Rufus Lupene

L U P I E N K Y Z J A B L O N Í

MLADÉ LETÁ


Milan Rúfus

L U P I E N K Y Z JABLONÍ


M l a d é letá

MILAN RÚFUS

© M i l a n R ú f u s 1993

I l l u s t r a t i o n s © V l a d i m í r M á c h a j 1993

ISBN 80-06-00230-4


K a m odíde j a r ? A prečo? Spytuje sa človek, s a d . . . K t o to ešte, akou rečou môže ľuďom povedať?

K a d i a ľ išla, v ieme sami. Necht iac n á m to vyzvoní: značí cestu lup ienkami z odkvi tnutých jab loní .

MILAN RÚFUS

8/


Húsky, húsky, poďte domov

J a r - za lup ienkom lupienok, tebe sa sk ladá na vienok.

A v tvojej vôni ukrytá, o tebe si to počí ta :

„ m á m a rád, n e m á , m á m a r á d . . . " K t o fúkne j a r i do karát ,

že sa jej p o t o m rozletia? Do sveta, moje, do s v e t a . . .

A ja volám z p r á z d n y c h s t romov: „Húsky, húsky, poďte d o m o v ! "

„Vlk sa ukryl za kríčkom, ut iera sa r u č n í č k o m ! "

„ K t o ho utkal? K t o ho ušil? K e b y som to a s p o ň tušil.

Rúčky hodín, srdcia zvonov? Húsky, húsky, poďte domov!

/9

MILAN RÚFUS

10/ N e t r e b a sa vlka báť. B u d e m e sa pekne h r a ť ! "

J a r - za lupienkom lupienok, zo spevu, slov a spomienok tebe sa sk ladá na vienok.

Chys tá ti bielu výbavu. Daj si ten vienok na hlavu!

Tá moja už vie, čo je pot . „Poď, húska, d o m o v . . . poďže, p o ď ! "


Kubkove príhody

Zanesže, K u b k o , pozdrav ku m a m e . Tá vie, že sa ti nevysmievame.

Že n á m je s tebou dobre, veselo, b o z k á m e si ťa slovkom na čelo.

Na milé čelo, čelo p o m a l é , s tvorené ľudom k j e h o pochvale.

B o z k á m e si ťa teraz, p o t o m znova. A vieš, že t a m , kde bozkávajú slová,

ľahučká, krehká s topa ostáva? Tak v táča nôžkou sniežik bozkáva.

/11

MILAN RÚFUS

1. /

Deti, to je nov ina ! Bežme za ňou, taže! Vezie K u b o do m l y n a sedemnásť vriec raže.

Zastavi l voz na dvore. A kým vrecia z rá ta , zapichol si bičisko d o j a r n é h o b la ta .

R á t a , rá ta , ako vie, pot sa z neho rinie. Bičisko mu pust i lo korene v tej hl ine.

Či sa K u b o čuduje ! „ N e v y z n á m sa v ničom? Ľaďže, v ŕba n a r á s t l a na vrcholci s b ičom!

Ale ja si s p o m ô ž e m , sedem j e h o besov!" Vošiel si n á š K u b í č k o rukou do pačesov.

12/


Vytiahol sa za vlasy /13 na vrcholček vŕby. O d l o m i l si z neho bič, už ho v d lani svrbí.

Zapl ieska n ím, z a p u k á n a d vrškami stromov. „ K o n e moje, už ho m á m ! Hijó, p o ď m e d o m o v ! "

MILAN RÚFUS

2. /

„ P l a n á zem j e , " vraví otec, „ako p l a n á kúpa . Pokošaruj našu roľu, K u b k o , už je h l ú p a .

Veď vieš, ako - nechže b u d e j a s n o medzi n a m i . " Tašiel K u b o , ohradi l tú roľu les inami.

Celý mesiac p o t o m v h á ň a l do nich ovce z paše . R a d o v a l sa: „ Ť a j , či hnoja ! Naše je len n a š e ! "

Prišiel domov. „Poďme, ta to, pozr ieme sa spolu, ako som v á m košaroval ovečkami roľu!"

Hľadí otec na tú roľu, ledva pr íde k slovu. „ K u b o , K u b o , košaruješ, lenže susedovu.

14/


„ N i č to, ta to : k a m kto nechce, t a m h o pekne š u c h n ú . " Chyti l K u b o za dva konce roľu ako d u c h n u .

Najprv j e d n u , za ňou d r u h ú . N e z m r k l o sa ešte, a už boli pekne-krásne na p o k o n n o m mieste.

J e h o d u c h n a bola veru ťažšia než tá d r u h á . Kubíčko sa začudoval , porozmýšľal s t u h a .

P o t o m vraví: „To tie ovce. Ovce, čože iné! N e n a d a r m o som ich pásol sem-tam v ďatel ine."

/15

MILAN RÚFUS

3./

K u b k o roľu pohnoji l hlbšie ako t reba . Rast ie mu z nej konopa do s a m é h o neba .

„ N e m á všetkých pokope a či kieho ďasa? I n d e ras tú konope iba do pol pása .

Ale hrešiť n e n a č i m , keď sa veci dar ia . Vyjdem po nej do neba, pozr iem, čo dnes var ia . "

Liezol, liezol ako chrúst . A keď bol už hore, z a d u n e l a obloha ako p r á z d n y orech.

Prišla búrka, vietor, dážď. M á š ty, K u b o , smolu. K o n o p a sa zlomila, ako zídeš dolu?

16/

MILAN RÚFUS

„ K e ď som vedel do neba, tak aj z n e b a m ô ž e m . U s ú k a m si z o t rubov povrazisko po z e m . "

„Ale kde m á š o t r u b y ? " , J a j , veď toto práve! Ak ich v nebi n e b u d e , n á j d e m inšie v h lave."

Našiel, a tak s p o v r a z o m pris tá l v zemskej kôre. „Vitaj, K u b k o , na svete. Ako bolo h o r e ? "

„Ako bolo, ako nie. N e l á m a l som ploty. Aj mi bolo m r k o t n o sedieť bez roboty."

„A čo t a m dnes varili? Akú vôňu to m á ? " „Nikoho som nestretol, neboli dnes d o m a . "

18/


4. /

Ako K u b o z n e b a padol , p r i a m si povieme: zaboril sa vyše p á s a v poli do zeme.

K d e k t o by bol prosil, volal, kričal o r a t u , z cudzej kozy posľuboval kožu o d r a t ú .

Ale K u b a nepri t i sneš, ten sa nebojí . Ten si všade svoje miesto chlapsky ustojí.

Popremýšľal a m a l v hlave n á p a d ako zvon: „ P ô j d e m d o m o v p o motyku, vykopem sa v o n ! "

/19

MILAN RÚFUS

5. /

Prizerá sa K u b o , nechce sa mu veriť: „Veď mi kŕdeľ škorcov lezie zo sekery!

Ako t a m len vošli - rovno do o b u c h a ? Ach j a j , veľa vecí m ň a už nepos lúcha !

Po čo ste t a m liezli, vari som v á m káza l?" P o t o m si tie škorce na povrázok viazal.

O m o t a l s i povraz dookola pásu. „Videli ste, ľudia, toľkorakú k r á s u ? "

Vykrikuje K u b o od výmyslu sveta. I b a zabudol , že čo má perie, lieta.

Vzlietli aj tie škorce, s lobodienku vetria. K u b a na povraze zdvihli do povetria.

A už sa s n ím kdesi do oblohy t ra t ia . P o č k á m e si, deti, dokiaľ n á m ho vrát ia?

20/


6. / /21

Ale vrátiť akože - už sú za o b z o r o m ! Už s n í m letia ďaleko p o n a d Č i e r n y m m o r o m .

Čo sa stane? Čože by - taký nezahynie . Z b a d a l , že mu t a m h o r e leda b ieda kynie.

„ O d v i a ž e m sa, zoskočím." Neurobi l chybu. Spadol v mor i d o r o v n a na obrovskú rybu.

Vážil svoje K u b k o náš , a tak ryba milá hore b r u c h o m , n e b o h á , p r i a m sa vyvalila.

Rozkročil sa, usadil na t o m svetlom b r u c h u . „ Č o už aký zmočený, p r e d s a len som v suchu.

Aleže je veliká p o d o m n o u tá s tvora ! " Štyri volské z á p r a h y ťahali ich z m o r a .

Už je d o b r e K u b k o náš , už j e za sodomou. Len či ozaj potraf í z toľkej diaľky domov?

Nezablúdi? Ale ba - n e m á hlavu z repy! Vraj ho viedol po ceste j e d e n žobrák slepý.

22/

MILAN RVFUS

7. /

Sotvaže sa vráti l, beží na pole. A tu cupi-lupi v j e d n e j stodole.

Z a r a z í sa K u b k o , s t r m n o z a s t a n e . „Akýže to g a z d a mlát i o J á n e ? "

Nazr ie do stodoly, hlavou pokrút i . „Ti mi, bože, mlatc i : t ra ja kohúti !

Dneska sa ti, gazda, p o m o c vydarí . Veď to nie sú mlatci , to sú mlynár i .

Nevedia tí v prác i sviatok, nedeľu. Tí , čo vymláti l i , h n e ď i zomelú.

Ale či ti p o t o m b u d e po vôli, keď im tvoje z r n o z m i z n e v hrvol i?"

MILAN Rl 1l s

8. /

„ P ô j d e m chytať ryby," K u b k o v sebe h ú t a . Z i m a bola krutá , voda z a m r z n u t á .

Tresol o ľad h r n c o m , raz-dva boli črepy. Z ľadu? K d e ž e - z h r n c a ! K t o ž e ten už zlepí.

Tresol o ľad hlavou, urobi l doň dieru. „ D o b r ú j a m á m hlavu, tvrdú, n a m o j v e r u ! "

N a c h y t a l si rybiek, o krok z a h n a l biedu. „ K d e ž e ideš, K u b o ? " „ K d e ma oči v e d ú . "

„ H o r k ý tebe oči, veď ti hlava c h ý b a ! " „ Z a b u d o l som si ju pri tých mojich r y b á c h . "

24/


N u ž sa vráti l po ňu, v pokoji t a m stála. I b a mu z nej v r a n a čosi vyťahala.

„ K a m to ozaj skryla?" K u b k o v d u c h u h á d a . A tú v r a n u d o d n e s po chotár i hľadá.

/25

MILAN RÚFUS

Dlhá prosba o slniečko

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Nech sa topí biela škvrnka, nech už zime, nech je a m e n . Veď t i my ho p o t o m d á m e .

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Teplým v láknom z j e h o činka natka j trávy, zohrej k a m e ň . Veď t i my ho p o t o m d á m e .

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Prosí m a č a , p r a d i e , m r n k á . Nech sa t rochu p o i h r á m e v j e h o lúčoch, v zlatej s lame.

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Vonia tráva, potok žblnká.

26/

L U P I E N K Y Z J A B L O N I

Veď ti my ho p o t o m d á m e , keď si vonku p o b e h á m e .

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Šepota la vlnke vlnka. Veď t i my ho p o t o m d á m e , keď rybičky usnú m a m e .

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Zapros i la v hore srnka. T m u t u m á m e ako v j a m e . Veď t i my ho p o t o m d á m e .

/27

MILAN RÚFUS

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Zelená som, vzdychá t rnka. Nech nás farbí j e h o p l a m e ň . Veď t i my ho p o t o m d á m e .

K l n k a , klnka, daj n á m slnka! Zašumel i ražné zrnká, veď t i my ho p o t o m d á m e , keď múčičky n a c h y s t á m e .

K l n k a , klnka, dajže slnka: bielym škvrnkám, tráve, v lnkám, m a č i a t k u i p l a c h ý m s r n k á m , deťom, t r n k á m , r a ž n ý m z r n k á m . Veď ti ho tie p o t o m dajú, keď sa t rochu poihra jú .

Ešte i tá kaša z h r n k a n a h o r kypí, k tvári slnka buble, prosí: klnka, k l n k a . . .

28/


Zle je s tebou, L a k t i b r a d a ! Už ťa m á m e v hrst i . Pricvikla t i b r a d u k lada a v nej krivé prsty.

Čo si ich t a m , blázon, strkal? Z a s by si bol strebal? Z a s ti ktosi v b r u c h u škvŕkal za kusiskom chleba?

Z a b u d o l si kvôli n e m u , v čom je tvoja sila. Ako myška, čo sa v pasci s a m a polapi la.

D a r m o prosíš Val ibuka „Daj mi moju b r a d u ! " „Figu, chrček! Už ťa m á m e , už si strati l v ládu!

Zažiješ ty v mojej s lužbe ešte krušné časy. Veď si slabý ako m u c h a bez tej tvojej krásy ! "

Ako Laktibrada prišiel o bradu

/29

MILAN RÚFUS

„ B r a d a moja, m o j a sila, moje potešenie! Valibuk ťa ako j eža ukryl do kešene.

Daj mi moje, nie je tvoje, daj mi moju b r a d u ! " „Najprv slúž a nes tara j sa, p a n k h a r t , o p a r á d u !

U k á ž e š mi teraz dieru do d r u h é h o sveta. Nie, kde čertov čerti berú ! Tú, kde šarkan l ie ta ."

A ten - kujon, kým mu viala b r a d a po kolená, sekal teraz dobrot ičku tichý ako p e n a .

Lenivý a udr iemaný, až mu mäkli kosti, z razu celý len tak horel od usilovnosti.

Zvŕ ta l sa, až kvapkalo mu z čela, ba i z nosa. N a r a z i l a d o k r e m e ň a j e h o lakti-kosa.

30/

MILAN RÚFUS

A keď zas tú b r a d u dostal a bol na slobode, tak s ňou frčal ako potkan z topiacej sa lode.

Zavŕ ta l sa, s trat i l v zemi. T a m už c h r á p e , funí, do tej b rady zakrútený ako chrček v h u n i .

32/


Hrnček, var!

Varí hrnček, varí, z hlávky sa mu par í .

Potom si až k čelu vrazí č iapku bielu.

N e r o z u m i e m t o m u . Chystá sa n á m z d o m u ?

Keď si berie čiapku. Spýta jme sa a p k u .

Ten už niečo šípi. Volá: „Mlieko kypí ! "

Ach, tá č iapka biela! Zhore la t a m celá.

Na jej hrbček malý popol nasypal i .

/33

MILAN RÚFUS

H a j u , haju, hajušky, háj široký aj úzky, hora, bor i dúbrava, takto m a m a uspáva.

Z úst jej ako z p r a m i e n k a , ako prúžok p r a d i e n k a vyteká a vyteká neskonalá piesenka.

Č í m ž e kŕmi synčeka? Varí m a m a halušky. Slová ako svetlušky svetielkujú, lietajú, dajú, aj čo nemajú, ako to len láska dáva.

A tá pieseň neprestáva. Bryndzové, makové . . . Už len spánku t ichá vrava ozvenou ju vyklopáva. Už je všetko hotové.

U ž j e sníček u ň h o d o m a , už ho on má na lone.

Riekanku do spánku

34/


Už mu prikryl oči d v o m a lupienkami z j a b l o n e .

/35

H a j u , haju, hajušky, var í m a m a halušky, bryndzové, makové, hneď b u d ú hotové.

MILAN RÚFUS

Medveď a komár

Na s a m o m kraji c h o t á r a pristavil medveď k o m á r a . „ K r v o u sa živíš - povedz, b ra tku, ktorý tvor ju má takú s ladkú?" „ K t o ? Človek, milý val ibuk! Ak toto nevieš, tak si d r ú k ! "

A strati l sa mu vo v z d u c h u , pri u c h u pišťal j u c h u c h ú ! Premýšľal medveď do večera. „ H m , človek. To je nové zviera. Kadiaľkoľvek som teda šiel, nič takého som nenašiel .

P o t ú l a m sa ja sem i t a m a po ceste sa p o p ý t a m . " Tak ide, ide, ch lapca s t re tne. „Nie si ty človek, pros ím p e k n e ? " „Nie . J a len b u d e m človekom." „A takto nevieš o n i e k o m ? "

„ K t o chce nájsť, nech si p o h ľ a d á ! " „Toto j e teda z á h a d a . . . " Ide medveď a s tarca s t re tne.

36/


„Nie si ty človek, pros ím p e k n e ? " „Nie, ja som len bol č lovekom." „A takto nevieš o n i e k o m ? "

„Hľada j si, hľadaj, len sa t r á p . S á m ti to povie, kto je c h l a p ! " D u d r e si medveď: „To je spolok! N e t r e b a m n e to, čo už bolo. A čo len bude, ani tak. Ten človek to je pekný v ták . "

A tu ti pred n ím na koni šabličkou h u s á r zazvoní. „Stoj ! Ty s i k to?" J a ? Človek s h lavou! " „Tak ťa zjem! Tu je moje p r á v o ! " A h u s á r puškou zamieri : , J e d z , strela tvojej mater i !

Zavinšujem ti d o b r ú chuť. . Vieš, m o h l o by t i z a p a d n ú ť ! " A už mu kropí oba boky a m a c a v bokoch pál ia broky. Ak uteká, tak uteká. „Fuj ! Nešťastná krv človeka!

Tá štípe ako papr ika ! Veď ja ťa chyt ím, zbojníka, ja t i to vrá t im, komárisko! Neopováž sa ku m n e bl ízko!"

/37

MILAN RÚFUS

K o m á r sa n a d ním iba smial a letel ďalej v šír a diaľ.

Ozval sa mu až z lesných lúk. „Nevravel som ti, že si d r ú k ? "

38/


Varila myšička kašičku

Ľ. Fullovi

Varila myšička kašičku, varila bucht ičky makové. M a m i č k a , p a n e m ô j , tá to vie. Tá to má všetko už v mal íčku.

V maľovanom várničku miešal mal ia r farbičku. Keď m á m slzu na líčku, zavolám si, háda j koho: ani toho, ani toho -zavolám si m a m i č k u .

T o m u d a l a n a mišt ičku. Ja to viem a j moja m a m k a : miska, to je živá j a m k a pre psíka a p r e mačičku.

T o m u dala na lyžičku. Neviem, či to vie aj m a m k a : lyžička je teplá j a m k a , čo mi chodí po jazýčku.

T o m u dala na vidličku. Vidličky sú t rochu zlostné,

/39

MILAN RÚFUS

bojím sa ich, majú os tne ako na ružovom kríčku.

T o m u d a l a n a tanierik. Tanierik je slnko detí, kolo mlynské, biele kolo. Vždy, keď pojem, čo v ň o m bolo, z a n e c h á mi na d n e kvety.

A t o m u mal ičkému nič neda la myšička ani m a m i č k a . N a č o je t o m u kašička? M á r n e b y m u j u núkala , keď ešte hľadá prsíčka. I b a m u pras ia tko zaklala, p r s t o m ho láskavo hľadala.

A on sa smial a z kolien m a m y akoby z teplej kadlubky ružovo svietil ďasienkami, čakajúcimi na zúbky.

Varila myšička kašičku v maľovanom várničku. Uvidel to ujo maliar, namaľoval básničku:

Varila myšička kašičku v maľovanom várničku,

40/

MILAN RÚFUS

tomu dala na mištičku, tomu dala na lyžičku, tomu dala na vidličku, tomu dala na tanierik. A tomu maličkému nič nedala, iba mu prasiatko zaklala, kik, kik, kik.

42/


Múdry Maťko a blázni

Sedí Maťko na pytačkách, vedie m ú d r e reči. Že je vonku, a h a , pekne, že j e s á m a že či

by mu takto ozaj dal i za ženu ich dcéru. Dal i aj sa radovali , že ju z d o m u berú.

R a d i a , chvália, vykladajú, až im v h r d l á c h horí . „Skokni, žena - veď vieš, po čo -tu to do k o m o r y ! "

Ide žena do komory. Ide? Č o b y - letí. Aj si vzala novú sviecu na d o b r o t y svietiť.

„Čokoľvek už d o m a m á m e , vďačne d á m e , synku. C h l a p o m čosi do gágora, ž e n á m n a pr ies l inku."

/43

MILAN RÚFUS

Ľ a h k o povie, ťažko spraví. Čertvie, ako je to, no gazdinej s d o b r o t a m i h o d n ú chvíľu nieto.

„ N o len pozr iem, čo je s n i m i , " ide za ňou dcéra. M á š ju vidieť! Taká istá. Nuž sa g a z d a zberá.

Taký išiel, aké našiel. Celá večnosť prešla -nešiel gazda, nešla dcéra, ani žena nešla.

„To už nie je po por iadku, n a m o j p r a v d u nie j e , " ide Maťko do komory pozrieť, čo sa deje.

T a m tí traja vyčitujú, po zemi sa m e c ú , dlho, dlho, už im p l a m e ň zhltol celú sviecu.

Sotva žena Maťka zočí, ešte tuhšie ťahá: „ N o len pozri, pozri hore, duša moja d r a h á !

44/


Tá sekera na rebr íku! O s t r í m len tak svieti. K e ď sa vy dva pober iete, b u d e t e mať deti,

j e d n o pr íde do komory, drgne do rebríka, sekera n a ň p a d n e - ó v i ! " Plače žena, f iká,

kontrujú jej m u ž i dcéra, vyjú usedavo. „Ach, v n ú č a t k o nebožiatko s rozvalenou h lavou! "

/45

MILAN RÚFUS

Maťko oči vyvaľuje: ale také čosi! J e t o možné? O d plaču i m o p u c h a j ú nosy!

H o v o r í si: „Radše j domov, radšej s rukou p r á z d n o u , ako dostať do rodiny takýchto troch bláznov.

Ešte sa nič neudia lo, už sa všetci boja. Ešte nieto na kolísku, a už p o h r e b stroja.

St rachujú sa do foroty, d o p r e d u sa t rasú. Z b o h o m , dievča, vyčkaj ešte, vyčkaj svojho času.

U ž j a radšej pô jdem i n a m , čo kraj sveta zá jdem. U v i d í m , či kdesi ešte väčších bláznov n á j d e m . "

46/


Detské kolo

Kolo, kolo mlynské, za štyri rýnske! K t o ťa kreše, ktože robí? K t o to ženie tvoje vody, kolo, kolo mlynské?

Kolo sa n á m p o l á m a l o . Ako keby i to m á l o bolo ešte t rochu veľa. K t o ho poslal do kúpeľa? Č i a to radosť ošumela? Čo sa stalo? Čo sa stalo, že do vody p o p a d a l o ?

U r o b i l o b á c ! Len to a nič viac.

Kolo mlynské - detské kolo, večne b u d e , aké bolo, n a d o všetky ľudské časy. A keď p a d n e , pofúka si.

Kolo, kolo mlynské, za všetučky rýnske, urobi lo b á c !

/47

MILAN RÚFUS

Len to a nič viac. Na dva, na t r ikrát . A kto t o m u neuveril, poď sa s n a m i hrať!

48/


Dlhý nos /49

„Vidíš, syn môj , v akom som ja spôsobe. I že voči smrt i nieto ľudskej správy. K a ž d á cesta sa raz skončí na hrobe, nehorekuj , c h l a p č e ! " starý v ládca vraví.

„ K a ž d ý má tú chvíľku, čo je o s u d n o u . Už t i iba v j e d n o m b u d e m na pomoci : na z á m o c k o m dvore kopte pod s t u d ň o u . Čo t a m dolu nájdeš, c h r á ň si ako oč i ! "

Pochovali kráľa, s t u d ň u kopali . Hriebl i jej t a m na d n e ako v t m a v o m vreci. Prešiel deň i týždeň, mesiac pomaly. I b a p o t o m našli tri čudesné veci.

Opasok, čo vzácne služby n ú k a ti: zanesie ťa, k a m si zmyslí tvoja hlava. Mešec, ktorý sype na stôl dukáty. Píšťaľka, čo k sebe vojsko privoláva.

„Bohatý som, mocný," h ú t a nový kráľ. „Čo mi ešte t reba ku takému venu? Už len aby som si kdesi popýta l za kráľovnú k sebe m l a d ú súcu ž e n u . "

MILAN RÚFUS

Nasypal si z lata z toho mešteka, zapískal a sila vojska pred n ím stala. Už s ňou ako rieka kra jom preteká vyžiadať si dcéru susedného kráľa.

Sľúbila sa: taká ako cibuľka -voňavá i ostrá, zvrchu prívetivá. Pri láska sa k n e m u , aj sa prituľká. Nuž či mohol vedieť, čo to v sebe skrýva?

Bola mu z tých sľubov veru oš tara . Z a b u d o l sa, b lázon, nie v tom, ale v i n o m : o zázračných veciach všetko potára l , pokým zaspal pr i nej , opojený v ínom.

Mal iže ste vidieť, na čo čakala! Vzala mu tie veci, sťaby plesol b ičom. Ešte ho aj p r i t o m v s p á n k u láskala, ot iera la sa oň svojím klzkým lícom.

A ten, čo k nej večer vošiel ako kráľ, r á n o ako žobrák skusoval jej faloš. O väzenskú stenu kat ho prikoval, j e h o vlastné vojsko prot i n e m u stálo.

Šťastie, že ho p o t o m vo t m e večera na s lobodu pusti l j e d e n otcov známy. A keď zavčas r á n a kat stál pr i dverách, ten, koho mal stínať, bol už za h o r a m i .

50/

MILAN RÚFUS

Ale nebolo mu toľme veselo, že by si bol h á d a m na cestičku spieval. Ani sa mu na to myslieť nechcelo. K e ď aj myslel chvíľu, na seba sa hneval .

„Ako mi to vtedy otec povedal? Že si to m á m chrániť ako vlastné oči! A ja som sa, h lupák, chválou objedal. K d e som r o z u m nechal? Strige vo vrkoči ! "

Vyškriabal sa na vrch veľkej zápole. Pod ňou videl priepasť hlbokú a holú. „ Č o ma toľko pichá, nech už zakole -u t r a t í m svoj život, skočím zaraz d o l u ! "

Skočil. A tu vietor naduje mu plášť, nesie ho a znesie do j e d n é h o hája. Na čudesných s t r o m o c h vidí f igy rásť. H l a d n ý bol, nuž hrýzol rýchlo ako zajac.

Len tu zrazu cíti: veď mu rast ie nos! Rast ie, oťažieva, až mu kriví telo. „ Č o sa ma to drž í a či na večnosť, že mi, c h u d o b n é m u , z h r n c a vykypelo?!"

Neďaleko s t r o m u počul j a r o k húsť, po tých sladkých figách s m ä d n ý až sa triasol. Priľahol si k n e m u len tak na pol úst, napi l sa tej vody. A hľa - nos mu spľasol.

52/


„ F í h a ! no len počkaj, dcéra kráľovská! Zaplat í š ty d r a h o všetky moje bôle. Ešte b u d e m víťazom i bez vojska. N a u č í m ja teba hvízdať po kostole !"

Všetky sladké f igy zaraz pozbiera, čosi do vrecák a čosi do klobúka. Oblečie sa za ovčieho past iera, na d r u h ý deň r á n o pred z á m k o m to núka.

„ O t v o r t e mi, nesiem vzácne korenie," hlahol í v tej b r á n e ako z hlásnej trúby. „Sladké f igy, f igy ako stvorené pre kráľovské ústa, pre ich j a s n é z u b y ! "

/53

MILAN RÚFUS

Princezná, nuž akože - vždy zvedavá, vždy chcela mať všetko - už aj príkaz dáva: „Sladké figy? Ej, to b u d e zábava! K ú p t e i c h ! " I s m a t k o u j e d i a vyše práva.

J e d i a , j e d i a a tu ti im p o m a l y na kráľovských t v á r a c h začali rásť nosy. Toľko rástli, až im z tela trčali ako t u p é kosy. Ovi , také čosi!

Bolože t a m z m ä t k u , kriku zaveľa! Dali hľadať toho, čo im figy preda l . Lenže za t ý m s a m a zem sa zavrela. Chlap ík za h o r a m i , v z á m k u plač a bieda.

Rok ich nechal , rok sa obe šklbali - v hrubej pavučine po lapené osy -o h a n b e a o hneve a o žiali. O rok sa im zjavil, že on lieči nosy.

Ako že je doktor z cudzej krajiny, že ich od tej pliagy obe oslobodí. Z a č n e s p a n i m a t k o u . Ak je bez viny, keď sa jej dá napiť svojej vzácnej vody,

nosisko sa s t ra t í ako zázrakom. Stalo sa. A bolo radost i a slávy. Ale doktor stále ako pod m r a k o m . M a t k a he j , no s dcérou nevie, či to spraví.

54/


Neustúpi l pred ňou. Ani p r e d p lačom. „Princeznička, oné, krv má veľmi hus tú . A to sa dá riediť iba korbáčom. K d e by s i ja trúfal? To je prot i g u s t u ! "

Ešte mu aj na tú bitku pris ta la. O chvíľu však jojká v košeli a bosá: „Tu je mešec, opasok i píšťala. Ber si ich a nebi ! Zbav ma toho n o s a ! "

Vzal si všetko, zapol si ten opasok. A už si v ň o m letí, k a m ho oči vedú. Dlhý nos jej nechal . „Pod tou okrasou n e b u d e už čeriť zúbky plné j e d u .

Sotva tá už koho n imi u h r y z n e . Nos jej b u d e brániť, dlhý ako kyjak. Teraz nech si o n a plače od trýzne. Poď, opaštek, domov, z rodne j s t u d n e píjať."

Nosí pr inceznička chobot na tvári. Naj inakší doktor ho už nenaprav í . O d v t e d y sú tichší všetci k lamár i . Tašli s d l h ý m n o s o m - ľud si o nich vraví.

/55

MILAN RÚFUS

Rozprávočka veselá

Rozprávočka veselá, do spevu ti bolo. Aj keď išla s palicou bieda naokolo.

Ako si to vedela? Ako si to mohla? Veď si jej tú č u g a ň u do podkovy ohla.

Veď si venček uvila p r i a m i z toho t ŕ ň a . H o p k a l a si v k a m e n i ako m l a d é s ŕňa.

Rozprávočka veselá, čas tvoj za h o r a m i . Ale ty sa nenáhl i . O s t a ň ešte s n a m i .

56/


/57

MILAN RÚFUS

Po Jáne

Ó , J á n e , ó , J á n e , kde ťa spievať m á m e ? Na starej poľane vietor s t romy láme.

Vietor t a m polárne i kmeň, i vetvičku. Prosíme, voláme s t r a t e n ú pesničku.

O J á n e , o J á n e čo n á m už ostane, ak nie tá piesenka, ak nie to volanie?

Nechže n á m pre sníčky o J á n e , o J á n e , a spoň z tej pesničky vánoček povanie.

Vánoček povanie, v srdci n á m os tane doznetej piesenky nesmelé pozvanie.

58/


Ó , J á n e , ó , J á n e , pesničku n e m á m e . Z a h r á š j u n a svojom s t r a t e n o m organe?

Ó, J á n e , ó J á n e , kde ťa spievať m á m e ? Na starej poľane n a k a m e n i k a m e ň .

/59

MILAN RÚFUS

Lomidrevo sa bije s drakom

Beží drak domov, dychom stromy r á n a , na pleci sa mu iskrí z b u d z o g á ň a .

„Aký to pačrev v tieto s t rany chodil? K t o mi ten kyjak spiatky k n o h á m hodil?!

K t o ž e to plaší moje milé včely, že mi t a m skoro z úľov vyleteli?"

„Bež, L o m i d r e v o ! " pr incezná sa t rápi . „Panička, pokoj, sme tu dáki chlapi !

Čo chceš, drak? Tu som, keď ti taká vďaka. D o b r e s i zajedz, nás dvoch bitka č a k á ! "

„Ty že si trúfaš? Myška - divy s a m é ! Podaj mi ruku, nech sa p r i v í t a m e ! "

Stisli si ruky: t o m u krv z nej strekla, drak zasa sfučal do s a m é h o pekla,

keď sa mu v prs toch rozmrvili kosti. Len tak v ň o m vrelo - živý kotol zlosti.

60/


„ D y c h o m ťa spál im, oškvrknem ti š t icu ! " A p o t o m vyšli na h o l o h u m n i c u .

T a m sa už bili bez j e d n é h o slova. C h l a p vrazil d r a k a po pás do olova,

drak zasa j e h o čosi vyše pása . No Lomidrevo - kdeže! N e p o d d á sa,

olovo strasie, d r a k a znova lapí. „Pozri sa, pačrev, tak to robia c h l a p i ! "

D v i h n e ho, p r a š t í - drak už ledva chrčí, z olova iba dvanásť hláv mu trčí.

„ N o vidíš, braček, koľko bolo krikov," štiepal tie hlavy ako dvanásť pníkov.

„ Č o si to vravel? Že vraj myška malá ! A či ma m a t e r d a r m o pr idá ja la

sedemnásť rokov? Tak už poďte, p a n i ! Aby sme boli d o m a na svitaní. Po dlhej ceste čakajú nás naši .

Ešte si s p l á c h n e m toto mrzké z d laní . Keď zlého biješ, z duše sa mu p r á š i . "

/61

MILAN R ť I I S

Riekanka o dvoch sliepočkách

Kvá, kvá, kvačica, ozýva sa ulica. O z v ú sa jej všetky dvory, keď sa u nás rozkrákorí čierna, biela slepica.

„Pod stolom sú drobce pre naše dva zobce! Poďme, sestra, práš si sukňu, dokiaľ n á m ich nevyfúknu sliepky z celej o b c e ! "

K u r a vodu slopce, zobe sladké drobce. A z tých čriepkov lepí v tele hladké vajce, veľké, biele ako z imné kopce.

Nech si ho zje, kto chce!

62/


Vlkove čižmy

„Ach, tí ľudia! Čižmy si to nosí! A ja c h o d í m po k a m e ň o c h bosý," vrčí vlk. „Ba pôjdem, namojveru, k čižmárovi, nech mi vezme mieru !

Otvor, č i ž m á r ! " do dverí mu búši. „Ľudské čižmy na mieru mi uš i ! " J a c h c e čižmár, poza pec sa kryje. „Aj bby som, n n o n e m á m d d o s t á c i e . "

„ Z o ž e n i e m ti. Čo chceš - m o d r é z n e b a ? " , Ja lov icu n a r e m e ň m i t r e b a . " Veru bola, dostál vlčko slova. Host i la sa b e d a č čižmárova.

Pod v iganmi rástl i deťom brušká. A čo s vlkom? Č a k a l a ho skúška. Vraví č ižmár celkom osmelený: „ D r a t v u n e m á m . Nože dones te m i

čosi ľanu! " Doniesol - a veľa. Č i ž m á r k a si deti zaodela. A č ižmár sa k vlkovi p r i a m trizní. „Vám, a také obyčajné čižmy?

/63

MILAN RÚFUS

Vám ja zajtra spravím celkom i n é ! " Celú noc sa p o t o m hriebol v hl ine, riedil vodou h n e d ú kašu v kadi. Prišiel vlk a švec mu takto radí :

„Vstúpte, p á n vlk, do tej, onô, hmoty. Budete mať naj inakšie boty." A vlk, čože, v ľudskom svete hlúpy, pos lúchne ho, do tej kade vstúpi .

Vyšiel von a č ižmár chváli, chváli. „Čižmy? K d e ž e ! To je zázrak malý ! T u š í m som ich rovno ulial na vás. Ď a k u j e m ti, moja m ú d r a hlava.

Také čižmy ktože d r u h ý spraví? Z b o h o m , p á n vlk, užite ich v zdraví. Ešte j e d n o : c h r á ň t e sa v nich vody. Viete, voda k a ž d ý m č i ž m á m škodí.

A tieto sú veľmi j e m n é , p a n e . Dávaj te s i veľký pozor na n e ! " Ide vlk a h r d o chvostom krút i . „Pozri te sa - či som zaobutý !

K t o si bosý, do cesty mi n e c h o ď ! " Len tu zrazu začuje psí brechot . Svorka psov sa lačno rúti za n ím. „ Z a c h r á n i m sa, či sa n e z a c h r á n i m ? "

64/

MILAN RÚFUS

h ú t a vlk a dychčí na úteku. „Aha, rieka! P r e p l á v a m e rieku. Tej sa boja všetky zlostné psiská. Poď, s loboda, čiže si mi bl ízka!"

Pláva vlčko, k a m ho vlny nesú. Vyšiel von a hľadí: čižmy! K d e sú? Voda zmyla, odnies la ich k mos tu . „Spláchni , voda, moju hlavu sprostú !

Čo som sa ja m e d z i ľudí t r e p a l ! " Nepáľ, braček, cudzie, veru nepáľ. Aby hasiť nemusel i iní tvojou kožkou tvoje h l ú p e činy.

Čo si skúšal? Zle ti bolo, kde si? Lesy, vlčko, to je tvoje, lesy. Rozsypal si ako blázon proso. Ešte dobre , že bol z toho osoh:

u č i ž m á r a kvitol v okne muškát . Drobizgu sa nadúva l i brušká. M a m a m a l a ľanu, koľko chcela, holé brušká p l á t n o m zaodela.

66/


Riekanka o mamkách

D a n a rúčky, d a n a . K t o ž e sa to sk láňa n a d moju postieľku, aká č u d n á z n á m a ?

Odkiaľ ju to p o z n á m ? K d e som len s ňou bola? S kým som to sem prišla z ďalekého poľa?

Spávala ňou sýta, močila v nej nôžky, m ä k k o do nej skrytá ako do matriošky.

D a n a rúčky, d a n a , n e p ô j d e m za p á n a , iba za tú j e d n u , čo sa volá m a m a .

/67

MILAN RÚFUS

O kozliatkach

„ D n e s tá cesta b u d e krátka: dnes sa ide na kozliatka. N e c h c e m trávu - fuj, tie slíže," vrčí vlk a labu líže.

Z r a z u na nej zľahka, zvrchu, p r e d n ý m z u b o m chytil b lchu. „ N e p u s t í m ťa z tejto pasce ! Budeš k m ä s u miesto rasce . "

C h ň a p o l , mľaskol a už kráčal . T a k t o sa n á m pr íbeh začal.

•

„Det i moje , " koza vraví, „ n e m á m vody, n e m á m trávy. T r e b a mi ísť na nákupy. Nevpúšťajte do cha lupy

ani ľudí, ani zvera. Videla som vlka včera. Hľadel s e m . . . až ku včelínu utekal si utrieť slinu.

Buďte m ú d r e . Z b o h o m , d e t i . " „ N e b o j , m a m a , b u d e m e t i ! "

68/


Kozl iatka sa v d o m k u hra jú. K d e tie č o m u pokoj dajú! Ako to už deti vedia -n e z a s t a n ú , neposedia,

chvíľu radosť, chvíľu bitka, chvíľu smiech i zvada br i tká a - b u c h hlávkou medzi r e b r á . . . Ako zo živého s tr iebra.

I b a j e d n é h o sa hrozí všetkých sedem hlávok kozích.

/69

MILAN RÚFUS

70/ A to sa už chytá kľučky, skúša zvonku, potichučky. Ale d a r m o : len sa ch lap i a ten vlčí r o z u m trápi .

„ Z a b ú c h a m . Ak nepus t ia m a , poviem: j a som vaša m a m a ! " Čist í hlas, no z a o d ŕ h a , z a p a d l a mu slina d lhá .

Lebo mäsko rozvoniava. Vlčí osud - h l ú p a hlava.

• „Pozri , braček, to je t l a m a ! H e j , ty že si n a š a m a m a ? Kdežéé ! N a š a m a m k a milá, tá si hlások neprepi la .

Strať sa! Ty, ty z a c h r í p n u t ý ! " Z a h u n d r a l vlk: „Život krutý ! Počkaj, p a n k h a r t , j a som, j a s o m . . . T r e b a čosi spraviť s h lasom.

Ja tým d á m ! " a už kráča do dediny po kováča

• H y b a j , kováč, kuj mi h r d l o ! O s t a r l o mi časom, stvrdlo.


Z môjho hlasu ide hrôza. C h c e m mať hlások ako koza,

teda ako kozia m a t k a . " „ C h c e sa hostiť na kozliatkach, d á m j a t o m u , " d u d r e kováč. Aj sa drža l svojho slova.

„Polož h r d l o na nákovu. U r o b í m e b á c a z n o v u ! "

• Tu sa pr íbeh pekne končí pri veselom z la tom zvonci. L e b o kováč, ktožehovie, chcel, či nechcel, nech v á m povie

- kto vie veriť, kiež mu verí -akokoľvek nižšie mieril, trafil hlavu od nákovy. B u m s ! - a bolo po vlkovi, už si v pekle blchy loví.

A kozliatka pod h o r a m i dočkali sa svojej mamy.

/71

M1LAX RÚFUS

Strážca kozliatok

F. Hrubínovi

Kozľa zabiť? Nie to sily. Ani krehkým m e č o m slov. T a k t o ste to urobil i m n o h o rokov p r e d o m n o u .

Vám už vtedy ruka bdela. O d o h n a l a vlka preč. Neboda j by o s m u t n e l a najs ladšia reč! Detská reč.

A to deti n e d o p u s t i a . Prečo len v tej diaľave noc im skryla vaše ústa? Ú s t a také lá skavé . . .

72/


Janko Hraško ide s obedom

Čo je to, deti? C h r o b a č v lese? A či už aká nevôľa? K d e ž e ! T o J a n k o H r a š k o nesie otcovi obed do poľa.

D o b r e sa drž í krepké tielko. No či už kopol do drievka alebo k r p c o m o stebielko - b á c ! Už sa leje polievka.

U ž malý J a n k o n a nej pláva a kričí ako pohonič : „Videl to svet? Fuj, toľká s t rava ! " Voňalo dobre , o to nič.

N o J a n k o d r o b n o u piastkou b ú c h a , l iznúc si z mas t i na líci. „Ej , bisťu! Čo som vari m u c h a , že sa m á m topiť v ra jnici?"

A že je bystrý, nezaváha, no hneď sa k činu odhodlá . Vidlička sa mu tuto, a h a , do j a r n e j zeme zabodla .

/73

MILAN RÚFUS

Z polievky trčí ako maják, čo svieti lodiam na mor i . Už ručičkami vodu krája, na vidličku sa pechorí ,

lezie a lezie z teplej mláky, srdce mu klopká ako zvon. K e ď vyšiel, zvolal na oblaky: „Plávajte ďalej, j a som v o n ! "

No hore dlho nešpásoval a hneď bol zasa na nôžkach. Tak ako seba oratoval, ra tu je obed z batôžka.

Halušky zbiera dolu b r e h o m , u k l a d á n a s p ä ť . . . „ H o r k ý ž e to otec z b a d á . . . p r e h l a d n é h o na t o m t o svete niet p l a n é h o . Ešte aj misku obl íže ! "

74/

MI LA N RÚFUS

2. /

Halušky čušia p o d pokrievkou. No otec, keď ich začal jesť, b a n u j e zrazu za polievkou: h l ina v nich škrípe ostošesť.

A ch lapča pevné ako k r e m e ň vie dobre, o čom b u d e reč, keď otec berie do rúk r e m e ň . J a j , vtedy radšej zobďaleč!

Nuž frčí J a n k o ako mýša, čo hľadá dieru na poli. A našla sa p r e ň d o b r á skrýša. Ej, či mu je v nej po vôli!

C h o d í t a m ako p o jaskyni a zabáva sa ozvenou. Ako sa činí, tak sa činí: „ H a j s , Kešo, hajs, no hore, n o ! "

Diví sa otec: „ K t o to čiape? K o h o ten z á p r a h p o s l ú c h a ? " Až p o t o m z b a d á . „Veď to ch lápä volovi vošlo do u c h a !

76/


A čo mu šušká, d o b r e šušká. No pozr ime ho, koťuhu! Č o pokazilo n a ha luškách, n a p r á v a teraz pri p l u h u . "

A tak tí zas už v d o b r o m stáli. A z čerstvých h r ú d sa pari lo. Poľahky p o t o m dooral i . „Či sa n á m dneska dari lo !

Ešte je slnce na vrchnebi , a už je roľa z o r a n á . " Nuž išli domov. J e s t ? J ó j , kdeby! Spal J a n k o , spal až do r á n a .

/77

U1LA.X RÚFUS

Mačacia riekanka

Ť a p , ťap, ťapušky, aký si mi mladušký ! Aké sú tie tvoje d lane, ako oči plachej lane, ako m a m o u n a č u c h r a n é dve ružové podušky!

Išli mačky na hrušky, potichučky, pošušky, o p a t r n e ako m a č k y -nikdy nespia horeznačky. A p r e d s a si, darebáčky, podr iapa l i kožúšky.

Popadal i do b lata, budeže to výplata ! Ako ryžiak našu chyžu j a z ý č k a m i si to lížu, kožúšky si t icho hryzú. Povesia ich na v r á t a ?

Príde drotár, poplá ta? Také nech ťa n e m á t a . K d e ž e by si naše mačky

78/


vyzliekali kožuch plačky! Ol ížu si na ň o m fliačky a - poď kŕmiť mláďatá !

D o b r é sníčky, d o b r á nôcka, detičky i m a č a t á . Skončila sa rozprávočka tvojou d laňou n a č a t á :

ťap, ťap, ťapušky, išli mačky na hrušky.

/79

MILAN RÚFUS

Zas utekali kdesi d o b r í pred zlým. Za nimi húfy na vozoch sa viezli, r inčali meče, štíty, kopije, d u n e l a vozba, cudzích vecí chtivá. Veď ako to už s nás i lenstvom býva? Čo nevie získať, to si dobyje.

Prvý ich zbada l , ktože, Bystrozraký. „Ej, ideme my do por iadne j mláky! T r e b a im vrhnúť čosi pod nohy. J a v id ím nielen ich, j a vidím d o nich, ich konských sŕdc. I do srdca ich koni, čo majú v bokoch ľudské ostrohy."

Pr incezná s trhla bielu šatku z hlavy. „Koľko v nej vláken, toľko nech sa spraví pred n imi s t r o m o v ! " Povstal hus tý les. Spomali l , ale nezastavil veru ich kolesá. Hľa, už sa h ú š t í m derú, pažraví, ľúti - včera ako dnes .

Pr incezná p o t o m slzou zaplakala . A medzi n imi veľká rieka stala. „ N e b u d ú si tí trúfať na r ieku!"

Dlhý, Široký a Bystrozraký

80/

MILAN RÚFUS

No trúfali si, š ialení a drz í ju prebrodi l i . Čo sú t a k ý m slzy, čože sú tým i rieky náreku?

A tu ti zrazu - čo sa deje, a h a : dv íha sa Dlhý, po n e b o sa ťahá, ob lakom lezie d l a ň o u pod kožu, akoby pásol na poľane capkov. A p o t o m zrazu zakryl hus tou čiapkou pol tváre slnku. „ P o t m e n e m ô ž u ! "

No neodbil ich od surových dejov. Pretože t m a je svetlom pre zlodejov. Už m e r a l a sa iba na kroky vzdialenosť medzi n imi . „Vy len bežte ! A ja tu na nich pekne počkám. Ešte sme n e p r e h r a l i , " vraví Široký.

Otvor i l ús ta dokorán a hľadze: hltavo ako halušky si sádže zlodejské vojsko rovno do b r u c h a . Všetka tá h l u č n á sila neurvala j a k včelí roj sa d o ň h o p o p r a t a l a . Nuž, dychčal pod ňou ako r o p u c h a ,

kým naveľa s ňou došiel za svojimi. „ K d e sú tie vojská? Čo sa stalo s n i m i ? " „ K d e ž e by boli?" riekol pokojne. A ako keby dvere zvesil z čapov,

82/

LUPIENKY Z JABLONÍ

z úst vyvrhoval reg imenty chlapov. Nesnívali tí ďalej o vojne.

Triasli sa ako pri smrtkinej kose. J e d e n z nich, babrák, uviazol mu v nose (zmýlil si v hrdle čosi za iné). Nuž kýchol silák. A ten ako strela z dvojhlavňového širokého dela zastavil sa až v tretej krajine.

Ale i ďalší p ra ta l i sa rýchlo do svojich končín. A že sa mu kýchlo, zavolali mu ešte: „ N a zdrav ie ! " Tak: na zdravie, nie h u r á ! To je o n o ! Veď zem je m a t e r všetkým a jej lono od p l u h u rodí. M e č o m krvavie.

/83

MILAN RÚFUS

Riekanka o reči

C h o d í pavúk p o p a p u č i , J a n í č k o sa slová učí. Zapot i l sa sláviček, l áme sa mu jazýček.

č i s a J a n í k nerozpučí? Ako nôžky do p a p u č í nechcú slová do ústočiek, k a ž d é m u z nich p ä t a trčí.

C h o d í pavúk p o stene, každú chvíľu zas tene: „ N e m ô ž e m sa ani dívať na to veľké t r á p e n i e ! "

Tu sa J a n í k zasmeje. Pavúk volá: „ D o b r e j e ! Slovká sa mu v ús tach smejú, už sa mu z nich už sa lejú ako hladké oleje!"

84/

L U P I E N K Y Z J A B L O N I

Tri citróny

Pokúšali J a n í č k a : „Prekroj citrón, či ti z n e h o vyjde zlatá p a n i č k a ! "

Poslúchol - a kdeže by! J a d i e r k a sa rozsypali ako hviezdy na nebi .

No tie j a d r á , j a d i e r k a zazvonili, zaklopali v j e d n e j hlávke na dvierka.

„ č i sme živé, bielučké! H r a j sa s n a m i , b u d e m e ti ovečkami na lúčke!"

A J a n í k sa hra l a hra l . O d r á n a a ž d o večera kŕdlik oviec n a h á ň a l .

Kŕdl ik oviec z c i t róna. Pravdivá je rozprávočka a čo sľúbi - vykoná.

/85

MILAN RÚFUS

Kytička jahôd

Sedí dvanásť mesiačikov. Pozerajú do p l a m e ň a , n e p o h n ú sa, sedia ticho, šepocú si svoje m e n á .

J a n u á r j e p á n o m hory. A tá hora, h r u b á , s tará, m r a z í k o m vše prehovorí : pod stupajou j a n u á r a

zapukajú holé hlohy. Alebo sa m o ž n o mýlim. M o ž n o to t a m iné nohy tuhý sniežik rozzvonili.

Čí krok sa to v briežku hadí? č i e to stopy z n e h o svietia? Dvanásť synov roka hľadí na t r ináste ľudské dieťa.

Rozpovedz im, M a r i e n o č k a : tvoje srdce - čím je choré? Prečo plačú tvoje očká, prečo blúdiš v z imnej hore?

86/

MILAN RÚFUS

Povedz im to všetkým smelo, komuže to v tejto d o b e zachcelo sa tvoje telo pochovávať v bielom hrobe .

„ M u s e l a som, vyhnal i m a po závejoch v hore brodiť: - čo je na tom, že je z ima, my m á m e chuť na j a h o d y ! -

Bez nich sa vraj n e s m i e m vracať ani z hory, ani domov, d o d ň a ani d o m e s i a c a . . . " „Bračekovia ! Det i h r o m o v !

D o b r ý m dobre , na zlých zlotky! Pre každého j e h o n ô t u . Šelmy! K d e ž e na j a h ô d k y -dostali chuť na s irotu!

Nože vstávaj, braček J ú n i k , teraz tvoje slovo plat í ! J a h ô d o k jej nasej v g rúni , nech sa dievča d o m o v vrát i .

Veď p o t o m sem p r í d u po ne takí, čo sa v chamtivost i n a l a k o m i a na ich vône! O n i p o t o m zložia kosti

88/


v mraz ivom a bielom hrobe, zasypaní n e m ý m s n e h o m . V h r o b e , ktorý v ľudskej zlobe vykopali pre d o b r é h o ! "

Stalo sa a vydnilo sa. K a m sa podel sniežik biely? Z trávy svieti taká rosa, akú oči nevideli.

/89

MILAN RÚFUS

P o t o m zas, čo dýchlo j a r o u , strat i lo sa v svojom raji. J a n u á r už s vážnou tvárou vracia veci do koľají.

Pod nohou, čo lesom kráča, zas len sniežik vrždí v lese: uz imené ľudské v táča kytku j a h ô d d o m o v nesie.

Kytku j a h ô d pre d o b r é h o . Kytka j a h ô d . Ale aká! Rozvije sa v mŕtvych snehoch, kde i nádej sotva čaká.

Až raz čo len na chvíľočku slnko sa v á m s t ra t í kdesi, zašt ípe vás slza v očku -n e ž i a ľ t e . . . len s p o m e ň t e si na tú kytku, na tie lesy.

90/


Osievame múčku

O s i e v a m e m ú č k u . N e z a m ú č si rúčku, celý som v nej skrytý ako ruža v púčku.

V s l a m e n o m klobúčku pôjdem si po m ú č k u . Piesenku zaspievam tichú a s k r o m n u č k ú .

Č o naos ievame, toho v sebe m á m e , koľko n á m namel ie v j e d n o m mlyne k a m e ň .

Mlynárov i d á m e , čo si n a c h y s t á m e : d o h á n do mešteka, do fajočky p l a m e ň .

A čo zvýši, zjedia myši -dívajú sa z tmavých skrýší.

MILAN RÚFUS

To M a r i š i h lad nestíši, tá si radšej mlieka skýši.

Čo zostane -slnko, s t ráne, z ima, leto, voz či sane -

to Z u z a n e , milý p a n e , vo m n e b u d e pr ichystané.

O s i e v a m e m ú č k u v s l a m e n o m klobúčku, čo naos ievame, mlynárovi d á m e . A čo zvýši, to Mar i š i , čo zostane, to Z u z a n e .

O s i e v a m e m ú č k u , n e z a m ú č mi rúčku. Dosť mi moje časy zamúči l i vlasy.

S j a r o u na rozlúčku.

92/


Múdry chlapec

„Vidíš, b r a t m ô j , čosi z toho buka? Z i m a mi je , ch ladný vietor fúka, ide n o c . . . " „ H e j , v id ím svetielko!" Išli za n ím. H o r a t ichá stála. Sestrička sa celou cestou bála, s t rach jej vyhnal rosu na čielko.

Pod nohy jej vyskakujú pníčky. T m a je d o b r á , iba keď sú sníčky, veruže t m a nie je pre deti. Braček ju vše teší, vše ju dv íha. Ale noc je ako h r u b á kniha. „Neboj sa, to prejde, prejde t i ! "

I d ú , idú m a l ý m detským peklom za tým b ledým ligotavým svetlom. V úložinke prišli k domčeku. „ U l o ž m e sa my len na pr iedomí, ktožehovie, čie sú také domy. Pat r ia z lému, lebo človeku?"

D r i e m o t y už deťom oči clonia. A ten domček p r e č u d e s n é vonia. T a k t o vonia d o m a kuchyňa.

/93

MILAN RÚFUS

„ O d l u p n e m si čo aj kúsok steny. Chyť mi bruško, b r a t môj premilený, ako mi v ň o m hladík skuvíňa ! "

A tá s tena, ach, tá s tena bola taká s ladká ako m a m i n koláč. Vyjedli z nej dieru do chyže. Z izby na nich s t a r á b a b a h r m í . „ K t o sa to zas mojou stenou kŕmi? H o d n é myši! No len pozr iže ! "

Ť a h á ich tou dierou za hlavičky. Sestričke sa potrhal i sníčky, z a b u d l o i bruško, kde je h lad. Ale b r a t je pevný ako orech: m u s í sa mať p r e d ňou na pozore. „ N o nič, deti, teraz bežte spať!"

Ust la la im pekne na posteli. Najedli sa ešte, ako chceli, tašiel s t rach z ich unavených tiel. Celú noc im vo snách slinky tiekli, ako d o m a medovníky piekli, celú noc im voňal fenikel.

Ale r á n o škrípe kľúčik v zámke. D a r m o prosia, že chcú d o m o v k m a m k e . „Ani za svet! Ani za svety!" Koláč jedia , sladké mliečko pijú,

94/


ako dvoje vtáčeniec t a m žijú. /95 Dvoje vtáčat , v klietke zavretých.

Vtáčatká. No do spevu im nie je . Braček h á d a , čo sa v lastne deje. Slzy? K d e ž e ! Veď je b r a t i syn! Z a t o sestre ako hrášky kanú, neteší ju domček z m a r c i p á n u . Najs ladší d o m je len m a m i č k i n .

B a b a je hneď milá, hneď sa hnevá. Zavrela ich do m o c n é h o chlieva. „Ale načo toľké dobroty? Čo nás kŕmi? Prečo n á m to d á v a ? "

MILAN RÚFUS

u m á r a sa bračekova hlava. „ Č o n á m toľko skáče do nôty?

Veď je zlá! K t o deťom k m a m e b r á n i , najhlbšie ich do srdiečka raní , viac už ani trpieť n e m ô ž u . Pomôcť n á m chce? K d e ž e ! C h c e n á s zničiť! Vždy, keď planý začne ľuďom žičiť, nech si da jú pozor na k o ž u ! "

Tak aj bolo. Baba, t rochu slepá, j e d n é h o d ň a sladké slová zliepa. „Nože, synku, podajže mi prs t ! Pokrs t íme mäsko, či už m ä k n e . " Braček povie: „ Á n o , pros ím p e k n e " , pods t rč í jej triesku na ten krst.

V tej chvíli už vedel, čo chce s n imi , na čo b a b e tečú horké sliny. O d r a z u mu svitlo ako deň. „ K e ď b u d e t e zajtra v peci kúriť, s tará m a m a , privezte mi fúrik. Navozím v á m dreva n a o h e ň . "

Uver i la , bola p r e d s a h l ú p a , za tmi la j e r o z u m d o b r á k ú p a . „ N e d b á m , chlapče: b u d e sa piecť ch l ieb . " Na d r u h ý deň ohník v peci sedel, pukal , spieval, ako keby vedel, k o m u t o dnes b u d e n a p o h r e b .

96/


Vozil braček, do čeľustí kládol. Sálalo to chyžou nahor, nadol , šľahala z nich páľa - a tá pec akoby už zvala: nech sa ľúbi -vycierala všetky zlaté zuby. P o t o m sa už stala z n á m a vec.

Babu ktosi do tej pece sotil. Braček? Ten sa so závorou potil, vypúšťal si z chlieva sestričku. „ H o r e l a t a m ako r a ž n á s l a m a . " „ K t o j u t a m d a l ? " „Neviem, spadla s a m a , " z a o d ŕ h a l , bledý trošičku.

Čo jej b u d e ťažké veci vravieť? Slniečko, čo majú deti v hlave, nech len svieti vode, trávičke. Nuž sa iba trošil inku bála,

/97

MILAN RÚFUS

utrela si líčka, zasmrkala : „Zavedieš ma teraz k m a m i č k e ? "

Najprv z klietky vypustil i p inku, p o t o m vyšli z d o m u na čistinku. Pinka spieva, skacká po lese. A tie deti ako za povrázkom idú, idú za jej tenkým hláskom, až ich rovno d o m o v donesie.

, J é j , náš d o m č e k ! " sestrička sa teší. „Ale či nás m a m a nevyhreš í?" Zaklopal i p lacho na vráta , vošli na dvor. A tá mrška malá , ako vždy, keď niečo vykonala, ukryla si hlávku za b r a t a .

Ale t a m ti ani tienik zlosti. Celý domček svietil od radost i . U b u d l o už h o d n e z večera, dokiaľ riekli všetko, čo sa stalo, čo ich to t a m zlého postreta lo . M a m a si len oči ut iera.

„ M ú d r y chlapec, vedel vždy, čo t reba. Vari mi tie deti spadl i z n e b a ! " Z l a t o m by ich bola vyvážila. Stíchol b r a t a zaspal od únavy. Len sestrička vraví ešte, v r a v í . . . Čo o n a v tej hore zažila!

98/


V kováčovej dielni

J e d e n kováč koňa kuje. Z mechov teplý vietor duje. Ešte počuť hlas tých mechov, ešte to v nás s ľahkým smiechom ako sniežik zaletuje.

Koľko klincov potrebuje ten, kto básni kone kuje? Koľko klincov ostrých, nových, v lastne ide do podkovy? Koľko t reba: veľa, málo, aby šťastie vydržalo? Aby cestou po slovíčka n e o d p a d l a podkovička? Aby bolo d o b r e básni , aby v nej bol človek šťastný? Nevedel som, neviem ani teraz, rokmi previevaný.

J e d e n kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje? Povedz mi to ty! J e d e n , dva, tri .

/99

MILAN Rl'FVS

O Červenej

čiapočke

Voňavým chodníkom, vybi tým n a h l a d k o , po lúke, po lese putu je dievčatko.

Ako sa ponáhľa, p a d á jej na očká zo žltých vrkočov červená čiapočka.

H o r y sa nebojí . Smelá už od mala , spieva si cestičkou, ktorou sa p o b r a l a .

- Kýčera, Kýčera, nedávaj večera, kým moja ručička j a h ô d o k nazbiera .

Nedávaj večera, pozhovej trošičku, dokiaľ mi vychladnú koláče v košíčku.

100/

MILAN RÚFUS

Studnička, dobrý deň, o b r u b a k a m e n n á ! H á d a j t e , kam idem: vinšovať na m e n a .

O sivom holube, čo letí n a d s trechou. S tará mi zas povie, že som jej potechou.

Vlasy mi začeše, vrkôčik urobí . „Svieť mi, môj p lamienok, do dlhej s taroby!

D o môjho c h l a d n é h o p r á z d n e h o hniezdočka. Svieťže mi, spevavá Č e r v e n á č iapočka ! "

Kýčera, Kýčera, oddiaľže večera. S m u t n á j e j a h ô d k a , ktorú nik nezbiera. -

Voňavým chodníkom, vybi tým n a h l a d k o , po lúke, po lese putu je dievčatko.

102/


Šero ju neľaká, vlka sa nebojí. Vlk sa je j nedotkne : počúva, postoji,

n e c h á ju ďalej ísť s tým j a s o m v srdiečku. K t o by sa odvážil ublížiť slniečku?

/103

MILAN RÚFUS

Oteckova nariekanka

Hijó, hijó na koníčku, hijó! hota ! hijó het ! O b e h l i sme v detskom dníčku i tvoj chotár, i tvoj svet.

Do Ratkovej po pšeničku, k mlynárovi po m ú k u . Slniečko n á m zlatú bričku pristavilo na lúku.

Hiji, hijó na koni, každú pieseň zacloní hrkálka, keď do jej zvukov j a r a detstvo ľahkou rukou sypú kvety j ab loní .

Pojedli psy tvarohy . . . K o m u poviem, čo som cítil, keď to detstvo ktosi chytil ako býčka za rohy.

104/


I b a j e d e n ostal? Veru ani j e d e n od nás . Ani hodný, an i h o d n á . K a ž d ý svoje vypil do d n a , každý svoje dostal .

No ty cválaj na koníčku do Ratkovej po pšeničku. Hi jó, hijó na koni!

Vy ste p r e d s a m ô j m u svetu, čím je s t r o m u zázrak kvetu, čím je lupeň jab loni . Hi jó, hijó na koníčku, Hiji, hijó na k o n i . . .

/105

MILAN RÚFUS

Popoluškine šaty

D c é r a moja, čo je? N e z d á sa ti, že by vošli do orieška šaty? Ležali by dlhé, str iebristé, v j e h o j a m k á c h ako v kolíske?

Nezdá sa ti, dcérka? A čo orech? Celé roky stojí v n a š o m dvore. O b o r s t r o m - ten p o z n á , čo je les. Vystreľuje vetvy do nebies,

celý obzor nimi zakošatí . O čo je ten väčší ako šaty? Koľko by n a ň vošlo tvojich šiat? Vedela by si to spočítať?

Vidíš - a ten obor z n á š h o briežka celučký sa vmesti l do orieška. Tichý ako ryba v š u p i n k á c h celý ležal v j e h o škrupinkách.

Život n e r á d vraví, čo sa stalo: skrýva veľké v m e n š o m , menšie v m a l o m . Hľadaj , moja, uč sa potroške porozumieť j e h o matr ioške,

106/


ktorá takto n a o p a k sa skladá. Pretože i n a c h á d z a , kto hľadá, zjavia sa ti veci p r e m n o h é . Ako večer hviezdy v oblohe.

/107

MILAN RÚFUS

Po krehkom moste krásy

C h l a p e c maľoval d ú h u . Po krehkom moste krásy chodil si po slová k ob lakom liptovského neba . Odt ia ľ o b l ú k o m na zem, k v r b i n á m pr i Váhu na sihoť p lnú kŕdľov bielych husí . Nežnou mäkkou pažiťou r o d n é h o dvora ku m a m e .

Vo vlasoch vietor, v očiach slnko, v chlapčenskej d lani hrsť bielych pierok, čo postrácal i húsky na sihoti. A za s p o t e n ý m čelom roj slov, zvesený zo v z d u š n é h o m o s t a fantázie.

Na ligotavých m o s a d z n ý c h miskách v á h v m a m i n e j kuchyni váži ich - porozsýpané -presne ako soľ.

Tak rástol, dozrieval, až dozrel a na misky s tarodávnych váh sa už n e p o m e s t i a slová, čo oťaželi časom.

108/


Tak vošli do kníh pre všetkých. Svedčia o ceste, ktorou šiel, verný sebe, v pokore počúvajúci p o d k o v á m času, klopkajúcim na dlhej ceste básnikovej, a pýta sa:

„Koľko klincov ostrých, nových, vlastne ide do podkovy? Koľko treba: veľa, málo, aby šťastie vydržalo? Aby cestou po slovíčka neodpadla podkovička?"

O d p o v e ď hľadá v rozprávkach. V ich pravekej m ú d r o s t i . A nájde v nich aj bezpečnú cestu, po ktorej sa pus t í ako v d á v n o m detstve:

„Slová ako svetlušky svetielkujú, lietajú, dajú, aj čo nemajú, ako to len láska dáva."

Doložme: Ako to len básnik vie.

Venček z lupeňov jabloní kladie na detské hlávky a povedie ich do rozprávky.

j a n u á r 1989

Maša Haľamová

/109

MI LAN RUFUS

Obsah

I.

9 Húsky, húsky, poďte d o m o v 11 K u b k o v e pr íhody 26 D l h á prosba o slniečko 29 Ako L a k t i b r a d a prišiel o b r a d u 33 H r n č e k , var! 34 Riekanku do s p á n k u 36 M e d v e ď a k o m á r 39 Var i la myšička kašičku 43 M ú d r y Maťko a blázni

47 Detské kolo 49 Dlhý nos 56 Rozprávočka veselá


II.

58 Po J á n e 60 L o m i d r e v o sa bije s d r a k o m 62 Riekanka o dvoch sl iepočkách

63 Vlkove čižmy 67 Riekanka o m a m k á c h 68 O kozliatkach 72 Strážca kozliatok 73 J a n k o H r a š k o ide s o b e d o m 78 M a č a c i a r iekanka

80 Dlhý, Široký a Bystrozraký 84 Riekanka o reči

85 T r i ci tróny 86 Kyt ička j a h ô d 91 O s i e v a m e m ú č k u 93 M ú d r y chlapec 99 V kováčovej dielni

100 O Červenej čiapočke 104 O t e c k o v a n a r i e k a n k a

106 Popoluškine šaty

108 Po krehkom moste krásy


Milan Rúfus

Lupienky z jabloní

Ilustroval

a graficky upravil Vladimír Máchaj

Vydali Mladé letá, Nám. SNP 12, 815 19 Bratislava,

ako svoju 7616. publikáciu, v roku 1993. Vydanie prvé.

Editorka Magda Baloghová. Technická redaktorka Irena Závodná.

AH 5,19 (text 2,45, ilustr. 2,75). VH 5,30. Vytlačil Danubiaprint, š. p., Bratislava.

Kniha vyšla s finančným prispením Ministerstva kultúry SR.

ISBN 80-06-00230-4

Večná stráž detstva: riekanka, modlitbička, rozprávka. Básnické vyznanie Milana Rúfusa im dosiaľ patrilo v Knihe rozprávok

(1975, 1978, 1989) a v Modlitbičkách (1992 dve vydania, 1993). Lupienky z jabloní sú zamyslením aj radosťou

nad riekankami, klenotom, ktorý si odovzdávajú pokolenia. Rovnako ako predchádzajúce knižky sú i Lupienky z jabloní

básnickým darom deťom i dospelým.

ISBN 80-06-00230-4

Documents

Rufus Lupene