Vzdelávaniepre životReforma školstvav súvislostiach

Zuzana HumajováMartin KrížBranislav PupalaPeter Zajac

Vzdelávaniepre životReforma školstvav súvislostiach

Zuzana HumajováMartin KrížBranislav PupalaPeter Zajac

Vzdelávaniepre životReforma školstva v súvislostiach

KONZERVATÍVNY INŠTITÚT M. R. ŠTEFÁNIKA 2008

�

�

Autori: Zuzana Humajová, Martin Kríž, Branislav Pupala, Peter ZajacEditor: Zuzana HumajováCopyright © Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika

Publikácia vychádza v rámci projektu Vzdelávanie pre život - príprava učiteľov na zmeny vzdelá-vacieho systému a potreby trhu práce (Pilotný vzdelávací tréningový program). Projekt je spolu-financovaný Európskou úniou poskytnutím nenávratného príspevku z Európskeho sociálnehofondu (Program: SOP ĽZ 2005/1-091, Priorita: Zvýšenie kvalifikácie a adaptability zamestnancova osôb vstupujúcich na trh práce, Opatrenie: Zvýšenie rozsahu, zlepšenie a širšie poskytovanieďalšieho vzdelávania s cieľom zlepšiť kvalifikáciu a adaptabilitu zamestnancov, Riadiaci orgán:Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Sprostredkovateľský orgán: Ministerstvo školstva SR).

Viac o projekte: www.noveskolstvo.sk

OBSAH

Peter ZajacÚvod ................................................................................................................... 6

Zuzana HumajováEtapy rozvoja slovenského školského systému ................................. 9

Zuzana Humajová, Branislav PupalaPodoby školskej reformy.......................................................................... 17

Martin KrížDôvody a ciele kurikulárnej transformácie ...................................... 33

Martin KrížNiekoľko postrehovk prebiehajúcej kurikulárnej transformácii ..................................... 49

Martin KrížAko zachrániť reformu?............................................................................ 55

�

Je zrejmé, že vzdelanie patrí v súčasnosti celosvetovo me-dzi najväčšie kultúrne a sociálne problémy. Rovnako je zrejmé, žemedzi verejnosťou nehrá u nás vzdelávanie prvé, druhé, ani tretie,ale až štvrté husle po problémoch finančného zabezpečenia, zdra-via a práce, hoci je pre nastupujúce generácie a pre miesto Slo-venska vo svete rozhodujúce. A všetky dostupné výskumyukazujú, že Slovensko vo vzdelávaní zaostáva – v kvantitatívnychako aj kvalitatívnych ukazovateľoch.

Je zrejmé, že v oblasti vzdelávania panuje množstvo mý-tov. Začínajú sa už samotným pojmom reforma, pod ktorou sa zaposledných takmer dvadsať rokov skrývali často všeobecné for-mulácie bez konkrétnej predstavy, ako ju prakticky uskutočniť(Projekt Konštantín v roku 1994, Milénium v roku 1999). Naj-hmatateľnejším dôkazom tohto tvrdenia bola neschopnosť prijaťv rokoch 1998 – 2006 školský zákon, ktorý by pre reformu vzde-lávania vytvoril priaznivé systémové prostredie. Tento zákon jetotiž nevyhnutným predpokladom na to, aby reforma prebehlaceloplošne, ucelene, a nielen na niektorých školách a medzi ini-ciatívnymi učiteľmi.

Peter Zajac

Úvod

1

�

Rovnako je mýtom, že to, čo sa v súčasnosti v našom vzde-lávacom systéme odohráva, je reforma. Súčasné exekutívnekroky charakterizuje absencia reformnej stratégie a nesystémo-vosť, v rámci ktorej sa prelínajú reformné prvky s tými nereform-nými a protireformnými.

V neposlednom rade je mýtom časté politické tvrdenie, žereforma vzdelávania sa rovná vzdelanostnej ekonomike. Reformavzdelávania je nevyhnutným predpokladom rastu ekonomiky za-loženej na vedomostiach, ale nie je ekonomikou samotnou.Okrem toho koncept vzdelanostnej ekonomiky vzdelanie splo-šťuje, redukuje a inštrumentalizuje na ekonomický účel.

Dnes však už možno povedať viac. Keď Konzervatívny in-štitút pripravil zásady reformy vzdelávania a návrh školského zá-kona, nebolo ešte celkom jasné, prečo musia byť jednotlivéreformné kroky vzájomne previazané a aká dôležitá je preúspešný priebeh reformy vzdelávania postupnosť, súbežnosťa následnosť jednotlivých krokov. Dnes, a to aj na základe vlast-nej projektovej skúsenosti z tréningov učiteľov a z diskusií s uči-teľmi, je už oveľa jasnejšie, že úspešná môže byť len taká reformavzdelávania, v ktorej sa prepája zmena obsahov a spôsobov vzde-lávania so zmenou jeho štruktúry, so zmenou prístupu k učebni-ciam a k rozhodovacím procesom pri tvorbe vzdelávacíchprogramov, ako aj s následnou zmenou ohodnocovania učiteľova hodnotenia škôl.

Úspech reformy vzdelávania závisí od postupnosti krokov,od kvality odbornej a verejnej diskusie a diskusie medzi učiteľmi,rodičmi a samosprávou, cez prípravu a preskúšanie experimen-tálnych programov na jednotlivých školách, až po zavedenie re-formy do všetkých typov škôl. K takejto postupnosti krokov poroku 2006 nedošlo a chaos, ktorý sprevádza dnešné zmeny vovzdelávaní, povedie nevyhnutne k nedôvere učiteľov, žiakov, ro-dičov a verejnosti voči reformovateľnosti vzdelávania a k ich ná-slednej rezignácii. Takto napokon reagovali učitelia na všetkypredchádzajúce zmeny, o ktorých vedeli, že nevedú k pozitívnymvýsledkom – tí najlepší si vo vzdelávacom proces našli priestorna individuálne inovácie a pokúsili sa vtesnať ich do nových rám-cov, iní sa prispôsobili a ďalší rezignovali. Z tohto hľadiska nie jenaša správa o školách povzbudzujúca, je však pravdivá, pretože

�

na začiatku akéhokoľvek procesu náprav musí stáť pravdivé po-znanie. V tom je jej étos, rovnako ako v tom, že ponúka učiteľom,ktorí nechcú rezignovať a chcú si v možnostiach daných rámcovvytvoriť vlastný pozitívny priestor, impulzy na ďalší postup.

Diskusia o štruktúrnych zmenách v obsahu vzdelávania,ktorá sa vedie v súvislosti so súčasnými inštitucionálnymi pro-cesmi, však zasúva do pozadia pôvodnú a základnú otázku ne-vyhnutných zmien obsahu vzdelávania, ktorá sa v diskusiáchscvrkla na problém rámcových (štátnych) a školských programova na slogan, že učiť sa treba „pre život“. Čo to však znamená učiťsa pre život? Najčastejšia odpoveď znie tak, že ide o problém od-búrania množstva pojmov a poznatkov, ktoré žiak nebude nikdyv živote potrebovať, a že vo vzdelávacom procese ide o hlbšieporozumenie naučeného a o jeho praktické použitie. Z tohto inakzrozumiteľného princípu však vyplývajú dve základné otázky:Čo tvorí balík povinných vzdelávacích obsahov a v čom spočívaich praktické využitie pre život? Na prvý pohľad sa dá na ne od-povedať veľmi jednoducho, avšak skutočne reformné riešenia súoveľa zložitejšie.

V súčasnom svete ustupuje význam poznatkovej bázy doúzadia, dôraz sa začína klásť na kompetencie. Ich súčasťou súokrem istého balíka poznatkov i praktické zručnosti a schopnosťvedieť tieto poznatky v praxi využiť. Aj pri takomto chápaní všakide len o polovicu problému. Vzdelávanie je celkom iste otázkoupraktického účelu. On tvorí jeho obal. Jadro však spočíva v otázkezmyslu vzdelávania. Jedno od druhého pritom nemožno odde-ľovať. Otvára sa tým otázka, ktorá smeruje k hĺbkovej podstatevzdelávania a na ktorú sa odpovede nehľadajú ľahko. Kľúčovýproblém totiž spočíva v tom, aký získa v procese vzdelávania člo-vek vzťah k okolitému svetu, k ľuďom vo svojom najbližšom pro-stredí, k svojmu najbližšiemu spoločenstvu v rodine, v škole, napracovisku a vo verejnom živote. To je otázka zmyslu vzdeláva-nia, ktorá sa dotýka bytostnej podstaty človeka.

Ak hovoríme o skutočnej reforme vzdelávania, musímemať na pamäti práve tieto veci. Reforma vzdelávania nie je možnábez ucelenej koncepcie, ktorej zodpovedá komplexná zmena ce-lého vzdelávacieho systému. Nie je však možná ani bez zmenyobsahu vzdelávania, jeho účelu a zmyslu.

�

Do roku 1990 bola vzdelávacia politika na území Slovenskazameraná výlučne na udržanie jednotného, nediferencovanéhoškolského systému. Jeho charakter sa odvíjal od základného ideo-vého dokumentu Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacejsústavy, ktorý bol skoncipovaný v roku 1976. Dokument tvoril vý-chodisko všetkých legislatívnych noriem, prijatých v rozpätí rokov1978 – 1984 (zákon o sústave základných a stredných škôl, zákono školských zariadeniach, zákon o štátnej správe v školstve, zákono vysokých školách). Oblasť ďalšieho vzdelávania sa v tom čase naSlovensku rozvíjala iba na základe podzákonných noriem, ktoré satýkali štúdia popri zamestnaní na stredných a vysokých školách,a vzdelávacích zariadení rezortov, odvetvových, oblastných a pod-nikových hospodárskych a spoločenských organizácií.

Po roku 1989 sa spoločenské zmeny, ktoré so sebou pri-niesol proces demokratizácie spoločnosti, odrazili aj v oblastivzdelávania. V prvých porevolučných rokoch bolo hlavnou priori-tou v školskom prostredí očistiť učebné osnovy od nánosov jed-nostrannej ideologickej manipulácie. Zároveň sa postupnerealizovali i prvé opatrenia na legislatívne ukotvenie demokrati-

Zuzana Humajová

Etapy rozvoja slovenskéhoškolského systému

2

�

začných procesov, ktorých hlavným cieľom bolo prinavrátiť škol-skému prostrediu potrebnú pluralitu a pestrosť. Neskôr sa čorazviac dostávali do popredia otázky modernizácie vzdelávaciehosystému v oblasti obsahu vzdelávania a potreba zadefinovania re-formného konceptu. Tieto otázky dodnes rezonujú v spoločen-skej diskusii venovanej vzdelávaniu.

Jednotná škola do roku 1989Myšlienka jednotnej školy začala v slovenskom vzdeláva-

com systéme ožívať koncom 2. svetovej vojny. Aj keď ideový kon-cept jednotnej školy v sebe pôvodne obsahoval racionálnu ideuvnútorne diferencovanej jednotnej školy, ktorou sa sledovali zdô-vodnené pedagogické a sociálne ciele, v povojnovom období pre-vládla politická a ideologická línia napĺňania idey jednotnéhoškolského systému. Konkrétnu podobu nadobudla v roku 1944v nariadení SNR o poštátnení všetkých škôl, od materských škôl ažpo vysokoškolské inštitúcie. Napriek jasnému zámeru vytvoriť cen-tralisticky riadený školský systém spory o charakter škôl pretrvá-vali až do roku 1948. Snahy zvrátiť naštartovaný proces vytváraniajednotného školského systému definitívne zlyhali v roku 1948, keďvyšiel Zákon o základnej úprave jednotného školstva, ktorý uviedoldo školskej praxe program jednotnej nediferencovanej školy a tiežmnožstvo obsahových a ideologických zmien v duchu vtedajšejideológie. Dokument sa vzťahoval na všetky druhy a stupne škôlokrem vysokých, vojenských a teologických. Včlenil ich do jednot-nej školskej sústavy, určil všetkým školám spoločný cieľ a každejosobitne vzdelávacie úlohy. Princíp jednotnej školy sa v sloven-skom vzdelávacom systéme zachoval až do roku 1990.

Školská reforma v roku 1948 ustanovila deväťročnú povinnúškolskú dochádzku, ktorá sa v roku 1953 skrátila na osem rokova v roku 1960 zase predĺžila na deväť rokov. Od roku 1960 sa žiakomzdarma poskytovali učebnice a ďalšie učebné pomôcky, veľký početžiakov a študentov poberal štipendiá, k dispozícii mali lacné, niekdei bezplatné ubytovanie v internátoch a domovoch mládeže. O detipredškolského veku sa starali detské jasle, materské školy a detskéútulky. Žiakom základnej školy systém okrem bezplatného zabezpe-čenia základných vzdelávacích potrieb poskytoval i mimoškolskúopateru a výchovu v školských družinách a školských kluboch.

��

V roku 1976 bol vytvorený projekt Ďalší rozvoj výchovno-vzdelávacej sústavy, ktorého hlavným cieľom bolo urýchliť rozvojvšetkých článkov školskej a mimoškolskej výchovno-vzdelávacejsústavy podľa aktuálnych potrieb spoločnosti a požiadaviek ve-decko-technickej revolúcie. Zaviedol povinnú desaťročnú školskúdochádzku s osemročnou základnou školou. Na ňu nadväzovalasieť stredných odborných učilíšť, stredných odborných škôl a gym-názií. Legislatívne tento projekt potvrdil Zákon č. 29/1984 o sústavezákladných a stredných škôl, ktorý platil až do roku 2008, hoci bolniekoľkokrát novelizovaný.

Idea „urýchlenia“ však mala okrem ideologického i legi-tímny psychologický obsah a ten sa týkal tzv. akcelerácie psychic-kého vývinu detí, ktorú dokladovali vtedajšie autority z Ústavuexperimentálnej pedagogiky SAV. Psychologický koncept akcele-rácie bol jedným z najzávažnejších argumentov, ktorý determino-val systematické zmeny obsahu vzdelávania na základnýcha stredných školách, a ktorý viedol k jeho zásadnej – a v tomto prí-pade i koncepčne dômyselne pripravenej – reforme. Pri tomto kon-štatovaní však treba podotknúť i to, že hoci sa koncepčné pozadiereformy obsahu vzdelávania opieralo o významné teoretickézdroje (zaujímavé boli najmä tie, ktoré dnes vo svete rezonujú akotzv. ruská psychologická škola, napojená na dielo Vygotského), vý-sledkom bolo najmä pomerne mechanické zvyšovanie náročnostivyučovacích obsahov, ktoré sa stali pre mnohých žiakov nedo-stupné. Tento faktor sa dnes považuje za jednu z príčin, ktorá v na-šom školstve zakorenila nadmieru vecných vzdelávacích obsahova istým spôsobom zabránila širšiemu premysleniu učebných stra-tégií, ktoré vedú k učeniu s porozumením.

Zmeny vzdelávacieho systému po roku 1989Prvou novelou školského zákona, ktorá bola prijatá hneď

po roku 1989, sa kodifikovala právna subjektivita stredných škôl.Vzdelávanie na základnej škole sa predĺžilo z 8 na 9 rokov a po-vinná školská dochádzka sa skrátila z 10 na 9 rokov. Zadefinova-ním pojmov „súkromná škola“ a „cirkevná škola“ sa vytvorilamožnosť zriaďovať aj neštátne základné a stredné školy. Zriaďo-vateľom školy sa mohla stať fyzická alebo právnická osoba, cirkevalebo náboženská spoločnosť. Touto novelou sa narušil systém

��

jednotnej školy a začala sa uplatňovať diferenciácia vzdelávacíchpríležitostí podľa výberu samotných žiakov a ich rodičov.

V priebehu ďalších rokov sa vzdelávací systém čoraz viaczbavoval totalitných čŕt a pod tlakom spoločenských zmien do-chádzalo k ďalším legislatívnym úpravám. Do školského zákonasa premietli niektoré nové ustanovenia Ústavy SR o právach ná-rodnostných menšín na vzdelávanie v ich jazyku. Vytvorili sa istémožnosti pre podnikateľskú činnosť škôl, vďaka čomu mohli školyzískať časť chýbajúcich financií na obnovu budov a materiálno-technického zabezpečenia. Vo vzdelávacej politike sa do poprediadostala problematika výchovy a vzdelávania žiakov s postihnutím– zaviedol sa nový pojem „žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelá-vacími potrebami“, odstránilo sa označenie„osobitná škola“ a„po-mocná škola“ a zaviedlo sa jednotné označenie„špeciálna škola“.Právomoci vymenúvať a odvolávať riaditeľov škôl a školských za-riadení a zriaďovať a zrušovať školy a školské zariadenia sa presu-nuli z centrálnej úrovne na obce a samosprávy, čím sa definitívnenaštartovala decentralizácia školského systému. Časom získaliprávnu subjektivitu aj základné školy a zákonom sa umožnilo ichzlučovanie a spájanie s materskými školami.

Uvedené zmeny sa čoraz hlbšie premietali do vzdelávacejpraxe, pričom najmä v prvých desiatich rokoch prebiehala o ichimplementácii a dôsledkoch pomerne živá diskusia. V rámci nejdochádzalo priebežne ku korektúram realizovaných zmien, akonapríklad v prípade, keď sa povinná školská dochádzka opäť pre-dĺžila z 9 na 10 rokov. Významnou pozitívnou zmenou bolo aj za-vedenie nultého ročníka základnej školy pre deti, ktoré dosiahlivek 6 rokov, nedosiahli však školskú spôsobilosť a pochádzajú zosociálne znevýhodneného prostredia. Zároveň sa na základnejškole vytvoril priestor pre asistenta učiteľa, ktorý mal pomáhať de-ťom prekonávať jazykové, zdravotné a sociálne bariéry. Spomí-nané zmeny sa realizovali v úzkej spolupráci s mimovládnymiorganizáciami, profesijnými združeniami a inými záujmovými sku-pinami, ktoré sa v spoločenskej diskusii postupne etablovali narelevantného partnera centrálnej autority.

Celkovo sa školský zákon z roku 1984 novelizoval devät-násťkrát, pričom väčšinou šlo o pozitívne zmeny. Charakter prija-tých noviel však nikdy neprerástol limity čiastkových korekcií,

��

preto sa nimi nepodarilo naštartovať zásadné systémové zmeny.Úpravy zákona nesledovali jasne zadefinovaný a strategicky ucho-piteľný dlhodobý cieľ a nemali garantovanú kontinuitu ďalšiehovývoja v ucelenej koncepcii reformy vzdelávania. Boli iba legisla-tívnym vyjadrením niekoľkých požiadaviek, ku ktorým sa v istejchvíli priklonila „kritická väčšina“ odbornej i laickej verejnosti,a ktorých účelom bolo sledovať konkrétne, často iba v politickejrovine formulované zámery.

Istým dynamizujúcim faktorom legislatívnych úprav bol zá-roveň i pohyb vo vnútri výchovno-vzdelávacieho systému. K roz-širovaniu ponuky, najmä v oblasti inovácií pedagogickýchpostupov a vyučovacích metód, dochádzalo predovšetkým vďakainiciatíve jednotlivých škôl, ktoré sa snažili modernizovať učebnéosnovy „zdola“. Práve vďaka tomuto fenoménu bolo na začiatku90. rokov pre regionálne školstvo charakteristické nebývalé rozši-rovanie ponuky rôznych alternatívnych výchovno-vzdelávacíchprogramov, ako aj prudký nárast počtu cirkevných a súkromnýchzákladných a stredných škôl.

Na obrovský dopyt žiakov a rodičov po rozširovaní vzdelá-vacej ponuky bola nútená reagovať aj centrálna úroveň. V roku1993 začalo ministerstvo školstva s výraznejšou diferenciáciou ob-sahu vzdelávania už na úrovni variantných učebných plánova učebných osnov, pričom v tomto trende pokračovalo aj v nasle-dujúcich obdobiach. Rozsah úprav a tempo zmien neboli dosta-točné, no napriek tomu možnosť zvoliť si napríklad špecializovanézameranie (jazykové, športové, prírodovedné, umelecké a pod.)využili viaceré základné školy aj gymnáziá1).

1) V školskom roku ����/���� malo viac ako �� % základných škôl triedy s rozšíreným vyučovaním mate-matiky, športu a cudzích jazykov. Okrem toho si mohli školy zvoliť rozšírené vyučovanie hudobnej výchovy,výtvarnej výchovy alebo technickej výchovy. Žiaci si mohli zvoliť gymnázium podľa zamerania, napríkladso zameraním na matematiku, informatiku, telesnú výchovu, spoločensko-vedné disciplíny, umeleckúvýchovu, slovenský jazyk a literatúru či cudzie jazyky. Diferenciácia učebných osnov sa realizovala najmäv oblasti rozšírenia ponuky výchovných predmetov, alebo formou „posilnenia“ jednotlivých všeobecno-vzdelávacích predmetov nad rámec základného obsahového balíka. Školy si mohli do svojho vzdelávaciehoplánu zaradiť aj niektoré špeciálne učebné predmety podľa záujmu žiakov, rodičov alebo regiónu vo formevoliteľných predmetov a rozšíriť ponuku nepovinných predmetov. Mechanizmus voľby diferencovanýchučebných osnov však nebol dostatočne efektívnym riešením, pokiaľ ide o optimálne nastavenie konku-renčného prostredia vo vzdelávaní.

��

Postupne prijímané novely možno teda považovať skôr zaúsilie kopírovať rýchlo sa meniacu realitu než za premyslenú re-formnú stratégiu. Samotné uvedomenie si potreby komplexnejreformy vzdelávacieho systému sa v spoločnosti vynáralo veľmipomaly. Slabý reformný potenciál možno pripísať na vrub nielenslabej intenzite verejného záujmu o vzdelávanie, ale aj stagnujú-cemu pedagogickému výskumu a neustále sa meniacemu po-meru síl v spoločnosti v prospech rôznych ideologických smerov,ktoré sa premietali do častej výmeny vlád a tým aj ministrov škol-stva. Tak ako neexistovala kontinuita v spoločenskom vývoji, ne-existovala kontinuita ani v práci rezortu školstva. Potrebakoncepčného riešenia zmien v školskom prostredí, ktoré by malikomplexný charakter a ktoré by viedli k väčšiemu otvoreniu vzde-lávacieho systému a zároveň k jeho stabilizácii a modernizácii,však čoraz viac nadobúdala na intenzite.

Reformné konceptyPrvým pokusom o zadefinovanie nových vzdelávacích cie-

ľov ako i predstavy ako tieto ciele realizovať bol materiál Duchškoly, ktorý rezort školstva predstavil v roku 1991. O tri roky ne-skôr, v auguste 1994 prezentovalo ministerstvo školstva prvú uce-lenú reformnú koncepciu pod názvom Projekt Konštantín –Národný program výchovy a vzdelávania. Keďže však v decembritoho istého roka došlo k výmene na pozícii ministra školstva, pro-jekt upadol do zabudnutia.

Potrebu uskutočniť komplexnejšiu reformu vzdelávania ar-tikuloval rezort školstva opätovne až po ďalšej výmene ministrav roku 1998. Ministerstvo školstva ustanovilo komisiu na vypra-covanie Koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania v SR s horizontomna najbližších 10 – 15 rokov. Vznikla reformná vízia, ktorú dnesverejnosť pozná pod názvom Milénium. Reformná aktivita minis-terstva však na tomto bode ustrnula. Napriek tomu, že Miléniumnebolo dotiahnuté po stránke odbornej i koncepčnej, bol tentomateriál oficiálne povýšený na záväzný reformný dokument.K jeho následnému rozpracovaniu do podoby konkrétnej re-formnej stratégie však nikdy nedošlo, čo možno považovať za zá-važnú, ba až zásadnú chybu v rezortnom dizajnovaní procesureformy vzdelávania.

��

V období vzniku Milénia sa situácia vo vnútri vzdelávaciehosystému začala pomaly meniť. Po prirodzenom opadnutí prvot-ného nadšenia zo spoločenskej zmeny začal rezort školstva pri-stupovať k jednotlivým návrhom rôznych záujmových skupínopatrnejšie, racionálnejšie, ale zároveň aj byrokratickejšie. Od roku1999 začalo ministerstvo školstva prísnejšie posudzovať realizá-ciu rôznych alternatívnych respektíve inovatívnych výchovno-vzdelávacích programov na štátnych i neštátnych základnýchškolách a postupne zrušilo tie, ktoré sa nerealizovali v súlades platným školským zákonom. Vo väčšine prípadov bol dôvodomnesúlad s učebnými osnovami, ktoré vydávalo ministerstvo škol-stva, a ktoré boli pre všetky typy škôl záväzné. Opačný postup,teda úpravu celoplošne platných učebných osnov na základeúspešne overených školských projektov, ministerstvo nezvolilo.

Tento trend prenikol aj do oblasti experimentálneho ove-rovania nových foriem, organizácie a obsahu vzdelávania. Expe-rimentálne overovanie sa v školskej praxi zúžilo na overovanienových vyučovacích metód a školy na presadzovanie hlbšíchobsahových zmien postupne rezignovali. Podporu ministerstvasi získavali a udržali aj tie programy, ktoré preberali ucelené za-hraničné výchovno-vzdelávacie modely 2), prípadne ponúkaličiastkové úpravy v rámci jedného alebo úzkej skupiny predmetov(rozšírené vyučovanie cudzích jazykov, výchovných predmetov,matematiky a pod.). Nové, komplexne postavené výchovno-vzdelávacie programy domáceho pôvodu sa i napriek ojedinelýmúspešným pokusom 3) v systéme nepresadili.

Podmienky na zásadné zmeny v oblasti obsahu vzdeláva-nia sa pritom nezlepšovali ani v prostredí neštátnych škôl. Naopak,snaha o udržanie rozhodujúceho vplyvu štátu na podobu učeb-ných osnov sa odrazila aj v politike riadenia a financovania sú-kromných a cirkevných škôl. V roku 2001 sa legislatívne upravilmechanizmus prideľovania dotácií na výchovu a vzdelávanie do

��

2) Projekt FAST – od r. ����, program Montessori – od r. ����, International Baccalaureate (IB) – od r. ����,Integrované tematické vyučovanie (ITV) – od r. ����, Waldorfská škola – od r. ����

3) Napríklad školy pre mimoriadne nadané deti – prvá vznikla v r. ���� na základe Projektu alternatívnejstarostlivosti o nadané deti, o rok nato bolo pri nej zriadené osemročné gymnázium. V súčasnosti je naúzemí SR zriadených �� tried pre nadané deti.

podoby viaczdrojového financovania s tzv. „normatívnym“ spô-sobom určovania prostriedkov. Neštátnym školám však zákonštátny príspevok krátil v prípade vyberania školného a v prípadeodklonu od štátnych učebných osnov.

Spomínané obmedzujúce opatrenia však neznamenalizásadnú prekážku v procese postupnej demokratizácie a decen-tralizácie systému vzdelávania, hoci ho výrazne spomalili. Napriekpomalým zmenám v oblasti obsahu vzdelávania sa podarilo rea-lizovať dva reformné kroky v ďalších dvoch kľúčových oblastiachvzdelávacieho systému, konkrétne v oblasti riadenia a financova-nia škôl, ktorými sa podarilo takmer zrovnoprávniť postavenieštátnych a neštátnych zriaďovateľov škôl. Prijatím Zákonač. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samosprávea Zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, strednýchškôl a školských zariadení sa decentralizovala úroveň verejnejsprávy v školskom systéme, zaviedla sa do systému efektívnejšiapoistka verejnej kontroly prostredníctvom školskej samosprávya do určitej miery sa vytvoril transparentnejší mechanizmusfinancovania škôl.

��

Kompletná reforma vzdelávania stála v našich podmien-kach dlho na okraji záujmu verejnosti. Jej zaostávanie bolo ná-padné nielen v porovnaní s okolitými krajinami, ale i v porovnanís inými sociálnymi reformami, ktoré sa u nás naštartovali. Dôvo-dov nezáujmu bolo viacero a nie je v našich silách ich vyčerpá-vajúco analyzovať, pokúsime sa však naznačiť aspoň niektoré.

Vlažná verejná diskusiaJednou z významných príčin slabého záujmu verejnosti

o témy z oblasti vzdelávania bola nejasná, povrchná a príliš zjed-nodušujúca artikulácia samotnej problematiky, či už v odbornomprostredí alebo v médiách a v politických vyjadreniach. Aj to jedôvod, prečo nie je vo verejnej diskusii tematizované vzdelávaniev takej intenzite, aby sa vyvíjal prirodzený spoločenský tlak narealizáciu komplexnejších zmien v tejto oblasti. Téma vzdelávaniabola dlhodobo akcentovaná iba sporadicky, aj to zväčša iba akotéma spoločenskej prosperity, čo je rozhodne príliš zjednodušu-júce vnímanie danej problematiky.

Zuzana Humajová, Branislav Pupala

Podoby školskej reformy

3

��

V tejto situácii je paradoxná skutočnosť, že ani pomerneveľká komunita učiteľov nemala silu a možno ani záujem vypro-vokovať politické reprezentácie k potrebným a jasne formulova-ným reformným krokom. Je síce pravda, že koncepčnénastavenie reformy vzdelávania nebolo v rukách učiteľov, no ab-sencia tlaku, ktorý mohli napriek tomu na rezort školstva vyvi-núť, bola jedným z dôvodov spomínaného zaostávania.V učiteľských kruhoch sa dodnes nerozprúdil živý záujem o re-formné otázky, stále málo razantne reflektujú i na svoje vlastnépredstavy a potreby. Pasivita učiteľskej komunity bola a naďalejostáva jedným z hlavných kameňov úrazu nedostatočne prezen-tovanej problematiky vzdelávania v širšej verejnosti.

Rovnako paradoxne sa môže javiť skutočnosť, že na okrajireformných pohybov stojí i akademická pedagogická obec (uni-verzitní učitelia pôsobiaci v príprave učiteľov základných a stred-ných škôl). Badateľná je jej nízka spoločenská angažovanosťv oblasti reformy základného a stredného vzdelávania, ako ajnízka citlivosť tejto komunity na identifikáciu relevantných tém,ktorých výskumné riešenie by mohlo reálne podporiť respektívekorigovať reformné kroky.

Na druhej strane treba spomenúť, že hoci sa v tomto pro-stredí riešilo viacero výskumných projektov, ktorých výstupy na-chádzali odpovede na zložité reformné otázky, ich reálny dosahna samotné projektovanie reformného konceptu bol minimálny.Dôvodom bolo aj to, že ministerstvo školstva nejavilo dosta-točný záujem implementovať ich do rezortného reformnéhokonceptu. Absenciu adekvátnej spätnej väzby zo strany rezortuškolstva a jeho neschopnosť využiť jednotlivé výstupy z projek-tov spôsobom, ktorý by umožnil ich komplementárne dopĺňanies ďalšími reformnými krokmi pri komplexnom riešení systémo-vých zmien, možno rovnako považovať za jeden z rozhodujú-cich dôvodov pomalého tempa, akým napokon reforma školstvaštartovala.

Absencia reformnej stratégieSkutočnosť, že akademická obec nie je dostatočne zapo-

jená do projektovania reformy vzdelávania na základných a stred-ných školách, nebola pritom širokej verejnosti na prvý pohľad

��

zrejmá, keďže sa v nej prostredníctvom médií dlho umelo živilapredstava, že to boli práve elity akademickej obce, kto artikulo-val programové východiská systémových zmien v oblasti regio-nálneho školstva. Slabinou Projektu Milénium, ktorý sa za takýtoprogramový dokument všeobecne považuje, je však okreminého práve chabá predstava o komplexnej zmene školského sys-tému. Predstavuje ju v príliš všeobecnej rovine, odťažito od po-tenciálnych konkrétnych a najmä systematických reformnýchkrokov.

Ucelenú, podrobne prepracovanú reformnú stratégie ne-ponúklo ministerstvo školstva ani v rokoch 2007 – 2008, kedyzačalo reformu školstva reálne štartovať. Verejnosti predstaviloiba súbor útržkovitých, vzájomne príliš málo respektíve vôbecnesúvisiacich konceptov zmien v jednotlivých oblastiach vzde-lávacieho systému, ktoré však opäť ostali iba v deklaratívnej po-lohe a nenadobudli podobu materiálov s jasne zadefinovanýmiúlohami, vymedzeným časovým horizontom a organizačným,materiálnym a finančným zabezpečením. Verejná diskusiak týmto koncepciám bola navyše príliš krátka a povrchná, pretosa ani nedá povedať, že by boli odbornou verejnosťou bezvý-hradne akceptované. Ministerstvo školstva spustilo reformu bezvypracovania podrobného strategického plánu jednotlivýchkrokov, ktoré by sa realizovali postupne, vo vzájomnej podmie-nenosti a s využitím istého synergického efektu. Vychádzaloz mylného predpokladu, že spomínaný synergický efekt sa dánahradiť ľubovoľným počtom čiastkových koncepcií. Takéto uva-žovanie nielenže neposunulo diskusiu o reforme správnym sme-rom, ale ju odviedlo na nesprávnu koľaj.

Absentujúca širšia odborná a verejná diskusia v oblastiškoly a vzdelávania má v podstate dva závažnejšie následky. Týmprvým je, že na Slovensku nebola doposiaľ zrealizovaná kom-plexná reforma vzdelávacieho systému s jasne vymedzenými zá-kladnými piliermi, a to i napriek prijatiu nového školskéhozákona. Druhým dôsledkom je skutočnosť, že existujúce vízieškolskej reformy sú sýtené ideologicky veľmi jednostrannou,zjednodušenou a iluzórnou pedagogickou diskusiou, ktorá stálenie je konfrontovaná s hlbšími a odborne fundovanejšími analý-zami a postojmi.

��

Nereflektované medzinárodné impulzyVýznamným impulzom, ktorý v sebe niesol potenciál roz-

prúdiť živšiu verejnú diskusiu o úrovni vzdelávania na sloven-ských základných školách, boli výsledky našich žiakovv medzinárodných meraniach IEA (International Association forthe Evaluation of Educational Achievement), akými sú napríkladprieskumy PIRLS (Progress in International Reading Literacy Study)a TIMMS (Trends in International Mathematics and Science Study)a v medzinárodných výskumoch OECD, známych pod skratkouPISA (Programme for International Student Assessment). Žiaľ,i tento potenciál ostal nevyužitý, hoci uvedené prieskumy odha-lili v slovenskom vzdelávacom systéme nedostatky, ktorých zá-važnosť bola očividná.

Medzinárodné prieskumy ukázali, že slovenskí žiaci nie súdostatočne vybavení schopnosťou použiť naučené v praktickýchsituáciách či vo vzdialenejších kontextuálnych podmienkach. Ichschopnosť preukázať praktické vedomosti a zručnosti v čitateľ-skej, matematickej a prírodovednej gramotnosti nie je na úrovni,ktorú vyžaduje transfer naučených vedomostí do nových pod-mienok. Testy, ktoré obsahujú zadania vo forme jednoduchýchpríkazov, im ťažkosti zvyčajne nerobia, problémy však majú s úlo-hami, ktoré simulujú bežné použitie teórie v praxi, a ktoré od nichvyžadujú logický úsudok a neštandardný prístup k riešeniu pro-blémov. Prieskumami sa tak potvrdila dlhoročná obava, že v ob-lasti obsahu vzdelávania náš vzdelávací systém nie jekompatibilný s požiadavkami, ktoré vzdelaniu diktuje súčasnýsvetový štandard.

Je zaujímavé, že ani tieto zistenia nepohli rezort školstvak zmysluplnej reformnej aktivite. Naopak, vyjadrenia predsta-viteľov ministerstva školstva, ktoré od roku 2006 opakovane za-znievali v médiách, akoby problematické výsledky v medziná-rodných meraniach zámerne zmierňovali. Ministerstvo školstvanepodnietilo urýchlenú expertíznu identifikáciu hlbších príčinnášho zaostávania v medzinárodnom porovnaní a nezameralopozornosť ani na potrebné úpravy učebných osnov, a to napriektomu, že inovácia obsahu vzdelávania a vzdelávacích štandardovpre jednotlivé vzdelávacie stupne bola plne v jeho kompetencii.Namiesto toho sa venovalo príprave už spomínaných čiastkových

��

koncepcií, ktoré sa k tomuto pálčivému problému vzťahovalilen okrajovo (výučba cudzích jazykov, vzdelávanie v materskýchškolách, problematika základných umeleckých škôl a pod.).Ako prioritu deklarovalo zámer vypracovať novú podobu škol-ského zákona, teda vytvorenie nových pravidiel, v rámci ktorýchsa majú kľúčové obsahové zmeny udiať, avšak bez toho, aby bolojasné, akým smerom sa tieto zmeny majú uberať. Pri takto zade-finovaných rezortných prioritách je iba pochopiteľné, že ani zne-pokojujúce výsledky medzinárodných meraní nemohli reformnýproces urýchliť respektíve ho nasmerovať na riešenie najaktuál-nejších problémov.

V tejto súvislosti je zaujímavá skutočnosť, že rezort škol-stva nezvýšil svoju citlivosť ani voči skúsenostiam z okolitých kra-jín, ktoré s reformou vzdelávacích systémov začali podstatne skôr,a ktoré už dokážu reflektovať silné i slabé miesta svojich reform-ných prístupov. Pozoruhodné je, že sa pri príprave reformy igno-rovali aj skúsenosti z kultúrne najpríbuznejšieho priestoru –Českej republiky. Pritom poučenie aspoň z tejto krajiny by mohlobyť racionálnou inšpiráciou. Vychádzalo by totiž z overeného po-znania, že napríklad tvorba obsahu vzdelávania na úrovni škôl jezáležitosť, ktorá si vyžaduje dlhodobú prípravu nielen samotnýchučiteľov a manažmentu škôl, ale aj celého vonkajšieho podpor-ného prostredia, ktoré u nás prakticky úplne absentuje. Rovnakoi hlbšie koncepčné diskusie, ktoré sa v susednej krajine odohralia stále odohrávajú, napríklad v oblasti celkového zmyslu dvoj-úrovňového modelu vzdelávania, zavádzania modelu domácehoindividuálneho vzdelávania či interpretácie medzinárodných me-raní výsledkov vzdelávania, mohli byť pre koncepčné projekto-vanie reformy slovenských základných a stredných škôlinšpiratívne. Reformný koncept súčasnej vlády však na tieto im-pulzy nijako nereagoval.

Podoby nového školského zákonaV slovenskom systéme regionálneho školstva sa dlho ne-

darilo presadiť komplexné systémové zmeny, hoci sa ojedineleobjavili pokusy naštartovať legislatívny proces prijatím novej le-gislatívnej normy, ktorá by nahradila zastaraný školský zákonz roku 1984. Politické elity si uvedomovali, že napriek absencii zá-

��

kladných strategických dokumentov, ktoré by dali reforme škol-stva jasnejšie kontúry, je úspech zmien v obsahu vzdelávaniazávislý aj od adekvátneho nastavenia všetkých ostatných kom-ponentov vzdelávacieho systému, a že na ich vyváženie je po-trebné sformulovať nové legislatívne pravidlá.

Vzhľadom na túto skutočnosť sa v priebehu rokov 1989 –2007 viacerí ministri školstva pokúsili presadiť prijatie novéhoškolského zákona, no na uvedenie novej legislatívy do života saim opakovane nedarilo vygenerovať dostatočný politický a od-borný potenciál. Na druhej strane, ak sa aj nejaký návrh školskéhozákona na scéne objavil, okamžite sa stal súčasťou politickýchhier, ktoré spôsobili, že sa o ňom nerozvinula širšia odborná a po-litická diskusia.

Pokus prvýPrvý neúspešný pokus o zmenu legislatívy sa odohral

v roku 2002, keď minister školstva Milan Ftáčnik predložil na ve-rejnú diskusiu návrh nového školského zákona. Hoci sa v návrhuzákona po prvýkrát objavili nové, zmenu evokujúce pojmy(napríklad rámcový a školský výchovno-vzdelávací program),v konečnom dôsledku veľa reformných podnetov nepriniesol.Absentovali v ňom návrhy na zásadné systémové zmeny, keďženové pojmy neodkazovali k novej štruktúre vzdelávacieho sys-tému. Návrh zákona bol v mnohom iba potvrdením danéhostavu, najmä pokiaľ ide o mechanizmus tvorby vzdelávacích ob-sahov, experimentálne overovanie inovácií a nevyváženosť kom-petencií v oblasti kontroly a hodnotenia kvality na úrovnicentrálnej autority a na úrovni zriaďovateľov škôl. Aj z týchto dô-vodov vyvolal vo verejnosti protichodné reakcie, čo napokonviedlo k tomu, že ministerstvo návrh zákona stiahlo z obehu skôr,ako mohol byť predložený do parlamentu na schválenie.

Pokus druhýV roku 2006 sa uskutočnil druhý pokus o presadenie no-

vého školského zákona, tentoraz priamo na pôde parlamentu. Ex-minister Martin Fronc, ktorý tesne pred skončením volebnéhoobdobia odstúpil zo svojej funkcie, ho predstavil verejnosti akoposlanecký návrh. Dalo by sa polemizovať, či bolo takéto načaso-

��

vanie správnym rozhodnutím, alebo či sa s predstavením takéhozásadného materiálu, akým dlho očakávaný školský zákon bez-pochyby bol, neotáľalo príliš dlho. Otázne je aj to, či bolo účelnépár mesiacov pred voľbami takúto komplikovanú tému otvárať.Treba však pripomenúť, že napriek všetkému priniesol tento krokdve nesporné pozitíva. Tým prvým je skutočnosť, že napriek evi-dentne vypätému spoločenskému kontextu, v ktorom materiálvznikal, ho možno považovať viac za odborne premyslený než po-liticky motivovaný počin, pretože sa na jeho koncipovaní podieľaliviacerí mimorezortní odborníci z prostredia štátnych i nezávislýchinštitúcií a z akademickej obce 4). Po druhé, zverejnením návrhuzákona sa odbornej aj laickej verejnosti dostal po dlhom obdobímlčania opäť do rúk text, o ktorom bolo možné diskutovať, pre-tože sa z neho dala vyrozumieť istá reformná línia.

Návrh zákona bol z viacerých dôvodov koncipovaný akozákladný legislatívny rámec vo vzťahu k samotnému jadru pro-blému – verejnému vzdelávaniu. Preto centroval svoju pozornosťtakmer výlučne na zabezpečenie podmienok účinného a mo-derného inštitucionálneho vzdelávania. Reguloval celú základnúoblasť verejnej výchovy detí a mládeže a práve z týchto dôvodovsa cielene a výhradne zaoberal vzdelávaním v školách, ktoré po-skytujú stupeň vzdelania od predprimárneho po vyššie sekun-dárne vzdelávanie.

Návrh zákona pokrýval všetky podmienky štrukturálnychzmien vzdelávacieho systému v súlade so všeobecne akcepto-vanými trendmi jeho vývoja vo svete a vytváral rámec na roz-behnutie už dávno vyžadovanej kurikulárnej transformácie.Definoval, legitimizoval a uvádzal do života model dvojúrovňo-vého kurikula, a to prostredníctvom rámcových vzdelávacích pro-gramov a školských vzdelávacích programov. Organizačnáarchitektúra vzdelávania prostredníctvom vzdelávacích progra-

��

4) Návrh zákona vypracovali odborníci pre oblasť vzdelávania a legislatívy, združení okolo Konzervatívnehoinštitútu M. R. Štefánika, ktorí sa zároveň podieľali aj na vytvorení reformnej stratégie Nové školstvo, v kto-rej je reformná línia zákona jasne zadefinovaná. Návrh zákona predstavili a do verejnej diskusie predložilispoločne tri subjekty – Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Občianska konzervatívna strana (OKS) a Kon-zervatívny inštitút M. R. Štefánika (KI). Znenie návrhu zákona je dostupné na webových stránkach KI(http://www.noveskolstvo.sk/article.php?��).

mov sa ďalej opierala o kategóriu odborov vzdelávania a stup-ňov vzdelávania. Odbory vzdelávania predstavovali výcho-diskový a stabilný klasifikačný systém všetkých ucelenýchvzdelávacích oblastí, stupne vzdelania umožňovali vertikálne vy-medziť reálne predstavy o výstupnej charakteristike absolventovvzdelávania z hľadiska spôsobilostí. Prostredníctvom odborova stupňov vzdelávania sa súčasne harmonizoval slovenský vzde-lávací systém s medzinárodnými kategorizačnými prístupmi, čímsa stával prehľadnejším, zrozumiteľnejším a porovnateľnejším sozahraničnými modelmi. Keďže boli rámcové i školské vzdeláva-cie programy špecificky viazané na vymedzené odbory a stupnevzdelávania, ich väzba na školy ako také bola skôr organizačnoua formálnou, teda sekundárnou záležitosťou. Poňatie vzdeláva-nia cez kategórie odborov, stupňov a programov vzdelávania,teda nie primárne cez štruktúru školských inštitúcií, bolo základ-nou a podstatnou črtou návrhu zákona.

Postupné zavádzanie modelu dvojúrovňového kurikulabolo v návrhu zákona systematicky opatrené nevyhnutnými re-gulačnými mechanizmami. Na jednej strane išlo o Kurikulárnuradu ako orgán zriaďovaný vládou SR (nie ministerstvom), ktorýmal zabezpečovať realizáciu základných záväzkov a očakávaníštátu voči vzdelávaniu. Na druhej strane išlo o ustanovenie ne-závislých vzdelávacích expertov, ktorých úlohou mala byť regu-lácia prepojenia a funkčnosti školských vzdelávacích programovvoči rámcovým vzdelávacím programom a zabezpečenie nezá-vislého odborného poradenstva.

Inovácia vzdelávacej politiky mala byť zabezpečená cy-klickou revitalizáciou Národného programu výchovy a vzdeláva-nia, ktorá sa predpokladala v sedemročných intervaloch.Súčasťou regulačných mechanizmov vzdelávacieho prostrediabolo aj vymedzenie systému externého a interného hodnoteniaškôl a žiakov.

I keď napokon nebol ani tento školský zákon parlamen-tom schválený, možno ho považovať za stále aktuálny dokument,ktorý vytvoril kontrastné pozadie na vnímanie a pochopenievšetkých ďalších reformných krokov rezortu školstva – tým, žesystematicky opísal fungovanie vzdelávacieho systému na no-vých princípoch a prostredníctvom nových mechanizmov.

��

Pokus tretíRok 2007 sa niesol v znamení pripravovaných reformných

zmien, ktoré avizoval nový minister školstva Ján Mikolaj hneď ponástupe do funkcie. Vzhľadom na intenzívne reformné očaká-vania v školskom prostredí sa za jednu z dôležitých priorít, ktoréminister predstavil verejnosti na jeseň 2006, považoval zámerskoncipovať Národný program reforiem vo vzdelávaní s využitímfinancovania jeho realizácie zo štrukturálnych fondov Európskejúnie. Keďže sa absencia rezortnej reformnej stratégie dlhodobopociťovala ako jedna z najzávažnejších prekážok naštartovaniareformy, v odbornej verejnosti sa viacerí domnievali, že konečnenastal čas na zásadný obrat a rezort školstva ponúkne do verej-nej diskusie strategický plán jednotlivých reformných krokov, po-trebných na uskutočnenie obsahových zmien v regionálnomškolstve. Žiaľ, namiesto uceleného reformného konceptu pred-stavil rezort školstva verejnosti rovno návrh nového školskéhozákona, v ktorom navyše rezignoval na už skôr navrhovanéa aspoň sčasti odborne prediskutované systémové zmeny.

Už znenie legislatívneho zámeru prípravy nového zákonao vzdelávaní dalo dosť jasný signál, že ohlasovaná zmena škol-ského systému je pripravená povrchne. Hoci zámer priniesol ino-vovanú a„modernú“ terminológiu, nedalo sa prehliadnuť, že ideskôr o verbálnu hru, než o to, aby táto terminológia pojmovo pri-spela k zadefinovaniu nového školského systému, keďže v novejrétorike ostali„zabalené“ staré pojmové schémy. Legislatívny zá-mer bol z tohto hľadiska priveľkým sklamaním a žiaľ, ani množ-stvo pripomienok k nemu nedokázalo vylepšiť konkrétnupodobu nového školského zákona.

Predložený Zákon o výchove a vzdelávaní napokon nepre-kročil tieň diskutovaného legislatívneho zámeru a ich základné cha-rakteristiky sú rovnaké. Hoci zákon priniesol novú rétoriku, jehopodrobné znenie dáva jasne najavo, že ide skôr o terminologickúhru než o premyslený zámer. Typickou črtou zákona je jeho ob-siahlosť, ktorá je spôsobená nielen tým, že zákon rieši okrem škôli prostredie školských zariadení a ďalších inštitúcií v rámci vzdelá-vacieho systému, ale aj tým, že do zákona boli mechanicky vloženéviaceré právne predpisy nižšej právnej sily (napríklad vyhláška o ex-perimentálnom overovaní, o ukončovaní štúdia maturitnou skúš-

��

kou a pod.). Dvojúrovňový model vzdelávacích programov je sícev zákone zadefinovaný podľa všeobecného očakávania, avšak na-miesto dôslednej decentralizácie v rovine obsahu ide v zákone skôro formálnu decentralizáciu, pri ktorej ostávajú kompetencie cen-trálnej úrovne a úrovne školy nevyvážené v prospech štátu. Podobatzv. štátnych vzdelávacích programov až príliš pripomína pôvodnýsystém záväzných učebných plánov a učebných osnov a školskévzdelávacie programy sú príliš zväzované centrálnou ponukou po-vinných, voliteľných a nepovinných predmetov. Podobne vyznievai učebnicová politika, ktorá namiesto otvorenia systému tvorby a di-stribúcie učebníc školám iba pritvrdila pravidlá slobodného výberu.

Nedostatočne sú zadefinované i kontrolné a podpornémechanizmy v školskom systéme. Kurikulárna rada má podobuporadného orgánu ministra školstva bez významných kompe-tencií a chýbajú aj ďalšie nezávislé nástroje kontroly a hodnote-nia, ktoré by boli schopné poskytnúť potrebnú spätnú väzbua metodickú pomoc nielen školám, ale i samotnému rezortu škol-stva. Naopak, v zákone sa posilňuje úloha štátnej školskej inš-pekcie a ďalších rezortných orgánov.

Nový školský zákon bol napriek spomínaným nedostat-kom prijatý v máji 2008 a účinnosť nadobudol v septembri tohoistého roku.

Reforma školstva v dátumoch

✗ Rok 1991� Ministerstvo školstva predstavuje prvý pokus o zadefinova-

nie reformných cieľov v materiáli s názvom Duch školy.

✗ August 1994� Ministerstvo školstva pod vedením Ľubomíra Haracha pre-

zentuje prvú ucelenú reformnú koncepciu po roku 1989 podnázvom Projekt Konštantín – Národný program výchovy a vzde-lávania.

✗ December 1994� Do kresla ministra školstva si sadá Eva Slavkovská. Projekt

Konštantín sa zrealizovať nepodarí.

��

✗ November 1998� Minister školstva Milan Ftáčnik opätovne deklaruje potrebu

reformy vzdelávania. Programové vyhlásenie vlády SR je bez-prostredným podnetom na vypracovanie ďalšej reformnejkoncepcie.

✗ Máj 1999� Ministerstvo školstva SR ustanovuje komisiu na vypracova-

nie Koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania v SR s horizon-tom na najbližších 10 – 15 rokov. Tento časový horizont sa zozačiatku uvádza aj v samotnom výstupnom materiáli re-zortného zadania, neskôr sa nenápadne posúva o ďalšiu päť--ročnicu, pretože hrozí, že základný dokument reformyzostarne skôr, ako sa so zmenami vôbec začne.

✗ December 1999� Autori koncepcie (Vladislav Rosa, Ivan Turek, Miron Zelina)

vypracovanej na štátnu objednávku ju pod názvom ProjektMilénium predkladajú kompetentným orgánom a na verejnúdiskusiu. Napriek pôvodnému zámeru však odborná disku-sia neprerástla do podoby celonárodnej diskusie.

✗ Máj 2000� Vláda opätovne deklaruje, že reforma školstva je jednou z jej

hlavných priorít. Až do konca roka však žiadne konkrétne ná-vrhy nepredkladá.

✗ Január 2001� Štátna školská inšpekcia predkladá vláde prvú súhrnnú Správu

o stave a úrovni vzdelávania v školách a v školských zariadeniachSR. V správe opäť rezonuje potreba uskutočniť obsahovézmeny v slovenskom školstve. Od tohto dátumu vypracúvaŠtátna školská inšpekcia podobné správy o úrovni vzdelávacejsústavy každoročne – vždy za uplynulý školský rok.

✗ December 2001� Vláda schvaľuje Národný program výchovy a vzdelávania v SR,

ktorý je rozpracovaním Projektu Milénium a má slúžiť ako

��

východisko pri koncipovaní novej školskej legislatívy.Reformná koncepcia je však formulovaná príliš všeobecne,bez zadefinovania konkrétnych krokov v ich časovej násled-nosti.

✗ Február 2002� Minister školstva Milan Ftáčnik zverejňuje návrh nového škol-

ského zákona. Vo verejnej diskusii vyvoláva protichodné reak-cie a neprejde schvaľovacím procesom.

✗ Apríl 2002� Do kresla ministra školstva prichádza na šesť mesiacov Peter

Ponický. V októbri 2002 ho strieda Martin Fronc.

✗ November 2003� Minister školstva Martin Fronc štartuje reformu vzdelávania

decentralizáciou financovania a riadenia školstva. Sú prijatédva nové zákony – Zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správev školstve a školskej samospráve a Zákon č. 597/2003 Z. z.o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských za-riadení. Na reformu obsahu vzdelávania sa ešte len čaká.

✗ Február 2004� Ministerstvo školstva predstavuje ďalší koncepčný doku-

ment, ktorým potvrdzuje reformnú líniu, načrtnutú v Miléniu– Koncepciu celoživotného vzdelávania. Koncepcia je vytvo-rená v súlade s materiálom Európskej komisie Memorandumo celoživotnom vzdelávaní z roku 2001.

✗ December 2004� Štátny pedagogický ústav zverejňuje závery medzinárodnej

štúdie PISA 2003, v ktorej sa ukazuje, že slovenskí žiaci nedo-sahujú očakávané výsledky.

✗ Jún 2005� Podpredseda vlády Ivan Mikloš zverejňuje Stratégiu konku-

rencieschopnosti Slovenska do roku 2010 – Lisabonskú straté-giu pre Slovensko. V dokumente sa moderná vzdelávacia

��

politika považuje sa jednu z prioritných rozvojových oblastía reforma obsahu vzdelávania za základný predpoklad zvý-šenia kvality v regionálnom školstve.

✗ Júl 2005� Vláda prijíma akčné plány Lisabonskej stratégie pre Slovensko,

známe pod názvom MINERVA (mobilizácia inovácií v národ-nej ekonomike a rozvoj vedecko-vzdelávacích aktivít). V ka-pitole Investície do ľudí a vzdelávania sa opätovne zdôrazňujepotreba reformy vzdelávania, dokument však konkrétne ná-vrhy na systémové zmeny neponúka.

✗ September 2005� Ministerstvo školstva prezentuje novú reformnú líniu Na-

učme sa učiť – učíme sa pre život, ktorou avizuje pripravovanézmeny v obsahu vzdelávania, orientované na zvýšenie slo-body pre učiteľov, rodičov i samotných žiakov.

✗ Október 2005� Vláda schvaľuje Národný program reforiem SR na roky 2006 –

2008, v ktorom za prioritné úlohy považuje prijatie novéhoškolského zákona ešte v priebehu roka 2006, vypracovaniestratégie celoživotného vzdelávania a vytvorenie národnéhoprojektu ďalšieho vzdelávania pedagogických pracovníkov.

✗ December 2005� Štátny pedagogický ústav prezentuje projekt Kurikulárna

transformácia, zameraný na zmeny obsahu vzdelávania nastredných školách. Ministerstvo školstva zároveň avizuje prí-pravu návrhu nového školského zákona, ktorý má vytvoriťpotrebné legislatívne prostredie na realizáciu obsahovej re-formy v regionálnom školstve.

✗ Február 2006� V kresle ministra školstva strieda Martina Fronca na päť

mesiacov László Szigeti. Poslanec Martin Fronc predkladá doparlamentu avizovaný návrh nového školského zákonaz dielne KDH, OKS a Konzervatívneho inštitútu.

��

✗ Júl 2006� Ministrom školstva sa stáva Ján Mikolaj. Nová vláda vo svo-

jom programovom vyhlásení deklaruje, že oblasť vzdeláva-nia patrí medzi jej priority.

✗ August 2006� Minister Mikolaj predstavuje dvanásť priorít pre svoj rezort,

ktoré sú rozpracovaním Programového vyhlásenia vlády.S uvedeným prioritami súvisia konkrétne úlohy pre oblasť re-gionálneho školstva, detí a mládeže, ktorých splnenie je plá-nované do konca roka 2006.

✗ December 2006� Ministerstvo školstva ponúka na verejnú diskusiu návrh Stra-

tégie celoživotného vzdelávania.

✗ Február 2007� Vláda schvaľuje návrh zákona o uznávaní odborných kvalifiká-

cií. Ministerstvo školstva obnovuje vydávanie Učiteľských novín.

✗ Marec 2007� Vláda schvaľuje návrh Koncepcie v oblasti predškolskej výchovy

v nadväznosti na prípravu detí na vstup do základnej školy.� V marci 2007 vláda schvaľuje aj ďalšie dve koncepcie, vypra-

cované ešte v roku 2006: Koncepciu špeciálno-pedagogickéhoporadenstva a Koncepciu pedagogicko-psychologického po-radenského systému a jeho implementácie do praxe.

✗ Apríl 2007� Minister školstva menuje Kurikulárnu radu. Jej hlavnou úlohou

má byť koordinácia školskej reformy na Slovensku. Do sep-tembra 2008, teda do oficiálneho spustenia reformy školstvavšak tento orgán nezverejnil žiadne koncepčné materiály.

� Postupne je zavŕšené aj kreovanie ďalších poradných orgá-nov ministra školstva. Minister školstva menuje Radu pre re-gionálne školstvo, Radu pre informatizáciu a informatikuv školstve, Radu pre školský systém, Radu pre celoživotné vzde-lávanie a vedu, Radu pre deti a mládež, Radu pre národnostné

��

��

školstvo, Radu pre odborné vzdelávanie a Radu pre šport. Po-radné orgány sa však schádzajú iba sporadicky

� V apríli vláda schvaľuje Koncepciu profesijného rozvoja učiteľovv kariérovom systéme a Stratégiu celoživotného vzdelávaniaa celoživotného poradenstva.

✗ Máj 2007� Vláda schvaľuje Koncepciu základného umeleckého vzde-

lávania na zabezpečenie kontinuity systému umeleckéhovzdelávania s postupným zavádzaním informačných a ko-munikačných technológií (IKT) a multimediálnej techniky dovzdelávacieho procesu týchto škôl.

✗ Jún 2007� Vláda schvaľuje legislatívny zámer zákona o celoživotnom

vzdelávaní a Koncepciu dvojúrovňového modelu vzdelávacíchprogramov v oblasti odborného vzdelávania a prípravy v Slo-venskej republike.

� Ministerstvo školstva zároveň otvára počas letných prázdninverejnú diskusiu k legislatívnemu zámeru zákona o výchovea vzdelávaní.

✗ August 2007� Poslanci Martin Fronc (KDH), László Szigeti (SMK) a Ferdinand

Devínsky (SDKÚ-DS) predkladajú do parlamentu opozičnýnávrh nového školského zákona. Ich aktivita je odpoveďouna zverejnenie legislatívneho zámeru ministerstva školstva.Opozičný návrh zákona je totožný s návrhom zákona z roku2006 z dielne KDH, OKS a Konzervatívneho inštitútu.

✗ September 2007� Vláda schvaľuje Koncepciu vyučovania cudzích jazykov v zá-

kladných a stredných školách.

✗ Október 2007� Vláda schvaľuje legislatívny zámer zákona o výchove a vzde-

lávaní a legislatívny zámer zákona o postavení pedagogic-kých zamestnancov.

� Minister školstva menuje Pracovnú skupinu pre tvorbu štát-neho programu výchovy a vzdelávania, do ktorej prechádzaväčšina členov Kurikulárnej rady. Týmto krokom prestáva byťKurikulárna rada výkonným orgánom, zodpovedným za ob-sahovú reformu na základných a stredných školách.

✗ December 2007� Vláda schvaľuje Koncepciu výchovy a vzdelávania národnost-

ných menšín.� Ministerstvo školstva predkladá v čase vianočných prázdnin

na verejnú diskusiu paragrafové znenie návrhu zákona o vý-chove a vzdelávaní (školský zákon).

✗ Marec 2008� Vláda schválila návrh zákona o výchove a vzdelávaní (školský

zákon).

✗ Máj 2008� Dňa 22. mája schválili poslanci Národnej rady SR nový zákon

o výchove a vzdelávaní (školský zákon).

✗ Jún 2008� Dňa 19. júna 2008 bol na gremiálnej porade ministra schvá-

lený Štátny vzdelávací program. Štátny vzdelávací programvymedzuje všeobecné ciele škôl, rámcový obsah vzdelávaniaa vzdelávacie štandardy pre jednotlivé vzdelávacie stupne.Je východiskom pre vytvorenie individuálneho školskéhovzdelávacieho programu školy.

� Zároveň boli schválené aj vzorové školské vzdelávacie pro-gramy a metodika ich tvorby.

✗ Júl 2008� Štátne vzdelávacie programy pre základné umelecké školy

a jazykové školy boli schválené na gremiálnej porade ministraškolstva 1. júla 2008.

✗ September 2008� Dňa 1. septembra nadobúda nový školský zákon účinnosť.

��

Od roku 1980 zaznamenávame vo svete západnej civili-zácie boom kurikulárnych transformácií, ktoré stoja v centre re-formných pohybov vo vzdelávaní. Prečo k nim dochádza a aké súich ciele? Uvádzame štyri možné pohľady na zdôvodnenia a cielekurikulárnej transformácie.

Jeden pohľad nachádzame v politických a odborných do-kumentoch orgánov Európskej únie. Tie iste v nemalej miereovplyvňujú smer kurikulárnej transformácie členských štátov EÚ,teda aj Slovenskej republiky. Iný pohľad reprezentuje revíziaBloomovej taxonómie. Rozdiel spočíva nielen v tom, že tento do-kument vznikol v USA, ale najmä v tom, že ide o výstup niekoľ-koročnej práce výlučne vedeckého tímu, a teda je oveľa menejovplyvnený politickým zadaním. Pohľad slovenskej pedagogikyzase reprezentuje jeden z autorov Milénia a popredný domáciodborník Ivan Turek. Sme si vedomí toho, že na Slovensku exi-stujú aj iné názorové prúdy, Turekove publikácie však našli ohlasu podstatnej časti slovenskej učiteľskej verejnosti, a keďže nie jepriamo spojený s aktuálne prebiehajúcou reformou pod taktov-kou ministra Jána Mikolaja a nie je ani spolupracovníkom Kon-

Martin Kríž

Dôvody a cielekurikulárnej transformácie

4

��

zervatívneho inštitútu, možno ho na účely stručného úvodu doproblematiky kurikulárnej transformácie považovať za nezávi-slého odborníka. Napokon prinášame vlastný koncepčný pohľadna dôvody a ciele kurikulárnej transformácie, v ktorom sa pokú-sime načrtnúť možnosti ďalšieho smerovania naštartovanej re-formy obsahu vzdelávania.

Európska úniaDokumenty z produkcie odborných a politických orgánov

EÚ zdôvodňujú potrebu kurikulárnej transformácie zmenami,ktorými prešla svetová spoločnosť v druhej polovici dvadsiatehostoročia. Obstáť v globalizovanom svete a udržať si pritom svojsociálny a ekonomický štandard je podľa EÚ možné len v tzv. zna-lostnej ekonomike. Dôraz sa kladie aj na záujem jednotlivca – ibavzdelaný človek sa dokáže presadiť v konkurencii iných pracov-ných síl a byť úspešný na trhu práce: „Ak si ľudia osvojujú vedo-mosti a schopnosti a pretvárajú ich na spôsobilosti, ktoré môžuúčelne využiť, nielenže tým stimulujú ekonomický a technickýpokrok, ale ich činnosť im prináša aj značné osobné uspokojeniea blahobyt“ (Klíčové kompetence, 2002, s. 11).

V rozvíjajúcom sa európskom priestore už nie je školskévzdelávanie považované za ukončený proces, ale je chápané akoúvodná etapa celoživotného vzdelávania. Táto úvodná etapa mávšak kľúčový význam, pretože má človeka vybaviť všetkými ná-strojmi, ktoré sú potrebné na to, aby proces získavania, tvorbya uplatňovania znalostí mohol pokračovať aj po jej skončení.

Dôvodom na zmenu prístupu k definovaniu obsahu vzdelá-vania je aj rýchly vedecko-technický pokrok. Rýchle napredovanievedeckého výskumu spôsobuje, že informácie obsiahnuté v učebni-ciach niekedy strácajú platnosť skôr, ako sa dostanú do rúk žiakov.Okrem toho škola, učebnica či učiteľ už pre väčšinu detí v Európenie sú tými jedinými či najdostupnejšími zdrojmi informácií. Kon-cepcia učebných osnov ako súboru tém a informácií, ktoré má uči-teľ žiakom sprostredkovať, je v tejto situácii ťažko udržateľná.

Európske dokumenty síce na viacerých miestach vo všeo-becnej rovine zdôrazňujú okrem ekonomického aj politický, so-ciálny a kultúrny rozmer vzdelania, avšak tieto ďalšie aspektyvzdelávania sa v nich nereflektujú dostatočne. Pozornosť sa sú-

��

stredí iba na ekonomickú výkonnosť a stabilitu trhu práce a kom-plexná problematika vzdelávania sa v nich redukuje na potrebuprehĺbenia sociálnej súdržnosti, ktorá je tu chápaná ako dôsle-dok sociálnej spravodlivosti. Akoby úlohou vzdelávania neboli rozvoj kultúrnej identity, kultúrneho rozhľadu, vlastenectva a ak-tívneho občianstva. Kultúrna, politicko-občianska či spoločenskáúspešnosť človeka akoby v rozhodujúcej miere závisela od jehoekonomickej úspešnosti. Vzdelávanie sa chápe aj ako nástroj nazabezpečenie rovnosti príležitostí a úspešný bude taký vzdelá-vací systém, ktorý zabezpečí všetkým členom spoločnosti rov-naké spôsobilosti potrebné pre život a kariéru. Predstava takejtorovnosti v spôsobilostiach však úplne ignoruje rozdiely v priro-dzených dispozíciách rôznych ľudí a nevníma človeka ako bytosťrôznorodého potenciálu.

Cieľom kurikulárnej transformácie podľa európskych in-štitúcií je jednoznačne prechod od vzdelávania zameraného napoznatky k vzdelávaniu zameranému na kompetencie. Európskyreferenčný rámec definuje osem kľúčových kompetencií a tie súv rôznych modifikáciách zapracúvané do kurikulárnych doku-mentov rôznych krajín EÚ:

✗ komunikácia v materinskom jazyku✗ komunikácia v cudzích jazykoch✗ matematická kompetencia a základné kompetencie

v oblasti vedy a techniky✗ digitálna kompetencia✗ naučiť sa učiť✗ spoločenské a občianske kompetencie✗ iniciatívnosť a podnikavosť✗ kultúrne povedomie a vyjadrovanie

Každá z týchto kompetencií má v dokumente stručnú cha-rakteristiku a je konkretizovaná vo forme heslovitého zoznamuvedomostí, zručností a postojov, ktoré sú potrebné na jej do-siahnutie. Nie so všetkými charakteristikami sa pritom dá súhla-siť, keďže i samotná definícia kľúčových kompetencií jerozporuplná. Nateraz však ostaneme na pôde kompetencií bezpodrobnejšieho skúmania významu tohto pojmu a jeho reálnej

��

podoby vo vzdelávacej praxi, pretože napriek mnohým nejas-nostiam považujeme prechod ku kľúčovým kompetenciám zadynamizujúci prvok reformných snáh o modernizáciu nášhovzdelávacieho systému.

Jedným zo sledovaných ukazovateľov v EÚ, ktoré súvisia s ku-rikulárnou transformáciou, je vytvorenie priestoru na decentralizá-ciu právomoci určovať obsah vzdelávania a na väčšiu autonómiuškôl.V krajinách EÚ sa vytvorili rôzne modely tvorby obsahu vzdelá-vania. Aktérmi, ktorí do tohto procesu vstupujú, sú centrálna vláda,miestne autority a školy samotné. Dajú sa rozlíšiť tri hlavné modely:

1. Vláda vypracuje rámcový vzdelávací program, ktorý do-tvárajú miestne autority a/ alebo učitelia.

2. Vláda stanoví iba cieľové požiadavky na jednotlivéstupne vzdelávania a obsah je v rozhodujúcej mierev kompetencii školy.

3. Obsah je určovaný na centrálnej úrovni a učitelia dojeho tvorby zasahujú minimálne.

Revízia Bloomovej taxonómieV roku 2001 bola vydaná kniha Taxonómia pre učenie,

vyučovanie a hodnotenie vzdelávacích cieľov, ktorá podstatne re-viduje taxonómiu vzdelávacích cieľov vypracovanú B. Bloomomv roku 1956. Dôvody inovácie Bloomovej taxonómie majú ve-decký základ, ale reagujú aj na zistenia pedagogickej praxe.

Tvorcovia revízie Bloomovej taxonómie vytvorili doku-ment, ktorý už od počiatku neskrýva ambíciu stať sa nielen vý-chodiskom pre skúšanie, testovanie či hodnotenie žiakov (čobolo pôvodným zámerom B. Blooma v roku 1956), ale aj pretvorbu kurikula. Jeho nespornými prednosťami je aktuálnosťa dôraz na odbornú kvalitu.

Cieľom revidovanej taxonómie, a teda implicitne aj dob-rého kurikulárneho dokumentu, je poskytnúť odpovede naotázky:

✗ Čo je natoľko dôležité, aby sa to žiaci naučili v obme-dzenom čase školskej dochádzky?

� Otázka vzdelávacích cieľov

��

✗ Ako má učiteľ plánovať a realizovať výučbu, aby zaistilvysokú úroveň vzdelávacích výsledkov u čo najväčšiehopočtu žiakov?

� Otázka výučbových prostriedkov

✗ Ako zvoliť nástroje hodnotenia, ktoré by umožnili zistiť,čo sa žiaci naučili?

� Otázka hodnotenia

✗ Ako zaistiť, aby vzdelávacie ciele, prostriedky vyučova-nia a hodnotenie výsledkov vzdelávania boli navzájomkonzistentné?

� Otázka vzájomnej konzistencie

Najzávažnejšie zmeny v Bloomovej taxonómii, ktoré reví-zia prináša, a ktoré sú zároveň významné pre určenie cieľov kuri-kulárnej transformácie, sú vytvorenie dvojdimenzionálnejštruktúry a opustenie tézy, že základom pre akékoľvek vyššie kog-nitívne operácie je dostatočne široká báza poznatkov.

Dvojdimenzionálna štruktúra vznikla odčlenením pôvod-nej kategórie poznatkov. V revidovanej taxonómii tvoria poznatkysamostatnú dimenziu, vyjadrenú menne. Druhú dimenziu tvoríkognitívny proces, vyjadrený slovesne. Takáto štruktúra taxonó-mie zdôrazňuje dvojaký cieľ vzdelávania, ktorý nespočíva lenv osvojení širokej škály rôznorodých poznatkov, ale aj vo zvlád-nutí všetkých úrovní kognitívnych procesov. Dvojdimenzionálnuštruktúru potom možno vyjadriť vo forme tabuľky (viď. str. 38)

Odčlenenie niekdajšej úrovne poznatkov do osobitnej di-menzie a vytvorenie tabuľkovej štruktúry zároveň odstraňuje py-ramidálnu štruktúru pôvodnej taxonómie, v ktorej dostatočneširoká báza poznatkov tvorila základňu pre rozvíjanie akýchkoľ-vek vyšších kognitívnych procesov. Požiadavka najprv získať do-statok poznatkov, až potom sa púšťať do náročných procesov,viedla k javu predimenzovanosti učiva, ktorý I. Turek (pozri niž-šie v tomto texte) označuje za najzásadnejší kurikulárny (a možnonielen kurikulárny) problém slovenských škôl. Revidovaná taxo-nómia umožňuje, aby postup osvojovania si rôznych kognitív-nych procesov nemusel nutne smerovať od najjednoduchšieho

��

��

DIM

ENZ

IAKO

GN

ITÍV

NEH

OPR

OC

ESU

DIM

ENZI

APO

ZNAT

KOV

1.Za

pam

ätať

2.Ro

zum

ieť

3.A

plik

ovať

4.A

naly

zova

ť5.

Hod

notiť

6.Tv

oriť

A.

Fakt

ické

poz

natk

y

B.Ko

ncep

tuál

nep

ozna

tky

C.

Proc

edur

álne

poz

natk

y

D.

Met

akog

nitív

nep

ozna

tky

Taxo

nom

ickát

abuľ

ka

k najzložitejšiemu. V určitej vymedzenej časti vzdelávania by všakmali byť u žiaka budované komplexne všetky kognitívne procesya všetky druhy poznatkov.

Z hľadiska formy kurikulárneho dokumentu revízia Bloo-movej taxonómie predpokladá, že kurikulum bude formulovanéako požiadavka na výkon žiaka, pričom vety budú mať klasickúštruktúru podstatné meno (poznatok) + sloveso (proces). Naprík-lad: žiaci zorganizujú turnaj v šachu (volejbale, futbale, vybíjanej,biliarde...). Organizácia turnaja je samostatná tvorivá činnosť, čižetento cieľ patrí do taxonomickej úrovne „tvoriť“. Turnaj samotnýje vlastne súbor niekoľkých paralelne prebiehajúcich procesov –teda hovoríme o kategórii „procedurálny poznatok“. Tento cieľteda patrí do bunky C6„Tvoriť procedurálne poznatky“.

Slovenská pedagogikaJeden z autorov Milénia Ivan Turek zdôvodňuje potrebu

kurikulárnych zmien viacerými faktormi a za najdôležitejší pova-žuje predimenzovanosť učiva. Tiež poukazuje na fakt rýchlehostarnutia informácií a na prudký nárast ich množstva:„Žiak stred-nej školy si má v priebehu jedného školského roka osvojiť učivoobsiahnuté na niekoľkých tisíckach strán učebníc. Navyše, infor-mácie, ktoré získava žiak v škole, sa mu odovzdávajú v oddele-ných, nesúvisiacich blokoch. Stačí si vziať náhodný sled témv ktoromkoľvek ročníku našich stredných škôl, napríklad v prie-behu jedného týždňa: prvá generácia národného obrodenia, pre-hľad skloňovania podstatných mien v nemčine, látkovémnožstvo, molekulárny objem, severná Európa, kvadratické rov-nice a nerovnice, základné údaje o prvotnopospolnej a otrokár-skej spoločnosti, cicavce... Ako si má žiak z tejto množinyrôznorodých poznatkov vytvoriť ucelený pohľad na svet? Čo máurobiť učiteľ, ktorého úlohou je naučiť žiakov také enormnémnožstvo poznatkov?“ (Turek 1997, s. 9). Citovaná pasáž vychá-dza z reálnej situácie slovenskej školy a položené otázky sú na-liehavé. Autor naznačuje potrebu prekonať úzko predmetovéchápanie učebných osnov a pristúpiť k širšiemu vnímaniu javov,o ktorých sa majú žiaci učiť. Ďalším dôležitým faktorom, na ktorýTurek upozorňuje, je čas. Pri definovaní rozsahu učebných osnova štandardov je potrebné vziať do úvahy nielen to, čo všetko by

��

bolo pre človeka užitočné vedieť, ale aj to, čo je vo vymedzenomčase možné naozaj sa naučiť. To nás opäť privádza k potrebe chá-pať školské vyučovanie nie ako ukončený proces prípravy na ži-vot, ale ako začatý proces celoživotného vzdelávania.

Prvotným cieľom kurikulárnej transformácie má byť vyme-dzenie základného učiva. Veľká dôležitosť sa prikladá jeho štruk-túre. Kurikulum musí obsahovať okrem vedomostí aj intelektuálnea praktické zručnosti a postoje (čiže v súhrnnom pohľade kompe-tencie). Turek zdôrazňuje, že učivo musí byť predovšetkým osvo-jené žiakom – nestačí, aby bolo odučené učiteľom. Pri zohľadnenífaktoru času to znamená učiť menej učiva, ale viac do hĺbky.

Turek zdôrazňuje aj potrebu demokratizácie (respektívedecentralizácie) procesu tvorby obsahu vzdelávania. Hovorí o po-trebe autonómie škôl a participácie učiteľa na tvorbe kurikula. Akojedno z možných riešení uvádza aj modulárne usporiadanie učiva.To umožňuje, aby centrálna autorita vypracovala viacero kurikúlrôznych vzdelávacích modulov, pričom niektoré z nich je možnéoznačiť ako základné a povinné pre všetkých, iné zasa ako voli-teľné. Školy by tak pri zostavovaní vlastného školského kurikulamohli postupovať formou skladania viacerých modulov do jed-ného celku.

Konzervatívny inštitút M. R. ŠtefánikaKonzervatívny inštitút sa dlhodobo zaoberá procesom re-

formy vzdelávacieho systému, ktorého hlavným cieľom je moder-nizácia školského prostredia a zmeny v obsahu vzdelávania, ktorésú s touto modernizáciou nevyhnutne spojené. Potrebu kurikulár-nej transformácie chápeme ako súčasť reformy vzdelávacieho sys-tému, širšie ako súčasť celkovej premeny neslobodnej spoločnostina slobodnú. V tomto kontexte ide najmä o potrebu posunu odvzdelávania, zameraného na schopnosť zapamätať si hotové, cen-trálnou, často ideologicky podmienenou autoritou vybrané po-znatky, k schopnosti samostatne a tvorivo ich získavať, overovaťa posudzovať, kriticky zvažovať a vyberať si z viacerých ponúkanýchvysvetlení prírodných a spoločenských javov, pričom k zvládnu-tému procesu vzdelávania patrí i schopnosť konať v súlade so zís-kaným poznaním a osvojenými hodnotami. Slobodná spoločnosť jetotiž možná iba tam, kde žijú slobodne mysliaci a konajúci ľudia.

��

Konzervatívny pohľad na spoločnosť však nemôže ako al-ternatívu k poznaniu zameranému na hromadenie izolovanýchpoznatkov automaticky prijať koncept vzdelávania ako čistéhoosvojovania si zručností či redukciu vzdelávania na tréning kva-lifikovanej pracovnej sily. Dôvodom na zmenu obsahu vzdeláva-nia nemá byť preto potreba nahradiť doterajšiu koncepciu,poplatnú dobe svojho vzniku, novou koncepciou, poplatnou sú-časným konjunkturálnym agendám. Ide skôr o potrebu postaviťza základ vzdelávania to, čo je nadčasové, pretrvávajúce, čo tvorízáklad kultúrnych kódov našej spoločnosti a čo pomáha vycho-vávať rozhľadených, slobodných občanov, schopných zodpo-vedného a informovaného (kompetentného) rozhodovaniav každodenných životných situáciách, i v nadindividuálnych otáz-kach verejného a politického života. To, samozrejme, nevylučujemožnosť zaradenia niektorej zo širokej palety aktuálnych tém dovzdelávacích obsahov v rámci jednotlivých vzdelávacích stupňov(primárne, nižšie sekundárne, sekundárne a vyššie sekundárnevzdelávanie) – nie však v podobe štátneho príkazu, ale v podobeponuky pre školy.

Podľa princípu subsidiarity, ktorý je uplatniteľný i v oblastivzdelávania, by sa malo pokiaľ možno čo najviac rozhodnutí pri-jímať na najnižšej možnej úrovni riadenia. Preto aj o istej prime-rane rozsiahlej časti obsahu vzdelávania by mal rozhodovať učiteľrespektíve škola. Štát, ktorý mal doposiaľ monopol na určovanieobsahu vzdelávania, by sa mal časti tejto právomoci vzdať, a vy-tvoriť tak priestor na pluralitu slobodných škôl a učiteľských in-dividualít. Formy a metódy vyučovania by mali pritom zostaťúplne v kompetencii učiteľa.

Z uvedeného vyplýva, že mnohé myšlienky citované vovyššie spomenutých kurikulárnych konceptoch môžu byť blízkeaj Konzervatívnemu inštitútu. Na základe ich hlbšej analýzy všakmožno konštatovať, že nie so všetkými sa možno bezvýhradnestotožniť, preto niekde považujeme za dôležité upozorniť na vy-nárajúce sa otázniky alebo nesprávne interpretácie pojmov.

Kvôli prehľadnosti rozdelíme zložitú problematiku kuri-kulárnej transformácie do dvoch okruhov:

a) základné učivo a jeho štruktúra,b) decentralizácia tvorby obsahu vzdelávania.

��

Základné učivo a jeho štruktúraMožno súhlasiť s I. Turekom, že prinajmenšom od nižšieho

sekundárneho vzdelávania je predimenzovanosť učiva najmar-kantnejším problémom slovenských škôl. Bežne sa však stretá-vame i s názorom, že široký tematický a poznatkový záberučebných osnov prispieva k širšiemu všeobecnému rozhľadua z tejto pozície sa zdá, že s požiadavkou redukcie obsahu učeb-ných osnov nemožno súhlasiť. V skutočnosti je však mylná skôrmyšlienka, že jedine široké učebné osnovy znamenajú široký roz-hľad žiakov. Potvrdzuje to napríklad i medzinárodná štúdiaTIMSS, zameraná na matematické a prírodovedné vzdelávanie.

Výskum štúdie TIMSS vychádza z modelu kurikula, ktorýzahŕňa tri aspekty:✗ zamýšľané kurikulum (to, ktoré je napísané v učebných os-

novách a vzdelávacích štandardoch)✗ realizované kurikulum (čo učitelia skutočne učia)✗ dosiahnuté kurikulum (čo sa žiaci skutočne naučili)

Národná správa z roku 2003 konštatuje, že výsledky žiakovhovoria o výraznom poklese dosiahnutého kurikula v období od roku1995 do roku 2003, a ešte výraznejšie od roku 1999 do roku 2003. Ná-rodná správa neobsahuje informácie o výsledkoch výskumov zamý-šľaného a realizovaného kurikula. Vieme však, že od roku 1995nedošlo k zásadnejšej zmene učebných osnov (zamýšľaného kuri-kula), preto možno pri istom zjednodušení celej problematiky vznik-nutý pokles dosiahnutého kurikula vyhodnotiť ako narastajúci rozdielmedzi tým, čo učebné osnovy od žiakov očakávajú, a tým, čo sa žiaciskutočne naučia.V skutočnosti vedia oveľa menej, ako deklarujú našeučebné osnovy. Ukazuje sa, že šírka učebných osnov sa čoraz menej(a to je preukázateľný trend) prejavuje v kvalite všeobecného vzde-lania žiakov. Jednou z úloh kurikulárnej transformácie by teda malobyť upravenie zamýšľaného kurikula tak, aby sa podarilo zvýšiť úro-veň dosiahnutého kurikula, čo je v súlade s požiadavkou Tureka sú-strediť sa nie na to, čo učiteľ odučí, ale na to, čo sa naučí žiak.

Štúdia OECD PISA zasa signalizuje potrebu zmeniť štruk-túru základného učiva. Deklarovaným zámerom PISA je zistiť, čisú mladí ľudia vo veku pätnásť rokov pripravení vyrovnať sa s po-

��

žiadavkami súčasnej informačnej spoločnosti. Predmetom tes-tovania PISA však nie sú kľúčové kompetencie alebo dobovo kon-junkturálne agendy, ale čitateľská, matematická a prírodovednágramotnosť, ktoré možno považovať za základ tzv. kultúrnej gra-motnosti (Zápotočná, 2004), definovanej podobnými charakte-ristikami ako všeobecné vzdelanie.

Výsledky štúdie v SR ukázali, že naši žiaci si dokážu poznatkyzapamätať, ale nedokážu ich použiť v iných než v naučených si-tuáciách. Národná správa na základe podrobnej analýzy údajovuzatvára: „Slovenský školský systém dosiahol v štúdii OECD PISAv roku 2006 výsledky porovnateľné s rokom 2003. Hodnotenietýchto výsledkov v medzinárodnom kontexte v porovnaní s prie-merom OECD sa však významne zhoršilo. Výsledok Slovenska je vovšetkých troch meraných oblastiach PISA gramotnosti – čitateľskej,matematickej aj prírodovednej – štatisticky významne pod prie-merom krajín OECD“ (Národná správa OECD PISA 2006).

Okrem štatistických údajov, ktoré nám poskytli medziná-rodné štúdie, môžeme požiadavku nutnej redukcie šírky obsahukurikula podporiť i širšou kultúrnou reflexiou. Mnohé charakte-ristiky dnešnej doby naozaj menia paradigmu nášho pohľadu naúlohu školy a školského vzdelávania:

� sieť dostupných verejných knižníc, ich pokračujúca digi-talizácia a rozmach internetu spôsobili, že školy už nie súa pravdepodobne nikdy nebudú miestom najľahšej do-stupnosti najväčšej šírky informácií,

� informácie dostupné na rôznych nosičoch treba vedieťidentifikovať, získať a spracovať – škola by mala prispievaťaj k osvojovaniu tohto typu gramotnosti,

� rozsah informácií, ktoré človek pre svoj život a prácu po-trebuje, neustále narastá, preto nie je možné všetky tietoinformácie získať v obmedzenom čase školskej dochádzky– školské vzdelávanie už nemožno chápať ako ukončenýproces, ale je potrebné ho vnímať ako úvodnú etapu ce-loživotného vzdelávania.

��

Potreba zmeny rozsahu a štruktúry základného učivamôže byť na základe uvedených skutočností považovaná za ne-vyhnutnosť. Keďže by však malo ísť o zmenu veľkého rozsahua zásadného významu, pri jej zavádzaní treba postupovať opa-trne a zohľadniť možné riziká.

Prvým rizikom je už samotný proces redukcie tematického(faktografického) obsahu vzdelávania. Pri hlbšom premýšľaní zis-tíme, že redukciu obsahu učebných osnov je potrebné uvážlivo roz-fázovať. Prvou fázou by mala byť redukcia učiva, ktorá významnezníži narastajúci rozdiel (povedané jazykom štúdieTIMSS) medzi za-mýšľaným a dosiahnutým kurikulom. Druhou fázou by mala byť re-dukcia obsahu štátneho kurikula, lebo je nutné časť celkovéhovzdelávacieho času odovzdať do kompetencie škôl (pozri nasledu-júcu kapitolu). Treťou fázou by mala byť redukcia tematického ob-sahu, ktorá má vytvoriť priestor na zmenu štruktúry učiva (potrebazískať čas na rozvíjanie zručností, spôsobilostí respektíve komplex-ných kompetencií žiakov). Takýto vážny zásah, jeho potrebu, mierua spôsob implementácie, je potrebné starostlivo premyslieť, kvalitnepripraviť a dobre a trpezlivo vysvetľovať odbornej i laickej verejnosti.

Druhým rizikom je proces zmeny štruktúry základnéhoučiva. Úplná rezignácia na poznatky a vytvorenie čisto kompe-tenčného modelu kurikula nie je možné ani správne riešenie. Na-pokon, aj samotná definícia kompetencií hovorí o jednotepoznatkov, zručností a postojov, i keď z nej nie je jasné, v akompomere respektíve s dôrazom na ktorú zložku v akých situáciáchje potrebné so žiakmi pracovať. S tým súvisí skutočnosť, že ne-existujú a v blízkej dobe zrejme ani nebudú existovať použiteľnéhodnotiace nástroje na meranie a hodnotenie rozvoja kompe-tencií. A napokon, veľmi problematický je aj hodnotový kontext,v ktorom boli v dokumentoch EÚ kľúčové kompetencie povýšenéna hlavnú cieľovú kategóriu celoživotného vzdelávania. Redukciaúlohy vzdelávania – z pohľadu jednotlivca – na kvalitnú prípravupred vstupom na trh práce a – z pohľadu spoločnosti – na nástrojvyrovnávania sociálnych rozdielov hraničí s vulgarizáciou celejproblematiky. Vzdelanie (najmä tzv. všeobecné) nikdy neboloa ani by nemalo byť iba zdrojom kvalifikácie na výkon určitéhopovolania. Naopak, vždy bolo v neposlednom (ak nie v prvom)rade nástrojom kultivovania osobnosti.

��

Tretí problém spočíva v potrebe nájsť rovnováhu medzi šír-kou poznania, jeho hĺbkou a tréningom upotrebiteľnosti v povo-laní. Z pohľadu formulácie kurikulárnych dokumentov to znamená,že je potrebné zvážiť, či štátne kurikulum má predpisovať zmenuštruktúry základného učiva v prospech zručností a spôsobilostí,alebo má redukciou tradičného faktografického a tematického ob-sahu len vytvoriť priestor na pripravenú časť učiteľskej verejnosti,aby novú štruktúru obsahu postupne do vzdelávania vnášala (sa-mozrejme, s adekvátnou metodickou podporou centrálnej úrovne)a postupne k nej inšpirovala aj ostatných kolegov. Výhodou také-hoto postupu by bolo, že potrebné posilnenie zručností a spôso-bilostí v obsahu vzdelávania by sa stalo realitou postupne, v čase,keď už bude v praxi významnou časťou učiteľov vítané.

Ďalší balík problémov sa týka rovnováhy medzi slobodoujednotlivca a reprodukciou kultúrnej pamäti spoločnosti. Tentoproblém je o to zložitejší, že jedným z dôležitých prvkov kultúr-nej pamäti celej západnej civilizácie je práve sloboda jednotlivca.Z pohľadu tvorby kurikulárnych dokumentov je preto potrebnéodlíšiť úlohu rodiny a školy v procese reprodukcie tradičnýchhodnôt, ale aj v procese výchovy k slobode a zodpovednosti.V kurikulárnych dokumentoch sa potom má a môže objaviť ibato, čo je primárne úlohou školy.

Kultúrna pamäť rôznych etnických a sociálnych skupín,ktorých aj na malom Slovensku žije veľmi veľa, môže byť do urči-tej miery rozdielna. Úlohou školy v tomto zmysle je umožniť žia-kom spoznať a zažiť prítomnosť a dôležitosť „vlastných“i odlišných kultúrnych kódov v ich každodennom živote, rovnakoako ich motivovať k zamysleniu, ako a či vôbec by spoločnosť beztýchto kódov mohla fungovať. Reprodukcia kultúrnej pamäti savšak v slobodnej krajine nesmie zmeniť na štátom organizovanúalebo schválenú indoktrináciu nastupujúcej generácie. Je pretoveľmi otázne, či kurikulárny dokument (a tobôž štátny, všeobecnezáväzný) môže obsahovať okrem požiadaviek na vedomostia zručnosti aj nejaké požiadavky na hodnotové postoje žiakov.V tom je riziko a kameň úrazu všetkých kampaní, ktoré pribúdajúako huby po daždi a v rýchlom slede sa dostávajú do povinnéhoobsahu vzdelávania, aktuálne napríklad vo forme prierezovýchtém (multikulturalizmus, rodová rovnosť a pod.).

��

Na druhej strane, školská edukácia je pravdepodobne na-júčinnejším nástrojom na kompenzáciu zlyhaní nefungujúcichrodín, prípadne rodín, ktoré sa rozhodli vedome ignorovať kul-túrne kódy krajiny, v ktorej žijú – a z tohto hľadiska existuje dôvodna zaradenie postojovej zložky do kurikulárnych dokumentov.Riešenie tejto otázky si preto vyžaduje hlbšiu diskusiu, ktorá však,žiaľ, na Slovensku v odborných kruhoch stále neprebieha. Pretonateraz iba upozorňujeme na skutočnosť, že tieto otázky, ktoré súpri štarte revidovania štátneho kurikula kľúčové, neboli na Slo-vensku vôbec otvorené.

Decentralizácia tvorby obsahu vzdelávaniaProces premeny neslobodnej spoločnosti na slobodnú,

ktorý sa začal v roku 1989, bol takmer vo všetkých oblastiachsprevádzaný decentralizáciou, odovzdávaním kompetencií odštátu smerom k občanom, samosprávam, mimovládnym organi-záciám a pod. V školstve však tento proces prebiehal a stále pre-bieha veľmi pomaly. Niektoré zmeny si vynútil procesdecentralizácie verejnej správy. Práva a povinnosti zriaďovateľaškôl, vrátane niektorých otázok financovania škôl, prešli z cen-trálnej úrovne na miestne a regionálne samosprávy. Tým sa všakproces decentralizácie v školstve zastavil – tvorba obsahu vzde-lávania zostala nadlho doménou štátu. Model jednotnej školy sai napriek pokusom o istú diverzifikáciu vo vnútri systému viac-menej zachoval. Pritom bolo jasné, že tento model je neefektívny,negarantuje dobré vzdelávacie výsledky (argumenty z výsledkovmedzinárodných štúdií sú k dispozícii v predošlej kapitole)a bráni skutočnej pluralite škôl.

Decentralizácia v oblasti tvorby obsahu vzdelávania zna-mená posilnenie princípu subsidiarity. Priami aktéri edukačnéhoprocesu (učitelia, rodičia a v určitej, veku primeranej forme i žiaci),ale aj iní lokálni partneri školy (zamestnávatelia, miestne auto-rity, mimovládne organizácie, cirkvi a pod.) majú nepochybneväčšiu šancu uplatniť svoju predstavu o kvalitnom vzdelávaní naúrovni školy než na úrovni štátu.

Spomedzi známych modelov považujeme za najefektív-nejší dvojúrovňový model tvorby vzdelávacích programov, v kto-rom vláda vypracuje rámcový vzdelávací program pre určitý

��

stupeň vzdelávania, na základe ktorého potom školy vypracujúsvoje školské vzdelávacie programy. Konzervatívny inštitút sa v ro-koch 2005 – 2006 podieľal na tvorbe návrhu školského zákona,do ktorého bol návrh takéhoto modelu priamo zakomponovaný(návrh zákona je predstavený v predchádzajúcich kapitolách).

Efektívny dvojúrovňový model tvorby vzdelávacích pro-gramov, ak by bol správne uplatnený v praxi, by mohol prispieťaj k plynulej a prirodzenej implementácii nových prvkov a novejštruktúry učiva. Viaceré dobré zmeny totiž nie je možné uvádzaťdo praxe celoplošne. Tvorba školského kurikula však naopakumožní pripraveným pedagogickým tímom veľmi rýchlo zaviesťdobré zmeny do vzdelávania, a to dokonca rýchlejšie a efektív-nejšie, ako by sa to udialo v prípade celoplošného pokynu cen-trálnej úrovne. Na druhej strane, tie školy, ktoré potrebujú naprípravu zmien viac času, by neboli nútené urobiť rovnaké krokyv rovnakom čase ako tie, ktoré sú už na zmenu pripravené. Takistopriestor na zaradenie rôznych aktuálnych tém by sa už nemuselhľadať v centrálnych učebných osnovách a úspešnosť aktuálnychkampaní by prestala závisieť od kvality lobistických kontaktovtej-ktorej záujmovej skupiny na ministerstve školstva. O zaradenítýchto aktuálnych tém do školských vzdelávacích programov bymohli (a mali) rozhodovať samotné školy na základe širokej po-nuky akreditovaných vzdelávacích modulov.

Pri zavádzaní dvojúrovňového modelu je však potrebné siuvedomiť nielen to, aké príležitosti vytvára školské kurikulum (ne-vymenovali sme ich všetky), ale tiež to, aký je zmysel rámcovéhokurikula:✗ garantovať zvládnutie rovnakého minimálneho učiva, po-

trebného na získanie vzdelania určitého stupňa (to zna-mená, že by mal byť formulovaný vo forme cieľovýchpožiadaviek, čiže vzdelávacích štandardov – možnosť vy-užiť teoretický model revidovanej Bloomovej taxonómie,a tým podporiť aj želateľnú zmenu štruktúry základnéhoučiva, ktorá má smerovať od poznatkov založených na pa-mäti k vyšším kognitívnym procesom),

✗ predchádzať prípadnej vedomej alebo nevedomej rezig-nácii školy na reprodukciu kultúrnej pamäti spoločnosti,

��

✗ garantovať zrozumiteľnosť absolventských dokladov (ma-turitných vysvedčení, výučných listov a pod.) pre vonkaj-šie prostredie,

✗ uľahčiť mobilitu žiakov.

Miera decentralizácie by nemala byť na všetkých stupňochvzdelávania rovnaká. Kým pre primárne vzdelávanie je vhodnévypracovať silný rámcový program a priestor slobody škôl obme-dziť skôr na voľbu metód, vo vyššom sekundárnom vzdelávaní jemožné viac uvoľniť priestor na profiláciu škôl a žiakov samotných.Zodpovedá to procesu dozrievania osobnosti: u detí mladšiehoškolského veku je dominantná socializačná fáza, kým u pubes-centov a adolescentov už prevláda fáza individualizácie. Takistoprípadná mobilita by bola v prípade prílišnej odlišnosti obsahuškolských vzdelávacích programov oveľa väčším problémom predeti mladšieho školského veku než pre deti staršie.

��

Dvojúrovňový model tvorby vzdelávacích programov jepodstatnou črtou reformy obsahu vzdelávania na základnýcha stredných školách. Spôsob projektovania vzdelávacích pro-gramov predstavuje najpodstatnejší prvok vlastnej reformyvzdelávania, preto je mimoriadne dôležité, aká je jeho konečnápodoba. V ideálnom prípade by sa mali štátne vzdelávacie pro-gramy opierať o cyklicky inovovaný národný program výchovya vzdelávania, a mali by predstavovať centrálnu úroveň projek-tovania vzdelávania voči jednotlivým odborom vzdelávaniaa stupňom vzdelania. Konkretizovaným projektom pre každúškolu by mal byť školský vzdelávací program. Ten by mal v sú-lade so štátnym vzdelávacím programom, s možnosťami školya potrebami lokálneho prostredia školy ako aj konkrétnych žia-kov rozpracúvať konkrétne vzdelávacie ciele a stanoviť i kon-krétnu obsahovú štruktúru vzdelávania a jeho ďalšieorganizačné náležitosti.

Martin Kríž

Niekoľko postrehovk prebiehajúcejkurikulárnej transformácii

5

��

Dvojúrovňový model tvorbyvzdelávacích programovAk sa pozrieme do minulosti, prvým pokusom zaviesť dvo-

júrovňový model tvorby vzdelávacích programov do školskejpraxe boli tzv. zovšeobecňovacie učebné plány, ktoré pripravilv rokoch 2002 – 2005 odborný tím okolo štátneho tajomníkaFrantiška Tótha. V komplexnejšom projekte sa potom s dvojú-rovňovým modelom stretávame v projekte Kurikulárna transfor-mácia vyučovania všeobecnovzdelávacej zložky stredoškolskéhovzdelávania v procese prípravy mládeže na trh práce, ktorý realizo-val projektový tím pri Štátnom pedagogickom ústave pod vede-ním Pavla Černeka. Dvojúrovňovosť sa tu už týkala nielenučebných plánov, ale aj obsahu vzdelávania v jednotlivých pred-metoch či vzdelávacích oblastiach. Obsah navrhovaného rámco-vého vzdelávacieho programu bol členený do vzdelávacíchoblastí, ktoré zámerne rozširovali a prekračovali hranice tradič-ných vyučovacích predmetov. Právom školy bolo rozhodnúť sa,do akých vyučovacích predmetov oblasť rozčlení. Každá škola sapritom mohla, ale nemusela rozhodnúť pre tradičné predmety.

Zovšeobecňovacie učebné plány Tóthovho tímu boli za-ložené na princípe stúpajúcej miery slobody škôl (málo disponi-bilných hodín na prvom stupni ZŠ, viac na druhom stupni ZŠa najviac na stredných školách). Černekov projekt sa zaoberal ibastredoškolským vzdelávaním, takže tam tento trend nie je možnépozorovať – avšak učebný plán pre gymnáziá ponechával školámk dispozícii až 40 % disponibilných hodín. Mikolajov reformnýkoncept, ktorý sa celoplošne zavádza do praxe, túto logikunezachováva. V primárnom a nižšom sekundárnom vzdelávaníponecháva k dispozícii školám takmer 21 % celkového vzdeláva-cieho času, vo vyššom sekundárnom vzdelávaní (gymnáziá) 24 %– čiže takmer rovnako na všetkých stupňoch vzdelávania, čo zna-mená, že na prvom stupni je„voľnosti“ priveľa a na treťom primálo.

Ďalším prvkom dvojúrovňovej tvorby učebných plánov,ktorý prinášal nielen Tóthov a Černekov projekt, ale ktorý bol apli-kovaný v prípade osemročných gymnázií aj v bežnej legislatíve užpred prijatím nového školského zákona, bol tzv. jednostĺpcovýučebný plán. Kým tradičné učebné plány prideľovali hodiny jed-notlivým predmetom podľa ročníkov (obsahovali teda toľko

��

stĺpcov, koľko bolo ročníkov na príslušnom stupni vzdelávania),jednostĺpcový učebný plán stanovoval iba celkovú povinnú mini-málnu dotáciu predmetu za celé štúdium. Distribúcia hodín do roč-níkov mala byť (a v prípade osemročných gymnázií aj skutočnebola) v kompetencii školy. Mikolajov reformný koncept však pri-deľuje hodiny predmetom podľa jednotlivých ročníkov. Pre osem-ročné gymnáziá teda platí, že z tohto pohľadu sa priestor ichslobody nielen nezväčšil, ale dokonca je menší.

Z Černekovho projektu si Mikolajov tím vzal aj ďalšiu my-šlienku: definovanie vzdelávacích oblastí. Kým Černekov tím pra-coval so vzdelávacími oblasťami v celom dokumente, dokumentMikolajovho tímu zachováva jednotu vzdelávacích oblastí ibav ich charakteristike. V učebnom pláne aj v učebných osnováchuž nájdeme namiesto oblastí tradičné predmety (aj netradičné –napríklad psychosociálny tréning).

Neuváženým krokom je aj zaradenie tzv. prierezových témdo štátneho vzdelávacieho programu. Ide o aktuálne témy, väč-šinou jasne nevyprofilované, s obmedzenou dobou aktuálnosti,ktoré sa majú stať povinnou súčasťou vyučovania naprieč učeb-nými predmetmi. Dvojúrovňový model ponúka šancu odkázaťtieto kampaňovité obsahy do „trhového“ prostredia a umožniťim uchádzať sa o miesto v školských vzdelávacích programoch.Mikolajov tím túto šancu nevyužil.

Napokon, v skutočne dvojúrovňovom modeli tvorby vzde-lávacích programov má škola možnosť nielen prerozdeliť zopár ho-dín v učebnom pláne, ale aj dotvoriť rámcovo vymedzené obsahyvzdelávania vlastnými predmetmi. Na stránke Štátneho pedago-gického ústavu sú však k dispozícii „vzorové školské vzdelávacieprogramy“ pre jednotlivé predmety, ktoré sú obsahom i štruktú-rou zhodné so štátnymi vzdelávacími programami týchto pred-metov. V skutočnosti teda autori týchto učebných osnovnevytvorili priestor pre účasť učiteľa na tvorbe kurikula. Obsahyjednotlivých predmetov sú navyše také bohaté, že ani tie disponi-bilné hodiny škola nepoužije inak ako doteraz – t. j. na posilneniečasových dotácií obsahovo predimenzovaných predmetov. Tietoskutočnosti signalizujú, že tvorcovia nového kurikula neboli nasvoju úlohu dostatočne pripravení, pretože nedokázali odlíšiť zá-väznú minimálnu požiadavku od metodickej pomoci učiteľom.

��

V tomto kontexte je nepochopiteľné, prečo Mikolajov tímnevyužil potenciál, ktorý okolo seba vytvoril Černekov projekt.Okrem pôvodného projektu pre stredné školy, ktorý bol realizo-vaný v Štátnom pedagogickom ústave, vznikli totiž viaceré ná-sledné projekty. Na pôde Trnavskej univerzity prebieha projektKurikulárna transformácia 8-ročných gymnázií, kde sa k vyvinu-tému kurikulu pre vyššie sekundárne vzdelávanie vyvíja kom-patibilné kurikulum pre nižšie sekundárne vzdelávanie. Okremtoho pracuje Trnavská univerzita na tvorbe portálu metodickýchmateriálov pre učiteľov – čo je základ pre efektívnu podporu uči-teľov v procese zmeny obsahu a foriem vzdelávania. Zároveň napôvodný projekt kurikulárnej transformácie pre stredné školynadväzovali niektoré projekty stredných škôl, ktoré si na základerámcového vzdelávacieho programu vyvinutého tímom Štát-neho pedagogického ústavu začali vytvárať svoje vlastné školskékurikulá (najprepracovanejšie školské kurikulum vytvorilo Gym-názium v Žiari nad Hronom pod vedením Beáty Tóthovej).Namiesto podpory týchto projektov však došlo k ich utlmeniualebo minimálne k nezáujmu zo strany decíznej sféry o ich vý-sledky. A hoci individuálne prešli niektorí riešitelia spomínanýchprojektov do Mikolajovho reformného tímu, celková stratégiatvorby dvojúrovňového kurikula bola vo svojej logickej nadväz-nosti rozbitá.

Výber a štruktúra základného učivaZákladná informácia obsiahnutá v súčasnom, od sep-

tembra 2008 platnom štátnom vzdelávacom programe (zhodnápre všetky stupne vzdelávania) zdôrazňuje potrebu orientácie navýstup (dôraz sa kladie na štandardy, nie na osnovy). Na pome-novanie cieľových kategórií štandardov sa používa terminológiarevidovanej Bloomovej taxonómie.

Takýto prístup tvorcov kurikula možno považovať za ino-vatívny i efektívny, žiaľ, pri čítaní konkrétnych učebných osnovjednotlivých predmetov je zrejmé, že učivo nie je v dokumentedefinované tak, ako sľubuje základná informácia. Predimenzova-nosť obsahu sa nezmenšila. Vo väčšine predmetov sa zdá, že po-vinných hodín v učebnom pláne ubudlo viac než povinnéhoučiva v učebných osnovách. Štandardy sú síce formulované ako

��

obsahové a výkonové, ale tabuľka revidovanej Bloomovej taxo-nómie je dodržaná len zriedka. Používa sa minimum aktívnychslovies, mnohé sa často opakujú. Sklamaním je aj jednoznačnézachovanie predmetov, chýbajú i prepojenia medzi predmetmiv rámci jednej oblasti.

Rezortná stratégia reformyReformu, ktorú uviedol do praxe v septembri 2008 minis-

ter Mikolaj, treba vnímať predovšetkým ako politický akt, splne-nie bodu vládneho programu v stanovenom čase, ktorý všaknebol dostatočne premyslený a pripravený, čo je badateľné nazníženej kvalite už prvých reformných výstupov. Základné stra-tegické chyby by sa dali zhrnúť do dvoch slov: narýchlo a plošne.

Rýchly postup prác spôsobil viaceré z chýb, na ktoré smepoukázali v predchádzajúcich kapitolách. Ústredné predmetovékomisie, ktoré boli za tvorbu osnov zodpovedné, nemali dostatokčasu na kvalitnú prácu. Ich členovia neboli dostatočne teoretickypripravení, neosvojili si zamýšľanú štruktúru dokumentu a nezžilisa s ňou. Termín prípravy obsahu vzdelávania bol taký krátky, ževýber položiek obsahového štandardu nemohol byť dostatočnepremyslený a zosúladený s neustále sa meniacimi návrhmi časo-vých dotácií v učebných plánoch. Výkonový štandard zasa v má-loktorom predmete zodpovedá zamýšľanej štruktúre revidovanejBloomovej taxonómie. Nedostatok času spôsobil aj to, že sa tak-mer vôbec nekomunikovalo s učiteľmi. Mnohí učitelia preto pri-jali nové kurikulum ako cudzie a nechcené. Školské programymuseli tvoriť na úkor vlastných dovoleniek a bez akejkoľvek fi-nančnej alebo inej motivácie zo strany ministerstva. Výsledkom jevznik formálnych dokumentov s honosným nadpisom, ale bezhlbšieho pochopenia nového zamýšľaného prístupu. Na vrub ne-primeranej rýchlosti zavádzania zmien možno pripísať aj také tri-viálne chyby ako nesprávne súčty hodinových dotácií v učebnompláne bilingválnych gymnázií alebo neskoré zverejnenie usmer-nenia pre osemročné gymnáziá, ktoré mali odučiť učivo piatichročníkov druhého stupňa ZŠ za štyri roky.

Plošné zavedenie nového kurikula do škôl, bez predchá-dzajúceho overenia na menšej vzorke škôl, je hazardným krokom.Tvorcovia štátneho kurikula nepovažovali za potrebné overiť ho

��

najskôr na niekoľkých vybraných školách, získať od nich spätnúväzbu, odstrániť nedostatky, a až potom ho zaviesť na ostatnéškoly. Neposkytli učiteľom dostatok metodických materiálov, ško-lení a ďalších podporných aktivít, ktoré im mohli pri príprave škol-ských vzdelávacích programov pomôcť. V neposlednom radereformu spustili so starými učebnicami, ktoré zmenenému ob-sahu nemôžu vyhovovať – a ak sú pravdivé tvrdenia rezortu škol-stva, že tieto učebnice vyhovujú, zrejme nedošlo v obsahuvzdelávania k takým zásadným zmenám, k akým dôjsť pôvodnemalo.

��

Zdá sa, že súčasné vedenie rezortu školstva síce reformu ob-sahu vzdelávania v odpočte plnenia programu vykáže, ale reálneju nemá silu uskutočniť – predovšetkým pre vážne chyby v reform-nej stratégii. Preto bude potrebné s určitým časovým odstupom vy-hodnotiť dosah tejto reformy a pokúsiť sa o jej korekcie.

Pri hodnotení ďalších reformných zámerov a konkrétnychopatrení rezortu školstva v nasledovnom období navrhujeme sú-strediť sa hlavne na tieto kroky:

1. Iniciovať serióznu diskusiu o výbere jadrového učiva,v ktorej by mali dominovať dve zásadné otázky:

✗ Ako zabezpečiť reprodukciu kultúrnej pamäti?✗ Má reformné kurikulum hneď určovať novú štruktúru

základného učiva, alebo má len vytvoriť priestor na novéprvky?

2. Pripraviť na zmeny systému najskôr tvorcov kurikulatak, aby dokázali

✗ rozlišovať záväzné štátne programy od metodickej po-moci alebo vzorových školských programov,

Ako zachrániť reformu?

5

��

✗ zvážiť možnosť modulovej štruktúry kurikula (výber ho-tových modulov z pestrej ponuky),

✗ adekvátne formulovať výstupné štandardy.

3. Zasadiť kurikulárnu transformáciu do celkovej re-formy vzdelávacej sústavy s cieľom doladiť reformui v ďalších segmentoch školského systému.

4. Vrátiť sa k pôvodným myšlienkam kurikulárnej trans-formácie:

✗ posilniť slobodu škôl,✗ spolu s novým obsahom vzdelávania pripravovať aj nové

učebnice s dôrazom na tvorbu materiálov pre aktívne uče-nie žiakov,

✗ vrátiť zmysel existencii vzdelávacích oblastí:� hodinové dotácie v učebnom pláne prideliť oblastiam,

nie predmetom,� písať spoločné štandardy pre celú oblasť,� umožniť školám definovať vlastné predmety, naprík-

lad zhodné s oblasťami,✗ odstrániť prierezové témy zo štátneho programu a po-

núknuť ich ako doplnkový obsah do školského programu.

5. Zaviesť nové kurikulum do škôl až po experimentálnomoverení na niekoľkých školách (nie celoplošne a hneď).

6. Pracovať s učiteľmi a manažmentmi škôl, aby boli nazmeny odborne a strategicky pripravení:

✗ spracovať kvalitnú metodiku tvorby školského vzdeláva-cieho programu a oboznámiť s ňou učiteľov – s využitímkurzu Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Vzdelávaniepre život – Príprava učiteľov na zmeny vzdelávacej sústavy,

✗ začať vypracovávať širokú škálu metodík a učebníc – otvo-riť trh pre vstup nových vydavateľov,

✗ otvoriť trh s ďalším vzdelávaním učiteľov,✗ permanentne vysvetľovať nutnosť zmien, počúvať výhrady

učiteľov v praxi a usilovať sa podľa toho nastaviť proces za-vádzania zmien a systém podporných prostriedkov.

��

� ANDERSON, L. W. – KRATHWOHL, D. R. - AIRASIAN, P. W. - CRUIKSHANK, K. A. - MAYER, R. E. -PINTRICH, P. R. - RATHS, J. -WITTROCK, M. C. et al. ����. A taxonomy for learning and teachingand assessing: A revision of Bloom's taxonomy of educational objectives. AddisonWesley Long-man, Inc., ����.

� BYČKOVSKÝ P. - KOTÁSEK J. ����. Nová teória klasifikování kognitívních cílů ve vzdelávání:revize Bloomovy taxonómie. Pedagogika, Vol. LIV–����.

� DESURMONT, A. - FORSTHUBER, B. - OBERHEIDT, S. ����. Levels of autonomy and responsibi-lities of teachers in Europe. Brussel: Eurydice, ����. Dostupné na: http://www.eurydice.org/portal/page/portal/Eurydice/PubContents?pubid=���EN

� Klíčové kompetence. Vznikající pojem ve všeobecném povinném vzdělávání. Brussel: Eurydice,����. Dostupné na: http://www.eurydice.org/ressources/eurydice/pdf/�_integral/���CS.pdf

� KORŠŇÁKOVÁ, P. – KOVÁČOVÁ, J. ����. Národná správa OECD PISA SK 2006. Bratislava : Štátnypedagogický ústav, ����

� KURAJOVÁ STOPKOVÁ, J.- KURAJ, J. ����. TIMSS ���� - Trendy v medzinárodnom výskumematematiky a prírodovedných predmetov. Národná správa. Bratislava, ����. Dostupné na:http://www.statpedu.sk/buxus/generate_page.php? page_id=����

� KURAJ, J. - STOPKOVÁ, J. ����. Medzinárodná štúdia TIMSS 2003 na Slovensku. Pedagogickéspektrum, ročník XIII, ����, č. �/��.

� Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady z 18. decembra 2006 o kľúčových kompetenciáchpre celoživotné vzdelávanie. Dostupné na: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:����:���:����:����:SK:PDF

� PUPALA, B. ����. Narcis vo výchove – Pedagogické súvislosti individualizmu. Bratislava :TYPI UNI-VERSITATISTYRNAVIENSIS vydavateľstvoTrnavskej univerzity aVEDA vydavateľstvo SAV, ����.

� TUREK,I.����.Zvyšovanieefektívnostivyučovania.Bratislava:MetodickécentrumBratislava,����� Zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení

niektorých zákonov� Zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení

zákona č. 523/2004 Z. z., zákona č. 564/2004 Z. z. a zákona č. 689/2006 Z. z.� ZÁPOTOČNÁ, O. 2004. Kultúrna gramotnosť v sociálnopsychologických súvislostiach.

Bratislava : Album, ����.� Internetové stránky: www.eurydice.org, www.government.gov.sk, www.learningand-

teaching.com, www.minedu.sk, www.schoolchoices.org, www.statpedu.sk

Literatúra

��

Autori: Zuzana Humajová, Martin Kríž, Branislav Pupala, Peter ZajacEditor: Zuzana Humajová

Copyright © Konzervatívny inštitút M.R. ŠtefánikaKonzervatívny inštitút M.R. ŠtefánikaMedená �, ��� �� Bratislavatel: �� – ��� ��� ��fax: �� – ��� ��� ��e-mail: conservative@institute.skwww.konzervativizmus.skwww.noveskolstvo.sk

Foto na obalke: Juraj VelebírGrafická úprava: Marián ÚradníkJazyková korektúra: Kristína UhlíkováTlač: IRESS, spol. s r. o.

ISBN: ��� – �� – ����� – �� – �

��

ISBN: ��� – �� – ����� – �� – �