Techniky ošetrovateľ - E-learning SZUelearning.szu.sk/repository/Techniky_osetrovatelstva.pdf · doc. PhDr. Ivana Tomková, PhD. Učebné texty sú určené študentom študijných

Techniky ošetrovateľstva

1. vydanie

Program rozvoja SZU

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť

Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

Bratislava, SZU, 2012

Recenzovali:

prof. PhDr. Dana Farkašová, CSc.

prof. PhDr. Vlasta Závodná, PhD.

Zostavovatelia:

doc. MUDr. Terézia Krčméryová, PhD.

doc. PhDr. Mária Musilová, PhD.

Autorský kolektív:

PhDr. Eva Bednáriková, PhD.

PhDr. Aneta Gašparovičová, MPH

PhDr. Jolana Gyalogová, PhD.

Mgr. Anna Herianová, PhD.

PhDr. Marta Jarošová

doc. PhDr. Helena Koňošová, PhD.

PhDr. Silvia Kovaľová, PhD.

doc. PhDr. Ľudmila Kubicová, PhD.

PhDr. Jana Michňová, PhD.

PhDr. Emília Miklovičová, PhD.

PhDr. Magdaléna Ozogányová, PhD.

doc. PhDr. Hana Padyšáková, PhD.

PhDr. Andrea Šagátová

PhDr. Viera Tereková, PhD.

doc. PhDr. Ivana Tomková, PhD.

Učebné texty sú určené študentom študijných programov Fakulty ošetrovateľstva

a zdravotníckych odborných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity - Ošetrovateľstvo,

Pôrodná asistencia, Urgentná zdravotná starostlivosť. Učebné texty boli pripravené v rámci

operačného programu Vzdelávanie - projekt Program rozvoja SZU.

ISBN 978-80-89352-60-9

EAN 9788089352609

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do

informačných systémov a ani inak rozširovať (elektronicky, fotografickou reprodukciou

a pod.) bez predchádzajúceho písomného súhlasu majiteľov autorských práv.

Publikácia neprešla jazykovou korektúrou.

Predhovor

Ošetrovateľská starostlivosť je zdravotná starostlivosť, ktorú poskytuje sestra

v ústavných a ambulantných zdravotníckych zariadeniach. Je zameraná na zdravých

a chorých, na prevenciu, terapiu, ošetrovanie, rehabilitáciu, výchovu k zdraviu a ďalšie

aktivity, ktoré prispievajú ku kvalite života občanov. Podmienkou úspešného profesionálneho

uplatnenia sestier sú nielen teoretické poznatky, ale aj zručnosti a schopnosti tvorivo zvládať

diagnostické a terapeutické postupy a výkony.

Sestry sa na túto náročnú činnosť pripravujú vo vysokoškolskom štúdiu, ktoré im

poskytuje rozsiahle teoretické vedomosti a adekvátne praktické zručnosti. K dosiahnutiu tohto

cieľa by mal prispieť aj predkladaný učebný text – Techniky ošetrovateľstva.

Text je rozdelený na všeobecnú a špeciálnu časť. Každá kapitola obsahuje teoretické

východiská a praktické postupy. V teoretickej časti autorky prehľadne sprístupňujú

problematiku, ktorá je predpokladom pre nácvik ošetrovateľských výkonov a postupov.

Súčasťou jednotlivých kapitol sú vymedzené ciele a úlohy.

Učebné texty boli pripravené v rámci operačného programu – vzdelávanie – projekt

Programu rozvoja SZU. Vďaka realizovanému projektu majú študenti k dispozícii aj nové

modely a trenažéry.

Predpokladáme, že učebné texty prispejú ku skvalitneniu výučby v predmetoch –

ošetrovateľské techniky a ošetrovateľstva vo vybraných klinických odboroch.

zostavovateľky

O b s a h

1 Obväzový materiál a obväzy (Kubicová, Ozoganyová,

Tereková, Gašparovičová) 8

1.1 Obväzový materiál 8

1.2 Aplikácia obväzov 15

2 Starostlivosť o pomôcky (Padyšáková) 29

2.1 Charakteristika problematiky 29

2.2 Pomôcky používané v zdravotníckych zariadeniach 33

2.3 Dezinfekcia 36

2.4 Sterilizácia 55

3 Hygienická starostlivosť (Herianová) 65

3.1 Hygiena hospitalizovaného pacienta 65

3.2 Prevencia dekubitov 70

4 Sledovanie, meranie a záznam fyziologických funkcií (Koňošová) 73

4.1 Meranie dychu 73

4.2 Telesná teplota 78

4.3 Pulz 86

4.4 Meranie krvného tlaku tlaku 91

5 Podávanie liekov per os ( Šagátová) 104

5.1 Lieky, ich účinky, spôsoby podávania 110

5.2 Hospodárenie s liekmi 112

5.3 Metodika podávania perosálnych liekov 114

5.4 Osobitosti podávania liekov per os deťom 118

6 Aplikácia injekcií (Miklovičová) 120

6.1 Injekcie, pomôcky k injekciám 120

6.2 Príprava a zásady aplikácie injekcií 126

6.3 Aplikácia intradermálnej injekcie 132

6.4 Aplikácia subkutánnej injekcie 135

6.5 Aplikácia inzulínu 137

6.6 Aplikácia nízkomolekulových heparínov 149

6.7 Aplikácia intromuskulárnej injekcie 153

6.8 Aplikácia intravenoznej injekcie 158

6.9 Aplikácia liekov do zavedenej intravenóznej kanyly 162

6.10 Špecifiká parenterálnej aplikácie liekov u detí 169

7 Infúzie (Miklovičová) 172

7.1 Tekutiny, elektrolyty, acidobazická rovnováha 172

7.2 Charakteristika infúzie 175

7.3 Infúzne roztoky 176

7.4 Pomôcky a zariadenia pre infúznu liečbu 180

7.5 Intravenózna aplikácia infúzie 182

7.6 Aplikácia infúzie deťom 195

8 Transfúzie (Bednáriková) 197

8.1 Hematológia, transfuziológia 197

8.2 Podávanie transfúzie 199

8.3 Potransfúzne reakcie 204

9 Príjem, preloženie a prepustenie pacienta (Gyalogová) 208

9.1 Hospitalizácia 208

9.2 Zdravotná dokumentácia 212

9.3 Štandardizácia príjmu, prekladu a prepustenia pacienta 214

10 Elektrokardiografia (Miklovičová, Tomková) 221

10.1 Charakteristika elektrokardiografie a umiestnenie elektród 221

10.2 Pracovný postup 224

11 Endoskopické vyšetrovacie metódy (Jarošová) 229

11.1 Endoskopia 229

11.2 Endoskopické vyšetrenia 233

12 Skríringové metódy (Jarošová) 236

12.1 Skríring 236

12.2 Druhy dostupných testov v rámci prevencie 237

13 Starostlivosť o pacienta po amputácii končatiny,

ošetrovanie kýpťa (Kovaľová) 239

13.1 Pooperačná starostlivosť o končatinu po amputácii 240

13.2 Bandážovanie kýpťa 242

14 Odsávanie z dýchacích ciest uzavretým systémom (Michňová, Tomková) 247

14.1 Charakteristika invazívneho výkonu 247

14.2 Postup pred, v priebehu a po výkone 247

15 Oxymetria (Michňová, Tomková) 251

15.1 Pulzová oxymetria 251

15.2 Cerebrálna oxymetria 253

15.3 Jugulárna oxymetria 254

15.4 Tkanivová a transkutánna oxymetria 255

16 Elektrická synchoronizovaná kardioverzia (Tomková) 257

16.1 Kardioverzia 257

16.2 Postup pred, počas a po výkone 259

17 Kardiostimulácia (Tomková, Michňová) 263

17.1 Kardiostimulátor 263

17.2 Dočasná kardiostimulácia 264

17.3 Trvalá kardiostimulácia 266

17.4 Edukácia pacienta po implantácii kardiostimulátora 269

17.5 Najčastejšie problémy s kardiostimulátormi 270

18 Kapnometria, kapnografia (Michňová, Tomková) 274

18.1 Definícia, kapnografy, kapnometre 274


19 Defibrilácia (Tomková, Michňová) 278

19.1 Charakteristika výkonu 278


20 Centrálny venózny tlak (Tomková) 281



21 Bronchoskopia (Michňová, Tomková) 288



22 Aerosolová liečba pacienta na UPV (Michňová, Tomková) 293



23 Katetrizácia arteria pulmonalis, Swan - Ganzov katéter,

meranie zaklíneného tlaku (Tomková) 297



23.3 Komplikácie 302

Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

8

1 OBVÄZOVÝ MATERIÁL A OBVÄZY

Vysvetliť druhy obväzového materiálu

Zdôrazniť význam rozdelenia obväzov podľa účelu a materiálu

Poukázať na dôležitosť aplikovania jednotlivých druhov obväzov

1.1. Obväzový materiál

Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neoddeliteľnou súčasťou je aj ošetrovanie chorého

s využitím obväzového materiálu a obväzov.

Priložený obväz má mať tieto parametre:

- spĺňať svoju funkciu

- nesmie tlačiť

- nesmie byť voľný

- má byť estetický

- má byť sterilný, ak ho aplikujeme na narušenú celistvosť kože.

Obväzová technika

Obväzová technika predstavuje aplikovanie obväzov a jednotlivých typov obvinov čo je

zárukou kvalitného ošetrovania.

Pri ošetrovaní je potrebné rozlíšiť prikladanie ovínadla na otvorené a zatvorené rany.

Otvorené rany sa prekrývajú sterilným hydrofilovým mulom, na ktorý priložíme vhodné

ovínadlo. Na zatvorené rany prikladáme vhodné ovínadlo podľa účelu.

Druhy obväzov:

- krycí - chráni ranu pred vniknutím infekcie

- kompresívny – tlakový, používa sa na zastavenie krvácania

- fixačný – spevňujúci, využíva sa na spevnenie polohy kostí a kĺbov pri zlomeninách

- podporný – udržiava časť tela v požadovanej polohe

- redresívny – nápravný, tvaruje časť tela do požadovanej zmeny

- extenzný – naťahujúci, používa sa na vyrovnávanie skrátenia končatín pri zlomeninách

s posunom.

Súčasťou obväzovej techniky je obväzový materiál, z ktorého sa jednotlivé druhy ovínadiel

pripravujú.


9

Druhy obväzového materiálu

Obväzový materiál sa delí podľa druhu a účelu na:

Tkaniny

Sú najčastejšie vyrobené z bavlny a ľanu. V súčasnosti sa vyrábajú aj s prímesou syntetických

vlákien. Určité materiály sú pevné, iné majú schopnosť priľnúť a sledovať fyziologické tvary

ľudského tela.

Trojrohá šatka

Je hustejšia bavlnená tkanina, vyrobená s prímesou syntetickej priadze, alebo netkaného

textilu žltkastej farby. Trojrohá šatka je jednoduchá obväzová pomôcka, ktorá sa využíva

najmä pri prvej pomoci.

Hydrofilový mul

Je riedka biela tkanina obsahujúca veľké množstvo prírodných látok, čo zabezpečuje dobrú

nasiakavosť. Z mulu sa zhotovujú ovínadlá, z nastrihaného hydrofilového mulu sa skladajú

štvorce, longety, tampóny a mulové drény.

Vata

Vlákniny sú látky vyrobené z bavlny , celulózy a syntetických látok.

Mäkká vata obväzová

Je vyrobená z čistých bavlnených vláken. Má výbornú saciu schopnosť. Používa sa na

výrobu tampónov, štetôčok , ale aj ako jadro mulových štvorcov.

Buničitá vata

Skladá sa z lisovaného papiera a je stočená do valcov, alebo kociek. Ďalšou úpravou sa z nej

vyrábajú , hygienické vreckovky, toaletný papier, plienky a pod.

Hydrofilové ovínadlá

Sú vyrobené z hydrofilového mulu . Prepúšťajú vzduch a sterilizované sa používajú na

krytie rán. Z tkanín sa vyrábajú ovínadlá – pásy široké 3 až 30 cm stočené do kotúča.

Elastické - pružné ovínadlá

Rozdeľujeme ich na:

- priľnavé

- na strednú kompresiu

- silnú kompresiu.

Priľnavé – kohézne ovínadlá – sú zhotovené z prírodných látok, impregnované latexom,

ktorý zabezpečuje ich priľnavosť. Ich využitie je pri obväzovaní kĺbov a kónických častí tela.


10

Ovínadlá na strednú a silnú kompresiu – využívajú sa na zhotovenie podporného obväzu,

podporného a pohybového aparátu, tlakového obväzu na krvácajúce rany, s možnosťou

využitia aj ako športová bandáž. Pri stredne silnej kompresii sa využívajú ovínadlá

s ťažnosťou asi 80 %, na silnú kompresiu s ťažnosťou 90 %.

Fixačné ovínadlá

Sú ovínadlá napustené látkami, ktoré spevňujú obväzy.

Zinkoglejové ovínadlá – sú napustené zinkovým glejom, preto musia byť zabalené

v nepriepustnom obale, aby nedošlo k vysušeniu. Ťažko sa odvíjajú, pretože sú lepkavé,

dbáme o to, aby nedošlo ku kompresii a poruche cirkulácie. Obväz pokrývame hydrofilovým

ovínadlom.

Škrobové ovínadlá – sú napustené ryžovým alebo zemiakovým škrobom, využívajú sa na

spevnenie kĺbov pri malých poraneniach. Pred naložením škrobového ovínadla treba obaliť

končatinu mäkkou vatou, pretože obväz po vyschnutí je drsný. Pred použitím je ich potrebné

namočiť do teplej vody a vyžmýkať.

Sadrové ovínadlá – sú napustené sadrovou hmotou – Safix, Sadroma. Ovínadlo pred

použitím musíme namočiť vo vodnom kúpeli s teplotou 18 – 20° C. Dodržanie tejto teploty je

dôležité ako prevencia vzniku popálenín. Naloženie sadrového obväzu vyžaduje skúsenosť

a zručnosť, vo vzťahu ku krátkemu modelovaciemu času 2 – 3 minúty. Sadrové obväzy sa

využívajú k úplnej imobilizácii.

Ovínadlá zo syntetickej vaty – sú vyrobené z nepresiakavých, polyesterových vláken

s vysokou pružnosťou. Používajú sa ako podkladový materiál pod sadru, dlahy, ako výplň

hadicových obväzov, napr. Rolta, Rolta- soft, Polstan.

Hadicové ovínadlá

Úpletové hadicové ovínadlá – využívame ich na fixáciu krytia rany ako návleky, podvleky

na škrobové, zinkoglejové a sadrové obväzy, napr. Stulpa, Raicotube, Raucopress.

Sieťovité veľkooké ovínadlá – Pruban, Raukoflex, používajú sa na fixáciu krytia rán

každého druhu a veľkosti. Vyrábajú sa od veľkosti na nanášanie od prstov až po hrudník.

Pomôcky z hydrofilového mulu

Mulové kompresy – sú zhotovené zo štvorcov hydrofilového mulu, rôznej veľkosti.

Využívajú sa na krytie rán, sú mäkké s dobrou sacou schopnosťou. Ich nevýhodou je

prilepenie na ranu s následnou traumatizáciou pri ich odstraňovaní.


11

Viacvrstvové savé kompresy – majú upravenú kontaktnú vrstvu, ktorá odvádza sekrét, je

prevenciou bezbolestného odstránenia. Rubová vrstva savého kompresu bráni prepúšťaniu

sekrétu navonok a vzniku sekundárnej kontaminácii, napr. Cosmopor, Zetuvit, Comprigel.

Špeciálne kompresy

Používajú sa na ošetrovanie hlbokých infikovaných rán, kompresy z vláken alginátu vápnika -

napr. Sorbalgon.

Kompres s absorpčným telieskom z polyakrylátov – Tender Wet, napúšťa sa Ringerovým

roztokom.

Hydrobunkové kompresy – sú samolepiace s nasiaknutým gélovým jadrom. Vyrobené sú

v rôznych veľkostiach a tvaroch. Využívajú sa vo fáze granulácie a epitelizácie. Zabezpečujú

vlhké hojenie v rane. Kompresy sa vymieňajú podľa potreby, v závislosti od secernácie rany.

Dôležitosť výmeny signalizuje nasýtené gélové jadro. Významom transparentných fólií je

vizualizácia rany bez výmeny obväzu – napr. Hydrosorb, Hydrocoll. Využívajú sa na

ošetrovanie nehojacich sa rán – vredy, preležaniny.

Kompresy s masťou – základ tvorí sieťový tyl polyesterových vláken, napustený

indiferentnou masťou. Keďže obväz prepúšťa sekréty, na mastný tyl sa prikladá sacia vrstva –

napr. Grassolind, Atrauman.

Náplasti

Náplasti sa vyrábajú z tkanej a netkanej textílie na ktorú sa dáva kaučuková živica alebo

nedráždivé polyakrylátové lepidlá. Pri aplikácii pokožka musí byť čistá a suchá. Používajú sa

na fixáciu injekčných ihiel, sond a pod.

Klasické náplasti – sú pásy, tkaniny, s lepivou vrstvou kaučukovej živice. Majú vysokú

lepivosť, ale aj sťažené, bolestivé odstraňovanie z pokožky. Vyrábajú sa od 1,5 – 30 cm,

môžu byť perforované, čo zabezpečuje priepustnosť pre vzduch pri krytí väčšej plochy.

Náplasti z umelého hodvábu – sú špeciálne upravené syntetické tkaniny s lepivou plochou,

ktoré prepúšťajú vzduch a pary, dajú sa bezbolestne odstrániť.

Náplasti z pórovitej transparentnej fólie – sú priepustné pre vzduch, možno ich ľahko

odstrániť.

Náplasti z jemného netkaného textilu – prepúšťajú vzduch a pary, nedráždia pokožku,

ľahko sa odstraňujú, sú vhodné na dlhodobú fixáciu.

Náplasti z netkanej elastickej textílie – ich výhodou je jednoduché použitie na oblých -

a kónických častiach tela. Používajú sa na celoplošnú fixáciu krytia rán.

Rýchloobväz – náplasť s obväzovou zložkou – používa sa na ošetrenie drobných poranení.


12

Dlahy

Dlahy sa využívajú na fixáciu pri poranení kostí a kĺbov. Vyrábajú sa z rozličných materiálov

a rozličných veľkostiach.

Kramerova dlaha – je rebríček zo zinkového drôtu, ktorú možno upraviť do tvaru

potrebného na postihnutú končatinu. Pred použitím sa musí obaliť.

Pneumatické dlahy – používajú sa na horné a dolné končatiny, vyrobené sú z plastickej

látky. Navliekajú sa na postihnutú končatinu ako dvojitý rukáv, resp. nohavice a nafúknu sa.

Termoplastické profilové dlahy – používajú sa na fixáciu pri zlomeninách drobných kostí

končatín. Pred použitím sa musia zohriať vodou alebo vzduchom na teplotu 70 – 90° C

približne počas 1 – 2 min., doba tvariteľnosti je 1 minúta. Po uplynutí 5 minút dlaha získa

požadované fixačné vlastnosti. Môžeme ju opakovane použiť, zahriať a remodelovať.

Ortézy

Na fixáciu jednotlivých častí tela sa využívajú ortézy bandážneho a nebandážneho typu.

Ortézy bandážneho typu – vyrábajú sa z neoprénu. Môžu byť vo forme návlekov

nevystužené alebo vystužené plastovými alebo kovovými dlahami s ohybom alebo bez ohybu.

Pri niektorých typoch sa rozsah pohybu dá nastaviť.

Ortézy nebandážneho typu – vyrábajú sa z plastov. Delia sa na:

- fixačné – znehybňujúce, ktoré sa využívajú pri poranení kostí a kĺbov končatín, ortézy na

krk – majú tvar goliera s nastaviteľnou výškou pri poranení krčných stavcov

- redresné ortézy – používajú sa pri ortopedických chybách, napr. vybočená noha,

vybočené palce na nohách, kontraktúrach – skrátenie šliach. Ortézy na trup – slúžia na

oporu a stabilizáciu chrbtice pri liečení zlomenín, ale aj na odľahčenie pri osteoporóze

a liečbu skoliózy.


13


14

(prevzaté od Krišková, A. a kol.: Ošetrovateľské techniky – metodika sesterských činností,

2006, s. 31, 32, 33)

Postrekové látky

Postrekové látky – Akutol, Akutin sú vo forme postrekovača – spreja alebo tekutiny. Po

nanesení na pokožku zaschnú a vytvárajú jemný, priehľadný film.

Návleky z plastických látok

Vyrábajú sa z plastických látok, sú sterilné, priehľadné obaly na hornú a dolnú končatinu.

Využívajú sa ako návleky, napr. v prvej pomoci, pri popáleninách a zabraňujú infikovaniu

rany.

Obväzový materiál

Obväz Účel Materiál

Fixačný – spevňujúci spevnenie kĺbov, kostí

Náplasti, škrobové,

zinkoglejové a sadrové

ovínadlá.

Pri prvej pomoci – dlahy,

trojrohá šatka, elastické

ovínadlo

Krycí ochrana rany pred vonkajšími sterilný hydrofilový mul,

vplyvmi – znečistením, chladom mulové a elastické

ovínadlá, náplasti

Tlakové – kompresívne zastavenie krvácania mulové a elastické


15

ovínadlo, náplasti

Extenčné vyrovnanie skrátenia pri dlahy, sadrové,

zlomeninách kostí a poškodeniach zinkoglejové ovínadlá

kĺbov náplasti

Podporné udržanie určitej časti tela dlahy, trojrohá šatka,

v požadovanej polohe škrobové, zinkoglejové

a sadrové ovínadlá

Nápravné – redresné ovplyvnenie príslušnej časti ortézy

tela k zmene tvaru alebo

rastu iným smerom (využitie

v detskej ortopédii)

1.2 Aplikácia obväzov

Sestra :

- posúdi potrebu priloženia obväzu pacientovi,

- sleduje zdravotný stav pacienta pred, počas a po výkone,

- pred a po každom výkone si umyje ruky,

- pracuje v jednorazových rukaviciach z dôvodu ochrany seba a pacienta

- pripraví si potrebné pomôcky, ktoré bude používať k výkonu.

Pomôcky:

- lieky ordinované lekárom

- sterilné mulové štvorce

- sterilné chirurgické nástroje

- hydrofilové ovínadlá

- obväzové nožnice

- náplasti

- ochranné rukavice

- emitná miska na použité pomôcky.


16

Účelom obväzu je:

- zastaviť krvácanie,

- odsávať sekrét z rany,

- pripevniť sterilné krytie,

- znehybniť časť tela v určitej polohe,

- pripevniť materiál k poranenej časti tela.

Zásady pri obväzovaní:

- pred výkonom si umyť ruky,

- zvoliť vhodnú šírku ovínadla,

- viesť jednotlivé obviny zdola nahor, smerom k srdcu ( výnimkou je obväz ruky a nohy),

- prvá vrstva obväzu priložená na ranu má presahovať okraje rany asi 3 cm, má byť sterilná,

- na začiatku a na konci každého obväzu spevniť kruhovým obvinom,

- obväz nemá tlačiť, musí byť dostatočne pritiahnutý,

- dôležité je správne uložiť obväzovanú časť tela,

- pacienta pohodlne posadiť, resp. uložiť pacienta na posteľ,

- stáť pri výkone pred pacientom, aby sme videli jeho reakciu a mohli s ním komunikovať,

- pri ošetrovaní používať ochranné gumové rukavice,

- po ošetrení urobiť záznam do zdravotnej dokumentácie.

Príprava pacienta

Somatická príprava – aby sme nemuseli prerušovať výkon, vyzveme pacienta aby sa

vyprázdnil. Očistíme kožu, v závislosti od zdravotného stavu pacienta posadíme alebo

uložíme na posteľ. Pri obväzovaní dbáme na to, aby bola požadovaná končatina uložená vo

fyziologickom postavení.

Psychická príprava – edukujeme pacienta o priebehu výkonu. Posúdime jeho zdravotný stav

do akej miery môže spolupracovať počas výkonu. Komunikáciou a vcítením sa do jeho

problémov eliminujeme strach a bolesť.

Po ukončení výkonu poučíme pacienta o prípadných komplikáciách, dokedy má mať

naložený obväz, poskytneme informácie o častosti preväzov, kde má prísť na ďalšie ošetrenie

a o dátume preväzu.

Po ukončení preväzu sestra dekontaminuje všetky použité pomôcky, pripraví pomôcky na

ďalší výkon.


17

Rozdelenie obväzov

Šatkové obväzy

Ich využitie je v rámci prvej pomoci. Patrí sem trojrohá šatka vyrobená z obväzového kalika,

ktorá slúži na znehybnenie horných a dolných končatín.

Na niektoré obväzy sa skladá do tzv. kravaty. Je to pás rôznej šírky, upravujeme ju podľa

toho, ktorú časť tela obväzujeme.

Najčastejšie ide o obväz hlavy, oka, ucha, celej ruky, obväz chrbta a dlane ruky, obväz lakťa,

pleca, celej nohy a priehlavku a obväz bedra.

Najčastejšie sa robí záves hornej končatiny – cíp trojrohej šatky položíme na plece pacienta,

chorej hornej končatiny, vrchol trojrohej šatky smeruje k lakťu. Druhý cíp šatky položíme na

zdravé plece a obidva cípy zaviažeme. Chorú končatinu vložíme do šatky tak, aby záklaďňa

podopierala dlaň, vrchol šatky prichytíme zaviazaním uzla.


18


19


2006, s. 39, 40, 41)

Náplasťové obväzy

Používame ich k ošetreniu slabo krvácajúcich rán. Patria sem leukoplasty, náplasti

s vankúšikom. Prikladajú sa na suchú kožu. Zarastenú časť treba oholiť. Klasickú náplasť

používame u pacientov, ktorí neudávajú alergiu na leukoplast.

Prakové obväzy

Využívajú sa v rámci prvej pomoci, pri poranení a krvácaní ako preväz brady a nosa.

Zhotovujú sa z hydrofilového ovínadla, ktorý sa nastrihne z oboch strán do stredu, je zložený

do pruhu. Vzniknuté pásiky na obidvoch stranách zaviažeme na uzol.

Ovínadlové obväzy

Sú vyrobené z rôznych druhov materiálov, rôznej šírky, podľa toho čo je potrebné obviazať.

Šírku ovínadla volíme podľa potrebnej časti obviazania.

Ovínadlo pozostáva z hlavice a voľného konca. Hlavicu držíme v tej ruke, ktorou

obväzujeme, tak aby sa odvíjala oproti palcu. Voľný koniec držíme v druhej ruke. Obviny

vedieme tak, aby bol obväz úhľadný a spĺňal svoj účel. Postupujeme od užšej časti tela

k širšej, obviny prekrývame z dvoch tretín. Ak potrebujeme viac ovínadiel nastavíme koniec

voľného ovínadla pod voľný koniec predchádzajúceho, kruhový obvin zopakujeme.

Druhy obväzov

Kruhový obväz – otáčky vedieme niekoľko krát po sebe, aby sa prekrývali.

Hoblinový obväz – obväzujeme ním končatiny. Každý ďalší obvin kryjeme z dvoch tretín,

postupujeme smerom hore.

Špirálový obväz – sú riedko kladené obviny, ktoré sa neprekrývajú. Používajú sa na

prichytenie dláh.

Osmičkový obväz – obviny sa križujú v podobe osmičiek v jednom bode. Používa sa pri

zaväzovaní niektorých kĺbov.

Klasový obväz – sú to husto ukladané osmičkové obviny. Môže byť vzostupný, zostupný.

Obväzujú a ním cylindrické časti tela.

Rozbiehavý – využíva sa pri ošetrení lakťa, kolena, päty. Základný obvin vedieme cez stred

ohnutého kĺbu a osmičkovými obvinmi sa vzďaľujeme od stredu obvinov.

Zbiehavý obväz – začíname kruhovým obvinom pod alebo nad kĺbom a osmičkovými

obvinmi sa približujeme k strede kĺbu.


20

Každý obväz začíname tak, že voľný koniec položíme šikmo na obväzovanú časť tela

a obtočíme kruhovým obvinom. Vyčnievajúci cíp voľného ovínadla preložíme a znovu

urobíme kruhový obvin.

Obväzy hornej končatiny sú zväčša krycie, na prsty a chrbát ruky používame šírku ovínadla 3

cm, na rameno 8 cm.

Klasový obväz palca ruky

Obväz začíname obvinom na zápästí, vedieme šikmo cez chrbát ruky na palec, ak

potrebujeme obviazať hrot palca prehneme ovínadlo niekoľko krát cez posledný článok palca

a zaistíme kruhovým obvinom. Z palca vedieme ovínadlo opačným smerom po jeho vonkajšej

strane na zápästie. Tieto obviny opakujeme tak, aby čiastočne prekrývali predchádzajúce.

Obväz končíme na zápästí.

Klasový obväz chrbta ruky

Obväz je vzostupný. Základným obvinom obviažeme prsty vo výške posledného článku prsta.

Druhý obvin vedieme cez chrbát ruky k palcu, cez dlaň vedieme obvin vodorovne.

Pokračujeme cez chrbát ruky do výšky posledného článku malíčka. Klasovým obvinom

prekryjeme celý chrbát ruky.

Obväz celej ruky – ovínadlo vedieme stredom dlane od zápästia cez prsty na chrbát ruky

a k zápästiu. Ďalší obvin vedieme striedavo od stredu ruky k bokom aby sa obviazali všetky

prsty. Vrátime sa na zápästie a všetky obviny upevníme. Ovínadlo vedieme špirálovým

obvinom od zápästia šikmo cez chrbát ruky, vodorovne cez dlaň pod palec a šikmo cez prsty

k posledným článkom prstov. Na spodnej strane prstov vedieme obvin vodorovne a znova

šikmo cez chrbát ruky. Palec zostáva voľný. Posledný obvin vedieme okolo zápästia.

Obväz prstov – po základnom obvine na zápästí vedieme ovínadlo cez chrbát ruky na pravej

k palcu, na ľavej k malíčku ( k najvzdialenejšiemu prstu ). Špirálovým obvinom postupujeme

k hrotu prstov, ktorú obviažeme niekoľkými vrstvami a hoblinovými obvinmi postupujeme na

chrbát ruky. Odtiaľ opačným smerom postupujeme na zápästie, obviažeme a rovnakým

spôsobom zaväzujeme ďalší prst, končíme na zápästí, dlaň zostáva voľná.

Obväz predlaktia – začíname na zápästí, pokračujeme hoblinovým alebo klasovým

obväzom.

Obväz lakťa – obviny robíme rozbiehavým alebo zbiehavým spôsobom.

Obväzy dolnej končatiny – sú krycie a spevňujúce, na prsty volíme šírku ovínadla 3 – 4 cm,

6 cm na pätu, 7 – 8 cm na predkolenie.


21

Obväz palca nohy – základný obvin vedieme nad členkom, potom cez chrbát nohy k malíčku

na plantu nohy a na palec. Tam urobíme kruhový obvin a vrátime sa späť cez priehlavok pod

plantu nohy na členok, ktorý obviažeme. Ďalšie obviny vedieme rovnakým spôsobom,

končíme nad členkom.

Obväz priehlavku nohy – základný obvin vedieme okolo priehlavku nohy, bližšie k prstom

nohy. Ovínadlo vedieme šikmo cez priehlavok nad členkom na Achilovu šľachu a okolo

členka cez priehlavok, kde sa obvin prekríži. Ďalší obvin vedieme cez plosku nohy. Obväz je

osmičkový. Každý ďalší obvin vystupuje vyššie až prekryjeme celý priehlavok. Obväz

ukončíme okolo členka.

Obväz päty – pri tomto obväze používame hydrofilový mul, na spevnenie členka elastický

obväz ktorý je rozbiehavý. Základný obvin vedieme cez stred päty, ďalšími obvinmi

postupujeme do stredu až obviažeme celú pätu. Končíme kruhovým obvinom nad členkom.

Obväz predkolenia – nad členkom urobíme niekoľko hoblinových obvinov a potom

postupujeme klasovým obväzom až po koleno. Obväz ukončíme niekoľkými hoblinovými

obvinmi a kruhovým obvinom.

Obväz kolena – sa robí rozbiehavým alebo zbiehavým spôsobom. Koleno je mierne ohnuté

vo fyziologickom postavení.

Ovínadlová bandáž dolných končatín – sa používa pri ochoreniach žíl dolných končatín

a ako prevencia tromboembolickej choroby pred operáciou, u imobilných pacientov, ktorí sú

pripútaní na posteľ. Elastickým ovínadlom o šírke 6, 8 cm vzostupne klasovým alebo

hoblinovým obväzom zaväzujeme dolnú končatinu. Začíname nad prstami nohy končíme pod

kolenom ( nízka bandáž ), alebo vysoko na stehne ( vysoká bandáž ).


22


23


24


2006, s.44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51)

Obväzy z pružnej sieťoviny (Pruban)

Využívajú sa na pokrytie rán s veľkou sekréciou.

Zásady pri obväzovaní:

- zvolíme si vhodný priemer sieťoviny,

- dĺžku odmeriame podľa obväzovanej časti tela,

- sieťovinu nenapíname,


25

- ranu prekryjeme vrstvou hydrofilového mulu, prichytíme leukoplastom,

- natiahneme Pruban, podľa potreby nastrihneme otvory.

Veľkosti obväzov z pružnej sieťoviny:

1 – na obväz jednotlivých prstov ruky

2 – obväz dvoch prstov ruky

3 – obväz chrbta a dlane ruky

4 – 5 – obväz kolena

4 – 6 – obväz priehlavku a planty nohy

5 – 7 – obväz hlavy

7 – 10 – obväz trupu ( hrudník, brucho, genitálie, bedrová oblasť ).

Obväz prstov – sieťovinu navlečieme na ošetrovaný prst, dvakrát pretočíme a znovu

prevlečieme.

Obväz chrbta a dlane ruky – nastrihneme otvor pre palec, obväz dvakrát pretočíme a znovu

prevlečieme cez dlaň a chrbát ruky. Prsty prevlečieme okolo sieťoviny.

Obväz ramena – obväz prestrihneme 5 cm od okraja v dĺžke 15 cm, navlečieme nastrihnutú

časť na rameno, prevlečieme kratšiu časť cez hlavu do druhého podpazušia.

Obväz nohy – prekryjeme prsty, po dvojitom otočení i celú nohu, pre pätu vystrihneme otvor.

Obväz stehna a bedrovej kosti – vo výške bedrového kĺbu nastrihneme sieťovinu 1 cm,

oblečieme ako pančuchové nohavice.

Obväz hrudníka – nastrihnutý obväz prevlečieme cez hlavu, ramená a hrudník.


26


27

(prevzaté od Krišková, A.: Ošetrovateľské techniky – metodika sesterských činností, 2006, s.

52, 53, 54, 55)

Imobilizačné obväzy

Ich využitie je pri poraneniach a chorobách, kde musí byť končatina znehybnená.

Sadrové obväzy sa zhotovujú v časti chirurgickej ambulancie, ktorá sa nazýva sadrovňa.

Je vybavená posteľou, stoličkou, skrinkou pre obväzový materiál, pracovnou umývateľnou

doskou, umývadlom, pomôckami na odstránenie sadrového obväzu.

Nakladajú sa na končatinu asi na 3 až 6 týždňov.

Pracovný postup výkonu:

- uloženie pacienta do vhodnej polohy,

- na zdravej končatine odmeranie dĺžky sadrovej dlahy,

- obalenie končatiny podkladovým materiálom, ktorý má presahovať 3 cm okraja obväzu,

- lekár upraví zlomenú končatinu do správneho postavenia,

- sadrové ovínadlá ponoríme do vlažnej vody, musia byť dostatočne navlhčené,

- zhotovíme sadrovú dlahu v požadovanej dĺžke,

- navrstvený pruh ponoríme do vody, vo zvislej polohe necháme vodu odkvapkať, resp. ju

vytlačíme,

- upravenú sadrovú dlahu priložíme na končatinu a prichytíme špirálovými obvinmi

hydrofilového ovínadla,

- navlhčeným sadrovým ovínadlom zhotovíme sadrový obväz,

- prsty na končatine necháme voľné, čím sledujeme poruchy prekrvenia,

- poučíme pacienta, aby do zaschnutia obväzu nehýbal končatinou.


28

Sestra kontroluje či je po stuhnutí obväz správne priložený, aby nenastali komplikácie.

Pozorujeme príznaky poruchy cirkulácie ( pocit tŕpnutia a mravenčenia, zmeny sfarbenia

kože, poruchy hybnosti, zmeny teploty kože, bolesť, opuch). Edukujeme pacienta, ak zistí

podobné príznaky po prepustení do domáceho ošetrenia, aby vyhľadal príslušnú chirurgickú

ambulanciu, resp. rajónneho lekára.

Po 6 týždňoch prichádza pacient na kontrolné vyšetrenia, na odstránenie sadrového obväzu.

V minulosti sa využívali na čiastočné znehybnenie aj škrobové a zinkoglejové ovínadlá.

Úlohy

1. Vymenujte druhy obväzového materiálu.

2. Vymenujte druhy obväzového materiálu podľa účelu.

3. Popíšte, čo si všetko treba všímať na končatine u pacienta so sadrovým obväzom?

4. Vymenujte zásady aplikácie obväzov?

5. Pripravte základné pomôcky na obväzovanie.

6. Uveďte indikácie používania prakových obväzov.

7. Zhotovte základné druhy obvinov.

8. Uveďte indikácie využitia ovínadlových obväzov.

9. Uveďte veľkosti obväzov z pružnej sieťoviny.

Literatúra:

Koláříková, A. a kol.: Základy ošetrovania a asistencie. Martin: Osveta, 2003, 254s. ISBN

80-8063-125-5.

Krišková, A. a kol.: Ošetrovateľské techniky. Martin: Osveta, 2001, 804 s. ISBN 80-8063-

087-9.

Krišková, A. a kol.: Ošetrovateľské techniky – metodika sesterských činností. 2. prepracované

a doplnené vydanie, Martin: Osveta, 2006, 779 s. ISBN 80-8063-202-2.

Kozierová, B., Erbová, G., Olivieriová, R.,: Ošetrovateľstvo 2. Martin: Osveta, 1995, 1474 s.

ISBN 80-217-0528-0.


29

2 STAROSTLIVOSŤ O POMÔCKY

CIELE

Vysvetliť význam aseptických postupov v práci sestry a pôrodnej asistentky pred a po

ošetrovateľských výkonoch

Popísať základné postupy v manažmente starostlivosti o prostredie a pomôcky

Vymenovať druhy a účinky dezinfekčných prostriedkov, spôsoby dezinfekcie

Osvojiť si postup pri riedení dezinfekčných prostriedkov

Poznať spôsoby sterilizácie a základné parametre účinnej sterilizácie

Manažovať efektívnu dezinfekciu prostredia a dezinfekcie a sterilizácie pomôcok

Osvojiť si a dodržiavať aseptický postup pri manipulácii so sterilnými pomôckami

2.1 Charakteristika problematiky

Neoddelitelnou súčasťou realizácie ošetrovateľských výkonov je manažment starostlivosti

o pomôcky. Systém práce v zdravotníckych zariadeniach – preventívne, diagnostické,

liečebné a ošetrovateľské a rehabilitačné postupy, si vyžadujú množstvo pomôcok

vyrobených z rozličných materiálov. Zhoršujúce sa epidemiologická situácia vo svete, rýchle

mutovanie virulentných kmeňov, presun pôvodcov infekčných chorôb na geograficky

netypické teritória či hostiteľov a nástup multirezistentných kmeňov si vyžadujú zvyšovanie

kritérií na kvalitu napĺňania hygienických štandardov v zdravotníctve a zvyšujú nároky na

manipuláciu s pomôckami. Výrobcovia pomôcok, dezinfekčných roztokov a vývojari

sterilizačných postupov reflektujú na požiadavku zdravotníkov a neustále ponúkajú na

zdravotnícky trh nové efektívnejšie pomôcky, postupy a inovácie. Trendom v zdravotníctve je

zvyšovať podieľ jednorázových pomôcok z hľadiska ekonomickej výhodnosti a prínosu v

znižovaní nozokomiálnych nákaz.

Sestra v zmysle Vyhlášky MZ SR 364/2005 ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe

poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom ... poskytuje ošetrovateľskú

starostlivosť vo vymedzených činnostiach samostatne, na základe indikácie lekára a v

spolupráci s lekárom. Mnohé pomôcky sestra priamo využíva pri poskytovaní ošetrovateľskej

starostlivosti a manažuje starostlivosť o prostredie a základnú údržbu všetkých pomôcok.

Sestra v zmysle vyhlášky MZ SR 364/2005 v kontexte k tematike starostlivosť o pomôcky:


30

- riadi a koordinuje prácu členov ošetrovateľského tímu, najmä zdravotníckeho asistenta

a sanitára, a zabezpečuje dodržiavanie príslušných hygienických predpisov,

- podieľa sa na ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,

- zabezpečuje hygienu prostredia vrátane dezinfekcie a sterilizácie zdravotníckych

pomôcok, prístrojov, nástrojov a zariadení používaných pri poskytovaní

ošetrovateľskej starostlivosti a podľa stupňa náročnosti dezinfekciu a sterilizáciu aj

vykonáva.

Správne dekonataminované a na používanie štandardne pripravené pomôcky (dezinfekcia /

sterilizácia) znižujú riziko prenosu nozokomiálnych nákaz. Požiadavky na prevádzku

zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia a opatrenia zamerané na prevenciu

nemocničných nákaz (hygienicko-epidemiologický režim) určuje Ministerstvo zdravotníctva

SR vyhláškou 553/ 2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na prevádzku

zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia. Sestra pri poskytovaní ošetrovateľskej

starostlivosti dodržiava v zmysle uvedenej legislatívnej normy pri práci osobitné pracovné

postupy, pravidlá asepsy a antisepsy, ktoré si musí dôkladne osvojiť. Uvedená legislatívna

normy podľa § 5 upravuje pre sestru výkon praxe - Ošetrovanie pacienta nasledovne.

Pri ošetrovaní pacienta treba dodržiavať tieto zásady:

- používať čisté osobné ochranné pracovné prostriedky určené na prácu na vlastnom

pracovisku, pri práci na inom pracovisku používať len osobné ochranné pracovné prostriedky

tohto pracoviska; nechty zamestnanca zariadenia musia byť primerane ostrihané a

nenalakované, na rukách nesmú byť prstene, iné šperky a umelé nechty,

- chrániť sa ochranným odevom pred znečistením alebo kontamináciou biologickým

materiálom; pri činnosti, pri ktorej môže dôjsť k uvoľňovaniu kontaminovaných telesných

tekutín, používať nepremokavý odev,

vykonávať vyšetrovacie výkony a liečebné výkony až po umytí rúk; dezinfekciu rúk

- vykonávať pred parenterálnym výkonom, pred ošetrením pacienta s imunodeficitom, po

kontakte s pacientom s prenosným ochorením, po manipulácii s biologickým materiálom, s

použitou bielizňou a vždy pri uplatňovaní bariérovej ošetrovacej techniky; používať

jednorazový materiál na utieranie rúk,

vykonávať operačné výkony asepticky, počas operačných a iných invazívnych výkonov

používať ochranný odev, masku, čiapku, obuv a ochranné rukavice určené len pre pracovisko,

na ktorom sa operačný alebo iný invazívny výkon vykonáva; používať sterilný ochranný odev


31

a dezinfikovanú obuv, ochrannú čiapku a masku tak, aby zakryli vlasy, fúzy, bradu, nos a

ústa,

- do operačných sál sa nesmú nosiť mobilné telefóny, šperky, hodinky a iné osobné

predmety, kvalita ovzdušia operačných sál musí zodpovedať príslušnej triede čistoty podľa

prílohy č. 1,

používať sterilnú alebo jednorazovú ochrannú masku a rukavice pri iných invazívnych

výkonoch, pri ktorých sa porušuje alebo už je porušená celistvosť kože, alebo sa vykonáva

nefyziologický vstup do organizmu v závislosti od charakteru invazívneho výkonu a miery

rizika pre pacienta,

- používať bariérovú ošetrovaciu techniku s individualizáciou všetkých prostriedkov osobnej

hygieny, teplomerov, podložných mís a močových fliaš alebo po každom použití

dezinfikovať, bariérovú ošetrovaciu techniku používať aj pri prekladaní a prevoze pacientov

a pri výkonoch na pracovisku spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek,

- používať sterilné zdravotnícke pomôcky na parenterálne výkony; zabezpečiť vyšší stupeň

dezinfekcie endoskopov a iných prístrojov s optikou zavádzaných do sterilných telových

dutín,

- pripravovať infúzne zmesi asepticky v priestoroch na to určených a minimalizovať interval

medzi prípravou a podaním injekčných a infúznych zmesí,

- používať jednorazové rukavice pri odberoch biologického materiálu, biologický materiál

vkladať do štandardizovaných nádob a prepravovať v ľahko dezinfikovateľných prepravkách

s vylúčením rizika kontaminácie sprievodiek,

- manuálne alebo strojom čistiť použité zdravotnícke pomôcky kontaminované biologickým

materiálom po predchádzajúcej preddezinfekcii dezinfekčnými prípravkami s minimálne

antibakteriálnym a vírus-inaktivačným účinkom; dezinfikovať zdravotnícke pomôcky,

podlahy a iné plochy ihneď po ich kontaminácii biologickým materiálom,

- používať ochranné okuliare (ochranný štít) pri ošetreniach zubným lekárom a dentálnej

hygiene a používať pre každého pacienta sterilné kolienkové násadce,

- zneškodňovať použité jednorazové ihly, striekačky a iné ostré predmety bez ďalšej

manipulácie uložením do hrubostenných nepriepustných nádob, obalov alebo špeciálnych

prístrojov na to určených; použitie aplikačnej pištole sa riadi pokynmi výrobcu, nenasadzovať

ručne kryty na ihly,

- používať sterilné zdravotnícke pomôcky pri drenáži rán a telových dutín, pri zavádzaní

močových katétrov a pri výmene zberných vakov, uzavretý systém odvodu a zberu tekutín so


32

zabezpečením pred možným spätným tokom; používať sterilné tekutiny pri vyšetrovaní

sterilných telových dutín,

- predchádzať nemocničným nákazám dodržiavaním opatrení proti šíreniu prenosných

ochorení, hospitalizácia sa nesmie predlžovať, ak to nie je nevyhnutné, zabezpečiť dostatočné

okysličovanie a výživu tkanív pacientov, najmä imobilných, inkontinentných a pacientov s

nefyziologickými vývodmi,

- venovať zvýšenú pozornosť pacientom s rizikovými faktormi pre vznik nemocničných

nákaz.

Na pracovisku anestéziológie a intenzívnej medicíny, gynekologicko-pôrodníckom a

chirurgickom pracovisku sa nesmú z hygienicko-epidemiologického hľadiska umiestňovať

kvety a na všetkých klinických pracoviskách sa nesmú umiestňovať textilné a ozdobné bytové

doplnky a čalúnený nábytok. V izbe pacienta sa nesmú skladovať potraviny okrem

trvanlivých potravín; na tento účel sa vyhradzujú chladničky. Návšteva pri vstupe na

oddelenie intenzívnej starostlivosti používa ochranný odev oddelenia.

Návštevy pacienta upravuje oddelenie podľa charakteru prevádzky, epidemiologickej

situácie.

a zdravotného stavu pacienta. Čistota podláh sa zabezpečuje ich pravidelnou

dekontamináciou.

Návleky na obuv pre návštevy sa nepoužívajú.

Zamestnanec nesmie v osobných ochranných pracovných prostriedkoch opúšťať areál

zariadenia.

Definícia pojmov

Asepsa je súbor činností a opatrení zameraných na zabránenie kontaminácie (vniknutie

choroboplodných zárodkov) prostredia a organizmu. V praxi asepsa znamená, že treba dbať

na osobnú hygienu a hygienu prostredia (používať pracovný odev a obuv, dezinfikovať

podlahy, nábytok, pomôcky na opakované používanie) a pri stanovených pracovných

postupoch v zdravotníctve používať sterilné pomôcky (obväzový materiál, rukavice, nástroje).

Antisepsa je zámerné cielené ničenie mikroorganizmov v prostredí, na predmetoch,

pomôckach, pracovných odevoch, osobnej a posteľnej bielizni, na pokožke a pod. Metódami

antisepsy sú dezinfekcia a sterilizácia.


33

Dezinfekcia je proces ničenia pôvodcov infekcie pôsobením chemických látok (chemická

dezinfekcia) alebo fyzikálnymi metódami. Fyzikálna dezinfekcia využíva termické účinky

alebo žiarenie. Dezinfekciou sa ničia len patogénne mikroorganizmy.

Sterilizácia je pracovný postup, pri ktorom sa ničia všetky mikroorganizmy (patogénne i

nepatogénne), ako aj plesne, vírusy a veľmi odolné formy (spóry).

Dekontaminácia je odstraňovanie mikroorganizmov z prostredia a pomôcok. Uskutočňuje sa

v dvoch etapách:

– mechanická očista – upratovanie, umývanie, pranie (pri použití horúcej vody sa počet

mikróbov znižuje až o 90–95 %),

– dezinfekcia alebo sterilizácia.

Kvalita dezinfekcie a sterilizácie závisí od dodržiavania expozičného času. Pri chemických

metódach dekontaminácie je to doba, počas ktorej je predmet v bezprostrednom styku s

chemickou látkou. Pri fyzikálnych metódach dekontaminácie ide o dobu, počas ktorej pôsobí

na predmet požadovaná teplota (pri sterilizácii sa počíta od dosiahnutia stanovenej teploty v

sterilizátore).

2.2 POMÔCKY POUŽÍVANÉ V ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENIACH

Pomôcky používané pri výkonoch v zdravotníckych zariadeniach možno rozdeliť podľa

dvoch základných hľadísk, podľa dĺžky času používania pomôcok a podľa druhu materiálu, z

ktorého sú jednotlivé pomôcky vyrobené. Uvedené delenie má praktický význam, lebo

predurčuje spôsob základnej starostlivosti o pomôcky.

OZDELENIE POMÔCOK PODĽA DĹŽKY ČASU POUŽÍVANIA

Pomôcky na dlhodobé používanie (ochranný odev, rúšky, termofory, vaky na ľad,

močové fľaše, podložné misy, kovové stojany, pomôcky a nádoby zo skla) si vyžadujú

systematickú starostlivosť:

- z hľadiska prevencie prenosu infekčných ochorení (dôkladná mechanická očista a

účinná dezinfekcia alebo sterilizácia),

- z hľadiska zachovania funkčnosti a úžitkovej hodnoty (musia sa dekontaminovať

presne podľa návodu výrobcu).

Pomôcky na jedno použitie (jednorazové) prispievajú k prevencii prenosu

nozokomiálnych nákaz, majú veľký význam v prevencii hepatitídy a AIDS v rizikových


34

skupinách. Nevyžadujú nijakú údržbu ani priebežnú starostlivosť. Po použití sa za

aseptických podmienok odhadzujú do bezpečných zberných nádob určených na tento účeľ a

neskôr sa spaľujú. V zdravotníckej praxi sa používajú jednorazové: podložky, rúšky,

rukavice, zberné vrecká, skúmavky a nádoby na odber biologického materiálu, ihly,

striekačky, prevodové súpravy, intravenózne kanyly atď. Sortiment jednorazových pomôcok

v zdravotníctve sa ustavične zvyšuje, pretože ich používanie zvyšuje kvalitu a konfort

poskytovanej starostlivosti a znižuje ekonomické náklady na dekontamináciu, údržbu

a manipulovanie s pomôckami.

ROZDELENIE POMÔCOK PODĽA DRUHU MATERIÁLU Z KTORÉHO SÚ

VYROBENÉ

Pomôcky z buničiny: buničitá vata, podložky, rúšky, vložky, plienky, jednorazové

emitné misky.

Pomôcky z textilu: tampóny, ovínadlá, trojrohé šatky, rúšky, tvárové masky, čiapky,

ochranné odevy. Jednorazové rúšky, podložky, podbradníky, tvárové masky, čiapky a

ochranné odevy sa vyrábajú aj z netkaného textilu.

Pomôcky z gumy: rukavice, sondy, cievky, drény, rektálne rúrky.

Pomôcky zo silikónu: cumlíky, ochranné klobúčiky na bradavky, cievky, sondy.

Pomôcky z plastov: podnosy, nádoby, umývadlá, vedrá, zástery, emitné misky,

podložné misy, cievky, urinály, močové fľaše, zberné vrecká, skúmavky a kontajnery na

odbery biologického materiálu, striekačky, infúzne a transfúzne prevodové súpravy.

Pomôcky zo skla: pipety, skúmavky, Petriho misky, odmerné valce, poháre.

Pomôcky z kovu: stojany na skúmavky, emitné misky, podložné misy, nástroje

(pinzety, nožnice a iné), pomôcky uľahčujúce pohyb, bočnice, hrazdička.

PROCES STAROSTLIVOSTI O POMÔCKY

Systém prípravy pomôcok je určený organizáciou starostlivosti o pomôcky každej

organizačnej jednotky. Jednotlivé pracoviská majú zaužívané individuálne časové

harmonogramy starostlivosti o pomôcky. Na mechanickú očistu pomôcok je na oddelení

vyhradená čistiaca miestnosť. Medzi jej základné priestorové vybavenie patrí dvojitý drez z

antikorového materiálu na umývanie, umývadlo, výlevka, dezinfekčný stroj, pracovný stôl s

nehrdzavejúcou pracovnou plochou, skriňa na dezinfekčné prípravky (musia byť uložené


35

oddelene od liekov a požívatín v originálnych obaloch). Súčasťou vybavenia čistiacej

miestnosti s aj odkladacie plochy a skrinky na pomôcky.

Pomôcky na riedenie dezinfekčných roztokov:

- odmerky, odmerné valce, nádoby rôznych veľkostí,

- gumené podložky,

- ochranné rukavice, ochranné gumené zástery, tvárové masky,

- čistiace prostriedky, kefky a textilné rúšky určené na umývanie,

- sortiment dezinfekčných prípravkov.

Zásady starostlivosti o pomôcky:

- riadiť sa prijatým a zavedeným „systémom zabezpečovania kvality poskytovanej

starostlivosti” platným pre danú organizačnú jednotku,

- používať nástroje, prístroje a pomôcky, ktorých technický stav zodpovedá stanoveným

normám kvality,

- používať iba tie pomôcky, s ktorými sme sa naučili bezpečne manipulovať,

- využívať pomôcky výlučne na výrobcom deklarovaný účel,

- používať pomôcky podľa stanoveného postupu tak, aby boli bezpečné z technického

hľadiska (dodržiavame návod na použitie) a z hľadiska prevencie šírenia

choroboplodných zárodkov,

- monitorovať funkčnosť a stav technického opotrebovania pomôcok a prístrojov,

poškodené a opotrebované vylúčime z používania v súlade so stanovenými pokynmi,

eliminovať riziko poškodenia pomôcok,

- zabezpečiť údržbu pomôcok a revíziu prístrojov podľa odporúčaní výrobcu,

- dokumentujeme vykonávaný spôsob starostlivosti o pomôcky.

ČISTENIE POMÔCOK

Pracovný postup: pri manipulácii s použitými pomôckami používame ochranné pracovné

pomôcky (rukavice, gumovú zásteru, tvárovú masku). Použité pomôcky zhromažďujeme v

miestnosti, kde budeme vykonávať dekontamináciu. Pomôcky, ktoré prišli do kontaktu s

biologickým materiálom (krv, moč, stolica, spútum, hnis), najskôr ponoríme do

dezinfekčného roztoku na 30–60 minút (expozičný čas určuje zvolený dezinfekčný prípravok)

a až potom ich mechanicky čistíme. Zoradíme ich podľa spôsobu dekontaminácie (oddelíme


36

pomôcky určené na dezinfekciu od pomôcok, ktoré sa budú sterilizovať). Pomôcky

roztriedime podľa materiálu, z ktorého sú vyrobené (gumené, kovové, pomôcky zo skla a

pod.). Cumlíky, pipety, hadice a iné duté pomôcky dôkladne prepláchne prúdom teplej vody.

Pomôcky umývame pod hladinou teplej vody, do ktorej sme pridali čistiaci prostriedok (v

koncentrácii podľa návodu na prípravku). Pri čistení používame kefku, pomôcky dôkladne

umyjeme zo všetkých strán. Rozoberateľné pomôcky a nástroje čistíme rozobraté.

Skontrolujeme, či pomôcka neobsahuje zvyšky mastí, pást alebo biologického materiálu a či

sú všetky súčasti pomôcky funkčné (nepoškodené, neopotrebované). Vyčistené pomôcky

opláchne prúdom teplej vody a dezinfikuje alebo sterilizuje ich podľa štandardného postupu.

Úlohy na precvičovanie

Demonštrujte pracovný postup pri čistení dutých pomôcok.

Demonštrujte prípravu rozoberateľných pomôcok kontaminovaných biologickým materiálom

na dezinfekciu.

2.3 DEZINFEKCIA

Dezinfekcia sa ako súčasť hygienicko-epidemiologického režimu zdravotníckeho zariadenia

vykonáva systematicky a cielene fyzikálnymi a chemickými metódami.

FYZIKÁLNA DEZINFEKCIA predstavuje účinnú a ekologickú metódu dekontaminácie.

Využíva krátkodobé pôsobenie vysokých teplôt (var vo vode, žehlenie bielizne, preváranie

roztokov, pasterizácia). Medzi formy fyzikálnej dezinfekcie patrí:

var za atmosferického tlaku počas 30 minút (expozičný čas sa počíta od dosiahnutia

bodu varu),

var s využitím pretlakových nádob počas 20 minút,

dezinfekcia v parných a pracích prístrojoch pri teplote vyššej ako 90 °C,

dezinfekcia v umývacích prístrojoch pri teplote vyššej ako 90 °C.

ultrafialové žiarenie o vlnovej dĺžke 253,7 nm – 264 nm; filtrácia, spalovanie.


37

Dezinfekčné stroje sa využívajú na dezinfekciu predmetov, ktoré vyžadujú náročnú

mechanickú očistu (močové fľaše, podložné misy, skúmavky, zberné nádoby a pod.). Sú

vybavené umývacím systémom s cirkuláciou čistej vody. Duté predmety sa nasúvajú na

dýzové rúrky a malé predmety sa uložia na sitá. Voda z dýz (s teplotou vyššou ako 90 °C)

omýva všetky vonkajšie i vnútorné plochy čistených predmetov, čím sa dosahuje vysoká

účinnosť čistenia a fyzikálnej dezinfekcie. Moderné dezinfekčné stroje sú riadené

mikroprocesorom a ich obsluha je jednoduchá.

CHEMICKÁ DEZINFEKCIA sa vykonáva roztokmi dezinfekčných prostriedkov pri dodržaní

stanovenej koncentrácie a expozície potrebnej na dosiahnutie účinnosti. V dezinfekčnom

režime je nevyhnutné rešpektovať zásadu striedania dezinfekčných prípravkov (raz za 2–3

mesiace meniť prípravky alebo v rámci týždňa obmieňať rôzne druhy prípravkov). Dodržanie

tohto postupu zabráni vzniku rezistencie – odolnosti mikróbov proti dlhodobo používanému

dezinfekčnému prostriedku. Epidemiologická situácia každej organizačnej jednotky

zdravotníckeho zariadenia sa pravidelne monitoruje odbermi vzoriek (stery z nábytku, stien,

pomôcok a pod.).

Spôsoby chemickej dezinfekcie zahrnujú:

ponorenie – je vhodné pre väčšinu pomôcok (ak môžeme dodržať podmienku, že je

ponorená celá pomôcka); po uplynutí expozičného času pomôcky vyberieme a podľa

účelu, na aký pomôcky používame, ich necháme zaschnúť, alebo ich opláchneme

vodou (poháre určené na pitie) a potom necháme voľne osušiť,

umývanie využívame na dezinfekciu väčších predmetov (nábytok) a plôch (podlahy);

umývaním predmety dezinfikujeme po mechanickej očiste, alebo jednofázovo –

čistiaci prostriedok pridáme k dezinfekčnému roztoku; po uplynutí expozičného času

roztok necháme zaschnúť (neutierame ho),

postrek používame na dezinfekciu kože (Septonex spray) a menších plôch, napr.

inštrumentačných stolíkov (Desident spray). Dezinfekčné prípravky určené na takéto

použitie sú vyrobené v aerosólovom balení.


38

POŽIADAVKY NA DEZINFEKČNÉ PROSTRIEDKY

Výber dezinfekčného postupu je dôležitý, je nutné zohľadniť jednotlivé druhy

mikroorganizmov:

ich citlivosť,

účinok zvolených roztokov,

vplyv teploty a pH,

zvolený prostriedok musí byť účinný vzhľadom na dezinfikovaný povrch /

predmet a nesmie vyvolávať alergickú reakciu či poškodzovať dezinfikovaný

povrch,

musí byť ekonomicky výhodný.

Dezinfekčné prostriedky musia byť schválené rozhodnutím Ministerstva

zdravotníctva SR.

Dezinfekčné prostriedky majú mať vysokú účinnosť, pôsobia:

– bakteriocídne (usmrcujú mikroorganizmy),

– bakteriostaticky (zastavujú rast a rozmnožovanie mikroorganizmov),

– fungicídne (ničia plesne),

– vírusinaktivačne (znižujúi životaschopnosť a aktivitu vírusov).

Na zvýšenie účinnosti dezinfekčných prípravkov pri chlórových, fenolových a kvartérnych

amóniových zlúčeninách musíme zvýšiť teplotu roztoku na 50–60 °C a pri jódových

prípravkoch na 35 °C.

Dezinfekčné prostriedky nesmú poškodzovať dezinfikovaný povrch (deštruovať

povrchovú vrstvu, sfarbovať ho alebo odfarbovať, korozívne naň pôsobiť, vyvolávať

podráždenie kože).

Dezinfekčné prostriedky nemajú mať nepríjemný zápach ani dráždiť svojimi

výparmi dýchacie cesty.

Na etikete (obale) dezinfekčného prípravku musí byť uvedené presné označenie

(tab. 1): názov, stručná charakteristika, chemické zloženie, zrozumiteľný návod na

použitie vrátane účelu použitia, odporúčaná koncentrácia, spôsob riedenia, expozičný

čas. Na etikete býva uvedené aj upozornenie, na aký účel sa prípravok nesmie

používať (napr. nepoužívať na dezinfekciu kože, alebo nesmie prísť do kontaktu

s kožou a sliznicami a iné.),


39

Tab. 1. Príklad informácií uvedených na etikete

Tablety

2,5 g

5,5g

Expozícia

Podlahy, zvýšené riziko prenosu infekcie – operačné sály, ARO, JIS, infekcia

4 tbl do 10 l vody

2 tbl do 10 l vody

Povrchy sa umývajú s dezinfekčným roztokom, ktorý sa nechá pôsobiť 15 minút alebo do zaschnutia

Predmety, ARO, JIS, operačné sály

4 tbl do 5 l vody

2 tbl do 5 l vody

rovnako, 15 minút alebo do zaschnutia

Ostatné lôžkové oddelenia – podlahy a pracovné plochy

2 tbl do 10 l vody

1 tbl do 10 l vody

Podlahy vopred zbavené hrubých nečistôt sa dezinfikujú 15 minút alebo do zaschnutia

Nerezové nástroje

2 tbl do 5 l vody

1 tbl do 5 l vody

Ponoriť na 15 min. – maximálne na 60 min.

Detské fľaše, guma, plasty

2 tbl do 5 l vody

1 tbl do 5 l vody

Ponoriť na 15 min.

Tuberkulocidný účinok

4 tbl do 10 l vody 8 tbl do 10 l vody

2 tbl do 10 l vody 4 tbl do 10 l vody

Doba pôsobenia 60 min. Doba pôsobenia 5 min.

Teplomery

1 tbl do 2 l vody

0,5 tbl do 2 l vody

Nechať ponorené, pred použitím opláchnuť

Dezinfekčné prostriedky nemajú byť finančne nákladné.

Formy dezinfekčných prostriedkov

Dezinfekčné prostriedky sa vyrábajú vo forme:

– práškovej (Suprachlor-T, Dikonit, Sekusept pulver, Chloramin B),

– tekutej (Incidin extra, Spitaderm, Desident roztok, Bansept, Desigalin roztok),

– aerosólov, rozprašovačov (Incidur spray, Bacillol® plus, Septonex spray, ),

– tinktúr – roztokov alkoholu a dezinfekčného roztoku (Ajatínová tinktúra).

Príklad špecifikácií a použitia dezinfekčného prípravku:

Charakteristika prípravku: tekutý, koncentrovaný alkoholový prípravok na hygienickú a

chirurgickú dezinfekciu rúk a dezinfekciu pokožky.


40

Výhody pre užívateľa

- predĺžený účinok 3 hod.

- hodnota pH=7

- prípravok neobsahuje jód

- usmrcuje zákožku svrabovú na pokožke (jediný produkt na trhu)

- autosterilita bráni usídleniu spór v prípravku a pri prelievaní (patent Henkel)

- používa sa neriedený, rýchlo schne

- príjemná svieža vôňa

Obsah účinných látok v 100 g prípravku

- 70,0 g propán-2-ol;

- 0,5 g chlórhexidin-diglukonát;

- 0,45 g peroxid vodíka.

Spektrum účinku - účinný proti baktériám (vrátane TBC), mikroskopickým kvasinkovitým i

vláknitým hubám, obaleným vírusom HIV, HBV, HCV (podľa MADT), Rota- a Herpes-

vírusom.

Oblasť použitia - na okamžitú dezinfekciu pokožky pred operáciami, vpichmi, punkciami,

odberom krvi a očkovaním. Na dezinfekciu rúk a profylaxiu HBV.

Návod na použitie - nanáša sa neriedený na suchú pokožku. Ideálne je nechať ho pôsobiť do

zaschnutia. Dbajte na rovnomerné a dostatočné zvlhčenie pokožky. Neoplachovať vodou!

Pokožku nie je treba stierať sterilnými materiálmi. Nepoužívajte pri ekzémoch, na otvorené

rany, sliznice a v bezprostrednej blízkosti očí. Zabráňte kontaktu s materiálmi citlivými na

pôsobenie alkoholu a lakovanými povrchmi (plexisklo, lakované drevo a pod.). Používajte

osobné ochranné pomôcky. Balenie:12×500 ml, 12x1 l, 2x5 l


41

Tab . Príklad použitia dezinfekčného prípravku

SPITADERM - použite Množstvo Expozícia

Hygienická dezinfekcia rúk 3 ml 0,5 min.

Chirurgická dezinfekcia rúk 2× 5 ml po 1,5 min.

Profylaxia HBV

(riziková oblasť)

10 ml 2 min.

Rota- vírusy, Herpes- vírusy dostatočne

navlhčiť

1,5 min.

Dezinfekcia rúk 1,0 min.

Dezinfekcia pokožky potretím

- pred vpichmi a punkciami

- pred punkciami a operáciami

dostatočne

navlhčiť

min. 15 s

min. 60 s

KLASIFIKÁCIA DEZINFEKČNÝCH PROSTRIEDKOV

Dezinfekčné prostriedky sa rozdeľujú podľa viacerých hľadísk. Najčastejšie sa delia podľa

spektra účinnej látky, obsahu účinnej látky (tab. 1) a podľa účelu použitia (tab. 2-5).

Dezinfekčné roztoky podľa spektra účinnosti

baktericidne virocidne fungicidne tuberkulocidne sporucidne

Tab. 2. Dezinfekčné prostriedky podľa obsahu účinnej látky

Účinná látka Názov prípravkov

Chlórnan sodný Dusept, Savo, Chloron

Chlóramín Chloramin B, Chlordetal, Chloramin BM, Chloramin BS

Jód Jodonal B, Jodisol, Lugolov roztok

Peroxozlúčenina Persteril, Sekusept pulv., Virkon, peroxid vodíka, Spitaderm*

Alkoholy Incidur spray*, Helipur H plus N*, Skinman soft*, Spitaderm*

Cyklické zlúčeniny Disigalin, Ktreosan, Orthosan BF 12, Spitaderm


42

Kvartérne amóniové

zlúčeniny (KAZ)

Ajatin, Septonex, 5P, Perfektan, Incidin extra*, Incidur spray*,

Sekusept extra N*, Lysoformin 3000*, Skinman soft*

Aldehydy (AD)

formaldehyd, glutaraldehyd, Incidur SP*, Incidur spray*,

Sekusept extra N*, Helipur H plus N*, Lysoformin 3000*

* Prípravok obsahuje uvedenú účinnú látku.

KLASIFIKÁCIA DEZINFEKČNÝCH PROSTRIEDKOV PODĽA ÚČELU POUŽITIA (tab.

2–5)

Tab. 3. Prípravky na dezinfekciu nástrojov a sklených predmetov

Názov prípravku Koncentrácia (%) Expozícia (min)

Chloramin B

Jodonal B

Persteril

Ajatin

Desident roztok

Sekusept forte

Desigalin roztok

Kvarsept

Incidur SP

Sekusept pulv.

Sekusept extra N

Helipur H plus N*

Lysoformin 3 000*

Kohrsolin®iD

Kohrsolin®iD

Bodephen a Kohrsolin®iD**

Bacillol®plus***

2

2,5

0,5

2

koncentrovaný

1,5–4

2,5–5

2

2

2

2

1,5

4

10

3

1 + 4

koncentrovaný

30

30

10

30

30

30–10

30–10

20

30

60 (1 h)

60 (1 h)

60 (1 h)

240 (4 h)

10–15

45

10–15

15

* Prípravky sú určené na dezinfekciu endoskopov.


43

** 1 % Bodephen zvyšuje čistiacu schopnosť 4 % Kohrsolinu®iD.

*** Prípravok sa používa na rýchlu dezinfekciu stomatologických koncoviek a malých plôch,

aplikuje sa pištoľovým rozprašovačom.

Tab. 4. Prípravky na dezinfekciu gumených a plastových predmetov


Chloramin B

Chloramin Extrasept

Chiroseptol

Suprachlor-T

Jodonal B

Persteril

Ajatin

Incidin extra

Incidur SP*

Incidur spray

Septonex

1–2

1–3

1–2

1

2,5

0,5

1–2

1

1

neriedi sa!

0,5

30

30–20

30

30

30

10

30–20

60 (1 h)

60 (1 h)

15

30

* Do automatických umývačiek podložných mís a močových fliaš možno použiť 2 % roztok

Incidur SP.

Tab. 5. Prípravky na dezinfekciu rúk a pokožky*


Chloramin B

Jodisol

Persteril

Peroxid vodíka

Ajatínová tinktúra

Septonex spray

0,5

koncentrovaný

0,2

3

koncentrovaná

koncentrovaný

1

do zaschnutia

1

do zaschnutia

do zaschnutia

do zaschnutia


44

Bansept

Kvart

Septoderm

Skinman soft

Spitaderm

koncentrovaný

koncentrovaný

koncentrovaný

neriedi sa!

neriedi sa!

2

2

do zaschnutia

do zaschnutia

do zaschnutia

* V zdravotníctve personál používa na umývanie rúk tekuté mydlá s dezinfekčnou prísadou

(napr. Manusept, Primasept M, Plivasept, Skinman scrub, Lamyderm, Prosavon a iné).

Tab. 6. Prípravky na plošnú dezinfekciu


Chloramin B

Jodonal B

Ajatin

Forten

5P

5P plus

Hygem

Suprachlor-T

Incidin extra

Incidur SP

Incidur spray**

Bacillocid®rasant*

Mikrobac®forte*

Bacillol®plus

Sokrena®

2–3

1–2,5

2

0,5

2,5

1

2

1

1

1

neriedi sa!

0,25

0,5

0,25

0,5

1

koncentrovaný

1

2,5

30 do zaschnutia

30 do zaschnutia

30 do zaschnutia

30–60 do zaschnutia

120 do zaschnutia

60 do zaschnutia

60 do zaschnutia

30

60

60

15

60

15

240 (4 h)

60

30

15

240 (4 h)

60


45

* Prípravky sú bez vône a zápachu, čistia a dezinfikujú sa jednofázovo (v jednom pracovnom

procese).

** Prípravok sa nesmie používať na plexisklo!

PRÍPRAVA DEZINFEKČNÝCH ROZTOKOV

Niektoré dezinfekčné prostriedky sa spravidla nepoužívajú v koncentrovanom stave tak, ako

sú balené od výrobcu, ale musíme ich riediť na pracovné roztoky.

Zásady prípravy dezinfekčných roztokov

- Aby boli dezinfekčné roztoky čo najúčinnejšie, riedime ich až bezprostredne pred

použitím, pričom dôsledne dodržiavame návod na použitie.

- Ak na etikete (obale) nie je vyznačená koncentrácia prípravku, vychádzame pri riedení

z predpokladu, že prípravok je 100 %.

- Množstvo prípravku a vody musíme presne odmerať a nikdy sa neriadime odhadom.

Nedodržaním efektívnej koncentrácie dezinfekčného roztoku (napr. veľa vody a málo

dezinfekčného roztoku) podmieňujeme vznik rezistentných kmeňov a v prípade

používania nadmieru koncentrovaných roztokov poškodzujeme dezinfikvaný povrch

pomôcok a prdražujeme proces dezinfekcie.

- Čím menšie množstvo dezinfekčného roztoku pripravujeme, tým presnejšie musíme

odmerať množstvo roztoku i vody.

- Kritériá výberu dezinfekčného prostriedku zahrnujú posúdenie materiálu, z ktorého je

pomôcka vyrobená, možný spôsob chemickej dezinfekcie a spektruma účinku

dezinfekčného prípravku.

Pomôcky:

gumená podložka,

ochranné pracovné pomôcky (rukavice, ochranný odev, gumená zástera, tvárová

maska - pri manipulácii s roztokmi s výraznou arómou),

emitná miska,

odmerka alebo odmerný valec (podľa formy dezinfekčného prípravku),

nádoba na pracovný roztok,

dezinfekčný prostriedok.


46

Obsah odmeriek používaných v praxi:

- odmerka na prípravok vo forme prášku 5, 10, 20 g,

- polievková lyžica 10 ml roztoku/10 g prášku,

- čajová lyžička 5 ml roztoku/5 g prášku,

Obsah nádob podľa graduovania:

- pohár na vodu 200 ml,

- hrnček na čaj 300 ml,

- stredne veľké vedro 6–8 l,

- veľké vedro 10–12 l.

Pracovný postup:

- Posúdime kritériá výberu dezinfekčného prostriedku, a vyberieme si najvhodnejší

dezinfekčný prípravok.

- Vypočítame potrebné množstvo dezinfekčného prostriedku.

- Pri manipulácii s koncentrovanými prípravkami používame ochranný odev, pracujeme

v ochranných rukaviciach, zásadne nad emitnou miskou a pracovný stôl chránime

gumenou podložkou.

- Vypočítané množstvo koncentrovaného dezinfekčného prostriedku v gramoch – ak je

dezinfekčný prostriedok v tuhej (práškovej) forme, presne odmeriame (pomocou

odmerky). Prášok v odmerke musí siahať presne po risku a jeho povrh musí byť

zarovnaný. Vypočítané množstvo koncentrovaného dezinfekčného prostriedku v

mililitroch – ak je dezinfekčný prostriedok v tekutej forme (roztok), presne odmeriame

(pomocou odmerného valca).

- Hladinu roztoku určujeme pri pohľade na odmerný valec vo výške očí, najlepšie tak,

že odmerný valec položíme na pevnú podložku a prispôsobíme svoju výšku pohľadu.

Posúdime účel využitia dezinfekčného roztoku a dezinfekčné roztoky určené na

dezinfekciu pokožky (napr. pred cievkovaním) pripravujeme z destilovanej vody.

Odmeriame a doplníme potrebné množstvo vody pomocou odmerného valca. V

graduovaných nádobách doplníme potrebné množstvo vody po značku.


47

VÝPOČET MNOŽSTVA DEZINFEKČNÉHO PROSTRIEDKU

Úloha 1

Pripravte 200 ml dezinfekčného roztoku 1 % Ajatin:

– celkové množstvo pripravovaného dezinfekčného roztoku je 200 ml,

– žiadaná koncentrácia pripravovaného dezinfekčného roztoku je 1 %,

– koncentrácia dezinfekčného prípravku z ktorého riedime je 100 %.

Postup výpočtu

Z celkového množstva pripravovaného dezinfekčného roztoku udaného v mililitroch (200 ml)

vypočítame 1 %. Celkové množstvo delíme číslom 100, lebo koncentrovaný roztok je 100 %

(200 : 100 = 2), a vynásobíme žiadanou koncentráciou pracovného roztoku (2 1 = 2).

Vypočítali sme, koľko mililitrov 100 % dezinfekčného roztoku potrebujeme na prípravu

daného množstva (v úlohe 1 to je 200 ml) 1 % dezinfekčného roztoku Ajatin.

200 : 100 1 = 2 ml

Na výpočet možno použiť aj vzorec: '

.

p

pMx

M je celkové množstvo žiadaného dezinfekčného roztoku (v úlohe 1 je to 200 ml),

p je (potrebná) žiadaná koncentrácia pripravovaného roztoku (v úlohe 1 je to 1 %),

p´ je daná koncentrácia roztoku, z ktorého riedime (v úlohe 1 je to 100 %),

x je neznáme množstvo koncentrovaného roztoku (to ktoré máme vypočítať).

'

.

p

pMx

100

1200 x

x = 2 ml

Postup riedenia

Odmeriame v odmernom valci 2 ml 100 % Ajatinu a v odmernom valci doplníme množstvo

roztoku vodou do 200 ml (presne 198 ml vody, lebo 200 – 2 = 198). Na prípravu 200 ml 1 %


48

roztoku Ajatinu použijeme 2 ml 100 % Ajatinu a doplníme 198 ml vody. Celkové množstvo

pripraveného dezinfekčného roztoku 1 % Ajatin bude 200 ml.

Úloha 2

Pripravte 1 liter dezinfekčného roztoku 2 % Incidur SP:

– celkové množstvo pripravovaného dezinfekčného roztoku je 1 l = 1 000 ml (M),

– žiadaná koncentrácia pripravovaného dezinfekčného roztoku je 2 % (p),

– koncentrácia dezinfekčného prípravku, z ktorého riedime, je 100 % (p´).

Postup výpočtu

Z celkového množstva pripravovaného dezinfekčného roztoku udaného v mililitroch (1 l = 1

000 ml) vypočítame 1 %. Celkové množstvo delíme 100, lebo koncentrovaný dezinfekčný

prípravok je 100 % (1 000 : 100 = 10), a vynásobíme žiadanou koncentráciou, ktorá je 2 %

(10 2 = 20). Vypočítali sme, koľko mililitrov 100 % dezinfekčného prípravku potrebujeme

na prípravu daného množstva (v úlohe 2 je to 1 liter) 2 % dezinfekčného roztoku Incidur SP.

1 000 : 100 2 = 20 ml

'

.

p

pMx

100

21000 x

x = 20 ml

Postup riedenia

Odmeriame v odmernom valci 20 ml 100 % Inciduru SP a doplníme v odmernom valci vodou

do 1 000 ml (presne 980 ml vody, lebo 1 000 – 20 = 980). Na prípravu 1 000 ml 2 %

dezinfekčného roztoku Inciduru SP použijeme 20 ml 100 % dezinfekčného prípravku Incidur

SP a doplníme 980 ml vody. Celkové množstvo pripraveného dezinfekčného roztoku 2 %

Inciduru SP bude 1 liter (1 000 ml).

Úloha 3

Pripravte 2 litre dezinfekčného roztoku 0,5 % Septonex:



49

– žiadaná koncentrácia pripravovaného dezinfekčného roztoku je 0,5 % (p),

– koncentrácia dezinfekčného prípravku vo forme prášku, z ktorého riedime, je 100 % (p´).

Postup výpočtu

Z celkového množstva pripravovaného dezinfekčného roztoku v mililitroch (2 l = 2 000 ml)

vypočítame 1 %. Celkové množstvo delíme 100, lebo koncentrovaný dezinfekčný prípravok

Septonex je 100 % (2 000 : 100 = 20), a vynásobíme žiadanou koncentráciou dezinfekčného

roztoku, ktorá je 0,5 % (20 0,5 = 10 g). Vypočítali sme, koľko mililitrov 100 %

dezinfekčného prípravku Septonex potrebujeme na prípravu daného množstva (v úlohe 3 je to

2 l) 0,5 % dezinfekčného roztoku.

2 000 : 100 0,5 = 10 g

'

.

p

pMx

100

5,02000 x

x = 10 g

Postup riedenia

Pomocou odmerky odmeriame 10 g prášku 100 % dezinfekčného prípravku Septonex,

vysypeme ho do vedra a doplníme vodu pomocou odmerného valca alebo graduovanej

nádoby (napr. krčahu) do 2 000 ml. Presne odmeriame 1 990 ml vody (2 000 – 10 = 1 990

ml). Celkové množstvo pripraveného dezinfekčného roztoku 0,5 % Septonex bude 2 litre (2

000 ml).

Úloha 4

Pripravte 5 litrov 2,5 % roztoku Chloraminu B:


– žiadaná koncentrácia pripravovaného dezinfekčného roztoku je 2,5 % (p),

– koncentrácia dezinfekčného prípravku (vo forme prášku), z ktorého riedime je 100 % (p´).

Postup výpočtu


000 ml) vypočítame 1 %. Celkové množstvo delíme 100, lebo koncentrovaný prípravok je


50

100 % (5 000 : 100 = 50), a vynásobíme žiadanou koncentráciou dezinfekčného roztoku,

ktorá je 2,5 % (50 2,5 = 125 g). Vypočítali sme, koľko gramov prášku 100 % dezinfekčného

prípravku Chloramin B potrebujeme na prípravu daného množstva 1 % dezinfekčného

roztoku.

5 000 : 100 2,5 = 125 g

'

.

p

pMx

100

5,25000 x

x = 125 g

Postup riedenia

Pomocou odmerky odmeriame 125 g prášku 100 % Chloramin B, vysypeme ho do vedra a

doplníme vodu pomocou odmerného valca alebo graduovanej nádoby (napr. krčahu) do 5 000

ml. Presne odmeriame 4 875 ml vody (5 000 – 125 = 4 875 ml). Celkové množstvo

pripraveného dezinfekčného roztoku 2,5 % Chloraminu B bude 5 litrov (5 000 ml).

Niektoré dezinfekčné roztoky prichádzajú na oddelenie už čiastočne riedené na nižšie

koncentrácie (napr. Ajatin na 10 %, Persteril na 20 %). Zdravotnícky asistent, prípadne sestra

z nich pripravuje tzv. pracovné roztoky, ktoré priamo používa na dezinfekciu. Pracovný

postup výpočtu množstva dezinfekčného prostriedku a riedenia je podobný ako v

predchádzajúcich príkladoch. Potrebné je zohľadniť, že koncentrácia prípravku, z ktorého

riedime, je iná (nie 100 %).

Úloha 5

Pripravte 1 liter 1 % dezinfekčného roztoku Ajatin z 10 % koncentrácie roztoku Ajatin:

– celkové množstvo pripravovaného dezinfekčného roztoku je 1 liter = 1 000 ml (M),

– žiadaná koncentrácia pripravovaného dezinfekčného roztoku je 1 % (p),

– koncentrácia dezinfekčného prípravku, z ktorého riedime, je 10 % (p´).


51

Postup výpočtu


000 ml) vypočítame 1 %. Celkové množstvo delíme 10, lebo koncentrovaný dezinfekčný

prípravok je 10 % (1000 : 10 = 100), a vynásobíme žiadanou koncentráciou, ktorá je 1 %

(100 1 = 100). Vypočítali sme, koľko mililitrov 10 % dezinfekčného prípravku Ajatin

potrebujeme na prípravu daného množstva 1 % dezinfekčného roztoku.

1 000 : 10 1 = 100 ml

'

.

p

pMx

10

1.1000x

x = 100 ml

Postup riedenia

Odmeriame v odmernom valci 100 ml 10 % Ajatinu a doplníme v odmernom valci do 1 000

ml (presne 900 ml) vody. Na prípravu 1 000 ml pracovného roztoku 1 % Ajatinu použijeme

100 ml 10 % dezinfekčného prípravku Ajatinu a doplníme 900 ml vody. Celkové množstvo

pripraveného dezinfekčného roztoku 1 % Ajatinu bude 1 liter (1 000 ml).

Tab. 7. Dávkovacia tabuľka na prípravu dezinfekčných roztokov

Množstvo

(objem) roztoku

Koncentrácia pracovného dezinfekčného roztoku

0,5 % 1 % 1,5 % 2 % 2,5 % 3 % 4 % 5 %

100 ml 0,5 1 1,5 2 2,5 3 4 5

500 ml 2,5 5 7,5 10 12,5 15 20 25

1 l 5 10 15 20 25 30 40 50

2 l 10 20 30 40 50 60 80 100

5 l 25 50 75 100 125 150 200 250

10 l 50 100 150 200 250 300 400 500


52

Tabuľka prehľadne uvádza, aké je potrebné množstvo (v ml alebo g) koncentrovaného 100 %

dezinfekčného prípravku pri stanovenom celkovom množstve (objeme) a žiadanej

koncentrácii pracovného dezinfekčného roztoku.

Príklady:

- ak máme pripraviť napr. 1 liter 0,5% pracovného dezinfekčného roztoku použijeme 5

g (ml) koncentrovaného dezinfekčného prípravku,

- ak máme pripraviť napr. 2 litre 2% pracovného dezinfekčného roztoku použijeme 40 g

(ml) koncentrovaného dezinfekčného prípravku,

- ak máme pripraviť napr. 5 litrov 1% pracovného dezinfekčného roztoku použijeme 50

g (ml) koncentrovaného dezinfekčného prípravku

Prehľadnú tabuľku môžeme využívať vždy (tak, ako v uvedených príkladoch) pri zistení

množstva koncentrovaného dezinfekčného príprvku v g alebo ml, ak máme dané celkové

množstvo (objem) roztoku ktorý máme pripraviť a koncentráciu pracovného dezinfekčného

roztoku uvedených v tabuľke.


1. Pripravte pomôcky na riedenie dezinfekčných roztokov.

2. Demonštrujte postup zdravotníckeho asistenta pri manipulácii s dezinfekčnými

roztokmi.

3. Pripravte 500 ml 1 % roztoku Ajatin.

4. Pripravte 5 litrov 1,5 % roztoku Incidur SP.

5. Pripravte 2 litre 2,5 % roztoku Chloramin B.

6. Pripravte 8 litrov 2 % roztoku Hygem.

ŠPECIFIKÁ DEZINFEKCIE NIEKTORÝCH DRUHOV POMÔCOK

Dezinfekcia sklených predmetov

Pomôcky vyrobené zo skla sú krehké, preto sa s nimi musí manipulovať veľmi opatrne, aby sa

predišlo nielen materiálnym stratám pri rozbití pomôcky, ale najmä úrazom porezaním a

nasledujúcej infekcii.

Sklené poháre na vodu umývame a dezinfikujeme denne a hromadne pre všetkých pacientov

na ošetrovacej jednotke. Čistenie a následnú dezinfekciu vykonávame v kuchynke. Z

použitých pohárov odstránime zvyšky tekutín, mechanicky ich umyjeme teplou vodou s

prídavkom saponátu a opláchneme pod prúdom tečúcej vody. Potom poháre celé ponoríme do


53

dezinfekčného roztoku (najvhodnejšie bezfarebného a bez výraznej arómy). Po uplynutí

expozičného času poháre opäť opláchneme vodou. Ukladáme ich na čistý podnos hore dnom.

Takto sme poháre pripravili na opakované použitie. Moderné zdravotnícke prevádzky

používajú automatické umývačky pohárov, ktoré majú integrovaný dezinfekčný program a

využívajú vysoké teploty umývacieho programu.

Lekárske teplomery dezinfikujeme dvakrát denne. Do malého umývadla z plastickej hmoty si

pripravíme malé množstvo dezinfekčného roztoku (200–500 ml) a po skontrólovaní

celistvosti teplomery do neho úplne ponoríme. Na riedenie dezinfekčného prípravku

používame studenú vodu. Po uplynutí expozičného času skontrólujeme hodnotu ktorú

teplomery ukazujú na stupnici. Kaďže všetky teplomery boli ponorené v dezinfekčnom

roztoku rovnaký čas, majú všetky ukazovať na svojej stupnici rovnakú hodnotu. Takto

preveríme funkčnosť teplomerov a nefunkčné vyradíme z používania. Teplomery poukladáme

do dózy, pred použitím každý teplomer musíme opláchnuť studenou vodou (kvôli možnej

alergickej reakcii na dezinfekčný roztok). Ak sú teplomery na ošetrovacej jednotke

individualizované (počas hospitalizácie ich používa len jedna osoba), dezinfikujeme ich až po

preložení alebo prepustení pacienta domov.

Laboratórne sklo (skúmavky, kadičky, močové poháre, odmerné valce, Petriho misky, pipety

a iné) znečistené biologickým alebo infekčným materiálom, sa dezinfikujeme vždy

bezprostredne po použití, a to pred vlastnou mechanickou očistou. Pomôcky čistíme v teplej

vode s prídavkom saponátu a na dôkladné očistenie zaschnutých zvyškov tekutín použijeme

kefku. Ak je druhou fázou dekontaminácie dezinfekcia, pomôcky ponoríme do dezinfekčného

roztoku. Po uplynutí expozičného času ich opláchneme vodou (zvyšky dezinfekčného roztoku

by mohli skresliť výsledky laboratórnych vyšetrení) a necháme voľne osušiť. Pomôcky sú

takto pripravené na použitie alebo nasledujúcu sterilizáciu, ak si to cieľ ich použitia vyžaduje.

Dezinfekcia nástrojov

Nástroje sú vyrobené zvyčajne z kovu, preto musíme používať také dezinfekčné prostriedky,

ktoré nemajú korozívne účinky. Pomôcky dezinfikujeme vždy bezprostredne po použití, a to

pred vlastnou mechanickou očistou. Po uplynutí expozičného času ich čistíme ponorené a na

dôkladné očistenie použijeme kefku. Takto sú nástroje pripravené na druhú fázu

dekontaminácie.


54

Dezinfekcia gumených a plastových pomôcok

Pomôcky vyrobené z gumy a plastov sa široko využívajú v zdravotníctve, ale pri nesprávnej

údržbe sa rýchlo znehodnotia. Ak sa pomôcky dostali do kontaktu s biologickým materiálom,

najskôr ich ponoríme do dezinfekčného roztoku, a až potom ich mechanicky očistíme.

Pomôcky čistíme v teplej vode s prídavkom saponátu, opláchneme ich a ponoríme do

dezinfekčného roztoku. Po uplynutí expozičného času ich necháme voľne uschnúť na

stojanoch.

Rukavice sa obyčajne používcajú jednorazovo. Ak je nevyhnutné ich resterilizovať, tak pred

pred prípravou na sterilizáciu rukavice vysušíme z jednej i druhej strany, prepudrujeme ich z

vnútornej strany a odkladáme v pároch zložených do seba alebo poskladané v štvorci buničitej

vaty do kaziet.

Gumené podložky zavesíme vystreté, po vysušení pretrieme chumáčom vaty s púdrom a

zrolujeme alebo poskladáme.

Termofory, vaky na ľad a podložné kolesá dôkladne umyjeme a dezinfikujeme postrekom

alebo umytím dezinfekčným roztokom. Pri dekontaminácii musia byť pomôcky uzavreté. Po

dezinfekcii sa mierne nafúknu a povrch sa zľahka prepudruje. Pred použitím ich vkladáme do

čistých textilných povlakov určených na tento účel.

Emitné misky majú široké využitie. Sú určené na odkladanie použitých pomôcok alebo

materiálu, zachytenie vývratkov, moču, hnisu a pod. Ak bol tekutý obsah v emitnej miske

infekčný, zriedime ho dezinfekčným roztokom s hornou hranicou koncentrácie a až potom ho

vylejeme do výlevky. Emitnú misku ponoríme do dezinfekčného roztoku, po uplynutí

expozičného času ju umyjeme a opäť dezinfikujeme.

Sondy a rektálne rúrky sú v prevažnej časti zdravotníckych pracovísk jednorazové. Ak sú

určené na opakované použitie, odkladáme ich do dezinfekčného roztoku, potom ich dôkladne

prepláchneme Janetovou striekačkou, zbavíme zbytkov tuhých častí a ďalej ich

dekontaminujeme.

Močové poháre, močové fľaše, zberné nádoby na moč, nočníky a podložné misy patria

medzi individualizované pomôcky a dekontaminujeme ich raz denne. Ak sú určené pre

viacerých pacientov, musíme ich dekontaminovať po každom použití. Najskôr ich

vyprázdnime a vypláchneme prúdom teplej vody, potom ich ponoríme do teplej vody s

prídavkom saponátu a umyjeme pomocou oblej kefy. Čisté pomôcky ponoríme do

dezinfekčného roztoku s hornou hranicou koncentrácie. Po každej dekontaminácii uvedených

pomôcok musíme dekontaminovať aj použitú kefu.


55

Dezinfekcia podlách

V zdravotníckych zariadeniach sa dezinfekcia podlách prevažne vykonáva s využitím

čistiacich strojov, ktoré jednofázovo čistené plochy mechanicky očistia a zároveň dezinfikujú

prostriedkom určeným na plošnú dezinfekciu, alebo mechanicky (v tabuľke 8 sú uvedené

najčastejšie dezinfekčné postupy).

Výhodou čistiacich strojov je vysoká účinnosť čistenia procesom na mokro a zároveň

dezinfekčný účinok. Z hľadiska manipulácie sú čistiace stroje preferované pred ručným

čistením a dezinfekciou pre vysoký konfort prevádzky.

DOKUMENTÁCIA

Súčasťou systému zabezpečovania kvality poskytovaných služieb v zdravotníctve je i

dokumentovanie (evidencia) postupov starostlivosti o jednotlivé druhy pomôcok. Spôsob

dokumentovania má v zdravotníckych zariadeniach rôzne modifikácie. Záznam obsahuje tieto

základné údaje: dátum, čas, druh pomôcok, spôsob ich ošetrenia, špecifikáciu (názov

prípravku, čas pôsobenia, teplota) a podpis zodpovedného pracovníka (ktorý starostlivosť o

pomôcky vykonal). Záznamy sa musia viesť presne, zrozumiteľne a priebežne (napr. nie iba

raz za týždeň), čiže vykonať bezprostredne po ukončení činnosti. Opravy textu sa môžu

vykonávať len stanoveným spôsobom o ktorom sú všetci kompetentní riadne oboznámení.

Dokumentácia starostlivosti o jednotlivé druhy pomôcok je k dispozícii auditným a

kontrolným orgánom.


1. Demonštrujte pracovný postup pri dezinfekcii lekárskych teplomerov.

2. Demonštrujte prípravu a samotnú dezinfekciu emitnej misky, v ktorej bol zachytený

moč.

3. Demonštrujte prípravu a samotnú dezinfekciu podložného kolesa, pripravte ho na

použitie u iného pacienta.

2.4 STERILIZÁCIA

Sterilizácia sa vykonáva fyzikálnymi a chemickými metódami. Fyzikálna sterilizácia

využíva pôsobenie fyzikálnych veličín – horúceho vzduchu, horúcej pary pod tlakom, varu vo

vode pod tlakom a žiarenia. Chemická sterilizácia je založená na sterilizačnom účinku


56

chemických látok. Využíva sa na sterilizáciu pomôcok z materiálov, ktoré nemožno

sterilizovať niektorou z fyzikálnych metód.

STERILIZAČNÝ CYKLUS

Priebeh sterilizácie (sterilizačný cyklus) má tri etapy – mechanickú očistu, vlastnú fázu

sterilizácie a dokončovaciu fázu.

Mechanická očista pomôcok a nástrojov, ich osušenie a poukladanie do obalov

Každej sterilizácii pomôcok na dlhodobé používanie predchádza dôkladná mechanická očista.

Po osušení pomôcky ukladáme jednotlivo (individualizovane) alebo skupinovo, napr. podľa

druhu materiálu, z ktorého sú vyrobené, alebo tzv. jednotlivé sety (súbor nástrojov na výkony)

do sterilizačných obalov.

Medzi klasické používané obaly patria kovové bubny, sklené kazety s oddeliteľným kovovým

vrchnákom a Petriho misky vyrobené zo skla. Bubny majú po obvode otvárací plášť, ktorý je

počas sterilizácie otvorený. Aj kazety a Petriho misky musia byť počas sterilizácie otvorené,

pom ukončení sterilizačného procesu treba obaly uzavrieť. Rozoberateľné pomôcky a nástroje

sterilizujeme rozobraté, nožnice a kliešte pootvorené alebo uzavreté na najvoľnejší zúbok.

Nástroje na bezprostredné (okamžité) použitie sterilizujeme bez obalov na antikorovom site.

Mulové štvorce a textil (plátenné rúšky, tvárové masky, čiapky, plášte) poskladáme a do

bubnov ukladáme hranou nahor, aby sa dali ľahko vyberať. Každý pár gumených rukavíc

(očistených, vysušených, zapudrovaných a mechanicky nepoškodených) poskladáme osobitne

do štvorca buničitej vaty, mulu alebo rukavice sterilizujeme uložené po jednom páre v

špeciálnych obaloch. Gumené podložky (očistené, vysušené a zapudrované) poskladáme a do

bubnov ukladáme hranou nahor.

Na individualizovanú sterilizáciu (jedna pomôcka, resp. určitý počet rovnakých pomôcok v

jednom obale) používame špeciálne obalové materiály. Sú určené na chemickú sterilizáciu a

na sterilizáciu pomôcok v autoklávoch.

Medzi najčastejšie používané obalové materiály na sterilizáciu, ktoré sú v súčasnosti

preferované pred klasickými obalovými materiálmi (bubny, kazety, Petriho misky) patrí:

– Lukasterik je špeciálny papier a z neho vyrobené vrecká, ktoré sú vhodné na sterilizáciu

gumených rukavíc a obväzového materiálu (tampóny, štvorce, longety); vrecká majú po

obvode lepivú vrstvu, papier sa lepí špeciálnym lepidlom (napr. značky Sokrat),


57

– Stericilin, Steriking je obalový materiál typu papier – fólia; je vhodný na sterilizáciu

rôznych katétrov, kanýl, nástrojov a pod.. Vyrába sa vo forme vreciek alebo v tvare dutých

pásov (hadíc) rôznej šírky zrolovaných do kotúčov. Po odstrihnutí potrebnej dĺžky obalového

materiálu pomôcku vložíme do obalu a obidva konce uzavreme pomocou špeciálnej zváračky.

Vlastná fáza sterilizácie

Po zabalení materiál vložíme do sterilizačného prístroja a začne sa vlastná fáza sterilizácie,

ktorá prebieha nasledovne:

– príprava prístroja (sterilizátor sa zahrieva na sterilizačnú teplotu),

– expozícia (čas účinnej sterilizácie),

– ochladzovanie (čas od vypnutia prístroja po ochladenie obsahu na 60 °C).

Expozícia je čas pôsobenia nastavených fyzikálnych parametrov (teplota, tlak) alebo čas

priameho pôsobenia chemickej látky či žiarenia na sterilizované pomôcky.

Dokončovacia fáza

Po skončení expozičného času a vychladnutí obsahu sterilizačného prístroja na manipulačnú

teplotu vysterilizovaný materiál a pomôcky za aseptických podmienok vyberieme z prístroja.

Kazety, Petriho misky a bubny uzatvoríme a označímea štítkom s uvedením dátumu a hodiny

sterilizácie. Presné označenie je dôležité z hľadiska dodržania exspirácie (doby použitia).

– Materiál v bubnoch a kazetách sa bez otvorenia pokladá za sterilný 48 hodín, po otvorení

24 hodín.

– Materiál v obaloch Lukasteriku má exspiračný čas obyčajne až 3 mesiace.

– Materiál v obaloch Stericilinu, Sterikingu má exspiračný čas 6 mesiacov.

– Materiál a pomôcky originálne balené z výroby majú platný exspiračný čas stanovený

výrobcom a vyznačený na obale.

FYZIKÁLNA STERILIZÁCIA

Sterilizácia varom pod tlakom

Ide o postup, pri ktorom sa nástroje vyvárajú v tlakových nádobách pri teplote 134 °C a tlaku

0,30 MPa počas 30 minút. Týmto spôsobom sa sterilizujú nástroje na okamžité použitie.

Sterilizácia horúcim vzduchom

Vykonáva sa v horúcovzduchových sterilizátoroch. Technicky vyspelejšie prístroje sú

vybavené nútenou cirkuláciou vzduchu a sú riadené mikroprocesorom. Umožňujú sterilizáciu

vo viacerých programoch, sterilizáciu so sušením a sušenie s nastavením parametrov teploty a


58

času. Ich obsluha je napriek tomu jednoduchá. V horúcovzduchových sterilizátoroch sa

sterilizuje materiál a pomôcky odolné voči vysokej teplote vyrobené z kovu, zo skla a z

porcelánu.

Tab. 9. Parametre horúcovzduchovej sterilizácie*

Teplota (°C) Expozičný čas (min)

160

170

180

60

30

20

* Platí zásada, že čím vyššia je teplota, tým kratší je expozičný čas a naopak.

Sterilizácia parou pod tlakom

Vykonáva sa v tlakových parných prístrojoch – autoklávoch. Sú určené na sterilizáciu

všetkých materiálov a pomôcok, ktoré odolávajú sterilizačným parametrom. Pracujú pri:

– teplote do 140 °C,

– tlaku do 0,3 MPa.

Sterilizácia v autokláve má tieto fázy:

– na začiatku programu sa z pracovnej komory odsaje vzduch a vytvorí sa vákuum,

– do pracovnej komory sa vháňa horúca para,

– po dosiahnutí naprogramovanej teploty a tlaku začína plynúť expozičný čas,

– po jeho uplynutí sa začne odsávanie pary a sušenie.

Tab. 10. Parametre sterilizácie v autokláve*

Teplota (°C)

Tlak (MPa)

Expozičný čas (min)

Materiál

110

120

125

135

0,15

0,20

0,25

0,30

40

20

15

10

textil

gumené pomôcky

balené nástroje

nebalené nástroje


59

* Parametre sterilizácie sú orientačné, deklaruje ich výrobca sterilizačného prístroja. Kontrolu

účinnosti sterilizácie sa robí technik pri inštalácii prístroja, podľa štandardnej metodiky

a priebežne, počas používania sterilizačného prístroja v intervaloch stanovených výrobcom.

Sterilizácia ionizačným žiarením

Využíva sa na priemyselnú sterilizáciu jednorazových pomôcok (napr. injekčné striekačky,

ihly, prevodové súpravy a iné). Sterilizačná dávka žiarenia je 25 kGy.

CHEMICKÁ STERILIZÁCIA

Chemická sterilizácia sa používa v priemyselnej výrobe pomôcok a na pracoviskách

centrálnej sterilizácie, na sterilizáciu pomôcok vyrobených z plastov, textilu, prístrojov alebo

ich súčastí. Vysterilizovaný materiál sa musí 7 dní odvetrávať.

Na chemickú sterilizáciu sa používajú pary:

– persterilu,

– formaldehydu,

– glutaraldehydu.

Sterilizácia plynom (etylénoxidom) sa vykonáva v špeciálnych sterilizátoroch.

Využíva sa najmä na sterilizáciu pomôcok z plastov, ktoré sa balia do kombinovaných obalov

papier – fólia (Stericlin, Steriking).

Sterilizácia pomocou systému STERRAD. Ide o moderný nízkoteplotný, netoxický

a suchý sterilizačný proces pôsobenia peroxidu vodíka v silnom elektrickom poli. Nahrádza

sterilizáciu etylénoxidom a formaldehydom. Proces sterilizácie sa začína evakuáciou

sterilizačnej komory a vytvorením vákua. Potom nasleduje automatický nástrek peroxidu

vodíka a jeho difúzia v elektrickom poli vytváranom výkonom 400 W. Poslednou fázou je

ventilácia a obnovenie atmosférického tlaku v sterilizačnej komore. Tento typ sterilizácie je

vhodný na sterilizovanie kovových a nekovových predmetov, ako aj nástrojov a prístrojov

citlivých na teplo a vlhko. Výhodou sterilizačného postupu je, že vysterilizované predmety

možno okamžite po ukončení sterilizačného procesu použiť.


60

DOKUMENTÁCIA

O sterilizovaní pomôcok vedie každé pracovisko dokumentáciu (sterilizačný denník).

Kompetentný pracovník po ukončení každého sterilizačného procesu zaznamenáva do

sterilizačného denníka dátum a čas, druh a množstvo sterilizovaného materiálu a pomôcok,

ako aj parametre sterilizácie (teplota, tlak, expozičný čas). Svojím podpisom potvrdí

správnosť dokumentovaných údajov. Denník je určený na zaznamenávanie každého

sterilizačného cyklu a na evidenciu kontroly účinnosti sterilizácie.

KONTROLA STERILIZÁCIE

Na kontrolu účinnosti sterilizácie sa používajú štandardné metodiky schválené hygienikom

v súlade s hygienicko-epidemiologickým režimom. Robí sa pomocou bioindikátorov alebo

fyzikálno-chemických indikátorov, ktoré sa vyrábajú vo forme testovacích prúžkov

(papierikov), štítkov a rúrok. Indikátory vo forme prúžkov a rúrok sa vkladajú do bubnov

a kaziet. Indikačné štítky sa lepia na špeciálne obalové materiály (ak už majú indikačnú vrstvu

zakomponovanú v obale priamo od výrobcu). Sterilizácia je účinná vtedy, ak indikátor

sterilizácie zmení farbu podľa návodu.

Kontrola účinnosti sterilizačných prístrojov

Biologické indikátory

nové prístroje, opravené prístroje pred uvedením do prevádzky

pri podozrení na zmenu (zníženie) sterilizačnej účinnosti

pravidelná kontrola:

o 1x za mesiac: sterilizátory v sterilizačných centrách

o 1x za 2 mesiace: sterilizátory na operačných sálach

o po 200 sterilizačných cykloch, nejmenej 1x za rok: ostatné sterilizátory

Nebiologické testy (sledovanie parametrovů sterilizácie obsluhou)

chemický test procesový:

o označuje se každý jednotkový obal

o slúži k rozlíšeniu materiálu pripraveného k sterilizácii a už sterilizovaného,

reaguje farebnou zmenou už pri prítomnosti sterilizačného média


61

chemické testy: sú určené k preukázaniu splnenianí všetkých parametrov cyklu;

vkladajú sa do miest, kam sterilizačné médium najťažšie preniká

Kontrola sterilizácie sa vykonáva vždy:

– po inštalácii sterilizačného prístroja,

– pri periodických kontrolách,

– v malých prevádzkach po 200 sterilizačných cykloch (najmenej raz ročne),

– pri veľkých prevádzkach minimálne raz mesačne,

– na pracoviskách centrálnej sterilizácie denne,

– pri akýchkoľvek pochybnostiach o účinnosti sterilizácie.

PRACOVISKÁ CENTRÁLNEJ STERILIZÁCIE

Na pracoviskách centrálnej sterilizácie pracujú školení pracovníci, ktorí zabezpečujú

sterilizáciu pomôcok pre potreby celého zdravotníckeho zariadenia. Pracovisko je

prevádzkovo členené na dve základné časti.

Pracovisko pre prvú fázu dekontaminácie („nečistá časť”) je určená na prevzatie

objednávok a príjem kontaminovaných pomôcok z jednotlivých oddelení; pomôcky sa v

tomto úseku mechanicky čistia, dezinfikujú a sušia.

Pracovisko pre druhú fázu dekontaminácie („sterilizačná časť”) – na tomto úseku sa

pomôcky balia individuálne alebo podľa prijatých objednávok jednotlivých oddelení

a organizačných jednotiek (napr. súbor pomôcok na určitý konkrétny výkon). Potom sa

pomôcky sterilizujú podľa druhu materiálu. Po sterilizácii sa materiál a pomôcky ukladajú do

príručného skladu sterilných pomôcok a urýchlene sa expedujú podľa objednávok

jednotlivých pracovísk.

ZÁSADY MANIPULÁCIE SO STERILNÝM MATERIÁLOM

- K manipulácii so sterilným materiálom a pomôckami pristupujeme v čistom pracovnom

odeve.

- Dôkladne si umyjeme ruky.

- Nad obalmi nehovoríme, nekašleme, pri prechladnutí používame tvárovú masku.

- Do sterilných obalov nesiahame rukou, používame sterilné podávacie kliešte (pinzetu

alebo peán).

- Sterilný materiál vyberáme z obalu až tesne pred jeho použitím.


62

- Sterilný materiál alebo pomôcku, ktorú vyberieme z obalu a nepoužijeme, pokladáme za

nesterilnú a nedávame ju nikdy späť do obalu.

- Ak sa pri vyberaní pomôcky z obalu dotkneme nesterilného povrchu, odložíme ju do

emitnej misky a použijeme inú sterilnú.

Nácvik manipulácie so sterilným materiálom

Nacvičte si:

– otváranie bubnov, kaziet, Petriho misky a správne odkladanie veka (vnútornou stranou

nahor),

– otváranie bubna alebo kazety len na nevyhnutne potrebný čas (ihneď po vybratí materiálu

ich uzavrite),

– vyberanie rôznych druhov materiálu z rôznych typov obalov sterilnou pinzetou alebo

podávacími kliešťami,

– asistenciu (vyberanie sterilných pomôcok a ich podávanie inej osobe).


1. Pripravte spotrebný zdravotnícky materiál na sterilizáciu.

2. Demonštrujte manipuláciu so sterilným materálom a pomôckami.

3. Vypracujte vzor záznamu o strilizácii na ošetrovacej jednotke.

Kontrolné otázky

- Definujte pojmy asepsa a antisepsa.

- Vysvetlite rozdiel medzi dezinfekciou a sterilizáciou.

- Opíšte priebeh dekontaminácie.

- Definujte pojem expozičný čas.

- Vysvetlite význam aseptických postupov v zdravotníctve a uveďte príklady.

- Uveďte hľadiská delenia zdravotníckych pomôcok.

- Vysvetlite, aké sú výhody používania jednorazových pomôcok v zdravotníctve.

- Uveďte príklady pomôcok používaných v zdravotníctve podľa druhu materiálu, z

ktorého sú vyrobené.

- Charakterizujte manažment starostlivosti o pomôcky.

- Vymenujte základné zásady a postupy sestry manažovaní starostlivosti o pomôcky.

- Charakterizujte fyzikálne a chemické dezinfekčné postupy.


63

- Vymenujte kritéria, ktoré musia dezinfekčné prostriedky spĺňať.

- Vymenujte minimálne tri dezinfekčné prostriedky na dezinfekciu rúk a pokožky,

nástrojov, pomôcok zo skla, z gumy a plastu, na plošnú dezinfekciu a určte

koncentráciu pracovných dezinfekčných roztokov.

- Vymenujte sterilizačné postupy, opíšte sterilizačný cyklus.

- Charakterizujte jednotlivé postupy fyzikálnej a chemickej sterilizácie, uveďte

základné parametre.

- Vysvetlite význam dokumentovania a kontroly sterilizácie.

Literatúra:

1. Čistiaci a dezinfekčný program Bratislava: fy Beiersdorf Slovakia, s. r. o., Palárikova

15, 2003 (Interný materiál).

2. Lazarová, E.: Čistiaci a dezinfekčný program. Bratislava: Univerzitná nemocnica

Bratislava, 2010 (Interný materiál).

3. MIKŠOVÁ, Z, et al. 2006. Kapitoly z ošetřovatelské péče I..

Praha : Grada, 2006. 248 s. ISBN 80-247-1442-6.

4. MIKŠOVÁ, Z, et al. 2006. Kapitoly z ošetřovatelské péče II..

Praha : Grada, 2006. 171 s. ISBN 80-247-1443-4

5. Padyšáková, H.: Starostlivosť o pomôcky In: Kontrová, Ľ., Kristová, J.: Základy

ošetrovania a asistencie. - Martin : Osveta, 2006. - ISBN 80-8063-235-9. - s. 103-127.

6. RICHARDS, A – EDWARDS, S. 2004. Repetitorium pro zdravotní

sestry. Praha : Grada, 2004. 376 s. ISBN 80-247-0932-5

7. ŠTEFKOVIČOVÁ, M. a kol. 2007. Dezinfekcia a sterilizácia. Teória a prax II. Žilina :

Vrana, 2007, 164 s. ISBN 8096824830.

8. Vyhláška MZ SR 364/2005 ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej

sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie

poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.

9. Vyhláška MZ SR 553/2007, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o požiadavkách na

prevádzku zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia.


64

10. WORKMAN, B – BENNETT, C., L.. Klíčové dovednosti sester.

Praha : Grada, 2006. 259 s. ISBN 80-247-1714-X

11. Besedová, I., Gomolčáková, V., Habdáková, G., Kolářiková, A., Kontrová, Ľ.,

Kováčová, O., Kristová, J., Kubicová, Ľ., Miklovičová, E., Padyšáková, H.,

Repková, A., Schlarmanová, J., Sklářová, V., Slezáková, Z., Šagátová, A.,

Tereková, V., Veselská, E. 2003. Základy ošetrovania a asistencie [Učebnica pre

stredné zdravotnícke školy]- Martin : Osveta, 2003. - 253 s. - ISBN 80-8063-125-5.


65

3 HYGIENICKÁ STAROSTLIVOSŤ

3.1 Hygiena hospitalizovaného pacienta

Kúpeľ na lôžku

Pomôcky

toaletný košík, pojazdný vozík, žinky,rúšky k jednorázovému použitiu, kefka, pemza na

odstranenie hrubej kože z chodidiel, nožničky, kliešte na nohy, pilník, masážný krém,

ochranné rukavice, igelitová zástera, emitné misky, gumová podložka, tekuté mydlo, dva

uteráky, čisté osobné a posteľné prádlo, dve umyvadla,prípravky s dostatočným

antimikróbnym účinkom.

Postup

Umývame od tváre bez mydla, potom namydlíme žinku potupne umyjeme uši, krk, hrudník,

brucho a pazuchy. Každú časť tela po opláchnutí osušíme. Chorého otočíme na bok

a umyjeme mu chrbát. Suchý chrbát premasírujeme natrieme krémom, prípadne

olejom.Vymeníme umyvadlo pre dolnú časť tela, ďalej umyjeme nohy nakoniec genitálie

a oblasť konečníka. Podľa potreby genitálie opláchneme zhora dole teplou vodou z nádobky

s hubičkou a utrieme jednorázovými žinkami. Pod umývané časti si podkladáme gumovú

podložku, aby sme nenamočili posteľné prádlo. Po skončení ustelieme lôžko a podľa potreby

vymeníme osobné a posteľné prádlo.

Použité pomôcky ukladáme do emitnej misky a odnesieme do určenej miestnosti.

Počas kúpeľa sledujeme celkový stav a chovanie chorého ,komunikujeme s ním a venujeme

mu plnú pozornosť aby spolupracoval.

Ciele - poskytnúť teoretické a praktické poznatky z hygienickej starostlivosti z prevencie

dekubitov a predchádzania nozokomiálnych nákaz.

Umývanie znečisteného chorého

Pomôcky

Savá podložka, plienkové nohavičky, ochranné rukavice, umyvadlo s teplou vodou,

dezinfekčné mydlo, prípadne šamponová pena, žinky, štvorčeky buničiny rúšky

k jednorázovému použitiu, nepremokavá plienka, nádoba na odpadky, ochranný krém,

osviežovač vzduchu.


66

Postup - použijeme jednorázové rukavice, rozlepíme chorému jednorázové plienkové

nohavičky vrchnú časť vsunieme medzi stehná chorého otočíme na bok. Ak máme penu

znečistenú časť postriekame penou. Znečistenú savú podložku mu stočíme k telu na voľné

lôžko položíme nepremokavú podložku čistú savú podložku a štvorčekami buničiny zotrieme

čo najviac stolice. Namydlenou žinkou umyjeme zadnú časť tela, ryhu vonkajšie genitálie ku

konečníku a okolie konečníka.Každú čať dôkladne opláchneme a do sucha utrieme.Oblasť

krížovej časti a vnútornú stranu stehien natrieme ochranným krémom.Odstránime znečistené

plienkové nohavičky, nepremokavú plienku a oblečieme čisté plienkové nohavičky. Na čistú

savú podložku chorého pretočíme a z druhej polovici lôžka odstránime znečistenú podložku,

rozvinieme čistú. Chorého pretočíme na chrbát. Presvedčíme sa, či všetky ochranné pomôcky

sú dobre priložené a netlačia chorého.

Ak nie je v silách u chorého udržať moč a stolicu neodzudzujeme ho a snažíme sa, aby bol

v poriadku a pohľadíme ho.

Starostlivosť o nohy:

Pomôcky -umyvadlo, kúpeľová soľ, valec pod kolená, pemza, škrabka klieštičky na nechty,

uterák, krém na premastenie.

Postup - chorého otočíme na chrbát pokrčíme mu kolená podložíme valčekom a chodidlá

ponoríme do umyvadla s teplou vodou. Nohy necháme odmočiť, potom vytiahneme jednu

nohu z vody a pemzou odstránime zatvrdlú kožu. Nohu opláchneme osušíme hlavne medzi

prstami a klieštičkami ostriháme nechty. Rovnako postupujeme u druhej nohy.Obidve nohy

premasírujeme mastným krémom.Ak dôjde k poraneniu kože na nohách ranu

vydenzifikujeme a ošetríme.

Nohy udržujeme bez otlakov,zatvrdnutej kože a s krátkymi nechtami.

Starostlivosť o ruky

Pomôcky-umyvadlo, kartáček, dezinfekčné mydlo,uterák, klieštičky, prípadne nožničky na

nechty, pilník, krém.

Postup - Ruky chorého namočíme na 10-15 minut do umyvadla s teplou vodou, pod vodou

vyčistíme nechty kartáčkom, ruky z vody vytiahneme a osušíme. Nechty ostriháme ostré

okrajeme upravíme pilníkom a nakrémujeme.

U diabetikov dávame pozor, aby sme ho neporanili.

Umývanie rúk je dôležitou prevenciou prenosu choroboplodných zárodkov.

Starostlivosť o vlasy

Umývanie vlasov na lôžku


67

Pomôcky 1- nafukovacia vanička, nádrž z plastu o obsahu 4 až 5 litrov, stojan, vedro.

Pomôcky 2-.2 gumové podložky,umyvadlo, džbán, uterák, šampón, hrebeň valček na

podloženie hrudníku.

Postup

podľa pomôcok si pripravíme pacienta ,ak nie je nafukovacia vanička pod hlavu a hrudník

chorého si rozprestreme gumovú podložku,hrudník podložíme valčekom,aby bola hlava voľne

nad podložkou.Pod hlavu vsunieme prázdne umyvadlo. Okolo krku uviažeme druhú gumovú

podložku,aby na nej mal chorý položené vlasy. Vlasy umyjeme šamponóm a opláchneme.

Rozviažeme gumovú podložku a tu necháme v umyvadle a odstránime umyvadlo. Chorému

zabalíme hlavu do uteráku, vytiahneme valček a druhú gumovku dosušíme fénom a učeseme

podľa zvyku pacienta.

Ak máte k dispozícii nafukovaciu vaničku a nádrž z plastu postupujeme podľa návodu .

Počas umývania vlasov si všímame prejavy pacienta či znášajú polohu hlavy so záklom hlavy

a nemajú bolesť.

Starostlivosť o oči a nos

Pomôcky

mäkká žinka tampóny uterák, vatové tyčinky, štvorčeky gázy

Oči: tampóny, prípadne žinku namočíme vo vlažnej vode, alebo v borovej vode a odstránime

sekréty z očí, ak to nejde na oči priložíme vlhké štvorčeky gázy na pár minút. Zotrieme

vlhkou žinkou a osušíme uterákom.

Ak má chorý predpísané očné kvapky kvapkáme podľa ordinácie lekára.

Nos: Ak pacient nepotrebuje pomoc nos si prečisťuje sám.

Ak to nie je schopný vlhkou vatou tyčinkou zasúvame opatrne po spodnej a vnútornej strane

nosnej dierky pokiaľ je namotaná vata.

Dôkladným čistením nosa a oči zabránime infekcii.

Starostlivosť o uši

Pomôcky

janettova striekačka, prevarená vlažná voda, emitná miska, gumová podložka, uterák, mulové

krytie.

Postup

chorého posadíme ,ak to nie je možné pacient leží a podložíme hlavu, ramená uterákom

a gumovou podložkou. Chorého upozorníme na nepríjemné pocity počas výplachu. Jednou

rukou uchopíme boltec a ťaháme smerom hore a dole.Druhou rukou uchopíme Janettovu


68

striekačku a jej koniec vsunieme do ucha. Prúd vody nasmerujeme mierne hore pod miernym

tlakom vstriekneme.Odložíme striekačku a emitnú misku a boltec osušíme štvorčekom mulu.

Dbáme,aby nedošlo k nešetrnému čisteniu ucha, a k poraneniu bubienka

Starostlivosť o dutinu ústnu a zubnú protézu

Pomôcky

zubná kefka, zubná pasta, pohár, emitná miska v tvare fazule, buničitá vata, malý uterák, ak

pacient nemá zuby mäkkú zubnú kefku štetičky, boraxglycerinové štetičky, jelení loj

nádobka s kamilkovým repíkovým odvarom, ústne lopatky, baterka.

Postup

chorý, ktorý je schopný si sám očistiť ústnu dutinu nachystáme pomôcky a na hygienu

dohliadneme.

Ak je pacient imobilný a v bezvedomí pomocou baterky a ústnych lopatiek skontrolujeme

ústnu dutinu. Do nádobky s odvarom namočíme tampóny a pomocou peánu čistíme jazyk od

koreňa ku špičke vytierame podnebie odpredu dozadu a dutinu ústnu od zadných stoličiek

dopredu. Štetičkami čistíme plochy zubov, kým ich nezbavíme povlaku, ak chorý nemá chrup

vytierame ďasná Popraskané pery potrieme jelením lojom. Pre udržanie zdravej dutiny je

potrebné podávať dostatok tekutín.

Zubná protéza - zubnú protézu chorému po každom jedle vytiahneme z úst a opláchneme od

zbytkov jedla. Večer protézu vytiahneme a očistíme pod tečúcou vodou zubnou kefkou

a pastou .Potom vložíme do pohára s prípravkom na čistenie protézy.

Dutinu ústnu a sliznice úst udržujeme čisté, aby nedochádzalo k zápalu ďasní a k tvorbe

zubného kazu, paradentóze a k zapáchajúcemu dychu.

Ranná a večerná toaleta

Pomôcky

Súbor pomôcok závisí od umývanej a znečistenej časti tela.

Postup

Zisťujeme spôsob realizácie hygienickej starostlivosti chorého pýtame sa

na ťažkosti k posúdeniu funkčných schopností.

Najvhodnejší čas na rannú toletu je 6.00- 7.30, a večernú 19.00-20.30.00 hodín.

Zabezpečíme tepelný komfort, bezpečnosť prostredia, vlhkosť izby a súkromie pacienta.

Pred toaletou je potrebné,aby sa chorý vyprázdnil a uložime ho do vhodnej polohy. Ležiaci

chorí,ktorí sa môžu umyť sami dáme umyvadlo a pomôcky na dosah ruky, Ak chorý je


69

pohyblivý doprovodíme ho do kúpelne posadíme ho na stoličku z umelej hmoty

a osprchujeme ho. U obezných žien umyjeme miesta pod prsníkmi.

Starostlivosť o rannú a večernú toaletu v celom rozsahu preberá sestra postupuje pri všetkých

výkonov s maximálnou šetrnosťou,ohľaduplnosťou a porozumením.

Dodržiavanie zásad preventívnych opatrení v prevencii nozokomiálnych nákaz

Barierová ošetrovateľská technika

Zásady - hygiena, dezinfekcia rúk, pri ošetrení pacientov nenosiť prstene ozdoby, umelé

a nalakované nechty, dekontaminácia dávkovačov mydla, používanie ochranných odevov,

rukavíc, jednorazového materiálu, jednorázových uterákov, oblečenia, dekointaminácia

nástrojov a pomôcok.

Individualizácia všetkých prostriedkov osobnej hygieny pri prekladaní a prevoze pacientov

a pri ošetrovateľských výkonov, individualizované pomôcky – tlakomer, fonendoskop,

teplomer dezinfikovaťotrením v účinnom roztoku.

Ošetrovateľská barierová technika prispôsobená konkrétnemu pracovisku

Manipulácia s bielizňou

Zásady - triedenie bielizne vo vetraných priestoroch, triedenie podľa znečistenia, vhodné

obaly, kontajner na infekčnú bielizeň ,pravidelne dezinfikované vozíky, vyhradený personál

na manipuláciu s bielizňou, osobné ochranné pomôcky, dôkladná hygiena a dezinfekcia rúk.

Čistá bielizeň sa skladuje na suchom mieste /sklad materiálu /s umyvateľnou plochou,

zamedzenie styku s použitou bielizňou.

Dodržiavaním zásad pri manipulácii s bielizňou zamedzíme šíreniu nákaz

Podávanie stravy

Zásady - riad a prepravné nádoby zdravotne nezávadné ľahko umyvateľné a dezinfikovateľné.

Príbory, hrnčeky umyté, dezinfikované, po dezinfekcii znovu umyté. Tekutú výživu podať

hneď po príprave,hotové pokrmy podať do dvoch hodín,teplota pokrmov počas prepravy

65°C.

Jedáleň čistá vkusne upravená, likvidácia zvyškov stravy do vyčlenených odpadových nádob.

Riad používaný pacientami umyvať oddelene od kuchynského riadu a prepravných nádob.

Manipulácia so stravou len osoba zdravotne spôsobilá

Hygienické zásady pri návštevach pacientov

Zásady-kvety v kvetináčoch nenosiť sú zdrojom infekcii, rezané kvety zakázané na

operačných odboroch.


70

Obmedziť veľké množstvo ovocia, ktoré podliehajú skaze, donesené potraviny pacientovi až

po odporúčaní lekára a ošetrujúceho personálu.

Návštevníci nesadať na lôžko pacienta, po kýchnutí, alebo vysmrkaní dezinfekcia rúk. Na

pracoviskách s vyšším hygienicko-epidemiologickým režimom sa návštevy nedoporučujú

Prevencia nozokomiálnych nákaz je v dodržiavaní hygienických zásad pri návštevach.

Manipulácia s biologickým materiálom

Odber biologického materiálu v priestoroch na to určených,ochranné pomôcky vo vzťahu

k výkonu pre jednu ošetrovanú osobu, biologický materiál uložiť do štandardizovaných

súprav a dekontaminovateľných prepraviek ihneď transportovať. Použité striekačky a ihly

ručne neoddelovať, zneškodniť v špecialnýych hrubostenných plastových nádobach s

označením.

Osoby manipulujúce s biologickým materiálom povinne používať ochranné pomôcky

Umývanie a dezinfekcia rúk zdravotníckych pracovníkov

Mechanické umývanie rúk - tekutým mydlom bez dezinfekčnej látky vodou.

Vykonáva sa pred jedlom, fajčením, po použití toalety, keď sú ruky viditeľné znečistené, pred

manipuláciou s jedlom a liekmi, po prebaľovaní detí, pred a po bežnom kontakte s pacientom,

po zložení rukavíc .

Hygienické umývanie rúk – umývanie rúk s vodou a mydlom,alebo detergentom obsahujúci

dezinfekčnú látku.

Vykonáva sa, keď sú ruky viditeľne znečistené a kontaminované mikroorganizmami, pred

prípravou stravy, pred vydávaní stravy, pred osobnou hygienou.

Hygienická dezinfekcia rúk - vtieranie bezvodného alkoholového dezinfekčného prípravku do

pokožky rúk.

Vykonáva sa ako súčasť hygienického filtra, po náhodnej kontaminácii rúk biologickým

materiálom ,pretrhnutia rukavíc v priebehu výkonu.

Dodržiavanie zásad hygieny a dezinfekcii rúk má vplyv na celkové skvalitnenie zdravotníckej

starostlivosti

3.2 Prevencia dekubitov

Pomôcky - polyuretanové pomôcky, antidekubitory, nafukovacie pomôcky prírodné runo,

polohovacie postele


71

Postup

V prevencii preležanín je dôležitá správna ošetrovateľská starostlivosť zameraná na základné

preventívne opatrenia, mäkké polohovateľné lôžka

polohovanie podľa časového harmonogramu, správne uloženie chorého v posteli

denná a dokumentovaná kontrola kože, masáž ohrozených miest

odĺahčenie predilakčných miest preventívnymi pomôckami.

Chorého správne uložíme v hladko ustlanej posteli, aby sme zabránili komplikáciam pri

dlhodobej nehybnosti pod hlavu dáme malú podušku, ramená zostávajú na podložke.

Antidekubitálnu podložku /rúno/ vložíme pod sedaciu časť pacienta, ktorá odľahčuje

a prekrvuje uvedenú časť tela. Dolné končatiny sú ľahko odtiahnuté od seba, v kolenách

mierne pokrčené podložíme molitanovým valcom a striedame s podložením lýtok. Chodidlá

oprieme chorému o bedničku. Dôležité je správny časový harmonogram polohovania, ktorý je

pri posteli chorého. Pri každej zmene polohy vykonávame masáž predilekčných miest.

Ak chceme udržať želateľný stav na lôžku využívame aj pomôcky, ktoré uľahčujú pohyb

a dajú sa zakúpiť v zdravotníckych potrebách.

Denná kontrola kože je zameraná na hygienu nepoužívame mydlo, telový šampón používame

masti bez dráždivého účinku a kontrolujeme, či nevzniká dlhodobý tlak cudzím telesom/

zubná protéza, nosná sonda, katéter/.

Polohovanie - antidekubitárne, funkčné, v špeciálnych polohách.

Antidekubitárne polohovanie

U vynútenej polohy každé dve hodiny polohovať, meniť tlak na predilekčných miestach

minimalizácia šmyku v posteli na stoličkách, použitie pomôcok pri manipulácii

s pacientom.Udržiavať dobré držanie tela a pohodlie, zabrániť náklonu do strán.

Funkčné polohovanie

U pacientov v bezvedomí, kde je porušená nervová regulácia hrozí poškodenie svalových

skupín. Používame správnu manipulačnú techniku s miernym odporom nie do vzniku bolesti,

zaistenie bezpečnosti pri manipulácii s pacientom. Ak nemôže zmeniť polohu sám použijeme

zdvíhacie zariadenie, neťahať po podložke..

Polohovanie v špeciálnych polohách

Vhodná u pacientov s predlženým pobytom na lôžku, zníženej citlivosti kože, veku pacienta

a ochrnutia rôzneho obsahu.


72

Hmotnosť rozložiť čo najrovnomernejšie vhodná poloha na chrbte, neležať priamo na

bedrovej kosti, striedanie šikmých poloh pri ktorých chrbát s podporou vankúša zviera

s podložkou 30 stupňov.

Záver: Cieľom je predchádzať problémom z imobility a vzniku preležanín

Úlohy

Hygienická starostlivosť – spôsob realizácie hygienickej starostlivosti podľa návykov

pacienta

Diferenciácia podľa pohyblivosti chorých

Rozvíjanie interacie pacient-sestra

Holistický prístup pri komforte a pohodlí pacienta

Prevencia nozokomiálnych nákaz

Dodržiavanie preventívnych opatrení podľa hygienicko-epidemioplogického štandardu

oddelenia

Štandard správnej hygieny a dezinfekcie rúk

Štandard manipulácii s bielizňou,biologického materiálu,podávaním stravy

Prevencia dekubitov

Efektívna prevencia, polohovanie podľa harmonogramu, používanie antidekubitných

pomôcok, minimalizácia chorého s vlhkým prostredím, denné sledovanie stav kože.

Literatúra

Holeksová, T. 2002. Ležící nemocný člověk v domácím prostredí Grada Publishing,2002

ISBN 80-247-0212-6.

Krajčík, Š. 2005. Dekubity.In Derma ISSN 1335-7360,2005,roč.V,č.4,s. 8-14

Krišková, A.a kol.2006. Ošetrovateľské tchniky-metodika sesterských

činnosti.2,vyd.Martin,Osveta 2006.

Maďar, R.,ŠtefkovičováM. 2004. Nemocničné infekcie,vybrané kapitoly.Banská

Bystrica,agentúra Dumas,2004,113-118

Poledníková, Ľ.a kol.,2006 Geriatrické a gerotologické ošetrovateľstvo.Nitra:

Fakulta SV a Z UK,2004.ISBN 80-8050-799-6

Ševčíková, Ľ.a kol.. 2006. Hygiena.Bratislava,Univerzita Komenského 2006.325s.

WHO:Clean Care Is Safer Care,“Save Lives:Clean Your Hands“.Dostupné na

http:/www.who.int/gpsc/5may/en


73

4 SLEDOVANIE, MERANIE A ZÁZNAM FYZIOLOGICKÝCH FUNKCIÍ

4.1 Meranie dychu

Dýchanie alebo respirácia (lat. respiro; spiro = dýchať) je výmena kyslíka a oxidu

uhličitého medzi organizmom a vonkajším prostredím, prostredníctvom ktorej sa kyslík zo

vzduchu dostane do tkanív organizmu a vzniknutý oxid uhličitý sa dostane do vonkajšieho

prostredia. Výmena funguje na princípe difúzie. Rozoznávame vnútorné a vonkajšie

dýchanie. Vonkajšie dýchanie je výmena dýchacích plynov v pľúcach medzi pľúcnymi

mechúrikmi a medzi pľúcnym krvným obehom. Vnútorné dýchanie je výmena kyslíka a

oxidu uhličitého medzi krvou a tkanivami.

Inspírácia, vdych je príjem vzduchu do pľúc. Expirácia, výdych je výdaj vzduchu z pľúc do

atmosféry. Hyperventilácia je rýchle, hlboké dýchanie, hypoventilácia je povrchné plytké

dýchanie.

Ventiláciou pľúc rozumieme výmenu alveolárneho vzduchu, ktorá je zabezpečená funkciou

svalov. Pri nádychu sa pomocou svalov zväčšuje objem hrudnej dutiny, čo v nej vytvára

podtlak. Vďaka tomu sa rozťahujú pľúca, tlaku plynu v nich klesá a do pľúc je nasávaný

vzduch. Po nádychu nasleduje výdych. Pri nádychu vzduch prechádza cez nosovú dutinu do

hltanu, ďalej do hrtanu odkiaľ je nasávaný do priedušnice. Vzduch potom prechádza cez

priedušky a ďalej priedušničky až sa nakoniec dostáva do alveol, ktoré sú funkčnou časťou

pľúc. Pri výdychu je postup opačný. Sestra môže pozorovať hrudníkové, kostálne, ktoré

zabezpečujú vonkajšie medzireborvé svaly a prídavné svaly ako napr. kývač hlavy, pričom

vidíme pohyby hrudníka. Bránicové, brušné dýchanie je výsledkom kontrakcie a relaxácie

bránice, čo sa prejavuje pohybmi brucha pri dýchaní nadol a nahor. Nádych je zo 60%

tvorený sťahom bránice, ktorá pracuje ako piest. To platí predovšetkým u mužov, kde

prevažuje takzvané brušné dýchanie. U žien sa pri dýchaní využívajú viacej vonkajšie

medzirebrové svaly. Takémuto dýchaniu hovoríme rebrové alebo kostálne dýchanie.

Výdych je v kľudovom stave na rozdiel od nádychu pasívny. Pľúca sú stláčané pružnosťou

a váhou hrudníka. Pri zvýšenej námahe sa do vytlačovania vzduchu z pľúc aktívne zapájajú aj

svaly, aby sa výdych urýchlil.

Normálne dýchanie prebieha automaticky bez toho, aby si to človek uvedomoval, nazýva sa

eupnoe. Insirácia trvá normálne 1 - 1,5 sekundy a expirácia trvá 2 – 3 sekundy. Dýchanie

reguluje respiračné receptory v predĺženej mieche a v moste, chemoreceptory uložené


74

centrálne v mieche a periferne v karotických a aortálnych telieskach. Dýchanie je riadené z

centra v predĺženej mieche, ale človek ho môže do istej miery vedome ovplyvňovať.

Činnosť centra pre riadenie dýchania je ovplyvňovaná napätím (množstvom) oxidu uhličitého

v krvi. Množstvo kyslíka v krvi pôsobí na činnosť dýchacieho centra iba nepriamo. Znamená

to, že potrebu dýchať u človeka nespôsobuje nedostatok kyslíka, ale prebytok oxidu

uhličitého. Tento fakt spôsobuje isté nebezpečenstvo pri zámerne zrýchlenom dýchaní,

hyperventilácii, kedy vzhľadom na vysokú schopnosť krvného farbiva, hemoglobínu viazať

kyslík množstvo kyslíku v krvi takmer nestúpa, ale na druhej strane výrazne klesá množstvo

oxidu uhličitého. Ak človek po hyperventilácii preruší dýchanie (napríklad pre pobyt pod

vodou) telo začne spotrebúvať kyslík a produkovať CO2. Po určitom čase začne byť hladina

kyslíka nebezpečne nízka, ale hladina oxidu uhličitého ešte nemusí dosiahnuť dostatočne

vysokú hodnotu, aby spôsobila adekvátnu potrebu dýchania. Ak klesne množstvo kyslíka v

krvi pod kritickú hranicu, nastáva bezvedomie, až smrť.

Zdravé, normálne dýchanie eupnoe sa uskutočňuje pravidelne, rovnomerne hlboko, je bez

zvuku a bez pachu.

Impulz dýchania sa zvýši pri klesajúcom obsahu kyslíka, stúpajúcom obsahu oxidu uhličitého,

klesajúcej hodnote pH, a naopak. Impulz dýchania sa zníži pri stúpajúcom obsahu kyslíka,

klesajúcom obsahu oxidu uhličitého, stúpajúcej hodnote pH. Odchýlky môžu poukazovať na

určité choroby: poruchy dýchania sa nevyskytujú iba pri ochoreniach dýchacích ciest, ale aj

pri srdcovo-cievnych ochoreniach a poruchách metabolizmu.

Posudzovanie dýchania zahŕňa:

a) frekvenciu dýchania

b) objem dýchania

c) intenzitu dýchania

d) rytmus dýchania

a) Frekvenciu dýchania

Dýchanie sa posudzuje v pokoji, alebo pri záťaži, pohybe, aby sa zistila tolerancia pacienta

na záťaž. Zisťujeme frekvenciu, rytmus a špecifické vlastnosti dýchania.

Frekvencia dýchania je počet dychov za minútu. U zdravého dospelého človeka je 15 – 20 za

minútu. Priemerná hodnota frekvencie dýchania závisí od veku. Frekvencia dýchania je u

novorodenca 40-45 dychov za minútu, dieťaťa 25-30 dychov za minútu

Správne počítanie frekvencie dýchania.


75

Človek môže svoje dýchanie do istej miery ovplyvňovať. Preto je sa odporúča pozorovať

dýchanie pacienta nenápadne, napr. po kontrole pulzu držať pacientovo zápästie ešte minútu a

počítať dychy. U človeka v bezvedomí sa pozorujú dýchacie pohyby. Vtedy sa ruka položí na

hrudnú kosť a okraj rebier alebo na bok. Nádychy (výdychy) sa počítajú minútu, aby sa určila

presná hodnota merania.

Zmeny frekvencie dýchania

Tachypnoe, zrýchlené dýchanie, teda viac ako 20 dychov za minútu u dospelého. Tachypnoe

sa vyskytuje pri zvýšenej potrebe kyslíka. Fyziologicky sa prejaví pri telesnej námahe,

psychickej záťaži, pôsobením tepla (v saune, v horúcom kúpeli) alebo pri pobyte vo vyššej

nadmorskej výške (od výškového rozdielu cca. 2000m) bez prípravy. Patologickými

príčinami tachypnoe sú napr. bolesti, horúčka (na 1 °C stúpa frekvencia približne o 7

nádychov (výdychov) za minútu), ochorenie srdca, pľúc a anémia.

Bradypnoe spomalené dýchanie, u dospelého menej ako 12 vdýchnutí za minútu. Bradypnoe

je fyziologická v spánku alebo pri veľkom uvoľnení (meditácia, autogénny tréning).

Patologicky sa vyskytuje pri poškodení centrálneho nervového systému, napr. úrazoch hlavy

a mozgu, otravách (napr. Benzodiazepinami), ochoreniach metabolizmu.

Apnoe. Príčinou apnoe môže byť upchanie dýchacích ciest, ochrnutie centra dýchania alebo

dýchacieho svalstva. Apnoe preruší životu potrebný prísun O2 ku všetkým orgánom. Na

nedostatok kyslíka reaguje citlivo najmä mozog. Neošetrená apnoe spôsobuje do 3 – 5 minút

mozgovú smrť.

b) Objem dýchania a pľúc

Pri zvýšenej potrebe kyslíka sa nezvýši iba počet dychov, ale aj zväčší sa aj objem vzduchu

každého nádychu (výdychu). Pri nádychu sa do dýchacích ciest a pľúc nasaje približne 500 ml

vzduchu, dychový objem. Tento vzduch sa zmieša so vzduchom, ktorý sa ešte nachádza v

pľúcach. V pľúcach a dýchacích cestách zostane vždy po výdychu nejaký vzduch.

Výmena plynov sa uskutočňuje v alveolách, pretože iba tam vrstva tkaniva medzi vzduchom a

krvou tenká a priepustná. Približne 1/3 vdýchnutého vzduchu sa nedostane do alveol, ale

zostane v dýchacích cestách, napr. v hrtane, priedušnici a bronchiolách. Tam je vrstva tkaniva

oveľa hrubšia ako v alveolách a neuskutočňuje sa v nich výmena plynov. Preto sa tieto

dýchacie cesty označujú aj pojmom mŕtvy priestor.

Minútový objem dýchania je množstvo vzduchu, ktoré sa za minútu vdýchne a vydýchne;

číselne objem nádychu (výdychu) krát frekvencia dýchania. Pri 14 – 16 nádychoch


76

(výdychoch) za minútu vdýchne a vydýchne zdravý dospelý človek asi 7,5 l vzduchu za

minútu.

Ak je pri telesnej námahe potrebné väčšie množstvo kyslíka, dýchanie sa prehĺbi, t. j. objem

nádychu (výdychu) sa zväčší. Ak sa ani vtedy potreba nepokryje, dodatočne sa zvýši

frekvencia dýchania. Tak sa môže minútový objem dýchania značne zväčšiť.

Zosilnenými nádychmi je možné na jeden nádych (výdych) vdýchnuť o 2 – 3 l vzduchu viac

ako je normálny objem nádychu (výdychu): tento objem sa nazýva inspiračný rezervný

objem. Zosilnenými výdychmi je možné vydýchnuť o 1 l vzduchu viac ako pri normálnom

výdychu (exspiračný rezervný objem).

Po vyčerpaní všetkých rezerv vrátane normálneho objemu nádychu (výdychu) vyplynie

vitálna kapacita, t. j. maximálne množstvo vzduchu, ktoré môže vdýchnuť a vydýchnuť.

Vitálna kapacita = objem nádychu (výdychu) + inspiračný rezervný objem + exspiračný

rezervný objem.

Aj po tom najsilnejšom výdychu v pľúcach zostáva vzduch. Tento zvyškový vzduch sa

nazýva reziduálny objem. Vitálna kapacita a reziduálny objem tvoria spolu celkovú

kapacitu. Pozorovanie exspiračného objemu je dôležité: pred operáciou, ak existuje možnosť

obmedzenej pohyblivosti hrudného koša pri kontrole pri ochoreniach srdca a pľúc. Pri

spirometrii sa dodatočne okrem objemu zmeria aj prúd vzduchu (flow), t. j. ako rýchlo sa

vzduch vdýchne a vydýchne.

c) Intenzita dýchania

U zdravého človeka zodpovedá intenzita dýchania skutočnej potrebe kyslíka a závisí

od aktuálneho obsahu oxidu uhličitého v krvi. Hyperventilácia (zvýšená dýchacia činnosť)

označuje dýchaciu činnosť, ktorá prevyšuje potrebu. Pri hypoventilácii (znížená dýchacia

činnosť) nie je potreba organizmu, čo sa kyslíka týka, pokrytá a z krvi sa uvoľňuje málo oxidu

uhličitého.

Znížené prevzdušnenie: malé prevzdušnenie jednotlivých častí pľúc, väčšinou spojené so

zníženým prekrvením. Pri skutočne nízkej potrebe kyslíka, napr. pri imobilite, je intenzita

dýchania v súlade s potrebou nízka. Pri nedostatku pohybu telo nepotrebuje toľko kyslíka a

následkom toho vzniká aj menej oxidu uhličitého. Dochádza k zníženému prevzdušneniu

pľúc. Ďalšou príčinou je napr. plytké dýchanie, podmienené bolesťou, po poranení hrudníka

alebo po operácii hornej časti brucha.


77

Oblasti neprevzdušnených alveol sú ideálnou živnou pôdou pre baktérie. Riziko nárastu

baktérii stúpa aj zlým prekrvením, čím sa vytvárajú priaznivé podmienky pre vznik zápalu

pľúc (pneumonia). Profylaktické opatrenia zápalu pľúc podporujú prevzdušnenie (napr.

dychová gymnastika po operácii a nácvik správneho dýchania pred ňou).

d) Rytmus dýchania

Fyziologický rytmus dýchania: pravidelný sled približne rovnako hlbokých nádychov

(výdychov); čas od jedného nádychu k ďalšiemu je rovnako ako objem nádychu konštantný.

Dýchanie zdravého človeka je pravidelne a rovnako hlboké, odhliadnuc od samovoľne

ovplyvniteľných alebo výkonom podmienených nepravidelností. Časový pomer medzi

nádychom a výdychom je približne 1 : 2, t. j. výdych trvá dvakrát dlhšie ako nádych.

Hovoríme o pravidelnom alebo nepravidelnom respiračnom rytme.

Patologické vzory dýchania

Kussmaulovo dýchanie (acidózne dýchanie) je abnormálne prehĺbené, ale pravidelné

dýchanie. Vyskytuje sa pri metabolickej acidóze, napr. pri diabetickej alebo uremickej kóme.

Telo sa vo zvýšenej miere snaží vydychovať CO2, aby sa upravila nízka hodnota pH.

Pre Cheyneovo-Stokesovo dýchanie je typické periodicky sa vracajúce zoslabenie a

zosilnenie dýchania s malými prestávkami: plytké nádychy (výdychy) sa postupne prehlbujú a

potom sa znova stávajú plytkými. Dodatočne sa môže zmeniť aj frekvencia dýchania. Po

prestávke v dýchaní, trvajúcej niekedy viac ako 10 sekúnd, nastupujú najprv plytké, potom

hlbšie nádychy (výdychy). Cheyneovo-Stokesovo dýchanie sa vyskytuje pri ťažkých

poškodeniach centra dýchania, ale aj pri srdcových ochoreniach v dôsledku spomalenej

cirkulácie krvi. Vyskytuje sa aj počas spánku alebo pri prudkom výstupe do veľkých výšok,

ale už nie ako príznak choroby.

Lapavé dýchanie nastupuje najmä krátko pred smrťou, často mu predchádza Cheyneovo-

Stokesovo dýchanie. Vyznačuje sa jednotlivými lapavými nádychmi (výdychmi), medzi

ktorými sú dlhé pauzy.

Pri Biotovom dýchaní sa striedajú viaceré rovnomerne hlboké a silné nádychy (výdychy) s

pravidelne sa vracajúcimi typickými prestávkami v dýchaní. Môže sa vyskytnúť u

novorodencov, najmä u predčasne narodených, ale nie ako príznak choroby. U dospelých sa

vyskytuje u pacientoch so zvýšeným vnútrolebečným tlakom, napr. pri zápale mozgových

blán (meningitíde) alebo pri úrazoch hlavy a mozgu.


78

Otázky :

1. Charakterizujte vnútorné a vonkajšie dýchanie.

2. Vysvetlite čo je bradypnoe.

3. Vysvelite čo je tychapnoe a apnoe.

4. Aká je frekvencia dýchania u dospelého človeka?

5. Charakterizujte Kussmaulovo dýchanie.

6. Charakterizujte Biotovo dýchanie.

7. Charakterizujte Cheyneovo-Stokesovo dýchanie dýchanie.

4.2 Meranie telesnej teploty

Telesná teplota je rovnováha medzi produkciou tepla telesných tkanív a jeho stratou

do vonkajšieho prostredia (do okolia). Telo vyrába sústavne teplo ako vedľajší produkt

metabolizmu.

Faktory ovplyvňujúce telesnú teplotu

Vek pacienta. Regulácia teploty u detí je labilnejšia ako u dospelých. U mladších osôb je

hodnota bazálneho metabolizmu vyššia. Bazálny metabolizmus je mierou využitia energie

v organizme, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie základných činností ako je napr. dýchanie.

Hodnota bazálneho metabolizmu závisí od pohlavia a veku.

Denná doba, v ktorú teplotu meriame. Telesná teplota sa v priebehu dňa mení.

Fyzická aktivita. Namáhavá práca a cvičenie telesnú teplotu zvyšujú. svalová aktivita zvyšuje

metabolizmus i produkciu tepla v tele.

Hormóny. U žien sa zvyšuje teplota v čase ovulácie, na vrchole môže nastať pomalé

zníženie. vyplavenie tyroxínu vo zvýšenej miere môže zvýšiť bunkový metabolizmus.

Stres. Stimulácia sympatikového nervového systému môže zvýšiť metabolickú aktivitu

a produkciu tepla.

Teplota okolia.

Hodnota telesnej teploty závisí hlavne od :


79

- bazálneho metabolizmu. Bazálny metabolizmus je mierou využitia energie v organizme,

ktorá je nevyhnutná pre zachovanie základných činností ako je napr. dýchanie. Hodnota

bazálneho metabolizmu závisí od pohlavia a veku. U mladších osôb je hodnota bazálneho

metabolizmu vyššia.

- svalová aktivita zvyšuje metabolizmus i produkciu tepla v tele.

- vyplavenie tyroxínu vo zvýšenej miere môže zvýšiť bunkový metabolizmus.

- stimulácia epinefrínom, norepinefrínom a sympatikom. Hormóny epinefrín a norepinefrín

zvyšujú bunkový metabolizmus hlavne v pečeňových a svalových bunkách. Stimuláciou

sympatika produkujú bunky veľké množstvo tepla.

Telo teplotu stráca :

vyžarovaním – radiáciou. Ide o prenos tepla z povrchu objektu na povrch iného obješktu

bez priameho dotyku objektov.

vedenie – kondukciou. Je to prenos teplo z molekuly s vyššou teplotou na molekulu s nižšou

teplotou Množstvo prevedeného tepla závisí od trvania kontaktu , rozdielu teplôt a ich výšky.

prúdením -konvekciou znemená stratu teploty rozptýlením tepla vzduchom.

vyparovaním – vaporizáciou Znamená to odparovanie vlhkosti z repiračného traktu,

sliznicami a kožou.

Termoregulačné centrum je umiestnené v časti mozgu, ktorá sa nazýva hypotalamus.

Neuróny predného a zadného hypotalamu dostávajú dva druhy signálov. Signály

z periférnych receptorov sa týkajú teploty, resp. chladu v týchto oblastiach. Druhy typ

signálov je z oblasti hypotalamu, ktorý je informáciou o teplote krvi, ktorá cez hypotalamus

preteká. V hypotalame sa integrujú tieto signály tak, aby sa v každej situácii optimalizovala

telesná teplota.

Zmeny telesnej teploty.

Za normálne hodnoty telesnej teploty sa považujú hodnoty do 37°C. Priemerná telesná

teplota zdravých ľudí od 18 do 40 rokov je 36,8◦C±0,4◦C s najnižšou hodnotou ráno o 6,00 h

a najvyššou medzi 16,00 a 18,00 h. Pri meraní orálnej teploty sa zisťuje minimum 37,2°C a


80

maximum 37,7°C u zdravých jedincov. Rektálna teplota býva asi o 0,5°C vyššia ako

axilárna.

Telesná teplota medzi 37 – 38 °C je zvýšená telesná teplota. Pyrexia alebo horúčka je

teplota nad 38°C. Telesná teplota nad 41 °C je hyperpyrexia.

Klinické príznaky horúčky sa menia pri nástupe, počas trvania a pri ústupe.

K zvláštnostiam priebehu horúčky u dojčiat a batoliat patri výskyt špecifických, vekovo

viazaných komplikacií (dehydratácia, febrilné kŕče). Zvýšene riziko dehydratácie je

dôsledkom väčšieho telesného povrchu a vyššieho podielu extracelulárnej tekutiny na objeme

telesnej vody v tele. Prehlbujúca sa dehydratácia znižuje perfúziu kožou a podieľa sa na

udržiavaní zvýšenej telesnej teploty. V závažnejších prípadoch môže dôjsť až k fatálnemu

rozvratu vnútorného prostredia dieťaťa.

Ďalšou špecifickou komplikáciou horúčky v detskom veku su febrilné kŕče. Manifestujú sa

takmer výlučne vo veku od 6 mesiacov do 5 rokov, s maximom výskytu medzi 12. – 18.

mesiacom života. Simplexne febrilné kŕče majú generalizovaný, tonicko-klonický charakter s

trvaním do 15 minút (pri výskyte v sériách do 30 minút).

Podľa teplotnej krivky môžeme rozlišovať niekoľko typov horúčky.

1. Febris continua je horúčka, pri ktorej sú v priebehu 24 hodín výkyvy v rozmedzí 1°C.

2. Febris septica – hectica, pri ktorej výkyvy predstavujú 3 až 5 °C

3. Febris remittens, veľké výkyvy teploty počas dňa, pričom sú hodnoty vždy zvýšené.

4. Febris intermittens, tu sú niekoľkohodinové apyretické obdobia, teplota sa mení

v pravidelných intervaloch

5. Febris reccurens, opakuje sa po niekoľkých dňoch

6. Febris undulans, tu polvlna trvá niekoľko dní

7. Febris inversa je horúčka, ktorá je ráno vyššia ako večer. Typická je pre pacientov s TBC

Hypotermia je stav, v ktorom teplota organizmu klesne pod hodnotu nutnú pre

normálny metabolizmus a telesné funkcie. Schopnosť hypotalamu regulovať telesnú teplotu

je silne narušená, ak klesne teplota pod 34,5 °C. Rozoznávame tri fyziologické mechanizmy

hypotermie: nadmernú stratu tepla, nedostatočnú tvorbu tepla a nedostatočnú termoreguláciu

hypotalamom. Hlavné príznaky hypotermie: znížená telesná teplota, na začiatku silná triaška,


81

pocit chladu a mrazenia, bledá, studená voskovitá koža, hypotenzia, nedostatočná svalová

koordinácia, dezorientácia spavosť vyúsťujúca do kómy.

Hypotermia môže byť náhodná alebo indukovaná. Náhodná hypotermia môže vzniknúť

vplyvom chladného prostredia. U starších ľudí môže byť spojená so zníženým metabolizmom.

Je potrebné odstrániť jedinca zo studeného prostredia, ohriatie jeho tela, vlhké šatstvo

nahradiť suchým oblečením. Rýchle ohriatie môže vyvolať vazodilatáciu a stratu tepla, preto

je treba teplotu pacienta monitorovať.

Indukovaná hypotermia je zámerné zníženie telesnej teploty za účelom zníženia potreby

kyslíka v tkanivách. Môže zahrňovať celé telo alebo len jeho časť, napr. pred chirurgickým

výkonom.

Meranie teploty možno vykonávať rôznymi typmi teplomerov, ktoré majú svoje výhody a

nevýhody. Teplomery volíme podľa toho, kde chceme merať telesnú teplotu.

Meranie v ústnej dutine (orálne)

V prípade digitálnych teplomerov je tento spôsob merania teploty najpresnejší, najpohodlnejší

a najviac odporúčaný. Pred meraním je potrebné zistiť, kedy naposledy pacient prijímal

studenú alebo teplú stravu, tekutiny alebo kedy naposledy fajčil. Meranie má byť aspoň 15

minút po jedení, pití alebo fajčení.

Špička teplomera sa umiestni napravo alebo naľavo od uzdičky jazyka, kde musí zostať počas

celého merania. Špičkou sa nesmie hýbať a musí byť v neustálom kontakte so sliznicou,

pretože pri zlom umiestnení v ústnej dutine môže dôjsť k odchýlke merania až o 1 stupeň

Celzia. Dĺžka merania v ústach sa pohybuje okolo 60 sekúnd.

Meranie v konečníku (rektálne)

Meracia špička sa zavedie do análneho otvoru, maximálne do hĺbky 1,5 cm. Pri tomto

spôsobe dochádza k najmenšiemu rozptylu nameraných hodnôt a preto je táto metóda vhodná

na presné sledovanie priebehu horúčky a na meranie bazálnej teploty. Je to jednoduchý, veľmi

presný a rýchly spôsob merania teploty, najmä u detí. Dĺžka merania pri tomto spôsobe je 6-

15 sekúnd. Pri meraní je dôležité zabezpečiť intimitu.


82

Meranie v podpazuší (axilárne)

Meracia špička sa umiestni do najhlbšej a najteplejšej časti podpazušnej jamky a rameno sa

pevne pritlačí, čím sa zabezpečí fixácia teplomeru. Pred samotným meraním je tiež potrebné

vyvarovať sa prehriatiu teplým oblečením, alebo naopak, vychladnutiu podpazušnej jamky.

Hoci väčšina dospelej populácie uprednostňuje práve meranie teploty v podpazuší, tento

spôsob je pri použití digitálneho teplomeru pomerne nepresný a odporúča sa iba na orientačné

meranie! Pri predĺžení merania nad 2 minúty je možné získať presné výsledky.

Presnejšie hodnoty získame meraním telesnej teploty v konečníku alebo v ústach.

Teplota tela nameraná v podpazuší býva nižšia než teplota zistená v konečníku alebo ústach.

Rozdiel môže byť -0,2 až -0,9 stupňa Celzia.

Merania teploty digitálnym teplomerom treba vždy:

V ROVNAKOM ČASE - je dokázané, že teplota počas dňa kolíše.

NA ROVNAKOM MIESTE NA TELE – nedôjde tak ku skresleniu výsledku merania;

V DOSTATOČNOM ODSTUPE OD JEDLA - vylúčte konzumáciu teplých alebo

studených nápojov či pokrmov minimálne na 15 min. pred začiatkom merania;

PRI IZBOVEJ TEPLOTE – vyvarujte sa prehriatiu teplým oblečením, alebo naopak

podchladeniu organizmu, napríklad v zime vetraním miestnosti tesne pred samotným

meraním;

V POKOJI – meranie v nedostatočnom časovom odstupe od väčšej fyzickej aktivity môže

tiež skresliť výsledky merania smerom nahor.


83

Elektronické/digitálne teplomery

Digitálny teplomer - možno zvyčajne použiť na meranie telesnej

teploty v podpazuší, ústach alebo v konečníku. Čas merania sa odlišuje na základe druhu

a značky. Digitálne teplomery sú napájané batériou (1,5 V gombíková batéria). Digitálne

teplomery obvykle disponujú dvomi druhmi alarmov - pri ukončení merania (dlhý

prerušovaný tón) a pri zvýšenej teplote (kratší intenzívnejší tón). Obvykle sa digitálne

teplomery dodávajú v plastovom obale. Majú funkciu pamäti minimálne poslednej nameranej

hodnoty. Niektoré druhy sú vodotesné a pre ľudí alergických na nikel sa vyrábajú aj

teplomery s pevnou či ohybnou zlatou špičkou.

Výhody: pomerne nízka cena, neobsahujú ortuť, značná bezpečnosť, rýchle meranie teploty (v

desiatkach sekúnd), odolné proti pádu, vode odolné, ergonomický tvar.

Nevýhody: digitálne teplomery majú nízku životnosť, premenlivá presnosť, po 2 rokoch by sa

mali digitálne teplomery nechať overiť.

Čelový digitálny teplomer - sonda sa prikladá na čelo tak, aby úplne priľahla na pokožku.

Následne sa stlačí gombík so štartom. V priebehu sekundy, dvoch teplomer vydá dlhý tón

oznamujúci koniec merania. Je výhodný pre ľudí všetkých vekových kategórií, ale pre

rýchlosť merania špeciálne pre deti

Cumlíkový digitálny teplomer


84

Digitálny infračervený ušný teplomer (používané do uší alebo na čelo)

Infračervené digitálne ušné teplomery poskytujú široký rozsah merania

od 0 - 100 °C. Infra teplomery môžu byť použité nielen na meranie telesnej teploty, ale tiež na

meranie: povrchovej teploty mlieka v dojčenských fľašiach, povrchovej teploty detského

kúpeľa, okolitej teploty. Nie je vodotesný. Skončenie merania oznamuje dlhý tón. Jeho

výhodou je, že teplotu možno merať nerušene aj počas spánku dieťaťa.

Výhody: jednoduché meranie teploty, pomerne presné meranie teploty, rýchle (do 2 sekúnd).

Nevýhody: vysoká cena za jednorazové nástavce (okolo 30-35 Eur/kus), po 2 rokoch by sa

mali nechať infra teplomery kalibrovať. Infra teplomery sú viac vhodné pre použitie do

ordinácií praktických lekárov.

Bezkontaktný teplomer

odmeria teplotu v priebehu niekoľkých sekúnd, veľmi pohodlne - bez priameho kontaktu

s ľudským telom a to z ktorejkoľvek jeho časti. Nie je potrebné ho vkladať, alebo prikladať na

telo. Jednoducho zameriate LED svetielka na stred napr. čela pacienta a stlačíte spínač.

Neobťažuje tak svojou aplikáciou chorého, ani dieťa, ktorému teplotu možno odmerať aj

v spánku bez toho, aby ste ho museli budiť!

Môžeme merať i orálnu, alebo análnu teplotu – bez nepríjemnej aplikácie do konečníka či úst.

Teplomer stačí nasmerovať asi tak tri centimetre od požadovaného miesta merania

a jednoducho odčítať výslednú teplotu, ktorá sa okamžite zobrazí na LCD display teplomera.

Celý proces merania teploty je otázkou len pár sekúnd. Teplotu je možné merať tradične

z čela, spod pazuchy, ďalej z pupka, zápästia, alebo krku.


85

Ortuťové teplomery

Ortuťové teplomery sa už nepoužívajú. Rozsah obvykle: 35 - 42 °C so stupnicou delenou po

0,1 °C.

Výhody: najrozšírenejšie, jednoduchá manipulácia, vysoká presnosť.

Nevýhody: dlhý čas merania teploty, rozbíjajú sa, obsahujú ortuť, Európska komisia zakázala

od 3. apríla 2009 ich predaj v krajinách EÚ.

Dôležité je vedieť, že telesnú teplotu pod 38-38,5 stupňa Celzia zvyčajne neznižujeme

liekmi proti horúčke (tzv. antipyretiká). Ide totiž o optimálnu teplotu pre priebeh obranných

reakcií. Treba si však uvedomiť, že organizmus sa viac potí, spotreba tekutín stúpa až na

dvojnásobok. Rýchlo postupujúca dehydratácia (nedostatok tekutín) hrozí najmä u detí. Ak

organizmus stratí príliš veľa vody, potné žľazy sa uzavrú, zabránia ďalšej strate vlhkosti a to

následne sťažuje znižovanie teploty tela. Najdôležitejšie je teda zabezpečiť dostatočný prívod

tekutín. Odborníci odporúčajú vlažný bylinný čaj, minerálku, riedené ovocné alebo

zeleninové šťavy, ktoré obsahujú dostatok vitamínov a minerálov.

Otázky :

1. Ktoré faktoryovplyvňujú telesnú teplotu?

2. Pri akých hodnotách hovoríne o zvýšenej telesnej teplote?

3. Čo je pyrexia a hyperpyrexia?

4. Na ktorých miestach tela môžeme merať telesnú teplotu?

5. Aký je rozdiel medzi teplotou nameranou v podpazuší a v konečníku alebo ústach?

6. Aké typy teplotných kriviek poznáme?


86

4.3 Meranie pulzu Pulz alebo tep je prejavom srdcovej činnosti. Pulz je vlna krvi tvorená kontrakciou

ľavej komory srdca. Táto vlna sa šíri cievnou cestou až ku kapiláram a spôsobuje výchylku

cievnej steny. Od množstva krvi vyvrhnutého do tepien počas každej jednej kontrakcie

komory, sa určuje veľkosť cievnej výchylky. Pri normálnej práci vypudzuje srdce do krvného

riečišťa asi 70 % svojho objemu. Tento vyvrhový objem je ovplyvnený predovšetkým

poddajnosťou (komplianciou) tepien, čo znamená, že čím je tepna schopná sa viac

roztiahnuť, tak aj objem prechádzajúcej krvi stúpne. Pri zmenšenej poddajnosti tepien je

potrebný väčší tlak na vyvrhnutie krvi do tepien. Srdce dospelého človeka v pokojovom stave

prepumpuje v priebehu jednej minúty 4-6 litrov krvi. Toto nazývame srdcový výdaj.

Srdcový výdaj je súčin úderového objemu a srdcovej frekvencue za minútu. Keďže objem

krvi v ľudskom tele je asi 5 litrov, znamená to že v priebehu jednej minúty sa prepumpuje

celý objem krvi. Pri činnosti sa tento objem podstatne zvýši čím sa organizmus snaží kryť

zvýšenú potrebu prísunu kyslíka k pracujúcim svalom. Tento objem môže prekročiť aj 25

litrov.

Periférny pulz je pulz na periférii tela, napr.: nohe, ruke krku. Apikálny pulz je centrálny

pulz, je lokalizovaný na hrote srdca. Frekvenciu pulzu reguluje autonómny nervový systém.

Impulzy prechádzajú cez parasympatikovú vetvu so sinoatriálneho uzla, ktorý udáva krok

srdca. Tieto impulzy zmenšujú frekvenciu srdca. Ak telo vyžaduje rýchlejšiu frekvenciu,

impulzy srdca sa zabrzdia a zvyšujú sa impulzy sympatikového systému.

Rýchlosť, frekvencia pulzu je vyjadrená počtom úderov za minútu. Normálne hodnoty

u dospelých zdravých ľudí sa pohybujú medzi 70-80 údermi v pokoji. Zrýchlený pulz v

pokoji sa nazýva tachykardia. Rýchlosť pulzu je ovplyvniteľná aj pohybovou činnosťou. Je

známe, že športovci s prevažne vytrvalostnými schopnosťami majú podstatne nižšiu pulzovú

frekvenciu.

Pulzovú frekvenciu ovplyvňuje aj celá rada všeobecných faktorov ktoré sa vyskytujú u bežnej

populácie.

1. Vek – u novorodenca je priemerná pokojová hodnota pulzu 120 tepov za minútu. V

priebehu života dochádza k znižovaniu tepových hodnôt, keď už 10-ročné deti majú tepové


87

hodnoty okolo 90 tepov za minútu. Od 18 roku života sa hodnota pulzu ustaľuje na úrovni 70-

80 tepov za minútu.

2. Pohlavie – po puberte je priemerná pulzová frekvencia u mužov mierne nižšia ako u žien.

3. Cvičenie – pri pohybovej aktivite pulzová frekvencia stúpa. Čím väčšie fyzické zaťaženie

človek vykonáva, o to väčšia bude pulzová frekvencia. Pulzová frekvencia pri pohybovej

činnosti, ktorá zodpovedá 50-60 percentám maximálnej pulzovej frekvencie pôsobí ako

zdravotný prostriedok. Vyššia frekvencia pulzu pri optimálnej dobe pôsobenia pôsobí na

rozvoj vytrvalostných schopností, ktoré úzko súvisia s rozvojom dýchacieho, srdcovo-

cievneho a pohybového systému.

4.Horúčka – pri zvýšenej teplote dochádza v organizme k vazodilatácií (rozširovaniu ciev)

čím dochádza k zníženiu krvného tlaku a odpoveďou na tento jav je zrýchlená pulzová

činnosť. Zároveň sa zvyšuje pulzová frekvencia pre zvýšené hodnoty metabolizmu.

5. Lieky – niektoré lieky zvyšujú pulzovú frekvenciu iné ju spomaľujú. Lieky ktoré pulzovú

frekvenciu spomaľujú označujeme ako kardiotoniká. Na druhej strane poznáme látky, ktoré

pulzovú frekvenciu zrýchľujú, sem patrí napríklad epinefrín.

6. Krvácanie – strata krvi je spojená zo zrýchlenou pulzovou činnosťou. Napríklad pri

darovaní krvi (objem darovanej krvi 500ml) sa pulzová frekvencia zrýchľuje, ale len do tej

doby, pokiaľ sa organizmus prispôsobí a nahradí stratený objem krvi.

7. Stres – na základe podráždenia sympatikového nervového systému dochádza k zvýšenej

aktivite srdcovej činnosti. Faktorom podráždenia môžu byť nepriaznivé, záporné emócie ako

aj bolesť.

Pulz je možné nahmatať na väčších tepnách umiestnených blízko pod povrchom tela

Najčastejšie miesta, kde meriame pulz :

- arteria temporalis, nad spánkovou kosťou,

- arteria carotis na bočnej strane krku pod ušnicou, kde medzi tracheou

a m.sternokleidomastoideus prebieha a. carotis


88

- apikálne , na hrote srdca. U dospelého je to na ľavej strane hrudníka, nie viac jako 8 cm

naľavo od sterna a pod 4.,5. alebo 6 medzirebrovým prietorom. U 7-9 ročného dieťata je

možné apikálny pulz zmerať medzi 4.a 5. medzirebrovým priestorom.

- arteria brachiális v lakťovej jame a u detí na vnútornej strane m. biceps.

- arteria radialis na palcovej strane zápästia pri pohľade na dlaň.

- arteria femoralis v ingvine,

- arteria poplitea v zákolení,

- arteria tibiális posterior na vnútornej strane za členkom,

- arteria dorsalis pedis na priehlavku, kde artéria prechádza nad kosťami nohy, v pomyselnej

čiare od stredu členku medzi palcom a druhým prstom nohy.


89

http://medical-dictionary.thefreedictionary.com/Pulse+examination


90

Meranie pulzu

Pulz sa zisťuje palpáciou, pohmatom alebo auskultáciou posluchom pomocou stetoskopu.

Na vyhmatanie pulzu používame brušká troch stredných prstov, na zistenie apikálneho pulzu

sa používa stetoskop.

Najčastejšie sa pulz vyhmatá miernym tlakom troch prstov ruky. Priveľmi silným tlakom

možno pulz zastaviť, príliš slabým tlakom nemožno pulz vôbec nahmatať.

Pred meraním pulzu by pacient nemal byť fyzicky aktívny. Treba počkať aspoň 10-15 minút,

kým pulz neklesne na normálne hodnoty a pulz merať v pokoji. Pulz môže ovplyvniť poloha

pacienta.

Pri meraní pulzu sestra hodnotí:

- frekvenciu. Normálna frekvencia sa mení vekom – viď tabuľka. Tachykardia , zvýšená

frekvencia pulzov je u dospelého nad hodnotu 100 pulzov za minutu.


91

Bradykardia je znížená frekvencia u dospelého pod 60 pulzov/min.

- rytmus - je obrazom úderov a intervalov medzi nimi.

- objem - 0 chýbajúci, nehmatný

1 nitkovitý, ťažko hmatateľný

2 normálny.....

3 vysoký, plný, ťažko prerušiteľný

- elastickosť artériovej steny

- totožnosť pulzu na oboch stranách – bilaterálne rovnaký

Otázky:

1. Aká je frekvencia pulzu u dospelého človeka?

2. Charakterizujte apikálny pulz.

3. Akými metódami môžeme merať pulz?

4. Na ktorých artériách najčastejšie meriame pulz?

4.4 Meranie krvného tlaku Srdce pumpuje krv bohatú na kyslík do tepien - artérií, ktoré ju rozvádzajú do celého

tela. Po vypudení krvi zo srdca táto pôsobí tlakom na steny artérií. Sila, ktorou pôsobí na

steny ciev, vytvára tlak krvi.


92

Artériový krvný tlak je mierou tlaku vyvolaného krvou pulzujúcou z tepny. Keďže krv je

vypudzovaná zo srdca vlnami rozoznávame dve hodnoty krvného tlaku :

Krv vypudená ľavou srdcovou komorou počas jej sťahu (kontrakcie) cez otvorenú

aortálnu chlopňu vyvolá tlakovú vlnu, ktorej hodnota vyjadrená v milimetroch ortuťového

stĺpca (mmHg) zodpovedá systolickému krvnému tlaku. Systolický tlak je tlak krvi ktorý

vzniká pri kontrakcii komôr- tlak na výške tlakovej vlny. Systolický tlak krvi, ktorý

zodpovedá tlaku v tepnách počas systoly, čiže sťahu komôr. Systolický krvný tlak vzniká,

keď sa srdce sťahuje a pumpuje krv do artérií.

Diastolický tlak je tlak, keď sú komory srdca v pokoji. Diastolický alebo dolný tlak krvi,

ktorý zodpovedá tlaku v tepnách počas diastoly, čiže plnenia komôr krvou. Diastolický krvný

tlak, čiže tlak, ktorý vzniká, keď srdce vzápätí ochabne. Diastolický tlak je tlak nižší ako

systolický, je prítomný v tepnách stále. Po skončení systoly (kontrakcie ľavej komory) začína

diastola, kedy pokračovanie pohybu krvi od srdca do periférie zaisťuje aorta tak, že sa

postupným zmršťovaním zužuje do pôvodného rozmeru a posúva tak stĺpec krvi pri zavretej

aortálnej chlopni do periférie(obr. ). Aorta tak vlastne zaisťuje kontinuálny tok krvi, hoci

srdce vypudzuje krv prerušovane, len počas systoly (pekná ukážka geniality prírody). Tlak

krvi v tepnách počas diastoly je tlak diastolický (dolná hodnota, menovateľ). Diastolický tlak

závisí hlavne od odporu v menších tepnách na periférii (periférna rezistencia). Keď sú tieto

tepny zmrštené (kontrahované) alebo zúžené diastolický krvný tlak stúpa, pretože tlaková

vlna pochádzajúca zo zmršťujúcej sa aorty sa nemôže dostatočne preniesť do periférie.

Pulzový tlak je rozdiel systolického a diastolického tlaku. Tlak krvi u dospelého človeka je

120/80 mmHg. Pri ochoreniach môžu byť zmeny v tlaku krvi.

Hypertenzia

Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie sa arteriálna hypertenzia vymedzuje ako

dlhotrvajúce zvýšenie krvného tlaku v tepnách (artériách) krvného obehu nad stanovené

hodnoty.

Príliš veľký tlak vyvíjaný na steny ciev (artérií) spôsobuje vysoký krvný tlak. Vzostup

krvného tlaku môže byť aj normálnou reakciou tela na fyzickú alebo psychickú záťaž a je

prirodzený a potrebný.

Ako hypertenzia sa teda dnes definujú hodnoty systolického tlaku 140mmHg a viac a

diastolického 90mmHg a viac u osôb, ktoré neužívajú antihypertenzívne medikamenty.

Pritom nemusia byť súčasne zvýšené obe hodnoty, stačí ak normu presahuje niektorá z nich.


93

Medzi rizikové faktory vzniku arteriálnej hypertenzie patria :

- nadváha

- prejedanie sa

- zvýšený príjem soli v potravinách

- nadmerná konzumácia alkoholu

- nedostatok pohybu

- stres

Klasifikácia krvného tlaku / hypertenzie /

Kategória Systolický TK (mm

Hg)

Diastolický TK (mm

Hg)

Optimálny < 120 a < 80

Normálny < 130 a < 85

Vysoký normálny

(hraničný) 130 – 139 alebo 85 – 89

Hypertenzia

Štádium 1 140 – 159 alebo 90 – 99

Štádium 2 160 – 179 alebo 100 – 109

Štádium 3 ≥180 alebo ≥ 110

Izolovaná systolická ≥140 a < 90

Meranie krvného tlaku

Priame meranie krvného tlaku vyžaduje zavedenie citlivého senzoru alebo katétra do vnútra

cievy, preto sa používa len pre výskumné účely a pri tzv. invazívnych vyšetreniach

(katetrizácie). V bežnej praxi sa krvný tlak meria nepriamo podľa metódy vyvinutej Riva-

Roccim v roku 1896. Vychádza z princípu, podľa ktorého je na stlačenie a uzavretie tepny

potrebné vyvinúť tlak, ktorý musí prevyšovať tlak vo vnútri tepny. Na stlačenie tepny použil

manžetu naloženú na rameno hornej končatiny. Pri jej nafúknutí sa končatina stlačí tak, že

pulz v tepnách periférne od manžety vymizne. Po postupnom vypúšťaní vzduchu z manžety

sa pri určitej hodnote tlaku v manžete pulz na periférnych tepnách znovu objaví. Táto hodnota


94

tlaku zodpovedá systolickému krvnému tlaku. Samozrejme, že veľkosť manžety musí

zodpovedať veľkosti (hrúbke) končatiny.

Aneroidný tlakomer

Ruský lekár Korotkov popísal rôzne zvuky a šelesty, ktoré počul pri auskultácii

(vyšetrení posluchom pomocou stetoskopu alebo fonendoskopu) tepny v lakťovej jamke pri

vypúšťaní vzduchu z manžety. Popísal 5 fáz počutých zvukov, od prvých zreteľných

poklepov (systolický tlak-fáza 1) cez pravidelné svišťanie a udieranie k oslabovaniu a

vymiznutiu (diastolický tlak). Fázy 4 a 5 auskultácie sú okamžiky, keď ozvy náhle zoslabnú

(fáza 4) a vymiznú (fáza 5). Za diastolický tlak sa považuje hodnota tlaku v manžete vo fáze

5, pokiaľ však sú ozvy počuteľné až k hodnote 0, diastolický tlak sa odčíta vo fáze 4. U

dospievajúcich, v tehotnosti a pri hyperdynamických stavoch (fyzická záťaž) zvlášť často

absentuje fáza 5 a za diastolický tlak sa potom považuje hodnota vo fáze 4.


95

Digitálny tlakomer

Korotkov sa tak stal zakladateľom auskultačnej metódy merania krvného tlaku, ktorá

sa používa dodnes (ortuťové manometre, aneroid) a dokonca je stále považovaná za "zlatý

štandard". Novšie, elektronické tlakomery, nevyžadujú auskultáciu a obídu sa bez

fonendoskopu. Sú založené na oscilometrickom princípe. Namiesto auskultácie využívajú

citlivé senzory v manžete, ktoré zaznamenajú prvé kmity (oscilácie) vzniknuté v momente

prieniku krvi do tepny pri postupnom vypúšťaní vzduchu z manžety a takisto aj vymiznutie

oscilácií v okamžiku diastolického tlaku.

Hodnoty systolického i diastolického tlaku sa v priebehu dňa pod vplyvom rozličných

okolností fyziologicky menia. Systolický tlak sa zvyšuje pri fyzickej aktivite, pri duševnej

práci, pod vplyvom emócií. Napríklad hodnota systolického tlaku pri telesnom cvičení

170mmHg je úplne normálna. Krvný tlak fyziologicky klesá pri odpočinku, najmä v noci,

kedy sú normálne hodnoty 110/70 i menej. Preto je dôležité merať krvný tlak za určitých

bazálnych podmienok a to tak v domácich podmienkach ako i v lekárskej ambulancii.

Miestnosť, v ktorej sa meria krvný tlak, má byť tichá, s primeranou teplotou. Počas

celeho merania nie je prípustné rozprávať sa s pacientom, rušiť však môžu aj rozhovory iných

osôb, príchody a odchody do miestnosti a pod. Pacient sedí s opretým chrbtom, dolné

končatiny má voľne položené na podlahe (nie prekrížené), hornú končatinu s manžetou má

položenú voľne na podložke vo výške srdca a tlakomer je tiež umiestený vo výške srdca. Keď

sa nedodrží potrebná výška, hodnoty budú skreslené asi o 0,8 mmHg na každý centimeter

posunu od výšky srdca. Teda pri polohe pod úrovňou srdca budú hodnoty falošne vysoké a

naopak, pri polohe nad úrovňou srdca falošne nízke. Extrémne citlivé sú v tomto smere


96

elektronické zápästné tlakomery. Keď pacient sedí na vyšetrovacom stole, bez opory chrbta a

dolných končatín, diastolický tlak bude vyšší asi o 5 mmHg. Krvný tlak je treba zmerať na

oboch horných končatinách. Keď sa meria len na jednej, uprednostňuje sa pravá, pretože na

ľavej bývajú hodnoty tlaku častejšie falošne nižšie. Pokiaľ sú hodnoty na oboch končatinách

rozdielne, za reprezentatívne sa považujú hodnoty na tej strane, kde boli vyššie. Pred

vyšetrením má byť pacient v pokoji aspoň 5 minút, 2 hodiny pred vyšetrením nemá fajčiť,

jesť, ani konzumovať nápoje s obsahom kofeínu, má mať vyprázdnený močový mechúr a

časový odstup od ťažšej fyzickej práce má byť aspoň 2-3 hodiny. Rukávy na košeli alebo

šatách majú byť voľné, aby neobmedzovali prítok krvi do končatiny počas merania.

Vyšetrenie krvného tlaku sa má vždy opakovať aspoň 2 krát, s minimálnym časovým

odstupom 2 minúty. Zo zistených hodnôt sa vypočíta priemer. Ak je srdcový rytmus

nepravidelný, meranie je potrebné opakovať viac krát (5 krát i viac). U starších osôb,

diabetikov pri závratoch a pri liečbe niektorými liekmi je dôležité zmerať krvný tlak nielen v

sede, ale aj po postavení.

Mimoriadny význam z hľadiska presnosti vyšetrenia má zvolená veľkosť manžety.

Čím väčší je objem ramena, tým musí byť aj plocha manžety stlačujúca rameno vyššia. V

opačnom prípade budú hodnoty tlaku falošne vysoké, pretože tlak v malej manžete bude

stláčať rameno relatívne málo. Pre určenie optimálnej veľkosti manžety je potrebné zmerať

krajčírskym centimetrom obvod ramena v strede medzi lakťovým a ramenným kĺbom.

Všeobecne platí, že mechúr v manžete, do ktorého sa nafukuje vzduch má mať dĺžku aspoň

80 % nameraného obvodu a šírku aspoň 40 % nameraného obvodu (obr 1.).

Názov manžety Obvod ramena Šírka manžety

Novorodenecká 7 – 13 cm 4 cm

Dojčenská 12 – 20 cm 6cm

Detská 17 – 26 cm 9cm


97

V praxi sa výber vhodnej manžety riadi podľa tabuľky:

VÝBER VHODNEJ MANŽETY

obvod ramena veľkosť manžety (resp.mechúra) -

menej ako 33cm< 12 x 23cm štandardná veľkosť

33-41cm 15 x 33cm veľká manžeta

viac ako 41cm 18 x 36cm stehnová manžeta

Dolný okraj manžety má byť umiestený 2,5 - 3 cm nad lakťovou jamkou. Stred

gumového mechúra vo vnútri manžety má ležať priamo nad tepnou, na ktorej meriame krvný

tlak. Pred vlastným meraním je preto potrebné vyhmatať pulzovanie tepny, ktorá býva

obyčajne uložená medzi bicepsom a tricepsom, viac na vnútornej strane lakťovej jamky. Na

novších typoch manžiet býva farebne označené miesto, ktoré má byť umiestené nad lakťovou

jamkou. Novo vyvinuté druhy manžiet sú dokonca schopné automaticky prispôsobiť svoju

veľkosť veľkosti ramena. Manžeta sa má ovinúť okolo ramena tak, aby hladko priliehala.

Niekedy je tvar veľkého ramena kónusový a manžeta dobre neprilieha. V takom prípade sa

treba pokúsiť zmerať tlak naložením manžety na predlaktie pacienta a sledovať vymiznutie a

objavenie sa pulzu na radiálnej tepne (nad bázou palca).

Ďalším dôležitým momentom merania krvného tlaku je určenie hodnoty, na ktorú

treba manžetu nafúkať (maximálna inflácia). Správny postup spočíva v rýchlom nafúknutí

manžety a súčasnom sledovaní pulzu na radiálnej tepne. Pri nafukovaní manžety pocítime v

určitom okamžiku vymiznutie pulzu, čo znamená že tlak v manžete sa vyrovnal systolickému

tlaku. Odčítame hodnotu tlaku na stupnici tlakomera a k nej pripočítame 30 mmHg a tak

získame hodnotu maximálnej inflácie, na ktorú potom nafúkame manžetu počas vlastného

merania, či už auskultačného alebo oscilometrického. Niektoré novšie elektronické tlakomery

sú schopné rozpoznať hodnotu maximálnej inflácie už v priebehu nafukovania manžety a pri

jednom nafúknutí aj zmerať správne krvný tlak. Dôležitá je aj rýchlosť vyfukovania manžety -

správne má byť asi 2 mmHg /sekundu. Pokiaľ by sa nestanovila hodnota maximálnej inflácie,

hodnoty krvného tlaku zisťované auskultačnou metódou môžu, ale nemusia byť presné. Je to

preto, že niekedy sa pri vypúšťaní manžety vyskytuje fenomén prechodného oslabenia, až

vymiznutia oziev. To znamená, že až opätovné objavenie sa oziev je mylne považované za


98

fázu 1, hodnoty systolického tlaku sú potom falošne nízke. U starších pacientov s pokročilými

artériosklerotickými zmenami sa môže stať, že tlak v manžete pri bežnom nafúknutí nie je

schopný uzavrieť prietok v tepne, pretože tepna je príliš tvrdá. Pulz je pri nafukovaní stále

hmatný, hoci tlak v manžete presahuje hodnotu systolického tlaku, ktorá sa zistí pri priamom

meraní tlaku. V týchto prípadoch nepriame meranie krvného tlaku dáva falošne vysoké

hodnoty (pseudohypertenzia).

Po 1-2 minútach je potrebné meranie zopakovať (z manžety treba najprv úplne vypustiť

vzduch). Hodnoty krvného tlaku sa môžu meniť z minúty na minútu: ak sú rozdielne, z dvoch

meraní na rovnakej končatine sa vypočíta priemer. U diabetikov, starších osôb a pri užívaní

niektorých liekov je potrebné uskutočniť aj meranie v stoji (tzv. posturálne zmeny), po 1-3

minútach státia. Je vhodné si poznačiť končatinu, na ktorej sa zmeral krvný tlak, najmä pri

predpoklade dlhodobých kontrol.

Štandardom pre meranie tlaku krvi sú klasické aneroidné tlakomery. Vyžadujú súčasne použiť

aj fonendoskop (odporúča sa typ zvona, bez membrány alebo nízkofrekvenčný detektor).

Tieto prístroje sú vhodné predovšetkým pre použitie zdravotníkmi, prípadne i laikmi, ktorí sú

vyškolení v technike auskultácie. Sú nepohodlné pre meranie vlastného krvného tlaku.

Zabúda sa, a to aj v zdravotníckych zariadeniach, že prístroje je potrebné v pravidelných

intervaloch kalibrovať a kontrolovať. Dôležité je, napríklad, overenie hodnoty 0 pri

ortuťovom manometri.

Elektronické tlakomery výsledky zobrazia digitálnym spôsobom a merajú aj pulzovú

frekvenciu. Sú zvlášť vhodné pre domáce meranie krvného tlaku. Presnosť elektronických

tlakomerov sa overuje podľa medzinárodných štandardných protokolov BHS (British

Hypertension Society), AAMI (Association for the Advancement of Medical Instrumentation)

Do popredia sa v súčasnosti dostáva domáce meranie krvného tlaku. Domáce meranie

je prospešné u pacientov s hypertenziou, pretože lepšie spolupracujú s lekárom, lepšie vedia

odhadnúť situácie, v ktorých im stúpa tlak a lepšie sa nastavujú na liečbu. Domáce meranie

tlaku sa má vykonávať obyčajne ráno pred požitím liekov a večer ( podľa potreby i cez deň).

Je pritom potrebné dodržiavať všetky odporúčania, t.j. pacient by mal byť v tomto smere

edukovaný. Z nameraných hodnôt (počas niekoľkých týždňov) sa vypočítajú priemerné

hodnoty.


99

Metodika merania tlaku krvi podľa WHO

Dôležité je zmerať tlak krvi presne. Preto je nevyhnutné zachovať predpísaný postup.

1. Vyšetrovaná osoba musí byť poučená o tom, že pred meraním nesmie 1 hodinu jesť,

piť čokoľvek iné ako vodu, fajčiť, používať lieky, ktoré ovplyvňujú TK, musí sa

vyvarovať väčšej telesnej aktivite. Odporúča sa pred meraním vyprázdniť močový

mechúr.

2. Vyšetrovaná osoba musí odložiť odev tak, aby paže boli voľné.

3. Vyšetrenie má byť urobené v tichej miestnosti, kde je konštantná teplota.

4. Na meranie je potrebné použiť ortuťový tlakomer. Manžeta má byť široká 12-12,5 cm,

dostatočne dlhá, aby obvinula najmenej 1/3 obvodu paže.

5. TK má byť meraný v sede po 5 minútach pokoja, na pravej ruke, ktorá je položená na

stole tak, aby lakťová jamka bola na úrovni srdca.

6. Manžetu je nutné priložiť tesne, aby sa neposúvala. Hadice majú ležať symetricky na

obidvoch stranách lakťovej jamky tak, aby stredná časť gumového vaku bola položená

nad art. brachiális. Dolný okraj manžety má byť 2 - 3 cm nad lakťovou jamkou, aby

bol dostatok miesta na priloženie fonendoskopu. Horná časť manžety nesmie byť

tesnená odevom.

7. Vyšetrujúci pracovník má pohodlne sedieť tak, aby stred ortuťového stĺpca mal na

úrovni očí, mimo dohľad vyšetrovanej osoby.

8. Po 5 minútach pokoja sa zmeria tlak nasledujúcim spôsobom:

vyšetrovateľ najprv lokalizuje brachiálny pulz v lakťovej jamke a umiestni

fonendoskop na tepnu,

rýchlo nafúkne manžetu asi 20 - 30 mmHg nad tlak krvi, po ktorom vymizne radiálny

pulz,

pomaly vypúšťa vzduch konštantnou rýchlosťou 2 - 3 mmHg/s,

systolický tlak sa odratáva pri započutí prvej arteriálnej ozvy,

bod, pri ktorom zmizne posledná arteriálna ozva / 5. fáza /, sa zaznamenáva ako

diastolický tlak.

9. Opakované meranie sa urobí na ľavej ruke rovnakým spôsobom.

10. Zaznamenajú sa výsledky obidvoch meraní.


100


101

Normálne hodnoty krvného tlaku v detskom veku

Dievčatá

3 roky 91 až 105 cm max. 100 až 106 mmHg


5 rokov 104 až 120 cm max. 103 až 109 mmHg







102





15 až 18 rokov max. 120 mmHg

Chlapci












14 až 18 rokov max. 120 mmHg

Zdroj: National Heart Blood and Lung Institute

Otázky

o Definujte systolický tlak.

o Definujte diastolický tlak.

o Aké hodnoty má tlak krvi u zdravého dospelého človeka?

o Pri akých hodnotách tlaku krvi hovoríme o hypertenzii?

o Pri akých hodnotách tlaku krvi hovoríme o hypotenzii?


103

Literatúra : 1. BRAUNWALD, E. et al. Harrison´s Principles of Internal Medicine, 15th ed. New York:

McGraw–Hill Co. ISBN 0-07-007272-8.

2. ĎURIŠ, I., HULÍN, I., BERNADIČ, M. (Eds.) Princípy internej medicíny. Bratislava: SAP,

2001. 2 951 s. SET ISBN 80-88908-69-8.

3. KLENER, P. a kol. Vnitřní lékařství. Praha : Galén, 1999. 949 s. ISBN 80-7262-007-X.

4. KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIEROVÁ, R. Ošetrovateľstvo, 1. slov. vyd. Martin

: Vydavateľstvo Osveta, 1995. 1 474 s. ISBN 80-217-0528-0.

5. TAKÁČ, M. a kol. Základy diagnostiky vo vnútornom lekárstve, 2. vyd. Martin:

Vydavateľstvo Osveta, 1980. 623 s. ISBN 80-217-04381.


104

5 PODÁVANIE LIEKOV PER OS DOSPELÝM A DEŤOM

Ciele :

ovládať základné pojmy, názvy a identifikačné údaje liekov,

poznať spôsoby uchovávania,

ovládať formy liekov a ich účinky,

ovládať spôsoby podávania liekov,

vedieť hospodáriť s liekmi,

poznať a uplatňovať zaobchádzanie s opiátmi a všeobecné zásady podávania liekov,

ovládať metódu podávania liekov per os,

ovládať špecifiká podávania liekov per os dospelých a detí

Úvod :

Príprava a podávanie liekov je súčasťou takmer každého liečebného procesu s aktívnou

účasťou zdravotníckeho asistenta, ktorý spolupracuje so sestrou pri uskladňovaní, príprave

a aplikácií liekov. Lekár ordinuje podanie lieku – druh lieku, formu, spôsob a čas jeho

podania. Podľa súčasných právnych predpisov sestra zodpovedá za prípravu liekov pred ich

poddaním a za podanie liekov. O podaní lieku sa musí urobiť záznam do zdravotnej

dokumentácie pacienta. Z uvedeného vyplýva, že zdravotnícky pracovník, ktorý pracuje

s liekmi vrátane zdravotníckeho asistenta, by mal mať dostatočné vedomosti o liekoch, o ich

hlavných a vedľajších účinkoch, o spôsoboch podania, interakciách, dávkovaní a pod. Ak má

sestra pochybnosti o ordinácií liekov, alebo ak ordinovaný liek nemožno podať z rôznych

dôvodov (chýba forma lieku, pacient vracia, odmieta lieky a pod.) vždy informuje lekára,

ktorý ordinuje zmeny.

Základné pojmy

Liečivo je látka, ktoré sa podáva s cieľom diagnostiky, liečby, úľavy a prevencie chorôb.

Pojem liečivo zahŕňa :

liečivé látky, ktoré sú východiskovou substanciou na výrobu liečivých prípravkov

a liekov


105

liečivé prípravky vznikajú upravením liečivých látok na určitú liekovú formu

lieky sú liečivé látky a liečivé prípravky upravené na požitie chorým tak, aby mohli

plniť svoju preventívnu, diagnostickú a liečebnú funkciu. V procese skvalitňovania

prevencie, diagnostiky a liečby vznikajú v humánnej medicíne stále nové liečivá a opúšťa sa

používanie tých, ktoré sú menej účinné a majú viac vedľajších účinkov. Zavádzanie nových

liekov kladie neustále nároky na kontinuálne vzdelávanie v tejto oblasti a dodržiavanie

všeobecne platných zásad pri podávaní liekov, aby sme na minimum znížili chyby, ktoré by

mohli závažne poškodiť zdravie pacienta.

Liekopis je kniha, ktorá obsahuje zoznam prípravkov používaných v medicíne spolu s ich

opisom.

Recept je písomný príkaz lekára na vydanie alebo prípravu a podávanie liekov.

Zneužívanie liekov je branie bežných liekov spôsobom, ktorý vyvoláva akútnu alebo

chronickú toxicitu. K formám zneužívania liekov patrí :

Abúzus liekov - nepatričné, nadmerné užívanie liekov, ktoré môže byť sústavné alebo

občasné. Definícia hovorí, že za abúzus sa považuje užívanie liekov, ak ho tak označí

spoločnosť. Abúzus liekov má dve formy :

• lieková závislosť, pri ktorej osoba pociťuje potrebu ich užívať. Rozlišujeme

liekovú závislosť :

fyziologickú : spája sa z biochemickými zmenami v tkanivách, najmä mozgu, ktoré

potrebujú daný liek pre svoju normálnu činnosť. Vynechanie tohto lieku spôsobí vznik

abstinenčných príznakov.

psychologickú: predstavuje citové puto k lieku, ktorý osoba užíva na zabezpečenie pocitu

blaha. Môže byť od miernej náklonnosti až po nutkavú túžby po danom lieku.

liekový návyk, ktorý označuje ľahkú formu psychologickej závislosti na lieku.

Jedinec sa cíti lepšie, keď liek užije.

Názvy liekov

Každý liek má svoj generický, chemický, liekopisný a výrobný názov.

Generický názov lieku – je medzinárodne používaný názov lieku. Podľa neho sa môže

najlepšie zistiť farmakodynamická skupina a terapeutické použitie lieku. Názov sa dáva ešte

pred prijatím lieku do liekopisu.

Chemický názov lieku – odvodzuje sa od chemickej štruktúry čistej látky, ktorá tvorí liek.

Liekopisný (oficiálny) názov lieku – je hlavný názov, ktorý je uvedený v liekopise

príslušného štátu.


106

Výrobný (obchodný, firemný) názov lieku – dáva lieku výrobca. S týmto názvom sa

propaguje a predáva. Keďže ten istý liek môžu vyrábať rôzny výrobcovia, môže mať viacero

obchodných (firemných) názvov (tab.1).

Identifikačné údaje na obale lieku

Väčšina liekov sa vyrába vo farmaceutických závodoch, volajú sa špeciality. Menšia časť

liekov sa pripravuje priamo vo verejnej lekárni podľa predpisu lekára a nazývajú sa

magistrality. Sú určené pre individuálne potreby chorého.

Identifikačné údaje na obale špecialít :

Názov lieku

Chemické zloženie

Množstvo liečivej dávky g, mg a pod., niekedy je účinnosť (sila) lieku pre ľahšiu

orientáciu označená ako forte, duplex a pod.

Doba expirácie (do kedy sa liek môže použiť)

Výrobné číslo – šarža

Dátum výrobya niekedy sa dátum výroby uvádza spolu s dobou expirácie

a výrobným číslom šarže, napríklad 4 700902 znamená :

3 – doba použiteľnosti v rokoch,

30 – výrobná séria,

09 – mesiac výroby lieku,

02 – rok výroby lieku.

Komu je liek určený : pro adultis (pre dospelých), pro infantibus (pre deti),

Stručný návod na použitie a uskladnenie.

Lieky, ktoré podliehajúce zákonu o opiátoch majú na štítku z ľavého dolného rohu do

pravého horného rohu modrý pásik.

Identifikačné údaje na obale magistralít :

Farba štítku určuje spôsob použitia lieku :

biely – vnútorné použitie,

červený – vonkajšie použitie,

čierny – jed.


107

Okrem týchto, môže byť na obale ďalší štítok, napr. nápis JED so symbolom lebky

so skríženými hnátmi; nápis HORĽAVINA pri horľavých liekoch a pod.

Slovenský názov,

Podpis toho kto liek pripravil,

Názov lekárne alebo číslo lekárne,

Dátum expirácie (dokedy sa liek môže použiť),

Stručný návod na použitie opísaný z receptu,

Hmotnosť prípravku v gramoch.

Všetky údaje na obale lieku, ktorý bol pripravený v lekárni treba starostlivo

sledovať. Na rozdiel od špecialít majú väčšinou kratšiu dobu použitia.

Uchovávanie liekov

Na uchovávanie liekov sa využívajú rôzne obaly :

uzavreté, neutesnené, ktoré chránia liek pred prachom a iným mechanickým

znečistením,

uzavreté, vodotesné, ktoré chránia liek pred vlhkosťou, pred mikrobiálnou

kontamináciou a zabraňujú vyparovaniu,

hermetické, vzduchotesné, ktoré nedovoľujú výmenu látok a plynov medzi

vnútorným priestorom a vonkajším prostredím,

bezpečnostné, ktoré svojou konštrukciou bránia najmä deťom predškolského veku

požiť liek (nebezpečie náhodnej otravy). Bezpečnostné balenie sa môže kombinovať

s už uvedenými druhmi obalov.

Mimoriadne dôležité je uchovávať lieky podľa pokynov výrobcu, pretože to zabezpečuje

ich stabilitu, účinnosť a bráni nežiadúcim účinkom v súvislosti so zmenou zloženia

vplyvom vonkajších faktorov. Na obale a v návode na použitie sú uvedené pokyny pre

užívateľa, napríklad : uchovávajte pri izbovej teplote do 25 stupňov C, mimo dosahu detí;

chrániť pred svetlom; skladovať v suchu pri teplote 15 – 20 stupňov C a chrániť pred

svetlom; chrániť pred mrazom.

Formy liekov

Lieky sa dostávajú do ľudského organizmu rôznymi spôsobmi – cez zažívací tlak, cez

dýchací systém, kožou, cievami a pod. Pre jednotlivé spôsoby použitia sa vyrábajú vhodné

formy liekov. Najčastejšími formami sú : tuhé, polotuhé, tekuté a plynné formy.


108

tuhé formy liekov

prášky – pulveres (pulv.) sa používajú zvonku ako zásypy, alebo sú určené pre

vnútorné použitie. Pre vnútorné použitie sa dávkujú na hrot noža, na lyžičku alebo sa

v presných množstvách sa plnia do želatínových toboliek, papierových vreciek a pod.

želatínové tobolky – capsulae (caps.) obyčajne slúžia ako obal pre prášky

a tekuté lieky. Kryjú nepríjemnú chuť a zápach lieku, nedráždia sliznice žalúdka

a čreva, ľahko sa prehĺtajú, liečivá látka sa z nich ľahko uvoľňuje a rýchlo sa môže

vstrebať. Rozlišuje tvrdé tobolky (s vrchnáčikmi – môžu mať nápisy s názvom

a označením výrobcu), mäkké tobolky (dve polovice tobolky sú spojená po obvode),

želatínové perly (nemajú spájajúci šev, sú lesklé).

tabletky – tabulettae (tbl.) vyrábajú sa zlisovaním prášku s neúčinnou

spevňujúcou látkou. Majú rôzny tvar, veľkosť a farbu. Balia sa do túb alebo sú zatavené

medzi hliníkové, celofánové alebo iné fólie (tzv. blistrov). Niekedy je na tabletke

vylizovaný názov lieku alebo množstvo účinnej látky. K modernejším formám tabletiek

patria : tabletky s predĺženým účinkom – retard (ret.), ktoré udržujú terapeutickú

hladinu lieku dlhší čas ako bežné tabletky (výhodné pre pacienta) a šumivé tabletky –

effervescens (eff.), ktoré pri rozpúšťaní vo vode uvoľňujú CO2 , čím vzniká nápoj

príjemnej chuti. Treba ich chrániť pred vlhkom, balené sú do rúrok s plastov s uzáverom

naplneným vysušovačom.

dražé – tabulettae obductae (dr.), ktoré sa skladajú s jednovrstvového alebo

viacvrstvového obalu a z jadra lisovanej tabletky. Rozoznávame poťahované alebo

lakované tabletky. Obal tvorí sladký povlak z chuťových, vzhľadových a liečebných

dôvodov. Užívajú sa celé, bez hryzenia a drvenia – rozhryzené a rozdrvené môžu

poškodzovať zubnú sklovinu, majú nepríjemnú chuť, majú sa rozkladať v nižších

častiach tráviaceho traktu

pastilky – pastilli sú dávkované prípravky rôznych tvarov, ktoré sa nechajú

rozpustiť v ústach.

pilulky – pilullae (pil.) sa pripravujú v lekárni. Pilulková masa a liek sa

zmiešajú do súdržného materiálu v tvare oválu, guľôčky alebo splošteného tvaru.

zrnká – granula (gran.) sú nepravidelné a dávkujú sa po lyžičkách.


109

polotuhé formy liekov

masti – unguenta (ung.), ktorých základ tvorí tuk (napr. vazelína, lanolín), do

ktorého sa primiešava liečivá látka. Aplikujú sa na kožu a sliznice, do rekta

pomocou nástavca, ktorý sa nasadí na otvor tuby s masťou.

Krémy – cremores sú masti s vyšším obsahom vody.

Pasty – pastae, do masťového základu sa pridávajú tuhú častice (prachy).

Často sa používajú na ochranu kože pred mokvaním.

Čapíky – suppositoria (supp.) sa vyrábajú z kakaového masla alebo

glycerínovej želatíny. Sú valcovitého alebo kužeľovitého tvaru, aby sa ľahko

zavádzali do konečníka. Ich účinok je miestny a celkový.

Pošvové gule – globulae vaginales majú guľovitý alebo vajcovitý tvar.

Zhotovujú sa ako čapíky, zavádzajú sa do pošvy.

Mazivá – linimenta (lin.) obsahujú tuky, mastné oleje a mydlá. Majú gélovú

konzistenciu, vtierajú sa do pokožky.

Náplasti – emplastra (empl.) sú lepivé prípravky nanesené na plátno.

Prilepujú sa na kožu.

tekuté formy liekov

roztoky – solutiones (sol.) účinná látka je rozpustená v rozpúšťadle, ktorým je

najčastejšie voda alebo lieh.

Zmesi – mixturae (mixt.) viacero účinných látok je rozpustených v rozpúšťadle. Ak

zmes obsahuje nerozpustnú látku, tá sa usadzuje na dno, preto sa liek musí pred

použitím pretrepať.

Výťažky – extracta (ext.) obsahujú vylúhované liečivo z drog (sušených častí rastlín)

v liehu alebo vo vode.

Tinktúry – tincturae (tinc.) sú liehové výluhy z rastlinných a živočíšnych drog.

Čaje – species sa pripravujú zo sušených rastlín podľa návodu ako zápar (rastlina sa

zaleje vriacou vodou, určitý čas sa nechá prikrytá stáť a potom sa scedí). Najčastejšie sa

používa urologický , žlčníkový, rumančekový čaj. Sušené rastliny sa používajú aj na

prípravu kúpeľov alebo obkladov (napr. repík).

Lieky v tekutej forme sa užívajú buď po kvapkách (kvapky – guttae, gtt.), alebo po

lyžičkách ako sirup alebo suspenzia. Sterilne zabalené v ampulkách slúžia na prípravu


110

injekcií. Na podanie väčšieho množstva tekutín parenterálnou cestou sa používajú infúzne

roztoky.

plynné formy liekov

aerosóly – delíme na molekulárne (pary prchavých tekutých alebo tuhých liekov vo

vzduchu s veľkosťou častíc menších ako 0,5 um), koloidné (neprchavé látky vo vzduchu

alebo inom plyne s veľkosťou častíc 0,5 – 5 um) a spreje (tekutiny alebo tuhé látky vo

vzduchu s veľkosťou častíc 5 – 10 um).

Požadovaná veľkosť častíc sa dosahuje pomocou špeciálnych inhalačných prístrojov, ktorými

sa aerosóly podávajú.

5.1 Lieky, ich účinky, spôsoby podávania

Účinky liekov majú v organizme svoju časovú dynamiku.

Rozlišujeme :

začiatok pôsobenia – čas po podaní lieku, kedy naň začína organizmus reagovať,

vrchol plazmatickej hladiny – najvyššia koncentrácia lieku v plazme po podaní

jednej dávky,

polčas rozpadu – čas potrebný na vylúčenie polovice danej dávky, alebo zníženie

koncentrácie lieku na polovicu od začiatku podávania,

Vyrovnaná hladina – stabilná hladina, ktorú dosiahneme pravidelným podávaním

lieku v určitých časových intervaloch a sile lieku. U niektorých liekov pre posúdenie ich

účinnosti sa v priebehu liečby stanovujú koncentrácie v plazme. Napríklad pri

antibiotikách, kde sa stanovená koncentrácia dáva do vzťahu k ich schopnosti zabíjať

baktérie, alebo brániť ich rastu a rozmnožovaniu. Špeciálnymi vyšetreniami sa stanoví

napr. minimálna inhibičná koncentrácia – najnižšia ešte účinná koncentrácia

antibiotika. Po podaní lieku musia zdravotnícki pracovníci (zdravotnícky asistent,

sestra, lekár) sledovať jeho účinky, ktoré môžu byť u jednotlivých pacientov rôzne.

Podľa odpovedi na liek sa odvíjajú ďalšie činnosti lekára, sestry a zdravotníckeho

asistenta, napr. vynechanie liečby, zvýšenie dávky, zníženie dávky a pod. Rozlišujeme :

hlavný, terapeutický, želaný účinok lieku je taký, pre ktorý bol liek ordinovaný

a podaný. Terapeutické účinky rôznych druhov liekov sú v tabuľke 2.


111

vedľajší účinok lieku je nežiadúci, niekedy neočakávaný a nepríjemný, napr.

nevoľnosť a pod.

toxický účinok lieku je škodlivý, poškodzujúci organizmus. Môže vzniknúť pri

odporúčanom dávkovaní, ale skôr pri predávkovaní pri hromadení lieku v organizmu

(znížené vylučovania lieku, porušený metabolizmus lieku).

alergický účinok spravidla sprostredkujú imunologické mechanizmy. Alergické

reakcie môžu byť prudké so závažnými reakcia alebo vznikajú pozvoľne a majú skôr

chronický priebeh. Najzávažnejšia alergická reakcia sa nazýva anafylaktický šok.

Vzniká bezprostredne po podaní lieku. Prejavuje sa sťaženým dýchaním, poklesom

krvného tlaku až bezvedomím. Mernejšie formy alergickej reakcie majú príznaky

kožné (žihľavka a iné vyrážky – toxoalergický exantém, opuch svrbenie a pod.),

z dýchacích ciest (vodnatý výtok z nosa, kašeľ a pod.), zažívacieho systému (hnačka

a pod.), očí (začervenanie, slzenie) a pod.

tolerancia na lieky je nízka odpoveď organizmu na podaný liek.

placebová reakcia je psychicky podmienený účinok na liekovú formu bez účinného

liečiva.

lieková interakcia je vzájomné ovplyvňovanie dvoch a viacerých liekov, pričom sa

ich účinok môže zvyšovať, znižovať alebo aj rušiť. Spôsoby podávania liekov.

Voľba spôsobu podania lieku závisí od viacerých faktorov. Hlavným je cieľ, ktorý chceme

dosiahnuť, napríklad rýchly účinok dosiahneme podaním lieku do krvi, ak uprednostňujeme

pomalší nástup účinku je vhodné podanie cez ústa do zažívacieho traktu a pod. Ďalšími

dôležitými faktormi sú napr. vek dieťaťa (malé deti nevedia prehĺtať tabletky, preto sú u nich

vhodné tekuté formy liekov, alebo podanie do krvi; stav vedomia – pacient s poruchou

vedomia nemôže dostávať lieky cez ústa pre možnosť vdýchnutia do dýchacích ciest, alebo

pretože vôbec nedokáže prehĺtať. Lieky sú všeobecne určené pre jeden alebo dva špecifické

spôsoby podania. V predpise lieku musí byť vyznačený aj spôsob podania. Pred podaním sa

musíme presvedčiť, či daný liek je vhodný pre spôsob podania, ktorý je vyznačený

v ordinácii. Lieky môžeme podať :

a) enterálne – liečivo vstupuje do organizmu po absorpcii sliznicou zažívacieho traktu. Patrí

sem :

sublingválne podanie – liek sa vkladá pod jazyk, kde sa nechá rozpustiť a vstrebať.

Za relatívne krátky čas sa transportuje do cieľového orgánu – srdca (napr. Nitroglycerín).

Obchádza sa tým zažívací trakt.


112

bukálne podanie – tabletka sa podrží v ústach na sliznici líca kým sa nerozpustí.

perorálne (per os) podanie je najčastejšie, najpohodlnejšie a najbezpečnejšie.

Nevýhodami sú : nepríjemná chuť, dráždenie sliznice žalúdka, nepravidelná a pomalá

absorpcia.

rektálne podanie – do konečníka. Rektálne podanie je vhodné u liekov, ktoré sa dobre

vstrebávajú z konečníka a v prípadoch, kde pacient nemôže prijímať lieky per os.

b) parenterálne – liek neprechádza do organizmu cez tráviaci trakt, ale

priamo krvou injekčným podaním, alebo pomocou infúzie intravenózne (žilou,

i.v.),

vnútrosvalovou injekciou (intramuskulárne, i.m.),

injekciou do kože pod epidermis (intradermálne, i.d.) alebo

podkožnou injekciou (s.c.).

K menej častým spôsobom parenterálneho podania patria : intraartériové (do tepny) ,

intraoseálne (do kosti), intratekálne alebo intraspinálne (do miechového kanála). Tieto

podania robia lekári za prísne aseptických podmienok, ich výhodou je rýchle vstrebanie.

c) lokálne – miestne podanie. Lieky sa nanášajú na povrch tela a sliznice a pôsobia hlavne

v oblasti podania. Lokálne sa aplikujú :

dermatologiká lieky v kožnom lekárstve, ktoré sa nanášajú na kožu.

lieky na instiláciu a irigáciu – do telových otvorov a dutín, do nosa, očí, močového

mechúra, konečníka a pošvy.

lieky na inhaláciu, ktoré sa dostávajú do dýchacích ciest sprejmi, alebo prístrojmi na

inhaláciu.

5.2 Hospodárenie s liekmi

Na oddelenie pre hospitalizovaných pacientov dodáva lieky ústavná lekáreň na základe

predpisu lekára. Zásoby liekov na oddelení majú byť primerané spotrebe, aby sa zbytočne

nehromadili a neznehodnotili hlavne prekročením dátumu expirácie. Na oddelení sa lieky

uskladňujú v príručnej lekárni, ktorou je špeciálna skriňa so zámkom. Má by umiestnená

v pracovni sestier, kde sa dá ľahšie zabrániť zneužitiu liekov. Sestra dbá, aby bola príručná

lekáreň zamknutá a zodpovedá aj za zneužitie liekov. Lieky sú usporiadané prehľadne,

najlepšie podľa abecedy tak, aby sa potrebný liek ľahko našiel, aby sa aj takto znížilo


113

nebezpečie zámeny. Zásadne osobitne, v inej časti príručnej lekárni, ukladáme lieky na

vnútorné použitie, lieky na vonkajšie použitie. Musia byť dobre označené a zamknuté, aby

nedošlo k ich zneužitiu. Sestra zodpovedá za poriadok v príručnej lekárni, priebežne

kontroluje a dopĺňa jej obsah.

Uskladňovanie liekov

Pri uskladňovaní jednotlivých druhov liekov dodržiavame tieto zásady :

Jedy a opiáty sa skladujú zvlášť, mimo priestoru príručnej lekárne (pozri nižšie).

Horľaviny sa skladajú vo zvláštnej kovovej skrini v miestnosti, kde je zákaz

manipulácie s ohňom. Dávame ich do sklených fliaš so zabrúsenou zátkou.

Lieky uskladňujeme vždy v originálnom balení, ktoré presne identifikuje liek –

výrobné číslo, silu, dátum expirácie a pod.

Lieky vo fľaštičkách uskladňujeme riadne uzavreté a aby bolo dobre vidieť na všetky

štítky.

Do zasklenej časti príručnej lekárne nedávame lieky, ktoré poškodzuje svetlo.

Lieky, ktoré sa majú uskladňovať pri nízkej teplote uchovávame v ľadničke.

Zaobchádzanie s opiátmi

Zneužitie opiátov môže viesť k liekovej závislosti, preto sa na každom oddelení prísne

eviduje ich použitie a uskladneniu sa venuje mimoriadna pozornosť. Ukladajú sa do trezoru,

od ktorého kľúč má zodpovedný, poverený zdravotnícky pracovník ( vrchná sestra, staničná

sestra, lekár), tak aby boli dostupné a súčasne, aby sa zabránilo ich odcudzeniu a zneužitiu.

Opiáty objednáva lekár z ústavnej lekárni na osobitnej žiadanke, ktorá je tak ako opiát

označená modrým pruhom. Prevezme ich zdravotnícky pracovník, ktorý je poverený ich

evidenciou, uskladnením a vydávaním. Na každom pracovisku sa vedie Záznam o spotrebe

omamných látok, pokiaľ omamné látky v liečby svojich pacientov používajú. Každý opiát je

v ňom prísne evidovaný. Stránky záznamníka sú očíslované, nesmie sa v ňom nič prepisovať

ani písať ceruzkou. Pri výdaji opiátu ho zodpovedný pracovník odpíše zo stavu, takže

množstvo opiátov v trezore musí stále zodpovedať písomnému záznamu. O použití opiátov sa

musia urobiť dva záznamy do:

zdravotnej dokumentácie pacienta – dátum a čas podania, dávku, spôsob podania,

ordinácia lekára. Podanie a ordináciu podpíše lekár a sestra.


114

Záznamu o spotrebe omamných látok s údajmi o čase (dátum, hodina), mene

pacienta a čísle chorobopisu, názov opiátu, množstvo opiátu, kto opiát ordinoval a podpis

sestry.

Precvičovanie teoretických vedomostí

1. Kto zodpovedá za prípravu a podanie lieku ?

2. Čo je liek a liečivo ?

3. Koľko názvov má liek a aké ?

4. Vymenuj identifikačné údaje na obale l špecialít .

5. Vymenuj identifikačné údaje na obale magistralít.

6. Vymenuje a charakterizuj liekové formy.

7. Ktoré spôsoby podávania liekov poznáš?

8. Aké sú hlavné a vedľajšie účinky liekov ?

9. Ako sa zaobchádza s opiátmi ?

10. Uveďte zásady hospodárenia s liekmi.

11. Ktoré sú všeobecné zásady bezpečného podávania liekov ?

5. 3 Metodika podávania perorálnych liekov

Perorálne podávanie liekov je najčastejší a najjednoduchší spôsob užívania liekov.

Cieľom je väčšinou dosiahnuť celkový účinok lieku, zriedkavejšie miestny účinok. Nástup

účinku lieku je 15 – 30 minút po podaní; závisí to hlavne od vlastností lieku a liekovej formy.

Tento pomerne neskorý nástup účinku je nevýhodou perorálneho podania a nehodí sa preto

pre zvládnutie akútnych stavov. Podávané liečivo sa resorbuje sliznicou žalúdka, alebo

tenkého čreva, najmä dvanástnika. Odtiaľ potom krvou do pečene, kde môže dôjsť k jeho

metabolizovaniu a zníženiu účinku. Sliznicou žalúdka sa resorbuje málo liečiv, naopak

mnohé liečivá sa tu rozkladajú v kyslom prostredí žalúdkovej šťavy a strácajú účinnosť.

Takéto lieky chránime pomocou enterosolventných obalov (želatínové tobolky, dražé), preto

prechádzajú žalúdkom bez zmeny a rozpadajú sa a vstrebávajú až v tenkom čreve.

Príprava pomôcok

Podnos s liekmi v originálnom balení


115

Vozík na lieky

Liekové záznamy (ordinácie liekov – teplotka, dekurz)

Čisté a suché liekovky

Čajové lyžičky

Odmerky

Špeciálne obojstranné lyžičky z plastu

Jednorázové striekačky pre deti

Štvorčeky buničitej vaty

Delič tabliet alebo nožnice

Emitná miska

Krčah s čistou vodou alebo čajom

Pohár s dezinfekčným roztokom na použité lyžičky

Príprava pacienta

Poučenie pacienta o význame podania lieku

Posúdenie schopnosti pacienta požiť liek (prehltnúť)

Poučenie o účinku lieku zrozumiteľným spôsob

Overenie údajov zo zdravotnej dokumentácii o alergii na lieky

Pracovný postup pri podávaní liekov per os

1. Pripravte všetko potrebné

- pripravte pomôcky podľa hore uvedeného zoznamu na podnos alebo vozík na lieky

- nenechávajte lieky na podnose, alebo vozíku bez dozoru (nebezpečie zneužitia)!

- Plánujte podanie liekov najprv pacientom, ktorí nepotrebujú pomoc a potom

pacientom, ktorí pomoc potrebujú, ale v rovnakom čase.

2. Zistite schopnosť pacienta užiť liek per os

- treba zistiť či pacient nemá byť nalačno, či nevracia,

- či nemá odsávanie žalúdka, či môže prehĺtať.

3. Overte si správnosť ordinácie

- skontrolujte údaje v dekurze (choropis) alebo v teplotnej tabuly (prvá

kontrola), meno pacienta, dávkovanie, názov lieku, čas podania, spôsob podania. Napr.

Prednison á 10 mg 4 tabl. ráno;

Nootropil á 1200 mg tabl.1 – 1 – 0

Diazepam á 5 mg tabl. večer


116

nezrovnalosti hláste lekárov

pri ordinácii „podľa potreby“ sestra sama posúdi potrebu podať liek (napr. pri horúčke

acylpyrín a pod.).

4. skontroluj prevzatie správnych liekov

- porovnajte názov na obale lieku s názvom v dekurze, alebo v teplotnej tabuly

- nezrovnalosti hláste ihneď lekárovi

5. pripravte liek

- pripravte správne množstvo lieku, pritom sa vyhýbate kontaminácii lieku

- dodrž aseptický prístup

- pri práve lieku znovu skontrolujete či sa zhoduje s ordináciou (druhá kontrola)

tabletky, pilulky, kapsule podávané z fľašky :

- nasypte požadovaný počet do viečka fľašky a z neho bez dotyku do liekovky

(obrázok 1)

- všetky lieky, ktoré sa majú podať pacientov sa vysypú do jednej liekovky

- ak podávate liek pred ktorým je treba zmerať pulz, tlak, dych oddeľte ich od

ostatných

- ak má pacient ťažkosti s prehĺtaním rozdrvte tabletky na jemný prášok

(mažiarikom, dvoma lyžičkami), ktorý zmiešajte s malým tekutiny (voda, ovocná šťava, čaj) a

podajte

podávanie tekutých liekov:

- otvorte fľaštičku, vrchnáčik položte vrchom nadol, pri nalievaní držte fľašku

štítkom k dlani, tak sa zabráni znečisteniu a narušeniu nálepky a jej čitateľnosti.

- Držte odmerku vo výške očí a nalejte príslušné množstvo do odmerky

- Pred uzavretím fľaštičky zotrite roztok z vonkajšej strany hrdla papierovým

štvorcom, predídete tým prilepeniu vrchnáčika

podávanie liekov v balení blistrov :

- lieky z blistru vysuniete priamo do liekovky

- neodstrihnite z blistru výrobné číslo a dátum expirácie lebo tým znemožníte

ďalšiu kontrolu lieku

Pripravený liek ihneď podajte, nenechávajte ho bez dozoru.

Keď liek vraciate na podnos, alebo vozík na lieky znovu skontrolujte správnosť lieku (tretie

kontrola).


117

6. podajte liek v správnom čase

- dodržiavajte časové intervaly podľa ordináciu

- identifikujte pacienta

- pomôžte pacientovi do sediacej polohy, alebo ak to nie je možné do polohy na

boku. Tieto polohy sú prevenciou aspirácie.

- Urobte požadované vyšetrenia podľa ordinácie lekára (meranie pulzu, krvného

tlaku a pod.)

- Poskytnite pacientovi dostatok tekutiny, aby mohol prehltnúť a zapiť liek.

Tekutiny uľahčujú prehĺtanie a napomáhajú vstrebávaniu liekov.

- Ak pacient neudrží liekovku, lieky podávajte jednotlivo. Podávanie

perorálnych liekov po jednom uľahčuje ich prehĺtanie. Pred podávaním lieku si umyte ruky.

- Ak má pacient ťažkosti s prehltnutím lieku poraďte mu, aby si ho položil na

koreň jazyka a potom zapil tekutinou. Stimulácia koreňa jazyka vyvoláva hltací reflex.

- Pokiaľ je to možné lieky nedrvíme a pacientovi odporúčajte, aby ich nehrýzol.

- Ak Vás pacient upozorní, že mu podávate iný liek ako užíval doposiaľ,

nepodajte ho bez opätovnej kontroly ordinácie

- Zostaňte s pacientom kým liek neprehltne a presvedčte sa či liek prehltol.

7. zaznamenajte príslušné údaje

- čas, dátum, spôsob a potvrďte to podpisom

- ak pacient liek odmietol alebo neužil, zaznamenajte to spolu s dôvodmi prečo

sa tak stalo

8. vhodne zaobchádzajte s materiálom

- vráťte teplotnú tabulu a dekurz na pôvodné miesto,

- vráťte podnos na lieky, liekovky, uložte ďalšie pomôcky

- doplňte zásoby liekov

9. vyhodnoťte účinky liekov

- účinok lieku sa očakáva do 30 minút po podaní

- vráťte sa k pacientovi a vyhodnoťte hlavné, vedľajšie a ďalšie účinky lieku.

Úloha asistenta pri podávaní liekov. Zdravotnícky asistent sa riadi pokynmi sestry.


118

5.4 Osobitosti podávanie liekov per os u detí

Dodržiavajú sa rovnaké zásady ako pri podávaní liekov dospelým. V modernom

ošetrovateľstve rešpektujeme vekové zvláštnosti dieťaťa a jeho integritu s rodičmi, hlavne

s matkou. Ak nemôžeme hospitalizovať dieťa s matkou pri zbere ošetrovateľskej anamnézy

získame údaje o schopnosti dieťaťa prijímať lieky per os vrátane toho aké tekutiny má rado.

K dieťaťu pristupujeme individuálne, citlivo a šetrne. Pred podaním môžeme demonštrovať

celý priebeh podania na hračke alebo iným vhodným spôsobom vrátane simulácie prehltnutia

lieku sestrou. Nikdy liek dieťaťu nepodávame v spánku a násilím nielen pretože môže liek

aspirovať, ale aj preto že definitívne strácame jeho dôveru a nezískame jeho spoluprácu pre

ďalšie ošetrovanie a starostlivosť. Lieky v tuhej forme pre dojčatá a batoľatá rozdrvíme,

nasypeme na lyžičku, prilejeme trochu tekutiny, dôkladne premiešame a podáme. Podľa veku

dieťaťa uložíme ho do zvýšenej polohy, alebo posadíme a vsunieme lyžičku s liekom do úst

a dáme zapiť. U malých detí môžeme podať rozdrvený liek zmiešaný s tekutinou aj

striekačkou priamym vstrieknutím do dutiny ústnej. Skontrolujeme či dieťa prehltlo liek

a uložíme ho do pôvodnej polohy. Zapiť necháme aj tekuté a polotekuté formy liekov.

Podávanie liekov zaznamenáme rovnako ako u dospelých. Lieky nikdy neprimiešavame do

jedla, pretože potom odmieta aj liek aj stravu.

Precvičovanie

1.Nachystajte všetky pomôcky na podávanie liekov per os bez použitia učebného textu.

2.Nacvičte si podávanie liekov z blistrov priamo do liekovky.

3.Nacvičte si podávanie tekutých foriem liekov do odmeriek.

4.Nacvičte si podávanie presného počtu kvapiek na lyžičku.

5.Nacvičte si aseptické podávanie tabliet, kapsúl, dražé do liekoviek z originálneho balenia.

6.Nacvičte si podávanie liekov per os v polohe na boku a posediačky.

7.Nacvičte si rozpoznávanie identifikačných údajov na obale liekov.

8.Precvičte na modely podávanie lieku u dieťaťa.

9.Precvičujte starostlivosť o pomôcky.


119

Použitá literatúra:

Berman : Fundamentals of nursing 2008

Krišková A., a kolektív : Ošetrovateľské techniky 2001

Kozierová, B.: Ošetrovateľstvo 1, 2 1995

Leifer G.: Úvod do porodnického a pediatrického ošetřovatelství 2004

Sedlářová P. a kolektiv : Základní ošetřovatelská péče v pediatrii 2008


120

6 APLIKÁCIA INJEKCIÍ

Ciele:

Opísať injekčnú striekačku a injekčnú ihlu.

Zdôvodniť výber injekčnej ihly pre jednotlivé druhy injekcií.

Demonštrovať techniku nasávania liekov z ampuliek a injekčných liekoviek.

Oboznámiť s potrebným vybavením na parenterálne podávanie liekov.

Vymenovať miesta aplikácie intradermálnej, subkutánnej, intramuskulárnej

a intravenóznej injekcie.

Demonštrovať aplikáciu intradermálnej, subkutánnej, intramuskulárnej a intravenóznej

injekcie.

Opísať postup aplikácie inzulínu a nízkomolekulových heparínov.

6. 1 Injekcie, pomôcky k injekciám

Injekcia je podanie liečiva do organizmu – tkaniva, cievneho systému, telovej dutiny –

pomocou injekčnej striekačky a injekčnej ihly. Injekčný spôsob predstavuje parenterálnu

aplikáciu liekov (podanie mimo tráviaci trakt), ktorá sa realizuje za účelom:

profylaktickým – podanie látky, ktorá pôsobí preventívne a zabezpečuje ochranu

organizmu pred vznikom choroby, napr. aplikácia očkovacej látky;

diagnostickým – aplikácia prípravku, ktorého transport je sledovateľný a registrovateľný,

napr. aplikácia kontrastnej látky do ciev, telových dutín alebo orgánov, ktorá je súčasťou

röntgenologického vyšetrenia alebo aplikácia látky, ktorá vyvolá v organizme merateľnú

reakciu, napr. aplikácia PPD (purifikovaný proteínový derivát) tuberkulínu pri

tuberkulínovom kožnom teste,

liečebným – aplikácia lieku s cieľom ovplyvniť chorobný proces a jeho príznaky.

Liečivo sa injekčne aplikuje v prípade, že:

podanie lieku inou formou nie je možné, napr. pri bezvedomí,

liek sa v tráviacom trakte nevstrebáva, napr. pri chorobách tráviaceho systému,

prostredie tráviaceho traktu účinky lieku ničí, napr. inzulín,

je potrebné dosiahnuť rýchly alebo okamžitý účinok aplikovaného lieku.


121

DRUHY INJEKCIÍ

Názov parenterálnej aplikácie je odvodený od miesta, do ktorého sa lieky injekčnou technikou

aplikujú. Rozlišujeme:

intradermálnu (intrakutánnu) injekciu (i. d., i. c.) – do kože,

subkutánnu injekciu (s. c.) pod kožu,

intramuskulárnu injekciu (i. m.) – do svalu,

intravenóznu injekciu (i. v.) do žily,

intraarteriálnu injekciu (i. a.) do tepny,

intrakardiálnu injekciu – do srdca,

intraartikulárnu injekciu – do kĺbu,

intraoseálnu injekciu – do kostnej drene,

intrathekálnu (intraspinálnu) injekciu – do miechového kanála.

Intrakutánnu, subkutánnu a intramuskulárnu injekciu aplikuje sestra na základe indikácie

lekára samostatne, intravenózne môže sestra aplikovať lieky len na základe písomného

poverenia lekára. Ostatné, menej časté spôsoby parenterálnej aplikácie realizuje lekár, sestra

mu asistuje.

INJEKČNÉ STRIEKAČKY A INJEKČNÉ IHLY

Injekčná striekačka sa skladá z valca (vonkajšia časť), ktorý je presne kalibrovaný (stupnica

udáva objem v ml alebo jednotkách), jeho dolná časť je ukončená kónusom pre nasadenie

injekčnej ihly, kónus môže byť umiestnený excentricky alebo centricky podľa veľkosti

striekačky. Vnútornú časť injekčnej striekačky tvorí piest (obr. 1a). Kónus injekčnej

striekačky môže byť doplnený závitom Luer Lock (obr. 1 b), piest môže byť doplnený

tesnením z Latex free materiálu (obr. 1 c), gumený koniec piestu zabezpečuje presnejšie

dávkovanie tekutiny. Injekčné striekačky sú vyrobené z plastu, sú sterilné, apyrogénne,

netoxické, určené na jednorázové použitie. Balené sú jednotlivo systémom peel-back

(priehľadná fólia a laminovaný papier), ktorý umožňuje priemyselnú sterilizáciu

etylénoxidom.

Existuje niekoľko druhov striekačiek, ktoré sa odlišujú veľkosťou, tvarom i materiálom.

Univerzálne injekčné striekačky určené na aplikáciu všetkých druhov injekčných liekov sa

vyrábajú o objeme 2, 5, 10, 20 a 50 ml. Veľkosť striekačiek je označená na valci, udáva sa


122

v ml, valec 2 ml striekačky je rozdelený na desatiny mililitra, 5 ml striekačky na 0,2 ml

a valce väčších striekačiek sú delené po 0,5 – 5 ml.

A B C D

Obrázok 1 Injekčné striekačky

a - štandardná injekčná striekačka, b – injekčná striekačka so závitom Luer Lock, c - injekčná

striekačka so závitom Luer Lock a piestom doplneným tesnením z Latex free materiálu, d –

inzulínová striekačka

Špeciálne injekčné striekačky sú určené pre konkrétne spôsoby aplikácie alebo prípravky:

inzulínová striekačka (tzv. inzulínka) – striekačka s fixnou (integrovanou) ihlou, jej

stupnica je označená špeciálne pre inzulín a vyznačuje počet jednotiek inzulínu (obr. 1 d).

Pre U – 100 inzulín je škála kalibrovaná na 100 jednotiek (U – unitas = jednotka).

Inzulínová striekačka sa vyrába v dvoch veľkostiach: inzulínka s objemom 50 jednotiek

(0,5 ml, 1 dielik = 1U) a inzulínka s objemom 100 jednotiek (1 ml, 1 dielik = 2U) .

tuberkulínová striekačka (tzv. tuberkulínka) – tenká, 1ml injekčná striekačka delená na

stotinky mililitra (1/100) a zakončená zošikmenou ihlou, používa sa na aplikáciu PPD

(purifikovaný proteínový derivát) tuberkulínu pri tuberkulínovom kožnom teste.

Injekčné ihly (obr. 2) sú vyrobené z nehrdzavejúcej ocele, skladajú sa z troch častí: telo, hrot

(tupo alebo ostro zrezaný) a kónus, ktorý je určený na spojenie ihly s injekčnou striekačkou

alebo infúznou súpravou. Kónusy ihiel sú vyrobené z transparentného materiálu, čo umožňuje

sledovanie prúdenia liečiva alebo krvi cez ihlu. Sú farebne rozlíšené podľa medzinárodného

označenia, farba kónusu označuje druhovú príslušnosť ihly. Injekčné ihly sú určené na

jednorázové použitie, jednotkový obal je vytvorený z priesvitnej fólie a papiera a otvára sa

systémom peel-back, telo ihly je chránené plastovým obalom.


123

Univerzálne injekčné ihly sa líšia:

sklonom a dĺžkou šikmého hrotu – ihly s ostro zrezaným dlhším hrotom sa používajú

najmä na s. c. a i. m. injekcie. Ihly s kratším tupo zrezaným hrotom sú určené na i. d. a i.

v. aplikáciu,

dĺžkou tela ihly – jednorázové bežne používané ihly majú telo ihly dlhé 20 – 40 mm,

priemerom tela ihly – udáva sa vonkajší priemer v mm (bežne používané jednorázové

injekčné ihly majú priemer 0,5 – 1,2 mm), medzinárodne sa na označenie kalibru ihly

používa G (z anglického „gauge“) – bežne používané jednorázové injekčné ihly majú

kaliber 18 G – 25 G (čím väčšie je číslo, tým menší je priemer ihly).

Tabuľka 1 Prehľad veľkosti injekčných ihiel a ich použitia

Farba kónusu Veľkosť (mm) Priemer tela ihly (G) Použitie

oranžová 0,5 x 25 25G x 1" i. d., s. c.

modrá 0,6 x 25 23G x 1" s. c.

fialová 0,65 x 30 23G x 1" s. c.

čierna 0,7 x 30 22G x 1 1/4" i. m., i. v.

zelená 0,8 x 40 21 i. m., i. v.

žltá 0,9 x 40 20G x 1 1/2" i. m., i. v.

ružová 1,2 x 40 18 G x1 1/2" nasávanie liekov

Špeciálne ihly majú tvarovaný kónus, rôzne zahnutú kanylu, jeden i viac otvorov, používajú

sa na zubnom, očnom, ušno-nosno-krčnom, gynekologickom úseku zdravotnej starostlivosti.

Obrázok 2 Injekčné ihly


124

Na intravenóznu aplikáciu liekov sa požívajú intravenózne kanyly (obr. 3). Sú vyrobené

z polyuretánu, dlhé 5 – 10 cm, vnútri kanyly je zavádzací mandrén, ktorý sa po zavedení

kanyly odstráni. Druhy intravenóznych kanýl:

intravenózne kanyly bez portu – vyrábajú sa v dvoch verziách, s krídelkami a bez

krídeliek,

intravenózne kanyly s injekčným portom,

bezpečnostné intravenózne kanyly s portom a bez portu s pasívnym bezpečnostným

systémom - pasívny bezpečnostný mechanizmus sa aktivuje automaticky po zavedení

kanyly, chráni zdravotnícky personál pred poranením a kontaktom s krvou,

bezpečnostné intravenózne kanyly s portom a bez portu s aktívnym bezpečnostným

mechanizmom - bezpečnostný mechanizmus aktivuje sestra po správnom zavedení

kanyly, čím zabráni možnému poraneniu a kontaktu s krvou

krídelková vnútrožilová kanyla s nástavnou hadičkou.

A B C

D E F

Obrázok 3 Intravenózne kanyly

A – intravenózne kanyly bez injekčného portu, B – intravenózne kanyly s injekčným portom,

C – intravenózne kanyly s portom a pasívnym bezpečnostným systémom, D – intravenózna


125

kanyla bez portu s aktívnym bezpečnostným systémom, E - krídelková vnútrožilová kanyla

s nástavnou hadičkou, F - mandrén kanyly s pasívnym bezpečnostným systémom

AMPULKY A INJEKČNÉ LIEKOVKY

Lieky určené na parenterálnu aplikáciu sa pripravujú vo farmaceutických závodoch za prísne

sterilných podmienok a sú dodávané v ampulkách alebo liekovkách so špeciálnym uzáverom.

Lieky na injekčné použitie sa expedujú vo forme vodného, olejového roztoku, suspenzie alebo

prášku (k ampulke alebo injekčnej liekovke je priložená ampulka s riediacim roztokom –

diluent). Ako riediaci roztok lieku v práškovej forme sa používa:

sterilná apyrogénna voda – aqua pro injectione,

sterilný fyziologický roztok – 0,9 % roztok NaCl,

sterilný roztok 5 % glukózy,

sterilný Ringerov roztok (8,6 g NaCl, 0,3 g KCl a 0,33 g CaCl2/l).

Obrázok 4 Ampulky a injekčné

liekovky

Proces rozriedenia prášku v riediacom roztoku pred injekčnou aplikáciou sa nazýva

rekonštitúcia.

Originálny obal parenterálnych liekov musí obsahovať názov lieku, jeho objem, množstvo

liečivej látky, spôsob aplikácie a exspiračný čas.

Ampulky majú na zúženom krčku kruhovú farebnú značku označujúcu stenčené miesto, kde

možno čiapočku odlomiť.

Injekčné liekovky so špeciálnym uzáverom sú silnostenné sklenené nádoby, zvyčajne majú

čiapočku z mäkkého kovu alebo plastu, ktorá chráni gumenú zátku. Injekčné liekovky

s roztokmi alebo práškom majú rôzne veľkosti a obsahujú jednu alebo viac dávok - táto

informácia je uvedená v návode výrobcu.


126

Otvorené: 1. 6. 2011 7.45 hod. Exspirácia: 28.6. 2011 7.45 hod. 1 ml = 125 mg lieku podpis

a) Ak liekovka obsahuje jednu dávku lieku, je potrebné po prvom otvorení liek ihneď

použiť. V prípade jeho nepoužitia sú čas a podmienky jeho uchovávania na zabezpečenie

chemickej a fyzikálnej stability uvedené v návode od výrobcu a sú v zodpovednosti

používateľa (napr. „Chemická a fyzikálna stabilita na použitie lieku sa dokázala počas 24

hodín pri teplote 2 – 8 0C“). Liek, ktorý uchovávame, okamžite po otvorení označíme

administratívnym štítkom s dátumom, hodinou a minútou otvorenia, respektíve

rekonštitúcie (aj obsah liečivej látky v 1 ml) a svojim podpisom. Ak sme otvorený,

respektíve nariedený liek, ktorý sa nesmie uchovávať, nepoužili, zlikvidujeme injekčnú

liekovku štandardným spôsobom.

b) Ak liekovka obsahuje viac dávok lieku, po jej prvom otvorení, respektíve nariedení lieku

a podaní prvej dávky ju uchovávame za podmienok uvedených v návode od výrobcu.

Injekčnú liekovku označíme administratívnym

štítkom s dátumom a hodinou otvorenia

a dátumom exspirácie, v prípade

rekonštituovaných liekov aj obsahom liečiva v 1

ml (obr. 5) Obrázok 5 Označenie liekovky

Napríklad ordinovaná dávku určitého lieku pre pacienta je 5 IU, v liekovke sa nachádza

2,5 ml/ 25 IU lieku (0,1 ml = 1 IU, 0,5 ml = 5 IU). Z liekovky odoberiem a následne

pacientovi aplikujeme 0,5 ml lieku. Po odobratí prvej dávky liekovku označíme a

uchovávame podľa návodu výrobcu: 28 dní pri teplote 2 – 8 0C. Po uplynutí exspiračnej

doby zvyšok lieku zlikvidujeme.

V súčasnosti sa injekčné lieky čoraz viac dodávajú v naplnených striekačkách s jednotlivou

dávkou lieku a s fixnou ihlou v ochrannom kryte z plastu. Tieto striekačky a ihly sú určené na

jedno použitie podľa priložených pokynov výrobcu.

6.2 Príprava a zásady aplikácie injekcií

Príprava lieku na parenterálnu aplikáciu predstavuje nasatie lieku z ampulky alebo fľaštičky,

eventuálne jeho nariedenie a nasatie za dodržania zásad sterility.

Pomôcky:

dokumentácia pacienta s ordináciou parenterálnej aplikácie lieku,


127

ordinovaný liek v ampulke alebo injekčnej liekovke,

mulové štvorčeky alebo tampóny,

injekčná striekačka (jej veľkosť volíme podľa objemu ordinovaného lieku),

injekčná ihla na nasávanie (perforačná),

injekčná ihla na aplikáciu lieku,

aqua pro injectione alebo sterilný fyziologický roztok, ak je to potrebné,

emitná miska.

Pracovný postup

V zdravotnej dokumentácii skontrolujeme ordináciu a spôsob aplikácie lieku. Prečítame

informáciu na štítku ampulky alebo injekčnej liekovke, kontrolujeme názov, objem lieku,

množstvo liečivej látky, spôsob podania a exspiračný čas a porovnáme údaje

s pacientovou ordináciou. Každý liek pred aplikáciou kontrolujeme trikrát – pred jeho

vybratím z lekárničky, pred jeho vyňatím z obalu a napokon pri jeho vrátení na miesto.

Nasajeme liek z ampulky alebo injekčnej liekovky.

Technika nasatia lieku z ampulky

Pripravíme si ampulku na nasatie lieku. Poklepeme hornú časť ampulky niekoľkokrát

nechtom alebo vykonáme krúživý pohyb držiac ampulku za čiapočku, aby sa všetok liek

dostal dolu, do hlavnej časti ampulky.

Ampulku otočíme farebnou značkou dopredu (k sebe). Z mulového tampóna alebo

štvorčeka vytvoríme obal okolo celej čiapočky ampulky, tlakom od seba odlomíme

čiapočku ampulky.

Pripravíme si striekačku a ihlu na použitie. Obal striekačky má na strane tlačky piestu

sčasti nezlisované listy. Oddialime listy a potom vyberieme striekačku za tlačku piestu

tak, aby sme dodržali sterilitu postupu. Na obale ihly otvoríme sčasti nezlisovaný okraj na

strane kónusu ihly. Kónus perforačnej ihly spojíme s kónusom striekačky. Snímeme

plastový obal z injekčnej ihly.

Injekčnú striekačku chytíme do dominantnej ruky, ampulku do nedominantnej a ihlu

zavedieme opatrne do ampulky tak, aby hrot ihly bol v lieku ponorený. Obsah ampulky

ťahaním piesta striekačky nasajeme, dotýkame sa iba tlačky, nie celého piesta. Počas

nasávania držíme striekačku a ampulku vo výške svojich očí, ampulku držíme mierne

naklonenú nadol, aby sme do striekačky mohli nasať celý jej obsah.


128

Obrázok 6 Nasatie lieku z

ampulky

Technika nasatia tekutého

lieku z injekčnej liekovky

V prípade ordinácie

lieku vo forme

suspenzie, zamiešame liek v injekčnej liekovke rotujúc ju medzi dlaňami alebo jej

niekoľkonásobným otočením hore dnom, nie trasením (liek by sa spenil).

Z liekovky odstránime ochranný kovový alebo plastový kryt. Pomocou mulového

tampónu s dezinfekčným roztokom rotačným pohybom dôkladne vydezinfikujeme

odkrytú gumenú zátku. Pripravíme si injekčnú striekačku s perforačnou ihlou, z ktorej

snímeme plastový kryt.

Do striekačky nasajeme objem vzduchu rovnajúci sa

objemu lieku. Prepichneme gumenú zátku liekovky

na vyznačenom mieste (zvýraznený kruh), hrot ihly

musí zostať nad hladinou lieku. Následne injektujeme

do liekovky vzduch. Tento postup nám zabezpečí

ľahšie nasatie lieku, pretože v liekovke sa nevytvorí

negatívny tlak a poloha hrotu ihly nad hladinou lieku

zabráni vzniku bublín a speneniu lieku (obr. 7).

Liekovku obrátime hore dnom, držíme ju vo výške

očí, jednou rukou držíme striekačku, jej ukazovákom

fixujeme kónus ihly. Druhou rukou chytíme tlačku

piesta striekačky a jeho ťahaním nadol nasajeme Obrázok 7 Injektovanie vzduchu

liek (hrot ihly musí byť pod hladinou lieku). Počas do liekovky

nasávania je možné dotýkať sa iba tlačky, nie

celého piesta! (obr. 8) Potom vytiahneme perforačnú ihlu z liekovky.


129

Obrázok 8 Nasatie lieku z injekčnej Obrázok 9 Dvojkomorová injekčná

liekovky liekovka

Technika nasatia lieku v práškovej forme z injekčnej liekovky

Rekonštitúcia práškovej formy lieku sa musí realizovať za sterilných podmienok. Lieky

v práškovej forme môžu byť určené na jednu alebo viac dávok – táto informácia je uvedená

v návode výrobcu. Riediaci roztok býva dodávaný v ampulkách alebo je súčasťou

dvojkomorovej injekčnej liekovky, v opačnom prípade použijem ako diluent sterilný

fyziologický roztok, ktorý je určený na riedenie (infúzna fľaša je označená).

Pred samotným riedením si pozorne prečítame návod výrobcu, ktorý obsahuje informácie

o množstve a type riediaceho roztoku, uvedené pokyny výrobcu dodržujeme (niektoré lieky

nemožno riediť fyziologickým roztokom, iné Ringerovým roztokom).

a) Nasatie z jednoduchej injekčnej liekovky

Po otvorení injekčnej liekovky a ampulky s riediacim roztokom, dezinfekcii gumenej zátky

a jej prepichnutí perforačnou ihlou nasajeme z liekovky množstvo vzduchu rovnajúce sa

množstvu riediaceho roztoku.

Nasajeme potrebné množstvo riediaceho roztoku, ktorý následne pridáme do injekčnej

liekovky. Ihlu so striekačkou ponecháme v liekovke a počkáme, kým sa liek rozpustí.

Liekovkou môžeme opatrne otáčať, kým roztok nie číry a bez nerozpusteného prášku alebo

čiastočiek. V prípade, že sa prášok zachytí na stenách injekčnej liekovky nad povrchom

kvapaliny, liekovku opatrne nakloníme. Po rozpustení lieku pokračujeme ako v prípade

nasávania tekutého lieku z injekčnej liekovky. V prípade, že je potrebné liek ešte doriediť


130

(napr. pri ordinácii ATB 1 g v 20 ml fyziologického roztoku i. v.), nasajeme do injekčnej

striekačky najprv riediaci roztok a potom samotný liek. Mohlo by prísť ku kontaminácii

riediaceho roztoku, zvlášť v situáciách spoločnej fľaše roztoku k riedeniu.

b) Nasatie z dvojkomorovej injekčnej liekovky (obr. 9)

Stlačením plastového aktivátora presunieme riediaci roztok do spodnej komory. Po rozpustení

lieku odstránime plastový kryt zo stredu zátky. Po dezinfekcii zátku prepichneme ihlou,

otočíme injekčnú liekovku hore dnom a aspirujeme obsah.

c) Nasatie lieku v osobitých prípadoch, keď ordinované množstvo je menšie ako obsah

balenia lieku

V ošetrovateľskej praxi sa môžeme stretnúť so situáciou, keď ordinácia lieku v práškovej

forme je menšia ako obsah lieku v injekčnej liekovke – napríklad aplikácia antibiotík,

hormonálnych liekov. S takýmto prípadom sa môžeme stretnúť u detí alebo u dospelých

pacientov s poruchami funkcie obličiek a pečene. Jednotlivé ordinované dávky lieku

a množstvo riediaceho roztoku je potrebné vypočítať. Dávky lieku sú uvádzané v gramoch

(g), miligramoch (mg) alebo medzinárodných jednotkách (I.U.) Pred samotným riedením si

pozorne prečítame návod výrobcu, ktorý obsahuje informácie o množstve a type riediaceho

roztoku, uvedené pokyny výrobcu dodržujeme

Príklad 1: Ordinovaná dávka určitého lieku pre pacienta je 750 mg. V liekovke je adjustované

1 g množstvo. Návod na prípravu roztoku znie, že treba pridať 4 - 6 ml riediaceho roztoku.

Podľa množstva riediaceho roztoku si vypočítame obsah lieku v 1 ml:

)(

)(1

mlvroztokuriediacehomnožstvo

mgvliekovkevliekuobsahliekuovanéhorekonštituml

Následne vypočítame množstvo lieku, ktoré aplikujeme pacientovi: množstvo ordinovaného

lieku (mg)/ množstvo lieku v 1 ml.

Ak použijeme 4 ml diluenta, množstvo lieku v 1 ml = 250 mg (1000g/4ml), pri ordinácii 750

mg nasajeme do striekačky 3 ml rekonštituovaného lieku (750 mg/250mg).

Príklad 2 Ordinovaná dávka určitého lieku pre pacienta je 150 mg. V liekovke je

adjustovaných 500 g lieku. Návod na prípravu roztoku znie, že treba pridať 10 ml riediaceho

roztoku, aby každý ml roztoku obsahoval 50 mg (500 mg/10ml). Do striekačky nasajeme 3 ml

rekonštituovaného lieku (150g/50g)

Po ukončení nasávania lieku z ampulky alebo liekovky skontrolujeme, či sa v striekačke

okrem lieku nenachádza aj vzduch. V prípade jeho prítomnosti dáme striekačku do zvislej


131

polohy, pod kónus priložíme mulový tampón a vzduch zo striekačky vytlačíme, pracujeme

opatrne, nesmie prísť k strate liečiva. Pri excentricky umiestnenom kónuse je potrebné

striekačku mierne nakloniť, aby sa vzduchová bublina nachádzala pod ním (v opačnom

prípade by sme zo striekačky vytlačili liek a vzduchová bublina by zostala v striekačke).

Odpojíme perforačnú ihlu, pred odložením striekačky zabezpečíme ochranu kónusu

striekačky, chránime ho ihlou určenou na aplikáciu alebo sterilným uzáverom injekčnej

striekačky, prípadne striekačku vložíme do sterilného obalu.

Každú injekčnú striekačku (nie jej obal) označíme administratívnym štítkom s menom

a priezviskom pacienta, číslom jeho izby, názvom lieku, jeho silou a spôsobom podania.

Na podnos si pripravíme pomôcky k aplikácii injekcie spolu s prázdnou ampulkou alebo

liekovkou, ktoré vyhadzujeme až po podaní lieku.

Použité pomôcky počas prípravy lieku odkladáme do emitnej misky. Po ukončení

pracovného postupu manipulujeme s odpadom podľa predpisu oddelenia. Zvyčajne sa na

odpad používajú viaceré označené nádoby: nádoba na komunálny odpad – vyhadzujeme

obaly od striekačiek, ihiel, tampón, striekačky, špeciálna nádoba na ihly – vyhadzujeme

ich bez plastových obalov (minimalizácia nášho poranenia), nádoby na sklo a nádoby na

biologický odpad.

ZÁSADY APLIKÁCIE INJEKCIÍ

Každá sestra musí bezpečne ovládať aplikáciu jednotlivých injekcií. Pred prípravou lieku

si umyjeme ruky.

Používame iba injekčné striekačky a ihly, ktoré majú všetky potrebné vlastnosti.

Striekačka musí byť celistvá, sterilná, s priehľadným valcom s dobre čitateľnou stupnicou

a s dobre pohyblivým piestom. Injekčná ihla musí byť ostrá, sterilná, priechodná

a s hladkým povrchom.

Každý liek pred aplikáciou kontrolujeme trikrát – pred jeho vybratím z lekárničky, pred

jeho vyňatím z obalu a napokon pri jeho vrátení na miesto.

Lieky na parenterálne podanie pripravujeme bezprostredne pred ich aplikáciou.

Pred každou aplikáciou si overujeme totožnosť pacienta. Pacienta pred výkonom

oboznámime s aplikáciou injekcie a pomôžeme mu zaujať vhodnú polohu, aby miesto

vpichu bolo dobre prístupné a uvoľnené (relaxované svaly zmierňujú bolesť).

Starostlivo volíme miesto vpichu, na zabezpečenie optimálneho vstrebávania

a minimalizáciu infekcie vyberáme miesto bez zvýšenej citlivosti, zatvrdlín, opuchu,


132

jaziev, svrbenia, lokálneho zápalu a bez častých vpichov. Pri opakovanej aplikácii

striedame miesta vpichu.

Lieky aplikujeme v presne určených intervaloch.

Po aplikácii injekcie sledujeme účinok aplikovaného lieku, o výskyte nežiadúcich účinkov

okamžite informujeme lekára.

Bezprostredne po aplikácii injekcii urobíme záznam do dokumentácie pacienta, ktorý

musí obsahovať dátum, hodinu, ošetrovateľský výkon, odpoveď pacienta a podpis sestry

(napr. 10. 9. 2011 7.30 h. podľa ordinácie lekára aplikovaný B12 300μ i.m, bez

nežiadúcej reakcie s. Malá).

Po výkone sa štandardným spôsobom postaráme o pomôcky, jednorázové pomôcky

vyhadzujeme: ampulky a liekovky do nádoby určenej na sklo, striekačky a tampóny do

nádoby určenej na biologický odpad a ihly bez plastového krytu (minimalizácia nášho

poranenia) do špeciálnej nádoby na ihly. Ostatné pomôcky, ktoré prišli do kontaktu

s biologickým materiálom, napr. emitná miska ponoríme do dezinfekčného roztoku, po

uplynutí exspiračného času ich umyjeme a opäť dezinfikujeme.

6.3 Aplikácia intradermálnej injekcie

Intradermálna (intrakutánna) parenterálna aplikácia znamená podanie lieku cez epidermis

(pokožka) do dermis (zamša) za účelom diagnostickým (napr. tuberkulínová skúška) alebo

profylaktickým (napr. aplikácia očkovacej látky). Zvyčajne sa aplikuje malé množstvo látky

0,1 – 0,5 ml.

Najčastejšími miestami i. d. inj. sú (obr. 10):

volárna časť predlaktia,

horná časť hrudníka,

chrbát v oblasti lopatiek,

rameno v oblasti deltoidného svalu.

Obrázok 10 Miesta vpichu i. d. injekcie

(Kozierová, Erbová, Olivieriová, 1995, s. 1276)


133

Pomôcky:


ordinovaná testovacia alebo očkovacia látka v ampulke alebo injekčnej liekovke,


1 ml injekčná striekačka kalibrovaná na stotiny mililitra,


injekčná ihla na aplikáciu lieku – tenká a krátka s dĺžkou 1 – 1,6 cm (oranžová),

dezinfekčný prostriedok,

emitná miska,

leukoplast,

rukavice,

pri aplikácii niektorých vakcín striekačku mikroinjekčného systému naplnenú jednotlivou

dávkou vakcíny s fixnou ihlou dlhou 1,5 mm (hrúbka 0,31 mm)( obr. 11).

Obrázok 11 Striekačka mikroinjekčného systému

(http://sevs.sls.sk/II_VK_Prednasky/13_1_2011/8.pdf)

Pracovný postup

Overíme si správnosť liekového predpisu.

Pripravíme liek z ampulky alebo injekčnej liekovky.

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou i. d. injekcie.

Pomôžeme pacientovi zaujať vhodnú polohu, v ktorej je miesto aplikácie – predlaktie,

rameno, hrudník, oblasť lopatiek - prístupné a uvoľnené. V prípade aplikácie očkovacej

látky v oblasti končatiny má byť rameno uložené voľne vedľa tela, ruka v lone, musí byť

prístupná celá končatina – nesmie byť stiahnutá tesným ošatením pre možnosť vzniku

„turniketového efektu“.

Pohľadom a pohmatom skontrolujeme možné miesta vpichu, zvolíme miesto bez zvýšenej

citlivosti, zatvrdlín, opuchu, jaziev, svrbenia, pálenia, lokálneho zápalu a bez častých

vpichov.


134

Vydezinfikujeme zvolené miesto vpichu v rozsahu 8 x 8 cm, dezinfikujeme v smere

vpichu – prevencia zanesenia dezinfekčného prostriedku do kože.

Z injekčnej ihly snímeme plastový kryt. Nedominantnou rukou napneme dezinfikovanú

kožu a druhou rukou aplikujeme liek.

Technika aplikácie i. d. injekcie 1 ml striekačkou:

Striekačku držíme medzi palcom a ukazovákom, rýchlym pohybom prepichneme pokožku

pod uhlom 150 s otvorom hrotu ihly obráteným nahor a ihlu vsunieme do kože, kde

injikujeme obsah tak, aby sa vytvoril malý pupenec (obr. 12).

Ihlu rýchlym pohybom vytiahneme, miesto nemasírujeme, lebo tým by sa mohla látka

dostať hlbšie do tkaniva alebo vytlačiť cez kanálik vpichu navonok.

Technika aplikácie i. d. injekcie

mikroinjekčným systémom (obr. 13):

Systém držíme v oblasti vyznačenej ako

podložka na prsty medzi palcom a prostredníkom.

Krátkym a rýchlym pohybom zasunieme ihlu kolmo do kože v oblasti deltového svalu.

Ukazovákom tlačíme piest mikroinjekčného systému a aplikujeme očkovaciu látku, počas

aplikácie udržiavame ľahký tlak na povrch kože. Injekcia sa považuje za úspešnú aj keď

sa nevytvorí pupenec.

Ihlu rýchlym pohybom vytiahneme, miesto nemasírujeme, lebo tým by sa mohla látka

dostať hlbšie do tkaniva alebo vytlačiť cez kanálik vpichu navonok.

Aktivujeme bezpečnostný systém, ktorý chráni zdravotníckych pracovníkov pred

poranením. Ihlu nasmerujeme smerom od seba, palcom pevne stlačíme piest, pri

počuteľnom cvaknutí dôjde k vysunutiu krytu, ktorý zakryje ihlu.

V prípade potreby pomôžeme pacientovi obliecť sa a zaujať polohu, ktorú si sám zvolí.

Po aplikácii monitorujeme účinky lieku, nežiadúce reakcie hlásime lekárovi.

Údaje o aplikácii i. d. injekcie zaznamenáme do dokumentácie.


135

Zabezpečíme likvidáciu použitého jednorázového materiálu bezpečným spôsobom

a starostlivosť o ostatné pomôcky.

Obrázok 13 Aplikácia i. d. injekcie mikroinjekčným systémom

6. 4 Aplikácia subkutánnej injekcie

Subkutánna parenterálna aplikácia znamená podanie lieku do podkožia za účelom

terapeutickým, výnimočné diagnostickým a profylaktickým. Subkutánne sa aplikujú lieky vo

vodnom roztoku (narkotiká, vakcíny, inzulín, heparín) v množstve 1 - 2 ml. Resorbcia lieku

z podkožia je pomalá, účinok sa dostavuje za 10 – 20 minút po aplikácii. Rýchlosť

vstrebávania ovplyvňuje miesto vpichu a tuková vrstva.

Najčastejšími miestami aplikácie s. c. inj. sú (obr. 14):

vonkajšia strana ramena,

vonkajšia strana stehna,

oblasť brucha,

dorzogluteálna oblasť.

Pomôcky:




2 ml injekčná striekačka,


injekčná ihla na s. c. aplikáciu lieku (oranžová, modrá, fialová),



136

emitná miska,

leukoplast,

rukavice.

Obrázok 14 Miesta vpichu subkutánnej injekcie (Kozierová,

Erbová, Olivieriová, 1995, s. 1276)

Pracovný postup



Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou s. c. injekcie.

Pomôžeme pacientovi zaujať vhodnú polohu, v ktorej je miesto aplikácie – rameno,

stehno, brucho, dorzogluteálna oblasť - prístupné a uvoľnené.



vpichov.

Vydezinfikujeme zvolené miesto vpichu v rozsahu 8 x 8 cm, dezinfikujeme v smere

vpichu – prevencia zanesenia dezinfekčného prostriedku do kože.

Medzi ukazovák a prostredník nedominantnej ruky si vložíme suchý tampón. Z injekčnej

ihly snímeme plastový kryt. Striekačku uchopíme do dominantnej ruky držiac ju medzi

palcom a prstami s dlaňou obrátenou do vnútornej strany alebo nahor, ukazovákom

fixujeme kónus ihly.

Palcom a ukazovákom nedominantnej ruky urobíme kožnú riasu. Dominantnou rukou

rýchlym pohybom vpichneme ihlu pod 450 uhlom do podkožia.

Uvoľníme kožnú riasu, nedominantnou rukou uchopíme koniec piesta striekačky

a aspirujeme ťahajúc piest dozadu. Aspiráciou sa presviedčame, či ihla nevnikla do cievy.

Ak sa v striekačke objavila krv, vytiahneme ihlu z miesta vpichu, striekačku s ihlou


137

znehodnotíme a pripravíme si novú injekciu. Ak sa pri aspirácii krv v striekačke

neobjavila, injektujeme liek. Počas podávania lieku držíme striekačku pevne a piest

tlačíme pomaly a rovnomerne.

Po vstreknutí celej dávky lieku pritlačíme na miesto vpichu tampón, ktorý sme držali

medzi prstami nedominantnej ruky a ihlu rýchlym pohybom vytiahneme. Miesto vpichu

sa nemasíruje, v prípade potreby ho prelepíme.



Údaje o aplikácii s. c. injekcie zaznamenáme do dokumentácie.



Komplikácie a problémy pri aplikácii s. c. injekcie:

vznik hematómu v mieste vpichu pri narušení cievy,

aplikácia lieku do tukového tkaniva s možným následným vznikom abscesu alebo do

svalu pri použití dlhej ihly alebo pri nesprávnej technike vpichu (napr. aplikácia bez

utvorenia kožnej riasy),

aplikácia lieku do kože pri nesprávnej technike vpichu,

aplikácia lieku do cievneho systému pri nedostatočnej aspirácii pred aplikáciou,

vznik zápalu v mieste vpichu pri nedodržaní aseptického postupu a pri zanesení

dezinfekčného roztoku do organizmu.

6.5 Aplikácia inzulínu

Inzulín je hormón, ktorý sa vytvára v pankrease v β bunkách Langerhansových ostrovčekoch.

V lete roku 1921 kanadský lekár FREDERIK BANTING a študent CHARLES BEST urobili

rozhodujúce pokusy na psoch, a v januári 1922 bol inzulín vyrobený z pankreasu psa prvýkrát

použitý v liečbe 12- ročného LEONARDA THOMPSONA, ktorý bol v diabetickej kóme.

Banting a Best dostali za tento objav Nobelovu cenu.

Inzulín je polypeptid, ktorý sa skladá z 2 reťazcov aminokyselín: reťazec A má 20 a reťazec B

31 aminokyselín, obidva reťazce sú spojené dvoma disulfidovými väzbami. Z β buniek sa

produkuje inzulín vo forme pre-inzulínu (predchodca inzulínu), u ktorého sú reťazce A a B


138

spojené ešte aj spojovacím peptidom (C- peptid ), ktorý sa od nich oddeľuje (ľudský C-peptid

má 31 aminokyselín).

Hlavné úlohy inzulínu:

umožňuje vstup glukózy do buniek, ich metabolizáciu v bunkách,

umožňuje uskladnenie glukózy v pečeni (vo forme glykogénu),

je dôležitý pri ukladaní tuku (lipogenézia),

je významným proteoanabolickým hormónom (podporuje novotvorbu bielkovín).

Sekrécia inzulínu

Celková denná produkcia inzulínu je približne 20 – 40 jednotiek, pozostáva z:

bazálnej sekrécie inzulínu – β bunky pankreasu vylučujú určité množstvo inzulínu trvalo,

bez ohľadu na príjem potravy, spánok, či bdenie. Bazálna sekrécia predstavuje asi 40 – 50

% z celkového denného množstva uvoľneného inzulínu, jej úlohou je blokáda nadmernej

tvorby glukózy v pečeni a zabezpečenie normálnej glykémie nalačno,

stimulovanej (prandiálnej) sekrécie inzulínu – znamená inzulín vyplavovaný po príjme

potravy. Predstavuje asi 50 – 60 % z celkového denného množstva uvoľneného inzulínu,

má kľúčový význam v regulácii postprandiálnej glykémie. Na každých 10 g sacharidov (=

1 sacharidová jednotka – SJ) sa uvoľňuje v priemere asi 1 j. inzulínu.

Indikácie inzulínovej liečby

Diabetes mellitus (DM) 1.typu

Gestačný typ DM - ak nie je kompenzovateľný len diétou

Za niektorých okolností pri iných špecifických typoch DM (napr. stavy po

pankreatektómii)

Za niektorých okolností pri DM 2. typu, ako:

zlyhanie liečby perorálnymi antidiabetikami (PAD),

závažné chronické komplikácie DM (napr. diabetická noha, symptomatická diabetická

neuropatia, závažná nefropatia),

niekedy na začiatku ochorenia pri výraznej hyperglykémii na znovunastolenie

citlivosti voči inzulínu,


139

interkurentné ochorenia (infekcie, závažné úrazy),

perioperačné obdobie,

zlyhanie vitálnych orgánov (pečene, obličiek, srdca),

tehotenstvo a laktácia,

alergia, kontraindikácie alebo nežiadúce účinky PAD.

Prípravky inzulínu

V súčasnosti sa na Slovensku používajú výhradne len humánne biosyntetické inzulíny

a inzulínové analógy s koncentráciou 100 U/ml. Inzulín je distribuovaný v 10 ml injekčných

liekovkách (10 ml = 1000 IU), v náplniach do inzulínového pera tzv. „cartridge“ alebo

„penfilly“ (podľa výrobcu) po 1,5 ml (1,5 ml = 150 IU) alebo 3 ml (3 ml = 300 IU) alebo

v zásobníku jednorazového preplneného inzulínového pera.

Obrázok 15 Balenie

inzulínu

Humánne inzulíny majú

rovnaké zloženie a poradie

aminokyselín ako

endogénny inzulín, vyrábajú

sa technikami biomedicínskeho inžinierstva pomocou prenosu rekombinovanej DNA do

bunky Escherichia coli alebo do bunky kvasiniek Sacharomyces cerevisae (E. coli produkuje

inzulín do svojho vnútra a vyžaduje „rozbitie“ bunky, kvasinky tvoria inzulín navonok a teda

cesta jeho získavania je jednoduchšia). Označujú sa skratkou HM. Inzulínové analógy sú

inzulíny so zmenenou štruktúrou, v ich molekule bola zrealizovaná zmena v poradí a/alebo

druhu aminokyselinových jednotiek, čím sa dosiahla zmena ich účinku – zrýchlenie alebo

spomalenie resorbcie inzulínu. Inzulínové analógy lepšie napodobňujú fyziologickú bazálnu

alebo prandiálnu sekréciu inzulínu.

Jednotlivé inzulínové preparáty môžeme rozdeliť podľa dĺžky a kinetiky účinku. Podľa dĺžky

účinku rozlišujeme inzulíny: krátko účinkujúce, stredne dlho účinkujúce a dlho účinkujúce.

Podľa kinetiky účinku rozlišujeme:

Prandiálne inzulíny

Bazálne inzulíny

Kombinované (premixované) inzulíny.


140

Prandiálne inzulíny kryjú prandiálnu potrebu inzulínu (náhrada fyziologickej produkcie

inzulínu po jedle). Delíme ich na:

Krátkodobo účinkujúce inzulíny – tzv. štandardné alebo regulárne inzulíny, podávajú sa

20 - 30 minút pred hlavným jedlom. Začínajú pôsobiť 30 – 60 minút po podaní,

maximálny účinok majú po 2 – 3 hodinách a celkovú dobu pôsobenia majú 5 - 8 hodín.

Pretože ich účinok v porovnaní s endogénnym inzulínom nastupuje oneskorene, je plochší

a predĺžený, je potrebné, aby pacient zredukoval množstvo hlavného jedla a pridal

doplnkové jedlo (desiata, olovrant, druhá večera). Prandiálne inzulíny sú na našom trhu

dostupné pod názvami Actrapid HM, Humulín R, Insuman Rapid a Inzulín HMR.

Rýchlo a krátko účinkujúce inzulínové analógy - začínajú pôsobiť 5 -15 minút po podaní,

vrchol účinku dosahujú po 0,5 – 1,5 hodine a ich účinok doznieva po 4 - 5 hodinách.

Pretože ich účinok v porovnaní s humánnymi prandiálnymi inzulínmi nastupuje rýchlejšie

a je kratší, môžu sa podať tesne pred jedením, resp. počas jedla a pacient nemusí jesť aj

medzi hlavnými jedlami, aby nedošlo k hypoglykémii (zníženie hladiny cukru v krvi).

V súčasnosti sa u nás používajú tri prandiálne analógy: Humalog® (inzulín lispro),

Novorapid® (inzulín aspart) a Apidra ® (inzulín glulizín).

Inhalačné prandiálne inzulíny: Exubera.

Prandiálne inzulíny sú neutrálne vodné roztoky inzulínu určené na subkutánnu,

intravenóznu, intramuskulárnu a intraperitoneálnu aplikáciu.

Bazálne inzulíny kryjú bazálnu (základnú) produkciu inzulínu v priebehu dňa, delíme ich na:

Stredne dlho účinkujúce inzulíny – sú zakalené suspenzie určené pre subkutánnu

a intramuskulárnu aplikáciu (nesmú sa aplikovať intravenózne). Podávajú sa 1 až 2 krát

denne ráno a večer. Označené sú ako NPH (Neutral Protamin Hagedorn). Začínajú

pôsobiť 2 - 4 hodiny po podaní, vrchol účinku dosahujú po 4 – 10 hodinách a ich účinok

doznieva po 10 - 16 hodinách. Na našom trhu sú dostupné pod názvami Humulín N, HM

Insulatard, Insulín HM NPH, Insuman Basal.

Dlho účinkujúce inzulíny - sú kryštalické suspenzie určené pre subkutánnu

a intramuskulárnu aplikáciu (nesmú sa aplikovať intravenózne). U nás sa používal

Humulín U a HM Ultratard. Vzhľadom k vysokej variabilite absorpcie a účinku sa

prestávajú v klinickej praxi používať.

Bazálne analógy – vyznačujú sa dlhším časom pôsobenia a vyrovnaným bezvrcholovým

účinkom trvajúcim 16 – 24 hodín. V závislosti na prípravku sa podávajú 1 až 2 krát denne

ráno a večer alebo len 1 krát denne večer. Na trhu sú v súčasnosti dostupné dva bazálne


141

analógy: dlhodobo účinkujúci analóg – Lantus (inzulín glargín) a stredne dlho až

dlhodobo účinkujúci analóg Levemir (inzulín detemir), ktorého trvanie účinku závisí od

dávky a so zvýšením dávky sa jeho účinok predlžuje. Bazálne analógy sú určené iba pre

subkutánnu aplikáciu.

Kombinované (premixované, bifázické) inzulíny – sú zmesi, ktoré obsahujú prandiálny aj

bazálny inzulín v rôznom pomere. Delia sa na:

Humánne kombinované inzulíny – ide o kombináciu krátko účinkujúceho a stredne dlho

účinkujúceho inzulínu v rôznom pomere (najčastejšie 30 : 70%). U nás sú v súčasnosti

dostupné kombinované inzulíny Mixtard HM 10, 20, 30, 40, Humulín M3 a Inzulín HM

MIX 30.

Kombinované analógy – obsahujú prandiálnu i bazálnu zložku, ide o krátko účinkujúci

inzulínový analóg kryštalizovaný s protamínom. Na našom trhu sú dostupné pod názvami

Novomix 30, Humalog MIX 25, 50.

Zásady skladovania a aplikácie inzulínu

Injekčné liekovky inzulínu a náplne do inzulínového pera skladujeme v chladničke pri

teplote 2 -8 0C (celkom naspodu), pri tejto teplote sa účinnosť inzulínu zachová až do

dátumu expirácie.

Aktuálne používaný inzulín a naplnené inzulínové pero môžeme uchovávať pri izbovej

teplote do 25 0C, pričom jeho účinnosť sa zachováva asi 1 mesiac.

Inzulín nesmie byť vystavený vyšší teplotám ako uvádza výrobca, mrazu, slnku, pretože

by sa znehodnotil (má potom nepredvídateľný účinok).

Liekovku s inzulínom, ktorá bola v chladničke, treba 1 – 2 hodiny pred jej použitím

nechať pri izbovej teplote.

Pred nasatím inzulínu do inzulínovej striekačky bazálne inzulíny zľahka premiešame, aby

bol obsah homogénny. Môžeme to urobiť pootočením liekovky hore a dole dnom alebo

jemným rolovaním medzi dlaňami (netrasieme s liekovkou). Netreba premiešať

prandiálne inzulíny a bazálne analógy (Lantus a Levemir). Aj pri použití inzulínového

pera je potrebné inzulín v pere premiešať a to niekoľkými ľahkými pootočeniami smerom

nahor a nadol. Opäť to neplatí pre prandiálne inzulíny a bazálne analógy (Lantus

a Levemir).


142

V prípade miešania dvoch druhov inzulínov, naťahujeme do inzulínovej striekačky ako

prvý prandiálny inzulín (číry vodný roztok) a až potom bazálny inzulín (suspenzia).

Inzulín aplikujeme 20 až 30 minút pred jedlom, rýchlo a krátko účinkujúce inzulínové

analógy tesne pred jedlom. Inzulín neaplikujeme pacientom, ktorí majú naordinované „nič

per os“ napr. z dôvodu plánovaného vyšetrenia, operačného výkonu alebo pacientom,

ktorí pre zdravotné problémy nemôžu prijímať potravu, napr. zvracajú. V takomto prípade

informujeme lekára, ktorý rozhodne o ďalšom postupe.

Inzulín aplikuje do podkožia brucha, stehna, dorzogluteálnej oblasti a vonkajšej strany

ramena. Tieto miesta sa odlišujú rýchlosťou vstrebávania inzulínu, pričom najrýchlejšie sa

inzulín vstrebáva z podkožia brucha, preto sem aplikuje prandiálne inzulíny pred jedlom

a rannú dávku bazálneho inzulínu. Pomalšie sa inzulín vstrebáva z podkožia stehna, preto

sem aplikujeme nočnú dávku bazálneho inzulínu. Najmenej vhodným miestom aplikácie

inzulínu je podkožie ramena, pretože absorpcia v ňom je ovplyvnená pohybom.

Vzhľadom na potrebu šetrenia podkožného tkaniva je potrebné miesta vpichu striedať.

Medzi jednotlivými vpichmi dodržiavame odstup asi 2 – 3 cm. Na bruchu neaplikujme

inzulín v tesnej blízkosti pupka a jaziev (v okruhu 5 cm). Aplikácia do toho istého miesta

by sa nemala opakovať častejšie ako raz za 4 – 6 týždňov. Pri častom podávaní do toho

istého miesta môže dôjsť k zmenám podkožia, ktoré menia absorpciu inzulínu, ale môžu

nastať aj štrukturálne zmeny v podkožnom tkanive tzv. lipodystrofia. Miesto aplikácie

musí byť bez zvýšenej citlivosti, opuchu, zatvrdlín, jaziev, svrbenia, lokálneho zápalu,

bradavíc a materských znamienok.

Po aplikácii inzulínu musí pacient prijať množstvo potravy obsahujúce predpísané

množstvo sacharidových jednotiek (ktoré zodpovedá podanému prandiálnemu inzulínu).

Ak sa pacient po podaní inzulínu nenaje alebo prijme nedostatočné množstvo potravy,

môže vzniknúť hypoglykémia.

Bezprostredne po aplikácii inzulínu urobíme záznam do dokumentácie pacienta.

Pacienta, u ktorého sa začína s aplikáciou inzulínu, pred jeho prepustením

z nemocničného zariadenia edukujeme o podávaní inzulínu, o realizácii sebakontroly, tzv.

selfmonitoringu glykémií, o komplikáciách podávania inzulínu. Vhodné je edukovať aj

rodinných príslušníkov.


143

Spôsoby aplikácie inzulínu

Inzulín podávame podkožne viacerými spôsobmi pomocou inzulínových striekačiek,

inzulínového pera, jednorazového predplneného pera alebo inzulínovou pumpou.

Podávanie inzulínu inzulínovou striekačkou je najstarší spôsob podania, ktorý sa považuje

za zastaraný a používa sa len pri domácom podávaní inzulínu 1 – 2 krát denne.

V nemocničnom prostredí sa stretávame s aplikáciou inzulínu pomocou inzulínovej striekačky

najmä u novodiagnostikovaných pacientov, ktorí sa nastavujú na liečbu, alebo u pacientov

s DM 2. typu, u ktorých lekár zo zdravotných dôvodov (perioperačné obdobie, závažné

infekcie, úrazy a pod.) dočasne zmenil liečbu PAD na liečbu inzulínom. Na Slovensku sa

používajú výlučne špeciálne, tzv. inzulínové striekačky so zatavenou ihlou, s kalibráciou na

100 jednotkový inzulín. Pre uľahčenie odčítania jednotiek sa vyrábajú inzulínové striekačky

o objemoch 0,5 ml (50 IU.) a 1,0 ml (100 IU.). Ihly sú tenké s veľmi ostrým hrotom a pokryté

špeciálnou vrstvou, čo umožňuje bezbolestnú aplikáciu. Niektorí výrobcovia dodávajú ku

každému baleniu aj malú plastovú lupu pre uľahčenie odčítania jednotiek.

Pri aplikácii pomocou inzulínových striekačiek musíme inzulín do striekačky nasať manuálne

z viacdávkovej injekčnej liekovky inzulínu (10 ml = 1000 IU)

Podávanie inzulínu pomocou inzulínového pera je vhodné u pacientov, ktorí si aplikujú

inzulín častejšie (a jednu z dávok si podávajú v práci), ďalej je indikované u pacientov

s chronickými komplikáciami DM (retinopatia, neuropatia) alebo inými chorobami

sťažujúcimi aplikáciu (Parkinsonova choroba). Výhodou inzulínových pier je ich ľahká

manipulovateľnosť, jednoduché nastavenie dávky, pacient ho môže nosiť so sebou vo vrecku

saka alebo kabelke, umožňuje rýchlu, presnú a nenápadnú aplikáciu inzulínu, nevyžaduje si

zvláštny priestor, ani prípravu pomôcok.

Inzulínové pero je mechanická pomôcka na podkožnú aplikáciu inzulínu. Skladá sa z tubusu

pre zasunutie náplne („cartridge“ alebo „penfilly), na jeho konci je závit pre upevnenie

obojstrannej ihly, ktorý je chránený kovovým alebo plastovým uzáverom pera a z koncovky

s piestom. Na konci piestu je tlačidlo pre aplikáciu inzulínu z náplne, pod tlačidlom je

manuálny alebo digitálny volič so stupnicou slúžiaci na nastavenie počtu jednotiek. Perá sú

kalibrované tak, aby sa dávka inzulínu mohla naťahovať s presnosťou jednej jednotky,

k dispozícii sú aj perá s kalibráciou po 0,5 jednotke. Inzulínové pero umožňuje kontrolu

nastavených jednotiek aj podľa sluchu, každú natiahnutú jednotku ohlasuje kliknutím.

Do inzulínového pera sa používajú špeciálne náplne – zásobníky („cartridge“ alebo „penfilly),

ktoré sa do pera vložia, upevnia a pripevní sa ihla. Náplň má objem 3 ml a obsahuje 300 IU


144

inzulínu. Zásobníky majú tvar valčeka, sú zo skla, na jednom konci majú zosilnené hrdlo

s gumeným uzáverom upevneným hliníkovou objímkou. Druhý koniec nie je ukončený

skleným dnom ako je to pri injekčných liekovkách, ale plastovým piestikom s dvoma

stieracími manžetami zaisťujúcimi hermetickú tesnosť zásobníka. Plastový piestik zásobníka

sleduje pohyb piestu pera pri aplikácii, čo umožňuje vytlačiť nastavené množstvo inzulínu.

Ihly do inzulínových pier sa vyrábajú v dĺžke 8, 10 a 12 mm, dĺžku ihly určuje pacientovi

lekár podľa hrúbky kože v mieste aplikácie. Ihla na inzulínovom pere by sa mala meniť pred

každým podaním inzulínu. Otvoríme obal s obojstrannou ihlou a naskrutkujeme ju do závitu

na konci tubusu tak, že sa kratší koniec ihly pomaly zasúva do gumenej koncovky zásobníka.

Po jej dotiahnutí snímeme vonkajší kryt ihly.

Po spotrebovaní obsahu inzulínu v zásobníku prázdny zásobník vymeníme za nový, pričom

postupujeme podľa návodu od výrobcu. Pri väčšine u nás používaných pier oddelíme tubus

pera od jeho koncovky s piestom, piest zaskrutkujeme do koncovky, z tubusu odstránime

prázdny zásobník, vložíme nový a opäť naskrutkovaním spojíme obe časti pera. Pripevníme

ihlu, pre dosiahnutie presnosti dávky podávaného inzulínu, prvé 2 – 4 jednotky vystrekneme.

Pootáčaním voliča na mechanickom pere alebo manipuláciou s digitálnym voličom nastavíme

počet jednotiek, následne snímeme vnútorný kryt ihly a tlakom na piest pera, ktorého pohyb

sa prenáša na piest patróny, vytlačíme požadované množstvo inzulínu. Naplnené pero

skladujeme pri izbovej teplote, nie v chladničke.

Inzulínovým perom sa inzulín aplikuje opakovane, jeho životnosť je určená na dva roky, po

tomto čase má pacient nárok na nové.

Podávanie inzulínu jednorazovým predplneným perom je moderný spôsob podávania

inzulínu, pri ktorom je inzulínové pero naplnené zásobníkom už od výrobcu. V pravom slova

zmysle nejde o jednorázové pero, pretože ho pacient používa viackrát až do vyprázdnenia

zásobníka. Po vyprázdnení zásobníka ho už však nenapĺňa, ale zoberie si nové predplnené

pero. Jeho výhodou je, že pre pacienta odpadá celý rad technických úkonov spojených

s výmenou zásobníka, čo prispieva k redukcii technických chýb a väčšiemu komfortu pre

pacienta.


145

Obrázok 16 Inzulínové

perá

Podávanie inzulínu pomocou inzulínovej pumpy (obr. 17) je určené pre pacientov s častým

výskytom hypoglykémie alebo naopak s prudkým vzostupom hladiny cukru v krvi.

Inzulínová pumpa je elektromechanické zariadenie (o niečo menšie ako mobilný telefón),

skladá sa zo zásobníka inzulínu, ktorý sa plní z viacdávkových injekčných liekoviek, zdroja

energie a riadiacej jednotky. Pumpa je hadičkou spojená s kanylou zavedenou do podkožia

brucha. Pumpa nemá spätnoväzobnú reguláciu, umožňuje kontinuálne podávanie inzulínu

v malých opakovaných vopred naprogramovaných dávkach, čím je možné dosiahnuť

optimálnu bazálnu stimuláciu. Pomocou pumpy si pacient aplikuje aj prandiálne bolusy.

Výhodami aplikácie inzulínu inzulínovou pumpou je fyziologickejšia substitúcia inzulínu,

resp. podávanie inzulínu je možné vymodelovať podľa požiadaviek konkrétneho organizmu

pacienta, možnosť úpravy časového priebehu a dávky inzulínu napr. podľa intenzity fyzickej

aktivity pacienta. Kanylu je potrebné meniť raz za tri dni. Pumpu možno dočasne (asi do 2

hodín) odpojiť napr. počas plávania.

Vývojovým trendom vedcov do budúcna je konštrukcia pumpy so spätnoväzobnou

reguláciou, ktorá by prostredníctvom zabudovaného čipu kontinuálne hodnotila hladinu cukru

v krvi a podľa jej aktuálnej hodnoty by riadila množstvo uvoľneného inzulínu.

Obrázok 17 Aplikácia inzulínu inzulínovou pumpou


146

Technika aplikácie inzulínu

Najčastejšími miestami aplikácie inzulínu s. c sú:

oblasť brucha,

vonkajšia strana stehna,

vonkajšia strana ramena (najmenej vhodné miesto u ľudí fyzicky aktívnych),

dorzogluteálna oblasť.

Pomôcky:

dokumentácia pacienta s ordináciou aplikácie inzulínu,

ordinovaný inzulín v injekčnej liekovke alebo inzulínové pero,

inzulínová striekačka,



emitná miska,

rukavice.

Pracovný postup

Overíme si správnosť predpisu inzulínu.

Pripravíme inzulín z injekčnej liekovky alebo pripravíme inzulínové pero:

Technika nasatia jedného druhu inzulínu z injekčnej liekovky

V prípade ordinácie inzulínu vo forme suspenzie (bazálne inzulíny, kombinované

inzulíny) zamiešame inzulín v injekčnej liekovke, aby bol obsah homogénny. Môžeme to

urobiť pootočením liekovky hore a dole dnom alebo jemným rolovaním medzi dlaňami

(netrasieme s liekovkou). Netreba premiešať prandiálne inzulíny a bazálne analógy

(Lantus a Levemir).

Pomocou mulového tampónu s dezinfekčným roztokom rotačným pohybom dôkladne

vydezinfikujeme gumenú zátku injekčnej liekovky. Pripravíme si inzulínovú striekačku,

z ihly ktorej snímeme plastový kryt.

Do striekačky nasajeme objem vzduchu rovnajúci sa ordinovaným jednotkám inzulínu.

Prepichneme gumenú zátku liekovky na vyznačenom mieste (zvýraznený kruh), hrot ihly

musí zostať nad hladinou inzulínu. Následne injektujeme do liekovky vzduch.


147

Liekovku obrátime hore dnom, držíme ju vo výške očí, jednou rukou držíme striekačku,

druhou rukou chytíme tlačku piesta striekačky a jeho ťahaním nadol nasajeme ordinované

množstvo jednotiek inzulínu (hrot ihly musí byť pod hladinou inzulínu).

Potom vytiahneme ihlu inzulínovej striekačky z liekovky, ihlu prikryjeme plastovým

krytom a striekačku označíme administratívnym štítkom s menom pacienta, druhom

inzulínu, množstvom jednotiek a spôsobom podania.

Technika miešania dvoch druhov inzulínu a ich nasatie z injekčnej liekovky

Premiešame inzulín vo forme suspenzie.

Pomocou mulového tampónu s dezinfekčným roztokom rotačným pohybom dôkladne

vydezinfikujeme gumené zátky oboch injekčných liekoviek. Pripravíme si inzulínovú

striekačku, z ihly ktorej snímeme plastový kryt.

Do striekačky nasajeme objem vzduchu rovnajúci sa ordinovaným jednotkám bazálneho

inzulínu, ktorý následne injektujeme do liekovky s bazálnym inzulínom. Ihla sa nesmie

dotknúť inzulínu (prandiálny inzulín nesmie prísť do kontaktu s ihlou, ktorá sa predtým

používala na odoberanie bazálneho inzulínu). Ihlu vytiahneme z liekovky.

Do striekačky nasajeme objem vzduchu rovnajúci sa ordinovaným jednotkám

prandiálneho inzulínu, ktorý injektujeme do liekovky s prandiálnym inzulínom. Liekovku

obrátime a nasajeme ordinované množstvo prandiálneho inzulínu.

Znovu zavedieme ihlu do liekovky s bazálnym inzulínom a odoberieme ordinované

množstvo jednotiek tohto inzulínu

Vytiahneme ihlu inzulínovej striekačky z liekovky, ihlu prikryjeme plastovým krytom

a striekačku označíme administratívnym štítkom s menom pacienta, názvami inzulínov,

množstvom ich jednotiek a spôsobom podania.

Poznámka: V prípade, že nie všetky sestry na oddelení používajú vyššie opísaný spôsob

miešania dvoch druhov inzulínu, môže sa stať, že v liekovkách je negatívny tlak a hrozí

kontaminácia prandiálneho inzulínu bazálnym inzulínom. V takej situácii je potrebné

odstrániť negatívny tlak napichnutím gumenej zátky tenkou ihlou, ďalej pokračujeme

štandardným spôsobom. Inou možnosťou ako zamedziť kontaminácii prandiálneho inzulínu je

zavádzať ihlu striekačky s už nasatým prandiálnym inzulínom pod hladinu bazálneho inzulínu

so súčasnou fixáciou tlačky piesta inzulínovej striekačky.


148

Príprava inzulínového pera

Inzulín v pere premiešame a to niekoľkými ľahkými pootočeniami smerom nahor a nadol.

Neplatí pre prandiálne inzulíny a bazálne analógy (Lantus a Levemir).

Pripevníme na pero ihlu v dĺžke, ktorú ordinoval lekár podľa hrúbky kože. Otvoríme obal

s obojstrannou ihlou a naskrutkujeme ju do závitu na konci tubusu tak, že sa kratší koniec

ihly pomaly zasúva do gumenej koncovky zásobníka. Po jej dotiahnutí snímeme vonkajší

kryt ihly.

Pootáčaním voliča na mechanickom pere alebo manipuláciou s digitálnym voličom

nastavíme ordinovaný počet jednotiek inzulínu.

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou inzulínu do podkožia.

Pomôžeme pacientovi zaujať vhodnú polohu, v ktorej je miesto aplikácie – brucho,

stehno, dorzogluteálna oblasť, rameno - prístupné a uvoľnené.


citlivosti, zatvrdlín, opuchu, jaziev, svrbenia, pálenia, lokálneho zápalu, minimálne 2 – 3

cm od predchádzajúceho vpichu.

Vydezinfikujeme zvolené miesto vpichu v rozsahu 8 x 8 cm.

Medzi palec a prostredník nedominantnej ruky si vložíme suchý tampón. Z injekčnej ihly

snímeme plastový kryt. Striekačku alebo pero uchopíme do dominantnej ruky držiac ju

medzi palcom a prstami s dlaňou obrátenou do vnútornej strany alebo nahor.

Palcom a ukazovákom nedominantnej ruky urobíme kožnú riasu. Dominantnou rukou

rýchlym pohybom vpichneme ihlu do podkožia:

pod 90 0uhlom pri aplikácii inzulínovým perom a pri aplikácii inzulínovou striekačkou

u ľudí s normálnym podkožným tukom,

pod 45 0 uhlom pri aplikácii inzulínovou striekačkou u pacientov s nedostatočným

podkožným tukom,

u veľmi obéznych pacientov pri aplikácii inzulínu pomocou inzulínovej striekačky

nevytvárame kožnú riasu, ale kožu natiahneme a ihlu zavádzame do podkožia pod 90 0uhlom.

Uvoľníme kožnú riasu a injektujeme inzulín:

Pri použití inzulínovej striekačky - nedominantnou rukou uchopíme koniec piesta

striekačky a aspirujeme ťahajúc piest dozadu. Ak sa pri aspirácii v striekačke neobjavila


149

krv, injektujeme inzulín. Počas podávania inzulínu držíme striekačku pevne a piest

tlačíme pomaly a rovnomerne.

Pri použití inzulínového pera – ukazovákom alebo palcom zatlačíme na piest pera

a injektujeme inzulín. Po zastavení stupnice voliča na pere na 0 jednotkách počkáme ešte

5 – 10 sekúnd, čím bránime spätnému úniku inzulínu spätným tlakom podkožia.

Po vstreknutí celej dávky inzulínu priložíme na miesto vpichu tampón, ktorý sme držali


nemasírujeme.


Údaje o aplikácii inzulínu zaznamenáme do dokumentácie.

Podáme pacientovi stravu, monitoruje účinok inzulínu, množstvo prijatej potravy,

problémy hlásime lekárovi.



6.6 Aplikácia nízkomolekulových heparínov

Nízkomolekulové heparíny (low molecular weight heparins – LMWH) majú antitrombotický

a antikoaguačný účinok. Získavajú sa z nefrakcionovaného heparínu (UFH) depolymerizáciou

a v Európe sa používajú od 80-tych rokov 20. storočia. Pre niekoľko klinických výhod

nízkomolekulové heparíny postupne nahradili nefrakcionovaný heparín. Aplikácia

nízkomolekulových heparínov:

je spojená s nižším rizikom krvácania,

LMWH majú dlhší biologický polčas, umožňujúci s. c. aplikáciu v dlhších intervaloch,

slabo reagujú v krvnými doštičkami, a preto menej často spôsobujú vznik heparínom

indukovanej trombocytopénie,

lepšie vyhovujú prísnejším požiadavkám modernej farmakoterapie,

vylučujú sa obličkami a preto pri liečbe LMWH treba zohľadniť funkciu obličiek.

Nízkomolekulové heparíny sa používajú pri týchto indikáciách:

Prevencia venóznej tromboembolickej choroby, najmä vo všeobecnej, onkologickej

a ortopedickej chirurgii.


150

Prevencia venóznej tromboembolickej choroby u pacientov pripútaných na posteľ

s akútnymi ochoreniami ako je srdcová nedostatočnosť, respiračné zlyhanie, ťažké

infekcie, reumatické ochorenia.

Liečba hlbokej venóznej trombózy s pľúcnou embolizáciou alebo bez nej.

Liečba nestabilnej anginy pectoris a non-Q infarktu myokardu pri súčasnom podávaní

kyseliny acetylsalicylovej

Prevencia tvorby trombov v mimotelovom obehu počas dialýzy.

Medzi LMWH, v súčasnosti globálne používané, sa radia enoxaparín (Clexane), dalteparín

(Fragmín), nadroparín (Fraxiparín), tinzaparín (Innohep), certoparín, reviparín (Clivarine), a

bemiparín.

Nízkomolekulové heparíny sú pripravované továrensky ako injekčný roztok v naplnených

striekačkách pripravených na okamžité použitie. Naplnená injekčná striekačka je vyrobená zo

skla, má plastový piest a gumený kryt na ihlu, je balená vo výlisku z plastickej hmoty.

Obrázok 18 Balenie nízkomolekulových

heparínov

Pri aplikácii nízkomolekulových heparínov je

potrebné dodržiavať zásady:

Pri aplikácii sa z naplnených striekačiek

neodstrekuje vzduchová bublina, aby nedošlo k stratám liečiva.

Pri aplikácii injekcie sa odporúča, aby pacient ležal.

Nízkomolekulové heparíny sa aplikujú hlbokou subkutánnou injekciou striedavo do ľavej

a pravej anterolaterálnej alebo posterolaterálnej časti brušnej steny.

Nízkomolekulové heparíny sa nesmú aplikovať intramuskulárne.

Nízkomolekulové heparíny nemožno voľne zamieňať, pretože sa líšia svojím výrobným

postupom, molekulovou hmotnosťou, špecifickou anti-Xa aktivitou, jednotkami a

dávkovaním. Následkom toho majú rozdielnu farmakokinetiku a biologickú aktivitu (napr.

antitrombínovú aktivitu a interakciu s krvnými doštičkami).


151

Nízkomolekulové heparíny sa skladujú pri teplote do 25 0C, naplnené striekačky nesmú

byť vystavené teplote nižšej ako 00C.

Nežiadúce účinky

Pri aplikácii nízkomolekulových heparínov podobne ako pri aplikácii iných antikoagulancií sa

môže vyskytnúť krvácanie, o ktorom je potrebné okamžite informovať lekára, ktorý

preskúma pôvod krvácania a zaháji zodpovedajúcu liečbu. Antikoagulačný účinok možno do

veľkej miery neutralizovať pomalým intravenóznym podaním protamínu.

Pri nízkomolekulových heparínoch existuje riziko trombocytopénie navodenej heparínom

indukovanými protilátkami. Týmto mechanizmom vyvolaná trombocytopénia sa zvyčajne

objaví medzi 5. až 21. dňom od začiatku liečby nízkomolekulovými heparínmi. Preto sa

odporúčajú pravidelné kontroly hodnoty trombocytov pred a počas liečby. Pri významnom

poklese počtu krvných doštičiek (30 až 50 % počiatočnej hodnoty), sa musí liečba hneď

prerušiť a pacientovi podať iná antikoagulačná liečba.

Pri aplikácii nízkomolekulových heparínov sa môžu vyskytnúť lokálne reakcie, ako pocit

bolesti v mieste vpichu, hematóm, mierne lokálne podráždenie. Ojedinele sa v mieste vpichu

môžu vyskytnúť zapálené tvrdé uzlíky, ktoré spontánne po niekoľkých dňoch miznú a nie sú

dôvodom na prerušenie liečby. Vo výnimočných prípadoch sa pri aplikácii

nízkomolekulových heparínov môže v mieste vpichu vyskytnúť kožná nekróza. V takomto

prípade je potrebné liečbu prerušiť. Veľmi vzácne sa môžu vyskytnúť kožné (pľuzgierovité

vyrážky) reakcie alebo systémové alergické reakcie.

Miestom aplikácie nízkomolekulového heparínu je ľavá alebo pravá anterolaterálna alebo

posterolaterálna časť brušnej steny minimálne 5 cm od pupka alebo jazvy.

Pomôcky:

dokumentácia pacienta s ordináciou nízkomolekulového heparínu,

striekačka s ordinovaným nízkomolekulovým heparínom označená menom a priezviskom

pacienta,


dezinfekčný roztok,

emitná miska,

rukavice.


152

Pracovný postup


Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou s. c. injekcie.

Pomôžeme pacientovi zaujať vhodnú polohu v ľahu na chrbte a obnažiť miesto vpichu.

Zvolíme si miesto vpichu – ľavú alebo pravú anterolaterálnu alebo posterolaterálnu časť

brušnej steny minimálne 5 cm od pupka alebo jazvy - miesto bez zvýšenej citlivosti,

zatvrdlín, opuchu, jaziev, svrbenia, pálenia, lokálneho zápalu a bez častých vpichov.


Odstránime ochranný kryt ihly tak, že ho najskôr otočíme a potom vytiahneme

priamočiaro v osi tela injekčnej striekačky, ochranný kryt odložíme do emitnej misky.

Vydezinfikovanú kožu jemne stlačíme a vytvoríme kožnú riasu. Do kožnej riasy jemne

uchopenej medzi palcom a ukazovákom zavedieme pod 900 celú dĺžku ihly. Zatlačením

piesta nadol aplikujeme celý obsah striekačky, počas celej aplikácie držíme kožnú riasu.

Potom ihlu jemne vytiahneme z kože. Na miesto vpichu priložíme čistý vatový tampón,

miesto vpichu nemasírujeme.

Ak je striekačka opatrená bezpečnostným systémom, ktorý nás chráni pred náhodným

pichnutím, uchopíme striekačku do jednej ruky za bezpečnostné puzdro, druhou rukou

chytíme úchytku a silno potiahneme dozadu (obr. 19). Puzdro posúvame pozdĺž injekčnej

striekačky dovtedy, kým sa v polohe nad ihlou nezablokuje (pocítime kliknutie).

Pacientovi pomôžeme s oblečením a zaujatím vhodnej polohy.


Údaje o aplikácii injekcie zaznamenáme do dokumentácie.



Obrázok 19

Bezpečnostný

systém injekčnej

striekačky


153

6.7 Aplikácia intramuskulárnej injekcie

Intramuskulárna parenterálna aplikácia znamená podanie lieku do svalu za účelom

terapeutickým alebo profylaktickým. Intramuskulárne sa aplikujú lieky vo vodnom roztoku,

suspenzie a olejové lieky v množstve 1 - 20 ml. Resorbcia lieku zo svalu je rýchlejšia ako pri

subkutánnej aplikácii, účinok sa dostavuje za 5 - 10 minút po aplikácii.

Najčastejšími miestami aplikácie i. m. inj. sú:

Stredný sedací sval (musculus gluteus medius) – je najvhodnejším miestom vpichu

u dospelých a detí s dobre vyvinutým sedacím svalom, pretože je tu najmenšie

nebezpečenstvo napichnutia cievy alebo nervu a tuková vrstva nad týmto svalom je

pomerne malá. Aplikácia do stredného sedacieho svalu nie je vhodná u detí do 3 rokov

a u kachektických pacientov. Miesto vpichu určíme tak, že položíme zápästie ruky na

veľký trochanter s prstami smerujúcimi nahor k hlave, pričom pre pravé bedro použijeme

ľavú ruku a pre pravé bedro ľavú ruku.

Ukazovák položíme na horný predný bedrový

tŕň, vystretý prostredník oddialime smerom

k chrbtu, nahmatáme ním bedrový hrebeň

a zatlačíme pod ním. Medzi ukazovákom,

prostredníkom a bedrovým hrebeňom vznikne

trojuholník (von Hochstetterovo miesto), ktorý

je miestom vpichu intramuskulárnej injekcie

(obr. 19). Pri použití stredného sedacieho

svalu na intramuskulárnu injekciu pacient leží

na boku, vrchnú dolnú končatinu má ohnutú

v kolennom a bedrovom kĺbe, položenú pred

spodnú dolnú končatinu, ktorá zostáva

vystretá.

Obrázok 19 Lokalizácia miesta vpichu do

stredného sedacieho svalu

Veľký sedací sval (musculus gluteus maximus) – v minulosti najčastejšie používané

miesto pre aplikáciu intramuskulárnej injekcie, pre problémy s presným určením miesta

vpichu, stratil veľký sedací sval dominantné postavenie najvýhodnejšej lokality pre


154

aplikáciu injekcie do svalu. Miesto vpichu do veľkého sedacieho svalu môžeme určiť

dvomi metódami (obr. 20). Pri prvej metóde rozdelíme zadok na štyri kvadranty, miestom

vpichu je horný vonkajší kvadrant. Pri druhej metóde myslenou čiarou spojíme horný

zadný bedrový tŕň a veľký trochanter femuru. Miesto vpichu sa nachádza bokom od tejto

čiary v hornej tretine. Pri použití veľkého sedacieho svalu na intramuskulárnu injekciu

pacient leží na boku, vrchnú dolnú končatinu má ohnutú v kolennom a bedrovom kĺbe,

položenú pred spodnú dolnú končatinu, ktorá zostáva vystretá alebo leží na bruchu,

pričom palce jeho nôh smerujú dovnútra.

Obrázok 20 Metódy lokalizácie miesta vpichu do veľkého sedacieho svalu

Bočný šikmý stehnový sval (musculus vastus lateralis) – používa sa najmä u dojčiat,

pretože je zvyčajne hrubý, dobre vyvinutý a nie sú tu väčšie cievy, ani nervy. Miesto

vpichu určíme tak, že rozdelíme oblasť medzi veľkým trochanterom stehnovej kosti

a bočnou hlavicou stehnovej kosti na tretiny. Za najvhodnejšiu časť vpichu sa považuje

horná časť strednej tretiny. Pri aplikácii injekcie do tejto oblasti môže pacient ležať na

chrbte alebo sedieť.

Deltový sval (musculus deltoideus) – je u nás najmenej často používaným miestom

vpichu. Deltový sval sa nachádza na bočnej strane hornej časti ramena. Miesto vpichu

určíme tak, že položíme štyri prsty krížom cez sval, tak aby malíček ležal na akromione,

teda miesto vpichu leží na šírku troch prstou od nadplecka. Pri aplikácii injekcie do tejto

oblasti môže pacient ležať alebo sedieť.


155

A B

Obrázok 21 Lokalizácia miesta vpichu intramuskulárnej injekcie

A – bočný šikmý sval, B – deltový sval

Pomôcky:




injekčná striekačka - jej veľkosť volíme podľa objemu ordinovaného lieku,


injekčná ihla na i. m. aplikáciu lieku (čierna, zelená, žltá) – jej veľkosť volíme podľa

hustoty ordinovaného lieku a podľa veľkosti svalu (pre aplikáciu olejových liekov

a suspenzií volíme ihlu s väčším priemerom, u obéznych ľudí volíme dlhšiu ihlu,

u kachektických pacientov a detí volíme kratšiu ihlu)


emitná miska,

leukoplast,

rukavice.

Pracovný postup



Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou i. m. injekcie.


156

Pomôžeme pacientovi zaujať vhodnú polohu – na boku, bruchu, chrbte alebo v sede,

podľa zvoleného miesta vpichu.

Pohľadom a pohmatom skontrolujeme miesto vpichu, zvolíme miesto bez zvýšenej


vpichov. Zároveň overíme, či veľkosť zvoleného svalu zodpovedá množstvu roztoku,

ktorý sa má aplikovať (stredný sedací sval môže absorbovať 5 ml, kým priemerný deltový

sval iba 0,5 ml). Lokalizujeme presné miesto vpichu.


Medzi ukazovák a prostredník nedominantnej ruky si vložíme suchý tampón. Z injekčnej

ihly snímeme plastový kryt. Ak chceme použiť techniku vzduchového uzáveru,

ponecháme v striekačke malé množstvo vzduchu, do 0,2 ml. (táto technika bráni úniku

lieku cez podkožie, liek sa nedostane do kontaktu s koncom ihly pred aplikáciou

a vzduchová bublina odstraňuje zvyšky lieku po aplikácii) Striekačku uchopíme do

dominantnej ruky držiac ju medzi palcom a prstami s dlaňou obrátenou nahor,

ukazovákom fixujeme kónus ihly. Druhou možnosťou je držanie striekačky ako pera,

pričom prostredníkom fixujeme kónus ihly (obr. 22).

Obrázok 22 Držanie striekačky pri i. m. injekcii

Palcom a ukazovákom nedominantnej ruky napneme kožu v mieste vpichu. U detí

a kachechtických pacientov urobíme kožnú riasu. Dominantnou rukou rýchlym pohybom

vpichneme ihlu pod 900 uhlom do svalu.

Nedominantnou rukou uchopíme koniec piesta striekačky a aspirujeme ťahajúc piest

dozadu. Aspiráciou sa presviedčame, či ihla nevnikla do cievy. Ak sa v striekačke objavila

krv, vytiahneme ihlu z miesta vpichu, striekačku s ihlou znehodnotíme a pripravíme si


157

novú injekciu. Ak sa pri aspirácii krv v striekačke neobjavila, injektujeme liek. Počas

podávania lieku držíme striekačku pevne a piest tlačíme pomaly a rovnomerne. Ak

aplikujeme väčší objem lieku, aspirujeme opakovane aj počas aplikácie.

Po vstreknutí celej dávky lieku pritlačíme na miesto vpichu tampón, ktorý sme držali


v prípade potreby prelepíme.



Údaje o aplikácii i. m. injekcie zaznamenáme do dokumentácie.



Možnosti i. m. aplikácie dvoch liekov súčasne

V situácii, keď má pacient ordinované dva lieky v rovnakom čase a chceme zabrániť

dvojnásobnému vpichu, môžeme postupovať nasledovne: Postup prípravy, lokalizácia miesta

vpichu sú rovnaké ako pri bežnej intramuskulárnej injekcii. Po injektovaní obsahu prvej

injekčnej striekačky, povytiahneme ihlu, zmeníme jej uhol a opäť ju zasunieme do svalu.

Odpojíme striekačku a na kónus ihly pripojíme druhú injekčnú striekačku s druhým

ordinovaným liekom. Aspirujeme a injektujeme objem striekačky. Pokračujeme ako pri

bežnej i. m. injekcii.

Možnosti i. m. aplikácie liekov metódou Z-traktu.

Táto metóda minimalizuje riziko vytečenia aplikovanej dávky lieku je vhodná pre aplikáciu

liekov, ktoré sú dráždivé pre podkožie. Postup prípravy je rovnaký ako pri bežnej

intramuskulárnej injekcii. V striekačke si pripravíme vzduchový uzáver (do 0,2 ml).

Nedominantnou rukou potiahneme kožu a podkožie 2 cm od miesta vpichu. Vpichneme ihlu,

aspirujeme a injektujeme liek, tieto činnosti musíme zvládnuť jednou rukou, nedominantnou

rukou držíme posunutú kožu a podkožie počas celej aplikácie. Až po vytiahnutí ihly z miesta

vpichu, necháme kožu a podkožie vrátiť sa do normálnej polohy (obr. 23). Týmto postupom

eliminujeme komunikáciu aplikovaného lieku s podkožím a kožou. Vzhľadom na náročnosť

aplikácie iba jednou rukou, môžeme pri použití tejto metódy využiť spoluprácu druhej sestry,

ktorá zaistí posunutie kože a podkožia a udržuje tento posun počas celej aplikácie.


158

Obrázok 23 Aplikácia i. m. inj. metódou Z- traktu

A – potiahnutie kože a podkožia do strany, B – uvoľnená koža a podkožie

Komplikácie a problémy pri aplikácii i. m. injekcie:


aplikácia lieku do tukového tkaniva s možným následným vznikom abscesu pri použití

krátkej ihly alebo pri nesprávnej technike vpichu (napr. utvorenie kožnej riasy, aplikácia

lieku pod nedostatočným uhlom u pacientov s normálne vyvinutými svalmi),

aplikácia lieku do cievneho systému pri nedostatočnej aspirácii pred a počas aplikácie,

vznik zápalu v mieste vpichu pri nedodržaní aseptického postupu a pri zanesení

dezinfekčného roztoku do organizmu,

nabodnutie kosti pri použití nevhodnej dĺžky ihly vzhľadom k miestu aplikácie a veľkosti

svalovej hmoty,

nabodnutie nervu pri nesprávnej voľbe miesta vpichu,

vznik mikroembolizácie pri kumulácii vpichov do jedného miesta, kedy dôjde

k preniknutiu lieku do krvného obehu, tzv. Hoigné syndróm.

6.8 Aplikácia intravenóznej injekcie

Intravenózna parenterálna aplikácia znamená podanie lieku do žily za účelom terapeutickým

alebo diagnostickým. Intravenózne sa aplikujú iba lieky vo vodnom roztoku v rozlične

veľkom množstve (podanie suspenzií a olejových liekov intravenózne je prísne

kontraindikované). Účinok podaného lieku je veľmi rýchly a nastupuje do jednej minúty po

aplikácii, intravenózne sa lieky podávajú, keď je potrebné dosiahnuť rýchly alebo okamžitý


159

účinok aplikovaného lieku napr. pri ohrození života alebo keď sú liečivá veľmi dráždivé pre

ostatné tkanivá, takže sa nemôžu aplikovať iným spôsobom.

Intravenózna injekcia sa môže podať do periférnej alebo centrálnej žily. Do periférnej žily sa

lieky aplikujú prostredníctvom venepunkcie alebo cez zavedenú intravenóznu kanylu.

Centrálny žilový prístup, tzv. kaválny katéter predstavuje zaistenie vstupu do centrálneho

žilového systému. Do žily aplikuje lieky lekár, intravenózne môže sestra samostatne

aplikovať lieky len na základe písomného poverenia lekára.

Miestom vpichu sú viditeľné žily na tele, u dospelých sa najčastejšie používajú žily

predlaktia, u dojčiat žily na hlavičke. Vhodnými žilami pre parenterálnu aplikáciu sú žily

veľké, na pohmat mäkké, rovné, uprednostňujú sa žily na nedominantnej končatine (u

pravákov na ľavej a u ľavákov na pravej). Nevhodnými miestami vpichu na intravenóznu

aplikáciu sú žily na paretickej končatine, sklerotické žily, žily používané pre eliminačné

metódy napr. hemodialýzu, žily tuhé a sklerotické, malé nehmatné žily, žily so známkami

zápalu a miesta predchádzajúcej kanylácie žily. Menej vhodnými miestami vpichu sú žily na

dolných končatinách a žily v lakťovej jame pri použití intravenóznej kanyly.

Pomôcky:

dokumentácia pacienta s ordináciou intravenóznej aplikácie lieku,


Aqua pro injektione alebo fyziologický roztok - v prípade, že je potrebné liek ešte

doriediť,


injekčná striekačka - jej veľkosť volíme podľa objemu ordinovaného lieku,


injekčná ihla na i. v. aplikáciu lieku – dlhá 4 – 5 cm s krátko zabrúseným hrotom,


Esmarchovo šktidlo (turniket),

buničitá vata na podloženie,

emitná miska,

leukoplast,

rukavice.


160

Pracovný postup


Pripravíme liek z ampulky alebo injekčnej liekovky. Na balení lieku sa presvedčíme

o vhodnosti podania lieku intravenózne, prázdnu ampulku alebo injekčnú liekovku

ponecháme pre kontrolu na podnose vedľa injekčnej striekačky.

Zaistíme lekára alebo v prípade poverenia lekárom aplikujeme liek samostatne.

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou i. v. injekcie.

Pomôžeme pacientovi zaujať polohu v ľahu, pretože účinok podávaných liekov je veľmi

rýchly a nemôžeme predvídať individuálnu reakciu organizmu vrátane možných

komplikácií.

Pohľadom a pohmatom zhodnotíme žilový systém a vyberieme miesto vpichu. Pod

končatinu vložíme väčší štvorec buničitej vaty.

Priložíme Esmarchovo škrtidlo na vybranú končatinu 5 až 10 cm nad predpokladaným

miestom vpichu – škrtidlo napneme, stiahneme rameno a na jeho boku zabezpečíme

škrtidlo slučkou.

Pre dosiahnutie lepšej náplne žíl a lepší odhad miesta aplikácie požiadame pacienta

o zovretie ruky v päsť a viacnásobné ohnutie a vystretie hornej končatiny v lakťovou kĺbe.

Ďalšou možnosťou pre zvýšenie náplne žíl je opakované zatváranie a otváranie päste,

poklepanie, prípadne trenie miesta vpichu a uloženie končatiny nižšie ako je hrudník.

Ďalší postup sa líši v závislosti od toho, či intravenóznu injekciu aplikuje lekár alebo ju na

základe poverenia lekára aplikuje sestra.

Asistencia pri aplikácii intravenóznej injekcie – podáme lekárovi rukavice, lekár si

pohmatom zvolí miesto vpichu. Podáme mu tampón navlhčený dezinfekčným roztokom,

ktorým zrealizuje dezinfekciu miesta vpichu. Následne mu podáme injekčnú striekačku

s nasatým ordinovaným liekom a prázdnu ampulku alebo liekovku na kontrolu. Po

vizuálnej kontrole lieku v striekačke (najmä na vzduchové bubliny, ktoré odstráni, ak sú

prítomné) lekár zavedie ihlu do žily, aspiruje. Po objavení sa krvi v striekačke uvoľníme

Esmarchovo škrtidlo, požiadame pacienta o uvoľnenie päste a sledujeme výkon. Po

vytiahnutí ihly prekryjeme miesto vpichu suchým tampónom, ktorý prelepíme prúžkom

leukoplastu. Na zastavenie krvácania chvíľu tlačíme na miesto vpichu, prípadne o to

požiadame spolupracujúceho pacienta. Pacienta ďalej upozorníme, aby zostal 15 – 20

minút v pokoji na posteli. Po aplikácii monitorujeme účinky lieku, nežiadúce reakcie

hlásime lekárovi. Zabezpečíme likvidáciu použitého jednorázového materiálu


161

a starostlivosť o použité pomôcky. Lekár zaznamená údaje o intravenóznej aplikácii lieku

do dokumentácie pacienta.

Aplikácia intravenóznej injekcie samostatne na základe poverenia lekárom:

Pripravíme si striekačku k vlastnej aplikácii – zrealizujeme vizuálnu kontrolu lieku

v striekačke, prípadne odstránime vzduchovú bublinu.

Prstami vyhmatáme priebeh dilatovanej žily.


Z injekčnej ihly zložíme plastový kryt. Striekačku uchopíme do dominantnej ruky držiac

ju medzi palcom a prstami s dlaňou obrátenou nahor, ukazovákom fixujeme kónus ihly

(podobne ako pri subkutánne injekcii).

Nedominantnou rukou uchopíme rameno pacienta v úrovni miesta vpichu zospodu

a mierne napneme kožu. Dominantnou rukou plynulým pohybom zavedieme ihlu pod

ostrým uhlom do žily. Vpich robíme v troch fázach – v prvej fáze prepichneme ihlou pod

ostrým uhlom kožu a podkožie, v druhej časti zasunieme hrot ihly do priemeru cievy,

následne zmenšíme uhol medzi ihlou a pokožkou a ihlu zasunieme do priemeru žily

(nikdy nesmieme prepichnúť protiľahlú stenu žily).

Uvoľníme napnutie kože, nedominantnou rukou uchopíme koniec piesta striekačky

a aspirujeme ťahajúc piest dozadu. Aspiráciou sa presviedčame, či ihla vnikla do žily. Ak

sa v striekačke objaví krv, uvoľníme škrtidlo potiahnutím za rameno jeho slučky

a požiadame pacienta, aby otvoril päsť.

Injektujeme liek. Počas podávania lieku držíme striekačku pevne a piest tlačíme pomaly

a rovnomerne, počas aplikácie aspirujeme opakovane.

Po vstreknutí celej dávky lieku pritlačíme na miesto vpichu suchý tampón a ihlu rýchlym

pohybom vytiahneme. Miesto vpichu prelepíme. Na zastavenie krvácania chvíľu tlačíme

na miesto vpichu, prípadne o to požiadame spolupracujúceho pacienta.

Pacienta upozorníme, aby zostal 15 – 20 minút v pokoji na posteli.


Údaje o aplikácii i. v. injekcie zaznamenáme do dokumentácie.



Intravenózne injekcie možno aplikovať aj do zavedenej intravenóznej kanyly a pomocou

lineárneho perfúzora.


162

Lineárny perfúzor (injektomat) je elektronický prístroj pre presné a stabilné intravenózne

podávanie liekov (obr. 24). Zabezpečuje plynulé podávanie liekov podľa presne nastavenej

časovej jednotky od 0,1 ml. Je vybavený zvukovým a svetelným alarmom, ktorý signalizuje

blížiace sa vyčerpanie náplne striekačky,

odchýlky v prívode lieku, paravenózne

umiestnenie kanýl a iné. Princíp jeho fungovania

spočíva v tom, že liek je vháňaný nastaviteľným

tlakom do infúzneho setu zo špeciálnej

injekčnej striekačky.

Obrázok 24 Lineárny perfúzor

6.9 Aplikácia liekov do zavedenej intravenóznej kanyly

Jednou z možností vstupu do periférneho cievneho riečiska je intravenózna kanyla.

K základným častiam intravenóznej kanyly patrí:

priehľadná komôrka na sledovanie toku krvi,

injekčný port s odklápacím krytom (nie u každého typu) – umožňuje aplikovať

intravenózne injekcie cez jednocestný ventil, ktorý zároveň bráni spätnému toku krvi,

aplikovaných liekov alebo infúznych roztokov,

fixačné krídelko (nie u každého typu),

umelohmotný katéter,

ochranná pošva (prevencia zalomenia katétra

v mieste spoja),

kovová punkčná ihla s hrotom, Obrázok 25 Intravenózna kanyla

zátka (s hydrofóbnym filtrom),

štandardný Luer Lock konektor.

Technika zavedenia intravenóznej kanyly

Pomôcky:

2 – 3 intravenózne kanyly rôznej veľkosti,

Esmarchovo škrtidlo (turniket),


163



buničitá vata na podloženie,

špeciálna fixačná náplasť na i. v. kanyly alebo sterilné nastrihnuté mulové štvorce

a leukoplast,

10 ml injekčná striekačka s fyziologickým roztokom spojená so spojovaciu hadičku

naplnenou fyziologickým roztokom,

sterilný uzáver spojovacej hadičky (obr. 26),

emitná miska,

leukoplast,

rukavice.

Obrázok 26 Sterilný uzáver spojovacej hadičky

(http://www.zelenahvezda.cz/img/datasheet/popis/600x600/jpg/854)

Pracovný postup

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho so zavedením intravenóznej kanyly.

Pomôžeme pacientovi zaujať polohu v ľahu.

Priložíme Esmarchovo škrtidlo na končatinu 5 až 10 cm nad predpokladaným miestom

vpichu – škrtidlo napneme, stiahneme rameno a na jeho boku zabezpečíme škrtidlo

slučkou. Pod končatinu vložíme väčší štvorec buničitej vaty.





Prstami vyhmatáme priebeh dilatovaných žíl a zvolíme miesto vpichu. Uprednostňujeme

žily s väčším priesvitom, žily na chrbte ruky (lepšie sa fixujú) a miesta vetvenia žíl (do

žily vstupujeme v mieste vetvenia). Hľadanie žily vždy začíname na periférii, t. z. na

chrbte ruky, aby prúd krvi smerom k srdcu zostal neporušený, ak by sa nepodarilo zaviesť

kanylu na prvýkrát a boli by potrebné ďalšie pokusy.


Z intravenóznej kanyly zložíme plastový kryt. Kanylu uchopíme do dominantnej ruky

v mieste injekčného portu medzi ukazovák a prostredník, pričom palec pridržiava


164

platničku (len kanyly s portom) Kanyly bez portu držíme podľa typu ihly – buď prsty do

trojuholníka alebo ako pero (obr. 27).

Obrázok 27 Držanie intravenóznej kanyly

Nedominantnou rukou uchopíme končatinu

pacienta v úrovni miesta vpichu zospodu a mierne napneme kožu. Dominantnou rukou

plynulým pohybom zavedieme kanylu do žily: pevným pohybom zasúvame kanylu cez

kožu pod 30 – 40 0 uhlom dovtedy, kým sa v zbernej komôrke neobjaví krv (komôrka má

na konci hydrofóbny filter, ktorý pustí von vzduch ale zadrží krv), následne zmenšíme

uhol vpichu a posunieme kanylu do žily o 1 cm, aby ihla aj plastový katéter boli v žile.

Obrázok 28 Zberná komôrka

intravenóznej kanyly

Povytiahneme ihlu asi o 1 cm

späť (v plastovom katétri sa

objaví krv), aby sa hrot kovovej ihly zasunul do plastového katétra, čo nám poskytuje

stabilitu pri zasúvaní ihly (kanyla sa neohýba) bez poranenia žilovej steny. Následne

zasunieme katéter do žily za súčasného pomalého vysúvania ihly (zasúvanie sa musí

uskutočniť bez väčšieho odporu, odpor znamená, že kanyla je mimo žily).

Uvoľníme škrtidlo potiahnutím za rameno jeho slučky.

Intravenóznu kanylu podložíme tampónom. Prstami jednej ruky vyhmatáme koniec

kanyly pod kožou, zatlačíme na jej špičku prstenníkom. Palcom a ukazovákom

pridržiavame kanylu, druhou rukou vytiahneme ihlu z katétra a pripojíme naň spojovaciu

hadičku naplnenú fyziologickým roztokom a spojenú so striekačkou, v ktorej je taktiež

natiahnutý fyziologický roztok. Ihlu odložíme do emitnej misky. Injektujeme fyziologický

roztok. Ak jeho aplikácia prebieha bez odporu, v okolí špičky katétra nie sú známky

infiltrátu a pacient sa nesťažuje na „štípanie v mieste kanyly“ môžeme predpokladať, že

kanyla je v správnej polohe.

Krídelká kanyly podložíme sterilným nastrihnutým štvorcom mulu, aby nevznikol tlak na

kožu a fixujeme kanylu leukoplastom. Môžeme použiť aj špeciálnu fixačnú náplasť na i.

v. kanyly - nastrihnutá náplasť aj s podložkou pod kanylu.


165

Zalomíme koniec spojovacej hadičky, odpojíme od neho injekčnú striekačku a uzatvoríme

ho sterilným uzáverom.

Na zníženie rizika náhodného vytiahnutia kanyly utvoríme zo spojovacej hadičky slučku

a fixujeme ju prúžkom ďalšej náplasti, prípadne prekryjeme kanylu ovínadlom alebo

Prubanom. Ak sa kanyla nachádza v oblasti zhybu, použijeme fixáciu dlahou.

Na leukoplast zapíšeme dátum a hodinu zavedenia intravenóznej kanyly.

Údaje o zavedení intravenóznej kanyly zaznamenáme do dokumentácie.



Podanie liekov cez intravenóznu kanylu

Pomôcky:

dokumentácia pacienta s ordináciou intravenóznej aplikácie lieku,


fyziologický roztok,

10 ml injekčná striekačka alebo striekačku predplnenú fyziologickým roztokom už od

výrobcu,

sterilný uzáver spojovacej hadičky,

emitná miska,

rukavice.

Pracovný postup


Pripravíme liek z ampulky alebo injekčnej liekovky. Na balení lieku sa presvedčíme

o vhodnosti podania lieku intravenózne, prázdnu ampulku alebo injekčnú liekovku

ponecháme pre kontrolu na podnose vedľa injekčnej striekačky. Kónus striekačky

chránime sterilným uzáverom. Striekačku (nie jej obal) označíme administratívnym

štítkom s menom a priezviskom pacienta, číslom jeho izby, názvom lieku, jeho silou

a spôsobom podania.

Do druhej striekačky nasajeme fyziologický roztok, jej kónus taktiež chránime sterilným

uzáverom a na striekačku (nie na jej obal) nalepíme administratívny štítok s menom

a priezviskom pacienta a názvom roztoku.


166

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou i. v. injekcie.


Ďalší postup aplikácie závisí od druhu intravenóznej kanyly a druhu spojovacej hadičky.

Pri aplikáciu lieku do intraveóznej kanyly s portom odklopíme kryt injekčného portu

a pripojíme naň kónus injekčnej striekačky s fyziologickým roztokom, aplikujeme

polovicu obsahu striekačky, čím si overíme priechodnosť kanyly. Ak je kanyla priechodná

aplikácia prebieha bez odporu. Odpojíme striekačku s fyziologickým roztokom,

zabezpečíme ochranu jej kónusu pomocou uzáveru kónusu alebo vložením striekačky do

jej obalu. Pripojíme na port kónus striekačky s ordinovaným liekom. Injektujeme liek.

Počas podávania lieku držíme striekačku pevne a piest tlačíme pomaly a rovnomerne. Po

podaní celej dávky lieku, odpojíme od portu striekačku, odložíme ju do emitnej misky. Na

port napojíme kónus striekačky s fyziologickým roztokom a kanylu prepláchneme, čím sa

všetok aplikovaný liek dostane do žily a nezostane v kanyle. Uzatvoríme injekčný port

intravenóznej kanyly.

Pri aplikácii lieku cez štandardnú spojovaciu hadičku zohneme hadičku za jej kónusom,

odskrutkujeme jej uzáver a pripojíme kónus striekačky s fyziologickým roztokom.

Vyrovnáme ohnutie hadičky a injektuje polovicu obsahu striekačky, čím si overíme

priechodnosť kanyly. Ak je kanyla priechodná aplikácia prebieha bez odporu. Zalomíme

spojovaciu hadičku, odpojíme striekačku s fyziologickým roztokom, zabezpečíme

ochranu jej kónusu pomocou uzáveru kónusu alebo vložením striekačky do jej obalu.

Pripojíme na kónus spojovacej hadičky striekačku s ordinovaným liekom a opäť

vyrovnáme ohnutie spojovacej hadičky. Injektujeme liek. Po podaní celej dávky lieku

opäť zalomíme spojovaciu hadičku a odpojíme injekčnú striekačku. Na kónus spojovacej

hadičky nasadíme striekačku s fyziologickým roztokom, vyrovnáme ohnutie spojovacej

hadičky a prepláchneme kanylu fyziologickým roztokom. Pred odpojením striekačky opäť

zalomíme spojovaciu hadičku a na jej kónus zaskrutkujeme sterilný uzáver spojovacej

hadičky.

Pri aplikácii lieku cez spojovaciu hadičku s in uzáverom (obr. 29) zasunieme kónus

striekačky priamo cez latexovú membránu, ktorá funguje ako jednosmerný ventil a po

odpojení striekačky latexová membrána uzatvorí uzáver spojovacej hadičky. Postupujeme

podobne ako v predchádzajúcich prípadoch, t. z. najskôr overíme priechodnosť kanyly

fyziologickým roztok, potom aplikujeme ordinovaný liek a nakoniec kanylu


167

prepláchneme fyziologickým roztokom. Rovnako postupujeme aj v prípade, keď súčasťou

spojovacej hadičky je injekčný port (obr. 30).

Obrázok 29 In uzáver spojovacej hadičky Obrázok 30 Spojovacia hadička

s injekčným portom

Pacienta upozorníme, aby zostal 15 – 20 minút v pokoji na posteli.


Údaje o aplikácii i. v. injekcie zaznamenáme do dokumentácie.



Odstránenie intravenóznej kanyly

Intravenóznu kanylu odstraňujeme z viacerých dôvodov:

ukončenie intravenóznej aplikácie liekov,

nepriechodnosť intravenóznej kanyly,

flebitída,

paravenózna aplikácia,

uplynutie doby, počas ktorej môže byť kanyla zavedená – kanylu treba vymieňať po 2 – 3

dňoch, maximálna doba zavedenia kanyly je 72 hodín.

Pomôcky:

mulové štvorce alebo tampóny,

benzínalkohol,

emitná miska,

leukoplast

rukavice,


168

sterilná skúmavka, sterilné rukavice a žiadanka na vyšetrenie pri ordinácii odoslania

konca kanyly na mikrobiologické vyšetrenie.

Pracovný postup

Oboznámime pacienta s odstránením intravenóznej kanyly.


Odstránime náplasť, ktorá fixovala intravenóznu kanylu. Pre jej šetrnejšie odlepenie

môžeme náplasť navlhčiť benzínalkoholom.

Tampónom alebo mulovým štvorcom jemne zatlačíme na miesto vpichu a vytiahneme

kanylu. Následne silne zatlačíme na miesto vpichu - prevencia krvácania a vzniku

hematómov. Kompresia miesta vpichu má trvať minimálne 1 minútu, optimálna dĺžka je 3

– 4 minúty. V prípade požiadavky na mikrobiologické vyšetrenie asepticky odoberieme

koniec kanyly do sterilnej skúmavky.

Ak miesto vpichu počas kompresie presiaklo, priložíme naň nový tampón, ktorý

prelepíme náplasťou.

Údaje o odstránení intravenóznej kanyly zaznamenáme do dokumentácie.

Zabezpečíme transport odobratého materiálu spolu so žiadankou do laboratória.



Komplikácie a problémy pri aplikácii i. v. injekcie:


aplikácia lieku paravenózne (mimo žily), ktorá môže viesť k zápalovej reakcii až nekróze,

vznik flebitídy (zápalu žily) pri nedodržaní aseptického postupu alebo ako reakcia na

podané lieky, či materiál zavedenej kanyly,

vznik tromboflebitídy (zápal žily spojený s tvorbou trombu),

trombotizácia žily pri opakovanej venepunkcii do rovnakého miesta pri zavedenej

intravenóznej kanyle,

embolizácia trombom pri uvoľnení trombu do krvného obehu,

embolizácia vzduchom pri vniknutí vzduchu do krvného obehu,

zanesenie dezinfekčného roztoku do krvného obehu,

alergická reakcia na podaný liek.


169

6.10 Špecifiká parenterálnej aplikácie liekov u detí

Technika parenterálnej aplikácie liekov deťom je rovnaká ako u dospelých. Rozdiely sú v

množstve aplikovaného lieku, veľkosti injekčných striekačiek a ihiel a prístupe k dieťaťu.

Tieto odlišnosti vyplývajú z vývojových charakteristík dieťaťa ako je jeho výška, hmotnosť,

celkový stav kože, podkožia, svalovej hmoty, mentálna úroveň a pod. Osobitnú pozornosť

venujeme deťom do veku 6 - 8 rokov. Aplikácia injekcií malých deťom zvyčajne vyžaduje

spoluprácu ďalšej sestry, ktorá pomáha so znehybnením časti tela dieťaťa, do ktorej bude

injekcia aplikovaná. Zároveň druhá sestra môže odvádzať pozornosť dieťaťa od výkonu.

Najväčším problémom aplikácie injekcií deťom je ich strach z injekcie a bolestivosť výkonu.

Na elimináciu strachu využívame vhodnú psychickú prípravu dieťaťa, ktorá musí zodpovedať

mentálnej a emocionálnej úrovni dieťaťa. Bolestivosť výkonu ovplyvňujeme správnou

polohou dieťaťa, pri plánovanom výkone je možné pred aplikáciou injekcie použiť na miesto

vpichu lokálne anestetikum vo forme krému.

Väčšina liekov podávaných deťom sa aplikuje perorálne alebo intravenózne. Intradermálna

a subkutánna parentálna aplikácia je u detí zriedkavejšia ako u dospelých. Technika vpichu je

rovnaká ako u dospelých, počas výkonu je potrebné u menších detí fixovať časť tela, kde sa

realizuje vpich. Dĺžku ihly volíme podľa stavu kože a podkožia dieťaťa.

Intramuskulárne injekcie u detí do veku 3 rokov sa aplikujú do musculus vastus lateralis,

týmto miestom nevedú žiadne väčšie cievy ani nervy. Do musculus gluteus medius sa

intramuskulárne môžu aplikovať injekcie, ak dieťa chodí viac ako rok a má tento sval

dostatočne vyvinutý. Musculus deltoideus obsahuje u detí málo svalovej hmoty, limituje

množstvo podaného lieku, preto sa u detí do 6 rokov nepoužíva. Veľkosť injekčnej striekačky

a ihly pri intramuskulárnom podaní lieku sa u detí líši podľa veľkosti dieťaťa, množstva lieku,

stavu svalovej hmoty, frekvencie injekcií a hustoty lieku. U novorodencov, dojčiat a batoliat

sa používajú ihly dlhé 1 - 3 cm, aplikujú sa malé množstvá lieku (do 1 ml). Pri aplikácii sa

vytvorí kožná riasa a ihla sa zavádza pod 60 -70 0 uhlom.

Intravenózne aplikuje lieky deťom lekár, sestra pripraví pomôcky, asistuje pri aplikácii

a fixuje dieťa počas výkonu. U detí do 3 rokov sa na intravenóznu aplikáciu liekov používajú

žily na hlavičke, ruke a chodidle.

Počas aplikácie injekcií pozorujeme dieťa, usilujeme sa odviesť jeho pozornosť hračkou,

maňuškou a pod. (ak to jeho vývinové obdobie umožňuje), každé dieťa pochválime za

statočnosť.


170

ÚLOHY

1. Charakterizujte injekčnú striekačku a injekčnú ihlu.

2. Precvičujte nasávanie lieku z ampulky a injekčnej liekovky.

3. Vymenujte zásady aplikácie injekcií.

4. Pripravte pomôcky na i. d., s. c., i. m. a i. v. injekciu.

5. Demonštrujte na modeli aplikáciu i. d., s, c. a i. m. injekcie.

6. Pripravte 12 IU Inzulínu HMR k aplikácii.

7. Precvičte si miešanie prandiálneho a bazálneho inzulínu.

8. Demonštrujte na modeli aplikáciu nízkomolekulového heparínu.

9. Rozrieďte 1,2 g ATB tak, aby v 1 ml bolo 200 mg ATB.

10. Vymenujte najčastejšie komplikácie i. m. a i. v. injekcie.

Literatúra

1. BARÁK, Ľ. 2005. Inzulín – stále jediná záchrana pre ľudí s diabetom 1. typu. In Via

practica, ISSN 1336-4790, 2005, roč. 2, č. 5, s. 240 – 242.

2. HUDÁKOVÁ, Z. 2011. Úloha sestry pri zavádzaní periférnych venóznych kanýl. In

Florence, ISSN 1801-464X, 2011, roč. 7, č. 6, s. 10 – 13.

3. KONTROVÁ, L., ZÁČEKOVÁ, M., HULKOVÁ, V. 2005. Štandardy

v ošetrovateľstve. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2005. 215 s. ISBN 80-8063-198-0

4. KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2.

Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1995. 1457 s. ISBN 80-217-0528-0

5. KRIŠKOVÁ, A. a kol. 2001. Ošetrovateľské techniky. Martin : Vydavateľstvo Osveta,

2001. 804 s. ISBN 80-8063-087-9

6. LEIFER, G. 2004. Úvod do porodnického a pediatrického ošetřovatelství. 1. české

vydání. Prah : Grada Publishing, 2004. 988 s. ISBN 80-247-0668-7

7. MIKŠOVÁ, Z., FROŇKOVÁ, M, HERNOVÁ, R., ZAJÍČKOVÁ, M. 2006. Kapitoly

z ošetřovatelské péče I. Praha : Grada Publishing, 2006. 248 s. ISBN 80-247-1442-6

8. MOKÁŇ, M. 2011. Diabets mellitus 1 typu: Informácia pre pacienta. Bratislava :

Herba, 2011. 11 s. ISBN 978-80-89171-79-8

9. MOKÁŇ, M., MARTINKA, E., GALAJDA, P. a kol. 2008. Diabetes mellitus a vybraté

metabolické ochorenia. Martin : Vydavateľstvo P + M, 2008. 1003 s. ISBN 978-80-

969713-9-8


171

10. STAŠKO, J., MIŠTUNA, D., MÝTNIK, M., HOLLÝ, P., BARTOŠOVÁ, L., KUBISZ,

P. 2007. Nízkomolekulové heparíny a ich význam pre onkologického pacienta. In

Onkológia, ISSN 1336-8176, 2007, roč. 2, č. 5, s. 304 – 309.

11. ŠKVOR, P. 2009. Aplikačné formy inzulínov a diagnostika glykémie pacientom. In

Pharma News, 2009, roč. 2, č. 2, s. 12 – 15.

12. Písomné informácie pre používateľov nízkomolekulových heparínov, inzulínov


172

7 INFÚZIA

Ciele

Charakterizovať tekutinovú, elektrolytovú a acidobázickú rovnováhu.

Vymenovať faktory ovplyvňujúce tekutinovú a elektrolytovú rovnováhu.

Opísať účel infúznej terapie.

Rozdeliť infúzne roztoky.

Charakterizovať parenterálnu výživu.

Demonštrovať prípravu pomôcok k aplikácii infúzie.

Demonštrovať prípravu a aplikáciu infúzie.

Poskytnúť inštrukcie o výmene infúznych fliaš a ukončení infúzie.

7.1 Tekutiny, elektrolyty, acidobázická rovnováha

Pre zdravie človeka a normálne fungovanie organizmu je potrebná stálosť vnútorného

prostredia, jeho homeostáza. Základnými zložkami (nie však jedinými) vnútorného prostredia

sú telové tekutiny, elektrolyty a acidobázická rovnováha.

Veľmi dôležitou súčasťou organizmu je voda, pretože iba vo vodnom prostredí môžu

v organizme prebiehať metabolické procesy. Jej obsah kolíše v závislosti od veku a pohlavia

v rozmedzí 45 – 75 % telesnej hmotnosti, pričom podiel vody na telesnej hmotnosti sa s

vekom sa znižuje. Telové tekutiny sa rozdeľujú do dvoch oddielov: intracelulárneho

a extracelulárneho. Intracelulárna tekutina (ICV) je tekutina uložená v bunkách (bunková

tekutina) a tvorí ⅔ - ¾ celkovej telovej tekutiny. Extracelulárna tekutina (ECT) sa nachádza

mimo buniek, tvorí ¼ - ⅓ celkovej telovej tekutiny a nachádza sa jednak v medzibunkových

priestoroch – intersticiálna tekutina, jednak v cievach – intravaskulárna tekutina (plazma).

ECT je neustále v pohybe, predstavuje transportný systém pre prenos živín do buniek

a odnáša odpadové produkty metabolizmu.

Telová tekutina obsahuje okrem iných zložiek častice s kladným alebo záporným elektrickým

nábojom, ktoré sa nazývajú elektrolyty. Častice s pozitívnym nábojom sa nazývajú katióny,

patrí medzi ne sodík (Na+), draslík (K+), vápnik (Ca2+) a horčík (Mg2+). Častice s negatívnym

nábojom sa nazývajú anióny, patria medzi ne chloridy (Cl-), bikarbonáty (HCO3-),

fosforečnany (HPO4 2-) a sulfáty (SO4 2-). Za fyziologických podmienok sú telové tekutiny

elektroneutrálne, počet katiónov a aniónov i počet nábojov je v nich rovnaký.


173

Pre udržanie homeostázy sa musí udržiavať objem tekutín v jednotlivých oddieloch, ako aj

ich elektrolytové zloženie, t. z. že príjem tekutín musí byť v rovnováhe s ich výdajom. Človek

za fyziologických okolností prijíma tekutiny v nápojoch, v tuhej strave a malú časť si

organizmus vyrobí sám pri metabolických procesoch v organizme. Výdaj tekutín z organizmu

sa uskutočňuje močom, stolicou, pľúcami a kožou.

Udržiavanie rovnováhy tekutín a elektrolytov ovplyvňujú viaceré faktory:

Vek – v jednotlivých vekových kategóriách sú rozličné požiadavky organizmu na príjem

tekutín. Rizikovými kategóriami pre vznik tekutinovej a elektrolytovej nerovnováhy sú

malé deti a a seniori. U malých detí je príčinou vyšší metabolický obrat, ktorý zvyšuje

straty tekutín, čo vedie k väčšej potrebe vody. Seniori sú rizikovou skupinou z dôvodu

väčších strát tekutín pre zníženú koncentračnú schopnosť obličiek a menší príjem tekutín

pre oslabený pocit smädu.

Teplota prostredia – nadmerné teplo spôsobuje potenie, čo vedie k stratám vody a chloridu

sodného (NaCl).

Strava – nevyvážený príjem bielkovín v potrave ovplyvňuje hladinu albumínu v sére.

Albumíny ovplyvňujú presun tekutiny z medzibunečného priestoru do krvi. Nedostatok

albumínu v krvi spôsobuje hromadenie tekutiny v intersticiálnom priestore a vznik edému.

Stres – zvyšuje bunečný metabolizmus a tvorbu antidiuretického hormónu, čo vedie

k zadržiavaniu sodíka a vody a k zníženej tvorbe moču.

Choroba – rovnováhu tekutín a elektrolytov v tele narúšajú choroby obličiek, srdca, žliaz

s vnútornou sekréciou, popáleniny, rozsiahle chirurgické výkony a pod.

Tretím dôležitým faktorom pre udržanie homeostázy je acidobázická rovnováha. Určuje ju

koncentrácia vodíkových iónov a vyjadruje sa stupnicou pH. Za normálnych okolností sa pH

udržuje v rozmedzí 7,4 ± 0,04. Táto hodnota sa udržiava, kým sa pomer kyseliny uhličitej

k bikarbonátovým iónom v ECT rovná 1 : 20. Udržiavanie fyziologickej hodnoty pH je

mimoriadne významné, pretože väčšina životne dôležitých metabolických procesov

v organizme je viazaná na toto pH. PH sa kontroluje tlmivými systémami vo všetkých

telových tekutinách a reguluje sa obličkami a dýchacím systémom.

Poruchy rovnováhy tekutín, elektrolytov a acidobázickej rovnováhy

Pri zmenách objemu telových tekutín, zmenách koncentrácie elektrolytov a zmenách pH

vznikajú závažné zmeny zdravotného stavu človeka.


174

Dehydratácia je zníženie objemu telových tekutín. Rozlišujeme:

Izotonickú dehydratáciu – vyznačuje sa znížením objemu telových tekutín, pričom je

nedostatok vody a sodíka vo fyziologicky proporcionálnom pomere. Príčinou je

krvácanie, zvracanie, hnačka, predávkovanie diuretikami, popáleniny, presun vody

a sodíka do ascitu.

Hypertonická dehydratácia – je zníženie objemu telových tekutín, pri ktorom je väčšia

strata vody ako sodíka. Príčinou môže byť znížený príjem vody, hyperventilácia,

zvracanie, odsávanie žalúdočného obsahu.

Hypotonická – je zníženie objemu telových tekutín, pri ktorom je deficit sodíka vyšší ako

deficit vody. Vzniká v situáciách, kde je nedostatok sodíka (vracanie, hnačky), ale pacient

prijíma veľké množstvo vody.

Dehydratácia sa prejavuje hypotenziou, úbytkom na hmotnosti, suchými sliznicami, zníženým

turgorom kože, slabým rýchlym pulzom, bledosťou, zníženým množstvom moča, zvýšenou

mernou hmotnosťou moča, zvýšeným hematokritom.

Hyperhydratácia (hypervolémia) znamená zvýšený objem telových tekutín. Môže byť

izotonická, hypotonická a hypertonická. Pri izotonickej sa v organizme zadržiava voda aj

sodík. Jej príčinou je napr. zlyhanie srdca, nefrotický syndróm a dekompenzovaná cirhózy

pečene. Hypotonická hyperhydratácia (intoxikácia vodou) vzniká pri vysokom príjme vody

s malým obsahom sodíka a súčasnom nízkom alebo žiadnom vylučovaní vody z organizmu,

napr. anúria alebo oligúria pri akútnom zlyhaní obličiek. Hypertonická hyperhydratácia je

zväčšenie objemu ECT, ktorého príčinou je nadbytok sodíka.

K príznakom hyperhydratácie patria edémy, zvýšenie hmotnosti, rozšírenie krčných žíl, vznik

ascitu...

Poruchy elektrolytového hospodárstva – ide o zvýšenie alebo zníženie koncentrácie

draslíka, sodíka, vápnika, chlóru, horčíka a fosforu.

Poruchy acidobázickej rovnováhy - pri niektorých chorobných stavoch môže byť tvorba,

vylučovanie alebo prísun kyslých či alkalických metabolitov taký veľký, že regulačné

mechanizmy nedokážu udržať pH krvi vo fyziologických medziach. Posun pH ku kyslej

strane (pod 7,35) sa označuje ako acidóza, posun pH k zásaditej strane (nad 7,45) sa označuje

ako alkalóza. Zmeny acidobázickej rovnováhy, pri ktorých sa mení metabolická zložka, t. j.

koncentrácia bikarbonátových iónov sa nazývajú metabolické poruchy – metabolická acidóza,

metabolická alkalóza. Poruchy, ktoré sú spôsobené respiračnou zložkou, t. j. zmenami


175

koncentrácie kyseliny uhličitej sa nazývajú respiračné poruchy – respiračná acidóza,

respiračná alkalóza.

Zvýšené riziko vzniku tekutinovej a elektrolytovej nerovnováhy je u pacientov:

po operácii,

s popáleninami, ťažkým úrazom,

s chronickými chorobami – srdcové zlyhávanie, diabetes mellitus, chronická obštrukčná

choroba pľúc, nádorové choroby,

ktorí nemôžu prijímať tekutiny per os,

na infúznej liečbe

s drenážnymi alebo odsávacími systémami,

ktorí užívajú diuretiká,

s nadmernými stratami tekutín,

s opuchmi,

s obmedzením príjmu tekutín,

vo vyššom veku.

7.2 Charakteristika infúzie

Infúzia je vpravenie väčšieho množstva tekutiny do organizmu parenterálnou cestou.

Predstavuje častú a efektívnu metódu aplikácie tekutín do extracelulárneho tekutinového

oddielu. Infúznu terapiu ordinuje lekár, ordinácia zahŕňa názov infúzneho roztoku a jeho

množstvo, poradie jednotlivých roztokov, ordináciu liekov, ktoré treba do infúzneho roztoku

pridať a rýchlosť podania. Sestra zodpovedá za správnu prípravu, asistenciu pri aplikácii,

udržovanie a ukončenie infúzie. Intravenózne môže sestra samostatne aplikovať infúziu len na

základe písomného poverenia lekára.

Indikácie infúznej terapie sú:

Terapeutické:

udržanie alebo vyrovnanie tekutinovej alebo elektrolytovej rovnováhy,

úprava acidobázickej rovnováhy,

doplnenie cirkulujúceho objemu,

zabezpečenie energetických potrieb organizmu,


176

potreba udržať v organizme určitú hladinu lieku po dlhší čas,

vyvolanie osmotickej diurézy.

Diagnostické – infúzny roztok je nosičom diagnostickej látky, pomocou ktorej je možné

vyšetriť konkrétny orgán (napr. žlčník, žlčové cesty, obličky a pod.)

Infúzia sa môže aplikovať viacerými spôsobmi. Najbežnejšia je intravenózna aplikácia, ďalej

sa tekutiny môžu podávať intraarteriálne (do tepny), subkutánne (pod kožu) a intraoseálne (do

kostnej drene).

7.3 Infúzne roztoky

Infúzne roztoky sú pripravované vo farmaceutických závodoch (obr. 1). Základom roztokov

je destilovaná bezpyrogénna a sterilná voda. Špeciálne roztoky sa pripravujú v ústavných

lekárňach. Infúzne roztoky sa plnia do otvorených alebo zatvorených infúznych systémov.

Otvorený infúzny systém predstavujú obalové techniky, ktoré vyžadujú použitie

odvzdušňovacieho ventilu. Patria sem:

sklenené fľaše, ktoré majú hrdlo uzatvorené gumenou zátkou, prichytenou kovovou

manžetou,

polotuhé plastové fľaše, ktoré majú hrdlo uzatvorené gumenou zátkou krytou plastovým

krytom,

polotuhé plastové fľaše, ktoré majú na plastovom hrdle dva porty – väčší pre zavedenie

ihly infúznej súpravy a menší pre aplikáciu liekov.

Uzatvorený infúzny systém nevyžaduje použitie odvzdušňovacieho ventilu, čím sa

minimalizuje riziko vzniku nozokomiálnych nákaz. Medzi uzatvorené systémy patria vaky

z pastu, na dne ktorého sú umiestnené dva porty - na zavedenie ihly infúznej súpravy a na

aplikáciu liekov.

Infúzne fľaše a vaky sa vyrábajú v objeme 100, 250, 500 a 1000 ml. Každá infúzna fľaša

alebo vak musí byť graduovaná, vzduchotesne uzatvorená a označená štítkom s názvom

roztoku, jeho symbolom, údajmi o objeme, obsahu, zložení, expiračnej dobe a výrobcovi.


177

Obrázok 1 Infúzne roztoky

DRUHY INFÚZNYCH ROZTOKOV

Infúzne roztoky môžeme rozdeliť z viacerých hľadísk.

Podľa druhu rozpustenej látky delíme infúzne roztoky na:

kryštaloidné – sú to roztoky elektrolytov, ktoré voľne prenikajú cievnymi membránami.

Po aplikácii časť ich objemu zostáva v plazme, časť prechádza cievnymi membránami do

intesticiálnej tekutiny, t. z. rýchle zásobujú organizmus vodou a elektrolytmi, ale rýchlo aj

odchádzajú z krvného obehu. Do tejto skupiny patrí napr.: Fyziologický roztok - F 1/1 (9

g NaCl a 1000 ml vody pro inj.), Fyziologický roztok polovičný – F ½ (1 diel F1/1 a 1

diel 5 % G), Roztok glukózy 5 % - G 5 (50 g glukózy a 1000 ml vody pro inj.), Roztok

glukózy 10 % - G 10 (100 g glukózy a 1000 ml vody pro inj.), Ringerov roztok - R 1/1

(NaCl, KCl, CaCl2 a voda pro inj.), Darrowov roztok – D 1/1 (NaCl, KCl, Na laktát a voda

pro inj.), Hartmanov roztok – H 1/1 (NaCl, KCl, CaCl2, Na laktát a voda pro inj.),

Plasmalyte

koloidné – majú väčšie molekuly, po aplikácii zostávajú v krvnej plazme dlhšie ako

kryštaloidné roztoky, doplňujú cirkulujúci objem. Používajú sa u pacientov v šoku,

v ťažkej dehydratácii, ako náhrada krvných strát. Do tejto skupiny patrí napr. Dextrán (6

% roztok dextránu vo fyziologickom roztoku), Rheodextrán (10 % roztok dextránu vo

fyziologickom roztoku alebo v 5 % roztoku glukózy), Haes Steril 10%, Gelofusine.

Podľa osmotickej koncentrácie delíme infúzne roztoky na (osmotická koncentrácia roztoku je

daná počtom všetkých častí rozpustených v určitej objemovej jednotke roztoku):

izotonické – majú rovnakú osmotickú koncentráciu ako krvná plazma. Patria sem F 1/1, F

½, G 5, R 1/1, H 1/1, D 1/1, Plasmalyte.


178

hypertonické – majú vyššiu koncentráciu rozpustených látok ako krvná plazma,

vyvolávajú osmotickú diurézu (osmóza je pohyb vody cez bunkové membrány z roztoku

s nižšou koncentráciou do roztoku s vyššou koncentráciou). Vysoká koncentrácia

infúzneho roztoku vyvoláva presun tekutiny z intersticiálneho priestoru do krvného

oddielu. Podávajú sa pri edémoch, ascite, pri zvýšenom vnútrolebečnom tlaku, otravách.

Do tejto skupiny patrí Manitol 10 % a 20 %, Sorbitol 40 %, G 10, G 20, G 40.

hypotonické – majú nižšiu osmotickú koncentráciu ako krvná plazma, používajú sa

zriedkavo.

Podľa účelu rozdeľujeme infúzne roztoky na:

Roztoky určené na udržanie a úpravu tekutinovej a elektrolytovej rovnováhy – ide

o infúzne roztoky, ktoré majú udržať a obnoviť dynamickú rovnováhu organizmu,

narušenú chorobou. Tieto roztoky sa podávajú v situáciách, kedy pacient nemôže prijímať

tekutiny per os a pri dehydratácii, spôsobenej stratou vody a elektrolytov. Všeobecne do

tejto skupiny radíme roztoky nahrádzajúce vodu aj elektrolyty – F 1/1, F ½, R 1/1, D 1/1,

H 1/1 a Plasmalyte a roztoky nahrádzajúce vodu – G 5, G 10 (po zmetabolizovaní glukózy

roztok prináša organizmu len čistú vodu).

Roztoky určené na úpravu acidobázickej rovnováhy – na korekciu acidózy sa

používajú alkalizujúce roztoky – 4,2 alebo 8,4 % roztok natriumbikarbonátum (NaHCO3).

Na liečbu alkalózy sa používajú acidifikujúce roztoky – 5,35 % roztok chloridu amónneho

(NH4Cl).

Infúzne roztoky na doplnenie cirkulujúceho objemu – používajú sa koloidné roztoky.

Infúzne roztoky určené na vyvolanie osmotickej diurézy – používajú sa hypertonické

roztoky.

Infúzne roztoky ako nosiče liekov – ako nosné roztoky sa najčastejšie používa F 1/1, G5

a G10.

Infúzne roztoky na zabezpečenie energetických potrieb organizmu – ide o roztoky pre

parenterálnu výživu, zaisťujú nutričnú výživu pacienta. Parenterálna výživa je indikovaná

vtedy, keď perorálna, enterálna výživa nepokrýva energetické a nutričné potreby pacienta,

je kontraindikovaná alebo ju pacient netoleruje. Parenterálna výživa môže byť komplexná

– zabezpečuje dodávku makronutrientov (cukry, tuky, aminokyseliny), mikronutrientov

(vitamíny, stopové prvky), vodu a elektrolyty a doplnková – dodáva sa iba časť

nutrientov. Medzi infúzne roztoky na parenterálnu výživu patria:


179

Infúzne roztoky sacharidov: Glukóza 5%, 10 %, 20% a 40 %, Sorbitol 5 % a 20 %,

Xylitol 10 %. Roztoky z koncentráciou 20 % a viac sa podávajú iba do centrálneho

venózneho systému (spôsobujú zápal periférnych žíl). Do roztokov glukózy sa môže

pridávať inzulín v závislosti od pacientovej glykémie.

Infúzne roztoky tukov: Intralipid, Nutralipid, Lipofundín, Structolipid. Sú to špeciálne

tukové emulzie, ktoré slúžia ako zdroj energie a zároveň aj ako zdroj esenciálnych

mastných kyselín. Môžu sa podávať aj do periférnej žily, potrebná je pomalá

aplikácia.

Infúzne roztoky aminokyselín – okrem svojej základnej funkcie (syntéza bielkovín

a pokrytie energetickej potreby) niektoré roztoky plnia aj špecifické metabolické

funkcie a používajú sa pri metabolických poruchách pečene a obličiek. Musia sa

aplikovať pomaly . Do tejto skupiny patria roztoky: Nutramín VLI, Nutramín Neo 4%

a 8%, Nutramín C (podávaný pri poruchách pečene), Nutramín U (podávaný pri

poruchách obličiek), Aminoplazmal 5% a 10%, Aminoplasmal Hepa (podávaný pri

poruchách pečene), Neonutrín 5%, 10%, 15%, Neonutrín Hepa (podávaný pri

poruchách pečene), Neonutrín Nefro (podávaný pri poruchách obličiek)...

Infúzne roztoky mikronutrientov: Tracutil, Addamel N, Elotrace, Multibionta.

Infúzne roztoky pre komplexnú parenterálnu výživu, tzv. systém all in one (obr. 2) –

tieto roztoky obsahujú všetky komponenty v jednom plastovom vaku. Možno do nich

pridať elektrolyty, vitamíny a stopové prvky podľa pacientových potrieb. Vyrábajú sa

ako tzv. dvojkomorové a trojkomorové systémy. Dvojkomorové systémy napr.

Aminomix 1, Aminomix 2, Clinimix N 9, Clinimix N 14, Clinimix N 17.

Trojkomorové vaky, napr. OliClinomel N 7, OliClinomel N 8, Kabiven. Jednotlivé

komponenty parenterálnej výživy sú plastovom vaku oddelené v samostatných

komorách. Pred ich aplikáciou je potrebné vyvinúť rukami tlak na jednotlivé komory,

čím dôjde k zrušeniu priehradok medzi jednotlivými komorami, vzniknutý roztok je

potrebné premiešať (obr. 3).


180

Obrázok 2 Trojkomorový systém Obrázok 3 Príprava parenterálnej výživy

parenterálnej výživy

7. 4 Pomôcky a zariadenia pre infúznu liečbu

Infúzna prevodová súprava je určená na transport infúzneho roztoku z infúznej fľaše alebo

vaku do organizmu pacienta. Je vyrobená zo syntetického materiálu a je určená na jedno

použitie. Infúzna súprava (obr. 4) je zabalená v sterilnom obale s vyznačenou dobou

expirácie. Skladá sa z:

perforačnej ihly s viacerými otvormi, je zakrytá plastovým krytom,

Martinovej banky – priehľadná valcovitá banka, slúži ku kontrole počtu podávaných

kvapiek, zadržuje malé množstvo roztoku, čím bráni nasatiu vzduchu do hadičky,

ventila – nachádza sa v mieste spojenia perforačnej ihly a Martinovej banky, plní funkciu

odvzdušňovača pri otvorených infúznych systémoch,

transportnej hadičky – dlhá tenká hadička, ktorá spája Martinovu banku s kónusom,

tlačky (jazdec) – je určená na reguláciu rýchlosti infúzie

kónusu – kužeľovité zakončenie transportnej hadičky zakryté ochranným krytom.

Rozmermi a tvarom kónus zodpovedá všetkým pomôckam určeným na zavádzanie infúzie

(injekčné ihly, intravenózne kanyly)


181

Obrázok 4 Infúzna prevodová súprava

Spojovacia hadička je plastová tenká hadička, ktorá slúži na spojenie intravenóznej kanyly

s infúznou súpravou.

Infúzny stojan je zariadenie, ktoré slúži na zavesenie infúznej fľaše alebo vaku. Infúzny

stojan má kolieska, ktoré umožňujú jeho premiesťovanie, čo poskytuje pacientovi s infúznou

terapiou možnosť pohybu. Výška držiaka na infúzie sa dá upravovať. Čím vyššie je infúzna

fľaša umiestnená, tým je rýchlosť prietoku infúzie väčšia. Infúzny stojan môže byť

príslušenstvom nemocničnej postele.

Spojky infúznych súprav, tzv. trojcestné kohútiky – sú vyrobené z plastu, zabezpečujú

aplikáciu viacerých infúznych roztokov prerušovane, striedavo alebo súčasne do jedného

venózneho vstupu. Majú tri kónusy, jeden na spojenie so spojovacou hadičkou, ďalšie dva na

spojenie s infúznymi súpravami. Na ich vrchnej časti sú umiestnené tri ramená v tvare šípok,

ich poloha určuje priechodnosť jednotlivých kónusov – ak je šípka v jednej rovine s kónusom

znamená to, že kónus je otvorený a infúzny roztok tečie (obr. 5).

Obrázok 5 Trojcestný kohútik

Injekčné ihly, intravenózne katétre – pre

aplikáciu infúzie sa používajú injekčné ihly

dlhé 4 – 5 cm s krátko zabrúseným hrotom. Aplikácia infúzie jednorázovou injekčnou ihlou je

zriedkavá, používa sa pri jednorázovej infúzii. Pri dlhotrvajúcej infúznej terapii sa roztoky

aplikujú cez intravenózne kanyly. Ich charakteristika a zloženie sú uvedené v časti aplikácia

intravenóznej injekcie.


182

Infúzna pumpa - je elektronický prístroj pre presné a stabilné podávanie infúznych roztokov

(obr. 6). Zabezpečuje plynulé podávanie roztokov podľa presne nastavenej časovej jednotky

od 0,1 ml. Je vybavená zvukovým a svetelným alarmom, ktorý signalizuje blížiace sa

vyčerpanie infúznej fľaše, odchýlky v prívode roztoku, paravenózne umiestnenie kanýl a iné.

Pri použití infúznej pumpy sa rýchlosť a množstvo aplikovaného roztoku reguluje

mechanickým stlačovaním infúznej prevodovej súpravy, ktorá je vložená do prístroja.

Obrázok 6 Infúzna pumpa

7. 5 Intravenózna aplikácia infúzie

Infúziu intravenózne môžeme aplikovať:

cez injekčnú ihlu – pre hrozbu perforácie žily sa v súčasnosti používa zriedkavo, väčšinou

pri jednorázovom podávaní infúzneho roztoku,

cez intravenóznu kanylu,

cez krídelkovú vnútrožilovú kanylu s nástavnou hadičkou,

cez centrálny venózny katéter.

Miestom vpichu sú viditeľné žily na tele, u dospelých sa najčastejšie používajú žily

predlaktia, u dojčiat žily na hlavičke. Vhodnými žilami pre aplikáciu infúzie sú žily veľké, na

pohmat mäkké, rovné, uprednostňujú sa žily na nedominantnej končatine (u pravákov na

ľavej a u ľavákov na pravej). Nevhodnými miestami vpichu na aplikáciu infúzie sú žily na

paretickej končatine, sklerotické žily, žily používané pre eliminačné metódy napr.

hemodialýzu, žily tuhé a sklerotické, malé nehmatné žily, žily so známkami zápalu a miesta


183

predchádzajúcej kanylácie žily. Menej vhodnými miestami vpichu sú žily na dolných

končatinách a žily v lakťovej jame pri použití intravenóznej kanyly.

Zásady aplikácie infúzie

Každý infúzny roztok pred aplikáciou kontrolujeme trikrát – kontrolujeme, či jeho názov,

zloženie, objem a expiračná doba súhlasia s ordináciou lekára zaznamenanou

v pacientovej dokumentácii.

Pri príprave, asistencii pri aplikácii, samostatnej aplikácii i pri ukončovaní infúzie

dodržujeme zásady asepsy.

Infúznu prevodovú súpravu zavádzame do infúznej fľaše alebo vaku až bezprostredne

pred aplikáciou infúzie.

Lieky, ktoré pridávame do infúzneho roztoku, kontrolujeme trikrát – pred ich vybratím

z lekárničky, pred ich vyňatím z obalu a napokon pri ich vrátení na miesto. Vždy si

prečítame informáciu na štítku ampulky alebo injekčnej liekovke, kontrolujeme názov,

objem lieku, množstvo liečivej látky, spôsob podania a exspiračný čas a porovnáme údaje

s pacientovou ordináciou. Lieky do infúzneho roztoku pridávame bezprostredne pred

aplikáciou infúzie, infúzna zmes musí zostať číra. Informáciu o pridaných liekoch

uvedieme čitateľne na infúznu fľašu alebo vak.

Počas aplikácie infúzie pravidelne kontrolujeme stav pacienta, funkčnosť infúznej súpravy

a rýchlosť aplikácie infúzneho roztoku.

Ak aplikujeme infúziu samostatne na základe povolenia lekárom urobíme o aplikácii

infúzie záznam do dokumentácie pacienta.

Pri výskyte komplikácii prerušíme podávanie infúzie uzatvorením tlačky na infúznej

súprave (ihlu nevyberáme) a informujeme lekára.

Regulácia rýchlosti infúzie

Dôležitou úlohou sestry je regulácia prietoku intravenóznej infúzie. Rýchlosť prietoku

ordinuje lekár dvoma spôsobmi, a to počtom kvapiek za minútu alebo časom ako dlho má

infúzia tiecť. Rýchlosť prietoku infúzne roztoku ovplyvňuje:

poloha končatiny, na ktorej je miesto vpichu,

poloha a priechodnosť hadičiek – rýchlosť sa zmenšuje a prietok sa zastavuje pri zalomení

katétra, pri obštrukcii hadičiek telom pacienta a pod.

výška infúznej fľaše – vyššia poloha urýchľuje prietok, nižšia poloha spomaľuje prietok.


184

Rýchlosť prietoku infúzneho roztoku môžeme nastaviť pomocou tlačky na infúznej súprave,

pomocou presného regulátora infúzie, ktorý je súčasťou niektorých infúznych súprav (obr. 7),

pomocou presného regulátora infúzie, ktorý možno navliecť na transportnú hadičku infúznej

prevodovej súpravy alebo pomocou infúznej pumpy.

Pri regulácii prietoku pomocou tlačky na infúznej súprave musíme nastaviť počet kvapiek za

minútu tak, aby sme zabezpečili podanie predpísaného množstva roztoku za správny čas.

Počet kvapiek za minútu pri poznaní množstva infúzneho roztoku a času, za ktorý má byť

podaný vypočítame:

min

infmin

vroztokupodávaniačascelkový

faktorkvapkovýúzieobjemcelkovýzakvapiekMnožstvo

Kvapkový faktor udáva počet kvapiek na 1 mililiter, je uvedený na každej infúznej

prevodovej súprave. Súpravy používané na našom trhu majú kvapkový faktor 20.

Príklad: Ak máme podať 500 ml roztoku za 4 hodiny, počet kvapiek za minútu vypočítame:

min/42min240

20500kvapiek

kvapiekml

Táto rýchlosť je približne 42 kvapiek za minútu. Nastavíme ju tak, že stláčame alebo

uvoľňujeme transportnú hadičku infúznej prevodovej súpravy tlačkou, pričom počítame

kvapky rovnakým spôsobom ako pulz.

Obrázok 7 Infúzna súprava s regulátorom prietoku

PRÍPRAVA INTRAVENÓZNEJ INFÚZIE

Infúzny roztok sa pripravuje ešte pred vpichom do žily, aby sa

mohla rýchlo napojiť na ihlu alebo katéter. Príprava zahŕňa výber ordinovaného infúzneho

roztoku z lekárničky, pridanie ordinovaných liekov, spojenie infúzneho roztoku s infúznou

fľašou alebo vakom a označenie infúznej fľaše alebo vaku.

Pomôcky

dokumentácia pacienta s ordináciou infúzneho roztoku,

ordinovaný infúzny roztok,


185

infúzna prevodová súprava,



injekčná striekačka (jej veľkosť volíme podľa objemu ordinovaného lieku),


emitná miska.

Pracovný postup

Podľa ordinácie lekára vyberieme z lekárničky ordinovaný infúzny roztok, prípadne lieky,

ktoré treba do roztoku pridať. Na infúznej fľaši alebo vaku skontrolujem názov roztoku,

jeho koncentráciu, množstvo a expiračný čas. Rovnako kontrolujeme aj všetky lieky, ktoré

budeme do infúzneho roztoku pridávať (všetky lieky musia byť určené na intravenózne

podanie). Pri použití infúzneho vaku vyberieme vak z ochranného obalu, pevne ho

stlačíme a skontrolujeme, či nedochádza k úniku tekutiny.

Pripravíme infúznu fľašu alebo vak na zavedenie infúznej prevodovej súpravy, prípadne

na pridanie ordinovaných liekov:

Pri fľašiach s gumeným uzáverom odstránime kovový alebo plastový kryt. Pomocou

mulového tampónu s dezinfekčným roztokom rotačným pohybom dôkladne

vydezinfikujeme odkrytú gumenú zátku.

Pri infúznych vakoch si pripravíme príslušný port. Ak do roztoku nebudeme pridávať

žiadne liečivá odstránime kryt z plastu z výstupného portu na dne vaku tak, že jednou

rukou uchopíme menšie krídelko na hrdle portu, druhou rukou uchopíme väčšie krídelko

na uzávere, otočíme a uzáver vypadne. Ak budeme do roztoku pridávať lieky, necháme

port pre infúznu súpravu uzavretý a vydezinfikuje port pre aplikáciu liekov.

Pri polotuhých plastových fľašiach s dvomi portami otvoríme väčší port v prípade, že

nebudeme pridávať lieky, menší port v prípade, že do infúzneho roztoku budeme pridávať

lieky.

Pri ordinácii pridania lieku do infúzie si pripravíme liek z ampulky alebo injekčnej

liekovky štandardným spôsobom za dodržania zásad asepsy (technika nasatia liekov je

popísaná v kapitole Aplikácia injekcií). Prepichneme gumenú zátku alebo port infúznej

fľaše, vaku a injektujeme ordinovaný liek. Pri aplikácii väčšieho objemu liekov

nevyberáme perforačnú ihlu z gumenej zátky, kým neinjektujeme všetky ordinované lieky

(jednu perforačnú ihlu ponecháme v gumenej zátke, druhou nasávame ďalší liek). Ak do


186

roztoku glukózy treba pridať inzulín a zároveň aj ďalšie lieky, ako prvý pridáme inzulín,

až potom ostatné lieky. Vzniknutú infúznu zmes skontrolujeme pohľadom, musí zostať

číra.

Do infúznej fľaše alebo vaku zavedieme infúznu prevodovú súpravu. Vyberieme súpravu

z obalu, posunieme tlačku približne do polovice transportnej hadičky a uzatvoríme ju.

Snímeme kryt z perforačnej ihly a zavedieme ju cez gumený uzáver alebo cez infúzny

port do infúznej fľaše (obr. 8 a) alebo vaku. Pri zavádzaní jednou rukou držíme infúznu

súpravu a druhou fľašu alebo vak.

Infúznu fľašu alebo vak zavesíme do infúzneho stojana (prípadne ju držíme v zdvihnutej

nedominantnej ruke). Niekoľko krát stlačíme Martinovu banku, kým sa nenaplní do

polovice roztokom (obr. 8 b). Otvoríme odvzdušňovací ventil (iba pri otvorených

infúznych systémoch, pri uzavretých infúznych systémoch nechávame ventil uzavretý).

Koniec infúznej súpravy podržíme nad emitnou miskou, uvoľníme tlačku a necháme

roztok tiecť, kým sa neodstráni vzduch. Počas odpúšťania vzduchu necháme kónus

infúznej súpravy zakrytý ochranným krytom, infúzny roztok prestane pretekať infúznou

súpravou, keď sa ochranný kryt navlhčí obr. 8 c).

Obrázok 8 Zavedenie infúznej

prevodovej súpravy do infúznej

fľaše

Infúznu fľašu alebo vak

označíme menom

a priezviskom pacienta,

číslom jeho izby, názvom

a množstvom pridaného lieku,

dátumom a hodinou prípravy

infúzie a podpisom osoby, ktorá infúziu pripravovala. V prípade kontinuálneho podávania

infúznych roztokov označíme aj infúznu prevodovú súpravu administratívnym štítkom


187

s dátumom, časom jej napojenia a podpisom sestry. (súprava sa označuje preto, aby sa

zabezpečila jej výmena v pravidelných intervaloch).

Zabezpečíme likvidáciu použitého jednorázového materiálu bezpečným spôsobom,

injekčné ampulky a liekovky nevyhadzujeme a pripravíme pomôcky na aplikáciu infúzie.

A

B

C

Obrázok 9 Príprava infúzneho vaku na aplikáciu

A – otvorenie ochranného obalu, B – zavedenie infúznej prevodovej súpravy, C – Pridanie

lieku do infúzneho roztoku

APLIKÁCIA INTRAVENÓZNEJ INFÚZIE

Intravenózne aplikuje infúziu lekár, sestra môže samostatne aplikovať infúziu len na základe

písomného poverenia lekára. Príprava pomôcok a pracovný postup aplikácie infúzie sa líšia

pri použití jednorázovej injekčnej ihly alebo intravenózneho katétra.


188

Pomôcky

infúzny roztok so zavedenou infúznou prevodovou súpravou,

prázdne ampulky alebo injekčné liekovky liekov, ktoré sme pridali do infúzneho roztoku,

infúzny stojan,

Pri aplikácii cez jednorázovú injekčnú ihlu: pomôcky ako na i. v. injekciu (uvedené

v kapitole Aplikácia injekcií) a obalená dlaha (ak je potrebné fixovať končatinu).

Pri aplikácii cez intravenóznu kanylu s potrebou jej zavedenia: pomôcky na zavedenie

intravenóznej kanyly (uvedené v kapitole Aplikácia injekcií).

Pri aplikácii cez zavedenú intravenóznu kanylu: označená 10 ml injekčná striekačka

s fyziologickým roztokom alebo striekačka predplnená fyziologickým roztokom už od

výrobcu, sterilný uzáver spojovacej hadičky,

emitná miska,

rukavice.

Pracovný postup

Zabezpečíme lekára alebo v prípade poverenia lekárom aplikujeme infúziu samostatne.

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou infúzie.

Zavesíme infúznu fľašu alebo vak na infúzny stojan.

Podľa ordinácie lekára zmeriame pacientovi tlak krvi a pulz a založíme dokumentáciu

bilancie tekutín.

Pripravíme pacienta na aplikáciu infúzie:

Ak je pacient pri vedomí:

dáme mu možnosť, aby sa na výkon pripravil – umyl sa, šiel na toaletu, zaujal pohodlnú

polohu,

upravíme mu posteľ,

ku končatine, do ktorej nebude aplikovaná infúzia mu pripravíme signalizačné zariadenie,

prípadne pomôcky na rozptýlenie (kniha, časopis ...),

upozorníme ho, aby nehýbal končatinou, v ktorej je jednorázová injekčná ihla zavedená

alebo, aby nerobil prudké pohyby končatinou, v ktorej má zavedenú intravenóznu kanylu,

aby nemanipuloval s infúznou súpravou a pri výskyte akýchkoľvek problémov aby,

signalizačným zariadením privolal sestru.

Ak je pacient v bezvedomí:


189

upravíme mu posteľ, zabezpečíme mu vhodnú polohu a vyprázdnime zberné vrecko na

moč.

Pohľadom a pohmatom zhodnotíme žilový systém a vyberieme miesto vpichu. Pod

končatinu vložíme väčší štvorec buničitej vaty.

Priložíme Esmarchovo škrtidlo na vybranú končatinu 5 až 10 cm nad predpokladaným

miestom vpichu – škrtidlo napneme, stiahneme rameno a na jeho boku zabezpečíme

škrtidlo slučkou.





Ďalší postup sa líši v závislosti od toho, či infúzia bude aplikovaná cez jednorázovú

injekčnú ihlu alebo sa bude zavádzať intravenózna kanyla. Ďalej sa postup odlišuje pri

asistencii lekárovi a pri samostatnej aplikácii sestrou.

Asistencia pri aplikácii infúzie – podáme lekárovi rukavice, lekár si pohmatom zvolí

miesto vpichu. Podáme mu tampón navlhčený dezinfekčným roztokom, ktorým zrealizuje

dezinfekciu miesta vpichu. Len čo lekár napichne žilu, uvoľníme Esmarchovo škrtidlo,

požiadame pacienta o uvoľnenie päste. Odstránime plastový kryt z distálneho konca

infúznej súpravy a spojíme kónus infúznej súpravy s jednorázovou ihlou alebo

intravenóznym katétrom. Zabezpečíme ihlu alebo katéter prúžkami leukoplastu. Podľa

ordinácie lekára nastavíme rýchlosť podávania infúzneho roztoku pomocou tlačky.

Zabezpečíme likvidáciu použitého jednorázového materiálu a starostlivosť o použité

pomôcky. pozorujeme pacienta počas aplikácie infúzie. Lekár zaznamená údaje

o intravenóznej aplikácii infúzie do dokumentácie pacienta.

Aplikácia intravenóznej infúzie samostatne na základe poverenia lekárom:

Prstami vyhmatáme priebeh dilatovanej žily.


Zavedieme jednorázovú injekčnú ihlu alebo intravenózny katéter.

Pri zavedení jednorázovej injekčnej ihly:

Zložíme plastový kryt z distálneho konca infúznej súpravy a spojíme ho s injekčnou ihlou.

Z injekčnej ihly zložíme plastový kryt.


190

Nedominantnou rukou uchopíme rameno pacienta v úrovni miesta vpichu zospodu

a mierne napneme kožu. Dominantnou rukou plynulým pohybom zavedieme ihlu pod

ostrým uhlom do žily. Vpich robíme v troch fázach – v prvej fáze prepichneme ihlou pod

ostrým uhlom kožu a podkožie, v druhej časti zasunieme hrot ihly do priemeru cievy,

následne zmenšíme uhol medzi ihlou a pokožkou a ihlu zasunieme do priemeru žily

(nikdy nesmieme prepichnúť protiľahlú stenu žily).

Uvoľníme napnutie kože, nedominantnou rukou stlačíme distálny koniec infúznej

súpravy. Ak sa v kónuse ihly a kónuse infúznej súpravy objaví krv, uvoľníme škrtidlo

potiahnutím za rameno jeho slučky a požiadame pacienta, aby otvoril päsť.

Podložíme ihlu mulovým tampónom a fixujeme ju dvoma prúžkami leukoplastu.

Pri zavedení intravenóznej kanyly:

Zavedieme intravenóznu kanylu (postup je uvedený v časti Aplikácia injekcií)

Zložíme plastový kryt z distálneho konca infúznej súpravy a spojíme ho s kónusom

spojovacej hadičky intravenóznej kanyly.

Nastavíme rýchlosť podávania infúzneho roztoku pomocou tlačky alebo regulátora

infúzie.

Údaje o aplikácii infúzie zaznamenáme do dokumentácie.



Aplikácia infúzie cez už zavedenú intravenóznu kanylu

Overíme si totožnosť pacienta, oboznámime ho s aplikáciou infúzie.

Zavesíme infúznu fľašu alebo vak na infúzny stojan.

Podľa ordinácie lekára zmeriame pacientovi tlak krvi a pulz a založíme dokumentáciu

bilancie tekutín.

Pripravíme pacienta na aplikáciu infúzie.

Spojíme kónus infúznej súpravy s kónus spojovacej hadičky:

Zohneme hadičku za jej kónusom, odskrutkujeme jej uzáver a pripojíme kónus striekačky

s fyziologickým roztokom.

Vyrovnáme ohnutie hadičky a injektujeme fyziologický roztok, čím si overíme

priechodnosť kanyly. Ak je kanyla priechodná, aplikácia prebieha bez odporu.

Zalomíme spojovaciu hadičku, odpojíme striekačku s fyziologickým roztokom.


191

Zložíme plastový kryt z distálneho konca infúznej súpravy a spojíme ho s kónusom

spojovacej hadičky intravenóznej kanyly.

Nastavíme rýchlosť podávania infúzneho roztoku pomocou tlačky alebo regulátora

infúzie.




MONITOROVANIE A UDRŽIAVANIE INFÚZIE

Intravenózne infúzie sa musia pravidelne monitorovať, aby sa ordinovaný roztok aplikoval

primeranou rýchlosťou a aby sa zabránilo komplikáciám. Priebežne kontrolujeme:

Rýchlosť prietoku infúzneho roztoku – ak zistíme vyššiu rýchlosť prietoku oproti

ordinácii, infúziu spomalíme a naopak. Nesprávna rýchlosť prietoku infúzneho roztoku

môže negatívne ovplyvniť zdravotný stav pacienta. Roztok, ktorý sa podáva príliš pomaly,

môže nedostatočne nahrádzať tekutiny, elektrolyty a lieky vzhľadom na potreby pacienta.

Roztok, ktorý sa podáva príliš rýchlo, môže vyvolať preťaženie srdcovocievneho systému

alebo pri niektorých infúznych roztokoch vznik nežiadúcich účinkov.

Ak je výsledkom našej kontroly zistenie zastavenia prietoku infúzneho roztoku, snažíme

sa zistiť príčinu a odstrániť ju. K možným príčinám patrí:

uzavretie alebo blokáda odvzdušňovacieho ventilu pri otvorených infúznych

systémoch – riešením je otvorenie ventilu, v prípade jeho blokády injektujeme cez

ventil 2 ml striekačkou vzduch,

blokáda transportnej hadičky súpravy zalomením alebo telom pacienta – transportnú

hadičku vyrovnáme, prípadne ju fixujeme náplasťou a uložíme ju tak, aby žiadna časť

tela pacienta nevyvíjala na hadičku tlak,

poloha transportnej hadičky infúznej súpravy je pod venepunkčným miestom –

v tomto prípade hadičku stočíme na povrch postele,

nízka poloha infúznej fľaše – upravíme výšku infúzneho stojana tak, aby infúzna fľaša

alebo vak bola minimálne 1 meter nad miestom venepunkcie,

zahnutie kanyly v mieste zhybu – upozorníme pacienta, aby končatinu vystrel

a nezohýbal ju, u nespolupracujúceho pacienta fixujeme kĺb dlahou,

zablokovanie intravenóznej kanyly – prepláchneme ju fyziologickým roztokom,


192

paravenózne umiestnenie kanyly – odstránime kanylu a zavedieme novú.

Miesto vpichu – pozorovanie je zamerané na odhalenie paravenóznej aplikácie (príčinou

je vysunutie ihly alebo katétra zo žily), ktorá sa prejaví opuchom, pocitom „štípania“ až

bolesti v mieste vpichu a bledosťou, na odhalenie zápalu žily, k prejavom ktorého patrí

ščervenanie, opuch, pálivá bolesť pozdĺž žily a na zisťovanie krvácania, ktoré vzniká pri

prepichnutí žily a prejavuje sa hematómom. Vo všetkých troch prípadoch je potrebné

ukončiť podávanie infúzie, vytiahnuť ihlu, urobiť novú venepunkciu a zaznamenať

výskyt problému do dokumentácie pacienta. O miesto vpichu sa postaráme podľa

zvyklostí oddelenia.

Infúznu súpravu – zameriavame sa na presakovanie alebo vytekanie roztoku. V prípade

výskytu takéhoto problému vymeníme infúznu prevodovú súpravu.

Stav pacienta, jeho subjektívne pocity a výskyt komplikácií – pri akejkoľvek zmene

zdravotného stavu a výskyte nežiadúcich účinkov, infúziu prerušíme (ihlu nevyberáme)

a informujeme lekára.

VÝMENA INFÚZNEJ FĽAŠE ALEBO VAKU

Infúzna fľaša alebo vak sa menia vtedy, keď je v hrdle fľaše iba malé množstvo tekutiny

a tekutina je ešte stále v Martinovej banke infúznej prevodovej súpravy.

Pracovný postup

Pripravíme si nový ordinovaný infúzny roztok. Skontrolujeme, či jeho názov, množstvo

a exspiračný čas súhlasia s ordináciou lekára. Injektujeme do infúzneho roztoku

ordinované lieky.

Infúznu fľašu alebo vak označíme menom a priezviskom pacienta, číslom jeho izby,

názvom a množstvom pridaného lieku, dátumom a hodinou prípravy infúzie, podpisom

osoby, ktorá infúziu pripravovala a poradovým číslom infúzneho roztoku.

U pacienta skontrolujeme miesto vpichu a jeho celkový stav.

Tlačkou prerušíme prietok predchádzajúceho infúzneho roztoku.

Snímeme infúznu fľašu zo stojanu, vydezinfikujeme gumenú zátku novej fľaše alebo

otvoríme infúzny port na vaku a zavedieme perforačnú ihlu infúznej prevodovej súpravy

do novej fľaše alebo vaku.

Infúznu fľašu zavesíme na stojan a nastavíme rýchlosť prietoku infúzneho roztoku.


193




Upozornenie: Infúznu prevodovú súpravu meníme podľa štandardu zdravotníckeho

zariadenia. Vo všeobecnosti platí, že pri uzavretých infúznych systémoch a kontinuálnom

podávaní roztokov sa mení infúzna prevodová súprava 1 x za 48 -72 hodín. Pri otvorených

infúznych systémoch a kontinuálnom podávaní roztokov sa infúzna súprava mení 1 x za 12 -24

hodín. Ak infúzna terapia nie je kontinuálna (napr. pri ordinácii 500 ml F 1/1 R a V),

napájame novú infúznu súpravu na každú infúznu fľašu.

UKONČENIE INTRAVENÓZNEJ INFÚZIE

Intravenóznu infúziu ukončujeme po podaní množstva roztoku ordinovaného lekárom. Postup

ukončenia infúzie sa líši v závislosti od toho, či sa intravenózna aplikácia ukončuje alebo

bude intermitentne pokračovať ďalej.

Pomôcky:

Pri vybratí jednorázovej injekčnej ihly alebo intravenóznej kanyly:

mulové štvorce alebo tampóny,

benzínalkohol,

emitná miska,

leukoplast

rukavice,

sterilná skúmavka, sterilné rukavice a žiadanka na vyšetrenie pri ordinácii odoslania

konca kanyly na mikrobiologické vyšetrenie,

Pri intermitentnom i. v. podávaní infúznych roztokov a liekov:

10 ml injekčná striekačka naplnená fyziologickým roztokom alebo striekačka predplnenú

fyziologickým roztokom už od výrobcu,

sterilný uzáver spojovacej hadičky,

emitná miska,

rukavice.


194

Pracovný postup

Oboznámime pacienta s ukončením infúzie a odstránením injekčnej ihly alebo

intravenóznej kanyly.

Tlačkou prerušíme prietok infúzneho roztoku. Infúziu ukončujeme vtedy, keď je v hrdle

fľaše iba malé množstvo tekutiny a tekutina je ešte stále v Martinovej banke infúznej

prevodovej súpravy.

Odstránime náplasť, ktorá fixovala injekčnú ihlu alebo intravenóznu kanylu. Pre jej

šetrnejšie odlepenie môžeme náplasť navlhčiť benzínalkoholom.

Tampónom alebo mulovým štvorcom jemne zatlačíme na miesto vpichu a vytiahneme

ihlu alebo kanylu. Následne silne zatlačíme na miesto vpichu - prevencia krvácania

a vzniku hematómov. Kompresia miesta vpichu má trvať minimálne 1 minútu, optimálna

dĺžka je 3 – 4 minúty. V prípade požiadavky na mikrobiologické vyšetrenie konca kanyly

asepticky odoberieme koniec kanyly do sterilnej skúmavky.

Ak miesto vpichu počas kompresie presiaklo, priložíme naň nový tampón, ktorý

prelepíme náplasťou.

Údaje o ukončení infúzie, resp. odstránení intravenóznej kanyly zaznamenáme do

dokumentácie.

Zabezpečíme transport odobratého materiálu spolu so žiadankou do laboratória.



Pri intermitentnom i. v. podávaní infúznych roztokov a liekov:

Oboznámime pacienta s ukončením infúzie. Tlačkou prerušíme prietok infúzneho roztoku.

Zalomíme spojovaciu hadičku za jej kónusom a odpojíme infúznu prevodovú súpravu.

Na kónus spojovacej hadičky nasadíme striekačku s fyziologickým roztokom, vyrovnáme

ohnutie spojovacej hadičky a prepláchneme kanylu fyziologickým roztokom.

Pred odpojením striekačky opäť zalomíme spojovaciu hadičku a na jej kónus

zaskrutkujeme sterilný uzáver spojovacej hadičky.

Údaje o ukončení infúzie zaznamenáme do dokumentácie.




195

7.6 Aplikácia infúzie deťom

Deťom aplikuje infúziu lekár, sestra asistuje. Postupuje sa podobne ako u dospelých, deťom

sa aplikuje menšie množstvo infúzneho roztoku (podľa veku, hmotnosti, zdravotného stavu),

ktoré sa podáva cez tenkú intravenóznu kanylu, najčastejšie krídelkovú s nástavnou hadičkou.

U malých detí sa kanyla zavádza do žíl na hlavičke, ruke a chodidle, u starších detí sa

používajú žily ako u dospelých. Batoľatá a detí predškolského veku pripravujeme na infúziu

vzhľadom na rozsah ich pozornosti a úroveň myšlienkových procesov bezprostredne pred

výkonom, vysvetlenie musí byť jednoduché, konkrétne a názorné (napr. na bábike, plyšovej

hračke). Zavádzanie i. v. kanyly vyžaduje fixáciu malého dieťaťa. U malých detí je veľmi

dôležité znehybniť končatinu dlahou alebo fixovať zápästie, prípadne členok, fixácia však

musí byť maximálne voľná, aby sa dieťa mohlo pohybovať. U batoliat a detí predškolského

veku sa snažíme fixáciu čo najviac obmedziť (ak je to možné) a vyhýbame sa pripútaniu

dieťaťa na posteľ. Neustále na dieťa dohliadame a rôznymi aktivitami odpútavame jeho

pozornosť od i. v. terapie. Na intravenóznu infúziu je potrebné pripraviť aj rodičov dieťaťa,

nabádame ich, aby malému dieťaťu poskytovala verbálne a dotykové stimuly, utišovali ho.

Dôležité je ukázať im, ako bezpečne zaobchádzať s dieťaťom s intravenóznou infúziou.

V prípade nedostupnosti žíl sa u detí infúzie môžu aplikovať aj do kostnej drene holennej

kosti (intraoseálne). Používajú sa na to špeciálne skrutkové kanyly.

KONTROLNÉ OTÁZKY A ÚLOHY

1. Vymenujte faktory, ktoré ovplyvňujú tekutinovú a elektrolytovú rovnováhu pacienta.

2. Definujte infúziu.

3. Vymenujte zásady aplikácie infúzie.

4. Pripravte pomôcky na intravenóznu infúziu.

5. Precvičte si prípravu infúznej zmesi.

6. Demonštrujte na modeli aplikáciu infúzie.

Literatúra

13. HANOUSKOVÁ, J. 2007. Pooperační infúzní terapie. In Urologie pro praxi, ISSN

1213-1768, 2007, roč. 8, č. 4, s. 184 – 185.

14. KONTROVÁ, L., ZÁČEKOVÁ, M., HULKOVÁ, V. 2005. Štandardy

v ošetrovateľstve. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2005. 215 s. ISBN 80-8063-198-0


196

15. KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2.



2001. 804 s. ISBN 80-8063-087-9

17. LEIFER, G. 2004. Úvod do porodnického a pediatrického ošetřovatelství. 1. české

vydání. Prah : Grada Publishing, 2004. 988 s. ISBN 80-247-0668-7

18. MIKŠOVÁ, Z., FROŇKOVÁ, M, HERNOVÁ, R., ZAJÍČKOVÁ, M. 2006. Kapitoly

z ošetřovatelské péče I. Praha : Grada Publishing, 2006. 248 s. ISBN 80-247-1442-6

19. MIKULA, J., HLUCHOVÁ, L. 2005. Parenterálna a enterálna výživa. In Via practica,

ISSN 1336-4790, 2005, roč. 2, č. 5, s. 253 – 255.

20. ROZSYPALOVÁ, M., BALADOVÁ, E., ŠAFRÁNKOVÁ, A. 2002. Ošetřovatelství II.

Praha: Informatium, 2002, 239 s. ISBN 80-86073-97-1

21. ŠAFRANKOVÁ, A., NEJEDLÁ, M. 2006. Interní ošetřovatelství II. Praha : Grada

Publishing, 2006. 212 s. ISBN 80-247-1777-8

22. ZADÁK, Z. 2002. Výživa v intenzivní péči. Praha : Grada Publishing, 2002, 497 s. ISBN

80-247-0320-3


197

8 TRANSFÚZIE

Ciele

Charakterizovať transfúziu

Popísať označenie preparátov

Poznať aplikovať postupy prípravy pacienta a pomôcok na aplikovanie transfúzie

Spolupracovať s lekárom pri podaní transfúzneho lieku

Identifikovať bezprostredné transfúzne reakcie

Identifikovať oneskorené transfúzne reakcie

Uvedomiť si riziko transfúznej reakcie

Vedieť postup v prípade výskytu potransfúznej reakcie

Sledovať pacienta počas aplikovanie transfúzneho lieku a postup pri ukončení

podávania transfúzneho lieku

Zdokumentovať podávanie transfúzneho lieku

8.1 Hematológia a transfuziológia

Transfúzia sa definuje ako prevod krvi, dodanie krvi do organizmu po jej strate.

Transfuziológia je odbor, zaoberajúci sa transfúziou krvi.

Transfúzne lieky sa podávajú ako náhrada krvi alebo jej zložiek pri akútnej alebo

chronickej strate krvi, nedostatočnej tvorbe krviniek, zvýšenej spotrebe alebo nedostatočnej

tvorbe faktorov zrážania krvi.

Cieľom hemoterapie je dosiahnutie maximálneho liečebného efektu pri minimálnom

ohrození príjemcu potencionálnymi nežiadúcimi účinkami hemoterapie.

Pri indikovaní transfúzie je potrebné sa riadiť stanovenými indikačnými kritériami

hemoterapie. Indikácia musí byť uvedená na žiadanke a v dekurze.

Oddelenie hematológie a transfuziológie poskytuje komplexný sortiment

hematologických vyšetrení, transfuziologická časť organizuje darcovstvo a vyrába, skladuje a

distrubuje krv a krvné deriváty.

Oddelenie hematológie a transfuziológie má časť:

klinická hematológia

oddelenie transfuziologické


198

V transfúznom oddelení sa organizuje darcovstvo a realizujú odbery krvi i výroba

transfúznych prípravkov.

Klinická hematológia:

zabezpečuje štandardné hematologické vyšetrenia krvným automatickým

analyzátorom a koagulometrom

na morfologickom úseku sa vykonáva cytologické vyšetrenie punktátov (myelogramy,

adenogramy, punktáty tumorov) i cytochemické vyšetrenia

na hemokoagulačnom úseku sa vyšetruje celé spektrum hemokoagulačných vyšetrení,

vykonáva sa kontrola antikoagulačnej a fibrinolytickej liečby

na úseku imunohematologickom sa vykonáva imunohematologické vyšetrenie, titre

protilátok, predtransfúzne vyšetrenie, vyšetrenie potransfúznych príhod, diagnostiku

imunohematologických ochorení.

Transfuziologické oddelenie má úsek:

darcov krvi

odberu a konzervácia krvi

kryokonzervácie

na výrobu komponentov krvi

pre produkty získavané plazmaferézou a separátormi krvi

evidencie, registrácie a informatiky

biologickej a bakteriologickej kontroly

Prevádzka je zabezpečená podľa spracovaných štandardných postupov, platných predpisov a

potrebnej administratívy za využívania počítačov a laboratórneho informačného systému.

Nemocničná krvná banka je jednotka zdravotníckeho zariadenia ústavnej starostlivosti, v

ktorej sa uchováva a distribuuje ľudská krv a zložky z krvi a vykonávajú sa skúšky

kompatibility ľudskej krvi a zložiek z krvi určených výlučne na použitie vo vlastnom

zdravotníckom zariadení ústavnej starostlivosti vrátane transfúzie.


199

8.2 Podávanie transfúzie

Transfúzna jednotka – objem krvi alebo jej frakcii od jedného darcu:

Veľká tranfúzna jednotka:

plná krv – 400 až 450 ml krvi + konzervačný roztok, celkový objem 450 až 500 ml

erytrocytová masa – 250 až 350 ml

plazma - 160 až 270 ml

II. Malá tranfúzna jednotka (použitie v pediatrii:

- plná krv – 250 až 300 ml

- erytrocytová masa – 90 až 190 ml

Označenie preparátov:

názov výrobku,

množstvo,

číslo odberu,

rodné číslo darcu,

krvná skupina Rh faktor,

konzervačný roztok,

dátum odberu,

dátum expirácie,

skladovacie podmienky,

záznam o negativite testov.

Pomôcky:

označená skúmavka, pomôcky na odber krvi na krížny pokus, konzerva (ožiarenej krvnej

transfúzie), transfúzna súprava, infúzny stojan, držiak derivátu, diagnostická súprava na

určovanie krvných skupín/ABO/, rukavice na ochranu pred kontamináciou krvou pacienta,

pomôcky podľa spôsobu podania, Esmarchovo ovínadlo, leukoplast, emitná miska, periférna

cievka, ihla, striekačka, do CVK - 3x heparínový preplach na uzavretie centrálneho

venózneho katétra, 3x sterilný uzáver centrálneho venózneho katétra, sterilné štvorce,

tlakomer, fonendoskop, teplomer, diagnostické prúžky na vyšetrenie moča chemicky,


200

dezinfekčný roztok, pri chladových protilátkach – prístroj na ohrievanie transfúzie podľa

pokynov hematologického oddelenia a lekára, súpravu do prístroja, dokumentácia na

zdokumentovanie výkonu - ošetrovateľská dokumentácia, žiadanky na krvný prípravok,

záznam o transfúzií, hlásenie o transfúznej reakcii, denník transfúzneho lekára.

Súhlas pacienta

Lekár je povinný informovať pacienta o plánovanom podávaní transfúzneho lieku a jeho

možných rizikách a získať písomný súhlas pacienta, alebo príbuzných s navrhovanou

transfúznou liečbou tzv. pozitívny reverz.

Pri podávaní transfúzneho prípravku sa sestra riadi V Y H L Á Š K OU 364 Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky z 2. júna 2005, ktorou sa určuje rozsah

ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a

rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v

spolupráci s lekárom, § 3 Rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou v spolupráci

s lekárom.

Objednávanie transfúzie

Lekár vyplní Žiadanku na krvný prípravok a predtransfúzne vyšetrenie dvojmo so

správnym vyplnením anamnestických údajov, indikácie a krvnej skupiny, žiadanku

podpíše a opečiatkuje.

Sestra odoberie pacientovi vzorku krvi na predtransfúzne vyšetrenie, pred odberom

overí totožnosť pacienta a správne označí odobranú vzorku krvi.

Sanitár odnesie žiadanku a vzorku krvi do imunologického laboratória. Laborantka

žiadanku podpíše a zapíše na ňu čas prevzatia, oddelí originál od kópie. Originál

žiadanky zostáva v krvnom sklade, kópiu odnesie sanitár na oddelenie a je súčasťou

chorobopisu.

Zabezpečenie transfúznych prípravkov k chirurgickému zákroku

Pri zabezpečení transfúznych prípravkov k chirurgickému zákroku odošle žiadanku

lekár do krvného skladu s požiadavkou na počet a druh transfúznych prípravkov bez

vzorky krvi pacienta.


201

Termín operácie s upresní podľa plánovaného operačného programu, laborantka si

vyžiada vzorku krvi od pacienta na predtransfúzne vyšetrenie deň pred operáciou

(skríning protilátok musí byť vykonaný skôr-spolu s vyšetrením krvnej skupiny v

rajóne alebo u nás).

Skúška kompatibility

Laborantka overí krvnú skupinu príjemcu, vykoná veľkú krížovú skúšku nepriamym

antiglobulínovým testom metódou gélovej aglutinácie a skríning protilátok u príjemcu

s tromi typovými erytrocytmi P1,P2,P3 nepriamym antiglobulínovým testom.

Trvanie testu je 30 minút, odčíta sa makroskopicky (laborantka a lekár). Platnosť

skúšky kompatibility je 48 hodín. V prípade negativity skúšky kompatibility

laborantka vytlačí výdajku a oznámi oddeleniu, že transfúzne prípravky si môžu prísť

prevziať.

Pozitívna skúška kompatibility

V prípade pozitivity skúšky kompatibility a skríningu protilátok, výsledok oznámi

laborantka na oddelenie a vyžiada si vzorku krvi od pacienta ( 3 fialové a 2 červené

skúmavky) za účelom vyšetrenia antierytrocytových protilátok, ktoré sa vykonáva na

špecializovanom pracovisku.

Ak je hemoterapia nevyhnutná, ošetrujúci lekár sa skontaktuje s hematológom a

dohodnú sa na spôsobe hemoterapie.

Dodanie transfúzneho lieku na oddelenie

V prípade, že pacient je pripravený na podanie transfúzneho lieku a lekár odsúhlasí

jeho podanie, sestra vypíše výmenný lístok a sanitár donesie transfúziu z krvného

skladu na oddelenie.

Pri výdaji všetkých krvných prípravkov údaje pacienta na žiadanke, údaje na štítku

krvného prípravku, údaje na výdajke, údaje v knihe nákupu a výdaja musia súhlasiť.

Postup pri príprave transfúzie k podaniu

Transfúznu súpravu je možné pripojiť k vaku až tesne pred transfúziou, po súhlase

lekára k výkonu transfúzie.

Transfúziu je nutné zahájiť do 30 minút po vytiahnutí z chladničky, ukončiť do 4

hodín. Ak sa súprava pripojí skôr, transfúzia sa musí začať do 4 hodín od času


202

napojenia transfúznej súpravy a transfúzna súprava sa nesmie používať dlhšie ako 6

hodín.

Trombocyty a ČZP

Transfúziu trombocytov je nutné zahájiť ihneď a mala by stiecť do 20 minút

Jednotka čerstvo zmrazenej plazmy (ČZP) sa rozmrazuje vo vodnom kúpeli pri teplote

37°C ( nutná kontrola celistvosti vaku ), je nutné ju zahájiť čo najskôr po rozmrazení a

mala by stiecť počas 20 min.

Upozornenie

Pre podanie každej jednotky transfúzneho lieku sa musí použiť nová transfúzna

súprava.

Do transfúznych liekov sa nesmú pridávať žiadne liečivá alebo infúzne roztoky

Ohrievanie celej krvi/erytrocytov nemá opodstatnenie.

V prípade potreby akútneho podania veľkého objemu transf. liekov alebo podávania

pacientovi s klinicky významnými chladovými protilátkami prichádza do úvahy

ohrievanie transf. lieku pred transfúziou v zariadení s kontinuálnou kontrolou teploty (

37°C ).

Vrátenie transfúzneho prípravku

Ak transfúzny liek nebol podaný a nebola napojená ani transfúzna súprava, možno ho

vrátiť do krvného skladu do 1 hodiny od vydania.

Ak bol transfúzny liek na oddelení viac ako 1 hodinu a/alebo bola napojená transfúzna

súprava a nebol podaný, musí sa vrátiť spolu s výdajkou do krvného skladu na

protokolárne znehodnotenie.

Ukončenie transfúzie

Po ukončení transfúzie sa krvný vak so zvyškom transfúzneho lieku uloží minimálne

na 24 hodín do chladničky (doriešenie oneskorených reakcií s podaním transfúzie).

Podávanie transfúzie

Transfúziu podáva lekár v spolupráci so sestrou

Sestra pred transfúziou:

overí totožnosť pacienta, ak bolo ordinované, či má prípravok záznam o ožiarení.

Ožiarený transfúzny prípravok je indikovaný pri prevencii reakcie štepu proti

hostiteľovi (pacienti s vrodenou alebo získanou imunodeficienciou, transfúzie od

pokrvných príbuzných)


203

informuje pacienta o plánovanom podaní transfúzneho lieku a jeho možných

komplikáciách, oboznámi ho s výkonom

skontroluje funkčnosť a prístupnosť pacienta k signalizačnému zariadeniu

zmeria príjemcovi transfúzie tlak krvi, pulzovú frekvenciu, telesnú teplotu, vyšetrí

moč chemicky a sediment a hodnoty zapíše do príslušnej dokumentácie

odoberie vzorku krvi príjemcovi na overenie krvnej skupiny pri lôžku

zaeviduje krvný prípravok do transfúzneho denníka

Lekár pred transfúziou:

zaeviduje krvný prípravok do transfúzneho denníka

overí identitu príjemcu

overí celistvosť a vzhľad transfúzneho prípravku, údaje na štítku(dátum expirácie,

krvná skupina)

skonfrontuje výsledok vyšetrenia kompatibility s údajmi na štítku transfúzneho

prípravku s údajmi o pacientovi

vyplní tlačivo Záznam o transfúzii - dvojmo, originál je súčasťou chorobopisu, kópia

sa odošle do krvného skladu

ukončí overenie krvnej skupiny ABO pri lôžku pacienta (zaznamená výsledok do

Záznamu o transfúzii)

dá pokyn sestre k napojeniu transfúznej súpravy ku krvnému vaku

po zahájení transfúzie vykoná biologickú skúšku: podá 2x po 10-15 ml krvného

prípravku prúdom s 2-3 min. prestávkou (zaznamená do Záznamu o transfúzii)

v prípade negatívneho výsledku biologickej skúšky odsúhlasí podanie transfúzneho

lieku

začiatok transfúzie zapíše do Záznamu o transfúzii, podpíše sa a opečiatkuje osobnou

pečiatkou

taktiež skontroluje zápis podanej transfúzie v transfúznom denníku, kde sa podpíše a

opečiatkuje osobnou pečiatkou

v prípade vrátenia nepoužitého transfúzneho lieku do krvného skladu musí uviesť na

výdajku príčinu nepoužitia

Trvanie transfúzie

Trvanie transfúzie obvykle 1-2 hodiny, nesmie trvať dlhšie ako 4 hodiny, pri vitálnej

indikácii 1,5 ml/kg (100 ml za minútu)

Sledovanie pacienta


204

Pacienta sleduje lekár prvých 15 minút po zahájení (robí biologický pokus) a počas

ďalšieho tečenia ho sleduje sestra (minimálne každú 1/2 hodinu) a dozerá na rýchlosť

podávania transfúzneho lieku, ktorá v prípade objavenia sa komplikácií ihneď preruší

podávanie transfúzie, ponechá venepunkciu a zavolá ošetrujúceho lekára.

Pacient je pri zahájení transfúzie upozornený, že má hlásiť akékoľvek zmeny v

súvislosti s podávaním transfúzie.

Ukončenie transfúzie

Ak podanie transfúzie prebehlo bez komplikácií, sestra pacientovi zmeria TK, PF, TT

a moč chemicky a zapíše tieto údaje spolu s údajom o konci transfúzie do Záznamu

o transfúzii a do zdravotnej/ošetrovateľskej dokumentácie pacienta.

Ošetrí miesto podania transfúzneho lieku.

Uloží pomôcky.

Pacient musí zotrvať po ukončení transfúzie 4 hodiny v zdravotníckom zariadení za

účelom sledovania.

Sestra uloží vak so zvyškom transfúzneho lieku na 24 hodín do chladničky.

Lekár podľa zváženia odoberie pacientovi KO po transfúzii (monitoring liečebného

účinku) a poučí pacienta o možnosti objavenia sa komplikácií (horúčka, žltačka) aj o

niekoľko hodín a dní po transfúzií s odporučením hlásenia uvedených komplikácií.

Po podaní trombocytov sa vyšetrí KO 1 hodinu po podaní vždy.

8. 3 Potransfúzne reakcie

Postup v prípade výskytu potransfúznej reakcie

Ošetrujúci lekár je zodpovedný za dôsledné liečenie, hlásenie a dokumentovanie

nežiaducej reakcie súvisiacej s transfúziou.

O každej transfúznej komplikácii musí byť informovaný vedúci oddelenia, o ťažkých

transfúznych reakciách (hemolytická, bakteriálne - toxická, anafylaktická) a o úmrtí v

súvislosti s transfúziou musí byť informovaný riaditeľ nemocnice a/alebo jeho

námestník pre LPS.

Po zistení reakcie sestra transfúziu zastaví, venepunkciu udrží infúziou fyziologického

roztoku, zavolá lekára.

Lekár zaháji liečbu podľa druhu transfúznej reakcie, zabezpečí odber vzorky krvi (pre

imunologické laboratórium 3 x KO, 2 x KP) a preverí výsledky vyšetrenia pacienta


205

pred a po ukončení (prerušení) transfúzie. Priebeh a liečbu dokumentuje v

chorobopise. Vyplní dvojmo (strojom) tlačivo Hlásenie transfúznej reakcie a

zabezpečí jeho doručenie spolu so vzorkou krvi odobratej po transfúzii a zvyškom

krvného prípravku do príslušného krvného skladu.

Po obdržaní záveru vyšetrenia transfúznej reakcie z transfuziologického pracoviska

personál je povinný nalepiť tento výsledok do chorobopisu pacienta na viditeľné

miesto a upozorniť pacienta na výsledok (pacient musí byť informovaný o

identifikovaných antierytrocytových protilátkach).

Bezprostredné transfúzne reakcie:

Hemolytické transfúzne reakcie sa vyskytujú zriedkavo, no v 1 prípade na 100 000 -

200 000 transfúzií bývajú smrteľné. Vznikajú v dôsledku prítomnosti protilátok proti

antigénom transfundovaných erytrocytov

Nehemolytické horúčkové transfúzne reakcie (pyretické) sa vyskytujú najčastejšie -

pri 0,5 - 1% transfúzií. Príčinou je obvykle prítomnosť protilátok proti leukocytom,

najčastejšie anti-HLA. Príčinou však môžu byť aj cytokíny v krvnom prípravku

uvoľnené z leukocytov počas skladovania. Transfúzia mierne bakteriálne

kontaminovaného krvného prípravku môže tiež prebehnúť za príznakov

nehemolytickej horúčkovej reakcie. Častejšie sa vyskytuje v súvislosti s transfúziou

trombocytov.

Alergické reakcie. Príčinou alergických reakcií je precitlivenosť na rozličné

organické látky, najmä potravinového pôvodu, nachádzajúce sa v transfúznom

prípravku. Ich príčinou však môžu byť aj cytokíny uvoľnené z leukocytov.

Pľúcne reakcie. Veľmi závažnou transfúznou reakciou je akútna, často fatálna pľúcna

reakcia TRALI (transfusion related acute lung injury) prebiehajúca za príznakov

nekardiálneho pľúcneho edému s teplotou, tachypnoe, dyspnoe

Baktériotoxické reakcie spôsobené masívnou baktériovou kontamináciou krvného

prípravku sa našťastie vyskytujú mimoriadne zriedkavo. Svojimi príznakmi


206

pripomínajú veľmi ťažkú horúčkovú, inokedy anafylaktickú alebo hemolytickú

reakciu.

Obehové reakcie. Rýchlou transfúziou veľkého objemu krvného prípravku, prípadne

v kombinácii s podaním veľkého objemu náhradného roztoku, sa môže zaťažiť krvný

obeh s následným zlyhaním srdca a pľúcnym edémom.

Obehovým reakciám možno predísť tak, že sa bezdôvodne nepodáva krvný prípravok

príliš rýchlo.

Komplikácie masívnych transfúzií.

Najčastejšie oneskorené transfúzne reakcie:

potransfúzna purpura

prenos infekčných ochorení

reakcia štepu proti hostiteľovi - GvHD

aloimunizácia antigénmi erytrocytov, leukocytov, trombocytov, imunoglobulínov

preťaženie organizmu príjemcu železom po dlhodobej transfúznej liečbe

Upozornenie

Transfúzia nekompatibilnej krvnej zložky je najčastejšou príčinou akútnych transfúznych

reakcií, často aj smrteľných. Vo väčšine prípadov sa jedná o zlyhanie ľudského faktora.

V prevencii je nutné dbať na:

presnej identifikácii pacienta

správne označenie krvnej vzorky pacienta na predtransfúzne vyšetrenie

správne vykonanie testu kompatibility

kontrola identity pacienta a jednotky TL bezprostredne pred podaním vrátane overenia

krvnej skupiny pacienta a TL (bed - side test)

správne vykonanie biologickej skúšky pred podaním TL

Úlohy:

1. Popíšte význam transfúzie

2. Vymenujte označenie transfúznych preparátov

3. Pripravte pomôcky na transfúzie

4. Uveďte postup na objednanie transfúzie


207

5. Demonštrujte asistencie pri podávaní transfúzie

6. Vymenujte transfúzne reakcie

Literatúra

Krišková, A., a kol.: Ošetrovateľské techniky. Martin, Vydavateľstvo Osveta 2006, ISBN

8080632022

Ševčík, P., Černý, V., Vítovec, J., et al.: Intenzívni medicína, Galén 2000, ISBN 80-247-

0928-7

http://www.hematology.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=35

http://www.sksapa.sk/20091120269/Aktuality-a-oznamy/kompetencie-sestry.html

http://www.medinfo.sk/?s=heslo&id=721


208

9 PRÍJEM, PRELOŽENIE A PREPUSTENIE PACIENTA

Ciele

Vysvetliť úlohy poskytovateľov zdravotnej starostlivosti

Popísať zmeny v psychike chorého človeka

Osvojiť si postup pri prijatí, preložení a prepustení pacienta

Poznať správny spôsob vedenia zdravotnej dokumentácie

9.1 Hospitalizácie

Poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencie u hospitalizovaných

pacientov zahŕňa aj zabezpečenie plynulého, efektívneho a účinného zvládnutia sesterských

činností pri prijatí, preložení a prepustení pacienta.

K základným úlohám poskytovateľa zdravotnej starostlivosti patrí:

podrobné vyšetrenie pacienta a stanovenie diagnózy

liečba, vyliečenie alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu

pedagogická činnosť – vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov

výskumné programy

fungovanie zdravotníckeho zariadenia ako organizácie – riadenie, hospodárenie,

administratíva

neustále znižovanie nákladov, skracovanie dĺžky hospitalizácie.

Humanistická zdravotná starostlivosť predstavuje starostlivosť o to, aby pacient zostal

v dobrom psychickom stave, aby sa emocionálne nezrútil a aby sa aktívne zapojil do

uzdravovacieho procesu.

Hospitalizácia je pre pacienta novým zážitkom a zmeny sa uskutočňujú nielen v jeho tele ale

aj v psychike, prípadne duchovnom živote.


209

Zmeny v psychike chorého človeka nasledovne:

Zdravý človek Chorý človek

Aktivita Pasivita

Relatívna nezávislosť Závislosť na druhých ľuďoch

Zažitý životný rytmus Neprirodzený životný rytmus

Sebadôvera a kladné sebahodnotenie Znížená sebadôvera a sebahodnotenie

Sociálne interakcie – vlastné sociálne siete Relatívna sociálna izolácia

Životné prostredie – známe prostredie Pomerne neznáme prostredie

Pomerne stabilizovaný rozsah záujmov Podstatne zúžený okruh záujmov –zameranie

najmä na svoj zdravotný stav

Zvládanie problémov Často nevie posúdiť „čo sa s ním deje“

Prevládajú relatívne kladné emócie Objavujú sa negatívne city – strach, obava,

bolesť, neistota

Časový priestor - pomerne široká dimenzia Žije prevažne v prítomnosti, minulosť je

obmedzená a budúcnosť neistá

V zmysle zákona č. 578/2004 Z. z. k zariadeniam ústavnej zdravotnej starostlivosti patrí:

a) nemocnica

1. všeobecná,

2. špecializovaná,

b) liečebňa,

c) hospic,


210

d) dom ošetrovateľskej starostlivosti,

e) prírodné liečebné kúpele,

f) kúpeľná liečebňa,

g) zariadenie biomedicínskeho výskumu.

Ústavná starostlivosť sa poskytuje na základe odporúčania ošetrujúceho lekára, ak

zdravotný stav osoby vyžaduje nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako

24 hodín, alebo rozhodnutia súdu alebo žiadosti osoby aj bez odporúčania ošetrujúceho

lekára, ak si zmena zdravotného stavu osoby vyžaduje nepretržité poskytovanie zdravotnej

starostlivosti dlhšie ako 24 hodín.

Odporúčanie ošetrujúceho lekára na prijatie do ústavnej starostlivosti zahŕňa odôvodnenie

prijatia do ústavnej starostlivosti a výpis zo zdravotnej dokumentácie.

O prijatí osoby do ústavnej starostlivosti, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, rozhoduje lekár zdravotníckeho zariadenia Zboru väzenskej a justičnej stráže. Zbor

väzenskej a justičnej stráže zároveň zabezpečí potrebnú ochranu tejto osoby a poskytovateľa.

Poskytovateľ prepustí osobu z ústavnej starostlivosti po pominutí dôvodov ústavnej

starostlivosti, pri jej preložení k inému poskytovateľovi ústavnej starostlivosti alebo na jej

vlastnú žiadosť, alebo na žiadosť jej zákonného zástupcu, ak napriek náležitému poučeniu

odmieta ústavnú starostlivosť, ak nejde o ústavnú starostlivosť uloženú súdom alebo o

ústavnú starostlivosť, o ktorej zákonnosti rozhoduje súd.

Legislatíva definuje aj služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti:

poskytovanie stravovania počas poskytovania ústavnej starostlivosti,

poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti,

spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v elektronickej

forme na účely zdravotného poistenia,

štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho poukazu na účely

zdravotného poistenia,

doprava,

pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti,


211

vypracovanie lekárskeho posudku,

poskytnutie výpisu zo zdravotnej dokumentácie.

Zákon č.576/2004 definuje ošetrovateľskú starostlivosť ako zdravotnú starostlivosť, ktorú

poskytuje sestra s odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu v rámci

ošetrovateľskej praxe. Ošetrovateľská prax je praktické uskutočňovanie činnosti sestry

a činnosti pôrodnej asistentky pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej

asistencii ako aj riadenie a poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti metódou

ošetrovateľského procesu.

Ošetrovateľská prax a prax pôrodnej asistencie v súvislosti s prijímaním, prekladom

a prepustením pacienta zahŕňa najmä:

vyhodnocovanie ošetrovateľských potrieb, určovanie potrieb pôrodnej asistencie

a zdrojov ich zabezpečovania,

vedenie dokumentácie pôrodnej asistencie a ošetrovateľskej dokumentácie, ktorá je

súčasťou zdravotnej dokumentácie,

vyhodnocovanie výsledkov ošetrovateľskej starostlivosti pôrodnej asistencie,

spoluprácu s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi, s inými fyzickými osobami

a právnickými osobami pri plánovaní, poskytovaní koordinácii a vyhodnocovaní

ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencie.

K povinnostiam ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka patrí poučenie a informovaný

súhlas. Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je zo zákona (Zákon č. 576/2004, §6, Z. z.)

povinný informovať pacienta o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej

starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov ako aj o rizikách odmietnutia

poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Toto poučenie má poskytnúť zrozumiteľne, ohľaduplne,

bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný

súhlas zohľadňujúc pri tom rozumovú a vôľovú vyspelosť a zdravotný stav pacienta.

V zmysle Vyhlášky MZ SR 364/2005, ktorá určuje rozsah ošetrovateľskej praxe, sestra

samostatne zabezpečuje a vykonáva činnosti súvisiace s prijatím, prepustením, preložením a

úmrtím osoby, vedie ošetrovateľskú dokumentáciu a dokumentáciu v pôrodnej asistencii,


212

používa posudzovacie stupnice v ošetrovateľstve a v pôrodníctve, kontroluje a analyzuje

záznamy v dokumentácii, na základe dokumentácie vykazuje činnosti pre potreby

zdravotných poisťovní a štatistiky, zabezpečuje poskytovanie kontinuálnej ošetrovateľskej

starostlivosti osobe po prepustení z ústavnej zdravotnej starostlivosti do domácej

ošetrovateľskej starostlivosti, odporúča zdravotnú starostlivosť a spoluprácu s inými

fyzickými osobami a právnickými osobami v prípade potreby, edukuje osobu, rodinu alebo

komunitu o ošetrovateľskej starostlivosti s dôrazom na sebestačnosť, poskytuje informácie

súvisiace s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti v potrebnom rozsahu osobe, rodine

alebo komunite, riadi a koordinuje prácu členov ošetrovateľského tímu, najmä zdravotníckeho

asistenta a sanitára, a zabezpečuje dodržiavanie príslušných hygienických predpisov,

spolupracuje s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi, zabezpečuje dodržiavanie bezpečného

prostredia osoby a ochranu jej intimity pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti.

9. 2 Zdravotná dokumentácia

S cieľom zabezpečiť jednotnú štruktúru vedenia zdravotnej dokumentácie zdravotníckymi

pracovníkmi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vydalo MZ SR 24. septembra 2009

odborné usmernenie. V súvislosti s danou problematikou je nevyhnutné poznať správny

spôsob vedenia zdravotnej dokumentácie pri prijatí a prepustení v ústavných zdravotníckych

zariadeniach ako aj správne vedenie zdravotnej dokumentácie v rozsahu ošetrovateľskej

starostlivosti.

Vedenie zdravotnej dokumentácie je podľa odborného usmernenia získavanie,

zhromažďovanie a zaznamenávanie údajov3 formou zápisov do zdravotnej dokumentácie.

Údaje do zdravotnej dokumentácie v štátnom jazyku, v písomnej alebo elektronickej forme

zaznamenáva ošetrujúci zdravotnícky pracovník v chronologickej postupnosti a v rozsahu ním

poskytnutej zdravotnej starostlivosti. O každom poskytnutí zdravotnej starostlivosti vykoná

zdravotnícky pracovník zápis do zdravotnej dokumentácie, teda zaznamená všetky výkony,

ktoré sa u osoby vykonali, ale aj všetky údaje týkajúce sa zmien zdravotného stavu osoby. V

zdravotnej dokumentácii sa nepoužívajú odvolávky, odkazy a opakovacie znaky (ako

predchádzajúci chorobopis, Th. idem, bpn). V dekurze, pri popise nálezu nezmeneného

zdravotného stavu je možné použiť formuláciu ,,stav rovnaký ako“ s odvolaním sa na presný

dátum a hodinu. Zápis terapie a zápis o zmene terapie je výlučne v kompetencii lekára.


213

Vedenie zdravotnej dokumentácie v ústavných zdravotníckych zariadeniach

Zápis lekára alebo pôrodnej asistentky o príjme osoby obsahuje:

dátum a čas,

osobné údaje osoby - meno, priezvisko, rodné číslo, bydlisko, číselný kód zdravotnej

poisťovne,

údaje o rodinnej anamnéze, osobnej anamnéze, pracovnej anamnéze, sociálnej

anamnéze,

alergologickej anamnéze, liekovej anamnéze, úrazoch, operáciách, abúzoch, ak ide o

ženu aj údaje o gynekologickej anamnéze,

údaje dôležité pre možný vznik nemocničnej nákazy vrátane epidemiologickej

a cestovateľskej anamnézy,

údaje o terajšej chorobe a o subjektívnych problémoch osoby,

objektívny fyzikálny nález,

údaje o poučení a informovanom súhlase,

meno, priezvisko poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý hospitalizáciu

odporučil alebo bez odporúčania,

údaje o liečbe pred hospitalizáciou alebo údaje o liečbe počas príjmu osoby,

diagnózu, aj pracovnú (slovom alebo číslom podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb,

ďalej len,MKCH“),

meno, priezvisko, odtlačok pečiatky a podpis lekára, ktorý osobu prijal,

čitateľný podpis pôrodnej asistentky, ktorá osobu prijala, ak odvádza fyziologický

pôrod.

Súčasťou zápisu o príjme osoby je v prípade ak ide o lekára, vypísanie prvej strany listu

dekurzu s uvedením ordinovaných vyšetrení a terapie (názov lieku, forma, dávkovanie,

spôsob podania, diéta, pohybový režim), ak ide o pôrodnú asistentku, vypísanie prvej strany

listu dekurzu s uvedením plánovaných intervencií priebehu fyziologického pôrodu.

Vedenie zdravotnej dokumentácie v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti

Zdravotnú dokumentáciu v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti v zdravotníckych

zariadeniach vedie ošetrujúca sestra alebo ošetrujúca pôrodná asistentka. Tvoria ju zápis

vstupného posúdenia zdravotného stavu osoby, zápisy o poskytnutej ošetrovateľskej

starostlivosti a ošetrovateľská prepúšťacia správa (vyhodnotenie výsledkov ošetrovateľskej

starostlivosti), ktorá je súčasťou lekárskej prepúšťacej správy.


214

Odborné usmernenie MZ SR definuje obsah vstupného posúdenia zdravotného stavu osoby

pre pracoviská vnútorného lekárstva, pre chirurgické pracoviská, pre pediatrické pracoviská,

pre pracoviská psychiatrie, pre pôrodnícke pracoviská, pre neonatologické pracoviská, pre JIS

a pracoviská AIM ako aj obsah prepúšťacej správy.

Sestra alebo pôrodná asistentka pri príjme zapíše do zdravotného záznamu vstupného

posúdenia zdravotného stavu osoby údaje o zdravotnom stave, potrebách a problémoch osoby

na základe celkového posúdenia stavu osoby, pozorovania, informácií získaných od osoby,

blízkych osôb a iných zdrojov. Správnosť získaných informácií potvrdí sestra alebo pôrodná

asistentka, ktorá osobu prijímala čitateľným podpisom. Ošetrovateľskú prepúšťaciu správu

vyhotovuje sestra alebo pôrodná asistentka pri prepustení osoby z ústavnej starostlivosti.

Správnosť vyhotovených informácií potvrdí sestra alebo pôrodná asistentka, ktorá osobu

prepustila čitateľným podpisom.

9.3 Štandardizácia príjmu, prekladu a prepúšťania pacientov

Sestry a pôrodné asistentky vykonávajú prax v súlade s ošetrovateľskými štandardami

uvedenými v Odbornom usmernení MZ SR z 2. augusta 2004 alebo si môžu vytvoriť lokálne

štandardy, ktoré vychádzajú zo štandardov odporúčaných MZ SR.

Príjem je rozpracovaný ako ošetrovateľský štandard č. 21, preloženie ako ošetrovateľský

štandard č. 22 a prepustenie pacienta ako ošetrovateľský štandard č. 23.

Ošetrovateľský štandard č. 21

Charakteristika štandardu: procesuálny štandard výkonu

Cieľ: zabezpečiť plynulý proces prijatia pacienta do zdravotníckeho zariadenia:

- z hľadiska administratívneho;

- z hľadiska aktuálneho zdravotného stavu.

Skupina starostlivosti: pacienti prijatí na hospitalizáciu

Dátum použitia:

Dátum kontroly: najmenej 2-krát za rok, priebežne, nepravidelne

Kontrolu vykonal: manažéri ošetrovateľstva


215

Podpis zodpovedného pracovníka: vedúca sestra

Kód Kritériá štruktúry

Š1 Pracovníci: sestra / pôrodná asistentka v spolupráci so zdravotníckym asistentom

(ďalej len „sestra“)

Š2 Prostredie: oddelenie a príjmová ambulancia príslušného zdravotníckeho zariadenia

Š3 Pomôcky: pomôcky na meranie fyziologických funkcií, pomôcky na ošetrovateľské

výkony podľa aktuálnej potreby

Š4 Dokumentácia: zdravotná / ošetrovateľská dokumentácia

Kód Kritériá procesu

P1 Sestra sa predstaví pacientovi po príchode na oddelenie a vysvetlí mu priebeh prijatia.

P2 Sestra si overí, či pacient porozumel podaným informáciám.

P3 Sestra dbá na:

- redukciu stresu pacienta;

- komunikáciu s príbuznými a blízkymi osobami pacienta.

P4 Sestra zabezpečí pacientovi vykonanie sanitárneho filtra, ak sa neurobil na oddelení

centrálneho príjmu.

P5 Sestra zabezpečí spísanie a uloženie osobných vecí a cenností pacienta.

P6 Sestra informuje pacienta o priestoroch, ktoré môže počas hospitalizácie využívať,

uvedie pacienta na izbu a predstaví ho ostatným pacientom.

P7 Sestra uloží pacienta na posteľ, upraví jej výšku primerane stavu pacienta na

uľahčenie pohybu, bezpečnosti, limitovania rizika pádu a zabezpečí pomôcky

doplňujúce posteľ.

P8 Sestra oboznámi pacienta so systémom signalizácie, s domácim poriadkom, právami

pacienta, návštevnými hodinami.

P9 Sestra informuje pacienta o:

- pohybovom režime;


216

- diéte;

- spôsobe stravovania;

- podávaní liekov;

- príprave na vyšetrenia;

- odbere biologického materiálu;

- čase vizít.

P10 Sestra zaznamená príjem pacienta do stavu pacientov a do predpisu stravy.

P11 Sestra zaznamená do ošetrovateľskej dokumentácie údaje o prijatí, alergii, potvrdené

podpisom pacienta.

P12 Sestra odoberie sesterskú anamnézu, vykoná fyzikálne vyšetrenie, zmeria

fyziologické funkcie a stanoví sesterské diagnózy a vykoná potrebné ošetrovateľské

výkony.

P13 Sestra odoberie biologický materiál a zabezpečí ďalšie vyšetrenia podľa ordinácie

lekára.

P14 Sestra pri neplánovanom urgentnom prijímaní pacienta postupuje tak, že zabezpečí

základnú ošetrovateľskú starostlivosť na udržanie vitálnych funkcií a potom pristúpi

k systematickému dokumentovaniu činností spojených s príjmom.

P15 Sestra v prípade potreby odoberie doplňujúcu anamnézu od príbuzných pacienta.

P16 Sestra zabezpečí dekontamináciu a uloženie použitých pomôcok.

Kód Kritériá výsledku

V1 Pacient je uložený do čistej a suchej postele vybavenej pomôckami na zaistenie

bezpečnosti.

V2 Pacient má informácie súvisiace s príjmom a priebehom hospitalizácie.

V3 Pacient je oboznámený so systémom signalizácie, s domácim poriadkom, právami

pacienta, návštevnými hodinami.

V4 Pacient má vypísanú potrebnú dokumentáciu.


217



Cieľ: zabezpečiť preloženie pacienta

Skupina starostlivosti: hospitalizovaní pacienti

Dátum použitia:







Š2 Prostredie: oddelenie príslušného zdravotníckeho zariadenia

Š3 Pomôcky: podľa zdravotného stavu pacienta



P1 Sestra informuje pacienta a jeho príbuzných o plánovanom preložení na iné

oddelenie v rámci zdravotníckeho oddelenia.

P2 Sestra pripraví pacientove osobné veci a cennosti.

P3 Sestra pripraví potrebnú dokumentáciu.

P4 Sestra odovzdá spolu s pacientom v mieste preloženia:

- zdravotnú dokumentáciu;

- pacientove osobné veci a cennosti na základe písomného potvrdenia.

P5 Sestra oboznámi sestru preberajúcu pacienta s jeho zdravotným stavom.

P6 Sestra odpíše pacienta zo stavu pacientov, odhlási ho zo stravovania a pripraví

dokumentáciu na archivovanie.


218

P7 Sestra zabezpečí po preložení pacienta dezinfekciu postele a použitých pomôcok.


V1 Pacient alebo príbuzní pacienta sú vopred informovaní o dôvode preloženia na iné

oddelenie.

V2 Pacient je preložený na iné oddelenie s kompletnou dokumentáciou.

V3 Pacienta pri preložení na iné oddelenie sprevádza sestra.



Cieľ: - prepustiť pacienta z administratívneho hľadiska;

- poučiť pacienta o ďalšom postupe pri ošetrovaní a dodržiavaní režimu.

Skupina starostlivosti: hospitalizovaní pacienti

Dátum použitia:







Š2 Prostredie: príslušné oddelenie zdravotníckeho zariadenia

Š3 Pomôcky: podľa zdravotného stavu pacienta



219


P1 Sestra informuje pacienta alebo jeho príbuzných o plánovanom prepustení.

P2 Sestra poučí pacienta o:

- dodržiavaní predpísanej diéty;

- užívaní liekov;

- potrebnej ošetrovateľskej starostlivosti.

P3 Sestra zistí schopnosti pacienta alebo rodiny dodržiavať predpísaný režim.

P4 Sestra poskytuje pacientovi ordinované lieky na tri dni, prípadne potrebné

zdravotnícke pomôcky.

P5 Sestra vydá pacientovi jeho osobné veci a cennosti.

P6 Sestra odovzdá pacientovi ošetrovateľskú prepúšťaciu správu, ktorá je súčasťou

lekárskej prepúšťacej správy.

P7 Sestra poučí pacienta o:

- termíne kontroly;

- nutnosti hlásiť sa u svojho praktického lekára do 3 dní po prepustení.

P8 Sestra ponúkne pacientovi poradenstvo v ošetrovateľskej starostlivosti a v prípade

potreby kontakt na domácu ošetrovateľskú starostlivosť.

P9 Sestra si overí, či pacient rozumel pokynom.

P10 Sestra zabezpečí podľa zdravotného stavu pacienta odvoz sanitným vozidlom

a sprievodcu.

P11 Sestra uzavrie ošetrovateľskú dokumentáciu, odpíše pacienta zo stavu pacientov

a odhlási zo stravovania.

P12 Sestra zabezpečí dezinfekciu postele a použitých pomôcok.

P13 Sestra podľa zvyklostí na oddelení pripraví dokumentáciu na archivovanie.


V1 Pacient alebo jeho príbuzní sú informovaní o plánovanom prepustení.

V2 Pacient je oboznámený so životosprávou, ktorú má dodržiavať po prepustení.


220

V3 Pacient má pri prepustení odovzdanú ošetrovateľskú prepúšťaciu správu, ktorá je

súčasťou lekárskej prepúšťacej správy.

Úlohy

1. Pripravte pomôcky a dokumentáciu na príjem pacienta.

2.Informujte pacienta o pohybovom režime, diéte, spôsobe stravovania, podávaní liekov,

odbere biologického materiálu.

3. Vypíšte potrebnú dokumentáciu pri prepustení pacienta.

Literatúra

KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. Praha : Grada Publishing, 2002. 198 s. ISBN 80-247-0179-0. Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o vedení zdravotnej dokumentácie č. 07594/2009 – OZS. Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR pre tvorbu, implementáciu a hodnotenie štandardov v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii č. 16138-2/2004-OO. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 2. júna 2005, ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom. Zákon č.578/2004 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve. Zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.


221

10 ELEKTROKARDIOGRAFICKÉ VYŠETRENIE

Ciele

Charakterizovať elektrokardiografické vyšetrenie.

Opísať umiestnenie jednotlivých elektród.

Demonštrovať realizáciu elektrokardiografického vyšetrenia.

10.1 Charakteristika elektrokardiografie a umiestnenie elektród

Elektrokardiografia (EKG) je vyšetrovacia metóda, pri ktorej sa registrujú bioelektrické

potenciály srdca. Prístroj pre meranie elektrickej aktivity srdca sa volá elektrokardiograf,

záznam EKG krivky sa označuje ako elektrokardiogram.

EKG poskytuje informácie o:

o tvorbe a šírení vzruchov v srdci a ich poruchách,

chorobných procesoch v srdci,

patologickej situácii na osrdcovníku.

UMIESTNENIE ELEKTROKARDIOGRAFICKÝCH ELEKTRÓD

Elektrické prúdy sa od srdca šíria všetkými smermi na povrch tela, odkiaľ sa elektródami

odvádzajú do elektrokardiografu, kde sa zosilňujú a zapisujú, záznam sa nazýva

elektrokardiogram. Prvý elektrokardiograf zostrojil v roku 1906 Einthoven.

V súčasnosti sa používa štandardný 12 zvodový EKG záznam, ktorý pozostáva zo 6

končatinových zvodov a 6 hrudníkových zvodov. Končatinové zvody sú tvorené tromi

unipolárnymi a tromi bipolárnymi zvodmi. Unipolárny zvod sníma elektrický potenciál

z jedného miesta, bipolárny zvod sníma rozdiel potenciálov dvoch elektród.

Končatinové unipolárne zvody – Goldbergove zvody - zaznamenávajú potenciály

z jednotlivých končatín, označujú sa:

aVR – sníma elektrický potenciál z pravej hornej končatiny,

aVL – sníma elektrický potenciál z ľavej hornej končatiny,

aVF – sníma elektrický potenciál z ľavej dolnej končatiny.

Končatinové bipolárne zvody – Einthovenove zvody - zaznamenávajú rozdiel potencionálov

medzi dvoma končatinami, tvoria tzv. Einthovenov trojuholník, označujú sa:


222

I – zaznamenáva rozdiel potenciálov medzi pravou hornou a ľavou hornou končatinou,

II – zaznamenáva rozdiel potenciálov medzi pravou hornou a ľavou dolnou končatinou,

III – zaznamenáva rozdiel potenciálov medzi ľavou hornou a ľavou dolnou končatinou.

Hrudníkové zvody – Wilsonove zvody - sú unipolárne zvody, označujú sa V1 – V6 alebo C1 –

C6, umiestňujú sa na rovnaké miesta:

V1 – štvrté medzirebrie pri pravom okraji sterna,

V2 – štvrté medzirebrie pri ľavom okraji sterna,

V3 – medzi zvod V2 a V4,

V4 – piate medzirebrie v medzikľúčnej čiare,

V5 – v úrovni zvodu V4 v prednej axilárnej čiare,

V6 – v úrovni zvodu V5 v strednej axilárnej čiare.

B

B – hrudníkové zvody: 1 – V1- červená (štvrté medzirebrie pri pravom okraji sterna), 2 -V2– žltá (štvrté medzirebrie pri ľavom okraji sterna), 3 – V3- zelená (medzi zvod V2 a V4), 4 – V4 – hnedá (piate medzirebrie v medzikľúčnej čiare), 5 – V5 – čierna (v úrovni zvodu V4 v prednej axilárnej

A čiare), 6 – V6 – fialová (v úrovni zvodu V5 A – končatinové zvody v strednej axilárnej čiare) 1 – PHK – červená, 2 – PDK – čierna (uzemnenie), 3 – ĽHK – žltá, 4 – ĽDK - zelená


223

Obrázok 1 Umiestnenie elektród pri elektrokardiografii

Aby sa zväčšila elektrická vodivosť, koža sa potiera špeciálnou vodivou pastou alebo

roztokom NaCl, KCl. Káble, ktoré sa prikladajú na končatinové elektródy sú označené

farbami: pravá horná končatina (PHK) – červená, ľavá horná končatina (ĽHK) – žltá, pravá

dolná končatina (PDK) – čierna, ľavá dolná končatina (ĽDK) – zelená. Ak má pacient

amputovanú dolnú končatinu, prikladajú sa elektródy na všetky končatiny rovnako vysoko.

Pri snímaní EKG má pacient ležať na chrbte, uvoľnene a v pokoji. Ak naložíme zvody

o jedno medzirebrie vyššie – etážové EKG.

EKG sa zapisuje pri rovnakej rýchlosti papiera: 25 mm/s, každý zápis má byť dlhý aspoň 5 za

sebou idúcich komorových komplexov. Na EKG zápise musíme označiť:

dátum, hodina,

meno, priezvisko pacienta, dátum jeho narodenia,

označenie zvodov: I, II, III, aVR, aVL, aVF, V1, V2, V3, V4, V5, V6.

Obrázok 2 EKG krivka

Pomôcky:

EKG prístroj,

EKG pasta alebo roztok NaCl, KCl,

mulové štvorce,

buničitá vata,


224

emitná miska,

rukavice.

Obrázok 3 EKG prístroj

10.2 Pracovný postup

Pacienta oboznámime s realizáciou EKG a pomôžeme mu zaujať polohu v ľahu na chrbte

s hornými končatinami položenými voľne vedľa tela. Je dôležité, aby pacientovi nebola

zima, nemal strach a bol uvoľnený (svalový tras ruší záznam).

Skontrolujeme, či v miestnosti nie sú zapojené ďalšie elektrické prístroje, ktoré rušia

realizáciu EKG záznamu.

Pomôžeme pacientovi obnažiť časti tela, na ktoré budeme prikladať jednotlivé elektródy.

Elektródy umiestňujeme na čistú kožu, jednotlivé pozície pokožky očistíme najprv

alkoholom, potom na ne aplikujeme EKG gél alebo roztok NaCl. Pri použití gélu

potierame iba pozície pod elektródami, nie súvislé plochy. U mužov je potrebné niekedy

oholiť hrudník, aby bolo možné elektródy pripojiť.

Následne umiestnime elektródy na predpísané miesta a zapneme elektrokardiograf.

V súčasnosti sa používajú moderné EKG prístroje, ktoré majú nastavený automatický

EKG záznam, pred jeho prvým použitím je potrebné sa oboznámiť s užívateľskou

príručkou daného prístroja. Pripojenie prístroja k elektrickej sieti, jeho zapnutie,


225

realizáciu EKG záznamu a vypnutie prístroja realizujeme podľa inštrukcií uvedených

v príručke.

Po dokončení EKG záznamu odstránime elektródy, buničitou vatou utrieme pozície

pokožky, na ktorých boli umiestnené elektródy a v prípade potreby pomôžeme pacientovi

s obliekaním.

Skontrolujeme označenie elektrokardiogramu (prístroje to robia automaticky) a doplníme

ho menom sestry, ktorá EKG záznam realizovala.

Elektrokardiogram predložíme lekárovi a následne ho vložíme do chorobopisu pacienta.

Jednotlivé elektródy očistíme alkoholom a dezinfekčným prostriedkom.

Intenzívne monitorovanie EKG

Monitor EKG umožňuje sledovať činnosť srdca nepretržite 24 hodín. Na hrudník pacienta sa

prilepia tri samolepiace elektródy na jedno použitie: negatívna elektróda pod ľavú kľúčnu

kosť, pozitívna elektróda do štvrtého medzirebria vpravo od sterna a uzemňovacia elektróda

pod pravú kľúčnu kosť. Káble elektród prenášajú signál súčasne na monitor pri posteli aj na

centrálny monitor. Prístroj má zapojený alarm a zabudovaný Holterov systém, ktorý uchováva

v pamäti EKG za 24 hodín.

Pravé prekordium

Na získanie EKG pravej komory srdca sa robí záznam pravého prekordia, kedy sa elektródy

ukladajú zrkadlovo na pravej strane hrudníka. Záznam sa označí ako unipolárne zvody

a označia sa V3R – V6R.

Rozšírené EKG

Postup:

1. Naložiť základné EKG – urobiť dlhý záznam končatinových zvodov.

2. Urobiť záznam pri končatinových zvodoch: nádych – zadržať dych – výdych (záznam

rovnako označiť).

3. Urobiť záznam hrudných zvodov – bežnej dĺžky.

4. Urobiť záznam pravého prekordia (V3R – V6R, uložiť elektródy zrkadlovo na pravej

strane hrudníka), záznam označiť .

5. Hrudné zvody naložiť o jedno medzirebrie vyššie a záznam označiť V´.

6. Hrudné zvody naložiť o jedno medzirebrie nižšie a záznam označiť V, .


226

7. Otočiť pacienta na pravý bok a naložiť hrudné zvody vo výške 5. medzirebria (od V4 až

do V9 až na chrbát). Pacient sa otočí späť na chrbát a urobí sa záznam – označí sa V4 – V9.

Zvody na chrbte sa označujú ako:

- V7 - zadná axilárna čiara vľavo na úrovni zvodu V6,

- V8 - skapulárna čiara vľavo na úrovni zvodu V6 a

- V9 - paravertebrálna čiara vľavo na úrovni zvodu V6.

8. Nehbove zvody :

- urobiť záznam končatinových zvodov, potom

- červenú elektródu z ruky pripneme pod kľúčnu kosť vpravo,

- zelenú elektródu z nohy pripneme na V4,

- žltú elektródu z ruky pripneme na V6,

- čiernu elektródu nechať na nohe.

- urobí sa záznam (končatinových) zvodov štandardnej dĺžky. Bipolárne zvody sa

označujú D, A, I.

Etážové zvody

Etážové zvody sa robia ako unipolárne zvody, označujú sa apostrofom

V1´- V6´ - o 1 medzirebrie vyššie ako zvody V1 – V6,

V1´´- V6´´ - o 2 medzirebria vyššie ako zvody V1 – V6,

Bipolárne hrudníkové zvody podľa Nehba sú umiestené v troch bodoch:

1. II. medzirebrie parasternálne vpravo (elektróda z pravej ruky - červená);

2. zadná axilárna čiara v mieste pre V7 (žltá elektróda);

3. oblasť srdcového hrotu (zelená elektróda).

Tak vznikne tzv. Nehbov trojuholník a zvody sa označujú ako

zvod D (dorzálny) - sníma potenciálové rozdiely medzi bodom 1 a 2,

zvod A (anteriórny) - medzi bodmi 1 a 3 a

zvod I (inferiórny) medzi bodmi 2 a 3.

Nehbove zvody umožňujú registráciu v horizontálnej rovine.


227

Obr. Bipolárne hrudníkové zvody podľa Nehba

Pažerákové zvody (transezofageálne EKG)

Pažerákové zvody (E alebo Oe) používajú diferenciálnu Wilsonovu elektródu, umiestnenú na

vrchole gumovej sondy. Postavenie elektródy sa udáva v centimetroch vzdialenosti do

okrajov zubov pri zavedení cez ústa alebo od vstupu do nosa pri zavádzaní nosom.

Pažeráková elektróda býva umiestnená približne 37,5 cm od zubov a zavádza sa dovýšky

ľavej predsiene srdca. Pri zavedení elektródy nižšie sa dostávame do oblasti zadnej strany

ľavej komory. Umiestnenie elektródy má význam pri snímaní napr. fibrilácie alebo flutteru

predsiení, nodálneho rytmu, AV blokády atď.

Pažerákové zvody sa v minulosti používali na určenie diagnózy akútneho infarktu myokardu

na zadnej stene ľavej komory, dnes sa používajú výhradne na spresnenie diagnózy niektorých

arytmií.

ÚLOHY

1. Vysvetlite pojmy elektrokardiografia, elektrokardiograf, elektrokardiogram.

2. Pripravte pomôcky na EKG

3. Precvičte si naloženie elektrokardiografických elektród.

4. Precvičte si realizáciu elektrokardiografického vyšetrenia.

Literatúra

23. HAMPTON, J. R. 1996. EKG stručne, jasně, přehledně. Praha : Grada Publishing, 1996.

112 s. ISBN 80-7169-153-4

24. KONTROVÁ, L., ZÁČEKOVÁ, M., HULKOVÁ, V. 2005. Štandardy v ošetrovateľstve.



228

25. KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2. Martin

: Vydavateľstvo Osveta, 1995. 1457 s. ISBN 80-217-0528-0


2001. 804 s. ISBN 80-8063-087-9

27. ŠAFRANKOVÁ, A., NEJEDLÁ, M. 2006. Interní ošetřovatelství II. Praha : Grada

Publishing, 2006. 212 s. ISBN 80-247-1777-8


229

11 ENDOSKOPICKÉ VYŠETROVACIE METÓDY

Ciele:

Definovať endoskopické vyšetrenie druhy endoskopických vyšetrení

Vysvetliť význam endoskopie

Opísať pracovný postup a asistenciu sestry pri jednotlivých endoskopických

vyšetreniach

Poukázať na možné komplikácie súvisiace s endoskopickým vyšetrením

11.1 Endoskopia

Endoskopia - slovo gréckeho pôvodu ( endoscopia) – endon – vnútri, skopeó – pozorujem,

znamená vyšetrovanie dutín ľudského tela zrakom pomocou osobitných prístrojov –

endoskopov. Vo všeobecnosti pod pojmom endoskopia rozumieme náhľad do vnútra

ľudského organizmu(tela), za diagnostickým a terapeutickým cieľom. Endoskopia je lekársky

výkon, pri ktorom lekár vizuálne sleduje vnútro organizmu.

K vnútornému pozorovaniu patrí i náležité osvetlenie pozorovaného miesta.

História endoskopie

Pokusy pozrieť sa do vnútra živého organizmu, historické pramene hovoria, že boli už pred

Kristom. Prvý endoskopický záznam urobil v roku 1806 P. Bozzini. Inštrument nazval „ einer

Lichtleiter“

Významný pokrok v tejto oblasti nastal v 19. storočí, ale najviac sa endoskopia ako

vyšetrovacia, diagnostická a liečebná metóda začala rozvíjať od 50. rokov minulého storočia

(1957), kedy B. Hirschowitz a jeho spolupracovníci zostrojili endoskop s použitím sklených

vláken na prenos svetla. Prístroj bol ohybný a nazvali ho – fibroskop.

Endoskopické vyšetrenia, okrem niekoľkých sú nebolestivé, celková anestézia sa málo

používa.


230

Druhy endoskopických vyšetrení

1. Podľa účelu:

a) diagnostické

b) liečebné

2. Podľa spôsobu vedenia endoskopu

a) endoskopie vedené fyziologickými cestami ( otvormi tela)

b) endoskopie vedené umelo vytvorenými cestami (otvory a kanály umelo

vytvorené)

Súčasti endoskopu

1. rigidná alebo ohybná trubica

2. zdroj svetla

3. optický systém na pozorovanie určitého predmetu ( vodič svetla)

4. trubica na použitie lekárskych nástrojov

Druhy endoskopov

1. Pevné (rigidné) neohybné endoskopy

2. Ohybné (flexibilné) endoskopy – fibroskopy

3. Videoskopy

Pevné (rigidné) endoskopy sa používajú na vyšetrenie telových dutín alebo otvorov, ku

ktorým nie je sťažený prístup prekážkami a záhybmi. Hlavnú časť tvorí kovový tubus

a pomocné nástroje. Kovový tubus má hladký povrch, je rôznej hrúbky a vo vnútri sa

nachádza obturátor s oblým koncom, slúžiaci na bezpečné zavádzanie endoskopu. Niektoré

tubusy sú perforované (napr. pre ľahšie dýchanie pri endoskopii bronchov). Pomocou

pevných endoskopov sa vykonáva:

- tracheobronchoskopia (vyšetrenie priedušnice a priedušiek)

- laryngoskopia (vyšetrenie vnútra hrtana)

- otoskopia (vyšetrenie vonkajšie zvukovodu)

- rinoskopia ( vyšetrenie nosovej dutiny – horných dýchacích ciest)

- cystoskopia (vyšetrenie močového mechúra)

- rektoskopia (vyšetrenie konečníka)

- anuskopia (vyšetrenie análneho otvoru)


231

- cystoskopia (vyšetrenie močového mechúra)amnioskopia (vyšetrenie plodovej vody

u tehotnej ženy)

- kolposkopia (vyšetrenie pošvovej sliznice a krčka maternice)

- artroskopia ( vyšetrenie kolenového, ramenného, ramenného alebo bedrového kĺbu)

Ohybné (flexibilné) endoskopy – využívajú funkciu pevných tubusov, optiky a vedenie

svetla (svetlovodivého systému)

Flexibilný endoskop má 3 hlavné časti:

1. vyšetrovací optický konduktor

2. hlavica

3. prívodný svetlovodivý kábel

Pomocou flexibilných endoskopov sa vykonáva:

- ezofagoskopia – vyšetrenie pažeráka

- gastroskopia – vyšetrenie žalúdka

- duodenoskopia – vyšetrenie dvanástnika

- kolonoskopia – vyšetrenie hrubého čreva

- sigmoidoskopia – vyšetrenie esovitej časti hrubého čreva

Využitie endoskopu na diagnostické, terapeutické účely je veľmi široké ako ukazuje

nasledovná tabuľka

Gastrointestinál

ny trakt

Dýchací

systém

Močov

á

trubic

a

Ženský

reprodukč

ný systém

Prirodzené

dutiny tela

Gravidit

a

plastika Panendoskop

ia (trojitá

endoskopia)

pažerák nos krčok

maternice

abdomináln

a dutina

amnion hltan, pažerák,

priedušky

žalúdok priedušn

ice

maternica kĺby plod

duodénum Fallopove

rohy

hrudníková

dutina


232

Význam endoskopie

- priamy, farebný pohľad na sliznicu

- pozorovanie konkrétnych zmien

- včasná diagnostika zápalov, nádorov, vredu a pod.

- odber vzorky na histologické, cytologické vyšetrenie

- možnosť plnenia kontrastnou látkou (endoskopická retrográdna

- cholangiopankreatikografia – ERCP)

- zastavenie krvácania ( pažerákové varixy)

- odstránenie cudzieho telesa

- miniinvazívne operácie

Riziká endoskopie

1. infekcia

2. perforácia

3. alergická reakcia

4. predávkovanie analgosedácia

Starostlivosť o endoskopické prístroje

Endoskopy musia mať vodotesnú konštrukciu, hladký povrch, a vykonanie dezinfekcie má

byť ľahko dostupná pre všetky súčasti prístroja. Uloženie endoskopu a dezinfekcia sa má

riadiť podľa pokynov výrobcu. Na predchádzanie rizikám prenosných chorôb Ministerstvo

zdravotníctva Slovenskej republiky, Hlavný hygienik, podľa §19 pís.h) a i) zákona NR SR č.

277/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí v znení zákona NR SR č. 290/1996 Z.z. na

predchádzanie vzniku, šírenia a na obmedzenie výskytu prenosných ochorení vydal 1.7.2000

s platnosťou od 1.9.2000, „ Odborné usmernenie na vykonávanie dekontaminácie

endoskopov“, v ktorej podľa veľkosti rizika prenosu infekcie delí endoskopy na dve

katagórie:

I. kategória – endoskopy a príslušenstvo, ktoré porušujú integritu kože

a slizníc alebo sa zavádzajú do sterilných dutín. Pri týchto endoskopických

metódach sa využívajú sterilné endoskopy a sterilné (jednorázové)

endoskopické pomôcky


233

II. kategória – endoskopy a endoskopické akcesoria (bioptické kliešte,

polypektomické slučky, injektory a pod.) , ktoré sa dostanú do styku

s mukóznymi membránami. Po vykonaní endoskopického vyšetrenia, treba

previesť:

1. mechanickú očistu endoskopu

2. dezinfekciu endoskopu

3. mechanickú očistu a dezinfekciu akcesórii

Dezinfekcia sa vykoná 2% roztokom aktivovaného glutaraldehydu ponorením rozobratého

prístroja (teda aj súčiastok) na dobu 15 minút. Po uplynutí expiračnej doby sa prístroj

opláchne čistou vodou a vysuší. Treba pripomenúť, že pracoviská, ktoré využívajú

endoskopické metódy musia dezinfekciu a sterilizáciu vykonávať podľa súčasných platných

predpisov špeciálne určených pre endoskopické pracoviská.

11.2 Endoskopické vyšetrenia

Príprava pacienta na endoskopiu

Pri niektorých endoskopických vyšetreniach sa nevyžaduje dlhodobá príprava, ale zakaždým

treba pacientovi vysvetliť čo sa u neho bude vyšetrovať a za akým účelom. Zvlášť treba

pristupovať k detským pacientom na získanie spolupráce z ich strany.

Pri endoskopických vyšetrovacích metódach ako je napríklad kolonoskopia, treba vyčistiť

hrubé črevo, aby sa sliznica mohla pozorovať. Pacient sa pripravuje 1-2 dni, a tu je

nepostrádateľná informácia a edukácia zo strany sestry k úspešnému vykonaniu endoskopie.

1. Psychická príprava (prevedie lekár , sestra)

2. Fyzická príprava (sestra, pacient)

Príprava pacienta na rektoskopiu

Špeciálna príprava sa nevyžaduje. Stačí ak pacient v deň vyšetrenia ráno má stolicu. Pri

zápche najvhodnejšie je použiť glycerínový čípok .Po zavedení do rekta sa nechá pôsobiť

minimálne 15 minút a potom sa pacient pokúsi o defekáciu. Týmto spôsobom sa vyprázdni

rektum a je možné pozorovať sliznicu, prípadne vykonať transrektálnu sonografiu.


234

Mikroklyzma - aplikuje sa (150 ml) vlažná voda s dvomi lyžicami stolového oleja. Aplikuje

sa pri sigmoidoskopii. Pri rektoskopii sa neodporúča klyzma, nakoľko tekutý obsah z vyšších

častí hrubého čreva by znemožnil vyšetrenie.

Starostlivosť po výkone – špeciálna starostlivosť sa nevyžaduje. U ľudí v staršom veku je

vhodné na chvíľu si sadnúť do kresle (môže sa točiť hlava zmenou polohy).

Pri odbere materiálu na histologické vyšetrenie môže dôjsť ku krvácaniu na čo treba pacienta

upozorniť a podať buničitú vatu.

Príprava pacienta na kolonoskopiu

Kolonoskopické vyšetrenie je náročné. Vyžaduje si dokonalé vyčistenie celého úseku hrubého

čreva.

Deň pred vyšetrením pacient vypije špeciálny prípravok, ktorý dostane v lekárni na základe

lekárskeho predpisu. Prípravok má preháňavý účinok, preto by sa pacient počas pitia tekutiny

mali zdržiavať v blízkosti WC najlepšie doma. Odporúča sa 3 dni pred vyšetrením

konzumovať iba tekutú stravu. Celý postup prípravy na vyšetrenie je najlepšie vysvetliť

pacientovi dať v písomnej podobe, aby sám a bez stresu vedel absolvovať prípravu. Na

mnohých gastroenetrologických ambulanciách tieto praktické návody má za úlohu vysvetliť

sestra. Prípravkov na vyčistenie hrubého čreva je viacero druhov, každá odborná ambulancia

má svoje zaužívané preparáty, preto sa nebudeme k nim podrobne venovať.

Starostlivosť po výkone – pacient po vyšetrení pokiaľ nebol analgosedovaný sa posadí do

kresla. Sestra mu odmeria TK a pulz. V prípade odberu materiálu na histológiu sa sleduje

krvácanie z konečníka . Ak sa neobjavia komplikácie (bodavé bolesti v oblasti brucha, zmena

pulzu, TK), pacient po 30 minútach môže odísť domov, prípadne ak sa jedná

o hospitalizovaného pacienta na príslušné oddelenie.

Príprava pacienta na gastrofibroskopiu.

Pred gastrofibroskopiou pacient nemôže prijímať per os 12 hodín tuhú potravu , tekutiny

a fajčiť. Preto sa príprava začína večer, deň pred vyšetrením. Vyšetrenie nie je náročné pre

pacienta. Sestra mu znecitlivý hrdlo (spray, alebo iný prostriedok) a lekár zavedie gastroskop.

Počas vyšetrenia je pacient otočený na ľavú stranu a zhlboka dýcha nosom. V ruke má

buničitú vatu na utieranie úst.


235

Starostlivosť po výkone

Špeciálne starostlivosť sa nevyžaduje. Úlohou sestry je, aby pacientom pomohla vstať

a sadnúť si do kresla, nakoľko náhlou zmenou polohy môže dôjsť k závratom.

Úlohy:

1. Pripravte a edukujte pacienta o vykonaní gastrofibroskopie

2. Pripravte a edukujte pacienta o vykonaní rektoskopie

3. Pripravte a edukujte pacienta o vykonaní kolonoskopie

Literatúra

1. HOŘEJŠÍ, J. 2005. Endoskopie. [online] [cit. 07.07.2011] Dostupné na internete: <

http://gerstner.felk.cvut.cz/biolab/X33BMI/referaty/2005_2006_LS/1100/Horejsi/End

oskopie.ppt#258,3,Co je to ENDOSKOPIE?>

2. KÁBRT, J., VALACH, V. 1980. Stručný lekársky slovník. Osveta, Martin.1980. 480

s.

3. KRIŠKOVÁ,A., a kol. 2006. Ošetrovateľské techniky metodika sesterských činností.

Osveta. Martin. 2006. ISBN 80-8063-087-9, ISBN 80-8063-202-2 . 779s.

4. ŠEVČÍKOVÁ, J., 2010. Endoskopické vyšetřovací metody – obecně.[online] [cit.

07.07.2011] Dostupné na internete:< http://osetrovatelstvi.blog.cz/1003/endoskopicke-

vysetrovaci-metody-obecne>

5. ODBORNÉ USMERNENIE na vykonávanie dekontaminácie endoskopov. MZ

Hlavný hygienik Slovenskej republiky. Bratislava 1.7.200. Číslo: SOZO – 1410/2000-

10


236

12 SKRÍNINGOVÉ METÓDY NA VČASNÚ DETEKCIU CHOROBNÉHO

PROCESU V ORGANIZME

Ciele:

Definovať pojem testu a screeningu

Vysvetliť význam skríningových metód

Poukázať na dôležitosť práce sestry ako edukátora

Opísať charakter jednotlivých testov a ich použitie

12.1 Skríning

Test – skúška, spôsob rýchleho preskúšania, potvrdenie vlastností výrobku.

Screening – angl.(skríning) – metóda hromadného zisťovania určitých porúch zdravia

v začiatočných štádiách . Zisťovanie skorých foriem ochorenia prostredníctvom testov.

Metóda určená na detekciu vybraného ochorenia (v populácii sa vyšetrujú veľké skupiny

asymptomatických osôb, u ktorých je vysoká pravdepodobnosť výskytu hľadaného

ochorenia). Skríning musí byť lacný, rýchly, bezpečný a neinvazívny. Aby sa mohol skríning

použiť v rámci prevencie pre dané ochorenie, musí spĺňať určité kritériá. Všeobecnými

podmienkami skríningu sú: vysoká prevalencia ochorenia v populácii, znalosť prirodzenej

povahy ochorenia a jeho liečby, s možnosťou definitívneho zníženia mortality. Skríning má

mať vysokú senzitivitu, špecifičnosť, pozitívnu prediktívnu hodnotu a možnosť opakovať

v prípade nejasného výsledku bez ujmy na zdraví jedinca tzn. reprodukovateľnosť skríningu.

Súčasťou profesionálnej činnosti sestry je aj edukácia – t.j. výchova a vzdelávanie. Sestra ako

edukátor je v bezprostrednom kontakte s osobami chorými, zdravými ale aj s ich rodinnými

príslušníkmi. Edukácia je jednou z najdôležitejších a najnáročnejších úloh sestry.

V súčasnom zdravotníckom systéme v rámci sekundárnej prevencie sa screeningové metódy

stávajú čoraz viac žiadanejšími a dostupnými pre širokú verejnosť, tzn. pre tých, ktorí ešte

nemajú príznaky choroby, teda relatívne pre zdravé osoby. Sestra dneška má poznať

jednotlivé druhy sceeningových metód a spôsob ich použitia. Má vedieť podať informácie

o spôsobe použitia testu a o spôsobe jeho vyhodnotenia. Testy na včasné odhalenie

chorobného procesu sú technicky nenáročné a ľahko vykonateľné aj pre laika, preto sestra má


237

poznať postup, aby mohla pacienta edukovať. Testy na skríning sú dostupné okrem lekární aj

vo výdajniach zdravotníckych pomôcok. Sú v rôznych cenových reláciách, na čo treba

pacienta upozorniť.

12.2 Druhy dostupných testov v rámci prevencie

1. testy zo vzorky slín

a) multi test na 6 typov drog

b) test na alkohol

2. testy zo vzorky krvi

a) test na Helicobacter z krvi

b) test na krvnú skupinu a Rh faktor

c) test na celiakiu

3. testy zo vzorky moču

a) multi test na 12 typov drog

b) tehotenský test

c) test na ovuláciu

d) test na fajčenie

e) test na marihuanu

f) test na pH v tele

4. testy zo vzorky stolice

a) test na Helicobakter zo stolice

b) test na črevné polypy ( test na okultné krvácanie)

Prehľad a použitie niektorých druhov testov: audiovizuálny záznam

1. tehotenský test (obrázok + audiovizuálny záznam)

2. test na črevné polypy (obrázok + audiovizuálny záznam)

3. test na celiakiu (obrázok+ audiovizuálny záznam)


238

Pomôcky

Pracovný postup

Úlohy

Precvičovanie edukácie pacienta na vykonanie tehotenského testu

Precvičovanie edukácie pacienta na vykonanie testu na okultné krvácanie

Precvičovanie edukácie pacienta/rodinných príslušníkov na vykonanie testu na celiakiu

Literatúra

Magurová a kol. 2008. Základy edukácie a jej využitie v ošetrovateľskej praxi.[online].108 s.

ISBN 978-80-8068-834-9.dostupné na internete

>http://www.pulib.sk/elpub/FZ/magurova1/index.html<

Ondruš, D.2006. Karcinóm prostaty-epidemiológia, etiológia,diagnostika,klinické prejavy,

skríning.Onkológia.Bratislava.2006. roč. 1.(1): s.14 -18(online) (citované dňa 08.03.2011)

dostupné na internete

>http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=209&magazine_id=10>

Prevencia môže zachrániť život.2011 [ online ] citované dňa 09.03.2011dostupné na internete:

>http://obchod.fit.sk<

http://www.cudzieslova.sk/hladanie/screening

http://www.cudzieslova.sk/hladanie/test


239

13 STAROSTLIVOSŤ O PACIENTA PO AMPUTÁCII KONČATINY,

OŠETROVANIE KÝPŤA

CIELE

Sprostredkovať základné informácie o ošetrovaní kýpťa

Načrtnúť význam hygienickej starostlivosti o kýpeť a masáže kýpťa

Opísať spôsob bandážovania a správneho polohovania kýpťa

Amputácia je definovaná ako odstránenie periférnej časti tela vrátane krytu mäkkých tkanív s

prerušením skeletu a vedie k funkčnej a kozmetickej zmene s možnosťou ďalšieho

protetického riešenia.

Stav po amputácii končatiny vyžaduje komplexný terapeutický prístup, obsahujúci poznatky a

postupy ortopédie, neurológie, terapie bolesti, sociálnej a pracovnej rehabilitácie a

psychológie.

Amputácia končatiny znamená pre pacienta bez ohľadu na jej indikáciu a ďalšie okolnosti

vždy ťažký duševný otras. Úlohou ošetrovateľstva a rehabilitácie je popri dosiahnutí

maximálnej samostatnosti, mobility a funkčnej schopnosti pacienta aj úsilie o zmiernenie tejto

psychickej traumy a boj proti depresii.

TVAR KÝPŤA

Tvar kýpťa sa začína formovať už pri operácii správnou operačnou technikou. Jeho ideálny

tvar je mierne kužeľovitý, s dobrým svalovým a kožným krytom, nebolestivou pohyblivou

jazvou pri plnej pohyblivosti priľahlého kĺbu.

V prvých pooperačných týždňoch je kýpeť opuchnutý, hlavne jeho koniec. Tvarovaniu kýpťa

treba venovať veľkú pozornosť, pretože od jeho definitívneho tvaru závisí ďalší osud

pacienta. Tvarovanie kýpťa netreba nikdy podceňovať, lebo od správneho tvaru kýpťa závisí

aj sama protéza.


240

Tvarovanie kýpťa sa robí bandážovaním, masážami, otužovaním, tepaním a zaťažovaním.

Tvar kýpťa sa mení od operácie až do dosiahnutia definitívneho tvaru. Tieto zmeny

prebiehajú približne 4 - 6 mesiacov. Kýpeť mení svoj tvar, objem, silu, dozrieva operačná

jazva. Začiatočný opuch kýpťa sa postupne zmenšuje, pretože vytvorením nových ciev sa

obnovuje porušený krvný obeh, ako aj cirkulácia v tepnovo-žilovom systéme i v lymfatickom

systéme. Najväčšie zmeny prebiehajú v svalstve, pretože prestáva plniť svoju predchádzajúcu

funkciu. Stráca sa svalová masa a vzniká atrofia (chradnutie) svalstva. Obvod kýpťa sa

zmenšuje niekedy viac ako o 1/3.

13.1 Pooperačná starostlivosť o končatinu po amputácii

Prvé pooperačné dni pacienta sprevádzajú bolesti. V snahe znížiť intenzitu bolesti, pacient

hľadá rôzne úľavové polohy, ktoré pôsobia nepriaznivo na celkový tvar kýpťa. Cieľom

starostlivosti je objasniť pacientovi nevhodnosť podkladania kýpťa podložkami, dekou,

alebo ohýbania kolena či bedrového kĺbu.

Pri podkladaní kolenného kĺbu a stehenného kýpťa vznikajú kontraktúry, ktoré sťažujú

pacientovi chôdzu, a ak sú ťažšieho stupňa, zabraňujú zhotoveniu plne funkčnej protézy.

Správne polohovanie stehenného a predkolenného kýpťa.

Obrázok 1

Polohovanie je najdôležitejšie v prvých týždňoch po amputácii, kedy najčastejšie vznikajú

kontraktúry v kĺboch.


241

Nesprávne polohovanie predkolenného a stehenného kýpťa.

Obrázok 2

Je vhodné, ak v prvých pooperačných dňoch volí chirurg dočasné znehybnenie kýpťa

pomocou ortézy, najčastejšie termoplastovej alebo bandážneho typu.

V tomto období je potrebné poučiť pacienta o nevhodnosti dlhšieho sedenia na posteli, keďže

aj táto poloha vedie k vzniku kontraktúr. Vhodné je zaťažiť v ležiacej polohe kýpeť

bremenom napr. vreckom piesku (1kg). Pacientom odporúčame polohovanie na bruchu, čím

sa udržujú ohýbače bedrového kĺbu pod ťahom.

HYGIENICKÁ STAROSTLIVOSŤ O KÝPEŤ

Pacientovou každodennou povinnosťou musí byť zvýšená hygienická starostlivosť o kýpeť.

Kýpeť je potrebné každý večer (nie ráno!) umyť teplou vodou, jemným mydlom alebo

sprchovým gélom s dezinfekčnými účinkami. Mydlo môžeme použiť aj na krátkodobú masáž.

Mydlo z pokožky treba dôkladne opláchnuť, aby nedráždilo kožu. Po vysušení možno kýpeť

zapudrovať detským púdrom. Pozor: pudrovať sa môže iba suchá koža. Na kýpte s porušeným

kožným krytom, ekzémami, mokvajúcimi ranami, defektmi alebo inými zmenami nie je

vhodný púder.

Hygiena kýpťa je dôležitá, aby sa koža zbavila potu, špiny, olupujúcich sa vrstiev a tuku.

Vhodný je teplý kúpeľ, ľahšie sa očistia vtiahnuté miesta na jazve a kýpeť sa lepšie prekrví.

Teplo pôsobí aj antalgický – proti bolesti. Koža kýpťa má byť pružná, čistá, bez zápalových

zmien a vyrážok, dobre prekrvená a nepotivá. Na jazvu sa je vhodné aplikovať polarizované

svetlo - Bioptron.

Oddýchnutý kýpeť možno po hygienickom očistení na noc zabandážovať alebo naložiť

kompresívny návlek. Ráno sa odporúča kýpeť iba premasírovať, zásadne neumývať, lebo i


242

malá vlhkosť môže pri celodennom nosení protézy poškodiť kožu. Dnes sú na trhu aj

špeciálne kozmetické prípravky vyvinuté na starostlivosť o amputačný kýpeť.

V prípade, že pacient spozoruje na kýpti akékoľvek chorobné príznaky, je potrebné

kontaktovať lekára. V začiatočných štádiách môže vyliečenie trvať len niekoľko dní,

chronické zmeny sa však už dajú ovplyvniť len veľmi ťažko, čo môže spôsobiť nemožnosť

v budúcnosti používať protézu.

MASÁŽ

Dôležitou súčasťou starostlivosti o kýpeť je masáž. Spočiatku ju vykonáva zdravotnícky

pracovník, neskôr sám pacient alebo rodinný príslušník (manžel, deti, rodičia).

Cieľom masáže je lepšie prekrviť kožu, podkožné tkanivá, formovať kýpeť, zlepšiť žilový

odtok, uvoľňovať podkožné zrasty, zabezpečiť správne napätie kože a odstraňovať

opuch a kontraktúry.

Pozitívny vplyv masáže pozorujeme hlavne pri širokých bolestivých jazvách. Masáž možno

vykonávať buď tzv. nasucho, alebo pomocou rôznych masážnych prostriedkov. Na zníženie

masážneho trenia možno použiť aj toaletné mydlo, olej, masti a krémy s nedráždivým

zložením. Kýpeť má byť dobre prekrvený, preto ho prehrievame a

masírujeme v smere proti venóznemu prúdu.

Súčasťou masáže je aj otužovanie kýpťa striedavými studenými a teplými kúpeľmi.

Stupňovaním tlaku na hrot kýpťa, tepaním (spôsob masáže päsťou), stavaním pacienta na

podložky rôznej tvrdosti od mäkkých až po úplne nepoddajné, zlepšujeme odolnosť kýpťa.

Takto pripravený kýpeť potom znesie akúkoľvek záťaž a dlhodobú chôdzu v protéze.

13. 2 Bandážovanie kýpťa

Tento krok je často krát pacientmi podceňovaní, napriek tomu, že jeho správne prevádzanie

môže urýchliť aplikáciu protézy.

Cieľom bandážovania je :

ideálne tvarovaný kýpeť,


243

adaptácia mäkkých tkanív na tlak a ťah.

Bandážovanie začína už na operačnej sále. Na bandážovanie sa používajú elastické obvínadlá.

Aby plnili svoju úlohu, musia sa ovíňať podľa určitých princípov. O bandážovaní, poučí

pacienta prípadne i jeho manželku a iných rodinných príslušníkov, ktorí sa budú o neho

starať, ošetrujúci lekár, sestra, fyzioterapeut.

Spôsob bandážovania znázorňuje obr. 4, 5. Podľa veľkosti, sily a hrúbky kýpťa sa používa

elastické obvínadlo šírky 10 - 14 cm.

Prvé otočenie obväzu nevedieme cez kýpeť dookola, môže totiž dôjsť k stlačeniu

povrchového žilového systému.

Obrázok 4

Prvá otáčka musí smerovať (na predkolení) z vonkajšej strany na vnútornú okolo dolnej časti

kýpťa a nesmie sa silno stiahnuť. Druhá otáčka má kryť hrot z vonkajšej strany a smerovať o

niečo nad prvú. Tretia otáčka sa vracia tesne vedľa druhej. Štvrtá otáčka má zakryť zvyšok

vnútorného, doteraz nekrytého konca kýpťa tesnejšie. Ďalšie otáčky majú smerovať klasovite

smerom hore, až na stehno. Obväz sa veľmi nesťahuje, skôr sa využíva jeho vlastná pružnosť.

Platí, že silnejší tlak má byť v dolnej časti kýpťa a smerom hore sa má zmenšovať. Ak je

obväz silne stiahnutý, pacient neznesie tlak a má nepríjemné pocity, neskôr i bolesti.


244

Bandážujeme vždy nad zachovaný kĺb končatiny

Obrázok 5

Správne bandážovanie stehenného kýpťa elastickým obvínadlom. Prvá otáčka má kryť koniec

kýpťa. Ďalšie smerujú tak, aby vytvorili klasovitý obväz, ktorý je ukončený na páse.

Kýpeť nesmie byť ťahom obväzu ohnutý, ale musí ostať vystretý. Treba pamätať na to, že i

správne ovíjaný elastický obväz sa časom uvoľní a stráca svoju účinnosť. Preto ho treba

denne 2 - 3 krát previazať. Kým pacient čaká na protézu, mal by mať kýpeť bandážovaný celý

deň.

Pacient, ktorý už protézu nosí, by si mal po jej zložení a po ošetrení kýpťa dať elastický obväz

aspoň na niekoľko hodín denne. Pri bandážovaní stehenného kýpťa (hlavne krátkeho) treba

pokračovať fixačnými otáčkami až na pás, a tak vytvoriť tzv. spikový obväz (pozri obr. č. 6).

Bandážovať treba i kýpte hornej končatiny, napriek tomu. že tu nevznikajú tak často

komplikácie z chybného tvaru kýpťa.

Obrázok 6

Tento stav môže vzniknúť, ak sa jednotlivé otáčky elastického obväzu chybne ovínajú.

Správne bandážovanie predkolenného kýpťa. Elastické obvínadlo musí kryť hrot kýpťa, prvé


245

otáčky sa nesmú príliš sťahovať, aby neuzavreli prietok krvi. Obväz treba v prvých

pooperačných týždňoch dávať na 24 hodín a aspoň 1 až 2 x denne ho previazať. Najsilnejšie

má byť stiahnutý hrot kýpťa. Použiť možno osmičkový alebo špirálový systém uloženia

otáčok.

Okrem bandážovania klasickým elastickým obväzom sa v poslednom čase využívajú aj nové,

moderné materiály, ktorých vlastnosti zabezpečujú kvalitnú a bezpečnú starostlivosť

o amputačný kýpeť.

Jedným takýmto materiálom je SILIKÓN, využíva sa na výrobu tzv. silikónových návlekov.

Keďže má výborné kompresné vlastnosti, je vhodný na tvarovanie kýpťa a pre pacienta

veľmi komfortný. Silikónový návlek si nasádza sám pacient po zhojení operačnej rany.

Nasádzanie návleku

Pacient prevráti návlek naopak (naruby), vloží ruku dnu do návleku, tak aby vrchol návleku

mohol priložiť na vrchol amputačného kýpťa, jednou rukou si bude návlek pridržiavať

a druhou rukou rolovať návlek smerom hore ku kolenu.

Návlek zabezpečí rovnomernú kompresiu. Je ľahko hygienicky udržiavateľný, priedušný

a príjemný na nosenie. Nosenie silikónového návleku je výbornou predprípravou na aplikáciu

privykacej protézy, ktorej výroba nasleduje hneď po vytvarovaní kýpťa.

Asi tak 2 týždne po procese tvarovania kýpťa nasleduje odoberanie merných podkladov

potrebných na výrobu tzv. privykacej protézy, t. z., že pacient bude sádrovaný, aby sme

získali verný model amputačného kýpťa. Je zbytočné sadrovať skôr, pretože tvar kýpťa sa

výrazne mení.

Silikónové návleky sa používajú hlavne na tvarovanie predkolenných amputačných kýpťov.

Pri tvarovaní stehenných kýpťov využívame kompresívne stehenné návleky s opaskom, ktoré

si pacient jednoducho natiahne na kýpeť a zapne na páse. Opasok zabezpečí, aby sa návlek

nešmýkal dolu z končatiny.


246

Správne obliekanie protézy

Správne obliekanie protézy s prísavnou či plnokontaktnou objímkou: kýpeť treba stiahnuť

perlonovou hadicou, ale dnes sa viac využívajú vťahovacie vaky, ktoré sú vyrobené

z kĺzavého materiálu, aby sa ľahšie vytiahli z objímky otvorom von. Voľný koniec hadice

alebo vaku, treba presunúť cez otvor ventilu a potom pumpovitými pohybmi natlačiť kýpeť

do objímky pri súčasnom vyťahovaní hadice.

Tento spôsob zaručí úplné vtiahnutie svalstva do objímky a zabráni tvoreniu kožnej riasy nad

okrajom - sedlom objímky.

Obliekanie protézy týmto spôsobom je trochu obtiažnejšie a vyžaduje si určitú zručnosť

používateľa, ale výsledkom dobre nasadenej protézy je aj kvalitná chôdza.


1. Pripravte pomôcky na hygienickú očistu kýpťa

2. Vykonajte masáž kýpťa

3. Vykonajte správne bandážovanie stehenného kýpťa elastickým obvínadlom

4. Vykonajte správne polohovanie stehenného a predkolenného kýpťa.

Zdroje:

Olexík, J., Smetana, M. 2009. ŠNOP. Bratislava n.o. 2009

Slivka, M. 1992. Pokyny po amputácií končatín. Bratislava: ÚZV, 1992, 26.s.

Obrázok 7


247

14 ODSÁVANIE Z DÝCHACÍCH CIEST UZAVRETÝM SYSTÉMOM

Ciele:

Definovať odsávanie z dýchacích ciest uzavretým spôsobom ako invazívny výkon.

Vysvetliť postup pri odsávaní z dýchacích ciest uzavretým spôsobom.

Opísať pracovný postup jednotlivých fáz výkonu.

Poukázať na možné komplikácie súvisiace s výkonom.

14. 1 Charakteristika invazívneho výkonu

Odsávanie je invazívny výkon, ktorým zabezpečujeme priechodnosť horných alebo dolných

dýchacích ciest. Môžeme robiť aj cielené odsávanie napríklad z hlavného bronchu, čo je

súčasťou bronchoskopie.

Pri tomto výkone sa odsávacím katétrom pohybujeme vo vysoko reflexnej oblasti. Dráždením

v tejto oblasti vyvoláme ochranné reflexy, ako je kašeľ, zvracanie a kýchanie. Preto je aj

dôležité upozorniť pacienta, že u neho tieto reflexy môžeme vyvolať.

Cieľom odsávania je udržiavať a zachovať priechodnosť dýchacích ciest, uľahčiť ventiláciu,

predchádzať infekcii, získať sekréty na diagnostiku, zabrániť vzniku komplikácií.

14. 2 Postup pred, v priebehu a po výkone

Pred výkonom

Príprava pomôcok:

- sterilný set na uzavretý systém odsávania,

- jednorázové rukavice,

- sterilný FR alebo zmesou Mistabronu a Aque pro injectione (10 ml Aque a 3 ml

Mistabronu),

- sterilná striekačka 10 – 20 ml,

- funkčný centrálny systém odsávania alebo prenosná funkčná odsávačka,


248

- osobné ochranné pomôcky (rúška, resp. ochranný štít, plášť).

Príprava pacienta:

- sestra zistí potrebu odsávania posluchom (zvukové fenomény pri dýchaní)

a pozorovaním (množstvo sekrétov, zmena dýchania),

- sestra vysvetlí pacientovi (aj v prípade poruchy vedomia) potrebu odsávania, upozorní

na možný nepríjemný pocit a bolestivosť výkonu,

- sestra upraví pacienta do polohy v polosede pre lepšie rozpätie a prevzdušnenie pľúc,

- sestra zabezpečí súkromie a intimitu pacienta podľa možností oddelenia.

Počas výkonu

Postup:

sestra zapne odsávacie zariadenie a overí jeho funkčnosť,

sestra nastaví odsávací podtlak na ??????? ,

odstráni kryt z uzavretého odsávacieho systému a napojí ho na koniec odsávacej

hadice z odsávačky,

pomaly zasunuje katéter v igelitovom obale po koniec orotracheálnej alebo

tracheostomickej kanyly; uzavretý systém je dostupný zvlášť pre tracheostomickú

kanylu a OTI,

sestra uvoľní záklopku na odsávanie na odsávacom systéme nadvihnutím

a pootočením o 180°,

stlačením zaháji odsávanie, pričom krúživým pohybom vysúva katéter v igelitovom

obale,

odsávanie prebieha prerušovaným podtlakom, aby sme sa vyhli poškodeniu dýchacích

ciest,

sestra po vysunutí katétra do pôvodného stavu prestane držať stlačenú záklopku,


249

do striekačky si natiahne 10 až 20 ml sterilného zmes zmesou Mistabronu a Aque pro

injectione (10 ml Aque a 3 ml Mistabronu),

striekačku nasadí na preplachovací vývod,

za súčasného stlačenia záklopky inspiruje objem striekačky čím zabezpečí

prepláchnutie katétra odsávacieho systému a hadička odsávačky,

sestra sleduje VF pacienta, predovšetkým SpO2, frekvenciu dýchania, farbu a hustotu

hlienov,

jeden cyklus odsávania nesmie presiahnuť 10-15 sekúnd,

v prípade potreby sestra celý postup opakuje s dodržaním dostatočného časového

odstupu medzi odsávaním.

Po výkone

sestra kontroluje pacienta po výkone do stabilizácie vitálnych funkcií,

sestra zabezpečí dezinfekciu odsávacieho zariadenia prepláchnutím hadice

z odsávacieho zariadenia podľa zvyklostí oddelenia a odloženie pomôcok k ďalšiemu

odsávaniu,

sestra zapíše do dokumentácie čas odsávania, charakter sekrétu a jeho množstvo,

pacientovu reakciu na odsávanie.

Komplikácie

nedostatočná oxygenácia pacienta pri dlhotrvajúcom nešetrnom odsávaní,

poškodenie dýchacích ciest pri nesprávne nastavenom podtlaku,

zvýšenie intrakraniálneho tlaku.


250

Úlohy:

1. Pripravte pomôcky na výkon.

2. Vykonajte odsávanie z dýchacích ciest uzavretým systémom u pacienta.

3. Po výkone upracte a ošetrite použité pomôcky.

4. Popíšte a vysvetlite výskyt možných komplikácií u pacienta po výkone.

Literatúra:

Adams, B., Harold, CE. 1999. Sestra a akutní stavy od A do Z. Praha, Grada 1999. ISBN 80-

7169-893-8

Kapounová, G., 2007 Ošetřovatelství v intenzivní péči. Praha, Grada 2007. 352 s. ISBN 978-

80-247-1830-9

Sestra a urgentní stavy. 2009. Praha, Grada 2009. 552 s. ISBN 978-80-247-2548-2


251

15 OXYMETRIA

Ciele:

Definovať metódu oxymetrie.

Charakterizovať jednotlivé spôsoby oxymetrie.

Opísať pracovný postup pri jednotlivých spôsoboch oxymetrie.


Definícia

Oxymetria je metóda určená na zistenie saturácie krvi kyslíkom alebo saturácie tkanív

kyslíkom (transkutánna, tkanivová oxymetria). Meranie môže prebiehať neinvazívne – pulzná

oxymetria, cerebrálna oxymetria, transkutánna oxymetria alebo invazívne – jugulárna

oxymetria, tkanivová oxymetria.

15.1 Pulzná oxymetria

Pulzná oxymetria je najčastejšie používaná neinvazívna metóda na zistenie saturácie krvi

kyslíkom v arteriálnej časti riečiska. Miesta snímania sú prsty horných končatín alebo ušné

lalôčiky (vzhľadom k cirkulačným pomerom detekujú ušné snímače zmeny skôr, ako na

prstoch končatín). Princíp pulznej oxymetrie je založený na princípe, že absorpcia svetla

hemoglobínom závisí od jeho nasýtenia kyslíkom. Počas snímania vysielajú dve diódy

červené a infračervené svetlo cez pulzujúcu časť riečiska (od pulzujúceho riečiska je

odvodený názov metódy – pulzná oxymetria). Fotodetektor meria vysielané žiarenie

prechádzajúce cez cievne riečisko a zaznamená množstvo žiarenia, ktoré krv absorbuje.

Vychádza sa z princípu, že oxygenovaný hemoglobín pohlcuje menej svetla v infračervenej

oblasti ako redukovaný hemoglobín. Percentuálny výsledok je pomer kyslíku a hemoglobínu.

Fyziologické hodnoty saturácie krvi kyslíkom sú medzi 93-99 % (priemer 95 %), čo

zodpovedá PaO2 80-90 mmHg.


252

Pred výkonom

Príprava pacienta:

Vyšetrenie si nevyžaduje špeciálnu prípravu. Presnosť merania môže byť znížená veľmi

ostrým svetlom, vlhkosťou prsta, lakom na nechty (predovšetkým modrý, zelený, čierny

a červený lak) alebo použitím umelých nechtov. V príprave pacienta je preto potrebné

eliminovať uvedené rušivé vplyvy.

Príprava pomôcok

Pulzný oxymeter, dokumentácia pacienta

Počas výkonu

Postup:

Pulzný oxymeter sa aktivuje po vložení prsta (nechtom nahor) do meracej jednotky oxymetra.

Na získanie presných výsledkov sa odporúča držať oxymeter v úrovni srdca alebo hrudníka.

Pulzný oxymeter detekuje prítomnosť prsta v meracej jednotke a automaticky rozsvieti

displej. Po stabilizácii signálu (asi 10 s) sa odčítavajú hodnoty saturácie krvi kyslíkom a

frekvencie srdca na displeji. Dôležitá je kontrola a správna interpretácia výsledkov. Pulzová

frekvencia snímaná pulzným oxymetrom by sa mala zhodovať s pulzovou frekvenciou

snímanou z EKG. V prípade, že sa frekvencie nezhodujú, nemôžeme výsledky saturácie

považovať za presné. Počas merania by mal byť snímač chránený pred priamym svetlom

(slnečné žiarenie, žiarivka). Meranie môže byť kontinuálne alebo intermitentné. Pri

kontinuálnom meraní je nutné meniť umiestnenie senzoru každé 4 hodiny, čím sa vyvarujeme

podráždeniu pokožky a poškodeniu tkanív tlakom.

Po výkone

Pacient nevyžaduje špeciálnu starostlivosť po výkone.

Komplikácie

Je to neinvazívna metóda, pri ktorej sa nevyskytujú komplikácie. Komplikácie môžu nastať

iba pri zlej interpretácii výsledkov.

Špeciálne upozornenia

Pulzná oxymetria nemá výpovednú hodnotu pri nižšie uvedených stavoch!!!!!

Intoxikácia oxidom uhoľnatým – vzniká karboxyhemoglobín, ktorý má rovnakú schopnosť

absorbovať svetlo ako oxyhemoglobím, preto pri tejto intoxikácii meriame falošne zvýšenú

hodnotu saturácie kyslíka.


253

Methemoglobulinémia – detekujeme sa SaO2 okolo 85 %. Methemoglobin má rovnaký

absorbčný koeficient ako oxyhemoglobin. Methemoglobulinémia preto vedie k falošne nízkej

hodnote SaO2, ak je skutočná hodnota vyššia ako 85 % a k falošne vysokej hodnote, ak je

skutočná hodnota SaO2 nižší ako 85 %.

Anémia – pri anémii detekujeme falošne vysokú hodnotu SaO2, lebo pri nízkej koncentrácii

erytrocytov sú prítomné erytrocyty dobre saturované.

Polyglobulinémia – detekujeme falošne nízke hodnoty SaO2.

15.2 Cerebrálna oxymetria

Nový trend v monitorovaní mozgových funkcíí. Monitorovanie mozgovej oxygenácie nás

nepriamo informuje aj o mozgovej perfúzii. Využívame na to špeciálny prístroj – cerebrálny

oxymeter, ktorý pomocou spektrálnej absorbcie vyhodnocuje regionálnu mozgovú saturáciu

hemoglobínu kyslíkom – rSO2 v oblasti frontálneho cerebrálneho kortexu. Normálne hodnoty

rSO2 u väčšiny populácie sú 55 – 75 %. Každá zmena o 7 – 10 % v oboch smeroch znamená

riziko pre sledované tkanivo.

Pred výkonom

Príprava pacienta:

Utrieť a odmastiť pokožku na čele v mieste, kde sa budú lepiť snímače – pravá aj ľavá časť

čela nad frontálne hemisféry. (obr??)

Príprava pomôcok:

Cerebrálny oxymeter (obr. ???)

Počas výkonu

Postup:

Pri zahájení monitorovania je potrebné zmerať bazálnu hodnotu rSO2 bez inhalácie kyslíka.

Počas výkonu zaznamenávame namerané hodnoty za ľavej aj z pravej strany. Pokles rSO2

pod 50% absolútnej hodnoty alebo pod 20 % bazálnej hodnoty vyžaduje terapeutický zásah.

Po výkone

Nie je nutná špeciálna starostlivosť po výkone.

Komplikácie

Nie sú známe.


254

15.3 Jugulárna oxymetria

Jugulárna oxymetria je jednou zo základných diagnostických metód k hodnoteniu mozgovej

perfúzie. Jugulárna oxymetria predstavuje možnosť, ako posúdiť vzťah medzi prietokom krvi

mozgom a spotrebou kyslíka mozgovým tkanivom. Monitorujeme saturáciu hemoglobínu

kyslíkom v krvi odtekajúcej z mozgu ako indikátor extrakcie kyslíka mozgovým tkanivom.

Počas merania získavame saturáciu hemoglobínu kyslíkom v oblasti bulbus jugulari - SvjO2.

Normálne hodnoty SvjO2 sú 55-75 %. Patrí medzi invazívne výkony.

Pred výkonom

Príprava pacienta:

Sestra zabezpečí kontinuálne meranie základných životných funkcií. Pacienta uloží do

miernej Trendelenburgovej polohy.

Príprava pomôcok:

Sterilný stolík, set k zavedeniu jugulárnej oxymetrie, monitorovacia jednotka, kontinuálny

preplach – 500 ml FR + 2500 – 5000 j Heparínu.

Počas výkonu

Postup:

Sestra asistuje lekárovi pri kanylácii, ktorá prebieha podobne ako kanylách v. jugularis. Po

zavedení zavádzača a sheet-u sa zaznamená hĺbka zavedenia (13-19 cm podľa anatomických

pomerov pacienta) . Do rovnakej vzdialenosti sa zavedie optický katéter, ktorý sestra napojí

na optické čidlo monitoru. Sestra vykonáva kalibráciu prístroja. Ku kalibrácii prístroja je

potrebné odber krvi na acidobázické vyšetrenie arteriálnej krvi aj krvi z bulbus juguláris

a odber KO. Pozor!!! Odber krvi z bulbu jugularis musí byť veľmi pomalý, max. 1 ml / min.

Sestra napojí kontinuálny heparínový preplach, ktorým je katéter preplachovaný rýchlosťou

2 - 3 ml/h.

Po výkone

Starostlivosť o pacienta:

Sestra uloží pacienta do pôvodnej polohy. Ošetrí miesto vpichu, vydezinfikuje a prekryje

sterilným krytím. Po výkone je vždy nutná RTG kontrola. Na snímke by mala špička katétra

zasahovať tesne pod lebečnú bázu.


255

Komplikácie

Komplikácie vyplývajúce z punkcie: punkcia arteria carotis, hematóm, poškodenie krčných

nervov. Komplikácie vyplývajúce z polohy katétra in situ: trombóza, infekcia, dislokácia

katétra a následne falošné hodnoty.

15.4 Tkanivová a transkutánna oxymetria

OXYMETRIA je invazívna metóda citlivejšia k zmenám regionálnej perfúzie mozgom ako

jugulárna oxymetria. Hodnoty tkanivovej oxymetrie PtiO2 nás informujú o koncentrácii

kyslíka v mozgovom tkanive. Kontinuálny monitoring nás informuje o metabolizme

v sledovanej oblasti mozgu. Pri monitoringu je potrebné zaviesť špeciálne čidlo do

mozgového tkaniva.

TRANSKUTÁNNA OXYMETRIA je neinvazívna metóda určená na meranie parciálneho

tlaku kyslíka v tkanivách TcPO2. Transkutánny oxymeter je sonda fixovaná na koži napr.

v blízkosti kožného defektu. Metodika transkutánnej oxymetrie využíva princíp polarografie.

Prístroj má centrálny teplovodivý kužeľ, ktorý lokálne ohrieva kožu na 44 ˚C. Pri tejto teplote

dochádza pod sondou v koži a v podkoží ku sledu zmien, čo spôsobuje, že molekuly kyslíka

difundujú zo subpapilárnych cievnych plexov k snímacej sonde k analýze. Výsledky sa

využívajú k určeniu výšky amputácie, k posúdeniu stupňa hojenia, zhodnotenie účinku

hyperbarickej terapie a podobne.

Úlohy:

5. Pripravte pomôcky na jednotlivé výkony.

6. Vykonajte meranie neinvazívnym spôsobom.

7. Vykonajte meranie invazívnym spôsobom.



256

Literatúra

Adams, B., Harold, CE.: Sestra a akutní stavy od A do Z. Praha, Grada 1999. ISBN 80-7169-

893-8

Gašpar, Ľ., Účinok rôznych druhov antidekubitálnych podložiek

na mikrocirkuláciu kože, Paliat. med. liec. boles., 2008, roč. 1 (3): 139–142,

http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3765&magazine_id=13

Habalová . J. a kol. :Využití regionální mozgové symetrie jako neinvazivní metody ke

sledovaní pacientů v neurointenzívni péči.In: Cesk slov. Neurolo. 2010, 73/106, 285-293

Kapounová, G. Ošetřovateľství v intenzivní péči.Praha: Grada, 2007.352 s. ISBN 978-80-

247-1830-9

Růžička J a kol. Transkutánní oxymetrie, Pracov. Lék., 59, 2007, No. 1-2, s. 43-45.

Zemanová, K, . Sestra 5/2005, Jugulární oxymetrie


257

16 ELEKTRICKÁ SYNCHRONIZOVANÁ KARDIOVERZIA

Ciele:

Definovať elektrickú synchronizovanú kardioverziu.

Vysvetliť postup pri elektrickej synchronizovanej kardioverzii.


Opísať úlohy sestry počas výkonu.


16.1 Kardioverzia

Elektrická synchronizovaná kardioverzia je liečebná metóda nepravidelnej činnosti

srdca elektrickým výbojom, ktorý zruší nepravidelný srdcový rytmus (fibrilácia predsiení,

flutter predsiení, komorová tachykardia) a navodí pravidelný sínusový rytmus. Výkon sa

realizuje v krátkodobej anestézií, ktorú aplikuje anesteziológ. Samotný výkon realizuje

kardiológ v spolupráci so sestrou.

Fibrilácia predsiení (FP) je najčastejšou pretrvávajúcou srdcovou arytmiou, ktorej

prevalencia stúpa s vekom populácie. Najdôležitejším dôvodom pre obnovu sínusového rytmu

je zlepšenie symptómov, hemodynamiky, zníženie rizika tromboembolických príhod a

prevencia predsieňového remodelingu. Ak má pacient symptomatickú fibriláciu predsiení,

ktorá neodpovedá na farmakologickú kardioverziu alebo spôsobuje hemodynamickú

instabilitu, môže lekár použiť na obnovu normálneho sinusového rytmu elektrickú

synchronizovanú kardioverziu. Táto metóda môže byť vhodná aj pri iných tychyarytmiách,

napr. paroxyzmálnej supraventrikulárnej tachykardii a flutteri predsiení.


258

Tab. Hladina energie pri elektrickej kardioverzii

Porucha srdcového rytmu Energia

Supraventrikulárna tachykardia s úzkym QRS

komplexom (ak sa nedá vyriešiť medikamentózne)

50 J

Fibrilácia predsiení 100-200 J

Flutter komôr; komorová tachykardia bez hmatného

pulzu monomorfná

úvodná 100 J

Komorová tachykardia bez hmatného pulzu

polymorfná

200 J

Princíp synchronizovanej kardioverzie

Kardioverziu FP na sínusový rytmus môžno vykonať farmakologicky alebo elektricky

použitím štandardnej transtorakálnej metódy, resp. internej kardioverzie. Elektrická

kardioverzia (EKV) predstavuje procedúru, pomocou ktorej použitím špeciálnych elektród

alebo pádiel, naložených na kožu hrudníka a chrbta, je cez stenu hrudníka do srdca

aplikovaný synchronizovaný elektrický šok.

Pri synchronizovanej kardioverzii sa vyšle na vrchole kmitu R elektrický výboj. Ten

zruší aktivitu všetkých ostatných ložísk a po ňom prevezme funkciu srdcového pacemakeru

repolarizovaných myokardiálnych buniek sinoatriálny uzol.

Úspech externej elektrickej kardioverzie závisí od niekoľkých technických faktorov:

pozícia a veľkosť elektród, kontakt medzi kožou a elektródami, tlak na elektródy, energia a

počet elektrických šokov, vlnové formy šokov, transtorakálna impedancia. Väčšina externých

defibrilátorov používa monofázické tlmené vlnové formy. Všeobecne sa udáva vyššia

účinnosť bifázického výboja oproti monofázickému. Starostlivý výber pacientov môže zaručiť

až 90 %-nú a vyššiu úspešnosť externej EKV.

Elektrická kardioverzia u pacientov s implantovanými kardiostimulátormi a

defibrilátormi, ak sú prijaté primerané bezpečnostné opatrenia na prevenciu ich poškodenia, je

možná a bezpečná.


259

16.2 Postup pred, počas a po výkone

Pred výkonom

Príprava pomôcok:

pripraviť defibrilátor s funkciou synchronu k posteli pacienta, ekg gel,

pripraviť resuscitačný podnos (ambuvak, set na intubáciu ),

pripraviť EKG prístroj,

pripraviť monitorovací systém,

nastaviť posteľ do vodorovnej polohy, odstrániť z postele vankúše.

Príprava pacienta:

Vysvetliť zákrok pacientovi i jeho rodine. Nechať im možnosť vyjadriť svoje obavy.

Presvedčiť sa, či pacient podpísal formulár informovného súhlasu.

Pacientovi pred zákrokom nepodávať posledných 6-8 hodín nič perorálne.

V pohotovosti musí byť pripravený vozík s pomôckami na resuscitáciu.

Urobiť 12-zvodový ekg záznam.

Napojiť pacienta na monitorovací systém na sledovanie základných životných funkcií

(krvný tlak, pulz, dýchanie).

Zabezpečiť prístup do žily.

Podľa indikácie a predpisu podať pred zákrokom kyslík. Počas kardioverzie kyslík

odpojiť.

Sledovať tlak krvi, najlepšie pomocou automatického merania TK. Ak je potrebné, merať

aj saturáciu hemoglobínu kyslíkom pomocou pulznej oxymetrie.

Kontrolovať základné životné funkcie pacienta.

Pred výkonom vysadiť lieky, ktoré sú predpísané (určí lekár).

Pred výkonom treba vybrať zubnú protézu.

Podľa indikácie alebo predpisu podať sedatíva.

Uložiť pacienta do vodorovnej polohy na znak.

Počas výkonu

Postup:


260

Výkon sa realizuje vo vodorovnej polohe s obnaženým hrudníkom. Počas výkonu je pacient

napojený na monitorovací systém.

Zapojiť defibrilátor a nastavte ho do polohy na synchronizovaný výboj.

Pripnúť ekg elektródy na končatiny pacienta (elektródy monitoru). Na osciloskope musia

byť vidieť dostatočne vysoké QRS komplexy (vyššie než 1 mV). Skontrolujte, či

defibrilátor registruje komplexy QRS.

Po podaní anestetík do žily sa navodí niekoľko minútový spánok a sestra predýchava

pacienta vakom s dýchacou maskou. Vhodné je zaviesť pacientovi airway.

Potrieť defibrilačné elektródy gelom.

Nastaviť hladinu energie podľa ordinácie. Najprv sa zvyčajne používa najnižšia dávka

(50-250 J), ak nedošlo pri výboji k verzii rytmu, prechádza sa na vyššiu energiu.

Umiestniť defibrilačné elektródy na hrudník pacienta (výkon robí lekár), vpravo od

hrudnej kosti do druhého medzirebria a vľavo v strednej klavikulárnej čiare do piateho

medzirebria.

Pred výbojom sa presvedčiť, že sa nikto nedotýka postele a ani pacienta.

Pritlačiť defibrilačné elektródy pevne na hrudník a stlačiť tlačítko na výboj. Defibrilátor

sám počká na správny okamih, počká s výbojom na synchronizáciu s vlnou R.

Následne lekár hodnotí EKG, aby zistil úspešnosť výkonu. Po úspešnej/neúspešnej

kardioverzii sa pacienta preberá z umelého spánku, zabezpečiť samostatné dýchanie.

Starostlivosť o pacienta počas výkonu:

Predýchavať pacienta vakom s dýchacou maskou, pri zavedenom airway-i sledovať jeho

funkčnosť.

Sledovať pomocou monitorovacieho systému základné životné funkcie pacienta.

Zabezpečiť pacientovu bezpečnosť.

Po výkone


V krátkych intervaloch kontrolovať EKG, stav vedomia, tlak krvi, pulz, dýchanie

a okysličenie organizmu bezprostredne po jeho realizácii a po 10 a 20 minútach.

Zaistiť podanie kyslíka maskou alebo kyslíkovými okuliarmi.

Urobiť 12-zvodový ekg záznam.


261

Synchronizovaná kardioverzia môže viesť u pacienta s fibriláciou predsiení

k embolizácii. Preto je potrebné pozorne sledovať, či sa neobjavujú príznaky systémovej

alebo pľúcnej embolizácie. Podľa predpisu podávať antikoagulanciá.

Podľa indikácie podať antiarytmiká.

Miesto priloženia elektród očistiť od gélu a priložiť chladný obklad, neskôr aplikovať

masť Calcium panthotenicum. Skontrolovať, či nemá pacient na hrudníku popáleniny.

V prípade, že áno, informovať lekára a vhodným spôsobom ich ošetriť.

Pacient je kontinuálne monitorovaný minimálne 2 hodiny po výkone, kedy leží na posteli

a neprijíma žiadne tekutiny ani potravu.

Starostlivosť o pomôcky:

Kontaktné plochy elektród sa musia udržiavať čisté, lesklé, neoxydované, pretože špina a

poškodenie zväčšujú odpor a možnosť vzniku popálenín na koži.

Plochy elektród sa po výkone dosucha otrú od vodivej pasty, na vlhko sa očistia a vytrú

dosucha. Rovnako sa v čistote udržuje aj celý defibrilátor, nielen jeho kontaktné plochy.

Upozornenie:

- v prípade potreby vykonať externú defibriláciu u pacienta s implantovaným ICD

(implantable cardioverter defibrillator), elektródy sa musia priložiť mimo prístroj –

najlepšie predozadne,

- u pacienta s implantovaným kardiostimulátorom sa prikladajú elektródy 10 cm od

prístroja, po výboji sa kontroluje funkčnosť prístroja,

Komplikácie externej kardioverzie

Komplikácie externej kardioverzie sú vzácne a patria sem:

- systémová embolizácia,

- edém pľúc,

- hypotenzia,

- arytmie,

- poškodenie myokardu,

- abnormality segmentu ST a vlny T,

- popálenie kože a

- dysfunkcia kardiostimulátora.


262

Úlohy:


10. Pripravte pacienta na výkon.

11. Asistujte lekárovi počas zákroku.

12. Po výkone ošetrite pacienta a upracte použité pomôcky.


Literatúra:

1. Adams, B., Harold, CE.: Sestra a akutní stavy od A do Z. Praha, Grada 1999. ISBN 80-

7169-893-8

2. Kardiologie pre sestry intenzivní péče. Praha, 2009. 480 s. ISBN 978-80-7262-604-5

3. Sestra a urgentní stavy. Praha, Grada 2009. 552 s. ISBN 978-80-247-2548-2

4. Sovová, E., Řehořová, J.: Kardiologie pro obor ošetřovatelství. Praha, Grada 2004. 156 s.

ISBN 80-247-1009-9

5. Ševčík, P., Černý, V., Vítovec, J.: Intenzivní medicína. Praha, Galén 2003. 422 s. ISBN

80-7262-203-X

6. Zadák, Z, Havel, E. a kol.: Intenzivní medicína na principech vnitřního lékařství. Praha,

Grada 2007. 336 s. ISBN 978-80-247-2099-9


263

17 KARDIOSTIMULÁCIA

Ciele:

Definovať kardiostimuláciu.

Vysvetliť princíp dočasnej a trvalej kardiostimulácie.

Vysvetliť postup pri dočasnej kardiostimulácii.

Vysvetliť postup pri trvalej kardiostimulácii.

Opísať pracovný postup jednotlivých fáz výkonu a úlohy sestry počas výkonu.


17.1 Kardiostimulátor

Kardiostimulátor je elektronický prístroj, ktorý vykonáva elektrickú stimuláciu srdcového

svalu na kontrolu, resp. zabezpečenie srdcového rytmu. Kardiostimulácia je metóda, pri ktorej

je srdce stimulované elektrickými impulzmi jednosmerného prúdu. Zdrojom prúdu je

kardiostimulátor, z ktorého sa impulzy pomocou jednej alebo viacerých elektród dostávajú do

srdca. Súčasné prístroje sú schopné monitorovať vlastnú činnosť srdca a spoľahlivo, podľa

potreby, regulovať elektrickú stimuláciu.

V súčasnosti sú všetky kardiostimulátory implantované endovazálne, v lokálnej anestézii buď

preparáciou vény, alebo jej punkciou. Pri dočasnej stimulácii sa využíva punkčná metóda

zavedenia stimulačnej elektródy endovazálnou cestou do hrotu pravej komory srdca alebo

pravej predsiene. K nej pripojené externý stimulátor je umiestnený mimo pacienta, napr. na

ramene pacienta. Stimulačná elektróda sa zavádza pod rtg fluoroskopickou kontrolou.

Pri trvalej kardiostimulácii sa v podkľúčnej oblasti (zvyčajne vľavo) vypreparuje podkožná

dutiny (vak), do ktorého sa vkladá kardiostimulátor napojený na jednu, resp. dve elektródy.

Počas výkonu treba dodržiavať starostlivú hemostázu a sterilitu


264

17.2 Dočasná kardiostimulácia

Dočasná kardiostimulácia sa využíva v akútnych stavoch s prechodnými bradyarytmiami.

Pacientovi, ktorého srdce má poruchu vedenia alebo nie je samo schopné vytvárať impulzy, je

nutné zaviesť dočasný kardiostimulátor.

Medzi kandidátov na dočasnú kardiostimuláciu patria pacienti s

- asystóliou,

- AV blokádou II. stupňa Mobitzovho typu (symptomatická alebo asymptomatická),

- AV blokáda II. stupňa Wenckebahovho typu (nereagujúca na atropín),

- AV blokádou III. stupňa,

- blokádami ramienok vzniknutými pri infarkte myokardu,

- symptomatickou sínusovou bradykardiou,

- junkčným rytmom,

- syndrómom chorého sinu (sick sinus syndrom) a

- tachyarytmiami s rýchlou odpoveďou komôr.

Podľa naliehavosti stavov, ktoré si vyžadujú kardiostimuláciu, sú k dispozícii dočasné

kardiostimulátory rôznych typov (napr. transvenózny, transkutánny, transtorakálny a

epikardiálny). Pacient, ktorý má arytmiu, dostane pravdepodobne transvenózny

kardiostimuláciu. Vtedy sa elektróda zavádza cez žilu do pravej predsiene, komory alebo

oboch týchto dutín.

Starostlivosť o pacienta s transvenóznym kardiostimulátorom (s dočasnou

kardiostimuláciou)

Pred zavedením dočasného kardiostimulátora

Psychicky pripraviť pacienta na výkon – informuje lekár (ak to zdravotný stav

pacienta dovolí) o výkone a jeho priebehu.

Zaistiť cievu kanylou a odobrať krv n podľa ordinácie lekára (krv na hemokoagulačné

vyšetrenie, krvný obraz, krvná skupina, biochemické vyšetrenie krvi – ionogram,

CRP,...)..

Sledovať základné životné funkcie pacienta, vedomie, farbu a teplotu kože, kapilárne

plnenie, diurézu, posluchový nález na srdci a pľúcach.

Zhotoviť záznam EKG a napojiť pacienta na monitor.


265

Treba vedieť, aký spôsob stimulácie má byť urobený. Pri asynchrónnej stimulácii

vydáva kardiostimulátor impulzy bez ohľadu na vlastný rytmus pacienta. Pri

synchrónnej stimulácii (on demand) sa impulzy vysielajú len v prípade potreby na

základe vlastného rytmu pacienta.

Podať terapiu podľa ordinácie lekára, posúdiť prítomnosť alergie (antibiotiká,

dezinfekčné roztoky,...).

Upozorniť pacienta na vybratie protézy, ak ju používa.

Zabezpečiť bezpečný prevoz pacienta na RTG pracovisko, kde mu bude zavedený

dočasný kardiostimulátor (v urgentnom prípade sa zavádza dočasný kardiostimulátor

na lôžku pacienta).

Urobiť RTG snímku hrudníka, by sa overila poloha elektródy a skontrolovalo, či pri

zavádzaní elektródy nenastal pneumotorax alebo iné komplikácie.

Ošetrovať a pravidelne kontrolovať miesto zavedenia elektródy, či sa neobjavili

príznaky zápalu, výtoku, opuchu, začervenania a bolestivosti.

Pátrať po známkach perforácie myokardu – napr. štikútka, a objektívnych príznakoch

tamponády srdca, ktoré zahŕňajú pulsus paradoxus, zmenšenie rozdielu medzi

systolickým a diastolickým tlakom, rozšírenie jugulárnych žíl a utlmené srdcové

ozvy.

Začať u pacienta s trvalým monitorovaním EKG a kontrolovať prah, citlivosť a

odpoveď komôr na kardiostimuláciu.

Poskytnúť pacientovi vysvetlenie, poučenie a emocionálnu podporu.

Ak je to indikované, pripraviť pacienta na trvalú kardiostimuláciu, a to i v prípade, že je jeho

stav stabilizovaný a nemá žiadne príznaky, aby sa predišlo Adam-Stokesovmu syndrómu.

Po zavedení dočasného kardiostimulátora

Pripraviť posteľ pacienta a po preložení napojiť na monitor.

Sledovať a zaznamenávať základné životné funkcie pacienta – stav vedomia, farba

a teplota kože, diuréza, tlak krvi, pulz, dych, telesná teplota, saturácia kyslíka

pulzoxymetrom.

Zistiť spôsob stimulácie u pacienta – stimulácia on deman (VVI), alebo stimulácia

fixed-rate (V00).

Skontrolovať polohu elektródy RTG snímkou hrudníka a overiť, či pri zavedení

dočasnej elektródy nedošlo k pneumotoraxu, alebo iným komplikáciám.


266

Ošetrovať asepticky miesto zavedenia dočasnej elektródy podľa predpísaného

štandardu a všímať si príznaky infekcie (opuch, bolestivosť, začervenanie, sledovanie

možného výskytu krvácavých prejavov, ...).

Poskytnúť pacientovi emocionálnu podporu – podnecovať ho k vyjadreniu svojich

pocitov, odpovedať mu na kladené otázky, poskytnúť mu pomoc pri samoobslužných

činnostiach, opätovne mu zdôrazniť nutnosť nehýbať s hornou končatinou, na ktorej je

pripevnený kardiostimulátor.

Zabezpečiť pacientovi kontinuálne monitorovanie EKG, sledovať funkčnosť

kardiostimulátora na EKG (po každom stimulačnom impulze by mal byť prítomný

komplex QRS), kontrolovať prah, citlivosť, nastavenie pulzov na dočasnom

kardiostimulátore.

Sledovať funkčnosť batérie kardiostimulátora a podľa potreby batériu vymeniť,

fixovať koncovky stimulačných elektród a kardiostimulátora, a tak predchádzať

povytiahnutiu katétra.

Zabezpečiť u pacienta zvýšený dohľad, sledovať zmeny správania a vedomia (Adams,

Harold, 1999, s. 68-69).

17.3 Trvalá kardiostimulácia

Trvalá kardiostimulácia je indikovaná podľa Smerníc pre implantácie kardiostimulátorov

v podmienkach SR a ktoré sú v súlade s „Odporúčaniami na kardiostimuláciu

a resynchronizačnú liečbu“ Európskej kardiologickej spoločnosti a Európskej asociácie

srdcového rytmu z roku 2007. Sú v nich zakomponované relevantné výsledky z rohodujúcich

nových klinických štúdií a ďalšie aktuálne poznatky medicínskeho a technického charakteru

zamerané na kardiostimuláciu. Smernice zohľadňujú aj špecifické aspekty klinickej praxe na

Slovensku (Kaliská a kol., 2009, s. 79).

Trvalá kardiostimulácia je indikovaná, ak sú chronické poruchy prevodového systému

sprevádzané bradyarytmickými symptómami, alebo pri asystólii nad 4 sekundy, v prípadoch

asymptomatickej bradykardie pod 40/min., pri prítomnosti AV bloku II. stupňa, AV bloku III.

stupňa. O indikácii trvalej kardiostimulácie pre poruchy AV prevodu rozhoduje miesto

blokády a symptómy (nevýkonnosť, synkopy, závraty, kardiálne zlyhanie). V súčasnosti je

najčastejšou indikáciou na kardiostimuláciu „sick sinus“ syndróm (Kasper, 2005, s. 292).

Trvalá kardiostimulácia sa zabezpečuje kardiostimulátorom (pacemaker), ktorý sa zašíva pod


267

kožu hrudníka alebo brucha. Skladá sa z generátora výbojov (stimulov) a jednej alebo

viacerých stimulačných elektród. Programátor kardiostimulátora umožňuje komunikáciu

s pacemakerom. Ním je možné pacemaker programovať (priložením hlavice nad

implantovaný pacemaker je možné meniť elektrické parametre), zistiť naprogramovanie

prístroja, kontrolovať obsah pamäti atď. Katétre elektród (zvody) sú zavedené žilovou cestou

do pravej predsiene, pravej komory alebo do oboch dutín.

V súčasnej dobe sú vyrábané tri základné typy kardiostimulátorov:

1. jednodutinový pacemaker (použiteľný ako komorový alebo predsieňový), elektróda sa

zvyčajne zavádza do prvej komory,

2. dvojdutinový pacemaker (s dvoma elektródami alebo monokatétrom),

predsieňovokomorový sekvenčný má elektródy zavedená v predsieni i v komore, aby

mohol lepšie napodobniť normálnu činnosť srdca alebo

3. biventrikulárny pacemaker (s troma elektródami – pre pravú predsieň, pravú komoru

a ľavú komoru) (Štejfa, 2007, s. 334).

Typy kardiostimulátorov

Kardiostimulátory on demand (na požiadanie) – snímajú vlastnú elektrickú aktivitu srdca.

Keď poklesne pod vopred stanovenú hodnotu frekvencie, vyšle stimulátor k elektróde

elektrický impulz. Výboj spôsobí depolarizáciu a kontrakciu svaloviny srdca.

Kardiostimulátory fixed-rate (s pevnou frekvenciou) – stimulujú vopred určenú frekvenciu

bez ohľadu na vlastnú aktivitu srdca chorého. Dnes sa už používa výnimočne.

Okamžité opatrenia u pacientov s AV blokádou III. stupňa

uložiť pacienta do postele a zabezpečiť kontinuálne monitorovanie EKG,

zaviesť pacientovi periférnu kanylu pre prípad akútneho podania liekov (atropín,

adrenalín, dobutamín na podporu frekvencie srdca a zvýšenie tlaku krvi) podľa

ordinácií a s poverením lekára,

odobrať krv na vyšetrenie podľa ordinácií lekára (krvný obraz, hemokoagulačné

vyšetrenie krvi, biochemické vyšetrenie krvi, vyšetrenie ABR, vyšetrenie krvnej

skupiny),

zmerať vitálne funkcie – tlak krvi, pulz, telesnú teploty, dych a zaznamenať do

chorobopisu,


268

urobiť pacientovi 12-zvodový EKG záznam,

podať pacientovi kyslík podľa potreby a ordinácií lekára (pri ťažkostiach s dýchaním),

zaviesť permanentný katéter podľa ordinácie lekára, príp. asistovať lekárovi pri

zavádzaní permanentného katétra u mužov,

pri hypotenzii uložiť pacienta do vodorovnej polohy,

v prípade urgentného príjmu pripraviť sterilný stolík na dočasnú kardiostimuláciu

a asistovať lekárovi,

sledovať u pacienta kontinuálne stav vedomia (kvalitatívna a kvantitatívne zmeny),

požiadať pacienta, aby akékoľvek ťažkosti, ktoré by sa vyskytli v priebehu

hospitalizácie hlásil sestre (bolesť na hrudníku, závraty, palpitácie, nedostatok dychu,

...),

dodržiavať bezpečnostné opatrenia (riziko pádu, úrazu) u pacientov s AV blokádou

III. stupňa (porucha vedomia, kŕče, synkopa) a dbať na prevenciu úrazu – bočnice,

doprovod, ...,

sledovať saturáciu hemoglobínu kyslíkom (sat. O2) pomocou pulzového oxymetra,

pripraviť pacienta na zavedenie trvalej kardiostimulácie podľa ordinácie lekára.

Starostlivosť o pacienta so zavedeným trvalým kardiostimulátorom

Pred implantáciou trvalého kardiostimulátora

Oboznámiť pacienta s výkonom (lekár), spôsobom a postupom, akým mu bude

kardiostimulátor implantovaný.

Upozorniť pacienta, že pred výkonom musí byť nalačno a o nutnosti vybratia zubnej

protézy, ak ju používa.

Skontrolovať, či má pacient so sebou potrebné výsledky vyšetrenia krvi (krvný obraz,

hemokoagulačné vyšetrenie krvi, biochemické vyšetrenie krvi, vyšetrenie krvnej

skupiny, mikrobiologické vyšetrenie – BWR, HIV, HBSAG).

Zistiť informácie o alergiách pacienta (antibiotiká, lieky, potraviny, jód, ...) a zaznačiť

prípadný výskyt alergií do dokumentácie.

Urobiť pacientovi 12-zvodové EKG a založiť ho do dokumentácie.

Zmerať pacientovi vitálne funkcie (TK, P, TT) a zistené údaje zaznačiť do

dokumentácie.

Skontrolovať pred výkonom kožu pacienta v mieste implantácie trvalého

kardiostimulátora a v prípade potreby kožu oholiť.


269

Zaviesť pacientovi periférnu kanylu.

Podať pacientovi pred výkonom antibiotiká podľa ordinácie a s poverením lekára.

Upozorniť pacienta na nutnosť vyprázdnenia sa pred výkonom.

Zabezpečiť bezpečný transport pacienta na RTG pracovisko (monitoring EKG).

Počas implantácie trvalého kardiostimulátora

Uložiť pacienta na operačný stôl na RTG pracovisku.

Napojiť pacienta na monitor na na EKG prístroj (končatinové zvody).

Asistovať lekárovi pri zavádzaní trvalého kardiostimulátora.

Sledovať počas výkonu vedomie pacienta, vitálne funkcie, sat. O2, záznam EKG.

Po implantácii trvalého kardiostimulátora

Uložiť pacienta do postele, merať vitálne funkcie (TK, P, TT) každú hodinu a údaje

zaznačiť do dokumentácie.

Urobiť záznam 12-zvodového EKG a napojiť pacienta na kontinuálny monitoring

(EKG, TK, P, sta. O2).

Priložiť na operačnú ranu vrecko s pieskom na 1 hodinu.

Upozorniť pacienta, že po implantácii kardiostimulátora musí dodržať 24-hodinový

pokoj na lôžku, aby nedošlo k dislokácii elektródy.

Pomôcť pacientovi pri samoobslužných činnostiach – pri vyprázdňovaní, hygiene,

stravovaní,...

Sledovať operačnú ranu (opuch, krvácanie, začervenanie rany), ošetrovať denne

operačnú ranu podľa štandardu.

Podať liečbu podľa ordinácie a s poverením lekára.

17.4 Edukácia pacienta po implantácii kardiostimulátora

Po implantácii kardiostimulátora musí pacient udržiavať operačnú ranu čistú a suchú,

sterilné krytie ponechať do kontroly chirurgom (7. deň po operácii).

Ak sa spozorujú zápalové zmeny (miesto operačnej rany je opuchnuté, horúce,

začervenané), treba navštíviť lekára.

Bezprostredne po operácii nerobiť trhavé prudké pohyby rukou, počas hojenia ruku

postupne zaťažovať, rehabilitovať.


270

Nemanipulovať s kardiostimulátorom, neposúvať ho pod kožou, chrániť miesto

implantácie kardiostimulátora pred prípadným úderom či nárazom.

Kontrola operačnej rany na 7. deň po implantácii chirurgom.

Oboznámiť pacienta so životom s kardiostimulátorom (pacient môže robiť obyčajne

všetko to, čo pred implantáciou kardiostimulátora – športovať, telefonovať mobilným

telefónom – no nedržať ho príliš blízko kardiostimulátora, používať domáce

spotrebiče, riadiť auto, ...).

Pacient s kardiostimulátorom môže bezpečne používať väčšinu domácich spotrebičov

– mikrovlnné rúry, mixéry, hriankovače, elektrické nože, televízne prijímače,

videorekordéry, elektrické deky, sporáky, prístroje na otváranie garážových dvier,

kancelárske prístroje.

Pacient sa môže zúčastniť RTG vyšetrenia hrudníka, zubov, ultrazvukového

vyšetrenia, CT vyšetrenia, RTG skiagrafie, mamografie.

Upozorniť pacienta na určité obmedzenia po implantácii kardiostimulátora (nezvárať

oblúkom, neabsolvovať magnetoterapiu, ionoforézu pri rehabilitácii, vyšetrenie MRI,

nenosiť mobilný telefón v blízkosti implantácie kardiostimulátora – náprsná taška,

upozorniť na letisku pri bezpečnostnom systéme personál na implantovaný

kardiostimulátor,...).

Poučiť pacienta, že má so sebou nosiť vždy preukaz o implantácii kardiostimulátora,

pri vyšetreniach upozorniť, že má implantovaný kardiostimulátor, chodiť pravidelne

na kontroly ku kardiológovi, kde sa overí funkcia kardiostimulátora (3 – 6 mesiacov).

Poučiť pacienta o výmene kardiostimulátora – životnosť kardiostimulátora je

obmedzená (6-8 rokov), po vybití batérie kardiostimulátora sa mení celý

kardiostimulátor, len elektródy sa ponechajú, nutnosť krátkodobej hospitalizácie

(Kapounová, 2007).

17.5 Najčastejšie problémy s kardiostimulátormi

Porucha kardiostimulátora môže vyvolať život ohrozujúcu poruchu srdcového rytmu. Ďalšími

komplikáciami po zavedení kardiostimulátora môže byť vznik infekcie, zmena polohy

elektródy, zalomenie a rozpojenie zvodu, perforácia komory a tamponáda srdca. Preto

rozpoznanie komplikácie a včasný zásah môže rozhodovať medzi životom a smrťou pacienta.


271

Poruchy kardiostimulátorov zahŕňajú poruchy snímania, falošné snímanie (oversensing),

porušený stimulačný prah, zlyhanie stimulácie, stimulácia nesprávnou frekvenciou.

Porucha snímania (nedostatočné snímanie). Kardiostimulátor, ktorý zlyháva

v rozpoznávaní vlastnej elektrickej aktivity srdca, určuje výboje na nesprávne miesto – napr.

stimulačný kmit na EKG nasadá na vlnu T – v období repolarizácie komôr. Vtedy môže

vzniknúť život ohrozujúca porucha srdcového rytmu, napr. komorová tachykardia.

Príčinou poruchy snímania môže byť zalomenie alebo zmena polohy zvodu, vybitie batérie,

zle umiestnená elektróda alebo zvýšený prah snímania, nesprávne naprogramovanie

stimulátora alebo elektromagnetická interferencia (od generátoru prúdu alebo rozhlasových a

televíznych vysielačov). Porucha snímania môže mať tiež medicínsku príčinu, napr. IM

aleboelektrolytovú nerovnováhu.

Nadmerné snímanie. Kardiostimulátor sníma flošne pozitívne impulzy a tak môže

stimulovať s nižšou frekvenciou než je nastavený, alebo môže úplne zlyhať v tvorbe

stimulovaných sťahov. Príčinou tohoto stavu môže byť snímanie vĺn T alebo predsieňovej

aktivity, snímanie myopotenciálov a príliš vysoké nastavenie citlivosti.

Porušený stimulačný prah. Kardiostimulátor, ktorého impulzy nedosahujú stimulačný prah,

sa prejavuje na EKG stimulačnými kmitmi, za ktorými nenasleduje QRS komplex (ak je

elektróda zavedená do komory) alebo vlnami P (ak je elektróda zavedená v predsieni).

Príčinou tejto poruchy býva najčastejšie uvolnenie elektródy. Tiež príčinou môže byť aj

zalomenie elektródy, vybitie batérie, perforácia myokardu drôtom elektródy alebo nesprávna

izolácia elektródy. Stimulačný prah sa môže zvýšiť aj pri infarkte myokardu, medikácii,

elektrolytovej nerovnováhe a fibrózy v mieste elektródy.

Zlyhanie stimulácie. Pri zlyhaní stimulácie na EKG nie sú prítomné jej prejavy, srdcová

frekvencia pacienta poklesne pod nastavenú hodnotu.

Simulácia zmenenou frekvenciou. Pri zmenenej frekvencii stimulácie nemajú stimulačné

kmity nastavenú frekvenciu, čo môže vyvolať nebezpečnú situáciu nazývanú „R na T“.

Príčinou tejto zmenenej stimulačnej frekvencie môže byť snímanie falošnej srdcovej aktivity,

vybitie batérie, snímanie myopotenciálov a fontómové preprogramovanie (napr.

elektrokauterom alebo z iného neúmyselného zdroja).

Klinický obraz pri porušenej funkcii kardiostimulátora môže zahŕňať:

závrat, synkopu, palpitácie, nepravidelný pulz, frekvenciu pulzu nižšiu než je

naprogramovaná frekvencia kardiostimulátora,


272

únavu, bledosť,

hypotenziu, bolesť na hrudníku, dýchavicu.

Pri dislokovanej elektróde môže mať pacient:

štikútku,

zášklby svalov hrudníka a brucha.

Okamžité opatrenia pri zistení poruchy funkcie kardiostimulátora

Informovať lekára.

Urobiť dlhší 12-zvodový EKG záznam.

Začať kontinuálne monitorovať EKG.

Pripraviť k posteli pacienta resuscitačný vozík s vybavením na dočasnú kardiostimuláciu

a prípadnú resuscitáciu.

Sledovať a zaznamenávať základné životné funkcie chorého (TK, P, TT), stav vedomia,

farbu kože a teplotu a plnenie kapilár, auskultovať dýchanie a srdcové ozvy.

Overiť si typ kardiostimulátora, aby bolo možné posúdiť a upraviť jeho poruchu.

Zabezpečiť pacientovi RTG hrudníka (zistenie dislokácie elektródy a akékoľvek jej

zalomenie alebo odpojenie). Porovnať nález z predchádzajúce snímky.

Odoslať pacienta na kardiologickú ambulanciu na neinvazívne preprogramovanie

kardiostimulátora (zhodnotenie činnosti kardiostimulátora – nastavenie intenzity

stimulácie, citlivosti, frekvencie).

Pripraviť pacienta na prípadnú reimplantáciu trvalého kardiostimulátora podľa ordinácie

lekára (Adams, Harold, 1999, s. 238-244).

Ďalšie opatrenia závisia od stavu pacienta a ordinácií lekára.

Úlohy:

14. Pripravte pomôcky na dočasnú kardiostimnuláciu.

15. Pripravte pomôcky na trvalú kardiostimnuláciu.





273


20. Vykonajte edukáciu u pacienta s kardiostimulátorom.

Literatúra


7169-893-8

Kapounová, G. 2007. Ošetřovatelství v intenzivní péči. Praha, Grada 2007. 352 s. ISBN 978-

80-247-1830-9

Kardiologie pre sestry intenzivní péče. Praha, 2009. 480 s. ISBN 978-80-7262-604-5

Počta, J. a kol.1996. Kompendium neodkladné péče. Praha, Grada 1996.

Sestra a urgentní stavy. Praha, Grada 2009. 552 s. ISBN 978-80-247-2548-2

Sovová, E., Řehořová, J. 2004. Kardiologie pro obor ošetřovatelství. Praha, Grada 2004. 156

s. ISBN 80-247-1009-9

Zadák, Z, Havel, E. a kol. 2007. Intenzivní medicína na principech vnitřního líkařství. Praha,

Grada 2007. 336 s. ISBN 978-80-247-2099-9

www.operativa.sk/pacienti/03.html


274

18 KAPNOMETRIA, KAPNOGRAFIA

Ciele:

Definovať kapnometriu a kapnografiu.

Vysvetliť funkciu prístrojov pre kapnometriu a kapnografiu.


18.1 Definícia, kapnografy, kapnometre

Definícia

Kapnometria, kapnografia je veľmi senzitívna neinvazívna metóda, ktorá meria koncentráciu

oxidu uhličitého (ETCO2: end-tidal CO2) vo vydychovanom vzduchu. Hodnota sa môže

udávať číselne – kapnometria alebo graficky v podobe krivky – kapnografia. Monitorovanie

ETCO2 môže prebiehať ako samostatné jednorázové meranie alebo kontinuálne meranie,

ktoré je súčasťou homodynamickej monitorovacej sústavy. Endexpiračná koncentrácia CO2 je

za normálnych podmienok asi o 0.5 - 1 kPa (3-6 mm Hg) nižšia ako arteriálna koncentrácia

(PaCO2). Rozdiel narastá so zväčšujúcim sa mŕtvym priestorom. Kapnometria, kapnografia

znižuje nutnosť častých odberov krvi podľa Astrupa.

Kapnografy, kapnometre

Prístroje fungujú na princípe spektrofotometrie. Pri monitorovaní meria fotodetektor

množstvo infračerveného žiarenia absorbovaného dýchacím cestami v priebehu nádychu

a výdychu. Absorpcia žiarenia sa mení v závislosti na koncentrácii oxidu uhličitého. Poznáme

dva typy prístrojov:

Side stream (micro stream): prístroj odsáva zmes z dýchacieho okruhu tenkou hadičkou do

analyzátora. Nevýhodou je, že môže prísť ku kontaminácii vydychovanej zmesi čerstvou

zmesou a merania je realizované s malým časovým oneskorením. (obr. č. ??)

Main stream: meracia komôrka ja priamo súčasťou dýchacieho okruhu. Nevýhodou je, že

zväčšuje mŕtvy priestor a mechanické čidlo konštrukcie zaťažuje okruh v blízkosti pacienta.

(obr. č. ??)

Side stream kapnograf Main stream kapnograf


275

Indikácie pre monitorovanie:

- detekcia správnej intubácie

- neinvazívne sledovanie tenzie alveolárnej hladiny oxidu uhličitého

- detekcia obnovenia srdcovej činnosti po KPCR

- účinnosť UPV, zistiť interferenciu pacienta s ventilátorom (pridychovanie)

Príčiny zvýšenia ET CO2: zvýšenie produkcie pri teplote, sepse, hypermetabolizme,

hypoventilácia, porucha dýchacieho prístroja

Príčiny zníženia ET CO2: zníženie produkcie pri podchladení, zástavenie obehu, pľúcny

embolizácia, hypotenzia, hyperventilácia (zmeny nastupujú pomaly a plynule), poruchy

výmeny plynov pri pľúcnom zlyhávaní (zmeny nastupujú veľmi rýchlo), porucha ventilátora

(prisávanie vzduchu z okolia), nesprávna intubácia

Zmeny na kapnografickej krivke: sklon vzostupnej časti kapnografickej krivky znázorňuje

dynamiku výdychu a hlavne pri riadenej ventilácii nepriamo odpovedá priechodnosti

dýchacích ciest. Nepravideľná krivka pri riadenej ventilácie – prejav interferencie

s ventilátorom. Pozvoľný nárast krivky (t.j. expiračná fáza) je typická pre chronickú

obštrukčnú bronchopulmonálnu chorobu.


Pred výkonom

Príprava pacienta:

Príprava pacienta spočíva vo vysvetlení výkonu pacientovi (ak je pri vedomí). V prípade, že

je pacient v bezvedomí na UPV, kapnometria, príp. kapnografia si nevyžaduje špeciálnu

prípravu.


276

Príprava pomôcok:

Pripravenie a prekontrolovanie funkčnosti kapnometra, prekalibrovanie prístroja podľa

odporúčania výrobcu s kalibračným planom s presne definovanou koncentráciou CO2 a

zapojenie do okruhu ventilátora podľa typu kapnometra.

Počas výkonu

Počas monitorovania sestra sleduje tvar krivky, venuje pozornosť náhlym vzostupom alebo

poklesom hodnoty ET CO2. Zmenu ET CO2 o 10 % je potrebné hlásiť lekárovi. Sestra musí

pravidelne kontrolovať snímač, prítomnosť znečistenia (hlienov, spúta, vody). Okrem

samotného ET CO2 je dôležité monitorovať aj ostatné vitálne funkcie.

Po výkone

Monitorovanie ET CO2 je zväčša realizované pacientom na UPV, preto monitorovanie končí

extubáciou príp. dekanyláciou pacienta. Špeciálna starostlivosť o pacienta nie je nutná.

Komplikácie

Nie sú známe.

Upozornenie

U pacientov so zastavením obehu klesá ET CO2 k nule. Mierny vzostup je dôkazom účinnej

kardiopulmonálnej resuscitácie, prudký vzostup je prejavom hemodynamicky účinnej akcie

srdca a kompenzácie respiračnej acidózy.

Úlohy:


22. Pripravte a prekontrolujte funkčnosť kapnometra, prekalibrujte prístroj.

23. Vykonajte monitorovanie pacienta spolu so sledovaním jeho celkového stavu.



277

Literatúra

Bydžovský, J. 2010. Tabulky pro medicínu prvního kontaktu. Praha: Triton 2010.

http://www.tridistri.cz

Limity přístrojového vyšetřování a monitorování v PNP , dr. Ondřej Franěk, ZZS HMP –

ÚSZS (www.zachrannasluzba.cz,)

SYROVÁTKA L., DEYL I. 2001. Přínos kapnometrie v PNP. Anest. intenziv.Med.,

2001, č. 3, s. 151-154.


278

19. Defibrilácia

Ciele:

Definovať defibriláciu ako neodkladný výkon.

Vysvetliť princíp defibrilácie.

Vysvetliť postup pri defibrilácii a pracovný postup sestry počas výkonu.

19.1 Charakteristika výkonu

Defibrilácia je neodkladný výkon pri liečbe komorovej fibrilácie (pri resuscitácii)

(Kapounová, 2007, s. 270).

Ide o odstránenie poruchy srdcového rytmu pomocou monofázického výboja vysokého

napätia jednosmerného prúdu s veľmi krátkou dobou trvania, čím sa srdcovému pacemakeru

umožní obnoviť koordinovaný priebeh podráždenia. Výboj vytvára súčasnú depolarizáciu

všetkých srdcových myofibríl, ihneď zruší elektrickú aktivitu srdca a umožní tak, aby sa

jednotlivé centrá srdcovej automacity ujali svojej funkcie v príslušnom hierarchickom poradí

(Pachl, Roubík, 2003).

Defibrilátor je kondenzátor, ktorý je nabíjaný prúdom s vysokým napätím. Vybíja sa

pomocou elektród cez hrudník pacienta. Výboj trvá niekoľko tisícin sekundy.

Použitá energia:

Odporúča sa vykonať jeden výboj maximálne dostupnou energiou. Pri monofázickom výboji

360 J, pri bifázickom výboji 150 J (ak sú potrebné ďalšie výboje, odporúča sa energia rovnaká

alebo stúpajúca - 150-360 J).

V prednemocničnej neodkladnej starostlivosti a v teréne na veľkých zhromaždeniach osôb sa

používa automatický externý defibrilátor (AED). Umožňuje aj nelekárskemu personálu

urobiť skorú elektrickú defibriláciu pri komorovej fibrilácii. Nepoužíva sa u detí do 8 rokov

(alebo do váhy približne 25 kg)


Pred výkonom

Príprava pomôcok:

- pripraviť defibrilátor k posteli pacienta,


279

- pripraviť resuscitačný podnos (ambuvak, set na intubáciu )

- pri vzniku fibrilácie komôr okamžite volať lekára

Príprava pacienta:

- zistiť reakcie pacienta, skontrolovať dýchacie cesty, dýchanie a obeh,

- pacienta uložiť do vodorovnej polohy, z postele odstrániť vankúše, podperu spustiť do

vodorovnej polohy,

- ak pacient nedýcha a nemá hmatný pulz, zahájiť KPR, v ktorej sa pokračuje až do

zapojenia defibrilátora,

Počas výkonu

Postup:

- nastaviť hodnoty výboja,

- elektródy musia byť potreté dostatočným množstvom vodivej pasty (EKG gelom),

- celou plochou priložiť defibrilačné elektródy na hrudník pacienta,

jedna elektróda sa umiestni do uhla medzi horný koniec sterna a pravú kľúčnu kosť,

druhá do oblasti hrotu srdca vľavo (predná axilárna čiara vo výške bradavky prsníka),

- medzi výbojmi ponechať defibrilačné elektródy na hrudníku,

- počas nabíjania elektród skontrolovať srdcový rytmus na monitore,

- počas výkonu sa nikto nesmie dotýkať pacienta a ani postele (dôrazne a nahlas

upozorniť prítomných v okolí pacienta),

- ihneď po defibrilácii sa pokračuje vo vonkajšej masáži srdca.


- sledovať pomocou monitorovacieho systému základné životné funkcie pacienta (pulz,

dýchanie, vedomie),

- zabezpečiť pacientovu bezpečnosť.

Po výkone


Po výkone sa musí ošetriť koža pacienta – z kože sa zotrie zvyšok vodivej pasty, umyje sa

koža v mieste priloženia elektród a miesto defibrilácie sa potrieť hojivou masťou (častý vznik

popálenín).


280


Kontaktné plochy elektród sa musia udržiavať čisté, lesklé, neoxydované, pretože špina a

poškodenie zväčšujú odpor a možnosť vzniku popálenín na koži.

Plochy elektród sa po výkone dosucha otrú od vodivej pasty, na vlhko sa očistia a vytrú

dosucha. Rovnako sa v čistote udržuje aj celý defibrilátor, nielen jeho kontaktné plochy.

Upozornenie:

- v prípade potreby vykonať externú defibriláciu u pacienta s implantovaným ICD

(implantable cardioverter defibrillator), elektródy sa musia priložiť mimo prístroj –

najlepšie predozadne,

- u pacienta s implantovaným kardiostimulátorom sa prikladajú elektródy 10 cm od

prístroja, po výboji sa kontroluje funkčnosť prístroja,

Úlohy:

1. Pripravte pomôcky na defibriláciu.

2. Pripravte pacienta na defibriláciu.



Literatúra:

Adams, B., Harold, CE. 1999. Sestra a akutní stavy od A do Z. Praha, Grada 1999. ISBN 80-7169-893-8 Kapounová, G. 2007. Ošetřovateľství v intenzivní péči. Praha: Grada, 2007.352 s. ISBN 978-

80-247-1830-9

Pachl, J., Roubík, K. 2003. Základy anesteziologie a resuscitační péče dospělých a dětí.

Praha: Karolinum, 2003.



281

20 CENTRÁLNY VENÓZNY TLAK

Ciele:

Charakterizovať výkon centrálny venózny tlak.

Vysvetliť princíp merania centrálneho venózneho tlaku.

Vysvetliť indikácie pre zavedenie centrálneho venózneho katétra.

Objasniť metodiku prístupu do centrálnych žíl.

Vysvetliť metodiku merania centrálneho venózneho tlaku



20.1 Charakteristika výkonu

Centrálny venózny (žilový) tlak (CVT) je metódou merania tlaku krvi, ktorá ukazuje na

dostatok alebo nedostatok žilového krvného objemu a schopnosť pravého srdca tento objem

prečerpať. Vzhľadom na to, že venózne riečisko obsahuje asi 85 % krvného objemu, sú tu

všetky zmeny celkového objemu výraznejšie než pri tlaku arteriálnom.

Monitorovanie CVT sa indikuje u pacientov, u ktorých je nutné udržiavanie a bilancovanie

intravaskulárneho objemu parenterálne.

Štandardné indikácie pre zavedenie centrálneho venózneho katétra:

- pri veľkých chirurgických výkonoch,

- šokové stavy rôznej etiopatogenézy s prejavmi zlyhávania vitálnych funkcií,

- ťažká hypovolémia, dehydratácia pacienta, vyžadujúca masívne doplnenie tekutín

vnútrožilovým spôsobom,

- instabilita cirkulácie kardiovaskulárneho systému s nevyhnutnosťou podávať vnútrožilovo a

kontinuálne vazoaktívne lieky,

- mimo telové eliminačné metódy (napr. hemodialýza, hemofiltrácia) pri zlyhávaní obličiek,

intoxikáciách, prevodnení pacienta, kardiálnom zlyhávaní.


282

- kardiostimulácia – externá elektrostimulácia srdcovej činnosti endovazálnym spôsobom,

- dlhodobejšia plánovaná parenterálna výživa,

- zabezpečenie nevyhnutnej intravenóznej liečby pri nemožnom vnútrožilovom prístupe, pri

trombózach a zápaloch povrchových žíl na končatinách.

Metodika prístupu do centrálnych žíl

Pri zavádzaní katétrov a stimulačných elektród do pravého srdca sa zásadne dáva prednosť

prístupu cez jugulárne alebo podkľúčkové (subklavikulárne) žily. Bezpečné ovládanie

techniky umožňuje kontinuálnu a spoľahlivú aplikáciu liekov, meranie tlaku v pravom srdci,

zavedenie dočasnej srdcovej stimulácie i elektrofyziologické vyšetrenie.

Technika punkcie véna jugularis interna

Chorého uložíme do Trendelenburgovej polohy. Jugulárna žila je tak maximálne naplnená a

znižuje sa nebezpečenstvo vzduchovej embólie. Dáva prednosť prístupu vpravo, lebo vodič

zavedený cez ihlu alebo katéter smerujú priamo do pravej predsiene. Stojíme za hlavou

chorého. Miesto vpichu je vrchol trojuholníka, ktorý zvierajú obidve brušká musculus

sternocleidomastoideus. Po prepichnutí kože vedieme ihlu smerom laterálne k bradavke

pacienta. Do žily sa dostaneme asi v hĺbke 2-5 cm.

Výhodou punkcie tejto žily je menšie nebezpečenstvo pneumotoraxu. Nevýhodou je uloženie

pacienta do Trendelenburgovej polohy.

Technika punkcie véna subclavia

Punkcia cez supraklavikulárny prístup. Pacient leží na chrbte vo vodorovnej polohe. Hlava

je rotovaná na opačnú stranu. Stojíme za hlavou chorého, palpačne zistíme miesto úponu

laterálneho bruška m. sternocleidomastoideus na klavikulu. Punkciu robíme vo vrchole uhla,

ktorý zviera laterálny okraj svalu s kľúčnou kosťou. Ihlu vedieme za kľúčnou kosťou a ľahko

mediálne. Po preniknutí za kľúčnu kosť skloníme hrot ihly smerom na jugulum. V hĺbke 2-8

cm pocítime preniknutie kostroklavikulárnym ligamentom a stenou žily. Pri zavádzaní ihly

nasávame krv do striekačky naplnenej do polovice fyziologickým roztokom.

Možnou komplikáciou punkcie podkľúčkovej žily je vznik pneumotoraxu a napichnutie

tepny, čo však nebýva spojené s väčším krvácaním. Veľmi zriedkavou komplikáciou je

poranenie brachiálneho plexu s parézou, ktorá sa sama upravuje. Ojedinele sa po punkcii


283

popisuje poranenie lymfatického duktu, ktoré sa prejaví presakovaním lymfy. Spontánna

úprava býva pravidlom.

Najzávažnejšou komplikáciou dlhšieho ponechania cievky v centrálnej žile je infekcia

s katétrovou sepsou.

Technika punkcie véna basilica

Pri koagulopatiách (a iných medicínsko-sociálnych dôvodov) možno dosiahnuť centrálny

žilový systém prístupom z periférnych žíl (punkcia véna basilica) - periférne kaválne katétre,

alebo véna juguláris externa.

Monitorovanie CVT

V praxi sa najčastejšie využíva meranie za pomoci vodného stĺpca na princípe spojených

nádob. Dnes už aj pomocou elektronického snímača na meranie tlaku krvi (systém „katéter-

snímač“).

spôsob:

- pomocou pravítka alebo graficky na monitore (pomocou elektronického snímača),

- pravítko - nastaviť nulový bod, ktorý zodpovedá rovine výšky pravej predsiene srdca

chorého,

- od 0 hore sa pravítko označí plus (+) a od 0 dole mínus (-). Pozitívna strana má 25-30 cm,

negatívna 10 cm (centimetre predstavujú cm vodného stĺpca (cmH2O) – v SI sústave je 10 cm

H2O asi 1 kPa).

Meranie CVT

miesto:

- v hornej dutej žile pred jej vyústením do pravej predsiene, v mieste, kde sa nenachádzajú

chlopne, (tu je tlak identický s tlakom v pravej predsieni a je prakticky zhodný s diastolickým

tlakom v pravej komore)

hodnoty:

- normálne hodnoty CVT sú v priamom vzťahu k nulovému bodu, sú v rozmedzí +5 až +8 cm

vodného stĺpca (0,5-0,8 kPa),


284

- pokles na +3 cm znamená už deficit objemu a stúpanie nad +10 cm už preplňovanie

cievneho riečiska, zníženie CVT na nulové hodnoty svedčí na hypovolémiu, ktorá je

spôsobená stratou extracelulárnych tekutín alebo krvácaním,

- ak sa CVT zvyšuje i bez podávania infúzií, ide o zlyhávanie srdca, vzostup CVT tiež

signalizuje preplnenie venózneho riečiska alebo nedostatočnosť srdca

Zvýšený CVT ukazuje na zvýšenie diastolického tlaku v pravej komore (napr. pri AIM), čo

môžeme pozorovať pri:

•významnej pľúcnej hypertenzii,

•akútnej prekapilárnej pľúcnej hypertenzii pri pľúcnej embólii,

•akútnom volumovom (objemovom) preťažení pravej komory pri ruptúre komorového septa,

•akútnej aneuryzme septa s vyklenutím do pravej komory,

•infarkte pravej komory,

•prítomnosti väčšieho množstva tekutiny v perikardiálnom vaku.

•Bez merania CVT nemôžeme korektne liečiť žiadnu hypovolémiu a ani šok.

Typy centrálnych venóznych katétrov

- jednocestný polyuretánový katéter – set

- dvojcestný polyuretánový katéter – set

- trojcestný polyuretánový katéter – set

Manipulácia s centrálnym venóznym katétrom

- overovanie priechodnosti jednotlivých lúmenov CVK,

- vylúčenie nebezpečenstva náhleho rozpojenia a netesnosti systému,

- zabránenie vzniku vzduchovej embólie pri výmene alebo rozpájaní infúznych súprav,

- vydezinfikovanie vstupov,

- prepláchnutie lúmenov CVK,

- výmena sterilných uzáverov,

- do neobsadených lúmenov aplikovanie heparínovej zátky.


285


Pred výkonom

Príprava pomôcok:

- sterilný stolík – zavádzací set, centrálny venózny katéter, fyziologický roztok, šitie a

šicí materiál, injekčná striekačka, malý skalpel, peány, nožnice, pinzeta, rúšky,

tampóny,

- dobré lokálne osvetlenie,

- infúzia s roztokom na prepláchnutie – najčastejšie iontový roztok ,

- elektronický snímač tlaku alebo pravítko na meranie CVT,

- držiak elektronického snímača tlaku (pravítka) na upevnenie k infúznemu stojanu

alebo posteli,

- monitor.

Príprava pacienta:

- uložiť pacienta do Trendelenburgovej polohy,

- zabezpečiť miesto vpichu – obnažený hrudník, oholené miesto vpichu,

- dezinfekcia miesta vpichu,

- zarúškovať miesto vpichu.

Počas výkonu

Postup:

- výkon sa realizuje podľa príslušného štandardu výkonov.


- sledovanie fyziologických funkcií pacienta,

- udržiavanie vhodnej polohy pacienta, resp. ak je potrebné zabezpečiť zmenu polohy

pacienta.

Po výkone

Starostlivosť o pacienta

Sestra u pacienta pravidelne sleduje:

- miesto vpichu, začervenanie, opuch, bolestivosť, zápal, alergické a iné zmeny na koži,

- zmeny telesnej teploty,

- hĺbku a dĺžku zavedenia CVK,


286

- priechodnosť jednotlivých lúmenov CVK,

- krvácavé prejavy,

- uvoľnenie fixácie stehov.

Starostlivosť o pomôcky

Kontrola monitorovania

- vizuálna kontrola tlakovej krivky CVT na monitore,

- pravidelné meranie CVT pomocou pravítka si vyžaduje vždy presné nastavenie

nulového bodu a uloženie pacienta do vodorovnej polohy,

- vizuálna kontrola meracieho systému.

Komplikácie

Najčastejšie sa vyskytujú tri skupiny komplikácií:

- mechanické (pneumotorax, hydrotorax, tamponáda srdca, hemotorax),

- infekčné a

- trombotické.

Upozornenia

Pacienti sú ohrození nozokomiálnymi infekciami, ktoré súvisia so zavedeným centrálnym

venóznym katétrom. Rizikovými faktormi šírenia infekcie najčastejšie bývajú:

- opakovaná katetrizácia,

- prítomnosť infekčného ložiska kdekoľvek v organizme pacienta,

- bakteriémia počas katetrizácie,

- absencia systémovej antimikrobiálnej terapie,

- dĺžka trvania katetrizácie,

- typ ochranného krytia miesta katetrizácie,

- skúsenosť osoby zavádzajúcej centrálny venózny katéter.

Úlohy:

5. Pripravte pomôcky na zavádzanie centrálneho venózneho katétra a meranie

centrálneho venózneho tlaku.



287




Literatúra:


7169-893-8

BULAS J, MURÍN J, KIŇOVÁ S, REMKOVÁ A, REPTOVÁ A, KASPEROVÁ V,

ANDRÁŠOVÁ A. 2002. Vlajúci trombus v pravej predsieni ako komplikácia po kanylácii

centrálnej žily. Cardiol., 11, 2002, 2, s. 116–119.


80-247-1830-9


Sovová, E., Řehořová, J. 2004. Kardiologie pro obor ošetřovatelství. Praha, Grada 2004. 156

s. ISBN 80-247-1009-9

Obrázok Trojcestný polyuretánový katéter


288

21 BRONCHOSKOPIA

Ciele:

Definovať bronchoskopiu ako endoskopické vyšetrenie.

Vysvetliť postup pri bronchoskopii.

Opísať pracovný postup a asistenciu sestry pri bronchoskopii.


21.1 Charakteristika

Bronchoskopické vyšetrenie je endoskopická vyšetrovacia metóda, ktorá sa používa na

priame vizuálne vyšetrenie laryngu a dýchacích ciest špeciálnym prístrojom s fibrooptickými

vláknami (bronchoskopom). Bronchoskop má na svojom konci svetlo, čo lekárovi umožňuje

sledovať cez hlavné dýchacie cesty pľúca. Bronchoskopické vyšetrenie môže významne

pomôcť v diagnostike ale aj v liečbe pľúcnych ochorení. Indikácie bronchoskopie

v intenzívnej starostlivosti: stagnácia hlienu v tracheobronchiálnom stróme, zabezpečenie

priechodnosti dýchacích ciest (postintubačné stenózy a nádorové stenózy), intubácia ťažko

intubovateľných pacientov, odsatie sekrétov, krvi, hnisu a cudzích telies, aplikácia liekov na

požadované miesta v pľúcach (napr. vazoaktívne látky pri krvácaní), vyšetrenie zdrojov

krvácania, diagnostika tracheoesofagyálnej a bronchopleurálnej fistuly, zhodnotenie stavu

hrtana a dýchacích ciest a odstránenie nekrotických častí u popálených pacientov alebo u

tých, ktorí inhalovali dym. Najčastejšia indikácia je stagnácia hlienu v tracheobronchiálnom

stróme, kedy cieľom bronchoskopie je efektívna toaleta dýchacích ciest, zlepšenie ventilačno-

perfúznych pomer a zlepšenie RTG nálezu. Výkon sa môže realizovať u spontánne

dýchajúcich pacientov pri vedomí aj u pacientov v bezvedomí na UPV.

Poznáme dva druhy bronchoskopických prístrojov- rigidný (neohybný) a flexibilný (ohybný).

Rigidný bronchoskop – je tenká, dutá, približne 40 cm dlhá kovová trubica, na ktorej konci sa

nachádza optika a studený zdroj svetla. K bronchoskopu je možné pripojiť rôzne špeciálne


289

nástroje na realizáciu zákrokov – napr. biopsia tkaniva a pod. Ak je pacient pri vedomí, výkon

sa zväčša realizuje v celkovej anestézii. Rigidný bronchoskop sa využíva hlavne pri extracii

cudzích telies z dýchacích ciest.

Flexibilný bronchoskop- dnes sa v praxi používa častejšie. Táto moderná technológia je

oveľa šetrnejšia k pacientovi. Flexibilné prístroje majú priemer cca. 2-3 mm. Vnútri

flexibilného bronchoskopu sú usporiadané optické vlákna, ktoré sú ohybné a dobre vedú

svetlo. Usporiadanie vlákien a optické zariadenie zaisťujú presný a zväčšený obraz dýchacích

ciest. Vďaka svojej veľkosti a flexibilite dokáže preniknú aj do priedušiek menšieho kalibru.

Výhodou flexibilného bronchoskopu je nižšie riziko poranenia dýchacích ciest pri výkone.

Nie je nutná celková anestézia.

Moderné počítačové technológie umožňujú videozáznam bronchoskopického vyšetrenia, čím

umožňujú opakovane pozerať a porovnávať záznamy, a tak sledovať dynamiku procesu.

Bronchoalveolárna laváž- je vyšetrenie umožňujúce odber vzoriek z menších dýchacích

ciest, kde sa už flexibilný bronchoskop nedostane. Po zaklenutí bronchoskopu do malých

bronchov nakvapká lekár soľný roztok (fyziologický roztok) cez prístroj do pľúc. Potom je

tekutina odsatá späť do bronchoskopu spoločne s bunkami a prípadnými baktériami. Odsatá

tekutina sa vyšetruje mikroskopicky a cytologicky.

Transbronchiálna pľúcna biopsia- vzorka pľúcneho tkaniva cez bronchiálnu stenu. Lekár

odstráni kúsok tkaniva z podozrivého miesta tak, že prestrčí bioptické klieštiky cez

bronchoskopickú trubicu a potom cez stenu malého bronchu priamo do podozrivého miesta v

pľúcach. Fluoroskop môže lekár použiť na orientáciu pri hľadaní podozrivej pľúcnej oblasti.

Taký spôsob navigácie tiež môže znížiť riziko náhodnej pľúcnej perforácie a vyvolania

kolapsu pľúc (pneumotoraxu).


290


Pred výkonom

Príprava pacienta:

Pacient pri vedomí

- Sestra vysvetlí pacientovi priebeh a dôležitosť výkonu.

- Príprava závisí od typu anestézie. V prípade celkovej anestézie musí byť pacient od večera

nalačno, nesmie piť ani fajčiť.

- Taktiež musí absolvovať predoperačné vyšetrenie.

- Pred výkonom sa na zmiernenie úzkosti podáva sedatívum. Na zníženie rizika spazmu

hrtanu a na zníženie rizika spomalenia srdcovej frekvencie sa môže podať atropín. Pri použití

lokálneho znecitlivenia pacient musí byť pred výkonom minimálne 4 hodiny nalačno. Lekár

zvyčajne naordinuje lieky tlmiace kašeľ a sekréciu dýchacích ciest. Sestra urobí mezokainový

test, ktorý spočíva v aplikácii 0,1 ml Mesocainu (lokálneho anestetika) pod kožu, čím zisťuje

prípadnú doteraz neprejavenú alergiu na liek používaný na lokálnu anestéziu dýchacích ciest.

Pri obidvoch typoch anestézie musí mať pacient vyšetrenú krvnú zrážanlivosť a počet

trombocytov a zaistený i.v. prístup. Pacient pri vedomí musí podpísať informovaný súhlas

s výkonom.

Pacient v bezvedomí

Pacientovi v bezvedomí na UPV sa realizuje brochoskopické vyšetrenie v apnoických

pauzách cestou intubačnej kanyly, pozdĺž endotracheálnej a tracheostomickej kanyly. Priemer

kanyly môže byť limitom pre výkon.

- Pacient musí byť nalačno, preventívne sa môže podať atropín.

- Tesne pred výkonom je nutné pacienta dôsledne poodsávať z dýchacích ciest a zaistiť

i.v. prístup.

- V prípade potreby zvýšiť dávku podávanej analgosedácie a relaxácie.

- Pred výkonom je dôležité zvážiť prípadné kontraindikácie: ťažká, nekorigovateľná

hypoxémia, zhrošujúca sa hyperkapnia, refraktérna hypotenzia, závažné poruchy

srdcového rytmu.

Príprava pomôcok

Sterilný bronchoskop, sterilný fyziologický roztok, sterilné štvorce, skúmavky na odber

biopsie a BAL- bronchoalveolárnej laváže. ( obr. č. ??), odsávacie zariadenie, monitor +

defibrilítor, zdroj kyslíka, laryngeálna striekačka so slizničným anestetikom, stolík prvej


291

pomoci.

Počas výkonu

Výkon sa realizuje v polohe na chrbte, menej často v sede (pri použití flexibilného

bronchoskopu a lokálneho znecitlivenia). Pacient vdychuje aerosól s lokálnym anestetikom.

Pacientovi pri vedomí sa bronchoskop zavádza cez ústa alebo nos, u pacientov v bezvedomí

cez ETK alebo TSK kanylu. Zavádzanie bronchoskopu je pre mnohých pacientov nepríjemné,

kašlú, napína ich na vracanie. Bronchoskopista pri vyšetrení hodnotí charakter sliznice,

priesvit a pohyblivosť dýchacích ciest. Prístroj je užší ako priedušky, takže pacient nemá

problémy s dýchaním. Vyšetrenie trvá 30 - 60 minút. Počas celého výkonu musí mať

monitorované vitálne funkcie, predovšetkým dýchanie a saturáciu kyslíka v krvi +

oxygenoterapia. Podľa potreby dostáva parenterálne bronchodilatancia, antitusiká,

hemostiptiká a pod. Sestra počas celého výkonu asistuje lekárovi, podáva prístroje, pripravuje

odobraté biologické vzorky.

Po výkone

Po výkone v celkovej anestézii je nutné pacienta do druhého dňa monitorovať (tlak krvi,

dýchanie, saturáciu). Po výkone v lokálnej anestézii je nutné niekoľkohodinové monitorovanie

vitálnych funkcií a observácia celkového stavu pacienta. V prípade, že sa počas bronchoskopie

odoberá vzorka tkaniva, tak sa vzhľadom k možným komplikáciám, vykonáva röntgenový

snímok hrudníka.

Komplikácie

K najčastejším komplikáciam patrí laryngospazmus, bronchospazmus a kašeľ trvajúci 1 - 2

dni. Ďalej sa môže vyskytnúť krvácanie v dýchacích cestách (hlavne po odbere materiálu),

poruchy srdcové rytmu, hyper/hypotenzia. Ak pacient počas vyšetrenia zvracia, môže

vdýchnuť obsah žalúdka do pľúc, čo spôsobí zápal pľúc. Medzi závažné komlikácie

zaraďujeme: perforáciu bronchu, tenzný pneumothorax a mediastinálny emfyzém.

Úlohy:

10. Pripravte pomôcky na bronchoskopiu.

11. Asistujte lekárovi pri bronchoskopii a sledujte stav pacienta.




292

Literatúra

Horváthová, M. 2007. Alergia, astma a my. 2007, č. 4.

Laššan, Š., Mayer, I., Demián, J.: Úloha bronchoskopie v intenzívnej starostlivosti,

http://www.slideshare.net/lassanstefan/bronchoscopy


293

22 AEROSÓLOVÁ LIEČBA PACIENTA NA UMELEJ PĽÚCNEJ VENTILÁCII

Ciele:

Definovať aerosolovú liečbu a popísať typy nebulizátorov.

Vysvetliť postup pri aerosolovej liečbe u pacienta na umelej pľúcnej ventilácii.

Opísať pracovný postup sestry pri aerosolovej liečbe.


Aplikácia liekov vo forme aerosólu do dýchacích ciest. Väčšina ventilovaných pacientov

vyžaduje pravidelnú aerosólovú liečbu. Tato cesta aplikácie liečiva umožňuje príslušnému

lieku dostať sa priamo na miesto jeho pôsobenia v pľúcach, a tak dosiahnuť rýchly nástup

jeho účinku a maximum účinnosti. Nižšími terapeutickými dávkami minimalizujeme riziko

vedľajších účinkov liekov. Lieky podávané inhalačnou cestou sú v mikrogramoch, zatiaľ čo

iné aplikačne cesty vyžadujú podávanie v miligramoch.

Nebulizátor

Inhalátory (nebulizátory) sú prístroje, ktoré rozptyľujú kvapalinu na drobné čiastočky tvoriace

hmlu (latinsky nebula), ktorá je vhodná k vdychovaniu (inhalácii). Tým zaisťujú zvlhčovanie

vdychovanej zmesi. K inhalácii je možné použiť vodu, fyziologický roztok, liečivá a iné

roztoky.

Typy nebulizátorov

Nebulizátory môžu byť ultrazvukové, tryskové a dávkovacie (MDI).

Ultrazvukové nebulizátory- hmla vzniká pôsobením ultrazvukového generátora na tekutinu.

Ultrazvukové inhalátory využívajú mechanickú energiu. Vysokofrekvenčné vlnenie narušuje

molekulové väzby vnútri kvapaliny s rozpusteným liečivom, čím sa vytvára jemná h mla.

Roztok sa pri nebulizácii ohrieva až na 45 stupňou, čo môže byť limitom pre určité liečivé

prípravky. Nebulizátory, ktoré sú súčasťou okruhu ventilátora sú obvykle ním ovládané

a podávanie aerosólu je väčšinou synchronizované s inspiračnou fázou dychového cyklu.

Ultrazvukové inhalátory majú nižšiu prietokovú rýchlosť (do 2 l / min), vynikajú však vyšším

podielom malých častíc vo spektre aerosólu (0,5 - 5 mm) a bezhlučnosťou.


294

Tryskové ( kompresorové) nebulizátory- vytvárajú hmlu pomocou hnacieho plynu a trysky.

Sú založené na princípe „rozbitia“ tekutiny na drobné častice prúdom plynu. Môžu byť

súčasťou okruhu. Vtedy je nebulizátor napojený na výstup z ventilátora, ktorý je určený na

nebulizáciu. Do skupiny kompresorových inhalátorov zaraďujeme tryskové

mikronebulizátoty, ktoré využívajú ako hnací plyn mediciálny kyslík z centrálneho rozvodu.

Výhodou kompresorových inhalátorov je schopnosč tvorby aerosólu aj z tekutín s vyššou

viskozitou, kde ultrazvukové nebulizátory zlyhávajú. Charakteristickým rysom je tiež vysoký

výkon meraný prietokom generovaného aerosólu (až 10 l / min), na druhej strane však

relatívne vyšší podiel väčších častíc vo spektre hmly (0,5-10 mm). Sprievodným javom

kompresorových inhalátorov je vyššia hladina hluku. Technickým vrcholom sú tzv. AAD

tryskové nebulizátory (adaptive aerosol delivery devices), ktoré monitorujú pacientov

dychový vzor a pulzovo produkujú aerosól iba v priebehu prvých 50 % nádychu.

Dávkovacie aerosóly (MDI- metred dose inhaler) - pri nebulizácii je jeden z problémov

dávkovanie. Tieto inhalátory sú založené na princípe, keď stlačením dna nádoby je uvoľnená

jedna dávka liečiva, ktorú pacient pri vedomí vdýchne. Pri aplikácii liečiva pacientom na

UPV je nutné do okruhu zaradiť adaptér, ktorý umožní aplikáciu liečiva.(obr.č. ??) Liečivo sa

dá napr. aplikovať aj vtedy, ak je do okruhu zaradený odsávací katéter na zatvorený spôsob

odsávania, ktorý ma vstup špeciálne upravený na aplikáciu aerosólov. (obr. č. ??)

Inhalačné liečivá

Bronchodilatanciá- napr. Ventolin

Mukolytiká, sekretolitiká- zrieďujú a zvlhčujú hlien, napr. Mucosolvan

ATB- napr. Colimycine

Kortikoidy- napr. pri astme bronchiale

Adrenalín- napr. pri akútnej subglotickej laryngitíde a akútnej epiglotitíde u detí ( 2,5-5ml /2-

5amp./ v 5ml FR ½).


Pred výkonom

Príprava pomôcok:

nebulizačný adaptér s nádobkou na roztok, nebulizačný roztok (Ventolin –

bronchodilatancium, Ambrobene – mukolytikum a iné podľa ordinácie lekára), sterilný FR


295

s nástavcom na nasávanie, jednorázová ihla s väčším priesvitom, jednorázová striekačka (5,10

ml), rukavice, maska na tvár. Sestra pred výkonom skontroluje funkčnosť ventilátora.

Príprava pacienta:

Sestra vysvetlí pacientovi potrebu, priebeh výkonu ( ak je pri vedomí) a upraví polohu

pacienta do polosedu. Dôležité je pre každou nebulizáciu pacienta dôkladne poodsávať

z dýchacích ciest., čím zvyšujeme účinnosť nebulizácie.

Počas výkonu

Postup:

- Sestra upraví polohu pacienta do polosedu, nasadí si osobné ochranné pracovné

pomôcky (masku, rukavice) . a v p.p. vykoná odsávanie.

- Sestra pripraví nebulizačný roztok pomocou jednorázovej sterilnej ihly a striekačky.

- Sestra podľa typu ventilátora aplikuje roztok priamo do nebulizačnej nádobky resp.

napojí nebulizátor cez nebulizačný adaptér do dýchacieho okruhu, alebo hadičkou

priamo na nebulizačný výstup z ventilátora, alebo na centrálny rozvod kyslíka

s pomocou prietokomeru (kontinuálna nebulizácia).

- Ak je v dýchacom okruhu okrem nebulizátora zaradený aj výmeník tepla a vlhkosti

(HME), resp. špeciálny bakteriálny filter, musia byť umiestnené medzi nebulizátor

a okruh ventilátora. Podľa typu ventilátora spustí na ventilátore režim nebulizácie.

- Sestra podľa zvyklostí oddelenia po ukončení nebulizácie odpojí nebulizátor z okruhu

a uloží ho za aseptických podmienok pripravený k ďalšiemu použitiu.


Sestra počas výkonu sleduje pacientove vitálne funkcie, reakcie, funkčnosť ventilátora

a efekt nebulizácie.

Po výkone


- Sestra zaznamená do dokumentácie čas, priebeh výkonu.

- Po účinnej nebulizácii je nutné pacienta opäť dôkladne poodsávať.


296


- Sestra zabezpečí dekontamináciu pomôcok, prostredia a prípravu pomôcok pre

ďalšiu nebulizáciu.

- Nebulizátor môže byť 24 hodín uložený v sterilnej rúške a opakovane použitý. Po 24

hodinách je nutné nebulizátor opakovane resterilizovať.

Úlohy:

14. Pripravte pomôcky na aerosolovú liečbu.

15. Pripravte pacienta na aerosolovú liečbu, vykonajte aerosolovú liečbu a sledujte stav

pacienta.


Použitá literatúra

KAPOUNOVÁ, G. 2007 Ošetřovatelství v intenzívní péči. Praha: Grada, 2007. 368 s., ISBN

978-80-247-1830-9

ROZBORILOVÁ, E. 2008. Možnosti inhalačnej liečby pri respiračných ochoreniach. In: Via

pract., 2, 2008, roč. 5, s. 63–65.


297

23 KATETRIZÁCIA ARTÉRIA PULMONALIS SWANG-GANZOV KATÉTER,

MERANIE ZAKLÍNENÉHO TLAKU

Ciele:

Charakterizovať výkon katetrizácia artéria pulmonalis.

Vysvetliť princíp merania zaklíneného tlaku.

Vysvetliť indikácie pre zavedenie Swan-Ganzovho katétra.

Objasniť metodiku katetrizácie artérie pulmonalis.

Vysvetliť metodiku merania zaklíneného tlaku




Katetrizácia pľúcnice bola do konca 60. rokov 20. storočia vyhradená len špecializovaným

pracoviskám (napr. kardiologické), kde sa robila pod rentgenovou kontrolou polohy katétra.

Vtedy bol objavený aj spôsob nasondovania pľúcnice veľmi tenkým polyetylénovým

katétrom, ktorý sa zavádzal lumenom ihly bez rtg kontroly a v roku 1970 popísali Swan a

Ganz balónkový plávajúci katéter. Tak sa otvorila možnosť opakovaného merania tlaku

v pľúcnici u ambulantných pacientov i monitorovanie tlaku u akútnych stavov.

Indikácia pre zavedenie Swan-Ganzovho katétra do artérie pulmonális u kritických pacientov,

aj z hľadiska merania tlakov, sú hlavne stavy u pacientov s ľavostrannou srdcovou

dysfunkciou alebo s významnou pľúcnou hypertenziou a zároveň s potrebou udržovania

a bilancovania intravaskulárneho objemu parenterálne. Najčastejšie ide o stavy, kedy hodnota

CVT neposkytuje dostatočnú informáciu o intravaskulárnej objemovej náplni a o plniacich

tlakoch srdca.


298

Zaklínený tlak poukazuje na hodnoty hydrostatického tlaku v pľúcnych kapilárach a tlakové

pomery v ľavej predsieni. Na meranie sa používa špeciálny plávajúci katéter, ktorý sa zasúva

do pľúcnice až dovtedy, keď už veľkosť katétra nedovolí ďalší posun – v tomto mieste

odmeraný tlak je tlak klinový. Používa sa na hodnotenie funkcie ľavej komory srdca.

Popis Swan-Ganzovho katétra:

- distálny koniec katétra (okolo špičky) má balónik,

- tri vstupy do troch priesvitov katétra majú svoj typický význam a zvyčajné označenie:

- „distal“ (výstup na špičke katétra) – meranie tlaku v pľúcnici a pľúcnej kapiláre,

odber vzorky zmiešanej venóznej krvi,

- „proximal“ (výstup približne 25 cm od špičky katétra) – meranie tlaku v pravej

predsieni (CVT), aplikácia infúzneho roztoku alebo lieku,

- „Balloon“ – insuflácia (nafúknutie) balónika.

Zavedenie a uloženie Swan-Ganzovho katétra:

Zavádza sa rovnakým spôsobom ako pri kanylácii centrálnej žily. Najčastejšie používaný

a odporúčaný prístup pre punkciu je pravá véna subclavia, pravá véna juguláris interna, resp.

ľavá véna subclavia. Katéter je uložený v pravej predsieni, pravej komore, pľúcnici až

pľúcnej kapiláre.

Ihlou sa zavedie špirálový vodič a po odstránení ihly sa po vodiči zavedie zavádzač katétra,

ktorým sa zasunie cievka s desuflovaným balónikom do vzdialenosti 15-20 cm. Po zmeraní

tlaku v pravej predsieni sa balónik naplní 0,5-1 ml vzduchu a cievka sa ďalej zasúva bez rtg

kontroly. Prúdom krvi je zanesená do pravej komory, do pľúcnice a menšej vetvy pľúcnej

tepny.

Ak sú podmienky pri zavádzaní katétra optimálne, špička katétra sa dostáva do pľúcnej

kapiláry a obturujeme kapiláru inflatáciou (nafúknutím) balónika, vznikne medzi špičkou

katétra a ľavou predsieňou srdca nepohyblivý stĺpec krvi, pomocou ktorého prenesene

zmeriame plniaci tlak ľavej predsiene. Predpokladáme, že plniaci tlak ľavej predsiene je tiež


299

plniacim tlakom ľavej komory srdca a teda cieľovým východzím napätím (preload) pre

srdcový výdaj.

Počas katetrizácie je vhodné merať tlaky vo všetkých oddieloch, ktorými katéter prechádza.

Zavádzanie katétru do pľúcnice a pľúcnej kapiláry sa robí pomocou elektronického snímača

„katéter-snímač“ za súčasného sledovania tlakov na obrazovke monitoru.

Akonáhle balónik obturuje pľúcnu tepnu, zmení sa arteriálny charakter krivky tlaku

v pľúcnici na obraz žilového tlaku; registrujeme zaklínený tlak, ktorý je odrazom tlaku v ľavej

predsieni. Po desuflácii sa opäť objaví záznam tlaku v pľúcnici. Pri optimálnom zavedení sa

objaví tlak v pľúcnici vo vzdialenosti 35 cm od miesta vpichu. Katéter sa môže ponechať

v pľúcnici niekoľko dní, zásadne však musí byť desuflovaný.


Pred výkonom

Príprava pomôcok:

- polohovacia posteľ, dobré lokálne osvetlenie,

- sterilný stolík – zavádzací set, Swan-Ganzov katéter, fyziologický roztok, šitie a šicí

materiál, injekčná striekačka, hadička pre meranie tlakov, malý skalpel,

peány,nožnice, pinzeta,rúšky, tampóny, ...),

- pretlaková infúzia s roztokom na prepláchnutie – najčastejšie iontový roztok

s pridaním heparínu (500 ml fyziologický roztok a 5 000 IU heparínu) a pretlaková

manžeta,

- elektrický snímač tlaku,

- držiak elektronického snímača tlaku na upevnenie k infúznemu stojanu alebo posteli,

- monitor.

Príprava pacienta:

- uložiť pacienta do Trendelenburgovej polohy,

- zabezpečiť miesto vpichu – obnažený hrudník, oholené miesto vpichu,


300

- dezinfekcia miesta vpichu,

- zarúškovať miesto vpichu.

Počas výkonu

Postup:

1) Príprava monitorovania

- vybrať rozsah stupnice tlaku na monitore 50 mmHg

- upevniť snímač tlaku do výšky ľavej predsiene srdca pacienta (stredná axilárna čiara

4. medzirebrí),

- napojiť snímač na pretlakovú infúziu s roztokom na prepláchnutie,

- prepláchnuť snímač a odvzdušniť pomocou pretlakovej infúzie,

- otvoriť snímač do atmosféry, po ustálení stopy a číselnej hodnoty na monitore sa

nastaví na monitore príslušným tlačidlom základná nulová hodnota – „atmosférická

nula“,

- následne sa uzatvorí vstup do atmosféry a otvorí sa snímač smerom k pacientovi.

Po zavedení Swan-Ganzovho katétra sa napojí snímač, prepláchne (odvzdušní) a pod

kontrolou tlakovej krivky na monitore sa začne postupne zavádzať do cievneho riečišťa.

2) Zavádzanie Swan-Ganzovho katétra

- je vhodné počas zavádzania katétra zaznamenávať hodnoty tlakov v jednotlivých

oddieloch kardiovaskulárneho aparátu (aj z diagnostických dôvodov),

- po vstupe do prístupovej žily až pravej predsiene srdca – tlaková krivka má tvar

krivky predsiene,

- predpokladáme, že pri zavedení katétra asi 10-15 cm do pravej v. subclavia alebo 15-

20 cm do pravej v. jugularis interna sa špička katétra nachádza tesne v blízkosti pravej

predsiene alebo priamo v predsieni a nafúkneme balónik na plný objem,

- nafúknutý (inflatovaný) balónik uľahčuje plávanie katétra krvným riečišťom a znižuje

riziko vzniku arytmií pri vstupe špičky katétra do komory a dráždenie jej steny,


301

- ak sa balónik nedarí nafúknuť na plný objem, je predpoklad, že cieva má ešte úzky

priesvit,

- v blízkosti pravej predsiene (rozhranie dutej žily a pravej predsiene) meriame strednú

hodnotu tlaku v expíriu ako CVT,

- komorovú tlakovú krivku registrujeme na monitore po vstupe špičky katétra do

komory (môžu sa objaviť arytmie – najčastejšie komorové extrasystoly),

- zavádzanie katétra je nutné prerušiť, ak hrozí vznik malígnej komorovej tachykardie –

vypustiť balónik a katéter okamžite ťahať späť (v prípade potreby zahájiť

resuscitáciu),

- zavádzanie katétra do artéria pulmonális zabezpečíme jeho ďalším posúvaním,

problémy so zavádzaním katétra sa môžu objaviť napr. u pacientov so syndrómom

zníženého výdaja srdca, s vrodenými chybami srdca, trikuspidálnou insuficienciou,

dilatáciou komôr srdcaa s periférnym venóznym spazmom,

- pri ťažkostiach so zavedením katétra a vplávania balónika do pľúcnice možno skúsiť

pomocný manéver - poloha pacienta na ľavom boku so zvýšenou hornou polovicou

tela, pacient môže urobiť hlboký nádych,

- pri každom povytiahnutí katétra sa musí balónik vyfúknuť – inak hrozí poškodenie

závesného aparátu chlopní,

- po zavedení katétra do pľúcnice na monitore registrujeme tlakovú krivku arteriálneho

pulzu v pľúcnici,

- pri postupnom zasúvaní katétra vpláva jeho špička s nafúknutým balónikom do

pľúcnej kapiláry s užším priemerom, kde sa „zaklíni“, vtedy registrujeme zmenu

tlakovej krivky na tlak v „zaklínení“,

pri vyfúknutí (vypustení) balónika tak registrujeme tlak v pľúcnici, pri

nafúknutí (inflatovaní) balónika tlak v „zaklínení“.

- špička katétra má byť umiestnená v pľúcnej kapiláre tak, aby sa dalo „zaklínenie“

dosiahnuť pri nafúknutí balónika na ¾ jeho objemu alebo na plný objem (1,0 – 1,5

ml).

Starostlivosť o pacienta počas výkonu

- sledovanie fyziologických funkcií pacienta,

- udržiavanie vhodnej polohy pacienta, resp. ak je potrebné zabezpečiť zmenu polohy

pacienta,


302

- zaznamenávanie a sledovanie priebežne meraných tlakov v jednotlivých oddieloch

srdca.

Po výkone


- štandardne stačí pre sledovanie tlakov sledovanie a záznam strednej hodnoty tlaku

v pľúcnici, ktorú vidieť na monitore ako číselný údaj,

- pri zmene hemodynamiky sa mení aj táto hodnota a na základe tohto údaju sa robí

meranie a hodnotenie tlaku v „zaklínení“.


Kontrola monitorovania

- udržovanie dostatočného tlaku v manžete pretlakového roztoku na preplachovanie

(min. 250 mmHg),

- vizuálna kontrola arteriálneho pulzového tvaru tlakovej krivky v pľúcnici na monitore,

- pravidelné „nulovanie“ snímača (1x za 12 hodín),

- vizuálna kontrola tesnosti meracieho systému („návrat“ krvi do meracej linky).

23.3 Komplikácie

Môžu sa vyskytnúť ťažkosti s monitorovaním:

Ruptúra balónika

- ak chceme katéter s poškodený balónikom ponechať na monitorovanie tlaku

v pľúcnici (nie v „zaklínení“), musíme dôsledne dokumentovať ruptúru balónika,

- nerobíme žiadne pokusy o nafúknutie poškodeného balónika, pacient je ohrozený

vzduchovou embóliou.


303

Ruptúra cievy pri nafúknutí (insuflovaní) balónika

- balónik sa musí nafukovať opatrne a ponechať ho nafúknutý na čo najkratšiu dobu

potrebnú pre získanie potrebných údajov (stačia 2 respiračné cykly).

Bradykardia pri nafúknutí balónika

- vysvetľuje sa mechanizmom vzniku pľúcnej embólie pri obturácii (upchatí) väčšiem

pľúcnej kapiláry balónikom,

- pri nafukovaní balónika sa musí kontrolovať na monitore aj záznam EKG.

Spontánne zaklínenie

- zmení sa počas monitorovania tvar arteriálnej pulzovej krivky v pľúcnici na

predsieňový tvar krivky v „zaklínení“ bez nafúknutého balónika,

- môže nastať pri zmene polohy pacienta, zmene pomerov v tekutinovej bilancii,

zmrnou ventilačného režimu, alebo spontánnou migráciou špičky katétra do pľúcnej

kapiláry s menším priemerom,

- polohu katétra treba upraviť povytiahnutím.

Vznik trombu na špičke katétra

- prejaví sa sploštením pulzovej krivky arteriálneho tlaku v pľúcnici na monitore,

- trombu na špičke katétra hovoríme aj „ventilový“ trombus – na jeho odstránenie

možno použiť prepláchnutie katétra,

- úplné upchatie (oklúzia) katétra – prejaví sa úplnou stratou pulzovej krivky na

monitore a katéter sa nedá prepláchnuť.

Upozornenia

- ak sa umiestni špička katétra vo veľmi malom priemere kapiláry dochádza k javu

nazývanému „overwedge“ (prefúknutie), kedy pri nafúknutí balónika začne tlak v

„zaklínení“ prudko narastať,

- potrebné je umiestniť špičku katétra na správne miesto tak, aby bol stĺpec krvi na

prenos tlaku z ľavej predsiene kontinuálny (aby pľúcne kapiláry, cez ktoré prenesene

snímame tlak z ľavej predsiene, neboli stláčané tlakom v dýchacích cestách),


304

- hranica medzi pľúcnymi zónami je relatívna a nie anatomická, často závisí na polohe

pacienta, jeho tekutinovej bilancii, na aktuálnom ventilačnom režime a pod., pri zmene

týchto podmienok sa môže pôvodná zóna, v ktorej je špička katétra, zmeniť na zónu

inú.

Používané skratky:

PAP - Pulmonary Arterial Pressure (tlak v pľúcnici)

PA - Pulmonary Artery (tlak v pľúcnici)

PASP - Pulmonary Arterial Systolic Pressure (systolický tlak v pľúcnici)

PADP - Pulmonary Arterial Diastolic Pressure (diastolický tlak v pľúcnici)

PAMP - Pulmonary Arterial Mean Pressure (stredný tlak v pľúcnici)

PCWP- Pulmonary Capillary Wedge Pressure (tlak v „zaklínení“)

PAOP - Pulmonary Arterial Occlusion Pressure (tlak v „zaklínení“)

Úlohy:

17. Pripravte pomôcky na zavádzanie Swan-Ganzovho katétra a meranie zaklíneného

tlaku.





Literatúra:


7169-893-8

Handl, Z. 2009. Monitorování pacientů v anesteziologii, resuscitaci a intenzivní péči –

vybrané kapitoly. Brno, NCONZ 2009. 149 s. ISBN 978-80-7013-459-7


305


80-247-1830-9


Obrázok Tlakové krivky v priebehu zavádzania Swan-Ganzovho katétra


306

Obrázok Zavádzanie Stan-Ganzovho katétra

Obrázok Krivka zaklíneného tlaku


307

Obrázek Stan-Ganzov katéter

Documents

Techniky ošetrovateľ - E-learning SZUelearning.szu.sk/repository/Techniky_osetrovatelstva.pdf · doc. PhDr. Ivana Tomková, PhD. Učebné texty sú určené študentom študijných