Radošinské naivné divadlo

"Divadlo mi dalo zmysel života i veľa pekných ľudských príležitostí a spochybnilo naivnú ilúziu, že divadlom možno meniť svet," hovorí dramatik, textár, scenárista, herec a režisér Stanislav Štepka, ktorý Radošinské naivné divadlo založil.

Niečo z rokov minulých, ako to bolo, ako to malo byť a

ako to nakoniec dopadlo

Dedinka v údolí, občanov dvetisíc, kostol, tri jazierka a priamo v strede dediny nevídaná okresná rarita – futbalové ihrisko s drevenou ohradou, a kúsok od ihriska kultúrny dom. Píše sa rok 1963, už rok filmový svet vzrušuje smrť legendárnej Marilyn, ale už len chvíľu bude žiť prezident Kennedy, a u nás a na blízkom okolí sa štátnici z Východu stále bozkávajú na tri vrhy, veď pred tromi rokmi v tejto malej krajine na papieri a v ústave zvíťazil socializmus, čo aj na porazenej krajine tuším vidno: všade vládne päťročný plán a nezničiteľný tesil, a Havana je pre nás oveľa bližšie ako Michalovce, divadlá zívajú ušľachtilou nudou... a Semafor je až v Prahe, Slovenské pohľady uverejňujú na pokračovanie Solženicynovu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča a na moskovskom filmovom festivale víťazí slávna Felliniho Spoveď 8 a pol, a každý piatok už od obeda sa všade u nás trpezlivo čaká v rade na mäso na nedeľu a do polí sa na jar stále vychádza s motykami, svet zamdlieva pri Beatles a Reale Madrid, a tu sa zatiaľ iba veľmi nesmelo a opatrne šepká o prvých politických rehabilitáciách a básnikovi Novomeskom. A uzávery komunistických zjazdov od Moskvy po Bratislavu sú poslušnému ľudu stále pokynom i povelom, veď čo - pivo stojí korunu päťdesiat a liter vína trinásť, ženám sme dali prácu na tri smeny a k panelákom postavili jasle, a tí, čo budú nadmieru dobrí a najmä poslušní, môžu sa raz dostať za to aj do Bulharska, a tie zvyšné slovenské vrstvy sa pekne po starom cez dovolenky zídu v dedinách pri stavbách domov.

Začiatky

Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to,že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu!Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom,jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni...

Stanislav Štepka a Milan Markovičzakladatelia

RND – vznik 1963 v Radošine Dedinský ochotnícky súbor Od r. 1970 – v Bratislave ako profesionálne divadelné teleso Naďalej zdanie ochotníckeho, neškoleného, ľudového súboru je symbolom neopakovateľného, nevšedného, múdreho a taktiež

aj neuveriteľne láskavého humoru Repertoár – výlučne hry S. Štepku (umelecký šéf skupiny)

Charakter tvorby Originálny humor Útočná satira – nastavuje spoločnosti krivé zrkadlo Terčom sú ľudské slabosti a neresti, tzv. národná mentalita,

konzumný spôsob života, vytváranie falošných mýtov a idolov Paródia – pokrivený obraz ľudí a súčasnosti Groteskná nadsádzka, hyperbola, karikatúra Využitie dedinského dialektu (z okolia Trnavy) Zmes mestského žargónu a umeleckého, knižného štýlu Montáže scénok, vtipných komentárov a pesničiek Voľnosť hercov na improvizáciu a vsuvky Protagonisti – drobní hrdinovia, svet vnímajú detsky priamym

spôsobom. Ich naivnosť nie je hlúpa, ale je to ľudová múdrosť prefíkaných šašov a klaunov (blízke talianskej komédii dell´arte)

Pre všetky svoje hry píše aj texty piesní.

Hry

Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z

Jááánošííík, Človečina, Raňajky v tráve

Alžbeta Hrozná alebo Krw StoryŽenské oddelenieSlovenské tangoNevesta predaná KuboviPavilón BNiekto to rád slovenské

Pavilón B

       A nakoniec úplne čerstvá súčasnosť. 7. novembra 2008 mala svoju premiéru jubilejná, päťdesiata hra Radošinského naivného divadla, Niekto to rád slovenské. Ako už samotný názov napovedá, Stanislav Štepka sa pohral s parafrázou slávneho amerického filmu, ktorý mu vytvoril rámec pre hru o inom slávnom slovenskom rodákovi – vynálezcovi Jozefovi Murgašovi. A keďže sa dej odohráva v Amerike začiatkom minulého storočia a v tvorbe RNDnikdy nechýbali pesničky, vzniklo unikátne CD s kompletným spievaným repertoárom tejto hry. Unikátne z viacerých dôvodov - skomponovala ich Ľubica Čekovská presne v duchu „starých zlatých čias“ a rovnako verne hudobné podklady k nim nahrali fenomenálni Bratislava Hot Serenaders. O speváckej kvalite hercov RND nie je potrebné veľa hovoriť, keďže v tomto divadle sa vždy (aj) spievalo, je to ďaleko viac, ako bežné „herecké“ spievanie. Tí, ktorí majú doma vo svojich zbierkach trebárs albumy Milana Lasicu s Bratislava Hot Serenaders, určite nebudú sklamaní.

Sedem hlavných hriechov

Jááánošííík„pribúda hrdinov, ubúda ľudí“

(Štepka)

Najúspešnejšia hra (viac ako 500 repríz)

Podtitul správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu

Terčom posmechu s prvkami postmoderny nie je jánošíkovská tradícia, ale tí k ktorí vyrábajú falošné idoly, ošúchané heslá a frázy

Kompozícia: Prológ – Zrodenie legendy Epilóg – koniec legendy Jednotlivé scény majú názvy

prevzaté z ľudových piesní a z Bottovej skladby Smrť Jánošíkova

Základ – vtipné komentáre, repliky, slovné hry, parafrázy

Jánošíkova reč – popretkávaná citátmi z klasických diel

Hudba – M. Markovič

Jánošík: Mamička, Anička, sused Samo, čo je? Čo sa udialo za tie dni a noci, čo som nebol doma?

Samo: Nyšt takého zvláštneho. Robíme na pánskom i po nocách doma, aj do kostola chodýme, sem-tam sa volado narodý, ba volakerí už aj pomreli. A tak.

Anička: Jurko, predsa si prišiel? Moja láska! My love!

Jánošík: Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený.

Mamička: Nič zvláštne. Iba otec umrel.Jánošík: A v tomto mojej duše ohlase

celý svet mi je zavretý.Samo: Už sme ho aj pochovali. Hrob je

ešte celkom teplý. Jánošík: Z výsosti Tatier ona mi svieti,

ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi kýva zo sto životov.

Mamička: Mala som s ním sto životov. Cez deň na robotách, poobede ležal v kaštieli na dereši, v noci som ho mastila a nad ránom už bol zasa hore a brúsil valašku. No nedožil sa toho krásneho dňa, keď si pravda sadne za stôl jeho ľudu.

Jánošík: (až keď dorecitoval, zbadá, čo je vo veci): Otecko, otecko môj! A ty tu ležíš? A ja reku, že si v robote. To som ja, tvoj synček, tvoj maznáčik. Bol som vo svete, v Pešti som študoval. A boli by ma aj vysvätili, ale sa ma báli!

Samo: Vzmuž sa, Duro, ešte neny nyšt stratené!

Anička: Poslúchni hlas svojho srdca. Povedz, čo na srdci, to na jazyku.

Jánošík: Už tri dni a tri noci som nemal nič v hube. Čo ste varili?

Mamička: Ako vždy.Jánošík: Zasa nič.Samo: Čil mosíš myslet na veci náronné.

Durko. Slovenské dedyny a slovenské dejiny sa kukajú na teba. Tak čo? Ideš, alebo ich neháš v štichu?

1. Analyzujte ukážku z hľadiska jazykových prostriedkov – ktoré postavy akým jazykovým štýlom hovoria.

2. Nájdite parafrázy citátov z diel slovenských autorov.

Mamička: (Po chvíli váhania vezme z pitvora pušku, s literárnym gestom ju podáva Jurajovi Jánošíkovi): Choď!!!

Jánošík (Nechápavo zíza na všetky božie strany, potom skontroluje na čele matke teplotu): A kde mám ísť? Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor? Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách – a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka... Máme plány s Aničkou; povedz, Anička, ale neprezraď...! Mama, cúvni! Nechcem vojsť do čítaniek, chcem iba pekne prežiť život... Mamička, ale ty, preboha, máš načisto literárny pohľad. Tak ja teda idem. Už sa hrozne teším. Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra – a ja ani tridsať... Nechcem vojsť do histórie s guľkou medzi lopatkami. Radšej pri maminej sukni, alebo v robote, s lopatou a vidlami vosť do života. To je tá šanca, ktorá má logiku a význam, čistá a múdra, ktorej verím a dôverujem... Odkážte mojej materi, nech ma nečaká k večeri, ani zajtra k obedu, lebo ma drábi povedú... Nuž čo, idem. A zvyknem si aj na šibenicu...

1. Na základe ukážky zistite, akého Jánošíka predstavuje Štepka vo svojej hre?

Ďakujem za pozornosť.

PhDr. Eva Fajčíková