Ročník V. Marec 1914. Číslo 3.

ŽIVENA Z Á B A V N O - P O U Č N Ý Č A S O P I S

ORGÁN SPOLKOV ŽIVENY A LIPY.

f Za Mudroňom.

Zblízka i zďaleka, zľakané trúchlozvesťou, Marty a Márie, sme stíchle známou cestou ku Tvojej přišly mohyli; v zástupe trúchliacich sme zarazené stály, húf smutných sťaby vdov — a zanemela v žiali sa mlčky lučily . . .

Rad mužov nad hrobom spomínal Tvoje diela, dar ducha převzácný, ktorým za rokov veľa si v čele roduverný stál, tu láskou konajúc, tam horlivosťou zase — vždy pevný v zásade, vždy verný citov kráse, i keď si mečom ťal.

A ťal si zmužile! Meč pravdy v ruke smelé — v boj ducha šiel vždy, najlepších rodu v čele, obranca tvrdý svojeti, žiadajúc rázne a dôvodiac umne, tklivé za všetkých tlumočils' žaloby spravedlivé, sťa otec za deti.

I vek Ťa skľúčil už, no myseľ večne jará v budúcnosť hľadí a v nej žije a sa stará, v čom obrana by, bezpeka — a zvlášť čo ceníme si duší v zaželení: že mal si na ume i dobro, právo ženy, v nej ceniac človeka.

A školy naše, ach, tie zatvorené školy, ichž vždycky ešte niet, v očiach Tvojich kliatbou boly, kliatbou na ducha svobodě; ju zlomiť snažil si a úfal do pokona — žiaľ, neuzřely oci nášho Simeona spasenie v národe!

Žiaľ, neuzřely . . . ! Ach, tesknota tejto mysli súmrakom na duše nám padá, fátel svislý . . . sťa vdovy, smútku v podobe . . . Hrob zatvoril sa. Noc usadá cintorínom a na nás smutné . . .

Miznú lepší rodu, syn za synom, a národ v porobe . . .

Ľudmila Podjavorinská.

T. Van sova:

Biela ruža. Zo zápisiek dedinskej učiteľky.

(Pokračovanie.)

Prišiel deň odchodu Janovho. Jemu, ako i mnohým iným, bola to ťažká povinnosť, tým viac, že doma ešte bolo práce mnoho. Chcel si nájsť nejakého chlapca, čo by mu chodil

kone opatrovať, i posvážať ešte, čo ostalo jariny na poli. Ale stará Kupcová mu to vyhovorila.

»í, Jano, synak, čože by si si ty mal cudzích najímať! Či sme my nie tu, tvoji pokrevní? Kone opatrí ti môj starý, i čo bude k tomu, a čo by si mal dať cudziemu, dáš svojmu. Aj inšie ti porobíme, len ty choď spokojne; neboj sa, že by ti dačo skapalo.«

Sabinka plakala, keď odprevádzala muža na stanicu, a prosila ho nežne, aby jej písal, že aspoň tým lístkom sa po­teší. Len aby jej vždy napísal, kde mu má poslať lístok, že mu ona často bude písať. Jej prosba ho dojala a láskavé pozrel na ňu, a tak sa i odobral od nej, a Sabinka, hoci rozlukou užialená, ale jeho láskavosťou potešená, uspokojila sa, keď videla vlak pri­chádzať, v ktorom už niekoľko kamarátov Janových, z doliny pochodiacich, sedelo — a veselosťou zaháňalo svoj žiaľ.. .

Smutne bolo Sabinke v pustom dome, ale potešovala sa nádejou, že on azda nebude tam dlho, možno, že šesť, ale možno,

67

že len štyri týždne. A to pri práci skoro prejde. V duchu si po­čítala, ako malé deti, koľko je to dní a nocí, a vždy sa tešila, keď prišiel večer, že o jeden deň je bližšie k nemu.

Asi týždeň po Janovom odchode, jedného sobotného ve­čera, sedela Sabinka sama doma a šila. Jej myšlienky, ako vždy, i teraz boly pri Janovi. Z myšlienok vytrhol ju príchod starej Kupcovej. Začudovala sa, keď videla, že ňaňa Júda nesie akýsi batoh, ktorý složila na stolec pri peci.

»Dobrý večer, dievka moja! Ani by si nepomyslela, čo som prišla — vieš, tie peniaze, čo si mi na jar požičala.«

»Vari ste ich nedali Janovi?« opýtala sa Sabinka. »Ej, čože by ja Janovi tvoje peniaze dávala? Či som ti ne­

povedala, že on o nich nemusí vedieť ?« odtušila stará a sadla si k Sabinke.

»Tak ste mi ich doniesli?« opytuje sa Sabinka. »Ach, jaj, horkýže doniesla, až horký doniesla; veď je to

ten háčik, že ich nemám. Ale sú mi na duši, Sabinka, dievka moja, ver' mi, že sú mi na duši. Tak som si pomyslela, že ti do dlžoby dám pšenicu.«

»A načože je mne pšenica, ňaňa? Veď my máme pre nás dosť, Pán Boh nám požehnal viac, ako sme úfali.«

»Viem, viem, že vy dosť máte, ale, vidíš, zíde sa ti pre tvoju mamu, oni nemajú.«

»Ani oni nežiadajú chleba, ňaňa; majú, čo im treba.« »To ja lepšie viem. Čože by si ty, také kuriatko, vedela?

Ja viem, že kupujú na chlieb; len im ty toto odnes. Aj mne bude ľahšie na duši. Onedlho donesiem ti aj to ostatné.«

Sabinka pšenicu prijať nechcela, ale stará neupustila od svojho a uprela svoje oči na jej bielu tvár, ktorá v tom oka­mihu ešte o stín zbledla. Cítila sa nevoľno, v sluchoch začalo ju pichať, i akúsi slabosť pocítila v celom tele.

»Ani. ho nepresýpaj, aj obrúsok môžeš vziať len tento, veď ho donesieš tak, ako je. Choď ešte dnes večer.«

»Ešte dnes večer? Veď je to nie tak náhle«, bránila sa Sabinka.

»Lepšie, keď to urobíš hneď; zajtra je nedeľa, čo by ľudia povedali — a v pondelok by si si prácu zameškala. Ak chceš, ostaň cez zajtra pri materi, ja ti kravičku opatrím a podojím aj inšie poriadim.«

Naveľa Sabinka poslúchla. Nechcelo sa jej tak pozde večer ísť z domu, ale zase tešila sa shliadaniu s rodičmi, i túžila, aby

5* .

68

sa raz pod rodičovským krovom mohla vyspať. Tu v tom pustom dome je taká osamelá, tam pod krýdlami rodičovskej lásky bezpečná a šťastná. A zameškať nič nezamešká. . .

Vzala šatku na hlavu, uviazala batôžok, zhasila lampu, vy­prevádzaná súsedou, zamkla dom a vyšla zo dvora. Idúc dedinou, nestretla ani živej duše. Len keď zabočila v pravo na poľnú cestu, vynořily sa niekoľké postavy zo stínu domov a stromovia — a sišly sa na ceste. Popošly ešte ďalej, aby viděly, kam mladá osoba ide.

Jedna zo žien, ktoré viděly Sabinku, mala prehodenú sukňu cez hlavu a, obzerajúc sa, hovorí druhej:

»Nikdaj by som nebola verila, keby som na vlastné oči nevidela.«

Druhá na to: »Ver' je tak, čo oko uvidí, to srdce uverí.« Tretia prikmotrila sa tiež a dotušuje hlasnejšie: »Kto by

to o tej svätuškárke bol pomyslel ?« »Svojho vlastného muža okráda!« zvolala prvá. »Ale ženy, čo myslíte«, povedal jeden starší báťa, ktorý

tiež vyšiel na ulicu, »veď to nemusí hneď kradnúť.« »A prečo by išla nocou, keď môže ísť za dňa?« »To je nie s dobrým!« podotkla zase prichodiaca. Bolo ich so šesť. A kde sa vzaly, tu sa vzaly, bola tu i Kup­

cová s dcérou. »Iiudia Boží,« zvolala stará, »čože tu stojíte, čože sa robí,

vari dakde horí?« Ženy, ako počuly Kupcovej hlas, rozstúpily sa a za chvíľu

bolo ticho; jedna-dve i ztratily sa do svojich dvorov. Len prvá, všetečnejšia, opýtala sa:

»A neviděly ste?« »Čo sme malý vidieť ?« čuduje sa stará Kupcová. »Veďže

vravte, čo je vo veci.« »Na jednom dvore bývate, a neviete«, vysmievala sa prvá. »í, jaj, keď človek ide po svojej práci, nestačí sa poobzerať

ani po dvore.« , Potom už všetci odrazu začali rozprávať, že Sabinka niesla

zbožie vo vreci a že ho muselo byť hodne, lebo že sa len tak prehýňala pod jeho ťarchou.

Kupcová spráskla rukami: »Jaj, skapaná hodina! Nešťastnica, keby jej to muž vedel,

až keby to vedel jej muž, že ona takto vláči z domu, ver' by ten tú zmlátil, až by ju zmlátil, tento vývlek kadejaký!. . .«

69

Iľa sa hlasne zasmiala, len sa tak dusila, a stará, ako by sa spamätala, opýtala sa okolostojacich:

»Ale akože ste na to prišli, kto vám povedal?« »Ja som našla kartičku v obloku«, povie prvá, »hľa, tu je,

a povedala som to aj kmotře a báčikovi od Sekáčov.« »A mne takú kartičku doniesol chlapec, že ju kdesi vo

dvore našiel«, oznámila druhá. »Ukážteže, čože je na nich? Na, Iľa, ty máš lepšie oči,

prečitaj«, riekla stará, poberúc kartičky a podajúc 11i. Ale Iľa ešte vždy zachodila sa od smiechu a kartičky už

ani preto prečítať nemohla, lebo bola tmavá noc, bez mesiaca a bez hviezd. Len stisla kartičky do dlane a obrátila sa smerom k domu. Konečne porozchodili sa všetci, odnášajúc so sebou presvedčenie, že Sabinka okráda gazdovstvo, nosí zbožie na pustatinu a kto vie, čo si za to kupuje; veď že i dvadsať korún len tak nemilobohu premárnila.

Len ona, o ktorej celá dedina zlé chýry rozširuje, nevedela nič o tom. Túžobne čakala list od muža — a konečne ho aj dostala. Ale ju neuspokojil, lebo bol dosť chladný, plný napo­mínania a nejasných narážok. Ona však jedného večera si sadla a napísala lístok, plný vrelých výlevov ľúbiaceho srdca. Ona listov nepísavala, nemala komu, ani formy nevedela, len ako to videla a počula ešte doma, keď niektorá suseda doniesla list od syna-vojaka, alebo dcéry, čo slúžila v Miškovci. Z jej listu podávame len začiatok, ale v takom smysle bol písaný celý.

»Beží lístok, beží, komu prináleží, môjmu Janíkovi, čo mi v srdci leží. Z lásky a milosti Božej začínam totot malý lístok a posielam milo pozdravenia môjmu drahému mužovi. Ani tak nečaká vtáčik ranniu zoru, ako moje srdce vernú lásku tvoju. Keby som mohla zaletieť, ako tá lastovička, aby som oviala krýdlom tvoje l íčka.. .« A po takomto úvode písala ďalej, že verí, že ešte budú šťastní, že si utvoria tu na zemi raj, len aby jej on zachoval svoju lásku a vernosť, ona že ho nepre­stane milovať, kýmkoľvek bude jej srdce biť. V liste tomto otvo­rila mu celú svoju vrúcnu dušu, a keby ho bol dostal, bol by ho musel presvedčiť o jej hodnote a chrániť, ako talizman, vo chvíľach pokušenia. Ešte ho prosila, aby jej písal, kedy pôjdu cez Lučenec, aby ona tatam prišla, ako sa ushovorili, aj to, či mu má niečo priniesť.

Aby bola istá, že lístok skutočne odišiel, odniesla ho sama na poštu a hodila ho do truhličky. Bolo už pozde večer a ne-

70

vedela, že za ňou plazí sa, ako stfn, postava starej ženy. Pošta bola na samom dolnom konci a tak musela Sabinka prejsť celou dedinou. Keď počula padnúť lístok na dno truhličky, bolo jej tak ľahko okolo srdca. Keď si ho on prečíta, vyjasní sa mu všetko, srdce mu prenikne a bude zase medzi nimi shoda a láska, ako na začiatku.

Vbehnúc do dvora, div že sa nesrazila so starou Kupcovou. »Kde si bola tak pozde?« opýtala sa stará. »Odniesla som lístok môjmu Janíkovi«, povedala veselo

Sabinka. »Teraz som už istá, že bude dobre medzi nami; napísala som mu všetko, všetko, lebo slovom mu ja to neviem povedať, čo cítim v srdci.«

»Tak, tak, no, veď je dobre«, zamrmlala Kupcová a odišla domov.. .

Zavčas rána triedila poštárka — vdova po notárovi — listy. Vlak odchodil ešte pred šiestou a tak musela sa ponáhľať. Slúžka už stála s vrecom v kuchyni a čakala na ne. Nebolo ich veľa, preto bola s prácou temer hotová, keď nenazdajky počuje za sebou hlas neznámej ženy:

»Dobré ráno vinšujem, pani urodzenká! Jaj, prosím ich, nech sa neráčia pohoršiť, že ich unúvam, ale moja dievka písala včera list mužovi, a len keď ho hodila do kasničky, zbadaly sme, že je zle adressovaný. Preto som hneď napísala aj druhý — tento vezmem domov, hľa, tu je, tento, prosím ponížene, Jano Kupec, to je on«, lhala stará.

Poštárka s nevôľou pozrela na ženu, nemala ani- vôle vydať list, ale stará ho už držala v rukách, položila na stôl druhý a už poberala sa von.

»A nech mi odpustia, že som ich unúvala, už sa to viac nestane«, volala zo dverí.

Poštárka pokračovala v štempľovaní a o chvíľu zabudla na starú ženu a na list, len keď jej pozdejšie slúžka rozprávala, že veď tá stará zaťa nemá — a že kto zná, čo za fígle stvára.

Přešly dni a týždne, Sabinka nedostala odpovedi na svoj nežný list. Ani ona, ani nikto v dedine netušil, že Jano miesto svojej žene napísal list do susedov. Horko žaloval sa strynej a strýcovi, že mu žena nepíše, že čo je s ňou, či je chorá a či vôbec písať nevie. Aby jej povedali, že by prišla na sobotu do Lučenca a že by mu doniesla pár korún — a ak chce, i niečo pod zuby.

Jednej noci, kým Sabinka spala, Kupcová s dievkou vařily,

pražily a piekly — a keď slnko vyšlo, ony už s batôžkami boly za vŕškom na ceste do Lučenca. Išly k Janovi a odniesly mu všetko, čo si žiadal, ešte viac, ako si trúfal čakať. Obsypaly ho koláčmi, pečienkami a doniesly mu i vína, hriateho a peňazí. A vtedy už neostýchaly sa pohovoriť všeličo na jeho ženu, čo Jano prijímal a uveril, ako by nikdy nebolo bývalo nepriateľstva medzi jeho rodinou a strýkovci, ako by ho nikdy nebola zaklínala matka, aby si dal pozor a neprijímal darov od starej Kupcovej.

V ten deň Sabinka opýtala sa starého, štiepajúceho drevo na dvore, že kde sú jeho ženy, že ich nevidieť.

»A či ich tam sám parom vie, kde šly a čo kutia«, odpo­vedal starý a zaťal do polena, len tak triesky odletúvaly.

Na druhý deň k večeru vrátila sa Kupcová i s dievkou domov. Na dotaz Sabinkin pochlubila sa stará, že boly na Pol-táre, kde majú kmotru, a tá že im odkázala, aby ju přišly na­vštíviť. Ešte prilhala, že kto vie, či sa onedlho nebudeme svad-bovať.. .. A Sabinka uverila, ešte sa v svojom smútku i usmiala.

* (Pokračovanie.)

M. Rázus:

Zvony

Ani dňa — no, ani noci, ani mesta, ani viesky, iba polia, biele polia — chlpy tŕňa, holej l iesky. . .

Osuheľ čnie hen od chrasti — zôkol-vôkol po oblaky.. . a tým snehom, zmrzlým snehom pozdĺž šľaky, priekom šľaky.

Každým krokom pútnik nový... voláme naň, kde tak spiecha...? Iba mávne, rukou mávne: do ďaleká... do ďaleká!

Pozdĺž šľaky, priekom šľaky — s onej strany v stranu inú: keby sme len natrafili na mesto, či na d e d i n u . . . !

12

Zvlnia zvony mlžným morom. . . vykročíme bez okľuky.. . nevidíme — přispoříme, a hľa, už tu Božie m u k y . . . !

Môj deň. Dnes nikto nech neklope na moje dvere, dnes chcem byť sám, samotný — a nikoho neprijmem, v bárskoho mene sa berie. . .

I záclony pospúšťam, rozožnem sviecu, pod biely kríž postavím — a budem rásť, keď sa mu ramená pozatrbliecu. . .

Snáď vyčítam, prečo nám nádeje chradnú, a v prse sa budem biť — snáď skropím i horkými slzami podlahu chladnú. . .

No zajtra kto zaklope na moje dvere, ja sám mu ich otvorím — a najde ma silného, najde ma v plamennej viere. . .

VeFká túžba. Ešte neumiera!

Darmo ste sa shŕkli vôkol jeho lôžka, ten sa veru rána nejedného dočká, je mu bližšie k svitu, ako do večera — poskladajte pekne vašu plachtu bielu, pokojne sa vráťte každý k svojmu dielu —

ešte neumiera!

Že je vyvaděný? Že tvár jeho bledá, žltá ani z vosku? Nádej zdá sa skladať už len v milosť božskú, tepna viazne chvíľou v ťažkom omarení? Ó, veď ako by nie? — tisíc bied ho súži — ale v mnohom, mnohom iba vám na duši,

že je vyváděný!

Že tak pusto uňho? Že v tej chatke jeho viac len steny holé, iba so pár kníh čo na limbovom stole, komora že prázdna, vynosené humno? O, veď ako by nie? Tisíc krívd ho súži, ale v mnohom, mnohom iba vám na duši,

že tak pusto uňho!

Prečo neumiera? Dobre vie, že ešte posbiera sa s lôžka, že sa dočká chvíle, neodvratne dočká — keď mu dorastú raz vlastný syn i dcéra — vernej, mladej krvi sveri, všetko s ver/, kde je diel ich po ňom a kde po materi.. .

preto neumiera!

Hrabovský:

Vzdor.

Po bolestnom duševnom boji Slavo sa rozhodol, že predsa vojde dnu, aby vypočul, čo mu chce oznámiť krásna, milá pani, matka Marienky, rozkošného stvorenia, ktorej on

už dlhší čas dvoril. Bol silne roztrpčený, zmäteno dojatý, lebo vec sa týkala mizernej klebety, ktorá zakalila jeho priateľský pomer k tomuto domu.

Zaklopal tedy a vošiel. Bola len sama matka doma. Po­zdravil sa neistým hlasom stisnutého hrdla, zato však s kľudným a smelým zrakom. Podala mu ruku, ktorú on, ako obyčajne, len úctivé stisol, ale nebozkal. Patril k tým pánom, ktorí bozká­vanie rúk dámam považujú za výraz familiárneho, alebo intím­nejšieho pomeru a nepovažujú to za znak holej úcty. Preto si dovoľujú bozkať ruku iba dámam z rodiny.

Rozhovor sa započal o všedných veciach, avšak vo vzduchu visela akási trápna napnutosť, ktorá čím ďalej, tým viac stúpala. Obaja cítili, že nie o tomto sa chcú rozprávať, avšak ani jedon nechcel zahryznúť do toho kyslého jablka. Ona nezačínala o tom, a on zo zdvorilosti dával jej prednosť. Konečne on sa osmelil a spýtal sa jednoduchými slovami:

»Čo si to prajete, milostivá, hovoriť mi?« Ona mu práve tak jednoduchými slovami odpovedala: »Počula som, že ste sa neuctivé vyslovili o mojej Marienke,

že ste naštrbili jej dobrý chýr. To som o vás nepredpokladala, toho si od vás moja dcéra nezaslúžila. O mojej dcére ste sa tak nemali vysloviť!«

74

Hovorila to kľudným hlasom, bez zlosti, bez rozčúlenia, len jej smutná tvár vyjadrovala trpkú výčitku. Slová »o mojej dcére« vyzdvihla a prízvukovala s takým pevným povedomím istoty o svojej dcére, že mu mihol dušou trpký úsmev s touto od­poveďou: Mne chcete hovoriť, aké zlaté, rozkošné stvorenie je vaša dcéra?!

Na samý chýr v Slavovi duša hegla, sťa by do nej skalou búšili. Navonok však kľudne a chladne sa opýtal:

»Kto to hovoril a čo je obsahom udajnej pomluvy?« »To vám nepoviem; nechcem, aby sa vec ďalej rozduchovala.« »No, ale uznajte predsa, milostivá, že ja to musím vedieťl« »Ja vám to však nepoviem!« »Tak aspoň obsah chýru. Čo som to mal hovoriť?« »Že vám je Marienka natoľko oddaná, že by ste si ju mohli

i zabezpečiť.« V Slavovi sa duša bôľom zatriasla. Zdalo sa mu, že ho za­

vial mrazivý chlad, že sa otvorila pred ním priepasť, z ktorej škľabila sa na neho akási strašná potvora.

To sa dialo dnu v duši, na tvári sa mu však zjavil chladný, cynický úsmev. Neprejavil nijakého zdesenia sa, nijakého dojatia; nepočal sa dusiť a prisahať, že je to nie pravda; neprosil a ne-žialil, aby to neverila. Len sa usmial a sucho poznamenal:

»Milostivá! Ja vám na toto neviem odpovedať... Ja som sa mojím vedomím nikdy tak, ani podobne nevyjadril; ale ako vám to dokázať, keď nechcete vyzradiť prameň chýru? A žiadať od vás, aby ste tej osobe neverili a mne verili; to nemám práva. Som sťa ku stene pritisnutý človek, ktorý sa nevie hnúť. . .«

A stále sa studeno usmievajúc, porúčal sa. Cestou domov bol úplne tupý, lebo duša mu sťaby v ťažkú

skalu zatvrdla. Na tvári však stále mal nehybný, mechanický úsmev. Prijdúc domov, hodil sa na pohovku. Ruky si kľudne založil pod hlavu a ľahostajne hľadel do vzduchu. Pomaly však mu ľad na duši začal tajeť, skala mäknúť, i na tvári utkvelé črty tupého úsmevu začaly sa pohybovať.

Prišlo mu na um, ako čisto a nežne si on ctil a cti ten dom. Milá, citná domácnosť bola jemu, racionalizmom vyschnu­tému, čim je jarná zeleň suchotinárovi. Predstavila sa mu pred oči telesne-duševne impozantná matka Marienky, ktorú si on mimoriadne ctil a vážil. Videl v nej správny životný názor vdých­nutý do pekných foriem tela. K čomu on dospel dlhoročným pochodom trudného myslenia, prežitím duševného kvasu mno-

73

hých filozofov, že totižto niet iného rezultátu pre mysliaceho člo­veka, ako po bôľnych zápasoch duše smieriť sa s tým, čo je a ako je: tento svoj názor videl on na nej prakticky uskutočňovaný šťastným inštinktom vznešenej dámy. Videl v nej ženu, ktorá veľkomyseľne sa smierila s tým, čo je a ako je. Nerojčí za ill ú— ziami, netúži po senzácii, je spokojná s jednotvárnosfou každo­denného života, bez toho, že by poznala hlúpu nudu, lebo pred­met dojatia nosí v sebe, a nehľadá ho v zovňajšom svete. Javí všestrannú vnímavosť voči udalostiam života, avšak s modero­vanou vznešenou rezignáciou, ktorá nepripustí, aby útočne, ka­tastrofálne reagovala na zovňajší svet. Prírodou bohaté obdarená, predsa spokojná je s tichým životom bez udalostí, lebo dospela ta, že po duševných bojoch smierila sa so svojím osudom a ne­ztratila teploty duše.

A tejto by on mohol chcieť ublížiť?!. . . Mimovoľne trhol údmi i pohodil sa na pohovke. . . a usmial

sa tým studeným, cynickým úsmevom.. . Predstavila sa mu pred oči Marienka, a vynoril sa mu

v duši teplý prúd. To rozkošné stvorenie robilo naňho vždy dojem, sťa ligotavý jas svetla, zlomený v slze smutného oka.

Niekedy si ju obzrel kritickým okom a prišiel k tomuto výsledku: Vlasy má čierne: on je však voči farbe vlasov ľaho­stajný. Tvár má okrúhlu š malým a slabo prehnutým noštekom: on však mával za ideál dlhú tvár gréckeho typu. Oči má tmavé: jemu sa však vždy len modré oči páčily. A predsa svojím zjavom vcelku ho do vytrženia donáša. Tak si vec vysvetľoval, že tie opačné vlastnosti sa mu preto páčily, lebo také mala jeho prvá láska. Vtedy človek nie to miluje, čo je pekné, ale to považuje za pekné, čo miluje. A základom lásky je čosi iného, akési impon-derabile, tajná rezonancia dvoch súhlasne naladených duší, a nie farba, geometria zovňajška.

Zkrátka, Marienka mu bola rozkošnou a milovania naj­hodnejšou. Videl v nej všetky dobré vlastnosti v stupňovanej miere. Slnečný jas nevinnej detskej veselosti pod akýmsi vážnym smútkom sa skvie u nej, ako svieža, mäkká lúka pod tajomným tmavým hájom: to je asi obraz jeho dojmu z nej. Miloval ju tak vrúcne, ako len snivý blúznivec milovať môže. A miloval ju tak čisto, platonicky, že — až na vlastný podiv — nikdy a nikdy nepocítil ani najslabšieho hnutia svojej inak smädnej krvi pri pohľade na ňu, len hlboko v duši clivé vrenie äterickej jemnosti.

76

»0 nej som ja mal tak hovoriť?!« rozhorčoval sa. A zase videl pred sebou priepasť s mrazivým závanom a škľabiacou sa potvorou. Známy a častý to úškľabok vlastného osudu, ktorý ho z blúznivých ideálov vždy takto drasticky lieči...

Náhle si sadol na pohovke, zahľadel sa do vzduchu a usmial sa svojím kľudným, chladným úsmevom. Týmto na povrch cynickým úsmevom totižto vzdoroval osudu, ktorý ho vždy, kedy sa len sviatočne vyobliekal do ideálnosti, sotil do smradľavej kaluže mizernej nehody.

Ten úsmev nepatril nikdy osobám, o ktoré išlo, ale bol odvetou na škodoradostný úškľabok vlastného osudu, ktorý on pri svojom životnom nezdare stále vyciťoval.

Ten jeho hrozný osud... Keď niekde bežal za najsúrnejšou prácou, vtedy mu podhodil klacok pod nohy, aby padol. On padol, ale vstal a zatajil v sebe zúfalú roztrpčenosť, len sa ľaho­stajne obzrel a cynicky usmial. . . To tomu škodoradostnému úškľabku vlastného osudu... Keď z bezzištnej lásky vyvádzal núdznych zo zamotanej situácie, vtedy sa mu postavil pred nos múr slepej ulice. On, obetivosťou hnaný, buchol doňho čelom, zosŕkal v duši od bôľa, ale ihneď lenivo si sadol pod múr a ľahostajne sa usmial. To je filozofia jeho úsmevu... I teraz tak pochodil. Blatistou močarinou života kráčajúc v ústrety svojmu ideálu, tak úzkostlivé si dbal čistoty svojho sviatočného obleku, a tu vyletí z močiara divoká kačka a zafrkne ho blatom. A čistej vody niet, aby sa umyl. Čo robiť? Sadne si do blata a cynicky sa usmeje... Just . . . Plakať vtedy, žialiť a sťažovať sa ne­mohol, lebo cítil za sebou škodoradostný úškľabok osudu, a on jeho škodoradosť nechcel zväčšovať tým, že prejaví svoju bolesť... Skorej cítil zlosť a chcel sa pomstiť. Keďže však videl svoju bezmocnosť a bezúčelne sa vyhrážať považoval za nedôstojné, nuž pomstieval sa tým, že čím väčšiu ranu dostal, tým menej prejavil, že ho bolí. Onemel v ňom každý žiaľ, ktorý mu potom hlboko a dlho v duši hnisal.

1 teraz ľadový úsmev mu bol na tvári a dušu mu pálil žeravý žiaľ. . . Pritom cítil, že treba niečo konať. Ale čo? Z ohľadu na vnútornú nepravdivosť klebety cítil sa byť úplne nevinným. Vedel, že je to nie pravda, že je to mizerná lož. Ale tiež tak dobre vedel, že chýr je tu, že je to skutočnosť, fakt, ktorý sa viac nikdy odčiniť nedá. Vedel, že pri požiare druhotriednou otázkou je, kto podpálil, ale obsahom nešťastia je oheň sám. Cítil, že konečne nie je hlavnou vecou, či to on podpálil, ale

77

to je hlavnou vecou, že horí, že sa škoda, krivda deje. Preto považoval za bezúčelné, aby sa ospravedlňoval. Rozumkoval takto:

»Slečna Marienka má naštrbený dobrý chýr, a to v súvise s mojou osobou. Ja som ju mal pohanit. Z týchto zovňajších okolností nasleduje, ako jediné východisko: požiadať ju o ruku. Jej dobrý chýr pre mňa utrpel škodu, či vinné, či nevinne, na tom nezáleží, preto som povinný ponúknuť jej odškodné. Už či to ona tiež bude považovať za odškodné, či to prijme a či nie: je jej vecou.«

Tak teda požiada ju o ruku. To je jedine možné výcho­disko. Áno, tak, tak! Veď on ju úprimne miluje, ona vie o jeho citoch a je k nemu priateľská: tak i môže niečo z toho byť. Hm, ozaj?! Neuveriteľné! A cítil v sebe nával veselého rytmu, ktorý mu radosťou rozvlnil celú dušu. 1 studeno usmievavá tvár mu mäkko zvážnela.

Požiada ju o ruku! A od prekypujúcej radosti len na myšlienku toho zatočil sa na päte so pár ráz, sťa vo verbuňku.

Požiada ju o ruku! H m . . . Stíchla mu duša a prešiel ho chlad. . . Rozpačité si ľahol nazpäť na pohovku, aby silnejšie mohol uvažovať a čím prenikavejšie zažívať svoje city. Náhle však, sťa by si to bol rozmyslel, vstal opäť a rýchle siahol do vačku. Vytiahol peňaženku, pozrel dnu a náruživé ňou praštil o pohovku. Mal celých desať k o r ú n . . . To bol celý jeho majetok. Lebo úradnícky plat mu stačil iba od prvého do prvého. Nuž možno ísť na pytačky s desiatimi korunami vo vačku?

Zarazil sa a — usmial sa. Usmial sa tak strašne ironicky, cynicky, až sa hlasité zachechtal. Z toho možno posúdiť, aké peklo múk muselo mu zaľahnúť na dušu.

Šialene sa smejúc, šiel k stolu, vyhľadal svoju podobizeň, vopchal ju do primeranej obálky, sadol si a začal písať nasle­dujúci list:

»Drahý Priateľu! Ak sa pamätáš, Ty si mi bol viac ráz spomínal, že je

u Vás istá bohatá polosirota a že by si ju a jej majetok veľmi rád doprial Slovákovi, ale že na okolí niet slovenského mladíka.

Nuž, som v takom položení, že, ak Ti to radosť pôsobí, staviam sa Ti k dispozícii. Posielam Ti zároveň svoju podobizeň, s tým splnomocnením, že čokoľvek vykonáš, v mene mojom to konáš, podrobím sa následkom. Hlavná vec je, aby si to vy-

78

konal bez môjho pričinenia. Ja sa v tom namáhať zhola nechcem, lebo mi je ľahostajné, či ma s ňou oženíš a či nie, asi tak, ako to, či bude zajtra pršať a či bude pekne.

K porozumeniu svojho kroku dodávam toto. Dobre vieš, že nemám smyslu pre hmotnú stránku života, že som sa od mala pripravoval na život o duševných hodnotách. Tiež dobre vieš, že moje horlenie za ideálnosť vždy solhalo pre prekážky hmotné. Zkúsenosť ma trpko a neskoro poučila, že na tejto hlinenej zemi i najvyššieho ideálu, najčistejšej duševnosti hmota je nositeľkou. Lebo ako nemôže byť cieľom nášho snaženia len hmotná stránka života, práve tak iste nezbytným prostried­kom je ona nášho nehmotného snaženia. Nenadarmo je človek ani hmota, ani duch, ale oboje v jednom. V tom je moja tra­gika, nezdar môjho života, že vždy som opovrhoval materializmom a vždy on mi prekážal v službe mojich ideálov. Preto som sa zriekol ďalšieho a márneho boja o ideále. Žiť sa mi však ešte chce, lebo mám ešte trochu zvedavosti na niektoré veci. A chcem mať deti, aby som sa aspoň v tých odplatil ľudstvu. Chcem vychovať bojovníkov za ideále, ale chcem im i prostriedky k tomu boju zadovážiť. Chcem, aby aspoň deti moje boly tými pre ľudstvo, čím ja nemôžem byť, a tak aspoň nepriamo chcem svojej ľudskej povinnosti zadosť učiniť.

Nuž tak to máš so mnou. Z lásky sa nemôžem oženiť, lebo nemám takého dôchodku, že by som ženu slušne vychoval, a že som sa do bohatej nezamiloval, za to tiež nemôžem. A oženiť sa chcem už i preto, že nemôžem ďalej zniesť priečnosti môjho položenia, že totižto pri svojej úplnej neodvislosti, vnú­tornej svobodě na všetky možné životné plány a rozhodovania sa nemám k tomu zovňajších podmienok, prostriedkov. Preto chcem urobiť koniec svojej svobodě, chcem urobiť taký rozhodný krok, ktorým ztratím svobodu ďalšieho rozhodovania, krok, ktorý nutne ťahá za sebou iné kroky, tak že sa človek dostane do určitej koľaje.

Môžeš ma jej odporúčať asi takto: Pekný je nie, ale je krotkej povahy. Majetku nemá, ale ani dlžôb. Nepije, nefajčí, nehrá v karty a rád má kávu. Ak patričná má k tomu poroz­umenie pre humor a žart, nemusí sa pri mne ani nudiť.

Na zdar! Tvoj

N. N.«

79

M. Rázus:

Laura. (Pokračovanie.)

Keď sa Mina — či už teraz Laura — prebrala zo spánku, práve bilo deväť na blízkej veži. Ký div? Tak dlho nemohla oka zažmúriť! Osamote jej otupená myseľ zavírila. — Život, život, aký ja to mám len život?! — zalomila ru­

kami a zahľadela sa meravo do pustého kúta. . . Nebolo jej ozaj na závidenie. Otca akživ nepoznala. Matka

mala neveľkú mliekáreň v istej bočnej ulici, ktorú jej kúpil maliar-umelec, lebo sa mu dala modellovať. Svoju Minu chcela vychovať samostatnou, a ona už i skončila vyššiu meštiansku v nádeji, že bude aspoň učiteľkou, keď matka povážlivé one­mocněla. Dievča muselo ostať doma a viesť mliekáreň, čo jej však nešlo. Jej zanietená duša ulietla, kedy mohla, z tesnej miestnosti, a silená práca nemohla byť ani zdarnou. Mliekáreň musely predať, a do chudobného bytu tisla sa bieda i dveřmi i oblokom.

Mina pekne vyrastala a chorá mať s úľubou pozerala na dcéru, na jej súmernú postavu, okrúhle údy, pravidelne dví­hajúcu sa hruď a predovšetkým na jemnú tvár ušľachtilých čŕt.

Raz, keď sa práve ukladala na odpočinok, dokončiac svoju modlitbu, mať jej povedala bez všetkých okolkov, že ak sa im za týždeň niečo vhodného nenaskytne, Mina musí do atelieru, aby ich ešte niečo horšieho nepotkalo; že sa už na ňu dopytovali. .

Tú noc Mina celú preplakala a nasledujúceho dňa našla si miesto za vychovávateľku. Matka sa dostala do nemocnice, kde o pár dní umrela, a dcéra hľadela s úfnosťou do budúcnosti.

Ale neminul ani mesiac, počala ju pani trápiť od výmyslu sveta. Vychovávateľka nemusela veľmi hádať, aby sa dovtípila, že pani žiarli. Domáci pán hodil síce na ňu zvláštny pohľad tu i tu, ale ona sa ho snažila udržať v úctivej vzdialenosti. Všetko darmo, bola pripekná na svoje postavenie.

Nasledujúceho mesiaca povstala búrka v domácnosti, a Mina dostala sa na ulicu. Utiahla sa u známych na pár dní, kým sa jej trafí zamestnanie. Prezvedala, ponevierala sa mestom, ale nemala šťastia. Na príležitosti nechybělo síce — ani na poľa-hodnej, ani na výnosnej — jej však prišla vždy na um vlastná mať, ktorá to musela neskôr draho zaplatiť, a v srdci sa jej čosi vzoprelo, rozhodne vzoprelo.

80

Privčasné sklamania mnoho porúchaly v jej duši, zato ňou ovládal čistý náboženský cit, ktorý ustúpil niekedy pošmurnému okamihu, ale ozval sa znovu a znovu. Bola to náklonnost od prírody, opora svedomia, ktoré poľahky nepodľahlo pokúšaniu. Hľa, i tí známi zavadili do neho, vyčítali mu otvorene, že len jeho naivita je príčinou všetkej biedy, ale ani ono neostalo dlžné odpoveďou. Mina sobrala si najpotrebnejšie veci a odišla s predsavzatím, že sa už nikdy viac nevráti.

A toho istého dňa nadišiel jeden z najpošmúrnejších mo­mentov v jej živote... Po dlhom bezvýslednom chodení na­chýlil sa deň, telo ustalo a duch sa vysilil. Deva zastala na parádnom moste u piliera, na ktorom čnela hrdá socha chýr­neho kráľa. Bola umdlená až k smrti a nepoznala viac svojho srdca. Oprela sa o zábradlie, zahľadela sa do šumiacich vôd, černějších než noc, a cítila, ako by ju nejaké neviditeľné ruky dvíhaly... Ešte im zavážila, ale každým momentom prichodila si ľahšou a ľahšou, a tie ruky len neustávaly a neustávaly...

— Život, život. .. aký ho ja len mám ten život?! Keby som bola poslúchla ľudí, chodila by som iste už i v hodvábe a plyši, a takto — čo mám za určenie? Čo ma čaká? Prečo som odišla s toho mosta?

»Slečna, ste ešte primladá!« počula celkom jasne. Strhla sa, ani keď sa to skutočne stalo. Kto poslal ta toho mladého človeka s mäkkou rečou, trúchlym pohľadom a s vlasmi až po plecia?. .. Prečo sa jej zaujal? Predsa nedal ani len slovkom, tým menej pohybom na javo, že by chcel využiť jej postavenie. Kde je teraz? Či príde? A čo povie ona, keď - ako sľúbil — ráno sa dostaví?.. .

Takéto myšlienky hemžily sa jej mozgom, prifarbily jej sny a pozdravily ju, i keď sa prebudila. Izbica, čo bola i malá, zdala sa jej ešte dosť slušnou, len steny boly na mnohých miestach porýpané.

Ležala na diváni. Do odokrytej postele si nechcela ľahnúť protivilo sa jej to. Shodila so seba len obstojne zachovalé

šaty a prihodila sa ošúchaným dlhým kabátom, ktorý jediný našla v kasni mimo pár kusov bielizne a ušpiněných golierov.

Otvoriac oči, sadla si a obzerala pozornejšie svoju ho­spodu. Bezpríkladný neporiadok a chudoba připomínaly jej živo minulý večer, ako i to, že sa nachádza v byte človeka, ktorý alebo si len namyslel byť, alebo je skutočne umelcom. Na stole ležalo pár kníh, časopisov, papiere, dve gypsové sošky, a to

81

všetko jedno na druhom. Ináč, mimo najpotrebnejšieho, izbica bola v pravom smysle slova prázdna. Na stene visel jediný obraz, akási pekná ženská tvár — lacná kopia iste cennej tvorby.

To bolo všetko, čo videla, a počala tušiť, čo asi viedlo toho človeka večer k mostu, prečo tak dorazil, že sú ešte oba mladí. Úzkosť, spojená s ľútosťou, sovrela jej srdce, ale bola i rada, veľmi rada, že sa neprebrala v nejakej komnate. Počala veriť, že jej budúcnosť je s budúcnosťou jeho úzko spojená.

— Ako sa len volá? Neprišlo jej na um, ale si pomohla. Skočila k stolíku,

kde našla so pár podpisov i adressovaných listov. — Á . . . Emil, Emil . . . a Kamhal! — spamätala sa i sama,

to meno musela niekde' i čítať. —• Jeho žena by sa tedy zvala Kamhalová, lepšie řečeno, Laura Kamhalová, — prezradila sa jej ženskosť v štveráckom úsmeve.

Počala sa riadiť... Hľadala zrkadlo, ale ho nebolo. Vybrala svoje drobné z kapsičky a pozorne sa přistrojila. Kým sa pre­došlého dňa už so všetkým porátala, dnes dbala — čo azda i mimovoľne — na to, aby vzbudila dobrý dojem.

A mohla byť so sebou spokojná. Keď si lepšie všimla ob­razu na stene a nahla sa znovu do zrkadielca, až sa nad po­dobnosťou zadivila. Okrúhle čelo, husté obočie, nos, rty, všetko sa ponášalo, iba oči mala podbehnuté, bola však tým za­ujímavejšia.

Ako by dosiaľ o svojej mladosti a zdraví ani nebola vedela, razom nejakým sebavedomím zaleskly sa jej hlboké oči. Nie, ona nebude nikomu na obtiaž, nikomu! Stiahla na znak odho­dlanosti svoje jemné rty a pozrela oknom na krovy a komíny a na udymenú oblohu.

— Nájdem si zamestnanie, — uisťovala sa v duchu, — ešte dnes si nájdem! Nebola som dosť smelá, — veď v toľkom meste že by sa nenašlo pre mňa zamestnania?! Budem poklad­níčkou alebo výpomocnou v niektorom obchode, v poslednom páde hoci len výslužnou v ľudovej kuchyni, alebo diakonissou.. .

Takto zabudla Mina v okamihu na Lauru Kamhalovú. Klopali... —• Voľno! — ozvala sa, schystaná do cesty. Kľučka opätovne šťukla, a Laura iba teraz zbadala, že sú

dvere přimknuté na dva spusty. Myslela si, že jeto Emil, no mýlila sa. Keď sa dvere otvorily, do izby vstúpila vyhriata vrátná

6

i s raňajkami a vypytovala sa slečny, ako sa vyspala. Laura s úsmevom dala sa s ňou do reči, keď sa na chodbe ozvaiy strmé kroky.

Vo dverách stál Emil a prial svojej peknej hofierke šťa­stlivé, dobré ráno. Bol omnoho úhľadnejší, ako večer, oblek v po­riadku, tvár bez strniska, vlasy nerozstrapatené, len ustatosť čo sa mu zračila z tvári.

Laura ho skoro ani nepoznávala. Hľadela utajiť svoje roz­paky a iba čo sa trochu zapýrila. Mladík ju len ťažko nahovoril, aby si vypila za pohár mlieka, ktoré vrátná položila na rukopisy,

asopisy, knihy, sošky, t. j . na stolík. Nedala sa núkať do nekonečna, a on, aby ju nemýlil, do-

pytoval sa vratnej celkom takým hromovým hlasom, ako večer pod bránou, kedy sa vyprázdni susedný dvojizbový byt.

Počuli to, pravda, i na druhom poschodí, a Laura nielen počula, ale i pochopila.... Krv udrela jej do tvári. Buclatá vrátná, skončiac svoju povinnosť (raňajky bo!y totiž u nej až do prvého vyplatené), chcela sa vzdialiť, Kamhal jej však kývol, aby ostala.

— Slečna, chceli by ste zachrániť človeka? — pokročil k Laure a pohliadol na ňu pokorne.

Sklopila oči a neodpovedala. — Povedzte, veď viete, čo všetko od toho závisí. . . Na

nič nečestného nemyslite! — hovoril určitým tónom. — Ale veď vy mňa ani nepoznáte, ani neviete, kto som,

čo som?! — pozrela na neho, chvejúc sa rozčúlením. — Viem. . . Laura, poznám! Ako by nepoznal? Vám celkom

tak nepraje život, ako neprial mne, a celkom tak nemáte nikoho, ako nemám ja. Laura, Laura — či sme darmo sišli s toho mosta?

— Bojím sa, je to prenáhleno, oľutujete to celkom tak r 1 1

rýchlo.. . — Nie, Laura, neoľutujem, veď súvisí to s mojím žitím a

bytím. Minulej noci som zbadal, že vo mne jest s i ly. . . a vy ste mi jej dodali — L a u r a . . . Budúcnosť moja je už nie ne­istá. Hľa, — vytiahol z vrecka nové bankovky, — k tomu ste mi vy dopomohli. . . a i viac toho b u d e . . . všetko bude. Laura, chcete zachrániť človeka?

Chytil ju za ruku, a ona sa neodťahovala. V tých hlbokých, veľkých očiach zaleskly sa slzy, ktoré by sme nemohli nazvať práve slzami radosti, lebo ony značily skôr čosi takého, že to iste sám Pán Boh tak chce.

V tom momente bola Laura ozaj okúzľujúca; ešte i vrátná, ktorá z hovoru nič nedopočula, musela sa dovtípit, že sa medzi mladými ľuďmi čosi veľmi zvláštneho deje. A neostala dlho v ne­istote.

— Pani Márová! — obrátil sa k vratnej Emil, nepustiac Laurinu drobnú ruku, — pani Márová, odpusťte, oklamal som vás včera večer: slečna je nie mojou sestrou, ale mojou snú­benicou. . . Tedy od prvého dvojizbový byt, ale i s te ! . . .

* (Pokrač.)

•j- Pavel Mudroň. * 7. decembra 1835. — t 9. marca 1914.

Pocit veľkého žiaľu zasiahol všetky srdcia na Slovensku, keď 9. marca t. r. rozletela sa trúchlozvesť, že Pavla Mudroňa niet viac medzi živými. A ten žiaľ trvá posiaľ, lebo ľudia

obyčajne až po smrti vzácneho človeka prichodia k povedomiu, čo všetko v ňom ztratili. Tak i my po smrti Pavla Mudroňa.

Odznelo odvtedy mnoho rečí, plných uznania, lásky a úcty k nemu, i mnoho úvah sa popísalo, hodnotiacich jeho osobu i jeho celoživotné pôsobenie medzi nami, ktoré obracalo sa vždy k zá­ujmom neosobným, nesebeckým, k cieľom vysokým a posvätným.

Tam máme ho oceneného s každej strany i v celku; tam ho vidíme od vyše pol storočia postaveného v službe národa, v ňom žijúceho, zaň pôsobiaceho slovom, činom i nesčítanými obeťami — a vidíme ho vždy jasného a čistého.

Že bol takýmto, preto tá bezvýnimečná úcta k jeho osobe u priateľa i nepriateľa. —

Nás v ženskom časopise najbližšie zaujíma on prosto ako človek, ako člen rodiny. A i tu od počiatku až do konca obstojí bezúhonným. Synom bol vzorným, k rodičom dokazoval lásku a vďaku nielen slovom, lež i skutkom, keď napriek vlastnej, z jeho bezmierneho dobráctva pochodiacej hmotnej tiesne pobral ich k sebe a dlhé roky až do ich smrti mal ich u seba. Na matku vždy s vďakou sa rozpomínal, že takrečeno výlučne od nej mal svoju prvopočiatočnú výchovu i svoje prvé literné známosti. Ona mu vštepovala do srdca dobrotu a šľachetnosť; ona ho naučila úprimne sa modliť, každé dielo s dôverou v Boha počínať, vôbec vždy vo všetkom riadiť sa Božou vôľou. A u neho tieto základy materinskej výchovy dokázaly sa skalopevnými, v nich kořenily vypuklé črty jeho Charakteru.

6*

8+

Ako otec rodiny náš Mudroň na vonok síce neplytval než­nosťou a podrobnou starostlivosťou, ale silný rodinný živel musel byť v ňom, ináč by sa rodinný život v jeho dome nebol mohol utvoriť na takom širokom, patriarchálnom základe, akým sme ho vždy videli a obdivovali. Nielen že rodičov dlho mal u seba, ale pozdejšie i brata-blíženca, upadnuvšieho do nešťastia a do nemoci, vzal k sebe i s troma synmi, opatrujúc ich ochotne a svedomité i obstarávajúc všetkými potrebami. Brat pozdejšie u neho umrel, jeho synov dal študovať, najstarší z nich, nedu­živý, od rokov k posteli pripútaný, i teraz v jeho dome bez­útešné žiali za bezpríkladné dobrotivým strýcom. Takto našli u neho úchylku a opory všetci členovia rodiny, ktorí jej potre­bovali. A tu treba vždy mať na pamäti, že naši Mudroňovci nežili v hmotnom prebytku — čo pri ich širokej obetivosti ľahko dá sa pochopiť — ale len pri zapieraní seba, uskrovnení sa v osobných nárokoch mohli udržať v potrebnej rovnováhe svoj hmotný stav.

A Mudroň bol šťastný, že mal ženu, ktorá nikdy ani naj­menších prekážok nestavala ani jeho činnosti za národ, ujíma­júcej mu sily i čas, ani jeho neprestajným obetiam, tu národnej veci, tam rodine donášaným, ktoré, keď sú tak v pravde obe­ťami, ako boly u nemajetného Mudroňa, najťažšie pociťuje žena, riaditeľka domácnosti, ktorá musí vyhovieť nárokom všetkých. Mudroň vždy s neobmedzenou dôverou sveril vládu v domác­nosti svojej žene — a ona naskrze nie v nútenej poddajnosti, ale v úplnom porozumení, verne a veľkomyseľne plnila jeho zámysly, s napružením síl prevádzala väčších rozmerov poho­stinnosť, nie pre osobnú záľubu, ale z vyšších ohľadov, i opa­trovala v dome početnú rodinu v dobrých i zlých časoch, v zdraví i slabosti, často i v hmotnej tiesni — plniac prevzaté povinnosti svedomité voči milým i nemilým osobám.

Takto žil Pavel Mudroň so svojou ženou vyše 50 rokov, a, hoci ich domácnosť tiež nebola ušetrená od ľudských bied a nerestí, predsa môže sa povedať, že ich manželstvo bolo jedno z tých zriedkavých, ú ktorom platí zbožná prípoveď, že bolo v nebi uzavreté.

Pripomenieme ešte jeden zdanlivé malý, ale dojemný a zvěčnělého nášho Mudroňa zvláštne charakterizujúci prípad z jeho žiackej doby. Odchodiacemu z domu do škôl dala mu matka, ako malý dispozičný fond na nepredvídané trovy, strieborný poltoliar, ktorý v tie časy v pomeroch chudobného dedin-

85

:ského učiteľa bol značným peniazom. Syn ho vzal, ďakujúc matke dojato, lebo vedel, ako ona sebe od úst odtŕhala, aby synom aspoň najpotrebnejšie veci mohla zaopatriť, ale tento poltoliar on nikdy nestrovil. Opatroval si ho v papieri zavi­nutý, ako nejaký drahocenný talisman, hoci bolo naň sto nutných každodenných potrieb, lebo bratia Mudroňovci prežívali celú svoju žiacku a ešte i právnickú dobu v opravdovom tvrdom strádaní, o akom terajší študujúci nemajú ani pochopu — a bezpochyby nejeden útrpne sa usmeje tejto Mudroňovej piete k matkinmu daru. A ono ten matkin striebornák zaiste mal tu vo vyššom smysle význam opravdového talismanu, lebo či ne­chránil mladého Pavla Mudroňa od. všetkých roztopašností a pokleskov, za ktorými rada sa ženie študujúca mládež? On opatroval si ho verne až do svojej smrti.

Mnoho podobných čŕt dalo by sa zaznačiť z jeho mladosti, .ale už táto jedna ho dostatočne charakterizuje.

On sám priznáva, že matka dala mravný základ jeho charakteru, na ktorom potom rozvila sa jeho osobnosť. Toto nech je účinlivým pripomenutím pre slovenské matky, čo je ich úlohou pri výchove synov. Slovenskí synovia však, terajš1

i budúci, nech sa od Mudroňa učia, ako treba v živote uplat­ňovať matkine šľachetné snahy a námahy pri ich výchove, aby pošlo z nich požehnanie pre slovenské rodiny i pre slovenský národ-

Vtedy nielen slovom, ale najplatnejším skutkom zachováme si v úcte požehnanú pamiatku Pavla Mudroňa.

Nakoniec ešte s chlúbou poznamenávame, že on bol i za­kladajúcim členom spolku »Živeny«, na čo táto neprestane byť hrdou, kýmkoľvek bude trvať.

Elena Maróthy-Soltészová:

Môj syn. (Pokračovanie.)

J eho nepodkupné svedomie sa ozvalo, necítil sa hodným chvály a láskania a hneď je hotový svedčiť i proti sebe. On nikdy neuváži, čo má povedať, ale ako povstává v ňom nejaký

prostučký pojem, už ho i vyslovuje. »Ja som zlý dec (deť = dieťa), aj Elenka je zlý dec —«

uznával úprimne, keď som im dohovárala že sa to len zlé deti hašteria a socajú.

I nedávno bol milunký. Mne pri stole zapadlo čosi do hrdla

a musela som dlho odkašľávať. On hľadel na mňa ustarano r

zrazu sa sošobalil dolu so svojej stoličky a bral svoj maličký porcelánový hrnčíček, že mi on veru ide vody doniesť, aby som tak nekašľala. I priniesol mi jej, nesúc hrnúlik opatrne pred sebou, a ponúkal ma starostlivé. Rozumie sa, že som si chlipla z nej, odložila ju na stranu, vzala si svojho premilého lekárika k sebe na lono a uistila ho, že mi je už nič, že ma jeho vo­dička vyliečila.

Takýmito kúskami zavše okúzli i kritickú Elenku; ona vtedy obyčajne príde ko mne a šepce mi:

»Mama, šak je ono milo? Krásno je ono — šak?« Ja prikývnem hlavou a dodám tiež šeptom: »1 smiešno je — šak? Taký huncútik!« On bokom fľokuje na nás a usmieva sa popod jeden ná­

dejný fúzik, lebo i počuje i uhádne, že je tu o ňom reč. Potom sa rozbehne k nám a berie nás na otázku:

»Co see povedaly? Ja vám dám, kec see povedaly!« A usmieva sa potuteľne.

Elenkine reči sú celkom iného spôsobu, ona viac rozum-kuje. Keď tiež Ivana sotila, dohovárala som jej:

»Vidíš, Elenka, aké si ty zlé dievča. Povedz sama, čo mám s tebou robiť, aby si bola lepšia? Musím ťa niekam preč dať, kým sa nepolepšíš!«

»A potom sama budeš za mnou plakať —« odvetila chladno­krvne. O nejakej kajúcnosti ani chýru u nej. Ak im, ukonaná od ich samopaše a zodpovedania ich otázok, nakladám, aby sa išli už k Zuzke pobaviť, ona hneď s vážnym prízvukom:

»Keď my len tam chceme byť, kde si ty, mama moja, lebo nám je tam najlepšie.«

Akože ich potom odhánat? Často rozmýšľa o smrti, ona už vie, že ako každý človek,

tak i ona musí s ňou počítať. Ale mne sa to vidí byť predčasnou zrelosťou. Raz sa ma opytuje, ako je to, že srdce v nás vždy »skáče«, kým žijeme, a prečo prestane skákať, keď umřeme? A čo ono potom robí? I dopodrobna sa chce poučiť, čo to člo­veku postelu do rakvi, ako si tam ľahne? a t. p. A všetko smrti sa týkajúce zdá sa jej byť samo sebou sa rozumejúcim, nie strašným. Iný raz však sa i poplače nad tým, že ľudia musíme umrieť a v hrobe zhniť. I za starým oteckom ľuborečským, (Da­nielom Maróthym.) sa poplakala, keď som jej rozprávala, že umrel, keď ona bola celkom maličká, a že ju veľmi rád videl,

S7

i veršík jej napísal. A ten veršík som jej musela prečítať. V tom prišiel Ivčík so svojou potěchou:

»Sak on (starý apík totižto) plíde dolu lebrríkom!« — a musely sme sa rozosmiať so slzami v očiach.

Pozdejšie, keď sme na to už boli pozabudli, ja som sedela pri stolíku a on stál pri mne, zrazu mi povie:

»Mama, ja ci zomlem.« »Nie, môj vtáčik zlatý, — neumřeš mi.« »Zomlem tam do chľobu, do cintelína —« dotvrdil celkom

veselo, ako by bola reč o nejakej zábavke. Potom ho Elenka poučila, že všetci umřeme, ale že najprv

ešte dlho budeme žiť. »A potom nám tam bude doble, v chľobe, — budeme si

spolu sepkať«, predstavoval si s úsmevom, ako by sa na to všetko veľmi tešil.

O chvíľu však pozabudnú na tú azda ďalekú budúcnosť a oddávajú sa prítomnosti. Elenka sedí pri peci na stoličke a pečlivé ukrúca svoju plešivú, ináč krásnej tvári Oľgu (ktorej každý týždeň mení meno) do veľkej vlnenej šatky. Ivan sedí na bedničke, čo drevo v nej býva, a má vraj poháňať dľa Elenky somáriky, dľa neho samého »konýky«. Dlho stála škriepka o tomto, a konečne vec ostala jednako neriešenou, lebo sa vyhodila iná otázka: že kto má byť mamou a kto apom? Elenka si bola v tom hneď na čistom, ale Ivčík-sprostáčik sa jej viac ráz opýtal, či je ona »apa«, kým nahliadol, že ním on má byť.

»Mama, tvoj je Ľudko a môj je lvan«, poznamenala Elenka-Ale sa veru »apa« nedokázal dôstojným tejto svojej vážnej

úlohy: čo chvíľa počal robiť všelijaké nezdoby, s bedničky sa prevaľoval na diván, opisujúc polkruh s vypnutými nahor no­hami, s bočného operadla soskaval na plochu divána a tam sa rozhadzoval — a t. p. Žehrania a hundrania Elenkinho si ne­všímal, nuž ona, nevediac si inej rady s ním, šuchla nezvede­ného pána manžela niekoľko ráz aspoň po šatočkách, čo si on však, na šťastie, neveľmi pripustil k srdcu.

»Elenka, ale ja si svojho Ľudka nikdy tak nebijem, ako ty svojho Ivana —« pripomenula som jej.

»Hm, keď je tvoj Ľudko ani nikdy nie taký neporiadny, ako môj Ivan!« odvetila pohotové.

Je to originálny manželský párik! Inokedy sa uvelebia do vozíka a odtiaľ poháňajú »konýky«,

ale nedávno Ivan spadol z neho a udrel sa na hlavu. Keď som

88

na jeho plač dnu prišla, mal ju uloženú v Elerikinom lone ona ho tuľkala a potešovala. Odvtedy sa stránia vozíka.

»Mama, my dve s tetkou Lujzkou sme sa musely smiaf, že sme sa mačky zľakly«, rozpráva Elenka svoje príhody zo svojho dlhšieho pobytu v Mošovciach u starého apu. »Sedely sme na gangu, keď taký krásny mesiac svietil, — a tu ti naraz spadla pred nás mačka s dachu! Vyskočily sme, stolička hurtla a mačka fuk pod bránu! To ti bolo smiešne - musely sme sa smiať, ešte aj v izbe, keď sme išly spať. Lebo potom už mesiačik išiel driemať za taký veľký oblak, nuž sme my išly tiež spaf.«

To je spôsob jej rozprávania, keď je trochu poeticky naladená. Alebo:

»Mama, tieto ,subjektské' hodiny krajšie bijú, ako tie v našej izbe: tieto si hrajú, ako na husličkách, a tie len tak udierajú, ako papekom —« posudzuje, keď pondusové hodiny v subjektskej, tremulujúc a bzučiac, odbily desiatu. Ona si takých vecí všíma.

Z mošovských dojmov je i nasledovné: »Mama moja, ja predsa nebudem strýkova Ďurkova žena.

Najprv som si pomyslela, že budem, ale teraz som si pomyslela, že nebudem. ,Ej — reku — keď som v Martine u Šoltysov teraz, keď som malá a zlá, nuž aj potom budem radšej tu, ked budem veľká —', lebo potom už budem dobrá, vieš, mama moja.«

Teda sa mi moja Elča chce odmeniť za to, čo teraz s ňou vystojím, keď bude veľká a »dobrá«. Ja som, pravda, s radosťou prijala jej návrh, ale strýčik Ďurko takto prišiel o snúbenicu, ktorá sa mu nedávno celkom bez nahovárania zasnúbila z tej pohnútky, že potom, keď bude jeho ženou, bude môcť vždy v Mošovciach bývať pri starom apovi a tetke Lujzke. A teraz je teda už nič z toho.

Ináč vždy mudruje o všetkom možnom i nemožnom; mne často v hlave brní od jej otázok a od námahy odpovedania na ne. Ohníku je povďačná, že von z pece nevyblkuje a dom ne-podpáli, ale si len pekne hučí tam a »pršteky« sem-tam vystiera, shovárajúc sa takto vraj s druhými ohňami v susedných bytoch a domoch. O hviezdach na nebi mnoho premýšľa a báji, o slnci a mesiaci má aké-také rozumnejšie pochopy. Vodu obdivuje, ako z oblakov padá dolu, schová sa do zeme a odtiaľ vyviera hore, aby sme ju my mohli potrebovať. Pri tomto však sa pri­stavila a dopytovala sa, ako je to, že voda taká čistučká môže vyvierať zo zeme, keďže je zem čierna? Keď som jej na to pri-

89

pomenula, že však je na príklad jej ruka biela, a keď sa po­reže alebo upichne, vymokne z nej červená krvička, usmiala, sa v jej veľkých očiach zakmitlo porozumenie ä poznamenala, že voda je teda krvou zeme.

A o tej červenej krvi z bielej ruky sa nedávno sama u seba presvedčila, keď sa svojím malým stolovým nožíkom porezala. Ne­povedala nič, len zrazu očervenela a počala sa núteno usmievať — bola teda zmužilá. Ale Ivčík videl, čo sa stalo, a hlasno ju ľutoval. Až potom nám ukázala svoj krvou zaliaty ukazováčik, ale nás uisťovala, že ju neboli, že sa len máličko porezala — »len tak, ako by vtáčik bol preletel« — označila to svojim poetickým spôsobom.

Ivan bol v podobnom prípade menej zmužilý. On v zrka­dlovom priečinku vykutal môj vreckový nožík a ihneď sa pri­bral stružlikať ním tenže priečinok, čo má zakázané. A tu ne­minul ho trest za neposlušnost', sotva raz-dva razy zastruhol ním, zrazu náhlym pohybom vrhol ho nazpäť do priečinka a, pustiac sa do plaču, hodil sa ko mne. Porezal sa tiež na uka­zováčik a žalostne pozeral na červenú kvapôčku krvi na ňom vyvretú. Tak bol potrestaný, keď prestúpil zákaz.

»Mama, daj mi telaz toho flajstlíka«, žiadal, prosebné upie­rajúc na mňa svoje zaslzené očká, i hneď išiel pre ružovú ška­tuľku s tmavou náplasťou, ktorá už nejednu ranu vyhojila.

Čítať Elenka už vie dosť dobre zo šlabikára, berúc si ho pod pazuchu, chodí s ním »do školy«, t. j . do druhej izby. Keď sa nedávno v nedeľu s ním ta pobrala, zrazu zastala, očervenela a usmiala sa v akomsi prekvapení.

»Veď je dnes nedeľa, nemusím ísť do školy!« zvolala, a oči sa jej zasvietily radosťou, ako by sa kto vie zpod akej ťažkej povinnosti bola vyklzla. A to celé chodenie »do školy« si sama vymyslela, i samovoľne ho prevádza. My jej skôr bránime učenie, ako by sme ju k nemu prehovárali. Ale už najviac sa zapodieva s počtovaním. Zavše ju strašíme, že sa len raz celá na samé číslice rozsype. Hocikedy ma pristaví:

»Mama, pozri: tu mám 3 jednotky, 2 desiatky, 6 stotiek a -4 tisícky, nuž je to štyritisícšesťstodvadsaťtri — šak?« S taký­mito cvičeniami ide najmä otcovi na krk, a on sa hneď trpělivé a obšírne vhĺbi s ňou do toho. »Kráť« už vie i hore i dolu i pretŕhano — až mi v hlave hučí, keď chodí za mnou a »re-ctuje« mi ho. Už je vari povestná po tom, lebo sa niekoľko ráz stalo, že ju niekto na ulici pristavil a zkúšal ju z »kráťu«. Neviem, či jej tá »vypočítavosť« zostane i pre život.

90

Obe deti sú nám choré, kašľú už od viac týždňov a ne­chce im to prejsť. Kašeľ trápi ich i vo dne i v noci, najviac však večer, z prvého sna. Obvyklé lieky nespomáhajú — bojím sa, že je to divý (,somárskyl) kašeľ.

Sú mrzuté, škriepia a vadia sa, ustavične musím rychtá­řovat'. Keď počujem ich hlásky, na príklad: »Ja budem piť!« »Ty nebudeš!« »Ba budem!« »Nebudeš!« »Ba!« »Nye!« »Ba!« »Nye!« už sa ponáhľam k nim, lebo bez mojej intervencie by istotne nastala bitka medzi nimi. Najmä z večera býva Ivčík omrzlý, keď je ospanlivý a kašeľ mu nedá spať. Vtedy mu Marka nič nemôže po vôli uhádnuť, len mňa chce mať okolo seba. Ak som nie tam, ma vyvoláva, i s plačom ma hľadá v každom kúte a všetkých sa opytuje, kde je mama. Keď prídem dnu, potom už nechce odo mňa odísť. Lebo mi je za chrbtom na stoličke vydriapaný a kuká do novín alebo do knihy, ktorú čítam, alebo si sadne na malý stolček ko mne, rozkladá si hračky po mojom lone, rozpráva mi a obťažuje ma svojimi sprostučkými otázoč-kami, ktorých vždy má pohotové celú strakatú zásobu.

Ale ani so mnou nie mu je teraz svet po vôli, i mne častá plačlivé všeličo vytýka.

»Kec ma sem nechceš pustic — kec mi to nedáš — kec mi chceš dac novú kosielku —« atp. (Nové košieľky totižto, čo som mu našila, si nijako nechce obľúbiť, lebo že sa mu nedajú »sklabkac«, len verne zostáva pri svojich starých, hoci sú mu už až veľmi krátke.)

V takej nešťastnej nálade ho najlepšie upokojím, keď si ho vezmem na lono a počnem mu spievať. Veru by som nikdy nebola verila, že sa ešte i môj spev niekomu na svete zíde a popáči. Ešte i Elenku privábi, i ona sa vtedy k nám prikmotri a načúva. Pri ktorejsi smutnej sa mi nedávno i poplakala. A Ivčík, keď som mu zaspievala: »Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník, môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník«, živo zdvihol hlávku, pozrel mi. do očú a svojím úprimným spôsobom ma potešoval:

»Neboj sa, mama moja, vec ty si nie zbojník!« na čom sa potom Elenka smiala, až jej oči zaslzily a kašeľ ju vychytil.

Len keby im ten kašeľ prešiel!

# (Pokračovanie.) -

1 i

Literatura. Sväzok XII. Sobraných Diel SvetozáraHurbana Vajanského,

obsahujúci novellu »Blížence«, vyšiel nákladom Kníhtlačiarskeho účast, spolku v Turčianskom Sv. Martine. Strán 336. Cena broš.. výtisku 3 k., viazaného výtisku 4 k. 20 hal., poštou o 30 hal. viac,

Táto novella Vajanského je pre naše obecenstvo novinou. lebo dľa nášho vedomia posiaľ ešte nebola u nás nikde uverej­nená a mala by teda byť s tým väčším záujmom prijatá v kruhoch nášho čitateľstva.

Stručný Dejepis Uhorska. Diel 111. (Doba Habsburgov, 1526—1740.) Pre slovenský ľud napísal Franko V. Sasinek, bývalý tajomník Matice Slovenskej. Strán 328. Formát 8!l. Cena 2 k., poštou o 20 hal. viac. Nákladom vkistným. Tlačil Kníh-tlačiarsky účast, spolok v Turčianskom Sv. Martine.

Kronika kanonickej vizitácie v ev. a. v. senioráte liptov­skom roku Pane 1913 od utorku 20. mája do stredy 11. júna záverečné. Sostavil a svojim nákladom vydal Dr. Jozef Burjan, seniorálny dozorca. Dostatú Jána Páričku v Ružomberku za K 320.

Kniha dosť objemná (222 strany) a svojím obsahom za­ujímavá hlavne pre kňazské a cirkevné kruhy, vecne a pečlivé sostavená z rôznych väčšich-menších i najmenších dokumentov (kázní, rečí, vítaniek, prívetov a odviet pri vítaní biskupa i pri jeho odchádzaní, veršíky, recitované školskými deťmi atd'.). Kro­nika táto predvádza obecenstvu celú i vnútornú podstatu i zo-vnútorný priebeh takej kanonickej vizitácie so všetkými jej pravidlami a formalitami, a nevyhnutné bočné reflexy, bleskmo-osvetľujúce naše zvláštne pomery, pridávajú jej zaujímavosti i pre ďalekú budúcnosť. V ev. cirkevných kruhoch bude zaiste mnoho čítaná. Ostatne mnohé veci v nej, najmä však jej zá­verečné kapitoly (Osobné, Doplnky a záznamy, Obedy a niektoré večere) sú zaujímavé i pre najširšie obecenstvo. A vážnemu či­tateľovi prečítanie celej knihy prinesie vážneho zisku.

Malomestské rozprávky. Napísal Janko Jesenský. Páričkovej. Slovenskej knižnice číslo 16. (Ročník IV. Sväzok 4.) Tlačil a vy­dal Ján Párička v Ružomberku, 1913. Cena 60 hal.

Sošit neveľký — 105 strán — ale hodne obsažný. Je v ňom 10 krátkych rozprávok J. Jesenského, ktorý, ako známo, nešíri reči nadarmo. Krátke príbehy na spôsob anekdot s hu­moristickým východom, tu i tu i so satyrickým zaostrením. Situácie virtuózne svižne zachytené, osoby realisticky podané, presne markirované. Nám najlepšie sa páčia dobre utratené postavy z ľudu, ako na príklad Ďuro Koštiaľ (Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí), alebo Dufek (Vadium). I Zuzka Bírešová (Vydaj) je dobrá psychologická štúdia. Milovníci realizmu, ne-zachádzajúceho do citovej oblasti, môžu tieto Jesenského roz­právky čítať s pôžitkom.

Sirota Marienka a dvanásť mesiačkov. Zdramatizovaná národná povesť so spevami a živým obrazom v piatich dejstvách.

02

Pre mládež spracovala A. Janošková, v Liptovskom Sv. Mikuláši. Nákladom vydavateľ, a kníhkupeckého spolku »Tranoscius«, 1914. Cena 70 hal.

Dramatizovať naše utešené národné povesti pýta sa akosi samo sebou, a je to úloha, hodna i najlepších majstrov. A. Ja­nošková dômyselne vyvolila si na spracovanie takú z nich, ktorá je z mnohého ohľadu k tomu príhodná, dá sa bez veľkých ťažkostí zahrať a predstaví divákom pekný obraz, sotkaný z ľu­dového života a ľudovej báje. Spracovanie venované je mládeži, avšak nie menej náleží i ľudu, v ktorom sama povesť má svoj pôvod. Takáto ľahko zrozumiteľná bájna hra je pre ľud omnoho príťažlivejšia a podá mu ďaleko vyššieho pôžitku, ako hoci najlepšia divadelná hra zo skutočného života. Naši ochotní a zaujatí riaditelia divadelných predstavení po dedinách mali by pri ne­jakých zvláštnejších, sviatočných príležitostiach dať zahrať »Si-rotu Marienku a dvanásť mesiačkov« — zaiste by vzbudila velikú úľubu. Ovšem sú pri takom kuse ťažkosti s primeraným vystrojením javiska i sostrojením primeraných oblekov, ale kde si toto môžu hoci len v skrovnej miere zariadiť, tam i môžu si byť istí, že predstavením takéhoto kusu svojmu obecenstvu neobyčajne prihovejú. Pani A. Janošková zasluhuje si úprimnú vďaku, že dobrým príkladom pobáda k takémuto kultivovaniu našich národných povestí.

Otrok. Napísala Ľudmila Podjavorinská. (Zábavná Kniž­nica spolku »Tranoscius«. Rediguje Jur Janoška, správca spolku. Sošit 7.) Tlačil F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši. Cena 30 hal.

Prostá poviedka zo života slovenského ľudu s tragickým, ale, žiaľ, nie neobyčajným zakončením, naměřená proti nešťast­nému pijanstvu, pod zbehlým perom Ľudmily Podjavorinskej však zároveň javí sa v líčení osôb i ako vážna psychologická štúdia. Odporúčame všemožne rozširovať medzi ľudom.

»Dve sväté sestry v Trenčíne.« Zpráva o XII. vnútorno-missijnej pastorálnej konferencii a slávnosti v Trenčíne dňa 30. a 31. júla 1913. Lipt. Sv. Mikuláš. Nákladom kníhkup. a vyda­vateľ, úč. sp. »Tranoscius«. Cena 20 hal.

Národný Kalendár na rok 1914. Ročník XXII. Vydal Ná­rodný Slovenský Spolok v S. Š. A. Sostavil J. A. Ferienčik, z poverenia literárneho odboru Nár. Slov. Spolku.

Oproti našim domácim sú americko-slovenské kalendáre hodne väčšie a objemnejšie, tak i tento Národný Kalendár je hodná knižka s rozmanitým obsahom a mohými obrázkami. Zo zprávy o záležitostiach Národného Slov. Spolku dozvieme sa mnohé veci, o ktorých sme mali len kusé vedomosti. Zábavno-poučnú časť zastupujú hlavne starokrajoví literáti, prakticko-poučnú americkí. Tejto tendencia nameraná je hlavne proti pijanstvu — zdá sa, že je i veľká potreba pracovať proti nemu. I obraz zo slovenského života v Amerike od J. A. Ferienčíka nám ukazuje, že naši vysťahovalci tam. vo väčšej voľnosti a

93

pri väčších zárobkoch, sa vari ešte vo väčšej miere, ako tu doma, s akousi chvastavou vypínavosťou oddávajú pijatyke, ktorá ich telesne i duševne i hmotne dusí, v temnote udržuje a opovrženie od iných im priťahuje. To je zarmucujúci obraz.. .

I z tohoto kalendára vidno, že boj proti pijanstvu a bu­denie národného povedomia sú dve najnaliehavejšie, ale spolu i najťažšie úlohy našich popredných národovcov v Amerike.

Robotnícky Kalendár na rok 1914. Sostavil Ján Mat/ocha a Jozef Skotek. Vydala Rovnosť Ľudu v Chicagu, lil. Cena 50 centov.

Prvé, čo musíme uznať: tento kalendár našich socialistov v Amerike je pekne vystrojený, illustrovaný, obsahu rozma­nitého a v svojom spôsobe veľmi pečlivé, v každom príspevku svojmu cieľu primerane sostavený. Príspevky sú pôvodné, ich pôvodcovia (i jedna pôvodkyňa, Anna Kubíčková) sú z našej robotníckej triedy, čo mnoho značí. Že je svojím naměřením antikapitalistický, antiklerikálny, antimilitaristický atď., netreba zvláště zaznamenať. Ten boj už nastúpil a nedá sa zastaviť, kým sa krivé pomery dľa ľudskej možnosti nevyrovnajú.

Nás predovšetkým interessuje, aké stanovisko zaujímajú naši organizovaní robotníci v Amerike voči našim národným-snahám, a tu z toho kalendára vidno, že, chvalabohu, ani tam v drsnom boji o hmotné životné záujmy nezabúdajú na ne, že ani pri hesle: »Proletári všetkých krajov sveta, spojte sal« ne-odvracajú sa od svojho národa, ale tou jemnejšou, šľachetnejšou stranou svojej bytnosti ľnú k nemu, čo samo v sebe im vy­dáva krásne svedectvo.

Vyzdvihnúť tiež treba, že Robotnícky Kalendár zasadzuje sa nielen za zlepšenie hmo-tného stavu robotníckej triedy, ale veľmi dôrazne i za mravné a vzdelanostné jej povznesenie, bu-diac v nej vyššie ľudské povedomie. Nakoniec vôbec istú pekno-duchosť, k tomu i snahu k správnosti a čistote reči vďačne pri­znávame tomuto kalendáru.

Spásou nemluvniat nazval zkúsený lekár nový prípravok „Galegol", lebo ,,GA-LEGOL" napomáha tvorenie mlieka a zvyšuje jeho množstvo až o 50"/,, a jeho výživnosf, tak že sa kojenci rýchle zotavujú a na váhe priberajú. Chuti je príjemnej a rozpúšťa sa vo všetkých te­kutinách a jedna škatuľka postačí na 20 dní. Prof. dr. Scherer, správca krajinského nalezínca, a celý rad prakt. lekárov chvália jeho účinok. Hlavný sklad GALEGOLA je v lekárni B. Fnag-nopa, c. a k. dvor. dodávateľa v Prahe III., roh Nerudovej ulice. Sklady v lekárňach. Kde ho niet na sklade, zasiela sa poštou pri zaslaní summyK370za 1 škatuľu, K 672 za 2 škatule, K972za 3 škatule,

K 12"— za 4 škatule frankované. GALEGOL umožňuje neunavujúce kojenie i slabším matkám.

panovník hneď zbadal i modernú figúrku dámy. O chvíľu prišiel istý vysokopostavený úradník k nej a podal jej rameno so slo­vami: »Na rozkaz panovníkaráčte, milostivá, so mnou«, a doviedol ju — von ku jej koču. Preto i my, zvláště mladým dámam (lebo mamičky toho veru nepotrebujú), radíme: nie všetko je slušné, čo pani móda káže!

Veľmi počína prebíjať zase sukňa hladká, rovná, zvláště ku kostýmom. Paleta sú obľúbené teraz polodlhé, s vreckami. Vre­cká začínajú sa prišívať i na sukne k športu.

Čo sa žaketov týka, šijú sa Nástolník, pracovaný dľa starého voľné i menej voľné, ako komu

vzoru, sluší. Hlavnú rollu hrajú vesty. Této sa šijú z látky i farby cel­

kom inakšej, ako je kostým. Vše sú kratšie, vše dlhšie, ako driek. Této vesty sa nosia k celkom anglickým alebo i poloanglickým

Vitráže.

driekom. Často vybiehajú až do­hora a končia sa golierom ä la Ro­bespierre. I v ruských blúzkach sa často objavuje vestička.

Za hlavnú módnu látku jarnú je »gabardin« a prevladujúca farba je pepita, i stará, ale vždy sympa­tická tmavo-modrá farba, ale i od­tienky sivej sa budú nosiť.

Veľkej obľúbenosti došly opa­sky, a to v najrozmanitejších far­bách i formách: široké, úzke, ko­žené, atlasové, gummové, zamatové, ale najozdobnejšie sú šerpy rozma­nité upravené. Sú ony i veľmi prak­tické; často taká šerpa, zvláště ak je výšivkou krášlená, vkusne, fan­tasticky uviazaná, i celkom jedno­duché, staré šaty premení na »to-ilettu«.

Začínajú sa i už dávno zabudnuté ryse nosiť. Sú pekným zakončením krátkych alebo trištvrťových rukávov. Prišívajú ich i na slnečníky, klobúky a kabelky.

Na vrchole módy sú teraz kabelky viazané. Viazané čipky, vitráže, ba i záclony a všetky možné ozdoby izieb z práce via­zanej sú teraz kráľom ručných prác, a naša »Lipa« ich už dávnejšie vyhotovuje.

1 odhodená rukavica prišla zase do milosti a jej zanedbanie n a h r a d z u j ú tým, že sa nosia všeobecne rukavice dlhé (so štulpa-mi). Vedľa bledých zo švéd­skej kože je rukavica vyší­vaná najmodernejšia.

Konečne ešte niekoľko slov našim cteným dámam. Vejáriky, o ktorých sme už písali, sa tak veľmi pá­čily a páčia, že umienili sme si v »Lipe« dať ich vyhotoviť i pre naše obe­censtvo, ale keďže je ťažko

vedieť, koľký počet, preto ráčte, ct. dámy, ktoré by ste si žia-daly mať takýto skvostný (a nie drahý) vejárik, čím včaššie objednať. Zhotoviť sa dajú na túle čisto biele, potom biele so žltou, alebo dFa ľubovôle výšivkou, i čisto čierne. Práca je siatinská, prešporská, nitrianska. Sme presvedčení, že naše slečinky, Slo­venky, inakší vejár viac ani neobzrú, ako so slovenskou výšivkou.

Stará kút.iica. 1

96

Časopisy redakcii zasielané. Dennica. Zornička. Noviny Malých. Kupecké, priemyselné a hospodárske noviny. Svedok (Amerika). Blové Časy. RoFnícka Čítanka. Veselé Noviny. Ženský Svět Česká Selka. Časopis učitelek. Národopisný Věstník Českoslovanský. Střádal. Český Národ. Dolnozemský Slovák. Zvolenské, Noviny. Nitriansko-Trenčiauske Noviny. Rarášek. ' Bratstvo. (V Amerike.) Jednota (V Amerike.) Národný Hlásnik. Slovenský Týždenník. Púčky.

Na podporu Živeny nám poslala milosfpani Anna Mudroňová 20 kor. miesto venca svojmu milému, nezapomenutelnému manželovi. Vďaka!

Život mladého děcka visí na nitce, neni-li jeho zažívání v pořádku. Neopomeňte tedy podati Vašemu dítěti zavčas Nestlé-ovu dětskou moučku ; uspo­říte si tím pro budoucnost trpkých věčitek. Krabičku na zkoušku a velmi po­učnou brožurku o výchově dítěte zasílá úplné zdarma: HENRI NESTLÉ, Vídeň, 1., Biberstrasse 43 m.

OSVĚDČENÁ r ÚPLNÁ POTF

5TLE'0 V A

DÍTSKttMOUČKn :AY/A PRO KOJENCE?!

Dózu na próbu pošle zdarma firma

H E N R I K N E S T L É , W I E N , 1., Biberstrasse 43. m.

£ » ŽIVENY dostat ešte vždy. Oenné články, obsažené v tomto ročníku, robia ŽIVENU hodnou, aby sa dostala do knižnice každého Slo­váka. Cena 4 kor., do cu­dzozemská 6 korún, do

Ameriky 1 doll. 50 c.

ŽIVENA vychádza raz za mesiac. Redaktorka: Elena Maróthy-Soltészová v Turčianskom Sv. Martine. — Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko ročne 4 koruny, pre cudzozemsko 6 korún, pre Ameriku 1 dollar 50 centov. — Predplatky a poplatky za inzeráty posielajú sa na admini­stráciu »Ziveny« v Turčianskom Sv. Martine.

Tlačil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine.