Slovo na zamyslenie!

Pár slov na úvod

Leto je za nami. Prázdniny upadli do zabudnutia. Jeseň nechce uvoľniť trón zime, hoci tá už podľa kalendára má právo ujať sa vlády. Je uplakaný, zablatený december. Po snehu ani chýru – ani slychu. Ach, to budú Vianoce! Ozaj, veď sa na ne treba pripraviť. Je najvyšší čas. Upratať, nakúpiť... Nezabudnúť na tých, ktorých máme radi. A čo tak obdariť ich! Lenže tých koruniek je nejako málo. Nič to zato. Hodnotu darčekov neurčuje suma, ktorú v obchode zaplatíme. Cena je daná úmyslom, s akým blízku osobu obdarúvame a láskou. Aj my, členky Redakčnej rady časopisu Talent – fór –i –um, Vás chceme potešiť. Pripravili sme z vašich prác nové číslo. Veľa pekných chvíľ pri jeho čítaní vám prajú: Tatiana, Viktória a Ľubomíra. PS: Radostné, pokojné a bohaté Vianoce všetkým čitateľom praje

Redakčná rada

Bosorka Bosorka na metle, oš ľahaná vetrom. Preletela kilometre až sa stretla s Petrom. Peter starý havran, čierny ako noc, ťažký ako balvan, prišiel jej na pomoc.

Bronislava Janitorová

3.ro čník

Bosorka Hlboko ona v lese býva,

v domčeku si metlu skrýva.

Kocúr v kúte vysedáva,

na bosorku pozor dáva.

Kotlík veľký ona má,

v ňom si deti vyvára.

Čáry – máry, nech sa to varí,

pochúťku si z toho spraví.

Ja sa jej však nebojím,

lebo skoro spať chodím.

Dorotka Tarhaničová, 2.roč.

Žabky Bosorka Barborka Bol raz jeden bocian, Volám sa Barborka ktorý lovil žabky. a som malá bosorka. Žabky sa ho báli Nosím domov pätorky, a tak si šuškali. ako všetky bosorky. „Žabky, žabky , skryme sa, Čítať, písať ma nebaví, lebo bocian hýbe sa. čáry, máry, to ma baví. Keď sa bocian zohne, Všetky kúzla ovládam, beda nám hneď bude.“ na nich sa vždy zabávam. Žabky sa mu schovali Čáry, máry, hala, bala, a takto si šuškali. nech je z teba žaba malá. „Tu sme žabky v bezpečí, Čáry, máry, von, bocian nás už nechytí.“ nech je z teba slon. Ale bocian prefíkaný, zavolal si posily. Barborka Sabolová, 4.roč. Tie bociany prekutali každý kútik maličký, ale žabky nenašli. Keď bociany odleteli, žabky sa hneď potešili, že si môžu zase skákať vo svojom močiari.

Radko Matesz, 4. roč.

Láska

Aj teba chytá bláznovstvo? Aj tebe to žiť nedá?

Puberta je tajomným kráľovstvom, ktoré ti lásku ľahko predá.

Vtedy sa ozýva prvá, práve ta najkrajšia.

No táto láska buď večne trvá, alebo je najkratšia.

Tá, čo trvá večne, radosť dáva. Je jedinečná,

je to láska pravá.

A tá, čo trvá chvíľu, bolesť a smútok prináša,

no možno ešte nemáš vedomosti a silu, preto si trochu počkaj do svojho sobáša.

Len jednu radu dávam, majte chladné hlavy.

Na lásku je ešte času hádam, no hlavne nech vás škola baví. Láska príde v ten pravý čas.

Ľubomíra Gabániová 8.B

Rozhovor

1. Dnešný svet je plný moderných vecí, bolo to tak aj pred 70 rokmi? Spýtame sa na to pani Šimkovej. Dobrý deň.

– Dobrý deň. 2. Nebude vám prekážať ak s vami urobíme rozhovor?

– Nie, nebude. 3. Pani Šimková, vy budete mať už 79 rokov, čo je veľmi pekný vek.

Pamätáte sa ešte ako vyzeral svet pred 70 rokmi?

–Predtým sa nechodilo do práce, obrábali sa polia, nebola elektrina ani žiadne stroje a ľudia robili všetko ručne.

4. Ako vtedy vyzeralo obrábanie polí?

–Kone ťahali pluh a gazdovia ručne siali osivo. Ľudia žili z toho, čo si vypestovali na poliach.

5. Aké boli vtedajšie príbytky?

–Celé rodiny bývali v jednej miestnosti. Chodili po udupanej zemi, pretože vtedy ešte nepoznali betón ani podlahy ako dnes. Domy sa vyrábali z vaľok, hliny a dreva. Strechy boli pokryté slamou.“

6. Ako to bolo s peniazmi? Dostávali ste peniaze za prácu na poli?

–Peniaze sme mali len keď sme niečo predali. Ľudia predávali sliepky, dobytok a to, čo dopestovali.

7. Ako boli zabezpečení ľudia v starobe? Dostávali nejaký dôchodok?

–Ľudia nedostávali od štátu nič, neboli nijako finančne zabezpečení, museli sa o nich starať ich deti až kým nezomreli.

8. Chodili vtedy deti do školy?

–Áno, ale iba do ľudovej. Do vyšších škôl sa dostali iba deti bohatých. Do ľudovej školy sme museli chodiť a keď sme neprišli, naši rodičia boli potrestaní.

9. Čo robili deti, keď prišli domov zo školy?

–Išli sme pomáhať rodičom na pole hrabať a kosiť. Na učenie sme mali čas iba večer, keď bola práca na poli hotová.

10. Myslíte si, že teraz, keď už ľudia majú stroje, počítače, televízory a mobily,

je to lepšie? –Počítače nám uľahčujú prácu. V televízoroch sa dozvieme nové veci, ale ľudia sa už tak spolu nerozprávajú. Sadnú si pred televízor a pozerajú filmy. Deti sú za počítačmi a hrajú hry. Predtým sme si posadali k ohníku do kruhu a rozprávali sme sa, spievali si, a ľudia sa vtedy stále navštevovali. Nikto nikomu nič nezávidel. Mne tie časy veľmi chýbajú.

11. Ďakujeme vám za rozhovor, tešilo nás. Dovidenia

–Dovidenia

Simona Šimková, 7.A

O ceruzke, ktorá ušla z peračníka /Fantastická rozprávka/

Raz počas veľkej prestávky som nechal na lavici otvorený peračník. Naraz počujem, ako sa všetky ceruzky, perá i pastelky medzi sebou zhovárajú a rozprávali si vtipy. Keď ich to prestalo baviť, ozvala sa jedna ceruzka: „Kamaráti moji, je tu nuda. Pôjdem sa trochu poobzerať okolo peračníka.“ Tak sa aj stalo. Lenže ceruzka netušila, že okolo peračníka prejde chlapec a peračník zvalí na zem. Preľakaná z neho vypadla a dokotúľala sa až k dverám. Vyšla na chodbu a pobrala sa zo školy preč. Keď už bola v parku zbadala červenú fixku, ako ju ohrýza zúrivý pes. Ceruzka nemeškala a využila svoje znalosti karate. Fixka sa nestačila pozerať a zúrivý pes utekal kade ľahšie. Ceruzka a fixka sa stali vernými priateľkami.

Zrazu zbadali na zástavke stáť autobus. Pustili sa do behu. Zadychčané sa spýtali šoféra: „Pán šofér môžeme sa s vami zaviezť do Košíc?“ „Pravdaže, môžete nastúpiť“, odpovedal im šofér. Keď ta došli, nevedeli sa vynadívať na toľko obchodov, škôl, kostolov i ľudí. No zosmutneli, lebo nemali so sebou svojich kamarátov. Rozhodli sa vrátiť domov. V peračníku ich čakali všetky ostatné perá, ceruzky i pastelky. Až vtedy si všimli, že sú susedky. Svojim susedkám museli rozprávať, kde boli a čo všetko zažili. V peračníku si všetci dobre nažívali, kým sa nestratili a nepolámali.

Tomáš Gerenda 5. ro čník

Zajko Uško /Zvieracia rozprávka/

Bol raz jeden zajko Uško, ktorý sa veľmi často chvastal, že je najodvážnejším zajkom na svete. Raz ho poprosila mamka, aby zaniesol starej mame mrkvičku. „ Dávaj si na seba pozor, zajko“ prikazovala mu mamička. Zajko jej to prisľúbil. Ako si tak kráčal, stretol straku Rapotačku i začal sa jej chvastať: „Ja som najodvážnejší zajko na svete“ Straka Rapotačka ihneď rozniesla správu po lese, že pozná zajka, ktorý sa ničoho nebojí. Keď to počuli zvieratká v lese, boli veľmi naňho zvedaví. Cestou stretol ježka, veveričku, krtka a každému z nich sa pochválil, aký je odvážny. Naraz vietor zašuchotal lístím. Zajko sa zľakol a hneď sa skryl do húštiny. Keď to zvieratká videli, začali sa mu posmievať a dali mu meno zajko Bojko. Keď došiel k starej mame, starká hneď zbadala, že je akýsi smutný. Pýta sa ho: „Vnúčik môj čo si taký smutný? Stalo sa niečo?“ Zajko jej vyrozprával, čo sa mu cestou prihodilo. Stará mama ho za tie reči nepochválila a zdôrazňovala mu: „Nechváľ sa tým, čo nemôžeš sám dokázať!“

Dominik Ferko 5. ročník

SLOVENSKO Maličké Slovensko v Európe býva, pod veľkými Tatrami ticho sa skrýva. Stále bolo veľmi krásne, odjakživa sa o ňom písali básne. Nejednu slzu naši predkovia vyronili, aby sa ich potomkovia lepšie mali. Zamyslime sa my, deti na chvíľku, či odplácame im tu obetu veľkú. Daniela Sopková, 6. roč.

MOJA DEDINKA Bývam si v takej obci, kde každý býva v malom domci. Priateľov má každý dosť, preto k nám chodí samý hosť. Cez zimu je tu veľmi veselo, deti sa chodia sánkovať smelo. Cez jeseň veselo tu nie je, lebo vietor silný veje. Tá obec Šemša sa volá, pre zlých miesto tu nie je. Smola! Valéria Palková , 6.roč.

Malá Ida

Malá Ida - tam ja bývam, tam si tajné sny ukrývam.

Dedinôčka moja rodná,

v nej ulica sa volá Vodná.

Mám tam mamku, ocka, sestru, ba i nekonečnú cestu.

Za domčekom potôčik, k vode mám iba krôčik.

Neďaleko je ihrisko,

býva pri ňom veľké psisko.

Vonia mi tam nádherne, keď som blízko pekárne.

Chcete poslať balík, list?

Stačí na poštu len ísť.

V Deň matiek je veľký zhon, prasknúť ide kultúrny dom.

Býva sa tu celkom dobre.

Neveríte? Príďte k nám na návštevu a uvidíte.

Lýdia Janitorová 6. ročník

NAŠA ŠKOLA RUŽIČKA Naša škola pekná je, Ružička v kríčku sama stála, dobre sa v nej učíme. od žiaľu sa tam rozplakala.

No aj trieda pekná je, Ružička neplač, keď si sama, každý deň v nej sedíme. veď si sama zatúlala. Rozmýšľame zakaždým, Zatúlať som sa nezatúlala, kde sa píše aké i - y. ale som v kríčku vyrastala.

Zavesené sú tašky Aspoň som krásna červená,

a poriadok máme vždy. aj keď som osamotená. V matematike sa učíme Nakreslili ma do pamätníčka,

násobiť a deliť, aj keď som stála vedľa kríčka.

i zlomkové kolieska Kríček bol pekný zelený,

na časti rozdeliť. aj keď bol tiež osamotený. Na angličtine čítame, Krásny je ten náš svet,

je nám vtedy desne. keď človek nie je sám ,

Na hudobnej výchove no iba rodina vie v ňom urobiť kvet.

spievame si piesne. Keď je červený ako ružička, nevypadne ti ani jedna slzička. Vlastiveda taká je, sem – tam sa jej boja, ale najmä tí žiaci, K.Pištejová, D.Fabianová čo pri mape stoja. 4. roč. Z toho mám najradšej telesnú výchovu. Kliky, drepy robíme a súťažíme v behu. S.Gabáni, 4. roč.

Meda

Bola raz jedna kačka, vyzerala ako mačka. Išla ako kométa, s odpadkami zametá. Kuchár kričí na kačicu: „Mám použiť palicu?“ Uvidela pestrú školu a hneď išla s deťmi spolu. Aká veľká trieda a v nej malá krieda. Odvetila kačka Meda. B. Janitorová, 3.roč.

Ulievací kupón

PES APES APES APES A MAMAMAMAČČČČKA, TO NIE JE HRAKA, TO NIE JE HRAKA, TO NIE JE HRAKA, TO NIE JE HRAČČČČKAKAKAKA /Fantastická rozprávka/

Bol raz jeden pes, ktorý sa volal Ludwig van Hav. Spieval v muzikáli, a tak krásne čvirikal, že nejeden papagáj sa do neho zaľúbil. Jeho priateľka mačka Miau van de O sóle mio spievala árie z opery. Tešilo ich spolu spievať. Ich spev nezniesli Pravítka. Po vystúpení hádzali po nich granáty. A práve pre tento ich spev museli vystupovať stále na inom pódiu, pretože každé pódium sa zrútilo. Raz si mačka povedala: „Mám už toho dosť! Po každom vystúpení si musím dávať novú pedikúru a manikúru, lebo sa mi moje krásne nechty zlomia pri tom bombardovaní.“ Ludwig van Hav kúpil mačke železné nechty so zlatým lakom len preto, aby s ňou mohol ísť do reštaurácie. Dopredu ju upozornil: „Čo si uchmatneš, je tvoje!“ Mačka so všetkým súhlasila, ale najprv si musela ešte kúpiť lak na vlasy Pantene. Keď si obliekla svoju večernú róbu a železné nechty boli na pazúrikoch , vošli do reštaurácie. Práve sa tam bili štyri psy - svalovci a tri straky. Pes Ludwig k nim podišiel, urobil pár kúskov karate, strčil do nich ako do šachových figúrok a hneď mali všetci aspoň po pár monoklov. Mačka Miau, keď zbadala , ako sa tri mačky hádajú o dva poháre mlieka, nelenila a skočila medzi nich. Svojimi železnými nechtami tak im roztrhala šaty, že ostali iba v nohavičkách. Bol to pre nich veľký trapas, zatiaľ čo psy si od údivu pískali. Rýchlo utekali domov. Ani mačka neostala bez následkov. Roztrhla si róbu. Aj so psom sa vrátili domov. Umyla sa, dala si pleťovú masku a v pokoji pozerala film. Prečo nie ste normálnou mačkou? Pes videl, že mačke nie je do reči. Išiel do svojej izby pozerať film. Prečo nie ste normálnym psom? Obidvom svitlo, že ak by boli normálni, nikdy by sa im taký trapas nestal. Rozhodli sa že zájdu za doktorom - oslíkom menom Július Neviem, aby im poradil, ako by sa mohli zmeniť. Prisľúbil im, že sa zmenia, ak im cez ultrašoky naprogramuje lepšiu myseľ. Ako vždy, nevyšlo to. Zo psa Ludwiga van Hava sa stala veverička Terezička a z mačky Miau bol krtko Brtko. Obaja sa zhodli na tom, že každý má ostať tým, čím bol.

Andrea BaAndrea BaAndrea BaAndrea Baččččováováováová

V. roV. roV. roV. roččččníkníkníkník

Najstarší člen našej rodiny, alebo čo som zistil o svojich predkoch Môj pradedko sa volá Viliam Potočňák. Narodil sa 22.augusta 1915.Býva v Hodkovciach, číslo domu 74. Jeho matka Katarína, rodená Bačová, sa narodila v roku 1875 a otec Michal v roku 1864.Obaja boli roľníci. Povinnú školskú dochádzku, ktorá trvala 6 rokov, plnil v Šemši. Prvé štyri roky jeho učiteľom bol pán Kováč. Piaty a šiesty ročník vyučovali radové sestry. Streda bola voľným dňom. Učilo sa aj v sobotu a nedeľu. V nedeľu sa však učili len dve hodiny popoludní. Pradedka najviac zaujímal zemepis, prírodopis a kreslenie. Jeho vedomosti, hlavne zo zemepisu, sú veľmi dobré. Aj vo veku 91 rokov nás pri chybách zo zemepisu opraví. V roku 1937 nastúpil na vojenskú službu do Opavy ako vojak Československej armády. V novembri 1938 sa obyvatelia obce stali maďarskými občanmi a on slúžil od 1.2.1939 v meste Šátora Ujhély v blízkosti Slovenského Nového Mesta. 5.mája 1940 sa oženil s Helenou Ferkovou. Týždeň po spoločnom živote bol zavlečený do Ruska do pracovného tábora, ktorý sa volal láger. Život v lágri bol veľmi krutý. Videl tam a zažil mnohé útrapy, z ktorých ho najviac šokovala smrť jeho kamarátov. Každý deň pracovali na výstavbe továrne. Na niektoré zážitky veľmi nerád spomína. V roku 1941 sa im narodila dcéra Magdaléna(moja babka) a o 5 rokov neskôr dvaja synovia. Prastarí rodičia pracovali na rodičovskej pôde, ktorú vlastnili až do roku 1952. Po vzniku družstiev bol pradedko zamestnaný ako vodič pásového traktora, prababička kŕmila dobytok a pracovala na poli. Prastarí rodičia žili spolu 65 rokov. Od minulého roku je pradedko sám, prababička zomrela vo veku 83 rokov. Teraz žije vo svojom rodinnom dome, ktorý postavil v roku 1960. Opatrovateľskú starostlivosť mu poskytuje moja babička Magdaléna.22.augusta oslávil svoje 91. narodeniny. Dominik Ferko 5.ročník

Dievčatko a víla Kde bolo, tam bolo, žilo jedno milé dievčatko Mahulienka. Jedného dňa sa rozhodla, že navštívi svoju babičku, ktorá bývala ďaleko v lese. Ihneď po obede sa vybrala, ale nikomu nič nepovedala. Rozhodla sa, že pôjde skratkou. To nemala robiť. Zablúdila, túlala sa po lese v snehu vyše pása až do tmavej noci. Bola celá zúfala, uzimená a skrehnutá. Nahlas si hovorí: „Určite tu umriem od hladu a smädu“.

Ako tak bedákala, naraz sa jej pred očami zjavila víla, i spýtala sa jej? „Kam ideš dievčatko teraz v noci?“ Mahulienka si vzdychla a uplakaným hláskom hovorí: „Stratila som sa a neviem nájsť cestu k svojej babičke.“ „A kto je tvoja babička?“ vypytovala sa víla. „Moja babička je najlepšia na svete. Vie upiecť také koláče, aké páru nemajú.“ Víla babičku poznala a ukázala jej cestu k nej. Mahulienka musela sľúbiť víle, že sa už nikdy nevyberie sama do lesa a už vôbec k nie v zime. Keď prišla k babičke, tá nechcela veriť vlastným očiam, kto k nej prišiel v takom nečase. Pripravila jej horúci čaj a výborné makové koláče, ktoré mala Mahulienka najradšej. Ráno sa spolu s babičkou vrátila Mahulienka späť domov. Rodičia boli celí šťastní, že ich dcérka je živá a zdravá. Mahulienka sa už nikdy nevybrala sama k babičke.

Barbora Sabolová IV. ročník

BambiBambiBambiBambi

Bola raz teta Laura, ktorá bývala v Banskej Bystrici. Žila v blahobyte. Mala starobylý nábytok. V jej bydle sa usalašil potulný psík. Ona si ho obľúbila. Dala mu meno Bambi. Bambi bol veľmi maškrtný. Vedel, ako si dobyť svoje jedlo. Stále si dobýjal aj jej pozornosť. Laura bola dobrá a bohatá, preto sa Bambi mal u nej veľmi dobre.

SlovenSlovenSlovenSlovenččččinainainaina

Slovenčina sa mi páči, lebo znie ako hlas vtáčí. Je to jazyk mojej mamy a je mi od malička známy.

Bronislava Janitorová,3.roč

Kobylka Kamilka Bol krásny slnečný deň a na lúke plnej kvetov si poskakovala z kvetu na kvet lúčna kobylka, ktorá sa volala Kamilka. V plnej radosti si vôbec nevšimla, že sa blíži búrka. Všimla si to až keď na ňu kvapla prvá kvapka. To už však bolo neskoro a Kamilka sa nestihla skryť. Zmokli jej krídelka a bola z toho smutná.

Mária Bolnová.3.roč.

Leto

V lete kvitnú všade kvety, ľudia chodia na výlety. Do táborov, ku vode, oddýchnuť si v pohode. Do Talianska, ku moru, najesť sa špagiet do úmoru. Do Chorvátska, k Jadranu, tam dovolenku nebudú mať zbabranú. V bludisku v meste Knossos je každý turista vítaný hosť. Do Afriky, do púští, taje Egypta rozlúštiť. Výber miest je bohatý, len či ísť sa oplatí. Kto raz skúsil, dobre vie, že v lete sa najlepšie cestuje. ĽĽĽĽubomíra Gabániová, ubomíra Gabániová, ubomíra Gabániová, ubomíra Gabániová, 8.B8.B8.B8.B

Rozprávka zRozprávka zRozprávka zRozprávka z vybraných slovvybraných slovvybraných slovvybraných slov

Na kopci za horou stojí starobylý hrad. Panstvo žijúce na hrade sa topí vo veľkom blahobyte. Ľudia pod zámkom žijú vo veľkej biede. Žije tam aj mládenec menom Peter. Je mu zaťažko, keď musí každý večer líhať na tvrdé bydlo. Sníva o tom, že ako rytier bude dobývať cudzie územia. Lenže, rytiermi sa stávajú iba mládenci z urodzených rodín. Práve sa všetci schádzajú do zámku, aby súťažili o ruku princeznej Juliany. Dobyť srdce mladej princeznej nie je jednoduché. Dokáže to len mládenec s odvahou a dobrým srdcom.

Bianka Koľveková ,3.roč.

Zo spomienok na

prázdniny

Kým moji kamoši si užívali chorvátsku pláž alebo zdolávali rakúske Alpy, ja som drel na babkinej záhrade a váľal sa pri zakalenom rybníku, v ktorom sa schladzoval dobytok. Natálii sa to však páčilo. Celý deň naháňala susedove kozy a učila sa pliesť venčeky. Keď sme sa konečne z toho pekla vrátili, otec, ktorý zdieľal moje „nadšenie“ sa podujal vylepšiť nám aspoň koniec prázdnin. Opýtal sa nás : „Nechcete si urobiť výlet do opálovej jaskyne ?“ Keďže naše ohlasy boli pozitívne, začal robiť prípravy. Zháňali sme helmy, laná, kladivká ... Ale iba pre dvoch. Mama s Natáliou mali totiž ostať pred jaskyňou. O dva dni sme už stáli tvárou v tvár nášmu dobrodružstvu. Zdalo sa mi, že mám všetky tie veci, ktoré dobrodruh potrebuje. Okrem ... špeciálnych topánok. Otec ma síce na ne upozorňoval, no ale... Kto by myslel na také taľafatky. Mne postačia aj obyčajné topánky! Turistické! Nie som predsa nejaká bábovka... Neviete si predstaviť, ako hlboko som sa mýlil ! Spočiatku to bolo fajn. Pred očami som mal svoj opálový cieľ a sebavedome som za ním kráčal. Po polhodine však prišla prvá rana. Zakopol som o nejaký výklenok, takže po každom kroku moja pravá podrážka nástojčivo otvárala papuľu, akoby si pýtala večeru. Po dvojhodinovom blúdení nás hlad prinútil k návratu. Na spiatočnej ceste som dokonale zapadol ľavou nohou do nejakej skrytej priehlbiny. Kým som nohu vytiahol, vypovedala poslušnosť aj ľavá topánka. Ostal som bosý. Kým sme z toho prekliateho tunela vyšli, nohy som mal celé krvavé a neuveriteľne ma boleli. Dostal som poriadnu príučku. Odvtedy nedám na dobré topánky dopustiť!

Dimka Kožejová, 8.B

Názov: Školské Talent – fór – i – um

Vydanie pripravili: Mgr. Helena Hiľovská Redakčná rada časopisu

Vydala: ZŠ Malá Ida

Zodpovedný: Mgr. Ján Berežný

December 2006