Ročník vili.4/2001Cena 20 Sk

REVUEO UMENÍ PRE DETI A MLÁDEŽ

Ľ. Feldek ̂ K. Jarunková -» M. Ďuríčková -» V. Šikula ̂ J. Navrátil<fr V. Ferko 4- P. Kováčova 4- L. Friedová ̂ P. Glocko -O- D. Dušek<$> Š. Moravčík -» J. Mílčák <0> D. Hevier ̂ J. Uličiansky -» A. Marec<> J. Bodnárová ^ V. Klimáček ^ D. Pastirčak 3> S. Šmatlák

ROZHOVORY SO SPISOVATEĽMI

CESTIČKA K LITERATÚRE

Nedávno som bola s chorým vnukom u lekára. Zaujalo ma, s akou citlivoupozornosťou a pochopením pristupovala mladá doktorka k malým pacientom.V rozhovore medzi vyšetrovaním som sa dozvedela, že je dcérou spisovateľaTomáša Janovica, a celkom netaktné zo mňa vyhŕklo: „Ste Kata alebo Táňa?"Obe som dovtedy poznala iba z básnikovej tvorby pre deti.

Malá epizóda, ktorá svedčí o tom, ako sa život odráža v literatúre, ako sa na-vzájom prestupujú. A to je to, čo ma vždy zaujímalo. Po prečítaní každej dobrejknižky som hľadala informácie o autorovi. Chcela som poznať pramene jehotvorby, vplyvy, ktoré jej udávali smer. Chcela som ho lepšie pochopiť. Mala somto šťastie, že ako redaktorka vysielania pre deti v rozhlase som dlhé roky pre-šľapávala mladým poslucháčom cestičku k literatúre. Spolupracovala soms mnohými spisovateľmi a vedela som o nich vždy viac, ako som mohla uplatniťvo vysielaní. Boli to najmä osobné vyznania, vyrieknuté len tak mimochodom.Bibiána mi poskytla príležitosť zamerať sa práve na ne. Pátrať vo všeobecnehumanizujlícom posolstve tvorby, po koreňoch originality literárneho obrazu.Vyjadriť spisovateľom poklonu za to, že svoj talent dávajú do služieb deťom, žedetstvo je ich inšpiráciou i poľom, do ktorého sejú semená ľudskosti.

Stránky rozhovorov sústredených v tomto vydaní Bibiány som začala vŕšiťv roku 1995. Najprv len tak na záskok, potom s pravidelnosťou, v ktorej sa strie-dal dodávateľský chvat s potešením z načúvania či čítania. Čím viac ich bolo,tým viac som sa utvrdzovala v tom, že literatúru treba nielen poznávať, ale ajcítiť, mať ju rád, že ak by nebolo začiatku a konca nášho života, nenašli by smeohraničenie ani pre tento proces. Bez ohľadu, či sme tvorcami, čitateľmi, po-slucháčmi, divákmi. Aj vo viere, že takúto symbiózu môžu pomôcť vytvárať,vznikali tieto rozhovory.

Súbor nereprezentuje žiadny oficiálny hodnotový výber. Vychádzal z potriebrevue v danom čase. Impulzom na oslovenie autorov boli niekedy výročia, ino-kedy nová kniha, spolupráca s autorom v inej oblasti, ale i náhodné stretnutia.Napriek tomu sa mi darilo hovoriť s autormi, ktorí svojou tvorbou oslovili mňa.

Súbor je však celkom určite aj obrazom úsilia vydavateľov Bibiány vytváraťpriestor na reflektovanie literatúry pre deti. Preto sú doň zaradené i rozhovo-ry, ktoré pripravili iní: Marián Milčák, Viera Žemberová, Beáta Panáková, On-drej Sliacky. Za tento kolektív sa ospravedlňujem všetkým, ktorých sme do toh-to času nestihli osloviť. Spoločne však veríme, že malo zmysel v samostatnomvydaní Bibiány sústrediť, čo nám doteraz tvorcovia povedali o sebe, spro-stredkovať kontakt s nimi. Bezprostredne, ľudsky zvedavo prenikať k ich tvori-vému krédu, názorom, myšlienkam, emóciám a životným peripetiám, ktorévtláčali tvorbe pečať tej jedinečnosti a neopakovateľnosti, čo napájala prúd li-teratúry pre deti a mládež.

KVETÁ SLOBODNÍKOVA

Rozhovor na diaľkua

na jednu noc, keď nikto nezabúcha,s Ľubomírom Feldekom

S pánom Feldekom by sa dalo hovoriť o všeličom. Opýtať sa, napríklad, ako samá pani Oľga, ako podrástli deti, lebo jeho rodinu každý trochu sčítaný človek po-zná. Mohli by sme si pohovoriť o divadelných predstaveniach na slovenských i čes-kých scénach, lebo tu i tam sa hrajú jeho hry. Rovnako zaujímavý by bol rozhovoro tajomstvách dobrého prekladu, o literatúre a spisovateľoch, lebo on iste vie, čobolo aj nebolo napísané, o výtvarnom umení a výtvarníkoch, lebo asi videl aj rubobrazov, na ktorých obdivujeme líce, o politike, lebo spisovateľ bol všade, kde satri politické hrachy varili, dokonca aj o kauze Slobodník - Feldek. Mohla by somsa opýtať, kde je práve doma, a ponúka sa množstvo ďalších tém.

Lenže pani Oľgu môžem stretnúť aj v Bratislave alebo prehodiť s ňou pár slov potelefóne, je milá a dobre sa s ňou spolupracuje aj na diaľku. Deti už vyrástli, deťmisú už len pre svojich rodičov. Inscenáciu je lepšie najprv vidieť a preklad čítať. O au-toroch niekedy platí, že čím menej o nich vieš, tým viac ich obdivuješ. Politike sa,vraj, pán Feldek obrátil chrbtom, asi nestojí za to, aby sme o ňu stáli. Lebo hrachysa varia a chlieb saje. O kauze Slobodník - Feldek sa už popísalo dosť a pre toho,kto sa volá Slobodníkova, je to chúlostivá téma. Domov je tam, kde sa človek cíti akodoma, a to miesto nemusí byť vždy tam, kde sa narodil — odpovedám si sama.

Zostala mi, ako inak, téma, ktorá je pre Bibiánu najvhodnejšia. Budeme sa roz-právať o literatúre, ktorú rady čítajú deti, ak čítajú, pri ktorej pookrejeme aj my, aksme svojou dospelosťou neurobili za ňou hrubú čiaru. A možno pán Feldek nebudemať nič proti tomu, keď ho požiadam, aby hovoril najmä o sebe, lebo tentoraz tonikto nebude považovať za samoľúbosť.

Takže môžeme začať.

• Nie pre poriadkumilovnosf ani nie preto,že o terajšej tvorbe pre deti nemôžem ho-voriť, ale pre zásadný význam básne Hrapre tvoje modré oči v ďalšom smerovaní lite-ratúry pre deti musíme sa v našom rozho-vore vrátiť do minulosti. V rokoch 1957-58ste vystúpili v takej dvoj jedinej úlohe.V Mladých letách ste redigovali leporeláa zároveň ste ako autor reagovali na autor-skú súťaž v tomto žánri. Hra pre tvojemodré oči bola produktom spoločenskej ob-jednávky. Napísal ju však konkrétny autor,v konkrétnom čase, pri konkrétnom stole.

Aký bol vtedy ten mladý autor, to dozrie-vajúce zázračné dieťa, ten vlajkonosič tr-navskej skupiny básnikov? Aká bola tá si-tuácia? Nie spoločenská, tú poznáme z via-cerých literárnovedných prác (naposledyz knihy R. Bílika), ale predovšetkým vašaosobná, vnútorná.

V roku 1957 odchádzal z Mladých liet do Slo-venského spisovateľa môj priateľ Ján Lenčo, alepúšťali ho len pod podmienkou, že si za seba náj-de náhradu. Priviedol mňa. Bol som vtedy ešteštudentom Vysokej školy pedagogickej. Prijalima - bolo to tuším l. novembra 1957-a dali mi

FELDEK FELDEK

na starosť leporelá. Práve sa chystali vypísať ale-bo už vypísali v tomto žánri súťaž, nuž mi dali nastarosť jej organizovanie.

Leporelo je z hľadiska dejín literatúry bez-významný žáner, ale ja som nemal čo robiť s pre-bytočnou energiou, sexuálna revolúcia ešte ne-prepukla, a tak som postupne nahovoril na účasťv tejto súťaži celú elitu nastupujúcej mladej aj0 niečo staršej generácie. Len pre zaujímavosťuvediem - pretože všetky leporelá neskôr nevy-šli - že sa súťaže zúčastnili nielen Viliam Tur-čány, Miroslav Válek alebo Ján Stacho, ale ajJozef Mihalkovič a Ján Ondruš. Ako som už prirôznych príležitostiach napísal, v deň uzávierkysom zistil, že mi chýba moje leporelo, a tak somsi odskočil do neďalekej kaviarne Paláce napí-sať Hru pre tvoje modré oči. Súťaž vyhrala Sta-chova Čokoládová rozprávka, druhá bola kniž-ka Eleonóry Gašparovej Ceruzky a góly, tretiucenu získali Válkove Kúzla pod stolom a mojaHra pre tvoje modré oči.

Keď som potom nahovoril aj výtvarnú re-dakciu Mladých liet, aby zverila ilustrovanie le-porel mojim kamarátom, študentom grafiky, ob-javili sa popri nových básnických menách ajnové ilustrátorské. Z nich spomeniem najmä Al-bína Brunovského (ilustroval Stacha a Válka)a Mira Cipára (ilustroval moju knižku).

Ex post sa ukázalo, že v tej súťaži na lepo-relá ruka v ruke nastúpila silná básnická aj ilus-trátorská generácia.

Moja vnútorná situácia? Korešpondovalas vonkajšou. Tak ako sa - po rokoch schematiz-mu - prebúdzali talenty okolo mňa, prebúdzal satalent aj vo mne. Zvyknem hovoriť, že vlastne sami rukopis nezmenil od chvíle, čo som ho obja-vil za tie dve hodinky písania Hry pre tvojemodré oči v kaviarni Paláce.

• Touto básňou ste vtedy položili sám sebe1 literárnej a nielen literárnej spoločnostiotázku, aká má byf literatúra pre deti. Sámsebe i ostatným ste zároveň odpovedali člán-kom v Mladej tvorbe Bude reč o literatúrepre deti. Čo predovšetkým ovplyvnilo fakt,že ste popri poézii a preklade nezabudli anina literatúru pre deti? Ako ste si v tomtobode rozumeli s Miroslavom Válkom?

Článok v skupinovom čísle Mladej tvorby(apríl 1958) Bude reč o literatúre pre deti malpovahu programu a programy sa spájajú s pred-stavou budúcnosti. Aj o nástupoch mladých gene-rácií a skupín jestvuje vžitá predstava, že sa poze-rajú hlavne do budúcnosti.

Dôležitý však býva vždy aj pohľad dozadu. Ajmy sme sa v čase generačného nástupu dívali zá-roveň dozadu.

Skoro by som povedal, že ísť dozadu, to jevlastne jediný spôsob, ako môže ísť umenie do-predu. Napríklad renesancia. Zrodila sa z myš-lienky na prvý pohľad celkom netvorí vej: vráť-me sa k tomu, čo už vedela antika. A akýobrovský pokrok sa zrodil z tohto spiatočníctva!

Aj moja generácia sa teda vracala a mala sak čomu. Socializmus sa po Februári 1948 po-kúšal prerušiť kultúrnu pamäť. Z knižníc sa vy-raďovala „buržoázna" literatúra a pod tento po-jem spadalo takmer všetko, čo za niečo stálo.Socialistický realizmus, hoci bol umelecky ne-produktívny, vyhlásili ideológovia za jedinýplatný a povolený smer. Do kliatby sa dostalivšetky -izmy - impresionizmus, expresioniz-mus, symbolizmus, surrealizmus, poetizmus,skrátka všetko krásne, tvorivé a slobodné. Boloto však zároveň aj akýmsi šťastím mojej gene-rácie. Keby sa kultúra po vojne vyvíjala nor-málne, iste by sa nestal Apollinaire nežiaducimbásnikom - ale ktovie, či by nás tak vzrušoval?Úplné temno trvalo relatívne krátko, ale nášpôžitok zo znovuobjavovania a návratov nebolpreto o nič menší.

Návrat k moderným smerom, ktorými žilopredvojnové umenie, to bol aj návrat k poetike,ktorá nerobila rozdiel medzi poéziou pre dospe-lých a poéziou pre deti. Dieťa bolo nielen uctie-vaným adresátom poézie, ale i jej uctievanou inš-piráciou. A medzi naše veľké básnické vzorypatrili básnici, ktorí písali rovnako poctivé veršepre dospelých aj pre deti: Nezval, Galczyňski,Desnos, Tuwim...

Tuwimove Zázraky a divy preložil MiroslavVálek. Bol to preklad, ktorý mal aj pre vývoj pô-vodnej slovenskej poézie pre deti zásadnývýznam. Ovplyvnil aj prekladateľa a Válek zaspotom ovplyvnil slovenskú poéziu pre deti nie-koľkými výbornými pôvodnými knihami. Válek

FELDEK FELDEK

mal totiž - podobne ako Rúfus a Turčány - šta-tút oneskoreného debutanta. Patril medzi básni-kov, ktorí schematizmus vynechali, a preto sa po-tom nemuseli namáhavo zvlickať z jeho kože.Bez ohľadu na rok narodenia bol teda mentálnympríslušníkom ďalšej, teda tej našej generácie.

• Uvedomovali ste si závažnosť a dosah vášhovystúpenia rovnako vtedy ako dnes? Skôr akomi odpoviete, chcem ešte dodať, že k vášmumanifestu sa hlásia špičkoví autori mladšej ge-nerácie, naposledy rozprávkar a dramatik JánUličiansky.

Záväznosť vystúpenia, toje čosi, čo človek be-rie na seba dobrovoľne. Ale doba, v ktorej smežili, aj sama dozerala na to, aby si ľudia dobre za-pamätali svoje vystúpenia. Poviem príklad:

Moja Hra pre tvoje modré oči vyšla v roku1959 a hneď si užila slávy - desaťtisíc exemplá-rov išlo z rotačky rovno do šrotu. Zachovalo saiba niekoľko kusov.

Prečo sa to stalo?Zvykne sa hovoriť, že po roku 1956 (je to rok,

keďv Rusku demaskovali Stalinove zločiny) na-stal tzv. „odmäk" a „demokratizačné" šesťdesia-te roky, ktoré ukončil až august 1968. Je to všakiba pohľad niektorých pamätníkov, ktorí potompokladajú za obdobie útlaku až zase obdobie tzv.normalizácie (1969-1989). Bez toho, aby somnormalizačný útlak zľahčoval, musím však po-vedať, že ja som iný druh pamätníka. Ja sa anipred normalizáciou na nijaký súvislejší odmäknepamätám. Skôr bol socializmus ustavičnýmstriedaním odmäkov a prituhnutí. Ani sme ten od-mäkový rok 1956 poriadne nevychutnali, už tuboli Novotného celoštátne previerky v roku 1958,a dokonca aj nová vlna monsterprocesov.

Skupinové číslo trnavskej skupiny prišlo prá-ve do tohto obdobia prituhnutia, takisto ako Hrapre tvoje modré oči. Hoci to znie dnes neuveri-teľne, aj literatúra pre predškolský vek zaujímalavtedy cenzúru, najmä keď boli zaujímavé pre ňumená autorov. A zastavené, a spolovice scenzu-rované číslo Mladej tvorby sa našim menám o túzauj ímavosť už postarať stihlo. Na konkrétne zdô-vodňovanie administratívnych zásahov boliv mocenskom aparáte skúsení majstri. Zošroto-vanie mojej knižky napr. zdôvodnili tým, že me-

tafora „Číňanky majú šikmé oči, vidia šikmý svet.Tam, kde ty vidíš rovinu, ony vidia briežok a môžusa všade sánkoval")e rasistická a uráža veľký čín-sky ľud. Na inom mieste som varoval svojho det-ského čitateľa pred zubatou kukuricou: ,J(.eďjuniekedy uvidíš za plotom, nedráždi ju havkaním!"Práve v tom čase Nikita Sergejevič Chruščovces-toval po Sovietskom zväze a odporúčal kolchoz-níkom pestovať kukuricu. Zdôvodňovači v tejmojej vete odhalili urážku Nikitu Sergejeviča.

Kto chce psa biť, palicu si nájde. No keď juhľadali na mňa, povaha problému bola zásadná.

Tých, ktorí dali vtedy zošrotovať Hru pre tvo-je modré oči, vyrušovalo v nej tzv. balamuteniedetského čitateľa. (Ak sa dobre pamätám, tútovýhradu obsahoval aj článok v časopise Predvoj,ktorý zošrotovaniu knihy predchádzal). Socialis-tický realizmus síce ideologické balamutenies chuťou pestoval, no práve preto mu prekážalaslobodná fantázia rovnako ako slobodná pravda.Nezval kedysi vyzval básnikov: „Netrpte prevlasť. Trpte pre metaforu." Hra pre tvoje modréoči tej výzve úspešne vyhovela- trpela pre meta-foru.

FELDEK

Pokiaľ je to pre Janka Uličianskeho čosi, čo jezaujímavé aj takmer po polstoročí, potom je toznámka, že sme vtedy boli na dobrej stope a žeani on, ani ďalší mladší kolegovia nie sú na zlej.

• V čase nášho detstva veľa dobrej litera-túry pre deti nebolo. Odrastali sme na ľu-dových rozprávkach, hoci pôvodne neboliurčené deťom. Možno si nás získali aj pre-to, že napriek jednotnému princípu zápasudobra a zla nie sú infantilné. Historická ži-votná skúsenosť s morálnymi dôsledkami, aleaj fantáziou opradenými snami a túžbaminás opantávala. Ich obraznosť nám kliesni-la cestu k poézii. Vaša tvorba postulát „ne-deliteľnosti" literatúry naplno rozvinulav moderných autorských rozprávkach. Akovás ovplyvňovala, inšpirovala ľudová roz-právka, čo vlastne symbolicky priznávate ajnázvami Modrá a Zelená kniha rozprávok?

Ak dovolíte, na začiatku odpovede spome-niem jednu pomerne čerstvú udalosť. 11. januá-ra 2001 bola vo Florencii vernisáž výstavy slo-venskej detskej knihy spojená s prezentáciouSliackeho antológie slovenskej literatúry pre de-ti a mládež Un veliero per le stelle. Mal som tošťastie, že som sa na nej mohol zúčastniť a od-niesol som si z nej veľmi dobrý pocit.

Nemáme sa totiž za čo hanbiť, keď v čelevýstavy stojí zberateľské dielo našich predkov,najmä dielo nášho slovenského Homéra - Pav-la Dobšinského. Usiloval som sa to vyjadriť ajv prejave, ktorý som tam predniesol pod názvomRozprávka nás zachránila. Myslím, že v tomnázve je presne obsiahnutý môj vzťah k ľudovejrozprávke.

V čase prerušeného kultúrneho vývoja po zá-niku Veľkej Moravy rozprávka, odovzdávanáz generácie na generáciu ústnym podaním, za-chraňovala vlastne národ, jeho kultúru i jeho reč.V 19. storočí bola rozprávka pri tom, keď vznik-la spisovná slovenčina. Nie náhodou ju kodifi-kovala práve Dobšinského generácia. A v časochtotalít 20. storočia bola rozprávka opäť azylom,do ktorého sa uchyľovala kultúra, keď sa s ňouzaobchádzalo najnekultúrnejšie.

Bez slovenskej ľudovej rozprávkovej (a prav-daže aj piesňovej) tradície by sme jednoducho ne-

boli. Nebola by ani autorská rozprávka. Nebol bysom ani ja.

To, čo zväčša hovoríme o sebe iba my sami,sa dobre počúvalo vo Florencii z cudzích úst.Profesor Livio Sossi dal vo svojom prejave slo-venskú literatúru pre deti za vzor talianskej a inš-piratívnosť tej našej zhrnul do niekoľkých bo-dov. Myslím, že som si zapamätal tri podstatné:

„Slovenskú literatúru pre deti tvoria ľudia,ktorí píšu aj pre dospelých a nemajú v slovenskejliteratúre ako takej menejcenné postavenie.

Slovenská literatúra pre deti sa neobmedzujeiba na detského čitateľa, ale trúfa si oslovovaťvšetky vekové kategórie.

Dominantným pricípom slovenskej literatúrypre deti nieje didaktizmus, ale hravosť. Jej auto-rom i adresátom je homo ludens."

Keď som to počúval, musel som sa usmiať pripomyslení, že profesor Livio Sossi vidí exportnéhodnoty slovenskej literatúry pre deti presne tam,kde v minulosti naši cenzori videli jej najväčšiechyby. Aešte jeden florentský zážitok, ktorý sa ho-dí k týmto úvahám, aj keby to hneď bol iba žart.Počas prechádzky po Florencii som poprosil ta-lianistku a dušu celého podujatia pani MiroslavuVallovú, aby ma vyfotografovala pred severnýmidverami baptistéria - súťažou na ne sa vraj v roku1402 začala renesancia.

„Tie dvere mi pripomenuli súťaž na leporeláv roku 1958," vysvetlil som pani Mirke svojutúžbu po zvečnení pred nimi. „Aj tá naša súťažna leporelá bola začiatkom jednej renesancie."

• S Albínom Brunovským ste sa chystali uro-biť aj tretiu farebnú knihu rozprávok. Ne-došlo k tomu, ale akú farbu by bola mala?

Albín navrhoval čiernobielu.Prečo, to najlepšie vysvetlím, keď sa znova

vrátim do Florencie kdesi na začiatku šestnáste-ho storočia. Vtedy tam vynašiel Leonardo dá Vin-ei to svoje „sfumato" - tak sa hovorilo jeho ma-liarskej technike, ktorá bola schopná vyjadriť tisícjemných prechodov medzi čiernou a bielou. Keďnad tým „sfumatom" niekedy rozmýšľam, mámpocit, že to nieje iba maliarska technika, že je tovlastne svetonázor.

Kto je schopný dívať sa na svet prizmou „sfu-mata", nemôže ho rozdeliť na nebo a peklo ani

ľELDEK FELDEK

ľudí na zlých a dobrých, nemôže moralizovaťa trestať. Musí chápať, že zlo žije v tesnom su-sedstve dobra, a preto sa ľahko môže jedno i dru-hé zvrátiť vo svoj opak. Preto nepatrí do umeniadidaktizmus, tisíc ráz spravodlivejšia je k svetui ľuďom hravosť.

Presne taký bol Leonardo. A taký bol aj Al-bín.

Zrejme teda svetonázor zvaný „sfumato" sú-visel aj s Albínovou myšlienkou, že ďalšia fa-rebná rozprávková kniha by mala byť čiernobie-la. Žiaľ, zomrel skôr, než sme sa do nej stihlipustiť. Do hrobu mu pomohli práve ľudia, kto-rým sa o noblesnej jemnosti „sfumata" nikdy aninesnívalo.

• Nerád zveličujete spoluprácu spisovateľaa ilustrátora na príprave knihy, aspoň ste sakedysi tak vyjadrili. Skutočne je to často lenzáležitosť vydavateľstva. Je však prinajmenejknihe na osoh, ak spisovateľ a ilustrátor vy-sielajú na jednej vlne. Aj vaše knihy o tomsvedčia. Mená Cipár, Kellenberger, Brunov-ský, Brun sa v nich opakujú. Ako vás prácana spoločnej veci spájala a spojila?

Rád by som vzdal hold celému radu svojichilustrátorov - Ľubovi Kellenbcrgerovi, Bruno-vi, Bombovej, Dušanovi Kállayovi - mám ajknihu Kocúr a jeho chlapec s Karolom Kál-layom - Deákovi, Hrochovej, Polakovičovi,Ivanovi Popovičovi, Mišovi Studenému, netrú-fam si ich všetkých vymenovať, aby som azdaniekoho nevynechal. Ľúbo Kellenberger ilus-troval práve moju knihu vo chvíli, keď zomrel.Prispôsobil som potom tú knihu torzu, čo stiholurobiť, nezilustrované básne som vyhodil. Je tokniha Na motýlích krídlach. Rád maľoval koní-ky, ktoré ťahajú sud na kolesách. Od nehoviem, že takému vozu sa hovorí „lojtra" - je ajna jednej z pohľadníc, ktoré som mu otextovaldvojveršiami, ale v tejto chvíli si na verše pod„lojtrou" nespomeniem.

Najviac kníh mi ilustroval Miro Cipár. Cho-dili sme spolu do jedného gymnázia v Žiline, aleporiadne sme sa skamarátili až v Bratislave. Jeto takisto geniálny kresliar ako Brunovský. Po-chádza zo Semeteša, z Kysúc, z drotárskeho kra-ja. Sám o sebe zvykne hovoriť, že z jeho podve-

domia vychádza vlastne stále ten rodný drôt, kto-rý mal denne pred očami v detstve, a teraz sub-limuje do jeho čiary. Napokon, aj medzi drotár-mi boli výtvarníci, ktorí vedeli z drôtu urobiťnádherné veci. Kto tie veci videl napr. v drotár-skom múzeu v Budatíne pri Žiline, ten nezapo-chybuje o vynikajúcom zdroji Cipárovej inšpirá-cie. Aspoň teda ja už nikdy nezapochybujem.Stačí sa mi pozrieť na jeho kresbu, vždy uvidímten geniálny drôt. A pritom to Cipár - o tej svo-jej drôtenej čiare - povedal možno len tak, ibakvôli kráse metafory.

Rád spomínam na jedno číslo Včielky. Daliho celé k dispozícii Cipárovi, on zasa mne. Naj-prv pracoval Cipár. Rozhodil po celom čísle svo-je ilustrácie, nielen nové, ale aj také, čo sa mu uždávno povaľovali po stole. Veľmi dobre sa pri-tom zabával a dával k sebe, čo k sebe vôbec ne-patrilo. Mal napr. kresbu chlapíka s otvorenýmnáručím a kresbu lokomotívy, nuž tú lokomotí-vu vrazil tomu chlapíkovi do náručia. Pri obráz-koch nechával voľné miesto na text a potom mito doniesol - napíš si k tomu, čo chceš.

Rozhodol som sa, že k tomu, čo on tak slo-bodne ponaliepal, pristúpim neslobodné a bu-dem to sprevádzať jediným súvislým textom.Najprv som myslel, že to zviažem príbehom,ale potom som dostal jeden zo svojich najge-niálnejších nápadov - zviazať to jedným jedi-ným slovom. Chvíľu som to slovo hľadal -a prišiel som naň. Všetko sme raz v živote mu-seli vidieť po prvý raz: nebo, dúhu, kravu, kto-rýsi motýľ bol náš prvý, ktorýsi vlak... Taksom, vďaka Cipárovej výzve, napísal jednu zosvojich najlepších básní pre deti - Prvé veci.A tá báseň verne zaznamenáva aj zopár krás-nych vylomenín, ktoré už vopred urobil Cipár.

Ktorý vlakma po prvý raz viezol?Modrý lakuž dávno z neho zliezol.

Keď som sa chcel z okna dívať,musel som si pozakrývaťobe uši šatkoua sial som sa Katkou.

FELDEK FELDEK

A šatku mi zobral vietor.Kto má dnes tú šatku?Rušňovodič si vzal rušeňdomov na pamiatku...

• Toto nebude otázka, len vyjadrenie môjhopocitu. Keď som si znova čítala vaše knižky,povedala som si, že treba spojiť príjemnés užitočným a Hlavu, ktorú som mal vtedy, somčítala so svojimi vnúčatami. Bola som zve-davá, ako to funguje s odstupom času. A fun-govalo to obojstranne. Vaše básne, ten roz-právkový extrakt, ktorý nepotrebuje veľaslov na to, aby z neho sršal život, fantázia,hra, vtip, zanechali v deťoch pocit radosti.U mňa ho vystriedala ľútosť, že tento pra-meň vysychá.

Kdeže je tá hlava,ktorú som mal vtedy?Kde by bola? Tuje!Na krku mi sedí.

A nielen tá moja. Ani o budúcnosť slovenskejpoézie pre deti sa neobávam. Moravčík, Hevier...Znova a znova to funguje. Znova a znova robiaslovenskú poéziu pre deti tí najlepší.

Čím som chcel povedať, že sa neobávam anio jej minulosť. Ten prameň vyráža z ľudovýchpiesní a balád a vlieva sa do všetkého, do Cha-lupkovho Bránka, do Bottovej Smrti Jánošíko-vej, do Podjavorinskej Filúza, do Hviezdoslavo-vej Zuzanky Hraškovie, všetko to rovnako milujúa ďalej budú milovať dospelí i deti.

„Zajac uškom pokýva, o všeličom rozmýšľa."Aj próza na Slovensku spieva.

• Poznám vaše knihy pre deti po prvú polo-vicu osemdesiatych rokov. Doplňte, prosím,moje vákuum. Ak nie je len moje, čo vás od-viedlo od detskej literatúry?

Odkedy som sa presťahoval do Prahy, mámknihy aj rukopisy v banánových škatuliach. Týmčinom robím všetko „spamäti" a môj život saodohráva hlavne dnes. Stratil som prehľad, alemyslím, že veľa toho pre deti za posledné rokynebolo. Pár básničiek. Jedna divadelná hra. Ale-

bo dve? Dve. Ba tri! V Prahe vlani vjanuári uvied-la agentúra A Stone premiéru hry Snehová králov-na na motívy Andersenovej rozprávky. V českejverzii. A potom v novembri dokonca v anglickeja piesne do nej som si v spolupráci s jedným uči-teľom angličtiny prekladal dokonca sám. Ale tiehry, samozrejme, už nie sú také osobné, ako bý-vali moje rozprávky a básne. Čo ma odviedlo oddetskej literatúry? Odrástli nám deti.

• V rozhovore s Jánom Poliakom ste poveda-li: „Musím sa priznať, že som prípad svojhomnohožánrového talentu ešte nedoriešil... Po-čet žánrov sa rozširuje práve v čase, keď cí-tim, že by som ho mal na staré kolená zúžiť.Kto sa v tom vyzná?" Odvtedy uplynulo viacako dvadsať rokov. Nechcem vaše kolená terazpovažovať za staré, ale vyznáte sa už v tom?

Trochu sa už v tom vyznám. A vlastne sav tom vyznám už odmalička. Keď som chodildo ľudovej školy, v ktorejsi čítanke sme malirozprávku o kráľovi, ktorý sa chcel dôkladnezoznámiť s dejinami ľudstva, aby mohol dobrevládnuť, a preto poveril svojich dvorných rad-cov, aby mu zhromaždili základné informácie.Tí pracovali asi štyridsať rokov a potom mupredložili štyridsaťzväzkovú encyklopédiu. „Tonestihnem popri svojich povinnostiach prečí-tať," povedal kráľ. „Zhustite to do jednéhozväzku." Odborníci pracovali ďalších dvadsaťrokov a priniesli mu asi stostranový spis. Kráľvšak už bol na smrteľnej posteli a povedal:„Ani na toto mi už neostáva čas. Nedá sa to eš-te trochu zhustiť?" Vtedy sa naklonil k nemu lí-der toho radcovského kolektívu a povedal: „Ľu-dia sa rodili, radovali, trpeli a umierali." Kráľmal konečne istotu, že preštudoval dejiny ľud-stva, a spokojne zomrel.

Vždy, keď si na túto rozprávku spomeniem,pýtam sa, prečo som si ju vlastne zapamätal. Nienáhodou preto, že už ako žiačik som tušil, že toraz bude o mne? Inými slovami - logické by bolomať zámery primerané času, zmestiť sa do zvyš-ku života, uprednostniť dôležitejšie pred menejdôležitým... Ale ja neviem, čo je dôležitejšie, ni-kdy som to nevedel a vždy som robil to, čo mapráve bavilo, či to bolo dôležité, alebo nie.

• Zrejme ste mužom spontánnych a dosť ra-dikálnych rozhodnutí. Odišli ste z Bratislavya zo Slovenska, čo asi nebolo také jednodu-ché. Čo vám dala Praha a čo vám vzala? Čímsa líši od Bratislavy?

Praha je moja pracovňa. Robím, robím, a keďurobím, sadám do auta a veziem to na Sloven-sko. Alebo to nesiem na poštu. Až keď sa to ajtakto, fyzicky odo mňa oddelí, je to hotové.

V Prahe sa ľudia menej navštevujú. Aspoňnás okrem detí nenavštevuje takmer nikto.Môžem teda v tejto chvíli nerušene sedieť pripočítači a písať odpovede na vaše otázky.V Bratislave by už určite - hoci je polnoc -niekto zabúchal a za dverami by sa ozval neja-ký známy hlas: „Nemáš niečo vypiť?" V Brati-slave by teda zvyšok tejto noci prebehol vesel-šie, ale zas vy by ste boli zajtra smutnejšia, ženemáte interview.

• Svojho času ste napísali Báseň na obranudetí. Pred čím by ste chránili deti dnes?

Určite sú hroznejšie veci ako ťažké aktovky.Ale najhroznejšie je, keď vôbec niet detí. V Slo-venskom spisovateli mi v roku 1999 vyšla kniž-ka Milovanie v pokročilom veku, odcitujem vámsem kúsok zo záverečnej skladby Žltý balónik,ktorá má podtitul „šou pre nenarodené deti".PREDNÁŠATEĽ. (Vyjde na proscénium s knihou).Milí diváci, dovoľte, aby som vám na úvod pre-čítal informáciu o stave obyvateľov Slovenska -prečítam vám ju z ročenky „Slovensko1998-1999, Súhrnná správa o stave spoloč-nosti".„Stredný stav obyvateľov Slovenska sa pohybu-je okolo 5,4 milióna obyvateľov. Na 1000 žienpripadá 984 mužov. Prirodzený prírastok obyva-teľov trvalo klesá a demografická situácia SR sasústavne zhoršuje... Prirodzený prírastok obyva-teľov sa oproti roku 1996 znížil o 21,4 percent.Počet živonarodených detí dosiahol v roku 1997v dejinách Slovenska doteraz vôbec najnižšiuhodnotu 11,0 na 1000 obyvateľov (v roku 1923bola táto hodnota viac ako trojnásobná). Preto jemožné, že na konci 20. storočia sa prírastokpočtu obyvateľov SR úplne zastaví..." (Zavrieknihu).

Tak vidíte, Slováci, čo sa robí! Je najvyšší čas,aby ste proti tomu niečo podnikli! To platí naj-mä pre vás mladých! Neváhajte - zakladajte ro-diny a začnite sa konečne zase poriadne roz-množovať!HLAS z PUBLIKA. A keďsa rozmnožíme - kde bu-deme potom bývať? V penzióne?INÝ HLAS z PUBLIKA. Alebo na Bahamách?INÝ HLAS z PUBLIKA. Niet na byty pre mladé ro-diny - všetko rozkradli!INÝ HLAS z PUBLIKA. Vyvraždili ďalšiu generáciu!INÝ HLAS PUBLIKA. Povešať ich!

PREDNÁŠATEĽ. No tak! Spamätajte sa, Slováci.Veď potom by nás bolo ešte menej! Upokojte sa• prídeme na nejaké iné riešenie! A do vtedy, kýmnaň prídeme...

• Pre obrodu literatúry (a umenia vôbec),pre významné literárne činy asi nie sú roz-hodujúce dobré hmotné podmienky, priazni-vá spoločenská situácia, ale čo to je? Je totalent, ambícia tvorcov, mladícka odvaha, no-vé myšlienkové prúdy, utlmená energia pre-pukajúca do revolty?

Je to pocit, že to, čo človek robí, má akýsizmysel. Ak má niečo zmysel, tak to určite nie-kto urobí, aj keby na chlieb nebolo. Bol variDobšinský milionár?

• Čo vám hovorí váš inštinkt, prinesie námv tomto zmysle niečo nové tisícročie? Čo byste si priali, aby sa zmenilo? Aké impulzy,podnety, riešenia by osožili literatúre?

Neviem... Už mi nič neprichádza na um...Nerád radím druhým. Ale isté je, že ja niečoešte napíšem. Možno aj pre deti. Možno to bu-de Rozprávka môjho života. Náčrt už mám.Narodil som sa. Bol som šťastný. Atakďalej.Ako ten kráľ z čítanky.

Škoda, že noc tak rýchlo postupovala. Ochot-ne poskytla svoj čas spomienkam, rezolútne všakvykázala otázku budúcnosti do nasledujúcichdni. A tak je to, hádam, aj lepšie. No ak naozajplatí, že zamyslenie nad minulosťou môže byť im-pulzom pre dni budúce, nebol tento nočný roz-hovor na diaľku zbytočný.

(2001)

FELDEK FELDEK

Kalendárium1936 - 9. októbra sa Ľubomír Feldek narodil v Žiline.1951 -Ľubomír Feldek publikuje svoju prvú báseň.

„ Mal som štrnásť rokov, keď mi uverejnil Kultúrny život báseň Pieseň radosti, ktorú citujemv knižke Homo scribens, a práve cez ňu sa usilujem ironizovať celé to obdobie, aj samého seba.Šéfredaktora Kultúrneho života, bol ním vtedy básnik Ján Kostra, zaujala najmä moja formál-na dokonalosť. Neskôr mi rozprával, že dokonca zatelefonoval na Nižšiu strednú školu v Žilinea overoval si, či sa nestal obeťou mystifikácie. Riaditeľ školy Ján Janko ho ubezpečil, že exis-tujem a že som práve napísal hymnu školy. "

1954-maturuje na Jedenásťročnej strednej škole v Žiline.1959-končí štúdium slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave.1957-v októbri, ešte ako študent vysokej školy, nastupuje na miesto redaktora vo vydavateľstve Mla-

dé letá.1958-v apríli vychádza Štvrté číslo Mladej tvorby s jeho manifestmi Bude reč o preklade, Bude reč

o literatúre pre deti a so skladbou Hra pre tvoje modré oči.,Jíoncom roka 1957 sme - štyria básnici - dali dohromady trnavskú skupinu. Ja som bol síceŽilinčan a prihováral som sa skôr za názov 4:0, ale traja d'alši - Ondruš, Mihalkovič a Stacho- boli z Trnavy a prehlasovali ma. Ďalší Trnavčan, náš starší básnický kolega Miroslav Válek,pracoval vtedy ako redaktor v Mladej tvorbe - zrejme na jeho príhovor nám šéfredaktor MilanFerko dal na vystúpenie k dispozícii celé číslo. Zaviazali sme sa dodržať všetky rubriky - aj rub-riku Nové hlasy. Vybrali sme si do nej z redakčnej pošty poviedku Ruda Slobodu Do toho domusa vchádzalo širokou bránou. Bol od nás iba o málo mladší a bola to jeho prvá poviedka. De-butoval v našom čísle a stal sa tak vlastne piatym členom trnavskej skupiny."

1958-v októbri ho prepúšťajú z vydavateľstva Mladé letá. Do väzenia ide jeho otec.„ Nahnevali sme - starých - a podhodili nás cenzúre. Vtedy fungovala ako tzv. predbežná cen-zúra - Štátny tlačový dozor. Ten číslo tesne pred vyjdením zastavil a polovicu sadzby (vráta-ne básnického manifestu) nechal rozmetať. To nebolo všetko - zadržanými materiálmi sa za-oberalo Predsedníctvo Zväzu slovenských spisovateľov aj ÚV KSS. Dali si na nás vyhotoviťokolo dvadsať posudkov - zastal sa nás iba Milan Rúfus. Ako ľudia sme sa ocitli pod drobno-hľadom moci. Po krátkom politickom odmäku bol práve rok 1958 rokom nového prituhnutia,na všetkých pracoviskách sa konali politické previerky. Mňa vyhodili z Mladých liet a v žilin-skom monsterprocese Kauzál a spol. zavreli môjho otca. "

1959-vychádza knižná verzia Hry pre tvoje modré oči. Vzápätí ide 10000 výtlačkov tejto knihy došrotu.

1960/1961 -roky „oravského pobytu". Feldek pracuje ako redaktor závodného časopisu vo fabrike na tele-

vízory v Nižnej na Orave.„Za pobyt vo výrobe sa rátalo aj to. Na Orave som sa šťastne zamiloval - nesťažujem sa tedana to, že ma tam život zavial."

1962-15. septembra sa Ľubomír Feldek sobáši s Oľgou.1961/1973-Feldek je spisovateľom na tzv. „voľnej nohe" alebo, ako sa zvyklo písať, „v slobodnom povo-

laní".1973/1986-pracuje ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slo-

venský spisovateľ a súčasne v rokoch 1976-1980 ako dramaturg divadla Poetická scéna v Bra-tislave.„Do roku 1973 som bol na voľnej nohe, ale po Sluchovej havárii som sa stal vedúcim re-daktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Mal som vtedy zvláštnu pozíciu. Všeobecnema pokladali za protekčného básnika, kamaráta Miroslava Válka, ministra kultúry. V roku

FELDEK ô FELDEK

7979 som sa stal zaslúžilým umelcom - a v tom istom roku dokonca aj členom sírany. Nie žeby som to potreboval. Potreboval to Válek. Zvykol hundrávať: - Pezlär má celý stranícky ak-tív a ja som proti nemu sám. Každú chvíľu chcete, aby som niekoho podržal, ale do stranynieje ochotný vstúpiť nikto. Vedúci redaktori by mali byť v strane -. Prihlášku do strany vte-dy - po skúsenostiach zo šesťdesiatych rokov - len zriedkavo ponúkli intelektuálovi. Platilazásada, že na každého intelektuála musí vstúpiť desať robotníkov. Válek si ma jedného dňazavolal a spustil: - Vieš, aká to bola pre mňa robota, aby som získal pre teba prihlášku? Uždesať robotníkov v Slovnafte kvôli Tebe muselo vstúpiť - a ty to stále nechceš podpísať! -Prišlo mi tých desiatich robotníkov ľúto a podpísal som to. "

1986/1989-opäť spisovateľ „na voľnej nohe", teda „v slobodnom povolaní".

„ V roku 1986, po výtržnosti v čitárni Červený rak, ktorú moja žena opísala v poviedke Keď mužijubilujú, sa objavila u riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ tajomná komisia, ktorá sinechala predkladať len dokumenty z redakcie poézie, a ako výsledok jej bádania mi riaditeľoznámil, že si mám vybrať medzi redaktorskou prácou bez verejných aktivít alebo verejnými ak-tivitami bez redaktorskej práce. Vybral som si to druhé. V ZSSR bol Gorbačov, u nás vládla ne-hybnosť. Na zjazde Československého zväzu spisovateľov na Dobfiši som ten rozdiel pomeno-val slovami: - Srdce socializmu tlčie v Moskve, ale my zrohovatieme v jeho kopyte -."

1989-v januári protestuje proti zatknutiu Václava Havla, podpisuje manifest Niekoľko viet, protestu-je proti zatknutiu členov tzv. Bratislavskej päťky, spoluzakladá občianske hnutie Verejnosť pro-ti násiliu.„ 15. januára 1989 v Prahe zavreli Václava Havla. 20. januára sa konala v Bratislave premié-ra hry Volkera Brauna Večný mier, zúčastnil sa na nej aj autor. Po premiére sme sedeli v klubespisovateľov a vravím mu. - Ty si dramatik, ja som dramatik - a náš kolega dramatik Havel jevo väzení. Nebudeme proti tomu protestovať? - VolkerBraun hneď súhlasil, a tak som šiel k te-lefónu a vyžiadal som si z pošty spätné volanie, aby som mohol odoslať telegram. Kým sa poš-ta ozvala, díval som sa na hercov okolo Volkera Brauna a pomyslel som si - napracovali sa,urobili krásne predstavenie, a terazim hozakážu. Ozvala sa pošta, nadiktoval som protest a pod-písal som sapodeň iba sám. Braun ma zdiaľky sledoval, a keď som položil slúchadlo, vyskočil,pribehol ku mne a kričal, že nepočul svoje meno. - Nepodpísal si ma? - Ja na to, že nie. - Typrotestuj z Berlína. - Na druhý deň odcestoval -a o dva dni na Československý zväz spisova-teľov, kde sa protesty zhromažďovali, skutočne prišiel protest z Berlína. "

1990-od mája do konca roku vedúci redaktor týždenníka Ahoj, Európa, ktorý vychádza ako prílohadenníka Verejnosť.

1992-29. októbra začína sa súdny proces medzi Feldekom a vtedajším ministrom kultúry Slobodní-kom, ktorý vraj „našiel" v básnikovej metafore „o objatí sa eštébáka s esesákom" čosi na seba.

1995-v auguste sa Feldek sťahuje aj s rodinou do Prahy.„Prečo som odišiel do Prahy, to je na dlhé rozprávanie, to si nechajme na inokedy. Žiť v Prahe

je celkom prijemné. Zvládol som aj písanie divadelných hier po česky. V Divadle Jifiho Gross-mana sa momentálne hrá moja Snehová královna, v Divadle na zábradlí a v Klicperovom di-vadle v Hradci Smrť v ružovom, v Divadle S+H Hitrvínkovo okno, v Mestskom divadle v Kar-lových Varoch a v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti Pápérnice, ťažisko mojej práce jena Slovensku. Už napríklad len preto, že sa nikdy nezbavím drogy zvanej básnický preklad.V Slovenskom spisovateli mi vyšla zbierka Milovanie v pokročilom veku, chystám preň knihuPrekliata trnavská skupina. Zvolenské divadlo mi uvádza hru Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!Študujú už ďalšiu — Z dreva vyrezané. Pre Hviezdoslavovo divadlo píšem parafrázu Hájnikovejženy, pre divadlo Cyrano, ktoré uvádza môj Žltý balónik, novú verziu Metafory... Nemá to chy-bu. Dokonca ani to nieje chyba, že si to skoro nikto nevšíma. Musel som v Slovenskom spiso-vateli vydať za posledných pár rokov svoje výbery z Goetheho, Heineho, anglického nonsensu,Puškina, Morgensterna, Ápollinaira - aby konečne vstúpil do kultúrneho vedomia Rimbaud. Jeto výzva, ktorá mi na staré kolená nedáva šancu odpočívať. Asi to osud tak chcel, že za to, abysom smel vrhať svoj obraz na hladinu slovenskej kultúry, musím platiť osobnou neprítomnos-ťou. "

(Prevzaté z monografie Reného Bílika ĽUBOMÍR FELDEK, Kalligram, Bratislava 2000)

FELDEK V FELDEK

Bibliografia tvorby pre detiĽubomíra Feldeka

POÉZIA: Hra pre tvoje modré oči (1959), Telefón (1963), Novoročné pozdra-vy (1964), Kolesá, krúťte sa! (1966), O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi(1967), Hlava, ktorú som mal vtedy (1967), Stratený zverince (1968), Kuchár-ska kniha pre deti (1968), Škorec výletník (l 970), Kto to mamke pomáha (1970),Hviezdičková rozprávka (1972), Na motýlích krídlach (1973), Jantárový svet(1977), Veselý album zvierat (1979), Päť detektívov (1982), Papagáj Columbusznovu objavuje Ameriku (1991).*

PRÓZA: Zlatúšik (1965), Zelené jelene (1968), Rozprávky na niti (1970),Zvífecí báje (1970), Kúzelník a kvetinárka (1972), Kocúr a jeho chlapec (1972),Modrá kniha rozprávok (1974), Zelená kniha rozprávok (1983).

VÝBERY Z POÉZIE A PRÓZY: Kvet alfabet (1976), Lapajova šľapaj (1983),Poď sa so mnou hrať (1985).

HRY: Botafogo (1967), Botafogo v čižmách (1971), Hra, v ktorej sa spí (1972),Dnes vám hráme v zlatom ráme (spolu s Oľgou Feldekovou, 1974), Botafogo-vo bohatstvo (1976), Päťkrát Botafogo (1978), Pápernice (1997)*, Hurvínkovookno (1997)*, Snehová královna - Snow Queen (2000)*.

FILMOVÝ SCENÁR: Perinbaba(1984).

PREKLADY: F. Hrubín: Celé dni sa hrávame (1963), V. Nezval: Veci, kvety,zvieratká a ľudia pre deti (1968), S. Maršak: Kolotoč (1968), Povesť o krásnejAšme (epos národa Sani - spolu s A. Doležalovou, 1971), D. Štefanov: Slneč-né prasiatka (1976), K. J. Erben: Kytica (1977), V. Nezval: Zázrak dúhy (1984),R. Desnos: Spevobájky a spevokvety (l 983), Koľko jahôd rastie na mori (výberz anglickej nonsensovej poézie, 1991).

CENY A VYZNAMENANIA:1967-Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Hlava, ktorú som mal vtedy

a O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi.1968 -Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Zelené jelene.1971 -Cena vydavateľstva Mladé letá za preklad Povesti o krásnej Ašme.1973-Cena Fraňa Kráľa.1974 - Cena vydavateľstva Mladé letá, Cena zväzu slovenských spisovateľov.

(*Uvedené podľa informácie autora.)

FELDEK 10 FELDEK

Jediná a jedinečnáRozhovor s Klárou Jarunkovou

• Patríte ku generácii, ktorá na začiat-ku 60. rokov s absolútnou tvorivou suve-renitou dokázala, že literatúra pre detia mládež je legitímnou súčasťou národ-nej literatúry. Vy osobne ste dokonca do-siahli ešte čosi navyše; prostredníctvomvašich diel, ich nespočetných prekladovsa svet dozvedel o existencii našej národ-nej literatúry. Vzácne pritom je, že tentoohlas ste nezískali lacným, bestsellero-vým typom literatúry, ale náročnou ume-leckou správou o psychickom univerzedetského sveta. Dôkazom toho sú i rôzneceny a pocty, ktoré sa vám v zahraničí do-stali, medzi nimi aj dve ceny národné -talianska a nemecká. V tejto súvislostima osobne mrzí, že v čase, keď vynakla-dáme značnú energiu na popularizáciunašej literatúry vo svete, neuvedomuje-me si, že doma máme autorku, ktorú svetnielen pozná, ale aj rešpektuje. Naozaj,ako sa zo slovenského autora stane spi-sovateľ, ktorého knihy čítajú v Taliansku,Nemecku, Holandsku, Švédsku, USA,Švajčiarsku, Rakúsku, Fínsku, Rusku,Ukrajine, Maďarsku, Poľsku, Bielorus-ku, Slovinsku, Srbsku, Chorvátsku, Dán-sku, Litovskú, Estónsku, Bulharsku, Ta-džikistane, Anglicku, Rumunsku,Austrálii, Novom Zélande, Gruzínsku,Macedónsku?

K prvým riadkom prvej polovice prvejotázky z rozhovoru, ktorý práve začíname,vlastne nemám čo povedať. Hlavne nemámna čo odpovedať, lebo tie riadky nie sú otáz-kou. Sú konštatovaním, úvodom, veľmipriaznivým zhodnotením mojej tvorby, akésom neveľmi bola zvyknutá čítať na strán-kach našej domácej tlače. Ale zas čo nebo-lo tu, bolo inde. A teraz, po desaťročiach sa

všetko pekne vyrovnáva. Pravdaže, mámz toho radosť. Ale už takú pokojnú, troškuľahostajnú. A ako sa zo slovenského autorastane spisovateľ, ktorého čítajú aj inde vosvete? Neviem ani zrátať, koľkokrát a kdevšade som dostala túto otázku a dodnes naňu neviem odpovedať. Receptu niet, aspoňja ho nepoznám. Ja som len písala, najlep-šie, ako som vedela. Nikdy som pri svojejosamelej práci nemyslela na to, čo s knihoubude, kam pôjde, nikdy som ani vo sne ne-siahala po svetovosti. Dnes však viem, žehlavné je nikoho z cudziny nenapodobňo-vať, hlavná je vernosť sebe, svojej vlastnejduchovnej podstate.

• Je to povedané trochu všeobecne, naj-mä ak si uvedomíme, že nejeden autor ta-kéto kritéria spĺňa, a predsa nie je sveto-vý, no trebárs.

Veľmi dôležitá je tiež odvaha dotknúť satém ťažkých, zložitých, všeľudských, ako jenapríklad dospievanie. Trvá síce krátko, ra-zantne však určuje smer budúceho života.Možno aj preto je táto téma úzkym profi-lom skoro vo všetkých národných literatú-rach.

• Vráťme sa však domov a do času, kto-rým som začal náš rozhovor. Debutovaliste roku 1960 knižkou Hrdinský zápis-ník, ktorá sa okamžite stala literárnouudalosťou a dnes je už kultovou knihoutzv. generácie detského aspektu. Jej vy-danie pripomína blesk z jasného neba.Autorka, ktorá dovtedy pre deti nenapí-sala ani riadka, vydala knihu s úplneiným poňatím, než bolo všetko, čo jejpredchádzalo. Čo vás vlastne priviedlona myšlienku písať pre deti?

JARUNKOVÄ l l JARUNKOVÁ

Konkrétny zážitok jednej zimnej fujavi-ce, v nej bujará veselosť detí, čistá radosťz pohybu v snehových oblakoch a uprostredtoho božského virvaru moje vlastné, od ra-dosti temer nepríčetné dieťa.

• Autor píšuci pre deti, či si to chce pri-znať alebo nie, je bytostne naakumulo-vaný detstvom, jeho fluidom, ľuďmi a ichživotnými údelmi. Povedzte, aké bolovaše detstvo a čo sa z neho premietlo dovašich umeleckých projekcií?

Moje detstvo ... nerada o tom hovorím,tak ako som nerada a len celkom výnimoč-ne vpúšťala do svojich kníh najťažšie trau-my z raných rokov svojho života. Nemalasom ešte ani osem rokov, keď mi umrela ma-mička. A to nielen mne, aj mojim štyrom,z toho trom odo mňa mladším súrodencom.V jednu januárovú noc prišiel z Podbrezo-vej otec so svojou sestrou Františkou do veľ-kej izby na mojej rodnej červenoskalskejpošte a plačúci nám oznámili nešťastnúsprávu. Deti čušali schúlené pod perinkami,len ja - spomínali starší - som podišla k sto-lu a spýtala sa ich, zarmútených, čo terazbude s nami. Myslím, Že v tej chvíli sa to,o čom sa zvykne hovoriť ako o bezstarost-nom, šťastnom detstve, v mojom životeskončilo. Zakódovalo sa mi doň čosi cudzie,akási neistota, starosť a obava o mladšíchsúrodencov. Niežeby sa nebol mal kto o násstarať, to nie. Vzorne a verne nás vychová-vala otcova sestra Františka. Ale to napätie,ten strach, čo sa usadil v detskej duši, sa ne-pominuli ani v dospelosti. A čo z toho sadostalo do mojich kníh? Nuž málo, málo zoskutočných zážitkov, z toho, čo som naozajžila. Ale veľa, ak nie všetko z toho, čo somv živote nemala a po čom som nesmiernea beznádejne túžila. To sú tie moje dobrérodiny, láskavé prístavy, nedobytné pev-nosti a v nich spoľahliví príbuzní, milujú-ce matky. Tak akosi to bolo pri tom písaní.A možno aj inak, kto to môže presne ve-dieť, keď tvorba je proces skrytý, hodne ta-jomný, do ktorého často ani sám tvorca jas-ne nevidí.

• Po knižkách Deti slnka (1962) a Zlatásieť (1963) ste vydali knihu Jediná (1963),ktorou ste si objavili svoj tematický pries-tor - križovatky detstva a dospelosti. Je-dinečnosť tohto objavu nie je, pravdaže,v jeho tematickosti, ale v schopnosti in-karnácie do sveta dieťaťa a v autentickejvýpovedi o jeho rozmeroch či vlastne hĺb-kach. Vy a Jaroslava Dlážková ste pomnohých rokoch, ktoré uplynuli od Rá-zusovho Maroška, Ondrejovovej Zboj-níckej mladosti a Bodenekovej Ivkovejbielej matere, uviedli znova do literatúryjedno z najzložitejších vývinových štádiíčloveka. Hovorím človeka, nie dievčaťa,hoci práve ono je hlavnou hrdinkou kni-hy. V tejto súvislosti rád poznamenávam,že ste sa vyhli konvenciám tzv. čítania predievčatá a napísali ste prózu s univerzál-nou čitateľskou percepciou. Čo si, pro-sím, myslíte o pokusoch, najmä edičných,označkovať túto knihu nálepkou tradič-ného dievčenského čítania?

Nuž kto si prečítal iba na záložke prvéhovydania Jedinej v Slovenskom spisovateli,že je to čítanie pre dievčatá alebo dokoncadievčenský román, nech si ten názor pone-chá. Keď si však prečíta aj knihu (a Jedinámá ozaj mnoho vydaní, a teda aj mnoho či-tateľov), dozvie sa, že je to celkom inak. Zatým záložkovým textom sa skrýva takásmiešne-smutná historka. Prvým redakto-rom tejto knihy bol totiž hodne starší pán(inak vynikajúci, taký „národný" redaktor),ktorý mal prvý raz v ruke - nuž na tie časyurčite - nezvyčajný text a ktorému ani ob-sah knihy nebol bohvieaký blízky. Čo somsa len natrápila s veľkomestským jazykom,kým som ho uchránila pred folklórnymi íre-čitosťami pána redaktora. Záložku som všakuž nekontrolovala. Prekvapila ma potomtrošku nepríjemne, ale bola mi aj smiešna.Nuž a čo sa knihe stalo? Nič. Máloktorí vy-davatelia záložku prevzali. Jedinú najprvprečítali a potom si o nej utvorili mienku.

• Jedným zo znakov generácie detskéhoaspektu, najmä v realizácii jej básnic-

JARUNKOVA 12 JARUNKOVA

kých reprezentantov Ľubomíra Feldekaa Miroslava Válka, je akcentovanie hryako poznávacieho fenoménu. Je zaují-mavé, že vy osobne ste tomuto fenoménunepodľahli a uvzato ste si presadzovalivlastný model modernizmu, spočívajúciv dôslednom vnímaní literatúry pre detia mládež ako fenoménu spoločenského.Váš hrdina je súčasťou spoločensko-so-ciálnych väzieb a zároveň je aj ich opo-nentom. V Jedinej, ale najmä v ďalšíchdvoch excelentných dielach Brat mlčan-livého Vlka (1967) a Tulák (1973) sa ten-to hrdina s nimi konfrontuje, a tým ma-nifestuje svoju mravnú identitu.Povedzte, prosím, o čo vám šlo, keď stepísali tieto prózy?

Určite mi šlo o fenomén spoločenskýa určite mi šlo o oponentúru k nemu prá-vom čistého, neskresleného pohľadu mla-dosti na etiku, deformácie, realitu tých čias.Slovom, na život. Aby sa s ním mladý hr-dina konfrontoval a v tej konfrontácii si vy-tváral vlastnú mravnú identitu, podľa mož-nosti čistejšiu, ako bolo vtedy v krajizvykom. A ako je, žiaľ, v kraji zvykomi dnes. Tak akosi to bolo v zámere. Keď somvšak tie prózy už písala, šlo mi celkom urči-te hlavne o to, aby som ich napísala dobre,presvedčivo, bez pretvárky, autorskej aro-gancie a neomylného poučovania.

• Na začiatku 90. rokov niektorí exilovíliterárni kritici považovali štyridsaťrokov našej literatúry za obdobie ume-leckej stagnácie, ba dokonca vedomejkolaborácie s ideológiou totalitného ko-munistického režimu. Samozrejme, že ta-kýmito paušálnymi hodnoteniami preu-kázali, keď už nič nie iné, tak aspoň svojunezorientovanosť v našej zložitej realite.Veď napríklad vaše prózy, konkrétne Tu-lák, už len tým, že ich hrdinovia odmie-tajú schizofrenický životný štýl dospe-lých, dostávali sa do kolízie s existujúcimspoločenským systémom. Naozaj, prečoste po celé tie roky nevyužili možnosť ro-zísť sa s týmto systémom, emigrovať, a ži-

li ste, už ako renomovaná autorka, naďa-lej tu medzi nami?

Názory kritikov - a to nielen exilových- samozrejme majú vychádzať zo znalostiskúmaného predmetu, v tomto prípade šty-ridsaťročia našej literatúry. Ak ktokoľvekvyslovuje kritické názory bez poznania ve-ci, nuž tie názory nemajú cenu a netreba siich všímať, alebo - ak to stojí za to - trebas nimi polemizovať. My, čo sme tu vtedy žilia pracovali, vieme že dosť bolo toho, čoumeleckú tvorbu dusilo a obmedzovalo,dosť, ak nie až priveľa, bolo aj kolaborácieči už vedomej, alebo malej, účelovej (každýmal deti a chcel ako-tak slušne žiť), určitevšak to nebolo obdobie dákej výraznej ume-leckej stagnácie. Nepriazeň mocných-zná-ma vec - tvorbe neškodí (tvorcovi možno,ale tvorbe nie). Priveľká priazeň mocnýchvšak tvorbe škodí určite. To jasne ukážu ajdejiny literatúry, keď raz k nim niekto se-rióznejšie pristúpi, aby spravodlivo uspo-riadal sprehádzané hodnoty nielen našichminulých, ale už aj našich súčasných dní.

JARUNKOVÁ 13 JARUNKOVA

• Vráťme sa, prosím, k emigrácii. Po ro-ku 1968 odišiel Ladislav Mňačko, odišlaJaroslava Blažková, odišli ďalší autori.Ich odchod bol zaiste heroickým protes-tom proti tomu, čo sa tu stalo, i tomu, čosa tu bude diať. Kto však kedy rozsúdi,čo bolo väčšou odvahou. Či odísť a takspretŕhať korene so svojím kultúrnymgenofondom, čo pre talentovaného tvor-cu je niekedy až osudová tragédia, alebozostať a v medziach svojich ľudskýchmožností vzdorovať mocným a ich tisíco-rakým rafinovanostiam.

Ja osobne som na možnosť emigrovať ni-kdy ani len nepomyslela. Nebolo to pre zá-pecníctvo, veď cestovala som dosť, trochasom sa vo svete zorientovala; jasne som siuvedomila, že nikde inde ako doma žiť ne-môžem. Ako by som inak mohla napísaťTuláka, ktorého ste spomenuli, alebo ho-ciktorú, ba vlastne každú zo svojich kníh.Sirény síce sladko spievali: ostaneš, budešsa mať lepšie, ibaže kde a ako by som samohla mať lepšie bez domova?

• Medzi kritikmi ste zaf ixovaná ako au-torka spoločenskej prózy pre mládež,k čomu ste ostatne prispeli aj vy sama,keď ste v známom rozhovore s Jánom Po-liakom poznamenali, že tvorba pre detinieje vaším odborom. Myslím si, že tátopoznámka bola len výrazom vašej príslo-večnej skromnosti a že v skutočnosti su-verénne ovládate i tvorbu pre túto veko-vú kategóriu. Potvrdili ste to jednaksvojím debutom, ale i radom ďalších mi-niatúr, ktoré nasledovali po knižočkeO jazýčku, ktorý nechcel hovoriť. Pró-zičky O psovi, ktorý mal chlapca, O To-mášovi, ktorý sa nebál tmy, ale predo-všetkým miniatúra O dievčatku, ktoréšlo hľadať rozprávku, sú výnimočnýmitextami, ktoré môže napísať len autor do-konale rozumejúci dieťaťu. Mimocho-dom, stále trváte na tom, že tvorba predeti nie je vaším odborom a že pre detipíšete - ako ste sa boli vyjadrili - „skôrlen tak, pre potešenie?"

Áno, „malé" detské knihy som naozaj pí-sala „len tak pre potešenie", pre ten svet, doktorého človek musí vojsť (oddýchnuť si od„normálnej" knihy), ak chce byť s detička-mi a niečo im porozprávať, zaujať ich. V ča-se, keď tieto knižky vznikali a slovenskádetská literatúra búšila na dvere literatúryveľkej, omieľala sa medzi teoretikmi takámyšlienka, že deťom možno hovoriť všetkoa o všetkom (myslelo sa, samozrejme, navýsostné záležitosti dospelých). Ja soms tým hlboko nesúhlasila. Zdôvodňovaťpríčiny by si vyžiadalo priveľa priestoru -ide o psychológiu dieťaťa a pradivo det-ského sveta vôbec. Slovom ide o veci veľ-mi vzácne. Písať pre malé deti som vtedyi dnes považovala za náročnejšie ako písaťsi len tak pre polo- alebo úplne dospelých.Ja som totiž na písanie potrebovala vždyúplnú slobodu. Keď som knihu začínala, eš-te som nevedela, pre koho bude, alebo v kto-rom vydavateľstve vyjde. A tie knihy premalé deti, ten pohyb v ich svete musel pri-jať mnohé obmedzenia, ak sa nechcel staťdupotom slona v porceláne. A hneď bolo poabsolútnej slobode. Tak som ja vnímalatvorbu pre malé deti. Kto to nechce uznať,nech mi aspoň uverí. Tých kníh je šesť a ne-písali sa ľahko. Ale radosti pri nich bolodosť.

• Boli ste dlhoročnou organizátorkouzdruženia Priateľov detskej knihy. V bý-valom Československu ste sa ako najzá-važnejšia autorita dvoch národných lite-ratúr pre deti a mládež stali prezidentkoučeskoslovenskej sekcie IBBY. Dnes ste,myslím na škodu veci, mimo tohto dia-nia. Necítite sa už byť autoritou, aleboslovenská sekcia IBBY, medzinárodnéhozdruženia pre detskú knihu, nepredsta-vuje dnes takú autoritatívnu inštitúciu,pre ktorú by bolo hodné obetovať časa energiu?

Ale ja vôbec nie som mimo tohto diania.Vzdala som sa síce funkcií, pretože - a too mne dobre vedia všetci moji spolupra-covníci a súputníci na ceste za dobrou det-skou knihou - som vždy hlásala nutnosť ge-

JARUNKOVÄ 14 JARUNKOVA

neračnej výmeny na všetkých dôležitýchpostoch. Generácia starých rodičov je sícepre deti veľmi významná, pri me-dzinárodných i domácich veslách by všakmali byť ľudia mladší. Skúsení, vzdelaní,energickí a vo fachu známi. V tomto zmys-le som sa usilovala pôsobiť na chod našejorganizácie už vtedy, keď som ešte bola jejpredstaviteľkou. Len tak na margo: prezi-dentka čs. sekcie IBBY bola jediná funkcia,ktorú som zastávala, potom už len po revo-lúcii ma na štyri roky zvolili za predsed-níčku Klubu nezávislých spisovateľov.

• V prvej polovici 90. rokov prebehla vBibiáne anketa o súčasnej slovenskej det-skej literatúre, o situácii, v ktorej sa na-chádza, o dielach, ktoré ju zvierohodňu-jú. Dovoľte, aby som sa na záver spýtalaj vás: Čo vás z pôvodnej tvorby pre de-ti a mládež 90. rokov oslovilo, pripravilovám umelecký zážitok a súčasne vás vy-provokovalo k zamysleniu sa nad jej po-slaním?

V mojom vedomí, pravdaže, žije niekoľ-ko významných mien a tiež diel z tejto ob-lasti, komplexným obrazom to však nazvaťnemožno. Informovanosť o nespočetnýchvydavateľstvách je na škodu veci zlá a ne-úplná, denníky dávno opustili kultúrny zvykoznamovať, aké knihy v týždni alebo aspoňv mesiaci vyšli. Ťažko sa potom orientovať,čo si prečítať a čo nie. Navyše, človek je užtaký, keď má svoje roky a má aj vytríbenéčitateľské návyky, číta podľa svojich záuj-mov, pravdaže, knihy pre dospelých. Mie-nim sa však polepšiť. Po prvé preto, že mičosi v tom mojom čítaní chýba, po druhéma na tom výlete asi všeličo aj poteší a potretie, vkročím opäť dobre pripravená do fa-rebného obrazu, v ktorom som donedávnabola ako doma..

Za rozhovor ďakuje ONDREJ SLIACKY(1997)

BIBLIOGRAFIA KLÁRY JARUNKOVEJ

PRÓZA:Hrdinský zápisník (1960), Deti slnka (1962), Zlatá sieť (1963), Jediná (1963), O jazýčku,ktorý nechcel hovoriť (1964), Brat mlčanlivého Vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Pár kro-kov po Brazílii (1972), Tulák (1973), O psovi, ktorý mal chlapca (1974), Tiché búrky(1977), Horehronský talizman (spoluautor Július Chudík, 1978), Stretnutie s nezvest-ným (1978), O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy (1978), Obrázky z ostrova (1979), Čiernyslnovrat (1979), Kde bolo, tam bolo (1980), O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983),O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku (1984), Dedko a vlk (1989), Nízka oblačnosť(1993).

HRA:Čierna hodinka plná divov a fantázie (1961).

KLÁRA JARUNKOVÁ sa narodila 28. apríla 1922 v Červenej Skale (súčasť obce Šu-miac), na gymnáziu v Banskej Bystrici maturovala roku 1940. V rokoch 1940-1943 pô-sobila ako učiteľka na detvianskych lazoch Korytárky, v rokoch 1943-1947 bola úrad-níčkou na bratislavskej radnici, v literárnej redakcii Čs. rozhlasu pracovala v rokoch1953-1954, v rokoch 1954-1984 bola redaktorka satirického časopisu Roháč. Od roku1984 sa venuje výlučne literárnej tvorbe. Jej diela vyšli takmer v tridsiatich jazykoch.

JARUNKOVÁ 15 JARUNKOVÁ

Prísady ľudskostiRozhovor s Máriou Ďuríčkovou

Bolo krásne slnečné odpoludnie, keď som sa vybrala na návštevu k jubilujúcej spi-sovateľke. Najkratšia cesta k nej na Vlčkovu ulicu v Bratislave ma viedla do kopca postrmých schodoch. Na ich začiatku sa ma zmocnila z detstva zafixovaná chuť spočítaťich, no už po prvých stupienkoch ju zahnal iný obraz v mojej mysli. Tie schody sa miodrazu stali symbolom životnej púte spisovateľky. Spomenula som si na slohovú prácuMarky Pieckovej zo Zvolenskej Slatiny, ktorou si vybojovala možnosť študovať, na utr-penie učiteľky Márie Masarykovej, ktorá v otvorenom masovom hrobe po oslobodenínašla aj svojho manžela, na spisovateľku Máriu Ďuríčkovú, ktorá bola takým častýmhosťom Slovenského rozhlasu, ako často vychádzali jej knihy. Ba ešte častejším, lebojej rozprávkové hry boli a sú ozdobou nedeľného ranného vysielania pre deti. Jej kniž-ky s venovaním som si starostlivo odkladala a dnes ich ponúkam svojim vnúčatám akoovocie s vitamínmi podporujúcimi zmysel pre krásu, dobro, spravodlivosť i lásku. A od-porúčam ich do každej rodiny ako abecedu človečenstva.

Kráčajúc zadychčaná po schodoch som uvažovala, kde brala táto osamotená ženaenergiu na to ustavičné stúpanie, prerušované len nanúteným odpočinkom. Povzbu-dzovali ju ocenenia? Získala päť vydavateľských cien Mladých liet, Cenu Fraňa Kráľa,Cenu Zväzu slovenských spisovateľov, Cenu v medzinárodnej súťaži Pre deti atómovéhoveku, Európsku cenu za detskú literatúru provincie Di Trento v Taliansku, dve knihy súzapísané na Čestnej listine H. Ch. Andersena. Napriek tomu, že čerpala vždy z národ-ných prameňov (alebo práve preto?), jej knihy boli preložené do 21 jazykov.

Nie, nie ocenenia sú meradlom spisovateľovej práce, nie počet knižiek, dokonca aninie ich čitateľská úspešnosť. To spisovateľka vedela, a asi preto tak sústredene šla svo-jou cestou (možno tou dobšinskovsky - rozprávkovo najťažšou) a prostredníctvom svo-jich kníh viedla nepretržitý dialóg s deťmi.

Vedela som, že táto prvá dáma slovenskej rozprávky (týmto titulom jej nechcem uprieťiné literárne úspechy) mi nepríde otvoriť dvere domu. Podá mi kľúč cez okno, ako tov poslednom čase robieva, lebo schody už vyčerpávajú jej fyzické sily. Sila ducha všakprekonáva únavu z rokov. A vďaka tomu môžem čitateľom Bibiány ponúknuť tento roz-hovor.

• Pani Ďuríčková, zdá sa mi, že ste do litera-túry vstupovali váhavo. Povzbudila vás k to-mu redakčná práca, alebo ste už s tvorivýmizámermi prišli po vojne do Bratislavy?

Pôvodne som sa vôbec nechystala na spiso-vateľskú dráhu. Mala som svoj malý učiteľskýsvet, zakaždým niekde na vidieku, popri škol-skej práci som pracovala v miestnej kultúre.Okrem toho sme si s kolegom Vojtechom Masa-

rykom založili rodinné hniezdo, do ktorého sanám narodil synček Janko... Lenže prišla vojnaa pustošila. V Povstaní mi za najtragickejšíchokolností zahynul manžel, čo ma poznačilo nacelý život. Potom ma prikvačila zdĺhavá choro-ba, v dôsledku ktorej som musela zanechať mi-lované učiteľovanie. Zrútil sa môj malý svet.

Keď som sa zdravotne ako-tak pozbierala,uchýlila som sa v redakcii detských časopisov

OURIČKOVÁ 16 ĎURICKOVÄ

a neskôr vo vydavateľstve pre deti a mládež. Tamsom sa pomaličky spamätávala zo svojej traumya hľadala som novú náplň pre svoj vykradnutý ži-vot. Začala som písať veršíky a rozprávočky predeti, uverejňovala som ľudové povedačky, bájkya povrávky. Deti čítali moje texty, páčili sa ima mne sa páčilo medzi deťmi. Tak som sa priži-vovala na detskej veselosti a optimizme, ceruzkaa papier sa mi stali liekom a ja sama sebe terape-utom. Tú cestičku objavili predo mnou už iní.Bulharský spisovateľ Jordán Radičkov hovorí:„Literárna tvorba, toje úkryt pre raneného." Abás-nik Ján Kostra píše: „Včely písmeniek / na všet-ku bolesť sveta našli liek."

• Vydavateľstvo pre deti a mládež sa na dlhýčas stalo vaším druhým domovom. Na ktorúredakčnú spoluprácu a s ktorými spisovateľ-mi si rada spomínate?

V čase centrálneho vydávania detskej litera-túry sústreďoval sa všetok mozgový trust detskejliteratúry okolo vydavateľstva Mladé letá, takžesme sa všetci poznali a navzájom sme spolu-pracovali. Dodnes sa všetci viac-menej pozná-me. Je to komunita osobností, skvelých ľudí a vý-borných odborníkov. Aby som sa náhodounedotkla niekoho, ak by som ho tu neuviedla,sústredím sa iba na tých, čo nás už opustili a po-zerajú na nás z nebeského obloka. Nuž teda:

Nezabudnuteľná dvojica Janko Poliak a Zlat-ko Klátik.Vážené panie Mária Rázusová-Martákováa Maša Haľamová.Dve družné Margitky: Valehrachová a Príbu-sová.Rozšafný a elegantný Ľudo Zúbek.Veselé panie Krista Bendová a Elena Čepče-ková.Vlastne, ked na to pozerám, aj tento výpočet

mojich nežijúcich živých je neúplný - tak prosímvšetkých o prepáčenie...

• Vy ste už mali svoje prvotiny za sebou, keďv roku 1959 vstúpil do literatúry pre deti Ľu-bomír Feldek (Hra pre tvoje modré oči) i Mi-roslav Válek (Kúzla pod stolom) a dali jej no-vý smer, vytvorili nový typ komunikácie nalinke básnik - dieťa. Ako ste to vnímali vtedya aký význam tejto poetike pripisujete dnes?

Bežali päťdesiate roky a my pracovníci naúseku detskej literatúry sme si čoraz nalieha-vejšie uvedomovali, že sa dovtedajší spôsob pre-zentácie detskej literatúry prežil a žiada sa čosinové. A tak vydavateľstvo Mladé letá, v zmyslevirtuálneho príkazu doby, vypísalo súťaž, ba nie-len jednu, ale hned dve: najprv súťaž na lepore-lo a o rok nato súťaž na poviedku zo súčasnosti.Obe súťaže priniesli významné výsledky.V súťaži na leporelo vyriekol nové slovo Ľubo-mír Feldek básnickou skladbou Hra pre tvojemodré oči. V súťaži na poviedku vyvolala po-zornosť Klára Jarunková rukopisom Hrdinskýzápisník a mimo pozornosti neostala ani mojapoviedka My z ôsmej A.

Tie súťaže priniesli nový typ komunikáciemedzi autorom a dieťaťom. Už nie autor hovo-ril o deťoch dospelým hlasom, ale samotnédieťa uplatňovalo svoje detské videnie a chá-panie sveta. Samo dieťa hovorilo o sebe a se-be vlastným jazykom, ktorý sa nevyhýbal anislangu.

Hra pre tvoje modré oči vyšla už v roku 1959,prozaické dielka o rok na to. A takmer súčasnes nimi sa vyrojili dalšie - Eleonóra Gašparová:Jurkove obrázky, Jaroslava Dlážková: Ohňostroj

ĎURICKOVÄ 17 DURlCKOVÁ

pre deduška, moja Dánka a Janka. A potom die-la ako na bežiacom páse: Ahoj, prvá trieda! Tó-no, ja a mravce, Brat mlčanlivého Vlka, Stíhačna galuskách, Jediná, Môj skvelý brat Robinzon,MájkaTárajka... Tie knihy plné naozajstných ži-vých detí, vôbec nie iba vzorných, skôr naopak,detí, akých je najviac, so všetkými chybami, sla-bosťami a problémami. Dnes sa to zdá samo-zrejmé, ale v tom čase to bolo veľké oživeniev našej literatúre a prinieslo aj oživenie čitateľ-ského záujmu o súčasné témy.

V prvej fáze nazvali teoretici toto novátorstvoproste „nová vlna", ale neskôr sa ujal názov „li-teratúra detského aspektu". Autorom tohto ter-mínu je profesor Ján Kopal.

Zaujímavé je, že prozaická časť „literatúrydetského aspektu" bola v znamení ženskej avant-gardy: K. Jarunková, J. Blažková, M. Ďuríčko-vá, E. Gašparová. Bol to kvalitatívny skok, kto-rý znamenal v slovenskej detskej literatúrepodstatný obrat.

V poézii „detského aspektu" mali primátmuži. Za jej erbové dielo sa pokladá Hra pre tvo-je modré oči. Nakoniec Ľubomír Feldek jevýznamný tvorca a iniciátor v oblasti literatúryv najširšom chápaní, nielen detskej.

• V rozhovore s Jánom Poliakom ste pove-dali: „Rozprávka, to je najväčšia udalosť môj-ho detstva. Očarenie z nej nosím ustavičnev sebe." Keby ste to nevyriekli, usvedčila byvás z toho vaša tvorba. Rozprávky ste pre-kladali, vyhľadávali, dotvárali ich, rekon-štruovali, majúc na zreteli dokonalejší literár-ny tvar i detského čitateľa, písali ste novérozprávky s folklórnym námetom, uplatniliste svoju vlastnú fantáziu v autorských roz-právkach. Bol to zámer, vedomé usmerňova-nie svojho talentu alebo z neho prýštiaca in-tuícia, ktorá vám umožnila majstrovskyzvládnuť každú rozprávkovú tému?

Rozprávka rástla so mnou od mala-malička,a to najmä zásluhou mojej starkej. Bola to mat-ka môjho otca a žila s nami v jednej domácnos-ti. Mala pre nás deti najviac porozumenia a naj-viac času. Vedela aj krásne priasť. Zlatá priadka.Prstami odvíjala z kúdele niť a ústami odvíjalarozprávku, úchvatné deje, v ktorých sa odohrá-vali najväčšie zázraky.

Rozprávka ma obohatila krásou, vložila mido srdca silu a smelosť, dala mi krídla, zasialami do duše svoju pravdu. Lebo rozprávka vie,kde je pravda. Je ako dobrý sudca, prináša spra-vodlivosť. Ona bola východiskom i cieľom mo-jich tvorivých ambícií. Pomáhala som jej obhá-jiť svoje miesto až do našich čias.

• Osobitne ma svojho času zaujalo vaše roz-právanie o tom, ako ste získavali a spracúvalimateriál na bratislavské povesti. Po kniháchpozbieranej ľudovej slovesnosti na sloven-skom vidieku ste nás presvedčili, že ľudováfantázia spriadala svoje príbehy aj v pro-stredí miest. Možno jej objavovanie a sprí-stupňovanie nazvať „literárnou archeoló-giou, odkrývaním pokladov"?

Po presídlení do Bratislavy som sa niekedyzúčastňovala na vlastivedných pochôdzkach,ktoré organizovala (a organizuje dodnes) BIS,Bratislavská informačná služba. Prekvapilo mavtedy, aká je Bratislava opradená bájami a po-vesťami, hotové rozprávkové mesto. Popri his-torických faktoch sa vo výkladoch sprievodcovvyskytovali aj mýty a povesti: z Dunaja vychá-dzajú vodníci a rusalky, po Michalskej veži blú-di o polnoci Čierna pani, obor Klingsor si obrá-ti Bratislavský hrad na štyri veže a posedí si naňom ako na stolčeku...

Keď potom prišiel ten čas, že som sa pustilaobjavovať a odhaľovať tie staré látky, veruže sato dá nazvať aj „literárnou archeológiou". Dalasom si totiž tvrdú podmienku, že sa pri ich spra-cúvaní budem držať i faktov. Aj ked základnýnámet bude fantazijný a nadprirodzený, všetkyokolnosti musia byť historicky pravdivé. A taksom každé miesto, kde sa povesť odohrávala,prešla vlastnými nohami a obzrela si ho na vlast-né oči. Naštudovala som si, kedy sa príbeh mo-hol odohrať, kto vtedy vládol, ktorý kráľ čikráľovná, s kým viedli vojny, ako vtedy ľudiabývali, ako sa obliekali, ako sa stravovali... Postopách povestí som sa túlala po Dúbravke, La-mači, na Devíne, v Rusovciach, v Svätom Jure,zašla som aj do Pobedima, Velehradu, Mikulčíc,Starého Mesta, do Ostrihomu aj do Kelemancie(rímska vojenská stanica pri Komárne). Stretá-vala som sa s bratislavskými starousadlíkmi, aleaj s ľudmi od vedy, študovala som v knižniciach,

OURlCKOVÁ 18 DURlCKOVA

robila som si nekonečné výpisky... Tak som sazoznamovala so starou Bratislavou, tak som sanadýchala jej atmosféry. Takže tie povesti súvlastne aj literatúrou faktu, popri základnom po-vesťovom príbehu obsahujú veľa histórie. Sú -ako sa vraví - citovým dejepisom.

• Nechcem obísť ani vašu poviedkovú, nove-listickú tvorbu. Najmä Májka Tárajka si materaz získala rovnako ako v čase, keď vyšla poprvý raz. V nej som objavila aj vyznanie, kto-ré vystihuje vašu literárnu orientáciu: „Vidísa mi, že tie dávne veci sú zaujímavejšie akoterajšie... O tom dávnom sa aj rozpráva zau-jímavejšími slovami." Nie je dôležité, aké súdávne, ale že pod vaším perom znova ožívajú.V Májke Tárajke sú to príbehy z vášho det-stva.

Majkin príbeh posúva knižka bližšie k nášmučasu, do obdobia družstevnej dediny, ale tá Máj-ka, jej myslenie, cítenie i všetky prejavy, to jeona, budúca spisovateľka. Aby som lepšie zdô-vodnila jej precitlivené vnímanie, „obdarila"som ju telesným neduhom, knísavou chôdzou,ktorú spôsobuje choroba bedrových klbov. Takmá Májka Tárajka príležitosť pochopiť hlbšie ťaž-ký životný údel postihnutých ľudí.

A prihodilo sa pritom čosi zvláštne, akýsidruh anticipácie: mladučká Májka Tárajka pre-žíva v detstve to, čo na prahu staroby postihlosamotnú autorku.

• Kedy sa vám najlepšie písalo - vo chvíľachpohody a šťastia, alebo keď ste sa potrebova-li zbaviť starostí a žiaľov?

Bývali chvíle, keď potreba samovýpovedebola veľmi naliehavá, a tak si vynútila svoj časnapríklad v noci. Tým, že som svoj problém sfor-mulovala do slov, stratil do značnej miery svojupálčivosť. Pri písaní vo dne som neraz pozabud-la na hrnce na sporáku a potom bývalo veru ajpo hrncoch, aj po večeri.

Zamestnaná žena-matka to mala aj vtedy veľmizložité. Mojím hlavným písacím časom bývali so-boty a nedele. Navarila som na dva dni a potom užbol aký-taký pracovný pokoj. Teraz, z odstupu ča-su, musím uznať, že moje vyhostenie z redakcie Sl-niečka v roku 1970, akokoľvek kruté a nespravod-livé, prinieslo môjmu písaniu úžitok. Poskytlo mi

čas, ktorý mi dovtedy permanentne chýbal. Odra-zu som mala kedy presedieť v Univerzitnej knižni-ci celé hodiny, mala som kedy zájsť si za starými„Prešpurákmi" alebo na študijné pochôdzky zahistóriou Bratislavy. Nebyť tohto darovaného ča-su, sotva by bol vznikol taký obsiahly komplexbratislavských a dunajských povestí, bájí a histo-rických obrázkov. Potvrdila sa stará pravda, ževšetko zlé je na niečo aj dobré.

• Váš kontakt s kultúrno-spoločenským dia-ním smerujúcim k deťom je už menej inten-zívny, sledujete ho však z odstupu, ktorý vámasi poskytuje možnosť zreteľnejšie vnímať je-ho pozitíva a negatíva ako nám, čo sme v ňomponorení.

Dnešný život ponúka deťom veľmi veľa kul-túrnych aj rekreačných podnetov: rozhlas, tele-vízia, videá, cédečka, internet, časopisy... Led-va-ledva sa medzi to zmestí aj dajaká kniha. Týchpodnetov je vlastne až priveľa, a čo je horšie, ne-prichádzajú vždy v mene dieťaťa, nie dieťa aje-ho prospech je cieľom tejto aktivity. Jeho dô-verčivosť sa využíva (zneužíva?) na reklamnéa trhové efekty. Médiá, vydavateľstvá a iné kul-túrne ustanovizne sa potom predbiehajú, ako bydieťa prilákali, zľavujú z nárokov a pracujú nazáklade čoraz nižšieho spoločného menovateľa.Aké len slabé a nuladuché sú mnohé televízneseriály, ale aj texty v detských časopisoch a kni-hách, najmä tie odkukané zo západného sveta!Aké sú výtvarne vtieravé a neoriginálne, napo-dobňujúce vševládny disneyovský stereotyp,ktorý už, žiaľ, napodobujú aj mnohí naši ilustrá-tori. Oni síce vedia, že sa tým degraduje vkusnašich čitateľov, ale mnohí sa prispôsobujú, abyvyžili vo svete všemocného trhu.

V tejto záplave podnetov, lákajúcich detskúpozornosť, najväčšmi chýba hodnotná kniha.Knihu nenahradí televízia ani video, kniha je ne-zastupiteľná. Obsahuje dôležité prísady ľudskos-ti, ktoré sú v nej skryté ako vitamín v jablku. Ktoneprejde v detstve a mladosti lektúrou primera-ných kníh, nemá šancu vyvinúť sa na plnohod-notného človeka. Potom sa čudujeme, prečo sastretávame s toľkými prejavmi hrubosti, sebec-kosti, bezohľadnosti. Takíto ľudia zväčša neab-solvovali ten jednoduchý morálny kódex, ob-siahnutý v detských rozprávkach a príbehoch.

DURlCKOVÄ 19 DURlCKOVA

V rozhodujúcom štádiu života, v detstve a mla-dosti, sa im nedostalo základného staviva na vy-budovanie plnohodnotnej psychickej osobnosti.

• Pani Ďuríčková, píšete ešte? Aká nedokon-čená práca leží na vašom stole?

Leží tam Zemský kľúč, povesti, rozprávkya povrávky z okolia Zvolena. Ja viem, tá knihauž vyšla, dokonca dvakrát, no ešte stále nie jehotová. Slovesného materiálu v mojom rodnomkraji je veľa, vynára sa ďalší a další a ja ho zbie-ram a ukladám na kôpku. Bola by večná škodanechať ho zahynúť, ved ak nie ja, kto by ho užpozbieral?

Atak stojím nad tým stolom ako gazdiná v je-sennej záhrade a schraňujem poslednú úrodu. Jev nej, napríklad, povesť o kúpeľoch Dudince ajo kúpeľoch Sliač, povesti o banských mestáchKremnici a Banskej Štiavnici, je tam rozšírenápovesť o múdrej Ineši, balada o otrávenej Anič-

ke z repertoáru mojej starkej, zaujímavé rozprá-vanie z povstaleckého Zvolena a mnoho ďalšíchväčších i menších slovesných skvostov. Popre-stýkané sú drobnými autentickými záznamami,žartovnými aj vážnymi povrávkami a pesnička-mi - v tom istom duchu a štýle ako Zemský kľúč.Tento dodatočný zber by ho mal rozšíriť aj pre-hĺbiť.

• Je pre vás rok osemdesiatych narodenín,keď každý chce oceniť vašu prácu, príjemný?

Každé moje jubileum je pre mňa ťažké. Je tobilancovanie vlastného života a práce, spojenénavyše s náročnými spoločenskými úlohami. Ajosemdesiate výročie ma napĺňa pocitom úzkos-ti. Na jednej strane ma teší zvýšený záujem mo-jich priateľov a známych, na druhej strane sahrozím veľkého náporu spoločenských povin-ností - pretože už žijem z posledných síl.

(1999)

BIBLIOGRAFIA MÁRIE ĎURÍČKOVEJ

POÉZIA: Rozprávka o Dedovi Mrázoví (1954), Zajko a líška (1957), Čarovná píšťalka (1958).

PRÓZA: Zajtra bude pekne (1959), My z ôsmej A (1960), Dánka a Janka (1961), O Guľkoví Bombuľko-vi (1962), Stíhač na galuskách (1963), Jasietka (1963), Útek z gramatiky (1965), Májka Tárajka (1965), Pa-pierová rozprávka (1968), Sestričky z Topánika (1969), Dánka a Janka v rozprávke (1970), O Katarínkea Túlavom vrchu (1970), Jožko Mrkvička Spáč (1972), Nieje škola ako škola (1974), Najkrajšie na svete(1976), Kľúče od mesta (1981), Domček, domček, kto v tebe býva? (1983), Jahniatko v batohu (1984), Čosi hračky rozprávali (1986), Emčo (1988), Rozprávky Čierneho Filipa (1989), Vtáčik, žltý zobáčik (1998).

ROZPRÁVKY A POVESTI: Janček Palček (1970), Biela kňažná (1973), Dunajská kráľovná (1976), Preš-porský zvon (1978), Zemský kľúč (1986), Panenská veža na Devíne (1988), Zlatá priadka (1995), Dunaj-ské povesti (1996).

ZBORNÍKY A ANTOLÓGIE: Vezieme sa, vezieme (1954), Detský rok (1955, 1959), Povedala strakavrane (1955), Rapotanky (1955), Za humnami (1955), Vtáčia svadba (1956), Na hole, ovečky, na hole(1957), Preletel vták cez slatinské vŕšky (1960), Bohatier Kremienok (1965), Dievčina s medenými vlas-mi (1969), Išlo dievča po vodu (1969), Terézia Vansová: Biela ruža (1969), Koktail na rozlúčku (1970),Laponček Sampo (1974), Zlatá brána (1975), Sedemfarebný kvietok (1975), Krása nevídaná (1977), Zázrač-ná breza (1983), Keď národ malý stal sa veľkým (1984), Zlatý hrach (1988), Aľonuška (1989), Spievaj si,vtáčatko (1990), čarovná Nesmejanka (1990), Slncové dievčatko (1995), Knižka pre všetky slovenské deti(1997), Poslali ma naši k vašim (2000).

ROZHLASOVÉ ROZPRÁVKOVÉ HRY: Laponček Sampo (1967), Zlatá priadka (1972), Pieseň pre Vali-vrcha (1973), Mokrý Ďurko (1976), Bratček z tekvice (1975), Drevulienka (1983), Zuzana a vodník (1985),Dunajská kráľovná (1993).

MARIA ĎURlCKOVÄ - MASARYKOVA, rodená Piecková, sa narodila 29. septembra 1919 vo Zvo-lenskej Slatine, v roľníckej rodine. V rokoch 1934 - 1938 študovala na Učiteľskom ústave v Lučenci, v ro-koch 1946 - 1949 na pedagogickej fakulte v Bratislave (slovenčinu - ruštinu) formou diaľkového štúdia.Ako učiteľka pôsobila v Humennom, Hornom Tisovníku, Žitnej, na Šajbe (Strelníky), v Omastinej a v Bra-tislave. Od roku 1952 pracovala ako redaktorka časopisu Družba, Zornička, od roku 1954 vo vydavateľ-stve SNDK (neskorSie Mlate letá). V rokoch 1969 - 1970 bola šéfredaktorkou obnoveného Slniečka, odroku 1971 sa venuje len literárnej tvorbe. Roku 1969 získala Cenu Fraňa Kráľa za dovtedajšiu tvorbu predeti a mládež.

DURlCKOVÁ 20 ĎURlCKOVÄ

ZAVŠE RADOSŤ Z PLAVBY,ZAVŠE CLIVOTA

Rozhovor s Vincentom Šikulom

• Nie je ľahké zhovárať sa s autorom o tvor-be, ktorú už analyzovali významní literárniteoretici a kritici, a neopakovať sa pritom.Lenže čas plynie, nové skúsenosti prinášajú ajnový pohľad na veci minulé, spisovateľ nový-mi knihami svoje tvorivé postupy potvrdzu-je, rozvíja, inovuje, dakedy i popiera. Navyšeešte stále je tu nádej, že nie všetko už bolo po-vedané. Začnime teda od začiatku. Povedztenám, aký bol impulz - vnútorný či vonkajší,ktorý vás po úspechoch vo „veľkej literatúre"viedol vstúpiť aj do „literatúry malej".

Do oboch som vstupoval naraz. Ani som si tovlastne neuvedomoval. Vstupoval som ako čita-teľ, ktorému sa málilo kníh najprv v dedinskeja neskôr v kláštornej knižnici. Dieťa si neuve-domuje, že medzi knižkami je rozdiel, jednodu-cho si vyberá, spočiatku iba podlá obrázkov, ne-skôr podľa vlastných finančných možností. Niekaždé dieťa natrafí na dobrú a bohatú knižnicualebo aspoň na dobrého poradcu. Naozaj, máli-lo sa mi kníh. Vlastné som mal iba dve. Mal somz nich takú radosť, že som sa nimi každému chvá-lil, a kedže som bol žičlivý, požičal som ich skôr,ako som ich stihol dočítať. Neviem, či si vie nie-kto predstaviť, aká to bola pre mňa strata a akosom za nimi žialil. Chcel som si ten stratený svetprinavrátiť, ba aj ho aspoň trochu obohatiť. Chcelsom i ja niečo napísať. A keď som začal, neroz-mýšľal som o tom, či to bude niekto čítať, ba naj-mä spočiatku som si všetko napísané úzkostlivoskrýval. Bol to môj svet a bol som nerád, ak midoň niekto nazeral. Bol som vtedy ešte stálechlapec alebo som už začínal byť dospelý? Anisám neviem. Zavše ani dnes neviem, či, no najmäčo píšem pre deti a čo pre dospelých. O takýchveciach sa rozhoduje, až keď chcem niečo uve-rejniť, keď treba vybrať z toho, o čom sme roz-mýšľali ale4bo to aj napísali akoby dávnejšie...

• Spomienky na detstvo vo voľne kompono-vanej skladbe poviedok Pán horár má za klo-búkom mydleničku pokračujú v kompozičnesústredenejšom vyrozprávaní príbehu Prázd-niny so strýcom Rafaelom a po dlhšom časo-vom odstupe v próze o dospievaní s názvomLiesky. Ich autobiografický charakter nabá-da k pátraniu po miere zastúpenia autentic-kých spomienok a autorskej štylizácie.

Kedysi sa mi zdalo, že si všetko vymýšľam.Zároveň som si však uvedomoval, že by som anipriveľmi vymýšľať nemusel, stačilo by iba za-znamenávať. Dnes sa mi zdá, že som nevymys-lel skoro nič. Človek sa iba učí, učí sa vyberaťa skladať, a myslieť pri tom. Do autentickéhonaučil som sa vkladať aj to, čo zažili alebo mipovedali iní. Neraz som si pripadal ako rezbár,ktorý vyrába figúrky a chce z nich stvoriť malýbetlehem, v ktorom, pravdaže, nemôžu chýbaťani vtáčence, ani vôl a osol, ani ovečky a všeli-jaké iné zvieratká. Inokedy som si pripadal akodirigent alebo dedinský kapelník, ak chcete. Aleaj to všetko som kedysi robil alebo som sa ľah-ko vedel do takej úlohy vžiť. Rozprávačovi savšak zavše žiada hovoriť aj o tom, čo nerobil, čosi ešte nemal príležitosť vyskúšať, o svojich túž-bach. A ked sa dá do písania, koľkokrát ani sámnevie, netuší, kam ho knižka zavedie. Lebo kniž-ka, každá knižka, je i hľadaním, je to cesta lo-ďou, zavše radosť z plavby, zavše clivota...

• Iste je nezmyselné robiť nejakú deliacu čia-ru medzi literatúrou pre deti a mládež a lite-ratúrou pre dospelých, najmä ak vyznávaniestarú pravdu, že dobrú knihu pre deti si radiprečítajú aj dospelí. No predsa len autor vý-berom témy a spôsobom jej podania niečopredurčuje. Ako z tohoto hľadiska posudzu-jete poviedku S Rozarkou?

SIKULA 21 SlKULA

Rozarku som písal pre dospelých. Je to no-vela o dospelom dievčati, ktoré rozmýšla akodieťa. Svet dieťaťa, ktorý sa nám zdá hravý a roz-právkový, naráža tu na každodennú všednosť, baaj na ostré hrany života dospelých. Je to novelao stratenom raji, nie iba Rozarkinom, ale i tých,s ktorými sa Rozarka stretáva. Za zdanlivou hra-vosťou skrýva sa clivota, trpkosť, tragika.

• V prúde rozprávania o živote na slovenskejdedine v čase vášho detstva a dospievania savynára veľa postáv. Niektoré sa len mihnú akozáblesk spomienky či autorovej vôle metafo-ricky zachytiť myšlienku, niektoré majú takévýrazné typizačné znaky, najmä vo vzťahuk deťom, že sa stávajú dominantné, ako na-príklad strýcovia v knihe Prázdniny so strý-com Rafaelom. Nikde sa však tento dedinskýsvet nedelí na svet dospelých a svet detí. Nieje medzi nimi antagonistický generačnývzťah, iba akési napätie prameniace zo vzá-jomného ovplyvňovania. Nevidím v tom lenobraz dedinského života, ale aj abstrahovanietých jeho čŕt, ktoré povyšujete na etický prin-cíp vzťahu medzi ľuďmi.

Na dedine bol a hádam dodnes je život pred-sa len trošku inakší než v meste. Takých lapajov,akým som bol kedysi napríklad ja, vychovávalaalebo pomáhala vychovať celá dedina. Rodičianemali na nás čas, koľkokrát nás ani nemali ke-dy pokarhať, hocikedy ich museli zastúpiť staršísúrodenci alebo aj celkom cudzí ľudia. Kto všakbol celkom cudzí? Veď na dedine vidí každý kaž-dému do hrnca, nuž aj na ulici sa zavše našielstrýko, ktorý vedel poradiť alebo pomôcť, a nievždy iba slovom, ale ak bolo treba i prútom.Pravdaže, na také veci sa máloktoré decko žalo-valo. Lebo aj naši rodičia pomáhali podobnýmspôsobom vychovávať zase iné deti. Medzistaršími vládla akási tichá dohoda. Hoci som ne-mal ľahké detstvo, nezdá sa mi, že by mi bolv detstve niekto zámerne ublížil. Aj tí, čo ma ke-dy-tedy vyhrešili alebo zdrali, mysleli to somnou dobre, surovca by bola dedina odsúdila,čo sa zavše i stalo, no na takomto posudzovaníľudských skutkov sa takisto podieľali i deti, ajked sa nie vždy dostali k slovu alebo ich slovonemalo vždy primeranú váhu. Dnes je už životna dedine inakší, aj život v rodine sa zmenil,

zmenili sa i vzťahy medzi ľudmi, no nie vo všet-kom iba k lepšiemu. Dnes akoby už nik nemalna deti čas, ráno ich rýchlo vychystáme do ško-ly, kde do nich napchávajú učivo, s ktorým si za-vše nevedia rady ani učitelia alebo ho nevediadôkladne vysvetliť. Zdá sa im samozrejmé, že toza nich urobia unavení rodičia. Na pekné slovo,na pekný príbeh, na vlúdne posedenie s peknýmpoučným rozprávaním niet dosť času ani v rodi-ne, no ani v širšom kruhu dediny.

• Všetky vaše príbehy sú pevne zakotvenév kraji, ktorý ste iste celý prešliapali pešo,a hravo by ste nakreslili mapku vášho li-terárneho zázemia. Na záver tejto kapitolkyo knihách s výrazným autobiografickým pod-hubím by iste pre menej zorientovaného čita-teľa bolo zaujímavé dozvedieť sa i čosio vašom skutočnom detstve a dospievaní,z ktorého nám vyplynie aj to, prečo je hudbatematickým východiskom v Prázdninách sostrýcom Rafaelom i v Lieskach.

Svoj rodný kraj mám naozaj rád a už v det-stve som ho dôkladne pochodil. Mám v ňom veľamiest, na ktorých sa i dnes rád vidím, no mnohéz ciest, po ktorých som kedysi chodil, dnes užnejestvujú, niet už ani chodníkov, na ktoré sa takdobre pamätám. Rodný chotár sa zmenil, dnesuž všetko ináč vyzerá. Jeho mapa je však kdesivo mne dobre uložená napriek tomu, že som z do-mu odišiel ešte ako chlapec. Najprv do Nitryk misionárom a už som sa potom na dlhšie ni-kdy domov nevrátil. Krátky čas som robil v Du-bovej organistu, no bolo to v tých najhorších ča-soch; ak som chcel študovať a nebyť priveľmi naočiach, bolo lepšie z rodnej dediny odísť, nužsom šiel za organistu do Ivanky pri Dunaji. Od-tiaľ potom na dva roky na vojenčinu do Brna,kde som ochorel. Hudbu som musel zavesiť naklinec, a tak som sa uchádzal o miesto učiteľa naĽudovej škole umenia v Modre, kde som pôso-bil tuším tri roky. Vlastne i dlhšie, no už nie akoučiteľ.

• Ján Poliak už dávnejšie v rozhovore s va-mi vyjadril očarenie nad dialógmi v knihePrázdniny so strýcom Rafaelom. Chcem sak nemu pripojiť a dodať, že niekedy ani niesú dejovo nosné, sem-tam ich zabrzdí opako-

ŠIKULA 22 ŠIKULA

vanie, no pripadajú mi výsostne autentické,expresívne, akoby čitateľ vnímal aj odtieňhlasu, akým boli vyslovené, mrzutosť, radosť,neústupčivosť, figliarstvo, skrytý zmysel...Vynárajú sa spontánne v pamäti vášho citli-vého hudobného sluchu alebo sú „vysedené"v mene vyjadrenia autorského zámeru?

Knižku Prázdniny so strýcom Rafaelom somnapísal za štyri dni. Vlastne to ani celé štyri dnineboli, lebo som zároveň bielil byt a ku knižkesom iba odskakoval, keď som odložil maliarskuštetku a bolo treba čakať, kým obschnú steny, abysom ich mohol znovu olíčiť. Potom som rukopisasi mesiac vylepšoval. Ja však nepovažujem zaprácu na knihe iba čas, ktorý pri nej presedím.Niektoré pasáže alebo jednotlivé epizódy mámuž vopred v hlave. Knižka je o hudobníkoch, ne-musel som si nič vymýšľať. Od detstva som sapohyboval medzi hudobníkmi, dedinskýmii mestskými. Knižku som písal ľahko a dodnesnosím v hlave veľa veselých príbehov, ktoré somdo nej nezaradil, hoci sa mi zdá, že by jej ne-ublížili. No ja som sa vtedy z viacerých príčinponáhľal a zároveň sa mi zdalo, že knižky predeti by nemali byť hrubé, mali by byť veseléa svieže, sviežo napísané. Chcel som, aby Prázd-niny mali švih a aby sa páčili deťom i dospelým,aby som sa i sám trošku pri nich pozabával.

A také dialógy, aké som v nej použil - žar-tovne vravievam, že som si nimi naťahoval ho-norár - boli vtedy v próze niečím novým. Máv nich byť aj radosť z rozhovoru, potešenie z vý-meny replík, v ktorých sa len máločo zmení, nopredsa sa nimi posunie ďalej myšlienka. Takétodialógy zároveň môžu viesť iba ľudia, ktorí sú siblízki...

• Presuňme sa teraz do sveta výsostne roz-právkového slovami jedného vrabca:

„ Vlani som odkázal jednému spisovateľovi,aby o nás vtákoch niečo napísal. Neviem, či tourobil. Iste je to nejaký babrák. Sotva niečo zo-smolil. Ľudia asi nevedia, že aj my vtáky roz-právame si hocikde rozprávky. Niekedy ajo ľuďoch. Napríklad aj o tom, že ľudia sú dobríaj zlí, dobrosrdeční i zlomyseľní, niektorí mrzu-tí, iní zase smiešni, niektorí veľmi smiešni a nie-ktorí celkom, celkom hlúpi.

Lenže ten spisovateľ nebol babrák, dokon-ca poznal princíp antropomorfizácie a „zo-smolil" rozkošné vtáčie príbehy, ktoré skutoč-ne povedali o ľuďoch všetko, čo si vrabec želal.Dokonca boli aj smiešne. Vyšli pod názvomĎuro, pozdrav Ďura... V tejto knižke i v na-sledujúcej - O múdrom kohútikovi - akobyste sa odpútali od zeme a mňa by zaujímalo,čo vyvolalo takýto rozlet fantázie?

Knižku Ďuro, pozdrav Ďura som písal poprirománe Majstri. Robota mi šla, no niekedy somsa cítil veľmi unavený a vyčerpaný, otravoval mai žalúdočný vred. Chvíľami tak, že som si muselľahnúť a dívať sa nečinne do okna. A práve vte-dy ma rozveseľovali vrabce, krátili mi chvíle.V duchu som sa s nimi zhováral a ony zase somnou, veď ako ináč, navzájom sme si zo sebauťahovali. Kedy-tedy som sa zasmial a načmá-ral zopár viet. Dlho som už písal knižku pre do-spelých, no starosti ma nútili myslieť i na deti,vplietali sami aj do kapitol o majstroch. Dokon-čil som Majstrov a takmer súčasne i knižku Ďu-ro, pozdrav Ďura. Viacerí moji známi vravia, ževrabec Šebo má moju povahu, vraj aj ja bývam

SIKULA 23 SIKULA

niekedy taký zhovorčivý, zavše i škriepny. Mož-no som sa však odvtedy zmenil.

A čosi podobné by som mohol povedaťi O múdrom kohútikovi. Vždy, ked už píšem pri-dlho pre dospelých, zažiada sa mi písať i pre de-ti alebo o deťoch. Napokon, tak je to i v každo-dennom živote. Všedné, nechcem však povedať,že iba hmotné, ale i duchovné starosti sa námprekrývajú a miešajú so starosťami o deti.

Majstrov a Ďura som písal naraz, písalo sa mivtedy dobre, mával som aj prepisovačky, sámsom si ich platil, a hocikedy som pre jednu chy-bičku prepisoval celú stranu. Dodnes píšem napokazené papiere z obdobia písania Majstrov,mám ich celé hŕby, veril som, že ľudia čítajú mo-je knižky pozorne, záležalo mi na každom slo-vĺčku, na každom odtienku presne tak, ako somho použil.

• Skôr ako vám položím ďalšiu otázku, do-voľte mi ešte citovať z Múdreho kohútika:

„Kto tu môže bývať? Mať toľko zlatých va-jec a bývať v takej biednej chalúpke ? Obráť put-ňu, aj ja obrátim putnicu, vysypeme hrušky, na-berieme ilaté vajcia,

- Zbláznil si sa ? - Albert na to. - Hádam lennebudeme kradnúť?

- Kto vraví, že kradnúť? - smeje sa Franc-ko. - Nik ti kradnúť nekáže. Sám vidíš, že tu niknebýva. Keby tu niekto býval, bolo by tu jedlo.Sú tu len zlaté vajcia. Iste ich sem nanosil ne-jaký hlupák. Obráťputňu, ja som už obrátil. Ne-cháme hlupákovi za vajciaputrice, necháme muhrušky.

- Nie, ja putňu neobratím, - krútil hlavou Al-bert. - Ako obrátiť? Veď mám v putni putrice.

- Veď ich vysyp, ja som už putňu obrátil.- Aj keď si obrátil, čo ma po tebe? Či je to

len tak? Len obrátiť putňu? Veď ja mám v nejhrušky. No nie obyčajné, ale putrice. Čo somblázon ? Veď sú to vzácne hrušky. Niesol som ichzo Záhoria až do Trnavy a odtiaľ teraz nazad.Mám vysypať hrušky, somár sprostý, veď mámv putni putrice. Radšej mi také niečo ani neho-vor!

-Ako nehovoriť? Či nevidíš, kolkoje tu zla-ta?

- Čoby som nevidel. Nevieš však, čie je, ko-mu zlato patri. Putrice sú moje, aj keď som ich

nepredal. Sú z hrušky, ktorú zasadil môj otec.Nevysypem veru putrice."

Albert putrice vysypal, lenže naši dvajaZáhoráci potom zlaté vajcia rozdali v per-neckej krčme. Chcela som touto situáciou po-ukázať na rozdiel medzi klasickou rozpráv-kou, ktorá prísne rozlišuje dobro a zlo, a jehorelativizáciou vo vašich rozprávkach. Ľudiasú v nich takí, akí sú, uplatňovanie morálkyje neľahké, nejednoznačné. Svedčí to aj o tom,že dieťa je pre vás partner, mysliaci tvor, s kto-rým možno hovoriť aj o zložitých veciach?

S deťmi možno hovoriť o všetkom. Zavše samožno i od nich učiť. Detský pohľad nie je eštepokazený a nezriedka je pravde bližšie než po-hľad dospelého. Veď si len spomeňme na roz-právku o cisárových nových šatách! Poznal som,poznám i dnes veľa ľudí, ktorí si vedeli takýtopohľad na svet uchovať aj potom, ked sa im po-darilo nazbierať dosť životných skúseností. Spi-sovateľ musí byť i dobrým poslucháčom, nesmiezabudnúť ani na hlasy svojich predkov, tobôž nietých, medzi ktorými rástol, nesmie zabudnúť anina vlastné detstvo, a keď píše, zavše sa musí zno-vu vidieť dieťaťom, ktoré bude čítať tú knižku.Prečo by som mal písať pre seba niečo, z čohosám nemám radosť, alebo by som nemal, kebysom prácu iba odflinkal?

• K šesťdesiatke ste sám sebe a deťom záro-veň pripravili rozprávkový dar - Medardoverozprávky. Je ich štyridsať? Sú z poslednéhoobdobia, alebo sa postupne zbierali v zásuv-ke vášho stola v upršaných dňoch celéhovášho autorského života?

Medardove rozprávky som začal písať dávno.Keď som ich po prvý raz ohlásil, bol som - anisa mi veriť nechce, tuším ešte mládenec, písalsom svoje prvé knižky, ktoré medzitým povy-chádzali, no rozprávky mi pribúdali akosi po-maly. Pôvodne ich malo byť štyridsať. No už nazačiatku som si navrával, že keď ich už bude dosť,náročky sa pomýlim ajednu rozprávku pridám.Uvažoval som však i o tom, že ich bude iba trid-saťdeväť, poprosím detského čitateľa, aby mi po-mohol a tú štyridsiatu rozprávku aby do knihydopísal za mňa. No písal som ich tak dlho, žekeď ich konečne pribudlo, zdalo sa mi, že sú rôz-norodé. Napokon som sa rozhodol, že ich roz-

SIKULA 24 SIKULA

delím. Z jednej hrubšej knižky som urobil dvetenšie, na oboch som však musel znovu chvíľupracovať. Medardove rozprávky budú čoskorovonku (vydá ich vydavateľstvo NONA), novyjde mi i ďalšia knižka - Augustín a zvon (vy-davateľstvo Tranoscius), ktorá je takisto určenádeťom, no pri niektorých rozprávkach či rozprá-vaniach mal som už vopred pred sebou i dospe-lého čitateľa.

• Ako ste oslávili svoje jubileum?V našej rodine sa nikdy nijaké meniny ani na-

rodeniny neoslavovali, ved by sme museli stálelen oslavovať. Podchvíľou mal niekto meninyalebo narodeniny. Hádam by som ani nevedel,ku ktorému Vincentovi sa hlásiť, keby otec ne-bol drevorubač a štekár. Januárový Vincent bolpatrón horských robotníkov, čiže aj drevoru-bačov a štekárov, ba zavše i drobných zlodejov,

ktorí po troche kradli v hore drevo, čomu som sai ja v detstve priučil, no vždy, keď som šiel krad-núť, najprv som sa pomodlil k svätému Vincen-tovi, aby ma nik nechytil. Narodeniny, tie somnaozaj nemohol oslavovať, lebo som dlho ne-mohol zistiť, kedy som sa narodil. Dopletené tobolo i v rodných listoch. Najradšej ukazujem ten,ktorý mi vydal „na základe svedectva chudobybez kolku a poplatku" Notársky úrad v Častej.U nás však bývali koncom leta takmer všetci no-tári pripití, ved vtedy už všade vonia burčiak a aždo Dušičiek všade lietajú vínne mušky. Aj v mat-rike to bolo dopletené. Raz som sa narodil devia-teho, inokedy desiateho, no zvyčajne ma pre-sviedčajú, že som sa narodil devätnástehooktóbra. Napokon, môžem ja za svoje roky?Akáže teda oslava!

(1996)

BIBLIOGRAFIA VINCENTA ŠIKULU

PRÓZA: Na koncertoch sa netlieska (1964), Možno si postavím bungalov (1964), Pán ho-rár má za klobúkom mydleničku (1965), S Rozarkou (1966), Nebýva na každom vŕškuhostinec (1966), Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966), Povetrie (1968), trilógia: Maj-stri (1976), Muškát (1977), Vilma (1979), Vlha (1978), Ďuro, pozdrav Ďura (1978), Lies-ky (1980), Vojak (1981), Vajíčko sliepky liliputánky (1981), Matej (1983), Nokturná(1983), O múdrom kohútikovi (1984), Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kap-sička (1990), Ornament (1991), Pôstny menuet (1994), Veterná ružica (1996), Medardoverozprávky (1997), Augustín a zvon (1996), Anjel Gabriela (2000), Vincúrko (2001).

POÉZIA: Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993).

Poznámka: Ptč. vytlačené tituly sú adresované deťom.

VINCENT ŠIKULA sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej, kde chodil aj do ľudovej ško-ly. V rokoch 1948-50 bol chovancom Kláštora SVD v Misijnom dome Matky Božej v Nit-re, meštiansku školu skončil v Modre. V rokoch 1956-1959 študoval hru na horne na Štát-nom konzervatóriu v Bratislave. Pochádzal z dvanásťdetnej rodiny lesného robotníka a počasštúdií si zarábal ako organista v Dubovej a v Ivanke pri Dunaji. V roku 1961-64 učil naĽudovej škole umenia v Modre, v roku 1967-1968 bol redaktorom časopisu Romboid, v ro-ku 1969-1973 dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Medzitým mal tvorivé štipendiá.Od roku 1973 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, odkiaľ v roku1991 odišiel do invalidného dôchodku. Zomrel 16. júna 2001 v Modre. Pochovaný je v rod-nej Dubovej.

SIKULA 25 ŠIKULA

Klimatizáciav slovenskej rakete

Rozhovor s Jánom Navrátilom

Zhodou okolností sa moje dlhšie stretnutia so spisovateľom Jánom Navrátilom usku-točnili v príjemných jesenných dňoch. Pamätám sa, v jeho záhrade dozrievali jabl-ká, tekvice ponúkali na obdiv svoje farby i tvary, v dome presiaknutom rodinnou po-hodou sa viac ako o literatúre žiadalo hovoriť o živote, tvorbu pre deti zatláčali dopozadia deti samy. Ale nie sú tieto súvislosti zákonité?

• Pán Navrátil, od 63. roku, keď ste debuto-vali, no najmä od 66. roku, keď ste zanecha-li pedagogickú prácu, venovali ste sa s plnýmnasadením tvorbe. Neviem, či len vďaka mo-jej neinformovanosti, ale zdá sa mi, že v po-sledných rokoch ste zmlkli. Je to tak, alebosú na vine vydavateľstvá a čas ukáže, že stenezaháľali?

Vaše informácie sú spoľahlivé. Zamíkol som,no horšie, že nás zamĺkla väčšina. Zo zboru zo-stali sólisti, spievajúci iba príležitostne, častoiba sebe. Dôkazom toho je počet predaných kníhz produkcie pôvodnej tvorby pre deti a mládež.Hon na vinníkov nieje moja profesia. Odkloniťzemeguľu zo svojej dráhy nedokážem, lebo miako Iľjovi Muromcovi chýba pevný bod, za kto-rý by som ju mohol uchopiť. Pesimista však niesom, lebo sa veziem v slovenskej rakete. Na-stúpil som do nej vďaka vnučke, ked som si razpripravoval príspevok do ankety - čo si myslímo súčasnom stave našej detskej literatúry. V tomistom čase sa hrala vnučka s manželkou naraketu. Leteli vesmírom a vnučka zrazu pove-dala: „Babka, dusno je tu, otvorím okno." Man-želka jej vysvetlila, prečo to počas letu ne-možno urobiť, a navrhla jej zapnúť klimatizáciu.Zuzka nato: „Ale, babka, ty si zabudla, že letí-me v slovenskej rakete. A my Slováci sme veľ-mi chudobní, my ešte klimatizáciu nemáme."A otvorila okno. Príspevok do ankety som malna stole. Aj nám bolo na zadusenie, žiaľ, nie ibav detskej literatúre, preto sme otvorili okná. Ná-

sledok fyziku neopravil a je všeobecne známy.Tlaková vlna vymietla obsah našej rakety dovzduchoprázdna a spätná vlna nás zasypala od-padom vyššej, tojestblahobytnejšej civilizácie.Ked vnučka zbadala, že jej spolujazdkyňa stra-tila pri otvorenom okne dobrú náladu, usilova-la sa ju utešiť. „Neboj sa, babka, aj my Slovácibudeme raz bohatí, aj my budeme mať klima-tizáciu." Ak sa toho dožijem, možno dokončímtorza, ktoré sa mi množia v zásuvke, a ozvemsa.

• Výstižný obraz, hodný aj básničky, ale keďste ju už spomenuli, zostaňme ešte pri anke-tovej otázke o stave literatúry pre deti a mlá-dež.

Som z neho smutný, no ako spisovateľovi sami o tom ťažko hovorí. Môžem niekomu pripa-dať ako skrachovaný opozičný politik, ktorý šte-ká na víťaznú vládnu garnitúru iba preto, že vovoľbách nebol o neho záujem. Vlastne prečo ibapripadať? My autori literatúry pre deti a mládežuž skrachovanými spisovateľmi sme aj de jure.Roku 1990 sa o tom v rámci Dní detskej knihyv Martine, v kolíske slovenskej národnej kultú-ry, konalo na jednej tamojšej základnej škole re-ferendum. Uprostred besedy redaktorka vyda-vateľstva Mladé letá nečakane položila žiakomotázku, ktorým knižkám dávajú prednosť, či týmnovým, blýskavým, s atraktívnymi hrdinami ty-pu káčer Donald a Superman, alebo pôvodnejtvorbe. Nové, blýskavé knižky zvíťazili pome-

NAVRÄTIL 26 NAVRÁTIL

rom 200 : 0. Pani redaktorka sa obrátila so zú-falým pohľadom ku mne a skonštatovala: „Takáje situácia."

Z ekonomicko-transformačného uhla to mys-lela so spisovateľmi pre deti a mládež dobre -šoková terapia nad všetky ostatné. Zasiahla všakiba oblasť mojej literárnej aktivity, viery v ge-nofond slovenských ratolestí sa dotkla iba čias-točne. Akiste aj preto, že nemám profi-spasiteľ-ské ambície. Netuším, kde sa vo mne vzalapohotovosť, a následne som položil svoju otáz-ku. „Čo je to pôvodná literatúra?" Na moju veľ-kú radosť to nevedel nikto. Stačili tri vety a dru-hé kolo referenda dopadlo odhadom 100 :100.Keby som pridal nejakú populistickú ukážku,boli by možno cfalšie bodíky. Netreba mať všakveľké oči, aj remíza potvrdzuje, že situácia lite-ratúry pre deti a mládež je predsa len trochu lep-šia, ak nie už navonok, aspoň v nás. Investíciedo klimatizácie by sa nám zrejme vrátili.

• Akú schopnosť prisudzujete literatúre? Čomôže dieťaťu či mladému človeku dať, čomôže vylepšiť alebo pokaziť?

Súhlasím s klasickým názorom, že literatúrazveľaďuje v deťoch a mládeži emocionálny fond,rozvíja fantáziu, napomáha vytvárať názor a sve-tonázor, čiže formovať osobnosť. O čosi bližšiemám k názoru, že literatúra dáva do pohybu ibagenetické dispozície človeka. Nedávno prelete-la masmédiami správa, že po televíznom odvy-sielaní filmu plného brutality vzal chlapec piš-toľ a v rámci detskej hry zastrelil mladšiehobrata. V tomto prípade uvoľnil film v malomvrahovi stavidlá agresivite a násiliu. V inýchuvoľnil iste iné. V poslednom čase uvažujemv tejto súvislosti o myšlienke psychológa C. G.Junga: „Kultúra je jediným prostriedkom protihroznému nebezpečenstvu zmasovenia." Sprá-vanie jednotlivca v obrnenom transportéri davupoznáme z histórie a, žiaľ, sme jeho častýmisvedkami aj dnes a u nás.

• Ktorý titul z pôvodnej literatúry pre detia mládež vás v ostatnom období zaujal?

Uvediem ten, ktorý zaujal aj moju vnučku.Daniel Hevier: Nám sa ešte nechce spať. Ďalšiazaujímavá knižka je pôvodná iba svojím prístu-pom ku klasike: Odkliata panna.

• Váš otec bol lodníkom na dunajských vleč-ných člnoch. Vďaka tomu je slovenská lite-ratúra pre deti bohatšia o titul s nevšednýmpríbehom, ktorý sa číta „na jeden hit". Zá-roveň sa z neho dozvieme, že ste ako dieťamali pod nohami rozkolísanú palubu. Čo te-da považujete za pevnú pôdu pod nohamiv detstve a v zrelom veku?

Ďakujem za ten, jeden hit". Dobre mi padol.V detstve mi bola pevnou pôdou pod nohamipráve ta rozkolísaná paluba. Iste preto, že somna nej prežíval všetok čas s otcom a mamou,a mohol som sa ich v každej situácii chytiť zaruky. Z pohľadu zrelého veku si uvedomujemspätnú väzbu. Rodičia potrebovali na palube za-sa moju detskú ruku, ktorá pre nich nebola o ničslabšia ako ich ruky pre mňa. Myslím si, že vše-obecne platí iba nevyhnutnosť onej väzby, čisymbiózy. Subjekty možno vymieňať, napríkladza priateľov, konkrétny kolektív, prípadne za ne-známych, o ktorých existencii iba vieme, aleboju iba tušíme, dokonca ešte i za tých, ktorí sa ibanarodia. Otázky, ako práca, strecha nad hlavouči tie vyššie, vlasť, národ, ľudstvo nespomínam,

NAVRÁTIL 27 NAVRÁTIL

lebo na ne pozerám cez prizmu uvedených vä-zieb, ktoré im dávajú zmysel. Možno potrebu-jeme aj určitú dávku sentimentu, ilúzií a naivi-ty. Ale naozaj iba určitú, malú, povedzme akoplamienok sviečky, pre každý prípad. V žiareslnka človek oslepne a pevnú pôdu pod nohamistratí. Ale to už posúvam otázku psychiatrovi.

• Je vám táto kniha taká milá, aká bola ús-pešná, alebo si viac ceníte inú?

Odpoviem vám, čo deťom na besedách. Au-tor je ako otec, rovnako má rád vydarené i me-nej vydarené deti. Pre dospelých dodávam, žemá oproti biologickému otcovi výhodu, vcfakaktorej sa môže z menej vydarených detí poučiťa vyvarovať sa chýb pri ďalšom tvorivom akte.Celou pravdou však je, že mám predsa lenbližšie k tým, ktoré sú nejakým spôsobomautobiografické. Okrem Lampáša malého plav-číka je to Guľatá kocka, Kto vidí na dno, Lensrdce prvej veľkosti, Plachetnica Nonsens, Dis-kotéka L. a Belasý maják.

V momentálnej situácii mám najbližšie kuknižke Pramienok. Ani nie tak pre ňu samotnú,skôr pre širokú paletu vynikajúcich osobnostía ľudí, s ktorými som sa pri Pramienku zozná-mil a niekoľko rokov s nimi spolupracoval. Pô-vodne sa mi do tej práce nechcelo. Nahovorilma na ňu môj dobrý priateľ Janko Poliak. Nikdynezabudnem na argument, ktorým zmenil môjvzdor na súhlas: „Je pre teba cťou napísať vlas-tivednú encyklopédiu pre najmenších Slová-kov." Napriek tomu som sa potom ešte niekoľ-kokrát rozhodol práce vzdať, no nedovolila mito iniciátorka a krstná mama Pramienka MáriaŠtevkova. Nie slovami, svojím úprimným zá-palom pre vlastenecký miničin v čase, keď zapatriotizmus nikto nezískaval body. Ďalej JulkoNoge, tiež priateľ, s ktorým som si, žiaľ, nestačilvyriešiť spor, ktorá slovenská rieka je najväčšia.Ja som v Pramienku tvrdil, že roduverný Váh,on ako lektor, že svetobežný Dunaj. Dopĺňamjednu z predošlých odpovedí: aj dávku senti-mentu potrebuje človek, aby mal pod nohamipevnú pôdu.

• I pri špecializácii na literatúru pre detia mládež je pozoruhodná vaša všestrannosť.Píšete pre malé i dospievajúce deti, poéziu

i prózu, ponúkate čitateľom rozprávku, po-viedku, román, hru, vyskúšali ste si i náučnúliteratúru, píšete pre televíziu, iba rozhlasusa akosi vyhýbate. Takže po poriadku. Prečoiba pre deti, nikdy ste sa nepokúsili písať predospelých? Je tá všestrannosť vec talentua vnútornej potreby alebo aj istého zámeru?

Píšem predovšetkým pre seba a ja som oči-vidne dospelý.

Všestrannosť je vecou množstva tém, ktorémi klopú na dvere. Zámer a predpokladanéhoadresáta mi určí tá téma, ktorej som práve otvo-ril. Budem úprimný, zavše je to aj záležitosť do-pytu.

Rozhlas neobchádzam, iba svoju tvorbu prerozhlas následne adaptujem na čosi iné. Nikdynemám istotu, či je rukopis rozhlasový, a odva-hu vložiť ho do obálky. Som čisto vizuálny typ.Pri niekoľkých pokusoch o spoluprácu s rozhla-som to dramaturgovia postrehli. Naposledy pa-ni Drugová, vdaka ktorej som zosmolil aspoňDiskokráľa, v ktorom zakryli môj rozhlasovýnedostatok pesničky. Ked sme už pri Sloven-skom rozhlase, nedá mi nespomenúť, že dnes jetuším jedinou inštitúciou, ktorá nechrlí komerč-né literárne texty. Má šťastie, že sa literatúra vra-cia do doby kamennej, ked sa šírila prostred-níctvom obrázkov.

• V čom vidíte špecifikum literatúry pre de-ti a mládež a aké máte vlastné pravidlá, cie-le?

Čosi sme o tom už povedali, teraz trochuz iného uhla, pre mňa novšieho. Naisto poznámiba jedno špecifikum: Literatúra pre deti zauj-me aj deti. Čím ich však zaujme, to je pre mňahmlistejšie. Detská duša je tabula rasa iba v anal-fabetickom preklade: tabuľa rasy či kmeňa, ná-roda, rodiny... Ved už len samo vajíčko v oka-mihu oplodnenia v lone matky obsahujeprinajmenej dvestopäťdesiat tisíc génov, čiže sa-du príkazov a informácií, aký bude budúci člo-viečik a ako sa takým stane. Potom sa to delí,rozmnožuje, znásobuje, milión hore-dolu, miešasa to, skladá, premiestňuje, napája na kompli-kovanejší riadiaci mechanizmus, pozostávajúciz desiatich miliárd neurónov a buniek, kto by sav takom magickom labyrinte vyznal. Ktorý spi-sovateľ čo len tuší, čo dá v ňom svojím ume-

NAVRATIL 28 NAVRÁTIL

leckým impulzom do pohybu? Preto musí dbaťna to, čo deťom servíruje.

A ciele? V poslednom čase by som sa uspo-kojil i s tým, že vytrhnem dieťa z ulice a spro-stredkujem mu pocit osamelého bežca ekolo-gicky čistou krajinou.

• Nielen podľa môjho názoru patríte doprogresívneho prúdu tvorcov umeleckej lite-ratúry, ktorá nepodceňuje malého a mladéhočitateľa, a napriek tomu mu vychádzatev ústrety. Hravosť, vtip, obraznosť, schopnosťpostihnúť líce i rub každého problému, od-líšiť vonkajší prejav od vnútorného stavu,schopnosť posudzovať každú situáciu a pri-tom nedidaktizovať, to sú vaše silné zbrane.To však zároveň predpokladá dobre poznaťobjekt svojho záujmu. Kde je vaše výskum-né laboratórium?

Na túto otázku si netrúfam rovnocenne od-povedať, obávam sa, že tým všetko, čo o mnehovoríte, spochybním. Pre istotu uvediem prího-du, ktorá o tom čosi napovie.

Svojho času som mal besedu s poslucháčmipedagogického inštitútu v estónskom mesteTartu. Vedľa mňa sedel kolega inej národnosti.Obom nám položili otázku - Prečo píšete kniž-ky pre mládež? Kolega bol starší, mal pred-nosť. Odpovedal dôstojne, ako sa na univerzit-nej pôde patrí: „Veľa som v živote študovala získal veľa vedomostí a skúseností. Keď saamfora naplnila, rozhodol som sa, že svoje du-chovné bohatstvo odovzdám mladej generácii."Nasledovala moja odpoveď: „Ja som presneopačný typ. Píšem predovšetkým o tom, čo ne-viem a chcem sa naučiť. Pre mňa je tvorba for-mou dialógu s múdrejším partnerom. Ak sa ob-raciam k mládeži, znamená to, že mám o ňuzáujem a ten múdrejší partner je ona. Nanajvýšsa usilujem mládež na niečo upozorniť a pod-nietiť ju o tom premýšľať." Populistická odpo-ved1 mala úspech. Dodatočne priznávam, žesom ju zvolil zo zlomyseľnosti, no v celej šír-ke bola pravdivá.

• Jednej postave vašej knihy (Guľatá kocka)vkladáte do úst myšlienku, že literatúra by sav škole ani nemala vyučovať. Predpokladám,že vás skôr neuspokojuje, ako sa vyučuje.

Predpokladáte správne. V Guľatej kocke sommal na mysli protiklad medzi predmetom li-terárna výchova a záväzne stanovenou metódoujej vyučovania, spočívajúcou na hromadení ve-domostí s cieľom dobre obstáť pri skúške - uči-teľ aj žiak. To predsa nie je zmyslom literatúry,tobôž literárnej výchovy, vytvára to voči knihámskôr odpor ako záujem o ne. Vnútorne som malešte (ako niekdajší učiteľ) výhrady voči výberuautorov a textov podľa ideologického kľúčaa voči účelovej interpretácii textov, zacielenýchna vytváranie jednotného svetonázoru.

• Žijete v Seredi, trochu bokom od literár-neho vrenia. Má to iste svoje výhody i ne-výhody. Nezaviali aj k vám teraz modernévetry, nechystáte sa prestúpiť zo spisovateľ-skej dráhy na vydavateľskú?

Radil mi to už v 90. roku Anton Hykisch, vte-dy čerstvý riaditeľ Mladých liet. „Napíš knihu,potom predaj dom, za tie peniaze si knihu vydaja predávaj š i j u ! Iné slovenskému spisovateľovipre deti v podmienkach trhového mechanizmunezostáva." Polemizovať s ním nemienim, je totéma na rozhovor o profi-patriotizme a profi-mesiášstve. Možno inokedy. Na vydavateľskúdráhu sa nechystám, lebo v sebe nemám podni-kateľské bunky.

• Dátum vášho narodenia prezrádza, že sakončí leto, kloní sa k jeseni. Čo vám život dal,vzal, čoho by ste sa chceli a nechceli dožiť?

Až doteraz bol ku mne život žičlivý. Dal misilu splniť normu pre muža: postaviť dom, po-sadiť strom a splodiť syna. Dokonca mi mnohorovnocenného pridal. Nevzal mi nič, čo nie jeprirodzené nebrať. Túžbu, čoho sa chcem dožiť,nemám, ešte stále dávam prednosť prekvape-niam. Pre lásku k blížnym sa nechcem dožiť voj-ny, pre lásku k sebe fyzickej bezmocnosti.

Už hádam iba to, že analógiu medzi ročnýmiobdobiami a ľudským životom neuznávam. Toakoby žil človek iba jeden rok a celé desaťročiačakal na vystriedanie ročného obdobia druhým.Ľudský život je pravý opak tohoto cyklu. Člo-vek môže prežiť všetky ročné obdobia v priebe-hu jedného dňa a celé desaťročia môže prežívaťjediné obdobie. To, že nám niekedy uprostred le-ta zamrzne pred ústami v pohári voda a že nám

NAVRÁTIL 29 NAVRÁTIL

pri oberačke zakvitne jabloň, je viacmenej ibaspestrenie. Človek musí vedieť žiť. Usilujem sastriedať iba samé letá, jari a jesene. Proti mra-zom v literatúre mám svoj dom a kozub. To nie

je alternatíva života. Naozaj si nemyslím, že žiťpre deti je menej ako písať pre deti.

(1995)

BIBLIOGRAFIA JANA NAVRÁTILA

POÉZIA:V záhradke a za záhradkou (1963), Cestovanie s orangutanom (1965, Cena Mladých liet), Ďu-ro-truľo a figliari (1977), Námorník na suchu (1980), Z hliny a rosy (1981), Diskotéka L. (1982),Riekanky (1988, Čestné uznanie Premio Europeo di Litteratura Giovanile „Pier Paolo Verge-rio", Pádová 1989), Dobré ráno, pramienok (1989), Čiarky na dlani (1989).

PRÓZA:Najmenší kolotoč sveta (1965), Plachetnica Nonsens (1967), Kamzík a bambus (1968), Len srd-ce prvej veľkosti (1971, 1984, Cena Mladých liet 1970), Uzlík a Nitka (1973), Tri červené klo-búčiky (l 974), Kvetúzika Inovatka (1976), Žltý mustang (1977), Lampáš malého plavčíka (1980,1983, 1989, Cena Mladých liet 1980; Diplom H. Ch. Andersena, Cambridge 1982; Medziná-rodná cena Janusza Korczaka, Varšava 1981), Kto vidí na dno (1981, Cena Zväzu slovenskýchspisovateľov 1982), Bohatier Ivan (1982), Guľatá kocka (1985, 1987, Cena Zväzu slovenskýchspisovateľov 1985; Diplom Maxima Gorkého, Sofia 1987), Rozprávky o dúhovej lodi (1984),Belasý maják (1985), Kráľ s gitarou (1988), Klub Lucia (1995), Budzogáň - dievčenský kapi-tán (2001).

LEPORELÁ:Medový súdok (1977), Kúzelník s farbičkami (1979), Tulirodina (1988).ENCYKLOPÉDIA:Pramienok (l982, 1989).

DIVADELNÉ HRY:kapitán Budzogáň (Trnavské divadlo 1976, Nová scéna v Bratislave 1986), Diskokráľ (Trnav-ské divadlo 1992), Cirkus Muzikus (Ludus 1995)

FILMOVÉ SCENÁRE:Lampáš malého plavčíka (1985), 2aby a iné ryby (1988).

ROZHLASOVÉ HRY:O červenom klobúčiku (1966), Pesnička pre sovy (1966), Diskokráľ (1991).

Z TELEVÍZNYCH DRAMATICKÝCH SERIÁLOV A HIER:Uzlík a Nitka (1966-1967), Tri červené klobúčiky (1970), Trampoty Budzogáňa - zbojníckehokapitána (1972-1973), Blyskáčik a Hromotík (1977), Banícke rozprávky (1975), Rachotilkovia(1978), Figliari (1979), Hra o česť (1976), Pltník Paško a vodník Venček (1984-1985), Šuster,drž sa kopyta! (1974), Zlatá Runa (1976), Päť zŕn (1987-1988).

JÁN NAVRÁTIL sa narodil 13. mája 1935 v Seredi, v rodine lodníka. Základnú školu vycho-dil v rodisku, gymnázium v Galante. Po jeho absolvovaní učil na ZDŠ vo Vinohradoch nadVáhom. V r. 1955-1959 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenčinu a nem-činu. Učil na Strednej poľnohospodárskej škole v Šuranoch (1959-1961) a na gymnáziu v Ga-lante (1963-1971). Od roku 1971 sa venuje len literárnej tvorbe. 2ije v Seredi.

NAVRÁTIL 30 NAVRÁTIL

SLOVENSKO, MOJA LÁSKARozhovor s Vladimírom Ferkom

Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, pán Ferko, bolo mi jasne', že by somsa mala sústrediť na literatúru pre deti a mládež— vyplýva to zo zamerania Bibiá-ny - ale zároveň som si povedala, že najskôr si treba urobiť jasno vo vašich prí-stupoch k tvorbe literatúry faktu. Triedila som si vaše knihy práve z tohoto hľadis-ka. Prvú kôpku tvorili knihy, ktoré som si sama pre seba nazvala umelecké reportáže(napr. Konopný kríž, Martin na čiernom koni...), teda tie, v ktorých ste vychádzaliZ vlastného poznania, skúmania, z overovania faktov, takpovediac na mieste činu,javu, udalosti. Je to lektúra fascinujúca predovšetkým tým, že zachytáva aj postup,ktorým sa autor k faktom dopracoval, spôsob, ako ich vnímal, dával do súvislostí,poznával ľudí, ktorí boli ich hlavnými aktérmi alebo ich ovplyvňovali. Pre tento typliteratúry boli asi najvýznamnejšie vaše žurnalistické skúsenosti, schopnosti, mož-nosti reportéra pracovať v teréne. V ňom zároveň vidím aj najväčší autorský vklad.Odráža sa v ňom zmysel pre rozvíjanie príbehu, pre zachytenie detailu, pre ich psy-chologickú a spoločenskú reflexiu. Je to „ vysoká škola" reportáže. Bolo by zaují-mavé vedieť, ako vznikali vaše reportáže a čo ste považovali za dôležité pre ich za-radenie do knihy.

Pri odpovedi na túto otázku sa mi núka naprirovnanie jeden zážitok. Počas päťtisícki-lometrovej cesty po Číne, z ktorej som na-písal cestopisnú reportáž Tajfún je dobrý vie-tor, som zašiel v Pekingu do obchodus hodvábom, aby som svojej žene kúpil kuslátky. V oddelení brokátu som si mohol svo-je stredoeurópske oči vyočiť - na policiachbolo tritisíc brokátov, jeden krajší ako dru-hý. Vreckové stačilo na jeden jediný. V ana-logickej situácii sa ocitne mladý novinár napočiatku svojho reportérskeho štartu, životmu ponúka záľahu typov, osudov, problé-mov... Ak sa len nerozhodne pre pohodlnúcestu, akú mu ponúkajú podenkové a ľahkodostupné témy, tak sa musí stať diggerom,ktorý zanovito ryžuje na svojom claime fak-ty-nugety; sám si stanovuje postup, sám hľa-dá priliehavú formu svojej výpovede. Au-torský vklad, ktorý ste spomínali, je zreteľnýod momentu výberu témy, cesty za ňou až

po jej stvárnenie. Mnoho vecí na Slovenskunaši predchodcovia nestihli alebo nemohlinapísať, primnoho bielych miest je v našejhistórii i súčasnosti. Klčovisko literatúryfaktu je rozsiahle, ešte sa naň zmestí dosťautorov bez toho, aby si navzájom konkuro-vali.

• Napriek tomu sa nedá povedať, že byv súčasnosti tento žáner (reportáž) vyvo-lal u nás výraznejší autorský záujem.

Počas takmer štyridsiatich rokov prežitýchv novinách som si neraz kládol otázku, pre-čo je v redakčnom fascikli vždy záľaha bás-ní, čŕt i poviedok, ale reportáží tradične má-lo, ba najčastejšie žiadne. Reportáž je totižžáner náročný na čas, na osobné nasadenie,je to neraz naozaj junácka pasovačka. Ja somsa takto po junácky popasoval napríklad s ne-čakaným príbehom, ktorý som objavil pri pí-saní reportáže o účastníkoch kragujevskej

FERKO 31 FERKO

vzbury, pri spracovaní tzv. odvlečeneckejproblematiky v reportáži Konopný kríž (pr-vé stvárnenie tejto témy na Slovensku), prireportáži Zlatá nostalgia - o poslednej zme-ne, „zlatých" baníkov v Kremnici predzatvorením bane - alebo aj pri odkrývaní ne-známeho príbehu zabudnutej Anny Lazaro-vičovej (Gróf a plebejka), ktorý som publi-koval v knihe Láska na Slovensku. To istémôžem povedať o viacerých „drotárskych"témach. A potom už autor sám pocíti, kedyjeho reportáž presahuje úzky rámec novína provokuje ku knižnej podobe.

• Do ďalšej kategórie som zaradila kni-hy, kde je dominantná téma a jej obsahtvorí súbor známych, zväčša publikova-ných, ale aj inak dostupných a získanýchpoznatkov. Ale práve to sústreďovaniemateriálu, jeho overovanie (lebo nepres-nosť je v tomto prípade neodpustiteľná) sivyžaduje čas, trpezlivosť, dôslednosť, alemôže byť aj dobrodružstvom, ktoré občashľadanie sprevádza.

Prvú z radu týchto kníh, Veno z praveku,som napísal v päťdesiatych rokoch, keď nastránkach novín dominovala tzv. banícka ale-bo poľnohospodárska reportáž. Mal somk baniam, ale i k živej či takzvanej mŕtvej prí-rode veľmi blízko, ako chlapec som zbieralrôzne prírodniny i kamene, ktoré ma upúta-li, rád som čítal knihy o vzniku Zeme. Cezlásku k nerastom som získal správny vzťahk práci baníkov. Často som za nimi chodil,sú to chlapi, medzi ktorými je človeku dob-re. Po čase som si tento vrchnostensky zúže-ný program rozšíril a rozhodol som sa, že po-stupne sfáram do každej bane na Slovensku,že sám skúsim robotu s vŕtačkou, že „opro-bujem" ryžovať zlato v Zlatníkoch pod Po-važským Inovcom i opály na svahoch Ši-monky v Slanských vrchoch, že skúsimvyťažiť trošku červenavej ropy v Korni naTurzovke. Prirodzene, že do každej bane, zla-tej či mangánovej, som išiel pripravený, vždysom si naštudoval príslušnú literatúru, nerazsom si vopred o problematike pohovoril s od-borníkmi. Nevynechal som nijakú príležitosť

navštíviť bane v zahraničí. Videl som famóz-ne povrchové antracitové bane v Číne, strie-borné vo Vietname i v Grécku, bol som nanálezisku smaragdov v Alpách i achátova iných polodrahokamov v Mongolsku, pre-šiel som svetoznáme mangánové bane v Čia-ture v Gruzínsku. Až potom som mal dosť od-vahy napísať knihy Diamanty, Zlatá nostalgiaaj Trinásť zlatých kameňov, kde píšem o že-leze, zlate, vode, kameni, rope i medi - akoo materiálnych pilieroch, na ktorých stojínaša civilizácia.

Diggerova práca je vždy spojená s dob-rodružstvom, preto muži tak ľahko opúšťalipohodlie a nudu a šli za volaním žltej (či inej)sirény. Cesta ku knihám z tejto skupiny ma-la aj vzrušujúcu dobrodružnú zložku.

• Pravdaže, moje triedenie je skôr po-mocné, pretože spomínané metódy tvorbyliteratúry faktu sa vo vašich knihách pre-línajú. Ale väčšinu tematických titulov stepripravili pre vydavateľstvá Mladé letáa Smena, to znamená, že boli určené de-

FERKO 32 FERKO

ťom a mládeži. Pri tomto adresátovi simusí dať autor zvlášť záležať na výbere in-formácií, komunikatívnosti a príťažlivomspracovaní materiálu. Mali ste s týmproblémy?

Správne ste použili množné číslo, leboproblémov z tohto okruhu je viac. Prvý, kto-rý sa netýka len tvorby pre deti a mládež,spočíva v tom, že autor zhromaždí podstat-ne viac materiálu, ako potrebuje. Nasledujenevyhnutná redukcia, výber, osievanie, kto-ré komplikuje aj autorov vzťah k faktom, nie-kedy až trochu sentimentálny. Stáva sa tonajmä vtedy, ak autor obťažne získa závaž-ný alebo zaujímavý fakt, a potom mu je ľú-to napoužiť ho. Ďalší problém spôsobuje in-terpretácia faktu práve s ohľadom napríťažlivosť a komunikatívnosť spracovanejlátky. Ja som vedome písal predovšetkýmpre chlapčenskú mládež, lebo som z vlastnejskúsenosti i cez prizmu svojich synov poznalokruh tém, ktoré ich zaujímajú. Ked som pí-sal knihu o slovenských jaskyniach, malisme v rodine tzv. speleologický rok, každývíkend sme išli do inej jaskyne, a tak som siaj priamo na mieste overoval príťažlivosť zá-meru - každý výlet do jaskýň chlapcovvzrušil. Aj na tejto téme som si overil, ževzťah je viac ako vedomosti, a preto som saaj v ďalších knihách usiloval o to, aby somzáujem čitateľov zažíhal aj týmto smerom.

• Najmä v knihách pre deti je evidentné,že ste nepodceňovali ani funkciu obrazo-vej zložky, dokumentáciu textu fotogra-fiou, nákresom, ilustráciou, že ste dokon-ca zväčša boli aj jej spoluautorom.

Vychádzaj som predovšetkým z vlastnejskúsenosti. Viem, ako na mňa ešte v detstvezapôsobili fotografie a rôzne „relikvie"z cesty drotára-legionára okolo sveta, ktorépred nás rozložil na stôl. Neskôr, už ako no-vinár, som vedel, že dobrá reportáž musí maťaj ilustratívnu, dokumentárnu zložku, ažs ňou sa stáva sýtou informáciou. Celkominak čitateľ vníma reportáž o osude človeka,ak má pred očami jeho portrét, prípadnedôležité dokumenty. Ešte aj dnes oceňujem

svoje dávne rozhodnutie naučiť sa fotogra-fovať. V cestopisnej knihe Tajfún je dobrývietor sú iba moje vlastné fotografie. Získa-vanie obrázkov a dokumentov bolo nerazobťažné, stávalo sa, že aj pri fotografovanívznikali problémy. Ked som chcel (bez te-leobjektívu) vyfotografovať vlka, musel somsa k nemu priblížiť na štyri či päť metrov. Ne-bezpečné bolo fotografovanie počas vojnyvo Vietname. V Drietome som chcel vyfoto-grafovať poslednú bosorku, podmienečnesúhlasila, ak jej pomôžem siať hrach. Strie-hol som na okamih, keď jej ostražitosť poľa-ví, a potom som stlačil spúšť. Vyrútila sa namňa s motykou... Dodnes neviem, či mie-rila na Yashicu, či na moju hlavu. Fotogra-fia bola publikovaná v knihe Láska na Slo-vensku.

Fotografii a ilustrácii prikladám veľkývýznam, naozaj som sa snažil túto zložkupráce nepodceňovať. Prihováram sa aj zaužšiu spoluprácu autora a výtvarníka, aby savylúčili nežiaduce lapsusy. Do knihy Sed-mohlások práve pre nedostatočnú koordi-náciu prenikla kresba hniezda hrdličky soštyrmi vajíčkami, čo je ornitologická senzá-cia, lebo hrdličky mávajú zásadne po dvevajíčka.

• Vaše knihy by mohli poslúžiť ako receptna tvorbu učebníc. Hneď dodávam, žeučebníc zaujímavých, ktoré by deti bralido rúk s potešením a nedočkavo, nie kto-ré im my dospelí prikazujeme. Naozaj, ne-požiadal vás nikto napr. o napísanie učeb-nice vlastivedy? Veď Slovensko, jehopríroda, história, kultúra sú prítomnév každej vašej knihe.

V súčasnosti, vari už tretí rok, píšem doSlniečka seriál Slovensko, moja vlasť. Keďsme ho začínali, hovorilo sa o jeho knižnomvydaní. Dúfam, že sa tak stane, hoci vlasti-vedná kniha nie je a nebude kasovým trhá-kom. S dovolením, túto vašu otázku obrátimtrochu iným smerom. Za ťažký hriech na vý-chove mladej generácie považujem fakt, žeučebnice - tie strategicky významné knihy -píšu zvyčajne vyslúžení pedagógovia, ktorí

FERKO 33 FERKO

do nich nahustia extrémne kvantá faktogra-fie, ale aj dobového šumu a zo zaujímavéhopredmetu vyrobia dokonale sterilné texty.Bez vtipu, nápadu, bez prvku hry, bez mini-málneho osobného nasadenia. V tejto súvis-losti si spomínam na učebnicu geológie pregymnáziá (pre celú ČSFR), ktorú napísalinajlepší odborníci, a predsa to bola extrém-ne pomýlená kniha - úroveň učiva vysokoprevyšovala gymnaziálnu potrebu. Iste ajona spôsobila, že v istý rok sa ani jeden slo-venský gymnazista neprihlásil na štúdiumgeológie.

Učebnice by mali písať na základe kon-kurzu najlepší autori. S potešením konštatu-jem, že sa tak už začína robiť.

• Keby som si ja mala voliť sprievodcu napoznávaciu cestu po Slovensku, vybralaby som si vás. Nielen preto, že je málomiest, obcí, dedín, ktoré nepoznáte, že má-te zmapovanú prírodu Slovenska v jej výš-kach i hĺbkach, ale najmä preto, že o tomvšetkom dokážete zanietene rozprávať, ževlastenectvo vo vašom ponímaní nie jeprázdnou frázou, ale má plnohodnotnýobsah. Ako sa taký vzťah v človeku, vlast-ne chcem povedať v dieťati, vytvára?

Sprevádzal by som vás rád. Dodnes sis potešením znovu a znovu zacestujem doktoréhokoľvek kúta našej vlasti. A kde sa tá„láska" začala? Na jej počiatku je najmä zve-davosť, túžba vidieť nevidené, počuť nepo-čuté, poznať nepoznané. Čím som starší, týmsom náchylnejší veriť, že na vznik tohto vzťa-hu vplýva aj konfigurácia a atmosféra kraji-ny, v ktorej sa človek narodil alebo v ktorejprežil svoju mladosť.

Ja som sa narodil v javorníckej dedine,v ktorej tzv. javornícka brázda, bežiaca pa-ralelne s hrebeňom tohto treťohorného po-horia, vytvára veľmi zaujímavú členitosťúzemia. Dedinu uzatvára do jedného celkua len smerom na juhovýchod vytvárajú kop-ce priezor do údolia Váhu na Strážovské vr-chy a Malú Fatru. A práve tento priezor - zastarých čias nazývaný prievidza - nás chlap-cov priam magicky priťahoval, vzbudzoval

túžbu, hory, okolo nás zreteľné, sa v diaľkerozplývali v striebristomodravom opare, veľ-mi sme túžili raz tam zájsť. Musím však pri-pomenúť aj inú zložku takéhoto zvedavéhopohľadu - napájala sa z rozprávania drotá-rov, ktorí poslúchli volanie nepokojnej dro-társkej krvi a naozaj poprechodili celý božísvet. Mal som šťastie, že som sa o ich ody-sei dozvedel od jej priamych účastníkov. Na-zdávam sa, že som po nich zdedil túlavé to-pánky i nebojácnosť.

Keď som sa stal novinárom a vlastníkomvoľného cestovného lístka, cítil som sa akoorol-vták, mohol som si, a aj som si dosýtazalietal, prevandroval som naše Slovenskokrížom-krážom, až som ho časom vedel vní-mať celistvo, jeho krásy i biedy, no najmä je-ho jedinečnosť. Postretával som v dedinách,mestách i na lazoch toľko múdrych ľudí, žednes každú generalizujúcu pejoratívnuzmienku o slovenskom ľude vnímam asi takcitlivo ako kedysi Jozef Ľudovít Holuby čiSvetozár Hurban Vajanský. Necítim sa byťhurá vlastencom, ktorý svoju domovinu po-važuje za pupok sveta. Ale moje dlhé zahra-ničné cesty mi len zvýraznili všetko to krás-ne a dobré, čo sa viaže k tomu kúsku zeme,kde je človek doma, kde sa cíti najlepšie. Pretoto všetko sa Slovensko stalo mojou hlav-nou témou, mojou láskou.

• Je zákonité, že Kniha o Slovensku mu-sela starnúť tak rýchlo, ako to diktoval vý-voj a spoločenské zmeny v našej krajine.Keby ste ju písali dnes, volili by ste rov-naký prístup k výberu a prezentácii fak-tov? Spytujem sa aj preto, že Ján Poliakuž v čase, keď vyšla, naznačoval, že zbie-rate materiál na encyklopedické dielourčené mládeži.

Iste poznáte pocit, že po dokončení textupresnejšie viete, ako by ste ho napísali dru-hý raz. Považoval som za úspech, ak somv hlbokom socializme presadil zámer pre-zentovať Slovensko cez historické regiónya nie cez krajské administratívnosprávne čle-nenie. Rešpektoval by som ho aj zajtra, ho-ci by už bolo známe nové členenie. A po-

FERKO 34 FERKO

chopiteľne, slobodnejšie by som si zahýril privoľbe tém i zorných uhlov na jednotlivé re-gióny. Janko Poliak, tento apoštol literatúryfaktu na Slovensku (dodnes nemá rovno-cenného nástupcu), ma priam zaväzoval, abysom napísal encyklopédiu o Slovensku premládež, lenže v tom čase som na také roz-siahle dielo nemal podmienky a dnes sily.Takže vznikla „iba" Kniha o Slovensku. Malsom z nej dobrý pocit, veď bola roky učeb-nicou vlastivedy v mnohých školácha v knižniciach sa priam zodrala. V čase svoj-ho vzniku to bola kniha s najobsiahlejšou in-formáciou o Slovensku pre mládež. Som po-vďačný pracovníkom Mladých liet, najmäakademickému maliarovi Vladimírovi Ma-chajovi, ktorí sa zaslúžili o jej druhé, rozší-rené vydanie. To, čo v nej zostarlo, vnímamsčasti ako prirodzenú dobovú patinu.

• Máme v čase, keď sa ukazuje čitateľs-ký príklon k literatúre faktu, keď nás vy-davateľstvá zaplavujú zahraničnými en-cyklopedickými titulmi, dosť kvalitnýchdomácich autorov, ktorí by boli aj garan-tom slovenského kontextu v tomto type li-teratúry?

Literatúra faktu na Slovensku vyrastalav skromných podmienkach. Prišla na náš slo-venský kultúrny svet ako neveľmi želanédieťa. Literárni koryfeji ju dlhý čas nebralina vedomie. Literárne súťaže nemali polož-ku na túto kategóriu. Mohol by som uviesťaspoň tucet beletristických či básnickýchkníh, o ktorých sa zápalisto diskutovalo,okolo ktorých sa zažíhali ohňostroje, a väčši-na z nich je dnes zabudnutá, kým mnohé kni-hy literatúry faktu sú pramennými knihami,ich životnosť je neraz nesporne dlhšia akoniektorých diel fiktívnej literatúry. Mal somšťastie, že mi pracovníci Mladých liet (JánPoliak, Ján Barica) prejavili dôveru, že vy-chádzali v ústrety aj ďalším autorom. Ne-môžem v tomto kontexte nespomenúť vyni-kajúce diela Vojtecha Zamarovského, knihyPavla Dvoŕaka, Matúša Kučeru, Sláva Kal-ného, Jozefa Dunajovca, Ladislava Švihra-na, knihu Ondreja Sliackeho Odpusťte, ma-

mička, z mladších autorov tvorbu Jozefa Lei-kerta, Ladislava Zrubca, Milana Várošaa ďalších. Mrzí ma, že vydavateľstvá nerazdosť nekriticky siahajú iba po zahraničnýchencyklopédiách, veď aj naši autori sa užosvedčili aj v tomto žánri.

• Zdá sa mi, že vaša beletristická tvorbapre deti a mládež bola iba chodníčkom od-bočujúcim z hlavnej cesty. Napriek tomuby som rada poznala motiváciu tejto od-bočky.

Jednoducho autor pri niektorej téme po-cíti, že si žiada iný, vyhovujúcejší žáner. Takto bolo aj s Červeným delfínom. Ako chlap-ci sme chodili do školy, vzdialenej vari trikilometre, popri horskej riečke, ktorá sa v ča-se lejakov či prietrže mračien stávala splav-nou. Pravdaže, vábilo nás plaviť sa po nej nakorytách alebo na pňoch. Raz srne si pove-dali, že si urobíme čln, aj srne ho začali sta-vať, ale nikdy sme ho nedokončili. Námet sami po rokoch vracal, až som sa napokon roz-hodol, že v detstve nerealizované dobrodruž-stvo sa môže podariť fiktívnym hrdinom.Aby som našiel ich prototypy a dôvernejšiespoznal myslenie a správanie súvekej mla-dej generácie, išiel som inkognito učiť na zá-kladnú školu do Čajkova. Objavil som tamnaozaj súcich chlapcov, ktorí ma utvrdiliv mojom autorskom zámere.

Vidí sa mi, že som vo svojej rozsiahlejtvorbe akosi nemohol obísť stvárnenie vlast-ného detstva, veď zážitky z ranej mladosti mihlboko uviazli v pamäti. Z tohto prameňa vy-rástlo Čertovo rebro. Roky prežité v krásnejjavorníckej prírode ma doživotne poznačilivrúcnym vzťahom k rastlinám, zvieratám,vodám, lesom, skalám, ja sa naozaj hociv Mlynickej doline, vo Vysokých Tatrách, aleaj v malej Fatre či v tichých lesoch Rudo-horia cítim ani v pozemskom raji. Ako chlap-ci sme radi pozorovali vtáky, motýle, všetkulietač. Z tohto podhubia vzklíčil Sedmohlá-sok, nazdávam sa, stále aktuálna kniha. Vy-šla v čase, keď odcudzenie človeka pokroči-lo, keď mnohí chlapci a dievčatá nevediarozoznať vrabca od škovránka a vranu od

FERKO 35 FERKO

havrana, keď im let či spev vtáka nehovorínič, keď aj vysokoškolsky vzdelaná redak-torka v rozhlase povie, že lastovičky čviri-kali. Pre mňa je príroda večnou a nikdy ne-dočítanou knihou, dosiaľ si do pamätipripisujem malé súkromné objavy a radujemsa pri tom ako Jozef Holuby, keď objavil ne-známu orchideu. Tejto jari som bol v Do-move slovenských spisovateľov v Budmeri-ciach a prvý raz sa mi podarilo vidieťveveričku pri lúpaní lyka z konárov lipy navystlanie hniezda. Tento faktík by vo fakto-grafickej knihe vydal na dve-tri vety, ja si hoviem lepšie predstaviť ako námet na milúrozprávku.

• No a do detských rokov sa musíme vrá-tiť, aj keď chcem otvoriť tému drotárstva.Je zaujímavé ako tento fenomén ovplyv-nil tvorbu viacerých umelcov pochádza-júcich zo severozápadnej oblasti Sloven-ska, ktorú spisovateľ Andej Bielek nazvalDrotáriou. Priznáva to aj Miroslav Cipár,výtvarník a vynikajúci, možno práve pre-to osobitý ilustrátor. Vy ste sa k tejto té-me pravidelne vracali v novinárskej pub-licistike, venovali ste jej knihu Svetom,moje, svetom a vyvrcholila v románovej„ságe rodu a kraja drotárskeho" Ako di-vé husi, ktorú ste napísali spolu so synomAndrejom, už renomovaným prozaikoma dramatikom. Neodpustím si obligátnuotázku, v čom spočívala spolupráca spi-sovateľa otca so spisovateľom synom?

Drotárstvo je významný slovenský fe-nomén a navyše - svetový unikát. Vyrástloz nepredstaviteľnej biedy, prešlo etapou van-drovného obdobia, aby napokon kulminova-lo v hospodárskom zázraku, keď najchudob-nejšiu slovenskú stolicu premenilo nanajbohatšiu. Vynikajúci drotárski majstri-umelci získali svojimi výrobkami desiatkyzlatých, strieborných a bronzových medailína výstavách, vrátane svetových. Téma dro-társtva významne ožívala v tvorbe mnohýcheurópskych umelcov. Pripomeňme, že prvouoperou v Českom národnom divadle bol Drá-teník, že Lehárova opereta Drotár mala ešte

vlani trinásť repríz v Bad Ischli, že v európ-skych galériách sú stovky umeleckých diels drotárskou tematikou. A popri týchto ne-sporných faktoch existoval tzv. „drátenícky"mýtus, ktorý predstavoval drotára ako syno-nymum morálnej a materiálnej biedy. Prav-divý, objektívny obraz, ktorý by siahal k sa-mej podstate drotárstva, bolo treba ani niepremaľovať, ale namaľovať nanovo.

Andrej mal k drotárstvu blízko cez mojea babkino rozprávanie. Videl mnohé jeho ar-tefakty, citlivo vnímal drotársku odyseu ajrodovo - naši predkovia boli drotári, oteci dedo pracovali v chýrnej drotárni v Tbili-si, dedo z maminej strany bol zas americkýmdrotárom -je pochovaný v Rochestri, v Spo-jených štátoch amerických.

V čom spočívala naša spolupráca? Zjed-nodušene - hlavným dramaturgom bol An-drej, ja som bol hlavným pamätníkom. And-rej písal mesto, ja dedinu a navzájom sme siboli oponentmi. Neraz sme sa sporili, ale preotca niet vari krajšieho sporu ako tvorivýspor so synom nad zmysluplnou spoločnourobotou. Závažným rozhodnutím, na ktoromsme sa museli zhodnúť, bolo nárečie, mierajeho použitia, veď nárečie, resp. aj drotárskeslangové či argotové výrazivo, atmosférua kolorit vynikajúco dotváralo.

• Myslím, že ste mieru trafili. Drotárskepríbehy by ani tak neboli suché, ale jazykje aj tu šťava, ktorá signalizuje život.Musíme však spieť k záveru nášho rozho-voru. Podľa doteraz prezentovaných tvo-rivých ambícií súdim, že celkom určitemáte ďalšie, možno celkom konkrétne plá-ny pre najbližšiu budúcnosť.

Tým najkonkrétnejším je spoluúčasť nascenári pre filmovú realizáciu knihy Ako di-vé husi. Tu, pravdaže, bude mať hlavné slo-vo Andrej, dramaticky nesporne skúsenejšía s generačnej mladším, prenikavejším vi-dením.

A k tomu ostatnému? Muži mojej letorymajú plány v každom veku. Ide už len o to,Čo z nich ostáva a čo zákonite vypadáva. Dl-hé roky som navštevoval cigánske osady,

FERKO 36 FERKO

snoril v archívoch, pripravoval som sa napí-sať knihu o tomto zaujímavom a svojráznometnickom spoločenstve. Časť materiálu somvyužil v knihe Láska na Slovensku, ale kni-hu už zrejme nenapíšem. Téma by si vyža-dovala ešte dva-tri roky sústredenej roboty.Žiaľ, upúšťam aj od esejistickej knihy s pra-covným titulom Dejiny hlúposti na Sloven-sku.

• Tak to je veľká škoda. Takýto titul bybol zaujímavý nielen z hľadiska samotnej

recesie, ale nepochybne by veľa napovedali o našej národnej povahe.

Po troche pracujem na humorne ladenejknihe, ktorá by sa mala volať Každá žena másvojho gardóna. Názov musím vysvetliť:Gardón je muž, za ktorého ste sa mohli vy-dať, ak by ste sa neboli vydali za toho, kto-rého máte, ale s ktorým by ste boli prežilioveľa krajší život. Okrem toho sa venujempublicistike, ale z tém si už vyberám iba hro-zienka z koláča.

(1995)

BIBLIOGRAFIA VLADIMÍRA FERKA

LITERATÚRA FAKTU:Tajfún je dobrý vietor (1959), Veno z praveku (1962), Medzi hviezdičkami (1963),Na dne sveta (1964), Modrý kaleidoskop (1964), Zrnko, otvor sa! (1964), Trinásť zla-tých kameňov (1968), Malý zelinkár (1969), Konopný kríž (1970), Kozmické karave-ly (1971), Zlatá nostalgia (1975), Diamanty (1975), Kniha o Slovensku (1978, CenaMladých liet), Svetom, moje, svetom (1978, Cena Zväzu slovenských spisovateľov), Žltýdiabol, žltý boh (J978), Magické' kamene (1985, Cena vydavateľstva Obzor), Slovník nakaždý deň (1985), Slncový kolotoč (1985), Láska na Slovensku (1988, Cena Zväzu slo-venských spisovateľov), Martin na čiernom koni (1992), Pravda Ruda Pravdíka (1995),Slovensko, moja vlasť (1996), Zákon smotany (2000).

PRÓZA:Červený delfín (1964, Cena Mladých liet), Čertovo rebro (1982, Cena Mladých liet),Sedmohlások (1985), Tisícnásobný dukát (1989), Príbehy dračích cisárov (1993, spo-lu s Cu Wei-chuom a Cou Mei-žu), Ako divé husi (1994, spolu so synom Andrejom Fer-kom).

Pozn.: Ptč. vytlačené tituly sú adresované detskému čitateľovi.

VLADIMÍR FERKO sa narodil 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom. Roku 1958 ukon-čil štúdium novinárstva na FFUK v Bratislave. Pracoval ako redaktor, reportér a zástupcašéfredaktora v denníku Smena (1950-1965), bol redaktorom kultúrno-politického týž-denníka Predvoj a po jeho transformácii na Nové slovo viedol publicistické oddelenie(1965-1969). V rokoch 1969-1985 bol reportérom Smeny na nedeľu. Je popredným slo-venským novinárom a spisovateľom, predovšetkým priekopníkom literatúry faktu. Roku1985 mu bola udelená Cena Fraňa Kráľa a roku 1993 Cena Egona Ervína Kischa za ce-loživotné dielo v oblasti literatúry faktu.

FERKO 37 FERKO

Sú hodnoty,ktoré sa dospievaním ufúľajú

Rozhovor s Pavlou Kováčovou

• Pri nahliadnutí do vášho životopisu si iste kaž-dý všimne, že ste sa narodili v Slovinsku a tamprežili aj svoje detstvo. Zaujímal by ma príbehrodiny, ktorú v rokoch vojnových osud zavial naSlovensko

Narodila som sa v Ľubľane v miešanom man-želstve Slovinky a Chorváta. Otec pracoval ako of-setový majster v Ľudovej tlačiarni. Mama absol-vovala obchodnú školu, vedela perfektne ponemecky a bola zamestnaná ako korešpodentkav textilnej továrni. Mamini rodičia žili v staromcentre Ľubľane pri nábreží rieky Ľubľanice. Mojirodičia si našli byt len o niekoľko domov ďalej v sta-rom barokovom dome, na ktorom bola a dodnes jepamätná tabuľa slovinského osvietenca, polyglota,jazykovedca a knihovníka Valentína Valvasora,ktorý sa tu narodil v roku 1636. Z domu bol výhľadna impozantnú stavbu Univerzitnej knižnice, kto-rú projektoval známy slovinský architekt Plečnik.Na nábreží bola pešia zóna. Pred vojnou, ešte v trid-siatych rokoch, bola osvetlená secesnými plyno-vými lampami. Ich plamienok večer rozsvecovalmestský zriadenec v čiernej peleríne. Cez plece malprevesenú dlhú tyč s kresadlom. Prichádzal podľaročného obdobia: v lete pred ôsmou, v zime medzištvrtou a piatou. Pre nás deti, ktoré sme sa hralivonku, využívajúc zákutia rieky, bol jeho príchodznamením, že sa máme poberať domov.

Večernú idylu narušila vojna. Pamätám sa na to-tálnu tmu pri povinnom zatmení, na okná oblepe-né čiernym papierom alebo zakryté hustými zá-vesmi, na hučanie sirén, ktoré nás hnali do krytu,na zaplombované rádio, aby sa nedali počúvaťsprávy z Londýna a Moskvy, na požiar Univerzit-nej knižnice, keď z nej vyletovali obhorené písom-nosti, na časté prepady vojenských patrôl, ktoréhľadali partizánov a príslušníkov ilegálneho odbo-ja. Jeden býval aj v našom dome na povale. Cezdeň nikdy nevychádzal, v noci odchádzal za svo-jím tajným poslaním. Otec súhlasil, že môže u násveľmi tichučko počúvať zahraničné správy a kódy.Šikovne vedel odstrániť plombu v prijímači a zno-vu ju nasadiť. Mňa, vtedy asi desaťročnú, rodičiazaviazali najhlbším mlčaním.

V roku 1942 dostal otec ponuku z Matice slo-venskej z Martina, aby prišiel pracovať do tlačiar-ne Neografia. Siedmi pracovníci Ľudovej tlačiarnesa rozhodli, že ju prijmú, a napriek vojne odišli bezrodín na Slovensko. Nevedeli, že majú nahradiťčeských tlačiarov, ktorí z Neografie odišli za slo-venského štátu. Postupne zo Slovenska hustli ot-cove listy, v ktorých žiadal mamu, aby aj so mnouprišla za ním. Rodičia ju odhovárali, no napokonsa predsa rozhodla odísť. Prvého augusta som akosekundánka v predstihu skladala reparát z nemči-ny na uršulínskom gymnáziu. Tá nedostatočná sadosť čudne a ojedinelé vynímala na mojom dru-háckom vysvedčení. Rodina bolal zdesená - až nastarého otca. Ten povedal mame: „Nečuduj sa, todecko má slobodnú dušu a nechce sa učiť reč oku-pantov." Rozlúčka s rodným mestom a najmä sostarým otcom bola ťažká a bolestná.

Do Martina sme prišli tri týždne pred Povstaním.Nastali nečakane dlhé prázdniny. Namiesto začiat-ku školského roku sa konala evakuácia z mesta. Od-sun z Martina sme prežili vo Valci, kde býval otcovučeň a jeho rodina nás prichýlila. Bola nádherná sl-nečná teplá jeseň. Chodili sme na drienky, neskôrna rýdziky. Školský rok sa začal až v januári 1945.V martinskom gymnáziu bol nemecký lazaret. Uči-li sme sa v náhradných priestoroch. Skladala somskúšku do tercie. Najväčší strach som nemala zoslovenčiny, ale z nemčiny. Učila-neučila som sa juiba štyri mesiace. Potom prišla ruština. Azbuka bo-la pre mňa ľahká, pamätala som si ešte cyriliku. Slo-venčinu som sa učila z časopisu Slniečko a zo Ži-veny. Prvým profesorom mi bol dr. Rudo Brtáň,slavista. Keď som písala prvú kompozíciu, zastal prilavici a povedal: „Ty píš po slovinský, ja tomu ro-zumiem." Bolo to veľkorysé gesto.

• Súdiac podľa vašej prvotiny Dánka z Gašta-nového nábrežia, vaše osobnostné dozrievaniea pravdepodobne aj vzťah k umeniu ovplyvňo-val najmä starý otec.

Od útleho detstva som žila u starých rodičov.Moja najdávnejšia autentická spomienka, nie od-vodená z rozprávania svedkov je, ako starý otec

KOVÁČOVA 38 KOVÁČOVA

leží na pokrovci v kuchyni, hrá mŕtveho a ja, vte-dy asi trojročná, sypem na neho piliny a drevenéstružliny. Starý otec kýchne, posadí sa, strasie zoseba „zem a kvety" a stará mama povie nahneva-ne mojej mame: „Len sa pozri na toho starého bláz-na!" Piliny, stružliny, drevené odrezky, doštičky,zvyšky tokárskych ozdôb, to boli prvé hračky a zo-stali aj dlho najmilšie. V zásterke som ich vynáša-la aj von z dielne starého otca. Na dvore alebo nanábreží sme z nich s deťmi stavali domy, ulice, mes-tá. Drevené originálne lego... Hlboko v pamäti mizostala vôňa stolárskej dielne starého otca. Arómarozmanitého dreva, pachy lakov, moridiel, gleja.Neviem, ako sa stalo, že sa starý otec vypracovalna umeleckého remeselníka - stolára. Nikdy sanehovorilo o nejakej škole, kde by sa bol naučilvšetky tie zložité a náročné techniky intarzie,rezbárstva, ohýbania, reštaurátorské postupy nadrevených sochách. Isté je, že bol uznávanýmlublanským odborníkom a dostával objednávky odsúkromných majiteľov štýlového nábytku, od mú-zea a galérie i z cirkevných kruhov. Čím náročnej-šia bola práca, ktorú mu zverili, tým radšej ju ro-bil. Nikdy neprijal nič, čo by zaváňalo bežnouvýrobou. Všetko, čo vyšlo z jeho dielne, bol origi-nál, neopakovatelný unikát. Na tom som doplatila,keď som po vojne chcela vyviezť na Slovensko in-tarzovanú vitrínu. Colníci odmietli povoliť jej vý-voz s odôvodnením, že ide o umelecký unikát. Ne-viem, kde vzala koniec... Starý otec pracoval sám,nikdy nemal učňa ani pomocníka. A taký originál-ny, ako bola jeho práca, bol aj jeho duch. Bol úpl-ne svojský a nedal sa ovplyvniť nikým a ničím. Žilbokom od politiky, od cirkvi, od rodinných väzieb.So starou mamou boli rovesníci, obaja sa narodiliv roku 1875, šesťdesiat rokov spolu prežili, dožilisa diamantovej svadby. Ale ked ho stará mama po-zývala do kostola, tak len pokrútil hlavou a utrúsilakoby len pre seba: „Len raz som bol, aj to som sapomýlil . . ." Stará mama to s ním nemala ľahké, bolnonkonformista každým cólom. Nečudujem sa, žema tak fascinoval. V rodine sa často viedli rozho-vory na tému, že kazí dieťa. Nebola som jeho jedi-ným vnúčaťom, ale všetku svoju pozornosť a cit za-meral iba na mňa. Keď som mala päťročná čiernykašeľ, v nočných záchvatoch ma nosil na rukách.Ráno ma posadil na bicykel a odviezol do hory, abysom sa nadýchala lesnej vône. Pamätám sa na je-ho slová pri zániku monarchie. Stará mama plaka-la, rodičia sedeli pri stole zachmúrení a plní staros-tí z neistej budúcnosti. Starký sa vysiakal a povedal:„Čo nariekate? Čo je nás Slovincov do nejakýchKaradžordževičovcov a ich prisluhovačov snívajú-cich sen o Veľkom Srbsku? Boli sme pred Rakús-

kom, zostali sme aj po ňom. Všetkých nás nepo-bijú." Ktovie, či by aj po rozpade federatívnej Ti-tovej Juhoslávie zmýšľal podobne. Pravdepodobneáno. Naposledy sme sa zhovárali v roku 1958. Prirozlúčke na stanici mi povedal: „My žijeme v zle-penci, vy tiež. Vás k tomu ešte prikrýva veľký tieňruského medveďa. Ale ty aj tak musíš svoje deti vy-chovať k slobode, inak nenájdu vlastnú ľudskú dôs-tojnosť. Človek má byť sluhom svojej práce, aleničoho iného." „Starký," povedala som, „na Slo-vensku je taká ľudová pesnička:... ani pán, ani kňaznedajú ma na reťaz." Zasmial sa a zvolal: „To jeono, to sa mi páči! Vidíš, nepoznal som ju, ale držalsom sa jej po celý život." O tri roky skonal pose-diačky v posteli na zastavenie srdcovej činnosti.Stará mama ho predišla o dva roky.

• Dátum vydania vašej prvej knihy by svedčilo tom, že ste do literatúry vstúpili už v zrelomveku. Predchádzalo mu nejaké prípravné obdo-bie menších literárnych pokusov, kto alebo čovás priviedlo k literárnej tvorbe a najmä k tvor-be pre deti?

Keď sme prišli do Martina, rodičia ma zaviedlik Zore Jesenskej, ktorá v tom čase učila deti hraťna piane. Odmietla ma prijať a vysvetlila to tým, žemá dosť žiakov a stále viac sa venuje prekladom

KOVÁČOVA 39 KOVÁČOVA

diel svetovej literatúry. Bola to prvá výrazná osob-nosť, s ktorou som sa v Martine stretla. Jej prekla-dy Dostojevského, Tolstého, Puškina, Lermontova,Gončarova, Cechová vychádzali po vojne a tlačilisa v Neografii. Otec bol vtedy vedúcim kníhtlačea mal nárok na každú vytlačenú publikáciu. Od svo-jich štrnástich rokov som vášnivo čítala klasiku.Môžem povedať, že traja muži rozhodli o tom, žesa ku mne nedostal gýč: starý otec, otec a strýc,ktorý bol knihovníkom Univerzitnej knižnice.Šťastne som sa vyhla gýču aj vo výtvarnom ume-ní. Dielňa starého otca bola naplnená artefaktmištýlového nábytku a cirkevných drevených plastík.A môj otec mal na starosti perfektné vytlačenie ilus-trácií, grafík aj reprodukcií farebných obrazova umeleckých fotografií. Pamätám sa, ako ho razdoma vyhľadal Karol Plicka. To bolo vtedy, keď sapozastavila distribúcia monografie Slovensko, doktorej napísal úvod Ladislav Novomeský. Tenpredslov sa musel vytrhať... Teror päťdesiatych ro-kov dopadol aj na našu rodinu. Všetci Juhoslova-nia boli zatvorení ako politickí zločinci. Jeden tra-gicky zahynul vo väzení, ostatní boli odsúdení nadvadsať rokov za špionáž. Jedine môj otec a jedenjeho kolega mali tolko psychických a fyzických síl,že zostali nezlomení vtedajšími vyšetrovacími me-tódami a nepodpísali totálne lživú obžalobu. Právev tom roku som maturovala na gymnáziu. Podro-bili nás psychotechnickým skúškam a vyšlo mi, žeby som mala ísť študovať estetiku, dejiny umeniaalebo literárnu vedu. Samozrejme, že som nemoh-la na to ani pomyslieť. Prihlásila som sa na kon-kurz do SĽUK-u. Prijali ma. Ale ešte sa chcem vrá-tiť k martinským kultúrnym kontaktom. V piatomročníku gymnázia som sa spriatelila so spolužiač-kou, dcérou prekladateľa, bibliografa a zberateľaexlibrisov Karola Izakoviča. Bývali na poschodíTatra banky. Pol poschodia patrilo bytu Izako-vičovcov, druhú časť obýval dr. Ján Marták s man-želkou. Pani Mária Rázusová-Martáková bola užvtedy vážne chorá, a keď som neskôr čítala drámuJánošík a umelecký básnický preklad Rostandov-ho Cyrana, dodatočne som sa jej v duchu osprave-dlňovala, že sme ju našimi stolnotenisovými tur-najmi rušili. U Izakovičovcov som spoznala ajmajstra Fullu s manželkou a manželov FrantiškaHečka a Máriu Jančovú. Až po rokoch som sa razna ulici odvážila osloviť ju a povedať jej, že sa po-kúšam písať poviedky o deťoch. Vľúdne ma pozvalak sebe a spravodlivo posúdila prvé pokusy. Niečoz nich aj vyšlo v Slovenke pod pseudonymomMarčeková. Na začiatku šesťdesiatych rokov somzačala prekladať zo slovinčiny. Svoju prvotinu somnapísala štyri roky pred jej vydaním. Mala som vte-

dy 36 rokov. Jej vznik podnietil mimoriadne silnýzážitok - stretnutie so starým otcom po deväťroč-nom odlúčení. V Ľubľane na nábreží zastal čas. Ce-lá mestská lokalita je dodnes chránená ako kultúr-na rezervácia. Plečnikov geniálny duch neopustilmesto. Staré s novým je prepojené citlivo a s vý-tvarnou invenciou. Neviem, čím to je, že človek ži-je niekde iba necelých trinásť rokov a potom nie-kde inde vyše pol storočia, ale doma je stále v tomzačiatku. Nanajvýš by som dnes mohla hovoriťo dvojdomovosti. Dánku Z Gaštanového nábrežiasom písala ako osobnú spomienku, trochu ako den-níkový záznam. Ale po čase som ju predsa zanies-la k svojej bývalej milovanej profesorke Štetkovej,ktorá mi povedala, že si text nemám nechať len preseba. Za Dánku som dostala v roku 1972 cenu zadebut. Bol to celkom nečakaný úspešný štart. Vtomistom roku som získala odmenu v autorskej súťažina rozhlasovú scénku pre deti. Začala som praco-vať v Matici ako asistentka v retrospektívnej bib-liografii. Matica mi v istom zmysle nahradila ne-uskutočnené univerzitné štúdium. Ocitla som samedzi bohatými fondmi, knihami, časopismi, ar-chiváliami a najmä vzdelanými ľuďmi. Môj životsa zmenil práve v štyridsiatke. Postupne vznikalirozsahom malé knižky pre deti. Dočkala som sa ajprekladu troch titulov do bulharčiny, poľštiny a na-posledy do češtiny. Rozhlasová hra Brat Colo bo-la preložená do macedónčiny, srbochorvátčinya nemčiny. Najväčší prienik do sveta, ak tak môžempovedať, zaznamenal film pre deti Sýkorka. Koli-ba ho poslala na filmový festival do Berlína, kdesa predal do dvadsiatich siedmich štátov. Takmerby ma bolo možné považovať za finančne úspešnúautorku, keby federálny podnik Filmexport, ktorýpredaj realizoval, neskrachoval a nikdy nevyplatilmne ani režisérovi Gajdošovi autorské tantiémy.

• Nosnou témou vašej tvorby pre deti a mládežje každodenný život. Ste dobrá pozorovateľka,cítite chvenie detskej duše i poryvy dospievania.Cez literárne príbehy dávate deťom možnosť po-znávať seba a orientovať sa v zložitej spleti me-dziľudských vzťahov. Je to azda cieľ, ktorý sle-duje vaša tvorba pre deti?

Detský svet je pre mňa inšpirujúci aj dávno po-tom, ako moje vlastné deti dospeli. Očarúva ma det-ský pohľad, v ktorom sa mieša realita s výmyslom.Vážim si detskú spontánnosť, originalitu mysleniaa ich mieru slobody. Sú to hodnoty, ktoré sa, bo-hužiaľ, dospievaním často ufúľajú, ošúchajú alebovyblednú. Jednou z najmilších kníh svetovej lite-ratúry je pre mňa dielo Salingera Kto chytá v žite.Dráma dospievania v civilizovanom technickom

KOVÁČOVA 40 KOVÁČOVA

svete, plná smutnej irónie a humoru. Ak by somchcela deťom niečo odovzdávať, tak potom snahupo sebapoznaní bez zdvihnutého prsta.

• Už spomínané scénky zo života detí sa stalištartovou čiarou pre sériu úspešných rozhlaso-vých hier. Prvá z nich - Brat Čolo - vám pri-niesla víťazstvo na Festivale pôvodnej rozhlaso-vej hry v Piešťanoch. Prezentovala v tom časenový prúd hlbšieho ponoru do psychiky dieťaťa.Čím vám učaroval dramatický žáner, predo-všetkým rozhlasová hra?

V rozhlasovej hre som našla svoj výraz. Vyho-vuje mojej sluchovej predstavivosti. Konvenuje miúspornosťou textu a zovretosťou príbehu. Viem, žedialógy, ktorými sa odvíja dej a charakterizujú po-stavy, letia do éteru a zriedka zakotvia na dlhšiev pamäti poslucháča. Ale to ma neodrádza. Väčši-nou myslím v dialógoch aj súkromne v tej najvnú-tornejšej polohe. V duchu sa často zhováram sosvojimi najbližšími, živými i mŕtvymi. Nie je toduchárčenie, ale akýsi prúd vedomia, kontinuityprítomného a minulého času a jeho vzájomné pre-línanie. Nevymýšľam témy, tie prichádzajú ku mne• alebo je tu mlčanie. Radšej žijem ako píšem, ho-ci som bez písania - v tom mlčaní - aj trochu ne-šťastná. Ak trvá dlho, potom sa mi život sploští nasúhrn banalít a ten sa dá oživiť iba vzťahmi. A vzťa-hy - to je už dialóg, reálny alebo vnútorný.

• Ak máte možnosť sledovať dianie a smerova-nie v tvorbe pre deti a mládež v posledných ro-koch, čo vás znepokojuje či uspokojuje, alebo čovás z iných dôvodov zaujalo?

Neprestávam čítať knižky pre deti. Už rokystriedam dva základné žánre: literatúru faktu a prí-behy pre deti a o deťoch. Zlatý vek literatúry predeti a mládež nastal v šesťdesiatych rokoch. Vra-ciam sa k Jedinej, Prázdninám so strýcom Rafae-lom, k Modrej knihe rozprávok, Ohňostroju pre de-duška, k Jahniatkam a grandom a iným, a inýmtitulom, ktoré žijú v mojej pamäti a z času na čassi myseľ znovu žiada ich pohladenie. Tešia ma kniž-ky Hcviera, Dušeka, Uličianskcho a iných, ktorívedia oživiť detstvo. Som hlboko presvedčená, žeslovenská literatúra pre deti a mládež je plnohod-notnou súčasťou pôvodnej tvorby. Znepokojiť mavie iba gýč, stoly plné súčasnej gýčovej produkcie.

• A na záver nie iba zdvorilostná otázka - akosa vám darí, čo píšete alebo chcete napísať predeti?

Pred dvoma rokmi som mala dojem, že fajkazhasla. Zmocnila sa ma depresia, pocit prázdnoty,intenzívny pocit starnutia. A potom prišla výzvaz rozhlasu na autorskú súťaž hier pre dospelýcha v poslednom týždni pred termínom uzávierkysom našla tému. Text sa realizoval, nedávno uvied-li premiéru. Zúčastnila som sa aj na súťaži roz-právkových hier. Netrafila som sa do žánru, ale té-ma ma viedla inde. K textu sa ešte vrátim, možnovznikne malá knižka pre deti. Už to, že o ňom pre-mýšľam, je trochu nádejné. Občas ma potešia aj be-sedy s deťmi. V Banskej Štiavnici som rozprávaladeťom o kalvárii, že je postavená na Ostrom vrchu,ktorý pochádza zo sopečnej činnosti. Tu sa zdvih-la ruka a tretiak sa opýtal: „Kde je ten kráter?" Potakej otázke sa nebojím budúcnosti.

(1997)

BIBLIOGRAFIA PAVLY KOVÁČOVEJ

PRÓZA PRE DETI: Dánka z Gaštanového nábrežia (1971), Hrabko a Smrečko (1975), Hľadá satréner (1978), Martinkove kozičky (1982), Lucka a klávesy (1989), Zajko Belko a panelák (1990),Čižmičky(1996).

ROZHLASOVÉ HRY PRE DETI A MLÁDEŽ: Brat Colo (1974), Pohyb hniezda (1976), Ze-miačik z pahreby (1977), Nech nám vždy svieti slnko (1979), Hrdlička (1979), Komora (1981),Pichliač (1982), Lucka a klávesy (1983), Beseda (1984), Míľnikový les (1985), Áno - nie (1986),Závozník (1994).

FILMOVÝ SCENÁR: Sýkorka (1989).

PAVLA KOVÁČOVA sa narodila 10. decembra 1931 v Ľubľane v Slovinsku. Po príchode na Slo-vensko (1944) študovala na gymnáziu v Martine. V rokoch 1950-1951 pôsobila v Slov. ľudovomumeleckom kolektíve v Rusovciach, 1951-1970 v domácnosti, 1971-1987 v retrospektívnej bib-liografii v MS v Martine. Od roku 1987 žije v Martine na dôchodku.

KOVÁČOVA 41 KOVÁČOVA

Občas si odskočím do detstvaRozhovor s Libušou Friedovou

Už dávno som nebola učiteľkou, keď si ma moji bývalí žiaci pozvali po rokoch nastretnutie. Boli to už neuveriteľne dospelí ľudia a ja som s radosťou počúvala, akosa uplatňujú v živote. Ani o spomienky na školské' roky nebola núdza. Dozvedelasom sa všeličo, o čom som ako učiteľka nemala vedieť. Aj o tom, ako som raz oznám-kovala spisovateľku. Bolo to tak: témy na slohové práce boli vtedy predpísané, alet zv. spoločensky závažne', nedetské, nudné, ktoré navádzali deti písať odporúčané,naučené frázy. Chcela som trochu vyprovokovať detskú fantáziu a dala som žiakomnapísať rozprávku. Niektoré práce boli naozaj originálne, nápadité, vo väčšine saobjavovali známe motívy, pre niektorých žiakov to bol tvrdý oriešok a požiadali o po-moc rodičov. A tak dostala známku aj Libuša Friedová, ktorú som vtedy poznalaako mamu, teraz už viac ako spisovateľku.

• Bolo to niekedy v šesťdesiatych rokocha dnes na to spomíname s úsmevom. Vy stesa vtedy, pani Friedová, na Slovensku užviac-menej udomácnili. Z rodnej Moravyste sa totiž presťahovali do Bratislavy, donového kultúrno-spoločenského prostre-dia. Čím bolo pre vás iné, ako ste privyka-li?

Presťahovali sme sa na Slovensko v roku1950. Najskôr som sa domnievala,že to pre mňa nebude znamenať velkú zmenu.Pripadalo mi, že žiť na Slovensku, to bude, po-vedzme, ako žiť v susednej záhrade. No netr-valo dlho a zistila som, aké má Slovenskosvojské spoločenské prostredie, svojskú kul-túru, svojský rebríček hodnôt. A k tomu Bra-tislava, kam sme vtedy v novom koši na bie-lizeň priniesli aj nášho dvojmesačného syna.Áno, Bratislava bola vtedy ešte svojskejšia.Naozaj konglomerát národnostný, sociálny,kultúrny, politický, náboženský, k tomu po-značený nedávnou rozporuplnou vojnovouminulosťou aj búrlivým kvasením súčasnosti.Vyznaj sa v tom! Nájdi si svoje miesto. Uč saBratislave rozumieť. A zamiluj š i ju . Jej staro-dávne uličky. Vtedy napolo rozborený hrad.Dunaj, ten prímer nezastavitelného času. Lenjeden most. Zato od brehu k brehu putujúci až

rozprávkový propeler. Starú tržnicu, vždyv piatok a v sobotu nabitú na prasknutie. A vi-nohrady s hroznom vchádzali až do ulíc. StaríBratislavčania letkom vandrovali zo slovenči-ny do maďarčiny aj do nemčiny. A noví v hú-foch prinášali zo všetkých kútov Slovenska domesta mladosť, sviežosť, novú dynamickosť.

No nezalúb sa do takého mesta! Stalo saa Bratislava sa mi odmenila. Bola pre mňa po-tom východiskom, dverami do celého Slo-venska.

• Čo ste si priniesli zo starého literárnehozázemia, ako ste poznávali to nové?

Ved to! Prísť do budúcnosti bez minulosti,to sa jednoducho nedá. Na Slovensko som sipriniesla už od Školských lavíc obdivovanéhoSeiferta, Nezvala, Halasa, Wolkera, Hrubína,Horu, Šrámka. Obdiv k prekladom z francúz-skej poézie od Karia Čapka, k neprekonateľ-nému Rimbaudovi v prekladoch Nezvalo-vých. Obdivovaných zato, akými výrazovýmiprostriedkami vedeli vysloviť myšlienku, akoaž samočinným pohybom fantázie dokázalivytvárať básnický obraz. Niektoré ich verševiem stále naspamäť.

Na Slovensku som našla dovtedy pre mňaneznámu slovenskú literatúru. Rozhodla som

FRIEDOVÁ 42 FRIEDOVÁ

sa poznať ju. Vyznať sa v jej koreňoch aj súčas-nosti. Toto poznávanie mi postupne pomáha-lo pochopiť množstvo javov, ktoré mi dovte-dy boli nejasné. Okrem toho ma, samozrejme,orientovalo v názoroch a tvorivých postupochslovenských literárnych prúdov. Niečo somprijímala s obdivom, iné s negáciou. Ktorí súmoji slovenskí najmilší? Sládkovičova Marí-na. Verše Maše Halamovej a Miroslava Válka.Červené víno. V ňom akoby Hečko celý Vlčin-dol položil človekovi až na dlaň. A to, čo do-slova srdcom napísala Elena Maróthy-Šolté-sová. Moje deti - dva životy od kolísky až pohrob.

Toto je len niečo z toho, čo som si doniesla.A z toho, čo som našla.

• Nie je to ojedinelý prípad, keď spisova-ter píše v inom ako materinskom jazyku,predpokladám však, že ten prechod musíbyť ťažký. Môže dokonca spisovateľa po-riadne zabrzdiť, veď od fázy naučiť sa ja-zyk po schopnosť myslieť v ňom a písaťuplynie asi dosť času.

So mnou to bolo tak: naše deti začali cho-diť do slovenskej školy. Čítali slovenské det-ské časopisy. Slovenskú literatúru pre deti. Atu bol odrazu pre mňa akýsi neodbytný pod-net - hoci aj po dlhej odmlke začať znova pí-sať. A pretože moja rodná Morava so svojímkaždodenným životom bola pre mňa čorazvzdialenejšia a slovenské okolie stále bližšie,rozhodla som sa pokúsiť písať po slovensky.Myslela som si: to predsa nemôže byť také ťaž-ké. Či nás jazykovedci nepoúčajú, že sloven-čina a čeština patria k západoslovanským ja-zykom, kde majú k sebe najbližšie? Lenže! Čisa v nich v dôsledku rozdielneho historickéhovývoja nezrkadlia iné ustálené spôsoby živo-ta, spoločenské a kultúrne osobitosti? Či pre-to nemá slovenčina iné jazykové zvláštnosti,iné ustálené spojenia slov, iné príslovia, a toešte okorenené množstvom nárečí? Či taktokaždý jazyk nemá svoju vlastnú dušu? Má. Aleskús sa naučiť a pochopiť všetko to, čo inakčlovek samočinne dostáva s materčinou! Dnesviem, že moje vtedajšie rozhodnutie, to bolahora, na ktorú som chcela vystúpiť. Podujalasom sa na to aj s poradcom, s dobrou sloven-činárkou, mojou dcérou.

Áno, máte pravdu, ovládnuť iný jazyk poschopnosť myslieť v ňom a písať nie je ľahké.A prináša to omyly. Ale dá sa na nich poučiť.Aj sklamania. Tie zas vedia vyburcovať. Akčlovek vytrvá, predsa len prichádza aj radosť.A pre mňa aj potešenie, s akým vychutnávamspevnosť a mäkkosť slovenčiny. Niektoré slo-vá mi znejú krásne: čučoriedka, pŕhľava, bah-niatko, frndžalka, omelinka, pluha pluhavá,lúbim ťa....

• Či chceme, či nie, detstvo je stimulujúcepre celý život, osobitne pre tvorbu. Zážitky,záľuby, obrazy z neho nadobúdajú síce no-vé významy, ale prazáklad nášho myslenia,cítenia a konania je až fatálne zakliatyv ňom. Aké bolo vaše detstvo, čím vás po-značilo?

Narodila som sa v malom hanáckom mes-tečku, preto žartom o sebe tvrdím, že som ha-nácka Slovenka alebo slovenská Hanáčka. Nášdom stál konca mestečka ako posledný na ma-lom kopčeku. Naokolo boli už iba polia a me-dze. Za domcom veľká ovocná záhrada. V do-me mama, taká dobrá, že bola až najlepšia.

FRIEDOVÁ 43 FRIEDOVÁ

Mama najprv s vlasmi až po zem. Potom ibapo krk. Po celý deň sa starala, aby všetko stih-la, a pritom sestre aj mne občas spievala. Vte-dy mamy deťom často spievali.

Otec bol učiteľom matematiky, geometriea kreslenia. Pritom v mestečku dirigoval ka-pelu aj spevácky zbor. Vyučoval hru na klaví-ri aj na husliach. Starostova! v Sokole. Viedolškolské bábkové divadlo. Sústavne sa zaují-mal o rôzne technické novinky. Aj my sme ma-li doma čoskoro rádio, aj my sme mali domaten neobyčajný kufrík s ozónovým hrebeňomaj ďalšími ozónovými talafatkami, kufrík,o ktorom píše pán Hrabal v Postŕižinách.A otec pravidelne dopĺňal našu detskú knižni-cu. Bola plná rozprávok. Od Boženy Nemco-vej aj od Andersena. Ako ma dojímala Popo-luška so svojím - hmla predo mnou, hmla zamnou! Ako mi bolo ľúto malej Gerdy, vedjutak oziabalo! Od malička som hladná čitateľ-ka. A ešte bol otec uznávaným ovocinárom.Dodnes si pamätám vôňu našej ovocnej piv-nice, doteraz v rôznych záhradách zrejú jehojablká.

Moje detstvo, to bola aj kováčska vyhňa.V nej starký. Kováč, mudrák, vynálezca, de-dinský veštec počasia. A na inom mieste stálrozľahlý prastarý gazdovský dom. V ňom osa-melý prastrýc, hydina, koza, kravka, dva ko-níky. A moja zlatá babička, ktorá mňa a ses-tru za naše detské výčiny láskavo hrešila,ktovie prečo vždy iba slovami: „Ty decko, tydecko!"

Doteraz sa mi niekedy podarí na chvíľu od-sunúť dospelý svet kúsok bokom. A do det-stva si občas po niečo odskočím.• Zdá sa mi, akoby vám bolo milé ústra-nie. Najviac ste ako autorka spolupracova-li s detskými časopismi, z rozhlasu vás po-znám ako úspešnú prispievateľku doautorských súťaží, menej vašich prác do-stalo knižnú podobu. Akoby váš literárnytalent čakal vždy na nejaký popud, výzvu.Čím je vám písanie?

Je to spôsob môjho rozhovoru so svetom,s ľuďmi, s prírodou, s vecami. Najmä ale s deť-mi. Rozhovor raz vydarenejší, raz menej, takto už chodí. Potrebujem preto to milé ústranies písacím strojom. No viem, že svojou otáz-kou narážate na niečo iné.

Áno, po príchode na Slovensko to dlho bo-lo akési ústranie. Nemala som tu konškolákovani generačných druhov. Nemala som tu záze-mie spoločenské. Už vôbec nie literárne. Bolasom vtedy ako osamelý bežec, ktorý napokonna svojej trati predsa len stretol v redakciiOhníka uznanlivého šéfredaktora Pavla Šte-fánika. V redakcii Zorničky pani JarmiluŠtítnickú. Porozumenie v redakciách Včielkya Slniečka. Od roku 1960 aj v Slovenskom roz-hlase. Začiatkom osemdesiatych rokov to bo-la krásna spolupráca s dramaturgiou progra-mov pre deti a mládež v Slovenskej televízii.Vidíte, takto sa búrali múry môjho ústrania.A napokon ma celkom z neho vytiahla redak-torská práca v Zorničke, zorničkovský svet,ktorý vtedy spoluvytvárali nádejní aj uznáva-ní literáti, uznávaní aj začínajúci ilustrátori.

Po celý čas autorskej aktivity skutočne ibamálo mojich prác dostalo knižnú podobu.Možno to spôsobila moja malá priebojnosť.Možno malá vytrvalosť dotiahnuť niektoré ru-kopisy až k vydaniu. A možno aj to, že moji-mi vydavateľmi sa na dlhý čas stali rozhlasa televízia. Z množstva rozprávkových se-riálov ma osobitne teší sedem príbehov na-zvaných Nech žije deduško, v ktorých titulnúúlohu stvárnil pán Jozef Kroner a kúpila ich ajtelevízia Spolkovej republiky Nemecko.

Písala som svoje „rozhlasové a televízneknižky."

• Koncom minulého roka ponúklo brati-slavské vydavateľstvo NONA malým čita-teľom vaše Rozprávky s podkovičkami.Zrodili sa z nejakej dávnej lásky ku koňom,alebo sú tieto ušľachtilé zvieratá akýmsijednotiacim princípom pre sériu rozprá-vok?

Viac ako láska je to obdiv. A potom aj smú-tok. Obdiv, ten je za všetko, čo kone v ľud-ských dejinách znamenali. Veď doslova spo-luvytvárali svet. Raz som niekde čítala, žekeby nebolo koni, vyzerali by učebnice deje-pisu celkom inak. Ako by prebiehala Trójskavojna? Bol by Alexander Veľký naozaj veľ-kým? Zažila by Európa Džingischána? Špa-nielski dobyvatelia by určite nezničiliaztécku ríšu, keby ich tam v sedlách koni ne-považovali za cudzích bohov. A čo Napoleon

FRIEDOVÁ 44 FRIEDOVÁ

bez koni? Asi by nemrzol v Rusku. A k tomuešte milióny koníkov, ktoré po tisíce rokovmenili svet tak, že spolu s ľuďmi svojím spô-sobom trpezlivo pracovali.

Smútok, ten mi spôsobuje skutočnosť, že zaposledné desaťročia kone doslova miznú zosveta. Ked sme sa presťahovali do Bratislavy,poštové koníky ešte celkom romanticky vozi-li balíky v poštových kočoch. Ťahali povoz-nícke vozy naložené koksom, uhlím, drevom.Do našej ulice aj pre náš sporák a kachle ten-to náklad vozila Šimľa pána povozníka Gre-gora. Na skok od nás v bývalých jazdeckýchkasárňach na dnešnej Jarošovej ulici erdžalovtedy do 500 koni. Niekedy niesli vojakov,chlapcov maľovaných, až hen k Perneku naTurecký vrch. S nimi aj môjho muža a naspäťho doniesla jeho Bažina až pred naše dvere.Kde sú všetky tie kone? Kde už dnes uvidí člo-vek v Bratislave koňa? Iba ak v jazdeckomklube. Alebo na závodisku v Petržalke. Tamsa vždy v lete vyberiem s vnukom alebos vnučkou na najdôležitejšie cvalové dostihyroka. Na Slovenské derby. Aby sme spolu ob-divovali aj ušľachtilosť, hrdosť, krásu a rých-losť. To všetko dala príroda koňom.

Tam vždy trochu dúfam, že homo sapiensv svojej šialenej honbe za peniazmi a vo zvrá-tenej predstave, že zemegufa je tu len pre ne-ho, predsa len kone, ako už celý rad iných zvie-rat, celkom nevyhubí.

Rozprávky s podkovičkami sú o koníkochzámerne.

• Z knižky zavanie na čitateľa romantikastarých čias. Vonia tvarohovými koláčik-mi a vtáčím mliekom, ozýva sa hlasom poš-tovej trúbky, navodzuje čaro dedinskéhoživota a všeličo iné, zažité, precítené, ply-núcimi rokmi a invenciou spisovateľkyzbavené všednosti. Povedala by som však,že nie je dôležité, kedy sa tie príbehy odo-hrávajú, ale že demonštrujú citlivý a cito-vý vzťah k veciam, zvieratám, ľuďom.Zhodneme sa v tom, že práve také vzťahyje potrebné v súčasnosti i v každom časevždy znova prebúdzať?

Áno.

• Vstúpili sme do nového storočia. Čo byste na jeho prahu zaželali deťom a detskejliteratúre?

Už bolo na svete toľko prorokov, vie-rozvestov, mesiášov, kazateľov, revolucioná-rov aj spisovateľov a básnikov - a všetci chce-li zmeniť svet. Aby bol spravodlivejší. Noakosi sa im to doteraz nepodarilo.

Tak prajem deťom, aby sa to v tomto sto-ročí podarilo, najmä kvôli nim. A ešte im pra-jem, aby popri všetkých volkmenoch, obra-zovkách a videozáznamoch, internetoch,kazetách, disketách a ktovie čom ešte zostalana svete natrvalo detská kniha.

(2000)

BIBLIOGRAFIA LIBUŠE FRIEDOVEJ

POÉZIA: Kufrík (1968).

PRÓZA: Magdalénka a škriatkovia (1982), Maľované čítanie alebo Môj prvácky rok (1984), Rozprávkyv dome (1988), Rozprávky s podkovičkami (1999).

TELEVÍZIA: Hubert a Hubertko (1973, trinásťdielny seriál), Nech žije deduško (1979, sedemdielny seriál).

ROZHLAS (päťdielne seriály): Pelrík a ružový skútrik (1969), Mášenka a škriatkovia (1970), Elenka a ko-minárik (1971), Papierová lastovička (1971), O bábkovom kráľovi a bábkovom šašovi (1985), Každý lie-ta inakšie (1990), Slávik, ktorý sa usmieval (1991), O malej Evičke a slávnom Rexovi (1992), Rozprávkys podkovičkami (1996).

LIBUSA FRIEDOVÁ, rodená Mlčochová, sa narodila 17. 10. 1925 v Zdounkách pri Kroméfíži v učiteľ-skej rodine. Po skončení Obchodnej školy v Zlíne bola robotníčkou, úradníčkou a vychovávateľkou v n. p.Svit (predtým fa Baťa). Roku 1950 sa presťahovala do Bratislavy. V roku 1965 sa stala tajomníčkou Slo-venskej sociologickej spoločnosti, v rokoch 1969-1975 pracovala v Sociologickom ústave SAV. V rokoch1975-1981 bola najprv redaktorkou, potom zastupujúcou šéfredaktorkou časopisu Zornička. Od roku 1981sa venuje len literárnej tvorbe.

FRIEDOVÁ 45 FR1EDOVÄ

Príbehy vynosenév plecniaku

Rozhovor s Petrom Glockom

Je to Bratislavčan, presnejšie Prievozčan. Viem to iste, lebo zo svojho balkónadovidím na dom, v ktorom býva. Stretávame sa v obchode, a kým nakladáme to-var do svojich košíkov, stihneme prehodiť aj zopár slov. Občas mi poradí, čo mámkúpiť a ako z toho pripraviť dobré jedlo. A ja si poradiť dám, lebo je dobrý kuchár.Častejšie však bývala reč o inom: „Termín sa blíži, pán Glocko, " vravím ja. Od-poveď: „ Viem, zajtra idem do Muráňa, o dva týždne som späť aj s rozprávkovouhrou. " Alebo: „Práve som sa vrátil z Muráňa, scenár je napísaný, treba ho lenskrátiť, vyčistiť, prepísať. " Muráň je jeho rodisko, ale aj miesto poskytujúce po-koj a inšpiráciu pre spisovateľa. Až detsky nedočkavo sa teší na chvíľu, keď ho-dí na chrbát plecniak a zamáva Bratislave. Muránsky hrad ožil v jeho knihe To-máš a lúpežní rytieri. Zdá sa, že Peter Glocko je „ muž, ktorý nechal svoje srdcev Muráni".

Ešte aby som nezabudla na ten plecniak. Možno práve on vyvoláva predstavu, žespisovateľ je stále na cestách. Dobre slúži na prenášanie poživne, rovnako dobresa v ňom darí aj potrave ducha. Vrúti sa do redakcie na pleciach svojho pána a tenZ neho vyloví popísané hárky. Usmieva sa, lebo má za sebou kus zavŕšenej roboty,a príbehy, vynosené v plecniaku, si vždy nájdu čitateľov, poslucháčov, divákov. Nechvám ten plecniak dlho a dobre slúži, pán Glocko.

• A teraz už využime čas, ktorý som si doslo-va vystriehla na moje otázky a vaše odpove-de. Žiada sa mi hneď na začiatku vyprovoko-vať vás v k zamysleniu nad osobitosťamitvorby pre deti. Veď mnohí autori sa už natomto poli potkli v domnení, že ak spíšu svo-je spomienky na detstvo, napísali knihu predeti. Iste, inšpirácia vlastným detstvom či det-stvom vôbec je významným predpokladom,no písať deťom možno o všetkom. Problém jeskôr v tom - ako. Ste uznávaným a čítanýmautorom pre deti a mládež, ako to vidíte vy?

Zavše sa potknem aj ja - v rámci textu, t.j.poviedky či knihy, keď začnem priveľmi uvažo-vať o tom, ako sa priblížiť k čitateľovi. Špekulá-cia spisovateľa zneisťuje a potom to cítiť v texte,

GLOCKO

ktorý stráca spontánnosť, švih, rytmus... slovom,treba si spomenúť aj na to, kedy dieťa začne zí-vať, mrviť sa pri slovách dospelého človeka. Asivtedy, keď „dospelák" začne dieťa poučovať, tvá-riť sa, že všetko vie, ale aj vtedy, keď sa začne„potvoriť", ťuťkať, vtierať sa do pozornostidieťaťa. Veď nie nadarmo sa hovorilo, že keďstrýčkovia a tetušky začnú robiť na dieťa kadeja-ké grimasy, šušľať a nasilu sa škľabiť v sladkas-tom úsmeve, „príde mu z očú"! Isteže, inšpiru-jem sa detstvom, píšem o ňom, ale keď som nebolinfantilný chalan, prečo by som mal byť infantil-ný senior spisovateľ. A keď som nebol v detstveostarok, prečo mám byť na staré kolená ešte staršía bodro senilnejší, ako som. Písať pre deti zna-mená pre mňa aj mladnúť, nie však „detinštieť".

46 GLOCKO

• Iste ste postrehli, že literárne pole, ktoré stezúrodňovali svojimi knihami pre pubescentnúmládež, leží v poslednom čase úhorom. Nieže-by si títo mladí čitatelia nemali v čom zalisto-vať, k dispozícii je množstvo výpravných,lákavých a určite aj potrebných encyklopedic-kých kníh otvárajúcich cestu k poznaniu sve-ta. Chýbajú však knihy, ktoré by otvárali ces-tu k sebe, k vlastnému mikrosvetu. Pred vaminapr. bravúrnym spôsobom prezentovala svo-je hĺbkové sondy Klára Jarunková. Prečo má-te tak málo nasledovníkov - už sa netreba po-nárať, len rýchlo plávať vpred?

V čase, ktorý prežívame, leží úhorom nielenliteratúra pre pubescentov, ale aj historická lite-ratúra pre mládež, dobrodružná a detektívna pró-za, nejestvuje pôvodná slovenská filmová a tele-vízna tvorba, ktorá by mala šance osloviť„pubišov". Akoby dnešná generácia štyridsiatni-kov zanevrela na „spôsob" dospievania svojichdetí. Ja som sa vyrozprával z obáv o svoje detiv knihe Ja sa prázdnin nebojím, kde som si po-ložil otázku, vlastne komplex otázok: Ako by za-reagovali moje deti, keby ich niekto ponúkol dro-gou? Ako by som reagoval ja, keby sa stalikonzumentmi drogy? Knihu som písal v čase,keď sa z latentnej hrozby stávala akútna realita,ked sopka už nemrmlala, ale začala chrliť jedya oheň. Už vtedy bolo neskoro vajatať, povedalby klasik. Ale moja kniha ani kniha Petra Holku(a ďalších autorov) neboli prázdnym vajataním,a hoci mali u čitateľov úspech, hoci boli ocene-né literárnymi cenami, spoločensky boli a sú ne-docenené. Myslím tým „nedocenené" inou mož-nosťou exploatácie, predovšetkým televíziou čifilmom, ale aj využitím v práci protidrogovýchodborníkov, psychológov a terapeutov. Určitýmzadosťučinením pre mňa je, že pri možnom dru-hom vydaní románu Ja sa prázdnin nebojím na-písal odborník - lekár posudok, v ktorom nielen-že odporúčal druhé vydanie, ale vyzýval ma ajdopísať príbeh, presnejšie, napísať pokračovanieosudov Nikotína a Miša v dnešnej tvrdodrogovejrealite. Mimochodom, v televíznej dramaturgiiuž takmer sedem rokov leží hotový scenár seriá-lu na motívy tejto knihy. Dramaturgovia (bezohľadu na meniacich sa riaditeľov) len bezmoc-ne krčia plecia, že niet peňazí. Zjednodušene:o osude kultúry už nerozhoduje diktatúra prole-

tariátu, ale diktatúra kapitálu. Pre obe diktatúryje spisovateľ, čo nezabáva, čo neslúži subkultú-re, ale znepokojuje a otravuje vážnymi témami,len príťažou. Ako hovoril môj ranokapitalistickýriaditeľ v nemenovanom vydavateľstve: „Neho-vor mi o umení!" A keď som mu oponoval, o čommáme hovoriť vo vydavateľstve, ktoré má v názvespisovateľskú profesiu, odsekol mi: „Tak si to vy-daj sám za vlastné."Aby mi umožnil stať sa vy-davateľom, rýchlo ma prepustil. Ale o tom sa užnedá písať ani humoristická literatúra, ba ani ko-merčná, nezvládla by to ani pani „americká štýlo-vá".

• Ste výborný kombinátor, povedala som sipo prečítaní Ruže pre Júla Verná. Bez prob-lémov a vierohodne prepájate fakty a fikciu,rozvíjate príbeh v troch od seba vzdialenýchdobách (1903, 1863, 1537) a nachádzate ichstyčné body. Navyše ponúkate množstvo zau-jímavých poznatkov z histórie a chémie. Uči-li ste sa u Verná?

Kecf chce človek písať o Vernovi, musí sa učiťu Verná, aby potom dostal najkrajší posudok odfrancúzskeho vydavateľa, že „túto verneovku by

47 CLOCKO

si rád prečítal aj sám Verne". Táto veta vo fran-cúzskom vydaní knihy (Le voyage extraordinai-re de Jules Verne, Hachette, Paris 1988) ma zba-vila nielen pochybností o tom, či som napísalslušnú knihu, ale aj neistoty z toho, či som vô-bec pochopil Verná. V jednom sa mi to asi po-darilo: dá sa rozprávať s ludmi, ktorých obdivu-jeme a máme radi, aj cez priepasť vekov, možnoim porozumieť, ak sa nebojíme vykročiť na ces-tu poznávania... Možno to znie trochu pateticky,ale pátos staršej literatúry mám rád, lebo vyjad-ruje aj rešpekt pred nepoznaným a súčasne nás„nabáda bádať" v duchu starých alchymistova Paracelsa: „Cez nejasné k ešte nejasnejšiemua cez neznáme k ešte neznámejšiemu". Nezna-mená to, že spejeme (svojou prácou, životom) dozmätkov, ale to, že sa tešíme na ďalší kopec zakopcom, na dalšiu rieku za riekou, more za mo-rom... na knihu za knihou atď.

• Vsadiť na Verná bola rozhodne dobrá myš-lienka. U čitateľov vyvolala zvedavosť a Fran-cúzi prijali s pochopením, že ste si Vernápričarovali do bratislavských vinohradov.Kniha vám priniesla medzinárodný úspecha jeho opakovanie. Treba dlho klopať, aby sapre slovenskú literatúru pootvorili dvere dozahraničia?

Francúzi prijali s pochopením a možno i s bla-hosklonnosťou, ktorú si môže dovoliť veľký kul-túrny národ, aj slovenské rozprávky, ktoré vyšlina sklonku roku 2000. V predvianočné vyzdobe-nom Paríži sa na Veľvyslanectve Slovenskej re-publiky konala „promócia" francúzskeho vyda-nia rozprávok M. Ďuríčkovej a P. Glocka 10contens de Slovaquie (Castor Poche Flammari-on, Paris 2000), ktoré preložila pani SoniaTara-bova-Cédille. Účasť veľvyslanca pána Valachaa ďalších členov ambasády (S. Valo, P. Stilicha),M. Valovej, pani Ballovej a ďalších Slovákovi Cechov žijúcich vo Francúzsku, ako aj mno-hých pozvaných hostí, ktorí sa zaujímajú o slo-venskú kultúru, je nádejou, že kto vytrvalo klo-pe, tomu je otvorené. Alebo: náhoda prajepripraveným, čo v mojom prípade znamená ne-hlivieť, nevyhovárať sa, že sa nedá, že dnes sú ča-sy neprajné pre kultúru... Isteže, sú, ale kedy ne-boli, resp. kedy kto prial kultúre, školstvu čizdravotníctvu, kde sa veci nedajú kamuflovať, le-

bo každý z nás je pod svojou robotou podpísanýa nemôže sa ukrývať za cudzí chrbát.

• Dominujúcim rámcom všetkých vašich prí-behov je domov. Či už máme na mysli Sloven-sko, jeho históriu i súčasnosť, alebo rodinua rodinné vzťahy. Najvýznamnejšou postavouv tomto kruhu je starý otec (Ja sa prázdnin ne-bojím, Robinson a dedo Milionár, Lietajúciklobúk). Svojský, s vyhraneným názorom naživot, vždy ochotný podať symbolickú i skutoč-nú pomocnú ruku. Taký dedo je šťastím predieťa a, zdá sa mi, ešte väčším pre spisovateľa.Výborne funguje ako prostredník v komuni-kácii s čitateľom. V slovenskej literatúre to nieje žiadny objav, a predsa je ten váš dedo na zá-videnie. Povedzte nám o tom niečo.

Človek, ktorý neprežil detstvo v trojgenerač-nej rodine, prišiel o veľa. Nemusíme žiť v jednomdome, ale musíme žiť s pocitom, že kedykoľveksa v jednom dome môžeme zísť - deti, rodičiaa starí rodičia. Narodil som sa v Muráni, vyrastalsom v Partizánskom, dospieval som a oženil somsa v Bratislave, prvé dve deti sa mi narodili v Mar-tine, kde som začínal žiť ako mladoženáč, potomsom sa opäť vrátil do Bratislavy, kde sa nám na-rodilo tretie dieťa, ale dodnes krúžim v týchto sú-radniciach, hoci starí rodičia už nežijú. Ba vlast-ne žijú, lebo som si ich sprítomnil v šťastnejtvorivej chvíli v knihách, ba aj vo filme. Je zau-jímavé, že tieto príbehy neviem racionálne ana-lyzovať ako literárnu prácu, možno je v tom ta-jomstvo, ktoré aforisticky vyjadril Antoine deSaint-Exupéry: „Všetci pochádzame z krajinydetstva..." Alebo H. Ch. Andersen, ktorý neustá-le hľadal „dieťa v človeku" a v Malej morskej pan-ne napísal: „Keď sa ľudia neutopia, môžu večneŽiť." Túto vetu som si dal aj na svadobné ozná-menie a je zaujímavé, že mnohí ju brali ako čier-nohumorný žartík a neverili, že to napísal Ander-sen. Dnes š i ju parafrázujem tak, že ak nezahltíme,nezadusíme svoj život, svoju pamäť jalovosťami,ak nebudeme ubližovať svojim blízkym, môžemespolu večne žiť. Moji starí rodičia so mnou žijúa ešte stále mi našepkávajú príbehy, ktoré, dúfam,v šťastnej chvíli napíšem a pošlem ďalej.

• Neraz sme sa už o tom zhovárali, preto prá-ve tým otváram rozprávkovú kapitolku: viem,

GLOCKO 48 CLOCKO

že keby ste mohli, postavili by ste všetkých Slo-vákov do zástupu na cestu k zapadnutej de-dinke Drienčany, aby ste im ukázali miesto,kde vznikal šlabikár slovenskej literatúry. Čoby tam videli?

Drienčany sú pre mňa zvláštne miesto: sú tamstromy, ktoré sadil Pavol Dobšinský, sú tam staréhroby bez krížov, ktoré zrazu uzriete v podve-černom slnku z drevenej zvonice - akoby ležaloľudské telo vedia tela, prikryté zelenou trávnatouprikrývkou. Je to miesto, kde odpočívajú roz-právky, ale aj rozprávnice, ako Pavol Dobšinskýkrásne nazval slovenské ženy (matky aj starématky), ktoré vedeli nádherne rozprávať, spievať,ale aj nariekať. V Drienčanoch sme spolu s rodi-nou miestneho farára pána Synaka a v spoluprá-ci s knižnicou M. Hrebendu v Rimavskej Sobo-te zakladali nadáciu na záchranu fary PavlaDobšinského. Dnes už má fara novú strechu a te-raz prišiel čas oživiť jej vnútro. Spolu s deťmiz Rimavskej Soboty a okolia sme pred pár rok-mi vymýšľali projekt Oživme dom Pavla Dob-šinského. Deti napísali svoju predstavu o múzeu(slovenskej) rozprávky, o rozprávkovej záhrade,o pánu Pavlovi, čo by ich sprevádzal živým do-mom. .. Zatiaľ snívame, zbierame sily na to, abysme sa mohli oprieť do veci ráznejšie, začať rea-lizovať zdanlivo nerealizovateľné - živý roz-právkový dom.

• Vy si rozprávky nielen ctíte, ale patríte me-dzi tých nemnohých, ktorí vedia, ako s nimizachádzať (a na rôzny spôsob), aby sa ichkrehká krása prenášala od večnosti k večnos-ti. Stačí vám na to pestovaný cit či máte neja-ké desatoro zásad uplatňovaných v dotykus rozprávkou?

Neviem vymenovať nijaké desatoro, iba ak to,že rozprávka neznesie faloš, bridia sa jej „li-terárne" triky, rutina, plytký jazyk. Aj Dobšinskýhovorí, že nič a nik neprinúti rozprávnicu začaťrozprávať nasilu. Skúšal som analyzovať slovorozprávky, postupy, „chody" a motívy, skladbu -a rozprávka ma vždy premohla. Zrazu som zis-til, že som sa začítal, že ma uchvátila, objalaa niesla vo svojom vľúdnom náručí... Možnopreto pohoreli niektorí autori, najmä divadelnía filmoví, ktorí začali rozprávku zložito „vykla-dať" a nie jednoducho rozprávať.

• Myslíte si, že sú na Slovensku ešte miesta,kde by sa mohli nájsť neznáme rozprávkovépríbehy či motívy?

Pred takmer štvrťstoročím (1966- 1968) somzbieral rozprávky (spolu s V. Majeríkom) naSpišskom Zamagurí. Vtedy tam rozprávka eštežila s ľuďmi, z ktorých mnohí nevedeli čítať a pí-sať, ale vedeli prekrásne spievať, hrať na heli-gónke alebo husliach, tancovať, vyrezávať z dre-va a najmä rozprávať čudesné príbehy o tom, akýbol kedysi krásny a tajomný svet, lebo v jasky-niach žili jaskynky, na potokoch prali boginky,čierny zmok znášal do chyže zlatky, v lese kraľo-val Pienčibroda, ženy sa premieňali na žabya kradli kravám mlieko, bačovia čarovali s by-linkami, čo otvárali zámky... Ešte sú také mies-ta, presnejšie - ešte sú takí ľudia, čo vás očariarozprávkou.

• Systematík by mohol vašu tvorbu pre detirozdeliť na tri kôpky - knihy pre pubescent-nú mládež (Ruža pre Júla Verná, Tomáš a lú-pežní rytieri, Ja sa prázdnin nebojím, Robin-som a dedo Milionár), knihy pre menšie deti(Ako kominárik svetom putoval, Lietajúciklobúk + leporelá) a knihy literárne spraco-vaných slovenských ľudových rozprávok.Ktorú kôpku sa chystáte zväčšiť? Alebo jev tomto čase zaujímavejšia práca pre televíziua rozhlas?

O moju prácu sa zaujíma len rozhlas. Televí-zia je smutné monštrum, ktoré otravuje naše dušereklamou a „teľa-novelami". Ak by som chcel čo-si robiť pre slovenskú televíziu, najprv by mi mu-sela zrealizovať dva trinásťdielne seriály večer-níčkov, ktoré tam ležia už pár rokov, hru o T.Vansovej, seriál pre mládež o pokušení drogy. Jeto kruté, že už desať rokov je v televízii umŕtve-ný potenciál nielen literátov, ale aj výtvarníkov,hercov, kameramanov... Jedna až dve generáciemajú v TV embargo. Je to diktát „nomenklatúr-nych kapitalistov", ako som si nazval ľudí, čovám „kvalifikovane" vysvetlia, „Prečo to nejde."Iné krajiny, napríklad bratské Česko, nám doka-zuje aj v tvorbe pre deti a mládež, PREČO TOIDE. Asi preto, že tam nemajú iba „nomenkla-túrnych kapitalistov", ale aj kultúrnych drama-turgov.

(2001)

49 CLOCKO

BIBLIOGRAFIA PETRA GLOCKA

KNIŽNÁ TVORBA: Šťastenko (spolu s Viktorom Majeríkom, 1970), Prší, prší dážď(leporelo, 1971), Ako kominárik svetom putoval (1974), Vodníkove zlaté kačky (spo-lu s V. Majeríkom, 1975), O klobúku, ktorý nechcel čarovať (leporelo, 1980), Deväto-ro remesiel, desiaty fígeľ (1986), Ruža pre Júla Verná alebo Päť týždňov bez balóna(1986), Tomáš a lúpežní rytieri (1987), Ja sa prázdnin nebojím (1988), Slovenské roz-právky III. (1988), Robinson a dedo Milionár (1990), Lietajúci klobúk (1992), Kráľpsov a zázračná krajina (1992), Nebeská sláva (1993), Zlatovlasý rytier alebo Kráľo-vič Neviemnič, neznámy víťaz v boji (1997), O múdrej Aničke, šalamúnskej hlavič-ke (2000).

FILMOVÉ A TELEVÍZNE SCENÁRE: O klobúku, čo nechcel čarovať (1969), Smut-ný Lord (1970), Putovanie do San Jaga (1974), Milionár (1974), Ako kominárik sve-tom putoval (1975), Pieseň o Muráni (1974), Hĺbka ostrosti (1979), Veľký Mogul(1979), Rosný bod (1979), Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta (1981), Popolvárnajväčší na svete (1982), Vodník Rybka a figliar Šupka (1985), Ružová Anička (1992),Chudobných rodičov syn (1993), O Jankovi, zlatom kľučiarovi (1994).

ROZHLASOVÉ HRY: Na prahu svetla (1985), Hovoriaci strom (1989), Hádač,strúhač, strelec, poprac (1991), O smelom Plavčíkovi a krásnej Julienke (1994), AkoJutrobogov kováč koval zlaté podkovy (1995), Kráľovič Neviemnič (1995), Súrny te-legram pre blízkeho človeka (1995), Tri vety pre ospedalske siroty (1996), Florián,dedo a smutný Lord (1997), Kto nosí kominárom šťastie (1999), Čarovná záhradapre Malého princa (1999).

DIVADELNÁ HRA: Veľká rozprávka o Malom princovi (DJGT vo Zvolene - 1999).

CENY A VYZNAMENANIA: Cena vydavateľstva ML za knihu Ruža pre Júla Verná(1986), Cestné uznanie v rámci XII. európskej ceny za literatúru pre deti Pier Paolo Ver-gerio v Pádové za knihu Ja sa prázdnin nebojím (1989), Cena Slovenského výboru preUNICEF na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry za hru Hovoriaci strom (1991),Cena vydavateľstva ML za knihu Lietajúci klobúk (1992), Trojruža - najvyššie sloven-ské ocenenie za tvorbu pre deti (1995).

PETER GLOCKO sa narodil 2. júna 1946 v Muráni, vyrastal v Partizánskom, Strednúpriemyselnú školu chemickú v Bratislave absolvoval v roku 1964. Pracoval v bratislav-skom Slovnafte, v ZDÁ Partizánske. Od roku 1966 zmenil svoje profesijné zameranie,ako začínajúci autor sa stal redaktorom Mladých liet. Postupne pôsobil ako vydavateľskýredaktor v Osvete, Smene a Slovenskom spisovateli. V roku 2001 bol šéfredaktorom ča-sopisu pre deti Superohník.

GLOCKO 50

Hádam na tú strechu ešte vyleziemRozhovor s Dušanom Dušekom

Zdá sa mi, že vždy budem písať o detstve, lebo je to zem objavov, terra incognita,ktorá zrazu zmizne z mapy. Zrazu zistíme, že nemáme desať rokov, ale tridsať - a taknám bolo dobre alebo zle. Rád by som písal o tom, čo ma na tomto svete prekvapi-lo, aké boli moje objavy. Tuším, že najviac ich bolo v detstve, a keď ich nebolo naj-viac, boli najsilnejšie. Rád by som ostal chlapcom až do smrti, rád by som do svo-jich knižiek prepašoval samé' pekvapenia, ohňostroje, lety v zápalkovej škatuľke ažna Mesiac, trochu smútktu, trochu muziky. Rád by som sa hnal na svojom prvom bi-cykli a večer pred zaspaním myslel na biely balón, ktorý sa stratil za kostolnouvežou.

(Pravdivý príbeh o Pačovi)

• Možno sme začali vaším spisovateľskýmkrédom. Detstvo je skutočne inšpiratívna té-ma pre mnohých spisovateľov. Je však rozdielpísať o detstve pre dospelých a písať o detstvepre deti. Práve knižka Pravdivý príbeh o Pačo-vi svedčí o tom, že aj vy ste si museli tento prob-lém riešiť.

Neviem, či som ho riešil vedome, pretože keďsom sa chystal písať o detstve, nikdy som nejakoostro nerozlišoval, či niektorá téma osloví len det-ského čitateľa a iná iba dospelých. Až v procesepráce, pri písaní knižky pre deti, obliekal som té-mu do detských šiat. Pokúšal som sa vciťovať dodetskej duše, lepšie povedané, hľadal som v sebechlapca a usiloval som sa cez neho vnímať spo-mienky, historky, zážitky - a zachytávať ich ako-by jeho perom. Deťom som vždy chcel pošuškaťo živote skôr niečo pekné, nezakrývať, nekamu-flovať, ale poskytnúť im niečo, čo aj pohladká ichdušičku. Trochu iné to bolo, keď som písal o de-ťoch pre dospelých. Zostával tam princíp pohľa-du chlapca, ale v komunikácii s dospelým čita-teľom som sa nevyhýbal ani tej horšej tváridetstva: nepochopeniu, krutosti, tomu, čo člo-viečika trápi, ničí, likviduje. Obe tieto smerova-nia spájal humor. Ten vítajú deti i dospelí. Ne-môžem a ani nechcem posudzovať, či sa mi todarilo, ale keď tak spätne o tom uvažujem, zdá sami, že asi takáto bola moja metóda.

• Vaša prvá kniha, ktorú vydali Mladé letá -Najstarší zo všetkých vrabcov - obsahujezážitky chlapca či impresie z vyše ročného po-bytu u starých rodičov. Je v nich však toľko ta-jomného, zamlčaného, nevypovedaného, žeplne nasýtený a uspokojený sa pri jej čítanímôže cítiť iba skúsený, veľmi vnímavý a do-tvárania schopný mladý čitateľ.

Pri spätnom pohľade na moju prvú knihu predeti si naozaj uvedomujem, že som čosi zamlčo-val, a dnes sa mi zdá, že zbytočne. Detský čita-teľ sa asi nechce hrať na skrývačku, skôr túži potom, aby sa prirodzene a spontánne niečo dozve-del. Ale vtedy som to ešte inak napísať nevedel.Preto považujem túto knižku nielen za najvážnej-šiu, ale aj najmenej komunikatívnu, čo mi je ľú-to. Keby som ju písal dnes, bola by hádam ra-dostnejšia aj otvorenejšia.

• O štyri roky neskôr vyšla kniha Pravdivýpríbeh o Pačovi. V jej poviedkach už vidíte cezto zázračné skielko, ktorým sa pozerajú nasvet deti, akoby ste sa to od nich učili. Navyšev esejistickej polohe ich privádzate k pocho-peniu, ako sa také poviedky v spisovateľovejhlave rodia. A vysvetliť zložité veci deťom vieiba ten, kto naozaj vie. 2e to naozaj viete, o tomsvedčia všetky vaše knihy pre deti - Pištáčik,Deň po dlhom daždi býva voňavý, Pištáčik sa

DUSEK 51 DUŠEK

žení, Babka na rebríku a kniha pre mládežDvere do kľúčovej dierky. Vráťme sa však k to-mu tajomstvu a jeho odhaľovaniu, ktoré jeakýmsi vnútorným impulzom pre postavyvašich poviedok, ale, myslím si, aj pre vás.

Isté tajomstvo som sa vždy pokúšal využiť nato, aby som mohol čitateľa prekvapiť, zdá sa mito produktívny spôsob, ako ho upútať. Aj banál-ny príbeh môže získať na zaujímavosti, ak mátev zálohe pripravenú prekvapivú pointu, nové po-znanie. Môžem len dúfať, že to deti aspoň troškuzaujalo. Na druhej strane ma túžba komunikovaťs nimi viedla po prvej knižke k väčšej otvorenosti.A zároveň som sa pokúšal čo najviac prijímať odnich. Začal som sústredene počúvať detské reči,ich rozhovory a s radosťou som zistil, ako zázrač-ne narábajú s jazykom. Niekedy sú to iba útržkyviet, slovíčka, ale detská reč je naozaj živá vodajazyka; to najlepšie v mojich prózach pre deti po-chádza z takéhoto načúvania. Je to autentické -a uveril som, že nie to, čo ja vymyslím, je zaují-mavé, ale oveľa lepšie je to, čo ponúkajú deti, a jasom ten pašerák, ktorý to od nich prenáša ďaleja zasadzuje do nových situácií.

• Charakteristickým znakom vašej tvorby jeaj hľadanie, vytváranie harmónie. Napriek to-mu alebo práve preto, že najmä vnútorný ži-vot vašich hrdinov nieje bezkonfliktný. Niečoste už o tom povedali, no predsa len, čo pre vásznamená obsah tohto slova v živote i v litera-túre?

V poslednej knižke pre dospelých mám do-konca poviedku, ktorá sa volá Harmónia, takžecelkom iste, najskôr iba podvedome, neskôr ve-dome sa táto téma do mojich prác dostávala. Kon-fliktom sa nevyhýbam, ale najmä v knižkách predeti som sa aj pomocou humoru pokúšal od nichdospieť k akejsi pohode alebo aspoň drobnej ná-deji. Šťastní ľudia akoby predchádzali konfliktomvytváraním harmónie vo vnútri človeka aj v oko-litom prostredí, akoby sa vždy venovali niečomu,čo má znamienko plus.

• Vaše príbehy sa zvyčajne odohrávajú v ro-dinnom prostredí. Rodičia a deti, starí rodičiaa deti, je to vlastne rozhovor generácií. A to,čo vy hľadáte a ponúkate, to je aj harmóniadomova.

Pre mňa je rodina vždy taká malilinká vzorkaväčšieho spoločenstva. A rodinné vzťahy sú urču-júce pre to, ako človek neskôr vníma svet, po čomtúži, čo chce robiť. Sú teda určujúce aj pre kvali-tu spoločnosti.

• Kdesi som čítala, že spisovateľ pre deti môžepísať o minulosti, ale mal by sa pozerať na prí-tomnosť a vidieť do budúcnosti. A to je asi to,čo vyznávate vo svojej tvorbe: ideu harmónie,ktorá prináša ľuďom šťastie.

Harmónia je túžba, ktorá sa nikdy nedá cel-kom naplniť, ale nemala by nám chýbať snaha pri-blížiť sa k nej.

• Mohli by sme ďalej hovoriť o poetickosti,obraznosti vášho videnia i jazyka, ale najviacma priťahuje hovoriť ešte o humore vo vašejtvorbe. O tej „zvláštnej zmesi veselosti a nos-talgie, aká sprevádza spomienky na detstvov dospelosti". Pomohla som si charakteristi-kou Zuzany Stanislavovej, lebo sa mi zdá vý-stižná. Ja by som dodala, že je to taký saroya-novský humor. Pramení len z úsmevnostispomínania, niekedy z nonsensových situáciíalebo je typický aj pre prostredie, v ktorom sapríbeh odohráva? Mám, pravdaže, na mysliZáhorie.

Ak nič iné nedali Záhoráci Slovensku, tak cel-kom iste osobitý humor. Často som chodievalk starým rodičom do Šaštína, dodnes tam rád cho-dím a vždy ma fascinuje spôsob, akým sa títo ľu-dia zhovárajú. Ten ich humor nie je nijako pri-pravený, strojený, je spontánny, nečakaný, nie jeani láskavý a zhovievavý, často je pichľavý, os-trý, ale neubližuje. V tom je akási spravodlivosťtohto nárečia, tohto jazyka. Povedané spisovnýmjazykom by to všetko mohlo byť urážlivé, bo-lestné, humor to však robí prijateľným. Vždy kedtaké niečo počujem, natŕčam, zašpicatím uši. Ob-divujem týchto ľudí a z ich humoru kradnem a po-užívam, čo sa len dá. Verím, že z toho vzniká ži-vá komunikácia s čitateľom.

• Pištáčik, najveselšia postavička, je síce naj-menej realistická, vlastne už rozprávková,a predsa je typická pre Záhorie. Akoby bol no-hami zaborený v jeho piesku, ale hlavou pre-čnieval najvyššie borovice a vietor Záhoria mu

DUSEK 52 DUSEK

pískal do uší najfantastickejšie nápady. MáPištáčik aj šaštínsky predobraz a prečo práveon najviac vyburcoval vašu spisovateľskú fan-táziu?

To je taká zvláštna figúrka, ktorá vznikla eštev čase Mladej tvorby, keď sme tam písali rôznedrobné literárne útvary. Vynorila sa mi v hlave,keď som si spomenul, že môj otec mal v Šaštínekamaráta Pištu, teda Štefana, a kedže to bol drob-ný človek, otec ho volal Pištáčik. Často sa mi stá-va, že mám problém pomenovať postavu, ale keďuž to meno má, tak sa o nej ľahko vymýšľa. Nieje to teda ten otcov kamarát, ale bez neho by Piš-táčik nikdy nebol. Ja vlastne ani neviem, aký jestarý, v trilógii sa nakoniec žení, ale keby malkonkrétny vek, bol by ním limitovaný. Oscilujemedzi chlapcom, ktorý môže urobiť detský ne-zmysel, a dospelým, ktorý sa už nad svetom as-poň trochu zamýšľa. Príbehy o ňom sú nadsade-né, ale ten základ skutočne pochádza zo„záhoráckych pískov" a borovíc, medzi ktorýmipresvitá svetlo, jas a čistota ako v kostole.

• Kde ste získali schopnosť tak intenzívne po-zorovať prírodu a prenášať ju do poviedok akoich živú súčasť?

Vaša otázka ma prekvapuje, lebo ja si to na-ozaj neuvedomujem. Našťastie, čitateľ vníma textinak ako autor, ak to tam teda je, tak ma to teší.Môj otec bol lesný inžinier, s ním som chodil dolesa, pracoval som v lese, ked som si chcel zaro-biť na prvý bicykel, poznal som v ňom každýstrom. So starým otcom som zasa chodil na hubya asi tak prirodzene, ako príroda do mňa vchá-dzala, preniesla sa aj do mojich próz. Hocikedymám pred očami záhradu za oblokom nášho by-tu v Piešťanoch, tých päť sliviek, maliny, na kon-ci záhrady kurín, ku ktorému sa zlietali aj holuby.

• Mali ste v rodine rozprávača? Ja totiž verím,že rozprávačstvo dostáva človek už v génoch.

Som skôr poslucháč ako rozprávač. Mám rádľudí, ktorí veľa rozprávajú, a Záhoráci, tí vás ne-pustia k slovu. Mne to vyhovuje, občas len zme-ním tému, aby som sa dozvedel, čo chcem. Ajv našej rodine z otcovej strany boli takí rozprá-vači. Najmä v Šaštíne. Strýc Anton, teta Sida, toboli živé encyklopédie, pre mňa zlatá baňa. StrýcAnton mal úžasnú pamäť, no dodnes neviem, či

si nevymýšľal, hoci napokon je to jedno, ja sommu tak či tak vďačný!

• Ak dobre počítam, pán Dušek, už osem ro-kov vám nevyšla nová kniha pre deti. Prečo ta-ká dlhá prestávka?

Obávam sa, že to nie je prestávka. Neviem, čiešte napíšem knižku pre deti. Roky pribúdajú, čoby mi neprekážalo, ale vo mne sa akosi zväčšujeodstup od detstva aj od mladých ľudí. Už pri svo-jej poslednej knihe pre mládež Dvere do kľúčo-vej dierky som mal pocit, že kráčam po tenkomľade. Chýbali mi informácie. Pokúšal som sa toriešiť tak, že som každé ráno cestoval so školák-mi zo Šaštína do Senice, tváril som sa, že čítamnoviny, a počúval som rozhovory chlapcov a diev-čat, aby som neurobil nejakú základnú chybu, keďsom chcel písať o tom, ako žijú a rozmýšľajú, abysom zachytil aspoň kúsok pravdy o mladýchľuďoch. Inak by ma okamžite prekukli, že si vy-mýšľam, a prestali by mi dôverovať.

• Na druhej strane sa hovorí, že čím je človekstarší, tým lepšie rozumie deťom. Nechcemtým povedať, že už päťdesiatka je ten vek.

DUSEK 53 DUSEK

Nevylučujem nič, všetko je možné. Ale musímmať istotu, že viem oveľa viac, ako sa dostane dotextu. Inak tápem.

• Nezazlievajte mi to, ale rada by som vámpripomenula jeden dobrý návod, ako sa vrá-tiť k tvorbe pre deti.

Pierko bol múdry vrabec. Naschvál rozprávalo všeličom inom, len nie o poviedke, chcel, abysom sám prišiel na to, že nemám nikomu nič roz-právať a pýtať sa, či je to pekne', alebo nieje, ne-mám si o svojich poviedkach nič namýšľať a ne-čakať od nikoho chválu, ale mám sedieť nadpapierom a písať, ako najlepšie viem, ba ešteo niečo lepšie, o nič iné sa nestarať, na nič iné

nemyslieť, mať otvorené oči a ešte aj veľké uši,aby som všetko počul, a keď raz vyleziem na stre-chu, nemám sedieť na komíne preto, aby všetcivideli, ako som vysoko, ale preto, aby som bolbližšie k ornamentom dymu, oblohe a lastovič-kám, aby som si ich lepšie prezrel a mohol o nichpravdivejšie napísať.

(Pravdivý príbeh o Pačovi)

To je staré skoro dvadsať rokov! No, hádamešte na tú strechu vyleziem a porozhliadam sa.Rád by som ešte napísal knihu o detstve. Neviemvšak, či bude pre deti. Možno sa mi to pošťastí.

(1996)

BIBLIOGRAFIA DUŠANA DUŠEKA

PRÓZA:Strecha domu (l 972), Oči a zrak (1975), Najstarší zo všetkých vrabcov (1976), Pravdivý príbeh o Pačo-vi (1980), Pištáčik (1980), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Deň po dlhom daždi býva voňa-vý (1984), Pištáčik sa žení (1985), Náprstok (1985, Cena vydavateľstva Smena), Babka na rebríku(1986), Dvere do kľúčovej dierky (1987, Cena Zväzu slovenských spisovateľov), Prášky na spanie (1987,výber z tvorby), Rodina z jedného kolena (1991, výber z tvorby), Milosrdný čas (1992, Cena vyda-vateľstva Slovenský spisovateľ), Kufor na sny (1993), Daidalos a Ikaros (1994), Teplomer (1996), Pešodo neba (2000).

POÉZIA:Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994).

FILMOVÉ SCENÁRE:Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1988, oba spolu s Dušanom Hanákom), Sojky v hlave (1984),Vlakári (1988), Krajinka (2000, spolu s M. Sulíkom).

Z TELEVÍZNYCH SCENÁROV:Frajeri a frajerky, Najstarší zo všetkých vrabcov, Paradajka za rohom, Obyčajnýdeň, Zlodejka,Tajomstvá pod viečkami, Vrabce z tŕnia (seriál), Fakľonos a Dobropán (oba spolu s P. Glockom),Tajné písmo, Prášky na spanie, Zabíjačka (spolu s M. Sulíkom).

ROZHLASOVÉ HRY:Rýchlik (1986), Muchy v zime (1992, Prix Itália), Medové reči (1992), Pretože aj napriek tomu (1995),Strojček na spomienky (1997).Poznámka: Ptč. vytlačené tituly sú adresované mladým čitateľom.

DUŠAN DUŠEK sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach. Pochádza z rodiny lesného inžiniera. Základ-nú školu navštevoval v Piešťanoch, maturoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave,tam ukončil roku 1969 aj štúdium chémie a geológie na Prírodovedeckej fakulte UK. Pôsobil ako re-daktor denníka Smena, týždenníka Tip, mládežníckeho časopisu Kamarát (1973-79). Od roku 1979 doroku 1993 bol profesionálnym spisovateľom. V súčasnosti je pedagógom na VŠMU v Bratislave.

DUSEK 54 DUSEK

Dvíhať deti k slnkuRozhovor so Štefanom Moravčíkom

• Ste autor dvojdomý najmenej dvojakýmspôsobom: ste básnik i prozaik, píšete predospelých i pre deti. Jedno s druhým sa pre-lína, jedno do druhého presahuje. Čo vy po-važujete za základnú líniu svojej tvorby,alebo vychádza ona z niečoho úplne iného,ako je takéto celkom tradičné členenie?

Mohol by som sa tu zasmiať s Ľúbom Fel-dekom, že všetko to bolo napísané vlastne prepeniaze, aby človek z dačoho vyžil, utiaholsvoj „vlak". Isteže, bolo tu aj veľa radosti a zá-bavy, najmä pri písaní pre deti a pri ďalšom„naťahovaní", doťahovaní záhoráckych po-vestí. V prvom rade sa však považujem za bás-nika-poézia je len vedľajší produkt pri vyčis-ťovaní sa, štylizovaní osobnosti. Je to jednoobrovské vrece, kde vlezie všetko: príroda,obdiv k ženám, láska, párenie slov, ironické čiboľavé komentáre života spoločnosti, básnepriazne venované milovaným umelcom, sta-rina i nekonvenčnosť, rehoľa i nespútané šan-tenie, slovotvoričstvo, zaum i zásrdie. Pravda,neplatí to vždy a stále, báseň je malá mašin-ka, netikoce dlho, preto si aj vyžaduje hlavnedobrý, nový nápad, invenciu a intenzitu. Mož-no to všetko odštartovali šťastné šesťdesiateroky, keď sa otvárali okná do sveta, po staromsa už veršotrepať nedalo, slová boli zodraté,umučené falošnou ideológiou, ktorej už nikneveril. No mladosť sama o sebe je už sláv-nosťou, sviatkom - tak nejako to napísal Bo-humil Hrabal. Prestávala platiť čítanková hie-rarchia, rodili sa nové rebríčky kvalitnejliteratúry, Jakub Deml, Velemír Chlebnikov,Morgenstern, už spomenutý Hrabal. Prišli tr-navci, Stachova generácia, nádherná metafo-ra a vysoký štýl. Mnou rozhodujúce zamávalčeský preklad Chlebnikova, tam som sa našiel,tá milovážna hra so slovom mi vyhovovala,ukazovali sa možnosti spontánneho vstupu do

tejto zaujímavej, dráždivej tajomnej roboty,čarovať so slovenčinou až po samú hranicuúnosnosti. Veď to si každá reč musí užiť, abyju niekto schytil ako milenku do pazúrova ochutnal, ovoňal, vyskúšal si všetky jej roz-marné polohy, objavil háklivé zákutíčka, skry-té nápovede, názvuky. V odpisoch kolovaliHroboňove texty, kde bláznivo besnel slovnýživel, uchvacujúco strhával do nesmiernostinevypovedateľného - mohli sa stratiť všetkyklapancie červených bardov, mramorovýchmonolitov bez života, už sme zaňuchali oheňa krv, pravé umenie. Boli vtedy v móde „tex-ty" a textapely, bolo jedno, či píšete báseň, čiprózu, rozhodujúci bol vtip, novosť, ostrosťpohľadu, jasnozrivá myšlienka. Preto sa mi ajľahko prešlo od veršov k próze, ktorá posky-tovala väčšie možnosti vyliať si srdce, pomo-cou akého-takého príbehu zaujať inak ľahos-tajného čitateľa, povedať mu niečo o starých„sedlákoch", o krvavých krivdách, o svete, čoraz navždy odchádzal bez slovíčka vďaky ot-rokom, ktorí to všetko ťahali - živili národ, de-ti... Alebo v povestiach žartovne oboznámiťsvojich krajanov s bohatou históriou, abyo nich nekolovali len surové krčmové vtipy.Hravo a veselo bolo treba robiť vážnu robotu,dvíhať k slnku deti, rodný kraj, celé Sloven-sko. Lyrika neznáša slovné hračky, preto samohli ľahko presťahovať do textov pre deti,tam sú vždy vítané. Takže písanie sa mi ako-si samo začalo pod rukami deliť na detské a do-spelácke, poéziu a prózu. Dôležitá bola aj ob-jednávka, na čo vám dajú literárne štipendium,keď ste už chceli vypadnúť z úradníčtiny.A sme zase na začiatku, pri tých peniazoch...

• Ujdime teda do čias, keď ich hodnota eš-te nie je známa. Predovšetkým na spisova-teľoch, na ich tvorbe a vlastne v každom

MORAVČlK 55 MORAVClK

druhu umenia sa odráža, ako nás na celýživot ovplyvňuje detstvo, kraj, v ktoromsme vyrástli, ľudia, s ktorými sme žili. Vovašej tvorbe pre dospelých je to evidentné,ako to však ovplyvňuje vašu tvorbu pre de-ti?

Starí nás deti na dedine stále cvičili, skúša-li nás všelijakými chytákmi, dvojzmyselnos-ťami, či zareagujeme. Na poli nás posielalihľadať nádherné vymyslené vtáčiky „darmo-lézky", dávali nám hádanky. „Kedy sa kočkazí?" (Kedy sa mačka zje?) Nie, koč sa kazí,keď sa na ňom veľa jazdí.. . „A kedy sa šálkazí?" Šálka sa nezje, ale šál sa kazí, keď sa dl-ho nosí. Čo je to: Domaryje, inderyje, nostre.(Sviňa.) Učili nás parádičky: Náš pán kaplánv kapii plakal. Alebo: Kobyla má malý bok -možno čítať spredu i zozadu. Sám som tých-to starých huncútov napodobnil a nasekal sommalým čitateľom kopu slovných hier, pís-menkových šibalstiev. Teórie a poučky somnikdy nemiloval, radšej všetko povedať fó-rom, kalambúrom, kuriozitou. A bola tu eštedivá príroda, v ktorej sme ako malí „pasáci"vyrastali. Deti v meste to už nezažijú, preto jubolo treba preniesť do živých, pestrýchknižiek, nech si ju decká aspoň takto užijú.Bolo aj tak, že som dlho nemohol publikovať,tak som veľa záhoráckych parádičiek, príbe-hov či čudesných slovíčok vložil do úpravyStrakových textov Zlatý poklad pod Babou.Vedel som, že tam nebudem podpísaný, taksom si dovoľoval, skúšal všetko možné.

• Záhorie nenašlo svoj literárny obraz lenvo vašej tvorbe. Je podnetné, akoby sa inš-pirácia získavala z tejto zeme ako nafta.Alebo to záhorské komáre infikujú ľudí lás-kou k tomuto kraju?

Záhorie prišlo do módy len v poslednýchrokoch, dovtedy to bol zabudnutý, zanedbanýkraj, Pomoravie - blízko hranice - kam asi ne-bol poriadne dovolený prístup. Vždy sa tu da-rilo zelenine - uhorky, cesnak, cibuľa, kapus-ta, mrkva, petržlen - čo si však neustálevyžaduje piplavú robotu. Ako malé deti smemuseli rodičom pomáhať doma i na družstev-nom, nikto sa nenudil. Nafta neznamená preZáhorie nijaké požehnanie, len zničené lesy,

otrávenú, nepitnú vodu. Je pre nás Záhorákovrovnako príjemná ako tie komáre, iba na ob-tiaž. Inšpirácia je v odchádzajúcej divej prí-rode. Voľakedy boli za našou dedinou neko-nečné močiare, bujné kvety, záružliea nezábudky na každom kroku, milióny žiab,bociany - to všetko meliorácie zničili. Zosta-li len lány polí, po ktorých behajú stroje. Anizelenina sa už nepestuje, kto by sa s ňou trá-pil.

Zlatí, originálni sú ľudia a ich dialekt. Tamje schovaný poklad Záhoria, v čudesnej, svoj-skej optike, vtipnosti, humore, optimizme na-priek všetkému ... Preháňate, keď tvrdíte, žeZáhorie bolo dostatočne literárne „vyťažené",ospievané, opísané. Je toho málo. MalačanZúbek akoby naň zabudol, zopár chaotickýchvecí napísal Štefan Graf z Gajár, Bunčák zoSkalice - oni sú sami pre seba, viď šibenice!- skôr akoby sa za svoj kraj hanbili. Z Unínapochádza básnik Milan Richter, no on sa variani nepovažuje za Záhoráka... Takže nijakáveľká sláva. Pravda, Brunovského borovicea bohaté záhrady zo Zohoru, to je už z druhejbečky! Tam sa kraj zaryl hlboko do srdca cit-livému Majstrovi.

• Mala som na mysli ešte Dušana Dušeka.Rodom nie Záhorák, no srdce tam nechal.Dostatočne literárne vyťažené - to by somsi nikdy nedovolila tvrdiť. Vráťme sa všakk vám. Mimoriadne vás priťahuje história.Nie tá známa, preskúmaná, skôr jej za-budnuté zákutia, deje, ktoré nemali sveto-vý význam, skôr vypovedajú o živote našichpredkov. Je to intuitívne, vyplýva to zo za-merania vášho štúdia, či vyznávate, že bezpoznania minulosti niet múdrosti súčas-nosti?

Už som spomenul, že som pomocou milo-vážnych povestí chcel prebudiť hrdosť svojichkrajanov na svoj opľutý, zabudnutý kraj, namúdrych, statočných predkov, hraničiarov-veľkých Slovákov, vlastencov. Aby im nepa-novali len drsné vtipy o obmedzenosti a tu-posti Záhorákov. To isté som chcel a muselspraviť pre deti, pozdvihnúť ich sebavedomie,a teda aj sebapoznanie. Bez koreňov to nejde,nedá sa stavať na pohyblivom piesku. Ja som

MORAVClK 56 MORAVCIK

síce študoval dejepis na vysokej škole, no bolto skôr výsmech, ignorantstvo vtedajšiehointernacionalistického, vskutku protisloven-ského režimu. Neučili sme sa skoro nič zo slo-venských dejín, len české, ruské a „pokroko-vé" svetové dejiny, súbor nudných klamstiev.V popredí bolo „emerhá", dejiny medziná-rodného robotníckeho hnutia, komunistickejzvole.

• Dôverne to poznám z vlastnej skúsenos-ti.

Napríklad na prednášky a semináre o SNPsme museli chodiť tajne po večeroch. Na ško-le som sa naučil skôr skepticizmu k veľkýmrečiam a -izmom, preto som sa viac zaujímalo žeravý detail, príznačnú historku, živý prí-beh. Pomohol mi model zanedbaného Záho-ria, aby som naň mohol „našiť" kadečo zo slo-venskej minulosti, vzkriesiť polozabudnutélegendy, povesti, anekdotické útržky staréhosveta. Pravda, výborne mi poslúžilo aj takmernedotknuté, nevyužité nárečie, v ktorom sa da-lo rozmarné fabulovať - a nik vám nevidel naprsty. Nijako som však nechcel zostať uväz-

nený v zátvorkách Záhoria, vždy som všetkusvoju aktivitu otváral celému Slovensku, pre-tože mi ležia na srdci jeho minulé i budúceosudy.

• Dokážeme dnešným deťom vysvetliť slo-vá rodina, domov, národ tak, aby ich pre-cítili? Neposúvame niekedy ich význam po-dľa toho, ako sa nám to hodí, nezneužívameich, nedevalvujeme hodnotu týchto slov?

Všetky tieto vznešené slová začne človekprežívať až oveľa neskôr, s tým ako rastie, akosa vkladá do nich sám, ako sa o ne trasie. To-talita znechutila všetko a všetkých, zneužila ajtieto sväté slová, demoralizovala celé generá-cie. Pretože bez hlbokých, vrúcnych slovo matke, domove, o vlasti nemožno deti vy-chovávať, dvíhať ich osobnosť, pomáhať imv krízach. Máme len krátko svoj vlastný štát,máme čo dohíňať. Keby som nedostal od ma-my poriadnu kresťanskú a vlasteneckú výcho-vu, kde by som bol? Komu by som slúžil? Ma-la by pre mňa ešte význam akási smiešna,pochabá vecička, ako je literatúra, ten chúlos-tivý, bláznivý konglomerát snov, obáv, hrôz,plánov, predstáv, rozkoší i úbohostí?

A ešte čosi: veľa z tohoto mravného rozka-zu je skryté v samom slove - však sme Slo-váci! Do slov naši predkovia obliekli, zašif-rovali mnoho svojich skvelých vecí, svojekrásy i hrôzy, nadšenia i výstrahy. Stačí lencitlivo počúvať, zamyslieť sa občas nad ety-mológiou, žartovnosťou či údernosťou patrič-ného slova, spojenia. A aké máme pesničky,príslovia, ozajstné zrná draho zaplatenej múd-rosti. Patrí nám skvelé dedičstvo minulosti -a pritom všetko je pred nami! Preto sa nedánepísať pre deti, nečarovať so slovami, pro-jektmi a fabulami - treba všemožne pracovaťna príťažlivej vízii nového, slobodného a pl-nohodnotného Slovenska. Inak nič, písanie,sláva, život nemá zmysel.

V knihe Mágia reči uvádzate takéto de-finície: „Poézia je fantastický text, ktorý roz-práva o tom, ako dúhy vznikajú a prečo sastrácajú. Poe'zia je denník morského živočí-cha, ktorý žije na súši a chce vyletieť do vzdu-chu. Poézia je zmiernenie paradoxu zeme, kto-

MORAVC1K 57 MORAVCIK

rá dáva život a potom sa pochováva. Poéziaje mlčanie a rozhovor medzi vlhkým rozo-chveným koreňom byliny a jej slnkom ožiare-ným kvetom..."

A potom okrem iného k nim dodávate:„Nemyslím si o písaní básní nič veľké'. To bybol handicap. Báseň je plachá, takmer nie je.Nechcem sa hrať na literáta, chcem sa hraťdnu, v básni. V slove. Keď píšem, tak mámveľa poznámok pri sebe. Najprv si nazbieramplno materiálu, akýchsi štiav, a potom sa s týmhrám, ľúbostním, maznám. Práve o toto mile-necké maznanie mi ide. Asi z tohoto vzťahuk básni vzniká onen závratný pocit, ktorý mátvorca. Je to podivuhodná rozkoš byť básnič-ke matkou, dávať do nej nenápadne čosi zo se-ba, kultivovať ju, zjemňovať, hoci za cenuzdanlivej neotesanosti, násilia, hrubosti. Je tujedna veľká záruka čistoty: vtipný nápad.Hra."

To všetko asi platí. A predsa sa vás opý-tam - aká je podľa vás dobrá báseň pre de-ti? Len mi, prosím, nepovedzte, že odpoveďje vo vašich knihách. (I keď by ste mohli).Radšej (okrem ostatného) uveďte inéhoautora, ktorý spĺňa vaše kritériá.

Ide o vyznanie z mladosti, ktoré už dávnonieje pravdou. Kdeže maznanie, ľúbostnenie,plno poznámok... Život zosurovel, roky po-kročili, niet času. Zostal len ten vtipný nápad,hra, čistá práca. Všetko sa posunulo: vydava-teľstvá chcú už iné veci, básne pre deti - ak tonie sú práve Rúfusove Modlitbičky - možnonechcú vôbec. V dobrej básni pre deti chcúmať bláznivé dobrodružstvo, komiksový prí-beh, nezvyčajný klip. Tak si to odo mňa na-posledy pýtal Hevier. Už ani neviem, ako satá básnická antológia volala. Mňa skôr zaují-ma laboratórium, retrográdny slovník, názvyobcí a vrchov, potokov a riek. Ale aj ľudováetymológia, žartovné vysvetlenia zemepis-ných názvov, doberačky jednotlivých dedína krajov. Spojenie atlasu a slovníka.

Dobrá báseň pre deti to už má a ešte len bu-de mať ťažké. Bude sa ponevierať po samomokraji záujmu redakcií a vydavateľstiev, dovyčerpania čerpať zo všetkých doterajších mož-ností: príroda, premeny počasia, zvieratká,

slovné hry, fantázia, drobné príhody zo živo-ta detí, história, sci-fi... Ale aj tak to budevždy dobrá báseň od dobrého básnika, ozaj-stného milovníka reči, krásy, poézie. Poézieako poetickosti, čiže prekvapenia, nového po-hľadu, objavu, náhody, čarovania so slovami,s detskými sklonmi a túžbami, so šťastnouchvíľou, keď sa podarí niečo nebývalé, zázrač-né.

Ak mám uviesť autora, ktorý spĺňa mojekritériá, potom je to azda tvorba samotnýchdetí, ktorá mi neraz vyrazí dych, a jednodu-cho závidím. Azda nás starých už ani nebudetreba, tí malí géniovia si budú písať sami. Aeš-te k tomu ako! O tom sa nám ešte ani nesní-va, no už je to v nich ako mlieko v koze. Rádbudem pre takých zázračníkov zaprášenou kla-sikou, beznádejným tradicionalistom, ktorý sakedysi pokúšal pre ne nekonvenčné písať...

• Strhujúca hra so slovom je pre vás ty-pická. Deti ju milujú, dospelí obdivujú.Niekedy menej záväzná, inokedy celkomv službách myšlienky, obsahu, nabádak sústavnému súžitiu s literatúrou, takémudôležitému pre rozvíjanie intelektu i citu,zmyslu pre radosť a krásu. Ale to je už ibaopakovanie často vysloveného. Mňa zauja-li knižky Raketa so zlatým chvostom a Kva-dakum hadakum pre ich premyslené, na-plnené novátorstvo. Zaujímavé ich robiakaligrafické básne a hodnotné predovšet-kým to, že čo báseň - to nápad, nie infan-tilný, ale vždy pochopiteľný, príťažlivý, ús-mevný, objavný pre dieťa. Zatiaľ vrcholomexperimentátorstva s jazykom je knižkaAdam v škole nesedel. Pravidlá hry so slo-vom, ktoré ste si vymysleli, sú neobyčajnenáročné. Či táto hra, inšpirovaná sícedieťaťom, neprekročila už hranice podria-denia obsahu forme, iste posúdili sami či-tatelia.

Písmenkové rozprávky Adam v škole ne-sedel boli napísané pre rozhlas. Tam, pri po-hodlnom počúvaní v parádnom hereckom po-daní, nevyzerali také náročné ako neskôrv knižke. Pôvodne sa to malo volať Podivu-hodný parapeľ, ale redaktorky to zmenili.

MORAVClK 58 MORAVClK

• Ak hovoríme o náročnosti, tak sa onavzťahuje aj na vynachádzavosť autora.

Adam bol ctižiadostivý projekt, chcel somnapísať takú pokusnícku knižku, akú nemajúani Česi. Nielen werichovskú jednoslabičnúrozprávku, ale oprobovať písmenká, koľkounesú. V ľudovej tvorbe som našiel lákavýchpríkladov na slovnú hru veľa: Pekná pannaPaulína poliala pána Paľa pivom ... Stačilo tolen dotiahnuť, zabrnkať si na paganiniovskejjednej strune. Deti nemuseli všetko hneď zo-brať, pochopiť, ale ja som presvedčený, že tre-ba na ne klásť nároky, nie s nimi podliezať lat-ku.

• Obdivujem vašu všestrannosť, no zdá sami, že ste si ešte tak ozajstne nezmerali si-ly s rozprávkou. Môžeme to po knižke Pr-vák, prvák, vystrč rožky! očakávať? Alebomáte v zálohe pre deti niečo iné?

Aj v Prvákovi nájdete zopár rozprávok.

• Práve preto sa pýtam.Tie si však poležali v šuplíku Mladých liet

už mnoho rokov. Pamätajú ešte časy šéfre-daktorovania Dana Heviera, objavila ich po

rokoch pani Baloghová, len som k nim prilo-žil niekoľko nových básní a provokujúci ná-zov, ktorý ma tiež už roky mátal, no akosi sanikam nikomu nehodil. Sú to rozprávky pô-vodom z rozhlasu, tam ich ešte zopár nájdete,možno aj na novú knižku. Písal som ich v ča-se biedy, keď každá koruna bola dobrá a keďsom mal malé deti, ktorým som naozaj predspaním musel vymýšľať strelené príbehyo škole či ZOO naopak, inak by nezaspali.Dnes na podobné texty nemám ani pomysle-nia, deti mi dávno prerástli cez hlavu a trápiama vážnejšie projekty, o ktoré je aj záujem.Pripravujem pre vydavateľstvo Matice slo-venskej básnické potulky po Slovensku.Verím, že prinesú poznanie i zábavu. Najrad-šej by som bol, keby si každé dieťa našlov knižke básničku či poviestku o svojej dedi-ne či meste, blízkom vrchu či rieke. Ale nie-kedy mi to pripadá rovnako bláznivé, akochcieť zbásniť telefónny zoznam.

• Takže šťastné putovanie po Slovenskua ďakujem za rozhovor.

(1997)

BIBLIOGRAFIA ŠTEFANA MORAVČÍKA

KNIHY PRE DOSPELÝCH: Slávnosti baránkov (1969), O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek(1970), Čerešňový hlad (1979), Erosnička (1981), Tichá domácnosť (1981), Moravianska Venuša(1984), Maľované jarma (1984), Sediaci (1988), Sediaci II (1992), Sťahovanie rieky (1988), V Ki-ripolci svine kujú (1988), Próza nás hriešnych (1988), Pŕhľavie (1989), Idiotikon (1989), Mlynár-ka má holubičku (1990), Ľudský sendvič (1991), Mágia reči (1992), Tajná kniha Záhorákov (1994),Vlčie hrdličky (1996), Med omšových lúk (1998), Intímnik (2000).

KNIHY PRE DETI: Raketa so zlatých chvostom (1980), Abeceda šantí (1982), Chichôtka (1985),Kvadakum hadakum alebo Knižka za všetky drobné (1986), Adam v škole nesedel (1987), Zlom-jazýček (1989), Zuza v ZOO (1989), Prvý bozk (1991), Kráľ Abecedár ponúka (1992), Drevené že-liezko alebo Knižka jedna radosť (1992), Modré z neba (1995), Kráľ slova (1996), Prvák, prvák,vystrč rožky! (1997), Záhorácke povesti (1998), Veselé potulky po Slovensku (1999), Chcete vi-dieť zlatú Bratislavu? (2000), Oženil sa Haťa-Paťa (2000), Náš pes má kuraciu hlavu (2001).

ŠTEFAN MORAVCÍK sa narodil 22. decembra 1943 v Jakubove. Jedenásťročnú strednú školu na-vštevoval v Malackách. Po maturite (1963) študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave filozo-fiu a dejepis. V roku 1968-71 bol tlačovým redaktorom vydavateľstva Tatran, v roku 1972-76 pra-coval v Univerzitnej knižnici v Bratislave a potom na Zväze slovenských výtvarných umelcov. V rokoch1981-1994 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, od roku 1995 je šéfredaktorom Slo-venských pohľadov. V roku 2001 sa stal laureátom ceny Trojruža za doterajšiu tvorbu pre deti.

MORAVCÍK 59 MORAVCÍK

CHCEL BY SOM STRETNÚŤ ČLOVEKA,KTORÝ NAŠIEL ŠŤASTIE

Rozhovor s Jánom Milčákom

• Vstupoval si do literatúry poviedkouVlci a rozhlasovou hrou Sprievod anje-lov. Čas, ktorý medzitým uplynul, satvojich textov nedotkol. Tvoje dielo jekompaktné, poetika vyhranená. Sitvorcom autonómneho a nezameniteľ-ného literárneho sveta. Patríš k auto-rom, ktorí sa nevyvíjajú, alebo je to cel-kom inak?

Začínal som v Mladej tvorbe, kde si na-šli miesto moje poviedky a myslím aj spo-mínaná próza. Pretože som už starší, opie-ram sa o palicu. Nie obyčajnú - takú, akésom videl doteraz len dve. Obe patrili bý-valým pastierom. Boli z jalovca a živo siviem predstaviť, ako dlho im muselo tr-vať, kým našli jalovcový krík vhodný natakúto palicu a koľko námahy ich to stá-lo, pokým z kríka urobili palicu, o ktorúsa dá oprieť, ale ktorú možno aj obdivo-vať. Táto asociácia mi napadá, keď spo-mínaš poetiku. Ak sa pýtaš, či patrím k au-torom, ktorí sa nevyvíjajú, myslím si, ženapriek otázke si presvedčený o opaku.Autor sa nevyhnutne musí vyvíjať, ale jeto oveľa ťažšie, ak pri tom nemení poeti-ku. Aj maliar ustavične používa farby,ktoré si vyvolil, a dokáže nimi zobraziťrovnako dobre súmrak i svitanie.

• Si lekár a spisovateľ. V rozličných po-dobách sa stretávaš s utrpením a sosmrťou. Kedy kapituluje lekár a kedyspisovateľ? Eliáš Canetti sa nazdáva, žebásnik nemôže za žiadnych okolností

kapitulovať. Má žiť podľa zákona, kto-rý hovorí, že nezavedie do ničoty ani to-ho, kto by tam rád bol, že vydrží v zár-mutku a zúfalstve preto, aby sa naučil,ako z neho vyviesť iných. Mnohé tvojepostavy prichádzajú o všetko a ostá-vajú pokojné. Takí sú Benjamín a Ti-motej z poviedky Cesta. Ján z povied-ky Hrobár počas vojny pochovávšetkých a zostáva sám.

Lekár sa neprestajne stretáva s utrpe-ním a je rád, keď sa nemusí stretnúť sosmrťou. Byť lekárom je tiež svojím spô-sobom utrpenie, lebo chorý je odkázanýna lekárovu pomoc. Lekár by sa mal trá-piť, či urobil pre chorého všetko, čo mo-hol urobiť. V tejto situácii kapitulácia nieje možná. Aj na prvý pohľad beznádejnýprípad nemusí byť takým. Lekári nosiabiele plášte, ale nikdy nie biele zástavy.Rovnaké je to aj s prácou spisovateľa. Dl-hé roky som robil na dedine, kde sú ľudiaprírodnejší ako v meste. Vedia si vážiťhrudu zeme aj zelený otvárajúci sa list.A možno si to ani neuvedomujú. Benja-mín a Timotej z poviedky Cesta prichá-dzajú o všetko vo chvíli, keď si myslia, ževšetko dosiahli. Ak pochovajú koníka, nakúpu ktorého dlhé roky šetrili, urobia tos veľkou ľútosťou v srdci, a preto zabijúdo zeme kôl, aby si poznačili miesto. Alesvitá, začína sa nový deň, a teda aj novácesta pre nich. Vojnu som prežil ako ma-lý chlapec a zostal mi na ňu pohľaddieťaťa, ktorý je hlbší a presnejší ako po-

MILCÁK 60 MILCAK

hlad dospelého človeka, aj keď sa rokmirozšíri. V divadelnej hre Právo na život,ktorá je z obdobia vojny, som ako mottopoužil výrok: „Vojna je ku každému kru-tá, k víťazom i porazeným." A myslím, žesa nemýlim.

• Zastavme sa na chvíľku pri tvojomdialógu v oboch jeho podobách, proza-ickej i dramatickej. Odohráva sa tak-mer vždy na hranici komunikácie, či-tateľ musí byť pozorný. Vidí sa mi, žetvoje postavy nesú v sebe to podstatnézo svojho tvorcu. Sú mlčanlivé, pove-dia len to, čo je nevyhnutné. V tvojichdialógoch sa neraz krížia akoby samo-statné výpovede introvertov, ktorítakto možno hľadajú cestu k sebe.

Ambulancia, v ktorej som roky praco-val, sa nachádza takmer v strede medzikostolom a štátnou cestou. Kostol je do-mom pokoja, počuť v ňom ticho. Cesta jemiestom neprestajného pohybu, víri sa nanej prach. Rovnako blízko je k ceste i kukostolu. Rovnaké miesto by malo maťv mojich prácach ticho i pohyb. Dokoncasi myslím, že pohyb je dôležitejší preto,aby si čitateľ alebo poslucháč uvedomilvýznam ticha. To, čo si hovoria postavy,hovoria pre seba, aby sa utvrdili vo svo-jich slovách, a až potom pre tých, s kto-rými sa rozprávajú. Možno to robia mi-movoľne. Človek by mal povedať naozajlen to, čo je nevyhnutné.

• Nie každému sa podarí osloviť dieťa.Nie každý vie napísať rozprávku. Niepre každého je tvorba pre deti zaují-mavá. S akými ambíciami pristupuješk detskému čitateľovi a nakoľko ťauspokojuje návrat do detstva?

Na roky, keď som bol učiteľom, spo-mínam najradšej. Bol som len o niekoľkorokov starší ako tí, ktorých som učil. Ajmoje učenie bolo určitým spôsobom ne-tradičné. Spomínam si, že som sa často

M1LCÁK 61 MILCÁK

prechádzal so žiakom, ktorého somskúšal, medzi lavicami, a tak vznikol roz-hovor, ktorý bol pre nás oboch zaujíma-vejší ako sedenie za stolom a státie pri ta-buli. Človek by mal zostať dieťaťom celýživot, mal by si starostlivo chrániť všetkytie detské vlastnosti, o ktoré ho obral do-spelý vek. V tom by mu mohla pomôcťrozprávka, lebo ona nie je určená len de-ťom a ani deti nesiahajú len po knihách,v ktorých je vyznačené príslušné vekovérozpätie. Aj keď som detstvo sčasti prežilv období vojny, rád sa k tomuto časuv spomienkach vraciam. V živote sa jed-nostaj pohybujeme na hranici skutočnéhoa neskutočného. A to je už len krôčikk rozprávke. Na rozprávke nie je krásneiba to, že v nej dobro zvíťazí nad zlom.Rozprávka by mala byť krehká ako osuheľna januárových stromoch.

• Keď sme už pri rozprávke, žánri,ktorý ti je najmilší, v čom je podľa te-

ba tajomstvo, alebo ak chceš, stavebnýkameň rozprávky?

Za stavebný kameň rozprávky považu-jem fantazijnosť. Má nekonečné množ-stvo podôb, a preto aj život rozprávok jenekonečný. Fantazijnosť je to, čo dieťaprijme najradšej a najľahšie, najmä ak samu otvárajú dvere do miestnosti, ktorúdoteraz nepoznalo. Tento fenomén má ne-smierny význam pre vývoj dieťaťa. Člo-vek plody zo svojich detských rozpráv-kových stromov zbiera, až keď je dospelý.

• C. G. Jung uvažoval aj o duši a osu-de spisovateľa, básnika. Napísal, že sazriedka vyskytne človek, ktorý by bož-skú iskru svojho umeleckého nadanianemusel draho zaplatiť. Podľa Junga sakaždý spisovateľ narodil už s určitýmobmedzeným množstvom životnejenergie. Čo je v ňom najsilnejšie, a tosú práve tvorivé schopnosti, si uzurpu-je najväčšiu časť tejto energie a zostá-vajúca časť je potom až príliš nepatrnána to, aby z nej bolo možné vytvoriť eš-te niečo hodnotné. Čo si o tom myslíš?

Nikdy som neuvažoval o množstve ži-votnej energie. Skôr o čase, ktorý mi pri-padá ako drobný tenký zlatiačik, ktorý no-sím vo vrecku a ktorý si musím neustálechrániť. Žijem akoby v dvoch domoch.Jedným je medicína, druhým literatúra.Odrazu nemôžem byť v oboch. Keď somv jednom z nich, nezostáva mi nič iné, ibazo všetkých síl robiť to, čo sa v jednomz týchto domov robiť má. Neviem presne,čo sú to tvorivé schopnosti. Posudzujú ichskôr tí, ktorí hodnotia ľudskú prácu. Aleviem, že sú rovnako dôležité v medicínei v literatúre.

• Literatúra je vždy o človeku, aj vte-dy, keď ňou nechce byť. Claude Tres-montant vo svojej knihe Dejiny vesmí-ru a smysl stvorení odmieta názor,podľa ktorého dejiny nemajú zmysel.

Tvrdí, že tvorenie ešte nie je na konci.Plnosť tvorenia, píše, nie je v čase za na-mi, v minulosti, ale pred nami, v bu-dúcnosti. Čo si myslíš o človeku na kon-ci 20. storočia?

Seneca napísal: „Čas je nekonečnerýchly a je ešte rýchlejší pre tých, ktorísa obzerajú späť." Keby sme sa neobze-rali, nevedeli by sme ani napredovaťa ľahko by sme si mohli pomýliť smer.Koniec 20. storočia iba potvrdzuje to, žečlovek je tvor múdry, ale nie rozumný. Jeešte priskoro hodnotiť necelých sto ro-kov, chýba nám odstup. Fakty, ktoré sújednoznačné, však nie sú nijako lichoti-vé, a tak si možno mnohí budú klásť otáz-ku, či bolo pre nich šťastím, že žili právev 20. storočí.

• V Borgesovej poviedke Tajný zázrakspisovateľ Jaromír Hladík, nevinne od-súdený na smrť zastrelením, prosí Bo-ha o rok času, aby mohol dokončiť a vy-lepšiť svoju drámu Nepriatelia.Zásluhou Všemohúceho sa chvíľka me-dzi rozkazom strieľať a jeho vykona-ním mení na rok, ktorý uplynie v auto-rovej mysli. Spisovateľ Jaromír Hladíkprerába, vynecháva, skracuje, roz-širuje, vracia sa k pôvodnému zneniu.Čo by si zmenil, ponechal, napísal, ke-by sa ti podobne naskytla možnosťsymbolicky zachrániť to podstatné zosvojho života?

Keby som sa ocitol na mieste Jaromí-raHladíka, bol by som oveľa neskromnej-ší. Nechcel by som zmeniť nič z toho, čosom doteraz napísal. Ale to, do čoho bysom sa ešte rád pribral, by si vyžadovalooveľa viac času. A neskromnejší by sombol aj v tom, že by som prosil, aby ten časbol pokojný a priniesol mi dosť síl a ra-dosti z toho, že môžem užitočne praco-vať. Ba bol by som ešte neskromnejší.Chcel by som, aby to nebola iba radosťpre mňa jediného, ale aby som sa mohol

MILCÄK 62 MILCÁK

o ňu podeliť ako o bochník chleba, ktorýby som držal v kruhu hladných detí.

• Ktorého spisovateľa, prípadne člo-veka, ktorý nepíše, by si sa chcel niečoopýtať a aká by to bola otázka?

Chcel by som stretnúť človeka, ktorýnašiel šťastie a nechce o tom nikomu po-vedať. A tak by sme obaja mlčali.

Pripravil MARIÁN MILCÁK(1996)

BIBLIOGRAFIA JÁNA MILČÁKA

PRÓZA:Deväť poviedok (1978), Pavol rezbár (1979), Zo štyroch kapsičick (1988), Rozprávkao Marianke (1990), Rosa canina (1996), Chlapec Lampášik (1996).

Ptč. vytlačené tituly sú adresované deťom.

DIVADELNÉ HRY:Majster (1971), Chlieb a sól pre kohúta (1976).

BÁBKOVÁ HRA:Hudci (1983).

ROZHLASOVÉ HRY PRE DETI A MLÁDEŽ:Obrov brat (1974), Strom šťastia (1974), Minúta ticha (1975), Hudci (1977), Najmladšízo slávnej rodiny (1978), O dvoch mládencoch (1980), Koník Izidor (1980), Kavka (1982),Bežci (1982), Rozprávka o strome (1983), Pipo a Cipo (1985), Pátranie (1987), Celes-tínka, ryba a pán Baltazár (1988 - Hlavná cena na XI. festivale pôvodnej slovenskej roz-hlasovej hry), Slamienka (1991), Člne (1992), Vrana Florenťanka (1993 -Hlavnácena naXIV. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry), Žobráci (1995), Chlapec Simeon(2000), Tulák Jonatán (2000).

ROZHLASOVÉ HRY PRE DOSPELÝCH:Sprievod anjelov (1971), Mačka (1973 - Hlavná cena na III. festivale pôvodnej sloven-skej rozhlasovej hry), Pavol rezbár (1973), Cela (1974), Most (1977), Vojaci (1978), Ro-dinná fotografia (1995 - Hlavná cena na XIV. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovejhry), Okno (2001).

TELEVÍZNA HRA:Nevestine šaty (2000).

JÁN MILCÁK sa narodil 9. januára 1935 v Košiciach. Po maturite sa stal učiteľom v Le-voči a súčasne diaľkovo študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, od-kiaľ prestúpil na Lekársku fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Po jej absolvo-vaní roku 1961 pôsobil ako lekár v Krompachoch, Levoči, Spišskom Hrušove, v rokoch1979-1983 bol riaditeľom nemocnice s poliklinikou v Spišskej Novej Vsi. Žije v Levočia je lekárom v Spišskom Hrušove.

MILCÄK 63 MILCÄK

Raz ma tie knižkyzabijú...

Rozhovor s Danielom Hevierom

Je to mlčanlivý pán. Ani sa tomu nečudujem. Ak niekto toľko píše, musí si slová nie-kde našetriť. Takže radšej počúva. A predsa je to rozprávač Bohom obdarený. Sámo tom hovorí: „ Povedzte mi nejakú tému a ja vám na ňu napíšem rozprávku. " Lenženie je ani „len rozprávkar". Strieda rôzne žánre, aby sa mu, vraj, nepísalo ľahko. Tomi pripomína bežca, ktorý už pretrhol cieľovú pásku, zvíťazil, ale beží ďalej. Takýmbežcom-rozprávačom sa stáva, že nech píšu o čomkoľvek, vždy povedia niečo aj o se-be. Niekedy vedome a priamo, inokedy sa prezrádzajú nechtiac. V knižke Chcete byťšťastní? Opýtajte sa ma, ako na to... ponúka spisovateľ recept na šťastie z vlastnej ku-chyne, hoci keď knižku písal (leto 1994), jeho šťastie malo oddychový čas. Mne tátoponuka prišla vhod z viacerých dôvodov. Potešilo ma, že šťastie naozaj môže prichá-dzať aj po kvapkách, hoci aj pri čítaní dobrej paperbackovej knižky, potvrdila mi žán-rovú invenčnosť autora (príbehy, postrehy, podobenstvá, posolstvá, pamflety, povied-ky) a poskytla mi materiál na načrtnutie portrétu autora prostredníctvom jeho vlastnýchvýpovedí (hádam mi autor odpustí, že vytrhnutých z kontextu) a jeho vlastnej ceruzky.

1IEVIER 64 IIEVIER

V^elo, ktoré sa zväčšuje nie s pribú-dajúcou inteligenciou, ale s postupujúcouplešinou. Dve jamky po kiahňach z det-stva ostali a pribudli hlboké vrásky, kto-ré už nedokážem vyrovnať. Je ich päť a vy-zerajú ako prázdna notová osnova, naktorú ešte nikto nenapísal melódiu.

Oči s popraskanými žilkami sú úzkea unavené. Viečka sú také ťažké, že ich aždo polovice zakrývajú - ako drevené ža-lúzie, keď sú pokazené.

Keď položíte mokrý pohár na biely ob-rus, ostane na ňom koliesko. Podobnékrúžky mám pod očami.

Vlasy nešedivejú. Vypadávajú.Fúzy nevypadávajú, ale šedivejú.Líca sú mäsité a brada dvojitá. Pery

pevne zomknuté, brada rozpolená akodetský zadoček.

Materské znamienko na krku by samalo v mojom prípade volať otcov-ské, pretože som ho zdedil od svojhoocka a odovzdávam ho svojim sy-nom.

Zabudol som na nos? Na nos sa nedázabudnúť! Je to nos - osobnosť. Nevy-rovná sa síce nosu Mira N. či Paľa H., aleaj tak je to majestátny kus.

Ako dieťa som mal pekný, vyhrnu-tý noštek. Potom však poslúchol vola-nie predkov a v puberte mi za niekoľkomesiacov vyhúkol do dnešnej veľ-kosti.

Nuž nieje to tvár krásavca. Mám všaktajnú nádej, že som robil všetko pre to,aby to bola poctivá tvár.

(Moja tvár pred štyridsiatkou, str. 68-69)

JN eviem toho veľa. Niekedy až smutnežasnem, ako je možné, aby niekto nevedelA2 toľko vecí potrebných na prežitie.

Nevyznám sa v elektrine ani v opraváchtesnenia na vodovodoch. Neviem nič uva-riť, ba ani len prihriať už hotové jedlo. Ne-viem šiť. Keď sa mi pokazí auto, bezradnenad ním stojím a bez pomoci iných by somnemohol pokračovať vjazde.

Neviem hrať na hudobných nástrojoch,neviem plávať (myslím: správne), ne-ovládam cudzie jazyky. Nepoznám pra-vidlá tenisu a iných športov.

Nevyznám sa v politike, ekonomike,histórii, astronómii, botanike, fyzike, psy-chológii, geológii, gramatike...

Neviem nič o vlastnom tele. Neviemzarábať peniaze. (A najnovšie som zistil,že neviem ani ktovieako viesť vydavateľ-stvo.)

Ako-tak viem iba dve veci na svete:Ak mi pustíte kazetu s nahranou hud-

bou, dokážem väčšinou na ľubovolnú me-lódiu napísať slová, urobiť z hudby pes-ničku.

A viem písať rozprávky. Povedzte minejakú tému a ja vám na ňu napíšem roz-právku.

Doteraz som napísal takmer pol tisíc-ky rozprávok. Niektoré sú v mojich kni-hách, iné zazneli iba v rozhlase a ďalšiezostali v rukopise.

Napísal som rozprávky, ktoré majú ibaniekoľko riadkov i mnohostranné roz-právky. Napísal som rozprávky, ktoré sapreslávili, aj tie, ktoré sú už zabudnuté.Napísal som rozprávky, ktorým rozumejúiba deti, a rozprávky, ktoré chápu iba do-spelí. Nečudoval by som sa, keby sa mipodarilo napísať rozprávky, ktorým dnesnerozumie nikto.

(Remeslo: Rozprávkar, str. 40-41)

J ľ r v ú knihu som vydal ako štvrták nazákladnej škole. Kupujem knihy, čítamknihy, píšem knihy, prekladám knihy, zo-stavujem knihy, vydávam knihy, predá-vam knihy, tlačím knihy.

A stále nosím knihy. V rukách, ako vo-ľakedy.

Som obklopený knihami. Zo všetkýchstrán sa na mňa valia knihy. Každú chvíľuodkiaľsi zhora na mňa padne kniha.

Dlho nosím v hlave poviedku o mužo-vi, ktorého raz zabijú knihy.

(Tie knihy ťa raz zabijú, str. 42-43)

HEVIER 65 HEVIER

• Netušila som, že ten úvod k rozhovoruvyústi do varovania, aby som čím skôr za-čala klásť otázky, lebo riziko, že to nestih-nem, sa každou novou knihou zvyšuje. Aleteraz už vážne. Pán Hevier, aj keď chcems vami hovoriť predovšetkým o tvorbe predeti, nevyhla som sa tomu, aby som sa ne-ocitla aj na iných teritóriách literatúry, le-bo sa na nich pohybujete aj vy. Nerada ichopúšťam, sú lákavé, no aj literatúra pre de-ti mi poskytla dostatok dôkazov o širokomrozpätí vašej tvorivosti, invencie, túžby ob-javovať a ukazovať nové možnosti. Pritomnikdy nehodíte za chrbát to, čo bolo. Vy-užívate to v nových súvislostiach, konštelá-ciách. Čo vám z tohoto hľadiska dalo ob-dobie sústredenia na autorskú rozprávku,hravé, obrazné, vtipné básnenie v inten-ciách básnikov „detského aspektu", život-nosť ktorého ste predĺžili a umelecký kre-dit potvrdili?

Mám dojem, že rozprávka prišla ku mne ažposledná. Keď som mal takých trinásť-štrnásťrokov, lepil som koláže, kreslil som, skladalsom pesničky, texty piesní, robil som kresle-ný humor... Až celkom, celkom na konci priš-li básničky pre deti a po nich rozprávky. Zda-lo sa mi nedôstojné písať pre deti, keď sompráve opúšťal vlastné detstvo a s uľahčenímsom si vydýchol: konečne to mám za sebou.Nesmierne ma otravovalo byť dieťaťom. Pre-to som aj knihy pre deti začal čítať až od osem-nástich rokov. Predtým to bol Dostojevskij,Mitana, beatnici, Kerouac, až potom prišliCarroll a další autori pre deti. Napríklad Vál-ka, autora Milovania v husej koži, som čítala zhudobňoval už v pätnástich rokoch, ale Vál-ka, autora Velkej cestovnej horúčky... somobjavil až o niekoľko rokov neskôr. Dnes bysom celkom rád prijal označenie rozprávkar,pretože tento status v mojom chápaní zahŕňabásnika, veštca, moralistu, kazateľa, tvorcuslov, udržiavateľa reči a imaginácie. Cítim, žerozprávka sa znovu vracia k dospelému - ajk dospelému. Preto píšem už dlhší čas niečo,čo si nazývam rozprávkou pre dospelé deti -metafory, príbehy, podobenstvá, morality.

Pravda, rozprávku už dávno nechápem akopríjemný azyl, únik pred realitou, samoúčel-né rozohrávanie absurdných situácií. Je zná-me, že svojho času J. R. R. Tolkien prekva-pujúco príkro odmietol Carrollovu koncepciurozprávky ako niečoho, čo sa „iba" sníva.Preňho to bolo málo: rozprávka mu bola mý-tom, alternatívnou realitou, novostvorenýmsvetom, ktorý mal svoje pravidlá a zákonitos-ti. Záver, v ktorom sa hrdina prebúdza doreálneho sveta a čitateľ zisťuje, že celý fantas-tický dej bol iba halucináciou, snom, pôsobilna neho ako podvod. Čím ďalej, tým viac jemi blízke takéto chápanie rozprávok. Apotom:v dnešnom zložitom svete je rozprávka niečo,čo ho vysvetľuje.

• Rada sa vraciam k tvorbe pre deti šesť-desiatych rokov a na ňu nadväzujúcichtvorcov. Zdá sa mi, že bola významná ajtým, ako sa poézia a próza vzájomne do-pĺňali a vytvorili tak hodnotovo nezvyčaj-ne silný prúd literatúry pre deti v rámci cel-kového literárneho kontextu. Ako strhávalvás?

K zdrojom humoru, hravosti, fantázie, kre-ativity, nonsensu, absurdná, lyriky som sa do-stával v písaní pre deti nie prostredníctvom li-teratúry pre deti. Oveľa viac som tieto zásobyfarebnosti nachádzal v hudbe, filmoch, pop-kultúre tej doby... Beatlesovský film 2ltá po-norka znamenal pre moje písanie pre detioveľa viac ako celá vtedajšia literatúra. Ham-melove pesničky, výtvarnosti Heinza Edel-manna, kreslený humor Topora, Macourkovefilmy, plastiky a obrazy Joana Miróa, kresbyPaula Kleea, fotografie Luby Lauffovej, ex-perimentátorské básne Ernsta Jandla, kolážeJiŕího Kolára, poézia Henriho Michauxa, gro-tesky Charlieho čhaplina a Bustera Keatona,dialógy Vodňanského, Beckettov Godot boliimpulzy, ktoré som bral plnými hrsťamia premieňal na vlastné básničky a rozprávky.Neviem, či sa to dá identifikovať, ale zbierkaNevyplazuj jazyk na leva bola poznačená det-skou sviežosťou šesťdesiatych rokov, kvetino-vým hnutím hippies, experimentovaním, is-

HEVIER 66 HEVIER

tým infantilizovaním dospelých, očarenímz jazyka, vizualizácie sveta, nových zvukovhudby, vývoja v divadle, filme, tanci... Ko-niec šesťdesiatych rokov bol šťastným obdo-bím, ked sa na chvíľu prestalo rozlišovať, či sarobí umenie pre deti, či pre dospelého. Vý-tvarné umenie, ale aj literatúra rehabilitovalidieťa, prvý raz sa priznali k zdrojom imaginá-cie v detstve, prvý raz sa začali uchádzať o det-ského adresáta, prvý raz si dospelí a detskíprijímatelia vymieňali miesta.

• V deväťdesiatych rokoch akoby zavial dovašej tvorby nový vietor. Prekvapili ste násknižkami žánrovo pestrejšími, zato s vy-hraneným zámerom obyčajne ob-siahnutým už v názve. Akoby ste si inten-zívnejšie začali všímať potreby detí, ichreálnu situáciu a možnosti reagovať na ňu.Je to pre mňa zaujímavé aj poznaním, žetaká otvorená „účelovosť" v literatúre ne-musí mať pejoratívny charakter.

Začal som cítiť, že samoúčelné slovotvorič-stvo, nezáväzná fantázia začína byť regresom.Začal som si uvedomovať, že som v písaní predeti dosiahol určitú - nazvime to eufemistickyzručnosť, hoci sa to nebojím nazvať ani ruti-nou. Absolvoval som niekoľko skúseností (na-príklad niekoľkoročné písanie rozprávok nadobrú noc pre rozhlas), ktoré boli výbornouškolou rozprávkového remesla: dokázal somnapísať v predpísanom rozsahu rozprávku naľubovolnú tému. Malo to svoju štandardnú úro-veň, ale mňa to prestávalo baviť. Išlo to pri-veľmi ľahko. Začal som si dávať limity a dá-vam si ich doteraz. Napríklad som napísal celécédečko piesní pre speváčku, ktorá nevyslo-vuje čisté r. V tých textoch nie je jediné r, a pri-tom si tento deficit nikto nevšimne. Ale moje„zvážnenie" má iste hlbšie príčiny ako len pí-sanie z pociťovania nadmiery tvorivých schop-ností. Naše objavy, výdobytky šesťdesiatycha sedemdesiatych rokov začali vo veľkom roz-mieňať na drobné celé húfy epigónov. A ked saich nakoniec zmocnila reklama a pajazyk mé-dií, definitívne som sa utvrdil, že niekdajšiaavantgarda je dnes smutnou karikatúrou seba

samej. Preto dnes v oblasti prózy píšem tak-mer realistické príbehy. V poézii pre deti somsa už dávnejšie vrátil k epizácii. Zdá sa mi, žeto, čo sa nám voľakedy videlo prekonanýma dožívajúcim spôsobom, totiž epická poézia,je práve dnes potrebnou transfúziou a znovaposúva vývin dopredu.

• Vždy som si s potešením a uznaním pre-zerala vaše knižky, lebo každá niesla pečaťautorskej koncepcie, ktorá sa neprejavova-la len v obsahu, ale aj v jej formálnom rieše-ní. Nikdy to nebola len zbierka toho, čo au-torovi zostalo v zásuvke. Komponovali stesvoje knižky zmysluplne a esteticky pôsobi-vo. Možno práve túžba dopracovať sa kukomplexnej harmónii vás priviedla na vy-davateľské chodníčky, nie vždy ľahko schod-né. Ako je to teraz?

Nová situácia v spoločnosti i v umení, aleaj moja vydavateľská existencia mi umožňu-je, aby som prehĺbil svoju dávnu túžbu pokomplexnosti knihy: knihy si už dlhšiu dobunielen píšem, prípadne prekladám, nielen ro-

67 HEVIER

bim sadzbu a grafickú úpravu, určujem for-mát, ale si ich sám ilustrujem kresbami či fo-tografiami. Myslím, že už nikdy sa nevzdámtejto nádhernej príležitosti a budem sa usilo-vať čoraz intenzívnejšie spojiť slovo s tvaromči farbou. A chcem ísť ešte ďalej. Pridávamk tomu hudbu (vlastné piesne), pohyb, zvuk(recitovanie, resp. inscenovanie tvorby pre de-ti i dospelých). Táto dvoj-troj-štvordomá exis-tencia mi umožňuje nielen adjustovať hotovýtext do istého formátu (v konkrétnom či pre-nesenom zmysle slova), ale využiť aj možnostiopačného postupu: niekedy si formát knihy,tvar artefaktu vytvára svoj text. V ideálnomprípade by mohla vzniknúť kniha, divadelnépredstavenie, pieseň, kde sú jednotlivé seg-menty bez švov a uzlíkov.

• Krajina Agord predstihla aj očakávaniatých, čo poznajú vašu chuť urobiť si kniž-ku sám. Iste každý čitateľ sa zamyslí nadtým, ako kniha vznikala. Bola najskôr ho-tová v hlave spisovateľa, postupovala jej re-alizácia od kolážových ilustrácií k textu, čisa postupy striedali? Aký čas uplynul odmyšlienky napísať túto knižku po jej vyda-nie? Teraz si spomínam, že rozprávku o Lu-cinke Halucinke avizujete už v knižkeChcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako nato... napísanej pred piatimi rokmi.

Krajina Agord mala zvláštny osud: v roku1981 som v „dospeláckej" zbierke Nonstoppublikoval báseň Pst!, v ktorej sa mi prvýkrátzjavila Lucinka Halucinka. Už vtedy som ve-del či tušil, že je to bytôstka, ktorá si raz vy-žiada samostatnú knihu. Dlho som si ju šetrila odkladal pre veľkú rozprávkovú ságu, ktorúsom chcel napísať, ale potom sa zničohoničnasťahovala do Krajiny Agord. Je to jednaz kníh, ktorú by som najradšej nenapísal. Dl-ho som ju odkladal, radil sa s odborníkmi nadrogovú problematiku, či ňou neuškodím de-ťom, a napísal som ju až po ich odobrení. Sa-motná kniha vznikala postupom, ktorý sa stá-va u mňa čoraz bežnejším: najprv vznikaliilustrácie, kolážové obrázky, ktoré som potom„prepísal" do slov. Formát, ktorý som si zvo-

lil dopredu, mi vytvoril limit rozsahu: na kaž-dej strane muselo byť presne 27 riadkov. Kaž-dé slovo malo svoje miesto. Ďalší limit má ajhlbší význam: próza sa skladá z 26 segmen-tov, z ktorých sa každý začína jedným písme-nom medzinárodnej abecedy. Abecedné pora-die symbolizuje aj poriadok a usporiadanosťľudského života, ktoré chce práve droga zlik-vidovať, porušiť.

• Vidí sa mi veľmi prezieravé, že knižkuadresujete rovnako deťom, ako aj dospe-lým. Nielen preto, že drogová závislosť mábolestné následky pre rodičov i deti, ale ajpochopenie jej obrazného vyjadreniamôže byť spoločne plnšie a hlbšie. O vý-tvarnej stránke knihy sa nechcem vyjad-rovať, prenechám to povolanejším, aledržala som v rukách už nejednu detskúknihu a Krajinu Agord sa mi nechcelo od-ložiť. Klobúk dolu pred vašou odvahouklásť si stále vyššie nároky na svoju slo-vesnú i výtvarnú tvorbu. Sám uvádzate, žeje to prvá knižka svojho druhu u nás i v za-hraničí. Ani sa nečudujem! Komu by na-padlo písať rozprávku na takú nerozpráv-kovú tému?! Alebo ponúknuť deťom niečotaké nepopulárne, ako je zbierka diktátov.Povedzte, aký projekt nosíte v hlave teraz?

Kniha, ktorú som nazval Heviho Diktátorvychádza v týchto dňoch. Diktátorovi či Dik-tátom som prisúdil v tejto knižočke novývýznam -je to kolekcia diktátov. Spolu je ich138. Aj v tomto prípade som sa usiloval spo-

jiť funkčnosť, účelnosť, ba až úžitkovosť spo-trebného slovného materiálu na precvičova-nie gramatických javov s atribútmi literatúry.Jednotlivé diktáty chcú byť malými literár-nymi dielkami, rozprávkami, prózičkami,básňami, ktoré by mohli obstáť aj mimo kon-textu tejto knihy. Myšlienka na takúto knihudozrela vtedy, keď som pripravoval svojhonajmladšieho syna na prijímacie skúšky nastrednú školu. Vtedy som zistil, aký malý po-sun (oproti vyučovaniu literatúry) nastal vovyučovaní slovenského jazyka, gramatiky.Vnútorne táto moja aktivita súvisí s mojimi

HEVIER 68 HEVIER

dlhodobými plánmi reflektovať náš jazyka venovať sa mu nielen ako používateľ, ale ajako tvorca či spracúvate!. Raz by som chcelnapísať napríklad vlastnú Poetiku (pravda,pre dospelého adresáta).

• Asi ste sa nikdy netúžili stať literárnymkritikom, i keď sám pre seba či v súkromíním každý autor je. Nepamätám sa totiž, žeby som od vás čítala negatívny ohlas na li-terárne dielo či tvorbu konkrétneho auto-ra. Hovoríte najmä o tom, čo vás zaujalo,čo je pre literatúru prínosom. Preto aj svo-ju otázku formulujem v tomto duchu: čovás v literatúre pre deti posledných rokovoslovilo, prekvapilo? V čom ste našli origi-nalitu alebo prísľub do budúcnosti?

To, že sa písaniu recenzií a kritík venujempríležitostne a sporadicky, súvisí najviacs tým, že mojou ambíciou je spracúvať pred-met môjho záujmu komplexnejšie, ako umož-ňuje reflektovanie jednej knihy jedného au-tora. Voľakedy som chcel napísať kolekciuesejí o najvýznamnejších tvorcoch literatúrypre deti, pre ktorú som mal vymyslený efekt-ný názov Poplach v detskej knižnici. Tentoprojekt sa mi nezdá byť márnym ani dnes. Te-raz by ma však viac zaujímalo napísať mono-grafiu o jednotlivých problémových, živýchjavoch súčasnej literatúry pre deti, trendoch,tendenciách, smerovaniach. Z mojich publi-kovaných rozhovorov a názorov na písanie predeti by sa už dala zostaviť malá antológia. Plá-nov mám dosť. Chcel by som sa vrátiť k sys-tematickejšiemu publikovaniu kníh pre deti,bez doterajších väčších prestávok. Možno bystálo za to vydať rozhlasové rozprávky, PinkyBuma, Ententýna... Chcel by som napísať pró-zu pre teenegerov. A láka ma vytvoriť vlastnýbilderbuch - veľa obrázkov, málo textu. A abysom odpovedal aj na poslednú časť otázky:v posledných rokoch ma príjemne prekvapilasila starých textov. Muminovci, Dahlove kni-hy, Ende, Macourek, Feldek, Válek, prózyVlada Bednára a ďalšie a ďalšie - to sú texty,ktoré nezostarli dodnes. Z impulzov, ktoré po-triasli našou literatúrou, ma zaujal ambicióz-

ny pokus Daniela Pastirčáka o univerzálnurozprávku Čintet a ako spojenie komerčnéhoa štylistického aspektu kniha Dušana Tarage-la Rozprávky pre neposlušné deti.

• Vyznávate sa zo svojej lásky ku knihámslovom i činom, bojíte sa, aby vás knihy raznezasypali. Už sa to, vraj, v histórii komu-si stalo, lenže postihnutý z tých kníh ani jed-nu neprečítal. Možno je to len vtipná his-torka, ale fakt je, že sa číta stále menej.Prezraďte mi, či Hevi kluby vznikajú pre-to, že ho nechcete brať do úvahy, alebo pre-to, že vás tento fakt znepokojuje. Je to vašamyšlienka - iniciovať zakladanie klubov,náplňou ktorých nemá byť len čítanie, aleaj iná činnosť vychádzajúca zo záujmov de-tí? Ako sa ujíma?

Už dávno som intuitívne túžil skrátiť vzdia-lenosť, ktorá delí čitateľa od svojho autora ale-bo presnejšie: v mojom prípade autora od svoj-ho čitateľa. Preto občas píšem neznámymdeťom i dospelým listy, kreslím im obrázky,vyrábam bibliofílie na kolene, preto chodímtakmer každý mesiac na niekoľkodňové turnépo besedách... Preto som nakoniec založil He-vi klub. Mala to byť neviditeľná klubovňa, doktorej by sa zmestili všetky deti, osvietení pe-dagógovia a rodičia z celého Slovenska. Heviklub fungoval najprv tak, že nefungoval. Kýmsom vládal, odpovedal som deťom na ich lis-ty a žiadosti o prijatie do klubu, potom somuž prestal vládať. Našťastie sa toho chytili pro-fesionálne zdatní a neunavení ľudia z ob-čianskeho združenia Fanfáry. Po Slovenskuvznikli a stále vznikajú jednotlivé kluby, kto-ré združujú od 10 do 20 detí školského vekua ich dospelý partner je im priateľom, radcom,inšpirátorom. Hevi kluby prežívajú v súčas-nosti svoj rozmach. Nieje to kult jedného au-tora, nieje to ani distribučná cesta, ako dostaťk čitateľovi naše knihy. Je to komunikovaniena diaľku i na blízko (takmer všetci sa osob-ne poznáme), je to pre mňa veľký zdroj inšpi-rácie a pre deti, dúfam, očkovanie proti nude,agresivite a citovej vyprahnutosti.

(2001)

69 IIEVIER

BIBLIOGRAFIA DANIELA HEVIERA

POÉZIA: Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na leva (1982), Krajina Zázračne (1983), Kráľ naháňakrálika (1985), Farebný dážď, Básnička ti pomôže (1989), Psí tridsiatok (1990), Hovorníček (1992), Fú-zy od čokolády (1994), Heviho ABC (1995), Safari (pod pseudonymom Leo Pard, 1996), Aby bolo ve-selo (l 998).

PRÓZA: Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984), Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984), Odlet papie-rových lastovičiek (1985), Aprílový Hugo (1985), Nám sa ešte nechce spať (1990), Aladár a Baltazár nakolotoči (1990), Naši ježkovia (1994), Nám sa už zase nechce spať (1995), Volajú ma Hevi (1997), Ko-nor. Malý psík s velkým menom (1997), Nám sa ešte stále nechce spať (1998), Strašidelník (1999), Psík,ktorý chodí do práce (2000), Päť prštekov na ruke (spoluautor), Krajina Agord (2001), Heviho Diktátor(2001).

POÉZIA A PRÓZA: Skladací dáždnik a dáždnikový skladáte! (1986), Futbal s papučou (1989).

PREKLADY: A. Mikulka: Mňaukajúca hviezda (1983), M. Lukešová: Knižka pre Lucinku (1984), J.Záček: Aprílová škola (1985), M. Macourek: Mach a Šebestová (1985), M. Lukešová: Zimná knižka preLucinku (1986), M. Macourek: Arabela - Rumburak (1987), J. Noha: Chcem mať všetko (1987), M. Lu-kešová: Zlatohlávok (1990).

ANTOLÓGIE: Sto najsmiešnejších rozprávok (1986), Z poslednej lavice (1989), Nebo na gombík(1989), Rozprávky na celý rok (1989), Rozprávková torta (1990), 3-2-1 Žart (1990), Odkliata panna(1993), Naháňačka áut (1993), Crn Crn diár (1997).

BÁBKOVÉ A DIVADELNÉ HRY: Krajina Zázračne, Uspávankúš (1988), Mája! Mája! Mája!, Všet-ko letí, S deťmi sa dá dohodnúť, Hugo, Frigo, Bublina, Diktátor.

ROZHLASOVÉ HRY: Keď budeš sám, zavolaj (1989), Hvezdárov somár a somárov hvezdár (1994),Popoluška (1999), Dlhý, Široký a Bystrozraký (1999), Zmizík (1999), Xaver s nohami do X (2001), Soľnad zlato (2001).

ROZHLASOVÉROZPRÁVKOVÉCYKLY:Ententýnoverozprávky(1983),StanicaEntentýn(1984),Pinky Bum (1995), Buvirozprávky (1998), Vianočná pošta (1999).

TELEVÍZNE SCENÁRE: Buvirozprávky - 14 animovaných večerníčkov, Zmrzlinári - z cyklu Po-viem ti básničku, Slávnosť v záhrade - z cyklu Poviem ti básničku, Rozprávka o bielom koňovi - z cyk-lu Poviem ti rozprávku, Od Kuká do Kuká.

TEXTY PIESNÍ: Peter, Vašo a Beáta deťom (1987), Dano Junas, chytajú nás (1992), Dano Junas, jeto tu zas (1994), Všetko letí (1995), Dáma sa nemá biť, Išla myška briežkom, Zuvačková mafia, Mo-ja mama vidí nebo (1998), Rastieme s Drobčekom, Buvipesničky, Akty Kiks.

CENY A VYZNAMENANIA: Cena vydavateľstva Mladé letá za knihu Kam chodia na zimu zmrz-linári (1984). Trojruža - najvyššie slovenské ocenenie za tvorbu pre deti (1994).

DANIEL HEVIER sa narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave. Vyrastal v Prievidzi. Po maturite v ro-ku 1974 študoval estetiku a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1980 sa stal re-daktorom Literárnej redakcie Cs. rozhlasu v Bratislave. Od roku 1982 bol profesionálnym spisovatelomv slobodnom povolaní. V roku 1989 sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 ve-die vlastné vydavateľstvo Hevi a venuje sa literárnej práci. Niekoľko kníh si sám aj ilustroval.

HEVIER 70 HEVIER

Najskôr si nazbieram mušličkyRozhovor s Jánom Uličianskym

Keď som rozmýšľala, ako v skratke charakterizovať Jána Uličianskeho, najvýstižnej-ší sa mi zdal názov jeho rozprávkového cyklu Počítačový princ. Táto zázračná mašin-ka nie je iba jeho pracovný nástroj, je to kamarát, ktorému dôveruje napriek tomu, žeho už dvakrát sklamal a „zosypal sa ". Po príchode do práce druhý pozdrav patrí jemu(prvý kolegom, lebo Ján Uličianskyje slušný, dobre vychovaný človek). Ťukne teda napočítač, počká, kým sa prebudí a komunikácia sa začína. Najprv čerstvé správy, potompošta, redakčná a iná agenda a práca s dramatickými textami. Poviem vám, na nedo-statok práce, ale ani kultúry a umenia si tento počítač sťažovať nemôže. Raz s ním ko-munikuje prezident slovenskej sekcie IBBY, inokedy docent VŠMU, občas ešte režisérbábkového divadla, najčastejšie šéfdramaturg dramaturgie hier pre deti a mládež v Slo-venskom rozhlase a dramaturg hier pre mládež, spisovateľ a dramatik, všetko v jednejosobe. Ale predovšetkým rozprávkar. Takže ak vám toto slovo navodzuje predstavu si-vovlasého starčeka či láskavej babičky, ktorí v prítmí podvečera rozprávajú svojimvnúčatám rozprávky, zbavte sa jej. Za väčšinu rozprávok zverejnených v knižkách, di-vadlách, v televízii, v rozhlase, na kazetách či cédečkách sa skrývajú moderní rozpráv-kari, ktorí kŕmia rozprávkami počítače. Jedným z nich je aj Ján Uličiansky, môj kole-ga, ktorého chcem vyspovedať vo všetkých jeho podobách.

OTÁZKY PRE ŠKÔLKARA,ŽIAKA A ŠTUDENTA

• Aký bol tvoj najmilší detský kútik?Niektoré deti majú kútiky, no ja, keďže som malodmalička bujnú fantáziu, som vlastnil celé kraji-ny: krajinu kociek, krajinu piesku a krajinu podposteľou. Dá sa povedať, že detstvo som prekľačalna kolenách stavaním hradov, zámkov a kaštieľov,takže to dlhý čas vyzeralo tak, že zdedím po ot-covi stavarinu. Môj dedko bol zasa vlakový poš-tár, a tak som mal vrúcny vzťah i k železnici. Keďsme si s najstarším bratom postavili model želez-nice vo veľkosti postele so všetkým, čo k tomupatrí, môj kútik sa presťahoval tam. Spomínam siešte na báječné skrýše pod koncertným krídlom,ktoré istý čas trónilo v detskej izbe. A nesmiemzabudnúť na periniak! Aj keď z dospeláckeho hľa-diska je to životu nebezpečné, často som sa doň„zapostieľal" a premýšľal som v ňom o živote.

• Mal si zvlášť obľúbené rozprávky a roz-právkarov?V tomto ohľade nebudem nijako originálny - bo-li to Grimmovci, Dobšinský, Andersen, Rozpráv-ky tisíc a jednej noci i starogrécke mýty. Dodnes

mám svoje rozprávkové knižky uložené a pri po-hľade na ich dočmárané ilustrácie je mi milo naduši.

• Na koho zo svojho detstva si rád spomínaš?Obyčajne patria tieto spomienky starým mamámako ostrovom detskej istoty a lásky. Ja som, žiaľ,ani jednu starkú nepoznal, obe zomreli počas voj-ny. Kontakt s generáciou predkov mi sprostred-kovala moja prababka z maminej strany, ktorá bo-la naozaj výnimočnou ženou. Niekoľkokrát bolaza zárobkom v Amerike a jej zážitky z ciest somv detstve hltal ako najnapínavejšie dobrodružnéromány... Rovnako môj dedko, mamin otec, bolza morom. V Kanade sa živil ako naozajstný kov-boj, čo sa mi vtedy, keď som čas rátal od prečíta-nia jedného dielu Winetua k druhému, videlo bá-ječné... Dedko bol mimoriadne dobrý človeka svoje najkrajšie prázdniny (školské i divadelné)som prežil v jeho obišovskej záhrade. Tá záhradama formovala asi tak, ako ja teraz formujem jejživý plot... Pravda, ak si naň nájdem čas a ne-prerastie mi cez hlavu.

• Čo si sa učil rád, čo iba z povinnosti a čo tirobilo problémy?

ULIČIANSKY 71 ULIČIANSKY

Vždy ma zaujímali dejiny... Mal som rád dejepisa zemepis, no zo všetkého najradšej som mal pred-met, ktorý sa v tom čase volal estetická výchova,teda dejiny výtvarného umenia a hudby. Na dru-hej strane prírodné vedy, fyzika, chémia a mate-matika - to bola jednoducho prírodná pohroma,hotová katastrofa.

• Vyviedol si ako chlapec niečo, čo ťa aj dnesrozveselí alebo mrzí?Kedže sme boli doma štyria súrodenci, o veselépríhody z detstva by nebola núdza. V rodinnej pa-mäti sa však zachovali moje reakcie na narodenienajmladšieho súrodenca, sestry Zuzany. Mal somvtedy sedem rokov, začal som chodiť do školy a od-razu som prestal byť benjamínkom rodiny. Stratilsom svoje výsadné postavenie, veľmi som tým tr-pel a začal som si vynucovať pozornosť svojho oko-lia všelijakými kúskami. Tým som si však celú svo-ju „výchovnú problémovosť" odbil a až do pubertybol so mnou pokoj. S odstupom času som však rád,že tento problém vôbec nastal, pretože som si na-koniec svoju malú sestru celkom obľúbil a sprá-vam sa k nej tak dodnes. Teda ako k malej sestre.

• Ako a prečo sa mladý človek rozhoduje štu-dovať bábkarskú dramaturgiu a réžiu?Dalo by sa povedať, že „prvou lastovičkou" v tej-to orientácii bol úspešný bábkarský súbor Lasto-vička a jeho vedúca pani Stanislava Gábrišová.V súbore som začínal vodením vareškovej bábkyJanka vo folklórnom pásme Maličká som na hud-bu Eugena Suchoňa a „vypracoval" som sa až narozprávača Osmijanka v inscenácii rovnomen-ných rozprávok skvelej Kristy Bendovej. Samo-zrejme, že k tomu treba prirátať aj dlhoročné di-vadelnícke „ochotníčenie" mojej mamy a jejzáľubu v divadle. Milovala divadelné hry a v našejknižnici sa našli viac-menej všetky podstatné „di-vadelné kusy". Pravdou je však aj to, že napriektomu, že som mal v tom čase prečítanú celú „di-vadelnú spisbu", mal som aj emigrovaného strý-ka v Amerike a s prihláškou na školu, na ktorejsom dnes docentom (VŠMU v Bratislave), by somstopercentne nepochodil. Pražská AMU bolav tomto ohľade „ďalej", a to nielen čo sa týka ki-lometrov. Svoje rozhodnutie som nikdy neoľuto-val a na študentské roky strávené v Prahe mám tienajkrajšie „vzpomínky".

• Čo z tvojho detstva sa najčastejšie tlačí dotvojho pera, pardon, počítača?O ľuďoch, zvieratách a veciach svojho detstva somnapísal svoju prvú knihu - Adelku Zvončekovú.

Prvé veci sa nedajú zopakovať, takže sa o to aninebudem pokúšať. Ak by som sa však mal vyjad-riť čo najstručnejšie, tak by som povedal, že naj-intenzívnejší dojem z môjho detstva je... dobrýpocit, za čo dodatočne ďakujem všetkým ľudom,zvieratám a veciam, ktoré sa oň zaslúžili.

OTÁZKY PRE BÁBKARSKÉHOREŽISÉRA A DRAMATURGA

• V osemdesiatych rokoch boli tvoje inscená-cie v Bábkovom divadle v Košiciach považo-vané za to najprogresívnejšie, čo táto umelec-ká oblasť ponúkala. Vo väčšine prípadov si bolautorom scenára, dramaturgom i režisérom.Pomáha tento fakt vytvárať vlastnú, osobitúpoetiku?V mnohých ohľadoch áno, aj keď v tomto prípa-de nešlo o typický druh autorského divadla.

• V bábkovom divadle je zrejme dôležitá spo-lupráca so scénickým výtvarníkom. Je známe,že si si rozumel predovšetkým s Petrom Cisá-rikom a Evou Farkašovou. Čo vás spájalo?Určite to nebolo iba tým, že sme „vekovo kom-patibilní", že sme všetci traja absolventmi praž-skej AMU a že všetci traja veríme, že bábkovédivadlo môže sprostredkovať aj zásadnejšie po-solstvá, ako je to, že tri prasiatka sa majú umývaťa kozliatka zatvárať dvere... Všetci traja sme bo-li (a myslím, že stále ešte sme) dostatočne tvrdo-hlaví a dokázali sme svojej práci obetovať viac,ako bolo „rozumné". Ale iba tak sa dá robiť báb-kové divadlo, lebo so „zdravým rozumom" niktonezačne vymýšľať, ako má vyzerať strom Rýmov-ník alebo z akého materiálu má byť ušitý kostýmvečného chlapca Petra Pána.

• Prečo si sa rozhodol vymeniť pre teba takúúspešnú bábkovú scénu za rozhlas?Pod definitívne rozhodnutie sa podpísala alergia.Alergia v prenesenom i pravom zmysle slova. Keďsom sa pokúšal rozvíriť rokmi usadený divadelnýprach, obrátil sa proti mne a odrazu som v divad-le nedokázal dýchať... Zamatové závesy rokmistarnú a dráždia pľúca. Rovnako i vzťahy s vede-ním divadla prestali fungovať. To som zasa dráž-dil ja... Na nejaký čas som teda vymenil maľova-né kulisy bábkového divadla za záhradu. Zažilsom život na voľnej nohe... no a keď prišla po-nuka z vtedajšej hlavnej redakcie pre deti a mlá-dež v Slovenskom rozhlase - rovnými nohamisom tam skočil.

ULICIANSKY 72 ULICIANSKY

OTÁZKY PRE ROZPRÁVKARAA DRAMATIKA

• Viem, všetko je zložitejšie, ale spomenulasom si, ako sme kráčali lesom so štvorročnýmdievčatkom. Rozhovory s dospelými sa mu užnezdali zaujímavé, zaostalo, zodvihlo zo zemelist, potom pohľadalo kamienok, zavinulo ho dolistu a začalo sa mu prihovárať. Je tento malýsvet detskej fantázie tým, ktorý sýti aj fantáziurozprávkara?Na Šijacom stroji značky Singer, ktorý mama zde-dila po babičke, bol drevený vrchnák, v ktoromsom odjakživa videl model Titanicu. Prevážal somna ňom figúrky hry Človeče, nehnevaj sa, a kedprišiel ich čas, tak som ich topil vo vani... Pri-znám sa, že ten dekel mi dodnes pripomína par-ník. .. Neviem však, či je to poľahčujúca okolnosť.

• Tebe veľmi nehrozili prehrešky začiatoční-kov, lebo okrem talentu si mal aj odbornú prí-pravu. Poznal si zákonitosti rozprávky i drá-my a mohol si sa rýchlo prepracovať k svojmuštýlu. Prirovnala by som to ku kuchárovi, kto-rý k základnému receptu pridáva svoje vlast-né ingrediencie. Ktoré sú tie tvoje rozprávko-vé?Netrúfam si dávať nijaké recepty, aj ked je to dnesmodeme... No určite by som sa nepustil do „peče-nia" rozprávky, ak by som predtým nenakúpil ki-lo životnej pravdy, pol kila výmyslov, tri viaza-ničky zrýmovaných slov a humoru aspoň našpičku noža. O ostatné sa postará vôľa božia...

• Autorom bábkových ani rozhlasových hiernevenuje literárna kritika veľkú pozornosť, alekeď sa objavila na knižných pultoch AdelkaZvončeková, hneď ťa zaradili medzi rozpráv-karskú špičku. Snehuliacke ostrovy ti vynieslizápis na Čestnú listinu IBBY. Po dlhom časesom si ich znovu prečítala. Je to ohňostroj ná-padov, knižka „napísaná v šťastnej chvíli". Pí-sal si ju v horúcom lete, v zasneženej zime ale-bo pri otvorenej chladničke?Samozrejme, že o snehuliakoch sa najlepšie píšev horúcom lete, v záhrade a v plavkách, ked sln-ko páli na chrbát a redaktorka z rozhlasu vyvolá-va, že ak ten seriál okamžite nedopíšem, tak naVianoce nebude mať čo vysielať... Bolo to totižtak, že svojich milých pánkov Snehuliankov somugúľal najprv pre rozhlas, potom som im dal kniž-nú podobu a naostatok podobu seriálu televíznychvečerníčkov.

• Pútavý príbeh a príťažlivá postavička, s kto-rou sa môže dieťa stotožniť, vytvárajú predpo-klad čitateľského záujmu. Ale neraz sme sved-kami ich komerčného a reklamného zneužitianajmä v televíznych seriáloch. Nesťažuje taká-to produkcia a podnikavosť cestu dieťaťak hodnotnej literatúre?Problém čítania detí je problémom celosveto-vým... a príčinou poklesu čitateľského záujmu niesú výlučne vizuálne médiá. Je to spôsob života ro-dín, ktorý je úplne odlišný od čias, v akých vy-rastala, napríklad, moja generácia. Sú však prípa-dy, keď kniha dokáže zaujať svojho čitateľanatoľko, že zabudne na diaľkový ovládač. Hrdi-nom takej knihy však musí byť minimálne čaro-dejník a autorkou takej úspešnej knihy bude zais-te nejaká bosorka! (To bol povzdych „bežného"autora kníh pre deti...)

• Si majstrom v prepise klasických rozprávokna rozprávkové hry bábkové i rozhlasové. Čas-to sa však stretávame s rozpačitým názorom natakýto prístup k rozprávke. Zrejme aj opráv-nený, lebo v minulosti i v súčasnosti vzniká veľarozprávkových nepodarkov. Čo s tým v čase,keď nahrávky rozprávok na kazety i cédečká

ULICIANSKY 73 ULIČIANSKY

sú trhovým artiklom a takto podnikať môžekaždý aj bez „výučného listu"?Problematike adaptácie rozprávky pre divadlo,rozhlas či televíziu som sa naozaj venoval už vosvojej diplomovej práci na AMU (Rozprávkaa bábková tradícia, vzťahy, objavy.) Je to celá ve-da, ale, žiaľ, nedá sa nikomu zabrániť, aby „pod-nikal" s úpravou klasických rozprávkových pred-lôh... Zlatý kľúčik k vyriešeniu problému majú iba„spotrebitelia", teda deti a ich rodičia. Ak zistia, žepo vypočutí nekvalitne spracovanej rozprávkyostali doma sedieť s dlhým nosom, jednoducho siďalší takýto „produkt" od tej firmy nekúpia.

• Opusťme rozprávkovú pôdu a pokúsme sacharakterizovať tvoje hry pre staršie deti. Mnesa ako základný motív javí obrana detí prednecitlivosťou, nepochopením, nedostatkom lás-ky. Dieťa nieje pre teba len objektom výchovy,vzdelávania, hmotnej zabezpečenosti, ale naj-mä človek túžiaci po duchovnej spriaznenostia podpore pri riešení svojich na prvý pohľadbanálnych problémov. Napriek vážnosti posla-nia, ktoré si zvolil, sú tvoje hry skôr úsmevné,príbehom i tónom konvenujúce mladému po-slucháčovi (Úplne malá balada, Väčšia polovi-ca lásky, Krtko).

„Vzali ste si ma ako vakna výlet svojho života.Na mňa však čaká iný vlak,tak vám to trochu zamotám..."

...spieva si hrdinka rozhlasovej hry Krtko.Obdobie dospievania u každého človeka môže byťmalou drámou... Pomocou humoru sa však môžezmeniť na úsmevnú dramatickú epizódu - a to jeniekedy veľmi podstatný rozdiel...

• Ako ťa v tomto prípade ovplyvnil literárnyprúd nastupujúci v šesťdesiatych rokoch a re-prezentovaný Feldekom, Válkom, Jarunko-vou?Ovplyvnila ma predovšetkým poetika Ľuba Fel-deka. Od jeho Hry pre tvoje modré oči som ne-dokázal odtrhnúť zrak a pred očami sa mi vyná-rali možnosti jej scénického stvárnenia.

• Koncom deväťdesiatych rokov si rozčeril sto-jatú hladinu vôd pôvodnej divadelnej a tele-víznej drámy pre dospelých (Alergia, Obruss monogramom). Bol to krok zákonitý, na kto-rý si sa pripravoval, podporený príležitosťouvystaviť skúške svoj tvorivý potenciál a schop-nosťou nastaviť zrkadlo súčasnosti? Verím, žeto nebol únik z literatúry pre deti.

Nie, vo svete literatúry pre deti sa cítim veľmi dob-re a nepotrebujem z neho unikať. To som iba troš-ku vyrástol, dospel a zosmutnel... Netrúfam si po-vedať, že zmúdrel.

OTÁZKY PRE SÉFDRAMATURGA

• V hodnotení dramatickej tvorby pre detia mládež uvedenej v roku 1999 sa Marta Zil-ková pozitívne vyjadrila o vysielaní Sloven-ského rozhlasu. Nenastal tu útlm typický preiné inštitúcie v množstve ani v kvalite. Čomumožno pripísať zásluhu na tom, že nepriazni-vá finančná situácia sa tu zatiaľ neodráža.Určite sa odráža, ibaže zatiaľ to pociťujú predo-všetkým autori, hudobní skladatelia, herci a ostat-ní tvoriví pracovníci, ktorí sa podieľajú na rea-lizácii rozhlasovej nahrávky. Robíme všetko preto, aby to nepociťovali naši poslucháči, predo-všetkým detskí... Nedokážem však odhadnúť, do-kedy nám tento „geroizmus" vydrží.

• V súčasnosti (september 2000) už pripravu-ješ tretí ročník medzinárodného festivalu roz-hlasových hier pre deti a mládež PRIX EX AE-QUO. Netreba vari hovoriť o tom, aké je topodujatie potrebné, ale v dnešnej situácii zostrany Slovenského rozhlasu aj odvážne a roz-vážne. Za zmienku stoja skôr skúsenostiz predchádzajúcich ročníkov, náš vklad do bu-dúceho a predstavy o ňom.Je to jediný festival svojho druhu, ktorý vznikolz iniciatívy Slovenského rozhlasu a funguje podzáštitou EBU, Európskej rozhlasovej a televíznejúnie. Naším želaním je, aby sa pozornosť rozhla-sových tvorcov, ich talent a nakoniec i financievenované na rozhlasovú dramatickú tvorbu delilirovným dielom medzi dospelých a deti. Žiaľ, za-tiaľ sme len v začiatkoch a nemôžeme sa rovnaťprestížnym „dospeláckym" festivalom, ako súPRIX ITÁLIA alebo PRIX EURÓPA. Skúsenostiz predchádzajúcich ročníkov nám potvrdzujú, ženapriek všetkým problémom nie je naše úsilieo organizovanie tohto podujatia zbytočné. Uka-zuje sa, že na celom svete je ešte zopár ľudí, kto-rým mágia rozhlasovej hry učarovala a chcú jusprostredkovať aj deťom, pretože aj tu platí rov-nako ako v každej ľudskej činnosti - „čo sa za mla-di naučíš!..."

• Zopakujme si, že do rozhlasu si vstúpil akoštudent prostredníctvom autorskej súťaže, bolsi dramaturgom, teraz si už šéfdramaturgom.Celý ten čas si však zostal autorom. Je to po-

ULICIANSKY 74 ULICIANSKY

zícia výhodná i nevýhodná, aké sú tvoje skú-senosti?Sú to dve strany jednej mince, aj keď ja to poci-ťujem skôr ako nevýhodu. Možno je to aj kvôli to-mu, že moje prvé kontakty s rozhlasom boli mi-moriadne pekné. V rozhlase som vo svojichliterárnych začiatkoch našiel nielen priestor preautorskú sebarealizáciu, ale i profesionálne,i osobné priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Nako-niec, predurčili aj moje životné smerovanie. Pri-znám sa však, že moje autorské pocity boli oveľalepšie, kým som nebol priamou súčasťou „rozhla-sovej pyramídy".

• Ako ty dnes vychádzaš v ústrety začínajúcimautorom? Ako ich usmerňuješ, čo od nich oča-kávaš?Snažím sa ísť v šľapajach svojich predchodcov(napríklad Milky Drugovej) v tom zmysle, že roz-hlasovú hru vnímam aj ako veľkú príležitosť preexperimenty v oblasti dramatických žánrov. Pre-to sa nebránim rôznym začiatočníckym pokusom,ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom autor-ských súťaží, vyhlásených našou dramaturgiou.Naozaj sa snažím nezabudnúť na to, že aj mňa akoautora pred mnohými rokmi (keď sa nápady sy-pali a optimizmus sa lial) „stvorila" jedna súťažna pôvodnú rozhlasovú rozprávkovú hru...

OTÁZKY PRE PREZIDENTASLOVENSKEJ SEKCIE IBBY

• Hovoríme o inštitúcii, ktorá by mala byť inš-pirátorkou, podporovateľkou umeleckej tvor-by pre deti u nás a zároveň jej prezentátorkouv zahraničí. Jednoducho je dôležité, aby smevedeli, čo sa v tejto oblasti deje vo svete, abysvet vedel o nás. Darí sa jej tento program na-pĺňať, byť aktívnou?Medzinárodná únia pre detskú knihu so sekreta-riátom vo Švajčiarsku ako nevládna organizáciapôsobiaca pri UNESCO má široké pole pôsob-nosti. Samozrejme, že navonok najprestížnejšouaktivitou je udeľovanie ceny Hansa Christiana An-dersena autorom a ilustrátorom za ich prácu v ob-lasti literatúry pre deti a mládež, vydávanie od-borného časopisu Bookbird či usporadúvaniemedzinárodných kongresov. No nemenej dôležitésú sociálne zamerané projekty, ktoré IBBY orga-nizuje, aby, napríklad, pomohla znížiť negramot-nosť detí v niektorých afrických krajinách či v La-tinskej Amerike. Kým som nepracoval v IBBY,neuvedomoval som si tie milióny detí, ktoré v ži-vote nemali možnosť vziať knihu do rúk. Problém

literatúry pre deti som vnímal len cez optiku kva-lity autorského textu, ilustrátorskej nápaditosti čitechnického zvládnutia tlače a väzby knihy. Prá-ca v IBBY mi ukázala, že kniha pre deti má aj inýrozmer, ako je jej výška a šírka.

• V predchádzajúcom období si istý čas akojediný zástupca bývalého východného blokubol zvolený aj do desaťčlennej exekutívy IBBY.Je to, pravdaže, predovšetkým tvoj osobný ús-pech. No prispela k nemu aj slovenská detskáliteratúra? Vie sa o nej v zahraničí dosť? Akýmá kredit? A čo chýba k tomu, aby sa eštezvýšil?Samozrejme, že fungovanie v štruktúrach me-dzinárodných inštitúcií má aj svoj politický roz-mer. .. Po osemdesiatom deviatom v krajinách zá-padnej Európy vládla istá eufória z našejtransformácie (respektíve, z pokusu o transfor-máciu). Preto aj vnímanie slovenských kultúrnychšpecifík bolo, dalo by sa povedať, láskavé či bla-hosklonne? Dnes je to už iné a detská literatúra je,aj keď to znie dehonestujúce, priemyslom ako aké-koľvek iné odvetvie ľudskej činnosti. Presadí sav ňom iba to, čo je životaschopné... Slovenskádetská kniha, najmä vďaka jej ilustrátorom, malav minulosti veľmi dobré meno. Nepochybne to bo-lo (a nakoniec stále je) aj zásluhou Bienále ilus-trácií Bratislava a osobností, ktoré za ním stáli(a stále stoja). Čo však slovenskej literatúre predeti a mládež stále chýba, to sú preklady do sve-tových jazykov. Bez toho o kredite v medziná-rodných súvislostiach nemožno uvažovať.

OTÁZKY PRE DOCENTA VŠMU

• Pripravuješ budúcnosť bábkarstva na Slo-vensku, venuješ sa budúcim režisérom, dra-maturgom aj potencionálnym autorom. Čopredovšetkým im chceš odovzdať z toho, čo sizískal na štúdiách v Prahe, no najmä vo svojejpraxi?Predovšetkým je to pocit, že za to, že sú bábkari,sa nemusia hanbiť... a skrývať sa za názvy ako„syntetické či alternatívne divadlo". Bábkové di-vadlo existuje na našej „zemskej scéne" ako di-vadelná alternatíva už niekoľko tisícročí a ako saukazuje, ani to nové, computerové tisícročie sabez neho nezaobíde. Bábkarské princípy, animo-vané objekty, či bábkarská práca s materiálom súneodmysliteľnou súčasťou dnešných megašou,akými sú napríklad otváracie ceremoniály olym-pijských hier, celosvetových expozícií, nehovo-riac už o filmovom priemysle. Chcel by som te-

ULIC1ANSKY 75 ULICIANSKY

dá, aby sa ambície našich študentov nevtesnávaliiba do kufríkov, s ktorými „kočujú" po agentúr-nych scénach či materských školách, ale aby na-berali rozmery olympijských štadiónov. Aj keďpráve to je na bábkovom divadle fantastické, žesa zmestí do zápalkovej škatuľky i na štadión sostátisíckami divákov.

• Majú tvoji študenti šancu uplatniť sa v tom-to odbore?Žiaľ, päť profesionálnych bábkových divadiel naSlovensku nepracuje v takých podmienkach (fi-nančných, priestorových), aké by si detský divák,pre ktorého je (aj keď nie výlučne) tento divadel-ný zázrak určený. Je však isté, že talentovanýa pracovitý človek sa nestratí, ako to v poslednomčase stále väčšmi dokazuje absolvent našej kated-ry Ivan Martinka so svojimi divadelnými projekt-mi. No nie je to iba on. Naši herci nezriedka vy-hrávajú konkurzy i na filmové postavy či dostanúangažmán v činohernom divadle, pretože mnohíz nich sú naozaj mimoriadne kreatívni.

OTÁZKY PRE SÚKROMNÚ OSOBU

• Keď zatúžiš po teple domova, kde ho nachá-dzaš?Žijem (zatiaľ ešte stále) v samostatnej domácnos-ti a môžem povedať, že sám so sebou celkom dob-re vychádzam. Po mnohých peripetiách sa miv našom hlavnom meste podarilo získať niekoľkometrov štvorcových, ktorým sa dá hovoriť „do-mov". Pocit domova si človek nesie v sebe, a akmá preň zmysel, tak si ho vytvorí aj v tých naj-neprajnejších podmienkach... Našťastie, mám eš-te oboch rodičov, preto je prirodzené, že to pravé,sviatočné (vianočné?) teplo domova je tam, kdesú oni...

• Obyčajne každý, kto niečo napíše, čo bysa mohlo nazvať literatúrou, má niekoho, ko-mu to chce dať prečítať ako prvému, na mienkektorého mu osobitne záleží. Máš ho aj ty?Kým som žil v Košiciach, bola to obyčajne ma-ma, ktorá bola prísnou recenzentkou, ba niekedyaj cenzorkou... Má na literatúru i divadlo priro-dzený cit a na jej názor som sa mohol spoľahnúť...Teraz sa však čoraz častejšie musím spoľahnúť ibasám na seba...

• Keď som ti raz rozprávala, aký nádherný jepohľad na krajinu z rozhľadne na Kukle (vrchv Malých Karpatoch), priznal si sa, že mášstrach z výšok. No len čo objavíš na svojom reb-

ríku ďalší šteblík, už naň vystupuješ. Čo chcešdosiahnuť z toho nasledujúceho, čím nás pre-kvapíš v novom tisícročí?Prekvapením by bola možno správa, že Uličian-sky sa utiahol na malý ostrov v Egejskom mori,živí sa rybolovom a vo volnom čase zbiera muš-ličky... Mňa samého by to však neprekvapiloa určite by som nejaký čas v pohode vydržal, pre-tože tento pocit sa vo mne už dlhší čas zbiera...Je to zaiste spôsobené deficitom relaxačných do-voleniek, pretože v poslednom čase som si „do-volil" dovolenkovať iba prácou a „únava materiá-lu" sa začína prejavovať... Predpokladám, žei Dano Hevier z podobných popudov začal maľo-vať... Teda, ak raz budem mať nazbieraných dosťmušličiek, potom si hádam znovu spomeniem nato, že som sľúbil napísať novú divadelnú hru preNárodné divadlo, novú knihu pre vydavateľstvoBUVIK (aj keď v zásuvke mám ešte stále knižnenepublikované „rozprávky môjho života" - TikTaká, Golego či Petra Kľúčika), že mám dokončiťrozpracovaný scenár televíznej inscenácie... Alenajskôr musím nazbierať tie mušličky!

• Úspech obyčajne vzbudzuje aj závisť. Nie-kedy len takú neškodnú alebo aj osožnú, vyvo-lávajúcu chuť vyrovnať sa, ale môže byť aj zá-kerná a ubližujúca. Zažil si niečo podobnéa ako sa s tým vyrovnávaš?Začnem, ako sa patrí, najprv od seba... Našťastie,vyrastal som v rodine, v ktorej slovo závisť ne-malo miesto, možno aj kvôli tomu, že v katechiz-me sa píše, že patrí do kategórie hriechov... Tak-že ja som odmala od tohoto pocitu oslobodený a toje naozaj závideniahodné! Inak mi niet čo závi-dieť... Samozrejme, že v divadelnej brandžii v ostatných umeleckých kruhoch sa na kate-chizmus až tak nedá a že človek má z času na časpocit, že je obklopený samými neprajníkmi...S tým sa jednoducho musí vyrovnať. No momen-tálne je mi trochu ľúto, že po mojej (práve v tom-to roku už dvadsaťpäťročnej!) práci v oblasti lite-ratúry pre deti a mládež sa nenašiel na Slovenskuani jeden literárny teoretik, ktorý by spracoval mo-je heslo do najnovšieho Slovníka slovenských spi-sovateľov. Teraz však prišla z Bibiány ponuka natento rozhovor a natáram o sebe toľko, že by tovystačilo i na tri encyklopedické heslá. Takže mo-je heslo znie: „Nezáviď a nebude ti závidené..."

• Možno ma bude niekto podozrievať, že tiveľmi prajem (a je to pravda), že hovorím leno tvojich úspechoch a schopnostiach. Musím te-da dodať, že vieš aj stierkovať, natierať okná,

ULIČIANSKY 76 ULIC1ANSKY

pestovať záhradu, variť... Čo nevieš - a chcelby si?K vareniu sa nevyjadrujem, nepatrí k mojim ko-níčkom, je to iba normálna životná nevyhnutnosť.Rôzne „remeselnícke práce" ma však naozaj ba-via, a ak nemám príležitosť realizovať sa „na svo-jom", rád pomôžem i svojim priateľom... Možnosom to zdedil po dedkovi, ktorý bol výborným sto-lárom, tesárom, murárom i koscom a k stavaniustohov ho v čase žatvy volali i vtedy, keď už maldávno po sedemdesiatke...

Prácou v záhrade som si v období pôsobeniav divadle kompenzoval nedostatok pohybu a pri-

rodzenosti všedného dňa. Teraz túto možnosť ne-mám a priznám sa, že mi to velmi chýba.

Ak by som však mal naozaj odpovedať na otáz-ku, čo neviem a čo by som veľmi chcel, tak to jeovládanie cudzích jazykov. S mojou angličtinousom sa vo svete zatiaľ nestratil, ale je viac ako is-té, že v profesionálnej praxi by sa mi veľmi zišlai nemčina, francúzština, španielčina či talianči-na... Žiaľ, moje pamäťové bunky sú také zahlte-né rozmanitosťou podnetov, ktoré som pri svojichaktivitách získal, že túto túžbu už asi ťažko zrea-lizujem. C'est la vie...

(2000)

BIBLIOGRAFIA JÁNA ULIČIANSKEHO

POÉZIA: Hádanky - leporelo (1980).

PRÓZA: Adelka Zvončeková (1981), Nedeľa (1987), Snehuliacke ostrovy (1990), Máme Emu(1993), Veverička Veronka (1996), Drak Plamienok (2000).

ZBORNÍKY: Päť bábkových hier (Tik Tak, 1980), Rozprávková torta (l 990), Slovenská drá-ma 1995 (Alergia).

DIVADELNÉ, TELEVÍZNE A ROZHLASOVÉ HRY: Aťa a jej priatelia (SR 1974), TikTak (SR 1976), Úplne malá balada (SR 1976), Čary Máry Fuk (Štátne bábkové divadlo 1978),Väčšia polovica lásky (SR 1978), Janko Pipora (Bábkové divadlo Košice 1983), Radúz a Ľud-mila (BD Košice 1984), Golego (SR 1984), Krtko (SR 1986), Bohatier Kremienok (BD Ko-šice 1986), Tretie zakončenie (SR 1987), Peter Kľúčik (SR 1991), Alergia (SND 1995), Ne-deľa (SR 1999), Obrus s monogramom (ST 1999), Čarovná chvíľa (SR 2000).

ROZPRÁVKOVÉ SERIÁLY: Snehuliacke rozprávky (SR, ST), Máme Emu (SR, ST), Ve-verička Veronka (SR), Počítačový princ (SR), Tik Tak (SR), Pán Áčik (SR), Golego (SR), Ne-známi hrdinovia (SR), Hrdinovia siedmich morí (ST), Domov starých bábik (SR).

OCENENIA ZA LITERÁRNU A REŽISÉRSKU TVORBU: Prvá cena na Medzinárodnomfestivale rozhlasových hier pre deti a mládež OIRT za hru Tik Tak (1977).

Ceny za bábkarskú tvorbu (Bábkarská Banská Bystrica 1982, 1984, 1986).

Cena Mladých liet za knihu Snehuliacke ostrovy (1990).

Hlavná cena za réžiu hry Rybenka (XV. festival pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry 1997).

Trojruža - cena za výrazný umelecký, etický a estetický prínos v oblasti detskej literatúry, drá-my a v mediálnej sfére (1998).

Hlavná cena za text hry Čarovná chvíľa (XVII. festival pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry2001).

JÁN ULICIANSKY sa narodil 29. októbra 1955 v Bratislave. Školské roky prežil v Koši-ciach a v roku 1979 absolvoval Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, od-bor bábkarská réžia a dramaturgia. Do roku 1987 pracoval ako režisér Bábkového divadlav Košiciach. V Slovenskom rozhlase pracuje od roku 1988 ako dramaturg hier pre mládež.V súčasnosti je aj šéfdramaturgom dramaturgie hier pre deti a mládež.

ULICIANSKY 77 ULICIANSKY

H O R Ymoja láska i moja pravda

Rozhovor s Antonom Marecom

Moja známosť s Antonom Marecom je taká zvláštna. Vlastne nijaká. Aj nás zozná-mili, a nič. Aj som písala o jeho knihách, a znova nič. Bývajú situácie, keď radíminým čítať jeho knihy a on sa to dozvie, len mu to akosi nič nehovorí. Taká zvlášt-na známosť. Možno i preto je to najlepší čas na rozhovor.

• Pán Marec, prosím, ponúknite nám svojuobčiansku biografiu.

Tak ako každý som sa narodil. Mal som det-stvo, aké mala vtedy väčšina detí, teda úplne inénež to, aké prežívajú dnešné deti. Pomáhal somrodičom a zavčasu som ich oboch aj stratil. Štu-doval som na rozličných školách povinne, no eš-te radšej po večeroch súkromne. A potom, tiež za-včasu, ani nie osemnásťročný, som začal ťažkopracovať. Vynášal som náklady na Zbojnícku cha-tu do výšky takmer dvetisíc metrov. Ale to už bo-li školy podstatné a určujúce, v ktorých sa životunedá naučiť, lebo sa žije. V tom lepšom prípadesa život v nich pozoruje, hoci aj v tých najkruš-nejších podobách. No a vtedy som si už nerobilpoznámky z prečítaného, ale usiloval som sa za-chytiť prežité na papieri. Jednoducho, chcel somdotvoriť svoj zážitok a dať podobu slova i tomu,čo som tušil a mal skryté kdesi v pozadí. Vtedysom sa vlastne narodil po druhý raz, ale už akospisovateľ. Mám maturitu, vysokoškolský diploma nedávno, tesne pred štyridsiatkou, sa mi poda-rilo získať výučný list. Živi l som sa rozličnými za-mestnaniami. Vynášal som zásoby na tatranskévysokohorské chaty. Niektoré z nich som viedolako ich zodpovedný vedúci. Keď som pracovalv Horskej službe TANAPu, znášal som z hôr ra-nených aj mŕtvych. Pracoval som aj v lese, učilangličtinu i lyžovanie, ba dokonca som začas, poprevrate v roku 1989, viedol i miestne tatranskénoviny. Naozaj sú podstatné mená ľudí, názvy cháta lokalít, roky či udalosti? Už si mnohé ani ne-pamätám a na iné som, po skúsenostiach, dobro-voľne zabudol. Napokon by sa aj mohlo stať, že

všeličo uvediem nepresne. A všeličo dnes už premňa ani nie je dôležité.

• Aké informácie by dnes poskytla vaša autor-ská b iograf ia a bibliografia?

Písaniu sa venujem polovicu svojho života, te-da dvadsať rokov. Napísal som jedenásť kníh, čoisto je slušná bilancia. Dalo by sa, možno, pove-dať, že je to bilancia až podozrivo bohatá, ktorámôže vyvolať i premýšľanie o kvalite mojej tvor-by. Lenže o tej ja hovoriť veru nebudem. Prene-chám ju povolanejším, no najmä nestranným. Rádby som však upozornil na čosi iné; každá moja kni-ha bola v čase svojho zrodu pre mňa tým, čo somvnímal ako svoju nevyhnutnú potrebu vyjadriť.Usiloval som sa vyrozprávať také príbehy, ktorév sebe skrývali posolstvo aj preto, lebo som po ňompátral sám. Chcel som však dorozprávať aj tieokamžiky či situácie, ktoré v sebe skrývali voľačonevypovedané a zatiaľ iba tušené. Písanie príbe-hov mi dovolilo usporiadať si i svoje zážitky. I pre-to sú mi moje knihy rovnako milé aj blízke. Alei napriek tomu rád pripomeniem tie, ktoré mi pri-rástli k srdcu. Najskôr poviedky Stopy túlavej zve-ri (1983) či tri novely Kroky proti vetru (1989),Listy nevidiacim, hudba pre nepočujúcich (1992),a zatiaľ rukopis, ktorý sa mení na knihu v Sloven-skom spisovateli, V doline dlhých tieňov. Prisľúbi-li mi vo vydavateľstve, že si v nej spoločne v mar-ci už zalistujeme. Nemôžem nespomenúť svojeknihy pre deti a mládež, ktoré si však s chuťou pre-čítali i mnohí dospelí. Či už sú to tatranské povestiZlato pod Kriváňom (1991) a Zakliaty hrad v Tat-rách (1993), alebo rozprávanie o horách a horo-

MAREC 78 MAREC

lezcoch Zóna odvahy (1989). Chystám ešte jednuknihu povestí, tá bude o Jánošíkovi.

• Podľa literárnej kritiky ste začínali konven-čné. Azda by sme tomu mohli rozumieť i tak, žeste si počínali „múdro" aj „správne". Napokonpostupovali ste po rebríčku literárnej vážnostiod časopisov cez kolektívne zborníky až po de-but. Pán Marec, keď vás redaktori Smenyvčleňovali do početného kolektívu mladýchadeptov, chápali ste tento zámer - zborník mla-dej poézie a prózy Na zemi, 1975 - ako gene-račné predstavenie mladých literátov alebo ne-jako ináč?

Nuž a ako ináč sa vtedy dalo v literatúre začí-nať? Ako ináč mohol vtedy začínať mládenec, kto-rý nikoho, ale vôbec nikoho v redakciách ani vovydavateľstvách nepoznal. A predsa nadalej kdesiv Tatrách ukladal na papier prežité a premyslené.Ktosi mu poradil, aby to skúsil v krajskom roz-hlasovom štúdiu. Poslal tam svoje poviedky a oniich odvysielali. Poradili mu iní, aby to skúsil v kraj-skom víkendovom magazíne, a tam mu to vyšlo,ba dokonca od neho pýtali i ďalšie poviedky. Kto-si mu potom pošepol, v Bratislave jestvuje vyda-vateľstvo, ktoré má priam v svojej pracovnej ná-plni predstaviť začínajúcich autorov, nech to skúsipriamo tam. A „tam" sa „to" páčilo. Obratom od-písali, že zo dve-tri poviedky uverejnia v zborní-ku. A vraj je u nich aj nádej, v budúcnosti, na vy-danie knižky. Nuž teda ako som začínal?Konvenčné a či múdro? Skôr sa mi vidí, že náhod-ne a po jedinej možnej ceste... Nuž a generácia?Nikdy predtým a ani potom som nemal pocit spo-lupatričnosti s ľuďmi, ktorých zborník predstavo-val. Vidí sa mi, že okrem Andreja Ferka som žiad-neho predtým a ani potom nepoznal. A zdá sa mi,že ani jeden spomedzi nich predpokladané nádejenenaplnil. Okrem toho naše životné cesty i skúse-nosti boli natoľko odlišné, že v skutočnosti nietobodu, v ktorom by sme sa mohli stretnúť. Vôbec,vidí sa mi, že termín generácia často slúži na zjed-nodušenie javov aj vzťahov. A dosť často i na to,aby sa cezeň pripomínali tí, ktorí toho v literatúreaž tak mnoho nedokázali.

• V prvotine ste „rozohrali" vrchárske drámyveľkých i malých, mužov i žien... prosto oby-vateľov sveta, ktorý má svoje zákony i svojupravdu a spravodlivosť. I pri tejto príležitosti,

možno znova iba z konvencie, hľadala literár-na kritika pre vaše poviedky podobenstvá s pró-zou naturizmu. Nebola za všetkým tým vzdo-rom, krvou, citmi, ale aj pokorou a prehramiiba sila nádhernej kapitulácie človeka pred prí-rodou, rešpekt pred jej etikou ako návodom naviac než prežitie a údiv nad jej tajomstvami?

Áno, kedysi to bolo skutočne tak, ako som toopísal, a vám sa, možno, podarilo pomenovať to,čo som vtedy iba cítil. Teda to, čo som „nažil",a potom pre pochopenie opísal. A spomenuté zá-kony ... Áno, skutočne si myslím, že by voľajakémali v ľudskom živote platiť. Dokonca som o tompresvedčený i napriek všetkým takzvaným novo-tám, čo sa dnes k nám valia. A pokora pred etikou?Ale vecľ etika, uvedomovaná a napriek všetkýmomylom chápaná ako imperatív, nemôže byť pred-sa prameňom čohosi takého. Naopak, je zdrojomvnútornej sily! Aj vtedy, ked nás dočasu poráža,zraňuje, keď jej zásluhou viac strácame než získa-vame, predovšetkým ilúzie o sebe... Tak akosisom to vtedy cítil. Vlastne si na mnohé z toho, čovyvolalo zrod citovaných viet, už napamätám.Všetko to bolo tak dávno a „tamtie" udalosti pre-kryli iné, novšieho dátumu. Vlastne ani nie sú ta-

79 MAREC

ké intenzívne, ako skôr nové. A aj ja som už iný.Bez ilúzií, ale s niekoľkými podstatnými ideálmi.I tak, nezaškodí si zaspomínať...

• „O hodinu stáli na vrchole. Zbalili horole-zecký materiál, posadali si na kletráky a zaje-dali kúsky čokolády. Bol krásny zimný deň. Ob-loha takmer bez mráčika, jagajúci sa sneh ostroodrážal studené lúče slnka. Všade naokolo čis-té, nedotknuté hory. Výzva k životu tvrdémua prostému, ktorého jedinou prednosťou je, žehovorí človeku pravdu o ňom samom." Pán Ma-rec, chuť zalistovať vo vašej knihe Za vrcholomvrchol isto nebude náhoda. V nej sa do blízkos-ti dostanú príroda, horolezectvo, odvážny člo-vek, život, pravda... Až sa žiada poprosiť váso vašu ústrednú umeleckú tézu a možno i na-kriatnuť vás na precizovanie vašej osobnej,a hádam aj literatúru presahujúcej myšlienkyo zmysle a hodnotách života.

Hovoriť o zmysle a hodnotách života, to budepre spisovateľa asi tá najošemetnejšia téma. Ne-myslím si, že jestvuje ich definícia či návod, akosa k nim dostať. A ak niekto tvrdí, že ich poznáa sype ich z rukáva, isto nehovorí celkom a celúpravdu. Spisovateľ ich cez svoju tvorbu vlastne stá-le hľadá. Tak to bolo i v citovanom úryvku. V inýchmojich knihách by ste iste našli iné, rovnako pô-sobivé miesta, pozerajúce na ten istý bod z celkominého uhla. Aj na život v horách ... Teda, základ-ná myšlienka je jasná. A zmysel a hodnoty? Zmy-sel zostáva pravdepodobne vo večnom hľadaní.Lenže to nehovorím nič nové, však? Pripomínam,že priestorom na hľadanie nemusia byť iba hory...

• Váš prienik do literárneho života minuléhodesaťročia vzbudil obojstranný (čitateľ-kritik)záujem a žičlivosť. Nuž, ako si teda možno vy-svetliť váš odklon od dovtedajšej, povedzme, vr-chárskej krajiny a sústredenie sa na mladéhočitateľa i protagonistu? Rozhodli ste sa porušiť„konvenciu" azda aj iným spôsobom? Litera-túra faktu? Etika športu? Adaptácia ľudovejrozprávky? Načo i prečo ten rozptyl? Neznačíto azda, že ste na križovatke alebo možno naokraji krízy vo svojej dielni na príbehy?

Hovoríte o odklone. Osobne nič také nepociťu-jem. A nič také svojou tvorbou nereflektujem. Zaposledných päť rokov som predsa vydal - počítamaj tú, čo vyjde v marci - tri knižky určené výluč-

ne dospelým čitateľom, a to, dovolím si povedať,čitateľovi náročnému. Je v nich isto aj vrchárskakrajina, no už ináč vnímaná aj prežívaná. Krajina,v ktorej sa možno dejú rovnaké drámy, no sú užináč interpretované, akosi cez život mojej duše,a azda aj preto trošku tlmene. Možno skôr cez po-city a myšlienky, ako cez slová a činy. Svojou otáz-kou podľa všetkého však mierite na to, že somv tom istom období vydal i knižku takzvanej lite-ratúry faktu o horách a horolezcoch Zóna odvahya dve knihy tatranských povestí. Tá prvá vyšlav edícii určenej mládeži, preto je možno i takto„mládežnícky" chápaná. No isto ju nečítali lenteenageri. Svedčí o tom i rozobraný dvanásťtisíco-vý náklad, ked už v tejto chvíli pozabudnem na jejpríbeh. A povesti? Nikdy som ich nechápal len akočítanie pre najmenších. Prijímam ich skôr ako ar-tefakty istej pospolitosti na istom stupni chápaneja zobrazovanej reality. Teda ako príležitosť napredstavovanie Tatier nielen ako horstva z náhod-ne zoskupených skál a útvarov, medzi ktorými je-den prameň uväznilo a iné milosrdne pretekajú doúdolia. Okrem toho, každý z času na čas zatúži vrá-tiť sa do svojho detstva. Každý z nás sa chce pred-sa pozrieť na svet aj iným pohľadom, než aký muvnucujú masmediálni teroristi. Svet predsa vôbecnevyzerá tak, ako ho vykresľujú. Nuž a celkom na-koniec. Hovoriť o kríze spisovateľa, ktorý i v dneš-ných časoch mizérie vydáva knihu prakticky kaž-dý rok a dokonca sa nebojí vydať jednu spomedzinich aj vlastným nákladom a vo vlastnom vyda-vateľstve, pritom počet predaných výtlačkov bymu mohlo závidieť nie jedno kamenné vydavateľ-stvo...?

• Nedávno vám martinské vydavateľstvo pre-menilo rukopis na knihu. Prosím, buďte sám se-be kritikom, teda tým, kto dobrým slovom od-prevádza svoje príbehy medzi čitateľov.

Kritici len zriedkakedy zvyknú odprevádzaťknihu dobrým slovom, zvlášť, ked to n ie je knihaich kamaráta, či - v dnešnej dobe rovnako ako v tejminulej - človeka vo funkcii. Ten môže byť na vše-ličo užitočný. Skutočne dobré slovo ostáva na spi-sovateľovi. Nuž teda, vážení čitatelia, najmä tí, kto-rých z času na čas oslovia a pozvú na návštevuhory naše najvyššie, Tatry! Skúste to opäť! Skústepo knižke tatranských povestí Zlato pod Kriváňomaj prostredníctvom jej voľného pokračovania Za-kliaty hrad v Tatrách znova prežiť to, čo ako další

MAREC 80 MAREC

rozmer svojho bytia pocítili už naši predkovia: vi-dieť, vnímať a prežívať hory ako svet, žijúci vlast-ným životom. Skúste sa pozrieť na hory a ich ští-ty ako na bytosti s vlastnými dejinami ajautentickými príbehmi. Skúste sa uprostred tohtosveta, v ktorom sa každý ponáhľa a nikto neviekam, aspoň na chvíľu zastaviť a skontrolovať to ži-té dolu so žitým tam hore. O nič iné mne, prosté-mu rozprávačovi dávno uzavretých príbehov,vlastne nešlo. A spomeňte si pritom, že bez dob-rého kamaráta Andreja Ferka a veľkorysosti Mi-nisterstva kultúry, ako aj zapálených ľudí vo vy-davateľstve Matice slovenskej by tie povesti akoobyčajný rukopis ešte vždy ležali v mojej zásuvke.

• Zóna odvahy, ale najmä dve knihy tatran-ských povestí, ktorých čitateľmi budú prevaž-ne deti, dávajú tušiť, že paralelne s tvorbou predospelých budete sa venovať aj tvorbe pre mla-dých čitateľov. Čím ich okrem povestí chceteosloviť, resp. o čom by podľa vás mal súčasnýspisovateľ viesť dialóg s detským čitateľom?

Nikdy som nejakú výraznú deliacu čiaru medzidospelým a mladým čitateľom nekládol ani nepo-ciťoval. Tak knižky tatranských povestí, ako aj kni-ha o horách a horolezectve Zóna odvahy boli vlast-ne „o tom istom" ako ostatné moje knižky; tedauvažovaním o živote hôr, len sa v nich azda zme-nil uhol pohľadu. Ved prečo z času na čas neskon-frontovať fikciu s faktami, prečo by hory, a Tatryzvlášť, nemohli byť predstavené aj cez príbehy, kto-ré v sebe celé stáročia skrývali a už naši pred-chodcovia -ľudoví rozprávači - ich vycítili a zo-snovali do fascinujúcej podoby? Či nie je možné

aj takýmto spôsobom všeličo naznačiť a dopove-dať? A nemôže takto rovnako detský, ako dospelýčitateľ mnohé veci pochopiť novým pohľadom?Neožije zrazu pred ním čosi, čo považoval za ab-solútne mŕtve, celkom autentickým životom?

S podobnými pocitmi som nedávno písal kniž-ku povestí o Jánošíkovi; ako pokus pripomenúť is-té hodnoty a ideály stáročia žijúce v tejto krajinea hádam tak trochu aj geneticky zakotvené, no poprevrate, ako to v takýchto prípadoch zväčša bý-va, na čas zatlačené do úzadia. Sny, ideály, náde-je a túžby - opäť a opäť sa dvíhajúce k výšináma o to hlbšie padajúce do prachu ciest, po ktorýchcválajú mocní, bezohľadní vlastníci pozemskýchstatkov. Čo ostane? Niekedy nič viac než personi-fikácia v nespravodlivo odsúdenom zbojníckomkapitánovi...

A o čom by som chcel viesť dialóg so svojímdetským čitateľom? Azda predovšetkým o prítom-nej dobe, ktorá nastala tak rýchlo, že mnohých za-skočila a vymazala mnohé z pamäti. A ako? Nie,nechcem nostalgicky vzdychať za starými časmia hľadať ich pozitíva. Systém, v ktorom sme si vrajvšetci boli rovní a cítili rovnakú potrebu pracovať,naozaj nemal perspektívu. Len by som chcelskromne pripomenúť, že aj dnes by sme mali vidieťv tom druhom človeku najprv svojho blížneho, ažpotom konkurenta či súpera, že jestvujú aj hodno-ty nevyjadriteľné v sumách peňazí. Že každý z násžije dva životy. Život svojho tela a život svojej duše.A práve ten druhý sa mi vidí podstatný a o ňom sausilujem rozprávať vo svojich knižkách.

Pripravila VIERA ZEMBEROVÁ (1994)

BIBLIOGRAFIA ANTONA MARECA

PRÓZA: Na hrebeni víchrica (1982), Stopy túlavej zveri (1983), Za vrcholom vrchol (1986), Kro-ky proti vetru (1989), Listy pre nevidiacich, hudba pre nepočujúcich (1992), Zóna odvahy (1989),Až ťa odpočítajú (1990), Zlato pod Kriváňom (1991), Zakliaty vrch v Tatrách (1993), Jánošík,Jánošík (1994), V doline dlhých tieňov (1996), Len popol vo vetre (2000), Hnali sa veky nadhradbami (2000).Pozn.: Polotučné vyznačené tituly sú určené mladému čitateľovi.

ANTON MAREC sa narodil 11. augusta 1953 v Žiline-Považskom Chlumci. Po maturite v Žilineštudoval angličtinu a slovenčinu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Po krátkom pedago-gickom pôsobení v Žiline presťahoval sa do Vysokých Tatier, kde sa živil viacerými zamestnania-mi (nosič, chatár). Ako horolezec uskutočnil viacero výstupov vo svetových veľhorách. Píše predospelých i pre deti a mládež.

81

KTO SA BOJI, NECH IDE DO LESAHovorí Jana Bodnárová

Na knižnom trhu sa objavila kniha z vydavateľstva Mlade' letá Roztrhnuté' korálky.Jej autorkou je Jana Bodnárová, v literatúre pre deti a mládež meno nie veľmi zná-me. Už to je dôvod, aby som začala tento rozhovor výzvou: povedzte nám niečo o se-be. Druhý dôvod pre životopisný úvod je dosť netradičná a rôznorodá, ale výraználiterárna aktivita v ostatných rokoch.

Povedať niečo o sebe? Zo svojho životo-pisu? To je možno ťažšie, ako spôsobomakejsi jemnej meditácie „dostať sa" do iného,hoci i cudzieho človeka a napísať o ňom krát-ku poviedku alebo dlhší príbeh. Ale skúsimto.

Narodila som sa na Liptove, v Jakubova-noch, v malej, v čase môjho raného detstva,t.j. začiatkom päťdesiatych rokov, ešte tak-mer archaickej dedine. Pancier stáročnýchtradícií, ktorý stmeľoval malé spoločenstvozväčša roľníckych rodín do zovretého kruhu,sa uvoľňoval v tých končinách dosť pomaly.Domy v dedine boli takmer výlučne dreve-né, ľudia nosili kroje alebo aspoň stopy ponich. Fascinovali ma najmä staré ženy ob-lečené v temnomodrotlačových blúzočkách,s bielymi čipkami čepca cez čelo. Mali vý-razné, často nie príliš pekné črty tvárí, a mož-no preto pôsobili na mňa ako utajené čaro-dejky. Deti svojim rodičom vykali. Skorov každej kuchyni stáli „krosna" a z domác-ky spracovávaného ľanu ženy tkali striedmozdobené ľanové tkaniny. Rovnako domaspracovávali aj ovčiu vlnu. V tom takmervýlučne roľníckom prostredí mala naša rodi-na iné postavenie a vládli u nás „mestské"zvyky. Otec vlastnil obchod a hostinec (akosa vtedy hovorilo) a i po tom, ako mu živ-nosť koncom štyridsiatych rokov zoštátnili,zostal tam dosť dlho pracovať. Voňavý a vľúd-ny obchod zdedil vlastne po otcovi svojej pr-vej ženy, ktorá zomrela na tuberkulózua s ktorou mal dcérku. Vo svojej podstate môj

otec nebol nikdy obchodníkom - bol to veľ-mi jemný, láskavý človek, miloval literatúrua hudbu, objednával veľa kníh a ako mladýmuž písal básne. Naša knižnica sa možno vy-rovnala „svetskej" knižnici evanjelickéhokňaza alebo učiteľa v dedine. K otcovým kni-hám som mala vždy voľný prístup a ich uhran-čivú moc som začala veľmi skoro cítiť. Otecsa po druhýkrát oženil s mojou mamou, oveľamladším dievčaťom pochádzajúcim z rodinymajiteľa rozsiahlych pozemkov v Okolič-nom. Môjmu starému otcovi Adamovi Kubí-novi patrila i pôvabná kúria, kde som veľmirada chodievala ako dieťa letovať. Kúria,obkolesená veľkou záhradou, stojí oprotivzácnemu gotickému kostolu bavorského ty-pu a stredovekému františkánskemu klášto-ru pri Váhu. Oboje, starorodičovská kúriai kláštor s kostolom, pôsobili na mňa vzrušu-júco a napäto. Cítila som, pravdaže, nejasnea skôr podvedome, nie tak, ako o tom terazpíšem, aký silný a tvárny dosah môže mať načloveka priestor. Vysoké klenby akoby uvoľ-ňovali myslenie a temné dlhé chodby zasafantáziu. Všetko bolo také nepodobné tiesni-vým škatuľkám roľníckych domov! Navyšeinteriér kostola mal mestský ráz, ušľachtilú,vypätú sieťovú klenbu a zložito ozdobené ol-táre. Boli tu i dve manieristické sošky svätícod Majstra Pavla a pomerne noblesné maľbyod majstra okoličianskeho oltára. To bol pria-my zásah inej, vyššej, vykultivovanejšej kul-túry na detské zmysly. Zvlášť dobre sipamätám starého kňaza, bývalého františ-

BODNÁROVÄ 82 BODNÁROVÁ

kánskeho mnícha z kláštora v Nižnej Šebas-tovej pri Prešove, ktorý rád sedával v hojda-com kresle, v letných podvečeroch popíjalslabé hruškové víno, ustavične kašľala občas, keď som o to veľmi drankala, obrá-til ku mne obraz zavesený lícnou stranouk stene. Bola na ňom namaľovaná subtílna,takmer transparentná tvár Madony. Obraz jeteraz, myslím, v majetku mikulášskej galé-rie.

Inak v našom jakubovianskom dome žilis nami ešte starí a veľmi nemocní rodičiaotcovej prvej ženy, o ktorých sa moja mamaobetavo starala popri obchode a práci s hos-podárstvom. Jej veľkú únavu som si uvedo-mila až neskôr. Cez osud starcov som sa veľ-mi skoro stretla s bolesťou a smrťou. Alepretože znášali svoj údel stoicky, nezane-chávalo to vo mne strach alebo chaotickýzmätok. Jemný, tklivý spôsob, akým rozprá-vali, ľahká melanchólia v ich hlasoch, ges-tách, ked sme spolu stavali z farebných dre-vených stavebníc celé mestá alebo ked mičítali z mojej prvej knihy detstva - Guliverv Lilipute - tým všetkým dokázali skôr uvoľ-niť vo mne súcit, ako vyvolať úzkosť aleboskrytý odpor. Spomínam to všetko preto, le-bo ich spoločnosť ma veľmi ovplyvnila. A po-tom v dedine žili ešte otcovi rodičia, chu-dobní roľníci. Ale, a to najmä zo starej matky,vyžarovala zvláštna rýdzosť, hrdosť a čosiako mravnosť. Starý otec bol skôr prudkýa často veľmi zlostný. Pamätám si, ako ste-reotypne a pritom veľmi zduchovnene trávilnedele. Dopoludnia návšteva v malom chrá-me, poobede modlitby, čítanie z biblie a pod-večer spievali trasľavými vysokými hlasmipiesne v kralickej češtine. K detstvu sa miviaže nesmierne veľa spomienok, často ažminuciózne detailných, ako napr.: cukríkyv tvare fialiek z obchodu môjho otca. Malinielen tvar, ale i vôňu a farbu fialiek. A pri-tom, zvláštne, moji rodičia na tieto cukríkypo rokoch celkom zabudli a tvrdili, že somsi ich vymyslela. Päťdesiate roky, pravdaže,v rovine politicko-spoločenskej, veľmi za-siahli do života dediny. Združstevňovaniea odvádzanie od religiozity v duchu nového

svetonázoru znášali ľudia ťažko, až napokonnové pomery starú dedinu detstva „odviali".

Ale zrýchlim rozprávanie. Po odsťahova-ní sa z Jakubovian čas dostal iný rytmus. Onústatickosť, spomalenosť a silný tradicionaliz-mus vystriedal väčší dynamizmus a na mi-kulášske pomery celkom moderný spôsob ži-vota. Navyše roky dospievania som prežívalav šesťdesiatych rokoch, ktoré bývajú označo-vané ako roky „kultúrneho zázraku". Tie ro-ky znamenali nový, slobodný vietor v poli-ticko-kultúrnej klíme. Priniesli hlbokéa nové kvality do českej i slovenskej kultú-ry. Znamenali veľké, progresívne pohyby i naZápade (mierové hnutia, hnutie hippies, štu-dentské boje atd.) Mikulášske gymnázium(vtedajšia SVŠ) malo navyše tradične kulti-vované, intelektuálne kvalitné prostredie. Pomaturite som začala študovať knihovedu-Ia-tinčinu (popri nej i klasickú gréčtinu) na FFUK v Bratislave a po dvoch rokoch somprestúpila na dalšie zaujímavé a náročné štú-dium dejín umenia. Politický súmrak se-demdesiatych rokov však vniesol mnoho

BODNÄROVA 83 BODNÄROVÁ

nekvalitného do výuky. Po skončení štúdiísom pracovala ako pamiatkarka a od roku1986 v slobodnom povolaní ako historičkaumenia. V posledných rokoch sa takmervýlučne venujem literatúre.

• Vo vašom rozprávaní som však neza-znamenala ani zmienku o prvých literár-nych pokusoch.

Úplne prvú poviedku som napísala ako je-denásťročná. Bola to vlastne domáca úlohana tému SNP. Nevábilo ma písať o nejakýchpre mňa ťažko predstaviteľných bojoch a ma-sových osudoch. Tak som vymyslela príbeho neznámom vojakovi, ktorý znenávidel zabí-janie a ktorého v krypte kostola ukrýval starýkňaz. Viedol s mladým dezertérom siahodl-hé rozhovory po nociach pri sviečke. Gesta-po napokon partizána našlo a popravilo nakláštornom dvore. To detské filozofovaniemohlo vyznieť asi dosť komicky. Dôležité jeiné. Vtedy, pri písaní, som prvý raz pocítilaten magický stav: sladké vytrženie, zabud-nutie na všetko i na samu seba, prepad doiného času, iných udalostí, oddaný ponor dokohosi iného, ale i pocity obáv, tiesne, akého-si zahanbenia až úzkosti, keď potom učiteľ-ka moju poviedku nahlas čítala pred celoutriedou. Pár pokusov som urobila i na stred-nej škole. Zorganizovala som v tamojšom li-terárnom krúžku poviedkovú súťaž. Textysme poslali na posúdenie Dominikovi Tatar-kovi a on dal moju poviedku na prvé mies-to. To bol nesmierny pocit šťastia. Jeho listby sa možno ešte našiel v kronike školy. Prvúpoviedku som publikovala ako devätnásť-ročná v Matičnom čítaní. Viazala sa k Parížu,bola napísaná fragmentárnym štýlom a beznekrofilnej zaťaženosti (pretože i Tatarkomocenená poviedka bol vlastne rozhovormŕtvych vojakov v háji Ničo, kde sa viedlipočas vojny ťažké, zdĺhavé boje). Počas ná-ročných štúdií som sa nevenovala písaniua po absolvovaní vysokej školy som malaskúsenosť s „iným" písaním - časopiseckýsom publikovala články o starom i súdobomumení. Bola to užitočná skúsenosť. Začiat-kom osemdesiatych rokov som publikovalakrátke texty pre deti, najmä vo Včielke. Na-

raz sa uvoľnila akási naakumulovaná tvoriváenergia, a keď som začala pracovať doma,veľmi prudko som začala i s „pokusmi"0 vážnejšiu literárnu tvorbu. Roku 1987 somnapísala experimentálny text podľa obrazuPaula Delvauxa „Spiace mesto" ako presahliterárneho a dramatického textu. „Hru" do-konca v rámci Dní experimentálneho divad-la realizovali v Ukrajinskom národnom di-vadle v Prešove.

Rovnakou metódou som napísala ďalšietexty: Kozoroh - podľa súsošia Maxa Ernsta,a kvázi dadaistickú hru Nohy. Texty vyšli akoprivátna tlač v roku 1990. Patrí k nim eštetext Svetlo... ach, to svetlo, v ktorom som sausilovala o skríženie naturalizmu s ezoteri-kou. Vyšiel v Tvorbe T. Roku 1990 mi vyšlazbierka poviedok pre dospelých Aféra rozu-mu, za ktorú som dostala cenu Ivana Kraska.Nasledovala ďalšia kniha poviedok Nevidi-teľná sfinga (1991), poéma Terra nová(1991), novela Z denníkov Idy V. (1993),poézia ŠE-PO-TY (1995) a kniha pre detiRoztrhnuté' korálky (1995). Slovenská tele-vízia prijala moje dva scenáre, ktoré by samali v dohľadnej dobe realizovať. Vo vyda-vateľstve HEVI by mi mala vyjsť ďalšiazbierka mikropoviedok, písaných na princí-pe radikálneho subjektivizmu, úniku od ra-cionálneho objektivizmu a kauzálnej logiky.Dôležitú úlohu má skôr sen, vízia, intuícia,imaginácia, mýtus, nie princíp ponorenej ab-straktnej analýzy. Budúci rok by mala vyjsť1 moja druhá kniha pre deti Malí, väčší, ešteväčší...

• Z vašej tvorby pre rozhlas poznám roz-hlasovú hru pre dospelých Osamelosťdvoch izieb, hry pre mládež Mlčanie Emil-ky D a Narciska, a hru pre deti Počítačovýchlapec. Posledné dve ešte neboli zvukovorealizované, do vysielania sa len pripra-vujú. Aj Roztrhnuté korálky sa uvádzalinajskôr v rozhlase. Bránu tohoto médiaste si otvárali cez autorské súťaže.

Okrem spomínaných rozhlasových hiermi Slovenský rozhlas zrealizoval aj hru predospelých Interwiev (1991). K rozhlasovýmhrám som sa dostala vlastne nepriamo. V pro-

BODNAROVÁ 84 BODNÁROVA

zaických textoch mi robili problémy dialó-gy. Občas sa držím zásady: Kto sa bojí, nechide do lesa. Nech sa pokúsi „rozlomiť", pre-skúmať to, čo odstrašuje, robí ťažkosti...V rozhlasových hrách je takmer všetko za-ložené práve na dialógu. Teda spočiatku somtento typ tvorby brala ako akési povinnécvičenia. Tento „cvičný" pocit ma však sko-ro prešiel. Rozhlasová hra si ma podmanila.Je v nej totiž nutná práca so skratkou. A skrat-ka, náznakovosť mi vyhovuje viac ako ana-lyticko-rozprávačský „rozoviaty" princíp ro-mánu.

• Vaša tvorba napovedá, že vás zaujímapredovšetkým komunikácia človeka sosvojím okolím, zábrany a skraty, ktorémusí prekonávať, aby sa s ľuďmi dohovo-ril, aby im rozumel, chápal ich, toleroval,ale nestratil alebo nezradil pritom vlastné, ja", skôr ho v pozitívnom zmysle korigo-val. Cez takýto vnútorný zápas postavy zá-roveň naznačujete krehkosť medziľud-ských vzťahov, nebezpečenstvo ichdeformácie a zložitosť hľadania životnýchhodnôt. Aké sú vaše skúsenosti v tejto ob-lasti? Je aj Jana Bodnárová bázlivý intro-vert?

Áno, vystihli ste to presne. V mojej tvor-be ma najviac zaujíma jedinec. Ako hovoríCeline: „...bol to mládenec bez kolektívne-ho významu, púhy jedinec..." Najviac mapriťahuje jedinec hypersenzitívny, plachý,nevýbojný, až pasívny, túžiaci v triešti a hlu-ku často agresívnej reality sveta po bezpeč-nej samote. Príliš dlho sme žili v súradni-ciach „kolektívneho" človeka, zdôrazňovanýbol „typ", typickosť... a naše individuálne,ja" sa rozpúšťalo. Neskúmali sme vlastnú,zložitú identitu, a tým sme sa sami sebevzďaľovali. Chcela by som zostúpiť ako spe-leológ k tomu záhadnému, zložitému, jem-nému i temnému individuálnemu ,ja", pre-tože vlastne i to najširšie spoločenstvo tvoriajednotlivci. A jednotlivci svojím spôsobom,hoci aj veľmi nepriamo a skryto, vždy ref-lektujú i život celej spoločnosti. Či som in-trovert? Neviem si dať jednoznačnú psycho-logickú nálepku. Isté je to, že som dosť veľký

samotár, že milujem pozorovanie zobdaleč.Byť epicentrom pozornosti ma skôr znepo-kojuje.

• Je to autorský zámer alebo len zhodaokolností, že sa v poslednom čase priho-várate predovšetkým deťom a mladýmľuďom?

Dosiaľ som sa venovala skôr tvorbe predospelých. Tvorba pre deti je krásna najmäv procese písania. Vedomie sa stáva harmo-nické, zjasnené, čisté, akoby svedomie boloabsolútne priezračné, akoby človek poľahkyzostúpil k vnútornému dieťaťu v sebe a záro-veň si zachoval neinfantilný odstup. Je tovzácny, pozitívny stav. Keby tomu tak nebo-lo, deti by to z knižky asi vycítili.

• Ktorí autori literatúry pre deti a mlá-dež sú vám svojou tvorbou blízki?

Musím sa priznať, že odkedy moje vlast-né deti vyrástli, nečítam veľa kníh pre deti.Ale obzvlášť mám rada severoeurópskychautorov. Majú bohatý rozprávačský výraz,svet dospelých nezobrazujú infantilne, aleveľmi pravdivo, pravdaže, uspôsobené det-skému vnímaniu. Nesmierne sa mi páčiloDievčatko Anni od Fínky Mikkolovej, alei Dom drobných radostí od Collette Viviero-vej, kniha preložená z francúzštiny. Avšakv detstve všetkému kraľoval Andersen a naj-mä jeho Dievčatko so zápalkami. Dodnes siviem pripomenúť ten mäkký, sladký smútok,akým ma príbeh napĺňal od končekov prstovpo korienky vlasov, to autorovo sugestívnevyvolávanie súcitu a spoluúčasti s osudomslabých a bezbranných.

• Pred čím by ste chceli deti chrániť?Pred svetom dospelých, takým, aký im ho

pripravujeme. Svet novovybuchujúcich vo-jen a biedy, hmotnej i duchovnej. Nedávnosom sa vrátila z cesty po Egypte. Egyptsképamiatky - to je čosi ako iná planéta. Alesúčasný Egypt má i smutnú tvár - húfy žob-rajúcich detí, biedny život fellahov, prektorých akoby sa zastavil čas... Deti s jaga-vými obrovskými očami, krehkými posta-vičkami, ako boli zobrazované deti faraónov,

BODNÁROVÁ 85 BODNÁROVÁ

s citlivými, inteligentnými výrazmi naťahu-jú k turistom ruky, ponúkajú ufúľané orieškyalebo kamienky alabastru. Aj keď tieto detiaspoň nehladujú, na rozdiel od detí So-málska, umierajúcich na vysušených prsiachsvojich mám. A čo deti Bosny? Deti Čečen-ska? V podstate okradnuté o detstvo, trpiace.Detské utrpenie je pritom to najťažšie utrpe-nie sveta. Na druhej strane táto cesta, akovlastne každá cesta do cudziny, bola i cestouviac do seba a do vlastnej zeme. Ked Džo-ser, Chufew a Chafre stavali svoje pyramí-

dy, stredná Európa bola v eneolite. V obdo-bí ptolemaiovskom a Alexandra Veľkéhonaším územím prechádzali Kelti, končila sadoba železná. A Horný a Dolný Egypt malza sebou niekoľkotisícročnú spoločenskúa kultúrnu históriu s dodnes nepreniknuteľ-nou duchovnou nadstavbou. Všetky súčasnéspory o tom, kto je dôležitý a starý, sa javiacez takúto prizmu úplne malicherné. Dôleži-té je, čo bude, aby kvôli násiliu a temnote ne-zanikla spoločnosť „ľudských ľudí"!

(1995)

BIBLIOGRAFIA JANY BODNAROVEJ

PRÓZA:Aféra rozumu (1990, Cena Ivana Kraska), Neviditeľná sfinga (1991), Z denníkov Idy V. (1993),Bleskosvetlo/bleskotma (1996), Závojovaná žena (1996), 2 cesty (1999).

POÉZIA:Terra nová (1991), ŠE-PO-TY (1995), Blíženci (2000, piesňové texty vydané pod menom JohannaBlum).

KNIHY PRE DETI:Roztrhnuté korálky (1995), Dievčatko z veže (1999), Malí, väčší, ešte väčší (2000), Barborkino ki-no (2001).

ROZHLASOVÉ HRY:Osamelosť dvoch izieb (1990), Interwiew (1992), Mlčanie Emilky D. (1993, hra pre deti), Stareca počítačový chlapec (1995, hra pre deti), Narciska (1996, hra pre mládež), Tancovanie v kruhu(1998), Prípad (2000).

SCENÁRE TELEVÍZNYCH FILMOV:Smutný valčík (1997), Fragmenty z malomesta (2000).

DIVADELNÉ HRY:Spiace mesto (1987, jenoaktovka - Ukrajinské národné divadlo v Prešove), Spiace mesto, Kozo-roh, Nohy (1990, texty jednoaktoviek v privátnej tlači).

VIDEO PERFORMANCIE:Od roku 1996 prezentované na festivaloch a výstavách (Nové Zámky, Bratislava, Žilina, Londýn,Nový Sad, Lodž, Varšava).

JANA BODNÁROVÁ sa narodila 21. júna 1950 v Jakubovanoch (okr. Lipt. Mikuláš), kdi prežilarané detstvo. Potom sa s rodičmi presťahovala do Liptovského Mikuláša. Vyštudovala vedu o vý-tvarnom umení na FF UK v Bratislave. Svoj prvý krátky literárny text Paríž publikovala v roku1970 v Matičnom čítaní. Jedenásť rokov pracovala v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivostia ochrany prírody v Prešove. V súčasnosti pôsobí v slobodnom povolaní ako spisovateľka a histo-rička umenia. Žije v Prešove.

BODNÁROVÁ 86 BODN ÁROVÁ

ťa n á ó m o vy portrét

Vážený pán Klimáček,

požiadali ma, aby som s Vami urobila rozhovor pre Bibiánu. Povedala som si, prečo nie,veď ja toho pána poznám. To je ten, čo píše zaujímavé hry pre divadlo, ktorému zároveňšéfuje, v ktorom je režisérom i hercom (občas i hráčom na saxofóne), ktorý píše aj pre inédivadlá, televíziu i pre rozhlas, ktorý píše básne i prózu, je vždy tým, čo práve robí, bollekárom a ktovie, čím bude. Povedala som áno, zašla som do dokumentácie, zavŕtala somsa do fascikla s heslom Viliam Klimáček a zdúpnela som. Na všetko sa už pýtali iní, všetkýmste trpezlivo a obšírne odpovedali. Aby som sa neopakovala, musela by som si vymyslieť novéhoKlimáčka. Aby ste sa neopakovali Vy, museli by ste prežiť iný život, napísať iné veci, nebyťKlimáčkom. Zasa som raz unáhlene povedala áno. Zasa sa z toho musím nejako vysekať. A takVás prosím o povolenie vytvoriť Váš portrét z toho, čo už bolo povedané, napísané. Akýsi fan-tómový portrét. Možno sa v ňom aj spoznáte. Korekcie sú povolené, ba priam žiaduce. Nechsa každý potom rozhodne sám, či Vás chce poznať dôkladnejšie, na čo z Vašej ponuky dospel,na čo chce dospieť, čo zavrhne. Povedzte, prosím, teraz Vy áno, lebo inak sa v snahe o origi-nalitu budeme trápiť obaja.

Kvetá SlobodníkovaÁno.Viliam Klimáček

• Meno a dátum narodenia:Viliam Klimáček, narodený 14. septembra 1958v Trenčíne, odtiaľ prenesený na Starú Túru, kdeabsolvoval detstvo, ranú mladosť a päť triedhusľovej náuky.gymnáziumnaMyjave apo ňomaž dodnes v Bratislave, kde medzitým na lekár-skej fakulte...

• Povolanie (a máte vôbec povolenie?):Povo... mám aj ...lanie, aj ...lenie. ...laním somlekár, kedysi v kardiochirurgii (práve som pí-sal hru Koža a mesiac po tom, ako som ju do-končil, moja vlastná zareagovala prudkou aler-giou na gumené rukavice, a tak som chirurgiuzo dňa na deň zbalil a som anesteziológ). Tiežpovolanie na manévre v roku 1988 bolo znesi-teľné, za mesiac, čo som vegetoval v poľnej sa-nitke, dopísal som Bigbít, hru o bytí aj bití. ...la-ní mám dosť a skoro na všetky mám ...lenie.

• Spáchané umelecké dietka:Začiatkom 80. rokov som si začal sám vydávaťzbierky básní v náklade jeden z ruky do rukykolujúci kus. Prvá bola Prózia, potom deväť-názvová kniha (voľba titulu na vás), medzitýmnejaké maličkosti a vrcholilo to zbierkou Sibi,topánkovou škatuľou, zvnútra vylepenou ma-pou sveta, plnou básní a miniobjektov na po-zeranie a na čítanie. Ohmatané originály terazuž z ruky nedávam. Niečo z predošlého som vy-bral do prvej knihy, ktorá mala vyjsť v šokujú-co 600-krát vyššom náklade ako moje veci do-teraz. Prvý pokus v Slovenskom spisovatelistroskotal v roku 1983 na posudku, v ktoromsom bol definovaný ako sexuálny maniak a bo-lo mi odporučené psychiatrické vyšetrenie. Vy-dali to po piatich rokoch tamtiež. Prihlásil sa„mladý, ani nie tridsaťročný básnik", zaradiacsa tak do radu oneskorených debutantov. Dosť

KLIMÁČEK 87 KLIMÁČEK

ma to prekvapilo, ako sa to za dva dni vypre-dalo, vtedy som už cítil ináč a inde, robil somnajmä pre divadlo a knihou som si iba čosi pri-pomínal. Založili sme s kamarátmi Mizerom,Paštékom a Benešovou divadlo GUnaGU a preňrobím najviac i dosiaľ. Hry Vestpoketka, Osídlamladého muža, Päť minút v balóne (scenáre pí-sané spolu s I. Mizerom), ďalej moje: Koža, Po-veternostná situácia, Bigbít. Posledné dva rokys Alešom Votavom. Robí nielen scénu a réžiu,ale prispieva i k textom. Ak som od osemdesia-teho ôsmeho nič neuverejnil, tak v apríli deväť-desiatjeden sú vonku dve knihy a dve premiéry.V Slovenskom spisovateli prózy Dalekohlade-nie. Mal som rukopis pripravený na rozmnože-nie fotocestou, takých sto kusov, lenže sa námzozamatovatelo a vydavateľstvo sa ozvalosamo. Potom síce bol zasa chvíľu papier za do-láre, ale to prešlo a kniha je tu. Lepšejšie to išloso súkromným kníhkupectvom a vydavateľ-stvom Artfórum. Za dva mesiace vydali mojuzbierku bastardných básní Zdravotní knižka provojáky základní služby. Je to tzv. druhé vydanie,originál som napísal roku pána (Orwela) na voj-ne a vydal na mňa v neslýchanom náklade 17 ku-sov. Všetko som ručne zviazal do šmirgľa a roz-dal, tuším aj Dano Hevier má jednu. Teraz užbásne nepíšem, ale kdesi ešte jednu zbierkutlačia, tlačia... hádam ju aj dotlačia.

» Obľúbené záľuby:Sú to často záhuby. Mám ľahko schizoidný ži-vot - z nemocnice do divadla a späť, do toho od-fláknutá rodina a výchova dcéry v desaťminú-tovkách. Nič moc. Záľuba je čudné slovo.Vyrezávať lupienkovou pílou je záľuba. Divadlorobím ako riadnu prácu po práci. V premiéro-vom mesiaci skúšky denne, aj bytové, ak je ja-visko obsadené. Dovtedy to bude fungovať, do-kedy fyzicky vydržíme. Autorská ponuka jeviacnásobne vyššia, než dokážeme za sezónuurobiť, problém je teda čas. Keď bude problé-mom čo, tak to zabalíme.

• Príbuzenské vzťahy s osobami žijúcimiv imperialistických zriadeniach (napr. kapi-tán Nemo, Edward Lear, Boris Vian, Chris-tian Morgenstern):

Viana verne mám rád. Aj Julesa. Moje nemo jekapitán Meno. Toho Nemá som si s gustom za-hral, aj celý Nautilus. Päť minút v balóne, tá ver-neovka pre dospelých, čo sme s Mizerom napí-sali pre S-ko, bola milovaná téma nášho divadla.Nemala veľký úspech, ba niekedy sa pristihnempri výraze „prúser", ale bola to i tak naša srd-covka. Viana som najviac ctil a cítil v Poveter-nostnej situácii, i keď to bolo také jemné, že toasi nik nespozoroval, našťastie. Aj k Morgen-sternovi som prišiel tak po svojom. Merta prá-ve spieval „ručné psaná bááásnička od Morgen-šterna", tak som hneď ráno išiel hľadať Sternaa spieval som si lalulá. Ako rozhnevanému mla-dému mužovi sami viacej páčil Ferlinghetti, boltak akurát primerane rozhnevaný, aj Cummin-ges krásne rozhadzoval písmenká a kapsle popapieri. Príbuzných bude ešte hromada, ale za-sa všetko tu nemusím vytárať.

• Obľúbená značka humoru:Keď už, tak staršie kabriolety značky VW, SS,a IS, najmä modely zo šesťdesiatych rokov.Z novších vozidiel firma „vúdyelen a comp."

KLIMÁCEK 88 KLIMÁCEK

• Predpokladaná životná dráha do roku1998, čiže preventívny nekrológ:Ak pán Božko dá, o rok vyjde v Mladých letáchNoha k nohe, kniha konceptuálnych rozprávok,návodov akcií a hier, na ktorej nielen výtvar-ne, ale aj významne spolupracoval Dežo Tóth.Chystám i Karamelky, zbierku básní a poviedok,ktoré zilustroval Aleš Votava. V divadle na jeseňpremiéra hudobnej veci, opäť v Čiernom havra-ne, kde máme stálu scénu. Čo sa týka dlhodo-bejších vyhliadok, mám v pláne vymaľovať bal-kón a kúpiť celej rodine bicykel. Už som sa rokyneviezol.

Kultúrny život 28. mája 1991Peter Uličný

• Tvojej poetike je blízke nielen surrealistic-ké spájanie nespojitého, ale aj „zneužívanie"rôznych mytologických javov a bytostí. Kto-ré z nich sú ti najbližšie a ako sa samotná my-tológia prejavuje v tvojom písaní?Možno tu nejde o mytológiu v klasickom zmys-le slova, teda o mytológiu starých národov. Ja siskôr mytológiu varím po svojom, nanovo. To mazaujíma omnoho viac, než tisíckrát pretváraťstaré námety a našívať ich na kopytá nových prí-behov a novej doby. Moje postavy teda asi niesú naozaj mytologické. Napríklad Mária Sabína,ako jedna z mojich najtajomnejších. Sú to vlast-ne siamské sestry, ktoré sú rozdelené, a nevediao tom. Keď má jedna milenca, dieťa sa narodí tejdruhej, ktorej sa milenec ani nedotkne. Či je tomytológia, neviem, ale asi v tejto rovine sa v svo-jich hrách rád pohybujem.

• Podľa čoho si vyberal námety pre svoje di-vadelné hry. Čo je v tvojom ponímaní hodnézdramatizovania? Často využívaš rôzne his-torické, pseudohistorické a folklórne motívy.Prečo?Dejiny ma velmi zaujímajú, ale rovnako ako my-tológia, dejiny prerobené. Dnes si už každý môžeprečítať o histórii všetko, čo chce, takže nemávýznam, aby divadelná hra suplovala náučnosť.Ja to skôr robím hravejším spôsobom. To, čo jeznáme, trochu premením. Divák sa začína baviť,pretože je informovaný, ako to bolo naozaj,a uhol pohľadu, ktorý mu ponúkam, je trochudráždivý. Zo zmeny určitých faktorov v minu-

losti však vyplýva aj posun prítomnosti. Toto sami zdá pri práci s historickým materiálom naj-zaujímavejšie. Ďalším veľkým zdrojom je ľud-ské privatissimo. Zaujímajú ma skôr malé deji-ny. Tie veľké zneužívam na určité hravé posuny.Ale malé dejiny, čiže príbeh jednej osoby, je premňa omnoho dráždivejší.

• Pre tvoje hry je typické aj spájanie rôzno-rodých prvkov, motívov, vytváranie zvláštnejkoláže dejov, postáv a časov, čo by mohlo pre-durčiť aj tvoje zaradenie pod heslo postmo-derna.Tento výraz beriem ako pomocný terminustechnicus literárnych vedcov. Nebránim sa mu,ani ho ne vystrkujem do popredia. Opäť je tu je-den koniec tisícročia a tak ako koncom každéhostoročia vzniká pocit, že všetko tu už boloa všetko treba začať nanovo alebo to aspoň ne-jako posunúť. S týmto pocitom pracujem nie-len ja, ale aj množstvo prozaikov, najmä mla-dej generácie.

• Aké literárne postavy máš rád, o akých sati dobre píše?Ironické ženy a skeptických mužov. Ale asi mámradšej ženy. V starých veľkých drámach bol kráľ,veľmož, princ, ktorý videl zradu na vlastnomdvore, cudzoložstvo matky, a potom nad tým hĺ-bal s lebkou. Sú to staré motívy, ktoré Shakes-peare pospracovával a posunul. Ale v jeho ob-dobí to bola aj realita. Dnes nevidím nijakýdôvod, prečo by som mal spracovávať krvilačnépríbehy zo súčasných vládnych dvorov a boj še-dých eminencií o moc akejkoľvek spoločnosti,mafiánskych špičiek a tak. Títo veľkí jedinci,ktorí, bohužiaľ, smerujú túto spoločnosť tam, kdeby som ju nechcel vidieť, ma nezaujímajú. Skôrdôsledky ich činov na obyčajných ľudí a ich ma-lé dejiny.

• Čo ťa okrem irónie zaujíma na ženách?Tajomnosť a fatálnosť, tá nepredvídateľná ché-mia, ktorá v niektorých prípadoch prebiehaa v iných zasa nie. Ich schopnosť zmeniť v jedi-nom okamihu život muža. Od najhviezdnejšíchpocitov až po najodpornejší pád. Fascinuje maich nevypočítateľnosť.

KLIMACEK 89 KL1MÁCEK

• Platí téza, že ak sa chceš vysloviť k nejakejvážnej téme, je nevyhnutné ju trochu aj zho-diť a zosmiešniť?V poslednom čase som sa v hrách pokúšal o tzv.„erotizovanú religióznosť" (ako o mne napísaljeden český kritik), napr. v hre Argentína, kdeukrajinská čašníčka Dona je neobyčajne fasci-novaná speváčkou Madonnou. Madonna je ka-tolíčka, ale katolíčka, ktorá svojimi vystúpenia-mi mnohokrát pobúrila prísnych veriacich. Premňa je symbolom masovej religióznosti koncatohto tisícročia. Toto je skutočne tá madona, akúdnes asi väčšina potrebuje. Nechcem sa však do-tknúť hlboko veriacej menšiny. Alebo väčšiny?Ďalšia téma je naozaj velmi privátna a ja ju na-zývam: chorá láska v chorej dobe. Choroby do-by sa musia prejaviť aj v chorobe vzťahov, kra-chujúcej rodine a neschopnosti porozumieť sinielen s partnermi, ale ani s vlastnými deťmi. Asitoto spojenie - niečoho privátneho s tým tzv.hviezdnym - je príkladom zhodeného „vyso-kého" umenia. Na tejto báze sa dá trocha uvažo-vať spôsobom, ktorý mi je blízky, bez toho, abysom sa zosmiešnil nejakými vážnymi slovami.Koniec koncov v divadle nie je čas na siahodl-hé analýzy. Na to sú eseje alebo iné plochy. Di-vadlo musí ísť rýchlo dopredu, inak zaspíte.

• Do akej miery sa vo svojich hrách usiluješexperimentovať a do akej miery sa pridŕžašurčitých ustálených postupov, respektívevlastnej poetiky?Snažím sa experimentovať iba minimálne, preto-že kde je všetko dovolené, tam nič neprekvapí.Skôr sa snažím jednostaj obsekávať určitú baro-kovosť svojich textov. Prvotné verzie hier aj pro-zaických textov sú neobyčajne košaté, nemôžemodolať rôznym anjelíčkom, kučierkam. Všetko jeto nadýchnuté, oblé a nestráviteľné. Potom tú ba-rokovosť oblamujem a z viacstranových viet vzni-kajú kratučké s niekoľkými slovami. Už to dostá-va rytmus, ktorý sa dá čítať alebo hovoriť v prípadehier.

• Ako v súčasnosti vnímaš sám seba a svojeautorské smerovanie? Čím by si sa rád za-oberal a čoho by si sa rád vystríhal.Chcel by som písať aj pre iných. GUnaGU je la-boratórna scéna, ktorú poznám a ktorú si utvá-

ram, čo však prináša aj nebezpečenstvo určitejuzavretosti. Je vždy dobré, keď text autora zo-berie iné divadlo, cudzí dramaturg. Vždy nedoč-kavo čakám, že so mnou bude niekto o text bo-jovať. Je to iné ako hladký odpor, ktorý ma nikamneposúva. GUnaGU má svoju poetiku, ale ajsvoju uzavretosť. Teraz išiel jeden môj text v Ná-rodnom divadle (Demokrati 1996) a uvažuje satu aj o ďalšej hre Gotika. Takže čakám... komuby som tie hry mohol ponúknuť. Neviem, či ichniekedy niekto uvedie, ale ukazuje sa, že aj tie-to veci postupne začínajú žiť svojím životom.

• Naposledy ti vo vydavateľstve L.C.A. vyšlapróza Panic v podzemí a zbierka hier MáriaSabína. Pripravuješ aj niečo nové?Práve som Kalimu Kertészovi odovzdal rukopisďalšieho komorného románu, ktorý sa volá VaňaKrutov. Vyjsť by mal vo vydavateľstve L.C.A. najeseň.

Knižná revue 4. augusta 1998Dado Nagy

• Vo vašom poslednom románe Vaňa Krutov,ktorý má aj autobiografické prvky, píšete, žerodičia ťažko niesli, keď ste odložili bielyplášť.Mám tri negatívne body, ktoré sú pre mojich ro-dičov stále traumou - nikdy som nenosil sako,odišiel som do Bratislavy a neudržal sa v me-dicíne. Snažia sa to niesť statočne, no občas toešte vypláva na povrch. Aj keby som dostal No-belovu cenu, čo iste nedostanem, názor našich,že som mal zostať doma, mať sako a pred me-nom štyri písmenká, to neovplyvní.

• V románe tiež píšete o smútku dramatika,ktorého hry dostávajú Radokove ceny, ale di-vadlá o ne nemajú záujem.Pre televíziu som začal písať aj preto, že v diva-delnej sieti moje hry nikto nechcel hrať. Jedno-ducho som začal mať pocit, že písať do šuplíkaje silne nezaujímavé. V hlave nosím tri-štyri té-my, no nepracujem na nich, lebo viem, že po-trebujú veľkú scénu, veľké obsadenie, v GUna-GU by nevyzneli.

• Pomerne častý je názor, že divadlo, najmäalternatívne, je zábavou intelektuálov a tele-

KLIMÄCEK 90 KLIMACEK

vízia papučovou kultúrou, ktorou vzdelanecmierne alebo aj ostentatívne, opovrhuje. Vyk nej máte aký vzťah?Pre televíziu sme už asi pred siedmimi rokmi ro-bili s režisérom Karolom Vosátkom sériu poet-klipov o svetových básnikoch, tiež sme nakrúti-li televízny videofilm Niekedy by som ťanajradšej zabila, televízia x-krát snímala našepredstavenia v GUnaGU, takže nedá sa povedať,že by som ňou opovrhoval.

• Poézia, videofilm, vlastná dramatická tvor-ba je čosi iné ako sitkom, ktorý mnohí a pri-ori považujú za poklesnutý žáner.V jednom období sme v GUnaGU nerobili ničiné, len povyšovali tzv. poklesnuté žánre. Malisme hru Barbarella, vychádzajúcu z komiksov,kde som hral zostarnutého Batmana, predstave-nie Zvolna stúpam v riedkom vzduchu bolo „di-vadelnou platňou", teda sériou pesničiek. So za-znávanými žánrami sme robili radi, ale priznámsa, keď som dostal ponuku na sitkom, najprv somjednoznačne odmietol. Ale nakoniec som si po-vedal, že je to vlastne profesionálna výzva. Vy-skúšam si to a pokúsim sa obrátiť ju na svoj vzor.Myslel som, že si zazvoním len zopár dielov, a užje ich dvadsaťšesť a ďalších dvadsaťšesť píšem.

• V GUnaGU máte všetko pod palcom, v te-levízii odovzdáte scenár a dianie na pľacemôžete maximálne mlčky sledovať z portré-tu v zborovni, kde ste zobrazený ako zakla-dateľ fiktívneho gymnázia. Viac urobiť ne-môžete.To je vždy riziko tímovej práce, ale režisér Sta-no Parníčky od začiatku pristupoval k spoluprá-ci velmi svedomito. Tiež zobral Zborovňu akovýzvu, a tak ju obaja spolu ťaháme. Bolo všaktreba istý čas, aby sa rozbehla. S pilotným die-lom dodnes nie som spokojný. Ani po literárnejstránke. Aj herci potrebovali istý čas, kým za-čali cítiť, o čom je sitkomové herectvo. Na za-čiatku bol múr, ktorý sa musel prebúrať, ale mys-lím, že to začínajú mať radi, a ako autora mamôže len tešiť, že Božidara Turzonovová, DianaMórová, Marián Zednikovič, Ján Kroner, RiškoStanke či Zuza Fialová to berú.

Magazín SME 4. marca 2000Barbora Dvofáková

• Zdá sa, pán Klimáček, že nám tu nevzni-kol len portrét, ale celý album fotografií. Čotreba doplniť, skorigovať? Čo pozitívne pri-niesol plynúci čas, kde pribudli vrásky?Stále ma ešte baví divadlo, v tejto sezóne smeuviedli tri pôvodné premiéry, čoraz viac ma tešíkolektívne písanie, t.j. vyzvem „svojich" hercova herečky k rozprávaniu, provokujem ich, za-znamenávame to, následne vyškrtáme a na ja-visku hladáme k reči tvar. Živé divadlo, bez dik-tátu textu, je to naozaj vzrušujúce. Ale akočlovek, v ktorom sa nečakane jin strieda s jan-gom, teším sa už na pevnú a komplikovanú hru,ktorú chcem písať v zime. Bude ju striedať opäťkolektívna improvizácia, asi s naším divadelnýmbigbítom. Mám štyridsať jeden rokov, a stále sachcem hrať. Je to pozitívne?

• V tom pestrom prúde tvorby pozorný čita-teľ objavil aj knižku, ku ktorej sa chcem vrá-tiť otázkami: prečo kniha pre deti a prečo lenjedna, keď bola taká úspešná, že si ju všimlia ocenili aj v zahraničí?Nohu k nohe som napísal, keď sa mi narodiladcéra Dorotka, počas trojtýždňovej dovolenky.Pred osemdesiatym deviatym mala autorská roz-právka na Slovensku silné postavenie, písali jusilní autori, v najlepšom zmysle slova literárnecelebrity. Ruka v ruke išli ilustrácie. Vy by stenechli byť na chvíľu v takej slušnej spoločnosti?Lenže keď rukopis prišiel v pozamatovom ob-dobí do Mladých liet, tam usúdili, že komikso-vá biblia a laminovaný Mickey Mouse je to pra-vé, čo treba vydávať, a rukopis stál. Potom sa houjalo vydavateľstvo Hevi, ktorému som na vy-danie osobne zohnal sponzorských stotisíc, ajtam stála rok, a keď vyšla, takmer nebola distri-buovaná do predajní. Je príznačné, že š i ju všim-li až skvelí ľudia z BIBIÁNY, medzinárodnéhodomu umenia pre deti, a ich pričinením aj Poľ-ská sekcia IBBY a tá udelila knihe Cenu Janus-za Korczaka. Dnes Nohu k nohe nenájdete há-dam ani v jednej predajni a nie je to preto, že bysa vypredala. Takže odpovedám: pokiaľ budevládnuť v tejto krajine podobný vydavateľskýmanier, nechcem písať ďalšiu detskú knihu.

• Je to známy fakt, že deti čítajú stále menej.Príčinu hľadáme v elektronických médiách,

KLIMÁČEK 91 KLIMÁČEK

v presune záujmu do sféry počítačovej, v ne-dostatku času (detí i rodičov) a pod. Ale za-znamenala som aj úvahu Daniela Hevierao tom (ak to správne interpretujem), že časťviny by si mali pripísať aj autori, vydavateľ-stvá a... Predpokladám, že ste nad tým uvažo-vali aj vy, keď ste v celkom všedných situá-ciách každodenného života objavovali prečitateľa veci pozoruhodné, a to spôsobom,ktorý provokuje byť účastníkom tohoto pro-cesu, prejaviť vlastnú kreativitu. Táto knihaiste nevznikala v zabehanej postupnej ná-slednosti: autor - vydavateľ - ilustrátor -tlačiareň.Noha k nohe bola malou poctou slovenskej vý-tvarnej obci, konkrétne Otisovi Laubertovi a pre-dovšetkým Dežovi Tóthovi, ktorý knihu ilustro-val. Mohol som roky navštevovať niektoréateliéry, chodieval som na súkromné vernisážea vedel, že pod tým hrubým ladom Českoslo-venska osemdesiatych rokov je živo. Napísalsom niektoré texty na Dežove obrázky, inšpiro-vali majeho akcie zaznamenané na fotografiách,nakoniec, boli to roky akčného umenia a ja somvo výtvarných akciách videl hravosť, ktorá mibola blízka a ktorú som po svojom udržiaval v di-vadle GUnaGU. Nesledujem už dnešné výtvar-né tendencie, takže dalšia Noha čaká na iných.Ale teší ma, že som po celom Slovensku zachy-til už tri-štyri tvorivé dielne detí inšpirované tou-to knihou.

• Ako autor pre deti a mládež ste sa etablo-vali aj v rozhlase. Na Festivale pôvodnej slo-venskej rozhlasovej hry v roku 1999 ste zís-kali Hlavnú cenu za hru pre mládež Denníknežnej. Textu rozprávkovej hry Ema a Emilporota udelila Prémiu Literárneho fondua Slovenský výbor Uniceľ si vybral na ocene-nie vašu hru pre deti Ak ma nebudete mať ra-di. Predchádzala im ešte hra Vytetovaná žena.Aké nové možnosti vám ponúkla rozhlasováhra, čím vás zaskočila?Rozhlasová hra nieje len divadelné predstaveniesledované so zatvorenými očami. Je to „ušné"umenie a ja som milovník slov. Zobral som roz-hlasové médium ako novú hračku, a preto v ta-kom rýchlom slede vznikli tie štyri hry. Najradšej

by som bol, keby sa moje hry počúvali potme,bez rušivých vplyvov. Ale to by mohol poslucháčzaspať. A keďže som realista a viem, že pri ako-koľvek dobrom „rozhlase" sa žehlí či odbieha dokuchyne, píšem hry do dvadsaťpäť minút, aby sato dalo vypočuť na jeden šup. Na druhej stranepán Viktor Lukáč zrežíroval Denník nežnej tak,že som hodinu sedel ako prikovaný.

• Podľa môjho názoru ste v týchto hrách ko-munikatívnejší ako v predchádzajúcej tvor-be, akoby vám viac záležalo na nadviazaníkontaktu s poslucháčom, i keď mu ani tu ne-nadbiehate. Je to spôsobené len uvedomenímsi adresáta alebo sa už dá hovoriť aj o sme-rovaní od gunagovského a zainteresovanéhopartnera k širšiemu publiku?Pracujem pre toľko médií aj z pragmatického dô-vodu, niečím sa, s dovolením, musím živiť. Li-teratúra a divadlo sú moje hobby. Takže musímkorčuľovať po viacerých ľadoch naraz. Keď ro-bím pre rozhlas, nemusím v ňom za každú cenuventilovať tú najexcentrickejšiu formu, ktorápresvedčivejšie zaznie v malej sále GUnaGU,ale pred tisícmi poslucháčmi v rozhlase by ne-musela rezonovať. Jednoducho, nemusím sa užza každú cenu predviesť. Aj keď celý život vrajpíšeme len jednu knihu či hru, formu treba upra-viť podľa ľadu, na ktorý si pripíname korčule. Di-vák SND nie je kompatibilný so študentskýmpublikom v GUnaGU, to je realita. Ideál je, kedsi napíšem vec pre seba, a ona osloví (takmer)všetkých. Recept neexistuje.

• Pán Klimáček, šepká sa o Šepkárovi v hľa-disku. Je to pravda?Mladí herci v SND, s časťou ktorých som robilv deväťdesiatom šiestom Demokratov na Malejscéne, ma oslovili na spoluprácu. SND má osem-desiate výročie a práve píšem hru z tridsiatychrokov Slovenska, premiešanú s jazzom skvelýchFunny Fellows, ktorí budú hrať na scéne. Je tonajmä o dobe, ktorá veľmi nepriala kráse a ume-niu, o dobe, keď sa tento národ všeličo učila, bohužiaľ, dodnes nedoučil. Myslím, že tobude komédia s príchuťou Karpatskej horkej.

Kvetá Slobodníkova (2000)

KLIMÁČEK 92 KLIMÁČEK

BIBLIOGRAFIA VILIAMA KLIMÁČKA

DIVADELNÉ HRY:(Ak nie je uvedené inak, premiéra bola v divadle GUnaGU.)Koža (Pocta S. Beckettovi), 1987; Poveternostná situácia (aidémok), 1989; Bigbít (hra s beatomo bití aj bytí), 1990; Loj (dráma s oponou), 1992; Nuda na pláži, 1993 - 2. cena Nadácie A. Rado-ka v súťaži o najlepšiu českú a slovenskú hru roka v Prahe (dosiaľ neuvedená); Pressburger Blut(sci-fi z Bratislavy roku 2007), 1994; Smrtičky a vražedníčka (manželská krutohra), 1994; Má-ria Sabína (hra pre bubny a šijací stroj), 1994 - 1. cena Nadácie A. Radoka; Angeleo (industriál-na balada zo slovenských hôr a fabrík 1948), 1995; Gotika (skrytý pôvab Slovanov), 1995 - 2. ce-na Nadácie A. Radoka (dosiaľ neuvedená); Ohne ohnivé (Užhorod), 1996; Demokrati (adaptáciarománu J. Jesenského), 1996-SND 1997, prémia Literárneho fondu; Eva Tallin (boľševické vzdu-cholode prilietajú), 1996 - 2. cena Nadácie A. Radoka; Argentína (hra na Madon/n/u), 1997; V kap-ce rtuti (od bouchacích kuliček k Nobelove cene), 1997 - (dosiaľ neuvedená); Jawa nostalgická(the best of ČSSR 1969 - 1989), 1997; Dáma s kolibríkom, 1998; Génius loci, 1999; Je dobrevycítiť, 2000; Rozkvitli sekery, 2001; Cechov - Boxer, 2001 - Cena Nadácie A. Radoka; Kar-patská horká, 2001.

DIVADELNÉ HRY V SPOLUAUTORSTVE:Vestpoketka (s I. Mizerom), 1985; Osídla mladého muža (s I. Mizerom), 1986; Päť minút v ba-lóne (s I. Mizerom) 1988; Hit (s V. Balekom, 1. Mizerom, A. Votavom), 1991; Piesa... (s I. Mize-rom), 1993; Caligari (s V. Balekom), 1993; Žltý autobus (s M. Janouškom), 1993 - Staré divad-lo v Nitre 1999; Barbarela (s K. Vosátkom), 1995.

ROZHLASOVÉ HRY:Vytetovaná žena, 1995 - dve Prémie Literárneho fondu: za text a autorský debut 1997; Denníknežnej, 1998 - Hlavná cena v kategórii hier pre deti a mládež na XVI. festivale pôvodnej sloven-skej rozhlasovej hry 1999; Ema a Emil, 1998 - Prémia Literárneho fondu 1999; Ak ma nebude-te mať radi, 1998 - Cena Slovenského výboru Unicef 1999; Smetiarske autíčko a drak, 2001;Zápočet z reportáže, 2001.

TELEVÍZNE PROJEKTY:Poetklipy (profily svetových básnikov - 20 dielov), 1994; Niekedy by som ťa zabila (videofilm),1996 -TV 1997; Denník škaredého dievčaťa (filmový scenár), 1996 (nerealizovaný); Mydlo (fil-mový scenár), 1999 (nerealizovaný); Zborovňa (sitkom - doteraz napísaných 46 dielov, odvysie-laných 35, LUNA 1999-2001).

KNIHY:Až po uši (poézia), Slovenský spisovateľ 1988; Dalekohladenie (poviedky), Slovenský spisovateľ1991; Zdravotní knižka (poézia), Vydavateľstvo AF 1991; Karamelky (poézia), Slovenský spi-sovateľ 1992; Noha k nohe (rozprávky), Vydavateľstvo Hevi 1996 - Cena Janusza Korczaka, Var-šava; Mária Sabína (7 hier), Vydavateľstvo L.C.A. 1997 - Prémia Literárneho fondu 1998; Panicv podzemí (román), Vydavateľstvo L.C.A. 1997; Vaňa Krutov (román), Vydavateľstvo L.C.A. 1999;Remix (v spoluautorstve s I. Mizerom, V. Balekom, O. Belešovou a A. Votavom), 2000 - CenaAOSS, 2000.

VILIAM KLIMÁCEK sa narodil 14. 9. 1958 v Trenčíne. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzi-ty Komenského v Bratislave. Deväť rokov pracoval ako chirurg a anesteziológ na Klinike kardio-vaskulárnej chirurgie ÚVKCH v Bratislave. V roku 1985 spoluzaložil divadlo GUnaGU, ktoré do-dnes patrí k najvýznamnejším alternatívnym scénam na Slovensku. Dosiaľ uviedlo takmer tridsaťpôvodných hier vo väčšine od V. Klimáčka, ktorý je v ňom umeleckým šéfom, ale i režisérom, her-com či príležitostným hudobníkom. Za svoju tvorbu získal viacero cien doma i v zahraničí.

KLIMÁCEK 93 KLIMÁCEK

O viere a skepseRozhovor s Danielom Pastirčákom

Daniel Pastirčákje autorom troch kníh. V roku 1993 debutoval knihou „rozprá-vok o láske a večnosti" Damianova rieka, ktorej sa hneď dostalo takého význam-ného ocenenia, akým je zápis do Čestnej listiny H. Ch. Andersena. V roku 1997 muvyšla básnická zbierka Tehilim a v roku 2000 román pre deti Čintet. Popri tom od90. rokov publikuje verše, prózy a eseje v literárnych a spoločensko-vedných časo-pisoch, v Slovenských pohľadoch, Tvorbe T, Romboide, Mostoch, Osi. Spolupracu-je aj s rozhlasom a televíziou. Venuje sa tiež výtvarnej tvorbe. (Vystavoval na BI B1997 a B1B 2001 v Bratislave, na putovnej výstave 55 svetových ilustrátorov v Ja-ponsku, na samostatnej výstave v Londýne a tiež na výstavách v Mikeli vo Fínskua vo Vancouveri v Kanade.)

Daniel Pastirčák sa narodil 29. 1. 1959 v Prešove. Je absolventom Strednej ume-leckej priemyselnej školy v Košiciach a Bratislave (odbor keramika). Kratší čas pra-coval v bratislavskej mestskej galérii, potom študoval odbor reštaurovanie na dvoj-ročnej nadstavbe a teológiu na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakultev Bratislave (1983—1987). V súčasnosti pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Brati-slave.

• Biografické heslo je skratkou reálnej život-nej cesty, osobného príbehu, vzbudzuje zveda-vosť a diktuje mi prvú otázku: kadiaľ viedlia vedú tvoje cesty a ako sa odvíjal a odvíjatvoj osobný príbeh?

Symbolom života by mohol byť koberec. Zlo-žitý, mnohofarebný, perzský koberec. Polyfóniaznakov, línií, arabesiek a plôch spletená v celist-vý vzor. Koberec má rub a líce. To, čo na povrchuvytvára dokonalý vzor, na rube nájdenie ako cha-os nití a uzlíkov. V živote (aspoň v tom mojom)je však pomer obrátený: Na povrchu je chaos a vovnútri vzor. Môj príbeh je vnútorným príbehom.Košická šupka, bratislavská mestská galéria, či te-ologická fakulta, to sú len uzlíky. Keďže nieje časna vyrozprávanie príbehu, dám ti k nemu aspoňkľúč. Každý vzor má totiž stred, v ktorom sa všet-ky linky stretajú. Mojím stredom bola bratislav-ská májová noc. Mal som dvadsať rokov a pripra-

voval som sa na maturitu. Po rokoch sebavedo-mého ateizmu ma začala trápiť otázka večnosti,začala ma znepokojovať možná existencia Boha.V tú noc som Bohu, o ktorom som predpokladal,že neexistuje, predložil prosbu: Ak naozaj si, dajsa mi poznať. Tá noc stála na konci radu prebde-ných nocí, plných nepokojných úvah. Jedinýpoctivý spôsob, ako sa vyrovnať s možnosťou Bo-ha, som videl v modlitbe, v ktorej sa odvážim ris-kovať stratu všetkého, čo som si dovtedy myslela čím som dovtedy bol. V tom čase sa môj ateiz-mus už preukázal ako priúzky, nedokázal prijaťsvet v jeho celistvosti, nebol schopný naznačiť ces-tu, ktorá by niekam viedla. Očakával som, samo-zrejme, že sa nič nestane.

Stalo sa. Po vyslovení modlitby sa čierne oke-nice mojej duše otvorili. Celou mojou bytosťoupreniklo Svetlo - Vedomie, ktoré o mne všetko ve-delo - súdilo ma, no zároveň ma v láske prijíma-

PASTIRCÁK 94 PASTIRČÁK

lo. Bolo to skutočnejšie ako čokoľvek, čo som za-žil. Nikdy predtým a asi ani potom som nebol taknaplno živý. Nedá sa povedať, že by som bol v tejchvíli uveril, jednoducho som vedel, že Boh je.Viera sa zrodila v dôsledku toho poznania. To po-znanie ma pokorilo. Uvidel som tmu, pre ktorúsom Boha nevidel; spočívala v mojom egocen-trizme. Na život som dovtedy hľadel, akoby sombol jeho autorom, kritikom, jeho hlavnou posta-vou. Boh bol pre moju myse! iba bábkou v sú-kromnom bábkovom predstavení. Tá modlitbavšak zmenila perspektívu. Uzrel som sám sebav Božej ruke. On tvoril mňa, nie ja jeho. Po celýčas to bol Boh, ktorý mi darovával moje bytie,údery môjho srdca, môj výdych i nádych, mojuschopnosť myslieť, cítiť, rozhodovať sa. Dnes jed-noducho viem, že hriech sa v slovenčine volá pý-cha.

A uvidel som lásku, lásku večnú, lásku bez hra-níc. Uvidel som znak tej lásky - kríž. V Kristovisom uvidel vteleného Boha, ktorý trpí a umiera,aby ma prijal, aby sa so mnou spojil, aby usmrtilmoju pýchu, vyliečil moju ilúziu, uzdravil mojuslepotu. Svet sa po tej noci zmenil, všetkýmismermi sa stal otvorený do večnosti a namiestozákona chaosu nastúpila Večná Láska.

Tu je stred obrazca. Nite príbehu z neho vedúdo minulosti, k onému daždivému letu, k šerémučasu, ked sa z extázy prvej lásky rodili drásajúcea smutné sny. Späť k tomu neskutočnému času,keď som vo vlastnej krvi a na vlastnej koži pre-žil, že prelud lásky, ktorý sa nám zjavuje na púš-ti času, v nás zobúdza iba samotu a smäd po več-nej láske. Smäd, ktorý sa vystiera k streduobrazca, smäd, ktorý ma doviedol k prameňu v tô-ni onej májovej noci.

A nite smerujú dopredu, k tomu, kým som sastal, čo som rozprával, čo som napísal, akoi k všetkému, čo ešte iba tuším v zastretej diaľke,všetkému, čím sa stanem a čím budem. Vedú še-rom až do tmy tajomstva za hranicami smrti.

• Si teológ, spisovateľ, výtvarník a netajíš saani svojimi hudobníckymi ambíciami. Vo všet-kých tvojich dielach sa nachádza množstvo in-tertextových, interžánrových, interkultúrnychodkazov. Dávajú tušiť hĺbku a šírku myšlien-kového a umeleckého záberu, rešpekt k tradí-ciám, rozmanitosť záujmov a inšpirácií, ambí-ciu vyjadrovať sa, komunikovať modernými,

ba priam postmodernými prostriedkami.Otázka druhá: Ako by si sám seba situoval v li-terárnom svete, medzi svojimi príbuznými ale-bo inšpiratívnymi autormi?

Som stvorený Slovom, ale tvorený som slo-vami. Nielen Božím Logosom, ale i slovami ľu-dí - tých, čo ma predišli, tých, čo tu hovorili pre-do mnou, tých, ktorí tu cítili a mysleli predomnou, cítili a mysleli za mňa a precítené a pre-myslené vložili do slov a slová do písmen. Tietostarostlivo zaznačené myšlienky, pocity, obrazytvoria veľkú časť stavebného materiálu mojejduše. A tak v mojom hlase prehovárajú hlasy tých,ktorí ku mne hovorili. V mojich knihách žijú kni-hy tých, ktorí sa do mňa zapísali. Viem povedaťviac o tom, ako sa literárny svet situoval vo mne,než o tom, ako som sa ja situoval v ňom. Hociz istého pohľadu je to možno to isté.

V prvom rade je tu celý jeden kmeň - roz-právkari. Prihovárali sa mi od útleho detstva do-dnes. Prapredkom všetkých mojich rozprávkarovje Hans Christian Andersen. Jeho hlas je taký sil-ný, že ho počujem hovoriť v ústach mnohých, kto-rí prišli po ňom. Z toho rodu sú istotne Oscar Wil-de či Hermann Hesse. Je tu však i dalšia odroda

PAST1RCAK 95 PASTIRCAK

rozprávkarov - čarodejníci absurdity - LewisCarroll, Cári Sandburg. A ďalšia - mýtotvorcoviasvetov fantázie - J. R. R.Tolkien, C. D. Lewis.Mimochodom, okrem Wilda a Hesseho ich všet-kých nájdete v Čintete.

Medzi citátmi, ktoré som do svojho textuv Čintete zaplietol, majú najdôležitejšie postave-nie fragmenty textu z Tolkienovho Pána prsteňov.Neurobil som to z komerčných dôvodov, o veľ-kofilme, na ktorý dnes čaká celý svet, nebolo vte-dy ešte ani chýru. Tolkienov Tom Bombadil sa domôjho Čintetu vpletie jednoducho preto, lebohľadá autora. Potrebuje, aby ho niekto dokončil.Jeho príbeh totiž nemá začiatok ani koniec. Tomsa napokon v predposlednej kapitole Čintetustretne so svojím vlastným autorom. Profesor Tol-kien sedí pod Nimralovým stromom (strom z Tol-kienovej rozprávky Nimralov list) a Bombadil mukonečne môže predložiť svoju sťažnosť. Tak sa mipodarilo do písania Čintetu zapojiť aj takého skú-seného rozprávkara, akým je Tolkien.

Keďže moje rozprávkové texty nie sú určenévýhradne deťom, odrážajú sa v nich i vplyvy spo-za hraníc rodinného kruhu rozprávkarov. Spôsob,akým cítim atmosféru krajiny, ako veci vnímama následne popisujem, istotne za mnohé vďačí li-terárnemu dielu Francoisa Mauriaca. Mauriac maučil istej duchovnej subtílnosti. Učil ma odvahepomenovať temnotu života, no zároveň, ako vša-deprítomnú žiaru, ňou rozptýliť svetlo Milosti.Mauriacove romány patria medzi tých niekoľkokníh v mojej knižnici, ktoré ma dokážu zaviesť ažna hranice možného, do nesmiernej diaľky, hĺb-ky, výšky. Zavše sa pod prúdom jeho slov chve-jem, až do špiku kosti zasiahnutý mrazivým, trýz-nivým, horúcim, sladkým vetrom večnosti.

Mal by som spomenúť ešte mnohých iných,jedného však určite nesmiem zabudnúť - Umber-ta Eca. Umberto Eco je rozhodne najväčší proza-ik druhej polovice dvadsiateho storočia. Nie somliterárny kritik, takže si môžem tento rozmarnývýrok dovoliť. Nič menšie by totiž nevyjadrilo ob-div, ktorý k tomuto autorovi prechovávam. Kýmčítanie Mauriaca ma učilo deliť do hĺbky, čítanieEca ma podnietilo rozliezť sa po vetvách a vet-vičkách košatého textu a odzrkadliť svet v jehomnohovrstvennosti, v jeho ambivalentnosti, kreh-kej subtílnej popletenosti a prepletenosti. Mimo-chodom, autorskú stratégiu, ktorú som použil pripísaní Čintetu, som sa naučil práve od Eca. Kos-

tru textu som zveril príbehu, ktorý sa s nalieha-vosťou detektívky nezadržateľne rozvíja. Na tútokostru som postupne, cievu za cievou, sval za sva-lom, naložil zložité telo rôznorodých fragmentova útržkov, subtílnych úvah, obrazov, prepojenýchdo krehkého celku sieťou len spola vyjasnenýchsúvislostí.

A čo básnici? I najmenší fragment z kníh, kto-ré som napísal, prezradí, že ich matkou je poézia.Poézia je továrňou na jazyk. Tam horí ten prvot-ný oheň - turíčny jazyk, ktorý prostú stavebnicugramatiky pretavuje v zázrak metafory. Básnicivo mne za tie roky nahovorili celé sýpky plod-ných slov. Chlieb, ktorý pečiem, vonia diaľkami,na ktorých boli tie slová dopestované. Zo slo-venských básnikov nemôžem nespomenúť Miro-slava Válka. Nech by bol jeho život akokoľvekrozporný, hodnota jeho diela je jednoznačná. Ro-ky som žil z Robinsona Jeffersa, Walta Whitma-na, dodnes žijem z mágie S. J. Persea či z mysti-ky Rabíndranátha Thákura.

No najvýnimočnejšie postavenie, nielen me-dzi básnikmi, ale medzi všetkými mojimi autor-mi, má T.S. Eliot. Spriaznenosť, ktorú cítim nie-len so všetkými typmi jeho textov, ale i s celýmjeho osudom, s charakterom jeho spirituality, maprekvapuje. Čo je to za nepochopiteľné tajom-stvo? Ako je možné rozvinúť priateľstvo s mŕtvymčlovekom, s osobou, ktorú sme nestretli nikde in-de, iba v textoch? Nie náhodou i motto k Činte-tu je z Eliotovho pera.

• V tvojich obrazoch aj v tvojich ilustráciáchvlastných textov by výtvarný teoretik vysto-poval odkazy na veľkých predchodcov. MenáMiróa, Redona, Giacomettiho, Bacona, Chiri-ca, Chagalla priamo vstúpili do tvojej poézie.Tvoje texty poetické i prozaické sú plné gau-diovských, surrealistických, expresionistic-kých obrazov. Otázka tretia: Aké sú najväčšiepoklady tvojej pomyselnej súkromnej galérie?Tvoje najštedrejšie výtvarné/vizuálne inšpirá-cie?

Umenie hovoriť nemožno oddeliť od umeniapozerať sa. A druhé možno predchádza prvému.Lebo ten, kto začne hovoriť skôr, než ticho poze-ral a načúval, tára. Umeniu vidieť veci a v tom vi-dení ochutnávať kvalitu ich bytia nás učia malia-ri, sochári, výtvarníci. Áno, obrazy a sochy saexplicitne zjavujú v mojich básňach, ale nepria-

PAST1RCÁK 96 PAST1RCÄK

mo sa pomyselná galéria rozprestiera po všetkýchmojich textoch. Napríklad zásuvková Anička, nežsa stala sekretárkou v Cintete, tancovala na Dali-ovskej púšti pred horiacou žirafou.

Hlboký vplyv na moju senzibilitu mali tí ma-liari, ktorí porozumeli, že podstatou každéhoumenia - i toho obrazného -je hudba : Gauguin,Kandinský, Klee, Miro, Rodko. Mimoriadne po-stavenie v mojom vnútornom svete má však MareChagall. Chagall našiel výtvarnú reč pre svet,v ktorom sa detská čistota spája s mystikou bib-lického príbehu. Ruší diktatúru časopriestorua prostým klúčom snivého príbehu otvára brányvečnosti. O čosi podobné sa pokúšam vo všetkýchsvojich rozprávkach.

Za zmienku možno stoja ilustrátori. Sám kni-hy ilustrujem, je teda prirodzené, že mám svojichobľúbencov; vzory, od ktorých sa učím. Zo slo-venských ilustrátorov za mnohé vcľačím Dušano-vi Kállayovi. V jednej z ilustrácii k Cintetu citu-jem Kállayovho Bieleho králika z CarrollovejAlice. Fascinuje ma tvorba českého výtvarníkaa ilustrátora Franta Škálu. V Cintete citujemi Skálovho Slepca zemiačikovú tvár. Takže v Cin-tete nájdete nielen literárne, ale i výtvarné citá-cie.

• Ďalším leitmotívom - literárnym, ale aj ži-votným - je hudba. Presuňme sa zo súkrom-nej knižnice a galérie do hudobnej siene. Ktosú tvoji obľúbení autori, tvoja najmilšia hud-ba, ako narábaš s hudbou vo svojich textoch?

Hudba je o tom, čo popisujeme prívlastkami.Hudba je o adjektívach, nie o podstatných menách.Hudba siaha priamo na obsah a obsah života nieje vo vecnosti veci, ale v ich kvalite - hudba ne-pozná les, ale tajomný les, nie súmrak, ale snivýsúmrak... Hudba je vnútorným bytím vecí a ichvzťahov, preto hudba je všade tam, kde je umenie.Ved umenie je odkrývaním vnútorného bytia vecía dejov. Pre mňa sa každé písanie začína hudbou.Obrazy sa rodia z hudby, myšlienky, metafory, ví-zie, všetko sa rodí z hudby a hudbou sa to stup-ňuje. Ak sa mám ocitnúť v básni, čakám, kým ne-začujem to vzdialené naliehavé bubnovanie aleboten dlhý hlboký spodný tón, z ktorého sa rodí kaž-dý okamih vášne a túžby. Keď chcem pokračovaťv príbehu, čakám, kým sa vo mne neozve hudba.Tak je to! Preto aj ústrednou metaforou Cintetu jehudba.

Už som sa kdesi vyjadril, že píšem a maľujemiba preto, lebo neviem komponovať hudbu. Po-tvrdzujem to znova. Čím som starší, tým silnejšiesa ma zmocňuje nutkavá intuícia, že pravda mávo svojej najčistejšej forme podobu hudby.

Akú hudbu počúvam? Mám rád každú inten-zívnu a hlbokú hudbu, počúvam jazz, rovnako akorock či iné žánre. Najbližšie k mojej vnútornejhudbe má však hudba, ktorej sa dnes hovorí „no-vá hudba". Ide o kompozície súčasných hudob-ných skladateľov. Naša doba je na dobrú hudbuveľmi bohatá, i keď z nej veľa nepočujete v roz-hlase. Skladatelia ako Górecki, Schnittke, Cage,Reich, Kancheli, Tuur, Pelecis, Vasks, Bryars, Ta-vener tvoria hudbu s hlbokým duchovným roz-merom. Výborná hudba sa komponuje aj na Slo-vensku - Godár, Matej, Zagar... Najviac mnouvšak otriasa hudba Arva Parta. Tá hudba má si luzjavenia. Jej tóny akoby ani neprichádzali zvon-ku, ale vyvierali priamo vo mne. Minulý rok sompodnikol výtvarné podujatie, v ktorom som sa po-kúsil v obrazoch a inštalácii interpretovať veľkúPärtovu kompozíciu Miserere.

• Tvoje texty sú napojené minulými a súčas-nými umeleckými odkazmi a sú aj napojené namoderné a postmoderné tendencie. Tvoj zatiaľposledný detský román Cintet má všetky for-málne znaky postmoderny, ktorá je v našompovedomí spojená s relativizáciou hodnôt.V protiklade k postmodernému skeptickémuprogramu alebo programovému skepticizmutvoje texty obsahujú klasické humanistické po-solstvo. Pod klenbou prečudesné posplieta-ných rozprávačských vetiev s girlandami me-tafor, alúzií, citácií, fragmentov a podobenstievsa rýchlym spádom rúti dej a v ňom rozvážneplynie spodný prúd prameniaci z hlbokej dô-very v morálne posolstvo slova, v príbeh. Čoje svorníkom tejto klenby? Je to téma hľada-nia pevného bodu, ľudských istôt?

Postmoderna je o rozostrení reality. Obraz sve-ta sa zmenil. Hmota v našich rukách už zďalekanie je taká pevná, ako bola v rukách našich otcov- vo svojich hlbinách sa riadi princípom neurči-tosti, čas a priestor sú navzájom relatívne. Ako-by sme sa ocitli vo vnútri Daliho paranoidnýchobrazov - horská krajina je zároveň hlavou Ka-rola Marxa - svetlo je zároveň časticou i vlnením.Slová už nemajú svoj presný význam ani v nem-

PASTIRCÁK 97 PAST1RCAK

čine. A postmodernú je i o vytriezvení. Opili smesa destilátmi vedecko-technického pokroku, sní-vali sa nám ružové sny o inžinierskych konštruk-ciách budúceho raja, v ošiali veľkého plánovaniasme vyvraždili takmer pol planéty, raz pre červe-né, raz pre hnedé nebo, a potom sme sa prebrali.Bolo to strašné. Začali sme hľadať takú predsta-vu o svete, v ktorej by nám nehrozila „pravda."Veď „pravda" sa toľkokrát v rukách elity stalanástrojom totalitnej moci. Chceme si držať prav-du od tela, preto sme ju vyhlásili za relatívnu.Lenže svet bez pravdy je nebezpečnejší ako svets prekrútenou pravdou. Svet, v ktorom ľudia ne-majú žiadny záväzok voči skutočnosti, voči prav-divosti a spravodlivosti, sa mení na nepretržitýpolitický zápas rôznych záujmových skupín. Je tosvet, v ktorom sme všetci osamelí, a hovoríme ibapreto, aby sme presadili svoju agendu. Sme otro-ci sociálnych manipulácií, zajatci našich jazyko-vých hier, a ak tam vonku neexistuje žiadna prav-da, niet nádeje na oslobodenie. Jediné, čo násmôže chrániť pred naším vlastným zlom, je prav-da. No nie taká pravda, ktorú možno vlastniť, alepravda, ktorá vlastní nás. Áno, kráľ nemá pravdu,lebo Pravda je kráľ. Pravda nás o nekonečno pre-sahuje. Najstaršie najpodstatnejšie meno Boha jepravda.

Vo svojom prístupe k životu sa snažím vyhnúťobom ilúziám. Tej modernistickej, že pravdumám, ale i tej postmodernej, že pravda neexistu-je. Pravda existuje, no ja ju nevlastním. Mojímúdelom je pravdu poznávať a poznané žiť. A prav-da nemôže byť iná než absolútna - celostná, úpl-ná, inak by nebola pravdou, no pre človeka je po-znateľná iba vo vzťahu, iba v relácii - tedarelatívna.

Medzi svojimi obľúbenými autormi som spo-mínal Umberta Eca. I on je považovaný za post-moderného spisovateľa. Ecov postmodernizmus jevšak výrazne odlišný od postmodernizmu Derri-du, či Rortyho. Vo svojej polemike s Rortym, kto-rá vyšla v slovenčine pod titulom „Interpretáciaa nadinterpretácia" Eco oproti Rortymu zastáva ná-zor, že existujú hranice interpretácie. Podľa Eca ječlovek pri čítaní vesmíru či čitateľ pri čítaní knihyzaviazaný rešpektovať pravdu. Oproti klasickémuzáujmu hľadať zámer autora a postmodernému za-ujatiu zámerom čitateľa, (ktorý si podľa Rortyhos textom robí, čo chce), Eco zavádza tretí kompo-nent - zámer textu - ten podľa neho kontroluj e inak

nekontrolovateľné pohnútky čitateľa. Eco sa takhlási k starému pravidlu, že jednu časť textunemožno interpretovať v protirečení k inej časti to-ho istého textu. Autorom toho pravidla je Auréli-us Augustinus. Ak je moje písanie postmoderné,tak je to postmodernizmus Ecovho typu.

Pýtala si sa, čo je svorníkom klenby medzipostmodemým a klasickým v mojom texte, me-dzi skepsou a vierou v pravdu, medzi relatívnyma absolútnym. Tým svorníkom je stará ortodoxnápredstava Boha ako Trojjediného. Veď veriťv Trojjediného Boha znamená veriť, že Absolút-no je relatívne. Jediný Boh - Absolútna pravda,je relatívny sám v sebe, je vzťahom Otca k Sy-novi v Duchu Svätom. Ako to pekne hovorí užspomínaný Augustinus; Boh je Milovaný Milu-júci a Duch lásky. Sme obrazom Boha, preto i mypoznávame iba cez vzťah - pravda a láska tvorianedeliteľnú jednotu. Ten, kto nepoznáva, nemilu-je a ten, kto nemiluje, nepozná. A o tom je i Čin-tet. Postavičky detí kráčajú šerom hlbokého ta-jomstva, v zatajenom svete, pod nebom pravdy,ktorá ich o nekonečno presahuje, no ich príbehmá zmysel, ich cesta odniekiaľ niekam vedie, le-bo Láska si ich vyvolila skôr, než sa vydali nacestu.

• Príbeh Čintetu sa odohráva v mnohodi-menzionálnom priestore, v relatívnom čase a jevyrozprávaný mnohovrstvovým jazykom, svo-jou metaforickosťou a symbolickými odkazmiv ničom nezaostávajúcim za tvojou poéziou predospelých. Čo ti vraví téma adresnosti? Ako sapozeráš na problémy komunikatívnosti textu -zvlášť dôležité v detskej literatúre? Aká je tvo-ja autorská komunikačná stratégia?

Neživím sa písaním. Píšem teda iba to, k čo-mu som vedený vnútornou nevyhnutnosťou. Vnú-torne nevyhnutné je vo mne to slovo, ktoré má vosvojom zárodku charakter modlitby. Keď píšem,nemyslím na modelového čitateľa. Prihováram satichu plnému načúvania. Hovorím k sebe, ku sve-tu, v ktorom žijem, a k Tomu, kto ho vytvorila tvorí. Hovorím zo svojho hľadania, zo svojhopýtania sa, prípadne zo svojej radosti a utrpenia.Tak som písal Damianovu rieku a tak som napí-sal aj Čintet. Moje knihy sú teda adresované ne-známemu človeku, ktorý pátra v podobnom tichu,ktorý sa pýta po zmysle svojej radosti, svojho utr-penia, svojho detstva, svojho starnutia, svojho

PASTIRCÄK 98 PASTIRCAK

umierania. Môže byť celkom mladý, no môže stáťi nad hrobom. Poctivo som to v oboch rozpráv-kových knihách naznačil. V Damianovej riekemottom z Tolkiena, v Čintete mottom z Eliota.

Aby som však bol presný: Čintet som si kapi-tolu po kapitole odskúšal na svojich deťoch. Jo-natan mal vtedy šesť, Deborah desať a Damian je-denásť. Skúšal som, či text udrží ich pozornosť,skúšal som, koľko z neho pochopia. Čintet tedaprešiel vstupnou kontrolou. Je však pravda, žemoje deti sú zvyknuté hovoriť o dospeláckych ve-ciach dospeláckym jazykom. Vyjadruje to našerodičovské presvedčenie, že deti sú hodné toho,aby sme s nimi hovorili ako so skutočnými ľuď-mi. Nedokážem sa k deťom správať ako k aké-musi nižšiemu druhu cicavcov. Predstavy, že prí-behy pre deti treba obmedziť na to, čo dokážu detipochopiť a uniesť, považujem za arogantné. Sosvojimi deťmi hovoríme o všetkom, od sexu ažpo smrť. Ako chlapec som miloval knihy, ktorépresahovali moje chápanie a dávali mi tušiť vzdia-lené horizonty života. Nezatvárajme deti do bez-pečia na ružovo natretej detskej izby, ale vyveď-me ich von pod divoké hviezdy tajomnéhovesmíru. Som presvedčený, že najlepší spôsob,ako deti vystrojiť na namáhavú cestu životom, jerozprávať sa s nimi o všetkom ľudskom v kon-texte božej milosti.

• Ako sa s odstupom pozeráš na svoju pred-chádzajúcu knihu „rozprávok o láske a več-nosti" Damianova rieka?

S odstupom časujú ako mladšiu sestru mojichnových textov vnímam vďačne i kriticky. Jasnej-šie ako kedysi rozpoznávam čitateľnosť literár-nych vzorov, o ktoré som sa opieral. Cítim tamhesseovský smútok, andersenovské dialógy, wil-dovské estétstvo. Hoci mi to kritika nikdy ne-vyčítala, som rád, že v Čintete som sa dopraco-val k svojbytnejšiemu štýlu. Vďaka odstupudokážem jasnejšie rozoznať svoj vlastný hlas. Po-čujem ho najviac v Rozprávke o večnosti a v Da-mianovej rieke. Rozprávka o večnosti otvorila premoje písanie cestu, po ktorej by som sa chcel vy-brať ďalej. Kolízia túžby, bolesti a večnosti vovzťahu muža a ženy, zasadeného v snivom myto-logickom prostredí, poskytuje materiál, z ktoréhomožno vyťažiť hlbokú hudbu a spaľujúcu katar-ziu. V súčasnosti pracujem na texte Minimýtov.Atmosférou i jazykom v mnohom nadväzujú na

typ rozprávania, ktorý som si vyskúšal v Roz-právke o večnosti.

• Ako by si vo všeobecnosti formuloval posla-nie a zmysel umenia pre deti?

Všetky deti sú umelci. Rodia sa ako umelci,ale necitlivosť rodinnej i školskej výchovy voväčšine toho umelca zabije. Umelecký stav bytianieje vlastne nič iné, iba prvotný detský stav úža-su. Tvorivá inšpirácia pochádza z toho istého úža-su, ktorý možno zazrieť vo veľkých očiach dec-ka, keď ťahá mamu za rukáv a kričí - mama aha,mama aha bager! Umenie v deťoch jednoduchoiba treba uchrániť. Ako? Obklopme dieťa umeníma jeho duša si bude voľkať ako ryba vo vode. Na-plňme príbytok, v ktorom deti vyrastajú, hudbou,obrazmi a poéziou a uchováme ich dušu citlivúpre tajomstvá dospelého života. No umenie nie-len zachraňuje umelca v každom dieťati, ale rov-nako zachraňuje i dieťa v každom z nás.

• Z tvojich kníh - či pre dospelých, či pre de-ti -je zrejmé, že hľadanie istôt, harmónie, po-koja a lásky nespočíva v úniku do idealizova-ného, bezkoníliktného, ružového sveta. Je tutvojím motívom a zorným uhlom nevyhnutnáúprimnosť, skepsa alebo varovanie?

Pozri, pred každým z nás leží zvažujúci sasvah. Na slnečné stráne detstva nočný vietor do-náša chlad z temných údolí. Cesta nás vedie do-lu do hmly, medzi skaly, do tiesňavy, kde hučívečný prúd. Každé telo napokon zmizne v hlbi-ne. Všetci kráčame v ústrety slabosti, bolesti, sa-mote a smrti. Ak sa naša blaženosť nemôže zro-diť z bolesti, ak sa naša sila nemôže zrodiťz bezmocnosti, ak sa naša láska nemôže zrodiť zosamoty, ak sa náš život nemôže zrodiť zo smrti,niet pre nás nádeje. Všetko, čim potešujeme svo-je srdce, je len fatamorgána.

T. S. Eliot povedal, že najväčšou úlohou mo-derného človeka je spojiť dôslednú skepsu s naj-hlbšou vierou. To je aj moje vyznanie.

• Patríš k tým šťastným tvorcom, ktorí si sa-mi ilustrujú svoje knihy. Ako vyzerá tvoj dia-lóg spisovateľa a ilustrátora?

Jednou z tých niekoľkých výhod je, že si ne-musíme dohadovať schôdzku, aby sme dialógmohli viesť. Môj priateľ Julo Nagy, grafický de-signer, ktorý so mnou pracoval na Damianovej

PASTIRCAK 99 PAST1RCÄK

rieke, je totiž opačného názoru. Myslí si, že preknihu je lepšie, ak ju neilustruje autor. Prizvanýilustrátor vnesie do knihy svoj názor a rozšíri ju0 svoj uhol pohľadu. Autorovi hrozí, že bude vovýtvarnej forme iba opakovať to, čo už v knihepovedal. Vo všetkých troch knihách (Damianovarieka, Tehilim, Čintet) som sa snažil tomutoúskaliu vyhnúť. V Damianovej rieke som postu-poval metódou vytvárania paralelného sveta. Ilus-tráciami som priamo nezobrazoval výjavy z tex-tu, ale vytváral som nimi simultánny svet, akúsivoľnú meditáciu na atmosféru textu. To, že sa mipodarilo neopakovať kresbami napísané, sa po-tvrdilo hneď po vydaní knihy. Niektorí čitateliasa ma pýtali, prečo som také krehké rozprávkyvyzdobil takými desivými obrázkami.

Pri Čintete som sa rozhodol použiť odlišný prí-stup. Keďže samotný text je plný rôznych plánova skrytých odkazov, odvážil som sa text zobraziť.Použil som štyri rôzne typy ilustrácií. Jedným ty-pom sú celostránkové čiernobiele ilustrácie. Tieveristickým spôsobom zobrazujú výjav z textu.Druhým typom sú ilustrácie - priezory, umiest-nené na prázdnej stránke. Čitateľ sa nimi akokľúčovou dierkou díva na fragment rozprávko-vého deja. Tretím typom sú postavy vytrhnutéz krajiny, osadené v bielom priestore stránky.V štvrtom type som zobrazil Čintet ako hru; akú-si mapu na rozštvorčekovanom papieri, v ktorejsa otvárajú priehľady do rôznych svetov. Medzine patria aj štyri farebné celostránkové ilustrácie.

Nebol by som úprimný, keby som predstieral,že svoje knihy neilustrujem rád. Popri spomenu-tom nebezpečenstve je tu totiž aj nesporná výho-da, príležitosť vytvoriť kompaktné dielo, kde text1 ilustrácie hrajú rôzne časti tej istej partitúry.

• Vieš si svoje prozaické texty predstaviť akorozhlasové alebo filmové adaptácie?

Nebudem skrývať skutočnosť, že myšlienkaČintetu mala svoj začiatok u teba v kancelárii roz-hlasu. Čintet vznikol ako odpoveď na tvoj návrh,aby som napísal cyklus rozprávok pre rozhlas. Pr-vé časti rukopisu sme si spolu čítali. Ako Čintetrástol a stával sa tým nevyhnutným slovom vomne, nadobudol prevahu nad pôvodným záme-rom. Poddal som sa literárnemu inštinktu a od-bočil som od rozhlasu ku knihe.

Keď som kdesi na začiatku písania rozprávalo Čintete Marte Šimečkovej, pripadalo jej moje

rozprávanie ako scenár k filmu. (Po všetkom, čosa potom v Čintete stalo, by to bol dosť nákladnýfilm.)

Medzičasom som získal aj niekoľko novýchskúseností s dramatickým umením. Časť mojichMinimýtov istá študentka dramaturgie adaptova-la na divadelné predstavenie. Minulý rok som preJura Nvotu a Astorku preložil divadelnú hruVečierok od T. S. Eliota. Zúčastňoval som sa naprocese adaptácie od čítačiek až po premiéru.Vďaka tomu si dnes viem oveľa jasnejšie pred-staviť prácu na adaptácii textu pre rozhlas a mož-no i pre film.

S Čintetom by sme možno mohli urobiť, čosme pôvodne zamýšľali. Zostali by sme tak ver-ní prvotnej myšlienke.

• Otázka dvanásta je pre teba možno trochutuctová: veríš na osudovosť svojho mena, na„nomen omen"?

V zásade na osudovosť neverím. Verím v slo-bodnú vôľu, slobodnú vôľu Boha a slobodnú vôľučloveka. Dejiny sú nepredvídateľným stretnutímvôli, udalosti sú ich vyústením. Na druhej straneverím v silu mena. Mám rád nevšedné mená. Svo-je deti sme pomenovali Damian, Deborah, Jona-tan. Vyjadrili sme tým presvedčenie, že človek jejedinečný, i naše deti sú teda jedinečné a patriaim nevšedné mená.

Ak by som pripustil, že meno má predsa v se-be čosi osudové, našiel by som vo svojom menezaujímavé súvislosti. Napríklad, keď som bolv Anglicku, učil som priateľov zapamätať si mo-je meno pomocou slovnej hračky Pastirčák -Čzek (ček) pastor. Po rozpade Československa bysom sa možno mal premenovať na Pastirslováka.Krstné meno má pre mňa väčší význam. Odka-zuje na židovského učenca Daniela, ktorý svoj ži-vot prežil v babylonskom zajatí. Môžem ho po-važovať za svojho osobného patróna, inšpirovaťsa jeho životom. Daniel bol staroveký typ inte-lektuála - dokonale zvládol celú babylonskú uče-nosť, no pritom v polyteistickej kultúre zostal ver-ný jedinému Bohu. A to aj za cenu života. Jehoviera ovplyvnila i samotného kráľa Nabukadne-sara. Naše deti v kostole spievavajú pieseň „Skúsbyť ako Daniel". Skúšam.

Pripravila BEÁTA PANÄKOVÁ(2001)

PASTIRČÁK 100 PASTIRČÁK

Predsa len je aj dobro na sveteNielen jubilejný rozhovor so Stanislavom Šmatlákom

Bolo šťastím pre Pedagogickú fakultu UK v Bratislave, že Literárnovedný ústavSAV pred niekoľkými rokmi nepresvedčil STANISĹA VA ŠMATLÁKA, jedného zo svo-jich profilujúcich tvorcov, ie dôchodkový vek nieje pre vedca jeho energie žiadnymdôvodom na odchod do ústrania. Keby sa tak bolo stalo, Stanislav Smatlák by dnesnebol vysokoškolským učiteľom a jeho žiaci, budúci profesori slovenského jazykaa literatúry, by vari nikdy nespoznali, že prednášky z dejín literatúry môžu byť ajstrhujúcim zážitkom. Našťastie nestalo sa, a tak také významné životné jubileum,ako je sedemdesiat rokov, zastihne čoskoro PhDr. STANISLAVA ŠMATLÁKA, DrSc.,v plnej pracovnej aktivite.

• Ak hovorím o plnej pracovnej aktivite,mám na mysli skutočnosť, že nedopove-dúvaš už povedané, neskompletúvaš to, načo nebolo skôr času, ale rozpracúvaš novéprojekty. Nie je teda pre teba plytvanímdrahocenného času stáť za katedrou a re-produkovať svoje literárnovedné pozna-nie, hoci by si ho práve v tom čase moholďalej precizovať v pokojnom prostredísvojej pracovne?

Obávam sa, že je trocha zveličené hovoriťv súvislosti s mojím dneškom o rozpracúva-ní nejakých „nových projektov".Ved hej,chodia mi v poslednom čase po rozume ne-jaké nové témy, no netrúfam si povedať, žena nich pracujem dajako veľmi intenzívnea systematicky. Zdôvodniť by sa to dalo vše-lijako, pričom skutočnosti najbližšie by bolopriznať sa, že už jednoducho neviem praco-vať s takou uvzatou sústredenosťou ako vo-ľakedy, možno aj preto, že mám teraz oveľaskeptickejší názor na tzv. spoločenskúdôležitosť výsledkov svojej práce. Musím te-da podľa pravdy konštatovať, že ponuka pri-jať učiteľský úväzok na Pedagogickej fakul-te UK, ktorú som dostal koncom roku 1992,ma nevytrhla z nijakej bádateľskej sústrede-

nosti, ale skôr z penzistickej duševnej poho-dlnosti, ktorá sa mi začínala až nebezpečnepáčiť.

Čas strávený za katedrou preto rozhodnenepokladám za stratený, skôr naopak, je topre mňa akýsi už nečakaný čas „nájdený". Nooveľa dôležitejšie vari je, aby ho za užitočnestrávený pokladali moji poslucháči. Aby, na-príklad, na mne nikdy nezbadali, na čo somprišiel až teraz, doslova na svoje staré kole-ná: že totiž učiteľská práca je psychickyneporovnateľne náročnejšia, a teda i vyčer-pávajúcejšia než sústredené bádanie „v po-kojnom prostredí" pracovne. Preto sa terazpotichu kajám za každú krivdu, ktorej som sakedysi možno dopustil, keď som bol azda čolen na chvíľu náchylný pozerať sa na prácukolegov „učbárov" z vysokého koňa svojejakademickej „vedeckosti".

• Revue, pre ktorú si sa podvolil poskyt-núť rozhovor, sa zaoberá problematikouumenia pre deti. Keďže si jedným z malaliterárnych vedcov, ktorí nielen verbálnedeklarujú estetickú legitímnosť umeniapre deti, ale túto legitímnosť aj teoretickyzdôvodňujú, náš rozhovor sa, pochopiteľ-

SMATLAK 101 ŠMATLÁK

ne, bude dotýkať predovšetkým tejtoproblematiky. Nedá mi však, aby som sanezmienil aj o tvojich základných život-ných aktivitách, t. j. hlavne o reflektovanídejín slovenskej literatúry a jej výnimoč-ných autorských zjavov. Nerobím to lenz potreby akejsi kompletnosti. Práve ichpripomenutím chcem naznačiť, že ak ve-dec tvojho formátu sa na jednej strane za-oberá takými osobnosťami, akými boliHviezdoslav či Krasko, a takmer paralel-ne sleduje aj literatúru pre deti, potom nietdôvodu pochybovať o jej legitímnostiv štruktúre národnej kultúry. A teraz savráťme k našej téme. Z tvojej biografieviem, že v rokoch 1952-53 si bol redakto-rom vydavateľstva Smena, z ktorého poreorganizácii vzniklo Slovenské naklada-teľstvo detskej knihy, dnešné Mladé letá.Možno z tohto prvého, redakčného kon-taktu s knihou pre deti vyvodzovať tvoj bu-dúci a trvalý záujem o detskú literatúru?

Otázka ma priamo provokuje trocha si za-spomínať, čo s ohľadom na môj vek môže mibyť azda už povolené alebo aspoň tolerova-né. Chcel by som sa totiž zmieniť aj o tom,prečo a ako som sa roku 1952 ocitol v „mlá-dežníckom" vydavateľstve Smena.

Keď som sa v novembri 1951 vrátil zo zá-kladnej vojenskej služby a hlásil sa do za-mestnania na pracovisku, z ktorého som preddvoma rokmi narukoval, teda v Slovenskejakadémii vied a umení (SAVU), padol somešte do rúk hanzelovsko-buchlerovského ko-manda, ktoré práve v tom roku (po uväzneníLaca Novomeského) robilo v SAVU dôklad-nú kádrovú čistku. Bol som posledný na je-ho dlhom zozname, zrejme len preto, že si namňa títo hygienici zvláštneho razenia muse-li počkať, že ma jednoducho nemohli vyho-diť, kým som „slúžil vlasti" kdesi na Šuma-ve. Počkali si, a tak som sa - 26-ročný PhDr.a demobilizovaný Čatár v zálohe - ocitol do-slova na ulici, a to s odôvodnením, na ktorésom podnes nezabudol, pretože mi vtedyz „kompetentných" úst kádrovníka súdruhaBiichlera znelo obzvlášť pôvabne: „Keď steodchádzali na vojenčinu, mnoho ste toho ne-vedeli a za dva roky na vojne ste aj to málo

určite zabudli. Nemôžeme vás potrebovať."Skutočný (čiže „politický") dôvod môjhoprepustenia mi teda nepovedal, a ja som sanaň, držiac sa rady starších, radšej ani nepý-tal: mohol by som pritom prísť o akú-takúvýhodu svojej nevinnej, čiže hlúpej mla-dosti.

Vtedy mi jeden zo starších kolegov (tušímViktor Kochol) dal informáciu, ktorá sa uká-zala neobyčajne cennou: v novom vydava-teľstve Smena, kde vychádzajú knižky premládež, vraj hľadajú odborne pripravenéhoredaktora na vydávanie diel slovenských kla-sikov. A tak som sa pred Vianocami 1951 vy-bral do budovy bratislavskej Ymky, kde malvtedy kanceláriu šéfredaktor Smeny (vyda-vateľstva) Laco Kyseľ. Ten mi potvrdil, že na-ozaj chcú vydávať slovenských klasikov v či-tateľskej adjustácii pre mládež, že na topotrebujú ešte jedného človeka a že ak mámzáujem o túto prácu, aby som sa dostavil hneďpo Novom roku, 2. januára 1952, do vyda-vateľstva, ale už nie do Ymky, lež na Šolté-sovú č. 2, kam sa vydavateľstvo medzitýmpresťahuje. Pripomínam, že sme sa videliprvý raz v živote, že pred týmto rozhovoromLaco Kyseľ sotva vedel čosi o mojej exis-tencii, a tak jeho rýchle a jednoznačné roz-hodnutie, že ma berie, mi pripadalo akoneskutočné a neuveriteľné. Po Novom rokusa však potvrdilo ako skutočné a platné: ofi-ciálne ma prijala riaditeľka vydavateľstva Lý-dia Kyseľová, pridelili mi miestnosť a pra-covný stôl, ba aj úlohu pripraviť rozsiahlyvýber pre mládež z P. O. Hviezdoslava a zo-známili ma s mojimi najbližšími redakčnýmikolegyňami, čerstvými absolventkami Filo-zofickej fakulty: tá, čo mala zostaviť výberz Janka Jesenského, bola Hanka Strýčková(teraz Ferkova), ktorú som trocha poznal užz fakulty, a druhá, ktorej pridelili výber z J.G. Tajovského, bola Elena Mančíková; túsom z fakulty síce nepoznal, ale o rok neskôrsa stala mojou manželkou. Ako vidíš, onáčistka, ktorá ma po prvý raz koncom roku1951 vyhnala z Akadémie, poriadne zasiah-la do môjho života. Pritom mi dodnes nejdedo hlavy, ako ma mohli tí Kyseľovci zobraťza redaktora len tak, akoby mirnix-dirnix, bez

SMATLÄK 102 SMATLÄK

akýchkoľvek kádrovačiek, dotazníkov, živo-topisov atď. v čase, keď sa všade naokolo a vosfére kultúry obzvlášť - kádrovalo ostošesť.Nech im je zem slovenská ľahká, boli to oba-ja vzácni, charakterovo rýdzi ľudia.

Keď teda všemocná pani Náhoda zariadi-la, že som sa ocitol uprostred ľudí, pripravu-júcich a vydávajúcich knihy pre deti a mlá-dež, je vari pochopiteľné, že som medzi niminemohol hrať iba svoju rolu „odborníka" naklasiku, ale že som sa musel postupne stáleväčšmi zaujímať aj o problematiku súčasnej,čiže v tom čase vznikajúcej detskej literatú-ry. Podstatne k tomu prispela moja účasť nadvoch letných školeniach autorov píšucichpre deti a mládež v budmerickom Domoveslovenských spisovateľov (1952 a 1953), kdesom sa zoznámnil vari so všetkými, čo malivtedy aké-také meno v tejto literárnej branži(ba aj s istou autorsko-redaktorskou vzorkouz Prahy), no najmä som osobne poznal auto-rov, ktorých mená mi boli známe už dávno,ešte z repertoáru môjho chlapčenského číta-nia knižiek alebo Slniečka, či Priateľa dietok:Ľudo Ondrejov, Jozef Horák, Hana Grego-rova, Dominik Štubňa-Zámostský, Ján Do-masta atd. (Dokonca raz prišiel medzi nás nakrátku besedu aj sám Fraňo Kráľ.) Iste somto už niekde uvádzal, no poviem to ešte razaj tu: práve na prvom z týchto „školení" namňa veľmi zapôsobila prednáška brnenskéhoFrantiška Tenčíka, ktorý rozborom a výkla-dom nejakých konkrétnych diel dokazoval,že aj text určený detskému príjemcovi je no-siteľom estetickej funkcie a že je preto právez tohto hľadiska špecificky literárne tvarova-ný. (To znelo môjmu uchu, školenému na li-terárnovednom štrukturalizme, veľmi sym-paticky.)

Aby som však uzavrel toto rozpamätáva-nie, ktoré sa mi roztiahlo väčšmi, než sompredpokladal: mal som naozaj dosť dôvodovzostať verný detskej literatúre aj potom, keďma v polovici roku 1953 opäť brali do Aka-démie, nie však už do SAVU, ale do Ústavuslovenskej literatúry SAV, a ked ma riaditeľ-ka SNDK Lýdia Kyseľová prepúšťala s rov-nakou veľkorysosťou, s akou ma pred pol-druha rokom prijímala. Usiloval som sa teda

zaslúžiť si túto veľkorysosť aspoň tým, že soms vydavateľstvom, ktorému Lýdia Kyseľovávenovala celý svoj život, úzko spolupracoval(nielen autorsky, ale aj ako člen edičnej ra-dy) dlhé, dlhé roky (viac ako tri desaťročia).Pravdaže, určite aj preto, že ma oblasť det-skej literatúry zaujala i z literárnovednéhohľadiska.

• Roku 1953 si v Literárnovednom zbor-níku publikoval štúdiu o KukučínovýchMladých letách. Toto jedinečné dielo slo-venského literárneho realizmu nebolo in-tencionálnou lektúrou pre deti a mládež,a napriek tomu významnou mierou - ajkeď nepriamo - zasiahlo do vývinu zá-mernej tvorby pre deti a mládež. Svojouumeleckou architektonikou motívu mla-dosti a jej poetickosti vytváralo totiž opo-zitum voči dobovej nepríťažlivej, pretožementorujúcej beletristike pre deti, a týmpredznačovalo budúci nástup jej estetic-kého typu. Vstúpilo toto dielo nejakýmspôsobom aj do tvojho prebúdzajúceho sazáujmu o tvorbu pre deti a mládež? Berúc

ŠMATLÁK 103 SMATLÁK

na vedomie názov tvojej eseje Od poéziedetstva k poézii pre deti, publikovanejv knihe Básnik a dieťa, myslím si, že áno(v ňom je totiž metaforicky vyjadrený vý-vinový oblúk slovenskej umeleckej detskejbeletristiky), aj tak však prosím o tvoju od-poveď.

Kukučínove Mladé letá som čitateľsky za-žil ešte ako malý gymnazista (ako sekundánči tercián), vtedy, keď som z rodinnej kniž-nice vyťahoval jeden po druhom zväzky „zo-braných diel" Vajanského alebo divadelnýchhier a próz Ferka Urbánka. Zrejme ma aj priKukučínovej novele najväčšmi zaujal jejjemný erotizmus, vyjadrený motívom súpe-renia dvoch šuhajov o jednu dievčinu. Po ro-koch som sa k nej vrátil, prirodzene, z cel-kom iných dôvodov, totiž v rámci onohovyhľadávania textov slovenskej klasiky vhod-ných na vydanie v „mládežníckom" vydava-teľstve. Kukučínove Mladé letá sa tu priamoponúkali, preto sme ich aj vydali (s mojímdoslovom a s ilustráciami, ak sa nemýlim,Štefana Cpina). Pravdaže, mali sme pritomna mysli aj akýsi konfrontačný efekt tohtovydania vo vzťahu k pôvodnej, vtedy vzni-kajúcej detskej literatúre, v ktorej ešte stáleprevládal priamočiary didaktizmus a neraz ajprimitívne socrealistické ideologizovanie.V klasike sme teda chceli vidieť aj povolenúprotilátku na tvrdo znormovaný schematiz-mus literatúry z prvej polovice päťdesiatychrokov. Dúfali sme, že si aj autori „socialis-tickej" orientácie všimnú, s akou mierou„umeleckého majstrovstva" (čo bol dobovoobľúbený termín) napríklad Martin Kukučínspracúva motívy, ktoré by mohli určite zau-jímať aj ich ako literárnych tvorcov (kon-krétne práve vzťahy medzi tromi mladýmiprotagonistami Mladých liet), že sa tedamôžu čomusi užitočnému priamo priučiťu klasikov, dokonca aj našich, slovenských.Zdá sa mi, že moja štúdia o Mladých letáchvznikla do istej miery z takého zámeru, pre-tože - ako sa pamätám -jej prvý variant somčítal na zasadnutí Kruhu detských autorov priZväze slovenských spisovateľov. Otázkuo vzťahu medzi detstvom ako literárnym mo-tívom a dieťaťom ako adresátom literárneho

textu som si vtedy ešte teoreticky neformu-loval; no možno som ju už začal pociťovaťintuitívne.

• Tvoja kniha esejí o detskej poézii Bás-nik a dieťa (1963) bola pozoruhodná z via-cerých aspektov. Predovšetkým potvrdilafakt, ktorý síce v literárnej praxi bol zná-my už od 30. rokov nášho storočia, keďzáujem o tvorbu pre deti prejavili J. C.Hronský, M. Rázus, Ľ. Ondrejov, F. Kráľa J. Bodenek, totiž, že umelecká detská be-letristika je súčasťou národnej kultúry, noteória tzv. veľkej literatúry ho naďalej pre-hliadala, súčasne sa však stala erbovouknihou modernej detskej poézie. Mohol bysi pri tejto príležitosti zrekapitulovať zá-kladné znaky básnickej moderny pre detitak, ako si k nim dospel vo svojich esejach?

Ak ma po toľkých rokoch neklame pamäť,koncepčne ústrednou staťou knižky chcelabyť esej, ktorej celý názov znie „Básnika dieťa alebo o lyrickom subjekte v detskejpoézii". Vychádzal som tu z predpokladu, žeexistuje kultúrnopsychologická reciprocita,čiže istá rovnoprávnosť vo vzťahu medzi bás-nikom a dieťaťom, ktoré nie je iba prostýmadresátom jeho veršov, ale ich inšpirátoroma cez prítomnosť detstva v básnikovi (dospe-lom človeku) vlastne aj ich spolutvorcom. Is-teže, z takejto inšpirácie môžu vzniknúť krás-ne verše o detstve, no detskému príjemcovineprístupné. Aby sa mohli stať veršami „predeti", to si vyžaduje od autora schopnosť nad-viazať rovnocenný dialóg s konkrétnym reál-ne existujúcim dieťaťom, pričom dôraz je prá-ve na rovnocennosti či rovnoprávnosti obochúčastníkov tohto dialógu: dieťa sa v ňom ne-chápe ako nejaký nehotový menej-človek,ktorého treba ustavične vychovávať a na člo-veka dotvárať, ale ako plnoprávny človek(ľudská bytosť) v ranom štádiu svojej indivi-duálnej existencie, v štádiu neopakovateľ-nom, a preto tým vzácnejšom. Básnik (do-spelý) sa teda nemá správať voči nemu akok nejakej prázdnej nádobe, do ktorej trebaznovu a znovu pchať „dospelácke" múdros-ti, ani ako k milému hlupáčikovi, s ktorým samôže rozprávať akousi infantilnou žvatlani-

SMATLÁK 104 SMATLÁK

ňou, ale má ho brať ako partnera, od ktoréhosa i on dospelý, môže všeličo naučiť (mám namysli ono „poučení synovské", ktoré možnonájsť v Halasovej poézii). Asi takto som do-šiel k záveru, že predpokladom dobrej, ume-lecky naozaj hodnotnej poézie pre deti je aká-si „dvojjedinosť" alebo dialektická jednotaautorského subjektu a subjektu detského hr-dinu, pretože práve schopnosť dosiahnuť ta-kúto jednotu určuje charakter básnikovho es-tetického vzťahu ku skutočnosti v tejtooblasti tvorby.

Prirodzene, tieto teoretické konštrukcie byzostali trčať v literárnom vzduchoprázdne,keby neboli bývali v súlade s novými pro-gresívnymi tendenciami, ktoré sa začali pre-sadzovať v našej tvorbe pre deti na prelomepäťdesiatych a šesťdesiatych rokov, pokiaľide o poéziu, teda s feldekovským a válkov-ským typom detskej básne. (No i JarunkovejHrdinský zápisník či Blažkovej Ohňostrojpre deduška sa tvorili na príbuzné naladenejautorskej vlne.) Pravda, zošrotovanie kniž-ného vydania Feldekovej Hry pre tvojemodré oči dosvedčuje, že tieto zdravé ume-lecké úsilia narážali na mocenskú bariérudogmatickej kultúrnej politiky, a tak aj teo-retická reflexia, ktorá s nimi súznela, muse-la sa stávať do istej miery polemickou, aj keďs onými dogmatickými excesmi priamo ne-polemizovala.

• V záverečnej poznámke k svojim refle-xiám si sa zriekol obligátneho záveru. Do-spel si totiž k názoru, že vo svojom uvažo-vaní by si mal pokračovať, aby sa prvotnéohmatavanie neznámeho terénu čím skôrpremenilo na jeho prehlbenejšie poznanie.Toto tvoje predsavzatie nezostalo nenapl-nenou túžbou, ale nadobudlo reálnu po-dobu druhým vydaním, ktoré si rozšírilo štyri nové úvahy. V dvoch z nich - o Fel-dekovej a Válkovej tvorbe pre deti - sivskutku pokračoval v prehlbovaní pozna-nia modernej detskej poézie, v tretej sivšak interpretoval Šikulovu prozaickútvorbu pre deti. Čo bolo dôvodom, že z do-bových prozaikov pre deti a mládež si dosvojho súboru esejí zaradil práve jeho?

„Šikulovské variácie" som napísal v šesť-desiatych rokoch a vtedy boli aj uverejnené(Romboid, 1967). Vznikli bezprostredne podvplyvom skvelého čitateľského zážitku, akýmne dospelému, poskytla Šikulova knižkaPrázdniny so strýcom Rafaelom. Cez ňu somsa tu pokúsil vniknúť do osobitého sveta Ši-kulovej prózy vôbec, do ľudského zmyslua estetického princípu jeho epického rozprá-vačstva. Zistil som pritom, že Vinco Šikulatvorí s dušou básnika, hoci píše prózu. Pretokeď som pripravoval druhé vydanie knižkyBásnik a dieťa (1976), šikulovskú esej somdoň zaradil bez akéhokoľvek zaváhania, čizapadne do mojej básnickej spoločnosti. Na-pokon, že do nej patrí, potvrdil sám Šikula,keď o nejaký čas neskôr vydal svoju prvúknižku veršovaných básní a o ďalší čas ajknižku druhú.

• Podtitul Šikulovských variácií znie Akovznikajú rozprávky? Pojem rozprávka jev tomto prípade skôr metaforickým vy-jadrením spontánneho Šikulovho rozprá-vačstva, než označením dominantnéhožánru ľudovej slovesnosti a detskej litera-túry vôbec. Tentoraz by som však rád za-viedol reč na ňu, na klasickú ľudovú roz-právku. Nie, nepoložím ti tradičnú otázku,čo znamená pre teba rozprávka. Skôr bysom ťa chcel vyprovokovať ku krátkej úva-he, či tento literárny žáner so svojou ilu-zívnou absolutizáciou etického ideálu máešte opodstatnenie vo svete, v ktorom sadieťa a mladý človek dennodenne presvied-ča, že s víťazstvom dobra nad zlom je toúplne inak než v rozprávke.

Tvoja formulácia otázky (resp. problému)implikuje vlastne aj odpoveď. Samozrejmekladnú, v tom zmysle teda, že rozprávka „sosvojou iluzívnou absolutizáciou etickéhoideálu" má stále opodstatnenie aj v dnešnomsvete, „v ktorom sa dieťa a mladý človek den-nodenne presviedča, že s víťazstvom dobranad zlom je to úplne inak než v rozprávke".Ja s takouto odpoveďou súhlasím, lebo aj akoliterárny historik som presvedčený, že ľudovározprávka vznikla práve preto, že jej tvorcasa „dennodenne" presviedčal, ako v reálnom

ŠMATLÁK 105 SMATLÁK

svete nie dobro nad zlom, ale zlo nad dob-rom má prevahu. A možno na protest proti ta-kejto empirickej „pravde" stvoril si iluzívnysvet rozprávkový, v ktorom našli primeranémiesto tie hodnoty - pravda, dobro, krása -čo mu v skutočnom svete chýbali.

Ostatne, neviem si spomenúť na takú epo-chu v dejinách ľudstva, v ktorej by dobro vi-diteľne dominovalo nad zlom. Tým, pravda,nechcem povedať, že dobro v dejinách vôbecnejestvuje, ale iba to, že sa v nich správa ako-si skromnejšie než zlo, že sa nevytŕča na očiv palcových titulkoch novín a že si ho pretotzv. mienkotvorci a po nich aj historiograf!menej všímajú, lebo im pripadá menej zaují-mavé než to zlo. A tak práve ľudová roz-právka možno plní aj skromné, no ušľachtiléposlanie upozorňovať, že predsa len je aj dob-ro na svete. Aj keď ju dnes iné, oveľa agre-sívnejšie typy „rozprávkovosti" zaháňajúkamsi do kúta, chcel by som veriť, že to au-tentická rozprávka prežije.

• Po vyjdení doplneného vydania esejíBásnik a dieťa roku 1976 si viac-menejz priestoru detskej literatúry odišiel. Du-chovne si v ňom, pochopiteľne, zostal prí-tomný naďalej, pretože tvoje reflexie sastali všeobecne uznanými závermi o mo-dernej literatúre pre deti a ako také prešliaj do stredoškolských a vysokoškolskýchučebníc detskej literatúry. V ďalších úva-hách a analýzach si však už nepokračoval,hoci mladšia generácia autorov tzv. det-ského aspektu (Dušek, Hevier, Moravčík,Uličiansky) pokračovala v intenciách tvoj-ho ideálu moderného tvorcu pre deti. As-poň kontúrovito, čo súdiš o tvorbe týchtodnes už reprezentatívnych tvorcoch det-skej literatúry, v čom sú podľa teba ichprednosti, resp. podlžnosti voči literatúrea detskému čitateľovi?

Áno, máš pravdu, v sedemdesiatych ro-koch som sa akosi vytratil z územia detskejliteratúry. V tejto súvislosti by som však chcelpripomenúť, že mojím posledným činom tunebolo ani tak rozšírené druhé vydanie kniž-ky Básnik a dieťa, ako skôr pred ním pokuszaložiť vo vydavateľstve Slovenský spisova-

teľ osobitnú edíciu (tuším sa volala Kruhy),v ktorej by vychádzali najpozoruhodnejšietexty slovenskej detskej literatúry, ale v edič-nej adjustácii pre dospelých čitateľov. (Napr.v každom zväzku mal byť pomerne obsažnýliterárnokritický doslov.) Z čisto teoretickéhohľadiska to bol možno projekt celkom zaují-mavý - mal dokumentovať platnosť tézy o es-tetickej integrovanosti literatúry „pre deti"a literatúry „pre dospelých" - ale z praktic-kej stránky zrejme nedotiahnutý, ba vlastneneúspešný: edícia neslávne zanikla po vyda-ní troch zväzkov. (Boli to výbery z detskejpoézie M. Válka a L. Feldeka a knižka po-ľovníckych próz R. Mórica.) Tento neúspechdozaista nebol ani hlavnou, ani jedinou príči-nou môjho „odmlčania sa" na poli detskej li-teratúry, i keď musím priznať, že ma dosťdrasticky donútil prehodnotiť utopickú pred-stavu, že by sa najlepšie diela pôvodnej tvor-by pre deti mohli stať predmetom maso-vejšieho čitateľského záujmu aj u dospelých.

Neobralo ma to však o intímne osobnúnáklonnosť k detskej poézii, či už veršova-nej, alebo sformovanej do prozaického tex-tu. A tak som aspoň ako čitateľ sledoval ajtvorbu tebou spomenutých nových autorova mal tichú radosť z toho, že tak prirodzenea bez obáv vstupujú do estetického priestorudetskej literatúry, že sa v ňom pohybujú sosamozrejmosťou individuálneho umeleckéhogesta, rešpektujúc reciprocitu dialógu s det-ským adresátom, no nevzdávajúc sa „ktorej-koľvek z ďalekonosných zbraní poézie", abysom použil výraz z dávneho Feldekovho„manifestu" z roku 1958. Nateraz mi teda do-voľ iba konštatovať, že je dobré, ak naša det-ská literatúra takýchto autorov má (a k me-novaným by som pripojil aj o voľačostaršieho Mariána Kováčika, ktorého Vrabe-ceda mi nie tak dávno spôsobila naozajstnéčitateľské potešenie), no že by bolo ešte lep-šie, keby nemuseli zostať poslednými mohy-kánmi, stelesňujúcimi existenciu naozaj-stného slovesného umenia adresovanéhoslovenským deťom.

• Po celý svoj vedecký život si sa usilovalpresadzovať a interpretovať umelecké

ŠMATLÁK 106 SMATLÄK

hodnoty ako prejav najvnútornejšej du-chovnej aktivity človeka. Čas, ktorý žije-me, nereštituuje však len majetky, ale ajpseudohodnoty, nekultúru, ošiaľ za mocoua peniazmi, úpadok mravov a ideálov, ako-by povedal tvoj básnik. Ako prijímaš ten-to deprimujúci fakt, resp. ako z pohľadusvojej sedemdesiatročnej životnej skúse-nosti vidíš jeho prognózu?

Určite mieriš na očividnú a takmer všade-prítomnú skutočnosť, že keď sme sa po de-saťročiach izolácie konečne otvorili voči tzv.slobodnému svetu, do valila sa nám sem aj ob-rovská záplava nekultúrneho braku, ktorémusa v podmienkach liberalizovaného trhu vša-de dobre darí. Povedal by som, že aj tým pla-tíme za naše oslobodenie z klietky totalityakúsi daň z pridanej nehodnoty a že nás pre-kvapuje, ba zaráža jej výška. Uznávam, žedo stavu ohrozenia sa tu dostáva najmä det-ský konzument, o to väčšmi, že spolu s ma-sovým rozmachom tzv. počítačovej gramot-nosti práve jeho začína ohrozovať ajnebezpečenstvo čitateľskej negramotnosti.Veru neviem, čo by sa tu dalo naprognózo-vať a čo by mi pritom mohla pomôcť mojahoci aj už sedemdesiatročná prítomnosť natomto svete. Azda mi zostáva iba vysloviťvieru, že ak sme tu prežili ničivé nájazdy Ta-tárov, Turkov a iných pohrôm, prežijeme ajtento nájazd nekultúrneho braku, tento „ošiaľza mocou a peniazmi", ako vravíš. Napokon,nieje až taký naivný predpoklad, že čím rých-lejšie, dravšie a bezohľadnejšie sa bude u náskonštituovať spoločensky úzka vrstva super-bohatých - ktorí by sa údajne mali podeliťo svoje bohatstvo s ostatnými „blížnymi", noktorí to sotva urobia len a len z čírej „lásky"k nim - tým väčšmi sa bude udržiavať pri ži-vote aj myšlienka na akúsi sociálnu spravod-livosť či aspoň rovnovážnosť, teda aj ideálspoločenského dobra. A bude sa začínať za-se odtiaľ, z toho bodu nášho „historického vý-vinu", kde sme od tohto ideálu zabočili nacestu reštitúcie „nielen majetkov, ale aj pseu-dohodnôt".

• Keď som už spomenul tvoju životnú skú-senosť, pokús sa, prosím, na záver nášho

rozhovoru byť osobným. Premietni si svojživot, svoje túžby a ich výsledky, výhry ajomyly, pokús sa sformulovať životnú filo-zofiu človeka, ktorý interpretujúc jednusféru národnej kultúry, stal sa sám jejsúčasťou.

Obávam sa, že neviem vyhovieť tejto tvo-jej žiadosti, že jednoducho nie som schopnýv tejto chvíli premietnuť si celý svoj životi s jeho „výhrami a omylmi" a zovrieť to donejakej zmysluplnej „filozofickej" skratky.Chceš, aby som bol celkom „osobný", čižemaximálne úprimný, a tak sa ti musím pri-znať, že pri úvahách nad sebou samým mav posledných rokoch zalieva najmä pocittrápnosti, až akejsi čudnej hanby nad tým, žesom musel prežívať svoj život v druhej, tre-tej a štvrtej štvrtine 20. storočia a že som honedokázal prežiť tak, aby som sa v mlyne je-ho každodennosti (kde sa mlela múka z do-vozu) sám nezamúčil. A tohto pocitu ma ne-zbavuje ani to, že vidím, ako rýchlo sa mnohímoji rovesníci alebo aj vekom mladší, no tiežuž nemladí súčasníci naučili tváriť, že onivlastne do toho mlyna ani nechodili, takže súdnes čistí ako anjeli. Hoci sa usilujem po-chopiť aj takýto samoobslužný spôsob ex-kulpovania sa, ja sám ho nedokážem použiť.Preto by som bol momentálne náchylný po-vedať, že celý môj život a všetka moja práca,to bol jeden veľký a trápny omyl, ale nepo-viem to, pretože ani toto by asi nebola cel-kom pravda (a nebolo by to ani absolútneúprimné). Neviem, koľko času je ešte predomnou, no v každom prípade už neveľa, a janaozaj pociťujem aj potrebu urobiť si aký-ta-ký poriadok vo vlastných veciach, najmäsmerom do minulosti. Nie však kvôli inýmľuďom, ale kvôli sebe samému, pre uspoko-jenie vlastnej poriadkumilovnosti, vychádza-júc pritom z presvedčenia, že človek by ne-mal byť samému sebe ani verejnýmžalobcom, ani obhajcom. Tieto služby mupredsa poskytnú tí druhí, prirodzene, len vte-dy, ak im ten človek a výsledky jeho život-ných námah budú stáť za to.

Pripravil ONDREJ SLIACKY(1995)

SMATLÁK 107 SMATLÄK

OBSAH

ÚVODOM

LUBOMlR FELDEKRozhovor na dialku a na jednu noc, keďnikto nezabúcha / l

KLÁRA JARUNKOVÁJediná a jedinečná / 11

MÁRIA ĎURlČKOVÁPrísady ľudskosti / 16

VINCENT ŠIKULAZavše radosť z plavby, zavše clivota 111

JÁN NAVRÁTILKlimatizácia v slovenskej rakete / 26

VLADIMÍR FERKOSlovensko, moja láska / 31

PAVLA KOVÁČOVASú hodnoty, ktoré sa dospievanímufúlajú / 38

LIBUŠA FRIEDOVÁObčas si odskočím do detstva / 42

PETER GLOCKOPríbehy vynosené v plecniaku / 46

DUŠAN DUŠEKHádam na tú strechu ešte vy leziem / 51

ŠTEFAN MORAVČÍKDvíhať deti k slnku / 55

JÁN MILČÁKChcel by som stretnúť človeka,ktorý našiel šťastie / 60

DANIEL HEVIERRaz ma tie knižky zabijú... / 64

JÁN ULIČIANSKYNajskôr si nazbieram mušličky / 71

ANTON MARECHory, moja láska i moja pravda /78

JANA BODNÁROVÁKto sa bojí, nech ide do lesa / 82

VILIAM KLIMÁČEKFantómový portrét / 87

DANIEL PASTIRČÁKO viere a skepse / 94

STANISLAV SMATLÁKPredsa len je aj dobro na svete / 101

Šéfredaktor ONDREJ SLIACKYRevue Bibiána, orgán Slovenskej sekcie IBBY, vydáva BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti.Adresa redakcie: BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti. Panská 41, 815 39 Bratislava,tel. 07/54 43 13 14.

Rozširuje a objednávky prijíma distribučná firma ARES, s.r.o., Banšelova 4, 821 04 Bratislava,tel. 07/43 41 46 65Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt č. J-243/94-P zo dňa 21.1. 1994.

MK SR 2139/99I. str. obálky: Albín Brunovský: L. Feldek/Zelená kniha rozprávok.IV. str. obálky: Dušan Kállay: L. Carroll /Alica v krajine zázrakov.

Autorom foloportrétov L. Feldeka, P, Glocka, D. Hevieru a V. Klimáčka je Antom Fiala.

ISSN 1335-7263

SUMMARY

Eight years of publishing Bibiána, a review onart fór children and youth, gave rise to a serieš ofinterviews in which the authors of literatúre fór chil-dren and youth háve presented their conception ofcreation fór children and at the samé time hávedisclosed a sequence of interesting realities fromtheir lives. First of all, thanks to the literary publi-cist Kvetá Slobodníkova, who has prepared thedominánt part of the interviews, a person showinginterest in children's literatúre could háve got toknow the authors writing fór children more fami-liarly, and could háve penetrated into the nátureof their writings. From the standpoint of the con-ception of the interviews this could háve happe-ned due to Kvetá Slobodnikova's ability to use herown experience in the interviews with the authors.This way she has managed to make a human por-trait of individual writers. Social and study needsand also quality of this genre decided that the pre-sent issue has been composed only of these in-terviews. So asto make a relative complex collec-tion, the editorial staff inserted the followinginterviews into those prepared by Kvetá Slobod-níkova: the interview of Viera Zemberová withAnton Marec, of Peter Milčák with his father JánMilčák and the interviews of Ondrej Sliacky withKlára Jarunková and Stanislav Šmatlák. All the in-terviews contain a complete book bibliography andtherefore this issue can serve as an important so-urce fór university students studying children's li-teratúre. The individual interviews háve beenarranged according to the participation of the aut-hors in the literary development. The structure ofthis issue is an imitation of the development. Thestructure of this issue is an imitation of the deve-lopment of the Slovák children's literatúre from thebeginning of 60s of 20th Century to the presenttimes. From this aspect it is natural that the issuebegins with the interview with Ľubomír Feldek, whostarted the periód of modern children's literatúreat the end of 50s of 20th Century when he pub-lished his poetic composition of a cult, entitledA Play Fór Your Blue Eyes. The particular hint atthe mentioned periód belongs to the most intere-sting parts of the interview. Klára Jarunková be-longs to the legends of modern Slovák child-ren's literatúre. Her writings, especially the prosesA Brother Of The Discreet Wolf and A Tramp be-long to the most frequently translated books of Slo-vák writers. In the interview Ingrediences Of Hu-manity the writer Mária Ďuríčková says about herrespect to folk verbal art. According to Ďuríčkováa folk fairy-tale and a legend áre the phenomenainfluencing the development of ethic and aesthe-

tic consciousness of a child. In the interview na-med Now And Then Pleasure, Now and Then Me-lancholy, oné of the most enticing_ story tellers ofmodern Slovák literatúre Vincent Sikula mentionshis attitude to children's literatúre, speaks aboutincentives leading him to writing his permanentlytopical literary works. The interview Airconditio-ning In A Slovák Racket is an invitation to creati-ve world of Ján Navrátil, the author of many poeticand prosaic books. In the interview Slovakia, MyLove, the writer and publicist Vladimír Ferko con-fesses his love to his country, to its history and cul-ture. His local national history works belong to themost successful ones of their genre. The interviewnamed l Will Possibly Still Climb That Roof intro-duces Dušan Dušek, a writer and film scriptwriterfór whom childhood and chilďs optics appears tobé the basic theme and method of creation. "l donôt avoid conflicts", D. Dušek says in the interview,"but especially in my books fór children l hávealways tried, in a humorous way, to achieve a kindof contentment or at least a little bit of hope". Inthe interview The Stories Carried Up In A Ruck-sack áre presented opinions of Peter Glocko, a li-teary folklorist, but also the author of successfuladventurous and historical proses, in which heenriched the entertaining component with cogniti-ve aspect. Štefan Moravčík belongs to the ling-uistic virtuosi of the contemporary children's liter-atúre. By means of a language game he influencespatriotic consciousness of a child and stimulateshis/her imagination. In the interview In The FirstPlače l will Gather Little Shells, Ján Uličiansky, wri-ter and president of the Slovák IBBy section intro-duces his literary, dramaturgical and pedagogicalactivities. He also tells about his childhood whichinspired him to write his successful debut AdelkaZvončeková. In the interview Once l will Bé KilledBy Those Books, the most prolific author of con-temporary Slovák children's literatúre DanielHevier says about his writings, and also aboutother activities aimed at spreading reading amongchildren. The newest literatúre is represented bya writer and priest Daniel Pastirčák. He was inter-viewed by a rádio dramaturgist Beáta Panáková,who had focused on discovering spirituál dimen-sion of the author's works. The final interview ofthe collection presents literary critical and es-sayistic writings of the eminent literary scientistStanislav Šmatlák, who analysed the náture ofmodern Slovák literatúre fór children in his workA Poet And A Child.

Prel. J. Zlatošová

ISSN 1335-7263

^^ f?\