Upirska Akademia 1 Copy

A 32 B

Tri

Poslať nás hneď po tomto stretnutí rovno na vyučova-

nie mi pripadalo nenormálne kruté, ale presne to Kirovová uro-

bila. Lissu odviedli. Pozorovala som ju, ako odchádza, a bola

som rada, že vďaka nášmu putu budem môcť aj naďalej sledo-

vať jej citové rozpoloženie.

Mňa vlastne najprv poslali ku školskému poradcovi. Bol to

staručký moroj, ktorého som si pamätala ešte z čias pred naším

náhlym odchodom. Šokovalo ma, že je stále tu. Ten chlapík bol

nenormálne starý a už dávno mal byť na dôchodku. Alebo mal

dôstojne zomrieť.

Celé stretnutie trvalo možno päť minút. Ani len nespome-

nul môj návrat do Akadémie. Akurát mi položil zopár otázok

týkajúcich sa predmetov, ktoré som mala v Chicagu a v Port-

lande. Porovnal ich s mojím starým záznamom a narýchlo na-

čarbal nový rozvrh. Namosúrene som ho schmatla a pobrala

som sa na svoju prvú hodinu.

1. hodina Pokročilé bojové techniky pre strážcov

2. hodina Teória pre osobných strážcov a osobná ochrana 3

3. hodina Posilňovanie a kondičný výcvik

4. hodina Jazyk a literatúra (pre nováčikov)

– Obedňajšia prestávka –

5. hodina Správanie a fyziológia zvierat

6. hodina Matematika

upirska akademia 1.indd 32 5.11.2012 10:01

A 33 B

7. hodina Morojská kultúra 4

8. hodina Slovanské umenie

Fúha. Úplne som zabudla, aký dlhý je tu na Akadémii vyu-

čovací deň, či vlastne noc. Nováčikovia a moroji mali doobeda

oddelené vyučovanie, čo znamenalo, že Lissu až do obedňajšej

prestávky neuvidím – a aj to len za predpokladu, že budeme

mať nejaké spoločné hodiny poobede. Väčšinou šlo o štandard-

né predmety pre vyššie ročníky, takže som dúfala, že je na to

celkom dobrá šanca. Tipovala som, že slovanské umenie nie je

práve najpopulárnejší voliteľný predmet, a tak som dúfala, že

ju tam šupli tak ako aj mňa.

Dimitri a Alberta ma na prvú hodinu odprevadili do telo-

cvične pre strážcov, pričom sa tvárili, akoby som ani neexisto-

vala. Ako som tak za nimi kráčala, všimla som si, že Alberta je

ostrihaná a má krátky chlapčenský účes, takže jej bolo vidieť

odhalený symbol zloženého sľubu a molnijské znaky. Bolo to

bežné pre mnohé strážkyne. Zatiaľ mi na tom nejako nezáleža-

lo, keďže som na krku nemala žiadne tetovanie, ale vlasy som

si teda nikdy nechcela dať ostrihať.

Alberta a Dimitri nič nehovorili a len kráčali, ani keby to bol

úplne všedný deň. No len čo sme dorazili na miesto, reakcie

mojich spolužiakov svedčili o pravom opaku. Keď sme vošli

do telocvične, študenti práve chystali náradie a presne tak ako

v jedálni, aj tu sa všetky pohľady okamžite sústredili na mňa.

Nevedela som sa rozhodnúť, či sa cítim ako roková hviezda,

alebo skôr ako nejaký exot z cirkusu.

V poriadku. Ak tu mám nejaký čas pobudnúť, nebudem sa

predsa správať, ani keby som sa ich bála. S Lissou sme mali

na škole už aj predtým vybudovaný rešpekt a teraz bol ten

pravý čas im to všetkým pripomenúť. Prezerala som si nováči-


A 34 B

kov s vypúlenými očami a roztvorenými pusami a hľadala som

medzi nimi nejakú známu tvár. Väčšinou to boli samí chalani.

Pohľad sa mi pri jednom z nich zastavil a ledva sa mi podarilo

zamaskovať svoj úškrn.

„Počuj, Mason, prestaň slintať a utri si ksicht. Ak si ma fakt

už musíš predstavovať nahú, venuj sa tomu aspoň vo svojom

voľnom čase.“

Všetci tam stáli ohúrení a ticho prerušilo len občasné frknu-

tie alebo zachechtanie, ktoré Masona Ashforda vytrhlo z jeho

upreného zízania na mňa. Potom sa na mňa potmehúdsky

usmial. Mal hrdzavé vlasy, ktoré mu trčali do všetkých mož-

ných strán, a tvár mal posypanú pehami. Vyzeral celkom dob-

re, ale nie ktovieako sexi. Bol to zároveň jeden z najvtipnejších

chalanov, akých som poznala. Predtým sme boli celkom dob-

rí kamoši.

„Hathawayová, ale toto je môj voľný čas. Dnešnú hodinu

totiž vediem ja.“

„Čo nepovieš?“ odvetila som. „V tom prípade je potom úpl-

ne namieste, ak si ma predstavuješ nahú, však?“

„Predstavovať si ťa nahú je vždy namieste,“ dodal niekto,

kto stál nablízku, a ešte viac tým uvoľnil napätie, ktoré tam pa-

novalo. Eddie Castile. Môj ďalší kamoš.

Dimitri pokrútil hlavou a odišiel. Voľačo si pritom mumlal

po rusky, ale veľmi lichotivo to neznelo. Ale čo sa týka mňa...

bez akýchkoľvek problémov som bola opäť jedným z nováči-

kov. Boli to celkom správne decká, ktorým bolo jedno, kto má

aký snobský pôvod, tak ako to bolo v prípade morojov.

Celá trieda ma obkolesila a ja som si odrazu uvedomila, že

sa smejem a dívam sa na ľudí, na ktorých som takmer zabudla.

Všetci chceli vedieť, kde sme boli – zjavne sme sa tu s Lissou

stali legendami. Samozrejme, nemohla som im povedať, prečo


A 35 B

sme odišli, a tak som ich len naťahovala vetami typu tobyste-

alechcelivedietčo a úplne to postačilo.

Naša radostná stretávka pokračovala ešte niekoľko minút, až

kým k nám neprišiel dospelý strážca, ktorý dozeral na tréning,

a nevynadal Masonovi, že zanedbáva svoje povinnosti. Ten mal

ešte stále na tvári úškrn, keď sa pustil na ostatných štekať svoje

pokyny a vysvetľovať, ktorými cvikmi začneme. Znepokojene

som si uvedomila, že väčšinu z tých cvikov nepoznám.

„Poďme, Hathawayová,“ povedal a zobral ma za ruku. „Bu-

deš moja partnerka. Pozrieme sa, čo si celý ten čas robila.“

Po skončení hodiny poznal odpoveď.

„Príliš si netrénovala, že?“

„Au,“ zastonala som a chvíľku som nebola schopná nor-

málnej reči.

Natiahol ruku a pomohol mi vstať zo žinenky, na ktorú ma

sotil – asi tak päťdesiatkrát.

„Nenávidím ťa,“ utrúsila som a masírovala som si miesto

na stehne, na ktorom bude zajtra poriadna modrina.

„Keby som sa kontroloval a nešiel naplno, nenávidela by si

ma ešte viac.“

„Nó, asi máš pravdu,“ súhlasila som, a zatiaľ čo ostatní od-

pratávali náradie, ja som sa ledva potácala.

„V podstate to dnes nebolo až také zlé.“

„Čože? Veď som práve dostala od teba riadnu nakladačku.“

„Jasné, že som ti dobre naložil. Veď sú to už dva roky. Ale

ešte stále stojíš na vlastných nohách, či nie? A to nie je na za-

čiatok najhoršie.“ Posmešne sa uškrnul.

„Povedala som ti už niekedy, že ťa nenávidím?“

Hodil na mňa ďalší úsmev, ale potom odrazu zvážnel. „Vieš,

dúfam, že to nepochopíš zle... ale si na tom dosť nafigu a abso-

lútne nemáš šancu urobiť na jar skúšky.“


A 36 B

„Povedali mi, že musím chodiť na extra tréningy,“ vysvetlila

som mu. Aj keď mi na tom ktovieako ani nezáležalo. Mala som

totiž v pláne dostať nás odtiaľto ešte pred tým, ako sa tými tré-

ningami budem musieť zaoberať. „Budem pripravená.“

„Extra tréningy s kým?“

„S tým vysokým týpkom. S Dimitrim.“

Mason zastal a zahľadel sa na mňa. „Ty budeš mať navyše

hodiny s Belikovom?“

„Mhm. A čo je na tom?“

„Len to, že ten chlapík je sám pán boh.“

„Tak trošku preháňame?“ nadhodila som.

„Nie, fakt. Myslím to vážne. Teda, väčšinou je ticho a veľmi

sa s nikým nebaví, ale keď bojuje... to je fakt bomba. Ak ťa všet-

ko bolí teraz, garantujem ti, že po hodine s ním budeš mŕtva.“

Super. Ďalšia vynikajúca správa.

Štuchla som doňho lakťom a odišla som na druhú hodi-

nu. Tento predmet sa zaoberal teoretickými základmi osobnej

ochrany pre osobných strážcov a bol povinný pre všetkých ma-

turantov. Bol vlastne tretím pokračovaním v sérii, ktorá sa za-

čala ešte v zimnom semestri tretieho ročníka. To, samozrejme,

znamenalo, že aj tu som bola pozadu, ale dúfala som, že ochra-

na Lissy v reálnom živote ma trochu vyzbrojila.

Naším učiteľom bol Stan Alto, ktorého sme za chrbtom vo-

lali jednoducho Stan a pri oficiálnom styku Strážca Alto. Bol

o niečo starší ako Dimitri, ale nebol ani zďaleka taký vysoký

a vždy vyzeral, ani keby bol napajedený. Ale keď dnes vošiel

do triedy a zbadal ma tam, vyzeral ešte nahnevanejšie. Spravil

si kolo po triede, a keď sa zastavil pri mojej lavici, posmešne

vypúlil od prekvapenia oči.

„Čo to má znamenať? Nikto mi neoznámil, že na dnešnej

hodine budeme mať hosťa. Rose Hathawayová. Aká pocta! Je


A 37 B

to od vás nesmierne veľkorysé, že ste si na nás našli čas a prišli

ste sa s nami podeliť o svoje vedomosti.“

Cítila som, ako mi horia líca, ale preukázala som obrovskú

dávku sebakontroly a neposlala som ho do riti. Určite som sa

však o to postarala svojím výrazom na tvári, pretože sa na mňa

vyškieral ešte viac. Rukou mi naznačil, aby som sa postavila.

„Len poďte, poďte! Nebudete predsa sedieť! Poďte dopre-

du, aby ste mi mohli asistovať pri prednáške.“

Zaborila som sa do stoličky. „To nemyslíte predsa...“

Provokačný úsmev mu zmizol z tváre. „Hathawayová, mys-

lím to presne tak, ako hovorím. Choďte k tabuli.“

V triede zavládlo ticho, ktoré by sa dalo krájať. Stan bol obá-

vaný učiteľ a väčšina žiakov bola ešte stále v šoku, takže sa

ani nezasmiali na tom, ako ma ponižoval. Odmietla som poráž-

ku a rozhodným krokom som sa vydala k tabuli a otočila som

sa tvárou k spolužiakom. Venovala som im nebojácny pohľad

a vlasy som si prehodila cez ramená. Od niekoľkých kamarátov

som si vyslúžila zopár súcitných úsmevov. Potom som si všimla,

že moje publikum je väčšie, ako som si myslela. Niekoľko stráž-

cov – vrátane Dimitriho – sedelo v zadnej časti miestnosti. Mimo

Akadémie sa strážcovia sústreďovali na osobnú ochranu jedné-

ho chránenca. Tu každému strážcovi pripadla ochrana niekoľ-

kých osôb a navyše tiež museli zaúčať nováčikov. Takže miesto

toho, aby sledovali jednu osobu, pracovali na zmeny, počas kto-

rých strážili celú školu a kontrolovali vyučovanie.

„Takže, Hathawayová,“ natešene sa ozval Stan a tiež sa pre-

sunul za mnou k tabuli. „Poučte nás trochu a porozprávajte

nám o svojej ochrannej technike.“

„Mojej... technike?“

„Ale iste. Pretože predpokladám, že ste mali dopredu vy-

pracovaný – pre nás nepochopiteľný – plán, keď ste z Akadé-


A 38 B

mie odviedli neplnoletú kráľovskú morojku a vystavili ste ju

tak neustálemu ohrozeniu zo strany strigojov.“

Znelo to presne tak isto ako stará známa prednáška od Ki-

rovovej, akurát že tu bolo viac svedkov.

„Nikdy sme na žiadnych strigojov nenarazili,“ odvetila som

stroho.

„Zjavne,“ povedal s úškrnom. „To som si už domyslel, keď-

že ste ešte stále nažive.“

Mala som chuť naňho zrevať, že možno by som tých strigo-

jov dokázala poraziť, ale po nakladačke, ktorú som zinkasova-

la na predošlej hodine, mi začínalo byť jasné, že by som asi ne-

prežila ani súboj s Masonom, tobôž nie s ozajstným strigojom.

Keďže som nič nehovorila, Stan začal pred tabuľou nervóz-

ne pochodovať.

„Tak ako ste to urobili? Ako ste sa postarali o to, aby bola

v bezpečí? V noci ste radšej nikam nechodili?“

„Väčšinou.“ Bola to pravda – hlavne krátko po našom úte-

ku. Ale po pár mesiacoch bez útoku sme sa trochu upokojili.

„Väčšinou,“ zopakoval vysokým hlasom a moja odpoveď

zrazu znela neuveriteľne hlúpo. „Takže potom tipujem, že cez

deň ste spali a v noci ste boli na pozore.“

„Mmm... nie.“

„Nie? Ale to je predsa jedna z taktík, o ktorej sa píše v kapi-

tole o strážení jednou osobou. Ale moment, to vy vlastne ne-

môžete vedieť, keďže ste tu neboli.“

Prehltla som v sebe ďalšie nadávky. „Keď sme niekam išli,

sledovala som celú lokalitu,“ odvetila som, keďže som cítila

potrebu sa obhájiť.

„Ale? No to je zaujímavé. A použili ste Carnegieho metó-

du kvadrantového sledovania alebo skôr rotačný prieskum?“

Ostala som ticho.


A 39 B

„Aha. Potom tipujem, že ste použili Hathawayovej poobze-

rajsaokolosebakeďsinatospomenieš metódu.“

„Nie!“ nahnevane som skríkla. „To nie je pravda. Chránila

som ju. Pokiaľ viem, ešte stále je nažive, či nie?“

Znova ku mne podišiel a sklonil sa až k mojej tvári. „Preto-

že ste mali šťastie.“

„Ale strigoji nečíhajú za každým rohom,“ prešla som do

protiútoku. „Nefunguje to tak, ako sme sa to učili. Tam vonku

je oveľa bezpečnejšie, ako nám tu tvrdíte.“

„Bezpečnejšie? Bezpečnejšie? So strigojmi vedieme vojnu!“

vrieskal. Nakláňal sa ku mne tak blízko, že som mu z dychu cí-

tila kávu. „Hocktorý strigoj k vám mohol pokojne podísť a vy-

krútiť vám ten váš peknučký krk a ani by ste si nepískli – a na-

vyše by sa pri tom ani trošku nezapotil. Možno ste o niečo

rýchlejšia či silnejšia ako moroji alebo obyčajní ľudia, ale v po-

rovnaní so strigojmi ste úplná nula, absolútna nula. Oni sú moc-

ní a ich útoky smrteľné. A viete, prečo sú takí mocní?“

Nemala som v úmysle dopriať tomu chmuľovi potešenie

z toho, že sa rozplačem. Odvrátila som od neho zrak a snažila

som sa svoj pohľad sústrediť na niečo iné. Padol na Dimitriho

a ostatných strážcov. S kamenným výrazom na tvári sledova-

li moju potupu.

„Vďaka morojskej krvi,“ zašepkala som.

„Ako prosím?“ opýtal sa nahlas Stan. „Nezachytil som to.“

Znovu som sa otočila tvárou k nemu. „Morojská krv! Sú

mocní vďaka morojskej krvi.“

Spokojne prikývol a o pár krokov odo mňa ustúpil. „Áno.

Je to tak. Vďaka morojskej krvi sú mocnejší, a tak sa ťažšie dajú

zničiť. Zabíjajú a pijú z ľudí aj z dampírov, ale po ničom inom

netúžia tak veľmi ako po morojskej krvi. Vyhľadávajú ju. Ob-

rátili sa na temnú stranu, aby získali nesmrteľnosť, a za kaž-


A 40 B

dú cenu sa ju snažia udržať. Zúfalí strigoji už dokonca napadli

morojov aj na verejnosti. Skupiny strigojov zaútočili na pres-

ne také isté akadémie, ako je táto naša. Niektorí strigoji chodia

po svete už celé tisícročia a celý ten čas sa pasú na generáciách

morojov. Zabiť ich je takmer nemožné. A práve preto počet mo-

rojov neustále klesá. Nie sú totiž dostatočne silní – dokonca ani

so svojimi strážcami –, aby sa ochránili. Niektorí moroji sa už

dokonca ani nesnažia pred nimi utiecť a jednoducho sa sami

menia na strigojov. A tak ako miznú moroji...“

„... miznú zároveň aj dampíri,“ dokončila som zaňho vetu.

„Nuž,“ povedal a jazykom si z pery oblízal vyprsknuté sli-

ny. „Zdá sa, že aspoň niečo ste sa naučili. Uvidíme, či sa doká-

žete naučiť dosť na to, aby ste zvládli tento predmet a kvalifi-

kovali sa na prax v teréne, ktorá bude budúci semester.“

Au. Zvyšok tej hroznej hodiny som chvalabohu strávila

na svojom mieste a dookola som si v mysli prehrávala tie po-

sledné slová. Prax v maturitnom ročníku bola najlepšou časťou

celého nováčikovského štúdia. Pol semestra nemajú maturanti

žiadne vyučovanie. Namiesto toho je každému nováčikovi pride-

lený morojský študent, ktorého treba chrániť a sledovať. Dospelí

strážcovia nás-maturantov pozorujú a testujú na nainscenova-

ných útokoch a pri ďalších nebezpečenstvách. Úspešné zvlád-

nutie praxe je takmer rovnako dôležité ako všetky ostatné roční-

ky dohromady. Úspech môže potom predurčiť, ktorého moroja

dostane ten-ktorý strážca po maturite na stráženie.

A ja? Ja som chcela len jedinú morojku.

Po ďalších dvoch hodinách som sa konečne dočkala úniku v po-

dobe obedňajšej prestávky. Ako som tak kráčala cez školský

kampus smerom k jedálni, pripojil sa ku mne Dimitri. Až taký

božský nebol – ak si teda človek odmyslí to, ako božsky vyzeral.


A 41 B

„Zrejme ste videli, čo sa stalo na Stanovej hodine,“ pozna-

menala som bez toho, aby som sa unúvala s nejakými titulmi.

„Áno.“

„A nemyslíte si, že to bolo nespravodlivé?“

„Mal pravdu? Naozaj ste si mysleli, že ste dostatočne pri-

pravená na to, aby ste chránili Vasilisu?“

Pozrela som sa na zem. „Prežila to so mnou,“ zašomrala

som si popod nos.

„Ako vám dnes išlo bojovanie so spolužiakmi?“

To bola krutá otázka. Neodpovedala som, lebo som vedela,

že to nie je potrebné. Po Stanovej hodine som mala ďalší tré-

ning a bolo mi jasné, že Dimitri bol svedkom ďalšej nakladač-

ky, ktorú som tam dostala.

„Keď nedokážete zvládnuť ani ich...“

„Áno, áno, viem,“ vyprskla som.

Spomalil svoj dlhý krok, aby ho zosúladil s tým mojím, ubo-

leným. „Od prírody ste silná a rýchla. Len potrebujete naďalej

neustále trénovať. Venovali ste sa nejakým športom, kým ste

boli preč?“

„Samozrejme,“ pokrčila som ramenami. „Sem-tam.“

„Vstúpili ste do nejakých športových tímov?“

„To by už bolo priveľa. Keby som chcela toľko trénovať,

mohla som zostať tu.“

Hodil na mňa rezignovaný pohľad. „Nikdy nebudete schop-

ná skutočne chrániť princeznú, pokiaľ sa nezdokonalíte. Vždy

budete v niečom pozadu.“

„Budem ju vedieť chrániť,“ prudko som odvetila.

„Nemáte žiadnu záruku, že vás k nej pridelia – či už teraz

na prax, alebo po maturite.“ Dimitriho hlas bol hlboký a pevný.

Najpríjemnejšieho a najkamarátskejšieho doučovateľa mi teda

nedali. „Nikto nechce, aby vaše vzájomné puto vyšlo nazmar


A 42 B

– ale zároveň jej ani nikto nepridelí neadekvátneho strážcu.

Ak chcete byť s ňou, potom pre to musíte niečo aj urobiť. Máte

k dispozícii vyučovanie. Máte mňa. Je na vás, či to využijete.

Keď obe zmaturujete, budete pre Vasilisu ideálnym strážcom –

ak preukážete, že ste toho hodná. Ja dúfam, že áno.“

„Lissa, volajte ju Lissa,“ poopravila som ho. Neznáša svoje

celé meno a oveľa viac sa jej páči jeho zamerikanizovaná podoba.

Odišiel a odrazu som sa už necítila ako nepremožiteľná tvr-

ďaska.

Od skončenia predošlej hodiny som už premrhala dosť veľa

času. Ostatní už dávno došprintovali do jedálne, aby maximál-

ne využili obedňajšiu prestávku a aby si pokecali s kamošmi. Už

som bola skoro tam, keď na mňa zrazu odo dverí ktosi zavolal.

„Rose?“

Zahľadela som sa smerom, odkiaľ prichádzal hlas, a zbadala

som Viktora Daškova. Stál pri stene, opieral sa o palicu a na prí-

vetivej tvári mu žiaril úsmev. Jeho dvaja strážcovia stáli v prí-

slušnej vzdialenosti neďaleko od neho.

„Pán Daš... vlastne... vaša výsosť. Dobrý deň.“

Pristihla som sa včas, ale uvedomila som si, že som takmer

zabudla použiť morojské kráľovské oslovenie. Keď sme žili me-

dzi ľuďmi, tituly sme nepoužívali. Moroji si vyberali svojich

vládcov z dvanástich kráľovských rodín. Najstaršiemu členo-

vi rodiny patril titul „princ“ alebo „princezná“. Tento titul te-

raz pripadol Lisse, z jej rodinnej línie zostala nažive už len ona.

„Aký si mala prvý deň?“ opýtal sa.

„Ešte sa neskončil.“ Snažila som sa nadhodiť nejakú ľahšiu

tému na rozhovor. „Prišli ste nás na chvíľku navštíviť?“

„Odchádzam dnes poobede, len čo sa rozlúčim s Natalie.

Keď som sa dopočul, že sa Vasilisa – a ty – že ste sa vrátili, jed-

noducho som vás musel prísť pozrieť.“


A 43 B

Prikývla som, ale nevedela som presne, čo by som mala po-

vedať. Viktor Daškov bol skôr Lissin priateľ než môj.

„Chcel som ti povedať...“ váhavo prehovoril. „Uvedomujem

si závažnosť toho, čo si vykonala, ale myslím si, že riaditeľka

Kirovová by mala predsa len niečo uznať. Vasilisa bola vďaka

tebe celý ten čas v bezpečí. A to je obdivuhodné.“

„Ale nebolo to zase až také, že by som musela čeliť strigo-

jom a tak,“ namietla som.

„Ale niečomu si iste čeliť musela, nie?“

„To áno. Raz na nás zo školy poslali psychopsy.“

„To je obdivuhodné.“

„Ani nie. Vyhnúť sa im nebolo až také ťažké.“

Zasmial sa. „Pár razy som s nimi poľoval. Ale až také jedno-

duché to zase pri ich sile a inteligencii nie je.“ Bola to pravda.

Psychopsy patrili k ojedinelým magickým tvorom, ktoré bráz-

dili tento svet bez toho, aby o nich obyčajní ľudia vedeli, a ak

na ne niekto niekedy aj natrafil, neveril tomu. Psychopsy sa po-

hybujú vo svorkách a disponujú akousi schopnosťou nadpriro-

dzenej komunikácie, vďaka ktorej sú pre svoju korisť smrteľne

nebezpečné. A navyše sa svojím vzhľadom podobajú na zmu-

tované vlky. „Čelila si ešte niečomu inému?“

Pokrčila som ramenami. „Len sem-tam, ale nešlo o nič pod-

statné.“

„Naozaj obdivuhodné,“ zopakoval.

„Myslím, že som len mala šťastie. Ukázalo sa totiž, že čo sa

týka celého tréningového programu pre strážcov, vo všetkom

zaostávam.“ Ani keby som počula Stanove slová.

„Si šikovné dievča. Dobehneš to. A navyše je tu vaše puto.“

Odvrátila som pohľad. Svoju schopnosť „cítiť“ Lissu som dr-

žala v tajnosti už tak dlho, až mi teraz pripadalo zvláštne, že

o tom vie aj niekto iný.


A 44 B

„História je plná príbehov o strážcoch, ktorí dokázali vycí-

tiť, keď boli ich zverenci v nebezpečí,“ pokračoval Viktor. „Štú-

dium týchto prepojení, ako aj rôznych starovekých zvykov sa

mi stalo koníčkom. Počul som, že je to nesmierna výhoda.“

„Asi hej.“ Pokrčila som ramenami. To je ale dobre nudný ko-

níček, pomyslela som si a predstavila som si ho, ako sa prehra-

báva v prastarých dokumentoch v nejakej zatuchnutej knižni-

ci plnej pavučín.

Viktor naklonil hlavu nabok a jeho tvár prezrádzala zveda-

vosť. Keď sme spomenuli naše prepojenie, Kirovová aj všetci

ostatní mali na tvári presne ten istý výraz. Pripadala som si, ani

keby sme boli nejaké laboratórne potkany. „Aké je to – teda ak

ti táto moja otázka neprekáža?“

„Je to... neviem. Akoby som v sebe neustále cítila také jem-

né hučanie a vnímala to, čo ona. Väčšinou ide len o pocity. Ne-

dokážeme si posielať odkazy ani nič také.“ O tom, ako sa do-

kážem premiestniť do jej mozgu, som mu nepovedala. Tomu

som ani ja celkom dobre nerozumela.

„Ale opačným smerom to nefunguje? Ona teba necíti?“

Pokrútila som hlavou.

Tvár mu žiarila od úžasu. „Ako k tomu došlo?“

„Neviem,“ odvetila som a pohľad som mala ešte stále upre-

ný mimo. „Začalo sa to asi pred dvoma rokmi.“

Zachmúril sa. „Približne v tom čase, keď sa stala nehoda?“

Váhavo som prikývla. Rozhodne som nemala chuť rozprávať

sa o nehode. Lissine spomienky boli dosť zlé aj bez toho, aby som

do toho montovala svoje vlastné. Pokrútený kov. Pocit horúča-

vy, potom chladu a zase horúčavy. Lissa sa nado mnou zohýba

a kričí... kričí, aby ma prebrala, kričí, aby prebrala svojich rodi-

čov a svojho brata. Ale nikto sa neprebral. Len ja. A aj to považo-

vali lekári za zázrak. Povedali, že tú nehodu som nemala prežiť.


A 45 B

Viktor zrejme vycítil, že mi je to nepríjemné, a tak to nechal

plávať a vrátil sa k svojmu pôvodnému nadšeniu.

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť. Také niečo sa nestalo už

tak dlho. Ale keby sa niečo také stávalo častejšie... len si pred-

stav, aký by to mohlo mať dosah na bezpečnosť všetkých mo-

rojov. Kiežby také niečo mohli okúsiť aj iní. Budem to musieť

hlbšie preskúmať a zistiť, či by sa to nedalo nejako replikovať

aj na ostatných.“

„Mhm.“ Aj keď som ho mala veľmi rada, začínala som byť

netrpezlivá. Natalie vždy veľa rapoce a teraz bolo jasné, po kto-

rom rodičovi túto vlastnosť zdedila. Z obedňajšej prestávky mi

stále ubúdalo, a aj keď moroji a nováčikovia majú spoločné po-

obedňajšie vyučovanie, veľa času na to, aby som sa porozprá-

vala s Lissou, mi nezostane.

„Snáď by sme mohli...“ Rozkašľal sa. Bol to záchvat kašľa,

pri ktorom sa celý natriasal. Jeho choroba, takzvaný Sandov-

ského syndróm, si vybrala za obeť jeho pľúca a teraz ho čo-

raz viac približovala k smrti. Prosebne som sa pozrela na jeho

strážcov, a tak jeden z nich pristúpil bližšie. „Vaša výsosť,“

povedal zdvorilo, „už musíte ísť dovnútra. Tu vonku je príliš

chladno.“

Viktor prikývol. „Áno, áno. A Rose sa určite chce aj najesť.“

Obrátil sa ku mne. „Ďakujem, že si sa so mnou porozpráva-

la. Nevieš si predstaviť, čo to pre mňa znamená, že je Vasilisa

v bezpečí – a to vďaka tebe. Jej otcovi som prisľúbil, že ak by sa

mu niečo stalo, postarám sa o ňu. Keď ste odišli, mal som po-

cit, že som úplne zlyhal.“

Zovrelo mi žalúdok, keď som si ho predstavila, ako sa po na-

šom zmiznutí sužuje pocitom viny. Doteraz som sa vlastne ni-

kdy nezamyslela nad tým, aký musel mať náš odchod vplyv

na ostatných.


Rozlúčili sme sa a konečne som vošla dnu. Okamžite som

vycítila, že v Lisse stúpol pocit úzkosti. Ignorovala som svoju

bolesť v nohách a pridala som do kroku.

A takmer som do nej vrazila.

Ale ona ma nevidela. Ani tí, čo stáli pri nej: Aaron a to diev-

ča, čo vyzeralo ako malá bábika. Zastala som a snažila som sa

načúvať, ale zachytila som už len koniec rozhovoru. Dievča sa

naklonilo k Lisse, ktorá viac než čokoľvek iné vyzerala ohro-

mená.

„Mne to skôr pripadá, ani keby si to kúpila na nejakej burze.

Myslela som si, že členovia veľaváženej Dragomírovskej rodi-

ny majú trochu vyššiu úroveň.“ Pri vyslovení slova Dragomí-

rovskej z nej sršalo opovrhnutie.

Schmatla som tú bábikovskú dievčinu za rameno a od-

sotila som ju. Bola taká ľahká, že sa asi meter

potácala a takmer spadla. „Ona má úro-

veň,“ vyhlásila som, „a práve

preto sa tvoj rozhovor

s ňou skončil.“


Documents

Upirska Akademia 1 Copy