov (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244). Významnou osobnosťou

staroveku, ktorá prispela k obohateniu ošetrovateľstva bol Chammurabi (alebo Chammurapi).

Bol šiesty panovník Starobabylonskej ríše. Vládol v rokoch 1792 až 1750 pred Kristom.

V Mezopotámii v tomto období existovalo veľa mestských štátov, ale vďaka Chammurabimu

sa postupne najdôležitejším stal Babylon, ktorý si ich za jeho vlády podmanil. Do

podmanených miest dosadzoval svojich správcov, ktorí plnili jeho rozkazy a riadili zverené

územie. Pre ošetrovateľstvo jeho prínos spočíva v tom, že dal napísať Chammurabiho

zákonník, ktorý v deviatej kapitole presne stanovoval činnosti pre lekárov a ošetrujúcich.

Povoľoval a diktoval rôzne výkony. Je to zbierka právnych ustanovení, ktoré boli vytesané

klinovým písmom na 2,25 metrov vysokej stéle z čierného dioritu (Klíma, 1988, s. 195). Toto

obdobie odborníci nazývajú aj obdobím neprofesionálneho ošetrovateľstva. Bolo to

historicky najdlhšie obdobie, kedy človek pociťoval vnútornú potrebu starať sa o seba, o svoje

zdravie a o zdravie svojich blízkych. Dominujúce postavenie v ošetrovateľskej starostlivosti

mali ženy. Tieto ženy boli bylinkárky a babice zároveň. Na liečenie a ošetrovanie používali

prírodné zdroje. Tento spôsob ošetrovania pretrvával aj na území Slovenska až do príchodu

kresťanstva a v určitých podobách existuje dodnes (Farkašová a kol., 2009, s. 23).

Domáca ošetrovateľská starostlivosť v stredoveku

Obdobie stredoveku sa na celom svete nieslo v znamení vzniku a zániku rôznych ríš. Za

prechod od staroveku k stredoveku sa obvykle považuje pád Západorímskej ríše v roku 476.

V mene viery bolo vyhlásených veľa vojen. Tisícročné obdobie stredoveku bolo obdobím

viery, vojen a utrpenia, hladomoru a prepychu. Bolo to heterogénne obdobie a oproti

staroveku znamenalo úpadok v ochrane a podpore zdravia. Stredoveké mestá stavali ochranné

múry, ale vnútri bola veľmi nízka úroveň hygieny. Ľudia pokladali za nemorálne sa zaoberať

vlastným telom, zriedkavo sa kúpali a často nosili špinavé oblečenie (Hanzlíková, 2011, s.

23). Ošetrovateľstvo v tomto období môžeme označiť ako charitatívne. Vyvíjalo sa spolu

s nástupom kresťanstva a so vznikom rádov (cirkevných, rytierskych, svetských), kláštorov,

v ktorých bola poskytovaná prvá cielene organizovaná ošetrovateľská starostlivosť.

Ošetrovateľstvo na zameriavalo na vyzdvihnutie ľudskej hodnoty každého jednotlivca, na

uspokojovanie najzákladnejších potrieb života ako bolo prístrešie, hygiena a duchovná

podpora a neskôr aj na liečebnú starostlivosť (Farkašová a kol., 2009, s. 23). V stredoveku

bol založený prvý rád sestier – ošetrovateliek Augustínok, ktoré sa špecializovali na

poskytovanie ošetrovateľských služieb v domácnosti, a rád Vincentiek, ktoré svoju činnosť

vykonávajú dodnes aj u nás. Prvé sestry vyučovali chudobné deti, navštevovali opustených

starých ľudí v ich domoch, starali sa o siroty, boli posielané aj na bojiská k raneným vojakom,

k väzňom a do nemocníc (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244).

Domáca ošetrovateľská starostlivosť v období novoveku a najnovších dejín

Viacerí autori za začiatok novoveku považujú Lutherovu reformáciu v roku 1517, objavenie

Ameriky v roku 1492, významné ekonomické zmeny, ktoré nastali v 16. storočí. Je tu viacero

medzníkov, ktoré sú spoločné pre svetové aj národné dejiny, pretože Francúzska revolúcia

v roku 1789 i revolučné roky 1848 – 1849 ovplyvnili vývoj viacerých európskych krajín.

Kým v stredoveku vládla predstava, že ľudia sú časťou jednotného svetového božieho

poriadku a každý človek má v ňom svoje pevné, božím riadením určené miesto, dané jeho

sociálnym pôvodom, v novoveku sa tieto stredoveké scholastické predstavy postupne

prekonávali. Rámcovo môžeme označiť novovek za obdobie v rokoch 1500 až 1918. V tomto

období na rozvoj profesionálneho ošetrovateľstva mali vplyv Tereziánske a Jozefovské

reformy v rokoch 1717 až 1780. Takisto založenie lekárskej fakulty v roku 1770 na pôde

jezuitskej univerzity v Trnave, ktorá bola založená v roku 1635. Vzdelávali sa tu i pôrodné

baby. 19. storočie znamenalo nielen nástup éry profesionálneho ošetrovateľstva, ale aj

začiatky komunitného ošetrovateľstva. Priemyselná revolúcia mala nepriaznivý vplyv na

zdravotný stav ľudí, čo si vyžiadalo zmenu zdravotnej starostlivosti. Ošetrovateľská

starostlivosť sa presunula aj do terénu. V roku 1859 vznikla v Anglicku moderná koncepcia

domácej starostlivosti, ktorej autorom bol Wiliam Rathbon. On sám prišiel na túto myšlienku

v čase, keď mu umierala manželka na zhubnú chorobu, a tak spolu s Florence

Nightingaleovou založili prvú školu pre sestry návštevnej služby, ktoré poskytovali

ošetrovateľskú starostlivosť chudobným a odkázaným ľuďom. Založili tiež asociáciu

obvodných sestier, čím podporili návštevné ošetrovateľstvo (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244).

V roku 1859 Florence Nightingaleová vydala v Londýne Poznámky o ošetrovateľstve: Čo to

je a čo to nie je. Táto publikácia bola určená ošetrovateľkám a ženám všeobecne, ktoré sa tiež

starali o svojich blízkych v domácnostiach (Kozierová a kol., 1995, s. 1404). Prvé pokusy

o poskytovanie domácej starostlivosti v Amerike sa začali v roku 1885 v Buffalo podľa

pokynov lekárov. Následne vznikla v roku 1887 vo Philadelphii spoločnosť domácej

starostlivosti a v roku 1888 v Bostone oblastná asociácia domácej starostlivosti. Všetky tieto

organizácie navrhli a riadili neprofesionáli. V roku 1893 bola zriadená ošetrovateľská služba

pod záštitou ministerstva zdravotníctva a pod vedením Lilian Waldovej a Mary Bewsterovej,

ktoré zaviedli termín verejná zdravotná sestra. Waldová a Rogersová založili ošetrovateľskú

školu, ktorá bola zameraná na poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácnostiach.

Na britských ostrovoch predzvesťou komunitného ošetrovateľstva boli dva ošetrovateľské

rády – rád Írske sestry a rád Milosrdné sestry. V Európe sa domáca ošetrovateľská

starostlivosť koncom 19. storočia zameriava na ošetrovanie starých ľudí s výnimkou

Holandska, kde sa ošetrovateľská starostlivosť v domácnostiach poskytuje všetkým bez

ohľadu na vek. V 20. storočí dochádza k neustálemu zvyšovaniu nákladov na zdravotnú

starostlivosť na celom svete, populácia starne, sú prítomné zmeny rolí v rodine, vzrastá dopyt

po poskytovaní služieb v domácnosti zo strany verejnosti. Tieto faktory ovplyvňujú rozvoj

domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Hanzlíková a kol., 2006, s. 245).

V súčasnosti existujú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo je ambulantná forma

zdravotnej starostlivosti poskytovanej v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom

sociálnom prostredí fyzickým osobám všetkých vekových kategórií, ktoré spĺňajú určité

kritéria, a to: vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť, sú imobilné, čiastočne mobilné a nie sú

schopné samostatne prísť do ambulantného zdravotníckeho zariadenia, nevyžadujú ústavnú

zdravotnú starostlivosť alebo ju odmietajú. Cieľom domácej ošetrovateľskej starostlivosti

v súčasnosti je poskytnúť osobe komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť metódou

ošetrovateľského procesu, zameranú na zlepšenie a udržanie kvality života, zmierňovanie

utrpenia, prevenciu komplikácií, doliečovanie po skončení ústavnej zdravotnej starostlivosti,

rehabilitáciu a poradenstvo, zdravotnú výchovu a edukáciu jednotlivca, resp. rodiny

a komunity v súvislosti so zdravotným stavom (Žiaková a kol., 2009, s. 12).

Záver

Záverom možno povedať, že v priebehu dejín od najstarších čias až po súčasnosť sa

poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom

sociálnom prostredí vyvíjalo. Zmenilo sa z neškolenej práce na povolanie regulované štátom.

Kým na začiatku to bolo neprofesionálne ošetrovateľstvo, kde sa v domácnostiach rodilo,

liečilo, zomieralo za účasti všetkých členov rodiny, vedomosti, schopnosti a zručnosti sa

odovzdávali z pokolenia na pokolenie a starostlivosť bola prevažne zverená ženám

bylinkárkam a babiciam, v stredoveku to bolo charitatívne ošetrovateľstvo, ktoré bolo spojené

so vznikom rehoľných rádov. Bolo zamerané na rešpektovanie ľudskej hodnoty každého

jednotlivca, na uspokojovanie najzákladnejších potrieb života ako bolo prístrešie, hygiena

a duchovná podpora a neskôr aj na liečebnú starostlivosť. 19. storočie sa spája

s profesionalizáciou ošetrovateľstva a s rozvojom komunitného ošetrovateľstva. V súčasnosti

profesionálnu ošetrovateľskú starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu poskytujú

v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom sociálnom prostredí fyzickým osobám

všetkých vekových kategórií agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti.


FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2009. Ošetrovateľstvo – teória. 3. dopl. vyd. Martin : Vydavateľstvo

Osveta, 2009. 244 s. ISBN 978-80-8063-322-6.

HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. 2. nezmen. vyd. Martin :


HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. 1. vyd. Martin :


KLÍMA, J. 1988. Ľudia Mezopotámie: cestami dávnej civilizácie a kultúry pri Eufrate

a Tigrise. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor, 1988. 312 s.

KOZIEROVÁ, B. a kol. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2. 1. slov. vyd. Martin : Vydavateľstvo

Osveta, 1995. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.

ŽIAKOVÁ, K. a kol. 2009. Ošetrovateľský slovník. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta,

2009. 218 s. ISBN 978-80-8063-315-8.


PhDr. Drahomíra Vatehová, PhD.

ADOS Eva, s.r.o.

akad. Pavlova 321/10

091 01 Stropkov

[email protected]

ALLOPLASTYKA STAWU BIODROWEGO JAKO CZYNNIK UTRUDNIAJĄCY

ODZYSKANIE I UTRZYMANIE SPRAWNOŚCI FUNKCJONALNEJ U

PACJENTÓW OBJĘTYCH ŚWIADCZENIEM PIELĘGNIARSKIEJ OPIEKI

DŁUGOTERMINOWEJ

Karina Wawros1, Renata Mroczkowska2, Bogusława Serzysko2

1Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu2Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu

Streszczenie

Pielęgniarki opieki długoterminowej często opiekują się pacjentami po zabiegu

endoprotezoplastyce stawu biodrowego. Aby zaplanować i podjąć odpowiednie działania

pielęgnacyjne u takiego pacjenta konieczna jest znajomość istoty zabiegu, oraz zasad

postępowania zarówno przed jak i po operacji. Opieka nad takim pacjentem wymaga od

pielęgniarki opieki długoterminowej nie tylko odpowiednich kwalifikacji, ale również bardzo

szerokiej wiedzy z tego zakresu. Zarówno okres przedoperacyjny jak i pooperacyjny wymaga

zwrócenia uwagi nie tylko na pojawienie się nowych problemów pielęgnacyjnych u pacjenta,

ale także konieczność modyfikacji planu pielęgnacji problemów istniejących przed zabiegiem

operacyjnym. Alloplastyka stawu biodrowego jest czynnikiem utrudniającym odzyskanie

i utrzymanie sprawności u pacjentów a zwłaszcza u osób w wieku podeszłym. Dokładna

analiza czynników ryzyka, powikłań pooperacyjnych, a także zasad postepowania

usprawniającego w znacznym stopniu pozwala na szybsze odzyskanie sprawności pacjenta.

Holistyczne podejście do problemu opieki pielęgniarskiej nad pacjentem po

endoprotezoplastyce stawu biodrowego, a także włączenie do procesu rekonwalescencji osób

innych specjalności nie tylko medycznych (pielęgniarka podstawowej opieki zdrowotnej,

rehabilitant, dietetyczka, pracownik socjalny) pozwala pielęgniarce opieki długoterminowej

na pełną realizację planu pielęgnacji i zapewnienie kompleksowej opieki pacjentowi.

Słowa kluczowe

Endoprotezoplastyka, alloplastyka, opieka długoterminowa

Wstęp

Wraz z demograficznym starzeniem się społeczeństwa, spowodowanym wydłużaniem się

przeciętnego trwania życia, oraz zmniejszeniem się liczby urodzeń, wzrasta zapotrzebowanie

na usługi pielęgnacyjno-opiekuńcze (Golinowska, 2008, s. 31, 35, 45). Jedną z form

udzielanych świadczeń jest opieka długoterminowa, która jest świadczeniem usług, pomocy i

wsparcia dla osób przewlekle chorych i niepełnosprawnych także niedołężnych osób

starszych przy współudziale rodziny w formie świadczenia realizowanego w zakładzie

opiekuńczo – leczniczym, pielęgnacyjno – opiekuńczym lub środowisku domowym

(Szwałkiewicz, 2013, s. 124–205).

Opieką długoterminowa objęci są osoby, których choroby przewlekłe bądź urazy

doprowadziły do obniżenia aktywności fizycznej do stopnia który uniemożliwia

wykonywanie podstawowych czynności życia codziennego. Pacjenci objęci opieką

długoterminową to w większości osoby w wieku podeszłym (Szwałkiewicz, 2013 s. 184–

207). Stopniowe ograniczenie aktywności fizycznej związanej z wiekiem znacząco wpływa

na pogłębienie zmian zwyrodnieniowych stawów, a następstwo osteoporozy zwłaszcza u

kobiet często prowadzi do złamań w obrębie głowy lub szyjki kości udowej a staw biodrowy

jest jednym z najbardziej obciążonych stawów człowieka, który spełnia dwie zasadnicze

funkcje: podporowa i lokomocyjną (Szopińska, 2005, s. 28–35).

Ograniczenie niskiej aktywności fizycznej prowadzi do pojawienia się nowych problemów

pielęgnacyjnych u chorych po endoprotezoplastyce stawu biodrowego. Udział w procesie

pielęgnacji, rehabilitacji edukacji pacjenta po zabiegu endoprotezoplastyki jest kluczową rolą

pielęgniarki opieki długoterminowej, która wymaga wysokiej wiedzy, doświadczenia oraz

musi być oparta na holistycznym podejściu do pacjenta.

Urazy u pacjentów w wieku podeszłym związane są ze zwiększoną liczbą powikłań oraz

wysoką śmiertelnością (Mosakowska, Więcek, Błędowski, 2012, s. 454). Niskie rezerwy

czynnościowe i choroby współistniejące mają niekorzystny wpływ na rozpoznanie i przebieg

leczenia u osób starszych. Pacjenci z tej grupy wiekowej są dwukrotnie częściej

hospitalizowani z powodu następstw urazów niż reszta populacji (Mosakowska, Więcek,

Błędowski, 2012, s. 454). Upadki są jedną z najczęstszych przyczyn urazów, powikłań

pourazowych i związanej z nimi śmiertelności u ludzi starszych.

Poważnymi typowymi złamaniami u w wieku podeszłym są złamania bliższej nasady kości

udowej. Większość pacjentów nie odzyskuje sprawności sprzed wypadku, lub w wielu

przypadkach dochodzi do powtórnych złamań tej samej okolicy (Szopińska, 2005, s. 28–35).

Metodyka

Na podstawie dostępnej literatury lat 2000 – 2013 dokonano analizy złożoności problemów

pielęgnacyjnych u pacjentów po alloplastyce stawu biodrowego, zarówno w okresie przed jak

i pooperacyjnym, objętych opieka długoterminową.

Pojęcie i wskazania do endoprotezoplastyki stawu biodrowego

Określenie zadań pielęgniarki opieki długoterminowej u pacjenta po endoprotezoplastyce

stawu biodrowego jest niezwykle istotna dla procesu pielęgnacji chorego i zależy od wielu

czynników. Wskazania do przeprowadzenia alloplastyki stawu biodrowego to najczęściej,

zniszczony procesem zwyrodnieniowym staw biodrowy oraz całkowite lub częściowe

złamanie kości udowej (szyjki kości udowej), które najczęściej dotyczy ludzi starszych,

kobiet jako powikłanie osteoporozy głównie pomenopauzalnej, ale także procesów

nowotworowych kości, przyjmowanie leków obniżających odporność, długotrwałe

unieruchomienie zaburzenia gospodarki wapniowej, wrodzona choroba kości, niedobór

wapnia i białka, choroby mózgu (Szopińska, 2005, s. 21–30). W procesie pielęgnacji należy

uwzględnić nie tylko istniejące wcześniej problemy, ale także uwzględnić planowanie działań

w stosunku problemów pielęgnacyjnych które pojawią się po zabiegu operacyjnym

(Szwałkiewicz, 2013, s. 10–34).

Endoprotezoplastyka to zastąpienie uszkodzonych elementów stawu sztucznymi elementami

odwzorowującymi jego anatomiczne części co pozwala na zniesienie bólu i umożliwia

wykonywanie podstawowych ruchów: chodzenie, podnoszenie ciężarów.

W przypadku wymiany całego stawu biodrowego stosuje się protezę całkowita, natomiast

jeżeli pozostawia się naturalna panewkę a wymienia jedynie główkę kości udowej zakłada się

protezę częściową (Szopińska, 2005, s. 18–35). Osadzenie endoprotezy na kości dokonywana

jest w dwojaki sposób: endoprotezę bezcementowa poprzez wcisk lub wkręt, natomiast

cementową osadza się za pomocą cementu kostnego.

Wyboru osadzenia endoprotezy dokonuje się na podstawie wskazań oraz wieku pacjenta. U

młodszych pacjentów zazwyczaj stosuje się całkowitą endoprotezę bezcementową lub system

mieszany czyli całkowita endoproteza która jest częściowo zacementowana u pacjentów

starszych całkowita endoprotezę cementową (Szopińska, 2005, s. 28–35).

Postepowanie przedoperacyjne jest niezwykle istotne dla procesu usprawniania pacjenta

po zabiegu alloplastyki na które składa się rehabilitacja, edukacja pacjenta i jego rodziny,

wsparcie emocjonalne.

Ważną rolę odgrywa prawidłowo zbilansowana dieta, która wpływa na prawidłowy stan

tkanki kostnej oraz wzmacnia jej naturalne procesy regeneracyjne a także na utrzymanie

prawidłowej masy ciała (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska, 2013, s. 355–359).

Rehabilitacja przedoperacyjna powinna uwzględniać:

zwiększenie zakresu ruchu w chorym stawie oraz symetrycznym,

wzmocnienie mięśni w obrębie chorego stawu,

wzmocnienie mięśni brzucha i grzbietu,

rozluźnienie mięśni nadmierne napiętych,

naukę chodu z balkonikiem i o kulach po płaskim podłożu oraz schodzenie i

wchodzenie po schodach o kulach

naukę wykonywania czynności dnia codziennego oraz naukę wykonywania

gimnastyki oddechowej.

Należy również uwzględnić poziom lęku pacjenta Dla pacjenta z wysokim poziomem lęku

większość procedur medycznych może być niezrozumiała co prowadzi do problemu z

wyrażeniem zgody na procedury medyczne. Przedoperacyjna rozmowa z chorym i

wyjaśnienie wszelkich niezrozumiałych kwestii zmniejsza poziom lęku u pacjenta.

Edukacja pacjenta powinna być dostosowana do wieku pacjenta, poziomu wykształcenia.

Istotny jest udział pielęgniarki w edukacji chorego, powinna udzielać informacji pacjentowi

zgodnie ze swoimi kompetencjami i aktualna wiedzą (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska,

2013, s. 355–359). Pielęgniarka powinna wyjaśnić sposób i celowość przygotowania do

zabiegu operacyjnego a także w zakresie sposobu usprawniania chorego po operacji. Rola

pielęgniarki opieki długoterminowej na tym etapie procesu leczenia pacjenta jest bardzo

istotna, biorąc udział w działaniach przedoperacyjnych, głównie w zakresie edukacji i

wsparcia rodziny, pielęgniarka rozpoczyna pierwszy etap rehabilitacji pacjenta co umożliwia

szybszy powrót chorego do środowiska domowego (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska,

2013, s. 355–359). Edukacja rodziny w zakresie możliwości: nabycia sprzętu ortopedycznego,

środków higienicznych i pielęgnacyjnych, oraz sposobu pielęgnacji, a także możliwości

usprawniania chorego, zapobiegania odleżynom, są dla rodziny wsparciem (Szwałkiewicz,

2013, s. 34–102).

Powszechnie uważa się, że przygotowanie pacjenta odbywa się w chwili przyjęcia pacjenta do

oddziału, nieliczna literatura wskazuje na istotną rolę pielęgniarki opieki długoterminowej w

przygotowaniu pacjenta, która w analogiczny sposób, może za wyjątkiem przygotowania

fizycznego, musi przygotować pacjenta oraz jego rodzinę do pielęgnacji (Szwałkiewicz, 2013,

s. 68–134).

Rehabilitacja po wszczepieniu protezy stawu biodrowego rozpoczyna się w pierwszej

dobie po zabiegu operacyjnym i trwa przez wiele tygodni. W pierwsze dobie po operacji

postepowanie obejmuje postepowanie redukujące dolegliwości bólowe, obrzęk, profilaktykę

przeciwzakrzepową oraz ćwiczenia krążeniowo – oddechowe. Wczesne usprawnianie

pooperacyjne jest rolą zespołu medycznego oddziału na którym przebywa pacjent.

Chory najczęściej zostaje wypisany w 8 – 10 dobie po zabiegu operacyjnym w tym okresie

należy zadbać ot aby pacjent nie przeciążał stawu i jednocześnie stosować odpowiednie

ćwiczenia usprawniające. Po wyjściu ze szpitala pacjent wykonuje ćwiczenia samodzielnie

lub pod kontrolą rehabilitanta, pielęgniarki bądź wyedukowanej rodziny.

Istotna jest systematyczność ćwiczenia codziennych czynności takich jak: wstawanie,

siadanie, kładzenie się, chodzenie po schodach. Należy pamiętać o zasadniczej różnicy w

usprawnianiu pacjenta z endoprotezą cementowa a bezcementową w zakresie obciążania

operowanej kończyny (Pozowski, 2002, s. 25–52).

Po założeniu protezy bezcementowej nie należy obciążać przez 6 tygodni, natomiast po

całkowitej alloplastyce cementowej kończynę można obciążać od razu. W pierwszym etapie

rehabilitacji, w etapie ćwiczeniowym, kładzie się nacisk na zapobieganie przykurczom,

odleżynom, zapaleniu oskrzeli/płuc, powikłaniom zakrzepowo – zatorowym oraz

dolegliwościom bólowym przez ułożenie kończyny w rozwórkach w pozycji pośredniej

(Hrycaj, Łącki, 2002, s. 7–15).

Po wszczepieniu endoprotezy bezcementowej pacjent przez 6 tygodni nie może układać się na

boku, za wyjątkiem ćwiczeń przy odpowiednim odwiedzeniu. W pierwszej fazie

usprawniania chorego kładzie się nacisk na optymalną ruchomość, siłę mięśniową, chód,

postawę ciała oraz optymalny ciężar ciała (Pozowski, 2002, s. 27–45).

Chodzenie o kulach

Niezwykle istotnym i trudnym etapem usprawniania chorego po endoprotezie stawu

biodrowego jest chodzenie o kulach. Reedukację chodu rozpoczyna się od prawidłowego

trzymania kul, przenoszenia kul do przodu oraz umiejętnego przerzucania masy ciała. Do

opanowania chodzenia o kulach niezbędne jest utrzymanie równowagi. Nauka chodzenia o

kulach polega na dobraniu odpowiedniego kroku (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 8–

14).

Rodzaje chodu o kulach

Chód czteromiarowy: polega na naprzemiennym przenoszeniu do przodu najpierw kuli

prawej, potem nogi lewej, następnie kuli lewej a nogi prawej. Taki chód jest dla pacjenta

bezpieczny, stwarza dobre warunki statyczne, ponieważ istnieją stale trzy punkty podparcia

ciała: jedna kończyna dolna oraz dwie kule lub dwie kończyny dolne i jedna kula.

Chód trójmiarowy: pacjent najpierw przenosi obie kule jednocześnie do przodu i następnie

jedną nogę a potem dostawia drugą nogę.

Dostawny: pacjent przenosi najpierw lewą kulę do przodu, potem prawą kulę do przodu,

następnie lewą nogę do przodu i prawą nogę do przodu; Chód jest również bezpieczny gdyż

istnieją trzy punkty podparcia (Pozowski, 2002, s. 35–58).

Chód dwumiarowy: tak zwany naprzemienny – który polega na jednoczesnym przenoszeniu

do przodu prawej kuli i lewej nogi. Naprzemienny z symetryczną pracą kończyn górnych –

polega na jednoczesnym przenoszeniu do przodu obu kul i jednej nogi, potem drugiej nogi.

Chód dwumiarowy jest stosowany w pierwszych dobach po zabiegu operacyjnym ponieważ

nie obciąża on kończyny. Dobranie choremu odpowiednich typów chodu i wyuczenie go

kilku sposobów chodzenia jest bardzo ważne dla prawidłowego przebiegu usprawniania

(Pozowski, 2002, s. 15–36).

Chodzenie po schodach

Kolejnym elementem w rehabilitacji jest nauka chodzenia po schodach, jest jednym z

najtrudniejszych etapów usprawniania i można ją rozpocząć jedynie wówczas gdy istnieje

dobra siła mięśniowa mięśnia czworogłowego.

Chodzenie po schodach z pomocą dwóch kul: wchodzenie: na stopień wyżej, pacjent stawia

kończynę nieoperowaną i prostując ją w kolanie dostawia kończynę nieoperowaną a następnie

kule.

Schodzenie: na stopniu niżej pacjent stawia kończynę operowaną razem z kulami i dostawia

kończynę nieoperowaną.

Chodzenie po schodach z pomocą jednej kuli: Kula znajduje się po stronie operowanej

kończyny a pacjent trzyma się poręczy po stronie nieoperowanej, wchodzenie: kończynę

nieoperowaną pacjent stawia na stopniu powyżej i prostując kolano dostawia razem z kulą

kończynę operowaną.

Schodzenie: na stopniu niżej chory stawia kończynę operowaną razem z kulą i dostawia

kończynę zdrową (Pozowski, 2002, s. 25–59).

Dieta

Istotna jest dieta i zapobieganie nadwadze. Dieta powinna dostarczać do organizmu niezbędne

składniki mineralne, mikroelementy i witaminy a także, egzogenne nienasycone kwasy

tłuszczowe. Prawidłowo skomponowana dieta wpływa prawidłowy stan tkanki kostnej,

poprzez wzmacnianie jej naturalnych procesy regeneracyjne oraz zapobiega zmniejszeniu się

wytrzymałości i gęstości. Nadwaga jest współczesnym problemem społecznym i jest

przeciwwskazaniem do aktywności sportowej pacjentów z endoprotezą. Dlatego prawidłowo

zbilansowana dieta powinna być jednym z elementów składowych kompleksowej opieki nad

pacjentem po zabiegu alloplastyki stawu biodrowego (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s.

10–13).

Fizykoterapia

Z uwagi na kompleksowy charakter usprawniania pacjenta należy pamiętać o fizykoterapii.

Można stosować: Lampę Bioptron która przyspiesza gojenie rany jak również ma działanie

przeciwobrzękowe oraz przeciwbólowe. Stosowanie zabiegów zimnem również wykazuje

działanie, przeciwobrzękowe oraz obkurczając naczynia krwionośne zapobiega wylewom

krwawym. Natomiast zabiegi ciepłem również działają przeciwbólowo oraz rozluźniająco.

Po powrocie ze szpitala pacjent powinien unikać ze szczególnie: leżenia na boku, zakładania

nogi na nogę, dźwigania ciężkich przedmiotów, siadania na niskich krzesłach, korzystania z

wanny, noszenia niestabilnego i niewygodnego obuwia. Należy także unikać ruchów

przywiedzenia i rotacji zewnętrznej (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 9–13).

Pacjent po wszczepieniu endoprotezy powinien nosić wygodne obuwie na płaskim obcasie,

używać kabiny prysznicowej zamiast wanny, spać na plecach w pierwszych miesiącach po

operacji, korzystać z podwyższonej deski sedesowej w pierwszych tygodniach po operacji.

Zalecane formy aktywności u pacjentów po operacji endoprotezoplastyki: pływanie bez

wykonywania gwałtownych ruchów, jazda na rowerze dozwolona od 3 miesiąca po operacji,

spacery po płaskim terenie (Pozowski, 2002, s. 25–42).

Zapobieganie powikłaniom po zabiegu alloplastyki

Powikłania pooperacyjne występują dosyć rzadko, odpowiednie przygotowanie oraz edukacja

pacjenta zmniejszają ryzyko ich wystąpienia do minimum.

Powikłania wczesne

Powikłania wywołane znieczuleniem – zależą od rodzaju znieczulenia. Sposób przygotowania

pacjenta różni się w zależności od trybu operacji tzn. tego czy wykonana jest w trybie pilnym

(ostrym) czy planowym. Bez względu na tryb zabiegu operacyjnego odpowiednie

przedoperacyjne procedury anestezjologiczne pozwalają zapewnić bezpieczeństwo choremu.

Zatorowość płucna – spowodowana jest oderwaniem się skrzepliny powstałej podczas

zabiegu operacyjnego. Zapobieganie temu powikłaniu polega na wczesnym uruchamianiu

chorego, oraz stosowanie metod farmakologicznych – środków obniżających krzepliwość

krwi (heparyny drobnocząsteczkowe niefrakcjonowane). U pacjentów którzy pozostają w

długotrwałym unieruchomieniu podaje się leki przeciwzakrzepowe z grupy heparyn (Fibak,

2002, s. 99–105).

Zapalenie płuc – zwłaszcza ludzie w wieku podeszłym narażeni są na to powikłanie.

Osłabienie odruchu kaszlowego, zwiększenie objętości zalegającej, zmniejszenie podatności

płuc, zmniejszenie pojemności dyfuzyjnej płuc, zmniejszenie wysycenia krwi tętniczej

tlenem, predysponuje osoby starsze do zachorowania na zapalenie płuc. Stosowanie

gimnastyki oddechowej, profilaktyki w postaci szczepień przeciwko grypie, a także

wykluczenie bądź wyleczenie przed zabiegiem operacyjnym istniejących infekcji górnych

dróg oddechowych, pozwala na zmniejszenie ryzyka wystąpienia zapalenia płuc

(Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 8–10).

Porażenie nerwu strzałkowego – dochodzi przy złym ustawieniu kończyny podczas pobytu

chorego w łóżku, dlatego należy zwracać uwagę na prawidłowe ułożenie kończyny (Porez-

Radziszewska i wsp., 2003, s. 169–172).

Infekcja operowanego stawu – jest najczęstszym powikłaniem w chirurgii i może być

przyczyną skrócenia okresu „użytkowania” endoprotezy. Może rozwinąć się zarówno we

wczesnym jak i odległym okresie pooperacyjnym. Infekcja wczesna po zastosowaniu

właściwego leczenia nie musi prowadzić do obluzowania endoprotezy, jednak późna infekcja

jest oporna na leczenie i doprowadza do obluzowania sztucznego stawu oraz zniszczeń i

konieczności usunięcia implantu. Infekcja późna, operowanego stawu biodrowego najczęściej

jest infekcją endogenną, przeniesione drogą krwi z innego miejsca ustroju np.: migdałki,

zęby, zatoki.

Pacjenci chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów po totalnej endoprotezoplastyce stawów

biodrowych, leczeni przewlekle steroidami lub lekami immunosupresyjnymi są szczególnie

narażeni na ryzyko infekcji. Wczesne wykrywanie i leczenie ognisk infekcyjnych, pozwala

ochronić operowana kończynę (Głowacki, Stefaniak, Gruca, 2008, s. 10–16).

Powikłania późne

Zazwyczaj dotyczą okresu poszpitalnego, dlatego edukacja pacjenta i rodziny w dużym

stopniu pozwala na ich zapobieganiu.

Zwichnięcie stawu – aby zapobiegać temu powikłaniu należy wykonywać ćwiczenia

usprawniające zgodnie z zasadami, a także przestrzegać je w wykonywaniu czynności życia

codziennego (Wodzisławski i wsp., 2003, s. 108–110).

Obluzowanie implantu – jest najpoważniejszym z późnych powikłań operacji alloplastyki

stawów, większość przypadków rozpoznawana jest jako obluzowania aseptyczne.

Zapobieganie jak w zakażeniu operowanego stawu (Wodzisławski i wsp., 2003, s. 108–110).

Złamania okołoprotezowe – stanowią po aseptycznym obluzowaniu endoprotez, drugą co do

częstości przyczynę wskazań do wykonania alloplastyk rewizyjnych, dochodzi do nich na

skutek nadmiernego pociągania, zginania, skręcenia, zgniatania. Profilaktyka tego powikłania

dotyczy poprawnego wykonywania zarówno ćwiczeń, czynności dnia codziennego jak i

prawidłowo wykonywanych czynności podczas pielęgnacji chorego (Marczyński, 2009, s.

105–108).

Dolegliwości bólowe – utrzymujące się kilka tygodni po alloplastyce mogą mieć różny

charakter mogą się pojawić na skutek uszkodzenia gałązek unerwiających okolicę miejsca

operowanego. Ponadto często przy problemach ze stawem biodrowym, na skutek

nierównomiernego obciążania kończyny, dochodzi do przyspieszenia rozwoju zwyrodnienia

odcinka lędźwiowego co także może być przyczyna dolegliwości bólowych (Wodzisławski i

wsp., 2003, s. 108–110).

Utrzymujące się przez wiele tygodni dolegliwości u pacjenta po endoprotezoplastyce nie

tylko stanowią dyskomfort lecz utrudniają proces rehabilitacji. Po powrocie ze szpitala

pacjent powinien kontynuować leczenie przeciwbólowe, a w przypadku obecności

długotrwałego bólu należy zdiagnozować przyczynę lub/i podjąć leczenie w poradni leczenia

bólu. Należy pamiętać, że ból ogranicza aktywność, oprowadza do powikłań ze strony układu

krążenia, oddechowego, przewodu pokarmowego a także zwiększa ryzyko powikłań

zakrzepowo – zatorowych. Leczenie bólu przewlekłego u osób w wieku podeszłym wymaga

indywidualnego podejścia W leczeniu przeciwbólowym istotne znaczenie mają choroby

współistniejące oraz stosowane leki. Wraz z wiekiem pogarsza się wchłanianie z przewodu

pokarmowego, pogorszeniu ulegają przepływy narządowe a proces starzenia i schorzenia

współistniejące wpływają na stężenia białek wiążących leki (Marczyński, 2009, s. 105–108).

Uczulenia na metal lub hydroksyapatyt – endoproteza która jest wykonana z metalu może

wywoływać reakcje alergiczne, gdyż cząsteczki z których jest wykonana mogą przenikać do

tkanek wywołując u niektórych pacjentów odczyn zapalny. Pacjenci mogą wykazywać

reakcje alergiczne na składniki z których wykonane są implanty. Jeżeli pacjent w wywiadzie

podaje reakcje anafilaktyczne należy wykonać testy uczuleniowe i określić alergie.

W przypadku alergii stosuje się endoprotezę wykonaną bez użycia metali na które pacjent

wykazuje alergię lub pokrytej specjalną warstwą ochronną (Głowacki, Stefaniak, Gruca,

2008, s. 10–16).

Wnioski

W grupie ludzi wieku podeszłego obserwuje się ograniczenie aktywności fizycznej,

zaburzenia równowagi i sprawności chodu, co jest następstwem wielu współistniejących

chorób takich jak np. zwyrodnienie stawów, osteoporoza. Czynniki te sprzyjają uszkodzeniu

stawu biodrowego przez proces zwyrodnieniowy bądź, są przyczyną urazu w następstwie

którego dochodzi do złamania szyjki kości udowej.

W takim przypadku najczęściej istnieje konieczność wykonania zabiegu endoprotezoplastyki

stawu biodrowego. W takiej sytuacji u ludzi starszych, niezależnie od stopnia sprawności

sprzed zabiegu, dochodzi do obniżenia aktywności fizycznej co zdecydowanie wpływa na

jakość ich życia ,oraz nakłada większe obowiązki na pielęgniarkę oraz rodzinę w zakresie

pielęgnacji. Jednym z istotnych założeń procesu pielęgnacji jest reedukacja chodu, pomimo iż

u pacjentów opieki długoterminowej występuje wiele innych problemów pielęgnacyjnych,

oddziaływania należy ograniczyć do osiągnięcia najważniejszych celów.

Podczas planowania opieki nad pacjentem po alloplastyce stawu biodrowego niezwykle

istotna jest wiedza pielęgniarki długoterminowej z zakresu:

istoty zabiegu,

postępowania przed jak i pooperacyjnego,

możliwości wystąpienia powikłań pooperacyjnych,

rehabilitacji.

W procesie usprawniania należy uwzględnić współpracę z rehabilitantem, psychologiem,

pracownikiem socjalnym, dietetykiem. Z uwagi na fakt, iż wymiar czasowy pielęgniarki

opieki długoterminowej z pacjentem jest ograniczony godzinowo, dobowo jak i tygodniowo,

pielęgniarka musi realizować plan opieki we współpracy z zespołem terapeutycznym, aby

osiągnąć optymalne wyniki usprawniania (Szwałkiewicz, 2013, s. 243–256).

W wielu przypadkach pacjenci po endoprotezoplastyce stawu biodrowego, są objęci opieką

długoterminową przed zabiegiem, dlatego pielęgniarka opieki długoterminowej zapoznana

zarówno ze stanem zdrowotnym pacjenta, problemami pielęgnacyjnymi, sytuacją rodzinną,

jest wszechstronnym specjalistą biorącym udział w rozwiązaniu wielu problemów oraz

powinna być koordynatorem zespołu terapeutycznego który uczestniczy w procesie

usprawniania pacjenta po powrocie do domu.

Niesamodzielność tych pacjentów uzależnienie od innych osób jest sygnałem wskazującym

na zapotrzebowanie na różne formy opieki zdrowotnej, a co za tym idzie potrzebę stworzenia

kompleksowego, spójnego systemu opieki długoterminowej otwartego na zaspokajanie

potrzeb osób niesamodzielnych. Należy wypracować system holistyczny zapewniający

kompleksowość opieki.

Spis literatury

DZIEKOŃSKA, M. – LATOSIEWICZ, R. – KULIKOWSKA, A. Pielęgnowanie pacjenta po

endoprotezoplastyce stawu biodrowego. In Hygeia Publik Health. 2013, t. 48, nr. 3, s. 355-

359.

FIBAK, J. 2002. Zapobieganie pooperacyjnej zakrzepicy żylnej. Chirurgia. Warszawa :

PZWL, 2002. 773 s. ISBN 83-200-2708-X.

GŁOWACKI, J. – STEFANIAK, T. – GRUCA, Z. 2008. Zakażenie miejsca operowanego w

chirurgii wideoskopowej i endoskopii. In Wideochirurgia i inne techniki małoinwazyjne.

2008. t. 1, nr. 3, s. 10-16.

GOLINOWSKA, S. 2008. Konsekwencje ekonomiczne i społeczne starzenia się

społeczeństwa. Warszawa : PAN, 2008. 196 s. ISBN 97883-61236-20-7.

HRYCAJ, P. Z. – ŁĄCKI, J. K. 2002. Od zwyrodnienia do zapalenia – współczesne poglądy

na patogenezę choroby zwyrodnieniowej stawów. In Nowa Medycyna. 2002, nr. 2, s. 7-15.

KSIĘŻOPOLSKA-PIETRZAK, K. i wsp. 2000. Postępowanie z chorym po totalnej

alloplastyce stawu biodrowego. In Borgis – Postępy Nauk Medycznych. 2000. nr 2. s. 8-14.

MARCZYŃSKI, W. 2009. Przyczyny septycznego obluzowania protez stawów biodrowych.

In Sepsis. 2009. t. 3, nr. 2, s. 105-108.

MOSAKOWSKA, M. – WIĘCEK, A. ¬ BŁĘDOWSKI, P. 2012. Aspekty medyczne,

psychologiczne, socjologiczne i ekonomiczne starzenia się ludzi w Polsce. Poznań : Termedia.

2012. 598 s. ISBN -978-83-62138-81-4.

PODREZ-RADZISZEWSKA, M. i wsp. 2003. Uszkodzenia endoprotezy stawu biodrowego

jako przyczyna niepowodzeń alloplastyki. In Chirurgia Narządów Ruchu i Ortopedia Polska.

2003, t. 68, nr. 3, s. 169-172.

POZOWSKI, A. 2002. Mam sztuczny staw biodrowy. Warszawa. 2002. 64 s. ISBN 978-83-

200-3537-7.

SZOPIŃSKA, K. 2005. Choroba zwyrodnieniowa stawu biodrowego-etiologia,

etiopatogeneza oraz objawy radiologiczne i kliniczne. In Kwartalnik Ortopedyczny. 2005, t. 1,

s. 28-35.

SZWAŁKIEWISZ, E. 2013. Opiekun medyczny w praktyce. Warszawa, 2013. 421 s. ISBN

9788320043365.

WODZISŁAWSKI, W. i wsp. 2003. Złamania kości udowej u pacjentów z endoprotezą stawu

biodrowego. In Kwartalnik Ortopedyczny. 2003, t. 2, s. 108-110.


Karina Wawros

Lic. pielęgniarstwa. Specjalista Pielęgniarstwa Anestezjologicznego i Intensywnej Opieki

ul. Gagarina 10/11

41-506 Chorzów

[email protected]


ZDRAVIE AKO SÚČASŤ METAPARADIGMY V OŠETROVATEĽSTVE

Mária Zamboriová1, Viera Simočková2

1Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva1Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a

zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove2Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra pôrodnej asistencie

Súhrn

Zdravie, podpora, udržiavanie a prinavrátenie zdravia sú ústrednou témou ošetrovateľstva.

Chápanie pojmu zdravie ako všeobecne uznávanej hodnoty závisí od spoločnosti, jej kultúry a

od stupňa jej rozvoja. Ošetrovateľstvo je založené na vedeckých poznatkoch overených

výskumom, ku ktorým patrí aj koncepcia zdravia. Nové vedecké prístupy v ošetrovateľstve a

ich aplikácia v praxi metodologicky vychádzajú z celostného prístupu k človeku v zdraví i

v chorobe, čím je opodstatnené skúmať zdravie z rôznych aspektov, čo je cieľom aj tohto

príspevku.

Kľúčové slová

Zdravie, metaparadigma ošetrovateľstva, choroba

Úvod

V preambule ústavy Svetovej zdravotníckej organizácie sa zdravie definuje ako „stav

kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a

slabosti”. Táto definícia bola prijatá Medzinárodnou konferenciou zdravia v New Yorku, 19 –

22. júna 1946. 22. júla 1946 podpísali tento dokument zástupcovia 61 štátov (oficiálne

záznamy o Svetovej zdravotníckej organizácie, č. 2, s. 100). Definícia nadobudla účinnosť od

7. apríla 1948 a trvá dodnes (World Health Organisation, 2014).

Zdravie je telesné, duševné a sociálne blaho. Je to opak choroby, nielen jej neprítomnosť

alebo porucha funkcie. Zdravie je forma existencie organizmu, ktorá však nepredstavuje

trvalý a nepremenný jav, ide o dynamický proces, ktorý vychádza z interakcie s prostredím.

Vo vonkajšom prostredí pôsobia faktory fyzikálne, chemické, biologické a psychické

(Hanzlíková a kol., 2006). Zdravotný stav človeka je taktiež významným determinantom

postavenia človeka v rodine, v práci i v ďalších oblastiach spoločenského života. Zdravie

celej spoločnosti je kritériom posudzovania jej existencie, rozvoja i reprodukcie. V zdravej

spoločnosti sa môže vyvíjať zdravý jedinec a zdraví jedinci tvoria zdravú spoločnosť.

Zabezpečenie zdravia pre spoločnosť má tak veľký význam pre jedinca (Zákon NR SR č.

355/2007 Z. z.).

Zdravie ako pojem metaparadigmy ošetrovateľstva

Pojem zdravie chápu ľudia rozlične. Súvisí to so spoločnosťou, v ktorej človek žije, so

vzdelaním, hodnotovým systémom človeka, s tým, čo rozumie pod pojmom zdravie a čo pre

neho zdravie znamená. Vzhľadom k problémom s definíciou zdravia bývajú pre vedecké

účely často vytvárané tzv. operačné definície zdravia, ktoré sú orientované na tie

charakteristiky zdravia, resp. chorôb, ktoré sú relevantné k cieľu zamýšľanej štúdie. Zdravie

má výraznú objektívnu i subjektívnu zložku (Farkašová a kol., 2005).

Metaparadigma (disciplinárna paradigma) je vedľa naddisciplinárnej paradigmy na jednej

strane a poddisciplinárnej paradigmy (konceptuálny model) na druhej strane stredným

hierarchickým stupňom vertikálnej štruktúry paradigmy. Metaparadigma ošetrovateľstva

predstavuje globálny pohľad na to, čím sa ošetrovateľstvo ako veda zaoberá. Metaparadigma

plní poznávaciu a metodologickú funkciu (Palenčár, 2009b). Metaparadigma je najširší,

najglobálnejší pohľad určitej disciplíny na skúmanie určitého problému alebo javu (Kubicová,

Musilová, 2009). Metaparadigma je jadro alebo obsah, či predmet, ktorým sa príslušná vedná

disciplína zaoberá. Je globálnym pohľadom na obsahové zameranie vednej disciplíny. Tvorí

prvú úroveň odlíšenia medzi vednými disciplínami. Špecifikovaná je koncepciami a teóriami.

Každá vedná disciplína má zvyčajne jedinú metaparadigmu, z ktorej sa odvíjajú viaceré

koncepčné modely obsahujúce všeobecné koncepcie a teórie. Metaparadigmatické koncepcie

determinujúce ošetrovateľstvo a jeho prax vo všeobecnej rovine sú:

osoba ako príjemca ošetrovateľského výkonu (jednotlivec, rodina, skupina, komunita,

spoločnosť),

prostredie je významné vonkajšie a vnútorné okolie príjemcu i okolnosti, za akých k

ošetrovateľským úkonom dochádza,

zdravie je stav blaha či osobnej pohody, nielen neprítomnosť nemoci, či choroby

príjemcu,

ošetrovateľstvo, pod ktorým rozumieme činnosti vykonávané sestrou v spolupráci

s príjemcom alebo v jeho mene (Pavlíková, 2007).

Metaparadigma plní predovšetkým funkcie, ktorých realizácia je nevyhnutnou podmienkou

konštituovania akejkoľvek samostatnej vednej disciplíny. V prvom rade ide o poznávaciu

funkciu metaparadigmy, ktorej hlavným cieľom je vymedzenie predmetu poznania. Súčasťou

vymedzenia predmetu každej disciplíny, je tak identifikácia jeho základných zložiek a

všeobecný popis ich správania, ako i určenie špecifického zorného uhla, z ktorého hľadiska

bude touto disciplínou skúmaný. S poznávacou funkciou metaparadigmy je úzko spojená i

metodologická funkcia, t.j. charakteristika metód a spôsobov poznávania v danej disciplíne

(Palenčár, 2009a). Pretože ošetrovateľstvo nie je iba teoretickou vedou, ale i praktickou

disciplínou, metaparadigmatické pojmy a tvrdenia tak zohľadňujú nielen teoreticko-výskumné

ciele, ale i prakticko-klinické ciele, hlavne zachovať zdravie a kvalitu života, resp. eliminovať

chorobu pacienta (Csisko, 2013).

Definície a pohľady na zdravie

Penderová (1996) definovala svoj model upevňovania zdravia. Je založený na sociálnej teórii,

ktorá podčiarkuje dôležitosť poznávacieho procesu pri zmene správania v prospech zdravia.

Tento model deklaruje prístupy k zdraviu v komunite. Aby sme sa dozvedeli čo najviac o

zdraví komunity, je potrebné definovať komunitu, opísať populáciu (pohlavie, vekové

rozvrstvenie, úroveň príjmov, zamestnanosť, vzdelanostná úroveň a etnický pôvod, natalita,

mortalita, socio-ekonomický status: plat, zamestnanosť a vzdelanie), identifikovanie štruktúr,

ktoré organizujú komunitu, rizikové faktory ovplyvňujúce zdravie komunity, vývoj

chorobnosti, úmrtnosti, výskyt infekčných chorôb, ekologickú situáciu a identifikovanie

možností pre ovplyvnenie rizikových faktorov v komunite, sociálne služby, zdravotnícke

služby, dobrovoľnícke organizácie (Rybárová, 2013).

Callista Royová (1984) uvádza, že „zdravie je stav a proces bytia a stávania sa integrovaným

a celistvým“. Podľa Dorothy Oremovej (1985), „zdravie je stav indivídua charakterizovaný

zdravým či úplným vývojom ľudských štruktúr a telesnej i duševnej funkčnosti“. Slovo

„blaho“ sa používa v zmysle vnímaného stavu existencie indivídua. Je to stav

charakterizovaný zážitkom spokojnosti, radosti a šťastia, duchovným smerovaním k

naplneniu sebaideálu a pokračujúcej personalizácie. Je asociovaný so zdravým, úspechom v

osobných predsavzatiach a dostatkom zdrojov (Farkašová a kol., 2005; Nemcová, Hlinková a

kol., 2010).

Sú popísané viaceré modely zdravia (Kozierová, Erbová, Olivieriová, 1995; Koňošová,

2009), napr.:

Klinický model chápe ľudí ako fyziologické systémy s príslušnými funkciami. Zdravie

definuje ako chýbanie znakov a symptómov choroby.

Ekologický model sa zakladá na vzťahu ľudí k prostrediu. Zreteľne sa ukazuje, že

zdravie je podmienené prírodným a sociálnym prostredím. Ekologický model má tri

interaktívne prvky: 1. hostiteľ: osoba alebo skupina, ktorá môže, a nemusí byť

vystavená riziku nemoci či choroby; 2. agens: faktory prostredia, ktoré svojou

prítomnosťou alebo chýbaním môžu vyvolať nemoc či chorobu; 3. prostredie.

Model hrania roly definuje zdravie na základe schopností indivídua plniť svoje

spoločenské úlohy.

Adaptačný model (Kozierová, Erbová, Olivieriová, 1995) je založený na chápaní

zdravia ako tvorivého procesu. V tomto modeli zdravia je choroba poruchou

schopnosti adaptácie. Najvyšší stupeň zdravia možno dosiahnuť maximálnou

flexibilitou adaptácie na prostredie.

Eudaimonistický model zhŕňa najkomplexnejší pohľad na zdravie. Na zdravie sa

pozerá ako na stav uskutočňovania osobného potenciálu. Ide nielen o rozvíjanie

osobného potenciálu, ale aj vrodených, ako aj získaných schopností človeka. Choroba

je pri takomto chápaní stav, ktorý zabraňuje sebarealizácii a využitiu vlastných

schopností človeka.

Stratégie pre rozvoj zdravia a choroba

WHO vo svojich programoch Zdravie pre všetkých do roku 2000 a Zdravie pre 21. storočie

akcentuje prevenciu ako základnú metódu používanú v starostlivosti o zdravie populácie. Na

tomto základe bola formulovaná úloha ošetrovateľstva (Žiaková, 2014). Zmyslom stratégie

pre rozvoj zdravia je zachovať ľudí a spoločenstvo zdravé, a to posilňovaním zdravia,

predchádzaním nemociam a poraneniam, poskytovaním zdravotnej starostlivosti, kde existujú

tri kategórie intervencie:

akcie k posilňovaniu zdravia prevenciou nemoci a úrazov,

zabezpečenie dobrej zdravotnej starostlivosti tým, ktorí majú poruchu zdravia,

inovácia mechanizmu mobilizácie spoločenských zdrojov pre rozvoj zdravia, kde sa

vychádza sa zo základných hodnôt pre 21. storočie:

1. zdravie ako kľúč ku spoločenskému rozvoju,

2. rovnováha a solidarita v zdraví,

3. rozvoj zdravia zameraného na človeka,

4. súcit a etika ako základ zdravotníckych akcií (Stanek a kol., 2008).

K determinantom zdravia radíme:

biologické determinanty – genetické danosti populácie (10 – 15 %),

zdravotnú starostlivosť (15 – 20 %),

environmentálne determinanty – životné prostredie, sociálne prostredie, ekonomické

prostredie (20 – 30 %),

behaviorálne determinanty – životný štýl obyvateľstva (50 – 60 %) (Guliš, 2006).

Spôsob života, životný štýl človeka má medzi determinantmi zdravia kľúčové postavenie. Za

rozhodujúce prvky životného štýlu sa pokladajú stravovanie, chuť do jedla, pohybová

aktivita, fajčenie, pitie alkoholu, sexuálny život, stres, bytové a pracovné prostredie. Tieto

atribúty môžu pozitívne, ale i negatívne ovplyvniť duševné zdravie. V súvislosti s dĺžkou

života sa stále viac hovorí o jeho kvalite (Dimunová, Dankulicová Veselská, Stropkaiová,

2013). Ako uvádza Ondriášová (2005), na človeka pôsobia celý život psychologické faktory,

ako stres, konflikt, frustrácia, rôzne straty a životné príhody. Rodina predstavuje významný

článok pri podpore a udržiavaní zdravia. Rodina je vzájomné spojenie ľudí na citovom

základe. Emotívne spojenie vyjadruje aj spoločné úsilie pri plnení každodenných činností.

Rebríček hodnôt býva v mnohých prípadoch ovplyvňovaný kultúrou rodiny. Hodnotový

systém rodiny determinuje aj pohľad na podporu zdravia, obzvlášť duševného zdravia.

Rodina môže byť činiteľom ohrozenia zdravia. Mnohé ochorenia vznikajú na podklade

narušených rodinných vzťahov (Zrubcová, 2011).

Choroba alebo ochorenie je výrazom narušenia rovnováhy medzi organizmom a prostredím,

je porucha telesných, kognitívnych, sociálnych alebo psychických funkcií, ktoré negatívne

ovplyvňujú výkonnosť a zdravie organizmu. Choroba je porucha zdravia, je potenciál

vlastností organizmu, ktoré obmedzujú jeho možnosti vyrovnať sa počas života s určitými

nárokmi pôsobením vonkajšieho a vnútorného prostredia bez porušenia životných funkcií.

Choroba je významným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu zdravia a kvalitu života (Sovariová

Soósová, Suchanová, Tirpáková, 2011; Sovariová Soósová, Tamaškovičová, 2009). Zdravie

sa stáva najdôležitejšou ľudskou hodnotou zvlášť v čase jeho narušenia chorobou, slabosťou,

poškodením (Raková, Dimunová, 2011). Ochrana zdravia je súhrn opatrení spočívajúcich

v predchádzaní vzniku, šírenia a v obmedzovaní výskytu ochorení a iných porúch zdravia,

v zlepšení zdravia prostredníctvom starostlivosti o zdravé životné podmienky, pracovné

podmienky a zdravý spôsob života je porucha telesných, kognitívnych, sociálnych alebo

psychických funkcií, ktoré negatívne ovplyvňujú výkonnosť a zdravie organizmu. Choroba je

každá odchýlka od normálneho priebehu životných procesov človeka, je spojená s oslabením

napadnutého organizmu alebo jeho časti (Hanáček, 2013).

Choroba je bio-sociálny jav predstavujúci novú kvalitu života. Choroba je výsledkom

interakcie patologických a kompenzačných procesov, ktoré vedú k poškodeniu buniek, tkanív

a systémov organizmu, čo sa prejavuje obmedzením schopností organizmu vyrovnať sa s

vplyvmi prostredia a vznikom porúch jeho životných funkcií. Aj v pojme choroba je

obsiahnutý aspekt objektívny a subjektívny. Na vytváraní obrazu choroby sa podieľajú:

patologické reakcie, patologické procesy a patologické stavy. Patologická reakcia je

najjednoduchšia, obyčajne krátko trvajúca, kvantitatívne alebo kvalitatívne neadekvátna

odpoveď organizmu na (bunky, tkaniva, orgánu) noxu. Patologický proces je komplex

patologických a obranno-adaptačných reakcií vyvolaných pôsobením noxy na organizmus.

Ide o na seba nadväzujúce procesy, výsledkom ktorých, je vychýlenie jednej alebo viacerých

fyziologických funkcií mimo ich referenčný interval. Patologický stav je patologická zmena,

ktorá je v priebehu času stabilná alebo sa mení len málo počas dlhšieho obdobia. Hranica

medzi zdravím a chorobou nie je vždy jednoznačná nakoľko závisí od rôznych aspektov.

Záver

Zdravie je rozhodujúce pre integritu jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti a dosiahnutie čo

najlepšieho stavu zdravia obyvateľov patrí podľa Rakovej, Čicákovej (2012)

k celospoločenskému úsiliu. Vnímanie zdravia alebo choroba môže byť subjektívnym

fenoménom i objektívnou skutočnosťou. Zdravie je v centre pozornosti ošetrovateľstva

a nachádzame ho tiež ako významný komponent pri legislatívnom vymedzení ošetrovateľskej

praxe (Toplanská, 2009). Zdravie je definované súborom objektívne zistiteľných

a merateľných parametrov štruktúr a funkcií organizmu, ako aj súborom subjektívnych, ťažko

jednoznačne kvantifikovateľných parametrov, napr. pocity sily, fyzickej aj psychickej

výkonnosti, šťastia, schopnosti prekonávať prekážky. Čím hlbšie je zdravie študované, tým

výraznejšie vystupuje jeho celostný a hodnotový charakter.


CSISKO, M. 2013. Metaparadigma ošetřovatelství [online]. 2013 [cit.2014-01-05]. Dostupné

na internete: http://zdravi.e15.cz/clanek/sestra/metaparadigma-osetrovatelstvi-460963.

DIMUNOVÁ, L. – DANKULICOVÁ VESELSKÁ, Z. – STROPKAIOVÁ, S. 2013. Vybrané

parametre pri posudzovaní kvality života seniorov v domácej a inštitucionalizovanej

starostlivosti [online]. 2013 [cit.2014-01-04]. Dostupné na:

http://www.osetrovatelstvo.eu/archiv/2013-rocnik-3/cislo-1/vybrane-parametre-pri-

posudzovani-kvality-zivota-seniorov-v-domacej-a-institucionalizovanej-starostlivosti.

FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2005. Ošetrovateľstvo: teória. Martin : Vydavateľstvo Osveta,

2005. 215 s. ISBN 80-8063-182-4.

GULIŠ, G. 2006. Podpora zdravia a hodnotenie dopadu na zdravie [online]. 2006 [cit.2014-

01-10]. Dostupné na internete:

http://www.savez.sk/files/download/2006/konferencia/01hlavne/05Gulis.pdf.

HANÁČEK, J. 2013. Choroba a zdravie [online]. 2013 [cit.2013-12-10]. Dostupné na

internete:

http://www.jfmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/PatFyz_Files/Prednasky_v_slovenc

ine/11Choroba_a_zdravie.ppt.

HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin : Vydavateľstvo Osveta,

2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.

KOŇOŠOVÁ, H. 2009. Zdravie a ošetrovateľstvo. In FARKAŠOVÁ, D. a kol.

Ošetrovateľstvo: teória. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2009. ISBN 978-80-8063-322-6,

s. 51-57.

KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, R. – OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1., 2. Martin :


KUBICOVÁ, Ľ. – MUSILOVÁ, M. 2009. Koncepčné modely a teórie ošetrovateľstva. In

FARKAŠOVÁ, D. a kol. Ošetrovateľstvo: teória. 3. dopl. vyd. Martin : Vydavateľstvo

Osveta, 2009. ISBN 978-80-8063-322-6, s. 70-76.

NEMCOVÁ, J. – HLINKOVÁ, E. a kol. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin :


ONDRIÁŠOVÁ, M. 2005. Psychiatria. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2005. 117 s. ISBN

80-8063-199-9.

http://www.martinus.sk/knihy/vydavatelstvo/Osveta/

http://www/

http://www.savez.sk/files/download/2006/konferencia/01hlavne/05Gulis.pdf

PALENČÁR, M. 2009a. Ošetrovateľstvo ako veda. In ŽIAKOVÁ, K. a kol. Ošetrovateľstvo:

teória a vedecký výskum. 2. preprac. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2009a. ISBN 80-

8063-304-2, s. 55-81.

PALENČÁR, M. 2009b. Metaparadigma. In ŽIAKOVÁ, K. Ošetrovateľský slovník. Martin :

Vydavateľstvo Osveta, 2009b. ISBN 978-808063-315-8, s. 67-70.

PAVLÍKOVÁ, S. 2007. Modely ošetrovateľstva v kocke. Praha : Grada Publishing, 2007. 144

s. ISBN 978-80-247-1918-4.

RAKOVÁ, J. – ČIČÁKOVÁ, Ľ. 2012. Postoj sestier k edukácii na interných ošetrovacích

jednotkách. In Sestra. 2012, č. 5-6, s. 41-43.

RAKOVÁ, J. – DIMUNOVÁ, L. 2011. Výchova k zdraviu ako primárna oblasť edukačného

pôsobenia zdravotníckych pracovníkov. In Zdravie, chudoba a sociálne vylúčenie z aspektu

pomáhajúcich profesií. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave, 2011. ISBN 978-80-

89464-06-7, s. 312-316.

RYBÁROVÁ, Ľ. 2013. Uplatnenie metódy ošetrovateľského procesu v komunitnej praxi

[online]. 2013 [cit. 2013-11-05]. Dostupné na internete:

http://www.unipo.sk/public/media/7613/25.pdf.

SOVÁRIOVÁ SOÓSOVÁ, M. – SUCHANOVÁ, R. – TIRPÁKOVÁ, L. 2011. Bolesť,

funkčný stav, úzkosť, depresia a sociálna interakcia u seniorov s reumatoidnou artritídou. In

Ošetřovatelství a porodní asistence. 2011, roč. 2, č. 3, s. 239-247.

SOVÁRIOVÁ SOÓSOVÁ, M. – TAMAŠKOVIČOVÁ, M. 2009. Vplyv biologickej liečby

na kvalitu života pacientov s Crohnovou chorobou. In Revue ošetrovateľstva, sociálnej práce

a laboratórnych metodík. 2009, roč. XV, č. 2, s. 55-60.

STANEK, V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava : Sprint dva, 2008. 375 s. ISBN 978-

80-8939-302-2.

TOPLANSKÁ, Z. 2009. Legislatíva v ošetrovateľskej praxi. In VELKOVÁ, S. –

TOPLANSKÁ, Z. Právne aspekty v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii. Košice : UPJŠ,

ISBN 978-80-7097-760-6, s. 94-139.

World Health Organisation. WHO definition of Health [online]. 2014 [cit. 2014-01-05].

Dostupné na internete: http://www.who.int/about/definition/en/print.html.

Zákon NR SR č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia.

http://www.who.int/about/definition/en/print.html

http://www.unipo.sk/public/media/7613/25.pdf

ZRUBCOVÁ, D. 2011. Podpora duševného zdravia v kontexte ošetrovateľstva [online]. 2011

[cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:

http://www.ped.muni.cz/z21/knihy/2011/41/texty/cze/04_zrub cova_CZE.pdf.

ŽIAKOVÁ, K. 2014. Funkcie ošetrovateľstva [online]. 2014 [cit. 2014-01-05]. Dostupné na

internete: http://typo tri.tym.sk/studenti/Funkcie_%20osetrovatelstva.doc.


Doc. PhDr. Mária Zamboriová, PhD.

Univerzita P. J. Šafárika

Lekárska fakulta

Ústav ošetrovateľstva

Tr. SNP 1

040 66 Košice

[email protected]

20 rokov Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti na SlovenskuVydavateľ: Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivostiv Slovenskej republike Vydanie: prvéNáklad: 100 ksRozsah: 275 s.Rok vydania: 2014Grafické spracovanie a výroba CD: JM Creative s.r.o.

ISBN 978-80-971586-5-1EAN 9788097158651

Documents

20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ … · Ewa Barczykowska, Marta Grabinska, Beata Haor, Katarzyna Łoś, Robert Ślusarz, Andrzej Kurylak KLINICZNE I PIELĘGNACYJNE ASPEKTY