Súčasné témy v kultúrnej teórii a praxi

Zuzana Slušná – Svetlana Chomová

2015

Univerzita Komenského v Bratislave

Publikácia je výsledkom riešenia grantovej výskumnej úlohy KEGA Zručnosti pre

sféru kultúry 115UK-4/2013

© PhDr. Zuzana Slušná, PhD., PhDr. Svetlana Chomová, PhD. 2015

Toto dielo ani jednu jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu autorky.

Recenzenti:

doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD.

Doc. PhDr. Ľudmila Čábyová, PhD.

Doc. PhDr. Hana Pravdová, PhD.

ISBN 978-80-223-4036-6

Obsah

Úvod

I. Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako „horúca“ téma Zuzana Slušná

1 Kontinuita kultúry

1.1 Mechanizmy, umožňujúce kontinuity kultúry

1.1.1 Pamätanie a spomínanie

1.1.2 Tradovanie, opakovanie a ritualizácia

1.1.3 Symbolické konanie, rozprávanie a interpretovanie

Zhrnutie

2 Tradícia v kontexte globalizačných a glokalizačných procesov

2.1 „Minulé“ ako súčasť živej a žitej kultúry

2.2 Používanie pojmu tradícia v spoločenských vedách

2.3 Funkcie kultúrnej tradície v post-tradičnej spoločnosti

2.3.1 Tradícia je sociálnym faktom

2.3.2 Tradícia je atraktivitou

2.3.3 Tradícia je súčasťou živej kultúry

2.3.4 Tradície môžeme zámerne vytvárať

2.4 Hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo

Zhrnutie

II. Kultúrny turizmus a kultúrna prax Svetlana Chomová

3 Kultúra vs. turizmus

3.1 Kultúra

3.2 Kreatívny priemysel

3.3 Cestovný ruch, turizmus

3.4 Kultúrny turizmus

3.5 Medzinárodná charta o kultúrnom turizme

Zhrnutie

4 Kultúrny turizmus – jeho obsah a aktivity

4.1 Turizmus z hľadiska obsahu

4.2 Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu

Zhrnutie

5 Manažovanie kultúrneho turizmu

5.1 Kultúrny turizmus ako služba

5.2 Samospráva

5.3 Úlohy kultúrnych pracovníkov – manažérov

5.4 Úlohy kultúrnych pracovníkov – lídrov

5.5 Úlohy kultúrnych pracovníkov – animátorov

5.6 Úlohy dobrovoľníkov/aktivistov

Zhrnutie

6 Príprava a realizácia aktivít v oblasti kultúrneho turizmu

6.1 Animácia v oblasti kultúrneho turizmu

6.2 Príprava a realizácia kultúrnych aktivít

6.2.1 Plánovanie kultúrnej aktivity – prípravné fázy

6.2.2 Realizácia kultúrnej aktivity

6.2.3 Ukončenie a zhodnotenie kultúrnej aktivity

Zhrnutie

Záver

Literatúra

Prílohy

Návrh na realizáciu kultúrnej aktivity

Úvod

Predložená učebnica sa sústreďuje na dva vzájomne súvisiace aktuálne tematické okruhy: na

problematiku kultúrneho dedičstva a kultúrnej tradície a na aktuálne stratégie ich

„ekonomickej“ a hospodárskej využiteľnosti v intenciách kultúrneho a kreatívneho priemyslu.

So zmenou úlohy národných štátov sa do popredia dostali regióny a sídla (mestá a obce),

nielen ako geograficky ohraničené územné celky, ale najmä ako konkrétne kultúrne a

sociálne jednotky, aktívne vstupujúce do procesov lokálneho a regionálneho rozvoja.

Posledné desaťročia poznamenalo aj nové nazeranie na proces udržateľného rozvoja a nové

vnímanie konceptu kultúry. Jedným z kľúčových, tzv. mäkkých faktorov regionálneho

rozvoja, sa stal kultúrny a sociálny potenciál spoločenstva. Predstavuje neoceniteľný kapitál a

jedinečné bohatstvo lokality a jeho obyvateľov. Môže byť rozvíjaný a kultivovaný, ale môže

aj zaniknúť. Ovplyvňujú ho podnikateľské prostredie a ústretovosť orgánov verejnej správy,

ale aj úroveň využitia jedinečnosti a neopakovateľnosti miesta (genius loci), potenciál jeho

obyvateľov a ich verejne prejavovaná spokojnosť.

V metodických odporúčaniach zameraných na projekty regionálneho rozvoja sa zdôrazňuje

potreba dynamizovať a mobilizovať aktérov a jednotlivé subjekty na úrovní obcí a miest

(obyvateľov, firmy, samosprávy aj predstaviteľov štátnej správy), ktorí sú v konečnom

dôsledku skutočnými realizátormi zmien.

Prienik konzumných vzorcov, ľahostajnosť občanov voči verejnému dianiu a procesy, ktoré

odborníci vnímajú ako druhú vlnu individualizácie, zásadným spôsobom ovplyvňujú kultúrny

a sociálny život európskych miest a regiónov. Súčasná, „blahobytná spoločnosť“ produkuje

výrazne viac ako potrebuje: spotreba nie je len motorom hospodárstva a ekonomiky, ale v

mnohých prípadoch akoby zmyslom existencie na konzum orientovaných jednotlivcov.

Konzument sa riadi primárne heslom módnosti a podlieha diktátu zmeny. To, čo sa rýchlo a

dynamicky neobmieňa, považuje za zastarané a podozrivé: postoj mnohých sa voči „dedičstvu

minulosti“ sa zásadným spôsobom zmenil. Čoraz menej ľudí si uvedomuje dôležitosť a

nevyhnutnosť tradovania, odovzdávania kultúry medzi za sebou idúcimi generáciami. Snahy

ochraňovať kultúrne dedičstvo a zachovávať ho pre ďalšie generácie sú často vnímané ako

zbytočná, neraz dokonca až príliš nákladná nenávratná investícia.

Prvky z minulosti sú dôležitým parametrom jedinečnosti, bohatstva a pestrosti európskeho

kultúrneho priestoru. Pluralita kultúrnych a sociálnych foriem predstavuje jedno z najväčších

bohatstiev Európy. Vplyvom globalizácie sa ale pôvodné dominantné kultúrne prvky, ktoré

umožňovali rozlišovať jednotlivé oblasti a regióny na úrovni kontinentu, ale aj v rámci

národných štátov, strácajú a prejavy odlišnosti sa stierajú. Tradičná ľudová architektúra

neslúžila ako inšpiračný vzor pre novú bytovú výstavbu, historické jadrá miest prestali byť

vizuálnou dominantou, pretože ich vizuálny účinok vytlačili postmodernými vertikály vo

forme presklených výškových dominánt. Z mnohých prímestských dedín sa stali suburbiá a

dnes fungujú ako nové typy nocľahární a víkendových azylových hradov. Pluralita kultúrnych

foriem a bohatstvo lokálnych kultúrnych tradícií pritom patrí medzi najvýznamnejšie formy

kultúrneho kapitálu nášho národného štátu. Slovenský vidiek je vnútorne členitý, rozmanitý a

kultúrne aj sociálne pluralitný. Veľké obce sa spôsobom života svojich obyvateľov odlišujú

od malých, suburbiá od rozptýlených osídlení, obce v blízkosti významných dopravných

koridorov od koncových dedín. Obyvatelia miest a vidieka nie sú homogénnou beztvarou

(akoby anonymnou) masou občanov, ale predstavujú konkretizovateľné segmenty a pre

mnohých aktérov a realizátorov kultúrnych a sociálnych podujatí majú nielen konkrétnu tvár,

ale aj jasne formulované potreby a požiadavky.

Kultúrny a sociálny život obohacuje a oživuje spoločenstvo, ak existujú priaznivé podmienky

na udržanie a kreatívne rozvíjanie jedinečných a výnimočných miestnych kultúrnych tradícií a

miestneho kultúrneho dedičstva. S udržateľnosťou a ďalším rozvojom kultúrnej tradície

a kultúrneho dedičstva súvisí upevňovanie vedomia, že bohatstvo kultúrnych tradícií a prvky

kultúrneho dedičstva je potrebné zachovať pre ďalšie generácie nie ako múzejné exponáty, ale

ako živé kultúrne prvky. Bohatstvom a atraktivitou nie sú zakonzervované a vystavené

artefakty, ale živá kultúra, v rámci ktorej má kultúrny odkaz predkov svoje miesto. V živej

kultúre môže byť odkaz predkov kontinuálne odovzdávaný ďalej, ale aj odmietnutý,

ironizovaný ba dokonca aj „resuscitovaný“. V duchu nového prístupu ku kultúre, v rámci

ktorého už nie je len oblasťou, vyžadujúcu investície, ale novým hospodárskym segmentom

(kultúrny a kreatívny priemysel), aktuálne dokumenty, metodiky a odporúčania Európskej

komisie zdôrazňujú, že je potrebné metodicky a cielene využívať všetky funkcie kultúry tak,

aby z nich v prvom rade profitovalo miestne spoločenstvo a následne aj celá spoločnosť.

Zhodnocovanie potenciálu kultúry cez jej komodizáciu je procesom, ktorý môže priniesť

nielen mnohé benefity, ale vždy v sebe aj obsahuje hrozby a riziká. Z perspektívy kulturológie

je možné samotnú „kreatívnu ekonomiku“ vnímať ako tendenciu diskurzívne neutralizovať

viditeľné prejavy „ekonomizácie“ a komodizácie vo sférach, ako sú tvorba, výroba, vydávanie

a distribúcia umenia, obchodovanie s umením, ochrana kultúrneho dedičstva, kultivácia a

vzdelávanie, riadenie a regulácia ľudských spoločenstiev.

Predpokladom, že v kultúre nezvíťazí trend ekonomizácie a komodizácie, je kritické a tvorivé

využívanie funkčných nástrojov, aktivít a stratégií, umožňujúcich viditeľné zlepšovanie

sociálneho a kultúrneho života, vrátane participácie kultúrnych inštitúcií na zvyšovaní

atraktivity a príťažlivosti lokality pre kultúrny turizmus.

Predložená publikácia ponúka teoretické východiská a naznačuje možnosti ich aplikácie

smerom do praxe, s dôrazom na kultiváciu postojov obyvateľstva k odkazu minulosti a

predkov. V centre pozornosti sú fenomény kultúrnej tradície, hmotného a nehmotného

kultúrneho dedičstva a najmä metodické odporúčania a návrhy smerujúce k ich využívaniu

tak, aby sa z nich nestala vyprázdnená komodita a turistická atrakcia, ale aby zostali aj

naďalej funkčnými prvkami miestnych kultúrnych a sociálnych systémov.

Adresátom učebnice sú všetci, ktorí si uvedomujú dôležitosť zachovania a kreatívneho

využívania kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva, a aktívne sa na nej podieľajú. Rovnako

je určená každému, kto sa chce dozvedieť aktuálne informácie o možnostiach kultúrneho

turizmu, alebo sa chce aktívne podieľať na rozvíjaní tejto sféry kultúrneho a kreatívneho

priemyslu. Kreatívne využívanie kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva je dnes

strategickým cieľom Európskej komisie aj jednotlivých členských štátov. Na dôležitosť

zachovávanie, ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva a na potrebu kontinuálneho rozvíjania

kultúrnej tradície upozorňuje aj národné koncepčné a strategické materiály Slovenskej

republiky. Ide o proces inštitucionalizovaný, ale mal by mať oporu v spontánnych

každodenných spontánnych aktivitách dobrovoľníkov. Predkladaná učebnica mapuje základné

teoretické východiská a naznačuje perspektívy ich možnej aplikácie v každodennom

pôsobnosti aktérov kultúrneho ale aj verejného života.

Zuzana Slušná – Svetlana Chomová

I. Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako „horúca“ téma

Zuzana Slušná

V súčasnosti sledujeme vzostup záujmu o minulosť a tradície. Adreas Huyssen považuje

vzostup záujmu o minulosť za dôkaz krízy konzumnej spoločnosti. Deštruktívna

modernizácia relativizovala také prvky, ktoré spoločenstvo vnímalo ako stabilné a isté, aj

preto zažíva záujem o minulosť svoju renesanciu. Okrem revitalizácie tradícií a kolektívnej

pamäte, ktoré sa nanovo stávajú opornými prvkami skupinových identít, rastie záujem

o poznanie dejín a histórie lokalít a regiónov, o pôvodné kultúrne tradície obyvateľov,

o zvyky a obyčaje. Slovenská republika je bohatá na kultúrne a prírodné dedičstvo. Cieľom

novej politiky voči kultúrnym javom minulosti nie je ich muzealizácia a konzervovanie, ale

aktívne a kreatívne využívanie.

Slovensko patrí medzi krajiny, v ktorých podľa prieskumu EÚ Eurostat „Spoločné priestory

pre všetkých“ žije väčšina obyvateľov v oblastiach nemetropolitného charakteru, v malých

mestečkách a na vidieku. Záujem o minulosť môže mať rôzne podoby, od preferovanie

vintage prvkov v odievaní, cez zapájanie sa do revitalizačných projektov zameraných na

obnovu miestneho kultúrneho dedičstva až po rôzne nostalgicky ukotvené voľnočasové

aktivity. Súčasťou „obratu k minulosti“ sú aj aktivity ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva.

Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo sú v rámci nových tendencií v kultúrnej politike

oblasťami s vysokým hospodárskym potenciálom. Využívanie kultúry ako kapitalizovateľnej

komodity v sebe nesie aj viaceré riziká, najmä komercionalizáciu a komodizáciu minulosti

a tradície.

1 Kontinuita kultúry

Kultúra je medzi svojimi nositeľmi a používateľmi ukotvená cez postupy, praktiky

a mechanizmy, ktoré umožňujú jej postupné trvanie, kontinuitu. Kultúra nie je len živým

a dynamickým dianím „tu a teraz“, okrem prítomnosti majú kultúry svoju minulosť

a perspektívne aj svoju budúcnosť. Minulosť sa vzťahuje na realitu, ktorá je dokonaná, nedá

sa na nej už nič meniť. Prítomnosť je spojnicou medzi minulosťou a budúcnosťou: nakoľko sa

neustále mení, stáva sa minulosťou. Evokácia minulosti je dôležitá pre kultúrno-spoločenskú

dimenziu, vzťahuje sa k identite spoločenstva. Jeho členovia, ktorí spoločnú minulosť

prežívali, a ku ktorým sa rozprávanie o spoločných dejinách vzťahuje, získavajú

pripomínaním minulých udalostí spoločenstva pocity vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti.

Kultúra je dynamickým fenoménom, je systémom v pohybe, kontinuálne sa mení kvalitatívne

aj kvantitatívne.

Kultúrna dynamika označuje všetko, čo sa v kultúre deje: procesy, interakcie medzi

sociokultúrnymi systémami aj zmeny. Kultúrne prvky sa menia, vznikajú, zanikajú,

transformujú a rozvíjajú sa v čase a priestore.

Ak o kultúre uvažujeme ako o otvorenom systéme, zohľadňujeme tým nasledovné:

kultúra je v neustálej interakcii so svojím okolím, udržiava sa v stave dynamickej

rovnováhy,

biologický druh homo sapiens reaguje na zmeny životných podmienok tým, že neustále

vytvára nové kultúrne prvky a štruktúry,

vzťahy medzi jednotlivými konfiguráciami kultúrnych prvkov a podsystémov sú

dynamické, jednotlivé podsystémy sa môžu vzájomne prekrývať,

obsah prvkov kultúry nikdy nie je definitívny,

vplyvom vlastnej kultúrnej dynamiky je kultúra v neustálom pohybe, mení sa a vyvíja.

Do kultúry vnášajú dynamiku viaceré faktory:

kvalitatívne dotváranie kultúrnych prvkov, inovácie a vynálezy,

reštrukturalizácia kultúrnych prvkov a ich konfigurácií,

aktualizácia (centralizácia prvkov do kultúrneho jadra) aj deaktualizácia (periferizácia,

pasivizácia) kultúrnych prvkov,

kultúrne výpožičky, spojené s difúziou,

dynamické sociokultúrne procesy a zmeny,

napätie medzi tradičnými a inovačnými prvkami: staré a nové v jednej kultúre môže

koexistovať,

variantnosť kultúrnych javov: sledujeme striedanie kultúrnych javov a prvkov (diachrónne

hľadisko), konkurenčnosť vzájomne koexistujúcich kultúrnych javov a prvkov

(synchrónne hľadisko).

Mnohé kultúrne prvky vznikli ako odpoveď na jedinečné okolité podmienky, spoluurčujú

unikátny spôsob života spoločenstiev a kolektívov, predstavujú jeho bohatstvo, dedičstvo či

odkaz, ktorý je nenahraditeľným zdrojom informácií. Prítomnosť prvkov a prejavov

z minulosti v súčasnej živej kultúre nie je samozrejmosťou, ale výsledkom vedomého

ľudského konania, aktivít a praktík. Časť kultúrnych prvkov svoje pôvodné funkcie prestáva

plniť, objavujú sa nové prvky, či už ako výsledky prejavov ľudskej imaginácie a tvorivosti,

ako vynálezy či technologické inovácie, ako zlepšenia hospodárskych a výrobných procesov a

podobne.

V každom kultúrnom systéme je možné identifikovať dve základné dimenzie kultúrnych

prvkov, ktoré existujú paralelne vedľa seba a sú vo vzájomnom tvorivom dialógu:

Oblasť súčasnej kultúry: prvky, ktoré sú spojené s aktívnym bytím súčasných

kultúrnych aktérov, ktorí ich vnímajú ako súčasné, aktuálne.

Oblasť kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva: prvky a javy, ktoré vznikli

v minulosti, a súčasní kultúrni aktéri ich vnímajú ako odkaz a dedičstvo predchádzajúcich

generácií.

1.1 Mechanizmy, umožňujúce kontinuitu kultúry

Každá kultúra existuje v čase a priestore, vo svojom „tu a teraz“, v perspektíve smerom do

budúcnosti aj cez reflexiu toho, čo už sa udialo. Vytváranie väzieb medzi včerajškom

a dneškom prostredníctvom prítomnosti je podľa Jána Assmanna jednou z najdôležitejších

funkcií, ktorú v rámci každej kultúry zabezpečujú tzv. konektívne štruktúry.1

Konektívne štruktúry stmeľujú a spájajú ľudí tým, že ustanovujú „symbolické

univerzum“ (P. Berger – N. Luckmann), tvorené prvkami normatívnej aj naratívnej povahy.

Vydeľujú spoločnú oblasť skúseností, očakávaní a konania, ktoré spoločenstvu slúži ako

„orientačná základňa“ a zdroj dôvery. Konektívne štruktúry sú jedinečnými kultúrnymi

1 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.

Praha: Prostor, 2001, s. 20n

médiami, ktoré spájajú vedomia jednotlivcov prostredníctvom komunikácie, pozostávajúcej

z každodenných opakovateľných kultúrnych a sociálnych aktivít, prostredníctvom ktorých je

jednotlivec vťahovaný do hodnotovej perspektívy kolektívu aj do hierarchie dôležitosti

jeho súčastí.2 Medzi konektívne štruktúry patria kultúrna pamäť, kolektívna identita,

tradovanie a tradícia.

Konektívne štruktúry majú dve kľúčové funkcie:

a) ustanovujú identitu a spolupatričnosť: spájajú a zväzujú ľudí v spoločenstve tak, aby

pociťovali svoju blízkosť;

b) ustanovujú spoločenskú a dejinnú spojitosť: sú základnou logickou líniou medzi

časovými rovinami tým, že spájajú včerajšok s dneškom do horizontu prítomnosti.

Pre vnútornú súdržnosť spoločenstiev majú osobitý význam súčasti kultúry, ktoré poskytujú

skúsenosti, spomienky, obrazy a príbehy o minulosti spoločenstva, určujúce jeho súčasnú

perspektívu smerom do budúcnosti. Jan Assman a mnohí ďalší teoretici upozorňujú, že

oddelenie minulosti od prítomnosti je kultúrnym procesom: minulosť ako takú si spoločenstvo

musí uvedomiť. Minulosť je kultúrnym výtvorom, nevzniká prirodzene. O minulosti musia

existovať svedectvá a musí byť jasne oddelená od prítomnosti.3

Vnútorne súdržné spoločenstvá, existujúce na báze spoločenstva, svoju minulosť ochraňujú

a strážia ako jednu z dôležitých súčastí vedomia vlastnej jedinečnosti (identity). Minulosť,

udržiavaná v pamäti a spomienkach kolektívu, nie je záznamom historického diania, je

špecifickou selekciou tak, aby bola v súlade s prítomnosťou. Pre sociálne spoločenstvo nie sú

dôležité faktické udalosti, ale spomínané dejiny, ktoré sú pripomienkou, oslavou, majú pre

kolektív normatívny aj formatívny význam.4

Konektívne štruktúry, medzi nimi najmä mýty, kultúrna pamäť a tradícia, plnia rôzne funkcie:

sú zdrojom informácií o „obraze sveta“ daného spoločenstva,

2 DOLNÍK, J.: Jazyk a kultúra. Slovenská reč. 74, 2009, č. 5, s.259

3 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.

Praha: Prostor, 2001, s. 19-46 4 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.

Praha: Prostor, 2001, s. 50

umožňujú orientáciu vo svete,

objasňujú vzťahy medzi kultúrnym, sociálnym a prírodným prostredím,

zdôvodňujú hodnoty, morálku a právo,

sú spájajúcim článkom medzi generáciami.

Konektívne štruktúry patria medzi základné samoregulačné mechanizmy kultúry. Kultúra nie

je náhodným a nezámerným zoskupením prvkov, ale vnútorne integrovaným

a štruktúrovaným systémom. Jeho časti sú navzájom previazané a spojené. Kultúra neexistuje

bez svojich nositeľov, je neoddeliteľnou súčasťou sociokultúrnych systémov. Každý človek je

súčasťou sociálneho aj kultúrneho systému, kultúrnosť je dôležitou dimenziou ľudskej

osobnosti.

Zuzana Lehmannová vníma sociokultúrne systémy ako jedinečné útvary, ktoré nie sú

nemenné, uzatvorené a izolované „ostrovy“.5 Každý sociokultúrny systém sa vyvíja v dialógu

a interakciách s ostatnými, najmä susednými systémami. Prvky sociokultúrnych systémov sa

medzi sebou nachádzajú v rôznych vzťahoch a väzbách. Niektoré konfigurácie prvkov môžu

ako samostatné podsystémy plniť špecifické funkcie, môžu mať osobitý význam pri vývoji

a fungovaní sociálnych systémov, prípadne môžu vykazovať rôzne integračné tendencie.

Najvyššiu mieru integrácie je možné identifikovať medzi prvkami predstavujúcimi hodnotovú

paradigmu každej kultúry. Podľa Z. Lehmannovej hodnotová paradigma predstavuje

stabilný základ, okolo ktorého sa ustanovujú prvky kultúrnej identity spoločenstiev.6

So záujmom o problematiku hodnotového jadra a konektívnych súčastí kultúry sa spája meno

francúzskeho filozofa kultúry Paula Ricoeura. Uvažuje, že v každom kultúrnom systéme

existuje základ jeho stability ale aj regenerácie, ktorým je mýtické a etické jadro. Etické

a mýtické jadro kultúry plní niekoľko kľúčových funkcií:7

pôsobí ako stabilizátor sociokultúrneho systému,

je východiskom nazerania na svet, prispôsobenia sa realite, ostatným spoločenským

skupinám a dejinám,

obsahuje to, čo daná kultúra vníma ako hodnoty a čo je základom hodnotiacich postojov,

5 LEHMANNOVÁ, Z. a kol.: Paradigma kultur. Plzeň : Aleš Čeněk, 2010, s.20n

6 LEHMANNOVÁ, Z. a kol.: Paradigma kultur. Plzeň : Aleš Čeněk, 2010, s. 40 - 42

7 RICOEUR, P.: Univerzálna civilizácia a národné kultúry. In Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993

obsahuje obrazy a symboly, uložené v neracionálnych vrstvách psychiky, ktoré

predstavujú základný predstavový fond spoločenstva či národa.

Hodnoty, etické princípy a symboly, ukotvené v hĺbke neracionálnych vrstiev psychiky, tvoria

základ kultúrneho fondu historických sociálnych spoločenstiev. Slúžia ako etalóny

posudzovania odlišnosti od iných spoločenstiev a sú základom uvedomovania si

spolupatričnosti ako pociťovania kolektívneho „my“ (Jan Assman). Etické a mýtické jadro je

zdrojom kreatívneho potenciálu daného spoločenstva. Étos, kreatívny potenciál a nad nimi

situované tradície ako živá pamäť civilizácie predstavujú obranné mechanizmy kultúr pred

univerzalizačnými a homogenizačnými tlakmi globalizačných procesov. Snaha vytvoriť

univerzálnu civilizáciu vedie k bezhlavému synkretizmu, ktorý je vo svojej podstate vždy

fenoménom úpadku, pretože nemá v sebe nič tvorivé – nepodnecuje aktivitu.8

V jadre sú situované aj konektívne štruktúry, ktoré umožňujú prežitie a obrodzovanie kultúry

a jej tradície. Nemôžu sa stať mŕtvymi, nefunkčnými a vyprázdnenými formami, ale majú pre

spoločenstvo zostať živými hodnotami.

Paul Ricouer upozorňuje, v čom spočívajú najväčšie riziká unifikačných kultúrnych procesov,

medzi ktoré patrí aj globalizácia:

dominantným mechanizmom je difúzia produkovaných a masovo preberaných kultúrnych

prvkov a ich konfigurácií,

jej dôsledkami je univerzalizácia kultúrneho toposu (homogenizácia), spojená so stratou

pestrosti, jedinečnosti a plurality,

rizikové sú aj samotné mechanizmy, ktoré univerzalizačný nátlak „vnucuje“ kultúram:

konzervovanie, hromadenie a kapitalizácia kultúrnych prvkov.

Zdôrazňuje, že základom kultúrne pluralitného priestoru musí zostať regenerácia

a obnovovanie kultúr v ich rozmanitosti a pestrosti.9

Aby kultúry prežili a obrodzovali sa, nemôžu konzervovať a mechanicky opakovať

svoju minulosť či produkovať svoje vlastné repliky, ale pamätať na minulé javy

a udalosti , starať sa o ne, stále nanovo ich objavovať a tvorivo ozvláštňovať.

8 GÁLIK, S.: Od ego k eko – metafora pre globálnu metanoiu. Filozofia, 2004, 7, s. 526 (s. 526-531)

9 RICOEUR, P.: Univerzálna civilizácia a národné kultúry. In Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993

Medzi základné mechanizmy, ktoré umožňujú tvorivú regeneráciu kultúr, patria:

pamätanie a spomínanie,

tradovanie, odovzdávanie a sprostredkovávanie,

ritualizácia a opakovanie,

symbolické konanie,

rozprávanie a interpretovanie.

1.1.1 Pamätanie a spomínanie

Pamätanie je psychickým procesom aj dôležitou aktivitou ľudí a spoločenstiev. Ide o

komplexný psychický proces, umožňujúci vnímanie a prežívanie, ktorý rozhoduje o tom, aký

význam vnímajúci subjekt aktuálnemu vnímaniu priradí.10

Pamätanie je záležitosťou

jednotlivcov aj spoločenstiev.

Pamäť ustanovuje ľudskú komunitu prostredníctvom kolektívne prežívanej minulosti

a v tomto kontexte ju vnímame ako základnú antropologickú danosť. Pamätanie je určujúcim

faktorom selekcie informácií: „rozhoduje“, čo z udalostí, ktoré sa stali v minulosti, prejde ako

odkaz do prítomnosti a budúcnosti. Ako zdieľaná sociálna skúsenosť má funkciu

referenčného rámca, od ktorého sa odvíja autoritatívna interpretácia dejín spoločenstva.

Vnímanie minulého diania neurčujú len historické záznamy, ale záleží na tzv. integratívnej

manipulácii so sociálnym časom prítomných generácií, pripomína Jiří Přibáň.11

Pamätanie je

faktorom, ktorý ovplyvňuje ustanovovanie etnickej identity, pocity lojality medzi členmi

spoločenstiev v rovine národnej a lokálnej a ich vnútornú súdržnosť.

V prípade kolektívov a spoločenstiev hovoríme o špecifickom type pamäte (kolektívna

pamäť, sociálna pamäť, historická pamäť), ktorá nezahŕňa osobné spomienky jednotlivcov,

ale vybrané spomienky, na ktorých sa členovia daného spoločenstva alebo kolektívu

podieľajú. S pamätaním súvisí pamäť ako unikátny spoločenský fenomén, ktorý môžeme

10

Paměť a teorie paměti. In NÜNNING, ed.: Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006, s.579 11 PŘIBÁŇ, J.: Tradice, kodifikace a interpretace občanského a etnického pojetí národa: úvaha o časové

dimenzi ústavnosti a ústavním symbolismu. In : Sociologická časopis, 2005/4, s. 566

pripodobniť ku kolektívne fungujúcemu a inštitucionalizovanému „softvéru“

(mnemotechnickej tradícii). Anthony Smith považuje pamätanie (spolu s ostatnými

mechanizmami, ktoré zabezpečujú kontinuitu kultúry) za jeden z parametrov procesu, ktorý

nazýva symbolickou kultiváciou.

Za jeho primárnu funkciu považuje kultiváciu kolektívneho vedomia spoločenstva, nakoľko

moderné národy, ako špecifické spoločenské vývojové typy, odvíjajú svoju súdržnosť

a identitu od zdieľania spoločných kultúrnych (symbolických) atribútov.

Symbolická kultivácia sa spája s procesmi ako sú rozvíjanie (kultivácia) spoločného jazyka,

udržiavanie špecifických spomienok, zachovávania zvykov a rituálov, dodržiavanie

hodnotových schém hrdinských kultúrnych vzorov (vzorce žiadaného pozitívneho konania,

vzorce cnosti a spravodlivosti), oslavy, sviatky, symbolické väzby k lokalite.

Pre prežitie ako aj vnútornú súdržnosť spoločenstiev sú symbolizačné aktivity dôležité,

pretože pomáhajú ustanovovať kultúrnu dimenziu bytia spoločenstva. Ich základom je

pamätanie, sú informačne aj symbolicky nasýtené a komunikujú cez viaceré významové

roviny.

Kolektívne pamätanie umožňuje podieľanie sa na kultúre a je základným mechanizmom

konštruovania minulosti, vrátane ustanovenia mechanizmov jej pripomínania si vo forme

rituálov, osláv, ceremónií a podobne. Odovzdávanie kultúry a jej prežívanie v spoločenstve

cez prejavy, akými sú zvyky, obyčaje, tradície, spomienkové slávnosti či oslavy, patria medzi

základné súčasti kultúrneho a sociálneho bytia spoločenstiev.

Bohatý a aktívny kultúrny a spoločenský život, súčasťou ktorého sú aj obrady, rituály a zvyky

spojené s pamätaním a pripomínaním, sú pre každé kultúrne spoločenstvo dôležité. Takéto

aktivity v rámci spoločenstva podporujú a upevňujú:

vnútornú súdržnosť (kohéziu),

integritu,

identitu.

Súčasťou kolektívnej pamäte sú aj nezapísateľné obsahy, informácie a „návody“ (vzorce),

ktoré členom spoločenstva umožňujú pochopiť skutočnosť, orientovať sa v nej, objasňujú

vzťahy s okolitým prostredím, zdôvodňujú kolektívom udržiavané zvyky, obyčaje a rituály,

teda umožňujú jednotlivcovi fungovať v „pavučine kultúry“. Okrem uchovávania informácií

patri medzi dôležité funkcie sociálneho pamätania aj „vymazávanie“ (zabúdanie) ako

prostriedok špecifickej katarzie.12

1.1.2 Tradovanie, opakovanie a ritualizácia

Dôležitou, kultúru ustanovujúcou a udržiavajúcou aktivitou, je tradovanie -- medzigeneračné

odovzdávanie kultúrnych informácií a obsahov. Tradovanie predstavuje jeden

z najdôležitejších kultúrnych mechanizmov, nakoľko je základným predpokladom kontinuity

kultúry. Opakovateľnosť a rutina mechanizmu tradovania poskytuje základ pre prežitie

spoločenstva ako kultúrneho celku. Podľa historika Jacquesa le Goffa prežitie etnika závisí od

rutiny. Dialóg medzi rutinou a pokrokom udržuje spoločenstvo v rovnováhe.13

Jan Assman

nazýva tradovanie kultúrnym nadväzovaním. Karl Jaspers považoval tradovanie za súčasť

ľudského bytia. Dodržiavanie kontinuity tradovania funguje ako špecifický donucovací

mechanizmus, ktorý umožňuje, aby minulé obsahy spontánne ovplyvňovali súčasné vzorce

sociálneho konania.

Tradovanie (tradentum) je „presunom“ informácií v čase a priestore. Jeho základným

mechanizmom je permanentné a kontinuálne postupovanie špecifických obsahov naprieč

generáciami. Okrem sociálneho prenosu a odovzdávania poznatkov, obyčají, hodnôt, vedenia

zahŕňa aj následné prenášanie osvojeného obsahu smerom k budúcim generáciám.

Marcel Mausse upozornil, že ritualizované tradovanie má osobitný význam v prípade

odovzdávania takých prvkov kultúry, ktoré nie sú prenositeľné vo svojej hmotnej forme, sú

„magickým“ dedičstvom.14

Tradovanie sa vzťahuje na kultúrne konfigurácie prvkov v podsystémoch, ako sú hodnoty,

štandardizované spôsoby konania, obyčaje. Odovzdávanie je vždy formálne oddelené od

každodennej činnosti, je ritualizované. Obsahom, ktorý sa tradovaním odovzdáva, je celok

skúseností (traditum), ktorý existuje na základe samotného procesu tradovania. Odovzdávaný

12

TODOROV, T.: Zneužívaní paměti. Politika paměti. Antologie francouzských společenských věd. Praha :

Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998. s . 94 13

LE GOFF, Jacques. Paměť a dějiny. Praha: Argo, 2007, s. 110 14

MAUSS, M.: Esej o daru, podobě a důvodech směny v archaických společnostech. Praha: Slon, 1998, s

162.

obsah, tradícia, zahŕňa zložky kultúry, ktoré odkazujú na rôzne sociálne a kultúrne aspekty

života spoločenstva.

Samotné odovzdávanie kultúrnych informácií a obsahov (tradovanie) sa môže uskutočňovať

podľa základných modelov:

ako medzigeneračné reprodukovanie a opakovanie obsahov,

ako archivovanie a konzervovanie obsahov,

ako odmietanie a zámerné negovanie obsahov,

ako zámerné „vymýšľanie“ (E. Hobsbawm: invented tradition) obsahov, s funkciou

podporiť určitý kolektívny alebo individuálny cieľ.

Ako mechanizmus funguje tradovanie cez opakovanie a ritualizáciu. Opakovanie sa v prípade

tradovania deje ustálenými formami, pravidelnosť opakovania formy v čase a cyklickosť

opakovania môže rytmizovať život jednotlivca aj spoločenstva. Pravidelné opakovanie

rituálov vytyčovalo stabilitu sociálneho aj kultúrneho života. V tomto význame tradovanie

garantuje stabilitu sociokultúrneho systému. Ritualizácia vo význame symbolického

a normatívne štandardizovaného spôsobu konania udržiava a upevňuje normy a hodnoty

sociokultúrneho spoločenstva. Ritualizované opakovanie nie je totožné so zvykmi,

stereotypmi a s rutinným konaním (ako napr. ranné „rituály“ pitia kávy), nakoľko je vždy

expresívne a nesie v sebe symboliku. Aby ritualizované konanie nadobudlo komunikatívnu

účinnosť (stalo sa výpoveďou), jeho forma musí byť jasne ohraničená, reprodukovateľná

a nabitá emocionálnou účinnosťou. V aktoch ritualizovaného opakovania sa upevňuje identita

jednotlivca aj spoločenstva.

Pravidelnosť ritualizovaného konania, presne vymedzené časové etapy, kolobeh opakovania,

sú opakom jednosmernosti (lineárnosti) plynutia času, cyklickosť formy má stabilizujúcu

funkciu. Medzi účastníkmi ritualizovaného konania sa ustanovuje špecifický symbolický

záväzok spolupatričnosti a s ním spojený pocit vernosti. Ritualizované konanie zmierňuje

a neutralizuje rozdielne záujmy a prípadné konflikty v rámci spoločenstva.

Praktikovanie tradovania podlieha v kontextoch globalizačných procesov zmenám: vzorce

praktikovania aktivity sú dynamické a premenlivé, ako samotná kultúra. V ére globalizácie sú

čoraz výraznejšie prítomnými prostriedkami prenosu myšlienok, významov, obrazov či

symbolov najrôznejšie médiá. V súvislosti s procesom šírenia kultúrnych obsahov sa médiá

stávajú aj zdrojom šírenia kultúrnej tradície, dochádza k mediovaniu tradovania. Pretože

mediované tradovanie nie je priamym medzigeneračným transferom, mení sa základný

mechanizmus tradovania.

1.1.3 Symbolické konanie, rozprávanie a interpretovanie

Človek po sebe zanecháva stopy vlastnej činnosti: „vyjadruje“ sa sprostredkovane

prostredníctvom znakov, symbolov a ľudských aktivít. V kultúre existujú zložité systémy

(ako mýty, jazyky, náboženstvá), ktoré sú špecifickými výpoveďami o svete a medzi ich

dôležité funkcie patrí systemizovanie ľudskej skúsenosti. Na symbolické konanie ako

kľúčový prejav človeka vo svete upriamili pozornosť mnohí predstavitelia spoločenských

vied, napríklad literárny kritik Kenneth Burke, filozofka Suzanne Langerová, psychológ Carl

G. Jung, religionista Mircea Eliade, filozofi Erns Cassirer, Paul Ricoeur, antropológ Clifford

Geertz.

Kreovanie symbolov a kultúry je z pohľadu filozofickej antropológie jedným z dištinktívnych

prejavov ľudskosti človeka: patrí medzi antropína.15

V porovnaní s ostatnými živými tvormi

človek žije nielen vo fyzickom, ale aj (najmä) v symbolickom svete. Dôkazmi vstupovania

človeka do sveta sú symbolické systémy: jazyk, mýty, umenie, náboženstvo. S rastom

aktivity v oblasti symbolizácie sa mení dôležitosť kultúry: divoká príroda sa zásahmi človeka

stáva krajinou kultúrnou a kultivovanou, „označenou“ ako územie, v ktorom pôsobí

človek. Človek sa okolitého sveta dotýka len pomocou symbolov, preto Ernst Cassirer

nepomenúva človeka ako tvora mysliaceho, ale nazýva ho homo symbolicus.

Paul Ricouer zdôrazňuje, že symbolickosť ľudského konania sa prejavuje vždy a jedine cez

reč. Ľudská skúsenosť môže byť artikulovaná v prehovoroch, v prípade, že získajú formu

rozprávania (narácie), zhŕňajú ľudskú skúsenosť do modelového príbehu, ktorého kľúčovou

funkciou je určenie smeru ľudského bytia a jeho polarity.16

Schopnosť artikulovať vlastnú

skúsenosť, rozprávať o nej a prostredníctvom rozprávania ju ďalej odovzdávať patrí medzi

15

PLAŠIENKOVÁ, Z.: Obrazy človeka z filozofickej a eticko-axiologickej perspektívy. 1. časť. Bratislava :

Stimul, 2010, s. 21. 16

RICOUER, P.: Život, pravda, symbol. Praha: Oiúumené, 1993, s. 162

zásadné ľudské aktivity. Rozprávanie je kultúrnym mechanizmom a technikou sociálneho

konania. Každá kultúrna epocha sa vyznačuje pevnými komunikačnými formami, ktoré

určujú a charakterizujú odovzdávanie obsahov, určujú zásady spoločenskej autorizácie

odovzdávaných obsahov a ich pamäťovú selekciu.

Paul Ricouer a Ernst Cassirer zdôrazňujú, že prostredníctvom symbolizácie a rozprávania

utvára človek svoju identitu individuálnu aj identitu kolektívne. Čas, priestor a skúsenosti

sa stávajú ľudskými a personalizovanými tým, že sú naratívne artikulované. Interpretácia

sveta a naratívnych skúseností nás samotných ako aj ostatných ľudí je dôležitou kultúrnou a

spoločenskou skúsenosťou: poukazuje na stratégie projektovania seba, rozširuje ľudskú

imagináciu, obohacuje tvorivosť, umožňuje rozvíjať vlastné Ja.

Zhrnutie

Kultúra nie je javom náhodným či momentálnym, naopak, je dejinným fenoménom. Kultúru

môžeme vnímať ako nahromadené, v čase trvajúce prejavy a výsledky ľudskej aktivity vo

svete. Vybrané prvky kultúry si členovia spoločenstva medzi sebou navzájom odovzdávajú

horizontálne aj vertikálne ako špecifický a jedinečný odkaz, ako dedičstvo spoločenstva, ktoré

je dôležitou oporou identifikovania sa človeka so spoločenstvom. Sociálne interakcie

s ostatnými členmi spoločenstva ako aj ostatnými spoločenstvami sú vždy aj symbolickou

komunikáciou. Každý člen spoločenstva potrebuje poznať špecifické „kódy“, pomocou

ktorých môže s ostatnými komunikovať. Kým niektoré z nich môžu byť zapísané a obsiahnuté

v médiách a technológiách, mnohé sú súčasťou práve kolektívneho „pamätania“

a odovzdávajú sa špecifickými praktikami prenosu kultúrnych informácií a obsahov.

Jozef Kandert pripomína, že „identita“ má aj objektivizovateľnú dimenziu: je súborom

znakov, pomocou ktorých jedinec ako člen kultúrnej či spoločenskej skupiny vyjadruje svoju

spolupatričnosť so skupinou. Je súborom ideí, hodnôt a predstáv, ktoré sú výrazom integrácie

(zapojenia sa) do skupiny.

Kultúrna identita je podobne ako kultúra procesuálnym fenoménom: je neustále vytváraná,

konštruovaná členmi skupiny, ktorí sa na jej udržiavaní, obnovovaní a pretrvaní musia

kontinuálne a aktívne podieľať.17

17

KANDERT, J.: Muzea a kulturní identita – čí kulturní identita? In Muzeum 2013/ 2, s. 57

2 Tradícia v kontexte globalizačných a glokalizačných procesov

Obsahom “tradovania” je špecifický súbor významov, symbolov, obsahov a artefaktov, ktoré sú

výnimočné priznanou hodnotou: sociálny kolektív si ich cení „viac ako život sám“. Určité prvky

kultúry a ich vzájomné konfigurácie zaujímajú na základe prisúdenej dôležitosti a hodnotnosti

relatívne stabilné pozície. Možnosť stať sa tradíciou majú všetky prvky kultúry.

Medzigeneračné odovzdávanie (tradovanie) vybraných prvkov zaisťuje a umožňuje:

kontinuitu kultúry ako dejinného fenoménu,

uchovanie etického a mýtického jadra kultúry,

nadväznosť normatívov, regulatívov a hodnotových etalónov spoločenstva.

2.1 „Minulé“ ako súčasť živej a žitej kultúry

V najširšom význame „tradícia“ zahŕňa všetky kultúrne informácie, ktoré spoločenstvo vníma ako

väzbu so svojou minulosťou. Široké vnímanie tradície prezentoval vo svojej práci o kultúrnej tradícii

aj sociológ Edvard Shils (Tradition, 1981). Podľa neho sa súčasťou tradície môže stať akýkoľvek

kultúrny prvok, spojený s minulosťou spoločenstva, od vzorcov sociálnych interakcií, cez

ritualizované praktiky sociálnych skupín až po materiálne prvky, dotvárajúce jedinečný spôsob života

spoločenstva.18

Pri zužovaní rozsahu pojmu tradícia odborníci zohľadňujú mieru prítomnosti prvkov

minulosti v každodennej živej kultúre spoločenstva.19

Prvky kultúrnej tradície môžu byť atraktivitou,

oživením slávnostných udalostí spoločenstva ale aj súčasťou každodennej živej kultúry.

Tradícia by nemala byť muzeálnym exponátom ale súčasťou živej kultúry a kultúrneho života

spoločenstva.

Živá kultúra je koncept, ktorý v poľskej kulturológii rozpracovala Barbara Fatygová. 20

Vníma ju ako multidimenzionálne sociálne a kultúrne milieu, ktoré koexistuje vedľa ostatných

kultúrnych milieu, môže sa s nimi v niektorých oblastiach prekrývať, ale nemôže byť so žiadnym

iným stotožňovaná (s oficiálnou kultúrou, s lokálnou kultúrou, s kultúrnou tradíciou a podobne).

Pretína životy jednotlivcov, sociálnych skupín, spoločenstiev aj spoločenských inštitúcií.

18

SHILS, E.: Tradition. Chicago: University of Chicago Press, 2006, s. 12-13 19

SHILS, E.: Tradition. Chicago: University of Chicago Press, 2006; SZOMPKA, P.: Sociologia. Analiza

spoleczenszwa. Krakow: Wydawnictwo Plus, 2002, s. 248 20

FATYGOVÁ, B.: Zywa kultura. Obsterwatorium zywej kultury – swiec badawcza. 17. 11. 2013. Dostupné

na http://ozkultura.pl/wpis/111/5

Vyznačuje sa dynamikou, premenlivosťou, ktorá sa generuje prostredníctvom kreatívnej energie

spoločenstva, kumuluje cez aktívnu participáciu na kultúrnom živote.

Je aktívne spojená s bytím človeka vo svete, cez pôsobenie človeka sa dotvára a rozvíja, má byť

hodnotovo ukotvená v étose spoločenstva.

Je dianím, ustanovuje sa v praktikách a aktivitách človeka a spoločenských skupín, ako sú odozvy

(reakcie), osvojenie si, odmietnutie, zapojenie sa.

Živá kultúra zahŕňa pestré sociálne a kultúrne javy „tu a teraz“, ale rovnako sa vzťahuje aj k minulosti

sociálnych skupín a spoločenstiev. V rámci živej kultúry „minulé“ (vrátane kultúrnej tradície) nie je

statickým starožitným inventárom. Kultúrna tradícia, ktorá žije a obmieňa sa, je neustále podrobovaná

revízii, musí byť spoločenstvom neustále aktualizovaná a aprobovaná. Živá tradícia je historicky

podmieneným, dynamickým kultúrno-spoločenským javom, ktorý podlieha kontinuálnej aktualizácii a

evaluácii.21

Špecifickým variantom živej kultúry je živá ľudová kultúra, ktorú Barbora Fatygová spája

s glokalizačnými procesmi – s implementáciou globálnych trendov do lokálneho kultúrneho

prostredia, pretože vyvolávajú záujem o pôvodné, autentické a typické časti kultúry. Jej základom je

tvorivé a aktívne využívanie tradičných kultúrnych prvkov nielen z tradičnej ľudovej kultúry, ale aj

z ostatných kultúrnych foriem minulosti (fenomény vintage, folklór, predkresťanská tradícia). Keďže

nejde o muzealizáciu a zakonzervovanie kultúrnych prvkov, Fatygová pripúšťa ako akceptovateľné

stratégie brikoláž, synkretizmus, miešanie „zatúlaných“ prvkov, revitalizáciu motívov, pastiš

a podobne.22

Nové kreatívne praktiky súvisia s procesom „vymiestňovania“ (displacement). Pôvodný

či autentický prvok vyviazne priestorovo ale aj symbolicky z materskej kultúry, či už v procesoch

difúzie alebo transláciou, stratí väzby na konkrétne spoločensko-historické podmienky.

Implementáciou do nového kontextu, svojím „pre-umiestnením“, nadobúda nové významy a funkcie.23

Tradičná ľudová kultúra je živá a autentická vtedy, ak je spoločenstvom vnímaná ako aktuálna,

(„moderná“).

Aktualizácia folklóru a etnokultúrnych tradícií nemôže byť lokálnym spoločenstvom prijímaná ako

„nátlak zhora“, spoločenstvo nemá revitalizáciu tradície považovať za archaickú formu

lokálpatriotizmu. Živou ľudovou kultúrou nie je folklorizmus vo vyhrotene estetizovanej

a štylizovanej forme ani ľudová kultúra v umeleckej interpretácii. Participácia komunity na

21

KRUPKOVÁ, J.: Tradice a etnografie: K úloze tradice ve vývoji kultury. Praha: Karolinum, 1991, s. 64, 93. 22

FATYGOVÁ, B., ed.: Kultura ludowa. Teorie – praktyki – politiki. Warszawa: Instytut Stosowanych Nauk

Spolecznych, 2014, s. 410 - 418 23

THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s 160

kultúrnom jave v jeho aktualizovanej živej forme je aj jednou z podmienok zápisu prvku do

Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Žitie tradície, jej

aktualizovanie a rozvíjanie, je základnou podmienkou, ktorá umožňuje jav či prvok chrániť a ďalej

rozvíjať. Tento aspekt zdôrazňujú aj metodické materiály UNESCO: tradičné praktiky, znalosti,

zručnosti, artefakty a priestor musia byť v aktívnej interakcii so spoločenstvom a skupinami, musia

byť odovzdávané ako odkaz na ich históriu, identitu a byť rešpektované aj ako súčasť bohatstva

kultúrnych foriem a ako prejavy kultúrnej tvorivosti a imaginácie.24

Na ďalšiu formu aktualizácie kultúrnej tradície a súčasť živej ľudovej kultúry upozorňuje Hana

Hlôšková. Tradičná kultúra sa môže stať motorom činnosti kolektívneho diania, ak je zachovávanie

tradície impulzom pre sformovanie nových spoločenstiev (folk-love komunity).25

Ich členovia majú

„zachovávanie tradície“ ako voľnočasový koníček, relaxačné hobby. Folk-love komunity existujú

najmä v rovine spolkovej kultúry, nie sú profesionálnymi umeleckými telesami. Sú tiež výrazom

sebarealizácie tzv. folk-love komunity. 26

Folk-love komunita je špecifickým spoločenstvom, s osobitými funkciami: umožňuje

manifestovať niektoré dimenzie kolektívnej identity,

Umožňuje eskapizmus (symbolický „exil“ zo súčasnej reality), najmä ak sa spája so snahou

obohatiť súčasnú kultúry o hodnotový akcent, ktorý má základ v tradícii (Hlôšková hovorí

o tzv. remoralizácii súčasnej kultúry). V tomto prípade slúži hodnotové zázemie tradičnej

kultúry ako médium, ktoré obnovuje citlivosť na problémy, relativizované v období

modernity.

Má socializačnú a integračnú funkciu, môžu byť dôležitým prvkom lokálnych kultúrnych

štýlov.

Od aktivít folk-love komunít je potrebné odlíšiť komodizované formy folklorizmu. Určité formy

folklorizmu sa včleňujú do produkčných reťazcov kultúrneho priemyslu a konzumnej kultúry, strácajú

autentickosť a menia sa na obchodovateľné produkty. Folklór a ľudová kultúra sú aj naďalej

prezentované ako „odkaz minulosti“, ale v konečnom dôsledku sú kultúrnym priemyslom len

strategicky komodizované. Hana Hlôšková za komodizovanú formu tradičnej kultúry považuje najmä

niektoré festivaly, ponúkajúce zážitok s kultúrnou „tradíciou“ vo forme konzumovateľného

24

Basic Texts of 2003 Convention for Safeguarding of the Intangible Cultural Heritage. PARIS: UNESCO,

2012. 25

HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).

Slovenský národopis 2013/ 4, s. 411- 413 26

HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).

Slovenský národopis 2013/ 4, s. 423, 425

a prístupného zážitku.27

Komodizované formy tradičnej kultúry majú svoje opodstatnenie a funkciu

najmä ako atraktivity v rámci kultúrneho turizmu, nemôžu byť vnímané ako náhrada za živú ľudovú

a tradičnú kultúru.

2.2 Používanie pojmu tradícia v spoločenských vedách

Tradícia patrí medzi slová, ktoré nemajú jeden stabilný význam. Ako vedeckú kategóriu

používajú slovo „tradícia“ viaceré vedné disciplíny. Obsah kategórie sa môže líšiť nielen

podľa vedeckých kruhov, ale aj na základe vývoja poznatkov o tradícii ako predmete

nazerania.

Medzi základné významové okruhy, ktoré pojem tradícia pokrýva, patria:

1. tradícia ako ustálený súbor zvykov a obyčají prevzatý od predchádzajúcich

generácií.

2. tradícia ako to, čo je špecifické pre sociálnu skupinu alebo profesiu (pravidlá, rituály a

normy), slúži ako etalón posudzovania konania jednotlivca a nástroj usmerňovania

sociálnych interakcií. Pojem tradícia môže odkazovať na pravidlá konania, prameniace v

minulosti a presadzované silou verejnej mienky;

3. tradícia ako špecifická štylizácia dejín. Moderné spoločnosti využívajú udalosti

minulosti vo forme dejín ako oporný princíp, ako pozitívny význam, okolo ktorého sa

konštruuje kolektívna identita. Historická tradícia vo svojej štylizovanej forme

predstavuje nástroj, ktorý umožňuje legitimovať a rekodifikovať určité princípy či

inštitúcie. Rekodifikovanie štylizovanej historickej tradície umožňuje spoločenstvám

konštruovať takú minulosť, akú by potrebovali alebo si prajú. Ide o manipulovanie diania,

ktoré bolo v minulosti uzatvorené, ale spoločenstvo mení jeho význam. Štylizovanie

minulosti podľa aktuálnych potrieb súčasnosti môže sprevádzať mytologizácia

historických faktov.

Jaroslav Woitsch si všímal, v akých významových kontextoch je pojem používaný v rámci

vied o kultúre a spoločnosti, pričom identifikoval tri základné roviny používania pojmu:28

27

HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).

Slovenský národopis 2013/ 4, s. 423, 425

1. „Tradičné“ vnímanie pojmu tradícia sa formuje v počiatočnej etape profilovania

spoločenských vied, akými sú národopis, kultúrna antropológia, etnológia. Tradícia bola

prezentovaná ako objektívne existujúca skutočnosť, fungujúca na základe sociálneho

odkazovania (odovzdávania) v rámci tzv. tradičnej spoločnosti. Tradícia je považovaná za

súbor sociálne odovzdávaných odkazov, ktoré usmerňujú a organizujú život spoločenstva

a spoločenstvo ich vedome a zámerne rešpektuje.

2. Vnímanie tradície ako adaptačnej stratégie (konštruktivistická paradigma) sa formuje

v rámci vied o kultúre a spoločnosti pod vplyvom postmodernizmu a dekonštrukcie

v druhej polovici 20. storočia. Tradícia je prezentovaná ako jedinečná odpoveď na

vonkajšie lokálne, ekonomické, sociálne či prírodné pomery. Aktéri, pod ktorými

rozumieme primárne sociálne mikroskupiny, sa môžu vrátiť k vývojovo starším vzorcom

konania, ale nevnímajú ich ako obsahy a prejavy s jedinečnou hodnotou. Nejde o

revitalizáciu tradície, ale o návrat k vývojovo starším vzorcom konania, ktorý je

výsledkom snahy o prežitie spoločenstva.

3. Synkretické vnímanie tradície vyrovnáva extrémy medzi dvomi predchádzajúcimi

prístupmi. Tradícia nie je prezentovaná len ako adaptačný mechanizmus, ktorý je možné

vytvoriť a skonštruovať podľa potrieb. Zohľadňuje hodnotovú dimenziu tradície ako

medzigeneračného odkazu, ktorý spoločenstvo vedome rešpektuje.

Fenomén kultúrnej tradície je možné objasňovať v štyroch základných analytických

rovinách29

:

V predmetovej rovine predstavuje obsah s jedinečnou hodnotou, dedičstvo a odkaz

spoločenstva.

V činnostnej rovine si všímame samotné mechanizmy odovzdávania a prenosu, ako

sú spoločenská transmisia, translácia, mediácia tradície a podobne.

V rovine nositeľov tradície a aktérov tradovania ide o tradíciu v striktnom

a najužšom význame slova: výrazné osobnosti (nositelia tradície) môžu pôsobiť ako

motivačný faktor, tradíciu odovzdávajú vo formálnych aj neformálnych vzdelávacích

a socializačných procesoch, proces odovzdávania je silno personalizovaný a často

28

WOITSCH, J.: Tradice = kvalita nebo přežitek? Český rozhlas, 21.12.2006, rubrika Člověk. Dostupné na

http://www.rozhlas.cz/leonardo/clovek/_zprava/303830 29

SZACKI, J.: Tradycja. Przeglad problematyki. Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego,

2011.

hodnotovo motivovaný. 30

Mimetické opakovanie predvádzaných vzorcov patrí medzi

základné kolektívne edukačné a socializačné mechanizmy.

V rovine funkcií, ktoré spoločenstvo využíva. Mnohé prvky tradičnej ľudovej kultúry

pripravovali na výkon špecifických sociálnych rol, zdôrazňovali etickú, nie

informačnú dimenziu.

V kultúre každého spoločenstva existuje súbor obsahov, ktoré si navzájom jednotlivé

generácie alebo členovia spoločenstva odovzdávajú, ale len niektoré z inštitúcií, noriem,

obyčají majú špecifický status tradície. Nie všetky prvky a informácie, ktoré si medzi sebou

generácie odovzdávajú, majú hodnotovú či emocionálnu intenciu. Dištinktívnym príznakom

kultúrnej tradície je axiologická dimenzia: spoločenstvo do tohto subsystému kultúry

situuje také kultúrne prejavy, ktoré si členovia odovzdávajú vo forme sociálneho odkazu

a následne tento odkaz akceptujú vo svojich každodenných prejavoch a rešpektujú ho.

K ďalším dôležitým parametrom kultúrnej tradície patria aj personalizovné interakcie medzi

nositeľom a prijímateľom tradície.

Tradícia aj proces jej odovzdávania je identifikovateľný cez tri základné aspekty:

vonkajšiu formu, ktorá je vnímateľná zmyslami, vnútorný význam, ktorý ustanovuje

emocionálnu a hodnotovú väzbu, prežívanie rituálu, ktorý umožňuje vnímať

spolupatričnosť a stotožnenie s ostatnými členmi spoločenstva.

Kultúrna tradícia je kolektívna (skupinová) skúsenosť prejavovaná v sociálne organizovaných

stereotypoch, ktorá sa prostredníctvom časovo-priestorovej translácie a transmisie akumuluje

a reprodukuje. Jej základným prenosovým mechanizmom je vedomé a zámerné

medzigeneračné prenášanie kultúrnych prvkov: vertikálne tradovanie v rovine časovej („od

starých k mladým“). K prenosu dochádza aj v rovine horizontálnej (priestorovo); táto

komunikácia je dôležitá pre budovanie a upevňovanie integračných mechanizmov vo vnútri

jedného makrospoločenstva (národ – spoločenstvo - sociálna skupina a pod.).

Kultúrna tradícia sa v rámci každej kultúry prejavuje ako systém:

organizovaný a usporiadaný,

30

PAVLICOVÁ, M. – UHLÍKOVÁ, L.: Folklor jako součást nehmnotného kulturního dědictví: kam s ním? In

PŘYBYLOVÁ, I. – UHLÍKOVÁ, L., ed. Od folkloru k world music : Co patří do encyklopedie. Náměšť nad

Oslavou: Městské kulturní středisko v Náměšti nad Oslavou, 2013. s. 9 -21

komunikačný a komplementárny,

dynamický a stabilný,

otvorený a variabilný,

pluralitný a selektívny.

Hoci garantuje stabilitu a kontinuitu kultúry v čase, je zároveň fenoménom dynamickým,

aktualizujúcim sa. Korešponduje s kolektívne dodržiavanými hodnotami a presvedčeniami a s

mentalitou a obrazom sveta spoločenstva. Preto je kultúrna tradícia aj špecifickým kódom a

dištinktívnym príznakom spoločenstva: podieľanie sa na udržiavaní tohto obsahu napomáha

odlišovaniu „my“ od „oni“.

V tradícii je zakódované etické posolstvo, súvisí s étosom spoločenstva a jeho mýticko-

etickým jadrom, sumarizuje tzv. jadrové hodnoty spoločenstva.

Kultúrna tradícia funguje ako špecificky záväzná kolektívna norma, má konvenčný charakter

a obsahuje aj špecifické sankcie, prostredníctvom ktorých je jej rešpektovanie a dodržiavanie

vyžadované.

Tradíciu udržiavala pri živote špecifická kolektívna autorita starobylosti, ktorá ale

v súčasnosti podlieha zmenám. Tradícia nie je nemenným systémom, včleňuje do seba nové

prvky, aktualizuje sa. Každá aktualizovaná tradícia sa musí opätovne podrobiť schváleniu

a legitimizácii. Anthony Giddens pripomína, že práve mechanizmus legitimácie tradície

podlieha najvýraznejším zmenám. Tradícia prestáva byť „garantom pravdivosti“ aj etalónom

normativity.31

Kultúra bez tradície nie je mysliteľná. Kultúra je ambivalentná, obojaká:

garantuje kontinuitu súčasnosti s minulosťou, je prvkom stability spoločenstva. V prípade, ak

je tradícia vyžadovaná nátlakom a donucovaním, stáva sa rigidnou, jej nekreatívne

dodržiavanej môže byť príčinou stagnácie spoločenstva.

2.3 Funkcie kultúrnej tradície v post-tradičnej spoločnosti

Tradícia napĺňa špecifické funkcie a spoločenstvo s ňou následne spája špecifické hodnoty.

Práve perspektíva hodnotnosti odlišuje tradíciu od ostatných odovzdávaných a

sprostredkovaných odkazov. Tradícia nesumarizuje všetko, čo sa z minulosti uchovalo.

Tradícia je, podobne ako kultúra, selektívna. Systemizuje hodnoty, ktoré súčasné

31

GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. PRAHA: Slon, 2000, s. 57n

spoločenstvo s odovzdávaným obsahom spája. Odovzdávané prvky vďaka mechanizmu

tradovania spoločenstvo vnímalo ako živé, aktuálne a aj naďalej hodné rešpektu

a medzigeneračného prenosu.

S kultúrnou tradíciou spája spoločenstvo množstvo dôležitých funkcií:

Dodržiavanie a odovzdávanie tradície integruje spoločenstvo ľudí: tradícia je zdrojom

identity a spolupatričnosti kolektívu.

Tradovanie upevňuje pociťovanie pospolitosti a súdržnosti: medzigeneračné

odovzdávanie tradície je kultúrnou a spoločenskou aktivitou a cieleným procesom.

Tradícia funguje ako filter pri selekcii kultúrnou difúziou prenikajúcich obsahov

a symbolov, sila tejto funkcie závisí od životnosti tradície.

V moderných spoločnostiach je tradícia kultivovateľným systémom: tradícia je objektom

inštitucionálnej starostlivosti, objektom záujmu odborníkov a špecialistov, ktorí tradíciu

vyberajú. oceňujú, reflektujú, propagujú a podobne.

Tradovanie a tradícia majú ideovú, integračnú aj sociálnu dimenziu:

Udržiavajú a upevňujú spoločenstvá, oživujú vedomie spoločných koreňov, spoločných

dejín, spoločných princípov a hodnôt.

Vyjadrujú väzbu spoločenstva a jedinca na to, čo bolo dosiahnuté a vytvorené

predchádzajúcimi generáciami.

Umožňujú špecifické sprítomňovanie minulosti, založené na úcte k uchovaniu

a rešpektovaniu toho, čo je spoločné všetkým. (Ernest Renan)

Predstavujú unikátny prostriedok, ktorým sa sociálny kolektív bráni účinkom fyzického

času a perspektíve možného zániku.

Tradície pre spoločenstvá fungujú v rozmanitých kontextoch:

2.3.1 Tradícia je sociálnym faktom.

kultúrna tradícia obsahuje systémy vyžadovaného konania, na jednotlivcov vykonáva nátlak,

ktorý ovplyvňuje ich konanie aj úsudky. Spoločenská pozícia tradície je stabilizovaná,

vyplýva zo spoločenskej potreby. Samotná tradícia je stabilnou štruktúrou a zároveň

dynamickým, neustále sa meniacim javom.

Trvanie tradície zaisťuje tradovanie a s ním súvisiace sociálne mechanizmy. Relatívnu

kontinuitu zaisťujú ďalšie prostriedky inštitucionálneho charakteru. Tradícia má

inštitucionalizovanú spoločenskú hodnotu. Inštitucionalizáciou nazývame proces, keď sa

sociálne vzťahy a konanie stávajú „objektívnymi“ a samozrejmými, následne vyžadovanými.

Obsah tradície stáva viditeľným a jasne identifikovateľným v rôznych sférach sociálnej praxe

a sociálneho vedomia. Tradícia má normatívny charakter, spoločenstvo pociťuje jej nátlak, ale

väzby jednotlivca k tradícii môžu byť pozitívne emocionálne v prípade, ak si členovia

spoločenstva uvedomujú užitočnosť a funkčnosť normatívneho nátlaku. Tradíciu

spoločenstvo neprijíma pasívne: tradícia síce zaväzuje, ale obsah tradície určuje spoločenstvo.

Predstavuje ideový a etický odkaz. Josef Jančář upozorňuje, že hoci sa mnohé prvky

kultúrnej tradície môžu zdať v konfrontácii so súčasným spôsobom života ako zastarané

a nefunkčné, ich význam spočíva v hodnotách, ktoré sociálny celok s tradíciou spája a ktoré

jej prisudzuje;32

2.3.2 Tradícia je atraktivitou.

Tradícia je reálne existujúcim súborom prvkov, charakteristickým a jedinečným atribútom

spôsobu života spoločenstva. V súvislosti s ekonomizáciou a komodizáciou kultúry možno

sledovať prezentovanie tradície ako tovaru, ako komodity, ktorá je atraktívna a môže

generovať pomerne vysoké trhové hodnoty. Postupná komercionalizácia tradičnej ľudovej

kultúry je sledovateľná od okamihu, keď o ňu prejavila záujem tá časť verejnosti, ktorá sa na

jej aktívnych živých prejavoch nepodieľala. Odborníci zvyšujúci sa záujem

o tradície identifikovali už v novoveku.33

V snahe zvýšiť príťažlivosť dochádza k transformácii potenciálnej trhovej hodnoty tradície

rôznymi stratégiami ako sú napríklad estetizácia, štylizovanie, inscenovanie či skanzenizácia.

Folklór a tradícia sa menia na štylizované, ostentatívne predvádzané kultúrne formy, ktoré

strácajú autenticitu a svojím formálnym stvárnením (a recepčnou (ne)náročnosťou) sa

priblížili gýču. Niektoré prvky tradície, najmä ľudové remeslá, ľudová umelecká výroba

a folklór, môžu transformáciou na atraktivity získať ekonomickú hodnotu, ale hrozí riziko, že

sa zároveň bude oslabovať hodnota, ktorú mali pre spoločenstvo. Kultúrne tradície môžu

fungovať ako atraktivita, ich prezentácia by ale nemala skĺzavať do roviny gýča.

K metodickým odporúčaniam patrí využívanie kultúrnej animácie: aktívna participácia na

32

JANČÁŘ, J et al.: Lidová kultura na Moravě. Strážnice: Ústav lidové kultury, 2000, s.7 33

BURKE, P.: Lidová kultura v raně novověké Evropě. PRAHA: Argo, 2005

procese „vzniku“ výslednej realizácie je nenásilnou a neformálnou didaktickou technikou,

prostredníctvom ktorej sa stráca vzdialenosť medzi kultúrnym svetom prijímateľa a kultúrnou

tradíciou.

2.3.3 Tradícia je súčasťou živej kultúry.

Kontinuálne odovzdávanie tradície vyžaduje aktívny a otvorený postoj k „minulému“.

Kultúrna tradícia ako „odkaz“ minulosti neustále dokazuje svoju funkčnosť v novom

kontexte, ktorý je odlišný časom aj spôsobom života spoločenstva a jeho členov, mentalitou

a spoločensko-kultúrnou klímou.

Tradície zostávajú „živé“ dovtedy, kým sú tvorené, tradované a rešpektované bez donútenia

a nátlaku. Súčasťou tradovania je okrem opakovania a rešpektovania tradície aj oživovanie

a reaktualizácia prvkov kultúry, ktoré na určitý čas stratili alebo zmenili svoje primárne

funkcie. „Živá“ tradícia je spojená s pamätaním si rituálov spoločenstva a ich rešpektovaním,

s podieľaním sa na prenose „odkazu predkov“: so zachovávaním kultúrnej tradície ako celku

alebo jej funkčných a aktualizovaných častí.

V Koncepcii starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru do roku 2020 je ako jedna zo

strategických priorít vytýčená potreba neformálneho vzdelávania v oblasti tradičnej ľudovej

kultúry ako aj šírenie informácii o tradičnej ľudovej kultúre, kultúrnej tradícii a kultúrnom

dedičstve.

Ak kolektív nebude tradícii prisudzovať žiadne hodnoty a členovia kolektívu s ňou (alebo jej

zložkami) nebudú spájať žiadne konkrétne funkcie a nebudú ju oživovať opakovaním, tradícia

prestane byť živá a hrozí, že stratí svoje opodstatnenie a zanikne. V prípade straty všetkých

kontextových väzieb je možné tradíciu oživiť a revitalizovať, ale vzniknutá ruptúra sa môže

prejaviť zmenami vo vnímaní kultúrnych obsahov, obrazov, či významov. Spoločenstvo

prestane rozumieť niektorým konštitutívnym a špecifickým informáciám a symbolom, pretože

logika ich tvorby vychádzala z kultúrneho jadra.

2.3.4 Tradície môžeme zámerne vytvárať

Tradícia je špecifickým obsahom, ktorý sa odovzdáva medzi generáciami v procese

tradovania. Súčasná teória zdôrazňuje, že tradícia je aj účelovým výtvorom, nevznikla

„organicky“, ale mohla byť zámerne a cieľavedome vytvorená. Práve zneužívanie tradície ako

spoločenského konštruktu, prostredníctvom ktorého je možné mocenské a nátlakové

pôsobenie a ovládanie sociálnych skupín, časť teoretikov kritizuje. Erik Hobsbawm hovorí

o vynachádzaní či vytváraní tradícií modernej spoločnosti, ustanovujúcich súdržnosť a

identitu moderných národov cez rituály a symbolické praktiky. Hobsbawm upozorňuje na

nátlakovosť tradície: tradícia je súborom praktík, odvolávajúcich sa na mlčky akceptované

pravidlá a rituály, neustálym opakovaním ktorých sa vštepujú a upevňujú hodnoty . Toto

ritualizované opakovanie vzbudzuje ilúziu priamej väzby s minulosťou, aj keď je tradícia

vymyslená a neautentická.34

Anthony Giddens tézu o vynachádzaní tradícií radikalizuje, keď konštatuje, že ak tradície nie

sú organickým prvkom kultúry, musia mať svoj začiatok. Vynachádzanie tradícií teda

nespája s modernou spoločnosťou, ale upozorňuje, že každá tradícia má svoj začiatok.35

Aj

súčasná spoločnosť si buduje a ustanovuje vzťah a väzby na svoju minulosť. Tradície

nemiznú, ale sa rekonštruujú, oživujú, aktualizujú a v prípade potreby aj vytvárajú.

Životaschopnosť tradície si sociálny kolektív overí najmä v prípade intenzívnych kultúrnych

kontaktov: import kultúrnych prvkov v kontexte globálnej masovej kultúry, amerikanizácia,

ale aj intenzívne presadzovanie vzorcov a prvkov z Východu (tento proces získal

pomenovanie easternizácia). Ak je nový kultúrny prvok v rozpore s tradíciou, jeho

implementácia do kultúry môže byť príčinou rozkladu tradície a zániku pôvodnej formy

tradície.

Oslabovanie autority tradície a kontext súvisiacich sociálnych aj kultúrnych zmien viedli

Anthonyho Giddensa k tomu, že súčasnú spoločnosť nazval post-tradičnou.36

Tradícia

prestala určovať vnímanie času a priestoru. Následkom je vyväzovanie a vytrhávanie prvkov

z pôvodných vzťahov a kontextov Oslabovanie tradície znamená aj klesajúci vplyv tzv.

tradičných inštitúcií a transformáciu ich postavenia.

Teoretik John B. Thomson (Médiá a modernita, 2004) spája s tradíciami štyri navzájom

súvisiace a prekrývajúce sa funkcie:37

1. tradície predstavujú výkladovú schému pre porozumenie svetu, ktorú spoločenstvo vníma

ako danú a nespochybňuje ju. Tradícia funguje ako interpretačné pravidlo, je

34

HOBSBAWM, E.: Národy a nacionalismus od roku 1780. Program, mýtus, realita, Brno: CDK, 2000 35

GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. PRAHA: Slon, 2000, s. 55. 36

GIDDENS, A.: Důsledky modernity. Praha: Slon, 2003 37

THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s.150-153.

hermeneutickou dimenziou kultúry. V súčasnej spoločnosti nie je tradícia jediným

návodom na porozumenie, pre modernú spoločnosť je špecifiká tzv. interpretačná

pluralita, ktorá má spolu s relativizovaním hodnotovej dimenzie kultúry za následok

narušenie niektorých oporných princípov. Hermeneutická funkcia tradície sa s nástupom

modernej spoločnosti oslabovala.

2. Tradícia obsahuje aj názorné a komunikatívne schémy, uľahčujúce konanie a správanie.

Ich dodržiavanie a používanie je vyžadované práve preto, lebo práve forma je súčasťou

dedičstva a odkazu predkov. Tradícia reguluje interakcie členov spoločenstva:

uchováva normatívnu a regulatívnu dimenziu.

3. Za určitých okolností sa tradícia môže stať zdrojom získania podpory, umožňujúcej výkon

moci a autority. Tradícia získava politickú funkciu, ak je prezentovaná ako vzor

nemenného poriadku, voči ktorému je vynucovaná poslušnosť. Táto funkcia sa podľa

Thompsona odvíja od ideologickej dimenzie tradície.

4. Tradícia predstavuje oporný bod stotožňovania sa so sociálnymi spoločenstvami, je

základom pociťovania vzájomnej kultúrnej spriaznenosti. Kultúrna spriaznenosť nie

je založená na vzájomných príbuzenských vzťahoch, ale odvíja sa od pociťovania

vzájomnej blízkosti na základe kolektívneho osudu. Táto funkcia sa odvíja od

identifikačnej dimenzie tradície.

V súčasnej kultúrnej situácii sa tradícia šíri novými spôsobmi, prenáša sa nielen priamym

kontaktom, ale často je sprostredkovaná médiami. Mediovanie tradovania má svoje pozitíva

a potenciál, ale zároveň môže byť aj zdrojom niektorých rizikových situácií. John B.

Thompson upozorňoval, že vďaka technologickým inováciám majú dnes etnokultúrne tradície

nebývalý komunikačný dosah. Kočujúce, migrujúce a premiestňujúce sa tradície môžu

byť zdrojom sociálnych konfliktov, najmä v prípade, ak sa premiestňujú spolu so svojimi

nositeľmi do odlišných kultúrnych, spoločenských či politických prostredí.38

Odlišnosť

kultúrnych tradícií môže byť, v súvislosti s hermeneutickou dimenziou kultúrnej tradície,

príčinou kultúrneho nedorozumenie ale aj kultúrnych konfliktov. Spúšťacím mechanizmom

sa stáva odlišnosť kognitívnych a percepčných schém. Kultúrny konflikt môže prebiehať

medzi kultúrami, môže sa odohrávať vo vnútri kultúry alebo kultúrnej skupiny ale aj na

rovine jednotlivca, ktorý môže prijímať časť nových kultúrnych hodnôt, ale svoju tradíciu

38

THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s 164.

nikdy v úplnosti neopustí.39

V súčasnej spoločnosti médiá neslúžia iba ako nosič informácií,

ale ovplyvňujú aj interakcie medzi ľuďmi.

2.4 Hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo

V súčasnosti je v teoretických prácach, v praktických metodických materiáloch ako aj v

koncepčných a strategických nadnárodných a národných dokumentoch uprednostňovaný

pojem hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo.

Časť teoretikov termíny kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo vníma ako vzájomne

synonymné či významovo komplementárne.

Yvon Lamy spája „objavenie“ konceptu kultúrneho dedičstva s kontextom novej etapy

európskych kultúrnych politík, kedy sa dedičstvo od konca 70. rokov dvadsiateho storočia

postupne menilo na kultúrnu ideológiu a žiadaný model politickej aktivity. Pojem dedičstvo

(heritage) nahradil dovtedy používaný pojem pamiatky, zároveň došlo ku zmene chápania

objektov z minulosti. Pojem „pamiatka“ naznačoval, že objekty z minulosti sú dokladom

o minulosti. Pojem „dedičstvo“ odkazuje na kontinuitu kultúry, ktorá je možná len

následnosťou aktivít a mechanizmov, ktorých cieľom je udržanie kontinuity, jej

objavenie či obnovenie.40

Pojem „kultúrne dedičstvo“ považuje za nástroj, ktorý má viaceré funkcie:

zaraďuje diela a prejavy ľudskej imaginácie do lineárneho systému tradície,

umožňuje overovať pôvod diel,

umožňuje konceptuálne aj legislatívne kontrolovať odovzdávanie zavŕšeného diela,

vnímaného ako umelecký predmet či pamiatka,

umožňuje vnímať zavŕšené dielo ako symbolickú aj kapitálovú investíciu,

umožňuje manažovanie aj symbolickú kontrolu prvkov a obsahov minulosti. 41

39

SCHEU, H. C.: Migrace a kulturní konflikt. Praha: Auditorium, 2011, s. 22. 40

LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie

francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.

164-194 41

LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie

francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.

164-194

Antropologička Barbara Kirshenblatt-Gimblettová vníma kultúrne dedičstvo ako nový typ

kultúrnej produkcie: objekty z minulosti sú ostentatívne predvádzané v múzeách, na

festivaloch, počas rôznych akcií. Kultúrne dedičstvo je metaforou verejného prijímania

minulosti, konštatuje Yvon Lamyová. Každá spoločnosť oživuje svoju minulosť a pripomína

si ju, ale najskôr ju musí spojiť s určitými predmetmi alebo udalosťami, ktoré fungujú ako

oporné body pripomínania. Pierre Nora spojil posadnutosť súčasnej spoločnosti minulosťou

s túžbou ustáliť určitý stav vecí vo svete, v ktorom sa všetko radikálne rýchlo mení.42

Jednotlivé inštitúcie a organizácie, produkujúce zážitky s minulosťou, si konkurujú.

Prezentovať minulosť ako konzumovateľnú atrakciu znamená produkovať kultúrne zážitky,

ktoré umožňujú nabrať nový dych upadajúcim štýlom života, lokalitám aj objektom. Barbara

Kirshenblatt-Gimblettová upozorňuje, že nátlaku súčasných procesov (ako sú globalizácia,

individualizácia, konzumizmus) neunikajú ani nositelia a aktéri kultúrnej tradície.

Globalizácia a konzumizmus menia spôsob nazerania ľudí na samých seba, menia podmienky

produkcie a distribúcie kultúrnych hodnôt (o ktorých súčasná kultúrna politika uvažuje ako o

tovaroch a službách).43

Barbro Kleinová a Barbara Kirshenblatt-Gimblettová konštatujú, že moderná spoločnosť

svoju civilizačnú vyspelosť manifestuje. Koniec devätnásteho storočia priniesol povinnosť

mať kultúru, dvadsiate storočie nastolilo povinnosť zriaďovať muzeálne expozície

s monumentmi minulosti a začiatok súčasného milénia sa nesie pod vlajkou kultúrneho

dedičstva.44

Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo nemajú byť statickým inventárom

expozícií ani atraktivitou pre turistov. Bez svojich nositeľov, ktorí ich vnímajú ako dôležitú

súčasť vlastnej identity a kvôli morálne záväznému odkazu šíria ďalej, prestanú mať

pre súčasnú spoločnosť komunikačnú aj emocionálnu hodnotu.

Zachovanie a ochrana starostlivo vybraných častí kultúrnych výtvorov vo forme kultúrneho

dedičstva a kontinuálne odovzdávanie kultúrnej tradície sú garanciou vnútornej súdržnosti

42

LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie

francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.

169; NORA, P.: Mezi pamětí a historií. Problematika míst. In Antologie francouzských společenských věd.

Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.13. 43

KIRSHENBLATT-GIMBLETT, B.: Destination Culture. Tourism, museums and heritage. Berkeley:

University of California Press, 1998. 44

KIRSHENBLATT-GIMBLETT, B.: Intangible Heritage as Metacultural Production. In Museum. 2004/1-2,

s. 52-65; KLEIN, B.: Cultural Heritage, the Swedish Folklife Sphere, and the Others. Cultural Analysis

2006/ 5 [online] Dostupné na: http://socrates.berkeley.edu/~caforum/volume5/vol5_article3.html

a kolektívnej identity spoločenstva, ale zároveň sú zdrojom podnetov, inšpirácií a informácií

aj pre ostatných, či už sú to členské štáty Európskej únie a obyvatelia Európy, ale – vďaka

aktivitám organizácie UNESCO aj celé ľudstvo.

Kultúrne dedičstvo a kultúrne tradície môžu byť kapitálom:

1. miestneho alebo regionálneho spoločenstva: kultúrne pamiatky a historicky či kultúrne

hodnotné prvky v podobe architektúry, zvykov, obyčajov a tradícií predstavujú pre

miestne spoločenstvo špecifickú hodnotu. Volení obecní reprezentanti sú podľa platnej

legislatívy zodpovední za zachovanie, ochranu, obnovu a využívanie pamiatkového fondu

na svojom území;

2. národného spoločenstva: pamiatkový fond, teda súbor hnuteľných aj nehnuteľných

artefaktov, ktoré boli podľa platnej legislatívy vyhlásené za národné kultúrne pamiatky,

pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny;

3. európskeho spoločenstva: súčasťou upevňovania spoločnej európskej identity je aj

zviditeľňovanie hnuteľných a nehnuteľných prvkov, dôležitých pre európsku kultúru

a históriu. Tieto špecificky hodnotné a významné kultúrne prvky sú označované Etiketou

európskeho dedičstva45;

4. celého ľudstva: prírodné a kultúrne pamiatky zapísané do zoznamu svetového kultúrneho

dedičstva UNESCO. Patria sem vybrané kultúrne prvky, prírodné alebo urbánne lokality,

ktoré sú špecifické a výnimočné tým, že predstavujú univerzálnu hodnotu aj pre vzájomne

sa odlišujúce kultúry.

V Slovenskej republike sú kultúrne dedičstvo aj kultúrna tradícia objektom

inštitucionálnej starostlivosti. Ústredným orgánom je Ministerstvo kultúry SR. Koordináciu

postupov medzi rezortom kultúry, ostatnými ministerstvami a ústrednými orgánmi štátnej

správy, samosprávy a kultúrnou obcou zabezpečuje Rada vlády SR pre kultúru, v rámci ktorej

pracujú dva výbory: Výbor pre kultúrne dedičstvo a Výbor pre kultúrno-osvetovú činnosť.

Postavenie a pôsobnosť rady upravuje uznesenie č. 456/2012 zo dňa 12. septembra

2012. Osobitým poradným orgánom ministra kultúry je Rada na ochranu nehmotného

kultúrneho dedičstva.

45

Porovnaj: Etiketa európskeho dedičstva: budujeme budúcnosť pre európskych občanov. Pamiatkový úrad

SR. Dostupné na

http://www.pamiatky.sk/pamiatky/data/obrazky/File/pamiatkovy_urad/ED/ED_ZAKL_INFO.pdf

Na ochrane, rozvoji a šírení nehmotného kultúrneho dedičstva vo všetkých jeho formách

a podobách sa podieľajú aj ďalšie organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva

kultúry SR:

Slovenský ľudový umelecký kolektív,

Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ďalej len „ÚĽUV“),

Národné osvetové centrum (ďalej len „NOC“)

Umelecký súbor Lúčnica.

Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo predstavujú pre každé spoločenstvo nielen odkaz

predchádzajúcich generácií, ale medzi minulými a súčasnými členmi spoločenstva ustanovujú

špecifický záväzok, ktorého moc vyplýva z mravnej autority tradície a dedičstva. Obnova

a ochrana hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva nie je len úlohou špecializovaných

inštitúcií, mala by byť dobrovoľným záväzkom celého spoločenstva.

V kontexte politiky miestneho a regionálneho rozvoja rešpektuje niekoľko základných

princípov:46

princíp partnerstva: národné, regionálne a miestne kultúrne inštitúcie a organizácie majú

v rovnakú mieru spoločenskej zodpovednosti, nie je medzi nimi vzťah nadradenosti

a podriadenosti. Každá z inštitúcií a organizácií má svoje poslanie a úlohy, ktorých

naplnenie predpokladá vzájomnú spoluprácu. Rovnako je dôležité budovať a posilňovať

spoluprácu medzi jednotlivými sektormi, odbornými a výskumnými pracoviskami,

subjektmi občianskej spoločnosti aj jednotlivcami.

princíp územnej spolupráce: medzi obecnými, regionálnymi a národnými kultúrnymi

inštitúciami a organizáciami a obecnou samosprávou prebieha spolupráca najmä vo väzbe

na územie sídla a regiónu. Regionálna samospráva má osobitú úlohu pri dokumentácii

a ochrane kultúrneho dedičstva, pri udržiavaní a oživovaní kultúrnej tradície nielen

v prípade historických regiónov, ale aj pri projektoch rozvojových medziregionálnych

projektov, zameraných na oživenie kultúrneho turizmu.

princíp odbornej a metodickej spolupráce: zahŕňa vzájomnú výmenu informácií

a skúseností medzi kultúrnymi inštitúciami a organizáciami. Rozsiahlu činnosť v oblasti

kultúrneho dedičstva majú aj mimovládne neziskové organizácie, organizácie občianskej

46

KOVÁČ, M., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J.: Historické, spoločenské a kultúrne dedičstvo sídiel a rozvoj

miestnej a regionálnej kultúry. Učebnica dištančného vzdelávania. Bratislava: NOC, 2012, s. 28-29.

spoločnosti aj podnikateľské subjekty. Ich činnosť často nie je systémová a koordinovaná.

Existujúce verejné siete kultúrnych inštitúcií (kultúrno-osvetové zariadenia, múzeá,

galérie a knižnice), majú dôležitú pozíciu: svoje poslanie plnia dlhodobo, systematicky,

v zmysle platných legislatívnych predpisov. Pri ochrane hmotného a nehmotného

kultúrneho dedičstva majú svoje opodstatnenie a význam aktivity atraktívne a inovatívne

formy neformálneho vzdelávania pre všetky vekové skupiny obyvateľstva. Vyššia miera

spolupráce a výmeny skúseností je žiadaná najmä na regionálnej a lokálnej úrovni.

princíp solidarity: diverzifikácia foriem práce, aktivít a činností v oblasti starostlivosti

o kultúrne dedičstvo je o to vyššia, o čo je úroveň verejnej správy nižšia. Hospodársky

slabé regióny a oblasti môžu využívať nadnárodné a národné dotačné systémy a schémy,

nakoľko obnova, ochrana a zachovanie kultúrneho dedičstva patrí medzi prioritné oblasti.

princíp podpory verejného záujmu: pri podpore z verejných zdrojov (predovšetkým

dotačný program Nehmotné kultúrne dedičstvo a kultúrno-osvetová činnosť) je

východiskom predpoklad, že prostriedky budú použité len na také aktivity, ktoré sú

predmetom verejného záujmu. Verejný záujem sa spája s dostupnosťou a sprístupňovaním

hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva, s jeho ochranou, podporou, rozvojom,

zhromažďovaním a prezentovaním.

Naše slovenské kultúrne dedičstvo predstavuje unikátny a jedinečný systém, ktorý slúži

rozvoju ľudskej spoločnosti a obohacuje nielen nás, ale celé ľudstvo. Je svedectvom

a dokladom toho, že náš materský kultúrny priestor – či už ním budeme vnímať národný štát,

alebo celú Európu, je skutočným dôkazom a príkladom fungovania kultúrneho pluralizmu.

Poznávanie kultúrneho dedičstva a kultúrnych tradícií môže byť jedinečnou príležitosťou pre

vzájomné poznávanie sa odlišných kultúr. Preto sa kultúrny turizmus stal významným

segmentom tzv. kreatívnej ekonomiky. Ochrana a obnova kultúrneho dedičstva a živá

kultúrna tradícia predstavujú potenciál, ktorý v rámci kultúrneho turizmu ako nového

a nesmierne dynamického segmentu hospodárstva generuje pre lokality a regióny nielen

finančný zisk. Špecifikom Slovenskej republiky je rozmanité a bohaté kultúrne dedičstvo,

ktoré môžeme vnímať ako atraktivitu, generujúcu ďalšie potenciálne hodnoty. Jeho poznanie

a využívanie je jedným z občianskych práv.

Zhrnutie

Spoločenstvo a jeho členovia stotožňovanie a odlišovanie sa komunikujú smerom navonok

(„signalizujú“) prostredníctvom kultúry, využívaním bohatého jazyka symbolov a znakov, ktoré sa

medzi členmi tradičných spoločenstiev odovzdávali a šírili priamym tradovaním.

Využívanie kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva neznamená jeho transformovanie do

formy kultúrnej atrakcie. Komodizácia prvkov tradičnej kultúry je často spojená

s komercionalizáciou a vulgarizáciou obsahu. Kultúrna difúzia a globalizácia menia tvár každodennej

kultúry a mnohí prijímatelia stratili na tradičné kultúrne formy väzby, nie sú schopní identifikovať ich

symboliku a porozumieť ich odkazu. Súčasťou globalizačných pohybov je aj „kočovanie“ kultúrnych

tradícií, ktoré môžu byť premiestnením oslabené o svoj symbolický a hodnotový potenciál.

Vyprázdnená tradícia má zachovanú formu, ale symbolická dimenzia („význam“) je často

nedekódovateľný a nezrozumiteľný.

Zmeny procesu tradovania (mediované tradovanie) oslabujú záväzok, ktorý sa medzi nositeľom

tradície a jej prijímateľom ustanovoval. V procesoch translácie a transmisie tradície sa čoraz častejšie

objavujú rôzne zlomy a ruptúry, dochádza ku „komunikačnému šumu“, ktorý môže byť príčinou

neporozumenia dôležitosti tradície. Nemôžeme predpokladať, že prijímatelia budú prvkom kultúrnej

tradície automaticky rozumieť, preto je vhodné využívať neformálne a kreatívne možnosti, v rámci

ktorých sa jednotlivé generácie spoločenstva budú môcť s vlastnou tradíciou oboznámiť.

Kultúrna tradícia aj kultúrne dedičstvo by mali predstavovať živý a funkčný systém:

obyvatelia ich môžu adekvátnymi spôsobmi využívať na oživenie kultúrneho života – ľudová

obradová kultúra, zvyky a obyčaje a pod.,

môžu byť impulzom k zaujímavým a kreatívnym voľnočasovým aktivitám: ľudové remeselné

techniky, tradičné spôsoby prípravy pokrmov, estetické aspekty tradičných krojov a pod.,

môžu byť prezentované ako atraktivita a oživiť záujem o lokalitu,

zhodnotenie ich potenciálu a porozumenie ich hodnote predpokladá, že obyvatelia lokality

majú dostatok informácií a podnetov: kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo by mali byť

v prvom rade pozitívne zviditeľňované,

predstavujú vhodný prostriedok identifikácie obyvateľov a používateľov tradície so

sociálnym, kultúrnym a sídelným okolím.

Vzťah k tradícii a dedičstvu je dôležitým parametrom kolektívnej identity a zároveň je jeho

základom aj osobný vzťah jednotlivca k odkazu minulosti. Využívanie symbolickej dimenzie

kultúrneho dedičstva a kultúrnej tradície predpokladá nielen orientovanie sa v legislatíve na

všetkých úrovniach (globálnej, národnej aj regionálnej), ale aj empatický prístup, ktorý bude

využívať kultúru ako zdroj s ohľadom na špecifiká a osobitosti kultúry a v kontexte

požiadaviek a potrieb lokálneho spoločenstva.

II. Kultúrny turizmus a kultúrna prax

Svetlana Chomová

Kultúra dnes plní celý rad nenahraditeľných funkcií – socializačnú, výchovno-

vzdelávaciu, integračnú, sociálnu, reprezentačnú a ďalšie. Stáva sa prostriedkom

medzikultúrneho dialógu a vzájomného pochopenia ľudí rôzneho pôvodu a zmýšľania,

predstavuje jeden z preferovaných spôsobov využívania voľného času, v posledných rokoch

do popredia vystupuje funkcia kultúry ako prevencie sociálno-patologických javov (napríklad

kriminalita, drogové závislosti a pod.) Nazeranie na kultúru je podmieňované spoločenskými

pomermi. Dokument Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020

zdôrazňuje, že kultúra je faktorom utvárania identity a charakteru spoločnosti, je pre

spoločnosť zdrojom inovácií a priestorom pre tvorbu duchovných hodnôt, je základom pre

kontinuitu prítomnosti s minulosťou a jej základom je slobodná tvorivosť jednotlivca.

Kultúrny turizmus sa postupne etabluje v kulturologickom kontexte ako jedna

z pomerne nových oblasti. Ako súčasť kultúry má znaky kreatívneho priemyslu, pretože spája

v sebe kultúrne a ekonomické atribúty a zároveň má potenciál rozvíjať sektor kultúry

i cestovného ruchu. Hlavným zámerom kapitoly je zaradiť kultúrny turizmus do kultúrneho

kontextu a poukázať na jeho potenciál a perspektívy v rámci rozvoja kultúry a kreatívneho

priemyslu.

3 Kultúra verzus turizmus

Kultúra je dnes vnímaná ako integrátor celej spoločnosti a predstavuje odvetvie, ktoré nielen

spotrebúva finančné prostriedky, ale je sektorom, ktorý tvorí ekonomické hodnoty a má čoraz

väčší vplyv na rozvoj osobnosti i spoločnosti. Oblasť kultúry tak predstavuje aj výrazný

ekonomický potenciál a stáva sa strategickou dominantou vývoja spoločnosti. Svedčia o tom

mnohé prieskumy a štatistiky posledných rokov, ktoré dokumentujú rastúci význam umenia

a kultúry a podmieňujú ho vznikom a fungovaním nového ekonomicky progresívneho

odvetvia, ktoré sa súhrnne nazýva kultúrny a kreatívny priemysel.

3.1 Kultúra

Súčasné kultúrno-spoločenské zmeny veľkou mierou zasahujú i do kultúrneho sektora.

Kultúra dnes predstavuje široký pojem – tvorí bohatstvo každého národa, spôsob života a

tradície, ktoré si uchovávame a odovzdávame. Predstavuje veci (hmotné a nehmotné), ale

i proces, v ktorom sa realizuje produkcia a výmena medzi členmi spoločnosti. Kultúra

v dnešnom vnímaní je všetko, čo človek svojimi aktivitami vytvára a pretvára. Je súčasťou

civilizácie a spolu s ňou sa aj mení.

Pojem kultúra je jeden z najfrekventovanejších pojmov. Je neoddeliteľnou súčasťou

ľudskej spoločnosti. Existuje množstvo definícií, ktoré ju rôznorodo vymedzujú.

Z antropologického hľadiska má svoj etymologický pôvod v antickom staroveku. Pochádza

z latinského slova „colo“, resp. „colere“ (zušľachťovať) a spája sa pôvodne s obrábaním pôdy

(agri cultura). Niekedy sa kultúra chápe ako civilizácia a zahŕňa poznanie, vieru, umenie,

právo, morálku, zvyky a všetky ostatné schopnosti a obyčaje, ktoré si človek osvojil ako člen

spoločnosti.

Podľa A. L. Kroebera a Kluckhona je kultúra:

1. produkt (tvorí ju človek),

2. historická (vzniká v určitom časovom a priestorovom rozmedzí),

3. zahŕňa hodnoty a vzory,

4. selektívna (uskutočňuje sa v procese výberu a vývoja),

5. dá sa jej naučiť,

6. založená na vzoroch a symboloch,

7. špecifickým ľudským fenoménom.

Podobne kultúru vníma Slušná, podľa ktorej kultúra významovo zastrešuje 1.

spôsob života, charakteristický a špecifický pre určitú skupinu ľudí, odvodený z jadrových

hodnôt a presvedčení, prezentovaný cez vzory a ideály, 2. systém symbolov, významov

a poznávacích schém, ktoré sa podpisujú pod naše vnímanie reality, prírodného a aj

sociálneho okolia, 3. stratégie prispôsobenia sa podmienkam vonkajšieho prírodného

prostredia. 47

Okrem odbornej literatúry nájdeme definície kultúry i v rôznych dokumentoch.

Napríklad dokument UNESCO z roku 2001 (Universal Declaration on Cultural Diversity,

2001) definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych

a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením

a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru.“

Kultúra predstavuje tvorbu aj konzum produktov tvorivého ľudského ducha v oblasti

umení a poznatkov, súbor hodnôt, noriem a artefaktov, ktorých úlohou je kultivácia

spoločnosti. Kultúra by mala zohrávať dominantnú úlohu v spoločnosti. Keďže je

kolektívnym ľudským produktom, výsledkom spoločenskej činnosti ľudí, materiálnej výroby

i ostatného spoločenského života, bytostne sa týka každého jedinca a každého spoločenstva.

Vznikla a neustále sa rozvíja v procesoch vzájomného pôsobenia ľudí a v ich činnosti ako

produkt mnohých generácií. Je prejavom národnej hrdosti a identity. V kultúrnom priestore

Slovenska, ktorého základom je spoločné kultúrne dedičstvo, ide v podstate o spôsob

organizácie, uskutočňovania a rozvoja činností, spredmetnených v materiálnych i

nemateriálnych výsledkoch každodennej činnosti.

Uskutočňovanie cieľov kultúrnej politiky je nevyhnutné pre zabezpečenie verejného

záujmu v oblasti kultúry a v jej ďalšom rozvoji. To však predpokladá zásadnú zmenu

paradigmy chápania verejného záujmu v oblasti kultúry, v minulosti založeného

predovšetkým na budovaní národnej identity, národnej kultúrnej suverenity a tzv. vysokej

kultúry a umenia. Je nevyhnutné tvoriť takú kultúru, ktorá vychádza

z demokratických, pluralitných a trhových princípov a je orientovaná dominantne na občana

ako člena emancipovanej spoločnosti.

47

SLUŠNÁ, Z.:Aspekty a trendy súčasnej kultúry, Bratislava: NOC, 2014. s. 6.

3.2 Kreatívny priemysel

V súlade s terminológiou prijatou Európskou komisiou a Vládou SR „kultúrny

priemysel je priemysel, ktorý pridáva výsledkom duševnej tvorivej činnosti hospodársku

hodnotu, zahŕňa najmä umenie a aktivity pamäťových inštitúcií.

Kreatívny priemysel je súhrnom odvetví, ktoré sú postavené na využívaní výsledkov

duševnej tvorivej činnosti z oblasti umenia, kultúry a ďalších odvetví; vytvára celý

exploatačný reťazec, siahajúci od vytvárania podmienok pre tvorivú činnosť, cez výrobu až

po reštauráciu (redizajn) jej výsledkov“. (Východiská koncepcie na podporu kultúrneho a

kreatívneho priemyslu v Slovenskej republike, 2011).

Kultúrny a kreatívny priemysel nachádzajú najčastejšie vyjadrenie v médiách, dizajne,

umení a podujatiach, móde a rôznych podnikateľských službách. Umelecké diela,

architektúra, pamiatky a aj inštitúcie, ktoré tvoria a prezentujú kreatívny priemysel, sú čoraz

významnejšími cieľmi kultúrneho turizmu, ktorý sa postupne stáva integrálnou súčasťou

kreatívneho priemyslu svojou schopnosťou generovať príjmy a podporovať rast v iných,

kooperujúcich častiach priemyslu a služieb.

3.3. Cestový ruch, turizmus

Cestovný ruch v súčasnosti predstavuje jeden z najvýznamnejších fenoménov

ekonomického rozvoja. Prístupy k definovaniu cestovného ruchu sa v priebehu vývoja menili

i vzhľadom na to, že predstavuje multiodborovú ekonomickú činnosť.

Cestovný ruch, cestovanie, turizmus predstavujú v posledných desaťročiach

spoločenský fenomén. Vyplýva to predovšetkým zo zvyšujúcej sa životnej úrovne a lepšieho

finančného zabezpečenia ľudí, nárastu miery ich voľného času. Technický rozvoj zároveň

umožnil výstavbu zariadení potrebných pre cestovný ruch, v ktorých je možné saturovať aj

iné ako základné životné potreby. Vďaka moderným technológiám (predovšetkým internetu)

je dnes možné individuálne si naplánovať cestu a získať všetky potrebné informácie. Trendom

súčasnosti je hľadanie rozmanitosti, dôraz na autenticitu zážitkov a vcítenie sa do životných

štýlov cudzích krajín. V rámci cestovného ruchu sa veľmi dynamicky rozvíjajú predovšetkým

ekoturistika, wellness, rekreácia, agroturistika a pod. Turizmus sa stal masovým javom.

Aj keď sú definície cestovného ruchu uvádzané rôznymi autormi formálne rozdielne,

obsahovo zdôrazňujú všeobecnú podstatu cestovného ruchu, ktorá spočíva v dočasnej zmene

pobytu účastníka cestovného ruchu v inom konkrétnom prostredí, často vo voľnom čase, za

účelom oddychu, rozvoja poznania alebo kontaktu s ľuďmi. V slovenskom kontexte sa pojmy

cestovný ruch a turizmus aj z dôvodu prekladov z rôznych jazykov a uvádzania v rôznych

súvislostiach (ekonomické, kultrologické) uvádzajú ako synonymické.

Podľa definície Svetovej organizácie cestovného ruchu (World Tourism Organization

– WTO) pod pojmom cestovný ruch rozumieme všetok pohyb človeka mimo miesta bydliska

okrem jeho cesty do práce počas obdobia kratšieho ako jeden ucelený rok s cieľom zotavenia,

kúpeľnej liečby, poznávania, kultúrneho i športového vyžitia a služobných ciest.

Cestovný ruch, resp. turizmus chápeme ako činnosť osoby cestujúcej na prechodný

čas do miesta mimo jej bežného životného prostredia, pričom hlavný účel jej cesty je iný ako

vykonávanie zárobkovej činnosti v navštívenom mieste. Turizmus predstavuje „súbor činnosti

zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním a pobytom osôb mimo miesta

trvalého bydliska a zvyčajne vo voľnom čase. Cieľom je odpočinok, poznávanie, zdravie,

rozptýlenie a zábava, kultúrne a športové vyžitie, služobné cesty a získanie komplexného

zážitku“. (Cestovný ruch)

Cestovný ruch/turizmus má okrem priamych ekonomických vplyvov aj ďalšie

neekonomické vplyvy. Z kulturologického hľadiska je najdôležitejšie to, že turizmus a najmä

kultúrny turizmus prináša účastníkom radosť z poznania iných zvykov a kultúr, prírodných

krás, historických pamiatok a to pri cestách zahraničných aj domácich. Zahraničná turistika

umožňuje nielen poznávanie, ale aj pochopenie iných národov, spoločenstiev a kultúr.

Cestovných ruch tak podporuje porozumenie medzi ľuďmi rôznych národností, rás, rôzneho

náboženského vyznania alebo politického presvedčenia. Cestovný ruch zabezpečuje tiež

formu vhodného odpočinku, ktorý má podstatný význam na udržanie zdravia a pre obnovu

pracovnej sily. Z toho dôvodu sú najvhodnejšie aktívne formy odpočinku, - pešia turistika,

cykloturistika, hypoturistika, rekreačný šport, plávanie a pod.

3.4. Kultúrny turizmus

Cestovný ruch, cestovanie, turizmus predstavujú v posledných desaťročiach spoločenský

fenomén. Vyplýva to predovšetkým zo zvyšujúcej sa životnej úrovne a lepšieho finančného

zabezpečenia ľudí, nárastu miery ich voľného času. Turizmus sa stal masovým javom a je

rozvíjajúcim sa komplexným fenoménom s politickými, hospodárskymi, sociálnymi,

kultúrnymi, vzdelávacími, biofyzikálnymi, ekologickými a estetickými dimenziami.

Z pohľadu kultúry a kultúrno-osvetovej činnosti najväčší význam má predovšetkým kultúrny

turizmus.

Kultúrny turizmus predstavuje telesnú a duševnú voľnočasovú aktivitu, zameranú na

odpočinok, osvieženie a posilnenie. Umožňuje rôznymi spôsobmi uspokojovať duchovné

potreby človeka (vzdelávanie, poznávanie, poučenie i zábavu). Uskutočňuje sa najčastejšie

formou návštev prírodných, historických a kultúrnych pamiatok, festivalov, iných kultúrnych

aktivít doma i v zahraničí. Ich prostredníctvom sa účastníci zoznamujú s históriou,

architektúrou, a kultúrnym dedičstvom konkrétneho územia/lokality. Prostredníctvom

kultúrneho turizmu je možné zvyšovať spoločenskú, kultúrnu i odbornú úroveň ľudí.

Kultúrny turizmus sa vyznačuje:

– zameraním na zážitky,

– ohľadom na potreby miestnej komunity,

– zamestnávaním miestnych obyvateľov,

– využívaním miestnych zdrojov,

– širokou variabilitou rekreačných, kultúrnych a vzdelávacích možností,

– realizáciou aktivít rešpektujúcich charakter miesta/regiónu,

– podporou záujmu o komunitu a jej prostredie,

– integráciou s miestnym, regionálnym či národným plánom rozvoja.

Kultúrny turizmus umožňuje fyzický, intelektuálny a citový prístup ku kultúrnemu

dedičstvu, sprostredkúva poznanie jeho hodnoty a potrebu jeho rešpektovania a zachovania.

Kultúrny turizmus je jedným z hlavných nositeľov kultúrnych výmen, príležitostí na osobnú

skúsenosť nielen s tým, čo prežilo z minulosti, ale aj zo súčasného života a zo spoločnosti

iných. Je čoraz viac uznávaný ako pozitívna sila, ktorá podporuje zachovanie prírodného a

kultúrneho dedičstva. Turizmus môže zachytiť ekonomické črty kultúrneho dedičstva a

využiť ich na zachovanie, na rozvíjanie výchovy. Predstavuje základnú hospodársku súčasť

mnohých národných a regionálnych ekonomík a môže byť dôležitým faktorom rozvoja, ak je

úspešne zabezpečovaný a riadený.

3.5. Medzinárodná charta o kultúrnom turizme

Medzinárodná charta kultúrneho turizmu prijatá v roku 1999 zdôrazňuje, že

prírodné a kultúrne dedičstvo, diverzita a živé kultúry sú hlavnými turistickými atrakciami.

Turizmus má byť výhodný pre miestnu komunitu a prinášať finančné prostriedky, ktoré ju

budú motivovať, aby udržiavala a rozvíjala kultúrne dedičstvo a kultúrne tradície.

Nevyhnutnou súčasťou tejto činnosti je zapojenie sa a spolupráca predstaviteľov miestnych

samospráv, ochranárov, pamiatkarov, touroperátorov, vlastníkov nehnuteľností,

zodpovedných politikov a všetkých, čo sa podieľajú na príprave národných rozvojových

plánov.

Medzi hlavné ciele medzinárodnej charty kultúrneho turizmu patrí:

– povzbudzovať a uľahčiť prácu tých, ktorí sa zaoberajú zachovaním a zabezpečením

ochrany kultúrneho dedičstva a sprístupňovaním jeho významu hostiteľskému

spoločenstvu a návštevníkom,

– povzbudzovať a uľahčovať turistický priemysel tak, aby podporil a zabezpečil

turizmus, ktorý rešpektuje a udržuje dedičstvo a živé kultúry hostiteľského

spoločenstva.

Charta kultúrneho turizmu deklaruje nasledujúce základné princípy:

– Národný a medzinárodný turizmus patria medzi hlavných nositeľov kultúrnej výmeny.

– Programy interpretácie kultúrneho dedičstva musia prezentovať návštevníkom

intelektuálne a emocionálne významové úrovne zodpovedajúcou a prístupnou formou,

pomocou vhodných súčasných foriem vzdelávania, médií, technológií a osobným

vysvetľovaním historických, environmentálnych a kultúrnych informácií. Musia

zároveň uľahčiť a podporiť zachovávanie prírodného a kultúrneho dedičstva.

– Plánovanie turizmu do lokalít s pamiatkami má zabezpečiť, aby návštevníci mali

obohacujúce, uspokojujúce a príjemné zážitky.

– Ochrana a turistické programy majú sprostredkúvať také informácie, aby návštevník

pochopil význam a charakter kultúrneho dedičstva a nevyhnutnosť jeho ochrany, aby

si mohol primerane vychutnať zážitok z návštevy.

– Dôležité je podporovať návštevníkov, aby sa správali ako hostia, rešpektujúci hodnoty

a životný štýl hostiteľského spoločenstva.

– Programy turistického rozvoja majú ochraňovať a vyzdvihovať charakter prírodného a

kultúrneho dedičstva, stanovovať reálne očakávania, informovať potenciálnych

návštevníkov o špecifickom charaktere pamiatok hostiteľských spoločenstiev a takto

podporovať ich primerané správanie.

Udržateľný kultúrny turizmus sa vyznačuje minimalizáciou negatívnych ekologických,

sociálnych, ekonomických následkov a kultúrnych vplyvov a maximalizáciou prospechu pre

miestnu komunitu jej rozvoj, kultúrne dedičstvo a pod.

Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu predstavujú rozmanité kultúrne podujatia pre

občanov i návštevníkov lokality. Takéto kultúrne aktivity:

– umožňujú účasť na tvorbe umenia,

– vytvárajú príležitosti na tvorbu umelcov,

– podporujú miestne kultúrne združenia,

– prinášajú investície do života komunít,

– stimulujú a riadia iniciatívy v kultúrnom turizme,

– vytvárajú siete a podmienky na spoluprácu v obci/lokalite.

Výskumy v zahraničí ukazujú, že najväčší záujem v oblasti kultúrneho turizmu je

v súčasnosti o:

– návštevy múzeí a galérií,

– historické pamiatky, budovy a architektúru,

– účasť na performing arts aktivitách,

– remeselné dielne,

– festivaly.

Zhrnutie

V tejto kapitole sme sa detailne oboznámili s pojmami, ako sú kultúra, kreatívny

a kultúrny priemysel, turizmus, kultúrny turizmus, s cieľmi a základnými princípmi charty o

kultúrnom turizme, zdôraznili sme úlohy kultúry a turizmu.

4. Kultúrny turizmus – jeho obsah a aktivity

4.1 Turizmus z hľadiska obsahu

Turizmus môžeme na základe obsahu rozdeliť na tieto oblasti:

– religiózny turizmus – cirkevné sviatky, tradície s nimi spojené, púte, obradné

slávnosti, významné osobnosti cirkvi, pamätné miesta, chrámy, kaplnky;

– športový turizmus – cyklotrasy, trasy pre bežky, lanové centrá, kempingy, rybolov,

poľovníctvo, turistické chodníky, možnosti na vodné športy, zrazy, súťaže, športové

aktivity;

– kultúrny turizmus – kultúrne pamiatky, kultúrne aktivity, osobnosti, architektúra,

gastronómia, folklór, divadlo,

– ekologický turizmus – prírodné zvláštnosti: flóra a fauna, hory, jazerá, rieky,

endemity, jaskyne;

– agroturistika.

Prezentované obsahové okruhy predstavujú širokú paletu foriem činnosti, ktorá

ponúka kultúrne vyžitie pre rôzne kategórie záujemcov. Vjednotlivých lokalitách

alebo jednotlivých cieľových skupinách bude prevládať záujem o niektorú z uvedených

oblastí, prípadne je možná aj kombinácia niekoľkých.

Podľa iného členenia je možné rozdeliť aktivity v oblasti turizmu aj na:

– zábavné,

– športové,

– rekreačné,

– oddychové,

– kultúrne aktivity.

Ak hovoríme o kultúrnom turizme, je možné a vhodné využívať aktivity orientované

na:

– ľudovoumeleckú výrobu,

– gastronómiu – reštaurácie, miestne stravovanie a pohostinnosť,

– sprostredkovanie miestnych tradícií, remeselných zručností,

– sprostredkovanie poznania miestneho génia loci a pod.

Obsah kultúrnej aktivity by mal vhodnou formou prezentovať, interpretovať a

propagovať hmotné i nehmotné kultúrne dedičstvo danej lokality. Vychádzajúc z cieľa

a obsahu, ktorý chceme návštevníkovi sprostredkovať, následne vyberáme formu realizácie

aktivity.

4.2 Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu

Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu môžu mať rôznu formu:

– stretnutia, slávnosti – rôzne stretnutia rodákov, nositeľov rovnakého priezviska,

stretnutia dedín rovnakého mena, družobné mestá a obce a pod.;

– festivaly, súťaže, prehliadky, výstavy – folklórne, gastronomické, hudobné,

výtvarné, fotografické, filmové a pod.;

– hry – dramatizované, zábavné, športové a pod.;

– pobyty spojené s aktívnou činnosťou – môžu byť zamerané na ochranu kultúrnych

pamiatok, technických pamiatok, prírody a pod.;

– vzdelávacie pobyty – spojené so zberom lesných plodov, húb, liečivých rastlín,

zamerané na zdravú výživu, životosprávu a pod.;

– workshopy – zamerané na oboznámenie s ľudovými remeslami, remeselnými

tradíciami, spojené s výučbou remesiel a vyskúšaním zručností pri práci s drevom,

textilom, prútím, šúpolím a pod.;

– dni otvorených dverí – zamerané na oboznámenie so špecifickým spôsobom

života, rôznymi kuriozitami a zvláštnosťami lokality, poznávanie rôznych procesov

(mlyn, kováčska dielňa, chov koní, iných zvierat, kultúrna inštitúcia, miestni

obyvatelia a pod.);

– školy, nácviky, tréningy – zamerané na činnosti, ktoré účastníci môžu realizovať

doma – pečenie chleba, zaváranie, výroba domáceho syra, výučba tanca,

fotografovania a pod.;

– prehliadky, výlety – poznávanie historických pamiatok, prírodných pamiatok,

miestnych špecifík a pod.;

– pozorovania – zamerané na prírodné úkazy, flóru a faunu a pod.;

– degustácie – pikniky v prírode, ochutnávky jedla, vína, domácich výrobkov a pod.

V prípade, že aktivity odohrávajúce sa v exteriéri zmarí počasie, je možné ponúknuť

ďalšie kultúrne aktivity ako napríklad:

– rôzne hry, súťaže,

– rozhovory, prednášky,

– premietanie filmov, video, diapozitívov,

– počúvanie hudby a pod.

Pri plánovaní takýchto aktivít si treba vopred stanoviť, pre akú cieľovú skupinu sú

určené. Je rozdiel pripraviť aktivitu pre individuálneho turistu/návštevníka, pre rodiny

s deťmi, pre seniorov atď. Iné aktivity preferujú individuálni návštevníci, iné skupiny, iné

domáci návštevníci a inak treba pristupovať k zahraničnému návštevníkovi.

Podľa cieľových skupín môžeme aktivity rámcovo rozdeliť na:

– aktivity pre individuálneho turistu,

– aktivity pre skupiny,

– aktivity pre rodiny s deťmi,

– aktivity pre školskú mládež,

– aktivity pre seniorov,

– aktivity pre domáceho návštevníka,

– aktivity pre zahraničného návštevníka a ďalšie.

Zhrnutie

Táto kapitola prezentuje najčastejšie používané formy aktivít, vhodné na rozvoj

kultúrneho turizmu v miestnych podmienkach. Ich výber a úspešnosť často závisí od

manažéra alebo animátora, jeho tvorivosti, skúseností a empatie, schopnosti reflektovať

záujmy a potreby návštevníkov/účastníkov.

5. Manažovanie kultúrneho turizmu

5.1 Kultúrny turizmus ako služba

V oblasti turizmu patria služby súvisiace s možnosťou účelne a kultúrne využiť voľný

čas medzi doplnkové. Okrem poskytovania bežných informácií, požičiavania spoločenských

hier, športových pomôcok, tvorby detského alebo rodinného programu a požičiavania hračiek

je v súčasnosti nevyhnutné poskytovať aj ďalšie služby, pretože nároky účastníkov sú veľmi

rôznorodé.

V oblasti kultúrneho turizmu je možné účastníkom poskytnúť široké možnosti vyžitia

sa. Niektorým stačí pozorovať poľnohospodárke práce, iní sa ich chcú sami zúčastniť alebo si

chcú vyrobiť nejaký produkt. Mnohé obce a regióny majú osobité folklórne prejavy a typický

spoločenský život. Pre účastníkov je zaujímavé spoznávať typickú slovenskú

vidiecku/mestskú kultúru, napríklad zúčastniť sa na miestnom folklórnom festivale, oslavách

rôznych sviatkov (fašiangy, Veľká noc), na tradičnej svadbe, krstinách dieťaťa a pod. Veľkej

obľube sa tešia aj také aktivity, ako sú jarmoky, návštevy dielní remeselníkov a tvorcov

ľudovoumeleckých výrobkov, oberačkové slávnosti, púte, miestne oslavy, spomienkové

slávnosti a pod. Ponuka aktivít a činností závisí od organizátorov (turistickej agentúry,

cestovnej kancelárie, podnikateľa v cestovnom ruchu, samosprávy, kultúrneho subjektu atď.),

ich invencie, záujmu a ochoty zatraktívniť a spríjemniť dovolenku či pobyt účastníkom

(návštevníkom, hosťom). Zároveň takéto kultúrne aktivity umožňujú účastníkom aktívne a

zaujímavo prežiť voľný čas, vnímať inú kultúru, spoznať iný spôsob života (napríklad na

vidieku), získať nové poznatky a zážitky, precítiť osobitný charakter unikátnych miest.

Prvoradou úlohou subjektov v oblasti turizmu a kultúry je zabezpečiť

šírku, rôznorodosť a kvalitu ponuky. Môžu to byť kultúrne aktivity obce realizované

kultúrnym subjektom, aktivity miestneho obyvateľstva, spolkov, zväzov a združení

(poľovníkov, rybárov, turistov, záhradkárov, vinárov, divadelných ochotníkov, folklórnych

skupín a i.). Dôležitá je pritom vzájomná kooperácia a spolupráca všetkých

zainteresovaných. Kultúrne aktivity predpokladajú aj účasť podnikateľov, členov ich rodín,

zamestnancov turistických zariadení, predstaviteľov samosprávy, miestneho obyvateľstva,

ktoré je nositeľom tradícií, kultúrneho a životného štýlu lokality. Program jednotlivých

aktivít by mal zodpovedať osobitostiam lokality, ale aj dĺžke pobytu turistov

(návštevníkov, klientov, zákazníkov, účastníkov) v danom prostredí.

Pri organizovaní aktivít kultúrneho turizmu je potrebné rešpektovať potreby a

záujmy účastníkov. V závislosti od možností je žiaduce vytvárať podmienky na

uspokojovanie potrieb rôznych cieľových skupín – napríklad podľa veku (pre deti, mládež,

dôchodcov, rodiny s deťmi a pod.), podľa krajiny, z ktorej prichádzajú (pre zahraničných,

domácich turistov), podľa záujmov (záujemcovia o kultúru, športovci, poľovníci,

dovolenkujúci atď.). Myslieť treba aj na individuálnych účastníkov. Kultúrne aktivity by mali

byť predovšetkým zaujímavé a starostlivosť o návštevníkov, hostí a účastníkov aktivít by

mala byť nenútená.

5.2. Samospráva

Miestna a regionálna samospráva majú nezastupiteľnú úlohu v procese vytvárania

podmienok na rozvoj turizmu. Ich úlohou je predovšetkým inventarizovať a informovať o

kultúrnom a prírodnom dedičstve, ktoré sa na danom území nachádza, zároveň sprístupňovať

hodnoty a atraktivity územia pre verejnosť a návštevníkov územia v rámci svojich možností a

kompetencií (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení).

Samospráva v záujme rozvoja kultúrneho turizmu:

– zabezpečuje technickú infraštruktúru územia (vodovod, kanalizácia, parkoviská,

miestne komunikácie a pod.),

– prevádzkuje vo svojej pôsobnosti kultúrne zariadenia, športoviská a objekty vhodné

pre rozvoj turizmu,

– poskytuje a zabezpečuje územnú koordináciu prostredníctvom územných plánov a

spracúva program hospodárskeho a sociálneho a kultúrneho rozvoja obce,

– vytvára vhodné podmienky na činnosť medziobecných združení a rôznych iných

foriem územnej spolupráce,

– umožňuje a podporuje činnosť rôznych občianskych združení a komunít, ktoré

vytvárajú podmienky a realizujú kultúrne aktivity.

Samospráve patrí iniciatíva pri obnove a ochrane atraktivít krajiny vrátane prírodných

a kultúrnych hodnôt územia, zostavovaní obsahu ponuky pre kultúrny turizmus, tvorbe jeho

stratégie, informačných systémov a pri rozvoji marketingových aktivít. Samosprávou

poverení kultúrno-osvetoví pracovníci, členovia rôznych združení a spolkov a ďalší

dobrovoľníci – manažéri či animátori – pripravujú kultúrne aktivity ako produkty pre rozvoj

kultúrneho turizmu.

Miestna samospráva by mala dodržiavať nasledujúci postup:

1. osvojiť si a začať používať pojem kultúrny turizmus v praxi,

2. zhromaždiť dobrovoľníkov a komunitu a ponúkať im niektoré produkty zdarma,

3. zaregistrovať svoje produkty (kultúrne aktivity) v rôznych turistických kanceláriách a

agentúrach, ponúkať informácie o termínoch a aktivitách subjektom v oblasti turizmu,

4. zverejniť a propagovať svoje ďalšie plány v dlhšom časovom horizonte,

5. spracovať kalendár miestnych kultúrnych aktivít, pripraviť marketing svojich

kultúrnych „produktov“,

6. realizovať marketing aj mimo vlastnej komunity,

7. upevniť kontakty s miestnymi zariadeniami, v oblasti turizmu, poskytovať informácie

(aj zvýhodnené, prípadne voľné vstupenky) pre ich návštevníkov,

8. iniciovať vzťahy a rozvinúť spoluprácu s ostatnými relevantnými subjektmi v danej

oblasti v regióne,

9. propagovať a vyžadovať pohostinnosť na každom kroku,

10. manažovať kultúrne procesy.

5.3 Úlohy kultúrnych pracovníkov - manažérov

Významnú úlohu pri realizácii spomínaných činností zohrávajú pracovníci v oblasti

kultúry. Tí by mal byť schopní riadiť a viesť. Kým riadenie sa vzťahuje na manažovanie

procesov, ktorých súčasťou nemusia byť ľudia, vedenie predstavuje aj schopnosť presviedčať

iných, aby sa snažili efektívne dosiahnuť stanovené ciele.

Odborná činnosť kultúrneho/kultúrno-osvetového pracovníka v oblasti kultúrneho

turizmu predstavuje najmä:

– organizačnú činnosť – zabezpečovanie kultúrnych aktivít po obsahovej i organizačnej

stránke,

– manažérsku činnosť – vykonávanie činnosti zameranej na riadenie zariadenia,

inštitúcie, chodu kultúrneho života, manažuje tím, manažuje aktivitu,

– koordinačnú činnosť – pozostáva zo zladenia jednotlivých druhov činností v súlade so

stanovenými cieľmi,

– propagáciu a reklamu – propagovanie kultúrnych aktivít v masmédiách, príprava

propagačných materiálov,

– spoluprácu – vytváranie sietí a rozširovanie kontaktov s predstaviteľmi rôznych skupín

v lokalite,

– legislatívu – využívanie právnych noriem z relevantných oblasti,

– finančné plánovanie a rozpočtovanie – vyhľadávanie sponzorov, plánovanie výdavkov

a príjmov, spracovávanie rozpočtov kultúrnych aktivít,

– administratívnu činnosť – vedenie agendy, realizácia plánovacej a vyhodnocovacej

činnosti,

– kontrolnú činnosť – zabezpečovanie kontroly úspešnosti aktivít z hľadiska obsahu,

návštevnosti, finančnej návratnosti, verejného ohlasu, spätnej väzby,

– zberateľskú a publikačnú činnosť – vyhľadávanie a záchrana artefaktov, ktoré

dokresľujú kolorit lokality, vytvárajú komplexnejší obraz o danom regióne, zbieranie a

ochrana kultúrnych hodnôt, publikovanie materiálov propagujúcich región, jeho

kultúrne hodnoty a aktivity.

Okrem činnosti v odbornej oblasti kultúrno-osvetový pracovník by mal:

– mať schopnosť komunikovať a kooperovať,

– dokázať riešiť problémy,

– byť samostatný a výkonný,

– byť schopný prijať zodpovednosť,

– premýšľať a učiť sa,

– vedieť zdôvodňovať a hodnotiť.

5.4 Úlohy kultúrnych pracovníkov - lídrov

Kultúrno-osvetový pracovník okrem toho, že je manažérom aktivít zameraných na

rozvoj turizmu, mal by byť aj lídrom v tejto oblasti. Líder sa má vyznačovať profesionalitou,

pružnosťou, efektivitou komunikácie a činnosti, nestrannosťou, etikou.

Konkrétne to znamená, že by mal vedieť čo (mať dostatok informácií – súbor

poznatkov), ale tiež ako (získavať a využívať funkčné znalosti a praktické skúsenosti). Ďalej

vedieť aj prečo (know-how, know-why v zmysle porozumieť významu čiastkových

vedomostí i súboru ľudského poznania a jeho vplyvu na spoločnosť) a vedieť kto (potreba

vytvárania sietí a zdrojov, čo podčiarkuje potrebu a význam efektívnej spolupráce).

Dobrého lídra charakterizujú tieto vlastnosti:

– energia a pracovné nasadenie,

– tvorivosť, nápady,

– úspešnosť,

– vnímavosť,

– schopnosť viesť,

– dôveryhodnosť,

– zodpovednosť a morálne kvality,

– istota v konaní, schopnosť zdôvodniť a vysvetliť svoje plány,

– objektívnosť a spravodlivosť a ďalšie.

Je ideálne, keď manažéra ako lídra uzná realizačný tím. Pri realizácii aktivít v oblasti

rozvoja kultúrneho turizmu často vznikajú realizačné tímy zložené z profesionálnych

kultúrno-osvetových pracovníkov a z dobrovoľníkov. Úlohou kultúrneho pracovníka ako lídra

je viesť tím. To znamená riadiť skupinu ľudí tak, aby dokázali rozvinúť svoje špecifické

schopnosti, kritické skúsenosti a povahové vlastnosti na dosiahnutie vytýčeného cieľa.

Vedenie tímu vyžaduje vynikajúce komunikačné schopnosti. Je potrebné zosúladenie

osobnostných charakteristík, odborných schopností jednotlivcov tvoriacich tím, ich myslenia,

komunikácie a spolupráce.

Kultúrno-osvetový pracovník ako manažér je formálnym vodcom tímu. Aby sa stal

prirodzeným lídrom musí mať prirodzenú autoritu a prejaviť ju, vzbudzovať dôveru a dokázať

zapojiť jednotlivých členov do plnenia úloh. Tímová forma práce zohráva pri plnení úloh

a dosahovaní cieľov dôležitú úlohu. Kultúrny pracovník ako líder by mal preferovať tímovú

prácu preto, že umožňuje:

– demokratizáciu a humanizáciu riadenia,

– podiel členov tímu na riadení,

– vyššiu pružnosť,

– znižovanie nákladov, rast efektívnosti činností,

– uspokojovanie potreby sebarealizácie členov tímu,

– preberanie skúseností iných do riadenia.

5.5 Úlohy kultúrnych pracovníkov - animátorov

Animátor predstavuje oživenie, mobilizáciu, energetizáciu. Animácia má iniciovať

človeka, aby sa aktívne zúčastňoval na určitom dianí, ale zároveň ho motivovať, aby na sebe

pracoval v rámci permanentnej kultivácie. Animovať znamená vnášať život, rozhýbať,

podnecovať, zapaľovať, motivovať na vlastné aktivity. Kultúrny pracovník ako animátor

nielen ponúka projekty, ale v úvodných fázach sa podieľa aj na ich realizácii. Medzi

schopnosti animátora preto určite patrí vedenie ľudí.

Animátor je človek, ktorý využíva svoje vedomosti, schopnosti i charizmu a vďaka

týmto vlastnostiam a svojmu nadšeniu vťahuje účastníkov do realizovaných aktivít. Animátor

je neprehliadnuteľnou osobnosťou, ktorá buď spontánne, alebo v rámci profesie oživuje

komunitu kultúrnym a spoločenským dianím. Pri animácii presúva iniciatívu na ďalších ľudí a

lavínovito ich tak zapája do realizovaných aktivít. Nediriguje skupinu či jednotlivca, ale

prebúdza v nich vlastnú aktivitu. Animátor by mal prinášať stále nové podnety a svojou

kreativitou vytvárať protiváhu konzumného spôsobu života. Práca animátora závisí od

schopnosti komunikovať, presvedčiť a vyprovokovať ostatných k dialógu.

Animátor pripravuje, organizuje a realizuje animačné aktivity. Preto je potrebné, aby

boli animátori vzdelaní, talentovaní, telesne a duševne trénovaní a pozitívne orientovaní

ľudia. Skúsení animátori by mali mať viacnásobnú kvalifikáciu, je žiaduce, aby sa ďalej

vzdelávali v osobitných odboroch orientovaných na voľný čas. Z tradičných povolaní je

vhodné vzdelávať sa v takých odboroch, ako napríklad učiteľ hudobnej či výtvarnej výchovy,

tanca, herectva, herec, hudobník, režisér a iných.

Špecifikom činnosti animátora je, že vykonáva svoju činnosť vtedy, keď ostatní

(účastníci) majú voľno, dovolenku a pod., vykonáva ju preto, aby ostatní mohli oddychovať,

zabávať sa. Jeho činnosť by však nemala vyzerať ako práca.

5.6 Úlohy dobrovoľníkov/aktivistov

Pri vytváraní a realizácii kultúrnych aktivít zameraných na rozvoj kultúrneho turizmu

zohrávajú významnú úlohu dobrovoľníci. Oblasť kultúry patrí medzi charakteristické a

tradičné oblasti dobrovoľníctva. Je v nej aktívnych veľa ľudí, ktorí pôsobia či už ako

organizátori kultúrnych aktivít, vedúci a členovia kolektívov, predstavitelia a zástupcovia

rôznych združení, aktivisti, animátori, spoluorganizátori, účinkujúci, alebo koordinátori.

Dobrovoľníci sa podieľajú na vytváraní programov pre účastníkov, turistov a návštevníkov

obce/lokality, z vlastnej vôle bez nároku na financie. Venujú svoj voľný čas, svoje schopnosti,

vedomosti a energiu na prospech iných ľudí alebo spoločnosti.

Dobrovoľníci môžu výraznou mierou pomôcť pri vytváraní a realizácii aktivít

zameraných na podporu kultúrneho turizmu. Aktívne sa zapájajú do rôznych druhov

programov v závislosti od obsahu činnosti, veľkosti a zložitosti danej aktivity, dĺžky

programu a pod. Dobrovoľníci môžu pôsobiť v rôznych pozíciách, rolách a aktivitách. Môžu

vykonávať odborno-poradenskú činnosť ako experti, prípadne konzultanti. Pomáhajú

realizátorom kultúrnych aktivít napríklad pri nadobúdaní praktických zručností, rozvíjaní

kreativity, organizačných otázkach v oblasti rozvoja turizmu. Dobrovoľníci môžu vykonávať

aj úlohy spojené s prípravou a realizáciou programov ako moderátori, lektori či účinkujúci.

Často by sa mnohé aktivity ani nemohli uskutočniť bez aktívneho zapojenia účinkujúcich

z radov miestnych dobrovoľníkov, ako sú ľudovoumeleckí výrobcovia, folklórne skupiny a

jednotlivci, miestni hudobníci a pod. Ďalšou možnosťou participácie dobrovoľníkov na

kultúrnych aktivitách je ich zapojenie ako technikov, organizačných pracovníkov alebo

animátorov niektorých programov, resp. spoluorganizátorov zodpovedných za niektorú časť

aktivity.

Dobrovoľnícka činnosť prináša aktivistom nové zážitky, skúsenosti a zručnosti,

nových priateľov, ale predovšetkým možnosť sebarealizácie, možnosť byť pre niekoho

užitočný.

Dobrovoľníctvo v oblasti turizmu

– je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí jednotlivca,

– zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu,

– poskytuje odpovede na dôležité výzvy a prispieva k vytváraniu lepšieho a

pokojnejšieho sveta,

– prispieva k životaschopnosti ekonomického života a k tvorbe pracovných miest a

nových profesií.

Zhrnutie

Táto kapitola opisuje kultúrny turizmus ako službu, venuje sa činnosti hlavných

realizátorov lokálnych procesov a aktivít zameraných na rozvoj turizmu, rozlišuje úlohy

kultúrneho pracovníka ako manažéra a organizátora, lídra, dobrovoľníka a charakterizuje ich

hlavné činnosti.

6. Príprava a realizácia aktivít v oblasti kultúrneho turizmu

6.1 Animácia v oblasti kultúrneho turizmu

Animácia predstavuje určité oživenie, resp. aktívne využívanie voľného času

návštevníkov, organizovanie a vykonávanie rôznych aktivít. Ide o aktivity, ktoré majú pre

zážitky účastníkov veľký význam, pretože reagujú na prirodzenú potrebu človeka po

oddychu, zábave, rozptýlení, ale aj vzdelávaní vo voľnom čase. Animácia predstavuje podnet

– impulz – na určitú, väčšinou spoločnú činnosť, konanie, správanie. Jej základom je aktívna

účasť účastníkov na pripravených a uskutočňovaných aktivitách. Animácia aktivizuje

nevyužitú energiu účastníkov, objavuje jej rezervy a dopĺňa zážitky účastníkov počas ich

účasti na jednotlivých kultúrnych aktivitách a pomáha tak zvyšovať kvalitu využívania ich

voľného času.

Cieľom animácie je zintenzívniť zážitky účastníkov postupnou gradáciou

vykonávaných činností, vzťahom s okolím, vzájomnou komunikáciou a uspokojiť ich

potreby. Môžu to byť potreby týkajúce sa pohybu, spoločenskej komunikácie, zábavy,

tvorivej sebarealizácie, vyžitia, ďalšieho vzdelávania, poznávania, objavovania,

dobrodružstva, odpočinku, uvoľnenia, meditácie a pod.

Ponuka animačných činnosti by mala byť celoročná a mala by reagovať na aktuálny

dopyt a potreby účastníkov. Okrem tradičných foriem animácie, ako sú napríklad oslavy

Nového roka s ohňostrojom, rôzne karnevaly, fašiangové slávnosti, môžeme využívať aj

príležitostné animácie – napríklad festivaly, rôzne tematické hry, putovania a i. Animácia

môže byť súčasťou väčšieho kultúrneho produktu, ale aj alternatívou v prípade nepriaznivého

počasia.

Druhy animácie

Animáciu zameranú na kultúrny turizmus môžeme rozdeliť na niekoľko oblastí:

– pohyb a šport,

– zábava a družnosť,

– tvorivosť,

– vzdelávanie, poznávanie, objavovanie,

– dobrodružstvo,

– meditácia a odpočinok, uvoľnenie,

– zameranie špeciálne na deti a mládež.

Zabezpečenie animácie

Iniciátorom animačných aktivít môže byť, a často aj je, obec. Ak realizujeme animáciu

ako službu prostredníctvom animačných aktivít, je potrebné organizovať spoluprácu

zainteresovaných subjektov, využívať ľudské zdroje, zabezpečiť materiálno-technické

podmienky a vybavenie.

a) Organizačné zabezpečenie

Organizačné zabezpečenie predpokladá realizáciu rôznych úloh. Je potrebné

zabezpečiť rôzne podklady (počty účastníkov, termíny, doprava, ubytovanie a pod.), pripraviť

rozpočet animácie, naplánovať jednotlivé animačné aktivity a pripraviť program animácie. Pri

príprave vychádzame z poznania účastníkov (vek, záujmy atď.), ročného obdobia, počítame s

možnými zmenami počasia, náročnosťou animačnej aktivity. Zvlášť dôkladne treba

pripravovať animačné aktivity pre deti a mládež.

b) Personálne zabezpečenie

Je dôležité mať k dispozícii vzdelaných a vyškolených animátorov, lebo od nich závisí

úspech animácie. Niekedy je animátor organizátorom, manažérom voľného času, inokedy aj

lektorom, prípadne moderátorom aktivity. Animátor výraznou mierou ovplyvňuje úspech

animačnej aktivity, preto by okrem profesijných vedomostí a zručností (z oblasti pedagogiky,

kultúry, umenia, športu, zábavy) mal mať aj psychologické predpoklady – mal by byť

pozitívne naladený, kreatívny, empatický, zodpovedný, vedieť riadiť skupinu, dav a pod.

c) Materiálne zabezpečenie

Predpokladá existenciu vhodných priestorov a potrebných pomôcok v závislosti od

druhu a rozsahu animačnej aktivity. Niekedy je potrebné zabezpečiť prenájom audiovizuálnej

techniky, pomôcky na vykonávanie ručných prác, rôzne materiály atď.

Proces animácie predstavuje cyklus, ktorý sa začína analýzou potrieb a záujmov

návštevníkov a (swot) analýzou prostredia. Následne manažér alebo animátor vyberie obsah a

formu plánovanej aktivity so zameraním na určenú cieľovú skupinu. Pri realizácii animácie

treba vytvoriť príjemné prostredie a atmosféru, ktorá pomôže naladiť návštevníkov na priebeh

animácie a vyvolá ich ochotu podieľať sa na jej realizácii. Taktiež je dôležité zabezpečiť

dostupnosť a atraktivitu aktivity (vhodné priestory, lokálna dostupnosť – parkovisko,

propagačné materiály, kontaktná osoba disponujúca informáciami pre návštevníkov,

dodatočné služby poskytované návštevníkom na mieste). Animátor by sa mal sústrediť aj na

vygradovanie jednotlivých zložiek animácie tak, aby sa návštevník nenudil a neklesala jeho

pozornosť. V závere pri hodnotení priebehu animácie je vhodné poukázať na prínos animácie,

jej klady, prípadne vysvetliť aj nedostatky, ktoré v procese animácie vznikli. Odporúča sa

uskutočniť spätnú väzbu od účastníkov.

6.2 Príprava a realizácia kultúrnych aktivít

Oblasť, v ktorej pôsobí kultúrny pracovník predstavuje pomerne zložitý systém.

Kultúrny pracovník (profesionálny i dobrovoľný) potrebuje určité vedomosti a zručnosti, aby

vedel, ako v tomto systéme pracovať. Nové skutočnosti nútia kultúrnych pracovníkov

neustále tvoriť, inovovať činnosť a vyvíjať nové aktivity.

Oblasť kultúrneho turizmu poskytuje široké možnosti uplatnenia pracovníkov v oblasti

kultúry i nových postupov, programov a aktivít. Inovovať činnosť a zvyšovať kvalitu pri ich

realizácii dokáže kultúrny pracovník aplikáciou znalostí a praktických skúseností z oblasti

projektového manažmentu. Náročnejšie aktivity, ktoré nemajú charakter rutinnej, pravidelne

sa opakujúcej činnosti, ale sú zamerané na realizáciu jedinečných, inovatívnych činností,

predstavujú nové produkty, nové služby, nové diela v oblasti kultúry.

Pri príprave a realizácii kultúrnych aktivít s akcentom na kultúrny turizmus je dôležité

uvedomiť si, či ide o kultúrne podujatie pre novú cieľovú skupinu, alebo o prípravu novej

aktivity (po obsahovej či formálnej stránke, s použitím netradičných metód a pod.). Ak ide

o celý systém aktivít, prípadne náročnú aktivitu, bude potrebné vypracovať projekt.

Na zabezpečenie bezproblémovej prípravy a realizácie kultúrnej aktivity a jej

úspešnosti je potrebné dodržiavať určité overené pravidlá a postupy. Medzi základné činnosti

potrebné pri manažovaní kultúrnych aktivít patria:

– plánovanie,

– organizovanie, realizácia,

– kontrola,

– ukončenie a zhodnotenie.

6.2.1 Plánovanie kultúrnej aktivity – prípravné fázy

V tejto fáze manažovania kultúrnej aktivity si treba ujasniť, čo sa očakáva od jej

realizácie, v akom časovom limite, aké zdroje budú potrebné, s akým partnerom sa bude

realizovať a aká stratégia či forma sa použije. Celkom na začiatku je nevyhnutné stanoviť si

cieľ aktivity. Po dôkladnom zvážení nasleduje rozhodnutie – či budeme, alebo nebudeme

kultúrnu aktivitu realizovať.

Ak sa kultúrny pracovník, resp. organizátor rozhodne, že kultúrnu aktivitu uskutoční,

odporúča sa urobiť koncept kultúrnej aktivity (1 – 2 strany), ktorý sa stáva základom na

podrobnejšie plánovanie a slúži aj ako pomôcka na získavanie ďalších členov realizačného

tímu.

Je potrebné:

– naplánovať termín (prípadne dĺžku trvania) aktivity,

– určiť ciele kultúrnej aktivity (konkrétne, realistické, jasne a logicky definované),

– rešpektovať ďalšie faktory, napríklad určiť:

a) čo bude tvoriť kultúrnu aktivitu (folklórny festival, workshop zameraný na

remeslá, predstavenie, vystúpenie, animácie zamerané na výtvarné,

gastronomické činnosti a pod.),

b) rozsah kultúrnej aktivity (celoslovenský, lokálny, miestny, iba pre určitú

cieľovú skupinu),

c) etapy, termíny (niekoľko hodín, deň, víkend, viac dní, týždeň a pod.)

d) prístup (metódu) – ako budeme pristupovať k realizácii aktivity.

Plánovanie zahŕňa dekompozíciu prác, odhady zdrojov, definovanie závislosti medzi

jednotlivými činnosťami, usporiadanie činností podľa časových a logických nadväzností,

priradenie právomocí a zodpovednosti členom tímu za jednotlivé činnosti.

Návrh kultúrnej aktivity prestavuje kľúčový dokument, ktorý by mal obsahovať:

– názov kultúrnej aktivity spolu so základným cieľom,

– stanovenie manažéra kultúrnej aktivity – hlavného zodpovedného za prípravu

a realizáciu,

– opis jednotlivých čiastkových činností,

– termín a časový rozsah realizácie, rozpočet,

– štruktúru manažmentu kultúrnej aktivity (kto je kto – partneri, právomoci a pod.).

6.2.2 Realizácia kultúrnej aktivity

Touto fázou sa začína implementácia zámerov a plánov. Až v tomto okamihu

pristupuje manažér alebo realizačný tím od slov k činom a začne realizovať kultúrnu aktivitu.

Treba mať na pamäti, že je to fáza, ktorá rozhodne o úspešnosti kultúrnej aktivity. S jej

realizáciou treba začať až po dôkladnej príprave. Samotná implementácia sa začína

vytvorením realizačného tímu, pokračuje časovým rozvrhom činností a poverením ľudí

pracovnými úlohami. Okrem toho je nevyhnutné organizovať ľudí, získavať a organizovať

zdroje (financie, informácie, know-how, priestory, materiál), vytvárať štruktúru, vzťahy a

interakcie medzi zdrojmi.

Organizovanie realizačného tímu je jedna z najdôležitejších úloh. Platí všeobecné

pravidlo, že kultúrna aktivita môže byť iba natoľko úspešná, nakoľko úspešný bude kultúrny

pracovník/manažér a jeho tím.

Pri realizácii kultúrnej aktivity manažér kultúrnej aktivity zodpovedá za:

– realizáciu jednotlivých činností a úloh (časový plán, zdroje, prideľovanie právomoci a

zodpovednosti členom tímu a pod.),

– monitorovanie priebehu realizácie kultúrnej aktivity (určovanie odchýlok, realizácia

opatrení),

– sledovanie a vyhodnocovanie nákladov,

– poskytovanie informácií o priebehu realizácie,

– predvídanie a riešenie problémov.

Manažér kultúrnej aktivity musí predovšetkým koordinovať, organizovať, kontrolovať

a viesť. Tieto činnosti musí realizovať tak, aby zabezpečil úspech kultúrnej aktivity. Je

potrebné motivovať ľudí, delegovať právomoci, komunikovať v rámci tímu, manažovať

konflikty a taktiež získať a udržať si podporu, usmerňovať očakávania zákazníkov/klientov,

zabezpečovať propagovanie a reklamu kultúrnej aktivity. Vzhľadom na široké spektrum

činností musí mať kultúrny pracovník/manažér patričné vzdelanie a skúseností, vodcovské a

strategické myslenie, interpersonálne a manažérske zručnosti.

6.2.3 Kontrola a hodnotenie v priebehu kultúrnej aktivity

Kontrola predstavuje dôležitú súčasť realizácie kultúrnych aktivít. Napriek tomu, že

kultúrna aktivita je dokonale naplánovaná, je potrebné kontrolovať priebeh jej realizácie.

Kontrolné mechanizmy slúžia na odhalenie zmien a následne na prijatie nápravných opatrení.

Korekcie treba uskutočniť čo najskôr, hneď ako si to vyžaduje situácia. Osvedčeným

nástrojom kontroly sú najčastejšie porady alebo pravidelný monitoring (tzv. monitorovacie

správy). Kontrola by mala zahŕňať hodnotenie situácie, analýzu dôsledkov, spôsob riešenia

problémov a nápravné opatrenia.

V praxi je možné využiť rôzne kontrolné stratégie. Väčšinou sa kontrola zameriava na

plnenie termínov alebo využívanie zdrojov a čerpanie nákladov. Oveľa náročnejšia je kontrola

kvality, pretože jej meranie nie je jednoduché. Ak bola pri kontrole nájdená odchýlka, situáciu

treba vyriešiť v čo najkratšom čase a prijať nápravné opatrenia. Vzniknuté problémy možno

riešiť tak, že sa použijú rezervy (materiálu, ľudí, financií, času), prípadne sa posunie termín

kultúrnej aktivity alebo sa zmení jej rozsah. Od manažéra kultúrnej aktivity sa očakáva

tvorivý prístup k situácii a nájdenie vhodného riešenia.

6.2.4 Ukončenie a zhodnotenie kultúrnej aktivity

Po ukončení kultúrnej aktivity, ktorá bola systematicky naplánovaná, pripravená a

realizovaná, nasleduje záver a jej zhodnotenie.

Súčasťou ukončenia sú tieto kroky:

– zhodnotenie kultúrnej aktivity z hľadiska cieľov a spôsobu realizácie – vypracovanie

záverečnej správy,

– odsúhlasenie/akceptácia výsledku klientom alebo organizáciou, ktorá poskytla

finančné prostriedky na realizáciu,

– zdokumentovanie kultúrnej aktivity (fotodokumentácia, videodokumentácia,

propagačné materiály – plagáty, pozvánky a pod.),

– určenie ďalšieho vývoja a formulovanie poučenia z realizácie kultúrnej aktivity.

Zhodnotenie realizovanej kultúrnej aktivity by sa malo uskutočniť objektívnym, podľa

možnosti merateľným spôsobom. Zvyčajne sa robí na základe záverečnej správy. Hodnotenie

môže urobiť manažment kultúrneho subjektu, ktorý kultúrnu aktivitu pripravil a realizoval,

alebo nezávislá komisia expertov. Hodnotenie sa môže tiež opierať o vyjadrenia spokojnosti

zákazníkov/klientov, účastníkov, návštevníkov, verejnosti.

Po úspešnom ukončení jednej kultúrnej aktivity sa zvyčajne začne pracovať na

príprave ďalších. Preto je dôležité, aby pri hodnotení celého procesu prípravy, realizácie a

manažovania kultúrny pracovník/manažér zaznamenal pre budúcnosť všetky problémy,

návrhy na zlepšenie, ktoré sa objavili počas realizácie a pod. Taktiež je potrebné formulovať

závery, prípadne poučenia a určiť ďalší vývoj v danej oblasti.

Zhrnutie

Záverečná kapitola ponúka opis procesov prípravy, realizácie a hodnotenia kultúrnej

aktivity. Definovali sme animáciu v oblasti kultúrneho turizmu, bližšie sme charakterizovali

jej súčasti, obsah a druhy a opísali sme organizačné, materiálne a personálne zabezpečenie

procesu animácie.

Poukazuje na dôležitosť jednotlivých etáp manažovania kultúrnych aktivít a zdôrazňuje

nevyhnutnosť nadväznosti jednotlivých činností. Manažovanie kultúrnych aktivít od plánu,

návrhu, cez realizáciu, korekcie, úpravy, až po hodnotenie najviac ovplyvňujú ľudia/tím, ktorí

kultúrnu aktivitu realizujú. Od nich, ich kvality, odbornej prípravy, invencie a nasadenia

závisí úspech kultúrnej aktivity.

ZÁVER

Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako “odkaz” minulosti neustále obnovujú svoju

funkčnosť v novom kontexte, ktorý je odlišný časom, ale aj spôsobom života spoločenstva a

jeho členov, mentalitou a klímou doby. Rovnako ako kultúra, ani kultúrna tradícia nemôže

existovať bez pričinenia človeka: vyžaduje aktívny ale zároveň kreatívny postoj k

„minulému“. Tradície vždy fungujú v sociálnych kolektívoch: k svojmu pretrvaniu vyžadujú

nositeľa – ľudí, ktorí tradíciu šíria, rešpektujú a vnímajú ako súčasť každodenného života.

O tom, čo sa stane a momentálne bude súčasťou kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva

nerozhodli predkovia v minulosti, pretože svojím postojom a každodenným konaním sa na

fungovaní tradície každodenne podieľa každý člen spoločenstva. Ustanovovanie tradície

a samotné vnímanie funkcií a hodnôt je v súčasnej civilizačnej etape radikálne iné ako

v prípade predchádzajúcich vývojových typoch spoločností.

Vnímanie a životnosť tradície súvisia so špecifickými hodnotami, ktoré tradícii ako celku ale

aj jej jednotlivým súčastiam pripisuje spoločenstvo používateľov. V modernej spoločnosti

tradícia nepredstavuje nespochybniteľné nadosobnú autoritu. Ak v predchádzajúcich

civilizačných etapách bola „patina“ tradície garanciou a zárukou príťažlivosti, žiadanosti a

kvality tovaru, služby či výtvoru, v súčasnej spoločnosti je lákadlom pre používateľov

krátkodobosť, módnosť, trendovosť. Ako otvorený a neustále sa ustanovujúci systém nie je

dopredu určeným súborom prvkov a významov.

Naše slovenské kultúrne dedičstvo predstavuje unikátny a jedinečný systém, ktorý slúži

rozvoju ľudskej spoločnosti a obohacuje nielen nás, ale celé ľudstvo. Je svedectvom

a dokladom toho, že náš materský kultúrny priestor, či už ním budeme vnímať národný štát

alebo celú Európu, že skutočným príkladom fungovania kultúrneho pluralizmu. Poznávanie

kultúrneho dedičstva a kultúrnych tradícií je jedinečnou príležitosťou pre vzájomné

poznávanie sa odlišných kultúr. Preto sa stáva významným segmentom tzv. kreatívnej

ekonomiky a potenciálom, ktorý v rámci kultúrneho turizmu ako nového a nesmierne

dynamického segmentu hospodárstva generuje nielen finančný zisk. Špecifikom Slovenskej

republiky je rozmanité a bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré môžeme vnímať ako atraktivitu,

generujúcu ďalšie potenciálne hodnoty. Jeho poznanie a využívanie je jedným z občianskych

práv.

Stratégie regionálneho rozvoja by vo sfére kultúry nemali prehliadať niektoré špecifické

oblasti s osobitým zdôraznením nevyhnutnosti udržateľnosti priaznivej a podnetnej

kultúrnej a sociálnej klímy. Jednou z priorít je vytváranie a podpora aktivít upevňujúcich

identifikáciu obyvateľov s miestnym kultúrnym a sociálnym prostredím. Rovnako je dôležitá

úloha ochraňovať hmotné a nehmotné dedičstvo spoločenstva a venovať pozornosť

jedinečným prejavom miestnej kultúry, ako sú remeslá či unikátne technológie a postupy.

Kultúrny turizmus umožňuje fyzický, intelektuálny a citový prístup ku kultúrnemu

dedičstvu, sprostredkúva poznanie jeho hodnoty a potrebu jeho rešpektovania a zachovania.

Kultúry turizmus predstavuje základnú hospodársku súčasť mnohých národných a

regionálnych ekonomík a môže byť dôležitým faktorom rozvoja, ak je úspešne

zabezpečovaný a riadený. Ako taký vytvára predpoklad a bázu na rozvíjanie záujmu

verejnosti o kultúrne dianie. Preto jeho rozvoj, manažmovanie a animácia, realizácia

kultúrnych aktivít a poskytnovanie kultúrnych služieb predstavuje nástroj na zlepšenie

kvality a efektívnosti nielen kultúrnych činností, ale aj života celej spoločnosti.

Kultúrny turizmus je jedným z hlavných nositeľov kultúrnych výmen, umožňuje

difúziu kultúrnych prvkov, ale ponúka aj dostatok príležitostí na osobnú skúsenosť nielen s

tým, čo prežilo z minulosti, ale aj zo súčasného života a zo spoločnosti iných. Je čoraz viac

uznávaný ako možný nástroj, ktorý je jedným z faktorov podpory a zachovania prírodného a

kultúrneho dedičstva. Turizmus môže zachytiť ekonomický potenciál jedinečného kultúrneho

dedičstva slovenských regiónov a môže byť impulzom pre ich zachovanie a ďalšie kreatívne

využívanie. Animačné kultúrne aktivity sú vhodnou, aktívnou formou neformálneho

vzdelávania, majú edukatívny ako aj socializačný potenciál. Snaha o zlepšenie podmienok

v oblasti kultúrneho turizmu umožní zvýšiť postavenie kultúry v regiónoch a zabezpečí

efektívnejšie spoznávanie hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva návštevníkmi –

turistami. V oblasti turizmu patria služby súvisiace s možnosťou účelne a kultúrne využiť

voľný čas medzi doplnkové služby. Prvoradou úlohou subjektov tak v oblasti turizmu, ako aj

kultúry je zabezpečiť šírku, rôznorodosť a kvalitu ponuky. Dôležitá je pritom vzájomná

kooperácia a spolupráca všetkých zainteresovaných. Kultúrne aktivity by mali byť

predovšetkým zaujímavé a starostlivosť o návštevníkov, hostí a účastníkov aktivít by mala

byť nenútená.

LITERATÚRA

ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách

starověku. Praha: Prostor, 2001, ISBN 80-7260-051-6.

BELZ, H., SIEGRIST, M. 2001. Klíčové kompetence a jejich rozvíjení: východiska, metody,

cvičení a hry. Praha : Portál, 376 s. ISBN 80-7178-479-6.

BURKE, P.: Lidová kultura v raně novověké Evropě. Praha: Argo, 2005, ISBN 80-7203-638-

6.

Cestovný ruch. Online.Sekcia cestovného ruchu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky. Cit. (2015-12-01) dostupné na:

http://www.telecom.gov.sk/index/open_file.php?file=cestovnyruch/Cestovnyruch/cestovnyruch.

pdf

ČORNANIČOVÁ, R., CHOMOVÁ, S., TUMA, M., SLUŠNÁ, Z., STRELKOVÁ, J. 2007.

Animátor kultúry. Bratislava : NOC, 223 s. ISBN 978-80-7121-278-2.

DOLNÍK, J.: Jazyk a kultúra. Slovenská reč. 74, 2009, č. 5, s. 258-267.

FILO, P., TAJTÁKOVÁ, M.: Kultúrne determinant obcí a miest vo vzťahu k cestovnému

ruchu. In: Kultúra, osveta a turizmus. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2009. 97 s.,

ISBN 987-80-7121-316-1

GÁLIK, S.: Od ego k eko – metafora pre globálnu metanoiu. Filozofia, 2004, 7, s. 526-531.

GIDDENS, A.: Důsledky modernity. Praha: Slon, 2003, ISBN 80-86429-15-6.

GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. Praha: Slon, 2000, ISBN 80-

85850-91-5.

HAVELKA, M.: Poznání – paměť – identita a několik obecnějších úvah.In: Dějiny – teorie –

kritika, 2007/2, s. 256-268.

HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch

podujatí). Slovenský národopis 2013/ 4, s. 408 – 429.

HOBSBAWM, E.: Národy a nacionalismus od roku 1780. Program, mýtus, realita, Brno:

CDK, 2000, ISBN 80-85959-55-0.

CHOMOVÁ, S. a kol.: Voľný čas: príležitosť na rozvoj kreativity, inovácií a vzdelávania.

Bratislava : Národné osvetové centrum, 2009, ISBN 978-80-7121-313-0.

CHOMOVÁ, S. (ed.): Vademékum pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC, 2007, ISBN 80-

7121-274-1.

JANČÁŘ, J et al.: Lidová kultura na Moravě. Strážnice: Ústav lidové kultury, 2000, ISBN

80-7275-005-4.

KANDERT, J.: Muzea a kulturní identita – čí kulturní identita? In Muzeum 2013/ 2, s. 57-62.

Kol. autorov. 2008. Odborná príprava záujemcov o prácu vo verejnej správe. Bratislava :

Academia Istropolitana, ISBN 978-80-970003-4-9.

KOVÁČ, M., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J.: Historické, spoločenské a kultúrne

dedičstvo sídiel a rozvoj miestnej a regionálnej kultúry. Učebnica dištančného vzdelávania.

Bratislava: NOC, 2012, ISBN 978-80-7121-339-0.

KRATOCHVÍLOVÁ, E. 2004. Pedagogika voľného času: výchova v čase mimo vyučovania

v pedagogickej teórii a v praxi. Bratislava : UK, ISBN 80-2231-930-9.

KRUPKOVÁ, J.: Tradice a etnografie: K úloze tradice ve vývoji kultury. Praha: Karolinum,

1991, ISSN 0567-8307.

LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In

Antologie francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve

společenských vědách, 1998, s. 164-194.

MASLOWSKI, N. – ŠUBRT, J. et al: Kolektivní paměť. K teoretickým otázkám. Praha:

Karolinum, 2014, ISBN 978-80-246-2689-5.

NÜNNING, ed.: Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006, ISBN 80-7294-170-4.

PERHÁCS, J., PAŠKA, P. 1995. Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava : STIMUL,

ISBN 80-85697-21-1.

PLAŠIENKOVÁ, Z.: Obrazy človeka z filozofickej a eticko-axiologickej perspektívy. 1. časť.

Bratislava : Stimul, 2010, ISBN 978-80-8127-005-5.

PORUBSKÁ, G., ĎURDIAK, Ľ. 2005. Manažment vzdelávania dospelých. Nitra : SlovDidac,

ISBN 80-969303-0-3.

PRUSÁKOVÁ, V. 2004. Profesijné kompetencie manažéra vzdelávania dospelých. In

Teoretické otázky celoživotného vzdelávania v oblasti kultúry. Bratislava : NOC, s. 17-27.

ISBN 80-7121-246-6.

PRUSÁKOVÁ, V. 2007. Rozvoj osobnosti pracovníka v oblasti kultúry. In Vademékum

pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC, s. 83-116. ISBN 80-7121-274-1.

RICOEUR, P.: Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993, ISBN 80-85241-32-3

SLUŠNÁ, Z. 2007. Vybrané problémy z oblasti kultúry. In Vademékum pracovníka v kultúre.

Bratislava : NOC, s. 7-41. ISBN 80-7121-274-1.

SLUŠNÁ, Z.: Aspekty a trendy súčasnej kultúry. Bratislava : Národné osvetové centrum,

2013. 124 s., ISBN 978-80-7121-341-3.

SLUŠNÁ, Z.: Creativity in the local cultural conditions of Slovakia: opportunities and risks.

In: Psychology & psychiatry, sociology & healthcare education, vol 2. Sofia : STEF92

technology, 2014, s. 177-184, ISBN 978-619-7105-23-0.

SLUŠNÁ, Z.: Nové funkcie umeleckých a kreatívnych voľnočasových aktivít. In:

Metamorfózy priemyslu kultúry. Acta Culturologica No. 23. Bratislava : Vydavateľstvo UK,

2014, s. 61-89, 152, ISBN 978-80-223-3729-9.

SLUŠNÁ, Z.: Globalizácia a život lokálneho spoločenstva s dôrazom na kultúrno-osvetové

aktivity. In: Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve, Trnava : UCM, 2006, s. 135-146,

ISBN 80-89220-46-0.

SLUŠNÁ, Z.: Ľudský a spoločenský rozmer kultúry. In: Národná osveta, 3 – 4, 2010, s. 23-

28.

SLUŠNÁ, Z.: Umelecké a kultúrne aktivity v kontexte „kultúry participácie“. In: Záujmové

vzdelávanie: Teória, metodika, prax. Bratislava : NOC, 2011, s. 58-73, ISBN 978-80-7121-

336-9

SOUKUP, V. Přehled antropologických teorií kultury. Praha: Portál , 2011. ISBN 978-80-

7367-432-8.

SOUKUP, V.: Antropologie. Teorie člověka a kultury. Praha : Portál, 2011, ISBN 978-80-

7367-432.

SZACKI, J.: Tradycja. Przeglad problematyki. Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu

Warszawskiego, 2011, ISBN 978-83-235-0799-4.

ŠERÁK, M. 2005. Zájmové vzdělávání dospělých. Praha : MJF UK FF, 236 s. ISBN 80-

86284-55-7.

TODOROV, T.: Zneužívaní paměti. In MAYER, F., ed.: Politika paměti. Praha : Francouzský

ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998. s. 91-117.

TUMA, M. 2005. Vademékum manažmentu a marketingu v kultúre. Bratislava : NOC, ISBN

80-7121-261-X.

UNESCO Universal Declaration Cultural Diversity. Dostupné na:

http://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml#2. [2015.09.02].

PRÍLOHA

Námet na realizáciu kultúrnej aktivity

Čaro pohľadníc

(kultúrne podujatie zamerané na priblíženie krás mesta, regiónu)

1. Názov podujatia:

Krásy Bratislavy na starých pohľadniciach

2. Miesto a čas konania podujatia:

Výstava starých pohľadníc mesta Bratislavy sa koná dva mesiace (júl, august) vo výstavných

priestoroch Múzea mesta Bratislavy, Radničná ul. č. 1, 815 18 Bratislava

3. Realizátor projektu:

Realizátorom podujatia - výstavy starých pohľadníc je Múzeum mesta Bratislavy.

4. Poslanie inštitúcie:

Múzeum mesta Bratislavy - založené v roku 1868 - je najstarším múzeom s nepretržitou

prevádzkou na Slovensku. Vzniklo z iniciatívy Bratislavského okrášľovacieho spolku a

mešťanostu H. Justiho. V roku 1923 múzeum prešlo ako súčasť Vedeckých ústavov mesta

Bratislavy pod správu Magistrátu. Od roku 1953 je Múzeum mesta Bratislavy samostatnou

inštitúciou s výnimkou rokov 1959 – 1960, kedy bolo súčasťou Vlastivedného ústavu mesta

Bratislavy. Činnosť múzea je zameraná na dokumentovanie a prezentovanie dejín mesta

Zbierky mimoriadnej umeleckohistorickej hodnoty dokladajú dejiny mesta prostredníctvom

archeologických nálezov, pamiatok spojených s bohatou remeselnou činnosťou i priemyslom,

vinohradníctvom, kultúrnym i spoločenským životom ale i etnológiou, dejinami farmácie a

numizmatikou. Zameranie múzea prezentujú i jednotlivé expozície , mnohé z nich umiestnené

v architektonicky cenných, pamiatkovo chránených objektoch. Múzeum mesta Bratislavy

ponúka návštevníkom 9 stálych expozícií, ktoré sú situované predovšetkým v

historickom centre starého mesta, mimo neho sa nachádza Národná kultúrna pamiatka hrad

Devín a múzeum Antická Gerulata v Rusovciach.

5. Zámery podujatia:

- ukázať a priblížiť obyvateľom Bratislavy i návštevníkom jeho bývalú podobu a

vzbudiť v nich záujem o históriu tohto mesta,

- ponúknuť návštevníkom výstavy zaujímavé informácie o miestach, ktoré sú na

pohľadniciach zobrazené.

6. Ciele podujatia:

Účastníci výstavy sa budú môcť na základe vystavených pohľadníc dozvedieť, ako vyzerala

Bratislava v minulosti a porovnať to so súčasnou podobou mesta

– účastníci si na základe vystavených pohľadníc budú môcť vytvoriť prehľad

o premenách architektúry v Bratislave a o objektoch, ktoré dnes už neexistujú, alebo

sú výrazne zmenené,

– účastníci výstavy si budú môcť zakúpiť kópie vystavovaných pohľadníc a publikácie

týkajúce sa dejín mesta, ktoré sú na predaj v múzeu.

7. Cieľové skupiny návštevníkov:

– návštevníci (turisti) mesta, regiónu,

– obyvatelia mesta, regiónu,

– návštevníci múzea,

– milovníci histórie a architektúry.

8. Charakteristika projektu:

Výstava bude sprístupnená v priestoroch múzea a bude trvať dva mesiace. Vystavované

pohľadnice budú zostavené do tematických alebo chronologických celkov. Predpokladaný

počet je cca 500 pohľadníc, ktoré sa nachádzajú v zbierkach múzea alebo budú zapožičané od

súkromných zberateľov. Pohľadnice budú dokumentovať zmeny mesta Bratislava, resp.

regiónu v priebehu 19. a 20 storočia. Výstava bude prezentovať najmä pohľadnice tých miest,

objektov a oblastí, ktoré prešli najväčšou zmenou, prípadne, už dnes neexistujú. Sú to najmä

miesta v Petržalke a iných častiach mesta, ktoré sa výrazne zmenili. Súčasťou výstavy bude aj

krátka multimediálna informácia, ktorá bude návštevníkov informovať o výstave aj mimo

organizované prehliadky.

Z vystavovaných pohľadníc (cca 20 pohľadníc) bude vytvorená kolekcia kópií a tie sa budú

predávať na výstave. K výstave bude vytvorený aj propagačný bulletín, ktorý si budú môcť

návštevníci zakúpiť.

Výstavu otvorí vernisáž, príhovor na nej bude mať okrem riaditeľa múzea aj kurátor výstavy

a vybraní majitelia pohľadníc. Vystavované pohľadnice budú popísané (o aké miesto, resp.

objekt ide, z ktoré ho obdobia pochádza pohľadnica a kto je jej majiteľom).

9. Postup:

Príprava aktivity

– Spracovanie návrhu/projektu aktivity.

– Zabezpečenie a výber spoluorganizátorov, sponzorov.

– Spracovanie rozpočtu aktivity.

– Realizácia zasadaní prípravných výborov.

– Propagácia aktivity, výroba propagačných materiálov ( vytvorenie oznamov do

miestnych novín a rozhlasu, vytvorenie plagátu, vypracovanie bulletínu, vytvorenie

pozvánok v tlačenej aj elektronickej podobe).

– Spracovanie konceptu a scenára výstavy a podrobného programu vernisáže a

prednášok.

– Zabezpečenie vystavovaných artefaktov (pohľadníc).

– Zabezpečenie vernisáže a prednášok.

– Distribúcia pozvánok.

– Príprava výstavy – inštalovanie pohľadníc.

– Zabezpečenie hostí, moderátorov, účinkujúcich, lektorov a účastníkov vernisáže.

– Zabezpečenie poriadkovej služby, hasičov, zdravotníkov.

Realizácia a priebeh aktivity

– Otvorenie výstavy – vernisáž.

– Prednášky.

– Dokumentácia aktivity.

– Ukončenie aktivity.

Ukončenie aktivity

– Odinštalovanie výstavy.

– Vyúčtovanie.

– Zhodnotenie aktivity.

– Spracovanie záverečnej správy.

– Návrh opatrení do budúcnosti.

10. Rozpočet podujatia tvoria:

Osobné náklady

– Kultúrny program na vernisáži.

– Lektor na prednáškach.

Materiálne náklady

– Materiál na prispôsobenie výstavných panelov.

– Materiál na vytvorenie popisných kartičiek k pohľadniciam.

Služby

– Poistenie.

– Občerstvenie na vernisáži (cateringová firma).

– Grafické štúdio (kópie vybraných pohľadníc, bulletín).

– Tlač propagačných materiálov.

– Vytvorenie multimediálnej prezentácie.

– Kvetinárstvo (dekorácia k vernisáži, kvety pre lektorov a hostí na vernisáži).

Propagácia

– Plagáty.

– Bulletín k výstave.

– Pozvánky.

11.Vernisáž a prednášky:

Program vernisáže:

– Otvorenie výstavy, príhovor riaditeľky múzea, vybraných zberateľov pohľadníc.

– Kultúrny program – vystúpenie deti zo Základnej umeleckej školy.

– Sprievodný výklad kurátora k jednotlivým častiam výstavy a vystaveným objektom.

– Občerstvenie.

– Ukončenie vernisáže.

Program prednášky:

– Otvorenie prednášky.

– Výklad lektora.

– Otázky účastníkov, voľná diskusia.

12. Sprievodné podujatia:

Prednášky o histórií mesta a o vystavovaných pohľadniciach, ktoré sa budú konať pre

organizované skupiny návštevníkov výstavy. Prednášky sa budú týkať tých období histórie

Bratislavy, ktoré sú na pohľadniciach zachytené.

13. SWOT analýza

Silné stránky

- ľahká dostupnosť výstavných

priestorov,

- poloha múzea v centre mesta,

- historické pohľadnice nie sú medzi

obyvateľmi veľmi známe,

- spätosť občanov s mestom, jeho

tradíciami a históriou,

- odbornosť, skúsenosti

organizátorov,

- úroveň prednášajúcich,

- medzi múzeom a poskytovateľmi

služieb sú už vytvorené kontakty

z predchádzajúcich podujatí.

Príležitosti

- návštevnosť kultúrnych pamiatok

v meste sa zvýši,

- vytvorenie kontaktov medzi

múzeom a majiteľmi pohľadníc,

- zvýši sa využívanie služieb múzea

občanmi,

- v priestoroch Hornej brány sa do

dvoch rokov vytvorí trvalá expozícia

so starými pohľadnicami,

- do štyroch rokov sa zvýši

publikačná činnosť múzea týkajúca

sa histórie mesta.

Slabé stránky

- výstavný priestor nie je rozsiahly,

- absencia detského kútika pre deti,

ktoré prídu na výstavu s rodičmi,

- slabá úroveň spolupráce medzi

požičiavateľmi pohľadníc a múzeom,

- zlé rozdelenie kompetencií

v organizačnom tíme,

- dlhé vybavovanie autorských práv na

pohľadnice.

Hrozby

- zmena vo vedení múzea,

- rekonštrukcia prístupových ciest do

múzea a tým sťaženie jeho dostupnosti.