Gregor z Nazianzu Listy vo veršoch

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVI ENSIS Monographia 143 (AFPh UP 358/439) 2012

Gregor z Nazianzu

Listy vo veršoch

Erika BrodnErika BrodnErika BrodnErika Brodn ëë ëëanskáanskáanskáanská

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Prešov 2012

Recenzenti: ThDr. Cyril Šesták SJ, PhD.

prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD. Redakčná rada 3. Neslovanské jazyky a literatúry: Mgr. Elena Urbancová, PhD.

– predsedníčka, doc. PhDr. Teodor Hrehovčík, CSc., doc. PhDr. Zuzana Malinovská, CSc., Mgr. et Mgr. Adriána Kože-lová, PhD., PhDr. Marián Fedorko, PhD., PaedDr. Alena Kač-márová, PhD.

© Mgr. Erika Brodňanská, PhD. © prof. PhDr. Daniel Škoviera, PhD., metrická úprava veršov Technická redaktorka: Emília Sýkorová © Vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove roku 2012 Vydanie Prvé – Náklad 70 – Strán 280 Tlač: GRAFOTLAČ PREŠOV, s. r. o. ISBN 978-80-555-0599-2 EAN 9788055505992

PREDSLOV............................................................................................................7

1 ÚVOD ........................................................................................................ 13

1.1 ŽIVOT GREGORA Z NAZIANZU........................................................................13 1.2 DIELO GREGORA Z NAZIANZU........................................................................26

1.2.1 Reči................................................................................................26 1.2.2 Listy ...............................................................................................31 1.2.3 Poézia............................................................................................ 33

2 BÁSNICKÉ LISTY GREGORA Z NAZIANZU .................................................... 39

2.1 LISTY VO VERŠOCH.......................................................................................39 2.2 RUKOPISNÁ TRADÍCIA BÁSNICKÝCH LISTOV GREGORA ZNAZIANZU .........................42 2.3 BÁSNICKÉ LISTY GREGORA Z NAZIANZU............................................................48 2.4 SVET POHANSKEJ ANTIKY A BIBLIE V BÁSNICKÝCH LISTOCH GREGORA Z NAZIANZU ....53 2.5 OSLOVENIE A JEHO VÝZNAM V BÁSNICKÝCH LISTOCH GREGORA Z NAZIANZU ...........59 2.6 METRICKÁ STRÁNKA BÁSNICKÝCH LISTOV GREGORA Z NAZIANZU..........................69

2.6.1 Daktylský hexameter v básnických listoch Gregora z Nazianzu ....71 2.6.2 Elegické distichon v básnických listoch Gregora z Nazianzu ......... 85

3 POEMATA QUAE SPECTANT AD ALIOS....................................................... 94

3.1 BÁSNICKÉ LISTY PERAEQUATOROM..................................................................94 3.1.1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium .................................. 98 3.1.2 Ad Iulianum ................................................................................. 118

3.2 OTCOVIA VS. SYNOVIA................................................................................122 3.2.1 Ad Vitalianum.............................................................................. 128 3.2.2 Listy Nikobulom........................................................................... 152

3.2.2.1 Nikobuli filii ad patrem ..............................................................155 3.2.2.2 Nikobuli patris ad filium.............................................................168

3.3 ENGYÉ A GAMOS.......................................................................................186 3.3.1 Ad Olympiadem........................................................................... 189

3.4 POHANSTVO VS. KRESŤANSTVO ....................................................................200 3.4.1 Ad Nemesium .............................................................................. 202

ZÁVER.............................................................................................................229

SUMMARY .......................................................................................................235 SKRATKY CITOVANÝCH BIBLICKÝCH KNÍH .................................................................241 MENNÝ REGISTER..............................................................................................242 VECNÝ A ZEMEPISNÝ REGISTER .............................................................................253 PROFÁNNE ODKAZY V BÁSNICKÝCH LISTOCH ............................................................259 BIBLICKÉ ODKAZY V BÁSNICKÝCH LISTOCH ZORADENÉ ABECEDNE .................................262

Zoznam odkazovaných podobenstiev .................................................. 264 BIBLICKÉ ODKAZY V BÁSNICKÝCH LISTOCH ZORADENÉ PODĽA BIBLICKÝCH KNÍH................265 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ............................................................................269

Edičná poznámka ................................................................................. 280

PredslovPredslovPredslovPredslov

GREGOR Z NAZIANZU PATRÍ SPOLU S BAZILOM VEĽKÝM A GREGOROM Nysským medzi najväčších teológov celého kresťanstva. Jeho osobnosť v sebe integruje teologickú prípravu, helénsku kultúru a výnimočnú vý-rečnosť. Je známy svojou teológiou dogmy o Najsvätejšej Trojici, súčas-ne púta pozornosť ako kresťanský Démosthenés, ako ho zvykli nazývať v byzantskom období. Bol teológom, duchovným učiteľom, kresťanským rétorom i básnikom. Kardinál Tomáš Špidlík ho označil za jedného „z mála duchovních mistrů křesťanského starověku, který vytyčil směr pro ty, kdo se chtěli zasvětit Bohu, aniž přitom utíkali do pouště nebo se uzavřeli v klášteře.“1 Neustále v ňom pretrvávala túžba po kontemplatív-nom živote, no zmysel pre povinnosť ho privádzal do života cirkvi a nútil aktívne sa zapojiť do politického i cirkevného života svojej doby. Zaují-mal čestné miesto v cirkevnej tradícii a na jeho učenie a ducha nadväzo-valo mnoho známych postáv východnej spirituality. Jeho reči, listy a básne boli šírené a prekladané do cudzích jazykov už krátko po jeho smrti i v priebehu ďalších storočí.

Prvé súborné vydanie diela Gregora z Nazianzu vyšlo tlačou v roku 1550 v Bazileji. Neskôr bolo benediktínmi – maurínmi na základe rôz-nych rukopisov skorigované (1788 – 1840) a obohatené o latinský pre-klad (J. Billius). Maurínskemu vydaniu následne vcelku zodpovedá aj dodnes používané Mignovo vydanie Gregorových prác v rámci diela Patrologia Graeca (PG 35–38)2. O kritické vydanie súborného Grego-rovho diela, či už priamo z gréckych textov alebo z početných prekladov jeho diel do východných jazykov, sa bádatelia snažia aj v súčasnosti.

1 TOMÁŠ ŠPIDLÍK : Řehoř Naziánský. Úvod ke studiu jeho duchovní nauky. Olomouc 2010, s. 211. 2 Patrologiae cursus completus, accurante J. P. MIGNE, Series Graeca. Paris 1857–1858.

Gregor z Nazianzu

Novšieho spoločného vydania sa však zatiaľ dočkali len listy3 a reči4. Väčšinu básní Gregora z Nazianzu čítame ešte aj dnes z vydania pripra-veného na prelome 18. a 19. storočia. Už v roku 1905 nazval Ulrich von Wilamowitz-Moellendorf hanbou, že „die Philologen noch nicht einmal für eine einigermaßen lesbare Ausgabe seiner Gedichte gesorgt haben“.5 Na jeho popud pripravila Krakovská akadémia plán na vydanie Gregorov-ho obsiahleho poetického diela (približne 17 500 veršov), ostal však ne-zrealizovaný. Po druhej svetovej vojne, v 50. a 60. rokoch, sa naň snažil nadviazať H. M. Werhahn, ale tiež zastal už v začiatkoch.6 V kritickom alebo komentovanom vydaní vyšla dodnes len časť Gregorových básní, prevažne morálneho charakteru7, ostatné na svoje kritické či komentova-

3 Kritické vydanie listov pripravil P. GALLAY : Lettres. Paris 1964–1967. 4 Francúzska edícia Sources Chrétiennes vydáva známu edíciu Gregorových spisov opierajúc sa o desať najvýznamnejších rukopisov: J. BERNARDI: Grégoire de Nazianze. Discours 1–3. Paris 1978; J. BERNARDI: Grégoire de Nazianze. Discours 4–5. Contre Julien. Paris 1983; M. A. CALVET-SEBASTI: Grégoire de Nazianze. Discours 6–12. Paris 1983; J. MOSSAY – G. LAFONTAINE: Grégoire de Nazianze. Discours 20–23. Paris 1980; J. MOSSAY – G. LAFONTAINE: Grégoire de Nazianze. Discours 24–26. Paris 1981; P. GALLAY – M. JOURJON: Grégoire de Nazianze. Discours 27–31. Paris 1978; P. GALLAY – C. MORESCHINI: Grégoire de Nazianze. Discours 32–37. Paris 1985; P. GALLAY

– C. MORESCHINI: Grégoire de Nazianze. Discours 38–41. Paris 1990; J. BERNARDI: Grégoire de Nazianze. Discours 42–43. Paris 1992; P. GALLAY – M. JOURJON: Grégoire de Nazianze. Lettres théologiques. Paris 1974. 5 ULRICH VON WILAMOWITZ -MOELLENDORF: Die griechische Literatur des Altertums. – In: Die griechische und lateinische Literatur und Sprache. Berlin – Leipzig 1905, s. 210. 6 Porov. J. MOSSAY: Léon Sternbach, byzantiniste et patriote. Note sur l'édition critique de Grégoire de Nazianze préparée à Cracovie. – In: Revue d'Histoire Ecclésiastique, 65, 1970, s. 820–835. 7 Porov. H. M. WERHAHN: Gregorii Nazianzeni Σýγκρισις βßων. Wiesbaden 1953; A. KNECHT: Gregor von Nazianz. Gegen die Putzsucht der Frauen. Verbesserter griechischer Text mit Überset-zung, motivgeschichtlichem Überblick und Kommentar (Wissenschaftliche Kommentare zu griechi-schen und lateinischen Schriftstellern). Heidelberg 1972; C. JUNGCK: Gregor von Nazianz. De vita sua. Einleitung, Text, Übersetzung, Kommentar (Wissenschaftliche Kommentare zu griechischen und lateinischen Schriftstellern). Heidelberg 1974; R. PALLA – M. KERTSCH: Gregor von Nazianz. Carmina de virtute Ia/Ib, editiert, übersetzt und kommentiert (Grazer Theologische Studien, 10). Graz 1985; U. BEUCKMANN: Gregor von Nazianz: Gegen die Habsucht (Carmen 1,2,28). Einleitung und Kommentar. – In: Studien zur Geschichte und Kultur des Altertums. 2. Reihe: Forschungen zu Gregor von Nazianz. 6. Band. Paderborn – München – Wien – Zürich 1988; B. MEIER: Gregor von Nazianz. Über die Bischöfe. (Carmen 2,1,12). Einleitung, Text, Übersetzung, Kommentar. Paderborn – München – Wien – Zürich 1989; M. OBERHAUS: Gregor von Nazianz. Gegen den Zorn. (Carmen 1,2,25). Mit Beiträgen von Martin Sicherl. Paderborn – München – Wien – Zürich 1991; K. SUN-

DERMANN: Gregor von Nazianz: Der Rangstreit zwischen Ehe und Jungfräulichkeit (Carmen 1,2,1, 215–732). Paderborn – München – Wien – Zürich 1991; C. CRIMI: Gregorio Nazianzeno. Sulla virtù carme giambico (I,2,10). Pisa 1995; F. E. ZEHLES – M. J. ZAMORA: Gregor von Nazianz. Mahnungen an die Jungfrauen (Carmen 1,2,2). Kommentar von Frank Erich Zehles und María José Zamora. Mit

Predslov

né vydania ešte len čakajú. V slovenskom jazyku je z jeho poetického diela v knižnom vydaní k dispozícii len preklad básne I,II,29 Adversus mulieres se nimis ornantes.8

Relevantnou súčasťou Nazianzského literárnej pozostalosti sú, na-priek nebohatej tradícii ich písania v gréckej literatúre, poetické listy. List patril v antike k literárnym žánrom, ktorým sa autori obracali na širšie publikum, neraz v ňom rozvíjali úvahy na všeobecné témy s morálnym zafarbením a ich posolstvo malo vďaka forme a adresnosti väčšiu nalie-havosť. Kým v rímskej litratúre máme zachované ucelené zbierky bás-nických listov, v gréckej literatúre absentujú, resp. sa s nimi stretávame len okrajovo. Gregor z Nazianzu je autorom siedmich listov vo veršoch s rôznou dĺžkou, štýlom i tónom, ktoré napísal viac alebo menej blízkym osobám zo svojho okolia. Vzhľadom na svoj charakter tvoria homogénny celok a pootvárajú dvere k nahliadnutiu hneď do niekoľkých oblastí súk-romného i spoločenského života v 4. storočí. Sú kompaktnou súčasťou jeho poetickej tvorby a spĺňajú všetky nároky kladené na list. V priebehu od 11. do 16. storočia boli Gregorove básnické listy tradované v približne 20 rukopisných svedkoch a od 16. storočia sú zachované i v tlačenej po-dobe. Žiaden z nich nebol predmetom moderného kritického vydania až do konca 90-tych rokov minulého storočia. V roku 1996 však vyšlo v edícii Poeti cristiani (edizioni ETS, Pisa) kritické vydanie básne II,II,6 Ad Olympiadem, ktoré pripravila L. Bacciová9, a o desať rokov neskôr v tej istej edícii i kritické vydanie básní II,II,4 Nicobuli filii ad patrem

Einleitung und Beiträgen von Martin Sicherl. Paderborn – München – Wien – Zürich 1996; C. MO-

RESCHINI – D. A. SYKES: St. Gregory of Nazianzus. Poemata Arcana. Oxford 1997; K. DOMITER: Gregor von Nazianz. De humana natura (c. 1,2,14). Text, Übersetzung, Kommentar. (Patrologia. Beiträge zum Studium der Kirchenväter, 6.) Frankfurt – Berlin – Berne – Bruxelles – New York – Vienne 1999; Grégoire de Nazianze. Œuvres poétiques, tome I, première partie. Poèmes personnels (II,1,1–11). Texte critique établi par A. TUILIER – G. BADY , traduction et commentaire de J. BER-

NARDI. Paris 2004. 8 ERIKA BRODŇANSKÁ: Gregor z Nazianzu. Proti ženám, čo sa príliš krášlia. – In: O nepravej žen-skej kráse. Ed. H. Panczová. Bratislava 2007, s. 129–144. 9 LUCIA BACCI: Gregorio Nazianzeno Ad Olimpiade (carm. II,2,6). Pisa 1996.

Gregor z Nazianzu

a II,II,5 Nicobuli patris ad filium z pera M. G. Moroniovej10. V súčasnosti pripravuje L. Bacciová ktitické vydanie básne II,II,7 Ad Nemesium11.

V slovenskom jazyku nejestvuje žiadna monografia, ktorá by bola venovaná tomuto cirkevnému otcovi a významnému predstaviteľovi kres-ťanského staroveku. Odborník alebo čitateľ so záujmom o hlbšie spozna-nie osobnosti či diela Gregora z Nazianzu je nútený siahnuť po početných cudzojazyčných prácach12. Viacero ich vyšlo aj k problematike jeho bás-nických listov. Ich adresným charakterom a zamýšľaným publikom sa zaoberal napr. K. Demoen13, na jednotlivé listy z rôznych uhlov pohľadu – na ich adresátov, obsah či formálnu stránku, zas zamerali pozornosť S. R. Holmanová14, M. Regali15, N. McLynn16 alebo D. A. Sykes17. For-mou štúdií boli prezentované tiež naše čiastkové výsledky práce s Grego-

10 MARIA GRAZIA MORONI: Gregorio Nazianzeno Nicobulo jr. al padre (carm. II,2,4); Nicobulo sen. al figlio (carm. II,2,5). Una discussione in famiglia. Pisa 2006. 11 LUCIA BACCI: Gregorio Nazianzeno. A Nemesio, governatore pagano (carm. II,2,7). Introduzione, testo critico, traduzione, commento e appendici di L. Bacci di prossima pubblicazione presso le edizioni EDB (collana “Biblioteca Patristica”). Informácia dostupná na internete [on line] 22.9.2011 http://nazianzos.fltr.ucl.ac.be/003ComplBiblioEF.htm#2011 12 Bibliografiu monografií i štúdií viažucich sa k osobnosti Gregora z Nazianzu pozri on line na stránke univerzity v Louvain, konkrétne Centre d'Études sur Grégoire de Nazianze: http://nazianzos. fltr.ucl.ac.be/003ComplBiblioEF.htm#2011. V češtine sú recipientom k dispozícií preklady vybra-ných Gregorových rečí (porov. HEINRICH KRAFT: Slovník starokřesťanské literatury. Kostelní Vydří 2005, s. 251-252), jeho pneumatológiou sa zaoberala L. Karfíková (LENKA KARFÍKOVÁ: Duch svatý Bůh aneb dějinná ekonomie poznání: pátá teologická řeč Řehoře z Nazianzu. – In: L. Karfíková: Studie z patristiky a scholastiky I. Praha 1997, s. 38–61) a z monografických diel o Gregorovi z Nazianzu je prístupná práca T. Špidlíka Řehoř Naziánský. Úvod ke studiu jeho duchovní nauky (Olomouc 2010), ktorú z francúzskeho originálu (Rím 1971) preložila M. Vavřinková. 13 KRISTOFFEL DEMOEN: Gifts of Friendship that will remain for ever. – In: Jahrbuch der österrei-chischen Byzantinistik, 47, 1997, s. 1–11. 14

SUSAN R. HOLMAN : Taxing Nazianzus: Gregory and the Other Julian. – In: Studia patristica, vol. XXXVII. Louvain 2001, s. 103–109. 15 MARIO REGALI: Forme e motivi dellEEpitalamio nella poesia di S. Gregorio Nazianzeno. – In: Le Muséon 96 (1983), s. 87–96; Il Carme II.2.3 di Gregorio Nazianzeno nie suoi rapporti con le decla-mazioni. – In: Studia Patristica. Vol. XVIII,3. Ed. Elizabeth A. Livingstone. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 529–537; La Datazione del Carme II,2,3 di Gregorio Nazianzeno. – In: Studi Classici e Orientali, XXXVIII (1988), s. 373–381. 16 NEIL MCLYNN: The other Olympias: Gregory Nazianzen and the family of Vitalianus. – In: ZAC (Zeitschrift für Antikes Christentum), vol. 2, 1998, s. 227–246. 17 D. A. SYKES: Reflections on Gregory Nazianzen’s Poemata quae spectant ad alios. – In: Studia Patristica, Vol. XVIII, 3. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 551–556.

Predslov

rovou poéziou18. Tie sa stali odrazovým mostíkom pre napísanie mono-grafie, ktorej cieľom je sprístupniť slovenskej odbornej verejnosti osobitú časť poetického diela Gregora z Nazianzu – jeho básnické listy.

Kniha má tri základné kapitoly. V úvodnej časti je v základných čr-tách predstavený život a dielo Gregora z Nazianzu. Básnické listy ako literárny žáner spolu s komplexným pohľadom na Nazianzského listy vo veršoch predstavuje druhá kapitola. Zachytáva rukopisnú tradíciu Grego-rových listov, ich všeobecnú charakteristiku i metrickú štruktúru. Jedna z podkapitol sa venuje tiež funkcii a významu oslovení, ktoré Gregor vo svojich veršovaných listoch používa. Opomenutý nie je ani pohľad na dva zdanlivo antagonistické svety – svet mytológie a Biblie, ktorých prí-behy a protagonisti slúžia Gregorovi ako jeden zo stavebných prvkov listov vo veršoch. Prostredníctvom nich dáva príklady, predkladá dôkazy i napomína. Obsahom tretej časti knihy sú jednotlivé básnické listy v slovenskom preklade spolu s poznámkami k veršom. Každému z listov predchádza charakteristika s ním súvisiacich reálií a rozbor ich kompo-zičnej štruktúry i obsahu. Pri preklade básnických listov sme vychádzali predovšetkým z textov PG vo zväzku 37 a pri básňach II,II,4–6 z ich vyššie uvedených kritických vydaní.

Gregor z Nazianzu pociťoval celý život túžbu žiť v ústraní. Splnila sa mu však až na sklonku života. Vtedy začal písať poéziu, v ktorej reka-pituluje svoj život, napomína i povzbudzuje, predostiera svoje myšlienky a názory na okolitý svet. Jeho život bol akousi ustavičnou osciláciou medzi vita activa a túžbou po vita contemplativa. Žil aktívny život, no v srdci prechovával hlbokú náklonnosť k postoju mnícha. Bol kresťanom, no neodsudzoval antickú kultúru. Bol teológom s hĺbavou dušou a zároveň rečníkom a básnikom. Bol si vedomý faktu, že mladí kresťania si musia osvojiť plody antickej vzdelanosti, pretože kresťanstvo vo svo-jom ranom vývoji nie je schopné túto vzdelanosť okamžite nahradiť.

Napr. ERIKA BRODŇANSKÁ: La Poésie de Grégoire de Nazianze en Hexamètre dactylique. – In: Graecolatina et Orientalia. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 29–30. Bratislava 2007, s. 43–52; „Predmanželská náuka“ Gregora z Nazianzu. – In: Teologický časopis, 7, 2009, č. 2, s. 35–49; Alúzie v básňach Gregora z Nazianzu „quae spectant ad alios“. – In: Jazyk a kultúra [online], 1, 2010, č. 2. Dostupné na internete: <http://www.ff.unipo.sk/jak/2_2010/brodnanska.pdf>; Básnické listy Gregora z Nazianzu peraequatorom. – In: Jazyk a kultúra [online], 2, 2011, č. 5. Dostupné na internete: <http://www.ff.unipo.sk/jak/5_2011/brodnanska.pdf>.

Gregor z Nazianzu

Zdôrazňoval, že vzdelanie bez kresťanstva môže ponúknuť len neúplnú pravdu. Bol služobníkom Slova a slúžil slovom. Tejto službe ostal verný aj vo svojich listoch vo veršoch, v básňach, quae spectant ad alios a ktoré sú tu viac tu menej zjavnou reflexiou jeho života, myšlienok a životných postojov.

Chcela by som vyjadriť vďačnosť rodine, priateľom i kolegom, ktorí

ma podporovali a pomohli mi pri príprave a vydaní tejto knihy, zvlášť prof. PhDr. Danielovi Škovierovi, PhD., za vzácne rady a pomoc pri pre-básnení Gregorových básnických listov, Mgr. Elene Urbancovej, PhD. za pozorné prečítanie rukopisu a námety na jeho zlepšenie, ThDr. Cyrilovi Šestákovi SJ, PhD. a prof. ThDr. Jánovi Zozuľakovi, PhD. za lektorova-nie konečnej verzie monografie i vedeniu Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, že umožnilo jej vydanie.

1 Úvod

1.1 1.1 1.1 1.1 Život Gregora zŽivot Gregora zŽivot Gregora zŽivot Gregora z Nazianzu Nazianzu Nazianzu Nazianzu

GREGOR Z NAZIANZU SA NARODIL V PRVEJ TRETINE VEĽMI POHNUTÉHO 4. storočia1 v juhozápadnej Kappadócii, v Karbale, na rodinnom statku v Arianze blízko Nazianzu.2 Hoci sme o chronológii jeho života pomerne dobre informovaní na základe jeho spisov a básne De vita sua (II,I,11), presný dátum jeho narodenia nie je známy. Možno ho však aspoň približ-

1 V dejinách kresťanstva je 4. storočie po Kr. veľmi významné. Z politického hľadiska zahŕňa obdo-

bie od vlády prvého kresťanského cisára a samovládcu Konštantína Veľkého (306 – 337) až k poslednému samovládcovi celej ríše, Theodosiovi I. Veľkému (379 – 395). V súvislosti s dejinami cirkvi bol už začiatok 4. storočia v Rímskej ríši poznamenaný dvoma dôležitými udalosťami. Kres-ťania prestali byť na základe Milánskeho ediktu z roku 313 prenasledovaní a kresťanstvo sa stalo jedným z povolených náboženských vyznaní. Okrem toho sa cisár Konštantín rozhodol preniesť centrum ríše do jej východnej časti. Stalo sa ním mesto Konštantínopol, ktoré založil na mieste starej gréckej osady Byzantion. Hoci tento počin neznamenal zmenu v štátoprávnom usporiadaní Rímskej ríše, znamenal, že sa ideové ťažisko kresťanstva prenieslo na východ. Mesto bolo od počiatku zalo-žené ako kresťanské, čo súviselo s Konštantínovou myšlienkou jednotného štátneho náboženstva. Následne sa celé storočie nieslo v ovzduší nepretržitého boja myšlienok nastupujúceho kresťanstva so stále prežívajúcimi pohanskými obradmi a kultmi antiky. Napriek rôznym uzneseniam cirkevných snemov (jednotu viery malo napr. zaručiť zhrnutie základných dogiem do vyznania viery, ktoré formuloval v roku 325 Nicejský koncil zvolaný cisárom) bolo tiež obdobím vášnivých sporov o výklad kresťanských dogiem a počas celého storočia sa nepodarilo dospieť k jednotnému chápaniu a výkladu kresťanských pojmov, ani potlačiť smery, ktoré boli v opozícii proti štátnej moci. Až za vlády Theodosia I. sa kresťanstvo stalo definitívne z pôvodne len povoleného a neskôr preferovaného náboženstva oficiálnym štátnym náboženstvom. Pozri aj kap. 3.4, s. 200–202. 2 Porov. JOHN A. MCGUCKIN: St. Gregory of Nazianzus. An Intellectual Biography. New York 2001, s. VII.

Gregor z Nazianzu

ne odvodiť na základe údajov, ktoré poskytuje sám Gregor.3 Traduje sa, že bol rovnakého veku ako Bazil Veľký, čomu zodpovedajú v literatúre najčastejšie uvádzané roky jeho narodenia 329/330, viacerí autori (Jungck4, Wyss5, Klock6) však obhajujú skôr rok 326, ktorý sa zhoduje s rôznymi Gregorovými poznámkami, v ktorých vystupuje voči Bazilovi ako starší.7 Narodil sa ako druhé z troch detí8 a zároveň ako prvý syn Gregora st., ktorý práve začínal kariéru biskupa, hoci až do roku 325 patril k židov-sko-pohanskej sekte hypsistariánov9. Zásluhou svojej manželky Nonny konvertoval na kresťanstvo a bol pokrstený. Svojich rodičov prirovnával Gregor z Nazianzu k starozákonným manželom Abrahámovi10 a Sáre, pretože v čase, keď sa narodil, mal jeho otec už 49 rokov.11

Hlboko zakorenené Nonnino kresťanstvo a jej postoje významne ovplyvnili Gregorovu životnú cestu. Bola ženou viery a v túžbe po synovi obetovala ho Bohu už pred jeho narodením12, podobne ako starozákonná Anna svojho syna, a Gregor tak nazýva samého seba novým Samuelom13. Svoju matku vnímal ako ženu, ktorá zbožnosťou i spôsobmi prevyšovala

3 V básni De vita sua (II,I,11,239; PG 37, 1046) sa Gregor zmieňuje o svojom veku v čase ukončenia štúdia v Aténach (mal takmer 30 rokov): IΗδη τριακοστ’ν µοι σχεδ’ν το™τ` ƒν hτος. (Tento verš bol už chápaný aj tak, že Gregor študoval takmer 30 rokov. Porov. LORENZ NIEDERMEIER: Untersuchun-gen über die antike poetische Autobiographie. München 1919, s. 41, pozn. 1.) Spomínaný údaj následne dopĺňa fakt, že počas svojho pobytu v Aténach sa stretol s budúcim cisárom Juliánom (Orr. 5,23.24.39; 7,13), ktorý bol v Aténach koncom leta 355. Porov. MICHAEL WITTIG: Gregor von Nazianz. Briefe. Stuttgart 1981, s. 3. 4 JUNGCK, s. 231–233. 5 BERNARD WYSS: Gregor von Nazianz. – In: RAC (Reallexikon für Antike und Christentum) 12, 1983, s. 794. 6 CHRISTOPH KLOCK: Untersuchungen zu Stil und Rhythmus bei Gregor von Nyssa : ein Beitrag zum Rhetorikverständnis der griechischen Väter. Frankfurt am Main 1987, s. 84. 7 Porov. HUBERTUS R. DROBNER: Patrologie. Úvod do starokřesťanské literatury. Praha 2001, s. 376. 8 Mal staršiu sestru Gorgoniu a mladšieho brata Kaisaria. 9 Kombinácia pohanskej mytológie a židovského zachovávania zvykov. (Gregor z Nazianzu, Or. 18 Funebris in patrem; PG 35, 985–1044). Hypsistariáni pochádzali pravdepodobne z tzv. sebomenoi, pravých uctievačov – išlo o skupinu prozelytov, ktorí nezávisle na kresťanstve pestovali biblický monoteizmus s „jemnými“ prvkami modlitieb chvály. V danej dobe ešte nebola vykryštalizovaná kresťanská dogmatika v zmysle fundamentálnej teológie a tak nebolo ničím nezvyčajným stráviť časť svojej cesty k čistote vierovyznania v niektorom z prúdov, ktoré sa neskôr definovali ako sekty. 10 Carm. II,I,11,53 (PG 37, 1033). 11 Porov. MCGUCKIN, s. 3. 12 Carm. II,I,11,68–76 (PG 37, 1034). 13 Carm. II,I,11,91 (PG 37, 1036).

1 Úvod

mužov a vynikala bezúhonným životom14. Práve príkladným životom sprostredkovala Gregorovi spolu so svojím manželom prvé poznatky15, v detstve bol formovaný čítaním Biblie, či, ako vraví sám, potechou z kníh, ktoré boli Božími obhajcami16. Pomerne skoro bol v Nazianze zverený do rúk učiteľa Karteria, ktorý bol „ako prvý vystavený hnutiam jeho mysle a citov“17 a ako spoločník ho sprevádzal aj počas štúdia v cudzine.18 Následne dostal Gregor vzdelanie založené na poznaní kla-sickej gréckej literatúry a filozofie.19 Študoval v kappadóckej i palestín-skej Cézarei, v Alexandrii a napokon aj v Aténach. Tie ho priťahovali nielen svojou slávou na poli umenia slova, ale aj ako mesto známe svojou oddanosťou starým bohom a božstvám antiky a počas štúdia tu mal mož-nosť spoznať frivolné a démonické pohanstvo, ktoré jeho matka urputne odmietala.20 Gregorov vzťah k vedám, vzdelaniu, schopnosti vyjadriť myšlienky slovom, bol viac ako obdivný, nazýva ich svojou láskou21, oslavuje vznešenosť rétoriky, histórie, gramatiky a logiky22, jeho spisy

14 Carm. II,I,11,57–61 (PG 37, 1033–1034). 15 Carm. II,I,11,93–97 (PG 37, 1036). 16 Carm. II,I,11,98–99 (PG 37, 1036). 17 DENIS MOLAISE MEEHAN: Saint Gregory of Nazianzus. Three Poems. Washingtom 1987, s. 5. 18 Pozri aj kap. 3.1.1, s. 110. 19 Kresťanstvo vo svojom ranom období vývinu nebolo ešte schopné nahradiť antický vzdelávací systém a nemalo iné východisko, len nadviazať na helenistickú pohanskú tradíciu vzdelávania. (VÁCLAV JEŽEK: Byzantská paideia – vzdělávání v Byzanci. (Byzantská kultura). Prešov 2006, s. 5–17). Viac o systéme vzdelávania pozri kap.3.2, s. 124–127. 20 Porov. MCGUCKIN, s. 48. 21 Napr. Carm. II,II,7,43–45 (PG 37, 1545):

Výrečnosť dala mi slávu, tá jediná bola mi milá, východ i západ ju priali i skutočný drahokam Grécka – Atény. ...

22 Napr. Carm. II,II,4,58–68 (PG 37, 1510): Otče, ja teraz to jedno si najväčšmi želám, byť majstrom slova, veď ohnivá reč má vznešenú silu, keď zaznie na súde, v agore, v sieni, kde kohosi osláviť majú. Vznešené býva aj poznanie dejín, bo dejepis spája dovedna vzdelancov mnohých, je súhrnom múdrosti; menej vznešenou nie je ni jazykoveda – reč uhladí, cudzí prízvuk z nej vylúči, dobre vie strážiť náš helénsky jazyk. Rovnako grify umenia logiky, v ktorých sa pravda ukrýva, ozrejmia celkom aj výrazy naskrze temné, zvýraznia tie, ktoré pomôžu učeným formovať mravy, ako keď syr získa z úpletu koša svoj tvar tlakom lisu.

Gregor z Nazianzu

oplývajú bohatstvom citátov z gréckej literatúry a filozofie. Svedčia o poznaní diel širokej plejády autorov (Homér, Hésiodos, Theognis, Si-monidés, Pindaros, Kallimachos, Theokritos, Platón, Aristoteles, Lysias a ďalší), ktoré bolo nepochybne ovocím jeho pobytu v Aténach. Gregor prijíma klasické vzdelanie a kladie ho do služieb kresťanstva. Preberá logiku rozvinutej antickej kultúry, vo svojom diele uchováva jej rétoric-ko-poetické formy a prispôsobuje ich adresátovi. Obhajoval právo kres-ťanov na vzdelanie a v rečiach 4 a 523, ktoré sú invektívami proti už zo-mrelému cisárovi Juliánovi, sa ostro postavil proti jeho snahe zahatať kresťanom prístup ku klasickému vzdelaniu. Súčasne napomínal tých kresťanov, ktorí antickú učenosť odmietali 24.

Na platónskej akadémii v Aténach strávil Gregor z Nazianzu približ-ne sedem rokov (350–356/358), jeho učiteľmi boli rétori Himerios a Pro-hairesios, spolužiakmi zas Bazil Cézarejský, nazývaný Veľký25, a budúci cisár Julián, zvaný Apostata (Odpadlík).26 Spolu s Bazilom a ďalšími priateľmi vytvorili malé spoločenstvo kresťanov, ktoré spojilo systém kresťanských náboženských predpisov s vyšším štúdiom rétoriky a filozofie. „Ovládli akademickú pôdu v Aténach a nekonečne diskutovali o svojich túžbach a ideách.“27 Po návrate do vlasti mal Gregor využiť svoje vzdelanie ako učiteľ alebo právnik28, toho však na dlhší čas nebol schopný a lavíroval medzi pocitom zodpovednosti a túžbou stiahnuť sa z verejného života29. Zdržiaval sa v čiastočnej izolácii na rodinnom statku

23 WITTIG, s. 11. 24 Pozri kap. 3.2, s. 127. 25 Priateľstvo Gregora z Nazianzu s Bazilom Veľkým prekvitalo niekoľko desaťročí napriek tomu, že boli veľmi rozdielni a život i vzťahy každého z nich sa vyvíjali iným smerom. Spájal ich spoločný záujem o klasickú kultúru a kresťanstvo. Stretli sa už počas štúdia v Cézarei v Kappadócii a následne i v Aténach. 26 Porov. KRISTOFFEL DEMOEN: Pagan and Biblical Exempla in Gregory Nazianzen. Brepols 1996, s. 19. 27 MEEHAN, s. 6. 28 Carm. II,I,11,265–266 (PG 37, 1048). 29 Carm. II,I,11, 275–311 (PG 37,1048–1051):

(275) Sťa nácvik bojov boli pre mňa tieto dni, Hneď s kladmi oboch videl som aj zápory či vstupná brána k väčším hĺbkam tajomstiev. jak vždy, keď pre čin musíme sa rozhodnúť. Na mužné rozhodnutie prišiel pravý čas. ♠ ♠ ♠ ♠ ♠ ♠ (299) Tá ťažká voľba dlho nedala mi spať, (286) Keď premýšľal som, skúmal, čo je Boží plán, až našiel som pre obe svoje túžby zmier z dvoch lepšiu, priamu cestu bolo ťažké nájsť. a nepokojnej duši tichý prístav dal.

1 Úvod

a pod vplyvom svojho priateľa Bazila30 sa pokúsil o asketický život. Pri-jal jeho pozvanie do mníšskej komunity v Annisoi, no nebol presvedčený o tom, že práve to je cesta, po ktorej má kráčať31. Ovocím Gregorovho pobytu v Ponte sa stala antológia zo spisov alexandrijského cirkevného učiteľa a teológa Órigena (185 – 253). Zostavil ju spolu s Bazilom pod názvom Filokalia32 a je výberom najdôležitejších diel tohto významného predstaviteľa teológie ovplyvnenej novoplatonizmom33. Gregor z Nazian-zu i Bazil Veľký boli kresťanskými platonikmi, nie však v zmysle pod-statného odrazu novoplatonizmu v ich teológii. Boli kresťanmi, ktorí o svojej viere uvažovali spôsobom zrozumiteľným pre platonikov, aby ju takto mohli objasniť.34 Zaujímali k pohanskej učenosti postoj kontrolova-ného prijatia. Antológia Filokalia mala byť pomôckou proti pohanským

♠ ♠ ♠ (310) Tak zvolil som si cestu uprostred a chcem žiť v tíšine a pritom druhým osožiť.

30 Bazila Veľkého sa po návrate domov zo štúdií natoľko dotkol asketický život jeho sestry Makríny, že sa rozhodol prijať krst. Krátko po krste sa v roku 357 vydal na cestu, aby spoznal centrá monasti-cizmu v Palestíne, Egypte, Sýrii a Mezopotámii. Po návrate z cesty sa usadil v Annisoi (usadlosť v pustatine pri brehu rieky Iris v Ponte; Makrína tu založila kláštor už v roku 352), kde sa pokúšal žiť pustovníckym životom a rozpracoval asketický program života v ústraní. Dospel však k názoru, že organizovaný život v cenóbiu ponúka lepší život a vytvoril cenobiálnu obec v Cézarei. Bazilovo spoločenstvo žilo v cenóbiu spoločným životom v chudobe, organizovali sociálne aktivity, spoločne sa modlili a pracovali. Práca bola prostriedkom na zdokonalenie duše, ale tiež na financovanie obce a zaopatrenie chudobných. Ako prevencia pred upadnutím do osídiel pýchy u niektorých jednotlivcov boli povolené len také spôsoby umŕtvovania tela, ktoré dovolil opát. Omnoho väčší dôraz, ako v dovtedy existujúcich spoločenstvách mníchov, sa kládol na poslušnosť. Novici sa museli zriecť vlastnej vôle a vo všetkom poslúchať predstaveného. 31 Bazil Veľký reaguje na Gregorove pochybnosti o živote v ústraní obsiahlym listom (Ep. 2), v ktorom mu predstavuje dôvody v prospech utiahnutia sa zo sveta a osvetľuje hĺbku takéhoto roz-hodnutia. (Porov. Sv. BAZIL VEĽKÝ : Povzbudenie mladým. Listy I. R. 357–374. Prel. D. Škoviera. Trnava 1999, s. 46–52.) 32 „Filokalia sa delí na 27 kapitol a zameriava sa na tri témy: 1. Hermeneutika Svätého písma, 2. Obrana literárneho štýlu Písma proti výčitkám rétorsky vzdelaných pohanov, 3. Slobodné sebaur-čenie človeka pre Boží plán spásy.“ (CYRIL ŠESTÁK: Život a dielo svätého Bazila Veľkého. – In: Sv. BAZIL VEĽKÝ : Povzbudenie mladým. Listy I. R. 357–374. Trnava 1999, s. 10, pozn. 10.) 33 Novoplatonizmus súvisel s kresťanstvom viac ako ktorýkoľvek iný filozofický systém. Hlboko prenikol medzi intelektuálne kruhy svojej doby a ukázal sa užitočným pri vytváraní teologického jazyka v danom období, čo nútilo svätých Otcov často ho používať pri vyjadrovaní Božej pravdy. Slobodne používali slovník a prijímali slovné formulácie, ktoré neprotirečili kresťanskej viere. (Porov. JÁN ZOZUĽAK : Filozofia, teológia, jazyk. Prešov 2005, s. 29.) 34 Porov. I. P. SHELDON-WILLIAMS : Tradice řeckého křesťanského platonismu od kappadockých Otců po Maxima a Eriugenu. – In: A. H. ARMSTRONG (ed.): Filosofie pozdní antiky. Praha 2002, s. 473–499.

Gregor z Nazianzu

námietkam voči kresťanstvu a tiež svedectvom, ako správne interpretovať Bibliu.35 Sám Gregor označuje toto dielo v liste biskupovi Teodorovi z Tyany (Ep. 115) za „výber užitočného pre vzdelancov“36.

Pravdepodobne na Vianoce roku 361 alebo začiatkom roku 362 bol Gregor povolaný svojím otcom späť domov, aby mu bol nápomocný pri správe nazianzského biskupstva. Kňazskú vysviacku prijal takmer proti svojej vôli. Ešte v starobe spomínal na toto svätenie ako na tyraniu (Οœτω µcν ο¤ν γλησα τ† τυραννßδι.37) a zmieroval sa s ním veľmi ťažko. Svoju krízu riešil únikom k Bazilovi do Pontu (od všetkých naraz, od priateľov, rodičov, vlasti, príbuzných som ušiel... a do Pontu prišiel nájsť úľavu, náplasť na bolesť...38), ale už na Veľkú noc bol opäť v Nazianze39, kde sa v kázni (Or. 1) ospravedlňoval za svoje váhanie. Stráviť dlhší čas u priateľa nedovoľoval Gregorovi ohľad na starých rodičov a tiež zmysel pre povinnosť. Na príležitostné návštevy v Annisoi však spomína s opätovnou túžbou po spoločnej modlitbe, štúdiu Biblie i po priam „ro-mantickej krajine“ (Epp. 4–6), ktorej opisu sa nevyhol ani Bazil Veľký a topos ľúbezného miesta použil v druhej časti listu 1440. K pochopeniu Gregorových únikov do samoty otvára priestor jeho Oratio 2, ktorá je „apológiou s dlhým pojednaním o kňazstve“.41 Gregor sám seba nepova-žuje za dostatočne povolaného pre kňazskú službu42 a uvedomuje si hĺbku

35 Porov. WITTIG, s. 16–17, pozn. 53. 36 GΙνα δÝ τι καr ›πüµνηµα παρ` ½µ§ν hχwς, τ’ δ` αšτ’ καr το™ Qγßου Βασιλεßου, πυκτßον PπεστÜλκαµÝν σοι τyς EΩριγÝνους Φιλοκαλßας dκλογNς hχον τ§ν χρησßµων τοsς φιλολüγοις. (Ep.115,3.) 37 Carm. II,I,11,345 (PG 37, 1053). 38 Carm. II,I,11,348b–352 (PG 37, 1053):

..., ªστε πÜντων Pθρüως, φßλων, φυσÜντων, πατρßδος, γÝνους λυθεrς, ©ς οj µýωπi τ§ν βο§ν πεπληγüτες, εkς Πüντον ƒλθον, τyς Pνßας φÜρµακον θÞσων dµαυτ² τ§ν φßλων τ’ν hνθεον.

39 Porov. VÁCLAV VENTURA: Spiritualita křesťanského mnišství 1. Od prapočátků po svatého Jana Zlatoústého. Praha 2006, s. 255. 40 „Je to vysoký vrch zarastený hlbokými lesmi. Na severe ho zavlažujú studené priezračné vody. Zvažuje sa do roviny, ktorá sa prestiera pri jeho úpätí. Rovinu ustavične zúrodňujú prúdy vôd, ktoré tečú zo spomenutého vrchu. Naokolo sám od seba vyrástol les, bohatý na rozličné stromy každého druhu; tie tu vytvárajú bezmála dokonalú hradbu...“ Cit. podľa Sv. BAZIL VEĽKÝ : Povzbudenie mladým, s. 75. 41 DROBNER, s. 377. 42 Or. 2, 3.

1 Úvod

morálneho záväzku, ktorý z nej vyplýva. „Požaduje mimořádný stupeň kajícnosti, nápravu života a stálou duchovní a morální bdělost toho, kdo se stává nebo by chtěl se stát pastýřem. Neexistuje ani jeden úctyhodný člověk, a jistě to není v jeho pohledu on sám. A to je ten důvod, proč utíká před sebou k sobě samému.“43 V jednej zo svojich morálnych básní (I,II,14) v duchu elegickej poézie využíva motívy známe už z Homéra či Theokrita, rovnako poetický, rečnícky a filozofický topos liečenia duše prostredníctvom ticha a slova44 a vyznáva: „V čera som strápený, v sta-rostiach, ďaleko od iných sedel / v tienistom háji len sám, zármutok hlo-dal mi srdce. / Milujem totiž ten hojivý prostriedok na každú bolesť – / potichu so svojím srdcom vzájomný rozhovor viesť.“ 45

Gregor ako citlivý človek bol neobyčajne vnímavý na krásu prírody. Tá sa v jeho poézii objavuje veľmi často a je nositeľkou mnohorakých symbolov. Vonkajší svet býva symbolom jeho vnútorného sveta, duše a mysle. V bukolickej básni De humana natura v hľadaní samého seba hovorí o sebe ako o „toku mútnej, skalenej rieky, ktorý si trvalo plynie nemajúc v sebe nič stále“46, pričom sedí v tieni, kde „povedľa okolo nôh špliechala studená riečka, pokojne plynula zroseným chladivým háj-om“47. Využíva ambivalentnú povahu vody, ktorá sa ponúka ako prirod-zený symbol osvieženia a čistoty, no zároveň ako element, ktorý môže ničiť a skrývať v sebe niečo nečisté. Okrem toho mu slúži ako filozofický symbol: „Dvakrát jak nemôžeš vstúpiť do tej istej rieky, tak ani uvidieť nemôžeš toho istého človeka dvakrát.“ 48 Svoju funkciu zohrávajú v básni aj ďalšie geografické symboly, neraz v kontraste (more, háj, vánok, divo-ký fujak, búrky, slnko, mesiac, striedanie ročných období), ktoré sú obra-zom Božej ruky, ale i búrok odohrávajúcich sa v jeho vnútri. Samotné verše naznačujú, že Gregor z Nazianzu bol nielen citlivý, ale aj veľmi

43 PAVEL AMBROS: Svoboda k alternativám. Kontinuita a diskontinuita křesťanských tradic. Olomouc 2008 – 2009, s. 150. 44 Porov. KRISTIJAN DOMITER: Gregor von Nazianz. De humana natura (c. 1,2,14). Frankfurt am Main 1999, s. 51–54. 45 Carm. I,II,14,1–4 (PG 37, 755–756). 46 Carm. I,II,14,27–28 (PG 37, 757). 47 Carm. I,II,14,10–11 (PG 37, 756). 48 Carm. I,II,14,31–32 (PG 37, 758).

Gregor z Nazianzu

vznetlivý. Čo i len spomienka na nepríjemnú udalosť v ňom dokázala oživiť staré rany a zlosť.

Za tvrdý úder zo strany priateľa považoval svoje vymenovanie za biskupa do nie príliš pohostinnej Sasimy49 v roku 372: „... nie je tu voda, zeleň, je to miesto nedôstojné slobodného človeka, hrozne nevľúdne, br-loh. Všade je len prach, hluk, vozy, náreky, vzdychy, vymáhači daní, mu-čidlá, okovy, len samí cudzinci a tuláci. Hľa, moja cirkev v Sasime! Sem ma strčil Bazil! ... Aká veľkodušnosť!...“ 50 Za biskupa ho Bazil Veľký51 vymenoval v rámci zväčšenia počtu biskupstiev a posilnenia nicejskej strany vo svojej diecéze. Gregor prijal biskupské svätenie, ale podobne ako pred časom prežíval a označil za tyraniu konanie svojho otca, nazval v danej súvislosti tyranom aj Bazila, dokonca omnoho hrubším od otca52, pretože za jeho menovaním stál cirkevnopolitický boj. Priateľa, ktorého miloval a obdivoval, osočuje vo svojej básni až s nespravodlivou tvrdos-ťou: „Duše boli len zámienkou. Skutočným dôvodom boli ambície a, zdráham sa povedať, poplatky a zisky, ktoré tak poľutovaniahodne sužujú svet.“53 Napriek prijatiu biskupského stolca na určené miesto v Sasime nikdy nenastúpil. Odišiel do Nazianzu, kde naďalej pomáhal svojmu otcovi. Jeho postoj sa však zmenil. Svoju službu viac nevykoná-val z povinnosti voči otcovi, ale z titulu svojho biskupského úradu (Or. 13). Jeho záujem o cirkevnú obec v Nazianze deklaruje i reč (Or. 17), v ktorej sa ako biskup postavil na obranu svojich ľudí a prosil správcu provincie o korektný vzťah voči biednym a trpiacim pri vymeriavaní daní

49 Porov. ŠESTÁK, s. 14–15. 50 Carm. II,I,11,439–450 (PG 37, 1059–1060). 51 Bazil Veľký sa v roku 370 stal cézarejským biskupom a metropolitom celej Kappadócie. V tomto období nebola politická situácia vôbec jednoduchá a už o dva roky neskôr došlo k rozdeleniu Kappa-dócie na dve časti, severnú a južnú. Hlavným mestom severnej časti ostala Cézarea, hlavným mestom južnej sa stala Tyana. Toto rozdelenie sa odzrkadlilo aj v cirkevnej organizácii, pretože tyanský biskup sa snažil získať nezávislosť a stať sa metropolitom pre svoju oblasť. Bazil sa dôrazne postavil proti rozdeleniu starej provincie Kappadócia na dve časti aj proti ustanoveniu Tyany ako nového metropolitného centra, pretože v tom videl pokus, ako zlomiť tradičnú a arianizmu odolávajúcu metropolu Cézareu. Pretože potreboval udržať svoju autoritu a nestratiť vplyv v presadzovaní Nicej-ského koncilu, začal zriaďovať nové biskupstvá a obsadzovať ich svojimi ľuďmi. 52 Carm. II,I,11,390–394 (PG 37, 1056). 53 Carm. II,I,11, 460–462 (PG 37, 1061).

1 Úvod

v období hladu, či listy, ktorými sa so žiadosťou o daňové úľavy obracia priamo na peraequatorov54.

Začiatkom roku 374 zomrel Gregor starší a krátko po ňom aj Nonna. Po smrti svojich rodičov sa Gregor utiahol do kláštora sv. Tekly v isaurskej Seleucii, kde ho o päť rokov neskôr, v roku 379, zastihla aj správa o Bazilovej smrti. O jeho duševnom rozpoložení v tom čase nám podáva správu list (Ep. 80), ktorý napísal Filagriovi: „Pýtaš sa, ako sa mám. Veľmi zle. Bazila viac nieto a ani Kaisaria55. Nemám viac svojho duchovného a ani rodného brata. Opustili ma otec i matka. Moje telo je v úbohom stave...“ V tom istom období, konkrétne po smrti cisára Valen-ta, dostal Gregor pozvanie od malého nicejského spoločenstva z Kon-štantínopolu, aby ho viedol a súčasne urovnal cirkevné záležitosti hlav-ného mesta, ktoré bolo už niekoľko desiatok rokov v rukách ariánov56. Gregor ponuku prijal a svoje ciele v hlavnom meste formuloval v reči (Or. 32) – chcel odstrániť schizmy (kap. 3–6), eliminovať bludné učenie (kap. 13) a znovu zabezpečiť rešpekt biskupskému úradu (zmienky v niekoľkých kapitolách, napr. 14 a 32, ale i 19–21 a 28–31).57 V súlade s tým hlásal počas pobytu v Konštantínopole nicejské učenie tak, že ari-ánstvo mnohí zanechali. V roku 380 predniesol v novozriadenom58 ma-lom kostole Anastasis (Vzkriesenie) päť teologických rečí o Najsvätejšej Trojici (Orr. 27–31), ktoré mu priniesli čestné meno „Teológ“59. V gréckom prostredí, plne si uvedomujúcom hĺbku slova theologos už od čias Platóna, je to ojedinelé. Pomenovanie teológ udelila Cirkev len

54 Viac pozri kap. 3.1. 55 Kaisarios zomrel v roku 368. 56 Arianizmus patril medzi najväčšie herézy 4. storočia, ktoré ovplyvnili vývoj kristologickej a trinitárnej dogmy. Najradikálnejšia forma arianizmu je známa ako a(n)homousianizmus – učenie, podľa ktorého je Syn nepodobný (anomoios) Otcovi. Umiernenejšou formou bol homoiousianizmus, podľa ktorého je Syn Otcovi svojím bytím iba podobný (homoiousios). Obe učenia boli v rozpore s učením cirkvi na prvom Nicejskom koncile (325), podľa ktorého je Syn bytostne rovný Otcovi (homousios). 57 Porov. MARTHA VINSON: St. Gregory of Nazianzus. Select Orations. Washington 2003, s. 191–215. 58 Orthodoxní boli v Konštantínopole v menšine a nemali ani vlastný kostol. 59 Po prvýkrát je dosvedčené v dokumentoch Chalcedonského koncilu z roku 451 (ACO 2,1,3, 114). Porov. HERMANN JOSEF SIEBEN: Gregor von Nazianz: Orationes Theologicae. Die fünf theologi-schen Reden. Freiburg – Basel – Wien 1996, s. 8, pozn. 4.

Gregor z Nazianzu

„trom významným mužom60, ktorých teológia prevyšovala teologické myslenie ostatných kresťanských teológov a vyznačovala sa svojím cha-rizmatickým charakterom.“61

V novembri 380 prinútil cisár Theodosius ariánskeho patriarchu Demofila, aby opustil mesto a za carihradského biskupa vyhlásil Grego-ra.62 Túto hodnosť mu priznal i všeobecný cirkevný snem zasadajúci v Konštantínopole v roku 381.63 Na sneme bol Gregor z Nazianzu jedným z hlavných teológov a istý čas mu i predsedal.64 U niektorých účastníkov to však vyvolalo vlnu protestov, keďže zastával úrad biskupa súčasne v Sasime i v hlavnom meste. Kvôli zachovaniu pokoja a svornosti sa hodnosti carihradského biskupa i predsedu snemu zriekol a vrátil sa do rodného Arianzu.65 V reči na rozlúčku sa prirovnal k Jonášovi: „Obetu-jem sa pre záchranu lode, i keď ja nie som príčinou búrky. Vezmite ma a hoďte cez palubu, ako si žiada lós. Veľryba z hlbín mi preukáže pohos-tinnosť. Nech sa tento čin stane začiatkom vašej jednoty!“ 66

60 Okrem Gregora z Nazianzu sú jeho nositeľmi evanjelista Ján a Simeon Nový Teológ. Evanjelista Ján bol nazvaný teológom, lebo prijal od Boha zjavenie, ktoré odovzdal ostatným ľuďom a teologizoval o Božom Synovi. Simeon Nový Teológ zas hovorí o Bohu apokalypticky na základe svojich osobných skúseností pochádzajúcich z priameho spoločenstva s Trojjediným Bohom (ZOZU-

ĽAK , s. 90–91). 61 ZOZUĽAK , s. 90. 62 „Kresťanskí cisári konali aj ako vodcovia cirkvi, zvolávali koncily, podporovali, potvrdzovali alebo zamietali ich závery, schvaľovali voľby biskupov alebo biskupov zosadzovali, a po porade so synodami alebo teológmi, dokonca ustanovovali správnu a záväznú podobu viery.“ (DROBNER: Patrologie, s. 253.) 63 Koncil zvolal cisár Theodosius, ktorý bol zástancom nicejského učenia a rozhodol sa raz a navždy vyriešiť spor s arianizmom. V súlade s učením kappadóckych otcov bol arianizmus na koncile defini-tívne zakázaný. Snem sa okrem toho zaoberal aj apollinarizmom (jedna z kristologických teórií 4. stor. – Ježiš Kristus mal ľudské telo a božskú myseľ), pneumatomachmi / makedoniánmi (popierali božskú podstatu Ducha Svätého), spresnil nicejské vyznanie viery, pokiaľ ide o božstvo Ducha Svätého. 64 1. konštantínopolskému koncilu predsedal antiochijský biskup Meletios, ten však počas rokovaní v máji 381 zomrel a jeho nástupcom sa nakrátko stal Gregor z Nazianzu. Nepodarilo sa mu však sprostredkovať jednotu medzi rôznymi stranami zúčastnenými na koncile, ani čo sa týka meletiánskej schizmy v Antiochii, ani pokiaľ ide o symbolum (vyznanie viery). (Porov. SIEGMAR DÖPP und WIL-

HELM GEERLINGS (Hrsg.): Lexikon der antiken christlichen Literatur. 2. Auflage. Freiburg – Basel – Wien 1999, s. 263; HUBERTUS R. DROBNER: Lehrbuch der Patrologie. Freiburg – Basel – Wien 1994, s. 238.) 65 Porov. DEMOEN, s. 20. 66 Carm. II,I,11,1839–1843 (PG 37, 1158).

1 Úvod

Odchod z Konštantínopolu Gregorovi nepadol ľahko. Aj preto sa najprv utiahol na zdedený statok v Arianze, ale pod dojmom zlých pome-rov v Nazianze sa rozhodol ešte raz prevziať správu tamojšej cirkevnej obce. V roku 383 ho premohla choroba a musel odísť liečiť sa.67 To prinú-tilo metropolitu Teodora z Tyany, hoci až na Gregorovo naliehanie, aby vymenoval v Nazianze Gregorovho nástupcu, jeho bratranca Eulalia. V roku 384 sa Gregor definitívne utiahol na svoj statok. Posledné roky života trávil v kontemplácii a literárnej práci, v samote a Božej blízkosti, po ktorej celý život túžil: „Stáť budem v radoch anjelov. Nikto neuškodí a ani nepomôže môjmu životu takému, aký je. Pripútam sa k Bohu. Nech sa hrnú jazyky daromné ako vietor. Presýtil som sa ich, mnohú som po-čúval hanu i prehnanú chválu. Túžim bývať niekde v samote od zlých ľudí, v prítomnosti božstva, ktoré hľadá moja samotárska duša, a neťaž-kej nádeje v nebo, tej živiteľky staroby.“ 68 V tomto období napísal najviac svojich básní a listov, pričom mnohé pojednávajú práve o zasvätenom živote a predstavujú nám úzky vzťah medzi Gregorovým literárnym majstrovstvom a jeho postojom k askéze. Vyzdvihoval pojem cnosti, cestu sebazapierania a pokory. Cnostným životom bolo podľa neho mož-né dosiahnuť anjelskú dimenziu. Anjelov chápal ako druhé z trojice sve-tiel (Boh69, anjel, človek), ktoré vo svete rozlišoval: „Anjeli sú čistým duchom od svojho stvorenia. Zostávajú stále rovnakí, všetko telesné im je cudzie. Nepoznajú vášne a spory, žijú v jednote a svornosti. Nie všetci majú vo svete rovnakú funkciu – niektorí stoja pri tróne, iní slúžia člove-ku a ďalší mestu alebo národu.“ 70 Nazýva ich tiež „výstupmi" (PναβÜσεις)71, a hoci toto pomenovanie nevysvetľuje, zrejme ním nazna-čuje, že anjeli slúžia ako prostriedok návratu človeka k Bohu. „Je jim vlastní ona přirozenost, k níž člověk vystupuje, když je očištěn, stáva se inteligibilním a mění se v paprsek Božího světla.“ 72 Chcel nasledovať

67 Porov. WITTIG, s. 51–52. 68 Carm. II,I,11, 1934–1942 (PG 37, 1164–1165). 69 Boh bol pre Gregora z Nazianzu tým najvyšším zo svetiel: „Nakoľko sa kto priblíži ku Kráľovi, toľko má svetla; o čo viac je vo svetle, o to väčšej sa teší sláve“ (I,I,7,98–99; PG 37, 446). 70 Carm. I,I,7,1–26 (PG 37, 438–440). 71 Or. 38, 31. 72 SHELDON-WILLIAMS , s. 494.

Gregor z Nazianzu

beztelesný život anjelov, aby sa mohol spojiť s Bohom, ktorý bol preň tým najcennejším z pokladov73.

Gregor z Nazianzu vo svojom živote cítil „potřebu přibližovat se Bohu, aby překonal únavu ze sebe samého. Zakusil rozlet duše, čilost vnímavého ducha i nestálost prchavého štěstí. V dramatu svého života, obtíženého vědomím vlastní slabosti a ubohosti, měla pro něho zkušenost Boží lásky vždycky převahu.“74 Zomrel koncom roku 389 alebo začiat-kom roku 390. Jeho telesné pozostatky odpočívali od roku 1580 v chráme sv. Petra v Ríme, v roku 2004 ich však pápež Ján Pavol II. navrátil spolu s pozostatkami Jána Zlatoústeho patriarchovi Bartolomejovi I. do Kon-štantínopolu.75

V cirkevnej tradícii zaujímal Gregor z Nazianzu viac ako čestné miesto. Patril s Atanázom Alexandrijským, Bazilom Veľkým, Gregorom Nysským a Jánom Zlatoústym k veľkým cirkevným otcom76 východu. Pápež Pius V. ich (okrem Gregora z Nyssy77) v roku 1568 vyvýšil v prepracovanom kňazskom breviári do hodnosti cirkevných učiteľov78. Od toho času sú uctievaní ako „štyria veľkí učitelia cirkvi Západu a Východu“ a ako takí sa objavili v mnohých umeleckých vyobraze-niach.79 To, že sú štyria, má hlbokú kresťanskú symboliku, ktorá dáva vystúpiť do popredia kresťanskej tradícii takmer na úroveň štyroch evan-jelistov.

73 Carm. I,II,10,449–451 (PG 37, 712–713). 74 BENEDIKT XVI.: Sv. Řehoř Naziánský (2), [on line] Dostupné na internete 7.6.2012: http://www. radiovaticana.cz/clanek.php4?id=8281. 75 Porov. DROBNER, Patrologie, s. 378–379. 76 Označenie cirkevný otec malo zvláštne postavenie a nositelia tohto „titulu“ sú privilegovanými svedkami živej tradície cirkvi. Ako takí boli ustanovovaní podľa štyroch kritérií: 1. Doctrina ortho-doxa (ich učenie sa nesmie odkláňať od učenia cirkvi, čo však neznamená absolútnu neomylnosť vo všetkých detailoch), 2. Sanctitas vitae (svätosť v zmysle starej cirkvi, ktorá nie je založená na sväto-rečení, ale na uznaní a uctievaní ich príkladného života spoločenstvom veriacich), 3. Approbatio Ecclesiae (uznanie osoby a jej učenia zo strany cirkvi), 4. Antiquitas (príslušnosť do obdobia kres-ťanského staroveku). (Porov. DROBNER, Patrologie, s. 18.) 77 Gregor Nysský nezaznamenal, najmä v západnej cirkvi, taký veľký význam ako ostatní spomínaní otcovia. Veľký počet zachovaných rukopisov jeho diel a rovnako preklady do latinčiny a sýrštiny však umožňujú spoznať veľkú vážnosť a rozšírenie jeho myšlienkového bohatstva. Druhý nicejský koncil (787) ho dokonca označil čestným titulom „otec otcov“. (Porov. DROBNER, s. 365.) 78 Výraz cirkevný učiteľ zodpovedá výrazu cirkevný otec, nie je však obmedzený na antiku (Porov. DROBNER, Patrologie, s. 18–19). 79 Ibidem, s. 19.

1 Úvod

Gregor z Nazianzu

1.21.21.21.2 Dielo Gregora zDielo Gregora zDielo Gregora zDielo Gregora z Nazianzu Nazianzu Nazianzu Nazianzu Gregor z Nazianzu vynikal vo svojej dobe predovšetkým ako

vplyvný teológ80, rovnako mal povesť muža, ktorý vie narábať so slovom. Impozantný je už výpočet jeho prác: zachovalo sa nám 44 jeho rečí, oko-lo 250 listov a vyše 17 000 veršov. Každý žáner Gregorovej bohatej lite-rárnej pozostalosti odkrýva pred recipientom svet jeho myšlienok, ale i odraz spoločenských pomerov, Gregorových životných osudov a vzá-jomných vzťahov s okolím, slovom, jeho vlastnú ľudskú i duchovnú cestu. Možno povedať, že všetky diela – bez ohľadu na žáner – majú formu osobnej výpovede, ale s nadosobným cieľom. Ako konštatuje P. Ambros, „jak ve svých řečech, dopisech a básních staví do popředí vlastní proží-vaní věcí, budilo až dojem, že snad nikdo před ním, ani po něm nehovořil tak intenzívně o vlastní osobě, nemocech a neštěstí, o odporu a nevděč-nosti, s kterými se potýkal. To všechno se ale dělo nikoliv, aby učinil do-jem na lidi, nýbrž aby dosáhl praktických cílů, které se mu zdály užiteč-né.“ 81

1.2.11.2.11.2.11.2.1 RečiRečiRečiReči

Napriek tomu, že rané kresťanstvo spočiatku odmietalo snahu

o umelecké stvárnenie slovného prejavu, Gregor z Nazianzu, ktorý mal grécke vzdelanie a absolvoval ešte školu pohanských rétorov, si veľmi dobre uvedomoval význam literárneho a rečníckeho výcviku pre úspešnú propagáciu kresťanstva. Spolu s Bazilom Veľkým a Jánom Zlatoústym patrí k predstaviteľom tzv. druhej sofistiky82, ktorá sa vyznačuje snahou vrátiť sa k starým attickým vzorom v oblasti rečníctva. 80 Kládol veľký dôraz na praktickú teológiu s ohľadom na život. Základom stavby jeho teológie bola jednoduchá viera, ku ktorej majú prístup všetci bez rozdielu, viera, ktorá sa prejavuje zachovávaním prikázaní a snahou o cnostný život. (Porov. THOMAS ŠPIDLÍK : Grégoire de Nazianze: introduction à ľétude de sa doctrine spirituelle. Roma 1971, s. 56.) 81 PAVEL AMBROS: Řehoř Naziánský jako duchovní učitel. – In: TOMÁŠ ŠPIDLÍK : Řehoř Naziánský. Olomouc 2010, s. 280. 82 Porov. ALBIN LESKY: Geschichte der griechischen Literatur. Bern und München 1957/1958, s. 972.

1 Úvod

Reči či kázne boli najvhodnejším prostriedkom na vyučovanie vo viere. U cirkevných otcov je možné rozdeliť ich do dvoch základných skupín – prvú tvoria reči na určitú tému, ktorých povaha zodpovedá re-čiam pohanských rétorov, a druhú tvoria homílie.83 Otcovia kládli vo svojich homíliách dôraz na dôsledný výklad biblickej perikopy. Homile-tická činnosť tak bola dôležitou formou katechézy, zároveň však i vzde-lávania. Pre negramotných boli homílie často jedným z mála spôsobov, ako sa vzdelávať.84

Doklady ranokresťanskej homiletiky sa zachovali aj v literárnej po-zostalosti Gregora z Nazianzu. Jeho reči sa svojím charakterom, až na nepatrné výnimky, prikláňajú k rečiam antických rečníkov85. Tento fakt úzko súvisí s Gregorovým pôvodom a vzdelaním, okrem toho však boli jeho reči reakciou na situáciu v cirkvi. Výklad bludných učení si túto formu priam vyžadoval a Gregor nemohol chýbať medzi tými, ktorí učili a vysvetľovali základné otázky viery.86 Doba vzniku Gregorových rečí siaha od jeho kňazského vysvätenia (361/362) až do jeho odchodu na odpočinok v roku 383.87

Písal reči príležitostné, hanlivé, panegyrické, teologické, ale i smú- točné a pohrebné. Svoje umenie slova však rozvinul najmä v panegyri-kách. Jeho rečnícky štýl má charakter umierneného azianizmu88, ktorý je charakteristický relatívne malým používaním klasických vzorov, obľubu-je krátke, kusé vety a možno ho označiť ako živý štýl reči. Nazianzský smelo využíval vo svojej próze obraznú reč i rôzne rečové figúry, vďaka

83 Porov. WITTIG, s. 53–54. Homílie toho istého autora sa často zostavovali do „zbierok“ – homiliá-rov, ktoré boli usporiadané ako prednášky na počúvanie pri spoločnom stolovaní, ako ľudové kázne a hlavne ako liturgické čítania. Homiliáre mali zásadne úzky vzťah k pravoverným Otcom. (Porov. TOMÁŠ ŠPIDLÍK : Spiritualita křesťanského Východu. Mnišství. Velehrad 2004, s. 205.) 84 Porov. JEŽEK, s. 60–61. 85 Antickí rečníci dokázali vkusne a účinne hovoriť o akejkoľvek téme. Ich úlohou bolo presvedčiť poslucháča, že je pravda, čo predkladajú ako pravdu, i keď to bolo len osobné zdanie, pravdepodob-nosť alebo i nepravda. Vplývali na poslucháčov vtipom, členením viet, rytmom i zvukovými efekta-mi. Každá reč sa skladala z nasledovných častí: exordium (gr. prooimion; úvodná časť), propositio (načrtnutie látky reči), narratio (predstavenie stavu problematiky), argumentatio (hlavná časť reči, dokazovanie), peroratio (záverečné zhrnutie problematiky). Pozri aj kap. 2.3, s. 52. 86 Porov. WITTIG, s. 55–56. 87 Porov. DROBNER, Patrologie, s. 382. 88 Porov. EDUARD NORDEN: Die antike Kunstprosa vom 6. Jahrhundert v. Chr. bis in die Zeit der Renaissance. Band 2. Leipzig 1898, s. 564. Azianizmus – vyumelkovaný štýl reči, s dôrazom na formu a jej účinky na poslucháčov.

Gregor z Nazianzu

čomu mala poetický nádych.89 Množstvo figúr v jeho rečiach pozorovali už byzantskí rétori, a keďže nikto iný ich nepoužíval v takom rozsahu, patril k najčastejšie citovaným kresťanským rečníkom. Najvýznamnejšiu rolu medzi figúrami, ktoré používal, mala antitéza slov i myšlienok vo forme krátkych viet (isokola90) s efektom podobným rýmu (homoioteleu-ton91). V jeho rečiach sa často vyskytujú rozmanité digresie, využíval tiež rôzne slovné hračky či personifikáciu, prostredníctvom ktorej prepožičia-val neživým veciam ľudské vlastnosti.92 Vo svojom diele zámerne uplat-ňoval formy antickej literatúry kvôli dosiahnutiu vyššej účinnosti i zro-zumiteľnosti svojich slov. Vo svojich rečiach Gregor „p ředkládá výklad Písma, jež obsahuje celou pravdu způsobem přijatelným pro víru, s využitím pohanského myšlení jakožto celku, aby pravdu v rámci mož-ností vyjádřil způsobem přijatelným pro rozum.“93

Reči z prvého obdobia Gregorovho pôsobenia (361–379) sú ovplyvnené udalosťami z jeho osobného i profesionálneho života. V ob-dobí krátko po svojej ordinácii napísal Oratio 6, ktorá mala napomôcť vyriešiť konflikt medzi miestnou mníšskou komunitou a Gregorovým otcom. Ten neúmyselne vyvolal krízu počas synovho pobytu u Bazila v Ponte podpísaním nenicejskej formuly viery, na čo mnísi odpovedali odlúčením sa od biskupa. Situáciou malomocných, zrejme aj v kontexte rivality pohanov a kresťanov v poskytovaní pomoci, sa zaoberá v reči 14, ktorú predniesol pri otvorení lazaretu v Cézarei. Gregorovo vymenovanie za biskupa v Sasime zas našlo odozvu v rečiach 9, 10, 11 a 13 a zvýšená aktivita v správe cirkvi v Nazianze v rečiach 17 a 19.94 Po roku 379, keď prijal pozvanie do Konštantínopolu, sa jeho reči viažu vo veľkej miere k udalostiam a situácii v hlavnom meste. Svojim teologickým rečiam o Najsvätejšej Trojici, ktoré tu predniesol na obranu učenia proti zástan-com Eunomia95 a Makedonia96 a ktoré mu priniesli titul Teológ97, vďačí

89 Porov. WILHELM CHRIST: Geschichte der griechischen Literatur. München 1924, s. 1414. 90 Isokólon – rad podobne štrukturovaných prvkov, ktoré majú rovnakú dĺžku (napr. veni, vidi, vici). 91 Homoioteleuton – podobnosť zakončenia susedných alebo paralelných slov. 92 Porov. NORDEN, s. 565, 567. 93 SHELDON-WILLIAMS , s. 499. 94 Porov. VINSON, s. XV–XVI; pozri aj kap. 1.1, s. 21. 95 Eunomios z Kyzika bol hlavným predstaviteľom novoarianizmu. Napísal Apológiu (360/361), v ktorej obraňoval radikálnu ariánsku trojičnú teológiu. Proti Eunomiovi a jeho stúpencom bojovali vo svojich spisoch aj Bazil Veľký a Gregor z Nyssy. (ZOZUĽAK , s. 176–178.)

1 Úvod

aj za to, že bol veľmi skoro vyzdvihovaný ako kresťanský Démosthe-nés.98 Popri apológii nicejského učenia prispel v týchto rečiach prostred-níctvom precíznej terminológie nielen k pochopeniu Ducha Svätého v Trojici99, ale pripravil tiež pneumatologické dodatky k Symbolum Ni-caenum na Konštantínopolskom koncile (381).100 Päť teologických rečí (27–31) možno spolu s rečami 1, 38–41, 44 a 45 označiť aj ako dogma-tické. Každá z nich vysvetľuje obsah niektorého zo sviatkov. Oratio 38 je napr. prvou vianočnou kázňou, ktorá odznela v Oriente, Oratio 41 turíč-nou kázňou či Oratio 45 veľkonočnou kázňou obšírne rozoberajúcou hriech a spásu.101

Neustálym problémom, ku ktorému sa Gregor často vracal, bolo mystické spojenie tela a duše. Svoje otázky duši kladie v poézii: „Kto si a odkiaľ či čo si? Ktože ti umrlca niesť / stanovil, spútal ťa hroznými putami života tak, že / k zemi ťa odvšadiaľ tlačia? Ako si zmiesená bola, / duch spolu s hmotou a s telom zas rozum a s bremenom ľahkosť?“102, nemenej sa však pýta i vo svojich rečiach: „Ako môžem byť Božím obra-zom, keď som zmiešaný s prachom zeme?“103. Sám ponúka odpoveď hneď v niekoľkých zo svojich rečí (Orr. 2, 28, 32, 38). Duša je zviazaná s telom preto, aby sme sa mohli tešiť z najvyššej slávy a aby sme dosiahli dobro, v ktoré dúfame, ako odmenu za cnosť a nie ako dar od Boha. Duša je pre telo tým, čím je pre dušu Boh. Má vyzdvihnúť telo k božstvu a oslobodiť ho od jeho prízemnosti.104

Vo svojich prejavoch Gregor neprehliadal ani otázky morálky. K rečiam s morálnym podtónom určite patrí už vyššie spomínaná Or. 6

96 Makedonios I. († 362) bol carihradským patriarchom, ktorý učil, že Duch Svätý slúži Otcovi a Synovi. 97 Pozri aj s. 21. 98 Porov. BERNHARD VON WYSS: Gregor von Nazianz. Ein griechisch-christlicher Dichter des 4. Jahrhunderts. – In: Museum Helveticum, 1949, 6, s. 179. 99 Gregor nachádza progresívnu formuláciu „vychádzania“ (dκπüρευσις) Ducha z Otca na rozdiel od „plodenia“ (γÝννησις) Syna a po prvý raz trval na prenesení pojmu homousios na Ducha Svätého. 100 Porov. DROBNER, Lehrbuch, s. 240. Symbolum Nicaenum = nicejské vyznanie viery (vzišlo z Nicejského koncilu v roku 325 a bolo prejednávané i na koncile v Konštantínopole; nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery dodnes spája všetky kresťanské cirkvi). 101 Porov. WITTIG, s. 55–57. 102 Carm. I,II,14,61–64 (PG 37, 760). 103 Or. 14, 6. 104 Or. 2, 17. Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 166–169.

Gregor z Nazianzu

a spolu s ňou Orationes 22 a 23, ktoré sú označované ako tri reči alebo napomenutia k pokoju, či tiež už spomenutá reč 14 o láske k biednym. K príležitostným rečiam sa radí jeho teologická stať o kňazstve (Or. 2105), rozlúčková reč z Konštantínopolu (Or. 42), reči proti Juliánovi (Orr. 4 a 5), ale i chváloreči (Orr. 15, 21, 24, 25), ktoré sú dôležitým svedectvom úcty k svätým a v ktorých je najviac badateľný vplyv starogréckych réto-rov, a pohrebné reči (Orr. 7, 8, 18, 43) napísané pri príležitosti smrti blíz-kych ľudí (brat Kaisarios, sestra Gorgonia, Gregor st., Bazil Veľký). Spomedzi nich sa teší väčšej pozornosti najmä Oratio 43, pohrebná chvá-loreč na Bazila Veľkého, ktorá je nielen prameňom informácií o Bazilo-vom živote, ale i príkladom pohľadu Gregora z Nazianzu na otázky vý-chovy a vzdelávania. Zdôrazňuje v nej, že k Bazilovej dokonalosti prispe-lo dobré všeobecné vzdelanie v súčinnosti s kresťanskou výchovou. Označuje seba s Bazilom za dvojzáprah; spolu kráčali dvoma cestami, z ktorých jedna viedla k cirkvi a druhá k profánnym vedám. Z tej druhej si však ponechali len to, čo privádzalo k cnosti. Najdôležitejším pre nich bolo byť kresťanom a kresťanom sa aj nazývať106.

Na duchovný rozmer pôsobenia Gregora z Nazianzu nadviazalo via-cero slávnych predstaviteľov východnej spirituality, ako napr. Euagrios Pontský, Maxim Vyznávač, Ján Klimak (Sinajský), Gregor Palama a mnohí ďalší.107 Už desať rokov po Gregorovej smrti preložil Rufinus z Aquileie 9 jeho rečí do latinčiny. V obehu však boli aj ďalšie latinské verzie, čoho dôkazom je Augustinov spis De Trinitate 15,20,38, v ktorom upozorňuje na Gregorovu reč 29, ktorej autorom nebol Rufinus.108 Okrem latinčiny boli Gregorove práce krátko po jeho smrti preložené i do ďal-ších jazykov – koptského, sýrskeho a arménskeho a v neskoršom období i do arabského, gruzínskeho, staroslovienskeho109 a etiópskeho. Jeho die-

105 Pozri aj kap. 1.1, s. 18, 19. 106 PG 36, 524, 16–24. Pozri aj kap. 3.2.2.2, s. 175, pozn. 378. 107 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 6. 108 Porov. WITTIG, s. 73. 109 Do slovanského sveta začalo dielo Gregora z Nazianzu prenikať od čias sv. Cyrila a Metoda. Z troch staroslovienskych prekladov je prvý datovaný do 11. stor. (vychádza z gréckeho textu pochá-dzajúceho z 8. stor.) a pozostáva z 13 rečí. Druhé vydanie, zo 14. stor., upravuje 8 rečí prvého pre-kladu a pridáva ďalších 8 Gregorových prejavov. Napokon tretie vydanie vzniklo v priebehu 15.–16. storočia. ([on line] Dostupné na internete 30.11.2011: <http://nazianzos.fltr.ucl.ac.be/002PresentE. htm#ObjectiveProgr>)

1 Úvod

lo sa dočkalo mnohých komentárov – najstarší z nich pochádza zo 6. storočia. Žiaden iný z cirkevných autorov nebol tak horlivo komento-vaný ako práve Gregor z Nazianzu.110

1.2.21.2.21.2.21.2.2 ListyListyListyListy

Neoceniteľným kultúrno-historickým prameňom svojej doby

v Gregorovej literárnej pozostalosti je tiež zachovaný súbor 249 listov. Z nich sa listy 246–248 zachovali aj ako listy 169–171 v súbore Bazila Veľkého, list 243 je považovaný za nepravý a list 241 za pochybný.111

Gregorove listy sú napísané podľa štylistických zásad antickej epištolografie. Základné pravidlá písania listov bolo pravdepodobne možné získať v období antiky už na prvotnom stupni škôl s pomocou elementárnych zbierok vzorových listov, pričom sa pozornosť sústreďo-vala takmer v rovnakej miere na gramatiku a formu, ako i na jemnosti štýlu.112 Od skorého cisárstva nachádzame svedectvá o literárnych kru-hoch, v ktorých sa stretli záujem o prednes rečí, básní alebo listov a o nás-lednú diskusiu o nich. Tiež u apoštola Pavla (1Sol 5,27; Kol 4,16) je evi-dentné vedomie odovzdávania predčítaného a neskôr si i byzantskí pisate-lia listov v plnej miere uvedomovali, že ich slová môžu byť zúročené aj niekým tretím. Najmä pekné listy a ich časti boli často a s obľubou „poži-čiavané“.113

Učení pisatelia mali povinnosť opierať sa pri tvorbe svojich listov o vzory z antiky. Napodobňovanie literárnych vzorov patrilo k všeobecne určeným základom tvorby. Samozrejmosťou v nich boli mytologické príklady, príslovia alebo citáty z antickej literatúry.114 Skutočnosť, že štýl

110 Porov. J. SAJDAK: Historia critica scholiastarum et commentatorum Gregorii Nazianzeni. Krakau 1914; J. SAJDAK: Die Scholiasten der Reden des Gregors von Nazianz. Ein kurzgefaßter Bericht über den jetzigen Stand der Forschung. – In: Byzantinische Zeitschrift, 30, 1929, s. 268–274; AGNES

CLARE WAY : Gregorius Nazianzenus. – In: PAUL OSKAR KRISTELLER (ed.): Catalogus translationum et commentatorium: Mediaeval and Renaissance Latin Translations and Commentaries. Vol. II. Washington 1971, s. 43–192. 111 Porov. DROBNER, Patrologie, s. 384. 112 Porov. PATRICIA ROSENMEYER: Ancient Epistolary Fictions. The letter in Greek Literature. Cambridge 2001, s. 32–33. 113 MICHAEL GRÜNBART: Byzantinische Briefkultur. – In: Acta Ant. Hung. 47, 2007, s. 121–122. 114 Ibidem, s. 128–129.

Gregor z Nazianzu

listu nemá byť suchopárny a neradostný a že je dobré pri jeho písaní vyu-žívať v primeranej miere príklady – výroky, porovnania, anekdoty, slov-né hračky či hádanky115, zdôrazňuje aj Gregor z Nazianzu. Precízne prin-cípy písania listov zhrnul v liste 51, ktorý adresoval svojmu synovcovi Nikobulovi116. Svoje nároky na formu a obsah listov pritom neopieral o žiadnu teoretickú a na prax orientovanú literatúru zo starších čias, čo tomuto jeho listu pridáva na význame.

Všetky listy Gregora z Nazianzu možno považovať za malé literárne diela. Písal ich v rôznych obdobiach svojho života a reflektujú rôzne ži-votné situácie, v ktorých sa nachádzal. Týkajú sa predovšetkým jeho osobných záležitostí, ale zároveň poskytujú obraz o období, v ktorom vládli cisári Julián a Valens (Epp. 7, 10, 16, 18, 80) a popri nich tiež roz-trieštenosť v cirkvi (Epp. 41, 43, 130, 133, 173, 183, 185), až kým si jed-notu nevynútila Theodosiova cisárska politika (Epp. 77, 78, 88).117 Gre-gor z Nazianzu sa svojimi listami obracal najmä na priateľov. Početne sú zastúpené odporúčacie listy, ktoré najviac vypovedajú o jeho osobnosti, nechýbajú však ani listy napomínacie či listy určené na útechu. Niektoré z nich vynikajú údernou stručnosťou, bystrými sentenciami a jemnou iróniou.118 Pri argumentácii v nich striktne rozlišuje medzi kresťanským a nekresťanským adresátom. V oblasti teológie majú veľký význam jeho listy 101 a 102, určené presbyterovi Kledoniovi119, spolu s listom 202, ktorý adresoval konštantínopolskému patriarchovi Nektariovi (381–397), svojmu nástupcovi v tomto úrade. Sú označované ako „tri teologické listy“ a pripodobňujú sa k „piatim teologickým rečiam“ predneseným v Konštantínopole. Na rozdiel od rečí obsahujú kristologickú diskusiu na-mierenú proti Apollinariovi.120 115 Τρßτον dστr τ§ν dπιστολ§ν, ½ χÜρις. Ταýτην δc φυλÜξοµεν, εk µÞτε παντÜπασι ξηρN καr PχÜριστα γρÜφοµεν καr Pκαλλþπιστα, Pκüσµητα καr Pκüρητα, • δx λÝγεται, οpον δx γνωµ§ν καr παροιµι§ν καr PποφθεγµÜτων dκτüς, hτι δc σκωµµÜτων καr αkνιγµÜτων, οpς ¿ λüγος καταγλυκαßνεται· µÞτε λßαν τοýτοις φαινοßµεθα καταχρþµενοι· τ’ µcν γNρ Pγροsκον, τ’ δ` Tπληστον. (Ep. 51,5.) 116 Pozri aj kap. 2.3, s. 48–49. 117 Porov. WITTIG, s. 68–69. 118 Porov. CHRIST, s. 1418. 119 Kledonios viedol diecézu počas sedisvakancie na biskupskom stolci v Nazianze po smrti Gregora Staršieho v roku 374. (Porov. DROBNER, Patrologie, s. 384.) 120 Porov. DROBNER, Lehrbuch, s. 241. Apollinarios, biskup v Laodicei, bol nekompromisným od-porcom arianizmu, zastával však tiež extrémne kristologické názory, podľa ktorých Logos v Kristovi celkom zaujal miesto ľudskej duše.

1 Úvod

O súborné zachovanie Gregorových listov sa zaslúžil predovšetkým jeho synovec Nikobulos. Ako sa dozvedáme z Gregorovho listu 52, Ni-kobulos ho na konci jeho kňazskej i literárnej kariéry požiadal o zozbie-ranie toľkých listov, koľko sa len dá. Gregor sa k tejto prosbe postavil kladne a okrem iného v spomínanom liste poznamenáva, že vzhľadom na výchovný charakter všetkého, čo napísal, môžu jeho listy priniesť čita-teľom len výhody, ak sa rozhodnú písať aj sami.121 Je pravdepodobné, že Gregor si odkladal odpisy alebo koncepty svojich listov, inak by Nikobu-lova prosba o ich sumarizáciu nebola splniteľná. V liste 53 dokonca predkladá vlastnú predstavu o usporiadaní svojich listov v „zbierke“. Na prvé miesto kladie listy od Bazila Veľkého, na druhé miesto vlastné listy Bazilovi a na tretie miesto ostatné listy určené na vydanie.122 Ucelená zbierka Gregorových listov vznikla v rozmedzí rokov 379 až 390 a stala sa ich prvým rukopisným vydaním.123

O význame listov Gregora z Nazianzu svedčí všeobecné uznanie, ktoré požívali aj po jeho smrti. V roku 431 na koncile v Efeze bola cito-vaná časť jeho listu 101 a na 5. ekumenickom koncile v Konštantínopole (553) boli predčítané až štyri z Gregorových listov. Historik Sozomenοs zas prebral do svojich cirkevných dejín väčšiu časť listu 202.124

Gregor z Nazianzu sa vo svojich listoch staral nielen o duše adresá-tov, ale mal starosť o celého človeka. Paleta tém, ktorým sa vo svojich listoch venoval, je veľmi široká. Zaujímali ho problémy vzdelania, ale i práce, neobchádzal problematiku daní či dedičstva, no nezabúdal ani na spásu duší a konkrétnu cestu k nej.

1.2.31.2.31.2.31.2.3 PoéziaPoéziaPoéziaPoézia

Neoddeliteľnou súčasťou osobnosti Gregora z Nazianzu bola jeho

láska k slovu. Uplatňoval ju v rečníckom umení a slová „vážil“ aj ako básnik. Jednu zo svojich básní tak otvára slovami: Milý jazyk, teba tu

121 Porov. GUSTAW PRZYCHOCKI: Historia listów św. Grzegorza z Nazjanzu. Kraków 1946, s. 4; WITTIG, s. 118–119. 122 Porov. PRZYCHOCKI, s. 6; WITTIG, s. 119. 123 Porov. PRZYCHOCKI, s. 8. 124 Porov. WITTIG, s. 72–73.

Gregor z Nazianzu

umlčím; ty však, pero, zapisuj reč ticha a rozozvuč pohľad srdca (II,I,34,1–2; PG 37, 1307). V Gregorovom poetickom diele, ktoré pochá-dza najmä z posledných rokov jeho života, sa mohla naplno rozvinúť tá časť jeho osobnosti, ktorá túžila po kontemplatívnom, pokojnom živote v ústraní. Napriek tomu diapazón tém, ktoré ponúka, je veľmi široký. Gregorove hymny patria k prvým „svetielkam“ kresťanskej lyriky a tvo-ria prvý rozsiahly poetický korpus v gréckej kresťanskej literatúre. Na-vzájom sa v nich prelínajú didaktické prvky so subjektívnymi a, tak ako v rečiach, stavia i tu svoje slová do služby ohlasovania kresťanských právd a kresťanského života, hoci neraz vyjadrujú myšlienky neočakáva-né od kresťanského teológa. Jeho balans medzi profánnou kultúrou staro-vekého Grécka a kresťanským náboženstvom možno názorne sledovať vo veršoch básne I,II,14 De humana natura125. V smútočnom tóne sa zamýš-ľa nad svojím bytím126, pozastavuje sa nad otázkou pôvodu a existencie duše človeka127, obracia pozornosť k myšlienkovému bohatstvu Platóna, avšak v snahe o prepojenie antických a kresťanských prvkov. Báseň patrí k tým, v ktorých sa prejavilo Gregorovo váhanie a nerozhodnosť. Tú deklaruje aj samotný Gregor v autobiografickej básni II,I,11 De vita sua, keď opisuje vnútorný boj vyvolaný otázkou, ktorou životnou cestou sa vydať128.

Svojou básnickou tvorbou sa Gregor z Nazianzu snažil nadviazať na grécku literárnu tradíciu a súčasne ponúknuť, predovšetkým mládeži nachádzajúcej potešenie v literatúre, náhradu za klasickú „pohanskú“ poéziu. V básni II,I,39 In suos versus129 ako druhý zo štyroch dôvodov130, pre ktoré sa rozhodol písať poéziu, uvádza práve tento – poskytnúť mla-dým ľuďom príjemnejšie čítanie, ako sú strohé kresťanské prikázania131. 125 PG 37, 755–765 126 Carm. I,II,14,17–18 (PG 37, 757): Kým som bol, kto som a kým budem? Neviem to naisto, ani z tých, ktorí predčia ma umom, v múdrosti, nevie to nik. 127 Carm. I,II,14,64–67 (PG 37, 760); Porov. aj s. 19. 128 Carm. II,I,11, 275–311 (PG 37,1048–1051); Porov. s. 16, pozn. 29. 129 PG 37, 1329–1336 130 Motívy písania poézie formulované Gregorom v básni II,I,39: 1) pri písaní veršov dodržať mieru; 2) poučenie mládeže; 3) súperenie s cudzími (= nekresťanskými) básnikmi; 4) útecha v starobe. 131 Carm. II,I,39,37–46 (PG 37, 1332): ... ∆εýτερον δc τοsς νÝοις, ªσπερ τι τερπν’ν το™το δο™ναι φÜρµακον, καr τ§ν ”σοι µÜλιστα χαßρουσι λüγοις, πειθο™ς Pγωγ’ν εkς τN χρησιµþτερα,

1 Úvod

V básnickej tvorbe využíval Gregor obzvlášť formy klasickej poézie132, ktoré veľmi dobre poznal vďaka svojmu klasickému vzdelaniu. Skladal v nich svoje verše napriek tomu, že nebolo dovolené, aby kresťania pou-žívali daktylský hexameter a jambický trimeter, pretože v nich písali ver-še aj heretici.133 Ako vzory na Gregora silne pôsobili Homér a Euripidés (lepšie povedané výber z Euripida, ktorý poznal zo školy) a popri nich aj majster alexandrijskej poézie Kallimachos.134

Gregor z Nazianzu skladal básne s teologickým obsahom zamerané na dogmatiku a morálku, ale tiež básne, ktoré sú označované ako histo-rické. Vonkajším kritériom pre členenie jeho poetického diela, ako ho ponúka súborné vydanie Patrologia Graeca135, je obsahová náplň jednot-livých básní a zamýšľané publikum, i keď o ňom máme len veľmi málo informácií, obzvlášť pokiaľ ide o adresnosť básní. Inak je to len v básňach quae spectant ad alios (PG 37, 1451–1577), ktoré sú listami vo veršoch dedikované konkrétnym osobám z Gregorovho okolia. Do po-predia v nich vystupuje Gregorov vzťah s adresátmi, či už to boli kresťa-nia alebo vzdelaný pohan, no zriedkavosťou v nich nie sú ani pasáže so silnými teologickými a morálnymi prvkami. Sú v nich navzájom prepoje-né prvky epištolografie, rétoriky i poézie, slová ožívajú pred očami adre-sátov prostredníctvom rôznych literárnych prostriedkov, príkladov z antiky i Biblie, ale aj vďaka metrickému systému, v ktorom sú verše zložené, bez ohľadu na to, či išlo o listy, v ktorých sa staval do úlohy kritika až sudcu alebo v ktorých sa snažil čitateľa ovplyvniť, prípadne nimi vyjadroval chválu a obdiv.

Hoci sa Gregor pri písaní poézie opieral o rôzne vzory, na poli dogmatickej poézie je priekopníkom.136 Jeho Poemata dogmatica (PG 37,

τÝχνw γλυκÜζων τ’ πικρ’ν τ§ν dντολ§ν. Pντ` [σµÜτων σοι τα™τα καr λυρισµÜτων. Φιλεs δ` Pνßεσθαß τε καr νευρOς τüνος Παßζειν δÝδωκα, εn τι καr παßζειν θÝλεις, εn πως θÝλεις καr το™το· εk µÞ τι πλÝον, µÞ τις βλÜβη σοι πρ’ς τ’ καλ’ν συλωµÝνv. 132 Svoje verše skladal v daktylskom hexametri, elegickom distichu, jambickom trimetri. Príležitostne využíval vo svojej poézii anakreonteá cisárskeho obdobia a tiež iné im príbuzné formy. 133 Porov. KARIOFILIS MITSAKIS: Byzantini ymnografia. Thessaloniki 1971, s. 107–109. 134 Porov. WYSS, s. 192. 135 Poézia Gregora z Nazianzu sa nachádza vo zväzku 37 a je rozdelená do dvoch kníh (Poemata theologica, Poemata historica). Obe knihy sa ďalej členia na dve menšie časti: I, I Poemata dogmati-ca; I, II Poemata moralia; II, I Poemata de se ipso; II, II Poemata quae spectant ad alios. 136 Porov. WITTIG, s. 67.

Gregor z Nazianzu

397–522) sú venované ťažkým teologickým otázkam, akými sú napr. Najsvätejšia Trojica, duša, vtelenie Ježiša Krista, ale venujú sa aj témam ako stvorenie človeka, Mojžišovo Desatoro Božích prikázaní, podoben-stvá a Ježišove zázraky. V rámci Gregorových dogmatických básní vyvo-lávajú väčší záujem najmä básne 1–5 a 7–9, ktoré sú označované ako Poemata Arcana137. Formálne aj obsahovo spolu súvisia: sú zložené dak-tylským hexametrom a venujú sa ústredným témam kresťanskej viery.

Gregorovo vnímanie kresťanských hodnôt ponúkajú Poemata moralia (PG 37, 521–968). Porovnáva v nich svetský a duchovný život, zamýšľa sa nad cnosťou človeka, hovorí o mravnej čistote, ostýchavosti, trpezli-vosti, venuje sa ľudskej prirodzenosti a povahe138. Komplexnejším pou-čením o cnostiach je báseň I,II,10 De virtute určená mladíkovi, zrejme Gregorovmu synovcovi Nikobulovi.139 Pozornosť je v nej sústredená na štyri aspekty cnosti, ktorými sú εšτÝλεια (skromnosť, chudoba), dγκρÜτεια (striedmosť), Pνδρεßα (statočnosť) a σωφροσýνη (mravnosť, rozvážnosť). Výrazne v nej vystupuje do popredia vzťah medzi morál-nym správaním človeka a účasťou človeka na božskom živote, ktorý je v ňom prítomný. Gregor mladíkovi zdôrazňuje skutočnú úlohu muža, ktorou je priblíženie sa k Bohu. Na mravnú čistotu kladie akcent najmä v básňach, ktorými sa prihovára ženám140. Povzbudzuje ich k čistému životu bez hriechu, popri cnostiach čistoty a zdržanlivosti141 ich nezabúda

137 I,I,1 De Patre (PG 37, 397–401); I,I,2 De Filio (PG 37, 401–408); I,I,3 De Spiritu sancto (PG 37, 408–415); I,I,4 De mundo (PG 37, 415–423); I,I,5 De Providentia (PG 37, 424–429); I,I,7 De sub-stantiis mente praeditis (PG 37, 438–446); I,I.8 De anima (PG 37, 446–456); I,I,9 De Testamentis et Adventu Christi (PG 37, 456–464). Porov. C. MORESCHINI – D. A. SYKES: St. Gregory of Nazianzus. Poemata Arcana. Oxford 1997. 312 s. 138 Napr. Carmina I,II,6 De pudicitia (PG 37, 643–648); I,II,7 De castitate (PG 37, 648–649); I,II,8 Comparatio vitarum (PG 37, 649–667); I,II,9 De virtute (PG 37, 667–680); I,II,10 De virtute (PG 37, 680–752); I,II,14 De humana natura (PG 37, 755–765); I,II,15 De exterioris hominis vilitate (PG 37, 766–778); I,II,37 De patientia (PG 37, 966); I,II,38 De patientia (PG 37, 967). 139 Porov. CRIMI, Carmelo: Gregorio Nazianzeno. Sulla virtù carme giambico (I,2,10). Pisa 1995, s. 30. 140 Napr. Carmina I,II,1 In laudem virginitatis (PG 37, 521–578); I,II,2 Praecepta ad virgines (PG 37, 578–632); I,II,4 Ad virginem (PG 37, 640–642). Porov. aj s. 102–103. 141 Napr. Carm. I,II,29,265–270 (PG 37, 903–904): Mravnosť je ozdobou ženy, má zostať častejšie doma, prednosť dať nábožným slovám – rozhovor nimi len viesť –, vretenu, tkáčskemu stavu; toto je výsada ženy: slúžkam má prideliť prácu, sluhom sa vyhýbať vždy, na pery, na oči a taktiež na líca nasadiť putá,

1 Úvod

upriamiť ani na rozvážnosť, chudobu, spravodlivosť a skromnosť. Napo-kon sa Gregor z Nazianzu vo svojej morálnej poézii nevyhýba ani takým témam, ako sú falošní priatelia, hnev, ziskuchtivosť alebo iné ľudské slabosti. Všíma si rôzne prípady, keď ľudia nezachovávajú striedmosť. Poznanie pravej miery bolo v staroveku cenené ako cnosť a porušením tohto prístupu k životu vznikali mnohé negatívne javy v osobnom i spoločenskom živote. V básňach stavia na pranier prílišný blahobyt, ale i závisť, neprajnosť, či krášlenie u žien142, nabáda ľudí odvrátiť sa od svojich modiel a zamerať svoj pohľad na Boha:

Tak koniec kázne. S chvením prijmi príhovor. Hoc mnohým vravia „zlí“ a oni ozaj zlými sú, ten modloslužobníkom seba volá sám – a väčšej biedy nieto v ľudskom živote! –, kto nevie iné nič len mince počítať: bo ľahko hockto trpiac týmto neduhom, ak príde možnosť, čo zisk vášni prinesie, aj Chamos – ohavu, či prepych bude ctiť. Nuž zmeťme, zmeťme naše modly, ctime si len jediného Boha, čo ho poznáme.143 Podobne ako pri dogmatických básňach, na novú pôdu vstúpil Gre-

gor aj v oblasti autobiografickej poézie. Poemata de se ipso (PG 37, 969–1452) hovoria o jeho živote, o pravidlách, ktorými sa v živote riadi, ale i o smútkoch a nešťastiach, ktoré prežíval. Spomína i na pobyt v Kon-štantínopole, dokonca tu môžeme nájsť Gregorove osobné modlitby. V helenistickom období šlo pri autobiografiách len o podanie ideálneho obrazu vlastnej osoby144, Gregor z Nazianzu tento žáner posunul ďalej a ponúkol pohľad do vlastného vnútra a vlastného prežívania najroz-ličnejších životných situácií. Osobitný význam má najmä báseň De vita

nechodiť z predsiene často na obdiv ostatným von. (I,II,29,265–270; PG 37, 903–904) 142 Napr. Carmina I,II,25 Adversus iram (PG 37, 813–851); I,II,28 Adversus opum amantes (PG 37, 856–884); I,II,29 Adversus mulieres se nimis ornantes (PG 37, 884–908). 143 Carm. I,II,28,370–379 (PG 37, 883–884). 144 Porov. NIEDERMEIER, s. 3–42.

Gregor z Nazianzu

sua (II,I,11145), ktorá je jedinou gréckou autobiografiou vo veršoch. Vznikla ako odozva na udalosti po Gregorovom návrate z Konštantínopo-lu a má charakter apológie voči škodoradostným hlasom reagujúcim na jeho predčasný odchod z koncilu s cieľom predstaviť a zanechať potom-stvu skutočný obraz svojho života.146 Gregor v nej preto dáva nazrieť do svojho detstva, študentských rokov i do rokov priateľstva s Bazilom (vv. 1–551), no najväčší dôraz kladie na čas strávený v hlavnom meste (vv. 552–1918). Nemenej odkrývajú vnútorný svet Gregora z Nazianzu aj básne II,I,1 De rebus suis147 a II,I,45 De animae suae calamitatibus car-men lugubre148, ktoré sú často porovnávané s Augustinovými Confessio-nes, na vznik ktorých mohli mať určitý vplyv.149

V rámci poetického korpusu Gregorovho diela nemožno zabudnúť ani na viac ako 250 epigramov a epitafov na rôzne osoby (napr. len matke Nonne je venovaných 40 epigramov). Od 10. storočia sú súčasťou anto-lógie zostavenej Konstantinom Kefalom, ktorá zahŕňa epigramy a zlomky významných básnikov gréckeho staroveku, počnúc Simónidom z Keu (6. stor. pred Kr.) až po autorov byzantského obdobia.150 Zo 16 kníh, z ktorých sa skladá Anthologia Graeca (Anthologia Palatina), je ôsma151 celá venovaná epigramom Gregora z Nazianzu, čo svedčí o ich nemalom význame.

O skorom geografickom rozšírení Gregorových básní vieme len málo. V každom prípade však boli rozšírené v grécky hovoriacom priestore, v ktorom bol Gregor považovaný za významnú cirkevnú autoritu. Ich šíre-nie umožňoval tzv. Schneeballsystem prostredníctvom Gregorových zná-mych, priateľov a ctiteľov v provincii i v hlavnom meste. Z neskoršieho obdobia sa zachoval napr. sýrsky preklad básne zo 6./7. stor. alebo Kosmov komentár z 8. stor. Veľmi rýchle rozšírenie Gregorových epigramov zas dokazuje Gregorova báseň na egyptskom náhrobnom kameni zo 4./5. stor.152

145 PG 37, 1029–1166 146 Porov. CHRISTOPH JUNGCK: Gregor von Nazianz De vita sua. Einleitung, Text, Übersetzung, Kommentar. Heidelberg 1974, s. 13. Pozri aj kap. 1.1. 147 PG 37, 969–1017 148 PG 37, 1353–1378 149 Porov. CHRIST, s. 1419. 150 Porov. VASIL. I. LAZANAS: Archaia ellenika epigrammata. Athena 1990, s. 16. 151 HERMANN BECKBY (ed.): Anthologia Graeca. Buch VII–VIII. München 1965. 152 Porov. NORBERT GERTZ: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 2. Die Gedichtgruppe I. Mit Beiträgen von M. Sicherl. Paderborn 1986, s. 170–172.

2 Básnické listy Gregora z Nazianzu

2.12.12.12.1 Listy vo veršochListy vo veršochListy vo veršochListy vo veršoch

V ANTICKEJ LITERATÚRE BOL LIST LITERÁRNYM ŽÁNROM, V RÁMCI

ktorého mohol autor rozvinúť úvahu na všeobecné témy, často s morál-nym zafarbením. Konkrétnosť adresáta a forma listu dodávali obsahu výpovede na naliehavosti.1 Väčšina antických listov, hoci mali konkrét-neho adresáta, bola písaná s myšlienkou, že bude skôr alebo neskôr pub-likovaná. Autori si dávali záležať na ich štylistike a starostlivo si odkla-dali kópie, aby mohli byť neskôr vydané nimi samými alebo vykonáva-teľmi pozostalosti.2 Hoci išlo o bežný, značne rozšírený literárny žáner, básnický list bol skôr raritou, i keď treba dodať, že identifikácia básnic-kých listov v antickej literatúre je pomerne zložitá. Antická poézia zvy-čajne mala, podobne ako listy, konkrétneho adresáta, no zároveň jej zväč-ša chýbali formálne znaky úvodu a záverečného pozdravu, patriace k základným charakteristikám listu ako takého. Ani obsah básne (pozva-nie, útecha, odporúčanie) a faktické informácie, ktoré obsahuje, neposky-tujú v každom prípade istotu, že ide naozaj o list. Napriek tomu sú indí-ciami, pomocou ktorých je možné básnické listy rozpoznať. V gréckej zbierke Antologia Palatina je možné nájsť ich len zopár. Znaky listu ne-sie napr. epigram z korpusu Theokritovho diela, konkrétne jeho idyla 28. Jej adresátom je praslica zo slonoviny, ktorú je potrebné dopraviť Theu-genide, Niciovej manželke. Okrem sprievodných listov súvisiacich

1 Porov. JIŘÍ ŠUBRT: Římská literatura. Praha 2005, s. 171–172. 2 Ibidem, s. 453.

Gregor z Nazianzu

s nejakým darom sa v antológii nachádza aj jeden pozývací list na sláv-nosť (11,44), ktorý Filodémos poslal priateľovi Pisonovi, jeden ľúbostný list (5,9) od Rufina určený Elpide a tiež jeden kuriózny list (5,80) napí-saný v mene jablka, ktorého autorom je Platón a je určený Xantipe.3

Okrem epigramov zaznamenávame zástupcov básnických listov v gréckej a rímskej literatúre len v Luciliových satirách a za listy sú po-važované tiež niektoré Catullove básne (napr. báseň č. 68). Za skutočné-ho tvorcu tohto literárneho žánru tak je možné pokladať až Horatia, ktorý vytvoril ucelený súbor listov vo veršoch (zbierka Epistulae). Svojimi veršovanými listami oslovoval Horatius často reálnych ľudí, i keď miera súkromného charakteru jeho listov je veľmi otázna. Snažil sa prostredníc-tvom nich nabádať k múdrosti a správnej životnej ceste.4 Forma listu bola pre neho len zámienkou na to, aby mohol staré témy uchopiť novým spô-sobom. Forma listu umožňovala osobnejšie ladenie, rovnako i pestrosť prístupov a postojov, ktoré vyžaduje ohľad na adresáta.5 V zbierke Epis-tulae sa často objavujú motívy známe už z iných jeho diel, napr. aurea mediocritas (zlatá stretná cesta), fuga temporum (plynutie času) alebo carpe diem (uži dňa), avšak v menej oficiálnom a konvenčnom podaní, ktoré umožňuje osobnejšia forma básnického listu. Vďaka tomu pôsobia oveľa bezprostrednejšie i autobiografické znaky, ktoré odhaľujú osobnosť samotného autora. Celkom výnimočné postavenie medzi Horatiovými listami má list adresovaný Pisonovcom (Ad Pisones) – otcovi a jeho dvom synom. Quintilianus ho v 1. stor. nazval De arte poetica. Ide o akýsi úvod do poetiky, ktorý obsahuje rad priateľských rád a praktických odporúčaní pre začínajúceho básnika.6

Po Horatiovi pestoval a rozvíjal veršovaný list aj Ovidius a elegic-kým spracovaním príbehov hrdiniek (zbierka Heroides) ho posunul ďalej, k básnickým listom s ľúbostným obsahom. Ako prvý tak nadviazal na staršiu pisateľskú prax a poskytol dôverným epištolografickým motívom

3 Porov. ROSENMEYER, s. 100–110; VAS. I. LAZANAS: Ta archaia ellenika erotika epigrammata. Athena 1990, s. 31, 70. 4 Porov. HANS-JOSEF KLAUCK : Die antike Briefliteratur und das Neue Testament. Paderborn – München – Wien – Zürich 1998, s. 117. 5 Porov. G. B. CONTE: Dějiny římské literatury. Praha 2003, s. 296. 6 Porov. ŠUBRT, s. 170–172.

prístup aj do poézie.7 Podarilo sa mu do jedného celku skĺbiť rôzne prvky antickej literárnej a rétorskej tradície: rímsku ľúbostnú elégiu, helenistic-kú eroticko-mytologickú poéziu a deklamačné cvičenia antických rétor-ských škôl, ktoré učili žiakov schopnosti vžiť sa do roly mýtických alebo historických postáv v rôznych situáciách.8 Listy sú vsadené vždy do neja-kého kľúčového momentu mytologického príbehu, čo autorovi umožňuje „zapojit do hry širokou škálu mytologických narážek a odkazů. Jeho po-tencionálnímu publiku byla daná látka důvěrně známa z epického nebo tragického podání, a tak dokázalo plně vychutnat nové aspekty a neob-vyklé pohledy“ na ten-ktorý mytologický príbeh.9

Epištolárny charakter majú tiež Ovidiove elégie napísané vo vy-hnanstve (zbierka Epistulae ex Ponto). Narieka v nich, podobne ako v zbierke Tristia, nad údelom vyhnanca a popisuje ťažkosti spojené s pobytom v Tomide, pričom dôsledne zachováva formu listov, z ktorých každý má svojho menovitého adresáta. Dôraz na formu listu sa v nich prejavuje aj pravidelným používaním formulácií typických pre tento žá-ner (napr. úvod a záver listu), odkazmi na listy zaslané adresátmi ako odpoveď i častým výskytom topoi, ktoré sa v tomto štýle objavujú (napr. dopis poňatý ako rozhovor so vzdialeným priateľom, zdanie prítomnosti priateľa napriek odlúčeniu a pod.).10 Kým v diele Heroides ponúka Ovi-dius akýsi psychologický ponor do myslenia a citov bájnych hrdiniek, do ich smútku, pocitu osamelosti či túžby po milovanom mužovi, z Listov z Pontu zaznieva jeho vlastný smútok, ba až istá apatia a rezignácia.

Je nepopierateľné, že rímska literatúra preberala bohatý žánrový sys-tém gréckej literatúry, nemožno však tvrdiť, že po gréckych vzoroch len opakovala. Grécke literárne formy a postupy žili v rímskom prostredí svojím vlastným životom a zároveň podnietili vznik nových foriem, ktoré v Grécku nemali svoj náprotivok. Príkladom je aj existencia ucelených zbierok básnických listov v rímskej literatúre, predovšetkým vďaka Ho-ratiovi a Ovidiovi. V gréckej literatúre obdobný jav absentuje a so zás-tupcami listov vo veršoch sa v nej stretávame len okrajovo. Napriek ne-

7 Porov. KLAUS THRAEDE: Grundzüge griechisch-römischer Brieftopik. München 1970, s. 48. 8 Porov. ŠUBRT, s. 195. 9 Ibidem, s. 196. 10 Porov. CONTE , s. 334; THRAEDE , s. 49–55.

Gregor z Nazianzu

bohatej tradícii nachádzame ich však bohato zastúpené v 4. stor. po Kr. v diele Gregora z Nazianzu.

2.22.22.22.2 Rukopisná tradícia básnických listov Rukopisná tradícia básnických listov Rukopisná tradícia básnických listov Rukopisná tradícia básnických listov Gregora zNGregora zNGregora zNGregora zNaaaazianzuzianzuzianzuzianzu Tradovanie toho-ktorého autora vždy úzko súvisí s významom jeho

diela a s úctou, ktorú požíva. Gregor z Nazianzu patril už v staroveku a tiež v období byzantského stredoveku k jedným z najčítanejších teolo-gických autorov a jeho autorita teológa bola nepopierateľná. Poézia sa v danom ohľade nemohla ani len priblížiť tradícii jeho rečí a nemohla nájsť väčší počet nasledovníkov ani pre postupné vytláčanie metrickej poézie poéziou rytmickou. Napriek tomu boli Gregorove básne obľúbené a čítané, excerpované a v čase Byzancie tiež napodobňované. Dôkazom recepcie Gregorovej poézie sú v rukopisoch zachované ich filologické spracovania, popri scholiách a komentároch nachádzame poznámky, pa-rafrázy a tiež lexika k básňam11.

Básne Gregora z Nazianzu boli, podobne ako ostatné diela gréckej literatúry, prepísané v 9. stor. z majuskuly do minuskuly. Táto transliterá-cia však nebola len odpisom ako takým, ale spĺňala všetky pravidlá kri-tického spracovania textov. Transliterovaný exemplár označil P. Maas ako archetyp (ω). Z neho prepísané prototypy sa stratili, ale v kláštoroch v Konštantínopole z nich boli urobené odpisy – hyparchetypy Ψ a Ω a hoci ich takisto nemáme k dispozícii, pochádzajú z nich najstarší nám známi svedkovia L12 a Am13, Am priamo a L prostredníctvom medzičlán-

11 Ich prehľad spracovaný v FRIEDHELM LEFHERZ: Studien zu Gregor von Nazianz. Mythologie, Überlieferung, Scholiasten. Bonn 1958, s. 93, 157–198. 12 Laurentianus 7,10 – rukopis na pergamene, je najúplnejším korpusom Gregorových básní. Nie je len jednoduchou reprodukciou predlohy, ale vykazuje prvky filologického spracovania. 13 Ambrosianus gr. 433 (H 45 sup.) – pergamenový kódex, ktorého veľká časť je stratená, zachovali sa však rozsiahle časti skupín I, VII, V, X, XI.

ku αE.14 Najstaršiu tradíciu básní Gregora z Nazianzu vyjadruje M. Sicherl nasledovne:

transliterácia

prototyp α15 prototyp β

hyparchetyp Ψ hyparchetyp Ω

L Am C16

Gregorova poézia je dodnes zachovaná v 63 rukopisoch obsahujú-

cich skupiny viacerých Gregorových básní, ku ktorým je nutné pripočítať ešte veľký počet rukopisov s osamotenými básňami. Na základe porov-nania obsahu jednotlivých rukopisov a poradia básní v každom z nich, rozdelil H. M. Werhahn Gregorove básne do 20 skupín17 a spracoval

14 Porov. MARTIN SICHERL: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 3. Die epischen und elegischen Gruppen. Paderborn – München – Wien – Zürich 2011, s. 3–6. 15 Táto trieda zahŕňa skupiny I–III a VIII. 16 Oxoniensis Clarkianus 12 – pergamenový kódex z 10. stor. 17 Jednu skupinu tvorí vždy rad básní s istou následnosťou, ktorá je vo viacerých rukopisoch identic-ká alebo určitým spôsobom modifikovaná. Ohraničenie jednotlivých skupín však nie je absolútne jednoznačné. Gregorovu epicko-elegickú poéziu zahŕňajú skupiny I–III, V, VII a VIII, epigramy XVII a XIX, skupiny IX–XVI obsahujú hlavne jambickú poéziu a niekoľko lyrických kompozícií. Skupina XIX obsahuje elegickú poéziu na Gregora a jeho rodinu. Napokon skupina XX je renesanč-nou zbierkou básní zo skupín V, VII, X–XVII a XIX. (Porov. MARTIN SICHERL: Vorwort des He-rausgebers. – In: WINFRIED HÖLLGER: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 1. Die Gedichtgruppe XX und XI. Paderborn – München – Wien – Zürich 1985, s. 1, 8; HEINZ MARTIN WERHAHN: Übersichtstabellen zur handschriftlichen Überlieferung der Gedichte

Gregor z Nazianzu

prehľadné tabuľky rukopisnej tradície (Übersichtstabellen zur hand-schriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. Aachen 1967.)

Básnické listy Gregora z Nazianzu II,II,1–7 sú podľa Werhahnových tabuliek zaradené do skupín V, VIII a XVIII. Skupiny VIII a XVIII obsa-hujú všetkých sedem básní18, skupina V básne II,II,1,2,6 a 719. Pre skupi-ny VIII a V uvádza Werhahn ako svedkov rukopisnej tradície už spomí-nané rukopisy L a Am, ktoré pochádzajú z 11. storočia. Ukazuje sa však, že títo svedkovia sú v oboch skupinách identickí. Básne sa v nich nachá-dzajú v rovnakej následnosti: II,II,1,2,4,5,3 a obaja sú v skutočnosti naj-staršími časťami skupiny VIII. Werhahn nechal nasledovať skupinu VIII po skupine V, ale v skutočnosti ju predchádza. Skupina V tvorí druhú triedu skupiny básní, ktorých prvá trieda tvorí skupinu VIII. Aj v L stojí skupina VIII bezprostredne pred skupinou V a obe tak majú vzťah k tomu istému hyparchetypu Ψ.20 Werhahn do skupiny VIII priradil ešte básne II,II,6 a 7, hoci chýbajú vo všetkých svedkoch rukopisnej tradície skupiny VIII okrem L a CMa21Vt22. Traja posledne menovaní svedkovia však patria stematicky skôr ku skupine V.23

V období od 11. do 16. storočia sú básnické listy Gregora z Nazianzu tradované v ďalších približne 20 rukopisných svedkoch a od 16. storočia sú zachované i v tlačenej podobe. Editio princeps Aldina (1504) obsahuje skupiny I–III, VIII, V, IX a štyri básne zo skupiny X.24 Z tohto vydania sú odvodené všetky nasledujúce25 a jeho vplyv zastavilo až maurínske vydanie (1840; accurante D. A. B. Caillau), ktoré bolo po-

Gregors von Nazianz. – In: WINFRIED HÖLLGER: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 1. Die Gedichtgruppe XX und XI. Paderborn – München – Wien – Zürich 1985, s. 17–34.) 18 Skupina VIII obsahuje okrem básní II,II,1–7 tiež báseň I,II,29 a epitaf 119. Skupina XVIII je neskorou zbierkou (pochádza z prvej polovice 16. stor.) básní epicko-elegickej skupiny, epitafov a epigramov. 19 Skupina V zahŕňa ako skupina VIII básne II,II,1,2,6,7; I,II,29 a epit. 119, okrem nich však veľký počet básní, ktoré nie sú súčasťou žiadnej inej skupiny. Obsahuje spolu 22 básní. 20 Porov. SICHERL, Die handschriftliche Überlieferung, s. 1. 21 Marcianus gr. 82 – pergamenový kódex pochádzajúci asi z 13. stor. 22 Athous Vatopedi 120 – papierový kódex zo 14. stor. 23 Porov. SICHERL, Die handschriftliche Überlieferung, s. 97. 24 Ibidem, s. 208. 25 Napr. Editio Hervagiana (1550), ed. Morelliana (1611), ed. Gaullyer (1718).

sledným spoločným vydaním Gregorovej poézie.26 Korigovalo predchá-dzajúce vydania na základe rôznych rukopisov a obohatilo ich o latinský preklad (J. Billius). Maurínskemu vydaniu následne zodpovedá aj dodnes používané Mignovo vydanie Gregorových prác v rámci súborného diela Patrologia Graeca (PG 35–38; poéziu obsahuje zv. 37). Migne sám do-svedčuje, že prebral z vydania benediktínov – maurínov nielen grécky text s poznámkovým aparátom a prekladom do latinčiny, ale i úvod, mo-nitum, a maurínske vydanie len doplnil o miestami chýbajúci preklad v príslušnom metre: „ … Huc usque Benedictini, quorum monito hoc ego novus editor adjungam, me videlicet, ne tam sapienter excogitati ordinis ulla pars manca videretur, hoc laboris aggredi praesumpsisse, ut omnia carmina, quae nondum metrice fuerant translata, metris pro meis viribus comprehensa in publicum proferrem…“ 27

Keďže väčšinu Gregorových básní ešte aj v súčasnosti čítame z najviac dostupného vydania PG, rozhodli sme sa porovnať tri moderné kritické vydania Gregorových básnických listov28 práve s týmto dielom. Je nepochybné, že chyby v PG (oproti kritickým vydaniam) sú závislé od maurínskeho vydania29, nie však absolútne: 26 Porov. SICHERL, Die handschriftliche Überlieferung, s. 3. 27 PG 37, 395–396 28 LUCIA BACCI: Gregorio Nazianzeno Ad Olimpiade (carm. II,2,6). Pisa 1996; MARIA GRAZIA

MORONI: Gregorio Nazianzeno Nicobulo jr. al padre (carm. II,2,4); Nicobulo sen. Al figlio (carm. II,2,5). Una discussione in famiglia. Pisa 2006. 29 kritické vydanie: PG (svedkovia tradície); II,II,4, 25 dκχýµενοι: dκχυµÝνοι (S ut vid., Gaull.Caill.); 30 α¤τις: α¤θις (BXDi edd.); 74; 78 Porov. text; 85 εkσüπτροιο: dσσüπτροιο (LbMbRi p.c., BCg edd.); 86 PπλανÝως: Pτρεκßην (LaLbMb edd.); 104 ποντοπüροισι: ποντοπορο™σι (edd.); 108 πνεßουσιν: πλεßουσιν (Caill. vitio preli, ut vid.); 113 πεßθοµεν: πεßθοµαι (Caill.); 117; 145 Porov. text; 156 PφραδÝοντες: PφραδÝουσιν (PcLa (-σι a.c.), LbMbS edd.); 159 στυγεροsσι: σκιεροsσι (Vp edd. praeter Gaull.); 175 γελοßúον: γελþúον (Caill.); 194 αnροι: αnρει (B Caill.); 195 dγγýθι: dγγýθε (Ca-ill .); II,II,5, 70 λυτyς: ¼ευστyς (Caill.); 71 dàστερον: dς œστερον (Herv.Mor. Caill.); 72 βοτ§ν: βροτ§ν (Al edd.); 74 παρÝδωκεν: πÜρ` hδωκεν (LbMb edd.); 85 ¬µοισι νÝοισιν: ¬µοισι τεοsσιν (Mb edd.); 89 hπι πνεßει: dπιπνεßει (LPcLaMbSVcRiN Caill.); 97 µηρýγµασι: µηρýµασι (LPcLb-MbSVcNAl edd.); 99 hµµεν`: hµµεν (LbMb edd. praeter Gaull.); 107 ¼ßψει: ¼ßψειν (edd.), Tρτιüν: Tρκιον (LbMb edd.) + Porov. text; 109 πλεsον: πλεsστον (edd. praeter Ald.); 113 “λλυµÝνοιο: οšλοµÝνοιο (PcLaMaLbMbSVcRi Cosm. edd.); 162 κλÝψει: κλÝψε (Caill.); 174 hρυξε: hρεισε (LbMb edd.); 185 Pσþµενος: Pτþµενος (Caill.); 197 κατN: µετN (PcLaMaLbMbSVc edd.); 198 Porov. text; 209 τετρυµÝνον: τετρυµµÝνον (L Cosm. edd. praeter Ald.); 243 βßβλων: βßβλου (LbMb edd.); 250 eταsρον: eταßρων (PcLa a.c., LbMbSX edd.); 251 οpα: ªστε (LbMb edd.); 253 kχανüωντα: kσχανüωντα (MaLbMbB edd.); II,II,6, 1 τüδε: τü δÝ (MqLbNAl edd.); 15 τελειοτÝροις: τε λειοτÝροις (Mor Caill.); 21 µx χρÞµασιν: µÞθ` εnµασιν (CMqLbAl edd.); 22 µx σοφßw: µx σοφßην (CMqLbNAl edd.); 29 “νειδßσσειας: “νειδßσειας (Ma edd.); 32 καr φρÜδµονι: συµφρÜδµονι (Mor.Caill.); 46

Gregor z Nazianzu

II,II,4, 74 ”τι λÞξει: ”τε λÞξει PG 78

117 κÝκευθε: κÝλευτε Caill. vitio preli, ut vid., κÝλευσε PG δx: δc PG

145 |: ~ BX PG II,II,5, 107

καθÝξει: καθÝξειν edd. κατεξειν Caill. vitio preli, ale PG καθÝξειν PρÞξw: PρÞξε Caill. PρÞζει PG

II,II,6 49 αnρει: αkρεs C ut vid., Caill., ale PG αjρεs (rovnako MqLbNAl Ald.Herv.Mor.)

60 PµφαγαπÜζwς: PµφαπαγÜζwς Mor.Caill., ale PG PµφαγαπÜζwς

V niektorých veršoch došlo k rozdielom medzi Caill. a PG pravdepo-

dobne chybou v tlači, pretože tvary uvedené v PG nie sú doložené v žiad-nom zo svedkov tradície (napr. II,II,4,74 a 117) alebo sa nachádzajú len v rukopisoch (napr. II,II,4,145), tými sa však Migne vo svojej vydavateľskej práci zrejme nezaoberal30. Rovnakým spôsobom mohlo dôjsť k zámene spoluhlásky vo verši II,II,4,78. V ostatných prípadoch je otázne, či ide o náhodu alebo Mignov ojedinelý vklad do kritiky predkladaných textov.

V súvislosti s kritickým vydaním básne II,II,6 Ad Olympiadem upo-zorňuje M. Sicherl vo svojej monografii Die handschriftliche Überliefe-rung der Gedichte Gregors von Nazianz. 3. Die epischen und elegischen Gruppen. (2011) na niekoľko veršov, v ktorých Caill. uvádza lepšie rie-šenia než kritické vydanie: II,II,6,51 dς: εkς; 55 zδ` jερyϊ: σ² θ` jερyι; 70 δc: δ` Tρ`; 76 σαüφρονες: σαüφρονος; 79 hχουσα: φÝρουσα; 108 λ²στον: λ²ον.31 PG je vo všetkých spomenutých veršoch v zhode s Caill.

hκτοθεν: hκτοθι (CMqLbNAl edd.); 54 πτüλις: πüλις (LbVb edd.); 62 θηλυτÝρων: θηλυτÝρας (edd.); 63 γενÝθλης: γενÝθλην (CMqLbNAl edd.); 64 πüτοι: πüθοι (Herv.Mor.Caill.); 67 Pγεßρειν: dγεßρειν (LLb edd.); 69 PνÜσσοι: PνÜσσw (Lb edd.); 82 dπεßγει: dπεßγw (Lb edd.); 96 dγ¦ καr τyσδε παραι-φασßην: hγωγε παραιφασßην καr τyς (Lb edd.); 106 ®δ`: ¹ δ` (Caill.); 108 γαµÞλιον: κεµÞλιον (Caill.) 30 Patrologia Graeca zahŕňa tlačené diela gréckych kresťanských spisovateľov až do koncilu vo Florencii (1438–1439). Mignovým zámerom bolo vybrať to najlepšie vydanie každého autora s vhodnými úvodmi a kritickým aparátom, nie vždy sa mu to však podarilo zrealizovať. Rovnako sa v tlači nachádza mnoho chýb. Hodnota tejto zbierky však spočívala v jej nízkej cene a širokej do-stupnosti a dodnes je používaná ako referenčná práca. 31 Porov. SICHERL, Die handschriftliche Überlieferung, s. 179–180.

K rukopisnej tradícii poézie Gregora z Nazianzu sa okrem vyššie spomenutej monografie M. Sicherla viažu tiež práce W. Höllgera32, N. Gertza33 a R. Pallu34, o ktoré sa opierajú aj existujúce kritické vydania básnických listov II,II,4–6. M. Sicherl porovnáva vo svojej práci výskyt chýb, vzájomnú závislosť a kontamináciu svedkov rukopisnej tradície patriacich do skupín II, III, VIII, V, VII, XVIII, dotýka sa teda aj listov vo veršoch ako súčastí skupiny VIII (s. 97–148), V (s. 149–207) a XVIII (s. 250–256). Aby sme sa vyhli redundancii, zastavíme sa len pri jednom verši básne II,II,3 Ad Vitalianum. Sicherl konštatuje, že vo verši II,II,3,79 je správne opačné poradie mien Vitalianových synov, ako ho poznáme s Caill. Správny tvar φωκOς dγ¦ πÝτρος δc sa nachádza v α2 a Lb35

. Tie sa líšia od celého radu svedkov s nesprávnym znením: namiesto φωκOς píšu LapcRi a ζ2 = Xdi κηφOς; z φωκOς a πÝτρος urobil N κηφOς a πα™λος; Cg πÝτρος a φωκOς; Ma a B chýbajú.36 Rovnako ako Cg, ale nezávisle od neho, píše aj Caill., očividne z metrických dôvodov, πÝτρος dγ¦ φωκOς

32 WINFRIED HÖLLGER: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 1. Die Gedichtgruppe XX und XI. Paderborn – München – Wien – Zürich 1985. 33 NORBERT GERTZ: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 2. Die Gedichtgruppe I. Mit Beiträgen von M. Sicherl. Paderborn 1986. 34 ROBERTO PALLA : Studi sulla tradizione manoscritta dei carmi di Gregorio Nazianzeno (Parte I). Galatina 1990. 35 Florentinus Laurentianus – kódex pochádzajúci z 13. storočia. 36 Stemma skupiny VIII, ako ho uvádza M. Sicherl (Die handschriftliche Überlieferung, s. 101):

Gregor z Nazianzu

δc.37 V závislosti na Caill. sa Peter vyskytuje na prvom mieste aj v PG. Táto „nepatrná“ výmena však výrazne ovplyvňuje pohľad na to, ktorý z dvoch bratov je fiktívnym autorom veršovaného listu II,II,3.38

Rukopisnej tradícii, ktorú sme stručne načrtli vyššie, predchádzali skoršie formy existencie jednotlivých Gregorových básní. Všetky po-stupne dokončované básne boli zrejme prinajmenšom samotným Grego-rom zozbierané do väčších jednotiek, hoci akékoľvek spoločné konečné alebo posmrtné vydanie nám nie je známe. Otázkou, ako takéto zbierky vyzerali a ako boli usporiadané, sa širšie zaoberá N. Gertz39. Mnohé z básní Gregora z Nazianzu však boli nasmerované priamo svojim adre-sátom a od nich sa následne dostali do obehu. K nim patria jednoznačne aj jeho básnické listy.

2.32.32.32.3 Básnické listy Gregora z NazianzuBásnické listy Gregora z NazianzuBásnické listy Gregora z NazianzuBásnické listy Gregora z Nazianzu Vo svete, v ktorom bol neustále živý helénsky duch a zároveň sa

formovalo teologické vyznanie viery, žiadne z umení nebolo cenené vyššie ako umenie slova a schopnosť spojiť staré formy s novým obsa-hom. Gregor z Nazianzu spolu s ďalšími autormi (napr. Gregor Nysský, Ján Zlatoústy, Bazil Veľký) pochopil, že kresťanstvo môže za určitých okolností budovať na antickej vzdelanosti, a zaslúžil sa o to, že vzdela-nosť sa stala dôležitou súčasťou kresťanského života a prostriedkom na vyjadrenie kresťanských právd.40 Neodsudzoval automaticky všetko, čo patrilo k antickej kultúre, ale práve naopak, snažil sa všetko, čo bolo v tejto tradícii dobré a nebolo v príkrom rozpore s kresťanským mysle-ním, použiť.

Pri písaní svojich prozaických listov kládol Gregor, ako to vyplýva z jeho listu 51, dôraz predovšetkým na tri veci – primeraný rozsah

37 Porov. SICHERL, Die handschriftliche Überlieferung, s. 111. 38 Pozri kap. 3.2.1, s. 129–130. 39 GERTZ, s. 172–177. 40 Porov. JEŽEK, s. 16–23.

(µÝτρον41), zrozumiteľnosť (σαφÞνεια42) a ľubozvučnosť listu (χÜρις43). Pri písaní poézie zas siahal po starých antických formách a zaodel do nich, konkrétne do elegického disticha a do daktylského hexametra44, aj poemata quae spectant ad alios, sedem listov vo veršoch s rôznou dĺž-kou, štýlom i tónom, ktoré napísal viac alebo menej blízkym osobám zo svojho okolia. Tvoria kompaktnú súčasť jeho poetickej tvorby a spĺňajú všetky nároky kladené na listy.

Rozsah Gregorových básnických listov sa pohybuje v rozpätí od 30 do 368 veršov45. Z daného hľadiska stoja za pozornosť básne II,II,1 a II,II,2 – najdlhšia a najkratšia. Obe sú adresované peraequatorom a sú si veľmi blízke i obsahom – žiadosťou o daňové úľavy či už pre mníchov, alebo bedárov. Nepomer počtu ich veršov sa môže zdať zarážajúci, vy-plýva však z ich divergentného charakteru. Kým list II,II,2 Ad Iulianum je iba opätovným pripomenutím problému, ktorý Gregor viacnásobne s Juliánom komunikoval prostredníctvom bežnej korešpondencie (Epp. 67–69), list II,II,1 Ad Hellenium pro monachis exhortato rium nie je vý-sostne žiadosťou o úľavy, ale z veľkej časti chválou mníšskeho spôsobu života a panegyrické verše zaberajú až dve tretiny jeho rozsahu.

Čo sa týka zrozumiteľnosti, je pri veršovaných listoch Gregora z Nazianzu aktuálna otázka, nakoľko je možné považovať ich za súkrom-né listy. Štyri (II,II,1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium; II,II,2 Ad Iulianum; II,II,6 Ad Olympiadem; II,II,7 Ad Nemesium) zo siedmich básní quae spectant ad alios napísal Gregor vo svojom vlastnom mene. Napriek tomu, že boli výsostne adresné a zverené adresátovi s presným

41 ΜÝτρον – dĺžka listu závisí podľa neho od individuality pisateľa a tiež od dôvodu a času, ktorý má k dispozícii. Obsažná látka potrebuje dlhší list, menej významná kratší. V každom prípade však list nemá byť ani príliš krátky, ani príliš dlhý (Ep. 51, 1–3). Ale miera zahŕňa viac. V antickej literatúre záležalo i na dĺžke jednotlivých častí viet, kól. Ich rešpektovanie vnášalo do textov pravidelnosť a symetriu a podobne i listy mali svoju rytmickú formu. (Porov. GRÜNBART, s. 126.) 42 ÓαφÞνεια – zrozumiteľnosť je druhým dôležitým bodom Gregorových štylistických pravidiel. Žiada zachovať v liste tón jednoduchej reči, pretože jeho funkcia je predovšetkým komunikatívna. Za najkrajší list považuje ten, ktorému porozumie jednoduchý človek rovnako ako vzdelaný. (Ep. 51,4.) 43

×Üρις – treťou vlastnosťou listu má byť jeho ľubozvučnosť či čítavosť. List nemá byť „suchý“, neradostný a ani bez ozdôb, akými sú napr. prirovnania, anekdoty či citáty. (Ep. 51, 5–8.) 44 Metru jednotlivých básnických listov je venovaná kapitola 2.6. 45 II,II,1 (PG 37, 1451–1477) – 368 veršov; II,II,2 (PG 37, 1477–1480) – 30 veršov; II,II,3 (PG 37, 1480–1505) – 352 veršov; II,II,4 (PG 37, 1505–1521) – 208 veršov; II,II,5 (PG 37, 1521–1542) – 282 veršov; II,II,6 (PG 37, 1542–1550) – 111 veršov; II,II,7 (PG 37, 1551–1577) – 334 veršov.

Gregor z Nazianzu

úmyslom, je možné pri ich čítaní postrehnúť praktický účel, pre ktorý vznikli. Ich štýl poukazuje na to, že boli písané ako literárne diela s ohľadom na širšiu čitateľskú obec.46 Približujú sa svojím štýlom literár-nym listom, ktoré sú orientované na súčasníkov i budúce pokolenia, majú všeobecne platný a zrozumiteľný obsah47 a kultivovanú formu.48 Básne II,II,1 a II,II,2 sú určené, ako sme už spomenuli, peraequatorom. Prvá z nich, adresovaná Helleniovi, je výzvou a zároveň intervenciou o menšie peňažné zaťaženie mníchov z Diocézarey49, druhou sa Gregor obracia na Juliána so žiadosťou o zhovievavosť voči biednym. Báseň II,II,6 je dedi-kovaná Olympii a má svoje miesto v morálnej rozprave o mieste ženy v spoločnosti. Do istej miery sa dá považovať za náhľad do „ideálneho“ manželstva a do akejsi „predmanželskej náuky“ v čase rozvíjajúceho a upevňujúceho sa kresťanstva. Napokon báseň II,II,7, ktorú Gregor z Nazianzu adresoval vysokopostavenému nevercovi Nemesiovi, je apo-lógiou kresťanstva voči pohanstvu spojenou s výkladom princípov kres-ťanského učenia.

Ďalšie tri veršované listy (II,II,3 Ad Vitalianum; II,II,4 Nicobuli filii ad patrem; II,II,5 Nicobuli patris ad filium) majú charakter fikcie. Gregor prebral na seba pri ich písaní cudziu osobnosť. Snažil sa prostredníctvom nich dosiahnuť zmenu postoja adresátov. Báseň II,II,3 adresoval nahne-vanému Vitalianovi v mene jeho synov Petra a Fóka dúfajúc, že vnesie medzi nich mier a odpustenie. Básne II,II,4 a 5 sú diptychom – listami napísanými v mene otca a syna, ktorí sú obaja nositeľmi mena Nikobulos. V prvej z nich žiada syn otca relatívne trúfalým spôsobom o súhlas od-cestovať a študovať, druhá je otcovou reakciou na synovu žiadosť. V súvislosti s týmito fiktívnymi listami si D. A. Sykes kladie otázku, do akej miery v nich Gregor dokázal sprostredkovať rozdielnosť charakterov pisateľov, a následne konštatuje, že nevytvoril nejaký nový štýl, skôr

46 Porov. D. A. SYKES: Reflections on Gregory Nazianzen’s Poemata quae spectant ad alios. – In: Studia Patristica, Vol. XVIII, 3. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 551. 47 Súkromné listy naproti tomu vznikajú z konkrétnej situácie a sú zväčša zrozumiteľné a jasné len adresátovi. Aj súkromné listy však môžu byť napísané ako literárne diela. 48 Porov. J. SYKUTRIS: Epistolographie. – In: Paulys Real-Encyclopädie der klassischen Altertum-wissenschaft. Supplementband V. Stuttgart 1931, s. 187. 49 Diocézarea je pravdepodobne administratívne meno pre Nazianzos. Porov. KRISTOFFEL DEMOEN: Some remarks on the life and poems of Gregory Nazianzen. – In: Orientalia christiana periodica, 63, 1, 1997, s. 172–174.

naopak – navonok zachoval jednotu s ostatnými básnickými listami, v detailoch a obsahu sa mu však podarilo udržať čitateľa vo viere, že ide skutočne o individualitu toho-ktorého údajného pisateľa.50

Gregor z Nazianzu napĺňa vo svojich básnických listoch aj tretí po-stulát – čítavosť, ľubozvučnosť listu – prostredníctvom prirovnaní, slov-ných hračiek či citátov. Ako vzory na neho silno pôsobili Homér, Euripi-dés a Kallimachos. Napodobňovanie antických vzorov nebolo v tom čase niečím nezvyčajným, patrilo k obecným nárokom na učeného pisateľa listov a bolo charakteristické aj pre rétoriku51, v ktorej Gregor zvlášť vynikal. V rečníctve, bez ohľadu na to, o aký druh reči išlo, bola jedným z dôležitých prostriedkov dosiahnutia vytýčeného cieľa argumentácia postavená na rôznych príkladoch, analogických i induktívnych, spočíva-júcich v protiklade či odvodzovaných z väčšieho pre menšie alebo z menšieho pre väčšie.52 Ako absolvent rečníctva53 využíval Gregor prík-lady v hojnej miere aj vo svojich básnických listoch. Exempla čerpal z reálií a mytológie antického sveta i z Biblie. Analógiu nachádzame napr. v liste II,II,2 Ad Iulianum vo veršoch 1–5, kde predostiera známe príklady veľkých činov mužov Starého zákona na základe ich zbožnosti a usudzuje, že rovnako veľký skutok môže vykonať aj zbožný Julián pre bedárov54. Príklad odvodený z väčšieho pre menšie prijíma zas napr. v liste II,II,3 Ad Vitalianum, kde v mene Vitalianových synov vyslovuje

50 Porov. SYKES, s. 554. 51 Porov. GRÜNBART, s. 129. 52 Porov. MARCUS FABIUS QUINTILIANUS : Základy rétoriky. Prel. V. Bahník. Praha 1985, s. 223–248. 53 Pri štúdiu rétoriky bol kladený dôraz na literárny výraz, ktorý si žiaci precvičovali v prepracova-nom systéme dvanástich typov prípravných slohových cvičení (progymnasmata). Progymnasmata pozostávali z nasledovných stupňov: bájka (väčšinou o zvieratách, mythos), krátke rozprávanie (diegema), krátka poučná moralizujúca anekdota (chreia), úvaha nad výrokom (gnómé), vedenie dôkazov a protidôkazov k určitej sentencii alebo príbehu (anaskeué a kataskeué), locus communis (koinos topos), chvála a hana (enkomion a psogos), porovnávanie dvoch postáv, miest, činností a pod. (synkrisis), charakteristika historickej alebo mýtickej postavy rečou (ethopoiia), popis osôb, dejov, období alebo miest (ekfrasis). (Porov. RŮŽENA DOSTÁLOVÁ: Slova knih – obraz světa a duše. – In: Dějiny Byzance. Praha 1992, s. 366.) V cvičeniach prvého stupňa (mythos) boli využívané Ezopove bájky a tiež mýty či príbehy z Homéra, Hésioda, Archilocha a ďalších starších básnikov, v ostatných stupňoch už však boli predkladané a spracúvané predovšetkým mýty z Homéra. (Porov. VAPPU

PYYKKÖ : Die griechischen Mythen bei den großen Kappadokiern und bei Johannes Chrysostomos. Turku 1991, s. 29–30.) 54 Pozri kap. 3.1.2, s. 119, 121.

Gregor z Nazianzu

domnienku, že problémy v ich rodine sú akousi „prevenciou“ pred príliš-ným šťastím, aby neskončili ako Polykratés zo Samu (vv. 42–46)55.

Hoci sa kresťania v ranom období pozerali na rétorov s podozrením a posmeškami a rétoriku vnímali skôr ako náuku mnohých slov a podvo-du, predsa si začali relatívne skoro uvedomovať jej dôležitosť. Mohla poslúžiť ako dôležitý prostriedok kresťanskej apológie. Už Aristoteles charakterizoval rétoriku ako umenie „schopné v každom danom prípade vystihnúť, čo je presvedčivé“56 a o pár storočí neskôr rímsky rečník a teoretik rečníctva Quintilianus, vychádzajúc z definícií filozofov a réto-rov pôsobiacich pred ním, označuje ju za vedu o tom, ako hovoriť dob-re.57 Antickí rečníci dokázali vkusne a účinne hovoriť o akejkoľvek látke. Aristotelés sa s Quintilianom zhodujú v existencii troch druhov rečníc-tva58 – epideiktického59, súdneho60 a poradného61. K. Demoen, ktorý vo svojej monografii Pagan and Biblical exempla in Gregory Nazianzen nazerá na Gregorovo dielo cez optiku rétoriky, zadeľuje do týchto troch kategórií aj jeho básnické listy, pričom vychádza z princípov určenia rečníckeho účelu textu a toho, aký výsledok chce autor u poslucháča do-siahnuť. Za epideiktický označuje list II,II,5 Nikobuli patris ad filium, z ktorého zaznieva chvála vzdelanosti a výrečnosti, do kategórie súdneho textu zaradil list II,II,7 Ad Nemesium, ktorý je atakom voči pohanstvu a všetky ostatné listy (II,II, 1–4, 6 Ad Hellenium, Ad Iulianum, Ad Vitalia-num, Nikobuli filii ad patrem, Ad Olympiadem) poníma ako poradné.62 Každý z nich je však svojím spôsobom miestom vzájomného stretnutia či konfrontácie profánneho a biblického sveta.

55 Pozri kap. 2.4, s. 55 a kap. 3.2.1, s. 141, pozn. 225. 56 ARISTOTELES: Poetika. Rétorika. Politika. Prel. M. Okál a P. Kuklica. Bratislava 1980, s. 54. 57 Porov. QUINTILIANUS , s. 106–111. 58 Porov. ARISTOTELES, s. 59–61; QUINTILIANUS , s. 130–132. 59 Epideiktická reč má za úlohu chválu, príp. hanu. 60 Cieľom súdnej reči je obhajoba alebo obžaloba, autor podáva zbežný názor na správnosť veci a jej poslucháč je v úlohe akéhosi rozhodcu, či sudcu. 61 Poradná reč má za cieľ alebo povzbudiť niekoho k činnosti alebo odradiť ho od činu, autor sa snaží čitateľa ovplyvniť, zmeniť jeho chovanie na správne. 62 Porov. DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 70–71.

2.42.42.42.4 Svet pohanskej antiky a Biblie vSvet pohanskej antiky a Biblie vSvet pohanskej antiky a Biblie vSvet pohanskej antiky a Biblie v básnických básnických básnických básnických listoch Gregora z Nazianzulistoch Gregora z Nazianzulistoch Gregora z Nazianzulistoch Gregora z Nazianzu V čase antického staroveku sa grécka mytológia zdala byť všadeprí-

tomná. Mýty neboli niečím, čo prežívalo a tradovalo sa len samo od seba, mali svoje pevné miesto v eposoch, komédiách, tragédiách, lyrike, vo filozofických a neskôr i teologických spisoch. Boli súčasťou literárnej tradície, literárneho vzdelania a tiež výchovy. Sám Platón vo svojom diele Štát (377A) ústami Sokrata vraví, že „deťom rozprávame najprv mýty. Vcelku sú nepravdivé, ale nájdu sa v nich aj veci pravdivé.“63 Boli dedičstvom, ktoré pre seba požadovali aj raní kresťania. Stretávali sa s mytológiou na školách pri štúdiu rétoriky a filozofie, ale aj pri čítaní ranej apologetickej literatúry, ktorá zaujímala voči antickým mýtom kri-tický postoj64. Mýty boli materiálom, ktorý patril k všeobecnému vzdela-niu a ako taký bol neutrálny, hoci pôvodom profánny a v danej podobe ožíva aj v básnických listoch Gregora z Nazianzu65.

Svet mýtov poskytol Gregorovi príklady, ktoré boli nositeľmi po-trebného obsahového významu a mohol ich použiť na potvrdenie či vy-vrátenie svojej výpovede. Význam príkladov plne vystihuje Senecov výrok: „Longum iter per praecepta, breve et efficax per exempla.“66 V spisoch ranokresťanských autorov neboli príklady ničím výnimočným.

63 PLATON: Dialógy II. Prel. J. Špaňár. Bratislava 1990, s. 77. 64 Vo svojej kritike sa apologéti stavali proti konaniu antických bohov a považovali ho za nemorálne, mýty však nikdy neoznačili za zastaralé. Svojou výpoveďou ostávali aktuálne. (Porov. H. DÖRRIE: Sinn und Funktion des Mythos in der griechischen und der römischen Dichtung. Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaften. Geisteswissenschaften. Vorträge. G 230. Opladen 1978, s. 9.) 65 Gregor z Nazianzu, ktorý odsudzoval pohanstvo ako také, chápal mythos ako niečo neuveriteľné, bezbožné a smiešne. V reči proti Juliánovi (Or. 4, 117) ho označuje za posledné útočisko tých, ktorí skrývajú čosi hanebné. Vo svojej poézii mu však ponechal i jeho starý epický význam – slovo. Tento základný význam je v jednotlivých Gregorových básňach rozvitý významovými odtienkami. Používa ho vo význame nahlas vypovedaného slova, ale aj reči, resp. prejavu; posolstva, učenia; výrečnosti a v širšom zmysle aj sťa synonymum k výchove a vzdelávaniu. Slovo mythos je takto u Gregora nositeľom pozitívnej, resp. neutrálnej konotácie. Platí to však výlučne pre poéziu, pretože vo svojich prozaických dielach využíva v danom význame zvyčajne slovo logos. 66 Seneca, Ep. 6,5.

Gregor z Nazianzu

Ako významný prvok argumentácie, ale tiež na povzbudenie, využíval profánne (exempla externa) i biblické a kresťanské príklady (exempla interna) napr. Tertullianus67, hodnotu príkladu vo vyučovaní zas vyzdvi-hol Klement Alexandrijský v tretej knihe spisu Paidagogos, kapitola 8: GΟτι αj εkκüνες καr τN ›ποδεßγµατα µÝγιστον µÝρος τyς “ρθyς εkσι διδα-σκαλßας.68 V mnohých teologických i filozofických otázkach Klementa neskôr nasledovali kappadócki otcovia.69 Keď ktorýkoľvek z nich, Gre-gor z Nazianzu nebol výnimkou, nejaký mýtus použil ako príklad, ne-chcel len rozprávať príbeh, ale prostredníctvom neho i pobaviť, poučiť, varovať alebo napomenúť. Mýty sú všeobecne považované za základnú matricu, podľa ktorej je možné porozumieť jednotlivým životným príbe-hom a môžu byť prežívané ako modely, v ktorých sa do určitej miery odohráva život každého percipienta.70 Svojou funkciou sú podobné bib-lickým podobenstvám, ktorých úlohou je rovnako percipienta poučiť, okrem toho však i vysvetliť a zdôvodniť mu závažný teologicko-filozofický alebo etický problém a nabádať ho, ako sa správať a reagovať v konkrétnej situácii, ako aplikovať životné a náboženské pravdy do živo-ta.71 Vedú ho k tomu, aby uvidel veci z iného hľadiska. Ich štylistický rozmer je veľmi široký – od prirovnaní a metafor až k opisu „typickej udalosti“ alebo k ucelenému príbehu založenému na konkrétnej príhode. Ponúkajú percipientovi manévrovací priestor, možnosti vyvodiť z príbe-hu záver.72

Mýty i podobenstvá je možné chápať ako rozvinuté metafory, sú príbuznými literárnymi prostriedkami73 a aj vo veršovaných listoch Gre-gora z Nazianzu sa vyskytujú vedľa seba v symbióze. Tak ako sa jednot-livé básnické listy od seba líšia svojím charakterom a adresátmi, ktorým

67 Porov. MICHAEL GÄRTNER: Die Familienerziehung in der Alten Kirche. Köln – Wien 1985, s. 90. 68 Obrazy a príklady sú najdôležitejšou časťou správnej výučby. 69 Porov. WILHELM WAGNER: Wert und Verwertung der griechischen Bildung im Urteil des Clemens von Alexandrien. – In: Zeitschrift für wissenschaftliche Theologie, 45 (N.F. 10), 1902, s. 213–262. 70 Porov. PETR POKORNÝ: Hermeneutika jako teorie porozumění. Praha 2006, s. 72. 71 Porov. ELEONÓRA ZVALENÁ : Žánrová charakteristika podobenstva. – In: Studia philologica Annus XIII. Ed. Jana Kesselová. Prešov 2008, s. 101–104. [online] Dostupné na internete: <http:// www.pulib.sk/elpub2/FHPV/Kesselova1/index.html>. 72 Porov. JÁN SABOL: Semiotický ráz obraznosti podobenstva. – In: Studia philologica 8. Prešov 2001, s. 12. 73 Porov. POKORNÝ, s. 73.

boli určené, líšia sa aj výberom príkladov z pohanskej antiky alebo z Biblie a tiež frekvenciou či množstvom ich výskytu. Listy peraequato-rom a Olympii (II,II,1,2,6) sa vyznačujú prevahou biblických príkladov, listy obidvoch Nikobulov (II,II,4,5) a predovšetkým list Nemesiovi (II,II,7) prevahou odkazov na pohanský svet antiky a v liste Vitalianovi (II,II,3) vládne medzi jednými a druhými príkladmi rovnováha. Pre odka-zovanie si Gregor z Nazianzu volil podľa obsahu a zamerania básnických listov rôzne prostriedky – narácie, alúzie i explicitné odkazy, či už na konkrétne lokality alebo osoby74.

Najviac zrozumiteľnými pre recipienta, a napriek tomu najmenej po-užívanými, sú v Gregorových veršovaných listoch narácie, v ktorých spracúva a predkladá recipientovi látku v takom rozsahu, že ju pochopí aj bez jej predchádzajúceho poznania. Prostredníctvom narácií odkazuje na biblické texty v troch zo svojich básnických listov75 a rovnako v troch listoch odkazuje aj na pohanský svet antiky76. Z Biblie približuje recipi-entom príbehy stvorenia človeka a prvotného hriechu, podobenstvá o márnotrarnom synovi a zatúlanej ovci a tiež príbeh Dávida a Absolóna, ktorými poukazuje na význam odpustenia, zároveň však aj na účasť žien na Kristovej sláve. Z profánnych narácií predkladá v plnom rozsahu tra-gický príbeh kráľa Polykrata, osud mladého Narkissa a tiež príbeh Pen-thea a jeho matky Agauy. V básni II,II,3 vyrozprávaný príbeh potrestania kráľa Penthea, ktorý sa rúhal Dionýzovi, spracoval v jednej zo svojich tragédií (Bakchantky) už Euripidés a siahol tak k samotnému zdroju tra-gédie – k dionýzovskému rituálu. Kým dramatik vyspieval v tragédii „nevyhnutnosť pokorného odovzdania sa do vôle bohov“77, Gregor z Nazianzu sa zdanlivo sústreďuje na matkino šialenstvo a následné pre-citnutie. V narácii je však ukrytý dôraz na Pentheovu spupnosť – œβρις, ktorá je hlavnou príčinou jeho nešťastia.

74 Všeobecne sa využívaniu týchto prostriedkov v rámci celého diela Gregora z Nazianzu venuje K. DEMOEN v monografii Pagan and Biblical Exempla in Gregory Nazianzen (Brepols 1996). 75 V listoch II,II,1 Ad Hellenium (2 narácie), II,II,3 Ad Vitalianum (4 narácie) a v liste II,II,5 Nikobu-li patris ad filium (1 narácia). 76 V listoch II,II,3 Ad Vitalianum (3 narácie), II,II,7 Ad Nemesium (1 narácia) a v liste II,II,5 Nicobuli patris ad filium (1 narácia). 77 EVA STEHLÍKOVÁ : Autor, který předešel svou dobu. – In: EURÍPIDÉS: Trójanky a jiné tragédie. Praha 1978, s. 15.

Gregor z Nazianzu

Explicitné odkazy ako nositelia určitého charakteristického znaku v rámci nastoleného problému, ktorých úplné porozumenie si vyžaduje poznanie spomínaných osôb alebo lokalít, sa v Gregorových básnických listoch, podobne ako narácie, vzťahujú na Bibliu78 aj antiku79. Biblické príklady sa vyskytujú v štyroch básnických listoch80 a profánne (v naj-väčšej miere na postavy z mytológie) sa okrem listu Ad Iulianum (II,II,2) nachádzajú v každom z Gregorových listov vo veršoch. S ohľadom na postavenie a vzdelanie adresátov listov sa dá predpokladať, že jednotlivé odkazy, resp. hodnotu v nich ukrytého významu boli schopní identifiko-vať a rozumeli im.

Nemenej alúzie, ktorých exemplárny charakter nie je evidentný, pl-nia adekvátne svoju výpovednú funkciu v texte len vtedy, keď ich reci-pient odhalí. Ich použitie v básnických listoch predpokladá kultivovaných recipientov s klasickým vzdelaním a poznaním Biblie. V zastúpení pro-fánnych a biblických alúzií v Gregorových básnických listoch je možné sledovať istú disproporciu81. Kým profánne alúzie zaostávajú v početnos-ti za profánnymi explicitnými odkazmi a ich výskyt sme nezaznamenali ani v liste Ad Iulianum (II,II,2) a ani v liste Ad Olympiadem (II,II,6), bib-lické alúzie majú dominantné postavenie, nachádzajú sa vo všetkých siedmich veršovaných listoch a svojím počtom prevyšujú počet biblic-kých narácií i explicitných odkazov.82

Z kníh Starého zákona sa Nazianzský najčastejšie odvoláva na knihu Genezis a v rámci nej prevládajú odkazy na prvotný hriech prarodičov i na postavenie a úlohu hada pri ich konaní. Na páde prarodičov má podľa Gregora účasť každý človek. Všetci pochádzame z toho istého Adama a boli sme oklamaní tým istým hadom. Preto bol Adamov hriech naším prvotným hriechom a zanechal v nás jazvy, ktoré sa prejavujú v zvráte-

78 Napr. Abrahám, Jakub, Eva, Áron, Lazár, Sodoma, Betlehem a ďalšie. 79 Napr. Delfy, Dodóna, Héraklés, Empedoclés, Zeus, Odysseus a ďalšie. 80 V listoch II,II,1 Ad Hellenium, II,II,2 Ad Iulianum, II,II,3 Ad Vitalianum a II,II,7 Ad Nemesium. 81 Vo väčšine básnických listov dominujú alúzie na biblické podobenstvá, trojnásobne prevyšujú počet alúzií so vzťahom k antike. V básni II,II,7 je pomer alúzii opačný (2 na Bibliu/ 24 na antiku). 82 Podrobnejšie sa profánnym i biblickým odkazom venujeme pri každom z básnických listov osobit-ne. Porov. aj ERIKA BRODŇANSKÁ: Alúzie v básňach Gregora z Nazianzu „quae spectant ad alios“. – In: Jazyk a kultúra, 1, 2010, č. 2. [online] Dostupné na internete: http://www.ff.unipo.sk/jak/2_ 2010/ brodnanska.pdf.

ných túžbach.83 Len v rámci malej vzorky básnických listov sa Gregor obracia k „vine“ z raja v troch z nich (v listoch Helleniovi, Vitalianovi a Nemesiovi – II,II,1,345–348; II,II,3,288–291; II,II,7, 18784).

Početnejšie sú zastúpené príklady z Nového zákona. Gregor z Na-zianzu sa opiera najmä o Matúšovo a porovnateľne s ním i Lukášovo evanjelium, pričom obzvlášť v evanjeliu podľa Lukáša zameral svoju pozornosť na podobenstvá. Jedným z podobenstiev, na ktorých staval pomerne často argumentáciu vo svojich rečiach a nemenej i vo svojom poetickom diele, je podobenstvo o boháčovi a biednom Lazárovi. Odka-zuje naň v štyroch básňach s teologickým85 a v troch básňach s historic-kým obsahom86, pričom akcentuje Lazárovo utrpenie a chudobu, pretože privádzajú bližšie k Bohu na rozdiel od blahobytu, ktorý vytvára akúsi priepasť zabúdania na druhého a privádza až k neschopnosti milovať.

Na viacerých miestach svojho diela a neraz v odlišnom kontexte pra-cuje Gregor z Nazianzu tiež s podobenstvom o hlúpych a rozumných pan-nách. V rámci poézie tak robí v dvoch dogmatických básňach (I,I,24,1687; I,I,27,51–6188), ale i v morálnej básni venovanej ženám (I,II,2,378–38889), v ktorej vyjadruje prostredníctvom alúzie obavu, aby sa pri novom príchode Krista na svet nepodobal nepripraveným, hlúpym pannám z evanjelia. V básnickom liste Helleniovi (II,II,190) zas naopak, sústredil pozornosť na rozumné panny, ktoré sú na príchod ženícha pripravené a práve takými sú pre neho cnostné a zasvätené ženy. V rámci Gregoro-vých listov vo veršoch sa obraz panien čakajúcich na ženícha s rozsviete-nými lampami vyskytuje tiež v listoch Nikobulov (II,II,4 a 591), avšak tam je Gregorova pozornosť sústredená na svetlo ako symbol Boha – nositeľa nového života.

83 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s.136. 84 PG 37, 1476; 1500–1501; 1565 85 I,I,26,18 (PG 37, 498); I,I,27,90–91 (PG 37, 505); I,II,2,138–140 (PG 37, 589); I,II,28,362–369 (PG 37, 882–883) 86 II,I,1,577–581 (PG 37, 1013); II,II,2,14 (PG 37, 1479); II,II,3,148–151 (PG 37, 1490–1491) 87 PG 37, 496 88 PG 37, 502–503 89 PG 37, 608–609 90 Pozri kap. 3.1.1, s. 102–103. 91 Pozri kap. 3.2.2.1, s. 160 a kap. 3.2.2.2, s. 176.

Gregor z Nazianzu

Biblické príklady, na ktoré sa odkazuje, stavia Gregor z Nazianzu najmä do roly modelov, menej často plnia obraznú funkciu a len výni-močne na nich kladie bremeno dôkazu92. Sú predovšetkým nositeľmi morálky, mravného postoja a prostredníctvom nich aj príbehov, ktoré sú za nimi ukryté, odhaľuje ich hlboký zmysel.

Pomocou profánnych odkazov zas obracia pomerne často pozornosť k otcovi európskej literatúry – k Homérovi. Je veľmi otvorený voči „ma-teriálu“, ktorý Homér vo svojich eposoch ponúka, keďže ho vďaka svojmu vzdelaniu dôverne poznal a orientoval sa v ňom. Treba však po-dotknúť, že tieto príklady sú zväčša nositeľmi negatívnych konotácií a Gregor svojím spôsobom aj prostredníctvom nich kritizuje pohanstvo ako náboženstvo, pričom mieša všetky jeho fenomény, od viery v olympských bohov a mystériá až k astrológii. Kritizuje všeobecne po-hanské predstavy ako tie, ktoré stoja v opozícii a kontraste voči kresťan-skej teológii, na prvom mieste však fakt, že pohania uctievajú stvorenia a nie stvoriteľa. Táto jeho kritika nie je ojedinelá. Už starozákonná Kniha múdrosti (Múd 13–15) ostro poukazuje na nezmyselnosť modlárstva v jeho strete so skutočnou vierou.

Gregor z Nazianzu, vychádzajúc z Klementa Alexandrijského, ktorý rozlišuje až sedem foriem klamnej podoby bohov (Protreptikos 26), označuje ich za diela ľudských rúk (obrazy stvorené rukami)93, zbožštené vášne, zbožštené ľudské bytosti alebo za skutočných démonov, ktorých Gréci nesprávne považovali za bohov.94 V Gregorových očiach tak boli mýty o homérskych bohoch pravdepodobne „des fables inconsistantes (...), développées, autour de figures réelles peut-être, mais qui ne sont qu’hommes, lamenteblement, ou démons“95, napriek tomu nie všetky postavy gréckej mytológie považoval za nemorálne a uvádzal ako nega-tívne príklady96. K tým kladným je možné počítať Odysseovo správanie

92 Pri určovaní funkcie jednotlivých príkladov sa opierame o monografiu K. Demoena Pagan and Biblical Exempla in Gregory Nazianzen (Brepols 1996). 93 Gregorov odpor k idololatrii je možné sledovať okrem iných diel aj v jeho básnickom liste Neme-siovi (II,II,7): Nemúdri ctitelia modiel! V nich našli ste záštitu vášní, / na tento piedestál zdvihli ste nehodných, hanebných bohov (vv. 91–92) alebo Skonč veru s bájkami, z hlavy pusť predstavy o Bohu klamné (v. 219; PG 37, 1568). 94 Porov. DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 223–226. 95 MARCEL SIMON: Hercule et le christianisme. Paris 1955, s. 37–38. 96 K funkcii jednotlivých mytologických príkladov pozri preklady jednotlivých básnických listov.

sa pri jeho stretnutí s Nausikaá na ostrove Fajákov v básni II,II,5. Odys-seus doplávajúc po stroskotaní k ostrovu Fajákov sa na brehu ocitol pred princeznou a jej družkami nahý. Svojou výrečnosťou a cnostným správaním však docielil, že ho Nausikaá priviedla do paláca k otcovi a následne sa tešil ich pohostinnosti. Rovnaký výjav spomína aj Bazil Veľký vo svojom spise Povzbudenie mladým (Ad adolescentes) a na zá-ver v zhode s Gregorom z Nazianzu konštatuje, že cnosť neopúšťa ani stroskotanca. „Hoci ostane nahý, spraví ho ctihodnejším, než sú šťastliví Fajáci.“97 Odysseov pobyt a rozprávanie u fajáckeho kráľa Alkinoa patrí vôbec k tým najčastejšie citovaným pasážam z Homéra u autorov už od staroveku.

Profánne odkazy, či s pozitívnou, neutrálnou alebo negatívnou kono-táciou, plnia v Gregorových veršoch prevažne ozdobnú funkciu. Nikdy ich nepoužíva samoúčelne, ale slúžia mu ako prostriedok – polemický, parainetický alebo jednoducho poetický.

2.52.52.52.5 Oslovenie aOslovenie aOslovenie aOslovenie a jeho význam v básnických listoch jeho význam v básnických listoch jeho význam v básnických listoch jeho význam v básnických listoch GrGrGrGreeeegora z Nazianzugora z Nazianzugora z Nazianzugora z Nazianzu Rozsah, zrozumiteľnosť a čítavosť sú dôležitými štylistickými požia-

davkami epištolografie na vzhľad listu98. Každý list, či už prozaický ale-bo básnický, musí komunikovať aj určitú úroveň vzťahu medzi pisateľom a recipientom. Ten má dve roviny – objektívnu, ktorá napovedá, či ide o príbuzných alebo priateľov, rovnako či ide o vzťah nadradenosti, pod-radenosti, príp. rovnosti; a subjektívnu – pisateľ, chtiac alebo nechtiac, vkladá do listu istý stupeň intimity, vlastné city voči adresátovi, ktoré nemusia byť vždy v súlade s objektívnym obrazom o vzťahu korešpon-dentov.99 Z daného hľadiska hrajú v štruktúre každého listu dôležitú úlo-

97 Sv. BAZIL VEĽKÝ , Povzbudenie mladým, s. 31. 98 Pozri kap. 2.3. 99 Porov. HEIKKI KOSKENNIEMI: Studien zur Idee und Phraseologie des griechischen Briefes bis 400 n. Chr. Helsinki 1956, s. 95–96.

Gregor z Nazianzu

hu formy oslovenia adresáta, ktoré prezentujú zdvorilosť a úctivosť, príp. nevraživosť medzi korešpondentmi, naznačujú ich vzájomný vzťah – rodinný, priateľský, oficiálny. Oslovenie je dôležitou formálnou zložkou listov a ako také je samozrejmou súčasťou každej z básní quae spectant ad alios.

V období antiky existovalo viacero teoretických výkladov písania listov (napr. od Demetria či Filostrata), no ani jeden sa nedotýkal preja-vov zdvorilosti v nich. Prístup k nim ponúkajú vzorové zbierky listov, τýποι dπιστολικοß, ktoré sa v antike tešili značnej popularite, dnes je však pre nás už väčšina z nich stratená. Rovnako naše poznanie oslovení a zdvorilostných fráz zo 4. stor. po Kr. spočíva predovšetkým v poznaní listov z daného obdobia, či už pohanských (napr. z pera rétora Libania alebo cisára Juliána) alebo z listov cirkevných otcov. Výber oslovení sa v mnohých z nich zakladá na klasickej tradícii.100 V literatúre sa s rôzny-mi formami oslovenia stretávame už u Homéra, predovšetkým v jeho epose Ilias, a v dráme, čo vyplýva z bohatstva dialógov v nich. Homér používal primárne vlastné mená a patronymá, nevyhýbal sa však ani ad-jektívnym formám. Jeho oslovenia nie sú ešte prvoplánovo nositeľmi zdvorilosti či úctivosti, skôr v sebe ukrývajú emocionálny podtext.101 V dráme sa oproti epike vyskytujú oslovenia už s istým významovým posunom. V básnických listoch klasicky vzdelaného Gregora z Nazianzu je vo výbere foriem oslovení čitateľný vplyv oboch žánrov.

Gregorove listy vo veršoch je možné z hľadiska ich určenia rozdeliť na tie, ktoré sú napísané priateľom a na rodinné listy. Priateľom dediko-val tri listy (II,II,1;2;7), skupinu rodinných básnických listov tvoria dva fiktívne listy synov svojim otcom (II,II,3;4) a dva otcovské listy deťom (fiktívny list II,II,5 a list II,II,6).

Rodinní príslušníci si zvykli vymieňať listy z dôvodu odlúčenia jed-ného člena rodiny, pričom sa v nich odrážal jeho zápas o prežitie a za-bezpečenie si základných životných potrieb, starosti ostatných členov o neho či smútok za domovom. Listy si často písali aj bez zvláštneho dôvodu, na udržanie vzájomných vzťahov, no existujú tiež také,

100 Porov. HENRIK ZILLIACUS : Untersuchungen zu den abstrakten Anredeformen und Höflichkeitsti-teln im Griechischen. Helsinfors 1949, s. 30–35, 58–60. 101 Porov. ZILLIACUS, s. 12–14.

v ktorých sa nenachádza nič osobné okrem oslovenia v úvode a pozdravu pisateľa.102 „Rodinné“ listy Gregora z Nazianzu nie sú neosobné napriek tomu, že tri z nich (II,II,3,4,5) nenapísal vo vlastnom mene.

Básnické listy synov otcom (II,II,3 Ad Vitalianum; II,II,4 Nicobuli fi-lii ad patrem)103 začína Gregor vokatívom πÜτερ a hneď v incipite jed-noznačne charakterizuje objektívny vzájomný vzťah pisateľa a recipienta listu. Substantívne oslovenie otče dominuje i v ďalších veršoch listov, pričom je v prevažnej miere použité samostatne, bez prívlastkov104. Vý-nimkou sú dva verše listu Ad Vitalianum (II,II,3), v ktorých je rozvinu-té epitetom v superlatíve a v pozitíve105. Oslovenie πÜτερ zastupuje v listoch vlastné meno, ktoré je vo vzájomnej komunikácii primárne pou-žívaným oslovením a jeho opätovným opakovaním (v liste II,II,3 12-krát; v liste II,II,4 8-krát) vyvíjajú synovia akýsi pomyselný tlak na otcovské rozhodnutie. Z literárnych druhov vystupovalo do popredia označenie príbuzenského vzťahu v oslovení predovšetkým v tragédiách. V drama-tických dielach vôbec nachádzali široké uplatnenie také formy, ktoré označovali sociálny status osloveného.106

Napriek tomu, že sú oba básnické listy II,II,3 a II,II,4 určené otcom a najčastejšou formou oslovenia v nich je blízky príbuzenský vzťah ur-čujúce substantívum πÜτερ, ich atmosféra sa diametrálne líši. Relatívne neutrálne substantívum πÜτερ nevypovedá o vzájomnom vzťahu rodiča a dieťaťa nič určité, viac prezrádzajú adjektívne formy oslovenia, ktoré sa

102 Porov. KOSKENNIEMI, s. 105–106, 109. 103 Listy II,II,3 a 4 sú fikciou a K. Demoen konštatuje, že nikdy neslúžili svojmu účelu (KRISTOFFEL

DEMOEN: Gifts of Friendship that will remain for ever. – In: Jahrbuch der österreichischen Byzanti-nistik, 47, 1997, s. 10.) Výpovedná hodnota v nich použitých oslovení by sa preto mohla zdať otázna, napriek tomu ich pokladáme za relevantné. Gregorovi neboli neznáme pomery v jednej a ani v druhej rodine a tak môžeme oboch otcov považovať za predpokladaných čitateľov fiktívnych básnických listov. Okrem toho im Gregor z Nazianzu adresoval i niekoľko zo svojich prozaických listov (Vita-lianovi: Epp. 75, 193, 194; Nikobulovi st.: Ep. 12; Nikobulovi ml.: Epp. 51–55). Nikobulos st. bol zaťom Gregorovej sestry, Nikobulos ml. jeho synovcom a vo Vitalianovom dome bol Gregor neraz hosťom. Nie je preto dôvod pochybovať, že by vzťahy naznačené v synovských listoch boli príliš vzdialené od tých reálnych. 104 ¯ πÜτερ: II,II,3,1 (PG 37, 1480); II,II,4,1; 58 (PG 37, 1505; 1510) πÜτερ: II,II,3,62; 75; 87; 146; 229; 258; 285; 292 (PG 37, 1484; 1485; 1486; 1490; 1496; 1498; 1500; 1501); II,II,4,93; 99; 114; 141; 183; 198 (PG 37, 1512; 1513; 1516; 1519; 1520) 105 πÜτερ φÝριστε: II,II,3,81 (PG 37, 1486) πÜτερ φßλε: II,II,3,135; 172 (PG 37, 1489; 1492) 106 Porov. ZILLIACUS, s. 18.

Gregor z Nazianzu

nachádzajú v jednom i druhom liste. V liste II,II,4 je adjektívum použité len dvakrát. Nikobulos ml. dáva otcovi prívlastky Tριστε, πανÜριστε107 (najlepší), ktoré signalizujú, spolu s obsahom celého listu, štandardný vzťah otca a syna bez neprekonateľných konfliktov. Kým pri oslovení Tριστε siahol Gregor po klasickej tradícii, keďže tento tvar máme dolože-ný už u Homéra108, s tvarom πανÜριστε sa stretávame až u Lukiana (2. stor. po Kr.) v jeho satire Fugitivi a tiež u neskorších autorov.

Oproti listu II,II,4 je v liste II,II,3 počet oslovení vyjadrených sub-stantívom πÜτερ vyrovnaný s počtom iných oslovení (12/10). Ani v ňom nestoja na periférii kladné a zdanlivo blízkosť vyjadrujúce adjektívne formy – φÝριστε109 (najmilší), µακÜρτατε110 (blažený), φßλε111 (drahý, milý), no nachádzajú sa tu i oslovenia, ktoré priamo vyjadrujú istý odstup a chlad: µÝγα φÝρτατε112 (vážený), Tνα113 (pane), či dokonca nevraži-vosť voči otcovi: “λοþτατε δαsµον114 (najhorší zloduch), κακüβουλε115 (strojca ziel). Pri epitetách φÝριστε, µακÜρτατε, φßλε hovoríme o zdanlivo kladných osloveniach, pretože adjektívom φßλος bolo v najstaršej epike ešte vyjadrované priateľstvo a oddanosť medzi blízkymi priateľmi či medzi rodičmi a deťmi, postupne však dochádzalo k jeho devalvácii a už v tragédiách často označuje len akýsi konvenčný vzťah, ako je to aj v prípade básne Vitalianovi. Adjektívum µÜκαρ bolo v tragédiách nosi-teľom úctivého tónu a oslovenie φÝριστε naznačovalo skôr povinnosť ako oddanosť už v Homérových116 eposoch.117 Oslovenia v liste II,II,3 de-monštrujú narušené vzájomné vzťahy a tento rezervovaný postoj Vitalia-

107 ΙΙ,ΙΙ,4,145; 37 (PG 37, 1490; 1482) 108 Ilias III,39; XIII,769; XVII,142; XXIII,483. 109 II,II,3,81; 216; 336 (PG 37, 1486; 1495; 1504) 110 II,II,3,88 (PG 37, 1486) 111 II,II,3,200 (PG 37, 1494) 112 II,II,3,218 (PG 37, 1495) 113 II,II,3,327 (PG 37, 1503) 114 II,II,3,200 (PG 37, 1494) 115 II,II,3,325 (PG 37, 1503) 116 Ilias VI, 123; XV, 247; XXIV, 387; Odysseia I, 405; IX, 269. 117 Porov. ZILLIACUS, s. 14–15, 20.

nových synov Petra a Fóka súvisí s nezmyselným dôvodom otcovho hne-vu118 a ich následným vyhostením z domu.

Zároveň však nesmieme zabudnúť, že kým verše listu II,II,4 posky-tujú obraz o Gregorovom blízkom vzťahu k synovcovi a jeho túžbe po vzdelaní, vo veršoch listu II,II,3 sa odráža Gregorov vzťah k svojmu vlastnému otcovi a obzvlášť jeho bezmocnosť voči otcovmu hnevu119 nachádza paralelu vo vzťahu Petra a Fóka k Vitalianovi. V oboch „sy-novských“ listoch sa odráža i Gregorova skúsenosť a jeho pohľad na postavenie a úlohu matky v rodine. Osobnosť matky sa objavuje akoby marginálne v ich epilógoch. Synovia sa na ňu obracajú s prosbou o príhovor u otca. Oslovujú ju µyτερ dµx, σ˜ δ`... 120 (mamička moja), je zosobnením ich nádejí na pozitívnu reakciu otca, v skutočnosti však uza-tvára kruh rodiny, ktorej sa nastolená situácia týka.

Počtom oslovení majú Gregorove listy napísané v mene synov121 jednoznačnú prevahu nad listami otcov122 (29:8), čo zrejme súvisí s ich charakterom, no vykazujú aj určité spoločné znaky. Incipit otcovských listov, rovnako ako tých synovských, obsahuje vokatív, v tomto prípade τÝκνον dìüí (dieťa moje), a bez ohľadu na to, či ide o syna alebo dcéru, dominuje v ich veršoch substantívne oslovenie v niekoľkých variáciách, neraz v kombinácii so zhodným prívlastkom: τÝκνον (dìüí)123, τÝκος124, τÝκος φßλον125.

118 Pisateľ listu II,II,3 pripúšťa akúsi všeobecnú neposlušnosť voči otcovi, ale za podstatný dôvod vzájomného odcudzenia pokladá porovnávanie – Vitalianos sa hneval na svojich synov, pretože ich pokladal za horších než bol on sám (II,II,3,333–337; PG 37, 1504): HΕν σÝο παισr κÜκιστον, PρειοτÝροιο τοκyος χεßρονες dξεφÜνηµεν, •ς ο¡ τινι πρ§τα λÝλοιπας εqδüς τε µÝγεθüς τε. Λüγος δ` οšκ ε¡δροµος ½µsν· γλ§σσα δc δεσµ’ν hχει. Τßπτ` λιπον; ~ σ˜,φÝριστε, οšκ dθÝλων τεκÝεσσιν Pρεßονα φýσιν “πÜσσαι; Jediný zločin ti spáchali synovia: od otca, vzoru po každej stránke, sme horší, bo nedal nám do vienka primát v telesnej výške či v šarme, my nevieme plynulo rečniť, putá nám zväzujú jazyk. Nuž zhrešil som ja a či ty, keď nechcel si, milý môj, darovať deťom z vlôh voľačo lepšie? 119 Pozri kap. 3.2.1, s. 134. 120 ΙΙ,ΙΙ,3,344 (PG 37, 1505); ΙΙ,ΙΙ,4,203 (PG 37, 1521) 121 II,II,3 – 19 oslovení; II,II,4 – 10 oslovení 122 II,II,5 – 5 oslovení; II,II,6 – 3 oslovenia 123 τÝκνον dìüí: II,II,5,1; 11 (PG 37, 1521); II,II,6,1 (PG 37, 1542)

Gregor z Nazianzu

Istú mieru subjektivity poskytujú otcovským listom epitetá a v liste II,II,6 i oslovenie vlastným menom. Vo fiktívnej básni Nikobulovi ml. (II,II,5) nachádzame okrem vyššie spomínaných oslovení spojených so substantívom τÝκος, τÝκνον aj spojenie φßλτατε παßδων126 (najdrahšie dieťa). Pri týchto osloveniach je zjavná Gregorova tendencia siahať po vzoroch z klasickej literatúry, skôr po epike ako po dráme. Epika využí-vala predovšetkým substantívum τÝκνον, tragici uprednostňovali παsò.127 Hoci používanie epitet v superlatíve bolo rozšírené najmä v helenistic-kom a byzantskom období, nachádzame ich aj u Homéra. Vyjadruje pro-stredníctvom nich hlboký vzťah či silné city.128 Epiteton φßλτατε použil napr. v Achillovom rozprávaní o Patroklovi129 a hoci časom boli takéto výrazy priateľstva devalvované, ústami Nikobula st. sa Gregor vracia k ich prvotnému významu. Nikobulove oslovenia (oslovuje syna celkovo 5-krát a vždy ho nazýva svojím dieťaťom) sú obrazom blízkeho vzťahu otca k svojmu synovi.

V nefiktívnom liste Olympii (II,II,6) sa Gregor stavia do roly otca dávajúceho dcére pred vydajom rady do manželského života. V úvode ju oslovuje rovnako ako Nikobulos svojho syna dieťa moje; dcérenka, avšak viac sa k tomuto dôvernému osloveniu nevráti, hoci sa na ňu v liste obra-cia ešte dvakrát – v úvode ju oslovuje vlastným menom130 a v závere adjektívom χαρßεσσα131 (najmilšia). List je plný dobre mienených rád a napomenutí, nekomunikuje však intimitu rodinného vzťahu. Je to vzťah duchovného otca a jeho dieťaťa, ktorý má svoje limity. Pri vzájomnom porovnaní listov Nikobulovi ml. (II,II,5) a Olympii (II,II,6) vystupuje do popredia mierna disproporcia spočívajúca v počte oslovení (5:3), rozdiel-ne sú však predovšetkým konotácie, ktoré vyvolávajú v súčinnosti s ob-sahom veršov.

124 II,II,5,16; 282 (PG 37, 1542) 125 II,II,5,277 (PG 37, 1541) 126 II,II,5,105 (PG 37, 1529) 127 Porov. ZILLIACUS, s. 18. 128 Ibidem, s. 15. 129 Homéros, Ilias XIX, 315. 130 II,II,6,4 (PG 37, 1542) 131 II,II,6,97 (PG 37, 1549)

Napokon, keď chceme hovoriť o Gregorových listoch priateľom, musíme si uvedomiť, že súčasné chápanie pojmov priateľ a priateľstvo sa významovo celkom neprekrýva s ich chápaním v staroveku. Na jednej strane síce označovali blízkosť dvoch či viacerých osôb, no na strane druhej boli často používané v rýdzo formálnom význame. V korešpon-dencii tak bola výrazom φßλος neraz označovaná aj osoba, ku ktorej pisa-teľ nepociťoval hlbší osobný vzťah, ale napr. vzťah obchodný.132 Isté rozdiely je možné postrehnúť aj v priateľom určených básnických listoch Gregora z Nazianzu (II,II,1;2;7). Dva z nich napísal kresťanom Hellenio-vi a Juliánovi, ktorých spoznal už počas štúdií v Aténach, tretí vzdelané-mu nevercovi Nemesiovi, miestodržiteľovi Kappadócie.

Nepatrný rozdiel medzi nimi spočíva v kvantitatívnom zastúpení oslovení133, ktoré súvisí do istej miery s obsahom jednotlivých listov, i keď všetky tri spája tendencia ovplyvňovať adresátov a priviesť ich k zmene zmýšľania. Vo všetkých troch listoch sa Gregor priamo odvolá-va a poukazuje na existujúci vzťah priateľstva medzi nimi. Aj Cicero v liste Ad Atticum (I,13,1) uvádza, že najviac krášlia list priateľské kom-plimenty. Hellenia Gregor oslovuje Pγανþτατε eτÜρων134 (najmilší z priateľov), Juliána jednoducho φßλος135 (priateľu) a Nemesia φßλων –χ` Tριστε136 (najlepší z priateľov), pričom superlatív Tριστε zdôrazňuje príslovkou –χα. Rovnako v každom z listov oslovuje recipientov aj vlast-ným menom – Hellenia a Juliána raz (prvého v epilógu137, druhého v úvodnej časti listu138), Nemesia dvakrát (v prológu i epilógu139).

Oslovením Nemesia vlastným menom Gregor nielen otvára prológ a epilóg svojho listu, ale súčasne aj predurčuje ráz všetkých nasledujúcich veršov. V prvom verši pripája k Nemesiovmu menu jeho bližšiu charakte-ristiku a chválu, poukazuje na jeho schopnosti právnika a rečníka: –µµα

132 Porov. KOSKENNIEMI, s. 115–116. 133 II,II,1 Ad Hellenium – 7 oslovení (368 veršov); II,II,2 Ad Iulianum – 4 oslovenia (30 veršov); II,II,7 Ad Nemesium – 4 oslovenia (334 veršov) 134 II,II,1,285 (PG 37, 1472) 135 II,II,2,19 (PG 37, 1479) 136 II,II,7,306 (PG 37, 1575) 137 II,II,1,359 (PG 37, 1477) 138 II,II,2,6 (PG 37, 1479) 139 II,II,7,1; 306 (PG 37, 1551)

Gregor z Nazianzu

δßκης µýθων τε, ΝεµÝσσιε140. Oslovenie vypovedá o obdive voči Nemesi-ovým rečníckym a právnickým zručnostiam, no nie je možné z neho vy-vodiť, nakoľko bol vzťah medzi Gregorom a Nemesiom osobný. Takými sú i nasledujúce verše (II,II,7,2–305) vyznievajúce ako vzájomný „dia-lóg“ medzi apológiou kresťanstva a atakom na starogrécke mýtické pred-stavy a pohanské kulty antiky. Gregor apeluje na Nemesia, snaží sa ho priviesť ku konverzii prostredníctvom argumentácie, teda jeho vlastnými zbraňami ako sudcu a rétora. Prirovnanie recipienta ku zjavu či klenotu (–µµα) nie je Gregorovou licenciou. Zodpovedá napr. obraznému prirov-naniu Telemacha k svetlu141 z úst Eurykleie u Homéra, ale obdobné slov-né zvraty nachádzame aj v Anakreontovej poézii či u tragikov. Poskytujú obraz žiarivej, skvejúcej sa osobnosti v zdvorilostnej terminológii.142 Vychádzajúc zo skutočnosti, že verše 1–305 nekomunikujú osobné zále-žitosti a dajú sa aplikovať ako apológia kresťanstva voči pohanstvu obec-ne, nie je zarážajúce, že sa v nich Gregor obracia na adresáta v minimál-nej miere – okrem prvého verša už len vo verši 69, a i to oslovením so širokou možnosťou uplatnenia aj voči iným recipientom: Τýνη δ`, ¯ θεο-ποιc, νÝων πÜτερ οšρανιþνων143.

V epilógu básnického listu však dochádza k obratu. Gregor v ňom (II,II,7,306) nazýva Nemesia najlepším z priateľov144: ... φßλων –χ` Tριστε, ΝεµÝσσιε, a v priateľskom duchu sa nesú verše celého epilógu (II,II,7,306–334). Nemesiovo vlastné meno sa v ňom objavuje aj vo verši 326 (nie však vo vokatíve), keď sa Gregor snaží poukázať na to, aký veľký význam a ohlas by priniesla jeho konverzia a akú úctu by poží-val145. Označuje ho tiež adjektívom τρισµÜκαρ146 (trikrát blažený), ak

140 Nemesios! Si práva i rečníctva výkvet. 141 Homéros, Odysseia XVI, 23; XVII, 41. 142 Porov. ZILLIACUS, s. 16. 143 Ty bôžikov otec a nového Olympu tvorca. 144 O blízkom vzťahu Gregora s Nemesiom vypovedajú aj štyri prozaické listy (198–201), v ktorých sa vzťah priateľstva medzi nimi nedá prehliadnuť, napr.: Ep. 198: ο¤ν ©ς δικαστxν πεßθοµεν, το™το Tριστον·εk δc µx, πρ’ς τ’ν φßλον καταφευξüµεθα...; Ep. 201: Τß το™το; παρÝδραµες ½µOς PγνοÞσαντας, καr λαβÝσθαι οšκ ƒν,... EΑλλ` dπιστÝλλοις γε ½µsν, θαυµÜσιε, καr το™το fξοµεν Pντr σο™, σκιÜν, • δx λÝγεται, Pντr σþµατος. 145 II,II,7,326b–334 (PG 37, 1576–1577): … ΝεµÝσσιος “βριµüθυµος Καππαδüκοισι τÜλαντα δßκης kθεsα τανýσσας, οš χρυσ’ν δολüεντα, καr Tργυρον, οšδc µcν lππους

nechá na seba pôsobiť slová listu. V gréckej tragédii, ako sme už spome-nuli, bolo adjektívum µÜκαρ často používané s priateľským či úctivým tónom147 a taký, ba ešte viac zdôraznený číslovkou, ostáva aj v Gregoro-vom básnickom liste.

Takmer dvakrát vyšší počet oslovení ako v liste Nemesiovi (II,II,7) zaznamenávame v básnickom liste Ad Hellenium pro monachis exhorta-torium (II,II,1). Vo veršoch 27–280, ktoré sú chválou monasticizmu a nesúvisia so vzájomným vzťahom Gregora a Hellenia, sa však nena-chádza ani jedno. Opatrené sú nimi prológ, v ktorom Gregor použil ad-jektívnu formu Tριστε148 a predovšetkým epilóg a verše 281–356, v ktorých žiada Hellenia o daňové úľavy pre mníchov. V rozpätí 11 ver-šov tu oslovuje Hellenia hneď trikrát: φÝριστε149, Pγανþτατε eτÜρων150 a µÜκαρ151. Rovnaký počet oslovení obsahuje i epilóg listu s dvomi adjektívnymi osloveniami a jedným vlastným menom: πανÜριστε, FΕλλÞνιε a φÝριστε 152.

V stručnom básnickom liste II,II,2 (Ad Iulianum), ktorý je obsahovo veľmi blízky listu II,II,1, oslovuje Gregor peraequatora a svojho priateľa

εšγενÝτας, πτερüεντας, Pοßδιµον ε¤χος hχοντας, χετ`Tγων· πλοýτv γNρ Pνοýτατος· Pντr δc πÜντων, µÜργαρον αkγλÞεντα, µÝγαν ληÀσατο Χριστ’ν, ¹ πÜντων κρατÝουσιν, dµ’ν γÝνος (ε¡χοµ` hγωγε), Καππαδüκαι. Σ˜ δ` hµοιγε καr οšρανßαις σελßδεσσιν, ©ς ν™ν ½µετÝρwσι, σ˜ν ½µετÝροισι γραφεßης. ... Ten Nemesios má ducha veľkého! Kappadóčanom váži nestranné právo, ľstivo si nezískal zlato ni striebro, on sebou nevzal šľachtené paripy rýchle sťa krídla, čo tešia sa sláve, nedal sa hmotným bohatstvom zmámiť, no pre všetkých zobral žiarivú perlu a v nej si zaistil veľkého Krista, vďaka ktorému nad všetkých vynikli rodáci moji, Kappadóčania. Kiež by si mohol raz so mnou byť v nebi vpísaný do knihy života, ako si do mojej knihy.

146 ΙΙ,ΙΙ,7,320 (PG 37, 1576). Príbuzné oslovenie µÜκαρ nachádzame i v básnickom liste II,II,1,292 (PG 37, 1472) a superlatív µακÜρτατε v II,II,3,88 (PG 37, 1486). 147 Porov. ZILLIACUS, s. 20. 148 II,II,1,17 (PG 37, 1453) 149 II,II,1,281 (PG 37, 1471) 150 II,II,1,285 (PG 37, 1472) 151 II,II,1,292 (PG 37, 1472) 152 II,II,1,357; 359; 365 (PG 37, 1476–1477)

Gregor z Nazianzu

Juliána, vzhľadom k počtu veršov ostatných listov priateľom, pomerne často – až štyrikrát. Snaží sa na neho pôsobiť poukázaním na jeho slávu: κýδιµ` EΙουλιανc153 (Julián slávny), ale i na osobný vzťah priateľstva k nemu: φÝριστε154, φßλος155. Okrem toho však využíva i metaforu, keď nazýva Juliána Lazárom156 a pripomína mu, že je napriek svojej sláve tiež len človekom.

Na základe oslovení, ktoré Gregor použil vo svojich listoch II,II,1 a II,II,2 nie je jednoduché určiť, nakoľko rovnocenný bol jeho vzťah k týmto dvom mužom. Obracal sa na nich s rovnakou žiadosťou a oboch ich poznal ešte zo štúdií. Jedného i druhého nazýva svojím priateľom a zhodne u oboch použil aj adjektívne oslovenie φÝριστε s konotáciou nie príliš srdečného vzťahu. Zdanlivo vykazuje list Helleniovi prvky väčšej blízkosti – Gregor ho nazýva najláskavejším z priateľov, kým Juliána len priateľom a tiež škála použitých epitet v liste Helleniovi je omnoho bo-hatšia, to však môže súvisieť s rozsahom oboch listov. Juliána nazýva naproti tomu slávnym a Lazárom a tieto oslovenia evokujú skôr odstup ako blízkosť. Ak by sme však brali do úvahy i prozaické listy, ktoré Gre-gor z Nazianzu týmto mužom napísal, zistili by sme, že sa nám nezacho-val ani jeden list napísaný Helleniovi, avšak až tri adresované Juliánovi a hneď v úvodnej vete jedného z nich (Ep. 67) Gregor udáva mnohé dô-vody na priateľstvo s ním: „EΕµοr πρ’ς σc φιλßας µcν πολλN δßκαια...“

Najčastejšie používanými adjektívnymi osloveniami v Gregorových básnických listoch sú superlatívy φÝριστε157 a Tριστε158, ktoré možno považovať v istom zmysle za synonymá, i keď s posunutým významom. Oba majú vzťah ku klasickej tradícii. Častejšie používaným z nich bolo v klasickej literatúre adjektívum Tριστε, ktoré nachádzame, ako sme spomenuli vyššie, už v Homérovej Iliade a neskôr napr. i u Plutarcha, Aristofana, Xenofonta, Platóna a ďalších autorov. Hoci bolo adjektívum φÝριστε využívané v menšej miere, je rovnako doložené už u Homéra a Platóna, ale i u Theokrita, Sofokla či Xenofana. Vzhľadom na ich vý-

153 II,II,2,6 (PG 37, 1479) 154 II,II,2,7 (PG 37, 1479) 155 II,II,2,19 (PG 37, 1480) 156 II,II,2,14 (PG 37, 1479) 157 II,II,1,281; 365; II,II,2,7; II,II,3,216; 336 (PG 37, 1471; 1477; 1478; 1495; 1504) 158 II,II,1,17; II,II,4,145; II,II,7,306 (PG 37, 1453; 1516; 1575)

znam „najlepší, premilý“ ich Gregor používal najmä v listoch priateľom, príležitostne v synovských listoch, no ani raz v listoch otcovských. V tých biologický i duchovný otec preferujú voči deťom oslovenia s významom „milý, najmilší“ (φßλον, φßλτατε), ako boli prezentované a chápané ešte u Homéra.

Oslovenia v básnických listoch Gregora z Nazianzu nie sú len ich bezduchou a nutnou formálnou súčasťou, ktorú vyžadujú pravidlá epišto-lografie, ale sú nositeľmi charakteru vzťahov medzi jednotlivými odosie-lateľmi a recipientmi listov. V plnej miere vyjadrujú ich objektívnu i subjektívnu rovinu, pričom Gregor vo veľkej miere nadväzuje na kla-sickú tradíciu a siaha po formách známych z homérskych eposov a gréc-kej tragédie. Koniec koncov, boli to práve Homér a Euripidés, ktorí mali najsilnejší vplyv na jeho poetickú tvorbu.

2.62.62.62.6 Metrická stránka básnických listov Metrická stránka básnických listov Metrická stránka básnických listov Metrická stránka básnických listov GregoraGregoraGregoraGregora zzzz NazianzuNazianzuNazianzuNazianzu Rané kresťanstvo spočiatku odmietalo úsilie o umelecké stvárnenie

slovného prejavu. Skladanie hymnov v metrických systémoch, akými sú napr. daktylský hexameter alebo jambický trimeter, bolo zakázané159, aby formálna krása slova neodvádzala poslucháčov alebo čitateľov od obsahu náboženských textov. Termíny označujúce básnenie nadobúdali pejora-tívny význam a básnická fikcia bola stotožňovaná s klamstvom.160 Prvé grécke kresťanské hymny boli preto písané v hovorenom všeobecnom jazyku opierajúcom sa o prízvuk. To, že boli napísané rytmicky, nebolo ani náhodné, ani výsledkom slobodnej voľby. Boli oslobodené od pravi-diel archaickej prozódie, pretože sa tak nachádzali vo väčšej harmónii s rytmom hovorovej reči a okrem toho poézia prekonávala hlbokú vnú-tornú krízu. Mnohí Gréci s klasickým vzdelaním, ktorí prijali kresťan-stvo, sa však nemohli uspokojiť a neuspokojili s jednoduchými a málo

159 Porov. KARIOFILIS MITSAKIS: Byzantini ymnografia. Tomos A. Thessaloniki 1971, s. 108. 160 Porov. DOSTÁLOVÁ, s. 102.

Gregor z Nazianzu

vycibrenými kresťanskými hymnami, ktoré sa príliš líšili od veľkých diel starých básnikov svojou metrickou formou i jazykom.161

Túto disproporciu si plne uvedomoval aj Gregor z Nazianzu. Obsah a forma sa u neho stali rovnoprávnymi zložkami literárneho diela. Vo svojich básnických listoch prepojil navzájom prvky epištolografie, rétori-ky i poézie. Jeho slová ožívali pred očami jednotlivých adresátov nielen prostredníctvom literárnych prostriedkov, ale aj vďaka metrickému sys-tému, v ktorom sú verše zložené. Tieto komponenty vytvárajú v jeho poetickom texte vrstvy, ktoré tvoria medzi sebou vzájomné relácie a sú základom pre konečnú harmóniu.162

Gregor skladal poéziu v daktylskom hexametri, elegickom distichu, jambickom trimetri, príležitostne využíval i anakreonteá cisárskeho ob-dobia a tiež iné im príbuzné formy. Dve básne napísal aj podľa pravidiel rytmickej, o dôrazový prízvuk sa opierajúcej poézie. Pre všetky typy svojich básnických listov – pre listy, v ktorých sa staval do úlohy kritika až sudcu, ale i pre tie, v ktorých sa snažil čitateľa ovplyvniť, prípadne nimi vyjadroval chválu a obdiv – si zvolil výlučne daktylské verše. Päť zo svojich listov – Ad Vitalianum (II,II,3), Nicobuli filii ad patrem (II,II,4), Nicobuli patris ad filium (II,II,5), Ad Olympiadem (II,II,6), Ad Nemesium (II,II,7) – zaodel do vážneho a pokojného daktylského hexa-metra163, ďalšie dva – Ad Hellenium pro monachis exhortatorium (II,II,1) a Ad Iulianum (II,II,2) – sú elégiami, básňami vystavanými z elegických dvojverší164, v ktorých sa spája daktylský hexameter s daktylským pen-

161 Porov. MITSAKIS, s. 109. 162 Porov. ADRIÁNA KOŽELOVÁ: Interpretácia originálu a prekladu na základe vrstvenia textu. In: Jazykovedné, literárnovedné a didaktické kolokvium X. Bratislava 2011, s. 64. 163 Daktylský hexameter nebol pravdepodobne gréckym výtvorom. Jeho najpôvodnejšiu podobu zrejme Gréci prebrali už ako niečo hotové od niektorého z národov, ktoré obývali Malú Áziu. Samo-zrejme, že od chvíle, ako ho prijali, až do čias, keď ho použil Homér, prešiel viacerými štádiami vývoja (Porov. I. TH. KAKRIDIS: Daktylikon exametron: kata tis paradosis tu kathigitu I. Th. Kakridi. 1948. Fotokópia, s. 38.) a po Homérovi sa vyvíjal naďalej. 164 Z Horatiovho diela De arte poetica, vv. 77–78, vyplýva, že ani samotní Gréci nevedeli, kto vyna-šiel elegické distichon: „Quis tamen exiguos elegos emiserit auctor, / grammatici certant et adhuc sub iudice lis est.“

tametrom165, veršom nepokojnejším a vzrušenejším vďaka svojim katale-xiám a svižnému tvaru svojej druhej časti.

V daktylských hexametroch166 skladali básnici hymny na oslavu bo-hov, hrdinské a didaktické eposy, ale i básne zo života pastierov, roľní-kov alebo rybárov. Boli určené na poučenie i oslavu. Často v sebe obsa-hovali mravoučné sentencie a boli napísané jednoduchou a jasnou rečou. Elegické distichon167 sa naproti tomu používalo v elégiách, ktoré boli pôvodne žalospevmi, trúchlivými spevmi nad stratou niekoho či niečoho. Neskôr boli za elégie považované aj skladby, ktoré so žalospevmi obsa-hovo nijako nesúviseli a nazývali sa tak len vďaka použitému metru.

2.6.1 Daktylský hexameter v2.6.1 Daktylský hexameter v2.6.1 Daktylský hexameter v2.6.1 Daktylský hexameter v básnických básnických básnických básnických listoch Gregora listoch Gregora listoch Gregora listoch Gregora

zzzz NazianzuNazianzuNazianzuNazianzu Daktylský hexameter a jeho mnohotvárnosť168, ktorú ponúka vďaka

možnosti nahradiť daktyl spondejom, využíval Gregor z Nazianzu vo svojej poézii pomerne často. Z celkového počtu viac ako 17 000 veršov, ktoré zložil, je v ňom napísaných 4945169 a majú svoje zastúpenie v každej zo štyroch kníh jeho poézie170 (PG 37, 397–1577). Zo zaujíma-

165 S názvom pentameter sa stretávame až u Hermesianakta (alexandrijské obdobie), hoci verš bol známy už najstarším gréckym elegikom ako súčasť elegického disticha. (Porov. MILOSLAV OKÁL : Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava 1990, s. 50.) 166 ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ――; v hociktorej z prvých piatich stôp daktylského hexametra môže byť namiesto daktylov spondej (――), v šiestej stope je spondej alebo trochej (―∪), a to podľa pravidla, že v každom metre môže byť posledná slabika indiferentná. 167 ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪∪ ― ―∪∪ ―∪∪ ―; prvá časť pentametra bývala skladaná voľnejšie ako druhá časť, spondej v nej mohol zastupovať daktyl. Podobne ako v hexametri, aj v pentametri môže byť posledná dlhá indiferentná. 168 Rozoznávame 64 rôznych variantov daktylského hexametra. Aj keby sme poslednú stopu, v ktorej sa nachádza syllaba anceps, nebrali príliš do úvahy ako takú, čo má rozhodujúci vplyv na vzhľad hexametra, stále nám ostáva 32 tvarov. 169 Porov. ERIKA BRODŇANSKÁ: La Poésie de Grégoire de Nazianze en Hexamètre dactylique. – In: Graecolatina et orientalia. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 29–30. Bratislava 2007, s. 43. 170

Kniha I,I Poemata dogmatica obsahuje 38 básní a v 20 z nich, čo je 983 veršov, je použitý dak-tylský hexameter. Keď sa bližšie pozrieme na jednotlivé básne z hľadiska obsahu, zistíme, že daktyl-ský hexameter používa Gregor zvlášť vtedy, keď spracúva témy závažnejšieho obsahu, ako napr.

Gregor z Nazianzu

vejších tvarov daktylského hexametra (holodactylus171, holospondeus172, versus spondiacus173) sa v Gregorovej poézii holospondeus nevyskytuje vôbec, holodactylus je najčastejšie používaným veršom174 a versus spon-diacus tvorí 0,57 % jeho veršov v hexametroch.175

Túto skutočnosť reflektujú takmer identicky i básnické listy II,II,3–II,II,7. Holodaktyl sa nachádza približne v každom treťom až štvrtom verši (tvorí cca 29 % všetkých veršov) a versus spondiacus, ktorý sa pou-žíval len zriedka pre svoju rozvláčnosť na konci verša, je zastúpený v minimálnej miere – 1-krát v liste Olympii (II,II,6), 3-krát v liste Niko-bula st. (II,II,5), 4-krát v liste Nemesiovi (II,II,7) a napokon 5-krát v liste Vitalianovi (II,II,3) a v liste Nikobula ml. (II,II,4)176. Vo väčšine týchto veršov však nie je rozvláčnosť príliš citeľná, pretože ich šiesta stopa je meraná ako trochej.

Najčastejšie používanými tvarmi daktylského hexametra v básnic-kých listoch Gregora z Nazianzu sú už spomínaný holodaktyl (ddddd) a metrum so spondejom v prvej stope (sdddd). Nechýbajú však ani ďalšie možnosti a variácie, ktoré tento verš ponúka. Ak berieme do úvahy všet-ky možnosti náhrady daktylu spondejom, využíval Gregor v najväčšej miere hexametre so spondejom v jednej stope (49,53 %), nasleduje holo-daktyl (28,69 %), hexameter so spondejom v dvoch stopách (19,59 %) a napokon hexameter so spondejom v troch stopách (2,02 %):

učenie o Najsvätejšej Trojici, ktoré je podstatnou otázkou dogmatiky. Kniha I,II Poemata moralia je na básne v daktylskom hexametri podstatne chudobnejšia. Toto metrum je použité len v štyroch zo 40 básní. Súčet ich veršov je 1592. Kniha II,I Poemata de se ipso obsahuje dohromady 99 básní, z ktorých 12 je napísaných v hexametri. Týchto 12 básní tvorí 1083 veršov. V rámci knihy II,II Poemata quae spectant ad alios je v daktylskom hexametri zložených 5 listov vo veršoch. 171 5 daktylov 172 6 spondejov 173 Spondejský verš (v jeho piatom metre sa nachádza spondej) je zvláštny najmä vďaka skutočnosti, že Rimania ho takmer vôbec nepoužívali a v gréckej poézii ho uplatňovali hlavne Homér a básnici helenistického obdobia. (Porov. OKÁL , s. 46.) 174 Gregor v ňom zložil 1388 veršov, ktoré tvoria približne 28% všetkých veršov. 175 Porov. BRODŇANSKÁ: La Poésie, s. 44–49. 176 II,II,3, 111; 159; 187; 272; 321 (PG 37, 1488; 1491; 1493; 1499; 1503) II,II,4, 44; 73; 144; 174; 200 (PG 37, 1509; 1511; 1516; 1518; 1520) II,II,5, 63; 100; 143 (PG 37, 1526; 1529; 1532) II,II,6, 110 (PG 37, 1550) II,II,7, 151; 263; 290; 324 (PG 37, 1562; 1571; 1573; 1576)

hexametre II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7

ddddd 115 48 66 35 105

dddds 2 1 1 - 2

dddsd 32 12 23 11 30

ddsdd 12 11 24 7 15

dsddd 55 32 43 12 46

sdddd 90 34 49 24 71

ddsds - 1 1 - -

dsdds 1 - - - -

sddds 2 2 - 1 2

ddssd - 3 2 - 2

dsdsd 10 17 10 3 16

sddsd 17 15 19 2 15

dssdd 2 5 5 3 2

sdsdd 2 8 10 8 4

ssddd 10 11 20 4 17

ssdds - 1 1 - -

dsssd - 1 - - -

ssdsd 1 4 4 1 3

sdssd - 1 3 - 2

sssdd 1 - 1 - 2

chybné metrum - 1 - - -

počet veršov 352 208 282 111 334

Gregor z Nazianzu

metrum II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 spolu

holodaktyl 115 48 66 35 105 369 so spondejom v 1 stope 191 90 140 54 164 639 so spondejom v 2 stopách 44 62 67 21 58 252 so spondejom v 3 stopách 2 7 9 1 7 26 chybné met-rum - 1 - - - 1

metrum II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 spolu

holodaktyl 32,67 % 23,07 % 23,40 % 31,53 % 31,43 % 28,67 %so spondejom v 1 stope 54,26 % 43,26 % 49,64 % 48,64 % 49,10 % 49,65 %so spondejom v 2 stopách 12,50 % 29,80 % 23,75 % 18,91 % 17,36 % 19,58 %so spondejom v 3 stopách 0,56 % 3,36 % 3,19 % 0,90 % 2,09 % 2,02 %chybné met-rum - 0,48 % - - - 0,07 %

Gregor predstavuje „una tendenza sua propria a favore dell`incipit spon-daico, laddove è invece dall`età ellenistica la preferenza per gli spondei in II e IV sede.“ 177

Tvar daktylských hexametrov má významný vplyv na tempo jednot-livých veršov a tempo na štylizáciu textu. Zvyčajne čím je tempo vyššie, tým je prejav a či pasáž z prejavu menej významná.178 V daktylských hexametroch majú veľmi rýchly spád holodaktyly a básnici ich neraz volili na označenie rýchleho pohybu. V básnických listoch Gregora

177 GIANFRANCO AGOSTI – FABRIZIO GONNELLI: Materiali per la storia dell'esametro nie poetici cristiani greci. – In: MARCO FANTUZZI – ROBERTO PRETAGOSTINI: Struttura e storia dellEesametro greco. Vol. I. Roma 1995, s. 373, 374. 178 Porov. JOZEF MISTRÍK: Moderná slovenčina. Bratislava 1988, s. 252.

z Nazianzu tvoria takmer tretinu všetkých veršov a najmä v básni určenej Vitalianovi (II,II,3) majú zvláštne postavenie. Holodaktylmi Gregor tento básnický list otvára, holodaktylmi ho i uzatvára a ak by sme holodaktyly vytrhli z kontextu a čítali samostatne, vytvorili by akúsi pomyselnú osno-vu, kostru básne, ktorá je rozvinutá ostatnými veršami.

Pravidelné a rýchle tempo holodaktylov v básni spomaľujú spondeje a sú „prevenciou“ pred jednotvárnosťou a únavou z toho istého rytmu, najmä u poslucháča. Spomalenie tempa však predovšetkým zvýrazňuje význam povedaného a dáva váhu slovám a myšlienkam vyjadreným rýchlymi dak-tylmi. Veľmi plasticky vystupuje táto skutočnosť do popredia hneď v pro-lógu básnického listu (II,II,3,1–10179), ktorý je takmer celý zložený v holo-daktyloch. Spondeje spomaľujú len tempo veršov 3, 4 a 7 a práve oni sú nositeľmi jeho ústrednych myšlienok – na jednej strane je to fakt, že Boh, Rodič a najlepší Vládca, dáva ľuďom rodičov ako ctihodný dar (vv. 3–4), na strane druhej prosba o čo najlepšie prijatie predkladaných slov (v. 7).

Gregor z Nazianzu nahrádzal vo svojich veršoch daktyl spondejom zväčša iba v jednej stope, a to najmä v prvej alebo druhej. Medzi ne však vstupujú i verše s dvoma spondejmi a obzvlášť vo veršoch II,II,3,185–197 (PG 37, 1493–1494) je možné sledovať ich väčšiu váhu oproti ostat-ným veršom, ktoré ich dopĺňajú a obsahovo rozvíjajú:

Καß ¼` οj µcν πÜλλοντο καλ’ν περr κο™ρον eταsροι, νυµφßον ›µνεßοντες dοικüτα hρνεú καλ²· αj δ` Tρα παρθενικxν eλικþπιδα πορσýνεσκον dς γÜµον jµερüεντα· πατxρ δ` dπετÝρπετο παισßν· ½µεsς δ`, ©ς θÞρεσσιν dοικüτες zc σýεσσιν, ~ µορφxν “λÝσαντες PπηνÝú δαßµονος αnσw, εkρχθÝντες κατN δ§µα κασιγνÞτης PπÜνευθεν, zρþµεσθ`, ”τι λυπρ’ν dσÞλθοµεν οqδµα βßοιο· ©ς –φελον µx µητρ’ς dνr σπλÜγχνοισι παγyναι, zc θανεsν PτÝλεστος dν ¨δßνεσσι τεκοýσης, εk δc πýλας dπÝρησα, καr εlλκυσα πνε™µα µüροιο, κλαυθµ’ν dµοr τ’ν πρ§τον dµο™ θανÜτοιο γενÝσθαι δÜκρυον ! οšκ Uν hγωγε τüσοις dνÝκυρσα κακοsσιν.

179 PG 37, 1480

Gregor z Nazianzu

Družbovia krepčili okolo ženícha, v oslavnom speve vyzdvihli podobu s mládnikom šľachetnej olivy vzácnej. Panenskú nevestu iskrenných očí zas k vítanej svadbe krášlili ženy a otec sa oddával radosti zo svojich detí. Zatiaľ sme my sťa dajaké divoké zvery či prasce, zbavení podoby ľudskej, bo zasiahol bezcitný démon, zavretí ďaleko od domu sestry sa zhrýzali zlosťou nad tým, že vôbec sme vstúpili do trpkých života búrok. Bodaj som počatý nikdy sa nespevnil v matkinom lone, bodaj v jej pôrodných bolestiach stihol som predčasne zomrieť, alebo prejdúc tou bránou, dych smrti som do seba nasal, prvý môj plač hneď pri zrode mal byť zároveň slzou pri mojej smrti, tak veľa by nepoznal nesmiernych súžob. Tri daktylské stopy nahrádza Gregor spondejmi iba v dvoch veršoch

básnického listu180 a oba sú zhodne vyjadrením zúfalstva synov nad otco-vou tvrdosťou. Silnú výpoveď, výčitku a takmer rezignáciu synov vo vzťahu k otcovi, v sebe nesie najmä verš 245: Σοr δ` ο¡τ` εšχωλx κÜµπτει φρÝνας, ο¡τε θυηλÞ·181

Ostatné básnické listy zložené v daktylskom hexametri je možné pripodobniť k listu Vitalianovi len čiastočne. V listoch Olympii a Neme-siovi (II,II,6; 7) je rovnako ako v liste Vitalianovi (II,II,3) najčastejšie používanou schéma s jedným spondejom, predovšetkým v incipite verša, nasleduje ju holodaktyl, verše so spondejom v dvoch stopách a v najmenšej miere sú zastúpené verše so spondejom v troch stopách. V liste staršieho Nikobula sú naproti tomu verše so spondejom v dvoch stopách použité rovnako často ako holodaktyl, v liste Nikobula ml. čas-tejšie. V listoch II,II, 3, 6 a 7 je teda v holodaktyloch napísaná asi tretina veršov, v listoch II,II, 4 a 5, ktoré sú chválou vzdelania a výrečnosti, je to približne štvrtina.

Poézia však nie je postavená len na mechanickom rytme metra. Musí sa navzájom prelínať s obsahovým členením textu, aby jednotlivé obsa-hové celky nenarúšali jednotu verša a metrické členenie textu aby zas

180 II,II,3,96; 245 (PG 37, 1487; 1497) 181 Teba však nedojme modlitba žiadna či obeta svätá; (II,II,3,245; PG 37, 1497)

nenarúšalo ucelenosť obsahu. Variabilitu daktylského hexametra vo ver-šoch v tomto kontexte významne znásobujú cezúry a dierézy, prostred-níctvom ktorých sa hexameter rozpadá na dve nepodobné časti, jednu zostupnú a druhú vzostupnú182. Cezúra je miestom na oddych a súvisí so zmyslom verša, člení ho na významové časti. Najviac zjavným ukazova-teľom členenia textu, či už ide o prózu alebo poéziu, je interpunkcia. Pri čítaní textu však robíme často pauzy aj na miestach, ktoré nie sú špeciál-ne graficky vyznačené. Pauza je silná a účinná vtedy, keď vzniká na ne-čakanom mieste.183 Platí to i pre daktylský hexameter a pauzy, či už dané interpunkciou alebo nie, sa v ňom nachádzajú na miestach, ktoré vyznačil H. Fränkel:

A1 A2 A3 A4 B1 B2 C1 C2 ∪ – |∪ |∪ | – | ∪ ∪ –| ∪ |∪ – |∪ ∪ | – ∪ ∪ – – Uvádza, že silná prerývka, miesto na oddych, sa môže nachádzať na

troch miestach verša: A, B, C a v rámci každého z nich existuje viac va-riantov na jej umiestnenie (4 možnosti pre A, po dve možnosti pre B a C).184 V hexametri je prerývka nevyhnutná, a ak má uľahčovať jeho prednes, mala by ho deliť uprostred, teda v treťom, prípadne vo štvrtom takte. Najčastejšie používanými cezúrami v daktylskom hexametri sú tak už od staroveku caesura semiquinaria185 (B1), caesura post tertium trochae-um186 (B2), caesura semiseptenaria187 (C1) a bukolská dieréza188 (C2).

V Gregorových veršovaných listoch II,II,3–II,II,7 je preferovanou cezúrou189 caesura post tertium trochaeum. Nasledujú ju bukolská dieré-za, caesura semiquinaria a caesura semiseptenaria. Hoci za najkrajšiu a najobyčajnejšiu cezúru hexametra býva pokladaná cezúra po piatej pol-stope, pretože delí hexameter takmer uprostred na dve časti rôznej pova-

182 Verš je však možné rozčleniť i na tri alebo štyri kóla v závislosti od toho, koľko cezúr (hlavná a vedľajšie) sa vo verši nachádza. 183 Porov. MISTRÍK, s. 251. 184 Porov. HERMANN FRÄNKEL: Wege und Formen frühgriechischen Denkens. München 1960, s. 111. 185 ― ∪∪ ― ∪∪ ―|∪∪ ― ∪∪ ― ∪∪ ― ― 186 ― ∪∪ ― ∪∪ ― ∪|∪ ― ∪∪ ― ∪∪ ― ― 187 ― ∪∪ ― ∪∪ ― ∪∪ ― |∪∪ ― ∪∪ ― ― 188 ― ∪∪ ― ∪∪ ― ∪∪ ― ∪∪ || ― ∪∪ ― ― 189 Pri spracúvaní sme ako smerodajnú brali do úvahy hlavnú cezúru.

Gregor z Nazianzu

hy190, predsa ustupuje v Gregorových hexametroch výrazne do úzadia pred cezúrou po treťom trocheji, ktorá člení verš mierne asymetricky, v pomere 11:13, čím prispieva k udržaniu jeho rytmu. Nenarúša jednotu verša a poskytuje relatívne logickú pauzu približne v jeho strede. Har-monicky vyznieva pri čítaní a počúvaní aj pauza v bukolskej dieréze. Rozdeľuje verš v pomere 2:1 a nie zriedka poskytuje Gregorovi mož-nosť na ukončenie myšlienkových celkov a viet. Početnosť zastúpenia jednotlivých cezúr a dierézy v Gregorových hexametroch je spracovaná v tabuľke:

cezúry II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 spolu

semiquinaria 27 23 37 18 32 137

post tertium trochaeum 208 99 131 58 185 682

semiseptenaria 28 39 39 13 35 154 bukolská dieré-za 89 44 73 21 81 308 semitrinaria (A4) - 1 2 - - 3

A3 - - - 1 - 1

A-2191 - 1 - - - 1

chybné metrum - 1 - - - 1

190 Porov. JOSEF KRÁL: Řecká a římská rhytmika a metrika. II. Řecká a římská metrika. Svazek první. Praha 1906, s. 30. 191 A- a C- cezúry môžu byť posunuté o jedno alebo viac miest za svoje zvyčajné umiestnenie. To znamená, že cezúry sa môžu nachádzať aj za miestami A 4 a C 2. Takto posunuté cezúry označuje Fränkel ako A!, C! alebo presne určuje, o koľko miest bola cezúra posunutá, napr. A posunutá o jedno miesto A-1, C posunutá o dve miesta C-2 a pod. (Porov. FRÄNKEL, s. 111.)

cezúry II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 spolu

semiquinaria 7,67 % 11,05 % 13,12 % 16,21 % 9,58% 10,64 %

post tertium trochaeum 59,09 % 47,59 % 46,45 % 52,25 % 55,38 % 52,99 %

semiseptenaria 7,95 % 18,75 % 13,82 % 11,71 % 10,47% 11,96 %bukolská dieréza 25,28 % 21,15 % 25,88 % 18,91 % 24,25% 23,93 %

semitrinaria - 0,48 % 0,70 % - - 0,23 %

A3 - - - 0,90 % - 0,07 %

A-2 - 0,48 % - - - 0,07 %

chybné metrum - 0,48 % - - - 0,07 % Vyššie spomenutá práca H. Fränkela ponúka aj porovnanie stavby

asi 1000 homérskych veršov s 1011 hexametrami Kallimachových hymnov192. Kallimachos nemenil oproti Homérovi nič na stavbe verša, ale v niektorých jednotlivostiach hexameter zjemnil a vylepšil. Čo sa týka cezúr, porovnateľné je u nich používanie bukolskej dierézy (Homér 51 % veršov, Kallimachos 69 % veršov), istá disproporcia je však zjavná pri cezúrach skupiny B. Kým Homér využíval cezúry B1 (c. semiquinaria) a B2 (c. post tertium trochaeum) približne v rovnakej miere, u Kallima-cha obsahuje cezúru B2 71 % a cezúru B1 len 29 % jeho veršov. Gregor z Nazianzu nadväzoval vo svojej básnickej tvorbe na oboch týchto auto-rov a v oblasti harmonického vyváženia veršov nasledoval skôr Kallima-cha. Cezúra po treťom trocheji (B2) sa nachádza v rámci jeho básnických listov napísaných hexametrom v približne 53 % veršov, bukolská dieréza (C2) v 24 % a cezúra po piatej polstope (B1) v 11 % veršov.

Harmonické rozdelenie veršov v bukolskej dieréze (2:1) neraz zmierňuje pocit disharmónie spôsobený vzájomným stretnutím sa konca metra a slova na tomto mieste vo verši. Fenoménom starého antického umenia, ktorý napomáhal eliminovať takto vyvolanú disharmóniu, je tzv. ζεýγµα. V daktylských, trochejských a jambických veršoch existovali

192 Porov. FRÄNKEL, s. 103–156.

Gregor z Nazianzu

miesta, kde bolo zakázané, alebo bola aspoň snaha vyhnúť sa tomu, aby tu končilo slovo. V pohomérskom hexametri sa básnici ostro vyhýbali napríklad koncu slova po 4. a 2. dvojslabičnom daktyle (tzv. 2. Meyerov zákon) a tiež koncu slova po 4. trocheji, teda medzi dvoma krátkymi štvr-tého daktylu.193 Posledne menovaný jav si napriek tomu, že sa mu básnici snažili vyhnúť už od čias Homéra, všimol a sformuloval až na začiatku 19. storočia G. Hermann ako Hermannov zákon alebo most. U Homéra pripadá asi na každých 1 000 veršov 1 verš, v ktorom sa koncu slova na danom mieste básnik nevyhol. Neskôr u starých elegikov, Kallimacha, Nonna, bol dokonca vylúčený.194 Gregor z Nazianzu vo svojich básnic-kých listoch v hexametroch až natoľko pozorný nebol a porušenie Her-mannovho mosta je možné nájsť v každom z nich: • II,II,3, 15 (δc γε)195; 157 (γε µcν); 217 (δÝ µε); 237 (σÝ γε); 247 (καr

Pπεßρονι); 263 (hπειτα δc); 274 (τε σ’ν); 276 (δÝ τε); 293 (αšτ’ς dûµενÝοντος); 319 (δÝ τε);

• II,II,4, 6 (δc τε); 18 (δc τε); 20 (δc τε); 56 (δc τι); 103 (δc τε); 171 (γε µcν); 197 (σý µε);

• II,II,5, 87 (τß µε); 99 (σý µε); 157 (” τι); 190 (δÝ τε); 271 (τ’ν Tριστον); • II,II,6, 14 (δc τε); 37 (µÜλιστα δc); 61 (δc τε); • II,II,7, 41 (τοσüνδε τε); 108 (κÝ τις); 136 (τr µcν); 169 (γNρ Rπαντα);

174 (καr PνÝδραµεν). Na mieste je tu otázka, do akej miery ide u Gregora o skutočné ne-

rešpektovanie tohto pravidla. Ak sa v metrike totiž hovorí o konci slova, používa sa termín „slovo“ vo zvláštnom význame. Neznamená koniec každého slova v jeho grafickej podobe, ale len to, ktoré v sebe uzatvára svoj vlastný význam spolu s predklonkami a príklonkami, ktoré k nemu patria. Tie znejú v uchu (a pri metrách je podstatné práve ono) ako neprí-zvučné a tvoria s „vlastným“ slovom jednotu196, napr. v spojení Θε² δÝ γε (pozn. 195) stoja síce vedľa seba tri samostatné slovíčka, predsa však pri čítaní znejú ako jedno slovo Θε²δÝγε. Vo väčšine uvedených príkladov

193 Porov. KORZENIEWSKI, s. 32–33. 194 FRÄNKEL, s. 120. 195 Αšτ’ς dν ½µερßοισι, Θε² δÝ γε πÜγχυ µÝµηλας, ― ∪ ∪―∪∪―∪ ∪― ∪∪∪∪ ∪∪∪∪ ― ∪ ∪ ― ∪ 196 Porov. KAKRIDIS, s. 5.

tak ide len o „zrakové“ porušenie Hermannovho zákona, ktoré pri po-čúvaní nie je možné postrehnúť a nevzbudzuje dojem predčasného ukon-čenia verša.

Gregor z Nazianzu sa vo veršoch nedokázal úplne vyhnúť ani koncu slova po štvrtom197 a druhom198 dvojslabičnom daktyle a v malej miere ani metrickým chybám. Tie ovšem často súvisia s prozodickou voľnosťou. V liste Nicobuli filii ad patrem (II,II,4) považujeme za chybný verš 145. Jeho štvrtú stopu nie je možné merať ako daktyl, resp. je daktylom naruby.

II,II,4,145199: ∆’ς χÜριν, ~ πατρüς dστι πλÝον ~ παιδ’ς, Tριστε,

― ∪ ∪ ― ∪ ∪ ― ― ∪∪∪∪∪∪∪∪ ― ― ∪ ∪ ― ∪ V liste Ad Vitalianum (II,II,3) je zas v dvoch veršoch nutné pre do-

držanie rytmu daktylského hexametra merať dlhú slabiku ako krátku. V obidvoch prípadoch ide o slabiku s diftongom ου: II,II,3,156200: IΑλλοι δ` α¤ οšδ` nσασι τßνες, τßνος. ΑkδÝοµαι γNρ ∪∪∪∪ ― ― ― ― ∪―∪ ∪― ∪ ∪ ― ∪∪ ― ∪

197 II,II,3, 3 (καr); 37 (καr); 41 (καr); 49 (καr); 59 (καr); 63 (καr); 66 (καr); 80 (καr); 108 (καr); 122 (καr); 158 (~); 162 (µx); 163 (καr); 199 (καr); 219 (καr); 287 (καr); 320 (καr); 335 (οšκ) ΙΙ,ΙΙ,4, 16 (καr); 31 (µx); 35 (καr); 36 (καr); 63 (καr); 70 (το™); 96 (~); 117 (καr); 134 (καr); 138 (καr); 148 (καr); 154 (καr); 163 (οš) II,II,5, 11 (καr); 34 (~); 67 (καr); 70 (καr);106 (καr); 122 (καr); 125 (καr); 127 (καr); 132 (καr); 136 (πρ’ς); 166 (καr); 172 (καr); 174 (καr); 188 (καr); 195 (καr); 222 (καr); 229 (πρ’ς); 240 (καr); 267 (καr); 270 (καr); 276 (καr); 279 (καr); 282 (πρ’ς) II,II,6, 9 (καr); 53 (~); 57 (καr); 65 (καr); 96 (καr) II,II,7, 20 (σ˜ν); 37 (καr); 52 (καr); 57 (καr); 72 (καr); 106 (καr); 132 (καr); 133 (σ˜ν); 143 (καr); 161 (καr); 167 (καr); 175 (”ν); 213 (καr); 217 (καr); 231 (δc); 270 (καr); 280 (καr); 299 (dν); 308 (καr); 315 (καr) 198 II,II,3, 47 (καr); 98 (το™); 101 (καr); 179 (καr); 193 (µx); 196 (τ’ν); 212 (µx); 214 (καr); 258 (καr); 304 (καr); 343 (δ’ς) ΙΙ,ΙΙ,4, 74 (καr); 77 (δx); 100 (τyς); 131 (καr); 141 (καr); 164 (καr); 166 (δx); 192 (καr); 199 (σ°) II,II,5, 22 (σ†); 39 (τις); 48 (κcν); 53 (δ’ς); 54 (καr); 76 (καr); 77 (καr); 84 (οš); 184 (καr) II,II,6, 17 (µx); 40 (καr); 86 (µx) II,II,7, 17 (καr); 18 (δx); 153 (καr); 213 (τοsς); 232 (ν™ν); 235 (µοι); 250 (καr); 178 (καr) 199 PG 37, 1516 200 PG 37, 1491

Gregor z Nazianzu

II,II,3,213201: Εn µου καr EΟρφεßη τις dν EΟδρυσßοις σκοπÝλοισι ∪∪∪∪ ― ― ∪ ――― ∪ ∪ ― ∪ ∪ ― ∪ ∪ ― ∪

V uchu starých Grékov neznelo dobre, keď sa v toku reči stretli dve

slová, z ktorých jedno končilo a druhé začínalo vokálom. Už Isokratés (436 – 338 pred Kr.) vo svojej rétorskej škole učil žiakov, že „δεs δc <dν> τ† µcν λÝξει τN φωνÞεντα µx συµπßπτειν (χωλ’ν γNρ τ’ τοιüνδε)“ (Fragment 10). Gréci sa preto snažili takýmto stretnutiam (hiátu) vyhý-bať v reči i písanom slove, či už išlo o prózu alebo poéziu. V poézii pô-sobili obzvlášť rušivo, pretože mali vplyv, podobne ako iné už spomínané faktory, na rytmus veršov.

V Gregorových listoch v daktylských hexametroch sa hiát vyskytuje pomerne často, vo väčšine prípadov je však oslabený. Stretnutiu dvoch samohlások na rozhraní dvoch slov zabraňuje najmä prostredníctvom elízie, ktorá je pri čítaní evidentná. Najčastejšie ju Gregor používa pri slovku δÝ a jeho zloženinách µÞδε, ο¡δε, τüδε, tiež pri krátkych slovách ako sú τε, µε, PλλÜ, Tρα, pri predložkách a slovách s koncovkou -α202. V písme sa, podobne ako elízia, prejavuje aj krasis, zmiešanie dvoch slov do jedného. Kým elíziu nachádzame približne v tretine veršov Gregoro-vých básnických listov, krasis sa v nich vyskytuje len sporadicky, predo-všetkým v spojení το¡νεκα, το¡νεκεν203 a v básnickom liste II,II,7 i v spojeniach κPντιτýχοιεν204, κPνθÜδε205 a τWλλα206:

II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7

elízia 141 69 108 39 137

krasis - 1 3 - 6

201 PG 37, 1495 202 Napr. LΩ πÜτερ, ”ν περ hµοιγε Θε’ς θε’ν dνθÜδ` hδωκεν, (II,II,3,1; PG 37, 1480)

IΑλλοις Pπροτßοπτα βßου φýσις Tλγε` Pνε™ρε, (II,II,3,20; PG 37, 1481) 203 II,II,4,15; II,II,5,10; II,II,5,28; II,II,7,50; II,II,7,188; II,II,7,252 (PG 37, 1507; 1522; 1523; 1554; 1565; 1570) 204 ΙΙ,ΙΙ,7,108 (PG 37, 1559) 205 ΙΙ,ΙΙ,7,137 (PG 37, 1561) 206 ΙΙ,ΙΙ,7,211 (PG 37, 1567)

Hiát sa vo veršoch nepociťoval, resp. celkom ustupoval aj pri krátení (correptio epica), ktoré je definované známym „vocalis ante vocalem corripitur“. Pri iota-diftongoch sa é vyslovovalo pravdepodobne ako spo-luhláska j alebo bolo natoľko potlačené, že ho nebolo počuť. Dlhý vokál alebo diftong je možné takýmto spôsobom skrátiť vtedy, ak sa nachádza v arze.207 Ku kráteniu hiátu dochádza u Gregora najmä pri spojeniach so spojkou καß.208 Vo veršoch nachádzame tiež viacero príkladov oslabenia hiátu prostredníctvom cezúr alebo dieréz, bez ohľadu na to, či ide o cezúru, resp. dierézu hlavnú alebo vedľajšiu. V básnických listoch v hexametroch sa oslabenie hiátu prostredníctvom cezúr alebo dierézy prejavilo najmä po bukolskej dieréze209, po treťom trocheji210 a tiež po prvom metre211:

oslabenie hiátu II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7

spolu 14 13 12 5 15

z toho v bukolskej dieréze 10 9 9 3 8 z toho v cezúre po treťom trocheji 3 - 1 1 1

z toho po prvom metre 1 4 2 - 3 Pravý hiát nie je vo veršoch prítomný ani v prípade, ak sa druhé zo

slov začína pôvodnou spoluhláskou F, teda spoluhláskovým neslabičným u, a niekedy aj pôvodnou spoluhláskou ó-, ktorá buď zanikla alebo sa zmenila na prídych.212 Všeobecne sa F neobjavuje vo výslovnosti ani v písomnom prejave od 2. storočia pred Kr. Od tohto obdobia sa nevys-

207 Porov. KORZENIEWSKI, s. 24. 208

II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 correptio epica 44 34 28 13 35 z toho pri καr 37 17 24 12 27

209 Napr. Κτεsνε µcν, ªς τινα θyρα, τ’ δÝρκετο· || ©ς δ` dνüησε, (II,II,3,56; PG 37, 1484) 210 Napr. IΗλυθε, καr θεüτητι | e’ν βροτ’ν Pµφrς hπηξεν, (II,II,3,103; PG 37, 1487) 211 Napr. EÅ»¼Ýτω, | ”σσα φÝρει πικρx βιüτοιο θýελλα (II,II,4,53; PG 37, 1509) 212 Porov. Hans JOACHIM METTE: Die Struktur des ältesten daktylischen Hexameters. – In: Glotta, 35, 1956, s. 4.

Gregor z Nazianzu

kytuje ani v odpisoch starších diel, hoci predtým bolo ich súčasťou.213 Napriek tomu vo veršoch Gregora z Nazianzu takéto príklady nachádza-me214, i keď vo väčšine prípadov je možné pri nich uplatniť aj pravidlo vocalis ante vocalem corripitur215. Výnimku tvoria dva verše, v ktorých sa navzájom stretli koncový vokál -α so začiatočným vokálom f v adjektíve fκαστα (óFε-). Dané verše si navyše absolútne zodpovedajú i obsahom: II, II ,6, 95216: EΑλλN τß µοι τN fκαστα διακριδ’ν ®δ` Pγορεýειν; II, II, 7, 110217: EΑλλN τß µοι τN fκαστα διακριδ’ν dξαγορεýειν; ― ∪ ∪ ― ∪∪ ― ∪ ∪― ∪ ∪ ―∪∪ ― ―

Okrem oslabených sa v Gregorových básnických listoch vyskytuje

aj neveľký počet pravých hiátov218. Objavujú sa zväčša až v druhej polo-vici veršov. Je možné, že tam bol hiát pociťovaný s menšou intenzitou. Gregorovo pripustenie hiátu by sme ale mohli pripísať aj určitej voľnosti pri skladaní epickej poézie. Pravý hiát sa v daktylských hexametroch jeho básnických listov II,II,3–II,II,7 vyskytuje 8-krát po krátkych (ε, ι, α)219 a 6-krát po dlhých vokáloch (ω, η)220, najmä pri stretnutí s krátkymi vo-kálmi ε a α.

213 Porov. CHARALAMBOS P. SYMEONIDES: Istorike grammatike tes archaias ellenikes, Proto meros: fonetike. Thessalonike 1989, s. 64. 214 II,II,3 II,II,4 II,II,5 II,II,6 II,II,7 F 4 1 2 1 4 σ- 3 1 3 2 4

215 Napr. EΑµφüτερον πολι† τε καr θεσι (óFηθ-) κυδαλßµοισιν· (II,II,3,67; PG 37, 1485). ― ∪∪ ― ∪∪―∪ ∪∪∪∪ ―∪ ∪ ― ∪∪ ― ∪ 216 PG 37, 1549 217 PG 37, 1559 218 II,II,3, 36; 90; 158 (PG 37, 1482; 1486; 1491) II,II,4, 79; 123 (PG 37, 1511; 1514) II,II,5, 34; 121; 259 (PG 37, 1524; 1530; 1540) II,II,6, 62; 63; 68; 70; 79 (PG 37, 1547 – 1548) II,II,7, 277 (PG 37, 1573) 219 Napr. ΣτÝργειν dσθλ’ν düντα, κακ² δ` ›π’ χεsρα dρεßδειν. (II,II,3,90; PG 37, 1486) 220 Napr. IΟφρα κεν zc φýγωσι δýην, ~ Tλκαρ hχωσι (II,II,3,158; PG 37, 1491)

2.6.2 Elegické distichon v2.6.2 Elegické distichon v2.6.2 Elegické distichon v2.6.2 Elegické distichon v básnických listoch Gregora básnických listoch Gregora básnických listoch Gregora básnických listoch Gregora zzzz NazianzuNazianzuNazianzuNazianzu

Elegické distichon, v ktorom sú napísané listy Helleniovi a Juliáno-

vi (II,II,1 a 2), vzniklo vari už v 7. stor. pred Kr., keď ho využívali naj-starší grécki elegici Kallinos a Archilochos. Bývali v ňom skladané ná-hrobné nápisy, aforizmy, epigramy a predovšetkým elégie. Bolo vhodné pre lyrické básne, ktoré nevyjadrovali príliš prudké vášne, ale miernejšie city. U niektorých básnikov (Kallinos, Tyrtaios, Solón, Theognis) našlo svoje využitie aj v parainetických básňach, ktoré povzbudzovali k statoč-nosti, obrane vlasti alebo k správnemu užívaniu života.221 Spája sa v ňom daktylský (elegický) hexameter s daktylským (elegickým) pentametrom.

Napriek tomu, že pre elegický hexameter platia tie isté pravidlá ako pre hexameter epický (cezúra približne v strede metra, Meyerov zákon, Hermannov most a pod.), predsa sa od neho líši prinajmenšom v tom, že nestojí samostatne, ale je prvým veršom elegického dvojveršia a tvorí myšlienkovú jednotu s následným epodickým veršom, ktorým je penta-meter. Elegici v antike ho nepovažovali za samostatnú metrickú jednotku, práve naopak, tvoril organickú súčasť dvojveršia tak v syntaxi ako i v metrických charakteristikách.222

Kvantitatívne charakteristiky elegického hexametra v Gregorových básnických listoch II,II,1 a II,II,2 vykazujú porovnateľné výsledky s epickými hexametrami listov II,II,3–II,II,7223. Najfrekventovanejšou schémou hexametra je aj tu metrum s jedným spondejom, nasleduje ho holodaktyl, metrum so spondejom v dvoch a napokon metrum so spon-dejom v troch stopách:

221 Porov. KRÁL, s. 187–190. 222 Porov. HARRY R. BARNES: The Structure of the Elegiac Hexameter: a Comparison of the Structu-re of Elegiac and Stichic Hexameter Verse. – In: MARCO FANTUZZI – ROBERTO PRETAGOSTINI: Struttura e storia dellEesametro greco. Vol. I. Roma 1995, s. 158. 223 Uvedomujeme si, že počet elegických veršov je štatisticky nerelevantný a podstatne menší ako počet epických veršov a ich vzájomné porovnanie tak neprináša absolútne objektívne výsledky. Básnické listy však tvoria v rámci poézie Gregora z Nazianzu samostatný celok a práve z tohto dôvodu sme sa rozhodli vzájomne ich porovnať aj z hľadiska metrickej štruktúry.

Gregor z Nazianzu

hexameter II, II, 1 Ad Hellenium II, II, 2 Ad Iulianum ddddd 52 28,72 % 3 20 % dddsd 14 7,73 % - - ddsdd 14 7,73 % 2 13,33 % dsddd 26 14,36 % 3 20 % sdddd 28 15,46 % 3 20 % sddds 1 0,55 % - - ddssd 2 1,10 % - - dsdsd 8 4,41 % - - sddsd 7 3,86 % 1 6,66 % dssdd 5 2,76 % 1 6,66 % sdsdd 5 2,76 % 1 6,66 % ssddd 11 6,07 % - - ssdsd 6 3,31 % - - sdssd 1 0,55 % - - sssdd 1 0,55 % - - ssdds - - 1 6,66 % chybné metrum 2 - chýba verš 1 - počet veršov 184 15

metrum II,II,1 II,II,2 holodaktylus 52 28,41 % 3 20 % so spondejom v 1 stope 82 44,80 % 8 53,33 % so spondejom v 2 stopách 39 21,31 % 3 20 % so spondejom v 3 stopách 8 4,37 % 1 6,66 % chybné metrum 2 - chýba verš 1 -

Výskyt holodaktylu v elegickom hexametri sa percentuálne takmer

rovná jeho výskytu v epických hexametroch veršovaných listov (cca 28 % :

cca 29 %), versus spondiacus má rovnako minimálne zastúpenie224. Tak ako v epickom hexametri, ani tu nie je jeho rozvláčnosť príliš citeľná, pretože šiesta stopa je meraná ako trochej.

Oproti epickým hexametrom sa nejako zvlášť nemení v elegických hexametroch básnických listov ani používanie cezúr. Hlavnou cezúrou je vo veršoch listov Helleniovi a Juliánovi najčastejšie caesura post tertium trochaeum (49,48 %), nasledujú ju bukolská dieréza (20,91 %), caesura semiseptenaria (15,81 %) a caesura semiquinaria (13,77 %). Početnosť ich zastúpenia v každom z listov peraequatorom zvlášť je naznačená v tabuľke:

cezúry II,II,1 II,II,2 semiquinaria 24 13,25 % 3 20 % post tertium trochaeum 90 49,72 % 7 46,66 % semiseptenaria 29 16,02 % 2 13,33 % bukolská dieréza 38 20,99 % 3 20 % chybné verše 2 - chýba verš 1 -

Cezúra po piatej polstope ustupuje v elegickom hexametri pravidel-

ne do úzadia pred cezúrou po treťom trocheji, aby sa vyhlo monotónnosti elegického disticha ako celku.225 Rozdeľuje totiž hexameter tak, že jeho prvá časť (― ∪∪ ― ∪∪ ―) je zhodná s oboma kólami pentametra. V Gregorových veršovaných listoch peraequatorom tomu nie je inak.

Čo sa týka prozódie, v elegických hexametroch básnického listu II,II,2 sa rešpektuje Meyerov i Hermannov zákon, no v liste II,II,1 sa už Gregor nedokázal úplne vyhnúť koncu slova po 4. trocheji: vv. 123 (hπει-τα δc); 181 (δÝ τε); 281 (µcν hµοιγε); 283 (τε δÜµαρτι); 319 (κýκλοισι καr); 323 (δÝ µοι); 361 (σ˜í Pµýµονι);

po 4. dvojslabičnom daktyle: vv. 5 (καr); 67 (καr); 93 (οœς); 102 (καr); 157 (dν); 189 (καr); 213 (οœς); 219 (καr); 237 (καr); 289 (καr); 299 (καr); 341 (καr);

224 II,II,1,315 (PG 37, 1474); II,II,2,25 (PG 37, 1479) 225 Porov. DIETMAR KORZENIEWSKI: Griechische Metrik. Darmstadt 1968, s. 35.

Gregor z Nazianzu

a ani po 2. dvojslabičnom daktyle: vv. 7 (οšκ); 141 (το™); 169 (δÞ); 255 (δx).

Rovnako sa vo veršovanom liste Ad Hellenium (II,II,1) nachádzajú aj dva verše, ktoré považujeme za chybné, pretože uprostred verša je v nich slabika, resp. doba navyše:

II,II,1,253226: Πρ§ται dθηÞσαντο, φßλοις τε γγειλαν eταßροις, ― ∪∪,――,―∪ ∪, ― ∪∪∪∪ ―, ― ∪∪,― ― II,II,1,333227: Ν™ν πOσιν Pνθρþποισι θεµεßλιον, zc κÜκιστον,

― ―, ∪∪∪∪ ― ―,―∪ ∪,― ∪∪,―∪∪,― ∪ Epodický verš elegického disticha – elegický pentameter – sa skladá

z dvoch kól oddelených od seba dierézou228. Dá sa povedať, že je dvakrát katalegovaným hexametrom. Kým prvé kólon pentametra býva skladané voľnejšie, druhé smie obsahovať len daktyly a systém elegického disticha je tak ukončený zreteľne a presne. Keďže je druhá polovica pentametra nemenná, vždy daktylská, môžu sa spondeje a daktyly striedať len v jeho prvej časti, teda v prvých dvoch taktoch. Rozmanitosť pentametra oproti hexametru je tak značne obmedzená – v prvom kóle pripúšťa pentameter len štyri tvary: dd, ds, sd, ss. V antickej poézii sa používali všetky štyri, najmenej však ss, lebo takéto kólon bolo príliš zdĺhavým oproti rýchlemu druhému kólu. Relatívne často sa používali čisto daktylské pentametre, ale vďaka tomu, že druhá polovica verša pohlcovala mnoho daktylov, neostával ich vždy dostatok pre prvú časť a boli nahradzované spondej-mi.229 Gregor z Nazianzu využíval vo svojich veršovaných listoch perae-quatorom v prvom kóle daktylských pentametrov všetky štyri tvary – najčastejšie čisté daktyly a približne v rovnakej miere tvary s jedným spondejom:

226 PG 37, 1469 227 PG 37, 1475 228 ― ∪∪ ― ∪∪ ―|| ― ∪∪ ― ∪∪ ― 229 Porov. KRÁL, s. 177.

1. kólon pentametra II, II, 1 Ad Hellenium II, II, 2 Ad Iulianum

dd 75 40,76 % 9 60 % ds 49 26,63 % 3 20 % sd 52 28,26 % 3 20 % ss 8 4,34 % - -

Elegický pentameter nie je výnimkou z pravidla o konci metra (indi-ferentná posledná slabika)230, navyše je však krátka slabika prípustná i na konci jeho prvého kóla, hoci sa jej básnici snažili skôr vyhnúť. Túto sna-hu dosvedčujú aj Gregorove básne Helleniovi a Juliánovi. V básni dedi-kovanej Helleniovi sa na konci prvého kóla nachádza krátka slabika len v 9 zo 184 pentametrov, v básni Juliánovi v 1 pentametri z 15231.

Prvé a druhé kólon pentametra sa okrem toho neraz končili slovami, ktoré nejako k sebe patrili a vytvárali rým.232 V elegických pentametroch básnického listu II,II,1 sa rým nachádza v 36 veršoch233, v pentametroch listu II,II,2 len raz.

Ako v epických, tak i v elegických pentametroch Gregorových bás-nických listov sa stretávame s hiátom – oslabeným i pravým. V liste II,II,2 zabraňuje Gregor stretnutiu dvoch samohlások na rozhraní dvoch slov takmer výlučne prostredníctvom elízie. Len v dvoch prípadoch je hiát oslabený prostredníctvom dierézy v pentametri (vv. II,II,2,6; 16234). V liste II,II,1 sa okrem toho stretávame tiež s oslabením hiátu pôvodný-mi spoluhláskami F a ó- a s jeho krátením (correptio epica). Aj tu, po-dobne ako v daktylských hexametroch básnických listov, dochádza ku kráteniu hiátu najmä pri spojeniach so spojkou καß (20 prípadov zo 43). Čo sa týka oslabenia hiátu prostredníctvom cezúr alebo dierézy, v elegic-kých distichách básne Helleniovi sa ich nachádza 24 – 9 v hexametri a 15 v pentametri235.

230 Porov. MILOSLAV OKÁL : Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava 1990, s. 51. 231 II,II,1, 8; 96; 126; 200; 244; 250; 290; 306; 324; II,II,2,6 (PG 37, 1452; 1458; 1460; 1466; 1469; 1472; 1473; 1474; 1479) 232 OKÁL , s. 51. 233 Napr. Νωµ§νται µεγÜλης οkÜκεσι παλÜµης. (II,II,1,10; PG 37, 1452) 234 Napr. Κýδιµ`EΙουλιανc,|| ©ς τοπÜροιθε δßκης, (II,II,2,6; PG 37, 1479) 235 Napr. Αlµατι καr τÝφρw || α¡ριον “λλυµÝνw· (II,II,1,40; PG 37, 1454)

Gregor z Nazianzu

Pravý hiát sme zaznamenali len v elegických distichách básnického listu II,II,1 vo veršoch 69; 130; 252; 305 a 354236.

Hoci sú básne Helleniovi a Juliánovi počtom svojich veršov len šta-

tisticky málo zaujímavou vzorkou, predsa ponúkajú priestor na mnohora-ké skúmanie elegického disticha v Gregorovom podaní, obzvlášť z dôvodu ich jedinečnosti ako veršovaných listov. Pri zameraní pozornos-ti na obsah jednotlivých dvojverší si všimneme variabilitu, s akou ho autor spracúva. Jedno elegické dvojveršie je zväčša nositeľom samostat-ného vetného celku a v niektorých prípadoch (napr. vv. 11–12; 13–14; 15–16) i uzavretej myšlienky. Neraz je však jedna myšlienka sústredená do viacerých dvojverší bez presahu vety z jedného disticha do druhého, pričom verše spája i totožná metrická schéma (napr. verše II,II,2,11–14 či 17–20237). Vo veršoch 17–20 listu Ad Iulianum žiada Gregor Juliána, aby zachovával úctu k svojej matke, ale tiež k nemu a jeho majetku. Hexame-tre týchto dvojverší vykazujú schému ddsdd, pentametre majú v oboch kólach daktyly:

IΑζεο µητÝρα σxν πτωχοτρüφον, εšσεβcς αpµα, ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪ ddsdd

καr δüµον, ”ς µελÝοις εšµενÝειν dδÜη. ―∪∪ ―∪∪ ― ―∪∪ ―∪∪ ∪ dd dd IΑζεο καr τ’ν dµ’ν πλο™τον, φßλος, ”ν ¼α πÝνησι. ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪ ddsdd

πÜντ` PπÝδωκα φÝρων, σταυροφüροισι πüθοις ―∪∪ ―∪∪ ― ―∪∪ ―∪∪ ― dd dd

Obdobne tvorí jednotný celok i prológ tohto básnického listu

(II,II,2,1–4238), v ktorom Gregor predkladá Juliánovi prostredníctvom alúzií na skutky mužov Starého zákona príklady, ako sa zachovať pri posudzovaní opodstatnenosti už určených daní. Jednotlivé stopy v elegických hexametroch i pentametroch sú merané rovnako:

IΟµβρv διψÜδα γαsαν dπÝκλυσεν, ”ς µιν hδησεν· ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ sdddd

Tλλος τ` dξ ›δÜτων ρπασε κüσµον ”λον· ―― ―∪∪ ― ―∪∪ ―∪∪ ― sd dd καr νοýσοις τις Tρηξεν, ¿ δ` dκ πολÝµων

dσÜωσεν, ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ sdddd

Tλλος δ` οšρανüθεν λα’ν hθρεψε µÝγαν. ―― ―∪∪ ― ―∪∪ ―∪∪ ― sd dd

236 Napr. Καß ποý τις λυκÜβαντας ”λους jερ² dνr χþρv (II,II,1,69; PG 37, 1456) 237 PG 37, 1479 – 1480 238 PG 37, 1477–1478

Z hľadiska syntaxe sa v oboch hexametroch prológu vyskytujú vzťažné vety. V pentametroch na ne nadväzujú vety s rovnakým podme-tom, ktorý je súčasne anaforou v rámci veršov zložených elegickým pen-tametrom. Metrickú schému sdddd vykazuje v básni Juliánovi okrem hexametrov vo veršoch 1 a 3 tiež hexameter vo verši 15. Stojí za pozor-nosť, že práve v týchto veršoch a len v týchto veršoch v rámci básne sú ukryté alúzie na tú-ktorú z biblických kníh (1Kr, Gn, 2Kr, Ex, Lk). Keď-že je však báseň určená Juliánovi príliš krátka na akékoľvek štatistické vyhodnocovanie, nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, či šlo o Gregorov zámer alebo len náhodu.

Obsahová, metrická a syntaktická jednota podobná tej, ktorú sme za-znamenali v prológu listu Juliánovi, je čitateľná aj v epilógu239 listu Hel-leniovi. V metrickej štruktúre hexametrov sa striedajú metrá so spondej-om v prvej stope s holodaktylmi, v pentametroch je druhá stopa prvého kóla meraná ako spondej. V oboch holodaktyloch je hlavnou prerývkou bukolská dieréza, v ktorej sa uzatvára jedna klauzula a súčasne začína druhá:

Καr στÞσαις µεγÜλοιο Θεο™ σ˜ν Pµýµονι χειρr, ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ sdddd

ªς κεν Qγν§ς στÞσαις, µηδ` eτεροκλινÝα, ―∪∪ ―― ― ―∪∪ ―∪∪ ― ds dd κÝρδεσιν οšχ ¿σßοισι δαµεrς φρÝνας. Εk γNρ Rπασιν ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ ddddd

qσα ταλαντεýσαις, –µµα µÝγα τροµÝων, ―∪∪ ―― ― ―∪∪ ―∪∪ ― ds dd τυτθx µcν πüλις dσµcν, PτNρ πολ˜ σεsο, φÝριστε, ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ sdddd

δþσοµεν Pνθρþποις, ½ ∆ιοκαισαρÝων, ―∪∪ ―― ― ―∪∪ ―∪∪ ― ds dd ο¡νοµα, καr πινÜκεσσι χαρÜξοµεν· "Ο£τος Tριστος, ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ ddddd

ο£τος ¿ καr Μþµου κρεßσσονα µÝτρα φÝρων." ―∪∪ ―― ― ―∪∪ ―∪∪ ― ds dd

Na základe doteraz povedaného by bolo možné konštatovať, že

v Gregorových básnických listoch peraequatorom zaberajú samostatné vetné celky v prevažnej miere jedno alebo dve elegické dvojveršia. V liste Helleniovi však nie sú výnimkou ani súvetia, ktoré sa viažu na viac ako dve distichá (napr. vv. 29–34; 79–84; 85–94; 171–178; a i.), no veta, súvetie či myšlienkový celok nikdy nekončí súčasne s poslednou stopou hexametra.

239 II,II,1,361–368 (PG 37, 1477)

Gregor z Nazianzu

V dvojveršiach básne Helleniovi vystupuje okrem toho veľmi jasne do popredia aj vzájomný súvis medzi obsahom a metrickou štruktúrou jednotlivých veršov, obzvlášť tých v hexametroch. Všimnime si naprí-klad verše II,II,1,225–246240, v ktorých Gregor vyzdvihuje nábožnosť a duchovnú silu žien.

ΠαρθενικNς δc γυναsκας, ”σαι κλεßουσιν IΑνακτα ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪ dddsd

νυµφßον, PγνοτÜταις µιγνýµενον κραδßαις, αm Χριστ’ν δοκÝουσιν PκοιµÞτοις φαÝεσσιν, ―― ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪ sddsd

ο¡τι µαραινοµÝνας λαµπÜδας QψÜµεναι, τßσας, dπεr δεδÜηκας dµ’ν γÝρας, εn τιν` hτισας, ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ddddd

αšλyς ½µετÝρης –µµα φαεινüτατον. Ξυνx γNρ πÜντεσσι πÝλει χÜρις, ε¤τÝ τις dσθλ§ν ―― ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ssddd

dσθλN πÜθw, θεσµ² κιρναµÝνης φιλßης. Ναr µxν καr τ†σßν γε µÝγας νüος, T»¼ενι θυµ² ―― ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ssddd

¼ιπτοýσαις δολερxν Ε¤αν Pπ’ κραδßης, Ναr µxν καr τ†σßν γε περr χροÀ σÜκκος dρυµν’ς, ―― ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ssddd

καr κüνις dν δαπÝδv, φÜρµακα σω φροσýνης· εšχαß τε στοναχαß τε φßλαι καr νýκτες Tûπνοι, ―― ―∪∪ ―∪∪ ―― ―∪∪ ―― sddsd

καr πηγαr δακρýων hνδοθι λειβοµÝνων. Γοýνατα δ` d»¼þσαντο, καr Pδρανßης λελÜθοντο, ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ dsddd

εšσθενÝων Χριστο™ δραξÜµεναι θυσÜνων. Αj δ` Qπαλαr σÜρκες τε καr εnµατα σιγαλüεντα, ―∪∪ ―― ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ dsddd

κÜλλος τ` εkαριν’ν ¯κα µαραινüµενον, Pµφüτερον φýσιüς τε καr ¿ππüσον hκτοθι χερσrν ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪ ddddd

Tνδρες dτρßψαντο εnδεσι µαχλοτÝρων, εqξαν ›π’ πραπßδεσσι, νüου σθÝνος PνδρÜσιν

nσας―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―∪∪ ―― ddddd

θεsναι θηλυτÝρας, καr δÝµας, ©ς σοφßην.

Verše 227 a 237 sú merané sddsd a oba zhodne vypovedajú o bde-

losti žien, pričom spondejmi je kladený dôraz na ich podstatu – vo verši 227 na slová Kristus a bdelosť, vo verši 337 na modlitby a bezsenné noci. Mužného ducha žien ospevuje Gregor vo veršoch 233–236. Ich elegické hexametre sa zhodujú v schéme ssddd, zároveň však v anafore, ktorá zaberá až dve a pol stopy metra. Pôvabu a krehkosti tela sa dotýkajú ver-še 239–242 v hexametroch so schémou dsddd a napokon mužský element a jeho možný vplyv na zasvätené ženy sa odráža vo veršoch 243–246, ktorých elegické hexametre majú tvar holodaktylov. Elegické pentametre

240 PG 37, 1467–1469

vo väčšine spomínaných dvojverší (výnimkou sú verše 226, 228 a 236) vykazujú v prvom kóle jednu spondejskú stopu.

Aj keď vďaka niekoľkým prehreškom voči pravidlám antickej met-riky a prozódie nie sú elegické verše Gregora z Nazianzu bezchybné, predsa zodpovedajú definíciám metrikov, pokiaľ ide o ich jednotu. Tvo-ria homogénny celok, a to v obsahu, v organizácii syntaxe i v metrických charakteristikách.

3 Poemata quae spectant ad alios

SÚHRNNÉ POMENOVANIE BÁSNICKÝCH LISTOV GREGORA Z NAZIANZU Poemata quae spectant ad alios pochádza z maurínskej edície jeho poe-tického diela z rokov 1778 – 1840. Maurínsky text bol následne reprodu-kovaný v súbornom diele J. P. MIGNE, Patrologia Graeca (PG), vo zväz-ku 37, 1451–16001. V oboch vydaniach sú Gregorove básne rozdelené do dvoch kníh (Poemata theologica, Poemata historica), ktoré sa podľa svojho obsahu členia ďalej na dve menšie sekcie2. Básnické listy tvoria druhú sekciu básní zhromaždených pod názvom Poemata historica a z daného dôvodu sú tradične označované ako II,II (2), 1–8. Maurínske vydanie, a v závislosti na ňom aj PG, pridalo ku siedmim básňam ešte ôsmu – Ad Seleucum, tá však nepochádza z pera Gregora z Nazianzu, ale jeho bratranca Amfilocha.3

3.13.13.13.1 Básnické listy peraequatoromBásnické listy peraequatoromBásnické listy peraequatoromBásnické listy peraequatorom Neskoré rímske impérium bolo zložitým byrokraticko-vojenským

útvarom a potrebovalo výdatné a nevysychajúce zdroje financií. Rôzne,

1 Clavis patrum graecorum (Volumen II. Ab Athanasio ad Chrysostomum (ed. Mauritii Geerardi). Brepols – Turnhout 1974, s. 190.) uvádza: Carmina quae spectant ad alios 1–8 (= Carm. II 2 1–8). PG 37, 1451–1600 = CAILLAU-CLÉMENCET. / Carmen 8 Amphilochii est Iconiensis. Pozri aj kap. 1.2.3, s. 35 a kap. 2.2, s. 45. 2 I,I Poemata dogmatica; I,II Poemata moralia; II,I Poemata de se ipso; II,II Poemata quae spectant ad alios. Pozri aj kap. 1.2.3, s. 35–38 a kap. 2.3. 3 Porov. E. OBERG: Amphilochii Iconiensis Iambi ad Seleucum. – In: Patristische Texte und Studien, 9. Berlin 1969.

za principátu bežné dane a poplatky boli už nedostatočné v porovnaní s rastúcimi potrebami štátu. Cisár Dioklecián preto začal vytvárať nový daňový systém, ktorý by zahrnul čo najväčší počet poplatníkov a ktorý bol v roku 296 aj zavedený. Základom pre stanovenie daňových povin-ností sa stal nový súpis pôdy a zdrojom príjmov štátnej pokladne sa stali tiež poplatky vyžadované individuálne od rôznych čo i len trochu majet-ných vrstiev obyvateľstva pri príležitostiach, keď miestna alebo ústredná administratíva musela počítať s výdavkami.4

Samotné vyberanie daní bolo sprevádzané veľkou tvrdosťou zo stra-ny štátnej moci a miestnych zodpovedných činiteľov. Za včasné odvá-dzanie daní boli zodpovední členovia mestských rád a majitelia veľko-statkov a snažili sa o to, aby čo najmenej doplácali zo svojich vlastných prostriedkov. Poplatníci sa preto často sťažovali, ale len zriedka dosiahli, že k nim bola poslaná nejaká kontrola. Obvykle museli čakať na nový cenzus, nové vypísanie daní, ktoré sa za Diokleciána dialo ešte každý piaty rok.5

Za vlády Diokleciánovho nástupcu Konštantína sa ako záruka pocti-vosti v cenze prvý raz objavil úrad peraequatora. Jeho úlohou bolo vypo-čuť si námietky proti odhadu daňových záväzkov. Mal zamedziť korupcii a obnoviť právo.6 Je pozoruhodné, že peraequator, inak len zriedka dáva-ný k dispozícii7, sa v Nazianze vyskytol v rámci jedného cenzu (372–377) až dvakrát8 a v oboch prípadoch šlo o Gregorových viac či menej blízkych priateľov z obdobia jeho štúdií v Aténach. Gregor z Nazianzu s Bazilom Veľkým tam vytvorili okruh „veľmi slušných priateľov“9, do ktorého patril aj Hellenios, študent rétoriky, ktorého Bazil poznal azda ešte z Pontu. Patril k študentom jeho otca Bazila st., z ktorých niektorí 4 Porov. JAN BURIAN: Římské imperium. Praha 1994, s. 146–157. 5 Porov. JOSEF ČEŠKA: Zánik antického světa. Praha 2000, s. 78–79. 6 Porov. SUSAN R. HOLMAN : Taxing Nazianzus: Gregory and the Other Julian. – In: Studia patristi-ca, vol. XXXVII. Louvain 2001, s. 103–109. 7 Porov. ERNEST STEIN: Geschichte des spätrömischen Reiches 1. Wien 1928, s. 111. Okrem iného tu Stein uvádza, že podľa predpisov musela byť vymeraná suma v rámci jedného cenzu zaplatená aj vtedy , keď bolo príslušné územie spustošené za nejakých mimoriadnych okolností. 8 Obdobnú situáciu rieši aj Codex Theodosianus 13,11,4, keď dôvodom účasti dvoch úradníkov na jednom mieste v jednom období bolo zlé vykonávanie funkcie. (Porov. MARIE-MADELEINE HAUSER-MEURY: Prosopographie zu den Schriften Gregors von Nazianz. Bonn 1960, s. 110, pozn. 212.) 9 RAYMOND VAN DAM : Families and Friends in Late Roman Cappadocia. Philadelphia 2003, s. 139–140.

Gregor z Nazianzu

študovali neskôr aj v Aténach. Hellenios pochádzal z bohatého rodu z Arménie, bol kresťanom a o jeho vzťahu s Bazilom svedčia i zmienky o ňom v dvoch z Bazilových listov (Epp. 71; 98), v ktorých ho označuje za „ctihodného brata Hellenia“10. Dokladom Gregorovho priateľského vzťahu k Helleniovi je jeho básnický list, ktorý píše v čase, keď sa Helle-nios stal peraequatorom v Nazianze a žiada od neho úľavy na daniach pre miestnych mníchov.11

Krátko po Helleniovi prišiel do Nazianzu vo funkcii peraequatora aj Julián, ktorý pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny a zhodou okolností sa rovnako ako Hellenios stretol s Gregorom na štúdiách. Na ich pria-teľstvo sa odvoláva v jednom zo svojich listov adresovaných Juliánovi samotný Gregor12. Julián získal rečnícke vzdelanie, bol znalý práva a zrejme pôsobil aj ako sudca.13 Bol správcom Frýgie a peraequator tri-butorum v Bitýnii a Galatii v roku 363. Koncom roku 374 bol poslaný do Nazianzu. Popudom pre jeho vyslanie bola pravdepodobne Gregorova reč (Or. 17), v ktorej sa ako biskup postavil na obranu svojich ľudí a prosil správcu provincie o korektný vzťah voči biednym a trpiacim pri vyme-riavaní daní v období hladu.14

Hellenios zastával úrad peraequatora v Nazianze v roku 372 a vy-chádzajúc z Bazilovho listu 9815 určenému Eusebiovi, biskupovi Samosa-ty, sa dá konštatovať, že vykonával svoju funkciu len pre oblasť Nazian-zu.16 Či bola o tri roky neskôr, v roku 375, obmedzená aj Juliánova prá-vomoc len na Nazianzos, alebo mal na starosti celú provinciu, nie je jed-

10 Sv. BAZIL VEĽKÝ : Povzbudenie mladým. Listy I. (R. 357–374). Prel. D. Škoviera. Trnava 1999, s. 146 a 178. 11 Porov. VAN DAM , s. 145. 12

EΕµοr πρ’ς σc φιλßας µcν πολλN δßκαια, καr εk µÞ τι Tλλο, οj λüγοι ®ν οšδcν τοsς πολλοsς αkδεóéµþτερον οšδc οkκειüτερον· Pπεχθεßας δc ›πüθεσις οšδεµßα ο¡τε dστr, µÞτε γÝνοιτο. (Ep. 67) 13 Porov. HAUSER-MEURY, s. 110–111. 14 Porov. MCGUCKIN, s. 211–212. 15 ... pozvanie nám poslali iba tak mimochodom po našom ctihodnom bratovi Helléniovi, rozpisova-čovi daní v Nazianze... Cit. podľa Sv. BAZIL VEĽKÝ , Povzbudenie mladým, s. 178. 16 Je pravdepodobné, že peraequator mohol byť poverený revíziou daní v celej provincii alebo tiež v konkrétnej oblasti. Nebol teda nevyhnutne len generalis – menovaný pre celú provinciu, ale popri ňom mohol byť poverený revíziou daní konkrétnej oblasti aj akýsi inspector specialis. (Porov. HAU-

SER-MEURY, s. 97, pozn. 196.)

noznačné.17 Julián však hneď po príchode do Nazianzu začal robiť dôkladný prehľad o daňových záväzkoch v oblasti.18

V súvislosti s cenzom nemožno opomenúť jeden z listov Bazila Veľkého adresovaný prefektovi Modestovi (Ep. 104). Uvádza v ňom, že pri prehodnocovaní daní peraequatormi bývalo bežnou praxou oslobodiť určitý počet klerikov od predpísaných poplatkov (bez uvedenia mien), pričom konkrétne pridelenie privilégia bolo prenechané predstavenému cirkvi19. Iný postup umožňoval poskytnúť privilégium neplatenia da-ní konkrétnym osobám.20

Gregor z Nazianzu, spoliehajúc sa na staré priateľstvo s Helleniom i Juliánom, sa snažil využiť jednu aj druhú možnosť oslobodenia od da-ňových povinností. Na prvého zo svojich priateľov sa obrátil formou listu vo veršoch a žiadal daňové úľavy pre konkrétnych zasvätených mužov z Diocézarey, druhému zas napísal niekoľko prozaických listov (Epp. 67–69) a tiež krátky veršovaný list, v ktorých ho žiadal o benefity pre miest-nych ľudí všeobecne.

I keď sa básne Helleniovi a Juliánovi od seba diametrálne líšia svo-jou dĺžkou (368 / 30 veršov), predsa majú k sebe blízko svojím obsahom. Gregorove myšlienky sa v nich prelínajú, čoho príkladom sú aj takmer identické verše pripomínajúce jednému, že „rovnaké vzájomnou zhodou sú meradlá naše a Božie; / koľko my meriame druhým, žičiac im teraz a tu, / toľko nám nameria vznešený Boh“ a druhému, že „Najvyšší bude nám ľuďom raz merať rovnakou mierou, / akou sme zvyčajne sami merali druhému my“:

17 Porov. HAUSER-MEURY, s. 110, pozn. 212. 18 Porov. MCGUCKIN, s. 221. 19 Starý cenzus oslobodzoval od daní tých ľudí, ktorí sa zasvätili službe nášmu Bohu, kňazov a diakonov. Avšak úradníci, ktorí teraz robia súpisy, ako keby dostali príkaz od tvojho najvyššieho úradu, pozapisovali ich všetkých ... Vydaj súhlas, aby sa k posvätným služobníkom pristupovalo v zmysle starého zákona o odvádzaní poplatkov. ... podľa bežnej formy slobodného súpisu nech sa urobí určitý ústupok klerikom. Tak bude môcť cirkevná vrchnosť dať výnimku z daňových poplatkov tým, ktorí na tom alebo onom mieste konajú službu. Cit. podľa Sv. BAZIL VEĽKÝ : Povzbudenie mladým, s. 187. 20 Porov. HAUSER-MEURY, s. 98, pozn. 197.

Gregor z Nazianzu

II,II,1,329–331a (PG 37, 1475): II,II,2,11–12 (PG 37, 1479): ΜÝτρα Θεο™ µÝτροισιν kσÜζεται ½µετÝροισιν· ΟpÜ περ PλλÞλοις dνθÜδε µετρÝοµεν, Τοsα διδοs µερüπεσσι Θε’ς µÝγας

PντιτÜλαντα, Τοsα διδοs µερüπεσσι Θε’ς µÝγας. ΟpÜ περ Pνθñþðïéò dνθÜδε µετρÝοµεν.

3.1.1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium3.1.1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium3.1.1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium3.1.1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium Veršovaný list II,II,1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium je

prvou zo siedmich básní quae spectant ad alios. Popudom pre jej napísa-nie však zrejme nebola len snaha Gregora z Nazianzu o menšie peňažné zaťaženie mníchov, ale pravdepodobne i žiadosť samotného Hellenia, aby napísal dáke veľké dielo21. Báseň Helleniovi má štyri základné časti: 1. prológ (vv. 1–26) 2. chvála monasticizmu (vv. 27–280) 3. žiadosť o daňové úľavy (vv. 281–356) 4. epilóg (vv. 357–368), ktoré viac-menej korešpondujú s členením listov na úvodnú časť, jadro listu a záver.

Podľa pravidiel epištolografie by v úvode listu nemali chýbať údaje o jeho účele, adresátovi a odosielateľovi. Gregor z Nazianzu v prológu svojej básne neuvádza konkrétne mená, z kontextu však predsa jasne vyplýva postavenie jej autora i adresáta: „Chceš, aby výrečnosť moja zas zaznela? ... Nebudem velebiť tvoj rod ani bohatstvo, ani výrečnosť a ani úžasnú povesť... Láskavo skús nakloniť svoj sluch ku mojim veršom a poskytni odmenu za moje verše...“ a objasňuje Helleniovi i účel básne: „Od teba Kristus kiež dostane takúto obetu: Dožič tým, čo sú v službách Boha, v úplnej slobode žiť.“ Skôr ako Gregor pristúpil k samotnej látke básnického listu, pripomína Helleniovi (vv. 14–18), že mu v rámci svojej kompetencie peraequatora prisľúbil vyňať z povinnosti platiť dane desia-tich chudobných mníchov. Táto jeho vsuvka nevybočuje z pravidiel da-ných v epištolografii, ale práve naopak, zodpovedá stereotypom22, ktoré

21 II,II,1,1–10 (PG 37, 1451–1452) 22 Išlo o dlhšie alebo kratšie obraty, ktoré nie je možné vždy úplne presne ohraničiť, alebo tiež úvahy o význame listu.

sa často nachádzali v prozaických listoch medzi úvodom a ich vlastným obsahom.23

Úvodná časť listu II,II,1 je bohatá aj na trópy a figúry, ktoré boli ne-vyhnutnou súčasťou slovného prejavu každého rétora. Početné epitetá (napr. φüρτον γλυκýν24, κενεοsσι λüγοις25, παρφασßwσι θεουδÝσι26, δακρýων QγνNς λιβÜδας27), metafory (napr. οš γενεxν, οšκ –λβον, •ς Tφροσιν “φρ˜ν Pνcλκει28) či antonomázia (Λüγv κρεßσσονι29) slúžia Gre-gorovi ako rečnícke ozdoby, zároveň mu však poskytujú možnosť názor-nejšieho vyjadrenia. V prológu básne veľmi jasne vystupuje do popredia Gregorova neochota písať oslavné slová na Hellenia. Je zdôraznená slov-nými anaforami, keď Gregor vo veršoch 6–830 až päťkrát opakuje zápor-ku (οš, οšκ, οšδÝ) a následne zopakovaním odporovacej spojky ale (PλλÜ) vo veršoch 11 a 1331 obracia Helleniovu pozornosť k podstate básnického listu.

Jadro listu Ad Hellenium tvoria chvála monasticizmu (vv. 27–280) a žiadosť o daňové úľavy pre mníchov (vv. 281–356). Autor predstavuje mníchov ako Božích služobníkov, ktorí κüσµου βαι’ν dφαπτüµενοι, / œµνοις παννυχßοισι καr zµατßοισιν IΑνακτα / µÝλποντες, χθαµαλ§ν Pλλüτριοι κτεÜνων32 a οšδc µcν kσχανüωντες PφιπταµÝνοιο τÜχιστα / κýδεος PνδροµÝου, τÝρψιος dννυχßης33. Vykresľuje rôzne spôsoby ich žitia: jedni odchádzajú do púšte, kde žijú v jaskyniach alebo rôznych dutinách zeme; druhí sú zas zatvorení v malých prístreškoch podobne ako zvieratá, aby nikoho nevideli a neprišli do pokušenia; ďalší sužujú svoje 23 Porov. KLAUCK , s. 37–38. 24 II,II,1,3 (PG 37, 1451); lahodné bremeno 25 II,II,1,11 (PG 37, 1453); prázdne slová 26 II,II,1,13 (PG 37, 1453); zbožné rady 27 II,II,1,24 (PG 37, 1453); priezračné potoky sĺz 28 II,II,1,7 (PG 37, 1452); rod ani bohatstvo tvoje, čo pohýna obočím mnohých 29 II,II,1,6 (PG 37, 1452); prevzácne Slovo (= Boh) 30 PG 37, 1452 31 PG 37, 1453 32 II,II,1,30b–32 (PG 37, 1454): starosti sveta sa ich nedotknú za máčny mak, hymnami vo dne i v noci keď jednostaj velebia Pána, pozemské imanie im nevraví vonkoncom nič, 33 II,II,1,43–44 (PG 37, 1455): Nedychtia po svetskej sláve, čo prirýchlo mizne, a nechcú prchavé pôžitky, ktoré trvajú jedinú noc.

Gregor z Nazianzu

telo okovami či hladom; niekto vôbec nerozpráva, iný zas stojí po celé roky na jednom mieste34. Plasticitu obrazu ich života dosahuje Gregor prostredníctvom epitet, prirovnaní a metafor, ktoré vo veršoch používa (napr. πλευρOς οš χατÝοντες35, καπν’ς Tτιµος, ~ κüνις, οm ζωxν τsσαν dπουρανßην36). V anonymných príkladoch asketického spôsobu života necháva takto pred Helleniom defilovať rôzne skupiny mníchov, ktorí sa mnohorakým, ale sebe vlastným spôsobom chránia pred svetom a jeho pokušeniami. V jednom z nich:

Τ² δc κüραξ γεßτων τυτθyς dµερßζετο δαιτ’ς λεßψανον· εpς δ` Tρ` hην PµφοτÝροις Tκολος.37

je možné vďaka spisu sv. Hieronyma Vita sancti Pauli primi eremitae38 identifikovať prvopustovníka Pavla. Okrem odkazu na Pavla eremitu39 majú však tieto verše aj analogický charakter. Sú alúziou na citát zo sta-rozákonnej 1Kr 17,640, ktorého protagonistom je prorok Eliáš. Gregor

34 II,II,1,55–118 (PG 37, 1455 – 1460) 35 ΙΙ,ΙΙ,1,37 (PG 37, 1454); netúžia po kosti zo svojich kostí 36 II,II,1,53–54 (PG 37, 1455); popol a dym sú, majú však jedinú túžbu: v skrytosti sväto vždy žiť 37 II,II,1,73–74 (PG 37, 1457): O zvyšok skromného pokrmu s ním sa delieval sused krkavec; prinášal obom jediný spoločný hlt. 38 „Inter has sermocinationes suspiciunt alitem corvum in ramo arboris consedisse, qui inde leniter subvolabat et integrum panem ante ora mirantium deposuit. Post cuius abscessum: „Eia“, inquit Paulus, „Dominus nobis prandium misit, vere pius, vere misericors. Sexaginta iam anni sunt, quod dimidii semper panis fragmentum accipio, verum ad adventum tuum militibus suis Christus duplicavit annonam.“ (Hieronymus: Vita sancti Pauli primi eremitae; PL 23, 17A–18A.) „A zatímco takto rozmlouvali, spatřili havrana, jak usedl na větev stromu, a pak se tiše snesl dolů a položil před jejich užaslé zraky celý chléb. Poté, co zmizel, zvolal Pavel: Ach, náš Pán je vskutku dobrý a milosrdný a posílá nám snídani. Už šedesát let dostávám vždy půlku chleba, ale kvůli tvé návštěvě zdvojnásobil Kristus svým vojákům příděl.“ (Cit. podľa JIŘÍ ŠUBRT: Jeroným. Legendy o poustevnících. Praha 2002, s. 55, 57.) 39 Hoci tradícia považovala za praotca eremitizmu sv. Antona, Hieronym vo svojej legende O sv. Pavlovi, prvom pustovníkovi (PL 23, 17A–30A ) naznačuje, že mal svojich predchodcov. Postava samotného Pavla z Téb je však pravdepodobne len výplodom Hieronymovej fantázie. Jeho existencia

nie je potvrdená v žiadnom nezávislom prameni a historická vierohodnosť jeho osoby je pochybná, i keď Hieronym o ňom hovorí ako o reálnej postave a spomína ho i v ďalších svojich dielach. (Porov. ŠUBRT, s. 34, pozn. 69.) 40 „ Καr οj κüρακες hφερον αšτ² Tρτους τ’ πρωr καr κρÝα τ’ δεßλης, καr dκ το™ χειµÜρρου hπινεν œδωρ.“ (Septuaginta. Ed. A. RAHLPFS. Stuttgart 1979, s. 676.) „Krkavce mu prinášali chlieb a mäso ráno a chlieb a mäso večer a z potoka pil.“ (Cit. podľa Sväté Písmo Starého i Nového Zákona. Rím 1995, s. 642.) Chceme upozorniť na významový posun medzi gréckym znením citátu („Krkavce mu prinášali ráno chlieb a podvečer mäso a vodu pil z potoka“) a jeho slovenským ekvivalentom. V období cirkevných otcov zohrával rozhodujúcu úlohu pre kresťanstvo text Septuaginty. Preto

pomocou metafory dáva na roveň mníchov s prorokom vystupujúcim v Starom zákone ako vzor viery v Boha a zdôrazňuje tak význam ich existencie vo svete a pre svet. Prostredníctvom všetkých príkladov kladie do popredia predovšetkým snahu mníchov o cnostný život, život podľa prikázaní, čo znamená poslušnosť voči Božej vôli a lásku k blížnemu. Kresťanská askéza nebola totiž, ako pripomína T. Špidlík, cvičením vôle, ale hľadaním života s Bohom a výrazom lásky.41 Toho vyjadrením je i niekoľkonásobné označenia Boha za skalu a zdôraznenie pevného po-stoja mnícha zakotveného v Kristovi alebo vykreslenie mnícha ako ka-meňa vhĺbeného v Krista42.

Od chvály monasticizmu ako takého obracia Gregor Helleniovu po-zornosť aj na konkrétnych zbožných mužov patriacich do komunity v Diocézarei. Hoci to boli zväčša bohatí a úspešní muži43, postupne zme-nili svoj životný štýl, zriekli sa svojho majetku a svoje životy naplnili odriekaním. Nie je celkom jednoznačné, akým spôsobom a kedy komuni-tu vytvorili, ale z „katalógu“ ich mien v básni sa dá predpokladať, že nasledovali Gregora ako svojho učiteľa, resp. patrili do okruhu jeho naj-bližších, i keď nie všetci mali priame väzby na cirkev v Nazianze a nie všetci boli vysvätenými kňazmi.44 V snahe ovplyvniť Helleniovo rozhod-nutie ohľadom daňového zaťaženia tejto komunity využil Gregor vo svo-jich veršoch aj jeden z najjednoduchších trópov – prirovnanie. Prirovnáva skutky dvoch zo svojich priateľov Nikomeda a Theognia k mužom, ktorí patria k najvýraznejším postavám Starého zákona, k Abrahámovi45 (Gn 22,1–13) a Jakubovi46 (Gn 28,12–15); okrem nich sa snažil na Hellenia zapôsobiť aj odvolaním sa na priateľstvo s Bazilom47, ktorého ako

citujeme v prípade gréckeho variantu práve ten. Moderná exegéza sa viac pridŕža hebrejského textu a predlohou oficiálneho slovenského prekladu Svätého písma je masoretský text (publikovaný v Biblia Hebraica Stuttgartensia), i keď sprostredkovane cez Vulgatu. Masoretský text (pre konkrét-ny citát 1Kr 17,6 porov. http://www.scripture4all.org/OnlineInterlinear/OTpdf/1kg17.pdf) a grécky text Septuaginty sa však nie vždy zhodujú, čo sa prejavilo aj v tomto prípade. 41 Porov. ŠPIDLÍK , Spiritualita, s. 148. 42 II,II,1,46; 72; 81 (PG, 37, 1455; 1457) 43 II,II,1,119–224 (PG 37, 1460–1467) 44 Porov. NEIL McLYNN : Among the hellenists: Gregory and the sofists. – In: Gregory of Nazianzus: Images and Reflections. Ed. J. Børtnes and T. Hägg. Copenhagen 2006, s. 230–231. 45 II,II,1,143–147 (PG 37, 1462) 46 II,II,1,171–188 (PG 37, 1464–1465) 47 II,II,1,281–306 (PG 37, 1471–1473)

Gregor z Nazianzu

sprostredkovateľa medzi ľuďmi a Bohom prirovnáva k prvému židov-skému veľkňazovi Áronovi (Ex 4,14–16; 7,1–2). Metaforu zas Gregor intenzívne využíval pri opise vlastností jednotlivých mužov. Charakteri-zoval ich napríklad ako perlu uprostred skália (µÜργαρος dν λÜεσσιν48), uprostred hviezd druhú zornicu (dν PστρÜσι φωσφüρος Tλλος49), vzneše-ného orla (αkετ’ς ¨κυπÝτης50) a pod.

V súvislosti so zasväteným životom bola asi najsilnejšou Gregoro-vou ideou vízia panictva a panenstva.51 Tie sa v asketických hnutiach považovali za dokonalú formu zdržanlivosti, ktorá má človeka oslobodiť od vášní tak, aby dokázal ovládať celú svoju bytosť. Náboženský aspekt panictva je naviac spojený s myšlienkou, že vnútorná sloboda je nevy-hnutnou podmienkou, aby sa človek mohol zjednotiť s božstvom.52 Tieto myšlienky rezonujú i v básni Helleniovi53 a sú zamerané predovšetkým na chválu panenského života žien. Jedinečnosť a náročnosť zasväteného života Gregor vyzdvihuje a zdôrazňuje aj prostredníctvom epitet, keď hovorí o vznešenej mysli (µÝγας νüος) a mužnom duchu (T»¼ενι θυµ²)54 žien, či o ich tmavom a hrubiznom šate (σÜκκος dρυµνüς55) alebo bezsen-ných nociach (νýκτες Tûπνοι56). Dievčatám a ženám, ktoré sa rozhodli zasvätiť svoj život, venoval Gregor z Nazianzu viacero básní57 s morál-nym podtónom. Ospevuje v nich panenstvo, vychádzajúc z toho, že troj-jediný Boh je sám princípom celibátneho života. Uprednostňuje celibátny život pred manželským, hoci ani ten nepovažuje za zlý. Vo svojich básňach upozorňuje, že pre monastický spôsob života sa má rozhodnúť len ten či tá, ktorá cíti povolanie. Inak je lepšie sa vydať, než v sľube panenstva skĺznuť do vzťahu len pripomínajúceho manželstvo58.

48 II,II,1,125 (PG 37, 1460) 49 II,II,1,125 (PG 37, 1460) 50 II,II,1,160 (PG 37, 1463) 51 Porov. VENTURA, s. 266. 52 Porov. ŠPIDLÍK , Spiritualita, s. 78. 53 II,II,1,225–262 (PG 37, 1467–1470) 54 II,II,1,233 (PG 37, 1468) 55 II,II,1,235 (PG 37, 1468) 56 II,II,1,237 (PG 37, 1468) 57 I,II,1 In laudem virginitatis; I,II,2 Praecepta ad virgines; I,II,3 Exhortatio ad virgines (o jej pra-vosti sa vedú spory); I,II,4 Ad virginem; I,II,6 De pudicitia; I,II,29 Adversus mulieres se nimis ornan-tes. Tieto básne sú v rámci PG súčasťou knihy Poemata moralia. 58 I,II,2,413–419 (PG 37, 610–611)

Panictvo bolo považované za „najvyšší úspech“ už v druhom storočí. Apokryfné Skutky Pavla a Tekly napr. učili, že len panici a panny vstanú z mŕtvych. V ranej cirkvi bolo smilstvo bežne pokladané, podobne ako vražda a odpadlíctvo, za neodpustiteľný hriech.59 Gregor pred Helleniom obhajuje čistý život, ktorý je schopný sebazapierania. Ako dôkaz schop-nosti žien nasledovať Božie volanie mu predkladá i verše 247–254 s alúziou na Mt 1,18–25 a naráciou odkazujúcou na Mt 28,1–10:

... καr Χριστ’ν γNρ Pπ` οšρανο™ Pστερüεντος

σαρκr σ˜ν PνδροµÝw γαsαν dπερχüµενον, καr τÝκον ½µερßοις Qγνyς διN µητρ’ς küντα

παρθÝνου, –φρα νüµον Pνδρüµεον τελÝσw, PχρÜντοισι γον†σι, καr dκ τýµβοιο θορüντα

µατι dν τριτÜτv θερµοτÝροισι πüθοις πρ§ται dθηÞσαντο, φßλοις τε γγειλαν eταßροις,

γευüµεναι Χριστο™ γε™σιν, Tκος προτÝρης.60

Boli to ženy, kto sprevádzal Krista v zlomových okamihoch jeho života. Stáli pri jeho narodení, ale i smrti a zmŕtvychvstaní. V tejto súvislosti H. U. von Balthasar hovorí, že sa „vynára cirkev žien, ktoré Ježiša spre-vádzajú a starajú sa oňho. Budú pri pohrebe a zároveň budú prvými sved-kami Veľkej noci. Sú prítomné, hľadia, kontemplujú, zúčastňujú sa na utrpení kontemplatívnym spôsobom.“61 U Gregora z Nazianzu charakte-rizuje panenstvo žien svet najlepších, nebeský raj, ku ktorému privádza

59 E. R. DODDS: Pohané a křesťané ve věku úzkosti. Praha 1997, s. 46. 60 II,II,1,247–254 (PG 37, 1469): …: veď z hviezdneho neba k nám v podobe ľudskej zostúpil na zem aj Kristus, človečie telo si vzal, z prečistej matky sa zrodil, bol dieťaťom maličkým pre svet, v netknutom panenskom tele Duchom on počatý bol, aby tak naplnil zákony ľudské; i z mŕtvych keď vstal a v tretí deň vystúpil z hrobu, túžba a horlivosť žien dala, že ony Ho videli prvé a zvesť niesli druhom: stretnutie s Kristom nám lieči pachuť, čo rajský mal plod. 61 HANS URS VON BALTHASAR: Teológia troch dní. Trnava 2009, s. 134.

Gregor z Nazianzu

Kristus a ono, dlho utláčané, vystupuje na svetlo Kristovým narodením z panny.62

Od chvály zasväteného života Gregor napokon plynulo a nenásilne privádza reč aj k žiadosti o daňové úľavy pre mníchov63, pričom na pr-vom mieste apeluje na Helleniov lokálpatriotizmus, keď pripomína, že bohabojní muži môžu byť ozdobou Diocézarey len vďaka hnutiu, ktoré sa šíri z Arménie. Prostredníctvom metafory mu za jeho skutky sľubuje večný život: „zasej, čo zotrvá na tomto mieste, a žať budeš plody nebeské, ktoré sú večné“64 a nepriamo sa vyjadruje i k úradu samotného peraequa-tora. Explicitne odkazuje na cisára Augusta, resp. cenzus za jeho vlády (porov. Lk 2,1–7), a alúziou aj na slová evanjelia (Mt 17, 24–27) o zaplatení chrámovej dane Kristom:

Καr Χριστ’ς µερüπεσσι, φüρου παρεüντος, dµßχθη,65

zνßκα Καsσαρ ”λην γαsαν PπεγρÜφετο· καr τÝλος αšτ’ς hδωκε βροτ² Θε’ς, ªς κεν “πÜσσw

θνητοsς δουλοσýνης τÞνδε παρηγορßην.66 Svojimi veršami nespochybňuje nutnosť výberu daní, ale práve naopak, dáva peraequatorom akési placet pre vykonávanie ich funkcie, ak budú konať spravodlivo. Svoju žiadosť zdôrazňuje aj prostredníctvom slov-ných anafor na začiatku veršov (λßσσοµ` ›πcρ67, δ’ς68).

V epilógu básne sa opäť vracia k Helleniovmu rodnému kraju, nazý-va ho jeho ozdobou a jemu, ako najlepšiemu z mužov, zveruje báseň ako

62 Porov. MARTIN SICHERL: Einleitung. – In: Gregor von Nazianz. Mahnungen an die Jungfrauen (Carmen 1,2,2). Kommentar von F. E. Zehles und M. J. Zamora. Paderborn: Ferdinand Schöningh 1996, s. 1–2. 63 II,II,1,281–356 (PG 37, 1471–1476) 64 II,II,1,315–316 (PG 37, 1474) 65 Totožnými slovami pripomína Gregor z Nazianzu udalosti narodenia Krista v období Augustovho cenzu aj peraequatorovi Juliánovi (II,II,2,15; PG 37, 1479). 66 II,II,1,337–340 (PG 37, 1475): Kristus pri výbere daní sa zaradil k smrteľným ľuďom, vtedy keď Augustus zem celú si zapísať dal; poplatok zaplatil človeku Boh tiež samotný, aby takúto útechu nám smrteľným v otroctve dal. 67 II,II,1,307–308 (PG 37, 1473); príhovor činím za ... 68 II,II,1, 309–312 (PG 37, 1473); daj

dar69. Vášnivo chváli jeho statočnosť i dobrú povesť a opätovne ho žiada, aby v otázke daní týkajúcej sa mníšskej komunity v Nazianze rozhodol spravodlivo a nezaťažil si dušu neoprávneným ziskom. Ak sa nepoddá, sľubuje mu nehynúcu slávu. A práve záverečné slová epilógu „v Diocae-sarei sa nenájde občan, ktorý by nevedel, kto je Hellenios“ navodzujú otázku, či bol Hellenios bezpodmienečne jediným zamýšľaným čitateľom tohto listu. K. Demoen usudzuje, že nie70, hoci nepochybuje o tom, že bol určený do Helleniových rúk. Obecnejší ráz básnického listu II,II,1 je však daný aj bohatstvom rečníckych ozdôb – metafor, epitet, metonymií, pri-rovnaní, anafor, vďaka ktorým sa približuje k deklamáciám, určeným širšiemu okruhu recipientov.

Povzbudenie o mníchoch Helleniovi

Chceš, aby výrečnosť moja zas zaznela? Žiadnej viac nieto. Nerobím na tomto poli, rečí som opustil svet. Zdvihol som lahodné bremeno kríža, čo mojou je spásou, všetko to človečie teraz nahradil Kristus, náš Pán. 5 Sladké a pochlebné slová mi vôbec sa nežiada skladať,71 záľubu prevzácne Slovo nemá v tých prejavoch, ver. Rod ani bohatstvo tvoje, čo pohýna obočím mnohých, nebudem velebiť, ani výrečnosť72 mocnú sťa blesk, ani tú úžasnú povesť, čo s bratom ťa spoločne hreje, 10 pretože šikovne v rukách držíte kormidlá miest.73 Tieto starosti vskutku sú určené pre prázdne slová; nenesú potechu žiadnu priateľom, no ani mne, teba však zbožnými radami urobia omnoho lepším. Láskavo nakloniť skús k tomu, čo poviem, svoj sluch.

69 II,II,1,357–360 (PG 37, 1476–1477) 70 DEMOEN, Gifts of Friendship, s. 4. 71 Gregorove verše naznačujú, že Hellenios ho sám žiadal o napísanie dákeho diela. 72 Hellenios študoval rétoriku v Aténach. 73 Hellenios spolu so svojím bratom zastávali vysoké úradnícke funkcie v štátnej správe. Porov. HAUSER-MEURY, s. 97; A. H. M. JONES – J. R. MARTINDALE – J. MORRIS: The Prosopography of the Later Roman Empire. Volume I. A.D. 260–395. Cambridge – London – New York – Melbourne 1975, s. 413.

Gregor z Nazianzu

15 Odmenu za moje verše ráč poskytnúť naozaj rýchlo, viac ako desiatim biednym láskavosť pocítiť daj. Tých si mi, ty z mužov najlepší, pririekol včera a sľúbil veľký a vôbec nie malý darovať malému dar. Pozorne načúvaj tomu, čo vravím, veď z nebeských Písem, 20 z hlbiny môjho srdca vyviera úprimná reč. Voľakto zlato a striebro chce ponúkať veľkému Bohu, z jemnučkých hodvábnych nití iný mu prináša dar. Niekto Kristovi predkladá seba sťa obetu čistú, ďalší zas prelieva rád priezračné potoky sĺz. 25 Od teba Kristus kiež dostane takúto obetu: Dožič tým, čo sú v službách Boha v úplnej slobode žiť. Pokojamilovnosť šíria a dvíhajú v zrelosti duší zástupy spravodlivých pred nebies príbytkov trón. Slobodu udeľ tiež všetkým, čo milujú Krista a vskutku 30 starosti sveta sa ich nedotknú za máčny mak, hymnami vo dne i v noci keď jednostaj velebia Pána74, pozemské imanie im nevraví vonkoncom nič, imanie Stvoriteľ tak i tak rozdáva biednemu ľudstvu, tomuto teraz ho dáva, druhému neskoršie zas. 35 Ich je jediným bohatstvom veľkým tá príjemná nádej všetkých, čo Bohu súc blízko nepadnú v úplný zmar. Netúžia po kosti zo svojich kostí75, čo kochá sa v postave svojej, mladučkých synovských rúk chýba im oporná moc. Nekladú dôveru v priateľov, neveria ani len bratom, 40 pokrvnej rodine – prachu, zajtra čo zanikne hneď. Zriedkavo prídu sa nadýchať ovzdušia mesta a medzi občanov, slabučký vietor dodá im najviacej síl. Nedychtia po svetskej sláve, čo prirýchlo mizne, a nechcú prchavé pôžitky, ktoré trvajú jedinú noc. 45 Všetky ich myšlienky smerujú k Bohu a k Bohu sťa k skale prepevnej povrazy bytia pútajú všade a vždy.

74 K základným asketickým cvičeniam, bez ktorých nie je možné si predstaviť mníšsky život, patrí pôst, nočné bdenie a askéza prácou. 75Porov. Gn 2,23.

Dôverne poznajú tajomstvo života Krista, ich kráľa, komu sa zo žiary jeho dostane, vydáva jas; na lúče žiarivé v Jedno spojenej Trojice hľadia, 50 k nej si otvára prístup čistý, ba posvätný zrak; vnímajú slávu nebeských vojov už nie skrze matné znamenia, zbadajú hneď Pravdy aj najmenší krok. O tom až neskôr; tu týmto sa venujem: popol a dym sú, majú však jedinú túžbu: v skrytosti sväto vždy žiť.76 55 Jedným k radosti postačí posteľ, čo príroda v púšti alebo v jaskyniach núka, zato im bridí sa dom; snažia sa uniknúť virvaru mesta a milujú hlavne pokoj, ktorého sestrou nebeská múdrosť má byť. Druhí sa bičujú, v železných okovách mučia sa sami, 60 takýmto trýznením tela snažia sa umŕtviť hriech. Ďalší sťa zvieratá zavrieť sa dajú v chatrči malej, kam ani živej duši nemožno otvoriť vstup. Často aj zo dvadsať dní a nocí si odoprú jedlo vediac, že Kristovho pôstu dva razy toľko je dní.77 65 Musím sa pochváliť: jeden z nich ovečkou z môjho bol stáda, odtiaľto z malého mesta odvádzal rodokmeň svoj. Ďalší si do ticha uzamkol táravý jazyk i pery, mysľou len k veľkému Bohu povznáša obetu chvál. Iný zas po celé roky stál kdesi na posvätnom mieste, 70 ruky bez škvrny dvíhal, k Bohu sa modlieval sám, na oči nenechal zostúpiť spánok – to veriť sa nechce! – akoby kameň, čo žije, v Krista tak vhĺbený bol. O zvyšok skromného pokrmu s ním sa delieval sused krkavec; prinášal obom jediný spoločný hlt.78

76 Vo veršoch 55–84 ponúka Gregor následne anonymné príklady asketického spôsobu života pus-tovníkov (v niektorých je možné spoznať zástupcov Otcov púšte). Podľa druhu askézy sa rozlišujú tí, ktorí sa neumývali, nestrihali si vlasy ani sa nečesali (tón trichón anepistrofoi); ktorí spali na holej zemi (chamaieunai); ktorí chodili nahí (gymnitai) alebo aspoň bosí (gymnopodes); ktorí sa natierali blatom (rypontes); ktorí sa neumývali (aniptoi) alebo si aspoň nikdy neumývali nohy (aniptopodes); ktorí nehovorili (sigontes); ktorí žili v jaskyniach (spelaiotai); ktorí nosili železné reťaze (siderofo-roi); tí, ktorí žili na stromoch (dendritai); ktorí na seba nahŕňali hlinu (chostoi); ktorí žili na stĺpoch (stylites). 77 Porov. Lk 4,1–2.

Gregor z Nazianzu

75 Na vrchu svätom, odkiaľ sa Kristus k nebesiam vzniesol, potom čo pretrpiac muky, opustil pozemský svet, stával akýsi muž vždy pokojne, nehybne, mĺkvo v nápore vetra i chmár, v rukách ich hračkou sa zdal. Odolal prosbám navôkol stojacich ctihodných mužov, 80 hoci doň dobiedzali jednostaj zo všetkých strán, život svoj v Kristovi, vznešenom kráľovi, zakotvil pevne, od ľudí smrteľných ten vysoko vznášal sa duch, až keď vydýchol dušu, on prijal prístrešie nové, vtedy už necítil ruku mocného ochrancu viac. 85 Takých si ctím a uznávam to, čo sa dôverne vraví: zákon vraj žiada, by mních takto sa volal i žil. Mnísi tak mnohým sú známi a hanení málokým: majú horliť pre Boha viac než rozumná pobožnosť chce. K nim keď ktokoľvek zo zbožných mužov sa pripojiť túži, 90 hoci má poznanie slabé, k reholi nezískal vzťah, najprv ho pekne a láskavo vítajú vo svojich domoch, s vľúdnosťou dávajú cítiť rýdzeho priateľstva dych, božskými slovami, ktoré sú výsledkom vanutia Ducha, dvíhajú duše a sýtia vznešeným pokrmom79 ich; 95 potom však uprostred reči hneď voľakto spomenie drsný zákon, až doslovný citát prerastie v otázny tón: „Pre Krista podstúpiť smrť ak chcú zbožní, je naozaj pekné?“80 do trpko dvojznačných slov zahalí bolestnú reč: „Mních nemá vzdelanie žiadne, nuž smrť môže pokojne chváliť, 100 ochotne tak či tak mrie, odsúva bokom náš svet. Niektorých života zbaví ich vlastná ruka či prázdne brucho, kým iných zas priepasť, povraz či kamenný trest. Svedkami pravdy súc, radi sa zriekajú žiaľneho sveta, 78 Alúzia na legendu o prvopustovníkovi Pavlovi (Hieronymus: Vita sancti Pauli primi eremitae; PL 23, 17A–18A) a tiež na starozákonný citát (1Kr 17,6), ktoré sa v ňom zlievajú do jedného celku. V každom prípade v ňom však Gregor kladie na roveň mníchov s prorokom Eliášom a zdôrazňuje tak význam ich existencie vo svete a pre svet. 79 duchovný pokrm 80 Cirkev bola vždy presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou. (Porov. Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava 1998, s. 326, par. 1258.)

teší ich opustiť ľúty života ľudského boj.“81 105 Zľutuj sa, Pane, nad dušami zbožných, čo sú ako žriebä, ktoré živelne trieli víťazne zavŕšiť beh, okľukou obieha métu, veď stačia mu nezdolné nohy, uzda ho nepúta žiadna, slobodný ostáva duch. Iný potechu objavil v podnetoch odlišnej cnosti – 110 koľko je rozličných dvorov, toľko je rozličných prác. Čo tým všetkým tu povedať mienim? Že na úzku cestu82, po ktorej z pozemských ľudí málo je ochotných ísť, títo sa rozhodli vkročiť a cez bránu príkorí vstúpiť dláždenú záľahou námah tých, ktorí milujú cnosť. 115 Kristovým dedičom byť stojí nemálo útrap, na zemi Otcovi Kristus prináša takýto plod: viere je oporou, slávou je ľudu i základom sveta. Oproti tomu však stoja zástupy nebeských krás. Patrím tiež k onomu rodu, čo prináša svetlo, no oči 120 závisť mi zastiera. Ty zhliadnuť však láskavo ráč na Kledonia83 vľúdneho, ktorý len pre núdznych žije, priniesol Kristovi všetko, všetko mu zasvätil rád: najprv mu odovzdal seba a vzápätí všetko, čo vlastnil, pre seba nenechal nič na svoju pozemskú púť. 125 V hromade skália je perlou a uprostred hviezd je sťa druhá zornica, z období jar a z kvetov sťa ruže kvet čnie. V komnatách svetského kráľa si kedysi užíval slávu, v ovčinci našom však slávu omnoho jasnejšiu má: stojí pri samom Kráľovi Kristovi. Ďalej si všimni 130 Eulalia84, čo žiari viac ako tí, ktorí vek

81 Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník podstupuje smrť úkonom cnosti mravnej sily. 82 Porov. Mt 7,13–14; Lk 13,24. Úzka cesta je obrazom námahy, obetavosti a svedomitosti. 83 Zastával vysoký úrad palatína, ktorého sa však vzdal. Žil pre chudobných a stal sa kňazom. Niekto-rí autori ho spájajú s Kledoniom, ktorému Gregor adresoval svoje listy 101 a 102 v súvislosti s „bojom“ proti apollinaristom. (Porov. HAUSER-MEURY, s. 55; JONES – MARTINDALE – MORRIS, s. 213.) 84 Eulalia a Helladia nazýva Gregor v jednom zo svojich listov (15,4) svojimi vznešenými bratranca-mi. Eulalios pred rokom 372 stratil svojho brata a v roku 372 je uvádzaný medzi mníchmi z Nazianzu. V tom čase sa staral o svoju matku. Od roku 373 bol územným biskupom v službách

Gregor z Nazianzu

rovnaký majú. On časť svojho ja toť v bratovi stratil, Helladios 85 mu zomrel nedávno, odišiel ta k zástupom, po ktorých túžil; žiaľ, celkom tu samotný zostal, nikoho bližšieho nemal, ako mu rodný bol brat. 135 Staral sa o svoju strápenú matku, keď v chorobe bôľnej kvapôčky života skromné vpíjala z posledných síl. Záplavou slov ťažko opísať úžasnú ženu. Ak poviem, matkou je hentých dvoch synov, stačí i kratučká reč. Karteriom86 Boh obdaril iných, no k svojim ho rátaj 140 rovnako, priateľu drahý, druhých si do srdca vlož! Karterios už teraz má v nebesiach ohromnú slávu, pretože nad telo vždy do výšav dvíhal ho duch. Láskavý k Nikomedovi87 buď, daj na moju radu, Nikomed pozemský život nebeským nahradil rád. 145 Praotec Abrahám dal mu príklad tou obetou dávnou 88, horlivo zasvätil tiež predrahých potomkov pár ochotných žertvou sa stať. Prv manželstvo užíval dobré, manželstvo rovnako ako celibát veniec svoj má. Pozemské výhonky nenechal zemi, by prísť mohol celý 150 do vzácnej zeme, keď bude zbavený života pút. Najlepšie ovocie života svojho dal mužom i ženám:

Gregora, potom jeho nástupcom v Nazianze. Gregor mu adresoval tri listy (116, 117, 158). (Porov. HAUSER-MEURY, s. 70; WITTIG, s. 249.) 85 Helladios viedol spolu so svojím bratom Eulaliom mníšsky spôsob života. Zomrel mladý, len krátko predtým, ako Gregor napísal báseň Helleniovi. (Porov. HAUSER-MEURY, s. 96.) Na Helladio-vu pamiatku napísal Gregor 3 epitafy (37–39). 86 Karterios bol jedným z prvých Gregorových učiteľov v Nazianze. Sprevádzal ho aj počas štúdia v cudzine a neskôr sa stal klerikom alebo mníchom. Na jeho pamiatku napísal Gregor 4 epitafy (115–118). Karterios pravdepodobne nepatril do komunity okolo Gregora z Nazianzu (verš 139: ΚαρτÝριον δ` eτÝρv δ§κεν Θεüς). Tými „druhými“ je možno Bassus. Zomrel po roku 374. (Porov. HAUSER-MEURY, s. 52.) 87 Nikomedés bol Gregorov príbuzný. Viedol kresťanskú obec, bol ženatý, mal dve deti, ktoré vycho-vával k zasvätenému životu a i sám sa rozhodol pre život v ústraní. Staval kostol, ale zomrel ešte pred jeho dokončením po roku 372. (Porov. HAUSER-MEURY, s. 133.) Na Nikomedovu pamiatku napísal Gregor 3 epitafy (112–114). 88 Porov. Gn 22,1–13. Tak ako Abrahám neváhal obetovať Bohu svojho milovaného syna Izáka ako celopal, ani Nikomedés nezaváhal ponúknuť to najlepšie zo seba, svoje deti a ich čistotu. Hoci sa od neho nežiadalo svoje deti usmrtiť, ich zasvätenie malo podobný účinok – vzdal sa možnosti vidieť pokračovanie svojho rodu v potomkoch.

ozdobou mužov je syn, ženám tak dcérenku dal. Zo svojich klasov nám delil a rozšíril zástupy naše, dúfam, že hodné sú raz doplniť nebeský zbor. 155 Kvitnú tie výhonky stromu, čo široko-ďaleko vonia, plodmi sú rodičov, ba i lepší než rodičia sú. Takéto starosti položme do dlaní mocného Boha, určuje široké medze šľachetným nádejam On. Otcom bol najlepším pre svoje deti, sťa vznešený orol 160 mláďatám pomáhal bdelo zvládnuť aj krídla aj let, pozorne riadil a viedol ich neisté perute mladé, ktorými vetrisko zmietal, vzdušný sa pohrával vír. On im premnohé príklady zbožnosti dával a na nich učil, veď nemal nič lepšie nad vlastnú schopnosť a cnosť. 165 Svätými zvykmi a zbožnosťou slov ich zasvätil Bohu, z nechtíkov útlych a mladých dokázal vykresať cnosť, posvätnú chudobu poskytol ako ten najlepší podiel, aby jak prostriedok blaha na svete nenechal nič. Pre teba nech teda platí: tá rodina odo mňa vzišla, 170 slávou je ovčinca môjho, osobnou slávou je mne. Theognios89 nesmie mať miesto až v poslednom rade: k nebeským sídlam sa dvíha, nohy len púta mu zem, vľúdny je, hovorí milo a tvár, čo mu jednostaj žiari, odráža nádheru duše, láskavej osoby typ. 175 Nie je to vonkajší náter, čo pridáva maškarám bujným klamlivú okrasu cnosti, nie je to líčidlo žien.90 Toto je bázeň, čo skrytá je v hlbinách srdca, no milá, známa skôr samému Bohu, pred ním sa nestají nič. Posledný vstúpil do pretekov v cnosti a – preveľký zázrak! – 180 čoskoro predstihol prvších nezdolnou rýchlosťou nôh, ženúc sa za cnosťou. Priateľom všetkým to ukázal, len čo múdrosť zakúsil sám, života najlepší diel.

89 U Theognia Gregor vyzdvihuje láskavosť a rýchle napredovanie v cnostiach. Svojím prežívaním Božej prítomnosti vraj predstihol mnohých, ktorí na cestu odriekania nastúpili omnoho skôr. 90 Používanie umelých skrášľovacích prostriedkov bolo pokladané až za bezbožnosť. Ženy používa-ním líčidiel a iných prípravkov narúšajú Boží obraz, ktorý majú v sebe. Porov. HELENA PANCZOVÁ (ed.): O nepravej ženskej kráse. Bratislava 2007, s. 10.

Gregor z Nazianzu

Kedysi Jakub, syn Izákov, praotec všetkých nás, vo sne uvidel rebrík,91 čo spájal nebeské výšky a zem, 185 po ktorom stúpal, by smel sa priblížiť k samému Bohu, uvidieť najvyšší zdroj, čo vydáva nadsvetný jas; na štebľoch predbehol jedných, v šľapajach stúpajú iní, kohosi podoprel rukou, ďalšiemu nahrádzal zrak. Ľuďom sa ponúka takáto cesta a vznešený Otec 190 privádza Kristovi blíž zmienený vlastný môj rod. Euandros takisto ukrýva v duši poklady mnohé: nad striebrom slúch sa mu skvie belostná myseľ a duch. Na Asteria mohol by zabudnúť rozumný človek, zabudnúť na týchto bratov, na svätú trojicu ich? 195 Mali spoločnú múdrosť i spoločný život, v ňom boli nádejou spojení v jedno, bola len odlišnosť tiel. Ostane bokom mne blízky Filadelf, rodený šľachtic? Makrobia však spomeň, ovčinca nášho je člen, ovečkou našou je, priateľom taktiež, veď jeho si Kristus 200 vyvolil milosti plný, pod krídla ochranné skryl, ………………………………………………………. pahltná pýcha mať všetko nevrhla naň ani tieň. Reginos vo výškach kráča i Heliodor, ba aj Leont, Kristovej múdrosti títo dosiahli najvyšší bod. 205 Iní spomedzi vidieckych mužov, hoc žiaria sťa hviezdy, ostanú neznámi mnohým, neuzrú ľudia ich jas. Najlepší z Kristových údov by sotvakto opísal slovom. Nádheru odetú v tele, večného Vševládcu znak. Všetci tí mocného Boha si ctia, jemu výlučne slúžia, 210 vlastná je každému z nich inakšia výborná cnosť. Majú ľahučký krok, nuž po zemi kráčajú vzletne, najlepšie ovečky stáda, vodí ich pravicou Pán. Kvádre sú veľkého chrámu, čo spútal navzájom pevne

91 Porov. Gn 28,12–15. Explicitným vyjadrením Theogniovho napredovania v cnostiach je Gregorov odkaz na Jakubov sen. Rebrík, ktorý spája nebo a zem, je symbolom komunikácie medzi nebom a zemou a zároveň symbolom Božej blízkosti. Schody rebríka sú zas cnosti, po ktorých je možné vystúpiť až do neba. Porov. PETER DUBOVSKÝ (ed.): Komentáre k Starému zákonu. I. zv. Genezis. Trnava 2008, s. 556–559.

vítaným súladom Kristus, spojil ich presvätý Duch. 215 Pramalú pozornosť venujú radostiam svetského žitia; o čo sa uchádza brucho, premnohých slabostí zdroj, sotva ak úchytkom splnia; keď rozpúta víchricu vášní Beliar92, vzoprú sa zhubným vlnám a odrazia smršť; poznajú mieru i v slovách i v mlčaní, smiech vždycky krotia; 220 pred uši stavajú stráž, od ujmy chránia si zrak; v smútočnom šate a v jedinej košeli, bosí sú, nespia, mŕtvi sú pre tento svet, nebu viac žije ich duch; pred sebou jednostaj vidia len nádheru veľkého Boha, k zástupom nábožných duší v nebi sa dvíha ich um. 225 Panenské ženy tiež, koľko len velebia ženícha svojho – Kráľa a spojené s ním láskou sú prečistých sŕdc, v bdelosti čakajú Krista, očiam sen dožičiť nechcú, aby ak zhasnú im lampy, mohli ich zapáliť zas.93 Ak si si niekoho uctil, že pre mňa bol darom, nuž úctou 230 odmeň tie panny, čo nášho dvora sú žiarivý zjav. Spoločne všetci sa tešia, keď ktokoľvek z počestných dobro zakúša, taký je zákon, pevného priateľstva zvyk. Majú aj vznešenú myseľ tie ženy a zmužilým duchom zo srdca vyhostiť Evu94 vedia, bo úskočná je. 235 Naozaj telo si halia len tmavým a hrubizným šatom, podlahu zdobí im prach – také má prostriedky stud. V obľube modlitby majú aj stony a bezsenné noci, takisto potoky sĺz, v skrytu ich horúci prúd. Kolená v modlitbách stuhli im, zabudli na krehkosť tela, 240 na rúchu Kristovom strapcov 95 dotknúť sa nemajú strach.

92 Beliar znamená v hebrejčine naničhodný, márny. Stalo sa synonymom pre satana. 93 Porov. Mt 25,1–10. 94 Porov. Gn 3,2–6. Gregor vyslovením Evinho mena nerozvíja príbeh pádu prvých rodičov a úlohu ženy v ňom. Zmieňuje len meno pramatky ľudí a to samotné mu slúži ako metafora hriechu a dáva ešte viac vyniknúť životu zasvätených žien, ktoré sa v 4. stor. tešili veľkej úcte a hľadelo sa na ne ako na stelesnenie hodnôt, ktoré boli vychvaľované ako zvlášť cenné poklady kresťanskej obce. 95 Porov. Dt 22,12; Nm 15,38; alúzia na Mt 9,20–22 (Príbeh ženy, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok. Následkom tejto choroby bola neustále rituálne nečistá a nikto sa jej nesmel ani len dotknúť. Vo svojom zúfalstve videla v Ježišovi možnosť záchrany, preto sa zozadu dotkla lemu jeho šiat, kde

Gregor z Nazianzu

Pôvabné telá, no zároveň skvostné a žiarivé šaty, krásu, čo zvädne tak rýchlo, jarného rozkvetu šarm, vrodenú driečnosť i čaro, čo navyše dodala ruka96, všetko to zmarili muži, chtivý a chlipný ich zrak. 245 Srdcu za pravdu dali, veď sila ich ducha je veľká, silu a múdrosť tých žien nezdolá hocktorý muž. Nie je to divné: veď z hviezdneho neba k nám v podobe ľudskej zostúpil na zem aj Kristus, človečie telo si vzal, z prečistej matky sa zrodil, bol dieťaťom maličkým pre svet, 250 v netknutom panenskom tele Duchom on počatý bol, aby tak naplnil zákony ľudské97; i z mŕtvych keď vstal a v tretí deň vystúpil z hrobu, túžba a horlivosť žien dala, že ony Ho videli prvé a zvesť niesli druhom98: stretnutie s Kristom nám lieči pachuť, čo rajský mal plod. 255 Premnoho takých už napĺňa zem a príjemnú vôňu šíri, kde učenie spásy preniklo do týchto dní. Jedny sú spojené túžbou žiť spoločne tak ako v nebi, pod jednou strechou chcú mať rovnaký života cieľ. Druhé zas doma si na starosť umdletých rodičov vzali 260 alebo pre rodných bratov stali sa svedkami cti. Takých je u mňa len málo, no s mnohými zápasím predsa, delím sa o čistú radosť z Kristových nebeských krás. Mýty poskytli lýdijským domom ich zlatistý piesok, nosil im prúdiaci tok99 bohatstvo, šťastie i moc. 265 Indom zas s pokožkou tmavou vraj bohatstvo hromadia mravce100, zlato im znášajú ony z hlbočín pieskových dún. Níl keď zaleje úrodné polia a zavlaží pôdu v príhodnom období roka, z Egypta žírny je kraj. Niekto sa honosí vtákmi a iný má zo stromov radosť, sú umiestnené cicit – zapletené strapce na štyroch cípoch odevu ako znamenie. Ježiš spoznal, že z neho vyšla sila, a žena bola v tú hodinu uzdravená, a to nielen fyzicky.) 96 krása umelo vytvorená líčidlami 97 Porov. Mt 1,18–25. 98 Porov. Mt 28,1–10; Mk 16,1–8; Lk 24,1–11; Jn 20,1–18. 99 Rieka Pactolus – malá rieka v starovekej Lýdii známa svojím zlatonosným pieskom; bola zdrojom bohatstva lýdskych kráľov. 100 Porov. Plinius, Naturalis historia, XI, 31.

270 ďalšieho na srdci blaží rozkošných kameňov jas. Mne zasa Kristus, náš Kráľ, tu dožičil preveľkú slávu, zdobiacu premnohých tých, čo Boha si nad všetko ctia. Maličkých miluje Otec, to viem, že je pravdúca pravda, presne tak zaznieva mne dávneho proroka sľub: 275 „Betlehem, nie si ty najmenší“ povedal o istom meste101, tam bolo príčinou Dieťa, tu mojich priateľov húf. Druhý zástup sa pred tebou skvie, čo z mojej je vlasti, sťaby ho zrodila tvoja na svätých úrodná zem arménska102, na prvom mieste čo vyniká na celej zemi, 280 hrdiac sa najväčším počtom slobodných mužov a žien. Láskavú myseľ im, priateľu, dokáž, čo mne síce malú, tebe však odmenu veľkú prinesie, trváci dar, ktorým keď obdaríš seba i deti i manželku, pravý poklad si dal, totiž nádej žiarivý život raz žiť. 285 Pokiaľ sa pamätáš čo i len trocha na priateľstvo naše103, zo všetkých priateľov, vieš, ty si mi najmilší bol. Do radu ctihodných nikdy si netrúfnem pripísať meno, zato mnou pohŕdať neráč, v prosbe keď zaznie môj hlas, nie je to slušné. No priateľom mojim vzdaj láskavo úctu, 290 pretože o mňa si robí starosti nejeden z nich. Mnohým snáď naozaj nie, no tebe sa, slovutný, patrí niekdajšie priateľstvo naše stále si vážiť a ctiť. Takto sa zavďačíš všetkým i priateľom urobíš radosť, nábožným úctu že vzdávaš, poteší každého z nich, 295 Bazila104 hlavne, on prijíma od Krista najviacej odmien,

101 Porov. Mich 5,1–2; Mt 2,6. Popri chvále tých, čo sa vydali po úzkej ceste askézy a cnostného života, poukazuje Gregor z Nazianzu prostredníctvom paralely aj na význam svojho mesta Diocéza-rey, resp. Nazianzu. Prirovnáva ho k Betlehemu. Hoci bolo Betlehem malé, a mohli by sme povedať aj bezvýznamné mesto, predsa bolo práve ono vybraté ako miesto narodenia Krista a nadobudlo nesmierny význam pre všetkých kresťanov. Obraz Betlehemu použil Gregor z Nazianzu vo svojom diele celkovo šesťkrát a z toho až štyrikrát prirovnáva k nemu práve Nazianzos. (Porov. DEMOEN, Some remarks, s.173.) 102 Hellenios pochádzal z Arménie. 103 Gregor z Nazianzu a Hellenios sa poznali z čias svojich štúdií v Aténach. 104 Bazil Veľký sa zrejme stretol s Helleniom ešte skôr ako v Aténach. Patril totiž k žiakom jeho otca Bazila st.

Gregor z Nazianzu

uprostred priateľov stojac, vzdialené povahy vie upevniť v jednote mysle a zaviazať spoločnou túžbou; v spravodlivosti mu daj z vďačnosti najlepší dar, vážiac si premilú vlasť i spoločné myšlienky, čisté 300 obety, život, čo nahor povznáša perutí pár.105 Iba tak vnútri stánku, kam nemôžu vstupovať bežné nohy, sťa nástupca kňaza Árona Bazil smie stáť, tvárou v tvár Najvyššiemu, naň čistými očami hľadieť, prosbami svojimi spájať s bezsmrtným smrteľný ľud.106 305 Čo dávaš mne, to aj jemu a čo dávaš jemu, to Kristu; milosť čo Kristus nám dáva, Otcovou milosťou je. Príhovor za duše činím a za život nebeský prosím, príhovor za údy činím, ktoré tak preniká duch. Daj svoju priazeň ich námahám konaným vo dne i v noci, 310 oceň, že na hline spia, s nárekom nôtia svoj spev, zodratým handrám že hovoria šaty a klopia vždy oči; oceň ich čistotu mysle zjavnú aj v svätosti slov, aby si pre mnohých otvoril cestu, čo povedie k cnosti, pretože vážiš si cnosť, za čo ťa odmení Boh. 315 Zasej, čo zotrvá na tomto mieste, a žať budeš plody nebeské, ktoré sú večné, žičlivej Štedrosti dar. V úcte maj šediny môjho otca, čo velebu Boha hlásajú; nad tým, čo prežil, nemôže nežasnúť nik, rovnako pre dlhý životný okruh i šľachetné mravy: 320 „Vetchý som starec, nuž rieknem posledné želanie len. Ušetri stádočko ovečiek mojich, to stádočko moje ušetri, synak, keď o nich srdce mi premkýna strach. Veľkú som námahu znášal, keď na dlhé desiatky rokov týchto mi zveril sám Boh, dal mi ich pastierom byť. 325 Za to nech nebeský Otec ti nadelí štedro, čo zbožným darúva zavše a k tomu v blaženú starobu vojsť.“

105 Anjelský život – Gregor z Nazianzu mal hlboký vzťah k Bohu, a aby sa mu mohol priblížiť, chcel nasledovať beztelesný život anjelov. Chápal ich ako druhé z „trojice“ svetiel (Boh, anjel, človek), ktoré vo svete rozlišoval. Anjelskú dimenziu bolo podľa Gregora možné dosiahnuť životom v čistote. 106 Gregor prirovnáva Bazila ako sprostredkovateľa medzi ľuďmi a Bohom k prvému židovskému veľkňazovi Áronovi. Porov. Ex 4,14–16; 7,1–2.

To boli slová, čo otec môj, služobník Boží, vše vravel. Ja ti zas predložím vzácne slovo, čo z Písma nám znie: „Rovnaké vzájomnou zhodou sú meradlá naše a Božie; 330 koľko my meriame druhým, žičiac im teraz a tu, toľko nám nameria vznešený Boh.“107 No kiež by sa lepším meralo lepšie a viac teraz i na konci čias! Teraz v živote časnom si kladie základy každý – môže ich položiť dobré, môže aj skutočne zlé. 335 Nesmierne bohatstvo neba sa váži citlivou váhou, závažie nakloní misku raz tu a vzápätí tam. Kristus pri výbere daní sa zaradil k smrteľným ľuďom,108 vtedy keď Augustus zem celú si zapísať dal;109 poplatok zaplatil človeku Boh tiež samotný, aby 340 takúto útechu nám smrteľným v otroctve dal.110 Ctiac si Kristovu milosť, maj ohľad aj na jeho verných; ak si ich uctíš dobrom, do Knihy nebeskej zisk vpíšeš si isto, ak urobíš opak, máš na účte stratu; lepší je nábožný zápis, môžeš si istý v tom byť. 345 Nestačí vari, že na ľudí uvalil bremeno ťažké prvotný poklesok predkov, strom, čo nám priniesol smrť, hadova závisť a úskok i spupnosť a neprávosť ženy,111 pachuť tej neblahej túžby na roveň Boha si stať? Ona ma spravila smrteľným, do zeme, z ktorej som vzišiel, 350 naspäť ma zahnala, smutný priniesla života beh, bolesti pôrodov, nepokoj, nutnosť tu na šírom chrbte zeme sa zodierať v práci, v námahách, trápeniach žiť? Má mi ukladať brat a druh ešte útrapy nadto, hoci je ten istý prach, drví ho ten istý hriech?

107 Porov. Mt 7,2. Podobne aj Ad Iulianum (II,II,2,11–12): Najvyšší bude nám ľuďom raz merať rovnakou mierou, / akou sme zvyčajne sami merali druhému my. 108 Porov. aj II,II,2,15. 109 Porov. Lk 2,1–7. 110 Alúzia na Mt 17, 24–27. 111 Porov. Gn 3. Pád ľudí je vo veršoch obrazom všetkého, čo spôsobuje zlo akejkoľvek povahy – morálnej, fyzickej či sociálnej, a má Hellenia odvrátiť od prípadnej túžby po väčšom majetku a priviesť k správnemu rozhodnutiu ohľadom určenia daní.

Gregor z Nazianzu

355 Chybne a mrzko by konal: veď urobí omnoho lepšie, ak miesto trápenia chorým ponúkne účinný liek. Tento dar ti posiela kruh nás rovnako starých, dar, čo nezdolá čas, zo všetkých najlepší muž. Ozdoba Arménska, Hellenios! Si zvolený na to, 360 aby si vyrubil daň citlivo pre našu vlasť. Rozhoduj bezchybnou rukou a u Boha hľadaj si pomoc, úmerne meraj a čisto, neskrivuj jazýček váh, aby si hanebným ziskom si hriešne nespútal dušu. Veľkého Oka sa boj. Všetkým ak rovnako dáš, 365 v Diocaesarei, v maličkom meste sa nenájde občan, ktorý by, Hellenios, nevedel, ktože si ty. Necháme v kameni vyryť, že s´ na svete najlepší človek, oddaný právu; sám Mómos112 v úžase onemie hneď.

3.1.2 Ad Iulianum3.1.2 Ad Iulianum3.1.2 Ad Iulianum3.1.2 Ad Iulianum

Báseň II,II,2 Ad Iulianum adresoval Gregor z Nazianzu svojmu pria-

teľovi zo štúdií v Aténach – Juliánovi, v čase jeho pôsobenia ako perae-quatora v oblasti Nazianzu. „Lobuje“ u neho v prospech núdznych pri stanovovaní daní podobne, ako sa tejto otázky dotýka aj v každom z troch prozaických listov (Epp. 67–69), ktoré mu napísal. V liste 67 na neho nalieha, aby „vymazal z daňového zoznamu jemu blízkych klerikov, o ktorých ho prosil“ a zároveň kladie otázku, prečo, keď iní „obetujú pre Božie kráľovstvo všetko, by on neposkytol aspoň niečo, zvlášť ak ho to nič nestojí...“113 Rovnako apeluje na svojho priateľa aj v nie príliš roz-siahlom básnickom liste.

Gregor sa v básni obracia na Juliána ako na kresťana i ako na syna ctihodných rodičov. Odporúča mu ako sa zachovať pri vymeriavaní daní 112 Mómos – boh hanobenia a hlúposti, ktorý bol vraj zvrhnutý z Olympu, pretože si dovolil kritizo-vať a vylepšovať aj rozhodnutia najvyššieho z bohov. 113 Καr µÝν τοι καr το˜ς περr dµc κληρικο˜ς ”σους παρwτησÜµην τyς Pπογραφyς dλευθÝρωσον, dκεsνο dνθυµηθεrς ”τι λßαν τ§ν Pτüπων dστrν Tλλους µcν καr οšσßαν ”λην καθιερο™ν τ² Θε², σc δc µηδc προsκα βοýλεσθαι εqναι χρηστüν, καr Tλλαις µcν πüλεσι πÜντας το˜ς περr τ’ βyµα δοθyναι, ½µsν δc µηδc το˜ς συνüντας καr θεραπεýοντας, καr τα™τα παρ` ›µ§ν τ§ν οkκειοτÜτων οŸς τυχ’ν οšκ αkσχυνο™µεν. (Ep. 67.)

voči biednym, chorým a slabým. Svoje odporúčania „zaodel“ do nie-koľkých alúzií. Ukryl v každom z prvých štyroch veršov svojho listu skutky mužov Starého zákona, ktorí konali „veľké veci“ vďaka svojej viere a dôvere k Bohu. Odkazuje na Eliáša a jeho moc zadržať i privolať dážď, na Noema, ktorý zachránil aspoň „vzorku“ sveta na svojej arche, na Elizea liečiaceho malomocenstvo a na Mojžiša, ktorý vyprosil pre svoj ľud mannu. Menovaní muži sa vyskytujú v diele Gregora z Nazianzu pomerne často a v poézii sú akýmisi piliermi predovšetkým v básňach s teologickým obsahom.114 Analogicky prostredníctvom alúzií na ich skutky predkladá Gregor Juliánovi vhodné modely správania v situácii a úrade, ktorý zastáva.

Pozornosť priateľa však nesústreďuje len na Starý zákon. Posilňuje význam slov namierených k nemu aj pripomienkou biedneho Lazára z Lk 16,20:

Τ² βροτÝv συνÜρηξον, dπεr δÝµας dστrν Rπασι·

ΛÜζαρος dν προθýροις, δ’ς ψßχας Pλλοτρßας.115 Prostredníctvom metafory upozorňuje Juliána na hodnoty, ktoré by mali byť kresťanovi vlastné, pripomína mu, že je len človekom rovnako, ako bol človekom aj biedny Lazár a nepriamo tak zdôrazňuje i prikázanie o láske k blížnemu.

I keď je básnický list Juliánovi najkratší z listov vo veršoch, nachá-dzame v ňom niekoľko ďalších metafor (νüσος φαγο™σ` Pπ’ σÜρκα τÜλαιναν116; δüµον, ”ς µελÝοις εšµενÝειν dδÜη117), ale i oxymoron (τοsς PτÜφοις νÝκυσι118), ktoré plnia v texte ozdobnú funkciu.

Básnický list II,II,2 sa skladá z dvoch základných častí, ktoré si na-vzájom zodpovedajú. Prvá sa opiera o biblické príklady a zdôrazňuje Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo, druhá „zostupuje“ na zem a kladie

114 Porov. DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 403–404, 411–413. 115 II,II,2,13–14 (PG 37, 1478): Neváhaj človeku pomôcť, veď telom sme zovretí všetci; Lazár, čo pred bránou žobreš, iným z tých odrobín daj. 116 II,II,2,9 (PG 37, 1478); choroba stravujúca telo 117 II,II,2,18 (PG 37, 1479); dom, čo štedrosti učil 118 II,II,2,30 (PG 37, 1480); mŕtvolám živým

Gregor z Nazianzu

do popredia nesebeckú štedrosť Juliánovi blízkych ľudí. Obe však sledujú jediný cieľ – priviesť Juliána k priaznivému rozhodnutiu ohľadom daňo-vého zaťaženia biednych v Nazianze. Ich štruktúra je nasledovná: A vzory pre Juliána v skutkoch mužov Starého zákona (vv. 1–4) B výzva Juliánovi konať rovnako (vv. 5–10) C vyjadrenie Božej spravodlivosti pri dávaní; Boží syn ako dar pre

človeka (vv. 11–16) A´ vzory pre Juliána v skutkoch matky a Gregora z Nazianzu (vv. 17–20) B´ nepriama výzva Juliánovi konať rovnako (vv. 21–24) C Julián v hojnosti obdarovaný Bohom má „obdarovať“ biednych (vv.

25–30). Požiadavku epištolografie definovať v prológu adresáta, odosielateľa

a účel listu, napĺňajú v básni Ad Iulianum jej časti B (Julián slávny... šetrne rozpisuj daň) a B´ (V úcte maj, priateľu, bohatstvo moje, čo chu-dobným dal som...), i keď tá poskytuje o odosielateľovi len implicitnú informáciu. V častiach C a C´ sa okrem vzájomnej obsahovej blízkosti prejavuje tiež už vyššie spomínaná tematická blízkosť listu II,II,2 s básnickým listom II,II,1 (kap. 3.1). V časti C (vv. 11–12) rezonujú slo-vá o spojených nádobách ľudských a Božích meradiel, ako ich čítame aj vo veršoch II,II,1,329–331a; v časti C´ (vv. 27–28) vyzdvihuje Gregor Juliánove prednosti, medzi ktorými nechýba výrečnosť (majstrovsky ovládaš reč). Obdobne sa prihovára aj Helleniovi (II,II,1,7–10), ktorého výrečnosť označuje za mocnú sťa blesk. Ani v jednej z básní neslúžia jeho slová na glorifikáciu adresáta, ale práve naopak, Gregor upozorňuje na ich pominuteľnosť a dôrazne pripomína svojim priateľom láskavosť, pričom používa rovnaké adjektívum πιος (II,II,1,14; II,II,2,29).

Z celej korešpondencie, ktorú si Gregor z Nazianzu s Juliánom na-vzájom vymenili, v konečnom dôsledku vyplýva, že tak listy, ako aj roz-sahom nepatrná, a napriek tomu veľmi obsažná báseň Ad Iulianum niesli určitý podiel zásluh na Juliánovom priaznivom rozhodnutí vo veci daňo-vého zaťaženia. Ľuďom z mesta boli vo veľkom rozsahu udelené ústupky z daňového dlhu a mnísi dostali dokonca výnimku. Toto Juliánovo kona-nie však nebolo celkom nezištné. Ako protihodnotu žiadal od Gregora reč, ktorá by bola venovaná jeho osobe.119 Gregor ju skutočne aj napísal 119 Porov. MCGUCKIN, s. 221–222.

(Or. 19120) a následne predniesol na miestnom festivale martýrov. Ďako-val v nej Juliánovi za zhovievavosť a zároveň sľúbil, že ľudia z jeho mes-ta budú v budúcnosti dodržiavať a platiť, čo treba.

Juliánovi

Ktosi raz lejakom zavlažil zem121, keď vyprahla v putách sucha122, kým iný zas z vôd vytrhol celý náš svet123; voľakto neduhy liečil 124 či vo vojne zratoval ľudí, voľakto poživeň z neba vyprosil pre veľký ľud125. 5 Do tvojich rúk však, Julián slávny, sám Boh vložil misky spravodlivosti: nuž dnes na nich máš vymerať daň bez klamstva, poctivým závažím, úmerne. Človeče dobrý, šetrne k chudobe hľaď, šetrne rozpisuj daň tým, ktorým choroba tela už stravuje posledné sily; 10 šetri ich, v nebeských knihách meno sa bude ti skvieť. Najvyšší bude nám ľuďom raz merať rovnakou mierou, akou sme zvyčajne sami merali druhému my126. Neváhaj človeku pomôcť, veď telom sme zovretí všetci; Lazár, čo pred bránou žobreš, iným z tých odrobín daj.127 15 Kristus pri výbere dane sa zaradil k smrteľným ľuďom128; súčasník Kristov to píše, svedectvo jeho si cti!129 Cti si aj nábožnú mamičku svoju, čo chudobných živí, dom, čo ťa štedrosti učil k bedači, v úcte maj vždy. V úcte maj, priateľu, bohatstvo moje, čo chudobným dal som,

120 PG 35, 1044–1064 121 Alúzia na 1Kr 18,41–45. 122 Alúzia na 1Kr 17,1. 123 Alúzia na Gn 6,9–22. 124 Alúzia na 2Kr 5,9–14. 125 Alúzia na Ex 16,11–16. 126 Porov. Mt 7,2. Podobne aj Ad Hellenium (II,II,1,329–331; PG 37, 1475): Rovnaké vzájomnou zhodou sú meradlá naše a Božie; koľko my meriame druhým, žičiac im teraz a tu, toľko nám nameria vznešený Boh.“ 127 Porov. Lk 16,20. 128 Porov. Lk 2,1–7; porov. aj II,II,1,337 (PG 37, 1475). 129 evanjelista Lukáš

Gregor z Nazianzu

20 túžim všetko im rozdať, s núdznymi nosiť svoj kríž. Spoločným prístavom pre tých, čo plavia sa, oporou pre tých, ktorí strádajú, tento majetku môjho je diel. Vládnem ním ja, kým ty hrotom grifľa. Kiež odmenu večnú za to, že sýtime hladných, obom nám pripíše Kráľ. 25 Boh ťa už na zemi dvihol a hojne ťa zahrnul darmi, akým z tu žijúcich ľudí málokto tešiť sa smie: vznešený rod máš aj imanie značné aj dôstojný výzor, zákonov Ríma si znalcom, majstrovsky ovládaš reč130. Ceň si však nad všetko miernosť a správaj sa láskavo k chorým – 30 podaj tým mŕtvolám živým dlaň, čo ti naplnil Boh.

3.23.23.23.2 Otcovia vs. synoviaOtcovia vs. synoviaOtcovia vs. synoviaOtcovia vs. synovia Rodina, ¿ ïqêïò131, bola dôležitou a poprednou súčasťou politického

a náboženského usporiadania gréckej πüλις.132 Na účasť v nej ako takej boli kladené prísne nároky. Pre uznanie dieťaťa ako súčasti rodiny bolo nutné, aby pochádzalo z manželstva, ktoré bolo uzavreté prostredníctvom dγγýη133 alebo súdnym uzavretím manželstva (dπιδικασßα) s pozostalou dcérou134 – dedičkou.135 Manželka i deti spadali pod moc otca, ktorá znamenala „im Rahmen der Familienverfassung die Macht der Verfügung über die zum Oikos gehörigen Gegenstände und Menschen, über letztere, 130 Julián získal rečnícke vzdelanie, bol sudcom a zastával viaceré významné funkcie v štátnej správe. (Porov. HAUSER-MEURY, s. 110; JONES – MARTINDALE – MORRIS, s. 472.) 131 Rodinu, jej veľkosť, označujú v gréčtine dva významovo takmer totožné pojmy ïqêïò a οkκßα. Oba tieto pojmy nesú v sebe široké významové spektrum. Οqêïò znamená v prvom rade domov vo vý-zname budovy, obytného domu, obydlia a potom obyvateľov, rodinu, domácnosť. Okκßα platí tiež pre domov ako budovu, ale navyše i pre osadenstvo domu v širšom význame, teda i pre príbuzných, klientov a služobníctvo. 132 Porov. HANS JULIUS WOLFF: Eherecht und Familienverfassung in Athen. – In: Beiträge zur Rechts-geschichte Altgriechenlands und des hellenistisch-römischen Ägyptens. Weimar 1961, s.167. 133 Pozri kap. 3.3, s. 188. 134 dπßκληρος – dcéra, pozostalá dedička, bola povinná vziať si za manžela najbližšieho príbuzného, aby majetok ostal v rode. 135 Porov. HANS JULIUS WOLFF: Die Grundlagen des griechischen Eherechts. – In: Erich Berneker (ed.): Zur griechischen Rechtsgeschichte. Darmstadt 1968, s. 622.

soweit ihnen die freie Verfügung über sich selbst wegen ihres Geschlechts, Alters oder unfreien Standes versagt war“.136 Kým ženy zodpovedali tejto moci otca, manžela alebo ďalšieho agnáta celý život, synovia jej podlie-hali len do času dovŕšenia 18. roku života, keď boli prijatí medzi obča-nov. Synovia pochádzajúci z právoplatného manželstva si tiež už počas života svojho otca mohli byť istí, že v budúcnosti dostanú otcovský maje-tok. Podľa attického práva nemohol otec svojho legitímneho syna v tes-tamente zbaviť dedičstva. Mohol ho však o toto výsadné postavenie pri-praviť inter vivos prostredníctvom slávnostného verejného vyhostenia z domu.137

Postavenie otca a syna a ich vzájomná konfrontácia boli pre grécky svet typické.138 Stretávame sa s ňou už v homérskych eposoch Ilias139 a Odysseia140, ale napr. aj u Euripida v jeho tragédii Elektra141 či u iných autorov. Staroveký svet kládol do popredia úctu detí voči rodičom, čo plne charakterizuje i krátky úryvok z Platónových Zákonov: „... je spra-vodlivé, aby človek ako dlžník splácal tie prvé a najväčšie dlhy, najpô-vodnejšie zo všetkých záväzkov, a bol presvedčený, že to, čo získal a čo má, patrí tým, ktorí ho zrodili a vychovali. ... Po celý život zvlášť horlivo treba zachovávať k rodičom úctu v reči...“ (Platón, Zákony 717B–D142). Úcta však nespočívala vo vďačnosti za život, výchovu, či iné preukázané dobrá. Úcta bola vďačnosti nadradená a bola chápaná ako všeobecne platný zákon.143 „Nesynovské“ chovanie nebolo pokladané za nevďak, ale za zneuctenie a ako také patrilo vo vnímaní vtedajšej spoločnosti

136 Ibidem, s. 627. 137 Porov. MICHAEL WURM: Apokeryxis, Abdicatio und Exheredatio. München 1972, s. 4. 138 Porov. MARIO REGALI: Il Carme II.2.3 di Gregorio Nazianzeno nie suoi rapporti con le declama-zioni. – In: Studia Patristica. Vol. XVIII,3. Ed. Elizabeth A. Livingstone. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 533. 139 IV, 404–410; VI, 476–491 140 II, 270–277 141

δη γNρ εqδον Tνδρα γενναßου πατρ’ς „... viděl jsem, τ’ µηδcν –ντα, χρηστN δ` dκ κακ§ν τÝκνα jak otec šlechetný měl syna k ničemu (verše 369–370) a skvělé děti zas i špatných rodičů,“ Cit. podľa EURÍPIDÉS: Trójanky a jiné tragédie. Prel. F. Stiebitz a O. Valešová. Praha 1978, s. 309. 142 PLATON: Dialógy 3. Prel. J. Špaňár. Bratislava 1990, s. 284. 143 JOSEPH WILLIAM HEWITT: Gratitude to Parents in Greek and Roman Literature. – In: The Ameri-can Journal of Philology. Vol. 52, No. 1 (1931), s. 31.

Gregor z Nazianzu

k najväčším prehreškom144 a mohlo viesť až k vyhosteniu z domu. Ani Platón vo svojich Zákonoch tento fakt neopomenul a ustanovenia pri vylúčení syna z rodiny (Zákony 928D–929D) začína slovami: „Nezhody otcov s vlastnými deťmi a detí s rodičmi sú niekedy väčšie, než by mali byť, a tu by mohli byť otcovia tej mienky... že ich syn už nie je podľa zá-kona ich synom...“145.

Akt vyhostenia z domu ako najstaršie tradované právne pravidlo je zachytené už v mestskom práve mesta Gortys (asi z 5. stor. pred Kr.). Vo svojom diele ho spomína Hérodotos (Dejiny I, 59), Aristotelés (Etika Nikomachova VIII,14,4), Dionysios z Halikarnassu i ďalší autori.146 Té-ma odvrhnutia syna a nasledujúce s tým súvisiace momenty rezonovali aj ako obľúbená téma rétorskych cvičení. Môžeme sa s nimi stretnúť u Lukiana a Libania, ktorých spisy sú hlavnými prameňmi ich poznania v čase principátu a skorého dominátu. Obaja však v otázke viny a násled-ného vylúčenia syna z rodiny vychádzajú z poznania a štúdia klasickej literatúry.147 Odvrhnutie syna či jeho vyhostenie z domu neprestalo byť aktuálne ani v spisoch kresťanských autorov. Nástup kresťanstva zname-nal často roztržky vnútri rodiny a tak sú z obdobia vydania tolerančného ediktu v Miláne známe prípady, keď bol syn vyhnaný, pretože sa stal kresťanom, ale i naopak, pretože kresťanstvo neprijal.148 Problematika vylúčenia syna z rodinného kruhu rezonuje aj v jednom z básnických listov Gregora z Nazianzu. Jeho list II,II,3 Ad Vitalianum je prosbou od-vrhnutých synov o opätovné prijatie u otca.

K rodinnému životu a vzťahu k deťom patrí neodmysliteľne ich vý-chova a vzdelávanie. Výchova detí v kresťanských rodinách bola v antike dôležitým faktorom upevňovania obce, spoločenstva.149 V 4. stor. zahŕňal pojem παιδεßα nielen výchovu rodičmi v rodičovskom dome, kde bolo v období raného kresťanstva možné predchádzať stretnutiu detí s obáva-ným nebezpečenstvom plynúcim z profánnej literatúry a čeliť jej pasáža-mi vyňatými z Biblie, ale i oficiálny školský systém od základného vyu-

144 Ibidem, s. 32. 145 PLATON, Dialógy 3, s. 497. 146 Porov. WURM, s. 5–14. 147 Ibidem, s. 39. 148 Ibidem, s. 96. 149 Porov. MICHAEL GÄRTNER: Die Familienerziehung in der Alten Kirche. Köln – Wien 1985, s. 2.

čovania až k vysokým školám v Konštantínopole, Aténach či v iných strediskách vzdelávania150. Okrem toho sa jednotlivci mohli vychová-vať sami, pričom vlastná výchova pozostávala predovšetkým z lektúry autorov151, prípadne pri Božej výchove bolo ponechané všetko na Bo-ha.152 V oficiálnom školskom systéme bolo vzdelávanie postavené na čítaní spisov klasických básnikov, v ktorých sa odzrkadľoval svet mýtov. Deti tak popri čítaní a písaní spoznávali i povesti a zvyky pohanského náboženstva. Kresťania prvých storočí mali na výber len dve možnosti – poslať deti do existujúcich profánnych gramatických a rétorských škôl a zabezpečiť im tak možnú vojenskú alebo politickú kariéru, alebo nepo-skytnúť im žiadne vzdelanie a zatvoriť im tak dvere pred akoukoľvek profesijnou budúcnosťou.153

Kresťanskí rodičia mohli problém vzdelávania svojich detí na pr-vých dvoch stupňoch vyriešiť prostredníctvom domáceho učiteľa, na najvyššom stupni to však možné nebolo. Tí, ktorí si mohli dovoliť domá-ceho učiteľa, ale aj tí, ktorí sa sami podujali na úlohu vzdelávať svoje deti, používali kresťanské texty, pri učení písmen neodpisovali mená mýtických postáv, ale mená postáv z Biblie.154 Pri vyučovaní teda neme-nili metódy, len ich obsah. K vzdelávaniu v domácom prostredí zaujímajú vo svojich dielach postoj aj cirkevní otcovia 4. stor., Gregor z Nyssy a Ján Zlatoústy. Gregor Nysský sa k svetskému vzdelávaniu vyjadruje do

150 Antické vzdelávanie pozostávalo z trojstupňového školského systému. Do siedmych rokov bolo dieťa v starostlivosti matky a po dovŕšení tohto veku prešli chlapci pod dohľad otca. Dievčatá ostá-vali pri matke a učili sa „ženským“ prácam. Školská púť detí začínala elementárnym vyučovaním, ktoré mal na starosti γραµµατιστÞς. Jeho úlohou bolo naučiť ich čítať, memorovať, písať a počítať. Pri precvičovaní písania deti pritom odpisovali napr. zoznam mien mýtických bohov a hrdinov. (Porov. HENRI IRÉNÉE MARROU: Geschichte der Erziehung im klassischen Altertum. München 1977, s. 288–302.) Druhým stupňom bolo vyučovanie gramatiky. To zabezpečoval γραµµατικüς. Na tomto stupni sa predovšetkým čítali grécke, príp. latinské básne, boli rozoberané slovo po slove a gramaticky i obsahovo vysvetľované. (Porov. MARROU, s. 322.) Na memorovaní a recitácii poézie bola založená aj grécka morálna výchova. (Porov. JOHN DAVID DAWSON: Christian teaching. – In: FRANCES YOUNG – LEWIS AYRES – ANDREW LOUTH: The Cambridge history of early Christian literature. Cambridge 2008, s. 223.) Posledný stupeň školského vzdelávania mal na starosti σοφιστÞς / ¼Þτωρ a obsahoval štúdium rétoriky, ku ktorému bolo možné pridať ešte štúdium filozofie alebo práva. (Porov. MARROU, s. 369–388.) 151 Porov. GÄRTNER, s. 189. 152 Porov. PYYKKÖ , s. 27–28. 153 Porov. GÄRTNER, s. 137. 154 Ibidem, s. 141.

Gregor z Nazianzu

istej miery v životopise svojej sestry Makríny (Vita sanctae Macrinae), kde píše: „Matka si vzala na starosť dať svojej dcére vzdelanie – nie však obvyklé svetské vzdelanie, kde sa často už deti v ranom veku učia diela básnikov. Pokladala totiž za nepekné a vonkoncom nevhodné, aby ešte neustálená a tvárna povaha poznávala či už vášne žien, ktoré inšpirovali básnikov spracovať ich v tragédiách, alebo neslušnosti v komédiách, alebo príčiny strastí pri Tróji, lebo nedôstojnými príbehmi o ženách sa môže v istom zmysle poškvrniť.“ 155 Ján Zlatoústy sa o výchove a vzdelá-vaní detí v domácom prostredí a o jeho obsahu zmieňuje v spise De inani gloria a tiež v homílii k listu Efezanom (In epistulam ad Ephesios argu-mentum et homiliae 1–24). Jeho spis je usporiadanou zbierkou výchov-ných pokynov a príkladov: deti majú byť vychovávané príkladom rodi-čov, čítaním Písma, napomínaním zo strany rodičov i iných výchovne pôsobiacich osôb a vyučovaním, resp. vysvetľovaním kresťanského uče-nia. Podobne jasne sú definované pedagogické úlohy biskupov v liste apoštola Pavla Timotejovi (1Tim 4,12–13): byť vzorom, predčítavať, napomínať a vyučovať. Z toho je možné vyvodiť jednoznačný záver, ktorý načrtol aj A. Schindler: úloha biskupov vo vedení veriacich a úloha otcov rodín zodpovedných za výchovu detí boli na jednej úrovni a vyka-zovali zhodu.156

Avšak už Klement Alexandrijský (140/150 – okolo 220) vycítil, že pokiaľ má byť kresťanstvo niečím viac ako náboženstvom nevzdelancov, musí sa vyrovnať s gréckou filozofiou a vedou. V prvej knihe svojho diela Stromata vraví, že „najlepšie je vzdelaný ten človek, ktorý venuje všetko svoje úsilie pravde, a zbiera preto užitočné poznatky z geometrie, hudby, gramatiky i samotnej filozofie, a chráni tak vieru pred každou ná-strahou.“ 157 Obdobný názor zdieľali i Bazil Veľký158 a Gregor z Nazianzu. Bazil vo svojej stati Ad adolescentes (Povzbudenie mladým) vyzýva kres-ťanských mladíkov, aby využívali aj hodnoty svetskej literatúry a veno- 155 Cit. podľa HELENA PANCZOVÁ: Sv. Makrína, Melánia a Olympia. Trnava 2008, s. 45. 156 Viac ALFRED SCHINDLER: Geistliche Väter und Hausväter in der christlichen Antike. – In: H. Tel-lenbach (Ed.): Das Vaterbils im Abendland. Band 1. Stuttgart – Berlin – Köln – Mainz 1978, s. 70–82. 157 Klement Alexandrijský, Stromata I,43,4. 158 Bazil Veľký, absolvent najlepších škôl svojej doby, sa síce po svojom obrátení odvrátil od svet-skej múdrosti, po istom čase však bol opäť schopný nájsť pre ňu správne miesto vo svojom živote i v živote kresťanského spoločenstva. Svoje vzdelanie využil na obranu viery a boj proti bludom. (Viac ŠESTÁK, s. 8–16.)

vali sa štúdiu pohanských klasikov. Majú sa však naučiť múdro z nich vyberať a všímať si vzory hodné napodobnenia159. Vzdelávanie a čítanie gréckych autorov považoval vskutku za potrebné ako prípravu na hlbšie pochopenie kresťanského učenia a na čítanie Biblie. Varoval pred čítaním básnikov, ktorí ospevujú antické božstvá160, pričom sa opieral o príklady, ktoré použil už Platón vo svojom diele Štát (376C–396C).

Právo kresťanov na paideia obhajoval vo svojom diele aj Gregor z Nazianzu. Naznačoval, že kresťanské náboženstvo nepohŕda vzdelanos-ťou, ale naopak, dvíha ju do nových výšok v kresťanskom Bohu.161 Ostro napomínal kresťanov, ktorí sa štítia pohanskej učenosti a špinia, čo nepo-znajú (Or. 43,11162). Chválil predovšetkým platonikov, ale hodnotu ro-zumu odvodzoval od viery. Zdôrazňoval, že výsledky, ku ktorým platoniz-mus dospel, sú bez ceny, ak sa nepodriadia viere a neuznajú svoje hrani-ce. Všeobecné vzdelanie, ktoré spája klasické a kresťanské písomníctvo, predstavovalo pre neho perlu veľkej ceny (Or. 11,1163).164 V tomto duchu neostala otázka vyššieho vzdelania nepovšimnutá ani v jeho básnických listoch. Chválou vzdelanosti a výrečnosti sú svojím spôsobom dva z nich – listy II,II,4 Nikobuli filii ad patrem a II,II,5 Nikobuli patris ad filium.

Napriek rozdielnej téme spájajú všetky tri Gregorove „otcovsko- -synovské“ listy určité spoločné znaky. Sú fiktívne, Gregor ich nenapísal vo svojom mene, obsahujú prvky deklamácie. V liste II,II,3 pritom Nazi-anzský nadväzuje na rétorov Lukiana a Libania a prostredníctvom nich aj na klasickú literatúru, v ktorej bola dôvodom odvrhnutia synov vina a nie otázka viery, ako sa neraz stávalo v období nástupu a šírenia kresťanstva.

159 Bazil Veľký, Povzbudenie mladým 22 IV 3–12. 160 Bazil Veľký, Povzbudenie mladým 22 IV 15–28. 161 Porov. JEŽEK, s. 21. 162 PG 36, 507–509 163 PG 35, 832b 164 Porov. SHELDON-WILLIAMS , s. 491.

Gregor z Nazianzu

3.2.1 Ad Vitalianum3.2.1 Ad Vitalianum3.2.1 Ad Vitalianum3.2.1 Ad Vitalianum Verše básnického listu II,II,3 Ad Vitalianum poskytujú relatívne po-

drobnú charakteristiku Vitalianovej osobnosti – bol zámožný a vznešený občan, bol tiež známy svojou štedrosťou a pohostinnosťou165, patril do prominentnej rodiny166, vynikal zbožnosťou167, obdarúval a hostil ducho-venstvo168 a svoje peniaze neváhal v hojnom množstve použiť na uctie-vanie martýrov169. Verše však odkrývajú aj odvrátenú stranu jeho osob-nosti:

IΕξοχα δ` α¤θ` jερyες, ”σους δþροισι γεραßρεις, καr τßεις µεγÜροισιν, PτιµÜζεις δ` Pπεüντας, πολλÜκι καr παρÝοντας dπεß σÝ γε παρφασßwσιν οšκ οqον µαλακ†σι, καr εšµενÝεσσι προσþποις, Pλλ` ο¤ν στερεοsσιν dπιστýφουσι λüγοισι·170 ♠ ♠ ♠ Σοr δ` ο¡τ` εšχωλx κÜµπτει φρÝνας, ο¡τε θυηλÞ· οšδc µcν Pθλοφüροισι δßδως χÜριν, οŸς σ˜ γεραßρων εkς hτος dξ hτεος µεγÜλw καr Pπεßρονι χειρr, βÞµασι, καr δþροισι, καr εkλαπßνwσι χορεßαις, καr πολλοsς κρητyρσι µεθýσµατος ½δυπüτοιο, καr µεγÜλαις στιβÜδεσσι, Θεο™ νüµον ®δ` Pθερßζεις.171

165 II,II,3,137–139 (PG 37, 1490) 166 II,II,3,14 (PG 37, 1481) 167 II,II,3,280–284 (PG 37, 1500) 168 II,II,3,235–236 (PG 37, 1497) 169 II,II,3,247–250 (PG 37, 1497–1498) 170 II,II,3,235–239 (PG 37, 1497): obzvlášť však trápi kňazov: ich štedro zahŕňaš darmi, hostíš ich pod svojou strechou, no urážaš, len čo sa vzdialia, neraz aj prítomných haníš, keď nevravia lichôtky samé, ani sa netvária stále len milo a priaznivo, ale trúfnu si tvrdými slovami karhať, že nesprávne konáš. 171 II,II,3,245–250 (PG 1497–1498): Teba však nedojme modlitba žiadna či obeta svätá, chladný si k svedectvu atlétov Božích, hoc pamätáš na ich výročné sviatky a peniazmi prispievaš náramne štedro na stavbu oltárov, darčeky, hostiny spojené s tancom, hýriace lahodným vínom, čo z krčahov mnohých sa leje,

Vitalianos nebol bezpodmienečne cnostným človekom. Na túto skutoč-nosť Gregor poukazuje aj v jednom z prozaických listov, ktoré mu napí-sal (Ep. 75). Uvádza v ňom dôvody, prečo nenavštevuje príliš často Vita-lianov dom. Pociťuje odpor k jeho súčasným priateľom172, ktorí mu brá-nia kráčať po ceste pokánia, na ktorú sa bol vydal a ktorá sa okrem iného odráža aj vo veršoch básnického listu173. Ako taký nevynikal Vitalianos ani prílišnou trpezlivosťou a toleranciou. Vo vzťahu k svojim synom sa dal natoľko uniesť hnevom, že ich vykázal z domu. Jeho rozhorčenie viedlo dokonca k zákazu zúčastniť sa na sestrinej svadbe. Medzi pozva-nými však nechýbal Gregor z Nazianzu. Vitalianos ho pozval na svadby oboch svojich dcér, a hoci sa ich Gregor nezúčastnil, adresoval pri da-ných príležitostiach Vitalianovi listy (Epp. 193, 194) s výzvou k hlbšiemu vzťahu s Bohom a dúfal, že svet o Vitalianovi v tejto súvislosti bude ešte počuť.174

Svoj vplyv na Vitalianovo konanie sa Gregor snažil uplatniť i vo veršovanom liste II,II,3. Ten má, na rozdiel od prozaických listov urče-ných Vitalianovi, charakter fikcie – Gregor ho napísal v mene Vitalianov-ho syna. „ LΩ πÜτερ, ”ν περ hµοιγε Θε’ς θε’ν dνθÜδ` hδωκεν,“175 znie prvý verš listu, ktorý presne definuje recipienta i odosielateľa – otca a jeho potomka. Prostredníctvom analógie súčasne pripodobňuje pozem-ského otca k tomu nebeskému a označuje ho dokonca za Boží dar deťom. Veršovaný list otcovi „píše“ podľa maurínskeho vydania (Caillau, 1780 – 1840) Vitalianov syn Peter za seba i za svojho brata Fóka:

ΠÝτρος dγ¦, ΦωκOς δc κÜσις, Χριστοsο µαθητ§ν κλÞσιες...176,

a v opise sporu, pre ktorý sa stali vyhnancami, je dosť zdržanlivý. Vy-chádzajúc z rukopisnej tradície (α2 a Lb)177 je však správne opačné pora-

komfortné pohovky núkaš – len obchádzaš zákony Božie. 172

Τ’ δc αnτιον, ”τι πολλοr περr σÝ, καr οpς κιστα χαßροµεν. (Ep. 75.) 173

II,II,3,269–284 (PG 37, 1499–1500) 174 Porov. WITTIG, s. 197. 175 II,II,3,1 (PG 37, 1480) 176

II,II,3,79–80a (PG 37, 1486): Peter sa volám a Fókas môj brat – nám Kristových žiakov mená si dal. 177 Pozri kap. 2.2, s. 47–48.

Gregor z Nazianzu

die mien vo verši (φωκOς dγ¦ πÝτρος δc). Tým, kto „píše“ list, je podľa svedkov α2 a Lb Fókas, hoci všetky doteraz publikované príspevky178, opierajúc sa o PG, resp. Caill., uvádzajú ako fiktívneho pisateľa listu Petra. V každom prípade synovia pripúšťajú akúsi všeobecnú neposluš-nosť voči otcovi, ale za podstatný dôvod vzájomného odcudzenia pokla-dajú porovnávanie – Vitalianos sa hneval na svojich synov, pretože ich pokladal za horších, než bol on sám:

HΕν σÝο παισr κÜκιστον, PρειοτÝροιο τοκyος χεßρονες dξεφÜνηµεν, •ς ο¡ τινι πρ§τα λÝλοιπας εqδüς τε µÝγεθüς τε. Λüγος δ` οšκ ε¡δροµος ½µsν· γλ§σσα δc δεσµ’ν hχει. Τßπτ` λιπον; ~ σ˜, φÝριστε, οšκ dθÝλων τεκÝεσσιν Pρεßονα φýσιν “πÜσσαι;179 Úlohou Gregorovho básnického listu bolo do istej miery Vitaliana

ovplyvniť a zmeniť jeho správanie a postoj voči synom. Za týmto účelom siahol Gregor po vybraných antických mýtoch a biblických podoben-stvách i rečníckych prostriedkoch, akými sú metafory, epitetá či metony-mie, aby znásobil silu svojich slov. Hneď v úvodnej časti listu, vo ver-šoch 20–33180, mu napr. predkladá „zoznam“ trápení, ktoré doľahli na rôznych ľudí. Ich veľké množstvo evokuje anaforou. Každú novú ťažkosť uvádza zámenom Tλλον, príp. Tλλοις či Tλλους a k nim pristupujú meta-fory vyvolávajúce obavy, napr. µÝγα κ™µα πολυπλανÝος βιüτοιο181, τßς νyα µÝλαιναν exν ›ποδÝξεται ”ρµος182, Tλλους δ` α¤ µελÝων κατεδÜσσατο δÜπτρια νο™σος183 a pod. V ostrom protiklade k nim stojí vykreslenie

178 Porov. HAUSER-MEURY, s. 144.; DEMOEN, Gifts, s. 4; NEIL MCLYNN: The other Olympias: Gre-gory Nazianzen and the family of Vitalianus. – In: ZAC (Zeitschrift für Antikes Christentum), vol. 2, 1998, s. 229. 179 II,II,3,333–337 (PG 37, 1504): Jediný zločin ti spáchali synovia: od otca, vzoru po každej stránke, sme horší, bo nedal nám do vienka primát v telesnej výške či v šarme, my nevieme plynulo rečniť, putá nám zväzujú jazyk. Nuž zhrešil som ja a či ty, keď nechcel si, milý môj, darovať deťom z vlôh voľačo lepšie? 180 PG 37, 1481–1482 181 II,II,3,22 (PG 37, 1481); vlny, čo životom zmietajú prudko 182 ΙΙ,ΙΙ,3,23 (PG 37, 1481); v ktoromže prístave zakotví pochmúrna loďka ich žitia 183 ΙΙ,ΙΙ,3,33 (PG 37, 1482); ďalších skántrila nemoc, keď údy im hlodala zvnútra

Vitalianovho života, ktorému Boh dožičil pokoj (γαλÞνην184), spočinul na ňom láskavým zrakom (–µµασιν εšµενÝεσσι185) a všetko mu bezpečne opevnil (πÜντα περιφρÜσσων186).

Čo sa týka odkazovania na mýty a podobenstvá, je obzvlášť prvá časť veršovaného listu Ad Vitalianum veľmi vyvážená. Vyváženosť pri-tom nespočíva len v takmer zhodnom počte odkazov na jedny i druhé, ale aj v ich jednote z hľadiska funkcie. Tie prvé ponúkajú modely, z ktorých niet východiska – končia sa tragicky v dôsledku silného pocitu nešťastia a neochoty odpustiť (vv. 50–64). Dve narácie187 a dve alúzie188 vykres-ľujúce tragické osudy Narkissa, Penthea, Médeie a Aktaióna sú memen-tom pre navzájom odcudzených synov a otca, zároveň aj obrazným vyjad-rením smútku, ktorý prežívajú Peter a Fókas. Východisko z bezútešnej situácie však ponúkajú otcovi i synom novozákonné podobenstvá (vv. 105–125). Sú modelmi naplnenými odpustením, dávajú možnosť nového života. Posolstvo podobenstiev predkladá Gregor vo forme dvoch narácií a dvoch alúzií. Narácie vykresľujú príbehy márnotratného syna a zatúla-

184 II,II,3,34 (PG 37, 1482) 185 II,II,3,35 (PG 37, 1482) 186 II,II,3,36 (PG 37, 1482) 187 Príbehy krásneho Narkissa (ΙΙ,ΙΙ,3,52–54a; PG 37, 1484) a Penthea (II,II,3,54b–57; PG 37, 1484): Μορφyς µÝν τις eyς ποτ` dρÜσσατο, καr κατN πηγyς λατο, καß µιν hσοπτρον Pπþλεσεν εnδεος dσθλο™. ΣÜρκας δ` ο¡ ποθ` eÜς τις PπÝστυγε. Κεsνο δ` Tκουσα, ©ς µÞτηρ φßλον υpα κατÝκτανε µαργοσýνwσι· κτεsνε µcν, ªς τινα θyρα, τ’ δÝρκετο·©ς δ` dνüησε, µýρατο οšκÝτι θyρα, πÜúν δ` ›π’ χερσr δαµÝντα. Ktosi raz zatúžil po vlastnej kráse a do studne skočil, pôvabnej podoby obraz na hladine vody ho zhubil. Nikdy som nepočul, niekto že telo by vlastné si bridil, to som však počul, že matka si v šialenstve skántrila syna; telo mu roztrhla mysliac, že zbadala nejaké zviera, spoznala omyl, keď s nárekom objala synka, nie zvera.

188 Alúzie na Médeiu (II,II,3,58–59; PG 37, 1484) a lovca Aktaióna (II,II,3,60–61; PG 37, 1484): Καr µÞτηρ τεκÝεσσιν eοsς dνr φÜσγανον ‚κεν, PµφιχολωσαµÝνη λεχÝων καr πατρ’ς hρωτος. Καr τινα θηρητyρα κατ` ο¡ρεος, Pντ` dλÜφοιο ¨κεßης, dδÜσαντο θοαr κýνες, Sς φιλÝεσκε. Inej zas matke, čo synov si zabila ranami meča, hnev viedol ruku – to pre zradu, pre lásku muža i otca. Istého lovca sťa korisť raz namiesto jeleňa v hore roztrhli rýchlo sa ženúce psy, ktoré miloval veľmi.

Gregor z Nazianzu

nej ovce189, do alúzií sú ukryté podobenstvá, ktorých protagonistami sú mýtnici190.

K zdôrazneniu sily odpustenia sa Gregor z Nazianzu vracia i v po-slednej časti svojej básne191, keď prostredníctvom narácie predkladá Vita-

189 Podobenstvá o márnotratnom synovi: Lk 15,11–32 a zatúlanej ovci: Lk 15,4–7 (II,II,3,105–110; 111–115; PG 37, 1487–1488): Οšκ PÀεις υjyα νεþτερον, ©ς Pπ’ πατρ’ς πλÜγχθη, µαχλοσýνwσι πατρþúα πÜντα λαφýξας, καß µιν λιµ’ς hτειρεν PλÞµονα; FΩς δ` dπr δ§µα πατρ’ς eο™ παλßνορσος hβη, καr γοýνασι κÜµφθη, αqψα πατxρ dλÝηρε κακ’ν πÜúν, αšχÝνι χεsρας πλÝξατο, δÜκρυα χε™ε, καr εkλαπßνwσι γÝρηρε καr ποιµxν “Àων τις, kyς Pποµουνωθεßσης, dσθλ’ς, λεsψεν Rπαντα, µετ` nχνια δ` λυθε κεßνης ~ν δÝ µιν ~ κατN πρ§νας Pπüπροθεν, zc καθ` œλας πλαζοµÝνην εœρwσιν, eοsς ¬µοισιν Pεßρας, καγχαλüων δεκÜδεσσιν dνηρßθµησε φßλwσι. Azda si počul, jak mladší z dvoch synov, keď opustil otca, dedičstvo premárnil hýrivým životom, premrhal všetko, živoril, túlal sa, trápil sa hladom, no späť keď sa vrátil, do domu otcovho vstúpil a zohol si kolená pred ním; otec sa zľutoval rýchlo nad nehodným synom a kolo krku ho dojatý objal i hostinu pre neho schystal. Alebo dobrý pastier? Hľa, stačí, že jediná z oviec stratí sa. Ostatné nechá a po stopách tuláčky kráča; len čo ju zbadá, že v ďalekej strmine alebo v lese blúdi, on pribehne, vezme ju, odnesie na vlastných pleciach, s radosťou k ostatným milým ju vráti a sto ich zas bude. 190 Podobenstvá o farizejovi a mýtnikovi: Lk 18,9–14 (II,II,3,116–120; PG 37, 1488): Τοsος dµο™ Χριστοsο µÝγας νüµος, •ς χθαµαλοsσιν εšµενÝει πÜντεσσιν, ›περφιÜλους Pθερßζων. ΠολλÜκις dξαγüρευσις QµαρτÜδος Tνδρ` dσÜωσε µοýνη, καr δακρýοισιν PπÝκλυσε πÞµατα πικροsς, καr ψυχxν dκÜθηρε µελαινοµÝνην κακüτητι. Veľký zákon nám zanechal Kristus, čo miluje všetkých pokorných, zato si protiví pyšných. No vyznanie hriechu, čo i jediné, veľa ráz spasilo hriešnych, keď vinu zotreli horké slzy, čo prúdom im po lícach stiekli, takže tým kúpeľom čerň ich mrchavých skutkov sa zmyla. a o mýtnikovi Zachejovi: Lk 19,1–10 (II,II,3,125–126; PG 37, 1489): Τßς δc τελωναßης PµÝτρου χερüς; Pλλ` Tρα καr το˜ς Χριστ’ς Tναξ dλÝηρεν “δυροµÝνους κακüτητα. Je čosi horšie než chamtivý mýtnik? A jednako Kristus prejavil milosť aj týmto, keď ničomnosť oľutovali. 191 II,II,3,318–332 (PG 37, 1503–1504).

lianovi príklad odpustenia ťažkého hriechu bratovraždy v príbehu Abso-lóna a jeho otca Dávida (2Sam 13,28–39), ktorý stojí v silnej opozícii voči prehrešku Petra a Fóka.

Dôležitú úlohu v texte básne plnia i explicitné odkazy na konkrétne osoby, tvorov a miesta. Prostredníctvom nich Gregor predostiera a bližšie charakterizuje ten ktorý nastolený problém. V čitateľovi napr. vyvoláva pocit krivdy a akejsi nespravodlivosti voči Petrovi a Fókovi silný proti-klad vo veršoch 139–151192. Na jednej strane v nich básnik opisuje Vita-lianovu láskavosť a pohostinnosť voči cudzím ľuďom, ktorú prirovnáva, ba vyvyšuje nad pohostinnosť Alkinoa, kráľa blaženého národa Fajákov, a na druhej strane prirovnáva Vitalianových synov, ktorí musia prosiť pri cudzích dverách, pretože tie vlastné sú pred nimi pribuchnuté, k biedne-mu Lazárovi z Lukášovho evanjelia (Lk 16,19–21). Postava Lazára je nositeľkou jedinečného a nezameniteľného obrazu podobne, ako je vy-hranenou i „postava“ a úloha hada v knihe Genezis. Vo veršoch k nemu Fókas prirovnáva hnev193. Ten totiž nahlodáva Vitaliana rovnako, ako dokázal had nahlodať svojou rečou vernosť a poslušnosť prvých rodičov voči Bohu (Gn 3). Analógiou Petrovho a Fókovho neutíchajúceho smútku nad tým, že sa nesmú zúčastniť na svadbe svojej sestry a že jej nemôžu zložiť ani len svadobnú pieseň, je zas boh Pan so svojou neodmysliteľnou píšťalkou spolu s nymfou Echó, ktorá hoc bola ozvenou, predsa vo ver-šoch, paradoxne, nenechávala znieť znova a znova jeho piesne194.

Prostredníctvom Fókovho hlasu získal Gregor z Nazianzu legitímne právo vyjadrovať sa ku vzťahu medzi otcom a synom. Vzťah Petra a Fóka k svojmu otcovi pripomína Gregorov vzťah s jeho otcom a tiež jeho bezmocnosť voči otcovmu hnevu. Sám v básni De vita sua opisuje situáciu, keď bol na prelome rokov 361 – 362 ordinovaný za kňaza a len 192 PG 37, 1490–1491 193 II,II,3,287–291 (PG 37, 1500–1501): Μο™νος δ` dντ’ς hµεινε χüλος καr ½δ˜ς –λεθρος, Vnútri ti ostala jediná žlč a zároveň záhuba sladká, δÜπτων, οpα σßδηρον PτειρÝα λÜθριος k’ς, ktorá tam potajme hlodá sťa hrdza železo pevné zc χüλv βαρýποτµος PπιστοτÜτοιο δρÜκοντος, alebo udiera ťažko pre zúrenie ľstivého Hada, •ς καr πρωτογüνους γεýσει βÜλεν dκ παραδεßσου ktorý nám rodičov prvých, keď jedli, hneď

vyhodil z raja, βαι†. καr θεüτητος dνüσφισεν, ‚ς πÝσεν αšτüς. božskosti daru ich zbavil, bo sám oňho prišiel,

keď padol.

194 II,II,3,207–210 (PG 37, 1495)

Gregor z Nazianzu

potichu znášal otcovu úlohu pri svojej vysviacke. Vyvýšením do kňazstva chcel Gregor st. pre neho získať pocty napriek vedomiu, že jeho syn in-klinoval skôr k životu v samote. Toto otcovo konanie nazval dokonca tyraniou.195 Je preto možné, že Gregorovým zámerom pri písaní veršova-ného listu Vitalianovi nebola ani tak snaha o zmier medzi otcom a synmi ako skôr jeho kritika. V básni síce sústreďuje pozornosť na Vitalianov hnev, no táto téma sa zrejme netýkala len jeho, ale zarezonovala vo všet-kých rodinách honorácie, ku ktorým sa báseň dostala. Hoci je báseň dedi-kovaná Vitalianovi, nie je celkom jednoznačné, či bola určená výlučne jemu alebo aj ďalším čitateľom. V neskorej antike sa v istých literárnych kruhoch totiž zvykli nahlas prednášať reči a básne, ale aj listy a následne sa o nich diskutovalo.196 Tým, že Gregor adresoval Vitalianovi list vo veršoch, konkrétne v daktylských hexametroch, zosilnil domáci rozpor ich epickým rozmerom a priam pozval „obecenstvo“, aby zaujalo nejaký postoj197, aby sa stalo recipientom, vďaka ktorému je možná realizácia textu. Komunikácia medzi autorom a čitateľom je condicio sine qua non. V určitom momente prestáva byť primárnym elementom autor a spôsob, akým vníma realitu a ako ju pretaví do umeleckej výpovede, prestáva byť prvoradé jeho umenie kreovania textu a ťažisko sa presúva na úroveň čitateľa.198

Veršami Gregora z Nazianzu sa okrem rozmeru vzťahu pozemského otca a jeho synov vinie aj línia vzťahu nebeského Otca a jeho stvorenstva. Poukazuje na skutočnosť, že Boh zasieva do sŕdc rodičov lásku voči svo-jim deťom199 a z daného hľadiska je nenávisť medzi nimi absurditou, lebo ako hovorí pisateľ listu: „Keby smel v poriadku sveta sa smrteľník proti-viť Bohu alebo rodičom syn, ja ľahko by našiel som mýtus, čo by nám útrapy zmiernil...“200 Postavenie, postoje a vzťah nebeského a pozemské-ho otca sa na niekoľkých miestach básne pretínajú a sú navzájom kon-frontované. Hneď v úvodných veršoch čítame: „Boh mi ťa, otče, tu

195 II,I,11,337–356 (PG 37, 1052–1054) 196 Porov. GRÜNBART, s. 122. 197 Porov. MCLYNN, The other Olympias, s. 234–237. 198 Porov. ADRIÁNA KOŽELOVÁ: Priestor recepcie v literárnej vede. – In: Jazykovedné a didaktické kolokvium III. Bratislava 2010, s. 37. 199 verše 164, 221–223, 305, 350 200 II,II,3,83–85 (PG 37, 1486)

v živote učinil bohom… Ako je on svetu Rodič… tak je zas pre deti bohom ich otec.“201 Vzývanie Boha ako Otca je známe v mnohých nábožen-stvách. Božstvo sa často považuje za „otca bohov i ľudí“. Označenie Bo-ha menom Otec poukazuje na dva aspekty – Boh je prvopočiatkom a stvoriteľom všetkého202 a zároveň je tým, ktorý miluje203 všetko svoje stvorenstvo, svoje deti a stará sa o nich.204 Božie otcovstvo je tak prame-ňom ľudského otcovstva205 a na ňom je založená úcta detí k rodičom, ktorú vyžaduje aj jedno z Desatora Božích prikázaní206. Úcta a láska rodi-čov sa zas odzrkadľujú v starostlivosti a pozornosti, ktorú prejavujú svo-jim deťom, a mali by byť obrazom Božej lásky a starostlivosti. Takéto chápanie sa naplno odráža i v slovách Vitalianových synov:

Τοsος σοsς τεκÝεσσι πÝλοις, πÜτερ, PφραδÝουσιν, οpον Uν PρÞσαιο Θε’ν σÝο πÞµασιν ε›ρεsν, εn ποτέ σοι βαρýµηνις PπαντÞσειεν Pνßη.207

K predstave Boha ako Otca sa Fókas opätovne vracia v epilógu „svojho“ listu a poukazuje na Božie otcovstvo, ktoré je bezpodmienečné a neo-vplyvnené emóciami: „Ak ťa presvedčím, skončia sa strasti; ak ostaneš tvrdý, otcom nám je už len Boh…“208

Je otázne, nakoľko je Gregorov veršovaný list II,II,3 mravoučnou básňou a nakoľko pokusom o zmierenie. Podľa K. Demoena nie je možné jednoznačne ho charakterizovať ako mravoučný, pretože jeho protagonis-ti sú reálnymi postavami, ale ani ako pokus o zmierenie, hoci sa v ňom autor zmieňuje o niekoľkých kňazoch ako o mediátoroch v domácom konflikte.209 Gregor na tomto mieste nevynecháva ani seba a svoju osobu

201 II,II,3,1–6 (PG 37, 1480) 202 Porov. napr. Dt 32,6; Mal 2,10; 2Sam 7,14; Ef 3,14–15; Iz 49,15. 203 Porov. napr. Ž 68,6; Iz 66,13; Ž 131,2. 204 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, s. 69. 205 Ef 3,15 206 Ex 20,12 207 II,II,3,294–296 (PG 37, 1501): Takým buď otcom aj vo vzťahu k svojim nezdarným synom, akého Boha by túžil si zažiť, keď niekedy padne na teba záľaha útrap a nešťastia budú sa vŕšiť. 208 II,II,3,349–350 (PG 37, 1505) 209 Porov. DEMOEN, Gifts, s. 4–5.

Gregor z Nazianzu

prezentuje ako pastoračnú autoritu aj nad Vitalianom a jeho domom210. Popri sebe menuje tiež Bosporia211 a Amfilocha212, významné cirkevné autority svojho času. Gregor z Nazianzu spolu s Amfilochom a ďalšími dvomi vzdelanými a zbožnými mysliteľmi z maloázijskej Kappadócie – s Bazilom Veľkým a jeho mladším bratom Gregorom z Nyssy – vytvorili dokonca tzv. mladonicejskú skupinu, ktorá si predsavzala prispieť dialó-gom k zjednoteniu nicejskej strany so semiariánmi. Prostredníctvom neho malo byť upresnené pojmoslovie a vyjasnená otázka, aké miesto zaujíma Duch Svätý v božskej Trojici. Hoci táto ich skupina narážala na nesúhlas z mnohých strán, predsa vytvorila ideologické predpoklady na jednotné vyznanie viery, ktoré vzišlo z Konštantínopolského koncilu v roku 381.213 V Amfilochovi a Bosporiovi mal Gregor oporu v boji proti učeniu ariá-nov a zmienkou o nich v básnickom liste nielen napomína Vitaliana, ale i zdôrazňuje, či potvrdzuje platnosť dogmy o jednote božskej Trojice.

Zmienka o Amfilochovi ako o kňazovi ponúka tiež možnosť bližšie identifikovať obdobie, v ktorom bola báseň Vitalianovi napísaná. Ne-mohlo sa tak stať pred rokom 373, pretože v tom čase Amfilochos ešte nebol vysvätený.214 Napísanie tejto básne a vôbec Gregorove styky s Vitalianom teda spadajú do jedného z najťažších období jeho života215, ktorý z času na čas trávil utiahnutý od sveta ako mních a štúdiom Biblie.

II,II,3,240–244 (PG 37, 1497): Γρηγüριος πρþτιστον ¿µωνυµßw τε βßv τε, Gregor, čo vyniká menom i životom bdelým, je prvý, συζυγÝα στοµÜτεσσιν dρευγüµενος θεüτητα· hlásajúc zbožnými ústami jednotu Trojice božskej. Βοσπüριος δ` Tρ`, hπειτα καr EΑµφßλοχος,

µεγαθýµω, Spolu s ním Bosporios a Amfiloch, šľachtici ducha,

οpς Tρα στυγερx νοýσων ›ποδÜµνατ` Pνßη trápenia zákerných chorôb sú schopní načisto skrotiť εšχαsς τε ΤριÜδος τε σεβÜσµατι, καr θυÝεσσι. radom modlitieb, úkonov na počesť Trojice, obiet.

211 Biskup v Kolonii (Archilais) západne od Nazianzu. Bol v úrade od roku 356. (Porov. HAUSER- -MEURY, s. 46.) 212 Amfilochos bol bratrancom, ale zároveň aj priateľom Gregora z Nazianzu. Svoju kariéru začal ako rečník a advokát, neskôr sa stal biskupom v Ikoniu (373–394) a stal sa vplyvným mužom cirkvi, významným v sprostredkúvaní a riešení cirkevných sporov. (Porov. HEINRICH KRAFT: Slovník staro-křesťanské literatury. Kostelní Vydří 2005, s. 19; HAUSER-MEURY, s. 31.) 213 Porov. ČEŠKA, s. 153–154. 214 Viac o datovaní vzniku básne Vitalianovi MARIO REGALI: La Datazione del Carme II,2,3 di Gregorio Nazianzeno. – In: Studi Classici e Orientali, XXXVIII (1988), s. 373–381. 215 Gregorovi z Nazianzu počas jedného roka (374) zomrel najskôr otec a o niekoľko mesiacov neskôr i matka a sám sa následne utiahol na istý čas do samoty (375–378). V roku 379 odišiel na pozvanie malého nicejského spoločenstva do Konštantínopolu, aby tam urovnal cirkevné záležitosti.

Celým básnickým listom sa v rôznych obmenách prelínajú negatívne ľudské emócie – závisť a hnev. Gregorov list Vitalianovi vo veľkej miere poukazuje na absurdnosť otcovho hnevu voči synom. Tá vyplýva aj z Fókových otázok, ktoré kladie otcovi v úvodných veršoch: „Prečo tak zlostne si zubami zaťal do vlastných synov? Ako len mohla tvoj dom do-byť pomsta, čo teší sa zo zla? Ktoráže bezcitná Erínys vyštvala pohodu z domu?“216 a tiež z otázky, ktorú kladie v závere: „Akéže zlo ty, strojca ziel, si zakúsiť musel, že svoj neskrotný hnev ešte zväčšuješ hlboko v mysli?“217. Nezmyselnosť Vitalianovho konania vystupuje do popredia ešte väčšmi pri výpočte všetkého, čoho sa bratia voči svojmu otcovi ne-dopustili a je znásobená aj anaforou, opakovaním záporky vo veršoch:

Ο¡τε σε πατρ°ης PπεµÝρσαµεν, Tνα, τιµyς· οšδc µcν Pσταχýεσσιν dπεχρÜοµεν σÝο χþρης, οšδc βο§ν PγÝλαις, οš πþεσιν, οšδc µcν lπποις· οšδc λÝχους dπÝβηµεν, • µx φßλον PφραδÝοντες, οšδc δüλον φρασÜµεσθα σ˜ν PνδρÜσι δυσµενÝεσσι.218 V básnickom liste Ad Vitalianum navzájom korešpondujú nielen

úvod a záver, ale do istej miery aj ostatné jeho časti. Jeho štruktúru je možné označiť za koncentrickú:

Stal sa carihradským biskupom a istý čas tiež predsedal koncilu, ktorý sa v Konštantínopole konal v roku 381. U niektorých účastníkov to však vyvolalo vlnu protestov. Pripomenuli zabudnutý nicej-ský kánon, podľa ktorého sa biskup jedného mesta nemohol stať biskupom v inom meste (Gregor totiž prijal svätenie na biskupský stolec v Sasime, i keď na to miesto nikdy nenastúpil). Kvôli zacho-vaniu pokoja a svornosti sa Gregor hodnosti carihradského biskupa i predsedu snemu zriekol a vrátil sa do rodného Arianzu. Pozri aj kap. 1.1. 216 II,II,3,11–13 (PG 37, 1481) 217 II,II,3,325–326 (PG 37, 1503) 218 ΙΙ,ΙΙ,3,327–331 (PG 37, 1503–1504): Ani sme na česť ti nesiahli, pane, čo požíva otec, ani sme nevtrhli na žírne polia a nebrali z klasov, ani sme zo stád ti nekradli kravy či ovce či kone; ani sme nevtrhli do lôžka páchať, čo páchať je hriešne, ani sme v spolky sa nedali s mužmi, čo stroja ti pascu.

Gregor z Nazianzu

A prológ (vv. 1–10) B pátranie po príčine otcovho hnevu; dôsledky hnevu a závisti

(vv. 11–71) C zamyslenie nad Vitalianovou láskou k svojim synom a vykresle-

nie Božej lásky a milosrdenstva (vv. 72–126) D charakteristika otcovho hnevu (vv. 127–136) E Vitalianova otvorenosť a láskavosť k cudzím (vv. 137–142) F ťažký údel Petra a Fóka (vv. 143–160) G Vitalianov vzťah k dcéram a ich svadby (vv. 161–209) F´ neláska Vitaliana voči všetkým svojim deťom

(vv. 210–228) E´ Vitalianova zbožnosť a tiež neúprimná štedrosť voči kňa-

zom a martýrom (vv. 229–284) D´ prirovnanie otcovského hnevu k hadovi (vv. 285–296) C´ príklady otcovskej lásky a odpustenia (vv. 297–324) B´ opätovné pátranie po príčine otcovho hnevu (vv. 325–337) A´ epilóg (vv. 338–352).

Centrálnou výpoveďou (G) básnického listu, ktorú Fókas uvádza

slovami: Εnπω µεßζονα µ™θον· PτNρ, πÜτερ, lλαος εnης. Τüσσον Tκος παθÝεσσι πüροις, µx µ™θον dρýξwς219,

je Vitalianov vzťah k dcéram i opis ich svadobnej hostiny. Na neveľkom priestore 50-tich veršov je nastolený silný kontrast v otcovom prístupe k synom a dcéram. Explicitne je vyjadrený vo veršoch 175–176: „τüσσον Pπεχθαßρεις, καr δþµατος dκτ’ς dλαýνεις (πρωτογüνους υjyας), ¿σσÜτιον κεßνwσιν dνηÝα θυµ’ν hδειξας“ 220 a ešte väčšmi ho znásobuje neprístup-nosť svadieb pre synov, hoci jeden z nich je veľmi schopným pevcom. Opis radosti strieda obraz synov ako „divokých zverov zavretých ďaleko

219 II,II,3,161–162 (PG 37, 1491): Poviem ti vážnejšie slovo, no prijmi ho v zmierlivom duchu, uľavíš strápeným synom, len neohrď úprimné slovo. 220 PG 37, 1492; s takou obrovskou zlosťou dnes z domu vyháňaš (prvorodených synov), s akou láskou si schopný pristúpiť k tamtým (= dcéram) a prejaviť vľúdnosť

od domu a zhrýzajúcich sa zlosťou, že vstúpili do trpkých búrok živo-ta“221. Táto časť obsahuje zároveň odkazy na úvod i záver listu, ktoré sú evidentné obzvlášť vo veršoch pripomínajúcich úzky vzťah medzi ne-beským a pozemským otcom.

Ostatné časti Gregorovho listu súvisia navzájom predovšetkým te-maticky. Časti C a C´ sú charakteristické koncentráciou príkladov lásky a z toho plynúceho odpustenia, či už zo strany Boha ako nebeského otca (napr. alúzie na podobenstvá o márnotratnom synovi a zatúlanej ovci) alebo zo strany pozemského otca (napr. narácia o Dávidovi a Absolóno-vi). Rozsahom takmer rovnaké časti D a D´ sú výzvou k skroteniu otcov-ho hnevu, ktoré spája aj spoločný imperatív δÜµασον (verše 134; 292). V častiach E a E´ syn pripomína Vitalianovu štedrosť voči cudzincom i priateľom, ktorí navštevujú jeho dom (E), rovnako však aj voči kňazom a na účely súvisiace s uctievaním martýrov (E´), i keď jeho pohnútky nie sú vždy úprimné rovnako ako zbožnosť, ktorou sa prezentuje. Napokon časti F a F´ spája tvrdosť Vitalianovho srdca voči svojim synom, ale svo-jím spôsobom i voči dcéram, pretože ako vraví Gregor Fókovými ústami: „Pred nami zamkol si dom a ukryl svoj láskavý pohľad, do nich si nená-visť zasial, čo všetci im pocítiť dajú.“222

Gregor z Nazianzu prezentuje vo svojom básnickom liste kladné vlastnosti synov i otca, vystríha pred hriechom a neprávosťou, napomína, zároveň však svojimi slovami i postojom zdôrazňuje nevyhnutnosť úcty a pokory voči otcovi a to tak pozemskému ako aj nebeskému. Pred očami recipienta ožívajú jeho slová prostredníctvom jednotlivých literárnych prostriedkov, kompozície textu i vďaka metrickému systému, v ktorom sú verše zložené. Tieto komponenty vytvárajú v poetickom texte vrstvy, ktoré „tvoria medzi sebou vzájomné relácie a sú základom pre konečnú harmóniu“.223 Hoci veršovaný list Vitalianovi nie je prvoplánovo básňou s teologickým obsahom, Gregor v nej nie je o nič menej teológom ako v dielach, v ktorých sa priamo dotýka otázok dogmatiky alebo morálky.

221 II,II,3,189–192 (PG 37, 1493–1494) 222 II,II,3,220–221 (PG 37, 1496) 223 ADRIÁNA KOŽELOVÁ: Interpretácia originálu a prekladu na základe vrstvenia textu. – In: Jazyko-vedné, literárnovedné a didaktické kolokvium X. Bratislava 2011, s. 64.

Gregor z Nazianzu

Vitalianovi

Boh mi ťa, otče, tu v živote na zemi učinil bohom, Nezrodený dal rodného, Nesmrtný blízkeho smrti, aby pozemské bytosti poctil tým ctihodným darom. Ako je on svetu Rodič a naskrze najlepší Vládca, 5 ako mocnými zákonmi Kristus smie ovládať vesmír, tak je zas pre deti bohom ich otec. Lež počúvaj moje slová, bo vravím čo najlepšie, prijmi ich do božských útrob; sám veľký Boh to tak robí a človeka nedeptá nikdy, pretože zaňho zomrel a zaňho vstal z mŕtvych, raz opäť 10 vráti sa v posledných dňoch, aby všetkých za skutky súdil. Prečo tak zlostne si zubami zaťal do vlastných synov? Ako len mohla tvoj dom dobyť pomsta, čo teší sa zo zla? Ktoráže bezcitná Erínys224 vyštvala pohodu z domu? Áno, ty pochádzaš z dobrého rodu a celý rad ľudí 15 dnes si ťa váži, aj Boh sa o teba príkladne stará, Boh, ktorý miluje oddaných láske, no od planých bočí – taký je oddávna Boží zákon. No v údive žasnem, prečo si nútený trpieť, čím Boh stíha oplanov pyšných? Údery trpké však dávaš si sám, to hovoria ľudia. 20 Bôle a trápenia iným tu znezrady nadelil život, znášajú ľudia raz to, raz ono, a netuší nikto, ako sa utíšia vlny, čo životom zmietajú prudko, v ktoromže prístave zakotví pochmúrna loďka ich žitia. Jedného zmárnilo nesmierne more či vyvrhlo na zem 25 živého, žobrať však musí, žiť o hlade, nahý sa túlať bývalý boháč. Čo na lodi viezol, to zhltlo mu more. Iný vo vojsku slúžil a v bojovom virvare padol

224 Erínye – bohyne pomsty bdejúce nad spravodlivosťou. Gregor z Nazianzu personifikuje hnev a hovorí o Erínyi na troch miestach svojho listu (II,II,3, 13; 228; 303). Už samo slovo znamená hnev a pomstu, avšak v Gregorových veršoch evokuje bohyne pomsty a kliatby, ktoré prenasledovali každého, kto sa vyvyšoval nad bohov alebo sa dopustil zločinu na členoch rodu svojou pýchou a spupnosťou. Hoci bývajú tri, za všetky môže byť vzývaná len jedna. Homér sa napr. vo svojich eposoch zmieňuje niekde o jednej Erínyi, inde o viacerých a až Euripidés píše, že sú tri. Gregor uplatnil vo svojich veršoch Homérov prístup a používa singulár.

alebo v zajatí skončil, keď schmatli ho ručiská vrahov. Ďalšieho odvrhli králi a vzali mu všetko, čím vládol, 30 z vplyvného spravili niktošom za jeden deň toho muža. Iných zas zbojníci pri dennom jase či pod rúškom noci prepadli zlodeji sprostí a zákerne pobrali všetko, ďalších skántrila nemoc, keď údy im hlodala znútra. Tebe však miesto tých pohrôm, čo práve som vyrátal, pokoj 35 dožičil Boh – a kiež ďalej ho dopriava láskavým zrakom! – bezpečne opevnil všetko, čím narábaš vnútri aj vonku, prispel posilou tam, kde sa vynára nejaká tieseň. Jedno však nedal ti Boh: pravú ochotu chrániť si synov, brvami strážiť to oko v hlave, tú zreničku krehkú, 40 aby sa nechvastal nik, keď je v cieli životnej plavby: „Zo všetkých jediný ja som útrapy života zvládol!“ Polykrat225, pradávny panovník Samu! Čo zišlo ti na um? V obave z trvalej záplavy šťastia si do morských hlbín hodil svoj najmilší prsteň, by stratou si ukojil Závisť. 45 Čoskoro mal si ho späť, no uniknúť osudu nešlo. My však nemáme nič, za čím túžieva Závisť. Aj prečo? Veď sa tak ľahučko halí náš domov do temných mrákav. Skutočnou mrákavou, polnočnou tmou je všetko, čo stojí medzi nami, čo vzďaľuje synov od drahého otca. 50 Ktorýže skúsený básnik by dokázal ospievať s plačom útrapy naše, čo boli by námetom pre dávnych pevcov? Ktosi raz zatúžil po vlastnej kráse a do studne skočil, pôvabnej podoby obraz na hladine vody ho zhubil.226 225 Polykratés – tyran na ostrove Samos v 6. stor. pred Kr. S jeho menom je spojená povesť o prsteni, ako ju rozpráva Hérodotos 3, 39–43: egyptský kráľ Amasis varoval Polykrata pred závisťou bohov a radil mu, aby sa vo svojom šťastí zriekol veci, ktorú má najradšej. Polykratés teda zahodil do mora svoj drahocenný prsteň. Na druhý deň mu však rybár priniesol ohromnú rybu a prsteň sa našiel v jej útrobách. To bola predzvesť jeho zlého konca. 226 Tragický príbeh Narkissa, ktorý sa Afroditiným pričinením zamiloval do svojho obrazu na vodnej hladine, pretože ho nymfy považovali za samoľúbeho a namysleného, a z nenaplnenej lásky sa usmrtil, je známy najmä z Ovidiovho spracovania v diele Metamorphoses (III, 359–510). Naň odka-zuje Gregor z Nazianzu v dvoch zo svojich básní. V elegických distichách morálnej básne Adversus mulieres se nimis ornantes i vo veršoch básnického listu Ad Vitalianum skomprimoval podstatu mýtu do narácie v rozsahu dvoch veršov, pričom v prvom z nich vykazujú obidve básne takmer absolútnu zhodu:

Gregor z Nazianzu

Nikdy som nepočul, niekto že telo by vlastné si bridil, 55 to som však počul, že matka si v šialenstve skántrila syna; telo mu roztrhla mysliac, že zbadala nejaké zviera, spoznala omyl, keď s nárekom objala synka, nie zvera.227 Inej zas matke, čo synov si zabila ranami meča, hnev viedol ruku – to pre zradu, pre lásku muža i otca.228 60 Istého lovca sťa korisť raz namiesto jeleňa v hore roztrhli rýchlo sa ženúce psy, ktoré miloval veľmi.229 K takýmto osobám teba nech, otec náš, nepridá básnik, viny čo spomína otcov a spieva o útrapách vojny vedenej doma, kde najbližší na seba nevražia zlostne. 65 Hanba! Svoj diel viny nesiem, svoj diel viny nesie aj otec, otcova vina je väčšia, veď on je ten lepší z nás oboch: vyniká v šedinách múdrych a svojimi mravmi je slávny. Veru, ak nie je to vina, tak určite žalostná hanba, ak sa aj muž, čo je dobrý, dá natoľko zatlačiť k zemi. 70 Mnohí už poznajú pravdu, no naďalej nájdu sa takí, ktorí len po sláve bažia, to dávam ti v srdci si zvážiť. Chcel by som, aby môj rodič tu všetkých vo všetkom tromfol, chcel by som, aj keď sa hnevám – tak káže mi prírody zákon – aby ho do nebies niesla tá sláva, čo má medzi mužmi. 75 Ako ťa, otče, za vľúdneho k cudzím má pokladať dakto, pokiaľ sa hneváš a zúriš na deti, ktoré si splodil, o ktoré prosil si Pána, by na rukách smel si ich chovať, ktorých si slávnymi menami poctil, keď uzreli svetlo:

II,II,3,52–53 (Ad Vitalianum): I,II,29,155–156 (Adversus mulieres se nimis ornantes): Μορφyς µÝν τις eyς ποτ` dρÜσσατο, καr κατN πηγyς Καr µορφyς τις eyς ποτ` dρÜσσατο, καr κατ` πηγyς λατο, καß µιν hσοπτρον Pπþλεσεν εnδεος dσθλο™. λατ` dπ` εkδþëv κÜλλεος οšλοµÝνου.

227 Agaué a Pentheus – Agaué bola nadšenou ctiteľkou boha vína Dionýza a v bakchickom vytržení zabila svojho syna Penthea. 228 Alúzia na konanie Médeie – protagonistky jednej z najlepších Euripidových tragédií (Médeia). Tá zabíja svoje deti, aby sa pomstila Iasonovi za manželskú zradu. Hoci na okamih zaváhala, keď stála tvárou v tvár svojim deťom, predsa v nej napokon zvíťazila pomstychtivosť ohrdnutej ženy nad odpustením. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo, pretože zničila Iasonov rod, ale zničila aj seba. 229 Alúzia na osud lovca Aktaióna, ktorého bohyňa Artemis premenila na jeleňa a pri love ho roztrhali vlastné psy. Aktaiónovi je vlastná spupnosť podobne ako jeho bratrancovi Pentheovi. Euripidés ho spomína v tragédii Bakchantky a to hneď niekoľkokrát, pričom nevynecháva ani jeho tragickú smrť (vv. 337–341a ) majúcu slúžiť Pentheovi ako varovanie.

Peter sa volám a Fókas môj brat – nám Kristových žiakov 80 mená si dal230. To všetko si zabudol, sýtiš sa hnevom. Ktože, môj otecko drahý, sa nad deťmi rozplýva láskou, keď prídu na svet, no keď trocha vyrastú, nepozná súcit? Keby smel v poriadku sveta sa smrteľník protiviť Bohu alebo rodičom syn, ja ľahko by našiel som mýtus, 85 čo by nám útrapy zmiernil, no teraz sa jediná veta derie mi z úst: Či ozaj sme na svete najhorší a či dobrí, to nechajme bokom, nech tvojej sejby sme klasmi. Tvojou sme ozdobou, blažený otče, a tvojou sme hanbou – ozdobou dobrí, no na hanbu zlí. Je zásada všetkým 90 jasná: dobrého miluj a zlého skús podoprieť rukou. Liečivá nie sú určené zdravým a lekár ich podá výlučne tým, ktorých choroby trápia. Neroní nikto slzy, keď vtáča na konári sedí a stratí tam pierko, ľútosť však premkne nás nad tým, čo ďaleko od hniezda padlo, 95 alebo keď ho kmáše krivými pazúrmi jastrab, takže už pod jeho nohami vládze len zúfalo škrečať. Ty máš tú milosť, že pokiaľ som zlý, mňa súcitom poctíš, pokiaľ som dobrý, mňa podrží otcovský zákon. Ba cudzím tí, čo sú najlepší, láskavo v ústrety vyjdú! Stáť blízko 100 k dobrým, to nerobí milosť Božia; vie prejaviť lásku k najhorším, ich chce vlastnými rukami zo zeme zdvihnúť. Nie za nevinných zomieral Boh, keď zostúpil na zem, spojac tú podstatu božskú so smrteľným človečím bytím. Zomrel za Adamov rod, čo ubitý na zemi ležal. 105 Azda si počul, jak mladší z dvoch synov, keď opustil otca, dedičstvo premárnil hýrivým životom, premrhal všetko, živoril, túlal sa, trápil sa hladom, no späť keď sa vrátil, do domu otcovho vstúpil a zohol si kolená pred ním;

230 Sv. Peter a sv. Fókas – obaja umreli mučeníckou smrťou. Sv. Peter bol jedným z dvanástich apoštolov, sv. Fókas pomáhal prenasledovaným kresťanom za Diokleciánovej vlády. V antike bolo zvykom dávať deťom mená predkov, v ranom kresťanstve k nim však pribudli i mená biblických postáv alebo kresťanských cností. Aj Ján Zlatoústy (De inani gloria 47) napr.vyzýval rodičov, aby dali svojim deťom mená svätcov. Tie im mali byť popudom k horlivosti zdokonaľovať sa v cnostiach.

Gregor z Nazianzu

otec sa zľutoval rýchlo nad nehodným synom a kolo 110 krku ho dojatý objal i hostinu pre neho schystal.231 Alebo dobrý pastier? Hľa, stačí, že jediná z oviec stratí sa. Ostatné nechá a po stopách tuláčky kráča; len čo ju zbadá, že v ďalekej strmine alebo v lese blúdi, on pribehne, vezme ju, odnesie na vlastných pleciach, 115 s radosťou k ostatným milým ju vráti a sto ich zas bude.232 Veľký zákon nám zanechal Kristus, čo miluje všetkých pokorných, zato si protiví pyšných. No vyznanie hriechu, čo i jediné, veľa ráz spasilo hriešnych, keď vinu zotreli horké slzy, čo prúdom im po lícach stiekli, 120 takže tým kúpeľom čerň ich mrchavých skutkov sa zmyla.233 Pán veru viac ako sedem ráz odpustil hriešnikom viny,234 tak som to počúval v Božom slove i v náuke Ducha. Vynikol voľakto hriešnosťou viac ako Manasses vládca?235 Je medzi mestami niektoré planšie než Ninive veľké?236 125 Je čosi horšie než chamtivý mýtnik?237 A jednako Kristus prejavil milosť aj týmto, keď ničomnosť oľutovali. Načo však spomínať Kristovu lásku či lásku, čo ľuďom príroda do vienka dala, by ľúbili potomstvo svoje? Ešte aj zviera má mláďatá rado! Snáď počul si, ako 130 pantery, diviaky, okaté kravy, čo pasú sa v čriedach, strachom sa chvejú a kvôli nim bijú sa v súbojoch ľútych, vzdorujú divokým šelmám i nanajvýš neprajným ľuďom. Tebou však lomcuje hnev ešte prudší než divými zvermi, ale aj ľuďmi. Nuž skroť ho! Hoc tvrdé skaly si nemal 135 za pokrm, vodu si nepíjal z mora, otec môj drahý, hnev, čo je tvrdší než diamant, chováš si hlboko v mysli. Z majetku tvojho a zo zisku ťažia a tešia sa iní,

231 Porov. Lk 15,11–32. 232 Porov. Lk 15,4–7. 233 Alúzia na Lk 18,9–14. 234 Porov. Mt 18,21–22. 235 Porov. 2Kr 21. 236 Porov. Jon 3. 237 Alúzia na Lk 19,1–10.

miestni aj cudzinci, zbožní i nemúdri. Všetkým si totiž pripravil spoločný prístav, keď v núdzi ťa o pomoc prosia, 140 pod svojou strechou. Tvoj stôl vábi viac ako Alkinoove238 háje, keď oplýva priateľmi, oplýva jedlami, aké ponúka zem i vzduch, má všetko, čo vo vodách pláva. My zatiaľ deň čo deň stáť musíme pred cudzím prahom, smädní sme, skrehnutí, nahí, len tak sa túlame svetom, 145 na svoju biedu tu nemáme lieku, ba nesmieme uzrieť odvtedy ani len tvár tvoju, otče, keď hnevom si vzbĺkol, hoci ju túžime vidieť a sluhom to dovolíš často239, aj keď sa zlostíš, čo iste je trpké. My pri núdznych stoloch musíme sedieť sťa poslední žobráci, ledva čo zopár 150 odrobín ako ten Lazár si spod stolov prehojných ďobnúť smieme a deliť sa so psami o zvyšky spadnutých jedál.240 Zásluhou tvojou sa mnohí nás boja a naopak mnohí majú nás v úcte. Nuž, čudná to vec: sú neslávni slávou otca; – hľa, maličká kvapka, čo zármutkom zlomených vzpruží. 155 Prudšiu vie spôsobiť bolesť, ak nekoná pomocník súci. Iní zas nevedia, kto sme a čí sme. Ja hanbím sa totiž vysloviť otcovo meno. Len dvaja sa správajú milo, či už chcú nešťastiu ujsť či seba zaštítiť vopred proti trápeniam vlastným, keď vlnobitiam ich démon 160 vystaví; cez pomoc cudzím tak vlastne ratujú seba. Poviem ti vážnejšie slovo, no prijmi ho v zmierlivom duchu, uľavíš strápeným synom, len neohrď úprimné slovo. Ostatným deťom si otcom a toľko lásky im dávaš, koľko sa na toho svedčí, čím spravil ho nebeský Otec. 165 O závisť nejde! Či môžeme závidieť sestričkám rodným? Doma si vychoval citlivé dcéry, sú robotné, zručné,

238 Alkinoos – kráľ blaženého národa Fajákov, ktorý usporiadal na počesť stroskotaného Odyssea hostinu bez toho, aby sa ho spýtal na meno. Zmienkou Alkinoa upozorňuje Gregor formou výčitky na prehýbajúce sa stoly vo Vitalianovom dome. Rozmer výčitky na tomto mieste však dokáže v plnom rozsahu pochopiť len recipient, ktorý pozná Homéra a jeho plastický opis Alkinoovho sadu v sied-mom speve Odysseie (VII, 112–131). 239 Porov. Lk 15,17–19. 240 Porov. Lk 16,19–31.

Gregor z Nazianzu

výchovu v počestných mravoch si zveril do dlaní ženy s múdrosťou Cheiróna241. Dozrel čas na ich manželský zväzok, dal si im šľachetných mužov a mešťania mali ťa v úcte. 170 Časť svojho imania zaťom si štedrou rozdelil rukou, nás však – hoci nás povila tá istá predrahá matka, za ktorou plakať som neraz ťa videl, milý náš otec, veď bola zbožná a pre všetkých ľudí obdivu hodná – prvorodených synov, čo otcom sú najväčšou pýchou, 175 s takou obrovskou zlosťou dnes z domu vyháňaš, s akou láskou si schopný pristúpiť k tamtým a prejaviť vľúdnosť. Poviem, hoc nerád, no slovo sa z perí i zo srdca derie, keby ho zdusil, snáď silou by svojou ma roztrhlo vnútri. Mali ste zásnuby, svadobné veselie, radosti plno, 180 k sobášu veno aj príhovor, žarty, čo veselosť plodia. Pri stoloch pokrvných príbuzných hŕba a nemenší počet susedov v pánovom dome sa tešil z prejavov úcty, zároveň svadobnú hostinu poctili dôstojní kňazi242, ktorí ten zväzok spojili vencami s modlitbou vrúcnou243. 185 Družbovia krepčili okolo ženícha, v oslavnom speve vyzdvihli podobu s mládnikom šľachetnej olivy vzácnej. Panenskú nevestu iskrenných očí zas k vítanej svadbe krášlili ženy a otec sa oddával radosti zo svojich detí.244 Zatiaľ sme my sťa dajaké divoké zvery či prasce, 190 zbavení podoby ľudskej, bo zasiahol bezcitný démon, zavretí ďaleko od domu sestry sa zhrýzali zlosťou nad tým, že vôbec sme vstúpili do trpkých života búrok. Bodaj som počatý nikdy sa nespevnil v matkinom lone,

241 Cheirón bol v predstavách antických Grékov najmúdrejším a najspravodlivejším z Kentaurov. V jaskyni pod horou Pélion vychovával božských synov a hrdinov. Cheirónom nazýva Gregor v liste II,II,6 aj svoju sesternicu Theodosiu. Viac o vzájomnej súvislosti pozri kap. 3.3.1, s. 189–190. 242 Na svadbu bol pozvaný aj Gregor, svoju neúčasť však ospravedlnil listom. 243 V 4. storočí sa začínajú v obradoch sviatosti manželstva prvýkrát objavovať sobášne vence, ktoré sa kladú na hlavy sobášiacich sa. Spočiatku to boli vence z kvetov, neskôr ich začali zhotovovať z kovu, dávajúc im formu kráľovskej koruny. Znamenajú víťazstvo nad vášňami a pripomínajú kráľov-skú dôstojnosť prvej ľudskej dvojice Adama a Evy, ktorým dal Boh do vlastníctva všetko pozemské stvorenstvo (Porov. Gn 1,28). 244 Viac o svadobnej hostine pozri kap. 3.3, s. 188.

bodaj v jej pôrodných bolestiach stihol som predčasne zomrieť, 195 alebo prejdúc tou bránou, dych smrti som do seba nasal, prvý môj plač hneď pri zrode mal byť zároveň slzou pri mojej smrti, tak veľa by nepoznal nesmiernych súžob. Jedno však trápi ma zvlášť. Viem výborne prednášať piesne, túžil som ospievať svadobné hody i manželské lôžko 200 najmilšej sestričky rodnej, ty na svete najhorší zloduch. Zároveň nenávisť otca chcel utíšiť svadobný spev môj. Tam som sťa lump sa však objaviť nesmel, nuž ospieval iný sestrinu krásu, jej vrkoče plavé a pod čelom temné obrvy strážiace líca, čo belosťou žiaria sťa striebro. 205 Večernicu ospieval jeden a Zornicu druhý, nanajvýš ťarbavý básnik, ja zbavený pocty aj hlasu ležal som v oblakoch žiaľu a cítil sa horšie než Echó245, bez ktorej po horách Pan246 si s pastiermi pesničky nôtil; ani len z vysokých brál ich refrén som zdvojovať nesmel. 210 Oželiem básne, čo doteraz vyšli, už nebudem básniť. Zbohom, knižočky, zvučné! Vy, múzy247, tiež ostaňte zbohom! Vari je radosťou spievať, keď otcovské uši sú hluché, hoci sťa Orfeus248 z Odryských249 skál by som kamene lýrou rozhýbal, krotil šelmy či dravé podmanil vtáky? 215 Ber si aj toto, ty trýznivá Závisť, je s piesňami koniec. Najdrahší! Kiež ti to všetko raz nezráta Boh ani dakto z priateľov. Navyše taká ma obava kvári a mätie: ty vlastne, vážený, neľúbiš nás ani neľúbiš dcéry, ktoré v náručí nosíš a ochotne do výšky dvíhaš. 220 Pred nami zamkol si dom a ukryl svoj láskavý pohľad, do nich si nenávisť zasial, čo všetci im pocítiť dajú. Nechce to Kristus, by otec dal lásku len jednému z detí, druhé však zasypal krutosťou srdca, a vyrovná váhu,

245 Echó – lesná nymfa premenená bohyňou Hérou na ozvenu. 246 Pan – boh lesov, lovcov a pastierov. 247 Múzy – bohyne umení. 248 Orfeus – najstarší a najväčší hudobník a spevák, „vynálezca hudby“, ktorý keď rozozvučal lýru a začal spievať, v celej prírode zavládol súlad a pokoj. 249 tráckych; Orfeus pochádzal z Trácie.

Gregor z Nazianzu

keď jeho najmilších vystaví zavše aj najtvrdším biedam, 225 z otcov na deti presunie hnev Syn večného Otca. Biedy kiež pohltí hlbina morská250, kiež zďaleka minú rodinu našu, kiež nestíha bôľ rad predošlých bôľov. Stačí, že najstarších synov ti sužuje Erínys hnevná. Na teba, otecko, veru aj rodičia všetci aj deti 230 nevražia svorne, že doslova neúprosné máš srdce. Otcova nevôľa zlomiť má život, čo utkala túžba manželskej lásky, no potom ho zmrzačí krvavá Zvada251? Nesmiernym súcitom srdcia sú premknuté všetkých, čo skutky konajú Bohu milé i tých, ktorí trpeli mnoho, 235 obzvlášť však trápi kňazov: ich štedro zahŕňaš darmi, hostíš ich pod svojou strechou, no urážaš, len čo sa vzdialia, neraz aj prítomných haníš, keď nevravia lichôtky samé, ani sa netvária stále len milo a priaznivo, ale trúfnu si tvrdými slovami karhať, že nesprávne konáš. 240 Gregor252, čo vyniká menom253 i životom bdelým, je prvý, hlásajúc zbožnými ústami jednotu Trojice božskej. Spolu s ním Bosporios254 a Amfiloch255, šľachtici ducha, trápenia zákerných chorôb sú schopní načisto skrotiť radom modlitieb, úkonov na počesť Trojice, obiet. 245 Teba však nedojme modlitba žiadna či obeta svätá, chladný si k svedectvu atlétov Božích, hoc pamätáš na ich výročné sviatky a peniazmi prispievaš náramne štedro na stavbu oltárov, darčeky, hostiny spojené s tancom, hýriace lahodným vínom, čo z krčahov mnohých sa leje, 250 komfortné pohovky núkaš – len obchádzaš zákony Božie. Bohu však milší je dar, čo aj malý, no čistého srdca, ako záľaha obiet, čo nevyšla z úprimnej duše. Ničím, čo smrteľným ľuďom vie urodiť pôda, čo dáva

250 Alúzia na Mt 8,31–32. 251 V gréckom texte Enyó, bohyňa vojnového hurhaja a vraždenia. 252 Gregor z Nazianzu 253 grégoró = bdieť 254 Porov. s. 136, pozn. 211. 255 Porov. s. 136, pozn. 212.

vodstvo či ovzdušie, Boha si nemožno patrične uctiť. 255 Od Boha pochádza všetko. Čo iné tu vymyslí človek? Bohu je milá len obeta čistého srdca256 a takou neraz predstihne boháčov mnohých i posledný chudák. Vážim si, otče, a ctím tvoju rozvahu, šľachetné rady, nimi si prevýšil mnohých, bo tešíš sa u Boha priazni. 260 Nemajú úbohé smrteľné tvory len jediný pôvod, ktorého prameň je v spojení tela a krvi, nuž ľuďom od chvíle zrodu až po skon ich život prirýchlo plynie. To je náš najprvší prameň; ten druhý je vo Svätom Duchu: s obmytím očistnou vodou on prišiel sťa nebeské svetlo257. 265 Tretí zdroj vyviera zo sĺz a z našich bôľov a žiaľov: zlými skutkami sčernetý obraz vie dočista utrieť. Za prvý prameň si povďačný predkom a za druhý Bohu, tretieho otcom si sám, keď životu číry jas dávaš. Okovy sveta si zlomil a z bahna si vytiahol nohu, 270 ušiel si pred tým, čo hrozilo Sodome – ohňu a síre. Segor, to mestečko v nížine milé ťa prijalo, naspäť na mestá zmenené v popol už nikdy si nevrhol pohľad.258 Z celého imania jedinú perlu si pre seba niesol v posledný deň259, tak spojil si dušu už naplno s Kristom. 275 Seba si zahalil oblakom260 zhora a preťal si rázne spojenie s pozemským svetom, keď v strede si postavil hradbu. Skrotil si sebectvo brucha, tej pahltnej priepasti bez dna, vznešený palác si zavrhol, pýchu a nadutosť zmietol, márnivé chvastúnstvo261 u chlapov bežné si uzemnil tvrdo. 280 Jedinou slávou ti veľký je Boh, pred pokrvným vzťahom

256 O pojme čistoty a očisťovania pozri aj kap. 3.4.1, s. 206. 257 Porov. Jn 1,32–33; Lk 3,21–22. 258 Porov. Gn 19,20–25. 259 Alúzia na Mt 13,45–46. Alúzia na podobenstvo o perle sa v rámci Gregorových básní quae spec-tant ad alios nachádza tiež vo veršovanom liste Nemesiovi. Kým v liste Vitalianovi dochádza ku stotožneniu konania „vzorovej“ a reálnej postavy a obe sú na tej správnej ceste k Bohu, v liste Neme-siovi slúži podobenstvo ako povzbudenie k rozhodnutiu po tej správnej ceste – ceste hľadania Boha – vykročiť. 260 Alúzia na Lk 9,34. 261 Alúzia na Mt 4,2–11.

Gregor z Nazianzu

dávaš vždy zbožnému prednosť. Ty s´ na prvé miesto postavil Kríž a na ňom odvisol svet ako lotor. Hymnami pri nočnom bdení a celodennými spevmi chváliš Božieho Ducha, čo trojitým jasom nám žiari. 285 To síce, otče, je skvelé a najbližšie k dobrému cieľu, (cieľ je však priamo a nie iba v zrkadle vidieť raz Boha!). Vnútri ti ostala jediná žlč a zároveň záhuba sladká,262 ktorá tam potajme hlodá sťa hrdza železo pevné alebo udiera ťažko pre zúrenie ľstivého Hada, 290 ktorý nám rodičov prvých, keď jedli, hneď vyhodil z raja, božskosti daru ich zbavil, bo sám oňho prišiel, keď padol.263 Skroť teda, otec, svoj hnev plný žlče. Veď Kristus je naším vládcom, aj tebe je potrebný súcit a láskavosť jeho. Takým buď otcom aj vo vzťahu k svojim nezdarným synom, 295 akého Boha by túžil si zažiť, keď niekedy padne na teba záľaha útrap a nešťastia budú sa vŕšiť. Nie si jediným otcom tu vo svete smrteľných ľudí, nespratní synovia sužujú mnohých. Ja videl som veru neraz aj otca, čo prižmúril oči nad hanebným činom 300 spupného syna. Raz jeden sa bez miery oddával kockám, druhý zas zhubným pitím i hýrením v ľúbostných pletkách rozvrátil otcovský dom a iný, keď prišiel, hneď otca napadol násilím slov, ba zdvihol naň pomstivé ruky. Jednako otec sa zachoval mierne a ovládol v hneve. 305 Viac ako písaný zákon je láska, čo sama sa učí, ona vie utlmiť zlosť264, čo v otcovi vrie proti synom. Často sa tvári, že nevidí mnohé, hoc vidí to dobre, často je navonok hluchý, hoc uši mu výborne slúžia, len aby z výčitky nevznikla lavína urážok drzých,265 310 ktorá synovskú úctu, tú šľachetnú stráž, priamo zmetie. Výčitky plodia len vzdor, kým dobrota k skromnosti vedie.

262 Porov. Homéros, Ilias XVIII,108. 263 Porov. Gn 3. 264 Porov. 1Kor 13,4–7; Gal 5,14. 265 Porov. Ef 6,4.

Synovia, ktorí sa túžia presláviť skoro, tí najmä necúvnu pred silou ruky, no poslušnosť spúta ich isto. Vzbĺknutie slamy – to otcov je hnev, veď sa vzápätí skončí: 315 jazyk sa od zlosti vznietil, no požiar hneď zhasila ľútosť. Ústami vychrlil kliatbu, no myseľ hneď ponúkne pomoc, k bremenu prikladá ruky a v objatí s plačúcim plače. V Abrahámovom kmeni je z kráľov príkladom Dávid: ku všetkým býval vždy mierny a neinak ku svojim synom, 320 skrotil svoj hnev aj po bratovražde, čo Absolón spáchal.266 Všimni si: zbraň proti nemu keď Absolón zdvihol a v húští, na mule sediac však o konár chytil si vlasy a zomrel, 267 za synom kráľ nielen žialil, sťa patril by k výkvetu mužov, ale aj poslovi udelil trest, akým stíhajú vrahov. 325 Akéže zlo ty, strojca ziel, si zakúsiť musel, že svoj neskrotný hnev ešte zväčšuješ hlboko v mysli? Ani sme na česť ti nesiahli, pane, čo požíva otec, ani sme nevtrhli na žírne polia a nebrali z klasov, ani sme zo stád ti nekradli kravy či ovce či kone; 330 ani sme nevtrhli do lôžka páchať, čo páchať je hriešne, ani sme v spolky sa nedali s mužmi, čo stroja ti pascu. Voľačo také by tvoj hnev ozaj vznietilo právom. Jediný zločin ti spáchali synovia: od otca, vzoru po každej stránke, sme horší, bo nedal nám do vienka primát 335 v telesnej výške či v šarme, my nevieme plynulo rečniť, putá nám zväzujú jazyk. Nuž zhrešil som ja a či ty, keď nechcel si, milý môj, darovať deťom z vlôh voľačo lepšie? Za rečou spravím tu bodku: Kráľ Otec i Syn, vládca veľký, podaj mi ruku a dožič, nech otec sa pomerí so mnou. 340 Rukami brady sa dotýkam raz a raz zasa kolien, ani čo božie by boli – kiež Bohu sme v ústrety vyšli! Nechceme svadbu a bohatstva prídel či vysoký palác, podaj nám ruku a obdar nás láskavým úsmevom v tvári! Predrahá mama! Aj v snoch sa mi zjavuješ po boku otca,

266 Porov. 2Sam 13,28–39. 267 Porov. 2Sam 18,9–17.

Gregor z Nazianzu

345 ako si pri ňom a hnev jeho zmierňuješ prosebnou rečou, spomienky obraciaš k lôžku a radostiam manželskej zmluvy. Poprosiť skús svojho muža, nech zas sa k nám láskavo správa. Človek aj spevu sa nasýti raz, aj bolestnej vojny. Ak ťa presvedčím, skončia sa strasti; ak ostaneš tvrdý, 350 otcom nám je už len Boh a my túlať sa budeme ďalej. Či už nás na hanbu necháš, či zomrieme, „sláva“ je tvoja.

3.2.2 3.2.2 3.2.2 3.2.2 Listy NikobulomListy NikobulomListy NikobulomListy Nikobulom

V roku 375 po smrti svojich rodičov, posledných členoch priamej

rodiny268, opustil Gregor z Nazianzu Kappadóciu. Vzťahy s príbuznými obnovil až po svojom návrate v roku 381, ale jeho pohľad na nich sa zmenil a rodina ho vnímala ako patriarchu. Počas života svojho otca sa Gregor zmieňoval o Amfilochovi a Nikobulovi269 ako o bratoch, po jeho smrti ale začal hľadieť na príbuzenstvo z perspektívy otca – Amfilocha a Nikobula nazýva synmi, Alypianu a iné príbuzné dcérami.270

Alypiana bola najstaršou dcérou Gregorovej sestry Gorgonie. Vyda-la sa okolo roku 365 za Nikobula st., člena zámožnej a váženej rodiny, veterána vojenskej služby z ťaženia proti Perzii. Po Gregorovom návrate do Kappadócie sa Nikobulos stal jeho správcom. Pre Gregora bol Niko-bulos st. ošetrovateľom, oporou i pomyselnou paličkou v starobe271, uro-bil mu život znesiteľnejším272, i keď sa Gregor, ako vyplýva z jeho za-chovanej korešpondencie, musel za neho opakovane prihovárať na úra-doch i u svojich priateľov.273 Nikobulos st. zomrel okolo roku 385274,

268 Gregorov brat Kaisarios zomrel v roku 368 a sestra Gorgonia v roku 369/370 (porov. MCGUCKIN, s. IX). 269 Nikobulos st. – manžel Gregorovej netere Alypiany. 270 Porov. VAN DAM , s. 56. 271 Epp. 147, 148. 272 Ep. 127. 273 Epp. 13, 21, 224 – Gregor sa v nich prihovára za Nikobula z rôznych dôvodov (prosba o pomoc v súdnom spore, prosba o miesto, ospravedlnenie) u Amfilocha, Sofronia a Africana. Ep. 67 – V roku 375 Nikobulos vyvolal u peraequatora Juliána pohoršenie. Gregor píše Juliánovi a dištancuje sa od Nikobulovho správania.

krátko nato, ako bol zbavený slobody pre prečin svojho sluhu. Gregor sa u miestodržiteľa prihováral najprv za neho a po jeho smrti i za jeho vdo-vu, aby jej bol vrátený majetok (Ep. 195).275

Po smrti Nikobula st. dohliadal Gregor naďalej na vdovu a ich tri de-ti. Už počas jeho života bol do istej miery zainteresovaný do výchovy a vzdelávania synovcov. Najviac si obľúbil najstaršieho z nich – Nikobu-la ml., ktorý bol vzdelávaný svojím otcom, samotným Gregorom, ale i rôznymi miestnymi učiteľmi v Kappadócii.276 Zachovalo sa nám nie-koľko Gregorových listov týkajúcich sa vzdelávania Nikobulových sy-nov. Jeden z nich (Ep. 157) je adresovaný Teodorovi, prelátovi v Tyane, ktorého Gregor žiada, aby dohliadol na jeho synovcov pri štúdiu steno-grafie. Neskôr, no ešte pred rokom 383, napísal niekoľko listov aj sú-kromnému učiteľovi Eudoxiovi (Epp. 174–177, 187), v ktorých sa však už prihovára len za Nikobula ml. a jeho štúdium rétoriky. Prosí Eudoxia, aby v ňom vzbudil záujem napriek tomu, že Nikobulos je ľahkovážny a lenivý (Ep. 175). Eudoxios nebol príliš obľúbeným učiteľom a hoci Nikobula chválil, Gregor si nebol istý, či je chvála naozaj úprimná (Ep. 187). V Cézarei sa potom o mladého Nikobula sporili sofisti Stagirios a Eustochios277 (Epp. 190, 192278), Nikobulos však túžil pokračovať v štúdiu po vzore svojho strýka Gregora v cudzine a štúdium mimo Kap-padócie si u otca aj presadil.

Epp. 146, 147 – Počas funkčného obdobia miestodržiteľa Olympia (382/383) bol Nikobulos obžalovaný na základe prečinu svojho otroka a bol odsúdený. Gregor píše Olympiovi a presviedča ho o Nikobulovej nevine. Epp. 126, 127 – Gregor prosí Olympia a biskupa Helladia o oslobodenie od povinností a pokoj pre Nikobula, pretože sa o neho stará v chorobe. 274 Porov. Mémoires pour servir à l'histoire ecclésiastique des six premiers siècles ...: tome neuvième qui contient les vies de Saint Basile, de Saint Greégoire de Nazianze, de Saint Grégoire de Nysse et de Saint Amphiloque. Par M. LENAIN DE TILLEMONT . Paris 1703, s. 383, 545. [on line] Dostupné na internete: <http://books.google.com/books?id=kJnVFlkSyysC&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage &q&f=false>; HAUSER-MEURY, s. 131. 275 Porov. MCGUCKIN, s. 395. 276 Porov. VAN DAM , s. 59. 277 Porov. MORONI, s. 29–32. 278 Nikobulos sa rozhodol navštevovať prednášky sofistu Stagiria, čo nahnevalo jeho miestneho rivala a Gregorovho priateľa Eustochia. Gregor preto napísal list Eustochiovi (Ep. 190), v ktorom sa ho pýta, dokedy budú trvať žabomyšie vojny medzi oboma sofistami a snaží sa ho zmieriť so Stagiriom. Súčasne napísal list Stagiriovi (Ep. 192), aby prepustil Nikobula, lebo sa kvôli tomu znepriatelil s priateľom. Ak tak urobí, bude si ho vážiť a modliť sa za neho.

Gregor z Nazianzu

Nikobulos ml. bol nielen Gregorovým obľúbeným synovcom a žia-kom, ale i dedičom a editorom jeho literárneho diela279, o čom svedčia i Gregorove prozaické listy (Epp. 51–54280). Ako oporu ambícií Nikobula ml. zložil Gregor z Nazianzu báseň v synovcovom mene a z jeho pohľadu a zorného uhla adresuje otcovi žiadosť odísť študovať. Nikobulos st. sú-hlasil a vo svojej odpovedi, opäť napísanej Gregorom, navrhol na štú-dium Alexandriu (štúdium medicíny), Berytos (Bejrút; štúdium práva) alebo Atény (štúdium rečníctva)281. Po absolvovaní takéhoto štúdia sa dalo predpokladať, že Nikobulos urobí kariéru ako štátny úradník alebo významný učiteľ.

Gregorom načrtnutá korešpondencia medzi otcom a synom je len fikciou, nemusí preto reálne odrážať životnú situáciu, a tento fakt nijako neuľahčuje konkrétne datovanie vzniku básnických listov. Nie je možné jednoznačne ho určiť ani z ich obsahu, či na základe iných prác Gregora z Nazianzu. P. Gallay umiestňuje ich vznik do rokov 384–390282, maurín-ske vydanie (s. 1037 a 1049) a v závislosti od neho aj PG (37, 1506 a 1522) uvádzajú pre vznik básne II,II,4 približne rok 383 a pre báseň II,II,5 rok 385 ako terminus ante quem, keďže práve v tomto období zo-mrel Nikobulos st. a neskoršie napísanie listu v jeho mene stráca svoj zmysel. K rovnakému datovaniu sa prikláňa aj M. G. Moroniová283.

Nikobulom adresované básnické listy sú, ako sme už spomínali, di-ptychom a budia dojem rečníckych deklamácií.284 Je preto otázne, či ne-boli pre Gregora príležitosťou osláviť učenosť, λüγοι, inými ako svojimi ústami.

279 Porov. MCGUCKIN, s. 6. 280 V liste 51 predstavuje Gregor Nikobulovi ml. teóriu epištolografie a v listoch 52 a 53 mu zveruje svoju korešpondenciu, predovšetkým s Bazilom Veľkým. 281 II,II,5,226–229 (PG 37, 1538) 282 Porov. PAUL GALLAY : La Vie de Saint Grégoire de Nazianze. Lyon – Paris 1943, s. 235, pozn. 3 a s. 253. 283 Porov. MORONI, s. 36–37. 284 Porov. DEMOEN, Gifts, s. 5–6.

3.2.2.1 Nikobuli filii ad patrem3.2.2.1 Nikobuli filii ad patrem3.2.2.1 Nikobuli filii ad patrem3.2.2.1 Nikobuli filii ad patrem „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.

... V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1,1–4). Slová prológu evanjelia podľa Jána nachádzajú svoj odraz na nie-

koľkých miestach veršovaného listu určeného Nikobulovi st. (napr. II,II,4,3; 182). Gregor z Nazianzu v ňom v mene Nikobula ml. označuje Božieho Syna výrazom Λüγος. Syn je pre neho Slovom, lebo zjavuje a ukazuje Otca. Na tomto mystériu lásky má však účasť aj človek – má schopnosť prejaviť sa skrz slovo.285 Slov ako takých a tiež snahy ovládať ich a nimi „vládnuť“ sa týka celý list II,II,4. Tak ako je príchod Slova do sveta – Svetla do tmy – stredobodom celého kresťanstva, tak sú pre mla-dého Nikobula stredobodom záujmu λüγοι, učenosť.

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14a), pokra-čuje Ján, aby mohla nadísť „hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,23–24). V rovnakom duchu píše i Gregor a Ježišove slová o odumretom zrne nachádzame ukryté v alúzii:

ΤικτοµÝνους, τßκτοντας dφηµÝριον βßον fλκειν, καr ζþειν φθινýθοντας dπ` Pσταχýεσσιν eοsσιν.286

Smrť nie je záverom života, ale jeho prvoradou podmienkou. Čo evanje-lium nazýva „smrťou seba samého“, je začiatkom nového života už tu na zemi.287 Do toho chce vykročiť i Nikobulos ml. a žiada otca o povolenie odísť študovať, i keď nie práve najzdvorilejším spôsobom. Baží po vzde-laní a je presvedčený, že ak by dostal literárne vzdelanie, ku ktorému patria filozofia, história, rétorika atď., mohol by sa v budúcnosti venovať i posvätnejším veciam. Z jeho veršov (… s radostnou nádejou vykročím odtiaľ, len aby som mohol / spoznávať čistý a večitý život a nemusel via- 285 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 231. 286 II,II,4,4–5 (PG 37, 1506): Tí, čo na svet už prišli, dar krátkeho života majú plodením šíriť, hoc odumrú, ďalej žiť vo svojich klasoch. 287 Porov. DENIS DE ROUGEMONT: Západ a láska. Bratislava 2001, s. 52.

Gregor z Nazianzu

cej / hľadieť len z diaľky na úbohé napodobeniny pravdy, / ako sa zrkad-lia iba na priezračnej hladine vodnej…) jasne zaznievajú pasáže z Plató-na288, i keď v pozmenenej podobe, a zároveň sa v nich prejavuje Grego-rovo poznanie, že „kráčať za Svetlom“ a spoznať pravdu nie je možné len silou rozumu, ale je potrebné vziať si „za spoločníka a sprievodcu Krista“:

ΑšτNρ dπxν δx τα™τα διεξελÜσω νεüτητι, πνεýµατι θειοτÝρv δþσω φρÝνας, ”σσα κÝλευσε καλN Pνιχνεýων τε καr dς φÜος αkcν ¿δεýων, καr στÜθµην βιüτοιο φÝρων κινÞµασι θεßοις, ªς κεν Pοσσητyρα, συνÝµπορον, ½γεµονyα Χριστ’ν hχων, κοýφwσι σ˜ν dλπßσιν hνθεν Pερθ§, καr ζωyς καθαρyς τε καr PλÞκτοιο τýχοιµι, µηκÝτ` Pληθεßης kνδÜλµατα τηλüθε λεýσσων, ªστε δι` dσσüπτροιο καr œδατος PδρανÝοντα, αšτxν δ` Pτρεκßην θηεýµενος –µµασιν Qγνοsς, ‚ς πρ§τον πýµατüν τε ΤριNς θεüτης µονüσεπτος, gν φÜος dν τρισσοsς Pµαρýγµασιν kσοθÝοισι.289 T. Špidlík konštatuje, že Gregor sa, podobne ako východní askéti,

ktorí radi stavajú na obdiv nedostatok erudície, úprimne vyznal z evanje-liovej jednoduchosti, nikdy sa však úplne nevzdal túžby rozvíjať dar ro-zumu.290 Táto túžba sa prejavuje aj v Nikobulových slovách, ktorými

288 Platón, Štát 514A–517A. 289 II,II,4,77–88 (PG 37, 1511–1512): Avšak keď všetko to rozpoviem mladým, keď odovzdám seba Božiemu Duchu a hlasu, keď blahozvesť Svätého Písma budem vždy hľadať a rovnako jednostaj za Svetlom kráčať, pravidlá žitia, jak vnukol ich Boh, si osvojím pevne, ochrancom, sprievodcom, vodcom mi na ceste stane sa Kristus. S radostnou nádejou vykročím odtiaľ, len aby som mohol spoznávať čistý a večitý život a nemusel viacej hľadieť len z diaľky na úbohé napodobeniny pravdy, ako sa zrkadlia iba na priezračnej hladine vodnej. Čistými očami túžim sa pozerať na pravdu samu, ktorej zdrojom i cieľom je Svätá Trojica ctená v jedinom bytí, v jedinom svetle troch plameňov rovných. 290 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 243–244.

vyvíja tlak na otca a snaží sa zapôsobiť na jeho ego prostredníctvom od-kazov na Bibliu, siaha však i po látke antických mýtov a reálií. Prirovná-va otca k mužom z Aiakovho rodu a k hrdinovi Meleagrovi291.

Všetci spomínaní hrdinovia sú neoddeliteľnou súčasťou Homéro-vých eposov Ilias a Odysseia a Gregor z nich čerpal nielen pri výbere vhodných mužov ako príkladov pre porovnanie s Nikobulom st., ale i pri opise jeho zovňajšku. Použil rovnaké slovné spojenie – εqδüς τε µÝγεθüς τε – ako Homér vo svojich eposoch, keď opisuje „veľkosť tela a krásy“ hrdinov292.

Nad vojenskú slávu a vzhľad si však syn cení otcovu učenosť a nevidí dôvod, prečo by sa mu na tomto poli nemal vyrovnať a prečo by vzdelanosť nemohla byť dedičstvom získaným po otcovi tak, ako sa u Sparťanov dedili zbrane, či ako si Pelopov rod odovzdával žezlo i „škvrnu“ na pleci.293

Kompozícia básnického listu Nikobuli filii ad patrem sa skladá zo štyroch základných častí, ktoré si navzájom zodpovedajú a tvoria tak akýsi pomyselný kruh okolo piatej, centrálnej výpovede listu, ktorá sa týka vzdelania: A prológ (vv. 1–41) B odmietnutie pozemských statkov (vv. 42–57) C túžba po vzdelaní a hodnota učenosti (vv. 58–167) B` odmietnutie pozemských statkov (vv. 168–180) A` epilóg (vv. 181–208).

V prológu i epilógu listu autor poukazuje na Syna ako Slovo, pred ktorého vôľou a múdrosťou je potrebné sa skloniť. Okrem toho však časti A a A` spája trúfalý spôsob vyjadrovania mladého Nikobula. V prológu bagatelizuje a dehonestuje rodičovskú lásku ako niečo, čo je vopred dané a nesúvisí s rozumom a vôľou, ktorými človek disponuje. Početnými príkladmi z ríše zvierat sa na základe analógie snaží dokázať, že už Boh „naprogramoval“ rodičov, aby milovali a starali sa o svoje potomstvo. Avšak, ako vraví aj Gregorov priateľ Bazil Veľký v homílii IX. O sucho-

291 Porov. s. 165, pozn. 327–328. 292 Napr. Ilias II, 58; Odysseia VI, 152; XI,337; XVIII, 249; XXIV, 374. Porov. MORONI, s. 142. 293 II,II,4,124–129 (PG 37, 1514–1515). Porov. aj s. 165, pozn. 329.

Gregor z Nazianzu

zemských živočíchoch, na rozdiel od ľudí je „vzájomná láska medzi ro-dičmi a deťmi pre nerozumných tvorov za hranicami ich chápavosti, pre-to Boh, ktorý ich stvoril, vyrovnal u nich nedostatok rozumu výdatnou dávkou vnemov. … Nemajú v sebe nič, čo by bolo nenaordinované a nedeterminované, ale všetky nesú stopy múdrosti toho, ktorý ich stvo-ril.“ 294 Nikobulos ml. tento fakt opomína a Nazianzský necháva aj týmto spôsobom vystúpiť vo veršoch do popredia jeho mladícku nezrelosť.

Prológ listu napĺňa zároveň i pravidlá epištolografie. Hneď v úvod-ných veršoch je určený nielen ich recipient, ale i pomyselný odosielateľ:

LΩ πÜτερ, εn µ` hφυσας, βαιx χÜρις· ƒ γNρ QπÜντων εpς νüµος ο£τος Tνωθεν, ¿µ§ς µερüπων Pλüγων τε, κÜµπτεσθαι φιλüτητι, λüγου δ` küτητι σοφοsο, 295

V epilógu sa Nikobulos nezrieka svojho tónu a s mladíckou drzosťou pripomína otcovi svoje práva prvorodeného296 a zrieka sa otca, ak mu neumožní ísť svojou cestou. Opiera sa pri tom o texty Svätého písma (napr. Ex 22,28; Ex 4,22; Ž 89,28; Lk 2,7; Rim 8,29). Izraeliti na prvorodenstvo kládli zvláštny dôraz ešte pred svojím exodom z Egypta, čo je zjavné v príbehoch Ezaua a Jakuba, Lie a Ráchel, Rubena a Jozefa či Efraima a Manassesa v knihe Genezis. Všetko prvorodené malo zvláštne Božie požehnanie. Právo na otcovské požehnanie prvorodeného, ktoré okrem iného spočívalo v tom, že dedičovi pripadol dvojnásobný podiel dedičstva, mali najstarší synovia. Tento pojem indikoval silu a moc a syn, ktorému sa ho dostalo, sa stal po otcovej smrti hlavou rodiny. Prvorodenstvo na-značovalo výnimočnosť a práve na ňu sa odvoláva aj mladý Nikobulos. 294 Sv. BAZIL VEĽKÝ : Listy II (r. 375–378). Hexaémeron. Prel. D. Škoviera. Prešov 2002, s. 277. 295 II,II,4,1–3 (PG 37, 1506): Malou je zásluhou, otče, že mňa si splodil. Veď všetko, ľudí i zvieratá riadi od počiatku jednaký zákon: musia sa pred láskou skloniť, to vôľa je múdreho Slova. 296 II,II,4,191–193 (PG 37, 1520): Πολλ§ν τοι κτεÜνων προφερÝστερος ε¡χοµαι εqναι, Trúfam si tvrdiť, že znamenám viac než

bohatstva kopy, πρωτüτοκος, καr πρ§τος dς ο¡νοµα πατρ’ς Pεßρας, pokiaľ sa nazdávam správne, že prísť ako

prvý a prvý εn τινα καr τüδ` hχει γενÝταις χÜριν, ªσπερ “Àω. vysloviť slovíčko „otec“ má v očiach rodičov

váhu.

Časti B a B` charakterizuje spoločná téma. Nikobulos v jednej i dru-hej odmieta túžbu po pozemských statkoch a radovánkach. V oboch čas-tiach rezonujú slová χρυσüς a Tργυρος297, zlato a striebro, ktoré pre Niko-bula ml. neznamenajú vôbec nič. Jeho nezáujem o pozemské imanie zvý-razňuje v časti B i anafora, viacnásobné opakovanie záporky οš, vo ver-šoch 42, 44 a 45. V časti B298 dáva zbohom všetkému, čo prináša život (EΕ»¼έτω, ”σσα φÝρει πικρx βιüτοιο θýελλα / τ† καr τ† δονÝουσα κüνιν πÜντεσσιν Tπιστον.299), v časti B`300 na tieto prv vyrieknuté slová nadvä-zuje: Οš γNρ πüλλ` dθÝλω, πολλο™ γε µcν Tξιος αšτ’ς / hµµεναι301. Oba výroky ohraničujú časť C a umožňujú výrazne vystúpiť do popredia ver-šom týkajúcich sa učenosti.

Centrálna výpoveď listu (C) netvorí jednoliaty celok. Je zložená z troch menších častí. V prvej z nich (vv. 58–112) vyjadruje synovec Gregora z Nazianzu svoju túžbu po vzdelaní, zdôrazňuje jeho užitočnosť a vznešenosť. Verše 58–68 sú chválou grécko-rímskeho vzdelávania, ktoré kládlo dôraz na humanitné odbory. Gregor vyzdvihuje rétoriku, históriu, gramatiku a logiku. Vysoká hodnota jednotlivých zložiek vyš-šieho vzdelania vystupuje do popredia vďaka epitetám a metaforám, ktoré používa (napr. καλ’ν µcν ¼Þτρης πυρüεν µÝνος302, καλ’ν δ` jστορßης φρxν hµπλεος303, γραµµατικx ξýουσα λüγον304 či λογικyς τÝχνης τN πα-λαßσµατα305), navyše však Gregor nezabúda pripomenúť Nikobulovými ústami samého seba a svoju učenosť306. V druhej časti (vv. 113–144) je kladený dôraz na výrečnosť a slávu Nikobula st. v porovnaní s už spomí- 297 II,II,3, 42, 176, 177, 179 (PG 37, 1508, 1518, 1519) 298 II,II,3,53–54 (PG 37, 1509): 299 Zbohom buď, čokoľvek prináša života víchrica prudká, / zbohom nepevný prach, čo sa sem i tam pred každým víri. 300 II,II,3,171–172 (PG 37, 1518) 301 Mnoho netúžim mať, ja túžim byť mnohého hoden 302 II,II,4,59 (PG 37, 1510); ohnivá reč má vznešenú silu 303 II,II,4,61 (PG 37, 1510); vznešené býva aj poznanie dejín 304 II,II,4,63 (PG 37, 1510); gramatika reč uhladí 305 II,II,4,65 (PG 37, 1510); grify umenia logiky 306 II,II,4,89–91 (PG 37, 1512): ∆Ýρκεο µητρ’ς dµyς µÞτρων µÝγαν, ”ς περr πÜντων Všimni si veľkého maminho ujca!

On v rozličných náukách µýθοισι πυκινοsσι κεκασµÝνος, οŸς συνÜγειρεν vysoko nad iných vyniká, v cudzine vzdelanie

získal, dκ περÜτων, γλþσσwσß τ` dνr πλεüνεσσι καθßζων... v rozličných jazykoch cíti sa doma...

Gregor z Nazianzu

naným Meleagrom či ďalšími hrdinami gréckej mytológie. Súčasne syn predkladá otcovi vo veršoch príklady iných otcov, ktorí podporovali svo-jich synov túžiacich po múdrosti, a jeho slová sú vygradované návrhom, aby ho Nikobulos st. odvrhol a zaprel svoje otcovstvo, ak ho Nikobulos ml. nie je hodný a nezaslúži si pomoc otca na ceste za vzdelaním. Priamo na tento návrh nadväzuje tretia časť (vv. 145–167), ktorá poukazuje na všetkých, ktorí si nevybrali cestu učenosti a skĺzli tak z cesty pravdy. Ich nerozumná voľba je zdôraznená obrazmi, ktoré sú nositeľmi negatívnych konotácií a vyjadrujú márnosť a nerozvážnosť ich konania. Kým jedných teší vidieť v arénach Rλµατα PνÜρσια a φüνον Pνδρ§ν, θηρ§ν τ` “λ-λυµÝνων307, druhí na súťaži vozov a koní µογÝουσιν dτþσια308 a ďalším sa páči œβρις Pνδρ§ν θηλυτÝρων309. Nikobulos ml. napokon všetko rekapitu-luje a zhŕňa do jediného verša s jednoznačnou výpovednou hodnotou:

Ρεsα δ` Pριστεýουσιν dν PφραδÝεσσι κÜκιστοι.310 V dave neumných ľudí vie poľahky vyniknúť zloduch.

Hoci v epilógu listu mladého Nikobula rezonuje trúfalosť a mladícka

nerozvážnosť, predsa sa jeho posledné verše nesú v prosebnom tóne. Obracia sa na oboch svojich rodičov a zvlášť otca žiada, aby „nezatarasil prameň, ktorý sa chystá zrodiť veľkú rieku, neuhasil pochodeň, v ktorej dohára olej a nezašliapol rastlinu, ktorá živorí bez vlahy“ (vv. 200–202311). V jeho žiadosti je možné identifikovať alúzie na rôzne pasáže z niekoľkých starozákonných i novozákonných kníh (Ez 47,1; Zach 14,8; Mt 5,15; Jn 5,35; Iz 1,30; Jer 17,8), všetky však smerujú k jednému cieľu. Voda, svetlo i rastlina symbolizujú nový život a mladý Nikobulos v nich vidí nové možnosti, ktoré otvára a ponúka vzdelanie a učenosť.

307 II,II,4,150–151 (PG 37, 1516–1517); odporné, zhubné skoky a záhubu mužov i zhynutých zvierat 308 II,II,4,155 (PG 37, 1517); darmo sa trápia 309 II,4,157–158 (PG 37, 1517); bezuzdnosť zženštených mužov 310 II,II,4,165 (PG 37, 1518) 311 PG 37, 1520

Nikobulos otcovi Malou je zásluhou, otče, že mňa si splodil. Veď všetko, ľudí i zvieratá riadi od počiatku jednaký zákon: musia sa pred láskou skloniť, to vôľa je múdreho Slova312. Tí, čo na svet už prišli, dar krátkeho života majú 5 plodením šíriť, hoc odumrú, ďalej žiť vo svojich klasoch.313 Následne si ma však choval. Nuž rovnako skackavé teľce ráznymi hlavami tlačia sa k vemenu matere, krava znáša tú bolesť a námahu rada, je nutnosťou sladkou. Vták kolo milého hniezda, kde chúlia sa holiatka lačné, 10 švitorí, zmára sa, všelikam lieta a hladovým krkom poživeň zháňa, no živiteľ sám pritom brucho má prázdne. Príroda veru spojila rodičov spolu s ich deťmi kúzlami lásky, liek rodičom ponúkla taký, že ľahko znášajú ťarchy a bôle, no plní sú príjemných túžob. 15 Za svoje teliatko útle sa mater zúrivo bije, za malé šteňatá ruve sa pes a takisto vtáky bránia si vtáčatá; za mladé z húštiny vytrieli divo škvrnitá panteria samica, za ne i diviaky vzbĺknu, škutiny stoja im dupkom sťa stromy a oči im iskria, 20 škrípu ostrými zubmi, až parí sa spenená tlama, smelo sa náhlia svoj drobizg buď obrániť alebo zhynúť. V pudoch korení zákon, čo nikto ich nemusel učiť. V skalách hniezdiace osy keď v blízkosti kohosi zočia, hoci sa nechystal osiemu dorastu pohromu spraviť, 25 vyletia zo skál sťa zovreté vojsko, a pri tvári bzučiac útočia žihadlom ostrým a pútnika doštípu na smrť. Zákon takejto lásky však platí aj v hlbinách mora. Delfín, ten kráľ ríše podmorskej, len čo dákeho zvera morského zbadá, že blíži sa k ešte nie obratným deťom, 30 roztvorí čeľuste svoje a medzi ne potomstvo vezme, vsrkne sťa pri jedle, aby sa dravcovi nestalo chodom,

312 Porov. Jn 1,1. 313 Porov. Jn 12,24.

Gregor z Nazianzu

z úkrytu nevydá rodič skôr čudesné bremeno, dokiaľ nezvráti silného dravca a pískaním prinúti utiecť; potom až naskutku vyvrhne mláďatá z ochrany útrob. 35 Nehádž mi, prosím, viac pred oči rod ani dostatok jedla. Na ňom podiel má každý tvoj sluha i statok i ovce. Naozaj túžim mať viac ako ony, môj najdrahší otec. Človek som, syn som dobrého otca. Že vyrieknem slová bolesti plné a v sebe ich nebudem tajiť, mi odpusť. 40 Nevdojak dal si mi život a živiť ma kázala nutnosť; keby s´ ma opustil, kým som bol dieťa, to sťa by si zviera namiesto chlapca bol splodil. Ja netúžim po zlate, nechcem striebro, hodvábne látky či rubíny žiariace zvnútra. Netúžim vlastniť zem, čo sa tak ako úrodné polia 45 Egypta široko-ďaleko vlní, a nechcem mať veľa sluhov a zvierat. Aj vznešené manželstvo iných nech trápi, akú si privedie paniu, to bremeno cenené najviac. Iní nech prahnú mať stolec, čo síce po nemnohých šliape, zato naň mnohí a horší si šliapnu, až žalúdok dvíha. 50 Jeden sa vypína nad druhých hrdo, no biedni sme všetci, zajtrajšok nikto z nás nemáme istý a pôžitky, ktoré prirýchlo miznú a vhodnými nie sú, sú prameňom pýchy. Zbohom buď, čokoľvek prináša víchrica života prudká, zbohom nepevný prach314, čo sa sem i tam pred každým víri. 55 Toto som doteraz vnímal len hmlistou a nezrelou mysľou, počúval hovoriť múdrych, no vekom sa dozvedám viacej, právom sa vraví, že čas je učiteľ smrteľných ľudí. Otče, ja teraz to jedno si najväčšmi želám, byť majstrom slova, veď ohnivá reč má vznešenú silu, keď zaznie 60 na súde, v agore, v sieni, kde kohosi osláviť majú315. Vznešené býva aj poznanie dejín, bo dejepis spája dovedna vzdelancov mnohých, je súhrnom múdrosti316; menej vznešenou nie je ni jazykoveda – reč uhladí, cudzí

314 Porov. Gn 3,19. 315 chvála rečníctva 316 chvála histórie

prízvuk z nej vylúči, dobre vie strážiť náš helénsky jazyk317. 65 Rovnako grify umenia logiky318, v ktorých sa pravda ukrýva, ozrejmia celkom aj výrazy naskrze temné, zvýraznia tie, ktoré pomôžu učeným formovať mravy, ako keď syr získa z úpletu koša svoj tvar tlakom lisu. Dôsledne skúmajú jemnôstky sveta tí mužovia umu, 70 jeden sa venuje tomu a druhý po inom pátra, hravo do hĺbky vniknú a výsledky zverujú spisom. Na zemi, vo vzduchu, v mori im známa je povaha tvorstva, z nebeských bytostí zvlášť však tajomstvá Božieho Ducha: ako on riadi a k akému koncu sa obrovský vesmír 75 uberá, svet, čo vnútri vyniká nejednou krásou, poznajú silami mysle, no iný to nevládze chápať. Avšak keď všetko to rozpoviem mladým, keď odovzdám seba Božiemu Duchu a hlasu, keď blahozvesť Svätého Písma budem vždy hľadať a rovnako jednostaj za Svetlom kráčať, 80 pravidlá žitia, jak vnukol ich Boh, si osvojím pevne, ochrancom, sprievodcom, vodcom mi na ceste stane sa Kristus. S radostnou nádejou vykročím odtiaľ, len aby som mohol spoznávať čistý a večitý život a nemusel viacej hľadieť len z diaľky na úbohé napodobeniny pravdy319, 85 ako sa zrkadlia iba na priezračnej hladine vodnej. Čistými očami túžim sa pozerať na pravdu samu, ktorej zdrojom i cieľom je Svätá Trojica ctená v jedinom bytí, v jedinom svetle troch plameňov rovných. Všimni si veľkého maminho ujca!320 On v rozličných náukách 90 vysoko nad iných vyniká, v cudzine vzdelanie získal, v rozličných jazykoch cíti sa doma, no predsa si zvolil učenosť zahaspriť navždy a spečatiť v Kristovi žitím vznešeným. K nemu, môj otče, dnes dvíham svoj zrak, hoci moje miesto je o málo nižšie, no rozumný muž si má život

317 chvála gramatiky 318 chvála logiky; rétorika, história, gramatika a logika tvorili základ vzdelania 319 Porov. Platón, Štát 514A–517A. 320 Gregor z Nazianzu

Gregor z Nazianzu

95 vymerať obsažnou mierou. Je lepšie byť na druhom mieste v skupine veľkých než na prvom v zástupe núdznych a biednych. Takisto lepšie je zasiahnuť orla, čo plachtí si zhora, nie kántriť škovránky321 letiace vzduchom až pri samej zemi. Po tomto, otče, ja túžim; ty naplň želanie moje! 100 V úprimnej prosbe ti pohládzam bradu a líca a pritom znovu ťa prosím: Ten čas, čo sa blíži, spoločne chyťme! Treba ho lapiť. Keď preletí, márne ho budeme hľadať. Príhodný čas má sejba a čas má zoranie pôdy, príhodný čas má lodník, by na lodi uvoľnil laná, 105 príhodný čas má lovec, keď v horách sa zvieratá lovia, príhodný čas má vojna, kým jarný čas kvetiny plodí.322 Rovnako príhodný čas má muž, keď sa učiť má vedám. Vtedy mu duša i myseľ planie v horúcich túžbach, mnohými obrazmi nemá až do hlbín zbrázdené srdce,323 110 len tými dobrými vrytými čerstvo, tými sa svieti. Mladíci zverujú zemi svoj základ, korene žitia, dobré i žalostné; premýšľať o tom je viac ako dobré. Mäkneš? Či pridať mám ešte dajaké vhodnejšie slová? Otec, ja vo veľkej úcte mám výrečnosť tvoju; veď najviac 115 vynikáš nad iných jazykom, sluchom i bystrosťou ducha, ovládaš všetky žánre, či prísne324, či skladané voľne325, bez veľkej námahy slová vieš skladať, čo ozaj je vzácne. Viem, že si stál pri veľkých a premocných kráľoch a medzi chrabrými vojakmi požíval slávu – hoc bolo to dávno – 120 lebo si kopiju v boji do Peržanov vymrštil rázne.326 Viem, že aj bohatstvom skvieš sa a zároveň rodom i srdcom,

321 Škovránky poľné si stavajú hniezda na zemi. 322 Gregor zdôrazňuje príhodnosť času na rôzne činnosti človeka analogicky k starozákonnej knihe Kazateľ (Kaz 3,2–8), z ktorej je evidentné, že všetky udalosti podliehajú zákonitosti, ktorou Boh nezmeniteľne spravuje všetko na svete. S Kazateľom sa stotožňuje v dvoch z predložených príkladov: v. 103 / Kaz 3,2b; v. 106 / Kaz 3,8b. Účinok a ideu týchto slov, ako i obsahovú a formálnu nadväz-nosť na Kazateľa znásobuje tiež použitím anafory, opakovaním slova καιρüς na začiatku veršov. 323 Porov. Platón, Štát 377A–B. 324 poézia 325 próza 326 Nikobulos st. bojoval vo vysokej vojenskej pozícii vo vojne proti Peržanom.

driečny si, vysoký – v tom sa podobáš hrdinom z rodu Aiaka327 či Meleagrovi328 z aitolských rekov. Predsa však učenosť najväčšiu slávu ti prináša isto, 125 na pevných nohách v nej stojíš a nikto ťa pretromfnúť nevie, nestarneš, nemeníš spôsoby, dobrý si, dozrievaš vekom. Od otca toto chcem zdediť. Tak kedysi Sparťania zbrane dedili, Pelopov rod po ňom na pleci škvrnu i žezlo, ktoré z otcových rúk vždy prechádza do dlaní synov.329 130 Potomstvo Kekropa, synovia zeme, sa vo vlasoch pýšia cikádou, dcérou zeme.330 Tak otcovi podobný chcem byť. Na moju túžbu ber ohľad. Ja poznal som skvelého otca prajného voči želaniam detí, hoc neblahé boli. Bol ako doktor, čo zahnaním chorôb prináša chorým 135 zároveň radosť a radosťou utuží to, čo je zdravé, odženie chorobu zlom, no pritom oveľa menším. Poznám aj otca, čo netušil, čo je to učená múdrosť, štúdia chtivému synovi jednako oporou stal sa, bola mu cudzia tá túžba, no žičil mu, doprial tú radosť. 140 Teba ja vyzývam, otec môj, aby s´ mi poskytol pomocnú ruku, ochotne vyhovel prianiu, no keby som záľubu mával vo veciach zlých, nuž potom ma ďaleko od svojich detí odvrhnúť môžeš, akoby určil prúd Rýna, že nie si mi otcom,331

327 Aiakovi, ktorý bol synom Dia, sa nikto zo smrteľníkov nevyrovnal láskou k pravde a spravodli-vosti; aj bohovia si ho volali za sudcu vo svojich sporoch a po smrti sa stal sudcom v podsvetí. Nemenej slávni však boli aj jeho potomkovia – synovia Telamón a Péleus, i vnuci Aias, Teukros a Achilleus, ktorí vynikali či už na výprave Argonautov alebo v bojoch o Tróju. Porov. aj s. 157. 328 Meleagros sa preslávil lovom na kalydónskeho diviaka a neskôr i zahnaním pleurónskeho vojska. 329 Mýtus o Pelopovi patril medzi najrozšírenejšie v celom gréckom svete. Najstaršia zmienka o ňom, ktorá zároveň osvetľuje i dedičnú hodnotu žezla spomínaného mladým Nikobulom, sa nachádza v Homérovej Iliade (II, 100–108). Z neskorších básnikov spomína Pelopa napr. Pindaros. Pripomína príbeh, ako ho otec Tantalos predložil na hostine bohom (Pindaros, Olympijské zpěvy 1, 36–39; 47–51.), tí ho však znovu scelili a Klóthó ho priviedla späť k životu (Pindaros, Olympijské zpěvy 1, 26.) Časť ramena, ktorú Démeter zjedla, mu nahradili slonovinou. Týmto znamením sa potom vyznačova-li všetci z Pelopovho rodu – mali na tom istom mieste hviezdu (Aristoteles, Poetika 16). 330 Za potomkov Kekropa – napoly hada zrodeného zo zeme a napoly človeka, ktorého zakladateľ-ským činom bolo synoikisis, integrácia ľudu roztrúseného po Attike do jedného veľkého spoločen-stva, sa pokladali Aténčania. Ako „zrodení zo zeme“ označovali svoj dedičný podiel prostredníctvom symbolu cikády, ktorá prežíva dlhý čas pod zemou, kým sa objaví na jej povrchu.

Gregor z Nazianzu

akoby dosvedčil slnečný lúč: nie je potomkom orla.332 145 Máš byť čo vďačný! No komuže vďačnosť prislúcha väčšmi? Otcova k synovi mieri a synovská otcovi patrí, rodičia slávu synovu vlastnia a synovia zasa oslavu otca; nuž spoločnú majú i slávu i hanu. Jedni si zmárnili v arénach život i majetok celý, 150 pochabo tlieskajúc šelmám, keď robili skoky a zgegli, do krvi dobitým chlapom333, kým v hľadisku spokojnosť vládla, žali nesmiernu slávu, s ňou ústami ľudu sa šíril nesmierny obdiv ich výkonom, ktorý však netrval dlho. Druhí na atlétov334 stavili život i peniaze všetky, 155 na súťaž vozov a koní335, čo bezhlavo prachom sa rútia, pred zrakmi divákov darmo sa trápia v zúrivom cvale, boria sa s vetrom zo všetkých strán. Žiaľ, iným sa páči bezuzdnosť zženštených mužov336 a tešia sa náramne z pľaskov odporných hereckých zaúch, no pod nimi obličaj vidno, 160 ktorý sa namiesto náreku ozýva hlasitým smiechom. Rozvahy nieto v ich činoch, len hrajú svoj ničomný život uprostred všetkých a učia, čo sami sa naučiť smeli. Odplatou nemravnej vášne im namiesto ostrého meča záplava bohatstva býva, veď na strane nerestí stoja337.

331 Legenda hovorí, že Kelti hádzali novorodencov do prúdov Rýna, aby zistili, či ide o manželské alebo nemanželské dieťa. Ak šlo o nemanželské dieťa, kleslo ku dnu. 332 Lukianos (Ikaromenippus 14) rozpráva historku o orlovi, ktorý jediný zo živočíchov môže hľadieť do slnka bez toho, aby oslepol. Táto skutočnosť je zároveň testom u mláďat, či ide skutočne o orla kráľovského. Ak nevydržia pozerať do slnka, sú odmietnuté. Podobne píše Aristotelés (Historia animalium IX, 34) o orlovi morskom – ak sa neoperené vtáčatá odmietnu pozrieť do slnka, sú vyhna-né z hniezda, ak im vyhŕknu slzy, sú zabité, ak pohľad vydržia, je o nich postarané. 333 Zápasenie, pankration, považujú mnohí antickí autori za najlepší a najvšestrannejší šport. Boli pri ňom dovolené prakticky všetky hmaty a údery okrem vypichnutia očí. Súboj niekedy končil aj smr-ťou jedného zo súperov. Zápasilo sa na skyprenej a vodou pokropenej zemi. 334 Športový agón, súťaž, zápas, predstavoval pre Grékov jeden z najzjavnejších spôsobov, ako prekonať sám seba, svoje slabosti a nedostatky. Do programu najvýznamnejších hier a súťaží bol zaraďovaný päťboj, ktorý zahŕňal hod diskom, hod oštepom, skok do diaľky, beh a zápas. 335 Do programu športových hier v Grécku patrili i preteky jazdcov na koňoch a hlavne vozov ťaha-ných štvorzáprahom. Preteky prebiehali na hippodrome, ktorého plocha bola stienkou rozdelená na dve dráhy a na oboch jej koncoch stáli stĺpiky, okolo ktorých bolo potrebné čo najrýchlejšie a najobratnejšie prejsť. 336 Za zoženštených, zmäkčilých a nehanblivých boli považovaní pantomimickí tanečníci.

165 V dave neumných ľudí vie poľahky vyniknúť zloduch. Oni to robia; ba všetko to zlé z ich konania ešte horším sa stalo. No v pätách im úmerná pokuta kráča. Boh kiež ti nadelí to, po čom túžiš! Si najväčšmi schopný synčekom podať pomocnú ruku a dopriať im lepšie. 170 Z prebytku rozdávaj iným, nám stačí, keď požehnáš k šťastiu. Mnoho netúžim mať, ja túžim byť mnohého hoden, neblúdiť ďaleko od toho vzoru, čo dával mi otec. Akúže mal by si potechu z opice? Na hanu vernej podoby ľudskej má šiju upätú v obojku zlatom, 175 jednako nezmení nijaký šperk jej nahlúply parsún. Osožia oslovi talenty zlata, čo prevláčať musí? Hoc by bol zo zlata celý, len híkať vie osol, nie spievať. Neslúži sláve, keď z olova ukuté meče sa skryjú v strieborných pošvách, veď v boji z nich nijaký úžitok nie je. 180 Presne taký je ten, kto sa hmotnými statkami chváli. Počuj, čo na záver poviem, a Boh nech sa stane mi svedkom. Slovom je veru i Boh338, ktorý ľuďom smrteľným vládne. Odo mňa, otče, sa žiada mať charakter, nešetriť znojom, správať sa vzorne a nepoznať noc ani deň, že sa končí. 185 Ostatné dostanem od teba: Boha i čas a aj väčšiu nádej. Vzor priateľov ďalej mi pred oči klaď, nech som lepší – drevorubač má vďaka sekere najväčšiu silu! Z pridlhej plavby a cesty si žiadne starosti nerob, nešetri peniazmi ani čímkoľvek z toho, čo ľuďom 190 umožní šľachetnej cnosti dať skutočne najvyšší rozlet. Trúfam si tvrdiť, že znamenám viac než bohatstva kopy, pokiaľ sa nazdávam správne, že prísť ako prvý a prvý vysloviť slovíčko „otec“ má v očiach rodičov váhu.339 Ale ak túžba byť boháč, mať syna ti zmotala hlavu, 195 túžba, čo pristane nežnosti matky, ak útočí zblízka,

337 Morálka gréckych komédií, s výnimkou starej attickej komédie, bola vlažná, často v nej vystupo-vali hetéry a dej sa točil väčšinou okolo lásky a peňazí. 338 Porov. Jn 1,1. 339 Význam „prvorodenstva“ porov. napr. Ex 22,28; Ex 4,22; Ž 89,28; Lk 2,7; Rim 8,29.

Gregor z Nazianzu

ako keď preskočí na slamu plameň, no rýchlo zas zhasne 340, nahlas to poviem, hoc nerád, no sám ma vyzývaš k tomu: nikdy ťa, otec môj, nenazvem otcom, čo miluje synov. Na prvom mieste si syn musí Boha ctiť viac ako ľudí. 200 Nezasyp prameň, čo chystá sa zrodiť mohutný veľtok341, neuhas sliepňavej pochodne svit, keď dohára olej 342, nezašliap klíčiacu byľ, ktorá chradne bez kvapky dažďa 343. Odokry, zavlaž a živ – chráň rastliny, plamene, rieky. Mamička drahá, keď úporne prosím, buď ochotná pomôcť, 205 aby som obidvom zaspievať mohol svoj ďakovný hymnus. Nielen tu v prachu – a niektorým iste by spravilo radosť, otec a mať že si chránia tak úzkostne telesnú schránku – ale aj v duši, čo nemrie, chcem vďačne rodičov vzývať.

3.2.2.2 Nikobuli patris ad filium3.2.2.2 Nikobuli patris ad filium3.2.2.2 Nikobuli patris ad filium3.2.2.2 Nikobuli patris ad filium

Básnický list napísaný v mene Nikobula st. je očakávanou a logic-

kou odozvou na list Nikobula ml. Príjemca listu je zadefinovaný hneď v jeho incipite (ΤÝκνον dµ’ν,...) a odosielateľ o niekoľko veršov ďalej (… EΑλλ` dσÜκουε µ™θον dµüν. Πατρ’ς δc παραßφασßς dστιν Pρßστη,344). Naj-mä vo svojej prvej časti sa list nesie v atmosfére otcovského napomínania a poúčania, ktoré sa opiera aj o biblické texty. Vo veršoch 21–25 Nikobu-los st. priamo cituje synove slová „LΩ πÜτερ, εn µ` hφυσας, βαιx χÜρις“ 345 – „Malou je zásluhou, otče, že mňa si splodil“ a reaguje na ne v duchu listu apoštola Pavla Efezanom (Ef 6,1), ktorý píše „Deti, milujte svojich rodičov!“ , pričom podľa Bazila Veľkého „neradí nič nové, iba spevňuje putá prírody“.346 Na putách daných prírodou postavil vo svojom liste mladý Nikobulos zneváženie rodičovstva. Otec mu neprotirečí, ale uvá-

340 Porov. Joel 2,5; Iz 5,24. 341 Alúzia na Ez 47,1; Zach 14,8; hojnosť vody znamenala hojnosť požehnania. 342 Porov. Mt 5,15; Mt 25,1–10; Jn 5,35. 343 Porov. Iz 1,30; Jer 17,8. 344 II,II,5,6–7 (PG 37, 1522): ... pozorne sleduj to, čo ti poviem. Niet lepších nad úprimné otcovské slová 345 II,II,4,1 (PG 37, 1505) = II,II,5,21 (PG 37, 1523) 346 Sv. BAZIL VEĽKÝ : Listy II. (R. 375–378). Hexaémeron. Prel. D. Škoviera. Trnava 2002, s. 276.

dza ho do pravdy a rozširuje jeho obzor v náhľade na túto problematiku v zhode s Ef 6,4, kde čítame: „Otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“

Obrazom syna, ktorý je nevďačný a neuvedomuje si význam rodi-čovstva hodného úcty, sú aj verše 35–36, v ktorých je ukrytá alúzia na podobenstvo o robotníkoch vo vinici nespokojných so spravodlivosťou majiteľa pri pláci. (Mt 20,1–16):

Τßς µοsραν κτεÜνων PποδÜσσεται, ©ς dπÝοικεν, εk χρÝος, οš χÜρις dστrν, ” κεν πατρ’ς υj’ς fλwσι, 347

Aliterácia εk χρÝος, οš χÜρις v slovách, ktoré sú si navzájom opozitami348, zdôrazňuje rozpor medzi láskavým správaním otca a neláskavým pohľa-dom syna. Naň poukazuje Gregor z Nazianzu ústami Nikobula st. aj via-cerými príkladmi zo zvieracej ríše a z každodenného života. Istú paralelu s Bibliou vykazujú dva z nich. Vo veršoch 97–99 a 112–113 obracia sy-novcovu pozornosť na hada a hadie plemeno. Charakteristika hada ako zvieraťa a jeho plazenia sa po zemi i „kŕmenia sa“ zemou v nich zodpo-vedajú knihe Gn 3,14 i slovám proroka Iz 65,25. Jedno i druhé je obraz-ným vyjadrením poníženia a porážky pýchy a spupnosti. Alúziou na Iz 29,16, ale i na Rim 9,20 je zas obraz hlinenej nádoby, ktorá sa nebúri proti hrnčiarskemu kruhu, svojmu tvorcovi (vv. 103–104). Gregor ním predkladá vnímavému recipientovi obraz Boha ako hrnčiara a človeka ako jeho diela. Takéto prirovnanie nie je v Biblii nijako ojedinelé a často je ním zdôrazňovaná krehkosť i nestálosť človeka vo vzťahu k svojmu Stvoriteľovi (napr. Ž 2,9; 31(30),13; Jer 22,28; 2Kor 4,7).349 Krehký a nestály je zatiaľ i mladý Nikobulos vo svojom počínaní.

Gregor svojmu synovcovi prízvukuje, rovnako ako apoštol Pavol Aténčanom na Aeropágu350, že človek nemá len pozemskú prirodzenosť

II,II,5,35–36 (PG 37, 1524): … Kto podelí majetok, ako sa patrí? Nie je to dar, len pôžička, to, čo syn od otca prijal! 348 Porov. MORONI, s. 205. 349 Porov. MORONI , s. 228. 350 Porov. Sk 17,28: Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov pove-dali: Veď sme aj jeho pokolenie.

Gregor z Nazianzu

a nemá byť poslušný len voči svojim rodičom. Pavol sa vo svojej reči odvoláva na básnikov Arata351 a Kleantha352, Gregor z Nazianzu zas ok-rem alúzie na Sk 17,28: „ Οšκ ïpïν µερüπων ½µεsς γÝνος, PλλN Θεοsο, τ§ν δc πÜρος.“ 353, rozvíja myšlienku stvorenia človeka a jeho ustanovenia za vládcu nad všetkým na zemi354 prostredníctvom narácie odkazujúcej na Gn 2,7; Gn 1,26–31 i Ž 8,7. V Pavlovej reči sa v plnom rozsahu prejavuje vplyv ideí stoickej proveniencie: božstvo, ktoré nič nepotrebuje, stvorenie všetkého z jedného, všadeprítomnosť božstva, ktoré je blízko každému.355 Gregor predstavuje Nikobulovi ml. v otcovom mene Boha ako toho, kto mu ponúka všetko, čo sa okolo neho nachádza, ale navyše mu prestiera i bohatý stôl: „. .. ”σσα Θε’ς προýθηκεν dµοsς φαÝεσσι τρÜπεζαν·“ 356, pričom v metafore prestretého stola je možné vidieť eucharistiu ponúka-júcu človeku istotu a osvieženie.357 Kladie mu na srdce, podobne ako Bazil kresťanským mladíkom pri čítaní profánnych autorov, aby sa učil umeniu zvažovať slová, okresať to, čo je navyše a zachovať len to, čo stačí358.

T. Špidlík označil Gregora z Nazianzu za jedného „z mála duchov-ních mistrů křesťanského starověku, který vytyčil směr pro ty, kdo se chtěli zasvětit Bohu, aniž přitom utíkali do pouště nebo se uzavřeli v klášteře. Tento směr charakterizuje ,střední cesta’, kterou si sám pro sebe zvolil.“359 Vo svojej básni De vita sua Gregor vraví:

Sťa nácvik bojov boli pre mňa tieto dni, či vstupná brána k väčším hĺbkam tajomstiev. Na mužné rozhodnutie prišiel pravý čas.

351 Fainomena 1,5. 352 Fragment 537. 353 II,II,5,40–41a (PG 37, 1524) 354 II,II,5,43–44 (PG 37, 1524): Γαsαν fλεν, δ§κεν δc νüον, µικτ’ν δ` PνÝδειξεν Hlinu vzal zeme a vdýchol jej ducha;

tak zmiešaním jedno gν γÝνος PµφοτÝρωθεν, dπιχθüνιον βασιλyα, učinil bytie z dvoch prvkov, čo vládcom je

nad touto zemou, 355 LUCIANO CANFORA: Dějiny řecké literatury. Praha 2001, s. 576. 356 ΙΙ,ΙΙ,5,73 (PG 37, 1526) 357 Porov. Sväté Písmo, s. 1027. 358 II,II,5,105–108 (PG 37, 1529) 359 ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 211.

♠ ♠ ♠ Keď premýšľal som, skúmal, čo je Boží plán, z dvoch lepšiu, priamu cestu bolo ťažké nájsť. ♠ ♠ ♠ Tak zvolil som si cestu uprostred a chcem žiť v tíšine a pritom druhým osožiť.360

Jeho postoj sa odráža i v básnickom liste II,II,5. Predstavuje synovcovi tri možné cesty života (vv. 116–157), za opismi ktorých nie je ťažké identi-fikovať aj výrok o dvoch cestách z Mt 7,13–14 či podobenstvo o rozsievačovi zo synoptických evanjelií (Mt 13,1–9; Mk 4,3–9; Lk 8,5–8). Každú z ciest charakterizuje výstižnými epitetami: χθαµαλÞ, εšρεßη, µαλακÞ361 je prvá, druhá zas τρηχαλÝη, –ρθιος, αšαλÝη, στεινÞ a σκολιÞ362 a napokon tretia len jednoducho µεσÜτη363. Vlastnosti ciest jednoznačne naznačujú ich prístupnosť a napovedajú čo-to i o ľuďoch, ktorí si ich zvolia. Gregor sa hlási vo veršoch k strednej ceste (v. 154), hoci má, ako sám píše, µεσÜτη PµοιβÞ364, nie je λßην µογερÞ365 a nenúka ani najväčšiu slávu. Tento Gregorov postoj bol iste daný aj okolnosťami. Trpel v kon-takte so svetom a jeho problémami, ale keď bol „hodený“ do života cir-kvi, uznal nutnosť nasledovať Božiu vôľu a bez odporu tak urobil. Na jeho strednej ceste ho postretli mnohé radosti, ale na prvom mieste z nich je pre neho λüγος βßοιο, πλο™τον PλÞúστον, κτÝαρ Tκλοπον, dσθλ’ν hχο-ντος366. Chválou slov je list II,II,5 už vo svojom prológu (podobne ako list II,II,4). Vzťahuje sa na Slovo i slová a rezonuje v nich Gregorova ponuka dať svoje slová do služby Slovu367:

360 II,I,11,275–311 (PG 37,1048–1051) 361 rovná, široká, mäkká; II,II,5,123–124 (PG 37; 1530) 362 príkra, náročná, vyprahnutá, úzka a nerovná; II,II,5,128–129 (PG 37, 1531) 363 prostredná; II,II,5,134 (PG 37, 1531) 364 strednú plácu; II,II,5,134 (PG 37, 1531) 365 príliš namáhavá; I,II,5,135 (PG 37, 1531) 366 moc umného slova, v ňom je to bohatstvo, imanie, ktoré sa ukradnúť nedá; II,II,5,158–159 (PG 37, 1533) 367 Oslava slov a nadania zaznieva aj z ďalších Gregorových básní, napr. II,I,13; II,I,32; II,I,34; II,I,38 (PG 37, 1227–1244; 1300–1305; 1307–1322; 1325–1329).

Gregor z Nazianzu

ΤÝκνον dµ’ν, µýθους ποθÝων, ποθÝεις τN φÝριστα· καšτ’ς γNρ µýθοις dπιτÝρποµαι, οœς περ hδωκε Χριστ’ς Tναξ µερüπεσσι, βßου φÜος, οpον Pπ` Tλλων δ§ρον dπουρανßης dξ Tντυγος. Οšδc γNρ αšτ’ς αkρüµενος πολλ†σιν dπωνυµßwσι, γÝγηθεν Tλλο τι πρüσθε Λüγοιο καλεýµενος...368

Gregor z Nazianzu pokladal dar výrečnosti za svoje poslanie. Špidlík ho označuje za náboženského básnika a teológa poézie, Bazil Veľký mu zas udelil titul „Kristove ústa“. Svoje nadanie pokladal za to, čo dáva jeho životu zmysel, ale dokáže ho tiež pozdvihnúť na úroveň života žitého pre Boha.369 Gregorov list Nikobula st. synovi je vo veľkej miere predovšet-kým chválou učenosti a výrečnosti. Predkladá Nikobulovi ml. viaceré príklady z mytológie, ktoré majú podčiarknuť silu a moc jazyka, reči i umenia hovoriť370. Gregor, ktorý považoval mýty len za povesti 368 II,II,5,1–6a (PG 37, 1521–152): Syn môj, po vzdelaní túžiť je určite najlepšia túžba. Vskutku sa teším zo slov, čo Kristus sťa života svetlo smrteľným ľuďom dať ráčil, v nich prišiel nám z nebeských sídel iste ten najväčší dar. Náš Pán sa neteší inému menu, ktorých má veľa a ktorými k nemu volajú, väčšmi, ako keď Slovom ho nazvú. 369 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 222–223. 370 II,II,5,193–213 (PG 37, 1535–1537): EΟρφεßη κιθÜρη µ™θος πÝλεν, ªσπερ dÀσκω, πÜντας Tγων µελÝεσσιν, ¿µ§ς Pγαθοýς τε κακοýς τε· ©ς δ` EΑµφιονßη λýρη καr λOας hπειθε, ψυχNς Pντιτýπους πετρþδεας. Οqδα δc Ποµπο™ φÜρµακον, ©ς λüγος ƒεν, •ν dρχοµÝνv µετN Κßρκην ΛαρτιÜδw πüρε δ§ρον, ”πως κε σýεσσιν PρÞζει οpς eτÜροις, µηδ` αšτ’ς hδοι συοθρÝµµονα φορβÞν. Μ™θον καr Πολýδαµνα κερÜσσατο, Θ§νος Tκοιτις, Αkγυπτßη, δ§κεν δ` FΕλÝνw ξεινÞúον dσθλ’ν, νηπενθÝς τ`, Tχολüν τε, κακ§ν dπßληθον QπÜντων. Καr µ§λον στονüεντα, καr Tγριον οqδµα θαλÜσσης πολλÜκις dκπροφυγþν τις, dπxν Θε’ς lλαος εnη, τüνδε συνεξεσÜωσε, φßλον κτÝαρ, οqον Pπ` Tλλων, ¹ πλÝον, ~ πλεüνεσσιν PγÜλλεται Tλλος dπ` dσθλοsς, µ™θος γÜρ τε βροτοsς αkδοßúον Tνδρα τßθησι. Τεκµαßρου δ` EΟδυσyú , τ’ν dκ πüντοιο φυγüντα, γυµν’ν, καr µελÝεσσι τετρυµµÝνον, αkπ˜ν PλÞτην, µýθοισιν πυκινοsσιν jκÝσσιον PντιÜσαντα,

a mytológiu redukoval na literatúru a súčasť helénskej kultúry371, v nich cituje niekoľko pasáží z Odysseie. Jeho verše 196b–202 sú postavené na Homérových (Od. X, 275–308; IV, 220–232), v ktorých Hermés dáva Odysseovi do daru zázračnú bylinu i rady, ako sa správať u čarodejni-ce Kirky, a Polydamna zas trójskej Helene čarovný liek pre Menelaa na utíšenie žiaľu a hnevu. Alegorická interpretácia týchto dvoch mýtov, v centre ktorých sú zázračné „liečivá“, je tradičná. Zázračná Hermova bylina (µ§λυ) sa veľmi často spomína v morálnofilozofickej literatúre, kde sa jej vysvetlenie pomerne úzko viaže k pojmu λüγος. Najstarší do-klad ponúka Kleanthés, podľa ktorého bylina symbolizuje slovo, pro-stredníctvom ktorého Odysseus ovláda pudy a hnutia mysle. Filostratos ju zas použil vo význame reči a Gregor z Nazianzu ako dar reči, ktorý odli-šuje človeka od zvierat.372

παρθενικÞ περ dο™σ`, ‡δÝσσατο, καr βασßλεια, ΦαιÞκεσσß τ` hδειξε, καr EΑλκινüv βασιλyú, ξεsνον, ναυηγ’ν, πÜντων γεραρþτερον Tλλων. V citare pevec Orfeus skrýval dar slova, a preto vedel úplne očariť spevom aj dobrých aj horších. Amfión vládal hrou na lýre dojať aj balvany, tobôž srdcia, čo plné sú vzdoru a kamenné. Liečivým darom stala sa pre kráľa Ithaky rada, čo posol mu bohov niesol: má ku Kirké zájsť a na prasce zmenených druhov zachrániť, sám sa však nedotknúť jedla, čo patrilo sviniam. Prospela radou aj Polydamna, čo v Egypte vládla s Thoónom: Helene zverila lieky, čo utíšia žalosť, zaženú hnev a spomienky trpké na všemožné strasti. Z ukrutných vojen i z neskrotných vĺn a z besnenia morí vyviazol hrdina známy, keď boh mu chcel prejaviť milosť; výrečnosť bola mu spásou, veď stačilo jediné slovo. Prináša radosti viac než ctibažným najväčší prepych, pretože výrečnosť vytvára muža, čo hoden je úcty. Všimni si Odyssea: keď unikol z chmúrneho mora, nahý a bezmocný, telesne biedny, no vznešený tulák,

povedal umne tie prosebné slová, čo niesli sa k panne, k Alkinoovej dcére a veľký v nej vzbudili rešpekt, takže k otcovi, kráľovi Fajákov, cudzinca viedla, ktorý hoc stroskotal, ostával hodným tej najväčšej úcty. 371 Porov. DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 301. 372 Porov. ERICH KAISER: Odyssee-Szenen als Topoi. – In: Museum Helveticum, 21 (1964), s. 209–210.

Gregor z Nazianzu

Alegóriou sú tiež odkazy na podivuhodné sily Orfea a Amfióna (vv. 193–196a) ukryté v ich hudobných nástrojoch a speve373, okrem toho však môžu títo dvaja muži zastávať aj „úlohu“ antonomázie pre spevákov s božským vnuknutím.

Gregor svoj vzťah k slovám a výrečnosti zdôrazňuje aj niekoľkoná-sobným zopakovaním374 substantíva µýθοι na začiatku veršov II,II,5,165, 178, 182, 188, 200, 207, 210, 214 a 216. Prostredníctvom anafory poukazuje na dôležitosť umenia hovoriť, na moc slov a ich mnohostranné využitie.

V kompozícii otcovského listu Nikobulovi ml. sa prejavujú predo-všetkým dva prvky – vzťah otca k svojmu synovi ukrytý v napomínaní a poúčaní a chvála výrečnosti a vzdelania, ktoré sa vinú listom v šiestich základných líniách: 1. prológ (vv. 1–10) 2. úcta k rodičom (vv. 11–115) 3. tri cesty života (vv. 116–157) 4. chvála výrečnosti a vzdelania (vv. 158–221) 5. vyslanie na štúdium (vv. 222–263) 6. epilóg (vv. 264–282; otcovské rady do života; báseň ako dar).

Pri vzájomnom porovnaní štruktúry oboch listov Nikobulom375 je možné nájsť medzi nimi isté paralely. Prvé dve časti otcovho listu sú priamym ohlasom na synov prológ a jeho zľahčujúce slová o vzťahu ro-dičov k deťom, čo dokazuje nielen rovnaká téma, ale aj totožné slovné spojenia (II,II,4,1; 6376 / II,II,5,21; 23377):

LΩ πÜτερ, εn µ` hφυσας, βαιx χÜρις ... ♠ ♠ ♠ EΑλλ` hθρεψας hπειτα...

373 Orfeus našiel svoje miesto až v troch z Gregorových básnických listov. V liste Ad Vitalianum plnila zmienka o ňom skôr ozdobnú funkciu a bola len náznakom talentu staršieho z Vitalianových synov, ktorý však nedokázal Vitaliana obmäkčiť, v liste Nikobuli patris ad filium je naproti tomu „dôkazným materiálom“ moci slova. 374 PG 37, 1533–1537 375 Štruktúra listu II,II,4 Nicobuli filii ad patrem: A prológ (vv. 1–41); B pozemské statky (vv. 42–57); C vzdelanie (vv. 58–167); B` pozemské statky (vv. 168–180); A` epilóg (vv. 181–208). Porov. s. 157. 376 PG 37, 1505; 1506 377 PG 37, 1523

Do určitej miery sa však navzájom prelínajú aj nosné myšlienky ostatných častí oboch listov. Tretia časť listu Nikobula st. je poučením o troch životných cestách a odsúdením cesty pohodlia bez morálky. Ni-kobulos ml. zdieľa tieto hodnoty a v časti B svojho listu odmieta radosti, ktoré mu ponúka život. Spoločná téma spája aj štvrtú časť listu II,II,5 s časťou C listu II,II,4. Obe sa týkajú vzdelania a jeho užitočnosti. Kým jedna je chválou učenosti a obrazom Gregorovho postoja k antickej vzde-lanosti i náčrtom možností, kde získať vzdelanie378, v druhej sa odráža veľká túžba po nej.

Nikobulos st. v posledných dvoch častiach svojho listu vyhovuje sy-novej túžbe po vzdelaní. Svoju podporu zahaľuje tajomstvom alúzie na Ariona379, je však ukrytá i v niekoľkých metaforách, napr.: µýθων δ` ½γητyρσι πÝλοις φÜος380, κρητxρ δc λüγων καr πυθµÝνος Tχρις ζωρ’ς διψαλÝwσιν Pφýσσοιτο πραπßδεσσι381, στÜζοι δ` Pπ’ κηρßα βßβλου382. Ako každý otec túži vidieť syna ovenčeného olivovým vencom víťazstva383

378 Nikobulos st. ponúka synovi vo veršoch II,II,5,226–228 na výber tri mestá – Alexandriu, Berytos (Bejrút) a Atény ako významné strediská vzdelávania, či už na poli medicíny, práva alebo rečníctva. Pozitíva Atén vyzdvihuje Gregor z Nazianzu napr. aj vo svojej pohrebnej reči na Bazila Veľkého (Or. 43, 21, 5–6; Funebris oratio in laudem Basilii Magni Caesareae in Cappadocia episcopi): „βλαβεραr µcν τοsς Tλλοις EΑθyναι τN εkς ψυχÞν· οš γNρ φαýλως το™το ›πολαµβÜνεται τοsς εšσεβεστÝροις· [...] Τοšναντßον µcν ο¤ν, εn τι χρx καr παρÜδοξον εkπεsν, εkς τxν πßστιν dντε™θεν dβε-βαιþθηµεν, καταµαθüντες αšτ§ν τ’ Pπατηλ’ν καr κßβδηλον, dντα™θα δαιµüνων καταφρονÞσαντες, ο£ θαυµÜζονται δαßµονες. Καr εn τις hστιν ~ πιστεýεται ποταµüς, δι` Rλµης ¼Ýων γλυκýς, ~ ζ²ον dν πυρr σκαsρον, ¹ τN πÜντα Qλßσκεται, το™το ƒµεν ½µεsς dν πOσι τοsς λιξι.“ „I keď dušiam niektorých môžu Atény uškodiť, zbožným sa to tak ľahko neprihodí. [...] Naopak, musíme konštatovať niečo neočaká-vané. Poznávanie a spoznanie obludnosti a falošnosti ich božstiev v nás nevzbudzuje obdiv k mod-lám, ale posilňujeme sa vo svojej viere. A ak skutočne existuje rieka, ktorá ostáva sladká, i keď prechádza morom, a pokiaľ skutočne existuje také zviera, ktoré skáče voľne vo všetko spaľujúcom ohni, podobáme sa im v kruhu našich priateľov.“ 379 II,II,5,234–237 (PG 37, 1538). Nikobulos st. želá svojmu synovi na ceste, ktorú si vyvolil, šťastie i sprievod delfína, ako ho kedysi zakúsil slávny spevák. V zmienke o delfínovi a spevákovi sa ukrý-va alúzia na Ariona, ktorého z morských vĺn zachránil delfín a priviezol šťastne na svojom chrbte až na breh. O jeho zázračnej záchrane kolovalo v antike mnoho povestí a tak sa Arión zaraďuje medzi mýtických hrdinov, hoci o jeho historickej existencii niet sporu. Reformoval dionýzovský dithyramb tým, že z neho urobil zborový spev a s jeho menom sa tak spájajú začiatky gréckej tragédie. 380 II,II,5,238 (PG 37, 1538); v tebe nech každý učiteľ rečníctva vybadá svetlo 381 II,II,5,240–241 (PG 37, 1539); čašu vedy kiež tvoja po slove prahnúca duša smie vypiť až do dna 382 II,II,5,243 (PG 37, 1539); medovú sladkosť sťa z plástov ponúkaj v knihách 383 Šport bol neodmysliteľnou súčasťou gréckeho pojmu παιδεßα. Otec ho využíva, aby poukázal na svoju podporu synovej túžbe, povzbudil ho a vyjadril nádej v jeho „víťazstvo“, sťaby súťažil v olympijských hrách.

Gregor z Nazianzu

a na synovu prosbu nezavaliť prameň, neuhasiť plameň a nezašliapnuť bylinu384 preto reaguje takto:

Οš φρÜξω πηγxν, ποταµ’ν µÝγαν dντ’ς hχουσαν, µηδc φNος λýχνοιο θÜνοι, λÞγοντος dλαßου· hρνος τε προχο†σιν Pειζþοισιν PÝξοι.385

Kým v úvode básnického listu sa pohľad na svet a názory otca a syna rozchádzali, v závere sú jednotní. Pre Nikobula ml. boli voda, svetlo a rastlina symbolmi nových možností prichádzajúcich so vzdelaním. Ni-kobulos st. ich vidí rovnako a dáva svojmu synovi otcovské požehnanie na cestu, po ktorej túži.

Verše epilógu sa napokon nesú v duchu otcovských rád. Gregor však nenapomína synovca imperatívnou formou. Používa optatív (napr. hχοις, eταιρßσσαιο, µx dκκροýσειε), vďaka čomu ukryl v slovách namierených k mladému Nikobulovi aj otcovské želanie, aby si syn jeho rady skutočne zobral k srdcu. V posledných štyroch veršoch (II,II,5,279–282) uvádza napokon seba samého ako dôkaz, že bystrý a učený muž môže vystúpiť na samý vrchol dobier len vďaka poznaniu získanému štúdiom.386

Nikobulos synovi Syn môj, po vzdelaní túžiť je určite najlepšia túžba. Vskutku sa teším zo slov, čo Kristus sťa života svetlo smrteľným ľuďom dať ráčil, v nich prišiel nám z nebeských sídel iste ten najväčší dar. Náš Pán sa neteší inému menu, 5 ktorých má veľa a ktorými k nemu volajú, väčšmi,

384 II,II,4,200–202 (PG 37, 1520) 385 II,II,5,261–263 (PG 37, 1540): Nezapchám predsa prameň, čo napája širokú rieku, nenechám udusiť plameň, v lampe keď dohára olej; nech mi len ratolesť kvitne a teší sa z dostatku vlahy. 386 II,II,5,279–282 (PG 37, 1542): Οšδcν Tπιστον düντα σοφ’ν, καr βÝνθεα µýθων Istá je pravda, že bystrý a učený muž, ktorý hĺbku αkcν Pνιχνεýοντα ›φ` ½γεµüνεσσιν Pρßστοις poznania u tých najlepších majstrov našiel a čerpal, τοßοις, ”ντιν` hλεξας Pφ` αlµατος ½µετÝροιο, muž tebe známy a navyše z našej čo pochádza krvi, ¯ τÝκος, PκροτÜτοιο καλο™ πρ’ς τÝλσον jκÝσθαι. Syn môj, na samý vrchol dobier tak vystúpiť mohol.

ako keď Slovom ho nazvú.387 No ty teraz pozorne sleduj to, čo ti poviem. Niet lepších nad úprimné otcovské slová388, staroba viacej má šedín než mladosť. Veď skúsenosť musí na zrod mať čas, až skúsenosť rodí perutnú múdrosť. 10 Preto maj úctu k slovám, čo poviem, sú naozaj správne. Synak môj, v hocičom neváhaj lepší byť ako je otec; otec má radosť, keď poriadny syn nad ním víťazí, viac sa teší, než keby sám porúčal svetu. Tak zákony Božie kážu a cez ne aj všehomír zjednotil Najvyšší Otec, 15 upevnil Slovom a imanie svoje v nich láskavo objal. Naproti tomu ja, synu, si želám, by s´ v šľapajach otca väčšmi si rodičov vážil, než koľko im priznávaš úcty. Synom som dobrého otca i ja, no za celý svet by spoza zubov či perí mi nevyšli takéto slová. 20 Bohu sa určite nepáči reč hneď v úvode listu: „Malou je zásluhou, otče, že mňa si splodil389; nie mne si, slúžil v tom plodivom akte, lež svojej telesnej túžbe. Následne si ma však choval390. No načo som zavítal na svet?“ Aká to nevďačná reč! Zmar sveta aj veľkého rodu! 25 Deti a rodičov príroda naozaj spojila láskou. Preto rodič si za cenu útrap netrúfa opustiť dieťa. Pre smrť sa roďme, len nebuďme na starosť deťom. V ochrane detí sa odvážia rodičia podstúpiť hrozné súboje. Presne a správne si povedal: idú až na smrť. 30 Osy aj pantery, býky aj bravy a ryby aj vtáky,391 zo všetkých najviac však človečí rod. Keby zákonom tvojim mali sme poslušní byť, rod ľudský by vymizol celkom. Ktože si na hruď privinie syna? Kto bude mu želať najlepšie veci? Kto splní mu túžbu mať vzdelanie, získať 35 voľačo ďalšie? Kto podelí majetok, ako sa patrí? Nie je to dar, len pôžička, to, čo syn od otca prijal!

387 Jn 1,1. 388 Porov. aj II,II,6,2 (PG 37, 1506). 389 Porov. aj II,II,4,1 (PG 37, 1505). 390 Porov. aj II,II,4,6a (PG 37, 1506). 391 Porov. II,II,4,6b–34 (PG 37, 1506–1508).

Gregor z Nazianzu

Ak však syn nemá nič, smie odhodiť zákonnú úctu?392 Ak sa má dobre, smie nevďačnosť chovať i v mysli i v reči? Pozor! S tým hocikto rozumný vyjadrí nesúhlas príkro: 40 Našimi predkami nie sú len ľudia. Sme pôvodom Boží viacej než človečí. Otcovia pre svojich synov sú iba nástrojom stvorenia, prišli však od Krista, veľkého Boha.393 Hlinu vzal zeme a vdýchol jej ducha394, tak zmiešaním jedno učinil bytie z dvoch prvkov, čo vládcom je nad touto zemou395, 45 telo, čo zmýšľať vie podlo, a adoptívneho boha, pokiaľ je zbožný: rad rozličných strastí ho stíha, aby si zvykol aj v nápore príkorí otužiť ducha. Nikto však doteraz natoľko nestratil úsudok zdravý, nikomu krv ani v mladosti vzdornej tak nezvrela v žilách, 50 aby sa odvážil vyčítať Bohu a rúhavé vyrieknuť slová: „Ty si ma stvoril! Ja nestál som o to. A právom s´ ma strestal. Ak ma, svoj výtvor, odvrhneš, zviera s´, nie človeka stvoril. Daruj mi múdrosť aj bohatstvo daruj, čo viacerým dal si; daruj mi moc i krásu a v mestách popredné miesto, 55 telo, čo choroby zdolá, i najväčším majstrom byť v zbrani, daruj mi všetko, čo ľudia rátajú za pravé blaho! Inak sa k tebe nebudem modliť a v obetách ctiť ťa. Dušu a telo si nespojil s úmyslom niečo mi dopriať. Tak ako všetko aj mňa si stvoril len na vlastnú slávu, 60 aby ťa, Blažený, mohli aj pozemské bytosti sláviť.“ Takto nech hovoria neumní ľudia a bez lásky k Bohu, sluhovia zlého tvorcu, im bohatstvo stalo sa bohom. My však vo všetkom chváľme a velebme veľkého Boha, v šťastí i v nešťastí: deťom, čo milujú, tak sa to patrí. 65 Najprv si uctime Kráľa396 a pozemských rodičov za ním. Oni ma zaliali svetlom a Trojica, ktorá je Jedno, skrze nich prenikla do mojej mysle a jednostaj žiari.

392 Alúzia na Mt 20,1–16. 393 Porov. Sk 17,28. 394 Porov. Gn 2,7. 395 Porov. Gn 1,26–31; Ž 8,7. 396 Porov. Mt 22,37–38.

Pomlčím o šírom okruhu zeme i nesmiernom nebi, z ktorého žiarivé svetlá nám do diaľav svietia, keď žasnem 70 pri tichej hladine mora i pri vlnách príboja v búrke. Pomlčím o zemi, riekach i vzduchu, čo môžeme dýchať, o zmenách období, ľúbezných kvetoch i povahách ľudí, o druhoch vtákov a všetkom, čo Boh mi priam na tácke kladie. Toto môj otec bol od Otca prijal, mne odovzdal darom. 75 Svojou svojvoľnou rečou si neodpuď láskavosť otca, pretože z odvahy stáva sa drzosť, ak prekročí mieru. Len nech ti, synáčik, nepovie Niekto výčitky príkre, aké som musel si vypočuť od svojho prchkého otca: „Dobre. Ak príroda rodičom káže mať potomkov v láske, 80 potom im káže aj neľúbiť tých, čo ich milujú málo. Lepšie je pre synov vytrpieť otcovskú prísnosť a pohľad upierať na ruky otca, než voľkať si v dobrote cudzích.“ Keby som v chudobe žil, bol blázon či kalika bez nôh, čo by si robil? Či nepodal by si mi pomocnú ruku? 85 Na svoje plecia sťa Aineas vlastného otca by s´ nevzal, keby len prispením tvojím mal uniknúť plameňom vojny?397 Skôr by si riekol: „Nuž, ty čo s´ma splodil, chceš odo mňa niečo?“ Predstav si, ryby že majú dar reči aj vtáky, čo plachtia po šírom nebi, aj tvory, čo hýbu sa po suchej zemi. 90 Nerepce delfín: „Prečo s´ ma urobil dieťaťom mora? Nechcel som žiť slaný život, sťa tulák len more vždy brázdiť, vdychovať vodu a na temnú oblohu upierať oči. Túžim po výkonoch býka, žiť v horách, mať svalnaté stehná, túžim byť koňom a so stádom cválať, mať pri sebe ľudí; 95 viac po tom túžim než pánom byť všetkým tým šmykľavým rybám.“ Ani sa netrápia býky a netúžia naopak po morských dráhach. Úlisný had, čo sa lopotí po bruchu skrútený v kľučkách, nepovie: „Prečo si zvrhol ma na zem? Mám prach večne hltať? Chcel som byť vzpriamený, ty ma však na bruchu nútiš žiť navždy.“398

397 Aineas – jeden z najstatočnejších trójskych bojovníkov, ktorý okrem iného zachránil svojho staručkého otca Anchisa z horiacej Tróje. 398 Porov. Gn 3,14.

Gregor z Nazianzu

100 Ani havran sa netúži s orlami preháňať v spoločnom kŕdli, zmeniť si výzor, byť kráľom, mať vládu vo vtáčej ríši; miluje svoje. Nech každý má vlastnú života cestu. Hlinený hrniec si netrúfne vyčítať tvorcovi svojmu: „Čo si ma vytočil z blata, ty podliak, hen na brudnom kruhu?“399 105 Jedno ti, najdrahšie dieťa, tu kladiem na srdce: uč sa umeniu prísne zvažovať slová a priškrtiť lano, okresať to, čo je navyše, zachovať len to, čo stačí, náporu mladosti uzdu nie popustiť, ale ju držať. Vôbec je omnoho lepšie, ak počuté zachováš v sebe, 110 lepšie než roztárať slovo, čo nebolo určené všetkým. Nepustiť cez pery reč – to nespraví nijakú škodu. Reč, hadie mláďa, ti nemôže predsa roztrhnúť brucho, rozožrať matkino lono a pomstiť tak záhubu otca.400 Tvoju túžbu mať vzdelanie chápem, ba úprimne vítam 115 s vľúdnosťou otca a synovu odvahu rozchýrim vetrom. Životom vinie sa viacero ciest, nie jediná jedna. Ani jednakú povahu nemajú všetci: je jedna výborná, druhá zas horšia a podobná neumným tvorom, tretia je zmiešaná, vznikla spojením prvej a druhej. 120 Takisto s trojakou bonitou pôdy sa stretáva roľník: s žírnou, s neplodnou, s priemernou, rodiacou zbožie i bodľač401. Trojaká cesta je známa, k trom odlišným medzníkom vedie. Prvá je rovná a mnohí ju svojimi stopami dláždia, mäkká je, široká, vedie však zároveň k žiaľnemu koncu402, 125 na ktorom číhajú zrázy a zákruty, Tartaros hrozný, pomalé ohnivé rieky a príšerní démoni diví,

399 Alúzia na Iz 29,16 a Rim 9,20. 400 Podobne Bazil Veľký v diele Hexaémeron, v homílii IX. O suchozemských živočíchoch vraví: „Aj vreteníčatá vychádzajú von tak, že najprv prehryzú matkino brucho a odplatia sa náležitou odmenou tej, ktorá ich priviedla na svet.“ Prameňom tejto historky bol azda Hérodotos (III, 108–109); podľa neho postihuje vreteničiu matku spravodlivý trest za to, že počas párenia samica usmrcuje samca. Aristotelés toto rozprávanie celkom odmieta (Historia animalium VII, 31–572 b 2 resp. V, 34–558 a 25). (Porov. Sv. Bazil Veľký: Listy II . R. 375–378. Hexaémeron. Prel. D. Škoviera Prešov 2002, s. 278.) 401 Porov. Mt 13,1–9; Mk 4,3–9; Lk 8,5–8. 402 Porov. Mt 7,13.

trpia tam duše zlých a ich útrapy nemajú konca. Príkra a náročná cesta je druhá, veď smeruje cez púšť, úzka je403, nerovná, po oboch stranách má bezodnú priepasť, 130 schodná je pre hŕstku smelých, no ústi v najlepšom cieli, v hviezdnom nebi a v nehmotnej nádhere večitej slávy, v číročistej pravde a v dobre bez každého tieňa, vo svetle, ktoré je najvyššie a nepozná nijaké medze. Tretia je prostredná cesta, nuž plácu má takisto strednú, 135 nežiada námahu krajnú a nenúka najväčšiu slávu. Deň plný svetla keď mieša sa s čierňavou hlbokej noci, rodí sa spojenie také, čo vedecky volá sa šero. Po ceste hladkej kráčajú mnohí a zmýšľajú zbojstvá, podvody, vraždy, cudzoložstvo a prísahy krivé, 140 zvrátené rozkoše, zabitie rodičov, únosy ľudí, pahltným močiarom podobní milenci sýteho brucha, všetci čo milujú záhubu svoju, bo žijú len pre smrť. Hlavy protivných ľudí kiež zasiahne takýto život. Po dobrej ceste však kráčajú takí, čo neupli bytie 145 na zem. Sú blažení trojmo: hoc na zemi žijú, im telo nevládne, neznajú manželské putá, nič nedbajú na svet, občanmi neba sú, núdzu trú, spávajú na holej zemi, stačí im dýchať, mať jediné šaty, nebývať, nejesť. Jediné má u nich cenu: nič nedbať na svetskú slávu, 150 bohatstvo zvládnuť aj biedu, no na Boha jednostaj hľadieť. Úctou sa pred nimi chvejem a klopím s rešpektom oči tak ako pred Bohom, Kráľom, že z nebies sa priblížil k ľuďom: zašli omnoho vyššie než všetci ostatní ľudia. My veru stúpame po strednej ceste, kde nemáme radosť 155 zo skutkov zlých a zavše sa trocha stretáme s Bohom, starosť i radosť nám pôsobí manželka, opojná sláva, synovia, majetok, všetko to milé, čo prešlo nám rukou. Myslím, že z toho je na prvom mieste moc umného slova, v ňom je to bohatstvo, imanie, ktoré sa ukradnúť nedá. 160 Poznatkov získal som veľa, no túžil som ešte viac vedieť, 403 Porov. Mt 7,14; Lk 13,24.

Gregor z Nazianzu

široký oceán vied som nebrázdil na plné plachty – darmo mi navrávaš opak a chvália ma neznámi ľudia, nebudem veriť, sú slová tých najbližších nehodné viery – predsa však nad všetko ostatné vážim si výsadu reči. 165 Základom života reči je dar! Ním sa od zvierat líšim. Slovami mestá som zdvihol a nimi som zákony odkryl, slovami velebím mocného Boha a povznášam k nebu chválospev žiarivej cnosti, ba premáham nimi a krotím odporných vášní moc trpkú, viem slovami odlíšiť svety: 170 nebeský od toho, ktorý tu dole raz vyústi v zánik, od tela dušu; veď ako sa obraz od formy líši, líši sa údel a konkrétny život a hranica delí žijúcich od tých, čo zhynú. Sám Boh to tak zariadil, preto upevnil slovo múdrych, dal oporu nepevnej viere. 175 Cnosti tých dobrých sa ponesú časom až do konca sveta, slávu ich zachytí písomný záznam, a potupa planých vryje sa rovnako do tabúľ, ktoré sú na večných stélach. Vďaka slovám i ten, kto je sám, netrie životnú núdzu, slová sú pre ľudí s veľkými túžbami žiarivým vencom, 180 celkom sú podobné kvetom, čo za rána natrháš na jar, ktoré však zvädnú, keď deň sa pomaly ku koncu schýli. Slová sú na vášne účinným liekom; viem ovládnuť nimi planúci hnev, čo zastiera myseľ, i trápenia tíšiť, radosti položiť mieru, nech príliš ma nedrví nezdar 185 alebo nestrhne pýcha, keď prežívam vzrušenie šťastia. V jednom i v druhom mi poskytnú lieky a oporu silnú: v ťažkostiach ponúknu nádej a vo chvíľach jasania bázeň. Slovo vladárov vedie, aj ľud vie za sebou stiahnuť, prekvitá na rušnom trhu a panuje v hodovných sieňach, 190 potláča vojnový virvar a človeka pokojným robí, hoci je mocný, hneď v prívale nežných lichôtok zmäkne, ako sa napokon prevahe ohňa aj železo poddá.

V citare pevec Orfeus404 skrýval dar slova, a preto vedel úplne očariť spevom aj dobrých aj horších. 195 Amfión405 vládal hrou na lýre dojať aj balvany, tobôž srdcia, čo plné sú vzdoru a kamenné. Liečivým darom stala sa pre kráľa Ithaky406 rada, čo posol mu bohov407 niesol: má ku Kirké408 zájsť a na prasce zmenených druhov zachrániť, sám sa však nedotknúť jedla, čo patrilo sviniam. 200 Prospela radou aj Polydamna409, čo v Egypte vládla s Thoónom410: Helene411 zverila lieky, čo utíšia žalosť, zaženú hnev a spomienky trpké na všemožné strasti. Z ukrutných vojen i z neskrotných vĺn a z besnenia morí vyviazol hrdina známy412, keď boh mu chcel prejaviť milosť; 205 výrečnosť bola mu spásou, veď stačilo jediné slovo. Prináša radosti viac než ctibažným najväčší prepych, pretože výrečnosť vytvára muža, čo hoden je úcty. Všimni si Odyssea: keď unikol z chmúrneho mora, nahý a bezmocný, telesne biedny, no vznešený tulák, 210 povedal umne tie prosebné slová, čo niesli sa k panne413,

404 Orfeus – bol najstarším a najväčším hudobníkom a spevákom. Svojím spevom okúzľoval každé-ho, kto sa k nemu priblížil. Divoké zvieratá krotli a nasledovali ho, stromy sa k nemu nakláňali, kamene boli dojaté. 405 Amfión – tébsky kráľ a slávny hudobník. Pri stavaní hradieb okolo Téb sa vraj kamene pri jeho hre na zlatej lýre samy dvíhali z miesta a ukladali do hradieb. 406 Odysseus – ithacký kráľ, jeden z najznámejších a najslávnejších hrdinov gréckych mýtov. Hlavný hrdina Homérovej Odysseie. 407 Hermés – najšikovnejší, najvynaliezavejší a najľstivejší zo všetkých olympských bohov. Bol poslom bohov a sprievodcom mŕtvych do podsvetia. Pomohol Odysseovi na ostrove čarodejnice Kirky – dal mu bylinu, ktorá rušila Kirkine čary a tiež radu, ako dosiahnuť odčarovanie jeho druhov. 408 Kirka – krásna čarodejnica, ktorá premenila Odysseových druhov, keď pristáli pri svojom návrate od Tróje na ostrove Aiaia a vybrali sa ho preskúmať, na prasce. Odysseus sa za ňou vybral, aby ju donútil vrátiť druhom ľudskú podobu. S bylinou od Herma a vytaseným mečom prinútil Kirku, aby všetkých zasa odčarovala. Tá mu to sľúbila pod podmienkou, že u nej rok ostane. 409 Polydamna – egyptská kráľovná z gréckych mýtov a mocná čarodejnica. Darovala Helene, man-želke spartského kráľa Menelaa, zázračný liek z popola čarovných rastlín. Kto ho vypil vo víne, zabudol na všetky útrapy, ktoré dovtedy prežil. 410 Thoón – Polydamnin manžel. 411 Helena – najkrajšia zo smrteľných žien, manželka spartského kráľa Menelaa. Odišla s Paridom, synom trójskeho kráľa Priama, do Tróje. Vypukla kvôli nej trójska vojna. 412 Odysseus

Gregor z Nazianzu

k Alkinoovej414 dcére a veľký v nej vzbudili rešpekt, takže k otcovi, kráľovi Fajákov, cudzinca viedla, ktorý hoc stroskotal, ostával hodným tej najväčšej úcty. Slová sú mocnejšie, ako je závisť, čo na mnohých hľadí 215 trýznivým pohľadom: žiarlivosť vlastne ovládať nevie najlepších, ovláda tých, čo pýche dovolia vkročiť. Výrečnosť! Ako som po tebe túžil ja neschopný reči! Ako som chcel svoju reč teba hodným zušľachtiť slovom! Čosi som dokázal, čosi som nezvládol, premilý synov 220 jazyk tu uviedol ďalšie, čo od sivej mladosti túžby pred sebou ženú a čo mi aj najväčšmi zobúdza srdce. Choď teda s dôverou v modlitby svoje i v rodičov prosby, súci a zdravý, choď nádejí plný a plánov, kam túžiš! Sprievodcom na ceste nech je ti dobrý a otcovský radca: 225 Pred Božím pozorným zrakom sa odvíja veru náš život. Či už ťa poteší attický slávik415, či chýrečné mesto416 príjemnej Fenície, kde ausónske 417 zákony sídlia, alebo Alexandrovo mesto418, kde obchodník lode rozličným tovarom napchá a k svojmu domovu ženie, 230 kiež sa pokojne poddáva svet k tvojim túlavým nohám, kiež tebe v ústrety rodí a zakvitnúť necháva kvety, kiež si rovnako láskavo zurčia rieky a moria, svorne s príjemným vánkom ti k prístavu zavedú loďku; delfín, čo nad morskou tíšinou skrúca svoj chrbát 235 v úžasne pružných saltách až do krajných polôh, kiež teba životom vedie a na vlnách sprevádza tak, ako dávno bezpečne na svojom chrbte bol slávneho speváka419 viezol.

413 Nausikaá – dcéra kráľa Alkinoa, ktorá sa ujala Odyssea, keď po stroskotaní na mori priplával do ústia riečky, kde práve prala so svojimi družkami a slúžkami bielizeň, a priviedla ho do otcovho paláca. 414 Alkinoos – kráľ blaženého národa Fajákov, ktorý usporiadal na počesť stroskotaného Odyssea hostinu a športové hry bez toho, aby sa ho spýtal na meno. Poskytol mu tiež loď, ktorá ho odviezla domov. 415 Atény – okrem iného jej školy poskytovali výborné rečnícke vzdelanie. 416 Berytos (= Bejrút) – mesto bolo známe svojou právnickou fakultou. 417 rímske 418 Alexandria – poskytovala možnosť štúdia medicíny.

V tebe nech každý učiteľ rečníctva vybadá svetlo, nech medzi prvých počíta môjho syna a jeho 240 váži si jak svoje dieťa. A čašu vedy kiež tvoja po slove prahnúca duša smie vypiť až do dna. Zlaté písmená do dosák zložených zapisuj vlastnou rukou a medovú sladkosť sťa z plástov ponúkaj v knihách. Na jar, keď budeš si hovieť pod zelenou korunou v tôni, 245 vtedy, keď každému človeku omnoho milší je vánok, pretože nad hlavou slnko už vypúšťa žeravé lúče, prejavy skladaj s rozvážnou mysľou na ne sa sústreď. Vtedy ti trilky vtákov a cvrkavé cikády telo osviežia sladkými nápevmi piesní a obnovia sily, 250 k spoločným pretekom v speve si volajúc ochotných druhov.420 Priateľským hvizdom ťa povzbudím ja zas k lepšiemu behu. Ako keď žriebä, čo nohy má rýchle a ohnivú vrtkosť, dobývať víťazstvo túži, či ako sa zápasník starý stáva oporou atlétov zdatných, keď skúsene radí 255 pri prašných dráhach élidskej Pisy421, ja želám si vidieť syna, jak verejne vencom mu z olivy ozdobia šiju.422 Nebudem nikomu imanie sporiť, ak ty si to praješ, nebudem námahou šetriť, veď rodičom sluší tá obeť, všetko, čím hrdia sa smrteľní ľudia, ja do teba vložím. 260 Lepšia je chudoba múdra než závratné bohatstvo plané. Nezapchám predsa prameň, čo napája širokú rieku423, nenechám udusiť plameň, keď v lampe dohára olej424;

419 Arión – básnik a pevec, o ktorého historickej existencii niet sporu, sa zaraďuje medzi mýtických či polomýtických hrdinov vďaka svojej podivuhodnej záchrane delfínom. Po úspešnom pôsobení na Sicílii a v južnej Itálii, kde zarobil veľa peňazí, našiel si loď a dal sa odviezť do Korintu. Na šírom mori sa však námorníci dohodli, že ho olúpia a zabijú. Súhlasil s možnosťou, že skočí do mora, chcel si však ešte aspoň raz zahrať na lýre a zaspievať. Jeho hudba prilákala delfínov a jeden z nich ho následne bezpečne priviezol až na breh. 420 Verše 244–250 pripomínajú Theokritovo dielo, konkrétne jeho bukolické scenérie. 421 Pisa – krajina na dolnom toku rieky Alfeios, v ktorej sa nachádzala Olympia, dejisko olympij-ských hier. Asi od roku 570 pred Kr. patrila k Elide. 422 Šport bol neodmysliteľnou súčasťou gréckeho pojmu παιδεßα. „Otec“ ho využíva, aby poukázal na svoju podporu synovej túžbe, povzbudil ho a vyjadril nádej v jeho „víťazstvo“, sťaby súťažil v olympijských hrách. 423 Alúzia na Ez 47,1; Zach 14,8.

Gregor z Nazianzu

nech mi len ratolesť kvitne a teší sa z dostatku vlahy.425 Sprievodcom na tvojich cestách nech budú ti otcovské verše: 265 Kristus nech sprevádza úsilia tvoje a životom teba Slovo nech vedie, čo spomedzi slov iste nenájde roveň. Priateľstvo neskúšaj budovať s planým a hanebným druhom; mor totiž napáda údy tak slabé, ako aj silné; zlému nepridáš cnosť, skôr na seba pritiahneš hanbu. 270 Poctivosť nech je ti družkou, v nej jedinú potechu hľadaj; rúhavá láska nech do kúta nevženie šľachetnú lásku. Pamätaj jedno: sú lepšie než učenosť počestné mravy. Naplň si všetkým potrebným čistú myseľ a vráť sa, nech ťa zas pred zrakmi všetkých sem privedie sprievodca duší, 275 sprievodca, ktorý ti druhom bol na ceste, ktorou si kráčal. Rodičom vďačnosť je plácou a ochrana dobrého mena. Toto ti odovzdám ja. Ak za Stĺpy Herakla426 túžiš najprv sa plaviť, nech Boh ťa vodí aj na takej ceste. Istá je pravda, že bystrý a učený muž, ktorý hĺbku 280 poznania u tých najlepších majstrov našiel a čerpal, muž tebe známy a navyše z našej čo pochádza krvi, syn môj, na samý vrchol dobier tak vystúpiť mohol.

3.33.33.33.3 Engyé aEngyé aEngyé aEngyé a gamos gamos gamos gamos Ľúbostné príbehy sa rozprávajú po celom svete a sú dôležitou súčas-

ťou ľudového rozprávania. J. Redfield tvrdí427, že klasickí Gréci nám žiadne nezanechali. I keď si rozprávali príbehy o mileneckých pároch, nešlo v nich vraj o lásku a ľúbostné vzťahy, ale len o dosiahnutie určitého cieľa (Iason napr. zviedol Médeiu, aby získal otcovské dedičstvo; Pelops

424 Alúzia na Jn 5,35; Mt 5,15; Mt 25,1–10. 425 Alúzia na Iz 1,30; Jer 17,8. 426 Gibraltar 427 JAMES REDFIELD: Homo domesticus. In: Řecký člověk a jeho svět. Ed. Jean-Pierre Vernant. Praha 2005, s. 135.

zas, túžiac po tróne, získal Hippodameiu ako odmenu za víťazstvo v pretekoch a pod.). V gréckej literatúre však môžeme nájsť aj pozitívny obraz ľúbostného príbehu a manželstva. Stačí siahnuť hoci po prvom veľkom epikovi, po Homérovi. Ten nám predstavuje hneď niekoľko pá-rov – Odysseus a Penelopé, Priamos a Hekabé či Hektor a Andromaché, pre ktorých manželstvo neznamenalo len povinnosť. S ľúbostnými prí-behmi a následným vstupom do manželstva však najužšie súvisia epitha-lamiá – svadobné piesne, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou gréckej meliky428. Zobrazovali motívy lúčenia s panenstvom alebo vychvaľovali nevestu a ženícha.429

Či už staršie alebo mladšie príbehy, všetky spája skutočnosť, že deva je v nich nejakým spôsobom odlúčená od otca a matky a privedená k manželovi. Prostredníctvom aktu svadby je otec nahradený manželom. Dôkazom toho je aj jeden z Catullových svadobných hymnov (Carmen 62) napísaný podľa gréckeho vzoru. Celý hymnus je postavený na stro-fách a antistrofách, kde si navzájom kontrujú mládenci a devy svojím pohľadom na vstup do manželstva. Konkrétne vo veršoch 20–31430 kým

428 S ľúbostnou lyrikou sa v staroveku nestretávame len v gréckej literatúre. Dielo, ktoré ospevuje a vyzdvihuje prirodzenú lásku muža k žene a ženy k mužovi, nachádzame napr. aj v Biblii. Vzájomná láska dvoch mladých ľudí, ktorí túžia po manželstve, je témou Piesne piesní. Tá sa u Židov tešila mimoriadnej úcte. Vyzdvihuje ľudskú stránku manželstva a hľadí na manželstvo ako na monogamic-ké spolužitie a nerozlučiteľný zväzok muža a ženy. Autorstvo Veľpiesne sa pripisuje Šalamúnovi (10. stor. pred Kr.). Na základe lingvistických a literárnych kritérií sa však jej vznik datuje až do obdobia medzi rokmi 400 – 200 pred Kr. (Porov. Sväté Písmo, s. 1272.) 429 So svadobnými piesňami sa v gréckej literatúre stretávame už v 7. stor. pred Kr. Skladala ich pre dievčatá zo svojho krúžku poetka Sapfó a boli určené širšej čitateľskej obci (Porov. LUCIANO CAN-

FORA: Dějiny řecké literatury. Praha 2001, s. 103). Z lyrikov sa s ľúbostnými motívmi stretávame ešte v dielach Anakreonta, Stésichora, Pindara (6. stor. pred Kr.) a Kallimacha (4./3. stor. pred Kr.). Grécki autori Sapfó a Kallimachos sa stali vzormi pre jedného z najvýznamnejších predstaviteľov rímskej lyrickej poézie – Gaia Valeria Catulla (1. stor. pred Kr.), ktorý sa vo svojej tvorbe zameriaval na všedný, osobný a intímny život. 430 Hespere, qui caelo fertur crudelior ignis? Venuša, vznesie sa na nebo hviezda s krutejším svitom qui natam possis complexu avellere matris, jak ty, čo vytŕhaš dcéru z drahého náručia matky, complexu matris retinentem avellere natam čo dcéru proti jej vôli vytŕhaš z náručia matky, et iuveni ardenti castam donare puellam. a dávaš za obeť vášni, ktorou mládenec planie? quid faciunt hostes capta crudelius urbe? Zachádza krutejšie azda nepriateľ s dobytým mestom? Hymen o Hymenaee, Hymen ades o Hyme-

naee. Príď, ó svadobný Hymen, ó Hymen svadobný, príď

k nám. Hespere, qui caelo lucet iucundior ignis? Venuša, zažiari na nebi hviezda vábnejším svitom qui desponsa tua firmes conubia flammma, jak ty, čo plameňom svojím pečatíš manželský zväzok,

Gregor z Nazianzu

dievčatá vzývajú boha sobáša Hyména s nárekom, pretože musia opustiť otcovský dom, mládenci ho vzývajú s radosťou a očakávaním.

Starovekí Gréci mali dva typy svadobného obradu – engyé a gamos – a zväčša používali oba. Engyé bola zmluvou medzi svokrom a zaťom. Bolo to právne záväzné zasnúbenie mladej dvojice a v dnešnom ponímaní by sme ho mohli nazvať skutočnou svadbou. Sústreďovalo sa na ženícha, ktorý prijímal blahoželania k získaniu nevesty. Bolo spojením otcovských domov. Z kultúrneho hľadiska bola žena akousi „zálohou“ v transakcii medzi otcom a budúcim manželom a jej odovzdanie bolo zárukou zväzku medzi nimi. Otec odovzdával zaťovi svoju dcéru, právomoc nad ňou a tiež veno.431 Manželstvo tak bolo vnímané skôr ako obchod a vzťah medzi mužom a ženou tu nehral žiadnu rolu.

Okamih naplnenia manželstva, resp. „konzumácia manželstva“ moh-la nasledovať aj dlhú dobu po engyé a bola zväčša príležitosťou k osla-vám nazývaným gamos. Oslavovali ho predovšetkým ženy. Stredobodom bola nevesta a jej krášlenie, pretože prechádzala zásadnou životnou pre-menou – z príbytku svojho otca bola slávnostne odprevadená432 do obyd-lia manžela a po svadobnej noci sa stala súčasťou novej domácnosti, zís-kala nové postavenie s konkrétnymi povinnosťami i konkrétnou právo-mocou.433 Stala sa predovšetkým strážkyňou rodinného krbu, starala sa o domácnosť a čokoľvek sa dialo mimo domu, nebolo v jej kompetencii.

quae pepigere viri, pepigerunt ante parentes, na ktorom zhodli sa muži a zhodli sa rodičia vopred, nec iunxere prius quam se tuus extulit ardor. ktorý však uzavrieť nesmú, kým nevzplanieš žiarivým

jasom quid datur a divis felici optatius hora? Čo viacej môžu nám bohovia splniť vo chvíli šťastia? Hymen o Hymenaee, Hymen ades

o Hymenaee. Príď, ó svadobný Hymen, ó Hymen svadobný, príď

k nám. Cit. podľa GAIUS VALERIUS CATULLUS: Nenávidím a milujem. Prel. I. Šafár. Bratislava 1962, s. 93–94. 431 Porov. REDFIELD, s. 136. 432 Pred týmto presťahovaním nevestin otec usporiadal veselú hostinu, a keď nadišiel večer, novo-manželka bola presťahovaná vozom za svitu pochodní a v sprievode družiny, ktorej početnosť závi-sela od spoločenského postavenia obidvoch rodín. 433 Porov. REDFIELD, s. 153–154.

3.3.1 Ad Olympiadem 3.3.1 Ad Olympiadem 3.3.1 Ad Olympiadem 3.3.1 Ad Olympiadem Báseň Gregora z Nazianzu Ad Olympiadem (II,II,6) umožňuje na-

hliadnuť do „ideálneho“ manželstva, a mohli by sme povedať, i do akejsi predmanželskej náuky v čase rozvíjajúceho a upevňujúceho sa kresťan-stva. Gregor, ktorý dostal pozvanie na svadbu mladej Olympie434, no nemohol sa na nej zúčastniť, poslal neveste aspoň báseň v daktylskom hexametri, prostredníctvom ktorej sa ju snaží pripraviť na manželské spolužitie a upozorniť ju na všetko, čo má dobrá manželka vedieť a ako sa má správať.

V súvislosti s Olympiinou identitou dochádza u autorov k rozporu. Niektorí435 ju stotožňujú s diakonkou Olympiou436, ktorá hrala vo svojej dobe veľmi významnú úlohu v cirkevných kruhoch v Konštantínopole. Vychádzajúc z daného predpokladu pokladajú pri datovaní vzniku tejto básne koniec roka 384 za terminus post quem.437 Prozaické listy Gregora z Nazianzu Vitalianovi (Epp. 193, 194) spolu so vzťahom básne II,II,3 Ad Vitalianum k básni II,II,6 Ad Olympiadem v rukopisnej tradícii438 však naznačujú, že Olympia a Petrova a Fókova sestra spomínaná v básni II,II,3 sú jedna a tá istá osoba a Olympia je tak jedna z Vitalianových dcér. Tento názor zastávajú M. Regali439, N. McLynn440 a K. Demoen441

434 Originálny tvar mena je Olympias a pri jeho skloňovaní sa vychádza z kmeňa Olympiad-: Olym-piady, Olympiade, atď., prikláňame sa však k tvarom Olympia, Olympie, Olympii atď., z rovnakých dôvodov, ako uvádza H. Panczová v preklade anonymného životopisu sv. Olympie: 1. Z hľadiska významu nenastáva nijaká zmena – Olympias aj Olympia sú prídavné mená s významom olympská alebo olympijská. 2. Variant s kmeňovým -d- splýva so slovom olympiáda a takáto homonymia sa nám zdá nevhodná. 3. Variant Olympia existuje ako ženské meno aj v súčasnosti. (HELENA PANCZO-

VÁ : Sv. Makrína, Melánia a Olympia. Bratislava 2008, s. 149, pozn. 1). 435 Porov. HAUSER-MEURY, s. 136.; J. BERNARDI: Nouvelles perspectives sur la famille de Grégoire de Nazianze. – In: Vigiliae Christianae 38, 1994, s. 355; BACCI, s. 26–35; PANCZOVÁ, s. 149–150. 436 Olympia (368 – asi 410) bola vznešenou Konštantínopolčankou. Keďže jej rodičia zomreli, vyras-tala v prepychu u svojho tútora, mestského prefekta Prokopia. Bola vychovávaná v kresťanskom duchu a pripravovala sa na život na dvore. Vydala sa za Nebridia, príbuzného cisára Theodosia, avšak už 20 mesiacov po svadbe (r. 386) jej manžel zomrel a ona sa začala venovať charitatívnej činnosti. 437 Viac BACCI, s. 34–35. 438 Porov. HÖLLGER, s. 29–30. 439 Porov. MARIO REGALI: Forme e motivi dellEEpitalamio nella poesia di S. Gregorio Nazianzeno. – In: Le Muséon 96 (1983), s. 91; REGALI, Il Carme II.2.3, s. 535, pozn. 2. 440 Porov. MCLYNN, The other Olympias, s. 228–230.

Gregor z Nazianzu

a my sa v súčasnosti442 prikláňame k ich názoru. Hoci McLynn ponúka viaceré hypotézy datovania spomínaných prozaických a básnických lis-tov, za najprijateľnejšie považuje poradie: Ad Olympiadem, Ep. 193, Ep. 194, Ad Vitalianum.443 Rovnako ako básnický list II,II,3 adresovaný Vita-lianovi ani list Olympii nemohol byť napísaný pred rokom 373, pretože vo veršoch 101–102 zmieňuje Gregor svojho priateľa a bratranca Amfi-locha už ako biskupa a, ako už bolo spomenuté, Amfilochos bol bis-kupom v Ikoniu444 v rokoch 373–394.

Gregor z Nazianzu si vo veršoch svojho listu II,II,6 „uzurpuje“ Vita-lianovo miesto a prihovára sa Olympii ako otec svojmu dieťaťu, hoci len duchovný. Posiela jej svoju báseň ako vzácny dar, pretože nepozná nič drahšie ako láskavé otcovské slová. S láskou ju v básnickom liste poúča o cnostiach, ktoré sú ozdobou ženy, vystríha ju pred lákadlami sveta i správaním, ktoré by mohlo muža pobúriť.

Svojím členením zodpovedá báseň členeniu listov na úvod, jadro a záver: 1. prológ (vv. 1–11) 2. jadro (vv. 12–94) 3. epilóg (vv. 95–111) a jej štruktúra je prstencová.445 Prológ a epilóg básnického listu vytvárajú pomyselný kruh a navzájom si korešpondujú. Na jednom i druhom mieste hovorí Gregor o svojom príhovore ako o dare pre Olympiu446.

V prológu autor presne definuje adresáta i odosielateľa listu (ΤÝκνον dµ’ν – Γρηγüριος; vv. 1–2) a akýsi most k jeho jadru utvára Gregorovo napomínanie k mravnosti, ktorá jediná má byť ozdobou ženy (vv. 3–11). Svoje otcovské „rady“ otvára zdôraznením faktu, že ani šperky, ani šaty 441 Porov. DEMOEN, Gifts, s. 7. 442 V štúdii „Predmanželská náuka“ Gregora z Nazianzu (In: Teologický časopis, 7, 2009, č. 2, s. 35–49) sme sa opierali o názory autorov spomenutých v pozn. 435, pretože sme nepoznali všetky dnes nám už známe okolnosti. 443 Porov. MCLYNN, S. 232 – 233. 444 Porov. KRAFT, s. 19. 445 Porov. BACCI, s. 35. 446 ΤÝκνον dµ’ν, τ’ δÝ τοι πεµπτÞριον dσθλ’ν “πÜζω (dar) Γρηγüριος· πατρ’ς δc παραßφασßς dστιν Pρßστη. (príhovor; otcovské slová) (II,II,6,1–2) Οqδα δ` hγωγε παραιφασßην, καr τyς µÝγ` Pµεßνω. (príhovor; rada) (II,II,6,96) Ν™ν µÝν σοι τüδ` hδωκα γαµÞλιον. Εk δc τ’ λ²στον, (dar) (II,II,6,108)

a ani krása vykúzlená farbami neslúžia ženám na slávu a nie sú ich ozdo-bou, pretože s nimi ruka v ruke nemôže kráčať čistý život, mravnosť a dobrá povesť. Účinku jeho slov napomáhajú epitetá (napr. πεµπτÞριον dσθλ’ν447, εqδος βασιλÞúον448, εqδος “λοßúον449), prirovnanie (¿ δc τρüπος, Tνθος Tριστον450) i oxymoron (αnσχεú τερπν²451). Takmer rovnakú argu-mentáciu použil aj v básni Adversus mulieres se nimis ornantes452 a jeho slová zodpovedajú tiež prvému listu apoštola Pavla Timotejovi453, ktorý píše, že ženy sa nemajú krášliť pozapletanými vlasmi, zlatom a perlami alebo šatami, ale cudnosťou, skromnosťou, nábožnosťou a dobrými skut-kami.

Jadro básnického listu Ad Olympiadem je možné rozdeliť do nie-koľkých tematických okruhov: na prvom mieste Gregor z Nazianzu zdôrazňuje, že žena si má muža ctiť, milovať ho a byť mu oporou (vv. 12–44); v ďalšej časti sa venuje povinnostiam žien, upozorňuje, že sa majú starať o dom a nezaujímať sa príliš o to, čo sa deje za jeho dverami (vv. 45–68). Pokračuje poučením o vnútornej disciplíne, ktorú zastupujú striedmosť, skromnosť, mlčanlivosť (vv. 69–85) a zdržanlivosť v užívaní manželstva (vv. 86–94).

Za dôležitú súčasť pohanských aj kresťanských manželstiev bola považovaná svornosť454 a túto skutočnosť neopomína ani Gregor vo svo-jom veršovanom liste, keď hovorí o pevnosti svornosťou spútaných citov (v. 16). Želanie svornosti bývalo vyjadrené prostredníctvom gesta spoje-nia rúk. Podanie si pravých rúk455 patrilo zrejme medzi najpôsobivejšie úkony každého antického uzavretia manželstva. Signalizovalo svadobča-nom vôľu oboch partnerov byť vernými a svornými. Na mnohých pohan-ských, ale i na niektorých kresťanských znázorneniach stojí medzi man- 447 II,II,6,1 (PG 37, 1542); vznešený dar 448 II,II,6,4–5 (PG 37, 1542); kráľovská krása 449 II,II,6,6 (PG 37, 1542); podoba zhubná 450 II,II,6,10 (PG 37, 1543); mrav je najkrajším kvetom 451 II,II,6,5 (PG 37, 1542); radostná, príjemná potupa 452 V básni I,II,29 Gregor priamo poukazuje na fakt, že tvár si skrášľujú farbami najmä hetéry. Zdô-razňuje v nej tiež pominuteľnosť farieb a varuje pred nádherou a množstvom šiat a šperkov, ktoré sú len lákadlami pre mužov (I,II,29,21–28; PG 37, 885–886). 453 1Tim 2,9–10 454 Želanie, aby bola zachovaná svornosť, šťastie a zdravie, sa snažili znázorniť svadobné vyobraze-nia rímskeho umenia, podobne ako aj byzantské, už od raného cisárstva. 455 Pravá ruka bola zasvätená bohyni vernosti.

Gregor z Nazianzu

želmi žena, ktorá objíma muža i ženu a tým ich ochraňuje a žehná ich zväzku. Často šlo o bohyňu Juno, ktorá bola stelesnením bohyne svornos-ti. Na zlatých medailónoch zo svadobného pásu z Dumbarton Oaks z byzantského obdobia stojí medzi manželmi, a požehnáva ich spojené pravice, Kristus. Medailóny sú orámované nadpisom „Od Boha svornosť, šťastie a zdravie“.456 Vyobrazenia manželstva v jednotlivých obdobiach, či už išlo o pohanov alebo o kresťanov, mali veľa spoločných znakov. Zjednodušene by sme snáď mohli povedať, že sa na nich menili len bož-stvá, ktoré boli privolávané na ochranu novomanželov.

O svornosti v manželstve čo-to vypovedajú aj slová gréckeho spiso-vateľa, historika a filozofa Plutarcha. Ten už okolo roku 100 po Kr. napí-sal pre jeden grécky pár (pre Polliana a Eurydiku) Praecepta coniugalia, v ktorých okrem iného hovorí: „Jako při souznení dvou hlasů připadne hlubšímu hlasu melodie, tak i doma vykonávají sice oba manželé svorně každý úkon s rozvahou, ale přece se projeví vedení a vůle mužova.“ 457

V každom prípade bola svornosť medzi manželmi bodom, od ktoré-ho sa odvíjalo všetko ostatné, a s ňou úzko súvisela i miernosť, skrom-nosť a empatia ženy vo vzťahu k mužovi. Svoj návod či odporúčania Olympii, ako sa doma nesprávať, zdôrazňuje Gregor anaforou záporky µÞ a jej zloženín na začiatku veršov (vv. 20–22, 29, 31, 33–34458) i polveršov (v. 21), v ktorých prezentuje jednotlivé výstrahy. Tou istou štylistickou figúrou vo veršoch 29–30 (ξυνNς δε...459) a tiež prirovnaním manželky k bezpečnému prístavu vo verši 44460 (λιµxν ε¡ορµος Tκοιτις) zjemňuje bremeno kladené na plecia manželky a uzatvára svoje rady súvisiace so svornosťou v duchu Plutarcha.

Popri starostiach o domácnosť má manželka podľa slov básne tiež rozjímať nad Božím slovom (II,II,6,45–46), dbať o manželovu dušu, for-movať ju a viesť k Bohu. Pri týchto odporúčaniach Gregor zrejme vychá-dzal zo skúsenosti vlastnej, dá sa povedať tradičnej kresťanskej rodiny, v ktorej hrala kľúčovú rolu žena. Kresťanské ženy boli zárukou telesnej

456 Porov. CHRISTOPH MARKSCHIES: Mezi dvěma světy. Dějiny antického křesťanství. Praha 2005, s. 136–137. 457 Cit. podľa PLÚTARCHOS: O lásce a přátelství. Prel. V. Bahník a Z. K. Vysoký. Praha 1987, s. 73. 458 nebaž, nepripomínaj, nekáraj, nechváľ...; PG 37, 1543–1544 459 spoločne (... prežite radosť... riešte starosti); PG 37, 1544 460 PG 37, 1545

i morálnej kontinuity461, ich vzdelanie spočívalo najmä v dôkladnom poznaní Svätého písma462 a zvlášť veľkej úcte sa v kresťanských komuni-tách 4. storočia tešili zasvätené ženy. V Malej Ázii žili v tesnej závislosti od svojich rodín a i keď prestali byť súčasťou rodiny, spôsob ich života zostával naďalej neformálny. Vytvárali si menšie otvorenejšie skupinky, v ktorých vládli priateľské vzťahy463. O nemalom význame „krúžkov“ zbožných žien svedčia aj Gregorove verše Olympii:

EΕς δ` PγαθNς κÝλοµαß σε φÝρειν πüδα σ˜ν πινυτ†σιν, ªς τινα καr λüγον dσθλ’ν dνr φρεσr σεsο χαρÜξwς, ~ κακßης “λετyρα τεyς, ~ δεσµ’ν Pρßστων.464

Vyzýva ju, aby sa zúčastňovala na schôdzkach, na ktorých sa jej budú priamo do srdca „vrývať šľachetné slová“, ktoré metonymicky nazýva “λετyρα (zhubcami) hriechu a piliermi morálnych zásad. Súčasne jej však pripomína, aby sa správala cnostne, neopúšťala pričasto svoj dom, nezau-jímala sa o verejné zhromaždenia a slávnosti a nepúšťala sa do reči s nikým, kto by mohol vyvolať pohoršenie alebo nevôľu manžela (II,II,6,47–60). Nevhodnosť verejných podujatí zdôrazňuje epitetom označujúcim ich za nemiestne (Tκοσµον ¿µÞγυριν465) i metonymiou, keď stratený ostych nazýva otcom nerestí (πÜντων γενÝτειρα κακßστων466). Olympiu varuje tiež pred hýrením vo vlastnom dome a pripomína jej striedmosť (ΙΙ,ΙΙ,6,63–73), ktorá pomáha udržať túžby v medziach rozu-

461 Porov. PETER BROWN: Tělo a společnost. Muži, ženy a sexuální odříkaní v raném křesťanství. Brno 2000, s. 218. 462 Porov. PANCZOVÁ, s. 150. 463 Pri vytváraní takýchto skupín hrali dôležitú úlohu zámožné ženy, často bohaté vdovy alebo nevy-daté sestry duchovných či pustovníkov (Porov. BROWN, s. 204). V rámci neformálnych štruktúr krúžkov mali ženy možnosť hľadať si ochranu a duchovné vedenie rôznych mužov, či už príbuzných alebo askétov, s ktorými si v duchovnej oblasti rozumeli. Spájal ich nesmierny zmysel pre duchovné priateľstvo a mnohí duchovní sa tešili svojej povesti len vďaka tomu, že poskytovali duchovné vedenie zasväteným ženám. 464 II,II,6,51–53 (PG 37, 1546): Teba však pozývam na schôdzky múdrych, kde o cnosti vravia, aby si do svojho srdca si vryla ich šľachetné slová, ktoré sú zhubcami hriechu a piliermi morálnych zásad. 465 II,II,48 (PG 37, 1546) 466 II,II,6,50 (PG 37, 1546)

Gregor z Nazianzu

mu a nezísť zo správnej cesty, i prostredníctvom metafory γαστÞρ τÜχ` Uν παθÝεσσιν PνÜσσw467 či epitet, akými sú napr. σαüφρονες Pκουαß468, Qγν’ν hρευθος469 alebo παρθÝνος αkδþς470. V spomínaných veršoch Gregor opäť znásobuje váhu povedaného aj slovnou anaforou (µηδc) na začiatku ver-šov, ktorá tvorí akúsi vstupnú bránu do jednotlivých myšlienkových cel-kov (vv. 63, 67, 71).

Vo svojom príhovore neobchádza Gregor z Nazianzu ani otázku in-tímneho života manželov. Otvára ju anaforou záporky na začiatku polver-šov (vv. 86, 87) a naliehavosť svojej požiadavky v tejto oblasti vyjadruje tiež epitetom PδÜµαστον dρωÞν471 s výraznou výpovednou hodnotou: „tlm neskrotnú vášnivosť tela“. Dohovára Olympii v súlade s vtedy rozší-reným postojom kresťanských teológov, ktorí radili manželom, aby mali pohlavný styk len „vo vhodnom čase“, teda za účelom plodenia detí.472 Niektorí dokonca tvrdili, že manželstvo by malo byť „súťažou v zdržan-livosti“.473 Gregor nadväzuje na učenie Otcov púšte, keď hovorí, že po-hlavný styk je Kristovým darom, vďaka ktorému ľudstvo nevymiera a má zabezpečené trvanie na zemi, ale predsa Olympiu nabáda, aby presvedčila svojho manžela zrieknuť sa svojej túžby aspoň vo sviatky, pretože Božie zákony sú záväzné (II,II,6,86–94).

V epilógu svojho básnického listu Gregor upúšťa od ďalšieho napo-mínania. Nebol totiž jediný, kto sa snažil o Olympiino smerovanie. Na formovaní mladého dievčaťa mala snáď najväčšiu účasť jeho sesternica, múdra a cnostná Theodosia474:

IΕστι τοι, χαρßεσσα, Θεουδüσις. GΗδε προκεßσθω παντüς σοι µýθοιο καr hργµατος hµπνοος εkκ¦ν, θηλυτÝρη Χειρωνrς, ›π’ προπüδεσσι γÜµοιο, σ` dκ πατρ’ς hδεκτο καr hπλασεν θεσι κεδνοsς·475

467 II,II,6,69 (PG 37, 1547); brucho nech rýchlo pribrzdí túžby 468 II,II,6,76 (PG 37, 1548); rozvážne uši 469 II,II,6, 77 (PG 37, 1548); rumenec čistý 470 II,II,6, 77 (PG 37, 1548); panenská skromnosť 471 ΙΙ,ΙΙ,6,86 (PG 37, 1548) 472 Porov. MARKSCHIES, s. 138. 473 DODDS, s. 46. 474 Porov. VAN DAM , s. 55. 475 II,II,6,97–100 (PG 37, 1549–1550): Máš predsa, najdrahšia, Theodosiu. Nech ti je vzorom,

Gregor nazýva Theodosiu Cheirónom, ktorý bol v predstavách antických Grékov najmúdrejším a najspravodlivejším z Kentaurov. Vynikal dobro-tou a v jaskyni pod horou Pélion vychovával božských synov a hrdi-nov.476 Týmto menom Gregor označuje už v liste II,II,3 ženu, do ktorej rúk zveril Vitalianos výchovu svojich dcér. V rovnakom kontexte odka-zuje na Cheiróna i vo veršovanom liste Ad Olympiadem. Sú to jediné dve miesta v Nazianzského diele, kde je spomenuté Cheirónovo meno a rov-nako skutočnosť, že sú takmer identické aj obsahom, privádza k záveru, že v jednej i druhej básni môže hovoriť o tej istej osobe. Prirovnaním Theodosie k Cheirónovi akoby chcel Gregor podčiarknuť nielen jej zá-sluhu na formovaní mladej Olympie, ale vyzdvihnúť aj jej osobné vlast-nosti, ktoré ešte viac zvýrazňuje pripomienkou, že je sestrou bezúhonné-ho muža, biskupa Amfilocha, ktorý sa nebál hlásať pravdu (II,II,6,101–103).

Napriek tomu, že bol Gregor z Nazianzu horlivým zástancom panen-stva, predsa ponúka Olympii „predmanželské“ rady. Mnohé náhľady na ženu, na jej postavenie v spoločnosti i na to, čo je pre ňu vhodné, preberá z antického sveta. Stačí sa začítať do Aristotelovej Poetiky (1454a)477, Platónovho dialógu Ión (540b)478, Xenofontovej Hostiny (2,3)479, Plutar-chových Rád manželských480 či do ďalších diel ďalších antických autorov. Zhrnutím ich názorov by sme zistili, že dobrá manželka by mala byť

pri každom slove i skutku nech žiari jej životný príklad. Bola si dievča, keď pred svadbou od otca vzala ťa k sebe, aby sťa bájny Cheirón ťa učila počestným mravom. 476 Porov. KERÉNYI, Mytologie Řeků I., s. 168. 477 hστιν γNρ Pνδρεßαν µcν τ’ ƒθος, PλλE οšχ Qτµüττον γυναικr ο£τως Pνδρεßαν ~ δειν’ν εqναι. (Jest na příklad povaha mužná, ale pro ženu není přiměřeno, aby byla mužatkou nebo aby strach budila...) Cit. podľa ARISTOTELES: Poetika. Prel. František Groh. Praha 1993, s. 25. 478 HΑ πρÝπει, οqµαι hγωγε, Pνδρr εkπεsν καr ¿ποsα γυναικß, ... (Myslím tým reči, ktoré sú vhodné pre muža a ktoré pre ženu, ...) Cit. podľa PLATON, Dialógy 1., s. 222. 479 ªσπερ γÜρ τοι dσθxς Tλλη µcν γυναικßα, Tλλη δc Pνδρεßα καλÞ, οœτω καr “σµx Tλλη µcν Pνδρß, Tλλη δc γυναικr πρÝπει. καr γNρ Pνδρ’ς µcν δÞπου fνεκα Pνxρ οšδεrς µýρv χρßεται. αj µÝντοι γυ-ναsκες Tλλως τε καr Uν νýµφαι τýχωσιν ο¤σαι,... (Práve tak, ako je iný odev pekný na mužovi a iný na žene, iná vôňa svedčí prvému a iná druhej. Veď muž sa nikdy nenatiera voňavými olejmi kvôli mužovi. A čo ženy? Aj tým je olej zbytočný, najmä ak sú práve čerstvými nevestami...) Cit. podľa XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Prel., poznámkami k prekladu, slovnou zásobou a jazyko-vým komentárom doplnil Andrej Kalaš. Bratislava 2006, s. 41. 480 PLÚTARCHOS: Rady manželské. In: O lásce a přátelství. Prel. Václav Bahník a doc. Dr. Zdeněk K. Vysoký. Praha 1987, s. 71–86.

Gregor z Nazianzu

skromná, zdržanlivá, jednoduchá, slušná, cnostná a pokorná. Všetky spomínané vlastnosti sú vhodným spôsobom prepracované aj v Biblii, konkrétnejšie v listoch apoštolov (napr. 1Kor 14,34; Kol 3,18; 1Tim 2,9–10; Tít 2,3–5; 1Pt 3,1; Ef 5,21). Gregor ich ešte dopĺňa niekoľkými ďal-šími prvkami charakteristickými pre kresťanstvo, ako sú napr. odsúdenie líčidiel, pripomienka, že na prvom mieste si má žena ctiť Boha a hneď na druhom manžela, či odporúčanie, aby sa starala o vlnu a tkanie a premýš-ľala nad Božím slovom. Gregorova reč je jednoduchá a jasná, obsah básne nesie v sebe mravoučné posolstvo a rady, z ktorých niektoré do-dnes nestratili na aktuálnosti.

Olympii Najmilšia dcéra, svoj vznešený darček ti posiela otec Gregor; naozaj nič nie je lepšie než otcovské slová. Šperkmi z drahokamov a zlata sa nezdobia ženy šľachetné481, Olympia, tie neláka kráľovská krása 5 stvorená umelou farbou, čo právom potupu zožne, líca keď pokryje podobou zhubnou482. Žiaľ, daktoré budia pozornosť róbou, čo blyští sa zlatom do purpuru tkaným,483 vonkoncom nedbajúc na to, že život náš čistota zdobí. Teba nech trápi len mravnosť a krása, čo zaslúži obdiv 10 napriek zavretým očiam. Je mrav tým najkrajším kvetom, trvácim, nevädnúcim, len treba mať výbornú povesť. Na prvom mieste maj v úcte Boha484 a manžela po ňom: života tvojho je okom a pevným ochrancom vôle, jeho len miluj a jemu len úprimne potešuj srdce. 15 Ľúb ho čím tuhšie, ak on by ťa miloval pokojnou láskou, svornosťou485 spútané city nech takto ostanú pevné.

481 Porov. 1Tim 2,9. 482 Ak ženy používajú líčidlá a iné prípravky, narúšajú krásny Boží obraz, ktorý majú v sebe. 483 Nemierne zdobenie a prepych v obliekaní sa už v Biblii prezentujú ako prejavy nemravnosti – porov. Iz 3,16–26; Zjv 17,4. 484 Porov. Mt 22,37–38. 485 Svornosť (concordia) bola považovaná za dôležitú súčasť tak pohanských, ako aj kresťanských manželstiev. Pozri s. 191–192.

Nemaj tú odvahu, koľkú ti dáva mužova túžba, iba koľko je slušné, veď na svete všetko má mieru. Všetko má mieru; ver, lepšie je túžiť než mať toho po krk. 20 Po pýche muža sa usiluj nebažiť nikdy – si žena! Nenačim spomínať pôvod či pre šaty obrvy vraštiť, natískať názor; je múdre zvyklosti manžela prijať. Putom života predsa je spojené pre oboch všetko. Ustúp, keď hnevá sa muž, no pomôž, keď dačo ho trápi, 25 nešetri povzbudeniami a vľúdnym slovom ho uteš; ani krotiteľ nemierni levovu zúrivosť silou, nútiac ho ťažko dychčať a zubami škrípať, no radšej láska ho rukami, chlácholí rečou a lichotným slovom. Nikdy nekarhaj muža, keď zaviní nejakú stratu, 30 hoci máš ukrutnú zlosť; on je viac ako blahobyt hmotný. Karhať ho za zlý výsledok rady, by nebolo slušné; zariadi Zlý, že aj dobrá rada vše navnivoč vyjde. Nekarhaj slabosť, veď meč drží ten, ktorý drží aj vládu. Koho tvoj manžel v obľube nemá, ty zásadne nechváľ, 35 ani ho v narážke nezmieň a nehovor úlisne o ňom. Prostota ďalšou je črtou, čo prislúcha k šľachetným mravom mužov aj žien, no zo všetkých najväčšmi pristane ženám. Spoločne prežite radosť i bolesti spoločne neste, spoločne starosti riešte, čo privodí domácnosť väčšia. 40 Neboj sa prispieť radou, no mužovi prenechaj vládu. So smutným manželom chvíľu sa rmúť – je príjemným liekom na bôľ, ak súcitia blízki – no potom sa rýchlo stras smútku, rozjasni svoju tvár a odožeň starosti z mysle. Skľúčený muž rád v manželke nachádza bezpečný prístav. 45 Staraj sa o tkáčsky člnok a vlnu486, aj nad Božím slovom

486 Spracúvanie vlny a tkanie bolo u Homéra ešte považované za ušľachtilú prácu, ktorú vykonávali aj urodzené ženy. V ďalších storočiach pohanskej antiky však už práca rúk nebola dostatočne cenená a aj neskôr ju niektorí mystici považovali za prekážku pri rozjímaní. Až príklad sv. Antona pustovní-ka, tradíciou považovaného za zakladateľa mníšskeho spôsobu života, spôsobil, že remeselná činnosť sa stala súčasťou povinností každého askétu. (Porov. F. E. ZEHLES – M. J. ZAMORA: Gregor von Nazianz. Mahnungen an die Jungfrauen (Carmen 1,2,2). Kommentar von Frank Erich Zehles und María José Zamora. Mit Einleitung und Beiträgen von Martin Sicherl. Paderborn – München – Wien

Gregor z Nazianzu

rozjímaj často, to ostatné bude už starosťou muža.487 Veraje za sebou pribuchnúť netúž, keď koná sa slávnosť ľudu či dajaký nemiestny zraz, tam zvyčajne červeň mizne aj z hanblivých tvárí, keď oči sa s očami spoja,488 50 stratený ostych tak ľahko sa otcom nerestí stáva. Teba však pozývam na schôdzky múdrych489, kde o cnosti vravia, aby si do svojho srdca si vryla ich šľachetné slová, ktoré sú zhubcami hriechu a piliermi morálnych zásad. Nech ti je domov aj mestom, aj hájom, no iným sa vidieť 55 nedaj, len príbuzným, ktorí sú múdri, a okrem nich kňazom; v tom je snáď staroba lepšia než mladosť. A nevítaj ženy, čo majú premnoho ozdôb a zovňajšok verejnej ženskej, ba ani zbožných mužov, ak manžel ich nechce dnu vpustiť, hoci ich sprevádzaš úctou. No z čoho máš úžitok väčší 60 ako z dobrého manžela, ak ho miluješ nežne? Smelo osvedč svoj rozum, no nikdy sa nesprávaj pyšne! Chválim tie ženy, čo vedeli uniknúť pohľadom mužov. Bujaré veselie svadieb a oslavy prírastkov rodín vynechaj rada, veď vo víre tanca sa prebúdza žiadosť, 65 nezdobu zľahčuje chichot a všetko, čo omámi mravy, je sťa slnečný lúč, ktorý rýchlo preniká voskom. Ponúkať súkromnú pitku si nedovoľ pod vlastnou strechou, či bude prítomný poctivý muž, či nebude na nej. Brucho, čo pozná mieru, nech rýchlo pribrzdí túžby. 70 Hýrenie hnusí sa mne aj mužovi tvojmu sa hnusí. Nech sa ti nemyká líce, keď sleduješ nemravný tanec, ani keď plná si hnevu, ten stav je potupou ľudí,

– Zürich 1996, s. 148.). Ani Gregor nehovorí o tkaní a spracúvaní vlny hanlivo. Starostlivosť o domácnosť a poznanie Božieho slova nebolo pre neho čímsi zanedbateľným, ale práve naopak. Považoval ich za výsadu ženy. 487 V duchu veršov 23–46 sa nesie aj „chvála statočnej ženy“ v Knihe prísloví (Prís 31,10–31), ktorá pochádza približne zo 4. – 5. stor. pred Kr. 488 Gregor sa do istej miery vracia k tradičným starorímskym ženským cnostiam. Ideálna rímska žena mala byť casta (čistá), pia (zbožná), pudica (cudná), lanifica (zamestnávajúca sa vlnou) a domiseda (zdržiavajúca sa doma). 489 Zbožné ženy vytvárali menšie či väčšie skupinky, v ktorých nachádzali ochranu a duchovné vedenie.

potupou žien je však najviac a špatí aj vrcholnú krásu. Uši si perlami nezdob, nech prijmú len počestné reči, 75 zato ich pred zlými sklop sťa pevnú závoru mysle; bystré i zapchaté – také i také sú rozvážne uši. Panenská skromnosť naleje mužovi rumenec čistý spod tvojich mihalníc; tým, čo hľadia, ukáž svoj ostych, vtedy maj oči slepé, svoj zrak pevne upieraj k zemi. 80 Nemaj bezuzdný jazyk, ním nedráždi nevôľu muža. Rozmarný jazyk aj počestným neraz už priniesol skazu. Lepšie je mlčať, hoc k slovu ťa nutká dajaký skutok, lepšie než rečniť a použiť slová v nevhodnej chvíli.490 Vrav, keď dopyt je po tvojich slovách. Ak nosíš sa hrdo, 85 počestnosť klameš491, veď takto sa ku krokom pridáva pýcha. Prijmi aj tento môj pokyn: Tlm neskrotnú vášnivosť tela, s manželom celá sa neoddaj lôžku, lež prehovor muža túžby si odriekať v posvätných dňoch492; byť striedmy sa patrí. Obraz veľkého Boha si poslušnosť príkazom žiada, 90 aj keď manželský stav tu požehnal večný Syn Otcov v záujme stvorenia svojho a na pomoc tým, ktorých stvoril: človek prichádza na svet a zo sveta odchádza, takto vinie sa vrtkavé plemeno ľudské, je podobné toku, nestále, pretože mrieme, no stále, kým rodia sa deti. 95 Prečo však mal by som ja tu podrobne vykladať všetko? Osobne poznám tú, čo lepšie ti pomôže radou. Máš predsa, najdrahšia, Theodosiu493. Nech ti je vzorom, pri každom slove i skutku nech žiari jej životný príklad. Bola si dievča, keď pred svadbou od otca vzala ťa k sebe, 100 aby sťa bájny Cheirón494 ťa učila počestným mravom.

490 Porov. Sir 20,5; Jób 13,5; Jer 18,18; Jak 3,1–12; Prís 17,4; Ž 140,4. 491 Kritiku koketného správania žien, ktoré sa dráždivými krokmi snažia pritiahnuť pohľady mužov, nachádzame aj v Starom zákone: Iz 3,16; Prísl 5,5–6. 492 Gregor tu nadväzuje na učenie Otcov púšte. Tí učili, že čistota laických manželov spočíva predo-všetkým v ich schopnosti nedopustiť sa cudzoložstva. Okrem toho „sa manželia mali zdržovať po-hlavného styku v sobotu, v nedeľu, v stredu, v piatok, v pôstnej dobe a pred sviatkami, počas ktorých by radi pristúpili ku sláveniu eucharistie.“ (BROWN, s. 197.) Porov. 1Kor 7,5. 493 Theodosia – sesternica Gregora z Nazianzu a sestra Amfilocha, biskupa v Ikoniu.

Gregor z Nazianzu

Vlastnou sestrou je biskupa Amfilochia495, muža cnostného, so svätou Teklou496 som k Bohu ho sprevádzal, bol to neohrozený hlásateľ pravdy, bol hrdosťou mojou. Ak si však prijala voľačo z pompéznej reči mňa starca, 105 chráň si to v úkrytoch oddanej duše, to prosím, ba žiadam. S manželom, občanom čestným, tak pokojne nažívať budeš, ale aj chvastúňa zvládneš a získaš si slávu tým väčšiu. Takýto darček zverujem teraz ja tebe. Po lepšom túžiš? Buď teda úrodným sadom a v detných deťoch nos plody, 110 aby čím viacerí mohli raz velebiť veľkého Boha.497 On nás povolal na svet a cez zákon vedie zas k sebe.

3.43.43.43.4 Pohanstvo vs. krestPohanstvo vs. krestPohanstvo vs. krestPohanstvo vs. krest’anstvoanstvoanstvoanstvo Posledný z radu básnických listov Gregora z Nazianzu odráža atmo-

sféru 4. storočia, ktoré sa nieslo v ovzduší nepretržitého boja myšlienok nastupujúceho kresťanstva so stále prežívajúcimi pohanskými obradmi a kultmi antiky.

Keď v prvých storočiach nášho letopočtu prestalo grécko-rímske ná-boženstvo ľudí duchovne uspokojovať a jeho kult bol v mestách zväčša chápaný len ako akt štátnej lojality, vzdelaní občania hľadali náhradu vo filozofii, v ktorej boli citeľné silné prvky mysticizmu. Široké vrstvy jed- 494 Cheirón bol v predstavách antických Grékov najmúdrejším a najspravodlivejším z Kentaurov. Vynikal dobrotou a v jaskyni pod horou Pélion vychovával božských synov a hrdinov. Preslávil sa ako liečiteľ a ako taký naučil liečiť aj božského lekára Asklépia. Vychoval napr. Iasona, ktorý sa preslávil svojou výpravou za zlatým rúnom do Kolchidy, či svojho vnuka Achillea, jedného z najväčších hrdinov trójskej vojny, ale i mnohých ďalších. Bol nesmrteľnou bytosťou a napriek tomu bol ochotný zostúpiť do podsvetia namiesto Prométea a vziať na seba jeho utrpenie a umieranie. 495 Amfilochos – priateľ a bratranec Gregora z Nazianzu; biskup v Ikoniu v rokoch 373 – 394, pozri aj s. 136, pozn. 212. 496 Gregor z Nazianzu tu zrejme naráža na fakt, že sám prežil niekoľko rokov vo svätyni sv. Tekly v Isaurii a tam v modlitbách a dôvere k tejto svätici, ktorá sa obrátila v Ikoniu pod vplyvom sv. apoštola Pavla, prosil o úspech v úlohe „pastiera“ pre svojho bratranca a priateľa Amfilocha, ktorý sa stal biskupom práve v Ikoniu. 497 Porov. Gn 1,28.

noduchých ľudí zas nachádzali útechu v nových kultoch, ktoré sa šírili z Východu, a postupne vznikali tiež spoločenstvá, ktorých viera bola spätá s Kristom a ktorých členovia a prívrženci boli najmä počas 2. a 3. storočia vystavení nemalému prenasledovaniu pre ich odpor k idolola-trii.498 Vydaním milánskeho ediktu cisárom Konštantínom a jeho spolu-vládcom Liciniom v roku 313 sa prenasledovanie skončilo a kresťanstvo sa stalo jedným z povolených náboženských vyznaní v Rímskej ríši. Na-priek nejednote a rozporom, ku ktorým dochádzalo vnútri cirkvi, sa po-stupne presadzovalo v spoločnosti stále viac a viac, nedosiahlo však ešte úplné víťazstvo. Príslušníci senátorskej aristokracie sa naďalej držali tradičných kultov a s nimi spájali i rôzne orientálne božstvá, ktoré dávno zdomácneli (napr. egyptská Isida). Dávali sa zasväcovať do najrôznejších mystérií a zastávali kňazské funkcie najrôznejších božstiev. Bojovali aj za udržanie starých rímskych kultúrnych tradícií, snažili sa najmä o zachovanie diel najstaršieho písomníctva, ktoré filologicky spracúvali a nanovo vydávali.499 Reštaurovať a oživiť staré pohanské antické bož-stvá, ale na pevnejšom filozofickom základe sa pokúsil i Julián Apostata (361–363). Zakázal kresťanským učiteľom, aby vyučovali vo verejných školách klasickú literatúru a filozofiu, vhod mu padlo i napätie medzi ariánsky zmýšľajúcimi biskupmi a prívržencami Nicejského snemu. Sám bojoval proti kresťanom svojimi satirickými spismi.500 Napriek jeho sna-he pohanstvo pomaly prehrávalo svoj boj s kresťanstvom a javilo sa ako „jakási živá mrtvola, která se začína hroutit, jakmile se od ní odtáhne podpůrná ruka státu.“ 501

Pri šírení kresťanstva bola spočiatku v značnej miere uplatňovaná snaha odstraňovať všetko, čo mohlo pripomínať zvyklosti iných nábožen-stiev. Pohanské chrámy a sochy antických božstiev boli nihilizované tak, aby nebránili v prenikaní a zakorenení kresťanského kultu, ktorý vytláčal všetko, čomu sa pripisovali démonické účinky. Boli zakázané hudobné nástroje s výnimkou kithary, ak sa na nej hralo pri pobožnosti v domácom prostredí. Kresťanom nebolo povolené ani písanie poézie v antických

498 Porov. ČEŠKA, s. 23–28. 499 Porov. LADISLAV VIDMAN : Od Olympu k panteonu. Praha 1997, s. 75. 500 Porov. ŠESTÁK, s. 11. 501 DODDS, s. 151.

Gregor z Nazianzu

metrických systémoch, keďže ich používali aj heretici a cirkev si chcela zachovať čistotu formy svojej novovznikajúcej poézie. Rané kresťanstvo vôbec odmietalo akékoľvek úsilie o umelecké stvárnenie slovného preja-vu. Formálna krása slova nemala odvádzať poslucháčov alebo čitateľov od vlastnej krásy náboženských textov.502

Naproti tomu však súčasne dochádzalo k vyrovnávaniu protikladov a kresťanstvo preberalo niektoré prvky starej ľudovej zbožnosti, ktoré priamo neodporovali cirkevnému učeniu. Šlo o to neodradiť veriacich, ale získať ich ponechaním niektorých vžitých zvykov. Na starorímsky svia-tok Robigálií, keď Rimania konali procesiu do hája boha Robiga chránia-ceho obilie, tak priamo nadväzuje konanie kajúcej procesie na sviatok sv. Marka (25. apríla), pri ktorej sa žehnali oziminy. Počas 4. storočia si cirkev tiež prispôsobila pôvodne solárny kult tak, že „narodeniny Nepo-raziteľného slnka“, slávené 25. decembra, premenila na sviatok Narode-nia Pána, resp. Vianoce. V tomto prípade je však na zváženie, či išlo o ponechanie a prispôsobenie vžitého zvyku alebo o snahu o elimináciu pohanského kultu.503

Cirkev si upevňovala a upevnila svoje postavenie v štáte natoľko, že v roku 391 na jej popud zakázal cisár Theodosius vstup do antických chrámov a tiež všetky pohanské obrady. O rok nato vydal aj zákon zaka-zujúci v Rímskej ríši akýkoľvek iný než kresťanský kult. Tento zákaz znamenal definitívny koniec rímskeho pohanstva, ktoré sa ďalej udržova-lo už len v skrytosti na tradicionalistickom vidieku.504

3.4.1 Ad Nemesium3.4.1 Ad Nemesium3.4.1 Ad Nemesium3.4.1 Ad Nemesium

Básnický list Gregora z Nazianzu II,II,7 adresovaný vysoko posta-

venému úradníkovi Nemesiovi, ktorý bol zároveň Gregorovým pria-teľom, je atakom voči pohanstvu v snahe doviesť Nemesia ku konverzii. List sa skladá z výkladu princípov kresťanského učenia a kritiky fenomé-nov patriacich k pohanskému životu – viery v olympských bohov, myto-lógie a tiež kultov a mystérií a s nimi spojeného mystického náboženstva. 502 Porov. RŮŽENA DOSTÁLOVÁ: Byzantská vzdělanost. Praha 2003, s. 102. 503 Porov. VIDMAN , s. 74–75. 504 Porov. ČEŠKA, s. 166.

Hoci je veršovaný list dedikovaný505 priamo Nemesiovi, K. Demoen usudzuje, že je určený aj ďalším vnímavým pohanským intelektuálom. Jeho tón, formulácie, obsah sú totiž totožné s prozaickými listami, ktoré Gregor napísal Nemesiovi506 i cisárovi Juliánovi.507 Vychádzajúc z jeho prológu je možné konštatovať, že báseň bola napísaná v čase Nemesiov-ho úradovania v Kappadócii (… PντÝλλεις θþκων œπερ zγαθÝοισι Καπ-παδüκοισι...508) a túto informáciu potvrdzuje i argumentum k básni v PG (37, 1551) prebraté z maurínskeho kritického vydania, ktoré konštatuje: non ante annum 384 scriptum videtur hoc carmen.

V súlade s pravidlami epištolografie predstavuje Gregor v prológu svojho básnického listu II,II,7 jeho adresáta, odosielateľa i účel. Nemesia, ktorý bol v 80-tych rokoch 4. stor. miestodržiteľom Kappadócie, označu-je za klenot či výkvet práva a rečníctva (–µµα δßκης µýθων τε)509, seba za hodného podať mu poučenie o správnosti a pravosti kresťanstva. Proló-gom (vv. 1–50) sa nesie chvála jedného i druhého. Nemesiovu výrečnosť vyzdvihuje Gregor vyššie spomenutou metaforou, ale i epitetom πυρüεσσα, ohnivá510, a svoj obdiv vyjadruje aj prostredníctvom optatívov. Želá priateľovi, aby bol ospevovaný (›µνεßοιεν511) básnikmi a oslavovaný (κυδαßνοιεν512) sochármi. V rovnakom tóne sa nesie tiež epilóg (vv. 300–334) listu. Gregor ponúka Nemesiovi báseň ako dar toho najlepšieho zo seba, má sa stať sprievodcom a ukazovateľom na jeho ceste a nezabúda na chválu Nemesiovej nezištnosti i jeho veľkého ducha.

V súlade so židovsko-kresťanskou tradíciou tvorí jadro Gregorovho veršovaného listu Ad Nemesium rozsiahla kritika modlárstva popretkáva-

II,II,7,306–308 (PG 37, 1575): EΑλλN, φßλων –χ` Tριστε ΝεµÝσσιε, το™το δÝδεξο ... Ty, Nemesios, môj najlepší priateľ δ§ρον dµyς φιλßης, πÜντων γλυκερþτερον Tλλων, prijmi v nich dar môjho priateľstva, sladší nad

ostatné všetko, µο™νον Pφ` ½µετÝρων κτεÜνων, καr µο™νον hµοιγε, jediné imanie moje, to jediné, čo môžem dávať.

506 Gregor z Nazianzu napísal Nemesiovi 4 prozaické listy – Epp. 198–201, v ktorých sa mu prihová-ra najmä ako miestodržiteľovi a sudcovi s odporúčaním pre klientov (Epp. 198, 199), z listu 200 však vyplýva, že spolu hovorili i o viere a básnický list je následne akýmsi zhrnutím ich konverzácie. 507 Porov. DEMOEN, Gifts, s. 9–10. 508 II,II,7,5–6 (PG 37, 1551); ... teraz si vystúpil na súdny tribunál Kappadóčanov význačných... 509 II,II,7,1 (PG 37, 1551) 510 II,II,7,8 (PG 37, 1551) 511 II,II,7,10 (PG 37, 1551) 512 II,II,7,16 (PG 37, 1552)

Gregor z Nazianzu

ná výkladom kresťanských princípov. Štruktúra listu je vystavaná na vzájomnom striedaní sa kritiky profánnych kultov (A) a chvály Krista a jeho učenia (B). Neustále porovnávanie konania a uctievania pohan-ských božstiev a Krista s dôrazom na vysoké hodnoty a morálku kresťan-stva vrcholí vo veršoch 204–230 (C). Gregor v nich predstavuje podstatu kresťanstva postavenú na cnosti, Božej láske, milosrdenstve a obete, kto-rá premáha i smrť: A hanebnosť uctievania modiel a bohov, ktorí sú závistliví, krvilační

a krutí (vv. 51–74) B Kristus je bez hriechu; nad zlými duchmi víťazí aj samotné zname-

nie kríža (vv. 75–85) A hanebnosť božstiev v konkrétnych príkladoch (vv. 86–109) B Boha možno vidieť len čistým srdcom (vv. 110–122) A pohanské obety bohom; hymny – len spojenie metra a mýtov (vv.

123–136) B svätosť a Duch Sv. Písma (vv. 137–147) A pohanskí bohovia nabádajú k zlu a nie k cnosti (vv. 148–167) B rozprávanie o Kristovi od narodenia po zmŕtvychvstanie (vv. 168–

203) C podstata kresťanstva – cnosť, Božia láska, milosrdenstvo a obeta

(vv. 204–230) A výzvy zanechať mystériá a mýty zvádzajúce z pravej cesty (vv.

231–290) B Krista nezničí plynúci čas (vv. 291–299).

Argumentácia častí A aj B je vystavaná na príkladoch – mytologic-

kých i biblických. Vzhľadom k recipientovi básnického listu nie sú v ňom príliš početné biblické motívy ukryté do alúzií a explicitných odkazov, pretože tie vyžadujú poučeného čitateľa. Explicitné príklady odkazujú na udalosti Starého zákona (Ex 17,11–13513; Gn 3514) a alúzie na rôzne časti evanjelia podľa Matúša515. Kým v úvodnej časti listu (vv. 22–26) označu-

513 Mojžiš prosiaci za ľud v boji s Amalekitmi; II,II,7,85 (PG 37, 1557). 514 Pôsobenie hada v Edene; II,II,7,184–187 (PG 37, 1565). 515 Mt 8,31–32: II,II,7,168–169 (PG 37, 1564); Mt 4,18–22: II,II,7,22–23 (PG 37, 1552); Mt 13,45–46: II,II,7,331 (PG 37, 1577)

je Gregor seba samého ako „τ§ν δc µαθητxν, οm κüσµον γλυκερ†σι Θεο™ δÞσαντο σαγÞναις“516 a odkazuje tak na Mt 4,18–22 o povolaní prvých učeníkov, v záverečnej časti vyzdvihuje Nemesia ako takého, ktorý sa ani v čase korupcie ničím neobohatil, hoci zastával vysoký úradnícky úrad a vyjadruje želanie, aby sa Nemesios stal tým, kto Kappadóčanom „µÜργαρον αkγλÞεντα, µÝγαν ληÀσαντο Χριστ’ν517“. V tomto verši sa ukrý-va alúzia na podobenstvo o kupcovi a perle (Mt 13,45–46). Podobne ako kupec, ktorý predal všetko, čo mal, aby mohol získať drahocennú perlu, aj Nemesios môže získať to najcennejšie zo všetkého – kresťanskú vieru, až keď zahodí všetko ostatné – uctievanie starých pohanských božstiev.

Na viacerých miestach svojej básne sa Gregor snaží odhaliť pred Nemesiom silu modlitby a veľký dôraz kladie predovšetkým na význam kríža a jeho víťazstvo. Vo veršoch 83–85 mu napríklad ako dôkaz jeho moci slúži príklad Mojžiša modliaceho sa za ľud v boji s Amalekitmi (Ex 17,11–13):

IΗ σταυρο™ µεγÜλοιο χαρÜγµατι µηδc µÝνοντι zÝρα µÝσσον hγραψα, τýπος δ` hστησε τρüπαιον, ©ς τüπαρος Μωσyος PγακλÝος dν παλÜµwσιν.518

Podľa Didaché, učenia dvanástich apoštolov národom, je kríž „σηµεsον dπεκτÜσεως“ 519. Boh na kríži rozopäl svoje ruky, aby objal zemekruh, aby zdôraznil, že od východu slnka až po jeho západ sa pod jeho krídlami zhromaždí budúci ľud.520 V danom zmysle znejú i Gregorove verše:

... Χριστ’ς γNρ Rπαντα κατÝσχεν dκ περÜτων dπr πεßραθ` eαsς παλÜµwσιν Pγεßρας,

516 II,II,7,22–23 (PG 37, 1552); žiakom je mužov, ktorí sa nebáli do Božích lahodných sietí svet celý chytať 517 II,II,7,331 (PG 37, 1577); ... zobral žiarivú perlu a v nej si zaistil veľkého Krista 518 II,II,7, 83–85 (PG 37, 1557): alebo do vzduchu nestále znamenie veľkého kríža stačilo spraviť – sám náznak už znamenie víťazstva vztýčil; Mojžiš tak do kríža zodvihol ruky, keď modlil sa za ľud. 519 Didaché 16,6. 520 Porov. BALTHASAR, s. 151.

Gregor z Nazianzu

Rς ποτ` dπr σταυροsο µεγακλÝος dξεπÝτασσεν.521,

Gregor však podmieňuje Kristovo „objatie“ nevyhnutným ústupom sta-rých božstiev pred Božou mocou. Ten ukrýva v alúzii na Mt 8,31–32 o uzdravení posadnutých v Gaderskom kraji, kde boli démoni tou istou mocou prinútení vstúpiť do čriedy svíň a následne zhynuli v mori.

Všetky použité biblické exempla vyžadujúce poznanie látky majú obrazný charakter. Okrem nich sa ale básnickým listom vinú v podobe narácií opakovane základné kresťanské pravdy, akými sú učenie o Panne Márii, príchod Božieho Syna na svet, Kristovo utrpenie na kríži i jeho zmŕtvychvstanie (vv. 172–197522; 200523; 227–230524), ktoré sú podstatou evanjelií. Gregor v rámci nich pracuje tiež s kategóriami čistoty a očisťo-vania, pričom na prvom mieste nadväzuje na jedno z blahoslavenstiev predstavených evanjelistom Matúšom (Mt 5,8): „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Za čistých srdcom sú považovaní tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti.525 Za takých označuje Gregor z Nazianzu božích prorokov, čo slúchali uče-nie Krista, v mysliach si niesli pečať svätého Ducha a čistými srdcami videli veľkého Boha526. Stavia ich do ostrého protikladu s rôznymi bô-žikmi a božstvami uctievanými na oltároch antického profánneho sveta, ktorých morálka je viac ako pochybná. Čistota srdca, ako vraví Gregor, nás robí znalými nebeských vecí527, a ako dopĺňa Cirkev, robí nás schop-nými vidieť všetko z hľadiska Boha a tiež prijímať druhého ako blížne-ho.528 S pojmami čistý a očistiť sa však Gregor „hrá“ najmä na úzkom priestore niekoľkých veršov (vv. 172–179; 220–238529), kde na ne usú-

521 II,II,7,169b–171 (PG 37, 1564): ... Veď Kristus sám obsiahol naskrze všetko, v náručí od kraja po kraj svet pevne rukami objal, rukami, ktoré tam na kríži víťazne rozopäl za nás. 522 PG 37, 1564–1566 523 PG 37, 1566 524 PG 37, 1569 525 Porov. Katechizmus, s. 601. 526 II,II,7,113–117 (PG 37, 1559–1560) 527 II,II,7,118–119 (PG 37, 1560) 528 Porov. Katechizmus, s. 601. 529 PG 37, 1564–1565; 1568–1569

vzťažňuje čistotu Bohorodičky, Kristovu smrť a vzkriesenie i očistenie ľudstva:

Εk δ` ”τι καr διN µητρ’ς dµοr Θε’ς λυθεν Qγνyς, παρθενικyς, PδÝτοιο, νüµοις καινοsσι γενÝθλης, καr θÜνε, καr νεκýεσσι µßγη, καr PνÝδραµεν α¤θις, ƒρα φÝρων παθÝεσσιν dµοsς, •ν ¼ßψεν QµαρτNς, το™τü σοß dστιν Tκοσµον, dπεr καθαροsσι θεοsσιν, dκ καθαρ§ν γεγα§σι δßδως σÝβας, φιλüκοσµε, σÞµερον, ο¡τι πÜροιθεν, dµ§ν µýθων dπÜκουσον, οœς µοι Χριστ’ς hπνευσεν, dµ’ς Θε’ς dµπεδüµυθος.

(II,II,7,172–179)530

Εn τοι µx καθαρyς διN νηδýος dς φÜος ƒλθες, οš καθαρüς. Καθαρ’ν γNρ Qλþσιµον ο¡ποτ` PνÜγνv. Εk δ` dθÝλεις, καr Tναγνος hοι τüκος. EΑλλN τüδ` hµπης. ΠOσιν dûφρονÝουσιν PριφραδÝς· οpς Uν dπÝλθw Pκτrς ½ελßοιο, φÝρει φÜος· οpς Pνεµßχθη εšüδµοιο µýροιο χÜρις, πνεßουσι τÜχιστα. EΑλλ` οšδ` ½ελßοιο µολýσµατα, οšδc µýροιο Rπτεται. GΩς ¼α Θε’ς καθαρyς διN µητρ’ς ¿δεýσας, ο¡τ` αšτ’ς σπλÜγχνοισι φορýξατο, καr τN κÜθηρεν. GΩς Tρα καr θανÜτοιο θανþν κρÜτος dξαλÜπαξεν· ο¡τ` αšτ’ς θανατv τι παθ¦ν, Λüγε, καr τ’ν “λÝσσας. ♠ ♠ ♠ ∆ε™ρ` nτε, καr ζþοιτε, νÝον δ` ›πüδεχθε καθαρµüν.

(II,II,7,220–230, 238)531 530 Pre mňa Boh prišiel na svet a zrodil sa z prečistej Matky, z Panny, čo nemala muža, ním rod nových zákonov vznikol, po smrti zostúpil k mŕtvym, no odtiaľ zas vrátil sa nahor, aby ma uzdravil z útrap, keď smrťou sňal moje hriechy. Tebe sa zdá čímsi mrzkým ten čin? Ty si ctíš iba čistých bohov, čo takisto z čistých sa zrodili, milovník krásy! Dnes si odo mňa vypočuj slová, čo s´ neslýchal dosiaľ, slová, čo vnukol mi Kristus, môj Boh, ktorý nepozná klamstvo. 531 Ak si sa narodil z lona nie čistého, môžeš byť čistý? Také sa nestane čistým, ak neprejde očistným rítom. Ak to tak chceš, je nečistou vecou aj pôrod. No všetkým,

Gregor z Nazianzu

V uvedených veršoch Gregor reaguje na možné Nemesiove výhrady o dôveryhodnosti čistoty Márie, jej pôrodu či Ježiša a vyvracia ich. Kris-tus sa narodil a nemôže byť čistý? Áno, ale už od počiatku bol bez viny a naplnený božstvom (vv. 190–193). Pôrod je nečistý? Áno, lež Slnka sa nedotkne nijaká špina (vv. 226–227). Zomrel a bol v hrobe? Áno, ale znovu vstal živý a vystúpil z hrobu (vv. 197–198), zbavil smrť moci (vv. 229–230). Kristus vzal na seba všetky ľudské slabosti a len cez ne mohla zažiariť jeho božská sila.

„Poďte!“ vyzýva Gregor vo veršoch 235 a 238 Nemesia a s ním i ostatných pohanov, „sýťte sa svetlom a prijmite očistnú obeť“. Vyzýva ich, aby zanechali pohanských bôžikov a modly a vydali sa za skutočným Svetlom. Žiada nielen vyhýbať sa nerestiam, ale ísť v ústrety, ponáhľať sa za cnosťou. A práve cnosť a jej praktizovanie je u Gregora synony-mom pojmu katharsis, očisťovanie. Je očisťovaním od hriechu, ktorý človeku zastiera zrak a, podľa slov T. Špidlíka, poškvrňuje obraz Boha, ktorý v sebe človek nosí.532

Na Božiu lásku, milosrdenstvo a otvorenosť voči každému sa Gregor z Nazianzu snaží obrátiť pozornosť svojho priateľa Nemesia hneď v prológu básnického listu. Božie volanie mu vykresľuje prostredníctvom obrazu, ktorý by mal byť blízky jeho nekresťanskému zmýšľaniu. Siaha po mytológii a dotyk Božej lásky prirovnáva k dotyku Erótovho šípu533.

ktorým Boh nadelil rozum, je zrejmé, že ten, koho lúče slnka zaplavia, má v sebe svetlo a tí, ktorí telo voňavou masťou si potrú, zas šíria lahodnú vôňu531. Slnka sa nedotkne nijaká špina a voňavej masti nijaký smrad. Tak zostúpil Boh skrze matičku čistú, v útrobe jej sa ho nedotkla škvrna, ju očistil celkom. To isté o smrti platí: keď zomrel, smrť pozbavil moci, zraniť ťa nemohla nijak, ó Slovo, ba ty si ju zničil. ♠ ♠ ♠ Poďte a prijmite očistnú obeť, z nej naplno žite! 532 Porov. ŠPIDLÍK , Řehoř Naziánský, s. 124. 533 II,II,7,33–36 (PG 37, 1553): Εk γNρ “úστεýσειε τεxν φρÝνα Χριστ’ς Tνωθεν, καr µεσÜτην τρþσειεν Pναψýχοντι βελÝµνv, PµφοτÝρους κεν hρωτας dποπτεýων eκÜτερθεν, γνοßης κÝντρον IΑνακτος, ”σον γλυκερþτερüν dστιν. Keby ti z nebeských výšin sám Kristus zasiahol srdce, ranil ťa uprostred šípom, čo život prináša nový,

Erós je stelesnením lásky ako „božieho ošiaľu“, duševného vytrženia až pomätenosti. Je vnuknutím zvonka, cudzou príťažlivou silou, ktorá uchvacuje rozum.534 Je vášnivou láskou a ktokoľvek sa stal jeho terčom, po zasiahnutí šípom vzplanul a bol mučený vášňou. Naproti nemu je Boh nositeľom lásky, ktorá žiada zabudnúť na seba samého a vnímať naplno blížneho. Je milosrdnou láskou – Agapé. Ako vraví Denis de Rougemont: „Pohan urobil z Eróta boha: bol najmocnejšou, najnebezpečnejšou a naj-tajomnejšou silou v ňom, najhlbšie spätou so životom. Všetky pohanské náboženstvá povyšujú Túžbu na božský piedestál. Len čo sa však Slovo stalo telom a prehovorilo k nám ľudskou rečou, dozvedeli sme sa, že spása už nie je mimo tohto sveta v Túžbe nekonečne stúpajúcej nahor a pohlcujúcej život, ale dolu na zemi v poslúchaní Slova Božieho.“535 K obdobnému záveru sa snaží priviesť Gregor aj Nemesia vo svojom tvrdení, že po zasiahnutí Božou láskou by spoznal, že Kristov osteň je nad všetko sladší. Gregor z Nazianzu pritom stavia na verši zo Skutkov apoštolov (Sk 26,14536), v ktorom sv. Pavol hovorí o svojom obrátení, i na veršoch Pavlovho listu Korinťanom (2Kor 12,7–10), kde je osteň metaforou Pavlových slabostí. Osteň slabostí a pokleskov si nesie každý človek, aj Nemesios, ale len vo svetle Božej lásky môžu byť použité k dobrému, ako čítame aj v 2Kor 12,10: „Preto mám záľubu v slabosti-ach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“

Erós nie je jediným exemplárnym zástupcom pohanského antického sveta v tomto básnickom liste. List Nemesiovi totiž patrí k poetickým textom Gregora z Nazianzu s najhojnejším počtom odkazov na grécku mytológiu a svet antiky vôbec (vv. 69–171 a 239–290). V antike sa všeo-becne verilo, že mýty boli primárne zvestované básnikmi. Skladať mýty – mythopoiein – bolo úlohou básnikov a nie akýchsi mytológov či mytoló-gie.537 Gregor zúročil toto chápanie a všeobecnú mienku vo svojom liste a vyzval pevcov i básnikov (Orfea, Homéra, Hésioda, Musaia, Lina), aby

obidve lásky – aj božskú, aj pozemskú – mal by si v srdci. To by si spoznal, že Kristov osteň je nad všetko sladší.

534 Takýmto spôsobom je Erós charakterizovaný v Platónových dialógoch Symposion a Faidros. 535 DENIS DE ROUGEMONT: Západ a Láska. Bratislava 2001, s. 238. 536 ... „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať.“ 537 Porov. DÖRRIE, s. 7–8.

Gregor z Nazianzu

nimi ospevovaní bohovia ostali v ich dielach, aby ostali príbehmi, ktoré nemajú nič spoločné s pravdou, pretože sú len a len výtvorom básni-kov538.

Z vyššie uvedených mien rezonuje hneď v niekoľkých básnických lis-toch Gregora z Nazianzu pevec Orfeus, ktorý svojím spevom okúzľoval každého, kto sa k nemu priblížil a vynikal vo svojom umení natoľko, že ho v antike považovali za héroa. K mýtu o Orfeovi sa vo svojich dielach často obracali už tvorcovia tragédií (Aischylos: Agamemnón; Euripidés: Ifigénia v Aulide, Alkestis, Bakchantky), ale i Platón (Ústava 364; Symposion 179). Mytologickú postavu Orfea korigovali a interpretovali po svojom aj kres-ťania, pretože medzi ním a Kristom nachádzali paralely.539 Orfeus svojou hudbou ľuďom nielen spríjemňoval čas, ale prinášal im aj zdravie a melo-terapia nebola ničím novým ani pre kresťanov (poznali napr. liečivý účinok Dávidovej hry na harfu na depresívneho kráľa Saula). Je obrazom žalmistu Dávida na rímskych židovských cintorínoch a odtiaľ sa dostal i do kresťan-ských katakomb. Tu je stotožnený s Kristom a vyznačuje sa niektorými rysmi spojenými s postavou dobrého pastiera.540 Paralelou medzi Orfeom a Kristom je tiež zostup jedného i druhého „do ríše“ mŕtvych a opätovný návrat na svet, i keď rozličným spôsobom. Vstupujú do podsvetia, aby vyslobodili tu uväznené duše zosnulých. Príkaz neobzrieť sa a nasledovný trest po neuposlúchnutí zas spája Orfeovu manželku Eurydiku s Lótovou ženou a túto podobnosť nemohol prehliadnuť žiaden čitateľ Starého záko-na.541 Klement Alexandrijský bol vo svojom diele Protreptikos542 prvý, kto označil Orfea za podvodníka a pravým Orfeom nazval Krista.543 Stotožňuje Orfea s Logom, schopným skrotiť divokú zver, ako sú hady, levy, svine a vlci. Aj Origenés bez väčšej námahy vyvracia Kelsovo tvrdenie, že Or- 538 II,II,7,239–244 (PG 37, 1569–1570) 539 Postava Orfea a jeho peripetie však inšpirujú aj súčasných autorov. Viac JÁN DRENGUBIAK: Preklad a perspektívy mytologickej kritiky. – In: ANNA VALCEROVÁ (ed.): Literatúra v medzikultúr-nych vzťahoch. Prešov 2008, s. 47–56. 540 PAVEL AMBROS: Svoboda k alternativám. Kontinuita a diskontinuita křesťanských tradic. Olomouc 2008 – 2009, s. 115. 541 Porov. WILHELM GEERLINGS: Das Bild des Sängers Orpheus bei den griechischen Kirchenvätern. – In: RABAN VON HAEHLING (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 257–258. 542 Klement Alexandrijský, Protreptikos 3,1; 4,1. 543 Porov. CHRISTOPH MARKSCHIES: Odysseus und Orpheus – christlich gelesen. – In: RABAN VON

HAEHLING (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 242.

feus je básnikom s božím duchom a ako duchovný vodca konkuruje Kris-tovi.544 Gregor z Nazianzu sa vo svojich básňach vzďaľuje od teologickej dišputy. V básni namierenej proti príliš sa krášliacim ženám prirovnáva Orfea k „fiflenám“545 tvrdiac, že ako Orfeus dojímal zver, oni dojímajú mužov, ktorí sa duchom rovnajú zvieratám. Vo veršoch listu Ad Vitalianum (II,II,3) necháva zmienkou o Orfeovi vyniknúť tvrdému postoju Vitaliana voči svojim synom, v liste Nicobuli patris ad filium (II,II,5) je Orfeus me-taforickým vyjadrením daru výrečnosti a v liste Ad Nemesium (II,II,7) je dokonca len jedným z mnohých pevcov, ktorý síce dojíma zver, ale nemá už stáť na popredných miestach.

Gregor tiež žiada, aby viac nepožívali vážnosť veštiarne, či už v Delfách, Dodóne alebo Didyme. Všeobecný zákaz veštiť a predpovedať budúcnosť vydal Konstantius II. v roku 357 a hoci ho Julián Apostata opäť zrušil, predsa už jeho nástupcovia, prikláňajúci sa ku kresťanstvu, znovu zakázali akúkoľvek cudziu mágiu. Veštiarne mali v starovekom svete niekoľko funkcií, obzvlášť však poradnú a sprostredkovateľskú. Vladári sem prichádzali po rady v zložitých politických situáciách, oby-čajní ľudia hľadali východisko z osobných problémov a jedni i druhí sa podvoľovali vôli božstva. Pojem veštby ostal v širokých vrstvách obyva-teľstva vžitý veľmi silne aj po nástupe kresťanstva, čo dokazujú i dva papyrusy zo 6. storočia označené symbolom kríža. Jeden sa dovoláva sv. Filoxena a druhý priamo Boha, stvoriteľa sveta.546

Opomenutými nie sú v Gregorových veršoch ani početné mystériá a kulty (napr. Eleuzinské mystériá, Korybanti, Isis, Osiris, Kybelé, Mit-ras, Apis, Serapis, Zalmoxis a i.)547 ani ďalšie mýtmi opradené postavy (Empedoklés, Héraklés, Empedotimos, Trofónios či Aristaios)548. Navždy však majú stratiť svoj vplyv a ostať len súčasťou mýtov. Mnohopočetný katalóg mien predložil Gregor Nemesiovi pravdepodobne zámerne. Väč-šia časť použitých odkazov pôsobí vo veršoch miestami až nadbytočne. Stojí akoby v úlohe „štatistov“, ktorí dopĺňajú Gregorom vystavanú scénu a majú jej dodať patričnú váhu a pompéznosť. Siahodlhý výpočet už zaš-

544 Origenés, Contra Celsum 7,41. 545 I,II,29,169–170 546 Porov. PHILIPP VANDENBERG: Tajomstvo veštiarní. Bratislava 1986, s. 255. 547 II,II,7,252–280 (PG 37, 1570–1573) 548 II,II,7,281–290 (PG 37, 1573)

Gregor z Nazianzu

lých kultov otvára Gregor imitáciou Apollónovej veštby, ktorá ohlasuje jeho vlastnú skazu:

Φοsβος µαντεýοιτο θε§ν µüρον οšκÝτ` düντων· αšτοπÜτωρ, Pλüχευτος, PµÞτωρ dστrν dκεsνος, ”στις dµ’ν διÝπερσε κακ’ν µÝνος, œστατ` Pεßδων·549 Skrýva sa v nej irónia spočívajúca v poukázaní na väčšiu primera-

nosť pohanských titulov vo vzťahu ku Kristovi ako k ich pôvodnému subjektu550. Prispieva tiež k zvýrazneniu faktu, ktorý je súčasne i centrál-nou správou celého listu, že všetky božstvá, kulty a démonické bytosti sú teraz, po dlhej dobe svojho „panstva“, zahnané príchodom Krista a ich početnosť dáva vyniknúť moci Krista, ktorý dokázal sám svojou smrťou premôcť húf nepravých bohov a bôžikov a je, na rozdiel od mýtických hrdinov, stále živý551.

Napokon sa Gregor nevyhýba ani kritike modlárstva a na úbohosť pohanských bohov poukazuje výpočtom ich pokleskov a zlých vlastností, pričom si obzvlášť všíma Dia a jeho milostné dobrodružstvá (II,II,7,91–98; PG 37, 1558):

ΛÜτριες εkδþλων κενεüφρονες, οm παθÝεσσιν Tλκαρ eοsς µÞσασθε θεο˜ς στÞσασθαι Pλιτρο˜ς, ψεýστας, Pνδροφüνους, σκολιο˜ς, dπßορκον “µο™ντας, Rρπαγας, Pνδρογýνους, µοιχο˜ς, dπιβÞτορας Pνδρ§ν. IΑθρει δx πρþτιστον ”σ` hπλετο µαργοσýνwσι,

549 II,II,7,253–255 (PG 37, 1571): Foibos kiež vyveští neblahý lós vašich bezmocných bohov – on, ktorý sebe je otcom, mať nemá a takisto ženu, zahubil moju nedobrú silu, kým uzavrel spev svoj. 550 Napriek tomu, že predovšetkým epiteton αšτοπÜτωρ vo verši 254 evokuje jednoznačne súvislosť s osobou Krista, A. Cameron konštatuje, že prvé tri slová (epitetá) tejto fiktívnej veštby nie sú v skutočnosti fikciou, ale pravými, alebo prinajmenšom typickými, úvodnými slovami Apollónových veštieb daného obdobia. Epiteton αšτοπÜτωρ bolo totiž v neskorých pohanských náboženských spisoch bežne používané pre najvyššieho boha. (ALAN CAMERON: Gregory of Nazianzus and Apollo. – In: The Journal of theological Studies. Vol XX. Oxford 1969, s. 241.) Tento titul udeľuje Diovi napr. aj Ailios Aristidés (2. stor.) vo svojej reči Εkς ∆ßα (Jebb, page 3). (AELIUS ARISTIDES. Oratio-nes 1. Ed. W. Dindorf. Leipzig, 1829. 1–2. [on line] Dostupné na internete: http://www.perseus. tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A2008.01.0588%3Atext%3D1%3Ajebb+page%3D3) 551 II,II,7,291–296 (PG 37, 1574)

τα™ρος, κýκνος, χρυσ’ς, –φις, πüσις, Tρκτος, Rπαντα ”σσα µιν ¨κ˜ς Tνωγεν hρως, κο™ρüς τ` Pλαπαδν’ς,

Nemúdri ctitelia modiel! V nich našli ste záštitu vášní, na tento piedestál zdvihli ste nehodných, hanebných bohov: nečestných, krivoprísažných, klamárov, dokonca vrahov, zlodejov, zhýralcov, smilníkov, milencov oddaných mužom. Pozri na prvého z bohov: len koľkokrát zmenil svoj výzor? Býkom bol, labuťou, manželom, medveďom, hadom i dažďom, hocčím, čo práve mu kázala žiadza a chlapčisko slabé.

Kým božstvá prenikajúce do gréckeho kultu z Egypta a východu menoval Gregor vo veršoch 252–280 explicitne, bohov a božstvá gréckeho pante-ónu predstavuje prostredníctvom alúzií. Je možné v nich spoznať Apolló-na, Héfaista, Herma, Dionýza, Area vo vzťahu s Afroditou i Dia a jeho náklonnosť ku Ganymedovi; v jednom jedinom verši (v. 96) až šesťkrát odkazuje na milostné pletky najvyššieho z bohov s Európou, Lédou, Da-naou, Persefonou, Alkménou a Kallistó.552 Slúžia mu ako dôkaz zvráte-nosti pohanských kultov. Anaforou ukazovacieho zámena τοsος vo ver-šoch 106–108553 nevhodnosť ich správania vystupuje do popredia ešte výraznejšie, keď Gregor odporúča všetkým ich vyznavačom, aby mali presne takých synov a takých obrancov pri útoku nepriateľa. Pozastavuje sa nad logikou uctievania stvorení, ktoré vynikajú len svojou neprístoj-nosťou, a pýta sa Nemesia, aj ako reprezentanta pohanov, prečo zotrváva v ťažkostiach a v „bahne“ pohanských kultov a nechce sa vydať za „čis-tou vodou“ – za životom s Kristom. Okrem metafory naznačujúcej zby-točné odďaľovanie vykročenia k pravde využíva Gregor vo svojich ver-šoch aj metaforu ukrytú v alúzii na Odysseov návrat od Tróje domov na Ithaku cez nástrahy Skylly a Charybdy:

552 Porov. DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 355. 553 PG 37, 1559: Τοßους παsδας nδοιεν, dπεr καr τοsα σÝβουσι· τοsοι καr τελÝθοιεν Pρηγüνες οpσι φßλοισι· τοßων κPντιτýχοιεν, dπxν κÝ τις dχθρ’ς lκηται, Takýchto synov nech majú tí, čo ctia si hentaké božstvá; takíto presne nech stanú sa pomocou priateľom svojim; z takýchto nech si obrancov zvolia, keď nepriateľ udrie,

Gregor z Nazianzu

ΑkδÝοµαι θεüτητος hχων kÞτορα µ™θον. Τßς Σκýλλης σκοπÝλους σε διεκπλþοντα κελεýει σπεýδειν εkς EΙθÜκην µÞ πως πÜρος dνθÜδ` –ληαι; Τßς δ` “λοÞν σε ΧÜρυβδιν PπηνÝα; Τßς δ` dπr πηγxν τyς καθαρyς θεüτητος, dν kλýú δηθýνοντα; EΙλ˜ς πρüσθ` dπÝδησε, τ’ δ` hκφυγεν Pγλα’ν œδωρ.554 Ocitnúť sa medzi Skyllou a Charybdou znamenalo podľahnúť zlu

a z tohto dvojnásobného ohrozenia sa podarilo vyviaznuť len lodi Argo-nautov a Odysseovi. Gregor však nepochybuje, že Nemesios ešte má slobodnú voľbu. Ako takému mu predstavuje kresťanstvo, ktoré je posta-vené nielen na vznešenosti božskej osoby, ale predovšetkým na stálosti Kristovho učenia, ktorá je zdôraznená i anaforou príslovky αkεß, vždy, vo veršoch 295–296555.

Gregor z Nazianzu sa v básnickom liste delí s Nemesiom o svoje po-znanie a pozýva ho k spoznaniu kresťanskej viery. Veršovaný list je darom

554 II,II,7,147–152 (PG 37, 1562): Hanba mi, keby mi na cestu k božstvu vodcom bol mýtus. Ktože ti káže sa plaviť cez útesy Skylly, keď mieriš k Ithake? Hrozí, že zhynieš tam prv, než sa do vlasti vrátiš! Kto ťa núti cez Charybdu vražednú prejsť a kto zostať v bahne, keď k prameňu čistého božstva sa ponáhľať túžiš? V bahne skôr uviazneš, priezračná voda sa pred tebou stratí. Predložené verše Gregora z Nazianzu si zvlášť všímajú aj dve práce zaoberajúce sa mýtmi v jeho diele a vo svojich interpretáciách sa značne rozchádzajú. V. Pyykköová ich vo svojej práci Die griechischen Mythen bei den großen Kappadokiern und bei Johannes Chrysostomos (Turku 1991) interpretuje nasledovne: „Nemesios kann eine sichere Heimreise wählen als Odysseus. So kann er auch Schicksal des durstigen Tantalos, vor dem Wasser immer wieder verschwand, vermeiden. Nemesios solle die richtigen Schlußfolgerungen ziehen. Es sei nicht möglich, daß man an die Mythen glaubt und gleichzeitig die Gegenstände der Mythen als Götter verehrt.“ (PYYKKÖ , s. 135). Grego-rom použitá mytologická alegória však podľa K. Demoena neslúži Gregorovi ako symbol kresťana, ktorý mieri k Otcovi, neskrýva sa v nej ani žiadne božstvo, ale je symbolom „for the pagan theolo-gian who takes a dangerous and unnecessary detour on his way to the true image of god“ (DEMOEN, Pagan and Biblical, s. 221, pozn. 52). 555 II,II,7, 294–296 (PG 37, 1574): Τοsος γNρ ψαφαροsο κλÝους νüµος, αšτßκα πßπτειν, Pλλ` αkεr πÜντεσσιν Pοßδιµος εkσÝτι µOλλον, αkcν dπερχοµÝνοισιν Pεξüµενος λυκÜβασι. Prchavá sláva vždy čoskoro padne, bo taký je zákon, Kristovi chvál sa však dostáva od všetkých viacej a viacej, úprimná oslava jeho skôr narastá plynutím rokov,

i prejavom jeho priateľstva a Gregor dúfa, že sa naplní aj želanie, ktorým svoj list Nemesiovi uzatvára: „ Σ˜ δ` hµοιγε καr οšρανßαις σελßδεσσιν, ©ς ν™ν ½µετÝρwσι, σ˜ν ½µετÝροισι γραφεßης.“ 556 – „Kiež by si mohol raz so mnou byť v nebi vpísaný do knihy života, ako si do mojej knihy.“

Nemesiovi

Nemesios! Si práva i rečníctva výkvet, keď sedíš bezchybne v sudcovskom kresle a za to ťa chváli sám cisár. Auzónskym557 zákonom prvým si udelil rozhodnú silu, prípady slabšie si usvedčil slovom, čo žiadalo opak, 5 teraz si vystúpil na súdny tribunál Kappadóčanov význačných.558 Nadišiel čas prvých plodov, čo prináša právo. Jedným nech z úst sa plesanie rinie a nemenej zvučné hymny na výrečnosť tvoju, bo vyniká ohnivou silou, ďaleko za sebou necháva všetkých smrteľných ľudí. 10 Slávu nech velebia tvoju, veď na mnohé rozsudky stačíš osobne sám, ak by ortieľ tvoj rozdielne vyložiť chceli – si ako riečisko toku, čo sútokom viacerých vznikol. Druhí nech perom vyzdvihnú teba až k výšinám neba alebo do medi vtepú a postavia uprostred mesta 15 nemého Nemesia, hoc živý je výborný rečník. On bude ozdobou mesta, veď mestá sa sochami hrdia šľachetných vládcov; tie budú tam vídať aj detné ich deti. Pravdaže, ľudské i nebeské veci mi dovolil poznať kráľov Kráľ, ja nad všetkým hĺbam a tajomstvá skúmam 20 vo svetle Svätého Ducha. Nuž vypoviem slová, čo svedčia mužovi, ktorý je navyše kňazom559 a ktorý je taktiež význačný hlásateľ pravdy, ba zároveň žiakom je mužov, ktorí sa nebáli do Božích lahodných sietí svet celý chytať560, hoc oprieť sa nemohli o mocné slová a svaly,

556 II,II,7,333b–334 (PG 37, 1577) 557 rímskym 558 Nemesios bol v 80. rokoch 4. storočia miestodržiteľom Kappadócie. 559 Gregor z Nazianzu bol vysvätený v roku 361, aby bol nápomocný svojmu otcovi pri spravovaní nazianzského biskupstva.

Gregor z Nazianzu

25 nemali bohatstva hŕby a nevzišli zo slávnych rodov. Preto im priznával každý: „Hľa, moc, akú Božie má slovo!“ Teraz však pozorne počúvaj slová, čo povedať idem. Pridlho ucho si nakláňal k rečičkám sladkým, no prázdnym, v ktorých sa ukrýva čaro, no podobné zmyselnej kráse. 30 Aspoň trocha svoj sluch teraz nakloň k úprimným slovám, ktorým je ozdobou nezlomná myseľ, čo otriasť sa nedá, obrazmi hodnými úcty len žiarivú pochodeň šíri. Keby ti z nebeských výšin sám Kristus zasiahol srdce, ranil ťa uprostred šípom561, čo život prináša nový, 35 obidve lásky – aj božskú, aj pozemskú – mal by si v srdci, to by si spoznal, že Kristov osteň je nad všetko sladší. Šediny zdobia mi hlavu a vráskami zbrázdené údy k večeru života plného strastí sa pomaly klonia. V ústrety premnohým žiaľom mi oddávna kráčalo srdce, 40 zriedkavo pre zmenu stretli ho rozličné radosti krátke. Nikdy však sláva až natoľko veľká ma neobklopila, ako je sláva, čo prislúcha Božstvu, čo na nebi sídli. Výrečnosť dala mi slávu, tá jediná bola mi milá, východ i západ ju priali i skutočný drahokam Grécka – 45 Atény562. Štúdium stálo ma nemálo času aj sily, ale tú slávu som pokorne zložil Kristovi k nohám. Musela ustúpiť Slovu veľkého Boha, veď ona halí všetky tie kľučky a zákruty človečej mysle, tak ako z vysokej oblohy Faëthón563 ostatné hviezdy. 50 Skús teda pozorne načúvať mojim slovám. Sú hodné záujmu tvojho. Je neprípustné a neslušné, aby človek, čo Bohom bol stvorený, Slova súc nezmarný obraz, rozumný, zbehlý vo vnímaní vecí a hľadiaci k nebu, skláňal sa bezbožne k prázdnej a ničotnej podobe tvorov

560 Alúzia na Mt 4,18–22. 561 Dotyk Božej lásky prirovnáva Gregor k zasiahnutiu šípom. Šípy na bohov i ľudí vystreľoval v gréckej mytológii boh lásky Erós a zapaľoval nimi v ich srdciach neovládateľnú vášeň. 562 Gregor študoval v kappadóckej i palestínskej Cézarei, v Alexandrii a napokon získal klasické vzdelanie aj v Aténach, ktoré boli centrom rečníctva. 563 Faëthón – poloboh, syn boha slnka Hélia. Žiaril krásou ako tá najžiarivejšia z hviezd.

55 žijúcich v mori a na zemi alebo plachtiacich vzduchom, takisto k ničomným preludom, obrazom z nestálej hmoty, ktoré sú zábavkou tvojich rúk i plesní a molí: časť z nich požíva úctu a druhá už bez pocty leží. Nesmieš sa nebeským telesám klaňať, čo oblohu zdobia, 60 Mesiacu, Slnku či hviezdam564. Tie božstvami nie sú, len dielom Božieho tvorcu565, čo dôvodom býva ich úžasnej slávy. Nesmierne priestranstvo neba sa krúti jednostaj v kruhu, vo vnútri všade vyniká poriadkom viacerých svetov, slovami bez hlasu hlása, že umeniu za krásu vďačí, 65 ktoré celý svet zomklo a zviazalo súladom vesmír, aby z tých tajomných vecí to ľudia pochopiť mohli. Tak ako vysoký dom keď vidíme, vidíme za tým tvorcu a stavbára lodí zas chváli plavidlo nemé. Žiaľ, ty bôžikov otec a nového Olympu tvorca, 70 zohol si koleno v poklone modlám, čo nemajú dušu, démonov nazývaš dobrými, hoci sú oplanmi všetci, nevôľu chovajú k hodnému stvoreniu, k človeku kypia závisťou, po krvi prahnú a v hneve sú bezcitne diví, ničomní, milujú telo a holdujú zápachu obiet. 75 Dlho na zemi vládli, no zahnal ich do diaľav Kristus, Slovo veľkého Boha, keď ráčil v podobe ľudskej, čistej a bez hriechu, seba nám zjaviť566; on bezbožnú krv567 z pút uvoľnil presvätou krvou a ukázal obetu srdca568, čo bola ukrytá predtým a zjavená niekoľkým iba. 80 Nie je to úžasné? Stačilo Kristovu časť, jeho meno vysloviť, aby sa odrazu do diaľky vytratil démon stenajúc, sipiac a kričiac, tak pocítil všemocnosť Boha; alebo do vzduchu nestále znamenie veľkého kríža stačilo spraviť – sám náznak už znamenie víťazstva vztýčil;

564 Vo veršoch 54–60 odsudzuje Gregor modlárstvo, klaňanie sa ľudí predmetom, ktoré sú ich vlast-ným výtvorom. 565 Porov. Gn 1,14–18. 566 Porov. Lk 1,30–35. 567 Krv zvierat obetovaných modlám. 568 Porov. Jn 19,30.

Gregor z Nazianzu

85 Mojžiš tak do kríža zodvihol ruky, keď modlil sa za ľud.569 Chcel by som stáť na rozhľadni neba a stamodtiaľ zhora hromovým hlasom zakričať na zem a na celé ľudstvo: „Smrteľní ľudia a strojcovia tých, čo sú ničím! To dlho ešte sa necháte klamať a vo dne zavádzať snami? 90 Klamaní klamári! Dokedy chcete tak po zemi blúdiť? Nemúdri ctitelia modiel! V nich našli ste záštitu vášní, na tento piedestál zdvihli ste nehodných, hanebných bohov: nečestných570, krivoprísažných, klamárov571, dokonca vrahov572,

zlodejov573, zhýralcov574, smilníkov575, milencov oddaných mužom576. 95 Pozri na prvého z bohov: len koľkokrát zmenil svoj výzor?

Býkom577 bol, labuťou578, manželom579, medveďom580, hadom581 i dažďom582,

569 Porov. Ex 17,11–13. Pokým Mojžiš držal v modlitbe ruky zdvihnuté k nebu, Izrael víťazil, keď ich spustil, prehrával. Gregor týmto spôsobom odhaľuje pred nevercom Nemesiom silu modlitby, avšak dôraz kladie predovšetkým na jednoznačné víťazstvo kríža, a teda i kresťanského učenia, nad rôznymi démonmi i starými božstvami. 570 Alúzia na Area, boha zúrivej vojny a vraždenia. Nikdy nestál len na jednej z bojujúcich strán. Podporoval raz jednu, potom druhú stranu podľa toho, ako sa mu to práve hodilo. 571 Alúzia na Diovho syna Herma, boha výrečnosti, ochrancu pocestných a zlodejov, ktorý dokázal hneď po svojom narodení ukradnúť svojmu bratovi Apollónovi stádo 50 kráv. Keď ho potom Apol-lón prišiel potrestať, šikovne sa mu vyhováral a nehorázne luhal. 572 Zabitie mal na svedomí nejeden z plejády gréckych bohov, dokonca i najvyšší z nich, Zeus, ktorý pripravil o život vlastného otca Krona. 573 Alúzia na Herma. 574 Alúzia na boha vína a vinohradníctva, úrody a plodnosti – Dionýza. Ako boh opojnej vegetácie a zvlášť vínnej révy podnecoval stav opojenia, nespútanú inšpiráciu a mystické vytrženie. 575 Alúzia na ľúbostný vzťah Area a Afrodity, bohyne lásky a krásy, ktorá však bola manželkou Hefaista. Ten milencom nachystal pascu, takže vyšli na posmech celému Olympu. 576 Alúzia na Diov vzťah ku Ganymedovi. Ganymedés bol pekný mladík, do ktorého sa Zeus zamilo-val a uniesol ho na Olymp, aby slúžil bohom ako čašník a nalieval im nektár. 577 Alúzia na Dia a Európu, dcéru foinického kráľa Agenora; aby ju zamilovaný Zeus mohol zviesť, premenil sa na býka a uniesol Európu na Krétu. 578 Alúzia na Dia a Lédu, ženu spartského kráľa Tyndarea – Zeus sa premenil na labuť, aby sa k nej mohol priblížiť. 579 Alúzia na Dia a Alkménu, ktorá bola natoľko verná svojmu manželovi Amfitryonovi, že Zeus musel vziať na seba práve jeho podobu, aby ju zviedol. 580 Pravdepodobne alúzia na Dia a Kallistó. Nymfa Kallistó bola družkou bohyne Artemidy, vyznáva-la kult panenstva a Zeus, aby ju získal, vzal na seba podobu tejto bohyne. Tá keď spozorovala nás-ledky stretnutia svojej družky s Diom, premenila Kallistó na medvedicu. 581 Alúzia na Dia a Persefonu, manželku Háda, boha podsvetia. V orfických mýtoch sa Persefoné spojila s Diom, ktorý vzal na seba podobu hada. 582 Alúzia na Dia a Danaé, s ktorou sa Zeus spojil v podobe zlatého dažďa.

hocčím, čo práve mu kázala žiadza a chlapčisko583 slabé. To o ňom hlásajú samotní tvorcovia úbohých bohov. Vy ste tak spravili svätou aj samotnú prízemnú vášeň, 100 v príslušných bohoch si ctíte ich prvenstvo v nerestiach iných. Zlo sa tak beztrestným stáva, ba získava podobu dobra, lebo vraj božstvu je milý, kto pácha takéto hriechy. Obzri si regiment ďalší, čo skladá sa z ochrancov slávnych, lascívnych584, rohatých585, bez šije, napoly draky586 a zvery, 105 krížence zvieracích oblúd, čo dostali podobu smiešnu. Takýchto synov nech majú, čo ctia si hentaké božstvá; takíto presne nech stanú sa pomocou priateľom svojim; z takýchto nech si obrancov zvolia, keď nepriateľ udrie, ako sú takíto bohovia vzorom pri páchaní hriechov. 110 Načo však hovoriť rad radom o každom? Načo to bahno z úst mám vypúšťať, jazyk si špiniť i nábožné pery? Jedno slovo je skutočne najväčšie. Klinec kiež slovo podoprie. My skrze prorokov božích a posvätné knihy, svedectvo vážnych mužov, čo slúchali učenie Krista, 115 vo svojich mysliach si niesli pečať Svätého Ducha žiarivú, takže čistými srdcami587 videli veľkého Boha – jedine tak sa dá zachytiť božstvo, čo zrakom je skryté! – do výšav mierime vo svetle Božom a znalí sme vecí nebeských, koľko len ľuďom je prístupné z poznania Boha. 120 Zrak, nech je hocako bystrý, sám nevládze preniknúť k jadru tajov, čo halia sa v mraku; až na konci spoznáme všetko. Odmenou túžby je mieriť a dosiahnuť žiadané ciele. Ak teda máte tak hanebných bohov, jak hanebné mýty o nich sa rozprávať zvyknú, a úkony hnusného kultu, 125 trikrát, ba štyrikrát šťastní sú všetci, čo zaviedli zákon, ktorý ich trestal, nuž nijak zlým skutkom nedali súhlas.588

583 Erós 584 Alúzia na Dionýza, ktorého kult a slávnosti s ním spojené boli hlučné a nespútané. 585 Alúzia na Pana, boha lesov, lovcov a pastierov. Narodil sa s capími nohami, rohmi a dlhými fúzmi. 586 Alúzia na Erichthonia, napoly človeka napoly hada, ktorý sa stal vládcom v Aténach. 587 Porov. Mt 5,8.

Gregor z Nazianzu

Akých si ctíte pri oltároch, ako aj mnohými spevmi v súladnej nôte i povestnou obetou jednosto volov589, ktoré sa potom len večerou stanú pre krkavce staré. 130 Ak je to tak, ako páči sa vašim pohanským kňazom (lebo vy máte takých, čo vysvetlia posvätné spevy), potom sú jalovým spevom a súborom pravidiel čírym: pesnička hravá, čo spája do metra zábavný mýtus, vo svojej hanebnej podobe nemá ukrytý význam 135 budiaci úctu a zjavný len múdrym; má dvojakú tvár sťa Hermés, keď na maľbe jednou sa pozerá vpred, druhou nazad. Hľa, tu je dôkaz, ktorý sa určite vyvrátiť nedá: aj naše Písmo má dvojakú podobu; vo vnútri jednu plnú Ducha, a navonok druhú. Je posvätnosť vrytá 140 v oboch; tá vnútri je odkrytá hŕstke, kým vonkajšia mnohým.590 Myslím si, že je to preto, by múdrym sa dostalo viacej, keďže sa poľahky uloviť nedá. Čo ľahké je príliš, rýchlo sa tratí. Nuž vedz, naše slová, tie naozaj majú žiarivú schránku i božieho ducha sťa dvojitý odev, 145 ktorý sa mihoce premknutý mäkkou bielobou striebra, pritom však netknutý potupou žiadnou, čo zakrýva Boha. Hanba mi, keby mi na cestu k božstvu vodcom bol mýtus. Ktože ti káže sa plaviť cez útesy Skylly591, keď mieriš k Ithake? Hrozí, že zhynieš tam prv, než sa do vlasti vrátiš! 150 Kto ťa núti cez Charybdu592 vražednú prejsť a kto zostať

588 Raní kresťania boli pre svoj odpor k idololatrii, najmä počas 2. a 3. storočia, vystavení nemalému prenasledovaniu. 589 Obeta 100 volov – hekatomba – prvotná zmierna obeta dávaná Diovi. Neskôr sa tak začala nazý-vať každá väčšia obeta zasvätená rôznym bohom. 590 Udalosti zaznamenané v Písme nie sú dosvedčované rozumom, ale vierou. Jazyk Písma nezjavuje priamu pravdu, ale jej napoly skrytú podobu. Viac I. P. SHELDON-WILLIAMS : Tradice řeckého křes-ťanského platonismu od kappadockých Otců po Maxima a Eriugenu. – In: A. H. ARMSTRONG, (ed.): Filosofie pozdní antiky. Praha 2002, s. 489. 591 Skylla – morská obluda žijúca v úžine pri brehoch Sicílie. Mala telo mladého dievčaťa, ale zo slabín jej vyrastalo šesť divokých psov s otvorenými papuľami. Požierala námorníkov, ktorí unikli Charybde. 592 Charybda – obluda ženského pohlavia, žila na skale v tej istej úžine ako Skylla. Trikrát denne pohlcovala a chrlila obrovské množstvá vody. Prehĺtala námorníkov i zvieratá a vodu vyvrhovala

v bahne, keď k prameňu čistého božstva sa ponáhľať túžiš? V bahne skôr uviazneš, priezračná voda sa pred tebou stratí. Povedz, či v slovách, čo vravím, sa neskrýva pravda? Ľudia sú väčšinou zlí, ak nemajú vodcu, ich myseľ 155 kloní sa k zlu, len málo z nich smeruje dohora k cnosti. Zadržať prúd býva ťažké, no nechať sa unášať veľmi ľahké. Ak ty budeš nástojiť na bohoch, na kráľoch pýchy, skôr ako temnoty báje snáď rozptýliš rozumnou rečou, zahubíš ctiteľa mýtov a oklameš vonkajším leskom. 160 Načo viac slov? Ty sám sa vymotaj z dôkazov pádnych, na to máš rozumu dosť, keď vyvraciaš názory druhých. Bohovia sú iba mýtus? Nuž pozhadzuj na zem ich sochy! Uctievať to, za čo hanbiť sa treba, v tom aký je pôvab? Pritom však pohŕdať Bohom, čo Otcom je, sprievodcom žitia? 165 Ak nie sú bohovia nič, iba mýtus, nuž zahaľ si oči, hanbi sa za také reči, čo pristanú klebetným babám, priateľkám pohárov vína a krátenia nespavých nocí. Bájky sa zrútia do morských hĺbok, kde zhynú, ba z nich je väčšina mŕtva.593 Veď Kristus sám obsiahol naskrze všetko, 170 v náručí od kraja po kraj svet pevne rukami objal, rukami, ktoré tam na kríži víťazne rozopäl za nás. Pre mňa Boh prišiel na svet a zrodil sa z prečistej Matky, z Panny, čo nemala muža594, ním rod nových zákonov vznikol, po smrti zostúpil k mŕtvym595, no odtiaľ zas vrátil sa nahor596, 175 aby ma uzdravil z útrap, keď smrťou sňal moje hriechy. Tebe sa zdá čímsi mrzkým ten čin? Ty si ctíš iba čistých bohov, čo takisto z čistých sa zrodili, milovník krásy! Dnes si odo mňa vypočuj slová, čo s´ neslýchal dosiaľ,

späť. Ocitnúť sa medzi Skyllou a Charybdou znamenalo podľahnúť jednému alebo druhému zlu. Z tohto dvojnásobného ohrozenia sa podarilo vyviaznuť len lodi Argonautov a Odysseovi. 593 Alúzia na Mt 8,31–32 (uzdravenie posadnutých v Gaderskom kraji). V rovnakej alúzii v básnickom liste Ad Vitalianum bol démonom padnúcim do mora otcov hnev, tu sú to pohanské božstvá. 594 Porov. Mt 1,18–25. 595 Porov. Lk 23,53. 596 Porov. Mk 16,19; Lk 24,51.

Gregor z Nazianzu

slová, čo vnukol mi Kristus, môj Boh, ktorý nepozná klamstvo. 180 Mnohí hovoria o tom, že zrodil sa z panenských útrob Boh i človek, súc počatý z Ducha veľkého Boha, stavbu svätého chrámu on sám totiž upevnil v chráme: Kristovým chrámom je Matka a Kristus zas chrámom je Slova. Taký bol Boží výrok, keď ničomný had zmiatol ľudí, 185 naviedol na trpký hriech, by sme strádali v bolestnej vine. Jedine príchodom Boha, čo ľudské si priodel telo,

dalo sa prekliatie zlomiť a rozdrviť hadova vláda.597 Taký bol dôvod, že Boh prijal panenské lono a poctil spoly rod ľudí a spoly ho nechal pred zrodením z Panny. 190 Potom čo počiatok dal mu a v živote naplnil božstvom 598, na svetlo sveta ho vyviedol v čase, čo ťarchavosť žiada, Kráľ, Boží Duch, ho zaodel do pevných orgánov tela, božstvom však naplnil telesnú schránku. To jediné božstvo dvojakú prírodu má. Tá smrteľná forma sa plne 195 sklonila pred tou nesmrtnou: on bol ochotný zomrieť, telo dať zavinúť v plachte a nakrátko uložiť v hrobe599, odtiaľ však vstal znova živý600 a k životu povolal mŕtvych k sebe ich pritiahol tak ako kusisko železa magnet. So všetkým človečím Kristus ma prijal, keď na seba zobral 200 telesný zrod, vzhľad, slávu, rov, pohanu, vzkriesenie z mŕtvych. Bezuzdné útoky rečí, čo na mňa vŕšite, káram, plní ste potupy mrzkej, keď proti mne vediete vojnu, hoci trčíte v bahne, vy nedbáte o moje lieky. Ak chceš naozaj poznať Slovo, maj pozorné uši. 205 Určite mnohým sa nebude páčiť, čo rozpoviem teraz – perfektný dôvod má pramalú váhu, keď človek sa ženie za lichou domnienkou, nedbá však, aká je skutočná pravda. Jednako poviem, čo pravda je pravdúca, nebudem tajiť:

597 Gn 3. „Prehra“, ktorú zakúsil had v Gn 3, je analógiou prehry starých antických božstiev. Had dosiahol síce zdanlivé víťazstvo v raji, definitívne však bol porazený Kristovým príchodom na tento svet. 598 Porov. Mt 1,20. 599 Porov. Lk 23,53. 600 Porov. Mt 28,6–7.

najväčšmi túžim viesť bezhriešny život. Niet nezdoby žiadnej 210 krem zla neresti, samotná cnosť je však najlepším dobrom. Ostatné všetko sa nachádza uprostred, môže byť dobré, môže byť zlé, to závisí od našej vôle – tak dobrým v dobro sa obracia, zlým zasa v zlo, čo je náramne mrzké. Tak som ja vnímal aj tajomstvo nášho hmotného bytia, 215 v ktorom so smrteľným telom sa snúbi vid večného Boha. Nestvoril človeka Boh v zlom úmysle, spraviac ho svedkom božskosti svojej aj pánom tvorstva a Tvorcovou slávou. Nebola neláska v tom, že ľudský rod zasiahla žalosť601. Prestaň už tárať a z hlavy pusť o Bohu predstavy klamné. 220 Ak si sa narodil z lona nie čistého, môžeš byť čistý? Také sa nestane čistým, ak neprejde očistným rítom. Ak to tak chceš, je nečistou vecou aj pôrod. No všetkým, ktorým Boh nadelil rozum, je zrejmé, že ten, koho lúče slnka zaplavia, má v sebe svetlo a tí, ktorí telo 225 voňavou masťou si potrú, zas šíria lahodnú vôňu. Slnka sa nedotkne nijaká špina a voňavej masti nijaký smrad. Tak zostúpil Boh skrze matičku čistú, v útrobe jej sa ho nedotkla škvrna, ju očistil celkom. To isté o smrti platí: keď zomrel, smrť pozbavil moci, 230 zraniť ťa nemohla nijak, ó Slovo, ba ty si ju zničil. Tak znela moja reč. Ak jazyk tvoj nepoznal uzdu, teraz ho nanovo utíš a skroť, to káže ti Kristus. Jazyk odteraz venuj len dobrým a nábožným slovám. Zima sa minula, zavládla jar, už skvie sa blankytné nebo. 235 Poďteže sem a sýťte sa, prosím, tým bezmedzným svetlom! Neležte bezmocne spútaní naďalej v pochmúrnych skrýšach! Nadišiel čas, čo vám prisľúbil sám Svätý Duch, preto poďte! Poďte a prijmite očistnú obeť, z nej naplno žite! Čušteže, speváci, vravím, a vzdajte sa, démoni besní, 240 vy, ktorí šírite bezbožné spevy s tou najväčšou vervou. Nechajte Orfea602 divú zver vodiť, nech Hesiod603

601 Porov. Lk 2,7.

Gregor z Nazianzu

Persovi604 veršíky z Askier a Homér605 o pohromách Tróje, Musaios606 s Linom607 nech do metier vkladajú oslavu bohov, na ktorých slávu si ľudia oddávna tvorili spevy. 245 Hermés, ten najlepší trojmo, nech voľky či nevoľky spev môj podporí, povestná Sibylla 608 kríž nech si veršami uctí, obaja vznietení šípmi, čo vystrelil Apollón609 veľký. Nedbám, ak daktorí k pravde sa priblížia nie z vôle božej, ale z pohnútok vlastných; veď pravdu z Kníh našich si vzali. 250 Jedných sa dar nášho svetla nedotkol vôbec a druhí na chvíľku zazreli jagot tej hviezdy, no hneď oň aj prišli. Preto mi ustúpte vy, čo ste zmúdreli priveľmi pozde. Foibos610 kiež vyveští neblahý lós vašich bezmocných bohov – on, ktorý sebe je otcom, mať nemá a takisto ženu, 255 zahubil moju nedobrú silu, kým uzavrel spev svoj. Kastalský prameň i vavrín611 i veštiaci dub612 nech už zmĺkne, kiež si ich veštby už nevážia muži, čo nemyslia triezvo, egyptský démon, čo naprázdno tára a volá sa Ammón613,

602 Orfeus bol najstarším a najväčším hudobníkom a spevákom. Svojím spevom okúzľoval každého, kto sa k nemu priblížil. Divoké zvieratá krotli a nasledovali ho, stromy sa k nemu nakláňali, kamene boli dojaté. 603 Hésiodos – rapsód, žil v Askre v Boiótii okolo r. 700 pred Kr.; autor básnických skladieb Θεο-γονßα (Pôvod bohov) a IΕργα καr ½µÝραι (Práce a dni). Už v antike sa mu pripisovali aj ďalšie diela. 604 Persés – Hésiodov brat; Hésiodos mu venoval knižku IΕργα καr ½µÝραι. 605 Homér – najstarší známy grécky epický básnik, autor eposov Ílias a Odysseia. 606 Musaios – mýtický grécky pevec, vraj Orfeov syn alebo žiak. Bol vraj prvým Démetriným kňa-zom v Eleuzíne a zložil na jej počesť hymnus. 607 Linos – syn boha Apollóna, učil vraj hudobnému umeniu aj mladého Hérakla. Tomu však učenie nešlo a keď ho raz Linos pokáral, udrel Lina po hlave lýrou tak, že na mieste skonal. 608 Sibylla – žena, ktorá mala moc vidieť do budúcnosti. Týmto menom boli označované Apollónove veštkyne. O kumskej vedme najstarší kresťania verili, že prorokovala príchod kresťanstva. 609 Apollón – boh svetla a slnka, ochranca života a poriadku, neomylný strelec a veštec. 610 Foibos – prímenie boha Apollóna, používané často namiesto jeho mena. 611 Kastalský prameň – posvätný prameň v Delfách, básnici si v jeho blízkosti predstavovali sídlo Múz. V tomto prameni sa očisťovala i Apollónova veštkyňa Pythia. Okrem toho bola jej trojnožka ovitá vavrínom a žula vraj tiež vavrínové listy kvôli domnelej vešteckej moci. Vavrínu bola pripiso-vaná očistná moc a v Grécku je spájaný s kultom boha Apollóna. Kastalský prameň a vavrín sú symbolmi Apollónovej veštiarne v Delfách. 612 Zo šumenia dubových listov (dub bol zasvätený Diovi) sa veštilo v Dodóne. Kňazi zapisovali na otázky len odpovede Áno alebo Nie. 613 Ammón – boh egyptských Téb, v dobe Novej ríše najvyšší egyptský boh, Gréci ho stotožňovali s najvyšším bohom Diom.

Branchovi potomci614 či Epidauros615 spod obŕv vrchov, 260 tajené mystické ríty aj úkony núkané očiam, Eleuzis616 vo svojej sláve i ohave necudných nocí, píšťaly kvičiacich Frýgov617, keď v ošiali zbavia sa mužstva, hlučný Korybant z Dikty618, čo v plnej tancuje zbroji, bakchantky619 po horách blúdiace za synom Semely620 spité, 265 takisto znamenia Hekaty621 nočnej i Mithrových622 chrámov v podzemí zločinné skutky či orgie každému známe, vrešťanie Kybély Gallskej623 i tých, ktorí bez výhrad ctia si Níl, darcu úrod, tí hnusní a na ženy zmenení muži, Isidin624 kvílivý rykot i Ozíris625 s bučaním žiaľnym, 270 Serápis626 s palicou suchou a známy ohavným mýtom, Apis, ten telnatý bujak, aj celá Memfida hlúpa627,

614 Dediční kňazi Apollónovej veštiarne v Didymách pri Miléte. 615 V Epidaure sa nachádzala slávna Asklépiova svätyňa. Prichádzali sem tisíce pútnikov, ktorí dúfali v zázračné uzdravenie počas spánku (inkubácie) v chráme. 616 Eleuzis – sídlo Démetrinho a Persefoninho kultu v západnej Attike. Boli tu slávené najstaršie grécke mystériá. 617 Gréci rozlišovali podľa charakteru tri rôzne tóniny – dórsku, frýžsku a lýdsku. Frýžska sa vyzna-čovala vzrušivou vášnivosťou a podnecovala myseľ až do mystickej extázy. 618 Korybanti – maloázijskí horskí bohovia, démoni, ktorých kult prenikol do Grécka spolu s kultom bohyne Kybely. Rovnako sa volali aj Kybelini kňazi, príp. ctitelia, ktorí ju uctievali pri bohoslužbách zúrivým tancom, ohlušujúcou hudbou a výkrikmi, pričom šermovali mečmi. 619 Bakchantky – ctiteľky a sprievodkyne boha vína Dionýza. 620 Semelin potomok – Dionýzos, boh vína a plodnosti. 621 Hekaté – podsvetná bohyňa s troma hlavami a telami, vládkyňa nad prízrakmi a kúzlami. 622 Mitras – perzský boh svetla, ktorého kult prenikol i do Ríma a v menšej miere i do Grécka. Jeho kult dosiahol najväčší rozmach v druhej polovici 3. stor. po Kr. 623 Kybelé – maloázijská bohyňa, Grékmi a Rimanmi uctievaná ako „Veľká matka bohov“. S jej kultom sa dostali do Grécka aj výstredné obrady spojené s orgiami a sebamrzačením kňazov. Kybeli-ni kňazi sa nazývali podľa rieky Gallos vo Frýgii gallovia. 624 Isis – grécke a latinské meno egyptskej bohyne Esety, najväčšej z bohov a bohýň. Bola sestrou a manželkou boha Usira (Osirida), s ktorým mala syna Hora. Svojimi čarami vrátila život svojmu mužovi, ktorého roztrhal jeho brat. Pre Grékov bola nebeskou vládkyňou sveta, darkyňou života a jeho ochrankyňou. 625 Oziris – grécke a latinské meno egyptského boha Usira. Pôvodne bol bohom zeme a vegetácie, po jeho znovuoživení sa stal bohom podsvetia a vládcom ríše duchov. 626 Serapis – grécko-egyptský boh, vytvorený za vlády Ptolemaia I. v Egypte. Zrodil sa z politických dôvodov ako náboženské spojivo medzi vládnucou gréckou dynastiou a jej egyptskými poddanými. Spájajú sa v ňom hlavné znaky egyptských bohov Usira a Hapiho a gréckych bohov Dia, Asklépia a Dionýza.

Gregor z Nazianzu

takisto Sparťanka krutá628, čo pri svojom oltári bičmi skúšala, akí sú mládenci chlapi, či vydržia bitie, Zalmoxis629 getský čo zbožšťuje tých, ktorých na hrot mu hodia, 275 príšerná bohyňa Taurov630, čo cudzincov na obeť žiada, krásneho Prosymna boh, čo si zaľúbil dubový falos 631, zmyselná bohyňa Cypru632, kde slávia ju nemravným sviatkom, nosiacim zisky, i Lindos633, čo k obetám správa sa drzo. Všetko to slávne už skonalo v prúdoch predrahej krvi 280 Kristovej, dávne i novšie – to divom je nad všetky divy. Márne sa nadúvaš, Empedoklés634. Si iba človek. Prezradil smrteľnosť tvoju raz kráter ohnivej Etny, lebo nerozumného „boha“ sandále naspäť vyvrhla. Ostal si neslávny v predstavách smrteľných ľudí, 285 hoci si po poctách prahol, keď skákal si do zhubnej sopky. Héraklés635, Empedotim636 i Trofón637, už prestaňte tárať,

627 Apis – grécke i latinské meno Hapiho, posvätného býka starých Egypťanov. Bol považovaný za vtelenie boha Ptaha, stvoriteľa bohov a ľudí. Posvätný býk bol chovaný v osobitnej „svätej maštali“ pri Ptahovom chráme v Memfide. 628 V Lakónii, konkrétne v Sparte, bola uctievaná Artemis, zvaná Orthia. V dávnych časoch jej vraj prinášali ľudské obete, neskôr bičovali pred jej sochou mladíkov, čo bola svojrázna príprava na útrapy vo vojne. 629 Zalmoxis – božstvo blesku a svetla u Getov, ku ktorému odchádzajú duše zomrelých. Hérodotos vo svojich Dejinách (4,94) píše, že kmeň Getov veril v nesmrteľnosť – domnievali sa, že zomrelý odchádza k bohu Zalmoxiovi. Každých 5 rokov vylosovali niekoho zo svojho stredu a posielali ho k tomuto bohu ako posla. Niektorí pri tom držali kopije a ďalší zdvihli posla do výšky a hodili ho na ne. Ak bol pri páde na kopije hneď mŕtvy, boh im bol naklonený. 630 Tauri – divoký kmeň, ktorý patril pravdepodobne k najstarším obyvateľom severného Kaukazu a severného Krymu. V gréckych bájach sa hovorilo o krutej taurskej panenskej bohyni, ktorá bola stotožňovaná s gréckou Artemidou a uctievaná ľudskými obetami. 631 Prosymnos je meno sprievodcu, ktorý sprevádzal Dionýza podsvetím, keď hľadal svoju matku Semelu. Ako cenu za sprevádzanie musel sľúbiť bezvýhradnú ženskú oddanosť. Svoj sľub splnil pomocou falu, ktorý za týmto účelom vytvoril z dreva. Sprievodcom bolo pôvodne asi samo toto kultovné znamenie. 632 Afrodita – podľa Hésioda sa zrodila z morskej peny a vystúpila z mora na ostrove Cypre. 633 Lindos – syn Kerkafa, vnuk Helia, brat Ialysa a Kameira. Všetci traja bratia sú v mytológii pova-žovaní za zakladateľov rovnomenných miest na ostrove Rhodos. 634 Empedoklés – grécky lekár a filozof (493–433 pred Kr.). Skočil vraj do horiacej sopky (Etny), aby dokázal svojim nasledovníkom, že je nesmrteľný. Veril, že sa vráti späť ako boh. Sopka vyvrhla len jeden z jeho sandálov s kovovou podošvou a jeho zámer zhatila. 635 Héraklés – syn najvyššieho boha Dia a tírynthskej kráľovnej Alkmény, najväčší hrdina gréckych mýtov a bájí.

takisto Aristaios638, čo chvasceš sa v nesmiernej pýche! Nie ste vy blažení! Smrti ste poddaní, spútaní vášňou, z cesty vás poľahky sfúkne aj najľahší chvíľkový poryv, 290 klamstvami chcete si zaručiť cudzoložnícku slávu. Kristovej veleby opis sa nezmestí do zopár hlasov, plynutie času ju nezmaže, neprejde v kúdoly dymu, ktoré sa rozplynú náramne rýchlo vo vzdušných víroch. Prchavá sláva vždy čoskoro padne, bo taký je zákon, 295 Kristovi chvál sa však dostáva od všetkých viacej a viacej, úprimná oslava jeho skôr narastá plynutím rokov, takže si Kristova sláva raz podriadi končiny sveta. Tak znie proroctvo božie a slovo sa obracia v skutok639. Pravda, to spočíva naskrze v moci veľkého Boha. 300 Ja teraz hovorím výlučne to, čo ma naučil Kristus, moje svetlo. On odkrýva nášho učenia body oporné, božstvo a tvorcovstvo Boha i riadenie sveta, ktorého kormidlo ovláda Slovo veľkého Boha. Preto som do zopár veršíkoch narýchlo rozsiahlu látku 305 sústredil, to je môj zvyk, a povesti Grékov som hodil za Gadský prieliv640. Ty, Nemesios, môj najlepší priateľ prijmi v nich dar môjho priateľstva, sladší nad ostatné všetko, jediné imanie moje, to jediné, čo môžem dávať. Nie je to piskľavá pieseň, čo pred smrťou zanôti labuť, 310 keď sa jej do starých krídel už naposled opiera vietor, nie je to pesnička slávika plná bôľneho žiaľu, pretože všetkých i spevavé vtáctvo už spútava zima, lež je to plesanie utkané Bohom z úst ctiteľa Krista.

636 Empedotimos – protagonista jedného z dialógov filozofa Herakleida z Pontu (4. stor. pred Kr.). Herakleidés opisuje jeho extatický zážitok. Na pravé poludnie videl na oblohe tri brány a cesty, ktoré viedli k bohom a do ríše mŕtvych a po svojom návrate rozpráva o budúcom živote duší. 637 Trofónios – héros, spolu so svojím bratom Agamedom vystaval napr. palác v Tébach, jeho kult prekvital v boiótskej Lebadeii v súvislosti so slávnou podzemnou veštiarňou. 638 Aristaios – syn boha Apollóna a nymfy Kyrény. Mýty ho považujú za dobrodincu ľudstva – naučil ľudí chovať včely a dobytok. 639 Porov. Jn 1,14a. 640 Gades – mesto a prístav v južnej Hispánii. Tu vztýčil Héraklés stĺpy s nápisom, ktorý oznamoval, že z Gadeiry na západ sa nie je možné preplaviť. (Héraklove stĺpy = Gibraltar).

Gregor z Nazianzu

Teraz a tu ráč odo mňa za všetko prijať svoj podiel, 315 čím si aj moju starobu milú aj chorobu uctil, moju výrečnosť perutnú, ktorá aj tvojou je slávou. Div je to nad všetky divy, veď ty si ma nevidel predtým. Bázeň sa zrkadlí človeku v očiach. Ak necháš sa viesť a dovolíš na seba pôsobiť slovám, čo odo mňa letia, 320 trikrát si blažený pre taký cieľ a úmysel. Ak však odmietneš, ak ťa zvedie neprajník pichľavým okom, že ani zamak blaženým človekom nebudeš chcieť byť, nech ťa sprevádza spomienka na tvojho Gregora stále. Potom snáď dospeješ chytro aj k chvále toho, čo vravím. 325 Z maličkej iskierky do vzduchu zodvihneš blčiacu fakľu, takže voľakto povie: Ten Nemesios má ducha veľkého! Kappadóčanom váži nestranné právo, ľstivo si nezískal zlato ni striebro, on sebou nevzal šľachtené paripy rýchle sťa krídla, čo tešia sa sláve, 330 nedal sa hmotným bohatstvom zmámiť, no pre všetkých zobral žiarivú perlu641 a v nej si zaistil veľkého Krista, vďaka ktorému nad všetkých vynikli rodáci moji, Kappadóčania. Kiež by si mohol raz so mnou byť v nebi vpísaný do knihy života, ako si do mojej knihy.

641 Porov. Mt 13,45–46.

ZáverZáverZáverZáver

„Z LATÝ VEK PATRISTICKEJ LITERATÚRY“, AKO SÚ OZNAČOVANÉ 4. A 5. stor. po Kr., nám poskytuje množstvo materiálu s veľkým teologickým i literárnym významom. Je to obdobie, v ktorom dochádza k stretu do-znievajúcej pohanskej kultúry antiky s úspešne sa rozširujúcim kresťan-stvom. Kresťanskí autori začínajú tvoriť novú literatúru v klasickom štýle i žánroch, avšak s kresťanským obsahom. Klasicky vzdelaní predstavite-lia cirkvi pochopili nutnosť vzdelávania mladých kresťanov, ospravedl-ňovali a podporovali ich participáciu na tradičných školách, a tí sa pos-tupne mohli stať rovnocennými partnermi svojim pohanským súperom.

Nemalé zásluhy na tom, že sa vzdelanosť stala dôležitou súčasťou kresťanského života a prostriedkom na vyjadrenie kresťanských právd, mal Gregor z Nazianzu, významný teológ 4. storočia a zároveň muž pera. V jeho rozsiahlej tvorbe patrí významné miesto básnickým listom, lite-rárnemu žánru, ktorého tradícia v gréckej literatúre absentuje. Hoci v nich vystupuje do popredia jeho osobný vzťah k adresátom, nechýbajú v nich pasáže so silnými morálnymi prvkami a Gregor v nich nie je o nič menej teológom ako vo svojich rečiach alebo listoch. Veršované listy Gregora z Nazianzu pootvárajú dvere k poznaniu jeho myslenia a názorov, k poznaniu jeho rodinných i priateľských vzťahov, ale sú do istej miery aj zrkadlom svojej doby a pomerov, ktoré v tom čase v spoločnosti vládli.

Sedem listov vo veršoch s rôznou dĺžkou, štýlom i tónom, známe ako poemata quae spectant ad alios, umožňujú nazrieť do vzťahov v rodine i do „predmanželskej náuky“, predstavujú „boj“ kresťanstva s pohanstvom i snahu o dosiahnutie odpustenia daní, sú chválou monasti-cizmu i chválou výrečnosti a vzdelania. Gregor ich „zaodel“ do starých metrických foriem, konkrétne do elegického disticha (II,II,1 Ad Helleni-

Gregor z Nazianzu

um pro monachis exhortatorium; II,II,2 Ad Iulianum) a do daktylského hexametra (II,II,3 Ad Vitalianum; II,II,4 Nicobuli filii ad patrem; II,II,5 Nicobuli patris ad filium; II,II,6 Ad Olympiadem; II,II,7 Ad Nemesium). Gregorom zvolené formy, ale i slovná zásoba a štylizácia odrážajú vplyv homérskych eposov i jemnejší a prepracovanejší prístup alexandrijských básnikov, obzvlášť Kallimacha. Ku Kallimachovi inklinuje Gregor z Nazianzu predovšetkým v oblasti harmonického vyváženia veršov. Podobne ako on uprednostňuje v daktylských hexametroch cezúru po treťom trocheji (caesura post tertium trochaeum) pred bukolskou dieré-zou, cezúrou po piatej a tiež po siedmej polstope (caesura semiquinaria a caesura semiseptenaria). Hoci v homérskych hexametroch nebola har-monická vyváženosť tým podstatným, Gregor sa vo svojich veršoch sna-žil, i keď nebol natoľko dôkladný ako Kallimachos, využívať najmä nie príliš asymetrické cezúry.

Z rozmanitosti tvarov, ktoré daktylský hexameter ponúka, používal vo svojich básnických listoch v najväčšej miere hexametre so spondejom v jednej stope (49,53 %), následne holodaktyl (28,69 %), hexameter so spondejom v dvoch (19,59 %) a napokon hexameter so spondejom v troch stopách (2,02 %). Oproti pohomérskemu hexametru, v ktorom sa básnici rozhodne vyhýbali koncu slova napr. po 4. a 2. dvojslabičnom daktyle (tzv. 2. Meyerov zákon) a tiež koncu slova po 4. trocheji (tzv. Hermannov zákon alebo most), sa Gregor z Nazianzu nevyhýba ani jed-nému z nich. Vyvstáva tu však otázka, do akej miery u neho ide o skutočné nerešpektovanie daných pravidiel vzhľadom na chápanie ter-mínu „slovo“ v metrike. Ak ním rozumieme slovo, ktoré v sebe uzatvára svoj vlastný význam spolu s predklonkami a príklonkami, ktoré k nemu patria, tak vo väčšine prípadov dochádza u Gregora len k „zrakovému“ porušeniu zákonov, ktoré pri počúvaní nie je možné postrehnúť.

Pomerne často sa vo veršoch Gregorových básnických listov vysky-tuje tiež hiát. Zväčša je oslabený prostredníctvom elízie, krasis, cezúry či vďaka pravidlu vocalis ante vocalem corripitur a neveľký počet pravých hiátov sa objavuje v prevažnej miere až v druhej polovici veršov, kde mohol byť pociťovaný s menšou intenzitou. Gregorovo pripustenie hiátu je ale možné pripísať aj určitej voľnosti pri skladaní epickej poézie. Pravý hiát sa v daktylských hexametroch jeho básnických listov II,II,3–II,II,7

Záver

vyskytuje 8-krát po krátkych (ε, ι, α) a 6-krát po dlhých vokáloch (ω, η), najmä pri stretnutí s krátkymi vokálmi ε a α.

Kvantitatívne charakteristiky elegického hexametra v Gregorových básnických listoch II,II,1 a II,II,2 vykazujú porovnateľné výsledky s epickými hexametrami listov II,II,3–II,II,7. Oproti epickým hexamet-rom sa nejako zvlášť nemení v elegických hexametroch básnických listov ani používanie cezúr. Hlavnou cezúrou je vo veršoch listov Helleniovi a Juliánovi najčastejšie caesura post tertium trochaeum, nasledujú ju bukolská dieréza, caesura semiseptenaria a caesura semiquinaria. Po-rovnateľný je aj výskyt hiátu (pravý hiát sa napríklad v elegických disti-choch básnických listov nachádza len v liste II,II,1 vo veršoch 69; 130; 252; 305 a 354). Napriek tomu, že pre elegický hexameter platia tie isté pravidlá ako pre hexameter epický (cezúra približne v strede metra, Me-yerov zákon, Hermannov most a pod.), predsa sa od neho líši, pretože tvorí myšlienkovú jednotu s následným epodickým veršom, ktorým je elegický pentameter. Ten pripúšťa v prvom kóle tvary dd, ds, sd, ss a Gregor ich vo svojich veršoch využíva všetky štyri – najčastejšie čisté daktyly, najmenej dva spondeje a približne v rovnakej miere tvary s jedným spondejom. Prvé a druhé kólon pentametra básnici neraz končili slovami, ktoré nejako k sebe patrili a vytvárali rým. V elegických penta-metroch básnického listu II,II,1 sa rým nachádza v 36 veršoch, v pentametroch listu II,II,2 len raz. Pri nazeraní na elegické distichon ako celok je nutné konštatovať, že elegický hexameter a pentameter tvoria v Gregorových básnických listoch organickú jednotu tak v syntaxi ako i v metrických charakteristikách.

I keď sa v poetických listoch Gregora z Nazianzu nenachádza príliš veľa prehreškov voči pravidlám antickej metriky a prozódie, jeho verše nie sú bezchybné. Vo veršovanom liste Ad Hellenium sa nachádzajú dva verše, v ktorých je uprostred verša slabika, resp. doba navyše (II,II,1,253; 333), v liste Ad Vitalianum je zas v dvoch veršoch nutné pre dodržanie rytmu daktylského hexametra merať dlhú slabiku ako krátku (II,II,3,156; 213) a v liste Nicobuli filii ad patrem je chybný verš, ktorého štvrtú stopu nie je možné merať ako daktyl, resp. je daktylom naruby (II,II,4,145).

Gregorove veršované listy sú výsostne adresné, zverené adresátom s presným úmyslom a svojím štýlom sa približujú literárnym listom. Do

Gregor z Nazianzu

istej miery sa v nich odrážajú aj pravidlá epištolografie. Sú nositeľmi informácií o odosielateľoch i adresátoch, majú jasnú štruktúru, v ktorej možno rozlíšiť úvod, jadro a záver a v zhode s niektorými teoretikmi, ktorí tvrdili, že listom odosielateľ príjemcu obdarúva, ponúka Gregor svoje listy ako dar hneď štyrom z recipientov – priateľovi Helleniovi, synovcovi Nikobulovi, mladučkej Olympii i miestodržiteľovi Nemesiovi. Nechýbajú v nich ani oslovenia recipientov a tie nie sú len ich bezduchou a nutnou formálnou súčasťou, ale charakterizujú vzťahy medzi tým kto-rým odosielateľom a adresátom. V plnej miere vyjadrujú ich objektívnu i subjektívnu rovinu, pričom Gregor vo veľkej miere nadväzuje na kla-sickú tradíciu a siaha po formách známych z homérskych eposov a gréc-kej tragédie. Najčastejšie používanými adjektívnymi osloveniami v Gregorových básnických listoch sú superlatívy φÝριστε a Tριστε, ktoré možno považovať v istom zmysle za synonymá, i keď s posunutým vý-znamom. Častejšie používaným z nich bolo v klasickej literatúre adjektí-vum Tριστε, ktoré nachádzame už v Homérovej Iliade a neskôr napr. i u Plutarcha, Aristofana, Xenofonta, Platóna a ďalších autorov. Hoci bolo adjektívum φÝριστε využívané v menšej miere, je rovnako doložené už u Homéra a Platóna, ale i u Theokrita, Sofokla či Xenofana. Vzhľa-dom na ich význam „najlepší, premilý“ ich Gregor používal najmä v listoch priateľom (II,II,1; 2; 7), príležitostne v synovských listoch (II,II,3; 4), no ani raz v listoch otcovských (II,II,5; 6). V tých biologický i duchovný otec preferujú voči deťom oslovenia s významom „milý, naj-milší“ (φßλον, φßλτατε), ako boli prezentované a chápané ešte u Homéra.

Ako významný prvok argumentácie, ale tiež na povzbudenie či na-pomenutie, využíval Gregor z Nazianzu vo svojich veršoch profánne a biblické príklady. V symbióze sa v jeho básnických listoch vyskytujú vedľa seba antické mýty i biblické podobenstvá, ktoré sú príbuznými literárnymi prostriedkami. Prepája vzdelanosť poskytovanú svetom s duchom kresťanskej viery. Množstvo biblických príkladov u Gregora svedčí o tom, že Bibliu dobre poznal a považoval ju za veľkú zbierku príkladov a citátov. S pohanskými príkladmi bol konfrontovaný počas štúdia rétoriky, kde sa naučil, ako ich používať a v akom spojení. Listy vo veršoch peraequatorom a Olympii (II,II,1,2,6) sa tak vyznačujú preva-hou biblických príkladov, listy obidvoch Nikobulov (II,II,4,5) a predo-

Záver

všetkým list Nemesiovi (II,II,7) prevahou odkazov na profánny svet anti-ky a v liste Vitalianovi (II,II,3) vládne medzi jednými a druhými prí-kladmi rovnováha. Pre odkazovanie si Gregor z Nazianzu volil podľa obsahu a zamerania básnických listov rôzne prostriedky – narácie, alúzie i explicitné odkazy. Ich výpovednú hodnotu na mnohých miestach zdôrazňoval aj bohatým aparátom rečníckeho umenia – figúrami (napr. anaforou) a trópmi (najmä metaforami, metonymiou, oxymoronom či prirovnaniami). Na svet Biblie odkazoval v najväčšej miere prostredníc-tvom alúzií, pričom početnejšie sú príklady z Nového než zo Starého zákona. Stavia ich najmä do roly modelov, menej často plnia obraznú funkciu a len výnimočne na nich kladie bremeno dôkazu. Sú predovšet-kým nositeľmi morálky, mravného postoja a Gregor prostredníctvom nich a príbehov, ktoré sú za nimi ukryté, odhaľuje ich hlboký zmysel – pravdu.

Prostredníctvom profánnych odkazov obracia zas pomerne často po-zornosť k otcovi európskej literatúry – k Homérovi. Využíva kľúčové momenty mytologických príbehov, čo mu umožňuje zapojiť do hry širo-kú škálu mytologických narážok a odkazov. Tieto odkazy či príklady sú však zväčša nositeľmi negatívnych konotácií a Gregor svojím spôsobom aj takto kritizuje pohanstvo ako náboženstvo, pričom mieša všetky jeho fenomény, od viery v olympských bohov cez mystériá až k astrológii. Kritizuje všeobecne pohanské predstavy ako tie, ktoré stoja v opozícii a kontraste voči kresťanskej teológii, na prvom mieste však fakt, že po-hania uctievajú stvorenia a nie stvoriteľa.

Z jednej i druhej kategórie odkazov čerpá často ten istý námet opa-kovane (Kristus vstáva z mŕtvych kvôli spáse ľudí; čistota srdca; príklady z ríše zvierat a pod.). Isté príbehy, častejšie biblické ako pohanské, sa v Gregorových prácach vyskytujú vždy v pevných kombináciách.1 Mana-sses, mesto Ninive a podobenstvá o márnotratnom synovi, mýtnikovi či stratenej ovci sú príkladmi hriešnikov, ktorým bolo odpustené. Podobne prichádzajú spolu odkaz na Augustov cenzus a zaplatenie chrámovej dane Kristom. Keďže pre pohanské príklady chýba nejaký dokázateľný zdro-jový text, možno ich rozdeliť na tie, medzi ktorými je organická súvislosť (napr. premeny Dia), a tie, medzi ktorými je nejaké praktické spojenie 1 Porov. DEMOEN, s. 186–191.

Gregor z Nazianzu

(napr. Orfeus a Amfión ako vynikajúci speváci). Gregor uplatňoval vo svojich veršoch tiež digresie, učené odbočky, v básnických listoch predo-všetkým exkurzy z oblasti prírodovedy, ktoré neboli ničím novým a patrili k topickým argumentom, ktoré nachádzame napr. aj v diele Gre-gorovho priateľa Bazila Veľkého. Rovnako obaja rešpektujú hodnotový svet gréckej antiky pri odkazovaní na reálie z oblasti športových súťaží. V súlade so starovekými rečníckymi teóriami kládol Gregor dôraz na príklady, pri ktorých bol predpoklad, že ich adresát pochopí. Oproti reč-níkom však dbal nielen na účel a vecnú podstatu látky, ale i na literárnu formu.

Reči i listy sú formou komunikácie prostredníctvom jazyka. Kým prvé predpokladajú široké publikum, u druhých je verejnosť z komuniká-cie zväčša vylúčená. Jedny i druhé však reflektujú myslenie a postoje ich autora. Gregorove listy vo veršoch sledujú celé spektrum tém, ktoré od-rážajú diane na jeho súkromnej, ale i na spoločenskej scéne. Ich reč je jednoduchá a jasná. Spájajú sa v nej prvky rétoriky, epištolografie i poe-tiky. Gregor ponúka recipientom pôsobivý jazyk, ktorý oslovuje kresťa-nov i pohanov. Svojimi veršami poúča, napomína i chváli. Zdôrazňuje úlohu rozumu a pestovanie individuálnej cnosti. Jeho básnické listy sú nositeľmi mravoučného posolstva i rád, z ktorých niektoré dodnes nestra-tili na aktuálnosti. Talent, ktorý Gregor z Nazianzu dostal, dar rodného jazyka, rozvinul v plnej miere a svoju túžbu byť služobníkom slova2 bez-výhradne naplnil.

2 Porov. Gregor z Nazianzu, Or. 6,5.

SummarySummarySummarySummary

THE 4TH AND 5TH

CENTURY OF THE CHRISTIAN ERA, ALSO KNOWN AS THE ‘Golden Age of patristic literature’ provides an ample amount of materials with significant theological and literary consequence. In this period the disappearing profane antique culture meets with growing Christianity. The Christian writers begin to form new literature in classical style and genres, though with Christian content. The traditionally educated church representatives came to understand the necessity of educating young Christians, they would justify and support the young Christians’ participation in traditional schools, who in turn could gradually become equal partners to their pagan opponents.

Great credit for the fact that education became an important part of Christian life and a means to express Christian truths goes to Gregory of Nazianzus, renowned theologian and writer of the 4th century. Among his works are poetic letters, a literary genre unknown in Greek literature. Despite his personal relationship with the addressees being in the forefront of the letters, incorporated in the letters are passages with strong moral elements. In his poetic letters he is no less of a theologian than in his speeches or letters. The poetic letters of Gregory of Nazianzus shed light on his thoughts and opinions, his relationships with family and friends. To a certain extent they also reflect the times and the social climate during that period.

Seven letter in verses with various length, style and tone, known as poemata quae spectant ad alios, offer insights into the relationships within a family but also into the ‘premarital education’, they represent the ‘war’ between Christianity and paganism, also attempts for tax exemption, they glorify monasticism, and praise eloquence and

Gregor z Nazianzu

education. Gregory ‘wrapped them up’ into metric forms, namely elegiac distich (II,II,1 Ad Hellenium pro monachis exhortatorium; II,II,2 Ad Iulianum) and dactylic hexameter (II,II,3 Ad Vitalianum; II,II,4 Nicobuli filii ad patrem; II,II,5 Nicobuli patris ad filium; II,II,6 Ad Olympiadem; II,II,7 Ad Nemesium). Gregory’s chosen forms, as well as vocabulary and style, reveal the influence of Homeric epic poems and also a more refined and sophisticated approach of Alexandria’s poets, particularly Callimachus. Gregory’s inclination towards Callimachus is obvious mainly when it comes to the rhythmical balance of verses. Similarly to Callimachus, in dactylic hexameters Gregory prefers caesurae after the third trochee (caesura post tertium trochaeum) to bucolic diaeresis, caesurae after the third and also after the seventh half-foot (caesura semiquinaria and caesura semiseptenaria). In Homeric epic poems the rhythmical balance was not relevant, but Gregory strived to use in his verses mostly symmetric caesuras, although he was not as meticulous as Callimachus.

Out of the variety that dactylic hexameter offers, Gregory would use in his poetic letters mainly hexameters with a spondee in one foot (49,53%), followed by holodactyl (28,69%), then hexameter with a spondee in two feet (19,59%), and finally hexameter with a spondee in three feet (2,02%). Compared to the hexameters from the post-Homer era when poets would strictly avoid having an end of a word after the second and the fourth two-syllable dactyl (so called 2nd Meyer’s law), and also having an end of a word after the fourth trochee (so called Hermann’s bridge), Gregory of Nazianzus did not avoid any of them. However, this raises the question to what extent is this an actual disregard for the rules, considering the understanding of the term ‘word’ in metrics. For if we see a word as a unit that concludes its meaning, together with its proclitics and enclitics that belong to it, in majority of cases the breaches of rules are merely ‘visual’, and cannot be detected when heard.

The occurrence of hiatuses is in Gregory’s poetic letters also relatively frequent. Mainly it is weakened via means of elision, crasis, caesurae, or thank to the rule vocalis ante vocalem corripitur. A small number of genuine hiatuses occur primarily in the second part of verses, where their intensity appeared to be lower. Gregory’s acceptance of

Summary

hiatus could also be attributed to certain freedom when writing epic poetry. We can find genuine hiatus in dactylic hexameters in his poetic letters II,II,3–II,II,7 eight times following short vocals (ε, ι, α) and six times following long vocals (ω, η), mainly in connection with short vocals ε and α.

Quantitative characteristics of elegiac hexameter in Gregory’s poetic letters II,II,1 and II,II,2 show comparable results with epic hexameters of letters II,II,3–II,II,7. When comparing epic hexameters to elegiac hexameters in poetic letters there is very little difference in the usage of caesuras. The main caesurae in the verses from letters to Hellenius and Julianus are caesura post tertium trochaeum, followed by bucolic dieresis, caesura semiseptenaria and caesura semiquinaria. The occurrence of hiatus is similar (e.g. genuine hiatus occurs in elegiac distiches only in the letter II,II,1 in verses 69; 130; 252; 305 and 354). Despite the fact that the same rules apply to elegiac hexameter and to epic hexameter (caesurae approximately in the middle of the meter, Meyer’s law, Hermann’s bridge, etc.), elegiac hexameter is still different – it forms a union of ideas with the following epodic verse, which is elegiac pentameter. This allows in the first colon forms dd, ds, sd, ss, and Gregory uses all four of them in his verses – most often pure dactyls, least two spondees, and to approximately same degree forms with one spondee. The poets would often end the first and second colon with words that somehow belonged together and formed a rhyme. In elegiac pentameters of poetic letter II,II,1 a rhyme occurs in 36 verses, in pentameters of letter II,II,2 only once. When evaluating elegiac distichon as a whole it is necessary to conclude that elegiac hexameter and pentameter form in Gregory’s poetic letters an organic union not only when it comes to syntax but also in metric characteristics.

Even though in Gregory’s poetic letters there are not many breaches of rules of antique metrics and prosody, his verses are not flawless. In the versed letter Ad Hellenium two verses occur with a syllable in the middle, i.e. an added measure (II,II,1,253; 333). In the letter Ad Vitalianum it is necessary to measure the long syllables as short (II,II,3,156; 213) in order to maintain the rhythm. In the letter Nicobuli filii ad patrem a verse

Gregor z Nazianzu

occurs whose fourth foot cannot be measured as dactyl, i.e. the dactyl is reversed (II,II,4,145).

Gregory’s versed letters are exclusively personalised, clearly intended for their addressees, stylistically close to literary letters. To certain extent they also reflect the rules of epistolography. They carry information about the senders and addressees, they have a clear structure with defined introduction, middle part and ending. In accordance with some theorists who claimed that a letter is a gift from the sender to the addressee, Gregory offers his letters to four recipients – his friend Hellenius, his nephew Nicobulus, young Olympia and deputy Nemesius. Forms of salutation are included in the letters which are far from soulless and formal necessity; they portray the relationships between the sender and the addressee. They fully express their objective and subjective sides, as Gregory largely follows on classical tradition and uses forms known from homer’s epics and Greek tragedy. The most frequent adjective forms of salutation in Gregory’s poetic letter are superlatives φÝριστε and Tριστε, which could be in a way considered synonyms, though with shifted connotation. In the classical literature the adjective Tριστε would be used more often – we can find it as early as Homer’s Ilias and later in Plutarch, Aristophanes, Xenophon, Plato and other authors. The adjective φÝριστε would be used to a lesser extent, nevertheless it can be also found in Homer and Plato, but also in Theocritus, Sophocles or Xenophanes. Considering their meaning ‘best, kindest’ Gregory would use them mainly in his letters to friends (II,II,1; 2; 7), occasionally in son’s letters (II,II,3; 4), but never in father’s letters (II,II,5; 6). In father’s letters, whether biological or spiritual, fathers prefer to address their children with the meaning ‘dear, dearest’ (φßλον, φßλτατε), as presented and understood in Homer’s work.

As a significant element in his argument, but also to encourage or rebuke, Gregory of Nazianzus would use in his verses both profane and biblical tales. Next to each other in symbiosis are ancient myths and biblical analogies, both closely related literary devices. He connects the education provided by the world with the spirit of Christianity. The number of biblical tales Gregory uses is a proof that he was very familiar with the Bible and considered it a large collection of parables and quotes.

Summary

As for the profane tales, Gregory came across them during his studies of rhetoric, where he learnt how to use them and in what context. Therefore the letters to peraequators and to Olympia (II,II,1,2,6) contain mainly biblical parables, whereas the letters to both Nicobulus’ (II,II,4,5), but above all the letter to Nemesius (II,II,7) contain largely references to the profane ancient world; in the letter to Vitalianus (II,II,3) both types of tales are balanced out. Depending on the content and intention of his poetic letters Gregory of Nazianzus used to choose various literary devices – narratives, allusions and explicit references. The importance of what is being said is being stressed by the rich rhetorical apparatus – figures (e.g. anaphora) and tropes (mainly metaphors, metonymies, oxymoron, or parallels). He referred to the biblical world mostly via means of allusions, using stories from the New Testament more often than from the Old Testament. The biblical parables are above all presented as models, less often they are illustrative, and only rarely used as evidence. They are predominantly preaching morality, conveying moral stance, and through them Gregory communicates to the recipients their deep meaning – truth.

Using profane tales he often turns his attention to the father of European literature – Homer. He uses the key moments in mythological stories to combine a wide range of mythological references and messages. These examples are however of negative connotation and Gregory this way criticises paganism as a religion, while bringing together all its phenomena, from faith in Olympian gods, to mysteries, to astrology. He criticises the pagan ideas in general, as they are in opposition to the Christian theology, but mainly he criticises the fact that the pagans worship creatures rather than the creator.

Gregory draws repeatedly the same topics from both categories (Christ resurrecting to redeem mankind; the purity of heart; tales from the animal world, etc.). Certain stories, biblical more often than pagan, occur in his works always in fixed combinations.1 Manasses, the town Ninive and parables of the prodigal son, tax collector or lost sheep are the examples of sinners who have been forgiven. Similarly connected are the references to Augustus’ census and Christ paying the church’s tax. As 1 Compare DEMOEN, p. 186–191.

Gregor z Nazianzu

there is no evidential source text for pagan stories, we can divide them into those between which there is an organic link (e.g. Zeus’ metamorphoses), and into those between which there is a practical connection (e.g. Orpheus and Amphion being excellent singers). Gregory would also use in his verses digressions, intentional change of subject. In poetic letters excursions, mainly related to nature, were not uncommon. They belonged to topical arguments and we can find them also in the work of Gregory’s friend St. Basil the Great. Both Gregory and Basil appreciate the values of ancient Greek and refer to the facts and details on sporting activities. In accordance with the rhetorical theories of the ancient world Gregory used to emphasise examples that were assumed easy to understand for the addressees. However, unlike speakers, he would consider not only the purpose and relevance of the topic, but also the literary form.

Speeches and letters are a form of communication via means of the language. While the former assume wide audience, in the latter the public is largely excluded. Both however mirror the reasoning and attitude of the author. Gregory’s letters in verses follow a whole spectrum of topics which reflect the events in his personal and social life. Their language is simple and clear – it combines elements of rhetoric, epistolography and poetry. Gregory offers his recipients impressive language, which speaks to Christians and pagans. With his verses he preaches, rebukes, and prai-ses. He stresses the role of the mind and cultivation of individual virtue. His poetic letters are carriers of morality preaching messages and advice, some of which are relevant to this day. Even though they are not intended to be poems with theological content, Gregory is not less of a theologian in them.

SkratkSkratkSkratkSkratky citovaných biblických kníhy citovaných biblických kníhy citovaných biblických kníhy citovaných biblických kníh

Gn Genezis (1. kniha Mojžišova) Mt Evanjelium podľa Matúša Ex Exodus (2. kniha Mojžišova) Lk Evanjelium podľa Lukáša Sam Knihy Samuelove Jn Evanjelium podľa Jána Kr Knihy kráľov Rim List Rimanom Jób Kniha Jób Kor Listy Korinťanom Ž Žalmy Ef List Efezanom Prís Príslovia Kol List Kolosanom Kaz Kazateľ Tim Listy Timotejovi Sir Kniha Sirachovcova Tít List Títovi Iz Proroctvo Izaiášovo Jak Jakubov list Jer Proroctvo Jeremiášovo Pt Petrove listy Ez Proroctvo Ezechielovo Mich Proroctvo Micheášovo Zach Proroctvo Zachariášovo

Menný registerMenný registerMenný registerMenný register

Abrahám, patriarcha » 14, 56, 101, 110, 151 Absolón, syn kráľa Dávida » 56, 133, 139, 151 Adam, prvý človek » 56, 143, 146 Aelius Aristides, rečník » 212 Africanus, úradník v Kappadócii » 152 Afrodita, bohyňa lásky a krásy » 141, 213, 218, 226 Agamedés, Trofóniov brat » 227 Agaué, matka Penthea, dcéra tébskeho kráľa Kadma » 55, 142 Agosti, G. » 74 Achilleus, najväčší achájsky hrdina v trójskej vojne » 64, 165, 200 Aiakos, Diov syn, sudca v podsvetí » 157, 165 Aias, Aiakov vnuk, Diov pravnuk » 157, 165 Aineas, hrdina trójskej vojny a zakladateľ mesta, z ktorého vzišiel Rím » 179 Aischylos, tragik » 210 Aktaión, vnuk tébskeho kráľa Kadma, vášnivý poľovník » 131, 142 Alkinoos , mýtický kráľ Fajákov » 59, 133, 145, 172, 183, 184 Alkména, matka Hérakla » 213, 218, 226 Alypiana, neter Gregora z Nazianzu » 152 Amasis, egyptský kráľ » 141 Ambros, P. » 19, 26, 210 Amfilochos, biskup v Ikoniu » 94, 136, 148, 152, 190, 195, 199, 200 Amfión, tébsky kráľ a slávny hudobník » 172, 174, 183, 234, 240 Amfitryón, tíryntský kráľ » 218 Ammón, boh egyptských Téb » 224 Anakreón, básnik » 66, 187 Andromaché, manželka hlavného veliteľa trójskych vojsk Hektora » 187 Anchisés, dardanskký kráľ » 179 Anton, eremita » 100, 197 Apis, grécke i latinské meno Hapiho, posvätného býka starých Egypťanov » 211, 225 Apollinarius » 32 Apollón, boh svetla a slnka » 212, 213, 218, 224, 227 Aratos, básnik » 170 Arés, boh vojny » 213, 218

Menný register

Argonauti, účastníci výpravy za zlatým rúnom » 165, 214, 220 Archilochos, lyrik » 51, 85 Arión, básnik a spevák » 175, 184 Aristaios, syn boha Apollóna, dobrodinca ľudstva » 211, 227 Aristofanés, komik » 68, 232 Aristotelés, filozof » 16, 52, 124, 165, 166, 180, 195 Armstrong, A. H. » 17, 220 Áron, Mojžišov brat, prvý veľkňaz Izraelitov » 56, 102, 116 Artemis, bohyňa lovu, zveri, plodnosti prírody » 142, 218, 226 Asklépios, slávny lekár, neskôr boh lekárstva » 200, 225 Asterios » 112 Atanáz Alexandrijský, cirkevný otec » 24 Augustinus, cirkevný otec » 30, 38 Augustus, cisár » 104, 117, 233, 239 Ayres, L. » 125 Bacci, L. » 9, 10, 45, 189, 190 Balthasar, H. U. von » 103, 205 Barnes, H. » 85 Bartolomej I., patriarcha » 24 Bassus, biskup » 110 Bazil starší, otec Bazila Veľkého » 95 Bazil Veľký, cirkevný otec, biskup » 7, 14, 16–18, 20, 21, 24, 26, 28, 30, 31, 33, 38, 48,

59, 95–97, 101, 115, 116, 126, 127, 136, 154, 157, 158, 168, 170, 172, 175, 180, 234, 240

Beckby, H. » 38 Beliar, synonymum pre Satana » 113 Benedikt XVI, pápež » 24 Bernardi, J. » 8, 189 Beuckmann, U. » 8 Billius » 7, 45 Bosporios, biskup kappadóckej Kolonie » 136, 148 Branchovi potomci, dediční kňazi Apollónovej veštiarne v Didymách » 225 Brodňanská, E. » 9, 11, 56, 71, 72 Brown, P. » 193, 199 Burian, J. » 95 Caillau, kňaz, misionár a spisovateľ » 44–48, 94, 129, 130 Calvet-Sebasti, M.-A. » 8 Cameron, A. » 212 Canfora, L. » 170, 187 Catullus, lyrik » 40, 187 Cicero, rečník » 65

Gregor z Nazianzu

Conte, G. B. » 40, 41 Crimi, C. » 8, 36 Cyril, Konštantín Filozof, misionár, brat Metoda » 30 Češka, J. » 95, 136, 201, 202 Danaé, matka hrdinu Persea » 213, 218 Dawson, J. D. » 125 Dávid, izraelský kráľ » 55, 133, 139, 151, 210 Démeter, bohyňa úrody » 165, 224, 225 Demetrios » 60 Demoen, K. »10, 16, 22, 50, 52, 55, 58, 61, 105, 115, 119, 130, 135, 154, 173, 189, 203,

213, 214, 233, 239 Demofilos, biskup » 22 Démosthenés, rečník » 7, 29 Dioklecián, cisár » 95, 143 Dionysios z Halikarnassu, historik, spisovateľ a rečník » 124 Dionýzos, boh vína » 55, 142, 213, 218, 219, 225, 226 Dodds, E. R. » 103, 194, 201 Domiter, K. » 8, 19 Döpp, S. » 22 Dörrie, S. » 53, 209 Dostálová, R. » 51, 69, 202 Drengubiak, J.: » 210 Drobner, H. » 14, 18, 22, 24, 27, 29, 31, 32 Dubovský, P. » 112 Efraim, Jozefov syn narodený v Egypte » 158 Echó, lesná nymfa » 133, 147 Eliáš, prorok » 100, 108, 119 Elizeus, prorok » 119 Elpida » 40 Empedoklés, filozof » 211, 226 Empedotimos, protagonista Herakleidovho dialógu » 211, 226 Enyó, bohyňa vojnového hurhaja a vraždenia » 148 Erichthonios, aténsky kráľ » 219 Erínys/e , bohyne pomsty » 137, 140, 148 Erós, boh lásky a sama láska » 208, 209, 216, 219 Eseta, najväčšia z bohýň v Egypte » 201, 211, 225 Euagrios Pontský, mních, zástupca origenovskej mníšskej teológie » 30 Euandros » 112 Eudoxios, učiteľ rečníctva » 153 Eulalios, brat Helladia, Gregor ich označuje za bratrancov » 23, 109, 110

Menný register

Eunomios predstaviteľ novoarianizmu » 28 Euripidés, tragik » 35, 51, 55, 69, 123, 140, 142, 210 Európa, milenka najvyššieho boha Dia » 213, 218 Eurydika » 192, 210 Eurykleia, otrokyňa v Odysseovom dome » 66 Eusebios, biskup Samosaty » 96 Eustochios, sofista » 153 Eva, prvá žena » 56, 113 Ezau, syn Izáka a Rebeky » 158 Faëthón, syn boha Hélia » 216 Fajákovia, mýtický národ » 59, 133, 145, 172, 184 Filadelfos » 112 Filodémos z Gadary » 40 Filostratos » 60, 173 Filoxenos, svätý » 211 Foibos » Apollón Fókas, Vitalianov syn » 50, 63, 129–131, 133, 135, 137–139, 143, 189 Fókas, svätý » 143 Fränkel, H. » 77–80 Gallay, P. » 8, 154 Ganymedés, čašník bohov na Olympe » 213, 218 Gärtner, M. » 54, 124, 125 Geerlings, W. » 22, 210 Gertz, N. » 38, 47, 48 Gonnelli, F. » 74 Gorgonia, sestra Gregora z Nazianzu » 14, 30, 152 Gregor Palama, mních, solúnsky arcibiskup » 30 Gregor z Nazianzu, otec » 21, 30, 134 Gregor z Nyssy, vplyvný teológ a spisovateľ » 7, 14, 24, 28, 48, 125, 136 Grünbart, M. » 31, 49, 51, 134 Hadés, boh podsvetia » 218 Haehling, R. von » 210 Hapi » Apis Hauser-Meury, M.-M. » 95–97, 105, 109, 110, 122, 130, 136, 153, 189 Héfaistos, boh ohňa a kováčstva » 213 Hekabé, manželka trójskeho kráľa Priama » 187 Hekaté, podsvetná bohyňa » 225 Hektor, syn trójskeho kráľa Priama, veliteľ trójskych vojsk vo vojne s Achájcami » 187 Helena, najkrajšia zo smrteľných žien » 172, 173, 183 Heliodoros » 112

Gregor z Nazianzu

Helladios, Eulaliov brat, mních » 109, 110 Helladios, biskup » 153 Hellenios, peraequator v Nazianze » 49, 50, 52, 55–57, 65, 67, 68, 70, 85–92, 95–105,

110, 115, 117, 118, 120, 121, 229, 231, 232, 236–238 Herakleidés z Pontu, filozof » 226 Héraklés, najväčší hrdina gréckych mýtov » 56, 211, 224, 226 Hermesianax, elegický básnik » 71 Hermés, posol bohov, boh podvodníkov a zlodejov » 173, 183, 213, 218, 220, 224 Hérodotos, historik » 124, 141, 180, 226 Hésiodos, básnik » 16, 51, 209, 224, 226 Hewitt, J. W. » 123 Hieronymus » 100, 108 Himerios, rečník » 16 Hippodameia, dcéra elidského kráľa Oinomaa a Pelopova manželka » 187 Homér, básnik » 16, 19, 35, 51, 58–60, 62, 64, 66, 68–70, 72, 79, 80, 123, 140, 145, 150,

157, 165, 173, 183, 187, 197, 209, 224, 230, 232, 233 Holman, S. R. » 10, 95 Höllger, W. » 43, 47 Horatius, básnik » 40, 41, 70 Hymén, boh sobáša a ochranca manželstva » 188 Cheirón, kentaur » 146, 195, 199 Christ, W. von » 28, 32, 38 Iason, vodca výpravy Argonautov » 142, 186, 200 Isis » Eseta Isokratés, rečník » 82 Izák, syn Abraháma a Sáry » 110, 112 Jakub, patriarcha Izraela » 56, 101, 112, 158 Ján Klimak, mních, spisovateľ» 30 Ján Pavol II., pápež » 24 Ján Zlatoústy, cirkevný otec, biskup » 24, 26, 48, 125, 126, 143 Ježek, V. » 15, 27, 48, 127 Ježis Kristus » Kristus Jones, A. H. M. » 105, 109, 122 Jozef, syn Jakuba a Ráchel » 158 Julián (Apostata), cisár » 14, 16, 30, 32, 53, 60, 201, 203, 211 Julián, peraequator v Nazianze » 49–52, 56, 65, 67, 68, 70, 85–87, 89–91, 96, 97, 104,

117–122, 152, 230, 231, 236 Jungck, Ch. » 8, 14, 38 Juno, manželka najvyššieho rímskeho boha Jova » 192

Menný register

Kaisarios, brat Gregora z Nazianzu » 14, 21, 30, 152 Kaiser, E. » 173 Kalaš, A. » 195 Kallimachos, básnik » 16, 35, 51, 79, 80, 187, 230 Kallinos, básnik » 85 Kallistó, družka bohyne lovu Artemidy » 213, 218 Karfíková, L. » 10 Karterios, učiteľ a priateľ Gregora z Nazianzu, mních » 15, 110 Kakridis, I. Th. » 70, 80 Kelsos, filozof » 210 Kelti » 165 Kekrops, prvý aténsky kráľ » 165 Kerényi, K. » 195 Kertsch, M. » 8 Kirké, čarodejnica » 172, 173, 183 Klauck, H.-J. » 40, 99 Kleanthés, filozof » 170, 173 Kledonios, palatín, kňaz » 109 Kledonios, presbyter » 32 Klement Alexandrijský, cirkevný otec » 54, 58, 126, 210 Klock, Ch. » 14 Klóthó, jedna z bohýň osudu » 165 Knecht, A. » 8 Konstantius II., cisár » 211 Konštantín, cisár » 13, 95, 201 Korybanti, horskí bohovia » 211, 225 Korzeniewski, D. » 80, 83, 87 Koskenniemi, H. » 59, 61, 65 Kosmas z Majumy, biskup » 38 Koželová, A. » 70, 134, 139 Kraft, H. » 10, 136, 190 Král, J. » 78, 85, 88 Kristeller, P. » 31 Kristus » 22, 32, 36, 55, 57, 67, 92, 98, 100, 101, 103–109, 112–117, 121, 129, 132, 140,

143, 147, 149, 150, 155, 156, 163, 172, 176, 178, 186, 192, 194, 201, 204–214, 216, 217, 219, 221–223, 226–228, 233

Kronos, Titán » 218 Kybelé, maloázijská bohyňa » 211, 225 Lafontaine, G. » 8 Lazanas, V.I. » 38, 40 Lazár, chudák » 56, 57, 68, 119, 121, 133, 145 Léda, manželka spartského kráľa Tyndarea » 213, 218

Gregor z Nazianzu

Lefherz, F. » 42 Leontios » 112 Lesky, A. » 26 Lia, staršia Labanova dcéra, Jakubova manželka » 158 Libanios, rečník » 60, 124, 127 Licinius, imperátor » 201 Lindos, zakladateľ rovnomenného mesta » 226 Linos, pevec, Orfeov brat » 224 Lótova žena » 210 Louth, A. » 125 Lucilius, satirik » 40 Lukáš, evanjelista » 57, 121, 133 Lukianos, rečník a spisovateľ » 62, 124, 127, 166 Makedonios, carihradský patriarcha » 28 Makrína, sestra Bazila Veľkého » 17, 126 Makrobios » 112 Manasses, kráľ » 144, 158, 233, 239 Mária, Panna, Bohorodička » 206, 208 Markschies, Ch. » 192, 194, 210 Marrou, H. I. » 125 Martindale, J. R. » 105, 109, 122 Matúš, evanjelista » 57, 204, 206 Maxim Vyznávač, mních, cirkevný otec » 30 McGuckin, J. A. » 13–15, 96, 97, 120, 152–154 McLynn, N. » 10, 101, 130, 134, 189, 190 Médeia, dcéra kolchidského kráľa Aiéta, mocná čarodejnica » 131, 142, 186 Meier, B. » 8 Meleagros, syn kalydónskeho kráľa Oinea » 157, 160, 165 Menelaos, spartský kráľ » 173, 183 Metod, misionár, prvý arcibiskup na území Slovenska, brat Cyrila » 30 Mette, H. J. » 83 Migne, patrológ » 7, 45, 46, 94 Mistrík, J. » 74, 77 Mitras, perzský boh svetla » 211, 225 Mitsakis, K. » 35, 69, 70 Modestus, prefekt » 97 Mojžiš, prorok » 36, 119, 204, 205, 218 Moreschini, C. » 8, 36 Moroni, M. G. » 10, 45, 153, 154, 157, 169 Morris, J. » 105, 109, 122 Mossay, J. » 8 Mómos, boh hlúposti » 118

Menný register

Múzy, bohyne umení » 147, 224 Narkissos, syn riečneho boha Kéfisa » 55, 131, 141 Nausikaa, dcéra fajáckeho kráľa Alkinoa » 59, 183 Nebridios, príbuzný cisára Theodosia » 189 Nektarios, konštantínopolský patriarcha (381 – 397) » 32 Nemesios, miestodržiteľ Kappadócie » 10, 49, 50, 52, 55–58, 65–67, 70, 72, 76, 149, 202,

203, 205, 208, 209, 211, 213–215, 218, 227, 228, 230, 232, 233, 236, 238, 239 Nicias z Milétu, lekár » 39 Niedermeier, L. » 14, 37 Nikobulos st., manžel Alypiany, netere Gregora z Nazianzu » 50, 52, 55, 57, 61, 64, 72,

76, 127, 152–155, 157, 159, 160, 164, 168, 169, 172, 174–176, 232 Nikobulos ml., synovec Gregora z Nazianzu » 32, 33, 36, 50, 52, 55, 57, 61, 62, 64, 72,

76, 127, 153–161, 165, 168–170, 172, 174–176, 232 Nikomedes, príbuzný Gregora z Nazianzu » 101, 110 Noe, staviteľ archy » 119 Nonna, matka Gregora z Nazianzu » 14, 21, 38 Nonnos, básnik » 80 Norden, E. » 27, 28 Oberg, R. » 94 Oberhaus, M. » 8 Odysseus, itacký kráľ » 56, 58, 59, 145, 172, 173, 183, 184, 187, 213, 214, 220 Okál, M. » 52, 71, 72, 89 Olympia, Vitalianova dvéra » 9, 46, 49, 50, 52, 54, 56, 64, 70, 72, 76, 189–196, 230, 232,

236, 238, 239 Olympia, vznešená konštantínopolčanka » 189 Olympios, miestodržiteľ » 152, 153 Orfeus, najstarší a najväčší hudobník a spevák » 147, 172, 174, 183, 209–211, 223, 224,

234 Origenés, teológ a cirkevný učiteľ » 210, 211 Orthia (Artemis) » 226 Osiris » Usir Ovidius, básnik » 40, 41, 141 Palla, R. » 8, 47 Pan, boh lesov » 133, 147, 219 Panczová, H. » 9, 111, 126, 189, 193 Paris, syn trójskeho kráľa Priama, pôvodca trójskej vojny » 183 Patroklos, najmilší Achilleov druh » 64 Pavol, apoštol » 31, 126, 168–170, 191, 200, 209 Pavol z Téb, eremita » 100, 108 Pelops, Tantalov syn, kráľ v Elide, dobyvateľ Peloponnézu » 157, 165, 186

Gregor z Nazianzu

Penelopé, Odysseova manželka » 187 Pentheus, mýtický kráľ » 55, 131, 142 Persefona, Démetrina dcéra, manželka boha podsvetia » 213, 218, 225 Persés, Hésiodov brat » 224 Peter, Vitalianov syn » 48, 50, 63, 129–131, 133, 138, 143, 189 Pindaros, lyrik » 16, 165, 187 Piso Caesoninus, Lucius Calpurnius, konzul (58 pr. Kr.) » 40 Pius V., pápež » 24 Platón, filozof » 16, 21, 34, 40, 53, 68, 123, 124, 127, 156, 163, 164, 195, 209, 210, 232 Plutarchos, historik a filozof » 68, 192, 195, 232, 238 Pokorný, P. » 54 Pollianus » 192 Polydamna, egyptská kráľovná z gréckych mýtov » 172, 173, 183 Polykratés, tyran na ostrove Samos » 52, 55, 141 Priamos, trójsky kráľ » 183, 187 Prohairesios, rečník » 16 Prokopios, mestský prefekt v Konštantínopole » 189 Prométeus » 200 Prosymnos, Dionýzov sprievodca podsvetím » 226 Przychocki, G. » 33 Pythia, veštkyňa v Delfách » 224 Pyykkö, V. » 51, 125, 214 Quintilianus, rečník » 40, 51, 52 Rahlpfs, A. » 100 Ráchel, mladšia Labanova dcéra, Jakubova manželka » 158 Redfield, J. » 186, 188 Regali, M. » 10, 123, 136, 189 Reginos » 112 Robigus, boh chrániaci obilie » 202 Rosenmeyer, P. »31, 40 Rougemont, D. de » 155, 209 Ruben, syn Jakuba a Lie » 158 Rufinos, básnik » 40 Rufinus z Aquileie, historik a teológ » 30 Sabol, J. » 54 Sajdak, J. » 31 Sapfó, poetka » 187 Sára, žena Abraháma, matka Izáka » 14 Saul, kráľ Izraela » 210 Semelé, matka boha Dionýza » 225, 226

Menný register

Seneca, filozof » 53 Serapis, grécko-egyptský boh » 211, 225 Sheldon-Williams, I. P. » 17, 24, 28, 127, 220 Schindler, A. » 126 Sibylla, veštkyňa » 224 Sieben, H. J. » 21 Sicherl, M. » 8, 38, 43–48, 104, 198 Simeon Nový Teológ, mystik východného kresťanského sveta » 22 Simon, M. » 58 Sofoklés, tragik » 68, 232 Sofronios, štátny úradník » 152 Sokratés, filozof » 53 Solón, aténsky politik, jeden zo siedmich mudrcov » 85 Sozomenos, historik » 33 Stagirios, sofista » 153 Stehlíková, E. »55 Stein, E. » 95 Stésichoros, lyrik » 187 Stiebitz, F. » 123 Sundermann, K. » 8 Sykes, D. A. » 8, 10, 36, 50, 51 Sykutris, J. » 50 Symeonides, Ch. P. » 84 Šalamún, syn Dávida, izraelský kráľ » 187 Šavol » 209 Šesták, C. » 17, 20, 126, 201 Škoviera, D. » 17, 96, 158, 168, 180 Špidlík, T. » 7, 10, 26, 27, 29, 30, 57, 101, 102, 155, 156, 170, 172, 208 Šubrt, J. » 39, 40, 41, 100 Tantalos, syn boha Dia, kráľ v Sipyle » 165, 214 Telamón, kráľ ostrova Salamíny » 165 Telemachos, Odysseov syn » 66 Teukros, vynikajúci lukostrelec » 165 Tekla, svätica » 21, 103, 200 Teodor z Tyany, biskup » 18, 23, 153 Tertullianus, cirkevný otec » 54 Theodosia, sesternica Gregora z Nazianzu, sestra biskupa Amfilocha » 146, 194, 195, 199 Theodosius, cisár » 13, 22, 32, 189, 202 Theognios » 101, 111, 112 Theognis, básnik » 16, 85 Theokritos, básnik » 16, 19, 39, 68, 185, 232

Gregor z Nazianzu

Theugenida, Niciova manželka » 39 Thoón, manžel Polydamny » 172, 183 Thraede, K. » 41 Trofónios, héros » 211, 226, 227 Tyndareos, spartský kráľ » 218 Tyrtaios, básnik » 85 Usir, egyptský boh » 211, 225 Valens, cisár » 21, 32 Van Dam, R. » 95, 96, 152, 153, 194 Vandenberg, P. » 211 Ventura, V. » 18, 102 Vidman, L. » 201, 202 Vinson, M. » 21, 28 Vitalianos » 47, 50–52, 55–57, 61–63, 70, 72, 75, 76, 81, 124, 128–131, 133–141, 145,

149, 174, 189, 190, 195, 211, 221, 230, 231, 233, 236, 237, 239 Wagner, W. » 54 Way, A. C. » 31 Werhahn, H. M. » 8, 43, 44 Wilamowitz-Moellendorf, U. von » 8 Wittig, M. » 14, 16, 18, 23, 27, 29, 30, 32, 33, 35, 110, 129 Wolff, H. J. » 122 Wurm, M. » 123, 124 Wyss, B. » 14, 29, 35 Xantipa, Platónova manželka » 40 Xenofanés, filozof » 68, 232 Xenofón, spisovateľ, historik » 68, 195, 232 Young, F. » 125 Zalmoxis, božstvo blesku a svetla u Getov » 211, 226 Zamora, M. J. » 8, 104, 197, 198 Zehles, F. E. » 8, 104, 197, 198 Zeus, najvyšší boh gréckeho panteónu » 56, 165, 212, 213, 218, 220, 224–226, 233, 240 Zilliacus, H. » 60–62, 64, 66, 67 Zozuľak, J. » 17, 22, 28 Zvalená, E. » 54

Vecný Vecný Vecný Vecný aaaa zemepisný rzemepisný rzemepisný rzemepisný reeeegistergistergistergister

Aeropág » 169 Alexandria, kultúrne a politické centrum helenistického Egypta » 15, 154, 175, 184, 216 Alfeios, rieka na Peloponéze » 185 a(n)homousianizmus » 21 Annisoi, lokalita pri rieke Iris v Ponte » 17, 18 apollinarizmus » 22 apológia, apologetika » 18, 28, 29, 38, 50, 52, 53, 66 Archilais, mesto pri západných hraniciach Kappadócie » 136 arianizmus, ariáni » 20, 21, 22, 28, 32, 136, 201 Arianzos, usadlosť neďaleko Nazianzu » 13, 22, 23, 137 Arménia, provincia v Malej Ázii » 96, 104, 115 askéza, asketický život » 17, 23, 100–102, 106, 107, 115 Askra, mesto v Boiótii » 224 astrológia » 58, 233 Atény » 14–16, 65, 95, 96, 105, 115, 118, 125, 154, 175, 184, 216, 219 Attika, krajina v strednom Grécku (hl. mesto Atény) » 165, 225 azianizmus » 27 Bakchantky » 55, 142, 210, 225 Bazilej » 7 Berytos (Bejrút), mesto vo Fenícii » 154, 175, 184 benediktíni » mauríni Betlehem » 56, 115 Bitýnia, krajina v Malej Ázii » 96 Boiótia, krajina v strednom Grécku » 224, 227 Byzantion, osada » 13 Cenobium » 17 celibát » 102, 110 cenzus » 95, 97, 104, 233 Cézarea, hlavné mesto Kappadócie » 16, 17, 20, 28, 153 Cézarea, mesto v Palestíne » 15, 216 Cyprus » 226

Gregor z Nazianzu

Čistota, očisťovanie » 19, 23, 36, 88, 103, 106, 107, 110, 113, 114, 116, 118, 148, 149, 155, 156, 163, 186, 191, 196, 199, 204, 206–208, 217, 219, 221, 223, 233

Daktylský hexameter » 35, 36, 49, 69, 70–92, 134, 189, 230, 231, 236, 237 dane » 20, 21, 33, 49, 67, 90, 95–99, 101, 104, 105, 117, 118, 120, 121, 233, 239 delfín » 161, 175, 179, 184, 185 Delfy, miesto Apollónovej veštiarne v strednom Grécku » 56, 211, 224 Didyma, miesto Apollónovej veštiarne na juhozápade Malej Ázie » 211, 225 diegema » 51 Diocézarea » 50, 97, 101, 104, 115 Dodóna, miesto Diovej veštiarne v severozápadnom Grécku » 56, 211, 224 dráma » 60, 64 Dumbarton Oaks » 192 Egypt, egyptský» 17, 38, 114, 141, 158, 162, 172, 183, 201, 213, 224, 225 elegické distichon » 35, 49, 70, 71, 85, 87–93, 141, 229, 231, 236, 237 eleuzinské mystéria » 211, 225 Eleuzis, mesto v Attike » 225 engyé » 186, 188 Epidauros, miesto Asklépiovej svätyne na Peloponéze » 225 epidikasia » 122 epika » 60, 62, 64, 187 epištolografia » 31, 35, 40, 41, 59, 69, 70, 98, 120, 154, 158, 190, 203, 232, 234 erudícia » 11, 12, 16, 17, 48, 52, 127, 154–157, 159, 160, 163, 165, 172, 175, 186, 229,

232 Etna, sopka » 226 Fenícia, krajina na východnom pobreží Stredozemného mora » 184 Frýgia, krajina, neskôr dvojitá provincia v Malej Ázii » 96, 225 Gades, Gadeira, grécka kolónia na juhu Hispánie » 206, 227 Galatia, krajina v strede Malej Ázie » 96 Gallos, rieka vo Frýgii » 225 gamos » 186, 188 Geti » 226 Gibraltar » 186, 227 Gortys, mesto na Kréte » 124 gramatika » 15, 31, 125, 126, 159, 163 Had » 56, 117, 133, 138, 150, 169, 179, 180, 204, 210, 213, 218, 222 hekatomba » 220 Heraklove stĺpy » Gibraltar Hermannov most (zákon) » 80, 81, 85, 87, 230, 231

Vecný a zemepisný register

história » 15, 155, 159, 162, 163 hnev » 37, 50, 63, 129–131, 133, 134, 137–140, 142–145, 148, 150–153, 169, 172, 173,

182, 183, 197, 198, 217, 221 homília, homiletika » 27, 126, 157, 180 homoiusianizmus » 21 hypsistariáni » 14 Charybda » 213, 214, 220 Ikonion, hlavné mesto Lykaónie v Malej Ázii » 136, 190, 199, 200 Iris, rieka v Ponte v Malej Ázii » 17 Isauria, provincia na juhu Malej Ázie » 21, 200 Itália » 184 Ithaka, ostrov » 172, 183, 213, 214, 220 Kappadócia, provincia na východe Malej Ázie » 13, 15, 16, 20, 22, 54, 65, 136, 152, 153,

203, 215, 216 Karbala, mestečko v Kappadócii » 13 Kastalský prameň » 224 Kaukaz, horstvo » 226 Kolchis, Kolchida, krajina na západnom pobreží Čierneho mora » 200 Kolonia » Archilais komédia » 53, 126, 167 koncil v Chalcedone (451) » 21 koncil v Efeze (431) » 33 koncil v Konštantínopole (381) » 22, 29, 38, 136, 137 koncil v Konštantínopole (553) » 33 koncil v Nicei (325) » 13, 20, 21, 29 koncil v Nicei (787) » 24 Konštantínopol (Carihrad, dnešný Istanbul) » 13, 21–24, 28, 30, 32, 37, 38, 42, 125, 137,

189 Korint, mesto na Istme v Grécku » 184 Kréta » 218 kríž » 105, 122, 150, 204, 206, 211, 217, 218, 221, 224 Krym » 226 kult » 13, 66, 200–202, 204, 211–213, 218, 219, 224–227 Lakónia, krajina na Peloponéze » 226 Laodicea » 32 Lebadeia, miesto Diovej svätyne v Attike » 227 literárna tradícia » 9, 34, 41, 42, 53 logika » 15, 159, 163 lyrika » 34, 53, 157

Gregor z Nazianzu

Makedoniáni » 22 Malá Ázia » 70, 136, 193, 225 manželstvo » 50, 64, 102, 110, 122, 123, 142, 146–148, 152, 162, 181, 187–189, 191, 192,

194–196, 199, 229 mauríni, maurínsky » 7, 44, 45, 94, 129, 154, 203 Memfis, mesto v Egypte » 225 Meyerov zákon » 80, 85, 87, 230, 231, 236, 237 Mezopotámia » 17 Milánsky edikt » 13, 201 Milétos, maloázijské grécke mesto » 225 milosrdenstvo » 119, 138, 204, 208 modlitba » 14, 18, 37, 76, 92, 113, 128, 136, 146, 148, 184, 200, 205, 218 modly, modlárstvo » 37, 58, 175, 203, 205, 208, 212, 217 monasticizmus, mníšstvo » 17, 28, 49, 67, 98, 99, 101, 102, 105, 106, 110, 197, 229, 235 mravnosť » 36, 109, 190, 191, 196 mučeníci, martýri » 109, 121, 128, 138, 139, 143 Múzy » 147, 224 mystéria » 58, 201, 202, 204, 211, 225, 233, 239 mysticizmus » 197, 200, 202, 218, 225 mýtus, mytológia » 11, 14, 31, 41, 51, 53, 54, 56, 58, 66, 114, 125, 130–132, 134, 141,

143, 157, 160, 165, 172, 173, 175, 183, 184, 202, 204, 208–212, 214, 216, 218–221, 224–227, 232, 233

Nazianzos, mesto v juhozápadnej Kappadócii » 13, 15, 18, 20, 23, 28 95–97, 101, 105,

118, 120 nicejský koncil » koncil v Nicei Níl, rieka v Egypte » 114, 225 novoarianizmus » 28 Nový zákon » 57, 100, 131, 160 Odpustenie » 50, 55, 131–133, 138, 139, 142, 144, 229, 233 Odryské skaly » 147 oikos » 122 Olymp, horstvo » 66, 118, 128, 217 Olympia, miesto Diovho kultu na Peloponéze » 185 olympijské hry » 175, 185 olympskí bohovia » 58, 183, 202, 233 otcovia púšte » 107, 194, 199 otec, otcovstvo, otcovský » 20, 27, 40, 60–64, 69, 76, 116, 123, 124, 126, 127, 129–139,

142, 143, 145, 147, 148, 150, 151, 157, 158, 160, 165, 166, 168–170, 174, 176–179, 184, 186, 188, 190, 196, 199, 215, 221, 232, 233

Pactolus, rieka v Lýdii v Malej Ázii » 114

Vecný a zemepisný register

paideia 127; » výchova Palestína » 15, 17, 216 panenstvo » 76, 102, 103, 113, 114, 187, 194, 195, 199, 218, 222, 226 Pélion, horstvo » 146, 195, 199 peraequator » 21, 49, 50, 55, 67, 87, 88, 91, 94–98, 104, 118, 152, 232, 239 Pisa, krajina na dolnom toku rieky Alfeios » 185 podobenstvo » 36, 54–57, 130–132, 149, 169, 171, 205, 232, 233 pohanstvo, pohanský » 13–15, 17, 26–28, 34, 35, 50, 52, 53, 55, 58, 60, 66, 125, 127, 191,

192, 196, 197, 200–205, 208, 209, 212, 213, 220–222, 229, 232–234 pohlavný styk » 194, 199 Pontus, diecéza v Malej Ázii » 17, 18, 28, 95 progymnasmata » 51 prozelyti » 14 prvorodenstvo » 138, 146, 158, 167 pustovník » 17, 100, 107, 108, 193, 197 Rétorika, rečníctvo » 7, 15–17, 26–28, 30, 33, 35, 41, 51–53, 66, 70, 82, 95, 96, 99, 105,

122, 124, 125, 127, 130, 153–155, 159, 162, 163, 175, 184, 185, 203, 215, 216, 232–234

robigálie » 202 rukopis, rukopisná tradícia » 7–9, 11, 24, 33, 42–48, 129, 189 Rýn, rieka » 165 Samos, ostrov » 141 Sasima, mesto v Kappadócii » 20, 22, 28, 137 sebomenoi » 14 Seleucia, mesto v Isaurijskej Kilíkii v Malej Ázii » 21 semiariáni » 136 Sicília » 184, 220 Skylla » 213, 214, 220 Slovo (= Boh) » 12, 99, 105, 155, 157, 158, 161, 167, 171, 172, 177, 208, 209, 216, 222,

223, 227 Sodoma » 56, 149 Starý zákon » 14, 51, 56, 58, 90, 97, 100, 101, 108, 112, 119, 120, 160, 164, 199, 204,

210, 233 stredná cesta » 171, 181 striedmosť » 36, 37, 191, 193, 199 svadba » 76, 129, 133, 138, 146, 147, 151, 187–189, 191, 192, 195, 198, 199 svornosť » 22, 23, 137, 191, 192, 196 symbolum Nicaenum » 22, 29 Sýria » 17 Šport » 166, 175, 184, 185, 234

Gregor z Nazianzu

Tartar » 180 Tauri » 226 Téby, mesto v Egypte » 183, 224, 227 Tomis, Tomida, mesto na pobreží Čierneho mora » 41 Trácia, provincia (hl. mesto Filipopol) a diecéza (hl. mesto Konštantínopol) » 147 transliterácia » 42, 43 Trója, mesto na západe Malej Ázie » 126, 165, 179, 183, 213, 224 Trojica Svätá » 7, 21, 28, 29, 36, 71, 107, 136, 148, 156, 163, 178 Tyana, hlavné mesto provincie Kappadócia II » 20, 153 Učenosť » erudícia Vyhostenie z domu » 63, 123, 124 výchova » 30, 33, 53, 123–126, 146, 153, 195 výrečnosť » 7, 15, 52, 53, 59, 76, 98, 105, 120, 127, 159, 164, 172, 174, 183, 184, 203,

211, 215, 216, 218, 228, 229 vzdelanosť » erudícia Zdržanlivosť » 36, 102, 129, 191, 194, 196

Profánne odkazy vProfánne odkazy vProfánne odkazy vProfánne odkazy v básnických listoch básnických listoch básnických listoch básnických listoch Afrodité II,II,7,94; 277–278 Agaué II,II,3,54–57 Aiakov rod II,II,4,122–123 Aineas II,II,5,85–86 Aktaión II,II,3,60–61 Alkinoos II,II,3,140–141 Alkména II,II,7,96 Amfión II,II,5,195–196 Ammón II,II,7,258 Apis II,II,7,271 Apollón II,II,7,93; 253–255 Arés II,II,7,94 Arión II,II,5,234–237 Aristaios II,II,7,286–290 Artemis II,II,7,272–273; II,II,3,275 Branchovi potomci II,II,7,259 Danaé II,II,7,96 Delfská veštiareň II,II,7,256 Dionýzos II,II,7,94; 104–105; 264 Dodóna II,II,7,256 Echó II,II,3,207–210 Eleuzis II,II,7,260–261 Empedoklés II,II,7,281–290 Empedotimos II,II,7,286–290 Enyó II,II,3,232 Epidauros II,II,7,259

Gregor z Nazianzu

Erichthonios II,II,7,104 Erínya/e II,II,3,13; 228; 303 Erós II,II,7,33–36; 97 Europé II,II,7,96 Faëthón II,II,7,49 Gades II,II,7,305 Ganymedés II,II,7,94 Helena II,II,5,200–202 Hekaté II,II,7,265 Héraklés II,II,7,278; II,II,7,286–290 Hermés II,II,5,196–199; II,II,7,94; 245–246 Hésiodos II,II,7,241–242 Homér II,II,7,242 Charybda II,II,7,148–150 Cheirón II,II,3,168; II,II,6,99 Isis II,II,7,269 Kallistó II,II,7,96 Kastalský prameň II,II,7,256 Kelti II,II,4,141–143 Kekropov rod II,II,4,130–131 Kirké II,II,5,196–199 Korybanti II,II,7,263 Kybelé II,II,7,262; 267 Léda II,II,7,96 Linos II,II,7,243–244 Médeia II,II,3,58–59 Meleagros II,II,4,122–123 Mitras II,II,7,265–266 Mómos II,II,1,368 Musaios II,II,7,243–244 Múzy II,II,3,211

Profánne odkazy v básnických listoch

Narkissos II,II,3,52–53 Nausikaa II,II,5,203–213 Odysseus II,II,5,196–199; 203–213; II,II,7,148–150 Orfeus II,II,3,212–214; II,II,5,193–194; II,II,7,241 Osiris II,II,7,269 Pactolus II,II,1,263–264 Pan II,II,3,207–210; II,II,7,104 Pelopov rod II,II,4,128 Pentheus II,II,3,54–57 Persefona II,II,7,96 Polydamna II,II,5,200–202 Polykratés II,II,3,42–46 Prosymnos II,II,7,276–277 Serapis II,II,7,270 Sibylla II,II,7,246–247 Skylla II,II,7,148–150 Tartaros II,II,5,125 Trofónios II,II,7,286–290 Zalmoxis II,II,7,274–275 Zeus II,II,7,93; 94; 96

Biblické odkazy vBiblické odkazy vBiblické odkazy vBiblické odkazy v básnických listoch zoradené abecednebásnických listoch zoradené abecednebásnických listoch zoradené abecednebásnických listoch zoradené abecedne

predmet odkazu miesto v biblických knihách

miesto v Gregorových básnických listoch

Abrahám (obetovanie Izáka) Gn 22,1–13 II,II,1,143–147 Absolón a Dávid 2Sam 13,28–39; 18,9–7 II,II,3,318–324 Áron Ex 4,14–16; 7,1–2 II,II,1,301–306 Betlehem Mt 2,6; Mich 5,1–2 II,II,1,273–276 boháč a biedny Lazár Lk 16,19–21 II,II,2,13–14;

II,II,3,149–151 Cenzus za cisára Augusta Lk 2,1–7 II,II,1,337–340; II,II,2,15 Čas (všetko má stanovený čas) Kaz 3,1–8 II,II,4,103–108 Dávid a Absolón » Absolón a Dávid

Eliáš (kŕmený krkavcami) 1Kr 17,6 II,II,1,73–74

(s mocou privolať dážď) 1Kr 18,41–45 II,II,2,1 (s mocou zastaviť dážď) 1Kr 17,1 II,II,2,1

Elizeus (liečiteľ) 2Kr 5,9–14 II,II,2,3 Eva Gn 3,2–6 II,II,1,234 Farizej a mýtnik Lk 18,9–14 II,II,3,116–120 Had Gn 3 II,II,1,345–352; 287–291 II,II,7,184–187 Chrámová daň Mt 17,24–27 II,II,1,337–340; II,II,2,15 Jakub Gn 28, 12–15 II,II,1,171–188

Biblické odkazy v básnických listoch zoradené abecedne

jazyk Sir 20,5; Jób 13,5; Jer 18,18; II,II,6,80–85 Jak 3,1–12; Prís 17,4; Ž 140,4 Lazár » boháč a biedny Lazár Manasses 2Kr 21 II,II,3,123 manželstvo (zdržanlivosť) 1Kor 7,5 II,II,6,86–94 márnotratný syn Lk 15,11–32 II,II,3,105–110 Mojžiš (vyprosenie manny) Ex 16,11–16 II,II,2,4

(boj proti Amalekitom) Ex 17,11–13 II,II,7,83–85 mýtnik a farizej » farizej a mýtnik

mýtnik Zachej Lk 19,1–10 II,II,3,125 Narodenie Krista Mt 1,18–25 II,II,1,247–254;

II,II,7,172–173 Ninive Jon 3 II,II,3,124 Noe Gn 6,9–22 II,II,2,2 Odpustenie viny Mt 18,21–22 II,II,3,121 odumretie pšeničného zrna Jn 12,23–24 II,II,4,4–5 Perla Mt 13,45–46 II,II,3,273–274; II,II,7,331 plodenie detí Gn 1,28 II,II,6,109–111 pokúšanie na púšti Mt 4,2–11 II,II,3,277–279 povolanie prvých učeníkov Mt 4,18–22 II,II,7,23–24 premenenie na vrchu Tábor Lk 9,34 II,II,3,275 prvorodenstvo Ex 4,22; Ž 89(88),28; II,II,4,191–193 Lk 2,7; Rim 8,29 Rastlina (bez vlahy) Iz 1,30; Jer 17,8 II,II,4,202; II,II,5,263 robotníci vo vinici Mt 20,1–16 II,II,5,35–36 rozsievač Mt 13,1–9; Mk 4,3–9;

Lk 8,5–8 II,II,5,116–135

rozumné a hlúpe panny Mt 25,1–10 II,II,1,225–228; II,II,4,201; II,II,5, 262

Segor Gn 19,20–23 II,II,3,269–272 Slovo Jn 1,1 II,II,4,3; 182; II,II,5,5–6 Sodoma Gn 19,24–25 II,II,3,269–272 stvorenie človeka Gn 1,26–31; 2,7 II,II,5,43–44 svetlo Jn 5,35; Mt 5,15;

Mt 25,1–10 II,II,4,201; II,II,5,262

Gregor z Nazianzu

Uzdravenie posadnutých Mt 8,31–32 II,II,3,226–227; II,II,7,168–169

Zachej » mýtnik Zachej zaplatenie chrámovej dane » chrámová daň

zatúlaná ovca Lk 15,4–7 II,II,3,111–115 zmŕtvychvstanie Krista Mt 28,1–10 II,II,1,247–254; II,II,7,196 Žena (krášlenie) 1Tim 2,9–10 II,II,6,3–11

(podriadenosť) Kol 3,18; 1Tim 2,11–12; 1Pt 3,1

II,II,6,12–14, 20

(povinnosti starších žien) Tít 2,3–5 II,II,6,51–52 (správanie) Prís 31,10–31 II,II,6,23–46 (trpiaca krvotokom) Mt 9,20–22 II,II,1,235–240

živá voda Ez 47,1; II,II,4,200; II,II,5,261 Zach 14,8 II,II,5,261

ZoznamZoznamZoznamZoznam odkazovanýchodkazovanýchodkazovanýchodkazovaných podobenstievpodobenstievpodobenstievpodobenstiev boháč a biedny Lazár Lk 16,19–21 II,II,2,13–14; II,II,3,149–151 drahocenná perla Mt 13,45–46 II,II,3,273–274; II,II,7,331 farizej a mýtnik Lk 18,9–14 II,II,3,116–120; 148–151 márnotratný syn Lk 15,11–32 II,II,3,105–110 mýtnik Zachej Lk 19,1–10 II,II,3,125 robotníci vo vinici Mt 20,1–16 II,II,5,35–36 rozsievač Mt 13,1–9; Mk 4,3–9; Lk 8,5–8 II,II,5,116–135 rozumné a hlúpe panny Mt 25,1–10 II,II,1,225–228; II,II,4,201;

II,II,5,262 zatúlaná ovca Lk 15,4–7 II,II,3,111–115

Biblické odkazy vBiblické odkazy vBiblické odkazy vBiblické odkazy v básnických listoch zoradené podlbásnických listoch zoradené podlbásnických listoch zoradené podlbásnických listoch zoradené podlaaaa ëë ëë bibibibibbbblických kníhlických kníhlických kníhlických kníh

kniha kapitola verše miesto odkazu u Gregora z Nazianzu

miesto odkazu v monografii

Gn 1 26–31 II,II,5,43–44 170, 178 1 28 II,II,6,109–111 146, 200 2 7 II,II,5,43–44 170, 178 3 II,II,1,345–352;

II,II,3,287–291; II,II,7,184–187

117 133, 150 204, 222

3 2–6 II,II,1,234 113 3 14 II,II,5,98–99 169, 179 3 19 II,II,4,54 162 6 9–22 II,II,2,2 121 19 20–25 II,II,3,269–272 149 22 1–13 II,II,1,143–147 101, 110 28 12–15 II,II,1,171–188 101, 112 Ex 4 14–16 II,II,1,301–306 102, 116 4 22 II,II,4,191–193 158, 167 7 1–2 II,II,1,301–306 102, 116 16 11–16 II,II,2,4 121 17 11–13 II,II,7,83–85 204, 205, 218 22 28 II,II,4,191–193 158, 167 2Sam 13 28–39 II,II,3,318–320 133, 151 18 9–17 II,II,3,321–324 151 1Kr 17 1 II,II,2,1 121 17 6 II,II,1,73–74 100, 108 18 41–45 II,II,2,1 121

Gregor z Nazianzu

2Kr 5 9–14 II,II,2,3 121 21 II,II,3,123 144 Jób 13 5 II,II,6,80–85 199 Ž 8 7 II,II,5,43–44 170, 178 89(88) 28 II,II,4,191–193 158, 167 140 4 II,II,6,80–85 199 Prís 5 5–6 II,II,6,84–85 199 17 4 II,II,6,80–85 199 31 10–31 II,II,6,23–46 198 Kaz 3 1–8 II,II,4,103–108 164 Sir 20 5 II,II,6,80–85 199 Iz 1 30 II,II,4,202; II,II,5,263 160, 168, 186 5 24 II,II,4,196 168 29 16 II,II,5,104 169, 180 65 25 II,II,5,98–99 169 Jer 17 8 II,II,4,202; II,II,5,263 160, 168, 186 18 18 II,II,6,80–85 199 Ez 47 1 II,II,4,200; II,II,5,261 160, 168, 185 Jon 3 II,II,3,124 144 Mich 5 1–2 II,II,1,273–276 115 Zach 14 8 II,II,5, 261 160, 168, 185 Mt 1 18–25 II,II,1,247–254; II,II,7, 103, 114, 221 1 20 II,II,7,190 222 2 6 II,II,1,275 115 4 2–11 II,II,3,277–279 149 4 18–22 II,II,7,23–24 204, 205, 215 5 8 II,II,7,116 206, 219 5 15 II,II,4,201; II,II,5,262 160, 168, 185 7 2 II,II,1,329–331;

II,II,2,11–12 117 121

Biblické odkazy v básnických listoch zoradené podľa biblických kníh

7 13–14 II,II,1 111b–114; II,II,5,123–133

109 171, 180, 181

8 31–32 II,II,3,226–227; II,II,7,168–169

148 204, 206, 221

9 20–22 II,II,1,240 113 13 1–9 II,II,5,116–135 171, 180 13 45–46 II,II,3,273–274; II,II,7,331 149, 204, 205, 228 17 24–27 II,II,1,337–340; II,II,2,15 104, 117 18 21–22 II,II,3,121 144 20 1–16 II,II,5,35–36 169, 178 22 37–38 II,II,5,63–65; II,II,6,12 178, 196 25 1–10 II,II,1,225–228;

II,II,4,201; II,II,5,262/87, 136, 151

113 168 185

28 1–10 II,II,1,247–254 103, 114, 185 28 6–7 II,II,7,196 222 Mk 4 3–9 II,II,5,116–135 171, 180 16 1–8 II,II,1,247–254 114 16 19 II,II,7,174b 221 Lk 1 30–35 II,II,7,75–77 217 2 1–7 II,II,1,337–340; II,II,2,15 104, 117, 121 2 7 II,II,4,191–193 158, 167, 223 3 21–22 II,II,3,263–264 149 4 1–2 II,II,1,63–64 107 8 5–8 II,II,5,116–135 171, 180 9 34 II,II,3,275 149 13 24 II,II,1,111b–114;

II,II,5,123–133 109 181

15 4–7 II,II,3,111–115 132, 144 15 11–32 II,II,3,105–110 132, 144 15 17–19 II,II,3,147–148 145 16 19–21 II,II,2,13–14;

II,II,3,148–151 119 133, 145

18 9–14 II,II,3,116–120 132 19 1–10 II,II,3,125 132, 144 23 53 II,II,7,174a; II,II,7,195–

196 221, 222

24 1–11 II,II,1,247–254 114 24 51 II,II,7,174b 221

Gregor z Nazianzu

Jn 1 1 II,II,4,3; II,II,4,182; II,II,5,5–6

155, 161, 167 177

1 14a II,II,7,298 155, 227 1 32–33 II,II,3,263–264 149 5 35 II,II,4,201;

II,II,5,262 160, 168 185

12 23–24 II,II,4,4–5 155, 161 19 30 II,II,7,77–79 217 20 1–18 II,II,1,247–254 114 Rim 8 29 II,II,4,191–193 158, 167 9 20 II,II,5,104 169, 180 1Kor 7 5 II,II,6,86–94 199 13 4–7 II,II,3,305–306 150 Ef 6 4 II,II,3,307–310 150, 169 Kol 3 18 II,II,6,12–14; II,II,6,20b 196 1Tim 2 9–10 II,II,6,3–11 191, 196 Tít 2 3–5 II,II,6,51–52 196 Jak 3 1–12 II,II,6,80–85 199 1Pt 3 1 II,II,6,12–14, 20 196

Zoznam použitej literatúryZoznam použitej literatúryZoznam použitej literatúryZoznam použitej literatúry

Patrologiae cursus completus, accurante J. P. M IGNE, Series Graeca. Paris 1857–1858.

AELIUS Aristides: Orationes 1. Ed. W. Dindorf. Leipzig, 1829. 1–2. [on line]

Dostupné na internete: http://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus% 3Atext%3A2008.01.0588%3Atext%3D1%3Ajebb+page%3D3

AGOSTI, Gianfranco – GONNELLI, Fabrizio: Materiali per la storia dell'esametro nie poetici cristiani greci. – In: FANTUZZI, Marco – PRE-TAGOSTINI, Roberto: Struttura e storia dellEesametro greco. Vol. I. Roma 1995, s. 373, 374.

AMBROS, Pavel : Řehoř Naziánský jako duchovní učitel. – In: TOMÁŠ ŠPIDLÍK: Řehoř Naziánský. Olomouc 2010, s. 272–293.

AMBROS, Pavel: Svoboda k alternativám. Kontinuita a diskontinuita křesťan-ských tradic. Olomouc 2008 – 2009.

ARISTOTELES: Poetika. Rétorika. Politika. Prel. M. Okál a P. Kuklica. Brati-slava 1980.

ARISTOTELES: Poetika. Prel. F. Groh. Praha 1993. ARMSTRONG, A. H. (ed.): Filosofie pozdní antiky. Praha, OIKOYMENH

2002. ATANÁŠ: Život sv. Antonína Poustevníka. Prel. V. Ventura a E. Mendelová.

Velehrad 1996. BACCI, Lucia: Gregorio Nazianzeno Ad Olimpiade (carm. II,2,6). Pisa 1996. BALTHASAR, Hans Urs von: Teológia troch dní. Prel. R. Nemec. Trnava 2009. BARNES, Harry R.: The Structure of the Elegiac Hexameter: a Comparison of

the Structure of Elegiac and Stichic Hexameter Verse. – In: FANTUZZI, Marco – PRETAGOSTINI, Roberto: Struttura e storia dellEesametro greco. Vol. I. Roma 1995, s. 135–161.

BAZIL Veľký, sv.: Povzbudenie mladým. Listy I (R. 357–374). Prel. D. Škovie-ra. Trnava 1999.

Gregor z Nazianzu

BAZIL Veľký, sv.: Listy II (r. 375–378). Hexaémeron. Prel. D. Škoviera. Prešov 2002.

BECKBY, Hermann (ed.): Anthologia Graeca. Buch VII–VIII. München 1965. BERNARDI, Jean: Grégoire de Nazianze. Discours 1–3. Paris 1978. BERNARDI, Jean: Grégoire de Nazianze. Discours 4–5. Contre Julien. Paris

1983. BERNARDI, Jean: Grégoire de Nazianze. Discours 42–43. Paris 1992. BERNARDI, Jean: Nouvelles perspectives sur la famille de Grégoire de Nazian-

ze. – In: Vigiliae Christianae 38, 1994. BEUCKMANN, Ulrich: Gregor von Nazianz: Gegen die Habsucht (Carmen

1,2,28). Einleitung und Kommentar. – In: Studien zur Geschichte und Kul-tur des Altertums. 2. Reihe: Forschungen zu Gregor von Nazianz. 6. Band. Paderborn – München – Wien – Zürich 1988.

BRODŇANSKÁ, Erika: Alúzie v básňach Gregora z Nazianzu „quae spectant ad alios“. – In: Jazyk a kultúra [online], 1, 2010, č. 2. Dostupné na interne-te: < http://www.ff.unipo.sk/jak/2_2010/brodnanska.pdf>;

BRODŇANSKÁ, Erika: Básnické listy Gregora z Nazianzu peraequatorom. – In: Jazyk a kultúra [online], 2, 2011, č. 5. Dostupné na internete: <http://www.ff.unipo.sk/jak/5_2011/brodnanska.pdf>;

BRODŇANSKÁ, Erika: Cnosti očami Gregora Nazianzského a dnešnej doby. – In: Patristická literatúra a európska kultúra. Bratislava 2008, s. 107–121.

BRODŇANSKÁ, Erika: Členenie daktylského hexametra v poézii Gregora z Nazianzu. – In: AVRIGA – ZJKF, 45, 2003, s. 5–18.

BRODŇANSKÁ, Erika: Formy oslovenia v básnických listoch Gregora z Nazianzu. – In: ZOZUĽAK, Ján a kol.: Úvod do štúdia gréckej filológie. Prešov 2011, s. 14–30.

BRODŇANSKÁ, Erika: Gregor z Nazianzu. Proti ženám, čo sa príliš krášlia. – In: O nepravej ženskej kráse. Ed. H. Panczová. Bratislava 2007, s. 129–144.

BRODŇANSKÁ, Erika: La Poésie de Grégoire de Nazianze en Hexamètre dac-tylique. – In: Graecolatina et orientalia. Zborník Filozofickej fakulty Uni-verzity Komenského, 29–30. Bratislava 2007, s. 43–52.

BRODŇANSKÁ, Erika: „Predmanželská náuka“ Gregora z Nazianzu. – In: Teologický časopis, 7, 2009, č. 2, s. 35–49.

BROWN, Peter: Tělo a společnost. Muži, ženy a sexuální odříkaní v raném křes-ťanství. Brno 2000.

BRTÁŇOVÁ, Erika: Biblický text a stredoveká homiletická tvorba. – In: Slo-venská, latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15.–19. storočia. Ed. J. Doruľa. Bratislava 2002, s. 107–113.

Zoznam použitej literatúry

BURIAN, Jan: Římské imperium. Praha 1994. CALVET-SEBASTI, Marie-Ange: Grégoire de Nazianze. Discours 6–12. Paris

1983. CAMERON, Alan: Gregory of Nazianzus and Apollo. – In: The Journal of theo-

logical Studies. Vol. XX. Oxford 1969, s. 240–241. CANFORA, Luciano: Dějiny řecké literatury. Praha 2001. CATULLUS, Gaius Valerius: Nenávidím a milujem. Prel. I. Šafár. Bratislava

1962. CLAVIS patrum graecorum. Volumen II. Ab Athanasio ad Chrysostomum (ed.

Mauritii Geerardi). Brepols – Turnhout 1974. CONTE, Gian Biagio: Dějiny římské literatury. Praha 2003. CRIMI, Carmelo: Gregorio Nazianzeno. Sulla virtù carme giambico [I,2,10].

Pisa 1995. ČEŠKA, Josef: Zánik antického světa. Praha 2000. DAWSON, John David: Christian teaching. – In: YOUNG, Frances – AYRES,

Lewis – LOUTH, Andrew: The Cambridge history of early Christian litera-ture. Cambridge 2008, s. 222–238.

DEMOEN, Kristoffel: Pagan and Biblical Exempla in Gregory Nazianzen, Bre-pols 1996.

DEMOEN, Kristoffel: „Gifts of Friendship that will remain for ever“. – In: Jahr-buch der österreichischen Byzantinistik, 47, 1997, s. 1–11.

DEMOEN, Kristoffel: „Some remarks on the life and poems of Gregory Nazian-zen“. – In: Orientalia christiana periodica, 63, 1, 1997, s. 171–179.

DODDS, Eric Robertson: Pohané a křesťané ve věku úzkosti. Praha 1997. DOMITER, Kristijan: Gregor von Nazianz., De humana natura (c. 1,2,14). Text,

Übersetzung, Kommentar, (Patrologia. Beiträge zum Studium der Kirchen-väter, 6). Frankfurt – Berlin – Berne –Bruxelles – New York – Vienne 1999.

DÖPP, Siegmar – GEERLINGS, Wilhelm (Hrsg.): Lexikon der antiken christli-chen Literatur. 2. Auflage. Freiburg – Basel – Wien 1999.

DÖRRIE, Heinrich: Sinn und Funktion des Mythos in der griechischen und der römischen Dichtung. Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaf-ten. Geisteswissenschaften. Vorträge. G 230. Opladen 1978.

DOSTÁLOVÁ, Růžena: Byzantská vzdělanost. Praha 2003. DOSTÁLOVÁ, Růžena: Slova knih – obraz světa a duše. – In: Dějiny Byzance.

Praha 1992. DRDA, Vratislav Antonij: Didaché. Učení Páně skrze Dvanáct apoštolů náro-

dům. Hostinné 1994.

Gregor z Nazianzu

DRENGUBIAK, Ján: Preklad a perspektívy mytologickej kritiky. – In: VALCE-ROVÁ, A. (ed.): Literatúra v medzikultúrnych vzťahoch. Prešov 2008, s. 47–56.

DROBNER, Hubertus R.: Lehrbuch der Patrologie. Freiburg – Basel – Wien 1994.

DROBNER, Hubertus R.: Patrologie. Úvod do starokřesťanské literatury. Praha 2001.

DUBOVSKÝ, Peter (ed.): Komentáre k Starému zákonu. I. zv. Genezis. Trnava 2008.

ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Bratislava 1995. ELIADE, Mircea: Dejiny náboženských predstáv a ideí II. Bratislava 1997. EURÍPIDÉS: Héraklés a jiné tragédie. Prel. J. Král, J. Klier a H. Kurzová. Praha

1988. EURÍPIDÉS: Trójanky a jiné tragédie. Prel. F. Stiebitz a O. Valešová. Praha

1978. FANTUZZI, Marco – PRETAGOSTINI, Roberto: Struttura e storia

dellEesametro greco. Vol. I. Roma 1995. FRÄNKEL, Hermann: Wege und Formen frühgriechischen Denkens. München

1960. GALLAY, Paul : Lettres. Paris 1964–1967. GALLAY, Paul – JOURJON, Maurice de: Grégoire de Nazianze. Discours 27–

31. Paris 1978. GALLAY, Paul – MORESCHINI, Claudio: Grégoire de Nazianze. Discours 32–

37. Paris 1985. GALLAY, Paul – MORESCHINI, Claudio: Grégoire de Nazianze. Discours 38–

41. Paris 1990. GALLAY, Paul – JOURJON, Maurice de: Grégoire de Nazianze. Lettres théo-

logiques. Paris 1974. GALLAY, Paul: La Vie de Saint Grégoire de Nazianze. Lyon – Paris 1943. GEERLINGS, Wilhelm: Das Bild des Sängers Orpheus bei den griechischen

Kirchenvätern. – In: HAEHLING, Raban von (Hrsg.): Griechische Mytho-logie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 254–265.

GERTZ, Norbert: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz. 2. Die Gedichtgruppe I. Mit Beiträgen von M. Sicherl. Paderborn 1986.

GRANT, Michael: Klasické Řecko. Praha 1999. GÄRTNER, Michael: Die Familienerziehung in der Alten Kirche. Köln – Wien

GRÉGOIRE de Nazianze. Œuvres poétiques, tome I, première partie. Poèmes personnels (II,1,1–11). Texte critique établi par A. Tuilier – G. Bady, tra-duction et commentaire de J. Bernardi. Paris 2004.

GRÜNBART, Michael: Byzantinische Briefkultur. – In: Acta Ant. Hung. 47, 2007, s. 117–138.

HAEHLING, Raban von (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christen-tum. Darmstadt 2005.

HAUSER-MEURY, Marie-Madeleine: Prosopographie zu den Schriften Gre-gors von Nazianz. Bonn 1960.

HEWITT, Joseph William: Gratitude to Parents in Greek and Roman Literature. – In: The American Journal of Philology. Vol. 52, No. 1 (1931), s. 30–48.

HOLMAN, Susan R.: Taxing Nazianzus: Gregory and the Other Julian. – In: Studia patristica, vol. XXXVII. Louvain 2001, s. 103–109.

HÖLGER, Winfried: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors von Nazianz, Vol. 1. Die Gedichtgruppen XX und XI. Paderborn 1982.

HOMÉROS: Ílias. Prel. M. Okál. Bratislava 1986. HOMÉROS: Odysseia. Prel. M. Okál. Bratislava 1966. CHRIST, Wilhelm von: Geschichte der griechischen Literatur, München

1924. JERONÝM: Legendy o poustevnících. Prel., poznámky a úvodnú štúdiu nap.

J. Šubrt. Praha 2002. JEŽEK, Václav: Byzantská paideia – vzdělávání v Byzanci. (Byzantská kultura),

Prešov 2006. JONES, A. H. M. – MARTINDALE, J. R. – MORRIS, J.: The Prosopography of

the Later Roman Empire. Volume I. A.D. 260 – 395. Cambridge – London – New York – Melbourne 1975.

JUNGCK, Christoph: Gregor von Nazianz. De vita sua. Einleitung, Text, Über-setzung, Kommentar. Heidelberg 1974.

KAISER, Erich: Odyssee-Szenen als Topoi. – In: Museum Helveticum, 21 (1964), s. 109–136, 197–224.

KAKRIDIS, I. Th.: Daktylikon exametron: kata tis paradosis tu kathigitu I. Th. Kakridi. 1948. Fotokópia.

KALAMAKIS, Dionysios Ch.: Lexika ton epon Gregoriou tou Theologou meta genikes theoreseos tes paterikes lexikografias. Athena 1992.

KARFÍKOVÁ, Lenka: Duch svatý Bůh aneb dějinná ekonomie poznání: pátá teologická řeč Řehoře z Nazianzu. – In: Karfíková, L.: Studie z patristiky a scholastiky. Praha 1997, s. 38–61.

KATECHIZMUS katolíckej cirkvi. Trnava 1998. KERÉNYI, Karl: Mytologie Řeků I. Praha 1996.

Gregor z Nazianzu

KERÉNYI, Karl: Mytologie Řeků II . Praha 1998. KLAUCK, Hans-Josef: Die antike Briefliteratur und das Neue Testament. Pa-

derborn – München – Wien – Zürich 1998. KLOCK, Christoph: Untersuchungen zu Stil und Rhythmus bei Gregor von Nys-

sa : ein Beitrag zum Rhetorikverstandnis der griechischen Vater. Frankfurt am Main 1987.

KNECHT, Andreas: Gregor von Nazianz. Gegen die Putzsucht der Frauen. Verbesserter griechischer Text mit Übersetzung, motivgeschichtlichem Überblick und Kommentar (Wissenschaftliche Kommentare zu griechis-chen und lateinischen Schriftstellern). Heidelberg 1972.

KORZENIEWSKI, Dietmar: Griechische Metrik. Darmstadt 1968. KOSKENNIEMI, Heikki: Studien zur Idee und Phraseologie des griechischen

Briefes bis 400 n. Chr. Helsinki 1956. KOŽELOVÁ, Adriána: Interpretácia originálu a prekladu na základe vrstvenia

textu. – In: Jazykovedné, literárnovedné a didaktické kolokvium X. Brati-slava 2011, s. 63–75.

KOŽELOVÁ, Adriána: Los factores que influyen en la recepción literaria. – In: Lingue e letterature romanze. Stato attuale e prospettive. Roma: Aracne editrice s.r.l., s. 405–413.

KOŽELOVÁ, Adriána: Priestor recepcie v literárnej vede. – In: Jazykovedné a didaktické kolokvium III. Bratislava 2010, s. 36–41.

KOŽELOVÁ, Adriána: Teória literárnej recepcie ako cesta k správnemu pre-kladu. – In: Jazykovedné a literárnovedné kolokvium 1. Bratislava 2009, s. 94–106.

KRAFT, Heinrich: Slovník starokřesťanské literatury. Kostelní Vydří 2005. KRÁL, Jaroslav: Eurípidés, tragický básník, Athéňan, syn Mnésarchidův z obce

Flyeis (484 či 480–406 př.n.l.). – In: EURÍPIDÉS: Héraklés a jiné tragédie. Praha 1988, s. 7–23.

KRÁL, Josef: Řecká a římská rhytmika a metrika. II. Řecká a římská metrika. Svazek první. Praha 1906.

KRISTELLER, Paul Oskar (ed.): Catalogus translationum et commentatorium: Mediaeval and Renaissance Latin Translations and Commentaries. Vol. II. Washington 1971.

LAZANAS, Vas. I.: Archaia ellenika epigrammata. Athena 1990. LAZANAS, Vas. I.: Ta archaia ellenika erotika epigrammata. Athena 1990. LEFHERZ, Friedhelm: Studien zu Gregor von Nazianz. Mythologie, Überliefe-

rung, Scholiasten. Bonn 1958. LESKY, Albin: Geschichte der griechischen Literatur. Bern und München

1957/1958.

MARKSCHIES, Christoph: Mezi dvěma světy. Dějiny antického křesťanství. Praha 2005.

MARKSCHIES, Christoph: Odysseus und Orpheus – christlich gelesen. – In: HAEHLING, Raban von (Hrsg.): Griechische Mythologie und frühes Christentum. Darmstadt 2005, s. 227–253.

MARROU, Henri Irénée: Geschichte der Erziehung im klassischen Altertum. München 1977.

McGUCKIN, John A.: St. Gregory of Nazianzus. An Intellectual Biography. New York 2001.

McLYNN, Neil: Among the hellenists: Gregory and the sofists. – In: Gregory of Nazianzus: Images and Reflections. Ed. J. Børtnes and T. Hägg. Copenha-gen 2006, s. 213–238.

McLYNN, Neil: The other Olympias: Gregory Nazianzen and the family of Vita-lianus. – In: ZAC (Zeitschrift für Antikes Christentum), vol. 2, 1998, s. 227–246.

MEEHAN, Denis Molaise: Saint Gregory of Nazianzus. Three Poems. Washing-tom 1987.

MEIER, Beno: Gregor von Nazianz. Über die Bischöfe. (Carmen 2,1,12). Einlei-tung, Text, Übersetzung, Kommentar. Paderborn – München – Wien – Zü-rich 1989.

MÉMOIRES pour servir à l'histoire ecclésiastique des six premiers siècles ...: tome neuvième qui contient les vies de Saint Basile, de Saint Grégoire de Nazianze, de Saint Grégoire de Nysse et de Saint Amphiloque. Par M. Lenain de Tillemont. Paris 1703. [on line] Dostupné na internete: http://books.google.com/books?id=kJnVFlkSyysC&printsec=frontcover&hl=sk#v=onepage&q&f=false.

MENANDROS: Komedie pro všední den. Praha 1983. METTE, Hans Joachim: Die Struktur des ältesten daktylischen Hexameters. – In:

Glotta, 35, 1956, s. 1–17. MISTRÍK, Jozef: Moderná slovenčina. Bratislava 1988. MITSAKIS, Kariofilis: Byzantini ymnografia. Tomos A. Thessaloniki 1971. MORESCHINI, Claudio – SYKES, D. A.: St. Gregory of Nazianzus. Poemata

Arcana. Oxford 1997. MORONI, Maria Grazia: Gregorio Nazianzeno Nicobulo jr. Al padre (carm.

II,2,4); Nicobulo sen. Al figlio (carm. II,2,5). Una discussione in famiglia. Pisa 2006.

MOSSAY, Justin – LAFONTAINE, Guy: Grégoire de Nazianze. Discours 20–23. Paris 1980.

Gregor z Nazianzu

MOSSAY, Justin – LAFONTAINE, Guy: Grégoire de Nazianze. Discours 24–26. Paris 1981.

MOSSAY, Justin: Léon Sternbach, byzantiniste et patriote. Note sur l'édition critique de Grégoire de Nazianze préparée à Cracovie. – In: Revue d'Histoire Ecclésiastique, 65, 1970, s. 820–835.

NIEDERMEIER, Lorenz: Untersuchungen über die antike poetische Autobio-graphie. München 1919.

NORDEN, Eduard: Die antike Kunstprosa vom 6. Jahrhundert v. Chr. bis in die Zeit der Renaissance. Band 2. Leipzig 1898.

NOVOTNÝ, František: Řecká a římská metrika. Praha 1955. OBERG, E.: Amphilochii Iconiensis Iambi ad Seleucum. Patristische Texte und

Studien, 9. Berlin 1969. OBERHAUS, Michael: Gregor von Nazianz. Gegen den Zorn. (Carmen 1,2,25).

Mit Beiträgen von Martin Sicherl. Paderborn – München – Wien – Zürich 1991.

OKÁL, Miloslav: Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava 1990.

PALLA, Roberto: Studi sulla tradizione manoscritta dei carmi di Gregorio Na-zianzeno (Parte I). Galatina 1990.

PALLA, Roberto – KERTSCH, Martin: Gregor von Nazianz. Carmina de virtute Ia/Ib, ediert, übersetzt und kommentiert (Grazer Theologische Studien, 10). Graz 1985.

PANCZOVÁ, Helena: Sv. Makrína, Melánia a Olympia. Bratislava 2008. PANCZOVÁ, Helena (ed.): O nepravej ženskej kráse. Bratislava 2007. PINDAROS: Olympijské zpěvy. Prel. J. Šprincl. Praha 2002. PLATON: Dialógy. Prel. J. Špaňár. Bratislava 1990. PLÚTARCHOS: Rady manželské. In: O lásce a přátelství. Prel. Václav Bahník

a doc. Dr. Z. K. Vysoký. Praha 1987. POKORNÝ, Petr: Hermeneutika jako teorie porozumění. Praha 2006. PRZYCHOCKI, Gustaw: Historia listów św. Grzegorza z Nazjanzu. Kraków

1946. PYYKKÖ, Vappu: Die griechischen Mythen bei den großen Kappadokiern und

bei Johannes Chrysostomos. Turku 1991. QUINTILIANUS, Marcus Fabius: Základy rétoriky. Prel. V. Bahník. Praha

1985. RAHLPFS, A. (ed.): Septuaginta. Stuttgart 1979. REDFIELD, James: Homo domesticus. In: Řecký člověk a jeho svět. Ed. Jean-

Pierre Vernant. Praha 2005.

REGALI, Mario: Forme e motivi dellEEpitalamio nella poesia di S. Gregorio Nazianzeno. – In: Le Muséon 96 (1983), s. 87–96.

REGALI, Mario: Il Carme II.2.3 di Gregorio Nazianzeno nie suoi rapporti con le declamazioni. – In: Studia Patristica. Vol. XVIII,3. Ed. Elizabeth A. Li-vingstone. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 529–537.

REGALI, Mario: La Datazione del Carme II,2,3 di Gregorio Nazianzeno. – In: Studi Classici e Orientali, XXXVIII (1988), s. 373–381.

ROSENMEYER, Patricia: Ancient Epistolary Fictions. The letter in Greek Lite-rature. Cambridge 2001.

ROSCHER, W. H.: Ausführliches Lexikon der griechischen und römischen My-thologie. Leipzig 1894–1897.

ROUGEMONT, Denis de: Západ a láska. Prel. M. Jurovská. Bratislava 2001. SABOL, Ján: Semiotický ráz obraznosti podobenstva. – In: Studia philologica 8.

Prešov 2001, s. 10–14. SAJDAK, J.: Historia critica scholiastarum et commentatorum Gregorii Nazian-

zeni. Krakau 1914. SAJDAK, J.: Die Scholiasten der Reden des Gregors von Nazianz. Ein kurzge-

faßter Bericht über den jetzigen Stand der Forschung. – In: Byzantinische Zeitschrift, 30, 1929, s. 268–274.

SHELDON-WILLIAMS, I. P.: Tradice řeckého křesťanského platonismu od kappadockých Otců po Maxima a Eriugenu. – In: ARMSTRONG, A. H. (ed.): Filosofie pozdní antiky. Praha, OIKOYMENH 2002, s. 473–602.

SCHINDLER, Alfred: Geistliche Väter und Hausväter in der christlichen Antike. – In: H. Tellenbach (ed.): Das Vaterbils im Abendland. Band 1. Stuttgart – Berlin – Köln – Mainz 1978, s.70–82.

SIEBEN, Hermann Josef: Gregor von Nazianz: Orationes Theologicae. Die fünf theologischen Reden. Freiburg – Basel – Wien 1996.

SIMON, Marcel: Hercule et le christianisme. Paris 1955. SICHERL, Martin: Die handschriftliche Überlieferung der Gedichte Gregors

von Nazianz. 3. Die epischen und elegischen Gruppen. Paderborn – Mün-chen – Wien – Zürich 2011.

SICHERL, Martin: Einleitung. – In: GREGOR von Nazianz. Mahnungen an die Jungfrauen (Carmen 1,2,2). Kommentar von F. E. Zehles und M. J. Zamo-ra. Paderborn: Ferdinand Schöningh 1996.

STEHLÍKOVÁ, Eva: Autor, který předešel svou dobu. – In: EURÍPIDÉS: Tró-janky a jiné tragédie. Praha 1978, s. 7–23.

STEIN, Ernest: Geschichte des spätrömischen Reiches 1. Wien 1928. STIEBITZ, Ferdinand: Stručné dějiny řecké literatury. Praha 1968. STIEBITZ, Ferdinand: Stručné dějiny římské literatury. Praha 1966.

Gregor z Nazianzu

SUNDERMANN, Klaus: Gregor von Nazianz: Der Rangstreit zwischen Ehe und Jungfräulichkeit (Carmen 1,2,1, 215–732). Paderborn – München – Wien – Zürich 1991.

SVÄTÉ Písmo Starého i Nového zákona. Rím 1995. SYKES, D. A.: Reflections on Gregory Nazianzen’s Poemata quae spectant ad

alios. – In: Studia Patristica, Vol. XVIII, 3. Kalamazoo – Leuven 1989, s. 551–556.

SYKUTRIS, J: Epistolographie. – In: Paulys Real-Encyclopädie der classischen Altertumwissenschaft. Supplementband V. Stuttgart 1931, s. 187.

SYMEONIDES, Charalambos P.: Istorike grammatike tes archaias ellenikes, Proto meros: fonetike. Thessalonike 1989.

ŠESTÁK, Cyril: Život a dielo svätého Bazila Veľkého. – In: Sv. BAZIL Veľký: Povzbudenie mladým. Listy I (R. 357 – 374). Trnava 1999, s. 5–16.

ŠPIDLÍK, Thomas: Grégoire de Nazianze: introduction à ľétude de sa doctrine spirituelle. Roma 1971.

ŠPIDLÍK, Tomáš: Spiritualita křesťanského Východu. Mnišství. Velehrad 2004. ŠPIDLÍK, Tomáš: Řehoř Naziánský. Úvod ke studiu jeho duchovní nauky. Olo-

mouc 2010. ŠUBRT, Jiří: Jeroným. Legendy o poustevnících. Praha 2002. ŠUBRT, Jiří: Římská literatura. Praha 2005. The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. F. L. Cross. Oxford 1993. THRAEDE, Klaus: Grundzüge griechisch-römischer Brieftopik. München 1970. URBANCOVÁ, Elena: Cnosť v tóge. Prešov 2002. VAN DAM, Raymond: Families and Friends in Late Roman Cappadocia. Phi-

ladelphia 2003. VANDENBERG, Philipp: Tajomstvo veštiarní. Bratislava 1986. VENTURA, Václav: Spiritualita křesťanského mnišství 1. Od prapočátků po

svatého Jana Zlatoústého. Praha 2006. VIDMAN, Ladislav: Od Olympu k panteonu. Praha 1997. VINSON, Martha: St. Gregory of Nazianzus. Select Orations. Washington 2003. WAGNER, Wilhelm: Wert und Verwertung der griechischen Bildung im Urteil

des Clemens von Alexandrien. – In: Zeitschrift für wissenschaftliche Theo-logie, 45 (N.F. 10), 1902, s. 213–262.

WAY, Agnes Clare: Gregorius Nazianzenus. – In: KRISTELLER, Paul Oskar

(ed.): Catalogus translationum et commentatorium: Mediaeval and Renais-sance Latin Translations and Commentaries. Vol. II. Washington 1971, s. 43–192.

WERHAHN, Heinz Martin: Gregorii Nazianzeni Σýγκρισις βßων. Wiesbaden 1953.

WILAMOWITZ-MOELLENDORF, Ulrich von: Die griechische Literatur des Altertums. – In: Die griechische und lateinische Literatur und Sprache. Ber-lin – Leipzig 1905.

WITTIG, Michael: Gregor von Nazianz. Briefe. Stuttgart 1981. WOLFF, Hans Julius: Beiträge zur Rechtsgeschichte Altgriechenlands und des

hellenistisch-römischen Ägyptens. Weimar 1961. WOLFF, Hans Julius: Die Grundlagen des griechischen Eherechts. – In: Erich

Berneker (ed.): Zur griechischen Rechtsgeschichte. Darmstadt 1968. WURM, Michael: Apokeryxis, Abdicatio und Exheredatio. München 1972. WYSS, Bernhard von: Gregor von Nazianz. – In: RAC (Reallexikon für Antike

und Christentum) 12, 1983, s. 793–863. WYSS, Bernhard von: Gregor von Naziamz. Ein griechisch-christlicher Dichter

des 4. Jahrhunderts. – In: Museum Helveticum, 1949, 6, s. 177–210. XENOFÓN: Hostina. Sokratova obhajoba. Prel., poznámkami k prekladu, slov-

nou zásobou a jazykovým komentárom doplnil A. Kalaš. Bratislava 2006. YOUNG, Frances – AYRES, Lewis – LOUTH, Andrew: The Cambridge history

of early Christian literature. Cambridge 2008. ZAMAROVSKÝ, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava 1980. ZEHLES, Frank Erich – ZAMORA, María José: Gregor von Nazianz. Mahnun-

gen an die Jungfrauen (Carmen 1,2,2). Kommentar von Frank Erich Zehles und María José Zamora. Mit Einleitung und Beiträgen von Martin Sicherl. Paderborn – München – Wien – Zürich 1996.

ZILLIACUS, Henrik: Untersuchungen zu den abstrakten Anredeformen und Höflichkeitstiteln im Griechischen. Helsinfors 1949.

ZOZUĽAK, Ján: Filozofia, teológia, jazyk. Prešov 2005. ZOZUĽAK, Ján: Ctihodný Ján Sinajský (525–600). – In: Parrésia – Revue pro

východní křesťanství, č. 4. Praha 2010, s. 381–390. ZVALENÁ, Eleonóra: Žánrová charakteristika podobenstva. – In: Studia philo-

logica Annus XIII. Ed. Jana Kesselová. [online]. Prešov 2008, s. 101–104. Dostupné na internete: < http:// www.pulib.sk/elpub2/FHPV/Kesselova1/ index.html>.

Edičná poznámkaEdičná poznámkaEdičná poznámkaEdičná poznámka

GREGOR Z NAZIANZU ODKAZUJE VO SVOJICH VERŠOVANÝCH LISTOCH NA NEMALÝ počet biblických a mytologických postáv i zemepisných názvov, ktorých tran-skripcia a flexia je v našich zemepisných šírkach často kameňom úrazu. Tran-skripcia mien v texte sa výrazne neodlišuje od zásad definovaných v Pravidlách slovenského pravopisu (Bratislava 2000, s. 43–44, 83–84). V poslovenčenej podobe sa objavujú mená, ktoré možno pokladať za udomácnené (napr. Cézarea, Atény, Homér, Dioklecián, Dionýz, Tekla), ostatné sa blížia jazyku originálu. Latinské mená sú zachované v ich latinskej podobe (napr. Horatius, Augustinus). Pri prepise gréckych mien je dodržaná kvantita dlhých vokálov ω a η (ó, é) a rovnako nie je eliminovaná ani grafika θ (th), keďže v gréčtine bol medzi vý-slovnosťou t a th zásadný rozdiel. Označenia úradníkov sa prikláňajú k latinským pojmom (napr. peraequator).

Gregor z Nazianzu Listy vo veršoch

Documents

135 nghe i t vo n 1863

So tay ky thuat phan vo tau

Pazarite na kapital vo zemjite vo tranzicija

Cloud and Big Data Technologies - Gregor von Laszewski

Nikodinovski, Zvonko - Figurativnite značenja na pčelata vo francuskiot i vo makedonskiot jazik (1-23), in \"Figurativnite značenja na insektite vo francuskiot i vo makedonskiot

Listy zalecanych odmian zbóż i rzepaku

Ach tern aa m Vo orn aa m tu ssen vo eg sel M w ./D ... - PI Research

Vznik Sancta Ecclesia Marabensis: Listy papeže Jana VIII. (872–882)

Van hoa doanh nghiep Assignment nghia vo

Agencisko rabotenje vo Makedonija i Srbija

Gregor P. Henze, Ph.D., P.E. - University of Colorado Boulder

Listy Marcina Szyszkowskiego

VO Einführung in DaF/DaZ

Vo Thi Trang Dung

Hoa Vo Co Tap 1

VO-VOK-Duct-Fans-Series.pdf - MMotors Europe

Prekladateľské listy 2 [Translation Letters 2] (ed.)

Budzetot vo Makedonija

hoa hoc vo co

Anita gregor 2015