Trenton Lee Stewart – Benediktova tajomná spoločnosť

R eyny ostal sám a usiloval sa prísť na to, čo sa okolo nehodeje. Prečo neprečítala aj Rondu Kazembe? Pretože podvá-dzala? Alebo mala predsa len nesprávne odpovede? A odkiaľich vôbec vzala? Všetko bolo veľmi čudné a najčudnejšie natom bolo, ako sa Ronda správala pri odchode. „Veľa šťastia, ka-moš,“ zaštebotala, postrapatila mu vlasy a vyplávala z miest-nosti vo svojich oblačných šatách. Zjavne ju vôbec netrápilo, žetest neurobila.

33

Benediktova spolocnost 1SK.qxp:19020_SAMPLE_r0ln.qxp 10/23/12 7:47 AM Stránka 33

Z úvah ho vytrhla ceruzková pani, ktorá práve strčila hlavudo dverí. „Konečne sme sa zbavili ostatných detí, Reynard.Ako cenu útechy sme im museli dať šišky, vyobjímať icha ktoviečo ešte. Počkaj ešte zopár minút, prosím.“ Už bola naodchode, keď za ňou Reyny zakričal.

„Prepáčte, slečna... ehm, slečna? Prepáčte, nepredstaviliste sa.“

„To nič, Reynard,“ odvetila a vrátila sa. „Nemáš sa začoospravedlňovať.“ Reyny čakal, že mu prezradí, ako sa volá, noona si iba oprášila odrobinky z úst. „Chcel si sa niečo opýtať?“povedala.

„Ach, áno. Mohol by som, prosím, zatelefonovať mojej uči -teľke slečne Perumalovej? Nikto nevie, kde som. Nechcem,aby sa o mňa strachovala.“

„To je od teba veľmi milé, Reynard, ale nerob si starosti.Slečne Perumalovej sme už volali, takže všetko je vybavené.“Znova sa pobrala na odchod.

„Slečna? Prepáčte, slečna?“Zastala. „O čo ide tentoraz, Reynard?“„Prepáčte, že sa vás na to pýtam, slečna. Nespomínal by

som to, keby to nebolo dôležité, ale... neklamete mi náhodou,však?“

„Či ti neklamem?“„Prepáčte, že sa vôbec pýtam, ale slečne Perumalovej ste rá-

no povedali, že si od vás smiem zatelefonovať, a neskôr ste mipovedali, že nemáte telefón. Asi chápete, prečo mám obavy.Jednoducho nechcem, aby sa o mňa slečna Perumalová bála.“

Žena sa tvárila pokojne. „To je rozumná otázka, Reynard,celkom rozumná otázka.“ Prikývla a vykročila z miestnosti.

Benediktova tajomná spoločnosť

34


„Slečna, veď ste mi na ňu neodpovedali!“Poškrabala sa na hlave. Reyny začínal mať pocit, že je buď

hlúpa, alebo nahluchlá. „Asi chceš počuť pravdu,“ povedala pochvíli.

„Áno, prosím!“„Pravda je taká, že som slečne Perumalovej ešte nevolala,

ale ihneď to napravím. Vlastne som jej chcela zavolať právevtedy, keď si sa ma na to opýtal. Si spokojný s odpoveďou?“

Reyny nevedel, čo na to povedať. Nechcel ju uraziť, ale užjej veľmi neveril a oveľa dôležitejšie bolo ubezpečiť sa, že saoňho slečna Perumalová nestrachuje. „Mohol by som jej, pro-sím, zavolať osobne? Potrvá to iba chvíľku.“

Usmiala sa, pozrela mu do očí, a keď opäť prehovorila,v hlase jej zaznela neha. „Je veľmi milé, že ti na nej tak záleží.Čo by si povedal, keby som ti prezradila, že som jej už telefo-novala? Nie, neodpovedaj, určite mi neveríš. Poviem ti teda,čo ti odkazuje: ‚Vidíš, že si nepotreboval šťastie? Som rada, žesi si obul rovnaké ponožky.‘ To ti odkazuje. Už si spokojný?“

Skôr ako si stihol premyslieť, čo na to povedať, vykĺzlaz miestnosti a nechala ho premýšľať nad svojím záhadnýmsprávaním. Odkaz slečny Perumalovej bol očividne pravý, takprečo mu ho neprezradila hneď?

Z úvah ho vyrušil zvuk krokov na chodbe a nesmelé klopa-nie na pootvorené dvere, v ktorých sa vzápätí zjavila chlap-čenská tvár. „Ahoj,“ pozdravil sa chlapec a napravil si oku-liare, „mám čakať tu?“ Mal taký slabý hlas, že Reyny musel nastražiť uši, aby ho vôbec počul.

„Netuším. Tu mám čakať ja, takže možno aj ty. Budemrád, ak budeme môcť čakať spolu. Volám sa Reyny Maldún.“

Vedierko a okuliare

35


„Aha,“ hlesol neisto chlapec. „Ja som Pelendrek Washing-ton. Ktovie, či mám naozaj čakať tu. Pani v žltom mi poveda-la, aby som šiel ďalej po chodbe a počkal tam s chlapcom me-nom Reynard.“

„To som ja,“ ubezpečil ho Reyny, „ale všetci ma volajú Rey -ny.“ Podal chlapcovi ruku. Pelendrek Washington na chvíľu zaváhal, potom podišiel bližšie a stisol mu ju.

Pelendrek bol chudý dlháň (dlhý a tenký ako pelendrek,pomyslel si Reyny, takže asi preto ho tak volajú) so svetlo-hnedou pokožkou, ktorá farbou pripomínala ranný čaj slečnyPerumalovej, s veľkými nepokojnými očami a ktovieprečo cel-kom holou hlavou. V neveľkých okuliaroch s drôteným rá-mom vyzeral ako významný učenec. Nervózny učenec, akýsiplachý alebo prinajmenšom ustarostený. Ak dnes zažil to, čoReyny, mal plné právo sa tak tváriť.

„Prišiel si na tretí test?“ opýtal sa Reyny.Pelendrek prikývol. „Čakám tu celý deň. Mal som prísť na

deviatu ráno, test sa skončil o desiatej, a odvtedy iba sedímv prázdnej miestnosti. Ešteže som si so sebou vzal hrušku, inakby som asi zomrel od hladu. Všetky ostatné deti vraj dostali šišky. Prečo sa neušli aj nám?“

„Tiež som nad tým premýšľal. Bol si jediný, kto urobil test?“„Prvý spravilo aj jedno maličké dievčatko, ale odvčera som

ho nevidel. Možno jej povedali, aby prišla v inom čase – testydnes prebiehali celý deň. Nebolo vo vašej skupine drobučkédievča, hádam aj o polovicu menšie ako ty?“

Reyny pokrútil hlavou. Také malé dieťa by si pamätal.„Možno príde neskôr. V druhom teste som bol jediný, čo

ma prekvapilo, lebo...“ Pelendrek sa zasekol v polovici ve-


36


ty a pozrel na dvere. Potom otvoril ústa, akoby chcel pokra-čovať, no vzápätí si to rozmyslel, zadíval sa na strop a zatvá-ril sa, akoby vlastne nechcel nič povedať. Podľa všetkého malnejaké tajomstvo. Reynymu zrazu napadlo, čo by to moh-lo byť.

„Lebo tam bolo dievča, ktoré podvádzalo?“Pelendrek vypleštil oči. „Odkiaľ to vieš?“„To isté sa stalo aj mne. Asi je to nejaký chyták. Povedz,

nestratila cestou do budovy ceruzku? Vonku na námestí?“„Áno! Nemohol som uveriť tomu, ako riskovala!“„Čo si urobil?“„Pokúsil som sa jej pomôcť. Iné deti iba povedali, že ich to

mrzí, ale nechcú prísť neskoro. Jeden chlapec sa jej dokoncavysmieval. Bolo mi jej nesmierne ľúto, takže sme sa dohodli,že ma chytí za nohy a spustí do kanála. Bola mocná ako lev,zvládla to šikovne. Som taký chudý, že som sa prepchal cezmreže. Nehanbím sa však priznať, že to bolo hrozné – visieťdolu hlavou a tápať v temnote. Dokonca sa mi zazdalo, že maniečo uhryzlo do prsta, ale možno som si to iba namýšľal. Keďsa bojím, som trocha popletený.“

„Mal si šťastie, že sa ti podarilo nájsť jej ceruzku,“ pozna-menal Reyny. „V tom kanáli bola tma ako v rohu.“

„Nie, nenašiel som ju. Ale vieš čo urobila? Vytiahla mavon. Vraj: „Kašli na to, mám ešte jednu.“ A vytiahla ju z ru -káva! Veril by si tomu? Nechápem, prečo ma spúšťala do tohopríšerného kanála, keď mala ďalšiu ceruzku! A akoby to nesta-čilo, ponúkla mi ťahák s odpoveďami na otázky v teste, aby sami odvďačila za pomoc. Zjavne jej veľmi nepomohol. Som rád,že som si ho nevzal.“

Vedierko a okuliare

37


„Aj ja,“ odvetil Reyny. „Odmietnutie ťaháka bolo pravde-podobne súčasťou testu. Keby sme podvádzali, vedeli byo tom a pochybujem, že by sme tu teraz sedeli.“

Pelendrek vytiahol z vrecka na košeli kúsok bavlnenej látkya vyleštil si okuliare. „Ak máš pravdu, trocha ma desí, že sa náspokúsili dobehnúť.“ Nasadil si okuliare a zažmurkal veľkými vy-strašenými očami. „Nemal by som sa však sťažovať. Bolo od nichmilé, že mi dovolili postúpiť do tretej fázy testovania, hoci somna niekoľko otázok odpovedal nesprávne. Veľmi veľkorysé...“

„Počkaj,“ zastavil ho Reyny. „Ako to, že si odpovedal ne-správne? Vari si náhodou zakrúžkoval nesprávne písmenká?“

Pelendrek sa zahanbene zahniezdil. „Ach, tebe asi pri-padali všetky otázky jednoduché, ale pre mňa boli zložité.Kým som sa dostal k posledným trom, vypršal čas, a tak somzakrúžkoval hocičo a dúfal som, že budem mať šťastie. Pravda-že, nevyšlo to. Ako som však vravel, boli veľmi zhovievaví.“

Reyny nemohol uveriť vlastným ušiam. „Chceš povedať, žesi poznal odpovede na otázky v teste?“

Pelendrek sa zatváril ešte skľúčenejšie, v očiach sa mu za-leskli slzy. „Nuž, asi ti pripadám dosť hlúpy, však? Rozumiem.Asi nepôsobím ktovieako múdro.“

„Nie, nie!“ prerušil ho Reyny. „Tak som to vôbec nemy-slel! Chcel som povedať – veľmi ma prekvapuje, že vôbec nie-kto poznal odpovede na tie otázky. No dobre, možno na jed-nu-dve, ale určite nie na všetky.“

Pelendrekovi sa rozžiarila tvár, s nesmelým úsmevom vy-strel chrbát. „Aha! Nuž, áno, viem toho veľa, mám totiž dobrú pamäť. Všetko sa na mňa nalepí, aj preto ma volajú Pelendrek.“

„To je úžasné!“ vyhlásil Reyny. „Určite si toho prečítal


38


viac ako hocikto, koho poznám. Keď si však zistil, že test jehlavolam, prečo si ho nevyriešil? Ušetrilo by ti to čas – určiteby si ho dopísal celý.“

„Hlavolam?“„Nevšimol si si, že všetky odpovede na otázky sa nachádza-

li niekde v teste?“„Všimol som si, že sa veľa informácií opakuje,“ premýšľal

nahlas Pelendrek, „ale nesústredil som sa na to. Sústredil somsa iba na správne odpovede. Pri otázke o koloidných rozto-koch som sa poriadne zapotil. Ako som vravel, od nervozitybývam zmätený.“ Po chvíli si vzdychol a dodal: „A nervóznybývam často.“

Reyny sa rozosmial. „Tebe nedošlo, že je to hlavolam, jasom nepoznal odpovede na otázky, a aj tak sme obaja tu. Bolby z nás dobrý tím.“

„Myslíš?“ zaváhal Pelendrek, no potom sa uškrnul. „Hej,asi máš pravdu.“

Chlapci si krátili čakanie rozhovorom o tom, čo sa im pri-hodilo v ten deň. Pelendrek sa postupne uvoľnil a čoskoro sasmiali a žartovali ako dlhoroční priatelia. Pelendrek sa zabávalna šibnutých šatách Rondy Kazembe, a keď sa pustil do rozprá-vania o tom, ako visel dolu hlavou v kanáli, Reyny sa tak rozo-smial, až ho boleli svaly na tvári. („Začali sa mi vyzúvať topán-ky,“ vravel Pelendrek. „Na okamih som sa zľakol, že mi ichvyzuje a nechá ma pod mrežou. Spanikáril som a začal sa krútiťako divý. Asi sa poriadne zapotila, kým ma vytiahla von!“)

Potom Reyny porozprával Pelendrekovi o podozrivomsprávaní ceruzkovej panej, keď sa opýtal na telefonát slečnePerumalovej.

Vedierko a okuliare

39


Pelendrek sa nezasmial, ako Reyny očakával; znova sa za-tváril neisto a začal si čistiť okuliare, hoci si ich utieral len predniekoľkými minútami.

„Ach, áno,“ povedal, „aj ja som sa pokúšal dovolať rodi-čom, a stalo sa to isté. Dopadlo to však dobre, zatelefonovalaim. Netreba sa ničoho báť.“

Reyny zdvorilo prikývol, hoci videl, že Pelendrek niečoskrýva. Čo ak im zabudol zavolať, a teraz ho hryzie svedomie?Rozhodol sa však, že sa ho nebude vypytovať – beztak sa zda-lo, že mu je to nepríjemné.

„Kde bývaš?“ opýtal sa, aby zmenil tému. Pri tejto otázke siPelendrek začal leštiť okuliare ešte dôkladnejšie. Azda jedno-ducho nemá rád osobné otázky. „Vieš,“ začal a odkašľal si.„Vieš...“

V tej chvíli sa rozleteli dvere a do miestnosti vbehlo dievčas vedierkom. Pohybovala sa neuveriteľne rýchlo: v jednej chví-li stála vo dverách, plavé vlasy za ňou viali ako hriva, v druhejuž bola pri nich. Pelendrek sa vystrašene odsunul.

„Čo je?“ skríkol.„Čo je s vami?“ odvetilo pokojne dievča.„Pred čím utekáš?“„Pred čím? Pred ničím. Utekám do tejto miestnosti. Žen -

ská v žltom kostýme mi povedala, aby som tu počkala s vamidvoma, tak som tu. Volám sa Kate Wedrólová.“

Pelendrek sťažka oddychoval. Pohľadom zaletel k dverám,akoby čakal, že sa dnu každú chvíľu vrúti lev. Ostalo na Rey-nym, aby ich predstavil. „Volám sa Reyny Maldún a toto jePelendrek Washington,“ povedal, podal jej ruku a hneď tooľutoval – stisla mu ju ako do zveráka. (Pelendrek si všimol


40


Reynyho bolestnú grimasu a rýchlo si vopchal obe ruky dovreciek.) Reyny si pošúchal citlivé hánky. „Otázka znie, prečosi nekráčala, ale utekala?“ dodal.

„A prečo nie? Je to rýchlejšie. Aspoň sa už nevlečiem poprázdnej chodbe, ale som tu s vami, a to je lepšie, nie? Pôsobí-te veľmi milo. Prečo ťa volajú Pelendrek?“

„To je dlhý príbeh,“ odvetil Pelendrek, ktorý sa už spamätal.„Tak si ho vypočujme,“ nevzdávala sa Kate.Porozprával jej teda o svojej prezývke a ona sa priznala, že

vždy chcela nejakú mať. „Pokúsila som sa všetkých nahovoriť,aby ma volali Mocná Kate, vládkyňa hromu a blesku,“ vysvet-ľovala, „ale nikomu sa nechce ma tak oslovovať. Ani vy ma taknebudete volať, však?“

„Je to trocha čudná prezývka,“ odvetil prívetivo Reyny.„Trvá pridlho, kým ju človek vysloví.“

„Asi hej,“ uznala Kate, „ale dá sa povedať aj rýchlo.“„Nestačilo by ti blesková Kate?“ navrhol Pelendrek.Kate váhavo prikývla. Mala veľké žiarivé modré oči, bledú

pokožku, ružové líca a na svoj vek bola veľmi vysoká a mo-hutná. (Hneď im oznámila, že má dvanásť rokov, veď pre detije vek rovnako dôležitý ako meno. Dozvedela sa tiež, že obajachlapci majú jedenásť.) Reynyho však najviac zaujímalo jej ve-dierko. Bolo pevné, kovové a červené ako hasičské auto. Prirozhovore si Kate rozopla opasok, prevliekla ho cez rúčku ve-dierka a znova si ho zapla, takže jej viselo na drieku. Spravilato tak šikovne, akoby to robila už najmenej tisíci raz. Reynybol vedierkom očarený. Napokon sa jej opýtal, načo ho má.

Venovala mu posmešný pohľad. „Vari nevieš, načo je ve-dierko? Dajú sa v ňom nosiť veci, hlupáčik.“

Vedierko a okuliare

41


„To viem,“ nedal sa Reyny, „ale prečo ho máš so sebou?Väčšina ľudí so sebou nenosí vedierka iba tak.“

„To je fakt,“ zamyslela sa Kate. „Už som si to všimla, alenerozumiem tomu. Neviem si predstaviť, že by som ho nema-la. V čom by som si nosila veci?“

„Aké veci?“ vyzvedal Pelendrek, ktorý sa rovnako ako Rey-ny pokúšal nakuknúť do vedierka.

„Ukážem vám ich,“ odvetila Kate a začala ich z neho vy-ťahovať. Ako prvý sa zjavil švajčiarsky vreckový nožík, po-tom väčšia baterka, menšia ceruzková baterka a fľaštička extrasilného lepidla, ktorú Kate pozorne preskúmala, či je dobrezatvorená. Nasledovalo vrecúško s guľôčkami, prak, cievkas priehľadným rybárskym vlasom, ceruzka, guma, kaleidoskopa magnet v tvare podkovy, ktorý od steny kovového vedierkaodtrhla s určitou námahou. „Mala som ich mnoho,“ zdvihlaho do výšky, aby ho mohli obdivovať, „a tento je najsilnejší,aký som našla.“ Napokon im ukázala kus tenkého nylonovéholana zmotaného na dne vedierka.

„To je ale veľa vecí!“ poznamenal Pelendrek.„Všetky sú užitočné,“ odvetila Kate a poukladala ich na-

späť. „Napríklad dnes ráno nejakému bláznivému dievčaťuspadla ceruzka do kanála na námestí...“

Reyny a Pelendrek na seba pozreli.„... a keby som so sebou nemala vedierko,“ pokračovala

Kate, „bola by som ako na splave bez pádla.“ Zatvárila sa za-myslene. „Hm, pádlo by sa hodilo. Na druhej strane je prílišveľké, nemohla by som ho všade nosiť so sebou. Niekedy by savšak zišlo...“

„Pomohla si Ronde vytiahnuť ceruzku?“ opýtal sa Reyny.


42


„Pravdaže. Jednoducho som... počkať. Odkiaľ vieš, ako savolala?“

„Dokonči, čo si chcela povedať,“ odvetil Reyny. „Potom tipovieme.“

Kate im porozprávala, ako pomocou skrutkovača na švaj-čiarskom nožíku odmontovala mrežu, odtiahla ju nabok, pri-viazala sa lanom o najbližšiu lavičku, spustila sa do kanálaa po mocou baterky našla ceruzku aj v tme.

„Zakotúľala sa do škáry,“ rozprávala, „do hĺbky dvadsaťse-dem centimetrov. Naniesla som teda trocha lepidla na rybár-sky vlas – v takej situácii sa oplatí mať so sebou aj ceruzkovúbaterku, môžete ju držať medzi zubami, keď potrebujete oberuky –, vsunula som ho do škáry a chvíľu počkala, aby lepidlozaschlo. Napokon som ceruzku vytiahla. Bez vedierka by somto nedokázala, no nie?“

„Nebála si sa?“ opýtal sa Pelendrek. Nechcel byť jediný,kto mal veľký strach.

„Čoho? Že sa namočím? Bolo tam úplne sucho, veď už nie-koľko dní nepršalo.“

Reynyho na Katinej príhode čosi upútalo. „Odkiaľ si vede-la, že tá škára je hlboká dvadsaťsedem centimetrov?“ opýtal sa.„Vo vedierku predsa nemáš meter.“

„Ach, viem veľmi dobre odhadnúť vzdialenosť, hmotnosťa podobne,“ odvetila Kate, pokrčila plecami a poobzerala sa.„Napríklad viem, že táto miestnosť má na dĺžku šesť metrova sedemdesiat centimetrov a na šírku štyri metre a deväťdesiatcentimetrov.“

Pelendreka podráždilo, že sa Kate v kanáli nebála, a tak satváril neveriacky. „Si si istá?“

Vedierko a okuliare

43


„Pravdaže.“„Odmerajme ju.“ Reyny sa pobral po pravítko na katedre.Miestnosť mala na šírku presne šesť metrov a sedemdesiat

centimetrov a na dĺžku štyri metre a deväťdesiat centimetrov.Reyny ohromene zapískal a Pelendrek vyhlásil: „To je tedačosi.“

„Vráťme sa k tvojej príhode,“ povedal Reyny. „Ponúkla tiRonda ťahák s odpoveďami na otázky v teste?“

Kate podozrievavo prižmúrila oči. „Tuším toho viete pri-veľa. Vari ste ma sledovali? Ak hej, asi viete, že som sa jej opý-tala, či sa nezbláznila.“

„Nesledovali sme ťa, došlo nám to,“ odvetil Reyny. „Tak-že, vyriešila si hlavolam v teste alebo si poznala odpovede naotázky?“

Kate odfrkla. „Kto by mohol poznať odpovede na takéotázky?“

„Pelendrek,“ odvetil Reyny.Teraz sa ohromene zatvárila Kate. „To je teda čosi,“ zopako-

vala. Pelendrek nesmelo sklonil hlavu. „Aký hlavolam?“ dodala.Reyny s Pelendrekom na seba znova pozreli.„Ako si zvládla ten test, keď nevieš, že to bol hlavolam?“

čudoval sa Pelendrek.„Nezvládla som ho. V našej skupine ho neurobil nikto. Po-

viem vám pravdu: som tu len preto, lebo som ženskej v žltomkostýme pomohla v nepríjemnej situácii.“

Pravdaže, obaja chlapci chceli vedieť, čo sa stalo, a Kate imto s radosťou porozprávala.

„Po teste nás vyviedla na chodbu, rozdala nám šišky a rodi-čom povedala, že všetkým ďakuje za účasť, ale, žiaľ, musia odísť.


44


Niektorí boli od zlosti celí bez seba. Jeden začal kričať, že je tocelé podvod, druhý sa dožadoval odpovede na otázku, čo stálov teste. Ženská v žltom sa začala obzerať po východe. Videlasom, že je nervózna, ale od dverí ju delili ľudia. Bola v pasci. Bo-lo mi jej ľúto. Došlo mi, že si jednoducho plní svoju úlohu, nechje už akákoľvek, a aspoň som dnes mala na práci niečo zaujíma-vé. Rozhodla som sa jej pomôcť. Kým sa dospelí prekrikovalia decká do seba pchali šišky, vytiahla som nožík a skrutkovačomsom odstránila kľučku na dverách. Potom som skríkla: ‚Tam jemuž, čo je za všetko zodpovedný! Tamto v rohu!‘ Všetci sa ob-rátili tým smerom a začali sa tlačiť – všetci okrem ženskejv žltom, ktorá sa rozbehla k východu. Len čo bola vonku, zhas-la som svetlo, zatvorila dvere a spolu sme sa rozbehli preč. Ma-li sme veľký náskok, lebo v miestnosti vládla tma, ľudia sa na-čahovali po kľučke a nemohli ju nahmatať. Nakoniec niekto zasvietil a asi odtiaľ všetci vyleteli ako rozdráždené sršne, ale mysme sa medzitým skryli do komory. Keď odišiel aj posledný ro-dič, ženská v žltom kostýme sa na mňa usmiala a povedala: ‚Asiby si mala ostať na tretiu časť testu.‘ A tak som tu.“

„Úžasné!“ vyhŕkol Reyny.„Nemôžem tomu uveriť,“ pridal sa Pelendrek. „Si hotová

hrdinka!“„Ale no tak.“ Kate sa zahanbene zachmúrila. „O nič nešlo,

zvládol by to hocikto. Mimochodom, keďže som vám poroz-právala svoju príhodu s Rondou Kazembe, musíte mi povedaťtie vaše. A ako to, že ten test bol hlavolam?“

Skôr ako chlapci stihli odpovedať, vo dverách sa zjavila ce-ruzková pani. „Je čas na tretiu časť testu. Prosím, presuňte sado miestnosti 7-B.“ Potom znova zmizla.

Vedierko a okuliare

45


„Kde je miestnosť 7-B?“ ozval sa podráždene Pelendrek.„Nikdy nám nepovie, kam máme ísť. Trvalo mi pol noci, kýmsom našiel kláštor.“

„Určite tú miestnosť nájdeme,“ odvetil Reyny a zamyslelsa nad Pelendrekovými slovami „pol noci“. Čo robil sámv noci v meste? Kde mal rodičov?

„Rýchlo mi povedzte, čo sa prihodilo vám,“ nástojila Kate.„Viete, že ženská v žltom nie je ktovieako trpezlivá.“

„Máš pravdu,“ súhlasil Reyny. „Porozprávame ti to cestou.“S tými slovami sa traja noví priatelia rýchlo pobrali hľadať

miestnosť 7-B.



Documents

Trenton Lee Stewart – Benediktova tajomná spoločnosť